Skip to main content

Full text of "Sborník Muzeálnej slovenskej spoločnosti. Revue de Societé de musée slovaque. Sammelwerk der Slowakischen Museumsgesellschaft"

See other formats 


This  is  a  digital  copy  of  a  book  that  was  preserved  f  or  generations  on  library  shelves  before  it  was  carefully  scanned  by  Google  as  part  of  a  project 
to  make  the  worlďs  books  discoverable  online. 

It  has  survived  long  enough  f  or  the  copyright  to  expire  and  the  book  to  enter  the  public  domain.  A  public  domain  book  is  one  that  was  never  subject 
to  copyright  or  whose  legal  copyright  term  has  expired.  Whether  a  book  is  in  the  public  domain  may  vary  country  to  country.  Public  domain  books 
are  our  gateways  to  the  pást,  representing  a  wealth  of  history,  culture  and  knowledge  thaťs  often  difficult  to  discover. 

Marks,  notations  and  other  marginália  present  in  the  originál  volume  will  appear  in  this  filé  -  a  reminder  of  this  book' s  long  journey  from  the 
publisher  to  a  library  and  finally  to  you. 

Usage  guidelines 

Google  is  proud  to  partner  with  libraries  to  digitize  public  domain  materials  and  make  them  widely  accessible.  Public  domain  books  belong  to  the 
public  and  we  are  merely  their  custodians.  Nevertheless,  this  work  is  expensive,  so  in  order  to  keep  providing  this  resource,  we  háve  taken  steps  to 
prevent  abuse  by  commercial  parties,  including  placing  technical  restrictions  on  automated  querying. 

We  also  ask  that  you: 

+  Make  non-commercial  use  of  the  filé  s  We  designed  Google  Book  Search  for  use  by  individuals,  and  we  request  that  you  use  these  files  for 
personál,  non-commercial  purposes. 

+  Refrainfrom  automated  querying  Do  not  send  automated  queries  of  any  sort  to  Google's  systém:  If  you  are  conducting  research  on  machine 
translation,  optical  character  recognition  or  other  areas  where  access  to  a  large  amount  of  text  is  helpful,  please  contact  us.  We  encourage  the 
use  of  public  domain  materials  for  these  purposes  and  may  be  able  to  help. 

+  Maintain  attribution  The  Google  "watermark"  you  see  on  each  filé  is  essential  for  informing  people  about  this  project  and  helping  them  find 
additional  materials  through  Google  Book  Search.  Please  do  not  remove  it. 

+  Keep  it  legal  Whatever  your  use,  remember  that  you  are  responsible  for  ensuring  that  what  you  are  doing  is  legal.  Do  not  assume  that  just 
because  we  believe  a  book  is  in  the  public  domain  for  users  in  the  United  States,  that  the  work  is  also  in  the  public  domain  for  users  in  other 
countries.  Whether  a  book  is  still  in  copyright  varies  from  country  to  country,  and  we  can't  offer  guidance  on  whether  any  specific  use  of 
any  specific  book  is  allowed.  Please  do  not  assume  that  a  book's  appearance  in  Google  Book  Search  means  it  can  be  used  in  any  manner 
any  where  in  the  world.  Copyright  infringement  liability  can  be  quite  severe. 

About  Google  Book  Search 

Google's  mission  is  to  organize  the  worlďs  Information  and  to  make  it  universally  accessible  and  useful.  Google  Book  Search  helps  readers 
discover  the  worlďs  books  while  helping  authors  and  publishers  reach  new  audiences.  You  can  search  through  the  full  text  of  this  book  on  the  web 


at|http  :  //books  .  google  .  com/ 


I&arfaarlí  College  líbrarg 


GIFT  OF 

Archibald  Čary  Coolidge,  Ph.D. 

(Class  of  X887) 

PROFESSOR   OK   HtsrORY 


Digitized  by 


Google 


Digitized  by 


Google 


Digitized  by 


Google 


Digitized  by 


Google 


Digitized  by 


Google 


SBORNIK 


MUSEÄLNEJ  SLOVENSKEJ  SPOLOČNOSTI 


Itediguje : 

A.  SOKOLÍK. 

tajomník. 


Ročník  IV. 


JK 


TURČIANSKY  SV.  MARTIN. 

Tlačou  kníhtlačiar^ko-ťiČaatinárakeho  npolku.  —  Nákladom  vlastným, 

1899. 

Digitized  by 


1 


Google 


^ 


BOUND   ^f-      4     iyi4 


Digitized  by 


Google 


Roč.  IV. 


m' 


^: 


ľ  ;^  f*'  I  A  \J  Ci  1/ v    Q  \/      M  A  U  T  I  fS|  ^    1399 


OBSAH 


Strana 
Drievua  mestská  admioistráeia  v  Kremnici  a  t  inýcli  sloboduých  ttrá- 

Ibvských  mestáeli.  Píše  Pavel  Kriiko.  (Pokrač.  z  HL  ro«.  >Sboniíka«.)    .  3 

Miestopisué  úryvky  z  Gemera.  Velká  Revúca.  Podáva  Július  Botto  ...  27 

Androdynamia  u  Zádušnika.  (Glechoma  hederacea  L.)  Á,  Kmef    ....  38 

Fioristické  odrobinky.  Podáva  Andr^  Kmet 40 

DakoTko  povier,  liekov  atď.  zo  SoKlan.    Dla  sdelenia  Jána  Ondruša  po- 
dáva VršatsJcý 47 

BndoTé  zvyky  a  obyčaje.    Podáva  Andr^  Klimo.    Svadba  v  Liptovakom 

Janmiku 51 

Miestne  mená  vo  Spiši.  Štefan  Mišík 60 

O  ústrojnosti  nápevu  „Nitra  milá,  Nitra.''  Podáva  Lud,  Ad.  Beuss     .    .  69 

Zábada  dejepisná.  Rozjíma  Fr,  V,  Sasinek 78 

Traja  bratia.  Povest  z  okolia  HrabuHc,  Štiaimika  a  Videmiká.  SpiŠsko- slo- 
venským nárečím  podáva  Ján  Kovalóik 85 

Katalóg  numismatickej  sbierky  Museálnej  slovenskej  spoločnosti  v  Turč. 

Sv.  Martine.  Dr.  J.  P. 92 


— ^^^n^^ô) — 


Digitized  by 


Google 


m 


-■•  í'fi  •■•  iií  *  i  ^  í{i  *  ^  *  i|í  *  ?|í  ^  víl  -^  >|í  ^  4^  -^  }|^  •*•  5|<  ^  j|  ^  íl*      # 


k^; 


fi^^ 


Drievna  mestská  administrácia  v  Kremnici  a  v  iných 
slobodných  kráľovských  mestách.*) 

Píäe:  Pavel  Kňzko, 

Ke<T  Ha  blížilo  jedno  rychtárstvo  ku  svojmu  koncu,  vtedy  bol  po- 
vinným skiadať  dosavádny  rychtár  účty  zo  šafárenia  s  mestským  majetkom. 
On  bol  i>ľvotne,  spolu  s  mestským  notárom,  jediným  mestským  šafárom, 
pozdejsifí  vŔíik  bolo  i  viac  takých  mužov,  ktorým  boly  sverené  jednotlivé 
iitlM^tvia  /  mestského  hospodárstva  ku  spravovaniu  a  ktorí  tiež  boli  po- 
vi mií  skladať  každoročne  účty.  Rychtár  bol  povinným  dozerať  na  všetko 
a  iiretfl  i  zodpovedným  nielen  za  seba,  lež  i  za  iných,  účty  skladať 
majúcicli  mestských  úradníkov.  Rychtárske  účtovanie  dialo  sa  vždy  v  druhej 
polovici  z  mesiaca  januára  a  síce  u  prítomnosti  mestskej  rady  a  volenej 
obee,  a  len  pozdejšie,  totiž  asi  od  druhej  desatiny  zo  sedemnásteho  sto- 
roťia,  povolávali  ku  preskúmaniu  mestských  účtov  i  meštianskych  tribúnov, 
a  í)d  r.  1644  volievali  ku  tomu  cielu  i  zvláštne  účty  skúmajúce  povere- 
níctva, ľľedčitovanie  účtov,  prvotne  kroz  notára,  od  r.  1592  však  kroz 
mestskélio  účtovníka  a  ich  skúmanie  trvalo  obyčajne  za  viacej  dní,  a  takú 
prácu  začínali  mestskí  páni  vždy  hostinkami.  ^)  Závierku   tvorily  hlavné 


*)  Pokračovanie  z  III.  roé.  »Sborníka«. 

*)  Výdavky  na  raniny   pre  účty  skúmajúcu  mestskú   radu  a  volenú   obec  na- 

rhodime  y^apíeané  v  každom  ročníku  mestských  úČtov,  sta  riadnu  položku.  Sdelujem 

ÚLÚ   položku  z  roku  1624,  kde  Čítame   v  denníku  dňa  27.  januára  (str.  33)  toto: 

^tTemaioe   AuBZgaben.   Den  27  dito  alsz  man  diese  wochen  am  Rathaus  die  Alge- 

meiuen   Parliculars  Raittungen  abgeleszen  vnnd  aufgenomben,  ist  denen  Herrn  des 

tatbB,   ¥Dad   der  erwôlten  Gemain,  in  Zweien  tagen   ein  fruestuckh  geben  worden 

'er  speiH  aufgangen  fl.  2:  50  Item  49  halben  wein  Zue  12  den.   so  beim  Marthin 

•?hwen^'ler  Hťínt  genomben  vnnd  an  Wein  Vngelt  abgeschrieben   worden  fi.  5:  88.  <í 

rltomiií  UyW  dfa  kuriálnej  zápisnice  týmto  raninám  súčtom  dvanásti  ľudia. 

1* 


Digitized  by 


Google 


m- 


hli 

<  'y- 
í' 


1 


4- 


mestské  účty,  pravda  len  od  tých  čias,  ako  bol  ustanovený  osobitný 
mestský  účtovník,  prv  neznali  tu  žiadnych  hlavných  účtov,  a  za  nimi  už 
potom  nasledovala  veruže  poriadna  hostina  na  vrub  mestskej  pokladnice.  M 
Tak  tomu  bolo  i  v  Štiavnici,  i  v  Banskej  Bystrici,  i  v  Krupine  a  istotne 
i  vo  všetkých  iných  slobodných  kráľovských  mestách. 

Ustrojovať  tieto  a  podobné  hostiny  dostalo  sa  pravda  v  údel  pani 
lychtárke  a  ona  iste  mala  i  okrem  toho  dosť  starosti  a  práce,  ak  chcela 
udržať  čistý  a  v  poriadku  svoj  byt,  lebo  v  starších  časiech  schádzavali 
sa  i  páni  ku  poradám  a  úradným  výkonom,  i  stránky  s  rychtárom  do 
činenia  majúce  výlučne  iba  do  rychtárskeho  domu  a  pozdejšie  sa  tiež 
len  tam  vybavovaly  mnohé  obecné  i  súkromné  záležitosti.  Rozumie  sa 
samo  sebou,  že  takýto  verejný  dom  potreboval  velkú  opateru  a  jeho 
^.  gazdinkej  že  zapríčinil  v^Ia  práce.  No  nahliadli  to  i  mestskí  páni,  preto 

to  sa  vJačievali  p.  rychtárke  každoročne  darom  z  15  zlatých    čiže  dukátov 

í'  záležajúcim. '')  I  rychtárove  slúžky  dostávaly  pod  tým  titulom  roCite  po 

|>  jednom  dukáte. 

f>  Ku  zastavaniu  rychtárskej  hodnosti  nepožadovala  sa  až  takmer  do 

[•i  konca  z  minulého  storočia  zhola  žiadna  iná  kvalifikácia,  ako  tá,  aby  bol 

f  patričný  muž  voskrz  človekom  statočným  a  bezúhonným  a  aby  býval  vo 

?  vnútornom  meste  a  nie  v  daktorom  predmestí.  Len  od  jozefínskych  časov 

začalo  sa  požadovať  i  to,  aby  bol  mestský  rychtár  vyučeným  právnikom. 

,;'  V  štrnástom  a  v  pätnástom  storočí  bývali  v  Kremnici  mestskými  rychtármi 

takmer  výlučne  bohatí   majitelia  tunajších  zlatých  báň,  zamieňajúc  za 

časov  krála  Ludvika  Veľkého  túto  hodnosť  vše  i  komorským  hlavným 

grófstvom;   potom  však,  keď  sa  pominul   prvý  zlatý  vek  kremnického 

. .  baníctva,  volievaní  boli  za  rychtárov  najviac  náčelnejší  razitelia  peňazí, 

tvorivší  až  takmer  do  konca  zo  šestnásteho  storočia  kvet  kremnického 

V  meštianstva ;  no  okrem  tých  nachodíme  v  tomto  storočí  už  i  mäsiarov  a 

iných  remeselníkov,  alebo  kupcov   v  rade  a  v  menoslove  kremnických 


')  Tamže,  str.  38:  »Dann  alsz  man  nach  Ableszung  vnnd  aufnehmung  der 
Jarlichen  Haubt  Raittung,  Ainem  Ehrsamben  Wollweisen  Kath,  neben  ainer  gacczen 
Envôlten  Gemain  Zueaambt  der  Herm  Vormunder  welcher  solcher  Baittung  bei- 
gewont  vnnd  Zue  einem  abenteszen  nach  alten  brauch  eingeladen  seint  bei  Holcher 
Mahl  Zeit  in  allem  bei  Herm  Stattríchter  Jacoben  Maschgo  Laut  seines  Búchl  oder 
Liebell  285  halben  Wein  Zue  12  den.  aufganngen  fl.  34:  20. c  DTa  tejže  kuriálnej 
zápisnice,  str.  145,  dňa  3.  febr.  1624  boli  pri  akúmani  hlavných  ú(ftov  a  tak  i  pri 
nasledovayŠej  večeri  prítomní  šiesti  radní  páni,  poČitajilc  v  to  i  rychtára,  trinásti 
členovia  volenej  obce  a  traja  meštianski  tribúni,  teda  súčtom  22  mužov.  Títo  v  AU 
285  holieb  vina ;  iste  sa  teda  dokonale  potúžili.  A  túto  hostinu  možno  právom  v.  li( 
medzi  stredné  také  pohulanky,  lebo  mestské  úČty  svedčia,  že  bývavaly  vŠe  ite 
o  vera  väčšie  a  nákladnejšie  hostiny  ústroj ovávané  po  skúmaní  hlavných  mesť'  ch 
účtov. 

''')  Pokladničná  kniha  z  r.  1554 :  »Der  frauen  Richterin  verert  fi.  15.«  V  ch 
takých  knihách  stojí  zapísané :  »Der  Frauen  Richterin  Tranckgeldt  íi.  15. « 


Digitized  by 


Google 


J 


—  5  — 

ľyrlitíiííiv;  i^oŕnúc  od  sedemnásteho  storočia  prestali  byť  komorskí  prí- 
slušníci mestskými  rychtármi,  lebo  vyšší  úradníci  takými  byť  nesmeli  a 
razitelia  peňazí  alebo  rytci  v  mincovni  stávali  sa  čím  dial  tým  nepatrnejšími 
ludmi,  odkedy  začala  dolnorakúska  komora  zamieňať  ručné  razenie  peňazí 
prácou  strojmi,  prvotne  valcami,  pozdejšie  však  takzvaným  vretenom  ko- 
nanou, a  mestskými  rychtármi  bývali  od  tých  čias  výlučne  len  mešťania 
s  komorou  v  žiadnom  sväzku  sa  nenachodiaci,  zlatníci,  kupci,  remenári,  inl 
remeselníci  a  bohatší  baníci.  Občasne  bola  sverená  táto  hodnosť  i  mest- 
ským notárom;  tak  ju  zastával  na  pr.  r.  1492  Kašpar  Steck,  r.  1542, 
1546  a  1550  Wolfgang  Guglinger,  r.  1574,  1577  a  1581  L^onhard 
Tielesch,  a  r.  1624  Eliáš  Budner;  ba  jeden  raz,  totiž  r.  1629  bol  me- 
štianstvom za  mestského  rychtára  vyvolený  i  rektor  tunajšej  latinskej 
školy,  magister  Peter  Leonhardi.  Ale  tieto  a  takéto  volby  boly  iba  zriedka- 
vosťmi  a  tvorily  iba  daktoré  nečetné  výnimky.  Leonhardi  a  spomenutí 
notári  navštivovali,  každý  z  nich  svojim  časom,  i  vysoké  školy,  kde  mali 
príležitosť,  ba  dla  onodobného  školského  poriaílku  museli  počúvať  i  pred- 
nášky o  práve,  a  tak  teda  boli  ludmi  i  teoreticky  k  úradu  sudcovskému 
pripravenými.  Pre  iných,  ktorí  boli  tiež  rychtármi,  nemala  táto  podmienka 
moc  zaväzujúcu ;  tí  si  osvojili  potrebné  právnické  známosti  iba  prakticky, 
majúc  príležitosť  brávať,  sťa  členovia  mestskej  rady,  účasť  v  prácach  a 
pojednávaniach  mestského  súdu.  No  nevoľno  zamlčať,  že  sa  nachádzali 
obzvlášte  od  druhej  štvrtiny  zo  šesťnásteho  storočia  i  medzi  nenotármi 
a  neučitelmi  početnejší  takí  mužovia,  ktorí  tiež  boli  poslucháčmi  na 
vysokých  školách,  trebárs  sa  nepripravovali  osobitne  ku  daktorému, 
takéto  vzdelanie  potrebujúcemu  stavu.  Že  sa  však  ešte  i  na  samom  konci 
šesťnásteho  storočia  stali  rychtármi  i  v  Kremnici  i  v  Štiavnici  a  bez- 
pochyby i  v  iných  mestách,  i  ludia  čítať  a  písať  neznajúci,  akým  bol 
vyššie  spomenutý  Leirer,  o  tom  sme  už  prv  boli  hovorili. 

Okrem  osobnej   statočnosti  a  bezúhonného  života  bolo  neodbytnou 

požiadavkou,  aby  mestský  rychtár  nebýval  von  z  vnútorného  mesta,  preto 

volievalo  si  meštianstvo  svojich  náčelníkov  z  radu  tých  mešťanov,  ktorí 

mali  domy  alebo  aspoň  byty  svoje  na  námestí.  Tým  boli  ovšem  mešťania 

v  predmestiach   bývajúci   z   rychtárstva   vytvorení   a   rychtárska   volba 

bola  v  tomto  ohlade  obmedzenou.   Jedinou  príčinou  ku  tomuto  bola  tá 

okolnosť,    že  bolo   vnútorné  mesto  v  Kremnici  už  od  nepamäti  a  síce 

najprv   drevenou  ohradou,  potom  však  asi    od  r.   1428  na   12  metrov 

vysokými  zdami  z  pevných  látok  obohnaté  a  ohradené  i  opevnené.  I  Kru- 

a  mala  až   do  polovice  zo  šesťnásteho   storočia  a  Štiavnica,    Banská 

^tríca,  Zvolen  práve  až  do  sedemdesiatych  rokov  v  tomže  storočí  také 

vene  hradby,  ktoré  potom  všetky  tieto  mestá  zamenily  hradbami  zde- 

iii,   aby  sa  mohly  tým  výdatnejšie  brániť  oproti  Turkom.   V  krem- 

liých  hradbách  nachodiace  sa  dve  brány  boly  opatrené  zdvíhajúcimi 

•uostmi,  ktoré  tieže  brány  úplne  zatváraly  a  robily  vnútorné  mesto 


Digitized  by 


Google 


-  6  — 

ni*pľístupnýiu. ')  KIúč  od  zámok  (lebo  sa  ^nosty  zatváraly  len  jedným 
s|iôlocnjiu  klúčoni)  na  padacích  mostoch  opatroval  cez  noc  mestský 
ryťhtíir  a  bez  jeho  vedomia  a  dovolenia  nesmel  sa  vzdialiť  nikto  z  vnú- 
toľnélio  mesta  alebo  prísť  do  neho,  preto  bolo  neobchodné  potrebným, 
aby  rychtár  býval  vždy  vo  vnútoniom  meste.  Len  jeden-jediný  raz  do- 
volilo si  meštianstvo  odstúpiť  od  tohoto  nezvratného  pravidla,  vyvolivšie 
si  ľ.  1595  mincového  rj'tca  Abraháma  Eiskera  za  rychtára,  vzdor  tomu, 
že  jelio  dom  neležal  vo  vnútornom  meste,  lež  v  dolnej  ulici,  teda  v  pred- 
mestí ;  ale  odpomohlo  hneď  v  zapätí  tejto  chybe  tým  spôsobom,  ?e  nm  na 
itieí>tské  trovy  u  Jána  Stôckla  najalo  byt  vo  vnútornom  meste.  -)  Tiež 
niiiiiuľiadnym  prípadom  bolo,  keď  si  meštianstvo  r.  1G34  vy  volilo  za 
lyťlitára  Juraja  Roscha,  dla  povolania  kupca,  ktorý  potom  rychtároval 
Zii  st\ľi  roky.  Tento  síce  býval  vo  vnútornom  meste,  nemal  však  vlast- 
ného domu  a  tak  ani  nesmel  kupčiť  s  vínom  a  s  pivom,  a  mesto  nm 
m^ľjohlo  odpustiť  poplatky  za  dovoz  a  za  odpredaj  vína  a  piva,  od  kto- 
ľvcli  poplatkov  boli  všetci  rychtári,  kým  sťa  takí  úradovali,  úplne  oslo- 
bodení. V  odmenu  za  to  i  za  jeho  vernosť  a  pilnosť  dalo  mu  však  me- 
štianstvo na  ten  čxis  skutočne  skvelý,  lebo  z  200  zlatých  záležajúci  dar, 
keiľ  odstúpil  inému  rychtársky  stolec.  ^) 


')  Y  kremnickom  mestskom  museume  opatrujú  sa  až  posial  dve  tažké  zámky, 
zutvánivšie  od  r.  1Ô50  aŽ  do  r.  1826  padacie  mosty  na  mestských  bránach.  Tieto 
Kumkv  dal  zhotoviť  spomenutý  Guglinger,  ked  bol  rychtárom,  a  trebárs  ich  opatro- 
vali len  strážnici  na  bránach,  ktorí  veru  iste  nezaobchodili  s  nimi  po  kresťansky, 
i  vzdor  tomu,  že  boly  tieže  zámky  v  ustavičnej  upotrebe  takmer  za  úplné  tri  sto- 
ro^ia^  predsa  je  e§te  i  dnes  ich  stroj  tak  dobrým  a  mocným,  ako  by  boly  tie  zámky 
len  diu!S  bývalý  zhotovené.  I  ich  sústava  je  mimoriadna  a  dnešného  dňa  nie  viac 
ol>yL'iijtiá.  Otvárajú  sa  totiž  nie  na  vrchu,  lež  s  boku  a  vzdor  mocným  svojim  perám 
veľnil  jednoducho  a  Tahko.  Na  oko  nepatrné  tieto  dve  veci  sú  jasným  a  výmluvným 
iävedru  tvom,  Že  onodobní  zámočníci  boli  nielen  dla  mena,  lež  i  skutočnými,  oprav- 
divými majstrami.  Na  jednej  z  bočných  strán  má  každá  z  nich  vyryté  číslice  1550 
u  píameny  W:  G:,  totiž  poČiatoČnice  z  Wolfovho  Guglingerovho  mena. 

-)  Osnovná  kniha  z  r.  1590—1597  má  na  str.  3,50,  pod  číslom  337,  dňa  6.  ťebr. 
15í>5  vystavenú  listinu,  ktorou  prosí  Jána  St<")ckla,  aby  prepustil  mestu  pre  novo- 
zvoleiw'ho  rychtára  Abraháma  Eiskera  byt  vo  svojom,  na  námestí  ležiacom  dome  ; 
ponevjíč  »ein  Stadtrichter  hinnen  in  der  Stadt  sein  residencz  haben  8oll.« 

')Kur.  záp.  z  r.  1636—1641,  str.  169—170,  dňa  7.  febr.  1638:  »Conrad  Lor- 
iMsrer  vtedajší  hlavný  tribún)  im  nahmen  der  gsambten  lobl.  Burgerschaíft  vermeldet, 
wic  dasz  sich  ein  wolgeachte  En?\^ôlte  Gemain  Zuerindern  wiszete,  wie  dasz  sie  vor 
eiiiem  .ľahr  Herm  Stattrichtern  Georg  Rôsch  bey  antrettung  seines  einjährigen  Richter- 
aiiíhtH,  damit  Er,  wie  vorhin  beschehen,  solcher  ambts  sorge  treulich  vnd  embsig 
libwart!*,  eine  ergeczligkheit  versprochen  hetten,  wolten  dahero  einer  Erwôlten  Gemarn 
nijiiniing  gerne  hieniber  erfahren.  Responditur.  Weil  die  Burgerschaffl  vor  einei  i 
Jiúir  dies  begehrn  gethan,  solten  sie  sich  resolviren.  Petunt  discessum.  Decemiti  r 
ab  ojuiii  populo  Herm  Georg  Rosch  vor  seine  Gehabte  vierjáhrige  Múhewaltunj  , 
VMiid  9Ích  woluerdient  gemacht,  Zumahln  Er  auch  kheine  aigene  behauszung  n  t 
gfhabi,  80  dan  trew  vnnd  fleiszig  sich  finden  laszen,  Gemeiner  Statt  nutzen  bedach ;, 
hergegen  seines  privát  bruffs  nit   abgewartet,   in  seinem  tragenden  ambt  mit  ein<  r 


Digitized  by 


Google 


—  7  — 

V  casiech  Rôschovu  dobu  predchádzajúcich  vyznačilo  meštianstvo 
len  jodnoho  rychtára  podobným  peňažným  darom.  Stalo  sa  to  r.  1564 
Egydovi  Foytovi,  ktorý  bol  dla  povolania  mäsiarom  a  vládnul  domom 
na  námestí  sa  nachádzajúcim.  On  totiž  tiež  obdržal  od  mesta  v  dar  (>0 
dukátov,  trebárs  bol  za  svojho  rychtárovania  oslobodeným  od  vínového 
a  pivného  poplatku  a  rychtároval  iba  za  jeden  rok. ')  Za  čo  bol  takto 
vyznačeným,  to  sa  mi  nepodarilo  vypátrať,  zdá  sa  však,  že  vykonal  mestu 
mimoriadne  služby  a  že  ho  za  tie  odmenili.  Platu  zaiste  nemal  ani  on, 
ani  jeho  predchodcovia  a  ešte  i  početní  nástupcovia  zhola  žiadneho,  a 
mestskí  rychtári  dostávali  v  odmenu  za  svoje  práce  a  starosti  okrem 
slobodného  dovozu  a  odpredaju  vína  a  piva  len  to,  čo  na  mestské  trovy 
spolu  s  inými  mestskými  hodnostármi  sjedli  a  vypili.  Ani  rychtári,  ani 
radní  páni  zaiste  neboli  mestskými  úradníkmi  v  dnešnom  smysle,  ale 
iba  dôverníkmi  a  tak  teda  hodnostármi.  Len  od  konca  šestnásteho  sto- 
ročia začali  dostávať  mestskí  rychtári  v  Kremnici  riadny  plat,  obnášajúci 
ročne  156  zlatých  ^)  a  tým  stali  sa  vskutku  mestskými  úradníkmi,  ačpráve 
ich  ešte  i  potom  nepočitovali  za  takých,  lež  za  hodnostárov.^)  Že  sa 
pozdejšie  a  menovite  v  osemnástom  storočí  zväčšil  i  rychtársky  plat,  to 
sa  rozumie  samo  sebou. 

Vzdor  tomu  však,  že  rychtárstvo  donášalo  jeho  nosičovi  začasto 
velmo  nmohé  starosti,  ale  za  to  zhola  nič  nedonášalo  pre  kuchyňu,  predsa 
som  našiel  iba  jeden  jediný  prípad,  kde  sa  novozvolený  rychtár  zdráhal 
prijať  hodnosť  rychtársku.  To  stalo  sa  r.  1533,  ked  si  bolo  meštianstvo 
vyvolilo  za  rychtára  Pavla  Schaydera,  ktorý  bol  prv  slúžil  mestu  sťa 
mestský  notár.  Tento  sa  nechcel  dať  nakloniť  k  tomu,  aby  prijal  volbu, 
ačpráve  nikdy  prv  nezastával  rychtársku  hodnosť  a  bol  za  jeho  neústup- 
nosť meštianstvom  citlivé  pokutovaný.  ^)  Dla  pravidla,  že  hlas  ludu  je 


Kugel  geíahrlich  an  der  Rechten  hand  verlezt  worden,  (bol  ho  totiž  z  nepozornosti 
postrelil  jeden  z  mestských  sluhov)  Zue  einem  gratial  200  íl.  Zuuerehren.  Mit  diesem 
Torbehalt,  dasz  khein  consequens  daraus  gemacht  werde.« 

*)  Pokladničná  kniha  z  r.  1564,  dňa  4.  febr.  >Dem  herm  Richter  sein  verehrung 
fl.  60.« 

*)  Po  prvý  raz  Je  riadny  rychtársky  plat  zaznačený  v  pokladničnej  knihe 
z  roku  1594. 

')  Y  mestských  zápisnicach  a  pokladničných  knihách  sú  označení  tí  úradníci, 
ktorí  mali  riadne  platy,  vždy  slovom  »Stadtdiener«  alebo  »Stadtoflficierer«,  o  rychtá- 
rovi  alebo  o  členoch  mestskej  rady  nikdy  sa  nepoužilo  toto  slovo. 

*)  O  tejto  veci  čítame  v  mestskej,  z  r.  1426  pochodiacej  zápisnici  na  rok  1533 
toto;  »Hoc  anno  prima  vice  electus  erat  in  iudicem  dominus  Paulus  Schaider,  qui 
iBJÍas  adducens  causas  et  rationes  judicatus  offidum  nullo  modo  susdpere  uoluit, 
L^uapropter  tota  ipsum  punierat  communitas,  iuxta  uetustissimam  et  pueris  notám 
buios  ciuitatis  consuetudinem,  coactus  fiiit  auri  puri  marcam  vnam  dicte  communi- 
ati  integre  deponere  e  t  ita  quamuis  cum  magna  diôicultate  a  subeundo  ofilcio  libe- 
ratus.<  Ako  vídať,  KremniÓania  nežartovali,  ked  niekto  opovrhnul  ich  dôverou. 


Digitized  by 


Google 


^i 


-  8  — 

blíis  hoží,  nesmel  sa  nikto  sprotiviť  všeobecnej  vôli  beztrestne,  čo  by  ho 
tú  priam  bolo  stálo  i  obete  s  jeho  strany.  Kto  sa  však  predsa  sprotivil, 
na  tolio  čakal  trest  dla  starodávnej  obyčaje,  musel  totiž  si  ožiť  jednu 
tiiuľku  zlata,  čo  by  robilo  za  našich  časov  asi  400  zlatých  r.  č.  A  toto 
p^a^  idlo  bolo  dla  notárovho  udania  i  clilapcom  vraj  známe,  z  čoho  možno 
zatviirať,  že  bolo  i  v  iných  mestách  platným  a  udomácneným. 

Mestský  rychtár  bol  osobou  nedotknuteľnou,  kým  trval  jeho  rychtársky 
rok  a  niet  príjdadu  na  to,  že  by  bolo  meštianstvo  daktorého  rychtára  prv 
soaadilo  a  čoby  ten  bol  porobil  čokoľvek.  Z  toho  však  nenasledovalo  ani 
najmenej,  že  by  mohol  beztrestne  šafáriť  s  mestským  majetkom  na  škodu 
mestu,  alebo  že  by  bol  smel  páchať  bez  strachu  akékoľvek  nepravosti 
v  nádeji,  že  ho  ochráni  jeho  hodnosť  pred  zaslúženým  trestom.  Kade- 
uálile  sa  zaiste  minul  jeho  rok,  hneď  ho  brali  v  každom  ohľade  na  prísnu 
zodpovednosť  a  keď  sa  previnil,  i  trestali,  ako  si  toho  zaslúžil.  Z  počet- 
nýcli  poznámok,  roztrúsených  po  rozličných  knihách  a  listinách,  možno 
ú  utvoriť  o  starodávnych  súdoch  nad  bývalými  rychtánni  dosť  jasný 
obľíiz.  Dľa  týchto  poznámok  vyzeraly  tieto  súdy  asi  nasledovne:  Kade- 
náhle  oddalo  meštianstvo  mestskú  ladu  novému  rychtárovi,  hned  tiahlo 
zrovna  do  zámku,  kde  sa  bola  pred  chvíľou  odbývala  voľba,  a  zasadlo 
ptiíl  predsedníctvom  tribúnovým  k  súdu.  Tribún  nebol  členom  mestskej 
rady,  ani  nestál  s  ňou  v  inom  pomere,  ako  ktorýkoľvek  iný  mešťan, 
preto  bol  úplne  neodvislým.  Tu  potom  bolo  voľno  povstať  ktorémukoľvek 
obyvateľovi  a  predniesť  celkom  slobodne  akúkoľvek  žalobu  na  bývalého, 
od  tejto  doby  až  do  konca  rychtárskeho  roku  starým  zvaného  rychtára. 
Meštianstvo  vypočúvalo  žalobu  a  vynieslo  súd,  ako  to  robievajú  za  našich 
časov  porotci.  Stávalo  sa  ovšem,  že  boly  v  meštianstve  zavše  i  rozličné 
mienky  i  ohľadom  na  vinu  samú  i  ohľadom  na  trest  určiť  sa  majúci.  Tu 
potom  nasledovalo  hlasovanie  a  to  dialo  sa  tajne  a  síce  palicami,  ktoré 
ukladali  hlasujúci  vo  dvoch  vedľa  seba  ležiacich  chyžach,  dľa  toho,  či 
hlasovali  za  urobený  návrh  a  či  proti  nemu.  Prísny  dozor  nad  hlasovaním 
miil  tribún  spolu  s  orátorom,  a  meštianstvom  vynesený  súd  stal  sa  bez- 
otlJíladne  platným,  i  nebolo  možným  odvolať  sa  k  inému  súdu  bývalému 
ryclitárovi.  Prvotne  sa  to  snáď  i  dialo,  poneváč  si  bol  vymienil  vo  vý- 
saíiách  sám  kráľ,  že  bude  súdiť  medzi  meštianstvom  a  jeho  rychtárom, 
ale  pozdejšie  zostala  táto  ustanovizeň  iba  na  papieri  a  to  tým  viac,  kedže 
meštianstvo  nesúdilo  nad  skutočným,  lež  iba  nad  bývalým  rychtárom. 
Takéto  meštianske  súdy  bývalý  súdmi  prísnymi  a  boly  nemalou  úzdou  a 
nemalým  postrachom  pre  neverných  alebo  svoju  moc  nadužívajúcic^^ 
rycíitárov.  Jasný  dôkaz  toho  poskytnul  nám  Ján  Krug,  ktorý  bol  r.  1521 
po  druhý  raz  kremnickým  rychtárom  a  dopustil  sa  v  tomto  roku  oprot 
uiéstu  nevernosti.  Vidiac,  že  jeho  skutky  sú  i  meštianstvu  známymi  í 
obá\ajúc  sa  zaslúženého  trestu,  nečakal,  kým  zasadnul  meštiansky  sú(^ 
ale  zutekal  ešte  prv,  ako  by  sa  bol  stal  starým  rychtárom.    Utratil  z 


Digitized  by 


Google 


—  9  — 

[mkutu  i'iúý  svoj  nepolinutný  majetok  ')  a  darmo  prosil  po/dejíiie,  aliy 
tiitt  dovolili  vríitif  sa  do  Kremnice,  ako  tomu  nasvedčujú  početné  listiny 
v  kremnickom  mestskom  archíve. 

Všeobecné  meštianske  súdy  zanikly  asi  v  polovici  zo  šesťnásteho 
storočia.  Od  tých  čias  súdevala  nad  nevernými  rychtármi  len  mestskí! 
rada  spolu  s  volenou  obcou.  No  i  tieto  telesá  nežartovaly  a  nebral  y  na 
ííiliko  svoju  úlohu,  lebo  meštianstvo  i  na  ne  dozeralo  náležité.  Tak  na  p  r. 
n  ízpráva  zápisnica  siedmych  banských  miest -)  o  Jánovi  Krieserovi,  kturý 
hú]  r.  1580  kremnickým  rychtárom,  že  nevedel  složiC  správne  účty  zo 
svojho  šafárenia  a  zadržal  u  seba  mestu  patriace  peniaze  a  preto  h'  ho 
iiipstská  rada  a  volená  obec  vytvorila  z  mestskej  rady  a  tým  samým 
i  urobila  nemožným,  aby  ešte  dakedy  rychtároval  v  Kremnici.  Len  pi* 
piatych  rokoch,  keď  zaplatil  mestu  až  na  poslednú  babku,  čo  mu  právom 
patrilo,  a  keď  presily  Kremnicu  za  neho  úsilne  i  ostatné  banské  mestá, 
len  potom  bol  zase  prijatým  do  mestskej  rady,  ale  mu  nikdy  viac^  oe- 
sverili  rychtársku  hodnosf.  Asi  v  tom  čase  bol  i  baňsko-bystrický  mestský 
ryrhtár  spreneveril  okolo  80C)  zlatých  sirotských  peňazí  a  i  toho  fäibali 
Bystričaniti  na  zodpovednosť,  a  koniec  koncom  zabrali  mu  majetok  a  jelu> 
uvrhli  do  žalára. ')  Začiatkom  sedemnásteho  veku  odsúdili  Kremnirania 
c»3lý  rad  bývalých  lychtárov  do  väzenia,  kecl  vyšlo  na  javo,  že  vystavivší 
Tfikolymu  dlžný  úpis  na  peniaze  mestu  požičané,  zahrnuli  do  neho  i 
svoje  súkromné  dlžoby.  **)  Pamiatka  na  túto  ozaj  radikálnu  liečbu  musela 
m  dlho  udržať  v  Kremnici,  lebo  sa  tu  neudalo  v  celom  sedemnástom  a 
f>í;tinnástom  storočí  podobného  pádu.  O  neverných  rychtároch  a  na  ludi 
uvalených  trestoch  znajú  rozprávať  i  štiavnické,  krupinské  a  iste  i  i  ním 
mestám  patriace  mestské  zápisnice.  Boly  zaiste  časy,  v  nichžto  sa  vy- 
skytovaly  sťaby  epidemične  takéto  mrzké  zjavy. 

Vo  výsadných  listinách,  nimižto  boly  povýšené  jednotlivé  obce  na 
slobodné  kráľovské  mestá,  napospol  čítame,  že  mestský  rychtár  má  byť 
sudí'om,  rozopry  a  pravoty  medzi  mestskými  obyvatelmi  povstávíijncp 
vyrovnávať  a  vybavovať  majúcim,  a  bez  pochyby  boli  prvotní  ryclitíiri 
ÍI»a  sudcami ;  avšak  praktický  život  a  jeho  potreby  dosť  skoro  urobily 
z  mestských  sudcov  i  hlavných  mestských  hospodárov,  i  policajtov,  ba 
v  r-íis  potreby  i   vojevodcov. 

Zo  zachovaných  mestských  zápisníc  a  iných  píšem  vidno,  že  sud- 
covská činnosť  rychtárova  tvorila  iba  menšiu,  začasto  len  nepatrnú  čia^stku 


•)  Jemu  patril  i  námestný,  toraz  popisným  Číslom  20.  opatrený  dom  v  Krém- 
íei,  ktorý  zaujala  kráľovná  Maria,  manželka  Ludvikova,  a  dala  pozdejsie  svojmu 
aptíianskemu  zámockému  správcovi,  Erazmovi  Gutovi. 

^)  Protocollum  septem  montanarum  civitatum,  z  rokov  1561 — 1596. 

■*;  Tamže  na  str.  511.  Tento  dobrý  vtáčik  bol  jedným  z  najmajetnejších  Imňsko- 
fstrických  mešťanov  a  zval  sa  Ján  Pruckner. 

*)  O  týchto  veciach  í^to  píšu  a  vela  kuriálne  zápisnice  z   rokov  1596— 1601>, 


Digitized  by 


Google 


—  10  — 

j(*hu  starostí  a  práce.  V  menšíťli  záležitosťach  a  otázkach  súdil  krátkou 
iTstou  sám  a  trestal  vinníkov  dľa  svojho  náhladu  a  dobrozdania ;  dôleži- 
tejíiie  pravoty  však  vybavoval  spolu  s  mestskou  radou.  Kremnický  rychtár 
n  rada  súdevali  už  od  prvopočiatku  i  v  hrdelných  pravotách  a  i  také 
dôležité  veci  pojednávali  len  ústne.  Sťa  sudca  bdel  mestský  lychtár  predo- 
všetkým nad  poriadkom  a  bezpečnosťou  v  meste,  i  vykonával  všetky  tie 
zíllf'žítosti,  o  ktoré  sa  stará  za  našich  časov  polícia.  A  tieto  veci  mu 
dííviily  viac  práce,  ako  samo  súdnictvo.  No  pokračoval  velmi  ostro  a 
krátko.  Priestupníkov  verejného  poriadku,  rváčov,  opilcov  a  podobnú 
ťcliadku  dal  jednoducho  kroz  mestských  sluhov  lapať  a  za  radom  vsa- 
dzuvať  do  žalára,  bez  toho,  že  by  bol  uvedomil  mestskú  radu  predbežne 
u  svojom  úmysle,  alebo  že  by  táto  bola  videla  v  jeho  pokračovaní  dačo 
miiiioriadneho  alebo  protizákonného.  Len  keď  sám  uznal  za  dobré,  sdelil 
zfivše  i  mestskej  rade,  čo  urobil  k  vôli  poriadku  a  bezpečnosti,  alebo 
jťj  predložil  daktoré  ťažšie  prípady  k  spoločnému  riešeniu.  —  Že  povin- 
nosťou rychtárovou  bolo  opatrovať  klúče  od  mestských  brán  a  že  bez 
jeliD  vedomia  a  privolenia  nesmel  nikto  prísť  do  vnútorného  mesta  alebo 
vyjsť  z  neho  von,  o  tom  sme  už  prv  boli  hovorili.  To  požadovala  jemu 
sverená  starosť  o  bezpečnosť  mesta.  Pre  opateru  mestských  klúčov  udá- 
valy  sa  zavše  i  potržky  a  srážky  medzi  mestskými  rychtármi  a  vojen- 
skými velitelmi,  kedl  totiž  sa  nachodila  v  daktorom  meste  kráľovská 
píísiidka  a  jej  vodca  so  svojho  stanoviska  žiadal  mať  v  rukách  klúče  od 
jiK^stských  brán.  Pre  mestské  klúče  mala  menovite  tuhé  boje  s  velitelmi 
krítľovských  vojsk  Krupina  už  na  začiatku  z  druhej  polovice  šesťnásteho 
stoľočia  a  v  nasledujúcom  storočí;  tak  ich  mal  Pukanec  v  šesťnástom  a 
v  si^demnástom  storočí,  a  tak  ich  zakúsila  i  Kremnica  v  časiech  Boč- 
kLivovho  povstania.  V  slobodných  kráľovských  mestách  považovali  vždy 
toh(j  za  pána  nad  mestom,  kto  mal  v  rukách  kľúče  od  mestských  brán, 
preto  je  i  nie  div,  že  sa  mestá  žalovaly  i  samému  kráľovi  na  jeho  voje- 
vodcov,  ktorí  sa  boli  zmocnili  Isťou  alebo  silou  mestských  kľúčov.  V  čas 
vojny,  kecl  totiž  alebo  daktoré  mesto  s  dajedným  svojim  susedom  válčilo, 
Co  ŕía  stávalo  v  trinástom,  štrnástom  a  pätnástom  storočí,  alebo  ked  bolo 
treba  bojovať  s  vonkajším  nepriateľom  a  brániť  mesto  proti  jeho  nápadom 
íl  ŕiitám,  bol  mestský  lychtár  najvyšším  vojevodcom,  a  len  od  tých  čias, 
iiku  sa  začali  tisknúť  Turci  do  našej  vlasti  a  bolo  vídať,  že  nastanú 
5i  nimi  kruté  a  dlhotrvanlivé  boje,  staraly  sa  mestá  zadovážiť  si  pre 
V(»iu!iské  diela  osobitných  vojevodcov  čiže  kapitánov,  ktorí  však  tiež 
iif'ltííli  od  mestských  rychtárov  neodvislými.  Ked  nebolo  vojny,  nebolo 
v  mestách  ani  kapitánov. 

No  mestský  rychtár  bol  hlavne  a  nadovšetko  zaneprázdnený  mest- 
ským hospodárstvom.  On  bol  v  jednej  osobe  i  hlavným  dozorcom  a  správ- 
com mestských  majetkov  i  pokladníkom  a  výberčím  nielen  krajinskej 
(lane,  ale  i  ktorýchkoľvek  iných  poplatkov,    V  jeho  dome  sa  sbieraly  a 


Digitized  by 


Google 


—  11  — 

(ípatnivaly  mestské  peniaze,  ta  prichádzaly  stránky  a  platily  rychtárovi 
všetko,  čo  boly  povinné  platiť,  a  v  jeho  dome  sa  i  vyplácaly  mzdy  slu- 
liom,  nádenníkom  a  iným  ludom,  ako  i  platy  kňazom,  učiteľom  a  mest- 
ským úradníkom,  slovom  všetko  to  dialo  sa  skrze  lychtára  a  u  rychtára, 
m  m  teraz  deje  v  pokladničnom  úi^de  skrze  pokladníka  a  účtovníka.  A 
to  trvalo  až  do  konca  sedemnásteho  storočia.  Aby  však  lychtár  nebol 
stále  iba  pokladničnými  prácami  zamestnaným,  bolo  už  za  starodávna 
ohyčajou  vyplácať  platy  a  mzdy  iba  v  isté,  ku  tomu  cielu  určené  dni. 
V  Kľwnnici  sa  dialy  výplaty  až  asi  do  polovice  zo  šestnásteho  storočia 
vždy  iba  v  piatok  a  v  sobotu,  potom  zrušili  i  piatočnú  výplatu  a  zostali 
iba  pri  sobotnej,  aby  i  tým  ulavili  prácu  rychtárovi,  a  len  koncom  se- 
rleujniisteho  veku  zaujali  rychtárovo  miesto  v  pokladnici  osobitní  úradníci 
a  začalo  sa  vyplácavať  každodenne.  Pravdaže  už  potom  nebola  mestskou 
jmkladnicou  rychtárova  truhla,  ale  umiestili  mestskú  pokladnicu  na  mest- 
ííkoni  dome.  I  pre  prijímanie  peňazí  boly  určené  isté  dni.  Najviac  práce 
pritom  mal  rychtár,  ked  bolo  potrebné  sohnať  krajinské  alebo  mestské 
dane  a  poplatky.  Krajinská  daň  bola  vymeriavaná  králom  alebo  jeho  to- 
váriiikom  vždy  v  jednom  súhrne  pre  všetkých  sedem  banských  miest, 
ktonj  si  potom  samy  tieto  mestá  podelily  vedia  istého  pomeru  a  klúča, 
ktorý  bol  obyčajne  stálym  za  vela  rokov.  Ked  bol  raz  už  známy  súčet 
pre  patričné  mesto,  potom  svolal  rychtár  mestskú  radu,  volenú  obec  a 
daktorých  poprednejších  mešťanov,  asi  od  tridsiatych  rokov  zo  šesťná- 
stuho  storočia  obyčajne  tribúna  a  švrtníkov,  a  títo  podelili  ten  obnos 
i  incili,  koíko  má  platiť  j edenkaždý  mešťan.  Táto  práca  zvala  sa  porubom, 
ponevdč  nibili,  čiže  vyrezávali  určené  obnosy  na  drevcia  rubášmi  —  odtial 
iiiaďaľské  slovo  rováš  —  zvané.  Súčasne  boly  ustanovené  i  dni,  kedy 
sa  mú  vybrať  táže  daň  a  v  také  dni  zasadli  spolu  s  rychtárom  v  jeho 
dome  daktorí  členovia  mestskej  rady  a  v  ich  prítomnosti  odberal  rychtár 
tlaň  od  mešťanov.  Snemom  povolená  a  králom,  pofAžne  továmikom  a 
jeho  ludmi  vybernná  daň,  zvaná  v  mestách  taxa,  v  dedinách  dica,  ne- 
platič vala  sa  však  každoročne,  len  občasne,  dakedy  i  za  viac  rokov  raz 
mal  s  ňou  rychtár  prácu.  Každého  roku  splácali  obyvatelia  v  mestách  iný 
dndi  ílane,  takzvaný  losung,  totiž  daň  od  domov  a  iných  nepohnutných  ma- 
jtítkov^  teda  domovú  a  pozemkovú  daň.  Túto  však  oddávali  zrovna  veliteľom 
jednotlivých  zámkov,  pre  ichžto  udržiavanie  bola  pod  názvom  census 
regius  (=:  kráľovský  poplatok)  určená  už  od  starodávna.  Splácala  sa 
riadnr  vo  dvoch  čiastkach  a  síce  v  dňoch  okolo  Ďura  a  okolo  Michala. 
I  tú  sberal  rychtár  s  mestskou  radou.  Okrem  toho  mu  bolo  treba  vyberať 
od  predavačov  vína  a  piva  poplatky  za  dovoz  a  odpredaj  týchže  nápojov 
ako  i  mimoriadne  poruby  na  mestské  vojsko,  na  mestskú  stráž  a  na 
inú  p^>treby.  Z  tohoto  si  môže  každý  utvoriť  dosť  jasný  obraz  o  staro- 
dávnom mestskom  rychtárovi  a  o  jeho  činnosti.  Bez  jeho  vedomia  a 
spoluúčinkovania  nestalo  sa  v  meste  zhola  ničoho.  Konečne  mi  treba, 


:"^ 

'>'^^H 

'^vJm^H 

'*^^B 

:v.g 

■'i 

■t 

'í 

•y 

i] 

Digitized  by 


Google 


í-^-v 


^i;^'^'-  —  12  — 

spoiiiouúf  ešte  i  to,  žo  bol  mestský  rychtár,  sťa  popredný  mestský  po- 
hlavár, i  predstavitelom  mesta  ako  pred  inými  vrchnosťmi,  tak  i,  a  to 
obzvlášte  vtedy,  keď  navštívil  to-ktoré  mesto  dáky  hosť,  obz\iášte  sám 
král.  Že  taká  reprezentácia  nebola  pre  neho  zábavou,  lež  práve  jednou 
z  najťažších  a  najnepríjemnejších  povinností,  to  si  možno  snadno  domysleť. 

O  vicerychtároch  alebo  rychtárových  pomocníkoch  a  námestníkoch, 
ktorí  by  boli  bývali  vystrojení  tiež  rychtárskou  mocou,  v  starých  časiech 
nechyrovať;  len  jeden  jediný  prípad  znám,  že  pôsobil  povedia  rychtára 
i  vicerychtíhv  To  bolo  v  čas  Rákócovskej  vojny,  totiž  r.  1646,  kedl  ono- 
dobný  kremnický  rychtár  Ján  Karas  žiadal,  aby  mu  V7V0IÍIÍ  ku  boku 
pomocníka  a  meštianstvo  v}'hovelo  jeho  žiadosti  a  vy  volilo  Konráda 
Lorberera,  ktorý  potom  účinkoval  sťa  judex  secundarius  za  jeden  rok. ') 

Z  čiastky  k  vôli  súdnictvu,  z  čiastky  pre  dozor  a  z  čiastky  i  ku 
výpomoci  stála  rychtárovi  po  boku 

2.  Mestská  rada. 

V  základných  výsadných  listinách  spomínajú  sa  síce  len  v  zriedka- 
vých pádoch  boženíci.  Kto  by  ich  mal  voliť  a  akým  spôsobom,  o  tom 
niet  v  nich  ani  zmienky ;  tiež  kedy  a  kde  boli  volení  prví  radní  páni,  to 
sa  sotva  podarí  dakedy  dakomu  vypátrať.  No  boženlkov  nachodíme  už 
v  najstarších  časiech  nielen  v  mestách  a  v  dedinách,  ale  i  pri  súdoch 
a  pri  iných  podobných  mravných  telesách. 

Kremnica  sa  stala  len  r.  1328  slobodným  královským  mestom  a  už 
ľ.  1331  sú  menovite  známi  jej  boženíci  čiže  radní  páni.  Zvali  ich  vtedy : 
Geschwome  Biirger  (boženíci),  Rathsherren  (radní  páni),  senatores  (se- 
nátori), consules  (konsuli).  Bolo  ich  v  každom  meste  po  12,  počitujúc 
v  to  i  rychtára;  menej  iba  vtedy,  keď  zomrel  daktorý  z  pomedzi  nich 
behom  daktorého  rychtárskeho  roku.  Viac  však  ich  byť  nesmelo;  tak  to 
požadovala  všeobecná  obyčaj. 

Prvotne  volievalo  i  radných  pánov  istotne  celé  meštianstvo ;  počnúc 
asi  od  polovice  zo  šesťnásteho  storočia  však  je  zrejmým,  že  toto  právo 
vykonávala  mestská  rada  spolu  s  volenou  obcou. 

Učenosť  alebo  akákoľvek  iná  predbežná  príprava  okrem  členovstva 
volenej  obce  nepožadovala  sa  od  toho,  ktorého  volili  za  radného  pána. 
Jedine  na  to  prísne  hľadeli,  aby  bol  patričný  kandidát  prv  býval  členom 
volenej  obce  a  človekom  statočným  a  mravne  bezúhonným.  Iba  jednu 
jedinú  výnimku  znám  v  celom  skutočne  predlhom  tom  rade  rokov,  že 
bol  vyvolený  za  radného  pána  muž,  ktorý  nebol  prv  členom  volenej 
obce.  Tým  mimoriadnym  mužom  bol  nielen  v  samej  Kremnici,  ale  i  ši- 
roko-daleko  mimo  nej  obľúbený  magister  Peter  Leonhardi,  rektor  krem- 
nickej latinskej  školy,  ktorého  vyvolila  jednosvorne  mestská  rada  a  vo- 
lená obec  r.  1625  dňa  10.  febr.  za  radného  pána. 

')  Kur.  záp.  z  r,  1646  dňa  25  f^br.,  str.  415, 


Digitized  by 


Google 


-  iä  - 

Kto  sa  raz  dostal  do  mestskej  rady,  ten  bol  potom  doživotným  jej 
L'lenoni  a  mohol  stať  sa  i  rychtárom,  ak  ho  totiž  meštianstvo  za  takého 
\7voliIo.  No  jeho  doživotné  členovstvo  prestalo,  kadenáhle  sa  dopustil 
patľjľiiý  dákeho  nečestného  skutku,  alebo  povstalo  proti  nemu  podozrenie, 
že  stojí  v  spolku  s  ludmi  nemravnými  a  poťažne  s  kmínmi  a  podobnými 
zločinci.  I  v  tom  páde  utratil  budto  dočasne,  budže  i  celkom  miesto 
v  njestskej  rade,  ak  narobil  dlhov  a  nebol  viac  v  stave  uspokojiť  svojich 
veritelov.  Žalár  za  dlhy  pozbavil  radného  pána  cti  a  tak  i  miesta 
v  mestskej  rade.  Takých  pádov,  kde  boli  z  mestskej  rady  vytvorení 
jednotliví  jej  členovia,  nachodí  sa  viacej  zaznačených  v  kremnických 
mestských  zápisnicach.  Ba  stalo  sa  i  to,  že  dajedni  bývalí  radní  páni, 
povedomí  si  svojej  viny,  ušli  pred  trestom  im  hroziacim ;  obávajúc  sa 
nielen  toho,  lež  i  verejného  posmechu  a  opovrženia.  ^) 

Bez  akejkoľvek  vlastnej  viny  bol  prinútený  r.  1596  Jur  Freyseysen, 
opustiť  svoje  miesto  v  mestskej  rade,  poneváč  to  chceli  tak  mať  dolno- 
rakúskou komorou  do  Kremnice  vyslaní  povereníci.  ^)  Jedinou  jeho  vinou 
bokí  Že  bol  komorským  úradníkom,  totiž  správcom  královských  báň  a 
komora  zakázala  v  tom  čase  svojim  ludom  súčastniť  sa  ktorejkolvek 
mestskej   hodnosti  alebo  služby,  poneváč  videla,   že  sa  Kremnica  začne 


')  Tak  urobil  i  Ján  Krieser,  o  ktorom  je  zaznačené  v  mestskej  zápisnici  z  roku 
14^  na  liste  1G8  k  roku  159í)  toto :  »Siquidem  die  1  mensis  Septembris  tristissimum 
íncendium  ex  domo  Joanis  Criserí  exortum  est,  in  quo  40  domus  extra  macellum 
et  oflicinas  cerdonarías  in  inferiorí  platea  consumptae  sunt.  Item  aliquot  persouae 
videliťet  mater  cum  duobus  liberis,  una  senex  matrona  et  puer,  misere  extinctae 
eunt,  ideo  idem  Joannes  Kríser  sibi  malé  conscius,  metuensque  e  hac  dvitate  secessit 
4í  um  uxore.  Nocte  vero  praecedente  ultima  scilicet  Augusti,  Nouisolii,  in  superiori 
platea^  etiam  totidem  fere  domus  ignis  voragine  conílagratae  sunt.«  Že  bol  tento 
Krieatír  r.  1581  dočasne  z  mestskej  rady  vylúčeným,  o  tom  sme  už  hovorili  hore 
vyMio.  —  O  vylúčení  radných  pánov  za  trest  hovorí  táže  kniha  na  liste  134  r.  1595 : 
»MfltíÚÄ8  Winkler  motus  est  ex  senátu  propter  clandestinum  ^bsum  sigilli,  et  convitia 
turpiasima,  que  ipse  in  Leynerum,  et  vicissim  Ley  neruš  in  ipsum  eífudit.*  —  List 
18'J  na  rok  1603:  »Hann8  Fiiessl  sequentibus  annis  loco  senatorio  cessit  propter 
quandam  inteutatam  actionem  cum  Matthaeo  Heusl  scriba  montanico,  factum  honoris 
egncementem  et  tandem  ante  fínalcm  causae  decisionem  die  17  Septembris  anni 
1605  ex  hac  vitá  deces8it,«  —  List  202  k  roku  1609:  »Ady  den  16  Marty  obste- 
hunden  Jahrs  Ist  h.  Wolff  Girtler,  conflator  minerarum,  der  Rathsstell  bemiissigt 
von  wegen  eines  ergangenen  Sentencz  bey  dem  Khay:  Perggericht,  darin  er  straff- 
mt*8HÍg  befunden  aus  Vrsach,  das  er  vmb  des  Augsts  Ehonigs  Schmelzers  Silber- 
verachwerzung  ein  wisseschaft  solle  gehabt  haben.«  —  List  204  na  r.  1610:  »Georg 
Eopp  iartor,  in  mense  Septembri  loco  senatorio  privatus  est,  eo,.  quod  contra  anti- 

iuam   libertatem    civitatis  educillum  vini  in  suburbio  instituere  voluit.«  —  List  265 
í  rotu  1641:  ^^Johann  Steiner  cum  ignominia  ejectus  ob  dupplex  admissum  crimen 

cortationis  nimirum   et  facti   superinde  perjurii  calendarum  Martii  sequente  anno 

642,*  —  Týchto  dakoľko  doslovných  svedoctiev  bude  snáď  dosť  na  ukážku. 

^)  Tamže,  list  135:  »Georgius  Freyseysen,  praefectus  fodinarum  suae  Maiestatis 

ireetur  ab  officiis  civilibus  edicto  Caesareae  Maiestatis  hoc  anno  per  commissarios, 

omiQum  a  Rappach,  caeterosque  publicato.« 


Digitized  by 


Google 


-  14- 

topiť  vo  velkých  dlhoch  pre  nehospodárlivosť  jej  onodobných  správcov. 
Z  iných  a  menovite  z  náboženských  prí6in  započali  vylučovať  radných 
pánov  z  mestskej  rady  až  r.  1674,  kečP  rozkázal  cisár  Leopold,  aby  zá- 
ležala pravá  polovica  mestskej  rady  z  katolíckych  členov,*)  následkom  čoho 
museli  ustúpiť  z  nej  štyria  evanjelici.  O  tri  roky  pozdejšie  naložil  tenže 
ciHár  obsadiť  všetky  miesta  v  mestskej  rade  len  katolíkmi,  ^)  tento  rozkaz 
bol  však  iba  čiastočne  V  platnosť  uvedený,  nakoľko  totiž  dvaja  evanjelici 
zostali  i  nadalej  členmi  mestskej  rady  a  miesto  štyroch  boli  z  pomedzi 
jej  ťlenóv  iba  dvaja  nahradení  katolíkmi.  V  časiech  Tôkoliovského  po- 
vstania boli  síce  poznovu  uvedení  do  mestskej  rady  všetci  tí  jej  bývalí 
členovia,  ktorí  boli  padli  v  obeť  spomenutým  komorským  a  cisárskym 
ľuzkazouK  lebo  tak  naručil  hlavný  komorský  gróf  Žigmund  Jánoky  Krem- 
nici dňa  11.  augusta  1683-^)  prípisom  zo  Štiavnice  daným,  avšak  zostali 
jej  flrnnii  iba  do  tých  čias,  kým  bolo  Tokôliho  vojsko  v  tomto  meste; 
kadeiiálile  ono  odtiahlo,  a  to  stalo  sa  dosť  v  krátkom  čase,  hneď  zase 
museli  postúpiť  svoje  miesta  katolíckym  členom.  Toto  je  jediný  prípad, 
že  vojenské  diela  malý  vplyv  i  na  sostavenie  mestskej  rady.  Ani  v  hu- 
sitských, ani  v  Zápolovo-Ferdinandových,  ani  v  bočkayovských,  beth- 
lenovských,  rákócovských  nepokojoch  nestalo  sa  dačo  takého.  Len  rok 
1848  môže  sa  vykázať  podobnými  premenami.  Počnúc  od  roku  1688 
zaŕala  prešporská  komora  slobodným  královským  mestám  silou  posielať 
na  kľky  volebných  komisárov  a  od  tej  doby  bývali  volenými  zväčša  len 
takí  ľutlia  za  radných  pánov  alebo  za  členov  volenej  obce,  ktorých  pri- 
pustili k  tomu  títo  komorskí  komisári;  kto  nebol  tým  po  vôli,  na  toho 
(laroiiini'  hlasovalo  meštianstvo,  ačpráve  tíže  komorskí  povereníci  každú 
volbu  vyldasovali  za  slobodnú.  Prvým  takým  komorským  povereníkom 
pre  banské  mestá  bol  v  spomenutom  roku  Jur  Erdôdy.  O  jeho  svevoli 
vydávajú  nepekné  svedectvo  četné  listiny  v  kremnickom  mestskom  archíve. 
Pokračoval  sťa  opravdivý  turecký  basa,  nedbajúc  ani  najmenej  na  volu 
a  žiadosť  meštianstva,  a  robil  tak  nielen  v  Kremnici,  ale  i  v  iných 
baíiskýi-h  mestách,  ako  vídať  z  početných  žalôb  týchže  miest,  ktoré 
posielaly  i  Kremnici  i  k  náčelným  krajinským  úradom,  ba  až  hen  k  sa- 
mému královi.  No  žaloby  a  sťažnosti  im  nič  nespomáhaly;  Erdôdy  sa 
o])ieťal  o  vojsko,  ktorým  boly  tieto  mestá  v  tých  časiech  preplnené,  a 
robil,  čo  len  sám  chcel.  A  tiež  tak  pokračoval  i  jeho  nástupca  Ján  Bor- 


^)  Tamže,  list  343:  »Hoc  anao  mandavit  sua  majestas  caesarea  et  regia,  iit 
Tnedius  setiatus  cum  judice  catholicus  constituatur.« 

^)  Tamže,  list  344:  »ADno  1B77.  Exquia  sua  majestas  sacratissima  demandavit, 
tit  omnia  offlcia  civilia  soli  catholici  administrent ;  Ideo  loco  Dominorum  Samuelis 
Hoth  et  Johannis  Pinerii,  ex  Exteriori  Senátu  ad  Interíorem  per  vota  cooptati  et 
at- repti  sunt  domini  Mathias  Hell  et  Andreas  Haan.  Ad  Electam  vero  Communitatem 
iiitrarunt  domini  Joannes  Georgius  lAnser,  Samuel  Goldberger,  Joannes  Hirschner 
et  JoaiHieä  Paucker;  loco  eorundem  totidem  Evangelici  sessionibus  valedixernut.« 

=*;  Tamže,  list  351. 


Digitized  by 


Google 


~  15  - 

í^ický.  Len  asi  od  r.  1720  stály  sa  volby  obecných  predstavených  v  slo- 
bodných kráľovských  mestách  zase  o  niečo  slobodnejšími,  lebo  sa  hlavní 
komorskí,  v  banských  mestách  a  síce  najviac  v  Štiavnici  sídliaci  grófi 
oproti  týmto  mestám  priatelskejšie  chovali.  Netreba  mi,  tuším,  ani  oso- 
bitne spomínať,  že  nejeden  člen  mestskej  rady  a  volenej  obce  padnul 
v  obeť  komisárskej  ľubovôli,  kým  tieto  biče  panovaly  v  slobodných  krá- 
ľovských mestách. 

Dobrovoľné  vystúpenie  z  kremnickej  mestskej  rady  mi  je  len  jedno 
jediné  známo.  To  stalo  sa  roku  1576,  ked  Valentín  Leyner  vystúpil 
z  mestskej  rady,  vidiac,  že  nemôže  verne  plniť  s  radným  panstvom  spo- 
jené povinnosti  pre  svoje  stále  zaneprázdnenie  a  úradné  práce  v  mincovni,*) 
Meštianstvo  sa  zdráhalo  prijať  jeho  zadakovanie,  lebo  bol  mužom  vše- 
obecne obľúbeným,  a  podržalo  jeho  miesto  v  rade  neobsadené,^)  ale  on 
zostal  nezvratné  pri  svojom  úmysle  a  piate  miesto  v  rade  zostalo  až  do 
roku  1538  prázdnym. 

Z  Leynerovho  prípadu  vídať,  no  i  okrem  toho  svedčia  i  menoslovy 
radných  pánov  ako  i  členov  volenej  obce,  že  bol  za  starodávna  istý 
rozdiel  a  pevná  stupnica  v  hodnosti  i  medzi  radnými  pánmi  a  členmi 
volenej  obce,  lebo  mal  každý  z  nich  svoje  určité  miesto  i  v  rade  i 
v  kostole,  označujúce  viditeľne,  ktorým  časovým  poriadkom  stal  sa  ten 
ulebo  onen  muž  členom  mestskej  rady  alebo  volenej  obce.  Len  pre  ban- 
ského majstra  (tak  zvali  v  dávnych  časiech  toho  kráľovského  úradníka, 
ktorý  bol  sudcom  i  technickým  dozorcom  a  radcom  v  banských  dielach) 
holo  stále  určené  šieste  miesto  v  mestskej  rade.  Prvé  miesto  v  nej  za- 
ujímal vždy  mestský  rychtár,  za  ním  nasledoval  jeho  bezprostredný  pred- 
chodca a  nasledujúce  miesta  jedenkaždý  dľa  časového  poriadku,  v  ktorom 
m  stal  radným  pánom  a  poťažne  členom  volenej  obce,  v  nejžto  patrilo 
prvé  miesto  jej  pohlavárovi,  orátorovi ;  v  pozdejších  časiech  však  zaujímali 
druhé  a  tretie  miesto  jeho  pomocníci  a  náhradníci,  a  len  potom  nasledovali 
iní  členovia  v  časovom  poriadku.  Znám  i  také  prípady,  že  mestská  rada 
i  vyvolená  obec  udelila  novozvolenému  členovi  miesto  vyššie,  ako  by  mu 
bolo  právne  patrilo,  chtiac  ho  tým  vyznačiť,  alebo  jeho  zásluhy  o  mesto 
a  meštianstvo  odmeniť,  to  však  stávalo  sa  iba  v  zriedkavých  pádoch.^) 


')  Tamže,  list  90 :   » Valentmus  Leyner,  probator  regius residere  in   se- 
nátu recosauit.c 

*)  Tamže,  list  92:    »Locu8  quintus  est  domino  Valentino  Leyner  reseruatus.« 

*}  Spomeniem  tu  aspoň  jeden  z  nich.  V  mestskej  zápisnici  z  rokov  1643—1645, 

ii  str.  6  je  opísaná  voľba  nových  členov  volenej  obce,   prevedená  dňa  23.  februára 

Lfí4d  a  tam  stojí  doslovne  toto:    >In  numerum  electae  communitatis  recepti   sunt 

feremias  Tschech  vnd  Greorg  Othmayr,  vndt  ist  dem  herm  Tschech,  mit  einhelliger 

lewilligung  der  Erwôhlten   Gemein  die  Zwôlfile  stell,   von  eben  herab  vnterm  Paul 

Veisz  vbertragen  worden.«  —  Tento  Jeremiaš  Čech  bol  vtedy  jedným  z  prednejších 

omorských  úradníkov  a  nielen  sťa  taký,  lež  i  sťa  majetný  človek  preukázal  mestu 

jeho  peňažných  tiesňach  viaceré  úsluhy,   ktoré  mu  malý  byť  i  týmto   spôsobom 


Digitized  by 


Google 


-  16  - 

Teraz  sa  to  pravda  zdá  uáui  byť  detinstvoiii,  že  si  zakladali  naši  pred- 
kovia i  v  tom,  na  ktorom  mieste  sedí  niekto  z  nich  v  obecnom  shro- 
mažílení  alebo  v  kostole,  čomu  sa  za  našej  doby  tešia  tu  i  tam  iba  školské 
doti,  ale  za  dávnych  čias  bola  táto  maličkosť  i  zralým  mužom  vážnou 
vcťou,  ínu,  tak  sa  časy  menia,  tak  tento  svet  beží.  Chceme-li  sa  do- 
konalí' ^>bznámiť  s  minulosťou  a  s  mravmi,  obyčajmi  a  náhľadmi  našich 
praotcov,  musíme  si  všímať  i  takýchto  maličkostí,  lebo  sú  ony  jednou 
z  bariev,  tvoriacich  ten  obraz,  ktorý  si  žiadame  videť,  a  patriacich  k  jeho 
celku.  I  v  menoslovoch,  ktoré  bol,  počnúc  od  roku  1490  povinným  za- 
pisovať mestský  notár  za  zvláštnu  odmenu  prvotne  do  mestskej  zápis- 
uiciiej  knihy  z  rokov  1490 — 1541,  pozdejšie  a  síce  od  r.  1546  až  do 
ť.  lluO  do  takzvanej  mestskej  knihy  (Stadtbuech)  a  konečne  do  celkom 
(isoíiitnL'j  knihy  až  do  r.  1848,  ')  i  v  týchto  menoslovoch  prísne  hladeli 
na  to,  aby  boly  mená  radných  pánov  a  poťažne  členov  volenej  obce 
ľiadiij'iii  poriadkom  zapísané,  a  jestli  urobil  notár  chybu  pri  vpisovaní  a 
zaznačil  daktoré  meno  na  nepravom  mieste,  nuž  nikdy  nezabudnul  pri 
taktini  menoslove  udať,  ktoré  miesto  patri  patričnému  radnému  pánovi. 
Ked  bol  dakto  z  mestskej  rady  vylúčený  a  pozdejšie  zase  do  nej  prijatý, 
ten  musel  potom  zaujať  posledné  miesto.  A  na  taký  istý  poriadok  dbali 
i  v  koí>itole.  Tam  mali  členovia  mestskej  rady  osobitné  a  členovia  volenej 
obco  tiež  svoje  osobitné  stolice  a  sedávali  v  nich  tým  istým  poriadkom, 
ako  boli  ich  mená  zaznačené  v  menoslove.  Iným  Indom  bolo  zakázané 
poil  |>ľísnou  pokutou  zaujať  daktoré  z  týchto  miest  a  i  žiaden  radný  pán 
alebo  ľleu  volenej  obce  nesmel  si  sadnúť  na  prednejšie,  inému  patriace 
miesto. 

Najvýznamnejšia  a  najhlavnejšia  povinnosť,  ktorú  mala  plniť  mestská 
rada,  liolu  súdnictvo.  Na  čele  s  rychtárom  ona  vyrovnávala  všetky  spory 
puvytavŔie  medzi  mestskými  obyvateľmi,  alebo  i  tie  a  také  pravoty, 
s  nim  i/U)  sa  utiekli  k  nej  mestu  poddaní  dedinčania.  Ona  súdila  i  vo 
všetkých  trestných  pravotách  a  v  jej  rukách  stály  i  životy  ludí  zločin- 
11}  c:li,  lebo  Kremnica  mala  už  od  nepamäti  mečové  právo.  I  v  dedičných, 
kreditných  a  sirotských,  ako  vôbec  vo  všetkých  takzvaných  meštianskych 
Zíilťžitosfach  bola  mestská  rada  jediným  forumom,  od  nehožto  bolo  možným 
odvolať  sa  len  k  baňskomestskému  spoločnénm  súdu.  Do  jej  súdnickébo 
pokračovania  nesmela  sa  starať  ani  volená  obec,  ani  samo  meštianstvo. 
Jedine   v  disciplinárnych   otázkach  vyšetrovala  a   súdila  spolu  s  ňou  i 


odmenené.  On  je  praotcom  rodiny  Hellenbachov,  poneváč  tento  JeremiaŠ  dostal  od 
kráTa  Leopolda  I.  zemianstvo  a  prímenie  Hellenbach»  ktorá  rodina  bola  pozdejšie 
v  jeho  syIlo^^  povýšená  do  barónskeho  stavu  a  hrala  obzvlášte  v  časiech  tókoliov- 
«kých  a  frunko-rákóczovských  nemalý  zástoj. 

^}  Za  t'ito  prácu  dostával  notár,  počnúc  asi  od  tridsiatych  rokov  zo  Šestnásteho 
storočia  ada  odmenu  jeden  dukát  alebo  zodpovedajúci  súhrn  čiže  obnos  v  ^ných 
peňazueh,  ako  vídať  z  mestských  pokladničných  zápisníc. 


v? 


Digitized  by 


Google 


—  17  — 

velená  obec,  poneváč  v  slobodných  královských  mestách  spolu  s  mostekou 
radou  i  ona  volila  i  radných  pánov,  i  členov  volenej  obce,  i  mestských 
a  cirkevných  alebo  školských  úradníkov,  hodnostárov  a  sluhov  a  spoločne 
s  mestskou  radou  určovala  a  vykazovala  im  platy  z  mestskej  pokhidnlce, 
V  disciplinárnych  otázkach  platila  zásada,  že  kto  voľakoho  volí  a  platí^ 
ten  má  i  právo  ho  trestaC  alebo  pozbaviť  hodnosti,  úradu  alebo  služby. 

Druhý  úkol  jej  bola  starosť  o  verejný  poriadok  a  bezpečnosť  v  meste ; 
teda  činnosť  policajná.  I  do  tej  sa  jej  nestarala  volená  obec.  Do  tohoto 
oboru  patrila  i  bedlivá  stráž  nad  remeselníckymi  cechami,  nad  kupectvom, 
nad  banským  a  mincovným  robotníctvom  a  vôbec  nad  každým,  kto  si 
zahladával  svoj  chlieb  ručnou  prácou.  Asi  od  polovice  zo  šesťnásteho 
storočia  však  prestal  dozor  mestskej  rady  nad  minciarmi  a  nad  veJkou 
čiastkou  banského  robotníctva,  lebo  sa  dostala  po  smrti  královne^j  Máriinej 
veľká  čiastka  z  kremnických  báň  jej  bratovi,  kráľovi  Ferdinandovi,  de- 
dictvom,  ktorý  ich  podriadil  dolnorakúskej  komore  a  tá  utvorila  i  tu 
štát  v  štáte  a  podriadila  minciai-ov  výlučne  moci  komorského  Ki*í>íovej 
a  baníkov  banského  majstrovej.  Ohľadom  remesiel  a  obchodu  stíirala  sa 
mestská  rada  všemožne  chrániť  a  podporovať  ich  záujmy,  vediac  dobre, 
že  moc  a  sila  samého  mesta  spočíva  na  blahobyte  jeho  meštianstva, 
ktoré  pozostávalo  z  najväčšej  čiastky  z  kupcov  a  z  remeselníkov. 

Tretia  hlavná  úloha  mestskej  rady  bolo  spravovanie  mestských  ina- 
jetkov  spolu  s  volenou  obcou.  Všetky  hospodárske  otázky  vybavovaly 
tieto  telesá  v  spoločných  poradách.  Poneváč  však  jednotlivé  hospodárske 
odvetvia  potrebovaly  i  osobitných  stálych  dozorcov  a  správcov,  nuž  volie- 
valy  mestská  rada  a  volená  obec  za  takých  pojediných  radných  pánov 
alebo  zavše  i  po  jediných  členov  volenej  obce.  Takými  boli  v  Kreiimici 
dozorca  nad  dovozom  a  odpredajom  vína  a  piva,  ktorý  vyberal  pre 
mestskú  pokladnicu  poplatky  od  týchto  vecí  prichodiace;  dalej  dozorca 
nad  špitálom,  dozorca  nad  pivovarom,  dozorca  nad  mestskými  baiiianu^ 
a,  počnúc  od  polovice  zo  šesťnásteho  storočia,  i  dozorca  nad  hŕijskyui 
panstvom.  Dozorcom  nad  horami  bol  za  starodávnych  čias  banský  majster, 
pozdejšie,  ked  sa  tento  stal  komorským  úradníkom,  mala  Kremnira  svojich 
stálych  a  riadne  platených  horárov  v  Kremnici  a  v  Sklenom  i  na  Hornej 
Štubni  v  Turci.  Všetci  tito  správcovia  a  dozorcovia  mali  sťa  taki  v  starších 
časiech  ročite  váčšie-menšie  riadne  odmeny,  pozdejšie  však  riailne  platy. 
Sťa  radní  páni,  alebo  sťa  členovia  volenej  obce,  nemali  žiadnych  phitov ; 
len  v  súdobných  veciach  stránkami  zaplatené  pokuty  delievali  si  dla  nno- 
dobnej  všeobecnej  obyčaje  radní  páni  medzi  sebou  a  také  peniaze  alebo 
veci  boly  ich  jedinou  odmenou  za  ich  verejné  služby. 

Konečne  bola  mestská  rada  i  exekutívnou  vrchnosťou,  obstai-ávajúcoii 
d'     všetko  to,   čo  uzavrelo  budto  meštianstvo,   budže  volená  obec,  alebo  Go 
nal»)žily  \7ssie  vrchnosti,   i  zastupiteľom  a  predstaviteľom  celého  raasta 

2 


i'-i- 


B\ 


Digitized  by 


Google 


—  18  — 

v  0ĽÍ  cudzím  vrchnosťam  alebo  tretím  osobám,  a  všetky  dopisy  i  v  mene 
mesta  vystavované  listiny,  zhotovovaly  a  vystavovaly  sa  jej  menonL 

Za  svDJe  činy  alebo  premeškania  boli  radní  páni  i  všetci  vôbec  sťa 
uiestská  rada  i  jedenkaždý  z  nich  zodpovední,  preto  i  skladávali  každf>- 
roene  pred  volenou  obcou  a  pred  celým  shromaždeným  meštianstvom 
osobitnú  prísahu.  To  dialo  sa  riadne  v  mesiaci  máji  alebo  v  júni  a  síce 
v  obyčajnej  poradnej  dvorane.  Prítomnosť  celého  meštianstva  pri  tomto 
slávnostnom  výkone,  ako  i  obzvláštna  úcta  oproti  prísahe  a  živé  po- 
vedomiCj  že  sa  takýto  slub  deje  pred  tvárou  božou  a  bázeň  pred  trestom 
za  kiivú  prísahu,  držaly  potom  každého  radného  pána  na  uzde  a  rliránilý 
ho  pred  zanedbávaním  prevzatých  povinností  alebo  pred  neveinosfou 
oproti  mestu.  Krivú  prísahu  trestávali  v  tých  časiech  smrťou,  f^olio  sa 
bál  jedenkaždý;  no  ešte  väčšmi  sa  bál  trestu  božieho,  lebo  viera  v  Boha 
a  v  jeho  siaavedlivosť  bola  u  našich  predkov  o  vela  mocnejšou,  ako  je 
u  terajšieho  pokolenia.  I  osobnú  česť  a  dobré  meno  si  vtedajší  ludia  viac 
vážili  a  chránili,  ako  sa  to,  bohužiaľ,  deje  za  našich  dní. 

R^dnt)panstvo  začalo  byť  úradom  len  asi  od  tretej  štvitíny  z  po- 
minulého  storočia,  prv  bolo  iba  hodnosťou  a  sťa  také  nebolo  spojené 
so  žiadnym  platom.  Aby  však  radní  páni  svoj  čas  mestskej  službe  predsa 
celkom  dartno  neobetovali,  vynahradzovali  si  odmenu  za  svoje  ustavaiiie 
tým  spôsobom,  že  sa  po  každej  porade  u  rychtára  vínom  a  zavše  i 
jedlom  potúžili.  Pri  takýchto  príležitosťach  strovené  víno,  zvané  v  krát- 
kosti iba  „S<henkwein"-om,  vídať  v  mestských  pokladničných  kniliách 
každého  týždňa  zapísané,  z  čoho  patrne  \7svita,  že  spomenuté  pijatiky 
tvorily  riadnu  doplňujúcu  čiastku  každej  radnopanskej  porady  alebo  inej 
práce.  Občňsne  sa  zúčastňovávali  v  takých  hostinách  i  členovia  volenej 
obce,  ak  totiž  boli  vtedy  i  oni  prítomní ')  a  kým  sa  dialo  také  raňaj  ko- 
vanie v  slušných  medzach  a  mierne,  neprotirečil  nikto  proti  neiuii.  No 
ľudia  sú  len  slabé  tvory  a  ich  slabosti  a  krehkosti  treba  pripísať,  že 
zavše  i  prekročili  v  tej  veci  hranice  a  tým  zavdali  príčinu  kii  s(äÍ%- 
nosťanh  I  ;íávisť  u  tých,  ktorým  sa  nedostala  za  podiel  táto  dobrotíi^ 
iste  tiež  netíiálo  dopomáhala  k  tomu,  že  sa  začal  boj  už  u  samého  konca 
zo  šesťnásteho  storočia.  V  tej  dobe  totiž  bola  Kremnica  velmi  zadĺžená 
Tokôlymu  a  ten  čiahal  na  jej  turčianske  panstvo  a  nútil  svojím  pokra- 
čovanim  Kremničanov,  aby  sa  lepšie  starali  o  hospodárstvo  i  aby  sa 
uskrovnili  vo  výdavkoch.  Volená  obec  snažila  sa  teda  predovšetkým 
obmezif  pijatiky  u  lychtára.  -)    Jej  zakročenie  a  snaha  v  tomto  olilade 


I 


I 


*)  Tak  čítame  —  aby  ch  apomnel  aspoň  jeden  príklad  z  mnohých  —  v  poklíid- 
niénej  knihe  z  r.  1581  dňa  2.  febr. :  »Vmb  Zway  fniestuckh  den  herm  viid  der 
Gem  B  in  aufl'fl  Ratthausz  fl.  3.« 

=)  Kur.  záp.  z  r.  1594-1598,  str.  203,  dňa  4.  febr.  1597:  »Johann  Takhl  no- 
mine  ElectaB  Commmiitatis  oraait  Senatum  et  Judicem,  ut  quantum  fieri  poteat 
wocheDtlích  in  einem  Vnd  andem  auszgaben  et>vas  môcht  eingestelt  weŕden  son- 
derlich  auch  vom  Schenkhwein,  dan  furkhilmbt,  das  ofil  die  diener  etwas  ubrige  thua.t 


Digitized  by 


Google 


—  19 


nedostala  cele  bezvýslednou,  lebo  sa  mestskí  rychtári  aspoň  za  cas  vyna- 
snažovali  vyhoveť  jej  žiadosti  a  nehostili  Tudí  bez  svolenia  vt^lriuíj  obce, 
ako  tu  patrae  dokazujú  i  mestské  zápisnice  i  pokladničné  knihy  z  naj- 
bliž-sírli  íia  to  nasledovavších  rokov. ')  Mestskej  rade  sa  však  takáto 
sporivosť  nevelmo  lúbila;  ňou  zaiste  boli  jej  členovia  o  milý  pôžitok 
pripravení  alebo  v  ňom  aspoň  značnejšie  obmedzení,  s  čím  ovsení  mnohí 
z  Qicli  ntíboli  spokojní,  preto  sa  mestská  rada  všemožne  snažila  udržať 
ten  dla  Jej  mienky  chvalitebný  a  starodávny  zvyk  a  bránila  ho,  ako 
najlepšie  vedela,  nezabudnúc  upozorniť  i  volenú  obec,  že  však  i  jej 
členom  sa  z  mestského  vína  zavše  dačo  ujde.  -)  Dôvody  ktoré  predniesla 
mestská  rada,  boly  síce  nielen  makavé,  ale  i  velmi  lákavé  a  to  obzvlášte 
u  tých  členov  volenej  obce,  ktorí  sa  radi  poživili  na  všeobecné  trovy, 
pi  i  tí)ni  všetkom  však  neprestala  ešte  volená  obec  celkom  vo  svojej 
snahe,  aby  sa  hospodárilo  i  s  obecným  vínom.  Nútilo  ju  k  tonm  plané 
peňažné  položenie,  v  ňomžto  sa  Ki-emnica  v  tých  časiech  stále  nach  od  í  la, 
a  i  samo  meštianstvo  dotieralo  i  na  ňu  i  na  mestskú  radu,  aby  Ivphie 
hospodárili  s  mestským  majetkom,  ked!že  žiadajú  od  neho,  aby  ono  platilo 


')  Tak  čítame  v  kur.  záp.  z  roku  1601,  na  str.  52,  dňa  26.  marca  v  hode  IV : 
^Her  Richtár  Zeigt  weiter  an  wegen  desz  schônkh  weinsz  vndt  TeggeliMthtm  ali- 
gesandtcn,  wie  er  sich  halten  soli.  Dehberatum.  Man  soli  die  Personen  ansehen,*"  — 
a  na  atr.  7ÍK  dňa  7.  mája,  bod  VII:  »Herr  Richter  auch  wisaen  woUen,  weil  mau 
d  en  dorfriebtem  vnd  geschwornen  von  alters  wan  Sy  Zum  Jurament  khomen  eíne 
Speiss  vnt  Trunkh  geben,  Ob  man  solches  íort  halten  soli  oder  nicht.  Soli  bei  dem 
Vori^reu  gt?l>rau<*h  verbleiben  weil  die  arme  leut  so  weit  herein  khomen  Ynd  Šíe 
auch  9  ona  ten  sich  gegen  ihren  herm  dankhbar  erzeigen. 

-)  Tamže,  str.  280,  dňa  16.  nov.  bod  L:  »Sein  herrn  Mikhenaw  Meiigíí*  Posten, 
daranf  des  Buechalters  Bericht,  vnd  was  die  Erwôlte  Gemein  sich  entschlosiseii  Vnd 
Veríeichnet  hat,  Verlesen  worden,  Nach  diesem  hat  ein  Ers.  Rhatt  auch  davou 
geratschlaíi^t,  Vnd  Ihr  guetachten  Vnd  meinung  darzue  sezeu  vnd  aufHchreiheu 
laflfienj  Soli  ihnen  auch  furgehalten  werden,  das  Sie  alles  so  genaw  einstelleii  woUeii, 
Vnd  einem  armen  Richter  vnd  seinen  Aidtsbruedem,  einen  trunkh  vnd  biascn  alao 
beneuseln  Vnd  miszgonnen  thuet,  welches  etliche  aus  der  Gemein  selbst  Zue  Zeiten 
helífen  geniessen.  Vnd  wer  sich  khunfllig  in  den  Amptem  der  gestalt  wird  gubraiirhen 
lassen.*  A  na  str.  281,  dňa  20.  nov.  bod  I.:  »Hat  herr  Richter  färgebracht,  du^B  er 
die  ihme  Oirgeschlagene  Mengels  Posten  herrn  Mikhenaw  Vnd  Ihr  meiniiiig  eiriem 
ErH.  Khatt  fiirgetragen,  vnd  sich  darin  ersehen  haben,  Nun  khombt  ihnen  Eim  Eca. 
Khatt  sher  ächmerczlich  und  frembd  ftir,  das  die  Erw.  Gemein  etliche  Pojíten  aus- 
jíestelt,  vnd  sonderlich  das  man  ihme  den  gewonlichen  Trunkh  wein  eineín  armen 
Richter  einstellen  wollen,  da  doch  er  offlmals  andem  seinen  Aidtsbruedem  wann  Sie 
in  gemeiiien  Stadtsachen  erfordert  werden  vnd  herzuekhomen,  einen  Ehrtmiikh  geben 
soli,  vnd  flonsten  ein  Richter  wenig  ergôczligkheit  fur  seine  schwere  milhe  vnd  sorg 
dauren  hat,  wie  dan  auch  eine  Erwelte  Gemein  Zu  Zeiten  dessen  genieafiet  vnd  aus 
i}men  auch  die  Ratthsstell  erseczet  mues  werden,  diese  vnd  dergleicheii  Veríiaehen 
vnd  notwendigkheit  wolle  eine  Erw.  Gemein  bedenkhen  Vnd  dergleichen  Vnuuer- 
raeidentlich  auszgaben  nicht  einstellen.  —  Ist  von  der  Erw.  Gemein  entlífli  nach 
beratsrhlagiing  gesagt  worden,  Es  khunt«  wol  nicht  daran  sein,  Vnd  das  nian  einen 
Trunkh  wein  nicht  Pasziren  solte.« 


2* 


Digitized  by 


Google 


—  20  - 

dlhy  nesprávnym  a  lahkomyselným  hospodárením  narobené  a  mestu 
úplDou  zkazoii  hroziace.  Volená  obec  neprestala  i  potom  robiť  svoje 
poznámky  ohľadom  hostín  u  rychtára,  upozomivšia  ho  i  na  to,  že  však 
mu  pred  fíisom  bola  povolila  týždenne  po  3  zlaté  na  také  výdavky, ') 
ale  sa  jej  nepodarilo  zamedziť  otázny  starodávny  zvyk  ani  potom,  ba 
práve  opačne  sa  stalo,  že  totiž  nielen  radní  páni  a  členovia  volenej  obce, 
lež  i  iní  inešfania  žiadali  si  tiež  zapiť  vína  na  mestský  účet,  a  mestská 
i  volená  úhvc  musely  konečne  povoliť  tejto  ich  žiadosti.  -)  Keď  o  šesťnásf 
rokov  pozdejšie  žiadalo  meštianstvo  lepšie  a  prísnejšie  hospodárenie 
s  mestským  majetkom,  spomenúc  pritom  i  obecné  víno  a  s  ním  spojené 
nakládky,  ktoré  by  boly  malý  byť  dla  jeho  náhladu  tiež  usporené,  vtedy 
mestská  rada  a  volená  obec  neprijaly  jeho  návrh,  ale  určily,  že  sa  má 
dávať  víno  i  naďalej  stránkam  daň  k  lychtárovi  domíšajúcim.  ^) 

Svoje  práce  a  porady  započínala  mestská  rada,  a  keď  tak  vyžadovala 
potreba,  spolu  s  ňou  i  volená  obec,  počiatočné  vždy  ráno  o  siedmej,  počnúc 
od  r.  1643  však  riadne  v  lete  o  siedmej  a  v  zime  o  ôsmej  raňajšej  hodine, 
totiž  hnerí  žatým,  akonáhle  sa  vrátili  jej  členovia  z  kostola,  kam  chodievali 
každodenne  spoločne;  ba  keď  mali  mučiť  daktorého  zločina,  chtiac  vy- 
nútiť od  neho  pravdu  takým  hrozným  spôsobom,  vtedy  sa  dostavili  do 
niviLÍarne  už  o  piatej  hodine  ráno  alebo  o  siedmej  hodine  večer.  Tak  tomu 
bývalo  v  Kremnici  za  dávnych  čias,  a  keď  sa  pozdejšie  jednotliví  radní 
páni  alebo  ilcnovia  volenej  obce  začali  pozdejšie  zjavovať  v  zasadnutiach, 
nuž  bývaval  počiatok  úradných  prác  i  osobitnými  uzavretiami  občasne 
mčovávaný.  ^)    Pre  tých  radných  pánov  a  členov  volenej  obce,  ktorí  sa 


*)  Kur.  záp.  z  r.  1603,  str.  41,  dňa  16.  febr.  bod  1.:  »Er8tlich  Khombt  ihnen 
(totiž  volťnej  obci)  bedeukhUch  fur,  das  herr  hanns  Fieszl  alter  Richter  so  offt  vnd 
rast  alletíig  e  ti  i  ehe  halb  wein  eingestelt,  da  doch  einem  Richter  destwegen  die  fl.  3 
woL-keDtUí'b  bŕ'wiUigt  aein  worden,  wan  irgent  aas  den  herrn  iemand  oder  ein  guetter 
freindt  Zue  ilime  khombt,  Er  nach  seinem  wolgefaUen  einen  Trunkh  bringen  khan 
oder  nkh%.  dus  stehet  bey  ilime  allein.« 

-)  Kur,  záp.  z  r.  1612,  str.  148,  dňa  25.  dec,  bod  IV.:  »Das  denen  burgersz- 
leut^n  tlie  í  hr  losungen  (Losung  bola  v  slobodných  královských  mestách  domová  a 
pozemková  diiň,  ktorú  oddávaly  banské  mestá  sťa  kráľovský  poplatok  [census] 
ku  Zvolenfikí^niu  zámku  a  síce  každé  z  nich  počnúc  od  tej  doby,  odkedy  bolo  po- 
A-ýŔeným  na  .nlobodné  kráľovské  mesto.)  bringen,  ein  trunkh  wein  geben  werde  auf 
der  burgeschítlít  begeren,  verwilligt  worden.* 

=)  Kur,  zdp.  z  r,  1625-1630,  str.  560,  dňa  26.  marca  1629,  bod  13.:  »Wegen 
desz  Wein  a  bi  y  der  Losung,  beym  15.  Puncten,  ist  es  ein  altes  herkommen,  daher 
ea  auch  vorbleiben  solle,  weil  das  gantze  Jahr  uber,  10  fl.  nicht  aufgehen  thuet.« 

^)  Také  uzavretie  je  zaznačené  v  kur.  záp.  z  r.  1594—1598  na  str.  2^1 :  »Nacl 
dieaem  ist  crnatlich  beschlossen  das  in  der  kirchen  ein  Jeder  sein  stell  Oecupire 
der  Bolches  uicht  thut,  soli  D.  12  straflí'  erlegen.  Item.  Ist  beschlossen  das  hinfur( 
jederczeit,  wan  man  Zusamen  komen  soli,  Nach  verrichten  Ceremonien  in  der  kirchen 
all  daber  er^^cheine  vnd  bisz  vmb  7  vhr  sein.  Wer  solches  nicht  thuet  soli  gleichsfals 
eben  Boviel  verfallen  sein.«  —   Podobne  čítame  v  kur.  záp.  z  r.  1601  a  síce  predne 


Digitized  by 


Google 


—  21  — 

nespravovali  dla  týchto  uzavretí,  prichodiac  buclto  pozdejšie  alebo  práve 
zameŔkávajúc  verejné  shromaždenia  bez  dostatočnej  príčiny,  boly  už 
koucoiii  zo  šesťnásteho  storočia  ustanovené  peňažné  pokuty,  ktoré  si  delili 
medzi  sebou  zasadnutiam  prítomní  radní  páni,  a  tieto  tresty  boly  agi 
íj  8to  rokov  pozdejšie  značne  podvýšené.  *)  Častejšie  obnovovanie  uzavretí, 
vzťahuj ikich  sa  na  tieto  veci,  sú  výrečným  svedectvom,  že  i  starodávni 
mestskí  hodnostári  neboli  v  tomto  ohlade  lepšími  od  terajších. 

1  ratlní  páni  i  členovia  volenej  obce  boli  povinní  prísne  mlčať  o  tom, 


na  f tr.  27,  dňa  26.  febr. :  »I.  Hatt  ein  Eraamer  Richter  vndt  Bath  beschlosseu  daa 
die  Partheyn  furkhomben  sollen  morgensz  von  7  vhr  bisz  auff  10  Nach  mittag  aber 
vorj  Vhr  2  biesz  auf  4  Aber  frembde  Personen  haben  khein  bestimte  Zeit;€  potom 
nn  Btr.  02,  dňa  26.  marca,  bod  V:  »Ist  gehandlet  dasz  man  em  gewisse  stundt  be- 
9timeii  soli,  dasz  man  Zusamen  khombe,  vnd  damit  nicht  emer  hent,  der  ander  morgen 
hereinkhome,  vnd  vber  die  Zeit  hernach  aufgehalten  wurden.  Deliberatum.  Ist  eine 
rechte  stundt  benendt  Nemblich  in  puncto  7  vhr  vndt  sollen  Rath  sizen  bisz  auíF 
vhr  Itíj  ftaa  hinderstellig  Zue  tractiren  sein  wirdt,  sol  man  verzeichnen  auffein  ander 
Zťit;  a  kiineóne  na  str.  81,  dňa  13.  mája,  v  bode  U:  >Damit  khunftig  ein  gewisse 
Stundt  ďw  ZuesamenkhunfH;  môge  gehalten  werden,  Ist  beschlossen  das  man  allzeit 
Vmb  Sieben  Vhr  frue  Zuesamen  khomen  soli,  Vnd  damit  das  dest  besser  môge  ge- 
halten werden,  Ist  eine  Straŕf  geseczet  alls  nemblich  das  die  Rattherm  Ein  Ordts 
a  la  1).  2r>  die  Vier  vnd  Zvanziger  aber  D.  12 'A^  allzeit  einlegen  sol  ten.  Welche  aber 
ihr  geschriifí;  Vnd  arbeit  halber  nicht  khonnen  abkhomen,  die  wollen  durch  den 
Eszdrasi  {—  tento  Ezdrአ NehemiaS  Fabricius  bol  vtedy  výberčím  poplatkov  od  vína 
a  piva  a  avolával  na  rychtárov  rozkaz  členov  mestskej  rady  a  volenej  obce  ku  po- 
radám — )  solches  bald  anzeigen  lassen,  damit  man  auff  dieselben  nicht  dtirfile 
warten^í  —  To  isté  uzavretie  bolo  obnovené  dňa  10.  mája  1643  —  kur.  záp.  z  r. 
liU3-líi4fi,  str.  29,  bod  I:  »Wegen  khunflliger  erscheinung  auffs  Rathausz  ist  ge- 
schloäzen  worden,  im  Sommer  vmb  7.  vndt  desz  Wintersz  vmb  8  vhr  fríieh  sich  ein 
Zu  atellen  : 

^)  Kur.  záp.  z  r.  1695,  dňa  21.  febr.,  str.  8:  »Was  vor  Confusion  biszher,  wegen 
der  Oomparítion  auf  das  Rathausz  des  Innem  vnd  Eiiser  Rath  (vngeacht  schon  vor 
víelŕn  Jahren  destwegen  Statuta  cum  poenarum  limitatione  in  denen  actis  einstehen, 
nichta  gebolfen)  contínubret,   die  Tägliche  Erfahrung  hat  es  bezeuget,  omnia  tamen 
ordine  et  decenter  ut  fluant  et  íiant,  hat  man  heutigen  Tages,  die  vorhin  gemachte  Sta- 
tuta conŕirmiret,  vnd  Statuiret  auf  Neues  von  dato  an,  die  ienigen  herm  desz  Raths,  so 
nicht  in  puncto  8  horae  matutinae  auf  dasz  Rathausz  erscheinen,  vnd  ohne  erhôblichen 
Vrsacheii  (vnd  ohne  anmeldung  bei  herm  Stadtrichtem)   auszbleiben  môchten,  mit 
cinem  Heiehstaller,  ausz  der  Ehrwelten  gemein  mit  20  groschen,  ausz  dem  auszschusz 
aber  10  groschen   immediate  vnd  vnablôszlich   Poenstraf  belegt  werden  sollen.*  — 
V   iiasledujdcom    roku  priostril  tieto   pokuty,  obzvláŽte  pre  členov  volenej   obce, 
v  isníiénej  miere  i  sám  volebný   komisár,    Ján  Borčický,    ustanovivší  v  17-tom  bode 
svojich  nariadení  práve  aŽ  12  zlatovii  pokutu  pre  tých  radných  pánov  a  Členov  volenej 
ibce,  ktcri  zameškajú  bez  dostatočnej   príčiny  zasadnutia  alebo  sa  k  nim  pozdejšie 
iostavía.  V  tejže  zápisnici  je  zaiste  dňa  5.  febr.  zapísané  toto:    »Domini  Senatores, 
*4k  etjam  24  viri,  ad  insinuationem  Judicis  praevie  fiendam,  sine  legitima  ratione  a 
saionibíiB  se  non  absentent,    verum  sub  mulcta  12  fl.  irremissibiliter  ex  parte  non 
mparenti^  desumenda  hora  statuta  compareant,   Birsagia  vero  Dominis  Judici  et 
natoribuR  cum  Notariis  Salva  portione  quoque  Fisci  Civitatis  imposterum  cedere 
ibent,  quae  Birsagia  expost  inter  se  proportionaliter  dividantur.c 


Digitized  by 


Google 


^^ 


—  22  — 


5o  sa  v  iclí  sliroinaždeuiach  a  poradách  hovorilo,  a  pre  tých,  ktorí  ne- 
vedeli držať  na  ňzde  svoje  jazyky,  ustanovený  bol  velmi  citlivý  trest, 
totiž  vylúčenie  z  mestskej  rady  a  poťažne  z  volenej  obce.  ') 

3.  Volená  obec. 

V  posavádnej  rozprave  sme  sa  častejšie  stretali  s  týmto  závažným 
a  dôležitým  faktorom  mestskej  administrácie ;  teraz  si  prehovoríme  o  ňom 
podrobnejšie. 

Nemožno  vyskúmaf  s  úplnou  určitosťou,  v  ktorých  časiech  vzala 
volená  obec  svoj  počiatok ;  v  starých  listinách  spomína  sa  už  v  trinástom 
a  v  štrnástom  storočí  zavše  i  slovo  „obec,  communitas,  Gemein",  ale  či 
sa  má  týmto  slovom  rozumeť  volená  obec,  ako  ju  nachodíme  v  šesťnástom 
veku  a  v  po/dejších  dobách,  alebo  či  je  týmto  výrazom  označený  súhrn 
celého  obyvatelstva  tej-ktorej  obce  v  dnešnom  smysle  toho  slova,  to  zo- 
stane ši)oj  non  otíízkou  bezpochyby  po  všetky  časy.  V  nemeckých  listinách, 
pochodiark'li  /o  štrnásteho  a  z  pätnásteho  storočia  známi  sú  „Richter, 
geschworne  purger,  elteste",  teda  rychtár,  prísažní  čiže  radní  páni  a 
starší,  stiiresina  -)  a  tu  už  možno  riecť,  s  väčšou  pravdepodobnosťou,  že 
v  tých  časiech  bola  táto  starešina  tým  istým,  čo  sa  pozdejšie  zvalo  vo- 
lenou obcou  a  zove  sa  dnes  mestským  zastupiteľským  sborom  alebo  tu 
i  tam  mestským  výborom. 

Celkom  určite  stretáme  sa  s  volenou  obcou,  vtedy  v  Kremnici  už 
výslovne  ,,cHí^  Krbelte  Gemain"  zvanou,  po  prvý  raz  len  roku  1529  pri 
porube  čiže  vymeriavaní  krajinskej  dane,  ^)  potom  sa  spomína  r.  1572  **) 
a  počnúc  od  r.  1580  sú  jej  členovia  každoročne  riadne  a  menovite  za- 
značení v  menoslovoch. 

Dla  spoineiiutej  porubnej  knihy  alebo  vlastne  zápisnice  z  r.  1529 
mala  vtetly  voleuá  obec  32  členov;  pozdejšie  obnášal  ich  úplný  počet 
vždy  iba  24  mužov,  a  pre  túto  príčinu  zvali  týchto  ludí  z  krátka  len 
Štyriadvadsiatnikmi  a  ten  názov  upotrebovali  i  v  úradných  listinách  a 
zápisní  Ľ  iuch  a  to  i  vtedy,  ked  ním  označovali  nielen  jednotlivcovcov,  lež 
i  celú  volenú  ob3C  sfa  takú.  Členov  volenej  obce  bolo  teda  práve  o  raz 
viac  ako  niíliiych  pánov  a  ten  počet  bol  iba  vtedy  menším,  ked  alebo 
zomrel  alebo  utratil  členovstvo    daktorý    zpomedzi  štyriadvadsiatnikov ; 


')  Kur.  záp  z  r.  1643—1645,  str.  21,  dňa  27  apr.  1643,  bod  1:  Worbey  auch 
per  diííeur^iim  v^edacht  worden,  daBz  Personen  sein  soUen,  welche  dasz  jenige,  so 
auf  dcui  Ríithhauaz  gehandelt  wird  wider  ihr  gethanes  jurament,  andern,  ya  wol  auch 
denen  tlie  es  iiD^^ehet  alsobaldt  maleuole  auszschwazen.  Deliberatum,  dasz  ein  solchei 
(yedoch  riath  geiiaw  erkundigten  vmbständen)  soli  seiner  stell  entsezet  vnd  remouirt 
werdeii  ex  iinaiiimi  assensu  praesentium  congregatorum.« 

^í  V  Libu sinom  súde  kmetí,  leSi  a  vladikovia.  »cmete  lesi  i  uladiky«. 

')  Krém.  mestský  archív,  lymbus:  ^Taxa  Adi  15  Júli  152í).« 

^)  Tamže,  lymbus  porubná  kniha  so  dňa  22.  júna  1572. 


L 


Digitized  by 


Google 


—  23  — 

no  pri  najbližšej  volbe  bolo  každé  uprázdnené  miesto  novými  členmi 
zase  obsadené.  Väčším  nebol  ten  počet  počnúc  od  spomenutého  r.  1572, 
ani  jeden  jediný  raz. 

Kto  volieval  prvotne  členov  tohoto  sboru,  to  tiež  nemožno  určite  vy- 
skúraaí*  Koncom  zo  šesťnásteho  storočia  vykonávala  toto  právo  volená 
obec  spolu  s  mestskou  radou,  a  ked!  sa  mestská  rada  raz  pokúsila  po- 
volať ílo  svojho  lona  jednoho  radného  pána  bez  toho,  že  by  ho  bola  volila 
i  volená  obec,  hneď  sa  táto  mužne  postavila  oproti  takému  počínaniu  a 
jej  rečník  ostro  vystúpil  i  vymohol  platnosť  starodávnemu  volebnému 
právu.  *) 

Kolio  raz  vyvolili  za  člena  volenej  obce,  ten  už  potom  bol  ním  cez 
celý  svoj  život,  ak  totiž  nevzdal  sa  tohoto  svojho  práva  dobrovoľne,  ktorý 
prípad  tni  je  však  úplne  neznámym,  alebo  ak  toto  jeho  právo  neprestalo 
budto  tým  spôsobom,  že  vyvolili  patričného  za  radného  pána,  alebo  že 
zomrel,  alebo  že  sa  dopustil  takého  skutku,  pre  ktorý  musel  utiecť  z  Krem- 
mce,  alebo  ho  z  volenej  obce  za  trest  vylúčili,  alebo  že  bol  na  vyšší 
rozkaz  prinúteným  opustiť  svoje  miesto  vo  volenej  obci. 

Že  mali  výlučne  členovia  volenej  obce  právo  na  radné  panstvo,  o  tom 
sme  už  vyššie  hovorili.  O  úteku  hovoria  mestské  zápisnice  len  jeden 
jediný  raz  a  síce  r.  1655.  ^)  Členovstvo  vo  volenej  obci  platilo  za  velkú 
Česi,  preto  sa  ho  všetci  meravo  pridŕžali  a  neutekali  z  mesta,  podrobujúc 
sa  radšej  čo  ako  prísnej  kritike  so  strany  mestského  predstavenstva  a 
dúfajúc,  že  sa  im  podarí  prosbami  obmäkčiť  srdcia  ich  sudcov  a  podržať 
miesta  vo  volenej  obci.  Na  vyšší  rozkaz  museli  opustiť  svoje  miesta  a 
vystúpiť  z  tohoto  sboru  v  r.  1596  a  1597  viacerí  komorskí  úradníci^) 
a  v  r.  1677,  1683  a  1688  viacerí  evanjelici  na  rozkaz  kráľovský.  *•)  Ko- 
nečne iitratili  miesta  vo  volenej  obci  budto  dočasne,  budže  i  navždy 
i  viacori  takí  mužovia,  ktorí  sa  budto  príliš  zadĺžili  a  potom  svoje  dlhy 
zai>latit  nemohli,  alebo  ktorí  sa  dopustili   dákeho  nečestného    skutku. 


')  Kur.  záp.  z  r.  1643—1645,  str.  11,  dňa  9.  marca,  bod  7:  »Zum  beschlues 
Uat  <lie  Erwôhlte  Gemein,  durch  ihren  Obristen  Vormundt  solenniter  anmelden  laszen, 
ÚBAi  \ns  Kanfilig  von  dato  an  niemandt,  weder  in  den  Innem,  weder  auszern  Raht 
(naaszen  ea  vor  weníg  wochen  beschehen)  ohne  wahlstimmen  soUe  eingenomen  werden.i: 

')  Mestská  kniha  z  r.  1426,  list  285:  »Paulu8  Weisz  contractis  debitis  insalutato 
ciyili  magistrátu  alio  se  contulit.« 

*)  Tamže,  listy  134,  135  a  163:  »Wolffgangus  Leyner  supremus  auríprobator 
propter  Ľaasam  infra  asscriptam  (totiž  menom  cisárovým  dolnorakúskou  komorou 
vydaný  rozkaz)  abstinere  jussus  est  loco  senatorio.*  >Jeronymu8  Schwahr  (komorský 
iftovnfk)  arcetur  ab  ofítiis  publicis  civitatis  per  edictum  Sac.  Caea.  Maiestatis.* 
^Jeremias  Btirbitz,  obrister  Knapp  bei  der  Miincz  vnd  Vierundzwanziger,  Jiberatur 
mandato  guae  Maiestatis  ab  hoc  ofi[itio.«  tPhilipp  NuntaUer  arcetur  per  edictum 
llaeaareae  Maiestatis. «  »Hans  Stirbitz  Vierundzwanziger  mandato  camerae  austriace 
ie9«  hoc  loco  et  ofíitio  eliberavit,  multum  renitente  senátu,  sed  frustra.« 

'*)  O  tom  hovorí  i  spomenutá  mestská  kniha  i  kur.  záp.  z  tých  rokov,  i  iné 
>aÔetné  liatiny. 


Digitized  by 


Google 


^ 


—  24  — 


Neúhonné  mravy  požadovali  naši  predkovia  prísne  i  od  členov  volenej 
obce  i  netrpeli  spustlého  človeka  medzi  sebou,  a  čo  by  bol  býval  medzi 
nimi  najbohatším  alebo  ináče  najmocnejším. 

O  tom,  akým  poriadkom  sedávali  i  členovia  volenej  obce  v  rade  a 
v  kostole,  i  \  ktorom  sú  zaznačené  ich  mená  v  menoslovoch,  bola  rec 
už  m  inom  mieste,  a  i  oni  boli  povinní  nevyžvatlaf,  čo  sa  pojednávalo 
v  ich  Rhroiiiaždeniach ;  i  volená  obec  nechcela  mať  tlčhubov  vo  svojom  lone. 

Prvotne  jieboli  viazaní  členovia  tohoto  sboru  žiadnym  zvláštnym 
sluboin,  že  a  ako  majú  a  budú  plniť  svoje  povinnosti;  predpokladali 
o  tých  niužoťh,  ktorých  povolali  medzi  seba,  že  ich  sama  ich  osobná 
česť  bude  nťitiť  vynakladať  svoje  schopnosti  a  sily  v  prospech  celému 
mestu;  keJ  sa  však  časom  dokázalo,  že  sú  i  členovia  volenej  obce  hidnii 
Indickým  pokleskom  podrobenými  a  sťa  takým  že  je  treba  lepšie  poviazať 
ruky,  aby  vemejšie  plnili  svoje  povinnosti,  potom  pravda  videli,  že  je 
potrebným,  aby  boli  i  členovia  volebnej  obce  podrobení  prísahe. 

Ku  toímito  náhľadu  dospeli  Kremničania  až  r.  1597,  keď  začal  mesto 
nárauine  tlačiť  velký  dlh,  ktorý  bolo  povinným  zaplatiť  Tôkôlymu;  tu  eia 
ukázalo,  že  veru  viacerí  členovia  volenej  obce  umožnili  mestskej  rade 
vovliecť  Krenmicu  do  najvýš  nebezpečného  položenia.  I  vtehdajší  hlavný 
správca  banskobystrických  medených  báň,  Valentín  Kräger,  sťa  vládny 
povereník  dotieral  na  to,  aby  i  v  Kremnici  boli  členovia  volenej  obce  prí- 
saíiou  viazaní.  V  takých  okolnosťach  bola  teda  volená  obec  prinútená 
poddíiť  sa,  a  od  tej  doby  skladávali  i  jej  členovia  úradnú  prísahu.  * ) 
Nebolo  vŔak  ľahkou  vecou  priviesť  volenú  obec  ku  tomu,  aby  jej  členovia 
tiež  tak,  akí  I  radní  páni  skladávali  prísahu,  a  mestskú  radu  stálo  mnolio 
namáhania  íi  [ďáce,  kým  sa  jej  táto  snaha  podarila ;  no  konečne  sa  volená 
obec  predsa  poddala,  ale  len  potom,  ked  bola  prvotne  mestskou  radou 
príliš  prísne  vypracovaná  a  navrhnutá  vzorka  pre  prísahu  zmiernená  tak, 
ako  to  žiadala  volená  obec.  Dla  tejto  vzorky  skladávali  potom  prísahu 
členovia  volenej  obce  hromadne  hned!  za  mestskou  radou  a  to  po  mnohé 
roky  bez  zdráhania.  Až  r.  1637  napadlo  volenej  obci,  že  je  vzorka  pre 
jej  prfsalm  juiostrá  a  ona  ju  žiadala  popraviť  a  uvolniť  svojím  členom 
touto  prišfdtou  dla  jej  mienky  príliš  tuho  poviazané  ruky.  Avšak  mestská  -} 


')  Kur,  záp,  z  r.  1594—1598,  dňa  9.  apríla  1597,  bod  I:  »Primuii  ratione  Jará- 
menti  delibemtiim,  dieweil  die  Erwelte  gemein  Zuuor  nicht  beeidigt  Í8t  worden,  aber 
sok'bes  die  euRerste  nott  erfordern  thuet,  auch  herr  Verwalter  aolches  anbeíblilen : 
Wíc  demiiach  1 1  en  sachen  Zuethuen.  Ist  ibnen  das  Jurament  abermahlen  furgelesei 
worden.  Respoudet  Electa  communitas  de  juramento.  Sie  wáren  damit  wol  Zufriedeii, 
vnil  vvuaáfbeii  dtisz  einmahl  die  Stadt  bedacht,  vndt  wieder  Zuerecht  gebraoht 
werden  in  u  u  b  U;.  AUein  weil  nocb  der  Rathsstuel  nicht  eraezt,  man  volle  die  ersaczung 
befúrdenj,  ah  dann  seind  aie  vrbittig  das  Jurament  Zuethuen. 

-)  Kiir.  záp.  z  r.  16 J6— 1641,  atr.  109,  dňa  26.  apríla  1637;  »Die  Juramenta 
werdeti  bicij   vber  8  tag  den  3  May   verschoben,  weilen  der  euaer  Rath  vber  den 


Digitized  by 


Google 


i 


—  25  — 

iÄÍí' Mchcela  ani  počut,  aby  bola  prísaha  pre  členov  volenej  obce  ako- 
koívefe  preuieneiiií,  O  ^  neupustila  od  toho  ani  vtedy,  ked  volená  obec 
o  päť  rokov  pozdejšie  poznovu  obnovila  túto  svoju  žiadosť.  *)  Prísaha  pre 
volení!  obec  zostala  i  nabudúce  takou,  ako  bola  osnovaná  r.  1597. 

Kajprednejšíra  členom  a  spolu  i  náčelníkom  volenej  obce  bol  tak- 
zvaný oľíitor,  ktorého  si  spolu  s  mestskou  radou  volievala.  On  zaujímal 
v  nej  samé  prvé  miesto  a  síce  nie  tak  ako  mestský  rychtár  len  za  jeden 
rok,  ale  koho  raz  vyvolili  za  orátora,  ten  už  potom  zostal  ním  až  do  tých 
6iaSj  kým  nepOÉ^túpil  na  radného  pána,  alebo  kým  neutratil  z  dôležitých 
príčin  túto  hodnosť.  Orátorom  čiže  rečníkom  zvali  ho  preto,  lebo  on  bol 
nielen  oprávneným  lež  práve  i  povinným  rečniť  v  obecných  shromaždeniach 
menom  volenej  obce  a  prednášať  jej  náhľady,  žiadosti  a  prípadne  i  úsudky 
a  výroky  v  podajedných  záležitosťach.  Prvotne  mala  volená  obec  iba 
Jednoho  orátora ;  ^)  stávalo  sa  však  zavše,  že  orátor  nemohol  byť  prítom- 
ným v  shľomaždeniach  budto  pre  chorobu,  budže  z  iných  dôležitých  príčin, 
a  tu  potom  cítila  sa  byť  volená  obec  bez  hlavy  a  jej  činnosť  bola  ochro- 
mená. Táto  okolnosť  primalá  mestskú  radu  a  volenú  obec  ku  tomu,  že 
už  počiatkom  sedemnásteho  veku  začali  volievať  i  druhého  a  pozdejšie 
i  tretieho  orátoja.  A  títo  hlavného  orátorovi  pomocníci  a  námestníci  za- 
stupovali jeho  miesto  a  konali  jeho  povinnosti,  keď  on  sám  nebol  prítom- 
ným, V  nemčine  zvali  orátora  Vorredner-om,  Vormund-om,  čo  znamená 
v  slovenskej  reči  predrečník-om,  poručník-om,  a  hlavný  orátor  mal  názov 
v  latine  orátor  primarius  a  v  nemčine  Obervormund. 

Volená  obec  radila  sa  a  pracovala  obyčajne  spoločne  s  mestskou 
radou,  no  stávalo  sa  i  to,  že  uznala  za  potrebné  radiť  sa  i  sama  osobitne, 
obzvláSte  v  dôležitejších  záležitosťach,  ked  mali  jej  členoia  inú  mienku, 
ako  mestská  rada.  V  takých  pádoch  bol  orátor  jej  predsedníkom  a  on 
sám  podával  zprávy  o  uzavretiach  volenej  obce  mestskej  rade. 


Aydt  diíficultir^  das  er  etwas  Zue  scharf  vnndt  ihnen  praejudicirlich  sey.  Aliter 
deliberatum  das  imin  eher  nit  das  jurament  praestire,  bies  nit  die  Mengls  posten 
erlťíitert  vndt  eiiies  Ehr.  Raths  guetachten  vemomben  werde.« 

' )  Tamiťj  str.  Í16,  dňa  13.  mája  1637. ;  »Wegen  der  Erwôhlten  Gemein,  dasz  sie 
bedenkheii  tragen,  dasz  gewôhnliche  jurament  Zue  praestirn,  weillen  es  aber  albereit 
Von  Tudenkhlíchen  Jabren  beschehen,  vndt  niemals  destwegen  disputirt  worden, 
al^  wirdt  es  dabey  bewenden,  dasz  sie  ie  vndt  allezeit  geachworen  haben,  iedoch 
vnuerneuert  * 

')  KiiT.  záp.  %  r.  1643—1645,  str.  23,  dňa  27,  apr.  1643,  bod  12:  »Femer  hat 
die  Envôhlte  Gemein,  durch  ibren  herm  Vormundt  angemeldet,  ihr  jurament  hinfuro, 
weil  es  Zimblich  atricto  modo  verfaszet,  dahero  fast  vnmoglich,  demselben  ohne  ge- 
wiaÄensÄ   verlegung,   nachzugeleben,  Zu  limitiren,  vndt  in  wasz  anders  aufzusezen.« 

")  Najatar&í  orátor,  ktorého  spomínajú  kremnické  kuriálne  zápisnice,  bol  Jodok 
H5rj  a  prftve  o  tom  zaznaČily,  že  bol  z  volenej  obce  pre  akúsi  vinu  vylúčený. 
V  naestekej  knihe  z  r.  1426  zaiste  Čítame  na  liste  128,  r.  1590:  "íHorl  Jodocus,  Vor- 
reder  der  *Í4-ger.  Jodocus  iste  anno  hoc  1591  ex  communitate  est  ejectus  propter 
(l^uoadam  ejcceäjsLH  aenatui  cognitos.« 


Digitized  by 


Google 


1 


—  26  — 

Hlavným  úkolom  a  povinnosťou  volenej  obce  bol  dozor  nad  spravo- 
vaním mestských  dôchodkoch  a  majetkov.  Jej  bol  teda  povinným  skladaí 
ňíty  mestský  rychtár  zo  svojho  hospodárenia  a  ona  hladela  v  prvom  rade 
na  to,  abo  sa  nedialy  s  mestským  majetkom  žiadne  nadužívania,  klamstvá 
alebo  akékoľvek  nesprávnosti,  lebo  predovšetkým  ju  brávalo  meštianstva 
i  v  sliľomaždeniach  i  mimo  nich  na  zodpovednosť.  A  tu  mi  prichodí  vyduť 
svedectvo  pravde  a  riecť,  že  volená  obec  v  najviac  pádoch  i  verne 
plnik  túto  svoju  povinnosť  a  zadržala  nejednoho  radného  pána  alebo 
iného  úradníka  svojou  bedlivosCou  od  klamstva  a  spreneverenia.  I  radní 
páni  síce,  avšak  najviac  členovia  volenej  obce,  bývavali  volievaní  za 
správcov  a  dozorcov  nad  špitálom,  mestskými  pivovarmi,  baniami,  \m 
i  nad  celým  kremnickým  panstvom  v  Turci.  Z  dozorského  práva  nad 
mestským  majetkom  nasledovalo  prirodzene  i  to,  že  volená  obec  volievala 
spolu  s  mestskou  radou  i  všetko  cirkevné,  školské  a  mestské  úradníctvo 
a  osohníctvo  a  ustalovalo  jeho  platy  a  vykazovalo  ich  z  mestskej  poklad- 
nice .  A  poneváč  mala  a  skutočne  vždy  i  vykonávala  právo  volebné,  teda 
si  netrúfala  mestská  rada  ani  odstrániť  dakoho  s  úradu,  alebo  zo  služby 
bez  vedomia  a  privolenia  volenej  obce.  Z  toho  nasledovalo,  že  patrily 
i  všetky  disciplinárne  záležitosti  do  oboru  volenej  obce  a  mestskej  rady* 
Podolme  nekonala  mestská  rada  nič  bez  volenej  obce  v  záležitosťach  daňo- 
vých, banských  a  vojenských,  ba  časom  sa  vyvinuly  veci  a  dospelý  tak 
ííaleko,  že  mestská  rada  predkladala  volenej  obci  ku  riešeniu  každú  dô- 
ležitejšiu mimosúdnu  záležitosť  v  spoločnom  shromaždení.  Tak  stal  &a 
tento  sbor  v  mestskej  administrácii  velmo  vážnym  a  dôležitým  faktorom. 

(Dokončenie.) 


^^'^Ŕr 


Digitized  by 


Google 


Miestopisné  úryvky  z  Gemera. 

I.  Velká  Revúca. 

Podáva  Július  Botto, 

Mesto  Velká  Revúca  leží  na  brehoch  riek  Muráúky  a  Zdychavky, 
5!  ktí^rých  JU  vá  od  severozápadu  na  juhovýchod  chotár  takmer  na  rovné 
Iiolovicť,  dl  uhá  ale  severnú  polovicu  chotára  na  rovné  čiastky  delí. 

Čo  do  podoby,  predstavuje  chotár  takmer  štvorhran,  ktorý  úži  sa  na 
juhovýchode.  Ostredok  chotára  predstavuje  dolinu,  ktorá  je  najširšia  práve 
tam,  kde  mosto  leží ;  naproti  tomu  boky  a  strany  sú  hrbkovaté  a  hornaté. 

Chotárna  čiara  je  nasledujúca:  Od  západného  uhla  v  Doline,  Za 
križom  ležiaceho,  beží  dolu  na  východ  hrebeňom  hôr,  a  tu  všade  susedí 
8  chotárom  filjarskym  na  počiatku  niečo  málo  s  chotárom  dlho-lúckym. 
Na  ceste  pnisekuje  ju  chodník  z  Revúci  cez  „Kješkovú"  do  Filjara  vedúci. 
Odtiaľto  postupuje  na  východ,  prekročiac  novú  i  starú  rúdnu  cestu,  súsediac 
s  dedinou  Turčok.  Bokom,  starou  rudnou  cestou,  medzi  chotárom  mokro- 
lúckym  a  pri  „Bartovej",  sostupuje  do  doliny.  Prejdúc  tu  rieku  Muráňku, 
krížom  ťoz  tlolinu  a  hradskú  cestu,  postupuje  šikmo  niečo  málo  na  sever, 
všade  s  Mokrou  Lúkou  súsediac,  a  zanechajúc  dolinu,  vystupuje  na  breh 
„Skalka"  menovaný.  Tu  presekuje  hrebeň  od  Kohúta  k  Revúci  postupujúci 
a  ústi  poznovu  v  úžlabine  Zdychavky.  Preseknúc  koryto  Zdychavky,  vy- 
stupuje Vyšnou  dolinkou  na  Lichardovú  (po  revúcky  tiéchäi-tovú),  všade 
s  Malou  Revúckou  súsediac,  až  severný  uhol  dosiahne.  Odtiaľto  sostupuje 
bokom  vľcliov  do  doliny,  presekujúc  jak  cestu,  tak  i  rieku  Muráňku,  kým 
poznovu  na  vixhy  nevystúpi  a  na  KríMy  tam  odkial  vyšla,  neskončí  sa, 
súsediac  všnde  s  chotárom  dlho-lúckym. 

RoviuR,  alebo  dolina,  na  ktorej  Revúca  leží,  je  lOGO'  nad  hladinou 
dora  zdvížeuá;  poneváč  ale  mestečko  Muráň  nad  hladinou  mora  1243' 
eží,  obtiášú  spád  z  Muráňa  do  Revúci  183',  z  Muráňa  do  Jelša\7  480'. 
'omuto  priplsaí  nutno,  že  pretekajúca  Muráňka  na  doline  Muránskej  husto 
-ozložené  hiímre  a  maše  hnát  mohla.  Výška  vrchov  a  kopcov  je  rozmani- 
tejšia:  v  revúckom  chotáre  najvyššie  vrchy  sú  za  Krížom  rozložené: 


Digitized  by 


Google 


—  28  — 

Smiľhiľj  Kotiťkovd,  Banská,  Michalova ,  Hjag  menowané,  YýSkei  Lichardo- 
vej,  od  e\\  revúckej   fary  rátajúc,   obnáša  235',   Hjag  a  Za  Kríž  ŕ]8tr. 

V  chotilre  revúckom  majú  hony,  polia,  vrchy,  doliny  naslerliijúre 
mená:  m\  severovýchodnej  strane  Revúci  vyčnieva  malý  vŕšok  Sknlka 
zvaný,  výbežok  to  vrchov  od  Kohúta  nadol  sa  ťahajúcich.  Od  Revúci 
vyzerá  ako  trojuholník,  vybehujúci  nahor  do  ostrého  končiara.  Skalka 
susedí  s  jednej  strany  s  mohro-lúckou  Dolinou,  s  druhej  strany  s  riekott 
Zdyiľhavkou.  robiac  na  sever  ku  Kohňtu  značné  sedlo.  Na  lavom  ulile 
Skalky  vyľnievajú  kolmé,  žulové  10'  vysoké,  30'  široké  skaliny;  tieto 
vyjraúCj  pozostáva  vrch  tento  ináče  z  púhej  planej  hliny,  následkom  čoho 
je  pôda  vľdiii  dosť  neúrodná;  nachodia  sa  na  ňom  síce  role  a  lúky,  no 
vfiťšina  je  horou:  bučinou,  brezinou,  hrabinou,  lieštinou  pokrytá. 

Za  riekou  Zdychavou  vyčnieva  ostrý  vrch  Zubová  y  tri  vrcholce  pred- 
stavujúci a  mnohé  menšie,  potôčkami  ovlažené  doliny  obsahujúci.  Stráň 
na  úputí  Zuliovej  ležiaca,  menuje  sa  Pod  Uáj,  kde  potrhané  hlboké  jarky, 
planú  Idiiui,  mnohé  role,  niektoré  sádkj^  miestami  krovinu,  a-  len  ku 
vrcholcu  lesnú  húšťavu  nachodíme. 

( ídtialto  smerom  ku  severu  nájdeme  dolinku,  ktorá  sa  Vyšnou  doUniôK 
menuje.  Nie  daleko  odtialto  sú  hony:  Ďunárová,  Papučková,  Motúzord 
dolinka.  Za  nimi  nasleduje  Malá  a  Veľká  Léchärtová ;  proti  revúckej 
vySeeJ  maši  je  Mišova,  Pod  javor,  Zubová  dolina  a  Štengerauš. 

Údolie  od  Revúci  smerom  ku  západu  sa  vinúce,  predstavuje  akýsi 
z  viac  dolinôk  pozostávajúci  kotál,  ktorý  celú  zadnú  časť  chotára  revú- 
ckelio  v  sA)v  obsahuje  a  v  ktorom  nachodí  sa  i  revúcky  kúpel.  Hon 
tento  nii^nuje  sa  Dolina,  avšak  jeho  vetve  majú  rozličné  mená.  HneJ  od 
kúpela  ku  Dlhej  Lúke  vyniká  krásny  okrúhly  kopec  Suché  Stráne  meno- 
vaný; neiFaKíko  od  toho  vyčnievajúci,  niečo  vyšší,  menuje  sa  Fréhrord; 
ku  vyšnej  maši  tiahnúci  sa  breh,  menuje  sa  Čertova.  Pásmo  týchto  hôr 
je  rovnobežné  s  riekou  Muráňkou.  Od  Čertovej  tiahne  pásmo  húr  nn 
západ,  tvoriac  viac  dolín.  Nad  týmito  vyčnievajú  značnejšie  vrclioho: 
Tašnherg.  potom  Banská,  a  konečne  Za  kríž.  —  Odtialto  zase  ol>nicía 
sa  hrebeň  a  postupuje  na  Šmickär  a  Koníkovu.  Prejdúc  odtialto  Truhnvkou, 
Mkhlovou^  ( 'únesovým  vrchom,  a  odtialto  zase  severným  smerom,  Kicško- 
ríf  m  hrchcmm  končí  sa  svah  hôr  nad  revúckym  kúpelom.  Týmito  vrclianii 
je  ohranici'tKi  revúcka  Dolina,  ktorú  ináče  bystrý  a  strmý,  kedysi  na 
pstniliy  liíihatý  potok  ovlažuje.  Zaujímajúc,  poťažne  tvoriac,  značnú  čiastku 
rhutára  revnrkeho,  je  ona  takrečenou  potravnou  komorou  Revúci,  majúc 
bohaté  Inky,  lesy,  znamenité  ždiame  vody,  a  po  stranách,  ubocinác* 
naj  viať  ale  nii  úpätí  hôr,  velké  záhrady,  medzi  ktorými  \7nika  záhrad 
iieliotiélio  Míiteja  Nandrássyho  Vyšehradom  pomenovaná. 

Kifí^korou  zo  vie  sa  dolina  medzi  Čúnesovým  lesom  a  Hjagom  di 
Filjara  vedúca.  Na  úpäti  tejto  nachodi  sa  revúcka  maša,  tiež  Kieškovo 
menovaná.    Dolina  tóto  je  strmá,  bez  bočných  dolinôk,  a  tvorí  značn 


Digitized  by 


Google 


r 


29 


južnú  čiastku  chotára  revúckeho.  Krém  mnohých  sádkov  a  niektorých  h'ik 
pokrj'tá  je  bučinou. 

lUklne  cesty,  zo  vie  sa  dolina  medzi  Hjagom  a  panskou  horou  Ježiaca, 
vypúšťajúca  viac  menších  dolín.  Spodok  vrchu  Hjagu  menuje  sa  Pifuhtsom 
bane*  Xázov  Rudne  cesty  dostala  dolina  odtiaľ,  že  sa  tu  od  ntípainäti 
stará  rúdna  cesta  nachodila,  ktorou  so  Želežníka  rudu  vozili.  Širokým 
ústim  svojím  splýva  dolina  táto  s  Muránskou  dolinou,  na  jejžto  kraji 
založená  je  maša  Rúdna  zvaná.  Západným  smerom  úži  sa  dolina  táto  a 
rozvetvuje  sa  v  mnohé  dolinky.  Tak  s  tejto  strany  Hjagu  ležia  doliny 
Bajsofd  a  Slovenskú ;  s  protivnej  strany  Kísová^  Blatné  dolinky  a  HrhoL 

Strán  cesty  s  Dl.  Lúky  do  Revúci  vedúcej  ležiaca  rovina  menuje 
sa  Vyš^fiá  a  Nižná  Eoven.  Ale  aj  v  týchto  Rovniach  majú  niektoré  čiastky 
osobitné  pomenovania.  Tak  napríklad,  jeden  kus  lúky  pod  horou  ležiacej 
meniye  sa  Pod  sJcalu;  iný  Na  mocidldch,  tretí  Na  Šendovom;  štvrtý 
Pod  hipolno.  Tomuto  oproti  ležiaci  hrbok  menuje  sa  Na  mazaif*  Pole, 
neíaleko  od  ev.  kostola  ležiace,  menuje  sa  Na  konopískoch;  za  maáou 
kieškovskoii  strmiaci  briežok:  Šébišťok;  na  lavom  boku  cesty  do  kúpela 
vedúcej  je  Kessel;  pri  samom  kúpeli,  smerom  ku  juhozápadu,  ležiace. 
stráne  menujú  sa  Hliniská.  Takmer  výbežkom  týchto  je  stráň  Zo  njšný 
žUahok  menovaná.  Podobne  blízko  ku  kúpelu  na  sever  ležiaca  stráň,  menuje 
sa  Na  vínicke.  Bola  tu  ak  iste  niekedy  menšia  vinica  a  hámor  „Na  vi- 
niÉke"  ^aoý.  —  Iný  povyše  ležiaci  hámor  menoval  sa  Šramková.  Pod  uiašou 
kieškovskou  na  brehu  rieky  Muráňky  ležiace  lúky  menujú  sa  Za  Iíetleša. 

Na  juhovýchod  pod  Revúcou  ležiace  zeme,  ač  sú  na  rovine,  nemenujú 
sa  už  Rovnou,  ale  Za  niznýma  humny,  Pod  skalku,  Za  Hevedem,  Ku 
šebráckej  studničke,  Hrtiškovo  čelo,  Postredný  hon.  Za  Laca,  Za  Valmthi, 
Pod  mhanii,  Pri  čiernej  Hane,  Sihliny,  Hemhríher.  Nad  týmto  posledným 
honom  vyčnievajúca  stráň  menuje  sa  Sústrovd, 

Takto  pomenované  hony  ležia  na  priestore  5761  jutár  obnášajúí^onu 
Že  v  obvode  chotára  tohoto  len  Slováci  bývajú,  i  podotknúť  je  zbytoŕnou 
vecou.  To  CO  úradná,  pred  dvadsiatimi  rokmi  napísaná  štatistika  hovorí, 
že  v  Revúci  jesto  niekolko  sto  Madarov,  nezodpovedá  pravde.  V  Revúcij 
až  na  niekolko  madarských  štátnych  úradníkov  a  učiteľov  na  štátnej 
polfíárke,  bývajú  čistí  Slováci,  náboženstva  v  troch  štvrtinách  evanjelického, 
v  jednej  štvrtine  r.  katolíckeho.  Od  niekolkých  rokov  žije  v  Revúci  5 
židovských  rodín.  Za  starodávna,  ked  ešte  banícky  priemysel  kvitol, 
mohly  tu  bývať  niektoré  nemecké  banícke  rodiny.  Hovorí  sa,  že  terajšie 
kvitnúce  rodiny:  Barto,  Šramko,  Šturman,  Viest  (Centloch)  od  nich  po- 
chodia,  íl  prílišná  horlivosť  ešte  aj  rodinu  „Zatroch"  od  nemeckého  slova 
SaiUrog  odvodzuje,  —  ktoré  baníckym  priemyslom  sbohatnúc,  i  materiálne 
i  morálne  začas  prevladovaly,  imponovaly,  ba  ešte  aj  mesto  BaHschrn- 
bachom  a  hony  nemeckými  menami:  Kessel,  Hemhríher,  Mazaif,  Štm- 
gerauš,  Šébišťok  pomenovaly.    No  nemohla  ta  sláva  nemecká  dlho  trvať, 


Digitized  by 


Google 


—  30  — 

bo  po  Nemcoch  už  len  natoľko  stopa  jest,  nakolko  sa  jedna  roiiirm 
i  teraz  j,do  Nemcov"  volá. 

Počet  obyvateľstva  obnáša  asi  2200  duší,  živiacich  sa,  odhliadnuc 
od  takzvaných  honoraciorov,  remeslom,  hospodárstvom  a  kup6ením. 

Zariadenie  domu  hospodára,  berúc  do  ohladu  na  počiatku  tohoto 
storočia  panovavší  patriarchálny  život,  bolo  a  je  i  dnes  zväčša  nasledujúce : 
Kiú<Iý  gHzda  má  chyžu  a  komoru,  oddelené  pitvorčekom;  komora  leží 
na  pravej,  izba  na  lavej  ruke  vstupujúcemu.  Pitvorček  je  obyčajne  hlinou 
vymazaný ;  povyše  izebných  dvier  je  diera  do  pece.  Rozumie  sa,  že  izba 
tvorí  átvorhran.  Hneď  pri  dverách  nachodí  sa  pec,  takmer  štvrtinu 
priestoru  zaujímajúca.  Vatra  je  na  predku  pod  kochom,  a  pri  vííľÉoiu 
knchu  košok.  Včas  priadok  horia  tu  sušené  triesky  miesto  sviec.  Jedlo 
chystá  sa  pod  kochom.  Iné,  čo  do  očí  padá,  je  v  protivnom  uhle  po- 
stavený, staiý,  štvoruhlastý  stôl,  v  ktorom  nachodia  sa  chlieb  a  nože. 
Pri  stole  modlievajú  sa  a  jedia.  Okolo  stola  a  vôbec  okolo  stien  sú 
drevené  lavice ;  podobne  pri  peci,  hneď  od  dvier  sú  lavice,  na  nich  vedrá, 
pod  nimi  šafle.  Naproti  peci  priam  od  dvier  je  jedna  postel,  pri  nej  oby- 
čajne polica,  na  ktorej  vídať  misky,  hmky,  drevené  lyžice  a  iné  potrebné 
náradie.  Nad  stolom  nachodí  sa  iná  polica,  s  rozličným  čistým,  stai^*m 
náradini :  tu  vidno  krčahy,  cínové  taniere,  poháre  atd.  Tu  i  tam  vidno 
ešte  uj  teraz  almariu  trojuhlastú,  v  uhle  na  lavici  postavenú.  Hospoílnr 
tu  clínini  knihy,  peniaze  a  všetko  čo  má  vzácnejšieho.  Nad  posteľou  visí 
na  štyn M:h  trakoch  pripravená  kolíska  pre  novonarodzené  dietky  určená. 
Dvere  otvárajú  sa  motúzkom.  Niekde  kúreva  sa  do  pece  z  pitvora,  preto 
gazdina  tu  varí.  V  tom  páde  nachodia  sa  v  izbe  kachle,  ináče  pecou 
zvané.  Vo  väčších  priestrannejších  izbách  nachodia  sa  i  dve-tri  postele. 
Ked  je  Iiospodár  aj  remeselníkom,  vtedy  je  jedna  čiastka  pre  remeslo 
usporiíiílaná:  čižmár  má  pri  obloku  varštat,  krajčír  stolík. 

Komora  je  obyčajne  tmavá;  svetielko  padá  totižto  do  nej  malým 
.^tvoril raným  okienkom.  V  nej  gazdina  chráni  a  opatruje  zimošné  My, 
ladu,  slaninu,  maslo;  tiež  drevené  náradie  ako:  lopaty,  vedrá,  satie  a 
korytá.  Niekedy  nachodí  sa  tu  i  postelisko. 

\  lete  vyzerá  to  v  chyži  troška  pohodlnejšie.  Sluha,  alebo  synovia, 
spávajú  totižto  okolo  statku  no  šope,  alebo  v  chlievoch.  Dietky  spávajú 
jak  v  lete  tak  v  zime  okolo  matky  na  peci  Sú-li  v  dome  dorastené 
dcéry,  spávajú  v  komore.  Gazda  spáva  v  izbe  alebo  v  komore.  V  zime 
je  neoceniteľným  pokladom  pec;  na  nej  celé  ložiská  dietok,  neviest  dcér 
a  synov.  Malo  to  predtým  ovšem  tie  následky,  že  spolubytie  a  spolu- 
spávaiiie  celej  početnej  rodiny,  nakazilo  povetrie,  následkom  čoho  týíus 
silnejšie  zúril  než  cholera.  Teraz  stavajú  a  sriadujú  si  hospodári  prie- 
strannej Šie,  zdravšie  byty,  následkom  čoho  i  nemoce  ubudly.  Pravda,  pred- 
tým bola  i  izba  i  komora  hlinou  vymazaná.  Po  stenách  bolo  niekoľko 
obrazov,  predstavujúcich  Jánošíka  so  Surovcom,  u  katolíkov  svätých; 


Digitized  by 


Google 


—  31  — 

inde  jaro,  leto,  jeseň,  zima  v  podobe  panien;  často  5  dielov  sveta: 
Európu  atd.  Poval  izby  je  obyčajne  upevnená  hradou,  meškerendou,  na 
ktorej  nachodia  sa  rozličné  nápisy,  na  príklad:  Anno  Domini  1789,  a  meno 
vystavittíla  vyrezané.  Podobne  tu  drží  gazda  svoje  náboženské  knihy, 
evanjelik  bibliu,  Tranoscius,  Funebral,  Postily. 

Jlluva  revúcka  delí  sa  dosť  značne  od  spisovnej  reči  slovenskej. 
Všetky  spoluhlásky,  ináče  mäkké,  ň,  ď,  ť.  I,  vyslovujú  revúcki  Slováci 
tvrdo,  na  príklad:  dite,  rf?vi^  se,  ^ežko,  refez,  nepi^,  znamewítý,  pekwe, 
vif//in.  Na  tvrdé  vyslovovanie  spoluhlások  vplývala  pravdepodobne  nem- 
čina baníkov  nemeckých,  ako  toho  príklad  aj  v  B.  Štiavnici  vidno.  Na 
miesto  jemného  č,  užívajú  pospolití  Revúčania  široké  š,  na  príklad:  šlovek^ 
pošboj,  í^vay  naš,  šešem,  rešný,  reJí,  dašva:  a  miesto  o:  Tcvan,  štval, pajdem, 
kraza^  maj,  mažem;  široké  a  miesto  e,  je,  i:  ^jarný,  hjalý,  vara^  djavše, 
kljtt4te ;  —  ä,  i,  miesto  /,  ia,  a,  na  príklad :  jä,  povedi,  htpä,  šalený,  zlch, 
fiifsár:  inštrumentál  ú,  na  príklad:  s  ložó  pomocó,  domó,  vodó,  slinó, 
kostó,  fifbó;  v  prvej  osobe  množného  počtu  časoslov  užívajú  o,  na  príklad: 
hmiemo,  sedma,  hledýmo,  šítamo;  —  krém  týchto  prichodia  v  mluve 
revúckej  aj  iné,  inde  snáď  neužívané  slová:  kotor,  kotro,  miesto  ktorý, 
ktQľé;  pšala  miesto  včela,  kot  miesto  ked;  ^^rw^se^?*  =  prinesiem,  tot=: 
ten^  Aorz=jestli  aj;  šva,  švaže,  miesto  čo,  čože;  hačtír,  kvanše,  miesto 
žrebec :  prepelica  miesto  motýl,  Hág  hy  ho  zával,  miesto :  aby  ho  porazilo. 
V  mluve  užívajú  pospolití  Revúčania  tieto  z  nemčiny  prevzaté  slová : 
hiťovať,  štúbrdär,  furman,  koštovať,  hámor,  šlág,  špacirovať;  z  maďarčiny: 
fiam,  Šógor,  bantovať,  izé ;  z  latinčiny :  kommendovať,  praktika,  repetovať, 
Študeut,  dišputovať,  okuruje  ho,  dostál  recidívu,  dovolencia,  consipácia; 
vóto  (hlas  pri  volbách),  pijatika.  K  dôkladnejšiemu  objasneniu  mluvy 
slovenskej  revúckej,  poslúža  nasledujúce  veršíky  v  revúckom  dialekte 
Bapisaué : 

Kod  ja  pajdem  na  tú  vojnu,  vojnišku, 

dajú  mne  tam  dva  pištole,  šeblišku; 

karabín,  pištole, 

uš  su  mi  na  stole, 

a  koníšok  na  dvore. 

A  kod  mne  tam  na  té  vojne  zabijú, 

a  moju  tvár  šiarným  súknom  prikryjú, 

djavšetá  zpod  Murán, 

donesú  majorán, 

šva  prikryjú  moju  tvár. 

Kdeby  kelo  majoránu  nabraly; 

šváby  potom  na  moju  tvár  nakládly; 

nech  by  se  starely, 

kde  by  ho  nabraly, 

kod  by  me  ráz  zabili. 

Kod  ja  budem  na  té  vojne  bojovat, 

budú  za  mnó  švarnia  panne  banovat; 

nech  plašú, 


Digitized  by 


Google 


'r 


—  32  — 

kelo  chcú, 

leš  mne  väc  nemajú, 

bo  ja  pajdem  na  vojnu. 

Iná  revúcka  pieseňka  je: 

Ej  pod  hájom,  pod  hájom, 
hrajú  pekne  kožärom; 
súkenníkom  nechcú  hrat, 
že  do  husial  nechcú  dat. 
A  čižmárom  zahrajú, 
že  do  husial  groš  dajú. 

I  táto  tretia  pieseilka  znamenite  charakterisuje  mluvu  revúcku: 

Od  Murána  dĺžd  ide, 
uš  maj  milý  nepríde. 
Príde  mi  ho  nepríde, 
pre  zlú  cestu  nemaže. 
Ni  je  to  tá  cesta  zlá, 
jani  je  tak  daleká: 
ale  ludskia  jeziky, 
to  su  mrcha  praktiky. 

Pravda,  úradnou,  diplomatičnou  rečou  od  príchodu  husitov  na  Muráťí- 
skti  dolinu,  bola  čeština.  Dokazuje  to  i  z  roku  1616.  pochádzaj  luJ,  kroz 
grúfa  Jura  Széchyho  vlastnoručne  písaný,  v  archíve  revúckom  opatrovaný 
list:  Kos  Georgius  Seczy  de  Rima  Szecz,  Liber  Baro  in  Balogh  i^t  Miiran, 
Sacrae  Róma:  Regiaeque  Majest.  Eques:  Známost  zdávame  všeckým  ob- 
krajičným  mestám  i  dedinám  i  kterýmkolvek  tento  list  náš  na  jíiefíkiní 
predložen  bude,  že  poddaním  a  prebyvatelom  v  muránském  držeuí  našem 
niest<?Čku  Revúcej  jakž  pred  starodávnim  č^asem  jim  od  našícli  tu  pre- 
bývajúcich Pánou  Veľkomožných  dovolený,  slobodných  trh  v  každú  nedeli 
prepustení  bývalo,  tím  obyčejera  sme  mi  to  (na  jich  prosbu)  jim  zase 
dovolili  a  jest  jim  tak  dovolene  v  nedelešní  den  zase  jakol;ohok  se 
v  inšfcli  obkrajičných  našich  a  cizích  mestích  s  centnárem,  korcciii,  pfiin- 
tcm  z  ľukú  do  rukú  dáva  a  predáva,  obilja,  sol,  meso,  loj,  vosk  i  véeli- 
jakové  jiné  veci  s  funtem  a  centnárem  jakokolvek  mohú  menovanje 
býti  a  s  takovou  vecou  se  hledati  mohú,  slobodný  a  odevrený  trh  každonm 
pocti  vť'mu  človeku  cuzimu  a  domášním  jakokolvek  v  Jalšave  a  tím  úŕiukem 
i  zpuscbem  od  nás  na  veky  jim  revúčenom  prepustený  a  velebený  býti 
má*  Na  lepší  svedectví  a  potvrzení  tohoto  našého  listu  sme  jim  na  (uhor- 
sky jazyk)  prepsaný  naše  meno  a  pečet  naú  pritiskli,  a  pak  s  j  f  ch  pe- 
četóv  tento  slovenský  list  preložili.  Dátum  in  arce  nostra  Muraii  15  die 
Feliruaiii  anno  Salutis  Dni  nostri  Jesu  Xti  1616.  Georgius  Seezy  de  I(i- 
iiiasccz  m.  p.  Sigillum  S.  Quirinus  patronus  Rauschenbach.  Nápis  na  chrbte 
listiny  je  nasledujúci:  praesentium  literaruni  contenta  de  foro  Roezensi 
publicata  sunt  in  frequenti  mercatu  forali  Ratkovia  ultima  die  Febr.  Anna 
Jíni  1616. 


Digitized  by 


Google 


-  Síi  -- 

Roku  lí>47  hxkto  písali  v  Revúci  úradne  po  slovensky :  „Anno  1647 
11  Martij,  Mi  Käťhtár  Revúckj  Predmenovanj  Ssuchar  Andrass  a  k  tomu 
Prísažnj  Valintik  Štefan  Wlk  Matej  Palko  Jamrich  Jurko  yakup  Nagi 
Peter  Aiitallk  guirik  W  znamost  uvozujeme  jednimu  každimu  bi  prislú- 
chalo" etcet.  Nieío  správnejšia  je  čeština  v  tej  listine  evanjelikov  v.  re- 
vuckychj  v  ktorej  síaväzujú  sa  pridržať  sa  augsburkského  vyznania  viery.  — 
Zncje  ona  nasledovne:  „My  Farníci  mestečka  Revúcej  a  dediny  Zdychava 
i  Revúcky  artikule  títo,  dústojného  bratrstva  Gonfessii  Augustanskej, 
stolice  gomiJrskej  prijímame,  a  vedie  nich  životy  naše  ríditi,  až  do  našej 
smrti,  slibujeme,  ku  potvrzení  toho  pečet  naši  prikladáme.  Za  pána  Rych- 
tára  Martina  Kopráša,  kostelníkuv  Jakuba  Kováče,  Ďurka  Vargi.  Actum 
v  Revúckej  fiire  die  26  Feb.  anno  1653." 

Čo  sa  minulosti  tyče,  nuž  Dr.  Gustáv  Reuss,  dobrý  znatel  staro- 
žitností gemersko-malohontských,  myslí,  že  v  dobe  cyrillo-metodejskej 
prináležala  Revúca  a  jej  vidiek  k  ríši  velko  moravskej,  po  osadení  sa 
Madarov  v  Uhorsku,  ku  hradu  „Gumur",  a  že  jej  územie  je  tá  „zem 
Mailinova*'  (terra  Martini),  o  ktorej  zmieňuje  sa  král  Bela  IV.  v  listine 
Bubekovcom  dam'j.  Za  časov  Matúša  Trenčianskeho  mohla  i  ona  byť 
^zemou  Matúšovou".  Istotne  známe,  že  v  blízkych  Kameňanoch,  Ratkovej, 
TurčokUj  Čakovci  právom  Matúša  Trenčianskeho  vládali.  V  dobe  husit- 
skej náležala  Revúca  pod  právomoc  Muránskeho  hradu;  pozdejšie  daro- 
val vybojovaný,  liusítom  vyrvaný  Muráú  Matej  Korvín  Zápolovi.  Zápolov 
syn,  pozdejšie  král  a  sok  Ferdinanda  L,  daroval  ho  a  s  nimi  i  Revúcu 
Jakabovi  Tornallyaimu,  ktorá  rodina  vládla  tu  až  do  roku  1550.  Žatým 
nastala  búrlivá  doba  tureckého  plenu.  Pod  panovaním  Maximiliana  plundro- 
vali  Turci  z  Jágra  a  Fiľakova  celý  horný  Gemer:  Plešivec,  Rožňavu, 
Dobšinú,  Jdi^avu,  Revúcu,  mestečko  Muráň,  odvedúc  do  zajatia  mnoho 
sto  občanov.  Roku  1612  prešiel  hrad  Muráň  a  s  ním  i  Revúca  kúpou 
do  rúk  Séčovcov,  pozdejšie  kráľovskou  donáciou  do  majetku  Kohárovcov. 
Na  počiatku  tolioto  stoletia  už  nemal  rod  kohárovský  mužského  potomka : 
jediná  dcéra  ^intonia  vydala  sa  za  nemeckého  kňaza  Ferdinanda  Coburga, 
deda  terajšieho  bulharského  kňaza  Ferdinanda,  prinesúc  nm  ako  veno 
nesmieme  panstvá,  s  nimi  i  Muráň,  Revúcu  a  celé  okolie.  Avšak  Revúca, 
bohatá  zo  železiarskej  industrie,  odkúpila  sa  roku  1855  za  80.000  zl.  a 
tým  stala  sa  sama  zemepánom. 

K  historiekýui  pamätnosťam  mesta  náleží  z  roku  1450  pochádzajúci, 
v  gotickom  slohu  budovaný  katolícky  kostol  a  na  jeho  veži  nachádzajúci 
sa,  a  ak  iste  z  roku  1476  pochádzajúci,  zvon  „Quirín"  zvaný. 


Ako  vjdno^  nepreslávila  sa  Slovač  revúcka  a  muránskeho  údolia 
skutkami  válečnýiiii,  a  dla  Šafárika  opisuje  história  radšej  zovnútorné, 
ilučné  krvavé  činy  a  nie  bohumilé  úkazy  vnútorného  života  národov,  — 

3 


Digitized  by 


Google 


—  34  — 

no  tým  viíiť  stala  sa  slávnou  založením  želiarskeho  priemyslu  na  Muráil- 
8kej  doline. 

Údolie  muránske  patrí  totižto  k  útvaru  južnej  žuly  (Urgebirge),  ktonl 
od  juhu  na  /jípad  nánesom  a  náplavom  a  to  síce  od  hraníc  novolirad- 
ských  až  po  ílrušovo  obmedzená  je.  Iná^  podobne  južná  čiara  líríinirí 
s  vápnom.  Severná,  od  západu  na  východ  tialmuca  sa  čiara  vedie  tisovKkýra 
iidollm  Funiiama  k  Dielu,  ačpráve  je  tu  už  severným  vápnom  pretrhnutá, 
bo  tisovská  Hradová,  vrchy  medzi  Tisovcom  a  Pilou  ležiace,  sú  rozhoíhií^ 
útvaru  vápenného.  Od  Tisovcíi  ide  smerom  hradskej  cesty  preš  I>jelik 
do  Muráťia;  odtiaľto  cez  Hutu,  Červenú  skalu  a  Telgart  až  do  hnileckého 
údolia,  skoíiťiac  tu  na  hranici  Spiša. 

Žula  táto  zaujíma  horný  kraj  Gemera,  súc  na  kovy  mimí^riadne 
bohatii,  bo  kovová  žila  preráža  takmer  celú  pôdu  okolia  tohoto. 

Stiediskami  tejto  kovovej  žily  sú  okolie  Hnúšte,  Železníka,  Hrádku 
a  Rožňavy.  í  Hiladom  Revúcej  najdôležitejšieho  významu  je  pravda  /i^lez- 
ník,  vreli  od  Revúci  asi  2  hodiny  ležiaci,  ktorý  takmer  cele  zo  železnej 
a  dobrej  rudy  pozostáva.  Kdekoľvek  človek  nohou  hne,  všade  nnrazí  na 
doly,  na  staie,  nové,  zastarané  a  preddejepisné.  Severná  čiastka  jelio  na 
vrcholu  sa  už  poddala,  istotne  pre  doly,  ktorými  skrz  na  skrz  preryty 
je.  Istotne,  že  vrch  tento  poskytuje  mnoho  podivuhodného,  zvláste  pre 
náraniné  bohatstvo  rudy,  ktorou  zaopatrovaly  sa  všetky  okolité  hánire  a 
mase.  Jedna  slovenská  povesť  hovorí,  že  Železník  bol  mužom,  ktorého 
iný  muž  si^n  tak  silno  zahodil,  že  sa  na  železo  obrátil.  Sám  Železník  je 
útvarom  brniiato-červeného  železného  kameňa,  40^'o  železa  obsahujúceho. 

Pôvod,  pnciatok  kopania  kovov,  zvlášte  železnej  rudy,  padá  na  týchto 
stranácli  do  preddejepisných  časov.  Predkovia  naši,  zaoberajúci  sa  topením 
íl  kovaním  žt^leza,  museli  si  také  miesta  voliť,  kde  rudy,  dreva  a  vody 
[jola  hojnosť.  Takým  miestom  bol  Železník,  bo,  ako  sa  niečo  i  dejepisné 
zacliovalo,  predkovia  naši  topili  železo  pri  baniach,  a  to  síce  tak,  že  si 
hned  pri  nicli  hutky  vystavili.  Do  takejto  hutky,  ktorá  pravdepo^lobnc 
štv(HÍiľann:í  bola,  kládli  uhlie  a  mäkkú  železnú  rudu.  Možné  je,  že  prvotne 
mechy  ut^potiebovali,  budto  že  ich  neznali  a  tak  nemali,  alebo  postaviac  si 
hutky  Uxuiy  kde  prievan  vetra  silný  bol,  a  uhlie  silne  rozduchované, 
rndu  snadiK^jsie  topiť  mohlo.  Znaky,  poťažne  pozostatky  týchto  hutiok 
na  Zolezníkii  videť  podnes.  Pozdejšie  upotrebili  predkovia  naši  nanby, 
ktorými  na  ktoromkoľvek  mieste  oheň  roznecovať  mohli.  Podoba  liatej 
sinoviriy  boln  bochničková,  poťažne  chlebová.  Robotníci,  zaoberavsí  sa 
liatini  suroviny,  menovali  sa  hutníci,  odberatelia  železných  bochníkov  ko- 
váči, ktorí  zakúpenú  alebo  začarovanú  surovinu  vo  svojich  hámrikocli 
aleljo  vyhnai  1j,  v  dolinách  pri  potokoch  postavených,  na  čisté  železo  pre- 
rábali. Títo  kováči  hotovil i  pravdepodobne :  pracky,  klince,  obruče,  uieče, 
mlatky,  nože,  kopije  atd. 

Však  predkovia  naši  dosť  skoro  presvedčili   sa,   že  prievan   vetru 


Digitized  by 


Google 


—  35  — 


len  v  malej  miere  napomáha  topenie  železa,  a  že  mechy  výbornú  shizlíU 
preukazujú  pi  i  diele  tak  významnom.  Z  tej  príčiny  sišli  so  Železnfku  a 
vozili  ľúílu  ílo  dolín,  kde  ju  o  vela  pohodlnejšie  a  dokonalejšie  v  m- 
rovinu  protíípíili.  Tak  povstaly  takzvané  slovenské  pece,  ktorých  pôvod 
do  preddejepísných  časov  padá  a  v  ktorých  na  Muránskej  doline  ešte  roku 
lS4tJ  pracovali.  Na  doline  Muráôskej,  Ratkovskej,  v  údolí  rieky  Tuľí  a, 
nachodf  sa  iimožstvo  prastarých  železných  trosiek,  a  to  na  takých  miestach, 
kde  teraz  ani  znaku,  ani  stopy  po  slovenských  peciach  niet.  Poneváč  tMn 
oáte  vždy  mnoho  čiastok  železa  obsahujú,  hladá  a  zakupuje  tieto  trosky 
llima-murrfň-šalgo-tarjánska  účast.  spoločnosť.  Podivuhodné  je,  že  takéto 
prastaré  trosky  nachodia  sa  i  v  odľahlých  dolinkách  Malej  Revúcky,  kde 
ani  stopy  nieto,  kto  kedy  tu  rudu  topil. 

V  slovenských  peciach  pracovali  predkovia  naši  až  do  roku  184(5; 
výnimku  tvorila  slovenská  pec  pod  Marvan-kameňom  (teraz  Heinclmanovski 
železodieltia  na  Chyžnej  vode),  ktorá  až  do  roku  185G  pracovala.  Majitf'ra 
slovenskej  pece  volali  majstrom,  jeho  robotníkov  tovaryšmi.  Tito  majstrtívia 
pracovali  v  slovenských  peciach  sami;  pozdejšie  menovali  sa  šteljaniii, 
ale  už  nepracovali  sami,  len  dohliadali  na  priebeh  práce,  ktorá  bola  to- 
varyšom,  teraz  už  hámorníci  zvaným,  sverená.  Šteljari  spolu  menovali  sa 
gvercia  tvorili  medzi  sebou  akúsi  cechu  hámornícku,  alebo  spolok  železiar- 
sky, v  ktoľoín  spolku  ale  každý  svojou  pecou  samostatne  vládol.  Majitelini 
revúckycíi  železodielní  boly  rodiny:  Barto  (pozdejšie  Bartóffy),  Šramko^ 
Šturman  a  ľetróczi.  Roku  1808  rozišla  sa  cecha  hámornícka,  lebo  pri- 
i!inetLÍm  ki".  radcu  Šturmana,  ktorý  v  Malom  Honte  takzvanú  koalíciu  za- 
Iíižil,  povstida  na  Muránskej  doline  železiarska  spoločnosť  zvaná  „Únia**, 
ktorej  najmohutnejším  podporovateľom  stal  sa  majiteľ  muránskeho  panstva, 
knieža  Koháry. 

Po  v/niknutí  spoločnosti  uniálskej  prestali  pracovať  slovenské  pere; 
ich  miesta  zaiijaly  maše  a  friše.  Vo  frišoch  vyrábali  kované  železo  ;  poneváč 
ale  surovina  lepší  úžitok  donášala,  upustilo  sa  od  kovania  železa  a  vý- 
robok obiiuMÍ2oval  sa  výlučne  na  surovinu.  Pamätihodné  a  významné  je, 
že  až  do  loku  1848  bola  manipulácia  pri  Únii  čisto  slovenská ;  všetky 
spisy,  odpisy,  počty  a  účty  boly  v  slovenskej  reči  vedené. 

V  takzvaných  slovenských  peciach  bola  manipulácia  nasledovná;  Do- 
vezená železíKL  ruda  bola  najprv  pri  peci  tak  preparovaná,  že  k  vy  tápaniu 
určené  iniešto  kvandlom,  to  jest  drobným  uhlím,  bolo  posypané;  zatýin 
nasleílovala  vrstva  dreva,  nato  nida,  kým  viac  vrstiev  nepovstalo.   Pod- 

>álené  drevo  vytopilo  len  istý  percent  rudy;  preto  ostalo  ešte  vždy 
iHtioho  čiastok  i  so  zemnými  čiastkami  rudy  v  popole.  Vrstvy  meno- 
ané  boly  ro,^támi.  Takto  preparovanú  rudu  sypali  do  piec,  na  ňu  zase 
íhlie,  na  to  zase  rudu,  kde  ked  pomocou  mechov  znova  preliata  bola^ 
\7Sla  z  ]>ece  v  podobe  veľkého  chleba  takým  spôsobom,  že  do  jej 
stredobodu  železný  kôl  vbili.    Surovinu  túto  menovali  cangou.  Za  kolom 

3* 


Digitized  by 


Google 


1 


-  36  - 

vyíialiautú  cangu  roztrepali  na  3  alebo  4  kusy,  ktoré  pod  háiiirom  na 
železo  prekovali.  Správu  takejto  železodielne  viedol  si  sám  maj  i  tel  po- 
mocou úradníka,  šafárom  zvaného,  ktorý  na  hámoniíkov  dozeral;  tí,  co 
rudu  do  pece  sypali,  zvali  sa  hutníkmi ;  štúbrdär  bol  muž,  ktorý  hamot- 
nlkov  obsluhoval,  uhlie  čistil  a  meral. 

Gottlieb  Heince,  ppisovatel  nemecký,  vo  svojom  diele  „Versiicli  iiber 
ältere  Geschichte  des  fränkischen  Kreises"  píše  nasledovne:  Fríilizeitig 
legten  sich  die  Slaven  auf  den  Bergbau.  Die  ergiebigen  unjiaiiscbon 
Bergwerke  wurden  von  ihnen  erfunden,  und  weil  die  Slaven  die  eiKten 
^varen,  welche  sich  mit  dem  Bergbau  beschäftigten,  sind  noch  m  \iele 
slavische  Wôrter  im  Bergwesen  gebräuchlich."  —  Dr.  Gustáv  Eeuss  po- 
važiye  za  takéto  nasledujúce  slová:  ruda,  med,  zlato,  striebro,  železo, 
síra,  krč,  krušec,  kov,  kováč,  kuznec,  kovať,  grnilo  (pec  k  topeniu  kovov), 
solište,  baňa,  okno,  pucka,  válov,  čakan,  balvan,  šátor,  slatina,  Šachta, 
okno  (Et  salis  fodinas,  quae  akane  vocantur,  eisdem  contulimus*  Fejér 
Cod,  Dipl.  ad  1222)  štóla,  šrámy,  Ŕruchy. 

Že  prastaré  slovenské  banícko-technické  názvy,  mená  cele  vyhynuly, 
tolio  príčina  bude  vari  tá  okolnosť,  že  do  Gemera  na  kovy  boluitéhn 
vtisli  sa  hrabiví  Nemci  zo  Spiša,  založiac  silné  nemecké  kolónie  v  Rožňave, 
Štitníku,  Jelšave  a  Revúci.  Odtialto  derivujú  sa  nielen  názvy  banských 
predmetov,  ale  aj  honov,  vrchov,  tak  na  príklad  v  Revúci :  KesseL  Štea- 
gerauS,  Tašenberg,  Hembríber. 

Aká  miešanina  a  hatlanina  z  toho  povstala,  vidno  z  nasleduj  ňcich, 
pri  hámroch  zvyčajných  názvov :  druckeisen,  elsna,  šaufla,  rigel,  bánháinar. 

Za  slovenskými  peciami  nasledovaly,  poťažne  cielom  dokonalejšej 
výroby  železa  pozakladané  boly  hámre.  Ako  slovenské,  tak  i  nemecké 
názvy,  vôkol  hámra  prichodiace,'  boly  nasledujúce :  hať,  ináče^  i  fhklm, 
flútrn;  jarok,  koleso,  hakyňa,  kovadlo,  mních  na  prístave;  mkúr  bol 
žTab  na  koleso  vedúci;  partou  menovalo  sa  železo  na  porisku  bakyňe; 
drnke'isen  tiež  to  isté  železo,  len  že  na  protivnom  mieste;  poriďa  bolo 
drevo,  na  ktorom  bakyí^.a  pripravená  bola;  elzna  na  prostriedku  poriská 
krížom  pripravené  železo,  aby  porisko  balansírovalo ;  toky,  obyŕajiie  že- 
lezná, ktoré  obostranne  ,elznu'  udržovaly;  pavnice  boly  jamy  na  tokochj 
kde  ,elzna'  bola  pripevnená ;  bdnhdmor  znamenal  spolok  bakyne,  ktorý  bil 
na  kovadlo ;  vrch  hdmru  bol  vrch  bakyne ;  lada  bolo  miesto,  kde  bolo  za- 
tvorené pripevnené  kovadlo;  obruč  pňovd,  miesto,  kde  láda  zakJineovaoá 
sUílíi ;  obruč  velovd,  v  ktorej  palce  na  miesto  drukeisna  zaklincované  boly ; 
velúti  menované  bolo  porisko  kolesa;  šaufle  sú  krížom  v  obvode  kolesa 
rozložené  dosky,  v  ktorých  sa  voda  sháňa  a  svojou  tiažou  koleso  ženie 
hehrom  menuje  sa  ten  prstenovitý  okruh,  do  ktorého  šaufle  sú  nasadené . 
dnom  menuje  sa  spodok  šaufle;  kríže  sú  brvná,  behrá  krížovite  spoju- 
júce} klinmi  bola  pripevňovaná  vela;   špicové  mechy,  t.  j.  klinovitej  po- 


Digitized  by 


Google 


r 


—  37  — 

doby;  kasímré  mechy,  podoby  štvoruhlastej ;   lahy  pritlačovaly  na  vele 
uheršľenger;  dísa  bola  železná  nira,  z  mecha  povetrie  vydávajúca* 

Obrovský  pokrok  železiarskej  industrie  udusil,  zničil  primitívne  dielne 
na  železo  na  Muránskej  doline  a  tak  i  v  Revúci.  Ked  totižto  Rima-niuníňsku 
železiarsku  spololočnosť  Šalgo-tarjanská  železiarska  spoločnosť  odkúpila, 
vystaviac  drôtovú  železnicu  so  Železníka  na  Likiar,  zakapaly  revúcke 
niaSe  cele.  Pravda,  budinky,  obydlené  pensionovanými  officiermi,  stoja  eSte 
vždy;  spády  vody  riek  Muráňky  a  Zdychavky  ale  čakajú  na  ioventiós- 
neho,  bystrého  podujímatela. 


>#^ 


Digitized  by 


Google 


Androdynamia  u  Zádušníka. 

(Glechoma  hederacea  L.) 

V  L  roč.  „Sborníka"  Museálnej  slovenskej  spoločnosti  (IHíHi,  str, 
1ÍI2.),  pod  nápisom  „Androdynamia  u  Klinca  pošvatého  Reuss  {IHanthtis 
Ciulhusianorura  L.)"  opísal  som  tú  pozoruhodnú  zvláštnosť,  zo  všetky, 
akokoľvek  početné  kvety,  na  jednom  koreni  majú  vyvinuté  púhe  cnelky 
bez  prdštiikov  (varietas  gynodynama),  kdežto  na  inom  koreni  všetky  kvietky 
majú  vyvinuté  aj  prášniky  (varietas  androdynama).  —  Čo  nevedel  mm 
vtedy,  doložiť  môžem  teraz,  že  totiž  semeno  v  obidvojich  tobolkách  doéh) 
k  úplnej  zralosti  a  v  rovnakej  hojnosti. 

Podivuhodnú  zvláštnosť,  ktorou  kochal  som  sa  u  Klinčoka :  k  niujitm 
iieiiialámu  prekvapeniu  spozoroval  som  roku  1897.  u  Zádušniku.  Tejto 
pominulej  jarý  tohoročnej  (1898.)  potvrdila  sa  táto  zvláštnot^ť  ťii*liie  a 
dokíizala  svoju  stálosť.  Idúc  zase  k  nášnm  velebnému  Sitnu,  ktoréhíj  ne- 
vyrovnanými krásami  nasýtiť  sa  nemôžem,  hore  „Babím  potokom"  11, 
mája  18U7,.  napadly  mi  bylky  Zádušníka  so  značne  väčšími  a  MadMmí 
k  vetám  i,  Vysbieral  som  ich  do  nohy,  v  tej  domnenke,  že  takých  viac 
nenájdem.  Pozornosť  moja  však  už  bola  vzbudená,  i  neprenechal  ííom  ani 
jednu  postať,  kde  v  zástupoch  otváraly  sa  milé  papulky,  modré  ani  jiahiŕ 
ôfkú.  (Tak  menujú  na  Senohradzi  Nezábudku,  Myosotis  palus^tris  L.)  A 
Čo  som  našiel?  To  isté,  čo  u  Klinca:  Velké  blado-modré  kv^ay  malý 
vyvinuté  prášniky,  ktoré  ako  dva  Otidrejovské  kríže  (XX)  kiiii^ne  bielej 
alebo  ružovej  barvy  s  daleka  odrážaly  sa  na  modrých  kvetoch;  kdežto 
v  iných  kvietkoch  nebolo  ich  vidno.  Kvietky  hezprášnikaié  sú  tnkuKT 
o  polovicu  menšie,  a  značne  tmavšie.  Skúmajúc  tieto  bližšie,  aai^iíd 
8om^  že  prášniky  v  nich  zakrnely,  ostávajúc  vnútri  trúbky  takmer  bez 
pelnice  (anthera).  Čnelky  boly  rovnako  vyvinuté  v  obidvojich  kvi^toch. 
Zahrnúc  povedané  vo  formulu,  dostaneme  nasledujúcu  diagnósu:  Pní^utkaté 
veľké  kvety:  Glechoma  hederacea  L.  varietas  androdynama  zi:  gľandíflora 
111.;  bczprášnikaté  malé  kvety:  Glechoma  hederacea  L.  varietas  gyiiody- 
nama  :=  parviflora  m. 

Je  to  zase  asi  taký  druh  heterostylie,  akú  našli  sme  u  Klinčoka, 
že  totiž  pelom  z  prášnikatých  kvetov  boly  zúrodnené  i  kvietky  bez- 
prášnikaté,   lebo  semeno   vyvinuté  a  zralé  nachodilo  sa  na  malokvetých 


Digitized  by 


Google 


—  39  — 

bylkikli  tak,  ako  na  velkokvetých,  ked  aj  kde-tu  jedno  zrnko  ostalo  mlkve; 
to  však  našiel  som  aj  na  velkokvetýcli  tobolkách. 

Prijduc  s  tohoto  výletu  domov,  už  neobával  som  sa,  že  inde  tejto 
ntlchýlky  nenájdem,  lebo  potkýnal  som  sa  na  Ďu  všade,  kde  rástol  Zá- 
duéník.  A  kdeže  by  len  nerástol?!  Ďalšiemu  pozorovaniu  k  vôli  nemusel 
som  chodií  daleko,  majúc  materiálu  hojnosť  okolo  fary,  okolo  kostola, 
okolo  farského  poIa  a  všade.  Zádušník  dlho  kvitne,  lebo  jeho  bylka  ako 
nistie,  tíik  ustavične  nové  a  nové  kvietky  pučí ;  potom  vyháňa  i  dlhé  po- 
plazy,  podobne  kvetonosné ;  tieto  často  pustia  korene  do  zeme,  zakladajúc 
nové  huio/da,  ktoré  ustavične  kvitnú :  ale  nendjdeie  na  jednom  koreni, 
akbo  va  tam  istom  poplaze,  a  čo  by  bol  vyše  metra  dlhý,  dvojaké  kvety, 
fotíš  prtišnikaté  abezj^rášnikaté,  ale  rzdy  len  jednaké.  Čo  viac,  na  jednej 
medzi  al(3!)o  brázde  v  dĺžke  niekolko  siah  bují  Zádušník,  a  nájdete  na 
jednom  konci  odchýlku  veľkokvetú,  na  druhom  malokvetú:  ale  postaté 
takéto  sii  jednorodé,  a  inorodých  medzi  nimi  zamiešaných  niet! 

Mená  Var.  grandiflora  a  parviHora  nie  sú  nové,  ani  nie  sú  moje; 
mám  už  totiž  v  herbáre  obe  odchýlky  dosť  od  dávna;  Glech.  hederacea 
var.  graiifUflora  K.  od  r.  1891.  z  Elsaska,  Gl.  hed.  r.  parviflora  (Baenitz?) 
od  r.  lí^74.  z  Pruská.  Avšak  obe  mená  vzťahujú  sa  len  na  rozličnosť 
kvetu,  u  nie  i  na  heterostyliu.  Či  heterostyliu  kto  predo  mnou  spozoroval, 
neviem;  možno,  že  v  oných  krajoch  ani  neprichodí.  Nie  mi  je  známo 
ani  to,  ŕi  sú  kde  opísané  odchýlky,  a  či  je  podaná  ich  diagnósa.  Názvy 
týchto  odchýliek  p.  p.  (pro  parte,  zčiastky)  budú  synonynami  starších 
mien.  Koch.  (Synopsis.  1857.)  uvádza  síce  (vedia  y-  villosa)  len  p.  major, 
o  kt^jníj  hovorí  omnibus  partibus  duplo  major  (vo  všetkých  čiastkach  dva 
razy  tak  velká '),  ale  Nyman  (Conspectus.  1879.)  má  i  micrantha  Bugh., 
i  niHmia  Merat,  ani  nepripomínajúc  u  Steudla  (Nomenclator.  1841.)  ešte 
í  var.  intermedia  Schrad.  Škoda,  že  novší  autori  neostali  pri  menách 
starýrli.  Moja  formula :  Gl.  heder.  var.  androdynama  =  grandiUora  m.  a 
GL  hod,  var.  gynodynama  z:  parviflora  m.  vzťahuje  sa  nielen  na  rozli- 
čnosť zrastu  listu  a  kvetu,  lež  aj,  a  to  zvlášte  na  hederostyliu,  ktorú  ani 
Koch  nepripomína,  ačpráve  na  príklad  u  Primuly,  u  ktorej  už  bola  známa, 
nezameškal  reflektovať  na  ilu.  Jar  je  predo  dvermi,  a  s  ňou  i  Zádušník, 

ktorý  odporúčam  pozornosti  a  prosím  o  referádu. 

A.  Kmel 


'j  DTii  mojej  zkiísenosti  velikosť  listu  alebo  zrastu  nič  nerozhoduje,  lebo  velko- 
kveté  byTky  sbieral  som  s  listami  malými  a  naopak.  Rozhoduje  anád  len  kvet,  ale 
vlíi^ätná  príčina  nebola  dosiaľ  vyskúmaná.  Pôv, 


Digitized  by 


Google 


Floristické  odrobinky. 

Podáva  Andrej  Kmtt 

I.  Gloesporium  Tiliae  Oud.  varietas  petiolicola  m* 

Roku  1896.  25.  mája  upozornili  ma  moji  domáci,  že  s  líp  prt^d 
farou  „prší  listie,  ako  dáží."  Vyjdem  von,  a  vidím  vskutku  iiit^ltMi  pršaf 
listie,  ako  v  jaseň,  ale  i  zem  pod  lipami,  ba  aj  obdalač  okolo  lip,  po- 
krytú čerstvým  zeleným  listím.  Spytujem  sa  sám  seba,  čo  je  to?  Listie 
ešte  ani  nie  úplne  vyvinuté,  tým  menej  dozreté,  a  takto  pršať !  ChrobaC 
nejaká  seká  ho  dolu?  Zdvihnem  niekoľko  lístkov  a  skúmam,  i  zpozo- 
rujem,  že  na  rožkách  nachodí  sa  nejaká  škvrna  bodkatá,  podobná  \m\w 
mikroskopickej,  nosiacej  názov  Gloeosporium  Tiliae  Oud.,  ktorá  zjavuje 
sa  výlučne  na  listoch  lipových,  tvoriac  na  nich  nepravidelné  hladé  Škvrny 
a  na  týchto  škvrnách  drobné  bodky  ryšavé,  obsahujúce  v  sebe  prášok 
(semeno).  Dokázalo  sa  vskutku  íiou.  Poneváč  však  prítomná  hubka  vy- 
stupuje výlučne  na  rožkách  (a  to  potvrdilo  sa  i  roku  1898).  pomenoval 
som  ju,  akožto  odchýlku,  Gloeosporium  Tiliae  Oud.  var.  petiolicola  mihL 

Na  jar  r.  1898.  cestujúc  cez  Hronskú  Breznicu  *)  25.  mája,  shienii 
som  pod  lipami  na  stanici  hojne  opŕchnuté  čerstvé  zelené  listy,  ktoré 
podobne  preto  odpadly,  že  onou  hubkou  na  rožkách  poškodené  boly. 
Taktiež  na  stanici  železničnej  v  Jablonici  2.  júna  toho  istého  roku 
zdvihol  som  niekoľko  listov.  Z  tohoto  musím  súdiť,  že  moja  hubka  jí^ 
široko-daleko  rozšírená,  a  vj^zývam  na  ňu  pozornosť  priateľo^'  botaniky. 
Napadlo  mi  aj  to,  že  na  stromoch,  na  ktorých  opanovala  odchýlka,  skoro 
cele  chýbala  normálna  podoba  huby. 

Rod  húb  (íloeosporium  je  veľmi  hojný;  Saccardo  opisuje  110  druhov, 
a  to  nie  sú  ešte  všetky,  lebo  medzi  iným  i  s  nášho  Sitna  publikoval 
Ľäumler  nový  druh  na  listoch  osikových,  (jloeosporium  dubium  B.  (t uhjíí 
Scliemnitzienses  I.)  —  Gloeosporium  napáda  prerozmanité  stromy  a  byliny 
na  pr.  lipu,  vŕbu,  brezu,  jaľšu,  brečtan  (Hedera  Helix  L.),  révu  (a  síce 
zväčša  bobule,  len  zriedka  listy  a  halúzky),  ribizlie,  fazuľu;  a  je  to  hubks 


*)  Vyslovujeme  obyčajne  Breznica\  ale  tohoto  roku  navštíviac  nášho  vft^éot'lu 
Ferka  Šujanského,  náhle  vyslovím  »Bre2Tiica«,  on  skočí  mi  do  reČi,  zavokjtíc  svojím 
silným  hlasom  BretnicaX  A  má  pravdu,  lebo  pochádza  od  slova  breh 


Digitized  by 


Google 


—  41  — 

škoíllivíí,   lebo  na  pr.  úrodu  na  ribizlí  velrai  môže  umenšiť,  kedl  opadne 
lístie.  O 

Na  lipe  môžrae  porovnať  aspoň  škodlivosť  normálneho  druhu  huby 
s  jeho  odchýlkou  v.  petiolicola :  tamten  totiž,  ako  už  povedané,  tvorí  škvrny 
na  listoeh,  lia  i  značné  diery  (ked  totiž  škvrna  uschne  a  so  zralou  hubou 
vypadne)^  za  to  ale  list  ostáva  dalej  na  svojom  mieste;  kdežto  odchýlka 
var,  petiolicola,  vysušiac  kus  nôžky,  odsekne  prítok  miadzgy  —  živosti, 
načo  lístok  uvädne  a  odpadne.  A  práve  pre  túto  jej  nápadnú  škodlivosť 
poŕlržtijem  pomenovanie  var.  petiolicola,  ačpráve  nedelí  sa  odchýlka  vnú- 
torne niéím  od  normálnej  podoby  (Báumler  in  litt.),  ktoré  pomenovanie 
má  iste  značenie  biologické  a  oekonomické,  ked  i  nie  systematické.  Pod 
tým  menom  rozdal  som  už  hubku  i  priatelom. 

IL  Fhyllasticta  cruenta  (Fr.)  Kx.  var.  fractigena  m. 

Kto  z  láskavých  čitatelov  neznal  by  slzky  (konvalinky,  Convallaria 
iiiajalis  L.),  jak  podla  milého  kvietku,  tak  podla  nevyrovnane  prelúbeznej 
Vime?  —  Takmer  do  toho  istého  rodu  patrí  Polygonatum  officinale  All. 
( eštt"  aj  u  Reussa :  Convallaria  Polygonatum  L.  —  Kokorík.),  ktoré  trochu 
kvťtom,  viac  vôňou  nanáša  sa  na  slzku.  Na  listoch  Polygonatum  officinale 
(i  Poly  g,  niultiílorum  All.)  cudzopasí  výšmenovaná  hubka,  Phyllosticta 
inienta  (Fr.)  Kx.  Ale  nezdá  sa  byť  velmi  škodlivým  tento  cudzopasník, 
lebo  bylka  preň  pravidelne  kvitne,  ba  aj  bobulky  zralé  donáša.  Listy 
dotrvajú  na  bylke  až  kým  semeno  dozrie,  a  hubka,  akoby  z  povdačnosti 
za  hoBpodu,  preutešene  ich  ozdobuje  velkými  podlhovastými  škvmami 
krvavými,  odkial  i  názov  cruenta.  Takáto  pekná  byíka  kokoríka  nachodí 
sa  i  v  si>ieťke  húb  (in  nátura)  v  našom  museume.  Že  hubka  nenie  príliš 
škodlivá,  dotvrdzuje  i  tá  okolnosť,  že  na  jednom  mieste  nedaleko  Sitna 
(„Medzi  Skalky'')  sbieral  som  v  hojnosti  kokorík,  ozdobený  Phyllostictou 
nielen  na  listoch,  ale  i  na  bohuľkdch;  a  na  bobulkách  ukazovaly  škvrny 
tie  isté  vlastnosti,  čo  na  listoch,  totiž  krvavý  pás  okolo  škvrny  dobre 
odniža  sa  od  lit^mo-modrej  barvy  bobule;  škvrna  v  prostriedku  vyhladne 
práve  ako  na  \\^te,  a  tak  zjavujú  sa  počerné  bodky  (perithecium  so  spó- 
rami). Na  túto  odchýlku  chcel  som  upozorniť,  poneváč  v  odborných  dielach 
zmienky  o  nej  nenachodím.  Snád  mohla  by  právom  byť  označená  ako 
varietas:  Fhtjlloďicta  cruenta  (Fr,)  v.  fructigena  m,,  a  to  tým  viac,  že 
uitMlzi  G52  (poťažne,  s  Depazeou  medzi  686.)  druhmi  u  Saccarda:  Syl- 
loge,  nenachodí  sa  poznačený  skoro  ani  jedon  druh  bývajúci  na  takýchto 
plodoch  (vyjniÚĽ  raz  na  plodoch  rajského  jablka  (Lycopersicum  eculentum) 
a  dva  razy  na  strukoch),  ale  len  na  listoch.  Odtiaľ  pochádza  i  meno, 
Phyllon  =  list,  stictos  =  bodkatý. 

'3  Tu  je  radjio,  ked  začnú  listy  pred  Časom  žltnúť  a  pr§ať,  pooberať  ich  a  spáliť, 
aby  T^tifiidom  na  budúcu  úrodu  zkaza  umenšená  bola. 


Digitized  by 


Google 


—  42  — 

Snád  nebude  od  veci,  poznačiť  na  tomto  mieste  ešte  jedno  analogon, 
čiže  i>odobnii  zkúsenosť  pri 

IIL  Aecidium  penicillatum  (MúU.)  Winter  var.  f  ructicola  m. 

(Roestelia  penicillata  Fiies.) 

Keď  prvé  dve  spomenuté  hubky  patria  ku  takrečeným  Imperfectom, 
táto  tretia  prináleží  k  ridzám,  Uredineae. 

Ako  videli  sme  už  z  tejto  malej  ukážky,  že  i  medzi  tými  najne- 
patrnejšími hubkami,  ktoré  zahrnuté  sú  pod  menom  Impeifecti,  nachodia 
sa  i  také,  ktoré  s  hospodárskeho  stanoviska  zasluhujú  povšimnutia,  ku 
pr.  tá  ribizlom  škodlivá  (Vidz  č.  L,  (jloeosporium  Ribis  (Lip.)  Mont. 
et  Dexm.):  tak  ridzovité  sú  z  väčšej  časti  hospodárovi  na  škodu,  práve 
tak  ako  i  snefovité  (Ustilagineae) ;  preto  mali  by  hospodári  s  nimi  aspoň 
kolko-tolko  byť  oboznámení. 

Trieda  ridzovitých  s  vedeckého  stanoviska  prepamätná  je  medzi 
všetkými  hubami  svojim  pleomorphismora  (Aecidium,  Uredo,  Teleuto- 
sporae).  Toto  prepodobňovanie  mohol  by  som  prirovnať  k  húsenici,  kukle 
a  motýlu,  ale  s  tým  velikánskym  rozdielom,  že  húsenica  neplodí  sa  a 
nevydáva  ani  sebe  rovné,  tým  menej  od  seba  vyššie  štádium,  kdežto  u 
ridzovitých  húb  prvé  dve  prechodné  štádia  či  podoby,  Aecidium  a  Uredo, 
plodia  nielen  sebe  rovné  podoby,  ale  aj  od  seba  vyššie,  totiž  Teleuto- 
spory.  —  Na  tejto  podivuhodnej  vlastnosti  nenie  ešte  dosť.  Pôvabnosti 
dodáva  im  ešte  tá  okolnosť,  že  u  daktorých  druhov  jedno  alebo  dve  pre- 
chodné štádia  vystupujú  na  cele  inej  rastline,  než  tretie  štádium.  Bota- 
nikom-špecialistom   široké  pole  bádania,   že  ktoré  štádia  k  sebe  patria. 

Nejdem  ani  len  príklady  donášať,  lebo  by  ma  to  priďaleko  viedlo, 
bo  ved  len  jeden  druh  mienim  spomenúť,  aj  to  len  tomu  k  vôli,  že  novú 
zkúsenosť  mám  pri  ňom.  Je  ona  taká,  ako  pri  Phyllosticta  cruenta,  že 
nielen  na  listoch,  ale  i  na  plodoch  zjavila  sa. 

Huba,  takzvaná  (iymnosporangium  clavariaeforme  (Jacq.)  Winter  vyvi- 
nuje  IIL  svoje  štádium  (Teleutosporae)  na  haluzach  borievkových  (jalovec, 
Juniperus  communis  L.),  I.  štádium  (Aecidium),  ale  na  listoch  hlôha; 
avšak  u  botanikov  nenie  ešte  riešené,  či  nie  i  na  listoch  jabloňových 
(mukyňo\7ch  a  brekyňových) ;  ale  teraz  netýka  sa  to  nás.  Nám  je  nateraz 
dosť  vedeť,  že  na  listoch  jabloňových  prichodí  Aecidium  (i  Spermogonie) ; 
na  listoch;  ja  ale  pozorujem  ho  (pravda,  len  v  podobe  Spermogonium) 
už  od  rokov  i  na  plodoch,  totiž  na  jablkách,  menovite  na  končiarkach, 
a  to  nielen  vo  farskej  záhrade,  lež  aj  v  iných  záhradách  na  Prenčove. 

Aecidium  penicillatum  každý  ovocinár  pozorovať  môže  na  listoch 
jabloňových.  (A  nenie  ono  na  osoh  úrode!)  Na  líci  zjavujú  sa  totiž  po- 
četné škvrny  pomarančovej  bar\7,  ktoré  na  opaku  husto  pokryté  sú  bela- 
vými trúbkami  obdlhlými ;  tieto  trúbky  roztrapkajú  sa  pozdejšie  až  skoro 


Digitized  by 


Google 


r 


—  43  — 

ku  spodku,  a  z  nich  vypráši  sa  semiacko  (spóry).  —  Daktoré  škvrny 
Dcvyvíiiujii  tých  tni  bok,  a  z  týchto  vy  chodia  takrečené  spermogonie ;  ta- 
kétfí  teda  nachodia  sa  u  nás  (pravdepodobne  aj  inde)  na  končiarkach  a 
iHmmankách  a  iných,  menovite  okolo  kvetu.  Na  žltej  velkej  škvrne  videť 
drobné  tmavšie  bodky;  žltá  barva  však  vniká  až  vyše  pol  centimetra  do 
niäga*  Či  vyvinú  sa  kedy  aj  pravidelné  Aecidie  ako  na  plodoch  (nezrelých) 
liloha  irTymnosporangium  clavariaeforme  (Jacq.)  var.  carpophila  Bag.), 
neviem  ešte,  ale  bude  snád  oprávnené  parallelne  s  týmto  pomenovať  od- 
chýlku ua  jablku  Aecidium  penicillatura  (Mull.)  Kx.  varietas  fructicola  m. 

IV.  Fosforeskujúca  huba. 

Ktože  by  z  láskavých  čitateľov  nebol  ešte  videl  svieťade  drevo  hnilé?! 
NeJĽthiornu  snádt  i  strachu  nahnalo,  keď,  idúc  horou  v  tmavej  noci,  že 
thodník  len  nohami  nahmatal,  nenadále  zazrel  pred  sebou  svetlo  bez 
plameňa,  oheň  bez  praskania  dreva!  Leu  svieti,  svieti,  horí,  nezhorí,  ako 
krík  Mojžišov,  až  začne  mráz  prechodiť  človeka!  Vyvalený  uhnívajúci 
koreň,  svojimi  rárohami  namaľuje  v  obrazotvornosti  nejakú  obludu  so 
svieťacími  sa  očima,  že  div  neskamenie  človek  od  prelaknutia!  Deťom 
nosia  otcovia  z  hory  kusy  trúchleho  dreva,  aby  sa  vo  tme  bavily;  V7- 
rezávajii  im  z  neho  rozmanité  podoby,  ktoré  po  tme  pekne  svieťa,  ani 
svätojánske  mušky.  Ako  svätojánska  muška,  ked!  chce,  skryje  svetlo  svojo, 
tak  poiibúda  aj  trúchle  drevo  svojej  svieťacej  vlastnosti,  ked!  uschne. 

Ako  živočíšstvo  na  suchu  i  vo  vode  má  svojich  „osvietených"  re- 
prešeiitantov,  tak  má  ich  i  rastlinstvo.  O  fosforeskujúcich  rastlinách 
ťítid  som  dosť  často,  či  už  svietenie  pochádza  od  atmosfäry  občasne 
hroiaovinou  preplnenej,  alebo  je  prirodzené  (ako  u  trevdavy  či  Diptamnu, 
Dictammis  albus  L.),  následkom  čoho  aj  upravil  som  vlani  dotazy  na 
iiašincov  tam  okolo  Modry,  kde  trevdava  rastie  i  v  záhradách  i  divo, 
aby  sc  ich  vlastnej  zkúsenosti  niečo  o  svetielkovaní  sdelili,  ale  nedostal 
som  oílpMvede  žiadnej.  Predsa  však  ešte  z  r.  1887  viem  od  jednoho  bystro- 
nraiiého  pozorovatela  prírody  v  Turci,  že  videl  intensívne  svietiť  asi  za 
polhodinu  čerstvý  koreň  orlíčka  (Aquilegia  vulgaris  L.),  z  vlhkej  zeme 
vytrhnutý.  (Ďalšie  pozorovanie  zjavu  a  bližší  opis  ponechávam  svojim 
Časom  jemu.)  Sám  znal  som  svietenie  len  u  trúchleho  dreva.  Tým  viac 
iiol  som  prekvapený,  dostanúc  v  októbri  r.  1897  hubu '),  Agaricus  (Pleu- 
rotus)  olearius  -)  Del.  (1=  Agaricus  Pleurotus)  superbiens  Schulz ;  tegte 
Bresadola!  Pravdepodobne  aj  =  Agaricus  (Clitocybe)  zizyphinus  Viv. 
Winter  pg.   793.,  narastenú,  v  tomto  prípade   na  pni   slivkovom,   ked 


')  Na  Prenčove  » hríb  c  je  Boletus  (na  príklad  dubák,  osi ko  vec  atd.),  »huba«, 
:í  hubka    je  Agaricus,  ktorý  má  na  klobúčku  rezíky,  lístočky. 

')  ŕ5peciíičné  meno  >oleariu8ct  má  odtial,  že  najviac  rastie  na  olive,  Olea  europea 
J^.  stanovisko  naSe  na  slive  je  nové.  Huba  táto  patrí  ku  známym  hlivám,  aČprávQ 
podoba  jej  odchýTna  je  od  podoby  hlív. 


Digitized  by 


Google 


—  44  — 

tóto  v  tmavej  izhe  svietila.  Svietila  celá,  hlúbik,  klobúčik,  rezíky  (laraellao), 
V  podivení  svojom  povolal  som  domácich,  aby  aj  oni  videli.  Huby  d  la 
velikusti  svietily  do  tretieho,  ba  až  do  štvrtého  dňa,  kým  neuschly.  Kým 
malý  vlahy  a  trochu  života  v  sebe,  zatial  svietily.  Musí  to  byť  prekrásny 
pohlad,  ked  náhodou  v  tmavej  noci  prijde  človek  ku  pňu,  touto  hubím  hiistw 
obrastenému!  Alebo,  ako  ja  videl  som  ju,  neznajúc  ešte  túto  jej  vlastnosť, 
na  koreňoch,  trčiacich  z  čerstvo  podkopaného  brehu;  musí  to  v  noci  vy- 
zerať ako  rozostavené  svetielka  za  dušičky. 

Sdelil  som  túto  zkúsenosť  i  priateľom  svojim  botanickým;  a  práve 
zamýšľal  som  ju  opísať,  ked  mi  došlo  VI.  číslo  výborného  časopisu  prí- 
rodovedeckého Nátur  und  Offenbarung  roč.  1898,  kde  v  článku  o  svetlo- 
vých  zjavoch  v  rastlinstve,  medzi  inými  prípadmi  potvrdenými  i  nepo- 
tvrdenými, pripomína  sa  i  táto  huba.  Potvrdzujem  teda  i  ja,  vyzývajúc 
rodákov  svojich,  aby  pozorovali  nielen  na  zjav  svetielkový,  a  prípadne 
referovali,  ale  aby  pozorovali  aj  na  krásnu  túto  hubu  zlato-žltej,  ba  až 
cenenej  barvy.  Lebo  z  uvedeného  článku  v  Nátur  und  Offenbanmg  vy- 
svitá, akoby  dalej  od  Stredozemného  mora,  alebo  z  iných  stromov  mimo 
olivy,  ani  nebola  známa. 

Len  mimochodom  bud  tuto  podotknuté,  že  i  svetielkovanie  dreva 
tnichleho  pochádza  tiež  od  huby,  a  síce  od  tenulinkých  vlákenior,  tak- 
rečeneho  myceliuma,  ktoré,  poťažne  huby,  možno  prirovnať  ku  koreňam 
rastliny.  Mycelium  bují  najprv  v  zemi  alebo  v  hnilom  dreve,  a  potom 
nasleduje  huba.  Dosiaľ  dosvedčené  je,  že  takrečená  václavka  *)  Agaricus 
(Armiilaria)  melleus  Fl.  dan.)  vyvinuje  najsilnejšie  mycelium,  a  síce  to 
mycelium,  ktoré  v  trúchlom  dreve  svieti.  Poneváč  sú  tieto  vlákenká  biele 
a  jemnučké  a  nemožno  ich  holým  okom  videť,  preto  hovoríme,  že  drevo  svieti, 
aŕ  popravde  huba  svieti.  Mimo  tohto  jemného  myceliuma  v  trúrlilom 
dre\e,  vyvinuje  václavka  iné  mycelium  na  suchom,  ešte  zdravom  dreve, 
ha  uiekdy  i  na  čerstvom,  pod  kôrou,  ktoré  kdekoľvek  nájsť  môžeme; 
sú  to  plaziace  a  rozosnované  motúzy,  vonku  čiemo-gaštanovej  barvy, 
vnútri  biele,  dosť  mocné,  tak,  že  neraz  i  vyše  siahy  zdĺže  dajú  sa  od- 
trhnúť. Na  dnij  ako  sa  po  banícky  hovorí,  sú  tie  motúzy  viac  tľapkavé 
(známo  pod  starým  botanickým  menom  Rhizomorpha  subcorticaľis  Fr.), 
pod  ^rmou  v  baniach  ale  okrúhle.  (Rhizomorpha  subterranea  Fr.  —  Vidz 
Tovftr^sstvo  Osvaldovo  IL  Botanický  výlet  pod  zem.)  Mladé  rýchlo  rmbk^^ 
konre  týchto  rizomorphí  majú  tiež  svietiť.  Tajomstvo  tohoto  svetielko- 
vania vedecky  ešte  nenie  rozlúštené. 


')  Václavka  je  obľúbená  huba  jestná,  rastúca  pod  jaseň  na  trúcbline,  meDOTÍte 
okolo  boilých  pňov,  nielen  v  hore,  ale  aj  v  sadoch.  Slivkové  pne  ľúbi  ssvlážtiie. 
Meno  slovenské  má  od  sv.  Václava  =  Venceslava  (28.  sept.),  a  slúži  (trvá  dobrá  i 
sa  rok,  za  taký  totiž,  ako  tá  sprostá  dievka  vraj  povedala,  že  vyslúžila  celý  rok,  od 
Václavka  do  Michavka  <sv.  Michala,  29.  sept), 


Digitized  by 


Google 


—  45  — 

V.  Erechtites  hleracifolia  Baf.  (Senecio  hieracifolius  L,) 

Jeduu  odrobinku  botanickú  i  zpomedzi  javnosnuhnijch.  V  jaseň  G. 
sept.  1897.  vyjdúc  za  ludom  do  hory,  ked!  mi  drevo  vozili,  zočím  rast- 
linu cele  neznámu,  ktorá  prekvapila  ma  tým  viac,  že  som  na  tom  mieste 
často  botimizúval;  ale  prekvapila  ma  i  svojou  dvojakou  podobou;  podla 
nsteiiatého  listu  totiž  zdala  sa  byí  štrbákom  (Cirsium),  podľa  kvetostiiuu 
lomihnátom  (Lenecie).  Ledva  dôjdem  domov,  hladám  v  knihách,  ule 
márne,  ked  ani  len  vo  všeobecnom  sozname  kvetný  europejskej  (Cíni- 
spectus  Florae  Europaeae.  Car.  Ferd.  Nyman.  1878 — 1882.)  nenachodí  sa 
rastlina,  z  tej  jedinej  príčiny,  že  je  to  pôvodne  obyvateľka  americhL  Na 
i^ťastie  vypomohol  mi  môj  veliký  herbár,  kde  našiel  som  ju  medzi  lonii- 
hnátanii.  Mám  ju  dva  razy :  ako  Erechtites  hieracifolia  Raf.  z  Minnesoty 
v  Amerike,  a  ako  Senecio  sonchoides  Vuk.  z  rúbanie  pri  Zagrabe,  roz- 
dávíinú  v  Kemerovej  „Flóra  exsiccata  Austrohungarica"  r.  1882.  V  tom 
istom  roku  (1881.),  ked  ju  Vukotinovic  (Rad  Jugoslovanske  akad.  LYIIL) 
pomenoval  akožto  novú  rastlinu  Senecio  sonchoides,  Schlosser  (OesteiT, 
bot  Zeitschrift  XXXI.)  pokrstil  ju  Senecio  Vukotinovicii.  V  Kerneiovej 
„Hora  exsiccata  Ahung."  daná  je  priorita  menu  Vukotinovicovmu :  S.  son- 
ehoides  Vuk.,  a  názov  S.  Vukotinovicii  Schl.  skvie  sa  len  ako  synonym. 
Podivné  je  veľmi,  že  zo  starých  a  pravých  mien  rastliny  nepripomína  sa 
ani  jedna;  ba  nastoluje  sa  obšírna  diagnósa  ako  novučičkej  novej  rast- 
liny! —  V  Amerike  platí  meno  Erechtites  hieracifolia  Raf.  Tomuto  menu 
dáva  prednosť  aj  Steudlov  Nomenclator  hotanims  (1840.),  kdežto  názov 
Senedo  íiieracifolius  L.  uvodí  ako  synonym.  Za  vlasť  udáva  Anif.u'iku 
severnú.  Názov  sonchoides  nemohol  by  už  ani  zato  obstáť,  že  už  iný  diuU 
z  Peru  pomenovaný  je  takto.  (Vidz  Nomenclator  botan.  Senecio  í^un- 
choides  H.  B.). 

Xad  menom  Vukotinovičovým  nech  rozhodnú  povolanejší ;  nás  za- 
ujíma viac  to,  čo  on  hovorí  o  nalezení  tejto  rastliny.  „Tento  Srfioťio 
naäiel  som  \Taj,  po  prvýkráť  r.  1876.  v  krčovanisku  na  medzi  novoza- 
loženélio  vinohradu  pri  Zagrabe.  V  nasledujúcom  roku  zmizol  tam  bťz 
stopy.  K.  1880.  našiel  som  ho  v  čerstvej  rúbanici  lesa  Maximir  vo  veli- 
kom množstve,  a  r.  1881.  zas  na  temeni  hory  u  sv.  Jakuba,  kde  práve 
boli  sofali  bukový  les."  Pri  takýchto  istých  okolnosfach  vo  vyrúbaniskii 
objavil  som  i  ja  u  nás  túto  americkú  obyvateľku  v  Ľohojo  vŕšku,  a  v  sú- 
setlnom  nemčianskom  Ilavrane,  ale  nielen  r.  1897.,  lež  aj  vlani.  Či  hude 
ešte  aj  tohoto  roku  tam,  alebo  či  prenesie  sa  inam,  neviem,  čo  ináŕ  pii 
množstve  opápereného  semena  padne  jej  veľmi  snadno.  Sám  Boh  vie,  ŕi 
takto  nefireveslovala  z  Ameriky  ponad  šíry  oceán  do  Chorvátska  a  odtiaľ 
k  nám. 

Zaznačenie  nálezu  v  mojom  obvode  tej  pozoruhodnej  rastliny  je  opráv- 
nené; nie  ináč  i  poznámky  o  názve  oprávnené  sú  tým  viac,  že  mnualy 
vystat  v  takom  kritickom  diele,  ako  je  Kernerova  Flóra  exsiccata,  alebo 


Digitized  by 


Google 


—  46  — 

aspoň  v  referátoch  po  botanických  časopisoch  o  nej.  Názvy,  pod  akými 
rozdávaná  je  tu  rastlina,  sú  len  synonymy  nové,  ktoré  niohly  by  takto 
by£  sostavené:  Erechtites  hieracifolia  Raf.  (Synonyma:  Senecio  hieraci- 
folius  L;  Senecio  sonchoides  Vuk;  Senecio  Vukotinovicii  Schl.). 

Naposledok  ešte  niečo.  Jestli  by  kto  dostal  volu  založiť  si  herbár 
a  prípadne  sbierať  preň  aj  huby,  zaujímať  ho  bude 

YI.  Otázka  desinflkovania. 

Desinfikovanie  totiž,  čili  ochrana  sbierok  pred  molmi  a  chrobačou, 
týka  sa  nielen  húb,  ale  aj  rastlín  javnosnubných.  Menovite  veliká  trieda 
okolikatých  (Umbelliferae)  akvetostany  či  hlávky  spoluložných  (Compositae) 
sú  velmi  vystavené  rozmanitému  kazisvetu,  lebo  už  s  poIa  donesie  človek 
tieto  rastliny  zväčša  zanečistené  vajičkami.  Mám  i  v  tomto  ohlade  vlastné 
zkúsenosti. 

Zprvu  desinfikoval  som  huby  Mercuriusom  corrosivusom,  ale  je  nie- 
len drahý  a  nebezpečný  (otrávením  pre  človeka),  a  bez  recepta  lekár- 
skeho (často  ani  s  ním)  nemožno  ho  dostať,  ale  ani  nevedie  vždy  k  cielu. 
Spomenul  som  už  bol  kdesi,  že  z  týchto  príčin  odhodlal  som  sa  k  na- 
tieraniu a  napúšťaniu  petriolom  lacným  a  každému  prístupným,  a,  čo  je 
hlavné,  istým.  Ale  čo  zkúsil  som  i  pri  tomto  v  najnovšom  čase !  Poneváč 
obecný  petriol  terajší  k  svieteniu  pre  nevýslovné  planú  jakosť  potrebovať 
nemožno:  objednal  som  jemný,  takrečený  cisdrshy  2^^^^ioh  a  upotrebil 
som  ho  i  k  desinfikovaniu,  avšak  bez  prospechu!  Ked  vtedy  petriol, 
i  k  svieteniu  dobrý,  okamžite  usmrcoval  nielen  červíčky  či  mole,  ale  aj 
tvrdé  brúky,  ktorým  Mercurius  zhola  nič  neškodil :  tento  cisársky  petriol 
nielen  brúka  s  tvrdými  krovkami  nevládal  usmitiť,  ale  ani  len  toho  čer- 
vĺčka,  ktorému  cez  kožku  videť  všetky  vnútornosti !  I  bol  som  prinútený 
na  desinfikovanie  hladať  najobecnejšiu  jakosť;  tento  dokázal  sa  zase.  Čo 
tomu  za  príčina?  Myslím,  že  tým  prílišným  raflinovaním  pozbavený  je 
petriol  svojich  skameňujúcich  súčiastok.  Lebo  mimochodom  dokladám,  že 
mäsité  čiastky  rastlín,  ktoré  zle  schnú,  súc  potreté  petiiolom,  trochu  tak- 
rečeno skamenejú,  a  hned  sú  suché !  Držal  som  za  potrebné,  sdeliť  i  túto 
zkúsenosť  svoju. 

Poťažne  mäsitých  a  velmi  tučných  čiastok  na  javnosnubných  rastli- 
nách nadobudnul  som  si  zkúsenosť  kroz  leknín  teplovodný  (Nymphaoa 
thermalis,  D.  C),  ktorého  obdržal  som  niekolko  prímerkov  čerstvých,  Ked 
mi  totiž  plody  pri  všetkej  bedlivosti  uschnúť  nechcely,  ba  plesneť  za- 
počaly,  potrel  som  ich  petriolom,  následkom  čoho  na  druhý  deň  boly 
suché,  takmer  poloskamenelé. 


--GO^- 


Digitized  by 


Google 


Dakolko  povier,  liekov  atd.  zo  Solčian. 

Dľa  sdelenia  Jána  Ondruša  podáva  Vršniský. 

Povery. 

Kftíl  sa  gazdinej  ztratí  hus,  sliepka,  kohút  a  pod.,  nasype  do  zámku 
maku,  sííunnk  zamkne,  hodí  do  mažiara  a  mažiar  dá  pod  stôl  —  „aš  je 
to  na  živo.  isťe  sa  \Táti  domov." 

Krťf  in  jazyk  bolí,  iste  ťa  ohovárajú.  „Aby  aj  tých  boleu  jazyk,  čo 
U\  (íhovárajú:  napluj  devatrázi  do  ohňa." 

J\vd  ti  volachto  zo  zlosti  špiní  pod  okná,  vozni  to  a  choc  (z=ho(I) 
ílo  Iionlrťj  [íťce  zpák  ruky  —  oduje  sa  mu  riť." 

Ke<f  ti  volaco  ukradnú  a  chceš  vedet  kmína,  „zaraz  ďevať  šivacok 
(=ľ  ihiel)  Ao  mazu  nad  čelusťami"  —  on  hned  príde  pre  dačo  do  domu. 

KeJ  chceS,  aby  susedov  strom,  ktorý  tvojej  záhrade  škodí,  vyschol, 
_na  vánoee  o  pounoci  vezni  sekeru,  a  tri  razy  dotkni  za  s  obuchom 
Htronia''  —  do  roka  vj^schne. 

Kdií  vypukne  oheň,  tam  obráťa  stôl  hore  nohami  —  „vetor  potom 
imisi  tmu  fúkať,  de  uťekau  palač." 

Kett  JG  búrka,  gazdiné  vyhadzujú  na  smetisko  „baburenco",  posvä- 
ttmv  na  kvetnú  nedelu,  i  ohrablá  a  lopaty.  (Aby  krúpy  nepadaly?) 

Ke(f  krúpy  padajú,  „prvé  díťa  pozostalé  (t.  j.  najstaršie  na  žive)  zí 
J61111U  krúpu^  aby  vác  nepadalo." 

Kofí  chceš  vedeť,  či  z  domu  dakto  do  roka  umre,  kolko  duší  v  dome, 
oa  štedrý  večer  vezmi  tolko  kúskov  dreva  —  napíš  na  každé  jedno 
nieuo  —  a  opri  o  bránu.  „Ked  idiš  z  utírňe,  kerého  drevo  je  pohnuté, 
ten  do  ľokii  umre." 

Ked  kinín  nosí  so  sebou  palicu,  tú,  čo  hrobár  meria  mŕtveho  člo- 
veka (aby  vedel,  jak  dlhú  jamu  má  kopať),  a  opre  ju  o  dom,  kde  chce 
krást  „šetko  zaspí  jak  mrtvé." 

Ktoní  dievka  chce  vedeť,  ktorého  mládenca  dostane  za  muža,  nech 
vezi«e  na  štedrý  večer  ten  osúch,  „čo  idi  prvý  do  pece  —  ale  mosí  it 
a,i  prvý  z  pece"  —  a  ked  na  večer  zvonia,  nech  ide  jediačky  na  zá- 
Immnie  —  tam  ho  uvidí.  Ak  neuvidí,  tedy  je  v  cudzine. 

Ked  chceš  do  mátohy  strielať,  namiešaj  do  brokov  blata,  čo  máš 
na  čiMách  medzi  podkovičkami,  a  to  nasyp  do  flinty. 


Digitized  by 


Google 


-  48  - 

Keá  zarazí  kliaec  z  umrlčej  truhly  do  chlieva,  všetky  svine  iiodoehuú, 

KeJ  chce  mať  dievka  dlhé  vlasy,  musí  sa  myť  „otokom^  z  lurtvej 
žihlavy.  (Odvar.) 

Ked  chceš,  aby  bol  pes  pri  dome,  pripoj  svoju  nohu  k  stolovej  nohe. 
a  psa  nechaj  okolo  oboch  nôh  deväť  ráz  obehnúť  —  potom  bude  vžtly  v  dcvnie. 

Ked  chceš  mať  pekné  husy,  musíš  ich  hned  od  mala  len  za  lilavy 
chytať  a  tak  do  koša  vykladať  a  z  koša  skladať. 

Ked  chceš,  aby  sa  nový  hrebeň  nelámal  —  „prvý  ráz  mosíš  mačku 
hore  srsťou  česat." 

Ked  chceš,    aby  strom  dobre  rodil,   zákop  podeň  zdochnutého  psa, 

Ked  muž  odíde  do  cudziny  a  zabudne  na  ženu,  „ôech  vezňe  z  po- 
zustalých  gatí  motúz  a  uváže  na  voznó  kolo"  —  iste  sa  skoro  vrííti. 

Ked  nechce  kupec-žid  vec  kúpiť  a  odíde  z  domu,  postav  za  dvere 
metlu  tenkými  prútami  hore  —  on  sa  vráti  tri  razy. 

Ked  chceš  mať  zelinu,  čo  sa  každý  zámok  ňou  otvorí;  zaštupluj 
datlom  dieru  na  strome  a  blízko  pod  strom  prestri  červený  ručník.  ĎúleJ 
donesie  v  zobáku  takú  zelinu,  ked  sa  ňou  stupia  dotkne,  diera  .sa  otvorí 
a  on  hodí  zelinu  na  ručník,  mysliac,  že  je  to  oheň. 

Ked  chceš  mať  zelinu,  čo  všetko  nájde  s  ňou,  na  sv.  Jdna  Kijititela 
chod  ta,  kde  je  zelina  „Vlčé  rebro"  (kapradina),  tá  o  polnoci  kvitne  aj 
odkvitne.  S  tým  kvetom  —  ked  ho  máš  u  seba  —  všetko  nájdeš 

Ked  koscovi  spadne  kosa  s  kosiska  pri  kosení,  tedy  odťal  tú  zelinu, 
čo,  ked  sa  ňou  dotkne,  „bársjaký  zámok  otvorí."  Ak  ju  chce  nájsť  medzi 
trávou,  musí  všetku  tú  trávu  vziať  a  na  vodu  hádzať  —  „tá  zelina  í  d  i 
hore  vodou." 

Ked  uvidíš  do  Ďura  hada,  odrež  mu  hlavu  peniazom  — -  ten  peniaz 
ked  komu  dáš,  vždy  príde  k  tebe. 

Ked  sa  dvere  samy  otvoria,  príde  hosť  do  domu. 

Ked  obraz  spadne  s  klinca  —  dakto  umre  v  dome. 

Ked  straka  na  dome  „krakoce"  —  gazdiné  sa  povädla. 

Ked  sliepka  krákorí  —  zlá  novina  do  domu. 

Ked  nájdeš  vtáčence,  pri  jedení  nevyzrádzaj,  lebo  ich  mravci  zjedia. 

Ked  je  velký  vietor,  hovoria,  že  sa  dakto  obesil. 

Ked  vedú  kúpenú  lichvu  do  maštale,  položia  na  zem  do  dverí  ndm^ 
aby  ju  lichva  prekročila  —  aby  bola  zdravá. 

Sliepkam,  aby  skoro  niesly,  dávajú  cesto  žrať. 

Aby  sliepka  vysedela  kohútov,  ked  ju  podsypú,  na  každí^  vajee  \y- 
malujú  kohúta. 

Aby  boly  husy  pekné,  kŕmia  ich  ovsom. 

Ked  idú  predávať  svine,  hyd  atd.,  idúc  cez  most,  liodía  po  nich 
zpak  ruky  prachu,  —  aby  dobre  predali. 

Ked  chceš  mať  veľké  tekvice —  „nadúvaj  hubu,  ked  sadíšzniá  íekvičné.* 

Ked  chceš  mať  moc  uhariek  —  nechod  obutý  medzi  nt\ 


Digitized  by 


Google 


*\ 


—  49  — 

Plienky  od  detí  sobrať  zvonku  pred  západom  slnka  —  aby  boly  sny 
pohromade. 

Aby  dieťa  dobre  spalo,  nemajú  sa  v  hrňcoch  nechávať  na  noc  lyžice. 
(Na  moju  otázku:  „PreCo  to?"  odpovedal  mi  môj  „referent":  „Lebo  ked 
ma(ka  do  nich  potrafí,  aj  starí  sa  zobuda."  —  A  iste  mal  pravdu!) 

Aby  bola  kútnica  skôr  zdravá,  pije  pálené,  v  ktorom  sa  močia  bobky. 

Zakial  nie  je  kútnica  ovádzaná,  nevychodí  von  z  podstrešia,  a  nosí 
ona  i  dieťa  pátričky  na  krku. 

Keď  perú,  pozdravujú  sa: 

„Bilo  vám,  bflo!" 

Odpoved: 

„Bodaj  zdraví  bolo!" 

Ked  mlatci  žalujú  gazdinej,  že  sa  slíže  bily,  lebo  že  sa  držaly  jeden 
druhého  —  vie,  že  ich  dobre  neomastila. 

Porekadlá. 

„Kaka  jako  baka."  =  Čert  ako  diabol. 

„Za  groš  lebo  za  dva  prez  jenného." 

^S  kyjou  lebo  s  palicou." 

„Nebola  zo  psa  slanina,  ani  z  ňeporánnej  divky  dobrá  gazdina." 

„Zdravá  kočka,  chto  to  dočká." 

„Komu  čo  súdeno,  aj  mu  je  súreno." 

„Jaký  otic,  taký  syn;  jaký  kováč,  taký  klin;  jaká  matka,  taká  Katka." 

„Daj  psovi  nohu  na  stôl,  ked  hu  on  dáva  ždy  pod  stôl."  (Kto  nechce 
počúvnuť  dobrú  radu.) 

^So  psom  sa  draž,  a  palicu  (v)  hrsti  drž!"  (Ked s  „parádou"  príde 
zvada.) 

„Sovy  ho  lížu."  (Je  mu  zima.) 

„Štáp"  =  poleno,  haluz,  chabovec. 

Lieky. 

Od  Mpania:  a)  Do  poly  flaše  naliať  páleného,  zahrabať  ju  do  veľ- 
kého mraveniska  a  paličky  postavať  na  ôu  tak,  aby  mravce  mohly  po  pa- 
ličkách hore  laziť  a  do  flaše  „skákať".  (Ale  len  do  Petra  Pavla,  lebo  potom 
mravce  nejdú  hore,  „lebo  aj  slnko  idi  dolu.")  Tým  páleným  mastiť  údy. 
b)  Kadiť  sa  zlínenou  kožou  s  hada  a  osími  súšami. 
Proti  lúpaniu  v  hlave :  uvariť  bielej  fazule,  na  hrnček  položiť  „trachtár" 
rúrkou  hore  a  uši  vypariť. 

Malým  deťom,  ked  ustavične  plačú,  naliať  do  uší  teplého  dreveného 
eja  —  ^lebo  isťe  majú  (v)  hlave  lúpaní." 

Od  zimnice  pije  sa  odvar  z  višňového  koreňa. 
Od  dátenice  nosí  sa  na  krku  zlatá  reťaz  a  zlaté  prstene. 
Chiasty  na  tvári  —  hompora.  Hrniec  od  masla  k  ohňu  zdaleka  pri- 
ivií,  tie  peny  holubím  pierkom  brať  a  chrasty  mastiť. 

4 


Digitized  by 


Google 


—  50  — 

Ka  poráhaninu  „Psí  jazýček"    (Plantago   minor),   na  vrch  Repi^ek- 

Krv  m  mstaví  pavučinou  z  maštale. 

Od  Iwfilhy  (=suchotiny)  pije  sa  odvar  z  „Veroniky". 

Na  vred  prilož  suchú  slivku,  na  pTttjsgier  pavúka. 

Na  vr  žení  (=  viac  vredov  v  hromade)  prikladať  cesto  z  ražnej  inúky^ 
zarobené  so  ženským  mliekom. 

Kefí  £nh  holi,  vytrhni  na  cintori  suchú  zelinu,  pichni  ňou  do  zuba 
tri  razy  a  zpakruky  ju  zahod. 

Od  krtk  na  krku.  Krstný  otec  musí  ešte  do  Ďura  chytiť  kľta^  — 
ale  nie  do  holej  ruky,  krticovitý  krk  ním  popohládzať,  a  pustiť, 

KecT  mú  mužský  povlaky  na  očiach,  nechá  si  od  ženy,  ktoiá  nadája 
prvťS  dieťa  —  chlapca  —  nadojiť  mlieka  do  poharká.  Ked  chytí  sa  lui  ňom 
smetana,  dá  sa  na  kastroli  nad  ohňom  roztopiť  a  tým  mastným  mastia 
sa  oči. 

Od  síhňd  (behavky)  mladého  masla  rozpustiť  a  teplého  vypiť  za 
hrnček  —  lebo  je  žalúdok  slabý  a  zachladnutý. 

Na  peJnj  voda  z  „kršlačiny"  čo  sa  na  listoch  drží. 

Na  dávenie  teplá  slaná  voda. 

Na  shiertminu  tekvičný  kvet. 

Ked  má  lichva  paMcu  nemoc,  uväzujú  ju  čelom  k  západu  slnka,  tiik 
sa  joj  to  ztrat.í.  (Ani  na  jarmak  nejdú  s  takým  kusom  k  východnej  strane*) 

Vf/pareuinu  deťom  zasýpajú  s  „črvodou"  (=  červotočina). 

Zemiaky  na  sadenie  vyberajú  sa.  len,  „čo  majú  rapa\ni  kožku."  Tie 
s  tou  hladkou  kožou  sa  volajú  „samci"  —  a  „samci"  nerodia. 

Jedlá. 

Gerkríi.  Kukuričná  múka  na  mise  zaleje  sa  horúcim  mliekom,  posype 
ľukronij  zamieša  a  dá  sa  na  mastný  plech  upiecť. 

(ípavffuife,  Pšeno  sa  dá  variť  a  ked  vrie,  hádžu  sa  doň  tľhaiití  ha- 
lušky. KetF  je  to  na  husto  zvarené,  vysype  sa  na  kastról,  na  ktorom  je 
už  cibulka  usmažená,  a  zamieša  sa. 

Frkacúre.  Cesto  sa  zarobí  ako  na  halušky,  každý  odtrhnutý  kúštik 
pritlačí  sa  na  brdo  a  hodí  do  vriacej  vody.  Každý  kúštik  pritlafí  sa  tak, 
aby  sa  zakrútil  ako  gombík,  čo  nosili  kedysi  pandúri.  Vyberie  sa  z  hrní'.a 
ako  halušky^  spraví  sa  riedka  zásmažka,  s  tou  sa  to  zamieša  a  jie. 

Prehyhnce,  Koláčové  cesto  roztlačí  sa  rukami  na  široko,  naHvpo  sa 
naň  oškvarkov  a  s  troch  strán  prehne  sa  navrch,  aby  sa  oškvaí  ky  za- 
kiyly,  a  dá  sa  do  pece  upiecť. 


-<0'(>>- 


Digitized  by 


Google 


Ľudové  zvyky  a  obyčaje. 

Podáva  Ándr^  Klimo, 

Svadba  v  Liptovskom  Jamnfku. 

Ked  sa  jamnický  mládenec  chce  ženiť,  pozve  ku  sebe  rodinu  a  s  touto 
sa  radí,  že  koho  si  vziať?  Po  ustálení,  s  privolením  mládenca  a  jeho 
rodičov,  ide  krstná  mať  a  sestra  mladého  zaťa  —  v  tom  prípade  akže 
nemá  sestiy,  daktorá  tetka  —  na  vohlady.  (Pytačky.)  Ked  do  patričného 
domu  prijdú,  po  krátkom  rozhovore  povedia,  že  počuly,  že  majú  šíp  ru- 
žový, Či  hy  nedali  jednu  ružu  zaštepiť  do  N.  N-ovie  záhrady.  Ak  rodičia 
pýtaného  dievčaťa  privolia,  dajú  pýtačkám  chleba,  praženice  a  hriatej  — 
jestlíže  nie  —  nedajú  im  nič,  lebo  sa  boja,  že  akby  chleba  dali,  a  dcéru 
by  nechceli  dať,  nuž  že  by  tioxpýtačky  potom  ten  chlieb  za  roh  na  pôjd 
položily  a  tak  by  porobily  (čarily),  aby  to  dievča  nemalo  viac  šťastia,  akby 
sa  vydalo.  Na  znak  toho,  že  dievča  chce  ísť  za  toho,  za  koho  ju  pýtaly, 
dajú  pýtačkám  šatky,  ktoré  s  týmito  odídu  ku  mladému  zaťovi  a  s  ním 
sa  vráťa  isase  nazpäť.  Od  tých  čias  potom  už  každý  deň  chodí  mladý  zať 
ku  mladuche  a  ustala  si  deň,  v  ktorý  sa  síde  rodinka  k  bližšiemu  po- 
znaniu. (Venček,  rukuvanie.)  Ku  venčeku  si  povolá  mladý  zať  svoju  naj- 
bližšiu rodinu  a  starejšieho;  mladucha  tiež  svojich  najbližších  a  oddavača. 
Ked  sa  sídu,  povie  starejší,  počo  prišli,  ktorú  reč  vždy  začne  s  týmto 
oslovením:  Mnohovážni  páni  príteli!  Na  to  mu  odpovie  oddavač,  že  vy- 
rozumeli, počo  prišli  a  že  nechcú  ich  žiadosťam  odoprieť.  Pri  tomto  vždy 
užívajú  oslovenie  toto:  Slovutný  a  opatrný  príteli!  Z  vašej  opatrnosti 
prednesených  rečí  sme  vyrozumeli  atdl.  Sídených  potom  usadia  za  stôl, 
zavrch  stola  mladého  zaťa,  mladuchu,  starejšieho  a  oddavača  a  tak  ostat- 
ných, hostiac  ich  za  dlhší  čas.  Tu  daruje  mladý  zať  mladuche  2—3  zl. 
Na  konci  venčeka  zaďakuje  starejší  domácim  a  žiada  požehnanie,  na  čo 
mu  zase  oddavač  odpovie.  Po  rukovaní  —  niekde  i  pred  —  idú  písať 
oh  lásky:  iidadý  zať,  mladucha  a  starejší,  a  kým  tri  ohlášky  nevystoja, 
Iiôtujú  sa  na  svadbu,  ktorá  začína  sa  obyčajne  hneď  v  prvý  deň  po  tretej 
oMáške,  a  trvá  za  dva  dni.  Rodinu  mladého  zaťa  povoláva  starejší,  mla- 

4* 

Digitized  by  VjOOQIC 


—  52  — 

ducJiiim  oddavač.  V  deň  sobáôa  volajú  povolaných  priateľov  dnižbovía 
mladého  zaťa.  KeJ  sa  títo  sídu '),  vyšlú  družbovských  ku  mladuche,  aby 
sa  už  hotuvala,  —  ktorí  obyčajne  do  tretieho  rázu  idú  pozreť  či  je  už 
hotová.  Eed  odkážu  od  mladuchy,  že  môžu  prísť  pre  ňu,  vtedy  mladý  zať 
odpýta  rodičov  a  vSetci  soberúc  sa  z  domu  mladého  zaťa,  idú  s  hudbou 
pre  mladuchu.  Ked  prijdú  pred  dom,  kde  táto  býva,  sprievod  ostane  von 
a  tancuje,  len  družbovia  vôjdu  dnu  a  starší  družba  pýta,  aby  mu  vydali 
mladuchu,  že  im  oni  krajšiu,  cnostnejšiu  a  ozdobnejšiu  donesú.  Nato 
mladuchu  z  komory  dovedú  do  izby,  kde  ona  kľačiac  na  bielej  Satke^  od- 
pytuje  od  rodičov:  „Moji  milí  páni  rodičovial  Ja  som  si  umienila  dneS* 
nieho  dfta  môj  panenský  vek  premeniť  a  do  stavu  manželského  kresťan* 
skym  spôsobom  vstúpiť.  Jehožto  Božská  velebnosť  ráčila  mi  preukázať 
tohoto  poctivého  mládenca,  ktorému  ja  budem  dnes  v  chráme  Pane  odo- 
vzdaná skrze  kazateía  a  učiteľa  slova  cirkevného.  Nech  mi  Boh  popreje 
ten  stav  manželský  šťastný  a  oddávam  sa  do  jeho  vrúcnej  ochrany. 
Protož  tedy  teraz  padám  na  kolená,  rodičovia  moji,  mne  viny  odpustte 
a  mňa  s  požehnaním  k  svätému  sobášu  prepusťte."  Pri  tomto  odpytovaol 
plačú  všetci  a  oddavač  povie  pár  slov.  Žatým  si  vezme  do  rukj^  šatku, 
ktorou  priki7Je  ruku  mladuchinu  a  tak  ju  podá  družbovi,  ktorý  ju  tiež 
za  šatkou  prikrytú  ruku  chytí  a  tak  vyvedie  von.  Odtiaľ  idú  všetci  so 
Bprievodom  hudby  a  so  spevom  cez  dedinu  a  výsluhu  (chleba  a  nápoja) 
dávajú  každému,  s  kým  sa  stretnú. 

Spevy. 

Ideme,  ideme.  Tá  stará  Jozefka, 

ej,  k  svatiemu  sobášu,  ej,  vyšla  na  ulicu, 

ludia  sa  nazdajú,  kto  by  jej  dievku  vzal, 

ej,  že  to  len  zo  špásu.  ej,  že  dá  jalovicu. 

IdcmCj  ideme,  Ja  ti  hu  (ju)  nevezmem, 

eij,  cliodníčka  nevieme,  ej,  čo  mi  dáš  aj  voly,  — 

dobrí  ludia  vedia,  a  to  všetko  preto, 

ej,  azda  nám  povedia.  ej,  že  nerada  robí* 

Veru  si  si,  Janko,  Hore  háj,  hore  háj, 

ej,  veru,  si  si  vybral  ej,  hore  hájom  cesta: 

%  tých  jamnických  dievčat,  Bud,  mamičke,  dobrá^ 

najmrzkejšú  si  si  vzal.  ej,  bude  i  nevesta. 

Družina  so  starejším  idú  ku  sobášu,  ostatní  ale  sa  vráťa  domov  s  hudbou. 
Kým  sú  tí  preč,  príde  rušník  od  mladého  zaťa  ku  mladuchinýni  rodičom 
pre  rúcho  s  pár  staršími  ženami,  ktoré  spievajú  a  často  zastaviac  voz 
alebo  vlačuliy  (počas  sanice),  ynastia  vraj  Icolesá  alebo  vlacuhy  kolomaä- 
nicou,  (Kolomažnicou  volajú  hriatu  pálenku,  ktorú  so  sebou  nesú*) 


»)  Na  začiatku  svadby  povie  starej  Si,  aby  Šťastné  a  zdamé  bolo  to  dielo,  ktoré 
KaéSnajd^  že  on  to  zo  srdca  žiada,  na  čo  zahrá  muzika  nábožnú  pieseň^  »B  Bohém 
ja  chd  začíta*. 


Digitized  by 


Google 


-  53  — 

Spev: 

Ej,  bola  to  mladucha,  Neplač,  dievča,  neplač, 

ej,  roala  tá  periny,  ej,  peria  párajúc  si, 

ej,  štyri  vozy  tŕňa  dosť  ti  bude  času, 

a  piaty  chrachoviny.  ej,  na  ňom  líhajúc  si. 

Keí  pľijdú  na  patričné  miesto,  vojde  ruSník  do  izby  s  bičom  a  tam 
zafene  \Tavef,  že  je  on  z  Náchor  mesta,  že  prišiel  po  veci  pánu  princi- 
pálovi* Tam  dlho  pojednávajú  s  nim.  Ked  si  pýta  popruch  (uterák,  ktorý 
si  okolo  seba  uviaže),  dajú  mu  povrieslo  a  to  mu  uviažu ;  keď  si  pýta 
večera,  donesú  mu  na  tanieri  snahu  —  to  vraj  cukru  —  a  žufák  na 
miesto  koláča.  Po  týchto  žartoch  dajú  mu  naozaj  jest  a  pif,  a  uhlom 
kríže  popíšu  po  stenách,  že  čo  utrovil.  On  sa  vyhovára,  že  to  jeho  prin- 
cipál zaplatí,  ked  prijde.  Po  tomto  pýta  veci,  ktoré  mu  ale  len  vtedy 
vydajú^  keď  ua  každý  rožtek  na  truhlu,  aj  do  prostriedka,  peniaze  položí. 

Keď  toto  urobí,  výkladu  truhly  na  voz  a  idú  k  mladému  zaťovi,  kde 
zas  len  tak  složí  rušňík  truhly,  ak  mu  nazad  dajú  tie  peniaze,  čo  on 
predtým  bol  dal.  Kým  prevážajú  rúcho,  prijdú  od  sobáša  nazad  a  spie- 
vajúc, 8  hudbou,  ktorá  im  ide  oproti,  idú  cez  dedinu: 

Ešte  sme  len  boli,  Ešte  sme  len  boli, 

ej,  na  vrchu  na  diele,  ej,  tam  dolu  na  piesku, 

už  nára  u  N.  N— ov,  už  nám  u  N.  N — ov, 

ej,  otvárali  dvere.  ej,  zažihali  sviečku. 

Ešte  sme  len  boli.  Prečo  si  plakala, 

ej,  tam  hore,  horeká,  ej,  ked  ťa  sobášili? 

už  nám  u  N.  N — ovo,  Ked  som  banuvala, 

ej,  krájali  jablká.  ej,  ešte  za  inšími. 

Bola  to  pálenka,  Pán  starejší  nevie, 

ej,  bola  to  zo  slivák,  ej,  čo  družičkám  treba, 

ale  nám  ju  vypil,  pohárik  pálenky, 

ej,  starejší  všivák.  ej,  a  okružtek  chleba. 

Bola  to  pálenka.  Ideme,  ideme, 

ej,  samá  čerešnica,  ej,  ale  nevieme,  kam, 

ale  ju  \7pila,  otvor,  dievča  dvere, 

ej,  tá  starejšia  všica.  ej,  najprú  vojdeme  k  vám. 

Mladuchu  zavedú  domov;  ostatní  ale  vôjdu  do  cudzieho  domu  stáť, 
ktorý  vždy  vyše  mladuchinho  bydla  musí  byť,  aby  mladucha  nebola  po- 
nížená, ale  povýšená,    (Idú  na  hospodu.)   Tu  sa  zabávajú  za  jedno  štyri 
hodiny^  a  odtialto  idú  družbovia  ku  mladuche  po  koledák,  ktorý  pýtajú 
"ikto:  „Mnoho vážni  páni  a  prltelil  Ked  Noe  patriarcha  po  potope  sveta 
hcel  z  korábu  výnsť,  tak  vypustil  holubicu,  aby  mu  dáky  znak  priniesla. 
'ak  my  vašu  slovutnú  a  opatrnú  milosť  prosíme  a  žiadame,  aby  ste  nám 
ež  dáky  znak,  poneváč  to  v  okrúhlosti  chleba  vezdajšieho,  anebožto 
Loledák,  dať  ráčili."  Na  to  im  oddavač,  ktorý  je  pri  mladuche,  oddá  ko- 
sdák,  s  ktorým  idú  ku  starejšiemu  a  jemu  ho  oddajú  s  týmito  slovami : 


Digitized  by 


Google 


—  54  — 

„Na  znak  toho,  že  nás  naša  novotná  rodina  chce  vdačne  do  svojho  pií- 
bytku  prijať,  aj  reči,  ktoré  vy  máte  previ*avef,  rada  chce  preslyšať,  jm- 
nášame  tento  malý  dôkaz,  tento  koledák."  S  tým  rozkáže  starejší,  aby 
ho  chlapcom  rozdali,  a  hned  sa  berú  ku  mladuche.  Ked  sem  prídu,  zavni 
pred  nimi  dvere  a  po  krátkom  čase  pustia  starejšieho  dnu,  ktorý  ide  ku 
stolu  a  tam  p}1a  pre  jeho  družinu  hospodu.  Za  tento  čas  ostatní  v  \n- 
tvore  spievajú: 

Pusíteže  nás,  pusťte.  Otvárajte  dvere, 

ej,  aspoň  po  čeluste;  ej,  novotná  rodina: 

ak  nás  nepustíte,  ideme  zdaleka, 

ej,  zvalíme  čeluste.  ej,  veru  nám  je  zima. 

Starejšierau  odpovie  oddavač,  že  ich  vdačne  majú  a  pustia  týdi,  to 
v  pitvore  stáli  dnu,  kde  sa  začne  tancovanie  a  hostenie.  Tu  si  pýta 
starejšť  dáky  znak,  že  ich  vdačne  majú,  na  čo  mu  oddavač  dá  jeden  ko- 
iedák,  v  ktorom  je  biela  šatka  z  bieleho  plátna,  na  znak  toho,  že  níla- 
ducha  vie  i  okolo  chleba  vezdejšieho  i  okolo  plátna  pracovať  že  nel>ola 
záhalcivá  ale  pracovitá.  Toto  si  vezme  starejší.  Krém  koledáka  podajú 
starej  šiemu  ešte  jeden  malý  venček  s  hodvábnou  šatkou,  pri  ktorom  povie 
oddavač,  aby  tfto  novomanželia  tak  žili  v  láske,  svornosti  a  okrúhlosti^ 
aký  je  ten  venček.  Tento  si  odloží  mladucha.  Potom  už  prišlých  usadia 
za  stôl  a  dajú  im  večeru  okolo  desiatej  večer.  Pred  a  po  večeri  sa  modlí 
starejší,  a  po  skončení  tejto  rozdáva  mladý  zať  všetkej  rodine  mladti- 
chiuej  dary. 

Pri  dávaní  darov  spievajú:  • 

Ej,  kdeže  som  ja  bola.  Ej,  kdeže  som  ja  bola, 

ej,  keď  dary  dávali:  ej,  ked  daiy  dávali: 

ejj  všetkým  po  mládenci,  ej,  všetkým  po  jabíčku, 

ej,  len  mne  vdovca  dali.  ej,  len  mne  polovičku. 

Starejšieho  počas  trvania  svadby  odprevádza  domov  a  ráno  ide  zase 
preň:  družina^  mladý  zať  a  mladucha  s  hudbou. 

Hned  za  týmto  mladucha,  ktorú  ešte  pred  večerom  vypýtal  starejší, 
začne  od  rodičov  odpytovať,  taktiež  aj  mladý  zať. 

Odpy tovanie  mladuchy : 

Vyslyšte  ma,  prosím,  odpusťte  mi  všetky 

rodiCovia  milí,  moje  previnenia; 

priatelia,  súsedi,  odpusťte  mi,  prosím, 

všetci  shromaždení.  pre  Kristove  rany, 

Prišli  ste  na  krátce,  čo  som  provinila 

k  mému  zarmúcení.  až  od  narodzení. 

Ja  Bora  vždy  prosila  Buh  ríka,  že  dcéra 

Boha  Hospodina,  opustí  svú  matku, 

by  mi  bola  šťastná  otca,  brata  doma, 

v  méni  stave  hodina.  i  rodinu  všetku, 

Protož  tedy  i  ja  a  že  sa  pripojí 

klekám  na  kolená,  k  manželovi  svému, 


Digitized  by 


Google 


] 


55  — 


a  má  býti  verná 
a  poslušná  jemu. 
I  ja  som  tiež  prišla 
nyní  k  cílu  tomu, 
že  ja  už  vychádzam 
z  otcovského  domu. 
Jako  holubica 
z  korábu  Noeho, 
tak  i  ja  vychádzam 
z  príbytku  vašeho. 
Ja  som  si  prosila 
od  mojej  mladosti, 
by  moji  rodičia 
dožili  radosti. 
Srdečne  vás  prosím, 
vy,  rodičia  drahí, 
by  ste  za  mé  štestí 
bohu  dekovali. 
Ja  sa  podakúvam 
za  vše  Pánu  Bohu, 
že  mne  preukázal, 
tak  milost  premnohú, 
skrz  úprimnosť  Božú, 
ktorú  Boh  urídil, 
že  môj  panenský  vek 
v  manželský  promenil. 
Tak,  milí  rodičia, 
požehnania  dajte, 

Velactení  páni 
moji  rodičovia, 
i  všetci  sídení 
tu  moji  priatelia  1 
Preslyšte  ma,  prosím, 
v  tu  nynejšiu  dobu, 
položte  mi  ruku 
na  tú  moju  hlavu. 
A  mňa  s  požehnaním 
z  domu  vyprovadte, 
aby  bolo  šťastnô 
v  celom  svete  díte. 
Buh  ríka,  že  dcéra 
opustí  svú  matku, 
otca  svojho  v  dome 
i  rodinu  všetku, 
a  že  sa  pridŕža 
k  manželovi  svému. 


Iné: 


by  vám  bolo  šťastnô 
v  celom  svete  díte. 
Ponejprv  dakujem 
milému  otcovi, 
že  mňa  vychovali 
z  jejich  verné  práci. 
Tak  i  vám  dakujem, 
moja  drahá  mamko, 
že  ste  ma  chovali 
tak  máličko,  krátko; 
i  tebe,  bratček,  môj 
mám  predpovedi  dati, 
aby  si  si  mohol 
božskú  bázeň  brati. 
I  tebe,  Janíčko  (Mišianko) 
zo  srdca  vinšujem: 
nech  Ti  Bôh  pomáha 
vo  všeliakem  dobrem. 
Mládencom  a  pannám 
smutné  vale  dávam, 
že  sa  ja  už  od  nich 
v  stav  manželský  dávaní. 
Ešte  naposledy 
od  všech  odpytujem: 
priateľov,  susedov 
na  Boha  porúčam, 
že  sa  ja  už  od  nich 
tak  rýchle  rozlúčam. 

a  má  byti  verná 
a  poslušná  jemu. 
Tak  i  ja  odchádzim, 
teraz  z  vášho  domu, 
chcem  vám  podakovat 
za  moju  výchovu. 
Ponejprv  dakujem 
mne  milému  otci, 
za  jeho  starania 
v  mej  detskej  mladosti; 
i  vám  tiež,  mamičke, 
zo  srdca  prajem, 
by  vám  Bôh  pomáhal 
vo  všelikem  dobrem. 
Teraz,  ked  odchádzim, 
ešte  vás  raz  prosím, 
ráčte  ma  požehnať 
i  s  manželom  mojim. 


Ked  odpýta  mladucha,  odpýta  i  mladý  zať  a  dakuje,  že  mu  vyrlKAuli 
ženu.  Ako  sa  toto  stane,  soberú  sa  všetci  a  idú  ku  mladému  /;iťovi 
cestou  spievajúc: 


Digitized  by 


Google 


—  56  — 


Ej,  mládenci  a  panny, 
ej,  podte  sa  čudovať; 
ej,  ako  švárno  dievta, 
ej,  ide  odpytovať. 

Ked  od  mladuchy  k  mladému  zaíovi  idú: 

Poberaj  sa,  Zuzka,  (Evka),  Darmo  mi  je,  danno, 

ej",  zpoza  toho  stola:  ej,  už  mi  je  raz  darmo, 

nech  u  tých  N — ov  už  mi  obesili 

ej,  pre  teba  nestoja.  ej,  na  hrdielko  jarmo. 


Ako  by  nestáli, 
ej,  ved  ma  vychovali, 
veď  mi  na  tisíce, 
ej,  do  truhál  nedali. 

Ni6oho  mi  nežial, 
ej,  len  mojej  mamičky, 
že  im  neodmením 
ej,  na  starosť  ručičky. 

Hotuj  si,  VÍčkuIa, 
ej,  hotuj  si  policu, 
veru  ti  vedieme 
ej,  dobrú  lakošnicu. 

Môže  vám,  mamičke, 
ej,  môže  vám  lúto  byť: 
vychovali  ste  ma, 
ej,  nebudem  vám  robiť. 

Musíš  ty,  Janíčko, 
ej,  zavčas  rána  vstávať, 
musíš  ty  Zuzanke, 
ej,  na  sukňu  zaráÍ3ať. 

Už  ti  je,  Mišianko, 
ej,  ostatnia  nedielka, 
už  ty  nebudeš  mať, 
ej,  zelenieho  pierka. 

Už  ti  je,  Evička, 
ej,  ostatnia  nedielka, 
už  ty  nebudeš  mať, 
ej,  zelenieho  venka. 

Tá  stará  Šedivka, 
ej,  rada  je  zaťovi; 
veru  mu  je  rada, 
ej,  hodnému  chlapovi. 

Čakala  Tmkula, 
ej,  muziku  s  trúbami, 
a  tu  ti  dočkala 
ej,  zaťa  s  bajúzami. 


Mala  som  ťa,  Evka, 
ej,  len  jednu  jedinú, 
I  to  som  ťa  dala, 
ej,  na  druhú  dedinu. 

Mala  som  ťa,  Evka, 
ej,  ako  jedno  zrnko, 
i  to  som  ťa  dala, 
ej,  kde  najdialej  frklo. 

Horeže,  len  hore, 
ej,  ešte  hore  vyššie, 
šiel  by  ku  dievčaťu, 
ej,  keby  bolo  bližšie. 

Tichože  ma  veďte, 

ej,  čez  môjho  otca  dvor, 

už  som  ostatný  raz 

ej,  poctivou  pannou  v  áom. 

Pozri  si,  Marienka, 
ej,  pozriže  si  hore, 
či  ti  bude  svedčiť, 
ej,  v  Matúšovie  dvore. 

Už  som  si  pozrela, 
ej,  veď  mi  nesvedčilo: 
ten  Matúšovie  dvor 
je  len  takô  strašilo. 

Neklaďte  mi  jaimo, 
ej,  ja  ho  neutiahiiem, 
vykopte  mi  jamu^ 
ej,  radšej  do  nej  ľahnem. 

Vykopte  mi  jamu. 
ej,  z  tej  červent^  hliny, 
radšej  do  nej  lahneia, 
ej,  ako  do  periny. 

Lúto  mi  je,  lúto, 
ej,  i  doma  i  tuto, 
že  s  mojím  frajerom, 
shovára  sa  lecikto* 


Digitized  by 


Google 


—  57  — 

Mala  som  frajerov,  Sivie  oči,  sivie, 

ej,  sedemdesiatsedem,  to  sa  spravodlivie, 

pri  mojom  sobáši,  čierne  oči  panskie, 

ej,  nebol  iba  jeden.  ej,  ale  sa  cigánskie. 

Ej,  tadeto,  tadeto,  Bola  by  ja,  bola, 

ej,  chodieval  Janíček,  ej,  šuhajkovi  k  vôli, 

ej,  ale  mu  zarástol,  aJe  sa  nepáčim, 

ej,  s  trninou  chodníček.  ej,  tej  jeho  materi. 

Pozri  si,  dievčatko.  Tej  jeho  materi, 

ej,  hore  do  povaly,  ej,  a  tej  jeho  sestre, 

aby  tvoje  deti:  že  som  im  nerekla: 

ej,  čierne  oči  malý.  ej,  dobrý  deň  na  ceste. 

Keď  do  domu  mladého  zafa  pridu,  mladuche  dajú  na  lyžičku  polievky, 
ktorú  musí  zjesí  a  potom  ju  zašikujú  ku  peci,  aby  privykla.  Za  týmto 
ju  oddá  družba  domovému  otcovi  s  týmito  slovy:  „Domový  svadobný 
otčel  Predchádzam  pred  vás,  ako  pred  domového  otca,  aby  som  vám 
ukázal  a  odovzdal  túto  vašu  mladú  nevestu,  ktorá  vám  bude  vo  vašich 
prácach  a  starosfach  dopomáhať.  Hospodin  nech  vám  to  dá,  aby  ona  podla 
žiadosti  vašej  nielen  svojmu  mužovi  verná,  ale  i  pri  všetkých  prácach  ochotná 
a  pilná  byť  mohla,  —  ona  aj  vás,  ako  otca  svojho,  ctiť  a  vážiť  sa  na- 
učila,  —  k  čomu  aj  vy,  ako  sa  na  rodičov  prináleží,  ju  dobrými  príklady 
napomínať,  jej  malo  previnenia  odpustiť  máte.  Hospodin,  ktorý  pobožným 
a  statočným  rodičom  býva  milostivou  odplatou,  on  í  vám  udelí  pri  prácach 
vašich  hojného  požehnania."  S  tým  domovýotec  chytí  mladuchu  za  ruku 
a  posadí  za  stôl,  taktiež  všetkých  prišlých,  a  začnú  sa  zabávať.  O  poliioi.i 
dajú  hosťom  večeru,  po  ktorej  očepčia  mladuchu.  Toto  čepčenie  sa  duje 
nasledujúcim  spôsobom :  Družba :  „Bohumilá  a  poctivá  panenka  1  Vy  teríiz 
máte  Pánu  Bohu  zaďakovať,  že  vám  Pán  Boh  dal  dožiť  a  dočakať  tento 
váš  poctivý  veniec.  Ked  som  ja  ale  vyrozumel  od  môjho  principíila, 
aby  som  vám  s  hlavy  veniec  sňal,  tak  sa  vás  po  prvýkráť  spytujem:  ci 
dovolujete  s  vašej  poctivej  hlavy  veniec  sniať?  Ona  povie:  „Nie''.  Družba: 
Tak  sa  vás  po  druhýkráť  opytujem,  či  dovolujete?  Ona:  „Nie".  Družba: 
„S  dovolením  na  silu."  S  tým  vezme  jej  ho  dolu  a  zanesie  pred  starejšieho  na 
vidličke  stoknutý  a  oddá  ho  s  týmito  slovami :  Mnohovážny  pán  starejáí ! 
Poneváč  ja  nynejšieho  času  ve  veľkom  nebezpečenstve  som  bol,  sotva  že 
som  z  takého  mohol  ujsť,  za  šťastného  se  pokladám,  že  ma  mocná 
ruka  Božia  vytrhla  a  posilnila,  a  že  som  ja  tú  korunu  mohol  obdr/íif, 
ktorú  nášmu  pánu  starejšiemu  predzvestujeme."  Na  to  mu  odpovie  starejší, 
že  sa  raduje,  že  tak  udatné  bojoval  atd.  a  s  tým  družba  zapichne  veniec 
do  povali.  Ked  družba  sníme  veniec  s  hlavy  mladuchinej,  nuž  starej  š  ia 
jej  pripraví  čepiec.  Prv,  akoby  očepčili  mladuchu,  starejšia  si  vezme 
medzi  prsty  tri  sviece,  chytí  nevestu  popod  pazuchy  a  s  družicami,  ktoré 
po  dve  idú  za  nimi,  v  izbe  chodia  dookola  spievajúc: 


Digitized  by 


Google 


4 

J 


—  58  — 

Pai-ta  moja,  parta,  zelený  veniec, 
už  je  tebe,  dievča,  ostatný  koniec. 

Parta  moja,  paita,  parta  zelená, 
včera  ešte  moja,  dnes  už  dnižbova. 

Ztratila  som  paitu,  nemôžem  ju  nájsť, 
našiel  mi  ju  družba,  nechce  mi  ju  dať. 

A  ja  vás,  pán  družba,  a  ja  vás  prosím, 
dajte  mi  tú  partu,  rada  ju  nosím. 

Keby  si  ty  partu  rada  nosila, 
krajšie  by  si  si  ty  družbu  prosila. 

Ale  ty  tú  partu  nerada  nosíš, 
Ani  si  ty  družbu,  pekne  neprosíš. 

Na  peci  palica,  pod  pecou  korbáč, 
teraz  si,  Anička,  teraz  si  rozváž. 

Na  peci  palica  a  pod  pecou  bič, 
tým  teba,  Anička,  bude  Miško  biť. 

Po  tomto  ju  posadia  na  stoličku  a  poznamenaným  spôsobom  ju  očepčia. 
Po  oŕepčení  spievajú: 

Ked  som  išla  po  vodičku  briežkom, 
pripadla  mi  moja  hlávka  sniežkom. 

Aký  je  to  sniežik  trvajúci, 
nezkape  ten  na  horúcom  slnci. 

Po  čcpcPiií  dávajú  mladuchskú  pálenku  a  mladuchský  koláč.  Za  týmto 
sa  ešte  zabávajú  a  nad  ránom  sa  rozídu. 

V  dľuliý  deň,  pred  obedom,  zas  svolá  mladý  zať  svojich  ku  sebe,  a 
xnladuchiui  rodičia  svoju  rodinu  tiež  k  sebe.  Zabávajú  sa,  a  po  obede 
rozdáva  inladucha  dary.  'Medzitým  prídu  od  mladuchiných  rodičov  s  lato* 
lesŕ4)U,  ktorú  zo  šípa  spravia,  navešajúc  naň  všeličoho  —  k  tonm  si 
spravia  ešte  aj  chlapa  zo  slamy,  položia  ho  na  sánky,  priviažu  nui  tablicu 
alebo  hmiec  ua  miesto  bubna,  a  tak  idú  vovedne  s  ratolesťou  k  iiilaílému 
zaťovi.  Taiu  spievajú  pieseň  nábožnú:  Nádeje,  nádeje,  ratolesť  milá  atá. 
Tit  sa  trocliu  zabavia  a  vráťa  sa  nazad.  Po  krátkom  čase  vyšle  mladý  zať 
družbov  pre  tých,  ktorí  sú  pri  mladuchiných  rodičoch.     (Idú  pre  hostí,) 

Pri  povolávaní  hostí  povie  starší  družba:  „Milí  a  mnohovážni  pritelia ! 
Poneváč  my,  ako  ablegáti,  sme  vyslaní  od  nášho  pána  principála,  žiadame 
a  prosíme  vás,  aby  ste  si  na  maličké  zabavenia  prísť  nesťažovali,  by  ste 
toto  iiovotné  priatelstvo  jedno  s  druhým  poznať  mohli  a  pri  peknom  po- 
riadku sa  zabavili.  Vy  teda,  aby  ste  mohli  ten  kmeň,  tú  ratolesť  prísť  obzrieť, 
ako  ona  rostue  a  kvitne,  a  aby  ste  sa  mohli  s  ňou  potešiť  a  pozabávať 
pri  peknom  poriadku,  s  úctou  vás  povolávame."  Títo  sa  soberú  a  s  druž- 
bami  idú  k  mladému  zaťovi,  kde  sa  dlho  zabávajú.    Tu  aj  večerajú,  pri 


Digitized  by 


Google 


-  59  - 

tom  si  každý  rozkáže  hrať,  a  okrem  toho  povie  starejší,  že  týmto 
mladýni  do  nového  gazdovstva  dáka  podpora  je  potrebná,  načo  začnú  pre 
nich  sbierať.  Nad  ránom  sa  oddavač  podakuje  v  mene  novotnej  rodiny 
a  starejší  odvetiac  mu,  svadobníci  sa  rozídu.  S  týmto  sa  svadba  skončí, 
ale  ešte  nie  celkom,  lebo  aj  v  tretí  deň  pred  obedom  sa  sídu  a  tancujú. 
Po  malej  zábavke,  ked  už  muzikanti  chcú  domov  ísť,  všetci  sa  soberú  a 
TíTprevodia  ich.  V  tedy  spievajú  čez  dedinu: 

Ej,  ako  je  to  pekne,  Mladý  zať  nám  slúbil, 

ej,  ako  je  to  rúče,  ej,  prechutnie  koláče, 

ej,  ked  mladá  nevesta  a  tu  máš  na  stole, 

ej,  má  za  pásom  klúče.  ej,  len  samie  mrváče. 


Mladý  zať  nám  slúbil, 
ej,  že  nám  stroji  hody, 
a  tu,  ak  si  smädný, 
ej,  napi  sa  len  vody. 


Mladý  zať  nám  slúbil, 
ej,  prechutnú  pečenku, 
a  teraz  nič  nedbá, 
ej,  keď  má  mladú  žienku. 


M  čoho  mi  nežial,  Pán  starejší  pyšný, 

ej,  kremä  jednej  veci:  ej,  že  má  za  groš  čižmy, 

vrkôčka  žltieho,  koňa  za  päť  groši, 

ej,  čo  zakrýva  pleci.  ej,  čo  sa  na  ňom  nosí. 

KeJ  už  dosť  hodný  kus  cesty  išli,  muzikanti  ešte  na  rozlučnú  za- 
hrajú, pri  ktorej  muzike  ešte  ostatný  raz  sa  vykrúti  mladý  zať  s  mla- 
duchou.  Po  niekoľko  dňoch  po  svadbe,  zavolá  mladý  zať  najbližšiu  rodinu 
ua  liostinu,  ktorú  zovú  „prekladanie  truhál". 

PôMfiamenanie.  Na  potravy  a  nápoj  dáva  pozor  na  svadbe  takzvaný  gazda, 
ktorého  si  rodičia  mladého  zafa  zaopatria  zo  svojej  rodiny.  Tento  nosí  klúČe  do 
komory,  kde  sú  kúchny  a  nápoj  odložené,  a  ked  dačo  treba,  to  on  vydá. 


'^'^^ 


Digitized  by 


Google 


Rwsr:^ 


Miestne  mená  vo  Spiši. 

Pod  týmto  záhlavím  uverejnený  bol  vo  Sbornlku  Mus*  slov.  spoloŕ- 
nosti  roč.  II.  str.  29—39  a  213—230.  topografický  príspevok  p.  Š,  Mi- 
šlka,  na  ktorý  od  p.  dr.  Stanislava  Eljasz-Radzikowskébo  doÄly  opravu- 
júce poznámky,  ktoré  prítomné  pod  L  bez  vSetkej  zmeny  uvádzame*  Ked 
súčasne  podávame  pod  11.  aj  sem  smerujúcu  odpoved  p,  MiSíkoMi,  ro- 
bíme preto  tak,  aby  osoh,  plynúci  z  bezprostredného  porovnania  a  uvá- 
ženia mienok,  bol  tým  väčší. 

S  našej  strany  ovšem  nepriznávame  oprávnenosť  požiadavk}^  pána 
dopisovateľovej,  aby  poľské  miestne  mená  na  Slovensku  (nazwy  mtť^jsco- 
woéci  polskich  na  Spiszu)  písané  boly  pre  Slováka  po  polsky,  —  má  Slovák 
trochu  dobrého  práva  robiť  to  pekne  —  rúče  po  slovensky ;  no  teší  nás, 
že  p.  dr.  Eliasz-Radzikowski,  znamenitý  znalec  Tatier,  známy  v  kruhoch 
každoročne  do  lona  hôr  našich  spešiaceho  turistického  obecenstva,  ve- 
nujúc  pozornosť  článku  nášmu,  spolu  s  pôvodcom  tohoto,  poponáhíal  sa 
ukázať  svetu,  že  v  nebotyčných  Tatrách  býva  a  je  doma  živel  slovansky, 

I. 

Szanowny  Panie  Redaktorzel  Sbomík  musealnc^j  slovenskej  spoIo^S 
nosti  —  w  roczniku  H.  1897.  umiescit  rozprawk?  Š,  ÄliSíka  „Miestne 
mená  vo  Spiši." 

W  rozprawce  tej  znalazíem  dosyč  bl^dów,  które  tutoj  zestawiam. 

1.  Názvy  miejscowosci  polskich  na  Spiszu  naleíy  písač  po  pohkuj 
bo  inaczej  wynikn^  dziwol^gi,  wi^c  nie  Comogura  ale  Czarna  góra* 

L  Dvorec  =  Dworzec  f;"^  ^m"*-,'^ 

finia/dv  — rmift/dfl  Mogila  =  Modlila 

^oH^^o -ITvíľS  Okruglica  1 1  =  Okríjglica 

aľne7=pídoTiniec  Pod  božom  menkom  1 1  =  Pod  bo., 

TT   ríllŤ.;;ľ- ŕÍÄr»  Pod  «blaskem !  1  =  Pod  oblazkieiD 

II.  Corno  gura  =  Czarna  góra  ,(.y^     _  ir,„^p„j 

2.  Wiele  nazw  padano  w  brzmieniu  niemieckiem,  cbóá  majq  odpo- 
wiednie  polskie  lub  síowackie,  np. 


Digitized  by 


Google 


—  61 


Nie: 
L  Forberk 
Himdsdorf 
Landek 

Mullenbach 
Roku  s 
Ružbachy 
Ružbašské  kúpele 
Siisseutieck 
Wagendriissel 
U.  Älabasterhôhle 

Eluiiiengarten-Thiirm 

Buscliberg 
Duťisberg 
Durander  Berg 

Eisernes  Thor 

Feuerstein 

Fleischbank 
Gaffelsthurm 
Goldberg 
Granatwand 

Greiner 
Griinseespitze 
Hundsdorfer  Spitze 
KuuigBuase 
Kupferscháchte 

Loinnitzer  Berg 

Mat]  arén 
Moemufíspitze 
Mittelgrat 
Ratzeaberg 
Rother  Thunn 
Rotheseespitze 
Salzberg 

Schlagendorfer  Berg 
Schloasclien 
Stiriiberg 
Stôsschen 
Warze 

Weisseseespitze 
Weisse  Wand 
IL  Anna  Wasser 
Kohlbach 
Ldftelkrautsse 
Rothbacli 
Steinbach 
Stembach  See 


Ale: 
Folwarki 

Huncowce,  albo  Huncovce 
Lendak 
Milbak 
Rakusy 
Družbaki 
Družbackie  k. 
Flaki 

Wondrysel 
Alabastrowa  albo  Wapienna  jaskinia;  lud  tež 

zowie  Lapisdurowa  jaskinia 
Ponad-ogród  tumia 
Gajny  las  lub  wirch 
Kopa  Bielska 
Twarožniaúska  Góra 
f  Skalne  Wrota  (w  Bielskich  Tatrách) 
IŽelazne  Wrota  (w  Wysokich  Tatrách) 
ínie  jest  žaden  „vrch",  ale  kamieň 
lEoleba  Zbojnícka 
Jatki 

Kopa  nad  Jaworzynk^  (v  Bielskich  Tatrách) 
Zlotá  Góra 
Granáty 

Píaczliwa  Skala 
Baranie  Rogi 
Huncowski  Szczyt 
Królewski  Nos 
Koperszady  nie  „pohoria"  ale  dolina;  nie  Kleine 

K.  i  Grosse  K.  ale  Przednie  i  Zadnie  K. 
Vordere         Hintere 
dBomnicka  Góra 

Matlary,  nie  „pahorok"  ale  polany  i  osada 
Rysy 

Posredni  Wirch 
Rakúska  Czuba 
Maty  Lodowy  Szczyt 
Kolowy  Szczyt 
Solisko 

Síawkowska  Góra 
Zamczysko 
Bujaczy  Wirch 
Stežki 

Starolesnicki  Szczyt 
Jagni^cy  Szczyt 
Bialy  Brzeg 
Slawkowska  Woda 
Zimná  Woda 
Varz^chowy  Staw 
Czerwony  Potok 
Lomnica 
Lomnicki  Staw 


Digitized  by 


Google 


—  62  — 

Tricbter  See  Lejkowy  Staw 

Tiitininer  See  Zawalony  Staw 

Wcisswasser  Biala  Woda  Kiežinarska,  dawniej  w  aktach  By* 

strzyca. 

3.  Zupeínie  zle  podané  nazwy:  up. 

Kotlín  =  Kotliny. 

Vrbov  =  Wierzbów  albo  Verbov. 

Rizy  =  Rysy  =  Meeraugspitze. 

Rovinky  =:  Rówienki. 

Taiajec!!!  jest  nazwa  Tarajka  (madi)  =  Kámmchen  a  to  síf  nazywa 
SimMJcú. 


ll^v.r^^}  ^^^  ^*  takiego  w  colych  Tatrách!! 


Velká  kolba  1!  =  Lodowy  Szczyt,  mówiono  tež  Kolbách,  nie  nijídy 
Kolba,  gen.  femin! 

Vitlly,  Greiner  zz  Placzliwa  Skala,  patrz  Greiner. 

Bjolka!!!!  =Bialka,  czyli  skrócone  z  Biala  Woda. 

ISjolo  ržeka ! !  =  Biala  rzeka. 

Diaíio  pleso  =  nazywa  si^  u  ludu  Šarkani  epleso  albo  Smnťzy  staw. 

Hiníiké  pleso  =  Hinczowy  Staw. 

KolbaŠské  plesá  =  Starolešnickie  stawy  lub  plesa. 

Ľadový  staw  =  zle!  tlomaczone  czysto  z  niemieckiego,  naxywa  sie 
Zmarzly  Staw. 

Lisbach! ! ! !  ??  niema  w  calych  Tatrách,  chyba  môže  Eisbach  :=  Zinai*2ly 
potok. 

Žlŕný  staw  =  Žólty  Staw. 

4.  strona  229.  Listina  Rudolfa  II.  z  r.  1594.  Nie  Las-eky  ale  Laski- 


Bardzo  si^  ciesz?,  že  powstaly  tak  cenne  pisma  jak  Sborník  í  Časopis 
MSS,,  w  ktorých  ^^7niki  prac  slowackich  narodowych  literatów  i  iiczonych 
b^d^  oglaszane. 

Zasylam  žyczenia  „Scezcšľ  Božie!" 

D.  Lwów,  5  grudnia  1898. 

Dr.  Staníslaw  Eijasz  Radzikowszkú 

Lwów,  klinika  lekárska. 

II. 

Odpovecf  p.  dr.  Stanislavovi  Eliasz-Radzikowskému  na  poznámky 
o  „miestnych  menách  vo  Spiši." 

Pán  dr.  Stanislav  Elias-Radzikowski  vo  Lvove  povšimnul  si  mojbo 
ŕlánkti,  uverejneného  v  Sborníku  Museálnej  slov.  spoločnosti  r,  1H97  pod 
záhlavím  ^Miestne  mená  vo  Spiši,"  a  v  dopise  svojom  zaslanom  meno- 
vanej spoločnosti  r.  1898,  vytýka  mi  „bludy",  ktorých  som  sa  vraj  do- 
pustil 


Digitized  by 


Google 


—  63  — 

Mojou  povinnosťou  ako  kúaza  a  národovca  je:  rozširovať  pravdu  a 
nie  bludy.  Preto  dovolujem  si  v  záujme  pravdy  urobiť  niektoré  skromné 
pozmĺmky  na  spomenutý  dopis  v  nádeji,  že  zle  vykladané  nebudú. 

Predne  musím  poznamenať,  že  otázny  Článok  môj  nie  je  rozpravou 
(disseitáciou)  alebo  rozprawlcou,  ako  píše  p.  dr.  S.  EliaszRadzikowski, 
lež  jednoduchým  príspevkom  topografickým,  ako  som  ho  i  pomenoval.  Je 
to  vlastne  len  slabý  počiatok  k  sosbieraniu  miestnych  mien  vo  Spiši, 
ako  som  výslo^Tie  poznamenal  na  str.  34  a  213,  bez  nárokov  na  úplnosť 
ai>o  vedeckú  dôkladnosť.  Som  teda  povdačný  každému,  kto  mi  dá  dobrú 
radu  alebo  poučenie  i  upozorní  ma  na  chyby  a  nedostatky.  Ved  od  toho, 
kto,  ako  ja,  sbiera  len  surový  materiál,  nemožno  ani  žiadať,  aby  podával 
rýdzo  zlato  bez  piesku  a  blata. 

ilnohé  miestne  mená  počul  som  bezprostredne  od  ludu,  medzi  ktorým 
už  asi  26  rokov  pôsobím,  od  roluíkov,  horárov  a  polesných ;  iné  —  me- 
novite za  Magurou  —  sbierali  mi  spolahliví  žiaci  v  prázdninách,  a  iné 
zase  našiel  som  na  karte  c.  a  k.  generálneho  štábu,  v  diecesánskych  še- 
niatismoch  alebo  i  v  maďarskom  spise  J.  Hradszkého  „Szepes  vármegye 
hel\íáégnevei."  Ba  niektoré  vrchy  v  Tatrách,  ako  na  pr.  Lomnický  končiar , 
pomenoval  som  tak  jedine  preto,  že  netrúfal  som  si  písať  Lomnický  štít, 
keíf  spišskí  Slováci  poznajú  štít  len  na  strechách  svojich  domov  a  nie 
na  vrchoch,  ba  |ani  u  pospolitého  ludu  polského  nepočul  som  o  vrchoch 
écit,  poťažne  szczyt.  Najpravdepodobnejšie  je,  že  spišskí  Slováci  hovoria 
Lomíncka  hurá  a  Poliaci  svojím  magurským  nárečím  Lomnicko  gura.  No 
nepočul  som  ani  jedno  ani  druhé  a  tak  neopovážil  som  sa  písať  dla  vý- 
slovnosti ludu. 

^leuá  obydlených  miest  podal  som  —  až  na  niektoré  výnimky  — 
nie  prísne  dla  výslovnosti  ludu,  ale,  berúc  do  povahy  praktický  život, 
písal  som  ich  spisovnou  slovenčinou,  teda  na  príklad  Spišské  Podhradie, 
K  nie  Podradz,  Teplica,  a  nie  Ceplica,  Vlachy,  a  nie  Vlahi,  Matejovce, 
a  nie  Macejofce,  Smižany,  a  nie  Šmižani,  ako  spišskí  Slováci  vyslovujú. 
Yect  každý  Slovák  vie,  že  je  Ceplica  totožná  s  Teplicou,  Macejofce  s  3Iate- 
júvvami  atd. ;  no  na  uhorských  poštách  neúradujú  samí  Slováci  a  tam  by 
často  nerozumeli,  keby  niekto  adressoval  list  abo  časopis  do  CepUce,  lebo 
na  iM»štovej  karte  stojí  len  Szepes- Teplicz. 

Neobydlené  miesta  písal  som  síce  dla  výslovnosti  poťažného  ľudu, 
avšak  výlučne  tie,  o  ktorých  mal  som  bezprostrednú  alebo  aspoô  pro- 
strednú vedomosť,  že  sa  tak  a  nie  inak  vyslovujú.  Je  isté,  že  mnohé 
nemecké  miestne  mená  majú  i  slovenské  abo  polské  názvy ;  no,  nemajúc 
o  takých  názvoch  bližších  zpráv,  písal  som  len  nemecké.  Toto  veru  nie 
sú  „bl^dy",  ale  nedostatky,  aké  svojím  časom  odstránira  sám  abo  i  nie- 
ktorý druhý  sberatel. 

Že  „nazwy  miejscowošci  polskich  na  Spiszu  nálezy  pisac  po  polsku,^ 
milerád  uznávam;  ale  to  platí  len  takým  spisovateľom,  čo  píšu  pre  Po- 


Digitized  by 


Google 


I 


—  64  — 

liakov,  a  nie  tým,  čo  píšu  pre  Slovákov.  Slováci  majú  svoju  vlastnú 
abecedu.  A  ako  my  Slováci  nesmieme  žiadať,  aby  si  oaäi  poľskí  bratia 
za  hranicou  osvojili  našu  abecedu,  tak  iste  ani  títo  nemôžu  požadovať, 
aby  na  príklad  všetci  údovia  Museálnej  slovenskej  spolotnosti  poznali 
polskú  abecedu.  Pravda,  že  poľština  má  i  také  hlásky,  pre  ktoré  plsmeny 
našej  abecedy  nedostačujú;  no  v  týchto  pádoch  pomáhame  si  tak^  Že 
polskť^.  hlásky  aspoň  približne  vyjadrujeme,  našimi  písmenami,  a  na  pr, 
§  píšeme  en  abo  em,  q  pfšemo  om,  on  abo  niekedy  len  u  *)*  Pre  mäkké 
sykavky  poľské  sa,  cz  a  pre  t,  ovšem  nemáme  písmeny  ani  diakritické 
znaky  a  ó  píšeme  ako  u.  Toto  všetko  nemení  podstatu  veci  a  nie  je  do- 
statočnou príčinou,  že  by  sme  polské  miestne  názvy  na  území  Slovenska 
pre  svoje  obecenstvo  po  poľsky  písať  museli. 

Teraz  zmienim  sa  o  jednotlivých  miestnych  menách,  ktoré  p*  dr. 
S.  Eliasz-Badzikowski  za  mylne  písané  považuje. 

Písal  som  Cornogura  a  nie  Czamagóra,  lebo  podal  som  to  meno 
len  slovenskými  písmenami.  V  Magure  a  údolí  dolného  Popradu  panuje 
podbalanské  abo  magursko-polské  nárečie.  Tu  znie  e  často  ^o  i,  a  —  meno- 
vite v  nominatíve  prídavných  mien  ženského  rodu  —  ako  hlboké  maďarské 
d  alebo  asi  tak  ako  o ;  ale  i  v  koreňoch  slov  znie  a  často  ako  o,  na  pr. 
3lQtkt,  jsol  zz  sladký,  žiaľ.  Okrem  toho  o  znie  často  ako  ti,  y  asi  ako  e, 
€  miesto  č  —  na  príklad  od  =  oči  —  z  miesto  i.  Tvrdé  I  znie  tam  ako 
v  slovenčine,  a  polské  I  som  u  tamojšieho  pospolitého  íudn  vôbec  ani 
nepočul.  Ostatne  otázku  o  t  y  magurskom  nárečí  ponechávam  riešiť  od- 
borným linguistom.  Obyvatelia  poľskí  vo  Spiši  hovoria  teda  vlastne  corne 
a  nie  czamy,  Cornogura  a  nie  Czarna  góra,  Dlugo  gura  a  nie  Dluga 
góra.  O  tom  presvedčí  sa  každý,  kto  ich  hovoriť  počuje.  Tak  na  príklad 
hovoria  cirvone  abo  drvune  =  červený. 

Ďalej  písal  som  Dvorec  a  nie  Dworzec,  lebo  dedina  táto  neleží  na 
územi  spišskej  poľštiny  a  spišskí  Slováci  nemajú  hlásky  tb.  Táto  hláska, 
ktorá  Slovákovi  znie  asi  tak,  ako  české  ŕ,  a  ktorú  zvyknul  som  —  možno^ 
že  i  nie  celkom  správne,  no  nie  bez  príčiny  —  písať  ako  ršy  prestáva 
na  rozhraní  poľštiny  a  slovenčiny,  ba  nepočuť  jej  ani  v  Slovenskej  Vsi, 
kde  ešte  panuje  poľština.  , 

Gniajsdy  a  nie  Gniazda,  ako  chce  p.  dr.  S.  Eliasz-Radzikowski.  Iba 
v  maJarčine  je  Gnézda.  Poznám  to  mesto  i  okolitý  kraj ;  veď  bol  som 
za  poldruha  roka  kaplánom  nie  v  Gniazde,  ale  v  Gniazdach.  Tamejší 
polekí  obyvatelia  vo  Forbasoch  alebo  Starej  Ľubovni  vždy  hovoria:  Gňazdi, 
do  Gňazd,  za  Gňazdami,  teda  v  množnom  počte.  Že  som  miesto  Gňazdi 
píaal  Gniazdy,  toho  príčina  je,  že  som  ho  —  ako  i  druhé  obydlené 
miesta  —  chcel  podať  bežným  slovenským  pravopisom.  Pritom  šetril  som 
i  tamejšiu  výslovnosť,  lebo  n  pred  i  znie  v  slovenčine  mäkko. 


^)  Niekedy  i  tm  abo  wn, 

Digitized  by  VjOOQIC 


-  65  - 

Nf^fleea  a  nie  Niedzica,  lebo  n  pred  e  a  d  pred  ^  je  v  slovenčine 
mäkké  a  dla  tamojšej  výslovnosti  je  Ňedžeca  a  nie  Xedžica.  Ako  oby- 
iUené  miesto  písal  som  ho  slovenským  pravopisom. 

To  samé  platí  i  o  Podolinci.  Slováci  hovoria  Podoliňec  a  píšu  Porfo- 
Ifn^e  a  iw  Podoliniec,  lebo  n  pred  e  je  v  slovenčine  mäkké,  a  keby  som 
ho  bal  písal  po  poľsky,  teda  Podoliniec,  boli  by  Slováci  i  po  n  čítali  ako  j, 

Slovniským  pravopisom  písal  som  Ždiar,  lebo  ved  ho  Slováci  spišskí 
mLvnujú  Ždjarom.  Dla  miestnej  výslovnosti  nieje  ani  Žar  ani  Ždziar,  ako  tvrdí 
p.  \\r.  S.  Eliasz-Radzikowski,  ale  Zdzor,  ako  svedčí  tamojší  farár,  rodák 
íS  Magury.  I  na  iných  miestach  Slovenska  sú  Žiare ;  či  mená  tieto  sú  to- 
iutné  Hfi  Žtliarom^  nechcem  rozhodovať. 

Dla  slovenského  spôsobu  písania  udal  som  Lom,  Lmiky,  Mlncky, 
Mm/tla^  (Ikruglicn,  Pod  božom  meničom,  Pod  oldashettiy  P^o  gitra,  Za 
ffľrnihokf':  It^bo  Slováci  —  ako  už  rečeno  —  nemajú  v  svojej  abecede 
ani  L  ani  n,  ani  f.  Magursko-polskí  obyvatelia  nehovoria  dla  poľského 
pravopisu  Pod  hoéq  mekq^  ale  dla  miestnej  výslovnosti  Pod  hozq  m^Tcq, 
lofia  písal  Boin  dla  abecedy  slovenskej  Pod  hozom  menhom.  Pod  oblaskem 
uialo  by  vlastne  byť  Pod  ohlazkem ;  no  z  na  konci  slabiky  alebo  slova  znie 
ako  s,  a  tak  som  i  písal.  Či  v  magursko-polskom  nárečí  hovorí  sa  Pod 
ofdíiíifcem  alelío  Pod  oblaskiem,  poťažne  Pod  ohiazkiem,  o  tom  sporiť  nebu- 
íloiti,  keír  som  názov  tento  dostal  iba  z  druhej  ruky.  To  platí  i  o  názve  Za 
(jlemhohe,  kde  uznávam,  že  mäkké  f  nie  je  na  mieste ;  má  teda  byť  Zaglein- 
hújce,  poťažne  Za  glembokie  alebo  —  dľa  poľského  pravopisu  —  Za  gl^bokw. 

Názov  Pšo  gtira  udaný  je  celkom  správne  dla  výslovnosti  i  sloven- 
skej abecedy. 

Že  podal  som  mnoho  názvov  nemeckých,  hoci  majú  zodpovedajúce 
polske  alebo  slovenské,  stalo  sa  preto,  že  som  ich  z  úst  ludu  nepočul 
a  iilovenské  abo  polské  skomoleniny  nemeckých  mien  sbierať  nemal  ani 
vdle  ani  času. 

Forherk  u  slov.  ludu  nie  je  Folwarki  ale  Folvark.  Vzdelanejšia  trieda 
Slovákov  obyčajne  hovorí  len  o  Forberku,  a  v  listine  z  r.  1723  spomína 
sa  Folvark  i  Forvverck. 

Nemal  som  šťastie  počuť,  že  by  Slováci  nemeckú  dedinu  Hundsdorf 
volali  Huncovcami;  počul  som  hovoriť  len  o  Huncdorfe  a  Liptákov  idú- 
cirh  aa  jarmok  do  Kežmarku  o  Hunctrfe.  Môže  byť  i  meno  Huncovce; 
vod  v  listine  r.  1474  prichodí  Hunczdorf. 

Landfk  (Landok)  znie  u  ludu  nie  Lendak,  ale  Lendak,  ako  som  udal. 

Dopustím,  že  nemecký  3Iľdlenhach  je  Slovákom  abo  Poliakom  spiš- 
íým  Milhak ;  ale  rozhodne  zapieram,  že  by  dnes  dakto  vo  Spiši  nazýval 
Hšhaehy  a  Kuébašské  kúpele  Družbakami,  poťažne  Družbackými  kúpe- 
mi.  Býval  som  tam  kedysi  kazateľom  i  hosťom;  no  takých  mien  ne- 
jÉul  som.  O  osobnom  mene  Druzbacky  čítal  som  kedysi,  a  Drusbak 
oomími   sa  v  listine  r.  1774,   ba   i   Druschbach  a  Ľurlesbae  r.  1G33. 

5 


Digitized  by 


Google 


—  66-^ 

V  starších  listinách  r.  128()  a  1288  prichodí  Ruschenhach  a  na  pot>iíitku 
Ití.  stoletía  Itusbacium.  Nový  zakladatel  Podolinca,  šoltýs  Henrik  ob- 
držal i\  1288  od  Kunigundy,  dcéry  krála  Belu  IV.  a  vdovy  po  Bole- 
slavovi, úzt^iiie  medzi  Gniazdami  a  Podolincom,  aby  tamejéí  les  vyrúlutl 
a  nové  obce  založil.  Tak  vzniklý  Nižné  a  Vyšné  Ružbachy. 

Rokuít  (Hoks)  spomína  sa  v  1.  r.  1307  ako  Buchuít,  Ruknok,  Eukmfum 
a  r.  1524  a  1 723  prichodí  pod  menom  BakucZy  Itakusiy  BakHtuj,  Rakusz ; 
ale  že  l>y  lud  slovenský  i  dnes  ešte  užíval  meno  Rakusy,  <\  toín  nemal 
som  žiadnoj  vedomosti,  ako  ani  o  tom,  že  Sussenfleck  je  v  listiich  tainej- 
Ŕieho  Fuflu  Flaky. 

Wfiffcndrussel,  v  susedstve  ktorého  vela  rokov  bývam,  nTojeuslHV, 
íudu   Wondrysel,  ale   Vondrišeľ  abo  Ondrišeľ,  ako  som  udal 

Velmi  povďačný  som  p.  dr.  S.  Eliasz-Radzikowskému,  že,  ako  zna- 
menitý znalec  Tatier,  bol  láskavý  udať  aspoň  poľské  názvy  mnohých 
vrchov,  jazier,  potokov  atd.,  ktoré  mi  boly  úplne  neznáme  a  ohľadom 
mien  Feiienimn,  Kupferachúchte  a  Maťlaren  opraviť  moje  udania,  Mutla- 
ron  je  vlastne  Matlarenau. 

Koueíne  poznamenám  ešte  dačo  o  názvoch,  o  ktorých  p.  dr.  S.  Eliasz' 
liatlzíkowski  tvrdí,  že  sú  úplne  zle  podané. 

Koilhí  má  vraj  byť  Kotliny,  Ja  pod  Kotlínom  rozumiem  mlyn  vo 
Spiši,  Avšak  nedaleko  od  Belanskej  jaskyne  je  i  dolina  i  akási  oí>ydtená 
miestnosť  —  tuším  horáreň  -^  a  tam  je  na  mappe  nápis  KoHhm.  Ktorej 
miestnosti  patrí  toto  meno,  neviem. 

Vrhov,  Slováci  spišskí  hovoria  Verbov ;  no  ako  obydlené  miesto  podal 
som  ho  celkom  správne.  Ved  každý  Slovák  vie,  že  Verbov  je  to  saniéj 
čo  Vrhov,  tak  ako  každý  Slovák,  keď  počuje  hovoriť  Spišiakov:  verlm^ 
herhuj  zarm  atd.  dobre  vie,  že  rozumejú  vŕbu,  hŕbu,  zrno. 

Rizy,  a  nie  Rysy,  písal  som,  poneváč  etymológia  mena  Iíysy  nie  je 
jasná,  a  v  takom  páde  je  u  nás  pravidlom  písať  mená  tak,  ako  sa  vy- 
slovujú. U  Slovákov  spišských  niet  žiadneho  y.  Možno,  že  meno  toto 
povstalo   z   nemeckého   slova   Riešený   ktoré  znamená  prístríjje  užívané 

Y  lesníctve  k  doprave  dreva  s  neprístupných  strmín,  aby  toto  vlastnou 
váhou  prišlo  na  určené  miesto.  Snád  i  tam  niekde  na  blízku  boly  kedysi  takt^ 
prístroje,  od  ktorých  u  pracujúceho  slovenského  abo  polského  tudu  doíštal 
svoje  meno  spomenutý  vrch.  A  poneváč  v  nemčine  s  medsíi  i  a  e  znie 
ako  J?,  písal  som  Rizy.  I  na  karte  gen.  štábu  je  Ryzy  a  nie  Rysy. 

Roľiítky  je  dolina  medzi  Ťažkým  vrchom  a  Skalou,  V  spišskej  sloven- 
čine bola  by  Rovenky,  no  na  karte  gen.  štábu  je  Rovinki  a,  myslím,  že 
meno  toto  v  spišských  Tatrách  má  aspoň  také  občianske  právo,  ako  polské 
Rm-tenki :  je  to  správny  diminutív  od  rovina,  pi.  roviny.  Oki  em  toho  má 
slovenčina  i  roveň,  pi.  rovne,  dim.  rovienky. 

Tarajev  je  to  samé.  Čo  na  karte  gen.  štábu  Tarajka  =  Kämmchen^ 
Nevedel  som,  že  vrch  tento  po  poľsky  zovie  sa  Siodelko.  Táraj  v  sloven- 


Digitized  by 


Google 


-  67  - 

ŕine  značí  koliesko  na  ostrohe  abo  i  hrebeň  u  koliúta.  Tenže  význain  má, 
dľa  Beinolákovko  slovníka,  aspoň  čiastočne  i  tarajka,  dim.  faraječka: 
no  v  niadarčine  tarajka  znamená  kokardu.  V  terajšej  slovenčine  užíva  sa 
obyčiijne  táraj  ^),  ktoré  slovo  upotrebil  som  v  dirainutíve  tarajec  k  ozna- 
čeniu vrchu,  a  nie  tarajka,  ani  taraječka.  Ostatne  nemám  nič  proti  tomu, 
kťil  píše  sa  i  Tarajka,  lebo  i  to  je  slovenské. 

O  Ťažkom  vrchu  a  Šoserci  tvrdí  p.  dr.  S.  Eliasz-Radzikowski,  že 
ich  niet  v  celých  Tatrách.  Tu  odkazujem  menovaného  pána  na  kartu  gen. 
HUibu  (Zóne  9.  Col.  XXII);  tam  nájde  Težký  wch  i  Šosercu  (poťažne 
Sdiosserca),  ktorej  absolútna  výška  obnáša  1120  m. 

Vf'íká  i  Malá  Kolba  spomína  sa  v  Tatrách  už  dávno  v  diele  Ru- 
dolfa ťokorného  „Z  potulek  po  Slovensku."  Že  Kolbu  a  či  Kolbách  menuje 
Fuíl  poľský  Lodaiiy  ssczyt,  o  tom  nemal  som  žiadnej  zprávy. 

Greiner  (Vidly).  Tak  stojí  na  karte  gen.  štábu,  a  polský  názov 
I*t<tťzliwa  Skala  nebol  mi  známy. 

Ľjúlko  miesto  Bjalka  je  len  chyba  písma.  Podobne  i  Bjolo  ržeka; 
mň  hx(  Bjalo  ržeka  dla  tamejšej  výslovnosti.  Dla  poľského  pravopisu 
holo  by  jedno  i  druhé  Bialka,  Biala  rzeka. 

Ľudové  názvy,  ako:  Šarkan ie  pleso  (Smoczy  staw),  Híncowy  staw, 
Siiirohmickie  stawy  som  nepočul  a  preto  ani  neudal.  Lud  slovenský 
výprava  nielen  o  šarkanoch,  ale  i  o  drakoch.  Význam  týchto  slov  je  to- 
ttižiiý  a  preto  rozumie  každý  Slovák,  že  Dračie  pleso  je  to  samé,  čo 
äarkanie  pleso.  Ohladom  Hinckého  plesa  musím  podotknúť,  že  som  na 
karte  tien.  štábu  našiel  Ilincki  potok  a  preto  cítil  som  sa  oprávneným 
písať  i  Hincké  pleso. 

Ľadový  stav,  o  ktorom  zmienil  som  sa  na  str.  224,  nie  je  Eis-See, 
íilo  Gtífrorener  See,  a  Zamrzhj  stav,  spomenutý  na  str.  225  je  Eis-See. 
No  aké  meno  má  vlastne  Gefrorener  See  v  ústach  poľského  ludu,  neviem. 

Lísbach  miesto  Eisbach  (Zmarzlý  potok)  písal  som  následkom  myl- 
ného čítania  na  karte  gen.  štábu,  kde  písmena  E  nie  je  zreteľne  vy- 
tlačená pre  neozbrojené  oko. 

Zlmý  staw  miesto  Žltý  stav,  n.  Gelber  See,  je  —  lapsus  calami. 
Chyba  vkĺzla  sa  pri  písaní ;  ale  chyby  písma  abo  tlače  boly  i  budú.  Tak 
na  príklad  písal  som  Žakarovce,  a  vyšlý  Žukarovce. 

Dotyčné  listiny  Rudolfa  II.  z  r.  1594  poznamenávam,  že  nečítal  som 
pôvodinu,  ale  iba  odtisk  v  madarskom  časopise  „Szepesi  Kozlony"  č.  138 
r.  1895,  a  tam  stojí  Laszky  a  nie  Laski. 

Dodatok. 

Po  zaslaní  „Odpovede  na  poznámky  p.  dr.  Stanislava  Eliasz-Radzi- 
kowskélio"  obrátil  som  sa  ešte  k  niektorým  známym,   ktorí  za  Magurou 


')  *Náhle  zabrinká  tarajom*,  hovorí  náA  básnik  Kuzmány. 

5* 

Digitized  by  VjOOQIC 


-  68  -- 

í!a  (illiSÍ  éas  žili  a  tamejšie  nárečie  dôkladne  poznajú  ')  aby  mi  náležité 
vysvetlili,  íi  sa  tam  hovorí  na  pr.  bjaly  a  či  hjole,  lonky  či  lunky^  okroítglo 
či  úknmglo^  (^lembokie  či  ghmboke  atd.  Od  spomenutých  dostal  som  dobre 
zaručení!  zprávu,  že  a  v  hjaly  znie  hlboko,  asi  ako  o;  podla  toho  bolo 
teda  správne  dfa  panujúcej  výslovnosti:  Bjolka,  Bjolo  ršeka.  Lonky  a 
OkrongUca  je  síce  správne,  no  len  čiastočne,  lebo  ved  o  vy/.nieva  tam 
akosi  na  tt  -). 

O  názve  Za  gletnhoke  dozvedel  som  sa,  že  dla  miestnej  výmhivy 
má  byf  Za  glemhokie.  Pod  oblaskem  (-=:  oblazkera)  má  byť  Pod  ohlankiem 
(^  oblazkiein).  Bez  mákčeňa  na  I  malý  sa  písať  i  názvy  Glembok,  (jlmdfmK 
Lazy  f  Lazek  (na  str.  35,  38)  a  Glemboky  potok  (na  str.  224),  na  čo 
týmto  upozorňujom  ^). 

Mlyn  Koilin  je  asi  pol  hodiny  vzdialený  od  Landeku.  Vití  o  ňnm 
^Schematismus  dioec.  scepus"  na  r.  1898  str.  53. 

Pokus  je  u  slov.  ludu  i  dnes  Rakusy,  ako  ma  uisťuje  iímižanský 
farár  J.  K.,  rodák  z  Podolinca,  ktorý  bol  6  rokov  kežmarským  kaplántŕm 
a  tak  dobre  po^ná  okolitý  kraj.  Podla  tohože  Hundsdorfn  Slovákov  nebol 
nikdy  Hmicúvmmi,  ale  len  Huncdorfom ;  Kniesenie  Gniazdy,  Pauschenbťieh 
len  Ružbachy  po  celom  Spiši. 

Pľi  sbieraní  miestnych  mien  robilo  mi  ťažkosti  nielen  to,  že  nemohol 
som  byť  všade  sám  in  facie  loci  a  odkázaný  bol  na  zprávy  dniliýťli,  ale 
i  to,  že  Bom  iiasto  nevedel,  či  ten  abo  druhý  vrch  mám  pomenovať  vrchom 
alebo  len  pahorkom,  ked  pospolitý  lud  často  nazýva  vrchom  i  to,  čo  je 
iba  pahorok.  Rozdiel  medzi  vrchom  a  pahorkom  je  relatívny,  a  nik  ne- 
určil, kile  i»restáva  vrch  a  začína  sa  pahorok.  U  spišského  ludu  sloven- 
ského je  pahorok:    brežek,  harb,   harbek,  kopeme;  vrch  je:    t^erch^  virch 

hma  abo  niekedy  i  gron, 

Štefan  Mimk, 

')  MenovHe  k  bývalému  učitelovi  lechnickému,  p.  N.  Volajovi  a  jeho  úcéte 
Mftiii,  ktorá  za  Magurou  vyrástla  a  plynno  hovorí  tamejŠím  náreéím. 

^j  Vôbec  slovenský  pozorovateľ  magurského  nárečia  často  prichádía  do  roz- 
pakov, ncv^iac  č\  poČáva  o  alebo  ti,  on,  am  alebo  un,  um.  Hovorí  sa  na  pr.i  tom 
pírsom  i&one  ícpsom  mjol;  ale  znie  to  i  tak:  tum  pirsum  zune  Tepsum  mjoU  Ostuttie 
mul  som  priležitosÉ  poČuť  v  spomenutom  nárečí  nielen  oyronglo,  ale  i  okrengj  a  tam, 
kde  t  Knie  ako  i^  i  okringlo, 

^)  I  Rmkintmie  na  str.  38.  sú  n.  Riesdorf  a  nie  Reisdorf. 


^^^ 


Digitized  by 


Google 


o  ústrojnosti  nápevu  „Nitra  milá,  Nitra." 

Podáva  Lud,  Ad.  Betiss, 

§  1.  Objasnenie  úlohy.  , 

L  Už  v  predošlom  Sborníku  Museáluej  slov.  spoločnosti^)  podla  istej 
novej  teórie  sa  pojednávalo  o  „Tóninách  a  stupniciach  slovenských  spevov" 
a  vedecké  výskumy  hotové  sa  predložily  tak,  ako  to  pri  podobných  štú- 
diách sa  robí,  bez  dalšieho  vysvetľovania.  Prednieslo  sa  totiž  tam,  že  so 
slovenskými  spevy  nemožno  podla  modernej  teórie  hudby  nakladať,  lebo 
ony  911  ako  slobodne  vyvinuté,  len  prirodzeným  pravidlám  podrobené.  Pri 
nich  len  čisté  a  nie  temperované  ^)  ladenie  sa  predpokladá,  aké  moderná 
teória  ficmá.  Ich  tóniny  z  rovnorodých  tónov  sa  skladajú,  rôzno-rodé 
elementy  sa  netrpia;  každá  tónina  sama  pre  seba  tvorí,  samostatný  celok 
a  oľganisovaná  je  tak,  ako  na  príklad  rastlina.  ^)  Toto  sú  asi  resultáty, 
ktoré  i  tu  rozvedené  a  na  jeden  nápev  applikované  majú  byť,  a  prítomné 
pojednanie  bude  teda  len  pokračovanie  v  tej  istej  teórii,  ale  tak,  že  zo 
všeobecných  zásad  a  pochopov  má  sa  sostúpiť  do  podrobnosti  nápevu  a 
tu  vSetko  čo  k  veci  prináleží,  čo  najprostorozumnejšie  vysvetliť.  Medzi- 
tým, aby  predmet  sa  velmi  neobťažil,  teda  len  o  jednom  hlase  nápevu 
a  nie  o  jeho  harmonisácii  rokovať  sa  bude  *). 

2.  Pod  ústrojnosťou  nápevu  rozumie  sa  jeho  organismus  z  rozličných 
čiastok  a  údov  složený,  s  ktorými  i  rozličné  funkcie  sú  spojené.   Každý 


')  Sbomík  MSS.  RoŽ.  I.  Sváz.  II.  str.  176. 
^)  Vidz  §  8.  2).  O  temperovaní  tónov. 

'>  Sbomík  str.  177.  Istá  analógia  medzi  nápevom  a  rastlinou  záleží  v  tom,  Že 

už  v  Samom  semeni  sa  predpokladá  formula  budúcej  rastliny,  ktorá  pri  istých  pod- 

mietika^-h  i  doslovne  sa  v  organismus  vyvinuje.  Takúto  jednoduchú  formulu,  semeno 

X>r odstavujúcu,  moŽno  i  tu  postaviť,  z  ktorej  podla  zákonov  harmonických  prirodzene 

yvinuje  sa  i  tonika,  rady  a  v  radoch  akkordy.    No,  samé  vyvinutie  nápevu,  ako 

rorba  dui^ha  a  citu,  sotva  by  sa  dala  číslami  postihnúť. 

^)  Nápev  viac  hlasmi  sprevádzaný  širšie  pole  potrebuje,  než  jeden  hlas  horizontálne 
a  pohybujúci  Tu  už  i  rady  a  zodpovedajúca  tonika  a  vertikálna  harmónia  akkordov 
I  o  ohTudti  by  sa  musely  brať,  aby  všetky  tóny  i  akkordy  v  súvislosti  stály  a  v  tonike 
h  eústredúovaly.  InáČe  takáto  harmonisácia  z  dobre  utriedenej  stupnice  sama  a  pri- 
odzene  ta  vyvinuje. 


Digitized  by 


Google 


—  70  — 

orííaiiisiiius  môže  byť  zdravý  ale  i  chorý,  vyvinutý,  normálny  ale  i  /.a- 
krpolý  a  abiioimáhiy.  Takáto  ústrojnosť  býva  obyčajne  zahalená  a  za- 
olmlenáy  ale,  aby  anatom  mohol  vniknúť  do  vnútra,  odstraňuje  pokožku 
a  nepotrebné  čiastky ;  práve  v  takomto  spôsobe  nalezajú  sa  i  naše  nápevy, 
totiž  v  nótovýí'h  znakoch  zaobalené,  pod  ktorými  nevedomo,  ŕo  aái  sa 
nachodí ;  M  táto  povrchná  obálka  musí  byť  najsamprv  akoby  lancetou  srezaná 
a  odstránená  už  k  tomu  spôsolnými  číslami,  aby  sám  predmet  jasno 
videný  byť  mohol. 

S.  Takýto  rozbor  čili  pytva  nápevu,  tým  zajímavejšia  je,  keď  sa  pováži, 
že  moderná  teória  v  tejto  zahalenosti  viacsto  rokov  udržovala  hudbu; 
nenie  ani  divu,  že  sa  ani  pohýnať  a  vyvinovať  nemohla.  Medzitým  len  obdi- 
vovať musíme  tak  namáhavú  prácu  tisíc  rúk  a  rozumov,  že  spôsobom 
empirickým  niohly  ku  dosť  skvelým  resultátom  —  teda  len  prôbatui  a 
zkúškíimi  —  prijsť.  Na  ceste  vedeckej  k  istým  resultátom  o  mnoho  ľahšie 
sa  dojde,  ako  próbami  a  zkúškami,  lebo  ved  zememeračovi  pomáha  tri- 
gonometria^  mimorníkovi  astronómia,  delostrelcovi  silozpyt,  chemikovi 
známosť  prvkov,  a  pri  tejto  úlohe  nám  pomáha  akustika  a  rísloveda. -) 
Skrze  vedu  čaí^to  možno  v  niekoľko  hodinách  to  -dosiahnuť,  ŕo  by  sa  bez 
nej  za  1000  rokov  nedosiahlo. 

4.  Teórii  musí  zodpovedať  skutočnosť;  ona  sa  môže  pohýnať  slobodne 
a  smelo,  bez  oliladu  nato,  čo  z  toho  vyjde;  ale  musí  pritom  pokračovať 
lojíične,  s  kroka  na  krok,  lebo  i  len  jedna  nepravá  závierka,  neloŕíiŕuá 
konklúsia.  priviesť  môže  na  nesmysel,  a  celá  práca,  akokolvek  vtipná, 
prijde  na  zmar.  Touto  teoretickou  cestou  pokračovať  sa  bude  bezohladne 
i  tu,  spoliehajúc  sa  na  presnosť  číslovú,  o  ktorej  sa  nesmie  pochybovať^ 
a  na  lofíičné  závierky ;  na  konci  ale  práce  má  sa  porovnať  a  koutrollovať 
so  skiitočnosfeíi,  či  ozaj  čísla  a  ich  pomery  skutočne  shodujú  sa  so  zvukom 
tmuívV  A  v  tomto  páde  poukáže  sa  na  fysický  nástroj  tým  cielom  zhoto- 
vený, na  monochord  čili  samostrun  ^)  ako  kritérium.   Druhé  a  dostatočné 

*)  Ani  aumi  hudobníci  a  spisovatelia  teórii  neznajú  urČiC,  aký  rozdiel  je  medsi 
Icžiaolmi  C  ík  D  tonami :  cis,  cisis,  deses  a  des,  poneváČ  nemajú  stanoTi^ka^  s  ktorého 
hy  to  posúdii  niohly.  A  vôbec  tieto  tóny  podla  prírodných  zákonov  či  i  môžu  byt? 
H  vedec'kého  stanoviska  táto  otázka  veľmi  snadno  dá  sa  rozlúštiť,  keď  eia  G  ^  2  a 
D  ^  9  položí.  Medzi  týmito  dvoma  Číslami,  podľa  zákonov  prírodných  a  Človeku 
prístupných,  len  tieto  dve  otrasoČísla  môŽu  leŽaC  a  v  tomto  poriadku:  2C  1íJ5  35 
fíD,  Éo  by  í*a  mohlo  pomenovať:  C  cis  des  D.  Iné  patóny  sú  výmysly  teoretieké. 
Medzi  F  a  G  ležia  tri  patóny:  F21  175  45  189  Q2,  a  medzi  A  a  H  leu  jeden: 
27 A  7  15  H  a  jeden  pochopu  ľudskému  neprístupný :  225 :  atd. 

-J  Číalovedii,  i  arithmologia  zvaná,  je  nová  obšírna  veda.  Prvé  a  prísne  pre* 
vedené  počiatky  sú  podané  vo  spise :  »Základné  pravidlá  súzvuku*,  kt^jrd  obsyihujíV: 
roztriedení  e  hežných  Čísel  na  skupeniny  a  rady,  vynalezenie  štyroch  zh  kladných  éíscl, 
loh  upotrebenie  a  prevedenie  v  harmónii;  dalej  obsahujú  náuku  o  pomeroch,  o  ak- 
kordoeh  a  kh  meraní  modulom  a  prvé  pokusy  sostavenia  tonín.  Ináče  o  číaloveile 
i  v  Sbomlku  I.  str.  183  zmienka  sa  činí. 

*)  Yiáz  g  il.  1).  Opis  samostrunu. 


Digitized  by 


Google 


—  71  — 

kritiuiiiiii  pri  každej  práci  ako  i  pri  tejto  je,  že  i  druhými  cestami  a  spô- 
soby lí  tomu  istému  výsledku  sa  musí  prijsf. 

§  2.  Básnická  časf  nápevu. 

1,  Ačpráve  osnova  čili  text  neprináleží  do  tohoto  pojednania,  predsa 
Co  doplňujúca  čiastka  do  povahy  musí  byť  vzatá.  Osnova  totiž  vyslo- 
vuje istú  myšlienku  rečou  a  nápev  citom.  I  medzi  týmito  istá  príbuz- 
nosť harmonická  musí  byť;  dumná,  žalostná  myšlienka  požaduje  i  tó- 
ninu niíikkú  a  metrum  z  trocháov  záležajúce.  Básnik  totiž  rozpomína  sa 
na  oní'^  blahé  časy,  v  ktorých  Nitra  bola  tých  krajín  hlava,  v  ktorých 
Morava,  Dunaj  i  Visia  tečie,  ked  bola  sídlom  krála  Svätopluka  a  svätým 
mestom  Methodovým. 

2.  Pôvodca  textu  je  vraj  bi.  p.  dr.  J.  M.  Hurban,  ^)  a  vyslovil  v  ňom 
dve  podstatné  myšlienky:  hrdú  povedomosť  národnú,  ale  i  žial  nad  za- 
šlými Oasy,  doslovne:  „časy  sa  pominuly  a  sláva  tvoja  v  tôni  leží."  Spev 
tento  podarený,  je  vôbec  rozšírený  a  v  národe  oblúbený;  silne  upomína 
na  Žalm  137-my,  spev  to  ludu  izraelského  v  zajatí  babylonskom,  kde 
doslovne  stojí:  „Pri  riekach  babylonských,  tam  sme  sedávali  a  plakávali, 


"1  Pôvodca  textu  je  neznámy  a  snád  zostane  takým  aj  navždy.  Že  by  dr.  J.  M. 
Hurban  bol  ním,  to  ťažko  prijať.  Hurban  narodil  sa  17.  marca  1817  a  r.  1834  už 
uat  hodíme  pieseň  túto  v  Kollárových  »Národních  Zpievankách«,  kam  poslali  ju  Ondrej 
Novota  a  Ondrej  Bošáni,  ked  H.  bol  ešte  len  17-ročný.  Že  by  v  tom  veku  mladík 
ííol  doaC  povolaným  býval  spievať  podobným  slovom,  je  málo  pravdepodobné,  a  to 
tým  meoej,  Že  v  tom  čase  mohol  byť  H.  ešte  len  na  ceste  k  národnému  prebudeniu. 
Okrem  toho  tiež  neni  pravdepodobné,  že  by  taký  dedič  mena  i  diela  otcovho,  aký 
jo  syn  Svetozár  Hurban- Vajanský,  nebol  daČo  bližšieho  poČul  vzhľadom  na  pôvod 
a  vznik  piesne  »Nitra  milá,  Nitra,«  keby  pôvodcom  jej  bol  býval  otec  Hurban.  A 
nepočul-  —  Sám  Ján  Kollár  považuje  pieseň  za  hodne  staršiu.  Vo  vysvetleniach  ku 
piesňam  historickým,  na  str.  437.  »Zpievanok«  svojich  dielu  prvého  píSe  totiž: 
• ,  * .  Wíibec  v  Nitranské  a  Trenčanské  stolici,  proto,  že  k  tamégšjm  Slovákňm  cuzinci 
iiaymént-  pronikli,  zachowaly  se  naystaršj  a  z  historického  ohledu  naypamatnégŠj 
národnj  pjsné,  aČpráwé  se  nékteré  z  nich  zdagj  býti  plodem  wzdélanosti  ale  už 
:inárodnélým  k.  p.  iVtíra,  Sobieský  a  Turek,  Katarina,  Jozef  a  Turek  atd.  Proto  po- 
zoniil  íiiijrae  milownjky  literatúry  slowenské,  aby  tamnj  knihowny  zemanň,  far^urú, 
klášterft  a  Skol  (k  p.  w  Nitre,  Prjwizi,  FraŠtáku  a  g.)  ano  i  wazby  a  obálky  knih 
pilník  proMedli.  W  16  a  17  stoletj  Žili  obzwláŠté  w  Nitranské  a  Trenčanské  stolici 
mnozj  znamenitj  slovenské  ŕeČi  wzdéláwatelé  a  básnjŕi,  k.  p.  w  Prjwizi  rektorowé 
škôl  Wogtéch  Husaelius,  Qirj  Zábognjk,  Jan  a  Daniel  Kerman;  potom  w  Žiline: 
Giŕj  Bánowskýf  Adam  Plintowic;  we  FraŠtáku:  Pruno;  w  Migawé:  Pawel  Jakobet, 
w  PreSporku  Jan  Chrastina  atd.  O  onom  perwém  pjše  Wawrinec  Benedicti  z  Nedo- 
žer  wc  siwé  Mluwnici  takto :  Extiterunt  quidam  inter  meos  gentiles  Slavos,  qui  in 
liitgua  elavica  aliquid  conati  sunt:  qualis  vero  imprimis  fuit  piae  memoriae  doctis- 
aimufí  Yir  Albertus  Husselius  Prividiaej  qui  suos  discipulos  et  ad  reetam  orthographiam 
e  t  ad  omatiorem  cultioremque  sermonem  adsuefaciebat.«  Welmi  prawdé  podobno, 
ie  mnohé  z  téchto  našjch  národnjch,  mythologických,  historických  a  panských,  ob- 
zwlášte  téch  we  ktorých  néco  obratnégšj  a  umélečtégšj  weršowánj  wége,  tyto  muže 
£a  skladatele  magj.«  Bed, 


Digitized  by 


Google 


—  72  — 

rozpomínajúť  m  na  Sion  (teda  na  slávu  jeho,  na  chrám  a  urchu^  kUjrá 
nás  spojovala),  ale  Idumejští  v  deň  súženia  (pri  dobývaní)  riekli :  ^Rozborte, 
roiíboite  ho  (Sion)  až  do  základu  v  ňom.*  No  pôvodca  textu  vyhrážku 
v  8-oin  verši  mlčaním  pominul. 

S,  Metrum  oboch,  nápevu  i  textu,  záleží  z  troch  trochäov :  —  ^ 
—  ^  —  w,  ofíakujú  sa  pak  päťkrát,  čo  úplne  tónine  mälíkej  ada^io- 
tmiipu  ale  i  žalospevu  zodpovedá.  Ináče  p.  Miloslav  Francisci  M  flal  pred- 
nosť inetľuinu  jambickému:  ^  —  >w  —  w  — ,  čo  zvlášte  v  posledných 
taktoch  nápevu  nedobre  sa  vyníma. 

^  3.  Všeobecné  poznamy  na  nápev. 

L  Nápev  sa  nachodí  vo  Spevoch  Slovenských  pod  č.  12.1.  Ponáša 
sa  i  motívom  i  metrumom  na  „Spievaj  si  dievčatko"  pod  číslom  l-ýni-*i 
V  nápeve  prirhádzajú  nasledujúce  tóny: 

poilk  piiľodzeného  postupu:  I  II  m3  IV  V  mfi  VI  Vil, 

a  poilla  kvintového  postupu:  m()  m3  —  IV  I  V  II  VI  —  VIL 

2.  J*  Kadavý  umiestil  tento  nápev  do  C-moll,  M.  Francisci  pak  do 
D-molh  Moderná  teória  nezná  medzi  týmito  dvoma  (poťažne  dvanástymi) 
Škálami  rozdiel;  privlastňuje  sa  síce  každej  škále  takrečený  kolorit  (barvi- 
tosí),  ale  pochop  tento  je  relatívny,  nenie  teda  div,  že  jeden  tak,  druhý 
ináče  pochopil  význam  nápevu. 

3.  Nápaíln*^  je,  že  nápev  zná  vykázať  tri  varianty,  čo  poukazuje  na  to, 
že  behom  Času  rozliční  speváci,  nemajúc  istý  pochop  nápevu  i  rozlične 
ho  popreknicovali,  alebo,  možno,  že  mnohým  užívaním  sa  ošúchal,  Náp<n^ 
tento,  ako  vidno,  pod  rôznymi  dojmy,  snád  i  nátlakom  moderných  hu- 
dobných nástrojov,  svoju  pôvodnosť  utratil  a  správnej  harmonizácie  ne- 
schopným sa  stal.  Je  teda  jeden  zo  zamotaných  abnormálnycli  nápevov. 

4.  Äbnonuita  záleží  v  tom,  že  kremä  8  tónov  v  molí -škále  ešte 
i  VI  Vil  ba  vo  variante  i  III  prichodí,  naproti  tomu  m7  ako  príznak 
moll-škály  sa  postráda! 

5.  Vôbec  priechod  s  jednoho  tónu  na  druhý  nemalú  ťažkosť  hudcovi 
alebo  spevákovi  pôsobí,  aby  na  príklad  túto  vetu:  C  Es  D  H  C  G  kor- 
rektne  previedol  a  pravé  tóny  ulahodil.  A  podobne  i  poslednú  vetu :  C 
Es  G  A  H  C.*)  A  dopusťme,  že  i  prevedie;  aké  kritérium  toho  má? 


*)  M,  Francisci:  Trávnice.  100  Slovenských  národních  piesní  na  klavír  pri- 
atrojĽ.  (\  L 

^)  Spk*vanka  táto  pod  Č.  1-ým  v  prvej  Čiastke  sa  končí  V-ou,  v  druhej  ale 
IHhui.  Patrí  ro^.hodne  do  tvrdej  (dur)  škály  a  predsa  jej  povaha  je  mäkká  moliu 
Vj-í^vetTuje  sa  to  tak,  Že  podla  novej  teórie,  ináČe  aj  tvrdá  Škála,  ked  do  istých  tanik 
sa  preloží,  na  Kovnťitomosti  síce  nič  nemení,  ale  jednotlivé  tóny  jemnfjši  pomer  do- 
stanú, a  akrze  to  i  mäkšie  budú  zniet.  Voľno  teda  každému  nápevu  da£  náter  ôli 
kolorit  podľa  fúbíisti  tvrdší  alebo  mäkší. 

^)  Samý  nápev  v  nótach  §  5.  č.  7),  je  vypísaný. 


Digitized  by 


Google 


—  73  — 

il  Zo  všetkého  dá  sa  následkovať,  že  nápev  pôvodné  tóny  m7-u  a  m6  u 
zamenil  VII.  a  VI.  Miesto  VII  mala  by  teda  všade  m7  stáť,  ale  to  prijatý 
nápev  nedopustí;  zmiernila  by  sa  ale  táto  VII  tak  —  čo  často  v  spevoch 
našich  sa  pozoruje,  —  kedby  sa  jej  patón  pridal.  Pod  patónom  však  roz- 
umie sa  enharmonický  tón,  t.  j.  jemná  úchylka  od  hlavného  tónu.  y 
Pôvodne  miesto  C  H  C  (v  siedmom  takte)  mohlo  stáť  jednoducho  C  C  C, 
ale,  aby  monotonii  sa  vyhlo,  pridal  sa  strednému  tónu  patón  a  z  toho 
povstal  jemný  až  nepozorovaný  triller,  z  čoho  moderná  teória  chroma- 
tický tón  H  utvorila  a  do  nápevu  vsadila.  A  vskutku  pri  harmonisácii 
nápevu  v  Trávniciach  č.  4.  táto  anomália  velmi  vhodne  a  prirodzene 
tremolom  je  napodobnená.  Čo  sa  týka  VI,  i  táto  patónom,  poťažne  tril- 
lerom,  má  byť  opatrená.    A  tak  pôvodná  modernej  hudby  moU-škála  by 

bola:  I  II  m3  IV  V  m6  m7. 

§  4.  XJtriedenie  a  určenie  stupnice. 

L  Z  prirodzenej  teórie  harmónie  vyplýva  to  poučenie,  že  najjedno- 

ductiejšie  škály  (poťažne  tóniny)  sú  tie,  ktoré  z  nasledujúcich  sedem  dia- 

toníckých  čísel :  2,  3,  5,  9,  15,  21,  27  povstanú  tak,  ked  postupne  každé 

Číslo  za  prímu  (poťažne  toniku)  sa  postaví,  rozumie  sa,   že  v  tom  páde 

ostatné  čísla  príme  podriadené  zostanú.  -)   Tu  však  len  o  mäkkej  škále 

sa  pojednáva,  nasledovne  mäkké  škály  sa  vyvinú,  ked  za  prímu  číslo  9, 

ŕíslo  27  a  číslo  5  sa  postaví,  a  tak  bude: 

Htupnica  malotercová  čili  dorická :  I  =  9 ;  =  21    2    3    9   27    o    15 

m3  m7  IV  I     V     II    VI 

Stupnica  malosextová  čili  aeolická :  I  =  27 ;  =  21    2   3   9   27   5    15 

m6  m3  m7  IV   I     V     II 

Stupnica  malosekundová  čili  frygická :  I  =  5 ;  =  21  2    3  9  27  5  15 

m2  m6  m3  m7  IV  I     V 

2.  Porovná-li  sa  otázna  stupnica: 3)  m6  m3  IV  I  V  II  |  VI— Vil 
s  maloBťxtovou  čili  íEolickou m6  m3  m7  IV  I  V  II  | 

teda  vyjmúc  odchýlky,  za  túže  považovaná  byť  môže. 

3.  Tak  očíslená  malosextová  stupnica,  ako  tu  hore  stojí,  naskrze  sa 
nemôže  potrebovať  ku  ďalšiemu  pokračovaniu  v  určení  stupnice,  z  tej 
žásaíiy,  ^)  že  tonika  27,  len  tie  čísla  oprávňuje  a  za  svoje  uznáva,  ktoré 
Je  nej  v  jednoduchom  a  oprávnenom  pomere  ^  stoja.  *)  Nasledovne  stupnice 
malosextovej  čili  seolickej  čísla  takto  opravené  a  sostavené  budú: 


*)  Taký  patón  má  na  príklad  O— C  =  64,  tí3^•  alebo  E    E'  =  80,   8ť.  Vidz  Zá- 
kladné pravidlá  súzvuku,  str.  28  29;  ale  i  §  1  2)  2) 
-)  Celkom  tak,  ako  sa  tóniny  antické  vyvinujú. 
=*)  Tá  samá  pôvodná  čo  pod  §  3.  1) 
*)  Sliorník  str.  178.  Zákl.  pravidlá  súzvuku  str.  31.  32. 
■']  Oprávnené  pomery  počtom  28.  sú  niŽe  v  §  5.  5,  udané. 
^)  Velmi  dôležitá  sada,  lebo  antické  Škály  nemajú  základ  číslo vý  a  tak  vyššej 


Digitized  by 


Google 


—  74  — 

mU    m3    (m7)     IV    I    V    U  |  VI— VII 

21      1)3       3        i)    27  81  15  |  45— 40ä 
189  243 

4.  Stupnica  táto  má  výminečne  tú  povahu,  že  bez  nažkbeuia  pomení^ 
jio  3  ílelená  by  í  môže: 

21   63  3  9   27  81    15  |  45—405 

189  243  I 7   21    2  3   9    27   5    15—135 

3  ~  63  81 

z  fohí]  nasleduje,  že  príma  27  premenila  sa  na  číslo  9,  t.  j.  stupnícÄ 
malosextová  (a^olická)  bude  ležať  v  tonike  9,  a  jej  formula  musí  takto 
sa  písať:  v  T.  9:1  =  9  škála:  malosextová.  (Lebo  ináče  v  T.  9:  1  =  9 
znamená,  že  v  tonike  9,  leží  stupnica  malotercová  čili  dorická.). 

5*  Pon(íváť  v  nápeve  všetky  tóny  tak  ako  sú  podla  íí  3*  1 K  na})  i  sane, 
podržané  byť  majú  a  pri  nich  žiadna  oprava  a  premena  nesmie  sa  pre- 
viesť, preto  i  vyšr  v  3-om  a  4-om  bode  sú  VI.  a  VIL  uvedené,  ale  íiarou 
oddelené. 

§  5.  Ozuačenie  nápevu  číslami  a  pomeramii 

1.  Všetky  výš  uvedené  čísla  označujúce  tóny,  nazývajú  sa  pôvod- 
nými otrasoŕíslami,  lebo  sú  ani  nenásobené  ani  nedelené^  lebo  ležia  vo 
Hvojej  prirodzenej  polohe.  Jestliby  ale  sa  malo  vykázať,  kolko  oti^a^iov 
ktorý  tón  za  jednu  sekundu  učiní,  to  sa  vypočtuje  snadno.  keff  sa  liore 
vezme,  že  podla  akustických  zkúšok  komorný  tón  a  za  sekundu  432 
(vlastne  440  ^)  otrasov  vykoná.  Ked  teda  a  vo  violine  ležiace  uŕiní  4;í2 
otrasov,  teda  postupne  i  iné  čísla  po  4,  8,  16,  32,  64...  nusobif  sa 
majú  (ako  A  r=  27X16),  aby  patričnú  výšku  dosiahly. 

pôTodnáfliiUr  9  5         21        3  27        7         15        2  135 

81  <>3 

násobené :    9  X32  5X64  21X16  3X128  27X16  7X64  15X3ÍÍ  2>^256  ia5X4 

81X4  63X8 

ich  otrasy:  — 288    320      336      384      432     448      48t)      512      n4iJ 
324  514 

2.  Takýmito  v7Sokými  číslami  nápev  označiť  bolo  by  velmi  ne- 
pohodlné, a  preto  sa  pri  označení  len  čísla  pôvodné  užívajú,  pod  ktorými 
sa  skutočné  otrasy  dajú  myslel  Otrasočísla  sú  teda  liodnoty  tónov,  a 
ako  sa  v  S  4.  bode  4.)  vykázalo,  tak  sa  pod  stupnicu  podpíšu: 

m6    m3    (m7)  IV  I  V  U  |  VI— Vil 

As     Es       B  F  C  G  D  I  A      H 

7      21        2  3  9  27  5   |  15—135 

63  81  I 


teórie  nie  Hd  ädiopnd;  h  novosostavené  Škály,  pre  rozoznanie  od  íinli  rkýt-li :  inulo- 
tercrtvou,  mal  ose  xto  vo  u  . . .  škálou  sa  menujú,  poneváČ  týmito  tómimi  —  v  kvintovom 
postupe  SOS  tavenín  Skílly  —  sa  začínajú  a  spolu  i  príznak  udávajú. 

'i    Pre    obkrofeníe   zlomkov   za  výhodnejšie  držíme  prijať  432  pre  %  čo  pre 
predmet  je  vec  ľahoBtajná. 


Digitized  by 


Google 


—  75  — 

Tyiii  spôsobom  prenesú  sa  i  na  nápev,  či  je  nótami  alebo  písme- 
nami písaný,  na  príklad:  C    Es    D    H    C    G') 

9     21     5   135  9    27 
81 

3.  Čo  sa  týka  pomeru  jednotlivých  tónov,  i  tieto  čo  najjednoduchejšie 
8a  musia  predstaviť,  aby  sa  lahko  dalo  posúdiť,  či  sú  oprávnené,  a  preto 
otrasoÉísla  podla  potreby  hned  sa  musia  alebo  deliť  alebo  násobiť,  do 
ohľadu  berúc,  či  nasledujúci  tón  vystupuje  či  sostupuje,  čo  v  nótach 
zretcdlne  sa  ukazuje.  Na  príklad  9  C :  21  E  deleno  po  3  9  C:  21  E  _ 

3 
í\  C ;  7  Es,  ale  C  proti  E  tak  nízko  nestojí,  ale  len  ako  m3  a  preto  C 
Síl  musí  povýšiťn  a  6  C  a  tak  dostaneme  pravý  pomer  6  C  :  7  Es.  Podobne 
21  Es :  SI  D  delí  sa  po  3  21, Es:  811)  ^  7  e^  ,  27  D  ale  i  medzi   tý- 

á 

niito  je  len  poltón  rozdiel  a  pomer  sostupujúci,  teda  Es  sa  musí  povýšiť 
na  28  a  tak  pravý  pomer  bude :  28  Es :  27  I)  atd.  Vynalezené  pomery 
sa  spolu  složia  a  takto  sa  písať  budú: 

C    Es    D    H    C    G 

9    21     81  135  9    27..     čísla  pôvodné. 

^     28  •  2^     ^5  •  JU)  *  ^]  *  ■  P^"™^^y  "^  pristrojené. 

4,  V  týchto  jednoduchých  pomeroch  vidno  každý  pohyb  nápevu,  ba 
i  to  protvarovanie,  ako  sa  to  samé  číslo  ku  predošlému  a  nasledujúcemu 
čísla  ukazuje,  na  príklad:  D  ku  H  ukazuje  číslo  6,  naproti  tomu,  D 
k  preilošlému  Es  ukazuje  číslo  27  atd.  ^) 

r>.  Často  sa  v  tomto  spise  odvoláva  na  pomery  oprávnené.  ^)  Takýchto 
je  počtom  28,  ktoré  smysel  ľudský  pojmúť,  pochopiť  a  rozoznať  zná.  Ináče 
ich  spolupatričnosť  i  istou  sústavou  dokázať  sa  dá.  Ony  sa  píšu  v  prie- 
store jednej  oktávy,  a  delia  sa  na  vystupujúce  a  sostupujúce.  Vystupujúce 
pomery,  ktoré  i  opačtie  čítané ,  ako  sostupujúce  sa  považovať  majú,  sú  na- 
sledujúce: Pomer 

oktávový  =  1:2, 

m2-ový  =  14  :  15,  15  : 1(5,  20  :  21,  24 :  25,  27  :  28, 

ligový  =  7  :  8,  8  :  9,  9  :  10, 

mB-ový  =  5:6,  6  :  7, 

in-ový  =  4:5,  7:9, 

IV-ový  =  3:4, 


')  Vidz  nižšie  nóty  7). 

7    6    5    4 

^f  Tieto  duplované  čísla  jednoho  a  tohože  tónu,  ako:  28  27  15  Kí  musia  čo 
v  najjcíJnoduchejŠom  pomere  byť,  aby  spevák  Fahko  mohol  akoby  s  nového  stupňa 
jiítttledujád  tón  ulabodiť.  Na  príklad  z  tónu  6  prejde  na  7,  tento  tón  28  podrží  a 
\)TGJňi}  im  27,  8  27  prejde  po  stupni  6  na  5,  s  5  po  stupni  15  na  16  atď.  Toto  sa 
oď^ývii  stupňovaním. 

*)  Sbomík  str.  180  o  pomeroch. 


Digitized  by 


Google 


—  76  — 


m5-ový  =  5:7,  7  :  10, 
V-ovy  =  2;3, 

iii6-ový  =  5  :  H,  9  :  14, 

Vl-ový  =  3  :  5,  7  :  12, 

m7-ový  :z  4  :  7,  9  :  16,  5 :  9, 

VlI-ovy  =  15  :  28,  8  :  15,  14 :  27. 

V  pomeroch  týchto  jedno-druhé  číslo  alebo  i  obe  môžu  byt  po  2, 
4,  8,  16,  32..,  delené  i  násobené  bez  toho,  že  by  sa  pomer  naniŠiL 
InáCe  vMkíf  m^' akékoľvek  pomery,  na  príklad:  16 :  21,  20  :  27,  IG  :  27, , . 
rozhodne  sa  ssavrlaijú  a  zakazujú. 

ih  Pri  titriedovaní  nápevu  sú  oprávnené  pomery  spolahlivým  kriteri- 
umom,  kcíl  divé  a  zakázané  pomery  sa  nezjavia,  lebo  jeden  zakázaný 
pomer  je  dostatoCiiý  dôvod,  že  patričná  stupnica  v  inej  toniiie  rausí 
leiat  *)  Že  nápev  v  tejto  tonike:  9  leží  a  správne  je  prevedený,  dokassom 
je,  že  ani  jeden  jediný  nesprávny  pomer  sa  v  ňom  nenachodí,  Patóny, 
počtom  dva  (81  a  63),  ako  vypomocné  tóny  nutno  považovať. 

7.  Nápev:  Nitra  milá,  Nitra. 

V  T.  9:Iľi:9,  stupnica  malosextová  (aeolická). 

Adagio.    I    mä    U    VH        IV  IV     m6     V      IV 

-N r— 


m3  n     I 


^ 


3E 


9 

2í   m 

136 

9  27 

3 

7 

27 

3 

H 

i   7   tí 

5 

4  :  3 

6 

:  7 

9  : 

8 

28:27 

15  : 

16 

28 

:  27 

21-81    t 

7    9:8 
28*27 


I    VII 


3     135    9      3 

16  :  15  :  16     8 

3  :  4 


21     81 

7       9 

28  :  27 


9     135     9     3 
8  3:4 

16  :  15  :  16 


9 
3 

16 


15 


I     m3  V        VI     Vn 


Si^^^í^ä 


9 

31 

27 

15 

135 

6 

:  7 

8 

:  9 

16 

14 

:  R 

10 

15 

16. 

S  pomerom  m3-ovým  (6 :  7)  sa  tri  sady  a  s  pomerom   Vll-ovýiu 
(16: 15)  dve  sady  sa  začínajú. 

V  tomto  nápeve  nasledujúce  oprávnené  pomery  prichádzajú: 


'J  Tuk  na  príklad  v  otáznom  nápeve  s  dobrým  výsledkom  mohlo  hy  na  i  5  fji 
primii  poťažne  tnniku  položiť,  v  ňom  ale  jediný  pomer  I :  IV  =  20 :  27  ako  zakájmný 
pricUodí.  Že  skrze  toniku  5  i  nápev  druhý,  nový  kolorit  obdrží,  o  tom  8a  amienka 
Cmí  v  g  3.  ix^} 


Digitized  by 


Google 


77  — 


vystupujúce :  sostupujúce : 

B :  4  I V-ový,  14  :  9  Ill-ový, 

ii :  7  iii3-ový,  4  :  3  V-ový, 

9  ;  HJ  a  8  :  9  Il-ový, »)  6:5  Vl-ový, 

15  :  lli  m2-ový,  10  :  15  VlI-ový, 

9  :  8  a  8  :  7  m7-ový, 
*                 28 :  27  m2-ový. 


'  f  Ta  Hft  dvojaký  pomer  Il-ový  ako  9 :  10  a  8 : 9  ale  i  dvojaký  pomer  m7-ový 
ako  8:7  n  l^ití  rozoznáva,  čo  moderná  hudba  ani  zďaleka  do  povahy  neberie, 

(Dokončenie.) 


Digitized  by 


Google 


Záhada  dejepisná. 

Rozjíma  Fr.  V.  Scisinek. 

Herodot  (444  pr.  Kr.)  píše  o  Thrákoch,  že  sú  po  Indoiih  najpoíet- 
n^Jšíni  íiároíloiu,  a  —  keby  neboli  na  rozličné  kineny  tak  ľozdľulícuí  — 
žiadna  moc  nobula  by  v  stave  im  odolať.  Bývali  nielen  n[i  Balkánskom 
polostrove,  ale  pod  menom  Getov  i  nad  Dunajom,  tiahnuce  sa  i  za 
Karpaty  a  Visht  nad  Čiernym  morom  k  Asii.  Kam  sa  podol  tento  veli- 
kánsky národ?  Že  —  vraj  —  zmizol,  a  zostala  po  nÍĽli  h\\  lustki 
Arnautov  v  európskom  Turecku.  Veríte  to?  Ja  nie.  Nenacliádzaiii  v  deje- 
pise dôkazov,  že  by  boli  vyhynuli  buď  nejakou  nákazlivmi  nemocou, 
alebo  meĽíim, 

Slovania  v  siedmom  století  boli  rozšírení  po  celej  temer  strednej 
Európe  a  tiahli  na  nad  Čiernym  morom  až  do  Asie,  od  Rýnu  a  mora 
Adriatickt^ho  až  po  Volgu  a  Ural:  teda  zaujímali  asi  to  lizeuiie,  kam 
Herodot  a  iní  dejepisci  kládli  Thrákov.  Že  Slovania  beliom  štviteho, 
piateho  a  šiesteho  stoletia  po  Kristu  vláčili  sa  na  to  územie  a  zaujali 
ho  V  Veríte  tomu?  Ja  nie.  Tak  náramný  počet  nemohol  bez  hluku  sa 
síahovať  tak,  že  by  to  dejepisci  neboli  zbadali  a  poznačili,  ako  to  po- 
značili o  iných  národoch,  skutočne  sa  sťahujúcich.  A  kam  sa  podeli  tie 
národy,  ktorých  sídla  Slovania  zaujali?  Dejepis  hovorí  o  Slovanoch  býva* 
júcich,  nie  ale  o  tom:  kedy,  odkial,  ako  a  kde  sa  osadili?  Tu  neplatí 
žiadna  hypotéí^a,  žiadne  vymýšianie.  Historická  skutočnosť  musí  sa  do- 
ká^aí  historickými  dôkazmi.  Dejepis  hovorí,  ako  Gréci,  Rimania,  Nemci 
a  Turci  podmaňovali  si  Slovanov;  ale  o  tom:  kedy,  odkiaľ,  ako  a  kde 
sa  v  Európe  osadili?  nenájdete  v  dejepise  ani  jota. 

Nestor  (r.  1113),  Kosmas  (1124),  Dalimil  (1314)  a  Piilkava  (137n) 
pochod  Slovanov  kladú  do  doby  pomatenia  jazykov  pri  stavaní  veže 
Babel  (I.  ku.  Mojž.  11,  9).  Prvý,  ktorý  to  tvrdenie  za  smiešne  pokladal, 
bol  Aeneas  Sylvius  (14^8).  Stotožni  v  klassickú  Germániu  a  pozdej.^ou 
Teutouiou,  a  klassických  Germánov  s  Teutonami,  čili  Germániu  s  Ne- 
meckom, u  (lennanov  s  Nemcami,  tvrdil,  že  Nemci  sú  praobyvatelia 
Čiech,  Česi  ale  prisťahovalcami  medzi  Nemcov;  a  vysmial  sa  spolu  z  tých 
českých  dejepiscov,  ktorí  počiatok  Slovanov  kladú  do  dol>y  pomatenia 
jazykov  pri  stavaní  veže  Babel.  Nuž,  či  holým  smiechom  rlá  sa  pod- 
vrátiť  tvrdenie  tamtých  historikov?  Či  Slovania  s  neba  popadali,  alebo 
zo  zeme  vyrástli?  I  oni  majú  pôvod  od  potomkov  Noémových,  a  Migne, 


Digitized  by 


Google 


--  7Ô  - 

^'ydavatel  vťíIkí'Oio  a  výborného,  pred  niekolko  rokami  vydaného,  diela 
(Jorptiíi  sanae  Scripturcie,  neváhal  ho  vydať  i  s  tou  poznámkou,  že  slo- 
vansky jaisyk  náleží  k  týra,  ktoré  pri  zmätení  jazykov  pod  Babelom  po- 
vstaly,  Ketl  je  tak,  museli  byť  už  pod  Babelom  ludia  slovanského  jazyka, 
Cili  Slovania.  Nemusím  sa  teda  hanbiť  za  to,  keď  držím  s  tými  starými 
dejepificumi,  ktorí  pôvod  Slovanov  kladú  už  do  doby  synov  Noémových: 
Sema,  Chama  a  Jafeta. 

Huh  ako  možno  Slovanov  klásť  až  do  doby  synov  Noémových,  ked 
meno  Slovanov  čítať  v  dejepise  až  po  Kristovom  narodzení?  Je  pravda, 
že  cisár  Konštantín  (r.  U50)  spomína  Slovanov,  praviac  o  nich,  že  r.  449. 
podvrátili  mesto  Epidaurus;  Procopius  Caesariensis  a  Jornandes  až  r.  552. 
naznačili  meno  Slovanov;  pápež  Ján  X.  však  v  liste  r.  925.  píše,  že 
krajiny  Slovanov  už  za  doby  s  v.  apoštolov,  teda  v  prvom  století  po 
Kristu,  prijali  s  v.  evangelium.  Nuž  či  pápeža,  ktorý  čo  hlava  cirkve  už 
len  ZTialy  čo  Ka  dialo  v  cirkvi  Kristovej,  budeme  viniť,  bud  z  nepravdy 
aleiio  z  nevedomosti?  Nech  si  to  robí  ktokoľvek,  ja  nie  I 

Ani  cisár  Konštantín,  ani  Procopius  Caesariensis,  ani  Jornandes  ne- 
hovorí, že  Slovania  až  r.  449.  a  r.  550.  pôvod  vzali,  ale  berú  ich  za 
národ  na  Balkáne  a  s  oboch  strán  Karpatov  bývajúci.  Boly-li  krajiny 
Hlovauov  už  za  doby  apoštolskej,  teda  prv,  než  prišlo  do  úžitku  meno 
Slovanov,  museli  títo  predtým  nosiť  meno  iné.  Tak  je;  cisár  Konštantín 
po*I  Sltjyanmi,  ktorí  r.  449.  na  Balkánskom  poloostrove  pod  vrátili  Epi- 
<laurus,  rozumel  Gothov  (vlastne  Getov) ;  Procopius  Caesariensis  hovorí,  že 
Slovania  predtým  nazvaní  boli  Sporoi;  Jornandes  ale  praví,  že  predtým 
nosili  meno  Winidi,  potom  ale  že  Winidi  dostali  mená :  Venetae,  Sclavini  a 
Afiiae.  No  z  Jomandesa  i  to  vyrozumievame,  že  len  jedna  časť  tých  Wi- 
nidov  nosila  meno  Sclavini,  druhá  a  tretia  časť  ale  meno  Vmetae  a  Antne. 

Kvň  je  tak,  že  Slovania  pred  r.  449.  a  552.  nosili  iné  mená,  musíme 
ich  deje]iis  hladať  pod  inými  menami.  Nesmieme  si  do  hlavy  vziať,  že 
pred  r.  44ií.  a  r.  552.  nebolo  Slovanov  v  strednej  Európe,  a  že  nás  nič 
nenie  do  dejejnsu  pred  r.  449.  a  r.  552.  Ktorí  dejespytci  tak  činili, 
zatvorili  si  pred  nosom  dvere  do  historickej  minulosti  Slovanov.  My  ne- 
sinierae  táto  záhadu  potlačiť  ani  vymyslením  sťahovania  sa  národov,  ani 
bezzákladnou  Ijypotésou  prisťahovania  sa  Slovanov  do  strednej  Európy, 
po  tamtom  sťuliovaní  sa  národov,  ani  dejepisnými  dielami  tých,  ktorí  sa 
na  tú  piefikovu  hypotésu  postavili.  My  musíme  nastúpiť  novú  cestu  stopo- 
vania minulosti  Slovanov. 

Co  je  teda  mojím  tvrdením,  alebo  —  ked  sa  lúbi  —  mojou  mienkou  ? 
To,  že  pod  nekdajšími  Herodotovými  Thrákami  rozumeť  treba  Slovanov. 

Nekdajší  Tiirákovia  zaujímali  to  územie,  na  ktorom  potom  nachádzame 
Slovanov.  Ked  Thrákovia  —  ako  som  na  začiatku  tohoto  pojednania 
vyslovi!  —  nesíahynuli :  teda  zostali  inadalej  na  tom  istom  území.  Slo- 
vania na  to  isté  územie,  kde  znal  dejepis  Thrákov,  nikdy  sa  neprisťahovali : 


Digitized  by 


Google 


—  80  - 

teda  tamže  bývali  od  pradoby.  Z  toho  nasleduje,  že  obyvatelia  tolio 
istého  územia  predtým  menovali  sa  Thrákami,  potom  ale  Slovanmi. 

Všetka  česť  Šafárikovi,  ale  nepodpisujem  to,  čo  hovorí  o  Thiákocli 
pozostalých,  píšuc:  „Zflstatky  tyto  jsou  tak  nazvaní  Albančanc?  čili  Arnaii- 
tové,  jenž  ve  svém  jazyku  sebe  Škipy  čili  Škipetary  jmenují.  Počíta  se  Jiťh 
asi  IV5  milí.  A  však  i  dnešní  Valachové  v  Pindu  a  ve  Valachii,  v  Sedmo- 
hradsku,  východní  ch  UhHch  atd.  jsou  míchanina  z  Dakôv,  fiimíinav  a 
Slovanftv."  Tí,  ktorých  má  za  pozostatky  Thrákov,  sú  však  vlastíie  ne- 
vyhynuli Kelto-Gallovia.čili  Valasi,  nesprávne  nazvaní  Rumuni,  ktorí  — 
ako  píše  Nestor  —  pozdejšie  prisťahovali  sa  medzi  Slovanov  číH  Thrííkov. 
Keby  Valasi  (Rumuni)  v  národnej  hrdosti  nevydávali  sa  za  potomkov 
Rimanov,  našli  by,  že  sú  potomkami  Kelto-Gallov  čili  Nestorovýfíi  \'da- 
chov;  a  k  tomu  výsledku  prišli  by  dejespytci  vôbec,  keby  stopovali  deje- 
pis Kelto-Gallov. 

Že  sú  Slovania  totožní  (identiční)  s  nekdajšími  Thrákami,  dokazuje 
to  nasledujúce  uvažovanie. 

Jedna  časť  Thrákov  nosila  meno  Getov,  áno,  mena  Thrákov  a  Gotov 
užívali  sa  i  totožné.  Bez  pochyby  byzantskí  dejespisci  Thrák<kv,  iiakolkr} 
sa  zaoberali  s  roľníctvom,  nazvali  Getami  čili  Roluíkami.  S  tým  sa  urov- 
náva i  meno  Sporoi  čili  Rozsievači ;  ktoré  meno  i  Procopius  Caesarietisis 
dáva  drievnym  Slovanom. 

Meno  Getov  je  tak  vážne,  že  ho  právom  nazvať  môžeme  klúčoín  do 
brány  prahistorie  Slovanov.  Theophylakt  (629),  ktorý  písal  svoj  dejepis 
práve  v  tej  dobe,  keď  do  užívania  prichádzalo  meno  Slovanov  (Sdťimnf), 
zretedelne  píše,  že  Slovania  predtým  menovali  sa  Getami.  Škoda,  pre- 
škoda, že  Šafárik  z  jakéhosi  predsudku,  ktorý  si  nijak  neviem  vysvetliť, 
odmrštil  to  svedectvo  Theophylaktovo  a  tým  spôsobom  odmrštil  oíl  selia 
i  ten  klúč  do  brány  prahistorie  Slovanov;  ačkolvek  mal  byť  v  tom 
utvrdený  aj  iným  vážnym  i  negatívnym  i  positívnym  svedectvom.  AG- 
kolvek  SV.  Paulín  v  pochvale  Niketa,  biskupa  Dardanie,  ešte  spomína 
Getov  pod-  a  naddunajských,  to  meno  umíklo,  akonáhle  meno  Slovanov 
do  úžitku  prišlo.  Ďalej  Nestor  tých  pod-  a  naddunajských  Getov,  ktorých 
bol  spomínal  Strabo  (15)  a  sv.  Paulín  (396),  menuje  Slovanmi,  Zaistt* 
svedectvo  Theophyloktovo  a  Nestorovo  viac  musí  platiť  v  histórii^  než 
akékoľvek  dômysly  a  hypotésy. 

Kdekoľvek  teda  v  historických  prameňoch  čítame  Getov  alebo  Dakov, 

ako  ich  Rimania  menovali,  musíme  pod  nimi  rozumeť  Slovanov;   a  ketl 

je  tak,  toto  podáva  nám  bezpečný  klúč  do  brány  prahistorie  Slovanov, 

*  * 

* 

Pred  niekoľko  rokami  písal  mi  p.  Pluskal,  Moravan  uCeuý,  ktorý 
podobne  zaoberal  sa  s  prahistoriou  Slovanov,  abych  stopoval  ju  vo  sv. 
Písme  starého  zákona ;  lebo  nenie  možné,  aby  tak  velký  a  starobylý  n^írod 
bol  docela  zaznaný  v  knihách  Starého  zákona.  Mal  síce  pravdu,  ale  ne- 


Digitized  by 


Google 


-  81  - 

snadno  holo  mi  odhodlať  sa  k  tomu,  nie  preto  ovšem,  abych  si  neutržil 
nejaké  Aeneašké  posmechy,  ale  preto,  že  som  vo  sv.  Písme  starého  zá- 
kona dlho  hľadal  pevnú  pôdu  historickú,  na  ktorú  bych  sa  postavil. 
Našiel  som  tam  ovšem  Thrákov  (11.  Makk.  12,  35)  a  thráckych  Make- 
donov  (E8ther  16,  10.  L  Makk.  1,  1;  6,  2.  II.  Makk.  8,  20);  ale  ani 
toto,  ani  tamto  meno  neotvorilo  mi  cestu,  po  ktorej  bych  pohyboval  sa. 
Našiel  som  i  mesto  Geth  i  Gethov  obyvatelov;  alé  títo  boli  obyvateľmi 
SV,  Zeiiie  (Palestíny)  a  nemali  nič  spoločného  so  slovanskými  Getami. 
Darmo  som  hľadal  i  Dákov,  ako  Rimania  menovali  Getov.  Konečne  za- 
blesklo sa  mi  svetielko  vo  slovách  prvej  knihy  Makkabejských,  ktorými 
sa  ona  započína :  že  Alexander,  kráľ  macedónsky,  vytiahol  so  svojej  zeme 
('étim,  proti  Dariovi,  kráľovi  parsko-medskému,  a  pobil  ho. 

Čože  je  to  to  Cétini  'ŕ  Je  to  polostrov  Balkánsky,  kde  bývali  Cétovia. 
Cétim  je  hebrejské  Kéthn,  grécke  Kétes,  Dejepis  nezná  na  poloostrove 
Ketov,  ale  í  retov  čili  thráckych  roľníkov,  ktorí  —  ako  Virgil  o  nich  peje  — 
obrábali  pule  až  i  v  samom  Grécku  (Lib.  3.  Aen.)  a  preto  od  Grékov  Gétes 
čili  rolníci  nazvaní  boli.  K  tomu  mám  nasledujúce  poznamenáme: 

a)  Hobrej  miesto  Gétim  písal  Kétim,  buď  že  dla  sluchu  miesto  g 
písal  k,  alebo  chcel  balkánskych  Getov  mať  rozoznaných  od  palestínskych 
OetoT,  Zamieňame  litery  g  s  literou  h  nenie  zriedkavé ;  na  príklad  gbel 
a  kbel,  gula  a  koule  atd. 

b)  Latinák,  nemajúc  litery  A,  mohol  ovšem  písať  Gétim,  ale  držiac 
sa  hebrejského  Kétim,  nepoužil  literu  g,  ale  literu  c,  ktorá  pred  a,  o,  u 
^7Slovujt^  sa  ako  h. 

c)  Alexander  Veľký  nebol  ani  Riman,  poneváč  Rimania  ešte  neroz- 
ifrili  vládti  svoju  na  Makedoniu  — ;  ani  Grék,  ačkoľvek  vláda  jeho 
rozšírená  bola  i  na  Grécko;  bol  rodu  a  jazyka  thráckeho,  ktorý  —  ako 
známe  z  Ovidia  —  bol  jedno,  s  jazykom  gétskym.  Že  jeho  mluva  mater- 
ská nebola  grécka,  dokazuje  to  vojauský  súd,  ktorý  bol  pozdvihol  proti 
Filotovi.  O  tom  podáva  nám  zprávu  obšírnu  Q.  Curtius  Rufus  v  knihe 
šiestej.  Je  to  súd  veľmi  zajímavý.  Súdený  bol  nie  dla  gréckeho,  ale  dľa 
niacedonskťho  spôsobu,  skrze  valné  shromaždenie.  Jednalo-li  sa  o  hlavných 
veciach  v  dobe  pokoja,  súdil  ľud  —  v  dobe  války  ale  súdil  zástup  vo- 
janský.  Do  valného  shromaždenia  prišlo  asi  6000  vojakov.  Alexander,  po- 
staviv  Filota  v  putách  pred  vojsko,  rečnil  o  jeho  zrade;  po  ňom  rečnil 
Ainyntas^  kráľovský  sudca,  a  po  ňom  Coenus,  švagor  Filotov,  a  to  s  takým 
zápaľom,  že  sa  sohol  i  k  zemi,  zdvihol  kameň  a  chcel  ním  praštiť  Filota ; 
ale  Alexander  zachytil  mu  ruku  a  riekol,  že  prv,  než  by  bol  súd  vy- 
nesený nad  Filotom,.  treba  tomuto  dať  právo,  aby  sa  ospravedlňoval. 

^Macedónski  nad  tebou  súdiť  budú:  preto  pýtam  sa  teba,  či  chceš 
k  tomu  použiť  mluvy  macedónskej?'^  riekol  Alexander. 

^.,Krem  Macedončanov  sú  tu  mnohí,  ktorí  snadnejšie  ma  porozumejú, 
kect  použijem  mluvy  takej,  akej  si  použil  i  ty,  bez  pochyby  preto,  aby 
tvoja  reč  mohla  byť  od  viacerých  porozumená,""  odvetil  Filotas. 


6 

Digitized  by 


Google 


-  82  - 

„Ci  z  toho  nebadáte,  že  Filotas  nenávidí  i  vlasteneckú  reŕ?'*  zkrfkol 
Alexander.  „Hnusí  sa  mu  rečniť  v  tej  mluve.  Nech  však  reční  dla  srílca 
svojho,  kecf  vy  budete  mať  na  mysli  to,  že  štíti  sa  našej  obyčaje  a  inluvy/ 

Nato  Filotas  povedal  svoju  ospravedlňlijúcu  reč  a  po  nej  odvedený 
bol  od  tV  chj  ktorí  ho  strážili.  Po  jeho  odvedení  rečnil  k  vojsku  jedeD 
z  vcifjťvodov,  menom  Belon,  starý  to  vojak,  ktorý  z  nevzdelaného  stavu 
bol  povýšený  na  ten  stupeň  hodnosti. 

„Posmechy  činil  z  roľníckych  ludí,"  riekol  medziiným  Belon.  „Pre- 
zýval ich  Frigami  a  Paflagonami.  Ačkoívek  je  rodom  Macedontau,  ne- 
hanbil sa  skľze  tlumača  vyslýchať  ludí  svojho  jazyka." 

Rečou  tou  rozsrdení  vojaci,  boli  by  ihned  na  kusy  roztrhali  Pilota ; 
Alexander  váak  odročil  vec  na  zajtra.  V  noci  tí,  ktorí  boli  v  rodinnom 
spojení  s  Paimenionom  a  Filotom,  rozutekali  sa  na  vrchy  a  púšte,  ol)áva- 
júc  sa,  že  by  i  oni  dla  macedónskej  obyčaje,  totižto  ukameňovaním^  za- 
vraždení byť  mohli. 

Nastáva  nám  teraz  vážna  otázka:  čo  to  bol  za  vlastenecký  macedón- 
sky jazyk,  ktorý  tak  horlivé  zastával  Alexander,  a  ten  nevlastenecký  ne- 
niacedooský  jazyk,  ktorý,  čo  nejaký  odrodilec  a  renegát,  obluboval  si 
Filotas  y  Na  Balkánskom  polostrove  bol  jazyk  thráko-getský,  v  susednom 
(Tľéťku  Jazyk  grécky,  ktorý  za  doby  Alexandra  začal  sa  ťahat  i  na  Bal- 
kánsky polostrov.  Vojsko  Alexandre  vo  bolo  hlavne  thráko-getské,  čiastočne 
ale  i  grécke,  Z  toho  nasleduje,  že  Alexander  zastával  jazyk  thráko-getský^ 
Filotas  ale  jazyk  grécky:  že  vlastenecká,  materská  mluva  Alexandrova 
bola  thráko-getská,  mluva  Gétov  (Kétim),  mluva  slovanská,  nie  ale  grécka. 

„Čože V  Alexander  mal  byť  Slovanom?"  snád  povie  mnohý  neslovanský, 
ba  i  slovanský  človek.  Ja  však  sa  tážem:  snád  sa  má  Slovan  hanbiť  za 
Alexandra  a  odriekať  sa  ho  V  Či  jeho  slovanskosť  nevysvitá  z  dôvodov 
v  tomto  pojednaní  podaných?  Je  pravda,  že  to  smelá  myšlienka,  je  to 
resiiltát,  ku  ktorému  dosavádni  dejepisci  neprišli,  a  to  len  preto^  že  od- 
mrštili od  seba  ten  Theophylaktov  a  Nestorov  klúč,  ktorým  si  mali  otvoriť 
bránil  do  pradoby  Slovanov. 

K  potvrdeniu  toho,  že  makedonskí  Gétovia  (Kétim)  boli  Slovania, 
tuSím  pris]iieva  i  to,  že  ten  posledný  vojevoda-rečník  mal  meno  úplne 
slovanské  Bdoíi;  ako  i  to,  že  Filotas  prezýval  thráko-getských  Macedo- 
nov  Frigamij  ktorí  boli  z  Balkánskeho  polostrova  do  Malej  Asie  vy- 
sťahíjvalí  ľhráko-Getovia.  Pri  nich  poznamenal  Strabo,  že  „Phriges,  Briges 
et  Ľreges  i  idem  sunt",  čili  Frigovia,  Brigovia  a  Bregovia  (BrežaDia)  sú 
jtnliio:  boli  teda  pomenovaní  od  hregu  rieky,  vedia  ktorej  pôvodne  pod 
Balkánom  prebývali.  Snád  ešte  má  i  to  váhu,  ked  tenže  Q.  Curtius  Rufus 
v  knihe  ôsmej  hovorí,  že  Thráko-Getovia  ozbrojení  boli  trochu  nakn've- 
nými  inetíkami,  na  žrd  asi  pripravenými,  ktorými  v  bitve  ako  kosami 
I)odrezávíili  nohy  koňom  nepriateľským.  Ktoiý  Slovan  pri  tomto  nepo- 
myslel by  na  kopije  poľských  vojakov,  a  to  tým  viac,  že  Thrákovia  na- 
zývŕdi  takú  zbraň  podobne  kopijami   (copidas)?  Mohol  by  ch  pripomenú  t 


Digitized  by  LjOOQ  IC 


k_  _ 


J 


—  83  — 

ešte  ten  peniaz  (obulus),  ktorý  poverčiví  Gréci  dávali  do  úst  mŕtvemu, 
čo  prievozné  pre  Cbaronta,  aby  dušu  jeho  previezol  prez  jazero  stygské 
na  druhý  svet.  Nebol  to  peniaz  grécky,  ale  —  ako  Meursius  dokladá  — 
barbarský,  danáke  zvaný.  Môj  grécko-nemecký  slovník  síce  hovorí^  že  to 
bol  peniaz  perský ;  ale  mne  sa  pravdepodobnejším  zdá,  že  to  bol  peniaz 
thráko-getský,  akým  Thráko-Getovia  platili  danky  (tributum)  Grékom, 
kde  ich  títo  boli  poplatnými  učinili. 

d)  Cedrenus  (o.  r.  1057)  menuje  Serbov  Triballami,  podobne  i  Dukas 
a  Laonicus  Chalcondylas :  mali  teda  slovanských  Serbov  za  potomkov 
nekdajších  Triballov,  národa  to  thráko-getského.  No,  boli-li  Triballi  slo- 
vanským národom,  boli  ním  i  ostatné  thráko-getské  národy. 

Poznamenať  sluší  i  to,  že  —  ačkolvek  pozdejšie  pramene  menujú  Srbov 
aj  Rácami;  čo  mohlo  povstať  len  z  okypteného  mena  Th-Races;  a  tak 
i  Y  tomto  páde  slovanskí  Serbi  sú  potomkami  nekdajších  slovanských 
Thráko-Getov.  *  * 

Ked  je  tak,  že  nekdajší  Getovia  boli  Slovanami,  a  hladat  sa  majú 
vo  SV.  Písme  starého  zákona,  bud  pod  hebrejským  Kétim,  bud  pod  gréckym 
Kétes  alebo  dla  latinskej  Vulgáty  pod  Cétim:  pokúsme  sa  v  tomže  sv. 
Písme  hladať  koliebku  a  deje  starodávne  Slovanov  pod  menom  Cétim 
(Kétim.  Gétes), 

V  prvej  knihe  Mojžišovej,  10.  hlave,  čítame,  že  Noé  mal  troch  synov : 
Sema,  Cháma  a  Jafeta;  tento  mal  syna  Javana,  tento  ale  Cetima  čili 
Ketima.  To  isté  má  i  Kronika  čili  Paralipomenon  1,  7.  Nestor  na  zá- 
klade knihy  Georgia  Hamartola,  ktorá  už  za  času  Simeona,  krála  bulhar- 
ského, preložená  bola  do  slovančiny,  medzi  potomkov  Jafeta  počíta  i  Slo- 
vanov; ačkolvek  Georgius  Hamartolus  spomína  len  Sarmaciu,  lUyrik, 
Lychniciu  a  Adryaciu,  zeme  to  slovanské :  teda  Aeneas  Sylvius  nemal  sa 
čo  vysmievať  Čechom,  že  pôvod  Slovanov  kladú  do  doby  pomätenia  jazy- 
kov pod  Babelom,  ked  Cétim  (Kétim)  znamenalo  Getov  čili  Slovanov. 

Prorok  Izaiáš  (o.  r.  728  pr.  Kr.)  predpovedajúc  pád  pyšného  boha- 
tého mesta  Týru,  vraví :  „Revajte  lode  mora,  lebo  spustošený  je  dom, 
z  ktorého  boly  vychádzaly ;  zo  zeme  Cétim  bolo  im  to  oznámeno"  (Is.  23, 1). 
Dla  hebrejskej  osnovy:  „Revajte,  lode  Tarsisa  atd."  Smysel  je  tento: 
„Lode  tyrské,  ktoré  navracať  sa  budú  z  Tarsisa  (Spanie),  dostanú  zprávu 
zo  zeme  Cétim  o  spustošení  Týru,  a  nariekať  budú  nad  tým."  Vyplnené 
bolo  toto  proroctvo  o  páde  Týru  r.  586.  pr.  Kr.  Pod  Cétim  rozumie  sa 
thráko-getský  čili  Balkánsky  polostrov,  odkial  mali  týrski  plavci  dostať 
zprávu  o  páde  Týru  od  námorníkov,  činiacich  plavbu  z  thráko-getského 
polostrova  prez  Egejské  more  do  Stredozemského  mora:  teda  Cétim 
(Kétim)  neznamenalo  len  Macedóniu,  ale  celý  Balkánsky  polostrov,  Thráko- 
Getami  čili  Slovanami  obývaný. 

Prorok  Jeremiáš  (629  pr.  Kr.),  činiac  výčitky  Israelským,  že  opustili 
Pána  Boha  svojho,  vraví:  „Chodte  na  ostrovy  Cétim  a  vidzte;  a  pošlite 
do  Cedaru  a  dobre  skúmajte  a  vidzte :  či  sa  stala  podobná  vec  ?  či  ktorý 


6' 

Digitized  by 


edbyV^OOgle 


—  84  - 

národ  premenil  bohov  svojich,  ktorí  zaiste  nie  sú  boharai"  f  Jer.  2j  10 
a  11)?  Sinysel  je:  „Chodte  na  západ,  kde  sú  ostrovy  Cétim,  alebu  na 
výchful,  kde  leží  Cedar  (Jer.  49,  28.  Žalm  119,  5)/  No  ostn>vy,  ktoré 
nák^žaly  k  Balkánskemu  polostrovu,  skutočne  ležaly  Palestíne  na  7Á]yiu\. 

Z  týchto  uvedených  miest  vysvitá,  že  zem  Cétim,  nad  kUmm  pmm- 
val  Alexander  Velký  (f  324  pr.  Kr.),  král  macedónsky,  ne;5nameiiá  len 
Macedóniu,  ale  Balkánsky  polostrov,  kde  bývali  Thráko-Getovia. 

Št\Ttá  kniha  Mojžišova,  v  hlave  24.,  verši  24.  má  <lía  Vulgjity 
(latiuského  prekladu)  toto  proroctvo:  „Na  lodiach  prijdú  z  Itálif,  zvíťíizia 
nad  Assírami  a  spustošia  židov;  a  konečne  i  sami  zahynú.''  Ako  prišlo 
do  prekladu  latinského  meno  Itálie?  V  hebrejskej  osnove  stojí  Kffim^ 
čo  je  jedno  s  Kétim,  a  malo  byť  tiež,  ako  inde,  preloženo  byť  skťZí^ 
CtHím.  Takto  vziate  proroctvo  vyplnilo  sa  skutočne  skrze  kráľa  Alexandra 
Velkého,  ktorý  nepanoval  nad  Itáliou,  ale  nad  zemou  Getov  (Kétim)  čili 
nad  thráko-getským  polostrovom  Balkánskym. 

Podobný  chybný  preklad  je  i  u  Izaiáša  proroka  (66,  19)i  ako  i  u 
Ezechiela  proroka,  kde  vraví  Boh  pyšnému  mestu  Týru:  ^Hotovilí,., 
príbytky  tvoje  z  dreva  italských  ostrovov"  (Ez.  27,  6).  Tu  má  hebrejský 
textj  že  slonovou  kosťou  vykladané  lodné  lavice  sú  z  dreva  s  ostrovov  Kitim : 
teda  s  hôr  polostrova  thráko-getského  alebo  s  ostrovov  thráko-getskýih. 
U  Daniela  proroka  (I)an.  11,  30)  nachádzajúci  sa  Kétim  vo  Vulgáte  za- 
menení sú  s  Rimanmi;  ačkolvek  hrabiví  Rimania  až  po  dobe  Daniela 
drali  sa  do  Balkánskeho  polostrova,  aby  tam  Thráko-Gc^tov  (Kétiin, 
Kitim)  dostali  pod  svoje  jho. 

Že  Latini  meno  Kétim  a  Kitim  zamenili  s  Itáliou  a  Riraanami,  ne- 
molilí)  !)yť  iné  príčinou,  než  to,  že  meno  Kétim  a  Kitim  nahradili  menom 
Hjmanov,  skrze  ktorých  tie  proroctvá  splnené  boly.  Dejepisci  pozdejší 
totižto  navykli  tie  zeme,  ktoré  boli  Rimania  podmanili,  nazývať  zemami 
Rimanov,  nemajúc  ohlad  na  nelatinské  národy,  ktoré  ujarmili ;  áno  i  samy 
tie  národy  hrdé  boly  na  to,  mohly-li  sa  nazývať  Rimanmi.  Príklad  toho 
mámo  i  na  samom  sv.  Pavlovi,  ktorý  bol  Židom,  predsa  však  vydával  sa 
za  Rimana  (Sk.  Ap.  22,  25—29).  Tak  sa  potom  stalo,  že  i  meno  Tluáko- 
Getov  umíklo  a  s  tým  umíkly  aj  ich  dejiny.  Až  Getovia  od  Vísly  (Getae 
Visclavini,  Sclavini),  dorážajúce  prez  dolný  Dunaj  na  Balkánnky  polostrov 
a  vysvobodzujúce  svojich  súkmeňovcov  (Thráko-Getov)  zpod  jarma  by- 
zantského a  rímskeho,  otvorili  opäť  bránu  histórii  slovansk<'j. 

Pozoruhodné  je  ešte,  že  s  v.  Písmo  starého  zákona,  pod  Kôtim  roz- 
umie nielen  Macedóniu  a  polostrov  Balkánsky,  ale  vôbec  západ  stredne, 
Európy,  a  to  preto,  že  Kétim  čili  Thráko-Getovia  daleko-široko  Lw 
bývali,  až  temer  do  Atlantického  oceánu,  vynímajúc  Peloponés  a  Itáliu 
ako  i  strednú  Galliu,  kde  pôvodne  bývali  Valasi  (Kelto-Galli).  Rozpísal 
sa  však  o  tom  nateraz  nehodlám;  lebo  to  požaduje  obšírneho  pojednania, 
doBavádnym  dejepisom  protivného. 


Digitized  by 


Google 


Traja  bratia, 

Poveif  m  okolia  Hrabušic,  Štiavnika  a  Vidernika,  Spišsko-alovenským  nárečím 
^  podáva  Ján  Kavalčík, 

Biil  ras  jeden  kral  a  ten  mal  troch  sinoch.  Ale  co  jak  f  bohactve 
pli  val  a  šickeho  mal  hojnosc,  preci  ňebul  spokojní  a  ňič  ho  na  švece 
ňeceäilo,  preto  že  uš  daskela  roki  horlavel.  Vela  doktore  probovali  ho 
¥ileŕic  a  predešle  zdravé  mu  prinavracic,  ale  zadnému  še  to  ňepoščescilo. 
Tu  príšol  ras  ku  nemu  jeden  staručkí  a  pre  svoju  mudrosc  šíroko-daleko 
roshlašeui  muš,  hteri  mu  dal  totu  radu,  abí  najšol  človeka,  hteri  bi  še 
oa  cestu  vídal  a  hteri  bi  vihledal  taki  zamek,  f  hterim  je  takí  ptak,  co 
mu  6  džubačka  kref  kapka,  ket  špiva.  Jak  tej  kerví  tri  kapkí  vípíje,  že 
f  tim  okamžeňu  ozdraveje. 

Kťt  sinove  ku  kraloví  prišli,  oznámil  jím  slova  starcovo  a  spolu  jím 
naložil,  abi  še  o  takéhoto  človeka  postarali. 

„Ej,  prcco  bi  zrne  to  cudzemu  človeku  roskazovali,  co  každí  z  nas 
rat  zrobi?  Mi  sami  tebe  teho  ptaka  priňešerae;  daj  nam  peňeži,  a  mi 
ie  ct)  najskoľši  na  cestu  vibereme;  najmlači  nech  zostane  pri  tebe." 

Kral  siiioch  svojich,  pravda,  ňerat  puščil  od  sebe,  preto  že  neznal, 
CO  Še  z  Ďima  stac  môže ;  ale  ket  ňehceli  inakši,  na  ostatku  lem  privolil. 
Vo  dakeTo  dňoch  odešli.  Tervalo  to  dluhi  čas,  a  o  princoch  Ďebulo  aňi 
biru  aňi  sľihu.  Často  kral  o  nich  z  najmlačim  princom  še  dohvaral,  dze 
bi  mohli  tak  dluho  bic  a  či  še  dakedi  ešči  navraca.  Ale  najmlači  ho  fše 
íem  cešil,  hoc  aj  sam  bárs  pohiboval,  že  bi  bratove  ptaka  priňešli.  Na 
ostatku,  ket  vidzel,  že  še  ocec  lem  trápi  a  trápi,  tak  sebe  zaumeňil,  že 
ráči  sam  do  áveta  po  nich  pujdze.  Povedzel  to  kraloví,  ale  ten  nechcel 
o  tom  afti  slišec,  bo  ho  najrači  vidzel  zo  šickich  a  ráči  bi  bul  tich  dvoch 
straeil,  jak  jeho.  Princ  preto  otstupil  ot  svojeho  precevžeca ;  ket  ale  čim 
dalej  tini  horší  z  ocom  bulo,  a  bratove  lem  fôe  ešči  ňeprihadzali,  nedal 
Se  daíej  zotrimac  a  pítal  tak  dluho  oca,  aš  tento  na  koncu  privolil. 

S  požehnaním  ocofskím  f  šercu  a  z  dačo  peňežmi  f  kapse  vibral  še 
po  svojej  vlasnej  žadosci  samojediní  na  cestu.  Dluho,  dluho  hodzíl  a  aňi 
sam  ňexnal,  dze  še  ma  obracic.  Lem  tu  ras  príšol  na  jednu  velikú  želenu 
luku,  htera  lesom  do  okola  zarosnuta  bula.  Opžiral  še,  dze  bi  dajakí 
hodíiik  bul,   ale  ňigdze,  na  zadnej   strane  aói  šlaku.   Pravé  sebe  hcel 


Digitized  by 


Google 


—  86  — 

otpočnuc,  tu  vidzi  na  stret  luki  mertve  celo.  „O,  moj  Bože!"  niišli  sebe, 
„telio  neboráka  vrani  roznesú;  ket  ho  ňibto  nezakope,  zakopem  ho  ja," 
Jak  povedzel,  tak  aj  zrobil.  Ket  bul  z  robotu  hotovi,  lehnul  sebe  na  do  vi 
brop  a  usnul.  Tu  še  mu  zdalo,  že  pri  ňim  stoji  veliki  staruŕki  muš 
f  dlubich  šatoch  a  s  palcom  na  luku  ukazuje  a  hvari:  „Na  podxekovaňe, 
že  ši  mojo  celo  do  žerai  zakopal,  dovedze  ce  ta  sarňička  (i=  srnka)  ku 
cifu  tvojej  česti.  Kebi  mi  to  buli  tvojo  bratove  urobili,  bul  bi  som  j  im 
cestu  ukázal,  ale  oňi  mňe  óehali  ležec  a  preto  ptaka  óenajšli/ 

Nato  stariček  zmiznul;  ale  sarôi6ka  tu  zostala.  Princ  sebe  viciral 
oÉi,  bo  sebe  mišlel  a  še  nazdával,  že  še  mu  fSe  ešói  šňiva;  sarňiCka  Se 
aňi  nerušila,  o6ičkami  svojima  tak  privecivo  na  Ďeho  ]>atrehi,  že  še 
osmelil  a  ku  ftej  pristúpil.  Tu  milá  sarňička  začala  pred  ňim  poskakoval 
jaklii  prehvarec  hcela,  žebi  šol  za  ňu;  co  on  podla  jeho  sna  aj  urobil. 
Ket  prišli  do  lesa,  tu  znala  sarňička  tak  dobre  šicke  cesciŕki,  že  princ 
aňi  konáre  othilovac  (=  odchyľovať)  nemusel,  žebi  rovno  hodzic  mohol. 
Ale  tu  še  uš  začalo  zocmivac  (=  zotmievať),  a  oňi  šli  lem  fSe  eäči  lesom, 
roraišlel  sebe  princ :  „Jak  to  lem  budze  v  noci  ?  —  Ja  ju  fteovidzim  a 
dagdze  zabludzim."  Ale  sotva  že  sebe  to  pomišlel,  tu  vidzel  ivetelko 
pret  sebu  še  blišcec.  Neznal,  co  to  še  zo  sarňičku  stalo  a  z  ňu  išlo,  IV 
patral  bližej,  a  tu  vidzel,  že  še  končiki  jej  roškoch  tak  švica,  Šicek  strach 
ho  prešol,  a  smelo  kráčal,  dze  ho  te  žive  švetelka  vedli.  A  zaisce  selie 
s  tim  dobre  poradzil;  bo  prišol  do  jednej  jaskiňi  na  noclik  i=  noclali), 
oajšol  tam  z  mohu  (=  machu)  popravenú  poscel  i  mleka  i  ovoca  do 
sitosci. 

Ráno  šol  zaš  dalej  za  tu  sarňičku,  a  tak  daskela  dňi  jedno  za  dnibim 
fäe  dalej  išli  a  fše  še  sarňička  o  šicko  postarala.  Jedného  dňa  prišli  ku 
jednej  hure  (=hore),  na  hterej  stal  visoki  zamek.  Tu  še  mu  naras  san^iCka 
stracila.  Princ  še  ophladal,  ale  ňigdze  jej  uš  ňebulo;  miálel,  že  ozd^ 
ešCi  pridze,  ale  ona  vecej  neprišla.  Bul  ftedi  uš  isti,  že  cil  svojej  česti 
uš  našol,  a  z  hucu  (=  s  chuťou)  še  do  zámku  i^uščil.  Ale  tlihto  ňevišol 
na  jeho  volaňe,  žebi  ho  do  zámku  i^uščil,  a  ket  hcel  tam  vejsc,  muŠel  Še 
o  to  sam  postarac,  jak  bi  sebe  sam  vráta  otvoril.  Nedalo  uiu  to  zadnej 
roboti.  Jak  še  vratoch  dotknul,  sami  še  otvorili. 

Ket  vejšol  do  zámku,  ňevidzel  aňi  vo  velikim  dzvore,  aňi  í  hižoch 
(=r  cbyžiach)  živej  dušički.  Tak  išol  fSe  dalej  a  dalej.  V  jeho  oťofskim 
zániku  ňebulo  to  tješ  bodaj  jak ;  ale  taká  paráda  a  skvosnosc  tam  preci 
ňebula.  Jak  vo  džviradle  (=  zrkadle)  vidzel  še  f  strebemich  a  zlatich 
scenoch  (=  stenách),  htere  drahimi  kameňami  vikladane  bnli,  Bulo  tam 
bárs  velo  fieliňejakich  krasnich  a  drahich  vecoch,  a  to  šicko  stalo  po 
hižoch  v  najkrajšim  poratku.  Ket  prišol  aS  do  najostatnejšej  hiži,  vidzel 
pri  obloku  f  zlatej  kletke  hledaneho  ptaka.  Ten,  jak  zašpival,  fSe  vipuščil 
s  džubačka  kapku  kervi  jako  rubinek.  Uš  ho  hcel  vžac  dolu,  tu  mu  na- 
padlo, žebi  še  po  hiži  rozhlednul.  Od  laku  mu  ruka  upadla.  Na  červenim 


Digitized  by 


Google 


i 


"«w=- 


—  87  — 

aksamitoYom  kanapeju  leži  pani  krásna,  jako  bohiňa;  zda  še  mu,  že  tvaido 
ipu  Jednu  ruku  trime  pri  boku,  druhu  ma  pot  hlavu.  Dluhe  havrane 
kand^eraste  vlasi  viša  jej  preš  bjeľučke  pleca  aš  ku  zlatim  tresom  s  hte- 
rimi  otpoävadlo  do  okola  je  obrúbené.  Bjele  šati  krili  zlehka  krásne 
celo  a  pod  ňima  lem  noška  do  mekich  zahlafkoch  (=  hlavníc)  fcisnuta 
vikukovala.  Princ  óeznal,  či  ju  ma  prebudzic  abo  ňe.  —  Aňi  žilka  še 
v  ňej  ôerušala,  a  preci  ňebula  mertva.  »Kebi  lem  ras,  jedinki  ras  oči 
otvorila;  kebi  lem  jedno  slovíčko  prehvarelal"  zadal  sebe  zalubeni  princ, 
literi  cale  tri  dňi  pri  ňej  šedzel  a  jej  prebudzeňe  očekaval.  Ale  teho  še 
äeUočkal.  Na  ostatek  mu  bulo  pri  nej  uš  clivo;  rospametal  še  i  na  oca 
a  zaumeĎil  sebe,  že  hôet  odejdze. 

Jak  ptaka  s  kletku  bral,  prišlo  mu  na  mišel,  žebi  sebe  i  od  ňej 
dačo  na  pamjatku  vzal.  I  ophlada  še,  co  bi  tu  takého  bulo,  a  spatrel 
na  stoliku  pri  otpoCivadle  meč,  flaSu  z  vinom  a  hlep.  Na  meču  bulo 
napisano:  „Tento  meč  ma  takú  moc,  že  hto  z  ňim  tri  raži  f  povetru 
mahňe  a  povje:  Šickim  hlavi  dolu!  í  tim  okamžeňu  šickim  hlavi  zleca." 
Na  vine  stalo:  „Hto  še  s  teho  vina  napije,  hoc  jakú  horosc  ma,  doras 
Se  vizdraveje,  a  vina  Ďigdi  neubudne."  Na  hlebe  zaS:  ,Hocbi  sto  ludzi 
z  neho  jedlo,  Ďigdi  Ďebudze  menši." 

^To  8u  znamenite  veci",  pomišlel  sebe  princ.  „Tota  jich  tu  bez  teho 
nepotrebuje,  a  mňe  budú  ku  dobrej  pomoci.  Ale  žebi  znala,  hto  u  ňej 
bul,  napišem  jej  mojo  meno."  I  napisal  na  spodek  stolika,  dze  te  veci 
ätali,  svojo  meno,  skadzi  je  a  kedi  f  zámku  bul.  Potim  poboškaJ  paňu, 
htcra  spala,  vzal  ptaka,  meč,  vino  a  hlep  a  otbiral  še  zo  zámku.  F  naj- 
blišim  mešce  kúpil  sebe  kone  a  šol  s  tima  darmi  dalej. 

Dluho,  dluho  hodzil,  aš  prišol  do  jedného  mesta,  dze  bul  veliki 
zmatek  a  behaňe  ludu.  I  pitá  še  princ,  čomu  to,  a  sliši,  že  cahňe  ňe- 
prai-el  z  velikim  vojskom  proci  mestu ;  kral  že  ňemože  nahitro  telo  ludu 
zohnac,  žebi  še  mu  naproci  postavil,  a  preto  že  je  taki  nepokoj.  I  rospo- 
milel  äe  princ  na  svoj  meč  a  hňet  še  u  krála  dal  ohlašic.  Kral  ho  z  ra- 
do8cu  prijal,  ale  jakoška  (=  akosi)  ňehcel  veric,  žebi  mu  princ  samo- 
jediní spomosc  mohol.  Preci  pozhaňal,  dze  lem  kého  mohol,  a  cahnul 
proci  ňepracelovi.  Ket  buli  uš  blisko  neho,  vicahnul  princ  svoj  dzivo- 
tvomi  meč,  mahnul  z  ňim  tri  raži  ponat  hlavu  f  povetru  a  zvolal:  „Šickim 
ňeprae^Iom  hlavi  dolu!"  —  a,  dziv  dzivuci,  f  okamžeňu  šicke  ňepracel- 
ske  hlavi  po  zemi  še  kulali.  Zo  strachom  a  počudovaním  patreli  šicke 
na  princa,  a  kral  ho  z  velikú  uccivoscu  (=  úctivosťou)  a  vdzečnoscu 
vedol  do  svojeho  zámku,  dze  še  jemu  ku  cci  (:=  cti)  veliká  hoscina  tri- 
luala.  Daskela  dňi  tam  eščik  pobul;  potim  ale  bohato  ot  krala  opdaro- 
vani  ssaS  dalej  še  pobiral. 

Ale  ten  meč  ohabil  (=  zanechal)  kralovi  na  pamjatku. 

Zaš  išol  daskelo  dňi,  aš  prišol  do  jedného  mesta,  dze  buli  braní  po- 
zavirane.   I  ňevidzel  aňi  človeka  a  dluho  kričel  a  klopal,   aš  ho  vartaše 


L 


Digitized  by 


Google 


—  88  — 

poCiili.  S  počudovaním  še  jicli  pital,  co  to  znamená,  a  te  um  povedzeli, 
že  panuje  v  mešce  ukrutná  horosc,  literu  každí,  hto  tam  pridsíe,  iace 
dostane;  že  to  terva  uš  dluhi  čas  a  ňet  ufnosci  ku  ošleboiizeňu  od  tej 
horosci.  Šícke  obivatele  teho  mesta,  i  sam  kral  s  calu  nidzinu,  že  su 
hore  (tchorí),  a  preto  že  tam  račí  (=radšíe)  ňíkeho  ňepiíščaju* 

„Lem  mňe  tam  puscce,  ja  vam  šickim  spomožem,"  povedzel  priuč 
duyerňe.  A  varta  z  radoscu  urobila,  jak  zadal. 

Išol  rovno  ku  kralovi  a  dal  še  ohlaôic.  Šícke  vipatrali  tak  piano, 
áe  sotvaj  nohi  za  sebu  vleklí.  Ket  pret  krala  prišol,  povcdzel^  že  ma 
proci  tej  zlej  horosci  dobrí  prostredek,  a  že  mu  zaísce  spoinnže,  Kral 
ho  dorazučka  (=hned'  a  hneď)  pekne  privítal  a  velo  mu  álubil,  ket  ho 
f  skutku  uzdraví.  Tu  še  mu  dal  princ  vína  napíc,  a  lem  co  ho  kral  i)ko- 
Štoval,  hňet  ozdravel.  Prišla  i  kráľovná  zo  svojíma  dzecmí,  aby  tjeS  ozdra- 
vela. A  na  ostatku,  ket  to  kral  dal  ohlašíc,  hamulí  še  ludzc  húfom  do 
zámku,  a  každí  zdraví  odejšol.  Buli  bi  ho  s  peňežmi  zasipalí,  kebi  ňebul  po- 
vedzel,  že  je  sam  princ  kralovski  a  že  ňičeho  nepotrebuje.  Ket  ale  staumc 
odejšol,  musel  precí  vela  drahich  vecí  ot  krala  na  pamjatku  prijac,  začo 
mu  Utm  potím  to  dzivotvorne  víno  zohabil. 

Mal  terás  uš  lem  ptaka  a  hlep.  Tu  prišol  zaš  do  jedného  mesta,  a 
ket  sebe  pital  f  hoscíncu  dačo  jesc,  nemalí  ňičeho,  okrem  kušeik  ovoca 
a  rip  (=rýb),  a  hrožňe  naríkali,  že  tam  ludze  ot  hladu  uiniraju.  Tu  iiaš 
nul]  princ  viôal  s  kapsí  hlep,  podal  kralovi  í  medzí  víhladovano  mesto 
poíizelil,  a  precí  ho  neubudlo.  Zaš  ho  ščiro  (z=  štedro)  opdai'ovali ;  aľe 
ket  othadzal,  ohabíl  tam  ten  hlep  pre  potrebu  a  bul  rat,  že  ňiC  vecej 
ftemaj  lem  ptaka.  Dumal  f  sebe,  že  vedz  ozdaj  uš  ňebudze  daleko  ot 
BYOjeho  domu. 

Tu  prišol  jedného  dňa  k  jakemuška  mestečku  a  vidzel  pred  sebu 
vistavene  roštovaňe  (z=  lešenie).  „Ej,  kohože  tu  budú  vešať  ?^  pomišlel 
sebe  princ  a  shvalne  vojšol  do  mestečka,  žebí  še  to  dozvedel.  Na  jeho 
otasku  povedzelí  mu,  že  tam  das  pret  rokom  prišli  dvome  princove,  htere 
velo  peňeží  mali,  ale  šícke  jích  tam  prehrali  a  ešči  i  ot  íudzi  sebe  na- 
požičali ;  na  ostatku,  ket  velo  kriku  a  balamutí  narobili,  že  hceli  v  noci 
stamac  uceknuc,  ale  jich  ziapali  a  terás  že  jich  majú  na  vistrahu  zmarňic. 
H'inc,  ket  to  šlišel,  zleknul  še,  bo  bul  isti,  že  su  to  jeho  bratove.  Pital 
tedi  mescickich  pánoch,  žebí  ho  ku  tím  otsudzenim  dovedli,  a  tu  vidzel, 
že  Še  fiemílil.  Ale  bratove  ho  nepoznali.  Pital  še  pánoch,  či  bi  bulo  možno 
R  peňežmi  to  zaplacic,  že  jim  da,  kelo  budú  hcec.  Pánom  na  tim  ňeza- 
leželo,  ba  ešči  milší  jim  to  bulo,  ket  peňeží  dostanú ;  tak  požudali  veľiku 
sumu,  b  téru  princ  viplacil  a  tak  s  prepuščenima  bratami  odejšol  Afe 
jak  še  potím  dozvedzeli,  hto  jich  višlebodzíl  a  jak  ščešlivo  še  brat  jich 
s  reati  domu  vraca,  počalo  jich  to  meržec,  a  lem  fše  o  tim  mišteli,  jak 
bi  ho  zo  sveta  skantric  mohli.  Tu  prišli  do  jedného  lesa,  o  hterim  dobre 
znali,  že  v  ňim  jest  jedna  halboka  vílča  jama.  Falošne  bratove  neboráka 


Digitized  by 


Google 


—  89  — 

bmta  ku  ňej  privábili  a  skorej,  neš  bi  še  spozdival,  ptaka  mu  z  ruki 
litťrlili  a  jeho  do  jami  ručili.  Nato  išli  domu  a  ocovi  povedzeli,  že  oňi 
ptaka  uajšli.  Kral  še  óemalo  nalekal,  ket  še  ňič  o  svojim  milovanim  si- 
uovi  dozvedzec  nemohol.  Sam  ten  dluho  očekavani  ptak  nemohol  ho  po- 
cešic;  bo  cali  dzeň  aňi  pišček  neotvoril,  tim  menej  špival,  a  tak  to  šicko 
biilo  darebne. 

Ziitim  princ  f  tej  viI6ej  jame  ot  hladu  a  ot  žimi  calkom  na  šmerc 
zmorení,  skoro  že  sebe  nezúfal.  Jak  dačo  zašustlo,  kričel,  čo  lem  harla 
mal ;  ale  šicko  nadarmo.  Aš  na  treci  dzeň  išol  okolo  jeden  šedlak  a  špival 
sebe  veselú  pjesňičku.  Jak  to  princ  uslišel,  volal  s  calej  moci  na  neho; 
a  na  šfesce  šedlak  krik  jeho  dopočul.  Prikročil  ku  jame,  a  ket  vidzel, 
že  tam  ŕlovek,  počal  sebe  rozmišiac,  jak  bi  mu  stamac  pomosc  mohol. 
Naznášal  palice  a  porvazi,  a  ket  jich  pozvjazoval,  spuščil  jich  dolu,  a 
princ  še  po  nich  hore  vyškrabal. 

„O  Pane  Božičku  moj!  jakže  sce  še  tam  dostali?" 

„ííepitaj  še,  pracelu,  ale  me  ráči  dahdze  odvec,  dze  bi  som  še  ohral 
n  najedol,  bo  som  uš  cale  tri  dňi  f  tej  džure  šedzel." 

Z  radoscu  zavedol  ho  šedlak  do  svojeho  domu,  hteri  bul  ňedaleko 
ot  tej  jami,  a  tam  ho  zo  šickim  zaopatrel.  Lem  potim,  jak  še  najedol 
a  vispal,  porospravjal  šedlakovi  šicko  o  svojim  ňeščescu. 

„Ej J  to  su  britke  galgaói  te  vašo  bratove,"  povedzel  dobri  šedlak, 
ket  Še  uš  šicko  podoznaval,  a  jak  lem  vaš  lubi  ocec  za  vami  sniucic 
liutlze  a  starac  še,  dze  sce!  Najlepší  zrobice,  jak  lem  kus  ku  sebe  pri- 
dzece,  ket  pujdzece  do  mesta." 

Naš  princ  tak  aj  zrobil,  a  šedlak  išol  z  ôim.  Ach,  jakú  tu  mal  ocec 
radosc,  ket  svojeho  milačka  spatrel !  Virospravjal  mu  hňet,  že  mu  sinove 
priňesli  ptaka,  ale  že  ňesce  (zz  nechce)  špivac.  Princ  ňepovedzel  aňi  slovo, 
CO  še  z  ôim  stalo  a  co  mu  bratove  zrobili.  Ešči  aj  tému  šedlakovi  pri- 
kázal, abi  ňikemu  aňi  zminku  o  ňim  neurobil.  Nato  zadal  si,  žebi  mu 
ptaka  ukázali,  a  ket  mu  uš  kletku  priňešli,  zavolal  na  ptačka,  hteri,  jak 
teu  známi  hlas  počul,  veselo  a  radosňe  poletoval  i  zašpival,  čemu  še  šicke 
čudovali,  jak  vidzeli,  že  ptačkovi  živa  krev  s  piščka  kapka.  Princ  uhicil 
kervave  kapki  do  zlateko  pohárika  a  doňesol  jich  ocovi.  Ten  lem  co 
(laskeTo  kapek  užil,  bul  doras  o  vela  zdrafši,  aš  na  ostatok  calkom  ozdra- 
vel. Tu  žehnali  ludze  dobrého  siná;  ale  tim  druhim  dvom  ňihto  nič 
dobrého  ňepomišlel.  Oňi  sami  mali  dosc  strahu,  že  še  brat  na  nich  pomsci ; 
ale  on  to  neurobil.  Aňi  slovíčkom  še  jim  o  ňičim  ňezmiňil,  hoc  i  mal 
pravo  jich  ostro  potrestac.  Ale  ot  teho  času,  jak  domu  prišol,  fše  bul 
snmtnim,  Najrači  sedával  lem  vo  svojej  hiži  a  bavil  še  s  ptačkom,  abo 
liodzil  na  polovku.  Pritim  nemohol  vonkoncom  zapomnuc  na  svoju  krásnu 
princeznú.  Často  zadal  ocec,  žebi  še  oženil;  ale  on  ňehcel,  a  na  ostatok 
lebe  zaumiňil,  že  še  ňigdi  ňeožeňi. 

Krásna  princezná,   ket  naš  princ  8  ptakom  odejšol,    še  doras  pre- 


Digitized  by 


Google 


—  90  — 

budzila;  bo  s  tim  ptakom  bula  klatba  od  nej  vžata.  Ale  ňevedzela  ňi£ 
o  tini,  CO  še  z  ňu  stalo,  aňi  hto  pri  ňej  buL  Z  ňu  prebudzili  še  f  zámku 
i  jej  zaklate  ludze.  Ket  še  poopžirala,  bulo  jej  čudno,  dze  še  te  tri  veci : 
lut^č,  liJep  a  víno  podzeli  a  hto  ptaka  het  vžaL  Neskorší  še  staf  jej  začal 
meňic,  a  ona  neznala^  co  jej  hibi.  Stima  mišlenkamí  a  s  tim  dumaňim 
hitro  uc^kal  jej  čas,  aš  siná  porodzila. 

Bulo  to  jedno  prekrásne  dzjecatko  a  roslo  jak  z  vodí  konope.  Co 
ňevidzet!  počalo  behac  a  žvatlac;  a  matka  mala  z  neho  velikú  radosc. 
Ftedi  eäči  malo  hto  znal  čitac  a  pisac.  Lem  kralove  a  veliké  pánove 
sebe  trimali  učenich  mužoch,  htere  jich  dzeci  viučovali,  a  tak  še  i  našej 
princezné  teho  Sčesca  dostalo.  A  jak  jej  to  terás  dobre  padlo!  Mohla  i 
sama  svojeho  sinačka  viučovac,  co  aj  z  radoscu  robila. 

Uš  znal  šumňe  slova  vipovedac,  ket  ku  Sedzmemu  roku  dohadzal. 
Jedného  dňa  šedzi  z  ňim  matka  na  kanapeju  pri  tim  samim  stolíku  a 
f  tej  istej  híži,  dze  pret  šedzem  rokami  ležela;  hlapčík  skočí  dolu  a  po 
hi^i  potskakuje.  Ket  uš  calu  hiži  pobehal^  vcahnul  še  pot  stôl  a  kuká 
dohuľi.  Tu  vidzi  pot  spotkom  napísane  slova. 

„Ach,  kukajže,  mamičke,  co  to  tu  za  slova!" 

Matka  še  hitro  shilíla  a  čítala  meno  príncovo,  kedi  tam  bul  a  poco. 
Terás  uš  znala,  hto  je  ocom  jej  siná.  Hňet  sebe  i  zaumeňila,  že  ho  ví- 
hfeda.  Roskazala  svojim  ludzom,  žebí  šícko  na  cestu  prihotovili.  F  kratkím 
čaše  bulo  šicko  pohotoveno,  a  ona  odejšia  i  zo  svojim  sinom.  Zamek 
zobabjla  svojim  vemím  sluhom,  žebí  ho  doftedi  verne  opatrovali,  zakla 
še  ona  nazat  ňenavraci. 

Perše  mesto,  dze  prišla,  bulo  to,  dze  princ  meč  zohabil.  Jak  tam 
prišla,  ta  jej  hňet  o  tim  dzívotvornim  meču  rospravjalí.  A  bula  rada,  že 
najšla  šlak.  Doras  še  dala  u  krala  ohlašíc  a  pítala  ho,  žebí  jej  vracil 
meč,  CO  še  jej  zo  zámku  stracil.  Ket  to  kral  uslišel,  dluho  nemeškal, 
aľe  hňet  princezné  meč  vracic  roskazal.  Pocešena  (=  potešená)  odešla 
dlalej,  ¥  druhim  mešce,  do  htereho  prišla,  najšla  víno  a  f  trecím  hlep; 
obidvojo  jej  nazat  prinavracílí  tak,  jak  meč. 

Na  ostatku  prišla  aš  do  teho  mesta,  dze  ten  hledani  princ  bival. 
Tu  poslala  hňet  ku  kralovi  a  zadala,  abi  ku  ňej  poslal  siná,  hteri  ptaka 
zo  zaklateho  zámku  odňesol.  Ona  ňevedzela,  že  kral  ma  troch  sinoch,  a 
kial  za.^  ňevedzel,  že  ten  najmladčí  ptaka  odňesol.  Tedi  povedzel  to  tim 
dvom  starším.  Tote  sebe  mišleli,  že  u  princezňí  milosc  obšahnu,  ba  že 
sebe  i  jtnlneho  z  nich  za  manžela  vivoli.  Tak  išli  ku  ňej  bes  meškaňa. 
Ale  s  tim  sebe  žie  poradzili.  Jak  ku  princezné  prišli,  začudovala  še,  že 
su  dvorne.  Ale  jak  še  počala  o  meču,  o  vine  a  o  hlebe  spitovac,  a  oňi 
o  ničom  neznalí,  ftedi  poznala,  že  su  huncucí,  a  trestom  jim  hrozila, 
A  š  tcras  še  vízradzilí  a  jej  še  priznali,  že  ňe  oňi  ptaka  príňesli,  ale  jich 
najmlači  brat. 

Princezná  jich  dala  za  ten  čas  svojím  sluhom  vartovac  a  poslala  po 


Digitized  by 


Google 


—  91  — 

teho  najmlačeho.  Či  rat  6i  óerat,  ten  jej  uš  bul  na  vulu.  Rat  bul  preto,  že 
ju  miloval,  a  ňerat  preto,  žebi  oci  caške  (i=  ťažké)  serco  ňezrobil;  bo 
neznal,  či  še  budze  princezná  na  nich  pomscic,  abo  ňe.  Mocne  mu  serce 
tluklo,  ket  ku  óej  vejôol  a  ona,  ešči  o  vela  krajša,  jak  pretim  (=  pred- 
tým), i  zo  sinom  svojim  mu  streti  išla  Potim  kleknul  pret  ňu  a  pital 
ju  o  prebačeĎe.  Povedzel  jej,  že  pret  šedzem  rokami  zadal  sebe  počuc 
od  óej  holem  (=  hoclen)  jedno  slovíčko,  a  terás  še  uš  jej  peršeho  slova 
boji.  Ale  Ďebula  zla  procifko  nemu ;  bo  še  princezné  krásni  šuhaj  zapáčil, 
a  bárs  bula  rada,  že  ju  aš  doteras  miluje  a  že  jej  vernim  zostal.  Pre- 
bačila  mu  šieko,  a  on  jej  uš  terás  šicko  virospravjal,  jak  še  z  ňim  aš 
doteras  vodzilo.  Tu  lem  poznala  oplanstvo  jeho  bratoch.  Aňi  slovo  ne- 
povedzela,  ohabila  princa  i  zo  sinom  f  svojej  hiži  a  vzala  meč  zo  sebu 
i  posla  k  tim  druhim  princom.  Jak  tam  vešia,  tri  raži  mečom  ponat 
hlavu  mahnula,  tri  raži  še  jej  ústa  pohnuli,  a  dva  cela  (=  telá)  bes  hla- 
voch  leželi  jej  pri  nohoch.  Sluhom  roskazala,  abi  cela  otpratali,  a  tak  še 
vracila  ku  svojemu  žeóihovi,  ale  nič  še  mu  o  bratoch  nepriznala. 

Nato  išli  obidvoje  i  zo  sinom  ku  starému  kralovi.  Kral  neznal,  co 
še  z  j^ho  milim  sinom  povodzilo.  Z  velikú  radoscu  prijal  siná,  nevestu 
a  vnuka.  Ket  mu  princezná  šicko  porospravjala,  scerpnul  nat  zloscu  tich 
dvoch  starších  sinoch  a  bul  pohnuti  pre  dobrotu  najmlačeho;  zo  ščireho 
serca  rat  privolil  k  jich  manželskému  stavu  a  dal  jim  svojo  požehnane. 
Co  še  s  tima  druhima  sinami  staJo,  to  še  ňedoznal,  bo  mu  princezná 
nič  äehvarela.  O  krátki  čas  slávili  svadzbu  vihimu  mladému  princovi  a 
mladej  princezné.  Ňebulo  f  calej  krajine  aňi  lem  jedného  človeks^  hteri 
by  dobrému  princovi  a  krásnej  princezné  dluheho  živobica  a  ščesca  ňebul 
vinčoval.  A  tak  žili  ščešlivo  a  spokojne  vela  a  vela  roki  a  žijú  aš  do- 
dĎeška,  jak  nepomreli. 


x4^|^ 


Digitized  by 


Google 


Katalóg  numismatickej  sbierky 

MiTBcálnej  slovenskej  spoločnosti  v  Turô.  Sv.  Martine- 

*        /ikráteniny:  Av.  =^líce;  Rev.  =  vrub;  P  — priemer;  V^=váhíu 

Mince  zemí  rakúskych. 
Sliezsko. 

Ferdinand  11.  (1619—1637.) 

705.  Strieborný  krajciar  z  r.  1626,  velrai  zle  zachovaný;  na  Av, 
na  lavo  obrátené  poprsie  a  na  Rev.  dvojhlavého  orla,  majúceho  na  prsiach 
Ms,  1. 

70ÍJ,  Strieborný  groš  z  r.  1634,  na  vrchu  prevŕtaný.  Ax.  M[OJN  ' 
PRIN(^  •  KT  •  —  STAŤ  •  EVANG  :  SIL.  V  prostriedku  sliezska  orlica,  od 
bokov  H— R.  Na  spodku  v  rámci  3.  Rev.  Šesťriadkový  nápis:  SI  DEVS^ 
PRO  Ní  )BIS  —  *  QVIS  *  ~  CONTRA  —  NOS  •  —  1634. 

Ferdinand  liľ  (1637—1657) 

707.  Strieborný  krajciar  z  r.  1647.  Av,  FERD  •  lU  •  D  •  G  R  - 1  ■  — 
S '  A  *  G  vH  •  B  •  R.  V  prostriedku  poprsie,  pod  ním  1.  Rev.  MO  ■  NO  - 
A  R  ■  DV  ■  TESH  •  1647.  Pod  kniežacím  klobúkom  štít  so  sliezskou  orlicou. 
Po  bokoí  Ii  H— L. 

708.  Strieborný  tešinský  krajciar  z  r.  1647,  taký  ako  predešlý, 

709.  Strieborný  tešinský  groš  z  r.  1648.  Av.  FERD  :  III :  D  :  GR : 
R  :  I  —  S  :  A  :  G  :  H  :  BO  :  REX  •  *  V  prostriedku  panovníkovej  m  lavo 
olíníteiié  poprsie.  Na  spodku  v  rámci  3.  Rev.  MO  •  NO  •  AR  •  DV  -  TESCH  ^ 
1 '  ti  ■  4 '  8,  Korunovaný  štít  so  sliezskou  orlicou,  po  bokoch  H— L, 

Leopold  L  (1657—1705.) 

710.  Strieborných  15-krajcíarov  z  r.  1662.  Av.  Kolopis  modzi  dvoma 
perlovými  páskami :  LEOPOLDUS  •  D  •  G  •  EL  •  R  •  —  I  •  S  •  A  •  G  H  ■  BOH  ^ 
RKX;  vnútri  poprsie  s  hlavou  vavrínovým  vencom  ozdobenon,  majúce 
na  krku  rád  zlatého  rúna.   Na  spodku  v  rámci  XV.  Rev.  ARCHI  ■  I)UX 


Digitized  by 


Google 


'  —  93  — 

AUS  [ ].  &  SIL-1662.  V  prostriedku  korunovaný  dvojhlavý  orol, 

'  na  prsiach  štít  s  rakúsko-burgundskými  znakmi.  Popri  chvoste  C — H. 

»  711.  Podobný  15-krajcíarnik  z  r.  1694.   Av.  málo  odchylný.   Rev. 

ARCniT)  •  AVS  •  —  DVX  •  BVR '  &  SIL  •  Ifr— 94.    Známy  dvojhlavý  orol. 

Ha.  spodku  m.  zn.  (W). 

712.  Strieborný  iesf-krajcíarnik  z  r.  1665.  Av.  LEOPOLD  •  D  •  Cx  • 
R-I-  —  S-A-G-H"BO*  REX.  V  prostriedku  na  lavo  hladiace  poprsie, 
pod  nfiii  v  rámci  VI.  Rev.  ARCHI  •  DUX  AUST  •  DUX  BURG  •  &  SIL  • 
Kjt;.'),  Dvojhlavý  orol.  Na  spodku  s  bokov  S — H. 

713.  714.  Tiež  šesf-krajciamík  z  r.  1673,  druhého  tvaru ;  Av.  LEO- 
'             POLDUS-DG-  — RI-S-A-G-H-B-R-   V  prostriedku  hlavu  va- 
vrínom ovenčenú  majúce  poprsie.  Na  spodku  v  rámci  VL  Rev.  ARCHID  • 
D  •  AV  •  —  BVR  •  &  •  SIL :  16—73.  Korunovaný,  dvojhlavý  orol.  Na  spodku 
(SHS).  Tri  kusy. 

715.  Tiež  taký  z  r.  1676.  (SHS.) 

716.  Tiež  taký  z  r.  1677.  (SHS.) 

717.  718.  Tiež  taký  z  r.  1693.  (M-M-W-) 

719.  Strieborný  tri-krajciarnik  (groš)  z  r.  1661.  Av.  Kolopis:  LE- 
OPOLD-D -G- R-— I  •  S  •  A  •  G  •  H -B  REX.  Cisárovo  poprsie,  pod 
nim  v  rámci  3.  Rev.  ARCHIDUX  •  A  •  DUX  •  BURG  •  &  SI  •  1661.  Dvoj- 
hlavý orol,  po  bokoch  G — H. 

720.  Tiež  taký  z  r.  1665,  na  Av.  v  kolopise  len  LEOP.  M.  zn.  S— H. 

721.  Tiež  tri-krajcíarnik  z  r.  1665,  ale  na  Av.  v  kolopise  LEOPOLD, 
m.  ZD.  pod  chvostom  orla  FBL.  Letopočet  rozdelený  16—65. 

722.  Tiež  taký  z  r.  1666.  M.  zn.  (SHS). 

723.  724.  Tiež  taký  z  r.  1667,  (SHS).  Dva  kusy. 
725.  726.  Tiež  taký  z  r.  1668,  (SHS).  Dva  kusy. 
727.  728.  Tiež  taký  z  r.  1669,  (SHS).  Päť  kusov. 
72í).  Tiež  taký  z  r.  1670,  (SHS). 
73t).  Tiež  taký  z  r.  1695,  (M  •  M  •  W  •) 
731.  732.  Tiež  taký  z  r.  1696,  deväť  kusov;   Av.  LEOPOLDVS.. 

M.  zn,  C  •  B  •  Mincmajster  Krištof  Brettschneider. 

733.  Tiež  taký  z  r.  1697,  (C  •  B). 

734.  Tiež  taký  z  r.  1699,  m.  zn.  po  bokoch  orla  F— N. 
73Ó.  Tiež  taký  z  r.  1699,  (C  •  B). 

735.  a.  Tiež  taký  z  r.  1699,  (F  •  N). 

736.  Tiež  taký  z  r.  1701,  (F  •  N). 

737.  Tiež  taký  z  r.  1702,  (F  •  N). 

738.  739.  Tiež  taký  z  r.  1705,  (F  •  N),  štyi-i  kusy. 

740.  Tiež  také,  nezreteľného  roku,  štyri  kusy. 

741.  742.  Strieborný  krajciar  z  r.  1671,  (SHS).  5  kusov. 

743.  Tiež  taký  z  r.  1672,  (SHS). 

744.  Tiež  krajciar  z  r.  1695. 


Digitized  by 


Google 


-94- 

745.  746.  Strieborný  krajcíar  z  r.  1697.  Av.  Kolopis:  LEOP0LI>VS  • 
D  •  íí  •  R  •  1  •  S  •  A  •  G  •  H  •  B  •  REX.  Poprsie,  Rev.  Kolopis :  ARCHIDVX  •  A VS  • 
DVX  •  BVR  •  SIL  •  16— 97.  Známy  dvojhlavý  orol  s  Cís.  1.  na  prsách. 
Dva  kusy, 

747.  748.  Tiež  taký  z  r.  1698,  (M  •  M  •  W  •),  osem  kusov. 

749.  750.  Tiež  taký  z  r.  1698,  (C  •  B),  osem  kusov. 

751.  Tiež  taký  z  r.  1698,  len  m.  zn.  nečitateľná. 

752.  753.  Tiež  taký  z  r.  1699,  (C  •  B),  štyri  kusy. 
754.  755.  Tiež  taký  z  r.  1699,  (M  •  M  •  W). 

756.  757.  Tiež.  taký  z  r.  1699,  (F— N),  sedem  kusov;  jeden  z  nich 
tiar,  K.  Čermák. 

758.  759.  Tiež  taký  z  r.  1700,  (F«N),  devät  kusov.  Jeden  dar.  J. 
Blchov,  a  druhý  K.  Čermákov. 

760.  761.  Tiež  taký  z  r.  1700,  (C  •  B). 

762,  763,  Tiež  taký  z  r.  1701,  (C  •  B),  dva  kusy, 

764,  765.  Tiež  taký  z  r.  1701,  (F  •  N),  dva  kusy. 

7G6.  Tiež  taký  z  r.  1702,  (C  •  B). 

767.  Tiež  krajciare  s  nečitateľným  letopočtom,  viac  kusov. 

767,  8.  Strieborný  krajciar  z  r.  1670  v  Brehu  razený.  Av.  Koru- 
nované dva  jedno  popri  druhom  stojace  Stlty,  v  pravom  sliezska  orlica, 
v  ľavom  znaky  horvatského  herbu.  Na  spodku  letopočet  1670.  Rev.  Sliezska 
orlica  a  rozpiatyma  krýdlama,  po  jej  bokoch  C— H. 

767.  b.  Tiež  taký  z  r.  1677.  Štítky  odchodného  druhu. 

Jozef  I.  (1705—1711.) 

768.  769.  Strieborný  tri-krajciarník  (groš)  z  r.  1705.  Av.  10  SE- 
PHUS  -DGR-I-S— AG-H-BO-  REX.  Poprsie,  pod  nim  v  ritmci 
3.  Rev.  ARCHID  •  AUS  •  —  DUX  •  BUR  •  SIL  •  17—05.  Na  spodku  (F  ■  N). 

770.  771.  Tiež  taký,  z  r.  1705  (C -B)  (Krištof  Brettschneidei). 

772.  773.  Tiež  taký  z  r.  1706,  (F  •  N),  osem  kusov. 

774.  775.  Tiež  taký  z  r.  1706,  (C  •  B),  tri  kusy. 

770.  777.  Tiež  taký  z  r.  1707,  (F -N),  päť  kusov. 

778.  779.  Tiež  taký  z  r.  1707,  (F  •  N),  kolopis  Av,   ináč  podelený. 

780.  781,  Tiež  taký  z  r.  1708,  (F -N),  päť  kusov. 

782.  783,  Tiež  taký  z  r.  1709,  (C  •  B), 

784.  785,  Tiež  taký  z  r.  1709,  (F -N).  (Fr.  Novák), 

786.  787,  Tiež  taký  z  r,  1710,  (F -N),  štyri  kusy, 

788.  789,  Tiež  taký  z  r.  1710,  (C  •  B). 

790,  791.  Tiež  taký  z  r.  1711,  (F -N),  štyri  kusy. 

792.  Tiež  taký  s  obšuchaným  letopočtom.  M.  zn.  F  •  N.  Dnr.  Ján 
Makovický. 

Karol  VI.  (1711-1740.) 

793.  Strieborný  éesf-krajciarnik  z  r.  1712.  Av.  CAROLVS  VI  •  U  • 
G-R-I-  —  S-A-G-fflSH-&B-  REX.   Poprsie,  pod  ním  VL  Rev. 

Digitized  by  VjOOQ IC 


-  95  — 

ARCHIB-AUS— DBUR&-SILE-17— 12.  Dvojhlavý  orol.  M.  zn. 
(F -N).  Prevŕtaný. 

794.  Tiež  taký  s  nečitatelným  letopočtom.  Rev.  Kolopis:  ARťllIK- 
AVSTRI  •  BYX  •  BVR-  &  •  SIL. , .  Známy  dvojhlavý  orol,  na  prsiach  v  oviil- 
nom  štítku  sliezsku  orlicu  majúci. 

794.  a.  Tiež  taký  z  r.  1714. 

794.  b.  Tiež  šesMcrajciarnik  z  r.  1715.  Av.  CAROĽ  VI  1>  (i  •  — 
R  •  I  •  S  •  A  •  G  •  Hl  •  H  •  B  •  R.  Na  lavo  obrátené  poprsie.  Rev.  Alít  Hli >  ■ 
AVSTRLä:  •  — DVX  •  BVR  •&•  SIL  •  1715.  Koninovaný  dvojhlavý  .ani, 
na  prsách  v  okrúhlom  štítku  sliezsku  orlicu  majúci.  Pod  orlom  (\'I). 
Dar.  Alois  Behúnek. 

795.  Strieborný  štyrí-krajcíarník  z  r.  1713,  prevŕtaný  na  vrchu.  Av. 
CAROL  VI-D-G-R-I-  —  SA-GHI-HB-  REX.  Poprsie,  po.I  ním 
v  rámci  IV.  Rev.  ARCHID  •  AVSTRI  •  DVX  •  BVR  •  &  •  SIL  •  171.;.  Nii 
prsách  dvojhlavého  orla,  v  štítku  sliezska  orlica. 

796.  Strieborný  tri-krajcíarnik  (groš)  z  r.  1712.  Av.  CAROLrs- 
VI-D-G-R-I-S-A-  —  G-HIS-H-&'B- REX.  Poprsie,  na  siK»lku 
v  rámci  čís.  3.  Rev.  ARCHID  •  AVS  •  —  DUX  •  BUR  •  SIL  •  17—12.  Iiv.ý- 
hlavý  orol  na  prsách  s  rak.  burg.  štítom.  Na  spodku  (F  •  N.). 

797.  Tiež  taký  z  r.  1716. 

798.  799.  Tiež  tri-krajciarnik  z  r.  1719.  Av.  CAROLVI- Dii  — 
R-I-SAG-HIH-BR-  Poprsie.  Rev.  ARCHID  •  AVSTRI^  —  1  >VX  • 
BVR •  &  •  SIL  •  1719.  Korunovaný,  dvojhlavý  orol,  na  prsách  sliezsku  ínlirti 
majúci.  Na  spodku  v  rámci  3. 

800.  Tiež  taký  z  r.  1723. 

801.  802.  Tiež  taký  z  r.  1726. 

803.  Strieborný  krajciar  s  nečitatelným  letopočtom,  zväčša  obšucliaitý. 

Kráľovstvo  Galícia. 

Maria  Theresia.  (1772—1780.) 

804.  Strieborný  15-krajciarnlk  z  r.  1776.  Av.  Kolopis:  M-TÍIKRE- 
SIA  •  D  •  G  •  R  •  I  •  HU  •  BO  •  GA  •  LO  •  REG.  Nad  vavrínovou  a  paliiM.vr.u 
ratolesťou  kráľovnino  poprsie.  Pod  čiarou:  XCVI  EX  MARCA  — ľ(  t; A 
VIEN.  Rev.  Kolopis:  ARCHID •  AUS •  DUX •  OSW •  ZAT •  1776.  Vo  vy- 
strojnom,  korunovanom  štíte:  15  KR.  Po  bokoch  C*  —  A.  Na  saminu 
spodku  palmová  a  vavrínová  ratolesť. 

805.  Strieborný  30-krajoíarník  z  r.  1775.  Av.  taký,  ako  na  piľ- 
predošlom,  len  pod  čiarou  stojí:  XXXXVIII  EX  etc.  Rev.  Tiež  tiiký, 
ako  na  predošlom,  len  štít  držia  dva  gryfy;  na  spodku  30 -KR.  a  iiizSie 
IC— FA. 


Digitized  by 


Google 


-  96  — 

Slobodné  mesto  Krakov. 
Ferdinand  V.  (1830—48.) 

80ÍL  Strieborných  pif  groši.  Av.  Vo  venci  z  dubovéhn  lístia:  fi— 
GROSZY— 1835.  Rev.  Nad  mestským  korunovaný  herbom:  WOLNE 
MIASTO  KRAKOW. 

80í  í.  l'iež  taký,  len  na  spodku  obštrbený. 

Kráľovstvo  Dalmácia. 
Raguza,  ako  slobodná  obec. 

8()7.  Strieborné  tri  groše  z  r.  1651.  Na  vrchu  Dl,  s  Jednoho  boku 
16,  B  tbniliého  51.  pod  nim  po  jednom  štíte.  Potom  naslíHluje  trojriad- 
kmý  nápis:  GROS  •  ARGE  —  TRIP  •  CIVI  RAGV  •  Rev.  Popn^ie  sv.  Bla^ 
siusa.  Kolopis :  S  •  B[L]ASIVS  •  RAGVSII. 

Slavonia. 

Bela  IV.  (1235—1270.) 

mn.  Denár.  MONETA  •  REGIS  •  P  •  SCLAVONIA  ^  Kuna,  pod  a  uad 
äou  po  jcííuej  hviezde,  v  každej  v  prostriedku  po  jednom  bode^  na  koncach 
li'irov  pľŕítienky.  Rev.  Dvojitý  kríž.  Z  konca  vrchného  pľavťhn  ramt^ua 
hviezda,  z  Ľavého  ale  hore  rožky  obrátený  polmesiac  s  bodoiii.  Po  bmeoch 
spodných  ramien,  a  po  kútoch,  a  na  vrchu  kríža  po  jednimi  bode.  Nad 
spodnými  ramenami  dve  korunované  hlavičky. 

Štefan  V.  (1270—1272.) 

809.  Denár.  Av.  Medzi  dvoma  perlovcami:  MONETA  -  UEítlS  -  P 
f—  pro}  SCLAVONIA*  V  protriedku  kuna,  na  spodku  a  na  vrchu  po  jc^dnej 
hvit?zde.  Rev.  V  perlovci  dvojitý  kríž.  Na  vrchu  pri  vrchnom  pravoín  ra- 
mene hviezda,  pri  lavom  polmesiac.    Po  pri  koncoch  spodných  ramien 

S  —  R,  Pod  ramenami  po  jednej  korunovanej  hlavičke. 

Ladislaus  II.  (1272-1290.) 

81L  Denár.  P  =  16  cm.  V  =  0*75  gr.  Av.  MONETA  REGIS  P  (=pro) 
SCLAVONIA.  V  perlovci  med^i  dvoma  hviezdami  kuna.  Rev.  V  perlovci 
na  podstavci  apoštolský  dvojitý  kríž.  Po  bokoch  na  spodku  dve  proti 
sebe  obrátené  korunované  hlavičky  za  chrbtom  malý  krúžik  majúce.  Nad 

pravou  hlavou  R^  nad  lavou  L  a  na  samom  vrchu  v  pravo  hviezda, 
v  lavo,  hore  obrátený  pol  mesiac.  V  kútoch  spodných  krížnych  ramien 
po  jí'dnej  lalii.  Dar.  VI.  Hurban  ml. 

812.  Tiež  taký  s  bodom  v  mesiaci.  Dar.  VI.  Hurban  ml. 

813.  Tiež  taký  s  krížikom  v  mesiaci.  Dar.  VI.  Hurban  ml. 


Digitized  by 


Google 


—  97  — 

Doplnok 

ku  katalógu  mincí  zemí  rakúskych. 

Rakúsko. 

Albert  V.  (1438—39.) 
Č.  1,  a.  Strieb,  jednostranný  halier,  ako  predešlý.    Dar.  A.  KmeC. 

Rudolf  11.  (1576—1612.) 

11.  a.  Medený  „raitpfennig"  (početný  peniaz)  z  r.  1584.  Dar.  J. 
Lajda. 

Leopold  I.  (1658-1705.) 

45.  a.  Strieborný  IS-krajciarník  z  r.  1661.  Av.  LEOPOLDUS  •  D : 
G-EL-RI-  —  S-A-GH-  BOH  •  REX.  Poprsie,  pod  ním  XV  pre- 
bodnuté. Rev.  ARCHIDUXAUST'DUX-BURG&S1L-166L  Koru- 
novaný dvojhlavý  orol  na  prsiach  viac  dielny  štít  majúci.  Po  bokoch 
(i — H. 

78.  a.  Strieborné  tri  krajcíare  (groš)  z  r.  1699.  C  •  B.   Dar.  Mišík 

79.  a.  Tiež  grol  z  r.  1700.  C  •  B.  Dar.  A.  Kmeť. 
79.  b.  Tiež  groi  z  r.  1705.  F  N  s  dierkou  na  vrchu. 

Franc,  manžel  Márie  Theresie.  (1740—65.) 

191.  a.  Med.  Vs-krajciar.  Av.  FRANC  D-G-R— IS-A-GE- 
I  •  REX.  Poprsie.  Rev.  V  kartuschi  *U—K. 

Maria  Theresia    (1740—1780.) 

192.  a.  Strieborný  jeton  z  roku  1767  na  pamiatku  prinavrátenia 
zdravia  cisárovnej.  P  =  2  cm.  V  =2-10  gr.  Av.  M.  THERES-D-G- 
R--IMP-HU-BO-REG.  V  prostriedku  jej  na  lavo  obrátené  poprsie. 
Rev.  V  polkruhu  kolopis :  DEO  CONSERVATORI  AUGUSTAE  Na  SDodku 
OB  REDDITAM  PATRLE  -  MATREM  22  IVLII  -  1767.  V  pro- 
striedku pred  oltárom  klačiaca  ženská  osoba  s  kadidlom.  Dar  K  Ba- 
bylon. 

200.  a.  Strieb.  30-krajciarov  z  r.  1769.  MARIA  -  THERESIA  atď 
ako  na  nasledujúcom. 

«  iííUÍi.o^*"^'''  3-'"^í«ía™'k  (groš)  z  r.  1768,  na  boku  prebitý.  Av 
M  •  THERES  •  D  •  G  .  -  R  •  I .  HU  •  BO  •  REG.   Diademové  na  lavo  obrí: 
tené  poprsie.  Rev.  ARCH  •  AUST  •  DUX  •  —  BO  •  CO  •  TYR  •  1 768  •  X  Ko- 
runovaný dvojhlavý  orol,  na  prsiach  3  majúci.  Po  bokoch  C— K. 
224.  a.  Medený  krajoíar  z  r.  1762.  K. 


Digitized  by 


Google 


—  98  — 

224.  b.  Medený  halier  z  r.  1765.  Av.  Korunovaný  okrúhly  štít  s  rak. 
stuhou.  Rev.  1— HEL— LER— 1765. 

224.  c.  Tiež  taký  z  r.  1768. 

224.  d.  Tiež  halier  z  r.  1777.  Av.  ako  na  predošlom.  Rev.:  1— HEL- 
LER— 1777, 

Jozef  II.  (1780—90.) 

228.  a.  Strieb.  dvadsiatnik  z  r.  1783.  G. 

233.  a.   Strieb.  desiatnik  z  r.  1774.    Na  Av.  pod  poprsím  A.   Na 
Rev*  po  bokoch  orla  S  *  —  C. 

237.  a*  Medený  krajciar  z  r.  1781.  B. 
246.  b.  Medený  krajciar  z  r.  1774.  S. 

Leopold  II.  (1792—1792.) 

249.  a  Malý  križiíak  z  r.  1792.  A.  Vo  všetkom  sa  srovnáva  s  vel- 
kýni  križliakoiu.  Dar.  J.  Lajda. 

Franc  11.  (1792—1835.) 

2a).  a.  Tiež  dvadsiatnik  z  r.  1810.  A. 

261*  aa.  Tiež  dvadsiatnik  z  r.  1823.  E.  Dar.  A.  Behanek. 

267.  a.  Strieb.  sedmák  z  r.  1802.  G.  Dar.  A.  Kmeť. 

272.  a.  Strieborný  päták  z  r.  1832  A.,  druhého  druhu. 

279.  a.  Strieborný  3-krajciarnik  s  obšuchaným  letopočtom. 

281.  a.  Amalgamovaný  Va-krajciar  z  r.  1812.  S.  Dar.  A.  Kmeť. 

Franc  Jozef  I.  (1848—.) 
Strieb.  ^/^-zlatník  z  r.  1868.  A.  Dar.  J.  Makovický. 

Štýrsko. 

Karol  VI.  (1711—1740.) 
379.  a.  Strieb.  krajciar  z  r.  1740.  Dar.  S.  Jurenka. 

Korutánsko. 

Tak  zvané  denáre  friesachy  z  12.  stoletia. 

422.  a— d.    Denáre  friesaohské,  razené  pod  vladárom  Bemhardom 
(v  rokodi  1202 — 57.)  Štyri  kusy.  Dar.  B.  Kadavý. 

422,  e.  Bližšie  neurčitelný  friesachský  denár  z  13.  stoletia. 

422.  f— j.  Tiež  friesachské  denáre  druhého  druhu.  Dar.  B.  Kadavý. 

422.  k— o.  Tiež  friesachy,  zase  iného  druhu.  Dar.  B.  Kadavý. 


Digitized  by 


Google 


1 

Tyrolsko.  • 

Leopold,  syn  arcikĎaza  Kai-ola.  (1623 — 32.)  ' 

425.  a.    Strieb.  krajciar  bez  letopočtu.    Av.  LEOPOLDVS  •  D  •  G  •  J 

ARC  '  D\^  *  A.   Hlavu  kniežacou  korunou  pokiytú  majúce  na  lavo  obrá-  ■ 
tené  poprsie,  Kev.  DVX  •  BVRGV  •  COMES  •  TIROLI.  V  osemramennom 

kríži  štít  8  tyrolským  orlom.  - 

Česko. 

Karol  VI.  (1711—1740.) 

C49.  a.  Strieb.  tri-krajciarnik  (groš)  z  r.  1720.  Dar.  K.  Čermák.  I 

i 

Dr.  J.  P. 


Digitized  by 


Google 


k 


\ 


Digitized  by 


Google 


Prosíme  všetkých  priateľov  dedovizne  slovenskej,  i  tých,  ktorí  už 
v  Sbamiku  uverejnenými  vzácnymi  plodmi  ducha  svojho  podnik  ná- 
rodný a  vlastenecký  na  spôsob  uznaný,  cenný,  chtivo  podopreli,  i  tých, 
ktorých  s  vdtakou  prijaté  literárne  príspevky  pre  úzkosť  priestoru  nemohly 
byť  uverejnené  až  posial,  a  ktorým  vSetkým  za  priazeň  a  vrelosť  k  veci 
dokázanú  vyslovuje  správa  hlboké  podlakovanie ;  no  i  všetkých  tých,  ktorí 
i  vedia  i  majú  o  čom  písať  v  obore  ú&inkovania  Museálnej  slovenskej 
spoločnosti,  všetkých  prosíme,  aby  dielo  naše  či  väčšími,  či  menšími  člán- 
kami, dopisami,  opisami,  krátkymi  zprávami  atď.  atď.  láskavé  podopreť 
ráčili, 

Sedaktor. 


Novým  členom  Museálnej  slov.  spoločnosti  môžeme  prepustiť  šesť 
miitoY  Sbamika,  soš.  I.  a  n.  (r.  1896,  1897  a  1898)  pri  doplatku  za 
každý  sošit  po  1  zl.,  v  to  počítajúc  aj  porto. 

Správa^ 


H^^- 


Digitized  by 


Google 


Sbomik  Muaeálnej  slovensky  spoločnosti  vychádza  v  ne- 
určitých dobách,  avšak  každého  roku  aspoň  v  dvoch  sväzkoch. 

Členovia  Museálnej  slov.  spoločnosti  dostávajú  Sbomik  zdarma,  no 
pri  doplatku  1  zl.  za  ročníky  ktorý  doplatok  ku  zásielke  členovského  prí- 
spevku pripojiť  prosíme. 

Poneváč  vydávanie  Sbomika  so  značným  nákladkom  je  spojené, 
správa  s  povdačnosťou  prijme  všetky  váCšie-menšie  na  vydávanie  Sbor- 
níka  znejúce  obete  a  príspevky. 

Všetky  zásielky  venované  museálnym  alebo  knižniíným  sbierkam, 
ako  i  dopisy  týkajúce  sa  správy  Museálnej  slovensky  spoločnosti, 
prosíme  na  meno  tejto,  všetky  články  a  dopisy  týkajúce  sa  Sbomika, 
prosíme  zase  na  meno  redaktora  A.  Sokolik^a  do  TurC.  Sv.  Martina 
láskavé  posielaí. 

PI  t.  priaznivci  museálnych  sbierok  našich  prosia  sa  úctivé,  aby  pri 
každom  kúsku  prípadnej  zásielky  nesfažovali  si  poznamenať  -—  nakoDíO 
možno  —  kde  ktorý  predmet  nájdený  bol,  zkade  pochodí,  čím  nález,  po- 
ťažne príspevok,  získa  na  zajímavosti. 

—^ ' 

Výťah  zo  stanov. 

členovia  Museálnej  slovenskej  spoločnosti. 

Zakladajúcim  členom  môže  byť,  kto  raz  na  vždy  složí  25  zl.  r.  i^., 
poťažne  50  korún. 

Riadnym  členom  stane  sa,  kto  ročite  najmenej  2  zL  r.  č.  alebo 
4  koruny  platiť  sa  zaviaže. 

Činným  členom  je,  kto  ciele  spoločnosti  sbieraním  a  zasielaním 
predmet  museálnych  a  kniževných  sbierok  tvoriacich  vecí  podporovať  sa 
zaviaže  a  aj  skutočne  podporuje. 

Kto  chce  stať  sa  zakladateľom,  alebo  riadnym  a  poťažne  činným  čle- 
nom, ten  oznámi  to  predsedníct\ii  buJto  bezprostredne,  bud  kroz  dakto- 
rého člena. 

S  úctou  prosia  sa  ct.  členovia  Museálnej  slovenskej  spoločnosti,  aby,, 
každý  v  svojom  kruhu  a  podla  možnosti,  hľadeli  budiť  záujejn  za  národno- 
vlastenecký  tento  ústav.  Keby  každý  dosavádny  člen  behom  roku  získal 
aspoň  jednoho  nového  člena,  čo  veru  —  aspoň  po  väčšine  —  nemožho 
pomenovať  nemožnosťou,  nielen  že  zdvojnásobnily  by  sa  materiálne  pro- 
striedky spoločnosti,  ale  zmohutnela  by  táto  aj  o  vec  zaujímajúcimi  sa 
členami  a  účinkovanie  jej  stávalo  by  sa  dalej  a  dalej  i  širším  i  vniká- 
vejším. 

— -K* — 
Oeixa  1  acl. 


Digitized  by 


Google 


W 


Príloha  ku  6.  člalu  Časop.  Mns.  slov.  spoločnosti  z  r,  1899. 


^^.  '^.čb.J^J^,..  á^^i^^x,^ 


TURČIANSKY  SV.  MARTIN,  1899. 
TJaiími  KiiíhtlrtLdarakebo  liOíLÄtiiiílrŕtkuho  ^^pulkii.  —  Nfiklu-loni  vIíhIiivih 


h. 


''£^í^A^ňW/^m^^mf^^wjmm^s^^mmmmsmm¥4m^i^^^£^i 


I 


OBSAH 

Strana 
Drievi  a   niest«>ká    admiDistrácia  v  Kremuiei  a  v  iných   slolioditjeh 

kráľovských  mestách.  PÍSe  Pavel  Krizko.  (Dokončenie) .101 

O  ústrojnosti  nápevu  ^Nitra  milá,  Nitra^.  Podáva  Ľud.  Ad.  Reititif.  (Do- 
končenie)   1:^1 

I  ,  Miestopisné  úryvky  z  Gemera.  Podáva  Július  Botto.  II.  Jelfiava  ....    131 

^  Obyčaje  a  povery  z  roľníckeho  predmestia  Štálov  v  Novej  Bani.  Podáva  Šlelfm 

ŕ  Volf'Ki^azolfécky 139 

I  Záhadné  dejepisné  otázky.  Slovanskí  Gothovia.  Napísal  Fr.  V.  Sasinek  .  14B 
^  Bronzový  hromadný  nález  na  Hrádku  pri  Istebnom  v  oravskej  stolici.  Dr.  J*  P.  155 
b.  Eftte  raz  „IMieNtne  mená  vo  Spi6ť^.  I.  Dr.  Stanisiaw  Eljasg'RadsikQwďi  — 

II  II.  Odpoveď  p.  dr.  Eliasz-Radzikowskému  na  nové  poznámky  Jeho 

r  o  „iBicstiiych  menách  vo  Spi6i^.  Štefan  Mišik 159 

I  O  pOvode  mená  „Ružbachy''.  Štefan  MiMk 170 

'íl                       Katalóg  numismatickej  sbierky,  darovanej  Mu«)eálneJ  slovenskej  spo- 
ločnosti Ferdinandom  äándorflm.  Sostavil  dr.  Ján  Petrikovich  .    .    .    .  17S 


Digitized  by 


Google 


S 


»ff' 


Drievna  mestská  administrácia  v  Kremnici  a  v  iných 
slobodných  kráľovských  mestách. 

Píše :  Pavel  Križko. 

(Dokončeoie.) 

4.  Meštianstvo. 

Najdôležitejšie  veci,  ako  menovite  rychtárske  volby,  povoľovanie  dane 
a  vojska,  obrana  samého  mesta,  a  podobné  záležitosti,  vybavovalo  meštian- 
stvo vo  svojich  shromaždeniach,  ktoré  vydržiavalo  budto  v  spoločnosti 
s  mestskou  radou  a  volenou  obcou,  buďže  i  samotné  a  bez  týchto  sborov. 

Jeho  rečníkom  v  shromaždeniach,  spolu  s  radou  a  s  volenou  obcou 
vydržiavaných,  bol  meštiansky  tribún,  ktorého  si  počiatočné  samo  meštian- 
stvo volievalo,  pozdejšie  však,  a  síce  asi  od  začiatku  zo  sedemnásteho 
storočia,  mestskej  rade  a  volenej  obci  ku  vyvoleniu  predostiaralo  a  od- 
porúčalo. On  bol  súčasne  i  predsedníkom  v  meštianskych  poradách  a  tvoril 
akúsi  protiváhu  rychtárovi.  I  tribúnovi  pripojili  v  sedemnástom  storočí 
ku  boku  najprv  jednoho,  a  pozdejšie  dvoch  pomocníkov  a  náhradníkov. 
Tribúnovo  slovo  bývalo  v  meštianstve  rozhodným,  preto  povolával  mestský 
rychtár  asi  od  druhej  desatiny  zo  sedemnásteho  storočia  i  tribúnov  do 
porady,  keď  mala  mestská  rada  a  volená  obec  pokonávať  a  radiť  sa  o 
o  vážnejších  veciach.  Ich  prítomnosť  a  účasť  v  takých  poradách  bývala  ne- 
malou zámkou,  že  sa  meštianstvo  podrobí  tomu,  čo  uzavre  mestská  rada 
a  volená  obec  spoločne  s  tribúnmi.  Lebo  ačpráve  mal  i  mestský  rychtár 
sám  o  sebe  veľkú  moc  v  meste,  i  mestská  rada  sťa  súdna  vrchnosť,  a  vo- 
lená obec,  sťa  dozorný  sbor,  vládly  značnou  mocou  a  vplyvom  na.  meštian- 
stvo, predsa  sa  toto  nikdy  úplne  nezrieklo  svojej  moci  a  vedelo  zjednať 
svojej  vôli  v  príhodnom  čase  i  potrebnú  platnosť.  Ono  síce  nesiahlo  ani 
raz  za  surovou  mocou  a  nepostavilo  sa  ozbrojenou  rukou  oproti  svojej 
vrchnosti,  ale  ju  prinútilo  všímať  si  jeho  žiadosti  tým  spôsobom,  že  jej 
zrovna  uprelo  platiť  akúkoľvek  daň.  Tak  stalo  sa  v  Kremnici  po  viac 
ráz  a  to  isté    m'obilo  i  meštianstvo  v   Banskej  Bystrici,    v  Štiavnici, 

8 

Digitized  by  VjOOQIC 


102  — 


n 


v  Kiupine  a  v  iných  mestách,  ked  bí  v  oči  vrchnosti  nevedela  inak 
dať  rady  ^). 

Tomu  k  vôli,  aby  bolo  možným  čím  výdatnejšie  brániť  mesto  oproti 
nepľiateTským  nápadom,  bolo  rozdelené,  počnúc  od  roku  1529,  celé  krem- 
nické mesto  na  štyri  štvrte  a  každá  štvrť  na  viac  desatín.  NáĽelm'koiii 
celej  Štvrte  bol  štvrtník  a  náčelníkmi  desatín  boli  desiatnici.  I  týchto  i  tam- 
tých volievala  mestská  rada  spolu  s  volenou  obcou  a  síce  vždy  doživotne  í 
preto  sa  stávalo,  že  desiatnikmi  a  št\Ttníkmi  boli  zavše  i  radní  páni  alebo 
i  čeliiejší  členovia  volenej  obce.  Každý  obyvateľ  bol  povinný  hnedf,  ako 
ga  Bta]  mešťanom,  zadovážiť  si  potrebnú  zbroj,  a  ked  zavznely  s  veže 
vojenské  bubny,  musel  svoju  prácu  nechať  stáť,  siahnuť  za  zbrojoii  a  ])o- 
náhlať  m  ku  svojmu  desiatnikovi  a  s  desiatnikom  ku  štvrtníkovi  i  ŕakať 
tam  na  rozkazy  zámockého  veliteľa  alebo  pozdejšie  mestského  kapitána, 
bo  ten  bol  vo  vojenských  dielach  hlavným  náčelníkom  a  veliteľom  celélio 
meštianstva. 

Jednou  z  hlavných  starostí  mestskej  rady  a  volenej  obce  bolo,  aby 
vedel  každý  mešťan  náležité  zaobchádzať  so  zbrojou  a  tomu  k  vuli  dalo 
mesto  vystaviť  a  udržovalo  vždy  v  dobrom  stave  strelnicu,  kde  bnli  po- 
vinní všetci  mešťania  cvičiť  sa  v  strieľaní,  v  šermovaní  a  v  iných  vo- 
jenských výkonoch  a  síce  pod  dozorom  a  vodcovstvom  osobitných  strc- 
leckýcli  majstrov,  ktorých  volievala  s  času  na  čas  mestská  rada  spolu 
s  volenou  obcou.  Pre  vynikajúcich  strelcov  určovalo  a  vykazovalo  mesto 
í  značnejšie  odmeny  v  peilazoch  alebo  väčšiu  hodnotu  majúcich  pred- 
metoch, Čoho  obraz  a  doklady  podávajú  nielen  kur.  zápisnice,  lož  i  po- 
kladničné knihy  v  hojnosti. 

Poneváč  však  mesto  potrebovalo  pre  svoju  obranu  ľudí  spolahlivých, 
teda  neprijímali  každého  za  mešťana,  kto  sa  ním  chcel  stať.  Od  jetluoho- 
každého,  Uásiaceho  sa  o  meštianske  právo,  požadovali  predovšetkým  rodný 
list,  ktorým  sa  musel  vykázať,  že  je  manželským  dieťaťom  a  človekom 
mravne  zachovalým.  V  nemeckýeh  mestách,  a  tak  teda  i  v  Krcmíiici  a 
v  mestách  s  ňou  spojených,  vyžadovali  od  každého  mešťana  i  to,  aby  bol 
rodilým  Nemcom.  Kto  týmto  podmienkam  nevyhovel,  toho  neprijali  za 
mešťana,  ked!  im  však  vyhovel,  nuž  sa  musel  stať  najprv  majstrom  alebo 
úradníkom,  potom  sa  musel  oženiť  a  len  potom  sa  mohol  stať  mešťanom, 
Ženbou  a  založením  osobitnej  rodiny  bol  patričný  užšie  a  tesnejšie  pri- 
pútaný ku  mestu,  jehožto  sa  stal  mešťanom,  a  tak  mu  i  muselo  viac 
záležať  na  bezpečnosti  a  dobrobyte  celého  mesta,  než  človeku  slobodnémiu 
svoje  bydlisko  snadno  a  ľahkým  spôsobom  zameniť  za  druhé  mohúcemu. 


^)  O  takomto  odpore,  kde  totiž  sa  osvedčilo  meštianstvo,  že  nebude  platiť  díiň, 
Iíodávftjii  zprávy  kur.  záp.  z  r.  1594—1598  na  str.  119,  220,  265,  457  a  477,  z  r. 
1598— J59fl,  na  str.  191,  222,  277  a  287,  z  r.  1600,  na  str.  313,  z  r.  1602  nn  str. 
110,  124.  ft  363,  z  r.  1608,  na  str.  114,  z  r.  1612,  na  str.  71,  z  r.  1620-l^>2a,  na  atr, 
64,  7.  r.  IÍÍ23— 1G24,  na  str.  176  atd. 


Digitized  by 


Google 


—  103  — 

Prvotné  skladávali  noví  mešťania  iba  jednoduchý  slub  mestskej  rade, 
pozd^šie  a  síce  od  druhej  desatiny  zo  sedemnásteho  storočia,  bola  v  platnosť 
uvedená  i  pre  nových  mešťanov  osobitná  prísaha,  a  počnúc  od  r.  1631 
i  osobitný  poplatok,  zvaný  meštianskou  taksou,  ktorú  prvotne  vymeria- 
vala a  ustaľovala  s  pádu  na  pád  mestská  rada,  berúca  ohlad  na  majetkové 
pomer>*  toho-ktorého  nového  mešťana ;  pozdejšie  však  bola  táto  taksa  pre 
jednoho-každého  v  rovnakom  súhrne  ustanovená.  Mešťania  v  predmestiach 
bývyjúci  a  nie  rodení  Kremničania,  ako  i  majitelia  takých  na  námestí 
ležiacich  domov,  ktoré  nemalý  právo  merať  víno  alebo  pivo,  platili  oby- 
čajne 12  zlatých  sťa  meštiansku  taksu,  kdežto  obnášal  ten  istý  poplatok 
pre  mešťanov  tých,  ktorí  vládli  domami  na  námestí  ležiacimi  a  vínové  i 
pivné  právo  majúcimi,  počiatočné  o  raz  viac  a  pozdejšie  práve  až  80 
zlatýcli-  Domorodí  meštianski  synovia  platievali  iba  polovicu  riadnej 
taksy,  kťd  stávali  za  mešťíinov,  a  práve  tolko  platili  i  tí,  ktorí  si  vzali 
za  ženy  tunajšie  vdovy  alebo  meštianske  dcéry. 

Meštianske  právo  trvalo  u  patričného  až  do  jeho  smrti,  alebo  ak  sa 
^^sťahoval  inam,  až  do  tých  čias,  kým  neopustil  Kremnicu ;  v  tomto  páde 
bol  po\iimý  oznámiť  sa  mestskej  rade  a  odriecť  sa  kremnického  meštian- 
stva, fo  zvali  navrátením  prísahy.  Kto  to  neurobil,  o  tom  poznačili  v  kur. 
zápisnici,  že  je  nevďačnou  kukučkou  a  vymazali  jeho  meno  zpomedzi 
meštianstva. 

Nadobudnutím  meštianskeho  práva  prevzal  síce  patričný  i  viaceré 
značné  a  nie  lahké  povinnosti  na  seba,  ale  spolu  s  nimi  stal  sa  i  účast- 
ným Četných  výhod  a  slobôd.  Takého  mešťana  totiž  nesmel  nikto  iný 
súdiť,  ako  jeho  vlastný  sudca,  a  stalo-li  sa  mu  niečo  v  cudzom  svete, 
tu  hnetf  jalo  sa  ho  brániť  celé  mesto  i  neustalo,  kým  mu  úplne  nepo- 
mohlo. Mešťan  neplatil  nikde  mýto  ani  akékoľvek  iné  poplatky,  a  to  zna- 
čilo veTmi  mqoho  v  tých  dobách,  lebo  v  každej  takmer  dedine  alebo  aspoň 
na  ka/ílom  panstve  očakával  a  oberal  mýtnik  cestovateľa  a  obzvlášte  za 
svojou  živnosťou  putujúceho  kupca  alebo  remeselníka.  O  takýchto  a  po- 
dobných právach^  a  výhodách  sa  pravda  úbohému  sedliakovi  vtedy  ani 
len  nesnívalo;  jeho  tlačila  celá  ťarcha  onodobných  pre  neho  trudných  a 
knišných  pomerov  a  časov.  Avšak  mešťania  netrpeli  vo  svojich  mestách 
ani  zeiaaiiské  výsady,  preto  i  nechceli  mať  medzi  sebou  zemanov  a  bránili 
sa  proti  nim  i  zubami  i  nechtami,  kde  ako  len  mohli,  a  ked!  sa  pozdejšie 
jiredsa  stal  tu  i  tam  i  daktorí  zeman  mešťanom,  ako  na  príklad  Matúš 
Itakšiansky  r.  1660  v  Kremnici,  teda  sa  musel  prv  slávnostne  zriecť 
svojich  zemanských  výsad  a  sľúbiť,  že  sú  mu  v  meste  neplatnými,  a  len 
potom  ho  prijali  za  mešťana.  O  terajších  mešťanoch  a  ich  povinnosťach 
naproti  mestu,  ako  i  o  ich  až  na  posmech  obstrihapých  právach,  možno 
právom  riecť,  že  sú  iba  slabučkým  tieňom  starodávneho  meštianstva. 


S* 

Digitized  by 


Google 


—  104  — 

5.  Úradníci. 

Za  starodávna  a  vôbec  v  tých  časiech,  o  nichžto  sme  až  posial  ho- 
vorili, nebol  ani  mestský  rychtár,  ani  žiaden  pán  alebo  člen  volenej  obce. 
ani  tribiín,  štvrtník,  desiatnik,  strelecký  majster  žiadnym  úradníkom ;  U 
všetko  boli  iba  mestský  hodnostári,  slúžiaci  mestu  bez  stáleho  a  určitého 
platu.    Jediným  mestským  úradníkom  bol  a  síce  od   štrnásteho  storofia 

a)  Mestský  notár. 

S  notárom  stretáme  sa  v  Kremnici  po  prvý  raz  r,  1342,  ktorým 
bol  v  tom  čase  istý  Siegfi-ied;  no  ja  nepochybujem  ani  najniejiej  o  tom. 
že  Kremnica  mala  a  i  musela  mať  notára  hneď  vtedy,  ako  sa  stala  sln- 
bodným  kráľovským  mestom,  lebo  znalosť  písma  bola  v  onf\j  dobe  tst^ 
velmi  zriedkavým  umením,  a  mesto  sa  istotne  nemohlo  zaobísť  liez  človeka 
v  tomto  umení  zbehlého.  Jeho  úlohou  a  povinnosťou  boJo  predčitovať 
mestskej  rade  od  krála  alebo  z  iných  miest  došlé  listiny  a  vyhotovovať 
v  mene  tejžej  kremnickej  rady  rozličné  potrebné  písemnosti, 

V  pätnástom  storočí  nachodíme  notára  po  boku  rychtárovom  zane- 
prázdneného pri  vyberaní  poplatkov  za  víno  a  domovej  i  pozemkovej 
dane,  ako  i  pri  skladaní  rychtárskych  účtov.  Rychtár  odbtnni  od  stránok 
peniaze  a  notár  ich  zapisuje  do  takzvaného  registra,  čiže,  ako  teraz  zo- 
veme  taký  register,  do  pokladničnej  knihy.  A  túto  prácu  koná  notár  a 
pozdejšie,  asi  od  polovice  zo  šestnásteho  storočia,  jeho  pomocník,  až  do 
r.  1592.  Sťa  rychtárova  pravá  ruka  i  on  je  prítomným  pri  piatkových  a 
sobotňajších  výplatách  i  všade  tam,  kde  rychtár  prijíma  alebo  ii7dáva 
mestu  patriace  peniaze;  on  teda  zastupuje  až  do  spomenutého  roku 
i  miesto  terajšieho  účtovníka  v  mestskej  administrácii.  Listín,  ktoré 
treba  notárovi  písať,  je  v  štrnástom  storočí  velmi  málo  a-  i  v  pätnástom 
veku,  ba  i  na  počiatku  šestnásteho  storočia  je  takouto  prácou  ešte  nie 
velmi  obťažený,  má  teda  dosť  času  zastupovať  i  úrad  účtovnícky. 

Avšak  počnúc  asi  od  polovice  z  pätnásteho  storočia,  začína  sa  čim 
dalej  tým  viac  šíriť  znalosť  písma  a  ruka  v  ruke  s  ňou  zjavujú  sa  pci- 
vedla  listín  už  i  dopisy  a  to  i  vrchnostenské  i  od  súkromných  osôb.  To 
rozmnožuje  notárovu  prácu,  a  rozmnožilo  na  začiatku  zo  šestuásteho  sto- 
ročia už  natoľko,  že  nepostačoval  premôcť  ju  samojediný  a  KiTrnuiea  vi- 
dela sa  byť  prinútenou  dať  mu  ku  boku  pomocníka,  vicenotára  %  Pomaly 
prejíma  tento  účtovnícke  práce  a  notár  zabýva  sa  prácami  do  jeho  notár- 
skeho oboru  patriacimi.  O  kuriálnych  alebo  iných  podobných  zápisuiciac 
pravda  niet  v  tom  čase  v  Kremnici  ešte  ani  reči,  lebo  lon  Leonhar 
Tielesch,    najvýtečnejší  zpomedzi    kremnických    notárov,   začal  spisoví 
najprv  zápisnicu  baňsko-mestských  shromaždení,  počnúc  od  i\  I5t>4 


*)  Prvý  taký  vicenotár  spomína  sa  r.  1503  a  bol  ním  istý  Jáii* 

Digitized  by  VjOOQIC 


—  105  - 

potom  založil  a  pilno  písal,  počnúc  od  r.  1570,  pozemkovú  knihu,  a  len 
jeho  tretí  nástupca  Leonhard  Staudenherz  započal  r.  1590  spisovať  i  ku- 
riálne zápisnice,  z  nichžto  sa  vyvinuly  Časom  terajšie  magistratuálne  a 
podobné  protokolly.  No  školy,  povstavšie  hned  po  reformácii,  rozšírily 
znalosť  písma  v  miere  prv  netušenej  a  toho  prirodzeným  následkom  bolo 
veliké  rozmnoženie  i  notárskej  práce. 

Okrem  zhotovovania  listín,  dopisov  a  rozličných  registrov,  bolo  dô- 
ležitou notárovou  povinnosťou  i  zastupovanie  mesta  pred  králom,  palatí- 
nom  a  pred  inými  krajinskýmu  vrchnosťmi  a  pohlavármi,  ako  i  na  kra- 
jinských snemoch.  Už  r.  1415  bol  s  kremnickým  vyslanstvom  i  mestský 
notár  pri  cirkevnom  sneme  v  Kostnici,  a  od  tej  doby  ho  nachodíme  tak- 
mer stále  budto  samotného,  budže  kremnickým  pánom  po  boku,  ked 
chodia  kremnické  vyslanstvá  v  dôležitých  záležitosťach  do  Budína  alebo 
inam  za  králom  a  pozdejšie  i,  do  Viedne,  do  Prahy,  do  Regensburgu,  ba 
i  do  dalekého  Aachenu,  Kolína  a  do  iných  uhorských  a  mimouhorských 
miest.  V  takých  poslanstvách  a  pozdejšie  i  pri  vyšších  súdnych  stoliciach 
hral  notár  vždy  prvú  úlohu. 

Rozumie  sa  samo  sebou,  že  ku  takým  výkonom  nemohlo  mesto  po- 
trebovať človeka  menej  vzdelaného  alebo  práve  nevzdelaného,  preto  po- 
žadovalo od  každého  svojho  notára  značnú  kvalifikáciu  a  volievalo  a  po- 
volávalo ku  tomuto  úradu  len  mužov  vysoké  školy  odbavivších  a  meno- 
vite v  právnych  vedách  úplne  sbehlých.  Medzi  kremnickými  notármi  bolo 
viac  takých,  ktorí  obsiahli  na  daktorej  vysokej  škole  stupeň  magisterský, 
teda  nie  malú  akademickú  hodnosť. 

Notárov  volili  doživotne  a  tak  teda  každý  z  nich  zastával  tento  úrad 
kým  žil  alebo  kým  sa  nevzdialil  z  Kremnice.  Zpomedzi  všetkých  mestských 
notárov  pozbavili  úradu  len  Zachariáša  Miillera  r.  1645  pre  opilstvo,  a 
Ignáca  Herkala  začiatkom  osemnásteho  storočia  pre  zderstvo ;  a  zpomedzi 
vicenotárov  utiekol  r.  1581  magister  Erazmus  Stollberg  pre  nevernosť 
čiže  defraudáciu,  a  r.  1604  Ján  Messerschmied  pre  cudzoložstvo,  a  pre 
účasť  v  detskej  vražde;  okrem  toho  bol  Daniel  Frankftuiier  r.  1678  do- 
časne pozbavený  úi-adu  z  náboženských  príčin'). 

Notár  sťa  taký  nebol  členom  ani  mestskej  rady  ani  volenej  obce,  ale 
zaslúžilejších  notárov  predsa  volievali  zavše  i  za  radných  pánov,  ba  takých 
po  istom  čase  práve  i  za  rychtárov.  Takto  vyznačila  Kremnica  svojich 
notárov  magistra  Wolfganga  Guglingera^),  Leonharda  Tielescha')  a  Eliáša 
Budnera  *). 

Sťa  riadny  a  stály  úradník  mal  každý  mestský  notár  a  podnotár 

')  O  StoUbergovom  úteku  hovorí  pokladničná  zápisnica  z  r.  1581/2,  o  ostatných 
však  patričné  kar.  zápisnice. 

»)  Úradoval  v  r.  1530—1551  a  rychtároval  v  r-  1542,  1546  a  1550. 
>)  Úradoval  v  r.  1564-1582  a  rychtároval  v  r.  1574,  1577  a  1581. 
♦)  Úradoval  v  r.  1595—1632  a  rychtároval  r.  1624. 


Digitized  by 


Google 


—  106  — 

i  riadny  plat,  ktorý  bol  v  najstarších  časiech,  až  asi  do  polovice  zo  šestr 
nástelio  storočia,  práve  tak  velký,  ako  plat  hlavného  mestského  farára, 
totiž  roťitých  52  zlatých  čiže  dukátov.  Pozdejšie  mu  z\7šili  plat  na 
týždenné  dva  zlaté  a  konečne,  počnúc  od  5.  sept.  1872,  práve  na  tri 
2laté.  Okrem  toho  mu  platili  počnúc  od  r.  1491  i  za  vpisovanie  radno- 
panského  menoslovu  do  kuriálnej  zápisnice,  potom  od  r.  1546  až  do  r. 
1100  do  takzvanej  mestskej  knihy  a  konečne  do  osobitnej  knihy  ročite 
jeden  dukát,  a  nad  to  mal  pod  názvom  honoráru  ešte  i  iné  pobočné  dô- 
chodky, ako  novoročné,  kúpelne,  slobodný  byt  a  poíažne  bytné,  drevo  a 
pivo  a  ešte  občasné  dary.  Podnotár  bral  z  mestskej  pokladnice  riadne 
polovicu  tolkého  platu  a  honoráre. 

Ked  sa  písačka  v  druhej  polovici  zo  šestnásteho  storočia  už  natoľko 
bola  rozmnožila,  že  ju  notár  a  jeho  pomocník  nevládali  sami  zmôcť, 
založil  Tielesch  osnovne  knihy  a  upotrebil^  ku  odpisovaniu  svojich  kon- 
ceptov osobitných  mladíkov,  ktorých  nazval  svojimi  „amanuensesmi"  a 
najímal  si  i  vydržiaval  sám  bez  toho,  aby  títo  jeho  pisári  boli  mali 
z  mestskej  pokladnice  akékoľvek  platy  alebo  honoráre.  Len  na  samom 
konci  zo  šestnásteho  storočia  nachodia  sa  v  pokladničných  knihách  za- 
značené menšie  obnosy,  ktoré  dostali  od  mesta  darom  takí  pisári,  ked 
opúšťali  svoje  miesta  u  notára  a  odchádzali  dakam  na  vysoké  školy,  aby 
tam  svoje  štúdia  dokončili.  Pre  nich  bola  služba  u  notára  prípravou  a 
praksou  pre  ich  budúce  úrady  a  oni  sú  prvotinami  a  počiatkami  pozdej- 
ších  riíulnych  mestských  pisárov,  ktorých  začalo  mesto  riadne  sťa  oso- 
hitnýťh  úradníkov  volievať  a  platiť  iba  v  druhej  polovici  z  minulého 
Btoročia. 

b)  Kapitán. 

Už  sme  spomneli  v  odseku  o  meštianstve,  že  bola  r.  1529  celá 
Kremnica  rozdelená  na  štvrte  a  desatiny  a  meštianstvo  že  dostalo  štvit- 
nikov  a  desiatnikov  za  náčelníkov.  Vojna  v  tých  časiech  medzi  kráľmi 
Ferdinandom  L  a  Jánom  Zápoľským  zúrivšia  a  ku  tomu  opravdu  zbojnícke 
chúťky  pojediných  veľmožov,  ktorí  bažili  za  pokladmi  v  mestách  sa  na- 
chádzajúcimi a  preto  napadli  vše  to  a  vše  iné  mesto  alebo  zajímali  po 
kupectve  alebo  za  inou  živnosťou  cestujúcich  mešťanov,  urobila  potrebným 
líľemenenie  miest  vo  vojenské  tábory  *).  Ak  však  mala  byť  obrana  úplne 
sriadená  a  čo  najvýdatnejšia,  videlo  meštianstvo,  že  hlavné  vodcovstvo 
neradno  sveriť  každoročne  meniacim  sa  mestským  rychtárom,  ale  že  po- 
trebuje sťa  hlavného  veliteľa  a  vodcu  človeka  takého,  ktorý  by  sa  inými 
mestskými  záležitosfmi  nezabýval,  lež  ktorý  by  sa  zapodieval  výlučne 


*)  rríklad  Kremnice  nasled ovaly  i  Štiavnica,  Banská  Bystrica  a  iné  banské  a 
Hlobndná  kráľovské  mestá  a  štvrtníci  i  desiatnici  sú  v  daktorých  mestách  ešte  i  dnes 
znimi^  trebárs  uŽ  dávno  prestalo  vojenské  sríadenie  miest  a  oni  konajú  policajné 
služby.  Pre  toto  zovú  dnes  v  daktorých  mestách  starodávnych  Štvrtníkov  komisármi. 


Digitized  by 


Google 


—  107  — 

iba  \ojenskými  vecmi  a  pečoval  jedine  o  náležitú  obranu  celého  mesta 
a  obyvateľstva.  Od  takého  muža  žiadali,  aby  bol  sbehlým  vo  vojenských 
dielach  i  aby  si  nadobudnul  stálym  účinkovaním  čo  možno  najlepšiu 
zľuŕnosC  a  zkúsenosť  v  tých  veciach.  Tomu  k  vôli  ustanovili  v  spomenu- 
tom roku  nový  úrad,  akého  v  Kremnici  prv  nebývalo,  totiž  zámocké 
veliteľstvo,  a  podriadili  mu  všetkých  štvrtníkov,  desiatnikov  i  celé  meštian- 
stvo. Prvým  takým  zámockým  kapitánom  bol  Kašpar  Schwab,  ktorý  sa 
bol  stal  r.  1527  radným  pánom  a  zostal  ním  i  sťa  zámocký  veliteľ  až 
do  svojej  smrti. 

Sotva  že  sa  skonlila  vojna  medzi  Ferdinandom  a  Zápolským,  začali 
m  tisnúť  Turci  do  Uhorska  a  robili  ešte  na  konci  prvej  polovice  zo 
šestnásteho  storočia  lúpežné  nábehy  i  na  naše  horné  strany;  potreba 
na  obranu  teda  neprestala  a  následkom  toho  bolo  i  zámocké  veliteľstvo 
Btálym  úradom.  Len  v  r.  1579  a  1580,  totiž  keď  bol  umrel  vtehdajší 
ki^enmický  zámocký  veliteľ  Ján  Nuntaller,  nebolo  v  Kremnici  kapitána. 
Ko  potom  zase  obsadili  toto  uprázdnené  miesto  a  bolo  zaplnené  až  do 
r.  1594.  V  tých  časiech  sa  podarilo  Mikulášovi  Pálflfymu,  preddunajskému 
hlavnému  veliteľovi,  zlomiť  tureckú  moc  a  odtisnúť  sverepé  turecké 
vojská  s  horných  strán  až  na  dolnozemské  roviny.  Nebezpečenstvo  od 
Turkov  prestalo  a  s  ním  prestalo  na  dlhší  čas  i  zámocké  veliteľstvo 
v  Kremnici.  Vzkriesili  ho  na  krátky  čas  iba  r.  1602  a  na  voľačo  dlhšiu 
dobu  v  čas  Betlenovských  vojen;  tento  raz  trvalo  od  r.  1621  až  do  r. 
1039.  Posledným  zámockým  veliteľom  v  Kremnici  bol  Juraj  Rôsch,  no 
jelio  veliteľstvo  trvalo  iba  asi  za  jeden  rok  v  čase  Jura  Rakócziho  vojny, 
totiž  v  r.  1644 — 1645;  potom  zanikla  úplne  táto  ustanovizeň. 

Zámocký  veliteľ  sťa.  stály  mestský  úradník  mal  riadny  plat  z  mestskej 
pokladnice,  obnášajúci  prvotne  týždenne  po  1  zl.  i  5  denároch,  pozdejšie 
však  bol  tento  plat  povýšený  o  jeden  zlatý. 

c)  Účtovník. 

V  predposlednej  desatine  zo  šestnásteho  storočia  mala  Kremnica  sú- 
caKiic  s  Banskou  Bystricou  takých  mestských  rychtárov,  o  ktorých  sa 
povťíivalo,  že  nie  celkom  venie  spravujú  mestské  majetky  a  ich  dôchodky, 
a  viacerých  z  nich  brávalo  meštianstvo  na  zodpovednosť.  Tu  potom  ne- 
bolo škriepkam  ani  konca  ani  kraja.  Táto  okolnosť  prinútila  meštianstvo 
pomýšľať  na  odpomoc  a  na  prostriedky,  ktoré  by  urobily  nemožným  alebo 
aspoň  obťažily  by  mestským  rychtárom  neverné  šafárenie  s  mestskými  dô- 
chodkami. No  nemálo  prispelo  ku  tomu  aj  to,  že  vtedy  už  i  mestský 
notár  i  jeho  pomocník  mali  plné  ruky  vlastných  prác  notárskych.  Ne- 
zbytná potreba  prinútila  teda  meštianstvo  utvoriť  úrad  účtovnícky  a  ono 
vyvolilo  r.  1592  mladšieho  Petra  Rosenauera  za  svojho  prvého  účtovníka. 

Až  do  tejto  doby  spisovali,  ako  už  bolo  spomenuté,  mestskí  notári 
a  poťažne  ich  potomci  všetky  účetné  a  pokladničné  knihy  a  robili  to  tak, 


Digitized  by 


Google 


—  108  — 

že  vpisovali  do  nich  týždenne  iba  také  peniaze,  ktord  sa  skutoSue  prijaly 
alebo  vydaly.  Z  týchto  kníh  nebolo  vídať,  koľko  sa  lualo  od  ilakoho 
prijať  alebo  dakomu  vyplatiť,  lebo  ich  knihy  nemožno  nazvať  v  dnešnom 
smysle  slova  hlavnými  knihami,  ako  nezodpovedaly  ani  úkolu  a  tistrojstvn 
dnešných  denníkov.  Boly  to  vlastne  týždenníky,  a  nakoľko  sa  do  nich 
zapisovaly  i  príjmy  i  výdavky  dla  jednotlivých  hosijodárskych  odvetví, 
natoľko  sa  podobaly  i  dnešným  hlavným  knihám.  Rosenauer  upustil  hneď^ 
ako  nastúpil  účtovnícky  úrad,  od  tohoto  starodávneho  ŕ^pósobu  a  založil 
také  hlavné  knihy,  že  ešte  i  dnes  svedčia,  že  bol  dokonalo  zbehlý  v  účtov- 
níctve. V  takzvanom  „Schuldenbuchu",  na  ktorý  Mádol  obzvláštnu  váhu 
Rosenauerov  bezprostredný  nástupca  Michal  Purzpiclilei\  má  už  každá 
strana  svoje  „solľ*  a  „haben",  čiže  našské  „vzal,  daľ'j  a  tam  vídať  jasno, 
či  bola  patričná  požiadavka  úplne  vyrovnaná  a  či  snáď  zostala  biidSe 
celá  alebo  len  istá  jej  čiastka  závislou. 

Tieto  a  takéto  knihy  viesť  a  okrem  toho  skúmať  účty  správcami 
jednotlivých  mestských  hospodárskych  odvetví  zhotovené  i  pilno  dozerať 
na  ich  šafárenie,  bolo  povinnosťou  účtovníkovou.  On  bol  vždy  rychtilrovi 
po  boku,  kedykoľvek  tento  vyberal  daň  alebo  iné  poplatky  od  obyvateľ- 
stva; on  sedával  s  ním,  ked  sa  .dialy  týždenné  a  iné  výplaty,  on  sosta- 
voval  výročné  účty  a  obraňoval  ich  i  vysvetľoval,  ked  robila  na  ne  svoje 
poznámky  volená  obec  alebo  meštianstvo;  on  predkladá  val  uíeštianstvu 
každoročne  takzvané  summária  a  staral  sa  vôbec  o  všetky  s  úCtcívníctvom 
spojené  práce.  Okrem  toho  vykonával  účtovník  i  pokladníčke  povinnosti 
pri  mestských  baniach  a  bol  stálym  spolusprávcom  pri  mestskom  pivovare 
v  Kremnici.  Mal  teda  iste  značné  množstvo  práce  a  povinností  a  nejeden 
raz  vyhrmel  účtovník  za  rychtárove  poklesky. 

Sťa  riadny  a  doživotne  volievaný  mestský  úradník  mal  i  účto\Tifk 
stály  plat,  ktorý  bol  rovný  platu  notárovmu.  Zo  svojho  platu  si  vSak 
bol  povinným  udržiavať  a  platiť  svojho  pomocníka,  ked  nevládal  sám 
zmôcť  všetky  účtovnícke  práce,  a  toho  si  i  sám  voliL 

d)  Biertaxschreiber. 

Čiastočne  bol  účtovníkovi  podriadeným  a  zavšo  mu  í  ptuíiáhaval 
v  účtovníckych  prácach  takzvaný  „Biertaxschreiber**,  čiže  dozoľtwa  nad 
pivným  poplatkom  a  nad  dovozom  vína  do  Kremnice  i  nad  jeho  od- 
predajom. 

V  štrnástom,  pätnástom  a  v  šestnástom  storočí  boly  tieto  pivné  a 
vínové  poplatky  jedným  z  hlavných  mestských  dôcliodkov  a  vtedy  ich 
vyberával  sám  rychtár  a  značievali  notári.  Pozdejšie  vžak  ustanovili  ku 
tomu  cieľu  osobitného  úradníka,  lebo  sa  dokázalo  byť  potrebným  čo  naj- 
prísnejšie dozerať  na  stránky,  zabývajúce  sa  odpredaj íun  týchto  nápojov, 
aby  neklamaly  a  neukracovaly  mesto  v  týchto  jeho  príjmoch.  Hla\Tiou 
povinnosťou  pivového  a  vínového   dozorcovou  bolo  iván,  bdieť  nad   do- 

Digitized  by  VjOOQIC 

V 


—  109  — 

vo2om  piva  a  vína  do  Kremnice  a  poťažne  nad  jeho  odpredajom  a  vy- 
berať od  patričných  sti-ánok  za  to  prichodiace  poplatky.  Taká  práca 
pravda  nebola  každodennou  i  umožňovala  pivnému  dozorcovi  i  iné  za- 
neprázdnenie. Pravda  bol  i  jeho  plat  dla  toho  vymeraným  a  obnášal 
Y  sedemnástom  storočí  iba  týždenných  150  den.,  v  šestnástom  storočí  do- 
stával iba  malú  čiastku  z  toho,  Čo  povyberal  v  poplatkoch  od  jednotli- 
vých stránok. 

Dozorco\ia  nad  dovozom  a  odpredajom  piva  a  vína  jestvovali  prv, 
ako  účtovníci.  Už  r.  1572  je  istý  Jur  Konig,  ktorý  bol  súčasne  i  radným 
pánom  a  dla  svojho  povolania  mäsiarom,  takým  dozorcom,  a  od  tej  doby 
nebolo  toto  miesto  ani  raz  za  dlhší  čas  neobsadeným.  Zaniklo  úplne  len 
nedávno,  ked  prešly  regálne  práva  do  štátnych  rúk. 

Pivný  a  vínový  dozorca  bol  vždy  len  podriadeným,  nepatrnejším 
mestským  úradníkom,  preto  ho  za  istý  čas  a  menovite  v  sedemnástom 
storočí  upotrebovali  mestský  rychtár  a  mestská  rada  zavše  i  ku  takým 
službám,  ktoré  teraz  vykonávajú  obecní  sluhovia,  totiž  sťa  jednoduchého 
zvestúĎa  a  posla  alebo  ku  svolávaniu  radných  pánov  a  členov  volenej 
obce  do  shromaždení. 

e)  Pokladníci. 

Za  starodávnych  čias  niet  v  slobodných  kráľovských  mestách  ani 
najmenšieho  šlaku  po  takých  pokladníkoch,  akých  známe  za  našej  doby ; 
naši  predkovia  takéhoto  osobitného  úradu  neznali,  i  vysvitá  patrne  už 
z  toho,  o  čom  sme  až  posial  hovorili,  že  mestské  pokladnice  spravovali 
vtedy  sami  mestskí  rychtári.  Tak  tomu  bolo  i  v  Kremnici  po  celé  dlhé 
veky.  Dosť  podrobnú  zprávu  o  spravovaní  mestskej  pokladnice  podala 
kremnická  mestská  rada  r.  1550  kráľovským  povereníkom,  ktorí  mali 
vyšetriť  žaloby  baíiských  miest  na  ich  stálu  peňažnú  tieseň,  a  z  tej 
zpľávy  vídať,  že  bol  v  slobodných  kráľovských  mestách  v  tie  časy  staro- 
dávny zvyk  ešte  vždy  v  úplnom  kvete.  V  spomenutej  zpráve  *)  sú  udané 
hlavné  mestské  dôchodky  a  hovorí  sa,  že  takzvaný  losung,   v  starších 


')  UložeDá  je  v  krém.  mestskom  archíve  pod  I,  32,  4,  23  a  doslovne  znie  na- 
ilcdovne:  »An  khu.  M.  vnsers  aller  genedigisten  herrn  Rat  vnd  Commissarij.  — 
Wnlgeborne  gestreng  Edl  vest  vnd  genedig  herrn,  was  die  einkummen  diser  armen 
SttLt  belangen  Zeigen  wir  E.  g.  au,  das  die  selbigen  klaiu  szein,  vnd  wier  khainen 
kaaten  darzw  durfien,  dann,  ee  sie  gefallen,  szein  wol  ein  Zehen  hendt  da,  die  ale 
haben  woUen,  szein  auch  deaz  traidts  vnd  wains  wolffel  vnd  teurung  noch  vnstát. 
Vnd  ist  erstlich  die  losung,  die  tzwen  geschwome  vnd  czwen  aua  der  gemein  einem- 
tnen>  die  lassens  den  vntherschraiber  einen  Jeden  wirt  was  Er  gibt  in  ein  Register 
aufcaaichnen,  Es  gibt  aber  einer  Von  eiuem  haua  in  der  Stat  gelegen  ein  fl.,  eczlich 
2  eczlich  3  etzlich  4  khainer  aber  Iber  fl.  6,  die  vorsteter  einen  fl ,  ezlich  d.  50  ezlich 
i(J  ezlich  d.  20  auch  Ihr  viel  Zw  d.  12,  So  schraiben  sij  die  gantz  Sume  auch  ein, 
vnd  das  gelt  entphahet  der  Richter  vnd  lest  die  Suma  in  das  Stat  Register  schraiben. 
'^w  dem  einkiunmen  des  biers  ist  ein  geschwomer  vnd  einer  aus  der  gemain  haben 
^líre  Register  vnd  Rabusche,  vnd  wasz  sij  Zw  der  Stat  dem  Richter  geben,  schraiben 


Digitized  by 


Google 


-  110  — 

SaBieeb  ^rensus  regius",  čiže  daň  od  domov  a  pozemkov,  určenú  a  platie- 
vanú  už  od  nepamätných  čias  ku  udržiavaniu  Zvolenského  zániku^  vybíí- 
rali  od  kroiimického  obyvateľstva  dvaja  radní  páni  a  dvaja  členovia  vo- 
lenej oW.G  a  odovzdávali  nasbierané  peniaze  mestskému  rychtárovi;  dô- 
chadky  z  piva  prijímali  spoločne  jeden  radný  pán  a  jeden  čkm  volenej 
obce,  ktorí  inali  ku  tomu  cielu  tiež  svoje  pokladničné  zápisnice  a  okrem 
tých  i  —  teiaz  už  málokomu  známe  —  rováše,  a  sobraté  peniaze  tiež  od- 
dávali lyclitiirovi.  Poplatok  za  víno,  do  Kremnice  ku  rozpredaju  dovezené, 
vyberal  sám  rychtár  na  základe  rovášov,  ktoré  boli  povinnými  vyrezávaí 
robotníci  so  spúšťaním  vinných  sudov  do  pivníc  sa  zaoberajúci.  L^n  banský 
majster  bol  oprávneným  vyberať  a  vydávať  rozličné  banské  poplatky  a 
účtoval  z  nich  osobitne;  všetky  ostatné  mestské  peniaze  prijímaj  i  vy- 
dával sám  mestský  rychtár. 

Osobitní  mestskí  pokladníci  spomínajú  sa  iba  na  samom  konci  zo 
äestnástelio  storočia  a  síce  po  prvý  raz  až  r.  1591  *)•  V  rok  na  to  uza- 
vrelo meštianstvo  sriadiť  mestskú  pokladnicu  a  mestský  rychtiír  žiadal, 
aby  vy  volilo  ono  mestských  pokladníkov -).  Toto  sú  začiatky  pokhidníckeho 
úradu  v  Kremnici. 

No  nesmieme  si  mysleť,  že  by  boli  mali  v  tých  časiech  kroiiinickým 
meätianstvoni  vyvolení  pokladníci  tie  isté  alebo  aspoň  podobné  práce, 
pláva  a  povinnosti,  aké  majú  za  našich  dní;  nie,  ich  jedinou  prácou  a 
povinnosťou  bolo  ustanoviť  sa  každý  piatok  ku  rychtárovi  a  b}^  i>rítj)m- 
nými  pri  vý-plate  mestského  úradníckeho,  cirkevného,  školského  a  služob- 
ného osobníctva  alebo  robotníctva.    I  žatým  ešte  vždy  a  takmer  ešte  za 


sij  i  Q  Ihre  register  vnd  entkegen  der  Richter  last  es  in  das  statregister  einachraiben,  — 
Dus  vDgelt  nimbt  mann  am  lontag  als  freytag  ein,  vnd  aufif  einemimg  dcí;sí  vngeUt 
bdt  der  líiebter  ein  szonders  Register  vnd  die  schroter  szo  die  waiľi  ublegen, 
Bchnoiden  die  Zal  der  kueífen  aufif  Rabuach  szo  viel  man  das  ganncz  Jar  ablegt 
Baij  dem  auszgeben  vnd  lon  ist  der  Richter  der  Alt  Richter  der  hauptman  itat- 
schreiber  vnd  vntherschraiber  Da  schraibt  mann  in  das  Statregister  eitien  Jeden 
balbling  yvue  er  hinkumbt  So  hat  der  Bergmaister  auff  szein  auszgab  vnrl  einemung 
auch  siíein  tzonders  Register  die  halt  der  vntherschraiber  Nach  endung  des  Jars 
gíbt  der  Hiehter  szambt  denen  szo  mit  den  einkummen  Zwthuen  gehabt  eínem 
Ersamen  Rat  vnd  Ihnen  von  der  gemein  erwelten  24  persorien  ein  klare  i^eftchríbne 
raittuíig  die  mann  Ibersicht,  vnd  wue  sij  bestehet  helt  man  die  Rait  buch  e  r  beij 
der  Stjit,  wiie  nit  vnd  ein  abgang  ist,  muesz  der  Richter  vnd  die  szo  darmit  Zwtbiien 
gehabt  den  abgang  erstatten  Dise  ordnung  halt  mann  hie  mit  dem  einkumen  vnd 
ausÄgelien.*  Ka  vonkajšej  strane  tejto  listiny  čítame:  »Adj  28  Auguät  Anno  50 
t/opay  der  Sta  t  Cremniz  Einkhummen  betreffent.*^ 

^)  Kur.  záp.  z  r.  1590—1593,  str.  76,  dňa  25  febr.,  bod  9:  ^Oassierer  PraefeetI 
fíaei  publiei.  D.  Pangr.  Judex,  M.  Winckhler  et  Hieronym  Schwahr.* 

-=)  Tamžn^  str.  115,  dňa  5.  februára  1592:  5»Siquidem  Uniuersi  populi  et  í^enatua 
coiiseiifiua  est  ut  obulus  is  exigatur  aliquando  potencia,  utque  Cassa  sou  pnblicua 
flsciis  erigatiiľ.  Petit  D.  Judex,  ut  Praefecti  Cassae  constituantur  et  nominenlur.  Sup- 
preniug  Cafiaatí  Praefectus  Dominus  Judex,  Sexundarius  Pangracius  Riieinmanii: 
Tertiua  Míitliiaa  Winckhler.  Petrus  Rosenauer  Junior  Oontrascriba  Cassae, 


Digitized  by 


Google 


—  111  — 

ňplnýťh  sto  rokov  prijímal  a  vydával  mestské  peniaze  len  sám  rychtár 
a  v  niektorých  pádoch  mestský  účtovník.  Pre  túto  príčinu  ani  nemali 
mestskí  pokladníci  až  takmer  do  konca  zo  sedemnásteho  veku  zhola 
žiadneho  platu  alebo  inakšej  odmeny.  Jedine  v  tom,  čo  sa  počas  výplaty 
alebo  po  nej  na  mestské  trovy  vypilo  alebo  vôbec  strovilo,  mali  i  oni 
Bvoj  podiel. 

Časom  sa  pravda  takéto  postavenie  mestským  pokladníkom  znevidelo 
i  žiadali  väčší  a  určitejší  obor  pre  svoju  činnosť;  ale  mestská  rada  a 
volená  obec  pridŕžaly  sa  meravo  starodávneho  zvyku  a  pokladníci  sa 
museli  uspokojiť  s  úlohou  im  prvotne  pridelenou  ^).  Aby  pokladníci  ne- 
reptali, urobila  ich  volená  obec  spolu  s  mestskou  radou  dozorcami  nad 
mestským  pivovarom  a  dala  každému  z  nich  po  80  denárov  týždenného 
platu,  a  to  ich  uspokojilo. 

Avšak  toto  zamestnanie  a  s  ním  spojený  plat  boly  len  dočasnými 
vecmi;  na  zbytočné  výdavky  nemala  kremnická  pokladnica  potrebných 
peňazí  a  preto  dosť- skoro  prestali  voliť  pokladníkov  i  ušetrili  tým  trovy. 
Pivovar  zaiste  mal  okrem  toho  vždy  svojich  osobitných  správcov  a  poťažne 
dozorcov,  ktorí  veru  neslúžili  zadarmo. 

Až  r.  1643  žiadal  zase  onodobný  rychtár  Ján  Karas,  aby  mu  dali 
ku  boku  pokladníkov,  ktorí  by  boli  očitými  svedkami  pri  týždenných 
výplatách,  a  tak  boli  vyvolení  za  pokladníkov  pán  Ján  Ertl  a  mestský 
účtovník  Christian  Purzpichler  ^ ).  Platu  nedostali. 

V  nasledujúcom  roku  žiadal  tenže  rychtár  Ján  Karas,  aby  mu  po- 
kiiiílnicu  celkom  odobrali,  poneváč  sa  snažil  vyhnúť  každému  možnému 
upodozrievaniu  a  bol  i  ináče  prácami  velmi  obťažený;  ale  mestská  rada 
a  volená  obec  nepovolily  jeho  žiadosti,  lež  uzavrely,  aby  mestský  lychtár 
i  nadaléj  opatroval  mestskú  pokladnicu  i  aby  sa  staral,  odkiaľ  ju  na- 
plniť, ked  bola  prázdnou  ^).  Nepodarilo  sa  teda  ani  pokladníkom  r.  1622, 
ani  Karasovi  r.  1644,  oslobodiť  mestského  rychtára  od  pokladníckych 
poráností;  to  stalo  sa  až  hodne  pozdejšie. 


V)  Kur.  záp.  z  r.  1622-1623,  dňa  16.  febr.  1622,  bod  lU:  »Die  Cassirer  beschwarn 
šie  hoch,  das  sieniemaln  die  Zeít  hero  ihr  Ambt  habcn  verrichten  kônnen,  weil  sie 
uichts  in  gewalt  habén  gehabt.  destwegen  sie  ihr  Cassirer  ambt  resignirt.  doch  gleich- 
wol  darzu  erbetten  worden.  vnnd  die  Cassa  soli  beim  herm  Stadtrichter  sein.  so 
wol  aiich  der  Lohn  daselbst  Zuehalten.  vnnd  solche  Cassirer  sollen  auch  die  ver- 
waltung  des  Preyhaus  gegen  80  Den.  besoltung  haben. 

-I  Kur.  záp.  z  r.  1643-1646,  str.  6,  dňa  2.  marca  1643,  bod  3.:  »Herr  Stadt- 
richter hat  beweglich  angehalten,  ihme  Cassirer  Zu  adjungiren,  welche  ohne  besol- 
tung hiemit  deputirt  werden,  Nemblich  herr  Hansz  Ôrtl  vndt  der  Stadtbuchhalter. 

')  Tamže,  str.  112,  dňa  22.  febr.  1644,  bod  2. :  *Her  Stadtrichter  begehrt  die 
Caaza  von  ihm  Zunehmen  ex  ratione  das  pluribus  intentus  minor  est  ad  singula 
seusue,  habe  mit  Gerichts:  vnd  andem  Ambtsz  sachen  geniiglich  Zu  thuen,  vndt 
flUĽh  ullem  verdacht  vorzukommen,  consideratis  hísce,  werden  herr  Conrad  Lorberer, 
herr  Stadtbuchhalter,  vndt  herr  Israel  Lasitiusz  Zu  Caszirern  deputirt,  die  Casza 
verbleíbt  bey  herm  Stadtrichter,  vnd  woUe  h.  Stadtrichter,  darumben  er  gebeten 
wjititf  vmb  geldts  mittel  Zu  bewerben  sich  nicht  auszern.c 


Digitized  by 


Google 


—  112  — 

f)  Registrátor. 

Kľťinnica  mala  už  v  pätnástom  storočí  dosť  značné  množstvo  vý- 
sadných a  iných  listín  a  to  sa  rozmnožilo  v  nemalej  miere  v  nasledujťi- 
com  v^ku,  v  ktorom  si  nadobudla  panstvo  hájske  a  mutnianske  v  turčian- 
skej stolici.  I  boje  medzi  Ferdinandom  L  a  Jánom  Zápolským,  potom 
reformačné  pohyby  a  turecké  vojny  prispely  nemálo  ku  rozmnoženiu 
listinnej  sbierky.  Nadto  sovšeobecnela  kamdial  tým  viac  i  znalosť  písma, 
a  i  celé  mravné  telesá,  obce,  súdy  a  vôbec  vrchnosti,  ktoré  boly  prv 
^7bavoYaly  mnohé  veci  len  ústne  kroz  povereníkov  a  iíoslov,  začíily  si 
kamdial  tým  častejšie  dopisovať  a  vybavovať  svoje  záležitostí  písomnou 
cestou ;  t/Oto  všetko  pôsobilo,  že  listinné  sbierky  začaly  vzrastať  v  miere 
prv  netušenej  a  Krenmica  vládla  už  v  druhej  polovici  zo  šestnásteho 
storočia  značným  archívom,  ktorý  jej  síce  poskytoval  mnohé  výliody,  ale 
v  nesriailenom  stave  bol  nebárs  upotrebiteľným.  Povstavšie  v  šesťdesia- 
tych rokoch  tohože  storočia  medzi  ňou  a  Michalom  Cepelom  pravoty 
D  Črenioäno,  potom  medzi  ňou  a  potomkami  bývalých  mutnianských  pánm 
Q  dakedajšiu  Velkú  Mutnú,  s  Dóczovcí  o  hájske  panstvo  a  konečne 
B  Révayovci  o  chotáre,  ktoré  pravoty  napospol  hrozily  Kremnici  velkými 
ztrataraij  dokázaly  jej  jasno,  akou  veľkou  biedou  je  nesriadeuý  archív, 
lebo  potrebné  kúpne  smluvy  a  iné  listiny  nebolo  snadno  nájsť  vo  velkom 
mnežstvo  tých  najrozličnejších  písomností,  ba  už  ani  sami  Kreniničania 
neznali^  čo  sa  všetko  nachodí  v  ich  archíve. 

Tejto  biede  snažil  sa  odpomôcť  onodobný  kremnický  notár»  neúnavný 
Leonhard  Tielesch  tým  spôsobom,  že  ponapisoval  na  zvoukaj&ídi  stranách 
dôležitejšími  sa  mu  byť  zdajúcich  listín  ich  obsah  v  krátkosti,  ako  to 
IkíIí  nž  daktorí  jeho  predkovia  v  štrnástom  a  v  pätnástom  storočí  urobili. 
A  toto  boli  prvé  počiatky  registrátorskej   práce  v  krenmickora   archíve. 

Ale  listiny  sa  v  ňom  vždy  viac  a  viac  množily  a  Kremnica  mala 
]  pozilejšie  dôležité  pravoty  a  tak  i  potrebu,  aby  znala,  čo  všetko  sa 
nachodl  v  jej  archíve  i  aby  to  mohla  upotrebiť  v  čas  príhodný^  a  to 
konečne  primalo  mestskú  radu  a  volenú  obec,  že  r.  1(>20  vyvolili  oso- 
bittit^ho  úradníka  pre  archív,  takzvaného  registrátora  *).  Ku  tomuto  kroku 
pohla  mestskú  radu  a  volenú  obec  i  tá  okolnosť,  že  boly  aľclilvne  listiny 
roztratené,  zčiastky  nad  sakristiou  v  zámockom  kostole,  zčiastk^^  na 
povale  v  prenajatom  dome  uložené  a  zčiastky  sa  povalovaly  u  notárov 
a  bývalých  mestských  rychtárov,  z  nichžto  na  povale  nathodiace  sa  listiny 
z  velkej  čiastky  shnily  a  mnohé  z  nich  stály  sa  úplne  neupotrebitelnými. 

Z  registratúrnych  prác  nezostalo  po  prvých  troch  registiátoroch  ani 


')  Prvým  kremnickým  registrátom  bol  Martín  Mellius,  ktorý  v&ak  úradoval  iba 
od  23,  marca  až  do  7.  sept.  1620.  Za  ním  nasledoval  Jakub  JCaujpmachťr^  pofiniic 
od  19,  nov.  1621  a  potom  Gabriel  Haas,  od  6.  apr.  1624  až  do  2i>.  aept.  lí)2íi,  potom 
841  stal  Štiavnickým  mestekým  notárom. 


Digitized  by 


Google 


—  113  — 

stopy  i  zdá  sa,  že  sa  iba  o  to  starali,  aby  poshiadávali  a  posnášali  roz- 
tratené listiny  na  jedno  miesto.  No  nemali  ani  vela  času  ku  registratúr- 
njm  prácam,  lebo  ich  upotrebovala  mestská  rada  a  volená  obec  začasto 
ku  iným  účelom;  nachodíme  ich  totiž,  a  obzvlášte  Haasa,  zhusta  sťa 
mestských  vyslancov,  pokonávajiicich  rozličné  mestské  záležitosti  von 
z  Kremnice. 

Po  Haasovom  odchode  do  Štiavnice  zostalo  registrátorské  miesto  za 
úplných  osem  rokov  neobsadeným  a  i  potom  nevyvolili  osobitného  regis- 
trátora, lež  poverili  registrátorskou  prácou  mestského  podnotára  Andreja 
Festnera,  ktorý  mal  dosť  vlastnej  notárskej  práce,  a  slúbili  mu  za  regis- 
tľátorstvo  dostatočnú  odmenu.  Archív  zostal  v  takom  položení  i  nadalej 
iba  biednym  pastorčatom. 

Po  Festnerovej  smrti  ^)  zase  nebolo  registrátora  až  do  r.  1657,  v  ktorom 
vyvolili  za  takého  Krištofa  Christiana  Freyseysena.  Jeho  úradovanie  možno 
stopovať  iba  za  dva  roky,  a  z  toho  času  už  máme  i  osobitný  nevelký 
registratúrny  sväzoček. 

Najbližším  jeho  nástupcom  sa  stal  r.  1692  Ferdinand  Freyseysen, 
ktorý  pokračoval  v  práci  jeho  predchodcom  započatej,  ale  tiež  nevykonal 
mnoho. 

Len  v  druhej  polovici  z  minulého  storočia  bola  Kremnica  námestnou 
radou  prinútená  vyvoliť  si  stáleho  archivára  a  zaneprázdňovať  ho  výlučne 
iba  registratúrnymi  prácami  a  tým  samým  i  dať  konečne  sriadiť  svoj 
ardiív.  Bezprostrednú  príčinu  ku  tomu  zavdala  takzvaná  Vladárovská 
[navota,  v  nejžto  bola  Kremnica  bývalú  Velkú  Mutnú,  totiž  dediny  Horný 
a  Dolný  Turček,  Sklené  a  polovicu  z  Hornej  Štubne,  nadto  však  i  značnú 
čiastku  z  dolno-štubnianskeho  chotára  súdnym  výrokom  utratila.  Od  tej 
doby  má  a  mal  kremnický  mestský  archív  takmer  stále  svojho  osobitného 
úradníka. 

6.  Pomocné  osobníctvo  a  sluhovia. 

Ak  chceme  mat  úplný  obraz  a  jasný  pochop  o  starodávnej  mestskej 
siHHive,  nesmieme  pominút  mlčaním  ani  podriadených  rychtárovi  a  rade 
nižších  mestských  úradníkov  a  poťažne  sluhov. 

V  najstaršej  kremnickej  mestskej  pokladničnej  účetnici  z  r.  1423  — 
1425  niet  osobitného  menoslovu  o  takom  osobníctve,  z  toho  však  ne- 
možno právom  zatvárať,  že  by  Kremnica  bola  mohla  zaobísť  sa  bez  ni*>ho. 
V  účetnici  z  r.  1463 — 1466^)  už  majú  stále  platy  „vigiles  ciuitatis" 
(kiľchn  wechter,  Stat  czirkler,  po  slovensky :  zámockí  strážcovia  a  stráž- 
nici na  mestských  bránach  a  hradbách),  „bombardista*  (Jan  puschkar, 
puxenmaster,  puxraagister,  po  slov.  dozorca  nad  delami),  „vigil  in  turri" 

')  Zomrel  dňa  22.  mája  1^46. 

^  Kremn.  mestský  archív:  Registrum  angariae,  vzťahujúce  sa  na  dobu  od  2'^. 
júna  1463  až  do  7.  jána  1466. 


Digitized  by 


Google 


—  114  — 

(turen  wachter,  po  slov,  strážca  na  veži),  „custos  silue"  (wold  hutter, 
horár),  „bedellus"*  (Stat  potte,  pozdejšie  Buttel  dla  latinského  pedell-us, 
žalárnik),  „tubicina"  (trumeter,  trubač),  „custosmensuraruín"  (Morktrichter, 
pozdejšie  Maszenaufseher,  dozorca  nad  trhmi  a  nad  mierami),  „tortor" 
(pozdejšie  Meister  Hamerle,  Zuchtiger,  Scharfrichter  a  ináč  zvaný,  totiž 
kat),  dvaja  „equites"  (Statreiter,  mestskí  jazdci),  „pedites"  (Fuszknecht, 
tľabauten,  pešiaci),  „explorator"  (Kundschafter,  zved).  Koncom  z  pätnásteho 
a  začiatkom  šestnásteho  storočia  Sú  stále  v  mestskej  službe  i  „Statzimer- 
man"  (mestský  tesár),  „Wegcr"  (cestár)  a  v  sedemnástom  storočí  i  „Vhren- 
richtcr,  Vhrwerter"  (dozorca  nad  vežovými  hodinami,  ktoré  prv  boli  spra- 
vovali íibyčajne  kostolníci  a  dostávali  za  to  občasne  istú  neurčitú  odmenu). 

Zámockí  strážnici,  ako  i  strážnici  na  mestských  bránach  a  hradbách, 
patria  pravdepodobne  medzi  najstarších  mestských  sluhov;  oni  sú  v  poklad- 
ni Ľných  knihách  vždy,  až  hlboko  do  šestnásteho  storočia  na  prvom  mieste 
zapísaní,  čo  tiež,  tuším,  poukazuje  na  to,  že  považovalo  meštianstvo  ich 
úlohu  za  veími  dôležitú.  Ich  počet  je  nie  známy,  ale  ich  muselo  vždy 
byť  viac  mužov,  lebo  sú  obnosy  na  ich  týždenné  platy  stále  dosť  znač- 
nými a  súdiac  dla  týchto,  bolo  vždy  asi  tolko  strážneho  mužstva  v  zámku, 
ako  v  samom  meste. 

Od  toho  času,  ako  sa  bolo  sriadilo  celé  meštianstvo  po  vojensky  a 
celá  Kremnica  sa  premenila  vo  vojenský  tábor,  totiž  od  r.  1529,  prestali 
držaf  U}k  četnú  stráž  v  zámku  a  na  mestských  hradbách,  len  strážcov 
mestských  brán  podržali  i  naďalej  a  obsadzovali  tieto  miesta  obyčajne 
Ľliu(lf)bnými,  avšak  spolahlivými  mešťanmi  až  takmer  do  konca  sedem- 
násteho storočia,  pridávavší  im  v  búrlivých  časoch  i  viac-menej  drábov 
ku  pomoci.  V  samom  zámku  zostal  po  spomenutom  roku  iba  hradný  do- 
zorca a  štyria  strážcovia  na  zámockej  veži,  ktorí  museli  vedieť  zaobchodiť 
i  s  trúbami.  Z  týchto  vežových  strážcov  utvorilo  mesto  časom  svoj  vlastný 
hudobný  sbor  a  ku  tomu  cielu  mali  i  svojich  učňov,  tovaryšov  a  majstrov 
Uikj  ako  onodobní  remeselníci.  Zvali  ich  pozdejšie  v  krátkosti  tumormi 
a  sťa  takí  jestvovali  v  Kremnici  až  do  r.  1890. 

Doííorca  nad  delami,  zved  a  trubač  boli  stálymi  mestskými  sluhami 
Inn  asi  do  konca  pätnásteho  storočia,  potom  najímali  takých  ludl  iba 
vtody,  Ivod  bola  toho  potreba,  totiž  keď  zúrila  vojna,  a  v  sedemnástom 
storočí  býval  poverený  dozorom  nad  delami  a  bol  súčasne  i  veliteľom  nad 
mužstvom  delá  obsluhujúcim  vždy  daktorý  významnejší  člen  volenej  obce 
i  slúžil  dočasne  za  istú  vopred  určenú  odmenu.  Najstaršieho  známeho 
dozorcu  nad  delami  zovú  stále  Jánom,  z  čoho  patrne  vídať,  že  nebol 
Nemcom  *).  Zvedov  vydržiavala  Kremnica  sama  o  sebe  posledný  raz  v  čas 


^)  V  Kremnici  začali  liať  delá  zo  zvonoviny  a  poťažne  kovať  zo  železa  už  roku 
1441,  ako  tomu  nasvedčujú  pokladničné  zápisky  z  toho  roku,  a  hotoveni&  takých 
diel  možno  stopovať  tu  potom  asi  za  dvadsať  rokov.  Vtedy  tu  pilne  kovali  i  železné 
^once  na  strely  a  hotoviU  strely  Čiže  Šípy,  opatrené  drevenými  krýdlami,  v  značnom 


Digitized  by 


Google 


—  115  - 

vojny  medzi  Ferdinandom  I.  a  Jánom  Zápolským,  potom,  a  to  obzvlášte 
v  Časoch  tureckých  vojen,  vydržiavali  takých  ludí  všetky  banské  mestá 
spoloíne  a  najímavala  ich  obyčajne  Štiavnica. 

I  kata  mala  Kremnica  len  asi  do  konca  pätnásteho  storočia,  potom 
ho  najímalo  a  platilo  spoločne  všetkých  7  banských  miest  a  jeho  stálym 
sídlom  bola  Banská  Bystrica  až  do  tohoto  storočia  *). 

Povinnosťou  mestského  tesárovou  bolo :  s  jednej  strany  dozerať  na 
mestské  staviská  a  tieže  opatrovať  a  s  druhej  strany  i  opatrovať  mestské 
vodovody;  cestár  naproti  tomu  udržiaval  cesty  a  staral  sa  o  to,  aby  vždy 
boly  v  dobrom  poriadku.  Podobnú  starosť  mal  i  dozorca  nad  mestskými 
čiže  vežovými  hodinami,  počiatočné  kostolník,  počnúc  od  sedemnásteho 
gtorofia  však  osobitný,  stále  platený  iný  muž  2). 

Ustanovizeň  stálych  tržných  dozorcov  zanikla  už  v  druhej  polovici 
z  pätnásteho  storočia.  Pozdejšie  volievali  takých  ludí  na  kratšiu  alebo 
dlhšiu  dobu  iba  vtedy,  kedl  sa  meštianstvo  zhusta  počalo  žalovať  na  ne- 
pravé miery  alebo  na  tržných  priekupcov,  totiž  na  takých  ludí,  ktorý 
skupovali  na  trhoch  potravné  články  preto,  aby  ich  mohli  predávať  sami 
za  ilrališie  peniaze.  Slovenský  lud  ich  zval  a  zovie  až  podnes  prelievačmi. 

Stálymi  sluhmi  boli  iba  horár,  ktorý  mal  stráž  nad  horami  a  bol 
ich  povinný  brániť  pred  záškodníkmi,  potom  žalárnik,  totiž  strážca  nad 
víizilami,  ktorého  upotrebovali  zavše  i  namiesto  kata  pri  daktorých 
luenžích  katanských  výkonoch  i  sťa  pešieho  posla  s  mestskými  listami, 
pťočo  ho  zvali  i  jednoducho  mestským  poslom ;  a  konečne  dvaja  mestskí 
jazdci,  ktorí  konali  od  najstarších  čias  až  do  konca  sedemnásteho  veku 
poštársku  službu.  Títo  jazdci  boli  mestu  neobchodné  potrební,  lebo 
len  v  druhej  polovici  zo  šestnásteho  storočia  začínajú  sa  zjavovať  prvé 
poStové  úrady  v  Horných  Uhrách,  a  tie  sú  až  príliš  vzdialené  jeden  od 
druhéiio.  Najbližšia  pošta  ku  banským  mestám  bola  v  Prievidzi  s  jednej 
a  v  Košiciach  s  druhej   strany,  až  hodne  v  sedemnástom  veku  povstala 


ranožstre.  A  práve  v  tej  dobe,  totiž  od  r.  1441  aŽ  do  r.  1453,  bola  Kjemnica  pod- 
riadená Jánovi  Jiskrovi  sťa  hlavnému  veliteTovi  Zvolenského  zámku,  a  v  r.  1440—1441 
jeho  pícdchodcovi,  HaŠkovi  Schellendorfovi.  Následkom  toho  sa  mi  zdá  byt  veľmi 
pravdepodobným,  že  s  Jiskrom  došlí  Česi  naučili  Kremničanov  hotoviť  delá  a  za- 
obcbodiť  s  touto  zbrojou,  ktorá  bola  vtedy  ešte  dosť  zriedkavou. 

')  Dľa  jeho  bytu  bola  nazvaná  ulička,  z  dolných  lúk  ku  evanjelickému  kostolu 
vedúca,  katovňou  a  jeho  obydlie  bolo  pozdejšie  premenené  na  mestskú  nemocnicu. 
Teraz  sä  hovorí  o  Baôskej  Bystrici,  že  »Za  živa  v  Bystrici  a  po  smrti  v  nebi«;  ale 
pred  dvoma  storočiami  naznačil  kremnický  hlavný  notár  Tobiaš  Karas  onodobné 
porekaillo  takto :  »Koho  v  Štiavnici  neu väznia,  koho  v  Bystrici  neobesia,  koho  v  Krem- 
nici jieoŽenia,  ten  môže  hovoriť  o  velikom  šťastí* ;  dla  tohoto  porekadla  teda  nebolo 
pre  zlých  Tudí  výhodným,  že  býval  kat  v  lom  meste. 

-)  Mimochodom  bud  spomenuté,  že  mala  Kremnica  až  do  polovice  pätnásteho 
veku  sťa  verejné  hodiny  takzvané  klepsídry.  Čiže  pieskové  hodiny,  akých  teraz  už 
vídať  len  velmi  zriedka,  od  tých  Čias  však  boly  na  veži  umiestnené  i  strojové  hodiny, 
čo  bolo  v  tých  dobách  ešte  i  v  samom  Ilsemecku  nemalou  zriedkavosťou. 


Digitized  by 


Google 


—  116  — 

pošta  i  v  Kú  dnom  v  Turci;  ak  teda  chcelo  daktoré  mesto  odoslať  listy 
inému,  nemohlo  urobiť  ináče,  ako  vystrojiť  s  ním  osobitného  posh*  a  k  vóU 
rýchlosti  jazdca. 

7.  Radnica. 

Za  starodávna  úradovalo  sa  i  v  slobodných  kráľovských  mestách  tak, 
ako  to  po  dedinách  ešte  i  dnes  vidíme,  len  u  rychtára ;  tam  sa  obyŕajne 
scliádzavala  i  mestská  rada  a  volená  obec,  a  len  meštianske  shromaždenia 
odbavovali  v  iných  miestnosťach,  obyčajne  v  zámku,  poneváč  pre  toľkých 
ludí  nebolo  v  rychtárskom  dome  dostatočného  miesta.  I  notári  a  úradníci 
praťovávali  len  doma  alebo  v  rychtárovom  byte,  čo  ovšem  bývalo  zavše 
spojené  s  rozličnými  ťažkosťami.  Až  v  poslednej  štvrtine  zo  šestnásteho 
BtoroČia  dospelý  veci  tak  daleko,  že  si  započaly  mestá  najímať  osobitné 
domy  pre  všeobecné  mestské  potreby,  ačpráve  tým  ešte  vždy  ncprestaly 
úradovanie  a  schôdzky  u  rychtárov,  a  trvalý  i  potom  asi  za  jedno  storočie 
a  miestami  i  o  vela  dlhšie.  Kremnica  si  najala  ku  takému  cielu  na  za- 
čiatku sedemdesiatych  rokov  zo  šestnásteho  storočia  od  ostrihomskej 
kapitule  dom  na  námestí  ležiaci  a  voľakedy  sväto-beňadickému  opátovi 
pairivší,  a  upotrebovala  ho  sťa  mestský  dom  až  do  roku  1641.  V  tomto 
roku  sa  rozkmotrila  s  majiteľkou  toho  domu  pre  jeho  opravy  i  pre  bytné, 
ktoré  chcela  ostrihomská  kapitula  podvýšiť,  a  mesto  bolo  prinútené  pr^ 
sídliC  sa  do  susedného  Maškovho  domu.  Do  tých  čias  sa  však  už  bolo 
misbiisralo  také  množstvo  kníh  a  listín,  že  sa  presídlenie  dialo  s  ťažkosťmi 
veľmi  veľkými.  To  konečne  primalo  Kremnicu  vystaviť  si  svoju  vlastnú 
radnÍĽu  v  zámku  *),  a  asi  o  sto  rokov  pozdejšie,  totiž  r.  1738,  kupit  oso- 
bitný dom  na  námestí,  ktorý  slúži  ešte  i  dnes  mestu  za  radný  dom,  Na- 
koľko mi  je  známo,  má  na  týchto  stranách  najstarší  mestský  dom  Kru- 
pina, ktorý  vystavila  už  r.  1591,  za  tým  nasleduje  baňsko-bystrický,  vy- 
stavený tuším  r.  1637,  a  len  potom  \7k0nala  to  isté  i  Kremnica. 

Kadenáhle  skrsla  myšlienka  prenajať  osobitný  dom  pre  mesto  k  ťirad- 
nym  potrebám,  hned  zbadali  i  to,  že  tenže  dom  môže  slúžiť  nielen  pre 
jMirady  a  shromaždenia,  ale  i  za  stály  byt  pre  mestu  patriace  kniUy^ 
listiny  a  podobné  veci  i  že  sa  môžu  v  ňom  vykonávať  i  tie  a  taki'^  úradné 
práce,  ktoré  a  aké  sa  až  do  tých  čias  vykonávaly  v  súkromnom  b>te 
rytlit^iírskom  alebo  notárskom.  Kremnicu  a  podobne  i  všetky  iné  luestá 
nútily  ku  tomu  mnohé  dôležité  potreby  a  okolnosti,  preto  si  zariadila 
r-  1592  v  prenajatom  dome  osobitnú  stálu  pisáreň  a  umiestila  prvotne 


")  O  jej  otvorení  hovorí  kur.  záp.  z  r.  1641  -  1643,  na  str.  132,  dňa  2'íí.  mája 
ll»45í  toto:  »War  Ohriati  Himmelfahrt,  finita  concione  auf  der  Schloszkircheii,  ficÍTidt 
iíi  der  neuerbauten  Rathatuben  daselbst  neben  Herm  Georg  Rôsch  Stíidtriehterii 
beyaammen  gewesen.  Herr  Jakob  Maschko,  herr  Balthasar  Lilge,  herr  Joiiíiaz  Kôlb, 
berr  Hansz  Geiszlizer,  herr  Hannsz  Ortl,  herr  Zacharías  MúUer  vnd  herr  Zucbaríaa 
HeUvíg.  Vnndt  ein  wolgeachte  erwôlte  Gemein  bo  in  Zimblicher  frequenz  eracbienon  1 


Digitized  by 


Google 


—  117  — 

v  nej  i  mestskú  pokladnicu  O-  Avšak  uzavretie  ohľadom  pokladnice  bolo 
dosí  skoro  zabudnuté;  mestskí  rychtári  vzali  ju  k  vôli  pohodlnosti  zase 
len  do  svojho  domu,  kde  i  potom  ešte  za  dlhé  časy  najviac  úradovávali,  a 
notilri  nepracovávali  len  v  samej  pisárni,  lež  i  u  rychtára  a  doma. 


Po  roku  1688. 

Slová  „liberalismus,  samospráva"  a  podobné  spomínajú  sa  za  našich 
čias  velmi  zhusta;  novšia  doba  rozhadzuje  sa  s  nimi  až  do  zunovania 
a  ií'Ií  pomocou  meče  ľahkoverným  ľudom  piesok  do  očí.  V  tých  dobách, 
v  nicližto  sa  až  posiaľ  pohybovala  naša  rozprava,  nesišiel  som  sa  ani  raz 
s  podobnými  výrazmi,  a  najmnožší  ľudia  sa  domnievajú,  že  boli  naši  pred- 
kovia sám  milý  Pán  Boh  vie  ako  ujarmení  a  ľutujú  ich  pre  ich  udajnú 
porobu,  zovúc  dobu,  v  ktorej  žili,  časmi  barbarskými.  V  onej  dobe  spo- 
mínalo sa  častejšie  slovo  „politika",  neznamenalo  však  umenie,  ako  možno 
a  ako  treba  prekabátiť  iného,  lež  označovala  sa  ním  jedine  verejná  ob- 
čianska správa,  a  to  vždy  len  v  statočnom  spôsobe,  spočívajúca  na  mravných 
ZtiJí ladoch.  Iné  vtedy  často  spomínané  slovo  bolo  „res  publica"  a  ním  tiež 
aerozumeli  a  neoznačovali  dačo  takého,  na  čo  potrebujeme  dnes  tento 
výríiz,  ale  iba  vôbec  verejné  a  všetkým  v  jednom  meste  bývajúcim 
mešťanom  spoločné  záležitosti,  ktoré  bolo  potrebným  a  bol  jedenkaždý 
mešťan  povinný  všemožne  podporovať,  obhajovať  a  v  páde  potreby  i  zo 
všetkých  síl  brániť.  Nerovnosti  nebolo  medzi  mešťanmi,  leda  že  bol  jeden 
líoliatší  a  druhý  chudobnejší,  no  každý  z  nich  požíval  v  meste  úplne  rovné 
pniva  a  vykonával  i  rovnaké  povinnosti.  Prirodzeným  následkom  toho 
bolo,  že  všetci  spoločne  spravovali  svoje  obecné  záležitosti  a  pri  takej 
správe  malý  sa  mestá  dobre  a  dočiahly  prv  netušeného  rozkvetu.  Tak  to 
trvalo  od  najstarších  čias  až  do  konca  tretej  štvrtiny  zo  sedemnásteho 
storočia. 

No  v  sedemdesiatich  rokoch  toho  veku  zaplavily  cisárske  vojská 
slobodné  kráľovské  a  obzvlášte  banské  mestá  pod  zámienkou,  že  vraj 
nialy  i  tieto  mestá  účasť  v  takzvanom  Vesselényiovskom  sprisahaní,  a 
podporovaná  vojenskou  mocou  dolno-rakúska  a  prešporská  komora  začaly 
všemožne  pracovať  na  ujarmení  slobodných  kráľovských  miest  a  obstrihávať 
ich  starodávne  slobody  a  práva  v  každom  smere.  Ony  chcely  mať  predo- 
všetkým povoľné  nástroje  v  mestských  rychtároch  a  v  mestských  radách, 


')  V  kur.  záp,  z  r.  1590—1594  čítÄme  dňa  9.  marca  1592  naznačené  toto:  ^Ea 
u  U  eÍD  Cancellaj  auífgericht  Vnndt  gemacht  werden  Darínnen  soli  die  Cassa,  Vnndt 
II  e  ^ebraibcray  gehalten  werden,  Vnndt  niemandt  nich  ta  mit  sich  Zu  hausz  tragen : 
k  utinam  hoc  státím  fíeret:  ad  deuitandas  horrendas  Oonfusionea  quae  hactenus  in 
gúGiis  Reipublicae  irrepserunt.*  —  Ako  vídat,  teíil  sa  tomu  najviac  onodobný 
ptiaký  notár,  Izák  Abrahamides,  pozdejší  to  nitriansko-prešporský  superintendent, 
^o  on  dopísal  vlastnoručne  udanú  poznámku  ku  uzavretiu  mestskej  rady  a  vole- 
j  obce. 

9 


ľ^í 


Digitized  by 


Google 


—  118  — 

a  ponevác  meštianstvo  nechcelo  voliť  ludí  viac  komore  ako  mestu  oil- 
daných,  nuž  si  pomohla  komora  tak,  že  vysielavala  s  času  na  čas  svojich 
ludí  ku  mestským  volbám,  ktorí  potom  o  vojsko  opretí  robili  to,  čo  saní  i 
chceli.  Nie  ten  stal  sa  rychtárom,  koho  si  žiadalo  mať  meštianstvo,  ale 
ten,  koho  mu  nanútil  komorský  povereník,  ktorý  bol  vystrojený  takrečeno 
všemohúcou  mocou.  O  svevolnom  pokračovaní  týchto  komorských  povere- 
níkov bolo  by  možno  napísať  celé  knihy,  a  mestá  sa  na  nich  darmo  a 
máme  žalovaly;  zlo  zostalo  zlom  a  počnúc  od  povereníka  Erdôdyho  ;ú 
do  r.  1711,  teda  asi  za  tridsať  rokov  úpela  Kremnica  a  iné  bailské  i  vôbw 
slobodné  královské  mestá  pod  železnou  rukou  komorských  volebných  po- 
vereníkov. Za  ten  čas  dorástlo  iné  pokolenie,  ktoré  znalo  predošlé  meštian- 
ske slobody  iba  z  rozprávok  a  to  bolo  v  oči  komore  už  o  vela  povcil- 
nejším  a  poslušnejším,  preto  prestala  prcšporská  komora  posielať  zo  svojlio 
stredu  volebných  povereníkov  a  vymenovala  komorského  hlavného  grófa 
za  stáleho  svojho  zástupcu  pri  mestílch.  Tým  bolo  mestám  aspoň  natoikti 
oblahčené,  že  komorskí  hlavní  gróíi,  sídliaci  stále  v  Štiavnici  a  okrúžení 
meštianskym  živlom,  nenakladali  s  nimi  tak  bezohladne  a  tvrdo,  ako  to 
robievali  z  Prešporku  dochádzavší  komorskí  úradníci  alebo  rozliční  tridsiat- 
nici. Avšak  úplne  slobodnej  von)y  nebolo  od  tých  čias  počnúc  až  do  r, 
1848  viac  ani  jednej.  I  keď  sa  neustanovil  osobne  komorský  gróf  ku 
daktorej  volbe,  to  mu  vždy  boli  povinní  podať  podrobnú  zprávu  a  v  jeho 
rukách  bola  moc  potvrdiť  alebo  odmietnuť  meštianstvom  vyvolených  úrad- 
níkov. Za  panovania  Márie  Terézie  dostiivaly  mestá  vždy  osobitné  nariadeniu 
od  nej  i  od  prešporskej  komory,  ktorými  sa  im  nakladalo  previesť  mestskí^ 
volby  a  predpisovaly  sa  im  i  pravidlá  a  podmienky,  dla  nichžto  sa  malý 
diať  tieže  volby,  po  volbách  však  musely  mestá  podávať  podrobné  zprá  vy 
i  kráľovnej,  i  komore,  i  hlavnému  komenskému  grófovi  i  o  tom,  kedy, 
ako  a  koho  volily,  i  o  iných  meštianstva  a  mesta  týkajúcich  sa  veciatii. 
Bez  kráľovského  nariadenia  nesmelý  sa  pustiť  do  volby  a  zprávu  o  nej 
nesmelý  vynechať  nikdy.  Dozorstvo  nad  nimi  bolo  prísne  a  zabiehalo  často 
až  do  smiešnosti;  o  slobode  teda  nebolo  viac  ani  slýchu. 

Rychtárske  a  iné  voľljy  odbývaly  sa  riadne  každoročne  a  s  nepatrnými 
výnimkami  vždy  i  v  čase  od  starodávna  obyčajnom  až  do  roku  1772. 
Potom  nebolo  v  Kremnici  za  viac  rokov  žiadnej  rychtárskej  volby  * ), 
Meštianske  volebné  právo  urval  vtehdajší  komorský  hlavný  gróf  baróu 
Karol  Mitrovský  a  vymenoval  dľa  svojej  vôle  dvoch  radných  pánov  na 
miesto  iných  dvoch  odomrevších  -).  A  krenmické  meštianstvo  ani  sa  len 


-)  V  knihe  >Protocoll  nomina  senatorum  et  Electae  Communitatis  Membromm 
ab  anno  1701  continensc  zaznačil  mestský  notár  Haraszlem:  »Anno  1774  nulla  fuit 
Restauracio,  prouti  neque  1773.  neque  1775,  neqne  1776.i) 

-)  Tamže:  >Anno  1775  Dominns  Johannes  Schultz,  et  Dominua  StephauiiEi 
Székely  per  Illustrissimum  Dominum  Carolum  Liberum  Baronem  a  MitrovMky, 
suppremum  Camer  Urafíium,  et  Perpetuum  7b  Montanarum,  hujusque  Ciuitatis  Ac- 


Digitized  by 


Google 


r 


—  119  — 

uojiokúFíilo  protirečiť  takémuto  zjavnému  šliapaniu  jeho  základných,  počnúc 
C) ti  kľäla  Karola  Róberta  až  po  Leopolda  L  všetkými  králmi  potvrdených 
a  v  úcte  ílržaných  práv,  ba  —  ako  vídať  z  notárovej  poznámky  —  ešte 
sa  tešilo,  ze  mu  cudzí  človek  aspoň  konečne  vymenoval  chybujúcich  dvoch 
-radnýi'h  psinov.  Tak  hlboko  kleslo,  taký  otrocký  duch  ho  vtedy  už  držal 
vo  svojej  moci. 

Y  týchto  smutných  okolnosťach  bolo  pravda  už  lahko  narábať  komore 
s  mestuiiii,  ako  len  sama  chcela,  a  meniť  dla  svojej  vôle  meštianske,  po 
mnohé  storočia  trvavšie  a  dobrými  i  praktickými  sa  dokázavšie  usta- 
novizne. 

R,  1 785  padla  komorskej  lubovôli  v  obeť  i  volená  obec,  ktorú  jedno- 
ihidío  zrušila,  ponechavšia  meštianstvu  vedia  mestskej  rady  iba  meštiansky, 
zo  líMJ  členov  záležiaci  výbor').  I  tento  bol  r.  1829  prešporskou  komorou 
natarko  preinačený,  že  zmenšila  počet  jeho  členov  na  60*). 

O  dva  roky  po  zrušení  volenej  obce,  totiž  r.  1787.  dostalo  mesto 
rozkaz,  aby  budúcne  celá  mestská  rada  nesúdevala  v  pravotných  záleži- 
tosfach,  akó  tomu  bolo  od  starodávnych  čias  až  do  tej  doby,  ale  boli 
určite  vyznačení  len  šiesti  jej  Členovia,  ktorí  mali  spolu  s  mestským 
r}^thtíirom  tvoriť  mestský  súd.  Tým  činom  stal  sa  zo  starodávneho  mest- 
ského náčelníka  a  skutočného  mohutného  pána  jednoduchý  sudca  a  nič 
iného,  ako  lepšie  platený  mestský  úradník.  V  menoslovoch  a  v  podobných 
iiialiclieniosťach  ponechali  síce  rychtárovi  prvé  miesto  až  do  roku  1848, 
ale  v  mestských  záležitosťach  bol  jeho  vplyv  takmer  úplne  zničený.  Po 
roku  184H  zaujímal  mestský  rychtár  v  rade  iných  mestských  úradníkov 
druhé  miesto,  a  ked  boly  r.  1871  zákonom  zrušené  mestské  súdy,  pre- 
stala vonkoncom  a  úplne  zanikla  táto  starodávna  hodnosť  v  slobodných 
královskýcli  mestách. 

Pre  si)rávu  mestských  majetkov  a  všetkých  hospodárskych  záleži- 
tostí bol  ť.  1787  ustanovený  osobitný  úradník,  mešťanosta,  ktorá  hodnosť 
bola  v  Nemecku  už  v  pätnástom  storočí  známou,  ale  do  banských  miest 
dostala  sa  iba  v  spomenutom  roku.  Prvotne  bol  obor  mešťanostovej  čin- 
nosti dosť  skromným  a  jeho  slovo  neznačilo  vela;  časom  však  zrástol 
jťbo  vplyv  natolko,  že  sa  r.  1848  stal  už  on  meštianskym  pohlavárom 
a  spraviya  až  posial,  sťa  prvý  mestský  úradník,  on  mestské  záležitosti. 


tualem  CommisBariam  Regiam  ad  oíBcia  Senatus  Interíorís  Nomine  suppremi  col- 
loeati  et  in.Htallatí  sunt,  Die  8-va  Novembris  Praesentibus  Exteriore  et  Interore  Se- 
natUj  Eteetaque  Communitate)  siogulo  Eeorum  600  florenorum  annuo  ad  dies  vitae 
Benigue  resoluto  Salario,  et  aliquot  Millium  florenorum  sajrcitionis  domorum,  et 
tairentiae  ^alarialis.  Vivant.  Post  nubila  Phoebus. 

^)  O  tejto  veci  zaznačil  v  tejže  knihe  Haraszlem:  »Pro  memoría  hocce  loco 
praenatatur:  Vigintiquatuor  Viratum  sub  iata  Kestauratione  postrema  cessasse,  et 
Oratonim  ac  Tribún orum  pluralitatem  peraeque  sublatam  esse,  unico  duntaxat  Tri- 
buno  in  posterum  eligendo,  cum  corpore  Electae  Civium  Communitatis.« 

')  Kreraíi.  mestský  archív,  listina  pod  Číslom  442  z  r.  1830. 

9* 


Digitized  by 


Google 


—  120  — 

Prv  však,  ako  povstal  úrad  mešťanostský,  odobral  mestskému  ryťlitárovi 
nemalú  čiastku  z  jeho  práce  mestský  kapitán.  Tento  úrad  povstal  na  za- 
čiatku diiihej  ]íí>]ovice  z  minulého  storočia  a  síce  prv^otne  tak,  že  i>ľi- 
delili  jednému  z  radnýcli  pánov  starosť  o  poriadok  a  o  bezpečnosť  v  meste, 
za  čo  nedostával  žiadneho  platu.  Až  r.  1760  určila  prešporská  komora^ 
že  kapitán  má  dostávat  za  svoju  prácu  okrem  radnopanského  platu  i  ro- 
čitú  5()  ziatovú  (Klraenu.  Nebol  to  však  viac  taký  kapitán,  o  akých  sme 
boH  \7ssie  hovííľili,  lebo  Kremnica  už  nemala  viac  žiadneho  vojska,  alo 
jeho  činnosť  bola  obmedzená  iba  na  udržiavanie  poriadku  a  pokoja  na 
verejných  miestach  a  na  dozor  nad  kominármi.  Občasne  pridelovali  kapitá- 
fioví  ine  a  iné  [iráce  a  povinnosti  a  tie  urobily  nutným  oddelií  radníí- 
panstvo  od  kai)itanátu,  i  vyvinul  sa  z  novovekého  mestského  kapitána 
terajší  hlavný  policajný  úradník.  Poneváč  považovali  jeho  úradnú  linnosf 
za  nemálo  dôležitú,  dali  mu  v  rade  mestských  úradníkov  tretie  miesto 
a  obyčajne  i  meéŕanostovmu  rovný  plat. 


Snažil  som  sa  v  prítomnej  rozprave  nastíniť  v  stručnosti  obraz  staro- 
dávnej meštianskej  správy  ku  tomu  cielu,  aby  som  i  touto  prácou  osvietil 
jednu  stránku  siniločenského  života  v  tých  časiech,  na  ktoré  tíik  hladie- 
vanie  s  vysoká  a  tak  radi  ich  zoveme  časmi  barbarskými.  Súď  ter^iz  už 
sám  J  milý  čitíitelu,  a  porovnaj  starodávny  barbarismus  s  terajíím  liberá- 
lismonL  Istý  som,  že  i  ty  uznáš,  že  boly  predsa  len  lepšie  tie  stíinxiávne 
barbarské  časy  i  oliladom  slobody  a  verejnej  správy,  ako  sú  časy,  v  iiichžto 
žijeme. 


Digitized  by 


Google 


o  ústrojnosti  nápevu  „Nitra  milá,  Nitra". 

Podáva  Lud,  Ad,  Reuss, 
(Dokončenie.) 

8.  Jasný  prehlad  nápevu  tohoto  obdrží  sa  tak,  kej  sa  na  vety  (tu 
päť)  rozloží  a  pôvodné  otrasočísla  sa  vypíšu: 

a-veta:     9        21         81         135        9        27 

b-veta:     3         7         27  3      21—81     9 

c-veta:     9       135        9  3         21       81 

d-veta:     9       135        9  3  9        135 

e-veta:     9        21        27         15       135       9 

Na  prvý  pohlad  v  tomto  prehľade  dá  sa  spozorovať,  že  a,  c,  d,  e- vety 
môžu  byt  jednoduchejšie  písané,  ked  sa  po  3  budú  deliť,  a  napíšu  sa 
poznove  a  týmto  spôsobom: 

a-veta:     3  (3        7        27        45        3        9) 

b-veta:         3        7        27         3    21—81    9 

c-veta:     3  (3       45        3  2         7       27) 

d-veta:     3  (3       45        3  2         3       45) 

e-veta:     3  (3       7         9  5        45       3) 

V  b-vete  teda  číslo  7  je  príčinou,  že  sa  po  3  nedá  deliť.  Nasledovne 
a,  c,  d,  e-vety  tvoria  istú  príbuznosť  čiže  spolupatričnosť,  naproti  tomu 
b-veta  sama  pre  seba  stojí.  Pomer  týchto  viet  velmi  jasne  vysvetlí  sa 
tak,  ked  sa  b-veta  a  jej  patričné  otrasočísla  za  prímu  položia,  teda  a,  c, 
d,  e-vety  (i  s  patričnými  číslami)  musia  sa  ako  kvinty  považovať.  Alebo 
i  opačne,  ked  a,  c,  d,  e-vety  za  prímu  sa  položia,  b-veta  bude  kvartu 
predstavovať,  čo  názorne  vysvetlí  sa  takto :  3(3)C  :  3F  =  I  :  IV,  ako  to 
i  otrasočísla  každej  vety  napredku  postavené  ukazujú. 

Poztmm.  Toto  je  istá  modulácia,  ako  ju  hudboumelci  nazývajú,  ktorá 
sa  i  pri  architektonických  antických  výtvaroch  pomocou  analysy  do- 
svedčuje, a  upotrebuje  sa  tým  cielom,  aby  sa  monotonii  predišlo.  Ked 
totiž  architekt  grécky  tieto  čísla:  3,  3.7,  3.5,  3.27,  3.45,  3.9...  ako 
homogénne  pri  spracovaní  jednotlivých  čiastok  upotrebil,  zamieňa  ich 
inými  homogénnymi  pri  nasledujúcej  čiastke  (detaile),  aby  monotonii  vy- 
hnul,  na  príklad:   3,  7,  9,  2,  27,  45,  135..,,  t.  j.  z  prímovej   stupnice 


Digitized  by 


Google 


^ 


—  122  — 

prediádza  do  kvintovej,  tak  ako  to  analogične  i  hudboumelci  zvykli  robif, 
a  oiiiiť  i  kvintovej  vráti  sa  do  prímovej,  alebo  i  jej  príbuznej  stupnice, 
a  v  tom  zíileží  tá  ílosavád  nepostihnutá  krása  gréckeho  staviteľstva. 

9.  Už  predbežne  (§  5.,  4.)  bola  urobená  zmienka,  že  jeden  a  tenže 
Km  nápevu  má  <lv(^jnásobné  čísla.  Vyšné  totiž  číslo  patrí  k  pomeru  pre- 
došlého, nižné  ale  Iv  pomeru  nasledujúceho  tónu,  na  príklad  6:7 

28  :  29; 
tu  teda  7  a  28  ozuaŕujú  ten  istý  tón. 

Príŕina  toho  vysvetľuje  sa  tak,  ked!  písmenami  nápevu  tóny  sa  napíšu ; 
a  —  b  —  c  —  d  —  e  —  f 
ich  pomer  liude:      a    :    b 

b'    :    c 

C    :    d 

ď   :   e 

e'   :   f 
Ked  teda  tón  h  má  prejsť  na  tón  c,  nemôže  to  bezprostredne  urobiť, 
ale  luusí  si  Mnprtt  pripraviť,   čiže  sa  nasledujúcemu  tónu  akkoniotlovať, 
a  v  tomto  príklade  sú  takéto  stupne:  b',  c',  ď,  e'...  označené. 

Tu  teda  povstane  otázka:  v  akom  pomere  stoja  pravé  tóny  (b,  c,  d,  e) 
ku  .svojim  stupňovým  (b',  c',  ď,  e')  tónom?  Pomery  totiž  takéto  sú  ukryté 
a  len  myseľ  ľudská  si  ich  tvorí  a  predstavuje.  Úloha  táto  podľa  tejto 
tlieorie  snndtio  a  jasne  sa  rozlúšti,  ked  na  príklad  z  nápevu  prvej  vaty 
otrasoŕísia  uasledovľio  sa  vypíšu  a  takéto  čísla  hned  i  pomerom  (ako 
v  S  *'*.;  ^■)  í>s!načia: 

27 


otrasoŕisla :    i» 

21 

81 

13£ 

•        9 

ich  poiuer:     il 

:     7 
28 

:    27 

6 

:     ň 
15 

:    16 
4 

Z  tohoto  jasne  vyiilýva,  že : 

tónový  pomer  7  ku  stupňovému  tónu  28  stojí  ako  1  :  4 

n  n-^^n  n  >j^)j»j"*2 

w  «  ■*      »  n  J)        1^       »  Ji      1-    •    ^ 

líi  4  4-1 

Pomery   takéto  su   len  vymyslené,    nepíšu  sa  v  nótach,    ale  sa  predpo- 
khiíhijú. 

Požiivm.    Istá  analógia  dá  sa  i  v  reči  slovenskej  pri  spoluhliĺBkach 
preukŕízať.  Spoluhlásky  totiž  delia  sa  na  ^) 

Jtmié:  b.  d.  d,  dz,  dž,  g,  h,  v,  z,  ž,  ktorým  zodpovedajú: 

Temne:  p,  t,  ť,    c,     č,    k,  ch,  f,  s,  š,  a 

Flpim:  1,  m,  n,  ň,  r. 


*)  Fr.  Mnlz:  Slov,  mluvnica,  §.  175. 


Digitized  by 


Google 


—  12:)  — 

Má-li  sa  vysloviť  nejaká  temná  spoluhláska  pred  jasnou,  temiiií  vy- 
Hlnvuje  sa  ako  jej  zodpovedajúm  jasná:  na  pr.  pro.sba  ==  pro^lia,  paf 
diíuiuv  zz  päď  domov. 

Má-li  sa  vysloviť  josná  pred  temnou,  vyslovuje  sa  ako  jrj  sod- 
povŕiJajúca  temná ;  na  pr.  zahraríka  z=  zahra/ka,  slirka  =  sli/*ka ,  dul* 
pi*knv  =  dixj)  pekný. 

Každá  jasná  samohláska  na  konci  slova  znie  ako  jej  zod-povedajum 
(pnimí;  na  pr.  Boh  =z  Bor;Ä,  kúsuz  =  kňa.s,  mosarf-s*  =  mosac. 

Nosovka  pristrojuje  sa  perným,  zubným  a  hrdelným  spolulilitykaui, 
tak  na  príklad: 

(n J  m)  pred  b,  p,  v,  f  zneje  ako  m ;  na  pr.  ha«ba  =  haw?ba : 
,,    „        „     d,  t  zneje  ako  tvrdé  n ;  na  pr.  môžem  dať  :=.  môžr/^  daf ; 
„    „        „     d,  ť  zneje  ako  mäkké  ň;  na  pr.  chrá?)i  daleko  =i  ľIuiÍ/V 

daleko ; 
„    „        «     g?  K  ch,  k  zneje  ako  poľské  ^,  íj;  napr.  neklam  ho  =  ií<^- 
k]q  lio ;  dám  koláč  =  Aq  koláč.  Samohlásky  a  plynné  spoluhlásky :  r  n  / 
zadržujú   svoj   pôvodný   hlas  vždycky.  —  V  Sanskrite    táto    assiiiitlíu'ia 
prhiw  sa  zachováva  a  podľa  toho  dôsledne  sa  i  píše. 

Vo  tomto  predbežnom  vysvetlení  presúvania  sa  spoluhlások  i'.reteľne 
vidno,  že  i  reč  práve  tak  analogične  pokračuje,  ako  to  hore  vyšňie  j^ri 
tónurh  nápevu  preukázané,  čo  táto  nasledujúca  veta  na  pr.  dostatí>ine 
algasňuje. 

Znáš  dosť  už,  tak  buď  s  Bohom! 
Znáž  dosť 
dosť  už 
uš  tak 
tag  bud 
buť  s 

z  Bohom! 
Týmto  spôsobom  stáva  sa  reč  mäkkou,  plynnou  a  blahozvučinui, 

^  ťh  Prenesenie  otrasočísel  na  dĺžku  struny  a  jej  iBtleiiie. 

1.  Jednoduchý  nástroj,  na  ktorom  sa  zákony  trasavej  struny  jíkiísajú, 
plné  a  čisté  tóny  dáva  a  dĺžka  struny  prísne  a  pohodlne  sa  mvvCu  }i' 
z  akustiky  pod  menom  sainostriin  čiže  monochord  známy.  On  zálí^ží 
z  rovnohrannej  latky  asi  8  cm.  širokej,  3  cm,  hrubej,  a  80—100  cm,  illUej. 
Píwrťh  latky  sa  papierom  bielym  oblepí  a  na  ňom  pozdĺž  niekoľko  i  i>vni>- 
bežných  čiar  vytiahne,  ktoré  podelia  sa  na  desať  rovnakých  číaí^tok  a 
jedna  čiastka  opäť  na  desať  atd.,  ako  to  na  metre  vidíme.  Na  koíicorli 
latky  pripevní  sa  oceľová  struna  asi  č.  11 — 12  a  ako  pri  klavíra  vidímr, 
sílnr  sa  natiahne,  aby  aspoň  C-tón  hlásila.  Ked  teda  chceme  na  príkhíd 
dižkíi  struny  -j^  (=  G)  vyznačiť,  teda  obecný   zlomok  %  na  dí'satiiniý 


Digitized  by 


Google 


1 


—  124  — 

sa  pn^mení:  ^/j  =0*6666,  čo  udáva  (keď  struna  na  100  cm.  jo  dlíiá),  že 
dĺžka  struny  musí  66  cm.,  6  mm.  a  Vio  ^™-  ^Y^  <ilhá,  aby  tóii  (í  dala. 
Na  vymeranom  a  poznačenom  bode  podloží  sa  tenká  bliaška  pod  strunu 
a  zľahka  uderí  sa  struna  klopačkou  i  vylúdime  hladaný  t^m  (i.  Aby  ale 
na  sanidstrune  celé  nápevy  pohodlne  hrané  byť  mohly,  tým  cieľom  asi 
lí* — 12  pohyblivých  klávesov  má  sa  pripraviť,  ktoré  by  sa  lahko  na  vy- 
značené body  daly  popotískať  a  pritisnutfm  bliašky  pod  strunu  pod- 
atrknúť, 

2,  Vyššie  udaných  otrasočfsel  (§  5.,  2))  dĺžka  stiiiny  «a  nájde,  keJ 
v  tomto  páde  dĺžku  samostruna  s  ^9  označíme  ^)  a  všetkým  ŕíslam  f  itateJa 
9  pripíšeme^): 

3  9/   '^^a/  9/  9/  9/  9/  9/  9/   ^^9,'  9/ 

poneváč  ale  zlomky  do  vyšších  a  nižších  oktáv  siahajú,  na  jednu  oktávu 
takto  prevedené  a  na  desatinné  zlomky  obrátené  budú: 

I  II  m3      IV      V      m6      VI  m7  VII 

9/  9/         72/  18/  9/  18/  9/  9/  9/         36/  '^L^. 

/a        /lo      /8i  /21       i\i        12:       /i4        /i:»         /le       k^  'las 

h^       o      p         p        a>       q>        c>       (Z>         <^     p  '9 

.o  Q        00  0»  C}  Ci  *-  Q  Oi        M  Cíô 

OOQO  K*OCiQ0O  Cr»>t.^  OS 

3.  Keď  tieto  dĺžky  tak  prísne  sa  na  samostrune  vymerajú,  ako  prísne 
sú  vyrátané,  dosiahne  sa  tá  najväčšia  precísnosť  a  čistota  t('>nov,  ktorá 
sa  leu  iiiysleť  dá.  Všetky  tóny  totiž  dostanú  istý  kolorit  f:ili  l>arvitosť, 
lebo  vecí  sú  rovnorodé,  akoby  z  jednoho  hniezda,  a  v  tonike  9  sÚHtred* 
nmé^  ako  by  boly  jednej  matky.  Nie  jeden  priechod  do  rlniliého  tónu 
tak  bude  prekvapujúci  a  nový  pre  pozorovateľa,  ako  by  ho  eštt»  nikdy 
nebol  počul.  Samé  čísla  hlásajú,  že  sotva  jest  tak  dokonalého  umelca/ 
že  ))y  s  istotou  tieto  tóny  reprodukovať  znal,  a  ked  by  sa  mu  to  po- 
Stastilo  vyviesť  ^),  báječný  efifekt  a  moc  tónov  by  vylúdil,  Idorť'  za  miSiťh 
časov  nepoznáme  a  len  starodávne  báje  grécke  i  slovanské  nám  o  tom 
bájky  rírzprávajú.  Táto  moc  čistých  tónov  je  medzitým  niečo  prirodze- 
ného, lebo  tie  zákony  harmonické  otriasajúcej  struny  otriasajú  molmtne 
sympaticky  i  cit  človeka.  Nie  bez  príčiny  tóny  nazývaj il  sa  i  zvuky 
nebeskými  a  zlatým  hlasom,  ktoré  mimovolne  obodrujú,  chhlíliolia,  ba 
oku/Jiijn  srdce,  rozum  i  volu  poslucháča. 


'í  To  jest  celú  dĺžku  struny  za  jednosť  položíme,  ale  túto  jednoať  tÄkto  *;, 
označíme. 

*)  ííalezeným  otrasoČíslom :  9  5  21  3  27  7  .  .  .  ked  sa  hiý  menovati:'! 
podptrie^  ten  spolu  i  I-mu  predstavovať  bude  a  Čísla  rovnorodé  budú,  a  to  sa  stane, 
ked  sa  tu  všeobecný  menovateľ  9  podpíše:    9    5    21    3    27     7  .  .  *    Tak{'to   vSak 

oírasoéisla  na  díéky  struny  (podľa  akustiky)  premenené  budú,  ked  ga  jednoducho 
prenráieno  napíšu:  ^i^  '/^  %,  '/a  %i  %  .  .  .  Srovn.  Základné  praviŕllá  3i3- 
zvuku  J  str.  9,  Č.  1. 

*)  Prečo  nie,  keď  by  nástroj  hudobný  podľa  Čísel  samostruna  ladlt  altíbo  podľa 
HAmoBtruLia  i  sám  sa  cvičil  predpísané  tóny  nasledovať. 


Digitized  by 


Google 


—  125  — 

^  1,  B^ečná  moc  a  účinok  hudobných  tónov. 

1.  Mnohé  a  krásne  báje  z  dávno vekosti  sa  nám  zachovalý,  v  kto- 
rých nadprirodzená  moc  hudby  a  jej  účinok  sa  opisuje,  ako  na  rozumné 
i  nerozumné  tvory  pôsobila.  Sú  to  síce  len  mythy  a  báje,  spôsobom 
liypcrboHckým  vypravované,  ale  zaslúžia,  aby  boly  reprodukované  už  i 
z  toho  ohladu,  že  pri  drievnych  národoch  nadprirodzená  moc  hudby  bola 
snáiI  lepšie  známa  a  cenená,  nežli  za  našich  časov. 

2.  Drievni  Gréci  si  bájili,  že  Orpheus,  syn  Apollov,  na  lýre  hrával, 
že  sa  stromy  a  kamene  pohýňaly,  potoky  sa  pozastavovaly  a  divá  zver 
v  húfoch  okolo  neho  sa  posháňala,  aby  jeho  hru  slyšaly.  Ked  ale  jeho 
manželka  Eurydika  následkom  uštipnutia  hadom  zomrela,  šiel  za  ňou  do 
pekla.  Pluto,  Proserpina  a  ostatní  predstavení  pekla  tak  bolí  hudbou 
jeho  dojatí,  že  mu  Eurydiku  vydali,  pod  tou  výminkou,  že  sa  dotedy  na 
nu  neobzre,  pokial  z  pekla  nevyjde.  Orpheus  sa  ale  zdržať  nemohol, 
obzrel  sa,  i\  Eurydika  mu  na  večné  veky  zmizla. 

3.  Gréci  zvlášte  váhu  kládli  na  hudbu  ^)  a  toto  umelectvo  natolko 
pestovali,  že  znali  ludí  do  zúrenia  priviesť;  hudbou  vojsko  popudzovali 
ílo  boja,  ali3bo  ho  miernili  a  tíšili,  mládeži  pak  zakázaná  bola  jedna 
mäkká  tónina,  aby  sa  nerozmaznala  atd. 

4.  Že  Slováci  obdarení  sú  smyslom  pre  hudbu  a  spev,  toho  dôkazom 
sá  rozličné  hudobné  nástroje,  zvlášte  ale  bohatá  sbierka  slovenských 
spevov,  ako  aj  mnohé  gréckym  podobné  báje  o  divotvornom  účinku  hudby. 
Na  dôkaz  toho  mienime  tu  uviesť  len  niekoľko  príkladov.   Ved  sú  naše. 

5.  Bol  jeden  pastier,  volal  sa  Blaho,  a  znal  na  píšťale  utešene  hrať. 
Mal  v  stáde  štyri  kozičky,  ale  ked  začal  na  píšťale  preberať,  nuž  mu 
všetky  štyri  na  zadných  nohách  začaly  skákať,  zvŕtať  sa  a  strečkovať. 
Králova  dcéra  velmi  rada  prizerala  sa  na  to  a  obdivovala  i  švárneho 
šuhaja,  no  i  Blažko  s  úlubou  jej  hrával  a  z  vďačnosti  daroval  jej  i  divo- 
tvornú píšťalu.  Kráľovi  dar  pastierov  nebol  po  vôli,  a  ked  raz  slyšal 
Iiíšťalku^  tak  sa  napajedil,  že  dcéru  dal  zavreť  do  žalára,  aby  Žiaľka 
viac  neschádzala  sa  s  pastierom.  Ale  i  Blaho  otrúchlel,  stádo  sa  mu  ne- 
páslo^  k(*zicky  viac  nestrečkovaly.  —  Čo  mal  robiť,  nechal  všetko  a  išiel 
na  výboj  a  nadobudol  si  od  troch  drakov  zlatú  hviezdu,  zlatý  mesiac  a 
/A'dU}  slnko  (odznaky  kráľovské:  hviezda,  berla  a  koruna).  Ale  i  hôrnym 
pannám  (Vílam),    ked  spaly  v  chládku,  zavesenú  na  strane  musiku  (ná- 


')  Plinius  v  Barthelmyho  Anacharsis  Keise,  str.  139,  píše:  ^>UŽ  z  toho  sa  dá 
Grékov  úTuba  v  hudbe  posúdif,  Že  oni  tomuto  slovu  mnohonásobný  význam  dávali, 
OD  i  ho  užívali  bez  rozdielu  pre  nápev,  takt,  básnictvo,  tanec,  posunko  vanie,  a  držali 
bo  za  apojidlo  všetkých  vied  a  za  známosť  všetkého  umelectva.  Ale  nie  dosť  na  tom, 
ten  duĽb  spojovací,  ktorý  medzi  nimi  povstal,  ich  pobádal  všade  podobnosC  hľadať; 
týmto  zákonom  harmonickým  práve  i  pohyb  nebeských  telies  a  pohyb  ducha  lud- 
Éíkálii)  podrobiť  chceli. -^ 


Digitized  by 


Google 


—  126  — 

strnj  liurlolmy)  podvodne  odňal.  Doma  zlatú  hviezdu  nosil,  Žialku  si  xa 
žľiuj  pojal  a  obom  zlatá  rausika  hrala ').  V  tomto  peknom  báji  základná 
iiiyÄlieiika  snuje  sa  okolo  hudby.  Blaho  okuzloval  čriedu,  králova  dcém 
ihi  výtržnríSti  doviedla  otca,  v  lútosti  bavila  sa  hudbou.  Blaho  z  lútosti 
šiol  na  výboj,  aby  si  majetok,  hodnosť,  ale  i  najvzácnejšiu  vec,  totiž 
hudbu,  iiadulmdnul. 

(L  (hiralee^  nemajúc  viac  nikoho  na  svete,  len  statočnosť,  vybral  sa 
tlo  svrta  šfa^tie  hladať,  a  prišiel  (do  skleneného  zámku)  ku  trom  vážnym 
starfoín;  jedt^n  bol  záhradník^),  druhý  vojak ^)  a  tretí  hudec ^).  Tu  sUl 
do  služby  a  keíl  statočne  vyslúžil,  obdarovali  ho  starcovia  (bohovia),  a 
síťo  /áluadník  (Podzemný  král)  dal  mu  živototvorný  pníky  ktorý  kde  za- 
sadil, Vfíetko  rástlo,  vojak  (Radhosť)  mcvy  ktorý  na  rozkaz  všetko  srúbal, 
a  treti,  liiidec,  daroval  mu  husle ^  na  ktorých  ked  hral,  zver  polná  sa 
zastiivovaJa,  počúvala  ho,  alebo  od  radosti  podskakovala^). 

7.  líezdť'tným  rodičom  Pán  Boh  dal  syna  (Ľohdana),  I  bolo  mu  ua- 
ložeuo,  ketl  r^lrástol,  aby  Morského  krála  dcéru  na  zlatom  člnku  s  druži- 
ťkaiui  na  nirnských  vlnách  sa  kolimbajúcu  {Oudiim)  doniesol.  Šuhaj  šiel 
a  na  morskoui  brehu  tak  prenikavo  hral  a  hral,  až  ju  hudbou  k  se^be 
privábil  a  preč  uniesol  ^•).  —  Rozumie  sa,  že  nikto  a  žiadnou  mocou 
nenmljol  Morského  krála  dcéru  dostať,  to  za  vec  nemožnú  sa  považovalo, 

H.  Kriflrric  bol  najvýtečnejším  hráčom  na  píšťale;  a  keď  strom  zlaté 
nvocie  ľodiaii  išiel  strážiť,  ktoré  tajne  niekto  každú  noc  pooberal,  ajelio 
bratia  pn^  vi^Ikú  búrku  a  príval  nikdy  nikoho  nemohli  dostihnúť  —  svojou 
okuzliijikíuj  hrou  búrku  a  hromobitie  zažehnal  a  videl,  ako  12  bielych 
holubov  o  piilnoci  sletelo,  na  panny  sa  obrátilo  a  zlaté  ovocie  oberalo. 
ísajkrajŔia  ale  z  nich  bola  Berona  z  Čierneho  mesta*). 

U.  Jhtizko,  ked  na  troch  píšťalkách  zapískal,  tri  divé  zvery  mu  na 
pomoc  piiHprli  **). 

10.  JUidovid  pak,  ked  na  čarodejnej  trúbe  do  tretice  zatrúbil,  zlatif 
hlas  z  nej  vyletel,   sprašťalo  akoby  hrom   udrel  a  zápola  sa  od  samého 


')  Slovenské  povesti  A.  H.  Škultéty  a  P.  Dobšinský,  1858,  str.  557—564. 

*)  Tu  aa  naráža  na  báječného  Podzemského  kráľa^  ktorý  (bôh)  úrody  zemské  a 
zbožia  dáva  í  íjcil>erá  (srovn.  Škult.  a  DobS.  Povesti  slovenské,  str.  271) ;  alebo  Iht- 
dičfi,  buditeríi  ^iHrody;  alebo  Vodana,  ktorého  pobaltickí  Slovania  ako  zúrodňo  vate  la 
Ätísne  ťtili  (Cerí's?). 

^)  Či  nie  Rtidhosťy  ktorý  bol  ctený  ako  vojak  a  vífaz  vo  vojne  ^Mars)? 

*)  ABiiíld  Veles,  Tento  opisuje  sa  v  bájesloví  ako  pastier  a  bôh  hudby  milovný 
(asi  to,  čo  Bil  t  vr  alebo  Pan). 

'•)  Škult  H  DobŠ.  Slovenské  povesii,  str.  376.  Hudba  teda  ako  umelectvo  nad- 
zem»kých  b\  tí  mstí  sa  považuje,  ktoré  Blaho  si  od  spiacich  Víl  obratnosťou  (striera- 
iiíiiiŕ  a  ehytrosťou  (útekom)  nadobýva,  Osiralec  ale  ako  odmenu  vytrvalosti  od  Veb^Aa 
darom  dostáva. 

^)  Božena  Nemcova:  Nár.  povesti,  str.  619. 

■)  Škiilt.  a  Dobš.  Slov.  povesti,  str.  224. 

^)  Tauižf,  iitr.  480. 


Digitized  by 


Google 


—  127  — 

spodku  striasla  a.na  kríž  rozpukla.  Pritom  sa  ale  čarodejník  na  kolomaž 
rozlial  a  zakliata  panna  ožila  ').  Ináče  velmi  početné  sú  báje  u  ludu 
slovenskr'ho,  v  ktorých  zvuku,  hlasu,  pískaniu  a  spevu  nadprirodzené  vlast- 
nosti sa  pripisujú,  o  ktorých  sa  rozpísať  nemienime,  poneváč  ony  do 
inť^ho  fjtthoru  patria. 

Ih  Mnohých  výtečníkov  v  divotvornej  hudbe  a  speve  zná  vykázať 
i  čťské  bájeslovie,  na  príklad:  Lumír  ako  báječný  pevec  pripomína  sa 
v  KnlMvorskom  rukopise:  „Aj  ty,  Záhoju,  péješ  jako  Lumír,  ký  slovy 
i  pieniem  bieše  pohýbal  Vyšehrad,  vše  vlasti."  —  Druhý  bol  Dalibor 
%  Kozojed,  stavu  rytierskeho,  keď  uvrhnutý  bol  do  väzenia,  tam  v  kúte 
nu  nájdených  husliach  natolko  sa  cvičením  zdokonalil,  že  okoloidúci  za- 
stíivovali  sa  a  s  úlubou  hudbu  naslúchali.  Jeho  žalár  i  podnes  nazýva  sa 
Daliborkou.'Bol  sťatý  ^).  Tretí  hudec  bol  Švanda  Dudák;  o  tomto  veselé 
legendy  v  národe  kolujú,  že  i  čerti  museli  pri  jeho  hudbe  tancovať. 

Vi,  Ináče,  čo  sa  tohoto  umelectva  týka,  v  najväčších  rozmeroch  vy- 
vinulo sa  u  Čechov,  ako  nikde  inde,  ktorým  neschádza  ani  na  talente, 
ani  na  prostriedkoch,  len  malé  pobídnutie,  aby  v  tomto  umelectve  im 
patričnň  missiu  i  prejali  i  previedli.  My  naproti  tomu  v  primitívnosti 
živorí iju%  ako  to  ináče  ani  v  našich  okolnostiach  nemôže  byť,  ked  každý 
slobodnej áí  duch  sa  paralysuje  a  utlumuje.  U  nás  za  vzor  hudby  sa  po- 
víiáuje  í'igáň  a  jeho  umelectvu  sa  výlučne  holduje  ^). 

§  8.  Temperovaného  ladenia  tóny. 

L  Že  hudba  ak  v  účinku  čili  eflľekte,  tak  i  vo  vývine  theorie  za- 
riekla, mi  to  sa  všeobecne  ponosuje.  Vmyslime  sa  len  do  dalekej  budúc- 
nosti, tu  veru  o  našich  časoch  nebude  sa  tak  bájiť  ako  o  Lumírovcoch, . 
BlahovĽoch  atd.,  ačpráve  na  geniálnych  tvorbách  nedostatok  nemáme ;  a 
tejto  zaostalosti  pričina  je  len  v  zastaralej  a  na  falošnom  základe  po- 
stavenej theorie,  ktorá  moderným  požiadavkom  a  nárokom,  ale  ani  vyšším 
talentom  viac  už  nezodpovedá.  Aby  toto  tvrdenie  ale  i  očividne  bolo  do- 
kd^ano,  poukážeme  na  tie  nedostatky  a  závady,  ktoré  z  temperovaného 
ladenia  vyplývajú. 

2.  Moderná  hudba  nemá  čisto  ladené  tóny,  poneváč  oná  differencia 
z  ladenia  čistých  tónov  pochádzajúca  (ako  128  :  129*98)  a  Pythagorovým 
ComnioHi  zvaná,  na  všetky  tóny  jednej  oktávy  sa  rozvrhuje,  čo  sa  na- 
zýva temperovaným  ladením.  Toto  závadné  Pythagorove  Comma,  aby 
bolo  odstránené,  mnohé  lámanie  hlavy  spôsobilo.  Mathematici  odporúčali 
takrečené  stejno-chvejúce  temperovanie   (gleichschwebende  Temperatur), 

*)  J.  Rimavského  Slov.  povesti,  str.  78. 

^)  Slovník  Náučný. 

")  V  hudbe  cigánskej  darmo  sa  hľadá  nejaké  vyššie  vzdelanie.  Oni  sú  prostí 
samoukona,  nástroje  čisto  ladené  oblubujú  (teda  výlučne  všetkých  druhov  husle)  a 
jeijíiie  iým  znajú  i  ťSčinok  pri  poslucháčoch  vylúdiť  O  ich  aesthetike  a  vkusu  ani 
re^  nernM^  byť. 


i 


Digitized  by 


Google 


—  128  — 

t.  j.  proporcionálne  rozvrženie  differencie  na  všetkých  12  chróm  otickýcli 
tónov,  €0  prakti6ní  umelci  rozhodne  zavrhli.  Boli  i  takí,  í-o  tvrdilii  že 
sa  príroda  chyby  dopustila.  Novší  akustici  pak  toto  Comma,  ako  predmet 
neprekouatelný,  viac  ani  do  povahy  neberú.  Novšia  theoria  ale  učí,  že 
chromatická  škála  je  vlastne  zo  štyroch  číslových  skupenín  složená,  a 
aíťe:  2  3  9  27  —  5  15  45  135  —  25  75  —  7  21,  v  ktorých  ^íce  4 
diflerencie  prichádzajú,  ale  v  čistom  ladení  najmenší  zmätok  nezapri äfiujú. 
Pri  temperovanom  ladení  teda  každá  kvinta  musí  o  niečo  nižšie  chveí  a  čistá 
ladenie  je  nemožné,  a  tak  rozdiel  medzi  čistým  a  temperovaným  ladením 
je  zrejmý  a  citeľný  *),  čo  sa  i  číslami  tak  dokáže,  ked  popredku  sa  pre- 
svedčime, nakolko  sluch  ludský  je  schopný  tónové  úchylky  čili  differencie 
rozoznať. 

3.  Kcd  istý  tón  324*)  otrasov  za  sekundu  učiní,  jeho  dĺžka  struny 
bude  (na  strune  1  m.  dlhej)  ^  88.88  cm.  Ked  sa  ale  tónu  324  jeden  otras 
pridaj  teda  325,  dĺžka  struny  bude  ^)  88.61  cm.  Diíferencia  teda  jednoho 
otrasu,  v  dĺžke  struny  vyložená,  učiní:  0.27  cm.  Nasledovne  pri  íKKí — Gi>il 
otrasoch  jeden  otrcts,  čo  učiní  asi  2  mm.  na  strune,  sluch  stretine  vycvi- 
čený ako  dissonanciu  spozoruje.  Zkúšky  ale  akustické  preukazujú,  že 
sluch  vycvičený  pri  1000  otrasoch  1  otras  už  rozoznáva. 

4.  DÍžka  strún  temperovaného  ladenia  podla  každého  spisovateľa  je 
iná,  ani  len  u  akustikov  shoda  sa  nenachodí,  ale  nie  div,  lelio  nemajú 
čo  za  pravidlo  čili  normu  vziať.  Porovnáme-li  ale  dĺžky  struny  ako  naj- 
spolahlivejšie  skrze  Kimbergera  udané  s  dĺžkami  prítomnej  ťheorie  podla 
^  6.,  2),  snadno  si  diíferencie  vypočítame,  a  síce: 

DÍžka  struny  tónov         DÍŽka  struny  tónov  tempero-   ^.^ 

fistých:  vaných  podla  Kimbergera.     D«fferenc«.  v  uidlimelroch: 

I  %  =  1-aXtO  1-0000                                    O 

l"/,„  =  0-9000  0-8888  —11  mm. 

I^  («/„  =  0-8888  0-8888                                O 

m3  '»/,,  =  0-8571  0-8437  —  13  nmi. 

IV  »/ij  =  0-7500  0-7500                               Q 

V  '%T  =0-6G66  0GG6G                                 O 

mľ)  7,'^  =  0-G428  0-G328  —  lu  imu. 

VI  %5  =  0-6000  0-59G3                       -    —  4  nim. 

PÍ  =0.5625  O 

""\'V,3=  0-5714  ^^^^'^  +  8-9  mm. 

VII  "'„-,  =  0-5333  0-5333                               O 


■)  O  tomto  R.  Radaua  slová  sa  uvádzajú  v  Sbomiku  I.,  str.  185,  ')  n  G.  Enge 
loTc  zkúäky,  tamže,  str.  187,  -)• 

')  O  vyrátaní  tónových  otrasov  sa  už  pojednávalo  v  §  5.,  '). 

'i  Otriisový  zlomok  "•''/.g,  sa  prevráteno  napíše  a  delí,  o  čom  uí  v  §  tí.,  2.,  *) 
zmienka  vtojí. 


Digitized  by 


Google 


c 

Es 

D 

tí   : 

7 

(í 

• 

28 

27 

27 

:  32 

6 

256 

243 

—  129  — 

5.  Ditfeíencia  teda  až  na  13  mm.  vystupuje,  kdežto  sluch  ako  pod 
5,  B,  už  1  miu.  ako  dissonanciu  pozoruje.  Táto  nesprávnosť  tým  viacej 
do  oŕí  padá,  keí  sa  v  nápeve  na  pomer  tónov  vztiahne: 

Podla  čistého  ladenia: 
HCGFAsGFEsDC 
5       4:3       6:7        9:8      28:  27 
15  :  16  28  :  27      8   :    7       9:8 

Podla  temperovaného  ladenia: 
5       4:3      27  :  32       9:8      256 :  243 
15  :  16  256-  :  243    9   :    8       9:8 

Akkonl:  I  m3  V  podla  čistého  ladenia  bude  znieť:  6 — 7 — 9,  podla 
temperovaiiého  ale:  54—64—81.  Názorne  sa  to  predstaví  tak,  keď  si 
dve  rozlične  Šírky  ^)  akkordov  predstavíme,  ako  sa  to  v  Základných  pra- 
vidlách siiíívukii,  str.  42,  vyobrazuje.  V  jednej  šírke  budú:  6C  —  7Es — 
90,  v  dnihej  íúe  íleväť  ráz  väčšie:  54C  —  64Es  —  81G  otrasy  tónov  ležať. 
Priaznivá  ale  poloha  akkordu  záleží  v  tom,  že  do  bassu  nedopustí  viac 
otrasov,  nežli  15  položiť. 

(i.  Vycvičený  sluch  sotva  už  pochopuje  tieto  oprávnené  pomery 
15  :  28,  24  :  25  (§  5.,  5.),  čo  sa  zkúškami  dá  dokázať,  pomery  pak 
27  :  32,  25t>  :  243  atd.  doprosta  zostanú  nepochopiteľné,  a  takýmito 
roodeniíl  hudba  Jo  preplnená*).  Diflferencie  takéto  držia  sa  podla  myl- 
ného uáhladu  za  maličkosti  a  štiepanie  vlasov,  no  každá  veda  na  takýchto 
jeinnýcli  veciath  sa  zakladá  a  tvorí  na  nich  stavbu  rozsiahlych  rozmerov. 
Luŕbáľ  iia  príkliid  stopuje  molekule,  ba  i  atómy  prvkov,  a  ani  to  sa  mu 
dostatočné  nevidí,  ale  hypothetične  predstavuje  si  billionové  otrasy.  U  astro- 
nóma je  i  sekunda  grádu  často  velmi  rozhodná  veličina,  a  o  jednu  sekundu 
času  keby  sa  totiž  naša  zemegula  pod  jedným  rokom  v  obehu  okolo  slnka 
opozdila  alebo  priskorila,  už  by  astronóm  znal  vypočtovať  konec  sveta. 
7.  O  tyhodách  čistého  ladenia  vyslovuje  sa  naslovovzatý  spisovateľ 
Akustiky,  Helniliolz,  str.  500,  nasledovne:  „Čo  sa  účinku  hudobného, 
čistého  ladenia  týka,  tak  je  medzi  týmto  a  temperovaním  značný  rozdiel. 
Čisté  akkoj  dyj  menovite  tvrdé  a  v  priaznivej  polohe,  majú  plný  a  spolu 
jadmý  súzvuk,  ony  tečú  v  plnom  prúde  celkom  pokojne,  bez  trasenia  a 
chvenia.  Pak-li  ^a  ale  k  nim  prirovnajú  temperované  alebo  Pythagorove 
akkordy,  tak  sa  tieto  ukážu  ako  chsnaté,  zmútené,  trasavé  a  nepokojné. 
Eozdlel  ten  je  ale  tak  velký,  že  ho  každý  i  nevzdelaný  hneď  pozná." 
O  šJcodnýrk  následkoch  nečistého  ladenia  píše  tenže  spisovateľ  na  strane  510 


')  ŠírkÄ  akkoríiov  sa  modulom  merá.  Jedna  vbia  C  tónu  predstavuje  1  modul. 
Prvý  akkord  teda  bade  6,  druhý  ale  54  modulov  Široký  a  preto  tento  posledný  "bude 
i  temný,  nejasný  -a  zmätený. 

*)  Pri  týcíitci  divých  pomeroch  ani  takrečeno  stupňovanie,  vyššie  v  §  5,  4.,  ') 
opišian^  ^  neHeiri.  Lebo  na  pr.  z  243.  ako  prejde  na  stupeň  G.,  ked  v  jednoduchom 
pomere  nťiatojí? 


Digitized  by 


Google 


'  _  130  — 

tíikto:  „Nedá  sa  tajiť,  že  na  tento  čas  práve  pri  našich  opeiovýrh  spe- 
vákoĽli  niiílo  sú  v  stave  je(}nu  maličkú  sadu,  ktorá  nemá  sprii^vod,  alelifí 
len  Bkromne  sa  akkordami  sprevádza,  ako  na  pr.  v  maškarnom  tercettu 
v  Mozartovom  „Don  Giovano"  tak  spievať,  aby  poslucháč  nioliol  inaí 
úplnú  radosť  na  čistom  zvuku.  Ale  kde  by  sa  i  mohli  naši  spevdci  na- 
učiť čisto  spievať  a  svoj  sluch  pre  cítenie  čistých  akkordov  vycvičiť,  ked 
sa  oui  0(1  ľ.ačiatku  pri  temperovanom  klavíre  učia  spievať,  A  ked  sa  im 
dá  KprÍLM'odný  akkord  dur,  tak  sa  neznajú  ani  so  základným  tónom,  ani 
8  kvintou,  ani  s  terciou  do  súzvuku  položiť.  Zostáva  im  teda  metlzera 
asi  */5  poltónová,  v  ktorej  ich  hlas  sem  a  tam  blúdiť  môž(^  Taký  spevíík, 
ktorý  sa  jiri  temperovanom  nástroji  vycvičil,  nemá  pražiadnej  záhady, 
puíĽa  ktoľoj  by  vysokosť  svojho  hlasu  mohol  spravovať." 

8.  Iná  a  ešte  väčšia  vada  temperovaného  ladenia  záleží  v  tom,  že 
jxikial  sa  ona  neodstráni,  samá  theoria  súzvuku  vyvinovať  sa  nenióže,  a 
Ilmí  ako  n^meslo  bude  sa  pilnovať  na  ujmu  iných  vied,  lebít  veda  vedy 
[lodporovať  má.  Iné  sa  vyvinujú,  s  časom  a  duchom  pokračujú,  len  zá- 
klad všetkých  vied  a  krásnych  umení,  totiž  theoria  súzvuku^  ladom  leží* 


^^^n^ 


Digitized  by 


Google 


Miestopisné  úryvky  z  Gemera. 

Podáva   Július  Botto. 

II.  Jelšava. 

Ponáhlajme  sa  zachovať  starodávne  slovenské  mená  krajov,  honov, 
vrchov,  riek,  potôčkov,  studienok  v  krajoch  Slovákmi  obydlených,  bo 
idemo  pomaly  utrácať  i  tieto.  Stalo  sa  totižto  ako  inde,  tak  aj  v  Štitníku, 
iiie«teCku  slovenskom,  v  gemerskej  stolici  ležiacom,  že  ked  roku  1857 
takzvnní  krokomerci  pozemkové  knihy  robili,  do  nemecky  popísaných 
pozemkových  hárkov  dla  reči  kraja  vnášali  mená  honov  a  hôr  v  reči 
ludíi,  v  Štitníku  tedy  slovensky.  V  tom  istom  mestečku  bola  pozdejšie 
komaíísácia,  pri  ktorej  maďarskí  inžinieri  už  netrpeli  a  tak  povyhadzovali 
prai^taré  slovenské  názvy  honov.  Snchtí  stráň  dostala  meno:  Száraz  hegy, 
Dneml-:  Somosalja,  Teplá  úhoč:  Meleg  hegy.  A  týmto  podobné.  Tak 
dostaly  v  Štitníku  hony  nové  úradné,  maďarské  názvy,  ktoré  v  ludu  ne- 
ujaly  sa  síce,  no,  zato  nepriaznivci  tým  urputnejšie  držia  sa  ich.  Konečne 
napadne  nejakému  premrštencovi  o  niekolko  rokov  tvrdiť,  že  Štitník  bol 
kedysi  maďarským  mestečkom;  dokazujú  to  vraj  maďarské  názvy  honov, 
len  vraj  z  vidieku  vlúdivší  sa  Slováci  poslovenčili  ho,  treba  ho  tedy 
macFajstvu  nazpät  vydobyť.  Piíklad  na  to  poskytuje  nám  Ďuro  Volf  vo 
svojom  Pavlom  Križkom  výtečne  posúdenom  diele :  Az  egyházi  szláv  nyelv 
haiája.  Na  šťastie  môžeme  sa  odvolať  krém  mnohých  iných  dôkazov  i  na 
dielo  Lad.  Bartholomaeidesa :  Memordlnlia  provincine  Csetnek,  v  ktorom 
tento  tvrdí:  „hodierni  incolae  omnes  Slávi  sunt".  Ale  Bartholomaeides 
neopísal  každý  bod  Slovenska,  nemožno  ho  všade  za  svedka  volať,  preto 
je  potrebné,  a  to  súrne  potrebné,  miestopisné  názvy  z  celého  Slovenska 
posljíerať  a  tým  nielen  rečový  poklad,  ale  i  dôkaz  prvobytnosti  sloven- 
skélio  národa  zachrániť. 

Úradná  práca  viedla  pisatela  týchto  riadkov  v  lete  tohoto  roku  do, 
teníz  rýíizo  maďarskej,  dla  náboženstva  kalvínskej,  osady  Silíc,  maďarsky : 
Sťdif^e  zvanej,  ležiacej  na  vysočine  východného  kraja  stolice  gemerskej, 
asi  na  hodinu  vzdialenosti  od  mestečka  Plešivca  a  takmer  v  súsedstsve 


Digitized  by 


Google 


—  132  — 

dediny  Agtelek,  chýrečnej  po  veľkolepej  jaskyni.  —  Medzi  patuatTiogti 
tejto  dedinky  patria  na  západnej  hranici  chotára  v  chraštine  sem- tam 
v  čarovnom  neporiadku,  no  velkolepe  a  romantične  rozmetané  dosť  vynoké 
vápencové  bralá  skál,  v  ktorých  lone,  ako  pisatelovi  liovorili,  ladovd 
jaskyňa  sa  nachodí.  Pisateľ  nesíažoval  si  jaskyňu  pozret,  no  nebol  veľko- 
leposťou, ako  radšej  tým  prekvapený,  že  lud  maďarský  silický  túto  jaskyftii 
i  po  maďarsky  Udnicon  volá.  Pisatela  totižto  tázal  sa  jeden  tamejM 
maďarský  sedliak:  „Lednicében  volt  az  úr?"  (Boli  ste,  pauo,  v  lednici?). 
Vidno  z  tohoto,  že  aj  v  kraji  tomto  za  starodávna  bývali  Slováci,  ako 
že  ešte  aj  teraz  v  susedných  dedinách,  v  Phšivskom  Artlorr  (Pelsikz 
Ardó),  Hosúsove  (Hosszúszó),  Kecove  (Kecsô)  a  na  ďalšom,  až  do  boršod- 
skej  stolice  siahajúcom  priestranstve  tejto  vysočiny,  v  borÄadských  osa- 
dách Kľačany  (Kelecsény),  Koryťany  (Korityán),  pravtla  už  silno  po- 
maďarčení, ale  medzi  sebou  ešte  vždy  slovensky  hovoriaci  Slováci  bývajú. 
Ostala  nám  tedy  aj  tu  už  len  trpká  pamiatka  dávnovekej   prvobytnosti* 

A  čo  premieňaním,  maďarčením,  chotárnych  honov  stalo  sa  v  Štitniku, 
to  isté  deje  sa  po  tieto  dni  v  slovenskom  meste  gemerskom  v  Jelšave. 
I  tu  komassovali,  vlastne  regulovali  chotár.  Pri  autentikácii  kouiassačnýeh 
prác  prítomný  pisateľ  týchto  riadkov  počul  s  nemalým  u  strnú  t  im  po- 
menovať hon  Malá  vieska  maďarským  názvom:  „Kovi  patak*",  proto  tak, 
že  rozprestierajú  sa  na  brehoch  potoka  Kameňanským  zvaiu-hcí.  Takto 
pokrstili,  ako  dolu  nižšie  bude  poznamenané,  všetky  hony  maďarskými  me- 
nami ;  a  poneváč  pri  ostatnom  krajinskom  úradnom  popise  ludu  v  Jelšave, 
úradne,  no  cele  falošne,  nepravdivé,  asi  1300  jelšavských  Slovákov,  každého 
čo  trocha  maďarsky  vedel,  za  Maďarov  zapísali,  bude  o  niekolko  rokov 
dáky  Ďuro  Volf  opätne  tvi-diť,  že  Jelšava  bola  od  jakživa  maďarským 
mestom,  ako  to  vraj  aj  názvy  honov  dokazujú. 

Preto  je  i  tejto  prácičky  cieľom:  zachrániť  starobylé,  miestopisné 
slovenské  názvy  slovenského  mesta  Jelšavy. 


Takmer  v  prostriedku  doliny  Muránskej,  na  svahu  vrSkii  ^Hradovisko'*, 
leží  starožitné  slovenské  výsadné  banské  mestečko  JrUam,  maďarsky: 
Jolsva,  nemecky  Eltsch,  latinsky  Alnovia  zvané,  sídlo  verojiiíj-správiieho 
okresu  v.-revúckeho,  —  majúc  za  susedov  na  východe:  JelŠavskú-TefAictij 
Rodoémí,  GočaltovOy  Ochtimí;  na  severe:  Chymé,  Luheník ;  na  západe: 
Tiirčok^  na  juhu:  Kameňany  a  Prieliradzany. 

Na  západe  chotára  ležiace  mestské  hory  majú  tieto  mená;  ŠmoUvvo, 
Mália  a  Velkia  Suchia,  Krajná  Dolina,  Bradlo,  Starý  Hrad.  ľod  Slivó, 
Nandražský  kút,  Nad  Smídovým  Košärom,  Tri  PniäH-y,  Sknlmkí, 
Skalka,  Nad  Smolärové  Dolinkó,  Nad  Sivo,  Kämenän  imiok.  TietOj  takéto 
názvy  majúce  hory  venčia  mesto  od  severo-západu  na  juh. 


Digitized  by 


Google 


—  133  — 

Od  Jelšiivskej  Teplice,  tedy  od  východu  na  sever  ťahajúce  sa  pásmo 
hôr  pozostáva  z  týchto  Čiastok:  Konšistý  i;rcÄ,  vyčnieva  na  medzi  cho- 
tára teplického  a  jelšavského.  Za  ním  v  rade  nasledujú  tieto  hory:  Pi- 
Barka^  Ciger,  Orlová,  Slovenská  skala,  Kóbulá  jatna,  Tri  chotáre,  Filová, 
Cepkom^  Hladná,  Hrádok,  Nad  ochtinskó  cesto,  Hekel,  Nad  Žláhkom, 
JSpariny,  Tatdráice^  Magura,  Jedlovec,  Madácka,  Miková  a  Dúbrava, 

Od  chotára  chyžĎansko-Iubeníckeho  počnúc,  rozprestiera  sa  a  siaha 
až  po  chotár  jelšavsko-teplický  dosť  rovnomerná  z  lúčin  a  oráčiny  po- 
zostávajúca rovina,  vlažená  riekou  Muráňkou,  záležajúca  z  nasledujúcich 
honov:  ľúd  Marvanom,  Vyšiky,  Pred  hájom.  Pijavice,  Za  vodó,  Nan- 
drazdtj  kút.  Pod  knezovým  hriažkom,  Pod  mlynská  hvaró,  Šervenice, 
Okrúhla,  Malá  Viaska  a  Sivá, 

Odtiaľto  pozdĺž  chotára  kameňanského  a  priehradzanského  rozpre- 
stierajú sa  smerom  k  Jelšavskej  Teplici  nasledujúce  hony:  Kemenän 
potok,  CeÄ  kemenánskií  cestu,  Kosovitia,  Dlhia  hony,  Huta,  V  krátkych. 
Niže  mesta :  ľri  starom  mlyne,  Medzi  vodami,  Pri  úle.  Pod  šibenicami. 
Pod  Cígerom.  —  Východná  kotlina  v  kúte  rozložňanskom  ležiaca  má  tieto 
názvy:  Pod  Kozárovým,  Trosky,  Madarásky,  Fínsky,  Pred  Filovó,  Pod 
a  nad  oditiuskó  cesto,  V Lovnišnom  potoku.  Konečne  severný  kraj  cho- 
tára pozostáva  z  týchto  honov:  Za  Žläbkom,  Ždir,  Pred  Jedlovcom, 
Vefkia  a  Malia  vráta,  Na  širokých,  Mazanec,  Pod  Dráhami,  Nad  Drá- 
hami, Hradotisko,  Medzi  Jarky,  Pod  Kohútikom,  Pod  Lipová,  Pod 
ndynšetmkým  chodníJcom,  Pri  brúse,  Brenky,  Medzi  lúkami  a  Medzník, 

Ako  a  kedy  Jelšava  povstala,  kroz  koho  a  kedy  založená  bola,  ostane 
hádam  navždy  neriešenou  otázkou.  Mená  rodinné  v  Jelšave  dávne  a  staro- 
bylé, ako  sú :  Štitnícky,  Veniarský,  Polomský,  Záhronský,  Revúcsky,  Gva- 
čovský,  Go^ltovský,  Muránsky,  Žufovský,  Lehotský,  poukazujú  na  to,  že 
sa  mnohé  rodiny  do  Jelšavy  zo  Štitníka,  Vernára,  Polomy,  zo  Záhronia, 
Revúcej,  Gvaŕova,  Gočaltova,  Muráŕia,  Žufova  a  z  Lehoty  sem  prisťaho- 
valy*  Táto  okolnosť  by  mienku  p.  Jozefa  Maliaka,  vyslovenú  v  článku 
„Jelšava",  uverejnenom  v  9.  sošite  Slov.  Pohľadov  z  roku  1895,  že  ztadialto 
bola  zaľudnatená  celá  Muránska  dolina,  nepodoprela.  No  nie  je  vytvorená 
možnosť,  že  pripomenuté  rodiny  pozdejšie  osadily  sa  v  Jelšave,  bo  aj 
to  počul  som  pripomínať,  že  po  katastrofe  belohorskej  z  Čiech  viac  rodín 
evanjelicko  českých  prišlo  do  Uhorska,  z  ktorých  niektoré,  menovite  súken- 
níci, medzi  inými  rodina  Roháč,  v  Jelšave  osadily  sa,  položiac  základ 
kvitnuvšiemu  súkenníckemu  priemyslu.  Dla  mienky  dr.  Gustáva  Reussa, 
i  územie  mesta  Jelšavy  prináležalo  do  obvodu,  v  listine  kroz  krála  Belu  IV. 
Bebekovcom  vystavenej,  pripomenutej  „terra  Maitini",  zeme  Marti- 
novej, No,  kto  a  čím  bol  tento  Martin,  ostane  podobne  nevysvetlenou 
otázkou.  Bratia  Tomášikovci,  Samuel  a  Pavel,  myslia,  že  stará  Jelšava 
pred  tatárskym  plenom  rozkladala  sa  na  pravom  brehu  rieky  Muráíiky 
pod  Sianjm  hradom,  majúc  meno  Stará    Ves,  že  obyvatelia  Starej  Vsi 

10 


Digitized  by 


Google 


-  134  - 

zaludnatili  Malú  Viesku  a  Rudne,  dedinky  vraj  poniže  terajšej  JelÉavy 
ležavšie.  No  dnes  podanie  ludu  v  Jelšave  o  Starej  Vsi  a  Rudnom  sotva 
zná  niečo ;  názvy  Starý  hrad  a  Malá  Vieska  sú  v  Jelšave  aj  dnes  dobre 
známe,  kedže  jeden  hon  v  chotáre  jelšavskom  i  dnes  Malou  Vieakou  sa 
menuje. 

O  „Starom  hrade"  jelšavskom,  ktorý  na  kopci  na  pravom  brehu 
rieky  Muráňky  postavený  bol,  hovorí  listina  krála  Ondreja  IIl.  z  roku 
1299,  že  už  vtedy  nachodil  sa  vssutinách;  „Ilsva,  cum  castro  desolattj, 
existenti  in  deserto".  Ako  9-ročný  chlapec  poobzeral  som  viackiáť  teoto 
„Starý  hrad",  ktorý,  dla  rozmerov  súdiac,  musel  byť  velmi  nepatrnou 
pevnôstkou,  a  bol  dla  vyčnievajúcej,  podobu  komína  majúcej  vežičky,  kroz  lud 
i  Jcochom  zvaný.  Väčších  rozmerov  mohol  byť  hrad  na  kopci  teraz  Hrmiovinho 
zvanom  postavený,  ktorý  za  starodávna  pozemnými  jarkami  a  niisjT)mi  a 
medzi  tieto  položenými  balvanmi  skál  opevnený,  mohol  byť  župným 
hradom.  Podanie  ludu  jelšavského  hovorí  o  akomsi  remennoni  inoste, 
ktorým  Starý  hrad  s  Hradoviskom  spojený  bol.  Týmto  mostom  prochodila 
pani  týchto  hradov,  zvaná:  pani  Fú,  strážiac  i  na  jednom  i  na  druboiii 
množstvo  pokladov,  ktorú  úlohu  na  Starom  hrade  teraz  vraj  velký  čierny 
had  koná.  No  tohoto  hada  dosial  nevidel  nikto. 

Najstarších  obyvateľov,  poťažne  vládatelov  jelšavského  panstva,  po- 
známe z  dejín  len  dla  krstných  mien.  Sú  to  Egruch  a  Eliaš^  ktorí  tu 
okolo  roku  1243  vládli.  Pozdejšie  hovorí  história  o  akýchsi  Ilosvayovcocli, 
potomkoch  normanského  vraj  Ratolda,  ktorý  pod  panovaním  kráľa  Kolo- 
mana  do  Uhorska  prišiel.  Z  tohoto  rodu  pochádzali  Oliver  a  Roland; 
posledného  potomci  pomaďarčili  sa  na  Lorándfiovcov  a  vládli  v  íiľiurri 
dedinami  Žirlcmxe  (madarsky  Serke)  a  Feled.  Synovia  Olivera  t^bdržali 
Jelšavu  a  s  ňou  i  meno  Ilosvay. 

Dla  Sarauela  Toraášika  bol  Sarý  hrad  hlavou  rozsiahleho,  Šíroko- 
daleko  rozloženého  panstva,  z  ktorého  východnú  čiastku,  akiste  Roz ložnú  — 
teraz  už:  Hámosfalva  —  Gočaltovo  a  Kunovú-Teplicu,  král  Béhi  IV-tý 
Bebekovcom  daroval. 

Posledný  Ilosvay  —  Georgius  de  Ilsva  —  bol  roku  1520  hlavným 
županom  stolice  gemerskej,  zomrel  bez  potomkov. 

Pavel  Valaský,  bývalý  ev.  farár  jelšavský,  v  dielci :  História  ec]t\siae 
cv.  Alnoviensis,  vyslovil  tú  mienku,  že  zakladateľmi  Jelšavy  boli  NeiuĽi, 
baníci,  ktorí  vraj  od  Dobšinej  sem  prišli.  Nie  slabší  znatel  gemerských 
starožitností  Ladislav  Bartholomaeides  vo  svojom  cennom  diele:  Ňotiftn 
indyti  comitatus  Cromor  tvrdí  len  tolko,  že  zakladatelmi  mesta  bf)li  ak- 
iste baníci,  či  títo  ale  boli  slovenskej,  a  či  nemeckej  národnosti,  nie  je 
rovnak  isté.  Že  v  Jelšave  poriedku  aj  Nemci  bývali,  to  vidno  aj  z  mestský cJi 
protokollov.  No  dnes  bývajú  v  Jelšave  už  len  3  rodiny  nemeckťlio  pô- 
vodu: Kirchmajer,  Leibitzer  a  Teichengräber,  z  ktorých  posledná  pre* 
menila  si  meno  na  Tavasi,    slovenského  pôvodu    rodiny   ale:  Sýkora  — 


Digitized  by 


Google 


-  135  — 

na  Cikornai,  Cirbes  na  Ceglédi.  No  Pavel  Toraášik,  ktorý  tieto  mestské 
zápisnice  dôkladne  poprezeral,  tvrdí,  že  v  protokolle  mestskom  nachodia 
sa  i  nemecky  napísané  pamätnosti,  ačpráve  len  velmi  málo,  aj  to  len 
v  rokoch  1574  a  1575.  Staré  cechovné  artikule,  všetky  slovensky  písané, 
nachodia  sa  nateraz  v  peštianskom  krajinskom  museume.  Pravdepodobné 
je,  že  do  Jelšavy  a  Revúcej  prišlo  cielom  hladania  kovov  viac  rodín,  ktoré 
z  baníctva  zbohatly,  a  poneváč  bohatstvo  i  vplyv  a  moc  dáva,  za 
istý  čas  mohly  tieto  rodiny  byť  i  smerodajným  živlom.  Meno  mesta  „Jel- 
šava" od  jelchy,  jelši,  poukazuje  presvedčivé  na  slovenských  zakladateľov. 

Že  s  baníckym  priemyslom  nezaoberali  sa  len  Nemci,  vidno  aj  z  vý- 
povede Nemca  Gottfrieda  Heince,  ktorý  tvrdí:  „Friihzeitig  legten  sich  die 
Slaven  an  den  Bergbau."  Dnešné  pomery  ale  nás  poučujú,  že  sa  v  Gemeri 
v  dedinách:  Kobeliarove,  Rožňavskom  Bystrom,  Ochtinej,  Rákoši  a 
zvlášte  na  Železníku,  mnoho  sto  Slovákov  baníckym  priemyslom  za- 
oberá. Poneváč  títo  majú  aj  hospodárstva,  v  čas  súrnych  letných  hospo- 
dárskych prác,  zamieňajú  ich  nemeckí  baníci  z  Dobšinej  a  Wagendriisslu. 
Z  tejto  okolnosti  tedy  zatvárať  na  pôvod  nemecký,  je  viac  než  slabosťou, 
je  alebo  malícia,  alebo  nedostatok  dejepisných  známostí.  Isté  je,  že  boli 
Nemci  v  Štitníku,  v  Jelšave  a  v  Revúci;  no  zakladatelmi  týchto  miest 
boli  Slováci,  dajúc  mená  slovenské  mestám  nimi  založeným.  Mesto  Jelšava 
^talo  sa:  oppidum  privilegiatum  montanum  pravdepodobne  okolo  roku 
1  ^28,  teda  vtedy,  kedl  aj  Plešivec,  Štitník  a  Dobšina.  Akej  ceny  je  tvrde- 
nie P.  Valaského,  že  Nemci  založili  Jelšavu,  vidno  aj  z  toho,  že  icli 
zmiznutie  pripisuje  zčiastky  moru,  zčiastky  škrteniu  husitov,  konečne 
tiájezdom  Turkov.  Však  ale  mor  a  Turci  neušetrili  ani  Slovákov,  no  a 
husiti  nemohli  v  nich  velku  škodu  urobiť,  kedže  všetkých  Nemcov  do- 
Ijľomady  bolo  velmi  málo. 

Roku  1540  vyplundroval  Jelšavu  ani  nie  Turek,  ani  nie  Čech,  ale 
ti^hdajší  hlavný  župan  stolice  gemerskej,  František  Bebek  de  Plešivec, 
zčiastky  preto,  že  Jelšava  s  basom,  Tornalyaiovci,  tedy  Zápolovými  ludmi 
držala,  zčiastky  a  najhlavnejšie  preto,  že  sa  celá  stala  evanjelickou  a. 
v.  Ten  istý  osud  potkal  Štitník  a  Kameňany;  zvlášte  na  zvony  mal 
tento  pán  namereno,  z  ktorých  pre  svoj  zámok  Krásna  Horká  delá 
H  hrdým  nápisom :  Franciscus  Behek  de  Plešivec  jnssit  me  fíeri  liať  pri- 
kázal. 

Poneváč  Bebek  všetko  akiste  neodniesol  a  Jelšavanom  volaco  nechal, 
prišiel  roku  1556  za  ním  Turek.  Štitnícka  slovenská  kronika  píše  o  uda- 
losti tejto:  „Roku  1556  v  ten  deň  pred  Obrezauím  P.  J.  Krista  Jelšava 
od  Turkov  ukrutne  zrabovaná  a  vypálená  jest,  kdežto  odvedené  jest  lidu 
na  400.  —  R.  P.  1562  v  nedeli  Laetare  dedina  pod  Zámkom  Muránem 
z  gruntu  všecka  zrabovaná  a  vypálená  jest." 

Ked  sa  Jelšava  roku  1612  Séchyovcom  do  moci  dostala,  nastaly  pre 
ňu  veselšie  a  slávnostnejšie  dni,  ktoré  do  Széchyovského  rodu  priženený 

10* 


Digitized  by 


Google 


—  136  - 

palatin  František  Veselényi  de  Hadad  v  značnej  miere  rozmnožil  tým.  Že 
s  Máriou  Széclíy  sa  tu  sobášiť  dal,  ba  ako  palatín  aj  menšie  parciálne 
snemíky  niekolkých  horno-uhorských  stolíc  tu  vydržiaval. 

Asi  okolo  roku  1711  dostala  sa  Jelšava  zciastky  kúpou,  ziiastky 
kníTovskou  donáciou  Koháriovskému  rodu  do  moci,  ktorý  tu  na  svahu 
briežku  Hiadyvisko  zvaného,  ako  Samo  Tomášik  myslí,  zo  skál  zámku 
Hrátluviska  veľkolepých  rozmerov  kaštieľ  postavil,  vlastne  k  bývalému 
klážtoľu  niniťliov  pavlínskych  pribudoval.  Susedné  slovenské  dedinky 
Mmšaiiy  a  Kíipráš  boly  vraj  majetkom  týchto  mníchov  pavlínskjch. 

Na  poŕiatku  tohoto  storočia  mohla  byť  Jelšava  velmi  priemyselným 
mestouL  Poritujúc  3600  obyvateľov,  bolo  medzi  týmito  105  čižmárov, 
3;')  koži  árov,  45  ševcov,  13  mäsiarov,  40  hrnčiarov,  17  zvonkárov^  20 
tkáčov,  25  lírubých  krajcov,  17  krajčírov,  11  hrebenárov,  6  klobučníkov, 
O  sitárov,  33  údov  sedliackeho  poriadku,  40  údov  poriadku  Oršiak  meno- 
vaného, ktorý  so  železom  na  Dolnej  zemi  kupčil,  10  tesárov,  4  kováči, 
23  kustiiéľov,  IJO  súkenníkov,  1  zlatník  a  3  hodinári. 

No  nadnes  sú  pomery  priemyselné  neutešené.  Počet  obyvateľov  oí)- 
náSa  2410;  všetkých  priemyselníkov  jesto  dohromady  203,  a  síce  9r> 
čižmárov,  S  tenkí,  4  hrubí  krajčíri,  6  obuvníkov,  30  kožiarov,  20  ševcov, 
15  gubášov,  Vi  súkenníkov,  5  zvonkárov,  6  hrnčiarov,  5  stolárov,  2  ka- 
cliliarij  :)  povrazníci  a  jeden  pernikár.  Priemysel  tedy  značne  klesnul 
i  poťct  oijyvateľov.  No,  dnes  silní,  mladí,  práceschopní  mužovia  sfaliujú 
sa  do  Ameriky. 

Poliio-lios}>odárske  pomery  sú  nadnes  tiež  veľmi  nepriaznivé.  Mestu 
Jelšava  niá  síce  5000  kat.  jutár  mestskej  hory,  1780  kat.  jutár  oráčiny, 
1(H>7  jutár  lúk,  —  oráčina  a  lúčiny  náležia  jednotlivcom,  —  no  nedo- 
statok hospodfírskej  intelligentnosti,  rozhľadu  a  náhľadu,  robí  hospodárstvo 
viac  otiťažnym.  m^ž  užitočným,  tak,  že  kto  len  môže,  dáva  pole  do  áreridy, 
Xajnovíiie  ponilo  sa  pracovať  na  oživení  fabričného  priemyslu.  V  Jelšave 
a  v  sused nýťli  nbciach  nachodí  sa  totižto  vo  väčšom  množstve  skala  ^ mag- 
netit" zvaná,  z  ktorej  tehlu,  do  Bessemerovských  piec  potrebnú,  pália, 
ba  ako  miešunimi  i  k  vyrábaniu  oceľových  šín  upotrebujú.  Tak  povstiily 
naj  novšie  dve  pece,  jedna  peštianskej  firme  Mansfeld,  a  druhá  peŔtian- 
ŕíkej  nŕastiiídľskej  spoločnosti  prináležajúca.  Ked  tedy  netečie,  aspoň 
kvaptie :  í  tieto  fabričné  závody  menších  rozmerov  napomáhajú  fluktuáciu 
I>eáazí  i  v  Jelšave,  i  na  vidieku. 

Za  potreliné  držím  poznamenať  ešte,  že  v  mestských  meštianskych 
knihách  naciiodia  sa  nasledujúce  rodinné  mená,  a  síce  od  roku  15G7  až 
ihi  roku  17(>0:  Ďurík,  Samo,  Štregner,  Ďuro,  Šútor,  Benuš,  Korytár, 
Walliu,  Malý,  Cipka,  Zabo,  Orbani,  Ovseník,  Šindler,  Lang,  Cirbes,  íieľtler, 
Ci]>koš.  Oľltaník,  Kromer,  Lipták,  Derda,  Levarti,  Benker,  Sabó,  Ujbáník, 
Mazucli,  iladíinisz,  Bazilides,  Ferencík,  Šmit,  Gregor,  Porubský,  Konuitský, 
l>í>pka,  ChlebuŔ,  Balcer,  Remenár,  Šturman,  Bako,  Poljak  a  Šándorík. 


Digitized  by 


Google 


f 

[ 


—  137  — 

Na  pamiatku  millenarných  slávností  popremieňali  predstavení  mesta 
slovenská  názvy  bonov  za  nasledujúce  maďarské,  ktoré  sa  i  do  nových 
kanmssanioníliiycli  máp  povnášať  majú :  Čerešníky  =  Cseresnyések,  Prie- 
loliy  ==  Csercsnyés  alja;  Nad  ochtinskou  cestou  :=  Cseres  oldal:  Pod 
ochtinskou  ťestoii  z=  Ochtinai  út  alja ;  Trosky  madarásky  =  Taraczkos ; 
Pod  breziiiou  :=  Nyirjes  alja;  Rozloženský  kút  =  Rozlozsnyai  szôg;  Pod 
kozárovým  =z  Kazár ;  Gombjarka  —  Gombos ;  Pod  Cígerom  1=  Kecskés 
alja ;  Pod  Sibeniciami  ^  Akasztó  domb ;  Niže  mesta  v  Lovnici  a  Medzi 
vodaiui  ^  Alsó  rétck ;  Pri  úle  =  Budôs  kút ;  Dluhé  hony,  Kosovité,  Huta, 
Štokbron  ^  Älsó  mezô;  Kameňanský  potok,  Malá  vieska  =  Kôvi  patak; 
ČerveniĽe  ^  Voros;  Starý  hrad  =  Óvár;  Krajná  dolina  ^  Óvár  vôlgy ; 
Suchie  =  SzÁYtri  volgy ;  Nandražský  kút  =  Nandrázsi  szog ;  Pod  mlynskou 
horou  1=  Bástya  alja;  Za  kapusniciami,  Pijavice  =  Luczemás ;  Kapusnice  = 
Káposztás,  Týšiky  =  Savanyú  rétek ;  Pred  Marvanom  =  Márvány  alja ; 
Vyáe  mlyiia^  YyÄo  mesta,  Medzi  vodami  =  Felsô  rétek ;  Brenky  =  Agya- 
gos ;  Medzník  ^  Határ  fóldek ;  Vyše  teplej  vody  rybník  =  Melegvíz  vôlgy ; 
Kohútik  a  Lipová  ■=  Kis  Kakas ;  Hrciansky  jarok  a  Za  hradoviskom  = 
Várhegy  oldal ;  Za  koncom,  Pod  Jekovó,  Jedlovec  =  Felvig  oldal ;  Ždiar 
a  Pod  Ždiarora  ^=:  Csurgó  oldal;  Spariny  =  Semlyék;  Tatársko  :=  Tatár 
dorab ;  Štitníckie  =  Csetnek  volgy ;  Šepková  =  Medvés ;  Mlynská  hora  = 
Bástya  oldal;  Bkalka  =  Bástya  csúcsa;  Starý  hrad  r=  Óvár;  Miková  := 
ilikoheg}^ ;  Magura  —  Fenyves ;  Dúbrava  =  Bánya  oldal ;  Bukvina  := 
Bukkôs ;  Breziny  =  Nyirjes ;  Slovenská  skala  orlová  =  Sashegy ;  Cíger  = 
Kec^^kés ;  Tri  peniažky  =  Hármas  csúcs ;  Končistý  vrch  =  Cseppkô  tetô. 


V  pleláave  hovoria  slovensky  nasledovne: 

Zrekli  se  tí  trä,  že  pajdú  do  vrchó  tam  po  salašoch  a  dedinách 
mczi  spľostima  ludmi  štestia  hledat. 

Kot  išli,  sviatilo  slnco  a  hralo,  že  to  lístia  od  horušosti  vädlo  a  lem 
tak  fíe  jím  vS  kežky  kúrilo  a  smed  mali  velikí. 

I  radi  tndi  buli,  kot  dvajšli  g  jedné  studniške,  s  kotré  frišná  voda 
klokotom  vivíarala.  Tam  si  v  chládku  pot  strom  posedali  a  díchali  pri 
speve  ptáškó, 

Chiba  kot  ti  zpoza  medzi  viskoší  s  krdlom  oviac  juhás  a  tot  kot 
zazrel  pocesních  skríknúl  na  nich:  ta  že  skoré,  volal,  utekajte  a  ne- 
meškajte, bo  váíí  linet  búrka  zachití. 

Na  nebu,  tam  medzi  vrchamí,  len  na  úzko  ponad  hlavo  otvorenom, 
nebu] n  vídat  ani  mráška. 

Tebe  je  a/daj  v  hlave  mrašno,  alebo  se  ti  azdaj  rozum  šistí.  Kde, 
äva?  Vet  nito  ani  obláška,  ani  mámiho  znaku  na  dĺžd,  posmiaval  se 
jnhásovi  hve;ídár,  kukajúc  záklim  cez  dákú  cjavku  na  šicki  stráni  do  neba. 

Ba  bistu  holm  verte  mi,   kot  vám  aha  hledteže  tot  cap  tak  bleší  a 


Digitized  by 


Google 


—  138  — 

s  cUvostom  nespokojne  mrtká,  to  vám  je  istí  znak,  že  se  hrmavica  blížf, 
riakol  a  ä-SI  s  krikom  het  uhánel. 

Vismiíivali  se  z  neho,  sprostiho  blázna,  ale  nestašili  prést  pár  krokó, 
tu  ti  hrom  udre,  víchor  zahuší,  zotmeje  se  a  f  tom  pošnú  padat  kvapki 
takja,  ani  želude.  Napokon  spustil  se  dĺžd,  len  se  tak  lälo  z  obkkó. 

Do  niti  zmoknutí  a  f  té  súrke  od  chvadzi  ustatí  z  horko  biadó  do- 
dräpali  se  do  najblišího  stavenja. 

Chiidoi>ní  obivatele  vdešne  prímúli  a  privítali  hostó,  lutovalí  j  ich 
neboriíkó,  dali  se  jim  usušit  a  šva  mali,  s  tim  jích  ponúkli,  s  chlebem 
a  s  mljakom. 

Ale  s  toho,  šva  na  ceste  vistáli  f  té  súrke,  zle  jím  prišlo,  aj  hve- 
zdárovi, aj  hodinárovi,  prvimu  težoba,  druhimu  šcípania  v  želúdku. 

Dobre  že  som  jä  tu,  ohlásil  se  doktor  a  dával  chorím  kvapki  a  ťšfe 
daš  inšia  užívat,  ale  to  šicko  ništ  nestálo,  a  todi  švaže  robit,  uHisoli 
zavolat  babu,  tak  tá  z  boskó  pomocó  obidvom  spomohla. 

Bulo  u  H  dost  pozde  v  noci  i  spitovali  se,  kot  k  sebe  prišól,  htulinára, 
kelo  je  hodín.  Ale  f  tom  dĺždu  presäkli  mu  hodinki  a  zastali,  tak  ne- 
vedel hodinár,  kelo  je  hodín. 

Ä  f  tom  kohút  na  pajde  zaspiaval. 

Pni  níz  kikiríka  kohút,  je  jedná  hodina  po  pól  noci,  ozve  se  do- 
máci hlas. 

Po  éese  (čase)  zas  kikiríkal  kohút. 

Drulm  hodina,  zas  se  ozval  domáci  hlas. 

Na  tretja  kikiríkania  kohúta  domáci  uš  stávali. 

No,  páni,  prereknúl  jedon  s  tích  troch,  uš  viamo,  kelo  bilo.  Da- 
romná tu  Ľíúsi  hodina.  Tu  s  nás,  kde  je  cap  hvezdárom,  baba  doktorom 
a  kohút  hodinárom,  tu  s  nás  ništ. 

I  vrútili  se,  s  kä  prišli,  do  mesta. 


jď^ 


Digitized  by 


Google 


Obyčaje  a  povery 

z  rolníckeho  predmestia  Štdlov  v  Novej  Bani. 
Podáva  Štefan  Volf-KňaBolúcky. 

Jestli  na  Nový  rok  prijde  prvá  do  domu  žena,  vtedy  sa  bijú  misky, 
a  keí  chlap,  vtedy  hrnce.  —  Keď  prijde  chlap,  vtedy  sa  liahnu  barance, 
a  kerľ  žena,  jahničky. 

Ked  deti  bijú  na  Nový  rok,  tak  ich  bijú  celý  rok.  —  Čo  sa  začína 
na  Nový  rok,  to  sa  plní  celý  rok. 

Yfíčer  pred  Troma  kráľmi  kladie  sa  na  stôl  od  Vianoc  pozostalý 
kť)láč.  Jestli  Traja  králi  nenájdu  v  noci  na  stole  koláč,  tak  soberú  z  domu 
požehnanie. 

Na  SV.  Agátu  posvätený  chlieb  pchajú  za  roh  (krokvu)  na  streche, 
aby  v  tom  dome  nestrhol  sa  oheň. 

Kto  na  fašiangy  šije,  tomu  sa  sbierajú  prsty  v  čas  žatvy,  —  a  kto 
na  fašiangy  netancuje,  tomu  narastú  malé  konope.  —  Na  fašiangy  je  zle 
voly  zapriahať. 

V  Smrtnú  (škaredú)   stredu  kto  seje,  tomu  narastú   smeti  na  poli. 

V  Zelený  štvrtok  zavčas  rána  idú  sa  dievky  česať  pod  zelenú  vŕbu, 
aby  hu  narástly  dlhé  vlasy.  —  V  zelený  štvrtok  sejú  mak,  —  že  je  taký 
dobrý, 

Yo  Velký  piatok  zavčas  rána  modlia  sa  na  holých  kolenách,  aby  ne- 
mali zimnicu,  a  chodia  sa  umývať  na  brod,  aby  neboli  chrastaví.  —  Vo 
Vfílký  piatok  varia  šunku  cez  pašie,  a  koštiale  pchajú  do  krtín,  aby  krtice 
ner)T>uly.  —  Na  Velký  piatok  zavčas  rána  hladajú  zelinu  Lastovičí  koreň, 
ktoľá  osoží  pri  chorobe  dobytka. 

V  Bielu  sobotu  sbierajú  pri  kostole  napálené  uhlie  a  pchajú  do 
krtín,  aby  krtice  nerýpaly. 

Vo  Veľkonočnú  nedeľu  večer  chodia  mládenci  voňavým  olejčekom 
polievať  dievky,  začo  ich  tie  pohostia.  Ktorá  nemá  polievača,  to  jej  je 
za  hanbu. 

Vo  Veľkonočný  pondelok  chodia  malí  chlapci  oblievať  dievčatá  za 
kraj  čiare  a  koláč. 


Digitized  by 


Google 


—  140  — 

\o  veľkonočný  utorok  dievky  korbáčom  šibú  každého  chlapa,  ktorého 
stretnú. 

V  Bielu  nedelu  chodia  poklady  striehnuť  a  kopať. 

lYed  SV.  Ďurom  dávajú  gazdovia  zelinu  (?)  ovciam,  aby  im  nepo- 
škodil o  a  aby  dobre  dojily.  —  Pred  Ďurom  dávajú  si  slepému  jašterovi 
cez  ruku  prejsť;  tou  rukou  že  je  dobre  zdutý  statok  hladiť. 

Na  Božie  telo  sbierajú  pri  oltárikoch  zelinu,  aby  im  nepo^kodilo, 

Kedl  na  Medarda  ide  dážď,  bude  pršať  za  štyridsať  dní. 

Pri  senobraní  ked  sa  posledné  z  kopy  na  voz  hodí,  vtedy  sa  voz 
iste  prehodí. 

Pri  skladaní  snopov  do  stálu  prvý  dávajú  riťavou,  aby  myši  zrno 
nežraiy. 

Len  pred  Jánom  (Krstitelom)  nasbieraný  kvet  lipový  osoží,  po  Jáiie 
Basbieraný  nie. 

Ked  na  Jakuba  prší,  vtedy  opadajú  slivky  a  aj  žaluda  nebude. 

Ked  na  Navštívenie  Panny  Márie  prší,  vtedy  hrste  vyrastajú. 

Na  12  apoštolov  s  istotou  očakávajú  hrmavicu. 

Na  Abdona  ked  strom  obuchom  sekery  pobúchaš,  ten  iskítne  vy- 
schne. —  Vtedy  je  dobre  tŕne  kolčuvať,  lebo  znovu  nevyženú. 

V  čas  kantrový  kto  tancuje,  tomu  sluky  (slivky)  vyschnú. 

Na  Bartolema  múťa  maslo,  ktoré  je  liečivé  na  trhanie  uší,  a  aj  na 
iné  ľlioroby. 

Ktorý  strom  nerodí,  tomu  zatlč  peniaz  do  hrubiny  a  hovor:  ^KeJ 
ty  mňa  nechceš  vyplatiť,  tak  ja  teba  vyplatím,"  —  a  potom  že  rodí. 

Na  Katarienu  a  na  Ondreja  chlapci  prúty  brezové  namáčajúc  aby  sa 
rozpíistily  a  na  Mládatká  chodia  nimi  šibať  dievčence. 

Od  Lucie  robia  stolček,  na  ktorý  si  pod  utierňou  stanú  a  čítajú 
strigy  v  kostole ;  aby  ho  ale  neroztrhaly,  ten,  kto  ich  číta,  musí  orlísť  od 
pol  omše.  —  Od  Lucie  pozorujú  na  dni,  ako  slúža  s  časom,  a  podfa  dícIi 
predpovedajú  mesiace.  —  Na  Luciu  večer  jedia  cesnak,  aj  kríž  robia 
ním  na  dverách  stajní,  aby  strigy  neškodily. 

Pred  Vianocmi  na  Tomáša  múťa  maslo  —  či  lepšie  smetánku,  — 
ktori'^  slúži  na  rany.  —  Tiež  i  dievky  upradú  niť  na  jeden  dych.  ktorou 
sa  uviažu  po  utiemi  o  stôl,  isté,  že  každú  prijde  ten  odviazať,  čo  ju  má 
vziať  za  ženu. 

V  Štedrý  deň  postia  sa  dievky  za  dobrého  muža  a  mládenci  za  dobrú 
ženu. 

Na  Štedrý  deň  večer  dávajú  statku  koláč,  cesnak  a  opekanec,  — 
Gazda  berie  do  izby  pod  stôl  viazaničku  sena,  ktoré  dáva  na  Božie  na- 
roílzenie  statku.  —  Tiež  donáša  pod  stôl  reťaze,  lemeš  a  slamu,  s  ktorou 
na  Jána  obväzuje  stromy,  aby  dobre  rodily.  Ked  pečú  opekance  (piipáky) 
a  daktorý  spadne  s  lopára,  v  tom  roku  padne  gazdovi  dačo  z  lichvy,  — 


Digitized  by 


Google 


—  141  — 

TíoŽ  tomu,  kto  jie  mäso  na  Božie  narodzenie  a  vo  Veľkonočnú  nedelu.  — 
Ka  Štedrý  deň  gazda  poschováva  vidly,  aby  sa  neklaly  statky. 

Ka  Štedrý  večer  kladie  gazdina  pod  stôl  v  mažiariku  ovos,  ktorý 
ráno  na  Božie  narodzenie  chlap  pomedzi  svoje  nohy  hádže  sliepkam, 
pri  ňom  volá:  „Cipa  s  vajci,  aj  ja. .. !"  potom  vraj  dobre  nesú. 

Na  koho  z  tých,  čo  pri  stole  sedia,  sa  na  Štedrý  večer  knôt  zo  sviece 
nakloní,  ten  do  roka  zomre.  Podobne  i  ten,  kto  fľašu  srúti. 

Kto  na  Vianoce  jie  makové  opekance,  toho  blchy  hrýzť  budú. 

V  Štedrý  večer  nakladú  na  uhol  stola  jeden  na  druhý  celú  vežu 
koláťov,  aby  veľké  bolo  požehnanie.  —  Ked  jablká  jedia,  podávajú  si 
jeden  druhému,  aby  žiaden  v  hore  nezablúdil.  Kto  poblúdil,  nech  si  po- 
myslí s  kým  jedol  vianočné  jabĺčko  a  hned  trafí  na  cestu.  —  Medom 
si  potierajú  čelo,  aby  boli  každému  sladkí.  —  Dievky  chodia  počúvať 
pod  súspdovie  oblok,  či  hovoria  viac  dno  alebo  nie.  Ak  hovoria  viac  áno, 
vtedy  sa  vydá,  ak  viac  nie,  vtedy  nie!  —  Dievka  po  večeri  zametie 
izbu,  zanesie  smeti  na  smetisko,  stane  si  na  ne  a  počúva,  kde  pes  breše  ? 
Kade  zabreše,  v  tú  stranu  sa  vydá.  —  Ked  idú  na  utiereň,  púšťajú  dievky 
opekance  do  sväteničky;  ked  pri  východe  z  kostola  opekance  už  nie  sú 
tam,  vtedy  sa  vydajú. 

Kto  medzi  sviatky  na  Tomáša  zabíja,  nech  odloží  sadlo,  to  je  dobré 
na  bolat'^ky. 

lía  Jána  svätia  jablká,  z  ktorých  bielky  (šupy?)  sú  dobré  na  kade- 
nie  boľavých  zubov. 

Do  mesiaca  je  zle  hľadeť,  lebo  ked  sa  tam  hrajúcemu  Dávidovi 
Btľuna  roztrhne,  vtedy  tomu,  čo  sa  díva,  oko  vypadne. 

Hromovou  strelou  statok  potierajú,  ked  je  zdutý,  aby  ozdravel. 

Komu  sa  kýchne  dva  razy,  o  tom  hovoria,  že  je  spravodlivé  dieťa, 
komu  len  raz,  že  je  pankhart. 

Komu  sa  ráno  kýchne,  ten  dostane  dar. 

Komu  sa  štikutne  (začká),  tomu  sa  hovorí,  že  ho  spomínajú,  na  čo 
odpovie:  „Pán  Boh  ti  zaplač!" 

KeíT  prvý  raz  hrmí,  hovoria :  Hora,  hora  zelená,  nebojí  sa  hrmenia. 
Kto  tak  povie,  ten  sa  celý  rok  nebojí  hrmenia. 

Ked  prvý  raz  hrmí,  trasú  i)loty  na  záhradkách,  aby  dobre  kôpor 
ráHtaí,  pri  čom  volajú:  Kôpor,  kôpor,  kôpor!" 

Ked  sa  má  oteliť  jalovica,  idú  zo  zvona  kúšťok  odmrviť  a  dajú  jej 
do  rohá,  aby  jej  strigy  neuškodily. 

Ked  sa  otelí  jalovica,  dajú  prvé  maslo  žobrákom,  aby  dobre  dojila. 

Ked  kúpia  kravu  a  dovedú  ju  na  dvor,  kladú  na  ňu  vankúš,  aby 
»la  tuiiiá. 

Ked  idú  statok  predávať,  hád/u  ženy  za  ním  smeti,  aby  bolo  toľko 
ipcov,  koľko  smetí. 

Vlasy  strihajú,  ked  ide  dolu  mesiac,  aby  nerástly. 


Digitized  by 


Google 


—  142  — 

KecI  idúceho  na  jaiinok  alebo  na  cestu  s  prázdnym  (nádobou)  prejdú, 
to  tak  účinkuje  naňho,  ako  by  bol  ztratil  desať  zlatých. 

Tekvice  a  uhorky  sadia  na  splne  mesiaca,  aby  boly  velké. 

Tiež  dieía  odlučujú  na  splne,   aby  bolo  tučné.  —  Podobne  i  telre. 

V  piatok  je  zlý  začiatok,  vtedy  sa  nič  nezačína.  —  V  piatok  sa  ne- 
umy var.  aby  sa  hostec  nepohol. 

Kto  sa  češe  a  vypadne  mu  z  ruky  na  zem  hrebeň,  ten  sa  poprdí 
v  tanci. 

Na  vypýtaní  (pri  oddávkach)  ked  si  mladoženísi  ruky  podávajú,  ona 
podáva  svoju  cez  íiertuch,  aby  vládla  v  dome. 

V  kostole  pri  sobáši  pýta  nevesta  od  mladého  zaťa  krajciar  na  uffem, 
aby  vkĺdla  grošom  v  dome.  ^ 

Keď  prídu  so  sobášu,  vedú  mladú  nevestu  do  pitvora  do  kochu  pozref, 
aby  skoro  privykla  v  mladého  zaťovom  dome. 

Kto  z  mladoženíchov  skorej  zaspí,  ten  skôr  umre. 

Ak  mladá  nevesta  stála  s  dakým  iným  v  ľúbosti  a  ten  sa  chce  pomstiť, 
pritre  sa  na  svadbe  ku  mladej  neveste,  a  hladí  jej  odtrhnúť  kúsok  z  roz- 
iiiajrínu,   ktorý  vstrčí  do  okalu  (výkalu),  aby  smrdela  mužovi,  ako  okaK 

Jestli  manželia  chcú  mať  chlapca,  kladú  pod  posteľ  kiahnicu,  — 
jestli  dievča,  tak  sekeru. 

Kto  ochorie  v  kostole,  ten  nevyjde  z  tej  choroby. 

Pri  vynášaní  umrčej  truhly  z  izby,  búchajú  ňou  o  prah,  aby  inilvý 
nechorlil  domov. 

Ki\i  mrtvý  chodí  domov  a  chcejú  dostať  od  neho  odpoveď,  to  mu- 
mjú  m  ho  opýtať:  „Čo  chcem?"  nie:  „Čo  chceš?"  lebo  ináč  nedá  od- 
povedi. 

Kto  chce  mátohu  biť  palicou,  musí  to  robiť  hneď  jedným,  lineď 
dniliým  koncom  palice,  lebo  ináč  ho  roztrhá. 

Kto  počuje  nekrstené  dieťa  už  zomrelé  a  zakopané  plakať,  raiLsí  za- 
valili: J, Ja  teba  krstím  Adam,  Eva!"  (aby  mu  trafil  na  pohlavie)  a  iie^ 
bude  viac  plakávať. 

Na  nekrstené  dieťa  kladie  matka  náboženské  predmety,  aby  !io  bo- 
íiOľstvo  neprečaralo,  alebo  mu  ináč  nepoškodilo. 

Jťilnoho  raka  (nepár)  nenosia  do  domu,  lebo  by  zo  statku  dačo  od- 
padlo. 

Keď  mucha  sadne  na  raka  a  s  raka  dakomu  na  nos,  tomu  sa  chytí 
rdk  na  nose. 

Kto  vidí  ropuchu,  ústa  zatvára,  aby  mu  nesčítala  zuby. 

Valasy  (pastieri)  aby  sa  chytro  naučili  hvízdať  na  prste,  zedia  tri 
ovf-ačínce  (tnis). 

Keď  pastier  ženie  prvý  raz  na  pašu,  uvaria  mu  vajce,  aby  sa  mu 
3tatky  v  hŕbe  držaly. 

Zvonárovi  pilne  nakladajú,   aby  keď  vidí  blížiť  sa  hrmavicu,  zvonil. 


Digitized  by 


Google 


—  143  — 

pokým  je  ešte  nie  v  chotáre,  lebo  ju  potom  nerozoženie ;  a  ked  to  mňhit 
zamošká,  potom  ho  pri  vyberaní  obilia  čo  najväčšmi  hrešia  a  niekde  uhí 
ani  obilia  nedajú. 

Na  hríby  (huby)  je  len  ten  šťastlivý,  kto  jedával  ako  dieťa  oktil 

Ktoré  dieťa  sa  zle  berie  vraveť,  to  berú  do  kostola  na  prvé  [kihk^ 
v  Kvetnú  nedelu,  aby  sa  naučilo  skorej  vraveť. 

Keď  chcejú  mať  kurence  kocholnaté,  vtedy  kladú  vajcia  do  čiai^kv 
a  ztadial  pod  sliepku. 

Aby  gazdinej  jastrab  nebral  kurence,  ide  z  izby  rieky  (chrbt(Hiu 
žmúriaca. 

Ked  idú  do  nového  domu  bývať,  odtínajú  na  prahu  sliepke  luk 
(spravia  smrí),  ináč  by  v  tom  dome  dakto  do  roka  zomrel. 

Kto  sa  naučí  rieky  (od  zadku)  modliť  Otče  náš,  ten  vystrídží  oil 
ziiioka  vela  peôazí. 

Deťom  hovoria:  Neiď  rieky,  lebo  ti  otec  umre. 

V  ktorý  rok  zahrmí   na  holú  horu,   ten  rok  bude  velmi  neúrodný. 

Kde  vídavať  permónikov,  tam  je  dakde  poklad,  alebo  zlato. 

Ked  berú  do  voza  ovocie  na  predaj,  vtedy  nekážu  vziať  ani  je<líui 
ss  voza,  lebo  že  im  potom  pri  predaji  kradnú. 

Ked  vsádzajú  kotál  na  pálené  do  piecky,  vtedy  okrúcajú  okolo  nť*ii<> 
tni  J  aby  pálené  bolo  ostrejšie. 

Ked  perú  po  západe  slnka,  pokial  ten  hlas  ide,  tadial  besný  im's 
chodieva. 

Kde  kydávajú  stajňu  (vlastne  hnoj)  po  západe  slnka,  do  toho  clvoiíi 
pildo  besný  pes. 

Ked  zabíjajú  sviňu,  kážu  sa  defom  smiať  pri  rozkrajovaní  dirbtju 
aby  bola  hrubá  slanina. 

Ktorým  rodičom  umrelo  dieťa,  takým  je  zle  jesť  čerešne  a  jaliiMly, 
lebo  ktorí  jedia,  tých  deťom  nedajú  v  nebi  čerešieň  a  jahôd. 

Ked  dakto  zomre  a  hladí  (má  zle  zatlačené  oči),  ten  vyhladí  duk^liu 
a  z  toho  domu  dakto  do  roka  zomre. 

Kde  príde  do  domu  cigánka  alebo  kochniar  ked  zvárajú,  tam  umjú 
čierne  háby  alebo  pradená. 

Ked  deti  sedia  na  lavici  a  opálajú  nohami,  vtedy  ich  hrešia,  1(  Ihí 
že  im  rodičia  zomrú. 

Ked  má  dieťa  mať  sypanice,  vopchajú  ho  do  vreca  a  pichajú  d  um 
šivaŕkou;  kolko  ráz  pichnú,  tolko  má  sypanie. 

Dievka,  ked  ide  na  tanec,  berie  so  sebou  vecheť  do  vačku,  aby  jn 
•jrali  do  tanca. 

Ktorí  tancujú  a  sa  poprdia,  tí  sa  nechybia  —  soberú  sa. 

Ked  sa  suka  okotí,  prevliekajú  štence  deväť  ráz  dierou  cez  kolesmn 
ilavu,  aby  sa  nezbesnely. 

Ked  gazdina  od  otelenej  jalovice  prvý  raz  varí  kuráslu  (z  mle/i\!* 


Digitized  by 


Google 


—  144  — 

varením  na  syrene  seknutú  polievku  R.),  obleje  tých,  čo  jedia,  aby  ki-a- 
vička  dobre  dojila.  (V  Gemeri  polievajú  ich  cez  riečicu.  ÍL) 

Ked  besný  pes  uteká,  dobre  je  na  ľavý  bok  ustúpiť,  lebo  že  na 
lavé  oko  nevidí. 

Ked  na  krstení  prví  začnú  spievať  chlapi,  tak  najbližäie  diek  bude 
chlapec,  ked  začnú  ženy,  bude  dievča. 

Ked  na  krstení  kmotrovia  rozlejú  pálené  na  stole,  zanedlho  Inulú 
zase  dakde  na  krstení. 

Kto  chce  mať  celoročné  šťastie,  musí  nájsť  štvorku  ^  datolinu  a 
zašitú  nosiť  v  šatách. 

Kto  jie  chlieb  od  myší  načatý,  toho  zuby  nebolia. 

Ked  dievka  velmi  dvermi  búcha,  hovoria,  že  sa  chce  vydať. 

Ked  kto  prvého  hada  v  roku  vidí  živého,  v  ten  rok  bude  veselý,  a 
ked  zdochnutého,  po  celý  rok  bude  smutný. 

Ked  na  strelca  zavolá:  „Soli,  soli  na  zajace!"  vtedy  nič  nezastreli. 

Ked  kravy  badzgujú  (strečkujú  ?),  vtedy  pastier  chytí  ovada  na  krave 
a  zákope  ho  pred  prah  stajne,  i  prestanú  badzgovat. 

Plat  od  bujaka  hádžu  na  zem,  a  ten  kto  kravu  hnal  ku  bujakovi, 
palicu  alebo  prút  zahodí  na  zem  a  tam  ho  necháva,  aby  sa  krava  ne- 
navracala. 

Pastieri  smerujú  (natierajú)  biče  brezovým  listom,  aby  8a  ovce  ne- 
knítily. 

Zpoza  stola  ztadial  vyjd,  zkiad  si  vnišiel;  ked  pôjdeš  dookola,  budú 
sa  ovce  krútiť. 

Ked  sadiačky  (ženy  ktoré  sadia)  ostatné  krumple  posadia,  pakrbálajú 
sa  po  nich,  aby  také  velké  narástly,  ako  sú  ony  ženy. 

Kto  mak  seje,  mlčí,  aby  ho  sýkorky  nežraly. 

Ked  čep  vozný  mastia  a  zvrtnú  koleso  nazad,  ide  štastie  nazad,  a 
ked  ho  zvrtnú  napre:!,  ide  napred. 

Kto  v  hore  drevo  berie  (siahovicu)  a  vezme  ten  kôl,  by  jtri  1I0111 
stojí,  tomu  sa  voz  prehodí. 

Ked  statok  na  jarmok  uteká,  vtedy  sa  nepredá,  ale  ked  ho  iniisí 
ťahať,  vtedy  áno. 

Kto  idúc  do  kostola  jie,  toho  ohovárajú. 

Komu  sa  púčok  vyhodí  na  jazyku,  toho  chceli  ohovárať  a  s  tým  sa 
mu  vynahradilo;  ale  ked  tento  pluje  do  ohňa,  potom  toho  ohovárajú, 
čo  jeho  chcel. 

Ked  dakoho  dlávi,  vtedy  klučku  na  dverách  nožom  reM,  čím  tomu 
čo  chodí  dláviť,  nos  režú  a  potom  ho  poznajú. 

Ked  má  kto  Hiador  (výsyp),  fliadrovou  lyžicou  vodu  pijľ,  i*by  111 
skapal. 

Ked  má  kto  suchoty,  kupujú  nevážené  mäso,  a  to  vada  pn^  oe 
mocného,  aby  vyzdravel. 


Digitized  by 


Google 


-  145  - 

Statok  je  zle  biť  metlou,  lebo  bude  chudý;  podobne  i  deti. 

Nh  železe  nestrkať,  lebo  sa  tým  psota  volá  do  domu. 

Knho  gvrbia  dlane,  ten  že  dostane  peniaze;  a  koho  zadok,  toho  že 
budú  biť. 

Komu  k\ítnú  nechty,  ten  dostane  dar. 

Ktorej  dievke  sa  krčí  vrkoč,  tá  že  sa  už  nevydá. 

Keít  pes  zavíja  pri  doĎie,  vtedy  v  tom  dome  niekto  zomre ;  podobne 
i  ketl  kuvik  vreští  na  dome. 

KeJ  sliepka  spieva,  to  veští  oheň. 

Keá  sa  mačka  oblizuje,  vtedy  na  koho  sa  obzre,  toho  budú  biť. 

Na  kantri  je  zle  hnoj  voziť,  lebo  nebude  žiadna  úroda;  aj  voly  je 
zle  zapriahať. 

Ked  dievča  po  prvý  raz  miesi  na  chlieb,  natrie  chlapcovi  popod  nos, 
aby  mu  bajúzy  rástly. 

Ktítr  sa  chlapec  poštieva,  vtedy  ho  tým  omelom,  čo  pec  pekáču  vy- 
metajú, bijú. 

Klobúk  na  stôl  klásť  je  zle,  lebo  potom  krtice  rýpu. 

Ctiliel)  uíikrojenou  stranou  ku  dverom  obrátiť  je  zle,  lebo  uteká  von 
z  domu. 

Keíl  nožom  pichá  do  chleba,  vtedy  tečie  kravám  krv  z  ceckov. 

Keď  biehí  makovica  prvá  zakvitne,  vtedy  sa  v  tom  dome  dievka  vydá. 

Keiľ  hrabačka  hrable  hore  zubami  položí,  vtedy  príde  dážd. 

Kto  si  oblečie  košelu  naopak,  tomu  nepríde  z  očí. 

Ktorému  mládencovi  zarastajú  ruky  a  nohy,  ten  dostane  bohatú  ženu, 
a  ked  dievke,  tá  zas  bohatého  muža.  —  Kto  má  byť  bohatý,  ostane 
chlpatý. 


Digitized  by 


Google 


Záhadné  dejepisné  otázky. 


Slovanskí  Gothovia. 

Napísal  Fr.  K  Sasinek. 

Jotuandes  kladie  sa  od  kritických  dejezpytcov  medzi  nespolalilivých 
(lejesriiscov.  TýČe  sa  to  hlavne  Gothov  nad  Vislou  a  Dunajom,  ktorých 
JubovoJiie  a  chybne  stotožnil  s  Gothami  škandinávskymi.  Čítal  on  vo 
svojoiij  Orosiusovi  *),  že  Getov  menujú  i  Gothami  -),  a  svojou  fantásiou 
jniinyslel  si  bájku  o  prisťahovaní  sa  nemeckých  Ost-  a  West-Gothov  zo 
Škandinávie  nad  Vislu,  stredný  Dunaj  (Slovensko)  a  pod  Dumij,  a  to 
Ktoh'tiaini  a  stoletiami  pred  Kristom.  O  tom  nielen  dávnejšie  pnuuene 
histíírirké  mlčia,  ale  i  protivia  sa  výmyslom  Jornandesovým. 

íiívthovia  nad  Vislou,  stredným  Dunajom  a  pod  Dunajom  nemajú 
niC  spoločného  s  nemeckými  Gothami  Škandinávie,  ale  boli  Slovanami; 
60  jasne  vysvitne  z  nasledujúceho. 

L  Sám  balarauta  Jornandes  na  to  isté  jedno  územie  za  Vislou  a 
stríHliiýni  Dunajom  kladie  Sarmatov,  Scythov,  Gothov  a  Sclavinov:  teda 
všetci  títo  boli  Slovanami,  len  rozličnými  menami  nazývanými.  Sannatovia, 
Scythovia  a  Gothovia  boli  totožní  so  Sclavinami. 

2,  Sv.  Hieronym  o  Gothoch  nad  Vislou  a  stredným  Dunajom,  ktorí 
za  jeho  doby  otriasali  východnou  a  západnou  dŕžavou  rímskou,  hovorí, 
že  staiy  vek  znal  ich  čo  Getov,  nie  ale  čo  Gothov^);  Getovia  ale  boli 
Slovanami  '*). 


^)  Majores  nostri,  ut  refert  Orosíus.  Diversarum  gentium  Historiae  antíqUfte. 
Hamhurgi,  1611,  pag.  79. 

-J  ílodo  (r.  416)  autem  Getae  illí,  qui  et  nunc  Gothi,  quos  Alexander  avitaii- 
tlofl  proiiiinciavit,  Pyrrhus  exhorruit,  Caesar  etiam  declinavit.  Orosius  ap»  Jligiip. 
XXXI,  píig.  728 

^)  OroBÍus  ap.  Migne  1.  c.  in  nota. 

*)  Getae  vero,  sivé  Slávi.  Theophyliactus  (629)  in  Maurítio  lib.  III,  \.\  4*  Isli. 
VII.  íl",  ±  ap.  Stritter.  II,  63.  Katančič  de  Istro  c.  6.  pag.  117. 


Digitized  by 


Google 


n^ 


-  147  - 

3.  Cisár  Konštantín  (r.  949)  píše,  že  pred  r.  (949—500  =)  449. 
Slovania  podvrátili  Epidaurus  a  prinútili  tamejších  mešťanov  k  vy- 
sťahovíiiiiu  sa  a  k  založeniu  Ragusy  (Dubrovníka)  nad  morom  Adriatickým  ^). 
Čo  to  holi  za  Slovania?  Boli  to  Gothovia*):  teda  Slovanov  nazývali 
(fothamiy  miesto  toho,  aby  ich  boli  nazývali  ich  starožitným  menom, 
Getami, 

4.  Boleslav  Chrabrý  (f  1025)  menuje  sa  na  náhrobníku  králom  Gothov 
tili  Poliakov'):  teda  pod  Gothami  rozumeli  slovanských  Poliakov  čili 
Slovanov.  Podobne  Gothov  stotožňuje  so  Slovanami,  menovite  s  Poliakami, 
Tomáš,  archidiakon  splitský,  a  Presbyter  Diocleas,  ktorí  zúmyselne  jednali 
o  Gothotth*). 

5.  Pre  poznanie  národnosti  Gothov  a  povahy  takrečenej  gothskej 
liturgie  veľmi  významné  je,  čo  Tomáš,  archidiakon  splitský,  výprava 
o  nich  a  n  nej.  Za  doby  pápeža  Alexandra  11.  (r.  1061 — 1072)  jednala 
synoíla  biskupov  Dalmácie  a  Horvácie  o  potlačení  gothskej,  vlastne  slo- 
vansko-glagolskej  bohoslužby  -') :  teda  bol-li  gothský  obrad  vlastne  obmdom 
slovanským,  museli  byť  i  nadvislanskí,  naddunajskí  a  podduhajskí  Gothovia, 
ktorí  s  koncom  4.  stoletia  otriasali  Balkánsky  poloostrov,  vlastne  Slo- 
vanmi. 

iK  Toiiže  Tomáš,  archidiakon  splitský,  kladie  do  úst  pápeža  Ale- 
xandra 11.  tieto,  k  dalmátskym  vyslancom  povedané,  slová  o  gothskej  čili 
slovansko-glagolskej  liturgii :  „Vedzte,  synovia,  že  sa  pamätám,  že  o  tom,  čo 
í  iuthovia  snažia  sa  vyprosiť,  viackrát  som  slyšal,  ale  pre  arianských  vynález- 
cov takej  literatúry,  ako  moji  predchodcovia,  tak  ani  ja  neopovažujem  sa 
Tiijak  daí  slobodu,  aby  konali  bohoslužbu  vo  svojej  mluve"  ^).  I  tu  berie 
Ha  slovansko-glagolská  bohoslužba  za  gothskú ;  i  tu  Slovania  dalmátski 
menujú  m  Gothami. 

7.  T<mže  pápež  Alexander  II.  menuje  pôvodcov  slovansko-glagolskej 
lituľ^ne  a  literatúry  Arianrai.  Tým  naráža  na  Ulfilasa,  biskupa  arianského 
nad  Balkánom,  ktorému  obyčajne  pripisujú  sostavenie  nemecko-gothského 
písma  a  nemecko-gothskej  biblie;  ale  docela  pochybene,  lebo: 


')  Kausaei  olim  teiiuerunt  urbem  Epidaurum  nuncupatÄin;  at  postea,  cum  re- 
liíjEiae  iirbea  expugnatae  essent  a  Sclavls,  qui  in  hoc  themate  sunt,  haec  etiam  urbs 
ab  ipsÍH  capta  fuit. . .  Ex  quo  autem  cives  SaloDitani  Rausium  demigrarunt  anni 
fliiQt  D  in  imnc  usque  diem.  Const.  Porph.  ap.  Migne  CXIII,  264. 

^}  Devastato  a  Gothis  atque  fere  a  fundamentis  everso   circa  annum   nostrae 
aluĹ38  4^M.  Epidauro,  nobilissima  Dalmaciae  urbe.  Ib.  pag.  303.  n.  58. 

*j  Tu  possediati  -  velut  verus  athleta  Chriati  llegnum  Sclavornm  —  Gothorum 
i  vo  Poloiiorum.  Bielowaki:  Mon.  Pol.  Hiat,  I,  320. 
')  Sf^hwandtner.  III,  537,  540-544,  .546,  563. 

')  Ueachichte  der  alawiachen   Sprache   und  Literatúr.    Schaflarik.   Ofen,   1826, 
•,  238  u.  s.  w. 

^)  Tljomaa  arcbid.  ap.  Schwaiidtner :  SS.  rerum  Hung.  III,  .554. 


Digitized  by 


Google 


-  148  - 

a)  Ulíilas  bol  arianským  biskupom  nad  Balkánom,  nie  ale  vo  Škandi- 
návii, kde  sa  našlo  (v  Upsale)  nemecko-gothské  sv.  Písmo. 

b)  Ulfilasové  sv.  Písmo  bolo  z  gréčiny  preložené  v  duchu  arianskom  ; 
tamto  nemecko-gothské  sv.  Písmo  je  ale  katolíckym,  nemajúcim  aoi  stopy 
ducha  arianského. 

c)  Prastarý  rukopis,  ktorý  nemal  ešte  známosti  o  písme  kyrillskoiti^ 
hovorí,  že  Ulíilas  vynašiel  posledné  písmo,  písmo  getické*). 

d)  Ulfilas  nebol  biskupom  škandinavsko-nemeckých  Gothov,  ale  iiad- 
balkánsko-slovanských  Getov,  ktorých  byzantskí  dejepisci  v  2*  století 
kresťanskom  začali  lubovolne  a  chybne  menovať  Gotami  a  (iothami, 

e)  Ariansko-gothské  (glagolsko-slovanské)  bohoslužebné  knihy  boly 
(r.  588)  všade  spálené  a  nezachovaly  sa-);  katolícko-gothské  (nemecké) 
kódexy  našly  sa  ale  v  Škandinávii. 

Z  toho  nasleduje,  že  Ulíilas  nemá  nič  spoločného  s  pôvodcom  ne- 
mecko-gothského  sv.  Písma ;  že  slovansko-getské,  slovansko-f^othské,  sIo* 
vansko-glagolské  bohoslužebné  knihy  nemajú  nič  spoločného  so  >4kandi* 
navsko-nemecko-gothskými  kodexami;  že  nadvislanskí,  naddunajskí  a  pod- 
dunajskí  Gothovia,  vlastne  Getovia  čili  Slovania,  nemajú  nič  spoioŕného 
so  škandinávskymi  nemeckými  Gothami. 

8.  Do  akého  nesmyslu  zaplietli  satí,  ktorí  slovanských  nadvislanských, 
naddunajských  a  poddunajských  Gothov,  vlastne  Getov,  pomiešali  so  .škandi- 
návskymi nemeckými  Gothami,  svedkom  je  Walafridus  Strabo  (f  h4íí),  ktorý 
hovorí,  že  Gothovia,  ktorí  sa  i  Getami  nazývajú  a  v  gréckych  provinciách 
bývajú,  mali  jazyk  nemecký  a  bohoslužebné  knihy  nemecké,  ktoré  u  mnohých 
až  do  jeho  doby  sa  zachovalý.  Podobne  že  aj  niektoré  scythicke  nurody, 
menovite  Tomitania,  ešte  za  jeho  doby  po  nemecky  konajú  bohoslužbu,  ako 
niektorí  vyprávajú  ^).  No,  kto  len  trochu  oblizol  dejiny  balkánskych  ná- 
rodov, badá,  v  akom  omyle  bol  Walafrid,  opát  z  Rychnavy  (Reidienau)^ 
keď  to  položil  na  papier.  Miesto  toho,  aby  sa  bol  čo  očitý  svediik  prt^ 
svedčil  o  veci,  čerpal  svoju  mienku  z  pokalených  prameňov  (Jornandesa) 


')  Gulíila  promsit  Getarura,  quas  videmus,  ultímas  (literas).  Diversamm  geti- 
tium  Historiae  antiquae.  Hamburgi,  Ifíll.  pag.  156. 

'')  Gregorius  Turonensis  ap.  Migne  LXXI,  63.  Podotknúť  tu  mugítii,  že  n  v, 
Uieroným  podržal  písmo  Uifílasovo;  ale  slovansko-glagolské  sv.  Písmo  i  Hlovitus^ko^ 
glagolskú  bohoslužbu  od  arianismu  očistil  a  uviedol  do  ducha  katolíckeho.  Z  tej 
príčiny  pokladali  ho  Juho-Slovania  za  pôvodcu  (katolíckeho)  slovaDäko-gla^obkej 
bohoslužby  a  ptsemnosti. 

*)  Gothi,  qui  et  Getae,  eo  tempore,  quo  ad  fidem  Christi  perducti  aunt,  li 
Graecorum  provinciis  commorantes,  nostrum,  id  est  theodiscum  sermonem  híihaerurii 
et,  ut  historiae  testintur,  postmodum  studiosi  illius  gentis  divinos  libroB  in  suac 
locutionis  proprietatem  transtulerunt ;  quorum  adhuc  monumenta  apud  nonnuloe^ 
habentur.  Et  fidelium  fratrum  relatione  didicimus,  apud  quasdam  Scytbarum  gentea 
maxime  Tomitanos,  eadem  locutione  divina  hactenus  recitari  officia.  Walairidua  Btralro 
de  reb.  eccl.  7. 


Digitized  by 


Google 


—  149  — 

a  z  povedačiek  ludí,  ktorí  podobne  nepoznali  balkánske  národy.  Upoííor* 
Dujem  len  na  nasledujúce  okolnosti: 

a)  Walafi'id  tie  slová  Orosiusove:  „Getae,  qui  et  nu^c  (an.  417) 
Goth'ŕ  pretvoril  na  slová:  „Gothi,  qui  et  Getae*",  Jemu  Gothovja  inonn- 
vaní  boli  i  Getami,  kdežto  Orosius  chce  povedať,  že  ten  národ,  ktorý 
za  dávneho  veku  nosil  meno  Getov,  pozdejšie  (chybne  a  lubovoľne  ímI 
Byzantíncov)  dostal  meno  Gothov. 

b)  Ulfilas  bol  biskupom  poddunajských  Getov  a  neobrátil  ich  s  po- 
hanstva  na  kresťanstvo,  ale  s  katolíctva  na  arianstvo. 

c)  Ulfilas  —  ako  sme  videli  —  nesostavil  nemecko-gothské,  ale  slo- 
vansko-getské  písmo. 

d)  KecI  Ulfilasove  arianské  biblie  a  bohoslužebné  knihy  boly  spíilené, 
nemohly  ony  byť  v  rukách  Getov  balkánskych  za  doby  Walafrida;  nebo]  y 
to  biblie  a  bohoslužebné  knihy  nemecko-gothské,  ale  slovansko-i^etaké 
čili  slovansko-glagolské. 

e)  Nemeckej  liturgie  nikdy  nebolo:  teda  tie  scythické  národy,  pod 
ktorými  Walafrid  len  Slovanov  poddunajských  rozumeť  mohol,  v  IX.  sto- 
letí  nekonali  veru  bohoslužbu  po  nemecky,  ale  po  slovansko-gla^olwky. 
Ktože,  prosím,  za  9.  stoletia  zná  Nemcov  na  Balkánskom  poloosti  ovo  ? 
Komuže  sa  môže  snívať,  že  Slovania  Balkánskeho  poloostrova  mali  ne- 
meckú liturgiu? 

9.  Walafridus  hovorí,  že  hlavne  Tomitania  konali  bohoslužbu  po 
nemecky.  Tomis  a  jeho  okolie  pri  vtoku  Dunaja  do  Čierneho  Moru  je 
známe  z  Ovidia,  ktorý  tam  bol  vo  vyhnanstve.  Pamiatku  jeho  zut^lnivalo 
i  „Ovídiove  jazero"  ^).  Akí  tam  a  v  okolí  boli  obyvatelia,  svedčí  o  toín 
sám  Ovídius,  ked  píše: 

Ipse  mihi  videor  iam  dedidicisse  latine, 

lam  didici  getice  sarmaticcque  loqui. 
Vulgus  adest  scythicum,  braccataque  turba  Getarum 

Sic  mihi,  quae  video  non  videoque,  nocent. 
Threicio  scythicoque  fere  circumsonor  ore, 

Et  videor  geticis  scribere  posse  modis. 

To  isté  obyvatelstvo  bolo  pod  Dunajom  i  o.  r.  396.,  ako  o  tom  wvetlčl 
Paulin,  ked  o  biskupovi  Niketasovi  peje : 

Et  Getae  currunt  et  uterque  Dacus, 
Qui  colit  teiTae  média,  vel  ille 
Divitis  multo  bove  pelleatus 
Accola  ripae. 
Je  pravda,  že  medzi  Dunajom  a  Kamenicou  čili  Balkánom  bola  My- 
šia superior  a  inferior;  ale  Zonaras  hovorí,  že  obyvatelia  Myšie  mtíriíívali 
sa  Getami^):  teda  boli  Slovanami  ale  nie  nejakými  nemeckými  Gothaiui. 


')  Lexicon  geographicum.  Auctore  Fr.  Philippo  Ferrario.  Mediolani,  16ä7,  p,  7 H 7. 

^)  Eae  gentes   olim   Myši  et  Getae  vocabantur,   omnem  eia  tractum  qui  intm 

Haemum  et  Istrum  eat,  incolentes.  Zonaras  tom.  I.  iib.  10  p.  32. 


11 

Digitized  by 


Google 


—  15()  — 

10.  Nemci,  ktorí  všade  po  starej  Európe  vidia  Nemcov,  pouka/ujú 
na  slovo  Amraiana  Marcellina,  ktorý  píše,  že  Athanarik,  kráľ  ílothnv 
naddunajských,  nedostav  dovolenie  presťahovať  sa  za  dolný  Dumy,  utialiol 
sa  do  „Kaukalandenského  miesta"  M.  Nemci  v  tom  vidia  Kauka-Lami. 
Áno,  áno  Land  (zem)  je  ovšem  nemecké  slovo:  ale  kde  je  v  uernčine 
to  Kauha?  Poneváč  Ammianus  Marcellinus  vo  svojej  latine  užíva  i  \'ý- 
razov  gréckych,  za  to  mám,  že  objasnenie  slov  ^Cmicatandenítis  loniÁ'^, 
nájde  sa  v  gréčtine.  Grécke,  botanikom  (zelinkárom)  dobre  známt^  Kuh' 
Jcalis  znamená  okolek  čili  ohradu;  landeo  ale  tikrývať  sa:  teda  ^Cnuťo- 
land^isis  loetis^  je  tolko,  čo  ohradené  miesto  úkrytu  (ein  unigezaunter 
Versteckort).  Toto  miesto,  kam  sa  Athanarik  s  ludom  svojím  utiahol, 
bola  tehdajšia  Gepidia  čili  terajšie  Sedmohradsko.  I  skutočne  toto  je  so 
všetkých  strán  horami  ohradené  miesto  ^). 

11.  Že  —  vraj  —  tí  nemeckí  Gothi  r.  184  sťahovali  sa  zo  Škaiidi* 
návie^),  a  že  s  nimi  nad  Dunajom  prvý  bojoval  cisár  Caracalhí  r.  215. 
Čo  na  to  hovorí  Orosius  ?  To,  že  tí  Getovia,  proti  ktorým  už  dií\Tio  pred 
Kristom  bojoval  Alexander,  Pyrrhus  a  Július  Caesar,  za  doby  Oroaiuso- 
vej  (r.  417)  menovaní  boli  Gothami:  teda  starobylí  slovanskí  Getovia  ne- 
vyhynuli, ale  len  lubovolne  a  chybne  menovaní  boli  Gothami'*). 

Z  toho  jasne  vysvitá,  že  i  nad  stredným  Dunajom  čili  na  Slovensku 
nebolo  žiadnych  škandinávsko-nemeckých  Gothov. 


1 


Marchia  Yngariae. 

Medzi  spisovateľmi,  nielen  maďarskými,  ale  i  nemadarskýnii,  átin 
i  slovanskými,  panuje  tá  mienka,  že  meno  Ungarus  prinesené  bolo  až 
s  Árpádom  (f  907)  na  územie  stredného  Dunaja.  Dla  tejto  mienky  meno 
Magyar  je  domáce  národnie  meno  Madarov,  Ungarus  ale  od  nemaďíirskych 
národov  dávané  Madarom^).  Nikde  sa  toto  chybné  zamieňauie  mena 
Magj^ar  a  Unger  nedeje  a  neopätuje  hustejšie,  ako  v  monumentáJnom  dide 
„Die  oesterreichisch-ungarische  Monarchie  in  Wort  und  Bild."  Ešte  i  ne- 
kdajšia  cesta  „?;m  Ungarorum''  pri  Istrii  odvodzuje  sa  od  Madarov  a  nazýva 
sa  „Stráda  Ungarorum"  ^).  Tej  mienky  bol  aj  Štefan  Horvát,  ked  pisal  svoje, 

')  Ad  Caucalandensem  locum,  altitudine  silvarum  inaccessum  et  montium,  ctun 
8UÍ8  omnibus  declinavit. 

-;  Tak  ho  opisuje  nielen  Ammianus,  ale  i  Jornandes  1.  c.  pag.  93. 

^)  Joannis  Severini  Pannonia.  Lipsiae,  1770.  pag.  256. 

*)  Kto  sa  chce  ešte  dôkladnejšie  presvedčiť,  že  slovanskí  Gothovia  Čili  TÍästo* 
Getovia  (Slovania)  nad  Vislou,  nad  stredným  Dunajom  a  pod  Dunajom  nemajú  m 
spoločného  s  nemeckými  Gotliami  vo  Škandinávii,  nech  číta  moje  pojednanie  v  Paila 
mentár.  Wien.  1889.  S.  3  u.  s.  w.  1890   S   23  u.  s.  w. 

')  Der  nationale  Kampf  von  Jos.  Lad.  Píč.  Leipzig,  1882.  8.  7.  N.  3. 

*)  Die  oesterreichisch-ungarische  Monarchie  in  Wort  und  Bild.  Wieii,  ltí88.  Cn 
garn.  I,  48. 


Digitized  by 


Google 


-  151  - 

Slovanov  hanobiace  dielce:  „Slavinen,  das  heisst  Prahler"  (r.  1844).  Na 
strane  76.  a  nasledujúcich  „strata  Ungarorum"  je  mu  cestou  Maďarov. 
Do  toho  omylu  upadol  preto,  že  „stratám  Ungarorum"  čítal  až  v  diplome 
cisára  Ottona  z  r.  967.  Keby  bol  mal  staršie  pramene  historické,  nebol 
by  upadol  do  toho  protihistorického  poklesku;  bol  by  našiel,  že  dávno 
pred  Árpádom  bola  tá  „via  Ungarorum",  áno  i  „Marchia  Ungariae",  ktorá 
nemá  nič  spoločného  s  naším  i)oddunajským  Uhorskom. 

Jestli  pod  Uhrami,  ktorí  podvrátili  Aemonu  a  prinútili  tamojšieho 
biskupa  presídlit  sa  do  Nového  mesta  (Citta  Nuova),  rozumeť  našich 
Uhrov  *),  nerozumejú  sa  títo  pod  tými  Uhrami,  ktorých  cesta  ležala  r.  762. 
medzi  riekami  Tagliamento  a  Liquenciou  (Livenca),  ktoré  tečú  do  mora 
Adriatického,  a  náležali  pod  patriarchát  voglejský  i  kláštoru  Sexta-). 
Tak  ani  cisár  Otto,  keď  r.  967  potvrdzuje  tomuž  patriarchovi  tože  územie  ^), 
nerozumel  —  ako  sa  domnieva  Horvát  —  našich  Uhrov,  ale  u  hôr 
Julských  bývajúcich  Goričanov.  Podobná  poznámka  platí  i  o  diplome 
cisára  Konráda,  ktorý  r.  1028  tože  územie  potvrdzuje  Popponovi,  patri- 
archovi voglejskému  *•).  To  isté  územie  pripomína  Leopold,  markgróf  šta- 
jerský, v  diplome  r.  1129.,  pápež  Alexander  III.  r.  1176.,  a  cisár  Fridrik 
r.  U  77.  kladie  ho  na  bok  Karsu  až  k  dedine  Hage  ^j,  ktorá  náležala 
Levkarde,  grófke  z  Bogen^). 

Územie,  o  ktorom  som  tu  hovoril,  nosilo  meno  „Marchia  Vngariae", 
nemajúc  nič   spoločného   s  naším   Uhorskom;   ako  to  vysvitá  zo  zprávy 


'.rJ  liíí 


')  Patricius,  epiacopus  Aemonienais.  Civitas  ab  Ungaria  deatructa.  Sedea  tran- 
slata  ad  Citta  Nová.  MonumentÄ  Hiat.  SS.  rerum  Longob.  et  Ital.  aec.  VI — IX. 
Hannoviae,  1878.  pag.  i  07.  n.  10.  an.  590.  —  Lexicon  Ferrarii.  Mediolani,  ltJ27, 
pag.  14.  —  S.  Paulinua  Aquileisenaia  ap.  Migne  XCIX,  540.  'i 

')  Curtem  de  Medeja  et  quidquid   habere   videtur  nostri  juris  inter  aquaa  de-  ^ 

fluentes,  hoc  eat  inter  Tiliameutum  et  Liquentiam,  et  aicut  via  Ungarorum  cernitur, 
et  paludea  maria.  Dipl  an.  762.  S.  Paulinua  Aquileiensia  ap.  Migne  XCIX,  632.  n.  a. 

")  Et  quidquid  inter  flumen  Liquentiam  inter  duaa  Sorores  (Sanonea,  Sontiaa, 
Isonco?)  et  viam  puplicam;  quara  stratám  Ungarorum  vocaut,  interjacet.  uaque  ad 
littua  Maria. 

*)  Damua  Popponi,  patriarcha  e,  et  Aquileienai  Eccleaiae  quamdam  aylvam 
(Qoricu  ?)  in  pago  Foro-Julii,  in  comitatu  Varienti  comitia,  incipiendo  a  flumine  íSontii 
usque  ad  Mare,  et  aic  aubtua  stratám^  quae  vulgo  dicitur  Ungarorum,  uaque  in  iUum 
locom,  ubi  fluviua  Flumen  (Fiume,  Rieka)  naacitur,  et  ita  deoraum  per  Flumen  uaque  a 

usque  ad  terminum,  qui  eat  inter  praedium  Ovini  Hoapitia,  quod  vocatur  Cortia 
Naon,  et  inter  praedium  aancti  Sexti  Albanae,  et  uaque  flumen  Medunae,  aecua  ejus 
decuraum,  uaque  ad  flumen  Liquentiae,  et  uaque  Liquentiae  introitum  in  Mare. 

')  Tradidi  praedium  quoddam  in  Hartperch  Bavaricae  metae,  decem  videlicet  et 
octo  manaua  auraum  veraua  atratam  Hungaricam,  a  rivo  Saven  (iSana)  dicto  per 
LungNviz  alterum  rivum,  ad  tertium  rivum  Lavenze.  Dipl.  1121).  —  A  monte  qui  di- 
citur Cára,  uaque  ad  atratam  Uiigarorum  et  uaque  ad  villam  Algo.  Dip.  1176.  —  A 
monte,  qui  dicitur  Graat,  uaque  ad  atratam  Ungarorum  et  uaque  ad  villam,  quae 
dicitur  Hago.  Dipl.  Ii77. 

*)  Fr.  Schumi:  Archív  fiir  Heimatskunde,  Laibach,  1882  3.  S.  229. 

U* 


Digitized  by 


Google 


—  152  — 

r.  1161.,  ktorá  rozoznáva  dve  uhorské  marchie,  rozdielne  od  nášho 
Uhorska.  Burchard,  notár  cisára  Fridrika  L,  totižto  pokonav  cestu  z  Kre- 
mouy  cez  Benátky  do  Vogleje,  odtial  cez  Istriu,  dve  uhorské  marchie, 
a  Štajerskn  (?),  šiel  do  nášho  Uhorska').  Boly  teda  nad  Istriou  dve 
uhorské  marchie:  dolnia  a  homia;  a  síce: 

a)  Dolnia  „marchia  Vngariae"  súsedila  s  dolním  Štajerskom.  Znala 
ju  í  bulhí  pápeža  Urbana  III.  z  r.  1186.,  kladúc  Peilstein  „in  marchia 
Vngariae" -).  Pánom  v  Peilsteine  bol  r.  1161  Ernestus  de  Pilstain'), 
r.  1189  i  jeho  zať  Sigeraarus^)  Táto  „marchia  Vngariae"  ^)  ležala  na 
rieke  fíuľke  ^)  a  ťahala  sa  k  rieke  Sáve,  áno  za  nejakej  doby  i  nad  Sávu 
k  Peilsteinu  v  dolnom  Štajerskú  na  hranici  horvátskej. 

h)  \Hd  sa  do  určenia  hornej  marchie  uhorskej,  je  obtížnejšie,  po- 
neváč  niťt  k  tonui  tak  zretedelných  prameňov  historických.  Netrpí  však 
pocliyímosti,  že  ležala  medzi  Karsom  a  riekou  Tagliamentom,  kde  tiahla 
^via  Ungarorum**,  o  ktorej  som  vyššie  hovoril;  lebo  tak  mohla  byť  po- 
nienovauíí  len  preto,  že  viedla  cez  územie  čili  cez  marchiu  Ugorov,  Ugrov. 

Čaíítokrát  v  diplomoch  spomína  sa  „Carniola  et  Marchia"  '),  a  pod 
touto  MaJí'hiou  rozumie  sa  to  územie  u  rieky  Tagliamento,  ktoré  cisár 
Otto  r,  lfN)l  daroval  patriarchátu  voglejskému  *) ;  je  to  územie  terajšej 


M  Pertransíens  Karinthiam,  Carniolam,  Istriám,  duas  marchiatty  alias  partes 
SckveDme  usque  in  VngariaiD,  predicans  mandatum  expeditionis,  militíam,  simulque 
pceiiniite  praesidium  domino  imperátori  coUegi.  Inimicis  etiam  imperii,  pseudo- 
C4ir(iitiiilibiiH,  per  mnrchias  Vngariae  frequenter  transeuntibus  insidias  et  captionem 
ordinavi,  ítiťque  ad  archiepiscopum  Salzburgensem  properans,  litteras  expedicionis 
ipai  preaentavi.  Urkunden  ^  und  Regesterbuch  des  Herzogtums  Krain.  Fr.  Schumi. 
Laíbach,  1882,3.  S.  148.  nr.  170. 

^)  Belträge  zur  Kunde  steiermärkischer  Geachichtskunde.  X.  Jahrg.  Graz,  1873. 
S.  114.  n.  3i)6. 

«ŕ   tlrkanden  =  und  Regesterbuch.  Fr.  Schumi.  Laibach,  1882/3.  S.  118. 

*j  Ib.  pag.  134.  Cnf.  dipl.  an.  1190.  pag.  137. 

')  Comes  E  rnestus),  ut  terram  sibi  restituamus . . .  terminum  eidem  comiti  super 
hoť  negocio  apud  Veldkirchen  in  Carinthia,  eo  quod  ad  terminum,  quem  sibi  in 
Marchiii  Hunganae  locaveramus,  . . .  venire  non  potuimus,  proxima  aexta  feria  ante 
Conversíonťm  sancti  Pauli . . .  praefiximus.  Ib.  pag.  148 — 149.  an.  1162—1164. 

''f  Comes  Maynardus  de  Histria  totum  praedium,  quod  apud  Caltenveld  habere 
et  possidcre  visus  est,  nec  non  et  duas  villas  in  Marchia  Ungarica  juxta  Gurch  flu- 
vium  eitag,  quarum  una  Drasizdorf,  altera  vero  Globochdorf  etc.  pag.  150.  an.  1177. 
pag.  ä9.  an.  1331. 

^)  Dominus  noster  est  verus  dominus  proprietarius  ipsius  Marchie . . .  decima 
Carniole  et  Marchie  ipsa  Marchia  sit  (Aquilejensis)  ecclesie.  Zahn:  Austro-Fríulana 
pag,  337. 

*)  Ornnium  rerum,  quas  in  illis  praedictis  locis,  Sillignano  atque  Goriza,  vel 
íd  ťiniUuji  locorum,  quae  sunt  inter  Lisontium  ^Isontium)  Vipacum  et  Ortona  atque 
jiiga  alpium  . . .  predicte  Aquilegiensi  ecclesie  . . .  damus  . . .  Sed  etiam  concedimus  . . . 
ornne^  villas,  quas  iam  dictus  patriarcha  vel  eius  antecessores  habent  edifícatas  in  comi- 
tatu  Farojulcnsi  post  Ungaroruui  nefandam  devastationem,  tam  de  terra  de  patri- 
aľiíhatu,  quam  de  terra  de  Concordiensi  episcopatu  et  Sextensi  abbatia.  Ib.  pag.  17. 


Digitized  by 


Google 


—  153  - 

Gorice  (Gortz).  Spojí-li  sa  „via  Ungarorum"  a  „Marchia"  v  jedno,  z  toho 
patrné  je,  že  tá  hornia  „Marchia  Unganae"  bolo  územie  terajšej  Gorice. 

l^áve  preto,  že  boly  dve  „Marchiae  Ungaricae"  rozdielne  od  nášho 
Uhorska,  treba  k  tomu  velkej  opatrnosti,  aby  sa  rozoznalo :  či  pod  Ungari 
(Ou'ffopa)  rozumef  sluší  nenašich  alebo  našich  Uhrov  v  prameňoch  histo- 
rických ^). 

Nenie  môj  úmysel,  stopovať  dalej  dejiny  tých  dvoch  uhorských 
marchií.  Dosť  mi,  ked  som  dokázal,  že  Ungari  v  starých  dejepisných 
prameňoch  nie  vždycky  znamenajú  našich  Uhrov  a  tým  menej  Madarov. 


^}  Srov.  predošlú  poznámku.  —  Monasterium  Fontis  sancte  Mane  in  Landestrost 
ofdíiiÍ8  Ciaterciensis,  nostre  (Aquilegiensis)  diocesis  in  partibus  Ungariae  positum . . . 
propter  Ungarorum  incursionem,  qiiibua  subjacet,  et  exspoliationem  quasi  continuam. 
Tb.  po^.  29.  Je  tu  bez  pochyby  rozdiel  medzi  územím  na  rieke  Gurke  (Marchia  Vngariae, 
partibus  Ungariae)  a  našimi  Uhrami,  ktorí  to  územie  opanovali  a  r.  1331.  v  moci 
držali;  lebo  nemožno  mysleť:  a)  že  voglejský  patriarcha  mal  v  nažom  Uhorsku 
diecťsu;  b)  že  naŠi  Uhri  olupovali  a  napádali  svoje  Uhorsko. 


'^'^^ 


Digitized  by 


Google 


^^ 


Bronzový  hromadný  nález 

na  Hrádku  pri  Istebnom  v  oravskej  stolici,  majetok  Jána  Hro- 
boňa  z  Istebného,  do  opatery  daný  Mus.  slov.  spoločnosti. 

lioku  1S98  pri  kopaní  priesmyku  na  oravskej  železnici,  cez  Hrádok 
vedúceho,  vykopali  talianski  robotníci  viacej  kovových  predmetov,  z  ktorých 
26  kusov  p.  farárovi  J,  Hroboňovi  sa  dostalo  a  tie  teraz  ozdobujú  naše 
museum.  Sú  to  všetko  bronzové  predmety,  kedysi  väčším  dielom  za  ozdobu 
slúživšie. 


Hrádok  v  Orave  po  preťatí  priesmyku. 

DFa  fotografie  P   Socháňa. 

Namiesto  podrobného  popisu  podávam  tieže  v  ich  vyobrazeniach  ako 
nasledujú : 


Digitized  by 


Google 


—  155  — 

1.  Valcovitá  Jcndl-a  (hrivna)  =  magy.  tekercs;  česky  =  kotouč  (?) 
z  hrubého  drôtu,  na  jednom  konci  plocho-slimákovito  zatočená;  druhý 
koniec  je  odlomený.  Váži  1  kg.  192  g.  Obr.  1.  Tab.  L 

2.  Tiež  valcovitá  krutJca,  váži  1  kg.  175  g.  Obr.  2.  Tab.  L 

3.  Valcovitá  krutJca  zo  stužkovatého  drôtu  a  slimákovito-plochou 
zátočkou  (česky  =  závitka)  na  koncoch.  Váži  18  dkg.  Obr.  3.  Tab.  L 

Tab.  I. 


13  a) 
12 

fcn    1 


3 
13 

13  c) 


12 


13  b) 


4.  Náramníca  s  vhiito-hrbolovitým  povrchom,  váži  28  dkg.  Obr.  4. 
Tab.  U. 

5.  Tiež  náramníca  so  zúbkovato-hrbolovatým  povrchom ;  váži  4  dkg. 
Obr.  5.  Tab.  11. 

6.  Náramníca  s  vrúbkovatým  povrchom;  váži  4  dkg.  5  g.  Obr.  6. 
Tab.  n. 

7.  Náramníca  s  hranato-hrbolovatým  povrchom;  váži  8  dkg.  5  g. 
Dva  kusy.  Druhá  6  dg.  5  g.  (Asnád  z  Hallstattskej  doby?).  Obr.  7. 
Tab.  n. 

8.  Sponka  krúžková;  váži  7  dkg.  5  g.  Obr.  8.  Tab.  II. 

9.  Polovica  obdlžnej  sponkij;  váži  4  dkg.  Obr.  9.  Tab.  II. 


Digitized  by 


Google 


—  156  — 

10.   Ohnutá  ihlica  s  plocho- slimákovito  zatočeným  vrchným  koncom. 

jejž  lavá  zátočka  je  odlomená;  40  cm.  dlhá  a  8  dkg.  ťažká.     Obr.  10. 

Tab.  n. 

Tab.  II. 


5  4  6 

15  7  7  15 

9  10  11  8 

16  14 

Tab.  III. 


17 


18 


Digitized  by 


Google 


—  157  — 

U.  Krížová   Udica,   15  cm.  dlhá  a  5  dkg.  ťažká.   Obr.  11.  Tab.  11. 

12.  Ndknná  obruč  z  hrubého  drôtu  so  slimákovito-plocho  zatočenými 
konci ;  12  dkg.  ťažká  a  49  cm.  v  objeme.  Dva  kusy.  Druhá  9  dkg.  ťažká. 
Obr.  12.  Tab.  I. 

13.  Diadém  na  hlavu  v  podobe  otvorenej  obruče  z  hrubého  vrteného 
(Initu  s  lopatovými  konci,  ktoré  sa  vo  dve  strany  slimákovito-plochými 
zátočkami  zavierajú.  Objem  57  cm.,  váha  31  dkg.  Obr.  13.  Tab.  I. 

13.  a)  Tiež  taký  diadéíyi  36  dkg.  ťažký.  Obr.  13)  a.  Tab.  I. 
13.  b)  Tiež  taký  27  dkg.  ťažký  diadém.  Obr.  13)  b.  Tab.  I. 

13.  c)  Tiež  taký  58  cm.  objemu  a  50  dkg.  5.  g.  váhy  majúci  diadém 
8  prinito vaňou  jednou  lopatou.  Obr.  13.  c)  Tab.  I. 

14.  Z  5  kúskov  (fragmentov)  složená  tenko-drótená  valcovitá  krutka, 
ktorej  prostriedkom  nejaká  organická  látka  je  pretiahnutá.  DÍžka  14  cm. 
Obr.  14.  Tab.  II. 

15.  Šesť  kusov  obrúčok  (karík),  vážiacich  po  1  dkg.  Obr.  15.  Tab.  II. 

16.  Kus  črepa  z  lírnčenej  nádoby  (urny?).  Obr.  1().  Tab.  II. 

Ku  tomuto  nálezu  prináležia  ešte  dva  predmety  p.  Ign.  Radlinským 
tiež  Mus.  slov.  spoločnosti  do  opatery  dané,  a  síce: 

17.  Rozlomený  náramok  s  vlnito-hrbolovitým  povrchom,  podobajúci 
sa  pod  čís.  4  uvedenému,  lenže  z  neho  kúsok  chybí.  Ob.  17.  Tab.  III. 

18.  Valcovitá  krutka  zo  stužkovatého  drôtu,  ako  pod  č.  3.  Obr.  18. 
Tab.  m. 

Všetky  tieto  predmety  nosia  na  sebe  krásnu  tmavo-zelenú  patinu  a  sú 
z  najkrajšej,  ale  z  novšej  bronzovej  periódy.  Na  dvoch  predmetoch  (obr. 
7,  a  obr.  15.)  nachodíme  zrejmé  stopy  železnej  hrdze.  Tak  sa  myslí,  že 
všetky  tieto  predmety  boly  do  jednoho  miesta  uložené.  Väčším  dielom 
bííly  ony  ornamenty,  až  na  4  kusy  (obr.  1.  2.  3.  a  18.).  Niektorí 
archáologovia  považujú  ich  za  materiál  bronzový,  ešte  neupravený :  veliké 
obruče  z  hladkého  vrteného  drôtu,  z  ktorých  vykované  sú  tiež  i  diadémy 
naše.  (obr.  13,  13  a,  b,  c).  Tvary  týchto  starožitností  hned  na  prvý  pohlad 
prezradzujú  charakter  uhorského  typu  (rázu),  t.  j.  tvaiy  so  slimákovito- 
plochými  zatočenými  konci  ■=•  ploché  zátočky,  po  madarsky:  korongos 
tt^kercs,  dla  Joz.  Hampla  v  III.  sväzku  pod  lit.  c)  svojho :  ^A  bronzkor 
emlékei  Magyarhonban". 

Tieto  tvary  sa  tak  často  opätujú  pri  hromadných  nálezoch  v  Uhorsku, 
že  ich  právom  pomenovali  typami  uhorskými,  aspoň  tvary  týchto  staro- 
žitností značne  sa  lišia  od  artefactov  obyčajne  hromadne  na  Morave  a 
Cesku  sa  vyskytujúcich.  Kruhy  (náranmice)  s  hrbolovitým  povrchom 
(obr.  4.  5.  6.)  prichádzajú  v  rímskych  a  laténských  hroboch  *).  Pamiatok 


')  Ellipsovitý  kruh  s  vlnitými  hrboly  našiel  tiež  Jaroslav  Palliardi  v  hrobe 
a  kostrou  blízko  pri  Hlubokých  Mašuvkách  na  Morave,  ktoré  popisuje  v  Časopise 
vlasteneckého  musejního  spolku  v  Olomouci,  v  Čís.  61,  na  str.  11 — 14.  Tab.  II., 
obr.  Vn. 


Digitized  by 


Google 


—  158  — 

z  Hallstattskej  doby  (obr.  7.)  jest  v  hornom  Uhorsku  mnoho.  (K.  Čermák. 
Matice  lidu.  Roč.  XXXII.  Čís.  4.  Starožitnosti  dob  kovň  v  Europé.) 

Predmety  nášho  nálezu,  čo  do  formy  a  ornamentiky,  najbližšie  stoja 
ku  predmetom  takzvaného  blatnického  (v  Turci)  a  krásnohorského  po- 
kladu (v  Orave) ;  potom  niektoré  ku  rimavsko-sobotskému  a  pohio-birín- 
čožskému  pokladu.  (Porovnaj  Hampel  József :  A  bronzkor  emlékei  Magyar- 
honban,  I— III  rész.)  Za  najcennejšie  predmety  považujeme  diadémy  na 
hlavu  (obr.  13.  13  a,  b,  c),  ktoré  s  náramnicou,  pod  čís.  7.  opísanou, 
kladieme  asi  do  Hallstattského  obdobia ;  ostatné  sú  mladšie.  Diadém  toho 
druhu  v  jednom  exemplári  nachodl  sa  samojediný  ešte  len  v  budapeštian- 
skom národnom  museume  čo  unicum.  Za  najkrajší  predmet  nášho  nálezu 
držíme  ihlicu  (obr.  11.)  krížovú,  tak  čo  do  ornamentiky  i  čo  do  krásnej 

zachovalosti. 

Dr.  J,  P, 


>#^ 


Digitized  by 


Google 


L 


Ešte  raz  „Miestne  mená  vo  SpiŠi". 

I. 

Rertakcya  Sborníka  MSS.  (Roč.  IV.  str.  60  i  n.)  umiešcila  obok 
moicíi  poprawek  spisu  nazw  miejscowych  spiskich  odpowiedž  autora  ksi^dza 
Š.  MJšfka,  na  któr^  ja  znów  musz^  odpowiedzieč. 

Odpowiadam  zas  nietylko  z  przyczyn  osobistych,  ale  glównie  dla 
dobra  spniwy  samej,  czeni  powodowany  przeslalem  poprzednie  moje  uwagi. 

Pľzedewszystkiem  zaznaczara,  že  piszqc  moje  uwagi,  nie  wiedzialem 
ne  2gola  o  tem,  že  autor  p.  Š.  Mišík  jest  ksi^dzem,  co,  jak  mi  si^ 
zdaje,  W(  ale  do  rzeczy  nienaležy.  Dziwi?  si^  wi^c,  zk%d  mógl  si^  czuc 
dotkuií^tyni  p.  Š.  Mišík  w  tym  rozgl^dzie,  kiedy  zaczyna  od  síów:  „Mojou 
povinnosfou  ako  kúaza  a  národovca  je :  rozširovať  pravdu  a  nie  bludy"  (!).  — 
Nie  jesteni  frazeologiem  i  nie  widz^  zadnej  róžnicy  pomi^dzy  wyraženiem: 
Mqdf  a  ťhyba.  Ksi^dz  Mišík  bowiem  oburza  si§  na  to,  že  wytykam  mu 
bi^díj,  kiíHly  on  przyznaje  si?  tylko  do  chyb! 

Xiech  daruje  ksiíjdz  Mišík,  lecz  zgola  nie  pojmuj?  jego  wygórowanej 
ílrnžliwošci*  Przeciež  ja  nie  pisalem  o  biedach  w  wierze,  czemby  slusznie 
ksiŕidz  Mišík  jako  duchowny  mógl  sie  czuč  dotkni^tym.  Nie  chodzilo  mi  o  nie, 
jak  tylko  o  wskazanie  b??dów  w  jego  spisie  nazw,  a  przeciež  na  tem  po- 
winno  zaležiec  naweí  samému  autorowi. 

Z  oílpowiedzi  ksi^dza  Mišíka  po  pienvsze  wynika,  že  rzeczywlšcie 
w  wieky;ít\j  czešci  mialem  slusznosc,  že  on  istotnie  z  braku  wiadomošci 
pot*zynil  wiele  mylek  i  stará  si?  uniewinnič.  Ja  jednak  ksi?dzu  Mišíkowi 
zadných  zarzutów  nie  czyni?em,  chcialem  tylko  sprostowač  jego  omylki 
niektoré. 

ľoriiewaž  jednak  ksiqdz  Mišík  co  do  niektorých  moich  uwag  za- 
chowuje  M?  odpornie,  a  nawet  stará  si?  dowiešc,  že  ja  nie  mam  stusz- 
noscij  jestem  zmuszony  szczególowo  odpowiedzieč. 

Nasaiiiprzód  musz?  zwrócic  uwag?  ksi?dzu  Mišíkowi,  že  moje  wiado- 
mošci nie  sa  czerpane  z  map  c.  i  k.  sztabu  generalnego,  tylko  na  miejscu 
pomi?dzy  ludem  od  lat  wielu  w  osobných  W7prawach  naukow7ch.  Przykro 
ini,  že  ksiŕjdz  Mišík  nie  zadaí  sobie  trudu,  i  nie  si?gn^l  do  biblioteki 


Digitized  by 


Google 


—  160  — 

narodowej  w  Turč.  Sv.  Martinie,  bo  taraby  znalazí  prac^  moj^  pod  nad- 
pisom :  „Tatry  Bielskie.  Szczególowy  opis  geograficzny  skreslil  Dr.  Stani- 
síaw  Eljasz-Radzikowski  (z  map^  i  widokiem).  W  Krakowie  1894."  — 
któr^  w  swoim  czasie  do  biblioteki  poslalem  (patrz  wtedy  Narodnie 
Nowiny,  gdie  jest  krótka  wzmianka  o  pracy).  Z  pracy  tej  wieleby  móg! 
wyci^gnijč  materyaíu  do  swojego  spisu  nazw  spiskich  ksiíjdz  Mišík  i  nie 
bylby  si^  blc^kaí  w  niepewnošci. 

Oprócz  tego  posiada  tež  bibliotéka  w  Turč.  Sv.  Martinie  mój : 
„Poglíjd  na  Tatry,  W7danie  drugie  przerobione  i  rozszerzone.  W  Krakowie 
1896.",  gdzie  równiež  znalazt  by  ksi^dz  Mišík  wiele  nazw  slowiaúskich 
szczególniej  z  Tatr. 

Powolywanie  si?  na  mapy  sztabu  generalnego  wykonywane  przez 
cudzoziemców  nie  wytrzymuje  zadnej  krytyki.  Mapy  te  bowiem  co  do 
nazw  s^  przepelnione  biedami,  wi^cz  niech  ksi^dz  Mišík  na  przyszlok 
b^dzie  troch?  ostrožniejszy  w  tym  wzgl?dzie  ! 

Jeszcze  raz  z  naciskiem  podnosz?,  že  nazwy  polshie  nálezy  pisac 
po  polsku,  Np.  „Pod  ofcíasÄem"  nie  zrozumie  žaden  Polak,  ani  žaden 
Slowak!  Možná  tylko  napisač:  pod  obtazkieín.  Tak  samo  co  to  jest: 
„Lunky"  ?,  ani  po  polsku,  ani  po  slowacku  to  chyba  nie  jest.  Po  slow. 
brzmiaíoby:  Luky,  a  po  pol.  L^ki.  Jak  kogo  zapytam  z  Polaków,  co  to 
jest  „lunky",  powie,  že  nie  rozumie.  Tak  samo  powie  Slowak.  Wi?c  což 
to  jest?  Gra  w  ciuciubabk?? 

Po  prostú  dlatego  nie  možná  pisač  nazw  polskich  pisowni%  síowack% 
poniewaž  pisownia  slovácka  nie  potrafi  oddac  džwi?ków  polskich  w  žaden 
sposób.  Jak  možná  oddac  np.  mi^kkie  s  lub  c,  przeciež  š  =  polskie  sz, 
a  c  =  polskie  cz  jest  zupdnie  co  innego !  Tak  samo  nie  možná  pomijac 
f,  które  istnieje  nietylko  w  jazyku  polskim,  ale  tež  w  wielu  narzeczach 
slowaczkich  (jak  na  Spiszu,  na  Liptowie,  i  Orawie).  I  tak  np.  redakcya 
Českého  Lidu  ogíaszajíjc  mój  opis  Gierlachowa  na  Spiszu  na  wyražne 
moje  zadanie  zachowaía  wsz?dzie  /.  (patrz:  Č.  L.,  ročník  VIII.,  č.  1. 
1898.,  str.  46),  Móglby  to,  a  nawet  powinien  robič  uczony  síowacki,  je- 
želi  czyni  to  czasopismo  czeskie! 

Równiež  podobnie  ma  si?  rzecz  z  brzmieniami  nosowemi  q  i  §;  — 
oddawač  ich  przez  om  i  on  nie  možná.  Juž  chočby  z  tego  powodu  nie 
godzi  si?,  že  4  i  ?  sa  to  déwi^hi  prastaré  pierwotnego  jazyka  slowian- 
skiego,  —  a  to  juž  powinno  wystarczyc,  aby  te  brzmienia  w  nazwach 
pisač  osobnými  znakami.  Znaki  te  zreszt£|,  przyj^li  wszyezy  J^zyko- 
znawczy  slowiansey  i  obcy.  Jeéeli  zachowuje  si§  w  nazwach  geo- 
grafícznych  pisotvnie  i  znaki  obce  np,  w  nazwach  francuskich  g  (jak: 
Besangoit,  Ľrahangon),  dlaczego  nie  ma  sig  utvzglgdniač  praslowlan- 
skich  hr  zmien  q^  i  ^,  które  zjfzykótc  tvszystkich  sfoiviamkich  przechotcal 
jedeti  tylko  j§zyk  polski?! 


Digitized  by 


Google 


—  161  — 

Chc^c  si^  zajmowac  nazwami  spiskienii,  trzeba  najpierw  znac  j^zyk 
polski ! 

W  przeciwnym  razie  možná  zejšč  na  takie  manowce,  jak  to  si^  wx- 
darzyío  ksi^dzu  Mišíkowi  z  nazw^:  Gniazda, 

Ksi^dz  Mišík  napísal  nazwe  t^  w  brzmieniu:  Gniazdy.  Ja  to  iizníi- 
lem  za  Wad  i  wytkn^lem,  že  si^  ma  pisac  Gniazda.  Tymczasem  ksí;Hl^ 
Miäík  nie  o  tem  nie  wiedz^c,  že  „Gniazda"  jest  nominativus  phmdh, 
pÍBze  w  swej  odpowiedzi,  že  on  tam  byí  „za  poldruha  roka  kapláíioín 
nie  v  Gniazde,  ale  v  Gniazdach"  1  A  dalej  pisze  tak:  „tamojší  pfiľski 
ob}Tatelia  vo  Forbasoch  alebo  Starej  Ľubovni  vždy  hovoria:  Gňazdi,  do 
Gtiazd,  za  Gňazdami,  teda  v  množnom  počte." 

Zgadzam  si^  z  tem,  že  mówií|  polscy  mieszkoúcy  do  Gniazii.  z;i 
Gniazdami,  ale  nie  mówi^:  Gniazdy  tylko  Gniazľln,  ho  to  jest  nomltui- 
tiYUS  pluralis.  Do  jakich  wi^c  nieporozumieá  môže  doprowadzič  iiir- 
ziiíijomosč  jazyka  polskiego ! ! 

Niedzica,  a  nie  Nedeca,  To  jest  wieš  czysto  polska  i  nazwy  tej  nw. 
wolno  przemieniac. 

Co  do  Žaru  i  Ždzinru,  to  trudno,  abym  tu  mial  dužo  pisac.  Znnjdiííe 
o  tých  nazwach  ksiíjdz  Mišík  wyjašnienie  w  mojej  pracy:  „Tatry  Bielski<*''. 
(on  str.  74  i  74). 

Forherg,  Vorberg  i  tp.  nazywa  si^  Folwarki,  tak  tež  Bokus,  Hoj-  — 
Múkucy;  to  sq  nazwy  powszechnie  znane  i  užywane.  Nie  ma  pod  lyni 
wzgl^dem  zadnej  w^tpliwosci. 

Uunsdorf,  a  nie  Hundsdorf,  —  mówi^  tež  Niemcy  Hunsdnď  — 
nazywa  si?  Huncoivce,  Zapisal  t?  nazw?  juž  dawno  Janota  (patrz;  .^Za- 
piski  o  zaludneniu   dolin  Dunajca  i  Popradu  na  Spižu.  Kraków.  18iJ^/') 

Že  trudno  si?  czasem  o  nazw?  dopytac,  to  jeszcze  nie  dowód,  zt^ 
nazwa  jakaš  nie  istnieje.  Tak  jest  wsz^dzie  na  W^grzech,  gdzie  miesiskajíj 
Tiiieszkancy  rozmaitej  narodowošci. 

Np.  raz  przychodz?  do  Mi?guszowiec  (na  Spiszu)  i  pýtam  stair^u 
gorala,  jak  nazywacie  waszq.  dziedzin??  On  mi  na  to:  Menguszfalii.  Ah« 
to  jest  po  madziarsku,  jak  po  síowiensku?  —  E,  to  si?  dawniej  nazywíilo 
iJi?guszowcze,  teraz  „lem"  Menguszfalu  (!). 

Landek  jest  wlašciwie  u  ludu  Lendak.  Nie  Lendak,  tylko  Leíidak» 
!ío  to  wieš  polska,  a  po  polsku  nie  ma  I. 

Družbaki  tak  si?  nazywajq,  i  nazywaly  si?  tak  samo  od  wiekíHv. 
Jest  literatúra  polska  o  Družbakach  pocz^wszy  od  wieku  XVI.  Po  nIu- 
wacku  rzeczywišcie  Ružbachy,  ale  po  polsku  Družbaki,  a  to  jest  Spisz 
polski. 

Bysy.  Trzeba  najpierw  wiedziec,  co  to  sq.  Rysy,  aby  o  nich  pisíiĽ. ! 
Otóž  ksi^dz  Mišík  zupelnie  nie  ma  poj?cia,  co  to  sí|  Rysy.  W  swojí^j 
pťácy  podaje  osobno  „Meeraugspitze",  a  osobno  „Rizy",  opierajúc  si  r  nn 


Digitized  by 


Google 


—  162  — 

mapie  generalnego  sztabu.  Otóž  Meeraugspitze  jest  Rysy,  a  „Rízy"  jest 
Zabi  Wirch. 

Nie  ma  najmnlejsziej  wqtpliivošci,  zhqd  pochodzi  naživo :  Bff&if 
i  jak  si§  ma  pisaé.  To  wszystko,  co  pisze  ksi^dz  Miáík  dowodzi  ziipeíiioj 
nieznajomošci  przedmiotu.  Nazwa:  Rysy  nie  ma  nie  wspólne^ro  z  iiie- 
mieckiem  „Riesen". 

Rysy  jest  nominat.  plur.  od  rysa  :=  rozpadlina.  Szczyt  ten  ma  od 
pólnocy  gl^bokie  rysy  wypelnione  sniegiera. 

Nie  Rovinky,  ale  tylko  limvienki.  Mapa  sztabu  generalnego  nie  ja^f 
zadnq  powagq  i  dziwi^  si§,  jak  uczony  slowiaňski  môže  si^  na  iii^  pu- 
wolywač. 

Tarajec  jest  zupelnie  nie  znany. 

Ďalej  (Str.  67)  pisze  ksi^dz  Mišík  tak:  „O  Ťažkom  vrchu  a  Šoserci 
tvrdí  p.  dr.  S.  Eljasz-Radzikowski,  že  ich  niet  v  celých  Tatrách.  Tu 
odkazujem  menovaného  pána  na  kartu  gen.  štábu  (Zóne  9.  CoL  XXII) ; 
tam  nájde  Težký  wrch  i  Šosercu  (poťažne  Schosserca),  ktorej  alisoliítna 
výška  obnáša  1120  m/'  — 

O  ty  m  Težkým  vrchu  na  mapie  gen  sztabu  pisalem  j  už  dawniej 
(patrz:  Zipser  Bote,  1897).  Jest  to  wymysl  kartografów  z  sztabu  gtmeral- 
nego.  Takiego  wirchu  nie  ma  w  calycJi  Tatrách,  Nowa  mapa  Tatr  wj- 
dana  przez  sztab.  gen.  juž  nie  podaje  tej  bludnej  nazwy. 

A  CO  jest  „Šoserca"  ?  Takiej  nazwy  nie  ma  nawet  na  mapie  sztabu 
gen.  Gdyby  ksi^dz  Mišík  nie  podal,  že  wysokošc  tego  wirch  ti  wynosi 
1120  m.,  tobym  si^  nie  domyšlil,  o  co  chôdzi.  Podtug  tej  liczby  112(>  m. 
doszedtem,  že  ksiíjdz  Mišík  nazw^  niemieck^  na  mapie:  „Svhossgrai'^ 
przeczytal  w  niepoj^ty  dla  mnie  spôsob  jako  ^Sclwsserca^ ,  a  to  napísal 
potem  pisowni^  slowackq  i  dostal  „Šoserca^ ! 

Do  czego  môže  doprowadzič  neznajomosé  przedmiotu! 

„Schossgrat"  nazywa  si§  Czarny  Wirch,  o  czem  môže  sobie 
przeczytač  ksi^dz  Mišík  w  mojej  pracy:  „Tatry  Bielskie"  (na  str,  HB.)- 

Czy  ksiqdz  Mišík  teraz  juz  wierzy  mi,  se  w  calych  Tatrarh  n  terna 
Ťažkiego  WrchUj  ani  Šoserca? 

Kolba  jest  zle.  W  dziele  Pokornego  „Z  potulek  po  Sloven^ku^  jť^st 
dosyc  nazw  biednych.  To  jest  práca  literacka,  a  nie  naukowa.  Kikt  nigdy 
nie  slyszaí  KolĎa,  gen.  fem.  ale  tylko  Kolfcacft,  albo  Kolfta/í,  gen^  mase  I 

Nazwy  miejscowe  nie  sq  dowolne.  Nie  wolno  nikomu  nazywaé  Sarka- 
niego  Plesza  czyli  po  polsku  Smoczego  Stawu  —  DraČiera  Plesem,  dia- 
tego  že  „každý  Slovák  rozuuiie^  že  Dračie  pleso  je  to  samé,  čo  Šarkanie 
pleso."  (!)  To  nie  wszystko  jedno!  Albo  sq  nazuy,  albo  ich  n'tenia. 

Co  do  Lodowego  Stawu  i  Zmarzlego  Stawu,  to  znowu  nieznajomose 
przedmiotu.  I  tak  síj  w  Tatrách  spiskioh  nast^pujíjce  st^wy  majíice  pn- 
dobne  nazwy: 


Digitized  by 


Google 


—  163  — 

na  mapie  aztabu  gen. 

Znmrzly  Staw  Polski  =  Gefrorner  See. 

Zinarzly  Staw  Czeski  =  Zamarzly  staw,  Eis-See. 

Zmarzly  Staw  Mi^guszowiecki  =  Eis-See. 

Zniarzíy  Staw  Starolesnicki      =  Eis-See. 

Intiych  Stawów  Zmarztych  nie  ma  w  Spiskich  Tatrách.  Zmarzly 
Staw  Polski  nigdy  si§  nie  nazywal:  ^Ľadový  stav^. 

Kotlina,  a  nie  Kotlin,  bo  to  jest  btad.  Takiego  slowa:  Kotliw  nie 
ma  wcale  w  jazyku  polskim,  ani  slowackim.  Trzeba  mieč  poczucie  j^zykowe,  že 
Kotlín  Jest  dziwolqgiem,  a  že  „Scbematismús  Dioecesis  scepusiensis"  po- 
daje  Kotlin,  to  nie  žaden  dowód,  bo  schematyzm  ten  podaje  nazwy 
madztarskie  lub  zraadziaiyzovane.  Kotliny  (nom.  plur.  od  Kotlina)  zowi§ 
si^  cala  okolica  (patrz  moje:  „Tatry  Bielskie"  str.  69^  70,  78). 

Tego  zreszt^  dosyč.  Rozprawka  ksi^dza  Mišíka,  czy  jak  on  chce 
„príspevok  topografický",  ma  dužo  wi^cej  mylek,  niž  wytkníjlera.  Chcialem 
tylkíí  zwrócic  uwag^,  jak  jest  napisana  jednostronnie  i  bez  uwzgl^dnienia 
literatúry.  O  samej  metodzie  zbierania  tež  nie  pisalem,  bo  pisačbym 
musial  bardzo  dužo. 

W  ogóle  powiem  tylko  tyle,  že,  ježeli  któs  chce  ú^prawdziicie  przyslužyč 
DEUce  zbierajac  nazwy,  to  musi  sobie  zakreslic  malý  ohszar  i  ten  zhadač 
sarn,  a  nie  odrazu  zabierač  si^  do  calego  županstwa,  bo  z  istoty  rzeczy 
práca  jego  b^dzie  bardzo  powierzchowna  i  pobiežna,  a  nauce  nie  nie 
przyniesie. 

Znaczenie  onoraatologii  dla  nauki  jest  wielkie,  ale  onomatologii  zbiera- 
nej podtug  prawidel  naukowych. 

Dr.  Stanisiatv  Eljasz-Radzikowski. 


U. 

Odpoveď  p.  (i r.  Eliasz-Badzlkowskému  na  nové  poznámky 
Jeho  o  y^miestnych  menách  vo  Spiäi.^^ 

Ne  quid  nimií*, 
Terentiuô. 

P.  dr.  S.  Eliasz-Radzikowski  nezazlí  mi,  ked  na  nové  námietky  jeho 
a  pozuámky  dotyčné  „miestnych  mien  vo  Spiši,**  dám  mu  tu  krátku,  ale 
dobre  mienenú  odpoved. 

Predne  prosím  menovaného  pána,  aby  slová:  „Mojou  povinnosťou 
iko  kňaza  a  národovca  je:  rozširovať  pravdu  a  nie  bludy"  naskrze  ne- 
ripisoval  prchkosti  alebo  —  ako  po  veda  —  „wygórowanej  dražliwošci." 
Ine  sa  ani  nesuíva  o  tom,  že  by  som  akékoľvek  práce  svoje,  či  kňazské, 
1  luíroílné,  na  poli  spisby  považoval  za  neomylné  a  hneval  sa,  ked  ich 
'iekto  povolanejší  posudzuje  a  vytýka  mi  chyby  alebo  nedostatky.    Ked 


Digitized  by 


Google 


—  164  - 

o  in  pripomenul,  že  som  kňaz  a  národovec,  urobil  som  to  jedine  tým 
úí^eloiu.  aby  p.  dr.  S.  Eliasz-Radzikowski  nemyslel  o  mne,  že  by  som 
ako  kňaz,  ktorý  uprostred  spišského  ludu  žije  a  pôsobí,  a  ako  národovet:, 
ktorého  živo  zaujíma  všetko,  čo  vzíahuje  sa  na  lud  spišský  a  kraj  nim 
oliydkmý.  úmyselne  rozširoval  bludy  alebo,  ak  písal  som  hona  fiňv  dačo 
chybného,  nebol  hotový  napravií  omyly,  ked  sa  mi  dokážu.  Ved  ani  naj- 
opatrnejší  sberatel  miestnych  názvov  nie  je  tak  zabezpečený  pred  omyknii, 
že  by  si  smel  osobovať  akúsi  neomylnosť;  lebo  nie  je  vždy  istý,  či  tí, 
od  ktorých  počul  miestne  názvy,  správne  ich  udali,  alebo  či  im  vždy 
dobre  porozumel. 

Ľutujem,  že  som  pre  velkú  vzdialenosť  od  Turč.  Sv.  Martina,  ne- 
iuo1h>]  ŕ^iahnuť  do  tamejšej  knižnice  a  vyhľadať  prácu  p.  dr.  S.  Eliiisz- 
Radzikowského  pod  nadpisom:  „Tatry  Bielskie'*  a  „Pogl^d  na  Tatry.'* 

Nepochybujem  ani  o  tom,  že  mappy  c.  a  kr.  gen.  štábu,  čo  do  uázvoir 
miestností  majú  vela  chýb;  no  v  nedostatku  lepších  prameňov  míváhal 
som  utii^kať  sa  k  nim,  ked  predsa  len  nemohol  som  predpokladať,  že 
v  nirb  všetky  slovenské  alebo  polské  názvy  sú  raýlne  udané  a  ne- 
vydržia kritiky.  Sú  v  nich  bez  pochyby  mnohé  slovenské  a  poíške 
názvy  dosť  správne  podané,  alebo  aspoň  tak,  že  vidno  ich  slovanský 
púvod  Jestli  som  teda,  opierajúc  sa  výlučne  na  autoritu  štábnej  mappy, 
podal  i  také  miestne  názvy,  ktoré  v  skutočnosti  nejestvujú,  nuž  vina 
toho  bludu  iste  nepadá  na  mňa,  ale  iba  na  spomenutú  mappu,  ktorej 
odsek  o  Tatrách  zaslal  som  i  p.  tajomníkovi  Mus.  slov.  spoL,  aby  pudla 
znakov  tam  urobených,  vyhladal  Tezhý  vrch  a  Schossercu,  Prosím  tnla 
p.  tajoiimíka,  aby  spomenutý  odsek  mappy  zaslal  ^)  p.  dr.  Eliasz-Radzi- 
kowskému,  ktorý  zadivený,  poznamenáva:  „Do  czego  môže  doprowadzié 
uiezíiajoiaošc  przedmiotu!"  a  „ksi^dz  Mišík  dowodzi  zupetnej  nii^znajo* 
iiiOKci  przedmiotu,"  ačkolvek  bol  snád  oprávnený  len  takto  poznamenať :  „Do 
akého  omylu  môže  zaviesť  mýlna  mappa  gen.  štábu  každého,  ktorý  sa 
len  na  ťm  opiera!"  Zo  spomenutého  odseku  mappy  gen.  štábu  presvedčí 
sa  p.  dr.  S.  Eliasz-Radzikowski,  že  som  mená  Ity£!y,  liov'mki,  Tnrajka 
nevycliytil  z  povetria,  ale  že  sú  tam  čierno  na  bielom;  lenže  mm  ich 
písal  iU^yy  Bovinhj,  Tarajec,  a  len  to  dalo  by  sa  mi  vytýkať. 

NVmám  ničoho  proti  tvrdeniu,  že  Dračie  pleso  je  vlastne  Šarknme 
pleso^  íkM}0  po  pohky  Smocjsi  staiv,  Polské  názvy:  Zmarzly  Stmv  ľolski, 
ZnmtBhj  Staw  Czeski,  Zmarzly  Staiv  Mi^guszoiviecki  a  Zmarzly  8iaw 
Stftrolŕ'šificki  môžu  byť  bežné  u  Poliakov,  to  verím  a  som  pov^Iačný 
p.  dr,  S.  Eliasz-Radzikowskému,  že  na  ne  upozorňuje;  no  nesúhlasím 
s  nim,  že  názvy  polské  majú  sa  písať  po  polsky  i  Slovákom,  ktorí  iwIskýcU 
písmen  /,  sz,  ó,  cz,  q,  g  nepoznajú. 

Mus..  slov.  spoločnosť  požaduje,  aby  sa  také  názvy  a  vôbec  všetko. 


*)  Stalo  sa.  Jl; 

Digitized  by  VjOOQIC 


—  165  — 

í^o  poC ujeme  z  úst  ludu,  ako  mená  osobné,  názvy  hospodárskych  nástrojov, 
porekadlá,  piesne,  pcvesti  atd.  pfsaly  foneticky,  a  síce  písmenami,  aké 
sú  bežné  u  Slovákov.  A  má  to  svoju  dobrú  príčinu.  Ved  tu  nejedná  sa 
o  pravopis,  ale  o  výslovnosť,  aká  je  u  ludu.  Ako  francúzske  mená  Be- 
&an(;on,  Brabangon,  Boulogne,  Bordeaux,  Combrai,  nemôže  prečítať  žiaden 
Slováky  ktorý  neučil  sa  francúzštinu,  ale  ked  sa  mu  podajú  foneticky 
Bapísanť,  vysloví  ich  aspoň  príbližno  dobre,  na  pr.  Bezanson,  Brabanson, 
Buloň,  Bordó,  Kambré,  tak  je  to  i  s  poľskými  menami,  ked  ich  podáme 
písmenami  slovenskými.  Poľského  di,  f,  sz,  cz  neprečíta,  poťažne  nevysloví 
žiaden  Slovák,  ktorý  neučil  sa  po  polsky,  alebo  nepočul  hovoriť  Poliakov. 
Keby  sme  teda  písali  na  pr.  l(\ki  miesto  lonkí,  alebo  Innki  (poťažne  lon^zy^ 
lmik\j\,  čítali  by  to  mnohí  ako  laki.  Týmto  však  naskrze  neupierame 
oprávnenosti  písmeny  q^  alebo  iných  spomenutých  písmen  v  poľštine. 

Dot)  čne  hlásky  I  poznamenávam,  že  sa  ona  tu  i  tu  vyskytuje  i  v  slo- 
Tenčine.  Tak  na  pr.  slová  Jcohula,  Idnho  vyslovujú  niektorí  Slováci  spišskí 
ako  lohula,  Mubo;  no  sú  to  pády  tak. zriedkavé,  že  by  naozaj  bolo  zby- 
točné upotrebovať  písmenu  t.  Ved  u  jednotlivcov  i  hláska  r  znie  ako  hrdel- 
jiica,  ba  v  niektorých  krajoch  spišských,  na  pr.  okolo  Podhradia,  sykavka  s 
znie  ako  poľské  š  (hus,  košic)  a  mäkké  č  ako  ó  v  horvatštine  (čarni, 
šéesce,  julilucho) .  Nuž  či  k  vôli  takýmto  odchýlkam  máme  rozmnožiť  slo- 
TCUsk^  abecedu  terajšiu  novými  písmenami?  —  Odhliadnuc  od  niekto- 
rých zriedkavých  pádov,  užíva  sa  u  spišských  Slovákov  len  dvojaké  í, 
a  síce  tvľdé,  ako  ináče  všade  na  území  slovenčiny,  na  pr.  v  slovách: 
lapať,  lomiť,  lúpiť  atd.,  a  mäkké  T,  ktoré  znie  úplne  tak,  ako  poľské  í, 
v  slove  tylhOy  alebo  ako  ruské  Jib.  I  v  poľskom  nárečí  magurskom  užíva 
lud  —  aspoú  ten,  ktorý  som  mal  príležitosť  počuť  —  obyčajne  len  také 
tvrdé  abo  mäkké  I,  ako  Slováci.  Len  raz  počul  som  jednoho  kosca  z  Re- 
piska  hovoriť  caly  asi  tak,  ako  u  Poliakov  v  Haliči.  Ba  zdá  sa  mi,  že 
aoi  poľskí  horali  v  Orave  nemajú  poľského  ?,  ale  iba  I  a  mäkké  f,  ako 
Slováci  oravskí.  Ostatne  otázku  túto  ponechávam  riešiť  iným. 

Ked  teda  hláska  I  vo  Spi  ši  patrí  k  zriedkavosťam  nielen  u  Slovákov, 
ale  aj  n  Poliakov,  nevidím  príčiny,  prečo  by  sme  ju  my  Slováci  mali 
užívať^  A  jestli  redakcia  Českého  Lidu  na  výslovnú  žiadosť  p.  dr.  S. 
Eliasz-Radzikowského  ohlásila  jeho  „Opis  Gierlachowa  na  Spiszu"  a  pritom 
zachovala  t,  mohla  to  urobiť  len  tým  účelom,  aby  verne  podala  názov 
diela  poľského  spisovateľa,  a  nie  aby  nám  Slovákom  nakladala  povinnosť, 
že  by  sme  Gerlachov,  ktorý  Slováci  spišskí  takto  menujú,  písali  Gierla- 
chow.  My  neupierame  práva  Poliakom,  aby  zemepisné  názvy  obydlených 
miest  na  území  slovenskom  pre  seba  písali  po  poľsky ;  ale  žiadame,  aby 
ani  nám  nebolo  zle  vykladané,  ked  pre  Slovákov  píšeme  na.  pr.  Krakov, 
Lvov,  Nedeca,  a  nie  Kraków,  Lwow,  Niedzica. 

Ždlar  menujú  tak  Slováci  spišskí.  U  tamojšieho  ľudu  je  Zdzor,  ako 
íui  písal  pred  dakoľko  rokmi  tamojší  kíiaz  p.  Pavel  Haber,  ked  mi  poslal 

12 


Digitized  by 


Google 


—  166  — 

sbiersku  ždiarskych  ludových  piesní.  Úradné  meno  obce  je  Zsdjcír.  (O.  p. 
Javorina.) 

Nestojí,  že  by  sa  FoTvark  u  ludu  nazýval  Folvarki.  Vo  Spiši  je 
dedina  FoTvark  (=  Forberg)  neďaleko  Kežmarku,  FoTvark^  ruská  obec 
asi  P/í  hodiny  od  Haligoviec,  a  blízo  tejto  i  samota,  poťažne  paropíla 
Fotvark,  Každé  o  sebe  je  FoTvark,  no  dovedna  sú  tri  FoTvarky,  teda 
v  množnom  počte. 

Ze  Rokus  (úi*adne  llokuí^z),  Box  —  liakusy  sú  názvy  napospol  známe 
a  užívané,  to  netajím.  Ale  dotyčné  Htinsdorfu  poznamenávam,  že  meno 
IÍHncovce,  ak  vôbec  jestvovalo,  ako  udáva  Janota  vo  svojom  spise  „Za- 
piski  o  zaludnieniu  dolin  Dunajca  a  Popradu  na  Spižu,"  mohlo  vzniknúť 
len  u  najbližších  polských  alebo  slovenských  obyvatelov.  Dnes  ho  tam  už 
nik  nepozná  a  neužíva.  V  listine  r.  1611.  spomína  sa  fl/^rerer,  r.  1723. 
Himdorfy  avšak  to  sú  Hincovre,  dedina  pri  Velhachu,  a  nie  Hundsdorf 
(ViJla  canis  r.  1308,  Villa  Zobch  r.  1325,  Honczdorf  r.  1471  alebo 
Hunczdorf  r.  1474).  Na  Huncovce,  ako  povedám,  nedopýta  sa  dnes  nik 
vo  Spiši. 

Mi^guszowce  (či  foneticky:  Mjengušofce)  je  bežné  len  u  Poliakov,  no 
nie  u  Slovákov ;  títo  vyslovujú  Mengusovce  a  poznajú  i  Mengusovské  pleso. 
Mefigtiszfalu,  ako  udal  horal,  je  len  úradné  (maďarské)  meno  obce,  tak 
ako  Mdrkusfalu  pre  Markušovcef  Batisfalva  pre  Batizovce, 

Vzťahom  k  menu  Bizyy  ktoré  na  mappe  gen.  štábu  figuruje  ako 
Byzy,  musím  podotknúť,  že  som  ho  udal  len  ako  také  bez  ohladu  na  to, 
ktorému  vrchu  v  nemčine  alebo  v  polštine  zodpovedá  Mojon  úlohou,  keď 
nemal  som  iných  prostriedkov,  bolo:  udať  mená  vrchov,  ako  som  ich 
na&iel  a  nie  opisovať  Tatry  alebo  skúmať  etymológiu  miestnych  názvov, 
ktorá  často  býva  nejasná  nielen  mne,  ale  veru  i  odborným  znalcom. 

Opakujem  ešte  raz,  že  som  miestne  mená  písal  slovenskou  a  nie 
poľskou  abecedou,  a  tak  písal  som  Lendak  a  nie  Letidak,  lebo  nie  Jkaždý 
Slovák,  ktorý  je  údom  Mus.  slov.  spoločnosti,  vie,  že  polské  mäkké  I 
má  sa  čítať  ako  T,  Ostatne,  že  obec  táto  u  miestneho  obyvateľstva  je 
Ľendak  a  nie  Lendak,  o  tom  môže  sa  p.  dr.  S.  Eliasz-Eadzikowski  pre- 
svedčiť i  z  listu  tamejšieho  farára  Jul.  Deutscha,  ktorý  tu  pripojujem  M. 

Buébachy.  Tu  nepadá  na  váhu  polská  literatúra  o  Družbakach,  počnúc 
od  16.  stoletia,  ani  listiny  od  tohože  času,  ale  skôr  to,  že  prvá  koloni- 
sáuia  Ružbachov  vyšla  od  nového  zakladateľa  Podolinca,  ktoré  mesto  je 
temer  úplne  nemecké,  že  pravdepodobne  bývalí  Nemci  z  Podolinca  dali 
novej  osade,  na  potoku  (vyšnom  a  nižnom)  Rauschenbachu  založenej, 
meno  Rauschenbach,  a  hlavne  to,  že  tamojšie  obyvateľstvo  poľské  pozná 
len  Ružbachy,  ako  \7svitá  z  pripojeného  listu  tamejšieho  rodáka  a  farára 


M  Pán  farár  Július  Deutsch  píše:  »Beehre  mich  auf  die  gestellten  Fragen  zu 
anhvorten,  nemlich,  dass  das  Volk  Landek  Lendak  nennt,  und  die  obere  Múhle 
heiist  in  Volksmunde  Kotliny.  B, 


Digitized  by 


Google 


—  167  — 

Inoc.  Sinolka  ^).  Možno,  že  i  potok  Kauschenbach  mal  kedysi  slovanské 
meno,  asi  také,  ako  potok  Revúca  v  Liptove  alebo  v  Gemeri;  lebo  teľajšiu 
Revúcu  (mesto  v  Gemeri)  nazývali  Nemci  Rausclienbachom  od  potoka 
tohože  mena,  ktorý  Slovákom  bol  Revúcou.  Aké  mohlo  byť  slovanské 
meno  spišského  Rauschenbachu,  to  dnes  ťažko  uhádnuť.  Snád  bolo  po- 
dobné nášmu  slovenskému  ručaju,  t,  j.  horskému  potoku,  alebo  revácej> 
t.  j.  bystrej,  vode  alebo  riave.  I  v  ruštine  jest  slovo  pyqeB,  t.  j.  potok, 
a  podobné  mohlo  byť  i  v  starej  poištine.  Poneváč  meno  Druxbaki  ne- 
spomínajú najstaršie  listiny,  ale  len  z  r.  1633  ako  Druschhach  a  r,  1774 
Drusbak,  je  pravdepodobné,  že  je  to  len  pozdejšia  skomolenina  nemeckého 
Rauschenbachu.  (Vid  „Szepesvármegye  helységnevei"  od  Joz.  Hradsjíkáho.) 

Kotliny  mlyn  pri  Lendaku  menuje  sa  tak  len  v  šematisme  biskupstva 
spišského.  V  ústach  tamojšieho  ludu  nie  je  ani  Kotlín,  ani  Knilina, 
ako  chce  p.  dr.  S.  Eliasz-Radzikowski,  ale  Kotliny,  ako  mi  píše  fiUíír  JiiL 
Deutsch  v  už  spomenutom  liste  2).  Otázny  mlyn  je  v  obvode  fary  lendackej. 
Zakial  nemal  som  zprávy,  ako  spomenutý  mlyn  znie  v  ústach  Indu,  písal 
som  ho  len  dla  šematismu,  lebo  nevedel  som  s  istotou,  či  to,  čo  malo  by  sa 
písať  Kotlina  alebo  Kotliny,  nie  je  dnes  u  ludu  Kotlin  asi  tak,  ako 
Slatvina  (dedina  vo  Spiši)  volá  sa  dnes  Slatvin  a  v  listine  z  potHatku 
16.  stoletia  spomína  sa  ako  Slatvina,  (Srov.  i  mená  Malatín  a  Maiatiná 
v  Liptove.)  Kto  len  kolko-tolko  pozná  jazyk  maďarský,  ten  iste  nebude 
tvrdiť,  že  meno  Kotlin  je  madtarské  alebo  zmadarisované ;  lebo  by  tak 
bolo  Katlan,  Ani  koncovka  in  alebo  in  nie  je  pomadarčená,  lebo  by 
musela  byť  én.  (Srov.  slov.  Zemplín,  Trenčín  s  mad.  Zemplén,  Treuc&éii.) 

Primálo  myslí  o  mne  p.  dr.  S.  Eliasz-Radžikowski,  ked  tvrdí,  že  ne- 
vedel som  ničoho  o  tom,  že  by  slovo  Gniazda  bolo  v  nominatíve  nmož. 
počtu.  Primálo  preto,  lebo  vedt  každý  Slovák  rozumie,  že  gnm^th  zod- 
povedá slovenskému  plurálu  hniezda.  Ale  zkadialže  má  on  takú  absolútnu 
istotu,  že  polský  názov  terajšieho  čisto  nemeckého  mesta  Kwcscn  po- 
chodí  len  od  slova  gniasdo,  totožného  so  slovenským  hniezdo  ?  Či  neinôže 
byť  pozdejšou  skomoleninou  na  pr.  od  Gnezdny,  ked  v  listine  r,  IW2 
spomína  sa  Gnezdna,  r.  1412  Gnizna  a  r.  1607  Gniezna,  Ved  podobný 
názov  mesta  je  i  Gniezno  v  Poznani  (nem.  Gnesen),  lenže  ho  tam  sotva 
niekto  odvodzuje  od  gniazdo,  lebo  nie  je  tak  skomolené  v  ústaťh  ľudu, 
ako  Gniazdy  vo  Spiši.  Polský  lud  v  okolí  Gniazd  sotva  by  thics  ho- 
voril Gniazdy  a  nie  Gniazda,  keby  meno  toto  bol  len  plurál  od  gniuzdu 
(=  hniezdo).  Ostatne,  ak  p.  dr.  S.  Eliasz-Radzikow^ski  neverí  ani  mne, 
ani  ružbašskému  farárovi  In.  Smolkovi,  ktorý  v  spomenutom  liíste  tvrdi 


')  Poťažný  odsek  listu  zneje:  »Bereitwillig  beeile  mich  die  an  mich  gc^tellten 
Fragen  zu  beantworten.  Die  Stadt  Kniesen  heisst  bei  den  hiesigen  Slaven:  Gňazdí, 
Rauschenbach:  Ruzsbachy.  In  alten  Dokumenten  heisst  Kauschenbach:  Družbaki.** 

IL 

^  Vid  hore  na  prvom  mieste  uvedený  citát  z  listu.  E. 


Digitized  by 


Google 


-  168  — 

to  samé,  t'O  i  ja,  že  u  poľského  ludu  tamejšieho  známe  sú  len  Gnhtst}^ 
{■=.  íxňa^tU)  a  nie  Gniazda,  to  je  jeho  vec.  No  \\i\xm,  že  sa  aspoň  ct, 
rodáci  moji,    ktorý  nebývajú  vo  Spiši,  takým   náhladoui  niMlajú  pomýliť, 

Kolha,  Meno  toto  znárae  je  dnes  vo  Spiši  len  ako  rodinné,  na  pr. 
v  Novej  Vsi.  Kedysi  bolo  znárae  i  v  Liptove,  na  pľ.  v  Parižovcach. 
Okrem  toho  počul  som  v  Spišskom  Podhradí  i  rodinní'  uieuo  Kolbaj 
(a  H  Kolbay).  Toto  spomínam  len  preto,  aby  som  poukíkal,  že  nie  je 
aemožnťs  že  by  sa  terajší  vrch  Kolbah  (a  či  Kolbarh)  nehol  pôvodne 
menoval  Kolba.  Ved!  i  dnes  niektoré  mená  sú  totožné  s  menami  vľfhov, 
na  pr.  Kriváň,  KnoU  atd.  No  toto  je  len  skromná  mienka,  a  netají  m, 
že  terajšie  meno  otázneho  vrchu  je  Kolbách  alebo  Kolbah,  a  nie  Kolba. 

Ked  sbieral  som  miestne  mená  vo  Spiši,  nemal  som  pri  rukilili 
žiadneho  návodu,  akí  dnes  údovia  Mus.  slov.  spoločnosti  nKijn  od  p.  Križku. 
Nemohol  Rom  čakať,  kým  taký  návod  vyjde,  ba  ani  nevedel  som,  Či  sa 
vôbec  cliystá  nejaký  návod,  a  dal  som  sa  do  práce  sltieľania  len  íí  tej 
príčiny,  že  som  hlboko  cítil  jej  súrnu  potrebu  teraz,  kod  nepriatelské 
sily  pracujú  na  tom,  aby  staré  miestne  názvy,  menovite  slovanské*  boly 
zamenenó  novými,  čo  pre  našu  minulosť  nemajú  významu.  Pravdu  má 
p.  dľ.  S-  Eliasz-Radzikowski,  že  sberatel  miestnych  mien  má  si  vyznačiť 
malý  okres  a  v  tom  náležité  pátrať  a  brať  do  povahy  poťažnii  literatúru. 
Ale  u  nás  Slovákov  nie  je  tak  a,  bohužiaľ,  ani  nemôže  liyť  tak,  ako 
u  bratov  Poliakov,  ktorí  majú  svoje  školy  odchová vajúťe  mlrodu  tisíce 
intelligeutných  sberateTov.  V  celom  Spiši,  Šariši,  Zemplíne  a  Abanj-Torne, 
sotva  nájde  sa  5—6  slovenských  vzdelancov,  ktorí  by  boli  ochotní  pod- 
ujať íRkú  prácu  v  najbližších  okresoch  svojich,  a  zakiaT  vo  váetkýeh 
krajoch  našich  najdú  sa  India  uspôsobení  dTa  vedeckých  pravidiel,  orien- 
tovaní v  literatúre  a  natolko  zbehlí  i  v  poľštine,  aby  boli  vstave  zapamätať 
si  význam  každého  slova  a  vedeli,  že  na  pr.  rysa  je  rozinullina,  budeme 
čakať  celé  desiatky  rokov  a  neprídeme  k  cielu.  A  medzitým  mnohé  miestne 
názvy  ztratia  sa  z  pamäti,  ktoré  by  sa  dnes  ešte  bez  veľkého  vedeckého 
pristroja,  t.  j.  bez  prísneho  zachovania  onomatologickýdi  pravidiel,  ochotou 
a  dobrou  vôľou  jednotlivcov  zachrániť  daly. 

Naša  Mus.  slov.  spoločnosť  rozposlala  potrebnú  úpravu  k  sbieraniu 
miestnych  mien  do  t^akých  krajov,   kde  počet  slovenských   intelligeDtov 
je  o  veľa  väčší,   než  na  pr.  tu  vo  Spiši.    A  výsledok?   Čítali   sme,   že 
s  nmohých  strán  nedošly  ani  odpovede  na  predložené   otázky,   na  ktoré 
by  sa  predsa  malo  odpovedať,  ak  práca  sbierania  nemá  sa  vliecť  až  do  súd- 
nelio  dňa.  Mnoho  miestnych  názvov  nachodí  sa  i  na  takzvnnýcli  katastrálny* 
mappách,  ktoré  však  nie  sú  prístupné  každému  sbevatelos  í.  Hol  by  nái 
potľeiíiiý  spolok  k   preskúmaniu   našich   Karpatov   idebo  aspoil   nejaí' 
družstvo  turistov,  ktoré  by  sbieralo  i  miestne  mená;  no^  ked  ho  nemáin 
platí  u  nás  len  to:  Urob  každý,  čo  môžeš  a  vládzeš.  Môže  byť,  že  tal 
práca  bež  náležitej  metódy  a  bez  všímania  poťažnej  literati'iry,  bude  h 


Digitized  by 


Google 


—  169  — 

l>ovichDí1^  jednostrauná  a  vede  neprinesie  veľa,  no  predsa  prinesie  aspoň 
dafo  a  bude  užitočná,  ked  zachránia  sa  potomstvu  také  miestne  názvy, 
ktorá  by  ináč  luhko  v  zaporaenutie  prišly. 

Úmysel  mig  pri  uverejnení  sbierky  miestnych  mien,  ani  zdaleka 
nebol  teUj  aby  som  vede  nejakú  platnú  službu  preukázal,  ale  aby  som 
FodíSkov  svojich  vo  Spiši  a  mimo  Spiša  k  podobnému  sbieraniu  povzbudil, 
alebo  dal  im  príležitosť,  aby  prípadné  omyly  napravili.  Ako  zbožie  ne- 
sejeme  na  roľu,  kým  ho  neprecúdime  na  rajtáre,  tak  ani  podobná  sbierka, 
ako  moJEj  sama  sebou  nemôže  mať  zvláštnej  hodnoty  —  ved  preto  nazval 
som  ju  „slabýjn  počiatkom"  —  ale  iba  potom,  keď  bude  náležité  pre- 
cúdená  a  všestranne  uvážená.  Čo  je  v  nej  dobré,  ostane,  čo  plané,  od- 
hodí sa.  A  potom,  veď  i  z  chýb  cudzích  učia  sa  India  aspoň  tomu,  aby 
sa  ich  L-bráiiili.  Keby  sbierka  moja  nebola  uverejnená  v  Sborníku,  nebol 
by  aiíi  p.  di\  S.  Eliasz-Radzikowski  upozornil  na  jej  vady,  a  tak  by 
mnohé  uiizvy  v  Tatrách  podnes  boly  celkom  neznáme  mnohým,  ktorí, 
ako  ja,  pofažuých  spisov  menovaného  pána  nemajú  a  nečítali.  Preto 
úctivé  prosím  p.  dr.  S.  Eliasz-Radzikowského,  aby  bez  obalu  a  milo- 
srdenstva ukázal  všetky  chyby,  aké  sa  dľa  mienky  jeho  nachodia  v  mojej 
sbierke  miestnych  mien  zo  Spiša,  ale  pritom  pamätal  i  na  to:  Ne  quid 

'*^''^*^*  Štefan  MišiL 


Digitized  by 


Google 


o  pôvode  mena  „Ružbachy". 

V  odpovedi,  danej  p.  dr.  S.  Eliasz-Radzikowskému  na  nové  po- 
známky jeho  o  „miestnych  menách  vo  Spiši,"  vyslovil  som  mienku  svoju 
o  pôvode  mena  Ružbachy  v  tom  smysle,  že  toto  meno  vzniklo  z  ne- 
meckého Rauseh^nbach,  teda  od  potoka,  pri  ktorom  ležia  dediny  Nižné 
i  Vyšné  Ružbachy,  a  poukázal  som  na  možnosť,  že  potok  tento  mal  i  slo- 
vanské meno,  snáď  také,  ktoré  by  bolo  podobné  Revúcej  v  Liptove,  alebo 
revúrej,  od  ktorej  podistým  vzniklo  meno  terajšieho  mesta  v  Gemeri,  po- 
menovaného Nemcami  Rauschenhachom,  t.  j.  Revúca. 

Viem  síce  dobre,  že  spomenuté  mesto  leží  na  brehoch  riek  Muráňky 
a  Zilychavhy,  to  však  neodporuje  tomu,  že  by  menované  rieky  za  dávnych 
čias  v  ústach  ludu  neboly  sa  nazývaly  revúcou  a  ret^účJcou;  lebo  slovom 
recíira  (t.  j.  voda)  označovala  sa  jednoducho  bystrina,  bez  ohladu  na 
meno  Muránka,  aké  dostala  bez  pochyby  len  preto,  že  tečie  smerom  od 
Mmrína.  Od  čoho  vlastne  pochodí  meno  Zdychavka,  aké  dnes  nosí  re- 
mUka,  t.  j.  menšia  bystrina,  neviem.  Revúca  a  revúcka  boly  by  teda 
mená  obecné ;  Murdnka  a  Zdychavka  sú  mená  vlastné.  I  terajšie  vlastné 
meno  Revúcej,  prítoku  Váhu  v  Liptove,  vzniklo  bez  pochyby  len  z  býva- 
lého obecného  mena  revúca,  od  ktorého  dostaly  ho  i  tamojšie  tri  obce. 
Že  Nemci  pomenovali  revúcu  nie  Reissenbachom  (=  rýchlo  tekúcim  po- 
tokom), ale  Rauschenbachom  (=  hučiacim  potokom),  dá  sa  snadno  vy- 
svetliť tým,  že  každá  bystrina  nielen  rýchlo  tečie,  ale  aj  hučí  (=  rauscht). 

Teraz  vrátim  sa  k  menu  Rauschenbach  v  Spiši.  Dnes  pravda  potok, 
ktorého  meno  prví  kolonisátori  dali  tamejšej  osade,  nemá  ani  nemeckého, 
íini  slovanského  mena,  a  síce  počnúc  od  Vyšných  až  po  Nižné  Ružbachy, 
no  mal  ho  podistým  pri  založení  prvotnej  osady.  Lebo  ved  by  Nemci 
ž  Podolinca  sotvy  jej  boli  dali  meno  Rauschenbach,  ktoré  spomína  sa 
v  starších  listinách  (r.  1286  a  1288)  u  Bárdosyho  ako  Ruschenbach  a 
podnes  sa  udržalo,  keby  tamojší  potok  neboli  menovali  Rauschenbachom. 

kle  je  velmi  pravdepodobné,  že  i  meno  Rauschenbach  utvorili  si 
Nemci  zo  slovanského,  ktoré  mohlo  byť  podobné  obecnému  menu  revúca, 
alebo  asi  takému  obecnému  menu  v  poľštine,  aké  je  v  slovenčine  ručnj ; 


Digitized  by 


Google 


-  171  — 

vetT  koreň  tohto  posledného  slova  ruí  velmi  blízko  stojí  k  torau,  ktorý 
je  v  starom  mene  Rusclienhach,  Za  mienku,  že  i  meno  Rauschenbach 
mohlo  vzniknúť  zo  slovanského  —  či  už  obecného,  a  či  vlastného  — 
mena,  hovorí  menovite  tá  okolnosť,  že  ružbašský  potok  vzniká  vlastne 
vo  Vyšných  Ružbachoch  z  dvoch  menších  potokov,  ktoré  tam  spojené 
v  jeden  väčší,  tečú  k  rieke  Popradu  pri  Nižných  Ružbachoch.  Prvý  zo 
spomenutých  potokov  tečie  od  severo-západu  necTaleko  od  Viderného  vrchu, 
druhý  í)d  severu  popri  Skalke  a  Ždzjaroch  až  k  Vyšným  Ružbachom, 
kde  sa  stiekajú.  I  jeden  i  druhý  má  slovanské  meno,  a  síce  prvý  Zelazne 
potok  (=  Železný  potok),  druhý  Bžika  (=  Rieka),  alebo  na  štábnej 
niappe  Uika  potok,  Ržika  v  spišsko-polskom  nárečí  značí  nielen  rieku, 
ale  vôbec  akýkoľvek  potok.  KecI  teda  ružbašský  potok  v  hornom  toku 
svojom,  poťažne  v  hlavných  prítokoch,  z  ktorých  vzniká,  má  slovanské 
mená,  je  velmi  pravdepodobné,  že  i  v  dolnom  toku  mal  slovanské  meno 
a  že  z  takého  utvorili  pozdejší  nemeckí  kolonisátori  meno  Rauschenbach, 
ktoré  však  zachovalo  sa  podnes  len  ako  meno  tamojších  obcí. 

Tí  ct.  rodáci,  ktorých  vec  zaujíma  a  budú  mať  príležitosť  navštíviť 
Rnžbašské  kúpele,  čo  dnes  umožňuje  železničná  čiara  Poprad-Podolinec, 
dobre  urobia,  ked  tamojšie  okolie  náležité  poprezerajú  a  potom  vyslovia 
svoju  mienku;  lebo  viac  očí  viac  vidí. 

Štefan  Mišik. 


Digitized  by 


Google 


Katalóg  numismatickej  sbierky, 

darovanej  MuseálneJ  slovenskej  Hpoločnosti 

Ferdinandom  Šándorfinr). 

Sostavil:  Dr.  Ján  Petrikovich. 
Zkráteniny:  Av.  —  líce;  Rev.      vrub;  P  -^priemer í  V      váha- 

Kráľovstvo  uhorské. 

A)  Královia  z  Arpádovského  domu.  (U97  — UWL) 
Sv.  Štefan.  (997—1038.) 

L  Denár.  P  =  1-7  cm.  V  =  0-80  gr.  Av.  Medzi  dvoma  perlovcami 
kíílíipis:  aíTESHÄNV^-REX-+  Prostriedok  ua  kríž  preloženými 
éianuni  na  štyri  polia  rozdelený,  v  každom  poli  po  jediíom  kliue.  Rov. 
V  podohuom  perlovci  kolopis:  RE'^IA  f '  IVITAS -f- Pí'í^striednk  taký,  ako 
na  Av.  Zriedkavý. 

2.  Tiež  denár  len  v  kolopise  na  Av.  miesto  ležiaceho  stojace  S  a 
na  Rev.  RE^IIA  (^IVITAS  + 

Koloman.  (1095—1114.) 

3-  Obolus.  P=:l-2  cm.  V  =  0.3  gr.    Av.  V  porlovcach  rad  čiarok: 

— =:  — ,  krížom  na  štvoro  rozdelený 

prostriedok,  v  uhloch  po  jednom  bode.  Rev.  Dva  concentrické  kruhy,  v  pro- 
striedku kríž,  v  jeho  uhloch  po  jednom  bode  a  medzi  kruliami  štyri  čiary. 

4.  Tiež  taký  len  na  Av.  ramená  kríža  až  vyše  vnútorného  perlovca 
vyčnievajú  a  vodoroMiou  čiarkou  sa  ukončievajú;  v  priestore  medzi  per- 

lovcami    I  ^ .  V  uhloch  kríža  po  jednom  bode.  Rev, 

Concentrické   dva  kruhy,   v  medzipriestorí ,   v   prostriedku 

kríž  v  jeho  uhloch  po  jednom  bode.  Rupp.  I.  47. 

5.  Tiež  taký. 

6.  Tiež  taký,  len  na  Rev.  v  medzi  priestorí    |  — ^  |  ^ —  |  — 

7.  Tiež  taký,  ale  druhého  razenia;  na  Rev.  v  medzipriestorí  *^' 
I  4-  —  I  .  Rupp.  65. 


Digitized  by 


Google 


8.  Tiež  obotus,  ale  odchylný  od  predošlých.  Av.  V  perlovci  križ, 
v  priestore  po  raedzi  ramená  po  dva  kliny  a  v  uhloch  po  jednom  bode. 
líev,  Concentrické  dva  kruhy,  v  medzipriestorí  vodorovné  čiarky,  v  pro- 
striedku kríž,  v  jeho  uhloch  po  jednom  bode. 

Štefan  II.  (1114—1131.) 

9.  Obolus.  P  =  1  cm.  V  =  0*15  gr.  Av.  V  perlovci  po  celom  prie- 
store bodkované  S"?.  Rev.  V  medzipriestorí  dvoch  kruhov  ^  —  ^ 
—  ^  — .  V  prostriedku  kríž  v  jeho  uhloch  po  jednom  bode  (kline). 

Bela  II.  (1131—1141.) 

10-  Obolus.  P  =  1  cm.  V  =  O'i/O  gr. ;  Av.  Z  polmesiačkov,  bodov, 
íuarok  H  jednoho  krížika  sostavená  rosetta.  Rev.  Dva  concentrické  krúžky, 
v  medzipriestorí:  ^...--^...,  v  prostriedku  kríž,  v  uhloch  po  jednom 
bode. 

ÍL  Tiež  obolus.  P  =1-3  cm.  V  =  0*40  gr.;  Av.  Zo  štýr  kosákov 
(p(dmesiačkov),  štýr  klinov,  štýr  krížov  a  tolko  bodov  sostavená  rosetta. 
Dva  concentr.  kruhy,  v  priestore:  _^  —  |  •  —  |  V  prostriedku  krížik, 
v  uhloch  po  bodke.  Rupp.  I.  58.  Sp.  VI.  Rarit.  2/.. 

12.  Tiež  taký,  P  =1-2  cm.  V  =  0*3  gr.;  Av.  Kríž  ôsmymi  pol- 
mesiaíkami,  štyrmi  malými  krížikami  a  bodami  ozdobený.  Rev.  Dva 
concentr.  krúžky,  v  prvom  priestore  :  = |)jw^-}-.  V  pro- 
striedku krížik,  v  uhloch  po  jednom  kline.  Rupp.  IV.  88.  Sp.  X.  Rarit.  ^/j,. 

l.H.  Tiež  obolus.  P  =  1*2  gr.  0*40  gr. ;  Av.  Vo  vrúbkovanom  kruhu 
z  čiarok;  polmesiačkov,  bodov  složená,  tvári  podobná  íigura.  Rev, :  v  zná- 
mych krúžkoch :  | ;  v  prostriedku  krížik  so  samých  klinov 

sostavený.  Rupp.  I.  55.  Sp.  I.  Nr.  1.  Rar.  Vm- 

14.  Tiež  taký.  P  =  1*2  cm.  V  =:  0*45  gr. ;  Av.  Bodkovaný  kríž,  medzi 
rameíiami  polmesiac  a  bodka.  Rev.  Dva  krúžky  so  známymi  bodami  a 
krížikom  v  prostriedku.  Rupp.  I.  61    Sp.  XI.  Rar.  ^4. 

15.  Tiež  taký. 

16.  Taký  ako  čís.  13  s  malými  odchýlkami.  Rupp.  I.  55.  Sp.  I. 
Nr.  L  Rar.  \,. 

Géza  II.  (1141—1161.) 

17.  Obolus.  P=  1  cm.  V  =  0*25  gr. ;  z  perlovitých  čiarok  kríž,  na 
konci  každého  ramena  malý  krížik,  spojený  so  susednými  perlovitými 
Čiarami  do  štvorhranu.  V  priestore  medzi  ramenami  po  jednej  bodke. 
Zvonku  štyri  '^,  Rev.  V  prostriedku  v  krúžku  z  klinov  sostavená  figúra. 
Rupp.  IV.  94. 

Ladislav  II.  (1161—1162.) 

18.  Obolus.  P  =  l  cm.  Vz=0'15  gr.  V  perlovci  dvojitý  kríž,  po 
stranách  symetrický  rozostavené  bodky  a  polmesiac.  Rev.  V  krúžku  kríž 
sa  štyrmi  bodami.  Rupp.  IV.  140. 


Digitized  by 


Google 


-  174  - 

líl  Obolus.  P=l  cm.  V  =  0-15  gr.  V  perlovci  z  polmesiačkov, 
krížikov,  čiarok,  bodov  a  jednej  hviezdy  složený  ornament.  Rev.  V  krúžku 
kríž  so  štyrmi  bodami.  Eger  IV.  12. 

Bela  III.  (1173—1196.) 

20.  Obolus.  P  rzz  1  cm.  V  =  0*15  gr. ;  Av.  v  perlovci  z  bodkovaných 
eiar  a  ol>lukov  bránam  podobné  figúry,  na  vrchu  dvojitý  kríž,  na  spodku 
po  bokorli  po  malom  krížiku.  Rev.  V  krúžku  kríž,  v  každom  priestore 
medzi  ramenami  po  jednom  polmesiaci,  jehož  končeky  s  bodkami  sa  ukon- 
čievajú,  v  samých  uhloch  po  bodke.  Rupp.  81.  82.  Sp.  VI.  Rar.  -/;,. 

21.  Brakteat.  V  dvojitom  perlovci  na  pravo  hladiaca  hlava.  P  =  1*5  cm. 
Y^U*2U  gr.;  Rupp.  V.  117.  Gyôrik  82.  RR. 

Imrich.  (1197-1204.) 
(Pre  Sláveniu.) 

2E  Denár.  P  =1*5  cm.  V  =  0*95  gr. ;  Av.  V  dvoch  perlovcach  ko- 
lopis:  MONETA  REGIS  P  (pro)  SCLA VONIA.  V  prostriedku  kuna  nad 
a  pod  ňou  hviezda,  konce  lúčov  sú  bodkované.  Rev.  V  perlovci  na  pod- 
stavci apnštolský  kríž,  pod  spodnými  ramenami  po  jednej  proti  sebe  hľa- 
diacej kiírunovanej  hlave.  Nad  pravou  hlavou  '^"  (=  Henricus),  nad 
Ťavou '  Ŕ  (=  rex).  Pri  konci  pravého  vrchného  ramena  hviezda,  s  diaihej 
strany  polmesiac  rožkami  hore  obrátený  vnútri  bod.  Z  vrchných  uhlov 
spodných  ramien  vyčnieva  po  jednom  lístoku.  Gyorik  1067. 

Bela  IV.  (1235—1270.) 

23.  Denár.  P=l-3cm.  V  =  0-57gr.;  Av.  Kolopis:  BELA  — REX, 
vinitri  ívd  širokom  oblúku  sediaci  korunovaný,  v  lavej  ruke  žezlo  držiaci, 
na  pravo  obrátený,  do  plášťa  oblečený  král.  Rev.  [+  MONETA  REGIS] 
HTNGAIUiE.  V  prostriedku  kríž,  jehož  ramená  na  koncoch  sú  rozšírené, 
cez  prostriedok  krúžik,  v  priestoroch  medzi  ramenami  po  jednej  hviezde. 
Rupp,  178.  Gyôrik  98. 

Bela  IV.  a  Štefan  V. 

24.  Medený  peniaz.  Viď  kat.  MSS.  doplnok  II.  Čís.  A. 

25.  Tiež  taký. 

2(j.  Tatársky  medený  peniaz. 

27.  Tiež  taký  prevŕtaný. 

Štefan  V.  (1270—1272.) 

28.  Denár  P  =  MO  V  =  0*42  gr.;  Av.  Medzi  dvoma  perlovcami: 
MON[ETA  VNGA]RIE.  V  prostriedku  na  pravo  hladiaca  korunovaná 
hlava*  Rev.  Dva  chrbty  proti  sebe  obrátení,  zobákmi  spolu  sa  držiaci 
vtácij  medzi  nimi  písmena  N.  Rupp.  223.  Gyôrik  130. 


Digitized  by 


Google 


-  175- 

29.  Denár  pre  Sláveniu,  taký,  ako  cís.  22,  len  na  Rev,  nad  korano- 
vanou  pravou  hlavou '"S^  miesto  ^^~ 

Ladislav  IV.  alebo  Kumánsky.  (1272—1290.) 

30.  Denár.  P  =  1-5  cm.  V  zz  0*85  gr.  Av.  V  peknom  oniamente  ihn- 
jitý  kríž.  Rev.  Sediaca  ludská  postava.  Rupp.  IX.  249.  Sp.  XX.  lian  ^j^. 

31.  Denár.  P  =  1*2  cm.  V  =  0-45  gr.  Av.  V  perlovci  dvijjitý  kríž,  nad 
ním  korunovaná  hlava,  s  bokou  po  jednej  veži.  Rev.  KoruiKoaná  k  loz- 
piatjma  krýdlami  na  pravo  stúpajúca  sphinx.  Rupp.  IX.  25*  í.  (lyorik  1^12, 

Ondrej  III.  (1290—1301.) 

32.  Denár.  P  =  1*2  cm.  V  =  0-50  gr.;  Av.  V  perlovci  kríž,  ost^itné 
fsnáJ  po  bokoch  korunované  hlavy)  sa  nedá  rozoznať.  Rev,  Snáfl  lev? 
Rupp.  X.  272.  Gyôrik  138. 

B.  Královia  z  miešaných  domov.  (1301-1520:1 
Karol  Róbert  (1308—1342.) 

32.  a.  Strieborný  groš.  P  =  2-5  cuh  V  =  1*3  gr. ;  Av.  Kolopis  +  MO- 
NETA  •  KARV(tak)LI  •  REGIS  •  HVNGARIE.  V  prostriedku  na  tróne  m 
ín^e  sediaci  král,  v  pravej  ruke  laliové  žezlo,  v  lavej  ríšske  Jablko  držiaci. 

Rev,  Dva  kolopisy:  +  HONOR  •  REGIS  •  IVDICIVM  •  DILIOIT r- 

IVS  •  DAT  •  PACEM  •  PAX  •  SALVTEM  +  V  prostriedku  u  spijdku  ostľi> 
sa  končiaci,  na  dvoje  rozdelený  štít.  V  pravom  poli  osem  lalij,  v  lavoni 
tri  uhorské  stuhy.  Po  bokoch  štítu  B— T. 

Ludvik  veíký,  alebo  I.  (1342-1382.) 

33.  Denár  ako  MSS.  čís.  2.  Rupp.  XV.  417.  Gyôrik  155. 

34.  Tiež  taký  s  odchýlkou  na  Rev.  Gyôrik  158. 

35.  Tiež  denár  druhého  druhu:  Av.  MONETA  LODOVICL  Is a  pravti 
obrátená  hlava.  Rev.  REGIS  HVNGARIE.  Dvojitý  kríž.  MSS.  L  3. 

35.  a.  Denár  velmi  sodratý. 

Maria  (1382—1386.) 

36.  Denár.  P  =  14  cm.  V  =  055  gr. ;  Av.  MONETÄ  MARÍK  V  pro- 
striedku duplovaný  kríž;  Rev.  MÁRIE -D -R- VNGARIE+ V  prostriedku 
(itvorená  konma.  Gyôrik  171. 

36.  a.  Tiež  denár.  Av.  taký,  ako  na  predošlom.  Rev.  REGINA 
YNGARIE.  Korunované  M.  Nájdený  vo  farskej  záhrade  knčiarHkfij, 

Žigmond.  (1387—1437.) 

37.  Denár.  P  =  16  cm.  V  =  080  gr. ;  Av.  M[ON  •  SIG--íS]irvÍÍDL 
Dvojitý  kríž,  jehož  kolmé  na  koncoch  rozštiepené  ramená  a/  ku  zovníV 


Digitized  by 


Google 


—  176  — 

toniemu  perlovou  siahajú.  V  priestoroch  po  priečnych  rauieiiách  íl — \\\ 
Egv,  +  REGIS  VNGÁRIE.  V  prostriedku  ätít  so  štyrmi  stuhiimL-  Pod 
spodnýiui  dvoma  po  jednom  bode.  Gyôrik  177. 

38-  Tiež  denár.  P  =1*40  cm,  V  =  0*40  gi\  Av.  Kí>]f>pis.  alío  na 
predcšlom  a  medzi  ramenami  kríža  žiadne  písmeny.  Rev.  Kolopis,  ako 
na  prede^^lom,  štvordielny  štít  v  dvoch  poliach  uhorské  stuhy  a  v  dru- 
hých dvocli  braniborské  orlice. 

39.  Tiež  taký. 

Ladislav  V.  (posthumus)  (1452-1457.) 

40,  Denár.   P  =16  cm.  V  =  095  gr.    Av.  MONETA  ■  LADISLAI  * 

BEI '  GR  -}-.  V  prostriedku  na  dve  poly  rozdelený  štít,  v  pravej  polovici 
.  dvojitý  na  koncoch  ramien  rozštiepený  kríž,  v  druhom  poli  štyri  stuhy.  Rev. 
REGIS  VNGÁRIE..  dalej  nečitateľné.    V  prostriedku   oral,   uiajúci  na 
prsiach  \  štítku  rak.  stuhu. 

Matiaš  Korvin  (Hunyady).  (1458—1490.) 
4L  Denár.  P  =  16  cm.  V  =  055  gr.  Av.  M  •  MATHIE  '  U  ■  VNGA* 
RIE  +  V  prostriedku  štyri  dielny  štít  so  štyrmi  stuhami,  dvojitým  krížom, 
dvoma  leviiardími  hlavami  a  česk.  levom,  vnútri  malý  štítik  s  havranom, 
majúcim  v  zobáku   prsteň.    Rev.  PATRÓNA  VNGÁRIE.     V  prostriedku 
Matka  Božia  s  Ježiškom.  Po  bokoch  K — P. 
42.  Tiež  íenár. 
4n.  Tiež  taký. 

44.  Tiež  denár  s  gotickým  písmom. 

45.  Tiež  taký. 

46.  Tiež  taký. 

47.  Tiež  taký,  ale  na  dvoje  prelomený. 

48.  Tiež  taký,  ale  celý. 

49.  Tiež  denár,  len  obraz  P.  Márie  druhý  a  kolopis  dookííln  obstrihaný, 

50.  Tiež  denár  z  jednoho  kraja  obštiepaný. 

Vladisláv  II.  (1490—1516.) 

51.  Strieborný  denár.  P  =1*6  cm.  V  =  0*60  gr.  Av.  M  WLADI* 
SLAl  K '  VNGÁRIE.  Na  štyri  polia  rozdelený  štít,  v  prvšom  4  uhorské 
stuhy,  ?  druhom  dvojitý  kríž,  v  treťom  dve  leopardie  hla\  y,  vo  ŕtvrtom 
(bystrický í  lev;  v  prostrednom  štítku  český  lev.  Rev.  PATRÓN  ^  VNGÁ- 
RIE, Y  prostriedku  Matka  Božia  s  Ježiškom  na  pravom  ramene.  S  bokov 
K— B. 

52.  Tiež  taký. 

rí,H.  Tiež  taký,  len  na  Av.  v  prostrednom  štítka  miesto  leva  je  orlica 
a  na  Rev,  s  bokou  Matky  Božej  K — N. 

54.  71ež  taký. 

55.  Tiež  taký,  len  Av.  Kolopis:  M  •  WOISLAI  etc. 


Digitized  by 


Google 


—  177  — 

Ludvik  II.  (1516—1526.) 

ôtl  StrieboľDý  denár  P=  1-5  cm.  V  =  0*55  gr.  Av.  LVDOVICVS  * 
R  *  VNGARI*  1525.  Štít,  ako  na  predošlých,  s  polskou  orlicou  v  pro- 
striedku. Rev.  PATRÓNA  *  —  VNGARIE.  Matka  Božia,  s  bokov  K— B. 

57  Tiež  denár  z  r.  1523  bez  kolopisu;  po  bokoch  štítu  nad  dvoma 
boilami  ruža.  Rev.  Tiež  bez  kolopisu,  po  bokoch  Panny  Márie  L— K. 

58,  Tiež  taký  z  r.  1524. 

59*  Tiež  taký  s  nečitatelnýni  letopočtom,  prevŕtaný. 

Ján  Zápofa    (1526—1540.) 

59.  a.  Denár,  z  r.  1530.  Av.  lOHANNES  *  R  *  VNGARI  *  1530.  V  pro- 
striedku štvordielny  štít,  v  prostriedku  s  malým  štítkom,  Zápolovský 
odznak  obsahujúcim.  Rev.  S  bokou  Panny  Márie  R — A. 

C)  Královia  z  Habsburského  domu. 

Ferdinand  I.  (1527—1564.) 

ai  61.  Denár  z  r.  1534.  P  =  1-6  cm.  V  =  O  55  gr.  Av.  FERINAND  • 

D  '  G  '  R  •  VNG  •  1535.    Štvordielny  štít  s  prostredným  malým  štítkom  a 

rak.  stuhou.  Rev.    PATRÓNA  •  —  VNGARIE.    Matka  Božia  s  Ježiškom. 

S  bokov  K — B.  Dva  kusy. 

í;2.  63.  Tiež  také  dva  kusy  z  r.  1535. 
tM.  65.  Tiež  taký  z  r.  1537. 

66.  Tiež  taký  z  r.  1540. 

67.  Tiež  taký  z  r.  1541. 
m.  Tiež  taký  z  r.  1546. 

69,  Tiež  taký  z  r.  1548. 

70.  Tiež  taký  z  r.  1549. 
7  L  Tiež  taký  z  r.  1550. 

72.  Tiež  taký  z  r.  1552. 

73.  Tiež  taký  z  r.  1553. 

74.  75.  Tiež  taký  z  r.  1554,  dva  kusy. 

76.  Tiež  taký  z  r.  1555. 

77.  Tiež  taký  z  r.  1556. 

78.  Tiež  taký  z  r.  1558. 

79.  Tiež  denár  z  r.  1563.  Av.  FER  •  I)  •  G  •  E  •  RO  T  S  •  AV  •  GE  • 
HV  ■  B  ■  R  •  Letopočet  v  prostriedku  nad  štítom.  Rev.  ako  na  predešlých. 

Maximilian  (1564 — 1576.) 

HO.  Denár  z  r.  1566.  Av.  MAX  •  II  •  D  •  G  •  E  •  RO  [I  •  S  •  AV  •  G  ] 
HV'^'B  ■  R.  Známy  4  dielny  štít  s  malým  štítkom  v  prostriedku,  na  vrchu 
156(>,  Známy  kolopis,  Matka  Božia,  s  bokov  K — B. 

Hl,  Tiež  taký,  lepšie  zachovaný  z  r.  1575. 

82.  Tiež  taký  z  r.  1577  s  bokov  obštiepaný, 


Digitized  by 


Google 


I 


—  178  — 

Rudolf.  (1576—1608.) 

m.  Stri.'boľuá  minca  z  r.  1589.  P  =  2-8  cm.  V=  7  gr.  Av.  RVDOL  - 
II  —  D  -  G  "  RO  IM  •  S  •  AV  •  GER  •  HV  •  —  BO  •  REX  +  V  perlovci  na 
lavo  ohrátené  královo  poprsie.  Rev.  *  ARC  •  DVX  •  AVS  •  DVX  •  BVR  - 
MAR  '  MO  ■  158í í  *  V  perlovci  korunovaný,  dvojhlavý  orol,  v  jednej  driape 
žezlo  tiržiíici,  s  bokov  K — B. 

84  Denár  z  r.  1578.  Av.  Štvordielny  štít  so  známymi  znaky,  v  pro- 
strediioíJi  iimlom  Štítku  rakúsku  stuhu  majúci;  s  bokov  medzi  dvoma 
jedno  má  ílnihýni^  stojacimi  bodami  po  jednej  hviezde.  Rev.  Na  vrchu 
a  na  spodku  hvit  zrličkami  ozdobená  Matka  Božia  s  Ježiškom  na  pravej 
ruke,  po  bokoch  K— B. 

H5.  Tiež  denár  z  r.  1579.  Av.  RVD  •  II  •  RO  •  I  •  S  •  AV  •  G  •  H  B  - 
B  '  Známy  4  díehiy  štít.  Rev.  PATR  ♦  1579  *  HVNG.  Matka  Božia,  s  bokou 
K— B, 

H6,  Tiež  tíiky  z  r.  1585. 

87.  Tiež  taký  z  r.  1587. 

88.  Tiež  taký  z  r.  1590,  s  bokov  obštrbený. 

89.  Tiež  taký  z  r,  1601. 

Matiaá  II.  (1608—1619.) 

W.  Denár  z  y.  1612.   Av.  MATUD -G   [HVBO  •  REX]  lííl2, 

n\v  olíŔinhíiiiý.  Vnútri  korunovaný,  na  dvoje  rozdelený  uh.  štít,  s  bokov 
K'-K  Rev,  PATU[ONA  HVNGARI]  nečitateľný.  Matka  Božia  s  Ježiškom. 

9L  Tiež  taký  z  r.  1613,  lepšie  zachovaný. 

92,  Tiež  taký  z  r.  1613,  od  spodku  obštrbený. 

1)3.  JM  denár  z  r.  1614.  Vid  MSS.  86—90. 

U— m.  Tiež  taký  z  r.  1615.  Vid  sbier.  MSS.  91—94.  Tri  kusy. 

m.  9H.  Tiež  taký  z  r.  1617.  Dva  kusy. 

ííí.l  Tiež  tíiký  z  r.  1618. 

KXJ.  loL  Tiež  taký  z  r.  1620.  Dva  kusy. 

Ferdinand  II.  (1619—1637.) 

102.  Denár  z  r.  1626.  Av.  FRRIID  •  G   R- 1- S*  A  •  S'H   B  '  R- 

V  pľo^stiietlku  uhorský  na  dvoje  rozdelený  štít,  po  bokoch  K — B;  na  vrchu 
1G26.  Rev.  PATRÓNA  •  —  HVNGARI  •  V  prostriedku  Matka  Božia,  na 
favoni  ramene  Ježiška  držiaca. 

103.  1(»4.  Tiež  také  z  r.  1626,  lepšie  zachované  dva  kusy. 
lílo.  mu  Tiež  taký  z  r.  1627.  Dva  kusy. 

107— IIK  Tiež  taký  z  r.  1628.  Päť  kusov. 
ll:>.  Tiež  taký  z  r.  1629. 

113.  114,  Tiež  také  s  nečitateľným  letopočtom  a  kraje  oblámané. 
Dva  kusy. 


Digitized  by 


Google 


—  179  — 

115.  Tiež  taký  z  r.  1630. 

116.  Tiež  denár  z  r.  1630,  ale  letopočet  na  Rev.  str  am  ^  m  Ijoku 
a  PATEO  •  HVNGA. 

117.  118.  Tiež  taký  z  r.  1631,  dva  kusy. 

119.  120.  Tiež  také  z  r.  1633;  zle  zachované,  dva  kusy. 

121.  122.  Tiež  také  z  r.  1635;  dva  kusy. 

123.  Tiež  taký  z  r.  1637. 

124 — 126.  Tiež  také  s  nečitatelnýiu  letopočtom,  tri  kusy. 

127.  Podobný;  skomolený  kolopis. 

Gabriel  Bethlen.  (1620—1622. 

127.  a.  Denár  z  r.  1621.  Av.  GAB  •  D  •  G  •  EL  •  H  •  D  V  •  CR  '  St^  ■  R  ■ 
Na  dvoje  rozdelený  štít.  Po  bokoch  K— K.  (?)  Rev.  TR  •  PR  •  ET  ^  SI    O  í 
1621.  Matka  Božia  na  pravej  ruke  Ježiška  držiaca. 

128.  Strieborný  peniaz  z  r.  1620.  P  =  250  cm.  V  =  2':iU  ^j\  A  v. 
GABR  •  D  •  G  •  S  •  R  •  IMP  *  •  TRANS  •  PRIN.  Vnútri  korunovaný,  m  tlvoji^ 
rozdelený  uhorský  štít,  v  prostriedku  s  okrúhlym  štítkom.  P(i  hiikoc  li 
C— C.  Rev.  PAR  •  R  •  HVNG  •  DNS  •  SI  COP  •  RAT  •  DVX  •  162<  K  V  pro- 
striedku Matka  Božia  s  Ježiškom. 

Ferdinand  III.  (1637—1657) 

129—131.  Strieborný  denár  z  r.  1638.  P  =1-50  cm.  V  — nnn  ^r. 
Av.  FER  •  III  •  D  •  G  •  R  •  I  •  S  •  A  •  G  •  H  •  B  •  R  •  Nekorunovaný,  -h  ojdioinjr 
uhorský  štít.  Po  bokoch  K— B.  Rev.  PATRO— HVNGA  •  163s.  Matka 
Božia.  Tii  kusy. 

132.  Tiež  taký  z  r.  1640. 

133  Medený  peniaz  z  r.  1652.  P  =  1*5  cm.  V  =0-40  í,^\  Av,  Kív 
runované  *F*  na  spodku  III.  Rev.  v  dvoch  riadkoch  P-H"^'if)52. 
Na  spodku  bod.  Zriedkavý. 

Leopold  L  (1607—1705.) 

134.  Strieborný  pätnásf-krajciarnik  z  r.  1675.  Av.  LEOPOLDVS  ■  D  ■ 
G-R-I-  —  S-A'GHB-  REX.  Panovníkovo  poprsie ;  na  s\UM\kn  XV. 
Rev.  PATRÓNA— HVNGARLE  •  16—75.  Matka  Božia,  na  spodku  in  štítky. 

135.  Tiež  podobný  z  r.  1676. 

136.  Podobný  z  r.  1681. 

137.  Tiež  taký  z  r.  1682. 

138.  Tiež  taký  z  r.  1683. 

139.  Tiež  taký  z  r.  1684. 

140.  Tiež  15-krajciarnik  z  r.  1686,  len  na  Rev.  druhý  kolrníis:  S* 
IMMACVLATA  •  V  •  MAR  •  —  MA  •  DEI  •  PAT  •  HVN  •  1686 :  Míit ka  lUáiíx, 
po  bokoch  N~B;  pri  nohách  P— O.  Pod  obrazom  uhorský  štít 

141.  Tiež  taký  z  r.  1689. 


Digitized  by  VjOOQIC  ^ 

i 


—  180  —  . 

142,  Kremnický  šesf-krajciarnik  z  r.  1668.  Opis  v  1*1  v  kat  MSS. 
192,  193. 

143,  Tiež  taký  z  r.  1671. 

144,  145.  Tiež  taký  z  r.  1672.  Dva  kusy. 

146.  Tiež  taký  z  r.  1676. 

147.  Strieborný  tri-krajciarnik  z  r.  1683.  Opis  vi  J  kat.  MSS,  230, 
14>!.  Tiež  taký  z  r.  1690.  Av.  LEOPOLD   DG-RI— SA'G' 

H    B  •  EEX.  Poprsie.  Rev.  PATRÓNA  •  —  HVNGARI^.  *  1690.  Po  bokoch 
Matky  Božej  N— B. 

149,  Tiež  tri-krajciarnik  z  r.  1693. 

150.  Tiež  taký  z  r.  1695.    Na  Rev.  po  bokoch  Matky  Božoj  C^IL 

151,  Tiež  taký  z  r.  1697,  len  pod  Matkou  Božou  :j  štítky. 

152.  Tiež  taký  z  r.  1697,  velmi  málo  od  predešlého  odchodný. 
15:3-  Poltura  z  r.  1695.  Vid  MSS.  č.  252  a  253. 

154,  Tiež  taký  z  r.  1697. 

155,  Tiež  taký  z  r.  1698. 

156,  Tiež  taký  z  r.  1699. 

157,  Tiež  taký  z  r.  1701. 

158,  Tiež  taký  s  nečitateľným  letopočtom. 

159,  Strieborný  krajciar  z  r.  1695.  Av.  LEOPOLDVS  DG-R-I- 
S  *  A  *  —  G  •  HV  •  BO  •  REX.  Poprsie ;  na  spodku  1.  Rev,  PATRÓNA  — 
HVNGAULE  •  16—95.  Matka  Božia,  pod  ňou  uhorský  štít,  po  bokc^ch  C— N. 

im.  161.  Kremnický  duarius  z  r.  1696.  Vid  kat.  MSS.  286.  287. 
Dva  kusy. 

m.  Tiež  taký  z  r.  1697. 

163.  Tiež  taký  z  r.  1698.  Dva  kusy. 

164—168.  Tiež  taký  z  r,  1699.  Päť  kusov. 

169—171.  Tiež  taký  z  r.  1700.  Tri  kusy. 

172—174.  Tiež  taký  z  r.  1701.  Tri  kusy. 

175,  Tiež  taký  z  r.  1702. 

1 76— 182.  Tiež  taký  z  r.  1703.  Sedem  kusov. 

183.  184.  Tiež  taký  z  r.  1705.  Dva  kusy. 

185.  Denár  z  r.  1665.  Viď  kat.  MSS.  337. 

186.  Tiež  taký  z  r.  1668. 

187—188.  Tiež  taký  z  r.  1673.  Dva  kusy. 
189,  Tiež  taký  z  r.  1675. 
190—192.  Tiež  taký  z  r.  1678.  Tri  kusy. 
lOr*.  194.  Tiež  taký  z  r.  1679.  Dva  kusy. 
195.  196.  Tiež  taký  z  r.  1680.  Dva  kusy. 
197—199.  Tiež  taký  z  r.  1681.  Tri  kusy, 

200,  Tiež  taký  z  r.  1682. 
20L  Tiež  taký  z  r.  1684. 

201,  a.  Tiež  taký  z  r.  1686. 


Digitized  by 


Google 


r 


-  181  — 

202.  203.  Tiež  taký  z  r.  1687.  Dva  kusy. 

204.  Tiež  taký  z  r.  1688. 

205.  Tiež  taký  z  r.  1690. 

206.  Tiež  taký  z  r.  1692. 

207.  208.  Tiež  taký  z  r.  1693.  Dva  kusy. 
209—212.  Tiež  taký  z  r.  1694.  Štyri  kusy. 
213—215.  Tiež  taký  z  r.  1695.  Tri  kusy. 
216.  217.  Tiež  taký  z  r.  1696.  Dva  kusy. 

218 — 221.  Tiež  také  s  nečitateľným  letopočtom.  Štyri  kusy. 

Knieža  Franc  Rákóczy.  (1704—1707.) 

222.  Kremnický  strieborný  zlatník.  P  =  3*60  cm.  V  =  14%^0  gr. 
Av.  MO  :  NOV  :  AR(t  :  —  REG  :  HVNG  :  ozdobný,  korunovaný,  dvojdielny, 
uhorský  štít.  Rev.  PATRÓNA  *  —  HVNG  :  1704.  Matka  Božia  s  Ježiškom 
na  pravej  ruke,  po  bokoch  K — B. 

223.  224.  Dvadsiatnik  z  r.  1705.  Vid  kat.  MSS.  445.  Dva  kusy. 
225.  226.  Desiatnik  z  r.  1704.  Vid  kat.  MSS.  444.  Tri  kusy. 
227.  228.  Desiatnik  z  r.  1705.  Päť  kusov. 

229.  230.  Tiež  taký  z  r.  1706,  Štyri  kusy. 
231.  232.  Tiež  taký  z  r.  1706.  M.  zn.  C— M.  Tri  kusy. 
233.  234.  Medená  poltura  z  r.  1704.   M.  zn.  K~B.  Vid  kat  MSS. 
430.  Šesť  kusov. 

235.  236.  Tiež  taký  z  r.  1705.  Šesť  kusov. 

237.  238.  Tiež  taký  z  1706.  Dva  kusy. 

239.  240.  Tiež  taký  z  r.  1706.  M.  zn.  C— M.  Dva  kusy. 

241.  242.  Tiež  taký  z  r.  1707.  Sedem  kusov. 

Jozef  I.  (1705—1711.) 

242.  a.  Mosadzný  pamätník  na  korunáciu  za  krála  uhorského  z  r.  1687, 
P  =  4*5  cm.  Av.  Vypuklé  jioprsie  mladého  Jozefa  G  •  H.  Ponad  jeho 
hlavu  držia  dvaja  anjeli  stužku  s  nápisom:  DJE  SEGEN  KOMEN 
AVF  DAS  HAVBT  lOSEPHS.  Rev.  Vyobrazenie  aktu  korunovania  otcom 
Leopoldom  I.  za  krála  uhorského.  Kolopis:  DO  lOSEPHO  PAIITEM 
QVAM  TVLI  DE  MANV  HOSTIS  IM  GLADIO  •  GEN  •  48.  Na  spoílku: 

iosephVs  prIMVs  In  InferIorI  -  atq Ve  sVperIorI  hVnoa- 

rIa  reX  -  pIVs  aVgVstVs  arChI  —  DVX  aVstrL;. 

243.  Poltura  z  r.  1710.  Dva  kusy.  Vid  kat.  MSS.  č.  460. 

244.  Tiež  poltura  s  nečitateľným  letopočtom. 

245.  Tiež  poltura  z  r.  1711. 

Karol  III.  (1711—1740.) 

246.  247.  Poltura  z  r.  1715.  Dva  kusy. 
248.  249.  Denár  z  r.  1734.  Dva  kusy. 
250.  Denár  z  r.  1735. 


Digitized  by 


Google 


—  18Ž  — 

Maria  Theresia.  (1740—1780.) 

351,  Strieborný  pätnásf-krajcíarnik  z  r.  1744.    Ako  MSS.  t  4ííR 
»  malými  odchýlkami. 

252.  Trl-krajclarnik  (groš)  z  r.  1758.  Kat.  MSS.  493, 

253.  Strieborný  krajciar  z  r.  1758.  Kat.  MSS.  496. 

254.  255.  Denár  z  r.  1746.  Kat.  MSS.  502.  Dva  kusy, 
256.  257.  Tiež  taký  z  r.  1750.  Dva  kusy. 
258—260.  Tiež  taký  z  r.  1752.  Tri  kusy. 

261.  262.  Tiež  taký  z  r.  1753.  Dva  kusy. 

263.  Tiež  taký  z  r.  1755. 

264.  265.  Medená  poltura  z  r.  1763.  Kat.  MSS.  512,  Paf  kusov. 
266.  267.  Tiež  taký  z  r.  1765.  Dva  kusy. 

268.  Medená  poi-poltura  z  r.  1760.  Kat.  MSS.  512. 

269.  Tiež  taký  z  r.  1761. 

270.  271.  Tiež  taký  z  r.  1763.  Dva  kusy. 
2T2,  273.  Tiež  taký  z  r.  1765.  Dva  kusy. 
274,  275.  Tiež  taký  z  r.  1766.  Dva  kusy. 
276.  277.  Tiež  taký  z  r.  1767.  Tri  kusy. 

278.  Medený  krajciar  z  r.  1775. 

279.  Polkrajciar  z  r.  1777. 

280.  Tiež  polkrajciar. 

281.  282.  Polkrajciar  z  r.  1780.  Dva  kusy. 

Franc,  manžel  Márie  Theresie.  (1740 — 65.) 

283.  Medený  Vs-^rajciar. 

Jozef  II.  (1780—1790.) 

284.  Strieboniý  dvadsiatnik  z  r.  1787  Kat.  MSS  571.  a. 

285.  Strieborný  tri-krajciarník  (grošík)  z  r.  1781,  m,  za.  Ä. 

286.  Tiež  taký,  ale  m.  zn.  B. 

2^*7.  Medený  krajciar  z  r.  1782.  A. 

288.  Tiež  taký  z  r.  1782.  C. 

289.  Tiež  taký  z  r.  1782.  W. 

290.  291.  Tiež  taký  z  r.  1790.  Dva  kusy. 
292.  293.  Tiež  taký  z  r.  1790.  S.  Dva  kusy. 
294.  295.  Polkrajciar  z  r.  1781.  A.  Dva  kusy. 

296.  Tiež  taký  z  r.  1781.  B. 

297.  298.  Tiež  taký  z  r.  1781.  S.  Dva  kusy. 

299.  Tiež  taký  z  r.  1782.  F. 

300.  Štvr^krajciar  z  r.  1781.  A. 

30L  302.  Štvrť-krajciar  z  r.  1781.  Dva  kusy. 
303.  Tiež  taký  z  r.  1782.  B. 


Digitized  by 


Google 


—  183  — 

Leopold  II.  (1790—1792.) 

303.  a.  Strieborný  korunovačný  pamätník  z  r.  1790.  P  =  2*5  cm. 
V  ^  4*30  gr.  Av.  Pod  uhorskou  korunou  sedem  riadkový  nápis :  LE- 
OPOLD VS  •  II  •  —  D  •  G  •  ROM  •  IMP  •  S  •  A  —  GER  •  HVN  •  BOH  •  REX  • 
-  ARCfflD  •  ARSTRI^  •  —  CORONATVS  •  —  POSONU  •  XV  •  NOV  •  — 
MDCCXC.  Rev.  Stojací  lev,  v  pravej  dlabe  dvojitý  kríž,  v  lavej  rak. 
štít  držiaci,  nad  ním  kolopis:  PIETATE  •  ET  •  CONCORDIA. 

304.  Strieborný  3-krajolarnlk  z  r.  1792.  Av.  LEOP  •  H  •  D  •  G  •  R  • 
r  S  •  A  •  GE  •  HV  •  BO  •  REX  •  Na  lavo  obrátené  poprsie.  Pod  ním  A. 
Rev.  ARCH  •  A  •  D  •  BVRG  '  —  LOTH  •  M  •  D  •  H  •  1792  X  Známy  orol,  na 
prsiach  3  majúci. 

Franc  (II).  (1792—1835.) 

305.  Malý  križiiak  z  r.  1796.  A.  Kat.  MSS.  608. 

306.  Strieborný  dvadsíatnik  z  r.  1815.  G.  Kat.  MSS.  628. 

307.  Tiež  taký  z  r.  1830.  E. 

307.  a.  Tiež  dvadsiatnik  z  r.  1832. 

308.  Strieborný  desiatnik  z  r.  1823.  Kat.  MSS.  650. 

309.  Str.  päták  z  r.  1818.  A.  Kat  MSS.  654. 

310.  311.  Tiež  taký  z  r.  1820.  Dva  kusy. 

312.  Tiež  taký  z  r.  1821.  A. 

313.  314.  Strieborný  tri-krajciarnik  z  r.  1820.  B.  Dva  kusy. 
315.  316.  Tiež  taký  z  r.  1821.  B.  Dva  kusy. 

317.  Tiež  taký  z  r.  1826.  A. 

318.  Tiež  taký  z  r.  1830. 

319.  Tiež  taký  s  neurčitelným  letopočtom. 

320.  Strieborný  sedmák  z  r.  1802.  A.  Kat.  MSS.  705. 

321.  Tiež  taký,  B. 

322.  Strieborný  dvanásf-krajcíarnik  z  r.  1795.   A.  Kat.  MSS.  697. 

323.  Strieborný  šesf-krajciarnik  s  nečitateľným  letopočtom. 

324.  325.  Medený  30  krajciarnik  z  r.  1807.  A.  Kat.  MSS.  713. 
Dva  kusy. 

326.  Tiež  taký,  ale  B. 

327.  Medený  16-krajclarnik  z  r.  1807.  A. 

328.  Tiež  taký,  ale  B. 

329.  330.  Tiež  taký,  ale  S.  Dva  kusy. 

331.  332.  Medený  6-krajclarnik  z  r.  1800.  B.  Dva  kusy. 
333.  Tiež  taký,  C. 

333.  a.  Tiež  taký,  ale  S. 

334.  Medený  tri-krajciarnik  z  r.  1800.  A. 

335.  Tiež  taký,  len  B. 

336.  Tiež  taký,  len  E. 
a37.  Tiež  taký,  len  G. 

lá* 


Digitized  by 


Google 


—  184  - 

338-  H39.  Tiež  taký,  len  S.  Dva  kusy. 

34<í.  341.  Medený  krajciar  z  r.  1800.  A.  Dva  kusy. 

342.  MS.  Tiež  taký,  ale  B.  Dva  kusy. 

344.  Tiež  taký,  ale  G. 

345.  ;)46.  Tiež  taký,  ale  S.  Dva  kusy. 

347.  348.  Pol-krajciar  z  r.  18a).  A.  Dva  kusy. 
.349.  350.  Štvť-krajciar  z  r.  1800.  A.  Dva  kusy. 
351.  352.  Tri-krajciarnik  z  r.  1812.  B.  Dva  kusy. 
353*  Tiež  taký,  ale  m.  zn.  G. 
354,  H55.  Tiež  taký,  ale  m.  zn.  S.  Dva  kusy. 
,356.  357.  Medený  krajciar  z  r.  1812.  Dva  kusy. 
358,  ^59.  Tiež  taký.  S.  Dva  kusy. 

360.  Tiež  taký.  O. 

361,  362.  Pol-krajciar  z  r.  1812.  A. 
363.  n64.  Tiež  taký.  S. 

365.  Štvrť  krajciar  z  r.  1812.  B. 

366.  ,367.  Medený  krajciar  z  r.  1816.  A.  Dva  kusy. 
368.  ,*i69.  Tiež  taký,  m.  zn.  B.  Dva  kusy. 

370.  Tiež  taký,  m.  zn.  O. 

371.  372.  Tiež  taký,  m.  zn.  S.  Dva  kusy. 
H7H.  :í74.  Pol-krajciar  z  r.  1816.  A.  Dva  kusy. 

375.  Tiež  taký.  B. 

376.  Štvrf-krajciar  z  r.  1816.  A. 

377.  Tiež  taký.  B. 

378.  379.  Tiež  taký.  S.  Dva  kusy. 

Ferdinand  V.  (1835—1840.) 

380.  Strieborný  dvadsíatnik  z  r.  1835.  B.  Kat.  MSS.  m. 

381.  Tiež  taký  z  r.  1838. 

382.  Tiež  taký  z  r.  1842. 

383.  Tiež  taký  z  r.  1845. 

384.  Tiež  taký  z  r.  1846. 

385.  Tiež  taký  z  r.  1848.  K 'B.  s  madarskýrai  kolopisrui. 

386.  Strieborný  desiatnik  z  r.  1748.  K  •  B  •  —  Kat.  MSS.  Sm. 

387.  Strieborný  päták  z  r.  1848.  A. 

388.  Tiež  taký  s  nečitateľným  letopočtom. 

389—391.  Strieborné  tri-krajciare  z  r.  1837.  A.  Tri  kusy. 

392,  Tiež  taký  z  r.  1839,  ale  velmi  pokrívaný. 

393,  Tiež  taký  z  r.  1840.  A. 

394,  Tiež  taký  z  r.  1848.  A. 

395^,397.  Strieborný  šesták  z  r.  1848.  A.  Kat.  MSS.  830.  Tri  kusy, 
398.  399.  Tiež  taký  z  r.  1849.  A.  Dva  kusy. 
éMJ.  Tiež  taký  z  r.  1849.  B. 


Digitized  by 


Google 


^  —  185  — 

4iJL  Tiež  taký  z  r.  1849.  C. 
402.  Tiež  šesták  z  r.  1849.  N -B.  Kat.  MSS.  833. 
.    403.  Medený  trl-krajciarnik  z  r.  1849.  M.  zn.  NB.  Kat.  MSS.  835. 
404.  Medený  krajcrar  z  r.  1848. 

Franc  Jozef  L  (1848—.) 

404.  a.  Cínový  korunovačný  pamätník  z  r.  1867  s  mottom:  Éljen  a 
kiľály,  éljen  a  haza. 

404.  b.  Postriebrený  medený  korunovačný  pamätník  z  r.  1867  s  mottom : 
Éljen  a  haza  és  az  alkotmány. 

404.  c.  d.  Malý  mosadzný  korunovačný  pamätník  z  r.  1867.  s  mottom: 
Éljťn  L  Ferencz  József  és  Erzsébet  magyar  király  párja.  Dva  kusy. 

404.  e.  Pamätník  z  britanie  na  rozpomienku  snemu  z  r.  1861.  P =5  cm, 
íía  Rev.  dve  Strofy  z  „Hazádnak  renduletleniil" . . . 

4í»;\  Strieborný  zlatník  z  r.  1869.  GY  •  F.  Av.  FERENCZ  JOZSEF 
A  '  CSASZÁR.  Panovníkova  hlava  Rev.  MAGYAŔ  ORSZAG— AP  •  KI- 
EALYA  1869.  Uhorský  dvojdielny  štít.  nad  ktorým  dvaja  anjeli  korunu 
držia.  Xa  spodku  pod  vavrínovými  ratolesťami  1  •  F.  Na  okrajku :  BI- 
ZALJUM  AZ  (')SI  ERÉNYBEN.  — 

406,  Strieborný  štvrf-zlatník  z  r.  1858.  Kat.  MSS.  861. 

407,  Strieborný  desiatnik  z  r.  1852.  Kat.  MSS.  866. 

408,  Tiež  taký  z  r.  1853. 

409,  Tiež  desiatnik  z  r.  1860.  Kat.  MSS.  870. 

410,  Strieborný  päták  z  r.  1858.  Kat.  MSS.  875. 

411,  Tiež  taký  z  r.  1859. 

412,  413.  Medený  trí-krajciarnik  z  r.  1851.  Kat.  MSS.  884.  Dva  kusy. 
414-  415.  Tiež  taký  len  m.  zn.  G.  Dva  kusy. 

41ÍK  417.  Medené  dva  krajciare  z  r.  1851.  M.  zn.  B.  Dva  kusy. 

418.  419.  Tiež  taký  s  m.  zn.  G.  Dva  kusy. 

420.  421.  Medený  krajciar  z  r.  1851.  A.  Dva  kusy. 

422.  Tiež  taký  len  m.  zn.  B. 

423.  424.  Medený  pol-krajciar  z  r.  1851.  A.  Dva  kusy. 
425-  Tiež  taký  len  m.  zn.  B. 

426,  427.  Medený  štvrf-krajciar  z  r.  1851.  A.  Dva  kusy. 

428.  429.  Tiež  taký  s  m.  zn.  B.  Dva  kusy. 

430.  Strieborný  dvadsaf-krajciarnik  (dualistický)  z  r.  1869.  Kat. 
MSS.  881. 

43L  Medený  štyri- kra  jciarnik  z  r.  1860.  A  v.  Vo  venci  z  dubového 
lístia  čís.  4,  pod  ním  1860,  na  spodku  A.  Rev.  K  •  K  •  OESTERREICHISCHE 
SC1IEU)EMÚNZE.  V  prostriedku  rak.  orol. 

432.  Tiež  taký  s  m.  zn.  E. 

433.  Tiež  taký  z  r.  1861.  A.  Dva  kusy. 

434.  Tiež  taký  z  r,  1861.  B, 


Digitized  by 


Google 


—  186  — 

435.  Tiež  taký  z  r.  1864.  B. 

436.  Tiež  štyri-krajciamik  z  r.  1868.  KB.  Kat.  MSS.  899. 

437.  Medený  krajciar  z  r.  1858.  A. 

438.  Tiež  taký  z  r.  1858.  B. 

439.  Tiež  taký  z  r.  1858.  M. 

440.  Tiež  taký  z  r.  1858.  V. 

441.  Tiež  taký  z  r.  1859.  A. 

442.  Tiež  taký  z  r.  1859.  B. 

443.  Tiež  taký  z  r.  1859.  E. 

444.  Tiež  taký  z  r.  1859.  M. 

445.  Tiež  taký  z  r.  1859.  V. 

446.  Tiež  taký  z  r.  1860.  A. 

447.  Tiež  taký  z  r.  1860.  B. 

448.  Tiež  taký  z  r.  1860.  E. 

449.  Tiež  taký  z  r.  1860.  V. 

450.  Tiež  taký  z  r.  1861.  A. 

451.  Tiež  taký  z  r.  1861.  B. 

452.  Tiež  taký  z  r.  1861.  E. 

453.  Tiež  taký  z  r.  1862.  B. 

454.  Tiež  taký  z  r.  1862.  E. 

455.  466.  Tiež  taký  z  r.  1863.  E.  Dva  kusy. 

457.  Tiež  krajciar  z  r.  1868.  K -B.  Kat.  MSS.  901. 

458.  Tiež  taký  z  r.  1869. 

459.  Tiež  taký  z  r.  1872. 

460.  Tiež  krajciar  z  r.  1879  pre  Translajtániu. 

461.  Tiež  taký  z  r.  1881. 

462.  463.  Tiež  krajciar  z  r.  1882,  pre  Transl. 

464.  Tiež  taký  z  r.  1883. 

465.  Tiež  taký  z  r.  1885. 

466.  Tiež  taký  z  r.  1886,  pre  Transl. 

467.  Tiež  taký  z  r.  1887,  pre  Transl. 

468.  Tiež  taký  z  r.  1888. 

469.  Tiež  taký  z  r.  1891. 

470.  Pol-krajciar  z  r.  1858.  A. 

471.  472.  Tiež  taký  m.  zn.  B.  Dva  kusy. 

473.  Tiež  taký  m.  zn.  M. 

474.  475.  Tiež  taký  z  r.  1859,  A.  Dva  kusy. 

476.  Tiež  taký  z  r.  1860.  A. 

477.  Tiež  taký  m.  zn.  V. 

478.  Tiež  taký  z  r.  1861.  A. 

479.  Tiež  taký  z  r.  1864.  A. 

480.  Tiež  taký  m.  zn.  B. 

481.  Tiež  pol-krajciar  z  r.  1882.  Kat.  MSS.  909. 


Digitized  by 


Google 


—  187  — 

Sedmohradsko. 

Gabriel  Báthory.  (1608—1613.) 

482.  Strieborný  groi  z  r.  1611.  P  =  2-66  cm.  V  =  2-44  gr.  Av. 
GAB  ■  BATHO  '  —  D  •  G  •  PRIN  •  TRAN.  Na  vrchu  kniežacia  koruna,  po 
bokoch  16-11,  Rev.  GROSSVS  •  REGNI  •  TRANSYL.  V  prostriedku  na 
pravo  hladiaci,  rozprestreté  krýdla  majúci  orol;  na  prsiach  Báthorovský 
ätft,  po  bokoch  N — B. 

Maria  Theresia.  (1740—1780.) 

483.  Dukát  i  r.  1761.  P  =  2-2  cm.  V  =  350  gr,  Av.  M -THERE- 
SIA •  D "  G  '  —  RO  r  GE  •  HU  •  BO  •  RE.  Na  ľavo  obrátené  poprsie.  Rev. 
AR  '  AU  •  lUJX  •  BU  •  ME  •  P  —TRAN  •  CO  •  TY  •  1761.  Korunovaný  dvoj- 
hlavý orol,  na  prsiach  majúci  štít  so  sednjohradskými  znaky. 

484.  485,  Medený  krajciar  (Greschl)  z  r.  1764.  Kat.  MSS.  917. 

Ferdinand  V.  (1735—1848.) 
48a  Strieborný  pamätník.  Vid  Gyôrik  1143. 

Mince  zemí  rakúskych. 
Dolné  Rakúsko. 

Mince  z  XI — XIII.  stoletia,  takzvané  babenbergské  denáre  a  friesach- 
sktí  jednostranné  haliere  (habránky),  podoby  viac  štvorhrannej  než  okrúhlej 
a  stopy  úderov  kladiva  na  sebe  nosiace,  razené  babenbergskými  kniežatmi 
a  solnoliradskými  biskupmi,  väčším  dielom  vo  Friesachu  *),  Viedni,  Vie- 
deôskoDi  Navoiii  Meste  a  v  Solnohrade.    Máme  z  nich   dvadsať  druhov. 

487.  Strieborný,  ätvorhranný  halier:  v  priehlbinke  pol  mesiac  s  hviezdou. 

488.  Menej  Stvorhranný  halier. 

489.  Štvorhranný  halier,  s  dvoma  concentrickými  kruhy,  vodorov- 
nými čiarami,  s  bodkami,  stlpami  a  oblukami. 

490.  Štvoľhianný  halier,  v  prostriedku  podobu  rozkrýdleného  vtáka 
majúci. 

491 — 494.  Tiež  halier  so  šesť  papršlekovou  hviezdou,  a  šiestymi  ro- 
settkami;  4  kusy. 

495— 5(X).  Halier  s  okrášleným  krajom,  vnútri  kríž;  6  kusov. 
501  -  509.  Halier.  Rozpiate  krýdla  a  polmesiac  s  hviezdou ;  8  kusov. 
510 — 513*  Halier  s  podobou  kráčajúcej  labute;  4  kusy. 
514 — ^519*    Halier,   majúci  s  trojrohou  korunou  pokrytú,   kaderavú 
davu  majúci;  íJ  kusov. 


^)  Friesacb  mesto  v  Korutánsku  so  starou  mincovňou  a  biskupským  sídlom, 
oku  1070  prešlo  darom  do  majetku  solnohradskému  arcibiskupstvu  a  tak  trvalo 
i  po  n>k  1806. 

Digitized  by  VjOOQIC 


—  188  - 

520 — 523.  Halier  s  jednoduchon  hlavou;  4  kusy. 

524 — 527.  Tiež  halier  s  menšou  hlavičkou;  4  kusy. 

528—538.    Haliere  s  rozkrýdlenýra  kráčajúcim  vtákom;    11  knsov, 

539.  Halier  s  ludskou,  v  každej  ruke  po  jednom  kríži  držiacou  po- 
stavou. 

540—550.  Haliere  s  na  lavo  bežiacim  levom;  11  kusov. 

551 — 555.  Tiež  haliere  s  bežiacim  koníkom;  5  kusov. 

556.  557.  Podobné  haliere,  s  levom  držiacim  v  pravej  dlabe  meS; 
2  kusy, 

558—566.  Halier  s  mužskou,  v  pravej  meč,  v  lavej  štít  držiacou 
postavou;  9  kusov. 

567.  568.  Halier  so  zvieratkom,  v  pravej  dlabe  meč  držiacim ;  2  kuí^y, 

560.  570.  Halier  so  šesť  ramennou  rosettkou;  dva  kusy. 

571^578.  Osem  kusov  nerozluštitelných. 

Maximilian  II.  (1493—1519.) 

579.  Strieborný  groš  z  r.  1514.  Av.  ARCHIDVX  •  AV  —  STRIE  * 
M  '  D  '  X  ■  IIII.  V  perlovci  kniežacou  korunou  ozdobený  rakúsky  Štít  so 
stuhou.  Pod  štítom  známka.  Rev.  STYRIE  •  CARINTH  •  TIROLI  •  +  \^  pro^ 
striedku  v  podobe   troj  lístka  štýTsky,   korutánsky  a  tyrolský  štít  (erb  í. 

58(J,  Tiež  taký  z  r.  1519,  len  po  bokoch  štítu  na  Av.  písmeny  W— H. 
a  rok  v  arabských  čfsliciach.  Rev.  taký,  ako  na  predošlom,  len  TIROIJS, 

Matiaš    (1612-1619.) 

581,  Strieborný  groš  z  r.  1619.  Viď  Kat.  MSS.  č.  13. 

Ferdinand.  II.  (1619—1637.) 

582.  Pol-tollar  z  r.  1624.  P=z3'60  cm.  V  =13-95  gr.  Av.  FEÄ* 
niNAXDVS  •  II  •  D  :  G  •  R  •  S  •  AVG  •  G  •  H  •  B  •  REX.  Panovníkovo  na  Ťavo 
hladiacií  poprsie,  so  španielskym  f^olierom  okolo  hrdla.  Na  spodku  m. 
ZD,  e.  Iítw.  ARCHID  •  AVS  •  DVX  •  —  BVR  •  CO  •  TYR  •  %  1624.  VniUrí 
korunovaný,  dvojhlavý  orol  s  mnohodielnym  štítom  na  prsiach,  v  ilťiapocb 
meč  a  žozlo.  Pod  orlom  rak.  dvojdielny  štít. 

5H3.  Strieborný  groš  z  r.  1622,  ako  čís.  15  MSS. 

584,  585.  Tiež  taký  z  r.  1624.  2  kusy. 

58U.  Tiež  z  r.  1626. 

587.  588.  Tiež  taký  z  r.  1627;  2  kusy. 

589,  Tiež  taký  z  r.  1630. 

590,  Tiež  taký  z  r.  1634.  MSS.  čís.  24,  len  v  kolopise  na  Rev.  M  '  M, 

591,  Tiež  taký  z  r.  1635. 

592—594,  Tiež  také  s  neurčitelným  letopočtom;  3  kusy. 
mtj.  strieborný  krajciar  z  r.  1625.  MSS.  čís.  26. 


Digitized  by 


Google 


—  189  — 

51ÍH.  Tiež  taký  s  nečitateliiým  letopočtom. 

597.  Tiež  taký  z  r.  1627. 

Leopold  I.  (1658—1705.) 

598.  Strieborný  l5-krajciamik  z  r.  1659,  podobný  ako  MSS.  čís.  39. 
51)9.  Tiež  taký  z  r.  1660. 

fíOO,  Tiež  taký  z  r.  1661. 
mi.  Tiež  podobný  z  r.  1695. 

602.  Strieborný  šesMcrajciarnik  z  r.  1680.  MSS.  čís.  57. 
m^.  Tiež  taký  z  r.  1685. 

ai4.  strieborný  groš  z  r.  1661.  Podobný  MSS.  č.  62. 
605.  Tiež  taký  z  r.  1668. 
miy.  Tiež  taký  z  r.  1669. 
60i.  Tiež  taký  z  r.  1672. 
ťí08-610.  Tiež  taký  z  r.  1696;  3  kusy. 
iíl  1—615.  Tiež  taký  s  nečitatelným  letopočtom;  5  kusov. 
616.  617.    Strieborný  krajcíar   z  r.   1693  s  dvojhlavým   orlom  na 
prsiach  1  majúcim;  2  kusy. 

618.  619.  Tiež  taký  z  r.  1697,  m.  zn.  C -B.;  2  kusy. 
020.  621.  Tiež  taký  z  r.  1697,  bez  m.  zn.;  2  kusy. 
622.  623.  Tiež  taký  z  r.  1698,  m.  zn.  C -B.;  2  kusy. 
624.  625.  Tiež  taký  z  r.  1698,  bez  m.  zn. ;  2  kusy. 

626.  Tiež  krajciar  z  r.  1700,  bez  m.  zn. 

627.  Tiež  taký  z  r.  1700,  m.  zn.  F  •  N. 

628.  Tiež  z  r.  1703,  m.  zn.  G  •  E. 

G29— 632.  Tiež  krajciare  s  nečitatelným  letopočtom;  4  kusy. 

633.  Trojnfk  z  r.  1671.  MSS.  94. 

634.  Tiež  taký  z  r.  1681. 

635.  Tiež  taký  z  r.  1694. 

636.  Tiež  taký  z  r.  1695. 

637-640.  Tiež  taký  z  r.  1696;  4  kusy. 

641-643.  Tiež  taký  z  r.  1697;  3  kusy. 

644—646.  Tiež  taký  z  r.  1704;  3  kusy. 

647.  Tiež  taký  z  r.  1705. 

648—649.  Tiež  taký  s  nečitatelným  letopočtom;  2  kusy. 

Jozef  I.  (1705—1711.) 

í>50.  Strieborný  groš  z  r.  1708,  m.  zn.  F  •  N. 

651.  Strieborný  groi  z  r.  1709,  m.  zn.  F -N. 

652.  Tiež  taký  z  r.  1709,  len  menší. 

653.  Tiež  taký  z  r.  1710. 

653.  a.  Strieborný  krajciar  z  r.  1705. 
653.  b.  Tiež  taký  z  r.  1706. 


Digjtized  by 


Google 


1 


—  190  — 

Karol  VI.  (1711— 1 740.) 

654.  655.  Strieborný  groš.  z  r.  1712;  2  kusy. 

656.  Tiež  taký,  s  m.  zn.  F  •  N. 

657.  Tiež  taký  z  r.  1729. 

658.  Tiež  taký  z  r.  1730,  na  prostriedku  prebitý. 

Maria  Theresia.  (1740-1780.) 

659.  Strieborný  pamätník.  P  =  30  cm.  V  =  850  gr.  MAR  : THE- 
ItES :  —  AUGUSTA  •  R :  F :  Krásno-vypuklé  poprsie.  Na  spodku  W.  Rev. 
v  polkruhu:  lUSTISIA  ET  CLEMENTIA.  Korunovaná  ženská  podoba 
šedi  na  ležiacom  korunovanom  levovi,  držiac  v  pravej  ruke  Stit  s  dvo- 
jitým krížom,  v  lavej  meč  a  palmu.  Na  spodku  nápis:  REGNORUM  ~ 
FULCKA. 

660.  Strieborný  pftNkrajcíarnik  s  nečitateľným  letopočtom. 

661.  Strieborný  krajciar  z  r.  1750, 

662.  Strieborný  dvadsiatnik  z  r.  1768.  MSS.  196. 

663.  Medený  krajciar  z  r.  1780.  H. 

664—666.  Tiež  taký  z  r.  1780.  K.  MSS.  223;  3  kusy. 

667.  Tiež  taký  z  r.  1780.  W. 

668.  Tiež  krajciar  z  r.  1760.  P. 

669.  670.  Tiež  taký  z  r.  1760.  W.;  2  kusy. 
671.  672.  Tiež  taký  z  r.  1761.  K.;  2  kusy. 

673.  Tiež  taký  z  r.  1761.  P. 

674.  Tiež  taký  z  r.  1761.  W. 

675.  676.  Tiež  taký  z  r.  1762.  G.;  2  kusy. 
677—679.  Tiež  taký  z  r.  1762.  K.;  3  kusy. 
680.  681.  Tiež  taký  z  r.  1762.  P.;  3.  kusy. 

682.  Tiež  taký  z  r.  1763.  G. 

683.  684.  Tiež  taký  z  r.  1763.  W.;  2  kusy. 

685.  Tiež  krajciar  z  r.  1772.  G.  Na  Av.  len  dolno  rak.  erb. 

686—688.  Medený  krajciar  z  r.  1759  s  rak.  stuhou  na  Rev.  ;t  kusy. 

689—691.  Tiež  taký  z  r.  1765.  3  kusy. 

692.  Štvrť  krajciar  z  r.  1777.  S. 

6lt3.  694.  Pol-krajciar  bez  letopočtu.  K. ;  2  kusy. 

Franc  I.  (1743—1765.) 

695-697.  Medený  krajciar  z  r.  1760.  W.;  3  kusy. 
698.  699.  Tiež  taký  z  r.  1762.  W.  2  kusy. 

700.  Tiež  taký  z  r.  1763.  W. 

701.  Pol-krajciar.  K. 

702.  Krajciar  z  r.  1759.  W-I. 

703.  Tiež  taký  z  r.  1765.  W— I. 


Digitized  by 


Google 


—  191  — 

Jozef  II.  (1780—1790.) 

7n4.  Medený  krajciar  z  r.  1774.  S. 
70ô.  706.  Medený  pol-krajoiar  z  r.  1779;  2  kusy. 
707.  708.  Medený  krajciar  z  r.  1781.  A.  2  kusy. 
WX  710.  Tiež  taký  z  r.  1781.  S.  2  kusy. 
711—713.  Tiež  taký  z  r.  1782.  B.  3  kusy. 
714.  Pol-krajciar  z  r.  1781.  S. 
71.5.  Tiež  taký  z  r.  1782.  S. 
7HÍ.  Tiež  taký  z  r.  1783.  F. 

717.  Štvrť-krajciar  z  r.  1781.  B. 

718.  Tiež  taký  z  r.  1782.  B. 

Franc  II.  (1792—1831.) 

719.  720.  Medený  krajciar  z  r.  1805.  H.  (Halí  v  Tyrolsku).  2  kusy. 

720.  a.  Bronzový  jubilejný   pamätník  na  25-ročné  panovania  Jeho 
Veličenstva  z  r.  1873.  Gyôrik  709. 

7:^.  b.  Mosadzný  pamätník  sAatku  arcikAaza  Rudolfa  s  princeznou 
Štefániou,  z  r.  1881. 

Franc  Jozef  I.  (1848—.) 

721.  Strieborný  dvadsaf-krajciarnik  z  r.  1868.  MSS.  313. 

722.  Medený  dva-krajciarnik  /  r.  1848.  A.  MSS.  326. 

723.  724.  Medený  krajciar  z  r.  1873.  A.  2  kusy. 

725.  Tiež  taký  z  r.  1878. 

726.  Tiež  taký  z  r.  1879. 

727.  Tiež  taký  z  r.  1881. 

728.  Tiež  taký  z  r.  1885. 

729.  5/,0-krajciar  z  r.  1881. 

730.  731.  Tiež  taký  z  r.  1885.  2  kusy. 

ätýrsko. 

Ferdinad  II.  (1619—1637.) 

732.  Strieborný  groš  z  r.  1622. 

Leopold  I.  (1657—1705.) 

733.  Strieborný  šesf-krajciarnik  z  r.  1691. 
734—736.  Strieborný  gni  z  r.  1700.  3  kusy, 
7.^7.  Tiež  taký  z  r.  1702. 

738.  739.  Tiež  taký  z  r.  1703.  2  kusy. 

740,  Strieborný  krajciar  z  r.  1676.    Av.  Poprsie  so  známym  kolQ- 


Digitized  by 


Google 


} 


—  192  — 

pisom  a  1  na  spodku.  Rev.  Známy  kolopis,  štvorramenný  kríž,  v  prostriedku 
v  štítku  štýrskeho  leoparda  majúci.  Po  bokoch  lA — N.  Na  spodku  IG  — 7tí. 

741.  Tiež  taký  z  r.  1695(?). 

742.  743.  Tiež  taký  z  r.  1702.  2  kusy. 

Jozef  I.  (1705—1711.) 

744.  Strieborný  groi  z  r.  1708. 

Karol  VI.  (1711—40.) 

745.  Strieborný  gros  z  r.  1730.  Čís.  3  na  Rev.  pod  orlom. 

746.  Tiež  taký  z  r.  1740.  Čís.  3  na  Av.  pod  poprsím. 

Maria  Theresia.  (1740—1780.) 

747.  Strieborný  krajciar  z  r.  1743.   Av.  Poprsie  so   známym  kolo- 
pisom.  Rev.  Složený  korunovaný  štít,  v  prostriedku  so  štýrskym  leopardoiii. 

Korutánsko. 

Maximilián  I.  (1493—1519.) 

747.  a.  Strieborný  groš  z  r.  1517. 

Ferdinand  II.  (1590—1637.) 

748.  Strieborný  gruš  z  r.  1636. 

Leopold  I.  (1657—1705.) 

749.  Strieborný  groš  s  neCitatelným  letopočtom. 

750.  Tiež  strieborný  groš  z  r.  1696. 

Gorica. 

Leonhard.  (1454—1500.) 

751.  Strieborný  solldus.  Gyôrik  857. 

Maria  Theresia.  (1740—1780.) 
751.  a.  Medené  jedno  soldi  z  r.  1763.  G. 

Jozef  II.  (1780—1790.) 
751.  b.  Medené  jedno  soldi  z  r.  1788.  K.  2  kusy. 

Franc  II.  (1792-1835.) 
751,  c.  Medené  dve  soldi  z  r.  1799.  S, 


Digitized  by 


Google 


-^ 


-  193  - 

Tyrolsko. 

Sigismund.  (1439—96.) 

752.  Strieborný  solidus.   Av.  Osemramenný  kríž.   Kolopis:  SI— lilS 
-MUN— DVS.  Rev.  Orlica  a  kolopia TIROL. 

753.  Strieborný  solidus.  Av,  Osemramenný  kríž  s  kolopisoi u:  AIÍf'HI 
-DVX— ILLV— [STRI].  Rev.  COMES— TIROL -f  i 

Leopold,  syn  arcikôaza  Karola.  (1623—32.) 

754.  755.  Strieborný  groš,  korunované  poprsie.  2  kusy.  I 

756.  Tiež  groš,  ale  nekorunovanné  poprsie.  I| 

Ferdinand  Karol.  (1632—62.) 

757.  Strieborný  groš  z  r.  1638.  Gyôrik  908. 

758.  759.  Tiež  taký  z  r.  1647.  2  kusy. 

760.  Tiež  taký  s  nečitateľným  letopočtom. 

Arcikňaz  Žigmund  Franc  (1662—65.) 

761.  Strieborný  groš  z  r.  1663.  Gyôrik  916.  | 

Leopold  IV.  (ako  cisár  I.)  (1665—1705.) 

762.  Strieborný  pätnásf  krajciarnik  z  r.  1694. 

763.  Strieborný  šesí-krajciarnik  z  r.  169.. 

Karol  VI.  (1711—40.)  ^ 

764.  Strieborný  groš  z  r.  1738.  i 

765.  Tiež  taký  z  r.  1739.  • 

766.  Strieborný  krajoiar  z  r.  1712.  IFK. 

767.  Tiež  krajciar  bez  letopočtu. 

Tjrrolsko. 

Maria  Theressia.  (1740-80.) 

767.  a.  Strieborný  päták  z  r.  1779. 

768.  769.  Medený  krajciar  z  r.  1760,  2  kusy.  Gyôrik  94-^. 

770.  Tiež  taký  z  r.  1761. 

771.  Tiež  taký  z  r.  1764. 

772.  Tiež  taký  z  r.  1765. 

773.  774.  Tiež  taký  z  r.  1767,  2  kusy. 
775.  776.  Tiež  taký  z  r.  1768,  2  kusy. 

Jozef  II.  (1780—1790.) 

777.  778.  Medený  krajciar  (Groeschl)  z  r.  1781.  2  kusy.  Gyoiík  I2.S1. 
779.  780.  Tiež  taký  z  r.  1782.  3  kusy. 


Digitized  by 


Google 


-  1Ô4- 

Biskupstvo  Brixen. 
Karol,  rakúske  arciknieža.  (1613 — 24.) 
781.  Strieborný  groi  z  r.  1622. 

Arcibiskupstvo  Solnohradské. 

Leonhard  Keutschbachský.  (1495—1519.) 

781.  a.  Strieborná  minca  z  r.  1500.  Gyôrik  1047. 

782.  Tiež  podobná  z  r.  1513. 

783.  Strieborný  jednostranný  halier  z  r.  1514.  Gyôrik  IÔii3. 

Matíaá  Lang  Wellenburgsky.  (1519 — 40.) 

784.  Strieborná  minca  z  r.  1521. 

785.  Strieborný  groš  z  r.  1531.  Gyôrik  1068. 

786.  Tiež  taký  z  r.  1532. 

787.  Strieborný  jednostranný  halier,  bez  letopočtu.  Gyôrik  10G9. 

788.  Tiež  taký. 

789.  Jednostranný  strieborný  halier  z  r.  1555. 

Bellassi  Ján  Jakub  Khuen.  (1560—86.) 

790.  Strieborný  jednostranný  halier  z  r.  1561. 

Paris,  Lodronsky  gróf.  (1618—58.) 

791.  Strieborný  krajciar  s  nečitateľným  letopočtom. 

Gróf  Guidobaldus  Thun.  (1654—68.) 

792.  Strieborný  krajciar  z  r.  16.. 

Khuenburgský  gróf  Gandolph     aximilian.  (1668 — ^87.) 

793.  Strieborný  15-krajciarnik  z  r.  1681. 

794.  Strieborný  groš  z  r*  1679. 

795—797.  Tiež  taký  z  r.  1681.  Gyôrik  1090.  3  kusy. 

798.  Strieborný  krajciar  z  r.  1675.  Gyôrik  1093. 

Gróf  Ján  Ernest  Thun.  (1687—1709.) 

799.  Strieborný  groi  z  r.  1690.  Gyôrik  1097. 

800.  Strieborný  krajciar  z  r.  1690.  Gyôrik  1098. 

Dictrichsteinsky  gróf  Ondrej.  (1747—1753.) 

801.  Strieb.  štyri  krajciare  z  r    1747. 

Schrattenbachský  gróf  Žigmond.  (1753 — 71.) 

802.  Strieborný  krajciar  s  nečitateľným  letopočtom.    Oynrik  1 1 1 L 


Digitized  by 


GooQle 

i 


—  195  — 

Gróf  Hieronymus  Colloredo.  (1772—1803.) 

803.  Strieborný  20-krajcíarník  z  r.  1802.  Gyorik  1118. 

804.  Medené  dva  píennigy  z  r.  1781. 

805.  Tiež  dva  pfennigy  z  r.  1793. 

Arciknaz  Ferdinand.  (1803—1806.) 
8í)*i.  Medený  krajclar  z  r.  1805.  Gyorik  1142. 

Česko. 

Václav  II.  (1278—1305.) 

807.  Strieborný  pražský  groš. 

Václav  III.  (1305—1306.) 

808.  Strieborný  pražský  groš. 

Vladisláv  II.  (1471—1516.) 

809.  Strieborný,  jednostranný  halier. 

Ludvik  I.  (1516—26.) 

810.  Neurčitelný  pražský  groi  z  r.  15..  mosadzný. 
81 L  Strieborný,  jednostranný  halier. 

Rudolf  II.  (1576—1612.) 

812.  Strieborný,  jednostranný  halier.' z  r.  1597. 

813.  Medený  početný  peniaz  z  r.  1577. 

Ferdinand  II.  (1619—1637.) 
814  Strieborný  groš  s  uškom,  z  r.  1630. 

Leopold.  I.  (1657—1705.) 

815.  Strieborný  iesf-krajciarnik  z  r.  1691.  M.  zn.  MV. 
81  C.  Strieborný  groš  z  r.  1695. 

817.  Tiež  taký  z  r.  1696. 

818.  Tiež  taký  z  r.  1697. 

819.  Tiež  taký  z  r.  1699. 
B2iX  Tiež  taký  z  r.  1700, 

821.  Strieborný  krajciar  z  r.  1711. 

Jozef.  I.  (1705—1711.) 

822—826.  Strieborný  groš  z  r.  1707.  5  kusov. 
827.  828.  Tiež  taký  z  r.  1709.  2  kusy. 


Digitized  by 


Google 


—  196  — 

Karol  VI.  (1711—1740.) 

829.  Strieboraý  groš  z  r.  1719. 

830.  Tiež  taký  z  r.  1721. 

831.  Tiež  taký  z  r.  1726. 

Morava. 

Moravské  stavy. 

832.  Strieborných  12-krajciarov  z  r.  1620.  Gyorik.  1314. 

Holomúcke  arcibiskupstvo. 

Lichtensteinský  Karol.  (1664—95. 

833.  Strieborný  groš  z  r.  1695. 

834.  Tiež  taký  s  nečitateľným  letopočtom. 

Lotharingský  Karol.  (1695—1711.) 

835.  Strieborný  krajcíar  z  r.  1701. 

Sliezsko. 

Karol  VI.  (1711—1740.) 

836.  Strieborný  šesf-krajciarnik  z  r.  1713,  prevŕtaný  na  vrehiu 

837.  Strieborný  groš  z  r.  1716. 

Opava. 

Lichtensteinský  Karol. 

838.  Strieborný  groš  z  r.  1618.  Av.  CAROL  •  D  •  G  •  —  li  ■  OPPA- 
VI/E.  Nie  narozoznanie  poprsie,  na  spodku  3.  Rev.  PRIN  •  DE  •  LICHTEXS  ^ 
618.  Cez  prostriedok  pre\Ttaný. 

Galícia. 

Maria  Theresia.  (1772—80.) 

839.  Strieborný  15-krajcíanik  z  r.  1776.  Gyorik  1380. 

Nemecká  rfša. 

Nemecké  cisárstvo. 

Vilhelm  I.  (1871—88.) 

840.  Strieborných  SO-pfennígov  z  r.  1876. 

841.  842.  Strieborných  20pfennigov  z  r.  1876.  2  kusy. 


Digitized  by 


Google 


á 


—  11)7  - 

843.  844.  Niklových  lO-pfennigov  z  r.  187(1  3  kusy. 
845.  846.  Niklo\7ch  5-pfennígov  z  r.  187(>.  2  kusy. 

847.  Medené  2-pfennigy  z  r.  1873. 

848.  849.  Tiež  také  z  r.  1874.  2  kusy. 
850.  851.  Tiež  také  z  r.  1895.  2  kusy. 

852.  Medený  1  pfennig  z  r.  1874. 

853.  854.  Tiež  také  z  r.  1875.  4  kusy. 
855.  85f).  Tiež  také  z  r.  188G.  2  kusy. 

857.  Mosadzných  immitovaných  10  mariek  z  r.  1874. 

Brandenburg. 

Geofg  Wilhelm.  (1(519—40.) 

858.  Strieborný  groš  (poltura)  z  r.  1627.  Av.  GE  •  WI  •  MA  •  —  BR• 
S  -  R  •  I. . .  štyridielny  štít  s  malým  štítkom  v  prostriedku.  Rev.  MONE  * 
NO  ^  —  DVC  •  PRVS.  Ríšske  jablko,  vnútri  24,  s  bokov  2—7. 

859.  Strieborný  krajciar  z  r.  1624.  Av.  Jednohlavý  orol  na  prsiach 
žezlo  majúci.  Rev.  Ríšske  jablko  s  9(3.  Na  bokoch  1() — 24. 

Fridrich  Wilhelm.  (1040—88.) 

860.  Medený  groš  velmo  zle  zachovaný  a  prevŕtaný. 

Pruské  kráľovstvo. 

Fridrich  II.  (1740—1786.) 

861.  Strieborné  2  groše  z  r.  1747.  Gyorik  92. 

862.  Strieborný  krajciar  z  r.  1740.  Gyorik  78. 

863.  Tiež  taký  z  r.  1744. 

864.  Tiež  taký  z  r.  1746. 

865.  Tiež  taký  z  r.  1751. 

866.  Postriebrený  7^4  toliar  z  r.  1782.  Gyorik  73. 

867.  Strieborné  3  groše  pre  mesto  Gent  vo  Flandrii. 

Fridrich  Wilhelm  III.  (1797—1840.) 

868.  Medené  4  pfennigy  z  r.  1821.  Gyorik  123. 

869.  Medené  2  pfennigy  z  r.  1822. 

870.  Medený  I  pfennig  z  r.  1836. 

Fridrich  Wilhelm  IV.  (1840—58.) 

871.  872.  Strieborný  2V2  groš  z  r.  1842.  2  kusy.  Gyorik  141. 

873.  Strieborný  groš  z  r.  1851. 

874.  Medený  pfennig  z  r.  1849. 

14 


Digitized  by 


Google 


v^ 


—  198  — 

Vilhelm  I.  (1861—1888.) 

875.  Strieborný  groš  z  r.  1864.  A. 

876.  Tiež  taký  z  r.  1865.  A. 

877.  Tiež  taký  z  r.  1870.  B. 

878.  Streborný  2»/;  groša  z  r.  1873.  A. 

879.  Medené  3  pfennigy  z  r.  1863. 
srn.  Medené  2  pfennigy  z  r.  1860. 

881.  Tiež  také  z  r.  1864. 

882.  Medený  pfennig  z  r.  1863. 

883.  Tiež  taký  z  r.  1864. 

Bavorsko. 

Albert  IV.,  alebo  múdry.  (1460—1508.) 

884.  Strieborný  groš  z  r.  1500.  Gyôrik  508. 

Vilhelm  a  Ludvik.  (1.508—1550.) 

885.  Strieborný  jednostranný  halier  z  r.   1534. 

Max  Emanuel.  (1679—1726.) 

886.  Strieborný  groš  z  r.  1715. 

887.  Tiež  taký  z  r.  1716. 

888.  Tiež  taký  z  r.  1718.  Gyôrik  519. 

Albert  Karol.  (1726—45.) 

889.  890.  Strieborný  groš  z  r.  1736.  2  kusy. 

891*  Strieborný  (vicariatus)  groš  z  r.  1740.  Gyôrik  52(1 

Vol.  kn.  Max  Jozef.  (1745—77.) 

892.  Toliar  z  r.  1776.  Av.  poprsie.  Rev.  Matka  Božia. 

893.  Strieborný  desiatnik  z  r.  1769. 

894.  Tiež  taký  z  r.  1773. 

895.  Tiež  taký  s  nečitatelným  letopočtom. 

896.  Striebojný  groš  z  r.  1752. 

897.  Tiež  taký  z  r.  1764.  Gyôrik  532. 

Král  Max  Jozef.  (1799—1825.) 

808,  Strieborných  šesf-krajciarov  z  r.  1804.  Gyôrik  562, 

899.  Tiež  také  z  r.  1807. 

90íj.  Strieborný  krajciar  z  r.  1821. 

901,  Medený  krajciar  z  r,  1806. 


Digitized  by 


Google 


—  19í)  — 

Ludvik  I.  (1825— 184S.) 

\m.  Strieb.  6-krajciarov  z  r.  1827. 
903,  Strieb,  krajciar  z  r.  1840. 

Max  II.  (1848—64.) 

9^"^4.  Strieborný  krajqiar  z  r.  1849. 
91^5.  Tiež  taký  z  r.  1854. 
W6.  Tiež  takt  z  r.  1856. 

907.  Tiež  taký  z  r.  1861. 

908.  Tiež  taký  z  r.  1862. 

909.  Medený  pfennig  z  r.  1850. 

910.  Tiež  taký  z  r.  1852. 

911.  Medený  polkrajciar  z  r.  1854. 

Ludvik  II.  (1864—86.) 

912.  Medené  dva  pfennígy  z  r.  1870. 

913.  Tiež  taký  z  r.  1871, 

Bavorské  mestá  a  grófstva. 

Mesto  Augsburg 

914.  Strieborný  krajciar  z  r.  1642,  od  Ferdinanda  III. 

Mesto  Kempten. 

915.  Strieborný  peniaz  z  r.  1511. 

916.  Tiež  taký  z  r.  1521. 

917.  Tiež  taký  z  r.  1525. 

Mesto  Nurberg. 

918.  Strieborný  krajciar  z  r.  1773. 

ôttingeiiské  grófstvo. 

Wolfgang  a  Joachim. 

919.  Strieborníl  široká  minca  z  r.  1519. 

Albert  Ernest.  (1674—83.) 

920.  Toliar  (falsificat)  cínový  z  r.  1675. 

Wtirzburgské  kniežatstvo. 
92L  Striehomých  šesf-krajciarov  z  r.  1807. 


14* 

Digitized  by 


Google 


—  2(X)  — 

Sasko. 

Fridrich  III.  (múdry),  1486—1525  s  Jánom  a  Georgom 
(z  Ernestinskej  línie.) 

922.  Strieborný  gros  (Schwertgrosclien).  Gyôrik  867. 

Ján  Georg  I.  (1611 56.)  (z  Albertinskej  línie.) 

92?K  Strieborný  gros  z  r.  1623. 

Fridrich  August.  (1768-1806,  ako  krá!  1826.) 

924,  925.  Medený  pfennig  z  r.  1772.  2  kusy. 

926.  Tiež  taký  z  r.  1796.  Gyôrik  942. 

927.  Medené  4-pfennigy  z  r.  1808. 

928.  Medený  pfennig  z  r.  1811. 

Fridrich  August  II.  (18:36—1854.) 

929.  Strieborný  Vs  "ový  groš  (5  pfennigov)  z  r.  1848. 
930-  Medené  2  pfennigy  z  r.  1846. 

931.  Medený  pfennig  z  r.  1838. 

Ján.  (1854—76.) 

933.  1>33.  Strieborné  dva  nové  groše  z  r,  1865.  2  kusy. 

934.  Strieborný  nový  groš  z  r.  1863. 

935.  936.  Medených  5-pfennigov  z  r.  1863.  2  kusy. 
93T.  Tiež  taký  z  r.  1867. 

938.  Tiež  taký  z  r.  1869. 

935—941.  Medené  2  pfenniqy  z  r.  1859.  3  kusy. 

942.  Tiež  2  pfennigy  z  r.  1864. 

943.  Tiež  taký  z  r.  1866. 

944.  Tiež  taký  z  r.  1869. 

945.  Medený  pfennig  z  r.  1865. 

Kniežatstvo  Sasko-Coburg-Gotha. 

Ernest.  (1826-44.) 

946.  Strieborné  3  krajciare  z  r.  1832. 

Kniežatstvo  Saské-Meiningen. 

Bernhard  Erich  Freund.  1821. 

947-  Strieborné  3  krajciare  z  r.  1831. 
948,  Strieborných  6  krajciarov  z  r.  1834. 


Digitized  by 


Google 


r 


—  201  — 


Yeľko-kniežatetTO  Sasko-Weimar-Eeiseuaeh^ 

Fridrich. 
941K  iledený  krajciar  z  r.  1755. 

Karol  August.  (1758—1828.) 
m\  Mt^dené  3  pfennigy  z  r.  1808. 

Yelkokuiežatstvo  Baden. 

Karol  Ludvik  Fridrich  (1811—18.) 
9dL  Strieborných  šesť  krajciarov  z  r.  1816. 

Ludvik  (1818—1830.) 

952.  Modený  krajciar  z  r.  1829. 

Leopold  Karol.  (1830—1852.) 

953.  Strieborné  tri  krajciare  z  r.  1848. 

954.  Medený  krajciar  z  r.  1846. 

955.  Tiež  taký  z  r.  1849. 

Fridrich  Wilhelm.  (1852—56.) 

956.  Strieborných  šesf.  krajciarov  z  r.  1855. 

957.  Medený  krajciar  z  r.  1856. 

Wilhelm  Ludvik  Fridrich.  (1852—.) 

958.  Medený  krajciar  z  r.  1865. 

959-  Tiež  krajciar  na  pamiatku  pokoja  1871. 

Krárovstvo  Wilrtenberg. 

Ludvik. 
9(50.  Strieborný  krajciar  z  r.  1725. 

Karol  Eugen.  (1744—93.) 
mt  Stľieb.  desiatnik  z  r.  1765. 

Wilhelm.  (1816—40.) 

962.  Strieborných  šesf-krajciarov  s  nečitateľným  letopočtom. 

963.  strieborný  dvadsiatnik  z  r.  1818.  Prevŕtaný. 

964.  Strieborný  sesf  krajciarnik  z  r.  1825. 

15 

Digitized  by 


Google 


—  202  — 

Wilhelm  íl.  (1840—49.) 

í)65.  Medený  ^l^-kralohv  z  r.  1846. 

966.  Tiež  Vs-krajciar  z  r.  1862. 

967.  Strieborný  krajciar  z  r.  1864. 

968.  Tiež  taký  z  r.  1872.  • 

Fridrich  wiuttemberg  —  mômpelgardské  knieža. 

969.  Strieborný  krajciar  z  r.  1703. 

Hanoveránske  královstvo. 

Georg  IV.  (1851—66.) 

970.  Strieborný  gros  z  r.  1858. 

971.  Strieborný  ^/.-gro^  z  r.  1858. 

Hanoveránske  mestá. 

Goslár. 

972.  Medný  pfennig  z  r.  1784. 

Osnabriick. 

973.  Medený  pfennig  z  r.  1760. 

974.  Tiež  pfennig  z  r.  1766. 

975.  Tiež  pfennig  z  r.  1771. 

976.  Medené  dva  pfennigy  s  nečitateľným  letopočtom. 

Westfálske  královstvo. 

977.  Medené  5  cent.  z  r.  1809. 

Mestá,  kapitule  a  biskupstvá  vo  Westfálsku. 
Biskupstvo  Minden. 

978.  Strieborný  groš  z  r.  1590. 

Kapitula  Munster. 

979.  Medené  tri  pfennigy  z  r.  1748. 

Biskupstvo  Paderbonské. 

980.  Medený  pfennig  z  r.  1793. 

Kniežatstvo  Hessen-Nassan-Frankfurt. 

Wilhelm.  (1817—39.) 

981.  Strieborný  šesták  s  nečitateľným  letopočtom. 


Digitized  by 


Google 


J 


—  203  — 

Adolf.  (1889—66.) 

982.  Medený  krajciar  z  r.  1859. 

983.  Tiež  taký  z  r.  1868. 

Mesto  Frankfurt. 

984.  ŕ^trieb.  krajciar  z  r.  1773.  Gyorik  45(). 

985.  Tiež  krajciar  z  r.  1855. 
980.  Tiež  krajciar  z  r.  1864. 

Sliezsko. 

Ferdinand  II. 
987.  StrieboiTiý  groš  z  r.  1622.  2  kusy. 

Vratislavské  biskupstvo. 

Fridrich  Wilhelm.  (?) 

98H.  Strieborný  groš  z  r.  1621  s  poprsím. 
989—991.  Tiež  groše  bez  poprsia  z  r.  1622.  3  kusy. 

992.  Tiež  taký  neurčitelný. 

•  Mesto  Vratislava. 

Ferdinand  II. 

993.  Strieborný  groš  z  r.  1621. 

Liegnitz. 

Georg  Rudolf,  f  1663. 

994,  Strieborný  groš  z  r.  1622. 

Christian.  (1653—72.) 

995.  Strieborný  groš  z  r.  1663. 

996,  Tiež  strieborný  groš,  iného  druhu  z  r.  1669. 

997,  Tiež  taký  z  r.  1670. 

998p  Strieborný  krajciar  z  r.  1669. 

Munsterberg. 

Heinrich  Wen.  —  Karol  Fridrich. 

999.  1000.  Strieborný  groš  z  r.  1620.  2  kusy. 
ItKH.  Strieborný  halier  z  r.  1675. 


Digitized  by 


Google 


—  204  — 

Oels. 

Christian  Ulrich.  f  1704. 
1002-^1004.  Strieborný  krajciar  z  r.  1680.  Gyorik  227. 

Karol  Fridrich  f  1515. 

1004.  a.  Strieborný  6-krajciarníl(  z  r.  1715. 

KeicheiLsteiu. 

Ján  Christian  1639  a  Georg  Rudolf  f  1663. 

1005.  1806.  Strieborný  groš  z  r.  1621.  2  kusy.  Gyonk  22lí. 

Jägerndorf. 

Ján  Georg,  braniborský  pcíliraničný  ii:rót 

1007.  Strieborný  groš  z  r.  1620.  Av.  Poprsie.  lOH.tN  GEU  -  —  D  - 
G  •  MAR  &  R.  Na  spodku  3.  Rev.  GROS  *  ARG  •  —VRY  '  620.  Koruno- 
vaný stvor  dielny  štít,  v  prostriedku  malý  štít  majúci, 

Mesto  Hernstadt. 

1008.  Strieborný  groš  z  r.  1621. 

Mesto  Sviduice. 
Ludvik. 

1009.  1010.  Strieborný  peniaz  z  r.  1526.  2  kusy. 

Ferdinand  II. 
1011.  1012.  Strieborný  groš  z  r.  1622.  2  kusy. 

Porýnske  zeme. 

Kôln. 

Kliment  August.  (1723—61.) 

1013.  Medený  V4-8tuber  z  r.  1742. 

Schleswig-Holstein. 

Fridrich  VI,  král  dánsky. 

1014.  Strieborné  8  Reichs-Bank-Schilling  z  r.  1819.  Rev.  Korunovaný 
monogramm  FR  VI. 


Digitized  by 


Google 

,^'    ká 


—  205  — 

YelkokniežatstTo  Hessen. 

Wilhelm  I.  (1802—1821.) 

1(U5.    jMiMÍctu-  4  haliere  z  r.  1821.   Av.  Korunovaný  monogramm 
\VK.  Kev.  4— HELLER— 1821. 

Hessen-Darmstadt.  | 

Ludvlk  II.  (1830—48.)  | 

1U16.  Striehurný  ie«ták  z  r.  18.H5.  | 

Ludvik  III.  (1848—1891.)  J 

1017.  Strieboľné  3  krajciare  z  r.  1864.  j 

ý 

Filedberg  in  Wetterau,  zámocké  gi-ófstvo.  j 

1018.  Siniek  6  krajciaroY  z  r.  1688.  Av.  LEOPOLDUS  D  :  G  •  ROM  •  ' 
I '  S  *  AUG  *  16—88.  Dvojhlavý  orol,  na  prsiach  ríšske  jablko  majúci.  Rev.  'I 
MONETA  ■  NOVÁ  ■  CASTFRIB  WETT  •  S  •  Poprsie,  pod  ním  VI.  j 

J 
Kniežatstvo  Waldeck.  1 

1 
lOiy.  Medené  (ri-pfennigy  z  r.  1809,  s  monogrammom  F.  i 

Kniežatstvo  Lippe. 
lU2<->.  Strieborný  Maríengrosch  z  r.  1766.  Monogramm  ASL. 

Kniežatstvo  Braunsehwelur-Liúiieburg. 
Georg  Wilhelm. 
102L  Medený  pfennig  z  r.  1694.  Mongramm.  G.  W. 

Karol  (1735—1780.) 
t($2,  Strirboniých  12  do  toliara  z  r.  1776.       . 

Velkokniežatsvo  Oldenburg. 

Birkenfeld. 

Paul  Fridrich  August  (1729—53.) 

1023.  MeileuĽ  trí-pfennlgy  z  r.  1842. 

1024.  Medený  pfennig  z  r.  1842. 

Kniežatstvo  Anhalt-Dessau. 
Karol  Alexander.  (1834—62.) 
1U25.  Strieborný  groš  z  r.  1862. 


15 

Digitized  by 


Google 


—  206  — 

Kniežatstvo  Schwarzburg. 
Fridrich  Giinther.  1835. 
102fJ.  Medený  »/4-krajciar  z  r.  1853. 

Kniežatstvo  Reuss. 
Staršia  línia  Greitz. 
Heinrich  XIII.  (1800—1836.) 
1027,  Medené  3  pfennigy  z  r.  1819.  Gyôrik  1253. 

Elsas-LiOtharingla. 

Štrassburgské  biskupstvo. 
Karol,  lotharingské  knieža.  (1592—1607.) 
lU2ií.  StrieboiTiý  groš  z  r.  1602.  Gyôrik  1304. 

Mesto  Kolmar. 

1029.  Strieborný  groš  (z  časov  cisára  Rudolfa  11.  1576— imH  A  v. 
RVDOL  ■  n  •  RÓMA  •  IMP  •  PDE.  D¥0jhla\ý  orol  na  prsiach  3  iiiajúci. 
Rev.  MONE  •  NO  •  CIV[. . . .  J  COLM  •  V  prostriedku  štít. 

Hamburg. 

1030.  Strieborný  schilling  z  r.  1727. 

1031.  Tiež  schilling  z  r.  1762. 

1032.  Tiež  schilling  z  r.  1851. 

1033.  Strieborný  dreiling  (trojník)  z  r.  1855. 

Belgicko. 

Královstvo  od  roku  1830. 

Leopold  I.  (1831—1865.) 

10;>4.  Medených  5  centimes  z  r.  1837.  Gyôrik  78. 

1035.  Medené  2  centimes  z  r.  1842. 

1036.  Tiež  také  z  r.  1846. 

1037.  Medený  I  centimes  z  r.  1845. 

1038.  Niklových  10  centimes  z  r.  1861.  Gyôrik  72. 

1039.  Niklových  5  centimes  z  r.  1861.  Gyôrik  75. 

Leopold  II.  (1865—.) 
104í>.  ^[edené  2  centimes  z  r.  1876. 


Digitized  by 


Google 


—  207  — 

Nízozemsko. 

Wilhelm  nassauský.  (1815—1840.) 

1041.  Medený  I  cent  z  r.  1828.  Gyôrik  16. 

1042.  Tiež  1  cent  z  r.  1830,  iného  druhu. 

Wilhelm  III.  (1849—90.) 

1043.  Medený  I  cent  z  r.  1878. 

1044.  Tiež  taký  z  r.  1883. 

Dánsko. 

Christian  VII.  (1766-1808.) 

1045.  Medený  skillíng  z  r.  1771. 

1046.  Medený  V2-skilling  z  r.  1771.  Gyôrik  17. 

Švédsko. 

Oskár  II. 

1047.  Strieborné  tio  (10)  ore  z  r.  1880. 

Británia. 

Anglicko. 

Žofia,  vnučka  kráľa  Jakuba  I. 

1048.  Strieborný  pamätník  z  r.  1701.  Gyôrik  55. 

Victoria,  (1837- ) 

1049.  Strieborné  síx  pence  z  r.  1840.  Gyôrik  136. 

1050.  Medené  2  pence  z  r.  1854.  Gyôrik  143. 

1051.  Medené  1  penny  z  r.  1662. 

1052.  Medené  V« -penny  z  r.  1866. 

1053.  Mosadzný  modeli  na  pol  —  sovereign.  Gyôrik  160. 

1054.  Mosadzná  minca:  HM  •  G  •  M  •  QUEEN  — VICTORIA,  Xu 
pravo  obrátená  hlava.  1867.  Rev.  Jazdec  s  kopijou.  Na  vrchu  TO  IIA* 
ŤTOYER.  Na  spodku  1837.  Prevŕtaný. 

1055.  Tiež  taký,  len  na  Av.  bez  letopočtu  a  na  Rev.  1854. 

1055.  a.  Tiež  taký  s  uškom  na  vrchu. 

1056.  Podobný:  VICTORIA— REGINA.  Hlava.  1849.  Rev.  Dvojhlavý 
orol. 

Francúzsko. 

Ludvik  XIV.  (1643-1714.) 

1057.  Mosadzný  jetton  bez  letopočtu.  Av.  LUDOVICUS-MAíiNUS 
BEX.  Na  lavo  obrátené  poprsie.  Pod  ním :  H  *  R*  F.  Rev.  Kolopis :  DON  K  ť  ' 

U* 


Digitized  by 


Google 


—  208  — 

NOVIIS  •  EXCITET  •  HOSTIS.  V  prostriedku  sediaci  atlileta,  tlržiac  v  \^m- 
vici  bunkov.  Na  spodku  na  kríž  preložené  palmové  ratolesti, 

Ludvik  XVI.  (1774—1793.) 

1058.  Medený  peniaz  z  r.  1782.  Gyôrik  398, 

1059.  Tiež  taký,  len  niečo  väčší  z  r.  1791. 

Revolúcia 

lOíK).  Spiežové  2  sous  z  r.  1792.  Gyôrik  43i t. 
lOťil.  Mosadzný  jetton  z  r.  1793.  Gyôrik  42L 
Jl«2.  Spiežový  I  sous  z  r.  1793.  Gyôrik  463, 
l(M)3.  Medený  I  decim,  ĽAN  8.  Gyôrik  473. 
1064.  Medený  5  centímes,  ĽAN  5.  Gyôrik  475. 
10(i5.  Tiež  takjs  ĽAN  7. 

Republica.  (1848—1852.) 

1066.  Medené  I  centímes  z  r.  1851.  Gyôrik  728. 

Napoleon  III.  (1852—1870.) 

1067.  Medené  10  centímes  z  r.  1853,  m.  zn.  A. 

1068.  Tiež  taký,  m.  zn.  BB. 

1069.  Tiež  taký,  m.  zn.  D. 

1070.  Tiež  taký  z  r.  1855,  ni.  zn.  W. 

1071.  Medené  5  centímes  z  r.  1855.  W. 

1072.  Tiež  taký  z  r.  1856.  K. 

1073.  Tiež  taký  z  r.  1856.  W. 
1074   Tiež  taký  z  r.  1864.  A. 

1075.  Strieborných  50  centímes  z  r.  1865.  K.  Gyôrik  736. 

Švajčiarsko. 

Kantón  Bern. 

1076.  Strieborný  batren  z  r.  1826.  Gyôrik  r>ií. 

Kantón  Vaud  (Waadt). 

1077.  Strieborný  batzen  z  r.  1831.  Gyôrik  135. 

1078.  Medená  minca  z  neznámeho  kantónu  z  r.  1819. 

Švajčiarsko  od  roku  1850. 

1079.  Jeden  centímes  z  r.  1850. 

1080.  Bi  Hon  10  centimes  z  r.  1850.  Gyôrik  8, 

1081.  Bíllon  20  centimes  z  r.  1859. 


Digitized  by 


Google 


-  m  - 

1882,  8tťiol)orný  Ví-'ľank  z  r.  1878.  Av.  Stojaca  postava  Helvetie 
Y  pravici  drží  k<>piju  a  lavou  rukou  opiera  sa  o  štit  švajčiarsky,  pod  ňou 
nápis:  HELVETIA,  po  bokoch  v  polkruhu  s  každej  strany  po  11  hviezd. 
Rew  Vo  v<*nťi  z  dubových  a  vavrínových  ratolesti  */.^  Fr.,  pod  nim  1878. 

1083.  Xiklových  20  centimes  z  r.  1883.  Av.  *  CONFCEDERATIO 
HEI.VETICA  #  1 883.  V  prostriedku  poprsie  Helvetie.  Rev.  Vo  vavrínovora 
venci  6í s.  20, 

10S4.  Niklových  5  centimes  z  r.  1885.  Vo  všetkom  podobný  pre- 
dellému-  len  na  Rev.  stojí  5  miesto  20. 

Itália. 

Benátky,  ako  republika. 
Ján  Kornaro  II.  (1709—1722.) 

1085.  Medený  peniaz.  Av.  lOAN  •  CORNEL  •  DVX  •  VEN.  V  pro- 
striedku kríž.  Rev.  SA^XTVS  •  MARC  •  VEN.  V  prostriedku  korunovaný 
štít,  pod  ním  nt^óitatelný  letopočet. 

I08íi  Strieborné  15  centesimy  z  r.  1848.  Gyôrik  264. 

Lombard-veuetské  královstvo. 

Napoleon,  ako  král  italsky.  (1805—1814.) 

1087.  Medené  3  centesimy  z  r.  1811.  Gyôrik  230. 

1088.  Medené  I  centesímo  z  r.  1809. 

1089.  Tiež  také  z  r.  1810. 

Franc  I.  (1814—1835.) 
1000.  1091.  Medené  5  centesimy  z  r.  1830.  2  kusy. 

1092.  Medené  3  centesimy  z  r.  1822. 

1093.  Medené  I  centesimo  z  r.  1822. 

1094.  Tiež  také  z  r.  1834. 

Franc  Jozef  (1848—59. 

1095.  Medené  I  centesímo  z  r.  1849.  Gyôrik  149. 

1096.  1097.  Medené  3  centesimy  z  r.  1852.  M.  zn.  M.  2  kusy. 
Gyôrik  146. 

1098.  Medené  3  centesimy  z  r.  1852.  M.  zn.  V.  Gyôrik  278. 

1099.  Medené  I  centesimo  z  r.  1852.  M.  zn.  V. 

1100—1103.  Medené  I  moneta  spiccíola  z  r.  1862.  4  kusy.  Gyôrik  150. 
1104.  1105.  Medené  V,o  n"©"-  spicciola  z  r.  1862.  2  kusy. 

Královstvo  Sardinia. 
Karol  Emanuel  III.  (1730—1773.) 
1106»  Medené  3  centesimy  z  r.  1732. 


Digitized  by 


Google 


-  210- 

Pod  republikánskou  správou.  (1789—1805.) 

1107.  Spiežových  10  soldy  z  r.  1798. 

Viktor  Emanuel.  (1850—1878.) 

1108.  Strieborná  Ifra  z  r.  1859.  Gyôrik  32. 

1108.  a.  Tiež  strieb.  líra  z  r.  1863. 

1109.  Strieborné  50  oentesimy  z  r.  1860. 

1110.  Medené  10  oentesimy  z  r.  1863. 

1111.  Tiež  také  z  r.  1866. 

1112.  Medené  5  oentesimy  z  r.  1861. 

1113.  Tiež  také  z  r.  1862. 

1114.  Medené  2  oentesimy  z  r.  1867. 

1115.  Medené  I  centesimo  z  r.  1867.  2  kusy. 

Toskana. 

Leopold  II.  (1824—1859.) 

1116.  Medené  quattríno  z  r.  1835. 

Sicília. 

Ferdinand  IV.  (1759—99.) 

1117.  Medené  grano  cavalli  z  r.  1788.  Gyorik  571. 

Cirkevný  Štát. 

Pius  VI.  (1775—1799.) 

1118.  Medený  peniaz  z  r.  1778.  Av.  Vo  venci  s  tulipánou  tri  riad- 
kový nápis:  BONO— NIA— DOCET— 1778.  Rev.  V  prostriedku  pápežský 
cinier.  kolopis :  PONT  •  M  •  —  PIVS  VI. 

Pius  VII.  (1800—1823.) 

1119.  Medené  Vo-bajocchi  z  r.  1802. 

Gregor  XVI.  (1831—1846.) 

1120.  Medené  bajocco  z  r.  1843. 

1121.  Medené  „mezzo-bajocco"  z  r.  1838. 

Pius  IX.  (1846—1878.) 
H  22.  Medené  jedno  soldo  z  r.  1867. 

Rusko. 

Anna.  (1730—1740.) 
1123.  Medená  denga  z  r.  1736.  Gyôrik  104, 


Digitized  by 


Google 


~  žil  - 

Elisabeta.  (1741—62.) 

1124.  Medených  5  kopejok  z  r.  1757. 

Katarína  II.  (1762—96.) 

1125.  Medených  paf  kopejok  z  r.  1766.  Gyôrik  171. 

Pavel  I.  (1796—1801.) 

1 126.  Medená  kopejka  z  r.  1791.  Gyôrik  2(X). 

Mikuláš  I.  (1825—1855.) 

1127.  Strieborných  20  kopejok  z  r.  1848. 

1128.  Strieborných  15  kopejok  z  r.  1839,  Gyôrik  244. 

1129.  Medená  pol-kopejka  z  r.  1841.  Gyôrik  267. 

Alexander  II.  (1855—1881.) 

1130.  Strieborných  desaf  kopejok  z  r.  186H. 

1131.  Strieborných  pä(  kopejok  z  r.  1877. 

1132.  1133.  Medené  dve  kopejky  z  r.  1856,  2  kusy. 

1134.  Medená  jedna  kopejka  z  r.  1855. 

1135.  Medená  kopejka  z  r.  1860. 

1136.  Medená  denežka  z  r.  1860.  Gyôrik  280. 

1137.  Medené  tri  kopejky  z  r.  1877. 

1138.  Medená  kopejka  z  r.  1875. 

Mesto  Kig^. 
Žigmund  III.,  král  polský. 

1139.  Strieborný  groš  z  r.  1588.  Gyôrik  286. 

1140.  Tiež  taký  z  r.  1595. 

Poľsko. 

Kazimír  IV.  (1445—1492.) 

1141.  Strieborná  moneta.  Gyôrik  č.  1. 

Ján  Albrecht.  (1492—1501.) 

1142.  Strieborná  moneta.  Gyôrik  6.  3. 

Alexander.  (1501—1506.) 

1143.  StrieboiTiá  moneta.  Gyôrik  č.  6. 

Žigmund  I.  (1506—1548.) 

1144.  Strieborná  moneta  z  r.  1509.  Gyôrik  č.  13. 


Digitized  by 


Google 


1 


-  212  - 

Žigmund  III.  (1587—1632.) 

1145.  1146.  Strieborných  6  groši  z  r.  1596.  2  kusy.  Gyorik  22. 

1147.  Tiež  taký  z  r.  1623  s  kaiikou. 

1148.  1149.  Tiež  taký  z  r.  1626,  2  kusy. 
1150.  Strieborné  tri  groše  z  r.  1594.  Gyorik  28. 
115L  Tiež  taký  z  r.  1595. 

1152.  Tiež  z  r.  1585,  ale  odchylný. 

1153.  Tiež  tri  groše  z  r.  1596. 

1154.  Tiež  taký  z  r.  1597. 

1155.  Tiež  taký  z  r.  1598. 

1156.  Tiež  taký  z  r.  1599. 

1157.  Tiež  taký  z  r.  1600. 

1158.  Tiež  taký  z  r.  1601. 

1159.  Tiež  taký  z  r.  1624. 
1160—1162.  Tiež  taký  z  r.  162...  3  kusy. 

1163—1165.    Tiež  strieb.  tri  groše,  ale  druhého  druhu   z  r.  1622. 
Gyôrik  50.  3  kusy. 

1106.  Tiež  taký  z  r.  1623. 

1167.  Tiež  taký  z  r.  1624. 

1168.  Tiež  taký  z  r.  1625. 

1169.  Tiež  taký  z  r.  1626. 

J 170— 1174.  Tiež  také  s  nečit.  letopočtom.  5  kusov. 

1175.  Strieborný  solídus  z  r.  1587.  Gyôik  56. 

Ján  Kazimír.  (1648—1668.) 

1176.  Strieborných  šesf  groši  z  r.  1661.  Gyorik  58. 

1177.  Tiež  taký  z  r.  1662. 

1178.  1179.  Tiež  taký  z  r.  1664.  2  kusy. 
1180.  Tiež  taký  z  r.  1667. 

118L  Tiež  taký  s  nečit.  letopočtom. 
1182.  Medený  solídus  pre  Litvu  z  r.  1661. 
nm.  Tiež  taký  z  r.  1666. 

1184.  Tiež  taký  s  nečit.  letopočtom.  Gyorik  130. 

Stanislav  August.  (1764—1795.) 

1185.  1186.  Medené  tri  groše  z  r.  1791,  Gyorik  82.  2  kusy. 
1187.  Medený  groš  z  r.  1776. 

11R8.  Tiež  taký  z  r.  1790. 

Katarína  II.  carica  ruská.  (1762—1796.1 

1189.  Medené  tri  groše  z  r.  1794. 

1190.  Medený  groš  z  r.  1794. 

Digitized  by  VjOOQIC 


I 


—  213  — 

Mikuláš,  cár  ruský.  (1825—1855.) 

1191.  1192.  Strieborných  desaf  groši  z  r.  184U.  2  kusy. 
1193.  Stiiebomých  5  groši  z  r.  1840. 
1194—1196.  Medený  groš  z  r.  18.S9.  Gyorik  111.  3  kusy. 
1197.  Tiež  taký  z  r.  1840. 

Mesto  Gnesen,  arcibiskupské  sídlo  v  terajšom  Pozňansku. 

llí)8.  Strieborné  tri  groše  z  r.  1602.  Av.  MONETA :  CIVI :  GNE- 
SENSIS :  +  V  prostriedku  mestský  címer.  Rev.  SINE  :  CON :  [SERVA] 
NOS;IN:PACE: 

Srbsko. 

Miloš  Obrenovič  III. 

1199.  Medené  10  para  z  r.  1868.  Gyorik  20. 
12(KK  Tiež  také,  postriebrené. 
12t)L  Medené  5  para  z  r.  1868. 
102.  Medené  I  para  z  r.  1868. 

Milan  I. 

1203.  Medených  10  para  z  r.  1879.  Gyorik  28. 

1204  1205.  Medené  5  para  z  r.  1879.  2  kusy. 

1206.  Niklové  20  para  z  r.  1883.  Gyorik  24. 

1207.  Niklové  10  para  z  r.  1883. 
120ŠÍ.  Tiež  také  z  r.  1884. 
120ý,  Niklové  5  para  z  r.  1883. 
m)9.  a.  Tiež  5  para  z  r.  1884. 

Bulharsko. 

Alexander  I.  (Battenberg).  1879. 
1210.  Medené  5  stotinky  z  r.  1881.  3  kusy. 

Rumunsko. 

Karol  I.  (1866—.) 

121 L  1212.  Strieborných  50  bani  z  r.  1873.   Dva  kusy.  Gyorik  7. 

12ia  1214.  Medené  10  bani  z  r.  1867.  2  kusy. 

1215,  1216.  Medené  5  bani  z  r.  1867.  2  kusy.  Gyorik  10. 

1217.  Tiež  také  z  r.  1883. 

1218.  Tiež  také  z  r.  1884. 

1219.  1220.  Medené  dva  bani  z  r.  1867.  2  kusy. 


Digitized  by 


Google 


—  214  — 


1221.  Tiež  dva  bani  z  r.  1879. 

1222.  Tiež  také  z  r.  1880. 

Novo-Grécko. 

Georg  I.  (1863—.) 

1223.  Medené  10  leptá  z  r.  1869. 

1224.  llwlené  ň  leptá  z  r.  1882. 

Turecko. 

1225—12.35.  Jedenásí  strieborných,  ešte  neurčených. 
12.36^1241.  ŠesÉ  kusov  medených  peňazí,  tiež  neurčených. 

éína. 

1242.  Mosadzná  minca  so  štvorhrannou  dierou  v  prostriedku. 

Prídavok. 

1243.  Strieborný  bližšie  neurčitelný  malý  peniaz. 

Amerika. 

Spojené  štáty. 

1244.  Medené  2  cents  z  r.  1865. 
1246.  Nikl.  5  cents  z  r.  1883. 

1246.  Medený  I  cents  z  r.  1885. 

1247.  Tiež  taký  z  r.  1886. 

1248.  1249.  Tiež  taký  z  r.  1889.  2  kusy. 

1250.  Tiež  taký  z  r.  1891. 

1251.  Tiež  taký  z  r.  1892. 

Južná  Amerika. 

Brazília. 

Peter  II.  (1831—89.) 
12.92.  Striebomíí  sto  réis  z  r.  1870.  Gyórik  155. 

Nové  Škótsko. 

Victoria.  (1837—.) 
1253.  Medený  I  cent  z  r.  1861. 


Digitized  by 


Google 


—  215  — 
Už  po  zakončení  katalogisovania  došlé  raince: 

Uhorsko. 

1253.  a.  Mar.  Theresia.  Denár  z  r.  1752. 

Bakúsko. 

1253.  b.  Ferdinand  II.  Strieb.  krajciar  z  r.  1625.  (W.) 

1253.  c.  Leopold  I.  Trojník  z  r.  1693.  M— B. 

1253,  ±  lozef  II.  Medený  krajciar  zle  zachovaný. 

1253.  e.  Jozef  II.  Medený  Vo-krajciar  z  r.  1781.  S. 

1253.  f.  Mar.  Theresia.   Mosadzný  dvadsiatnik  z  r.  1771.  (falsum.) 

Biskupstvo  Brixen. 
Karol,  rak.  arciknieža.  (1613—1624.) 
1253.  g.  Strieborný  groš. 

ätýrsko. 

1253.  h.  Leopold  I.  strieb.  groš  z  r.  1705. 

Prusko-Sliezsko. 

1253.  i.  k.  Strieborný  groš  z  r.  1696  a  1697. 
1253.  I  Tiež  groš^  ale  obšuchaný. 

Rimanské  mince  z  časov  imperátorov. 

Tiberius  Claudius,  (41 — 54.) 

1.  Medený  peniaz.  Av.  TI  •  CLAVDIVS  CAESAR  AVG Na  pravo 

obrátené  poprsie.  Rev.  CONSTANTIAE  AVG. . .  S  •  C  •  (=  Senatus  Con- 
fiiilto).  V  pľostriedkn  ak  iste  MineiTa.  Zle  zachovaný. 

Trajanus.  (98—117.) 

2.  Medený.  Av.  IMP  •  NERVAE  TRAIANO  AVG  •  GER  •  DAC  •  P  • 
M  *  TR  '  P  *  ťOS  III.  Na  lavo  obráten»4,  vavrínovým  vencom  ozdobená  Cae- 
sarova hlava.  Rev.  Hsmo  sošuchants  dobre  znať  len  S— C. 

Marcus  Július  Philippus  I.  (244—249.) 

3.  Medený.  Av.  IMP  M  IVL  PHILIPPVS  AVG.  Na  lavo  obrátené, 
hlavu  ovenčenú  majúce  poprsie.  Rev.  PMS  •  COLVIM  *  Bohyňa  (?),  s  pravej 
strany  býk,  s  lavej  lev.  Pod  čiarou  na  spodku  ANV. 

Herennia  Etruscilla,  Trajan  Deciusova  žena. 

4.  Argenf.  Aurel.  Av.  HER  ennia  ETRUSCILLA  AVG.  Na  lavo 
nhrátcDe,  hlavu  diadémom  ozdobenú  majúce,  na  pol  mesiaci  postavené  po- 
prsie. Rev.  PVDICITIA  AVG.  Stojaca  Pudicitia. 


Digitized  by 


Google 


—  216  — 

Publius  Licinius  Gallienus.  (259 — 268.) 

5.  Medená  minca.  Av.  GALLIENUS  AVG.  Korunovaná  na  la  vo  obrá- 
tená Caesarova  hlava.  Rev.  lOVI  CONS  •  AVG.  Jeleň. 
ľ).  Tiež  taká,  len  na  Rev.  PAX  AVG.  Bohyila;  S -L 

7.  Tiež  taká,  len  na  Rev.  VIRTVS  AVG.  V  prostriedku  stojí  tia  hlave 
šišak  majúci  vojín,  držiaci  v  pravej  ruke  gulu,  v  lavej  kopiju.  Za  vo- 
jakom P. 

8.  Tiež  medená,  ale  chybne  razená. 
S),  a.  Medená,  na  Rev.  srnec. 

Kornélia  Salonina,  žena  Gallienusova. 

10.  Medená  minca.  Av.  SALONINA  AVG.  Poprsie  Solonine.  Rev, 
IVNO  REGINA.  Stojaca  Juno. 

Marcus  Auresius  Claudlus  Gothicus.  (268 — 270.) 

U.  Medený  peniaz.  Av.  IMP  •  C  •  CLAVDIVS  AVG.  Korunovaná  hlava. 
Rev,  SALVS  AVG.  Ostatné  je  sošuchané. 

12.  Bilión  —  (consecratio).  Av.  DIVO  CLAVDIO;  lúčovou  kormiou 
ozdobená,  na  lavo  obrátená  hlava.  Rev.  CONSECRATIO;  orol  s  rozpia- 
týma  krýdlama. 

Lucius  Claudius  Domitius  Aurelianus.  (270 — 275.) 

13.  Medený  peniaz.  Av.  IMP  •  C  •  AVRELIANVS  AVG.  Lúčovou  ko- 
nmou  ozdobená,  na  lavo  obrátená  hlava.  Rev.  Nezreteľný. 

14.  Bíilon.  Av.  ako  na  predešlom.  Rev.  ORIENS  AVG.  V  prostriedku 
boh  slnca  s  glóbusom  v  lavej  ruke,  pravú  držiac  zodvihnutú.  Na  spodku 
ÄXXIR.  Dobre  zachovaný. 

15.  Medený.  Av.  ako  na  predešlom.  Rev.  RESTirVTOR  ORBIS  • 
Victoľia  podáva  veniec  Caesarovi. 

16.  Tiež  taký,  len  na  Rev.  RESTITVTORI  ANTIS-(tak).  Victoria 
s  vencom  v  ruke  stojí  pred  caesarom. 

1 7.  Tiež  taký,  len  na  Rev.  ktorý  je  obšuchaný,  možno  vybadaf ;  OOX- 
COIiUIA  MILITVM.  Aurelianus  so  Severinou  si  podávajú  ruky. 

18.  Tiež  taký.  Rev.  lOVI  CONSERVATORI.  Aurelianus  s  Juint^rom. 

19.  Tiež  medený.  Rev.  ORIENS  AVG.  Boh  slnca  lavou  nohou  prj- 
tláOa  porazeného  nepriateľa.  S  pravého  boku  H. 

Marcus  Claudius  Tacitus.  (275—276.) 

20.  Medený  peniaz.  Av.  IMP  •  C  •  M  •  CL  •  TACITVS  AVG.  Hlaví 
Iťiŕovou  korunou  ozdobenú  majúce,  na  lavo  hladiace,  Caesarovo  poprsit 
Rev.  FELICIT  •  TEMP.  V  prostriedku  Felicitas,  na  spodku  V. 


( 


Digitized  by 


Google 


r — 


—  217  — 

Marcus  Aurelius  Probus.  (276—282.) 

2  L  Medený  peniaz.  Av.  PROBVS  S  •  P  •  F  •  AVG.  Na  pravo  obrátené, 
hlavu  lúCovou  korunou  ozdobenú  majúce,  na  pravo  obrátené  Caesarovo  po- 
prsie. Rev.  ROMAE  AETER.  Šesť  stĺpcový  kostol,  pod  ním  R— A. 

Marcus  Aurelius  Carinus.  ý  285. 

22.  Medený  (bilión).  Av.  M  ;  AVR  •  CARINVS  NOB  •  C  •  AVG.  Na 
ľavo  obrátené,  hlavu  lúčovou  korunou  ozdobenú  majúce  Caesarovo  poprsie. 
Rev.  CLEMENTIA  TEMP.  Carinus  s  Clementiou,  medzi  nimi  B.  Na 
spodku  XXL 

Cajus  Valerius  Diocletianus.  (284—305.) 

23.  Medený  (bilión)  peniaz.  Av.  IMP  •  DIOCLETIANVS  AVG.  Na 
Ťavo  obnítené,  hlavu  lúčovou  korunou  ozdobenú  majúce  poprsie.  Rev.  lOVI 
CONSERVAT  •  AVG.  Na  pravo  stojací  Jupiter  s  hromom  a  berlou.  Na 
spodku  XXIA. 

Galerius  (Valerius)  Maximianus.  (292 — 311.) 

23.  a.  Medený.  Av.  IVUXIMIANVS  NOB  CAES.  Na  lavo  obrátené  po- 
pi^ie.  Rev.  SACRA  MONETA  AVGG  •  ET  CAESS  NOSTR.  Na  pravo  obrá- 
tená moDeta  v  pravici  s  vážkami,  v  lavej  ruke  s  rohom  šťastia.  Ostatné 
Bošuchané. 

Marcus  Aurelius  Valerius  Maxentius.  (306 — ^323.) 

24.  Medený  peniaz.  Av.  IMP  •  C  •  MAXENTIVS  PF-  AVG.  Na  lavo 
obiátené,  hlavu  vavrínovým  vencom  ozdobenú  majúce  Caesarovo  poprsie. 
Rev.  CONSERV  •  VRB  •  SVAE.  V  chráme  na  štyroch  stĺpoch  Maxentius 
s  nejakým  bohom. 

Starší  Licínius.   (Publius  Flavius  Claudius  Galerius  Valerius  Licinianus 

Licinius.)  (307—324.) 

25.  Medený  peniaz.  Av.  IMP  •  Llť  •  LICINIVS  PF-  AVG.  Na  lavo 
obrátené,  hlavu  vavrínom  ozdobenú  majúce  poprsie.  Rev.  lOVI  CON- 
SERVATOIil  AVGG  NN.  V  prostriedku  Jupiter  Nicephor  s  Victoriou, 
pri  ňom  orol  s  vencom.  Na  spodku  T  •  S  •  A. 

26.  Tiež  taký  a  velmi  dobre  zachovaný,  len  na  Rev.  pod  Jupiterom 
SIS  a  s  jtílio  lavého  boku  F. 

27.  Tiež  taký,  ale  trochu  menší  a  na  Rev.  od  lavého  boku  Jupitera 
3.  Na  spodku  S. 

Flavius  Valerius  Licinianus  Licinius  junior.  *  315  f  326. 

28.  Medený  peniaz.  Av.  DN  •  VAL  •  LICIN  •  LICINIVS  NOB  •  C  •  Na 
iravo  obititené,   na  hlave  šišak  majúce  poprsie.    Rev.  lOVI  CONSER- 


Digitized  by 


Google 


—  218  — 

VATDKI.  Už  známy  Jupiter,  s  lavého  boku  X  a  pod  uím  III.  Na  spodku 
ueunutelné  písmeny. 

28.  a.  Medené.  Av.  VAL  •  LIC— INIVS  AVG.  Na  lavo  obrátené  po- 
prsie so  ši  sakom  na  hlave.  Rev.  VIRTVS— EXERCIT.  V  labanmie  VOT 
—  XX  ;  iia  bokoch  S — F.  Pod  labarumom  dvaja  sediaci  zajatí.  Na  spodku  SIS. 

Flavius  Galerius  Valeríus  Constantinus  Magnus.  (306 — 337.) 

2M  Medený  peniaz.  Av.  CONSTANTINVS  P  •  F  AVG.  Na  lavo  obiá- 

teiié  vavr.  vencom  hlavu  ozdobenú  majúce  poprsie.  Rev.  SOLI  INVICTO 

(TíMITL  Napravo  obrátený  boh  slnca,  od  bokou  Sr-F.  Na  spodku  PLO. 

^Kl.  Tiež  taký,  len  na  Rev.  s  bokov  boha  R— S.  Na  spodku  >U)IA. 

31.  Tiež  medený.  CONSTANT— INVS  AVG.  Poprsie.  Rev.  PROVI- 
DEX— TL\E  AVGG.  Nad  praetorskou  bránou  hviezda.  Na  spodku  CMTSF. 

32.  Tiež  taký,  len  na  Rev.  pod  bránou  ASIS. 

33.  Tiež  medený.  Av.  IMP  •  CONSTAN-TINVS  MAX  •  AV(;.  Na 
lavo  obrátené,  na  hlave  šišak  majúce  poprsie.  Rev.  Pri  oltáre  dve  anjelské 
postavy.  VICTORIAE  Na  spodku  STR. 

Constantinus  Magnus,  Crispus  L  a  Constantinus  11. 

34.  Malý  medený  peniaz.  Av.  CONSTANTINOPOLIS.  Na  pravo  hlavu 
šišakom  pokrytú  majúce  poprsie  (Róma).  Rev.  nezreteľný. 

34.  ÍL  Medený.  Av.  VRBS — RÓMA.  Na  pravo  obrátené  poprsie  (Roma^ 
so  ši&akom  na  hlave.  Rev.  Vlčica  pridája  Romulusa  a  Remusa.  Na  vrdiu 
dve  hviezdy. 

Flavius  Claudius  Július  Constantinus  junior,  II.  (317 — 34l).) 

35.  Medený  peniaz.  Av.  CONSTANTINVS  ľVN  •  NOB  •  C.  Na  lavo 
obrátené  laesarovo  poprsie.  Rev.  Praetorská  brána  s  hviezdou  na  vrchu. 
Kalopjs  oliáuchaný. 

36.  Tiež  taký,  len  že  dobre  zachovaný  s  dierkou  na  vrchu.  Av.  Hlavu 
Víuiíuoiu  ovenCenú  majúce  poprsie.  Rev.  PROVIDEN— TIA  CAESS.  Pod 
praotoi  skou  bránou :  ES . . 

37^  Tiež  taký,  len  na  Rev.  GLOR— lA  EXERC— ITVS.  Dvaja  vojíui 
s  vHlftŕnými  odznakmi. 

3H,  Celkom  taký. 

:i\K  Tiež  taký,  len  na  Rev.  na  spodku  SMKB. 

4*1  Tiež  taký:  IMP •  CONSTANTINVS  IVN-NC.  Hlavou  iieozdo- 
beiinti  n;i  ľavo  obrátené  poprsie.  Rev.  PRINCIPI  I— VVENT^^1S.  Na 
lavo  olnsitťná  postava  Caesarova  s  kópiou  v  ruke  a  v  Tav  ej  s  globuaoiUp 
S  bokou  T— F.  Pod  nohami  BTR. 

Flavius  Július  Crispus.  (317 326.) 

4í  L  a  Medený  peniaz.  Av,  FL  •  IVL  •  CRISPVS  NOB  •  GAES,  Na 
pravo  uliľátené  poprsie.  Rev.  CAESARVM  NOSTRORVM.  Vo  vavríuovoiii 
venci:  VOT -X;  na  spodku  ISAVT. 


Digitized  by 


Google 


—  219  — 

40.  b.  Medený.  Av.  IVL  •  CEIS— PVS  NOB  C.  Na  lavo  obrátené, 
hlavu  ovenčenú  majúce  poprsie.  Rev.  CAESARVM  NOSTRORVM;  vo  venci 
VOT-X.  Na  spodku  S. 

Flavius  Július  Constans.  (Syn  Konštantína  Velkého.)  (333—350.) 

41.  Medený  peniaz.  Av.  FL  •  IVL  •  CONSTANS  NOB  •  CAES.  Hlavu 
vavTÍnovým  vencom  ozdobenú  majúce,  na  lavo  hladiace,  poprsie.  Rev. 
GLORIAE  •  EXERCITVS.  Vojíni  s  valečnými  odznakmi. 

42.  Tiež  medený.  A  v.  CONSTANS  P-F'AVG.  S  hlavou  diadémom 
ozdobenou  na  lavo  hladiace  poprsie.  Rev.  VICTORIAE  DD  •  AVGG  •  ON. 
Ihe  proti  sebe  stojace  Victorie  s  vencami  v  rukách,  medzi  nimi  tR;  na 
spodku  rSIS. 

43.  Tiež  taký,  len  na  Rev.  pre  obštrbenie  neznaf  m.  zn. 

44.  Väčší  medený.  Av.  DN  •  CONSTA— NS  PF-  AVG.  Na  lavo 
obrátené  poprsie,  s  jednej  strany  A.  Rev.  FEL  •  TEMP  •  REPARATIO  : 
Ostatné  obšuchané. 

45.  Malý  medený:  CONSTAN— S  P  F- AVG.  Poprsie  Rev.  GLO- 
RIAE EXERCITVS.  Dvaja  vojaci. 

Flavius  Július  Constantius  II.  (337—362.) 

46.  Väčší  medený  peniaz.  Av.  DN  •  CONSTAN— TI VS  PF-  AVCi. 
Ka  lavo  obrátené,  hlavu  diadémom  ozdobenú  majúce  poprsie.  Na  predku 
A.  Rev.  FEL  •  TEMP  •  RE—PARATIO.  Caesar  na  nepriatelovi  klačiac, 
kopijou  ho  prebáda.  Na  boku  A.  na  spodku  RT. 

47.  Tiež  taký,  ale  volaco  menší. 

48.  Tiež  taký.  Av.  DN  •  CONSTANTIVS  IVN  •  NOB  •  C  •  Ostatné, 
ako  ua  predošlom. 

49.  Tiež  taký:  IVLIVS  CONSTANTIVS  NOB  •  C.  Poprsie.  Rev.  GLO- 
RLA  EXERCITVS.   Dvaja  vojaci  s  valečnými  odznakmi. 

Flavius  Clauduis  Julianus  Apostata.  (355—363. 

50.  Medený  peniaz.  Av.  DN  •  IVLIANVS  AVG.  Na  lavo  obrátené  po- 
prsie. Rev.  Celá  Caesarova  postava  s  glóbusom  v  ruke.. 

51.  Tiež  medený,  ale  väčší.  Av.  DN  •  FL  •  CL  •  IVLI— ANVS  P'F- 
AVG.  Na  pravo  obrátené,  hlavu  šišakom  pokrytú  majúce  poprsie.  Rev. 
Vo  vavrínovom  venci:  VOT(is)X— MVLT(is)XX.  Na  spodku  nezreteľné 
známky. 

Flavius  Valentinianus.  I.  (364—375.) 

52.  Medená  minca.  Av.  DN  •  VALENTINIANVS  P  •  F  •  AVG.  Na  lavo 
obrátené,  hlavu  diadémom  ozdobenú  majúce  poprsie.  Rev.  GLÓRIA  RO- 
^L1^'0R^^I.  Sám  caesar  s  labarumom  v  lavej  ruke,  pravou  za  hlavu 
lualii  postavu  držitwí.  Na  spodku  ľSISC, 

Digitized  by  VjOOQIC 


—  220  — 

53.  Tiež  taký,  len  menej  dobre  zachovaný. 

54.  Tiež  taký. 

55.  Tiež  taký,  len  na  Rev.  SECVRITAS  REIPVBLICAE.  Victiij-ia 
s  vencom  v  ruke. 

56.  Tiež  taký,  len  na  Rev.  RESTITVTOR  REIP.  Caesar  fi  labarimioín 
a  s  Victoriou  v  ruke.  2  kusy. 

57.  Tiež  taký,  len  na  Rev.  SECVRITAS  REIPVBLICAE.  Victoria 
s  vencom,  s  bokov  K — B.  Na  spodku  SISCV. 

Flavius  Valeus  I.  Brat  Valentinusov.  (364—378.) 

58.  Medený  peniaz.  Av.  DN  •  VALEN— S  PF-  AVG.  Na  íavo  Iilavii 
diadémom  ozdobenú  majúce  poprsie.  Rev.  GLÓRIA  ROMANORVM,  Na 
Ia^  o  kráčajúci  caesar  pravou  rukou  za  vlasy  malú  postavu,  lavou  labamm 
s  kresťanským  odznakom  držiaci.  Na  spodku  ASISC. 

59.  Tiež  taký. 

60.  Tiež  taký,  len  horáie  zachovaný. 
6L  Tiež  taký. 

62 — 66.  Tiež  takých  5  kusov,  zle  zachovaných. 

67.  68.  Tiež  medené.  Av.  ako  predošlé.  Rev.  SECVRHWS  liEIPV- 
BLICAE.  Victoria  s  vencom  v  ruke,  s  bokou  P — M,  na  spodku  ASISC. 
2  kusy. 

69.  Tiež  taký,  ale  obštrbený  a  na  Rev.  pred  Victoriou  Ti. 

70.  Tiež  taký,  len  s  bokov  Victorie  T— II. 

71.  Tiež  taký,  len  s  bokov  Victorie  P  -  M. 

72.  Tiež  taký,  len  s  bokov  Victorie  R— S. 

73.  Tiež  taký,  len  s  bokou  Victorie  F— M.  a  na  spodku  ASISC. 

74.  Tiež  taký,  ale  bez  známok. 

Gratianus.  (367—383.) 

75.  Medený  peniaz.  Av.  DN  •  GRATIA— NVS  PF-  AVG.  Na  favo 
obrátené,  hlavu  diadémom  ozdobenú  majúce  poprsie.  Rev.  SECVRITAS 
IíEIPUBLICAE.  Victoria  s  vencom  v  ruke. 

76.  Tiež  medený,  ale  väčší.  Av.  DN  •  (}RATIA— NVS  etc.  Hlava 
Ľjuísarova  pokrytá  šišakom.  Rev.  nezreteľný. 

77.  Medený.  Av.  DN  •  GRATIAN VS  PF-  AVG  •  -  Rev.  GLÓRIA 
KO— MANORVM. 

Neurčitelné  od  rozličných  caesarov. 

78—81.  Štyri  strieborné  mince. 

82 — 91.  Deväť  kusov  medených  mincí. 

91 — 95.  Päť  kusov  celkom  neupotrebiteľných. 

96.  Bronzová  minca,  zle  zachovaná. 


Digitized  by 


Google 


—  221  — 

Thracia. 

Íí7,  Mťííeiiý  (bilión),  bližšie  neurčitelný  peniaz,  s  hlavou  na  Av. 

/ 
Judea. 

98.  Strieborný  peniaz  =  svätý  sekel  z  r.  141  pred  Kristom.  Av. 
V  pei  lovci  kolopis  v  samaritánskom  písme  =  Izraelský  strieborný.  Kalich 
nad  nim  p  í  smeny  rok  označujúce.  Rev.  V  podobnom  perlovci  samari- 
tánske písmo,  =  Svätý  Jeruzalem,  v  prostriedku  tri   mandlové  kvietky. 

MieíSaiie  pamätníky,  medalliony^  mince,  známky  atď.,  po- 
li tiekélio^  svetského,  cirkevného  a  zábavného  rázu,  po- 
vestných ludi  a  miest. 

Pamätníky  povestných  ludí. 

i,  Blôeher,  mosadzný  jeton.  FELDMAESHALL— VON  BLÚCHER. 
Na  pravo  hladiace  poprsie.  Rev.  T)IE  SCHLACHT  V  •  DRIENNE  •  —  D  • 
1  FEBRUÁR— 1814  Pole  bitky. 

2  Deák,  bronzový  pamätník.  P  =  2  cm.  Av.  DEAK  FERENCZ  A 
VEZÉREK  VEZÉRE.  Xa  lavo  obrátené  poprsie.  Rev.  HA  ISTEN  VELÚNK 
Kí  ELI.ENl'NK  •  1867.  Korunovaný  uhorský  címer. 

3.  Esterházy,  strieborný  pamätník.  P  =  2-5  cm.  Av.  EMERICVS  EC  • 
ESTERHAZY  •  A  •  E  •  S  '  S  •  R  •  I  •  P  •  P  •  R  •  H  •  —  Na  lavo  obrátené  po- 
prsie. Rev.  8ACERD0S— ITERVM.  Obetnica  •  MDCCXXXVIII. 

4.  Leo  XII.  mosadzný  pamätník.  P  =  4  cm.  Av.  LEO  XII— PONT  • 
MAX  ■  Xa  pravo  obrátené  poprsie.  Rev.  ANDENKEN  VOM  lUBILAEUM 
IM  IAHRK^1826. 

5.  Pulszky,  bronzový  pamätník.  P  =  4*8  cm.  Av.  Na  pravo  hladiace 
poprsie,  s  Jedného  boku:  PVLSZKY— FERENC,  s  druhého  boku:  LXX 
ÉVES— KORABAN.  Rev.  Vo  vavrínovom  venci:  ÔTVEN  ÉVES— IRÓI 
MrKUDKSE— UNNEPÉLYÉRE— AZ— ORSZ  •  RÉCxÉSZETI  — TÁRSV- 
LAT— 1834  -1884. 

6.  Scítovszky,  bronzový  pamätník.  P  =  4*6.  Av.  JOANNES  •  BAPT : 
( ' ARD  :  SCÍTOVSZKY  •  PRINC  :  PRÍMAS  •  AEPPUS :  STRIGON  :  Na  pravo 
hradiace  poprsie.  Rev.  SEMISíECULO  •  SACERDOS  •  —  VI  •  NOVEMBRIS  • 
MDCCCUX,  V  prostriedku  kalich. 

7.  Sckovszky.  Mosadzný  pamätník.  P  =  2  cm.  Av.  SCÍTOVSZKY 
lÁNOS  BIBORNOK  PRÍMAS  ESTERGOMI  ÉRSEK.  Na  pravo  obrátené 
poprsie.  Rev.  FÉLSZÁZADOS— PAP  1859«  —  NOVEMBER  VI. 

8.  Washington,  spiežový  jeton.  P  =  2*2  cm.  Av.  GENERAL~WAS- 
lUíOTON.  —  Poprsie.  Rev.  Vo  venci:  JETON. 

a  Zichy  rábsky  biskup.  Pz=2-4  cm.  Av.  FRANC  •  COMES  ZICHY 
3PISC  •  lAVRIN.  Na  lavo  hladiace  poprsie.  Rev.  V  prostred  stôl  s  krča- 

16 


Digitized  by 


Google 


—  222  - 

hoiii  a  chlebom.   Na  vrchu:  PRIMITIAE  SECVNDAR.   Na  spodku:  lA- 
VRINl  XV  AVG.  —  MDCCLXXIV. 

10.  Arad.  Bronzový  pamätník  trinástim  muCedlníkom  v  Arade.  ľ=: 
3-4  cm.  Av.  Kolopis:  A  NEMZET  13  VÉRTAVÚJA  *  25  É\T  GYÁSZEM- 
LÉKÉIÍE+  Vperlovci  ARAD— 1874— Oct.  6.  Rev.  SZABADSÁG  EGYEN- 
LÔSÉG  TESTVÉRISÉG  •+■  1848  Márt.  15.  V  prostriedku  dvoma  anjelmi 
korunovaný  štít  s  úhor.  znakmi. 

11.  Belokostoly.  Medený  pamätník  na  vydobjrtie  meata  v  r.  1688. 
P  -  3  cm.  Av.  DEN  STUHL  SOLL— BESTEHEN  EWIG  •  2  ■  S  •  7.  V  pro- 
striedku na  tróne  sediaci  Leopold  so  žezlom  v  ruke,  na  pravo  štít  s  rak. 
stuhou,  nad  ním  LEOP.  Na  ľavo  MAG.  a  pod  ním  uhorský  erh, 

12.  Budfn.  Strieborný  pamätník  znovu  vydobytia  Butlínii  r.  1686. 
P  =  3-3  cm.  Gyorik  llí)3. 

13.  Nové  Zámky.  Bronzový  pamätník  vydobytia  Novýcli  Zámkov 
r.  1685.  P  =  3-5  cm.  Av.  Tábor  a  opevnené  Nové  Zámky.  Hoiľ:  (íAVDIVM 
IMP-  Rov.  NEUHEUSEL  —  ERBAUT  A:1581— VOM  TURCKEN 
teROBERT— A :  1603  •  -  VON  KAYS  •  MAY  •  —  BEIÄGERT  DEN'V,™ 
— MT  STÚRMENDER  HAND— EROBERT  I)EN»/„  AUC    —  A  :  1685. 

14.  Ostrihom.  Medený  pamätník  na  bitku  pri  Ostrihome  v  r.  1685. 
P  =  4  cm.  Gyorik  1182. 

15.  Ostrihom.  Strieborný  pamätník  posvätenia  ostrihomskťj  basiliky 
r.  1856.  P  =4-5  cm.  Av,  Budova  basiliky.  BASILICA  •  —  iSTKIGONIEN- 
SIS.  Na  spodku  primatialne  insígnie.  Rev.  13  riadkový  uápis :  D  •  O  • 
M  •  —  IMMACVLATAE  •  DEIPARAE  V  —  AD  •  COELOS  ■  ASSVMTAE 
—  S  •  S  •  STEPHANI  •  P  •  R  •  ET  •  ADALBERTI  -EM-  HONORIRYS— 
PIO  •  IX  •  P  •  M  —  FRANCISCO  •  IOSí:PHO  •  AVSTRIAE  ■  ľAESARĽ  — 
HVNGARIAE  •  RE(iE  •  AP-  — FELICI  •  CONCORDIA  •  REGNANTIBVŠ— 
DEDICATA  •  ET  •  CONSECRATA-A  lOANNE  •  CARD  •  SCITOVSZKY— 
PR  •  PRIMÁTE  •  A  •  EPISC  •  STRIGON  •  —  MDCCCLVI. 

16.  Prešporok.  Mosadzný  pamätník  z  príležitosti  valného  sbromaž- 
denia  uhorských  hasičov  v  Prešporku  r.  1880.  Gyorik  1209. 

17.  Trnava.  Medený  pamätník  na  opravu  kostola  sv.  Miktiliíäu  ľ.  1844. 
MSS.  í»29. 

18.  Cínový  pamätník  k  .300-ročnému  jubileu  šaštinskej  p.  Márie 
z  r.  1864.  P  =  4  cm.  Av.  Pod  obrazom  Matky  Božej  7-riaílkový  nápis: 
MEMORIA — marí  ANI  -  TRISAECVLARIS  JUBILAEI—  SÄSSIN  lENSIS 
— SUB  PONTIF  •  Pil  IX  •  -REGIMINE  FRANC  •  JOS  •  I  •  -  ANNO  DO- 
MINI— 1864.  Rev.  Budova  šaštinského  kostola  s  dvoma  veiiiami.  N" 
6i)odku  drobnými  písmenami:  DRENTWETT. 

líi.  Medená  medallia  s  uškom  pre  rád  jesuitov.  Av.  (iYMNASI  S( 
CIETATIS IHS  JESU  AD  S  •  STEPHANUM.  V  prostriedku  Matka  Božia  s  Jt 
žiškom  na  lone  pred  kľačiacim  kilazom.  Na  spodku  COLOCAE.  Rev.  Koni 
novaný  uhorský  štít  a  v  polkruhu  nápis:  UNUS  ACCIPIT  BRAVIUM.  N 
t-podku  dve  vavrínové  ratolesti.  Drobnými  písmenami  M  •  JIATHES  F. 


Digitized  by 


Google 


—  223  — 

30,  Medená  medaliia.  Av.  SOCIETA  LET.  EI)  ART4  Dl  SAM  BARTO- 
Lť>MEO  IN  GALDO.  V  kartuschi  budovy.  Na  Rev.  vavrínový  veuiec. 

21.  StrieboiTiý  pamätník  sv.  krstu  pre  pokrstencov,  v  podobe  osem 
hičovej  hviezdy  s  krásnymi  filigránskymi  ornamentami  a  na  vrchu  s  uškom. 
Prostriedok  vyplňuje  umele  prevedený  obraz  pokrstenia  Krista  skrze  sv. 
Jána  s  holubicou  na  vrchu  a  v  úzadí  s  trimi  ženskými  kľačiacimi  posta- 
vami. Od  HEUBERGERA.  P  =  9-5  cm.  V  =  41-50  gr. 

22.  Strieborný  pamätník  s  allegorickým  obrazom  na  oboch  stranách. 

23.  Mosadzný  medallion  s  uškom.  Av.  lE— SVS  •  MA— RIA.  Poprsie 
Ježiša  a  Márie  proti  sebe  postavené.  Na  spodku:  RÓMA.  Rev.  Štyria 
svätí  na  podstavcoch.  Na  spodku  nečitateľný  nápis. 

24  Mosadzný  medallion  sv.  Georga  (Ďura).  Av.  S  •  GEORGIVS  EQVI- 
T\U  PATRÓN VS.  Známy  obraz  sv.  Ďura  na  koni.  Rev.  IN  TEMPES- 
TATE  SEC\  RITAS.  Obraz  lodky  so  spiacim  Kristom.  Prevŕtaný. 

25»  Mosadzný  medallion  srdca  Kristovho.  P  =  1-8  cm.  Av.  JÔJJE- 
TEK— HOZZÁM!  Postava  Kristova  so  srdcom  na  prsiach.  Rev.  IME 
A  TE— ÄNYÁD!  Panna  Maria  so  srdcom  na  prsiach. 

25.  a.  Mosadzný  medallion  Kristu  venovaný:  GVOD  PAUPERI— 
MIHL  Kristus.  Rev.  CENT— U— PL— UM— REDDO.  Päť  kusov;  v  rámci 
iMs.  L 

26.  Bronzový  medallion  sv.  Benedicta  patinisovaný.  (Crux  Sti.  Be- 
nedicti),  nájdený  v  Čachticiach  v  rim.  kat.  chráme,  v  malovanej  rak  vi  s  leto- 
počtom 17i:i 

27.  Bronzový  medallion  maria-zellskej  Matky  Božej  s  uškom. 

28.  Tiež  taký,  len  zle  zachovaný. 

28.  a.  Tiež  m.  zellský,  ale  v  podobe  srdca. 

29.  Mosadzný  medallion  Ježišovho  srdca.  Av.  JEZUS  SZ  •  SZIVE 
mOALMAZZ  NEKÚNK!  Srdce.  Rev.  MARIA  SZ.  SZIVE  LÉGY  ME- 
ISEDÉKINKI  Srdce. 

30.  Mosadzný  na  vrchu  prevŕtaný  medallion  sosňatia  tela  Kristovho 
s  krí/a.  Av.  MORS  CHRISTI— VITÁ  NOSTRA.  Obraz.  Rev.  Na  vrchu: 
AH  FILIUS-0  MATER.  Obraz. 

3  L  Mosadzný  medallion  utrpenia  Krista.  A  v.  lESUS— NAZA,  Kristus 
nesie  kríž.  Rev.  S  •  —  GAT  •  —  I)  •  —  GEN.  Obra^. 

32.  Mosadzný  medallion  Spasiteľa.  Av.  SALVATOR-MVNDI.  Hlava 
Kristova,  Rev.  MATER— lES  •  CHRI  •  —  Poprsie  Máriino. 

33.  Mosadzný  medallion.  B  :  V  •  MARIA— BOGENBER.    Postava  P. 
larie.  8.  RENEDICTVS.  Čítajúci  sv.  Benedikt. 

34.  Spiežový  medallion  sv.  Cyrilla  a  Methoda.  Av.  Obraz  oboch  bratov. 
Elév.  CYRILL-A-METHODEJ— APOST-  SLOVANSKÍ  • —PAMATKA— 
IjfA- VELEHRAD.... 

35.  Medený  a  postriebrený  pamätník.  Av.  PRO  PETRI  SEDE  •  PIO  • 

16* 


Digitized  by 


Google 


—  224  - 

IX  ■  P  ■  M  '  A  •  XV.  Kríž  hada  ua  hlavu  porážajúci.  S  oboch  strán  krita  pre- 
bití. Rev.  VICTORIA  QVAE  VINCIT  MVNDVM  FIDES  NOSTRA. 

3t>.  Mosadzná  soška  sv.  apošt 

S7,  Spiežová  soška  Matky  Božej  s  Ježiškom  na  lavej  ruke. 

38,  Mosadzný  dvojitý  kríž  s  ukrižovaným  Kristom. 

3i),  Mosadzný  jednoduchý  kríž. 

4<J.  Olovený  srdcovitý  medaJliop  s  ukrižovaním  (s  umučením). 

41.  Hmčený  medallion,  snád  z  Maria-Zellu  s  ukrižovaním. 

42.  Tiež  taký,  monši. 

43.  Tiež  taký. 

43.  a.  Mosadzný  srdcovitý  medallion  sv.  Benedicta. 

43.  b.  Mosadzný  oválny  amulet:  Av.  S  •  ALPHM  •  CON  •  SS  •  REDKM ' 
Rev.  (iNADENBILD  AUF  DEM  MUTTER  GOTTES  BER(}--B  ^  (iKU- 
LICH  '  Obraz  Matky  Božej. 

Náhradné  a  herné  známky.  (Ciašky.  —  Spielmarkcn.) 

44.  Ulovená  známka.  Av.  BOH(')C— ESTÉLY  A  L()V()Ll>ÉIíEX  * 
PEST*  Bajazzo.  Rev.  NARRENABEND— SCHIESSSTAETTE-^lsdrL 

45.  Zinková  jednostranná  známka.  BUDABESTI  LANCHir**  lMH(j. 
V  prostriedku  s  dierkou. 

4í>.  Tiež  taká  bez  dierky. 

47.  Mosadzná,  jednostranná  známka:  SPAR  &  CONSVMVEHKIX  ' 
WIEN.  V  prostriedku  5— KREUZER. 

48    Plechová  tiež  taká  známka,  len  miesto  5  stojí  1. 

49.  Cínová  známka:  NYITRAI  •  FIZETÉSI  BÁRCZA.  V  pľ(^stiit*ílku 
5— kr.  Rev.  NYITRAI  TAKARÉK  ÉS  FOGYASZTÁSI  EGYLET.  Ihe 
spojené  ruky. 

50.  Medená  známka:  1  na  oboch  stranách.  Na  jednom  boku  J.  IK 
razené. 

5i,  Medená  známka:  1.  NIED  •  ÔSTER  •  —  ARBEITER  -- COX- 
SVM     VEKEIN-25.  Rev.  25. 

52.  Tiež  medená:  PHILIP  BEST  •  —  LAGERBEER.  Pohár  naplnený 
pivom,  pod  ním  1863.  Rev.  EMPÍRE  BREWERY  XMILWAl  KEEX 
Pivovarské  odznaky. 

53.  Medená  známka.  Rev.  DEUTSCH  OSTAFRIKANISCHE  GF> 
SELLCHAPT*  1890.  Rev.  Vo  vavrínovom  venci  turecké  písmo. 

54*  Herná  známka  s  ríšskym  jablkom  na  jednej  a  s  trimi  ktirunnini 
na  druhej  strane.  Kolopis  v  gotických  písmenách  nečitateľný. 

55.  Tiež  herná  minca  z  mosadze.  Nad  dvoma  ratolesťami  1.,  na 
druhej  strane  jednohlavý  orol  s  rozpiatyma  krýdlama.    Na  vrchu  í^I*IEL 

mCnže. 

56.  Tiež  taká,  ale  menšia. 

57.  Tiež  taká,  ale  ešte  menšia. 

Digitized  by  VjOOQIC 


—  225  — 

58.  ^Mosadzná  herná  miuca:  V  dubovoín  venci:  SPIEL— MAKKIí. 
Na  druhej  strane  v  prostriedku  jedna  velká  a  s  krajov  16  malých  hviezd. 

59.  Tiež  taká,  len  na  Av.  strane  stojí :  NAPOLEON  III  —  KAISER 
V-FEKR. 

iVK  Mosadziiá  kartová  známka,  na  jednej  a  na  druhej  strane  po  tri^ 
karty- 

i)l.  Mosadzný  početný  peniaz.  Av.  ANNA  DG  •  ANG  •  —  SC  •  FR- 
BT-HIB  REGÍN.  Panovnicino  poprsie.  lOHANN  JACOB  TETZEL  • 
IIECHEN  •  PFENING.  Korunované  štyri  štíty. 

62.  Tiež  mosadzný  početný  peniaz.  Av.  LUD  •  XV  •  —  D  •  G  •  FR  • 
EN  -  REX  •  Panovníkovo  poprsie.  Rev.  AD  NVTVM  •  ASSVRGVNT.  Na 
Bpodku :  RECH  •  PF  •  —  I  •  I  •  D. 

i\}l  Tiež  taký.  Av.  LVDOVICVS  •  —  MAGNVS  •  REX.  Ludvikovo  po- 
prsie. Rev.  lOHANN  WEIDI-NGERS  RECH  •  PF.  Korunovaný  štít. 

t.í4.  Tiež  mosadzný  „početný  peniaz."  Av.  LOVIS  XIV.  ROY  — D• 
FR'KT])•NAV.  Královo  poprsie.  Rev.  CORNLAVEFERS  •  RECHN  • 
PtTiNING.  Štít. 

65.  Tiež  taký:  LUD  XVDMf  —  FR'ET  NA  REX.  Poprsie.  Rev. 
MICHAKL  LEICHKAVT  RECH  •  PF.  Korunovaný  štít. 

m.  než  početný  peniaz.  Av.  LVD  •  XIUI  •  —  D  •  G  •  F  •  E  •  N  •  REX. 
Vijpme.  Rev.  LAZ  •  GOTTL  •  LAVFFER  •  RECH  •  PFEN.  Koiiiuované  4 
aDJousktí  lalie. 

tu .  Tiež  taký.  Av.  LVD  •  XV  •  D  •  G  •  —  FR  •  ET  NA  REX.  Poprsie 
Rev.  DVRCH  GLUCK  VND  FLEIS.  V  prostriedku  lod,  po  bokoch  R— PF. 
Na  iapodku  (A  'N.) 

68.  Tiež  taký,  len  na  Rev.  lalie. 

B9.  Tiež  taký,  len  na  Rev:  CHRISTO  •  SIGMUNDIANER  RECH  • 
PF.  V  prostriedku  štít. 

70.  Tiež  mosadzný,  ale  nečitateľný. 

71^  Mosadzná  známka.  Av.  NAPOLEON— EMPEREUR.  Pod  po. 
prsim  H.  Rev.  Dubový  venec. 

72.  Mosadzná  herná  známka.  Av.  LOUIS  NAPOLEON.  Poprsie.  Rev. 
vo  venci  SPIEL— MARKE. 

73.  Tiež  mosadzná:  Av.  CAROLINA— D  •  G  •  FR  •  R  •  Na  lavo  obrá- 
tené ženské  poprsie.  Rev.  lOH  •  ADAM  •  —  VOGEL.  Pod  slnconi  strom. 
Na  spodku  NE  •  PP.  Dva  kusy. 

74.  Tiež  mosadzná:  Av.  mužská  hlava;  Rev.  korunovaný  štít. 

75.  Tiež  mosadzná:  Mládenecká  hlava  s  klobúkom  s  dvoma  krýdlami 
na  hlave.  Rev.  AUFMERK — SAM.  Dáma  hrá  na  klavíre. 

70.  Tiež  mosadzná.  Av.  SIGNOR— PAGATO.  Mužská  postava.  R(»v. 
Vo  venci:  SPIEL— PFEN NING  —  .  .  . 

77.  Tiež  mosadzná.  Av.  Vo  vavrínovom  venci:  SPIEL — MARKE* 
Rev.  Jelen. 


Digitized  by 


Google 


f^íH'ľí-"''^'''-^^"' 


IX. 

É*  -' • 


—  226  — 

78.  Tiež  mosadzná.  Av.  ANFANG  •  BEDFNCK  •  DAS  •  END.  Since, 
polmesiac  a  hviezdy.  Rev.  PLVS— ULTRA.  LocP,  pri  bokoch  RE— PF. 
Dolu:  I    A- V. 

79.  Tiež  mosadzná,  ako  predeôlá  —  len  kolopis  nečitateľný. 

80.  Tiež  mosadzná.  Av.  GOTTES  REICH  BLEIBT  EWIG.  V  Kar- 
tuschi  ríšske  jablko.  Rev.  HANS  •  WEIDINGER  IN  NVRN...  G.  Štyri 
koruny. 

81.  Mosadzná  početná  známka  so  slncom,  polmesiacom  a  h?iej^damL 
RECHN  •  PF  •  lOH  •  CONRADT  H(*)GER.  Rev.  Plachtová  lod. 

82.  Medená  náhradná  minca.  Av.  Vo  vavrínovom  venci  4.  Rev.  Dvoj- 
hlavý korunovaný  orol,  na  prsach  v  stuhe  C  •  VI.  majúci. 

83.  Mosadzná  známka  s  dierkou  na  vrchu.  Av.  GEORGIVS  III  DEI 
GRATIA.  Poprsie.  Rev.  B  •  BROS  •  REX  •  F'D  •  CLX  •  X  •  HOCKLEY - 
B  •  I  •  R  •  M  •  1790.  Korunovaný  štvordielny  štít. 

84.  Mosadzná  herná  známka.  Av.  KEEP— YOUR  TEMPER.  V  pro- 
striedku sediaci  mužský.  Rev.  Tri  karty. 

85.  Mosadzná  známka.  Av.  VICTORIA  QUEEN  OF  GREAT  BRI- 
TAIN.  Panovnícino  poprsie.  Rev.  Dvojhlavý  orol.  Dva  kusy. 

86.  Tiež  mosadzná  herná  známka.  Av.  SIGNOR— PAGATO.  V  pro- 
striedku pagat.  Rev.  SPIEL  — MUNZE.  Dve  karty  s  nápisom:  XXI  — 
EXCUSEZ. 

87.  Mosadzná  herná  známka  so  slncom,  hviezdami  a  mesiacom  aa 
jednej  strane ;  s  lodou  —  PLVS  —  VLTRA,  na  druhej  strane. 

88.  Medená  náhradná  minca.  A  v.  Korunovaný  dvojhlavý  oml, 
v  stužke  na  prsiach  C  •  VI  majúci;  Rev.  Vo  vavrínovom  venci:  2. 

89.  Tiež  taká,  ale  na  Rev.  miesto  2  stojí  1. 

Papierové  peniaze. 

(Banknoty.) 

Rakúsko. 

1.  „Fiinf  Gulden",  wiener  Stadt  Banko-Zettel  z  r.  1800. 

2.  Tiež  taká  z  r.  1806. 

3.  „Fíinf  Gulden„  ôst.  Währ.  z  r.  1866. 

4.  „Ein  Gulden"  ôst.  Währ.  z  r.  1858. 
f).  „Zehn  Kreuzer"  z  r.  1866. 

Uhorsko. 

5—7.  Takzvané  kossúthky:  5  zlatých  z  r.  1848.  3  kusy. 

8.  Kossúthka:  jeden  zlatý.    • 

y.  Kossúthovská  poukážka  na  30  kr.  z  r.  1849. 

10 — 13.  Papierových  10  krajciarov  šajnových  z  r.  1849.  3  kusy. 

Francúzsko. 

14.  „Assignat  de  cinquante  sols  z  r.  1793. 


Digitized  by 


Google 


—  227  — 
'  Turecko. 


15t  Turecká  banknota. 


Niekolko  starožitných  vecí. 

16.  Drevená,  krásne  perlovkou  vykladaná  kassetka  na  zamykanie. 

17.  Sedem  kúskov  granátov  z  Drégely-Palánky,   kde  sa  vo  velkom 
množstve  iiachodia. 

18.  Desaf  upálených  razových  zŕn  vo  vykopaninách  v  Pompejí  náj- 
dených. 


Oprava. 
4*!iylfa  tlače.   Na  strane  40  v  riadkoch  10,  15  a  19  miesto  rozkách^  má  stáť 
noikácikj  a  v  riadku  14  miesto  dokázalo ^  má  stáť  dokátalfu. 


Digitized  by 


Google 


OBSAH. 


Strana 
Urieviia  uiť^Nká  admíDistráťia  v  Kremoici  a  v  iných  »loboduýeh  krá- 

Tov^íkých  mestách.  Píše  Pavel  Križko 3,    101 

>(iť«ítť>i>isii*^  iiryvky  z  Gcmcra.  Podáva  Július  Botto.  I.  VeFká  Bevdca.  II. 

JeliHvíi       27,    131 

Auctľodyuiiiula  u  Zádušnika.  iGlechoma  hederacea  L.)  A,  Kmeť    ....      38 

FloHstlckť  odrobinky.  Podáva  Andrej  Kmeť 40 

DakoFko  iiuiiťr,  liekov  atď.  zo  Solčian.    Dla  sdelenia  Jána  Ondruša  po- 
dáva VrMUkt) 47 

Xtidovc  zvyky  a  obyé^e.    Podáva  Andr^  Klimo.    Svadba  v  Liptovskom 

.Tamníkii 51 

jniestur  niciiá  vo  Spiši.  Štefan  Mišík 60 

O  Ústroj  n  ostl  nápevu  „Nitra  milá,  Nitra."  Podáva  Ľud.  Ad,  Reuss  .      69,    121 

Záhada  dejcpiíiiiá.  Rozjíma  Fr.  V,  Sasinek 78 

Traja  bratia.    l^ovesC  z  okolia  Hrabusic,  Štiavnika  a  Viderníka.  Spišsko- slo- 
venským nárečím  podáva  Ján  KovaUik 85 

Katalóg  iiimihinatickej  sbicrky  Museálnej   slovenskej   spoločnosti  v  TurČ. 

í^\.  M:inme.  Dr.  J.  P. 92 

Ohyt^ajp   a   povery  z  rolníckeho  predmestia  étálov  v  Novej   Bani.    Podáva 

.StpffiH    Vttíf  Kítazolúcky 139 

Záhaduť  deji*|ii!tné  otázky.  Napísal  Fr,  F.  Sasinek 146 

Brouzuv 5  hromadný  nález  na  Hrádku  pri  Istebnom  v  oravskej  stolici.  Dr.  J.  P.    154 
ESte  ftSíi  „lliestae  mená  vo  Spisi".  I.  Dr.  Stanúíiaw  EJjasz-Radzikowski,  — 
II.  ililpov  iHf  p.  dr.  Eliasz-Radzikovv'skéniu  na  nové  poznámky  jeho 

o  „>liť*ítuyľh  menách  vo  Spiši".  Štefan  Mišik 159 

(I  piivoth'    inena  „Ružbachy".  Štefan   Mišík 170 

Katalóg  niiniiMiiatickeJ  sbierky,  darovanej  Muzeálnej  slovenskej  spo- 
loŕuosli  Ordinandom  Šándorfim.  Sostavil  dr.  Ján  ľetrikovicfh  ....    172 


-<^Jk3- 


Digitized  by 


Google 


Prosíme  všetkých  priatelov  dedovizne  slovenskej,  i  tých,  ktorí  už 
v  S^orniku  uverejnenými  vzácnymi  plodmi  ducha  svojho  podnik  ná- 
rodný a  vlastenecký  na  spôsob  uznaný,  cenný,  chtivo  podopreli,  i  tých, 
ktorých  s  vdakou  prijaté  literárne  príspevky  pre  úzkosť  priestoru  nemohly 
byť  uverejnené  až  posial,  a  ktorým  všetkým  za  priazeň  a  vrelosť  k  veci 
dokázanú  vyslovuje  správa  hlboké  podlakovanie ;  no  i  všetkých  tých,  ktorí 
i  vedia  i  mujú  o  i!om  písať  v  obore  účinkovania  Museálnej  slovenskej 
spoločnosti,  všetkých  prosíme,  aby  dielo  naše  či  väčšími,  či  menšími  člán- 
kami, dopisamj,  opisami,  krátkymi  zprávami  atď.  atdl.  láskavé  podopreť 

Redaktor. 


Novým  členom  Museálnej  slov.  spoločnosti  môžeme  prepustiť  šesť 
fioáitov  Sbamika,  soš.  I.  a  n.  (r.  1896,  1897  a  1898)  pri  doplatku  za 
každý  sošit  po  1  zL,  v  to  počítajúc  aj  porto. 

Správa. 


-K4- 


Digitized  by 


Google 


Sbomik  Museálnej  slavenskej  spoločností  vychádza  v  ne- 
lu'čitých  dobách,  avšak  každého  roku  aspoň  v  dvoch  svázkoch. 

Členovia  Museálnej  slov.  spoločnosti  dostávajú  Sborník  zdaiina,  no 
pri  doplatku  1  zl.  za  ročník,  ktorý  doplatok  ku  zásielke  členovskélio  prí- 
spevku pripojiť  prosíme. 

Poneváč  vydávanie  Sbornika  so  značným  nákladkom  je  spojeEé, 
správa  s  povdačnosťou  prijme  všetky  väčšie-menšie  na  vydávanie  Sbor^ 
níka  znejúce  obete  a  príspevky. 

Všetky  zásielky  venované  rauseálnym  alebo  knižničným  sbieľkam, 
ako  i  dopisy  týkajúce  sa  správy  Museálnej  slovenskej  spoloétiOHft^ 
prosíme  na  meno  tejto,  všetky  články  a  dopisy  týkajúce  sa  Sbúrníka^ 
prosíme  zase  na  meno  redaktora  A.  Sokolík^a  do  Turč.  Sv.  Martina 
láskavé  posielať. 

PI.  t.  priaznivci  museálnych  sbierok  našich  prosia  sa  úctivt^,  aby  pri 
každom  kúsku  prípadnej  zásielky  nesťažovali  si  poznamenať  —  nakoľko 
možno  —  kde  ktorý  predmet  nájdený  bol,  zkade.pochodí,  čím  nález,  po- 
ťažne príspevok,  získa  na  zajímavosti. 

-K^ 

Výťah  zo  stanov. 

členovia  Museálnej  slovenskej  spoločnosti. 

Zakladajúcim  členom  môže  byť,  kto  raz  na  vždy  složí  25  zL  r.  Č., 
poťažne  50  korún. 

Riadnym  členom  stane  sa,  kto  ročite  najmenej  2  zl.  r.  L  alebo 
4  koruny  platiť  sa  zaviaže. 

Činným  členom  je,  kto  ciele  spoločnosti  sbieraním  a  zasielaním 
predmet  museálnych  a  kniževných  sbierok  tvoriacich  vecí  podporovať  sa 
zaviaže  a  aj  skutočne  podporuje. 

Kto  chce  stať  sa  zakladateľom,  alebo  riadnym  a  poťažne  r!inným  čle- 
nom, ten  oznámi  to  predsedníctvu  budto  bezprostredne,  bud  kroz  dakto- 
rého člena. 

S  úctou  prosia  sa  ct.  členovia  Museálnej  slovenskej  spoločnosti  aby, 
každý  v  svojom  kruhu  a  podla  možnosti,  hladeli  budiť  záujem  ^a  národíio- 
vlastenecký  tento  ústav.  Keby  každý  dosavádny  člen  behom  roku  získal 
aspoň  jednoho  nového  člena,  čo  veru  —  aspoň  po  väčšine  —  nemožno 
pomenovať  nemožnosťou,  nielen  že  zdvojnásobnily  by  sa  materiálne  pro- 
striedky spoločnosti,  ale  zmohutnela  by  táto  aj  o  vec  zaujímajúcioii  sa 
členami  a"  účinkovanie  jej  stávalo  by  sa  dalej  a  dalej  i  širšfin  i  vnika- 
vejším. 

— K+ — 


Oena  1  asi. 

Digitized  by 


Google 


PrUolia  ku  3,  éíslu  Casop.  Mus.  slov.  spoločnosti  z  r. 


4 


I 


TURČIANSKY  SV.  MARTtN.  1900. 
Xiaéuu  KtiíliUiičmrakelio  d^íusiiiiárekeho  spolku.  —  Nókladoin  vlajíiným.       Jp), 


OBSAH. 


Strana 

€ieorg;ii  Ribay  Sexcenta  et  oeto  Adagia  slaviea.  if.    .......    .  3 

Vývin  keramiky  a  slovenská  majolika.  Podáva  Pavd  Socháú  .....  26 

Hliestoplsné  úryvky  z  Gemera.    Podáva  Julittó  Botttl^  III.  Muráň  a  hrad 

Muráň \    ...........  47 

t^pozomenie  na  dejepisné,  náboženské  a  prírodné  pamätiliodné  veci 

v  stolici  trenčianskej.  J?omt(a7ď  ^aymtM 55 

Starobylý  nápis  rimanský.  Fr,  F.  Sasinék 68 

Zvyky  a  obyčaje  v  Koštanoeh.  Podáva  Janko  Páriéka 67 

Soznam  sbierky  liúb,  in  nátura;  v  prirodzenej  podobe,  eosbieraných  a  präpa- 

rovaných  Andrejom  Kmeťom,  venovaných  Museáhiej  slovenskej  spoločnosti    .  75 

£udová  liečba  v  Turci.  (Pokračovanie  z  II.  roč.,  sv.  II.)  Podáva  dr.  /.  Pttrikovich  83 
^Rozmlúváni  mládenec  se  smrti^.  Z  cechmistrovských  pohrabných  »vinšov 

a  rečí «  v  Trenčiansku.  Podáva  Jos.  Z.  Holuby      .    .    ...    .    .    .    .    .    .  89 

Archív 93 


Digitized  by 


Google 


SBORNIK 


MUSEÁLNEJ  SLOVENSKEJ  SPOLOČNOSTI. 


Rediguje : 

A.  SOKOLÍK. 

taj  om  nik. 


Ročník  V. 


^áM^ 


TURČIANSKY  SV.  MARTIN. 

Tlaíou  kníhtlačiarako-účastinárskeho  spolku.  —  Nákladom  vlastným. 

1900. 


Digitized  by 


Google 


Digitized  by 


Google 


r 


*''f^í^ 


^^^^ 


c) 


^jV'- 


Georgii  RibayO 

Sexcenta  et  octo  Adagia  slavica. 

A, 

1.  Aby  všem  ústa  zavdzal  aneb  zašil,  musylby  mnoho  plíltna  mlti. 
(Na  pomluvaíic  a  utrhače  netbey.)  Z.  V.  462. 

2.  Ač  žobrák  syt,  ale  raošna  není.  (Je  nesyta  [nenasytník]  a  lakomec), 
Z.  X,  930. 


')  Kiegrov  » Slovník  Náučný  c  píše  o  ňom  toto: 

^Eibúy  J  in,  evang.  kazatel  a  ebératel  knéh,  nar.  1754  v  Trenčíne  na  Slovenskiii 
vyf^viéiv  ae  v  základních  védomostech  litemích  ve  vlasti  8vé,  navštívil  r.  178ií  uni- 
verzitu v  Jene;  navrátiv  se  domú,  stal  se  kazatelem  ev.  si.  B.  v  Bohunicích^  pak 
v  Cinkotó ;  na  to  žil  nékolik  let  v  soukromnosti  v  Pešti,  posléze  uvázal  se  zase 
v  éfad  kazatelaký  v  nové  zŕízené  cirkvi  sv.  na  Torži  v  BáČské  stolici,  kdež  f  31.  pros, 
ÍB12  na  iSplavlci.  B.  byl  muŽ  nevšedné  vzdelaný,  v  jazycích  a  histórii  literárni,  zvlášté 
slovanská  zbŕblý,  a  zanášel  se  pŕede  vším  sbíráním  starších  knéh  českoslovanakých, 
ti&ténfoh  a  rukopisných;  k  tomu  konci  putoval  velmi  často  po  méstech  a  veanicícb, 
kupoval  stAré  knihy  Českoslovanské  za  hotové  peníze,  aneb  je  vymenoval  za  jiné 
knihy  a  jmenovité  v  čas  drahoty  za  obilí  a  jinou  potravu,  nešetŕiv  pri  tom  žádnýt'h 
výioh  ani  jinýcb  nesnaží.  Tím  zjednal  sobé  takovou  zásobu  staročeských  kiit-h  a 
rukopisu,  Že  rasu  toho  žádná  soukromá  ba  ani  verejná  bibliotéka  na  Slovensku 
B  jeho  abírkou  porovnati  se  nemohla.  M.  pokúsil  se  také  jakožto  spisovatel  na  poli 
vlastenské  literatúry,  vzdélav:  C.  k.  mandát  ve  vécech  evang.  ndboženstvi  sc  týkajících- 
{Y  Peáti  ll{f2f  prel.) ;  Travidla  moresnosti  aneb  zdvorilosti,  jakoz  i  opatrnosti  {tam- 
též  1795) ;  Katechysmus  o  zdraví  pro  obecný  lid  (tamt.  1795).  Mimo  to  zostavil  v  ruko- 
pisu pŕes  sto  archú  rozličných  linguistických  sbirek  a  zápisek :  1)  Specilegium  vocum 
bohemicartím  circiter  7500,  ad  modum  lexici  Tomsiani  coUectarum,  eideni  mtt  alteri 
cuipiam  in  $i(pplementum  inserviturum ;  2)  Idioticon  Slocacicum  voces  bohemieas  aut 
plané  nort,  aut  alio  sensu  tisitatas,  circiter  14,700  complectens;  3)  Kniha  prísloví  če- 
ských a  dovetiských  preš  3850  s  výklady ;  4)  Jadrnost  české  feéi  aneb  sepsání  Jadrnij- 
éich  vyshveni  českých  a  nékterých   slovetiských,  na  spúsob  fraseologie;    5i  Des  sh- 

1* 


Digitized  by 


Google 


-4- 

3.  An  chodí,  co  by  mu  z  nosu  kapalo.  (Pŕišel  do  neštestí  pio  Beopa- 
trnost  a  hnevá  se  bez  príčiny  pro  ledacos.) 

4.  An  již  s  chvoštištetem  chodí,  hledaje  penez.  (Pozde  lituje  utraee- 
ných  penez.) 


wákischen  Idiotikons  2,  TheU;  6)  Slováŕ  biblický  vyldádaéný,  v  kterém  žatmélejH 
a  nezvyklá  shva  česká  Slovák&m  se  vysvétluji;  7)  Vocabularium  symfonum  rocum 
bohém,  et  germ,f  item  latinar.  et  boh.  vocum.  (FalkovičÄv  Týd.  1813,  stí.  109.)  Ruko- 
pisy ty  to  prodávala  po  smrtí  B-oyé  manželka  jeho  Alžbeta  (r.  1816).  Btaraäeaké 
knihy  dostaly  se  z  Častí  do  rukou  maďarských ;  vétŠÍ  jich  Část  koupil  vŠak  2&  našich 
dnú  Pražský  aotíkváŕ  Šálek,  který  r.  1856  o  ni  vydal  obšímý  katalóg,  E.  zňetavil 
syna  Ludvika,  který  se  v^k  prílišným  študovaním  na  mysli  pomátl  a  p^ik  u  en  stál  e 
po  Slovensku  putoval,  až  po  r.  18Ô0,  neznámo  kde,  smrtí  sešel.< 

Skôr  než  by  som  niektoré  moje  poznámky  k  prítomným  »Adagiain'  pripojil. 
nech  stoja  tu  ešte  niektoré  dáta,  a  síce  najprv  bezprostredne  za  »AdagiíiDii«  na- 
písané : 

»Abgeschrieben  von  J.  Michalovský,  einem  Doktor  Medicinae,  aus  der  Ausgabe 
vom  J.  1705  in  12. 

Eine  ältere  Ausgabe  ist  vom  J.  1.599.  Noch  eine  ältere  einige  Jabre  Jruber^ 
die  ich  jetzt  nicht  bei  der  Hand  habe,  1582. 

Der  erste  Sammler  war  Jacob  Srnec  von  Werwažova. 

Das  1.  ist  so  zu  lesen:  Aby  všem  ústa  zavázal  aneb  zašil,  musytby  mnoho 
plátna  mítí.  Signifíc.  Na  pomluvače  a  utrhaČe  netbey. 

Die  lateinischen,  oft  weitschweifígen  Erklärungen  hat  der  Abachreiber  hier 
ausgelas6en.< 

Iné  rukopisy  Ribayove  v  »Magyar  nemzetí  muzeum-ec  sa  nachodiace  sú: 

1.  Vocabularium  Hungarico-Slavicum,  scive  vocabula  Slavis  et  Hungaria  com- 
munia.'  A— Z. 

2.  De  differentia  et  classificatione  Sláv.  in  Hungaria.  Differentia  Slavo-Boheniíea, 

3.  De  studio  linguae  Bohemicae  apud  Slavos  Hungaros. 

4.  Idiotícon  Slavico-Bohemicum. 

ô.  Becensio  Codicls  Manuscrípti  Bohemici  Csemanazkiani. 

6.  Snár  Wawrince  v  Fráze.  A.  1483. 

7.  Lucubratíones  de  lingua  et  natíone  Slavorum  in  Hungaria. 

8.  Miscellanea  Bohemico-Slavica. 

9.  Sylloge  vocum,  formularumque  loquendi,  quae  vel  obsoleta  sunt  hodie,  vel 
singulári  signifícatu,  aut  construendi  rationem  no  tatu  dignae  habentur  ínter  Slavos 
Hnngariae. 

10.  Observatíones  de  floríone  tam  Nominum  quam  Verborum  antiquÍB  Bobemia 
usitata,  sed  a  consuetudine  hodiema  aliena. 

11.  a)  Uber  die  Slovaken  in  Ungam  nach  dem  (Anton?). 

b)  Uber  die  Slaven   und   Ungam  aus  Dobrovszky's   Geschichte  dar  Slt- 
y^ischen  Sprache  und  Litteratur. 

c)  De  Slavis  et  lingua  Slavorum  in  Hungaria,  excerpta  ex  luíigno  oper^ 
Mathiae  Bellii  Notítia  Hungariae  nová.  Pars  I. 


Túto  Častejšie,  konečne  i  v  mojom  diele  spomínanú,  ale  zatarasená  abierka 
:^Adagiíff  podarilo  sa  konečne  môjmu  synovi  medikovi,  láskavým  pričinením  p.  dr,  Me* 
lichá,  bibliotekámeho  úradníka  »Magyar  nemzetí  muzeum-a>,  vykutiť,  aby  ju  mohol 
odpísať.  Písmo  je,  ako  som  z  odkreslenia  niektorých  slov  videl,  nanajvýš  nezreternéy 


Digitized  by 


Google 


—  5  — 

5.  An  to  Malostranští  švecy  na  kopyta  vypískali.    (Véc  již  vúbec 

všem  vSiidy  známa  jest.) 

6p  Ani  viň  daimo  (?)  smrtí  neumírá.  (Co  príliš,  to  príliš.) 

1.  Až  mi  dáš  jísti,  teprva  mi  spívej.  *)  (Pánúm  poslušní,  dobrodincúm 

vdečni  býti  máme.) 

B. 

8.  Barana  po  rounu  poznáš.  (Každého  po  skutku  znáti  hled.) 
O,  Baran  viku  kalí  vodu.  (Aby  škodil,  nenáležité  príležitosti  plodí.)  '^) 
10.  Ber  rád,  když  dávají.  (Neodkladeg,  abys  nepykal.)  Z.  VIII.  603. 
U,  Beží  mu  o  grunty.  (Jedná  sa  o  vecech  velikých  a  nebezpečných.) 

12.  Blázna  by  (v  staupé?)  opísal,  jiný  nebude.  (Nenapraví  se.) 

13.  Blaze  rybám  u  vodi.  (Čerstvý  jako  ryba  ve  vode.) 

14.  Bližší  kopito  než  súkno  (?).  (Jednomu  spíž  než  druhému  práti 
sluší.) 

15.  Brzo  vysedí  na  vetvičku.     (Pred  časem  mudruje,  jest  vyvýšen.) 

16.  Brzo  vypráhl,  brzo  vyhasyl.  (Promaŕil  dedictví.)  Z.  X.  332. 

17.  (Chybí). 

18.  Bylina  bez  kvéťu,  panna  bez  studu  ŕídko  píicházý  k  jakému 
úžitku.  (Deti  bez  kázne  a  bázne  vychovaní  bývají  ničemni.)^)  Sr.  Z.  VII. 
207.  (Vidz  432.) 


k  éomu  aj  vybradlosť  tyuty  nemálo  prispieva.  Nech  sa  tedy  vďačne  príjme  i  odpis 
iroehu  anomaličný.  (Bodky .  . .  značia  tiež  neČitatelnost.)  Podávame  vec  tak,  ako 
—  aapoň  nateraz  —  možno,  poneváč  neradno  by  bolo  spoliehaC  sa,  Že  sa  skoro  nájde 
iný  ochotDý  ťHovek,  a  to  taký,  ktorý  by  to  všetko  doviedol  správne  prečítať. 

Že  6ía  pravopis  týchto  »Adagií«  tak  kolotá,  nebude  divné,  lebo,  ako  to  z  po- 
známky vySŠie  položenej  vysvitá,  nenie  ťo  ani  sbierka,  ani  písmo  Bibayho,  ale  od- 
pisoval to  istý  Michalovský,  a  síce  z  knihy.  Že  z  knihy  (1705),  to  sa  snád  bezpečne 
môže  dosvedčiť  zo  slov  »Ausgabe  in  12  c.  Ale  Že  » Slovník  Náučný «  spomína  Kibayho 
rukopis  » Kniha  prísloví  českých  a  slovenských  pŕes  3850  s  výklady*,  tedy  z  toho 
vysvitá,  7.e  tutt)  podaných  608  »Adágií«  je  len  jeden  z  príspevkov,  z  ktorých  Ribay 
íerpal.  Že  je  na  vrchu  rukopisu  napísané  »Georgii  Ribay«,  to  nič  nemení  na  veci, 
poneváč  je  to  patrne  inou  rukou  písané,  pravdepodobne  Jankovichom,  predošlým 
majitelam  rukopisov  Bibayho,  msyúcim  na  nich  v§ade  svoje  meno. 

Aby  im  htatorícká  pamiatka  nerušila,  podávam  všetky  vety,  tedy  i  tie,  ktoré  sú 
v  mojej  knibe.  Poznačil  som  ovŠem  citáty  z  mojej  knihy.  Oddeliť  všetky  slovenské 
od  Českých  nenie  moŽné;  niektoré  ovšem.  Mnohé  direktné  mravné  naučenia  v  »Ada- 
giach*  8Ú  zbytočne  vysvetľované,  na  pr.  283,  292,  a  niekde  zase  vo  výklade  podáva 
sa  nové  príslovie,  počažne  porekadlo,  často  zvláštnejšie  od  vysvetľovaného,  na  pr. 
3^t  386.  Dvojtiásobné  w  v  rukopise  písal  som  len  t?,  taktiež  Y  sa  začínajúce  J. 
Pred  každým  výkladom  stojí  v  rukopise  Sig.  (significat).  Pri  niektorých  nepravých 
výkladoch  dovolil  som  si  poznámky  pod  čiarou. 

Yidno^  Žo  rukopisy  z  musea  vypísané  nesrovnávajú  sa  s  tamtými,  v  Slovníku 
NauČDom  udanými.  J.  P.  Záturecký. 

')  jídá  aa  byf  prevrátené  z  toho:  Najprv  vtáčik  zaspieva,  potom  mu  dajú.    Z. 

^  Nemá  zmyslu  výklad  tento  v  oči  bájke  o  viku  a  barancovi.  Z, 

^  Výklad  má  zostať  len  pri  panne.  Z, 


Digitized  by 


Google 


-  e  — 

19.  Byl  tu,  kde  všem  čertúm  vocase  svazovali.  (Je  chytrák.) 

20.  By  sebau  vo  zem  bil,  nie  býti  nemôže.    (Je  prac(ov)ný  a  ne- 
šťastný človek.)  Sr.  Z.  XH,  446,  456. 

21.  Boha  neprevalíô.  (Práce  daremní.)  Z.  L  21. 

22.  Bude  dobrý  až  pes  na  líšku  vleze.  (Nikdy  se  nepolepší.) 

23.  Bude  z  neho  hospodár,  co  z  kozia  záhradník,  Sr.  Z.  VIII.  957,  972. 

24.  Búh  štestím  vládne.  (Pánu  Bohu  to  poruč.)  Sr.  Z.  I.  25. 

C- 

25.  Caufá  za  (vzpátkem?)  (Odvoláva,  odstaupí.) 

26.  Chladního  jest  žalúdku  pHliš.  (Nie  nemúže  tajiti.) 

27.  Chtt^  kače  lapiti  uhonil  lišku.    (Nezbedný  lituje,  že  musí  trest 
suášeti.) 

28.  Chté  se  lauže  uvarovati,   upadl  do  blata.    (Místo  malého  ]>ii^el 
do  velkého  neštestí.)  Sr.  Z.  XII.  320. 

29.  Chybila  mošna  mechúru.  (Ošizen  je  v  své  nádeji.) 

30.  Chybila  mu  modla.  (Težká  rána  neb  škoda.) 

31.  Co  kúĎ  a  vlk  kausají,  vúbec  ŕíkávají,  že  se  po  tom  nerado  hojí. 

32.  Čoby  mne  blecha  ukausla.  (Špatní  ublížení,  škoda.)*) 

33.  Čoby  sepo  ném  voda  (strhla?)  (Již  jest  po  nem  veta.) 

34.  Co  musí  toliko  udelá.  (Pro  samau  šibenici  zdržuje  sa  od  zl^áho.) 

35.  Co  nashromaždil  stýskal,  to  utratí  a  premrhá  výskal.    (Zle  ua- 
dobytý  statek  brzy  mine.)  Sr.  Z.  X.  737. 

36.  Co  rozum  nedáva,  čas  píináší.  (Rozšafhost  pHchází  s  lety.)  Z.  XII, 
592.  Srovn.  VII.  55.  57. 

37.  Cvičení  a  skúsení  dáva  umení.  (Pilnost  pomáha  k  učenosti,) 

38.  Cykána  miji.  (Daremní  práce.)  Sr.  Z.  II.  197. 

Č- 

39.  Čas  nese  ruže.  (Každá  véc  má  svuj  čas.)*)  Z.  IX.  75. 

40.  Čas  všemu  pŕijde.    (Neujde  pomsty.    Časem  svým  umyslí  sobť^. 
(  asem  vše  pfijde.  (Polepší  se  nekdy.)  Z.  IX.  85.  XII.  597. 

41.  Čemá  krava  vstúpila  mu  na  nohu.    (Z  neopatmosti  do  neštestí 
pHšel.  Brzy  se  hnevá.)  Z.  XVI.  482. 

42.  Čert  všudy  musí  svau  provésti.  (Nemúž  tajiti  své  zlosti.) 

43.  Človeka  po  feči  poznáš.   (Prezradí  se  co  je  zač.)   Sr.  Z.  V.  20. 

44.  Človek  myslí  a  pán  Búh  obmyslí.  (Nechej  pánu  Bohu  o  se  peci, ) 

45.  Človek  pretrelého  čela.  (Nestydatý.) 

46.  Čí  koza,  drž  ji  za  rohy.  (Buď  s  svým  stavem  spokojen.) 

47.  Čí  krava,  drž  se  ji  rohú  i  vocasu.  (Idem.) 

')  Zn^iČí  niečo  iného.  Z^ 

^)  Má  zvláštnejší  význam:  Za  Časom  príde  dobré.  M^ 


Digitized  by 


Google 


-  7  - 

48.  Cíje  kosa  kámen.  (Predoznává  své  zlé.) 

49.  Čím  kdo  vyvýšenéjší,  tím  býva  sebau  nebezpečnejší. 

50.  Čím  dál  vždycky  húf,  jakž  ona  bába  ŕekla.  (Všecky  vécy  časem 
hynau,)  Sr,  Z.  XII.  553. 

51.  Čím  víc  chlapa  prosíS,  tím  ho  víc  popauzíš. 

52.  ŕ  iní,  jakoby  v  tom  dole  vody  nebylo.    (Pŕetváŕí  se,  jakoby  nie 
nevedel) 

D. 

53.  Dal  koziu  vejce,  an  s  ním  neumí  hráti.    (Je  hlaupý,  neumí  se 
obve^tílit.) 

54.  Dali  mu  na  znamení.  (Nesmi  vyjevit.) 

55.  Dali  mu  pytlem.  (Mezy  urozených  se  plichtil.) 

56=  Dali  mu  točiti  provázek.    (Nemilého  hosta  podvodne  odbyli.) ') 

57.  Dal  svini  hausle  a  osli  buben.  (Nenáležitý  auŕad  na  koho  vložili.) 

58,  Dalo  by  se,  není  odkud.  (Je  v  dluzých  po(d)  uši. 

59*  Danno  sa  páni  učili  hausti.  (Od  píirození  neschopný.) 

60.  Danno  ve  mlyne  hausti.  (Nepŕíhodným  místem  a  časem.) 

61.  Darmo  vlkem  orati.    (Který  se  živým  spúsobem  nedá  napravit.) 
Sr,  L  IL  223. 

62.  Darmo  osla  učiti  čisti. 

63.  Dať,  až  pes  na  líšku  vleze-  (Vidz  22.)  (S  dluhem  odkladá.) 

64.  Dej  se  Boží  vúle.  (Poruč  se  Pánu  Bohu.) 

65.  Delá  CO  musí.  (Vidz  34.)  Je  lenoch,  neb  nesytý  lakomec.) 

66.  Dlauze  privážaný.  (Rozpustilý.) 

67.  I>obrá  mysl  púl  zdraví.  (Kde  mír  a  pokoj,  tam  všechno  dobré.) 
6r.  Z,  LV  115—117.  119. 

68-  I>obrá  vúle  koláče  jí,  zlá  hlavu  tepe  a  rídký  pivo  pi.  Sr.  Z.  X.  55. 

69.  Dobre  býva,  když  sú  vlcy  sýti  a  kozy  celé.  (S  obau  strán  dobre.) 
Sr,  Z.  VUI.  1100. 

70.  Dobre  jazyk  za  zuby  míti.  (PHlišné  mluvení  škodí.)  Sr.  Z.  V.  278. 

71.  Dobre  ustaupiti,  kde není.  (Sylnejšímu  ustúp!) 

72.  Dobre  z  pŕedu  y  z  zadu  oči  míti.   (Opatrnosti  nikdy  nezbývá.) 
Z,  IX.  22H.  236. 

73.  Dobrý  až  na  ném  kúže  praští.     (Dobrý  je  dokúd  se  beykovco 
bojí.) 

74.  Dobré  milo  odkudkoli.  (Nie  darmo.  [?]) 

75.  Dobre  naň  sedlo,   dobre  mu  se  navalilo.    (Poštestilo  se  dobre.) 

76.  Dobre  v  čas  jiskri  hasyti.  (Pŕedejdi  veliké  zla.)  Z.  IX.  200. 


^)  Edefii  sa  nemohli  sprostiť  žobráka,  ktorý  bol  u  nich  aj  prenocoval.  Dali  mu 
lady  knitit  dlhý  motúz.  Krútiac!  musí  zpätkujúc  vždy  ďalej  ísť,  v  prípade  potreby 
i  voa  7*  pitvora.  Ked  žobrák  uŽ  bol  von,  zamkli  dvere  na  pitvore  a  jeho  handry  vy- 
hodili mu  Ton  oblokom.  Z, 


Digitized  by 


Google 


-  8  - 

77.  Dočkej  času  co  hus  klasu.  (Vše  delej  svým  časem.)  Z,  IX,  421í. 

78.  Dokladá  ani (Kde  nestupí ) 

79.  Dokud  se  lýka  drau,    tedy  na  ne  s  detmi  jíti.    (PohodlnéJio 
času  užívat.) 

80.  Do  lesa  dŕíví  nikdy  nevoz  a  do  more  vody  nenos.   (Zbytecného 
nie  nedelej.)  Z.  X.  1010. 

81.  Doma  kdáče,  jinde  ňese.  (Pokrytec,  cyzoložník.)  Z.  VIL  57(i 

82.  Domnení  mnoho  v  pytel  vchází.    (Ne  vSemu  se  má  veŕiU/)  Si. 
Z.  V.  83. 

83.  Dosáhl  ho  živý.  (Dútklivé  kárání.) 

84.  Dostál  až  do  kolku.  (Stály  až  do  smrti.) 

85.  Dostál  se  do  vomizýna.  (O  vôecko  pHšel.) 

86.  Došel  čelem  místa   (Dostal  odmenu  za  všetečný  skutek.) 

87.  Dotud  vlk  vláčí,  až  ho  taký  povlekau.    (Dotud  bude  krásti,  až 
ho  dopadnau.)  Sr.  Z.  X.  1206. 

88.  Drbe  se  an  ho  nesvrbí.  (Pozde  premrhaného  statku  želí.)*) 

89.  Drž  Pane  Bože  káry,  ať  je  váz  nezvráti.  (Nečitatelnc.) 

IK).  (Jačí  V)  mu  v  kolibe.  (Je  púl  blázna,  je  dlužen  do  (lí'eátiy) 

91.  Jde  mu  cez  vody.  (Co  z  štedroty  rozdá,  to  mu  Búh  želiná.) 

92.  Jde  mi  z  toho  strach,  co  z  pečeného  vrabce.    (Nie  ae  toho  ne- 
bojím.) 

93.  Jde  mu  netoliko  o  ŕemen,  ale  o  celú  kúži.    (Je  u  velikém  ne- 
bezpečenství.) 

94.  Jede  Janek  na  koníku.  (Hnevy  [?]  utíká.) 

96.  Jeden  vúl  nemá  dvau  koží.  (Mímosti  v  pokutovaní  užívati.)  Sn 
Z.  Vm.  1103. 

96.  Jest  blázen,  ale  nebolený.  (Staví  se,  jakoby  ani  neumi^l  počítatij 

97.  Jest  blážkovi  za  čepicy  dlužen.  (Je  blázen.)  Z.  IV,  221. 

98.  Jest  Boží  a  Michalú.  (Je  opilý,  že  ani  sebou  nevládne.) 

99.  Jest  beze  cti  co  pes  bez  ocasu.  (Je  nestaudný.)  Z.  IV.  275. 

100.  Jest  čoby  s  nožíkom  nebo  ohnem  zacházel.  (Nedotkli vy,  nevrlý.) 

101.  Jest  Čert  a  (dvé?)  nedele.  (Zlostný  a  všem  protimysiný.) 

102.  Jest  jonak  z  (Kolo...  nečitateľné.) 

103.  Jest  líškau  podšitý.  (Chytrý.) 

104.  Jest  ho  potreba,   co  pátýho  kola  u  vozu.   (Zbytočný,)  Z.  XVI. 
302.  356. 

105.  Jest  medzi  Ižícy  a  usty.  (Jest  blýzký  k  zahynutí.) 

106.  Jest  mi  míl,  co  súl  v  očích.  (Nevrazím  naň.).  Z.  VllL  796 


')  Snád  skorej:  Starie  sa  do  toho,  Čo  sa  ho  netýka.  Z. 

»)  Vidz  Y. 


Digitized  by 


Google 


—  9  — 

107.  Jest  na  poskoku,  na  cesíé.  (Do hotový.) 

,    108.  Jest  plátno,  co  by  na  stenu  hrách  sypal.  (Nečitatelné.)  Z.  IV.  148. 
100.  Jest  stará  líška,  starý  zajíc.    (Chytrý,  opatrný.)   Z.  VUI.  698. 

1 10.  Jest  na  obé  strany  braušený.  (Pomluváč  prítomných  chváli,  ne- 
prítomných hanl.) 

111.  Jest  neupŕahaný  (?).  (Tvrdošijný.) 

112.  Je  pacholok  od  Žamborka.  (Nečitatelné.) 

113.  Jest  žebrák  syt,  ale  mošna  není.  (Vidz  2.) 

114.  Jest  pravá  ovce.  (Upíimný,  mímý.)  Srovn.  Z.  IV.  373. 

115.  Jest  pravé  dokŕtčný.  (Potutelný.)  Srovn.  Z.  III.  309. 
Ulí.  Jest  pravý  kopí.  (Človek  veliké  postavy.) 

117.  Jest  pravý  druhý  (psohlavec?).  (Lakomec,  dróč,  stiichlík.) 

118.  Jest  vlny  na  koze,  jako  chlupú  na  žabe.  (Málo  má.)  Z-  X.  356. 

119.  Jest  všech  ( )  pravý  dvoŕák.  (Umí  všem  vyhovét.) 

120.  Jest  tvrdé  šípe.  (Neústupný.)  . 

13  L  Ješté  si  sám  nepreskočil.  (Neraduj  se,  múžeš  i  ty  do  toho  ne- 
štestí  pŕijít.)  Z.  IX.  408. 

122.  Ješté  mléko  materino  na  brade,  a  chce  se  ženiti.  (Nestatečné 
jednaní.)  >)  Z.  Víl.  123. 

123.  Ježí  se  co  ježek.  (K  hnevu  se  popouzí.)  Srovn.  Z.  IV.  460. 

124.  (Jede?)  na  strechu..    .    a  spadnou  mu  dva.    (Klidným  Búh 
žehná.) 

125.  Jidáš  uhodil  ho  vačkom.  (Lakomec.) 

126.  (Chybí.) 

127.  Již  ho  hlava  nebolí,  ani  zuby.  (Umrel.)  Z.  VI.  684. 

128.  Již  sem  na  brehu.  (Dovtípil  sem  se;  2.  sem  (jsem)  na  bezpečním 
misU\)  Z.  XII.  344. 

129.  Již...  psem  zelý.  (Všechno  promrhal.) 

130.  Již  nevi,  kam  koz  hnát.  (Prostoŕečný  všude  pŕemožný  (V). 

131.  Jistéj  pták  na  talííi  pečený,  nežli  dva  v  povetíí  znesení. 

.       132.  Hada  za  ňádry  sobé  chová.  (Nevdéčnému  dobíe  činí.)  Z.  VIII.  680. 

133.  Hadr  vonuci  našel.  (Jednostejných  pováh  lidé.)') 

134.  Hlaupý  Klíma  dal  vejce  za  žejdlík  vína.  (Vtipné  (?)  víc  dostal, 
ne^li  ztratil.) 

135.  H vejskal  již  dáva  na  lidí  (?j.  (Nevi  co  delat,  nezbednost 

tropí.) 

136.  Hladí  a  vometá  liščím  ocasem.  (Jináč  mluví,  jináč  myslí.) 


^)  « Mlieko  na  brade*  je  vôbec  výčitka  mladému,  ked  si  chce  počínať  veku 
avojoiti  neprímeraue.  Z. 

^\  Má  snád  špeciálny  význam,  ako:  ^Hnida  bnidu  berie «,  =  dvaja  chudobní 
aa  ber4.  Z. 


Digitized  by 


Google 


—  10  -^ 

137.  Hlava  živá  klobaučkem   dobýva.    (Je  zdrav,  všecko  stra-  -  - 
snadníčko  dostane.) 

138.  Hluchý  tetíiv,  lelek,  traup,  vejce.   (K  ničemuž  není  schopným 
jako  mamlas  hledí  jen ) 

139.  Hledá  včerejšího  dne.  (Hledá,  což  nemožností.) 

140.  Hled,   aby  si  se  nespálil.    (Nie  všetečné  nezaviníš.)  Srovn.  Z, 
IX.  240—244. 

141.  Hled,  abys  nezablaudil.  se  nezmeylil. 

142.  Hoden  delník  zásluhy  své.    Hoden  služobník  pokrmu  sváho. 
(Dej  mu,  CO  jeho  jest.)  Z.  X.  388.  (Luk.  10.  7.) 

143.  Hodna  poklička  toho  hrnečka.  (Sešli  se  dva  stejm'  kluci.)  Srovn* 
Z.  Vn.  314.  IX.  490.  X.  606. 

144.  Hodíš  (se?)  se  zadu  na  vúz,  abys  brzo  vypadl.   (O  chytrácích 
tak  fíkáme.) 

145.  Hol  na  dlani,  kde  nie  není.  (Nie  nemal.)  Srovn.  Z.  X.  341, 

146.  Holič  lazebnýka  drbe,  a  č^rt  dábla  skube.  (Dva  rovní.,  vedy  (V). 

147.  Horké  železo  nejlépe  se  kuje.  (Ted  jest  pŕíležitost,  uznaní  je(?)* 
Z.  IX.  446. 

148.  Hotov  pešky  i  na  koni.  (Ku  všemu  hotov.) 

149.  Hrdey  se  pyšnýmu  rovná.  (Vadí  se  ehudérák  pyšný  s  druhým 
o  pŕedek.) 

1.50.  Hmcují  (?)  se  praví,  dva  chodcy  (?)  (Pŕezdívají  se.) 
L51.  Hrnec  kotol  kára,   čemá  sta  (?)  oba.    Hrnee  hrney  káže,  oba 
černí  jako  sáze.  (Dva  stejní  se  špineujú.)  Z.  II.  262.  263. 

152.  Hrubýho  díla  paeholek,   pravý  zevel.    (K  ničemuž  se  nehodí.) 

K. 

153.  Každá  líška  svuj  ocas  chváli,  a  blázen  cepy.   (Nečitateľné.)  Z. 
VIII.  22. 

154.  (Nečitateľné.) 

155.  Kam  vítr,  tam  plášť.  (Je  nestály.)  Z.  IV.  626. 

156.  Kaupej  se,  drže  se  brehu.  (Nedávej  se  do  nebezpečenství.) 

157.  KauH  se  za  ním.  (Nestydaté  zapírá,  co  promluvil,  patmau  ne- 
pravdu háji.)  Sr.  Z.  V.  200. 

158.  Každý  hŕíeh  svau  výmluvu  má.  (Žádný  se  za  vinného  neuzná.) 

159.  Káž  se   lačnému  postit,    a  sýtemu  sedláku  mlátiti.    Káž  vlka 
vorat.  (Všeehno  svým  časem  má  se  poraučet  a  délat.) 

160.  Kázali  mu  tfi  krále  napsat.  (Nemeli  ho  vypuditi  z  domu.) 

161.  Kdo  v  neštéstí,  všechni  se  ho  štíti.  (Nečitateľné.) 

162.  Kdo  v  pecy  býval,   umí  jiného  tam  ožehem  hledat.    (Nečita- 
teľné.) Z.  n.  254. 

163.  Když  ovcy  stŕiží,  koze  rit  lupa.  (Vida  neštéstí  eyzý,  hled  ujít 
svého.) 


Digitized  by 


Google 


-  11  — 

164.  Když  nemúžeš  pŕeskočit,  podlez.  (Kde  syla  neplatí,  pokora  po- 
máha.) 

165.  Kdô  mažo,  ten  jede.  (Nečitateľné.)  Z.  Vffl.  612. 

166.  Kdo  sýt,  ten  táhne.  (Nečitatelné.) 

167.  Když  ruka  mku  myje,  obe  bili  bývají.  (Svorná  pomoc  mnoho 
dobrého  činí.)  Z,  VUI.  86. 

168.  Kdo  slíbí,  ten  dej.  (Téžko  za  jiného  slíbit ) 

109.  Kdo  č^ho  neskúsyl,  neumí  o  tom  rozprávet.  (Skúsenost  nej- 
lepšfm  mistrem.) 

170.  Kde  milost,  tu  oči;  kde  bolest,  tu  ruce.  (Milovník  miláčka  vždy 

v  očí  ch  Dosý;  nemocný  proti  nemocy (Oculi  item  amant  duos  [?]). 

Sr.  Z,  \TII.*4S. 

171.  Když  kocaur  piejde,  myši  v  kaut  lezau.  Sr.  Z.  VIII.  956. 

172.  Kde  husy,  tu  smrad  a  štébety;  kde  ženy,  tu  svár  a  klebety. 
Sr.  Z.  VIL  175. 

173.  Když  se  žení,  tu  tolary  mení;  jak  se  ožení,  malýho  peníze  není. 
(Cht^je  se  po  paiií^ku  chovat,  korábiskom  [?]  umíra.  Pro  neopatrnost  dostal 
se  v  bídu.) 

174.  Když  prase  pi-ipovédí,  jítí  pro  ne  s  pytlem.  (Pílležitosti,  dokud 
je  pŕeíl  mkaina  uznej.) 

llb.  Když  hrušky  zrají,  tehdáž  se  česati  mají. 

176.  Kdo  roste  bez  kázne,  stará  se  bez  bázné.  (Deti  ať  dobre  se 
svedau.)  Sr.  Z.  VIH.  872. 

177.  Když  se  mu  pravdy  nedostáva,  umí  opremovati.  (Kde  syla  ne- 
stačí, tu  chytrost  podstrčí.) 

178.  Kdo  komu  jamu  kopa,  sám  do  ní  padá.  (Zlý  rádce  sobé  nej- 
horšf.í  Z.  II.  164. 

179.  KouHíry  cedí  a  velblaudy  požírají.  (Malých  se  desí,  z  velkých 
si  nie  aedéláO  Z.  VIH.  513.  (Mat.  23,  24.) 

180.  Kdo  se  s  smolou  obíra,  zmaže  se  od  ní;  kdo  s  ohnem,  spáli 
se,  Sn  Z,  \1II.  443.  (Sir.  13,  1.) 

181.  Kdo  tŕ  nezná,  kaupil  by  té,  a  kdo  té  zná,  darmo  by  té  nevzal. 
(Potutelný.)  Sr.  Z.  VIU.  504. 

182.  Když  je  nejmilejší  hra,  prestaň.  (V  štéstí  mímost  užívej.)  Sr. 
Z.  X.  1169. 

183.  Kdo  mJuví,  co  chce,  uslySí  |?J,  co  by  nerád.  (Netláchej,  abys 
pŕes  noa   nedostal.    Žvavýmu  jazyku  nedej   )  Sr.  Z.  V.  271. 

184.  Kdo  chceš  pokoji  (?),  nečiň  zmĺnku  o  boji.  (S  lehkomyslnau 
žááhé  cti  nedoJdeŔ.) 

185.  Kdo  mnoho  slibuje,  málo  plní.  Kdo  mnoho  mluví,  neb  Iže,  neb 
se  ehlúbí.  (Co  mtiiví,  toho  neučiní.)  Z.  V.  77. 

18(i,  Kdo  chce  užívati  sladkýho,  musí  prvé  okúsyti  kyselýho.  Kdo 
chce  požíti  dobre  vule,  musí  pokúsyti  nezvule.  (Bez  práce  nie  nedobydeš.) 


Digitized  by 


Google 


—  12  — 

187.  Kdo  chová  svýho,  nebude  žáden  (žádostivý)  cyzýho.  (Pľacovitým 
Pán  Buh  žehná.) 

188.  Kdo  čí  chléb  jí  a  pivo  pf,  toho  píseň  spfvej.  (Dobrodincy  dolíŕe 
čiil.) ')  Sr.  Z,  VIII.  1042. 

189.  Kdo  dluh  dluhem  platí,  klin  klinem  vyráží.  (Lesť  Istí  nahražuji^)') 

190.  Kdo  svého  nehledí,  ten  nedlauho  dedí.  (Kdo  není  svého  dédictví 
pilen,  ochudne.) 

(Neočíslené.)  Kdo  je  trošky  živ,  bude-li  bohat,  bude  div.  (Nefiitatelné,) 

191.  Kdo  čoho  dosti  má,  rád  s  tým  plytvá.  (Boháč  múz  ľoadávati.) 

192.  Kdo  se  chŕestu  bojí,   nechoď  do  lesa.    (Tŕese  se  co  osyka.)*) 
Z.  IX.  45. 

193.  Kdo  se  bojí  nauze,  nerád  pro  bĎh  davá.  (Tŕese  se  na  peníze-) 

194.  Kdo  jak  činí,  tak  odplatu  beŕe.  (Jaký  dílo,  takový  plat.) 

195.  Kdo  má  koláč,  nájde  y  družbu.  (Dives  ubique  placet.)  Z.  X.  26. 

196.  Kdo  má  kone,   snadno  k  nemu  sedlo  nájde.    (Nečitatelné.)  Z. 
IX.  108. 

197.  Kdo  má  peníze  v  kapse,  múze  jít  do  karet.    (Kdo  má  nazbyt, 
múze  pfidavati  [?]). 

198.  Kdo  má  škodu,  nestarej  se  o  posmech.  (Nešťastnému  lidé  . . . , ) 
Z.  X.  130.  131. 

199.  Kde  te  nesvrbí,  nedrbej,  aby  pŕíčesú  neudelal.  (Když  l^  nepáli. 
nehas.)  Sr.  Z.  VIII.  412. 

200.  Kde  bázeň,  tu  kázeň.)*)  Sr.  Z.  VIH.  872. 

201.  Kdo  pfíkre  pristavuje  (?),  rád  spátkem  padá.    Kdo  pííkre  pri- 
stavuje (?),  rado  se obracuje.    (Kdo  ťažký  vecy  bere,  od  nich  pH* 

stane  [?]). 

202.  Kdo  neyvíce  remesel  umí,  nejistéjší  vopsy  býva.    (Taula\7  • . 
nie  nemúže  býti.)  Sr.  Z.  XI.  98. 

203.  Ke  všemu  se  hodí.  (Je  spúsobný.) 

204.  Klobásau  srazil  polt  slaniny.  (Málem  mnoho  dostal.)  Z.  X.  1158, 

205.  Kláti  se  co  býk  na  bahne.  (Nestály,  ledakamsy  se  dá  zaplýst 
do  díla.  [?]) 

206.  Klin  klinem  vyrazil.  (Lesť  Istí  nahradil.)  Z.  IX.  502.. 

207.  Komu  sám  Buh,  tomu  všickní  Svati.  (Všem,  Bohu  y  lideiii  pri- 
jemný.) s)  Z.  Vm.  1125. 

208.  Kôstka  kôstky  nehyndruje.  (Stejní  sobé  proti  nerovným  vuli  držf.j 


')  Skorej :  Od  koho  si  odvislý,  toho  musíš  poslúchať.  Ž". 

-)  Výklad  je  skorej :  Nič  neumenšil  svoj  dlh.  ^, 

*)  Toto  naskrze  nemá  smyslu,  ale:  K  podniku  treba  odvahy.  To  v  zátvorke  Je 

porekadlo,  to  prvé  je  príslovie.  Z. 

*)  Naopak:  Kde  kázeň,  tu  bázeň.  Z. 

'•)  Nepravý  to  výklad;  má  byť:  Komu  je  mocný,  vyššie  postavený,  priaterom, 

tomu  prajú  i  nižší.  Z. 


Digitized  by 


Google 


-  13  - 

209.  Koštovati  brodu  aneb  neStéstí.  (Tento  se  bál  [?]). 

210.  Koho  oä  bolí,  nechod  do  mleyna.  (Kdo  si  bojácný,  nechodna 

VOJEU/)') 

211.  Kohaut  na  svých  smetých  rád  kokrhá  a  spfvá.    (Quisque  domi 
.  - . . )  Sť.  Z.  VU,  908,  909. 

212.  Kuíátko  chce  jíž  maudŕejôí  býtine  žli  slepice.  (Nečitateľné.)  Z. 
VIL  64. 

L. 

213.  Laupil  ježka.  Lapá  ježky.  (Nedútklivého  človeka  dráždi.) 

214.  Laudí  se  co  líška  z  daleka.  (Chce  néco  zlého  tajn$  spusobiti.) 

215.  Leze  co  pes  po  bŕíše.  (Ľstivé  chce  škodit.) 

210.  Leze  vojak  jako  rak,  sdvihuje  se  z  klepet.   (Uznav  zlau  radu, 
od  ní  odstupuje.) 

217.  litíze  m  maucha  z  pomyjí.    (Když  se  zhanobili,   chci  aby  se 
slfzali.  [?]) 

218.  Lepe  stati  se  svým  snopera,  než  se  cyzým  mandelem.  Lépe  za 
svým  krajícem,  než  za  cyzým  pecnem.  (Nečitatelné.) 

219.  Líha  na  čertove  plachti.     (Hryze  ho  svedomí.) 

22(t,  Lítá  piv  než  mu  krídla  dorostli.  (Nečitatelné.)  Z.  VII.  50. 

221.  Líšku  po  ocase,  Iva  a  medvéda  po  pazauŕích  poznáš.  (Vše  se 
po  néč«m  pozuá.) ') 

222.  Líná  ruka  holý  neštéstí.  (Kdo  nechce  praco vat,  ochudne.)  Z.  X.  510. 

223.  Lonský  slívy  pripomína.  (Nečitatelné.) 

224.  Lže  ve  všecky  hambalky.  (Nestydaté  Iže.) 

M. 

^5»  Maucha  mu  pŕes  nos  preletela.  (Jest  popudlivý.)  Sr.  Z.  IV.  412. 
gge.  Má  sojky  v  hlavé.  (Je  päl  blázna.)  Z.  VIII.  732. 

227.  Má  Kľšne  y  kočky  v  hlavé.  (Je  zlobivý  a  pošetilý.) 

228.  Má  kŕeč  na  jazyku.  (Nesmi  s  pravdou  na  jevo.) 

229.  Má  feči  co  vody.  (Lecos  tlachá.) 

230.  Medle  uč  vrabce  lítati.  (Nečitateľné.) 

23L  Má  rečí,  co  kozy  fit  bobku.  (Stále  by  hubau  mlel.) 

232.  Medlt^  hroz  svého  pňl(?)  (Nie  mu  neuškodíš.) 

233.  Mít  Btatek  jakkoli.  (Lakomec  sy  nie  nevšíma,  dobfe  aneb  kíívé 
penlze  bére.) 

234.  Mistr  nauze  naučil  Dalibora  hausti.    (Chudoba  učí  remeslúm.) 
3r.  Z.  IX,  59L 


V)  To  je  len  jednotlivý  príklad,  ale  značí  vôbec:   nečiô  proti  sile;  nečiň,  čo  ti 
môže  ^kodiL  Z. 

^)  Frislovie  to  vzťahuje  sa  na  vlastnosti  zlých  ľudí.  Z. 


Digitized  by 


Google 


-14- 

235.  Mívej  (radímť)  jazyk  za  zuby.  (Kdo  príliš  mluvívá,  SQadnô 
zavadí.)  Z.  V.  278. 

í 36.  Mluví,  CO  mu  slina  k  ústúm  pŕinese.   (Lecos  mluví.)  Z.  V.  618. 

á37.  Mluví,  jakoby  mu  ústa  zamreli;  jakoby  mu  ústa  zavrel,  7m\l 
(Nesmi  povedét.) 

238.  Mnoho  čapu,  málo  žab.  (Mnoho  jedlíkú,  málo  jísti.)  Z.  X.  493. 

239.  Mnoho  príliš  mluví,  ale  málo  škodí.  (Hrozý,  luže,  málo  iiiužej 

240.  Mnoho  vody  dotud  uteče.  (Neboj  se  málomyslný.) ')  Z.  XII.  40tl 

241.  Mnoho  vresku,  málo  zysku.  Mnoho  vresku,  málo  vlny.  íMiioho 
pŕipovídá,  málo  plní.)  Sr.  Z.  V.  230. 

242.  Mini,  že  mu  samýmu  slunce  svítí.  (Své  činy  vynáší.  (SlfdOek  (?) 
Z.  Vln.  581, 

243.  Mol  v  drahém  rauše,  živá  ryba  na  súše,  vlk  mezy  kozami,  Uk 
mezy  pannami,  kozel  v  záhrade.  Z.  VIII.  957. 

244.  Motovidlem  stfelit.  (Mluví,  co  k  jeho  koncy  je  ničemné.) 

245.  Moc  železo  láme.  Sr.  Z.  XII.  650. 

246.  Mohou  spolu  peníz  projíti.  (Sám  sobé  rovní.) 

247.  More  nevypiješ.  (Díla  se  ujímaš,  o  které  té  nenl.)  Z.  XII,  i\U, 

N. 

248.  Nahlédá  co  pes  do  kuchyne.  (Je  špehéŕ,  pHšel  na  zvedky.) 

249.  Není  toho  manželství,  aby  se  mezy  manžely  néco  odporuého 
nepŕihodilo.  (Nečitateľné.) 

250.  Nauze  zvule  nemá.  (Pristaň  na  tom,  co  máš.) 

251.  Nahlédni  sám  do  svých  ňáder.  (Nosce  te  ipsum.) 

252.  Nazobal  volie.  (Byl  prvé  chudák,  nyní  že  bohatství  pHSlo,  vede  sy.) 

253.  Nahradil  mu,  neb  nalil  zase  vrchovatou.  (Nečitateľné  cudzie  slová.í 

254.  Nebyl  tu,  když  Pána  Boha  zrazovali.  Je  Pavel  sprosták.  (Sprostý.  I 

255.  Nemauže  se  šidlo  v  pytli  tajit.  (Sám  se  pozradí.)  Z.  V1II»  564. 

256.  Ni  to  pták,  kto  se  sklube.  *)  (Jist^  vécy  sobé  váž.) 

257.  Nespolíhej  na  telšinky(V)  cyzý.  (Co  sám  múžeš,  udélej.) 

258.  Nezapomene  hrušky  v  popeli.  Hledí  na  zadné  kolo.  (Je  opatraýj 

259.  Není  v  týme  uražen.  (Je  maudrý.)  Z.  III.  187. 

260.  Nerád  se  potí.  (Je  skaupý.) 

261.  Nenechanec.  (Rád  krade.) 

262.  Nesýtý  nepotáhne.  (Nečitateľné.) 

263.  Nemazaný  vuz  tížej  se  táhne.  Sr.  Z.  VIIL  612. 

264.  Nedmi  nedvédu  v  ucho.  (Hnevivýho  nepopauzej.) 

265.  Nezapášej  s  nedvédem.  (S  mocným  se  nesúd.) 


^)  Porekadlom  tým  označiiye  sa  daleká  budúcnotty  inšie  nič.  ^ 

^  Nearozumitelné.   Jesto :  Ne   toho  je  vtáča,   kto  ho  Sklbe,  ale  kto  ho  sjie, 
Yxáz  Z.  IX.  896. 


Digitized  by 


Google 


-  15  - 

S66.  Nepŕilfvej  lauže  k  blatu.  (Zarmaucenému  zármutku  nepŕidávej.) 

267.  Nepauštéj  se  bez  vesla  na  more.  (Quidquid  agis  etc.)  Z.  IX.  253. 

268.  Není  dobre  stáda  viku  porúčeti. 

269.  Nespomohlo  babe  ani  kauŕení.  (Povístky  neprospívají.) 

270.  Není  Éím  ani  Praha  jednoho  roku  vystavená.  (Velké  vécy. . .) 

271.  Nebeŕe  se  z  jedného  vola  dvau  koží.  (V  trestaní  má  se  dáti 
pozor.  >)  Z,  Vín.  1103. 

272.  Neveyskey,  ješte  si  nepreskočil.  Z.  IX.  408. 

273.  Nežertuj,  s  kým  sy  nerostl.  (Majori  cede.)  Z.  VIII,  377. 

274.  Nejprve  svau  stŕešku  sluší  pŕikrýti.  (Více  o  sebe  jako  o  jiné 
se  starej,) 

275.  Nedbám  na  mésýcani  na  hvézdy,  když  mi  sluncesvítí.  Z.  VIII.  896. 

276.  Nerád  by,  aby  po  ném  tráva  rostla.  (Závistlivý.)  «)  Z.  VI.  673, 

277.  Nemá  všech  doma.  (Je  šašek.)  Z.  Hl.  244. 

278.  Nesebral  havránkú  všech.  (Je  nerozšafný.) 

279.  Kemúželi  kovati,  ale  pomáha  dýmati.  (Jak  muže,  pomáha.) 

280.  Nerovná  spŕež  nerada  spolu  dobre  a  zároveň  táhne.  (Vécy  ne- 
stejné.)  3)  z.  Vn.  323. 

281.  Nedeptal  se  toho.  (Je  tlachavý.) 

282.  Neumŕejí  s  tím  hfíchem.   (Pán  Buh  to  bez  pomsty  nenechá.) 

283.  Nesluší  zadnému  zaufatL  (Nebud  malomyslným.) 

284.  NevdéCnému  nie  není  vdék,  by  mu  pak  y  za  krk  péstí  dal. 

285.  NevdéCnému  čiň  co  čiň,  nie  mu  vdék  není. 

286.  Netáhni,  ještés  nevyhral.  (V  štéstí  pomni  ná  neštéstí.) 

287.  Nerád  kordem  vrtá.  (Lenoch.) 

288.  Nerád  se  potí.  (Id.) 

289.  Ne  vždycky  rak  na  mleyné,  nékdy  také  žaba  se  nachodí.  Ne 
vždycky  prosvícení.  (Ne  vždy  vše  po  vuli  plyne.)  Sr.  Z.  IX,  123. 

290.  Nejspíše  blázni  a  díté  pravdu  povi.  Sr.  Z.  VI.  298. 

291.  Neveyskej,  daleko  ešte  do  večera. 

292.  Nesluší  pýchati.  (V  štéstí  se  nevznášej.) 

293.  Nesluší  se  pŕflišné  vypínati.  (Id.) 

294*  Není  již  kam  koz  hnáti.  (Nesmi  strachem  své  zdaní  pronésti.) 

295.  Ne  vždycky  sluší  kvapiti.  (Nečitatelné.) 

296.  Nespomínej  již  toho,  co  již  pominulo.  (Nečitatelné.) 

297-  Není  tak  dlauhá  píseň,  aby  ji  konce  nebylo.  (Vše  má  svúj 
konec.)  Z.  XII.  624—5. 

298.  Není  toho  kostelíku,  aby  v  ném  jednau  do  roka  posvícení 
nebylo.  (Každá  téžkost  své  polepšení  má.) 


")  Priobmedzený  to  výklad.  Z. 

^)  laýf  bežný  výklad:  nerád  by  ešte  zomrel.  Z. 

■)  UMra  sa  zvlášte  o  manželstve.  Z« 


Digitized  by 


Google 


1 


-  16  - 

299.  Nenf   té   krčmy,   aby  v   ní   pH   kvasu    nekdy    svády    nebylo, 
(I  mezy  pi*átely.) 

300.  Nedarmo  čert  svau  mater  bil,   že  jej  neumŕla  vymluvit   (Umí 
se  vymluvit.)  Sr.  Z.  V.  110. 

301.  Nedá  se  prodat.  (Umf  tlachati.  *)  Z.  V.  759. 

302.  Nevi,  kdy  má  pŕestat  mluvit.  (Id.) 

303.  Nadarmo  se  dal  v  zadek  mrskat.  (Je  ii^raý.) 

304.  Nestarey  se  dál,  (?)  reči  co  vody.   (Mnoho  slibuje,  málo  plní.) 

305.  Nedal  Pán  Buh  svini  rohú,  aby  netrkala.     (Na  hlaupu,  pyäué, 
bohaté  ženy.)  Sr.  Z.  VII   527.  XVI.  360. 

306.  Nemňž  ani  nékdy  oddechnouti.  (Má  mnolío  práce,) 

307.  Nemá  oddychu  zadného.  (Id.) 

308.  Ne  vše  zlato,  co  se  bliští.  Z.  IX.  254. 

309.  Ne  vše  krása,  co  se  líčí.  (Id.) 

310.  Ne  vše  pravda,  když  se  pekne  mluví.  (Id.) 

311.  Nepíš  čerta  na  stenu,  sám  se  on  namaluje,    (Časem  a  raistem 
nepHhodným  nežartuj.) «)  Sr.  Z.  IX.  189. 

312.  Neštestí  vždy  hotové.  (Nečitatelné.)  Z.  xn.  147. 

313.  Neštestí  nechodí  po  horách.  Z.  XII.  143. 

314.  Neníli  zvňle,  pŕistaň  na  mále. 

315.  Nemášli  kone,  chod  pešky.  (Id.)  Z.  X.  689. 

316.  (Chybí.) 

317.  No  tak  kusá  (?)  jako  s  vocasem pénkava  spívá.    (Iía 

ženy  šperkované  a  pyšní  lidi  z  nižšího  stavu.) 

318.  Neumí  holuba  lapat.  (Je  hlaupý  traup,  stojí  všuly  jako  slaup; 
na  všechno  ústa  otvírá,  jako  krava  na  nové  vráta.) 

319.  Nebude  po  čertove  vňli.  (Latinské  neCitateíné.) 

320.  Nezdá  se  umét  kuŕátek  rozvázati.    (Staví  se,  jakoby  tfech  ne- 
umél  počítat,  zatím  je  vybraná  kopa.)  Z.  VIII.  546. 

321.  Nenf  zysk  na  nedvédí  kúží  píti.  (ProdaU  čeho  ještá  nemá.)  Sr, 
Z.  IX.  373—4. 

322.  Není  toho  ...  ku  (?),  aby  nebylo  pravdy  trochu. 

323.  Nevi  ješté,  kam  pénkava  nosem  šedá.  (Je  sprostý.) 

324.  Nepujde  po  druhy  do  líčky  ani  do  vršo.  í  Je  rozšaftiý.) 

325.  Nepodobne  pa^deŕí  k  té  červené  ruži.     (Latinské  nečitÄteíné.) 

326.  Nemá  všech  doma.  (Je  bez  rozumu.)  Z.  IIL  244. 

327.  Nedá  jinač,  jen  za  hotový.  (Je  lakomec.) 

328.  Neprodálif  plátna,   nmoho  mluvíš.    (Kdo  mnoho  slibuje,  málo 
splní.) 

329.  Nebožátko,  nedali  mu  píti.  (Je  tak  stí  ízlivý,  až  je  mu  koňský 
trh  auzký  a  vokna  za  kamna  vidí.) 


')  Hovorí  sa  o  známosti  cudzej  reéi.  Z. 

^)  Pravý  výklad:  nespomínaj  Fahko vážne  nešťastie^  aby  uaozujst  neprišlo.   Z, 


Digitized  by 


Google 


-  17  - 

íi3í3.  Nékdy  byl  vážny,  nyní  žádný.  (Pro  všetečnost  píišel  o  milost.) 

B31.  Neveyskej  až  preskočíš.  (2  cyzýho  neštesti  se  uevesel.)  ^)  Z. 
IX.  408. 

B32*  Nepárá  se  mu  po  švu.  Proti  srsti  se  mu  vede.  (Nevede  se  mu 
po  vúli.) 

m^,  334.  (Chybejú.) 

335.  Nie  mu  dobrého  milo  není.  (Je  nestydatý.) 

336.  Nyní  se  tvá  kože  mýli  (myla?).  (O  tobč  se  jedná.) 

O. 

337.  Obrazyli  mu  kHdla,  aby  tak  prudce  nelítal.  (Pyšný  po  tretí  [?] 
se  polepší.)  Sr.  Z.  Vm.  810. 

338.  Odmokli  mu  hnidy.  (Prv  byl  chudý,  ted  pyšný.  Auiad  auŕadu 
pohŕda  jiného.)  Z.  IV.  547. 

339.  Odvoláva  již  odstaupá.  (?)  (Nečitatelné.) 

340.  Od  kádi,  (odkudy?)  rád  ryby  kradeš.  (Kteíí  se  od  toho  od- 
hánf,  CO  rád  má.) 

341.  Osla  na  most  téžko  bezdék  hnáti.  (Malis  bobus  [bovibus]  arare. 
Z.  XXI.  U. 

342.  O  zejtrek  se  nestarey.  (Deus  prandebit.) 

P. 

343.  Pán  Bflh  vysoko,  král  daleko,  pravdy  a  spravedlnosti  na  svtW» 
iTiálf).  (Mnozý  od  pánu  utískaní  bývají.)      • 

344.  (Nečitatelné.)  Sr.  Z.  VIII.  1157.  1164. 

345.  Pánu  Bohu  poručeno.  (Cede ) 

340.  Pemo^)  to  musíš  zaplatit. 

347.  Pes,  který  mnoho  šteká,  nerád  kauše.  (Kdo  mnoho  hrozý,  málo 
škodí.)  Z.  V.  346. 

348.  Pes  psu  blechy  vybírá.  (Čtverák  se  s  klukem  kočkuje.)^)  Z. 
II.  247.  248. 

:Uíí.  Platný  čo  pátý  kolo  u  vozu.  Z.  XVI.  302.  356. 

35(1.  Pištec  trefil  na  bubeníka.  (Oba  našlapaní  [?]  šelmy  mali  sy  co 
vytíkat.) 

251.  Pivní  molek  nerád  piva  pije,    než  ...  (Je  dopitá,    moc  súká.) 

852.  Pozde  bycha  honí.  Z.  IX.  320. 

353.  Pozde  melí  boží  kola.  (Búh  dlauho  shovívá.) 

354.  Potme  se  učil  (nedávat?)  kandelares.  (Je  nevycvičený  slamotfes(?). 


')  Vôbec:  neraduj  sa  vopred  pred  prekonaním  ťažkostí,  pred  istotou  zdaru.  Z. 

-}  »Pemo«  (pemô,  perné)  bude  bez  pochyby  nejaký  titulus  poplatku,  ako  u 
íastíflrov  vyhnanôj  u  tesárov  rohovô  (t.  j.  ked  postavia  rohy  väzbové,  tedy  im  pán 
tá  pit-í  Alebo  snád  perný  z:  trpký,  ťažký.  Z. 

'}  tuf  výklad,  vidz  Z.  II.  247. 

2 


Digitized  by 


Google 


-^  18  -^ 

S55.  Pomáha  potoku  soliti.  (Daremné  pracuje.) 

356.  Poradil  se  s  Wankem.  (Útek.) 

357.  Poruč  viku  berana.  (Nečitatelné.) 

358.  Pohorel  od  kôstky.  (Hraním  o  vše  pHšel.) 

359.  Po  slibu  škody  čekej.  (Za  neznámeho  neslibuj.) 

360.  Podášli  mu  prstu,  ujme  té  za  celau  ruku.  Jestli  mu  drozda  dák^ 
za  bažanta  té  požádá.  (Nestydatý  prosytel.)  Z.  VIII.  465. 

361.  Pokora  milosti,  peycha  dochází  žalosti. 

362.  Pôde  všecka  sedla  se  hodí.  (Ke  všemu  je  spúsobný.)  Sr.  Z.  IV,  ^2:1, 

363.  Poštval  ho  na  zajíce.  (Za  cyzý  vini  trpí.) 

364.  Po  smrtí  času  nebude.  (Neodkládej.)  Sr.  Z.  Vil.  78. 

365.  Polepší  se  co  íemen  v  ohni.  (Latinské  nečitaterné.)  Z.  I L  3S<i. 

366.  Pod  ruží  *)  mluviti.  (Nékomu  tajné  svérit.) 

367.  Posedí  ho  Marík.  (Je  peciválek,  lenoch.) 

368.  Pojednau  pic  (hicV),  podruhý  nie.  Z.  X.  725. 

369.  První  vyhraní  z  kapsy  vyhání.     (Štéstí  se  mení.)   Z.  X.  1174. 

370.  Prvé  dozrál,  než  rozkvetl,  neb  dorostl.  (Pred  časem  mudnije.) 
Z.  VII.  118. 

371.  Proti  palicy  šemu  (šermu  V)  není,  ani  zadného  fortel8t%1.  í  Moc- 
nejší [mocnejšímu?]  ustúp.) 

372.  Práce  bezdéčná  nebýva  vzácna. 

373.  Pravý  škŕítek,  neb  pidimužíček.  (Je  malý,  ale  zralý.) 

374.  Prudká  voda  prudce  beží,  tichá  brehy  podmývá.  Ticliíl  voda 
býva  hluboká.  (Kdo  málo  mJuví,  mnoho  zlého  obmeyšlí.)  Sr.  Z.  VHJ. 
559—562. 

375.  Pro  toť  slunce  vyjde.  (Z  toho  si  nie  nedéley.)  Z.  XVI.  97. 

376.  Prosýš  mošny  od  žebráka  a  soli  od  vovčáka.  (Žádáš,  co  po- 
trebuje.) Sr.  Z.  X.  985. 

377.  Pravý  vojselko.  (Do  všeho  se  plichtí,  všudy  vleze,  ct)  sífíldoý 
pes  do  kuchyne.) 

378.  Propekl  panvičku.  Propálil  ŕesátko.  (Je  zastuzeného  ^alúdka^ 
všechno  vyvrhne.  Co  se  doma  vaíí,  neumí  to  doma  sníst.) 

379.  Prvé  chce  lítati,  než  mu  krýdla  dorostau.  (Magna  petis,  Phaeton.) 
Sr.  Z.  VII.  50. 

380.  Pravé  vlčí  stfevo.  (Žraut,  misy  by  snedl.)  Sr.  Z.  VI.  43  L 

381.  Prílišní  štestí,  pauhý  neštestí.  (Kdo  neumí  štestí  užfvat,  orní 
brzo  mine.) 

382.  PHšel  k  reči,  co  Turek  k  šavli.  (Je  žváč.) 

383.  Pf íliS  náramne  svau  cení.  Jako  slepice,  když  veyjce  snesf*.  kdítŕ^ 
Chlubný  plíce  z  hrnce  lezau.  (Chlúbí  se.) 

384.  Premohl  chudobu.  (Nyní  zpyšnel.) 


•)  Sub  roaa. 


Digitized  by 


Google 


—  19  — 

385.  Prestaň  na  domácým. 

38i>,  Preje  mu  co  pes  kočkám.  (Rád  by  ho  na  Ižicy  utopil.) 

387.  Ptáka  po  péŕí  poznáš.  Z.  V.  20. 

R. 

388.  Bsk  hey  (?)  od  vody!  (Zlod(^ji  táhnau.) 

38y.  Rádby  hauserem  berana  vylaudil.  (Dárkem  chce  mnoho  ob(h*žot.) 
3^.1  Rád  o  ném  slyší,  čoby  mu  súl  v  oči  sypal.  (Nečitateľné.) 
Sn  Z.  Vni.  796. 

391.  Radej  ho  vidím,  aby  byl  dál  ode  mne.  (Id.)  Sr.  Z.  VIII.  820. 

392.  a.  Rádby  néco  svalil.  (Lstive  o  néco  ukladá.) ' 

392.  b.  Rcy  viku  patér,  a  on  vždy  k  ovcy.  (Asinus  ad  lýram.) 

393.  Rozlila  svine  džbán  oleje.  (Nečitatelné.) 

394.  Rovné,  čoby  motovidlem  a  nevopefenym  kuklem  (V)  strelil.  (Sotva 
ústa  otevŕe,  selže.) 

39r>.  Rovný  s  rovným  rado  táhne  zároveň. 

39í).  Rozumí  tomu,  co  svine  a  koza  petrzelí.  (Nie  nerozumí.  Z.  IÍI.  253.) 

397.  Rovné,  čoby  to  do  blata  uvrhl.  (Latinské  nečitatelné.) 

398.  Rozpukl  by  se  závistí.  (Nie  nepreje.) 
39i  i.  Rozvážal  špačky.  (Je  žvavý.) 

4(10.  Rozpauští  špačky.  (Je  žvavý  a ) 

S. 

40  L  Sádlem  nedvézým  namazaný.  (Je  prhký.) 

402.  Sám  do  svého  hnízda  naprášiv,  musý  zase  do  noho  vlýzt.  (Sítni 
je  negtŕBtí  púvodem.) 

403.  Sám  každý  vi,  kde  ho  stŕevic  hnete.  Vidlí  (?)  se  v  pytli  netají. 
(Každý  zná  své  nedostatky.)  Z.  VIII.  31. 

404.  Sám  na  sebe  metlu  ulomil.  Sr.  Z.  IX.  334. 

405.  Sám  se  chváli,  má  zlý  sausedy  (?).  (Propria  laus  sordet.) 
40ií,  Seč  nemúžeš  býti,  o  to  se  nepokaušej. 

407.  Sedlák  se  neumí  skrytí,  když  ho  y  pod  lavicy  strkaj  í,  však  mu 
T^dy  (boky  vyhlídají?)  (Opilec  a  žvavý  snadno  se  prezradí. 

408.  Skoč  zhúru  neb  dolu.  Huš  tele  na  vlka.  (Audaces  fortuna  juvat.) 
Hr.  7u  X.  468. 

4í)9.  Skočil  by  proto  do  ohne.  (Lakomec.) 

410.  Slyby  se  blázni  kojí,  ale  maudŕí  se  jimi  kají.  (Slybúm  neuver.) 

411.  Sluší  mu  CO  svini  sedlo,  neb  kopí,  co  osiu  donát^).  Jako  svini 
chomaut,  (Nie  mu  nesluší.)  Sr.  Z.  XV.  130. 

412.  Sluší  ustaupiti,  když  zniku  není. 


^)  Donatus,  grammatik,   a  po  ňom  zvala  sa  tak  iiče])ná   kniha    latinskej  recM, 
v  pospolitých  Školách  za  dlhé  Časy  užívan/í.  Z. 


Digitized  by 


Google 


-  20  - 

413.  Sluší  držením  (V)  delati.  (Moderate  age.) 

414.  Slepý  šilhavého  dojíma.  (Jeden  jak  druhý  je  z  toho  plotu  kul) 

415.  Slama  se  nehodí  než  do  chomauta  a  kraupy  do  jelita.  (Hlaupý 
k  tomu  se  nehodí.) 

416.  Slybujeť  hory  doli,  a  když  k  skutku  pHjde,  nepodá  vody.  Z. 
V.  92. 

417.  Snedl  vúl  blany.  (Judex  erat  corruptus.) 

418.  Snedl  mnícha,  a  kápé  mu  v  hrdle  zustala.  (Chraptí.) 

419.  Snadno  tomu  pískati,  kdo  rád  tancuje.  (Currentem  mutare.) 

420.  Spravdauť  nám  pred  boha  jíti.  (Veritatem  loquere.) 

421.  Spéšný  dílo  nerado  se  darí,  nebýva  ani  trvanlivý.  (Festina  lente.) 

422.  Spadl  mu  cípek,  nemaže  jíti.  —  Spadl  mu  zub,  nemiiže  se  vy- 
mlúvati.  (Umí  táhnaut,  co  po  líhách.  Jeho  huba  mnoho  drží  (?lj  ohu- 
batel  (?).  Staví  se  co  zmokla  slepice,  zmrzla  kosila,  zatí^l  je  vybraná  kopa.) 

423.  Spomenula  babka  dčdka  svého.  (O  vecech  minulých,  smutných 
pripomína.) 

424.  Spafíš  mu  drštky.  Vybereš  toho,  co  (Keč?)  u  Jankova, 

425.  Sprav  svý  doma. 

426.  Sráží  búh  pyšným  rohy.    (Deus  superbis  resistit.)  Z.  IV.  515 

427.  Srazyli  mu  rohy,  aby  netrkal.  (Piscator  ictus  sapit.  Pyšnýho 
zahanbí.) 

428.  Stará  líška.  Sr.  Z.  Vm.  698. 

429.  Starý  hrích  novau  hanbu  činí.  (Toho  nepíipomíney.)  Z.  II.  161* 

430.  Stará  kuna,  starý  zajíc.  (Chytrák.) 

431.  Straka  ze  kre  a  tŕí  v  kér.  (Jedna  práce  druhau  stíha.)  Sr.  2. 
VIL  264. 

432.  Strom  bez  kvetu,  panna  bez  studu  Hdko  pHcházý  k  jakému 
úžitku.  (Vidz  18.) 

433.  StHlí  CO  v  holuby.. (Až  hanba  Iže.) 

434.  Strach,  by  se  nebe  neoboŕilo.  (Latinské  nečitatelnt^.) 

435.  Strach,  by  slunce  nesvítilo.  (Id.) 

436.  Svého  stínu  se  bojí.  Z.  IV.  214. 

437.  Štedrého  dárce  sám  Búh  miluje.  (Qui  cito  dat,  bis  dat<) 

T. 

438.  Tajnej,  jakoby  biŕicy  groš  dal.  (Všechno  vyzvoní.) 

439.  Také  šteňátkúm  zuby  dorastají.  (Y  malí  škodí.) 

440.  Také  blazen  nékdy  pravdu  povi.  (Kde  se  nenadáš,  pravdy  «** 
doptáš.)  Sr.  Z.  III.  149. 

44L  Také  Cerná  krava  bíle  mléko  dáva.  (Id.)  Sr.  Z.  IIL  15í  >, 

442.  Teprv  závory  delá,  když  mu  kone  vyvédly.  (Po  škode  se  brái 
Sr.  Z.  IX.  323. 

443.  Ten  chléb  k  tomu  seyru  se  hodí.  (Nečitateíné.) 


Digitized  by 


Google 


—  21  — 

444.  Ten  darmo  nebude  strícy  Božíbo  hrobu,    f  Je  lakomec.)  Sr.  Z. 
VIIL  <>7. 

445.  Ten  nerád  darmo  z  lavice  spadne;  jest  pravý  žid.  (Id.) 

446.  Ten  bezdéky  dobrý  jest.  (Quia  timet  puerum  (?). 

447.  Má  dlauhé  prsty,  kupuje  za  pét  prstú  a  za  pfd.    (Zlo  léy.)  Z. 
X.  1235—6. 

448.  Ten  rozumím,   že  slyší  trávu  rústi.  (Chlúbí  se.) ')  Z.  VI.  205. 

449.  Ten  trpí  za  (vopičních?)  (Za  cyzý  vinu  trpí.) 

450.  Ten  nedá  liez  holého.  (Kdo  zde  hrá,  zysku  nepozná.) 

451.  Ten  nedojde  s  celou  kúži.  (Bude  bit.) 

452.  Ten  by  rád  svau  krátku  vyvedl.  (On,  čím  múze  škodit,  na  jevo 
pronáší.) 

453.  Ten  se  vypína,  a  za  Ďádry  mu  vši  na  (varlu?)  hrají.    (Ven  se 
pyšne  nosí,  doma  sotva  kus  chleba  má.) 

454.  Vné  má  vonné  naprášené  vlasy,  doma  smrdí  trápny  od  nauze, 
úý  chasy.  (Id.) 

455.  Ten  méné  véíl  bohu,  než  svemu  tlumoku.  (Je  lakomec.) 

456.  Rozdelilby  duši.  Vydal  by  do  posledního.  (Je  štedrí.) 

457.  Teč  voda,  kam  Pán  káže.  (Není  zbytu.) 

458.  Ten  jináč  nedá,  než  zač  procení.  (Jde  na  peníze,  jako  čert  na  duši.) 

459.  Ten  proveyskal,  proheysal  statek.  (Učinil  se  korábníkem.) 
4(í0.  (Nečitateľné.) 

461.  Točí  se  CO  holub  na  baňce.  (Je  nestály.) 

462.  Toho  se  nikdy  nedostáva.  (Do  všeho  svuj  čapí  nos  strká.) 

463.  Toť  by  se  pilo,  ne  to  pachovský.  (Latinské  nečitateľné.) 

464.  Ty  svy  slova  držíš,  co  pes  post*).  (Pripoví,  nesplní.) 

465.  Trefí  se,  co  sedm  loket  v  kuklu.  (To  se  ku  sobé  netrefuje.) 

466.  Trhají  se  o  kúži  oslovau.  (De  lana  caprina.) 

4í>7.  Trefoý  gsy,  co  jelito  neb  kožich  na  ruby.  (Morosus.) 

468.  Jsi  veselý,  jako  bys  deset  vsý  vypálil.  (Id.)  Sr.  Z.  IV.  390. 

469.  Trefil  čert  na  dábla,  pišíec  na  bubeníka.  (Similis.)  (Vidz  350.) 

470.  Traupem  (ze  štokú  smýsti?)  (Asinus  ad  lyrum.) 

471.  Trápení  dáva  rozumu.  (V  veysméchu  bývame  opatrní.) 

472.  Cvičení  a  skúsení  dáva  umení.  (Id.)  Sr.  Z.  IX.  631. 

473.  (Trpelivost  misie?)  dať  Pán  Buh  vše.  (Nereptey.) 

474.  (Nečitateľné.)   (Vobésylby  se  pro  tronik.)    (Snád  trojník,  malej 
ceny  peniaz.) 

U. 

475.  Uč  svy  deti  doma  kaši  jísti.  (Admone.)  Z.  VIII.  424. 

476.  Udélá  z  lejna  muškát,  z  ničehož  svadu.  (K  roznícení  náchylný.) 


*)  O  ostražitom.  Z. 

^)  Takto  je  bezpochyby  správne,  nie  »chvo8t«.  Vidz  Z.  V.  102. 


Digitized  by 


Google 


<t'/ 


•ť: 


B>'^' 


—  22  ~ 

477.  Udčlá  z  černého  bílý.  (Id.) 

478.  Uhodil  (Mečníkem  v  Dosku?),  až  se  (kaudnice?)  zatrásla.   (O 
vécech  mluví,  co  mu  žádný  neuverí.) 

479.  Ujíti  mu  (broku?),  aby  tak  neskákal.  (Pyšnýho  zahanbit) 

480.  Ukazuje  straku  na  vrbé.    (Aulisností  podváďí.)  Sr.  Z.  V.  104. 

481.  Ukrátit  mu  skoku,    aby  tak  neheysal.    (Márnotratnému  peníze 
ujmi.) 

482.  Umí  více  než  hrách  vaŕiti.  (Žena  kauzedlná.) 

483.  Umí  6ápem  tofeiti.  —  Umí  líšku  štváti.  (Nečitatelné.) 

484.  Umí  odštekati,  odsekati  od  svýho.  (Umí  se  vymluvit,  nedá  sobé 
darmo  jísti.) 

485.  Umí  dobre  tlachem  delati.  (Vždy  hubau  mele.) 

486.  Umí  dobre  s  ručnicý  pod  vodou.  —  Umí  rybám  nástrahu  strojit. 
(Je  to  šašek.) 

487.  Urozený  co  tretí  bíevno  podlaviční.  (Latinské  nečitatelné.) 

488.  (Nečitatelné.) 

489.  Ústa  mu  zavázali,  (Nesmi  s  pravdau  k  svetlu.) 

490.  Uštip  ho  sršeň.  (Jracundus.) 

491.  Utíká,  ani  (anť?)  ho  nehoní.  (Po  čím  barva?) 

492.  Utekl  se  v  kožíšku  do  vody.  (Festina  lente.) 

493.  Utíká  mu  svoboda  pred  rozumom.  (Prostorečný.) 

494.  U  veliké  vode  veliké  ryby.  (Magnos  magna  decent.) 

495.  Uživeš  toho  co  pes  sadla.  (Po  čem  dlauho  dychtil,  toho  s  škodau 
pozbudeš.) 

V. 

496.  Vadí  se  o  kozy  vlnu.    (De  lana  caprina.    Není  to  hodný,  aby 
proto  hubu  otevŕel.) 

497.  Varuj  se  príliš  zdravých  knní,    dobrých  lidí  a  velikého  štestí. 
(Aurea  mediocritas.) 

498.  V  cyzý  nádeji  hrachu  nevar.  (Na  jiné  nespolíhej.)  Z.  IX.  392. 

499.  Veyše  popínati  o  nekolik  dírek.  —  Rohy  bráti.  (Pyšnčti.) 

500.  Veyše  chce  zadkem,  než  múž  hlavau  dosáhnauti.  (Magna  petis 
Phaéton.) 

501.  Vezl  na  trh  cybuli,  zase  pŕinese  vošlejch.  (Daromná  práce.) 

502.  Vlk  vlka  neruje.  (Stejní  se  radi  mají.)  Z.  II.  242. 

503.  Vlka  mini  a  vlk  za  humny.  (Lupus  in  fabula.)  Z.  XVI.  21. 

504.  Vlka  po  srstí  poznáš.  (Ex  cantu  lumina.)  Z.  II.  137. 

505.  Vlka  po  chodu,  berana  po  raunu  poznáš.  (Id.) 

506.  Vlk  y  ctené  beŕe.  (Lupus  non  curat  numerum.)  Z.  X.  1207. 
.507.  Vše  než  rozumí  chce  mudrovati.  (Utrhálek.) 

508.  Víc  múze  s  hr^t  (?)  mocy,   nežli  plný  pytel  práva.  (Tyrannus 
• . . .  jus.) 


Digitized  by 


Google 


—  23  — 

509.  V  malé  vode  malé  lyby.  (Parvos  parva  decent.)  Z.  X.  ^>L 

510.  Voslovi  ve  spolek  se  (drbf?)  (Jeden  druhému  pochlebujťj 

511.  Voda  a  úk není  židší.  (Latinské  nečitatelné.) 

512.  Vodu  méŕí,  vítr  lapají;  Cykána  mijí.  (Daremná  práce,) 

513.  Voslu  když  se  dobíe  vede,  vtedy  jde  na  led  tancovat  {Sm- 
tateľné.)  Z.  IV.  485. 

514.  Voblaupil  ho  tauš.  (Hráč  a  márnotratný  žráč  býva  svýho  statkii 
dráč.) 

515.  Vopravdu   má  taký  Pán  Búh  svy.     (Novit  Deus viuítťx  i 

516.  Voly  dobrý  hus  i  prase.  (Darovanému  koni  na  zuby  se  iiťdiví'jj 

517.  Vobvinul  by  ho  okolu  prstú.  (Poslušný.)  Z.  IV.  376. 

518.  V  potrebe  pŕltele  poznati.  (Prítelu  v  neštestí  miluje.)  Z.  Vil  I.  11  iK 

519.  Vrabcy  v  tŕní  ....  když 

520.  Vrana  vrane  oka  nevykline.  (Impius  impium  amat.)  Z.  ÍL  "_M4.) 

521.  Vrtí  se  co  šiška  na  masle.  (Nestály.) 

522.  Vsadil  ho  na  zajíc,  vsedl  na  koník.  (Hnevém  utíká.) 

523.  Vsadil  Janka  na  koník.  (V  nebezpečenství  ho  uvedl.) 

524.  Všudy  musí  nos  strčiti.  (Všetečný.)  Z.  IV.  288. 

525.  Vše  domú  pŕijde,  co  vlcy  nesnédí.  (Tuláci  noční  bídnŕ-  Iiui;ml) 

526.  Vše  chce  na  (saustruh?)  míti. 

527.  (Nečitateľné.) 

528.  Vše  vhod  dobro,  co  príliš  nezdravo.  (Optima  mediocritímj 

529.  Všecko  by  rád  sám  pohltal.  (Lakomec.)  Z.  X.  979. 

530.  Vyšel  z co  čáp  z  konopí.  (Ušel  nebezpečenství.) 

531.  Vypadl  po  mésýcy.  (Utekl.) , 

532.  Vyňali  mu  z  hrachu  slaniny  a  masso  z  polívky.  —  \  /iil  uin 
tu  pred  hubau.  (Latinské  nečitateľné.)  Sr.  Z.  VIII.  836. 

533.  Vyrezal  mu  sadlo  z  libového. 

534.  Vyhráš  co  Vavoda  v  kúly.  (Ante  [victoriam?]  non  caunsj 

535.  Vyhral  jako  onen  (vzadu)  béže.  (Nie  se  mu  nedaíí.) 

536.  Vymlauvá  se  an  je  neviny.  (Je  si  zle  povédom.) 

537.  Vydrel  by  jednomu  z  hrdla.  (Lakomec.) 

538.  Vytrhl  trn  z  cyzý  nohy,  vstrčil  do  svy.  Sr.  Z.  XII.  B4K 

539.  Vydrbal  mu  slušne,  vydrbal  mu  vešky.     (Slušne  ho  puthst;iL) 

540.  Vyčesal  mu  lačný  z  libového.  (Id.)  (Sr.  533.) 

541*  Vymluvil  by  tele  na  krávé,  neb  prase  na  svini.  (Impi  jtimiií^ 
píítitor.) 

542.  Vytrhali  mu  brky,  aby  tak  neheysal.  Sr.  Z.  VIII.  810. 

543.  Vytrhl  z  blata  na  sucho.  (Nosy  se  co  vzactný  zeman;  \\i\r.i'  >i 
ŕfkrtti  vašnost,  zapomnev  na  chudau  pracnost,  za  staré  známe  k*'  :-(>jji 
pred  nymi  co  vítr  mijí.) 

544.  Vyvedl  ho  na  vopice.  ( ho  podvedl.) 

545.  Vyrazyl  ho  z  brku.  (Zmatl  mu  smysl.) 


Digitized  by 


Google 


—  24  — 

546.  Vypadl  (z  rukávu?)  (Kišel  o  milost.) 

547.  (Chybí.) 

548.  Vzal  by  i  s  méšcem.  (Zlodéy.) 

Y.  (J.) 

549.  Jablko  nerado   daleko  od  jabloni  padá;   pakliť  iu\tlnt5,  rado  m 
zase  špičkau  obrácí.  (Latinské  nečitatelné. '))  Z.  VII.  646. 

550.  Ja  bych  za  to  sedna  nevstal.  (Latinské  nečitatelné.) 

551.  Jakoby  mu  kul  nepohoŕel*  (Mlčí,  jakoby  o  tom  nevŕdel) 

552.  Jakoby  za  stenu  zastaupil.  (Ze  štestí  na  mizinu  pľiáel) 

553.  Jakoby  v  mori  utonul.  (Latinské  nečitatelné.) 

554.  Já  o  hiiiškách,  on  o  slivách. 

555.  Já  o  strace,  on  o  vrané.  Sr.  Z.  692. 

556.  Já  o  slivách,  on  o  cybuli.  Sr.  Z.  V.  692. 

557.  Jak  prišlo,  tak  odeSlo.  (Malé  parta  malé  dilabuutun)  Z.  X  VL  5H5. 

Z. 

558.  Zastyženého  je  žalúdka,  nie  nemúže  zažíti.  (VSe  prozradi,) 

559.  Zaplatil  mu,  když  noví  škorni  kaupil.  (Utekl.) 

560.  Zastrelil  holuba.  —  Umí  mezy  holuby  strílet*  (Lže.) 

561.  Zavra  oči  se  bfti.  (Král  se  má  o  podaný  starati.) 

562.  Zažívaš  toho  co  pes  meydla. 

563.  Za  horká  jest  zakvašený.  (Je  hnévivý.) 

564.  Za  zelena  trhaný  (česaný)  kyselí  bývají.  (Latinskc  ncčitaU^ľné.) 

565.  Zaplatiť  na  malé  letničky.  (Nikdy.) 

566.  Zanechal  sobé  kozy  ch  vratec.  (Je  mudrý,  musí  m  vyveští,) 

567.  Za  zubu  se  chleba  najisti 

568.  Za  času  hrušku  česati,  (kašeň?)  trhati,  jahody  zbírati.  (Id.) 

569.  Zanechá  tu  (pýra?)^)  (Zanechal  po  sobé  znauícni.) 

570.  Zadusý  se  v  konopách.  (Obešen  jest.)  Z.  \J,  7!  7. 

571.  Za  nová  ŕešatko  povésý,  staré  pod  lavicy  se  dl  (Neätatťfnc.) 

572.  Zachová,  jako  žid  víru.  (Nečitatelné.) 

573.  Páni  se  perau,  sedlácy  nastavte  vlasu.  Sr.  Z.  XI.  lo.  14, 

574.  Zboží  pozdvihuje  aumysla,  aumysl  peychu,    peychá  delá  válku, 
válka  púsobí  chudobu,  chudoba  dáva  pokoj. 

575.  Zdráha  se  co  selská  nevesta. 

576.  Zdá  se  býti  co  ovce,  ale  trkal  by  co  beran.  (Scít  slmulare.)  Z. 
VIII.  506. 

577.  Zeyskal  co na  svinech.  (Chtel  mít  zy^sk  a  prodťUU.) 

578.  (Nečitateľné.) 

*)  Non  procul  a  stápite  porna  cadunt. 

-)  Piera,  peria?  Z. 


Digitized  by 


Google 


—  25  — 

57í I.  Z.  .(lká  matka  (metla V)  dobré  dítky  činí.  (Matka  (metla?)  vyhání 
ílítky  z  pekla.) 

580,  Z  lonskélio  smíchu  plač.  (Nečítatelné.) 

581,  Zlým  čím  více  se  heybá,  tím  více  smrdí.    (Čím  se  víc  o  nečí 
liaiibŕ'  raiuví,  tím  vétší  býva.)  Sr.  Z.  VIH.  212. 

582*  Zle  statku  nabytí  nedočká  tretí  koleno. 
583-  Zmokl  ani  nepršelo.  (Je  opilý.) 


584.  Ani  kuŕe  nerado  danno  kutí  a  hrabe.  (Delník  žádostivý  platu.) 
Z.  VllL  04. 

585.  Každá  líška  svúj  vocas  chváli.  Z.  VUI.  22. 

586.  Kdo  chce  z  kuchyni  psa  vyhnať,  snadno  nájde  húl.  (Kdo  chce 
zlé  komu  činit,  nájde  pŕíležitost.)  Sr.  Z.  VIII.  1160. 

587.  Kdo  je  všude,  nikdež  není. 

588.  Kde  masso,  tu  psy,  kde  myši,  tu  zlodeji. 

589.  Musí  saused  s  sausedem  kysela,  jablka  y  plané  hrušky  hrýzti. 

590.  Má  se  jako  ryba  ve  vode.  (Je  zdravý.)  Z.  VI.  47. 

591.  Syt  chleba  neodhadzuj,  ani  v  horko  šatu.  (Pamatuj  na  budaucý 
ías.) 

51*2 býva  malokdy  maudrí. 

593.  Jsy  obratný,  jako  sochor  v  pytli. 

594.  Auŕad  nemeylí,  jestli  neteče,  aspoň  kape.  Sr.  Z.  X.  75. 

595.  Chytá  heyle.  (Nastudil  se.) 

596.  Jaký  aiiŕad,  taková  osádka,  jaký  hospodár,  taková  čeládka.  Sr. 
Z.  VIII.  871. 

597.  Mnoho  se  tu  plaše  deje,   mnoho  se  též  plaše  rozvoje,    ((^uid 
ťito  íit^  rito  perit.) 

598.  Polámali  se  mu  vusy.  (Nemúže  to  učinit.) 

599.  Prodává  lelky.  (Sem  i  tam  zhlídá.) 
tíOO.  Snédl  by  ho  po  večeri.  (Je  mu  mdlý.) 
mi.  Zwlčil  se. 

602.  Zapomnel  na  to,  jako  na  smrt.  Z.  III.  220. 
UUo.  V  Praze  blaze,  kdo  má  peníze. 

604,  Dále  od  hradu.  (Varuj  se  toho.) 

605.  Dále  od  plátna.  (Id.) 

íí06.  1)0  nebe  daleko,    do  pekla  hluboko.    (Cikánúm  není  prístupu.) 

607.  Starí  ptácy  jak  spívají,  mladí  po  nich  tak  vrzají.  Sr.  Z.  VII.  670. 

608,  Vlk  CO  vezme  a  uchváti,  nerád  toho  zad  navráti.  Sr.  Z.  X.  923. 

Fom.  Asi  116  je  takých,   ktoré  sa  v  Zátureckého  knihe  nachodia;   asi  77  na 
iruvnaniej  asi  400  výhradných.  Z. 


"^^^ 


Digitized  by 


Google 


Vývin  keramiky  a  slovenská  nnajolika. 

Podáva  Pavel  Socháň. 
(ľreiliiiitíené  vo  výťahu  vo  valnom  shromaždeni  Museálnej  slov.  spoločnosti  v  Turčian- 
skom Bv.  Martine  dôa  9.  augusta  1899.) 

L 

O  keramike  vôbec. 

1.  Podstata  hliny  a  jej  spracovanie. 

7a  lona  zeme  našej  odokrývame  popri  nástrojoch  z  dreva,  kosti  a 
kíviiH'uia,  ktoré  človek,  neznajúc  ešte  kovov,  v  praveku  (v  dobe  neolitickej) 
jmiižíval,  vo  velkom  množstve  hmčené  črepyy  čo  je  dôkazom,  že  ludstvo 
už  v  Ijarbarskom  stave  svojom  hotovilo  si  nádoby  z  hliny  a  iných  zemín. 

Hlina  povstáva  zvetraním  istých  minerálov,  hlavne  živca,  na  prášok 
kromičitan  hlinitý  (kieselsaure  Thonerde),  ktorý  „bielou  hlinou"  (kaolin) 
voláme.  Ked  zvetralinu  živcovú  dážd  a  voda  na  iné  miesta  odnesie  a  ju 
Ko  zvetralinami  a  rumami  iných  nerastov  a  ústrojnín  smieša,  povstávajú 
ľo/Jirué  druhy  hliny.  Od  toho,  s  čím  je  ktorá  hlina  slúčená  (smieSaná, 
ziieľií^tená)  závisia  aj  jej  chemické  a  fysické  vlastnosti;  dla  týchto  na- 
cliíiii/a  aj  svojho  upotrebenia  v  priemysle,  menovite  hrnčiarskom. 

Hlina  je  materiál,  z  ktoréko  lahko  dajú  sa  sformovať  predmety  po- 
tiehiiíj  ku  živobytiu  človeka,  a  objavuje  sa  na  površí  zemskom  v  takom 
Tiiiioístve,  že  mimovoľne  ponúka  sa  ku  priemyselnému  spracovaniu.  Pret<» 
lilítia  slúžila  prvotnému  človeku  aj  za  hlavnú  pomôcku  v  jeho  kultúrnom 
^ri!iŕ;eiií.  Z  hliny  vytvoril  si  nádobu,  ktorou  vodu  čerpal,  aby  uhasil  smád^ 
uaíkibu  v  ktorej  varil  si  pokrmy;  z  hliny  hotovil  si  rozličné  nástroje  i 
staval  príbytok  svoj. 

Už  v  starom  veku  bola  hlina  najvzácnejším  materiálom  v  domácej 
putľebe,  v  obchode,  v  staviteľstve  i  vo  výzdobe  svätín.  Zo  žiadneho  od- 
vetvia industrie  a  umenia  antických  predkov  našich  nezachovalo  sa  tolko 
prtídiiietov,  ako  práve  hlinených,  lebo  vypálená  hlina  je  materiál,  ktorý 
] pretrvá  všetky  iné  látky;  k  tomu  črep  súc  sám  v  sebe  bezcenná  vec, 
nedráždil  lakomosť,  preto  predmetov  takýchto  zbudlo  hojnosť,  a  pre  nás 
loil  dnes  každý  čriepok  svoju  dôležitosť.    Starí  naši  hotovilí  si  z  hliny 


Digitized  by 


Google 


-  27  -^ 

riad  k  potrebe  kuchynskej,  obrovské  nádoby  (sudy),  v  ktorých  zásobili 
sa  potravinami,  nádoby  na  uschovanie  v  zemi  posvätného  popola  po  zo- 
mrelých svojich  (popolnice),  nádoby,  v  nichž  podávali  obete  bohom  svojim 
(urny) ;  i  formovali  si  rozličné  nástroje  (závažia,  presleny  a  pod.)  ozdoby 
a  hračky  i  bôžikov  a  bohov  svojich :  formovali  vôbec  počnúc  od  jedno- 
duchej tehly  až  po  vypuklé  obrazy  a  sochy  vysoko  umeleckej  ceny. 

Hotovenie  hlinených  nádob  nie  je  nejakým  špeciálnym  vynálezom 
daktorého  národa,  ale  vzniklo  u  jedného  každého  samosebou,  len  hmotná 
jakovosť,  forma,  ozdoba  a  prevedenie  sú  si  rozdielne  a  súvisia  často  s  pri- 
rodzeným nadaním  a  výškou  kultúry  patričného  národa. 

Na  niektorých,  miestach  našej  zeme  množstvo  a  dobrota  hliny  vyvo- 
laly  popri  umeleckom  talente  národa  veliký  rozvoj  hrnčiarskeho  priemyslu, 
ktorý  dospel  ku  vysokej  dokonalosti  umeleckej.  V  Mesopotamii  v  nadbytku 
nachodiaca  sa  hlina  vedia  k  obrovským  stavbám  Ninive  a  Babylonu. 
V  relikviách  dávno  zauiknuvších  národov  vynikajú  zvlášte  produkty  hli- 
nenej industrie.  Ku  pr.  po  Assyroch  objavily  sa  tabulky  z  hliny,  na  ktoré 
klinovým  písmom  vyryté  výklady  dávajú  vzácny  materiál  k  objasneniu 
histórie.  V  Egypte  vynašli  tehlové  stavby,  jichž  vek  odhadujú  na  12.000 
rokov. 

Všetky  z  hliny  hotovené  predmety  zahrňujeme  pod  menom  keramika, 
dla  starogréckeho  slova  keramos  =  roh,  lebo  pred  vynájdením  hlinených 
nádob  užívali  rohy  za  nádoby  k  pitiu.  Preto  pozdejšie  znamenalo  slovo 
„keramos**  hlinu,  t.  j.  materiál,  z  ktorého  sa  hmčené  nádoby  robia.  Dnes 
na  celom  vzdelanom  svete  pod  slovom  „keramika"  rozumie  sa  kollektívne 
označenie  všetkých  odvetví  hlinenej  industrie. 

Človek  prvé  nádoby  zaiste  umiesil  si  volnýma  rukama  bez  všetkých 
nástrojov  z  hliny,  a  síce  takej,  akú  kde  v  prírode  hotovú  ležať  našiel, 
Z  počiatku  umiesenú  nádobu  sušil  len  na  slnci,  ale  skoro  prišiel  na  to, 
že  hlina  vypálením  dostáva  velikej  pevnoty.  Postupom  času  začal  k  vôli 
pevnote  a  barve  i  k  vôli  forme,  primiesovať  hline  rozličné  prísady  (sub- 
stancie), tak:  piesok,  tuhu,  vápno  i  slamu.  Substancie  sú  na  prospech 
hline  hrnčiarskej;  naproti  tomu  nachodia  sa  v  hline  také  telesá,  ktoré 
sú  jej  na  velkú  ujmu  a  musia  byť  z  nej  odstránené,  čo  deje  sa  rozličným 
mechanickým  preciedzaním.  Preto  s  pokrokom  hrnčiarstva  hlinu  čistili 
a  pridávali  jej  cielom  tvrdosti  vápno,  živec,  železo,  gyps,  kriedu  atd. 

2.  Tvar  (forma)  hlinených  nádob. 

Podoba  nádob  a  iných  výrobkov  z  hliny  bola  u  všetkých  národov 
zprvopočiatku  nemotorná  a  neumelecká,  len  čisto  životným  potrebám  vy- 
hovujúca. S  vývinom  vzdelanosti  javily  sa  vkusnejšie,  ušľachtilejšie  tvary. 
Forma  nádob  u  každého  národa  v  starom  veku  vykazuje  väčšie-menšie 
odchýlky.    Tieto  javia  sa  na  dutine  brušnej,   na  hrdle,  tak  aj  na  ušiach 


Digitized  by 


Google 


—  28  — 

(držadlách,)  na  ich  umiestnení  a  polohe,  a  konečne  na  podstavci  (nôžke, 
dne) ;  hrdlo,  uši  a  podstavec  často  aj  chybia.  Forma  javí  sa  ďalej  na  roz- 
meroch a  na  pomeroch  (proportii)  jednej  čiastky  k  druhej.  Dla  týchto 
rozličných  známok  roztriedujú  archäologovia  starožitné  nádoby  na  roz- 
ličné „typy". 


Obr.  1.  Predhistorické  nádoby  v  Domaiiikách  (Hont). 

V  Egypte  v  staršej  dobe  dávali  nádobám  foraiu  oválnu,  ku  nejž  za- 
iste našli  vzor  na  pštrosovom  vajci.  Pozdejšie  vystupujú  vlivom  Asie  ná- 
doby okrúhlej  formy  dyňovej.  Najstaršej  epoche  patriace  nádoby  assyr- 
shjch  hrnčiarov  sú  tiež  nemotornej  formy  i  bez  všetkej  umeleckej  vý- 
zdoby. Ale  v  Assyrii  ani  pozdejšie  hrnčiarstvo  v  hotovení  hlinených  nádob 
nevyniklo,  poneváč  v  tomto  despotickom  štáte  boháča  oblub  ováli  výlučne 


Digitized  by 


Google 


-  ŽÔ- 

nádoby  z  kovov,  hlinené  ale  boly  odkázané  len  na  chudobnú  triedu,  ktorá 
nádoby  svoje  nehotovila  na  luxus,  ale  len  pre  svoju  potrebu. 

Úetaejšie,  rozmanitejšie  i  krajšie  sú  výrobky  Fehičanov.  No  naj- 
iišlachtilejších  a  nesmierne  rozmanitých  foriem  sú  nádoby  (menovite  vásy) 
fjréťke,  tak  že  etrursko-rimská  epocha  ich  len  málo  bola  v  stave  rozmnožiť, 
a  stredovek  i  nová  doba  len  opakovaly  antické  formy.  Tvary  tieto  sú 
viac  alebo  menej  duté :  niekdy  dutina  je  pravidelná,  alebo  postupuje  s  hora 
na  dol,  niekdy  zase  naopak ;  inde  je  parallelná,  alebo  aj  prehĺbená,  štihlá 
alebo  stlačená.  Hrdlo  je  kračšie,  lebo  dlhšie,  celkom  krátke  i  velmi  dlhé, 


Obr.  2.  Predhiatorické  nádoby  v  Medovarcoch. 

Úzke  alebo  široké,  kolmé  (cylindrovité)  alebo  k  otvoru  sa  úžiace  (kónické) 
alebo  sa  rozširujúce  i  vypuklé  (konkávne)  alebo  cele  vypuklé.  Boly  to 
nedoby  rozličného  určenia,  a  každý  jednotlivý  kus  mal  svoj  názov,  preto 
grécko-latinská  nomenklatúra  na  označenie  tohoto  bohatstva  foriem  je 
velmi  rozsiahla. 

Na  hradištiach  a  osadných  sídlach  našich  predkov  vyskytujú  sa  črepy 
až  natri  palce  hrubé  mierneho  sklonu  kruhovitého,  čo  poukazuje  na  ná- 
doby obrovských  rozmerov.  Boly  to  zásobné  sudy,  (osudia),  baňaté,  až 
tak  velké,  že  celý  chlap  do  nich  ukryť  sa  mohol.  Často  nemalý  podstavca, 
ale  len  okrúhle  dno,  preto  musely  stáť  na  jednom  mieste  vhrabané  do 
zeme,  Slúžily  za  zásobárňu  potravín  (obilia,  ovocia,  oleja,  nápojov  atd.), 
ukladali  v  nich  vlnu,  šatstvo  a  pod.  Zo  sudov  čerpali  obsah  konvicami, 
ŕľpákmi^  vedierkami.   Vedrami  zase  zo  studne  alebo  potoka.     U  Grékov 


Digitized  by 


Google 


-  íto  -^ 

túto  službu  konaly  ampJiory,  ktoré  boly  rozličných  rozmerov,  celkom  malé, 
ale  i  vo  výške  chlapa  velké,  tedy  tiež  sudy. 

Zprvopočiatku  dával  človek  svojim  hlineným  výrobkom  podobu  vol- 
nýma  rukama,  ale  už  v  tejto  dobe  pozorujeme  u  rozličných  národov  rôzne 
typy  v  nádobách,  často  velice  ušlachtilých  foriem.  Jemnosí  v  spracovaní 
i  väčšia  lahoda  vo  forme  dala  sa  lahšie  docieliť,  ked  prišiel  v  známosť 
hrnčiarsky  kruh.  Tu  vyrabatelia  nádob  boli  už  zkúsení  hrnčiari,  ktorí 
ich  nerobili  len  pre  vlastnú  potrebu.  S  jeho  príchodom  hlinený  priemysel 
všade  značne  postúpil  vo  vývine. 

Nádoby  na  kruhu  formované  dajú  sa  od  výrobkov  volných  rúk  velmi 
lahko  rozpoznať,  lebo  na  týchto  badať  stopy  od  prstov  povtláčané,  kdežto 
na  kruhu  vytvorená  nádoba  prezradzuje  rovnobežné  Čmáry  vôkol  nádoby, 
ktorá  je  ináč  zdnuká  i  zvonku  hladká. 

Kedy  a  kde  vynájdený  bol  hrnčiarsky  kruh,  nedá  sa  určiť.  Jeho 
pôvod  siaha  do  naj  včasnejšej  doby  ľudskej  kultúry,  lenže  v  niektorých 
krajinách  stal  sa  len  neskoršie  známym,  kdežto  inde  už  dávno  bol  v  úžitku. 
Bol  to  prvý  nástroj  v  hrnčiarstve,  za*  nimž  naáledovaly  potom  skoro  aj 
iné  pomôcky.  Ako  vysvitá  z  egyptských  nástenných  vyobrazení  na  starých 
hrobkách  Behi-Hassanu,  bol  tam  hrnčiarsky  kruh  už  známy,  ale  mani- 
pulácia bola  s  nim  iná,  ako  u  nás,  lebo  tam  hrnčiar  nepohyboval  ho  no- 
hama,  ale  rukama.  V  takzvaných  „Mastaba",  hrobkách  najstaršej  dy- 
nastie, v  Memphis  nalezené  nádoby  hlinené,  sú  všetko  v  pravidelných  for- 
mách na  kruhu  točené  a  pečlive  vypálené.  Pozostatky  assyrských  hrnčiarov 
sú  už  tiež  na  kruhu  prevedené.  Aj  u  Grékov  a  v  Malej  Asii  znalosť  hrnčiar- 
skeho kruhu  padá  do  velmi  včasnej  doby;  už  Homér  spomína  ho,  ako 
dávno  známu  vec;  a  nádoby,  ktoré  Schliemann  v  Tróji  našiel  a  ktoré 
ešte  daleko  do  predhomérovských  časov  siahajú,  sú  tiež  väčšinou  formo- 
vané na  kruhu.  V  strednej  Európe  ujal  sa  dosť  neskoro,  za  doby  laténskej. 
Avšak  tu  i  potom  dlho  ešte  v  oblube  zostaly  hlinené  nádoby  volnou  rukou 
formované  a  na  nich  dlho  ešte  zachoval  sa  vkus  z  časov  predošlých. 

Poneváč  dnes  nenie  ešte  určite  známo,  ktoré  a  aké  národy  v  starom, 
alebo  až  v  predhistorickom  veku,  rozličné  territoria  našej  zeme  obývali, 
snažia  sa  to  archäologovia  pomocou  vyhrabaných  zo  zeme  nálezov  aspoň 
priblížené  označiť,  v  čom  formy,  „typy",  nádob  hlinených  im  velkú  službu 
preukazujú.  S  bádaním  a  určovaním  slovanského  typu  zabýva  sa  naj- 
novšie dr.  Lub.  Niederle  v  Prahe. 

Novším  vynálezom  je  formovanie  hlinených  predmetov  pomocou  tlaku, 
(prosu),  v  dutých  formách.  Konečne  moderná  doba  vyhotovuje  v  gj'^p- 
sových  formách  liaie  nádoby. 

3.  Glasúry  a  s  tým  spojené  výzdoby. 

Hrnčiarske  výrobky  vo  svojich  prvopočiatkoch  neboly  ohňovzdorné  a 
Vodu  lahko  prepňšťíily.  Preto  ludia  snažili  sa  pory  pozatiorať  a  upotrebili 


Digitized  by 


Google 


J 


-  31  - 

ku  tomu  klieliový  alebo  lakový  náter,  ako  to  ešte  mnohé  národy  v  Ame- 
rike robia.  Takýto  náter  ale  nemá  stálosti  a  najmenej  vzdoruje  ohňu. 
Značný  pokrok  bol,  ked  sa  ludia  naučili  natierať  nádoby  tuhou.  Ušlachtilé 
grécke  nádoby  hlinené  sú  istým  druhom  kryjúceho  čierneho  fimissu  opa- 


j^íÍm"H\i 


Obr.  3.  Ornamenty  miaiek  zo  Sv.  Antola. 


Obr.  4.  Predhiatorické  nádoby  z  Liňova. 


Obr.  5.  Predhiatorické  nádoby  z  Vyšného  Kubína. 

trené,  jehož  chemická  povaha  najnovším  skúmaním  dokázala  sa  čo  kre- 
mičitan sódnatý.  Tento  povlak  ovšem  proti  ohňu  a  vode  tiež  nedával 
úmt  ochrany. 

Hrnčené  nádoby  stály  sa  pre  všestrannú  potrebu  len  ^^edy  možnými, 
ked  ich  ludia  dovedli  opatriť  sklovitým  povlakom,  ktorý  glasúrou ')  alebo 
ífikdúH,  aj  polevou  voláme.  Glasúra  pozostáva  z  roztopných  kovov  a  zemín, 
medzi  nimi  olovo,  cín,  soI  a  živec  v  rozličných  spojeniach  hrajú  velkú 


'ŕ  Názov  glasúra  pochodí  z  nemeckého  alova  Glas  (aklo),  poneváč  glieda  v  te- 
ktitom  Btave  podobá  aa  roztopenému  aklu  a  po  vypálení  nádoby  vyzerá  táto  akoby 
bola  iklom  poliata. 


Digitized  by 


Google 


^  ňž  - 

rolu.  Tieto  prvky  tlčením  a  mletím  rozmrvia  sa  na  prášok,  tento  rozmieša 
sa  s  vodou  na  kasičku,  ktorá  sa  na  vypálenú  nádobu  namáča.  Toto  deje 
sa  tým  spôsobom,  že  nádoba  ponorí  sa  do  pripravenej  gliedy,  ktorej  sa 
následkom  svojej  porósnosti  nassaje ;  alebo  sa  nádoba  gliedou  poleje ;  ale 
môže  sa  aj  štetcom  natierať.  Nato  vloží  sa  nádoba  ešte  raz  do  pece, 
kde  mierna  pála  dostačí,  aby  z  nádoby  gliedou  nasiaknutej  vlhkosí  sa 
vyparila,  a  aby  glieda  na  nádobe  sa  roztopila,  ktorá  po  ztuhnutí  ako  sklo 
sa  leskne. 

Glasúry  nemajú  len  ten  účel :  nádobu  nepresiakavou  urobiť,  alebo  jej 
nahé  telo  hlinené  zaokryť,  ale  sú  aj  výdatnou  pomôckou  vo  výzdobe  ke- 
ramiky, v  čom  docielilo  sa  skvelých  výsledkov. 

Hrnce  a  popolnice  starého  veku,  aké  z  osád  a  pohrebíšť  pohanských 
predkov  našich  vykopávame,  nemajú  žiadnej  glasúry,  tak  nie  sú  ani  hra- 
Cene  nádoby  starých  Grékov  a  Rimanov  glasúrou  opatrené.  Rôzne  gla- 
súry boly  ovšem  v  keramickej  industrii  orientu  už  dávno  upotrebované, 
ale  v  Európe  vošly  vo  všeobecnú  známosť  len  na  konci  stredoveku.  Y  úžitku 
skutočne  bola  glasúra*u  Egyptčanov,  ktorí  hotovili  množstvo  malých  ozdôb 
z  velmi  tvrdej  bielej  hliny  a  poťahovali  povlakom  (so  sódy  a  kremenky) 
barvy  tyrkysovej. 

Za  východište  glasúrových  výrobkov  pre  Európu  nutno  považovať 
Mesopotamiu,  kde  už  1000  rokov  pred  Kristom  pokrývali  si  tehlové  steny 
glasúrovou  vrstvou,  aby  chránili  ich  proti  vplyvom  povetmosti.  Od  Assyrov 
naučili  sa  barevným  glasúram  Peršania  a  pestovali  s  velkým  výsledkom 
dlalej. 

Najhlavnejšie  glasúry  sú :  solná,  olovená  (na  obyčajných  nádobách  ale 
aj  na  fayence),  cínová  (na  fayence)  a  zivcová  (špeciťičný  povlak  na  por- 
celláne). 

Všetky  glasúry  v  podstate  svojej  pozostávajú  zo  skiel,  ktoré  sa  v  teple 
topia,  s  hlinenou  hmotou,  na  ktorej  spočívajú,  sa  spájajú,  túto  naproti 
tekutinám  a  plynom  robia  neprenikavou  a  zároveň  celému  predmetu  vrntvnu 
svojou  lesk  udeľujú. 

Solná  glosára  tvorí  sa  z  niektorých  solí  cestou  vyparovania  v  rozož- 
havenej  peci,  kde  usadzuje  sa  a  obostiera  tam  vsadené  predmety  hintoné. 
Upotrebúva  sa  na  gliedenie  obyčajného  hmčeného  riadu  a  jemné  anglické 
kameniny. 

Najobyčajnejšia  glasúra  je  olovená,  pripravovaná  z  olova  alebo  z  ky* 
sličníku  olovnatého  O  s  prídavkami  soli,  nátronu,  kali  a  menovite  skla. 
Je  priehľadná,  takmer  bezbarevná,  tak  že  barva  hliny  vo  výzore  nádoby 
spolu  pôsobí.  Naproti  tomu  nádoba  z  bielej  hliny  leskne  sa  bielobou  ako 
porcellán.  Upotrebuje  sa  na  obyčajný  hmčený  riad  ale  aj  na  jemnú  fa- 
yence, tiež  aj  na  anglickú  kameninu. 


*)  Kysličník  olovnatý  v  reči  Tiidu  gltýt  z  nemeckého  BleiglaUty  od  čoLr*  i  nA%m 
glieda  zz  glasúra. 


Digitized  by 


Google 


—  33  — 

Ked  ihi  olnvenej  glasúry  dajú  sa  obarvujúce  prísady  z  kovových 
oxyílov,  Uídsi  možno  s  týmto  priehladným  povlakom  malebné  effekty  značne 
stupňnvať,  Cen  eakastá  olovená  glieda  premiešaná  železnou  hrdzou,  vyvolá 
iiti  žlto]ilin™ýíli  nádobách  lesklú  zlatú  barvu.  Červenohnedá  barva  nádoby 
zakalí  na  zelenú  barvenú  gliedu.  V  takom  prípade,  kde  chcú  docieliť  na 
nádobách  cístú  zelenú  barvu  a  na  dostač  bielej  hliny  nemajú,  pomáhajú 
i? i  tým,  že  opatria  nádobu  bielym  povlakom  z  kriedy  alebo  z  hliny,  a 
lí^n  na  to  nane*íú  olovenú  gliedu,  ktorá  potom  už  čistou  jasnou  barvou 
žiari.  Takýto  kriedový  povlak,  ktorý  sám  v  sebe  sa  neroztápa,  ale  práve 
kn  za  podlobu  (fólie)  slúži,  nazýva  sa  gréckym  menom  engobe  (náleva). 


//m\ä 


Obr.  6.  Popolnice  z  Lišova. 


Obr.  7.  Popolnice  z  Tatárskej. 

Na  tento  spôsob  bývajú  hotovené  zelené  kachle.  Také  boly  menovite  všetky 
kachľoví^  jM^ľí!  nemeckej  renaissancie,  ktorá  teraz  zase  do  velkej  obluby 
tľiäla.  Zvláštny  účinok  dá  sa  dosiahnuť,  ked  nie  celá  plocha  nádoby 
lotiahrie  m  týmto  bielym  podkladom,  ale  len  biele  vzorky  sa  namaľujú; 
.;eď  na  to  príde  zelená  glieda,  tak  táto  potom  na  bielych  miestach  jasno 
viet  i,  kdežto  na  hnedej  pôde  nádoby  kalnú  barvu  ukazuje.  Takýmto 
'olnii  jediioduľliým  spôsobom  dekorácie  dosahujú  sedliacki  hrnčiari 
'  oriente  skvelých  účinkov. 


Digitized  by 


Google 


34  — 


^ 


Dľuhý  spôsob  výzdoby  engobovej  je,  že  rozriedená  hlinka  vylieva 
sa  pomocou  lievika  na  nádobu.  Takto  vyzdobené  sú  nádoby  riiiiSikéhD  a 
gréckeho  staroveku.  Dnes  ale  už  hrnčiari  vedia  pomocou  obarvujúcieh 
oxydov  dať  hline  ľubovolnú  barvu.  Takéto  barevné  nálevy  dávajú  nádoltárij 
velmi  pestrý  výzor,  kdežto  predtým  boly  len  na  nepatrný  poíet  baríev 
obmedzené.    . 

Iný  spôsob  engoby  je  ten,  že  na  nádobu  ornamenty  nanesú  sa  z  iiiie- 
šaniny  vosku  a  loja,  nato  prevedie  sa  náleva  ku  pr.  v  barve  nioihej, 
ktorá  na  vosk  nechytí  a  tak  táto  partia  ornamentov  podrží  základnú  barvu 
nádoby.  Ku  predošlým  nanesú  sa  voskom  dalšie  ornamenty,  ktívrť^  Hasf 
ku  pr.  žltej  barvy  hlinkou  sa  polejú,  chránené  voskom  zachovajú  baňu 
predošlej  nálevy.  Takýmto  spôsobom  dá  sa  vystrojiť  nádoba  pekne  poly- 
chrómovaná. 

V  stredoveku  v  Itálii  a  Francii  rozšírená  bola  výzdoba  hrnŕeuOho 
náčinia  známeho  pod  menom  sgrafttti.  Nádoba  opatrí  sa  viac  rozIiĽim 
barevnými  nálevami  jedna  na  druhú,  do  ktorých  sa  potom  ornament  viac- 
menej  vyškrabuje,  čím  sa  patričné  vrstvy  nálev  odhalujú  a  povstáva  orna- 
ment prehĺbený.  Sgrafitta  sú  aj  v  hrnčiarstve  našej  krajiny  známe. 

V  15.  a  16.  stor.  pestovali  v  Itálii  aj  jeden  lahší  druh  v  dekoráťil 
keramiky.  Vzali  nádobu,  ktorá  bola  od  prírody  biela,  alebo  bielou  en^^o- 
bou  opatrená,  a  pomaľovali  ju  kovovými  barvami,  na  to  poliali  to  všetko 
priehladnou  glasúrou  olovenou.  Pod  touto  obdržaly  barvy  žiarivý  lenk, 
ktorý  sa  na  pravú  majoliku  tak  velice  ponáša,  že  povaha  jeho  nedá  ^ 
ľahko  rozpoznať.  Je  to  tovar,  ktorý  v  Itálii  nazvali  polomajoUkou  (meiíZíí 
majolica).  Pri  tomto  spôsobe  výzdoby  je  tá  výhoda,  že  maliar  môže  fídiko 
opraviť  si  kresbu,  lebo,  ked  sa  mu  niečo  nepodarí  odstráni  na  tcnri  mieška 
kriedovú  vrstvu,  novou  nahradí  a  kresbu  tam  znova  namaľuje.  Podobno 
pokračovanie  je  pri  pravej  majolike  takrečeno  nemožné. 

Vo  všetkých  tu  uvedených  prípadoch  nádoby  sa  len  po  výzdobe 
glieda  olovenou  glasúrou  a  na  to  vypaľujú  v  peci.  Ordinárny  riad  hriinaii 
len  raz  vypaľujú,  pri  ktorej  operácii  pálenie  hliny  a  stápanie  gli<Hly  nani/ 
sa  deje.  Olovená  glasúra  na  kuchyiiskom  riade  Je  nezdravá,  ponevác  olnvo 
nachodiace  sa  v  glasúre  rozkladá  sa  pôsobením  kyselín  obsažených  v  jedliul) 
a  tieto  otravuje. 

Ďaľší  pokrok  v  keramike  nastúpil,  ked  vynaložená  bola  gtwuha  d- 
novdy  známa  pod  menom  einaily  ktorá  jednotlivým  národom  orientu  už 
známa  bola,  ale  v  Európe  upotrebovali  ju  len  arabskí  hrnčiari  \  X.  stor-, 
a  síce  na  ostrove  Majorka,  v  uachodivších  sa  tam  hrčiarskych  ťabrikát:h 
Od  dávnych  čias  upotrebovala  sa  už  na  sklo  a  skvosty.  Cínová  ulmm 
môže  byf  rozličného  složenia,  najobyčajnejšia  je  ale  z  olova,  cínu,  soli  a 
piesku.  Cín  (oxyd)  robí  glasúru  bielou  nepriehľadnou  a  tedy  čreji  ľipliie 
zakrýva,  olovo  napomáha  tekutosť,  soľ  robí  ju  rovnomeniou  a  piesak 
(kremičitý)  sklovitou  a  tvrdou.   Rozumie  sa,  cínová  glieda  dá  sa  tiel  vo 


Digitized  by 


Google 


I 


—  35  — 

svojej  masse  obarviť  istými  oxydami  kovovými.  (Naše  čierne  a  brnavé 
pece  kachlové.)  Umeleckého  upotrebenia  uaôly  tieto  barvené  gliedy  zvhĺšte 
v  dielach  presláveného  sochára  italského  Luca  delia  Robia,  v  Nemecku 
na  takzvaných  Hirschvoglových  a  vo  Francúzsku  Palissyho  prácach.  Jestli 
volí  sa  biela  barva,  tak  docieli  sa  výzor,  ktorý  velmi  ponáša  sa  na  porcel- 
lán.  Poneváč  všetky  snahy  starých  hrnčiarov  malý  za  ciel  napodobniť 
čínsky  porcellán,  nasledovne  upotrebovali  skoro  výlučne  bielu  cínovú  gla- 
súni,  ktorá  behom  storočí  bola  v  nesmiernej  rozsiahlosti  produkovaná 
v  polievaní  majolikového  (fayencového)  tovaru. 

Jestli  plocha  má  sa  ozdobiť  rozlične  barevnými  glasúrami,  nutno  je 
ich  od  seba  oddeliť  a  tak  zamedziť,   aby  sa  spolu  neslialy.    Toto  Arabi 


Obr.  8.  Popolnica  z  Nemiec. 

na  stenových  dhiždiciach  v  Alhambre  tak  previedli,  že  sostavili  mustru 
zo  samých  priehlbín,  oddelených  od  seba  tenkými  priehradkami.  Do  týchto 
jamôk  vliali  glasúry  rozličných  bariev.  Tento  spôsob  prevádzali  už  v  Ni- 
nive  a  v  Babylone  a  ním  si  Peršania  i  Araby  velikej  slávy  vyzískali. 

Cínová  glieda  používa  sa  na  majoliku. 

Glosára  živcovd  upotrebuje  sa  výlučne  na  porcellán,  preto  volá  sa 
aj  porcellánovou ;  pozostííva  zo  živca  a  kremeňa. 

Od  ostatných  keramických  glasúr  líši  sa  hlavne  tým,  že  je  tej  samej 
mstavy  čo  základná  hmota  predmetu  s  rozdielom,  že  do  nej  viac  sklovín 
sa  pridáva.  Je  nesmierne  tvrdá,  že  oceľou  poškrabať  sa  nedá,  ťažko  sa 
roztápa  a  vzdoruje  chemickým  účinkom  i  vysokej  temperatúre. 


Digitized  by 


Google 


—  36  — 


Hrnčiarstvo  delí  sa  teda  ohladoni  glasúr  na  tri  hlavné  skupiny:  L 
jednoduchá  neglasurovaná  tenacotta  (pálená  hlina),  2.  glasurovaná  ti^rra- 
cotta  a  3.  porcellán,  ktoré  skupiny  v  historickom  vývine  jedna  za  druhou 
nasledovaly. 

V  barevnej  výzdobe  hlinených  výrobkov  sú  rozličné  spôsoby  a  iiru- 
i)''  striedky,  z  ktorých  niektoré  už  tu  uvedené  boly.  Barvy  sú  dvojeho  druhu; 

'^ .  •  1.  také,    ktoré  vpalujú  sa  naraz   s  glasúrou  a  teda  znesú  pnidký  olioň, 

^;  bez   toho,  že   by  sa  zmenily,  a  volajú  ssí  prudko  ohňové  barvy  (Scharl- 

feuerfaiben).  Týchto  bariev  je  velmi  obmedzený  počet.  Väčšina  baiňov  jo 
K.'  takých,  ktoré  silnú  pálu  bez  zmeny  neznesú,  preto  nanášajú  sa  na  vypá- 

-/l  lenú  glasúru,  t.  j.  na  úplne  hotový  predmet  a  vpalujú  sa  zvlášť  pod  olo- 

>*',-  venou  glasúrou  v  mutflách,  od  čoho  volajú  sa  bar  vami  mufflovýmí  t]Muf- 

^,;  felfarben).     Pri  malbe  porcellánu   nakladajú  sa  barvy  prvého  druhu  pod 

í  '  glasúru,   z  pod  ktorej  po  vypálení  jasne  presvitajú  a  nádoba  hladkií  zo- 

r  v  stáva,   kdežto  pri  barvách  mufflových  sedia  na  povrchu  vypuklo  a  lahko 

'.-  .  sa  ošúchajú. 

Mimo  tohoto  spôsobu  maíby,    kde  barvy  nanášajú  sa  štetcom,  jesto 
>'  viac  spôsobov,  kde  mechanickou  cestou  (tlačou)  kresby  alebo  celé  njalhy 

na  nádoby  sa  prenášajú.    Tento  druh  výzdoby  upotrebuje  sa  na  nárinie 
lacnejšej  kvality,  lebo  práca  je  daleko  drahšia. 

Ku  zvýšeniu  effektu  nakladajú  sa  na  glasúru  aj  rozličné  kovy,  me- 
novite zlato,  striebro  a  platina  v  rozpustenom  stave  a  zvlášte  sa  vpalujú, 
následkom  čoho  nádoba  taká  pôsobí  metalloskvúcim  i  prekrásne  ptirle- 
*  íovým  leskom  (Metall-Liister). 

4.  Vývoj  ornamentálnej  výzdoby  keramickej. 

Predhistorický  človek  robil  prvé  pokusy  výtvarného  umenia  na  svojich 
hlinených  výrobkoch.  Na  týchto  teda  možno  sledovať  postupný  výtíu 
ornamentálnej  výzdoby.  Avšak  tento  dial  sa  tak  pomaly,  že  umenie  fonuové 
dlho  dominovalo  nad  ornamentálnym.  Sú  ovšem  isté  nádoby,  pri  ktt^ých 
pre  ich  účel  viacej  padá  na  váhu  forma  ako  výzdoba  (osudie,  kuchynský 
riad),  avšak  pri  väčšine  nádob  ukazuje  sa  snaha  po  ornamentálnej  vý- 
zdobe. 

Najstaršie  nádoby  predhistorické  sú  bez  všetkej  okrasy.  Pné  pu- 
čiatky  boly  celkom  primitívne,  vtláčané  prsty  a  nechty,  punkty  a  C'iíuky 
vškrabované  ostrým  alebo  tupým  nástrojom,  vráže  okolo  nádob  a  to  priame, 
krokvité  (cikcak)  alebo  vlnité  (vinice,  vlnovky),  pozdejšie  už  mrežo.  ša- 
chovnicc,  trojhrany,  kríže,  hviezdy,  kruhy,  kolesá,  špirály,  ružice  (rosetty) 
konečne  geometrické,  rastlinné  komposície  a  zvieracie  i  ludské  figiirj 
Zdobili  ale  aj  plastickými  prílepkami :  pupčeky  i  jamky,  čiary  a  knižk; 
a  mnohé  z  hore  uvedených  motívov.  Okrasy  dávaly  sa  hlavne  na  vydiitínír 
nádob  a  menej  na  hrdlo,  často  ale  ozdobili  aj  vnútrok  nádoby.  Níídoby 
z  pozdejšej  doby  nosia  na  dne  vytláčané  vypuklé  znaky  hrnčiai*ske. 


Digitized  by 


Google 


-3í- 

Poki'ok  v  keramike  starovekej  nastúpil,  jakmile  naučil  sa  človek  má- 
Tovať  barvami.  Z  počiatku  vyplňoval  len  vyryté  ryhy,  žliabky  vápnom 
alebo  hlinkou,  pozdejšie  ale  začal  už  aj  samostatne  barvami  narábať. 
V  Európe  na  úsvite  doby  kovovej  nachodia  sa  na  hradištiach  i  v  hroboch 
pomalované  nádoby,  takže  v  čas  rozkvetu  doby  hallštattskej  majú  malo- 
vaiié  nádoby  už  dosť  umelecký  výzor.  Z  bariev  najviac  vynikajú  čierna, 
brnavá  a  biela.  Malovanie  dialo  sa  nanášaním  bariev,  bez  toho,  že  by  ich 
vpalavali.  Na  ten  spôsob  malovali  aj  starí  Gréci  barvami  čiernou,  čen^e- 
iiou  a  bielou. 

Človeku  prirodzená  je  snaha  a  potreba  okrášliť  seba  a  svoje  okolie. 
Tentn  úkaz  javí  sa  u  všetkých  národov  zeme.  Vývin  výzdoby  stúpa  s  po- 
kiokotn  kultúry,  a  ako  táto  nie  všade  stejne  a  razom  sa  rozvíjala,  niekde 
prv,  inde  daleko  neskoršie,  tak  i  ornamentika  u  istých  národov  pred 
vekami  dosiahla  už  vysoký  stupeň  dokonalosti  u  niektorých  ešte  len  teraz 
sa  rozvíja,  a  u  mnohých  nachodí  sa  ešte  len  v  pn^om  stadiume, 

V  Egypte  zavčasu  rozvila  sa  kultúra  (pod  faraonami  1461—1393 
pr.  K  r.)  a  dávno  vykvitla  i  zakvitla  tam  ornamentika.  U  Egyptčanov  de- 
koratívne elementy  na  keramike  boly  figurálne  a  rastlinové,  menovite 
loius  papyrus  a  palma^  ktoré  vrývali  do  nádob  a  tak  povstalé  vráže  čiernou 
barvou  vypĺňali;  preto  tu  o  malbe  hovoriť  nemožno.  V  starom  Egypte 
mala  výzdoba  hlavne  mysticko-symbolický  účel,  a  slúžila  viacej  nábožen- 
skému kultu  ako  pôžitkom  zraku.  Symbolistika  bola  vôbec  v  oriente  bežná, 
menovite  charakteristická  je  ona  pre  Egypt,  kde  mystické  znaky  boly 
viacoj  písmom  ako  ornamentom. 

Tiozličné  mystické  symboly  prichádzajú  v  celom  vývoji  ludstva  a  boly 
užívané  aj  vo  výzdobe  Slavianov,  kde  ale  Ind,  ačkolvek  ich  ešte  aj  dnes 
značí,  významu  ich  nezná  ^).  Dr.  Wankel  sostavil  a  rozlúštil  ich  celú  radu, 
akí-  íasto  prichodia  medzi  starými  i  novými  ornamentami  slavianskymi  *). 

V  Assyrii  vysoko  vyvinutá  bola  (721 —606  pr.  Kr.)  výzdoba  na  díaž- 
d  i  ciach  z  hliny,  ktorými  svoje  svätiny  a  paláce  krášlili.  Dedictvo  Assyrov 
nastúpili  Peršania,  ktorí  umenie  toto  s  velkým  výsledkom  ďalej  prevádzali. 

Barvy  a  mustry  na  týchto  perských  dlaždiciach  patria  ku  tým  naj- 
krajším výkonom  svojho  druhu.  Ornamenty  na  nich  sú  prísne  stylisované 
a  pestro  kolorované:  prepletané  stuhy,  geometrické  komposície,  lístie  a 
kvetiny  i  shodujú  sa  úplne  s  tými,  ktoré  vídavame  na  tkaných  kobercoch 
perských.  Nie  menej  výtečné  sú  nádoby,  ktoré  barevno  emailované  a  pre- 
krásne omamentované  slúžily  Europejcom  za  vzory.  Umenie  Peršanov  osvo- 
jili si  Arabi  a  behom  stredoveku  rozšírili  na  ostrovy  Stredozemného  mora 
až  do  Špánie.  Vplyv,  aký  tieto  pestrobarevné  dlaždice  na  moderný  vkus 
vyviimly,  je  nesmierne  velký.  Väčšina  stenových  obkladov,  ktoré  v  Európe, 


*)  J.  Koula,  Oeaký  Lid.  VI.  1896  str.  277. 
■)  Moravské  ornamenty.  I.  str.  12. 


Digitized  by 


Google 


menovite  v  Anglii  a  Francii,  hotovia  (mosaiková  industria),  i  velká  časť  moder- 
ných vzoriek  na  tapety  a  koberce  (tepichy),  sú  prevzaté  z  perských  dláždic. 

V  gréckom  hrnčiarstve  je  vplyv  asijského  umenia  velmi  značný  a 
hralo  ono  velkú  úlohu  v  starom  veku.  Avšak  pozdejšie  zavládol  sloh  do- 
máci a  vo  vásovej  výzdobe  hellénskej  prevzaly  hlavný  zástoj  velmi  správne 
kreslené  ludské  i  živočíšne  figúry  popri  klassických  ornamentoch  čisto 
gréckeho  štýlu. 

Najhlbšie  do  minulosti  človečenstva  siaha  kultúra  a  teda  aj  dekora- 
tívne umenie  v  Indii  a  v  Číne.  Posledná  charakteristická  je  svojou  ne- 
viazanou fantásiou.  Dekoračný  sioh  Číňanov  je  vôbec  neobmedzená  lubo- 
vôla  v  prehadzovaní  tých  najrozmanitejších  foriem.  Vo  výzdobe  Číňania 
verne  napodobňujú  prírodu,  ale  pre  štylisovaný  ornament  smyslu  nemajú. 
Avšak  v  tejto  strakatine  neštylisovaných  motívov  panuje  veliká  jemnosť 
a  cit  v  kresbe,  zvučný  súlad  v  barvitosti  (kolorite)  a  velká  zbehlosť  a 
čistota  v  technickom  prevedení.  Tieto  vlastnosti  dekorácie  pôsobia  na 
čínskom  porcelláne  velmi  pôvabne.  V  takomto  stadiume  nachodilo  sa 
čínske  výzdobníctvo  už  pred  vekami  a  s  malým  pokrokom  nachodí  sa 
v  ňom  aj  dnes.  Z  časného  vývoja  čínsko-japonského  umenia  čerpali  všetky 
národy  Asie,  a  konečne  holdovala  mu  aj  Európa  a  holduje  mu  menovite 
dnes,  kde  ho  vychytila  secessionistická  snaha  najmodernejšieho  umenia. 

V  prähistorii  severnej  a  strednej  Európy  tvary  nádob  často  prezra- 
dzujú jemný  cit  pre  formu,  kdežto  ich  výzdoba  obmedzovala  sa  na  celkom 
elementárne  počiatky.  Sú  to  tie  samé  ozdoby,  ktoré  pozorujeme  na  kera- 
mických výrobkoch  aj  iných  nekultúrnych  národov  všetkých  dielov  sveta 
v  prítomnom  i  minulom  čase. 

Táto  obmedzenosť,  stereotypnosť  vo  výzdobe  keramickej  v  severnej 
a  strednej  Európe  dlho  stagnirovala,  pokým  iné  umenia  tu  už  vysoko 
prckvitaly;  lebo  ked  prehliadame  hlinené  nádoby  stredoveké  z  XI — XV. 
stoletia  a  iné  výrobky  hrčiarske,  musíme  vyznať,  že  po  celú  tú  dobu  po- 
zorovať malý  pokrok,  a  to  i  čo  do  tvani  a  ornamentu  i  čo  do  remesel- 
ného prevedenia.  Príčina  väzí  v  tom,  že  hrnčiari,  neznajúc  ešte  glasúry, 
len  rozmanitými  hlinkami  barevnými  natierali  svoje  výrobky.  Následkom 
nespôsobnosti  materiálu  hrnčiari  nemohli  vyhoveť  požiadavkám  časovým, 
a  ich  tovar  zostával  odkázaný  na  najnutnejšiu  potrebu.  Jakmile  ale  v  Itálii 
došla  emailová  glasúra  v  známosť,  celá  stredná  Európa  učila  sa  od  ital- 
ských majstrov  a  v  hrnčiarstve  nastal  náhly  obrat  k  rozkvetu. 

Arabskí  a  italskí  majolikári  docielili  s  malbou  v  súvise  s  barevnými 
glasúrami  velkých  effektov  a  v  lesku  a  v  harmónii  bariev  prevádzali  celé 
bravúry,  nie  menej  i  s  vypuklou  výzdobou  (reliéfnou  plastikou). 

5.  Vpíyv  Asie  na  europejskú  industriu  keramickú. 

Kultúrne  národy  východnej  Asie,  menovite  Číňania  a  Japonci,  už 
v  dávnom  čase  doviedli  hlinený  priemysel  na  najväčšiu  dokonalosť,  a  ume- 


Digitized  by 


Google 


—  «y  — 

lecké  diela  tohoto  druhu  už  vyvážali,  ked  europejské  národy  sotva  ešte 
boli  prekročili  najnižší  stupeň  hrnčiarskeho  umenia.  Dla  čínskej  povesti 
mal  byť  porcellán  v  Číne  už  r.  2700  pr.  Kr.  vynájdený,  kdežto  v  Európe 
ešte  len  začiatkom  XVIII.  stor.  začali  s  výrobou  porcellá  nu  pokusy  robiť. 
O  spôsobe  spracovania  porcellánu  doniesol  prvú  určitú  zprávu  do  Európy 
cestovateľ  Marco  Pólo  v  XIII.  stor. 

Aj  v  Indii  dorábali  porcellán,  ktorý  do  nedávna  za  čínsky  pova- 
žovali. V  Persii  tiež  už  v  X.  stor.  dorábali  porcellán. 

Arabi  viedli  už  v  VIL  stor.  po  Kr.  rozsiahly  obchod  s  Čínou  a  Indiou 
a  ako  zvláštnu  raritu  dovážali  do  Európy  výrobky  z  porcellánu.  Že  aj 
europejskí  Židia  boli  v  direktnom  spojení  obchodnom  s  východnou  Asiou, 
vysvitá  zo  zprávy  jednoho  arabského  spisovateľa  z  IX.  storočia,  dľa  kto- 
rého židovskí  kupci  podnikali  obchodné  cesty  z  Francie  do  Číny. 

Živé  obchodné  spojenie  utvorilo  sa  s  východom  od  počiatku  XII.  stor. 
následkom  križiackych  ťažení  a  úzkych  stykov,  ktoré  vyvinuly  sa  z  po- 
meru k  východnej  ríši  rímskej.  Tu  Benátky,  ktoré  už  od  X.  stor.  viedly 
s  Bisanciou  živý  obchod,  boly  poprednou  sprostredkovateľkou  medzi  vý- 
chodom a  západom. 

Nenie  teda  nemožnosťou,  že  čínsky  porcellán  bol  už  v  XII.  stor.  v  Eu- 
rópe známy.  Veľké  množstvo  čínskeho  porcellánu,  ktoré  v  XVI.  a  XVII. 
stor.  do  Európy  dovezené  bolo,  dopravili  hlavne  hollandskí  kupci. 

V  Tunisu  hotovili  z  bielej  hliny  amphory  ako  bublina  ľahké.  \  Egypte 
dnes  objavujú  nádoby  najušľachtilejších  foriem.  Na  šíročiznej  rovine  Mp- 
sopotdmicj  kde  je  na  kamenie  a  drevo  ku  stavbám  súce  veľká  núdza, 
museli  na  výrobu  tehlového  materiálu  pomýšľať.  I  prirodzene,  že  svoje 
dlaždice,  ktorými  steny  pokrývali,  doviedli  na  najvyšší  stupeň. 

V  Európe  najsamprv  v  Grécku  dospelo  hrnčiarstvo  ku  vysokej  ume- 
leckej dokonalosti.  V  Itálii  po  Etruskoch  objavivšie  sa  nálezy  považujú 
sa  za  hlavnú  ozdobu  keramických  sbierok,  a  boly  už  v  dobe  rimských 
cisárov  vysoko  cenené. 

Rimania  sami  nedokázali  v  hrčiarskom  umení  nič  pozoruhodného. 
Uspokojili  sa  len  tým,  že  napodobnili  s  väčší m-menším  zdarom  grécke  a 
etruské  nádoby. 

Počas  búrlivého  sťahovania  sa  národov  zaspalo  v  Európe  všetko  umenie. 
V  stredoveku,  poneváč  cirkevný  kultus  vyviňoval  veliký  luxus  v  nádobách 
kovových  vysoko  umeleckej  práce,  nevenovalo  sa  hrnčiarstvu  žiadnej  po* 
zornosti,  preto  nebadať  v  ňom  ani  žiadneho  umeleckého  vývinu,  len  ste- 
reotypne napodobňovanie  antických  foriem. 

Najstaršia  keramika  stredoveká  dlho  nemohla  sa  vyšinúť  s  toho  stupňa, 
na  íiký  došla  koncom  doby  prcdhistorickej.  Ten  samý  ráz  nádob,  aký  na- 
chádzame v  posledných  hroboch  pohanských,  dlho  sa  udržoval,  až  do 
XV.  stôl.  Istého  významu  dosiahla  stredoveká  industria  keramická  vo 
vyrábaní  fayencových  dlaždíc  a  kachiel  v  slohu  gothickom. 


Digitized  by 


Google 


-40  - 

Vo  vývine  stredovekej  keramiky  orientu  má  nesmiernu  zásluhu 
islam,  ktorý  vytvára  zo  svojho  kultu  upotrebovanie  nádob  kovových  a 
pripúšťa  len  hlinené,  kostené  a  drevené,  preto  nielen  k  cielom  rituálnym, 
ale  aj  na  panovníckjxh  dvoroch  boly  zvlášte  hmčené  nádoby  používané, 
následkom  čoho  vyspela  keramika  moslemická  k  tým  najdokonalejším 
tvorbám.  Tento  mrav,  dávať  prednosť  hlinenému  náčiniu,  udržoval  sa  u 
Turkov  ešte  do  XVIII.  storočia. 

Preto  s  rozširovaním  sa  islamu  rozširovala  sa  aj  keramická  industria. 
V  Persii  tak  sa  zmohla,  že  mnohé  mestá  prekvitaly  následkom  svojich 
hlinených  výrobkov,  ktoré  Arabi  spolu  s  arabskými  a  tureckými  výrob- 
kami vyvážali  do  Európy. 

Výbojní  arabskí  Maur  i,  ktorí  obsadili  severná  Afriku  a  r.  712  vy- 
dobili  Špániu,  preukázali  mimoriadnu  dovednosť  v  spracovaní  hliny  a  za- 
niesli fabrikáciu  arabsko^perskej  keramiky  po  celej  Malej  Asii,  severnej 
Afrike  až  do  Spanie,  kde  okolo  r.  1300  povstaly  nádherné  *  paláce  Al- 
hambry  a  Alcasaru,  ktorých  rozsiahle  steny  celkom  obložené  boly  glasú- 
rovanými  dlaždicami,  a  ich  siene  naplnené  boly  skvostne  ozdobenými  ná- 
dobami hrnčenými,  ktoré  dnes  obdivujeme  ako  neprekonané  výkony  na 
tomto  poli  umeleckom.  Na  Pyrenejskom  polostrove  vyvinuly  Arabi  roz- 
siahlu umeleckú  činnosť  v  tvorení  hrnčiarskom,  ktoré  ako  španiehko- 
maurská  fayence  označené  býva.  Kedl  Arabi  obsadili  aj  Sicíliu,  prenieslo 
sa  umenie  hrnčiarske  do  dolnej  Itálie,  tak  do  Nemecka  a  Francie,  Nizo- 
zemska  a  behom  XVII.  stor.  rozšírilo  sa  po  celej  Európe. 

V  keramike  asiatské  národy  teda  (feleko  predišli  Európu,  ktorej 
hrnčiarsky  priemysel  len  pod  ich  vplyvom  sa  vyvinul.  S  príchodom  islamu 
do  velkej  časti  starého  sveta  nastúpily  vôbec  nové  časy  vo  vede  i  v  umení. 
Vo  vývine  stredovekej  keramiky  v  Európe  má  orient  takú  zásluhu,  že 
ju  právom  menovať  možno  moslemickoti.  Persko-arabská  oniamentika  dlhú 
dobu  dominovala  v  europejskej  majolike. 

<3.  Majolika  (fayence). 

Arabskí  hrnčiari  založili  fabriky  aj  na  Balearských  ostrovoch  hlavne  na 
ostrove  Majorka,  podla  nehož  arabská  fayence  dostala  meno  majolika.  Jedna 
taká  spomína  sa  r.  1442.  Odtialto  menovite  v  XV.  storočí  v  značnom  množstve 
vyvážaná  bola  majolika  do  Itálie.  Taliani  skoro  priučili  sa  fabrikácii  ma- 
joliky a  doviedli  to  tak  ďaleko,  že  už  v  XVI.  stor.  stála  italská  majolika, 
čo  do  malebnosti  dekorácie,  na  najvyššom  stupni.  V  meste  Faenea  stály 
prvé  italské  fabriky  a  tak  povstal  z  pomenovania  „faenský  tovar"  aj  rovnak 
platný  názov  pre  majoliku  fayence  (čítaj  fajans)  M. 

•)  Dnes  je  vo  zvyku  nazývať  inajolikou  tie  keramické  predmety,  ktoré  povstaly 
v  16.  a  v  17.  ator.  v  Itálii,  kdežto  fayencou  za^e  tie,  ktoré  v  17.  a  18.  stor.  zhoto- 
vovali Nizozemci,  Franciízi  a  Nemci. 


Digitized  by 


Google 


kajolika  líši  sa  viacerými  vlastnosťami  od  obyčajného  hrnčiarskeho 
tovaiTi.  Tento  záleží  z  dosť  ordinárnej  hliny,  ktorá  po  vypálení  nie  je  dosť 
pevná  a  značne  porósna,  obyčajne  len  raz  sa  vypaluje  a  zároveň  aj  gliedi ; 
kdežto  majolike  venuje  sa  väčšej  pozornosti  i  čo  do  glasúry,  a  ona  da- 
leko  prevyšuje  obyčajné  hrnčené  náčinie  i  svojou  vnútornou  kvalitou  i 
krajšou  zovňajšou  výzdobou.  Hliny,  ktoré  sa  k  výzdobe  majolikovej  berú, 
bývajú  ale  tiež  rozličnej  kvality,  tak  aj  glasúiy,  podla  toho  aj  v  majolike 
býva  väčší  menší  rozdiel  v  tovare. 

Hlina  obarvuje  sa  sama  sebou  pri  vypaľovaní,  a  síce  dla  toho,  aký 
bol  jej  vnútorný  obsah  na  žlto,  až  do  ruda,  alebo  do  šedá  až  celkom  biela. 
Ačkoľvek  táto  barvitosť  nemá  pri  majolike  žiadneho  vplyvu  na  zovňajší 
výzor  predmetu,  lebo  telo  pokrýva  nepriehľadná  glasúra  cínová,  predsa 
dla  jemnosti  hliny  rozoznávajú  sa  dva  druhy:  fayence  obecná,  (ordinárna) 
a  fayence  jemná  alebo  hiéla, 

Massa,  ktorá  ku  výrobe  jemnej  fayence  sa  upotrebuje,  sostavuje  sa 
z  dobre  šlamovanej  hliny,  vápna  a  kremeňa.  Menovite  glasúra  musí  byť 
volmi  pečlive  pripravovaná  a  predmety  sa  ňou  budto  polievajú,  alebo  do 
nej  namáčajú;  nato  odložia  sa  cielom  usušenia.  Teda  cínová  glasúra  ne- 
páli  sa  na  nádobe  hnedt  za  vlhká,  ako  sa  to  deje  s  gliedou  olovenou. 
Cínová  glieda  spočíva  na  nádobe  ako  suchá  kriedová  vrstva.  Aby  pri 
sušení  gliedová  hmota  sa  nesprášila,  pridáva  sa  jej  niečo  smoly,  medu 
alebo  dextrinu.  Najbežnejšia  glasúra  je  biela.  Bielosť  a  kryjúca  vlastnosť 
glasúry  tejto  závisí  od  množstva  namiešaného  cínu,  čo  však  má  tiež  svoje 
nesnádze,  lebo  primoc  cínu  obťažuje  roztopčivosť  glasúry,  ktorá  sa  potom 
odlupuje,  z  príčiny  tej,  že  s  podkladom  svojim  sa  nesliala. 

Barevné  glasúry  sostavujú  sa  tak,  že  sa  do  bielej  pridá  ešte  nejaký 
kovový  oxyd.  Na  glasúrovu  pôdu  maľuje  sa  kovovými  barvami  (t.  j.  ba- 
revnými  glasúrami),  ktoré  ona  rýchlo  vssaje,  tak  že  barvy  nezostávajú 
sedeť  na  povrchu,  ale  gliedovú  hmotu  preniknú.  Kecf  potom  nádoba  vsadí 
sa  do  rozpálenej  pece  a  povlak  dostane  sa  do  sklovitého  toku,  teda  na- 
ložená barva  presiakne  gliedu  v  celej  jej  hrúbke  a  následkom  toho  do- 
stane sytý  lesk.  Maľovanie  na  túto  glasúru  je  obťažené  tým,  že  korrigo- 
vanie  je  s  najväčším  nebezpečím  spojené.  Tu  maliar  musí  práve  tak,  ako 
pri  maľbe  na  fresco,  štetcom  ľahko,  široko  a  škicovito  narábať.  Tri  mie- 
šaní a  vyobrazení  glasúry  musí  sa  ohľad  brať  ešte  na  jedného  dôležitého 
faktora,  totiž  na  rozťažitosC  oboch  ingrediencií  nádoby.  Pri  vypaľovaní 
sťahuje  sa  ako  hlinená  hmota  (teleso  nádoby),  tak  aj  glasúra.  Aby  toto 
pri  oboch  dialo  sa  rovnomerne,  musí  byť  glasúra  k  tomu  prispôsobená, 
lebo  ináč  nádoba  pokryje  sa  jemnými,  ako  pavučina,  puklinami,  čo  je 
ináč  pri  majolike  viac-menej  bežný  zjav. 

Za  pôvodcu  vlastnej  majoliky  italskej,  t.  j.  za  takého,  ktorý  prvý 
iia  to  prišiel,  ako  Arabi,   email  cínovú  si  pripravujú  a  upotrebujú  na  za- 


Digitized  by 


Google 


okrytie  červenej  hliny,  považuje  sa  Luca  delia  liohia  (nar.  vo  ťlorencií 
ľ.  1400,  zomrel  tamže  r.  1481).  V  rodine  jeho  bola  email  dlho  tajomstvom. 

V  dorábaní  majoliky  povstali  zanedlho  v  Itálii  velkí  umelci,  ktorí 
tamojšie  fabriky  preslávili.  Také  boly  fabriky  vo  Faence,  v  Toskáne,  kde 
fabrika  v  Caffaggiolo  stála  na  čele  ostatným  fabrikám  a  existovala  ešte 
do  počiatku  XVII.  stor.  V  meste  Pesaro  r.  14G2  založená  fabrika  hoto- 
vila  ešte  v  XVIII.  stor.  majoliku,  taktiež  do  XVIII.  stor.  vytrvala  fabrika 
v  Castel-Durante.  Najvynikajúcejšie  a  v  umeleckom  ohľade  najvýznamnejšie 
výrobky  italskej  keramiky  XVI.  stor.  pochádzajú  z  rodiska  Rafaelovho, 
z  mesta  Urbino,  kde  pôsobili  znamenití  majstri,  ako  Guido  Durantino^ 
I  Yancesco  Xanto  Avelli  da  Robigo,  Oracio  Fontána.  Významné  boly  fabriky 
v  Gubio,  kde  pracoval  chýrečný  majster  Georgio  Andreolli,  dalej  v  Mantue, 
Ferrare,  Florencii,  Benátkach.  Neapoli.  Počet  ostatných  fabrík,  ktorť^ 
s  prospechom  majoliku  produkovaly,  je  nesmierne  velký,  a  massa  tovaru, 
ktorý  z  nich  v  XVI— XVIII.  storočí  vyšiel,  musí  byť  ohromná. 

Italská  majolika  pre  svoju  krehkosť  nie  je  velmi  súca  k  praktickej 
potrebe,  ale  mala  dekoračný  účel,  v  čom  svojho  času  velký  luxus  sa  vy- 
vinul. Preto  italská  majolika  mala  zázračný  odbyt,  ako  doma,  tak  v  za- 
hraničí; objednávali  mešťania,  boháči,  aristokracia,  ale  aj  panovníci,  ba 
slávnych  umelcov  v  majolike  povolávali  na  královské  dvory,  aby  tam  pre 
umenia  milovné  kniežatá  pracovali.  Z  týchto  umeleckých  diel  ovšem  behom 
storočí  mnoho  sa  roztrepalo,  a  po  zjavení  sa  porcellánu  bola  majoliku 
z  príbytkov  vytískaná,  vzdor  tomu  ale  počet  predmetov,  ktoré  nachodia 
sa  po  europejských  museách  číta  mnohé  tisíce,  z  nichž  zaiste  vo  Francii, 
Anglii  a  Nemecku  viacej  sa  dnes  nachodí,  ako  v  samej  Itálii. 

Koncom  XVI.  stor.  začala  fabrikácia  majoliky  v  Itálii  klesať,  fabriky 
pomaly  zanikaly,  a  ktoré  i  sotrvaly,  ich  výrobky  nevyrovnaly  sa  fabri- 
katom  označenej  periódy. 

Fabrikácia  majoliky  ujala  sa  skoro  aj  v  iných  krajinách,  zpočiatku 
pod  vedením  italských  umelcov,  ale  skoro  priučili  sa  aj  domáci  majstri 
tajnosťam  vyrábať  cínovú  glasúru  a  rôzne  barvy.  Vo  Francii  pôsobily  slávn(* 
dielne  s  výtečnými  silami:  Lyon,  Oyron,  Nevers,  Monštier,  Stnissburg,  so 
svojimi  umelcami  Claude  Gouflier  a  Bernard  Palissy.  Francúzska  industria 
niajoliková  (pre  ktorú  tam  názvu  fayence  užívali)  dosiahla  svoju  výšku 
pod  maliarom  Guillebautom  v  Rouenu,  okolo  r.  1730. 

V  Nizozemsku  vynikly  fabriky  v  Delfte,  kde  ich  okolo  r.  1700  stálo  43, 

V  Nemecku  tiež  silne  vyvinula  sa  keramická  industria  a  mnohc 
mestá  pretekaly  sa  jedno  pred  druhým.  Vynikly  Niirnberg,  Regensburg, 
Siegburg,  Grenzhausen;  v  Rakúsku  Salzburg,  kde  pracoval  od  r.  1730 
maliar  Michal  Moser  z  Dol.  Rakús,  jehož  diela  majú  moc  podobného  so 
slovenskou  majolikou.  V  Uhorsku  viacerím  väčSím-menším  fabrikám  štóla 
na  čele  kr.  továnia  v  Holiči;  popri  týchto  pracovalo  množstvo  remesel- 
níckych dielní  majolikových  menovite  v  kra^joch  západného  Slovenska. 


Digitized  by 


Google 


-4á- 

7.  Kamenina. 

V  neúnavnej  snahe  sostaviť  hmotu,  z  ktorej  záleží  porcellán,  vynašli 
v  Anglii  v  prvej  polovici  XVIII.  stor.  spôsob  vytvoriť  z  bielej  hliny  po- 
mocou prísad  nádoby  velmi  podobné  porcellánu,  takzvaná  anglickú  Jca- 
meninu  (Englisches  Steingut,  Englisches  Geschirr,  Halb-Porzellan),  ktorú, 
začiatkom  druhej  polovice  zdokonalil  Josiaš  Wedgwood  (Wedžvúd)  (1730— 
95)  i  dostala  meno  tvedgwoodska  kamenina  (Wedgwood  Geschirr). 

Vlastnosti  anglickej  kameniny  sú  podstatne  rozdielne  od  majoliky. 
Hmota  kameniny  pozostáva  z  bielej  hliny,  do  ktorej  primiešajú  sa  me- 
novite kaolin,  kremeň  a  živec,  ktoré  spolu  s  hlinou  nielen  sa  vypália, 
íile  aj  slejú,  tak  že  kamenina  aj  vo  svojom  lome  je  sklovitá  a  tak  tvrdá, 
že  kresaním  iskry  dáva.  Poneváč  je  tak  sliata,  že  vodu  neprepúšťa  hotoví 
sa  kamenina  aj  neglasúrovaná.  Ináč  dáva  sa  glasúra  olovená  a  solná.  Massa 
dá  sa  rozlične  obarviť  a  jej  jemnosť  a  hustota  je  tak  velká  a  plastická, 
že  dopúšťa  reliéfne  výzdoby  pomocou  tlaku  (prasu).  Menovite  dá  sa  ale 
na  povrchu  lubovolne  pestro  obarviť.  Hodí  sa  teda  ku  všemožným  deko- 
račným cielom,  ako  aj  v  príhodnom  sostavení  massy  ku  kuchynským  a  che- 
mickým potrebám.  Formovanie,  vypaľovanie,  malovanie  a  vpalovanie  bariev 
deje  sa  ako  pri  porcelláne.  Od  porcellánu  rozoznáva  sa  lahko  tým,  že  je 
proti  svetlu  nepriehladná. 

Kamenina  následkom  týchto  výtečných  vlastností  svojich  tak  rýchle 
sa  ujala  a  všestranne  rozšírila,  že  skoro  vytisla  majoliku  z  lepších  domov 
úplne,  tak  že  táto  potom  už  len  na  sedliacky  lud  odkázaná  zostala. 

Ked!  spôsob  fabrikácie  kameniny  vošiel  v  známosť,  povstaly  zane- 
dlho v  Anglii  četné  fabriky.  V  Nemecku  začali  ju  najsamprv  v  Míšne 
r.  1781  hotoviť;  v  Rakúsko-Uhorsku  v  Holiči  r.  178(5.  Akých  velkých  roz- 
merov dosiahla  fabrikácia  kameniny  v  Anglii,  vysvitá  z  toho,  že  r.  1852 
stálo  tam  185  fabrík  so  60.000  robotníkmi,  a  ročne  za  vyšše  milliona 
funtov  šterlingov  tovaru  sa  exportovalo. 

V  Uhorsku  za  holičskou  nasledovalo  zakladanie  viac  kameninových 
fabrík:  Tata,  Pondelok,  Košice,  Kremnica  (1800— ),  Papa  (1802 -1S6G\ 
Telkihánya^  Novejsa,  Prešov,  Bo  máva ^  Kežmarok,  Herend  (1838 — ), 
Murdn,  Miškovec^  Varašdín,  Nagy-Márton^  Vdroslôd  {i8Ab — ),  Hollólidza, 
Apdtfalva;  v  Sedmohradsku  Brašov,  Górgény  Szt,  Imre,  Batiz,  Parajd. 

Fabrikácia  kameniny  mala  v  Uhorsku  krátky  život,  lebo  sotva  začala 
víťaziť  nad  majolikou,  už  zjavil  sa  porcellán,  ktorému  aj  ona  poddať  sa 
musela,  takže  ani  dostatočne  rozviť  sa  nemohla. 

8.  Porcellán. 

V  XVII.  stor.  stal  sa  čínsky  porcellán  v  Európe  velmi  hľadaným 
článkom  nielen  u  sberatelov  kuriosit,  ale  i  u  kniežat,  aristokratov  a  bo- 
háčov ku  výzdobe  tabúl,  sieň  ale  aj  pre  dennú  potrebu.  Ako  neobyčajne 


Digitized  by 


Google 


^  44  -^ 

vysoko  držaný  bol  porcellán  v  XV.  stor.  vysvitá  z  toho,  že  ho  do  zlata 
alebo  striebra  montirovali  a  v  osobitných  etuis,  čo  aj  roztrepané  kusy, 
opatrovali.  Tak  bolo  ešte  v  XVI.  stor.  íííektoré  kniežatá  založili  si  celé 
sbierky,  počítajúce  viac  tisíc  kusov  orientálneho  porcellánu,  60  represen- 
tovalo  ohromný  kapitál. 

Ačkolvek  v  Európe  na  poli  keramickej  industrie  previedly  sa  už  mnohé 
a  velké  vynálezy,  predsa  darmo  namáhali  sa  technikovia  vj'hotoviť  z  hliny 
také  predmety,  ktoré  by  vyrovnaly  sa  čínskemu  a  japonskému  tovaru  hli- 
nenému, totiž  porcellánu.  Vynasnažovali  sa  teda  aspoň  takú  massu  so- 
staviť,  ktorá  by  čo  len  približne  mala  vlastnosti  porcellánu.  Fmncúzske 
fabriky,  menovite  v  Sévres,  dorábaly  a  ešte  aj  dorábajú  velkého  chýru 
nádoby ,  známe  čo  mäkký  porcellán  francúzsky  (Pate  tendre) ,  ktoiý 
však  viacej  na  sklo  sa  ponáša.  Bližšie  stojí  pravému  anglický  porcellán 
mäkký,  natolko,  že  je  menej  ohňovzdorný  a  má  mäkkú  glasúru  ktorá  sa 
dá  ocelou  škrabať;  ani  k  umeleckým  cielom  nehodí  sa  tak,  ako  pravý 
porcellán.  V  Itálii  už  v  XVI.  stor.  známy  bol  istý  druh  porcellánu  pod 
menom  florentínsky  alebo  Medici-porcelldn, 

Rozumie  sa,  chemické  i  alchymistické  laboratória  a  fabriky  kera- 
mické v  Európe  usilovne  pracovaly  na  tom,  aby  rozlúštily  podstatu  čín- 
skeho porcellánu.  Konečne  podarilo  sa  r.  1710  alchymistovi  Jánovi  Bedri- 
chovi  Bottgerovi  v  Draždanoch,  kde  ho  saské  knieža  August  držal  zavre- 
tého cielom  „dorábania  zlata",  vynájsť  v  bielom  púdre  na  vlasy  kaolin, 
ako  takú  zeminu,  ktorá  ku  výrobe  porcellánu  nezbytne  sa  vyžaduje.  I 
podarilo  sa  mu  vyhotoviť  porcellán,  ktorý  čo  do  tvrdosti,  priehladnosti 
a  ohňovzdornosti  čínskemu  úplne  sa  vyrovnal.  Saské  knieža  August,  aby 
vynález  pre  seba  vyúžitkoval,  založil  v  Draždanoch  fabriku,  avšak  z  obavy 
pred  vyzradením  tajnosti  dorábania,  preložil  ju  z  Draždian  do  Albrechts- 
J)urgu  pri  Míšne  (Meissen). 

Nedostižné  produkty  míšenské  všeobecne  sa  rozšírily  a  ich  export 
dosiahol  takého  stupňa,  že  vo  Francii  král  Ludvik  XV.,  vidiac  tým  ohro- 
žené domáce  fabriky  mäkkého  porcellánu,  vynaložil  všetko  možné,  aby 
to  zamedzil,  preto  r.  1756  založil  velkú  továreň  v  Sévres,  čo  „Manufac- 
ture  royale",  ktorá  pozdejšie  stala  sa  chýrečnou  a  aj  dnes  existuje. 

Všetka  námaha  a  opatrnosť  so  strany  saskej  vlády,  aby  tajnosť  \7- 
nálezu  Bóttgerovho  zachovala  v  Míšne,  boly  márne,  lebo  zanedlho  po- 
vstalo v  Európe  viacej  porcellánových  fabrík.  Prvá  bola  vo  Viedni  zalo- 
žená ako  súkromný  podnik  r.  1716,  pre  ktorý  získané  boly  dve  zname- 
nité sily  míšenské.  Úspech  bol  tak  velký,  že  továrňu  zakúpila  r.  1744 
Mária  Therésia  za  45.000  zl.  a  ju  na  štátny  ústav  pozdvihla.  K  najvyš- 
šiemu rozkvetu  prišla  továreň  pod  Jozefom  II.,  pod  nimž  počet  robot- 
níkov, ktorý  r.  1750  obnášal  len  40,  zrástol  r.  1782  na  320,  a  r.  181(1 
počítala  ich  až  .WO.  Mimo  viacerých  vynikajúcich  umelcov,  mala  výteč- 
ného  technika  v  chemikovi  Leíthnerovi,   ktorý   vynašiel   podla  neho  na- 


Digitized  by 


Google 


r 


—  45  - 

zvanú  zvláštnu  modrú  a  intensívnu  čiernu  barvu.  Posledná  zavdala  r.  1755 
podnet  ku  hotoveniu  rozličného  náčinia  dekorovaného  portraitami  silhuet- 
tovými  (stínovými).  Viedenský  porcellán  vyznačuje  sa  svojou  zvláštnou 
jasnou  bielobou  a  vykazuje  sa  vo  svojich  dekoráciách,  ako  v  krajinárskej 
tak  vo  figurálnej  malbe  vynikajúcimi  prácami.  Poneváč  r.  1864  ríšsky 
snem  rakúsky  odoprel  prostriedky  ku  dálšiemu  vedeniu  fabriky,  bola  jej 
činnosť  zastavená,  a  aby  napodobnenie  jej  produktov  bolo  znemožnené, 
nariadilo  sa  zničiť  všetky  formy  a  modely. 

Vo  Francii  podarilo  sa  sostaviť  tvrdý  porcellán  po  mnohých  nezda- 
rených pokusoch  až  r.  1765,  a  fabrikovali  ho  v  štátnej  továrni  v  Sévres 
popri  mäkkom  porcelláne.  Až  od  r.  1800  bol  konečne  výlučne  len  tvrdý 
porcellán  produkovaný.  Pii  vefkej  štátnej  podpore  a  kráľovskej  protekcii 
fabrika  v  Sévres  dominovala  nad  ostatnými  ústavmi  vo  Francii,  na  ktoré 
svojim  umeleckým  smerom  i  technickou  produkciou  stále  vplývala,  tak  že 
všetky  výrobky  francúzske  v  technickom  sostavení  i  v  dekoratívnej  vý- 
zdobe velkú  podobnosť  medzi  sebou  majú.  Francúzskemu  vkusu  v  de- 
korácii zanedlho  podfahly  aj  ostatné  fabriky  porcellánové,  kameninové  i 
majolikové  v  Európe. 

Tvrdý  porcellán  (pravý  porcellán ;  hartes  Porzellan,  echtes  Porzellan, 
Feldspath-Porzellan)  *)  je  čo  do  fysických  vlastností  aj  vnútri  čistej 
bielej  barvy,  proti  svetlu  priehladný  a  tak  tvrdý,  že  sa  oceľou  poškrabať 
nedá  a  pri  údere  vydá  jasný  zvuk;  črep  jeho  je  ostrohranný,  zrnitý  a 
krištálový.  Hlina,  ktorá  sa  ku  výrobe  jeho  potrebuje,  je  tá  najčistejšia, 
aká  existuje:  kaolin-).  Porcellán  robí  sa  z  hmoty  dvojakej,  totiž  z  hliny 
neroztopitelnej  (kaolin)  a  z  hmoty  roztopitelnej,  rozlievajúcej  sa  v  horú- 
čosti na  sklo  (topidlá),  ktorá  smiešaniua  v  horúčosti  zhustne  a  zosklovatie. 
Hlavné  látky,  z  ktorých  robí  sa  massa  porcellánová,  sú  teda  kaolin,  živec, 
kremeň  a  krieda  i  črepy  porcellánové,  všetky  spolu  smiešané  a  náležité 
upravené,  utvoria  v  horúčosti  jednotnú  rovnocennú  massu.  Glasúra  skladá 
sa  ž  tých  samých  látok  ako  smes  porcellánu,  ale  dostáva  viacej  topidiel. 
Vo  viedenskej  erárnej  továrni  pozostávala  smes  porcellánová  zo  živca, 
kremeňa,  mramoru  a  kaolínu ;  glasúra  zo  živca,  kremeňa,  dolomitu  zemi- 
tého a  kaolinu. 

Bez  glasúry  vypálený  porcellán  volá  sa  hisctdt  a  upotrebuje  sa  na  statuy 
a  figúrky. 

Vo  všeobecnosti  sú  rozličné  processy  porcellánovej  fabrikácie  v  Číne 
tie  samé  ako  v  Európe.  Ačkolvek  porcellánové  fabriky  čínskeho  pôvodu 
slúžily  europejským  za  vzor,   predsa  zanedlho   Európa  v  zdokonalovaní 


•)  Porcellán  má  podobu  s  tvrdou  blýskavou  Škrupinou  slimáka  porcella  zva- 
ného, od  tohoto  mal  dostať  svoje  meno. 

-)  Kaolin  je  Čínske  slovo  Kao-linzi  »vypuklý  vrch*  a  dostal  svoje  meno  od  pa- 
horku ležiaceho  pri  King-te-thin  v  Číne,  ktorý  zo  samej  tejto  bielej  hliny  pozostáva- 


Digitized  by 


Google 


—  46  — 

porcellánu  tak  cfaleko  to  doviedla,    že  dnes  už  prevýšila  čínske  výioliky 
čo  do  akosti  hmoty  i  umeleckej  hodnoty. 

Porcellán  dá  sa  nielen  všestranne  umelecký  spracovať  (čo  do  ft^iiiiy 
i  dekoratívnej  výzdoby)  a  slúži  za  ozdobu  v  príbytkoch,  ale,  ponevác 
vydrží  ak  massa  tak  glasúra  vysoká  temperatúru,  nachodí  aj  v  doniiíc- 
nosti  vôbec  všemožného  upotrebenia. 

Maluje  sa  v  úplne  hotovom  stave,  na  gliedu,  tak  že  potom  ešte  do- 
datočne vkladá  sa  do  mierneho  ohňa,  aby  sa  barvy  upevnily.  Pri  tejto 
malbe  možno  komgovať  a  premieňať  podla  vôle.  Čo  sa  dotýče  štylisti- 
ckého a  umeleckého  vývoja  v  porcellánovej  fabrikácii  v  Európe  zpočiiitkii 
s  použitím  čínskych  foriem  napodobňovali  aj  v  dekorácii  čínsko-japouskr 
motívy  \7vedené  menovite  v  barve  modrej.  Hollandia,  vedúca  obchod  s  čín- 
skym porcellánom,  zaviedla  do  svojich  majolikových  fabrík  už  zvláštnu 
výzdobu  orientálnu.  Týmito  výrobkami,  na  čele  s  fabrikou  v  Delfte,  vy- 
vinuli v  XVI.  stor.  taký  v  plyv  na  dekoráciu  majolikovú  v  Európe,  že  už 
v  XVII.  stor.  vytisla  vkus  italskej  výzdoby  a  zanedlho  všetky  fayem  íjvé 
fabriky  Európy  pretekaly  sa  v  napodobňovaní  čínsko-japonských  mustier. 
Ako  v  Hollansku  bola  fayence  skoro  výlučne  modro  a  bielo  dekorovaná, 
tak  to  samé  dialo  sa  v  Itálii  a  iných  zemiach.  A  ked  nastala  dôrolia 
porcellánu  v  Európe,  čínsky  vkus  už  bol  tu  udomácnený,  tak  že  rúru- 
pejský  porcellán  mal  v  XVII.  stor.  celkom  orientálny  charakter  a  udržoval 
sa  až  do  počiatku  XVII.  stor.  Ale  už  asi  od  r.  1720  nastala  s  vývojom  sloliu 
rokokového  (štýl  Ludvika  XV.)  v  Európe  úplná  zmena.  Francúzsky  vkus 
a  sloh  zavládol  v  umení  aj  v  industri. 

V  prvej  polovici  XIX.  stor.  vznikla  náklonnosť  ku  starým  pestromíiío 
vaným  predmetom  majoliky  italskej.  Začali  úsilne  pátrať  a  sbierať  staré 
dobré  kusy,  takže  tieto  stúpaly  do  vysokej  ceny:  za  výrobky  z  Gubliio  a 
Urbino  platilo  sa  8 — 12.0(X),  ba  až  20.(XX)  frankov.  Tento  antikusujúci  smer 
nastúpil  aj  vo  fabrikách,  ale  netrval  dlho  a  na  výstave  v  Paríži  r.  J hiiT 
už  vystavené  boly  prvé  produkty  modernej  faymce.  V  najnovšom  ^l^x^ 
italské  mustry  ustupujú  naturalistickému  smeru.  Majolika  však  s  veľkíiu 
záľubou  fabrikuje  sa  popri  porcelláne,  ba  povstaly  fabriky,  ktoré  výlufne 
k  dekoračným  cieíom  majoliku  produkujú,  a  čo  luxuriósna  industria  zna- 
menite prosperujú. 

Fabrikácia  porcellánu  je  zaiste  najvyšší  stupeň  celej  hrnčiarskej  indu- 
strie  a  behom  tohoto  storočia  vyvinula  sa  na  samostatný  priemysel  mo- 
hutných rozmerov.  S  rozširovaním  sa  porcellánu  klesaly  aj  ceny  jeho, 
Jenm  podľahla  aj  slovenská  majolika,  ktorá  ešte  nejaký  čas  medzi  sed- 
liactvom vegetovala,  až  konečne  v  polovici  19.  stor.  zanikla  úplne. 

(Pokračovanie.) 


K+- 


Digitized  by 


Google 


Miestopisné  úryvky  z  Gemera. 

Podáva  Július  Botto. 

III.  Muráň  a  hrad  Muráň. 

Náš  básnik  slovenský,  Samel  Toraášik,  složil  pesničku:  „Pod  Mu- 
nuioín  stojí  lipka  zelená,"  ktorá  ujala  sa  vo  vrstvách  ludu  a  intelligencie 
v  rozmeroch  dosť  velkých  a  ako  velmi  obľúbenú  často  počuť  ju  spievať 
aj  na  Muránskej  doline.  No  náš  básnik  upotrebil  tu  licenciu  poetiku.  Za 
jedno  :  strom,  pod  ktorým  tá  studená  voda  tečie,  nie  je  lipka,  ale  je  hrab, 
a  za  druhé,  voda  nemá  tú  vlastnosť,  že  „kto  z  tej  vody  piť  bude,  mrcha 
žonii  mať  bude,  bo  jest  mnoho  ludí,  ktorí  chutne  napili  sa  z  nej  a  mali 
výtučné  manželky;  no  zato  má  voda  táto  inú  dobrú  vlastnosť:  je  lahká, 
troviaca  a  je  veštcom  počasia.  Popri  nej  častejšie  prechádzajúci  pozorujú, 
že  kedt  má  byť  stále  pekné  počasie,  vtedy  je  voda  táto  čistá,  sťa  kryštál. 
Kvd  sa  počasie  premeniť  má,  je  srvátkovitej,  nažlklej  barvy.  No  nie  pie- 
snífka,  nie  lipka  so  studenou  vodou,  ani  romantika  a  očarujúca  krása, 
ktorá  sa  v  ohromných  vápencových  kolmých,  Muráii  od  severu  objíma- 
jĽicích  balvanoch  zjavuje,  robia  tento  bod  severného  Gemera  zanímavým, 
t\\v  jeho  velavýznamné  dejstvovanie  v  minulosti.  Pravda,  tu  rozumeť  treba 
historický  význam  dejov,  odobravších  sa  na  Muránskom  hrade;  samé,  pod 
hi'adom  ležiace  slovenské  mestečko  Muráň,  hralo  vo  verejnosti  len  dva 
razy,  i  to  pre  nás  Slovákov  dosť  zarmucujúcu  úlohu :  raz,  ked  dobrovoľ- 
ní kuv  slovenských  1849.  roku  gemerská  garda  pri  Muráni  na  hlavu  po- 
razila; a  druhý  raz,  ked  1861.  roku  nepriaznivci  sväto-martinského  Memo- 
ľanduma  protestujúcu  schôdzku  ludu  horno-gemerského  tu  v  bezprostred- 
nom susedstve  sídla  Daxnerovho  vydržiavali. 

Samé  mestečko  Muráň,  ležiace  na  svahu  vysokého  zámockého  vrchu, 
poíiitovalo  roku  1800  v  123  domoch  211  rodín  s  1112  dušami,  nábo- 
žL^nstva  r.  katolíckeho,  národnosti  slovenskej.  Dnes  má  Muráň  1400  oby- 
vatoFov,  medzi  nimi  asi  80  Židov.  Obyvatelia,  ako  rečeno,  Slováci,  za- 
ul Hltajú  sa  roľníctvom,  furmanstvom,  remeslami  a  priemyslom.  Priem y- 
Ht'lné  podniky  sú:  menšia,  Nemcovi  Majeroví  náležajúca  dielňa  na  por- 
celán, a  ešte  menšia  Slovákovi  Laurenčíkovi  prislúchajúca  dielňa  na  dosť 
dolné  kachle.    Fluktuáciu  peňažnú  napomáha  velká,  kniežaťu  Koburgovi 


Digitized  by 


Google 


—  48  — 

náležajiica  píla,    ktorá  značný  počet  robotníkov  a  funuanov  slovenských 
zamestnáva. 

Charakteristikou  mluvy  muránskej  slovenskej  je  vyslovovanie  a  uží- 
vanie dlhého  a;  na  pr.  vedu,  miesto  vedia;  hrešd,  miesto  hrešia;  svieťú, 
miesto  svietia;  kvifľdk,  miesto  zemiak;  mrľdk,  miesto  ovca;  kdežto  na 
susednej  Muráň-Dlhej-Lúke  charakteristikou  mluvy  je  dlhé  é,  na  pr. :  A 
na  pétok  svétok  a  grajcéra  nit.  (A  na  piatok  je  sviatok  a  krajciara  niet.) 

Hory,  bralá  a  polia,  mestečko  a  hrad  Muráň  od  východu  otáčajúce, 
menujú  sa: 

Spišskô,  Hnicová,  Lučanskô,  Pod  Orlovú,  Mravec,  Kadákov  vrch, 
Vojtková,  Spišská,  Prehalina,  Uhliarská,  Ostrý  vrch,  Laz,  Rybník  a  Chotár ; 
od  juho-západu :  Pod  Breziny,  Dolnie  lúky,  Medzi  vodami,  Makšiná,  Hôrka, 
,  Prieslop,  Pod  Hôrku ;  od  západu :  Za  humná.  Pod  Hrby,  Hrby,  Za  Hrby, 
Peprovice,  Na  polane,  Kadlubnô,  Diel,  Pod  Diel,  Paseky,  Prepadúvačka, 
Pod  Skalku,  Pod  Laclavovú,  Javorníková,  Pod  Smrekovinu ;  na  severe  sú : 
Suchý  Dol,  Pod  Hrabím,  Suchodolská  dolina,  Piesky,  Smrekovica,  Masel- 
níková,  Šiarkanica,  Skalka,  Laclavová,  Sivákoy  vrch,  Dudlavka,  Stošky, 
Fabová,  Klak,  Vohan,  Kostelec,  Bodolová,  Na  Skalu,  Malý  Cigáň,  Velký 
Cigáú,  Lopušnô,  Šance  a  Pod  zámkom. 

Poznamenať  nutno,  že  asi  20.000  kat.  jutár  obnášajúci  chotár  mu- 
ráilsky,  náleží,  až  na  nepatrnú,  pár  sto  jutár  obnášajúcu  urbariálnu  horu 
a  až  na  role  po  hrboch  roztratené,  kniežaťu  Koburgovi,  vlastne  fidei- 
komissu  koburgovskému  ako  dedictvo  po  kniežaťu  Kohárymu.  Tomuto 
patria  i  rumy  hradu  Muránskeho,  na  vrchu  teraz  „Pod  zámkom"  zvanom 
ležiace,  ktoré  ako  pozostatky  dávnej  slávy  a  dejatelnosti  zaslúžia,  aby  sa 
o  nich  prehovorilo. 

Hrad  Muráň,  v  gemerskej  ludovej  mluve  „zámok"  zvaný,  pripome- 
nutý je  v  dejepise  Uhorska  prvý  raz  roku  1440,  ako  majetok  husitov.  — 
„Antiquissima  diplomata,  arcem  in  potestate  Bohemorum  fuisse  testantur," 
hovorí  o  ňom  historiograph  Gemera  Lad.  Bartholomaeides.  Prvý  husita, 
z  jehožto  rozkazu  na  široko  rozloženom,  so  všetkých  strán  strmom  brale 
hrad,  ako  nedobytná  pevnosť,  povstal,  bol  Valgata,  vodca  Jiskrov,  ktorý 
sem  od  Spiša  prišiel;  a  zanechajúc  na  Muráni  posádku,  šiel  malohontské 
a  dolno-gemerské  zámky  a  pevnôstky :  Drienčany,  Blh  (Balog),  Zirkovce, 
Hodejovo  a  Krásnu  Hôrku  ovládať  a  Jiskrovej  moci  podrobiť.  Ked  po- 
zdejšie  roku  1450  všetky  tieto  zámky  Sebastian  Eozgonyi  husitom  odobral, 
prišiel  rad  aj  na  hrad  Muránsky,  ktorý  po  dlhom  obliehaní  a  zúfalej  obrane 
konečne  Štefan  Zápola,  vodca  Matejov,  husitom  r.  1461  vyrval,  obdržiac 
hrad  od  Mateja  krála  darom.  Od  tohoto  kúpila  hrad  s  panstvami  ro- 
dina ToiTialyaiovská  roku  15(X).  Člen  tejto  rodiny  Jakub  Tomalyay  po- 
ručil hrad  aj  s  panstvami  svojmu  štyriročnému  synovi  Jánovi,  dajúc  mu 
za  tútora  gemerského  zemana  Mateja  Bašo  z   Čoltova,  ktorý,   neverný 


Digitized  by 


Google 


—  49  — 

svojej  vznešenej  úlohe,  sverenca  na  výchovu  do  Polska  k  starostovi  Já- 
novi Tarnovskému  poslal,  hrad  ale  a  panstvo  zaujal  pre  seba. 

Vedený  nenásytnou  hrahivosfou,  sostavil  si  Bašo  zbojnícku  bandu, 
s  ktoľiiu  vidiek,  menovite  panstvá  dynastu  Františka  Bebefca  de  Plešivec, 
pustošil  a  zbíjal,  rimavsko-sobotský,  rimabaňský  chrám,  na  Spiši  ale  kláštor 
^Lapíä  refugii"  vyraboval;  ba  opovážil  sa  so  svojou  vojensky  sriadenou 
Catou  na  lúpež  i  do  Polska,  Sliezska  a  Valachie  chodiť,  nashromaždiac 
takouto  do  neba  volajúcou  lúpežou  na  Muráni  nesmierne  množstvo  draho- 
cenných pokladov.  Na  týchto  zbojníckych  výpravách  brali  účasť  aj  jeho 
dvaja  i>ratia  Martin  a  Demeter,  a  gemerskí  zemania  František  Tórnoky, 
Onťlrej  Bejey  a  Peter  Serényi.  Ruka  spravedlnosti  zastihla  zlosynov  roku 
1541*,  ked  na  potrestanie  zlodejov  snemom  vyslaní  Mikuláš  Salm  a  Fran- 
tišek Bebek,  po  formálnej  vojne  —  bellum  muranense,  hrad  zaujali  a 
slapaných  zlodejov  pod  hradom  odpraviť  dali. 

Zaujatý  hrad  spravovali,  žatým  kráľovskí  prefekti,  ako  majetnosť  krá- 
lovskii,  až  do  roku  1()0(),  ked  ho  od  äráru  nemecký  gróf  Rotthal  kúpil. 
Avšak  kúpa  táto  nepozdala  sa  stavom  uhorským;  roku  1608  medzi  gra- 
vaiuinami  krajinskými  nachodí  sa  i  táto  kúpa,  ako  urážka  krajinských  práv, 
následkom  čoho  v  povstaní  bočkayovskom  pokúsili  sa  hajdúsi  Bocskayho 
Iirad  zaujať.  Stiesnený  Rotthal  zavolal  si  kráfovského  generála  Fridricha 
Koloniča  z  Liptova  na  pomoc,  ktorý  hajdúkov  odduril  a  hrad  královi  za- 
chránil. Roku  16i'0  kúpil  Muráil  a  Slovenskú  Lupču  Jur  Széchy  za  100.000  zl. 
Tu  zaŕína  sa  doba  slávy  a  kvetu  Muránskeho  hradu ;  bo  Jur  Széchy,  kroz 
svoju  manželku  Máriu  Drugeth,  s  naj  prednej  ši  m  i  rodinami  sošvagrený, 
bol  poí>ri  Jurovi  Tliurzovi  najmajetnejším  šlachticom  uhorským,  kedže,  ako 
prívrženec  Bocskayho,  pri  snnti  tohoto  prítomný  súc,  i  značnú  čiastku 
boGskayovských  pokladov  si  osvojil.  Nadobudnúc  si  pri  uzavieraní  vieden- 
ského mieru  u  kráía  Rudolfa  a  Mateja  velkú  popularitu,  bol  za  dedičného 
hlavného  župana  Gemera,  rytiera  rádu  zlatého  rúna  a  tajného  radcu  meno- 
vaný. Kedže  stálejšie  i  so  svojou  velkou  rodinou  na  Muráni  býval,  vyna- 
ložil na  jeho  okrášlenie  tisíce,  dal  stavať  paláce,  zakladal  záhrady  a  pre- 
niPiiil  fcikto  hrad  na  mestečko,  v  ktorom  i  trhy  vydržiavaC  dovolil,  a  v  kto- 
rom početnému  obyvateľstvu  dvaja  evanjelickí  kazatelia  slovo  Božie  hlásali. 

Po  smrti  muža  tohoto  -  zavraždil  ho  úkladné  jeho  sluha  v  Zem- 
plíne —  bývala  na  hrade  jeho  vdova  so  štyrmi  dcérami  a  so  zaťom 
Gabrielom  Illésházym.  Najstaršia  dcéra,  dobrodružná  a  povestná  Mária 
Széchy,  vdova  po  Štefanovi  Bethlen,  zapredajúc  rodinné  tradície,  —  Szé- 
chy-ovci  držali  totižto  s  Bocskayim  a  s  Betlenom  a  roku  1044  so  sedmo- 
hrnriským  kniežaťom  Jurom  Rákóczym,  —  oddala  hrad  Isťou  pozdejšiemu 
palatínovi,  vtedy  kapitánovi  Filakova,  Františkovi  Vesselényimu,  stanúc 
sa  ľokií  1545  jeho  manželkou. 

Ked  Vesselényi  hrad  do  moci  dostal,  zaujal  a  vyrval  rodine  spolu 
i   panstvá   Blh,   Rima-Szécs   a   Slovensku   Lupču.     Rodina   Széchy-ovská 

4 


Digitized  by 


Google 


—  50  — 


protestovala  síce  proti  Istivéinu  a  násilnému  odobraniii  roku  1647  i  na 
sneme,  no  kecľ  na  základe  žaloby  krajinské,  snemom  vyslané  povereníctvo 
stav  veci  a  predmet  ponosov  vyšetrilo,  navrhlo  hrad  a  panstvá  k  nemu 
patriace,    v  záujme  krajinskej  obrany,    ponechaí  v  rukách  Vesselényiho. 

Zato,  že  hrad  Muráň  Széchyovcom  a  tak  prostredné  Rákoczyovcom 
vyrval,  bol  významnými  hodnosťami  odmenený;  tak  král  Ferdinand  IIL 
menoval  ho  grófom,  hlavným  županom  stolice  gemerskej,  hlavným  kapi- 
tánom horného  Uhorska.  Konečne  roku  1655  bol  za  palatína  zvolený. 
V  tejto  hodnosti  udeľoval  aj  zemanské  listy;  ním  menovaní  zemania,  me- 
novaní boli  zemanmi  Vesselényiovskými,  ako  na  príklad  zemania  karae- 
ňanskí. 

Za  časov  Vesselényiho  bol  hrad  Muráil  silne  opevnený;  ohľadom  počtu 
v  ňom  nachodivšich  sa  budov,  podobal  sa  malému  mestu;  nad  bránou 
hradu  bola  silná  bašta  so  strážnicou;  do  okola  na  hradbách  vyčnievaly 
strážne  veže;  na  pravo  od  zámockej  brány  nachodily  sa  rozsiahle  vo- 
jenské kasárne;  asi  v  prostriedku  hradu  stál  palác  Széchyovský,  s  po- 
bočnými budovami.  Pred  palácom  bolo  otvorené  námestie  so  stromoradím 
a  kvetinovými  kolesami,  medzi  týmito  i  kolkáreň.  V  Spojitosti  s  palá- 
com stál  zámocký  kostol  s  hrobkou  Széchyovskou ;  fara  bola  vedľa  ko- 
stola.  V  zadnej  čiastke  hradu  stály  mnohé  budo\7,  v  ktorých  remeselníci : 
kováči,  zámočníci,  murári,  povrazníci,  mäsiari,  pekári  remeslo  prevodzo- 
vali.  Ako  za  Jura  Széchyho,  tak  i  teraz  bol  tu  každý  týždeň  trh.  Na  vý- 
chodnej strane  hradu  a  síce  pri  bašte,  ktorej  oknom  Mária  Széchy  Ves- 
selényiho potajomne  do  hradu  pustila,  bol  umelecký  prístroj  pripravený, 
pomocou  ktorého  v  časoch  pokoja  ťažké  predmety,  stavebné  drevo,  skálie> 
potravné  články,  delá,  náboje,  ľudí,  dobytok  do  hradu  ťahali.  Pod  hradom 
bola  veľká  záhrada,  v  nej  slivky,  na  Muránskej  doline  i  teraz  vešelia- 
kami  zvané.  Najväčšou  nehodou  hradu  bol  nedostatok  dobrej  pitnej  vody; 
pod  hradom,  pod  takzvanou  tureckou  hlavou,  bola  síce  dobrá  voda,  nu 
včas  obliehania  hradu  nebolo  možno  z  nej  čerpať.  Tým  cieľom  dali 
Széchyovci  v  hrade  na  nížine  hlbokú  studňu  do  skál  vylámať. 

Doba  Vesselényiho  bola  tiež  kulminujúcim  bodom  kvetu  Muránskeho 
hradu ;  tu  schádzali  sa  hodnostári  krajinskí,  bohatá  šľachta,  vyslanci  bliž- 
ších i  vzdialenejších  stolíc,  slobôd,  kráľ.  miest,  jágerského  tureckého  paki, 
sedmohradského  kniežaťa  Apaffyho;  sem  prichádzal  i  bán  horvatský,  ba 
i  diplomatickí  vyslancovia.  Manželka  palatínova  usporadovala  týmto  pan- 
stvám  rozmanité  kratochvíle,  zábavky,  hostiny,  poľovačky,  rybačky ;  tieto 
posledné  v  rybníkoch  muránskych  a  jelšavských.  Niekedy  prišla  s  väčšou 
spoločnosťou  i  na  svoj  ľubenícky  majer,  ktorý  sa  vtedy  Ľubovníkom  '  í, 
milým  miestom  zval;  často  prechádzala  koňmo  cez  vrch  Trstie  Kras- 
kovom, Drienčanmi  na  svoj  majetok  Blh  (Balog). 


')  Na  ceste  z  Veľ.  Revúcej  do  Jelšavy  vedúcej. 


R 


Digitized  by 


Google 


—  51  — 

S  Muráôa  povolával  Vesselényi  i  menšie  schôdzky  bližších  stolíc: 
roka  164G  do  Rožňavy,  1647  do  Levoče,  1648  do  Prešova,  1650  do  Košíc; 
adiudzke  zemanov  v  Jelšave  roku  1647  predsedal  Vesselényi  sám.  Polské 
knieža  Lubomirski  pustošil  totižto  v  ten  rok  severo-východné  stolice  uhor- 
ské, akoby  na  odmstenie  toho,  že  kňaz  Jur  Rákóczy,  pomáhajúc  švéd- 
skemu královi  Karolovi  proti  Poliakom,  polské  mestá  a  dediny  plienil. 
Rákóczy  stiesnený,  hladal  pomoc  u  Vesselényiho,  tým  cielom  povolal  tento 
schôdzku  zemanov  do  Jelšavy,  kde  uzavreté  bolo,  aby  insurrekcia  zeman- 
ská  Poliakov  vyhnala.  Kým  sa  ale  zemanstvo  poschádzalo,  za  ten  čas 
Lubomirski  vykonal  dielo  pomsty,  odkážuc  sucho  Rákóczymu:  vicem 
pro  vice. 

No  za  dobou  slávy  nasledoval  strašný  úpadok:  zapríčinilo  ho  spri- 
sahanie Vesselényi-ovské,  z  ktorého  mnohé  vážne  a  dôležité  episody  odo- 
hraly  sa  na  tomto  hrade. 

V  tejto  búrlivej  dobe  náležalo  královi  Leopoldovi  v  Uhorsku  vlastne  už 
len  13  stolíc,  jedna  čiastka  Zadunaja  a  Horvatsko ;  ostatné  čiastky  Uhorska 
náležaly  sultánovi,  ktorý  i  tie  zbytky  podmaniť  hodlal.  Zo  spánka  vybur- 
covaná Európa  odhodlala  sa  konečne  k  tuhej  borbe :  pápež  poslal  700.000 
toliarov,  nemecká  ríša  15.000,  Francúzsko  6000  vojakov ;  Španielsko,  Tos- 
kana,  Mantua,  Benátky,  Genua  poslaly  i  vojská  i  peniaze;  Uhorsko  dalo 
20.000,  Horvatsko  15.000  vojakov  pod  velitelstvom  bratov  Zríniovcov. 
Všetkým  týmto  vojskám  velel  kráľovský  generalissimus  MontecucuUi ;  po- 
neváč  si  ale  vo  všetkom  velmi  váhavé  počínal  a  Zríniovcov  v  Horvatsku 
v  ničom  nepodporoval,  rozmrzení  utiahli  sa  títo  s  bojišťa;  Mikuláš  šiel 
na  svoje  panstvá  do  Horvatska,  Peter  na  Munkáč  ku  svojmu  zaťovi  Fran- 
tiškovi Rákóczymu.  Váhanie  MontecucuUiho  rozdráždilo  i  palatína  Vesse- 
lényiho v  tolkej  miere,  že  jeho  odstránenie  naliehavé  žiadal,  menujúc  ho 
zaťatým  nepriatelom  Uhorska.  So  všetkých  strán  tlačený,  odhodlal  sa  ko- 
nečne MontecucuUi  k  rozhodnej  bitke,  i  porazil  pri  Sv.  Gotharde  Turkov 
na  hlavu.  Víťazstvo  bolo  skvelé,  no  mier  vašvársky  po  ňom  uzavrený, 
bol  dla  mienky  magnátov  uhorských  pre  Uhorsko  ponižujúci.  Mier  bol 
totižto  na  20  rokov  uzavretý;  pevnosti  Nové  zámky,  Nový  Hrad,  Velký 
Várad  ostaly  i  nacfalej  v  rukách  tureckých  a  k  tomu  král  Leopold  poslal 
sultánovi  200.000  zl.  do  daru,  kdežto  palatín  a  s  ním  uhorská  aristo- 
kracia rozhodne  žiadali  neodstúpiť  od  válčenia,  kým  Turek  z  Uhorska 
vyhnatý  nebude. 

Táto  okolnosť,  rozdávanie  svetských  a  cirkevných  úradov  cudzo- 
zemcom, drancovanie  obyvateľstva  kroz  cudzozemských  válečníkov.  boly 
pohnútkou  sprisahania  Vesselényovského. 

V  smysle  vašvárskeho  mieru  ostala  pevnosť  Nové  Zámky  v  rukách 
tureckých,  následkom  čoho  bolo  celé  Považie  tureckému  plenu  otvorené; 
aby  sa  tomuto  akotak  odpomohlo,  uzavreté  bolo  Leopoldovskú  pevnosť 
postaviť,  ktorú  slávnostne  v  prítomnosti  kráľovských  generálov,   palatína 


Digitized  by 


Google 


rr\ 


^::  —  52  — 

\.  ',  a  uhorskej  aristokracie  posvätili.  Hned  po  posviacke  išiel  palatín  Vesse- 

lényi  s  magiic4tmi  ua  poradu  do  Trenciansk7ch  Teplíc,  kde  sa  aj  povDliiný 
arcibiskup  ostrihomský,  Jur  Lippay,  ustanovil. 

Uzavretia  porady  teplickej  nevyšly  na  javo,  bo  úr^stníci  dali  cestné 
slovo,  všetko  v  tajnosti  držať;  no  nasledovavšie  udalosti  dosvedčil  y,  že 
zámery  sprisahancov  boly  kráľovi  Leopoldovi  a  jeho  vláde  nebezpečiiynii, 

V  smysle  týchto  uzavretí,  povolal  Vesselényi  roku  1G66  veHíú  po- 
radu na  hrad  Muráň ;  prišli  do  nej  početní  aristokrati,  zemania,  vyslaiK  i 
slobôd,  král.  miest  a  povereníci  Michala  Apaflíyho. 

Vo  valnom  shrcmaždení  účastníkov  držal  predsedajúci  Ves^elonyi 
vzletnú  poburujúcu  reč,  hovoriac  dla  zápisiek  sedmohradského  kancolliiľa, 
Jána  Bethlena,  medzi  iným:  „Keďže  už  vôbec  pre  nás  niet  žiadnej  uíub^je, 
kecf  nám  už  aj  sám  kráí  našu  po  otcoch  sdedcnú  slobodu  závidí,  kedte 
už  cele  zahynúť  máme,  nuže  zahyňme  na  spôsob  Samsonov  spolu  s  tým^ 
čo  nás  vysmieva,  nás  lúpi,  —  na  našej  záhube  pracuje.  Zúfalosť  núti  nás 
hodiť  sa  Turkovi  do  náručia!" 

Ten  Vesselényi,  ktorý  len  pred  veími  krátkym  časom  Turka  z  Uhor- 
ska vypudiť  narádzal,  zato  úsilne  sa  zasadzoval,  teraz  navrhoval  spcílčiť 
sa  s  Turkom. 

Účastníci  muránskej  porady,  keďže  sa  čestným  slovom  a  podpismi 
všetko  v  tajnosti  držať  zaviazali,  uzavreli  podrobiť  sa  sultánovi,  platit 
mu  60.000  dukátov  ročnej  dane,  ApatTymu  ale  30.000  zl.  Ďalej  uzavretí 
bolo  všetky  listiny  a  dopisy  na  Muráni  ochraňovať  a  dopisovať  si  Uiy 
nými  písmenami.  Vymenovaný  bol  konečne  revolucionárny  výbor  tým 
cielom,  aby  povstanie  rázne  pripravoval  a  keď  vybúši,  ho  spravoval.  Spo- 
ločná  válečná  pokladnica  bola  manželke  Vesselényiho,  Márii  Széchy,  sveroiiá. 

Muránsky  revolucionárny  výbor  sosnoval  nasledujúci  válečný  pkín: 
Rákóczy  mal  na  Tise  vojská  sosbierať,  spolčený  s  Apaffyra,  Košice  a  bafiské 
mestá  zaujať,  kráľovské  vojská  pojedine  porážať,  konečne,  zaujmúcPrešporak, 
do  Viedne  vtiahnuť  a  tu  podmienky  mieru  královi  nanútiť.  Prvý  niíztlar 
zastihnul  sprisahancov  v  Carihrade ;  ich  povereníci  odniesli  ta  síce  Iki jné 
dary,  no  vyjednávanie  neviedlo  k  cielu,  bo  turecká  vláda  žiadala  mhy 
vzdanie  všetkých  sprisahancom  náležavších  pevností,  čo  tolko  ako  bez- 
podmienečné poddanie  sa,  znamenalo. 

Žatým  nasledovaly  iné  nehody  a  ueúspechy.  Najprv  nanáhle  zonirol 
Jur  Lippay  v  Trnave,  mocný  to  záštitník  a  patrón  Vesselényiho,  a  keď 
carihradský  tlumač.  Talian  Panajotti,  za  ťažké  peniaze  sprisahanie  A'esse- 
lényiho  rakúskej  vláde  odkryl,  nachodil  sa  tento  vo  veľkom  nebezpeŕen- 
stve.  Nehýbal  sa  ani  Turek,  ani  ApaHy,  nedali  pomoc  ani  požiadaní  vo- 
lenci  nemeckí. 

V  smutnej  nálade  a  v  ťažkých  predtuchách  išiel  Vesselényi  z  Baň. 
Bystrice  do  Slovenskej  Lupče,    kde  na  porážku  modzgov,  iní  myslia,  že 


Digitized  by 


Google 


^  5á  - 

oti-ávením  sa,  nanáhle  zomrel.  Jeho  mŕtvolu  doviezli  na  Muráň,  a  pocha- 
vali  ju  slávnostne  v  Széchyovskej  hrobke. 

S  mŕtvolou  Vesselényiho,  mohlo  byť  i  sprisahanie  vesselényiovské 
pochované.  No  súčasne  horkokrevní  velmoži:  Peter  Zríni,  Krištof  Fran- 
gepán,  Erasmus  Tattenbach  a  František  Nádasdy  nasnovali  spyknutie  a 
povstanie  v  Horvatsku  a  v  Štýrsku,  ktoré  pravda  nevydarilo  sa  a  zaprí- 
činilo uväznenie  a  odpravu  týchto  pohlavárov,  a  kedže  aj  hlavný  župan 
stolice  zemplínskej,  Štefan  Bocskay,  veliteľa  tokajskej  kráľovskej  posádky, 
generála  Stahrenberga,  úkladné  uväznil  a  zaprisahal  sa,  že  nevydá  lio, 
kým  Uhorsku  sloboda  prina vrátená  nebude,  tu  uzavrela  viedenská  vláda 
najprv  Muráň,  ako  hlavné  hniezdo  odboja  a  sprisahania,  do  moci  dostať. 

Roku  1670  prišiel  tedy  sám  knieža  Karol  Lotringenský  pod  Muráil 
tým  cielom,  aby  h^ad  odbojcom  odobral.  Na  Muráni  velela  Vesselťiiyiho 
vdova  Mária  Széchy.  Kedže  knieža  velitelku  viac  ráz  vyzval,  aby  hrad  doí>ro- 
volne  vydala,  odpovedala  táto  zavše  hrdo,  odmietavé,  následkom  čolio 
obliehanie  pretiahlo  sa  až  do  nasledujúceho  roku.  Po  takýchto,  váleiníka 
na  slovo  vzatého,  zahanbujúcich  nezdaroch  sľuboval  knieža  opätne  všetko 
možné,  menovite,  že  jestli  sa  poddá,  istotne  milosť  a  odpustenie  obdrží. 
Omámená  a  získaná  sľubami,  pustila  Mária  Széchy  knieža  a  jeho  vojsko 
do  hradu  v  istotnom  očakávaní  úplnej  amnestie,  knieža  ju  ale,  a  jej  ta- 
jomníka  Nagya,  hned  uväzniť  a  ťažkými  refazmi  spútanú,  pod  silnou  strážou 
do  Viedne  odviesť  rozkázal.  Vo  Viedni  hrozne  mučený  Nagy  soznal,  že 
všetky  na  sprisahanie  vzťahujúce  sa  písma  sú  na  Muráni  v  kostole  pod 
oltárom  ukryté,  a  podal  i  kľúč  k  tajným  písmenám.  Nagy  zomrel  násled- 
kom mučenia  na  tretí  deň.  Máriu  Széchy  vrhli  do  doživotného  žnlúra, 
udajne  preto,  že  ona  ako  vysokomyseľná  a  ctižiadostivá  žena  a  maiiŕ.elka 
muža  k  povstaniu  primalá  a  viedla.  Keď  ju  v  žalári  istý  uhorský  magnát 
navštívil,  k  čomu  povolenie  len  veľmi  ťažko  si  vykonal,  našiel  už  len 
kostru.  Hrdinská  amazona,  pre  svoju  niekdajšiu  krásu  Muránskou  Vciiušou 
nazvaná,  umrela  po  dlhšom  väznení,  ako  najbiednejšia  žobrácka. 

Muránske  tajné  písma  kompromittovaly  mnohých,  menovite  gemer- 
ských zemanov;  nasledovaly  hrozné  pokuty,  konfiškovanie  majetkov,  ža- 
láre vanie,  hrdelné  pravo  ty,  ktoré  skončily  sa  odpravami  komproniittrwíi- 
ných.  Poneváč  mená  sprisahancov  v  listinách  na  cedulkách  boly  popísíUH% 
dostali  títo  posmešný  názov:  „nobiles  cedulati." 

Na  Muráni  osadil  knieža  Karol  silnú  posádku;  no  o  krátky  čas  ud- 
kúpil  hrad  a  panstvo  zase  gróf  Ján  Rotthal;  avšak  posádka  král<^v.ská 
pod  veliteľstvom  kráľovských  prefektov  ostala  tam  i  ďalej.* 

Roku  1683  zaujal  hrad  na  krátky  čas  Imro  Tokôly,  roku  1704  Fran- 
tišek Rákóczy  II.  Tento  daroval  ho  svojmu  miláčkovi,  grófovi  Mikuláíí^vi 
Bercsényimu,  ktorý  tu  svoju  manželku  osadil.  Vysokomyseľná  pani  Ikn- 
csényicska  udomácnila  sa  tu  tak,  ako  kedysi  Mária  Széchy,  žijúc  luxunúsutf, 
v  prepychu ;  no  i  jej  pobyt  trval  tu  len  za  3  roky.  Po  porážke  Rdkóczyho  pri 


Digitized  by 


Google 


—  54  — 

Trenčíne  — ^dňa  3.  augusta  roku  1708  —  zaujal  Gemer  a  s  ním  i  Moráú 
královský  generál  Viard.  Bercsényicska  utiekla  za  prvočasu.  Pánom 
hradu  stal  sa  zase  královský  íiškus ;  načo  darovaný  bol  za  vela významné 
služby  roku  1720  grófovi  Štefanovi  Kohárymu. 

Na  hrade  držala  vláda  viedenská  i  žatým  posádku,  ktorú  stolica 
gemerská  chovať  musela,  čo  menovite  okolitým  dedinám  bolo  trapn<?  a 
velkou  ťarchou.  Avšak  hrad  upadňval,  krov  hnil  a  to,  čo  po  ohni  roku 
1702  ostalo,  rúcalo  sa.  Konečne  už  len  vojenských  vyslúžilcov  sem  po- 
sielali, tak  že  sa  hrad  vojenskej  nemocnici  podobal. 

Roku  1790  odkúpili  košickí  klampiari  cínové  truhly  hrdinov  murán- 
skych, vysypali  z  nich  kosti  Széchyovcov,  Vesselényiho  a  odvezú  c  ich 
do  Košíc,  upotrebili  tieže  na  plátačku. 

Od  tých  čias  je  hrad  Muráň  v  rumoch,  už  len  miestom  príjemných 
turistických  výletov. 

Na  zámockej,  ešte  vždy  pokrytej  veži  nájde  cestovateľ,  vchodiae  do 
zámku,  tento  do  červeného  mramora  zlatými  písmenami  vrytý  nápis:  „Siste 
gradum  viator,  fortitudinem  summam  considera,  pietatis  exemplum,  ex- 
pende  constantiam  hujus  comitissae.  Je  to  narážka  na  Máiiu  Széchy.  Asi 
na  juhozápadnom  kraji  hradu  je  ešte  vždy,  turistike  k  vôli  v  dobríini 
stave  udržovaný  domček  a  v  prednej  izbe  tohoto  na  lavo  od  dvier  do 
steny  zamúraná  mramorová  tabulka  s  nápisom  zaujatie  hradu  kroz  Ves- 
selényiho oznamujúcim:  „Ad  dei  ejusque  immaculatae  matris  honorem, 
ad  emolumentum  patriae  arcisque  hujus  defensam,  quo  comes  Franciscus 
Vesselényi  de  Hadad  arcis  hujus  perpetuus  comes,  palatinus  regni  Hun- 
gariae  fortalitium  hoc  a  fide  regia  deficiens  in  obedientiam  redegit,  dúm 
omnibus  antehac  inexpugnabile  et  impervium  fuisset,  quae  fortituditii  t^x 
hac  parte  intranti  cessit  anno  Salutis  1G4G.  Propugnaculum  hoc  erectum 
anno  Salutis  1650. 


jď^ 


Digitized  by 


Google 


Upozornenie  na  dejepisné,  náboženské  a  prírodné 
pamätihodné  veci  v  stolici  trenčianskej. 

Dávnou  túžbou  mojou  bolo  pribrať  sa  k  opisu  milej  domoviny  mojej : 
stí)]ice  trenčianskej,  bohatej  na  prírodné  krásy,  tajuplné  pamätnosti,  cho- 
vajúcej v  sebe  poteraz  zbytky  náboženské  pohanských  predkov;  ale  — 
ako  bez  vesla  neradno  je  pustiť  sa  na  more  —  monografiu  takú  napísať 
netrúfam  si,  bo  schádzajú  mi  k  tomu  odborné  vedomosti.  Prítomné  tedy 
len  upozorniť  chcem  odborníkov  na  jedny-druhé  veci  v  stolici  trenčianskej 
sa  nachádzajúce. 

L 

Za  drievnych  časov  —  súc  so  všetkých  strán  \Tchmi,  hradmi,  zám- 
kami a  valmi  chránenou  —  bola  trenčianska  stolicii  jednou  velikánskou, 
iif^premoženou  pevnosťou.  —  Matúš  Trenčiansky.  —  Nad  vrúteným  (Vrútky) 
2  Turca  do  Trenčianska  Váhom  stráž  držal  na  lavom  brehu  jeho  zámok 
Strežno  =  Strečno ;  s  pravého  brehu  zahradzoval  volnú  plavbu  Starý  hrad. 
Nad  priesmykom  do  Oravy,  stála  i  stojí  dnes,  Stráža  —  zemanská  osada 
v  doline  Varfnsko-ťarchovskej.  V  ústi  Kysuckej  doliny,  ťahajúcej  sa  ku 
Ilaliči,  Sliezsku,  Morave,  tam,  kde  rieka  Kysuca  spája  sa  s  Váhom,  stál 
Vodotýn  =: Budatýn  s  východnej  strany,  na  lavom  brehu  tejže  rieky; 
BO  západnej  strany,  čiže  nad  samým  ústim  jej,  a  nad  Váhom  opevnený 
bol  Chlumec  (teraz  nosí  toto,  ale  skomolené,  meno  osada  pod  Chlumcom 
tým :  Chumec).  Oproti  Vodotýnu  =  Budatýnu  na  lavom  brehu  Váhu  stála 
Silná  =: terajšia  Žilina;  nižšie  od  tejto  k  západu  vrch  Hradisko  a  pod 
ním  doteraz  viditeľné  valy  strážily  okolie  žilinské;  obec  Stražov  upo- 
mína na  drievne  to  zariadenie  obranné.  Juhozápadne  odtiaľto  pne  sa  k  obla- 
kom —  po  Trenčianskom  najväčší  —  zámok  Lietavský,  ktorému  pred- 
strážou  bol  Hrádok  v  úžine  doliny  Žilinsko-rajeckej.  O  zámku  Riečnic- 
kom,  blízo  oravskej  hranice,  málo  kto  má  vedomosť.  Zo  zámku  tohoto 
pochádza  vraj  obraz  Madonny,  viditeľný  v  kostole  riečnickom,  udajne  dielo 
liafaelovo.  K  vôli  tomuto  obrazu  putoval  som  do  Riečnic  r.  1848.  Maľba 
tváre  a  rúk  je  ušľachtilá;  rúcho  Madonny  však  sotva  maľoval  Rafael.  Na 
vrchu,  východne  od  Kotržincj  Lúčky,  ponad  Nededzou,  mal  byť  kedysi 
tiež  hrad.  Pevnosťou  bol  —  ako  všetky  starobylé  chrámy  (od  záchrany?) 


Digitized  by 


Google 


—  56  - 

i  nededzský,  teplický  kaštiel.  V  tomto  bolo  povestné  vešelíňovské  spri- 
sahanie. Mimochodom  .spomenúť  sluší,  že  telo  nábožnej  manželky  Veše- 
líniho,  Žofie,  spočíva  neporušené  dosavád!  v  kostole  teplickom.  Nad  okolím 
hričovsko-bytčianskym  panovaly  zámky  Hričovský  a  Bytčiansky;  tamtou 
v  rozvalinách,  tento  v  dobrom  stave  sa  nachodiaci,  kedysi  mocnému  pala- 
tínovi  Turzovi,  teraz  barónovi  Popperovi  patriaci.  Od  Bytče  južne,  v  <io- 
line  Súľovskej,  bola  pevnosť  Hradná  a  medzi  biaiami  ukrytý  zámok  Sú- 
lovský.  Oproti  vrchu  Manínu  na  pravom  brehu  Váhu  sa  pnúci,  včul  roz 
válaný  hrad,  bol  sídlom  mocných  Podmanickovcov.  Poniže  tohoto  hradu, 
tiež  na  pravom  brehu  Váhu,  usmieva  sa  v  krásnej  polohe  so  svojimi 
365  oknami  kaštiel  „Orlové"*  rečený.  Akýsi  čudák  nazval  ho  Zsigmnnrl- 
ház-om.  Stredný  Trenčín  —  najpôvabnejšia  to  časť  Považia  —  opanovaný 
bol  na  pravom  brehu,  medzi  vrchami  skrytým  na  mramorovej  skál  o 
vystaveným  Lednickým  zámkom  s  povestnými  v  tejže  skale  vyrulia- 
nými  schodmi,  ktorými  som  sa  v  junáckom  veku  neraz  s  gitarou  na 
osobitný  vrchol  vyštveral,  a  potom  tam  —  čo  nejaký  fušer  Lumír  — 
vyspevoval.  Nad  Pruským,  medzi  hrebeňmi  skalnatými,  vypína  sa  Vršatský 
zámok.  Horovecký  kaštiel,  —  tak  krásne  sa  predstavujúci  cestovateľovi  idu 
cemu  či  po  železnici,  či  po  hlavnej  hradskej,  lavým  brehom  Váhu  ku  Tren- 
čínu sa  vinúcej,  iste  slúžil  tiež  kedysi  čo  pevnosť.  Na  lavom  brehu 
Váhu  ladecký  kaStiel,  košecké  valy,  a  zámok,  v  doline  ku  Zliecliovu 
vedúcej,  Košeckým  zvaný,  tiež  i  kaštiel  ilavský  spolu  s  mestom,  dui)- 
nický  konečne  kaštiel  —  boly  pevné  miesta  na  obranu  okolia.  Koneŕutí 
o  Trenčianskom,  Beckovskom,  ako  o  všeobecne  známych  zámkoch,  neti  <^ba 
slov  šíriť;  a  že  i  nad  Zemanským  Podhradím  bol  hrad,  a  že  dakt<vľť 
zemanské  kurie  niže  Trenčína  tiež  boly  opevnené,  toho  sa  možno  domýňlat. 

Trenčianska  stolica  rozprestiera  sa  mimo  obvodia  Váhu  i  do  obvodia 
rieky  Nitiy,  do  takrečeného  Záhoria  —  Processus  Transmontanus  — 
zaujímajúceho  okres  bánovský.  V  tomto,  potokmi  Radišou,  Machnáčnm^ 
Svinnicou  a  tieto  v  sebe  spojujúcou  Bebravou  ovlažovanom  okrese  boly 
pevnosti:  Bánovce,  Malá  Hradná,  Zay-Uhrovecký  zámok,  Hornie  MoteSi ro, 
Zemanské  Mitice  a  nad  Podhradím  (Zay-Uhroveckým  ?)  mne  dla  mena 
neznámy  hrad,  čiže  zámok. 

Prečo  jedny  z  opevnených  tých  miest  volajú  sa  hradmi,  iné  zámkami, 
to  nech  rozlúšťa  odborní  znalci.  Ja  prejavím  svoju  mienku  bez  toho,  že 
bych  ju  vyhlasoval  za  správnu.  Od  detinstva  vozím  sa  okolo  Podbradku; 
bola  tu  do  nedávna  krčma,  potom  barónom  Popperom  vystavená  dii^lňa 
na  kyselinu  uhličitosirkovú  (proti  filoksere) ;  oboje,  i  krčma,  i  dielna  zlm- 
rely,  teraz  vyčnieva  len  komín  z  pohoreniska.  Z  hrádku  neni  ani  stopy 
kdežto  miesto  zborenísk  bude  volať  lud  navždy  len  Podbradkom.  Kaz, 
rybáriac  —  cez  poludňajšie  hodiny,  ked  sa  ryby  nepasú  —  vybral  som 
sa  na  milý  kopec,  v  nádeji,  že  dajaké  pozostatky  nájdem  z  hrádku;  ani 
zbla  som  nenašiel;    iba  na  jednom  mieste  zdalo  sa  mi,   že  si  voIaki*dy 


Digitized  by 


Google 


-  57  - 

hradní  obyvatelia  vyrúbali  priehlbeň  —  cisternu  —  kde  si  udržiavali  vodu ; 
o  múroch  ani  chýru,  ani  slychu.  —  Hrad,  v  dávnovekosti  p-ad  ')  bolo  miesto 
opevnené  brvnámi,  hradami,  kolmi,  týnim  (palisáda);  zámkami  pomeno- 
vané boly  pevnosti  múrom  obohnané.  Pôvodné  meno  „hrad"  zostalo  ta- 
kýmto drevom  otočeným  pevnostiam  i  potom,  ked  sa  drevená  ohrada 
zamenila  kamenným  múrom.  Odtialto  si  vysvetlujem,  že  pevnosť  na  pravej 
strane  Váhu  v  úžine  Strečňanskej,  menuje  sa  dosávad  „Starým  hradom". 
Týn,  staroslovanské  slovo,  značiace  drevenú  ohradu,  je  dôkazom  staro- 
bylosti opevneného  miesta.  Budatýn,  Temátýn,  Trenčín  1=  Tritýn  -)  iste 
sú  najstaršími  pevnosťami  na  Slovensku. 

Spomenutý  Chlumec  zdá  sa  mi  byť  pamätníkom  toho,  že  českí  bo- 
jovníci pod  Jiskrom  ho  obsadili,  čo  pevné  stanovisko;  bo  slovo  chlum, 
chlumec  sotva  užívali  Slováci  k  označeniu  vŕšku,  kopca ;  preto  ho  i  spo- 
tvorili  na  Chumec. 

Že  niektoré  z  uvedených  hradov,  zámkov  boly  i  hniezdami  lúpež- 
níckych rytierov  a  trýznitelov  rolníckeho  ludu  slovenského,  tvrdia  pospo- 
lité povesti  a  dokazujú  dejepisci.  •'*) 

II. 

Starožitníkov  —  archäologov  —  upozorňujem  na  pozostatky  pohanské, 
zachované  v  podhorských  osadách  Rajeckej  doliny.  Pamiatka  konávanoj 
svátovítskej  pohanskej  slávnosti  —  ako  isto  viem  —  zachovala  sa  v  Pod- 
horí,  filiálke  fary  lietavskaj.  V  štedrý  večer  utiahne  sa  gazda,  otec  če- 
ľade, za  osúchy,  t.  j.  koláče  na  stole  nakladené;  čelad  v  pitvore  stojí, 
hľadiac  otvorenými  dvermi  do  chyže  i  čaká  dychtivo  na  otcovo  sa  ozvanie. 
Tento,  schovaný  za  koláčmi,  sviatočne  sa  pýta :  Deti  moje,  milá  čclad,  či 
ma  vidíte?  Na  čo  mu  odpovedajú:  Drahý  lianka  —  otec  —  nevidíme 
vás.  Otázku  tú  do  tretieho  rázu  vždy  silnejším  hlasom  predkladá  otec, 
Ceľad  tiež  tak  odpovedá,  ako  prvší  raz.  Otec  potom  zaželá  svojim,  aby  ho 
ani  na  tak  rok  nevideli,  že  by  totižto  na  budúci  rok  tiež  hojné  pože- 
hnanie od  Boha  obsiahli.  Pospolité  spomína  sa  v  Rajeckej  doline  Parom, 
Pikulík,  Škriatok,  Diblík,  Vila,  Morena;  túto  mládež  topiova;  vajanské 
ohne  sa  páľa,  pri  nich  sa  spieva,  tance  sa  vystrájajú,  a  zvlášte  dievky 
ich  preskakujú. 


')  Pre  etymológov  zajímavé  byf  môže,  že  v  Šematisme  biskupstva  nitransk^ího 
dosavád  píše  sa  farská  obec  Hradná  (v  okolí  bánovskom) :  Gradna,  archidiaconatus 
Qradnaensia.  Teraz  je  slávna  kedysi  Gradna  nepatrnou  osádkou. 

*)  Trenčín  počul  som  odvodzovať  od  slova  Tritýn,  čo  znamenať  malo,  že  troma 
radmi  týnov  obohnaté  bolo  miesto,  kde  sa  uzamknuli  bojovníci.  I  to  som  počul,  že 
sa  mal  volať  Trenčín  kedysi :  Trčín,  preto.  Že  pevnosť  trčala  do  Váhu.  Že  kedysi 
Váh  tiekol  popod  samú  skalu,  na  ktorej  stojí  Trenčiansky  zámok,  je  vec  pravdepo- 
dobná. Odvodzovať  Trenčín  od  Terenciusa,  rímskeho  vojevodcu,  považujem  za  neHuiyael. 

*)  O  14.  hradoch  trenčiaiiskycli  vid  Letopis  Matice  Slovenskej  r.  1 11.  a  IV.  1, 
str.  32-47,  a  2,  str.  43- G8.  B. 


Digitized  by 


Google 


"T^ 


-  ÔÔ  - 

Na  pomedzi  trenčiansko-nitriansko-turôianskej  stolice  vypína  sa  skal- 
natý hrebeň  vrchu  Klaku,  daleko  viditelný  v  Prievidzkej  a  čiastočne 
v  Rajeckej  doline,  ba  i  na  strednom  Považí.  Vrch  tento  niojiiu  zdaním 
dostal  meno  od  pohanských  predkov  našich,  klakanfm  boha  svojlio  ve- 
lebiacich. V  tomto  mojom  tušení  utvrdzuje  ma  to,  že  nábožný  predkovia 
naši  miesta  svojej  bohom  konanej  poklony  významnými  menami  označo- 
vali. Tak  v  Maríkovskej  doline  isteže  tiež  mali  božište,  ktoré  do  dneš- 
ného dňa  sa  zachovalo  v  pamiatke  mena  Modlatýn.  —  Roku  1848  bol 
som  na  Klaku,  zvedavosťou  vedený,  či  by  sa  nenaSly  t^m  dajaké  pa* 
matnosti  pohanské;  výlet  sa  mi  nezdaril,  bo  velký  dážď!  zaclivátíl  nm  na 
samom  temeni,  a  nemajúc  sa  kde  skryť,  utekal  som  preč  ztadial;  akt* 
sa  tak  dolu  náhlim,  len-len,  že  som  nespadol  do  jednej  podlžno-štvor- 
hrannej,  machom  zarastenej  jamy;  pravidelná  tá  jíima  upútala  pozornosť 
moju,  i  sohnul  som  sa  a  nakúkal  do  vnútra;  k  podiveniu  môjiuu  videl 
som  schodík  —  stupeň,  tiež  zarastený  machom ;  ale,  že  síi  mi  za  kniiíeT 
lialo,  upustil  som  od  dalSieho  skúmania  v  tom  preiisavzatí,  zo  inýin 
časom  podujmem  nový  výlet  a  tajomnú  skrýš  preskúmam.  Zatýni  iné 
starosti  a  zábavy  tu  s  vtákmi,  tu  s  kvetinami  a  stronikami  ma  zatijaly, 
a  zamýšianý  výlet  a  výskum  vystaly. 

m. 

Zemezpytcom  —  geológom  —  odporúčam  skúmanie  Bop očných  pa- 
miatok stolice  trenčianskej.  Teplé  vody  majú  snád!  pínnd  v  scipoľiiých 
útrobách  zeme;  a  takýchto  vôd,  čiastočne  horúcich,  teplýdi,  n^mrzniícicli 
je  na  viacerých  miestach  tejto  stolice;  tak  blízko  kaštiela  Vcšfilíilovského 
v  Tepličke  je  silný  prameň  nemrznúcej  vody;  od  Lietavy  teŕic  pntok  do 
Rajčanky,  ktorý  nikdy  nemrzne;  podobne  potok  domaiiižanský,  a  po- 
vestné v  Dolných  Motešiciach  jazierko,  Vrchovišťora  nazvané,  tiež  nikdy 
nezamŕza.  Teplé  kúpelne  pramene  sú  v  Rajeckých  Teplicaeb,  v  Beluši, 
a  horúce  v  Trenčianskych  svetochýrnych  Teplicach.  Ja  myslím,  že  tieto 
vody  len  plutonické,  podzemské  ohne  zohrievajú. 

Ked  požehnanej  pamäti  trenčiansky  Matew  Štefan  Závodnfk  bol  vy- 
stavil školu  na  Mojtýne,  —  povestnom  to  rodišti  najstaršieho,  snáď  čo 
svet  svetom  stojí,  vojaka  —  husára,  jeden  a  osemdesiat  liet  zástavu  no- 
sivšieho  Ladislava  Škultétyho  —  z  obetí  u  regimentov  nasbieraných,  n 
a  z  osobne  vyproseného  milodaru  od  dobrotivého  krála  Ferdinanda,  a  ke<r 
nato  pribral  sa  postaviť  tamže  kostol  a  faru:  mňa  bol  vyzval  obzrieť  si 
Mojtýn,  od  matky  cirkve  pružinskej  poltretej  hodiny  vzdialenú  filiálku. 
S  radosťou  šiel  som  s  ním  na  tú  púšťku,  obdivujúc  cestou  všelijakýc^h  útva- 
rov a  podôb  skaliny  a  skaliská.  Čo  mi  bolo  nápadným  po  tľápnom  vystve- 
raní  sa  z  hlbokej,  IHuchd  menovanej,  doliny  na  vlastné  územie  mojtýnske, 
boly  to  nádržky,  cisterny,  na  salašoch;  do  nich  napúšťajú  si  Mojtíuri  sňa- 
hovú  a  dážJovú  vodu,  v  nedostatku  blízkych  prameňov,  t  Ijocliaf  po  clio* 


Digitized  by 


Google 


-  59  — 

táre  sem-tam  roztratenej  tej  obce,  videl  som  na  lúkách  a  pasienkach 
nálevkovité,  misovité,  dosť  pravidelno  okrúhle  jamy ;  tieto  mi  boly  ešte 
nápadnejšie;  i  myslel  som,  Ci  nie  sú  to  pozostatky  baníckych  šacht;  ale 
Mojtýnci  o  baniach  ničoho  udať  nevedeli.  Ked  som  sa  ich  potom  pýtal, 
ti  tie  priehlbne  nevykopali  ich  predkovia  k  vôli  nedostatku  vody,  riekli 
mi,  že  to  byť  nemohlo,  bo  vraj  voda  sa  v  tých  jamách  neudrží;  hned 
vraj  sa  ztratí  pod  zem.  O  jednej  takej  misovitej  jame  udávali,  že 
2  nej  prúdi  sa  teplota,  a  pastieri  v  čase  sichravom,  že  sa  v  nej  sohrievajú. 
Mojtýnsky  neveliký  chotár  je  nepravidelná  kotlina,  obrúbená  príkrymi 
úbočiami  vrchov,  a  len  na  západnej  strane  prervané  sú  steny  vrchov  úzkou 
úžlabinou,  zvlažovanou  skromnučkým  jarčekom.  Podzemné  vody  hodne 
nižšie  predierajú  sa  na  površie.  Zdá  sa  mi,  že  kotlina  tá  povstala  ná- 
sledkom zavalenia  sa  velikánskeho  kráteru,  jehož  bokmi,  okrajmi,  sú  tie 
okolité  prudké  úbočia.  V  susedstve  tohto  tajomnostného  kúta  stolice  tren- 
čianskej vypína  sa  tá  v  Slov.  Pohľadoch  tak  pôvabne  opísaná  Malenica. 
Keif  som  čítal  opis  trojho  výletu  p.  J.  L.  Holubyho  na  Malenicu,  vzbudily 
sa  vo  mne  milé  rozpomienky  na  tento  pamätný  vrch;  bo  behom  troch 
rokov,  čo  som  kapláňoval  v  Beluši,  častejšie  som  bol  pod  Malenicou  a 
na  nej.  Pod  ňou  farský  sálaš  choval  od  jarý  do  zimy  početné  kravy ;  vo- 
ňavé mlieko  občerstvovalo  ma,  ked  som  sbieral  pre  vtáčkov  svojich  mravenčie 
vajíčka,  ked  som  sa  po  skalnatých  úbočiach,  zvlášte  južnej  strany,  túlal 
a  kochal  na  krásnych  divých  kvetoch.  Milo  sa  pamätám,  ako  ma  raz  do 
vytrženia  uviedol  pohľad  na  krásny  červený  orlík. 

Raz,  potulujúc  sa  krovím  blízo  samého  severného  končiara,  vyplašil 
som  spiaceho  zajaca  a  tento  zmátaný,  prebehnul  mi  pomedzi  nohy.  Ino- 
kedy, nocujúc  s  dvoma  kamarátmi  pod  skalnatými  končiarmi,  kládol  som 
veľkú  vatru;  v  noci,  práve  ked  sme  sa  chystali  pražiť  slaninku,  strhol 
sa  víchor,  a  ten  rozmetal  horiace  halúzky  medzi  rozškerené,  rozpukané 
skaliská;  v  rozpuklinách  chytila  sa  suchá  tráva,  a  z  tejto  horiace  iskry 
metal  víchor  na  poniže  skál  stojaci  les.  No  mal  som  ja  tej  noci  bolestnú 
zá!>avku.  Pre  tenže  víchor  a  tmu  neodvážil  sa  z  nás  nikto  liepať  sa  kolo 
príkrych  skál,  obísť  ich  a  nazreť,  či  ozaj  nechytil  sa  les.  Až  k  ránu,  po 
utíšení  vetra,  zbavený  som  bol  velikého  strachu. 

Nad  VišÄovím,  na  reťazi  Veterných  hôľ,  tvoriacich  hranicu  medzi 
Turcom  a  trenčianskou  stolicou,  poťažne  dolinou  Rajeckou,  vyčnieva  pekná 
^fapkastá  homoľa:  vrch  Minčov,  Na  vrcholi  jeho  nachádza  sa  miesto, 
kde  —  ked  sa  silno  kráča,  alebo  poskočí  —  zaduní  podzemná  ozvena. 
/rch  tento  bol  stredobodom  silného,  ďaleko  až  do  Sliezska  zasiahnuvšieho 
zemetrasenia  r.  1858  dňa  15.  jan.,  ktoré  veľké  strachy  ľudom  a  nemalé  škody 
na  murovaných  budovách  v  okolí  žilinskom  spôsobilo.  Či  to  miesto  zu- 
nenia  podzemného  je  zasypaná  šachta  banícka,  keďže  za  dávnejších  a  i 
za  novších  časov  robily  sa  tu  pokusy  s  dolovaním  na  zlatú  rudu,  alebo 
*i  to  zasypaný  kráter  vulkanický:   to  by  objasniť  sa  dalo  len  vedeckým 


Digitized  by 


Google 


-  60  - 

ekumiiním.  Vrch  tento  kolo  temena  zarastený  je  samým  čučoredím  a  bnis- 
iiitim.  Z  lesných  týchto  ovociniek  dorába  v  Túre  Jožko  Pažický  chutnú 
a  lieOivá  čučoriedkovicu  a  brusnicovicu.  Tamtá  dokázala  sa  bo  špeciálnu 
medicína  proti  behavke  (šmíkavke,  dla  tu  obvyklého  pomenovania  =  lakse) 
a  iíľitti  červienke.  Odležaná,  pár  ročná  čučoriedkovlca  zastúpi  poctivé  i 
na  boháčovom  stole  drahé  víno  bordóvske. 

Juhozápadne  od  Rajca,  nad  osádkou  Trstenou,  vypína  sa  malebiM^ 
kúželovitý  vrch  „Srnák",  typický,  predhistorický  vulkán. 

Na  hranici  nitriansko-trenčianskej  južne  od  Ilavy,  juhovýchodne  nie 
iMÍ  TreQčianskych  Teplíc,  nad  sedlom,  prievalom  do  doliny  Valasko-be- 
hin8kt*j,  stoja  dva  homolkovité  vrchy,  skutočne  Homôlkami  menované.  Ja 
iťli  mám  za  vyhasnuté  sopky;  ved  nedaleko  vyvierajú  mohutné  pramene 
sirkovité  Trenčianskych  Teplíc. 

Dodatkom  ku  kapitoli  tejto  uviesť  sluší  i  raedokýše,  po  trenCansky 
kyijciky,  akých  je  mnoho  v  strednej  trenčianskej,  ba  i  v  Záhorskom  Trni- 
čiaiisku,  bánovskom  to  okrese.  V  hornom  Trenčiansku  známe  je  len  jednu 
ítriinllo  vody  minerálnej  v  doline  Hrfčovského  Podhradia ;  voda  táto  málo 
m  pije,  bo  je  chuti  záprdkovitej.  —  Dobré,  chutné  kyselky  nachádzaj ii 
m  v  okolí  Púchova,  v  Nimnici,  Strezenicach  a  v  dolinke  Keblov  rečemg  ; 
ti(*to  dve  posledné  s  chuťou  som  píjaval.  —  V  doline  Súčanskej  jesto 
viíK".  iírameňov  kyselky.  Blahej  pamäti  patriarcha  náš,  Miško  ReSetka,  vy- 
stavil hol  nad  viac  studničkami  takejto  vody  úhladné  búdečky;  bol  ma 
k  nim  vyviedol  v  spoločnosti  nášho  mladšieho  patriarchu  Miška  Chrn- 
Rtt'ka,  ked  som  ho  navštívil  r.  1848.  —  V  Malej  Kubrej,  blízo  Trenčína, 
je  povestná  dobrá  kyselka,  ktorá  má  odbyt  dobrý  v  Trenčianskych  Tc- 
plicsiťh  a  v  meste  Trenčíne.  Chocholňanskú  ostrú  kyselku  okúsil  som  čo 
elilapoc  otcom  do  Pezinku  pojatý.  V  kostolilanskej  biskupskej  záhrade 
naťbíidza  sa  prameň  chutnopitnej  kyselky,  ktorá  sa  v  zámku  Nitrianskom 
poiííja.  Haluzická,  rožoň-mitická,  mníchovo-lehotská  kyselka  majú  tiež 
niiofítny  odbyt.  Tieto  medokýše  hodno  by  bolo  základne  lučbársky  pre- 
wkťniKií,  bo  ktorési  z  posledne  menovaných  majú  byť  velmi  výdatné,  jedna 
na  Imanie  na  moč,  druhá  na  vyháňanie  vetrov.  Lud  jednu  volá  —  Cikušou 
n  tii  (Iľuhú  —  Prdušou! 

Ku  vypočítaným  tu  kyselkám  pridružiť  sluší  ešte  dva  mne  známt^ 
pranione  sladkovodné,  ktorým  Ind  okolitý  pripisuje  liečivú  silu.  Jeden 
[a  aniea  je  niže  Varína,  pod  jednou  kaplnkou,  stojacou  na  kopečku  Hrádok 
reŕi^nom,  u  samej  cesty  do  Gbelian  vedúcej.  Chorí  India  okolitých  i  vzdia- 
lenejších osád  vodou  touto  umývajú  sa;  zvlášte  tí,  čo  majú  boľavé  oči, 
prichádzajú  ku  studnici  tej.  Druhé  také  žriedlo  nachodí  sa  blízo  hradskcu 
centy  w  Žiliny  do  Rajca  vedúcej,  hnedí  povyše  mostu  polusanského,  pod 
Kka]Tintým  ozrutným  balvanom,  Hlasnou,  i  Prašivou  skalou,  menovanom. 
Vndii  toho  prameňa  volá  lud  hromovou;  že  vraj  hrom  kedysi  udrel  do 
noj.  Ku  studničke  tej  zanášajú  utrápené  matky  do  suchotín  upadajúce  deti 
H  umývajú  ich  vodou  z  tejže. 

Digitized  by  VjOOQIC 


—  01  — 


IV. 


Stolica  trenčianska  vyniká  nj  inými  ešte  zvláštnosťami:  obdivovania 
hotlnými  útvarami  skál.  Tieto  je  hodno  obzrieť.  Odporúčam  výlety  do 
^Vratnej",  v  rodisku  Jánošíkovom,  Tárchovej,  nachádzajúcej  sa  doliny: 
ku  podskalnému  prietoku  potoka  vyše  Stráňav;  do  Rajeckej  doliny,  do 
Súlova,  ku  Podmanínskej  skalnej  prietrhline,  ku  vrátam  Belušským,  do 
jaskyne  Pružinskej,  Mojtýnskej.  Rozštiepenú  skalu  a  v  rozpukline  ka- 
menný klin  videť  je  tiež  hodno ;  táto  zvláštnosť  nachodí  sa  nad  ústim 
díiliriy  vyše  Púchova. 

Perlou  krásnych  týchto  tvorieb  Božích  neodškriepiteľné  je  SiíTov. 
Perlu  túto  obzrel  si  už  i  král  saský,  ked  šiel  obdivovať  naše  Tatry  a 
poctil  návštevou  svetochýrny  Kriváň.  —  Viackrát  prešiel  som  v  mladosti 
svojej  hore-dolu  dolinou  Súľovskou,  obdivujúc  povždy  tamojšie  divotvorby 
Božskej  všemohúcnosti.  Bol  som  i  na  tamojšom  zámčoku.  Tento  navštíviť 
neodporúčam  nikomu,  už  i  preto  nie,  že  len  pomocou  rebríka  možno 
dostať  sa  naň.  Spoločnosť,  v  ktorej  som  sa  nachádzal,  bola  v  pomykove, 
:iko  sa  dostať  dolu,  bo  rebrík  sa  bol  polámal.  Ja  som  sa  pobral  dolu 
múrom  opierajúc  sa  o  mladý  5trom,  vyrastený  vedia  múru ;  mal  som  sa  roz- 
§tiknúť!  Spoločníci  moji  vystali  tiež  velké  strachy,  sliezajúc  po  nalomenýcli 
stebloch  rebríka.  Videnie  rozrumeného  zámčoku  nestálo  naskrze  za  ti(^ 
úzkosti. 

Namiesto  neodplácajúceho  sa  lezenia  na  zámok  Súľovský  odporúčam 
vyín-ať  sa  na  hrebeň  „Patúcha".  Takto  sa  volá  reťaz  vrchov  deliaca.  Ra- 
jeckú od  Súľovskej  doliny.  Cestujúcim  s  hora  od  Žiliny  radím  ísť  do  blízkej 
Biinovoj  a  ztadiaľto  hore  bánovskými  lúkami,  ktoré  vzniklý  z  dakedajšícli 
rybníkov,  do  osádky  Závadky.  (Komu  by  sa  zachcelo  pochodiť  po  rumoch 
volikého  zámku  Lietavského,  má  ho  na  blízku.)  Zo  Závadky  pomocou 
vtidiča  dostane  sa  človek  pekným  lesom  po  zapustenej  vozovej  ceste  ku 
prielomu  hrebeňa  Patúcha.  Kto  tento  dosiahol,  nech  neberie  sa  dolu,  ale 
liofliac  sa  na  pravo,  nech  ide  hrebeňom,  smerom  severným;  postupujúcemu 
takto,  zjaví  sa  na  ľavo  strašná  priepasť.  (Do  tejto,  ležiac  na  bruchu,  díval 
mm  %a  s  hrúzou  a  obdivom!)  Smelší  nech  postupujú  len  ďalej  až  pod 
BÚm  „Roháč" ;  na  tento  potom  už  nutno  sa  vyštverať,  bo  stojačky  kr;í- 
čujúc,  dostať  sa  naň,  sotva  kto  by  sa  odvážil.  Ja  na  bruchu  ležiac  a  do 
hlbočiznej  kotliny  sa  dívajúc,  videl  som  množstvo  viac  menej  štihlýcli. 
vysokých  skál,  pyramidám,  obeliskom,  stĺpom  a  iným  útvarom  podobnýcli. 
TI  však,  čo  majú  smelosť  na  sám  Roháč  vyjsť,  majú  odmenenú  námalin 
kľílsnym  výhľadom  na  Považie,  a  každý  jednotlivý  ku  nebu  čnejúci  roli 
tých  skalín  majú  pod  nohami.  S  vtáčieho  hľadiska  dívať  sa  na  to  mow 
kumenia;  to  pôžitok  veíapamätný!  —  Kto  sdola  sa  díva  na  tie  na  východ. 
sever  a  západ  rozložené  skaly,  domýšľa  sa,  že  sú  to  nerozorvané  steny 
kamenné;  ale  tomu  nenie  tak,  bo  vtáčie  hľadisko  otvára  vlastne  bránu 
k  videniu  divokrásnych  tvorieb  Božej  prírody. 


Digitized  by 


Google 


—  62  — 

Cestujúci  sdola  od  Predmiera  prijde  do  osady  Jabloňové.  Ztade 
vedie  cesta  pri  potoku  k  blízkej  prietrhline  skál;  tieto  zatvárajú  obzor 
južný.  Keby  človek  nemal  pred  očiuia  potok,  domnieval  by  sa,  že  ne- 
možno dalej  ísť  pre  skaly.  Skalnaté  steny  —  postupujúc  k  dedine  Sú- 
ľovu —  berú  na  seba  všelijaké  podoby :  človek  nevie,  kam  má  hodiť  znvk 
svoj.  Čudesné  je  všetko,  čo  vidí;  aby  ale  videl  ešte  zázračnejšie  veci, 
treba  sa  brať  na  označený  prielom,  cestou,  ktorou  sa  kedysi  vozievali 
horliví  luteráni,  na  čele  s  barónom  Kališom  z  Bytčice,  do  súľovského  chrámu 
svojho;  a  od  prielomu  toko  hajde  na  Roháč. 

Ja  ako  kvetinár,  —  dozvediac  sa,  že  na  skalách  Súľovských  nájdem 
vresovú  zem,  (je  to  čierna  s  drobnučkým  pieskom  smiešaná  prsť,  potre- 
bovaná  na  pestovanie  erik,  azaleí,  kamellii),  vybral  som  sa  na  Patúch,  raz 
i  vozmo,  pre  tú  prsť,  a  neobanoval  som;  bo  čo  som  hľadal,  našiel  som, 
a  nadto  pokochával  som  sa  na  rozličných  tam  rastúcich  divých  kvetiniÍĽh, 
Milovníkom  takých,  menovite  botanikom,  vrelo  odporúčam  výlet  na  skaly 
Súľovské. 

Bomuald  Zaymus, 


Digitized  by 


Google 


4 


starobylý  nápis  rimanský. 

Dopjsovatel  latinského,  v  Ríme  vychodiaceho,  časopisu  „Vox  Urbis** 
v  e.  21.  iiu  str.  167.  r.  1899,  pod  menom  Forfcx,  uverejnil  stixrožitný  nápis 
na  náiiniliiinm  kameni,  v  Tusculanskora  museume  sa  nachodiaci,  a  vy- 
zýva ardiäologov,  aby  prispeli  k  jeho  objasneniu.  Nápis  je  tento: 

.,IVS 

^^R.  s.  F. 

PR.  AVGVSTI.  CAESARIS. 

RANS.  FLYMEN.  DANIVIVM 

M.  ET.  BASTERNARVM.  EXER 

GAVITQVE.  COTINOS.  "^ 

S.  ET.  ANARTIO" 

^GVST. 

Hned  na  prvý  pohlad  poznal  som,  že  nápis  tyče  sa  nášho  Slovenska, 

a  Éltal  som  !io  nasledovne:    (Lu)cius  Verus  sacris  faciundis,   praefectus 

Au^íusti  Ciu^saris  trans  flumen  Danubium  Mysorum  et  Bastemarum  exer- 

citus,  tfti)guvitque  Gotinos,  Osos  et  Anartios  (coan)  gust(ato8). 

Dla  mojej  mienky  pod  tým  kameňom  pochovaný  bol  Lucius  Verus, 
coimperator  '),  vojevoda  Augusta  Caesara  Marka  Aurélia  Antonina  (f  138) 
za  Dunajom,  a  síce  vojska  z  poddunajských  Mysov  a  naddunajských  Ba- 
starnov  záleíajúceho. 

Bastarni,  národ  galský  (keltický),  teda  Valasi  a  predkovia  doteraj- 
ších Valachov  (Rumunov),  bývali  v  terajšom  Sedmohradsku,  tak  že  hory, 
ktoré  otáčajú  Sedmohradsko,  nazývaly  sa  „Alpes  Bastarnicae." 

Pre  nás  hlavným  predmetom  však  sú  tí  Cotini,  Osi  a  Anartii,  ktorých 
hol  onen  vojevoda  Lucius  k  úteku  prinútil;  a  síce: 

a)  Anartii,  ktorých  pripomína  Július  Caesar,  ked  praví  (De  beli.  gall. 
VI,  25),  že  Horkyuský  les  od  hraníc  Helvetiov,  Nemetov  a  Raurakov,  a 
rovným  poriečim  rieky  Dunaja,  tiahne  sa  ku  končinám  Dakov  a  Anartov. 
^oneváč  Dakovia  čili  Getovia  dla  Plinia  (Hist.  nátur.  IV,  25)  bývali  medzi 
Dunajom  a  Ilorkynským  lesom  čili  Karpatom,  a  tiahli  sa  vedia  Malých 
íarpatov  až  k  brehu  Dunaja  (prešporskému)  naproti  Camuntuma  čili  Pc- 


')  Jo&Duis  Beverini  Pannonia.  Lipsiae,  1770.  aag.  141, 


Digitized  by 


Google 


—  64  — 

tronelle:  Anailovia,  bývavší  nad  nimi,  museli  mať  svoje  sídla  až  pôd 
vysokými  Karpatami-  Ta  ich  klade  i  Ptolemeus  (Georgr.  III,  8),  podotý- 
kajúc o  nich,  že  sú  Dakom  najsevernejší.'  Netrpí  pochybnosti,  že  í^ú  oni 
tí  istí,  ktorých  (Geogr.  III,  b)  na  inom  mieste  nazýva  Anartofraktami  a 
ich  sídla  označuje  takto:  „Avarini  vedia  hlavy  Visly,  pod  nimi  Ombraiiovia, 
potom  Anartofraktovia,  potom  Burgionovia,  potom  Ai^sietovia,  potom  Saboci 
(Zaboci),  potom  Piengitčania  a  Biessi  vedia  hory  Karpatskej."  Hlava  čili 
žriedlo  Visly  leží  v  Malých  Karpatoch,  ktoré  delia  Sliezske  od  Uhorska, 
nad  sliezskou  Jablonkou  a  uhorskou  Čačou :  teda  Anartovia,  pod  ktorými 
Július  Caesar  bez  pochyby  rozumel  i  Avarinov  a  ostatné  spomenut*'*  kineny, 
bývali  v  horíiom  Trenčiansku,  a  to  nie  na  strane  sliezskej  vedia  Visly, 
ale  na  strane  uhorskej  vedia  Karpatov. 

Jestli  pamiatka  Avarinov  zachovala  sa  vo  Varíne:  i  toto  potvrdzuje 
polohu  Anartov  v  hornom  Trenčiansku,  ako  sa  bol  domýšial  už  Vojtech 
Šembera. 

b)  Na  tom  nápise  stoja  Cotini  a  zlomok  ""  S,  ktorí  bez  pochyby  zo- 
stal z  mena  Osos,  Na  každý  pád  i  títo  i  tamtí  bývali  v  tej  krajine,  v  ktorej 
i  Anartovia,  čili  v  Uhorsku.  Tacitus  (Germaniae  cap.  43)  hovorí,  že  za 
chrbátom  Markomanov  a  Kvádov  bývajú  Marsigni,  Gothini,  Osi  a  Hui ií ;  že 
Marsigni  a  Burii  majú  mluvu  a  obyčaje  Suebov ;  Gothinov  mluva  galská^ 
Osov  ale  mluva  pannonská  prezradzuje,  že  nie  sú  Germanami. 

Poneváč  bydla  týchto  kmeňov  stoja  v  súvislosti,  treba  ich  sídhi  hľadať 
podobne  v  súvislosti.  Dla  mojej  mienky  Marsigni  sú  Moravania  na  pravom 
brehu  Moravy  (Maris,  Marus),  Burii  ale  Slováci  na  lavom  brehu  Mtiravy^ 
od  Lamača  k  Skalici,  kde  dosavád  niektoré  osady  (Sv.  Mikuláš,  Sv.  Peter) 
prichodia  s  príveskom  „na  Búroch",  t.  j.  v  lesoch  borových. 

Pozoruhodné  je,  že  i  Moravania  na  pravom  brehu  Moravy  dosavŕuJ 
sa  menujú  Slovákmi;  ako  i  to,  že  napriek  českému  školovaniu  —  blíža 
sa  k  mluve  slovenskej. 

No,  vráťme  sa  k  nápisu,  vlastne  k  Osom  a  Gothinom,  na  totnže  ná- 
pise naznačeným. 

1.  Osi  bývali  na  lavom  brehu  Dunaja,  naproti  Pannonii,  počnúc  od 
Prešporka  k  ústiu  Hrona.  Tacitus  (Germaniae  cap.  28),  ktoiý  cliybne 
Germániu  rozširuje  i  na  lavý  breh  stredného  Dunaja,  vraví :  „Zdáliž  Ara- 
visci  od  Osov,  národa  to  germánskeho,  do  Pannonie,  alebo  Osi  od  Ara- 
viskov  do  Germanie  sa  preniesli,  poneváč  dosavád!  majú  jednu  mluvu, 
ústavu  a  obyčaje,  neisté  je ;  lebo  požívali  jednakú  biedu  a  slobodu,  jert- 
naké  dobro  a  zlo  obojho  brehu",  totižto  brehu  Dunaja. 

Ačkolvek  Tacitus  zrejme  nespomína  Dunaj,  predsa  isté  je,  že  lio 
mal  na  mysli,  ako  i  to,  že  Aravisci  bývali  na  pravom.  Osi  ale  na  lavoni 
brehu  Dunaja.  Vysvitne  to  z  toho,  určíme-li  sídlo  Araviskov. 

Ptolemeus  (Geogr.  lib.  2.  tab.  5.)  vraví,  že  ležali  Aravisci  na  se- 
vernej strane  Pannonie:  teda  až  na  Dunaji.    Predsa  však  dejezpytci  bu(í 


Digitized  by 


Google 


—  65  — 

ne35nnli  určiť  ich  sídla,  alebo  hladali  tieto  až  kdesi  na  Save;  až  Šembora 
doklarlne  objasnil  vec,  že  bývali  pri  rieke  Arabo  (Ráb)  a  preto  menovaní 
holi  Arabiskami  čili  Araviskami  M.  Bývali-li  už  asi  od  Carnuntuma  k  ústiu 
riek>'  Ilábu,  Osi,  na  im  protivnom  brehu  stredného  Dunaja,  bývali  medzi 
Prešporkom  a  ústim  Hronu. 

Jí^  pravda,  že  Arabisci  bývať  mohli  jedným  bokom  svojim  i  na  pra- 
vom brehu  horného  Dunaja;  Tacitus  však  na  lavý  breh  tohože  horného 
Dunaja  kladie  iné  kmeny,  nie  ale  Osov,  ktorých  kladie  až  za  chrbát  Mar- 
komanov a  Kvádov  čili  pod  Malé  Karpaty;  a  boli-li  Osi  spoločníkami 
Auartov  vo  válke  proti  Rimanom,  museli  podobne  bývať  pod  (Malými) 
Karpatami  na  lavom  brehu  Dunaja. 

Že  Osi  bývali  na  pôde  uhorskej,  hlásal  to  i  Ján  Severini  -),  ačkolvek 
z  iných,  a  to  dosť  slabých  dôvodov. 

v)  Na  spomenutom  nápise  spomínajú  sa  Cotini,  ako  ich  aj  cisár  Marcus 
Aurelius  vo  svojom  liste  na  senát  rímsky  menuje,  vlastne  ale  Gotini.  Vy- 
svitá to  i  zo  samej  vojny  Marka  Aurélia,  ktorý,  poraziv  (r.  165)  Marko- 
manov nad  riekou  Moravou  a  Jazygov  nad  Tisou,  vtrhol  z  Pannonie  prez 
Dunaj  na  Slovensko  proti  Kvádom.  Uderiť  musel  ovšem  najprv  na  Osov; 
ale  títo  behom  vojny  menovite  sa  neudávajú,  poneváč  zahrnutí  boli  pod 
meuom  Kvádov.  No,  podrobiv  si  Osov  (v  prešporskej,  nitrianskej  a  te- 
kovskej stolici),  tiahol  k  horám  rudonosným  (v  hontianskej,  zvolenskej  a 
liptovskej  stolici);  ale  tam  (in  Cotino)  zle  sa  mu  poviedlo.  Vojsko  jeho 
dostalo  sa  do  takého  miesta,  kde  nebolo  vody,  a  mdlelo  od  žížne ;  avšak 
z  ueiiazdania  nastala  búrka  a  silný  dážd.  Blesky  hromov  a  ladovec  trie- 
skaly  do  Kvádov,  lejak  ale  občerstvil  Rimanov  ^).  Z  toho  poznať,  že  výraz 
Marka  Aurélia  in  Cotino  a  na  svrchu  podanom  nápise  meno  Cotini,  ozna- 
čujú vlastne  Gotínov,  ktorých  Tacitus  (Germaniae  cap.  43.)  pripomína 
s  Osami  a  Burami.  Náležali-li  Anarti  a  Osi  do  Slovenska,  ta  položiť  treba 
i  Gotbinov,  a  síce  medzi  Anartov  severných  a  Osov  južných  alebo  západ- 
ných obyvateľov  Slovenska. 

Tacitus  poznačil  o  Gothinoch,  že  mali  mluvu  galskú  a  preto  nená- 
ležalí  ku  Germánom;  ako  i  to,  že  vykopávali  železo,  a  to  poukazuje 
práve  na  rudonosné  hory  stolice  hontianskej,  zvolenskej  a  liptovskej.  Ako 
ale  vysvetliť,  že  hovorili  jazykom  galským  čili  valaským?  Tacitus  (Ger- 
maniíe  cap.  46)  je  na  rozpakoch,  či  má  Peucinov  čili  Bastarnov  počítať 
medzi  Germánov  alebo  Sarmatov ;  poznamenáva  však  o  nich,  že  mluvou, 
obycajmi,  sídlom  a  príbytkami  napodobňujú  Germánov;  ako  i  to,  že  so 
Sannatami  vstupujú  do  sväzku  manželského.  K  nim  náležali  Gothini, 
t  j.  Valasi,  ktorí  zo  Sedmohradska  (Alpes  Bastarnicaí)  vytiahli  a  rozšírili 

')  Západní  Slované.  Ve  Vídni,  1868  str.  188  a  208. 
•J  Commentatio  historica.  Sopronii,  1767.  pag.  55. 

^)  Známa  je  tá  udalosť  pod  názvom  »legio  ftilminatrix.*  Vidz  môj  »Sloven8ký 
Letopia.  V  Skalici,  1882.  VI.  str.  121. 


Digitized  by 


Google 


'.c 


—  66  — 


sa  ds(]e}  po  Karpatoch.  Z  počiatku  pridŕžali  sa  mluvy  svojej,  potom  ale 
miešali  sa  so  Sarmatami,  až  konečne  sa  posannatčili  čili  poslovančili,  tak 
že  po  nich  zostalo  len  meno  Valachov,  prenesené  na  pastierov;  poneváč 
sa  Valasi  (Galii,  Celtae)  hlavne  boli  s  pastierstvom  zapodievali  0. 

Ako  sa  to  stalo,  že  ich  Tacitus  menuje  Gothinami  čili  Gotinami,  nie 
ale  Bastarnami?  Moja  mienka  je  táto:  V  Sarmacii  europejskej,  ako  píše 
Strabo  (Geogr,  lib.  7.),  prebývali  Getovia,  ktorých  Rimania  nazývali  I)a- 
kami,  pred  i  za  Karpatami.  Pozdejšie  ich  chybne  písali  i  Gotami,  pre- 
meniac  e  na  o^):  teda  pogetčených  čili  (nesprávne)  pogotčených  Bastar- 
nov  pomenovali  Getinami  čili  Gotinami. 


Pozostáva  k  rozlúšteniu  ešte  jedna  otázka,  a  síce:  ako  sa  ten  kameň 
so  svojim  nápisom  dostal  do  Itálie? 

Lucius  Verus  od  r.  162.  s  cisárom  Markom  Aureliom  Antonínom 
spolupanoval  a  r.  169.  s  ním  viedol  válku  proti  Markomanom  a  Kvádom ; 
r.  172.  nastúpil  odtial  cestu  do  Ríma,  ale  ta  nedorazil,  poneváč  medzi 
Concordiou  a  Altinom  mŕtvicou  ranený  zomreP).  Tak  sa  ten  kameň  do- 
stal do  Itálie,  vlastne  povstal  v  Itálii. 

Fr,   V,  Sasinek. 


»)  Vidz  o  tom  moj  »Sloven8ký  Letopis*.  V  Skalici,  1882.  VI.,  str.  177. 

^)  Na  pr.  Devin  —  Devina,  Pomoransko  ■-  Pomcrania,  Uhorsko  —  Uhersko, 
dievka  —  diovka,  pro  —  pre,  sobé  -  sebe,  seznam  —  soznam ;  peklo  —  pokol  atd. 

')  Joannis  Severíni:  Pannonina.  Lipsiae,  1770.  pag.  142.  Joan.  Chrístopli.  de 
Jordán :  De  oríginibus  Slavicis.  Vindobonae,  1745.  IV.  pag.  36.  Július  CapitolinuB  In 
Marco  Antonino. 


Digitized  by 


Google 


Zvyky  a  obyčaje  v  Košťanoch. 

Podáva  Janko  PáriČka. 

Na  Tri  Krále. 

Chudobnejší  chlapci  chodievali  po  domoch  s  hviezdou.  Prijdúc  do  íloiiiu, 
zaspievali  nábožnú  pieseň,  a  daktorý  z  nich  povedal  vinš.  Domáci  ich  zuto 
obdarovali  obyčajne  peniazom. 

Teraz  to  už  zriedka  kedy  videf. 

Na  Blažeja  (3.  febr.)  a  na  Gregora  (12.  marca), 

chodievali  školskí  chlapci  z  dom  do  domu  spievať.  Išlo  ich  4—5 ;  lui  TSIa- 
žeja  nosili  ražeň,  a  na  ňom  mäso  napichuté,  čo  po  domoch  dostali.  V  postii 
na  Gregora  nedostávali  mäso,  ale  niečo  inšie  na  pr.  vajcia  slepačia,  kUnv 
so  sebou  v  košíku  nosili.  V  pitvore,  alebo  v  izbe  zaspievali  daktoľú 
nábožná  pieseň  z  „Kancionála"  alebo  zo  „Zpévníka"  (Pripomíníiiru^  pa- 
mátku  dnes  svätého  Blažeje...  atd.),  niektorý  povedal  vinš  a  išii  ttaloj, 
Ked  už  celú  dedinu  pochodili,  vajcia  alebo  mäso  odniesli  učiteľovi,  s  po* 
niazmi  sa  ale  rozdelili. 

V  novšom  čase  to  už  zaniklo. 

Fašiangy. 

Na  ostatné  fašiangy  chodia  „fašanguvať".  Obecný  sluha  a  hoi;iľ  tío- 
chybia  v  žiadnom  dome;  iní  ale  len  ta  idú,  kde  vedia,  že  ich  dobir  inijiiiu 
a  že  dostanú  niečo. 

Fašangujúci,  ked  príde  do  domu,  krúti  sa  s  ražnom  po  izbe  ti  siiievíi: 

„Fašiangy,  Turice,  Velká  noc  nám  príde: 
kto  nemá  kožuška,  zima  mu  bude. 
Ja  nemám,  ja  nemám,  len  sa  tak  trasiem: 
dajte  mi  slaninky,  nech  sa  popasiem. 
A  tam  hore,  na  povale 
máte  mačku  na  slanine; 
choďte  si  ju  sohnať, 
^  a  mne  kus  odrezať. 

Kus,  kus,  ako  hus; 
ere,  ere,  ako  dvere  — 
(vyskočí  a  ukiažuc  ražnom  na  povalu,  povie:) 
Aby  ste  mali  tolkéto  konope!" 

5* 


Digitized  by 


Google 


Ar- 


—  68  — 

Zato  dostane  na  ražeň  slaniny  alebo  mäsa. 

Pôst  nezachovávajú.  Sú  niektoré  jedlá,  ktoré  v  istých  dňoch  pôstu 
nesmú  chybeť  na  stole.  Tak  ku  pr.  na  púčkovú  nedelu  (8  ned.  pred  Velkou 
nocou)  jedia  takzvané  púčky,  aby  boly  na  obilí  tolké  klasy,  koiké  pudky 
ušúľajú;  na  Veľký  piatok  rezance  s  makom  atď. 

Yelká  noc. 

Na  Velkú  noc  uvaria  šunku  a  vajcia,  ktoré  zafarbia,  a  síce  cibulou 
alebo  šefranom. 

Vo  Veľkonočný  pondelok  chodia  mládenci  „kúpať"  dievčatá.  Zachjti 
sa  ich  viac  pospolu  hned  od  večera  a  chodia  z  dom  do  domu,  kde  majú 
dievčatá.  Niekedy  idú  aj  na  druhú  dedinu,  ak  majú  tam  známe  dicvr^tá. 
Dievča  (pravda  len  dospelejšie)  v  tú  noc  nejde  spať,  ale  čaká  mládencov. 
Ked!  prídu  a  ju  okúpajú  čerstvou  vodou  zo  studne  abo  potoka,  pohostí 
ich  hriatym,  šunkou,  vajcami  a  koláčmi.  Keď  si  náležité  zajedli  a  zapili, 
idú  o  dom  d!alej. 

Menší  chlapci  tiež  chodia  kúpať  svoje  vrstovnice,  aJe  len  ráno.  Títo 
kúpajú  vodkou  (vodou  voňavou,  v  ktorej  sa  hrebíčky  močily)  alebo  čistou 
vodou. 

Kúpanie  na  Velkú  noc  považujú  ako  pamiatku  toho,  že  ked  Kristus 
Pán  vstal  z  mŕtvych,  že  sa  okolo  hrobu  mnoho  ludu  nahrnulo,  a  Zitlia 
že  šibali  a  oblievali  prítomných,  chcejúc  ich  tak  rozohnať. 

Na  druhý  deň,  t.  j.  v  utorok,  kúpajú  zas  dievčatá  mládencov;  toto 
ale  už  nejde  tak,  ako  ked  ich  kúpali  mládenci.  Ked  voľaktoré  tlievfa 
niekde  pochytí  mládenca,  nuž  ho  obleje  vodou  (niekedy  aj  celú  krhlu 
vyleje  naňho).  Ale  ho  tiež  len  nenazdajky  musí  prekvapiť,  lebo  —  vidiac, 
že  je  zle  —  uvrzol  by  jej. 

Máje.  (Turice.) 

Na  Turice  stavajú  mládenci  pannám  takzvané  7náje. 

Ktorý  mládenec  chce  postaviť  daktorej  panne  máje,  zachytí  so  sebou 
so  pár  kamarátov,  a  v  noci  zasadia  vo  dvore  (a  síce  pred  dvere)  dve 
konárov  pozbavené  mladé  jedle  alebo  svrčiny ;  to  sú  máje,  na  vrch  májov 
priviažu  chvojku  z  borievky. 

Ked  sa  domáci  zobudia,  pri  sadení  májov,  zavolajú  mládencov  dnu 
a  pohostia  ich. 

Ktorý  mládenec  staval  tie  máje,  ten  dostane  od  patričnej  panny 
nejakú  odmenu;  obyčajne  so  pár  šestákov. 

V  novšom  čase  —  tak  ako  aj  väčšina  ostatných  zvykov  —  i  tentí 
už  zaniká,  a  len  zriedka  kedy  vídať  ešte  máje. 

Na  Jána  Krstitela  (24.  júna). 

Večer  pred  Jánom  Krstiteľom  idú  na  cintorín  „Vájanka  páliť**.  Tým 
cieľom  už  vopred  sbierajú  staré  metly,  a  namazané  kolomažou,  aby  lepšie 


Digitized  by 


Google 


-  69  — 

horely,  mvatí  čia  na  dlhé  palice  a  zapáfa.  Spievajúc  chodia  s  nimi  po  cin- 
toríne, kde  rozložia  aj  hodnú  vatru. 

Keá  prídu  s  cintorína  do  dediny,  dievčatá  prechádzajú  sa  po  dedine 
do  11 — 12.  a  spievajú  rozličné  piesne.  Býva  to  len  na  Jána  Krstiteľa; 
v  iný  čas  nepočuť  v  dedine  spevu. 

Tiež  večer  pred  Jánom  dávajú  do  oblokov  polnie  králiky ;  každý  člen 
rodiny  dostane  jeden  králik.  Čí  králik  do  rána  uvädne,  ten  do  rok^  umre. 

V  žatve. 

Pri  doviazaní  pšenice  uvijú  z  kvetov  a  zo  pšeničných  klasov  veniec, 
ktorý  daktorá  žena,  alebo  dievka,  nesie  na  hlave  domov.  Zvyk  je,  že  ak 
ju  mužu,  nuž  jú  oblejú.  (Prečo  to  robia,  na  to  nemohol  som  sa  dopýtaf.) 

Hostina. 

Na  „ostatniu"  t.  j.  v  nedeľu  ostatnú  pred  Adventom,  býva  v  Košťa- 
noch,  na  pamiatku  posvätenia  chrámu  hostina.  Na  hostinu  príde  obyčajne 
najbližšia  rodina  z  okolitých  dedín,  tu  ich  pohostia  a  si  pobesedujú.  V  iných 
deJiiiáeli  býva  hostina  v  iný  čas  (avšak  vždy  pod  jaseň)  a  tak  jeden  dru- 
hého navštevujú  sa  vzájomne  na  hostinu. 

Povodne  to  mal  byť  len  evanjelický  zvyk,  ale  udržiava  sa  aj  u  r. 
kat^ílíkov. 

T^nihá  taká  hostina  býva  na  Petra  a  Pavla;  menujú  ju  „kärmeš"-om. 
Kärnioš  nebýva  v  každej  dedine.  Tí,  kde  nebýva  känneš,  si  ho  vraj  prepili. 

Na  Mikuláša. 

Večer  pred  sv.  Mikulášom  (6.  dec.)  chodia  „Mikuláši"  po  domoch. 
Sú  preobleoení  za  šedivých  starcov  a  nosia  so  sebou  nejaké  darky  pre 
deti,  obyčajpe  cukríky.  Deti  sa  musia  pred  nimi  modliť,  a  za  to  im  dajú 
cukríkov;  ktoré  sa  ale  nevedia  modliť,  tie  nedostanú  nič. 

Na  Luciu. 

Deň  Lucie  je  plný  všelijakých  čarov  a  povier.  Na  Luciu  vraj  strygy 
tancujú  na  krížnych  cestách;  v  ten  deň  nesmú  nič  požičať  z  domu,  lebo 
by  sa  vľiij  v  tom  dome  celý  rok  zle  vodilo;  ked  na  Luciu  príde  žena 
prv  do  domu,  ako  chlap,  bude  sa  taktiež  v  tom  dome  celý  rok  zle  vodiť  atd. 

Večer  pred  Luciou  jedia  cesnak,  taktiež  aj  statku  dajú  po  kúsku 
cesnaku  s  chlebom,  ďalej  spravia  cesnakom  kríž  na  každé  dvere:  aby 
strygy  nemalý  nad  tým  domom  žiadnej  moci. 

Obecný  sluha  (ktorý  je  pritom  aj  hlásnikom  a  sviňským  pastierom 
dedinBkýiu)  vytrubuje  po  dedine  na  veľkej  trúbe,  ktorú  len  v  tento  čas 
upotrebiha^  pred  každým  domom  zatrúbi,  začo  mu  potom  niečo  vynesú 
(obyŕajne  krajciar). 

Ráno  chodia  chlapci  „oceľuvať",  pričom  vravia: 


Digitized  by 


Google 


—  70  - 

„Doniesov  som  vám  ocele: 
aby  vám  boly  hrnce  celé, 
aby  sa  vám  reťazy  netrhaly, 
a  sekery  nelámaly." 

Aj  títo  dostanú  niečo. 

Vianoce. 

N^  dohviezdny  deô  chodí  obecný  ,sluha  z  dom  do  domu  s  pnítami. 
Tieto  prúty  sú  lieskovce,  na  ktorých  je  priviazané  so  pár  stebiel  ovsa 
a  ratolesť  so  stromu  tisy.  Ked  rodičia  týmito  prútami  deti  pošibú,  nelíudú 
vraj  mať  vredy. 

Ked  príde  obecný  sluha  do  domu,  zavinšuje: 
„Vinôujem  vám  v  tieto  slávne  sviatky:  aby  vám  dal  Pán  Boh  zdravia, 
šťastia,  hojné  božské  požehnania ;  na  poli  úrod  a  v  dome  prlplod,  na  sta- 
tečku  rozmnoženia  a  na  dietkach  potešenia,   aj  vám  všetkým  dobrého 
zdravia.** 

Dostane  potom  biatoš  (koláč)  a  do  krčiažka  hriateho. 
Stromček  robia  v  každom  dome,  ešte  aj  tam,  kde  nemajú  detí.  Svrčinku 
zavesia  na  hradu  pod  povalu,   navešajú  na  ňu  jabĺčok,  cukroviniek  a  m 
pár  sviečočiek,  ktoré  potom  po  večeri  zapália.  Stromček  ostane  viseť  pod 
hradou  až  do  Nového  roku  a  niekedy  aj  dlhšie. 

Pred  sviatkami  vyriada,  omažú  pekne  izbu,  aby  všetko  čisté  t^olo. 
Do  dvier  každých  pripevnia  kúsok  čečinky;  k  tomu  cielu  vyberajú  če- 
činku,  ktorá  tvori  krížik. 

Jedlá  pri  večeri  sú  obyčajne  nasledujúce:  lokše,  hríby  (v  nich  klo- 
bása), oblátky  s  medom,  orechy  atd. 
I  Lokše  jedia  všetci  z  jednej  misy ;  ak  voľakomu  odpadne  nieto  s  vid- 

r-  ličky  na  obrus,  to  nezdvihne;    ale  to  spolu  s  inými  omrvinámi  so  stola 

t;  odložia,  a  s  tým  kädia,  ked  niektoré  domáce  zviera,  alťbo  človek,  ochorie. 

I  Na  „štedrý  večer"  chodia  pod   obloky  spievať,    pastierikov ía  a  iné 

;  chudobnejšie  deti;  obyčajne  spievajú:  „Čas  radosti,  veselosti,  svetu  nastal 

nyni...**,   „Narodil  se  Kristus  Pán,  radujme  se...**  atd.  (vid  v  ^Zpév- 
níku").  Speváci  dostávajú  alebo  koláče,  alebo  po  krajciari. 

Na  druhý  deň  chodia  deti  „vinšuvať".  Ktoré  deti  chodia  do  školy, 
tie  sa  tam  naučia  vinše.  Menšie  deti,  ktoré  ešte  nechodia  do  škdly^  oby- 
čajne vinšujú: 

•  A  ja  malý,  neveličký, 

pýtam  si  ja  do  kapsičky 
kus  koláča,  kus  pagáča; 
donesiem  vám  zajtra  vtáča. 


Alebo : 


A  ja  malá  panna 
vítam  Krista  Pána; 
a  ja  si  ho  vítam, 
peniažtek  si  pýtam. 
I*eniažtek  mi  dajte: 
zdraví  ostávajte. 

Digitized  by  VjOOQIC 


71 


Alebo: 


V  tej  koštianskej  škole 
tam  je  veselé: 
tam  žiaci  spievajú, 
Pána  Krista  vítajú. 
A  ja  si  ho  vít^m, 
peniažtek  si  pýtam. 
Peniažtek  mi  dajte: 
zdraví  ostávajte." 

Vinšujúce  deti  dostávajú  koláče,  orechy,  krajciare  a  pod. 

Hlásenie. 

Kaddú  noc  o  9.  11.  1.  a  3.  hodine  „hlási"  hlásnik  i)o  dedine ;  a 
síce  o  9.  nasledovne: 

„Chvál  každý  duch  Hospodina, 

i  Ježiša  jeho  syna. 

Uderila  deviata  hodina: 

opatrujte  svetlo  oheň, 

že  by  nebol  ludom  škoden; 

spočívajte  s  Pánera  Bohém." 

O  11.  1.  a  8.  hlási  celkom  tak,  lenže  posledné  tri  riadky  vynechá. 

Krstenie. 

Ked  sa  priateľky  .^estanedieľhne  dozvedia  o  pôrode,  napečú  Jmtpm, 
a  zanesú  jej. 

O  pár  dní  býva  Icrétenia,  t.  j.  hostina.  Z  každého  domu,  ktorý  na 
krstenie  povolajú,  vezmú  so  sebou  flašu  vína,  krapní  (ak  ešte  predtým 
nedali),  ba  niekedy  aj  polievky,  upečené  kura  alebo  sliepku. 

Ked  si  pri  krstení  zajedli,  zapili  dokonale,  kmotra  dakuje  domácemu 
hospodárovi  a  jeho  manželke  za  pohostinnosť.  Jeden  taký  vinš  odpísaný 
sa  mi  dostal  náhodou  do  ruky.  Obyčajne  takéto  vinše  sú  velmi  presiak- 
nuté češtinou,  a  tak  aj  tento.  Zneje  nasledovne: 

„Moji  milí  páni  kmotrovia  alebo  priatelia.  Čas  nám  bov  prísf,  cas 
nám  bude  vo  meno  božie  sa  rozísí.  Slušná  vec  je  teda,  napreduk  Píínu 
Bohu  zadakovať,  a  potom  našim  pánom  kmotrom.  Medzi  iným  dôvoíloiii 
Písma  svätého  nachádzame,  že  nevdačný  človek  je  ten,  ktorý  také  dobro- 
denia prijíma  a  požíva,  a  za  ne  nevie  podakovať.  Ani  my  tak  nechceme 
učiniť,  a  v  nevďačnosti  nalezení  byť,  ale  pamätáme  na  prikázania  Pána 
Boha,  ako  to  hovorí  v  piatej  knihe  Mojžišovej,  v  kapitoli  ôsmej  \  Kde- 
koli  jísti  budeš,  a  nasýtiš  se,  dobrorečiti  budeš  Hospodina  a  nezapomíuej 
na  prikázaní  jeho.  Pritom  aj  našim  pánom  kmotrom  z  kmotorskej,  pria- 
teľskej lásky  ponížene  dakujem,  čo  ste  vaše  spižírne  na  nás  vypľrlzdnií 
ráčili.  Nech  že  vám  ich  Pán  Boh  sám  bohaté  naplní  a  rozhojní,  n  z  tuho 
maličkého  nemluvôatka,  že  by  ste  sa  mohli  radosti  a  potešenia  dožiť.  To 


Digitized  by 


Google 


-7Ž- 

vám  srdečne  vinšujem  a  žiadam,  a  vás,  pani  kmotra  moja  milá,  v  ochranu 
Božiu  porúčam  a  komendujem.  A  teraz  za  všetek  tento  húf  pom'žene  od- 
fjytujem." 

Svadba.  >) 

Mládenec,  ktorý  sa  chce  ženiť,  vopred  si  vyzerá  dievča;  chodí  na 
l>ľiadky,  na  zábavy  i  do  druhých  dedín,  až  sa  mu  konečne  zapáči  niektor*^ 
íliev6a.  Ak  je  dievča  tunajšie,  tak  sa  ho  jednoducho  opýta,  či  pôjde 
zaňlio,  a  to  mu  odpovie  či  áno,  alebo  nie.  Ked  je  ale  vyvolenica  z  druhej 
dediny  a  ešte  sa  dosť  nepoznajú,  tak  to  nejde  tak  lahko.  V  tom  prípade 
aa  najprv  prezvedá  u  nej,  už  či  pošle  dajakú  starú  babku  (a  takých 
sa  dosť  nájde)  alebo  nejakým  iným  spôsobom.  Ked!  dostane  priaznivú 
odpoveď,  dohovorí  sa  s  vy volenicou,  kedy  príde  (k  nim)  na  pytačky.  Táto 
na  ten  čas  očistí,  oriadi  dom,  aby  pytačia  všetko  čisto  a  v  poriadku  našli, 

Xa  pytačky  si  vezme  mládenec  so  sebou  jednoho  lebo  dvoch  starších 
jnužov,  z  ktorých  jeden,  kedl  prídu  k  nádejnej  mladuche,  predloží  pred 
hospodára  svoju  žiadosť.  Nato  dostane  odpovedi,  vždy  skoro  priaznivú, 
lebo  do  takého  domu,  o  ktorom  vedia,  že  by  tam  dostali  košík,  ani  nejdú. 
Pri  tej  príležitosti  si  mladoženísi  prstene  vymenia ;  a  síce  pytač  im  obom 
stokne  prstene  na  prsty. 

Za  týmto  bývajú  prepacky.  Pod  prepačkami  rozumejú  to,  že  sa  bu- 
dik'ii  rodinka  navzájom  navštívi,  aby  sa  s  pomerami  jeden  druhého  obô- 
znriiiiili.  Samo  sebou  sa  rozumie,  že  pritom  jeden  druhého  náležité  po- 
hustin.  —  Na  prepacky  chodia  len  vtedy,  ked  mladoženísi  nebývajú  v  jednej 
a  tej  istej  obci. 

Kým  ohlášky  vypršia,  za  ten  čas  šijú,  poťažne  dajú  šiť  šaty  pre  mla- 
duchu,  a  vôbec  chystajú  celú  výbavu.  Matka  mladuchina  nasýpa  periny, 
na  ktoré  peria  od  pár  rokov  sbierala  a  odkladala.  Mladý  zať  za  tento 
Čas  už  častejšie  navštevuje  mladuchu.  Toto  sú  vohľady. 

Pár  dní  pred  svadbou,  chodia  z  oboch  domov  takzvané  zvácky  po 
priateľoch,  a  povolávajú  ich  na  svadbu.  Tak  z  domu  mladuchinho,  ako 
aj  ndadého  zaťovho  majú  osobitnú  zváčku.  Za  zváčku  zavolajú  obyčajne 
tu  žtniu,  ktorá  v  tom  dome  najviac  robieva,  a  je  k  tomu  súca.  Tejto  sa 
dofire  vodí;  všade  dostane  nejakú  diskróciu. 

Hlavný  zástoj  hrajú  pri  slávnosťach  svadobných,  okrem  mladoženíchov : 
pytaí,  oddavač,  prvý  družba  a  družica;  ostatní  nemajú  žiadnej  zvláštnej  úlohy. 

Mladý  zať  má  skoro  vždy  dvoch  starejších,  kdežto  mladucha  len 
jcdiuíiio  oddavača.  Mladý  zať  má  ešte  mimo  toho  aj  širokú.  Predný  (prvý) 
družba  býva  brat  mladého  zaťov,  predná  družica  sestra  mladuchina.  Keď 
mladucha  alebo  mladý  zať  nemajú  brata  alebo  sestry,  tak  býva  prednou 
dniÄicou,  poťažne  družbom,  najlepšia  priateľka  mladuchina,  poťažne  nie- 
ktorý kamarát  mladého  zaťov. 

'     íiiáč:  veselia. 


Digitized  by 


Google 


—  73  — 

Páni  starejšovia,  mladucha,  ako  aj  predný  družba  a  družica  vopred 
nautía  sá  vinše,  ktoré  im  budú  potrebné  pri  svadbe.  Vinše  starejších  sú 
obyčajne  biblickými  výrazmi  a  výpovedmi  silno  popretkávané. 

Pár  dňami  pred  svadbou,  tak  z  domu  mladuchinho  ako  aj  mladého 
zaťovlio,  roznášajú  po  dedine  priedhezniky  (malé  okrúhle  koláčiky.)  Každý 
mládenec  a  dievka  dostane  priedbežník,  aby  sa  vraj  skorej  poženili,  po- 
ťažne povydávaly. 

V  každom  dome,  ktorý  je  volaný  na  svadbu,  vopred  napečú  koláčov 
na  poctu,  ktoré  dúom  pred  svadbou  alebo  v  deň  svadby  donesú.  S  kolá- 
čami  dajú  k  pocte  niekedy  aj  živú  sliepku  alebo  kohúta  a  iné  veci.  Ten 
dom,  ktorý  je  volaný  so  strany  mladého  zaťovej,  donesie  jemu,  ten  ale, 
ktorý  je  so  strany  mladuchinej  volaný,  zase  mladuche  donesie  poctu ;  mla- 
rtuche  dávajú  s  poctou  aj  nejaký  dar. 

Večer  pred  svadbou  (obyčajne  v  sobotu)  býva  prevážanie  perín.  (Pod 
perinami  rozumejú  celú  výbavu  mladuchinu.)  Pre  periny  idú  so  strany 
nihulého  zaťovej  2 — 3.  družbovia,  široká,  a  iné  ženy  (vydaté).  Idú  na 
vozoch,  pritom  spievajú.  Periny  u  mladuchy  stráži  zváčka  alebo  daktorá 
iná  Žena.  Družbovia  prídu  k  nej  a  spýtajú  sa  jej : 

„Začo  nám  dáte  tie  periny?" 

„Za  sto  zlatých,"  odpovie  zváčka. 

Družbovia  jej  slúba  za  ne  dva  groše ;  ona  im  odpovie,  že  ked!  nechcú, 
aby  nechali  tak.  Oni  vyhovárajú,  že  sa  tie  periny  aj  tak  len  sečkou  na- 
plnené; že  jest  na  nich  mnoho  dier  (pritom  ukážu  na  čipky).  Tak  sa 
trhujú,  kým  konečne  aj  predavačka  spustí  zo  summy,  a  kupci  jej  dačo 
tiež  prihodia;  dajú  jej  teda  so  pár  šestákov  a  —  kúpa  je  hotová.  Periny, 
výbavu  a  iné  veci  pokladu  na  vozy,  oni  si  ale  ešte  zajedia  a  len  potom 
idú  domov. 

S  perinami  idú,  so  strany  mladuchinej,  prvá  družica,  2 — 3  družbovia 
a  ešte  so  pár  žien. 

Idúc  domov,  spievajú,  ba  niekedy  aj  strielajú.  Ak  sú  mladoženísi  tu- 
najší, i  vtedy  idú  pre  periny  na  vozoch.  Ked  už  idú  domov,  nevyvolia 
aí  najkratšiu  cestu,  ale  tú  najdlhšiu,  aby  mohli  celú  dedinu  obehať.  Ked 
prijdú  k  mladému  zaťovi,  tam  ich  zase  pohostia,  načo  sa  porozchádzajú. 

íía  druhý  deň  pred  obedom  svolávajú  zváčky  svadobníkov  (každá 
svojich-)  Zváčka  prijde  do  domu  a  povie:  „Odkázali  vám  N é  poní- 
ženú službu  a  že  keby  sa  vám  páčilo  prísť  na  frustik.  Pred  sobášom  sa 
teda  ešte  nafruštikujú.  Čo  by  to  bolo  už  aj  popoludní,  predsa  idú  vždy 
len  fridiikuvat,  a  nikdy  nie  obeduvať, 

ÍSi;há(lzajú  sa  teda  hostia;  mladého  zaťovi  u  mladého  zaťa,  mladu- 
chiny  u  mladuchy.  Zájdime  najprv  do  domu  mladého  zaťa. 

Tu  sa  začne  „fruštik".  Starejší  (pytač)  sa  pomodlí  a  potom  rozdá- 
vajú jedlá.  Muzikanti  pritom  vyhrávajú.  Začnú  od  kraja  a  každý  hosť 
pevie,  ktorú  nótu  mu  majú  zahrať,  alebo  im  pieseň  aj  zaspieva.  Tak  to 


Digitized  by 


Google 


—  74  — 

ide,  až  kým  po  všetkých  neprejdú.  Po  skončení  obedu  sa  starejšl  zase 
pomodlí. 

Teraz  vyšle  mladý  zať  svojich  legátov^  a  síce  starejšieho  (alebo  ak 
má  dvoch,  nuž  oboch),  dvoch  družbov  (predného  a  ešte  jednoho)  a  šhokú 
pre  mladuchu.  Títo  si  posadajú  na  voz,  a  idú  pre  ňu,  pričom  ich  rauzi- 
kanti  s  muzikou  vyprevádzajú,    družina  ale  ešte  ostane  u  mladého  zaía. 

Medzitým  sa  u  mladuchy  hostia  tiež  poschodili  (rozumef  sa  majú  tí 
hostia,  ktorých  mladucha  povolala),  čakajú  len  na  mladého  zaťových  le- 
gátov. Konečne  aj  títo  prídu  a  začne  sa  pýtanie.  (Texty  rečí  svadobných 
funkcionárov  z  ludu,  k  vôli  vernosti,  podávam  nezmenené  čo  do  slova, 
písma  i  obsahu,  ako  mi  ich  sdelil  jeden  po  svadbách  zkúsený. 

Pytač  vynšuje: 

„My,  vkročíce  do  tohoto  poctivého  príbytku,  uhlí  danie  vás  pri  dobrem 
zdraví  postavených  býti.  Z  toho  se  netoliko  radujeme,  ale  také  zato 
Pána  Boha  velebíme,  jako  to  z  písma  svätého  poznávame  u  Matúše,  18. 
kapitoli,  že  kde  se  dva  nebo  tri  ve  jmene  Pána  Boha  všemohúciho  zejílu, 
že  i  sám  Kristus  Pán  jest  uprostred  takových.  Dajže  tedy  milý  Pán  Buh 
všemohúci,  aby  i  nynejšího  času  ráčil  uprostred  nás  zustávati,  pri  ttko- 
vemto  predsevzetí  nás  ostríhati,  tak  zde  časne,  tak  potom  nekdy  v  slávo 
nebeskej  večne;  srdečne  vinšujem  a  žádam." 

Na  to  oddavač  odpovie: 

„Že  s  pekným  a  kresťanským  vinšováním  pricházite  do  tohoto  po- 
ctivého príbytku,  zato  my  vám  též  veliké  podekování  činíme.  Hospotlin, 
Buh  všemohúci,  ráčiž  aj  vaše  mnohovážne  opatrnosti  všeckými  temi  vecmi 
korunovati,  a  po  této  smrtedlnosti,  aby  nás  ráčil  v  tej  sláve  a  raddsti 
večnej  účastných  učiniti." 

Pytač  vraví  dalej : 

„Slušná  a  hodná  príčina  nás  k  tomu  prinútila,  abychom  sme  ra.su 
nynejšího,  tento  poctivý  príbytek  navštívili.  Prosíme  tedy,  že  by  ste  náš 
prícbod  vdečným  úmyslom  prijali  a  krátičkú  reč,  která  by  se  predne  Pánu 
Bohu  líbila,  nám  pak  i  vám  užitečnú  byti  mohla,  dopustili  mluviti  a  Iíí*í- 
káve  vyslyšeti  ráčili. 

Poctivý  a  šlechetný  mládenec  N.  N.  jmenem,  vzkazuje  vám  pozdni- 
vení;  jakožto  ponejprve  pánu  hospodárovi,  tak  podobne  jeho  milej  niaR- 
želce,  i  svojej  nejmilejšej  verenici,  i  všetkému  prítelstvu,  predne  zdraví 
dobrého,  požehnaní  a  pokoje  stáleho  srdečne  vzkazuje." 

Oddavač : 

„  Mnoho vdžuy  a  opatrný  muži,  prosíme,  oznámte,  zač  jest  žiadosť  vaša  ?** 

(Dokončenie.) 


Digitized  by 


Google 


Soznam  sbierky  húb, 

in  nátura,  v  prirodzenej    podobe,  sosbieraných  a  präparovaných  Andrfjom  Kmetom 
venovaných  Museálnej  slovenskej  spoločností. 

Vopred  poznamenať  sluší,  že  sbierka  táto,  záležajúca  zo  450  kusov, 
pozostáva  prevažnou  väčšinou  (1 — 273.)  z  húb,  prináležajúcich  k  rodine 
Polyporei  (Chorošovité) ;  a  keď  pripočítame  k  nim  rodiny  Thelephorei 
(Plesniakovité,  311—329)  a  Hydnei  (Lošákovité,  330—367.),  tkanivom  a 
húževnatosíou  im  najbližšie:  povedať  nutno,  že  sbierka  táto  záleží  z  húb 
t\Tdýoh  a  trvanlivých.  Vyzdvihnúť  však  treba,  že  ešte  jedna  rodina  je 
tu  početne  zastúpená,  rodina  ináč  na  druhy  maličká  (v  Uhorsku  len  okolo 
sf)  druhov),  a  pravá  protiva  tamtých  tvrdých  a  trvanlivých,  rodina  totiž 
hubiek  najútlejších,  najslabších,  (tak  že  na  daktoré  ani  dýchnuť  nesvo- 
bodno,  už  miznú),  ale  spolu  i  naj  nežnej  ši  ch,  rodina  Myxomyceteae  alebo 
Myxogasteres  (390 — 450,  53.  druhy). 

Prečo  zastúpené  sú  tie  tvrdé  a  tie  slabé?  —  Tamtie  bývajú  zväčša 
i  velké,  a  preto  pre  riadnu  sbierku  mycologickú  režú  sa  na  okrúžky  a 
smydky,  alebo  stlačujú  sa,  aby  boly  spratnejšie,  ktorým  pokračovaním 
tratia  svoju  podobu,  tak  že  neraz  pri  cudzích  hubách,  ktoré  sme  sami 
čerstvé  nevideli,  z  obdržaného  prímerku  rezaného,  pravú  podobu  nevieme 
%i  ani  predstaviť.  Tu  teda,  v  tejto  prirodzenej  sbierke  sú  tieto  huby  nielen 
v  prirodzenej  podobe,  ale  i  krásne  vyberané  a  velké  kusy.  Tie  útle  hubky 
oproti  tomu,  v  sbierke  skrze  stlačenie  utratia  svoju  milú  podobu :  tu  teda 
zapravené  sú  v  trúbkach  a  sklených  zvonkoch,  aby  od  úrazu,  ešte  aj  od 
povetria  chránené  boly.  Táto  naša  sbierka  húb  in  nátura,  slúžila  by  za 
ozdobu  i  velkým  botanickým  alebo  akademickým  sbierkam ;  len  to  jej  je 
na  ujmu,  že  veliký  materiál  pre  nedostatok  priestoru  stesnaný  je  v  jednej 
jeilinej  skrini,  kdežto  potreboval  by  aspoň  dve. 

L  Polyporei.  (Chorošovité.) 

1,  Porothelium  fimbriatum  (Pers.)  Fr.  Nalezená  na  breze;  v  Pren- 
čove,  v  Banišťach. 


Digitized  by 


Google 


—  76  — 

2—5.  Merulius  lacrymans  (Wulf.)  Schum.  Nebezpečná  domová  huba. 
Na  jedlovom  dreve,  v  pivniciach,  v  školských  budovách  a  inde,  na  Preň- 
Čove,  Štefúltove,  Píle. 

6.  7.  Merulius  Corium  (Pers.)  Fr.  Na  hrabe.  Sitno,  Prenčov,  Bar- 
dítiová. 

8.  Merulius  tremellosus  Schrad.  Na  dube.  Baían. 

9—17.  Daedalea  unicolor  (BuU.)  Fr.  Na  dube,  hrabe,  klene,  jaseiii, 
Prenčov:  Bohojo  vršok.  Široké  prielohy,  Baništia.  Sitno:  VlCí  trh* 

17  b.  Daedalea  unicolor;  forma  resupinata,  podbba  plazivá.  Na  hrabe. 
Bardínová. 

18.  Daedalea  confragosa  (Bolt.)  Pers.   Na  osike.  Prenčov:  Uheluice. 

19 — 26.  Daedalea  quercina  (L.)  Pers.  Huba  dubová.  Aj  podoba  od- 
chylná rezíkarai  a  dierkami  z  obidvoch  strán  (Lamellae  ex  utraque  parte). 
Níl  ilube.  Prenčov :  Uhelnice,  Bardínová,  Dolina.  —  Jalové  myceliuiii  (t,  j. 
prvť  štádium)  v  podobe  dlhých  hrubých  plstvln,  z  báň  v  Štiavnici  a  Slávo- 
ťlole  (Wendšachta). 

27—30.  Trametes  moUis  (Sommerf.)  Fr.  Útkovka  (Autkowka),  Na 
osike  a  klene.  Na  Sitne. 

31.  32.  Trametes  raoUis  forma  Kmeťii  Bresadola  n.  spec.  Na  imku, 
Sitna, 

33.  34.  Trametes  serialis  Fr.  Na  jedli.  Sitno :  Almašská. 

34  b.  „  »       z  baní  v  Kremnici. 

35 — 41.  Trametes  suaveolens  (L.)  Fr.  Na  vŕbe  a  osike.  PrenCov; 
Banlínová,  Saský  vrch.  Sitno.  Bzenica. 

42—52.  Trametes  rubescens  (Alb.  et  Schw.)  Fr.  Na  buku;  rakyUs 
ŕciešni  a  klene.  Prenčov :  Mesiackameň,  Jalšava,  Na  háj,  Šmink,  Uhel- 
nice, Bardínová,  Havran.  Sitno. 

53—58  b.  c.  d.  Trametes  gibbosa  (Pers.)  Fr.  Na  hrabe  a  buku. 
Preníov:  Mesiackameň,  Lahotská  bukovina,  Uhelnice,  Bohojo  vršok. 

59.  60.  Trametes  Kalchbrenneri  Fr.  Na  buku  a  hrabe.  Sitno:  Pe- 
trova hora.  Bardínová. 

íjí- 64.  Trametes  Trogii  Berkl.  Na  osike.  Sitno.  Prenčov:  Ulieluice. 

05.  Trametes  cinnabarina  (Jacq.)  Na  čerešni.  Vyhne. 

66.  67.  Trametes  odorata  (Wulf.)  Fr.  Najedli.  Sitno:  Petrova  hora. 

68—70.  Trametes  Abietis  Karst.   Na  jedli.  Orava.  Ústie:  Jedliciiík, 

71.  Trametes  protracta  Fr.  Na  jedli.  Štefúltov. 

72—74.  Polyporus  Radula  (Pers.)  Fr.  —  Choroš.  Na  hrabe  a  osike. 
PreuĽov:  Uhelnice,  Stankojo  vršok,  Baništia. 

75 — 78.  Polyporus  vulgaris  Fr.  Na  osike.    Sitno:   Uhrinojo  dtilínka. 

79.  80  b.  c.  Polyporus  aneirinus  Sommerf.  Na  osike,  hrabe  a  (e- 
rešni.  Sitno. 

51.  Polyporus  floccosus  Fr.  Na  dube.  Lahotská  bukovina. 

52.  Polyporus  umbrinus  Fr.  Na  buku.  Prenčov.  Uhelnice. 


Digitized  by 


Google 


—  íi  ~ 

H3.  84.  P.  obilucens  Pers.  Na  dube.  Sitno.  Žibritov.  Chvojno. 

ŕ^5.  85  b.  P.  dubius  Bresadola  n.  spec.  Na  hruške.  Prenčov.  Faníovská. 

^{j,  P.  medulla  panis  (Pers.)  Fr.  Na  jedli  a  dube.  Prenčov.  Píla. 

s7.  P.  dentiporus  Pers.  Na  osike.  Sitno. 

š8.  P.  moUuscus  (Pers.).  Na  hrabe.  Prenčov:  Uhelnice. 

H9.  P.  vitreus  (Pers.).  Na  dube.  Prenčov:  Na  háj. 

90.  P.  micans  (Ehbg.)  Fr.  Na  dube.  Prenčov.  Baništia. 

y  L  P.  undatus  Pers.  (P.  Broomei  Rabh.).  Najedli.  V  bani  v  Štiavnici. 

1)2.  P-  rhodellus  Fr.  Na  klene.  Sitno. 

93.  P.  Braunii  Rabh.  Na  jedli.  V  bani  v  Kremnici. 

94—96.  P.  abietinus  (Dicks)  Fr.  Na  búre  a  jedli.  Sitno :  Zbojnícke 
bralcc. 

97 — 108.  P.  versicolor  (L.)  Fr.  Vo  všetkých  barvách  a  na  všeliakom 
dreve,  obecný.  Štiavnica.  Prenčov.  Badan.  Beluj.  Sitno. 

109 — 112.  P.  zonatus  (Nees.)  Fr.  Na  osike.  Prenčov:  Uhelnice, 
Baništia.  Sitno. 

113.  P.  velutinus  (Pers.)  Fr.  Na  breze.  Sitno:  Valovská. 

114 — 119.  P.  hirsutus  (Schrad.)  Fr.  Na  rozličnom  dreve,  obecný. 
Preuŕov. 

120.  P.  nodulosus  Fr.  Na  buku.  Sitno. 

121.  122  b.  c.  P.  radiatus  (Sowerb.)  Fr.  Na  jalši  a  hrabe.  Bardínová. 
123.  P.  vulpinus  Fr.  Na  buku.  Lahotská  bukovina. 

124—128  b.  c.  P.  populinus  Fr.  Na  osike,  buku,  hrabe.  Prenčov: 
Stankojo  vršok,  Uhelnice.  Sitno. 

129—131  b.  P.  annosus  Fr.  Na  jedli.  Sitno.  Štiavnica.  Slavodol 
v  baniach. 

132.  P.  connatus  Fr.  Na  jedli.  Sitno. 

133—144  b.  c.  P.  marginatus  Fr.  Na  čerešní,  osike,  breze,  hruške, 
buku,  jalši,  jabloni,  hruške.  Prenčov:  Čistá  voda,  Uhelnice,  Baništia, 
liiizový  jarok.  Dolina,  Háj.  Sitno:  Prostredná  polanka. 

145—147.  P.  pinicola  (Swarz.)  Fr.  Najedli.  Sitno.  B.  Bela:  Ptáčnik. 

148.  149.  P.  salicinus  Fr.  Na  vŕbe  a  rakyte.  Sitno :  Petrova  hora.  Píla. 

150.  150  b.  P.  conchatus  (Pers.)  Fr.  Na  osike  a  rakyte.  Sitno. 

151—156.  P.  Hartigii  Allescher.  Na  jedli,  dube,  rakyte.  Sv.  Antol. 
Laliotská  bukovina.  Sitno. 

157.  158.  P.  igniarius  (L.)  Fr.  Na  dube,  vŕbe.  Prenčov:  Havran, 
Baništia. 

158  b.  c.  P.  nigricans  Fr.   Na  breze.   Beluj:  vrch  Šmink.   Prenčov. 

159 — 177  b.  P.  fomentarius  (L.)  Fr.  Huba  tvrdá,  ale  vnútri  mäkká, 
z  kťo!"ej  robí  sa  trúd.  Na  buku,  orechu,  hrabe,  jabloni,  klene.  Vyberané, 
kríifíne  prímerky.  Prenčov.  Beluj.  Bzenica.  Sitno.  Holík.  Až  s  Ptáčnika 
v  Klakovských  horách. 

178.  P.  Inzengae  De.  Not.  Na  dube.  Prenčov. 


Digitized  by 


Google 


>:     ■■  -  78  -    ■ 

m;.  ■ 

r-  179 — 187.  P.  applanatus  (Pers.)  Wallr.  Na  hrabe,  osike,  jalši,  dube. 

^-  Klak:  PtáCnik.  I^enčov:  Uhelnice,  Bardínová,  Baništia.  Sitno. 

A-.  '  188—192.  P.  betulinus  (Bull.)  Fr.  Na  breze.  Sitno.  Havran. 

V'!  193.  194  b.  P.  resinosus  (Schrad.)  Fr.  Na  buku.  Sitno.  Beluj:  Ka- 

zárka.  Lahotská  bukovina. 

195—197.  P.  benzoinus  (Wahlenbg.)  Fr.  Najedli.  Sitno:  Petrova  hora. 
198-202.  P.  dryadeus  (Pers.)  Fr.  Na  dube  a  cere.  Prenčov:  Bardí- 
nová, Baništia.  Mesiackameň. 

203.  204  b.  P.  pubescens  (Schum.)  Fr.  Na  hrabe,  breze.  Prenčov: 
Baništia^  Stankojo  vršok. 

205.  P.  spumeus  (Sowerb.)  Fr.  Na  jabloni.  Prenčov. 
^l"                         205  b.  P.  Schulzeri  Fr.  (P.  Irpex  Schulz.).  Na  dube.  Havran.  Prenčov, 

Durian. 

206.  207.  P.  cuticularis  (Bull.)  Fr.  Na  klene  a  osike.  Prenčov:  Uhel- 
nice, Noviny. 

208 — 212  b.  P.  hispidus  (Bull.)  Fr.  Huba,  ktorou  grznári  kožu  barvia 
na  žlto.  Na  moruši,  jabloni,  orechu.  Prenčov.  Nemce. 

213.  P.  amorphus  Fr.  Na  jedli.  Sitno. 

214.  215.  P.  dichrous  Fr.  Na  dube.  Prenčov :  Široké  prielohy,  Noviny, 
215  b.  P.  crispus  (Pers.)  Fr.  Na  hrabe.  Prenčov:  Bardínová. 
216—220.  P.  adustus  (Willd.)  Fr.    Na  lieske,  hrabe,  osike,  rakjiie, 

Sitno.  Prenčov:  Uhelnice,  Čierne  blata. 

221.  222.  P.  albus  íHuds.)  Fr.    Na  osike,  jabloni.    Sitno.   Baništia. 
223  b.  c.  P.  nidulans  Fr.  Na  dube.  Sitno.  Holík. 

224.  P.  aurantiacus  Peck.  Na  jedli.  Sitno. 

225.  P.  caesius  (Schrad.)  Fr.  Na  jedli.  Sitno. 

226.  227.  P.  lacteus  Fr.  Na  jalši,  osike.  Sitno.  Badan. 
227  b.  P.  chioneus  Fr.  Na  hrabe.  Bardínová. 

228.  P.  stipticus  (Pers.)  Fr.  Na  jedli.  Sitno. 

229.  P.  epileucus  Fr.  Na  buku.  Prenčov:  Uhelnice. 
230—236.  P.  biformis  KÍ.  (P.  pergameneus)   Na  dube,  buku,  lip€*, 

breze.  Prenčov :  Čierne  blata,  Stankojo  vršok,  Bazový  vršok,  Mesiackameň. 
Beluj:  Šmink,  Kalamár. 

236.  P.  imbricatus  (Bull.)  Fr.  Na  dube.  Sitno-Lahotka:  Orlie,  Duriau. 

237—239.  P,  sulphureus  (Bull.)  Fr.  Na  dube,  čereSni.  Prenčov. 

240 — 246.  P.  giganteus  (Pers.)  Fr.  Na  buku,  hrabe,  dube.  Sitno* 
Lahotka:  Nehutín.  Tepličky.  Štiavnica.  Sitno.  Prenčov:  Bardínová. 

247.  P.  cristatus  (Pers.)  Fr.   V  listnatej  hore,  na  zemi.  Sv.  AntaL 

248.  P.  frondosus  (Fl.  dan.).  Na  buku.  Sitno. 

249.  P.  umbellatus  (Pers.)  Fr.  Na  zemi.  Prenčov.  Čierne  blata. 
250—261.  Polyporus  lucidus  (Leyss.)  Fr.  Krásna  huba,  ako  lakovaná, 

najrozmanitejšej  podoby.  Na  dube,  jalši,  lieske!  Krupina.  H.  Šipice.  Sitno: 
Ylčia  jama.  Prenčov :  Babí  potok. 


Digitized  by 


Google 


r 


—  79  — 

^1)2—264.  P.  elegans  (Bull.)  Fr.  Na  buku,  dube.  Sitno.  Holík. 
2í;5— 2r)9.  P.  squainosus  (Huds.)  Fr.  Najväčší  choroš,  ktorý  rastie  i 
na  V-i  in.  šírky.  Na  buku.  Sitno.  Holík.  Dekýš.  Preučov.  S.  Lahotka :  Durian. 

270.  P.  biennis  (Bull.)  Fr.  Na  zemi  okolo  hnilých  koreňov.  Bardínová. 

271.  Fistulina  hepatica  (Huds.)  Fr.  Sriem.  Na  dube.  Havran. 

272.  Boletus  edulis  Bull.  Dubák.  Prenčov. 

273.  Boletus  strobilaceus  Scop.  Sitno. 

n.  Agaricinei.  (Bedlovité.) 

274.  Lenzites  abietina  (Bull.)  Fr.  Na  jedli.  Orava:  Ústie. 
275—277.  Lenzites  sepiaria  (Wulf.)  Fr.  Na  jedli.  Sv.  Antol.  Forma 

iihnorinaliS;  tiež  odtiaľ. 

278.  279.  Lenzites  betulina  (L.)  Fr.  Na  dube,  hrabe.  Prenčov:  Stan- 
kojo  vršok,  Balov  kút. 

280—282.  Schizophyllum  commune  Fr.  Olšovka.  Na  hrabe.  Prenčov. 

283—286.  Panus  rudis  Fr.  Na  buku  a  dube.  Badan.  Prenčov. 

287.  Mycena  corticola  Pers.  Na  kôre  dubovej.  Prenčov. 

288.  Pleurotus  applicatus  Fr.  Na  kôre  dubovej.  Sitno:  Vlčí  trh. 
289—292.  Pleurotus  ostreatus  Jacq.    Hliva.   Na  dube,  buku,  osike, 

bressť.  Sitno.  Holík.  Prenčov:  Uhelnice. 

293.  Cantharellus  cibarius  Fr.  Stroček,  kuriatko.  Prenčov. 

294.  Russula  spec.  Plávka.  Ciruvka.  Krajom  lesov.  Sitno. 

295.  Armillaria  mellea  Fl.  dan.  Václavka.  V  záhradách.  Prenčov. 
295  b.  Mycelium  k  Václavke:  Rhizomorpha  subterranea  Fr.  Z  bane 

Štiavnickej. 

296.  Armillaria  mucida  Schrad.  Na  hrabe.  Prenčov:  Baništia. 

297.  298.  Pholiota  squarrosa  Miill.  Prenčov. 

299.  300.  Lepiota  excoriata  Schaeíf.  V  záhradách.  Prenčov. 

301.  Lepiota  cepaestipes  Sow.  V  záhradách. 

IIL  Gasteromycetes.  (Prašné  huby.) 

302.  Phallus  impudicus  L.  Jelenia  smradlavá  huba.  Prenčov. 

303.  303  b.  Scleroderma  vulgare  Fl.  dan.  Prenčov.  Kotliny. 

3i>4.  Hysterangium  stoloniferum  Tul.  Prenčov.  Jalšava.  Nové  pre 
Uhorsko  1 

:]í)5— 308.  Lycoperdon  caelatum  Bull.  Prchavica  plná  i  prázdna. 
Obecná.  Prenčov. 

>i09.  Lycoperdon  Bovista  L.  Len  capillicium.  Prenčov.  Zlatný  vrch. 

310.  Lycoperdon  gemmatum  Batsch.  Prenčov. 

310  b.  Cyathus  striatus  (Huds.).  Holík. 

IV.  Thelephorei.  (Plesniakovité.) 

31 L  Corticium  tiocculentum  Fr.  (Cyphella  ampla  Leg.)  Na  osike. 
Sitno. 

Digitized  by  VjOOQIC 


—  80  — 

312.  313.  Coľticium  puteanum  (Schumach.)  Fr.  Na  jedli.  Sitno. 

314.  Corticiuín  salicinum  Fr.  Na  rakyte.  Sitno-Lahotka. 

315—320.  Stereum  hirsutum  (Willd.)  Pei-s.  Na  dube,  hralje,  jalái* 
Prenčov:  Hlava,  Kotliny,  Havran.  Sitno.  Holík. 

321.  Stereum  tabacinum  (Sow.).  Na  buku.  Prenčov:  Stankojo  vršok. 

322  a.  b.  Stereum  rugosum  Pers.  Na  dube,  hrabe.  Prenčov:  Čierne 
blata.   (Podoba  sväteničky.  Šmink.) 

323.  Stereum  insigne  Bres.  Na  dube.  Baništia. 

324.  Stereum  lacteum  Quél.  Na  buku.  Prenčov:  Uhelnice. 

325.  326.  Stereum  insignitum  Quél.  Na  buku.  Prenčov:  Mesiatkaiiieň. 

327.  Stereum  frustulosum  Fr.  (V  obraze :  rámik  obrazu  z  dub.  tlľe\  a, 
myceliumom  tejto  huby  napadnutého.)  Na  dube.  Sitno. 

328.  Thelephora  terrestris  Ehrh.  Plesniak.  Prenčov.  Havran, 

329.  Melampsora  Goeppertiana  Thum.  Na  brusnici.  Orava.  Ústie* 

V.  HydneL  (Loôákovité.) 

330.  Phlebia  spec.  Na  Polyporuse  pinicolus.  Sitno. 

331.  Radulum  quercinum  Fr.  Na  dube.  Šmink. 

332 — 334.  Radulum  orbiculare  Fr.  Na  čerešni,  jarabine.  Sitno,  Pren- 
čov: Bardínová.  Dolina. 

335.  Irpex  obliquus  (Schrad.).   Na  dube.   Prenčov:    Kamenný  vrch. 

336.  Irpex  paradoxus  (Schrad.).  Na  breze.  Sitno. 

337.  338.  Irpex  sinuosus  Fr.  Na  osike.  Sitno. 

339 — 346  b.  Irpex  lacteus  Fr.  Na  dube  a  buku.  Sitno.  Lahot-ská 
bukovina.  Prenčov:  Kopaničky.  Stankojo  vršok.  Uhelnice. 

347.  348.  Hericium  alpestre  Pers.  Na  jedli.  Sitno.  Petrova  hora, 

349 — 352.  Hydnum  flavicans  Bres.  n.  spec.  Na  dube  pod  kinou. 
Prenčov:  Stankojo  vršok,  Na  háj. 

353.  Hydnum  cirrhatum  Pers.  Na  buku.  Sitno,  Medvedzia. 

354 — 356.  Hydnum  Schiedermayri  Heuff.  Na  jabloni.  Prenčov. 

357.  Hydnum  Erinaceus  Bull.  Na  dube.  Prenčov.  Kopaničkj'. 

358 — 361.  Hydnum  coralloides  Scop.  Na  dube,  buku,  jedli.  Pronfov: 
Uhelnice.  Lahotská  bukovina. 

362 — 364.  Hydnum  suaveolens  Scop.  Orava.  Ústie.  Prenčov:  Uluílniee. 

365.  366.  Hydnum  pudorinum  Pers.    Na  dube.  Prenčov:    Ubelnicť?. 

367.  Hydnum  diversidens  Fr.  Na  hrabe.  Prenčov.  Uhelnice, 

VI.  Pyrenomyčetes. 

368—370.  Hypocrea  fungicola  Karst.  Na  hube  brezovej.  (Polyponiiä 
betulinus  (Bull.)  Fr.  Sitno. 

371  a.  b.  Nectria  cinnabarina  Tode.  Na  klene.  Prenčov:  Mesiac- 
kameň.  (Prvé  štádium,  Tubercularia  vulgaris  Tode.) 

372.  Valsa  spec.  Na  kôre. 


Digitized  by 


Google 


—  81  — 

373.  Daldiuia  concentrica  Ces.  et  De  Not.  Na  hrabe.  Prenčov :  Kiepa. 
374 — 378.  Xylaria  polymorpha  L.  a)  acrodactyla  N.  P)  hypoxylea  N. 
Na  dube,  hrabe.  Sv.  Antol.  Prenčov:  Bardínová. 

379.  Hypoxylon  coccineum  Bull.  cum  Isaria  uinbrina  Pers.  Na  hrabe. 
Pieučov:  Háj. 

VII.  Rozmanité. 

380.  Gymnosporangium  juniperinum  L.  Na  borievke.  Prenčov. 

381.  Exidia  repanda  Fr.  Na  buku.  Prenčov:  Uhelnice. 

382.  Tremella  mesenterica  Retz.  Na  hrabe.  Sitno. 

383.  Auricularia  sambucina  Mast.  Na  dube.  Badan. 

384.  Helvella  esculenta  L.  Chrapáč.  Sitno:  Pastierska. 

385.  Helvella  lacunosa.  Afzel.  Sitno. 

386.  Morchella  esculenta  L.  Sitno.  Havran. 

387.  Peziza  aeruginosa  P.  Na  hrabe.  Prenčov:  Uhelnice. 

388.  Phyllosticta  cruenta  (Fr.)  Kxr.  Na  Polygonatura  vulg.  Sitno. 

389.  Exoascus  deformans  (Berkeley).  Na  čerešni.  Hostec.  Viac  kusov 
I>ľtíľozmanitej  podoby;  jeden  úplne  ruke  podobný. 


\     Ml. 


Vni.  Myxomyceteae  (Myxogasteres). 

390.  Ceratiura  mucidum  (Pers.)  Rohuška.   Na  hnilom  dreve.    Sitno. 

391.  392.  Ceratiura  poroides  Alb.  et  Schw.  Na  jedlovom  dreve.  Sitno. 

393.  Licea  flexuosa  Pers.  Na  Corticium  pubescens.  Sitno. 

394.  Tubulina  cylindrica  (Bull.)  Na  trúchlom  dreve.  Bahništia. 
395—397.  Lindbladia  effusa  Ehrenbg.  Na  jedlovej  daske.  S  v.  Antol. 
398  a.  b.  Clathroptychium  rugulosum  (Wallr.).  Na  dreve.   Prenčov. 
399.  Cribraria  rufa  Roth.  Rešetovka.  Na  pni.  Sitno. 

400 — 402.  Cribraria  intricata  Schrad.  Na  pni.  Sitno. 

403.  Dictydium  cernuum  (Pers.).  Na  jedli.  Sitno. 

404.  Perichaena  strobilina  Alb.  et  Schw.  Turiec.  Blatnica. 

405.  Perichaena  corticalis.  Batsch.  Prenčov:  Baništia. 

406.  Comuvia  circumscissa  Wallr.  Na  kôre.  Prenčov.  Koladka. 

407.  a.  b.  Arcyria   punicea  Pers.  Vyvalitka.    Na  trúchlora   dreve. 
Pnmčov. 

407  c.  Arcyria  cinerea  Bull.  Na  dreve  a  raachu.  Prenčov :  Bohojo  vršok. 

408  a.  b.  Arcyria  pomiformis  Roth.  Na  jedli.  Prenčov. 
409.  Arcyria  incamata  Pers.  Na  haluziach.  Prenčov :  Hlava. 

410  a.  b.  Arcyria  nutans  (Bull.).  Na  jalši.  Prenčov:  Nemcov  potok. 

411.  Lycogala  Epidendron  L.  Vlčie  mlieko.  Na  hrabe.  Široké  prielohy. 

412.  413.  Trichia  fallax  Pers.  (Plasraodium.)  Na  jedli.  Sitno.  Petrova 
ora. 

413  b.  Trichia  scabra  Rostaf.  Prenčov.  BardínoVc4. 

6 


Digitized  by 


Google 


-  82  — 

414.  Trichia  varia  Pers.  *  *) 

415.  Trichia  chrysosperraa  (Bull.).  * 
416  b.  c.  Trichia  contorta  (Ditm.).  * 

417.  Heraiarcyria  rubiformis  (Pers.).  * 

418.  Hemiarcyria  clavata  (Pers.).  * 

419.  Hemiarcyria  serpula  (Scop.).  * 

420.  Amaurochaete  atra  (Alb.  et  Schw.).  * 

421.  422.  Reticularia  Lycoperdon  Bull.  * 
423 — 425.  Stemonitis  fusca  Roth.  Pazdorka.  * 

426.  Stemonitis  fen-uginea  Ebg.  * 

427.  Comatricha  typhina  Roth.  f 

428.  Comatricha  nigra  (Pers.).  f 

429.  Comatricha  Friesiana  de  Bary.  f 

430.  Lamproderma  physaroides  Alb.  et  Schw.  f 

431.  Lamproderma  columbinum  (Pers.)  f 

432.  Brefeldia  maxima  (Fr.).  f 

433.  Diachaea  leucopoda  (BulL).  f 
433  b.  Spumaria  alba  (BulL).  f) 

434.  Didymium  serpula  Fr.  f 

435.  Didymium  Clavus  (Alb.  et  Schw.).  f 

436.  437.  Didymium  squamulosum  (Alb.  et  Schw.).  f 

438.  „  „  f.  leucopus  Schr.  f 

439.  „  „  f.  herbarum  DC.  j 

440.  441.  Chondrioderma  ttorifonne  (BuU.)  Rostk.  f 

442.  Tilmadoche  nutans  (Pers.)  f 

443.  Tilmadoche  mutabilis  Rostaf.  j 
443  b.  Leocarpus  fragilis  (Dicks.).  f 

444.  445.  Craterium  leucocephalura  (Pers.).  Ceratka.  f 
446.  Physarum  gyrosum  (BulL).  f 

447  a.  b.  Physarum  sinuosum  (BulL).  y 
448.  449.  Badhamia  hyalina.  (Pers.).  y 
450.  Fuligo  septica  (L.)  Gm.  f 


Faječník  z  huby  Polyporus  fomentarius  (L.)  Fr.  Viac  kusov,  čo  na§ 
lud  volá  „hlasom"  a  potrebuje  na  práchno;  v  rozpukaných  sviežich  bukoclL 


')  *  označené  nachodia  8a  na  hnilom  a  trúchlom  dreve.  Prenčov.  Sitno.  — 
t  označené  nachodia  sa  na  hnilom  a  trúchlom  dreve,  na  tráve,  machu  v  Prenčovc  a 
okolo  Sitna. 


Digitized  by 


Google 


Ľudová  liečba  v  Tufci. 

(Pokračovanie  z  11.  roč.,  sv.  II.) 
Podáva  dr.  J,  Petrikovich, 

169.  Všelijakého  mäsa,  aké  sa  v  jatke  dostane  kúpiť,  spolu  navariť 
a  chorému  dať  piť  tú  polievku,  odporúčajú  proti  žltačke  v  Žabokreksídi, 

170.  Kňazov  múd,  bršlen  (Evonymus  europeus  L.),  ovocie  jeho  po- 
tĺcť,  s  maslom  na  masť  rozrobiť,  proti  chrastám  v  tvári  detí  odporóčajii 
v  Dolnom  Jasene. 

171.  Teplý  popol,  zašitý  vo  vrecúšku,  prikladá  sa  zvonku  proti 
boleniu  zubov. 

172.  TahaJcovij  list,  alebo  kúsok  cigary  uvariť  a  ten  odvarok  vypiť 
na  dávenie  proti  pokazenému  žalúdku,  radia  v  Tm-anoch. 

173.  Majer ánkovým  (=  Origanum  majorana  L.)  odvarkom  smý^njú 
hlavy  na  homporu  (eccema)  nezdravých  detí  v  Štiavnické. 

174.  Bálsamhiku  menujú  v  Priekope  aj  lakáčom  (Inpatiens  nolí  tj\ii- 
gere  L.)  a  upotrebujú  ho  ako  odvarok  proti  zrádniku  pri  deťoch. 

175.  Ked!  niekomu  z  očú  príde,  dá  si  prosiť  od  tej  osoby,  ktorú  mu 
v  podozrení,  že  mu  od  nej  z  očú  prišlo,  kúsok  vlasov  s  hlavy.  Tiet*)  !^a 
spália  a  nemocný  sa  nimi  okadí.  V  Sv.  Martine  známe. 

176.  Proti  zapáleniu  očí  radia  na  Vrútkach  na  tvrdo  uvarené  vnjľr 
obieliť,  pozdĺž  prerezať,  žítok  vybrať,  jeho  jamku  cukrom  posypať  a  talí 
jamkou  na  oči  priložiť.  Takto  pristroj ené  a  zaviazané  nosí  sa  za  deň 
a  noc. 

177.  Medvedím  sadlom  mastia  väčším  deťom,  ktoré  sa  v  nocí  po- 
sykujú,  brucho  nad  mechúrom,  v  Príbovcach. 

178.  Cmar  s  rascou  dávajú  piť  šestonedielkam,  hneď  po  pôrodť  na 
prečistenie,  v  Trebostove. 

179.  Tiež  tam  je  vo  zvyku,  ked  sa  žena  zle  Ťažie  (rodí),  rodičku  do 
plachty  na  zem  položiť;  každý  konec  plachty  chytí  jedna  žena  a  tak 
kolíšu  rodičku  ako  malé  dieťa,  —  že  vraj  ľahšie  zľahne. 

180.  Na  posilnenie  bôľov  k  pôrodu,  alebo  na  odstránenie  lôžka  i  po- 
stieľky) dávajú  do  fľaše  dúchať,  alebo  rodí  medzi  dvoma  stoličkami. 
Tiež  tam. 


1 


Digitized  by 


Google 


-  B4- 

181.  Štrkdc  z  raže  (ThlaspiV)  varia  a  nad  ním  kážu  sa  pariť,  ketf 
komu  v  hlave,  resp.  v  ušiach   hučí.   Aj  proti  hluchote.    Sv.  Martin. 

182.  Šamutinou  z  hovädzieho  mäsa  potierajú  homporu  v  Jahorkíkadi. 

183.  V  Priekope  zakazujú  pred  ubehnutím  prvého  roka  deťom  vlasy 
strihať,  aby  vraj  hostec  nedostaly  alebo  nepohly. 

184.  Suché  hrušky  variť  a  ten  odvarok  piť  odporúča  sa  proti  laxe 
(behavke)  v  Nolčove. 

185.  Upáleným  a  na  drobnú  múčku  potlčeným  hrachom  posýpajú 
popáleniny  v  Sv.  Martine. 

186.  Bakovou  masťou  mastia  malým  deťom  slabiny,  keá  majú  bôl» 
koliku,  na  Vrútkach. 

187.  Paradajku  rozpučenú  prikladajú  na  rany,  na  ťahanie. 

188.  V  Záturčí  a  v  Štiavnické  prikladajú  široký,  hustý,  rohový  hľo- 
beň,  alebo  aj  viac  takých  hrebeňov,  na  prsníky,  ked  deti  odstavia,  iiby 
matka  mlieko  ztratila. 

189.  Proti  krvotoku  pijú  v  Belej  mačí  chvostík, 

190.  Na  popukané  hlávky  prsníkov  dávajú  v  Belej  banský  loj, 

191.  Temian,  .zrnko  soli  a  blenov/í  semä  vkladajú  do  belavých  zubov. 
Tiež  tam. 

192.  Samoktjškii  (kyslé  sadnuté  mlieko)  medzi  dve  handričky  vloženú, 
prikladajú  na  zapálené  opuchliny  v  Priekope.  (Phlegmone.) 

193.  Proti  nárazu  (opuchlina  od  udretia)  prikladajú  v  Sv.  Martine 
ovsenú  miíku  so  špiritusom  rozrobenú. 

104.  Podbel  fajčiť  radia  v  Sv.  Martine  proti  záduchu. 

195.  V  Zniove  radia  proti  klaniu  boku:  ten  bok,  v  ktorom  kolo, 
obnažiť  a  obrátiť  proti  slnku,  aby  tam  úpal  dostal. 

196.  Kostrnky  z  čerešien  radia  v  Sv.  Martine  variť  a  ten  oilvar  vy- 
piť, proti  kašiu  od  zapálenia  hrdla. 

197.  Do  parenej  kaše  s  priesnym  zelím  (Senecio  vulgaris  L.)  okrú- 
cajú  údy  na  žíhlavník  (urticaria)  nezdravého  v  Košťanoch. 

198.  Hlinu  s  octom  prikladajú   na  boky  proti  klaniu  na  Vrútkach. 

199.  Do  bobovníka  ohliadajú  brucho  ženským  v  šestonedeli,  keJ  sa 
na  bôle  ponosujú,  na  Bystričke. 

200.  Ulož  nik  (Lysimachia  numularis  L.)  a  nechtík  spolu  uvaria  a 
jeho  odvarok  dávajú  piť  proti  slabým  pôrodným  bôlom  v  Rakovt\ 

201.  V  Rakove  varia  rozchodník  a  odolen  v  sladkom  mlieku  a  pri- 
kladajú na  prsníky  na  ztratenie  mlieka. 

202.  V  Štiavnické  koňským  špikom  mastia  opuchliny  v  kolízne  (po- 
robeninu);  alebo  aj  vešticu  hladajú,  aby  tú  chorobu  (porobeninu)  zaíítala 

203.  Pušný  prach  dávajú  piť  s  vodou  proti  vražobníku  ((^pilopsii 
v  Priekope. 

204.  Slez  na  mlieku  upariť  a  na  brucho  prikladať  proti  kolike*  0*1 
porúčajú  na  Dubovom. 


Digitized  by 


Google 


—  85  — 

áí>5,  Dechef  so  sladkým  mliekom  dávajú  piť  proti  hlístam  v  Sv. 
Martine. 

2UtJ.  Troti  zrádniku  radia  v  Sv.  Martine  košeľu  tak  chorého  dieťaťa 
vo  troje  rozdrapiť  a  na  chodník  (do  najtvrdšej  zeme)  zakopať. 

2íí7.  Ärfe^n  lístkov  zimozehmi  (Vinea  minor  L.)  palcom  a  prostred- 
ným prstom  pravej  ruky  vziať,  uvariť  v  mlieku  a  dať  vypiť  proti  zrád- 
niku radia  na  Bystričke. 

208.  3IlieJiO  osličie  odporúčajú  piť  na  Bystričke  proti  somárskemu 
kiišľu, 

209.  Srsť  zo  somára  na  masle  upražiť,  na  prášok  potĺcť  a  s  cukrom 
vypiť,  rádiu  proti  somárskemu  kašiu  na  Bystričke. 

210.  Vo  Valci  na  rukách  a  nohách  palce  hodvábom  posťahujú  proti 
krvotoku  rodičiek;  alebo  im  prikladajú  krvavník  na  brucho. 

21 L  Tiež  tam  paria  pradivo  (lan,  konope)  a  teplé  prikladajú  na 
brucho  ženám,  keď  sa  postielka  opozdieva,  alebo  bôb  sušia,  tlčú  a  tú 
múku  s  teplou  vodou  na  cesto  pripravia,  tohoto  na  handričku  natrú  a 
na  brucho  prikladajú. 

212.  Hmehlinu  (Anthriscus  vulgaris  Pers.),  alebo  orechový  list,  i  ka- 
pustný list  z  hlávok  bielej  kapusty,  prikladajú  na  prsníky  alebo  sťahujú 
prsnfk7  vo  Valci  na  ztratenie  mlieka.  V  Belej  aj  surovú  kapustu  zo  suda 
tým  cielom  upotrebúvajú. 

2i;:}.  Starú  hrindzn  (horkú)  aj  oštiepok  odporúčajú  jesť  na  Bystričke 
proti  kašIu. 

214.  Zelené  horievhy  (Juniperus  communis  L.)  na  hrubo  potlčené, 
v  gete  močené,  potrebujú  v  Sklabine  na  potieranie  omdletého  tela  a 
ustatých  údov. 

215,  Rozchodnílíom ,  čistconi  a  kúskom  mkm  kadia  v  Štiavnické 
opnchlé  údy. 

21 1>.  Silš  so  živicou  (samotečená  smola  z  jedle  alebo  svrčiny)  a  s  lo- 
jom m  masť  pripravený,  prikladajú  v  Dianovej  na  vredy. 

217.  Vdperia  so  smotánkou  prikladajú  na  vredy  k  vytiahnutiu  stržňa 
v  Košfíiuoeh. 

218.  Cibuľu  8  mydlom  v  sladkom  mlieku  varenú  prikladajú  na  slzké 
rany  v  Košť^noch. 

21í).  Koreň  horca  (Gentiana  lutea  L.)  variť  vo  vode  a  podávať  na 
pitie  proti  pokazenému  žalúdku  kážu  v  Priekope. 

22ťK  Blenom-  (Hyoscyamus  niger  L.)  kadia  tvár  proti  boleniu  zubov 
v  iJuliciach. 

221.  Čakanku  J  celú  bylinu  aj  s  koreňom,  uvaria  a  odvarok  dávajú 
piť  ženám  proti  ženskému  krvotoku  v  Sv.  Michale,  a  myslia,  že  ak  je 
matka  zímitá,  že  od  čakanky  narastie. 

222,  ŕ'ervený  j^ečatný  vosk  s  kašou  (krúpami)  uvarený  užívajú  v  Pod- 
lí ratlf  proti  laxe. 


Digitized  by 


Google 


—  86  — 

!^23.  Dubovú  Jcôru  (Quercus  peduiic.  L.)  uvariť  a  ten  ndvarok  po 
lyžici  užívať  viac  ráz  denne,  radia  proti  rezáku  vo  ValŕL 

224.  Bodliak  (Carduus  acanthoides  L.)  a  drohw  králi hf  (^Bellis 
peremiis  L.)  varia  a  ten  odvarok  pijú  v  Sv.  Martine  proti  záduchu. 

225.  Chren  narajbaný,  s  medom  a  bielou  cibulou  smieéauý,  dávajú 
uživaf  v  Sv.  Maitine  proti  kašiu  v  záduchu. 

226.  V  mocmci  (Carlina  acaulis  L.)  kúpajii  deti  v  suchotách  (zaati^ 
ľíilý  i'^ťievny  katarrh)  v  Martine.  Proti  tej  samej  nemoci  odporúčajú  a| 
v  obaľe  kúpať. 

227.  Ženskifw  mliekom  zastrekujú  bolavé  oči  defom  v  KTaranoch  a 
v  Priekope. 

228.  Materinu  dúHu  varia,  tým  odvarkom  hlavu  kropia  a  lio  aj  pijú 
proti  holeniu  hlavy  a  pomätenosti  v  Turanoch. 

:Í29.  Hohúmcú  krv  odporúčajú  v  Sv.  Martine  na  potieľaiiie  hradovíc, 
aby  zkapaly.  Tým  cielom  sa  tu  ešte  každodenné  obly^íovanie  bradovíc 
odporúča,  alebo  ich  aj  kriedou  potierajú. 

230.  Svätojánsky  chlieb  dávajú  jesť  proti  hnačke  v  Štiavnické. 

231.  Parenie  nad  vareným  (sviňským)  bôbom  (Vicia  Faba  L.)  í»d- 
porúčajú  v  Turanoch  proti  hučaniu  v  ušiach. 

232.  3Irkev  narajbať  a  prežmýkaním  cez  plátno  z  nei  tlocíelenň  šfeívu 
oGukrif  a  podávať  malým  deťom  proti  kt^šlu,  radia  v  Košfanoclh 

233.  Harmanecký  jwominni,  trnkový  kvet  a  kôpor,  ako  čaj  varia  a 
piť  dávajú  proti  kolike,  od  vetrov,  v  Sv.  Martine. 

234.  Kafor  s  páleným  pijú  na  Bystričke  proti  opuchlim\  (Hydrops.) 

235.  Rascu  žujú  a  prežierajú  proti  napínaniu;  malým  deťom,  ktíné 
na  stavené  vetry  trpia,  do  úst  zaduchujú  paru  zo  sožutoj  rasce  (Sv. 
Martin  J. 

236.  Konopné  povesno,  onucu  alebo  štrimfiu  okrúiajú  okolo  hnila: 
Itroti  zapáleniu  hrdla  (Sv.  Martin). 

237.  Kelový  list  maslom  namastiť  a  ním  dieťa  obložiť  radia  proti 
zdutiii  (Košťany,  Jahodníky). 

238.  Suchotník  (?),  sťahák,  (Convolvulus  sa^pium  L.)  iiiocmľu  a 
rascu  varia  do  kúpela  pre  deti  na  suchoty  trpiace  (Iíyspepsiaj  cbron. 
«íastro-enterit.)  v  Jahodníkach. 

239.  Jelšový  list  (Almus  glutinosa  L.)  prikladajú  na  rany  na  nohách 
v  S  v,  Martine,  a  krvavnik  v  Sučanoch. 

240.  Papriku  so  špiritusom  smiešanú  cez  plátenko  prikladať  na  líce, 
proti  boleniu  zubov  radia  v  Beniciach. 

241.  V  Jahodníkach  popálené  údy  mastia  dreveným  olejom  a  po- 
sýpajú drobno  tlčeným  jedľovým  uhlím. 

242.  Ked  komu  tečie  krv  z  nosa,  v  Martine  radia  ruku  z  tej  stran> 
/dvílmutú  hore  držať,  z  ktorej  nosovej  dierky  krv  teči<\ 


Digitized  by 


Google 


—  87  — 

248.  Proti  krvácaniu  z  nohy  radia  v  1^-íbovcach  šesták  na  to  miesto 
priložiť. 

244.  Omrzliny  zaväzujú  v  Sv.  Martine  do  surovej  kapusty  zo  suda 
a  flo  hliny. 

245.  Samokýsht  (sadnuté  kyslé  mlieko)  medzi  handričku  poklásť  a 
prikladať   na  bolavé  oei,  alebo  kecT  čo  padlo  do  oka,  radia  v  Priekope. 

246.  V  Príbovcach  na  boľavé  oči  radia  zašiť  do  vrecúška  riečneho 
jfwsku  a  studený  na  oči  prikladať. 

247.  Šííšovú  masť^  včelný  šúš  s  masťou  (maslom,  šmalcom)  rozrobený, 
I>ľi  klada  ju  v  Sv.  Martine  na  hrdlo  proti  opuchlinám  žláz  za  uchom  (pa- 
rotitis  idiopatica). 

248.  Z  čoho  sa  chorý  strávil  (od  čoho  na  žalúdok  ochorel),  to  (jedlo) 
nech  prepočie  a  s  opaprikovaným  páleným  nech  užije.  Ked  na  pr.  niekto 
si  žalúdok  s  praženou  husacou  krvou  pokazil,  nech  husacú  krv  prepečie 
a  ua  hore  udaný  spôsob  užije.  Radia  na  Tmove. 

24U.  Vozovil  masť  (kolimahu)  prikladajú  na  nohy  proti  lišajom 
(Eccema  s(}uamosum)  v  S  v.  Martine. 

25(L  Oparené  telo  posýpajú  v  Martine  solou  a  popolom  a  potom 
mastia  dreveným  olejom.  - 

251.  Kožku  z  vajca  priliepajú  na  popálené  miesta  v  Sv.   Martine. 

252.  I*roti  uštipnutiu  hadom  odporúčajú  v  Belej  do  vreca  žiab  na- 
chytať a  uŔtipnutý  úd  dnu  medzi  ne  položiť. 

2ôŕ],  Vrahcachice  s  mliekom  dávajú  deťom  na  prehnanie,  ked  trpia 
na  koliku,  po  kávovej  lyžičke,  v  Záturčí. 

254.  Naškrabanú  hriedn  s  mliekom  alebo  pivom  užívajú  proti  gon- 
norrhoe, 

255.  Kap^Hsfnicou  umývať  radia  svrabovitého  v  Košťanoch;  v  ka- 
pustnici svetlý  liadok  uvariť,  2  páčky  tabaku  pridať,  tiež  proti  svrabu 
má  byť  d(>t)ré  —  v  Markoviciach.  V  Žabokrekách  zase  čistým  svetlým 
liadkom  natierajú  svrabovitého. 

250,  Bormcú  masť  (tuk)  užívajú  na  Bystričke  proti  kašiu,  dotyčné 
proti  suchrjtám. 

257.  Živoohnový  kvet  so  sladkým  mliekom  po  kávovej  lyžičke  užívať 
dávajú  malým  deťom  proti  zrádniku  (Sv.  Martin). 

258.  Vrdror  s  rintdriou  pijú  ako  odvarok  aj  proti  pokazenému  ža- 
lúdku v  Podhradí. 

259.  Bosou  z  obloka  potierajú  lišaje  (eccema  marg.)  v  Jahodníkach. 
2t5U.  Drevko  s  metly  na  ohni  zapáliť,  aby  žeravý  uhlík  ostal,  a  tým 

vypáliť  bnidovice  na  rukách  kážu  v  Príbovcach. 

201.  X  mocnice  koreň  usušiť,  potĺcť  a  so  sviňskou  masťou  rozrobiť, 
a  takto  pripravenou  masťou  mastiť  chrasty  na  hlave  malým  deťom,  radia 
v  Bdej. 


Digitized  by 


Google 


—  88  — 

261.  V  tmďorej  rode  (pri  páleniciach)  kúpajú  v  Belej  Tudí  na  za- 
staralý plúcny  kataiTh  tipiacich. 

263.  Huby,  hríby  (Boletus  edulis  Bull.)  nasušené  opariť  a  také 
teplé  porozkladať  a  uviazať  okolo  hrdla  detí,  trpiacich  na  hrče  pri  chrípke, 
alebo  šarlachu,  odporúčajú  v  Sv.  Martine. 

264.  Laliovff  lís^iol',  na  razovom  pálenom  močený,  slúži  na  kropenie 
poslabených  očí. 

265.  Cviklovej  Šťavy  (saftu)  nažniíkať,  s  pridaním  pár  kvnpdk  octu 
a  trochu  bieleho  liadku  na  gurglovanie  odporúčajú  proti  haleniii  hnik 

266.  Figy  v  sladkom  mlieku  uvariť  a  tým  gurglovať  tiež  proti  bo- 
leniu hrdla  odporúčajú. 

267.  Na  zatvrdnutie,  alebo  zapálenie  prsníkov  v  šestonedelí  prikla- 
dajú hlinu  s  octom  (Sv.  Martin). 

268.  Borievkovým  olejom  mastia  okolo  pupka  malým  defom,  ked 
majú  hlísty;  že  sa  vraj  od  toho  popučia! 

269.  Koreň  Uštenca  (líštenec)  (V)  na  masle  upražiť,  potlcí  a  tým 
posýpať  chrasty  deťom  na  hlave  radia  v  Belej. 

270.  Rascové  plevy  s  steplou  vodou  v  handričke  prikladajú  na  ža- 
lúdok, proti  kŕčom  žalúdkovým,  v  Turanoch. 

271.  Na  bolavé,  dopukané,  pressaté  hlávky  prsníkov  radia  (v  Sv. 
Martine)  do  škrupín  vlaského  orecha  kúsok  namasteného  plátenka  polužiŕ 
a  na  bolavé  hlávky  prikladať. 

272  Črvotocou  zasýpajú  popreté  miesta  malým  deťom. 


Digitized  by 


Google 


„Rozmlúvání  mládence  se  smrtí". 

z  cechmistroYských  pohrabných   » vinšov  a  rečí«   v  Trenčiansku. 
Podáva  Joz.  L.  Holuby, 

Nielen  v  Bošáckej  doline,  ale  aj  inde  v  Trenčiansku  a  Nitriansku 
n  evanjelikov  sú  pohrabné  cechy,  na  čele  majúce  cechmistra  a  mládkov, 
ktorí  opatrujú  umrlčie  rúcho  k  pokrytiu  rakve  a  smolné  alebo  živicové 
fakle,  horiace  pri  sprievode  pohrabnom,  od  domu  až  po  hrob.  Že  som 
tie  prímluvy  a  vinše  cechmistrovské  k  uverejneniu  poslal  do  Prahy :  tedy 
tu  zvyky  a  obyčaje  pohrabné  spomínať  a  tie  „vinše  a  reči**  znovu  uvádzať 
nemôžem.  V  jednom  rukopise,  takéto  „vinše**  obsahujúcom,  nachodia  sa 
aj  daktoré  pohrabné  piesne  a  verše,  ktoré,  ked  je  mrtvé  telo  v  dome  vystreté, 
spievajú,  a  tie  verše  cechmister,  obyčajne  až  po  pohrabe,  na  kare  reční. 
Podávam  tu  jednu  takú  rýmovačku  od  neznámeho  pôvodcu,  ktorá  sa  ne- 
spieva, ale  reční,  a  síce  po  pohrabe  mládenca.  Odpis,  ktorý  som  mal 
v  rukách,  je  veľmi  chybný,  a  o  akomsi  pravopise,  alebo  aspoň  o  dôsled- 
nom spôsobe  písania,  prepisovatel  nemal  ani  potuchy ;  preto  neprepisujem 
ho  BO  všetkými  chybami,  ale  tak,  ako  ho  cechmistri  pri  rečnení  vyslovujú. 

Ilozmlúváni  mládence  se  smrtí, 

Ješťe  sem  byl  krásny,  mladý. 
Pustila  se  smrť  do  zvady 

Se  mnú,  ješťe  zdravým,  mladým: 

Ach,  CO  si  já  včil  poradím  V 
Že  mi  nedá  dele  žíti; 
Nu,  čože  já  mám  činiti? 

Nevím,  CO  sem  ti  zavinil, 

Abych  ješťe  v  sveťe  nežil. 

Co  ty  smýšláš,  smrti,  smrti, 

^  Snád  já  mladý  mám  umríti? 

Budem-li  se  môcť  vymluvitV 

Nemám,  nemám  chuti  s  ní  jít. 
Co  bys  nemel  jaké  chuti. 
Musíš  se  mnú  predce  jíti; 

Já  sem  si  tak  rozmyslela, 

Abych  ťe  já  umorila. 


Digitized  by 


Google 


—  90  - 

Musím  fe  já,  mládence,  vzít, 
Musíš  se  mnú  do  hrobu  jít; 

Nebudeš  dél  v  sveťe  žíti, 

A  tvú  mladosť  užívati; 
Neb  si  mladý,  samopašný, 
Život  vedeš  roztopašný; 

Nechceš  ani  slúžit  Bohu, 

Dokud  ty  máš  mladosť  svoju; 
Na  mne  ani  nepomyslíš, 
Že  ty  mladý  umrít  musíš; 

A  že  já  mám  také  právo, 

Vzít  mladého,  jak  starého. 
Smrti,  smrti,  čo  ty  smýšláš, 
Když  mladého  nahováraš? 

Já  jsem  mladý,  zdravý,  silný, 

Asnád  bych  já  šel  do  jamy? 
Škoda  by  mne  ješťe  bylo, 
Aby  moje  ťelo  hnilo. 

Já  sem  mladý,  pekné  tvári, 

Ješťe  žily  ve  mne  hrají. 
Ješťe  krev  má  po  mne  behá. 
Rada  by  si  povolila; 

A  ty  ji  chceš  zastaviti, 

A  její  beh  uraoriti. 
Čože  je  mňe  po  tvé  krvi. 
Že  ti  behá  prez  tvé  žily? 

Byť  ti  ony  jako  hraly: 

To  musí  byt  po  mé  vúli. 
Jen  se  pristroj,  mládenčeku, 
Nedámť,  nedámť  dele  veku; 

Nebo  já  mám  také  právo, 

Vzít  mladého,  jak  starého. 
Já  múžem  vzít  mladú  pannu, 
Velmi  peknú,  pristrojenú; 

Nemúže  mi  povedeti. 

Že  nemúže  se  mnú  jíti; 
Nebo  múžem  všechňech  brati. 
Starých,  mladých,  ba  i  deti. 

To  právo  sem  v  raji  vzala: 

Já  musím  byť  v  ňem  vždy  stála. 
Nemúžem  ho  ja  zmeniti, 
Pokud  bude  človek  žíti; 

A  to  jest  má  radosť  velká, 

Když  múžem  vzíť  mládenčeka, 
Který  se  jen  svetu  smeje, 
A  na  mne  si  nespomene: 

Že  sem  já  vždycky  hotová, 

Duši  odebrat  od  ťela. 
Zdáliž  mladý  má  pamätať, 
Že  ho  v  mladosti  smrť  má  vzáťV 

On  si  na  to  více  myslí: 

Mnohé  roky  múze  žíti. 


Digitized  by 


Google 


—  91  — 

Šanuj,  smrti,  moju  mladosť, 
Však  máš  na  zemi  starých  dosť, 
Kterí  mohú  radi  mríti: 
Nu,  takových  múžeš  brati; 
Nebo  mnohé  roky  žili, 
A  svoju  mladosť  užili; 
Oni  radi  s  tebú  pújdú, 
I  tam  do  tmavého  hrobu; 
A  mne  predce  máš  nechati, 
By  ch  mohl  mladosť  užíti; 
Však  když  i  já  starý  budú, 
Ach,  rád  s  tebú,  smrti,  pújdu. 
Budem  umírat  s  radosti, 
A  v  hrob  složím  svoje  kosti; 
Jen  mne  nechej,  milá  smrti, 
Bych  mohl  mladosť  užíti. 
Darmo  ty  mne  nahováraš! 
Appelláty  vfce  nemáš; 
Položím  ťe  do  postele, 
Na  cinteri,  pri  kostele. 
Mládenčeku,  jen  se  polož, 
Mladý,  silný,  své  kosti  slož! 
Postelem  ti  mekké  perí, 
Mezi  hroby  na  cinteri. 
Budem  tvoja  žena  mladá. 
Veď  ťe  já  mám  velmi  rada! 
Nemáš  appelláty  více, 
Když  j  á  poraním  tvé  srdce. 
Není  v  sveťe  žádná  pomoc: 
Jen  se  polož,  své  kosti  slož! 
Milý,  silný  mládenčeku, 
Podtnem  ťe  svií  ostrú  kosú! 
Nuž,  čože  již  mám  činiti, 
Když  musím  predce  umrítiV 
Nie  neprospeje  výmluva: 
Mladosť  tu  nie  neprospívá. 
Nespomúže  mi  bohatství, 
Bych  mel  všeho  sveta  pánství; 
Smrti  nepremúže  sila, 
Byť  by  jakákoli  byla. 
Nie  si  hodnosti  neváži, 
Císare,  krále  v  hrob  vloží, 
I  rímskemu  Otci  povi: 
Stroj  se !  Já  jsem  tvoja  pani ! 
Musíš  tu  všecko  nechati. 
Svet  opustiť,  v  hrob  lehnúti; 
A  když  nemúž  jináč  býti: 
Nu,  musím  i  já  umríti. 
O  Pane  Kriste  Ježiši! 
Vezmi  moju  mladú  duši. 
Do  tvého  krásneho  nebe, 
Ať  tam  oslavuje  tebe. 


Digitized  by 


Google 


—  92  — 

Kdež  nebude  žádné  smrti: 
Tam  mne  vlce  nezarmútí, 

Kde  smrť  nemá  žádné  právo, 

Až  tam  ono  konec  vzalo. 
Amen,  amen,  o  Ježiši, 
Prijmiž  moju  mladú  duši 

Do  toho  tvého  království, 

Do  tvého  večného  panství.  Amen. 

Túto  naivnú  rýmovačku,  cechmistrom  na  kare  pohrabnom  slávuoBtne 
a  vážne  odriekanú,  prítomní  s  velikou  pozornosťou  počúvajú,  háv  l>y  ju 
už  mnoho  ráz  boli  počuli.  Ako  z  obsahu,  tak  aj  z  formy  týchto  veršíkov 
poznávame:  že  ich  složil  dajaký  pismák  z  ludu,  ktorý  českú  Bibliu  [nhm 
čítaval,  lebo  reč  veršíkov  týchto,  vzdor  slovakismom,  velice  sa  nanáša  na 
reč  Biblie  králickej.  Príležitostne  uverejním  aj  iné  podobné  verše,  pri 
pohraboch  u  hrobu  alebo  v  dome  odriekané  písma  znalým  cechmistrom. 


Digitized  by 


Google 


Arcliív. 


21. 

-Jnaniies  Fridrich,  v  službe  postavený  u  mesta  (?)  Zvolena,  prosí  rychtára 
!>.-l>ystrického  o  ochranu  proti  útiskom  Morgenthallera,  pisára  zámku 
Zvolenského ;  súčasne  prosí  byť  prijatým  do  služby  u  mesta  B.  Bystrice.) 

Maudry  a  Oppatrny  Pane  Rychtary,  sstestí  zdraví  požehnaní  Božýho, 
yiik  v  duchovných  tak  y  v  telesných  vecech  v.  o.  na  mych  nehodných 
muíUitbach  vinssovat  neprestávam.  Dale  prosym  v.  o.  ponižene,  aby  ste 
mne  v  tegto  meg  žalobe,  v  kteregž  nemohu  se  po  Bohu  k  zadnému  gi- 
urmu  utecy,  gedine  k  v.  o.  yakožto  k  panum  mym  milým,  vyslysseli.  Gest 
vec  známa  v.  o.  že  sem  ya  z  v.  o.  dopusstením  byl  poradné  odpraven  a 
do  Zvolena  k  službe  propussten,  kdežto  vykonavsse  svug  Rok,  počet  sem 
vydal:  vssakže  nad  ginu  Summu  zustal  sem  na  počtu  47  fl.  bez  27.  d. 
Nadfco  vssecko  z  služby  me  nevzal  sem  nie  vice,  než  5  sstvrten  žyta, 
ostatok  pak  služby  me  gest  mj  od  pána  pisaŕe  zámku  zvolenského  za- 
držaný, totižto  penéz  25  zlatých  a  7  sstvrten  žyta.  Nadto  drábi  byli  mi 
dlužny  6  fl.  kterych  penéz  Pan  Pisaŕ  do  počtu  prigati  nechce:  ale  tak 
se  mnau  zachazy,  yako  by  byti  nemélo,  nebo  giz  2  teydné  u  vézeni  sedim. 
Utíkam  se  tehda  k  v.  o.  prosyce  aby  V.  O.  račila  konati  to  u  Geho  Mlti 
Pána  Morgenthallera,  aby  mne  ten  dluh  na  mogi  službe  odratati  račyl. 
Prosym  také,  gestlize  V.  O.  mozna  vec  gest,  abysste  mné  na  vassy  po- 
ctivú hlavu  a  na  mystra  Yakuba  Pivovarčyho  poctivého  mesta  Bystrice 
Iiore  vzali.  Ya  gako  chudý,  vssakže  poctivý  czlovék  slibugem  pŕedkem 
Pánu  Bohu,  potomne  V.  O.  že  z  pomocy  Pána  Boha,  takovych  gesste  lidi 
niijdem,  kteíy  za  to  stati  i  budau,  aby  moga  služba  v  celostj  zustala. 
Což  verím,  že  V.  O.  pro  ochranenj  chudých  lidj  učyniti  račyte.  Nebo 
Pane  Rychtaŕi,  sami  to  znati  muožete,  že  dokudkolvek  u  vezení  budú, 
gisteho  také  rukogmi  nagiti  nebudú  mocy.  S  tym  V.  O.  y  z  Panem 
niistrem  Yakubem  Pivovarčým  v  Božskú  ochranu  poraučým.  Dan  v  Pondelí 
poat  Dnicam  Jubilate  1601.  V.  O.  Ponížený  služebnyk  Joannes  Fridrich. 

Maudremu  a  oppatrne.  Pánu  Rychtarovj  Slávneho  a  kralovskeho  mesta 
Buuske  Bystrice  etc. 

(Archív  b.-bystrický,  fasc.  182,  Nro.  8.) 


Digitized  by 


Google 


-  94  — 

22. 

Jur  Putiss  z  Banskej  Bystrice  soznáva  svoj  z  20  zl.  moravských  zžleža- 

júci  dlh. 

Ja  Gyrzyk  Putiss  z  miesta  Banské  Bystricze  przýznavam  se  týmto 
ssultpryffem  zie  som  dlužen  za  dva  postavy  sukňa  menovyte  20  fl.  na 
moravskú  Summu  poczytagycze  gyrzykový  blýnový  z  mesteczka  Lietho- 
výcz  takove  penjze  przypovýdam  datý  a  zaplatity  przý  garmarcze  krome- 
rzýžskem  o  svatym  Mataussy  Leta  1604  pro  Splnený  toho  sekrét  svii^í 
k  tomuto  ssuldpryffu  sem  przytyskl. 

Stalo  sa  v  miestie  Brodie  Uherskem  v  nediely  den  Matky  božy  ua 
nebe  vzety.  Letha  1604.  Ja  Gyrzyk  Puttyss  manu  propra. 

(L.  S.) 
(Archív  b.-bystrický,  fasc.  385,  Nro.  50.) 

23. 

Michal   Szentivany  zo  Sv.  Jána  napomína  Fraňa  Rakovského  ku  zapla- 
teniu 7  fl.  obnášajúceho  dlhu. 

Egregie  dSe  ef  fr  obser.  Salut.  et  servit.  comend. 

Zvolen  mesto  geden  list  prosiaczi  podlá  tehoto  dobrého  czloveka  Si- 
miana  L  .  .ka  zebi  ste  mu  bilj  dlžnj  fl.  7.  a  ...  abi  ste  pod  svojim 
czloveczenstvô  dost  uczinilj  a  zaplatilj.  Proto  že  mili  Pane  braté  vecz  solie 
vážte  a  dobrim  ludom  platte,  že  by  na  potomne  czasi  verilj,  a  gestli  ze 
(lobrovolne  nezaplatíte,  inusite  y  vedia  pravá  dost  uczinity.  Protoze  na- 
rovnaite  sa  s  nim  a  uczinte  mu  dost,  žebi  sa  tento  dobrý  czlovek  giz  Uk 
dlho  a  czasto  sem  ncmordoval  darmo,  Proto  že  jakoste  slibovali  tomuto 
dobrému  czloveku  že  Almanovj  zaplatíte  a  dost  uczinite  za  tochto  dobrého 
czloveka,  pak  gestly  mô  koneczne  y  pan  dvorsky  dost  z  vas  uczinj  tjik 
vice  sebe  vazte  recz  a  czloveczenstj  nez  ten  malý  dl  ch,  proto  ze  napo- 
mínam vas,  abi  ste  mu  dosti  uczinily.  S  tim  vas  Panú  bohň  porucxn 
...   Sv.  Jana  4  Júly  Anno  1604...   Michaél  Szentjvany  m.  p. 

Egregio  Dňô  Francisco  Rakovskj  dno  et  frátri  obser. 
(Archív  b.-bystrický.) 

24. 

N.  Berkovych  v  liste  na  rychtára  a  obec  b.-bystrickú  určuje  ohladom  čiastky 

mestom  B.  Bystricou  zámku  Zvolenskému  dodávaného  cinzu ;  žiada,   aby 

50  fl.  zaplatili  z  povinnej  summy  akémusi  pánu  Pokovi. 

Prudentes  atq.  Circumspecti  Viri,  dni  Amici  et  Vicini  obserdissim. 
Salutem  Servitior.  meor.  paratam  semp.  Commendationem. 

Ponevadss  Vass:  mylo:  gest  vecz  velmj  dobre  známa  se  gyss  svaty 
Mychal  gest  pred  namy,  chtel  sem  V.  M.  vczas  napomenutj  Strany  CzyuKu 


Digitized  by 


Google 


~  95  — 

kterysto  V.  M.  k  zámku  Svolenskeinu  vedie  starého  obyczege  sau  po- 
vynnovatty.  Nycz  menye  gest  ma  pryttelska  prozba  k  V.  M.  Ponevadss 
pak  od  pána  Poka  vzel  sem  do  dvuch  tydňou  padeszatt  zlatých  na  Interessu 
pána  Czolbayna ')  kteresto  penjze  prosym  V.  M.  Jakosto  svjch  dqbrych 
a  úprimných  Panou  a  Prytelou  abyste  V.  M.  tutto  mu  prozbu  daremnu 
nonechalj  ale  u  sebe  mjsstta  dalj,  nebo  Jako  pryslovj  gest  Amicus  ceilus 
in  re  incerta  cemitur  tak  Ja  totto  u  V.  M.  uffaguczy  czinjm  abyste  V.  M. 
te  penyze  pánu  Pokovi  oddalj.  Gestlj  V.  M.  to  uczyny  kdekolvek  budú 
juuoczy  chczem  se  V.  M.  oddatty  y  odslusytty,  a  na  to  prosjm  od  V.  M. 
odpoviet  aby  ch  mohol  ugysten  byttj  a  svym  slybom  zadosty  uczinittj  do- 
inymú  pánu  pre  buduczny  pottrebu.  Quod  Reliq.  est  Dom.  Vras  fctr 
Valere  Cupio.  Dátum  Veterosolj  11.  Septembris  1608.  Stor  Amicus  et 
Vicinus  Dom.  Vrar.  N.  Borkových  m.  p. 

Prudentibus  atq.  Circumspectis  Viris,  Dno  Judici  N.  N.  Ceterisq.  Ciuibus 
lEegiae  Liberaeq.  Montanae  Civitatis  Novosolien.  Dnis  Amicis  et  Vicinis 
niihi  semp.  observssms. 

(Archív  b.-bystarický,  fasc.  330,  Nro.  106.) 

35. 

Magdaléna    Esterhass,    vdova  po   Laclavovi  Kubínskom   v  Madáčanoch, 

v  liste  na  rychtára  a  radných  mesta  Banskej  Bystrice  hladá  stopu  zne- 

uctitela  jednej  svojej  mladej  poddanej. 

Slovutny  múdri  a  opaterni  Pani,  susedy  mne  milý,  službu  svu  vas- 
sinu  slovutnostiam  vskazugy  a  vsselikeho  dobrého  vinssugy  na  dlhé  čzasy.  — 
Viissich  slovutnosti  prosim  žeby  ste  my  odpustili  že  stimto  listem  mogim 
uhtezugem  Vassich  slovutnosti,  dal  bi  to  bol  pan  buoch  žebich  v  ginssich 
Vľczach  bola  hlodala  vassich  slovutnosti,  ne  v  takich  ne  slichanich,  a  to 
1(^11  na  mogu  tiasskost !  kde  okrem  toho  dosti  sve  pracze  y  starosti  mam. 
Stala  se  takova  vecz  pred  včzeragsskom,  že  ssli  dva  lide  preš  Malatinu 
z  Polskeg  sem  do  Lipthova  geden  Martin  Kosstial  menom  z  druhim  To- 
\;irissem  kteremu  meno  ne  viem.  Na  hore  strietli  gednu  dievku  dczeru 
poddaného  meho  Ondreja  smertia  z  malatinej,  stretnuvssi  dievku  Tovariss 
tohoto  zvalil  dievku  usiloval  a  svou  zlu  vuoli  previedol  na  neg  a  Ruka- 
vicze  sve  zostavil  tam,  dievka  uchitivsse  Rukavicze  prissla  zapeť  za  nimi, 
a  mne  geho  nesslechetni  skutek  oznámila,  Ya  sem  hnetky  poslala  za  nimi, 
aby  gich  obstavili,  vinovati  utiekol,  a  tohoto  Tovarissa  v  Tepleg  obstaviť 
HLJchczeli,  než  sem  do  Rossonbergku  poslala  a  y  tam  toho  druhého  ne- 
mohli zachitit,  abich  mohla  vivedieť  o  Tovarissovi  geho,  menuge  sicze- 
niekoho  ale  gistostne  neviem  tenli  jest  môže  geho  zatajit,  a  na  ginsseho 
p(>tvorit,  a  pre  tu  priczinu  geho  sem  dala  prepustiť,  a  statek  který  ma 
tu  obstavila  dotuci  Dokad  vassim  slovutnostiam  tato  vecz  zla  v  známosti 


*)  Recte:  Zalvein,  bol  rychtárom  b. -bystrickým. 
~  }  Digitized  by  VjOOQIC 


-  96  - 


1 


bude,  A  Vfljssich  slovutnich  opatrnosti  prosim  žehyBÍe  mi  za  zle  iieDiali 
že  seni  to  uiizinila  ponevadž  divná  vecz  gest  y  ya  se  slobode  vasseg  ra- 
dujem mavíísi  tež  čzastku  tam  vassem  pocztivem  ineste,  exiníla  setu  to 
ufagicz  a  mam  tu  nadegu  žo  se  od  tohoto  čzloveka  doviete  kdo  gest  ten 
exlovek  a  geho  prinutite  že  prigde  sem  a  tu  Bvogu  xecz  spraví  a  tíúí 
tohoto  statok  oslobodj,  gestli  se  bude  mocz  yako  se  vecz  istiť  čzas  ukaž^, 
uež  tegto  dievky  poniženost  ktera  gesste  mlada  gest,  ponižeiiost  odpustiti 
nemôžem  ponevadž  y  otecz  matka  y  ona  sama  z  viiikini  krikom  a  s  plačzom 
obtežovat  prissli  predemne  S  tím  Vassich  milosti  ľanu  bohu  v  geho 
ochranu  poruczam.  Dátum  in  Madaczan  19  Xbris  Ao  UU6.  Vassicli  mi- 
hrstiam  dobra  suseda  Rada  služy.  Magdaléna  Ezterhass  pozostalá  vdova 
urotizeneho  Pána  Laczlava  Kubinskeho. 

Slovutním  mudrim  a  opaternim  mužom,  Pánu  Richtárovi ^  Pánom 
Radniiu  a  Zemanom  pocztiveho  mesta  Banského  kraJovskeho  Bistricze  a 
Paiimii  susedom  mne  milim. 

(Archív  b.-bystrický,  fasc.  152,  Nro  21,\ 


^^^^ 


Digitized  by 


Google 


Prosíme  všetkých  priatelov  dedovizne  slovenskej,  i  tých,  ktorí  už 
v  Sbcrniku  uverejnenými  vzácnymi  plodmi  ducha  svojho  podnik  ná- 
rodný a  vlastenecký  na  spôsob  uznaný,  cenný,  chtivo  podopreli,  i  tých, 
ktorých  s  vdakou  prijaté  literárne  príspevky  pre  úzkosť  priestoru  nemohly 
byť  uverejnené  až  posiaľ,  a  ktorým  všetkým  za  priazeň  a  vrelosť  k  veci 
dokázanú  vyslovuje  st)ráva  hlboké  podakovanie ;  no  i  všetkých  tých,  ktorí 
i  vedia  i  majú  o  čom  písať  v  obore  účiiíkovania  Museálnej  slovenskej 
spoločnosti,  všetkých  prosíme,  aby  dielo  naše  či  väčšími,  či  menšími  člán- 
kami, dopisami,  opisami,  krátkymi  zprávami  atd.  atd.  láskavé  podopreť 
ráčili. 

Medaktor. 


Novým  členom  Museálnej  slov.  spoločnosti  môžeme  prepustiť  osem 
sošitov  Sbamíka,  soš.  I.  a  R.  (r.  1896,  1897,  1898  a  1899)  pri  doplatku 
za  každý  sošit  po  2  K,  v  to  počítajúc  aj  porto. 

Správa. 


-K+- 


Digitized  by 


Google 


Sbomik  MuseálneJ  alavénakej  spolodnosti  vychádza  v  ne- 
určitých dobách,  aySak  každého  roku  aspoň  v  dvoch  sväzkoch. 

Členovia  Museálnej  slov,  spoločnosti  dostávajú  Sbornik  zdarma,  no 
pri  doplatku  1  zh  za  ročník,  ktorý  doplatok  ku  zásielke  členovského  prí- 
spevku pripojiť  prosíme. 

Poneváč  vydávame  Sborhíka  so  značným  nákladkom  je  spojené, 
správa  s  povdačnosťou  prijme  všetky  váčšie-menšie  na  vydávanie  Sbor^ 
nífca  znejúce  obete  a  príspevky.  • 

Všetky  zásielky  venované  museálnym  alebo  knižíiičným  sbierkam, 
ako  i  dopisy  týkajúce  sa  správy  JMw^cáínei  alovenakej  spoločnosti, 
prosíme  na  meno  tejto,  vSetky  Články  a  dopisy  týkajúce  sa  Sboŕníka, 
prosíme  zase  na  meno  redaktora  A»  Sokolih^a  do  Turč.  Sv.  Mmtina 
láskavé  posielal 

PI.  t.  priaznivci  museálnych  sbierok  našich  prosia  sa  úctivé,  aby  pri 
každom  kúsku  prípadnej  zásielky  nesťažovali  si  poznamenať  —  n^olko 
možno  —  kde  ktorý  predmet  nájdený  bol,  zkade  pochodí,  čím  nález,  po- 
ťažne príspevok,  získa  na  zajímavosti. 

— 40í- 

Výťah  zo  stanov. 

Oleuovia  Museálnej  slovenskej  spoločnosti. 

ZaMadajiuxitn  členom  môže  byť,  kto  raz  na  vždy  složí  25  zl.  r.  č., 
poťažne  50  korún. 

Riadnym  členom  stane  sa,  kto  ročite  najmenej  2  zl.  r.  č.  alebo 
4  koruny  platiť  sa  zaviaže. 

Činným  členom  je,  kto  ciele  spoločnosti  sbieraním  a  zasielaním 
predmet  museálnych  a  kniževných  sbierok  tvoriacich  vecí  podporovať  sa 
zaviaže  a  aj  skutočne  podporuje. 

Kto  chce  stať  sa  zakladjatelom,  alebo  riadnym  a  poťažne  činným  čle- 
nom, ten  oznámi  to  predsedníctvu  budto  bezprostredne,  bud  kroz  dakto- 
rého člena. 

S  úctou  prosia  sa  ct.  členovia  Museálnej  slovenskej  spoločnosti,  aby, 
každý  v  svojom  kruhu  a  podla  možnosti,  hľadeli  budiť  záujem  za  národno- 
vlastenecký  tento  ústav.  Keby  každý  dosavádny  člen  behom  roku  získal 
aspoň  jednoho  nového  člena,  čo  veru  —  aspoň  po  väčšine  —  nemožno 
pomenovať  nemožnosťou,  nielen  že  zdvojnásobnily  by  sa  materiálne  pro- 
striedky spoločnosti,  ale  zmohutnela  by  táto  aj  o  vec  zaujímajúcimi  sa 
členami  a  účinkovanie  jej  stávalo  by  sa  dalej  a  dalej  i  širším  i  vnika- 
vejším. 

— ^^    - 


Cena  Ä  Kor. 

Digitized  by 


Google 


""?•'  ^^'r 


Príloha  ku  6.  číslu  Časop.  Mus.  slov.  spoločnosti  z  r.  1900. 


OBSAH. 


Strana 

Vývin  keramiky  a  slovenská  niigolika.  Podáva  Pavel  Socháň  (Pokračov.)  97 

Miestne  báje  a  skazky.  Podáva  Lud.  Ad,  Beuas laS 

INiestoplíiué  úryvky  2  Gemera-  Podáva  Július  Botto.  III.  Muráň  a  hrad 

Muráň.  IV.  Údolie  gemerakého  Turca 152 

Príslovia,  porekadlá  a  úslovia.   Z  novej  sbierky  Z.  F.  Riznerz  usporiadal 

A.  R  Z. 1(>2 

Hry  naŇiťli  dett.  ľrštftítkfi 179 

Arehiv 187 


-^'N — 


Digitized  by 


Google 


A.  c. 'J     ľ'.' 


Vývin  keramiky  a  slovenská  majolika. 

Podáva  Pavel  Socháú. 

(PredDesené  vo  výCahu  vo  valnom  ahromaždení  Museálnej  slov.  spoločnotsti  v  Tur- 
čianskom Sv.  Martine  diia  9.  augusta  1899.) 

11. 

Slovenská  majolikai 


1.  Dejinný  vývoj  keramiky  na  Slovensku. 

Nesmierny  počet  keramických  nálezov  svedčí,  že  v  Uhorsku  v  prä- 
historii  hrnčiarstvo  všeobecne  bolo  známe.  Stopy  tieto  zanechali  rozličné 
národy,  ktoré  premávali  sa  tu  v  rozdielnych  dobách.  Avšak  väčšinu  ná- 
lezov na  Hornom  Uhorsku  pripísať  musíme  Slovákom,  o  níchž  vieme, 
že  8Ú  praobyvatelmi  tejto  zeme  a  ako  stáli  a  pokojní  občania  upotrebo- 
valí  hmčené  nádoby  a  predmety  z  hliny  v  hojnosti.  Nomádnym  národom 
nemožno  mnoho  hlinených  predmetov  privlastňovať,  poneváč  na  jednom 
mieste  dlho  sa  nezdržovali  a  krehké  nádoby  hlinené  sebou  neradi  nosili, 
ani  velmi  nepoužívali.  Nachodia  sa  ovšem  z  časov  rímskych  nájezdov 
črepy  (Puchov),  ktoré  značnú  kultúru  prezradzujú  a  preto  lahko  dajú  sa 
rozpoznať  od  črepov  obyvateľstva  domáceho. 

Akí  prastarí  sú  Slováci  na  území,  ktoré  dnes  obývajú,  to  dokazujú 
početné  prahistorické  „Hrádky",  „Hradištia",  „Žiare",  hlavne  ale  velký 
počet  „Nákll".  Kde  ktoré  miesto  názov  „Náklo"  nosí,  stálo  tam  neomylne 
kedysi  skutočné  náUo,  t.  j.  obydlie  na  kolách,  aké  India  stavali  si  už 
v  dobe  neolitickej,  aby  chránili  sa  pred  dravými  zvermi  i  nepriateľmi. 
Že  Slováci  stavali  a  obývali  nákle,  dokazuje  už  smysel  toho  slova.  Je- 
stliby  Slovákom  v  prähistorii  nákolné  stavby  neboly  bývalý  známe  a 
názvy  „Nákle"  dávali  by  boli  istým  miestam  preto,  že  tam  našli  koly,  čo 
pozostatky  náklov  drievnejšieho  národa,  neboli  by  im  dávali  názvu  „Ná- 
Uo" :^  stavba  na  kolách  =  nákolie,  ale  najviac  asi :  „Kolá"  (koly),  „Na 
kolá",  „Na  kolách",  „Na  klo",  „Na  klovie".  No  takých  mien  u  nás  niet, 
ale  všetky  sú  „Náklo"  alebo  „Nákle",  lokatívna  forma  nomen  proprium 

7 


Digitized  by 


Google 


—  98  — 


n 


„Na  Náklo",  „Na  Nákloch"  a  tedy  ohľadom  dvojeho  na  na  žiaden  ple- 
onasmus.  Nákle  stavali  obyčajne  na  rovinách,  močarinách,  votlacli ;  na 
vŕškoch  hrádky,  hradištia.  Ale  ked  si  dnes  všimneme  tieto  „Nákle",  castu 
nájdeme,  že  tu  už  nenie  ani  potuchy  po  močarine  alebo  vode,  ba  nie- 
zriedka  nachodia  sa  „Nákle"  na  stranách,  vŕškoch,  lebo  voda  od  iýdi 
čias,  čo  tu  nákle  stály,  dávno  vyschla,  alebo  vymila  si  inde  hlboké  ko- 
ryto, utvorila  dolinu. 

Nálezy  v  „Nákloch"  sú  teda  neomylne  pozostatky  ž  prähistorie  Slo- 
vákov a  typy  črepov,  nádob  sú  bezpečným  vodítkom  a  merítkom  pri  ná- 
lezoch ostatných.  Práve  tak  pri  nálezoch  na  „Hrádkoch",  „Hraflištiadi", 
„Žiaroch",  „Mohylách"  s  určitosťou  možno  zatvárať  na  ich  slovenský  i»ô- 


Obr.  9. 


Obr.  10. 


vod.  Pokojamilovní  Slováci  skrývali  sa  v  čas  nepriateľských  plenov  v  ja- 
skyňach,  brali  sebou  ta  k  živobytiu  potrebné  hlinené  nádoby,  preto  Črepy 
v  jaskyňach  družia  sa  k  nálezom  predošlým. 

Výrobky  hlinené  v  prähistorii  nachodily  sa  na  Slovensku  po  celé 
veky  v  primitívnom  stave.  Nemožno  ani  tvrdiť,  žeby  to  bol  býval  prie 
mysel  vyžadujúci  cvičených  remeselníkov.  Každý  urobil  si  z  hliny  dom 
to,  čo  práve  potreboval,  sformoval  a  pri  ohni,  pozdejšie  aj  v  peci  vy 
pálil;  tak  vyvinúť  sa  mohlo  hrnčiarstvo  v  domový  priemysel  Pozom 
jeme  to  doposiaľ  na  slovenských  dedinách,  že  chlapi  a  ženy  všetk 
potrebné  veci  v  domácnosti  a  hospodárstve  sami  doma  vedia  si  dorobí 


Digitized  by 


Google 


—  99  — 

Ženy  sú  pradleny,  tkái5ky,  ôvadleny;  chlapi  krajčíry,  ševci,  tesári,  mu- 
rári ^  košinári;  ba  dedina  má  i  svojich  samoukov  kolárov,  kováčov,  sto- 
lárov, ktorí  potrebám  svojich  spoluobčanov  úplne  vyhoviyú.  —  Postupom 


[Obr.  11. 


Obr.  12. 

času  zdokonalovala  sa  výroba  hrnčených  nádob  a  tu  vyžadovaly  sa  aj  roz- 
ličné a  dokonalejšie  prostriedky  i  väčšia  technická  dovednosť,  ktorú  hrn- 
čiar leo  praksou  zadovážiť  si  mohol.  Preto  s  pokrokom  hrnčiarstva  sa- 
mo sebou  vzniknúť  museli  aj  ludia,    venujúci  sa  dôrobe  hrnčených  člán- 

Digitized  by  VjOOQIC 


fŕí-  5. 


.■,-  .  ■    •'. 


—  100  — 

kov,  teda  hrnčiari-remeselnici,  ktorí  si  hlinu  príhodné  pripravili,  sformo- 
vali, gliedou  opatrili  a  v  peci  vypálili.  Tak  povstal  na  miestach,  kde 
dobrá  hlina  sa  nachodí  ľudový  priemysel  hrnčiarsky,  ktorým  často  i  celé 
dediny  a  kraje  sa  zaoberaly  a  tovar  svoj  daleko-ôiroko  vyvážaly.  To  sú 
tie  hrnčiarske  dediny,  akých  je  menovite  v  Gemeri  hojnosť.  Starí  spiso- 
vatelia KorabiĎsky  r.  1786  O  a  Bartholomaeides  r.  1805*)  uvádzajú  v  Ge- 
meri nasledujúce  hrnčiarske  dediny  a  mestečká:  Drešková,  Gemer,  Giee, 
Jelšava,  Levard,  Migles,  Mikolčany,  Murán,  Nastraj,  Oždany,  Prihrá' 
dzen.  Pondelok,  Latkovo,  Revúca,  Eimavská  Brezová,  Bimavská  Sohoia, 
Boiňava,  Šice,  Šivetice,  Sucha,  Šušany,  Zalužany,  v  ktorých  všetkých 
prevádzajú  ešte  i  dnes  hrnčiarstvo.  V  ostatných  stoliciach  homovidieckych 
cituje  Korabinsky  nasledovné  obce:  Bardiov  (Šariš),  Belluša  (Trenčín), 
Biely  Potok  (Orava),  Breznička  (Novohrad),  Považská  Bystrica  (Tren- 
čín), Brezany  (Nitra),  Dechtice  (Nitra),  Duhodiel  (Trenčín),  Gáč  (Novo- 
hrad), Giraltovce  (Šariš),  Kalník  (Novohrad),  Modra  (Prešporok),  Pa- 
hidza  (Liptov),  Piechov  (Trenčín),  Pudmerice  (Prešporok),  Trstená  (Orava). 
Zipser^)  r.  1814  spomína  hrnčiarov  vo  Zvolenskej  stolici:  Banská  Btf- 
strica,  Ľubietová,  Eybáry,  Hájniky,  Sielnica,  Vlkanová,  Známe  sú  ešte 
nasledovné  obce,  v  ktorých  kvitlo  hrnčiarstvo:  Častá,  Devín,  Klčovnmj, 
Kuchyňa,  Sered,  Suchá,  Trnava,  Vistuk,  Zvoncín  (v  prešporskej  stoL): 
Brezová,  Frašták,  Ifolič,  Myjava,  Nitra,  Senica,  Šintava,  Skalica,  Soho- 
tište.  Stará  Tura,  Vŕbové  (Nitra) ;  Beckov,  Kysucké  Nové  Mesto,  Puchov, 
Smie,  Varín,  Žilina  (Trenčín);  Slovenské  Pravno,  Sučany,  Turany 
(Turiec);  Ružomberok  (Liptov);  Zvolen  j[Zvolen);  Krivá,  Osada,  VvUé 
Ves  (Orava);  Bátovce,  Beltija,  Brehy,  Krupina,  Prenčov,  Pukanec,  Štiav- 
nica (Hont);  Nová  Baňa  (Tekov);  Poltár  (Novohrad);  Tomašovce  (Ge- 
mer); vo  SpiSi  Levoča  a  hranice  Haliče.  Mimo  toho  vo  všetkých  tých 
obciach,  kde  stály  čbankárske  dielne  nitrianskej  a  prešporskej  stolice, 

Y  Uhorsku  až  do  času  krála  Matiaša  panstvo  užívalo  zlaté  a  strie- 
borné nádoby  a  len  lud  hlinené,  preto  v  hrnčiarstve  do  tejto  doby  ne- 
badať pokroku.  Hrnčiarstvo  pravdepodobne  len  v  XV.  storočí  stalo  sa 
v  rozvíjajúcich  sa  mestách  samostatným  priemyslom.  V  listinách  zo  XVI* 
storočia  nachodia  sa  už  stopy,  kde  do  cechu  patriaci  hrnčiari  ohradzujú 
sa  proti  tomu,  aby  necechovní  hrnčiari  dedinskí  navštevovali  trhy.  Trnava 
dostala  r.  1567  v  slovenskej  reči  vystavené  artikule  cechy  hrnčiarskej. 
Podobne  i  Trenčín  a  Žilina  v  XVL  století. 

Medzi  hrnčiarmi  boli  v  predošlých  časiech,  a  sú  menovite  dnes,  veľmi 


')  J,  M,  Korabinsky:  Geographisch  -  historísches  und  Produkten -  Lexikón  ron 
Ungam.  Pressburg  1786. 

'')  Ladislaus  Bartholomaeides'.  Comitatus  Gomoriensis  notitía  historíco-geogrU' 
phico-statistica.  Leutschoviae  1805 — 1808. 

•)  C7.  A.  ZipseTy  Ueber  die  Nátur-  und  Kunstprodukte  der  Sohler  Geepann- 
^chaít.  »He8perus«  Prag  1814. 


Digitized  by 


Google 


-  101  — 

dovední  remeselníci,  ktorých  produkty  majú  umeleckú  cenu.  Prvé  hrn- 
čiarske výrobky,  ktoré  našly  prístupu  v  teremách  panských  kaštielov  a 
zámkov  boly  kachle,  z  počiatku  neglasurované,  pozdejôio  ale  olovenou 
glasúrou  opatrené,  bez  nálevy  alebo  s  ňou,  všetko  plasticky  ornamentované. 
Hrnčiarske  výrobky  majú  hlavne  praktický  účel  v  kuchyni  a  v  domác- 
nosti, ale  v  sedliackych  izbách  vešajú  a  ukladajú  pomalovaiié  nádoliy  na 
rámiky  cielom  okrasy.  Formy  nádob  sú  velmi  rozmanité  a  podmienené 
ich  účelom,  dla  toho  aj  mená  svoje  majú,  a  je  ich  celý  lajster:  bllilak, 
bucolák,  butkáč,  bušdák,  cedák,  cedáčik,  črpák,  črpáčik,  čhánj  čbánok : 
pyskatý,  rovný,  veľký,  tovarišský;  ftirmy  na  koláče,  glgáč^  grešfovka, 
hampula,  hrkáč,  hrniec,  hrnček,  íbrik,  kanvica,  kanvička,  kanta,  kara- 
fínka,  kastról,  kastrólik,  kmotornák,  korbel,  krčah,  krčiažťok,  krpka, 
krpôčka,  kulač,  kvietnik,  latka,  mliečnik,  misa,  miska:  plytká,  hlboká, 
škutela  (s  vyhrnutým  okrajom),  uchatá;  nosák,  obedár,  piirnik,  pekáč, 
pintouka,  ploštek  (plochý  krčah),  spuštiak,  šálka,  šáloCka,  Bykáč  (na  ])o- 
lievanie),  širáň,  ucháč,  ušiak,  rajnica,  (ranica)  rajnička,  dolková  ranica, 
smetaník,  tanier,  tanierik,  vajlink,  variak,  várnik,  vámiŕek^  vereždúr; 
kachle,  bahríky  atď. 

Vo  výrobe  remeselnícko-hmčiarskej  rozoznávame  dva  druhy :  hntmn/ 
riad,  obyčajný  riad  (Ordinäres  Geschirr,  cserépedények )  a  hidy  riad 
(Weisses  Geschirr,  fehéredények)  t.  j.  majolika. 

Kedy  započala  sa  fabrikácia  majoliky  v  Uhorsku,  na  to  doposiaľ 
nieto  určitých  dát.  Letopočty  na  nádobách  vypísané  poukazujú,  že  dóroba 
majoliky  na  Slovensku  stála  už  v  polovici  XVII.  storočia  na  vysokom 
stupni.  V  našom  museume  nachodí  sa  viac  predmetov  zo  XVIL  storoŕia, 
menovite:  misa  s  letopočtom  1643  (daroval  p.  G.  Krčméry,  obr.  ÍL)  náj- 
dená vo  Zvolene,  na  nej  ornament  renaissančný  v  barvách:  modrej,  ze- 
lenej a  žltej;  obrysy  bmavé.  Iné  misy  s  podobným  ornamentom  a  stej- 
ných  bariev  sú:  s  nápisom  C.  C.  F.  1677.  pôvodom  z Radvaue  (dar  Dan. 
Kopu  v  Hlbokom,  obr.  12.);  tretia  s  mäsiarskym  emblémom  a  nápisom 
JAN  MARTINA:  1694  (zakúpená  od  predavačky  z  Krakovian,  obr.  13), 
Jedna  misa  je  s  letopočtom  1688  zo  Skalice.  V  tom  samom  štýle  lioto- 
vená  je  aj  misa  s  letopočtom  1723  (dar  A.  Kmeťa  na  Prenčove,  obn  14.) 

Výroba  majoliky  na  Slovensku  započína  sa  s  príchodom  exulantov 
česko-moravských,  členov  to  českobratrskej  jednoty,  do  Uhorska.  Po 
bielohorskej  bitke  (r.  1621),  ked  cisár  Terdinand  II.  nechcel  trpeí  evan- 
jelické náboženstvo  v  dedičných  zemiach  a  vyznavačov  evanjelických  vždy 
ostrejšími  mandátmi  nútil,  aby  sa  vysťahovali  z  vlasti,  evanjelické  oby- 
vateľstvo Čiech  a  Moravy,  ktoré  vyššie  cenilo  drahú  viern,  než  časné 
pohodlie,  sťahovalo  sa  do  susedných  krajín.  Z  Čiech  poiali  sa  Iinfne 
sťahovať  r.  1625,  z  Moravy  r.  1627  a  1628  a  vyvolili  si  za  dočasný 
útulok  pohraničné  kraje  Uhorska. 


Digitized  by 


Google 


—  102  — 

Najväčší  prírast  dostalo  Trenčiansko  a  Nitriansko  v  čiastkach  svojich 
k  hraničiara  Moravy  priliehajúcich.  Od  Púchova  po  Skalicu  niet  snáď 
dedinky,  mestečka  a  kopaníc,  kde  by  nebolo  sa  osadilo  niekoľko  exu- 
lantských rodín.  Zemskí  páni,  ako :  Illésházy,  Révay,  Nádaždi,  Yízkelety, 
Szúnyogh,  Nyári  a  menovite  Rákócovci  vdaCne  ich  pryali  na  svoje  pan- 
stvá. Boli  to  ludia  mravne  zachovalí,  pracovití  a  čo  zvláôte  na  váhu  pa- 
dalo, bolo  medzi  nimi  hojne  obratných  remeselníkov,  z  ktorých  mahli 
očakávať  hojný  osoh. 

Remeselnícka  trieda  exulantov  usádzala  sa  vo  väčšom  počte  v  me- 
stečkách, pojedine  i  po  dedinách,  zakladajúc  cechy  rozličného  remesla. 
Exulanti  blahodarne  vplývali  na  priemysel  a  hospodárstvo.  Je  istá  vrc, 
že  mnohé  remeslá  u  nás  exulanti  uviedli,  mnohé  zase  na  vyšší  stupeň 
povzniesli.  ^) 

Aj  majolikovú  výrobu  v  Uhorsku  uviedli  (Česko  -  moravskí  bratia, 
lebo  na  Morave  bol  tento  umelecký  priemysel  už  dávnejšie  známy,  driev 
ešte  v  Čechách,  kde  už  v  XVI.  storočí  prekvitaly  mnohé  dielne,  vyzdo- 
bujúce  svoje  výrobky  ornamentom  renaissančným,  ktorý  pomaly  behom 

XVII.  storočia  ustupoval  ornamentu  domácemu,  samostatnému  —  če- 
skému.*) V  Uhorsku  prvé  štádium  výzdoby  majolikovej  je  tiež  renaissancia, 
ktorá,  ako  v  Čechách  tak  i  tu,  ustúpila  domácej  ornamentike  ludovGJ 
a  dostala  ráz  čisto  slovenský,  ktorý  udržoval  sa  od  konca  XVIL  do  konca 

XVIII.  storočia,  ale  i  potom.  Toto  je  perióda  najvyššej  slávy  slovenskélio 
hrnčiarstva.  V  ňom  vyspela  slovenská  keramika  vo  zvláštny  typ,  ktorý 
nielen  odborná  veda,  ale  i  širší  vzdelaný  svet  uznáva  a  pravým  jeho  me- 
nom nazýva,  to  jest:  „slovenskou  majolikou^,  (tót  fayenceok,  tót  typiis^ 
slovakische  Bauem-majolik).  V  druhej  polovici  XVIII.  storočia  zaŕína 
zjavovať  sa  v  slovenskej  majolike  vplyv  francúzsky,  vychádzajúci  z  to- 
várne holičskej.  Avšak  všetky  zovňajSie  vplyvy  podlahly  a  prispôsobily 
sa  vkusu  domácemu. 

Boli  to  teda  jednoduchí  remeselníci,  ktorí  prevádzali  tento  umelecký 
priemysel,  ale  výrobky  ich  maly  taký  odbyt,  že  v  XVIII.  storočí  eksi- 
stovalo  množstvo  hrnčiarskych  dielní,  ktoré  svojimi  emailovanými  výrob- 
kami zaplavovaly  celé  Uhorsko  i  susedné  kraje. 

Značná  zásluha  o  vývin  slovenskej  majoliky  patrí  h(d)dnom.  Habáni 
boli  anabaptisti,  ktorí  vyhnaní  z  Nemecka  utiahli  sa  na  Moravu,  odlial 
tiež  vypudení,  prišli  r.  1546  do  Uhorska  a  tu  hlavne  v  stolici  nitrian- 
skej a  prešporskej  vo  viacerých  obciach  sa  osadili.  Meno  „habán"  vše- 
liak  sa  odvodzuje  i  zdá  sa,  že  ono  bolo  z  počiatku  posmešnou  prezývkou. 
Poneváč  ale  títo  sektári  boli  poctiví,   pilní  a  šikovní  ludia,  ktorých  re- 


*)  Ján  MockOy  Príspevok  k  histórii  exulantov  Česko  moravských  v  Uhor^kíL 
^Cirkevné  Listy*  1892. 

O  Jan  Koula,  Pi^spévky  k  histórii  hrnčíi^tví  v  Čechách.  Praha  1888.  —  Dr. 
Lub,  NiederlCf  Keramika  v  Čechách,  na  Morave  a  uhorském  Slovensku.  Praha  18^K^>. 


Digitized  by 


Google 


—  103  - 

meselnicke  Týrohky  stály  sa  chýrečnými  a  vysoko  cenenými,  zmenily  sa 
opovržlivé  náhrady  o  anabaptistoch  a  názov  „habán"  znamenal  konečne 
Btatotného,  znamenitého  človeka.  Kto  riekol  na  nejaký  výrobok,  že  to  je 
„habánska  robota",  vedel,  že  je  to  solídna  práca.  Ako  dovední  remesel- 
níci rýchle  osvojili  si  spôsob  výroby  majolikovej  a  značne  prispeli  k  roz- 
kvetu týditf}  výrobkov  so  stránky  technickej,  umeleckej  aj  obchodníckej, 
proto  majolika  slovenská  rázu  toho,,  aký  v  nitrianskej  a  prešporskej  sto- 
lici zavládol,  označuje  sa  v  bližšom  určovaní  ako  „habánska  majolika".  ^ 
Remeselníci,  ktorí  zaoberali  sa  fabrikáciou  slovenskej  majoliky,  vo- 
lali sa  „čhaníarnii*^  na  rozdiel  od  hrnčiarov,  ktorí  sprostejší  tovar  vy- 
rábali. Čbankári,  ktorí  ku  prevádzaniu  svojho  remesla  potrebovali  väčšie 


')  Avšak  ^  híibánov  považovali  —  a  považuj  á  i  mnohí  dnešní  spisovatelia  — 
aj  Česko- bmtakých  evanjelikov,  ktorí  mali  vo  viere  i  v  mravoch  mnoho  podobného 
7  auabaptiatamí.  V  neznalosti  rozdielu  medzi  nimi  stotožňovali  ich,  a  to  tým  viacej, 
poneváČ  Českí  bratia,  v  tom  samom  kraji  sa  osadili,  často  i  tie  samé  obce  obývali, 
éo  hubíírii,  obe  sekty  boly  protestanti  a  exulanti  a  všetko  dovední  remeselníci  i  usi- 
lovní, poctiví  rudia.   Tak  Korabinsky  vo  svojom  Lexikóne  r.  1786  píše  na  atr.  210 

o  kahanoch :    * welche   als  Úberbleibsel   der  mähriichen   Briider  schon  zu  An- 

fang  dcä  vorigen  Jalirhunderts  nach  Ungarn .  gekommen  sind.« 

7>r.  Seefidreif  Jelnos  v  Článku :  A  Habánok  tôrténete  Magyarországon  és  a  Ha- 
bán majolika,  *Míivéazi  Ipar«  1890  str.  166  píše  celkom  popletené:  »Mindannyian 
£1  cflcb  éa  märva  teatvérek  vallási  felekezetéhez  tartoztak,  kik  a  táboriták  maradvá- 
nyiiiiiak  tekiiitentlok,  kik  a  fehérhegyi  csata  után  széledtek  el.  Tanaik  keletkezése 
llHO-tg  a  kftlixtinwsokhoz  vezet  visszalefelé  pedig  a  XVIII.  század  Herrenhuter-jei 
Uikintcndúk  tau^ti  orfikôseinek.  Ujra  keresztelési  szokások  folytán  általában  anabap- 
tiatáknak  i  b  neveztetnek.w 

Ľr.  Luff.  NiederU:  V  článku  >Místŕi  cechu  hmČiŕskeho  v  Novém  Mésté  nad 
Vábem«,  averejnenom  v  »Národopisném  tíbomíku  Českoslovanskemec  III.  str.  67: 
*ľrotestÄntÄtí  hrnčíŕi  odchilzejíce  z  óech  a  Moravy  usazovali  se  v  sevemích  Uhfích 
(»habám<),  tam  zaŕizovali  svoje  dilny  a  remeslo  provozovali  « 

Že  habáni  majoHkový  priemysel  na  Slovensku  neuviedli,  dostači  poukázať  na 
tú  okolnosť,  že  habáni  o  celé  jedno  storodie  sem  driev  prišli  než  Českí  bratia  a 
pred^  na  poli  majoliky  nič  sa  tu  nestalo  a  len  po  príchode  týchto  úsilne  pustili 
aa  i  habáni  do  výroby  majoUkovej;  a  tak  tedy  aj  oni  naučili  sa  tomu  tieŽ  len  od 
tamtých, 

K  tomuto  mýluemu  náhľadu  prispela  i  tá  okolnosť.  Že  habáni  prcä^ili  Českých 
bratov  skoro  o  celé  storočie,  lebo  títo  boli  prinútení  vieru  kalvínsku  r.  1647  prijať, 
a  teda  ako  taki  Leji  krátky  čas  existovali.  KdeŽto  habáni  boli  r.  1763  pokatolíčtení 
a  t<?dy  ^27  rokov  v  Uhorsku  ako  anabaptististická  sekta  zotrvávali.  Dejstvovali  ale 
eSte  i  napotom,  lebo  rôznila  ich  nemecká  reč  i  mravy  od  reči  a  mravov  Tudu  do- 
máceho; oäihotili  aa  majetkom,  samosprávou,  rozličnými  privilégiami  i  zachovali  sa 
lo  nedávna  čo  o  imobilný  typ.  Kdežto  českí  bratia  amalgamovali  sa  a  rýchle  splynuli 
následkom  blízkej  príbuznosti  kmeňovej  i  rečovej  s  obyvatelstvom  domácim  a  tak 
akoTD  vymizli  z  pamäti. 

Menoslov  hrnčiarov  v  Novom  Meste  nad  Váhom  sostavený  na  základe  cecho- 
vej knihy  dokazuje,  Že  to  boli  skoro  samí  Česko-moravskí  exulanti.  Keby  sostavili 
Ba  taktíto  tiicno«lovy  aj  v  iných  obciach,  kde  vtedy  kvitlo  hrnčiarstvo,  dala  by  sa 
otázka  táto  ľahko  a  definitívne  riešiť. 


Digitized  by 


Google 


—  104  - 

technické  známosti  i  vládli  umeleckou  dovednosfou,  tvorili,  kde  spolu  vo 
vačäom  počte  sa  nachodili,  osobitný  cech  a  len  v  obciach,  kde  boli  po- 
jediní,  pripojili  sa  ku  cechu  hrnčiarskemu. 


Obr.  13. 


Obr.  14. 


Najväčšie  čbankárske  dielne  boly  v  obciach:  Sobotište,  Dohrá  Voda, 
Dechtice  a  Modra;  potom  boly  dielne  v  obciach:  Stupava,  Malacky, 
Kuchyňa,  Smolenicr,  Košolná,  Hor.  Orešany,  Pudmerice,  Boleráz,  Častá, 
Skalica,  Holič,  Senica,  Brezová,  Stará  Tura,  Chtelnica,  Vŕbové,  Ča- 
chtice.  Nové  Mesto  nad   Váhom;    ďalej  v  Beckove,   Trenčíne,    Púchove, 


Digitized  by 


Google 


—  105  — 


,£5 

O 


Digitized  by 


Google 


—  106  — 

Bdnovcach.  V  týchto  hotovilo  sa  náčinie  druhu  habánskeho. ')  Slabšieho 
druhu  majolika  produkovala  sa  aj  vo  všetkých  tých  obciach,  v  ktorých 
kvitlo  hrnčiarstvo  a  ktoré  sme  už  horevyšäie  uviedli. 

Výrobky  týchto  malofabrikantov  boly  často  tak  výtečné,  že  iieboly 
na  rozpoznanie  od  práce  holičskej  fabriky,  lebo  mnohí  delníci  tam  za- 
mestnaní, založili  si  sami  vlastné  závody  a  zkúsenosti  v  Holiei  nado- 
budnuté, využitkovali. 

Predmety,  ktoré  Čbankári  hotovili,  boly  tiež  rozmanité  i  čo  do  po- 
doby, veľkosti  a  určenia:  baňaté  väčšie  -  menšie  JcrpJcy  a  crpáhj  na  ná- 
poje, niektoré  i  na  10 — 12,  až  40  litrov,  cbány  a  čbánky,  krčahy  a  krciaikij. 
Viky,  misy,  taniere,  kvetntky,  svietniky,  sväteničky,  kalamáre,  ba  i  re- 
liéfne tabulové  ofďazy,  všetko  ušlächtilýra  ornamentom,  v  utešený  cli  Ijar- 
vách  pomalované.  Predmety  tieto  malý  odbyt  v  mestách,  dedinácli  i  pan- 
ských kaštieloch,  najviac  k  cieľom  dekoračným.  Preto  misky  a  taniere 
boly  na  zovôajšej  obrube  dna  (obtáčke)  opatrené  jednou-dvoma  dieľkamij 
cez  ktoré  prevliekla  sa  tkanička  na  zavesenie.  Z  tej  príčiny  dostílvaly 
kresby  na  miskách  a  tanieroch  svoj  vrch  a  spodok.  Slovenský  lurl  kríišlil 
si  nimi  svoje  izby  a  svetlice  a  to  v  niektorých  zámožných  krajoch  v  takom 
množstve,  že  pokrývaly  celé  steny.  Vo  svetlici  jednoho  gazdu  v  Zoleniciach 
(Nitra)  napočítal  som  ešte  r.  1886  vyše  150  kusov  tohoto  malovamUio 
riadu  rozvešaného  v  izbe  na  fogašoch,  na  policiach  nado  dvermi  a  nad 
oblokami.  Ale  i  kuchyne  a  pitvory  bývajú  na  tento  spôsob  vyzdobené, 
I  pozoroval  som,  že  evanjelici  viacej  vyzdobujú  si  izby  hrnčenýnii  nádo- 
bami ako  katolíci,  ktorí  prednosť  dávajú  obrazom  svätých,  kdežto  u  evan- 
jelikov akékoľvek  obrazy  sú  zriedkavé. 

Následkom  toho,  že  konsumentom  slovenskej  majoliky  boli  prevažne 
sedliaci,  ale  hlavne  preto,  že  čbankári  súc  prostí '  remeselnícij  shibSej 
akosti  tovar  dorábali,  než  ako  bol  ten,  ktorý  vychádzal  z  rúk  cvičených 
a  učených  umelcov,  volá  sa  majolika  táto  „sedliackou  majolikotŕ.  (Bau- 
em-Majolik,  Ordinäre  Majolík,  paraszt  majolika,  durva  fayence). 

Tretí  druh  keramických  výrobkov  v  Uhorsku  tvorila  fabrická  indu- 
stria  väčších  závodov,  ktoré  koncom  XVII.  storočia  a  v  prvej  polovici 
XIX.  storočia  hlavne  v  mestečkách  pôsobily  a  jemnejší  tovar  produko- 
valy,  prečo  volá  sa  yjemná  fayence*",  (Feine  Fayence,  Feines  Gesťliirľj 
fínom  fayence).  Tieto  fayencové  fabriky  boly  v  Uhorsku  nasJodovné : 
Apátfalva  (185?—),  Banská  Bystrica  (180?—?),  Budín  (179?— 181?), 
Gáč  (178?—),    Giraltovce  (178?-?),    Holič   (1746—184?),    IMUMm 


•)  Ačkolvek  nielen  habáni  ale  hlavne  Slováci  a  Českí  bratia  ho  vyrábali*  lebo 
v  Stupave,  Malackách,  Kuchyni,  Modre,  Smoleniciach,  Hor.  OreŠanoch^  Pndmeri- 
ciach.  Boleráze,  Častej,  Skalici,  Holiči,  Senici,  Brezovej,  Staiej  Turej,  Vŕbovom, 
rúcho ve,  Bátovciach  vôbec  habánov  ani  nebolo,  naopak,  v  mnohých  obcmch^  kde 
habáni  osadení  boli,  Ôbankárstva Žiadneho  nebolo,  ako  sú:  Bársky  Sv.  Jur^  FarkaMit^ 
Oaskov,   Kostolany,  Brodské,  Šaétín,  Dol.  Orešany,  Kiity,  Podola,  Dubnica,  ŕobíaboY. 


Digitized  by 


Google 


—  107  — 

(184?—?),  Kežmarok  (1818—182?),  Košice  (179?—?),   Kis  Sér  (178? 

—  ?),  Miškovec  (1841—?),  Muráň  (184?—),  Nagy  Márton  (185?—?), 
Novejsa  (18??— 1869)  i),  Pondelok  (1770—?),  Prešov  (181?—?),  Poz- 
náva (18??—?),  Šárošpatak,  Stupava  (1811-1817),  Tata  (178?—?), 
TeUcibánya  (1820—?);  v  Sedmohradsku :  Batia  (182?—?),  Brašov  (184? 

—  ?),  Oôrgény  szt.  Imre  (179?—?). 

Z  týchto  tu  uvedených  niektoré  ešte  dnes  existujú  popri  niekoľkých, 
ktoré  sa  v  krajine  v  novších  časoch  postavily.  Avšak  všetky  stoja  na 
nízkom  stupni  výroby  až  na  fabriku  Zsolnayho  v  Petikostoloch,  založenú 
v  rokoch  šesťdesiatych,  ktorá  si  už  svetochýme  meno  zadovážila. 

Väčšina  z  uvedených  po  úpadku  fayencovej  industrie  premenila  sa 
na  kameninové  továrne  a  mnohé  pokúsily  sa  i  v  dôrobe  porcellánu. 

Fabrikácia  majoliky  v  Uhorsku  bola  v  najväčšom  kvete,  ked  v  Ne- 
mecku už  dávno  dorábali  porcellán. 

Že  fabrikácia  slovenskej  majoliky  dlho  ešte  medzi  ludom  prospero- 
vala, keä  porcellán  dávno  bol  rozšírený  a  z  vyšších  kruhov  bol  už  ma- 
joliku celkom  vytisol,  príčina  väzí  v  tom,  že  porcellán  bol  pre  svoju 
drahotu  ludu  predsa  len  neprístupný;  až  ked!  klesaly  jeho  ceny,  začal 
vťahovať  do  sedliackych  chalúp  a  aj  z  tadial  vytískať  majoliku,  ktorú 
aby  mohli  fabrikanti  udržať,  museli  tiež  na  cene  popúšťať.  Následkom 
toho  klesala  aj  kvalita  výroby  čo  do  materiálu  i  čo  do  výzdoby.  Dnes 
čbankári  keby  aj  vedeli,  nuž  nemôžu  za  lacný  groš  tak  strojné  a  dobré 
nádoby  hotoviť  ako  kedysi,  preto  dnešný  riad  nedá  sa  ani  porovnať 
s  onými  preslávenými  výrobkami.  Dnes  na  Dobrej  Vode  a  Dechticiach 
mali^'ú  len  jednobarevne  (na  modro)  a  len  ledabolo. 

Že  v  tomto  kraji  (Prešporok-Nitra)  hrnčiarsky  priemysel  kedysi  tak 
rozkvitol,  väzí  aj  v  pôde  samej,  kde  nachodí  sa  na  velikánskych  prie- 
stranstvách 8—10  siah  hrubá  vrstva  čistej  hliny  hrnčiarskej,  ktorá  nenie 
ani  najmenším  kamienkom  znečistená  a  vyzerá  akoby  jemne  preciedzaná. 

2.  Technika  majolikovej  výroby  a  výzdoby. 

V  slovenskej  majolike  badať  velkú  príbuznosť  s  italskou  majolikou 
čo  do  technického  spracovania  i  barevnej  výzdoby,  a  z  doby,  ked  čistý 
ornament  renaissančný  bol  u  nás  v  úžitku,  vyskytujú  sa  predmety,  ktoré 
sú  italským  úplne  podobné. 

Technický  process  čbankárskej  výroby  ako  aj  zariadenie  takýchto 
dielní  je  síc^  dosť  jednoduché,  ale  velmi  interessantné.  Tu  podám  opis 
íbankárskej  procedúry,  ako  som  si  ho  zaznačil  u  čbankárov  v  Dechticiach. 
Je  to  tedy  spôsob  výroby  habánskej.  Hlinu  berú  z  „Novej  hory** ;  vrchné 
a*stvy,  ktoré  držia  sa  pospolu  ako  klej,  odhodia  preč  a  upotrebujú  vrstvu 


»)  L.  Petrík  a  V.  Wartha  kladú  jej  pôvod  do  r.  1832,   avSak  J.  ČaploviÔ  spo- 
mfna  ju  už  r.  1821  (Archív  II.  str.  302),  ako  aj  Rožňavu,  Košice  a  Prešov, 


Digitized  by 


Google 


—  108  — 

spodnú,  ktorá  je  biela  a  sa  rozpŕchne.  Hlinu  túto  močia  doma  v  ír**- 
cafle  (Drehschaft),  t.  j.  v  jame  s  vodou,  aby  v  nej  zredla.  Tu  ju  mie- 
šajú do  tých  čias,  kým  voda  ňou  nenahustla,  tak  že  ju  „sito  prijme" 
(prepustí),  na  ktorom  špina  sa  usadzuje  a  na  bok  shadzuje.  Precieilza 
sa  do  „cáringa''  (Seihring),  kde,  keď  sa  ustálila,  soberie  sa  s  vrchu  voda 
a  hlina  stojí  tam  tak  dlho,  až  utuhne,  že  môže  sa  rukou  brať  a  nepre- 
padne cez  prsty.  Nato  vyberá  a  kladie  sa  kopcom  (vrchom)  m\  tiiisky, 
na  ktorých  necháva  sa  vonku  na  slnku  stáf,  až  tak  obtuhne,  zo  dá  sa 
roiesiť  a  na  prsty  sa  neoberá.  Takáto  hlina  dáva  sa  do  verkštatu  a  ukladá 


Obr.  16. 

sa  z  misiek  do  kúta  hliníka,  Ked!  sa  takáto  hlina  má  upotrebiť^  prestre 
čbankár  na  zem  velkú  plátenú  handru,  na  túto  položí  širokú  dosku  a  na 
túto  prehodí  kus  hliny  z  hliníka,  ktorú  bosýma  nohama  dobre  rozšliape; 
ked  ju  vyšliapal,  zdvihne  ju,  drôtom  poreže  na  kusy  a  šliape  znova 
z  opačnej  strany,  aby  tvrdosí  rovnomerne  sa  vyrovnala;  potom  ju  ešte 
rukama  rozmiesi  dva  razy  na  lavici  —  a  hlina  je  „vyrobená." 

Z  tejto  hliny  odtrhne  si  kus  potrebný  na  nádobu.  Tak  pripraví  si 
po  ruke  tolko  kúskov,  kolko  potrebuje.  Z  týchto  po  jednom  berie  a 
kladie  na  kruh.  Kruh  pozostáva  z  kolmej  asi  70  cm.  vysokej  tyče,  upe- 
vnenej tak,  aby  sa  lahko  otáčala;  na  tejto  vrchnom  konci  leží  doštené 
koleso :  hlava ;  na  spodnom  konci  tyče  upevnené  je  väčšie  kokso  hnacie. 
Hrnčiar,  sediac  pri  kruhu,  pravou  nohou  strká  spodné  koleso,  ktoré  lahko 


Digitized  by 


Google 


—  109  — 

v  stálom  pohybe  udržuje,  ľavou  nohou  o  zem  sa  prípiera,  rukama  ale 
na  Jdare  pracuje.  Po  ruke  stojí  mu  nádoba  s  vodou. 

Prácu  na  kruhu  začína  tým,  že  oiistí  a  navlaží  hlavu,  na  ktorú  po- 
loží si  kus  pripravenej  hliny,  navlaží  ruky,  pravú  vtlaCí  do  hliny  a  zaine 
kruh  toCiť,  následkom  čoho  sa  v  hline  jamka  prehíby  a  okolo  ruky  zo- 
dvihuje  sa  hlina  rýchle  dohora.  Tu  začne  formovať,  tak,  že  pravou  ru- 
kou  zdnuká   a   lavou  (volnou   alebo   šínom)  zvonku  naproti   sebe  pri- 


ObK.  17. 

thlča,  a  site  raz  jednou  raz  druhou  silnejšie,  dla  toho,  akú  podobu  ná- 
doba vyžaduje:  vydutú  aleho  prehĺbenú.  Pii  stejnoniernom  tlaku  tvorí  ^n 
forma  cylindrová.  Nato  nádobu  kožkou  vyhladí,  aby  nebola  strapatá  a 
šínôni  Brovná.  Ked  otvor  na  nádobe  tak  sa  súžil,  že  ho  pravou  rukou 
už  fonnovať  nemôže,  vloží  dnu  Iculmík  a  tým  si  pomáha.  V  páde,  že 
robí  cbáiiok,  sformuje  najprv  hríHo  osobité,  nato  spraví  hrucho,  dno  na 
ňom  \yľo\i[á  ftslom  (Fiissel);  aa  brucho  priloží  hrdlo,  slepí  a  vyhlíidí. 
Čbán  odreže  drôtom  od  hlavy,  odloží  obschnúť  natoľko,  aby  mohol  \m- 
lepiť  ucho  J  žeby  sa  pri  tom  brucho  neprehlo.  Vnútro  na  mise  formuje 
pevhltálom.  Aby  mohol  na  mise  urobiC  ohtdóku  (na  dne  vypuklý  okraj), 
prevráti  misu,  položí  na  stuk  (kus  hliny,  ktorá  misu  vyplní),  obtočí  fra- 
tlínom  (Drahtring,  pravídko  podoby  L)  a  vyberie  vyrezanú  hlinu  von, 
„Vrdže*',  žliabky  na  krčahoch,  vyrezávali  tratUnom  a  pucovali  vlhkou 
pongiou. 


Digitized  by 


Google 


-  110  — 

Vyformovaný  riad  necháva  sa  vyschnúť  na  doskách  a  potom  dáva 
sa  do  pece  raz  vypáliť,  Kedl  hrnčiar  surový  riad :  taniere  a  misy  dáva  do 
pece,  vkladá 'medzi  každý  po  tri  kúsky  surovej  hliny,  bobky,  aby  bol 
medzi  nimi  volný  priestor,  („aby  to  malo  luft"),  a  v  peci  ich  netrhalo. 
Tak  kladie  do  15  väčších-menšich  kusov  na  jednu  kopu.  Nádoby  ukladá 
medzi  vypálené  hmčené  kachle  a  pláty,  tamtie  horekoncom,  tieto  na  ne 
priekom,  tak  že  tvoria  komôrky  (kapsle,  kasety),  aby  na  nádoby  plameň 
direktne  nesiahal  a  dym,  popol,  uhlie,  nezanečistily  ho.  V  peci  je  štoíider 
(Stánder)  a  interMcht  (Hinterschicht)  z  dierkovaných  trúb,  cez  ktoré  prúdi 
plameň  Oheíl  do  pece  prikladá  sa  cez  čelesno.  Len  raz  sa  preine.  Takto 
vypálený  riad  volá  sa  MikSír  (GAilbgeflfthirr).  Naraz  v  peci  vypálené  kvan- 
tum riadu  zovie  sa  pálka. 

Keď  riad  v  peci  vychladol,  vyberá  sa  von  a  nakladá  sa  nafi  gli^i. 
zvaná  aj  J)idou  barvotŕ,  lebo  slúži  zároveň  aj  za  bielu  barvu.  Glieda 
sostavuje  sa  zo  súčiastok: 

olova     22  mierok, 

cínu        3       „ 

soli         9       „ 

piesku  12  „ 
a  pripravuje  sa  nasledovne.  Olovo  sa  v  peci  rozpáli,  k  nemu  pridá  sa 
cín  a  upália  sa  spolu  na  prach,  takzvaný  cínoš  (Zinnasche,  calcín),  ktorý 
železným  ohrabielcom  shŕňa  na  bok.  Táto  práca  trvá  aj  5  hodín.  Ked' 
všetko  sa  spálilo,  zoberie  prach  do  hrnca  aby  ostydol.  Potom  roztiCie 
soli  zvánovej,  vezme  piesok  a  vSetko  pomieša  spolu  na  korjte.  Odtíal 
vyberá  a  nasýpa  miešaninu  do  perniôiek  (Schmelztiegel),  ktoré  su  týra 
samým  pieskom  oblepené  a  vloží  do  pece,  kde  miešanina  spolu  sa  sleje 
a  utvorí  sa  kuch  (Kuchen).  Dáva  sa  aj  50  perníkov  naraz  do  pece, 
Kuchy  tlčie  v  mažiari  železným  tĺkom  na  drobnú  kašu,  a  vyberá  do  misy 
vodou  naplnenej,  aby  sa  tam  namočila.  Z  misy  načiera  lyžicou  a  vylieva 
do  „mlynca^  medzi  kamene,  kde  sa  mele  a  zomletá  vyteká  do  nádoby. 
Premiela  sa  tri  razy.  Tento  hlien  je  už  pripravená  glieda,  ňou  polievajú 
sa  vypálené  nádoby,  na  ktorých  hned  rýchle  usichá.  Od  činku  a  od  Špí- 
onu  zostáva  glieda  modravá,  ako  zadymená. 

Na  suchú  gliedu  sa  maluje.  A  síce  najprv  kontúry  (obrysy),  ktoré 
budto  volnou  rukou  načrtá  alebo  vezme  dierkovanú  patrónu,  (ktorých 
mávali  kedysi  velkú  zásobu),  pretlačí  cez  ňu  nejaký  prášok  a  podla  toho 
vyvedie  kontúry  tenkým  štetcom  („pemzlom")  namočeným  do  čiernej 
(poťažne  rudej)  barvy.  Medzi  kontúry  nanáša,  vypĺňa  širokým  štetcom 
ostatné  barvy,  („nanášaná  robota^).  Malovali  tiež  dla  predložiek,  ale  . 
bez  nich,  z  pamäti.  Nanáša  sa  však  aj  bez  obrysov  hnedí  hrubým  ite' 
com,  ale  tu  vyžaduje  sa  už  velká  šikovnosť,  a  istá,  pevná  ruka. 

Takto  maľované  sú  výrobky  dnešných  čbankárov  a  maľovaný  bol  i 
všetek  ten  riad  predošlých  časov,  ktorý  je  prevedený  modrou  bar^^oi 
ako  aj  všetky  mustry  ružicové  strassburského  vplyvu. 


Digitized  by 


Google 


—  111  — 

Barvy  (vlastne  tiež  glasiiry)  sostiivovali :  žltú,  modrú  (svetlú),  zelenú, 
ŕervenú  a  Čiernu  (vlastne  rudú,  fialkovú)  a  síce  dla  nasledovných  receptov. 

Žltá  barva: 
Antimón  (Antimón  oxyd)  1  liter, 
piesok  (kremencový)         3  litre, 
glejt  (Bleiglätte)  3     „ 

soli  niečo. 

Miešanina  musí  sa  prepalovaí  aspoň  4  razy,   čo  sa  viac  páli,  to  je 

pekm^Jšia, 

I.  Zelená  barva: 

med  (Kupferoxyd)  1  liter, 
piesok  3  litre, 

glejt  3      „ 

soli  '  málo. 

Páli  sa  v  silnom  ohni.  Táto  barva  však  rada  sa  rozlieva,  lebo  súc 
hustá,  mnoho  z  nej  vyhorí. 

II.  Zelená  barva: 

Med  spálená  na  prach  smieša  sfi  s  barvou  bielou  (gliedou). 

in.  Zelená  barva: 
Sostaví  sa  smiešaním  barvy  modrej  a  žltej.  Táto  je  lepšia  ako  pre- 
došlá. Zelenú  barvu  musel  hladieť  ulahodiť. 

Modrá  barva: 
SmoltĎa  (Smalte,  Kobaltoxyd)    5    kilo, 
minium  3      „ 

piesok  17      „ 

Táto  sa  nepáli,  len  sa  mele.  Minium  sa  dáva,  aby  sa  barva  roztá- 
pala (aby  „tlusovalo",  Flussmittel),  lebo  bez  neho  je  tvrdá. 

Červená  barva  (karmín): 

zlato  (vypálené  na  prach)  1  čiastka, 

glejt  3  čiastky, 

piesok  3       „ 

Do  zlata  dáva  sa  aj  arsenikové  olovo.  Zlato  často  nahradzovali  že- 
loznou  skalicou.  Červenú  barvu  nanášali  na  vypálenú  glasúru  a  vypaľovali 
potf>m  ešte  raz  v  miernom  ohni,  lebo  silný  nesniesla;  v  Holiči  vypaľo- 
vali ju  v  muliáeh.  Stala  sa  známou  koncom  XVIII.  storočia,  ale  nebola 
všeobecne  užívaná,  lebo  sa  nedarila ;  správne  podávali  ju  len  v  holičskej 
fabrike  a  v  Stupave  vo  fabrike  Putzovej. 

Čierna  barva  (rudá,  brnavá): 
Čierny  kameň  (Braunstein)  a  soI. 

Rudá  barva  husto  nanesená  vyzerá  ako  čierna,   alebo  ako  fialková. 
Maľovali  aj  bielou    barvou  (cínovou  glasúrou)  na  žltej  alebo  modrej 


Digitized  by 


Google 


-  112  — 

gliede.  Aby  docielili  žltobarevnú  pôdu,  pridávali  do  glasúry  aj  zlato,  5o 
dekoračný  výzor  nádoby  velmi  vyzdvihlo,  avšak  pre  jej  drahotu  zriedka 
gliedili  na  žlto,  najviac  na  bielo  s  nádychom  do  roodra,  alebo  zelena; 
niekdy  gliedili  aj  na  modro. 

Gliedou  poliaty  a  pomaľovaný  riad  dával  sa  po  druhý  raz  do  pece, 
kde  naliata  glieda  i  na  ňu  nanesené  barvy  sa  roztopia  a  na  nádobu 
upevnia.  Misky  tak  dávajú  do  pece,  že  neprekladajú  sa  bobky  ale  krédle 
(trojramenné  koníčky,  Grädeln). 


Obr.  18. 

Rudu  na  glíedu  a  barvy  kupovali  v  banských  mestách.  O  jeduom 
hrnčiarovi  z  Novej  Bane  ide  povesí,  že  kupujúc  gliedu  v  B.  Štiavnici, 
dostal  miesto  gliedy  v  súdku  peniaze  a  velmi  zbohatol,  a  ked  umrel  a 
niesli  ho  v  rakvi  vedia  sochy  sv.  Kríža,  tu  nosiči  nemohli  dlhý  čas 
z  miesta  sa  pohnúf. 

Nebude  od  veci  zaznačiť  tu  aj  niektoré  obyčaje,  povery,  hádanky  a 
piesne  hrnčiarske. 

Hrnčiar  tri  kúsky  spraví  a  štvrtý  prepije. 

Kedl  si  tovaryš  v  sobotu  svoje  miesto,  kde  robil,  neočistí,  chytro  to 
urobí  druhý  a  zato  musí  mu  tamten  zaplatiť. 

Keď  hrnčiarovi  vypadne  čepel  z  ruky,  dostane  pomoc 

Ked  hrnčiar  naloží  do  pece  a  začne  páliť,  vtedy  žena  nesmie  prísť 


Digitized  by 


Google 


—  113  — 


o 


Digitized  by 


Google 


—  114  — 

k  peci,  lebo  ked  tam  ohrievajúc  sa,  zadkom  sa  obráti,  teda  mu  vSetek 

riad  sa  pokriví  a  pobubí.  To  už  mnobi  zkúsili. 

Ked  priekupec  vyberá  sa  na  cestu  s  tovarom,  ukradne  pred  odclio- 

dom  dakde  vecbet  a  vezme  ho  sebou,  aby  mal  vela  kupcov. 

Ktorý  remeselník  nezodvihne  svoj  tovar,  ked  mu  na  zem  upadne? 
Ktorý  remeselník  svoj  tovar  nepláca? 

Krivé  nohy,  velké  brucho,  malý  pyštek,  velké  ucho.  Čo  je  to?  (Rajnica.) 
Nemám  konca  ani  kraja,  čo  ma  budú  bladai  dvaja.  Čo  je  to?  (Miska.) 
Hrnčiar,  ked  má  pilno,  hovorí:    „Jeden,  dva,  odlož  päť  I"    Význam 

toho  zakladá  sa  na  nasledujúcej  poviedke.   Bol  jeden  hrnčiar.  Ten  mal 

za  tovaryša  zlého  ducha  (čerta).    Ten,  ked  si  sadol  ku  kruhu,  povedal 


Obr.  20. 

len:    Jeden,  dva,  odlož  päť!"    a  už  bolo  päť  pekných  kusov  hotových 
odložených.    Hrnčiar,  majster,  išiel  s  týmto  krásnym  riadom  na  jarmok 
a  hned  mal  všetko  rozobrané  a  draho  vypredané.  Ale  čo?  Ked  ludia  riad 
domov  doniesli  a  čokoľvek  do  neho  položili,  zostalo  z  toho  —  enóno, 
Ludia  sa  hnevali  a  chceli  vypomstiť  sa  na  hrnčiarovi;   išli  zas  na  naj- 
bližší jarmok,   aby  ho  namastili,   ale  ho  nepoznali.    Lebo  čo  sa  nestalo 
s  hrnčiarom?  Šťastlivý  hrnčiar,  majster,  chcel  totiž  vedieť,  čo  a  ako  to  ten 
jeho  tovaryš  bez  neho  ten  riad  robí  i  díval  sa  cez  kľúčovú   dierku  r^ 
neho.  A  v  tom  mu  tento  oko  vypichol.    Nuž  bolo  síce  zle,  ale  ked  m« 
tovaryš  tak  dobre  robil,  len  ho  nechal.  Preto  oko  ľudia  na  jarmoku  h 
nepoznali  a  nič  sa  mu  nestalo.  A  zas  hned  všetek  svoj  tovar  a  to  veJii 
dobre  rozpredal.  Ale  nenie  dobre  so  zlým  duchom-čertom  si  počínať,  let 
ten  len  hrnčiara  zaviedol,  aby  nepracoval  a  potom  od  neho  odišiel.  HračÍE 


Digitized  by 


Google 


—  115  — 

odvyknutý  od  práce,  ked  aj  dačo  robil,  nepodarilo  sa  mu  to,  nemohol  to 
predaÉ  a  vyšiel  na  psotu. 

Sú  hmčári,  sú, 

Dobrí  chlapi  sú: 

Ešte  hlina  nekopaná 

Už  je  ona  preslopaná. 

Sú  hmCári,  sú, 

Dobrí  chlapi  súl 

Vy  hmčári  ništ  nedbáte, 

Eed  len  muziku  máte, 

Hmčári  chudobní 

Peňazí  nemajú, 

Pôjdu  hlinu  kopať, 

Ede  žaby  kŕkajúl 

Hmčári,  pacholci. 

Sú  dobrí  mládenci, 

Tisíceho  sedmistého 

Remesla  myslivci. 

Sú  hmčári,  sú. 

Dobrí  chlapi  sú: 

Ešte  hlina  nekopaná. 

Už  je  ona  preslopaná. 

Sú  hmčári,  sú. 

Dobrí  chlapi  sú!  / 

Včas  ráno  vstávajú. 

Hlinu  si  válajú 

A  už  potom  pri  obede 

Vodu  popíjajú. 


Eed  sa  drobek  podnapijem, 
Chcem  si  také  zaspívaf, 
O  tom  hrnčárskem  professi 
Dost  maličkú  zprávu  daf. 
První  místr  sám  Buh  byl: 
Adama  z  hliny  stvoril 
Tak  to  hrnčárske  professi 
Velmi  krásne  ozdobil. 
Ništ  vy  milí,  páni  bratri, 
Z  toho  se  vy  nermúťte, 
Že  vo  vašich  všedných  šatech 
Zamazaní  chodíte. 
Ve  všedný  deň  pri  hline 
A  ve  svátek  pri  víne, 
Eed  sa  pekne  oblečeme, 
Eaždá  holka  nás  príjme. 


Hmčári,  hmčári, 

Dobrí  remesníci, 
Inde  vás  nevidí, 

Chyma  pri  sklenici; 

Ve  dne  pri  sklenici 

Večer  pri  divčici.  §♦ 

Digitized  by 


Google 


—  116  — 

Všetky  tieto  piesne  sú  od  povážsko-novomestských  hrnčiarov  a  po- 
ukazujú na  český  pôvod'). 

3.  Ornamentálna  výzdoba. 

Čo  slovenskú  majoliku  velmi  vzácnou  a  vysokocennou  robí,  je  jej 
výzdoba  so  svojim  ornamentálnym  obsahom,  technickým  vyvedením  a  iite 
šeným  koloritom  sýtych  a  živých  bariev.  Bohatosť  na  ornamentálne  ma 
tívy  je  veliká,  ich  komposície  sú  v  šetrení  eurhythmie,  symmetrie  a  pro- 
porcie často  tak  správne,  že  môžu  slúžiť  za  vzory  a  sú  obyčajne  bra- 
vúrne umelecky  smelými  silnými  kontúrami  načrtané.  *) 


Obr.  21. 


Obr.  22. 


Technická  zručnosť  týchto  ludových  maliarov  je  tým  podivuhodnejSia, 
ked  povážime,  že  tu  chyby  nedajú  sa  sotierať,  ani  radirovať,  ale  nákres 
hneí  istou  a  pevnou  rukou  načisto  prevádzať  sa  musí. 


•)  Sdelil  ich  Mich.  Erdélsky. 

^)  Joz.  Déues-Diner,  referujúc  o  slovenskej  majolike  vyloženej  na  millenárnej 
výstave  v  Budapešti,  vyslovil  sa  vo  svojom  Článku:  »A  torténelmi  kiállitá»  6a  aa 
iparmúvészet*  v  diele :  » Az  iparmfivészet  a  milleniumi  kiállitáson  1896-ban«,  Badapest 
1897.,  str.  44.  nasledovne:  » V  tejto  8kupine«  (hornovidiecka  majolika)  »8poČÍYa  takj 
poklad  pre  umelecký  vkus,  zanímavej  a  pôvodnej  omamentácie  je  také  mnoŕ^atvo, 
vo  vysokej  miere  vyvinutých  techník  je  taký  rad,  Že  z  týchto  impulaov,  ktoré  podáva^ 
môže  náš  keramický  priemysel  roky  vyžil  —  V  dekoratívnom  ohTade  sú  tak  vzorné 
tieto  kusy,  a  vzdor  nepravidelnostiam  takú  čistotu  a  znalosť  účinku  prejavujú,  ie 
akademicky  vzdelaný  kreslič  mohol  by  im  ich  závideť.  Charakteristické  je,  že  cudziori 
aj  dnešnú  majoliku  sedliacku,  ktorá  bola  na  výstave  vyložená  a  predsa  na  atupfi^ 
o  moc  nižšom  stojí,  väčšmi  obdivovali,  kdežto  umeleckej  majolike  modernej  veno 
vali  slabú  pozornosť.* 


Digitized  by 


Google 


—  117  — 

Na  pôde  (gliede),  ktorá  bola  obyčajne  biela,  ornament  tak  rozložili, 
Že  bol  vždy  zreteľný  a  v  úplnej  platnosti,  zároveň  ale  i  pôda  svojou 
bielobou  spolupôsobila. 

Ornamentálne  motívy  čerpali  prevažne  z  ríše  rastlín,  ktoré  upravo- 
vali úi)  bordúr  a  guirlandov,  alebo  zaranžovali  kytice  hned  viazané,  hned 
svobodné,  z  kvetníka  vyrastajúce  kvety.  S  týmito  uvádzali  do  súzvuku 
lineálne  a  geometrické  kombinácie.  Obľúbená  bola  aj  figurálna  výzdoba, 
zobrazujúca  napríklad  hlásnika  s  hellebardou  (obr.  25.),  pastiera  i  s  ovcami, 
vyšnorovaných  husárov,  oráčov  s  pluhom,  s  volmi,  i  s  koňmi  (obr.  30), 
alebo  i  rebiinové  vozy  s  dvojím   záprahom  a  rozličné  ludské  postavy 


Obr.  23. 


(obr.  ]?.),  ktoré  dnes  pre  krojové  štúdium  dosť  vzácny  materiál  poskytujú. 
Obľúbené  bolo  menovite  vyobrazovanie  svätých,  ako:  Kristus  na  kríži, 
Madonna,  sv.  Anna,  sv.  Veronika,  sv.  Cecília,  sv.  Michal,  sv.  Ďuro,  sv. 
Ján  Nepomucký  (obr.  27.),  Baránok  Boží  atd. 

Často  prichodia  rozličné  zvieratá,  menovite  jeleň  v  barve  žltej  alebo 
bruavej  (obr.  15.),  ovca,  zajac,  pes,  papagáj,  drozd,  kanálik  a  iné  zvieratá 
a  vtáÉky  (obr.  20.,  21.).  Český  lev  dvojchvostý  prichodí  ako  nosič  rozličných 
emblémov  remeselníckych  (obr.  18.,  22.),  menovite  na  nádobách  cechových  '). 


')  Že  cechy  v  Uhrách  ku  svojim  emblémom  upotrebovaly  dvojchvoatébo  Iva, 
za&k  zeme  českej,  poukazuje  na  to,  že  ho  doniesli  sem  českí  exulanti  a  upotr  ebovali 
a  maľovali  ho  aj  tu  dalej. 


Digitized  by 


Google 


—  118  — 

Nie  zriedka  sú  vyobrazené  i  domy,  kostoly,  ba  celé  fantastické  zámky  a 
mestá  (obr.  26.,  34.).  ACkoIvek  figúry,  zvery,  krajiny  sú  dosť  nesprávne  kres- 
lené, ale  klassický  je  čistý  ornament  rastlinný  a  geometrický. 

Čbankári,  dla  toho,  kam  tovar  svoj  vystrájali,  aj  primerane  ho  vy- 
zdobili: na  púf  do  ŠaStína,  Maríacellu,  Mariathalu  s  vyobrazeniami  ta- 
mojších madonn;  do  Moravy,  Čiech  išli  so  sv.  Jánom  Nepomuckým  a 
podobne  *). 


Obr.  24. 


Obr.  25. 


Dekoratívna  výzdoba  na  dutých  nádobách  vinie  sa  horizontálne  okolo 
nádoby,  teda  opačným  poriadkom,  než  nesie  sa  smer  nádoby.  Následkom 
čoho  výzdoba  rozčlánkuje  povrch  nádoby  na  viacej  čiastok  proporcionálnych 
rozmerov.  Prostriedok  dutiny  zaujíma  hlavná  výzdoba,  ktorú  shora  i  zdola 
lemujú  úzke  ornamentálne  pruhy,  ohraničené  obtáčkami  (obr.  16.,  17.  a  pod.). 
Na  misách  výzdoba  riadila  sa  tiež  ich  formou :  na  dne  hlavný  kvet,  na  vy- 
hrnutom okraji  bordúra  (obr.  15.).  Bordúry  sú  pásy,  kde  niekoľko  rast- 
linných a  geometrických  motívov  v  totožných  intervalloch  rhytmicky  sa 
opakuje  (obr.  15.,  16.,  17.  a  pod.). 

Sloh  francúzsky  rozrušil  väčšinu    antických  pravidiel    ästhetiky   a 


*)  Na  púťoch  kupovali  si  hidia  čbánky,  aby  si  do  nich  vody  nabrali,  alebo 
vína  kúpili,  lebo  pre  nával  pútnikov  kontrolla  bola  nemožná,  preto  krčmári  svoje 
nádoby  nedávali,  ale  každý  musel  si  predložiť  n'^dobu  svoju,  debo  kúpiť  si  ju  od 
krčmára,  do  ktorej  mu  tento  nápoj  nameral.  (Al.  Fiala  in  lit.) 


Digitized  by 


Google 


—  119  — 

umiestňoval  výzdobu  bez  ohladu  na  formu  nádoby.  Pod  vplyvom  tohoto 
štýlu  uviedol  sa  v  slovenskej  majolike  naturalismus  v  kresbe,  lubovôla 
v  komposfcií,  a  svevola  v  úprave  (obr.  20.,  24.,  26.  a  pod.). 

Zvyčajné  bolo  i  rok,  v  ktorom  bola  nádoba  vyhotovená,  vypísať,  Čo 
je  pre  bádateľa  velmi  vítaná  okolnosť.  Predmety  s  letopočtom  sa  dnes 
i  ílaleko  vyššie  cenia. 

Na  dne  nádob  často  nachádzajú  sa  jedna  aleba  i  viac  písmen  a  roz- 
ličné iné  znaky,  ktoré  znamenajú^obec,  v  ktorej  nádoba  bola  robená,  ako 


*; 


Obr.  26. 


Obr.  27. 


na  príklad  H  znamená  Holič,  S  Sobotište  alebo  Smolenice,  S  T  Stupavu 
a  podobne.  Po  väčšine  ale  býva  to  počiatočná  litera  mena  pôvodcovho, 
alebo  aj  monogramm. 

Cbankáľsky  tovaryš  mal  platu  1  toliar  na  týždeň  a  mimo  toho  mal 
právo  tri  tovaryšské  ^ánJcy  (obyčajne  dvojholbové)  si  vyhotoviť,  s  ostat- 
nými nádobami  vypáliť  a  v  svoj  prospech  odpredať.  No  často  odkúpil  mu 
ich  jeho  vlastný  majster  za  pár  holbí  vína.  Na  tieto  čbánky  tovaryš  vy- 
naložil celý  svoj  volný  čas,  aby  čo  najkrajšie  diela  vytvoril  a  všetky  svoje 
kunšty  na  nich  preukázal.  Preto  tieto  nádoby  patria  k  tým  najvýtečnejším 
výrobkom  majoliky  slovenskej.  Za  taký  čbán  dostal  tovaiyš  30—50  kr. 
fiajnových  i  vyšše. 

Poneváč  Čbankári  robili   nádoby  aj  na  objednávku,  a  to  nielen  ce- 


Digitized  by 


Google 


—  120  — 

chovné  s  erablémami  patričného  remesla,  ale  aj  nádoby  pre  súkromníkor 
s  ich  menami  a  emblémami  ich  zamestnania,  Co  bývalo  velmi  v  módeí 
tieto  nádoby  volali  nápocnými.  Na  obr.  13.  vidíme  znak  mäsiara,  na  obr, 
18.  znak  čižmára,  na  obr.  22.  garbiara,  na  obr.  23.,  33.  kolára. 

Cechovné  nádoby  upotrebovali  pri  rozličných  shromaždeniach  slávnych 
ciech,  menovite  ked  prepúšťali  učňov  za  tovaryšov,  alebo  uznávali  tova- 
ryšov  za  majstrov.  Tu  z  týchto  objemných  čbánov,  krčahov  a  črpákov 
upíjali  si  páni  majstri  poctivej  cechy  sladký  mok  vína,  alebo  iného  trííngu. 
Že  to  zriedka  nebývalo,  vyzradzujú  cechovné  i  obecné  protokoUy,  úprimne 
soznávajúc:  „Item,  vypilo  sa",  „Item,  strovilo  sa".  V  privátnom  ži- 
vote bola  takáto  nádoba  chlúbou  majstra  alebo  gazdu,  a  potechou,  keď 
bola  plná. 

Na  takéto  nádoby  vypisovali  čbankári  aj  meno  objednávateľa  a  roz- 
ličné zdravice,  prípovede  a  celé  verše,  niektoré  i  dosť  vtipné  a  pre  pija-  - 
kov  výstražné. 

Kredit  zomrel,  bôrg  nežije, 

Kto  nemá  peňazí,  nech  nepije. 


Kto  zomrel,  ten  nežije, 

Kto  nemá  peňazí,  nech  nepije. 


Pomaly  pime,  braté, 
Abys'  sa  neválal  v  blate. 


Silný  trňnek  k  užívaní 
Vek  kráti  a  rozum  tratí. 


Kto  pije,  hoduje,  po  noci  píska. 
Ten  večnú  odplatu  od  Boha  získa. 


Essce  my  deg  gen  gednu, 
At  do  neho  pohlednu, 
Mnoholy  w  nem  zostane, 
potom  hnedky  lehnu'). 


Som  zo  zeme,  ako  i  Adam, 
Ľudom  jesť  i  piť  dávam; 
A  ked  zomrem,  neprime 
Ani  zem  telo  moje, 
Ani  Boh  dušu  moju. 

Na  jednom  črpáku  s  letopočtom  1739,  nachodl  sa  vypísaný  na  štyroch 
plochých  stranách  dialóg  vína  s  vodou: 


')  Nápis  na  Čbánku  z  r.  1849,  nachodiacom  sa  v  Krajinskom  úhor.  umelecko- 
priemy slovom  museume  v  Budapešti. 


Digitized  by 


Google 


L 


—  121  — 

äBoba 

Äb^bp  3  weíu  a  fiaroftí 

SWel  fc  ©aub  o  tt)éce(í)  m\ti, 

SJÍufft  a  tt)ino  bnftrc  wobe 

mufplo  b^  M^nuf  fobe, 

neb  ,í)rwe,  nej  mufft  mufftťm  bt)(, 

wobu  SB.  mubŕc  í)ŕtprau)íl. 

äSino 

®cľtU  3  ujítfu  ^cgnofii, 
?!Ka  fc  faub  o  wine  ncfti, 
Žepffj  wino,  nejlí  tt)obrt, 
mnc^a  gbe  3  n^itta  )}ct)oba, 
Dno  Iíb  obw.'felngc, 
@en  bawa,  pŕatclftwj  fugc. 

9Boba 
Äbo  na  iDobe  ŽRab  prefianja, 

^J^no^ám  mnol^e  mina  piti, 
pŕpncfío  xo\\tá)  fm^flu  3bi)ti, 
fb^j  í)o  bej  cäfu  a  minj, 
bo  lixoota  \m\)o  liít. 

SBino 

SHe  fbó  ^0  mfrné  í)íge: 
ten  ujítef  éige, 
SBoDa  flabc  bŕid)o  bugc, 
muot^a  9iemoc  po  nt  pluge, 
fajb^  mťme  tocfel  b^ti 
muj  a  toína  fe  napití  *). 

„Itenij  strovilo  sa*"  zanášaly  do  protokolla  aj  obecné  piodstavenKtYá, 
ketí  už  boly  pilr  ráz  hore  dnom  obrátily  velký  nialovaný  kicíili  s  bojov- 
ným healniti: 

Pime,  poctivá  obec,  veselé; 

Mladší  povkár^)  nám  ešte  naleje. 

Páni  hospodári,  složme  po  groši. 

Mladší  povkár  sa  nám  hned  poteší 

A  s  radosťou  bude  behať, 

Plné  poháre  nalievať. 

A  bude  jeho  pesnička, 

Že  ešte  plná  flaštička. 

^)  Ver§e  tieto  oachodia  sa  aj  vytlačené  v  Bohusl.  Tablicových :  Slowen§tí  Wer- 
«80wci.  Čbankilr  verSe  vypísal  z  tlače,  to  je  zrejmé,  otázka  je  vSak,  Či  Tablie  prevzal 
veríte  z  ilákej  dávno  tlačenej  knihy  alebo  z  rukopisu  ?  V  páde,  že  č  bank  ár  vypíaal 
z  Tablicn,  by  letopočet  na  črpáku  bol  —  klam. 

')  poi^^4r  ^- polgár  =  prísažný  obce  v  hontianskej  stolici. 


Digitized  by 


Google 


1  —  122  — 

Že  „poctivá  obec"  veselá  a  pritom  aj  opatrná  bývala,  dokazuje  dalšf 
nápis  na  tom  samom  krčahu: 

Edo  ten  krčal^  zabije, 
Hoden  zlatý  položiti, 
Alebo  krčah  da(  spraviti. 

„Poctivá  obec"   pri  vážnych  poradách  z  tohoto  krčaha  rozumu  si 
dodávala  a  telo  svoje  si  posilňovala: 

Prvé  Seci  sa  napime 
A  potom  sa  rozídeme, 
Tak  my  pravdu  zavreme. 


Obr.  2a 

t.  j.  vyhovieme  aj  Sv.  Písmu,  ktoré  hovorí:  A  neopíjejte  se  vlnem, 
v  némž  jest  prostopašnos(,  ale  naplnení  budte  Duchem.  (Ep.  sv.  Pavla 
k  Efezským  5  k.  18  v.) 

Takýmito  nápisami  hrnčiari  počarbali  celý  krčah  a  boli  by  toho  na- 
skladali eSte  viac,  ako  to  vysvitá  zo  závierky  na  krčahu: 

Viac  by  iste  písal. 
Ale  není  místa, 
To  sami  vidíte, 
Že  je  pravda  istá. 

Krčah  tento  dali  vyhotoviť  obecní  prísažní  svojmu  rychtárovi  na 
Beluji  n  1828.  (Nachodí  sa  v  našom  museume.) 


Chcejúc  stanoviť  historický  vývin  slovenskej  majoliky,  vzal  som  jej 
dekoratívne  elementy  do  zretelu,  a  dla  ornamentálnych  motívov  a  ich 


Digitized  by 


Google 


—  123  — 

komposície  roztriedil  som  nádoby  na  skupiny  a  našiel  som  9  hlavných 
typických  druhov.    Kecí  nato  všimol  som  si  na  nich  letopočtov,  mohol 


S 


S 


som  aspoĎ  approximatívne  konštatovať,  ktorý  typ  v  ktorej  perióde  faso- 
vej  vystupoval.  Typy  tieto  sú  nasledovné. 

1.  Starý  typ  slovenský,   vypestovaný  v  slovenskom  hrnčiarstve  od 


Digitized  by 


Google 


—  124 


o 

c- 


g 


Digitized  by 


Google 


—  125  — 

dávnejších  Časov  s  domácimi  motívami ').  V  rozliŕDýcli  krajoch  s  väíšimi- 
meuäiiui  odchýlkami  rozdielne  sa  vyvinul  tak,  že  v  ňom  viacej  odrodov 


o 


nachodíiiie:  modransJcý,  prenčovsho-behijskýj  pukanskij,  ::€olemkijy  orarský. 


')  Tieto  ovSem  pod  vplyvom  orientu  vznikaly,  ale  vkuBU  domácemu  m  pri- 
spôsobovaly  a  potom  samostatne  sa  vyvinovaly. 

Ornament  orientálny  prejimall  sme  v  Uhorsku  v  XVI.  a  XVlí-  atorocí  aj  di- 
rektne  od  Turkov,  a  nimiž  prichádzalo  domáce  obyvateFatvo  do  blhkeho  atykuj 
B  Dimi  obcovalo  a  í  11  o.  Moslemická  kultúra  počas  lôO-roénc'bo  paostva  tureckého 
v  Uhorsku  zanechala  v  rozličných  smeroch  značné  stopy.  Turci  vplývali  prepychom 
materiálu  a  nádherou  vo  výzdobe  svojho   odevu.    I  zaiste    boty   tu  Turkine,  ktorí 


Digitized  by 


Google 


—  126  — 

malohontský,  Glasúry  obyčajne  barevné,  na  nálevu  olovené  a  cínové; 
materiál  telesa  dosť  hrubý  a  technika  maliarska  dosť  vybrúsená,  kolorit 
prevažne  biely,  ale  aj  žltý,  zelený  a  modrý.  (Obr.  9.,  10.). 

2.  Typ  italskej  renaissancie  započína  s  príchodom  majoliky  v  prvej 
polovici  XVII.  stor.  a  trvá  do  polovice  XVIII.  stor.,  ale  vyskytuje  sa 
eäte  aj  v  pozdejSích  časoch.  Glasúra  biela,  ornament  v  barvách  žltej, 
zelenej,  modrej,  s  brnavýrai  obrysmi,  motívy  renaissančné.  Často  je  imi- 
tovaná  direktne  italská  majolika.  V  našom  museume  nachádzajúce  sa 
exempláre  nesú  letopočty  od  r.  1643.  (Obr.  U.,  12.,  13.,  14.) 

3.  Typ  slovenskej  renaissancie.  Slovenský  ornament,  obrodený  italskou 
renaissanciou,  vychytení  ľudovými  slovenskými  umelcami,  vyspel  v  do- 
konalé tvary  a  vzletné  kombinácie,  je  tak  výtečný,  že  sa  typu  italskej 
renaissancie  zahanbiť  nedá.  I  právom  môžeme  nazvať  ornamenty  na  tomto 
typu  slovenskou  renaissanciou.  Technika  a  barvy  sú  tie  isté,  ako  pri  type 
predošlom.  Udržoval  sa  od  konca  XVII.  stor.  do  konca  XVIII.  stor.,  po* 
tom  už  bol  premiešovaný,  ale  staré  vzory  boly  aj  v  pozdejších  časoch  na- 
podobňované.  V  našom  museume  máme  exempláre  od  r.  1724.  (Obr.  15—19.) 

Už  v  druhej  polovici  XVIII,  stor.  začaly  vťahovať  elementy  fran- 
cúzske do  výzdoby  majoliky  slovenskej,  s  nimi  nastúpila  aj  neviazanosť 
v  stylisácii  a  komposícii.  Francúzske  mustry  našly  v  holičskej  továrni 
silného  prívrženca  a  z  Holiča  šírily  sa  po  dielňach  slovenských  čbanká- 
rov,  Ačkolvek  všetky  tieto  vplyvy  musely  sa  podrobiť  vkusu  slovenskému^ 
predsa  vyrážajú  tak,  že  tvoria  osobitné  rôzne  typy,  ktoré,  chronologickým 
poriadkom  postupujúc,  sú  nasledovné: 

4.  Typ  rokokový,  drobné  kvietky  a  kytice,  roztrúsené  po  nádobe  oby- 
čajne bez  všetkého  systému.  Je  to  vplyv  Strassburgu  a  Moustieru  a  následok 
porcellánovej  výroby*)  Objavuje  sa  už  v  druhej  polovici  XVIII.  storočia* 
V  museume  máme  ich  od  r.  1770.  (Obr.  20—27.) 


samy  vyfiívaly,  od  nich  priuôily  sa  umeDÍamilovné  Slovenky  mnohým  novým  tedi- 
nikám  yyšivacím  a  mnohým  mustrám.  PreŠporské  a  nitrianske  ženičky  neto&ia, 
2e  ich  skvostné  Čepce,  ktoré  si  vyšívajú  zlatom-stríebrom,  majú  svoj  pôvod  v  kru- 
tých dobách  tureckého  tyranstva.  Prefiporské  a  nitrianske  živôtky,  vySfvané  Žltým 
hodvábom,  sú  tiež  upomienky  na  skutočný  turecký  život  v  Uhorsku.  Zvolenské  a 
novohradské  ženy  zaiste  nevedia,  Že  ten  rožtek  s  hviezdou,  ktorý  vySSvajú  na  pre^ 
steradlá,  uteráče,  ručníky  a  oplecká,  sú  polmesiac  s  hviezdou,  znak  tureckej  slávy 
a  nášho  uníženia.  Malé  šatky,  vyšívané  vo  všetkých  štyroch  uhloch  zlatom  alebo 
hodvábom,  kvet  so  spirálne  zatočenou  stonkou,  šatočky,  ktorými  potom  sedliacky  a 
panie  obdarúvaly  kostoly,  aby  nimi  kresťanskí  kňazi  prikrývali  kalichy  ^corporale), 
sú  často  direktná  práca  TurkSň.  V  Ponikách,  vo  Zvolene,  počul  som  v  jednej  sedliacke* 
rodine  spomínať,  že  majú  vyšívanú  » tureckú  šatku «,  a  skutočne  bola  to  šatka  tu 
reckého  pôvodu,  vyšívaná  zeleným  hodvábom  na  ľanovom  plátne.  I  ťažko  podanie 
sa  mi  ju  zakúpiť,  lebo  že  je  to  dákasi  rodinná  pamiatka.  Známo  je,  Že  Turci  viar 
ráz  vyrabovali  Poniky. 

*)  Na  povrchu  porcellánu  totiž  veľmi  Často  ukazujú  sa  chyby,  aby  to  masko- 
vali, namaľovali  tam  kvietok.  Čo  malo  za  následok  veliký  neriad  v  úprave  dekorácie 
ktorá  preto  nemohla  podliehať  Žiadnemu  pravidlu,    ale  závisela  len  od  náhodilostí 


Digitized  by 


Google 


—  127  — 

5.  Typ  geomeíricko-ruškový.  Jeden  z  najrozšírenejších  typov  doby 
rokokovej.  Ruže  ako  hlavný  motív,  sú  na  spôsob  rosett  a  palmctt  styli- 
sovaiié.  ZapoÉfnajú  sa  kančom  XVIII.  storočia.  (Obr.  28.) 

6.  Typ  modrú-ruéicQvý  al^jô  kosacnikový.  V  Holiti  koncom  XVIIL 
stor.  silne  vyvinul  sa  sloh  rokokový  pod  vplyvom  Strassburgu.  Ornament 
poňatý  úplne  naturalisticky^  ako  v  kresbe,  tak  i  v  bane,  s  velmi  pestrým 
koloritom  (barvy  mufíiové),  kontúrovaný  s  perspektivický  mi  skráteninami, 
stínovaný  dla  formy  jednotlivých  motívov.  Motívy  sií  hlavne  ruža,  ružové 
puky,  kosaCník  (gladiolus)  a  makový  kvet.  Nádoby  takto  dekorované  naíily 
hojný  odbyt  v  sedliackych  a  meštianskych  triedach,  Y  našom  museume 
máme  viacej  exemplárov,  najblbSie  ťahá  letopočet  z  r.  1796,  (Obr.  32., 
oba  postranné  krčahy.)  Musti^  tieto  snažili  sa  uviesť  aj  čbankári  na  svoje. 
výrobky,  Aväak  barvy  nevedeli  reprodukovať,  lebo  ich  paleta  vždy  bola 
len  na  4  barvy  obmedzená  (prudkoohňové  barvy),  preto  ich  ruža  musela 
ssnášaí  anomáliu,  totižto  barvn  modrú^  no  s  patrnou  snahou  stínovaním 
a  perspektívou  vyjadriť  plastiku  foriem.  Tak  utvoril  sa  nový  typ,  ktorý 
nazval  som  podlá  hlavnej  charakteristiky  jeho.  Ruže  a  kosačnfky  su  veľ- 
kých rozmerov,  až  priveTkých  pomerne  k  ploche,  ktorú  zdobia.  V  našom 
museume  sú  najstaršie  exempláre  r  z.  1813,  1815.  (Obr,  29—31.) 

7.  Typ  červeno-ruftcový,  V  niektorých  dielňach  podarilo  sa  repro- 
dukovať červenú  barvu,  ktorú  applikovali  potom  na  sostavenie  červeno- 
ružicových  kytíc.  Nádoby  s  touto  výzdobou  vo  verkých  rozmeroch  fabri- 
kované  boly  na  Morave;  u  nás  málo.  Mustry  tieto  sú  pôvodu  Strassbur- 
ského.  Začínajú  sa  s  XIX.  stor.  V  našom  museume  je  viacej  predmetov* 
(Obr.  32,,  prostredné  dva  čbány  a  spodný  tanier  na  lavo.) 

8.  Typ  strapatej  ruie.  Ruža  strapkavá,  sprevádzaná  množstvom 
úzkych  čiarkových  lístkov^  je  takrečeno  jedinou  výzdobou  opakujúcou  a 
rozkladajúcou  sa  na  všetky  smery,  až  fádnou  sa  stáva,  Barva  bmavá  vy- 
maňuje sa  z  podružia.  Pokým  dosial  slúžila  jedine  na  označenie  kontúr 
a  len  v  málo  prípadoch  dostávalo  sa  jej  úlohy  označiť  rúcho,  alebo  jeleňa, 
kde  tenko  naložená,  vyzerala  flko  fialková,  —  tu  zaŕlna  byť  urovnopráv- 
nenou,  ba  Často  i  dominujúcou.  Zato  obrysovanie  motívov  prestáva  a 
nmlt>a  nanáša  sa  bez  predbežných  kontúr  hned  širokým  štetcom.  Naj- 
starší exemplár  máme  v  museume  z  r.  1813.  (Obn  33.) 

9.  Ttf2^  modro-baretnij.  Yzniknul  koncom  XVIIL  stor.  I  tu  prevládajú 
ruže  s  pukami  a  lístím,  načrtaué  bez  obrysov  takmer  výlučne  modrou 
barvou.  Na  Morave  bol  silno  vyrábaný  menovite  vo  Výškové.  Najstarší 
exemplár  je  v  museume  s  letopočtom  1800.  (Obr.  34,) 

S  týmto  a  predošlým  typom  nastúpil  úpadok  vo  výzdobe  majoliky 
slovenskej  a  s  nimi  zavŕšila  sa  jej  výroba.  Čo  dnes  z  Dechtíc  a  Dobrej 
Vody  vycliodí;  je  ornamentom  týchto  dvoch  typov  ovšem  veími  chatrne 
vj'zdobené. 

Sú  eSto  aj  iné  typy,  ktoré  však  obišiel  som  tu  pre  ich  zriedkavosť* 


Digitized  by 


Google 


—  128  — 

Staré  typy  boly  od  šikovných  čbaDkárov  aj  v  pozdných  časoch  so 
zdarom  imitované.  Často  jeden  predmet  nesie  motívy  a  vzorky  viacej  roz- 
ličných typov. 


o 

a- 


CO 

K) 


Spomeniem  ešte  krčahy,  ktoré  hotovili  pre  žart  (Vexirtôpfe).  Hrdlo 
na  nich  je  vydierkované,  zato  ucho  je  duté,  tak  že  nápoj  len  týmto  ka- 
nálom dá  sa  vycediť.  Kto  do  tajnosti  manipulácie  s  cuclíkami  nie  je  za- 
svätený, z  nádoby  sa  nenapije,  lebo   obsah  mrežami  sa  vyleje  prv,  než 


Digitized  by 


Google 


ŕ 


T^ 


—  129  — 

by  sa  ilo  úst  tlostal,  {Obr,  21.,  22.)  Takéto  krčahy  vzniklý  vo  fabrikácíi  an^li- 
ckýcli  v  Hraniptoiie  a  dostaly  sa  k  nám  dosť  zavčasu,  lebo  na  obrázku 
prvý  krčiažok  nesie  letopotet  1770,  druhý  1786. 


Chceť  s  určitosťou  ustanoviť  pôvod  (dielňu  a  majstra)  dla  značkov, 
ornamentálnycli  motívov,  dla  ich  barvy  a  dekoračnej  techniky,  barvitostij 
glasúry,  technickej  výroby,  materiálu  a  formy  nádob,  je  dnes  ťažká  vec. 


'á  áľ 


-If 


M 


Obr.  33.  '•■"" 

Značky  vychodily  z  jednej  dielne  rozličné,  lebo  tovaryšia  značili 
menovite  j,čbánky  tovarj^šská"  svojimi  značkami.  Prevažne  je  značka  po- 
čiatočná litera  mena  pôvodcu  alebo  majiteľa  dielne,  a  len  niekdy  je  to 
značka  obce,  v  ktorej  diehla  stála.  A  sme  často  na  vážkach,  či  na  pr. 
S  znamená  Sohotišf^  a  či  Smolmice,  Jestli  značka  znamená  pôvodcu^ 
nedá  sa  z  toho  zatvárať,  kde  bol  predmet  robený,  lebo  tovaryšia  sa  pre- 
mávali s  miesta  na  miesto.  Jestli  však  znamená  obec,  nedá  sa  zatvárať, 
v  ktorej  dielni  a  kto  ju  tam  j'obil?  Väčšina  nádob  nemá  vôbec  žiadnej 
značky, 

Cielom  tohoto  výskumu  bolo  by  potrebné  sostaviť  chronologický  register 
hrnčiarov  z  rozličnýcli  obcí  a  potom  museli  by  sa  nádoby  podla  značkov 
a  letopočtov  roztriediť  na  skupiny.  Čo  je  obťažené  tým,  že  predmety  su 
nie  pohromade.  To  by  docielilo  sa  výstavkou,  na  ktorej  skoncentroval  y 
by  sa  privátne  i  verejné  sbierky. 

9 


Digitized  by 


Google 


—  130  — 

Ornamentálne  motívy  (ráz  a  sloh  výzdoby)  nás  ešte  ment^  povedú 
k  cielu,  lebo  z  jednej  dielne  (majstra),  z  jedných  rúk  (pôvodcu)  v^- 
cluldzaly  predmety  rozličného  typu,  lebo  nie  zriedka  —  ako  už  bolo 
rečeno  —  napodobňovali  mustry  starých  nádob,  tak  že  motívy  a  celé 
komposície  z  doby  prvých  počiatkov  nachodia  sa  na  nádobách  z  doby 
pokonnej.  Podobne  bežné  bolo  skicovanie  motívov  z  rôznych  slohov.  A  keí 
vyskytlo  sa  niečo  nového  v  jednej  dielni,  zjavilo  sa  to  zanedlho  vo  všťv 
tkých  ostatných  dielňach  iných  obcí,  lebo  obce  tieto  ležia  v  Nitriansku 
a  Prešporsku  blízko  vedia  seba  a  tovaryšia-maliari  putovali  s  jednoho 
miesta  na  druhé.    Preto  tu  viacej  zaváži  charakter  časový  ako  lokálny. 

Barvy  prichodia  štáb  tie  samé,  len  niekedy  redšie,  niekedy  hu- 
stejšie, tu  hladšie,  tam  tmavšie,  raz  mlkve  a  raz  živšie;  závisí  to  od 
toho,  v  akom  pomere  namiešali  barvivá,  a  od  týchto  vypálenia.  Chemické 
složenie  pri  všetkých  je  to  samé,  lebo  riadili  sa  rovnakými  receptami; 
preto  ani  tu  na  pôvod  nedá  sa  zatvárať  s  výsledkom. 

Podobne  sa  má  i  s  barvou  glasúry,  ktorá  bývala,  až  na  malé  vý- 
nimky žltej  a  volaco  modrej,  všade  biela,  s  nádychom  niekedy  do  modra, 
zelena  alebo  žlta  (citrón  a  oranž).  Do  zretelu  sa  musí  vziať  nielen  harva 
glasúry,  ale  i  jej  trvácnosť,  chemické  složenie,  to  jest  proporcia  sub- 
stancií. \^Ztó  glasúra  je  pozdejšieho  pôvodu. 

Dekoratívna  technika  je  tak  jednoduchá,  že  tu  nápadných  rozdielov 
nebadať,  dla  nichž  dali  by  sa  pôvodcovia  rozpoznávať. 

Technická  výroba  ohľadom  hlinenej  hmoty  dala  by  sa  tak  koii§tato- 
vať,  ked  by  sa  preskúmala  na  črepoch  akovosť  hliny  a  porovnala  h  hli- 
níkmi patričných  dielní. 

Forma  nádob  bola  vo  všetkých  dielňach  rovnako  známa  a  bežná. 

I  samé  predmety  hrnčiarske  tak  sa  zanášaly  a  prenášaly  s  miesta 
na  miesto,  že  dla  miesta  nálezu  (náleziská)  chcieť  konklúsiu  robiť,  ne- 
mohlo by  byť  dosť  hodnoverné. 

Ani  tak  velkých  talentov  medzi  čbankármi  nebolo,  že  d  Ta  i**h  vy- 
nikajúcich tvorieb  dali  by  sa  rozpoznávať. 

4.  Obchod. 

Výrobky  slovenských  čbankárov  malý  velký  odbyt  nielen  medzi  do- 
mácim obyvateľstvom,  ale  i  po  celej  krajine,  ba  aj  v  zahraničí,  Dôkajsoiu 
toho  je,  že  takéto  predmety  ešte  i  teraz  sa  nachodia  po  krajine  a  v  za- 
hraničí  po  sedliackych  a  meštianskych  domoch. 

Korabinsky  vo  svojom  Lexikóne  vydanom  r.  1786  hovorí  o  Dobro- 
voďanoch,  že  náčinie,  ktoré  budto  sami  robia,  alebo  v  susedných  obciach 
zakupujú,  šikiyú  do  Košíc,  aj  dalej. 

Zipser  v  „Hesperuse"  z  r.  1813  napísal  o  zvolenských  hrnčiaroch 
že  so  svojím  tovarom  navštevujú  blízke  i  daleké  trhy,  ba  že  aj  na  Dol- 


Digitized  by 


Google 


^m^^^ 


—  131  — 

niaky  ho  šikujú,  kde  ho  miesto  peňazí  za  rozličné  obilie  zaiiiieňajii. 
Ilľnŕiar  urobí  s  voziarom  smluvu  a  slúbi  mu  polovicu  zbožia,  ktoré  zí- 
skajú zíi  tovar.  Sedliak  potom  musí  tento  krehký  tovar  zaviesť  ta,  kile 
ílnla  iiíi  odbyt,  hrnčiar  sa  ale  ani  o  sedliaka  ani  o  jebo  stiUok  viuťej 
ncstiuá.  S  tovarom  tak  dlho  putuje,  pokým  ho  neodpredá.  1  stáva  sa^ 
že  sedliak  o  8—10  dní  vráti  sa  a  svoju  na  tovare  zarobenú  polovicu 
nateScný  domov  prináša. 

Keesíi  i\  1822  zaznačil,  *)  že  majolikové  a  čbankárske  náfinie  vo  vd- 
kora  iimoástve  ide  z  Horaiakov  do  Prešporku,  odkial  sa  po  Dunaji  oa 
Dolní aky  rozposiela. 


Obr.  34. 

Nmhrk  udáva,  ^)  že  z  Dechtíc  vraj  vyvážali  hručiaľsky  tovar  až  do 
Carihradu. 

Hrnŕiari  a  čbankári  tovar  svoj  alebo  sami  predávali  alebo  chodili 
s  ním  zvláštni  obchodníci  (priekupníci)  po  krajine.  Priekupec  platil  za 
lOt)  kusov  habánskeho  tovaru  9  zl.  aj  vyše;  v  čase  úpadku  tohoto  prie- 
myslu zl  í^50,  a  dnes  je  čbankár  rád,  keď  dostane  4  zl.  H^  kr. 

Z  (imtera  na  jar,  ale  zvlášť  pod  jaseň,  križujú  kraj  inou  hriiuiarske 
„koi'áfiy"  t.  j.  vozy  hrnčiarskym  riadom  vysoko  naložené,  alebo  lieštím 
nadpletené,  aby  500 — 800  kusov  väčšieho  -  menšieho  tolio  riadu  i  viac 
vpratalo  sa  na  voz.  Na  stá  a  stá  ide  takýchto  vozov  každoročne  v  tú 
stranu  k  Tise  a  za  Tisu;  lebo  železnice  neprijímajú  tento  tovar.    Hrn- 


')  Stfphan  KeesSf  Darstellungen  des  Fabriks-  imd  Gewerbeweaens  ím 
chischeo  Kaiserstaate.  IL  Wien  1822. 
')  Ľr,  Lub.  NiederUj    Keramika. 


íiterrei- 


Digitized  by 


Google 


—  132  — 

čiari  najviac  začariivajú   svoj  tovar  za  obilie  a  ovocie  i  za  lan,  konope 
a  druhé  úrody,  lež  predávajú  aj  za  peniaze  po  trhoch.  *) 

V  Gemeri  hrnčiarstvo  živí  velkú  čiastku  obyvateľstva,  lebo  ninohí 
tým  sa  zamestnávajú,  že  vyvážajú  hmčený  tovar  a  to  až  po  Vciký  Va- 
radín,  Marmaroš.  Jedna  pec  t.  j.  600—700  kusov  rozličnej  velkosti  ná- 
dob stojí  25—28  zl.  Následkom  svojej  lacnoty  majú  tieto  výrobky  velký 
odbyt,  a  blahobyt  po  „hrnčiarskych  dedinách"  je  patrný.  Preto  taui  i  pole 
má  vysokú  cenu,  lebo  hrnčiar  sa  ho  nespúšťa,  ba  práve  seba  nie  m  hrn- 
čiara ale  za  rolníka  vyhlasuje,  ačkolvek  svoj  čas  väčšinou  pri  hrnčiarstve 
trávi.  To  z  obavy,  že  odania  ho  aj  od  hrnčiarstva,  kdežto  doposial  platí 
len  od  zeme.  ^) 

V  Novej  Bani  (Tekov)  predávajú  hrnčiari  výrobky  svoje  furmanom 
100  kusov  miešaného  riadu  za  4  zl.,  na  jar  aj  za  3  zl.  60  kr.  Furmani 
vozia  ho  na  trhy  a  po  dedinách  koômi,  chudobní  somármi  a  vyvážajú 
ho  až  po  Komárno,  Ostrihom,  Pešť,  Topolčany,  Nitru.  Predávajú  tiež  za 
zbožie  a  za  peniaze. ') 

V  Brehách  pri  Pukanci  hrnčiari  zapriahli  do  voza  svoj  vlastný  zá- 
prah, koníka  s  oslom.  Taký  záprah,  ač  nenie  pekný,  a  na  šťastie  ani 
nie  v  Písme  sv.  zakázaný  (5.  Moj.  22,  10),  má  tú  neoceniteľnú  prednosť, 
že  nezdurí  sa  a  neprevrhne.  *) 

Pukanský  tovar  roznášajú  aj  ženy  v  košach  na  chrbáte  po  okolí  a 
predávajú  najradšej  za  obilie,  a  to  gazdiná  musí  aspoň  raz  naplniť  zbožím 
tú  nádobu,  ktorú  chce  obdržať. 

Kedysi  v  PreSporku  a  v  blízkom  Devíne  produkované  výrol»ky  Inn- 
čiarske  malý  velký  export  do  Srbska,  kam  ho  po  Dunaji  celé  nákkídin^* 
lode  dopravovaly. 


*)  Pavel  Dobšinský,  Prostonárodnie  obyčaje,  povery  a  hry  slovenské.  Tiiril  Sv. 
Martín  1880. 

*)  Gróh  Istvátiy  A  gômôrmegyei  népies  agyagm&vesség.  »Magyar  IpannCĹvéa3%i.* 
Badapest  1899.  6.  szám. 

•)  Štefan  Volf-Knazolucký  in  lit. 

*)  Andrej  Kmet,  Veleba  Sitna.  168. 

(Pokraóovftiúo.) 


Digitized  by 


Google 


Miestne  báje  a  skazky. 

Podáva  Jjud.  Ad,  Reuas, 

Sotva  uplynulo  pol  stoletia,  ako  spevy  a  povesti  ludu,  porekadlá, 
obyčaje  a  starožitnosti  začaly  sa  spisovať  a  sbierať,  a  už  tak  bohaté 
sbierky  sa  sostavily,  že  sa  môžu  postaviť  ku  sbierkam  i  velnárodov.  Od 
toho  času  ale,  ako  sa  písmom  utkvelý,  na  vidomoči  kapú  a  u  ludu  v  za- 
pomenutie  prichádzajú.  Lud  prestal  spievať  a  povesti  sa  nevykladajú. 
i*ríčinou  toho  môže  byť  nový  nepriaznivý  ruch  krajinský,  zákony,  nové 
inštitúcie,  stavanie  železníc  i  v  dosavád  neprístupné  a  osihotené  kraje 
atd.  Slovensko  naše  od  pravekov  akoby  chránené  bolo  lesmi  a  horami 
pred  vpádom  divých  hprd  tatárskych  a  tureckých,  tak  že  živé  stariny: 
tradície,  skazky,  povesti  a  obyčaje  do  našich  čias  mohly  sa  v  pôvodnosti 
svojej  zachovať  a  zachrániť   ako  nikde  inde. 

Poloha  nášho  kraja  je  k  tomu  i  velmi  priaznivá.  Tu  najväčšia  roz- 
manitosť panuje,  jednotvámosti  nepozorovať,  ale  striedavé  vysoké  vrchy 
s  rovinami  a  hlbokými  dolinami,  bystré  potoky  a  vodopády  so  zápolami, 
temné  lesy  s  planinami,  a  to  v  rozličných  útvaroch  sa  zamieňajú  a  obrazy 
krásy,  úžasnosti,  velebnosti  a  nežnosti  predstavujú^).  Ale  i  národ,  tento 
kraj  obývajúci,  už  samo  v  sebe  zvláštnymi  názormi  a  darmi  obdarený,  vše- 
možne sa  snaží  túto  svoju  kolísku  a  rodisko  umnými  miestnymi  bájamia  skaz- 
kami  ozdobiť  a  okrášliť,  ktoré  od  praotcov  zdedil  a  na  vnukov  prenáša.  Vedt 


^)  Z  tejto  rozmanitej  polohy  krajov  vysvetliť  možno  i  nápadnú  rozličnosť  krojov 
a  odevov,  spôsob  žitía,  typus,  temperament,  charakter  a  vlohy,  čo  pri  žiadnom  inom 
príbuznom  alebo  nepriboznom  národe  sa  nepozoruje.  Pri  iných  totiž  národnostiach 
jedno  individuum  akoby  z  oka  inému  vypadlo,  tak  je  vo  všetkom  podobné  a  rovné, 
a  to  ako  pri  nižáich,  tak  i  pri  vyšších  vrstvách.  Naproti  tomu  u  Slovákov  jedno 
indivíduum  je  samo  pre  seba  samostatné,  iným  vynahradiC  sa  nedá,  a  nemožno  ho 
tiko  prototyp  národa  považovať,  ono  je  len  doplňujúcou  Čiastkou.  Táto  rôznosť  povahy 
ináč  dosvedčuje  sa  i  pri  politickej  administrácii,  cirkevnej  správe  a  službe  vojenskej. 
Z  tejtože  rozmanitej  individuálnosti  vyplývajú  i  bohaté  sbierky  spievanôk,  porekadiel, 
povesti  a  skazôk,  ktoré  každý  kraj  a  okolie  podľa  vlastného  názoru  a  barvy  podáva, 
tak  Že  sa  nemôže  ani  z  tohoto  na  jednotný  typus  zavierať.  Sám  národ  si  je  pohádkou 
v  krajine,  pestrými  bájami  ozdobenej. 


Digitized  by 


Google 


—  134  - 

keJ  zoviiútoniý  ťažký  osud  ho  od  viac  století  tlačí  ako  vampír,  aspoň 
vmltoine  clice  sa  hýbať,  žiť  a  svoju  úlubu  v  týchto  tvorených  tradíciách 
a  bájkach  hladať.  I  sama  príroda  pri  jej  veľkoleposti  zostáva  nemáj 
mŕtva,  bí^z  citu,  ona  potrebuje  duchovné  obživenie,  aby  zanímavými  bá- 
jami  a  skalkami  živo  hladela  a  človekovi  pôvabnou  sa  stala.  Nie  je  teda 
diVj  že  TiKÍ  náš  o  každom  významnejšom  predmete  prírody,  alebo  o  po- 
zostalých z  dávnovekosti  rumoch,  priekopoch,  násypoch,  mohylách,  chlu- 
niocli,  Ditiiroch,  nápisoch,  zanechaných  baniach,  pustých  kláštorocli  atd. 
zoá  zaiiímavé  poznámky  robiť,  báječnými  dejami,  menami,  osobami, 
akoby  rúchom  ozdobiť.  O  mnohých  dejepis  mlčí,  mnohé  pak  báje  do 
1)1  ost<\  z  pohanského  náboženstva  sú  vzaté  a  osobnostiami  mythologickýmí 
iJliatreiii\  V  takýchto  miestnych  bájoch  často  jedno  slovo  alebo  meno 
padú  do  duleko  predhistorickej  doby,  a  umný  dejepisec,  ethnograf,  nkú- 
matci  stai  ožitností  a  mytholog,  zná  to  do  spojitosti  s  históriou,  archäolo- 
giou  íl  111}  thologiou  uviesť  a  prekvapujúce  výsledky  vykázať.  Miestne  bájky 
a  skazky  majú  z  tohoto  ohladu  výbornú  cenu,  a  táto  cena  nesmie  byť 
zaznávaná.  Až  dosaváď  nikto  sa  nepokúsil  pozornosť  na  ne  obrátiť  a  ich 
spisovať^  acpráve  je  svrchovaný  čas,  lebo  i  ony  už-už  sa  tratia,  a  o  ne- 
dlhý Čas  /.  pamäti  ludu  vymazané  budú.  Veru  škoda  by  bolo,  aby  také 
tvorby,  ktoré  národ  slovenský  od  tisíc  rokov  v  sebe  prechovával  a  hájil j 
v  uicli  žil  i  umrel,  večne  boly  zmarené. 

Miestne  báje  a  týmto  podobné  skazky,  na  prvý  i}ohIad  zdajú  sa  byí 
naivné  a  cliatrné  plody  ludovej  obrazotvornosti;  kedí  sa  im  ale  bližšie 
prizreiiie,  nájdeme,  že  ony  hlboko  siahajú  do  geniusa  národného  *).  V  nich 
totiž  sú  vyslovené  túžby  a  žiadosti,  nádej,  mravné  naučenie,  v  nich  sa 
pripoiiiíuajú  predhistorické  príhody,  založenie  miest  a  hradov,  objavenie 
banfj  ulo/í^né  poklady.  Ony  vysvetľujú  úkazy  prírody  a  predstavujú  mytho- 
logické  oí^obnosti.  Pri  všetkej  ich  jednoduchosti  sotva  podarilo  i>y  sa 
niekomu  ich  napodobniť  a  v  tomto  duchu  a  smysle  napísať.  Tak  na  prí- 
klad, liitiohé  a  výtečné  hudobné  komposície  máme,  ale  sotva  niektorú 
z  nich  !^i  fud  osvojil  a  prijal,  a  keď  si  aj  osvojil,  teda  musia  sa  geuiusu 
uároduemo  prispôsobiť  a  značné  premeny  podstúpiť.  Podobne  i  novo- 
utvorené slovo  alebo  porekadlo  do  života  a  behu  uviesť,  nesnadno  sa  dá 
docieliť.  Práve  takejto  povahy  sú  i  báje  a  skazky.  Národný  génius  má  iste 
ladenie,  intý  spôsob  cítenia  a  prejavenia  myšlienok,  a  kto  tohoto  ducha 
náležité  iiepojal  a  si  ho  neosvojil,  márna  bude  jeho  námaha  —  v  ktoroiii- 
kolvek  peknom  umení  niečo  nového  utvoriť  —  zostane  cudzím,  a  obe- 
censtvo ti>  zavrhne.  Docela  iné  sú  v  tomto  spise  z  ducha  slovenského 
vyplývajúce  skazky  a  báchorky.     Ony  sú  od  národa  ako  spevy,  slová  a 


')  A  tú  len  vtedy  sa  objaví,  ked  podla  možnosti  všetky  skazky  a  miestne  báje 
aft  Bpolu  poabierajú  a  do  jednej  objemnej  sbierky  poukladajú.  Týmto  spôsobom  itli 
vericá  ŕ^na  a  hodnota,  ako  pri  diamante,  progressívue  vzrastne.  Omrvinky  a  zlumky 
»ú  luhodm}  ceny.  * 


Digitized  by 


Google 


^  iá5  - 

porekadlá  iiž  prijaté  a  uznané,  nepodliehajú  viac  žiadnej  móde,  vkusu  U 
íloktríne,  tak  ako  skazky  grécke  a  rimské.  Ich  budúcnosť  a  trvanie  je 
zabezpečené.  (!ím  častejšie  sa  čítajú  a  pripomínajú,  tým  viac  sa  rozširujú 
a  iíaníniíivejšimi  stávajú.  Obdivuhodná  vzdelanosť  Grékov  a  originálnosť 
y  umení  a  vedách  v  tom  sa  zakladá,  že  oni  zdola  nahor  postupovali, 
naj  primitívaejši^  národné  pochopy  za  basis  si  položili  a^uw^i  «  áctKtovza 
heslo  si  vytkli.  Iné  národy  opačne  postupovaly,  grécku  kultúru  síce 
prijaly,  ale  k  nej  nie  súc  pripravené,  v  nej  živorily  a  zakrpately.  Ke- 
zbýva  nám  teda  nič  iného,  ako  poznanie  nás  samých  a  sbieranie  týcIi 
tradícií,  ktoré  nám  národ  podáva,  a  uvedenie  ich  do  súzvuku  s  dueSnou 
výsosťou  vied  a  umení. 

Lokálnych  bájov  —  ako  sa  to  dá  popredku  videť  —  je  nesmierne 
množstvo;  a  preto  ich  spisovanie  a  štylisovanie  má  byť  čo  najjednodu- 
cijejäiOj  bez  všetkých  štylistických  okrás,  individuálnych  prídavkov  a  ih3z- 
Ycdenia  jednotlivých  výjavov,  lebo  nepíšu  sa  len  so  stanoviska  básnického, 
pre  bájeslovGov,  ethnografov,  skúmatelov  starožitností  atd.,  ale  vôbec  a 
jednak  pre  všetkých.  Mnohé  skazky  sú  medzitým  i  neúplné  a  kusé, 
ktorým  sa  ale  tak  odpomôže,  ked  viac  podobných  sa  posberá  a  tjeto  sa 
vzájomne  podla  potreby  doplnia.  Sú  medzitým  mnohé  všestranne,  uuine 
složené  a  bez  vadnej  ústrojnosti  až  k  podivu.  Pozoruje  sa  totiž  pri  niťíi 
takrečený  dramatický  uzol,  okolo  ktorého  sa  dej  točí.  Až  po  uzol  sa  dt>j 
postupne  zavinuje,  potom  ale  záhadné  veci  sa  rozviôujú,  vysvetľujú,  až 
celý  dej  v  jeden  celok  splynie.  Tento  uzol  ako  vrchol  deju  pozostáva 
často  z  krátkej  výpovede,  hrozby,  žiadosti,  prísahy  atd.,  a  pozornosC  po- 
slucháčov mh'žuje  až  do  konca.  Tak  sostavená  býva  každá  dobrá  bájka, 
povesť,  román,  ale  i  každé  dráma. 

Mnohé  podarené  báje  naše  —  ako  ros  nullius  —  prešly  do  majet- 
nosti  iných  národov,  a  tam  v  literatúre  na  novelly,  ballady  a  roniiíny, 
pn^pracované,  ako  vzácne  perly  sa  skvejú.  No,  podla  smýšľania  a  geniusa 
slovanského  možno  ich  snadno  poznať,  ako  bieleho  havrana  medzi  čier- 
nymi- Nezhýva  teda  iného,  ako  podla  výpovede  J.  Kollárovej  vo  „Vziijem- 
nosti"  vyslovenej :  „Čo  je  slovenské,  kdekoľvek  je  naše",  —  takéto  od- 
cutlzené  báje  a  skazky  jednoducho  reklamovať.  Ked  susedia  naši  MaJari 
pred  tisíc  rokami  velmi  slabo  obydlené  dolné  kraje  zaujali,  nie  plenom 
a  mccom^  ale  pri  spoločnom  usrozumení  tehdajších  obyvateľov  to  sa  stalo, 
Že  mali  prílí^žitosť  správu  krajinskú,  remeslá,  roľníctvo,  názvy  miest,  hra- 
dov,  vrchov,  riek,  ba  i  mnohé  slová  do  reči  svojej  pri  pokoji  a  shode 
prijať.  Pri  tejto  príležitosti  prejali  od  Slovanov  i  mnohé  národné  povesti 
a  miestne  báje  a  skazky  a  podržali  ich  až  podnes  v  úplnej  pôvodnosti, 
asnád  vernejšie  ako  by  to  sám  národ  bol  učinil.  Báje  naše  behom  času  istotne 
sa  i  jmdra  okolnosti  menily  a  pretvarovaly,  ako  sa  to  i  s  užívanou  reŕou 
stiiva,  tu  ale  a  u  tohoto  národa  akoby  skamenelé  vo  svojej  pôvodnosti 
iiostaly. 


Digitized  by 


Google 


—  136  — 

Bohaté  sklady  miestnych  bájov  poskytujú  zvlášte  tie  miesta,  ktoré 
kresťanstvo  z  pohanských  časov  prejalo.  Bola  to  za  oných  časov  hlavná 
úloha  zvestovatelov  Spasitela  všetko  čo  na  pohanstvo  upomínalo,  ako 
oltáre,  obete,  modly,  sviatky,  obyčaje,  ešte  i  len  mená  a  slová  zrušiť  a 
znivočiť,  alebo  na  kresťanský  kultus  obrátiť.  Tak  píše  Sulp.  Severus  o 
pobaltických  modlách,  že  istý  biskup  Martin,  kde  modlf  znivočil,  hned 
tam  alebo  chrámy,  alebo  kláštory  postaviť  dal  ^).  No  sami  pohanski  žreci 
a  krevníci  najurputnejšími  nepriateľmi  a  najmocnejšími  rozširovatelmi 
kresťanstva  sa  stali  2).  Slovania  vôbec  národ  zbožný,  svoje  náboženstvo, 
ako  žiaden  iný  národ  pilnovali  a  vzdelávali,  všetko  svojim  bohom  veno- 
vali a  posväcovali,  všade  modly  stavali  a  im  obete  donášali.  Tak  píše 
Ekhard  (Monum.  Jutrebog  43).  „Vyčnievaly  po  celom  kraji  slovanskom 
modly,  polia  ale  a  mestá  podobne  bohami  oplývaly.  V  obciach  vystavené 
boly  svätiny  a  chrámy  rozličným  bohom  venované.  Ba  práve  svojich  bo- 
hov i  do  vojska  sebou  brávali".  Že  na  Slovensku  a  zvlášte  v  niektorých 
krajoch  modloslužba  rozšírená  bola,  to  dosvedčujú  mnohé  osobné  a  známe 
mená,  ako:  Perún,  Morena,  Boba,  Mája,  Lada,  Vila,  Rusalka,  Runa, 
Ďonc[a,.Kuga,  Vesna,  Jasoô,  Kykymora,  Bohynky,  Zimbaba,  Tur,  Pekel- 
ník atd.,  potom  názvy  sviatkov  ešte  i  podnes  užívaných,  ako:  Kračún^ 
Vianoce,  Hromnice,  Turice,  Jastry  (u  Lužičanov  Velká  noc),  Rusadlia, 
Letnice,  ale  i  Sobôtky,  Vajanô,  chodenie  s  Morenou,  Dedkom  a  Vesnou. 
Na  pohanské  náboženstvo  poukazujú  i  mená  jednotlivých  vrchov  a  dolín, 
ako:  Lysá,  Žiare,  Oltámô,  Háj,  Sitno,  Sinec,  Jas,  Peklo,  Paromisko,  De- 
vin, ale  i  miest,  ako:  Tur,  Lada,  Vesperen,  Vit  a  mnohé  iné,  ktoré  pri 
uvedení  kresťanstva  menami  svätých  a  svätíc  zamenené  boly,  práve  tak, 
ako  sa  to  so  samými  bohami  stalo.  „Z  národních  písni  jihoslovanských 
dozvídáme  se,  píše  Dr.  Máchal  (Nákres  báj.  slovanského  12)^  kterak 
jednotliví  svati  rozdelili  se  o  statky  sveta.  Búh  dostál  nebeské  výSiny, 
SV.  Eliáš  hromy  a  blesky,  sv.  JiH  stal  se  hajitelem  jará  a  mládeže,  sv. 
Mikuláš  správcera  more,  vod  a  brodu,  sv.  Pantelejmon  vládccm  tri  ve- 
likých svétel  sveta,  sv.  Petr  letního  hoŕka,  sv.  Maria,  nazvaná  Úpima, 
vládla  blesky  a  ohni,  sv.  Michal  podzimními  víchry,  sv.  Sava  sn<'4iy,  mrazy 
a  ledy". 

Podobne  i  legendy  o  putovaní  bohov  a  ich  obcovaní  a  ludnii,  tým 
cielom,  aby  ich  poznali  a  podla  potreby  trestali  alebo  odiuefiovali,  pre- 
jalo kresťanstvo.  V  legendách  Svantovíta  alebo  Perúna  totiž  zastupuje  anjela 
Kristus  alebo  Otec  Nebeský,  vždy  ako  múdry,  dobrý,  vSevetlúci,  naproti 
tomu  Pekehiika  čili  Zloducha  zlomyslného  a  sprostého  zastupuje  Sataii 


')  Martinus  ubi  fana  destxuxerat,  státím  ibi  aut  ecclesias  aut  moiiastería  conslm- 
ebat.  (Grimm  Myth.  70). 
*)  Grimm  Myth.  74. 


Digitized  by 


Google 


r 


-  137  - 

alebo  SV.  Peter  ^).  Takéto  legendy  pre  zjavené  náboženstvo  nemajú  pra- 
žiadnej  ceny,  pre  bájeslovie  sú  ale  vzácne  a  vítané. 

Mnohé  rastliny  boly  podla  bohov,  alebo  podla  ich  vlastností,  údov, 
obleku  pozvané,  na  príklad:  Čertkov,  Perunika,  Lulok  čiže  Kulík,  Lek- 
nín,  Králik,  Devina  čiže  Divizna,  Královie  zelie  atd.,  ale  i  takéto  pô- 
vodné mená  sú  krestanskými  menami  svätých  a  svätíc  zamenené  ako  na 
príklad :  Sv.  Jakuba  kvet  (Senecio  =  Lomihnát) ;  Sv.  Jána  kvet  (Chrysan- 
thenum  leucanthemum  =  Matečník) ;  Sv.  Jána  víno  (Ribes  rubrum);  Sv. 
Jána  krv  (Hypericum  perforatum  =  Čertova  krv) ;  Sv.  Petra  koreň  (Ci- 
chorium  Intybus  —  Čakanka) ;  Byt  boží  (Ambrosia  elatior) ;  Božie  kolá- 
čiky (Malva  rotundifolia) ;  Sv.  Ducha  koreň  (Aethusa  cynapium) ;  Lan 
Matky  Božej  (Gladiolus  communis);  Božia  drevina  (Viburnum  Lantana); 
Božie  drevce  (Abrotanum) ;  Božcovník  (Asperula  odorata) ;  Bohovie  klúče 
(Primula  veris);  Boží  dar  (Eringium)  atd.  Toto  všetko  len  tým  cielom 
je  predbežne  pripomenuté,  že  pri  spisovaní  a  vysvetlovaní  skazok  vplyv 
kresťanstva  predpokladať  sa  má,  lebo  ony  obyčajne  v  tomto  rúchu  zavi- 
nuté sa  predstavujú. 

Miestne  báje  čiže  skazky,  rozoznávajú  sa  od  povestí  tým,  že  sú 
k  istému  predmetu  a  k  istému  zemepisnému  miestu  viazané,  a  v  nich 
často  osoby  i  menom  pomenované.  Národné  povesti  naproti  tomu  nikdy 
určené  miesto  a  osoby  neudávajú,  ale  jednoducho  neurčite  „kde  bolo, 
tam  bolo"  sa  začínajú. 

Istý  druh  skazok  sú  už  hore  uvedené  legendy.  V  legendách  sa  silne 
prízvukuje  dualismus,  princíp  totiž  belbožstva  a  čemobožstva,  ktorý  ináče 
od  niektorých  mythologov  urputne  sa  zapiera,  ale  zaznať,  ako  aj  metem- 
psychosis,    sa  nemôže  2).    Legendy  zvlášte  u  Čechov  a  Lužičanov  sú  ob- 


')  BoŽ.  Nemcova  v  slov.  povestiach  niekoľko  takýchto  legend  uvádza.  Jedna 
taká  legenda  i  v  tejto  sbierke  pod  názvom:  Červená  hora,  č.  17.  je  umiestená. 

O  Vo  všetkých  legendách  slovanských  o  stvorení  sveta  predstavuje  sa  belbožstvo 
ako  múdre,  dobré,  a  také  je  i  jeho  dielo,  súčasne  predstavuje  sa  i  čemobožstvo  ako 
Istivé,  zlostné,  a  jeho  dielo  je  tiež  zlé.  O  čom  i  A.  Weselovsky  písal  v  Sbor.  XLVI: 
Dualističeskija  povérja  o  mirozdanii.  Osobnosti,  ako  proti  sebe  postavené  v  le- 
gende haličskej  a  bukovinskej  pripomínajú  sa:  Boh  a  Čert;  v  južno-ruskej :  Boh, 
Hospodin  a  Ďábel;  v  olgopolskom  újezde :  Kristus  a  Peter;  v  radomyšlskom  újezde : 
Boh  a  Satanael ;  v  podolskej  gubernii :  Boh  a  Satanail ;  v  belo-russkej :  Boh  a  Čert ; 
v  severo-russkej :  Sabaoth  a  Satan;  v  bulharskej:  Hospodin  a  Ďábel.  Poliaci  bája, 
Že  na  počiatku  panovali  Boh  svetla  a  knieža  temnoty.  Bogomilovia  svoje  učenie  vý- 
lučne na  bel-  a  čemobožstve  založili,  prispôsobujúc  sa  k  bájom  slovanským.  (Dr.  Má- 
chal: Nákres  báj.  slov.  3-9.).  --  Helmold  vChron.  sláv.)  píSe,  že  Slovania  ctili 
dobrých  i  zlých  bohov,  prvším  Šťastie,  druhým  však  nešfastíe  prípisujúc.  A  preto 
zlého  boha  Div-om  a  Čemobohom,  dobrého  pak  Belbohom  nazýv^i.  —  M.  Frencel 
(De  idol.  sláv.)  ale  dokladá,  že  Slovania  dobrých  i  zlých  bohov  ctili.  Medzitým  jedna 
povesť  i  u  Slovákov  sa  rozpráva,  ktorú  b.-  štiavnický  žiak  do  Zábavníka  XľV.,  str. 
17.  zaznačil,  a  začína  sa  takto:  » V  jednom  zámku  bývali  dvaja  bratia:  Biely  a  Čierny 
duch,  ale  sa  naskrze  uesnášali,  lebo  Biely  bol  dobrý  a  Čierny  bol  zlý,  a  preto  celý 


Digitized  by 


Google 


-  13Ô  - 

ľúbené.  Ináôe  miestne  báje,  povesti  a  legendy  sú  výtvary  ducha  a  geniusa 
národného,  bez  individuálneho  náteru,  kosť  z  kosti  a  krv  z  krvi  našej. 
Nie  div,  že  každý  v  nich  vidí  odblesk  príbuzný  sebe  samého,  svojlio 
ducha  i  názoru.  Ony  sú  plody  dávno  zašlých  časov,  naše  dedictvo :  živá 
starina. 

Nasledujúca  sbierka  miestnych  bájov^  skazok  a  legendy  ako  poiua- 
točná,  ani  prísny  poriadok  nevyhľadáva-,  budúcne  však,  ked  sa  sbierka 
zvä6ší,  i  tomu  sa  snadno  odpomôže.  • 


zámok  prišiel  do  zakliatia  i  so  všetkým  živým  tvorom,  60  sa  v  ňom  náležal.  Ked  do 
toho  zakliateho  zámku  prišiel  človek,  vyrútil  sa  naň  drak  a  bol  by  ho  spálil,  keby 
ii|u  Biely  duch  nebol  na  pomoc  priŠieU  atd.  No  zretedlný  dualismus  sa  vyráža  i  v  ekúzke 
dolu  nižšie  pod  č.  17.  stojacej  pod  názvom :  Červená  hora.  NuŽ  p.  Boh  s  nami  a  ZU 
preč  I  Z  toho  ale  nedá  sa  následkovat,  že  by  dualismus  hlavnú  myšlienku  v  bIcy. 
bájeslovi  tvoril,  lebo  je  len  jeden  nepatrný  faktor,  ktorý  skrze  iných  zatlačený  býva. 

V  Slovenských  Pohľadoch  1883,  roč.  III.,  soš.  1.,  v  Článku  o  solárnych  sláv- 
nostiach u  Slovanov,  sa  píše  rozhodne,  že  terajšia  srovnávajúca  lingvistika  a  arovná* 
vajúca  mythologia  k  netušeným  a  prekvapujúcim  výsledkom  vedú.  Čo  je  veľmi  pro- 
blematické.  Lingvistika  vôbec  býva  naduživaná  atak  applikovaná,  ako  päsť  na  oko* 
V  mnohom  páde  je  len  na  škodu  a  pôsobí  zmätok  v  bájesloví.  Také  prekvapujúce 
etymologické  výsledky  sa  na  príklad  dovádzajú,  Že  bog  od  sskr.  koreňa  bha  --^  svieti  C 
pochádza,  bies  od  sskr.  kor.  6^i==bá(  sa;  svet  od  kor.  sihný;  vit  (v  slove  Bvato* 
vit)  od  kor.  va,  vé  =  flare ;  svarog  od  kor.  sváriť  =  skovať  pochádza,  Čo  je  všetko 
neobmedzená  ľúbo  voľnosť,  už  i  v  etymológii  málo  sbehlému  nápadná.  Veru  takáto 
etymológia  slabo  podopre  bájeslovie. 

E  takým  netušeným  výsledkom  vedie  vraj  i  srovnávajúca  mythologia.  Ale  naše 
bájeslovie  ešte  sa  len  sostavuje  a  samo  v  sebe  sa  porovnáva,  ono  tvorí  len  >Nákreac, 
a  tak  nemožno  ho  porovnávať  smythologiou  rímskou,  germánskou  a  gréckou^  ktoré 
na  prameňoch  starších  a  hojnejších  sa  zakladajú,  než  bájeslovie  slovanská,  a  od 
dávnych  dôb  usilovnejšie  sa  pestujú.  Nasledovne  porovnávajúca  mythologia  by  t>ola 
predčasná  a  neviedla  by  k  tým  netušeným  výsledkom.  Zostaneme  na  dosavádnej 
postatí:  sbierať  a  spisovať  báj  oslovia  sa  týkajúci  materiál,  lebo  všetky  predčasné  re- 
flexie sú  dieťaťom  mŕtvo  narodeným. 

Že  by  hlavný  kultus  bol  slncový  čili  solárny  býval  u  Slovanov,  —  tejto  myl- 
nej domnienky  bol  už  i  J.  Eollár,  ale  de  fakto  z  povahy  a  z  prirodzeného  utriedenia 
bájov  vysvitá,  že  súčasne  i  hrom,  blesk,  oheň,  plesá,  more,  dážd,  príval,  ale  i  vojna, 
smrť,  osud,  nemoce,  zima  boly  personifikované,  vzývané  a  obeťami  poctené.  Daenao- 
nologia  ale  u  Bušov  prvé  miesto  zaujíma.  Ináče  slncový  Čili  solárny  kultus  J.  J. 
HamiŠ  v  báj.  kalendárí  náležité  spracoval  a  vybavil. 

Čo  sa  ale  týka  môjho  porovnania  bájky  o  indickom  Potrasovi  a  v  slovenakých 
povestiach  o  Čertovi,  ktorí  oba  mali  papuče  skorochody  a  Čiapku  ne  vidí  mk  u,  tu 
vo  výš  udaných  Pohľadoch  str.  68.  podstrčený  je  iný  blbý  smysel,  ako  sa  to  v6l>eĽ  na 
mnohých  miestach  pozoruje  a  potom  tento  nesmysel  hrmotným  apparátom  sa  p  od- 
vracia. Je  to  pohodlný  spôsob  jazdenia,  ale  nedôstojný  pre  spisovateľa.  Ak  klátivé 
stanovisko  je  zaujaté  v  oČi  dualismu,  lingvistike  a  srovnávajúcej  mythologii,  uí  je 
preukázané,  no  na  druhé  vývody  a  náhľady  pre  tesnosť  miesta  odpoved  zostávam 
dlžen. 


Digitized  by 


Google 


1.  Neobyčajné  a  dlvotvomé  studničky. 

Na  Kraskove  (gem.  stôl.)  nachodí  sa  jedna  studnička,  ktorá  sa  me- 
nuje Svätou,  má  vraj  moc  bolavé  oči  vyliečiť.  V  jej  okolí  ukazuje  sa 
studnička,  z  ktorej  kto  vodu  pije,  narastie  mu  gogol  (hrvol).  —  Pod 
Muránskym  zámkom,  na  východ,  silný  prúd  vyviera  a  hnedf  i  mlynské 
koleso  ženie.  O  tomto  sa  nasledovne  spieva: 

Pod  MuráAom  stojí  lipka  zelená. 

Pod  tou  lipkou  tečie  voda  studená: 

Kto  z  tej  vody  piť  bude,  mrcha  ženu  mať  bude 

A  z  tej  ženy  nikdy  dobrá  nebude. 

Nedaleko  PiSčan,  pod  rumami  nejakého  chrámu,  ukázal  sa  v  stud- 
ničke istej  Bolkovej  Borici  sv.  Štefan  a  predpovedal  jej,  že  na  druhý 
deň,  ked  do  kostola  pôjde,  koho  na  ulici  stretne,  za  toho  sa  vydá.  Čo 
sa  aj  vyplnilo.  Od  toho  času  tam  chodia  devy  na  vodu,  aby  také  zja- 
venie videly.  —  V  Prihradzanoch  pri  Šiveticiach  ukázal  sa  raz  obraz 
svätice.  —  Na  holi  Kohút  rečenej  (gem.  st.)  nachodia  sa  dva  pramene, 
jeden  sa  zove  Parajka,  z  ktorého  ako  zvláštnosť  na  svadby  voda  sa  nosí, 
druhý  sa  nazýva  Hladomor,  z  ktorého  rubári  a  uhliari  keď  sa  napijú, 
všetku  zásobu  stravy  prinútení  sú  stroviť  a  potom  hladom  morení  bý- 
vajú. —  V  revúckej  Kiaškovej  bola  kedysi  studnička,  ktorej  voda  ludí 
o  rozum  pripravovala  a  preto  ju  kamením  zahádzali.  —  V  Rima-Brezove 
o  jednej  studničke  sa  verí,  že  plodnosti  prekáža  a  preto  sa  obyvateľstvo 
uinenäuje.  —  Na  ochtinskom  vrchu  Hrádok  rečenom  (gem.  st),  prúdi  sa 
studená  voda,  z  ktorej  kto  sa  napije,  ukáže  sa  mu  biela  panna,  potom 
ho  nesmierne  sen  morí,  zimnica  vydrví,  ale  i  do  roka  umre.  —  V  0ch- 
tiuej  (gem.  st.)  všeobecne  je  známa  teplá  studnička,  žobráckou  menovaná, 
do  ktorej  obyvatelia  z  chorých  a  ranavých  čepčeky,  handry  a  spodné 
šaty  hádžu,  aby  sa  nemocní  uzdravili.  —  V  Rat.  Bystrom  nazýva  sa  jedna 
studnička:  Pána  Ježiše,  do  ktorej  podobne  z  choi^ých  a  nemocných  šaty 
sa  hádžu.  —  Jedna  čiastka  Polany  (v  tisovskom  chotári)  nazýva  sa  Čer- 
vená, kde  vyviera  Rejkový  potok,  ktorý  niekdy  zlatými  rybkami  oplýval. 
Od  r.  1696  nazýva  sa  Kňazovým  potokom.    (L.  Barth.  Notit.  c.  gômôr). 

O  pôvodnom  prameni  rieky  Rimavy  nasledovne  sa  báji.  Pod  Veprom 
(v  Klenovci)  v  tej  istej  pivnici  kde  Jánošíkov  poklad  je  založený,  na- 
chodí sa  sieó,  v  ktorej  Jánošík  so  svojou  družinou  zvyknul  bol  hodovať. 
V  tejto  sieni  visí  nad  stolom  zlatá  kačica,  ktorej  z  očí  slzy  na  stôl  a 
so  stola  dolu  kvapkajú,  a  toto  je  pôvodný  prameň  Rimavy.  —  V  Kle- 
novci vystríhajú  z  jednej  studienky  vodu  piť,  lebo  kto  sa  napije,  utratí 
pamäť. 

Ako  povstaly  občasné  pramene,  o  tom  sa  rozpráva,  že  za  dávnych 
časov  chodila  tam  ozrutná  potvora  s  koňskou  hlavou.  Jej  bydlom  bola 
äiroká  jaskyňa,  zkadial  každodenne  sa  vyteperila  a  zo  všetkých  okolných 


Digitized  by 


Google 


-  14Ô  - 

studní,  studničiek  a  potokov  vodu  vylogala.  Ľudia  nemali  Čo  piť^  pri  éom 
variť  a  na  čom  mleť,  a  čo  viac,  koho  potvora  stretla,  toho  zadlávila. 
Raz  ale  ztadial  šiel  jeden  s  dlhou  šedivou  bradou  pútnik,  svätý  človek ; 
smädný  sňc,  vodu  hladal,  ale  nikde  nenašiel  ani  kvapky  a  nato  ešte 
i  jedna  žena  v  ústrety  mu  pribehla,  aby  jej  umierajúce  dieía  pre  Boha 
pokrstil.  Poneváč  vody  nebolo,  dieťa  bez  krstu  zomrelo.  Svätý  pútnik  sa 
nad  tým  hnevom  pohnul  a  potvoru  s  koňskou  hlavou  v  jaskyni  preklial 
a  jaskyňa  sa  i  hneď  zarútila.  Potvora  síce  tam  zavretá  žije,  ale  sa  héMe 
a  metá  a  vtedy  vodu  z  hla\7  občas  vypúšťa.  (M.  Tom.  560). 

Poznám,  Takýto  periodický  prameň  nachodí  sa  na  poniedzí  gemorsko- 
tomanskej  stolice  u  Madlarov  pod  menotn  Lófô  známy.  Druhý  ale  na- 
lezá  sa  na  pomedzí  gemersko-spišskej  stolice,  vyše  Ztraceného  v  Havia- 
novej  doline.  Pi^ameň  tento  po  každej  6 — 7  hodinovej  prestávke  s  lírma- 
tom  vyrúti  vodu,  ktorá  asi  20  minút  tečie.  Aby  tento  zriedkavý  prírodný 
úkaz  zanímavým  sa  stal,  pripravené  je  tam  vodné  koliesko  s  kladivo  in, 
ktoré,  ked  počas  tečenia  vody  prístroj  do  pohybu  prijde,  na  železnú 
dosku  silne  klope*). 

V  Modre  (prešp.  st.)  tečie  cez  mesto  potok  Modra  rečený,  v  ktorom 
na  Bielu  sobotu  pred  Velkou  nocou  na  prvé  zvonenie  na  oba  brehy  po- 
četné obecenstvo  sa  shromaždí  a  umýva  sa  v  tej  povere,  že  peknú  a  čistú 
tvár  budú  mať  a  špruhliny  nedostanú,  a  koná  sa  to  s  velkou  okázalosťou. 
(Koráb.  lex.  421). 

2.  Strečno. 

V  osade  Strečno  menovanej  (v  trenč.  st.)  ukazujú  sa  nebezpečné 
víly,  o  ktorých  J.  Kollár  (Zpiev.  I.  8)  nasledujúcu  spievanku  uvíídza: 

Tam  okolo  Strečna  cesta  nebezpečná, 

Pod  zámkom  sa  skryly  v  bielych  plachtách  víly. 

Na  lúkách  vo  Váhu  často  sa  kúpajú. 

Po  poli  širokom  tancúvajú  skokom, 

Koho  raz  pochytia,  tak  ho  dlho  vrtia. 

Až  pokial  v  ich  hrsti  dušu  nevypustí. 

3.  Skalný  mních. 

Na  zámku  Hričove  (trenč.  st.)  bývala  dakedy  osamelá  vdova,  ako 
pustovnica.  Prišiel  raz  k  nej  zo  susednej  Lietavy  záletník  a  uchádzal  sa 
o  jej  ruku,  ale  bez  výsledku.  Záletník  sa  nad  tým  pohoršil  a  silou  opa- 
noval  Hričov  hrad  a  vdovu  v  žalári  dal  uväzniť.  Raz  ale  pred  zámkom 
zjavil  sa  jeden  mních  a  žiadal,  aby  ho  do  zámku  pustili,  čo  keď  urobiť 
nechceli,  začal  volať,  že  v  zámku  velká  neprávosť  sa  deje,  nevinná  vdovp 
vo  vlastnom  zámku  v  žalári  uväznená  sedí,  a  trest  Boží  musí  na  cel, 
zámok  prísť!    Čo  ked  pán  zámku  počul,  zmocnil  sa  ho  a  dal  i  jeh- 


*)  Vid  bližšie  o  prameni  tomto  pojednanie  Dion.  Štúra  pod  nadpisom:  nZtrf 
tená,  Časom  tratiace  sa  vrelo  na  Slovenskut  v  Letopise  Matice  Slovenskej  ao§^  IIJ 
a  IV.  SV.  2.  str.  9-21.  Med. 


Digitized  by 


Google 


—  141  — 

uväzniť.  Na  druhý  deň  ale,  akonáhle  svitlo,  velký  strach  zmocnil  sa 
všetkých  ludl  v  zámku,  lebo  pred  bránou  zase  stál  mních  a  rukou  hro- 
zil —  ale  bol  už  z  kameňa.  Všetka  čelad  a  sluhovia  poutekali,  len  sám 
páo  i  s  hradným  zostal,  a  kázal  ihned  vdovu  zo  žalára  vypustiť,  ale  tá 
bola  už  mŕtva,  Co  tak  prekvapilo  hradného,  že  i  ten  zutekal  a  pána 
hradu  zanechal  samotného.  Ked  ale  deň  sa  nachýlil  a  tmavá  noc  nastala, 
začal  y  sa  mu  príšery  ukazovať,  potom  zlí  duchovia  lomoziť,  až  celý  lírad 
oliňoíu  obsypali  a  zapálili,  v  ktorom  sa  i  pán  hradu  zadusil.  Na  pa- 
miatku tejto  udalosti  tam  pred  bránou  až  podnes  stojí  kamenný  mních, 
a  od  toho  času  jestli  kto  čo  tam  vystaví,  na  druhý  deň  rozmetano  najfie. 
(Kar  Štúr:  Ozvena  Tatry). 

4.  Hromom  zabitá  Batka. 

Nedaleko  od  Trenčína  pri  Uhrovci,  medzi  dvoma  potokami  stíyí 
strašná  skalná  socha,  má  ruky,  nohy,  tvár  i  hlavu  podoby  ženskej,  a 
podľa  nej  leží  tiež  kameň  dieťaťu  podobný.  O  soche  tejto  sa  rozpráva, 
že  matka,  menom  Ratka,  svoje  dieťa  kvorkou  z  jačmenného  chlelm  oči- 
stila, čo  ked  videl  Perún  za  oblakami,  zahrmel  jej  do  čela  a  hneJ  i  s  die~ 
htmn  skamenela.  Kamennému  dieťaťu,  ako  nevinnému,  i  doteraz  Um  div  sa 
pripisuje,  že  priesade  pri  ňom  zasiatej  mráz  nepoškodí.  (J.  KolL  Zpiev,). 

5.  Skamenela  mladucha. 

Na  Lipovskom  zámku  dávno  kedysi  býval  pán  hradu  bohatý,  s  J  Lad- 
ným mladým  synom.  I  stalo  sa  —  ako  lud  si  báji  —  že  mladý  dedič 
hradu  zamiloval  sa  do  krásnej  de\7  rodu  rolníckeho  a  prisahal  jej  večnú, 
vernú  lásku.  Ked  sa  otec  o  tom  dozvedel,  hrozil  mu,  že  ho  vytiedí,  a 
nútil  ho  k  tomu,  aby  devu  nechal  a  sebe  rovnú  si  vzal.  Syn,  nemohúc 
náporu  otcovskému  odolať,  zasnúbil  sa  s  inou  a  prísahu  zrušiL  KeJ 
medzitým  hlučná  svadba  mladému  nevemíkovi  na  zámku  sa  konala  a 
hostia  sa  veselo  zabávali,  o  pol  noci  sklamaná  deva  v  zúfalstve  vyála  — 
nesúc  na  rukách  i  malé  dieťa  —  na  zápolu,  aby  do  priepasti  sa  hodila, 
no  nad  nevinným  dieťaťom  horko  zaplakala  a  natoľko  v  hanbe  a  v  smútku 
nad  nevernosťou  svojho  milého  sa  rozžialila,  že  pomaly  i  s  dieťaťom 
chladla  a  na  tvrdý  kameň  sa  obrátila.  KedT  sa  ale  o  tom,  čo  sa  stalo, 
hostia  dozvedeli,  že  tam  deva  i  s  dieťaťom  na  rukách  skametielá  Htojí, 
vSetci  rozplašení  domov  sa  pobrali,  hudba  ztíchla  a  zámok  prázdny  zo- 
stal, lebo  i  slovu  neverný  mladoženích  na  večné  veky  zmizol.  (T.  h'IW). 
Mladucha  ale  až  podnes  na  tom  istom  mieste  pri  Lipovskom  záruku 
stojf^  a  lud  si  o  nej  toto  báji. 

6.  Kamenné  peniaze.  O 

V  Bojniciach  (nitr.  st.)  boly  pred  dávnymi  časy  chýrečné  kúptíle. 
Každý  nemocný  sa  tu  uzdravil,  ale  kúpeľník  si  dal  za  to  i  draho  platiť 

^)  Yidz  v  Časopise  MSS.  boS.  IIL  str.  52:  Peniage  Peira  Pokyho.  E. 

Digitized  by  VjOOQIC 


—  142  — 

a  velmi  ehohainulj  lebo  bol  hostí  nemocnýdi  nával  velký,  a  chudobný 
človek  prístupu  ani  nemal.  Raz  ale  prišiel  ta  i  jeden  chudobný  a  nedu- 
hom sklúčený  pútnik  a  požiadal  bohatého  kúpeľníka,  aby  sa  mu  dovolil 
aspoň  v  tej  vode  čo  z  kúpela  nepotrebná  odteká,  okúpat,  lebo  veií  nemá 
zlata  ani  striebra,  ale  Pán  Boh  mu  to  hojne  vynahradí.  Kúpelník  híii 
ani  to  nedovolil,  ale  zhrda  ho  odpravil,  že  len  možných  vysluhuje  a 
žobrákov  nepotrebuje.  „No  ked  si  taký  tvrdý,  riekne  pútnik,  nech  ti  lui- 
dú  i  peniaze  tvrdé  a  voda  nevoda."  A  prv  než  zašlo  slnko,  liečivá  voda 
prestala  tiect  a  žriedla  vyschly.  Kúpelni  hostia  sa  rozišli  a  kúpel  zostal 
pustý.  No  nič  preto,  myslel  si  boháč  kúpelník,  veď  už  mám  peňazí  zla- 
tých i  strieborných  plné  sudy  a  vrecia,  kúpim  si  tento  zámok,  m  má 
toľko  oblokov,  koľko  do  roka  dni,  a  budem  si  žiť  v  hojnosti  a  bez  sta- 
rosti. Ale  jeho  spokojnosť  dlho  netrvala,  lebo  ked  išiel  do  pivnice  svoje 
poklady  obzreť,  tu  vidí,  že  všetky  dukáty  na  drobné  a  okrúhle,  a  toliare 
\f9k  väčšie  okrúhle  kamienky  sa  premenily.  Bohatý  kúpeľník  sa  síce  ilávno 
pominul,  ale  skamenelé  peniažky  sa  mu  ešte  vždy  v  Bojnicach  ukazujú. ') 

7.  Skamenelé  stádo. 

Neďaleko  Suchej  pri  Ratkovej  (gem.  st.)  vidno  kopec,  aboby  sa  tam 
stádo  oviec  páslo  á  pastierka  Cvetka  pri  studničke  stála,  ale  sú  to  všetko 
len  kamene.  Lud  o  tomto  stáde  si  rozpráva  nasledovne.  Bola  raz  jedna 
krásna  panna,  Cvetkou  sa  volala;  nosila  vlasy  do  pása  a  chodila  v  me- 
nistom  rúchu;  ale  bola  aj  pyšná  a  mužského  Uraskrze  trpet  a  vystáť  ne- 
mohla.*) Ona  len  samotu  ľúbila  a  svoje  ako  sňah  biele  ovce  tuná  pri 
studničke  pásavala.  Raz  sem  prišiel  i  jeden  smädom  zmorený  starček  a 
prosil  ju,  aby  sa  mu  dovolila  zo  studničky  napiť  ako  z  Božieho  daru* 
Cvetka  ho  ale  okríkla:  „Ja  z  tej  pijem,  tebe  nedovolím,  a  čo  priam 
smädom  zahynieš!"  „No  keď  sa  mi  nedáš  napiť  —  povie  starček  s  hne- 
vom —  ale  i  ty  a  tvoje  ovce  len  raz  budete  piť!"  a  s  tým  odišiel  ďalej. 
Krásna  Cvetka  v  menistom  odeve  a  s  vlasmi  do  pása,  keď  sa  kričalo 
mrkať  napojila  stádo  a  napila  sa  i  sama;  ale  keď  stádo  chcela  domov 
hnať,  tu,  ako  pri  studničke  stála,  s  celým  stádom  skamenela  a  viac  sa 
nepohla.  Len  na  Vstúpenie  každoročne  nočným  časom  ožíva;  keď  už 
všetko  mladne,  hory  sa  rozvíjajú,  ona  sem  a  tam  behá,  vodu  hľadá. 
Y  tento  čas  sa  stáda  jašia,  psi  pastierski  zavýjajú  a  pastieri  stracliom 
tmú.  (Levočs.  záb.  1844). 

8.  Tokaj. 

Vrch  (borš.  st.)  pod  ktorým  sa  Tisa  smerom  k  východu  zatočuje. 
Sem   strigy  na  deň  sv.  Lucie  (13.  dec.)  v  noci,   so  všetkých  strán,   na 


')  Táto  skazka  je  i  vo  zvolenskej  stolici  známa  tam,  kde  takéto  skameaelé  pe- 
niažky sa  nachodia.  Fúv^ 

')  Podľa  slov.  povestí  (Šk.  Dobš.  170,  494,  301).  Ked  krásaviciam  Stiigdň  od- 
pime zrkadlo,  stávajú  sa  zlostnými  a  vraždia  mužských. 


Digitized  by 


Google 


—  143  — 

ometláclij  trliciach,  ohrablách  ale  i  tátošoch  putujú.  Tuná  sa  vydržiava 
rákog,  kde  sa  tičia  od  starších  čariť,  veštiť  atA,  potom  ale  s  mliídotuľniiii 
chrbtami  obrátené  tancujú.  Hudec -gajdoš  sedí  na  strome  a  úiiúy  mii 
z  kuúskí>j  kože.  Po  schôdzke  naberú  si  soli  a  vína  a  pri  bubnovaní  letia 
domov.  Privábení  ta  mládenci  tam  zostávajú  a  len  po  rokoch  vracsijú  sa 
pomätení  na  rozume  domov. 

9.  Železuík. 

Vrch  (v  gem.  st.)  na  železnú  rudu  bohatý.  O  jeho  vzniknutí  ľiitl  si 
rozpráva  nasledovne:  Akýsi  mladík  od  krála  vtákov  velké  bohatstvo  ob- 
dižaL  Keď  išiel  za  cestou  uradovaný,  zastavil  ho  obor,  Čierny  muž,  v  že- 
leze obleíený  a  pohrozil  mu,  aby  sa  nikdy  neproboval  oženiť,  lebo  ináč 
že  ho  zahubí,  ■ )  Mladík  na  túto  hrozbu,  ako  na  žart,  zabudol,  s  jedným 
dievŕaťom  sa  spoznal  a  k  sobášu  sa  hotovil,  ale  Čierny  obor  sa  mu  opäf 
predstavil,  s  hrozbami:  ak  sa  opováži  oženiť,  nikdy  viac  anión,  ani  jeho 
nevesta  po  svete  nebudú  chodiť.  Mladík  sverenicu  nechtiac  opustiť,  na 
útek  sa  dd.  Ale  Čierny  obor  ho  prenasledoval,  a  bol  by  ho  i  so  svere- 
nicou  zahubiK  keby  sa  mu  na  šťastie  traja  velkí  psi  do  služby  neboli 
ponúkli^  že  ho  pred  Čiernym  obrom  ochraňovať  budú.  Jeden  sa  volal: 
Ďalekovid,  lebo  daleko  videl;  druhý:  Ostrosluch,  lebo  všetko  slyšal;  a  tretí 
Mocnik,  čo  všetko  prevládal.  No  Ďalekovid  a  Ostrosluch  za  istý  cas  mla- 
díka pred  Čiernym  obrom  síce  chránili,  ale  ked  i  to  nebolo  dožátatoŕaá 
a  už  hrj  mal  zmárniť,  bočník  vyskočil  na  obra  v  železe  oblečeného  a  bil 
sa  tí  ním  za  poi  dí^a,  až  konečne  ho  prevládal.  Obor  na  hŕbu  paiiol,  na 
hlinu  a  železo  sa  rozsypal  a  vrch  Železník  z  neho  povstal,  z  ktorého 
podnes  železná  rudu  kopú.  No  mladík  sa  potom  oženil  a  žije,  ak  ne- 
zomrel (Rps,  XII.  145). 

10.  Sitno. «) 

Sitno,  vreli  neďaleko  B.  Štiavnice.  O  ňom  sa  medzi  iným  báj  i,  že 
v  flotn  m  ukryté  poklady,  v  sudoch  a  kädach  peniaze.  Tam  sa  ukazuje 
nočným  časom  voz  rýchle  bežiaci  s  ohnivými  kolesami.  Na  tomto  vrcliu 


')  Fričína  tejto  hrozby  iste  bola,  že  Čierny  muž  o  lásku  tej  istej  devy  aa  u<ľUá^ 
dzal  a  Žiarlil. 

^  Pod  8itDom  sa  rosumie  vôbec  peklo,  ono  ale  znamená  vlastne  jasným  svDtlý 
podzemný  raj,  čo  sa  etymologicky  tak  dá  dokázať,  ked  etymon  SI  s  významom: 
leticbten,  schjmmem,  glänzen  sa  napíše  a  k  nemu  postupne  smysel  tvorivé  eúhlasky: 
j^  T,  t,  n,  r,  b . . . .  prikladať  sa  budú,  z  čoho  nasledujúce  korene  povstanú: 

ai-hj  tvorí :  r.  sij-ať,  pro-sij-ať,  sieň,  Sieč  (v  gem.  st.),  SeÓeň  (železná,  novohrad, 
sL)f  SeíftÄ  íBim.) 

si-ft  tvorí:  8it-no,  r.  Sietun  hora,  Sit-na  gora,  Situn,  Siť,  Sit-ino  (v  Buskn), 

m-^n  tvorí:  sin-ý,  8in-ý,  Sin-ec,  pro-sin-ec,  Siň-a,  Sin-e  (vulgo  Sviňa  v  abauj. 
a  ^r.  »t,),  Sjn-i  (v  satm.  st.),  Sin-va  (v  borš.  st.)  a  nem.  Sonne. 

ú-^t  tvorí:  sir-ka,  Sir-k  (gem.  st), 


Digitized  by 


Google 


-  144  — 

vraj  počas  tatárskeho  plenu  ludia  ukrytí  za  sedem  rokov  bývali  a  ue^ 
vymreli  hladom.  Na  Sitne  nachodí  sa  i  miesto  močaristé,  trasovisko,  o 
ktorom  sa  rozpráva,  že  tam  niekdy  stál  mlyn,  ale  sa  prepadoL  No  časom 
po^.uť  ho  pod  zemou  klepotať  a  dve  malé  deti  plakať  (Nár,  Nov.  VIII, 
roč.  52.  Koll.  Zpiev.  I.  429).  V  samom  vrchu  nachodí  sa  priostranná  ja- 
skyňa, v  ktorej  veľký  rad  husárov  pri  osedlaných  koňoch,  jednou  nohou 
v  strmeni  stojí,  čakajúcich  na  rozkaz,  aby  vysadli  a  vyšli  z  jaskyne  von. 
Vo  vrchu  Sitna  je  nary  janný  svet,  kde  v  jednej  svetnici  jeden  star- 
ček velkú  knihu  na  zlatý,  strieborný  a  železný  stôl  prekladá.  Z  tohoto 
nového  sveta  vychádzajú  tie  duše,  ktoré  sa  narodiť  majú  a  narodia  sa 
vtedy,  ked  starček  im  meno  z  knihy  prečíta.  Takejto  duše  šťastie  alebo 
nešťastie  závisí  od  toho,  na  akom  stole  vtedy  tá  velká  kniha  ležala,  ked 
bolo  čítané  jej  meno.  (Dobš.  pov.  1880  soS.  3.) 


8i+l  tvorí:  soI,  al-nce,  Suľ-ová  (gem.  st.),  Sul-ovce  (nitr.  at.)  Z  íoho  zkrái6D0: 
si -nová,  sl-nná  a  z  toho  sl-anná,  Slaná  (gem.  st.) 

si+v  tvorí:  siv-ý,  sVietit. 

Avšak  etymológia  sa  len  tak  pravou  dokáže,  ked  takto  foneticky  tvoreuá  älová 
i  8  významom  etyma  SI  (zrleuchten)  splývajú  a  niečo  svetlého  vyzníiinenávajá.  Tak 
na  pr.  la  t.  rosa  (Rose)  a  slov.  rosa  (Thau)  nie  sú  jedného  koreňa,  lebo  lat.  ro^a  od* 
vodzuje  sa  od  rug,  ruž,  roth  (červený)  a  z  toho:  rosalia  (sviatok  rúž).  Slov.  roaa 
ale  súvisí  s  rus,  rus-lo  (rieČiŠte),  Rus-ko,  Rus-ka,  Rus-alka  (z:  vodná  panua)  a  e  toho 
Rusalia  a  so  vsutým  d,  Rusadlia  (sviatky  Rusaliek).  Latinské  rosa  ^teda  a  slov.  rona 
nemajú  spoločný  význam,  a  tak  mýlny  je  náhlad,  žeby  talianske  ronalie  boly  i  na^ 
rusalie.  (Srovn.  Dr.  Mach.  báj.  122). 

Všetky  výS  uvedené  slová  z  etyma:  SI  vyvedené  prechovávajú  i  K'znain  svelia 
v  rozličných  odtieňoch,  a  tak  Sitno,  SuFová,  Sirk,  Sinec,  ako  miestii  avetlo  udržu- 
júce považovať  sa  majú.  Pod  menom  Sitno  rozumie  sa  vo  vrchu  sa  nalezajúca  jasná 
osvetlená  priestrannosť,  raj  podzemný.  —  Podla  názoru  slovanského  roÄličuťS  božstvá 
Čiže  kráľovia  i  rozličné  príbytky,  raje  a  neba  mali.  Tak  bola  Nava  miesto  zomrelých 
duSí,  utešený  príbytok  dobrých  Fudí,  kde  sa  tešia  večným  blahoslavenstvom  v  zele- 
nom háji.  (Paul.  Toth  báj.  a  Nar.  pov.)  Ešte  i  Hájek  o  Pfemyslovi  a  LibuÄi  ha^orí. 
Že  »odeŠli  do  Na  vy  a  pohŕbení  jsou.<  —  B({i.  Tu  stojí  jabloň  prerozkošná  so  zia- 
tými  jablkami,  v  ktorých  sa  rodia  dušičky  ľudské.  Takéto  raje  napodobňovali  d 
i  Slovania,  v  ktorých  nalezaly  sa  chrámy  a  v  nich  postavené  modly.  Tuná  ikkdall 
poklady,  obetovali,  radovánky  držali.  Na  to  upomína  i  vianočný  stromček  a  mená 
Rajgród  (v  Poľskej),  Rajhrad  (na  Mor.),  Rajský  dvúr  (v  Prahe).  (Han.  Kal.  báj.  IS), 
Ale  i  na  Slovensku  Rajec  (v  trenČ.  st.),  RajČan  (v  nitr.  st.)  atd.  —  Nabo  predstavuj© 
sa  ako  modré  klenutie.  Nazýva  sa  i  zlatnou  krajinou  (Šk.  a  DobŠ,  pov.  'SB^^  502, 
514,  533),  Skleneným  zámkom,  v  ktorom  velká  vatra  horí  a  12  mužov  okolo  nej 
sedí  (Šk.  a  Dobš.  pov.  319,  345,  130,  Rim.  pov.  46,  5).  Predstavuje  sa  nebo  i  ako 
sídlo  najvyššieho  boha  Perúna.  Tam  sú  nakopené:  dážď,  hrad  s  verkou  dúhou,  tam 
sa  hotujú  hromové  strely  atd.  —  Peklo  sídlo  Čertov  a  zlých  duší.  ISfieato  tmavé  a 
smradľavé,  ohnivou  bránou  opatrené  (Rps.  III.  Šk.  a  DobŠ.  pov.  541  ;,i  —  KrjfMálor* 
zámky,  drahokamy  vykladané,  majú  pod  vodou  Rusalky  a  Vodokrál  <  Dr.  Mach  báj 
116,  144;  Šk.  a  Dobš.  pov.  140;  Bož.  Nčmc.  pov.  626).  —  Soľný  pnltk  má  Soľná 
baba  pod  zemou  a  osvetľujú  ho  Lúdky  kahancami.  Všetko  sa  v  ŕiom  jasá,  ako 
striebro,  a  steny  vyzerajú  ako  z  ľadu,  i  náradie  a  kvety  sú  zo  soli  (Bož.  Némc.  dov 
pov.  397).  —  Ľadový  stan  má  Zimbaba,   Štyrmi  bránami  opatrený,   v  pustej  láche. 


Digitized  by 


Google 


-  145  ^ 

11.  Kamenná  brána  v  Stracenom  (gemeiská  st.). 

Od  Pustého  poIa  vedie  cesta  hlbokou  dolinou,  až  sa  prijde  ku  Ka- 
mennej bráne,  popod  ktorú  sa  prechádza.  Túto  bránu  vraj  sta  valy  na  piad 
vysoké  Lútky  ku  pocte  svojmu  kráľovi  (Kovladovi) ')  ked  sa  ženil,  a 
ozdobily  ju  kvetami,  zelenými  ratolesťami,  pozlátily  ju  a  drahokamy  po- 
vykladaly,  aby  dlho  a  šťastne  i  s  manželkou  žil  a  panoval.  No  toho  času 
Hron  bol  bohatý  na  zlaté  a  strieborné  bane,  ovocie  rozličné  sa  rodilo, 
polia  žitom  a  pšenicou  boly  zasiate  a  lud  bol  zámožný.  Král  Lútok 
i  s  kráľovnou  žili  šťastne,  až  sa  dožili  i  tej  rodičovskej  radosti,  že  sa 
im  narodil  pekný  syn,  a  hned  mu  i  pestúnku  z  Telgarta  zaopatrili,  aby 
ho  pestovala  a  prísne  jej  prikázali,  aby  ho  s  očí  a  s  rúk  nespustila. 
Pestúnka  ho  verne  opatrovala  a  kam  s  ním  prišla,  požehnanie  na  poliach, 
i  v  baňach  ešte  vzrastalo.  No  Červený  zloduch  to  závidel  a  preto  dotial 
unúval,  pýtal  a  prosil  pestúnku,  aby  mu  malého  chlapčeka  dala,  až  ho 
i  obdržal  a  odniesol.  Král  Lútok  sa  nad  tým  veľmi  zarmútil  a  hned 
rozkázal  všetkým  Lútkam  sa  ozbrojiť  a  Červeného  zloducha  k  tomu  pri- 
nútiť, aby  odňatého  syna  mu  prinavrátil.  Tuhá  vojna  sa  strhla,  ale  zlo- 
íluťh  bol  mocnejší  a  kráľovo  vojsko  zbil.  Kráľovi  nepozostávalo  inšie  ako 
živých  ešte  posháňať,  požehnanie  v  baniach  a  roliach  sebou  vziať,  Hron 
opustiť  a  inde  sa  presťahovať.  Od  toho  času  Hron  schudobnel;  na  ro- 
liach sa  sotva  ovos  urodí,  na  lúkách  len  malá  tráva  rastie  a  v  baniach 
iíostala  len  železná  ruda.  Kamenná  brána  ale  ešte  stojí  ako  pomník  tejto 
udalosti.  (M.  Tompa  501.) 

12.  Podivný  zvon  v  Kláštorisku. 

Nedaleko  Levoče  leží  Kláštorisko,  *)  tam  stál  kedysi  kláštor  i  s  vežou. 
Kláštor  bol  časom  zanechaný  a  padnul  v  rumy,  veža  ale  dlho  zostala 


hore,  kde  všetko  íňavou  a  ľadom  pokryté  (é k',  a  Dobš.  pov.  34.  8.  Červ.  zrcadlo 
slov.  27.;  Hanuš  báj.  Kal.  87.)  —  Taký  príbytok  má,  prerozkošnú  záhradu,  i  Mája 
(matka  života),  Kovlad  (král  kovov),  SnokráF  atd.  Podobne  i  Sitno  je  takýto  prí- 
bytok alebo  raj,  bez  pochyby  podzemského  krála  darcu  zbožia  a  úrod  zemských,  pod- 
zemného pôvodcu  jarného  rúcha  prírody.  Opisuje  sa  (Sr.  DobŠ.  pov.  271)  ako  pol 
Éloveka  a  pol  zvera,  v  noci  chodí  s  lodrai  zbožím  naloženými,  z  krajiny  do  krajiny 
a  pôsobí  drahotu  alebo  lacnotu  (dáva  úrody  alebo  odníma).  Podzemný  kráF  má  po- 
četné vojsko  a  ked  zatnibi  naň  (trúba  tu  odznak  prírodného  ruchu)  všetko  vojsko 
HU  Boberie  a  zo  zeme  vyjde.  (Šk.  a  Dobš.  467.)  Tak  i  v  Sitne  ukrytí  vojaci.  Čakajú 
na  rozkaz  ruchu  jarného.  Ale  i  to,  že  tam  Fudia  za  sedem  rokov  žili  (iste  z  úrody 
zemskej,  teda  z  chleba,  a  tam  i  mlyn  bol.  Čo  všetko  na  dary  a  vlastnosti  Podzem- 
ik^ho  kráFa  ináée  Zemnika  zvaného  poukazuje).  Pod  zlatom  a  striebrom  rozumie 
Ba  vôbec  bohatstvo,  tuná  zbožie,  zrno.  Určovanie  ale  osudu  Človeka  podFa  výroku 
siíLľCového,  vidí  sa  byť  pribájeno. 

')  Obšírnejší  opis  Kovlada  je  pod  číslom  32. ')  umiestený. 

^)  Ináčc^  sa  zovie:  Lapis  refugii  ale  i  kameň  útočišCa,  kde   počas   tatárskeho 
po  plenu  okolní  obyvatelia  útočište  hFadali. 

10 


Digitized  by 


Google 


—  146  — 

stáf  i  s  jedným  zvonom,  bez  majiteta^  až  sa  dve  najbližšie  obce  začaly 
dohadovať,  ktorej  prináleží  zvon.  I  sišli  sa  z  oboch  obcí  starší  a  pred- 
nejší gazdovia  ku  starému  kláštoru,  aby  si  zvon  sosňali  a  domov  dopra- 
vili, ale  nevedeli  sa  dohovoriť.  Medzitým  ohlásil  sa  jeden  cudzí  človek : 
„Ani  vy,  ale  ani  ja  neznám,  komu  z  vás  ten  zvon  prináleží,  vie  on  to 
len  sám,  a  preto  probujte  ho  z  miesta  pohnúť,  komu  sa  podá,"  I  za- 
priahli hned  dva  voly,  ale  ani  z  miesta  sa  nepohnul ;  zapriahli  štyri,  po- 
tom šesť,  zvon  zostal  ležať.  Potom  z  druhej  obce  zapriahli  a  aj  dva 
junce  po  lahku  ho  pohli  a  domov  odviezli,  lebo  po  pravde  podivný  zvon 
im  prináležal.  (M.  Tompa  566.) 

13.  Devino  pleso  v  Tatrách. 

Žila  raz  pod  Tatrami  šumná  pastierka  Marta  a  ľúbila  mladého  lovca 
divých  kôz.  Raz  ked  vyšiel  na  lov  do  oblakových  výšok  Tatier,  tam  za- 
hynul a  nevrátil  sa  viac  domov.  Verná  Marta  ustavične  ho  chodila 
v  sňažných  pustatinách  hľadať  a  jeho  milé  meno  vyvolávať,  až  ho  ko- 
nečne mŕtveho  našla.  Rukami  nad  ním  zalomila,  drevený  kríž  mu  ku 
hlave  položila,  a  o  zápolu  sa  oprúc,  do  tedy  slzy  ronila,  až  pleso  po- 
vstalo a  potom  od  žialu  na  kameň  sa  obrátila.  Preto  je  toto  pleso  okrúhle 
ako  oko,  a  čisté  ako  Martina  slza.  (M.  Tompa). 

14.  Morské  oká  v  Tatrách. 

Morské  oká  stoja  v  spojitosti  s  morom,  —  čo  sa  všeobecne  báj  i  — 
a  keby  sa  prepustily,  celú  krajinu  by  vytopilo.  O  tomto  spojení  s  mo- 
rom nasledovne  sa  rozpráva.  Ked  raz  kráľ  mora  (vlastne  Vodokráľ)  M 
k  morskému  brehu  sa  priblížil  a  krásu  zeme  obdivoval,  videl  tam  úžasnej 
krásy  pannu  stáť  v  zelených  šatách,  ozdobenú  poľným  kvietim.  I  zami- 
loval si  ju.  A  ked  sa  bližšie  vyspytoval  kráľ  vody,  kto  by  bola?  a  kde 
prebýva?  odpovedala:  „Ja  som  Zemedcéra,  mňa  matka  zem  porodila  a 
vychovala,  a  moje  sídlo  až  tam  v  belasých  skalných  Tatrách".  I  počal 
ju  láskavé  nahovárať,  aby  prišla  bližšie,  že  ukáže  jej  krásnu  svoju  pod- 
vodnú palotu  i  rozšírené  vodné  kráľovstvo.  Zemedcéra  nechcela  o  tom 
ale  ani  počuť  i  zmizla  a  vrátila  sa  do  svojich  milých  Tatier.  Kráľ  mora 
si  ale  umienil,  že  sa  musí  k  nej  jaskom  k  belasým  vrchom  dostať.  I  začal 
hned  popod  zem  jask  robiť  a  prišiel  do  vetrovej  krajiny,  kde  dlhé  vetry 
ako  hady  pokrútené  ležaly,  a  ako  im  urobil  otvor  s  veľkým  piskotom 
vybehly  na  svobodu.  Potom  podkopal  sa  k  vápeným  a  sirkovým  ložiskám 

*)  V  alov.  povestiach  často  sa  pripomína.  Brat  Ohňokrára  a  Vetrokrála.  Býva 
vo  skvostnej  palote  pod  morom.  Dôkladne  zná  vSetko,  čo  sa  v  jeho  ríši  pod-  i  nad- 
vodnej  deje  íŠk.  a  Dobfi.  slov.  pov.  140.  Bož.  Némc.  626.)  Podla  ruského  variantu 
zovie  sa:  Morský  cár.  Rád  poslúcha  hudbu  a  spev.  Od  plavcov  vyžaduje  žertvy  a 
obete.  (Dr.  H.  Máchal  Nákres  báj,  142.)  Pod  menom:  Vodan  bol  ctený  od  pobal- 
tických  Slovanov. 


1 


Digitized  by 


Google 


-  147  - 

a  tie  akonáhle  k  nim  voda  prišla,  zvrely  a  dymom  a  ohňom  vybiišily. 
Naposledy  prišiel  jaskom  pod  skalnaté  vrchy  a  tu  pri  speve  vtákov, 
v  zelených  horách  vyrútila  sa  do  jazier  morská  voda.  Všetko  sii  dívalo^ 
čo  sa  to  robí.  I  Zemedcéra  zvedavá  pribehla  na  kraj  jazera  a  vodu  ob- 
divovala, ale  v  tom  ju  Vodokrál  jednou  rukou  zasiahnul  a  do  svojej  ]mú- 
morskej  paloty  jaskom  odniesol,  kde  zajatá  žialila  za  svobodou  a  krásnymi 
Tatrami.  Raz  ale  ked  král  mora,  ako  obyčajne  tuhý  boj  s  V  í  c  bróm  bol 
zviedol  a  unavený  oddychoval,  Zemedcéra  rýchlo  z  paloty  sa  vykradla  a 
po  hladine  morskej  ku  brehu  utekala.  Všade  kde  stúpila  na  hladinu 
morskú,  povstal  ostrov  a  zazelenal  sa  tými  kvety,  čo  jej  odpadly  z  venca. 
I  dostala  sa  šťastne  k  suchému  brehu  a  potom  do  Tatier  k  svojej  Zeme- 
matke.  *)  Vodokrál  ale  na  tom  sa  hrozne  rozhneval  a  od  toho  čahu  ostrovy 
zelené  chce  vlnami  znivočiť,  a  tak  zúri,  že  i  morské  oká  búria  sa  časom, 
(Návodom  M.  Tompy). 

15.  Tatranské  víly. 

Tatranské  víly  na  vysokých  končiaroch  majú  svoj  stan.  Na  iiiosačných 
lúčoch  sa  do  dolín  spúšťajú  a  na  hladkých  zápolách,  ako  na  oltán^i  li,  hy 
anjeli  sa  postavujú.  Rady  sa  kúpajú  vo  vodoparu  velkých  VQdo[iádov. 
Lietajú  ako  biele  holuby  v  kŕdloch.  Milostné  piesne  spievajú  a  v  kolách 
tancujúc,  svojich  snúbencov  si  vyvolávajú.  Ony  sa  považujú  za  zaBnúbtíiie, 
ale  pred  sobášom  odomreté  mladuchy,  v  svadobných  šatách  a  s  vencom 
na  hlave. 

O  jednej  víle  nasledovne  sa  báji.  Jeden  šuhaj  zasnúbil  sa  s  mla- 
dou devou.  Ked  ale  musel  kamsi  súrne  odísť,  oddal  neveste  svojej  prstert, 
ako  znak  vernosti,  a  pritom  i  jeden  puk  z  tatranskej  ruže  s  tým  rlolo- 
ženlm,  že  prv,  než  kvietok  uvädne  a  opŕchne,  istotne  sa  vráti.  Dievča 
túžobne  čakalo  a  čakalo  svojho  snúbenca.  Minulý  sa  dni  i  mesicacť,  kvie- 
tok ruže  i  zvädol  a  opadol,  snúbenec  nešiel  a  neprišiel.  Ale  i  ona  túžbou 
prejatá  pomaly  vädla  ako  kvietok,  i  uvädla,  potom  na  tatranskú  vilu  sa 
premenila  a  v  Tatrách  k  družkám  sa  pripojila,  s  nimi  v  kole  milostné 
piesne  spievala  a  snúbenca  vyvolávala.  No  na  mnohé  spevy,  osudný  snú- 
benec medzi  vílami  sa  zjavil.  Víly  ho  medzi  seba  pochytil  y,  lúbeiíné 
piesne  mu  spievaly,  lichotily  a  tak  dlho  v  tanci  ho  bozkávaly,  íiž  iin 
mŕtvy  v  rukách  klesnul.  (M.  Tompa). 

16.  Devín  a  kozí  hrad.  ^) 

Biela  víla  vychovala  dve  na  podiv  i  v  postave  i  v  knlse  rovné 
dcéry,    dvojčatá.    Ked   odrástly,    vystavila   im  dva   skvostne    výstroj  oiit'^ 


*)  V  gréckej  mytológii :  Demeter  alebo  Gemeter.  Tu  personifikácia  prŕrudy,  iile 
i  Svetoplodza,  Mája  a  u  Bogomilov  Matka  života  sú  tej  istej  povahy,  u  éam  v  81ov- 
Pohľadoch  1882  obšírne. 

^)  M.  Tompa  str.  4í>5,  ktorý  túto  zanimavú  skazku  básnicky  spracoval,  nažíva 
tieto  hrady:  Leányvárom  a  Kecskevár-om.  Leányvár  je  rozhodne  Devín-   V  Bor^nde 


Digitized  by 


Google 


¥ 


-  148- 

hrady,  kde  si  mohly  v  bezpečnosti  pri  harfách  milostné  piesne  spievať. 
No  matka  víla,  ked  každej  oddala  hrad,  sdelila  im  súčasne,  že  sú  ony 
polosmrtedlné,  lebo  i  ich  otec  bol  človek  smrtedlný,  a  dala  im  po  jednom 
jablku  života, ')  v  ktorom  každej  život  bol  uschovaný,  s  tým  doloženlm, 
aby  im  na  zem  nepadly,  lebo  ináče  že  i  ony  zomrú,  a  s  tým  sa  s  nimi 
rozlúčila.  Mladé  víly  po  odchode  matkinom  jablká  si  vyčarovaly,  aby 
jedna  druhej  drahý  život  varovala.  Žily  teda  do  istého  času,  každá  na 
svojom  hrade  bez  starosti,  pri  radosti  a  pokoji.  No  v  tichých  lesoch  tu 
i  tu  lovecká  trúba  sa  ozvala  a  milý  mladý  lovec  hned  tu,  hnecí  tam  sa 
zjavil.  Obe  mladé  víly  mladého  lovca  rady  pozorovaly  bez  toho,  žeby 
jedna  o  druhej  to  bola  vedela,  ba  často  akoby  náhodou  s  ním  sa  i  atre- 
taly,  a  bližšie  sa  obznámily.  Mladý  lovec  začal  častejšie  mladé  víly  hľa- 
dať, lebo  boly  obe  jednako  milé,  krásne,  a  na  nepoznanie  jedna  druhej 
podobné,  ale  i  víly,  každá  pre  seba,  tajne  si  ho  zamilovaly.  Boly  obe 
šťastné.  Raz  sa  ale  prihodilo,  že  sa  náhodou  obe  s  lovcom  stretly.  Roz- 
pačité jedna  na  druhú  pozrely,  obe  žiarlivosťou  sa  zapálily  a  do  svojich 
osamotelých  hradou  znepokojené  sa  rozišly.  I  stalo  sa,  že  jedna  z  nich 
v  prchlivosti  sestrino  jablko  života,  čo  jej  sverené  bolo,  o  zem  liodila. 
Úbohej  sestrina  biela  duša  vyletela  z  jablka,  telo  ale  ako  hmla  rozply- 
nulo sa  a  jej  pekný  hrad  padol  v  rumy.  Avšak  po  čase  z  jadra  jablka 
života  strom  vyrástol  a  bielo-červeným  kvetom  zakvitnul.  Od  tých  čias 
zradná  sestra  každú  noc  o  samote  chodí  pod  krásnu  jabloň,  ako  čiema 
koza.*)  Tu  si  ona  vylihuje  a  ohnivými  očami  svieti.  Až  podnes  tieto 
dva  susedné  hrady.  Devin  a  Kozí  hrad,  sa  ukazujú  a  táto  udalosť  sa  roz- 
práva. 

17.  Červená  hora. 

V  tmavej  noci  vo  víchrici,  postavil  sa  Boží  anjel  v  Červenej  hore 
na  vysokú  skalu,  ale  súčasne  postavil  sa  i  Pekelník  na  druhú.  Keď  sa 
so  zvedavosťou  jeden  na  druhého  podívali  a  ty  kto  si?  sa  opjtali,  začal 
anjel:  „Ja  som  ochranca  ludí,  prinášam  im  pomoc  v  nešťastí;  nedá  hy- 
núť  biednym  posol  Boží!"   a  zajasala  sa  mu  tvár.    Načo  mu  odpovedal 


nachodia  sa  mnohé  a  sú  obyčajne  jednoduché  násypy.  V  jednom  pri  Miškovd  náj- 
dený bol  i  drahocenný  zo  zlata  4  dukáty  ťažký  šperk.  Devíny  takéto  pravdepodobne 
boly  ochranné  miesta  pre  ženy  a  devy,  v  ktorých  pri  nápadoch  nepriateľských  i  samy 
sa  brániť  musely.  Na  Slovensku  prichádza  Devín  (v  preŠp.  st),  a  osady-  Diven  ŕiio* 
vohr.  st.),  Diven  (v  borô.  st),  Veľká  a  Malá  Divina  (v  trenč.  st.)  atd. 

')  Takéto  jablká,  v  ktorých  sú  duše  ľudské  uschované,  často  sa  v  sloveiiakýcb 
povestiach  spomínajú.  Ony  rodia  sa  v  Zlatnej  krajine  a  sú  zlaté.  I  lúpežník  Mátaj 
ked  zasadil  svoj  krvavý  kyj  do  zeme  a  pokánie  robil,  kyj  sa  zazelenal,  zakvitnul  s 
jablká  obrodil;  potom,  ked  sa  spovedal,  koho  zabil,  za  každým,  čie  meno  vyslovil 
toho  jablko  života  spadlo  a  v  podobe  holuba  duša  vyletela  z  neho.  ^Rp9^  XIII,  295v 
a  Šk.  a  Dobš.  slov.  pov.) 

^)  Čierna  koza  tu  predstavuje  zlého  ducha.  I  čert  podobu  kozľa  berie  na  tebv 
(Dr.  Mach.  báj.  166.) 


Digitized  by 


Google 


—  149  — 

Pekelník;  „A  ja  žiadosť  ludí  vyplňujem,  rozkoše  im  pripravujem  a  ich 
duše  získať  hladám",  a  celou  postavou  sa  zachvel,  jjDol)re  teda,  riekne 
anjel,  hued  začneme  konať  práce  svoje.  Pozri  len,  či  vidíš  tam  v  dialke 
dvoch  úhohých  pútnikov,  jeden  hladom  hynie,  druhý  zimou  krehne*  Rý- 
chlu potrebujú  pomoc,  pusť  sa  dolu,  tu  máš  dve  zfívitky,  v  tejto  oheň, 
v  tejto  ale  chlieb  zavitý,  toho  ohi-ej,  tomu  chlebu  ]KMlnj".  Pokdnfk  ilmed 
prjbehuul  k  pútnikom,  ale  hladom  zmorenému  oheňj  a  zimou  skrchlérau 
chlieb  podal.  „Tu  vraj  anjel  Boží  vám  pomoc  dííva"^.  Ketl  sa  ale  Pekel- 
ník opäť  vrátil  na  vysokú  skalu,  riekol  anjelovi  potmešUe:  „Tvoj  rozkaz 
už  vyplnený,  ale  sotva  sa  ti  za  tú  pomoc  poďakujú",  „Vede!  som!  povie 
anjel,  že  tie  veci  prečaruješ,  a  preto  som  na  chlieb  povedal,  že  to  oheň 
a  OE  oheň,  že  to  chlieb.  Prelstiť  si  ma  chcel,  ale  pozri  tamto j  ako  zi- 
mou skrehimtý  sa  ohrieva,  a  hladom  zmorený  sa  chlelmm  obŕerstvuje. 
Vedel  Bom  to;  ale  ty  nevieš,  čo  ťa  očakáva".  Ä  v  tom  ol>oril  sa  anjel 
na  Pekelníka  a  so  zápoly  ho  dolu  shodil,  potom  v  lese  ratolesť  ulomil 
a  tá  m  mu  v  ruke  na  blýskavý  meč  obrátila.  Pekelník  sa  pustil  na  útek, 
ale  anjel  ho  mečom  počal  rúbať,  tak  že  sňah  i  zem  v  celej  hore  krvou 
zostaly  poliate.  Zem  i  do  teraz  je  červená  ako  kni,  a  preto  táto  hora 
i  „Červenou  horou"  sa  nazýva.  (M.  Tom.) 

18.  Šuchova  jaskyňa. 

lía  Španom  Poli  (v  gem.  st.) ')  ukazuje  sa  podnes  v  jednej  oso- 
bitne stojacej  skale  jaskyňa  Šuchovou  dierou  zvaná.  Jaskyňa  táto  má 
dva  otvoiy  na  koncoch  skaly,  z  ktorých  jeden  je  ukrytý  a  potajomný, 
O  jaskjTii  tejto  lud  nasledujúcu  skazku  si  rozprava. 

*}  Vlflatiiô  na  Županovom  poli  ■).  Pravdepodobné^  Že  tn  niekedy  sídUl  Župan, 
ako  meno  ukazuje.  Ale  boly  v  tomto  okolí  nájdené  i  innohi5  popolnit-e,  bronzové 
špirále  a  Šperky.  Na  blízku  nachodil  sa  rybník,  kde  teraz  toho  mena  osada  leží.  Na 
tento  &ie  je  nepatrná  dedinka,  kde  predtým  nachodila  híí  »ilná  kolónia  s  nä^elutkom 
župy.  Takáto  druhá  kolónia  mohla  byť  i  v  Ŕiveticach,  kde  r.  katoL  chrám  —  podJa 
jsnalcov  ataviterstva  —je  najstarôí  v  tomto  okolí  a  stavaný  hol  okolo  r*  1230.  Nerfaleko 
ciirámu  leží  rola,  ktorú  ked  zorali,  zlomkami  popolníc  takrečeno  pokrytá  bola.  Ne- 
ďaleko Äivetio  leží  i  osada  Prihradzane,  kam  lud  zbožný  počjis  žatvy  na  odpust 
chodí.  Tu  J  divotvorná  studnička  sa  ukazuje.  Pravdepodobní'  je,  že  tn  Živa,  bohyňa 
úrod  temskývli  —  súdiac  podľa  mena  Šivetice  —  ctená  bolu  a  v  éaa  žíitvy  priná- 
äaly  aa  jej  obete,  Čo  kresťanstvo  (ako  všade)  k  svoj  nm  kultu  použilo.  —  ProkoS 
piSe,  ie  11  Poliakov  vzývaná  bola  Živa  a  jej  chrám  stál  na  vrchu  »Živec=,  ku  kto* 
rémn  Tud  v  prvé  dni  mája  putoval  a  prosil,  ako  pôvodkyňu  života,  o  dobré  zdravie 
a  dlhý  vek.  (Iľan.  Wiss.  125.)  Tretia  takáto  starobylá  kolónia  mohla  byt  oaada  Ge- 
celovce  a  okolie,  kde  zbroj,  menovite  meče,  sa  kuvaly  a  cecka  meíiarska  jestvovala. 
Gccelovský  chrám  —  podľa  znalcov  —  padá  do  XIV.  atoletin.  Nedávno  spozoro- 
vali v  ňom  rresko-malbu  primitívnu,  vápnom  zabielenú.  Na  veži  sa  naehodí  itaro- 
dávny  zvon.  Na  vchode  do  chrámu  pravý  kamenný  stĺp  vo  dverách  je  nápadne  zo- 
draný,  Čo  poukazuje  na  to,  Že  tu  z  istej  poverčivosti  meče  btiieené  boly.  Čo  ináče 
i  u  Rimanov  vo  zvyku  bývalo. 

^}  O  épanom  Poli  vid  bližšie  na  str.  153. 


Digitized  by 


Google 


—  150  — 

Bývali  raz  na  blízkom  zámku')  dvaja  bratia:  Šuch  a  Muten  (?)  a 
mali  v  ňom  velké  bohatstvo  složené,  len  že  im  v  noci  zlí  duchovia  šra- 
motili  a  nepokoj  robili,  a  preto  odpočinku  nemali ;  vo  dne  ale  kedykoľvek 
túlaví  zbojníci  ich  napadli  a  vyrabovať  chceli.  Šuch  konečne  zunoval  ta- 
kýto nepokojný  život  a  povedal  bratovi,  že  radšej  niekde  v  osamelej 
diere  v  horách  bude  bývať,  ako  v  tom  strýdžom  hniezde,  nech  mu  len 
brat  čiastku  dedictva  vydá.  Mutenovi  to  nebolo  po  vôli,  lebo  brat  mu 
bol  udatný  a  na  dobrej  pomoci,  ale  mu  nechcel  vydať  ani  dedictvo. 
Z  toho  povstala  zvada:  „Ty,  Šuch,  pamätaj,  ako  vlk  zdiveješ!"  A  tebe, 
riekne  Šuch,  zlí  duchovia  v  noci  a  nepriatelia  vo  dne  kaziť  budú  a  bu- 
deš ma  ešte  o  pomoc  prosiť!  Načo  mu  Muten  odpovedal:  „No,  ešte  i  ty 
sa  na  mňa  uiisneš'^,  a  s  tým  sa  bratia  rozišli.  Šuch  si  dieru  vyhľadal, 
tajný  otvor  kameňom  založil,  lóže  machom  vystlal,  a  bezpečný  pred  stry- 
gami  a  zlými  ludmi  si  býval.  Ako  dobiý  lovec  cez  deň  divú  zverinu  lo- 
vil, bukvou  a  žaludom  sa  zásobil,  ale  i  natolko  divým  a  strašným  sa 
stal,  že  sa  ho  ludia  začali  báť,  pred  ním  sa  kryť  a  utekať  od  neho.  Mu- 
ten žil  si  v  zámku  dosť  pohodlne,  len  že  v  noci  nemal  pokoja;  zlí  du- 
chovia pokladov  totiž  neprestajne  šramotili.  Raz  ale  ked  sa  tam  Pso- 
hlavci  potulovali-)  a  celé  kraje  plienili,  pripojil  sa  k  nim  i  divý  Šuch 
a  spoločne  prepadli  i  Mutenov  zámok.  Útok  bol  tuhý,  bojovníci  i  s  jednej 
i  8  druhej  strany  padali  ako  snopy.  Šuch  bránu  rozrazil  a  na  čele  Pso- 
hlavcov  vrútil  sa  do  zapáleného  zámku.  Muten  vo  velkej  úzkosti  neznal 
čo  počať,  ale  ked  videl  brata  Šúcha,  prosil  ho,  aby  mu  ku  pomoci  pri- 
spel áPsohlavcov  nazpät  zahnal.  „No,  či  som  ti  nepredpovedal,  brat  môj, 
že  ma  ešte  budeš  o  pomoc  prosiť?  Ale  abys'  vedel,  že  krv  nie  voda, 
spomôžem  ti".  I  oboril  sa  s  bojovníci  Mutenovými  na  Psohlavcov  a  začal 
ich  tak  biť,  že  máloktorý  ušiel  so  životom. 

Šuch  sa  opäť  do  svojej  diery  utiahol,  ale  čo  deň  strašnejším  člo- 
vekom sa  stával,  robotníkov  na  poliach  rozháňal,  pocestných  znepokojoval 
a  škodu  robil,  zúril,  zbíjal  a  nikoho  sa  viac  nebál.  Ked  ho  ľudia  začali 
prenasledovať,  skrjl  sa  do  jaskyne,  a  ked  ho  i  tam  znepokojovali,  ušiel 
tajným  otvorom.  I  zahájili  ľudia  radu,  ako  sa  osvobodiť  od  neho?  Usniesli 
sa  na  tom,  poneváč  ho  ináče  dostať  nemôžu,  aby  poslali  pre  čarodejnicu 
(Momotku),  ktorá  by  ho  von  z  jaskyne  vyčarila  a  tak  aby  ho  zmámili. 
Čarodejnicu  doviedli,  a  tá  im  i  slúbila,  že  ho  síce  vyčarí,  ale  že  bude 
položivý  a  polomŕtvy,  a  preto  aby  sa  ho  netýkali.  Na  čo  i  pristali.  Ča- 
rodejnica teda  oheň  pred  otvorom  rozkládla,  čarodejné  rastliny  doň  ho- 
dila, potom  sa  okolo  ohňa  krútila,  nesrozumiteľné  slová  mrmlala  a  na- 


')  Drienok  zvanom. 

'^)  Pod  PaohJavcí  rozumejú  sa  Tatári,  ktorí  r.  1230  Uliorako  a  zvlášte  tieto 
kraje  plienili.  Spomína  si  ich  ľud  často,  a  predstavuje  si  ich  na  koni  so  psou  hla- 
vou. Jamy  úzkym  hrdlom  ale  na  spodku  široké  v  horách  kopané  boly  tým  účelom, 
aby  sa  v  čas  príchodu  Tatárov,  a  pozdejšie  Turkov,  ľudia  do  nich  mohli  pokryt 


Digitized  by 


Google 


i 


—  151  — 

posledy  na  dieru  tri  razy  prútikom  uderila  a  zavolala:  „Dyka^  dýka, 
Štich,  vonľ^  Pomaly  Šuch  zafal  v  jaskyni  ŕuehotať  a  o  divflku  vy- 
äiel,  ale  celkom  skľúčený  a  zmorený,  ani  nežil  ani  nemrel,  lebo  bol  slepý* 
Čarodejnica  mu  odliala  zrak.  Lud  na  ten  výjav  híadel  s  iižaBora ;  jedni 
sa  radovali,  iní  lio  Tuto  valí.  Skliiôený  Šuch  ale  riekol :  No,  tu  ma  máte^ 
ide  prosím  vás,  len  mi  pokoj  dajte  a  odveďte  ma  ku  bratovi  Mutenovi. 
A  ked  ho  k  Mutenovi  odviedli,  zarmútil  sa  brat  nad  týmto  jeho  stavom. 
„No  vidíš,  brat  môj,  či  som  ti  nepredpovedal,  že  sa  i  ty  na  mňa  uti- 
sneš?  Ale  abys'  í  ty  vedel,  že  krv  nie  voda!"  I  objal  ho,  a  žili  pome- 
rení bratia  dlho  spolu  a  svorne.  (Z  ústavu  preSp.  18430 

(Pokračovanie.) 


-^v 


Digitized  by 


Google 


Miestopisné  úryvky  z  Gemera. 

Podáva  Július  Botto. 

IV.  údolie  i^emerského  Turca.  ^ 

Medzi  mnohými  dolinami  Gemer-Malo-Hontu  nezaujíma  posledné 
miesto  ohladom  krásy  a  pôvabnosti  údolie  rieky  Turca,  v  jehožto  streilc- 
bode  leží  mestečko  Ratková.  Muránskou  a  Blhskou  (Balog)  dolinou  ohra- 
ničené, ako  tieto,  tak  i  ono  začína  sa  v  značných  výšinácli  a  spádom 
vždy  menším  a  menším  tratí  sa  konečne  v  doline  Šajavskej.  Hnetí  na 
počiatku  je  i  na  severe  i  na  západe  holami  ovenčené;  jeho  východná 
čiastka  je  už  len  lesmi  obrúbená.  K  holam  náleží  vrch  Trfitie^  ktorého 
menšie  výbežky  až  po  hámor  na  Ploskom  siahajú,  oddelené  od  množstva 
vysokých  vrškov  dolinou  Slnfrhwu  zvanou.  Z  Trstia  rozprestierajú  s^i 
hlboké  doliny,  ktoré  mnohé  potoky  do  Turca  vysielajú.  Tenm  Trstia  j^ 
lysé,  hranicou  (islandicum)  zarastené,  úbočia  jeho  poskytujú  výtečnú 
pastvu.  V  jeho  h.bokých  údoliach  nachodí  sa  jedlina,  spodkami  buLin«i; 
brezina,  jelšou  a  hrabinou  premiešaná.  Poniže  plošťanského  liáiiira  tratia 
sa  ihličnaté  stromy,  no  vyskytuje  sa  tým  hustejšie  bučina  a  liuliina. 
Uvážiac  ďalší  postup  údolia,  menovite  dolu  od  Ratkovej,  patrné  je,  žť 
pásmo  hôr  smeru  západného,  ustupuje  vyšším  vrchom,  až  kooečne  v  okolí 
Španieho  PoIa  premieňa  sa  na  kopce.  Východná  vetev  Trstia  má  pokra- 
čovanie vo  vrchoch  Hjag,  Tri  chotáre,  Ulaviinj  n  Žéleznfk.  I  východné 
i  západné  pásmo  týchto  hôr  končí  sa  na  Šajave,  v  okolí  Uohyniec  a 
Tornaly. 

Smer  doliny  Turca  je  smeru  Muránskej,  Blhskej  a  Rimavskej  doliny 
podobný.  I   údolie  toto  sostupuje  takmer  rovným  smerom  k  juhovýchodu. 
kloniac  sa  pri  konci  viac  k  východu.  Následkom  toho  podobá  sa  vo  váet 
kom  dolinám  horného  Gemera,    ktoré,'  až  na  údolie  Hrona   v  Šajavskrj 
doline  zanikajú.  DJžka  údolia  obnáša  h  míl. 

Najvyššie  vrchy  tejto  doliny  sú :  Trstie,  Korymovo,  LicímkQ,  Púhh 
Želhan,  Illavina,  Lcí^o,  Ždiare,  Cernek,  Hjag,  Železník,  Stracmá,  A"//'/ 
Ľyhrnj  vrch,  DimTor  diel,  pod  ktorým  u  prameňov  rieky  Turca  nachc 
sa  studnička  Jcžisor  pramni  zvaná.  Spomenutia  zasluhujú  ešte  tieto  vrcl^ 
Kúty,  Holekoľd^  (Wťa:^  Dndkorá,  Kalistic,  Ždiarik,  Gälikorn.  Pofď. 
Ku  rieke  Turcu  vinie  sa:  Háj  so  Šagťdovon  dolinkou  r  Slatvína.  Dal 


Digitized  by 


Google 


—  153  — 

nŕ.  pli  Ratkovej  nachodiace  sa  vrchy  menujú  sa:  Marandová.  Potí  Štu- 
vkĺf,  Dubina,  Strmý  diel  a  JJuhie. 

Vrchy  a  vršky  pásma  východného  sú:  Javor,  Gregorova,  KjašJtQt?tL 
Jíjag,  Jamrichovo,  Bakovo,  Kráľova  hoľa  (nad  osadou  Sirk,  tedy  nio 
hronská),  Jazvec,  Sraz,  Nový  laz,  Hradište,  Vysovo,  Brusná  horn,  Ký- 
sordj  Panské  hory^  Turčan-vrch,  Stará  hora.  Mlynská  hora  a  Skalnkiu, 
Výbežkami  železnou  rudou  oplývajúceho  Železníka  sú:  KrU,  Skalim, 
Priepadiská,  Hrabina,  Zámcok  a  Vodiča.  Vrcholec  Železníka  menuje  sa 
D  Kráľov  dvor". 

Kotliny,  v  týchto  horách  uložené,  menujú  sa :  Leso,  Konshj,  Grlícký^ 
iSlafhiský,  Lipovský,  Španopolský,  Turcanský,  Sirkovský,  Hrkáhhtj,  Otr^- 
korsh'f  a  Valicský  kotol.  Hlavnou  riekou  doliny  je  rieka  Turioc,  nad  de- 
dinou Bystrie  vyvierajúca,  od  ktorej  i  dolina  meno  dostala.  Jej  prítokanii 
sú  potoky:  Les,  Bybnn,  Čierny,  Ždiarik,  Kalištie,  Bystrým  Kríky, 
Grlivký,  Slatvinský,  PloManský,  Kňazav,  Koňský,  Černíkov,  Shliikoľ, 
Jfunrichov,  Bakový,  Lipovský,  Španopolský,  Bákošský  a  Kameíianský. 
Týmito  sosilnená,  vteká  niže  osady  „Behynce"  do  Šajavy. 

V  údolí  turčianskom  nachodí  sa  viac  dedín  a  mestečko  Ratková; 
v  ohlade  verejno-správnom  prislúcha  do  správneho  velko-revúckeho  okresu. 

Tam,  kde  je  dolina  najužšia,  už  na  rozhraní  živlu  maďarského,  medzi 
dedinkami  Vyšnovým,  Ch  valovou  a  Rybníkom,  na  pobreží  rieky  Turca, 
leží  malá  dedinka  Brusník,  Je  to  dedinka  čisto  slovenská,  majúťii  meno 
od  brúsa.  Po  madarsky  volá  sa  Borosznok.  I  dnes  nachodia  sa  v  jej 
chotári  staré  kameňolomy,  v  ktorých  volakedy  brúsy  hotovili  a  na  nich 
kosy  k  odpredaju  ostrili.  Toto  odvetvie  kupectva  cele  zaniklo.  Terajší 
občania,  počtom  175,  evanjelici  a.  v.,  živia  sa  roľníctvom,  uhliarstvom  a 
furmankou.  Roku  1808  stál  a  pracoval  tu  ešte  aj  hámor  na  železo ;  teraz 
vídať  už  len  chatnié  zbytky  po  ílom. 

Názvy  chotárnych  honov  v  osade  tejto  sú :  Pod  stranu,  VyhtovemM 
lákf}^  Sanitrirka,  Perešče,  Nižnia  záhumnia,  Ľósa,  Kopanhi,  Bane, 
Saku^,  Brišča,  Veľká,  Pod  kostelom.  Pod  bohatým^  Vysnia  záhumnia^ 
Kapnsnišky,  Pri  makové  lúke,  Pri  Ľraže,  Brezina,  Brusnisok,  Paiilj 
Hájik,  Dalhy,  Dráhy,  Chrasta,  Kopané,  Lukášky,  Panicerka,  Shäíe  a 
Urnnj, 

Avšak  z  archäologického  stanoviska  najvýznamnejším  bodom  tejto 
doliny  je  slovenská  dedina  Spanie  Pole  (madarsky:  Ispánmezó)  na  zár 
pádnej  hranici  dedinky  Brusník  ležiaca,  v  ktorej  roku  1808:  440,  roku 
1855:  500  obyvatelov,  medzi  nimi  66  zemanov,  náboženstva  evanj.  a,  v., 
napočítali.  Občania  zaoberajú  sa  poľným  hospodárstvom,  chovajú  statok^ 
nadovŕfetko  ale  kupčia  dosť  bystro  s  voskom,  so  železným  a  dreveným 
riadom. 

Dedinku  pamätnou  robí  na  východ  ležiaci  takzvaný  í  7//^/  rrfh, 
významný  pozostatkami  pohanstva,  tu  sa  nachodiacimi.  Niet  na  ňom  stopy 


Digitized  by 


Google 


—  154  — 

n'*v}\  iiravdepodobne  nerodilo  sa  tu  víno  nikdy,  ale  ovšem  nachodia  sa  tu 
l>i*í(Mejepisné,  vonkajšie  znaky  tu  bytovavších  pohanov.  Vínny  vrch, 
v  nknlí  špaňo-polskom  v  rade  iných  vrchov,  je  najvyvýšenejší,  nad  inými 
výviMliaci,  a  je  s  neho  na  všetky  strany  shladno.  Dla  mienky  dr.  G. 
TU^ussa,  nedostal  vrch  tento  meno  od  vína,  ale  vraj  od  vinutia  sa,  ako 
i'Q  hy  m  nad  iné  vrchy  bol  vyvinul.  Podoba  jeho  je  homolovitá,  na  te- 
nuHÚ  tvaru  tupého,  so  všetkých  strán  prirodzene  zaokrúhlená,  len  u  päty 
ii/kyiiii  dolinkami  poprerývaná  Od  západu  je  značne  nízkym  hrebeňom 
s  íijvíni  \Tchmi  spojený,  majúc,  zvlášte  v  čiastke  Háj  zvanej,  mnoho 
kiíiKtiťj  bučiny  a  dubiny.  Samé  temä  je  skalnaté ;  u  päty  vrchu  nachodia 
sa  ľolo  s  priepadiskami  a  jamami. 

Vrch  leží  na  východ  od  dediny  Spanie  Pole  asi  na  na  pol  hodinky 
vziliulí^ný;  staroveká  tradícia  hovorí,  že  dedina  ležala  prvotne  u  jeho 
piity;  občania  z  neznámej  príčiny  presťahovali  sa  na  terajšie  miesto. 

Znatel  gemerských  starožitností,  Lad.  Bartholomaeides,  myslí,  že 
(If  íliim  svoje  meno  od  „županov",  zemanov  dostala,  tak  že  meno  „Spanie 
ľoli* '  majetok  akéhosi  župana,  kedysi  tu  sídlivšieho,  značí.  Velký  počet  tu 
nbydlííiiých  zemanov  dáva  tejto  mienke  náter  akejsi  pravdepodobnosti.  Iná 
—  ReuBSOva  —  mienka  je  nasledujúca:  kraje  slovenské  boly  i  za  po- 
lianskych i  za  kresťanských  časov  na  iwjr^y,  to  jest  na  okresy,  stolice  po- 
duli ne.  Stopy  takéhoto  podelenia  nachodia  sa  v  Gemeri,  Novohrade, 
Trenŕíue  a  Vespríme.  Tu  mohol  byť  tedy  pravdepodobne  župný  hrad,  na 
ktoi  £]in  župan  sídlil. 

Avšak  žiipište  v  staroslovančine  a  ruštine  znamená  pálenište,  tedy 
miesto,  na  ktorom  niečo  pálili,  zapaľovali,  obetovali.  Nemožno  tedy  miestu 
tomuto  upreť  význam  nábožensko-pohanský,  poneváč  sa  slovo  toto  vždy 
Tia  iKilťnie  obetí  a  mŕtvych  vzťahovalo.  KeJ  povážime  ešte  aj  to,  že  tu 
veTky  počet  črepov  ž  popolníc  ponachodili,  pomenovanie  vedie  nás  na 
jmlťiiiSte.  Črepy  tieto  sú  z  hliny  dosť  neúhladne  vyhotovené  a  vypálené, 
]ioľiíMlku  pásikami,  okrasami  ozdobené.  Na  východnej  strane  vrchu  vy- 
skytujú sa  kde-tu  jaminy  2—3  stopy  hlboké,  na  stopu  široké,  v  spodku 
\yhh"iljené,  niektoré  i  na  čisto  vymazané.  V  spodku  týchto  jamín  našli 
|M)])Eí]nice,  v  ktorých  na  machu  ležiaci  popol  sa  nachodil,  niekde  so  sto- 
liatiii  nie  cele  spálených  kostí.  Roku  1855  hovorilo  sa  tu  o  nájdených 
stľiťhorných  peniazoch  a  o  rozličnom  železnom  i  bronzovom  náradí.  Ar- 
cliíiíílog  gemerský,  dr.  Reuss,  okrem  spodku  urny  s  machom  a  popolom  ne- 
innlinl  nič  iné  ukoristiť.  O  nejakých  násypoch  nemožno  hovoriť,  ponevát 
j  ľ  tu  už  všetko  zorané  a  skopané. 

Na  prvý  pohlad  vidíme  tu  hroby  z  doby  pohanskej;  v  jamách 
n.ijelt  íiý  popol  s  pozostatkami  kostí  poukazuje  na  pálenie  mŕtvol,  veFký 
jKMit  rozličných  popolníc  ale  na  dakedajšiu  ludnatosť  Španieho  PoIa  a 
tĺkftlia.  Avšak  možné  je  i  to,  že  miesto  toto  slúžilo  za  pohrobište  celému 
\jilirku  a  s  tým  súvislé  možno,  že  India  tu  bohom  prinášali  obete. 


Digitized  by 


Google 


—  155  -T- 

TiTajšie  názvy  honov  na  ?panom  Poli  sú:  Hrašič,  Hruhoshva,  Zď 
hum^íia,  Brezová  f  Pod  liaščinn,  Za  hrušky  y  Na  kopané,  Drianok,  San- 
ÄOĽ«\  Na  jemu,  Starý  vrchj  Viny  vrch,  Tatárka,  Za  hvaru,  KováŠovd, 
Ľlhla,  Krátia,  Ľo  baníšť,  Pred  ostšia,  Španý  Potok,  Krašúnik,  Kadlu- 
ber,  Knpusnice,  Konec,  Ku  mlynu,  Maková,  Ortáše,  Na  široké,  Mošidlo, 
Do  lúika. 

Podobne  historickým  bodom  tejto  doliny  je  s  Brusníkom  susediaca, 
na  íavom  brehu  rieky  Turca  ležiaca  slovenská  dedina  Bybník,  pozostá- 
vajúca z  jednej  ulice,  ktorou  hradská  cesta  vedie.  Dedinka  táto  je  týra 
pamätná,  že  v  listine  krála  Belu  IV.  z  roku  1243  pripomenutý  Lipoutava 
tu  hľadať  nutno,  co  Bartholomaeides  tak  vysvetľuje,  že,  poneváč  sa  tu 
dve  bočné  dolinky  a  dva  potoky  s  Turcom  schádzajú,  poniže  dediny  pre 
velnii  súžené  brehy  mohol  byť  Turiec  priečnymi  násypmi  tak  zahatený, 
že  pri  Rybníku  veľký  rybník  založiť  nebolo  ťažko.  Takýmto  činom,  pravde- 
podobne z  rozkazu  pánov  drienčanských,  povstalo  tu  jazero,  alebo  rybami 
preplnený  rybník. 

Maďarské  meno  osady  Ujvásár  povstalo  ak  iste  tak,  že  tu  ľudia 
kupčili,  trhy  a  jarmoky  na  kosy  a  iné  železné  náradie  vydržiavali. 

Roku  18()4  napočítané  bolo  v  Rybníku  r)5  domov  s  326  obyvateľmi, 
roku  1838  bolo  tu  345,  roku  1855  zase  326  obyvateľov  e  v.  a.  v.  Kostol 
iiachodí  sa  dosť  obdaleč  von  z  dediny  na  osamelom  kopci,  na  ktorom 
kedysi  kláštor  stál.  Akýsi  starý  schematismus  pripomína  totižto:  „Con- 
ventus  Nazarenorum  de  Ujvásár",  o  ktorom  ale  práve  tak  malo  známe, 
ako  o  kameôanskom  ^Conventus  Kôvi,  Ordinis  Sancti  Francisci."  Pravde- 
podobne zanikly  tieto  kláštory  v  dobe  husitskej;  na  ich  miestach  stoja 
teraz  v  oboch  dedinách  chrámy  evanjelické,  dla  slohu  súdiac,  husitského 
pôvodu. 

Za  západnou  pohraničnou  čiarou  chotára  rybnického  jednu  hodinu 
od  dediny  Rybník,  na  ráztoke  potoka  Drienok  zvaného,  vyniká  lesnatý 
kopoc,  na  ktorom  nachodia  sa  rumy  hradu  Drienok,  Priestor  hradu  ob- 
náša v  dĺžke  asi  40,  v  šírke  30  siah ;  kopec,  na  ktorom  hrad  stál,  dnes 
je  dubinou  a  bučinou  zarastený.  Okolo  rumov  hradu  viditeľné  sú  dosť 
hlbokr  šiance;  väčšina  hradných  múrov  je  v  nepatrných  rumoch,  len  na 
východ aej  strane,  kde  bol  vchod  do  hradu,  sú  steny  na  poznanie;  no 
rumy  i  na  západnej  strane  vidno.  Podľa  ústneho  podania  pred  asi  100 
rokmi  boly  tieto  múry  ešte  dosť  vysoké.  Zdnu,  okrem  stôp  kopania  a 
fundamentov,  už  nič  nevidno.  Obtáčajúce  ho  bo  bočné  bralá  a  hrebene 
hôr  sú  značne  vyššie,  tak  že  hrad  tento  nachodil  sa  v  úzkej  doline 
v  temnom  úkryte.  Povesť  ľudu  udáva,  že  tu  stál  kláštor :  Conventus  Na- 
zarenorum de  Ujvásár;  no  mýli  sa,  bol  to  skutočne  pánom  drienčanským 
náležavší  hrad,  ktorí  okrem  tohoto  ešte  dvoma,  a  síce  Drienčanským  a 
Blhským  vládli.  Im  náležaly  i  dediny  Lipovec,  Rybník,  Brusník,  Sása  (\ 
akiste  i  mestečko  Ratková, 


I  Digitized  by 

I 


Google 


—  156  — 

Už  častejšie  pripomenutá  listina  Belu  IV.  robí  rozdiel  v  týchto  ima- 
niach, rozoznávajúc  majetok  až  po  caput  Turuch  rozložený  od  nepripo- 
menutého panstva,  za  ktorý  Drienok  a  jeho  okolie  považovať  nutne. 
Z  pravoty  medzi  Balogovci  roku  1297  vzniknuvšej  vysvitá,  že  jedna  polo- 
vica dedín  Drienčany  a  Ostrany  bola  výrokom  kráľa  Ondreja  III.  Domi- 
nikovi a  Mikulášovi  Balog  prisúdená.  Syn  Mikulášov,  Ladislav,  prijal, 
podla  vtedajšieho  zvyku,  meno  Drienčanský.  Z  tohoto  rodu  pochodil  deje- 
pisné známy  Peter,  „vicevojvodom"  menovaný;  inde  pripomenutý  je  istý 
Danch  de  Balog  et  Derechen.  Ján  Derechen  mal  syna  Imricha,  ktorý  rod 
okolo  roku  1493  k  velkej  sláve  povzniesol.  Z  dalších  potomkov  tohoto 
rodu  pripomína  dejepis  Jura  a  Pavla  Derench,  ktorých  Turci  v  bojoch 
zabili.  V  mužskom  pohlaví  vymrel  rod  Drienčanský  v  sedemnástom  sto- 
ročí. V  listine  krála  Belu  IV.  pripomenutá  je  ešte  i  „ten-a  Chaken  a 
Starúch" ;  teda  zem  Čákovcov,  ktorí  v  Kameňanoch  a  v  okolí  skutočne 
až  do  nedávna  vládli.  Ako  vidno,  okolie  rieky  Turca  náležalo  tedy  via- 
cerým dynastiám,  ktoré  v  mužskom  pohlaví  vymrely,  ale  po  praslici 
v  rodinách  Hanvay,  Sándor,  Farkas  a  Draskóczy  žijú  podnes.  Z  drien- 
čanského  panstva  zachytila  najviac  rodina  Koháry;  ostatný  ženský  po- 
tomok tejto,  Antónia  Koháiy,  priniesla  široko-daleko  ležiace  panstvá 
svojmu  mužovi  kniežaťu  Ferdinandovi  Coburg,  starému  otcovi  terajšieho 
bulharského  kilaza,  do  vena ;  rodina  Coburgovská,  vlastne  jej  fideicommiss, 
vládne  týmto  krajom  i  dnes. 

Hony  v  chotáre  rybníčkom  menujú  sa:  Za  Michalovo,  Humná,  Pri 
siupdch,  Za  lavicu,  Povrazy,  Kúty,  Ľenediška,  Vysocová,  Drianok,  Pod 
Lopúckovým,  Pod  zemiéhu.  Pod  Moholice,  Za  mlynom,  Pod  bán^  Na 
mhumnia,  Jaminy,  Lazy,  Lopúchovo,  Žiare,  MohoUce,  Nad  lazy,  Seriov 
Potok,  Búhaíi,  Serválka,  Hrbok,  Nad  rtibaň.  Medzi  tóvy,  Ternovkä, 
Ternov  Potok,  Hlavina,  Pod  Košovú,  Hlinište,  Za  Brodík,  Okrúhlice, 
Braniský,  Pod  okrúhlo,  Na  tmia.  Ku  kadlubu,  Pod  Dúhravó,  Za 
Dolinku  a  Kostelný  hrbok. 

Vyše  dediny  Rybník,  vo  vzdialenosti  jednej  polhodiny  v  severnom 
smere,  leží  malá  dedinka  Sása,  majúca  v  32  domoch  247  obyvateľov 
Slovákov  ev.  a.  v.  Vysokými  vrchami  zavrení  občania  majú  z  roľníctva 
lahodný  úžitok,  bo  i  na  oboch  brehoch  rieky  Turca  rozložené,  častej  ná- 
plave vystavené  lúky,  poskytujú  krm  len  strednej  dobroty. 

Hony  tejto  dedinky    zovú  sa:    Vysnia  lúky,    Turec,    Pod  Puchelkó^ 
Pod  Miklinó,  Pod  HradiMim,  Rovne,  Breveno,  Tordošovd,  Mošär,  Kosári, 
Pažit,    Strániska,    Za  Moholice,    Hrb,    Pod    Šcepovým,    Široká,    Hrbok 
Prialohy,  Stará  hrara,  Pod  dolinó,  Brddnankyy  Trnov  Potok,   Vyše  ryb 
nika,  Ľlhia  lúky,  Niže  dediny. 

Osadu  túto  robí  pamätnou  zčiastky  jej  meno,  zčiastky  pamiatk; 
hradu,  z  ktorého  v  preddejepisnej  dobe  vladári  hradu  nad  dolinou  Turci 
panovali.    Roku  1243  už  ho  nebolo,    lebo  listina  kráľa  Belu  IV.  o  ňom 


Digitized  by 


Google 


—  157  — 

niť  nehovorí,  aépráve,  vyinedzujúc  panstvo  Bebekovcom  daué^  pripomína 
Éiaru  „ad  Tordas",  čo  sa  akiste  na  hon  v  Sáse  jestvujúci,  Tonhéorá 
menovaným  vzťahovať  má.  Na  chlume,  pravidelnej  pyramíde  podobnoiíi, 
z  vápenca  pozostávajúcom,  na  ktorom  kedysi  hrad  stíll,  o  múroch  ani 
chýru,  ani  stopy;  no  hon  pod  hradným  chlumom  zo  vie  sa  ešte  í  dnes 
Pod  HradíMtm"^  pamiatka  hradu  udržala  sa  tedy  už  len  v  názve  a  úst- 
nom podaní  ľudu.  Pamiatku  hradov  prechovávajú  ešte  i  osady  údolia 
Turca:  Griíca,  Rovné  a  Poproč;  aspoň  názvy  honov:  Hrádokj  Pod  Hra- 
dištfm,  Na  Hrádok,  Hradište,  s  ktorými  sa  v  týchto  osadách  stretáme, 
zjavne  poukazujú  na  preddejepisné  jestvovanie  hradov.  Pravda^  tu  xVa  ani 
valov  hradných  nevídať.  Výnimku  robí  len  osada  Rákoš,  nad  ktorou  malá 
pevnôatka^  Zdmčok  zvaná,  sa  nachodila  a  z  ktorej  chatrné  zbytky  nuirov 
i  teraz  vidno* 

Nie  málo  významným  stredobodom  doliny  Turčianskej  je  i  slovenbké 
mestečko  Ratková,  pri  rieke  Turci  na  príkrom  svahu  vrchov  Dnhia  a 
Strmý  Dial  ležiace,  odkial  údolím  chatrný  potôčik  tečip,  Pamatnosťou 
mestečka  tohoto  je  na  vyšnom  severnom  konci  postavený  starobylý  chrám 
pôvodu  husitského,  s  dvoma  vežami,  kalichom  ozdobený,  a  bol  kedysi  mú- 
rom obohnatý. 

Dla  popisu  z  roku  1720  bývalo  v  mestečku  30  rodín;  census  joze- 
fínsky našiel  tu  226  obyvateľov;  roku  1804  bolo  tu  už  1190  obyvatelov; 
na  dávnejšiu  priemyselnú  vzdelanosť  obyvatelov  mesta  Ratkovej  pouka- 
zuje tá  okolnosť,  že  roku  1800  žilo  v  meste  93  kožiarov,  4  kováči,  3 
mäsiari,  3  mlynári,  18  čižmárov,  136  súkenníkov,  IG  hrubýcli  krajcov  a 
4  farbiarip  Výrobky  svoje  roznášali  a  rozvážali  ratkovskí  priemyselníci 
do  boršodskej,  novohradskej  a  gemerskej  stolice  na  napakovanom  konfku 
fmäha  zvanom.  Obchod  bol  tak  rozsiahly,  že  i  tu  do  porekadla  prešlo: 
Vtedy  bude  súdny  deň,  ked  všetci  Ratkovania  doma  luulú. 

Dôkazom  husitského  pôvodu  občanov  ratkovských  sú  nielen  chrám 
a  industria,  ale  aj  mená  rodinné  i  teraz  v  Ratkovej  žijúcich,  priemysel 
prevodzujúcich  rodín:  Belán,  Balco,  Černok,  Čitlík,  Daniš,  Ďurinda, 
Havran,  Haluška,  Hrvol,  Jädlovský,  Klnicko,  Koreň,  Korenčík,  Krát, 
Paniky  Palic,  Pakan,  Sivák,  Si  voš,  Tokár,  Tunák.  I  predoálý,  výtečný  e  v. 
farár  ratkovský,  August  Šidek,  dobrý  zuatel  a  podporovatel  ludu  sloven- 
ského, zatváral  z  mravov,  obyčajov,  reči,  priemyslu,  z  prítulnosti  k  viere 
a  reči  materinskej  na  pôvod  česko-husitský. 

Priemyselná  sila  obyvateľstva  ratkovského  padla  v  novších  časoch 
vo  veľkej  miere;  nadnes  má  Ratková:  33  súkenníkov,  36  ševcov,  27 
čižmárov,  21  kožiarov,  7  krajčírov,  2  kušnierov,  9  tesárov,  1  bodmfra^ 
1  hodinára,  í  remenára,  •  1  pekára,  3  kováčov,  I  slosíara,  4  mäsiarov, 
10  kupcov,  3  stolárov,  1  kolára  a  dohromady  už  len  asi  718  obyvatelov. 
Ohladom  pozemkov  je  mestečko  ešte  dosť  bohaté:  má  totižto  1100  jiitár 


Digitized  by 


Google 


—  158  — 

hory,  60  jutár  pastvy  a  lOOjutárlúk;  v  rukách  súkromných  jednotlivcov 
nachodí  sa  360  jutár  oráčiny  a  Iňk. 

Polné  hony  v  Batkovej  menujú  sa :  Vajddška^  Lúka  za  pivovarom^ 
Vysnia  Itíky^  Gajdoška,  Foro  pusta^  Na  mošidlách^  Lehotský  hrbok^  Šva- 
novská,  Pod  háj,  Za  horami^  Medzi  järky^  Na  mokrináchy  Klmy  na 
mokrinách^  Nad  stranu,  Ku  stupám^  Rtíbanka,  Na  horách,  Paseška, 
Strániška^  V  lúžku^  Melichová^  Strán,  Pod  strmým  dialom^  Pod  sklady, 
Dubia,  Nad  dubmi^  Háj,  Za  dubmi.  Na  rónách^  Hrebeňová,  Velký  hrb^ 
Hlhoška,  Malý  hrb^  Ku  Jankurovmu  ščepníku.  Za  cintorín,  Za  humná. 
Nad  studná,  Za  pastirnú,  Malíková,  Do  rybniška,  Mláky,  Sedlište,  Ško- 
vránok, Nad  závoz.  Na  povrazoch.  Na  dráhy,  Ulbokia,  Nad  Hlbokým, 
Širokia  chrasty,  Hoščisovo,  Nad  klajnik,  K  Fcduhóvmu  ščepníku.  Pod 
hruščovia,  SalaMšcCj  Knezov  potok.  Pri  sásských  stupách.  Pod  klajnik, 
Okrúhla, 

Slovenský  dialekt  ratkovský,  ktorým  takmer  všetky  dediny  údolia 
Turca,  menovite  obyvatelia  osád :  Ratkovského  Bystrého,  Grlice,  Ploského, 
Repíšť,  Suchej,  Sásy  atd.,  hovoria,  výtečne  opisuje  v  Slovenských  Pohla- 
docli  z  roku  1899  a  1900  Ilík  v  článku  Ratkavá,  Ostatne:  ex  ungue- 
leonem,  mluvu  ratkovskú  charakterisuje  aj  tento  veršík,  výňatok  z  väčšej 
humoristickej  básne  o  Hokirau: 

Brat!  šis  vidžev  toho  ftáka 

Toho  ^araboncíáš  džiáka 

S  také  piksli  tabak  smrkav 

Len  tak  na  ludží  kukav 

F  takom  visokom  klobúku 

Mahó  bis  v  nom  merač  múku  atď. 

Vrátiac  sa  k  Španétnu  Pólu,  nemožno  pánu  P.  Križkovi  za  pravdu 
nedať,  ako  je  velmi  potrebné  a  dôležité  roiestopisné  názvy  sbierať.  Nie 
jedno  slovo  objasní  záhadu  dejepisnú  aspoň  zčiastky.  Tak  je  to  i  s  ge- 
merským Spaním  Polom. 

Maďarský  dejepisec  Gedeon  Ladányi  v  svojom  diele  „A  magyar  al- 
kotmány  torténete"  tvrdí,  že  ohľadom  ústrojnosti  stolíc  v  dobe  sv.  Štefana 
nie  sme  na  čistom.  Neznáme  ani  ich  počet,  ani  ich  ústrojnosť.  Netrpí 
otázky,  že  stolice  v  tejto  dobe  boly  ustanovizňou  vojenskou,  majúc  i  or- 
ganisáciu  vojenskú.  Ale  treba  povážiť,  že  sv.  Štefan  ako  mnoho  iného, 
tak  aj  ústrojnosť  hradov  prejal  z  Nemecka  a  preto,  poneváč  aj  nemecké 
grófstva  neboly  výlučne  organisáciou  vojenskou,  ale  v  mnohom  i  verejno- 
správnou  a  pravosúdnou,  preto  i  stolice  sv.  Štefana  malý,  ačpráve 
v  značne  menšej  miere,  to  isté  určenie.  Prevzatie  z  Nemecka  dokázané 
je  už  aj  tým,  že  ako  v  Nemecku,  tak  aj  v  Uhorsku  comesom  zvali  prvého 
úradníka  stolice,  ako  v  Nemecku,  tak  aj  v  Uhorsku  bol  íud  na  stoličnom 
hrade  na  stotiny  a  desatiny  podelený.  Tolko  medziiným  Ladányi. 

Avšak  ústrojnosť  žúp  a  župných  hradov  bola   aj   Slovanom  dobre 


Digitized  by 


Google 


—  159  — 

známa.  Župa  znamenala  u  Slovanov  pôvodne  dom,  budovu,  lud,  telaí 
v  budove  bývajúcu:  Odvodený  a  širší  význam  slova  župy  je  krajina, 
lizeraie,  na  ktorom  lud  býva.  I  Konštantín  Porfyrogeneta  vraví,  že  vlasť 
Chorvátov  rozdelená  je  na  županie.  V  Slavonii  i  podnes  značí  Župania 
okres  farský,  u  Lužičanov  osadu,  u  Slovincov  úrad.  V  Čiernej  Hore  zvaný 
bol  okres  nikšičký  župou  nikšičkou,  alebo  župa  Gračanica. 

Krajiny  alebo  župy  v  širšom  smysle  slova  slúžily  zpočiatku  za  zá- 
klad dľžavného  sriadenia  u  starých  Slovanov.  Jednotlivé  národy  slovanské 
delili  sa  dla  pokrevnosti  na  kmeny,  majúc  alebo  volených,  alebo  dedič- 
ných náčelníkov  a  bývali  pohromade  v  jednej  krajine  alebo  župe.  I  zem 
Česká  a  moravská  bola  týmto  spôsobom  na  župy  rozdelené.  Takéto  roz- 
delenie zeme  na  župy  bolo  i  u  iných,  zvlášte  ale  polabských  Slovanov 
so  firiadením  zemskej  obrany  tak  spojené,  že  každý  kmeň  mal  v  svojej 
župe  hrartj  ktorý  v  čas  války  ku  ochrane  slúžil.  Netrpí  pochybnosť,  že 
náčelníka  župy,  župana,  volila  župa ;  postupom  času  stala  sa  táto  hodnosť 
dedičnou  v  niektorých  rodinách ;  v  niektorých  slovanských  krajinách  znali 
si  kniežatá  pri  zaplňovaní  županov  a  iných  úradníkov  taký  vplyv  nado- 
btidnúi,  že  prvotné  sriadenie  župné  do  cela  upadlo.  Pokiaľ  z  najstarších 
dejopi  ných  zpráv  súdiť  možno,  svázok  medzi  županom  a  kniežaťom  bol 
dosť  voruý.  Župan,  alebo  vojvoda,  uznával  moc  kniežaťa  zväčša  len  dla 
mena;  nad  svojou  župou  vladáril  neodvisle,  lebo  len  župné  obce  ho  ob- 
medzovaly* 

Je  cele  prirodzené,  že  maďarskí  spisovatelia  neuznávajú,  žeby  s  in- 
i&titúciou  kráľovstva,  vraj  z  Nemecka  prejatou,  boly  udomácnily  sa  v  Uhor- 
sku i  ustanovizne  feudalismu.  I  v  Uhorsku  zjavily  sa  síce  na  počiatku 
kráľovstva  isté  príznaky  feudalismu,  na  príklad  ustanovizeň  rozličných 
tried  a  stavov,  dedenie  skrz  kráľa  v  prípade  nevernosti  alebo  vymretia 
dediCov,  feudálne  poddanské  postavenie  sluhov  a  služobného  ludu;  ale 
YO  veľmi  dôležitej  veci  neudomácnil  sa  vraj  feudalismus  v  Uhorsku:  ze- 
miansky, svobodný  majetok  totiž  nikdy  neutratil  svoju  allodiálnu  povahu. 
Nikdy  nestalo  sa,  aby  vyššia  stavy  svobodnú  triedu  nižších  stavov  od 
seba  odvialou  urobily,  a  akokoľvek  vysoko  stáli  vyšší  zemania  nad  niž- 
šími, právneho  rozdielu  nebolo  medzi  nimi.  V  uhorskej  dŕžave  ostala 
táto  ustanovizeň  platnou  i  v  pozdejších  stoletiach  a  prešla  zemanom 
uhoi^ským  do  krve.  Uhorsko  tedy  nepoznalo  tie  nemoce,  ktoré  feudalis- 
mus v  Nemecku  udomácnil. 

Je  tomu  zväčša  skutočne  tak ;  pomyslíme  len  na  drobných,  nemajet- 
ných zemanov  Kalinčákových :  i  ten  najchudobnejší  volá  bohatého  vice- 
išpána,  hlavného  slúžneho  „pánom  bratom",  na  znak  toho,  že  majetková 
prevalia  rovnosť  nerozrumila.  Ale  názory  na  takúto  rovnosť  nepriniesli 
do  Uhorska  ani  Nemci,  ani  Maďari;  sú  to  ešte  pozostatky  prastarých 
názorov  slovanských  o  rovnosti  ľudí. 

I  ustanovizeň  stolíc  neprevzal  sv.  Štefan  z  Nemecka ;  on  tú  ustano- 


Digitized  by 


Google 


—  16Ô— 

vizeň  našiel  už  tu;  on  si  ju  len  prispôsobil  tak,  ako  mu  to  záujem  so- 
silnenia  monarchického  princípu  predpisoval;  on  na  základe  sriadenosti 
slovanských  žúp  utvoril  silnejšiu,  scentralisovand  monarchiu. 

Kedl  Ladányi  a  s  ním  i  iní  madlarskí  historikovia  tvrdia,  že  ustano- 
vizeň žúp  SV.  Štefan  z  Nemecka  prevzal  a  presadil,  odkiaľ  je  to,  že 
nemčina  v  obnove  štátneho  sriadenia  uhorského  nepatrné,  alebo  práve 
žiadne  stopy  po  sebe  nenechala.  Názvy  hodnostárov  a  úradníkov  uhor- 
ských sú  čisto  slovanského  pôvodu,  tie  veru  madarská  reč  zo  slovanskej 
jednoducho  prejala.  Dostačí  nasledujúci  krátky  prehlad:  zo  slovanského 
krála  urobila  si  királya ;  z  cisára  császára ;  z  nádvorníka  nádora ;  z  pána 
bána;  z  dvorníka  udvarnoka;  zo  župana  išpána;  z  vojvoda  vajdu;  zo 
svobodného  szabada;  z  prebega  pribéka  (transfuga);  z  meždy  megje; 
z  izbega  iizbég  (úskok);  z  pravdy  praudu  (právnický  výraz  vo  velko- 
varadínskom  regestrume:  judicium  ad  praudam);  z  utieka  utieg  (u  Ké- 
zaiho  pomenovanie  otroka  pohana);  z  tovarníka  tárnoka;  zo  stolníka 
asztalnoka;  z  pohárnika  pohárnoka;  z  cesta  tiszta;  z  víťaza  vitéza; 
z  bojníka  bajnoka ;  z  dušníka  dusnoka  (animator) ;  z  radu  rend. 

Otázka  je  tedy  velmi  oprávnená:  kedl  nemecký  duch  a  nemecká  in- 
tervencia pomáhaly  utvoriť  štát  uhorský  a  udomácniť  v  ňom  civilisáciu 
západu  za  časov  Gejzu  a  sv.  Štefana,  prečo  v  rade  slov,  ktoré  vzťahujú 
sa  na  štátny  život  a  na  novšie  vzdelanostné  pochopy,  takmer  ani  jednoho 
z  nemčiny  pochádzajúceho  slovíčka  niet,  a  prečo  jest  tak  mnoho  zo  slo- 
vančiny  prevzatých  slov? 

V  tak  hojnom  počte  sú  tieto  slová  skutočne  nápadnými.  Dokazujú 
v  prvom  rade,  že  živel  slovanský  aj  za  časov  Štefana  bol  v  Uhorsku 
v  prevažnej  väčšine,  že  pochopy,  vzťahujúce  sa  na  verejno-správne  a 
pravosúdne  veci  a  tým  samým  i  na  verejné  úrady,  u  Slovanov  predtým 
a  vtedy  boly  v  Uhorsku  cele  udomácnené  a  že  tedy,  istý  dla  vzoru  zá- 
padu ustrojený  stav  bol  už  i  v  tom  čase  v  Uhrách  len  pričinením  a  vply- 
vom Slovanov  sriadený. 

Vezmime  na  príklad  právom  p.  rhoreskovaného  Anonymusa.  Vámbéry 
vo  svojom  roku  1895  vydanom  diele:  „A  magyarság  keletkezése"  na  str, 
191.  hovorí  o  ňom  doslovne:  Žial,  že  dáta  bezmenného  notára  odponiju 
kritike  a  zdravému  rozumu;  výmyslom  sú  jeho  dáta  o  počte  Madarov  a 
smere  ich  putovania,  o  tej  radostiplnej  pokore,  s  akou  sa  Slovania  Vladi- 
mírska  a  Haliče  víťazným  Maďarom  podrobili;  nesmyslom  a  výmyslom 
sú  dáta  o  osobe  Arpádovej,  ktorej  nikdy  nebolo,  o  smluve  krve  (ver- 
szerzôdés),  ktorú  nikdy  neuzavreli  atct.,  lebo  Anonymus,  dla  spisovatela 
Marialiho,  ked  svoje  Res  gestae  písal,  mal  pred  očima  pochod  a  vpád 
Mongolov  cez  Tatry  do  Uhorska. 

Kraje  dolného  Gemera  pripomína  v  diele  Rex  gestae  i  Anonymus^ 
a  síce  v  32.  kapitoli  toto  vraví  doslovne:  „V  tých  časoch  vojvoda  Arpád^ 
kedt  už  videl  sa  kroz  svojich  vojínov  povýšeným  a  zabezpečeným,  držiac 


Digitized  by 


Google 


<v 


-  Itíl  -- 

poradu,  poslal  mnoho  vojakov  na  výpravu,  ktorou  mali  podmaniť  lud 
hradu  GumnTj  Notigradj  a  keby  im  šťastie  prialo,  aby  postúpili  až  ku 
hradu  Nitraj  smerom  k  hraniciam  Čechov.  Na  túto  výpravu  ísí  majúcemu 
vojsku  ustanovil  za  náčelníkov  a  vodcov  dvoch  synov  Huleka:  Zuarda  a  Ka- 
dusu,  a  Hubu,  jednoho  z  najprednejších  osôb.  Tedy  títo  traja  páni,  obdržiac 
privolenie  od  Arpáda,  vyšli  z  toho  miesta,  ktoré  sa  zovie  Pmiuélí^  jaz- 
diac popri  rieke  Hongu,  a  prejdúc  túto,  popri  rieke  Sonyou,  vytiahli  od- 
tiatto  cez  kraje  hradu  Gumiir^  prišli  až  po  vrch  Bulhadu]  oJtiafto  po- 
stúpiac k  tmstkeLin  hrsLÚn  Nougrady  prišli  až  ku  rieke  Caliga. 

Povedzme,  že  všetko  toto  je  bájka,  že  Arpáda  nikdy  nebolo,  ale  hrad 
frumur  skutočne  jestvoval  a  to  síce  pravdepodobne  velmi  dávno.  Teraz 
ho  už  niet;  ostala  pamiatka  po  ňom  len  v  mene  „várhegy''  =:  hradiSte, 
ktoré  nad  teraz  maďarským  mestečkom  Gemer,  a  síce  na  jeho  severnej 
strane,  leží.  Hrad  tento  stál  už  pred  príchodom  Maďarov.  Ži^  ho  Arpád 
Boršovi,  t^jnm,  ktorý  aj  hrad  Boršodský  na  kopci  pri  rieke  Bodve  vy- 
í5tavil,  daroval,  to  je  bájka,  ako  aj  to,  že  po  vymretí  rodu  Buräovho  hrad 
fiumur  zdedila  po  praslici  rodina  Mariássy.  A  že  bol  hradi)m  župným, 
to  dosvedruje  aj  tá  okolnosť,  že  od  neho  stolica  gemerská  dostala  svoje 
meoo.  Dejinami  objasnené,  istú  úlohu  historickú  odobravšia  zámky  ge- 
merskej stolice  sú:  Putnok,  Krásna  Hôrka,  Ajnáčka,  Hodojovo^  Blh, 
Drieučany,  Magínhrad  a  nadovšetko  Muráň.  S  týmito  menami  stretiíme 
sa  v  dejinách  Uhorska  častejšie.  No  hradu  gemerského  niet  medzi  nimi, 
na  znak  tolio,  že  bol  župným  hradom,  keď  v  Uhrách  Maďarov  e&te  ne- 
bolo. l*i*irodzená  vec,  že  keď  bolo  slovenskej  župy  gemerskej,  musela  táto 
mať  aj  župana,  ktoiý  vládal  aj  majetkom  „Župannije  Pole",  teraz  Spanie 
Pole,  maďarsky  Ispdnmezô  zvaným. 

Bartholomaeides  odbavil  toto  historicky  velmi  významne  miesto  vo 
svojich  ^Xotitiach  inclyti  comitatus  Gômôr"  velmi  nakrátko;  on  hovorí' 
toto:  „Ispán-Mezô",  —  Slavis  Spanie  Pole  dicitur.  Utrumque  nomen 
vilIam^  ve]  praedium  denotat,  quae  comitis  alicujus,  vel  vice  comitis 
fuerit,  Nisi  ťorte  malimus  a  nobilibus,  qui  hoc  in  vico  copiosiores  repe* 
riebantur,  cuni  in  vicinis  nulli  essent,  ita  nuncupatam.  Sane  anno  17S6 
sex  et  aexaginta  nobiles  personae  numeratae  sunt. 

Ale  vedia  tohoto  náhladu,  malo  by  sa  miesto  toto  správnejšie  ze- 
mianskym íioľom  menovať.  No  zemania  španopolskí  sú  pravdepodobne 
toho  istého  pôvodu,  čo  im  blízki  zemania  kameilanskí,  totižto  Wešeliniov- 
ského  pôvoilu,  ktorým  palatín  Wešelini  isté  nadpráva  a  výsady,  len  ze* 
maaoni  uáležavšie,  udelil.  Takýmito  zemianskymi  rodinami  na  Španom 
Poli  8Ú  rodiny  Gál  a  Libertiny,  v  Kameňanoch  Ján  a  Freňo. 

No  Spanie  Pole  nie  je  zemanské,  ale  bezspome  pole  slovenského 
župana,  čo  už  aj  historická  starobylosť  blízkeho  vidieku  dotvrdzuje. 


U 

Digitized  by  VjOOQIC 


T       Príslovia,  porekadlá  a  úslovia. 

z  novej  sbierky  L.  V.  Riznera  •)  usporiadal  A,  P.  Z. 
Pozn,  Hviezdička  pred  výpoveďou  značí  pochybnosť  o  jej  rudovoati. 

1.  Príslovia. 

1.  Akú  si  kto  palicu  zasadil,  takou  bude  bitý. 
Jeden  začína  s  Bohom,  druhý  s  čertom. 
Ked  zahryzneš  do  chrenu,  nekrič,  že  ta  štípe. 
Zobu  čo  po  samom  zlate  vodiť  budeš,  predsa  nájde  mláku.   (Sr.  Z. 

U.  226.) 
fi.  iMladé  ruky,  skorá  robota. 

Ked  má  niečo  človeka  nadlsť,  tu  on  tomu  nevyhne,   čo  by  sa  hned 

pod  zem  schovával. 
Bni  utekajú,  akoby  kamene  do  vody  metal. 
Stiiľému  už  len  kus  chleba  a  teplý  kút.  (Sr.  Z.  VII.  8.5.) 
Ak  sa  furmanovi  lení  zohnúť  vo  dvore  raz,  v  cudzom  svete  sa  tolko 

ponashýba,  že  ho  až  chrbtová  kosť  zabolí.  (Sr.  Z.  XIII.  214.) 
](1  VohTačka  každému  a  žena  jednomu. 

Velký  krčah  mnoho  vody  načre  a  na  velký  voz  velkú  fúru  kladú. 
Nemaj  nič,  zle  je;  maj  čo,  ešte  horšie.  (Sr.  Z.  X.  182.  naopak.) 
On  je  už   na  Božom   súde   a  my  ešte   v  ludskom   blude.     (Sr.  Z. 

VI.  704.) 
Čo  jej  chýbalo  na  rozume,  doložila  jazykom. 
U),  Keä   sa  človek   cez   deň    ukýva,   večer  zaspí,    akoby   ho   do   vody 

hodil. 
Nenie  väčšieho  blázna,  ako  pálené. 
Pri  dobrom  majstrovi  musí  byť  aj  tovaryš  dobrý. 
Ked  kupuješ,  jednaj  sa,  ako  hys'  nepotreboval,  a  kúpiš  (lacno). 
Hrozno  pred  Ďurom  videné  nebýva  do  sudov  dávané.  (Skalica.) 


■)  Pramene:  Elena  Soltészová  (Na  dedine);  A.  Bielek  (Poviestky  z  hôr);  M. 
Kukučín  (O  Michale  a  Velkou  lyžicou);  Ján  Kalinčák  (Reštavrácia,  čo  odtiaľto, 
v  kaihe  Z.  chybuje);  Lichardov  a  Zaymusov  Obzor  I — XXIV.;  T.  Vansová  (Sve- 
dinnie};  Katolícke  Noviny  1899;  z  PrenČova  v  Honte;  z  Bo^ce  (tieto  k  vôli  kraje- 
inhive  oí^obitne  na  konci)  a  iné  rozličné  pramene. 


Digitized  by 


Google 


-  ;r)3  - 

20.  Kto  primnoho  do  náručia  bere,  málo  stlačí.  ) 

Chcel  si  —  maj  si! 

Starí  ludia  staré  veci  chvália. 

Orava,  Orava,  celá  si  boľavá  I 

Ber  rozum  do  hrsti! 
25.  Nič  hotové  nepadne  s  neba. 

Meno  ako  meno,  to  ešte  nezabilo  nikoho. 

Kašel  iba  do  smrti  trvá.  • 

Psota  nemá  vôle. 

Mladosť  radosť  a  pochabosť.  (Sr.  Z.  VII.  3839.)  J 

30.  Púšťaj  svoj  chlieb  po  vode  a  po  nečase  ho  zas  nájdeš.    (Je  vlastne 

biblické.  Kazat.  11,  1.  —  Sr.  Z.  IX.  87.) 

Neukradnem,  nebudem  brať;  nezabijem,  nebudem  mať.  Sr.  Z.  X.  12ól. 

Uhlie  na  jednej  hromade  skoro  neuhasne.  (Sr.  Z.  VIII.  344 j 

Nepúšťaj  vlka  do  košiara. 

Nešťastiu  málo  treba. 

I  v  pekle  raz  hody  bývajú,    hoc  je  už  dávno  starými  hnicaTiii  mhtu 
dzané.  (Sr.  Z.  VIII.  303.) 
35.  Nemaj  ničoho,  vysmejú  ťa;  maj  sa  k  dačomu,  závidia  ti.  (Viik  tu  12.) 

Školy  majú  velké  ústa.  (§tudent  mnoho  stojí.) 

Včela  vyšla  Kristu  Pánu  z  čela;  osa  čertovi  z  nosa. 

Prvšia  hlava,  potom  brucho.  (Najprv  piť,  potom  jesť.) 

Doma  ako  doma,  medzi  ludtmi  ludsky.  (Sr.  Z.  VIII.  308.) 
40.  Mohol  kňazom  byť,  nebolo  by  ho  biť.  (O  koňovi.  Sr.  Z.  XK  5ťWL^ 

Čo  kde  v  šíry  svet  zájdeš,  slovenskú  reč  nájdeš. 

Chlieb  najlepší  kamarát  v  ceste. 

Čo  jedna  dedina,  inakšia  novina.  (Sr.  Z.  XII.  519.) 

KedTby  to  nevyklebetila,  vyhodilo  by  sa  jej  na  jazyk. 
45.  Kto  jakým  pluhom  ore,  tak  sa  mu  aj  rodzí.  (St.  Tura.) 

Boha  nikto  neprevládze. 

Lakomý  muž  si  naučí  ženu  sám  kradnúť. 

Aká  dobrota,  taká  robota  (vraví  čelad  u  zlých  hospodárov  ňlúžiara). 

Chorému  nepomáha  jajkanie. 
50.  Štediý  hráč,  milostivý  zlodej,  Urbanov  ovos,  Havlovo  žiti*  (nízi,  — 
zriedka  býva  z  toho  čo  dobrého.  *) 

Za  dobrými  môže  človek  vždycky  kráčať. 

Aký  rychtár,  taká  obec. 

Aká  hlava,  také  údy. 

Kedt  ošípaná  v  kŕdli  zakvičí,  všetky  k  pomoci  sa  sbehnií. 
55.  Pee  okrúti  sa  desať  ráz  na  jednom  mieste,  dokial  si  lahm*. 


*)  Tu  sa  Fud  v  slohu   prekalopiroval,   chtíac  povedať:   Štedrý  htáé,   milíiativý 
zlodej,   zdarný  Urbanov  ovos,  zdarné  Havlovo  žito  —  to  všetko  býva  Zľirrlktivr,  X. 

M* 


Digitized  by 


Google       ^ 


—  164  - 

Čary  —  uepodary. 

Krčmár  má  sladký  jazyk. 

Aj  opatrnému  niekdy  stodola  zhorí. 

Pani  Klára,  večer  šije,  ráno  pára.  (Sr.  Z.  XI.  172.) 
60.  Dobré  nemá  miesta  pri  lepšom.  (Sr.  Z.  IX.  3.) 

Mamlas  je  s  biedou  spokojný. 

Pán  Boh  spravodlivým  z  mala  požehnáva. 

Kozy  sú  kravy  chudobných  ludí. 

Nieto  takého  mudráka  na  svete,    ktorý  by  do  svojej   smrti  učiť  sa 
nemohol. 
65.  Zbytočné  leňošenie  ukazuje  chodník  do  krčmy. 

Kto  hlboko  ore,  zlato  vyoráva. 

*  Lenivosť  je  poduška  diablova ').  (Sr.  Z.  X.  525.) 

.      Kde  ničoho  niet,  tam  ani  Pán  Boh  nebere.  (Sr.  Z.  VIII.  1108.) 

Pracovitá  ruka  je  najlepšia  lutria. 
70.  Abys  došiel  groša,  máš  si  vážiť  babku. 

Osa  lichá  len  do  sladkej  hrušky  pichá. 

Blato  je  pre  hospodára  zlato  (t.  j.  blato  s  cesty). 

S  každým  vedrom  (okov)  hnojnice  vyteká  pol  zlatky  do  blata  ulicOi 

Prvá  zima  z  dierok  strniska  fučí.  (Sr.  Z.  XIV.  75.  76.) 
75.  Oko  hospodárovo  množí  majetok. 

Robota  nenie  zajac,  aby  ušla.  (Sr.  Z.  X.  508.) 

Núdza  najlepší  majster.  (Sr.  Z.  IX.  591.) 

*  Dobrá  kniha  je  najvernejší  priatel  človeka. 

Pomáhaj  si  sám,  keď  ti  druhí  pomôcť  či  nechcú,  či  nemôžu. 
80.  Jeden  za  všetkých  a  všetci  za  jednoho. 

O  svätom  Mikuláši  daj  kučmu  na  uši.  (Sr.  Z.  XIV.  80.) 

Pojedz  bravčovinu  za  čerstvá,  nuž  nezaliahnu  sa  nikdy  do  nej  červlci. 

Najprv  potrebné,  potom  ozdobné  (kupuj). 

Človek  robí  kalendár  a  Pán  Boh  počasie. 
85.  Nech  zkazí  sa  radšej  brucho,  ako  jedlo  (vravieva  pažravec). 

Čím  je  ťažšia  oračka,  tým  bude  i  klas  ťažší.  (Sr.  Z.  XI.  364.) 

Na  svätého  Ondreje  ešte  sa  nám  ohreje  (ešte  slnko  ohreje). 

V  lete  deň  ako  v  zime  týždeň. 

Pannu  krášli  ruža:  slovo  zadržané  muža. 
90.  Gazda  bez  valca  —  je  sekera  bez  poriská. 
Hospodárovi  a  lekárovi  nesmie  sa  nič  hnusiť. 
Čo  Banát  na  pšenicu,  to  Orava  na  lesy. 

V  zime  vylihuje  na  peci  a  v  lete  na  slnku  (lenivec). 
Sprostému  sa  musí  rozum  do  hlavy  vbíjať  —  palicou. 

95.  Škoda  každého  úderu,  ktorý  padol  mimo. 


')  Otíum  pulvinar  satanae.  Ambrosius.  Z, 


Digitized  by 


Google 


—  165  — 

Zdiera  koza  vŕbu,  vlk  kozu,    vlka  sedliak,  sedliaka  Žid,   Žida  fiškííl 

a  fiškála  čert. 
Dom  bez  ženy  je  ako  bez  kočky. 

Kto  sa  chce  na  dedine  niečo  dozvedieť,  nech  ide  na  prástky  (priadky). 
Ked  ide  mladý  na  prehledy  (vohlady),    má  byí  polohluchýra,    polu- 
nemým  a  poloslepým  (vtedy  sa  vraj  najskôr  ožení). 
100.  Láska  náhla  nebýva  stála. 

Dobrá  obuv,  ked  aj  trochu  tlačí,  je  milá. 
Zajac  má  dlhé  uši,  a  nenie  somár. 
Keby  nebol  na  krku  šteglavý  (šteklivý),  obesil  by  sa. 
V  hlave  bom,  v  kosťach  lom,  trenie  na  srdci  —  hladaj  poiuoci, 
Kí5.  Vojak  bez  fúzov,  ako  dievka  bez  frajera. 
Guľka  vojakovi,  ako  haluška  hladnému. 

Pán  Boh  i  vezme,  i  dá.  . 

Obráti  sa  raz  a  sto  ráz  vidí. 
Pre  dobrý  tovar  do  domu  prídu. 
IKK  Človek  má  nato  jazyk,  aby  hovoril. 

Dal  smrti  výkupné,  nuž  ho  preskočila.  (Sr.  Z.  VI.  655.) 

*  Neporiadnemu  človeku  obracajú  sa  i  samé  dary  Božie  na  škodu 

a  zkazu. 

*  Všetko  svojim  časom,  svojou  mierou  a  na  svojom  mieste. 
Komu  zajac,  komu  prasa. 

115.  Na  tom,  čo  nám  Pán  Boh  dáva,  duša  naša  nech  prestáva. 

Keby  mohol,  i  Pána  Boha  by  stiahnul  za  nohy  s  neba.  (Sr.  Z. 
VIII.  537.) 

Najedz  sa  v  sobotu  šušovice,  nuž  v  nedelu  pekná  budeš,  (Sr,  Z. 
XIII.  52.) 

Čo  naši  predkovia  nerobili,  ani  my  nebudeme  robiť.  (Príslovie  ho- 
spodárov pokroku  nemilovných.) 

*  Ked  si  ztratil  osnovu,  začni  to  len  poznovu. ') 
VMX  O  svätom  Vite  vidno  hrozno  v  kvete. 

Ked  na  Medarda  prší,  potom  ešte  za  tridsať  dní  smoklif  sa  bude. 

(Sr.  Z.  XIV.  47.  48.) 
Kto  sa  Pána  Boha  spúšťa,  toho  on  opúšťa.  (Sr.  Z.  II.  bil) 
Kto  seje,  ten  chce  žať. 
Vápno  činí  otcov  bohatými,  ale  synov  chudobnými-).  (HospuíhuBke 

príslovie.) 
125.  Ako  sype  repica,  tak  bude  i  jačmeň,  žito  a  ovos  sypať.  (Dolňojíem- 

ské  prísl.) 


M  Bude  snád  len  podfa  toho:  Qui  perdidit  numerum,  incipiat  iterum,  lebo  lud 
>oanovu«  nepozná,  iba  na  krosnách.  —  Z. 

^)  Snád  že  Čo  hnojivo  zem  rtizom  ku  vydaniu  velikej  sily  napruŽí.  —  Z. 


Digitized  by 


Google 


—  166  — 

Kostol  nie  zajac.  (Sr.  Z.  III.  40.) 

I  v  plevách  nájde  sa  zrnko. 

Krčmári  raajetnejú,  ked  furmanom  kone  dochnú. 

Lepší  častejší  groš,  nežli  neskorý  zlatý.  (Sr.  Z.  X.  646.) 
130.  Darmo  len  žobráci  berú. 

Dobrým  slovom  hlavy  neprebiješ. 

Cudziu  kašu  nemiešaj.  (Sr.  Z.  VIII.  407.) 

Zlé  nespí.  Nešfastie  ni'spí.  (Sr.  Z.  íl.  116.) 

Nikto  uevie,  kde  ho  šŕastie  čaká. 
135.  Keď  páni  tancujú,  chudoba  platí  za  muziku. 

Má  už  druhé  zuby,  ale  len  prvý  rozum. 

Pravoty  majú  pažerák  bez  dna. 

Bieda  najprv  7j:iví  sa  okolo  domu,  potom  klope  na  okno  a  konečne 
sadne  si  vn  stôl. 

Vrelá  prosba  až  k  nebesiam  dosahuje.  (Sr.  Z.  V.  376.  377) 
140.  Pred  okrádačom  domácim  zámky  ani  stráže  niet.  (Sr.  Z.  X.  12iy.) 

Diabol  rád  chodieva  v  podobe  anjela,  ale  mu  vždy  vidno  kus  rožka 
alebo  kopyta. 

I  mnoho  zaplatiC  ľahko,  kde  jest  z  čoho ;  i  málo  fažko,  kde  raz  nieL 

Svet  dorobí,  svet  stroví.  (Sr.  Z.  XI.  557.) 

Kto  sa  nehýbe,  zarastie  chudobou. 
145.  Zmorená  mucha  sama  hádže  sa  do  pavúkovej  siete. 

Aj  pobili  sa,  aj  smierili  sa.  (Sr.  Z.  VII.  866.) 

Z  kamennej  hlavy  nevýnde  nič  dobrého. 

Jazyk  škodí  sojke.  (Klebetnica.) 

Zlé  jazyky  operu  každého.  (Sr.  Z.  V.  444.) 
150.  Bieda  a  starosť  po  Indoch  chodí.  (Sr.  Z.  XII.  143.) 

Ľahko  vystrašiť  srnku,  len  spomenúť  poľovníka. 

Z  malých  príčin  velké  následky. 

K  starému  ohnú  priložil  nové  poleno.  (Hnev.) 

Čerta  vyhnal,  diabla  prijal. 
155.  Ked  ho  jednými  dvermi  vystrčia,  vojde  druhými. 

*  Slepý  fud,  —  križuje  i  svojich  Spasiteľov. 

Smrdí  ako  dudok,  ale  ro'um  má  ako  Šalamún.    (Sr.  Z.  XV.  iflT  i 

*  Zlý  farár  je  najväčšie  pre  obec  nešfastie. 

Lepší  kúsok  chleba  z  vlastnej  práce,  než  pečienka  z  milosti. 
160.  Mlčať  nenie  hriech. 

Vdačný  ako  pes,   ked  vidí    cudzieho   človeka  jesť;    zpredku  knlti 

chvostom  a  od  zadku  breše. ') 
Aby  jednu  dieru  zaplátal,  dve  nové  robí. 
Rozum  chodí  peši,  nevedomá  urodzenosť  v  koči. 


*)  Nie  naopak?  —  íf. 

Digitized  by  VjOOQIC 


—  167  — 

Ked  je  pohonič  „pod  hopsom"  (keď  má  pod  klobúkom  —  napitý), 
vtedy  kone  dobre  bežia, 
í 65.  Vodu  piješ,  voda  jiš,  éímže  črevá  napolniš?  (Šáriô.  Sr.  Z.  X.  173.) 

*  Jeden  hriech  postačí  vyhnať  celý  kŕdeľ  cnoBtí. 
Slovo  statočnélio  muža  je  viac  nežU  prísaha  oplaua. 
Dom  korhelov  —  hotové  peklo. 

Čoho  niet,  to  už  skapaC  nemôže. 
17(1,  Plač  je  pre  ženy  a  deti,  nie  pre  mužov. 

Óo  Boh  z  jednej  strany  ujal,  môže  nahradil  z  druhej. 
Lepšie  je  hladef  na  bláznov,  nežli  byf  bláznom. 
Ťažko  capovi  boriť  sa  s  bujakom. 

*  Bohatým  dáva  Boh  statky,  chudobným  veselosť. 

175.  Dobre  prezuj,   čo  máš  preglgnúť,  a  dobre  rozváž,  čo  máš  povedať. 

(Srov.  Z.  V.  313—316.) 

Hore  nad  hmlou  vždy  slniečko  svieti. 

Ešte  múdrosť  ľudská  Boha  nepreviedla. 

Dobré  víno  samo  sa  núka.  (Sr.  Z.  IX.  6.  7.) 

Nemca  neprepíšeš,  ženu  neprevedieš. 
IHO.  Nie  je  kostola  bez  kázne  a  manželstva  bez  mrzutosti. 

Kde  blázni,  tam  on  jediný  múdry.  (Sr.  Z.  IV.  572.) 

Na  „prievody"  prvé  hody.  (Bánovce.) 

Aký  tovar,  taká  cena. 

*  Pracovitému  žehná  nebe. 

1H5.  Smrť  neobíde  nikoho.  (Sr.  Z.  VI.  627.) 

Smrť  chodí  po  ľuďoch  a  nie  po  horách.  (Sr.  Z.  XII.  143.) 

Ked  človek  o  všetko  príde,  len  čo  zavadzia  svetu  a  sebe. 

Človek  nežije  len  sebe,  ale  i  druhým. 

Zo  sečky  nenasúkaš  motúzov.- 
I  Iní,  *  Keby  nebolo  dlžníkov,  neboio  by  ani  úžery. 

Zle  je  s  opilým  jarky  preskakovať. 

Žena  desať  ráz  muža  oklame,  kým  on  ju  raz. 

Ani  toho  Červíčka  Pán  Boh  darmo  nestvoril. 

Nemá  na  čele  napísané,  aký  je. 
Ilí5.   Kto   sa  nechce   zamúčiť,   nech  sa  o  mlynára  neobtiera.    (Sr.  Z. 

MII.  445.) 

Kto  snom  verí,  lapá  vietor. 

Život  je  tvrdá  škola  pre  človeka. 

Za  pravdu  trpeť  je  nie  pohanenie,  ale  zásluha  pred  Bohom. 

lilska  neusmrtí. 
*2íHL  Zima  a  hlad  —  nepriatelia  chudobných. 

Krivoprísažník  predáva  si  dušu  čertovi. 

Dajme  si,  čo  komu  svedčí,  a  konec  je  všetkej  reči. 

Boh  ešte  neprestal  dary  dávať. 


Digitized  by 


Google 


—  168  — 

*  Božie  mlyny  pomaly  melú,  ale  melú  na  isto*). 

2UÍ}.  Nie  je  kunšt  kradnúť,  ale  nedať  sa  chytiť.  (Zlodejmi  užívané-) 
ll;  Jednômu  Boh  požehnáva,  druh(^ho  v  núdzi  necháva. 

Malé  deti  mliečko  a  velké  srdiečko  (jedia  —  žerú).  (Sr.  Z,  VTL  TUK) 

Kto  dlhy  robí,  sám  seba  zlobí. 

Z  rybičky  ryby,  z  chybičky  chyby. 
2hK  Rozum  Dóra,  kopyto  do  hrsti. 

Z  mnoho  vodcov  každý  chce  byť  prvý. 

Keď  to  nešlo  s  nebom,  spojil  sa  s  peklom. 

Smrťou  vyplatíš  všetko. 

Horár  bez  pušky  je  čižmár  bez  šidla. 
21r>.  Kto  na  železo  pajuje,   vozí  sa  na  šiestich  koňoch;  kto  na  nitul,  na 

štyroch;  kto  na  zlato  a  striebro,  na  dvoch.  (Sr.  Z.  XL  lUK) 

Mucha  sadá  nielen  na  cukor,  ale  i  na  h... o. 

*  Ďateliny  krave  —  spustí  mlieko  hravé. 
Ako  mu  pohodil,  tak  mu  vrátil  (=:aký  vitaj,  taký  botlajzdravK 
Ôo  si  urobí,  to  bude  mať;  čo  si  navarí,  to  zjie. 

22(1  Lenivosť  nikomu  nič  dobrého  nepriniesla. 

Lenivec  kradne  čas  Pánu  Bohu. 

Darmo  ho  učili  modlitbu  za  sedem  darov  Ducha  svát(*ho. 

Ľahko  byť  čistým,  kým  do  blata  neideš. 

Staroba  má  svoje  vrtochy. 
22;'*.  Inovec  —  všetkých  vrchov  otec*). 

S  pánmi  a  cigáňmi  maj  vždy  pokoj. 

Dievky  jedna  ako  druhá,  samí  anjeli  —  pred  sobášom  (Sr.  Z.  VII,  41#H). 

I  steny  majú  ucho.  (Sr.  Z.  V:  307.) 

Darmo  nikde  nenalejú. 
2;in.  Kto  sa  nebojí  roboty,  tomu  sú  tri  svety. 

*  Keby  voly  malý  bohov,  i  títo  by  mali  rohy. 
Chlapská  vernosť  nerastie  na  vŕbe. 

Čo  dnes   nasľubuje,    zajtra   odtají;   čo   dnes  naprisahá,   zajtra  za- 
prisahá (odprisahá). 
Dobrému  chlapovi  zbaví  chlp  mäsa  a  liter  vína. 

2l\íK  Maslom  s.re,  mliekom  ští.  (O  vychvaľovanej  krave.) 

Malá  voda,  malý  rak;  chvalabohu,  že  je  tak. 

Oči  na  spanie  a  r.,  na  s.anie. 

Aký  peň,  taký  peň,  nech  je  len  za  nim  cien.  (Laz.  —  Sr.  Z.  Vil.  *jíi*J,) 

Za  prudkým  dažďom  krásne  slniečko  nastáva  (po  svade  i>oknjK 
24IL  Poctila  ho,    ako  prasa  mech  (vrece).  (Prasa,  kedt  ho  v  mechu  ne^ú. 

zanešvári  ho.  Výklad  ku  Z.  V.  619.) 


')  Z  nemeckého.  Mm 

^)  Obmedzeného,  lokálneho  významu.  Z, 


Digitized  by 


Google 


—  169  - 

Duša  nie  je  sysel  (hovorí  sa  horhelovi  mnoho  pijúcemu;  vyslov  to* 

tižto  vytápajú.  Stankovce). 

Bozuin  nemeria  sa  dla  veku.  (Sr.  Z.  VIL  57.) 

iJokial  žije,  ani  čeit  ho  neuchytí. 

Radšej  boj  sa,  ako  lakni  sa.  (Sr.  Ž.  IX.  188.  189.) 
245.  Kto  si  ako  postele,  tak  aj  leží  a  za  šíastím  beží.  (Br.  Z.  IX.  183.) 

Každému  vtákovi  jeho  hlas  sa  páči. 

Človek  nikdy  nevie,  kde  sa  potkne. 

Xechcem,  nebudem,  ponížene  ďakujem,  ale  preto  veziuom.  (Sr.  Z. 

XVI.  610.) 

Ked  je  človek  na  dreve,  vtedy  medvedf  len  reve. 
25tí.  Dobrá  voda  stojí  groš,  a  ešte  lepšia  dva.  (Sr.  Z.  V.  ;^88.J 

Huncúta  ztratil,  kujona  našiel. 

■*  Čo  je  ťažko  uveriť,  nedá  sa  do  modzgov  vteperiť. 

Sviňa  až  po  smrti  stojí  dačo.  (Sr.  Z.  X.  888.) 

Ľahko  je  tomu  teplým  byť,  kto  pri  samom  ohni  sedí. 
255.   Kto  si  nedá  radiť,  ten  sa  musí  trápiť. 

Usilovnosť  všade  nájde  spokojnosť. 

Kto  pred   cudzími   dvermi   chce  zametať,  pred  jeho   dvenni  čisto 

musí  byť. 

*  Dobrý  príklad  aj  v  zlom  dome  je  dobrý. 

Korhel  býva  v  noci  jasný,   vo  dne  mračný.     (Týmtn  sa  tedy  dom- 
nienka v  Z.  XIV.   273  potvrdzuje  a  rečené  tam  príslovie  putií  du 

VL  13.  a.) 
26().  Do  Vianoc  je  hoj!  ale  od  Vianoc  joj!  (Sr.  Z.  XIV.  115,) 

Naša  kapsa  úbohá  všetko  berie,  čo  kto  dá :  i  slaninu,  i  rebrá,  i  čo 

Pái^Boh  požehná.  (Ako  úplné  ku  Z.  X.  80.) 

Nemec  vymyslí,  Slovák  spraví  a  Žid  kúpi.  (Sr.  Z.  X  VIL  2L) 

Sprostáka  držia  za  múdreho  dotiaľ,  kým  hubu  neotvorí. 

Pes  nenosí  kapsu,  a  vyživí  sa. 
26a  Múdremu  sa  v  noci  sníva  a  bláznovi  vo  dne. 

Kúp   si  páleného  a  chleba,  nebude  ti  treba  ani  soli,   ani   imiŕjti. 

(Z  horn.  Trenč.) 

Múdry  učí  sa  zo  škody  iného,   sprostý  zo  svojej   vlastnej.   (8i\  Z- 

IX.  602.  620.) 

Sedliaka  ani  učený  nepremudruje.  (Sr.  Z.  XI.  15.) 

(^lerta  je  to  dobre  už  —  stará  žena,  mladý  muž.  (Sr.  Z.  VIL  564  at(f.) 
270,  Pes  najviac  vtedy  skučí,  ked  ho  medzi  dvere  privrú. 

Nestojí  dom  na  zemi,  ale  na  žene. 

Dobrá  žena  robí  dobrého  muža. 

Od  ohňa,  povodne  a  zlej  gazdinej  uchovaj  nás  Bože! 

Kto  na  kravách  ore,  ten  nech  voly  dojí. 
275.  Usadt  na  krčmu  židáka,  bude  žobrák  zo  sedliaka. 


Digitized  by 


Google       — 


—  170  — 

Čas  nikdy  nezáleží,  ten  len  vždy  beží  a  beži. 
Najsladšia  driemota^  keď  dáždik  šuchotá. 

*  Doma  jedom  nič  nezkúsiš;  svetom  chod  a  sa  vybrúsiš. 

*  Kto   robil,  zarobil,  má  na  stole  slíže;   kto  zahála,  hlad  omála, 
suchú  labu  líže. 

280.  Straku  poznáš  po  chvoste  a  hospodára  po  jeho  statku. 

Aké  semá,  taký  zrost.  (Sr.  Z.  VII.  665.) 

Zlý  kopáč,  čo  si  prespevuje;  zlý  kosec,  čo  vždy  kosu  kuje. 

Planý  tesár,  ktorý  vela  triesok  robí. 

Nikoho  by  sa  nebál,  keby  strachu  nemal. 
285.  Co  tam  do  toho,  čo  sa  minulo! 

Ten  je  múdry,  ktorý  sa  len  raz  dopustil  hlúposti. 

Nebij,  nebij  —  Boh  na  nebi. 

Ani  jedna  kaša  sa  taká  horúca  nejie,  ako  sa  uvarí ';. 

Dážď  tak  dlho  prší,  dokial  neprestane. 
290.  Voda,  ako  Pán  Boh,  jednému  vezme,  druhému  dá.  (Sr.  Z.  XI.  581.) 

Krupina    —  dedina,    Bzovík   —  pustatina,   Sebechleby  —  mesto. 

(Horný  Hont.) 

Never  hube;  keď  jej  dáš,  ona  bude. 

Dočká  sviečka  večera.  (294  niet.) 
295.  Muž  so  ženou  majú  byť  jedna  mysel  a  dva  žalúdky. 

Čert  nevie,  čo  Pán  Boh  dá. 

Akú  kto  kravu  má,  takú  dojí. 

Nátcha  panská  nemoc,   lebo  žobrák   a  sedliak   nátchu   nedostane. 

(Sr.  Z.  VI.  498.) 

Aj  malá  voš  kuše. 
300.  Slepý  nevidí  a  vidomý  sa  neprizre. 

Sviňa  je  vtedy  dobre  vykŕmená,  keď  sa  vili  na  chvoste. 

Hnilé  drevo  a  hnilý  človek  nie  je  k  ničomu. 

Človek  opilý  —  čertovi  milý. 

V  krčme  „huj",  domov  «pfuj". 
305.  Nehlaď  len  na  líca,  ale  i  na  ruky. 

Nezahasíš  oheň,  keď  ho  rozduchuješ. 

Lepšie  málo  dať,  než  mnoho  sľubovať. 

Seničania  žabám  oči  vytĺkajú. 

Vtedy  bude  súdny  deň,  keď. .  (dodatočne  ku  Z.  XVII.  111.:)  v  Tren- 
čianskej všetci  drotári  na  Vianoce  budú  doma. 
310.  Psovi,  keď  spí,  —  Cigáňovi,   keď  slubuje,  never  —  a  peniaze  bez 

čítania  neber.  (Sr.  Z.  VII.  533.,  534.) 

Dobrý  začiatok  —  veci  zvelatok. 

Keď  neskoro  výndeš,  neskoro  prídeš. 


')  Význam  snád:  n^oáhli  s  úmyslom;  never  prvému  chýru.  Z* 

.Google 


Digitized  by  ^ 


i 


—  171  — 

Kto  včasné  vstáva,  zlato  doháňa.  (Sr.  Z.  X.  446.,  449.) 
Kto  sa  vyhovára,  ten  sa  zamotáva.  (Sr.  Z.  V.  119.) 
315.  Proti  Bohu  nepohýňaj  nohu.  (Sr.  Z.  I.  32.) 

Jedna  oračka,  jeden  krajčok,  dve  —  dva  krajčoky  atd.,  chleba  dá- 
vajú gazdovi.  (Sr.  Z.  XI.  361.) 
Varuj,  kým  jest  čo;  kedf  nebude  čo,  ochráni  sa  samo. 

V  hojnosti  pamätaj  na  núdzu. 

V  plytkej  vode  malé  ryby.  (Sr.  Z.  X.  31.) 

äŽU.  Mladá  žena,  starý  muž,  nebýva  tam  dobre  už.    (Má  svoj  smyscl  aj 

protivné  tomu  Z.  VII.  568.) 

Ukáž  Detvanovi  zástavu  a  zavedieš  ho  i  do  Jeruzalema  (=je  ná- 
božný). 

Kňazovi  neber,  bo  on  ti  neberie.  Inému  pochyť.  Čo  môžeš,  bo  i  on 

ti  pochytí.  (Detvanské.) 

Kto  si  neváži  sám  seba,  neváži  si  ani  druhého. 

Kto  si  neváži  jedno  prikázanie,  neváži  si  ani  druhé,  ani  posledné. 
325.  Jedno  zlé  samo  nechodí.  (Sr.  Z.  XII.  167.) 

Len  to  máme,  o  čo  dbáme. 

Kúp,  čo  nepotrebuješ,  a  skoro  predáš,  bez  čoho  zaobísť  sa  nemôžeš  *). 

Kto  iným  na  zdravie  pripíja,  svoje  si  zapíja.  (Sr.  Z.  IX.  24.) 

Mrcha  švec,  ktorý  svojej  koži  nerozumie. 
3HU*  Čo  si  sám  môžeš  spraviť,  za  to  druhému  neplať.  (Sr.  Z.  IX.  24.) 

Lepšia  chudobná  robotnica,  než  bohatá  márnica. 

Najviac  ludí  popáli  sa  jazykom. 

Lepšia  plná  ruka,  nežli  prázdny  slub. 

Slúbiť  je  ľahko,  splniť  slub  ťažko. 
335.  1  v  pekle  dobre,  ked  máš  strýca  dábla.  (Orava.) 

V  krčme  piť,  v  kostole  modliť. 

Sedliak  ide  za  páleným,  ako  koza  za  zeleným. 

Kolko  mlynárov,  tolko  mier;  kolko  farárov,  tolko  vier. 

Ked!  máš  prázdne  vrecko,  omrzí  ťa  všecko. 
240.  Nie  sú  rovné  masti  na  všetky  bolasti. 

Práca  vo  sviatok,  v  nedeľu,  nie  je  hodná  fajku  dymu. 

Fajka  za  sáru,  sopel  na  siahu. 

VeiTiá  slúžka  často  služby  nemení. 

Prosbou  dôjdeš  odpustenia. 
345.  Ked!  ti  nevystačí  na  obed,  kúp  si  len  na  objodok. 

^■^  Jutrenka  —  učenia  milenka^ j. 

Na  každý  fígeľ  nájde  sa  protifígel. 

*  Prašivú  ovcu  odlúč  od  stáda,  bo  hneď  sa  všetký;:h  chytí  jej  vada. 


')  Podobne  tomu:  Kúp,  čo  nepotrebuješ,  predáš,  éo  potrebuješ.  ^, 

^)  Aurora  musis  amica. 


Digitized  by 


Google 


—  172  — 

Orech  tvrdý,  zub  červivý  —  mladá  žena,  muž  šedivý. 
350.  Ked  kvitnú  bôby,  núdza  o  chleby,  a  ked  kvitne  mak,  to  už  nie 
je  tak. 

Na  svätého  Martina  kúri  sa  už  z  komína. 
Uhorky  s  octom  a  káva  s  cukrom. 
*  Koho  ludia  chcejú  mať,  zvykli  pálenku  mu  dať. 
Pri  pohárkoch  uzavrené  priateľstvo  býva  sklené. 

Z  Bošáce  >). 

355.  Pane  Bože,  nebe!  —  každý  hladzí  sebe. 

Daj  koĎovi  ovsa,  a  on  spraví  hopsa!  (Sr.  Z.  XI.  4(52.) 

Vavriňec  oharky  oscává. 

Má  desať  chonníkov  na  jennu  cestu. 

Zajac  má  sade  dokorán  dvere  otvorené. 
360.  Cesta,  krčma,  kostel  a  dzievka  je  pre  každého. 

Chto  riedko  seje,  riedko  bere. 

Čas  plací,  čas  trací,  áetko  sa  prevrácí.  (Sr.  Z.  XI.  208.) 

Chto  malú  dziérku  zašije,  netreba  mu  obšlvať. 

Koho  ňišt  nebolí,  nevie,  čo  je  nemoc  ^) 
365.  Nevieme  o  tom,  čo  bude  potom. 

Hlanná  kočka  aj  po  svrčkovi  skočí. 

Malé  dzeci  najskôr  pravdu  povedá.  (Sr.  Z.  VI.  298.) 

Na  špás  hovorí,  naozaj  myslí. 

Na  malej  vode,  velkéj  ryby  ňechycí. 
370.  Muž  ženu  želié,  zákal  nové  zelié;  žena  muža  tak,  zákal  uvre  hrach. 

Ňečarovaný  žeňich,  jako  nemastný  hrach.  (Sr.  Z.  VIL  222.) 

Ledakoho  za  ledačo  dycky  drží  (1.  chycí). 

Krása  do  času,  žena  do  smrci.  (Sr.  Z.  VH.  411.,  493.) 

Požehnal  mu  pambo  stodolu  dzecí  a  plevíiiec  chleba. 
375.  Gazdu  poznať  po  strese  a  gazdinú  po  scéne,  (Sr.  Z.  XI.  543.) 

Husi  sa  dycky  o  kukurici  sňívá. 

Nedbal  by  žit  tak,  jako  sviňa  (krátko  a  dobre). 

Na  Marka  uharky  do  járka. 

Biele  papuče  a  biely  kôň  jennaká  partéka  (potrebujú  vela  čistenia), 
380.  Dze  sú  zjíchance,  tan  sú  driemance. 

Chto  vyňuchcil,  ten  vypuscil.  (Sr.  Z.  VI.  574.) 

Kašu  nejedávajú  z  prostredku,  ale  od  kr^a. 

Dobre  sa  mu  smát,  ked  ho  ňišt  nebolí.  (Sr.  Z,  X.  12.) 

Hlannému  koňovi  ňesce  sa  skácat.  (Sr.  Z.  X.  145.) 
385.  Chto  ňišt  nemá,  vie,  kam  si  to  má  skovať. 


')  Písané  dla  tamejšej  výslovnosti. 
')  =  Sýty  lačnému  neverí.  Z.  X.  133. 


Digitized  by 


Google 


^  173  — 

Nemá  na  sebe  uiassa  za  vrabca. 

Cbto  len  dycky  doma  sedzl,  ôišt  nepočuje. 

Keby  nebolo  chudoby,  ani  páni  by  sa  v  kočoch  nevozili. 

Ked  ňeňie  vína,  aj  voda  je  dobrá. 
3tK).  Dze  sa  kadzí,  tam  horí. 

Po  dobrém  málokedy  príde  dobré. 

Stará  kočka  a  stará  dzievka  ňidze  miesta  nemajú,  dycky  sa  túlajú. 

Stará  dzievka  sa  aj  s  krém  vyvadzí.  (Sr.  Z.  VII.  449.) 

Časté  hody  vedú  ludzí  do  škody.  (Sr.  Z.  X.  657.) 
395.  Aj  sliepka  sa  stará,  ale  íiišt  nevystará. 

Dobrá  práca  sa  vypláca  (odpláca). 

Záť  len  zát  (vziať),  ňišt  ňedat.  (Záť  =  zať,  Schwiegersohn.)  (Sr.  Z. 

VII.  878.) 

Ked  lajno  pohýbeš,  vác  smrdzí.  (Sr.  Z.  VIIL  212—210.) 

Jaké  pozdravenie,  také  dfakuvaňié. 
400-  Somár,  čo  je  jaký  cifrovaný,  ostane  somárom. 

Kúp  si  koňa,  bič  si  snanňe  zaopatríš. 

Aj  kerý  rovno  chôdzi,  potkne  sa. 

Narodzil  sa  peňázom  spasitel  (dostal  ich  do  rúk  mrhač). 

2.  Porekadlá  a  úslovia. 

Narástol  jej  jazyk. 
4<>5.  Dobrý  ako  maslo  (dobrého  srdca). 

Je  ako  šíp  do  roboty.  (Sr.  Z.  X.  536.) 

Tak  mu  ide  robota  od  ruky,  akoby  umýval. 

Zastal  mu  rozum,  ako  zaviaznutý  v  blate  voz. 

Hýbe  sa  z  rozumu.  (Sr.  Z.  III.  253.) 
410.  Nenosieva  ruky  v  záponke  (pracovitá). 

Dievča,  akoby  na  maline  vyrástlo  (pekné).  (Sr.  Z.  VI.  116.) 

Má  čisté  ruky  (nepošpinené  krádežou). 

Ide  mu  remeslo  ako  z  partesov. 

Dnes  sa  so  žobrákmi  oblak  pretrhnul.   (V  Bošáci  „mech".)  (Sr.  Z. 

XV.  315.) 
41í\  Vyzerá  akoby  Žida  povrieslom  na  koňa  priviazal. 

Rednú  ako  lastovičky  v  jaseni. 

Kričali,  až  sa  im  štice  parily. 

Žmurkal  očima,  ako  žaba  z  prachu.  (Sr.  Z.  XV.  111.) 

Tak  ju  radi  mali,  ako  oko  v  hlave.   (U  Z.  VIII.  630.  „Chráni  ho, 

ako  oko  v  hlave",  je  smyslu  plnšie.) 
42rp.  Sedí  ako  primrazený. 

Zem  mu  utekala  zpod  nôh  a  svet  krútil  sa  mu  dookola.  Tiež :  Hlava 

sa  mu  točí  a  zem  uteká  pod  ním.  (Opilý.) 

Šuhaj  ako  iskra. 


Digitized  by 


Google 


hl 


{ 


-  174  — 

Robota  mu  rastie  v  rukách. 

Prihorelo  mu  to  na  prsty.  (Sr.  Z.  XII.  255.) 
425.  Mládenci  tak  lipnú  za  ňou,  ako  osy  za  sladkými  hruškami. 

Zachodí  s  ňou  ani  s  medovou  pannou. 

Čistí  sa  mu  rozum. 

Porozliezali  sa,  ako  raky  z  vreca. 

Tak  dlho  stál  na  jednom  mieste,  že  skoro  korene  pustil  do  zt^nio, 

(Sr.  Z.  IV.  38.)  ^ 

430.  Hádže  sa,  ako  potkan  vo  vreci.  ^ 

Zakráda  sa,  ako  vrana,  ked  chrústy  hladá  v  čerstvej  brázde. 

Odvisla  mu  hlava,  ako  nalomenej  makovici.  (O  napilom.) 

Kapustná  polievka,  ako  britva  (ostrá,  kyslá.)  j 

Schoval  sa,  ako  sysel  do  diery. 
435.  Ukrčil  sa,  ako  zajac  do  brázdy. 

To  mu  je  čez  uši  dosť.  (O  velkej  cene  na  pr.  za  tela.) 

Vyčítal  mu  na  dlaň  (peniaze). 

To  tak  bývalo  za  Krčaha  krála,   kjm  sa  krížikami  rátalo  a  siíaky 

čepce  nosily.  (Sr.  Z.  XV.  347.) 

Zabil  klin  do  zeme,  ani  čo  by  ho  bol  podtal. 
440.  Pustil  rybu  do  vody. 

Ostrihaný  je  vedia  rajnice  (špatné,  má  vela  „schodoch"). 

Zarubnul  do  hrubého  stromu.  (Sr.  Z,  XII.  3H8.) 

Bežal  ako  zajac  —  na  ranu. 

Darí  sa  mu  všetko,  ako  dobrému  kalendáru. 
445.  Každý  sa  doňho  zadrapuje,  ako  do  hrachu  pri  ceste.  (Sr.  Z.  XII.  2íU.) 

Drží  pec,  aby  mu  neutiekla  (kto  vždy  doma  vys.ídáva). 

Nafúkaný,  nadutý,  ako  moriak,  ked  mu  zahvízdajú.  (Sr.  Z.  IV.  4o'>^ 

Fučí  ako  jež.  (Sr.  Z.  IV.  460.) 

Taká  je,  ako  na  jar  mrkev.  (O  staršej  ženskej). 
450,  Oddýchnul  si,  ako  by  mu  bol  ťažký  kameň  so  srdca  spadol.  (Sí%  Z. 
XII.  339.) 

Chce,  aby  každý  jeho  nótu  pískal. 

Hlboko  siahnul  do  vrecka. 

Radšej  otvára  ruku  k  prijímaniu,  než  k  vydávaniu. 

Narodil  sa  v  košieľke.  (Sr.  Z.  XII.  92.:  „v  čepčeku"  =  istó  hlaiui: 

poverečné.) 
4.55.  Neprišiel  s  prázdnou  rukou. 

Tak  mu  je,  ako  slimákovi  v  chrene.  (Sr.  Z.  IV.  37.  XII.  85.) 

Postavil  sa  na  všetky  štyri  nohy. 

Nevie,  či  je  žena,  či  je  chlap. 

Vystrel  sa  ako  sviečka. 

Žije,  ako  u  cesty  žobrák. 
400.  Mlátil  ho,  ako  Čákyho  slamu. 


J 


Digitized  by 


Google 


—  175  - 

Vyceril  zuby  aky  vlk.  (Sr.  Z.  IV.  475.  í 
Vytre&til  oŕi  ako  jazvec.  (Sr.  Z.  VI,  121.) 
U  diabla  ryby. 
Zapíš  si  to  za  uäi!  (Sr.  Z.  XVI.  4800 

465,  Mrvili  sa,  ako  mravenisko  za  letného  i^asn.  (Sr.  Z.  XV.  153.) 
Vyrástol  mu  ponad  hlavu. 

Zachodia  s  ním,   ako  s  rozpuknutým   krCnažkoiiL    (Si\  Z.  IV.  383,) 
Zostal,  akoby  nm  nohy  zarazil  do  zeme. 
Stálj  ako  koJik  v  plote  (nepohnute), 

470*  Chojí  (chodí)  obutý  a  bosého  ho  vydraží,  (hovoria  v  Mikušovcjich 
o  tom,  kto  chodí  v  deravej  obuvi). 
Behajú  ako  včely,  keíl  ztratily  matku.  (Sr.  Z.  XV.  146,) 
Smutno,  ako  na  cintoríne. 

Rol  iba  postnihníky  zjesf  (na  pr.  ktorj'  sa  remeslu  náležité  nevyuíil). 
„Už  letia  biele  liusy"  (vraví  sa  o  ženáĽh  daColomských  (Hont),  ke<i 
idu  na  dolné  kraje  na  roboty,  lebo  v  lete  je  ich  kroj  celkom  biely. 
Tak  BoŠačania  \Tavievajú  o  Moruvkách  z  okolia  Slavicína  a  Bojko- 
víc,  ktoré  satia  sa  červenými  látkanvi,  kecľ  v  húfoch  ťahajú  do  Uhier 
na  robotu,  že  „letia  Červené  iastovicky"), 

47Ô.  Pristane  mu  to,  ako  psovi  cepiec. 
Muchy  rozháiia  (beha  bez  cieľa). 
Behajú  ako  mravce*  ked!  im  do  kopy  pichueä. 
Skrútil  sa,  ako  húsenica  v  kapustnom  liste. 
Ztratil  sa,  ako  myš  v  kostole. 

480.  Mhla,  žeby  ju  krájať  mohol  (hustá).  íSr.  Z.  XV.  188.) 

Myslí,  že  všetek  rozum  lyžicou  pohltal  (pochlípal). 

Tak  mu  je,  ako  huaám,  ked  sa  dostanú  k  žitným  klasom. 

Bojí  sa,  že  ho  veža  zarúti  (kto  vyhybujc  chnimu). 

Hnevá  ho  to,  ako  moriaka  červené  súkno. 
485.  Plieska  jazykom,  ako  pastier  kocaroni. 

Ztratil  ea,  ako  s  husy  voda. 

Buchol  sa,  ako  Écrt  do  suchej  vŕby. 

Chlapi  na  na  čase. 

Uteká,  akoby  mu  zem  pod  nohami  horela. 

41KX  M16Í,  akoby  mu  rozum  zamrzol. 

Zostal  sám,  ako  vŕba  na  zhoreuisku. 

Behá  z  dverí  do  dverí,  ako  vlkmi  naháňaná  ovca. 

Nie  je  vrecom  okadený.  (Sr.  Z.  III.  231,) 

Musel  obutý  do  vody  (utiecť  sa  o  pôžičku)^). 


'J  Stiíid  nielen  to,  ale  vôbec :  ndtilj  hn  ftkíílnaati  nepríjerníul  vec  [laflnikoiíť,  Z^ 


Digitized  by 


Google 


—  176  — 

495.  Dobre  mi  rohy  nevyrastú  od  starosti.  (Sr.  Z.  XVI.  112.) 
Mlčia,  akoby  mali  nohy  krížom  pokladené. 
Rozosmial  by  i  lastovičky  v  hniezde. 
Preberá  si  medzi  mládencami,  ako  medzi  malinami. 
Vybrala  si  kyslú  malinu  (zlého  muža.) 

r)(X).  Chce  nahladiť,  čo  naježil. 

Trhuje  sa  s  tým^  ako  Žid  s  peniazmi. 
Vytlačí  i  z  kameňa  vodu. 
Drží  sa  tohO;  ako  záplata  starých  nohavíc. 
Trvá,  ako  mach  na  streche. 

5í)5.  Sletujú  sa,  ako  havrany  ku  mršine.  ♦ 

Bohatší  (na  fígle,  než  kremnické  bane  na  zlato. 
Viac  pojie  sĺz,  nežli  ctileba. 
(Poválali  ho  v  jarku),  ako  sviňu  v  koryte. 
Buchnul  doóho,  ako  slepý  kôň  do  stĺpa. 

510.   Čaká  ho,  ako  búrku  a  súdny  deň  (na  príklad  muža-korhela). 
Spolu  pletú  ploty.  (Pikle.)  Šijú  spolu. 
Tak  mu  je,  ako  vtáčaťu  v  teplom  hniezde. 
Do  pol  cesty  pešky  a  potom  na  nohách. 
Bojí  sa,  ako  pes  mesiaca. 

515.  Drží  sa  toho,  ako  voš  vlasov. 

Zaplietol  sa,  ako   mucha  do  pavučiny,  —  ako  kohút  do  pazdoria. 

(Sr.  Z.  V.  698.) 

Rád  ho,  ako  pes  palicu. 

Do  vysokého  zaťal.  (Sr.  Z.  XU.  388.  IV.  493.) 

Sypaly  sa  mu  slová,  ako  otruby  z  pytla. 

52C).  Zamíkol,  ako  žaba  po  Jane. 

Ťažilo  mu  na  duši  ako  mlynský  kameň. 
t  Jeho  mysel  —  ako  sysel. 

:.  Má  olovom  zaliate  uši. 

^^  Nevesty  mu  šticu  ofúkaly.  (O  plešivom.  Zvolen.) 

^  525.  Navrel  mu  hrebeň  (nahneval  sa). 

Ušiel  do  diery,  ako  myš  pred  kocúrom. 
Nenie  sysel,  aby  pred  každým  do  diery  utekal  (nebojí  sa). 
Nalial  mu  vody  do  bôt  (narobil  mu  mrzutých  starostí). 
Taký  je,  akoby  bol  kominára  stretol  (dobrej  vôle,  vysmiaty). 

k  530.  Ťaží  sa  mu  sohnaí  muchu  s  nosa. 

Posmeškuje,  akoby  ihly  pychal  do  tela. 
[  Cvakly  mu  zuby  na  prázdno.  (Sr.  Z.  XII.  444. 

•  (Bunda),  čo  kurucov  pamätá  (stará). 

[  Držia  spolu  ani  reťaz. 


Digitized  by  VjOOQIC 


—  177  — 

535*  Drží  sa  ho  to,  ako  starej  baby  kašel. 

ľrisahám  hore  dolinou  a  hrach  so  slaninou  (ľahkovážna  prísaha). 
Dajte  mi  oval  koláča,  nech  mi  žalúdok  roztláča.  (Sr.  Z.  XVL  757.) 
Pochodil,  ako  žobrák  s  deravou  kapsou. 

Iíýxa  svetu  za  chrbátom,  kde  Boh  dobrú  noc  dáva.   (Sr.  Z.  XV. 
359.  366.) 

540,  Ani  krivý  sa  mu  nevyrovná. 

Svedčí  mu  to,  ako  zajacovi  dlhý  chvost. 

Vyplatil  ho  bez  peňazí  (palicou).  (Sr.  Z.  XVI.  193.) 

Napína  hrdlo,  ako  čížik,  ked  je  zachrípnutý. 

Tak  sa  tam  dobre  cíti,  ako  sviňa  v  židovskom  dvore. 

545.  Pán  Boh  pri  nás  a  zlé  od  nás! 

Stojí,  ako  ošípaná,  keď  ju  poškrabkávajú. 

Krúti  sa  ako  kôň  v  mangli. 

Ide  za  uchom  a  za  nosom. 

Ukázal  mu,  čo  je  to  paf  (plaskol  ho  dlaňou,  5.  prstami). 

o5ť).  Ťahá  ho  za  kratšie. 

Škrabe  sa  i  tam,  kde  ho  nehryzie.  (Sr.  Z.  IV.  424.) 

Strkajú  (strcajú)  ho  ako  trinásteho  apoštola  z  kúta  do  kúta.  (Orava). 

Hodí  sa  to  ako  rukavica  na  nohu. 

Chvála  Bohu!  (Odp.  žartovná?:)  Na  prielohu. 

555.  Zavesil  vdovstvo  na  klinec  (oženil  sa). 
Dvoch  obíde  a  tretiemu  nič  nedá. 
Dva  razy  vedia  a  raz  mimo  (strelil)  (Sr.  Z.  III.  328). 
Hajda  duša  do  Matúša! 

Z  Boäáce  >)* 

Zavadzif  sa  jako  baran  do  tŕňa. 
5t50.  Židé  trúba  na  mráz  (ked  o  Michalských  sviatkoch  trúbievajú). 

Nás  e  tu  lunno  (mnoho  v  jednom  dvore). 

Pán  Žalunný  odkazuje  na  pána  Zubného  (žalúdok  na  zuby.  Sr.  Z. 

VI.  265.) 

Behá  jako  sliepka  s  vajcom. 

Beží  jako  Cigáň  na  trh ;  —  jako  Cigáň  se  slivú ;  —  jako  s  klinci 

do  mesta. 
565.  Chôdzi  okolo  toho  jako  kočka  okolo  cesta. 

Zedél  vlk  babu  za  komínom. 

Ľahké  jako  židova  duša. 

Čaká  jako  krava  na  dojenie. 

Sedzí  jako  kmotra  na  krščeňí. 


■)  Písané  dľa  tamejŠej  výslovnosti. 

12 

Digitized  by 


Google 


n 


—  178  — 

570.  Aj  hlavu  by  ztracil,  keby  ju  ňenial  na  krkoch. 

Má  pausku  hubu  (labužník). 

Poskacuje  jako  strnádka. 

HjxI  v  ňom  jako  v  strhaném  koĎovi. 

Hádže  sa  jako  podrezaná  sliepka. 
575,  diodá  mu  črevá  s  procesijii  (škvrká  mu  v  nich,  ked  jo  hladný  . 

Skočil  by  od  strachu  do  kozieho  rohu. 

Je  jako  ostružlina  (černica,  rubus)  obon^a  konci  k  zemi  (o  starých). 

Zniraščil  sa,  jako  by  bol  do  nezrelej   oskoruše  zahrýzel.   (Srov.  Z. 

I\;  432.) 


¥ 


^ 


Digitized  by 


Google 


Hry  našich  detí. 

Kto  sledoval  život  dieťaťa,  vie,  že  ono  od  tej  chvíle,  ako  „poznalo"^ 
že  itiá  ničky,  nerado  zahála,  lež  stále  sa  zamestnáva,  a  to  na  podiv,  vy- 
trvale. Pozdejšie,  kecl  dieťa  začne  „behať",  najradšej  napodobňuje  rodiíov, 
alebo  tých,  v  jejichž  spoločnosti  žije.  Odrastlejšie  deti  však  krém  napo- 
podobňovania  starších,  alebo  skutočnej  práce,  majú  vlastné  zanepľázd- 
nenie  —  hry. 

Nit^kolko  hier  vyšlo  sem-tam  tlačených,  ale  je  to  neúplné,  a  tuším, 
natetaz  i  málo  komu  prístupné.  Zaujímavé  však  by  bolo,  sosbieiať  ich 
illa  mfjžnosti  (lebo  —  ako  na  pr.  piesne,  príslovia,  zvyky  atd.  —  i  hry 
majú  svoje  „varianty")  a  sostaviť  z  nich  prehľadný  celok. 

Prácu  túto  (nebárs  ťažkú!)  mohli  by  previesť  pracovníci  v  nasej 
MuseáJnej  slov.  spoločnosti  a  sbierky  svoje  uverejňovať  v  Sbomíku,  alebo 
v  Časopise  MSS. 

Svojou  skrovnou  sbieročkou  z  Mikušoviec  a  Bohuníc  v  Trenčianí^ku 
a  zo  Solčian  v  Nitriansku  chcel  som  učiniť  počiatok,  avšak  prinlbehol 
ma  p.  Párička').  Preto  „pokračujem".  Vivat  sequens! 

1.  Na  kurence. 

(Obyčajne  dievčence  ju  hrajú.) 

Jeden  hráč  je  „kvočkou",  ostatní  „kurence".  Tieto  stanú  si  jŕídno 
za  dľuliým  za  kvočku  a  chytia  svojho  predného  za  pás.  Jeden  je  ja- 
striaboin"  a  papre  neďaleko  od  kvočky  jamku. 

Kvočka  sa  pýta: 

„Čo  to  kutreš?" 

Jastriab:  „Janku"  (^  jamku). 

Kv.:  „Načo  ci  je  tá  janka?" 

J.:  „Bujem  (budem)  vodu  hriac." 

Kv,:  „Načo  ci  je  tá  voda?" 


O  Vidz  č.  MSS.  r.  III.,  č.  1,  2  a  3:  »Pro.stonárodné  hry  z  Koštian«. 

12* 

Digitized  by 


Google 


—  180  — 

J.:  Bujem  kurence  baric"  (=  pariť). 

Kv»:  „Dze  (kde)  ich  nabereš?" 

J-:  „Za  tvojím  pásom." 

Kv. :  „Ja  mám  taký  zámek,  čo  ho  štyrmi  klúčami  neotvoríš,  až  tým 
liiatyiu."  (Zámek  je  zavrená  päsť.) 

l\i  fljastriab"  príde  ku  „kvočke"  a  začne  „otvárať  zámek",  vŕtajúc 
ito  päste  najprv  malíčkom,  potom  prsteňovým  atď.,  až  konečne  palcom, 
a  tým  zámok  otvorí.  Teraz  ukáže  „kvočka"  hore  a  povie: 

,,ííen  je  zlatá  lyžička." 

„Jaatriab"  zahladí  sa  ta,  a  „kuriatka"  sa  medzitým  raz  otočia  okolo 
y,kvoL'ky." 

,.Hen  je  zlatý  stolík,"  povie  potom  „kvočka". 

.Jaatriab"  díva  sa  ta  zase,  a  „kuriatka"  zatočia  sa  druhý  raz. 

Potom  snaží  sa  jastriab  daktoré  kura  chytiť,  pričom  ho  kvočka 
pristavuje,  brániac  si  svoje  kurence.  Ktoré  kura  jastriab  chytí,  to  pre- 
í?taiio  hrať.  Kedl  všetky  pochytá,  naháňa  i  kvočku,  a  ked  tú  chytí,  hra 
ji'  u  kunca  a  začne  znovu. 

2.  Kokles. 

Hľäči  stoja  v  rade  za  sebou.  Jeden  —  „Kokles"  —  stane  si  pred 
]H\ťl]o  tvárou  proti  nim  a  povie: 

^  Kokles ! 

Pivý  v  rade:  „Čo  sceš?* 

K.:  „Toho  zannieho." 

ľťvý:  „Chyc  si  ho,  jak  môžeš!" 

Teraz  „Kokles"  hladí  toho  zadného  chytiť,  ten  ale  usiluje  sa  ujsť 
tijii  iKi  prvé  miesto.  Ak  sa  mu  to  podarí,  „Kokles"  musí  znovu  zkúsiť 
šŕastie:  ak  ho  však  chytí,  chytený  stane  sa  „Koklesom",  a  hra  ide  znovu, 

Lokeä 

ju  |H)ílobná  hra  v  Solčanoch.  Dialóg  „Lokeša"  s  prvým  hráčom  je  však 

,l.okešl" 

j:o  sťeš?" 

J^annu." 

Jíerú?" 

.Zaňňú." 

.(■hyť  si  hu,  až  môžeš!" 

3.  Žiby,  gá«! 

Jirten  hráč  (obyčajne  dievča)  je  gazdiná,  mať;  jeden  stojí  v  postraíií, 
to  jn  .vlk".    Ostatní  hráči  —  žiby  =  húsky  —  stanú  si  obdaleč  proti 

|:ii/(líiiij. 


1 


Digitized  by 


Google 


—  iŕíl  — 

Gazdiná  volá:  „Žiby^  gág,  pojce  domov!'* 
Tie  odpovedia:  „Nesmieme,'' 
„Pre&o?" 
„Pre  vĺčka/ 
Jlzeže  je?" 
„Za  kríčkom," 
„Čo  tam  robí?'* 
„Uaiývit  sa/ 
„Čím  sa  ucjéľá?" 
„Z  ruíníŕkom/ 
„Chto  mu  ho  pml?*^ 
„Prátka/ 

^Chto  mu  ho  vyšíval?"  ' 

„Vyšívačka/ 

nZiby,  žibyj  gag,  pojce  domov! 

Tu  rozbehnú  sa  busky  ku  „gazdinej",  „vlk-  snaží  sa  daktaii  chytií* 
Koho  chjlff,  ten  stane  sa  „vlkom"  a  hra  počne  sa  znovu, 

4.  Zvon. 

Chlapci  pochytajú  sa  za  mkj^  a  utvoria  kolo  —  „zvon",  V  prostred 
kola  stojí  jeden  hráč  =  „srdce".  Ten  rozbehne  m  fu bo  volným  smerom 
a  snaží  sa  reťaz  pretrbnúí.  Ke<f  sa  mu  to  podarí,  uteká  preŕ,  ostatní 
pustia  sa  všetci  za  ním.  Kto  ho  chytí,  ten  bude  pri  opakovaní  Iiry 
„srdcom",  chjtený  však  stane  si  na  jeho  miesto  do  kola. 

5.  Prsteň. 

Hráči  posadajú  do  kola,  majúc  pred  sebou  složené  ruky,   ako  pri 

modlitbe*  Jeden  hráč  Btojí  stmnou  a  „žmíká"*  (je  odvrátený  od  hráčov,  má 
aj  oči  zaki7tií  ^  Žinurkí^),  (h'uhý  má  v  dlaniach  prsteň  —  skutočný,  alebo  len 
zo  slamky^  chodí  kolom,  svoje  ruky  vsú  ťa  do  dlaní  hráčov,  a  komu  chce, 
tomu  nechá  prsteň.  Ked  už  všetkých  obišiel  --  debo  i  skôr  —  zavolá 
,,už!"  Zni lkajúci  príde  ílo  kruhu,  pozre  skúmavo  po  liráčoeh  a  u  koho 
mysli  prstinl  nájsť,  pred  tobo  si  stane  a  hovorí : 

„Hada  —  hada  —  badaču^  ja  bych  rád  hádal,  u  koho  bych  vídal, 
u  macere  dúcí  (^ idúci?),  tkanice  pletúcí,  pod  harasem  pášem,  zlatý 
prscen  daj  sem  ! " 

Jestli  bol  prsteú  u  toho  hráča,  nuž  ten  ide  žmikat  a  prvnejSí  žralka- 
júci  ide  s  prsteňom ;  v  opačnom  prípade  musí  znovu  žmíkaf  a  strpeť 
výsmech. 

ti.  Slepá  baba. 

Hra  táto  je  inakšia,  ako  je  hra  pod  týmto  názvom  všeobecne  znánm. 
Dvom   firáčom    zaviažu  sa  oči   a  postavia  sa  do  kru  Im,    utvorenéhn 
ostatú vmi  hráčmi. 


Digitized  by 


Google 


.:^- 


.  .  t 


nj»  : . 


—  1.^2  - 

„Slepá  baba"  č.  1  zavolá  na  č.  2:  „Slepá  baba,  de  si  bola?" 

Tá  odpovie:  „U  kováča." 

„Čos'  dostala?" 

„Kus  koláča." 

„Ďes'  ho  dala?" 

„Na  kraj  stola." 

„Do  (kto)  ti  ho  zau  (vzal)?" 

„Panna  sova." 

„Ďe  leťela?" 

„Ďe  vedela." 

„Ukáž  zuby." 

„Nemám  huby." 

„Zasmej  sa  mi." 

Ňesťe  (nechce)  sa  mi." 

Pritom  snaží  sa  prvý  chytiť  druhého,  vrhnúc  sa  na  to  miesto,  odkial 
zavznela  odpoveď  na  jeho  otázku.  Ten  ho  tam  ovšem  nečaká,  lež  uniká, 
ako  „slepému"  len  najlepšie  možno,  pričom  dosť  často  padne  do  rúk 
svojmu  prenasledovateľovi,  a  tým  je  hra  skončená. 

7.  Krúcence. 

Hráči  utvoria  kruh  (jeden  -stojí  v  prostriedku)  a  hodne  sa  roztiahnu  : 
potom  sa  točia  a  pri  tom  hovoria: 

„ Krúcence- vencence,  na  štiri  táčence;  toto  je  to  táča  (=:  vtáča),  čo 
po  poli  kráča,  toto  je  ten  andel^  čo  hovorí  amen." 

Na  to  slovo  ten  prostredný  označí  jednoho  z  kruhu  oboma  rukama, 
zamení  si  s  ním  miesto,  a  hra  ide  znovu. 

8.   Na  peklo. 

(SolČ.  4-5  hráčov.) 

Vyrýpe  sa  nožom  jamka  v  pažiti,  od  tej  na  vzdialenosť  5—10  „nožov**, 
zapichne  si  každý  liráč  do  zeme  svoje  drevko.  Prvý  hráč  hodí  svoj  za- 
hyhák  o  zem,  a  koiký  sa  mu  zapichne,  o  tolko  pomkne  svoje  drevko 
k  jamke.  Potom  vyhodí  nôž  do  vzduchu  a  sused  háda  „písmo",  alebc* 
„hladké"  (tdtiž  na  noži  firma,  alebo  hladká  strana);  ještli  uhádol,  hrá 
on,  jestli  nie,  pokračuje  predošlý,  až  kým  sused  neuhádne.  Kto  došiel 
so  svojím  drevkom  prvý  až  do  jamky  —  vyhral,  a  hra  začne  sa  znovu. 

9.  Detský  pochod. 

Deti  držia  sa  za  ruky  a  pochodujúc  hovoria: 

„Od  nedele,  do  nedele, 

šak  ten  mlynček  dobre  mele, 

čo  namele,  to  prepije, 


Digitized  by 


Google 


-  183  - 

príde  domov,  ženu  bije. 
Žena  sa  mu  zlahla, 
troje  detí  mala; 
jenno  chodí  do  školy, 
druhó  šije  bačkory, 
tretie  sedí  na  kameni, 
drží  krpce  na  remeni, 
samo  sebe  hrá, 
pekne  sa  mu  zdá." 

10.  (Detský  pochod.) 

„Bomby,  bomby,  bom, 
zabeu  (zabil)  žida  hrom, 
a  ty  (tie)  malé  židovčence 
utekaly  von, 
zapálily  dom." 

11. 

Chlapec,  najdúc  slimáka,  zdvihne  ho  a  takto  k  nemu  liovorí: 

„Slimáku-máku,  vypusti  rožky,  aš  nevypustíš,  luKlíni  fa  o  zeiíi,  hiuh' 
z  teba  chlopeň." 

Jestli  „neposlúchne",  vyhrožuje  mu  ďalej: 

„Slimáku-máku,  vypusti  rožky,  až  nevypustíš,  IkhIíih  ťa  o  kostní, 
bude  z  teba  starý  apoštol." 

Ak  ani  po  tomto  nevypustí  rožky,  istotne  htKlí  hn  —  ak  nw  ozaj 
o  kostol,  nuž  aspoň  o  zem. 

12.  Na  ehleby. 

Jeden  hráč  je  pekárom,  jeden  žobrákom,  jeden  vniiilťovnýni,  dvaja- 
traja  žandármi,  ostatní  sú  „chlebami". 

K  pekárovi  príde  „žobrák"  a  prosí  o  almužnu.  Ten  sa  mu  vyhovorí, 
že  ešte  nemá  upečený  chlieb.  —  Po  ňom  príde  vaiuliovný,  i  tomu  sa 
tak  vyhovára.  Ten  však  verí  viac  svojmu  nosu,  ktoiV  ji^  poílniž^tený  vuňou 
čerstvo-pečeného  chleba,  a  ked  sa  pekár  obráti,  uk  iní  I  ne  ttui  jeden  pe- 
ceň —  t.  j.  jednoho  hrácii.  Tak  zamieňavo  prichciílí  žolniik  a  zas  van- 
drovný k  pekárovi,  a  tento  zakaždým  pizne  mu  iictuň.  i^okar  koiiecni^ 
spozoruje,  že  sa  mu  pecné  tratia,  oznámi  to  žandárom,  tí  vyš^^trojii  n 
najdú  ukradnuté  chleby  u  vandrovného  (ten  totiž  iHivediUiýeh  íjniŕov  in 
jedno  miesto  schoval),  tie  odovzdajú  pekárovi  a  zlodeja  ndvi-diK 

Potom  opakuje  sa  hra  s  novým  rozdelením  uloli. 

13. 

Dve-tri  deti,  alebo  i  viac,  pochytajú  si  vzájomne  (hoiija  instauii 
kožu  vrchnej  ruky,  takto  spojenými  rukami  pohyhujil  hoii-dolii  n  pií 
tom  hovoria: 


Digitized  by 


Google 


-  184  - 

„Kvá-kvá-kvačica, 
minárova  čapica, 
otvorce  nám  brány, 
vyženeme  vrany.  —  Kššl" 

Tii  sa  pustia  a  miešajú  rukami,  akoby  vrany  rozháňaly. 

14. 

Chytačka  je  velmi  oblúbená  hra,  a  tu  majú  rôzne  vyčitovacie  for- 
mulky, kto  má  vlastne  chytať. 

Na  príklad: 

„Sedzela  kačica  (v)  klokoče vém  chrasce,  vysedzela  dzesac  vajár.,  a 
to  jedenasté  —  holuba  na  duba  —  škrk!" 

Na  koho  príde  „škrk",  ten  ostatných  chytá. 

Alebo : 

„A-cvá-tó,  de-vá-tó,  eny-meny,  ruci-meny,  mik-šan-to!" 

15.  Schovávačka* 

(Hrajú  obyčajne  menšie  deti.) 

Jeden  hráč  „žmíká",  t.  j.  je  odvrátený  dakde  do  kúta,  aby  nevidel, 
kam  sa  ostatní  schovávajú.  Z  tých  každý  hladí  sa  ovšem  čo  „najlepšie** 
schovať,  bárs  často  zabudne  si  aj  hlavu  neschovanú.  Aby  žmíkajúci  vedel, 
kedy  má  ísť  hladať,  tí,  čo  nestačili  sa  chytro  schovať,  volajú: 

„Ešče  nie,  eôče  nie,  až  kej  búe  (bude)  židovo  krščenie;  ešče  nie.  .. 
uúž!'' 

16.  Jednanie. 

1  hráč:  Začo  ty  volky? 

2  „    :  Za  štyri  žmolky  *). 

1  „    :  Za  piaty  slíž. 

2  „    :  Pámbo  nás  uslyš. 

Pritom  plasne  vždy  ten,  ktorý  hovorí,  druhému  na  dlaú,  ako  kecf 
sa  jednajú. 

17. 

Na  Velkú  noc  chodia  chlapci  „pod  šibáky".  Majú  vŕbové  korbáfe, 
obyčajne  „osmoráky",  t.  j.  z  osem  prútkov  pletené,  tými  šibajú  dievčence 
íl  pritom  hovoria: 

Šiby  ryby,  mastné  ryby, 
dávaj  vajca  do  korbáča, 
a  jak  nedáš,  vyšibám  ca! 
No,  ako  hovorím,  ani  nečaká,   či  dá,  alebo  nie,  ale  šibe  už  vopred 

18. 
Krkanie  žiab  usilujú   sa  reprodukovať   „áriou",   skladajúcou  sa  iba 
z  dvoch  tónov  (sekundy),  hovoriac  pritom: 

')  Žmolky  z:  mrvance. 

« 

Digitized  by  VjOOQIC 


—  185  — 

Umrel  Ján, 
plačme  zaň: 
.    i  ty,  i  ja, 
i  Žofia  — 
u-u-u ! 

—  ovŔem  v  „úctivej"  vzdialenosti  od  krkajúcich  žiab.  Na  l)lízkii  nielen 
že  úBt  neotvorí,  ba  ešte  pridrží  si  ich  rukou,  lebo  keby  mu  žaba  zuby 
precitala  —  vypadaly  by  mu. 


\- 


i 


(Tu  si  spomínam  na  krásne  čítadlo,   ktoré  som  počul   na  Morave 
v  Ždáuiciach,  a  uvádzam  ho,  či  azda  u  nás  nepočuť  podobné.  Znie  ono : 

Žaba  krkoce 
v  černým  potoce, 
syn  se  jí  žení 
v  turecké  zemi, 
bere  si  Dorku 
v  černým  podolku.) 

19. 

Starší  človek  vezme  do  dlaní  hlavu  dieťaťa  a  pohadzujúc  ju  mierne 
8  boka  na  bok,  hovorí: 

Melem,  melem  múku 
v  červeném  klobúku, 
čo  namelem,  to  predám, 
minárovi  ništ  nedám, 
len  srarú  babku  (^buchta) 
sadzím  na  lopatku, 
fuk  s  ňú  do  pece, 
nech  sa  tam  upeče! 

20. 

y  Solčanoch  plieskajú  rúčkama  dieťaťa  a  hovoria: 

Ťapu-ťapu-ťapušky, 
pôjdeme  na  hrušky, 
na  hrušky  takové, 
keré  budú  makové. 

21. 

Jednou  rukou   drží  starší  dlaíl  dieťaťa,   dinihou    „krája"   a  pritom 
hovorí: 

Krížičkom, 

vrááičkom, 

prstočkom  (dotkne  sa  prstom), 

laktíčkom  (zas  tým  sa  dotkne) 

—  plesk!  (tu  pleskne.) 


Digitized  by 


Google 


I  —  lAtí  — 

I  22. 

Prsty  čítajú  malým  deíom  takto:    Jededen,  dededen,   cin-cin 
págo,  lígo,  venček,  dubček,  carigo,  čuk. 


Ako  u  nás  „myšička  kasičku  varila",  ako  dievčence  pečú  z  blatu 
osúchy,  ako  chlapci  šibenice  preskakujú,  ako  robí  baran  „drc!*"  ítko 
oklepávajú  chlapci  na  jar  píšťalky  atd.,  o  tom  sa  nejdem  zmieňovať; 
myslím,  že  je  to  s  nepatrnými  odchýlkami  všade  rovnako  známe  ^l 

Vršatský. 

')  Všetko  to  zasluhuje  pilného  zaznačenia,  a  keď  dakujeme  za  prítomnú,  hladím  e 
8  radosťou  v  ústrety  novej  sbierke.  B. 


-^^ 


Digitized  by 


Google 


Archív. 


Concórdia  altera  in  Negotio  Freidenreich. 

Nos  Comes  Georgius  Thurzo  de  Betlenfalva,  Regni  Hungariae  Pala- 
tinus,  ot  ludex  Curaanoruín,  nec  non  de  Arva  &  ejusdem  Comitatus  per- 
petuus  Comes  ac  Sacrmi  Principis  et  Dni  Dni  Matthiae  Dei  gratia  Electi 
Ronianorum  Imperatoris  semper  Augusti  ac  Gennaniae,  Hungariae,  Bo- 
hemiae  etc.  Regis,  Archiducis  Austriae,  Ducis  Burgundiae  etc.  Consiliarius 
et  per  Hungar  Locuintenens.  Meraoriae  commendamus  tenore  praesentium 
signiíicantes  quibus  expedit  universis. 

Kdy  v  predesslich  a  nevelmy  dávno  pominulých  čäsuv,  mezy  SIo- 
vutnymy  a  Opatrnímy,  Rychtarem  a  Raddu  geho,  z  gedneg  stráni,  z  druheg 
pak  strany  Erharda  Freidenreicha  k  nemu  prip(oje)nich  z  Společnosty 
Messtanôv  Mesta  Kralovskeho  Banského  Bystrice  nemala  hádka  a  roz- 
tľžitost  se  stala  a  vznikla,  títo  obe  strany  k  nam  se  utykaly,  yak  skrze 
Supplicatie  od  obogich  Strán  k  nam  dane,  tak  tež  skrze  svych  Proku- 
ratnív  anebo  Prostrednikuv  na  to  gsau  nastavaly  a  pracovaly,  aby  gsme 
mi  dotknutú  mezy  nimy  panugici  hádku  a  roztržitost  ninegssyho  času  a 
termimi,  kdy  se  vykonavagj  obecne  Saudy  v  osmy  den  po  Svatku  S° 
Lukasse  Evangelisti  nedávno  pominulem  vykonaly,  na  kteryžto  čas  a  ter- 
miu  vsseligake  Causy  a  pryčiny  Panflv  obyvatelfiv  tohoto  Královstvy, 
z  íastky  kraginy  okolo  y  také  za  Dunagem  a  giních  Sausedskích  vidie- 
kov, od  vydieku  Lyptovskeho  dolu  počnúce  yak  predtým,  tak  y  po  bitce 
Mohachien  vzniknuteg  a  nastavagiceg,  vedie  obsaženy  Artikulúv  obecného 
zrizeny  giž  vydanich,  bolo  osaudene,  z  celosty  a  mocy  tech  Artikulov 
skrze  ])redgmenovaného  yasného  Cysare  a  krale  nasseho,  tu  v  Pressporku 
obecne  byli  odložené,  spolu  s  pany  praelatmy  Baionmy  a  Radcuv  pred- 
gmenovaneho  Yasneho  Cysare  a  krale  obogiho  radu  a  Sudcuv  královstvy 
tohoto  poradne  ustanovenich  Mistruv  proto  Notariusuv  a  královstvy  tohoto 
zeman  uv.  Stolice  totižto  Saudneg  giž  predgmenovaneho  Cysare  a  Krale 
Yasneho  Prysažnym  Prisedicím  podlé  Saudu  gsme  revidovaly  a  uložylj. 
My  pak  vezmuce  tuto  gich  vec  pred  sebe  a  slissyce  y  také  rozvažugice 
gegich  propositii  a  allegatii  magice  společny  tractat  mezy  nami  a  raddu, 


Digitized  by 


Google 


m- 


m^''- 
W^^: 


y/;- 


't^' 


.¥' 


^  1§8  -^ 

tu  samu  z  obogich  strán  hádku  a  roztržitosť,  y  také  nesvomost,  k  večimu 
úžitku  a  k  dobrému  obci  predgmenovaneho  mesta  Bystrice,  skrze  Svor- 
nost  upokogitj  gsnie  chtely,  stranám  také  tym  obogim  aby  mezy  sebu 
dobrovolnj  a  pokogní  byli,  vedie  Saudu  sme  nassly.  Ku  kteregšta  Svor- 
nosty  traktovanj,  potvrzenj  a  uloženj  panuv  Johannem  Lippai  de  Zombor 
predgmenovaneg  Yasnosti  Cysarskeg  a  kralovskeg  v  Sudech  Námesnlka 
y  Radce,  a  Velikomožneho  Pána  Andreám  Ostrositsch  de  Gliiletiny  Sto- 
lice Sudneg  giž  predgmenovaneho  Yasneho  Cysare  y  také  Krale,  Baróna, 
a  urozeného  Martinum  Benicky  namesnika  nasseho,  yakožto  za  hodnich 
Comisaruv  gsme  vyvolily.  Kterfžto  potem  v  Sobotu,  hnedky  po  Svatem 
Mikulassy  Byskupovy  a  vyznavately.  pominulu  pred  nas  a  pred  pred  me- 
novaných Panňv  praelatúv,  Baronúv,  Radcilv  predgmenovanťho  Cysare  a 
Krale  Yasneho  z  obogiho  radu  a  Sudcuv  kraginy  ustanovi^ních  veliko- 
možných  Panuv,  Proto  Notariusftv  a  zemanňv  krajiny,  Stolicy  totižto 
Sudneg  giž  predgmenovaneho  Cysare  a  Krale  ysneho  prísažních  a  pry- 
sedících,  pred  nas  se  ustanovily  a  prissly  a  verne  gsau  vssecko  vypove- 
dalj  týmto  Spftsobem 

Yakoby  ony  v  techto  nedávno  pominulych  dn&v  tu  v  Prešporku  kdy 
gesste  trval  predpsany  ninegssy  termin  k  vikonavanj  Sudiiv  octavalium, 
predgmenovanym  Stranám  a  gegích  prokuratrum  v  gegícb  prítomnostj,  po- 
zvaních  a  vyslisseních,  volmi  ochotne  nagegich  zadost  y  odpoved  yak  ústne 
učinenú,  tak  skrze  psanj  daím,  a  tym  potom  Stranám  ku  rovnany  gegiili,  kdy 
se  na  panftv  Comissarúv  daly  a  na  gegich  uložený  prestaly,  iimgiee  o  tom 
caste  a  pilne  traktovaný  a  rozmysslovany  y  spoločnú  raddu,  žadost  pak 
obogich  strán  pilne  rozvazugice  a  rozgímace  mezy  Artikule  skrze  strán 
predgme  novaních  dobrovolne  zapsaty  a  prigatj,  ty  pany  predgmenovany 
Comissári  uložily  a  Stranám  predgmenovanym  oznamily.  A  to,  Ponajprve : 
Kdy  Strany  oboji  v  tom  se  podvolily,  aby  Artikule  giž  pred  tím  v  Bystricy 
skrze  Panuv  Comissarftv  oznámené,  a  skrze  nas  potvrzene  neporussiti^lne 
pod  pokutu  v  nich  uloženú  a  odsuzenu,  zachovane  bily,  tuto  jejiťh  žadost 
v  sveg  celostj  a  ostalosti  zanechalj.  Po  drnhe:  Za  Spravodlivú  a  za  hodnu 
uznávagj  žadost  a  prosbu  Freidenreichy  aby  byla  pripussU^ua,  a  k  nemu 
pripogenich  z  obcy  messtanäv,  v  druhem  artikuly  obsaženu^  kdy  gegich 
vrchnost  chtel  tak  ustanovenú  bitj,  aby  v  počtu  Radných  Pamív,  nť  *;eden 
toliko  Národ,  anebo  Natió,  ale  podlé  obecného  —  Panftv  kraginj ,  usta- 
novený Roku  Tisiceho  Ssestisteho  ôsmeho  —  vsseckích  Slobodných  Me- 
stiech,  bez  pozoru  naroduv  neb  natii,  a  rozdílu  náboženstvy,  pouagprve 
Rychtary,  potom  Iíadny  Panj  magj  volenj  biti  a  gine  vsseli^ake  hodnostj 
Nemcum,  Uhrum  a  Czechúm  neb  Slovákom,  a  kdyby  Uhre  na  ten  čas 
nebyli,  Nemcum  a  Slovakúm  gednostagním  a  rovným  spúsobem  maíii  oda- 
vane  biti,  Proto  obydve  teže  strany  obecnému  Královstva  ustanovený  po- 
tom mági  se  accomodovati.  Po  tretí:  Ani  to  za  odporne  a  proti  vúli  neb 
rozumu  uznávagj,  aby  vivolena  Společnost  neb  Cztiryadvacatnicy  z  velikú 


^. 


Digitized  by 


Google 


o- 


—  189    - 

Spoléčnostj  aneb  z  obcy,  Rychtaie  a  Radných  Panúv  volily,  a  gestly  by 
krta  ^  nich  pro  giste  príčiny  nebyl  Obcy  prospessny  aneb  schopný  v  Úrade, 
schopiiejssy  po  vykonaný  Roka,  na  geho  misto  z  skrze  Radnfch  Panuv 
a  Cztyriadvacatuíkuv  aneb  vyvolení^  spoločnostj  magj  zrizenj  a  povstavenj 
bitj.  Co  Freidenreich  a  gemu  pripojenj  z  společnosti  niesstane  v  tretem 
gegich  Aľtykuli  ne  bez  pričyni  žadagí  a  prosi.  Po  Cztvrte:  Aby  osoby 
inpossessionatae  aneb  od  ginud  prichazagici,  do  Raddy  aneb  na  gine  obecne 
Uradi  mesta  k  vykonávaní  nebrali  ani  uepromovovalj :  nez  yako  v  ginich 
Sloboílnich  mestech  toliko  Patritii,  possessionati  a  vlasné  domi  magíci, 
do  Raddy  a  k  ginim  obecním  uradúm,  pripussteni  magí  bitj,  tuto  tež 
spravedlivu  prozbu  a  zadost  Freidenreichovu  a  gemu  pripogeních  z  Spo- 
lečnosti  messtanuv,  uznavagi.  Po  ľate:  Co  se  dotyče  paty  a  ssesti  tegže 
Spoleŕaosti  Artikulúv,  ty  —  vedie  Transactii  Panúv  Comissaruv  v  sveg 
celosti  a  stálosti  zustati  mag,j  uloženo  gest.  Vo  S$eMe:  Aby  Obcy  dobre 
a  cbvalitebne  zrizenu,  gedenkaždi  z  messťanuv  pri  poradku  a  v  úrade 
se  sdľžoval,  potreby  gt  aby  Privilégia  meske  k  Obcy  ne  Politii  prinaleža- 
^ei,  pry  vyvolenj  Rychtare,  obecne  se  čtly  a  oznamovalj,  tak  aby  se 
gedenkaždj  messtan  vedie  nich  vedel  spravovati  a  accomodovatj.  Posedme: 
Že  naboženstvi  a  pobožnosti,  prace  a  usylovanj  nemá  opovržene  a  potu- 
pené í)itj,  z  teg  pričini  pobožnostj  Slovakum  slussne  a  hodne  pomoc  datj, 
uznávíigj,  aby  na  potomny  čas  geden  každj  Níirod  a  Natii  pro  svu  zskru- 
esenost  v  svem  kostole  čas  náležitý  mel,  tam  teš  velebne  Svätosti  magí 
se  vykonavatj,  any  skrze  ginich,  yako  timito  časy  stalo  se,  mági  nega- 
kovu  prekážku  aneb  perturbatii  míty.  Po  oí^me:  Odbyraní  počtuv  od 
Rychtare  yako  se  ma  prigimati,  v  tom  niesstane  Deliberatij  Panúv  Co- 
mjssai  ÚV,  mági  vedeti,  yako  se  mági  prokazovatj  a  accomodovatj,  ktere 
vedie  Reguly  gis  predepsaneg  ma  bitj.  O  ginich  vecech,  co  se  dotíče  na 
poiiiiíiuly  Rok  Rychtare,  ktery  kdy  giž  predtim  Radde  počty  sve  oddal; 
a  gestli  Společnost  a  Obec  by  chtela  znovu  svym  naležitim  spňsobem 
skrze  Panúv  Comissaruv  zavrenim  a  oznamenim,  múze  spatrity  a  revido- 
vaty.  Po  decate:  Schudzky  osobitne,  yakozto  semena  zvadj  a  roztržitosti 
k  utrhany  a  nie  nevaženj  vrchnosti,  mági  biti  zapovedene,  aby  na  potomnj 
čas  se  nevykonavalj,  a  jestli  kdo  uegakovu  krivdu  sobe  skrze  nektem 
osobu  učinenú  bitj  uznával,  o  tom  Vrchnost  svu  ma  vyhledavatj,  kteremu 
vrchnost  bez  vsseligakeho  rozdilu  a  vážnosti  osôb  Saudem  a  spravedli- 
vostf  ma  poslužitj,  ktera  tež  proty  vssem  gednako  a  rovne  se  prokazo- 
vati  podluzna  gt.  Obec  vrchnosti  sveg  podlužnu  ctnost  a  važnost  ma  pro- 
kazovatj, naproty  tes  vrchnost  slussny  a  hodný  pozor  Spoločnosti  aneb 
Obcy  pro  podlužnost  a  slussnost  úradu  sveho,  ma  gmitj,  rovnost  v  vsse- 
liakieh  vecech  ma  držeti.  Spravodlivého  Saudcze  a  Rychtare  yako  Božské 
a  Lydske  Pravá  vyhledavagj,  sobe  proti  vssem  Narodúm,  pod  pokutu 
dvakrát  tysicze  zlatých,  ktera  pri  ustanovený  Panúv  Comissaruv  utvrzena 
gt,  a  tolikrat  kolikrát  zhresseno  bude  skrze  nas  aneb  tých,  ktery  po  nas 


Digitized  by 


Google 


—  190  — 

budú,  neodpustitedlne  pro  Fisco  Kegio  vykonane  ma  piokazat  a  dosvecit. 
Ktere  Artykule  presentibus  literis  nostris  spúsobem  giž  predpovedaním 
gsme  zapsaly  z  Raddy  gich  zvrchu  graenovanfch  panuv  prelatuv,  Baronuv, 
Radcuv  predineuovaneg  tey  geho  Yasnosti  Cysarskeg  a  kralovskeg  a  obo- 
giho  rodu,  y  Sudcúv  kralovstva  poradnich  mystnív  a  Protonotariusflv,  a 
královstva  zemanňv,  Stolice  Sudneg  giž  gmenovaneg  geho  Yasnosti  Cysar- 
skeg a  kralovskeg  prisažních  prisedících,  yako  spravedlive,  slussne  y  hodne 
zavreue  a  dokonané  y  skrze  samo  stranj  dobrovolne  prigate,  my  tež  sme 
prigali,  spatrilj,  chválili,  giste  učinili  a  potvrdily,  ano  prigimame,  appro- 
bujeme,  chválime,  gistečinime  a  tvrdime.  Na  kteregžto  vecy  veciiu  stalost 
a  celost  presentes  nostras  literas  Privilegiales  sub  sigillo  Nro  Judiciali 
&  Authentico  stranám  predgmenovaním  Suduv  svych  k  buducy  vystraze 
potrebne  ku  vydaní  sme  uznavalj,  Yako  vyhledava  obecná  Spravedlivast 
Dano  v  Pressporku  peria  2-da  proxima  post  festum  Conceptionis  B.  Mariae 
Virginis  Anuo  partus  ejusdem  Millosiomo  sexcentesimo  duo  lí^címo. 

Georgius  Thuízo  m.  p, 

Pomam.  Listina  táto  je  preklad  z  latinského  originálu  pre  slovenská 
natiu  vydaný  a  Jurajom  Thurzom  vlastnoručne  podpísaný.  — 

ŕohyb  v  B.  Bystrici,  na  ktorý  poťahuje  sa  listina,  zapríčinený  Uhrami  i?) 
a  Slovákmi  proti  panujúcim  Nemcom,  vzbudil  istý  Erhard  Freideareich^ 
pochádzajúci  z  Eisenstadtu,  v  registre  mešťanov  baňsko-bystťických  roku 
1595  zapísaný,  bydlivší  pravdei)0(lobne  v  dolnom  ringu  pod  L  H,  Muž 
tento  pre  svoje  energiéné  vystúpenie  musel  mnoho  pretrpeť.  Bol  od  ne- 
meckej vrchnosti  ostro  a  stále  prenasledovaný,  v  nemocnom  stave  na 
mestský  dom  prenesený  a  tam  inquirovaný,  majetok  mu  ale  bol  od  úradu 
pre  buričstvo  zhabaný.  —  Madfari  (Uhri)  a  Slováci  boli  za  zradľov  mesta 
vyhlásení,  preto  že  si  za  zástupcov  volili  advokátov  zo  stolice,  poneváô 
mestskí  advokáti  ich  obranu  prevziať  nemohli.  Deputácie  za  deputáciami 
chodily  za  palatínom  Thurzom,  za  Martinom  Benickým  do  Žiliny,  do 
Bytče,  do  Rajeckých  Teplíc,  do  Prešporku  k  vymoženiu  práva  utlačova- 
ným, čoho  dostalo  sa  žalobníkom  konečne  traktátami  thurzovskými  a  pát- 
fovskými.  —  Boj  tento  medzi  národnosťami  baňsko-bystrickými  trval  m 
150  rokov. 

(Archív  b.-bystrický,  fasc.  318,  Nro.  í).) 


Ján  Pogroni  z  Víglašu  žiada  lychtára  a  radu  mesta  Baň.  Bystrire  o  pre 
dĺženie  súdobného  termínu,  pre  služobníka  svojho  Jána  Hoľvátha. 

Generosi  Egregii,  Prudentes  ac  Circumspecti  domini  aiiiici  et  Vieini 
mihi  obser  v.  Salutem  et  moor.  servitioí  oblt.  Uznávam  dobre,  ze  som 
ya  timýto  dnamy  služebnika  meho  Janosse  Horvatha,  i/akssto  osobu  zein- 
janskú  od  Vtty  z  \ezeny  meskeho  vypital  az  usqu.  22.  diiim  Maj,  do 
pravá.  Ale  gyz  to  nevjem,  gestlj  czo  bil  ten  muoy  sluzebigk  provyiiil 
VSm:  aneb  komu  gjinemu  neb  nie.  Mel  som  pak  tehdj  k  Vttm  vedie 
dokon^^ny  sam  osobljve  prijiti,  a  tuze  zemansku  osobu  meho  sliizebiijka 


Digitized  by 


Google 


-  191  — 

ku  piavu  Vttm  posiati.  Nez  ponovass  Pan  Boh  vsseniohuzj  raczil  na  mogj 
manželku  dopustitj  velikú  nemocz  a  svug  boskí  krýz,  o  ktereyssto  nemoczj 
y  zatjm  budete  muoczj  Vmti  poľozumitj,  neslusselo  my  techdy  odgitj  ale 
na  tento  czas  o  svú  milú  manželku  starost  mitý:  ')  A  ponevass  tenze 
Janoss  Hoľvath  sluzebyjk  muog  tohoto  czasú  gest  mne  také  velmy  po- 
tľííbny,  musel  som  ho  pri  sebe  zdrzety.  A  tak  Yti  prosyme  ze  toto  pravo 
teprva  odlozite.  A  daly  Pan  buoch  dobre  zdravý,  kdj  bude  po  rakossy, 
dokoiiamt*  giny  Termín,  aneb  ya  zde  na  Výglessy ;  gestlj  kdo  bude  mity 
nyeczo  stymze  sluzebnykom  mogj,  yakssto  so  sobu  zemjanskú  czinity,  to 
pravo  osadjm.  Nepochibugem  tehdy  ze  to  Vtti  podobne  pritelstvo  a  su- 
sedstvo mi  ucinite.  A  stým  Vtty  Pánu  bohu  poruczím.  Dátum  in  Arce 
Vygiess,  die  21  maj  1620. 

Vmtí:  Pritel  a  sused 

Johaunes  Pogronj  m.  p. 

Generosis  Egregiis  Prudentibus  ac  Circumspectis  Dominis,  Judici  et 
JuratíR  Civibus  Liberae  regiae  Montanaeq.  Civitatis  Novisolieň.  Dňis  et 
Virinis  observl 

Novisolium. 
^_^      (Archív  b-bystrický  faac.  190.  Nro  47.) 

')  TilU)  manželka  Pogroni-ho  bola  rod.  Thurzova. 


Digitized  by 


Google 


OBSAH. 


Georgii  Ribay  Sexcenta  et  octo  Adagia  slavica.  Z.  .......    ,  3 

Vývin  keramiky  a  slovení^ká  majolika.  Podáva  Pavel  Socháú  .  .  26,  íl7 
Miestopi§né  úryvky  z  Gcmera.  Podáva  Július  Botto.  III.  Muráň  a  hrad 

Muráň.  IV.  Údolie  gemerekého  Turca 47,  152 

Upozornenie  na  dejepisné,  náboženské  a  prírodné  pam&tfhodué  veci 

v  stolici  trenčianskej.  Romuald  Zaymus ,    .  55 

Starobylý  nápis  rimanský.  Fr.  V.  Sasinek 63 

Zvyky  a  obyŕaje  v  Koätanocli.  Podáva  Janko  Páriéka .    ,  67 

Soznani  sliierky  húb,  in  nátura,  v  prirodzenej  podobe,  sosbieranýcfi  a  präpA- 

rovaných  Andrejom  Kmeťom,  venovaných  Museálnej  slovenskej  ipoločnonti .  75 

Cudová  liečba  v  Turci.  (Pokračovanie  z  II.  roč.,  sv.  II.)  Podáva  dr.  J.  Petrikomch  83 
^Rozmlúváni  mládenec  se  smrti^.  Z  cecbmistrovských  pohrabtiých  >vmk>v 

a  reČí«  v  Trenčiansku.  Podáva  Joz.  L.  Holuby 8íí 

Miestne  báje  a  skazky.  Podáva  ImíI  Ad.  Reuss     ..........  l^B 

Príslovia,  porekadlá  a  úslovia.   Z  novej  sbierky  L,  V.  Rienera.  uiiporíadal 

A.  R  Z, U>2 

Hry  našich  detí.  VršaUký ,    *  17» 

Archív <    .    •     98,  167 


c6f>^ 


Digitized  by 


Google 


J 


vr 


Prosíme  všetkých  priatelov  dedovizne  slovenskej,  i  tých,  ktorí  už 
Y  Sborniku  uverejnenýiai  vzácnymi  plodmi  ducha  svojho  podnik  ná- 
rodný a  vlastenecký  na  spôsob  uznaný,  c^nný,  chtivo  podopreli,  i  tých, 
ktorých  s  vdakou  prijaté  literárne  príspevky  pre  úzkosť  priestoru  nemohly 
byť  uverejnené  až  posial,  a  ktorým  všetkým  za  priazeň  a  vrelosť  k  veci 
dokázanú  vyslovuje  správa  hlboké  podakovanie ;  no  i  všetkých  tých,  ktorí 
i  vedia  i  majú  o  6om  písať  v  obore  účinkovania  Museálnej  slovenskej 
spoločnosti,  všetkých  prosíme,  aby  dielo  naše  či  väčšími,  či  menšími  člán- 
kami, dopisami,  opisnmi,  krátkymi  zprávami  atď.  atdf.  láskavé  podopreť 
ráčili. 

Medaktor. 


Novým  členom  Museálnej  slov.  spoločnosti  môžeme  prepustiť  osem 
soäitov  S6omí&a,  soš.  I.  a  H.  (r,  1896,  1897,  1898  a  1899)  pri  doplatku 
za  každý  soSit  po  2  K,  v  to  počítajúc  aj  porto. 

Správa. 


-*>K- 


Digitized  by 


Google 


1 


Sbm*nik  Museálnej  slovenskej  spoločnosti  vychádza  v  ne- 
určitých dobách,  avšak  každého  Voku  aspoň  v  dvoch  sväzkoch. 

Členovia  Museálnej  slov,  spoločnosti  dostávajú  Sbomík  zdarma,  no 
pri  doplatku  1  zl.  za  ročník,  ktorý  doplatok  ku  zásielke  členovského  prí- 
spevku pripojií  prosíme, 

Poneváč  vydávanie  Sbornika  so  značným  nákladkom  je  spojené^ 
správa  s  povJačnosťou  prijme  všetky  väčšie-n^^nšie  na  \7dava11ie  S&ar- 
nikíí  znejúce  obete  a  príspevky. 

Všetky  zásielky  venované  museálnym  alebo  knižničným  sbierkam,. 
ako  i  dopisy  týkajúce  sa  správy  MuseálniJ  slovenskej  spoločnosti^ 
prosíme  na  meno  tejto,  všetky  články  a  dopisy  týkajúce  sa  Sbortitíca, 
prosíme  zase  na  meno  redaktora  A.\Sokolík^a  do  Turč.  Sv.  Martina 
láskavé  posielať. 

PI.  t.  priaznivci  nmseálnych  sbierok  našich  prosia  sa  úctivé,  aby  pri 
každom  kúsku  prípadnej  zásielky  nesťažovali  si  poznamenať  —  nakoľko 
možno  —  kde  ktorý  predmet  nájdený  bol,  zkade  pochodí,  číra  nález,  po- 
ťiižne  príspevok,  získa  na  zajímavosti. 

+0^- 

Výťah  zo  stanov. 

členovia  Museáluej  slovenskej  spoločnosti. 

Zakladajúcim  členom  môže  byť,  kto  raz  na  vždy  složí  25  zl.  r.  č., 
poťažne  50  korún. 

Riadnym  členom  stane  sa,  kto  ročite  najmenej  2  zl.  r.  č.  alebo 
4  koruny  platiť  sa  zaviaže. 

Činným  členom  je,  kto  ciele  spoločnosti  sbieraním  a  zasidaníro 
predmet  museálnych  a  kniževných  sbierok  tvoriacich  vecí  podporovať  aa 
zaviaže  a  aj  skutočne  podporuje. 

Kto  chce  stať  sa  zakladateľom,  alebo  riadnym  a  poťažne  činným  čle- 
nom, ten  oznámi  to  predsedníctvu  buJto  bezprostredne,  buí  kroz  dakto- 
rého  člena. 

S  úctou  prosia  sa  ct.  členovia  Museálnej  slovenskej  spoločnosti,  aby, 
každý  v  svojom  kruliu  a  podlá  možnosti,  hľadeli  budiť  záujem  za  národao- 
vlastenecký  tento  ústav.  Keby  každý  dosaviídny  člen  behom  roku  získal 
aspoň  jednoho  nového  člena,  čo  veru  —  aspoň  po 'Väčšine  —  nemožno 
pomenovať  nemožnosťou,  nielen  že  zdvojnásobnily  by  sa  materiálne  pro- 
striedky spoločnosti,  ale  zmohutnela  by  táto  aj  o  vec  zaujímajúcimi  sa- 
clonami  a  účinkovanie  jej  stávalo  by  sa  dalej  a  ďalej  i  širším  i  vnika- 
vejšíni. 


Oeiia  '^  Kof . 


Digitized  by 


Google 


Príloha  ku  3.  číslu  Časop.  Mus.  slov.  spoločnosti  z  r.  1901. 


stSi 


>^i^^AVAV^gÍ3ŕSBg?^J5gľÁVÄyÄyAyAVÄV^i!^^gMSgÄV^^ 


^,^^.^-^-^.^,n 


OBSAH, 


Príspevky  k  dejinám  umenia  na  Slovensku.    Niektoré  staré  kostoly  a 

stenové  obrazy  z  XIII.  a  XIV.  storočia.  Napísal  Ján  Slávik 3 

JHie^^tue  háje  a  skazky.  Podáva  Lud,  A.  Eevss 28 

^iť§ro|ií§ué  úryvky  z  Gemera.  Podáva  JuIvís  Botto 40 

Artikule   !»lovenskeJ   cechy  súkenniekej  v  Eberliarde  na  Csallókôzi 

z  r.  Hi75.  Uverejňuje  Ján  Kluch 48 

ľkä^ka  podredia  z  TaSoli  v  Un^u.  Dľa  vypravovania  Jána  Kotoru  z  Tašoli 

zaxiiaôi]  Fedor  Houdek 74 

.Soznam  živoŕicliov,  darovaných  Museálnej  slovenskej  spoločnosti  predsedom 

Andrejom  Kmeťom.  Sostavil  dr.  J.  Petrikovich 77 

Dra  kmotrove.   Slovenská  poviedka  z  Gánoviec  vo  Spi^i.  Spišským  nárečím 

podáva  Ján  Kovalčik H2 

Arcbiv m 


(^^\S- 


Digitized  by 


Google 


SBORNIK 


MUSEÁLNEJ  SLOVENSKEJ  SPOLOČNOSTI. 


A.  SOKOTj'k. 

(njtHJiiilk. 


Ročník  VI. 


Jtí. 


TURČIANSKY  SV.  MARTIN. 

TlmVíii  IsHÍhtlačiarHko-učaRtiiiúrHkeho  i^palkii*  —  NáklAfloiu  vlnstnýin. 

IHOl. 

Digitized  by 


Google 


Google 


Digitized  by 

i  i 


r 


V^    .llliillil!llili|i|!l!ll:|!|!iillllllillilllllllflliililllllli|!l^^  ^ 


Príspevky  k  dejinám  umenia  na  Slovensku. 

Niektoré  staré  kostoly  a  stenové  obrazy  z  XIII.  a  XIV.  storočia. 
Napísal  Ján  Slávik, 

Ked  v  jaseni  r.  1898  písal  mi  bol  luborečský  cirkevný  áomn-íi 
p.  Viktor  Goldperger  o  tom,  že  stroja  sa  taraejší  starobylý  kostol  obnoviť 
a  povzbudzoval  som  tohože,  aby  dal  pozor  na  staré  stavebné  pamiatky 
a  možné  tam  stenové  obrazy  a  v  páde  nálezu  aby  hned  telegrafoval  mi- 
nisterstvu osvety  a  krajinskému  museu  cieľom  zachránenia  umeleckých 
pamiatok:  vtedy  neufal  som  sa,  že  sa  moje  predpokladanie  tak  skvele 
splní  a  Luboreč  stane  sa  chýrnou  svojimi  freskami,  majúcimi  znaŕoiiie 
nielen  pre  dejiny  Luboreče,  ale  i  pre  dejiny  umenia  dávnej  doby. 

Luboreč  (mad.  Nagy  Libercse)  v  susedstve  Luboriečky  (Kis  Libercse), 
Maškovej  a  Závady  ležiaca  obec,  západne  od  Lučenca  a  Haličského  zámku, 
je  známa  slovenskému  obecenstvu  už  po  tom,  že  tam  čo  evanjelický  íarilr 
účinkoval  slovenský  básnik  Daniel  Maróthy.  Obec  má  asi  600  obyvatelov 
evanjelického  náboženstva  a  chotár  niečo  vyše  5  tisíc  katastrálnych  juiíír 
poIa  a  hory. 

Vlani  r.  1899  hned  z  jari  chytili  sa  tam  skutočne  do  práce  obno- 
venia kostola  a  súčasne  i  stavby  chybujúcej  dotedy  veže.  Stavbu  Ofldali 
lučenskému  majstrovi-podujímatelovi.  Menovaný  už  dozorca  spolu  s  ta- 
mejším  farárom  p,  Andrejom  Gômôrym  a  inými  dali  si  na  veci  zaliezať 
a  pozorne  odstraňujúc  vrstvy  vakovky,  na  spodnejších  vrstvách  nasIi 
obrazy,  o  čom  ked  uvedomili  najprv  krajinské  museum,  dlho  odpovede 
nedostávali,  za  ktorý  čas  podujímatel,  chcejúc  zamestnať  svojich  íudi, 
vzdor  zákazu  mnohé  staviteľské  pamiatky  zničil,  dvoje  gotických  dved 
vylámal,  kresané  kamene  z  nich  dal  čiastočne  znovu  kresať  a  upotrebil 
ich  do  múru  veže  i  na  podporné  piliere.  Dozorca  s  farárom  obrátili  m 
potom  na  ministerium  osvety,  oznámiac  mu  nález  stenových  obrancov;  a 
toto,  poťažne  krajinská  spoločnosť  pre  umelecké  pamiatky  potom  už  vy- 


Digitized  by  CjOOQIC 

i 


-  4  - 

slala  zualca  Petra  Gereczeho,  ktorý  ďalšie  rúcanie  staviteľských  pamia- 
tok pristavil,  odkrývame  obrazov  upravidelnil,  odkryté  obrazy  fotogra- 
foval a  v  periodickom  vydaní  Archeologiai  értesitove  (XIX,  4.  na  str. 
305 — 310)  o  tomže  náleze  i  širšie  obecenstvo  uvedomil  a  svoju  znaleckú 
mienku  uverejnil. 

Počas  odkrývania  obrazov  a  prestavby  kostola  bol  som  natoľko  za- 
mestnaný, že  čo  ako  by  som  bol  rád,  nemohol  som  íst  na  Luboreč ;  videl 
som  už  prestavený  kostol  a  niektoré  zachránené  obrazy  len  v  jaseni,  i  to 
bežne;  zvedavý  som  bol  tedy  aspoň  na  znalecký  úsudok  p.  Gereczeho  a 
na  jeho  sľúbenú  publikáciu,  pojednanie.  No  v  očakávaní  sklamal  som  sa 
nielen  ja,  ale  zvlášte  zaslúžilí  odkrývatelia  obrazov,  ked  sme  čítali  už 
pripomenuté  krátke  a  nedôkladné,  patrne  spešné  a  povrchné  jeho  pojecl- 
nanie.  Odhliadnuc  od  pobočných  vecí,  že  dozorcu  menuje  kurátorom 
(gondnok)  a  tak  mieša  dva  úrady  spolu  a  tvrdí,  že  za  dobré  uznal  opatriť 
kostol  novými  oblokami,  novou  povalou  i  vakovkou  podujimatel,  kdežto 
rozhodla  si  to  cirkev  sama,  aby  sa  jej  nesvalil  chrám  Boží,  už  veľmi  po- 
rúchaný  a  aby  bol  vidnejším,  primeraným  ku  službám  Božím,  i  vo  váž- 
nejších veciach  je  nedôkladným,  povrchným.  Pre  príklad  uvediem  nasle- 
dovné. Podávajúc  pôdorys  kostola,  nepresvedčil  sa  o  tom,  že  i  prúčelná 
západná  strana  lode  kostolnej  končila  sa  polygonálne  a  síce  troma  stra- 
nami osemuhelníka,  podobne  ako  apsis  (svätyňa).  Rozmery  pôdorysu  udáva 
na  tak  malé  (1 :  100),  akoby  dĺžka  lode  obnášala  len  niečo  vyše  štyroch 
metrov  a  šírka  v  svetlosti  ani  2  metre.  Potom  už  hovorí,  že  bol  to  „igény- 
telen  falusi  templom,  melynek  még  sanctuariuma  sem  volt  boltozva" ;  to 
stojí,  že  bol  to  skromný  dedinský  kostol:  ale  už  pravidelne  stavané 
oporné  piliere  zvonku  svätyne  malý  ho  upozorniť  na  to,  aby  vis  á  vis 
ním  vo  vnútri  tejže  hľadal  pod  odrazenou  vakovkou  znaky  sklepenia  a 
bol  by  našiel  odrazené  pätky  klenbových  rebier,  ktoré  svedčia  o  tom,  že 
svätyňa  skutočne  bola  sklopená.  To  sa  dalo  zatvárať  i  z  inej  kombinácie, 
o  Čom  pozdejšie  bude  reč.  Tiež  videl  p.  Gerecze  zlomky  oblokov  a  ránce 
šiat,  kde  iní  zreteľne  videli  rám,  okraj  obraza  a  podobné.  Ani  nejasnou 
reprodukciou  udajných  stenových  obrazov  ľuborečských,  zhotovenou  iste 
dľa  fotografie  ním  prevedenej,  ani  písaným  slovom  neoduševnil  smero- 
dajné kruhy  ku  obeti  cieľom  reštaurovania  alebo  zachránenia  obrazov, 
čoho  by  ešte  zaslúžilý.  VedT  sám  tvrdí,  že  spomínané  obrazy  čím  dalej, 
tým  viac  tratia  na  živosti  bariev  i  je  to  pochopiteľným,  zrejmým,  že 
časom  stanú  sa  neznatelnými. 

Niektoré  umelecké  pamiatky  boly  už  vtedy  porúchané,  keí  Gerecze 
na  Luboreč  prišiel,  a  neboly  na  udržanie;  niektoré  stenové  obrazy  ale 
v  lodi  chrámovej  na  jeho  slovo,  ako  vraj  menej  cenné  a  príliš  porúchané, 
zkazili,  zavakovali,  bez  toho,  že  by  barevné  snímky  boli  s  nich  vzali. 
Pri  ich  opisovaní  teraz  už  musíme  veriť  tomuže  pánovi,  poťažne  iným 
svedkom^  zvlášte  odkrývateľom  obrazov. 


Digitized  by 


Google 


—  5 


r 

I  Povrchnosť  a  čiastočne  nesprávnosť  publikácie  p.  Gereczeho  viedla 

I  iim  k  tomu,  že  som  si  zaumienil  vybrať  sa  znovu  na  Luboreč  a  prezreť, 

I  preskúmať  čo  sa  ešte  dá  a  opísať  to  i  nášmu  obecenstvu.  Pritom  mienil 

srmi  zabočiť  i  na  Turíčky,  kde  sú  ešte  staršie  stenové  obrazy  v  tamej- 
šom  kostole  a  tiež  verejnosťou  dosial  málo  povšimnuté,  ač  je  tomu  už 
14  rokov,  čo  sú  odokryté  zpod  vakovky.  A  poneváč  obrazy  bez  repro- 
dukcií dobre  opísať  nemožno,  preto  som  prosil  tajomníka  MSS.  p.  Andreja 
iSokolíka,  aby  ta  účinkoval,  žeby  touže  spoločnosťou  vyslaný  bol  p.  Pavel 
Socháň,  ktorý  by,  čo  sa  dá,  odfotografoval,  aby  tak  aspoň  obrysy  obra- 
zov^ ktoré  po  niekolko  rokoch  zaniknú,  zachované  boly  pre  potomstvo. 
1  vybrali  sme  sa  koncom  mája  roku  1900  s  priateľom  Socháňom  ako 
i  B  maliarskym  akademikom,  u  mňa  sa  baviacim  pánom  Jaroslavom 
Augustom,  na  vedeckú  žatvu,  —  ale  výžinok,  výsledok,  bohužiaľ,  pochybel 
zvlášto  v  tom,  že  sa  fotografie  stenových  obrazov  tak,  ako  i  Gereczemu, 
nezdarily.  Na  šťastie  Augusta  sosňal  majstrovsky  tri  obrazy,  dva  v  Lubo- 
[  re&i  a  jeden  na  Turíčkach,  ktoré  nám  dajú  tušiť  o  umeleckej  cene  i  ostat- 

ných tamojších  obrazov. 

Pľv,  než  by  sme  si  tieže  opísali,  za  potrebné  držím  pribaviť  sa 
trochu  pri  tých  stavebných  slohoch,  ktoré  poznať  nám  je  potrebné  k  po- 
roKunieniu  nasledovného  pojednania,  totiž  pri  slohu  románskom  a  goti- 
ckom aspoň  natoľko,  nakoľko  to  potrebujeme  ku  tomuto  pojednaniu  a 
k  lozoznaniu  slohu  dedinských  skromnejších  kostolov.  Chrámy  nemôžu 
i  byt  novšie,   než  obrazy  na  ich  stenách  namaľované,   ale  budí  sú  staršie, 

alebo  súveké;   kečt  tedy  chceme  čo   i  len  približne  určiť  vek,    v  ktorom 
boly  stľnové  obrazy  namaľované,  musíme  vedieť  čo  i  len  približne  určiť 
i  časodobu,  v  ktorej  patričný  kostol  musel  byť  zbudovaný.  A  to  sa  omnoho 
k  lc|>áíc,  než  v  novšom  veku,  dá  určiť  pri  starodávnych  kostoloch,   keď  sa 

'  v  každom  veku  len  v  tom  slohu  stavalo,  aký  práve  vtedy  za  vrchol  sta- 

í  viteľského  umenia  považovali,  alebo,  ak  sa  tak  možno  vysloviť,  aký  právo 

f  vtedy  bol  v  móde.    V  inom  slohu  stavať,  než  v  akom  sa  všeobecne  sta- 

valo, íííiamenalo  by  bolo  vtedy  toľko,  ako  keď  by  teraz  niektorá  pani 
ZHäila  nosiť  —  krinolínu.  Preto  ako  po  kroji  možno  aspoň  približne  po- 
hnať vek,  storočie  alebo  i  desaťročie,  v  ktorom  tenže  panoval,  tak  je  to 
í  B  dávnym  staviteľstvom.  Ak  v  tomto  ohľade  sú  i  výnimky,  budú  to 
iste  zriedkavé.  I  keď  by  bol  chcel  staviteľ  napodobniť  staršie  vzory,  ač 
sa  to  v  XIII — XV.  storočí,  o  ktorých  je  reč,  z  pravidla  nestávalo:  ne- 
iiiožno,  žeby  jedným  prvkom,  ozdobou,  premenou  nebol  prezradil  svoj 
vek.  Tým  viac,  keď  sú  slohové  prvky  v  súhlase,  možno  temer  s  istotou, 
nu  čo  i  len  približne  zatvárať  na  vek  jednotlivých  stavieb. 

Románsky  sloh  vyvinul  sa  na  základe  basilikového  najprv  u  Frankov, 
orlkial  sa  rozšíril  medzi  národami  k  západnej   rímskej  cirkvi   sa  prizná- . 
vajiiťiiui.    Z  basilikového  prevzal   mnohé  prvky,    zvlášte  okrúhlu  apsidu 
(zväčsii  svätyňu),  do  polkruhu  sklopené  dvere  a  obloky.  Kostoly  stavané 


Digitized  by 


Google 


—  6  - 

boly  z  pravidla  s  troma  lodmi,  z  ktorých  prostredná  zpočiatku  opatrená 
len  povalou,    bola  obyčajne  raz  tak  široká  a  vysoká,   ako  poboôná  loď, 
ktorá  posledná  bývala  zasklepená  krížovou  klenbou.  Pod  apsidou  a  čiast- 
kou lode  bývala  hrobka  (krypta).  —   V  románskom  slohu  možno  rozo- 
znávať tri  periódy,   a  síce   od  VIII.   po  X — XI.   storočie  dobu  vývinu 
s  hrubými,  nevyvinutými  formami;  potom  panoval  vyvinutý  sloh  s  krás- 
nymi portálami^  oblokami,   stjpami  a  konečne  asi  od  prostred  XII.  sto- 
ročia —  u  nás  niečo  pozdejSie  —  až  po  XIII.  storočie  takzvaný  pozdný 
alebo  prechodný  románsky  sloh,    v  ktorom  stavali  už  nie  okrúhle,    ale 
polygonálne  (mnohouhelné)  apsidy  a  miesto  pásikov  upotrebovaly  sa  pri 
sklopení  už  vyložené  (dolu  pod  sklopenie  visiace)  rebrá,  a  dvere  i  ohlokjr 
sklepené  boly  už  do  lomeného  alebo  ostrého  oblúku,   tedy  podobne  iiko 
v  gotike,  ale  pravda  všetko  s  prvkami  románskeho  slohu.  V  románskom 
staviteľstve  obloky  zväčša  bývalý  malé,  úzke,  poneváč  boly  ešte  bez  skla  *> 
ale  na  von  i  dnu  k  lícu  steny  rozšírené,   aby  viacej   svetla   prepúštaly. 
Zväčša  na  vežiach  bývalý  i  dvojité,    ba  až  tri  i  štyri  obloky,  spojené 
stipikami.    Z  tej  doby  máme  u  nás  viacej  kostolov,  pravda,   mnoho  ráz 
prestavovaných,  slohu  nezodpovedave  preinačovaných.    Tak  medxt  iuýnii 
spomeniem  saský  a  babinský  vo  zvolenskej   stolici;   že  i  krupinský  bol 
v  dobe  románskeho  slohu  stavaný,  na  to  poukazujú  ešte  obloky  na  veži 
a  okrúhla  apsis  bočnej  lode  kostolnej.  Ale  z  najzachovalejších  je  U^rajší 
katolícky  kostol  dobronivský   s  troma  lod!ami   a  vežou,    na  ktorej   !ia*l 
spodnejšími    veľkými   okrúhlo   zasklepenými   oblokami    sú   v   naj  vyšších 
dvoch  poschodiach   dvojité  na  východnej  i  severnej   strane  výteŕne  za- 
chované obloky,    predelené  okrúhlym  stĺpikom,   kresaným  z  jednoho  ka- 
meňa.    Stĺpik  stojí  bezprostredne,  tedy  bez  plinty  (kamennej  daskyj  na 
poprsnom  nesošikmenom  vodorovnom  múre;    na  vrchu  stípika  je  oblún, 
ako  by  stisnutá,  roztlapčená  kamenná  guľa,  symbolicky  zobrazujúca  faiehu 
na  stĺpiku  zavalenú;    na  oblúne  mohutný  hlávik  (česky  hlavice;  náä  ľud 
užíva  výraz  hlávik),   prechodiaci  sedlom  na  von  i  dnu  v  líce  niúni,    na 
ktorom  sa  spájajú  pravidelné  polkruhy  zasklepenia  dvoch  oblokov.     Po- 
dobné  dvojité  obloky   sú   i  na  najstaršom   kostole  Starého  mesUi  praž- 
ského, totiž  na  svetlíku  kaplnky  Sv.  Kríža  v  Prahe.  (Vidí  Leteni  f eskýin 
svétem  soš.  25.  č.  301.)  Ďalej  zachovalé  ale  vo  väčšine. zamurované  a  na 
povale  nad  terajším  sklepením  ešte  viditeľné  sú  vysoko  na  stenách  hlavnej 
lode  malé   podlhovaté  románske  obloky;    tiež    i  na  apside  južnej   lodť 


')  Na  Ľuboreči  pred  niekoDco  rokmi  zomrela  starká  ženička,  ktorá  vy právalu, 
že  za  jej  detinstva  boly  tam  len  drevené  domy  s  malými  oblokami  bez  skla ;  a.  nkA 
to  vraj  pýcha  bola,  ked  si  prvý  gazda  dal  do  oblokov  sklá  osadiť.  Ináŕe  Imly  l«u 
drevené  obločnice,  ktoré  sa  s  boku  na  oblok  zasávaly  a  ked  potrebovali  a  veda,  ^nU 
súvaly.  Obyvateľov  domu,  ktorý  bol  na  Ľuboreôi  prvý  zo  skál  stavaným  ^  doiiar 
menujú  múrovcami,  múrovci,  V  mnohej  obci  v  Honte  a  Novohrade  hú  priezdská 
Murovaný,  Múrovec  atd. 


Digitized  by 


Google 


r 


—  7  — 

zvnútra  síce  zamurovaný,  ale  zvonku  ako  slepý  viditelný  jé  ešte  oblok, 
dla  ktorého  súdiť  možno,  aké  boly  pôvodné  obloky  na  bočných  lodiach 
día  veľkosti  i  podoby;  nielen  boky  a  zasklepenie,  ale  i  spodok  obloka, 
takzvaný  poprsný  múr  je  sošikmený,  aby  daždová  voda  dolu  po  ňom 
lahšie  stekala.  Zachovalé  isú  ešte  obidve  okrúhle  apsidy  bočných  lodí; 
severná  je  zakrytá  pristavenou  sakristiou;  pôvodné  bude  i  krížové  skle- 
liente  bočných  lodí,  ako  i  piliere,  na  ktorých  stoja  múry  prostrednej  lode 
a  veže.  Piliere  končia  sa  na  vrchu  echinami  a  abakami  (kamennými  do- 
skami nadol  smerom  ku  stĺpiku  zaokrúhlenými),  z  ktorých  vy  chodia  pra- 
ví dehu^  oblúky.  Prvky  prechodného  slohu  na  celom  stavisku  nebadať. 
Preinarovaný,  velkými  oblokami  na  bočných  lodiach  ako  i  priestrannou 
bránou  opatrený  bol  tento  kostol  a  prostredná  loď  zasklepená  už  len 
v  časoch  renaissance,  dla  dokladov  dejepisných  už  len  v  XVII.  storočí ; 
n  n  i  povtedy  ani  odvtedy  —  odhliadnuc  od  vystrojenia  —  na  ňom  nebolo 
mnoho  fušované. 

Žiadúcne  by  bolo,  aby  i  iné  kostoly  románskeho  a  gotického  slohu 
na  Slovensku  opísané  boly,  poťažne  aspoň  soznam  o  nich  odbornou  ru- 
kou aby  bol  sostavený.  Bolo  by  to  potrebné  nielen  k  dejinám  stavitel- 
ykého  umenia,  ale  poneváč  iste  mnohé  kostoly  ešte  skrývajú  pod  vrchnou 
vaktivkou  staré  obrazy  a  ornamenty,  tedy  i  doklady  k  iným  umeniam. 
A  tak  vôbec  sú  a  môžu  byť  svedkami  kultúry  dávnych  časov.  Treba  ludí 
na  in  upozorňovať,  aby  v  čas  reparácií  starých  budov  mnohé  umelecké 
pamiatky  pod  neumelou  rukou  navnivoč  nevyšly. 

Po  románskom  slohu  stavalo  sa  v  gotickom,  ktorý  zase  možno  deliť 
na  tri  doby:  ranný  od  XIII.  storočia  s  niektorými  ešte  prvkami  román- 
skymi, prevažne  valcovými  Ozdobami  a  polovalcovýrai  alebo  aspoň  hru- 
bými, massívnymi  hranatými  rebrami  v  sklopení;  vyvinutý  v  XIV.  sto- 
roŕíj  u  nás  niečo  i  pozdejšie,  v  ktorom  prevláda  smer  svislý,  tvary  štihlé, 
článkovimie  v  priereze  neraz  i  hruškovej  podoby,  obloky  velké  už  za- 
Bkh-né  (do  šesť  alebo  osmohranných  malých  olovených  vrúbení),  č^sto 
^  inarharoi  na  skle  á  mnohými  šložitými  a  bohaté  článkovanými  čas^mi 
krásnej  gotickej  stavby ;  a  konečne  pozdný  sloh  gotický  po  XV.  storočí, 
v  ktorom  sa  ešte  i  v  dobe  renaissančného  slohu  kostoly  často  budoyaly/ 
ä  prištihlými  rebrami,  ktorých  prierez  v  poniere  hrúbky  ku  hĺbke  pre- 
vyšoval pomer  jedno  ku  dvom.  Pozdnú  gotiku  charakterisuje  i  sklopenie 
v  podube  prierezu  oslieho  chrbta  (Tudorov  oblúk)  a  v  oblokových  kruž- 
inidi  miesto  trojlistovej  podoby  upotrebovali  často  podobu  plameňa,  — 
kľuíi  v  jeden  bok  s  cípom,  do  Dstra  sa  končiacim. 

Z  *,^otickej  doby  máme  velmi  mnoho  kostolov  na  Slovensku ;  početné 
nú  \iíyi  veží,  lebo  k  ich  stavbe  vyžadovali  sa  nielen  umelci-majstri  v  sta- 
viteľstve, ale  zvlášte  veliký  náklad,  poneváč  zväčša  stavané  boly  z  umele 
kresaných  kameňov;  preto  sá  nedivíme,  ked! pre  ohromný  náklad  i  mnohé 
veľkomestské   dómy  zostaly  až  dosial  bez  dokončených  veží,   ač  na  ich 


Digitized  by 


Google 


—  8  - 

dostavení  pracovalo  sa  cez  storočia.  Miesto  veží  stavali  u  mís  pri  takých 
kostoloch  drevené  zvonice,  akých  z  pozdejších  časov  mnoho  jesto  zacho- 
vaných. 

V  časoch  románskeho  a  gotického  slohu  stavaly  temer  výlučne  len 
staviteľské  cechy,  poťažne  stavitel- majster,  ktorý  so  svojimi  paliermi, 
tovaryšmi  a  učňami  tvoril  cechu,  strážiacu  svoje  tajnosti  a  usilujúcu  sa 
iné  prevýšiť.  Do  staviteľských  ciech  patrili  i  maliari,  poťažne  títo  boli 
sami  staviteľmi. 

So  zaujímavých  gotických  kostolov  spomeniem  tu  dačolômsky  v  hon- 
tianskej stolici,  majúci  dvoje  dverí  ozdobených  dvojitými  valcovými  kniž- 
bami.  Južné  z  nich  majú  rovné  nadpražie,  podporované  v  uhloch  kon- 
solami;  tedy  eSte  prvky  románskeho  slohu;  západné  v  prúčelnom  múre 
sú  2  metre  70  cm.  v  svetlosti  vysoké,  ale  ostenie  majú  dosť  plytké.  — 
Chrám  bol  pôvodne  bez  veže.  Na  južnej  stene  chrámovej  lode  zachované 
sú  s  mrežami  dva  obloky  z  doby  rannej  gotiky,  vrúbené  kameňami,  kto- 
rých hrany  sú  jednoducho  sošíkmené,  skresané.  Na  severnej  stene  nebolo 
pôvodne  žiadnych  oblokov.  Svätyňa  v  slohu  vyvinutej  gotiky  pekne  skle- 
pená  o  22  poliach,  tvorených  na  hranách  vyhĺbenými,  ale  zato  nie  pre- 
tenč^nými  rebrami,  spočívajúcimi  na  obyčajných  konsolách  a  zatvorenými 
na  vrchu  dvoma  svomikami,  opatrená  je  z  vonku  pravidelnými  podpor- 
nými pilierami,  ktorých  hrúbka  ku  hĺbke  má  sa  ako  jedno  ku  dvom;  a 
na  nich,  ako  i  na  celej  polygonálnej  svätyni  je  odskok  múru  (sokeľ^ 
česky:  tmož)  z  kresaných  kameňov  na  sošíkmenom  poli  vyhĺbených  o 
mnoho  vyšší,  než  na  chrámovej  lodi,  kde  len  obyčajný  múr,  odstavený 
kosmo,  tvorí  značne  nižšie  ležiaci  odskok  (sokel).  —  Kružba  vrchnej 
čiastky  oblokov  vo  svätyni,  ako  i  jednoho  v  lodi  pri  kazatelni,  prezradzuje 
už  pozdnú  gotiku,  zvlášte  severo-východný  oblok  na  svätyni,  majúci  pla- 
meňovú kružbu.  Tak  toto,  ako  i  značne  vyšší  a  ozdobnejší  odskok  múru 
na  svätyni,  než  na  lodi,  prezradzuje,  že  ku  staršej  chrámovej  lodi  v  dobe 
pozdnej  gotiky,  možno  že  už  v  dobe  renaissance  (na  čo  by  poukazoval 
nie  lomeno,  ale  do  polkruhu  sklopený  víťazný  obluk  s  gotickými  pät- 
kami), bola  svätyňa  pristavená  a  oblok  pri  kazateľni  zväčšený;  a  len 
dobre  pozdejšie,  snád  v  XVII— XVIII.  storočí  pristavená  mohla  byť  veža, 
so  slohom  kostola  nijak  sa  nesrovnávajúca.  Chrámová  loď  opatrená  je 
tam,  kde  sa  prôčelný  múr  s  bočnými  spája,  uhlopriečne  postavenými 
podpornými  pilierami.  —  Pozoruhodná  je  v  lodi  tohoto  chrámu  ešte 
i  kasetovaná  povala  z  r.  1713,  záležajúca  zo  102  tabiel  pomaľovaných 
zväčša  ornamentom  z  ríše  rastlinstva  spojeným  s  geometrickým;  krém 
toho  rak,  jelene,  Adam  a  Eva,  7-ramenný  svieceň  a  podobné. 

Do  každého  ozdobne  kresaného  kameňa  vrývaly  cechy  —  krém  kon- 
štruktívnych znamienok,  označujúcich  stranu,  ktorou  má  byť  s  druhým 
kameňom  spojená,  —  i  svoje  cechové  odznaky,  na  ktoré  treba  pri  rú- 
caní, poťažne  preinačovaní  starých  stavísk  pozorovať  a  ich  svedomité  od- 


Digitized  by 


Google 


—  9  - 

kreslií;  lebo  ony  nám  podajú  svetla  pri  určení  staviteľských  ciech,  ktoré 
kde  iDohly  byf,  a  ako  ďaleko  sa  ich  činnosf  rozprestierala. 

No  ač  mnoho  kostolov  aspoň  čiastočne  zachovaných  máme  u  nás  z  tej 
dávnej  doby,  musime  predsa  uznať,  že  ani  jeden  národ  v  Uhorsku  nevy- 
tvoril v  architektúre  a  v  maliarstve  niečo  nového,  aspoň  žiaden  nový 
sloh  a  smer;  áno  ani  individuálnosť  nášho  ducha  nie  je  dostatočne  v  sta- 
rodávnom staviteľstve  vyrazená  ani  po  stránke  konštruktívnej,  ani  deko- 
ratívnej (ornament).  V  dávnych  časoch  najmä jetnejšími,  lebo  výsadami 
npatreni,  boli  snáď  Nemci  v  mestách;  ale  i  tí  prijímali  len  hotové,  to, 
čo  duch  ich  súplemenníkov  v  umení  vytvoril,   poťažne  prevzal  od  iných. 

Tak  staviteľstvo,  ako  i  maliarstvo  prišlo  k  nám  z  Itálie  buď  rovno 
na  Benátky,  buď  prostredníctvom  Nemcov  a  Čechov.  Ide  teraz  len  o  to, 
určiť  čas,  kedy  ktorý  stavebný  sloh  dostal  sa  k  nám?  A  to  je  možné 
popri  určitých  písomných  udaniach,  na  ^stavbu  jednotlivých  budov  sa 
vzťahujúcich,  len  porovnaním  dľa  slohov  čím  početnejších  starých  stavieb. 
Poneváč  sa  to  v  Uhorsku  dosiaľ  málo  konalo,  preto  sú  i  mienky  znalcov 
u  nás  veľmi  odchylne  ohľadom  určenia  veku  starších  kostolov.  Pre  prí- 
klad uvediem  len  to,  že  dr.  Rómer  niektoré  kostoly,  ktorých  stenové 
maľby  opísal,  pokladá  za  novšie,  než  sú  dľa  mojej  mienky;  kdežto  Maj- 
láth  turíčske  obrazy  snáď  i  o  jedno  storočie  považuje  za  staršie,  než 
môžu  byť. 

iikže  dobronivský  kostol  stavaný  bol  po  tatárskom  vpáde,  čo  by  sa 
i  toho  dalo  zatvárať,  že  Tatári  skutočne  vypálili  Krupinu  i  Zvolen,  a 
tak  i  medzi  týmito  mestami  ležiacu  Dobronivú:  tedy  v  prostred  XIII. 
ätoročia  stavalo  sa  na  tomto  okolí  všeobecne  ešte  románskym  slohom. 
Ä  jestli  baňsko-bystrický  špitálsky,  teraz  kláštorský  kostol  v  Dolnej  ulici 
bol  skutočne  r.  1303.  a  v  nasledujúcich  vystavený  hneď  s  tými  prvkami, 
aké  dosial  vidno  na  ňom  z  časov  rannej  a  vyvinutej  gotiky,  tedy  už 
v  pnej  polovici  XIV.  storočia  bol  by  sa  u  nás  gotický  sloh  udomácnil. 
Na  posledne  menovanom  kostole  dvere  od  ulice  s  hlboko  profilovaným 
oBtením  majú  v  tympanone,  totiž  nad  nadpražím  a  pod  gotickou  kružbou 
dvier  poprsie  Krista  Pána,  peknú  to  na  ten  čas  prácu  skulptúrnu.  Sa- 
kristia sklopená  je  v  rannogotickom  slohu  s  rebrami  massívnymi;  pri 
rioj  postavená  kaplnka  už  vo  vyvinutom  gotickom  slohu  s  rebrami  ští- 
hlejšími, maľovanými  oblokmi  a  stenovými  obrazmi  už  obnovenými. 

Ale  keď  pripomenuté  otázky  zostanú  ešte  i  neriešenými,  isté  jo 
predsa,  že  umenie,  v  tomto  prípade  tak  staviteľstvo,  ako  i  maliarstvo, 
dosť  zavčasu  prešlo, z  Itálie,  poťažne  z  Nemecka  a  z  Češka  i  do  našej 
vlŕisti.  Nemáme  si  predstavovať,  že  potrebné  boly  storočia  k  tomu,  kým 
sa  isté  sloliové  premeny  od  susedov  k  nám  dostaly.  Živé  styky  našej 
vlasti  so  susednými  krajinami  umožnily  to  dosť  skoro.  Zvlášte  pozdejSie 
panovníci  z  anjouskeho  i  českého  kráľovského  domu,  ako  i  domáci 
(Matej  I.)  doviedli  sebou,   poťažne  povolávali  do  našej   vlasti  umelcov, 


Digitized  by 


Google 


—  10 


stavajúc  a  obnovujúc  svoje  sídla,  a  ich  príklad  nasledovali  velmoži  na 
'  svojich  početných  hradoch  a  zámkoch,  a  tiež  i  mešťania  vo  svojich  chrá- 
,  moch  a  domoch.  —  Netrpí  pochybnosti,  že  zvlášte  v  XIV.  a  XV.  sto- 
ročí sotva  bolo  kostola  a  to  i  na  dedinách,  ktorý  by  bez  všetkých  ume- 
leckých ozdôb  bol  býval;  zväčša  boly  vymaľované,  freskami  opatrené. 
To  vtedy  tak  patrilo  ku  potrebám  kostola,  ako  teraz  oltár,  lavice  a  iné 
vnútorné  sriadenie. 

»  Velká  potreba  na  umelcov,  početné  stavby  a  malby  dajú  s  istotou 
zatvárať  na  to,  že  neboly  to  všetko  len  diela  cudzích  umelcov,  lebo' kdeže 
by  ich  boli  toľkých  z  cudziny  nabrali,  koľkí  potrební  boli,  ale  že  i  tu 
musely  kvitnúť  početné  staviteľské  cechy  a  maliarske  školy,  poťažne  boli 
početní  staviteľskí  a  maliarski  majstri. 

Ktorý  staviteľ,  poťažne  ktorá  kde  sídliaca  staviteľská  cecha  vystavila 
ľuborečský  kostol,  to  už  sotva  kto  bude  môcť  určiť.  Ale  všetky  známky 
poukazujú  na  to,  že  stavaný  bol  v  dobe  rannej  alebo  aspoň  na  začiatku 
vyvinutej  gotiky.  Gerecze  udáva  na  uvedenom  už  mieste,  že  postavený 
bol  koncom  XIV.  alebo  začiatkom  XV.  storočia;  Fr.  Kubínyi,  Flór. 
Rómer,  Iraro  Madách  a  zvlášte  architekt  Henszlmann  ale  (Orol  r.  1874, 
str.  55.)  že  v  XV.  storočí.  Ale  svoju  mienku  ani  jeden  neodôvodňuje. 
Súdny  čitateľ  po  prečítaní  tohto  sám  bude  môcť  určiť,  že  chrám  po- 
zdejšie,  než  koncom  XIV.  storočia  sotva  mohol  byť  stavaný;  pravde- 
podobne ale  ani  skorej  nie,  než  začiatkom  tohože  storočia.  Že  by  skorej 
bol  stavaný,  poťažne  na  gotiku  prestavený,  toho  znaky  nikde  som  ne- 
našiel. Až  do  vlaňajšej  obnovy  chrámu  bola  síce  hrobka  pod  svätyňou, 
čo  pfedchodí  v  dobe  románskeho  slohu,  ale  tá  mohla  buď  zo  staršieho, 
na  tom  mieste  snád  stojaceho  chrámu  pozostať,  alebo  mohla  byť  po- 
zdejšie  po  vystavení  terajšej  svätyne  vykopaná  a  vymurovaná,*  lebo  bola 
udajne  značne  menšia,  než  svätyňa,  s  touto  nemajúc  spoločné  základy  a 
múry.  Škoda,  že  v  hrobke  nájdené  a  pre  antropológov  iste  zaujímavé 
dve  nerovnej  veľkosti  kostry,  so  šikmými,  v  jeden  bok  naklonenými  ab- 
normnými  lebkami  neboly  zachránené.  Mohly  patriť  otcovi  a  synovi, 
niekdajším  snád  zemanom  a  patrónom  ľuborečským.  Hroby  boly  najdenó 
i  v  lodi  nedaleko  južných  dverí  smerom  ku  kazateľni,  ale  na  pravidelne 
stavanú  hrobku  v  lodi  nenatrafili. 

Pôvodné  múry  chrámu,  pri  spodku  značne  hrubšie,  než  pri  vrchu, 
majúce  pri  zemi  105  cm.,  vo  výške  dverí  už  len  90  cm.  a  hore  vyššie 
ešte  menej  hrúbky,  stavané  boly  z  posbieraných,  nie  lámaných,  zväčša 
nie  veľkých  skáľ,  možno  tak,  že  medzi  dve  dosky  naliali  horúcej  malty 
a  do  nej  nahádzali  akékoľvek,  i  potočné  skaly  a  ubili,  a  ked  to  stuhlo, 
potiahli  dosky  do  výšky  a  pokračovali  v  nalievaní  a  ubíjaní  múru  až  do 
vrchu.  Len  tie  miesta,  kde  vyžadovaly  sa  dľa  gotického  slohu  kresané 
kamene,  stavané  boly  —  ale  súčasne  s  ostatným  múrom  —  z  hrubo- 
zrnného  pieskovca;   lebo  múr  okolo  týchže  kresaných  častí  nebol  pohý- 


Digitized  by 


Google 


—  11  — 

>nmý  a  tak  tieže  nemohly  byť  fozdejšie,  do  staršieho  snád  múru  vkla- 
dané. —  Výška  kostola  i  svätyne  v  svetlosti  je  teraz  6  metrov  20  cm., 
ale  svätyňa  bola  asi  na  1  meter  v  dávnom  veku  nadstavená ;  snád  i  len 
vtedy,  ked  jej  gotické  sklepenie  bolo  dolu  sobraté ;  lebo  v  nadstavenom 
múre  vidno  bolo  vraj  také  kresané  kamene,  aké  z  rozobratého  sklopenia 
použité  byť  mohly. 

Pred  viacej  rokmi  videl  som,  že  spodok  severnej  steny  lodovej  bol 
vypadnutý  asi  na  dva  metre  zdĺže  a  aspoň  na  30—40  cm.  zvýše  a  tolko 
úúhe  od  vonkajšieho  líca;  na  stene  takto  pohýbanej  visel  chór,  ktorý 
v  Ľas  slávnosti  bol  veru  ludstvom  preplnený;  a  múr  ten,  záležajúci  zo 
skál  ako  päsť  alebo  ludská  hlava,  nesvalil  sa.  Takto  a  podobne  pohýba- 
nýra  múrom  pomáhali  pristavovaním  vonkajších  pilierov.  Na  severnej 
íJteue  lodovej  pôvodne  nebolo  obloka. 

Západný  prúčelný  múr  lode  musel  byť  druhý  raz  prestavovaný,  čo 
holo  zretelne  p)znať  nielen  na  múre,  kde  sa  spájal  s  južnou  i  severnou 
stenou  pôvodnej  lode,  ale  zvlášte  po  tom,  že  v  čas  tej  prestavby  musel 
byť  kostol  o  niečo  predĺžený,  tak  že  vnove  postavený  prúčelný  múr 
prišiel  ponad  hroby,  prerežúc  ich  asi  cez  drieky  tak,  že  jeden  konec 
liľobu  poťažne  kostry  zostal  dnu  pod  kostolom,  iný  von  za  múrom.  Ale 
dvere  poukazovaly  na  ten  istý  sloh  i  spôsob  stavby,  čo  i  južné;  a  tak 
pravdepodobne  diala  sa  piiestavba  prúčelného  múru  nie  velmi  dlho  po 
stavbe  kostola.  Kedy  sa  to  mohlo  stať,  na  to  nám  poukážu  dalšie  zna- 
menia. Či  i  pôvodne,  pred  tou  prestavbou,  lod  zatvárala  sa  troma  stra- 
nami osmíuhelníka,  alebo  len  jedným  priečnym  múrom,  to  sa  teraz  už 
nedá  zistiť;  ale  že  vtedy  ešte  znali  pravidlá  gotiky,  ked  priečny  múr 
znovu  prestavovali,  na  to  poukazuje  i  protipostavenej  apside  zodpoveda- 
jú tii  zatvor  lode,  totiž  tri  strany  osemuhelníka. 

Ako  obyčajne  v  dávnom  veku,  i  tohto  chrámu  svätyňa  stavaná  je 
výľhodne  od  lode;  je  užšia,  než  chrámová  lod,  oddelená  od  tejto  víťaz- 
ným lomeným,  tedy  gotickým  oblúkom;  ako  už  spomenuté,  je  polygo- 
nálna apsida  a  okrem  krátkych  bočných  stien  víťazného  oblúka,  záleží 
2  5  strán  osemuhelníka;  dlhá  je  6  metrov  30  cm.  a  široká  v  svetlosti 
ô  metrov  10  cm.;  lod  bola  dlhá  12  m.  80  cm.,  teraz  je  ale  i  s  novou 
prístavbou  16  m.  60  cm.,  tedy  so  svätyňou  v  svetlosti  blízo  23  metrov, 
k  čomu  príde  pripočítať  ešte  novopostavenú  vežu.  Tmavé  miesta  pripo- 
jeného pôdorysu  ukazujú  nám  múry,  ktoré  ešte  z  pôvodného  kostola 
stoja ;  polotmavé  ukazujú  vlani  zborené ;  a  jasné  s  výnimkou  víťazného 
oblúku  z  pôvodného  kostola  stojacieho,  svedčia  nám  o  novej  prístiivbe. 
Ako  vidno,  svätyňa  i  lod  je  máličko  od  osy  na  juh  odchýlená  tak,  že 
jumé  pole  víťazného  oblúka  je  niečo  širšie  od  severného.  Pri  dačolôm- 
skom  kostole  je  opak  toho.  —  Lod  luborečského  kostola  bola  pôvodne 
stavaná  bez  oporných  pilierov,  tedy  nemali  ju  v  úmysle  zasklepiť;  ale 
Tia  apside  preväzované  sú  oporné  piliere  s  múrom  a  tak  naraz  s  múrom 


Digitized  by 


Google 


1 


—  12  — 

a  pravdeiKKlobne  v  jednoiii  veku  i  so  sklefieDÍu]  boly  stavané.  Z  póvoilnvch 
úzkych  rannogotických  oblokov  zacbovaDÝ  je  už  len  jeden  na  južnej  ď^ne 


IVKlorys  ruborečakého  kostola.  •) 
apsidy,  dnihý  Je  zamurovaný  pod  pilierom  vnove  presUtveným  na  južnej 
stene  lode,  tretí  bol  na  sakristii,   ktorú  vlani  zborili.   Ďalej  zachovimý  je 

')  Na  pôdoryse  tu  podatom  prvý  a  tretí  pilier  na^bývalej  sakristii  má  byt  blil^c 
k  tejto  nakreslený  smerom  kn  ľavej  ruke,  aby  staré  piliere  padlý  do  osy  dvoch  na 
tom  mieste  spájajúcich  sa  stien.  Pôrodca, 


Digitized  by  VjOOQIC 


-lá- 

—  ako  reteuo  —  gotický  víÉazný  oblúk,  fbliaci  lod  otl  svatyfle^  na  kto- 
rom pätky  pod  výbehmi  oblúkov  kedby  boly  odrazené  a  odrazenou  plo- 
ehou  spolu  spojene^  daly  by  v  raalom  podobu  dolu  obráteného  víťazného 
oblúka.  Zachovaný  je  predný  zošikmený  kamenný  súm  (Xhurstock)  za- 
murovaných dverí,   veflúeirh    predtým  /.ez  severnú  stonu  apsidy  dtj  m- 


8í*hrárik!i  nn  nllámu  sviíitíísC  Tn  rtiborečak^bo  kostola. 


fííiíiaskí*  mí^laiUo  ss  Cnborťáskŕlio  koBtola, 


Digitized  by 


Google 


-  u  - 

kristie;  potom  tiež  na  tej  stene  schránka  na  sviatosf  oltárnu,  zpredu 
ozdobená  z  kameňa  kresanými  kružbami  ďatelinového  trojlista;  nadovšetko 
ale  krásne  dvojité  sedadlo  pre  kňazpv  na  južnej  stene  apsidy,  dos<  hlboko 
a  pravidelne  profílované  už  v  románskom  slohu  známymi  kružbami  mníšky, 
v  architektúre  preto  tak  pomenovanými,  že  sa  podobajú  okrúhlej  hlave, 
nasadenej  na  drieku ;  v  celku  predstavujú  obrysy  v  plášf  zahalenej  mníšky. 
Ponad  tieto  kmžby  klenú  sa  dva  polokruhy,  v  prostred  sedadla  spojené 
a  dvojitým  pekným  sedlom  prechodia  v  líce  steny.  Vrchná  kružba  v  sve- 
tlosti 125  cm.  vysokého  a  120  cm.  širokého  tohoto  sedadla  vykresaná  je 
z  jednoho  kusu  kameňa. 

Zo  zničených  terajšou  obnovou  chrámu  architektonických  pamiatok 
zvláštne  boly  dvoje  dvere,  jedny  na  južnej  a  druhé  na  prúčelnej  tedy  tu 
západnej  lodovej  stene,  udajne  dvojitými  valcovými  kružbami  profilované; 
ale  čo  je  zvláštne,  profilovanie  roztváralo,  rozširovalo  sa  vraj  nie  na  vo- 
nok,  ale  do  vnútra  kostola.  Na  von  boly  sumy  len  sošikmené,  hrany 
ostenia  gotických  dverí  skresané  tak,  ako  to  ešte  vidno  na  dverách  ve- 
dúcich niekdy  do  sakristie.  Prečo  tu  ozdobnejšie  kresané  ostenie  go- 
tických dverí  bolo  obrátené  do  vnútra  kostola  a  nie  na  vonok,  ako  to 
pri  gotických  stavbách  zvyklo  bývať,  to  zostane  záhadou.  Snád  bolo  to 
v  súhlase  s  dvermi,  vedúcimi  zo  sakristie  do  priliehajúcej  budovy,  o  kto- 
rej bude  reč.  Pri  rúcaní  totiž  severne  od  svátyne  stojacej,  ale  už  sborií 
sa  hroziacej  sakristie,  bolo  jasne  vidno  nielen  to  na  múre  kostolnom,  že 
táže  bola  dva  razy  sklepená,  pôvodne  gotickým,  po  druhý  raz  ale  oby- 
čajným dúhovým  sklopením,  ale  i  to,  že  mala  okrem  dverí  južne  do  ko- 
stola, ešte  jedny,  dotedy  zamurované,  severne  na  von  zo  sakristie  ve- 
dúce. Pri  rúcaní  týchže  severných  zamurovaných  dverí  bolo  zrejmé,  že 
sakristia  bola  spojená  s  budovou  o  túže  tesno  priliehajúcou,  patrne  farou, 
do  ktorej  zo  sakristie  viedly  dvere,  ktoré  sa  so  strany  od  spomenutej 
fary  zapieraly  v  stene  umiesteným  záporom,  aký  vídať  ešte  zhusta  na 
starších  múraných  budovách,  zvlášte  ku  zapieraniu  pitvorných  dvier  slú- 
žiaci a  záležajúci  zo  štvoruhlastého  dlhého  dreva,  ktoré  ked  sa  vodorovne 
bokom  do  steny  všuplo,  dvere  mohly  byť  otvorené;  ked  ale  zo  steny 
von  sa  vytiahlo  poza  zatvorené  dvere,  krížom  až  do  protipostaveného 
múru-boku  dvier,  tieto  nemohly  byť  otvorené.  Z  tohoto  vidno,  že  kostol 
pôvodne  otvárali  idúc  z  fary  do  sakristie  a  odtial  do  kostola  z  vnútra; 
a  zatvárali  zase  opačným  smeroin  idúc,  najprv  kostolné  dvere,  tak  na 
sakristii  a  konečne  dvere  medzi  touto  a  priliehajúcou  budovou  stojace; 
alebo  aspoň  pre  bezpečnosť,  aby  cez  kostol  nebolo  možno  do  fary  vniknúť, 
dvere  záporom  zapierali.  Múry  tejto  dla  mojej  domnienky  pôvodnej  fary, 
ako  i  sakristie  a  svätyne,  boly  naraz  stavané ;  nikde  nie  sú  spájané,  ale 
jednotné.  Základy  tejže  fary  vidno  nielen  z  vnútra  chrámovej  ohrady, 
pozdejšie  nad  sboreninou  vystavenej,  ale  i  za  ohradou  sboreninu  prese- 
kávajúcou, ač  pre  hlboký  závoz,  hlboko  vymytú  cestu,  aká  časom  za 
touže  ohradou  povstala,  vidno  ich  len  na  malom  kúsku, 


Digitized  by 


Google 


^  15  -. 

Spomenul  som  to  ako  moju  domnienku,  že  severne  ku  kostolu  pri- 
liehajúca budova,  spojená  niekdy  dvermi  so  sakristiou^  bola  farou.  Teraz 
fara  stojí  na  protivnej  strane,  totiž  juhozápadne  od  kostola.  —  Ale  po- 
vesť udáva,  že  na  Luboreči'  bol  kláštor  červených  španielskych  mníchov, 
ktorí  bývali  vraj  v  budove  stávšej  asi  na  strelenie  severozápadne  od  ko- 
stola: na  pozemku  až  dosial  Spaním  dvorom  menovanom;  základy  tejže 
budovy  ešte  pred  jedným  ludským  vekom  bolo  vidno.  Udajne  dla  tejže 
povesti  i .  kostol  patril  týmže  červeným  mníchom.  Zdá  sa  ale,  že  je  to 
z  pomenovania  Španieho  dvora  pozdejšie  povstala  bájka.  Spaní  dvor  bude 
akiste  panský  dvor,  ako  Spania  dolina  vo  Zvolenskej  značí  panskú  do- 
linu (Hermgrund),  Spanie  pole  v  Gemeri  ale  panské  pole.  O  Na  Špaňom 
dvore  pravdepodobne  sídlili  luborečskí  zemskí  páni,  z  ktorých  ako  naj- 
dávnejších známe  Šimona  a  Tomáša,  synov  Zoluchových,  ktorí  ako  de- 
diční páni  mali  Luboreč  (Lyberche,  Lyberchen)  r.  1299  medzi  seba  po- 
delenú. Ešte  dávnejšie,  menovite  r.  1271  vládli  Luboťečou  mohutní  páni 
a  velžupani  zvolenskí  z  rodiny  Kačicovskej  (Kachyz).  Po  Šimonovi  a  To- 
mášovi známi  sú  ešte  z  r.  1366.  Falkos  a  Peter,  synovia  Tomášovi 
z  Luboreče  (Wenzel:  Arpádkori  uj  okmánytár  VIII.  str.  353  a  364. 
Fejér:  Codex  diplomaticus  X.  7.  str.  254.)  Snád  z  tejto  rodiny  jeden  dal 
vystaviť  a  stenovými  malbami  ozdobiť  chrám  luborečský  a  ria  južnej 
strane  víťazného  oblúka,  pri  východe  na  kazatelňu,  seba  kľačiaceho  a 
medliaceho  sa  a  za  sebou  podobne  svoju  manželku  na  stenu  vymaľovať; 
ich  podobizne  ešte  dosť  zreteľne  vidno,  ačpráve  čím  dálej,  týra  viacej 
kazí  sa  i  tento  obrázok.  Vernú  snímku  s  neho,  maliarom  Augustom 
v  zmenšenej  podobe  prevedenú  pripojujeme.  Nápis  na  stužkách,  ponad 
hlavy  oboch  postáv  sa  vinúcich,  je  bohužiaľ  už  nie  čitateľný.  —  Krém 
tohoto  obrazu,  predstavujúceho  ako  rečeno  akiste  s  manželkou  patróna- 
donátora,  zemského  pána  to  luborečského,  ktorý  dal  kostol  postaviť  a 
vymaľovať,  zachované  sú  stenové  obrazy  12  apoštolov  a  ešte  štyroch 
biblických  výjavov  na  stenách  svätyne ;  na  stenách  lode  ale  už  len  pieta, 
totiž  Mária,  držiaca  na  lone  s  kríža  sňatého  syna  svojho  Krista.  Iné 
obrazy  sú  zničené. 

Najprv  si  opíšeme  dosiaľ  zachované  stenové  obrazy,  pravdepodobne 
z  jednoho  veku  so  stavbou  kostola  pochodiace  a  potom  bežne  spomenieme 
i  zničené. 

Obraz  donátora  a  jeho  manželky  na  južnej  ploche  víťazného  oblúka, 
nad  schodom  na  kazateľňu  vedúcim,  je  z  dosiaľ  zachovaných  najmenším. 
Ešte  dosť  mladý  donátor,  obrátený  k  oltáru,  drží  složené  ruky  akoby 
k  modlitbe ;  oblečený  je  v  dlhý  plášť,  majúci  hore  stojací  golier ;  v  páse 
je  ponad  plášť  prepásaný,  ale  dýku,  nôž  alebo  vôbec  zbroj  za  pásom  už 
nerozoznal   Tvár  má  podlhovatú  s  pravidelným  pekným  nosom,  nie  veľ- 


')  Vidz  Sboniík  MSS.  roč.  V.  sv.  2.,  str.  1.54,  E, 

.Google 


Digitized  by  ^ 


-  lé- 

kýma  očima,  (erveuou  končitou  bradou,  tiež  takej  barvy  fúzami  a  vlasmi, 
akou  barvou  vlasy  a  brady  malovaf  bolo  v  tom  veku  v  móde.  Za  ním 
klačí  tlstejšia  v  drieku  i  tvárí  žena,  majúca  na  hlave  iste  čipkový  dos< 
hrubý  čepiec,  aký  zvlášte  v  druhej  polovici  XIV.  storočia  nosili,  odená 
v  dlhé  rúcho  so  stojatým  golierom;  v  drieku  je  nie  prepásaná;  ruky 
podobne  drží  hore  složené  k 'modlitbe.    Tvár  má  významnú,  dobrotu  vy- 


DoDator  s  maDŽeikou  z  ruboreč^kého  chrámu. 

rážajúcu,  nos,  ústa  a  zvlášte  oči  velké.  Aká  bola  pôvodná  barva  rúcha 
oboch,  to  už  nerozoznať;  teraz  je  blado-červená.  Úzadie  obrazu  červeno 
orámovaného,  je  nebovo-modré. 

Teraz  prejdeme  do  svätyne.  Tam  po  stenách,  a  síce  nad  dvermi, 
predtým  vedúcimi  do  sakristie,  teraz  zamurovanými,  vodorovne  beží  na 
nebovo-modrom  úzadí  čierny  alebo  tmavo-modrý,  dosť  hrubý,  veniec  z  la- 


Digitized  by 


Google 


-  lí  - 

lijovýcli  listov,  obkrúcaný  akoby  okolo  sväzku  palíc  a  asi  po  každom 
metre  zdĺžky  ozdobený  velkou  tanierovitou  rosetňou  alebo  sponkou,  ma- 
júcou okolo  velkého,  striedavé  raz  čierneho,  raz  červeného  stredobodu 
jeden  menší  a  druhý  väčší  bíado-červený  kruh  v  popolavom  poli.  I  tento 
veniec,  v  celku  i  v  podrobnosťach,  zvlášte  ale  v  použití  lalijových  listov 
a  tanierovitých  rosetní»  motívoch  to  ornamentu  gotického,  je  patrným 
svedkom  časodoby,  v  ktorej  obrazy  malované  boly.  Okolie  venca  je  blado- 
ružové.  Nad  týmto  vencom  namaľovaní  sú  v  antických  dlhých,  bohaté 
ráncovaných  rúchach  apoštolovia  v  ^/s  alebo  v  ^/,;  prirodzenej  velkosti; 
všetci  stoja  a  hladia  smerom  ku  oltáru  a  nad  ich  hlavami  zase  vodo- 
rovne beží  podobný  veniec  okolo  po  stenách  svätyne.  Nad  vyšným  ven- 
com sú  už  spomenuté  4  biblické  výjavy,  ktorým  najnovšia  oprava  dala 
nové,  polkruhové  orámovanie. 

Na  severnej  stene  svätyne  sú  namaľované  štyri  postavy  apoštolov. 
Prvý,  počnúc  od  víťazného  oblúka,  drží  v  pravici  o  prse  oprenú  knihu, 
v  lavej  ale  obyčajný  stojatý  kríž  červenej  barvy  a  tej  výšky,  čo  on  sám. 
Gerecze  menuje  ho  Ondrejom,  môže  byť  ale  i  Filipom;  lebo  Ondrej 
zobrazuje  sa  viac  so  šikmým,  ležatým  krížom,  Filip  ale  bucf  s  krížom 
v  podobe  latinského  velkého  T  (tak  zvaným  Anténovým),  alebo  s  palicou 
krížom  opatrenou.  Ač  je  tvár  tohoto  apoštola  už  silne  porňchaná,  predsa 
vidno,  že  bol  pohľadu  mužného,  odhodlaného  a  prísneho,  muž  niečo  vyše 
oO-ročný.  Svätokráž  (gloriolu)  s  odstredivými  papršlekami  má  do  vakovky 
vškrabanú ;  spodné  dlhé,  pri  nohách  viditeľné  rúcho  červené,  vrchný  plášť 
cez  ple§ia  prehodený  ale  višňovej  barvy. 

Druhý  apoštol  v  pravej  ruke  tiež  drží  knihu  červenej  barvy  o  prse 
oprenú  a  v  ľavej  pred  sebou  sekerku  a  či  topor  na  krátkom  porisku, 
ktorý  znak  jeho  mučedlníctva  dáva  nám  znať,  že  má  zobrazovať  apoštola 
Mateja,  Spodné  rúcho  i  vrchný  plášť  má  červenej  barvy,  hustú  nie  veľkú 
bradu  ale  rozdelenú ;  brada,  fúzy  i  vla^y  sú  červené,  svätokráž  maľovaný. 

Tretí  apoštol  v  pravici  nad  driekom  sohnutej  drží  nôž  šikmo  kon- 
com ku  pravému  plecu,  ostrím  ale  dolu  obrátený,  ktorý  znak  predstavuje 
ho  ako  Bartolomeja,  ktorého  za  živa  odrali.  Na  tejže  ruke  v  shybe  lakťa 
má  prevesený  bunkov;  v  ľavici  ale  drží  knihu.  Pohľad  tváre  je  vyráža- 
júci bôľ,  ale  i  prezradzujúci  um  a  smelosť.  Bradu  má  hustú,  končitú, 
vlasy  bujné;  bľado-žltý  svätokráž  má  do  vakovky  vrezaný  a  zdobený  na 
vnútornej  čiare  nasadenými  okrúhlymi  listami.  Spodné  rúcho,  ktoré  mu 
vidno  pri  nohách,  v  drieku,  na  prsach  i  rukávoch  je  tmavo-zelenej  barvy, 
cez  plecia  prehodený  plášť  ale  červenkavej  s  bľado-žltou  podšívkou. 

Štvrtý  v  pravej  ruke  dolu  pustenej  drží  knihu,  ľavú  mu  už  pre  po- 
rúchanosť  múru  neznať.  Tvár  s  riedkou  malou  končitou  bradou  vyráža 
smelosť,  čelo  má  vysoké  a  vypuklé,  spodné  rúcho  na  prsach  a  na  rukáve 
dolu  pustenej  ruky  viditeľné,  je  tmavočervenej,  plášť  pod  bradou  sponkou 
zapätý  ale  bľado- červenej,  višňovej  barvy. 


Digitized  by 


Google 


Xa  sáseduej  stene,  ktorou  sa  polygón  apsidy  severo-východne  za- 
tváľa,  sú  nasledujúci  dvaja  apoštolovia  namaľovaní: 

Piaty  v  rade,  holobradý  mladý  muž  príjemného,  nevinného  a  úprim- 
ného výzoru,  držiaci  v  dolu  pustenej  pravici  knihu,  v  ľavici  pred  sebou 
znak  svojho  mučedlníctva,  valchu  (Tuchwalkerstange),  akou  ho  &  jeru- 
zalemského chrámu  dolu  shodeného  nejaký  súkenník- valchár  dorazil  Má 
to  byť  tedy  Jaktth  menší.  Spodné  rúcho  má  fijalkovej,  plášť  ale  míni 
bľado-žltej,  teraz  už  presne  určiť  sa  nedajúcej  barvy.  Tmavo-žltý.  vo  va- 
kovke  vrezávaný  svátokráž  zdobený  je  na  vnútornej  čiare  nasi^denými 
polookrúhlymi  listami. 

Šiesty  drží  v  ľavej  ruke  knihu,  v  pravej  ale,  tiež  v  lakti  zohnutq, 
krátky  meč  smerom  ku  pravému  plecu  opretý;  mal  by  to  byť  tedy  Pn- 
rel.  Bradu  má  dosť  hustú  a  dlhú,  čelo  vysoké,  nos  veľký,  orlici:  bystré 
veľké  oči,  ráznosť  i  um  prezradzujúce.  Svätokráž  má  namaľovaný  a  nie 
vrezávaný  do  vakovky.  Spodné  rúcho,  pri  nohách  a  na  prsiach  víditelne. 
je  bladé,  plášť  ale  tjnavo-čenenej  barvy  s  podšivkou  bud  tmavo-zelenou 
alebo  modrou. 

Žatým  nasleduje  východná  záverná  stena  polygona,  na  ktorej  teraz 
nieto  žiadneho  obrazu,  (ierecze  spomína,  že  nad  veľkým  gotickým  oblo- 
kom, ktorý  ale  mohol  byť  i  pozdejšie,  iste  ale  ešte  v  časoch  vyvinutej 
gotiky  vylomený,  mohol  byť  namaľovaný  Kristus.  V  čas  vlaňajšej  obnovy 
bolo  tam  ešte  vidno  dva  spodné  uhly  z  obraza  a  na  ľavo  prsty  z  noby 
anjela  tam  sa  vznášajúceho. 

Na  južno-východnej  závernej  stene  polygona  sú  zase  dvaja  apošíx)- 
lovia,  a  síce: 

Siedmy  držiaci  v  ľavej  dolu  pustenej  ruke  mohutný  kľúč,  zobmztýe 
tedy  Petra ;  v  pravici  ale  cez  plášť,  a  tak  nie  v  holej,  drží  oproti  prsiam 
knihu,  akoby  ju  obetujúc  Hospodinovi.  Hlavu  má  plešivú,  \\Hsy\  fúB 
i  bradu  šedivú,  oči  veľké,  svätokráž  žltý;  spodné  rúcho,  ktoré  od  boku 
a  na  prsiach  vidno,  mohlo  byť  bľado-ružové  alebo  žlté,  plášť  ale  cez  plei  in 
tak  prevesený,  že  i  pravú  ruku  zahaľuje,  červenkavej,  teraz  oeurcitťj 
barvy. 

Osmy  drží  v  ľavej  ruke  o  prse  oprenú  knihu,  v  pravej  katích,  zo- 
brazuje tedy  Jdnft:  je  bezbradý,  tváre  krotkej  a  milej:  žltý  svätokráž 
má  namaľovaný.  Spodné  rúcho,  ktoré  mu  na  prsiach  i  pri  nohách  vidno* 
má  červenkavej,  cez  plecia  prehodený,  rukama  podkasaný  a  ľavou  rukoti 
prichytený  plášť  ale  bľado-modrej  barvy. 

Konečne  na  južnej  stene  polygonálnej  apsidy  sú  štyria  apoštolovia, 
a  síce  v  rade. 

Deviaty,  postavy  shrbenej,  v  ľavej  ruke  má  palicu  na  vrchu  zaokrii- 
hlenú  n  tak  zobrazuje  snáď  Jahiba  rärAleho,  staršieho,  ktorého  čo  pútnikmi 


Digitized  by 


Google 


-  19  -• 

zobrazujú,  v  pravici  ale  cez  plášť  drží  posvätný  chlieb.  Bohu  v  obeť  do- 
nášané veci  zobrazovali  umelci  v  dávnom  veku  tak,  že  ich  obetujúci  držal 
nie  v  holej,  ale  v  rúchu  zavinutej  ruke.  Tento  apoštol  má  tu  väčší  žltou 
barvou  namalovaný  svätokráž,  než  ostatní  apoštolovia;  tvár  podlhovatú 
s  hustou  nie  veíkou  bradou  i  fiizami,  oči  velké,  bystré,  pohlad  rázny  a 
dosť  prísny.  Odenýje  v  spodné  rúcho  barvy  modrej,  ktorému  na  prsiach 
a  pri  nohách  vidno,  plášť  má  ale  červený. 

Desiaty  má  vškriabami  gloriolu,  od  iných  v  tom  odchodnú,  že  je 
nie  okrúhla,  ale  hranatá,  12-— 16  hrán  majúca.  V  lavici  drží  knihu  o  prsia 
oprenú,  v  pravici  ale  plášťom  až  po  prsty  zahalenej  tablu,  na  ktorej 
Gerecze  videl  namaľovanú  modlu,  následkom  čoho  menuje  apoštola  Fi- 
lipom. Až  dosial  celkom  zrejmá  je  na  table  nie  podoba  nejakej  modly, 
ale  stojaceho  anjela,  majúceho  ruky  pred  sebou  k  modlitbe  složené, 
krýdla  ale  polorozpiate,  čo  je  znakom  evanjelistu  Matúša.  Tento  milej 
tváre,  mladý  bezbradý  apoštol  má  tmavo-zelený  svätokráž  vškriabaný; 
spodné  rúcho  na  prsiach  a  nohách  viditeľne  červenej,  plášť  ale  blado- 
ružovej  neurčitej  barvy  tak  cez  pravé  plece  a  pravú  ruku  prevesený,  že 
mu  nešikovne  maľovanú  ľavicu  voľnou  robí. 

Jedenásty,  krotkej,  príjemnej  tváre,  má  neveľkú  bradu  azeleno-žltý 
svätokráž  namaľovaný ;  drží  v  pravej  ruke  drúk  a  tak  by  bol  nif  Tomáš, 
ako  ho  Gerecze  menuje,  ale  Judds  Thaddeus,  Ak  by  uial  v  ruke  oštep, 
v  tom  páde  predstavovala  by  postava  apoštola  Tomáša.  —  Lavica  skrytá 
mu  je  v  rúchu  popolavej,  pôvodne  snád  žltej  barvy  s  červeným  futrom 
a  podobnej  barvy  golierom.  Konečne  na  tej  istej  stene  neďaleko  východu 
na  kazateľilu 

Dvanásty  apoštol  so  zeleno-žltým  namaľovaným  svätokrážom  je  starec 
šedivých  vlasov  síce,  ale  plnej  tváre.  V  pravici  čez  plášť  drží  otvorenú 
knihu  pred  sebou,  ľavicu  mu  neznať,  lebo  je  na  tomto  mieste  vakovka 
porúchaná.  Rúcho  mal  pôvodne  snáí  žlté,  teraz  je  neurčité,  snáď  popoľavej 
alebo  umazano-bielej  farby. 

Úzadie  všetkých  apoštolov  je  bľado-raodré,  nebové. 

Značne  menšie,  ale  i  menej  znateľné  sú  postavy  na  štyroch  obrazoch 
nad  apoštolmi  namaľovanýcli.  Nad  prvými  štyrmi  apoštolmi  je  zobrazené 
zjavenie  Krista  Pána  mudrcom,  teraz  do  polkruhu  orámované.  Na  ľavo 
obrazu  sedí  Mária  v  rúchu  modrej,  teraz  už  viac  čiernej  barvy,  s  opa- 
kom žltým,  čo  vidno  ešte  na  pokryve  hlavy.  Na  lone  drží  dieťa,  Ježiška 
neodeného.  Nad  ňou  je  strecha  na  stĺpoch,  z  ktorých  dva  zreteľne  vidno 
pred  ňou.  Pri  spodku  stĺpov  jeden  z  mudrcov  s  odkrytou  hlavou  v  blado- 
červenom  rúchu,  kľačiac,  podáva  ľavicou  dar  Ježiškovi,  pravicu  má  oproti 
nemu  pozdvihnutú.  Tento  ale  siaha  oboma  rúčkama  za  darom.  Druhý 
mudrc,  majúci  na  hlave  korunu,  končiacu  sa  troma  ramenami  ďateline- 
výťh  trojlistov  a  či  lalijovými  kvetami,  tedy  zase  príznakom  panujúcim 
v  ČÄSOch  gotiky,  v  žltom  spodnom  rúchu  a  modrým  plášťom  odiaty ;  pra- 


Digitized  by 


Google 


—■20  — 

vicou  hore  zdvihautou  akoby  ukazoval  na  hviezdu,  ktorá  ale  teraz  už 
na  obraze  chybí,  len  nejasné  papršleky  z  nej  pozostalý;  v  lavici  pred 
sebou  drží  kalichu  podobnú  nádobku.  Žatým  vidno^  ale  nejasne,  murína, 
snád  tretieho  krála,  ktorého  ako  černocha  malňvali,  i  viacej  postáv  ne- 
určitých už  obrysov;  iste  sprievod. 

Nad  piatym  a  šiestym  apoštolom  je  pravdepodobne  narodenie  Krista 
Pána,  obraz  nejasný,  vybladlý,  s  neurčitými  kontúrami;  len  v  lavo  zre- 
teľne vidno  kľačiaceho  —  snád  pastiera  vo  fijalkovom  rúchu,  na  ktorom 
rozoznať  dvojitý  rukáv,  jeden  po  zápästie  úzky  a  druhý  širší,  nie  úplne 
po  lakef  siahajúci.  Ruky  má  k  modlitbe  složené  a  hore  po;idvÍhouté ; 
hlava  mu  už  chybí.  Gerecze  ho  pomenoval  mníchom,  ku  ktorému  pome- 
novaniu tu  ale  žiadneho  podkladu  a  príznaku  nieto.  Ešte  vidno  hlavu 
a  chrbát  nejakého  zvera,  snád  vola  alebo  iné  domáce  zviera  predstaví  t 
majúceho,  s  pyskom  ale  viac  medvediemu  podobným.  Ostatné  postavy, 
Mária,  Kristus,  anjeli  sú  tak  nejasné,  že  len  kombinovaním  možno  si 
o  jednotlivých  osobách  utvorif  pochop;  na  pr.  kde  Gerecze  videl  Máriu, 
tam  sa  mne  zdal  sedef  bradatý  starší  muž  a  podobne.  A  tak  ladäej  opi» 
tohoto  obraza  vynechávam,  než  by  som  ho  mal  nepravé  podaf. 

Nad  siedmym  a  ôsmym  apoštolom  je  obraz,  predstavujúci  koruno- 
vanie Márie,  ktorá  od  pozorovateľa  na  ľavo  sedí  na  diváni  alebo  hrubej 
perine  podobnom  sedadle,  ľavú  voľnú  ruku  drží  si  na  prsiach,  pravú  jej 
zahaľuje  zelenkavý  plášť,  čez  ľavé  plece  prehodený.  Kristus  v  plášti  ze- 
lenkavej barvy,  od  pozorovateľa  v  pravo  sediaci,  korunuje  Máriu,  fíivicu 
drží  nižšie  sohnutú  napred.  Koruny  sú  s  výbežkami  a  či  ramenami  Ia!i- 
jovými,  poťažne  trojlistovými. 

Konečne  nad  ostatnými  štyrmi  apoštolmi  je  štvrtý  výjať  biblický, 
zobrazujúci  pozdravenie  anjelské.  Mária  kľačí  od  pozorovateľa  jui  [iravo 
pred  pultom,  na  ktorom  je  otvorená  kniha  a  na  nej  už  teraz  ceruzou 
načiaraný  nápis:  fiat  mihi  secundum  verbum  tuum  (staň  sa  mi  podľa 
vôle  tvojej),  čo  videl  tam  Gerecze  pôvodne  napísané.  Skoda  bolo  vôbee 
i  na  tomto  i  na  obraze  zjavenia  Krista  Pána  mudrcom  ceruzou  doplňovať 
a  tak  kaziť  starobylý  obraz.  Rúcho  Márie,  majúcej  ruky  na  prsiach  skrí- 
žené, nedá  sa  už  určiť,  akej  mohlo  byť  barvy  pôvodne.  Oproti  nej.  ale 
už  za  úzkym  pôvodne  ranno-gotickým  oblokom  vznáša  sa  s  vystretými 
krýdlami  polokľačiaci  anjel  a  v  ruke  drží  stužku,  na  ktorej  bol  —  dfa 
Gereczeho  —  minuskulami  písaný  nápis:  Ave  Maria;  iní  ale  tenže  nápis 
od  počiatku  odokrytia  prečítať  nemohli. 

Viacej  stenových  obrazov  vo  svätyni  nenašli.  Žeby  pod  apoätolmi 
počnúc  od  venca  nadol  bola  niekedy  záclona  namaľovaná,  ako  to  pri  po- 
dobných kostolných  maľbách  bývalo,    toho  znaky  nikde  neboly  viditeľné. 

Značne  väčšie,  ale  od  apoštolov  malinko  snád  menšie,  asi  v  ^^  pri- 
rodzenej veľkosti  sú  postavy  na  jedinom  v  lodi  ešte  zachovanom  obraze 
Piete,    ktorého    —    ale    nie   celého   —    odtisk    dľa    Augustovej   vernej 


Digitized  by 


Google 


-  21  — 

snímky  tu  podávame.  Táže  snímka  slúži  nám  i  k  utvoreniu  si  po- 
chopu  o  technike,  zručnosti  a  spôsobe,  akým  malované  sú  i  postavy 
apoštolov.  Každý  súdny  pozorovateľ  na  prvý  pohlad  po  akosti,  spôsobe 
a  umeleckej  cene  malby  pozná,  že  malované  sú  pripomenuté  obrazy  sú- 
časne v  jednom  a  tom  istom  veku  od  jednoho  majstra.  Malba  Piety  pre- 
vedená je  blízo  kazatelne  na  južnej  do  lode  obrátenej  stene  triumfálneho 


•  "   íc^^cf6'*  v 


Pieta  z  Iiiborečského  kostola. 

oblúku,  asi  vo  výške  oltára.  Mladistvej  a  peknej  tváre  Mária  drží  na 
lone  Krista  s  kríža  sňatého.  Jej  plášť  hlavu,  plecia  i  telo  zahaľujúci  bol 
pôvodne  snáď  žltej  barvy  so  smaragdovo-zelenou  podšívkou,  spodné  rúcho 
je  tmavočervené,  karmínové.  Na  ľavo  stojí  a  trochu  skláňa  sa  proti  Márii 
nad  hlavou  Kristovou  ženská  postava  s  maľovaným  svätokrážom  tiež  pravi- 
delných pekných  ťahov  tváre  v  rúchu  vybľadlom  v  plášti  tmavohnedou). 
Kristovu  tvár  s  patrne  červenou  bradou  i  vlasmi  už  dobre  nepoznať,  tým 
menej  jeho  rúcho.  Na  pravo  za  Máriou  poznať  trochu  mužskú  postavu. 
Svätokráž  Márie  je  zo   všetkých   dosiaľ  spomenutých   najozdobnejší,    do 


Digitized  by 


Google 


-  22  — 

vakovky  vškriabauý,  ako  i  Kristov.  Za  hlavou  Márie  je  čeivený  kríž. 
nbiaz  je  tiež  značue  porúchaný,  no  vždy  ešte  dosť  živých  bariev;  a  keJ 
snád  i  nie  prevedením,  ale  krásami  ženských  tvár  vyniká  nad  ostatné. 
Vidno,  že  umelec  tu  zvlášte  dal  si  záležať  na  svojej  práci. 

Ohliadnuc  sa  nazpät  na  opísané  obrazy,  vidíme,  že  prevažujú  čer- 
vené barvy;  no  vzdor  tomu  kolorit  (akoby  súzvuk  bariev)  nieje  kriklavý. 
ale  Jemný.  Odhliadnuc  od  niektorých,  ale  dobu  povstania  obrazov  dobre 
charakterisujúcich  chýb,  máme  pred  sebou  dielo  dávneho  umelca  na  ten 
čatš  nie  všedných  darov. 

Zvlášte  nohy  apoštolov  sú  nešikovné  a  netrebne  maľované,  Pavlovo 
nadovšetko  s  neobyčajne  dlhými  prstami.  V  tom  vekiji  buď  nevedeli  nohy 
iiiaTovať,  bud  si  na  tom  nedali  záležať;  lebo  viac-menej  netrebne  malo- 
vane  sú  i  na  onodobných  viacerých  stenových  obrazoch,  ktoré  som  videl 
v  Nemecku;  a  tiež  také  sú  i  na  obrazoch  v  zadunajskej  vendskej  obci 
Mnrfánci,  ako  ich  bol  opísal  Rómer  vo  svojom  velkom  diele:  „Régi  fal- 
képek  Magyarországon."  Ďalej  nešikovne  malovaná  je  ruka  evanjelistu 
Mntnša,  čo  už  bolo  spomenuté.  No,  čo  Gerecze  vytýka,  strnulé,  meravé 
pohyby  a  nešikovné  držanie  rúk,  vo  všeobecnosti  neplatí.  V  tomto  ohlade 
nemôžeme  merať  mierou  terajšieho,  od  toho  času  veími  pokročilého  moder- 
ného vkusu.  Taká  bola  vtedy  škola,  taký  bol  spôsob  prevedenia  i  vše- 
obecne. Tiež  menej  dal  si  záležať  umelec  na  menších  štyroch  obrazoch 
hililických  výjavov. 

Naproti  tomu  dal  si  záležať  na  tvárach  apoštolov  a  dvoch  ženských 
Uii  obraze  Pieta  rečenom.  Typická  je  kostnatá  tvár  Petrova,  krásna  mla- 
distvá Jakuba  menšieho  a  výrazné  sú  i  tváre  iných.  Súmer  čiastok  ku 
celku,  údov  k  postavám,  ako  i  rozpoloženie  postáv  na  ploche  je  dobré. 
Dľuperia  (ovisnutie  šiat)  je  na  ten  vek  tiež  dosť  šikovne  prevedená: 
nadovšetko  ale  držanie  sa  postáv  (positura)  prevyšuje  asi  tohočasné  práce 
Jána  Aquilu  v  Zadunaji.  Patmé  hrubé  kontúry,  totiž  čiary  okraj  postavy 
a  iidov  označujúce,  na  týchto  obrazoch  už  nieto;  sú  pravidelne  a  jemne 
ndfienkované,  čo  dobre  vidno  i  z  pripojt^nej  reprodukcie  obrazov.  V  celku 
svMilčia  tieto  obrazy  o  tom,  že  boly  s  veľkou  prácou  a  pilnosťou  vyve- 
Avnv  a  sú  vzácnym  príspevkom  k  onodohným  dejinám  umenia  vôbec  n 
iiŕi  Slovensku  zvlášte. 

Dosiaľ  opísané  obrazy  sú  všetko  freskami  (al  fresco),  t.  j.  na  čerstvú 
vukovku  vodnými  barvami  vápennou  vodou  rozrobenými  maľované.  Tým 
cietom  obhádzal  a  vyrovnal  murár  alebo  i  sám  maliar  —  lebo  v  tých 
časoch  maliari  bývali  súčasne  i  staviteľmi  —  vždy  len  toľký  kus  steny, 
kolky  mohol  byť  asi  za  deň  pomaľovaný,  aby  barva  vnikla  do  vlhkej  ešt«^ 
vakovky  a  aby  z  uschýilajúcej  vakovky  na  povrch  vystupujúce  vápno 
utvorilo  priezračnú  kôru,  email,  ktorý  chráni  obrazy  pred  vonkajším 
vplyvom  a  robí  ich  trvácejšími.  Aby  práca  rýchlejšie  šla,  utvoril  si  maliar 


] 


Digitized  by 


Google 


i 


—  23 


r 

I  predbežne  nieloD  barevnú   skicu  v  malom,   ale  i  osobitné  kailony  v  tej 

I  velkosti,  v  akej  raalba  prevedená  byť  mala  a  s  nich  rýchle  preniesol 
v  obrysoch  obraz  na  mokrú  stenu.  Aby  vakovka  rýchlo  nevyschla,  urobil 
ju  murár  dosť  riedku  a  hrubú,  a  ked  ju  murárskym  hoblíkom  vyhladil, 
na  kolmej  stene  podávala  sa  dolu.  Tak  sa  utvorily  vydutiny  a  priehlbiny, 
zvláSte  v  luborečskom  chráme  velmi  patrné,  kde  vakovka  pod  opísanými 
,  oí>razmi  vyzerá,  ako  by  nikdy  nebolo  na  nej  murárskeho  hoblíka. 

f  Prečo   zachovalý  sa  najlepšie  červené   a  najhoršie  snád  žlté  barvy, 

toho  príčina  bude  bud  v  jakosti  barvy,  alebo  —  čo  je  pravdepodobnejšie 
—  v  tom,  že  malované  bolo  vždy  najprv  červenou  a  na  posledok  žltou 
alebo  inou  bladou  barvou;  tamtá  sa  vpila  do  vakovky,  táto  ale  bola  už 
viac  al  secco,  temperová,  na  uschnutú  vakovku  nanesená  a  tak  nie  trváca. 

Ako  už  spomenuté,  i  v  chrámovej  lodi  bolo  viacej  obrazov,  zvlášte 
z  chronologického  ohladu  zaujímavých,  ktoré  ale  —  s  výnimkou  Piety  — 
všetky  sú  už  zničené.  Boly  totiž  až  trojaké  malby  jedno  na  druhom. 
Najspodnejšie  mohly  byť  z  tej  doby,  z  ktorej  sú  i  vo  svätyni  zachovalé ; 
iia  vakovke  na  týchže  nanesenej  boly  pozdejšie  obrazy,  živšími  barvami 
prevedené  a  ešte  na  nich  ornamentálna  neumelecká  pomalovačka,  pravde- 
podobne vraj  z  doby  renaissančnej  pochodiaca.  Po  odstránení  vrchnej  va- 
kovky pozorovali  nasledovné  zlomky  obradov : 

Na  severnej  polovici  víťazného  oblúku  na  stene  obrátenej  do  ko- 
Htííinej  lode,  vidno  bolo  plece  i  prse,  vlastne  brnenie  nejakého  vojaka, 
akoby  rímskeho  žoldniera  so  šínovým  brnením.  Na  tomto  obraze  najviac 
bolo  vidno  znaky  požiaru,  aký  tu  niekdy  zúril. 

Ďalej  na  severnej  stene  lode,  nie  daleko  od  víťazného  oblúka  bol 
velký  obraz  v  ráme,  predstavujúci  ukrižovaného  Pána  Krista.  Snád  omy- 
lí>iji  poznačil  si  Gerecze,  žeby  na  tom  obraze  bol  videl  i  Jána  apoštola 
a  matku  Kristovu  Máriu,  lebo  iní  ich  tam  nevideli.  Čo  on  považoval  za 
ľúťho  týchto  a  za  zlomky  obloka,  to  bol  vraj  zreteľne  viditeľný  široký 
ľám,  namaľovaný  okolo  celého  obrazu  a  majúci  medzi  súbežnými  čiarami 
veľké  čierne  body,  oká.  Tiež  ranče  šiat  nejakej  obrovskej  postavy  od- 
kry vatelia  nepozorovali.  Ved  s  odkrývaním  obrazov  zaoberali  sa  celé  dni, 
ba  týždne,  musela  im  tedy  každá  maličkosť  lepšie  utkvieť  v  pamäti,  než 
Gereczemu,  ktorý  si  to  len.  bežne  poznačil. 

Boly  na  tej  že  severnej  stene  ešte  viaceré  gruppy  a  postavy  nama- 
lavaaé,  zväčša  malé,  značne  niže  prirodzenej  veľkosti;  kráľ  i  kráľovná 
s  korunami,  biskup  s  infulou,  mních  s  tonsúrou,  mníška  a  iní  medliaci 
sa  s  pozdviženými,  k  modlitbe  složenými  rukami,  po  dvoch  stranách  pa- 
prSleka  s  hora  padajúceho.  Ale  tieto  obrazy  boly  pozdejšie  postaveným 
chórom  preťaté,  porúchané,  tak  že  správny  úsudok  o  nich  si  utvoriť  bolo 
ťažko.    Gerecze  pomenoval  jednu  gruppu  nebom,   kde  bud   Krista  alebo 


Digitized  by 


Google 


^i'-. 


h 


-  24  — 

iláriu,  ktorých  obraz  už  pravda  celkom  cliybel,  vzývali  nižšie  niiniatovaiu 
rozdielneho  stavu  ludia.  Na  novšej  vakovke  na  tejto  gruppe  nanesenej 
bolo  vidno  zlomky  druhých,  väčších  postáv,  patrne  pozdejšie  iiuinalova- 
ných.  Na  vyššie  spomenutom  obraze  ukrižovania,  mladistvej  tváit^  Kristus 
mal  nie  velkú  bradu,  hlavu  k  pravému  plecu  sklonenú,  ruky.  nimená 
i  prsty  asi  vodorovne  vystreté,  nohy  jedno  na  druhú  založené  a  jedným 
klinom  o  kríž  pribité.  Pomer  údov  k  celku  tela  bol  vraj  dobrý. 

Do  ocenenia  týchto  obrazov,  ktoré  som  nevidel  púšťať  sa  uemôžeiii- 
Okrem  už  spomenutého  znaku  zúrivšieho  tu  ohňa  začadené  boly  vraj 
i  múry  lode  zvlášte  tam,  kde  sa  spájaly  s  pozdejšie  prestaveným,  teraz 
už  zase  zboreným  zíipadným  prúčelným  múrom.  Kedy  mohol  ruíioreesky 
kostol  vyhoreť,  to  je  už  teraz  ťažko  určiť.  St^ilo  sa  to  ale  iste  e^te  v  ča- 
soch gotiky,  na  čo  poukazujú  už  spomenuté  slohu  primerané  pre- 
stavby. 

Día  toho  bol  by  krátky  postupný  poriadok  tohoto  kostola  asi  nai?ledovný. 
Postavený  a  vymalovaný  mohol  byť  asi  koncom  XIV.  storočia:  žatým 
vyhorel  bud  náhodou  alebo  neopatrnosťou  povstalým  požiarom,  alebo  — 
čo  je  pravdepodobnejšie  —  vypálený  bol  v  bojoch.  Známo  je,  žt^  r  1451 
vodca  husitov  Jiskra  zaujal  novohradskú  stolicu,  bojujúc  s  Jánom  Hmui- 
dom,  ktorý  po  dva  razy,  totiž  r.  14ô(>  a  Uol  vypálil  mesto  Zvolen, 
V  menovanom  roku  nedaleko  od  Luboroče.  medzi  Haličou  a  Lučencom 
s  viedol  Jiskra  rozhodnú  bitku  a  Huňadyho  k  úteku  donútil.  V  tie  časy 
mohla  byť  i  Luboreč  vypálená,  fara  pri  kostole  zborená;  a  pritom  pre- 
horelo  i  do  kostolnej  lode  tak,  že  po  znovupokrytí  tejže  musely  byť  na 
miesto  porúchaných  nové  stenové  obrazy  namaľované.  Pred  jmdobnou 
zkazou  mohly  byť  zachránené  stenové  obrazy,  nachádzajúce  m  x  skle- 
penej  svätyni;  aspoň  tam  obrazy  nebolo  treba  znovu  malovať;  nad  nimi 
znaky  iných  novších  obrazov  sa  nenašly.  Po  ohni  dopukanú  západnú  prú- 
čelnú  stenu  znovu  prestavili  a  faru  pravdepodobne  na  inom  mieste  vy- 
stavili, keďže  bola  snád  úplne  zborená,  čo  by  poukazovalo  na  nie  náho- 
dou vypuknuvší  oheň,  ale  na  vojenný  nápad  a  násilné  zborenie.  kecTže 
bola  tak  silne  stavaná,  ako  i  kostolné  múry.  Na  jej  mieste  ponad  zá- 
klady fary,  ako  i  okolo  celého  kostola,  možno,  ešte  v  časoch  husitských 
bojov,  tak  blízo  bývalej  sakrestie,  ako  to  na  pôdoryse  priečnou  linibou 
čiernou  čiarou  označené  vidíme,  postavený  bol  obradný  múr,  ktorý  bol 
od  toho  času  viac  ráz  tam,  kde  sa  kazil,  po  kuse  prestavovauý.  Asi 
v  tom  čase  mohly  byť  zanmrované  i  dvere,  spájajúce  faru  so  sakristiou  ; 
a  snád  i  niektoré  obloky  zväčšené,  aspoň  východný  na  apside.  Na  južnej 
strane  obradného  múru  bola  dosť  hlboká,  iste  len  pozdejšie  v  funloryBe 
asi  do  štvorca  stavaná  brána,  preklenutá  dúhovým  sklopením,  suáíf  sú- 
časne s  pozdejším  podobným  sklepením  sakristie.  Nad  bránou  bola  dre- 
vená zvonica,  teraz  už  zborená,  ktorá  bola  ale  snád  len  v  minulom  sto* 


1 


[v 

L 


Digitized  by 


Google 


i  ^ 


~  25  - 

ľocí  postavená,  alebo  aspoň  novým  vrchom  v  tom  ťase  opatrená;  lebo 
na  strele    (kolmom  dreve    vo  vrcholci  dachu,    okolo  ktorého  opieraly  sa  V;!^ 

vrcholce  rohov)  našiel  sa  vyíaty  letopočet  17H;5.  Ale  drevo  na  zvonici 
zdalo  sa  l)yf  staršie,  než  na  odstninenej  síce,  ale  ešte  v  celosti  zacho- 
vanej ^Soptárni'*,  drevenom  to,  do  chrámu  niekdy  vedúcom  pitvorci,  nad 
ktorého  vchodom  až  dosial  je  sviežo  zachovaný  nasledovný  nápis,  vyťatý 
do  dreva  a  červenou  barvou  zatretý:  ťURAVIT.  FIERI.  AND.  KRÁ- 
ĽOVSKÍ. AX.  BRAXATOR.  *M.  CERJAK.  PAV.  TURČANI.  1741. 

Zo  spomenutých  rodinných  mien  nieto  už  ani  jedno  v  Luboreči. 

Mohlo  by  sa  síce  nadmietnuf,  že  faru  zboriť  a  kostol  vypáliť  mohli 
i  Turci,  od  r.  1075  sídlivší  na  hrade  Divine,  severovýchodne  od  Lubo- 
reče  ležiacom  a  na  juhozápadne  stojacom  Modrom  kameni,  robivší  hodne  už 
predtým  sem  nábehy.  (Vid  moje  Dejiny  Dobronivej.  str.  47  a  nasl.)  Ale 
v  tých  časoch  začaly  sa  už  šíriť  náhľady  reformácie,  kostolnej  umeleckej 
malbe  nie  priaznivé ;  a  tak  zatýni  sotva  by  už  l)oli  dali  kostol  postavami 
svätých  znovu  vymaľovať.  Kert  stenové  obrazy  i  trpeli  a  nedali  ich  za- 
bieliť,  ako  trpia  po  Nemecku  posial  i  v  evanjelických  kostoloch  všetky 
starodávne  obrazy  a  umelecké  pamiatky,  pochodiace  z  časov  predrefor- 
mačných:  ale  záujem  o  znovumaľovanio  týchže  obrazov  svätých  bol  tu 
už  klesol.  Ked  obrazy  boly  už  porúchané  a  viac  nekrášlily  kostol,  vtedy 
nedali  ich  už  viac  znovu  premaFovať.  obnoviť,  ale  ich  zabielili.  Ich  za- 
bielenie  tedy  nemusí  spadať  do  jednoho  veku  s  i)iejdením  kostola  do 
moci  evanjelickej  cirkve.  —  Roku  1522  otázne  obrazy  neboly  ešte  za- 
bielené, lebo  medzi  viacerými  vškriabanými  nápisami,  ako:  l^ic  fťit 
Matíjtas  lipiz,  dalej  íF  L  B  a  inými,  je  i  tenže  letopočet  vškrabaný 
takto:  IV/M, 

Pravdepodobne  už  v  XVI.  storočí  stala  sa  Luljoreč  evanjelickou,  ač 
len  od  Daniela  Georgiadesa  roku  lOJá,  v  ktorý  rok  superintendent  Sa- 
muel  Melik  visitoval  i  túto  cirkev,  nepretržene  až  po  naše  časy  známi  sú 
día  mena  tamejší  evanjelickí  farári.  Pod  úradovaním  Eliáša  Institorisa  visi- 
toval cirkev  superintendent  Peter  Sexti  a  bol  tento  prítomný  dňa  18.  júna 
162(>.  na  kongregácii  novohradského  bratstva,  zasedavšej  na  Luboreči. 
Ač  prvé  dejiny  luborečskej  evanjelickej  cirkve  nie  sú  známe,  ale  od  spo- 
menutého lOlf).  roku  až  dodnes  kostolom  luborečským  nepretržene  vládli 
evanjelici;  i  muselo  sa  učenie  evanj.  cirkve  už  značne  prv,  snád  už 
v  prvej  polovici  XVI.  storočia  v  Luboreči  ujať.  Po  zabielení  obrazov  bez 
pochyby  oni  dali  kostol  zväčša  na  červeno  a  modro  pomaľovať  záclonami, 
kvetami,  vôbec  ornamentálnou  pomaľovačkou.  Roku  1718  už  značne  po- 
rúchaný  kostol  bol  základne  obnovený,  obloky  zväčšované,  snáď  i  svätyňa 
vtedy  štukatorom  opatrená,  ako  o  tom  svedčil  nápis  na  víťaznom  oblúku 
pod  vakovkou  nájdený,  z  ktorého  ale  už  len  nasledovné  bolo  možno  zre- 
teľne prečítať:  Renovatum  1718  (obnovené  1718).  Žatým  roku  1722  po- 


i  '^ž 


Digitized  by 


Google 


^iTi;*v 


—  26  — 


ŕH* 


stavený  a  1780  obnovený  bol  oltár,  ako  to  dosť  obšírny  nápis  na  ňom 
svedči.  Keď  kostol  početnému  veríacemu  ľudu  nepostačoval,  postavené  a 
žatým  predlžované  boly  v  óom  chóry;  r.  1810  a  1811  dlážka  a  vnútorné 
zariadenie  bolo  znovu  opatrené ;  áno  už  v  tomto  storočí  bol  tenže  stánok 
Boží  viac  ráz  od  svojho  vzniku  až  podnes  preinačovaný,  oprávaný:  i  je 
to  vskutku  Boží  div,  že  vzdor  tolkým  premenám,  pohromám  a  obnovám 
dosial  trvajú  opísané  stenové  obrazy,  ako  svedkovia  dávnej  doby  a  ume- 
leckého vkusu  predkov  našich ;  aby  svedčily  i  po  storočiach  nielen  o  ná- 
božnosti predkov,  ale  i  o  tom,  že  umenie  u  nás  pestované  a  milované 
bolo  a  to  i  v  zátiší  dolín,  v  skromných  ináče  a  od  hluku  sveta  vzdiale- 
ných obciach.  Hodno  je  luborečské  ft*esky  nielen  videť,  ale  i  zachovať 
pre  budúce  časy. 

Z  pamätností  Luboreče  spomeniem  ešte  takzvané  tatárske  pivnice, 
jednu  starú  dubovú  hradu  s  letopočtom  a  hony  v  chotáre,  z  ktorých  nie- 
ktoré svedčia  o  tom,  že  tieto  kraje  boly  našimi  predkami  dávno  už  pred 
stavbou  opísaného  kostola  obydlené  a  obrábané. 

Na  kraji  hory,  severozápadne  od  obce  ležiacej,  sú  dve  takzvané  ta- 
társke pivnice,  kde  sa  udajne  obyvateľstvo  skrývalo  bolo  pred  Tatármi 
v  čas  vpádu  týchto  do  Uhorska.  No  ja  pochybujem,  žeby  pivnice  tým 
cieľom  boly  do  skaly  vysekané,  ba  je  veľmi  otázočné,  či  tie  pivnice  za 
prvého  vpádu  Tatárov  už  boly.  Je  niečo  prirodzeného,  že  to  boly  oby- 
čajné pivnice  na  víno,  kedže  za  nimi  boly  vinice  v  hone  i  teraz. Vini- 
ciami  zvanom,  ale  už  horou  porastlom  a  čiastočne  v  role  obrátenom,  a 
len  najnovšie  zase  na  jednom  mieste  viničom  vysádzanom.  Kto  mal  tam 
vinice,  smerom  ku  obci  spravil,  poťažne  do  skaly  vyrúbal  si  k  týmže 
i  pivnice;  a  ač  teraz  nieto  už  len  dve  ako-tak  zachovalé,  možno  že  ich 
bolo  i  viac,  ale  sú  snáď  už  zasypané  a  horou  porastlé.  Pri  zachovaných 
sú  ešte  medzi  hôrnym  stromovím  staré  stromy  dobrých  gaštanov,  možno 
ešte  posadené  za  tureckého  panstva  na  tomto  vidieku,  akých  v  chotáre 
a  na  bližšom  okolí  sotva  viac  jesto. 

Pred  vpádanii  Turkov  a  Tatárov  mohli  si  tam  snád  Luborečania 
svoje  veci  skrývať  a  od  toho  času,  tedy  najdalej  ak  od  XVI.  storočia 
mohly  sa  tieže  zvať  tatárskymi. 

Podobné  sklamanie,  ako  so  sredukovaním  starobylosti  tatárskych 
pivníc,  pripravil  som  našim  milým  hostiteľom  i  pri  ich  druhej  chlúbe, 
drevenej  hrade  z  r.  1079.  Môj  priateľ  (íomôiy,  pozývajúc  ma  na  Luboreč, 
sdelil  mi  totiž  už  vopred,  že  na  jednom  starom  drevenom  humne  upo- 
trebená je  —  patrne  so  staršieho  staviska  —  hrada  s  udaným  letopočtom. 
Súc  na  Luboreči,  vybrali  sme  sa  ju  spoločne  viacerí  pozreť.  Hrada  je  na 
8  metrov  dlhá  a  patrne  z  iného  staršieho  staviska  tam  upotrebená  i  nail- 
rábaná.  Na  nej  je  vrúbaný  nasledovný  nápis: 

EDI  •  PER  •  ^E  MV  •  MO  •  SĽB  •  H«  *  PLAD  •  lOTU  •  DÉ  6  )u- 


Digitized  by 


Google 


-  2í  ~ 

Vidiac  uápis,  lineJ  som  bol  na  čistení,  že  je  tá  hrada  nie  tak  stará. 
Za  jedno  arabské  číslice  začali  kupci  užívať  len  začiatkom  XIII.  storočia, 
naučiac  sa  ich  od  Maurov  v  Španielsku,  a  všeobecne  boly  známe  v  Ne- 
mecku len  začiatkom  XV.  storočia,  u  nás  iste  nie  skorej ;  za  druhé  pri- 
chodí už  v  tomto  nápise  iste  i  skrátené  rodinne  meno  a  takých  pred 
XIV.  storočím  vôbec  nebolo.  Slováci  až  v  XV.  storočí  začali  upotrebo- 
vať  rodinné  mená.  Konečne  jednotka  v  letopočte  svojou  podobou  pre- 
zradzuje dobu  už  hodne  pozdnejšiu,  totiž  druhú  polovicu  XVII.  veku  alebo 
ax  nasledujúce  storočie.  Zrejmé  je,  že  sa  patričný  tesár  pomýlil,  alebo 
i  nevedel  napísať  rok,  ktorým  chcel  označiť  dobu  stavby  a  snád!  miesto 
J  709  vytesal  lOTlL 

Staršou  pamiatkou  Luboreče,  než  jej  pamätný  kostol  a  v  ňom  fresky, 
sú  len  niektoré  hony  ľuborečského  poľa  a  okolia,  ktoré  do  pozornosti 
jazykozpytcom  odporúčam.  Hony  sú:  (lálovo,  Lí\zy,  Koštov,  blízo  obce 
za  humnami  ležiaca  Zúmrlicn,  Háj,  Šofnwira,  východne  od  obce  ležiace 
Vjničky,  Vinice  zkonča  Riečok,  na  konci  Dielca  ležiace  Starie  vinice, 
Piesok,  Húšťavka,  Slánčovia,  Kabiná,  Šiaša,  Jalšovík,  Holý  vrch,  Stráňa, 
ľod  klinom.  Za  Milkiným,  Dúbä,  Trnovskvo,  Drakijj  Hlinište,  Tŕsťa,  Slán- 
čovia,  Raven,  Kávča.  Diniská.  Pútište,  Pod  púť,  Furákova  lazina,  Ne- 
slané. VcUavmí  lúka,  Jeličana,  Bujásovo,  Makovisko,  Babov  vrch,  Godová 
jama,  Rákytia,  Stránicka,  Do  hrád,  Vlčia  jama,  (ladička.  Pod  chrasť, 
'ľreskovka,  Volička,  Ďalogov  vrch.  Kopané,  ďalej  vrch  Lysec,  Kodoľi^tr^ 
Ľrádok  atd. 

(Dokotič»nJe  ) 


j^^' 


Digitized  by 


Google 


f'-TÍT?,'^*^" 


1 


Miestne  báje  a  skazky. ») 

Podáva  Zmy/.  A.  Beuss, 

19.  Kozličiié  krátke  skazky  a  b^ky. 

V  Nemecko-Iupčianskej  doliii(\  niže  kúpela  Železnô,  leží  aspoň  *^> 
niotľiťkvch  centov  ťažký  balvan,  na  ktorom  sa  nachodí  rukou  ludskou 
umele  vyhĺbená  íudská  Slapaj.  Domnienka  o  tejto  šlapaji  je  tá,  že  bola 
niekedy  upotrebená  pri  ^Božírh  súdoch"  (ordaliach),  tak  ako  onen  ka- 
meň na  ostrove  Jiujane,  (Cas.  MSS.  II.  97.)  —  Na  I{.  Bystrom,  podobne 
v  žule,  nachodí  sa  vykresaná  ľudská  šľapaj,  o  ktorej  sa  hovorí,  že  ked! 
hín  Kristus  vstupoval  na  nebo,  tam  stúpil.  —  V  Jelšave  podanie  ľudu 
liovorí,  /e  Starý  hrad  s  Hradoviskom  spojený  bol  remenným  mosUmi. 
Týmto  mostom  \raj  prechádzala  s  jednoho  hra<lu  na  druhý  takzvaná 
pani  ľľ(  a  strážila  i  na  jednom  i  na  druhom  množstvo  pokladov,  ktorú 
úlohu  na  Starom  hrade  teraz  vraj  vykonáva  veľký  čierny  had.  (Sbor. 
MSS.  IV.  134.)  —  Baníkom  v  zlatých  baňach  v  doline  Vajskové  pod  ho- 
lami  (stôl.  zvol.K  vždy  niekto  zjedol  potravu.  Kaz  dostihli  ale  ženu  \t- 
sokú  a  silnú,  s  veľkými  prsami.  Vlasy  mala  zlatí'.  *-)  Baníci  ju  poviazali 
a  hodili  do  potoka  Vajskové.  ale  voda  ju  vyhodila  na  breh  pri  Kremnici, 
kde  ju  ľudia  vysvobodili.  Za  to  zmizlo  všetko  zlato  vo  Vajskovora  a  na- 
chodí sa  teraz  v  Kremnici,  lebo  to  bola  Kuna  (Nemcovej  sebr.  spisy  IV.  391). 

Na  Súľove)  holi  (gem.  st.)  nachodí  sa  jaskyňa,  v  ktorej  chýre^mí 
čarodejnica,  menom  Momatka  bývala.  —  Na  tisovskej  Hradovej  bývala  kňaga 
Manga.  —  Ako  sa  z  Jelšavy  chodníkom  ide  do  Kamenian,  leží  tam  jeden 
plochý  kameň,  ktorý  má  v  i^rostriedku  neďaleko  jedno  od  druhého  dve 
vtlačené  diery,  s  jednej  strany  dve  šľapaje  a  s  druhej '  podobne  tak. 
()  tomto   si  ľud  báji,   že  tu   Pán  Kristus   na   nebe    vstúpil;   kde   sú  dve 

'í  Vidz  äboniík  Museálnej  ^loveoííkej  spoločnosti,  roč.  V.,  soS.  2. 

'  Tu  je  reč  o  Rune  č/iže  Zemskej  panej,  bohyni  zemských  pokladov.  Čoho  sa 
oua  dotkne,  to  pozláti.  Ked  vietor  silne  duje.  ľudia  povedajú,  že  Runa  plaôe,  a 
dievčatá  vyvolávajú  v  horách:  >Runa,  Kuna,  daj  mi  zlata  plné  8una«  (Skriňu).  Dr. 
Mádc.  báj.  i:^). 


Digitized  by 


Google 


-^  29  — 

diery,  tam  stál  rebrík  a  s  druhej  strany  lio  držal  s  v.  Peter.  V  KláSt.<niskii 
(Lapis  refugii;  spišs.  st.)  nachádza  sa  jaskyňa,  v  ktorej  niekdy  I^iak 
sídlil  •).  —  Šajó-gemeríania  si  rozprávajú  o  revúckom  starom,  12(Mt.  roku 
liatom  zvone  Quirínu,  že  ked  sa  na  ňom  zvoní,  v  tamejšpm  zámku  jhuI 
zemou  brat  sa  mu  ozýva,  lebo  je  z  Gemera  unesený.  —  V  chyžňauwkoni 
chotáre  leží  pod  holou  Kohút  úzka  dolina  Hladomor  zvaná,  o  ktorej  aa 
báji,  že  tam  pri  plenení  tureckom  obyvatelia  chyžnanskí  sa  utirtlili,  ale 
i  hladom  vymreli.  Tak  susedná  dedina,  Ihmiá  LpJiota^  počas  mc^í  u  vy- 
mrela, len  jedna  mladá  žena  zostala.  Mŕtvych  pochovať  si  z  Ui/kn  a 
i  z  dlaleka  zavolala,  polia  i  domy  medzi  nich  rozdelila  a  hned  z  nich  i 
hodného  muža  si  vybrala.  —  Na  muránskych  vrchoch  nachádzal  sa  veliký  had. 
a  ked  horely  lesy  na  začitku  tamtoho  stoletia,  v  požiare  hvízdal  ako 
valach.  —  O  velkom  ukrytom  poklade  píše  L.  Bartholomaeiťles 
(Notit;  comit.  gómóriensis  558)  nasledovne:  Niže  dediny  Čierna  Lt^iota 
zvanej  vídať  velkú  hromadu  železných  trosiek.  Medzi  týmito  troskami 
v  polovici  XVIII.  stoletia  nájdená  bola  železná  tabula  s  nasledujúcim 
nemeckým  nápisom:*)  „An.  1542  dňa  9.  októbra  sme  našu  kassu 
s  200.(X)0  zl.  do  malého  sklepíku,  ;Ui  hodných  mužských  krokov  vyše 
hámra,  proti  Slaboške  zavreli,  práve  proti  skale  na  Cimberku  ležiacf*j, 
pred  Turkami  a  Tatánni  skryli  a  sklepík  troskami  tia  štyroch  rimŕov 
zvyšky  zasypali.  Na  dôkaz  toho  železnú  plochu  sme  v  našej  kornon* 
pod  šiestu  dosku  od  stolice  schovali.  Daj,  Bože,  čo  skorej  opar  milý 
pokoj.  IHB  a  G.  L.  S."  —  O  založení  obce  Brádneho  (v  gem.  .st.)  tíitii 
si  dnešní  obyvatelia  rozprávajú.  Prví,  čo  do  tohoto  pustého  kraja  pi  išli, 
boli  traja  bratia  baníci.  Jeden  z  nich  sa  osadil  v  doline  na  chotái  i.  pu- 
dnes  Starým  Brádnom  nazývanej,  druhý  sa  umiestil,  kde  terajšie  Bnlfliio 
leží,  a  tretí  si  Zdychavskú  dolinu  za  sídlo  vyvolil.  Všetci  traja  bnítia  na 
týchto  miestach  baníctvom  sa  zaoberali  a  najstaršieho  za  hutmana  považovnli. 
Tento  ale  pozdejšie  s  bratom.  Cechom  menovaným,  sa  sdružil  a  spcilu 
býval.  Takto  tedy  povstala  obec  Brádno  od  bratov  Bratnô  menovaniu  A 
podnes  všetci  obyvatelia  Hutmani  čiže  Hucmani,  alebo  Česi  sa  nazývajú* 
a  aby  sa  vospolok  rozoznávali,  priezviská  si  pridávajú  (L.  Barth.  Notit.  eoni- 

•)  Slovo  drak  odvodzuje  sa  od  s.  draČit  u-  kámpfen  a  z  toho :  draka  —  Haiul- 
gemenge  a  dragún  -^  Kámpfer,  Schläger.  V  slovenských  povestiach  (Šk.  Dohk  xmw 
.515,  295.  325,  557,  481,  81,  311))  opisuje  sa  s  3,  H,  12  hlavami  potvora,  oheň  ^tnhii- 
júca.  V  istých  pádoch  predstavuje  sa  allegoricky  zlodejská  banda  3,  r»,  12  hláv  pn- 
čitajúca.  Pod  oheň  äTahajócimi  tlamami  ale  rozumie  sa  novMa  strelná,  oheň  vydáva- 
júca zbraň. 

-}  „An.  1542.  Dcn  9  Dctobev  í)a6eu  iDir,  unfei*  ©affa,  niit  200,000.  gulbťn  in  Mé 
tteinc  (^croeíbíe,  36,  flute  3Rom  ©c^ritt  ob  ben  $omer,  c^ec^fw  ©íaboo  jueffaft,  flrD&  {}c^n 
ben  5eíé  uber,  ber  in  Simberg  ftcdt,  oor  ben  Xurfn  unb  Tatr  ferftecft,  unb  ba^  t^kiudliíi' 
nber  unb  uber  init  Sc^íocfn,  ftír  man  fjoc^  werfut.  8"t»  bevidjt  bobn  mt  baô  einnst  IMfúí, 
in  unfcr  Äomer,  unter  bao  )ecf)fte  ©ret  i>ou  ber  boncf  verberiU.  (ŕott  í^eb  nur  l>a^^  í>ťii 
(icben  5^ieb  njibei*  juriict  IHB  unb  G.  L.  S." 


Digitized  by 


Google 


5>v<^' 


^  ::k)- 


gômor.  5()9).  —  Prví  obyvatelia  V.  Revúci  boli  vraj  dvaja  bratia,  ktorí 
sa  osadili  medzi  zápolou  Skalka  rečenou  a  hájom  pri  potoku  Zdychavka. 
Kde  terajšie  mesto  leží,  bola  vraj  neprístupná,  šašinou  zarastená  moča- 
rina, v  ktorej  sa  vlci  ukrývali.  Títo  bratia  boli  takzvaní  kováči,  ktorí 
z  rudy  zo  Železníka  nosenej  železo  dorábali  a  skutočne  velké  ložiská 
železných  trosiek  po  sebe  nechali.  Poneváč  ale  boli  bezdetní  a  velké 
bohatstvo  nadobudli,  toto  pod  reóenú  Skalku  v  nejakej  pivnici  tajne 
uschovali.  —  Na  Kraskove  pri  chráme  nachodila  sa  kostnica  preplnená 
kosťrai  zomrelých  ludí,  medzi  ktorými  i  jedna  neporušená  mŕtvola  ležala. 
Na  kostiach  všetko  mäso  nachodilo  sa  vysušené,  ako  keby  bolo  zaúdené 
bývalo.  Táto  mŕtvola  bola  z  hrobu  pre  iného  určeného  vykopaná  a  v  tomto 
stave  dlho  v  kostnici  neporušená  ležala.  Raz  ale  jeden  tesár,  ako  dach 
chrámu  opravoval,  túto  mŕtvolu  videl,  ale  po  chvíli  i  s  rozumu  podstúpil 
a  mŕtvolu  na  chrbát  vezmúc,  po  horách  s  ílou  blúdil,  až  jej  hlavu  i  driek 
ztratil  a  po  čase,  len  ladvie  a  nohy  nazpät  priniesol  a  na  predošlé  miesto 
položil,  ktoré  r.  1777  pochované  boly.  (Notit.  com.  gôm.  L.  Barth.  610)  *).  — 
Na  Kráľovej  holi  nachodí  sa  na  spôsob  stola  plochý  kameň,  za  ktorým 
vraj  kráľ  Matej  počas  poľovačky  stoloval  a  na  pamiatku  tento  latinský 
nápis  dal  vyryť :  „Hic  hospitatus  est  Matthias  rex  Hungariae  anno  1474  — 
Privatum  commodum,  latens  odium,  juvenis  consilium  —  Per  haec  tria 
omnia  pereunt  regna".  (Tu  stoloval  Matej  kráľ  uhorský  roku  1474.  — 
Osobná  pohodlnosť,  tajná  nenávisť,  nedospelá  rada  —  skrze  tieto  tri  všetky 
kráľovstvá  hynú)  2).  (Not.  com.  gom.  34.) 


20.  Ja4skyiie  s  pokladmi. 

Ako  skrýše,  sídla  a  pelechy  niekdajších  lúpežníkov  pripomína  L. 
Barth.  Not.  gômor.  dolinu  Zbojská  (Tisovec)  rečenú,  ktorá  hustými  a 
neprístupnými  horami  bola  pokrytá.  Potom  Hajijaš  a  Kozí  chrbet,  tiež 
v  tisovskom  chotári  s  chýrečnou  zbojníckou  jaskyňou,  s  jazerom  čistou 
vodou  opatreným  a  poklady,  tu  ukrytými.  Medzi  Breznom  a  Tisovcom 
leží  vrch  Zvadliua,  kde  hojne  vyviera  voda,  ale  sa  zase  do  zeme  tratí  a 
len  pod  Stambergom  opäť  sa  zjavuje.  Pri  tomto  prameni  má  vraj  chýrečný 
zbojník  Jakub  Surovec,  kamarád  Jánošíkov,  skryté  poklady.  (L.  Barth. 
44,  45).  —  O  Železnej  bráne  ^)  (v  klenovskoni  chotári)  sa  báji,  že  na 
samom  vrcholí  leží  zakliaty  poklad,  ktorý  kňaz  stráži,  ale  to  vraj  má 
byť  duch  Jánošíkov,  ktorý  sa  každých  sedem  rokov  dá  videl  —  Jaskyňa 

')  V  slovanskom  bájosloví  takýto  mrtvý,  ktorý  v  hrobe  nehnije,  nazýva  sa 
Upýrom  a  má  tú  vlastnosť,  že  »bez  Živého  nemftže  býti,  nemoha  sám  chodití;  proto 
ho  živý  nosí  na  zádech«  (dr.  Mach.  báj.  18íJ). 

•)  O  nápise  nenachodí  sa  ani  znaku.  Žeby  krár  Matej  tu,  v  neprístupných  pra- 
lesoch bol  poľoval,  je  pochybné.  (Prečo  ?  R.)  Menom  »Krárova«  sa  veHrosť  a  ľoz- 
9u\h\o»í  hole  označuje,  v  stolici  gemerskej  najvy^Sej. 

")  Tento,  ako  aj  nasledujilce  príspevky  podáva  p.  Ján  Murtin,  me^Čan  klenovský. 


Digitized  by 


Google 


-  SI  - 

v  Borovej  je  do  bielej  mäkkej  skaly  ako  baňa  vykresaná  a  vedie  až  hen 
do  tisovských  Suchých  dolov.  V  tejto  jaskyni  biele  kamenné  mlieko 
ustavične  kvapká.  O  nej  si  lud  báji,  že  ju  jeden  ohromný  šarkan  vy- 
lízal, ktorý  na  klenovských  a  tisovských  stádach  hroznú  škodu  robil,  až 
Iio  naposledy  klenovčania,  zašijúc  otravu  do  volovej  kože,  otrávili.  Iná 
versia  o  tejto  diere  je,  že  ju  nejaká  Mária  vykresať  dala,  a  v  nej,  ked 
bola  prenasledovaná,  sa  ukrývala,  a  tajný  východ  do  Suchých  dolov 
v  čas  nebezpečenstva  upotrebujúc.  Tu  sa  skrývali  počas  revolúcie  r.  1848 
i  niektorí  korapromittovaní. 

21.  Jánošíkov  poklad*). 

Na  vrchu  Vepru  rečenom  nachodí  sa  bralo,  v  ktorom  ohromný  Jáno- 
šíkov poklad  je  složený  a  stráži  ho  jeden  čierny  pes  s  ohnivými  očami. 
Toto  bralo  otvára  sa  každoročne  na  deň  sv.  Jána  s  takým  treskotom,  ako 
keby  sa  podzemné  sklepenie  rúcalo,  pričom  velký  blesk  z  otvoru  vy- 
šľahne a  do  jaskyne  sa  vnísf  môže.  Raz  jeden  valach,  Martin  Smrečok, 
túto  príležitosť  použil,  lebo  mal  známosť  so  zámožnou  šumnou  Ančou, 
ktorú  otec  nechcel  dať  chudobnému  valachovi.  Martin  tedy  potreboval 
peniaze.  I  tak,  ked  vo  svätojánsku  noc  s  veľkým  bleskom  a  treskom 
otvorilo  sa  bralo,  smelý  Martin  vnišiel  dnu  a  videl,  ako  sa  v  sudoch 
jasalo  zlato  a  striebro,  ale  videl  i  strašného  čierneho  psa  s  iskriacimi 
očami.  Šuhaj  pri  tomto  pohlade  sa  zlaknul  a  chcel  sa  vrátiť,  ale  v  tom 
predstavil  sa  pred  neho  jeden  muž,  biely  ako  íalia,  s  plamenným  pohľa- 
dom —  a  to  bol  duch  Jánošíkov.  „No,  vidím,  riekne  duch,  že  si  poriadny 
šuhaj  a  máš  potrebu  na  peniaze,  naber  si  tedy  z  týchto  mojich  pokladov, 
koľko  sa  ti  len  páči.  Ale  že  to  potom  dobre  vynalož  a  z  toho  i  chudob- 
ným údel.  A  ked  budeš  mať  potrebu  na  peniaze,  prijdi  smelo  i  druhý 
raz,  ale  len  sám,  aby  si  zle  nepochodil.  Ja,  duch  Jánošíkov,  ti  to  dovoľu- 
jem." A  ako  to  povedal,  čierny  pes,  strážca  pokladov  zmiznul  a  Martin 
Smrečok  plnučičké  kapsy  zlata  a  striebra  si  nabral,  koľko  len  uniesť  vládal. 
Potom  sa  duchu  pekne  podakoval  a  zpopod  brala  von  vyšiel.  Sotva  bol 
pár  krokov  od  jaskyne,  zem  sa  striasla  a  s  veľkým  rachotom  sa  zatvorila. 
Tak  z  chudobného  valacha  stal  sa  bohatý  gazda  a  Aničku  si  vzal  za  ženu. 
Žili  oni  dlho  pokojne.  Ale  Aničku  vždy  zvedavosť  trápila,  zkadiaľ  jej 
Martin  toľké  peniaze  nosí.  Začala  teda  doň  zapierať,  až  jej  konečne  vy- 
zradil,  že  z  Jánošíkovho  pokladu  na  Vepru.  Ked  ale  prichádzala  sväto- 
jánska noc,  žienka  dotedy  unúvala  muža,  aby  ju  sebou  vzal,  až  naposledy 
í  privolil,  ale  s  tým  doložením,  aby  to  potom  neobanovala.  V  uložený  čas 


')  Jánošík  bol  kapitán  takzvaných  dvanásť  hôrnych  chlapcov.  Ľud  si  ho  pri- 
pomína ako  dobrodinca  a  zástupcu  nadprirodzenej  moci.  Jeho  valaška  bola  nepri- 
íítupná  a  opasok  ho  robil  noporanitelným.  O  jeho  nashromaždených  zlatých  a  strie- 
borných pokladoch  mnoho  sa  báji.  Odpravený  bol  16.  marca  1713, 


Digitized  by 


Google 


-  ?,■>  - 


n 


Martin  vzal  kapsu  a  oba  poberali  sa  ku  skalnatému  bralu  na  peniaze.  O  pul- 
noci  s  veľkým  hrmotom  a  bleskom  otvorila  sa  Jánošíkova  podzemná  bo- 
hatá pivnica.  Oba  nemo  vstúpili  do  nej  a  prišli,  kde  ležal  ohromný  po- 
klad. Už  chceli  kapsu  plniť,  ked  sa  stal  strašný  podzemný  hrmot  a  racln>t, 
zem  sa  začala  pohýnať,  potom  sa  otvorila  a  poklad  sa  prepadol.  Z  pre* 
padliska  vystúpil  sirkový  smrad  a  vyšlahnul  belasý  plameň,  tak  že  Martin 
i  Anka  mali  sa  zadusiť  a  museli  von  z  jaskyne  utekať.  „Či  si  videla, 
povie  Martin  prestrašený,  ako  sa  Jánošíkov  duch  nad  nami  vyvŕšil?  — 
Mohli  sme  sa  dobre  mať  až  do  smrti,  teraz  budeme  zas  biedu  tref!**  a 
sronení  pobrali  sa  s  prázdnou  kapsou  domov.  No  o  Jánošíkovom  poklade 
od  toho  času  niet  viac  ani  znaku. 

Na  Vepru  nachodí  sa  studnička,  o  ktorej  sa  báji,  že  je  tak  hlboká^ 
ako  morské  oko,  to  jest,  nemá  dna.  Do  tejto  studničky  hodil  vraj  Jánošík 
od  svojich  pokladov  klúč,  s  tou  podmienkou,  žb  ho  len  ten  môže  dostoť, 
kto  sa  o  pravej  svätojánskej  polnoci  narodí,  o  svätojánskej  noci  kliir 
v  studničke  hladá  a  v  skalnatom  brale  tajnú  pivnicu  o  polnoci  otvorí. 
No  doteraz  sa  taký  človek  nenašiel  a  pokladu  sa  nezmocnil. 

22.  Vlkolakov  poklad. 

V  Oltárnom  (vrch  v  Klenovci)  nachodil  sa  dakedy  velký  poklad, 
ktorý  jeden  Vlkolak  so  svojimi  súdruhmi  nashromaždil  a  tam  založiL 
Tento  hlavný  Vlkolak  býval  v  jednej  jaskyni,  a  ked  na  svojej  čarovnej 
píšť-alke  zapískal,  všetci  podriadení,  na  tomto  okolí  bývajúci  Vlkolflí.i 
v  podobe  vlkov  sa  okolo  neho  shromaždili.  Takto  shromaždeným  potom 
vydal  rozkaz,  aby  každý  na  určitý  čas  pod  pokutou  smrti  istú  summu 
peňazí  doniesol.  Vlkolak  týmto  spôsobom  náramný  poklad  nashromaždil. 
Ked  ale  Jánošík  tadeto  so  svojou  zbojníckou  družinou  chodil,  na  toto 
vlkolacké  hniezdo  natraíil  a  všetkých  Vlkolakov  svojou  kuzedlníckou  va- 
laškou pobijúc,  peniaze  pobral  Z  tejto  koristi  jednu  čiastku  tu  v  Oltámonj 
založil,  druhú  ale  do  hlavnej  pivnice  na  Vepor  odniesol.  Tento  na  Oltár- 
nom založený  poklad  sa  vraj  v  každý  Velký  piatok  presúša,  a  ked  ho  íudííi 
chcú  kopať,  náramný  víchor  sa  strhne  a  zpod  zeme  mumlanie  zlých  du- 
chov, ako  obrancov  pokladu,  počuť.  Nikto  sa  viac  neopováži  kopať  a 
peniaze  sa  i  ďalej  pokojne  presúšajú.  (J.  Muitin.)  Na  Oltárnom  o  naj- 
väčšej skale  sa  vraví,  že  je  to  kolešňa  (stodola)  nejakého  gardová,  ktorý 
tam  bol  zakliaty  a  tiež  i  s  ňou  na  kameň  premenený.  (Čas.  MSS.  r.  III.  t^K) 

Tam  kde  Šajava  so  Štitníckou  riekou  sa  schádza,  leží  široký  a  dlhý 
vrch,  na  ktorom  proti  východu  ukazujú  sa  dve  jaskyne,  o  ktorých  sa 
povesť  nesie,  že  v  nich  chýrečný  Bubek  našiel  poklad,  z  ktorého  sedem 
hradov  na  vysokých  skalách  vystavil.   (L.  Barthol.   Not.  com.   gôm.   *i2.> 

2;].  Poklady  ua  Gralichovom  a  Hradovej. 

Medzi  Tisovcom  a  Pílou  leží  v  Rimave  zavalený  ohromný  balvan, 
„Skalica"  rečený,  ktorý  vraj  za  dávnych  časov  čert  na  malom  prste  dolu 

Digitized  by  LjOOQIC 


—  33  — 

s  (italichovho  sniesol  a  postavil  ho  tak  tesno  nad  Rimavou,  že  táto  zúžená 
a  stiesnená  pení  sa  i  sipí,  ako  by  z  hnevu  za  to,  že  jej  ten  pekelník 
riečište  zúžil  a  volný  tok  zamedzil.  Tu  sa  v  noci  zjavujú  príšery,  chlap 
s  pípou  v  ústach,  a  na  pípe  uhol;  hned  zase  kotúla  sa  „velač",  čo  je 
ani  človek,  ani  zver;  tu  zase  India  tadial  idúci  strkaní  bývajú  do  krút- 
ňavy. A  to  zato  je  tu  taký  nepokoj,  lebo  na  Gralichovom  vrchu  sú  skryté 
Jánošíkove  poklady  i  s  gajdami.  Ale  ked  prijde  taký  junák,  ako  bol 
Jánošík,  a  na  gajdách  zadudá  „odzemok",  potom  bude  i  okolo  „Skalice" 
pokoj.  (Let.  Živeny  II.  104.) 

Pod  Hradovou  (v  Tisovci)  jednomu  starčekovi  zjavil  sa  duch  pokladu 
Jánošíkovho  a  ukázal  mu,  že  tam  za  lipou  pri  buku  leží  poklad  ne- 
slýchaný, i  kázal  mu,  aby  ho,  kým  mesiačik  nevyjde,  samojediný  vy- 
kopal; tretinu  na  kostol,  tretinu  chudobným  dal  a  tretinu  sebe  zadržal. 
Starček,  nemajúc  nástroja  pri  ruke,  bežal  domov.  „Potíte,  vraj,  všetci, 
našiel  som  Jánošíkov  poklad!"  Ale  ked  všetci  prišli,  už  mesiačik  svietil 
a  podivná  lipa  zmizla,  lebo  úpravu  duchovú  starček  nezachoval.  (E.  Č. 
Slov.  Čít.  323.) 

24.  Dve  zakliate  sestry  pod  Smolenským  zámkom. 

Tento  báj  nasledujúca  národná  spievanka  podáva: 

Dolu  pod  Smolenským  zámkom  pretekáva  voda  jarkom, 

ked  hviezdičky  vychádzajú,  húsky  sa  tam  kúpavajú; 

dve  husičky,  dve  sestričky,  zaklnuté  od  mamičky. 

A  ked  ony  vychádzajú,  tak  sa  ony  shovárajú: 

Sestra  s  zlatýma  kriedlama,  už  sú  hviezdičky  nad  uama, 

plujme  nadol  po  tom  jarku,  až  k  tomu  našemu  dvorku. 

Mati  sedí  u  lavičky,  drobí  korky  do  vodičky, 

droW  korku  aj  striedočku,  zlatým  húskam  do  jaročku: 

Sbierajte  si,  moje  deti,  čo  vám  drobí  smutná  mati. 

Tak  sa  ony  shovárajú  a  milostné  objímajú, 

na  svú  biedu  nariekajú,  svej  mati  sa  zaželajú, 

až  do  šerého  svitania,  až  do  ptáčeho  spievanift. 

Ked  hviezdičky  zapadajú,  žalostne  sa  rozlučujú, 

každá  dáva  svojej  mati  z  kriedelenka  pierok  zlatý, 

z  kriedelenka  pierok  zlatý,  čo  stojí  za  peniaz  zlatý. 

(Km.  Černý.  Slov.  čítanka  I,  101.) 

25.  Kremnické  baue. 

Kremnické  bane  odhalené  boly  nasledujúcim  spôsobom.  Pán  zámku, 
ktorého  rozvaliny  na  lavom  brehu  Hrona  vyše  sv.  Kríža  ležia,  menoval 
sa  vraj  Sachsenstein.  Ked  raz,  polujúc,  až  do  tých  krajov  sa  dostal,  kde 
teraz  Kremnica  leží,  tu  vraj  kuroptvu  ulovil,  v  ktorej  pri  pitvaní  v  zú- 
/Aku  zlaté  zrnká  našli;  následkom  toho  začali  kremnické  bane  otvárať. 
A  kť^tl  sa  bane  ako  bohaté   ložiská  zlatej  rudy  objavily,   založil  ten  pán 

3 


Digitized  by 


Google 


1 


-  34  — 

mesto  a  nazval   ho  jiodla   svojej   dediny   naproti   zámku   ležiacej   SUiiej 
Kremničky  —  „Kremnicou".  *)  (E.  Černý  97.) 

26.    Zakopaná  šabTa  krála  Svätopluka. 

Povesť  sa  nesie,  že  raz  kráí  Svätopluk,  vysadnúc  na  koňa,  popre- 
chádzal svoje  zámky,  prišiel  konečne  na  púšť  pod  vrchom  Sobor  ležiacu, 
kde  traja  pútnici  jeho  pomocou  zbudovali  kostol.  Tam  prijdúc  v  noci, 
zabil  v  úkryte  hory  svojho  koňa  a  zahrabal  meč  svoj  do  zeme;  ráno  ale 
na  svite  predstúpil  pred  pustovníkov,  aby  ho  medzi  seba  prijali,  ale  ne- 
zjavil, kto  by  on  bol.  I  bol  tonsurovaný  a  v  háby  pustovnícke  oblečený 
a  žil  potom  napusti  nepoznaný  medzi  nimi;  len  kedl  mal  z miref,  dal  sa 
pustovníkom  poznať  a  hned  potom  skonal-).  Táto  ale  Svätoplukova  na 
Sobore  zahrabaná  šabla  vždycky  vraj  na  výstrahu  pod  zemou  cvendži, 
kedykoľvek  jeho  národ  za  slobodu  vojnu  vedie.  Bez  tohto  meča  márne 
bojovali  Čechovia  i  Lechovia.  Ale: 

Ked  tú  šablu  zakopanú  junák  za  jej  hlasom  nájde: 
dá  vraj  voľnosť  vyžiadanú,  tisícročná  bieda  zájde; 
lebo  svíjať  bude  ruka  šabľou  kráľa  Svätopluka, 

(E.  Černý  í)l.) 

27.  Hrad  Beckov. 

Na  ľavej  strane  Váhu,  nedaleko  Nového  Mesta,  oproti  vrchu  Turecko 
menovanému,  vo  sboreninách  leží  hrad  Beckor,  Povesť  jedna  vraví,  že 
hrad  ten  ešte  pred  príchodom  Maďarov  jedna  mohutná  ženská,  dla  iných 
rytier  Bieda  staval,  odkiaľ  vraj  i  meno  Bledskov,  zkráteno  Beckov,  do- 
stal. Iná  povesť  vypravuje,  že  Štibor,  vojvoda  za  časov  kráľa  Žigmonda, 
mal  vraj  domového  blázna,  ktorý  sa  Becko  menoval  a  pána  svojho  raz 
na  poľovke  tak  znamenite  zabával,  že  sa  ho  Štibor  spýtal,  čo  by  si  za 
tú  zábavu  požiadal ;  na  čo  blázon  —  na  jedno  končité  bralo  ukážuc,  od- 
povedal —  aby  za  jeden  rok  a  deň  na  tom  brale  pekný  zámok  bol  vy- 
stavený. A  Štibor  vraj  sa  slovom  zaručil,  že  vyplní  žiadosť  bláznovu:  i 
vystaviac  za  rok  a  deň  krásny  zámok,  pomenoval  ho  podľa  mena  blázna 
svojho  Beckovom.  (E.  Černý  117.) 

28.  Dolnozemské  a  považské  pleso. 

O  veľkom  dolnozemskom  plese  nasledujúci  báj  v  ľudu  koluje.  Tam 
niže  Oršovej,  kde  riečište  Dunaja  veľmi  úzke,  stál  niekedy  nesmierne 
veľký  a  vysoký  železný  palác  jednoho  draka,  tak  že  Dunaj  nemohol  pre- 
tekať a  takto  zahatený,  celú  Dolnú  zem  medzi  Tisou  a  Dunajom  voda 
zaliala  a  toto  vieľké  pleso    „Sladkým  morom"  sa  nazývalo.    V  drakovom 

')  Pod  kremeňom  lud  rozumie  vôbec  žulu  a  karniol,  ktoré  sa  tu  nalezajú. 
•í  Tak  píše  český  kronista  Kosmas,   j-  11'25. 


Digitized  by 


Google 


-  35  - 

ž  ťlcziioiii  paláci  ale  od  pravekov  jedna  krásna  panna  zakliata  bývala  *), 
kým  sa  nenašiel  rytier  bezúhonný,  ktorý  draka  v  bralách  bývajúceho  a 
pannu  strážiaceho  nepremohol  a  železné  paláce  nerozbúral  a  zakliatu 
pannu  nevyslobodil.  Potom  voda  Sladkého  mora  prez  rumy  drakovho 
palácu  valila  sa  prudko  nadol  do  Čierneho  mora,  dolné  kraj[e  medzi  Tisou 
a  Dunajom  zostaly  suché,  a  víťazný  rytier  dostal  odkliatu  pannu,  ktorá 
sa  i  doteraz  v  báječnom  rúchu  na  Dolniakoch  v  poveterných  maľovidlách 
(vo  tata  morgane  ako  Poludnica)  zjavuje.  (E.  Černý  119.) 

Podobná  asi  povesť  rozpráva  sa  i  o  veľkom  plese  na  Považí  týmto 
spôsobom.  Tam  vraj,  kde  teraz  Starhrad  stojí,  stály  kedysi  medzi  Turcom 
a  Trenčínom  nebotyčné  bralá,  v  ktorých  divý  býk  Tur  -)  mal  bydlo  svoje 
a  tam  v  paláci  pod  vlnami  Váhu  rozostavenom,  chránil  krásnu  kňahyňu 
Margitu.  Kým  paláce  Turove  stály,  boly  vraj  doliny  Oravy,  Liptova,  ba 
i  celý  Turec  hlbokými  vodami  zaliate  a  tvorily  velké  pleso.  Našiel  sa 
medzitým  i  tu  rytier,  ktorý  býka  premohol  a  zničil,  s  jehož  pádom  nielen 
že  kliatba  a  väzenie  Margitino  prestalo,  ale  i  paláce  jeho  v  rumy  klesly 
a  prez  ich  rozvaliny  z  rozsiahleho  plesa  voda  nadol  stiekla  a  zaplavené 
kraje  suché  ostaly.  Od  tohoto  Tura  dostal  meno  Turec,  a  od  Margity 
menujú  sa  povestné  z  Váhu  von  vyčnievajúce  skaly  Margitou. 

29.  Margita  a  Besná  skala  nad  Váhom. 

O  týchto  sa  ešte  tento  variant  rozpráva.  Na  hrade  Strečno  rečenom 
bývala  mladá  vdova,  ktorá  zamilovala  si  driečneho  mladého  šuhaja  z  Lu- 
bochne,  ale  ten  jej  láskou  pohrdol,  lebo  zamiloval  si  šumnú  devu  Mar- 
gitu, pastorkyňu  vdovicinu.  Čo  keď  macocha  spozorovala,  nesmierne 
urazenou  sa  cítila  a  pastorkyňu  Margitu  umienila  si  zmámiť.  Ra^  teda 
poslala  ju  do  Vrútok  do  Turca  k  rodine  svojej,  a  ked  sa  Margita  pod- 
večer domov  vracala,  tam,  kde  je  chodníček  nad  Váhom  najužší,  a  pod 
chodníkom  priepasť  najväčšia,  za  strom  sa  ukryla  a  na  pastorkyňu  striehla, 
a  ked  blízko  prišla,  sotila  ju  dolu  do  hlbočiznej  priepasti  Váhu.  Mitvola 
Margitina  zastavila  sa  na  hrebeňoch  ostrých  skál  z  Váhu  čnejúcich,  a 
od  tých  čias  tieto  ostré  skaly  Margitou  sa  menujú.  Pre  pltníkov  miesto 
toto  je  osudné,  lebo  ak  úzunkým  prielazom  veslár  plť  neprevedie,  ztros- 
koce  sa  táto  a  on  s  ňou  zahynie.  Ked  sa  ale  chýr  rozniesol,  že  Margita  je  za- 


')  V  istom  súvise  s  týmto  väzením  devy  stojí  i  slovinský  báj,  a  síce  »že  Pô- 
vodné device  nalezají  se  v  moci  Pôvodného  muže,  který  je  spoutal  ve  svém  zámku 
silnými  ŕetezy.»  (Dr.  Mach.  báj.  149;. 

*-')  Tu  pod  Turom  sa  rozumeje:  Bos  urus,  Auerochs,  zviera  nesmierne  silné  a 
hrozné.  Na  Slovensku  dávno  vyhynul,  v  Sedmohradsku  ale  bol  posledný  okolo 
r.  1770  zabitý.  Po  ňom  nám  zostaly  len  neséíselné  mená  vrchov,  riek,  hradov,  osád 
a  rodín,  na  pr.  Turec,  Turany,  Turík,  Turíčky,  Tura  lúka,  Turopole,  Turčok,  Turi- 
hrad  (Zniov),  Turovo  (Štubňa),  Turentýn  (Trenčín),  Veles-Tur . .  .,  ale  i  Turóci,  Tur- 
čáni,  Turánsky,  Záturecký  atd.  Medzitým  P.  í^afárik  v  Starož.  51  poznamenáva,  že 
slovo  Tur  neznamená  u  Slovákov  len  býka,  ale  i  boha  vojny. 

3* 


Digitized  by 


Google 


—  30  — 

vraždonií,  hiied  padlo  podozrenie  na  niacoclni,  tiito  ale  zo  strachu  i>red 
súdora  z  Besnej  skaly  hodila  sa  do  Váhu.  *)  Skalu  tiito,  kolmú  ako  stena, 
lud  Besnou  menuje,  lebo  komu  sa  nepodarí  v  dialke  asi  na  siahu  od 
nej  i)lf  udržať,  ten  musí  sa  stať  obeťou  jej  besu.  (E.  Černý  119.)-). 

m.  Starobylé  lipy. 

Na  Slovensku  najstaršie  a  najpamätnejšie  lipy  máme  dve :  jednu  v  Bojni- 
ciach a  druhú  na  Bukovci;  túto  vraj  zasadili  za  Mateja  kráľa  páni  z  Branču, 
a  tamtú,  bojnickú,  sadil  vraj  pán  Bojníc,  Matúš  Trenčiansky,  v  ten  rok, 
ked  posledného  Árpádovca  Andreja  III.  (1301)  pochovali.  Objem  lipy 
bojnickej  činí  tri  siahy;  na  lavici,  pod  ňou  sa  nachodiacej,  môže  50  ludí 
pohodlne  sedeť.  Na  zachovanie  prepamätnej  lipy  zvláStna  opatera  sa  vy- 
nakladá (E.  Čer.  112). 

31.  Založenie  Ľuboviiy  a  jej  hradu. 

Ked  Spiš  ešte  pralesami  pokrytým  a  neobydlenou  postatinou  bol, 
dorazil  vojvoda  Lubina  i  s  ludom  svojím  tam,  kde  teraz  Ľubovňa  i  s  hra- 
dom stojí,  aby  kolóniu  založil ').  Tu  sa  teda  osadili  a  začali  hned  i  mesto 
Ľubovňu  ale  i  zámok  budovať.  Práca  šla  pomaly,  lebo  ich  bolo  na  počet 
málo,  a  zvlášte  čo  na  hrade  čez  deíi  vystavili,  to  na  druhý  deil  rozválané 
našli.  *)   Tu  totiž  na  blízku,  pod  vrchom  Ostrá  rečenom,  v  jaskyni  tisíc 

•)  Ináče  vypravuje  8a,  Že  macocha,  morená  súc  zlým  svedomím  a  visiami : 
počula,  akoby  šuhaj  z  Lubochne  na  píšťale  pod  oblokom  hral.  Zavolala  ho  dnu 
ako  mladoženícha,  ale  s  ním  pri§li  i  podivní  svätí,  utopenci.  Utopenci  ale  pri  hlučnej 
hudbe  a  výskaní  macochu  viedli  na  sobáš,  na  Besnú  skalu. 

-)  8kazku  túto  básnicky  spracoval  J.  Botto  (Hpevy  90),  v  ktorej,  ako  variantu 
sa  dokladá,  že  od  tých  ČiaH  o  polnočnej  dobe  na  týcli  skalách  čosi  divo  kvíli  a 
vreští,  a  vtedy  beda  pltiam,  lebo  to  nešťastie  znamená.  Nejedna  plť  sa  na  tom  mieste 
rozletí,  kým  nevinnej  obeti  miera  sa  nedoplní,  a  len  potom  vraj  celým  Váhom  plť 
poletí  bezpečne  dolu  ku  Dnnaju. 

')  Územie  spišské,  ako  z  listín  XIII  a  XIV^  stoletia  vysvitá,  už  pred  dobou 
SV.  Štefana  bolo,  hoc  i  riedko,  zaludnatené  a  praobyvatelia  jeho  boH  Slováci.  (M. 
Sbomík  I,  21.)  Ale  i  etymológia  hlavných  miest  to  dokazuje,  na  pr.  Ijevoéa  od- 
vodzuje sa  od  potoka  Levča  ((TÍessbad),  levča  ale  má  asi  ten  smysel,  Čo  bystxina, 
ruČaj.  Podolin,  po-dolin,  na  doline  ležiace  mesto ;  Podolina,  do  ktorého  sa  vaul  nosal 
w,  pretvoreno  je  na  Pondelok  (v  gem.  st.).  Gniazúy,  tolko  Čo  hniezdo,  dočasné 
miesto  dušičiek,  významu  Čisto  mythologického.  Poprady  po-prdd,  prúd,  toľko  čo 
nem.  Strom,  tak  tvoreno  ako  po- tok.  Znamená  prudký  potok,  a  podla  toho  menuje 
sa  i  mesto  Poprad.  Kežmarok^  Kä3mar[k],  zrejme  poukazuje  na  Kazmir,  Kazimír  (?), 
slovo  bežné  zvlášte  v  Poľsku.  Ľubica,  Ľubovňa,  Slavkovce  atd.  aú  Čisto  slovenská 
mená. 

"•)  To  samé  bájí  sa  i  o  založení  mesta  Levoče,  Že  ked  sa  začala  budovať  niže 
terajšieho  mesta,  tak  to.  Čo  íez  deň  vystavali,  v  noci  bolo  rozhádzané,  muselo  tedy 
byť  miesto  zamenené  terajším.  Príčina  toho  sa  vysvetľuje  z  bájeslovia  tak,  Že  zlí 
duchovia  zeme  požadujú  obeť  a  preto  pri  základoch  miest,  hradov,  mostov  živ< 
zveri,  deti,  panny  a  mládenci  zamurovaní  bývali,  aby  si  pokoj  zabezpečili.  (Mach. 
Nákres  báj.  1>í3.  Grimm,  d.  Myth ) 


Digitized  by 


Google 


~  í]7  - 

siah  dlhej,  mal  svoje  bydlo  Zlý  duch  *).  I  uuiienil  si  ho  Lubina  v  noci 
vyhľadať  a  požiadať,  aby  započatý  zámok  mu  vystavil.  Zloduch  mu  žiadosť 
milerád  sliíbil  vyplniť,  keď  Lubina  mu  dušu  krvou  podpíše.  Lubina  listinu 
podpísal  a  krv  na  nej  uschla,  ale  i  zámok  na  vidom  oči  začal  sa  nočným 
časom  stavať.  Už  vysoko  sa  pnely  skalné  múry  a  zámok  už-už  hotový 
stál,  ale  Lubina  vekom  začal  starnúť  a  začal  sa  obmýšiať,  že  on  dušu 
svoju  Zloduchovi  podpísal,  v  noci,  vo  dne  pokoja  nemal.  Zanechal  teda 
krásny  zámok  a  išiel  do  blízkeho  kláštora  k  Milosrdným  otcom,  tam  svoju 
príhodu  vyrozprával,  svoje  hriechy  olutoval  a  rozhrešenie  od  Milosrdných 
otcov  prosil,  čo  mu  otcovia  i  udelili,  hlavu  svätou  vodou  pokropili,  medzi 
seba  ho  prijali  a  ho  ubezpečili,  že  viac  žiaden  Zlý  duch  nad  nim  moci 
nemá.  Tak  uspokojený  Lubina  býval  v  kláštore.  Ked  ale  Zloduch  zveiel, 
čo  sa  stalo,  hor'  stal,  aby  vystavený  zámok  zničil,  lebo  dušu  ulovenú 
utratil.  Vyšiel  teda  z  tisícsiahovej  diery,  zručal  hnevom  velikým,  potom 
zdvihnul  hroznú  urvu  (ulomený  balvan)  a  niesol  ju  na  malom  prste,  aby 
hodil  na  zámok  a  stroskotal  ho  so  všetkým,  čo  v  ňom  býva.  Ale  ako 
urvu  zdvihol,  aby  ju  hodil,  tu  práve  o  pol  noci  s  veže  zvučný  hlas  po- 
svätného zvona  zavznel  a  Zloduchovi  moc  odňal,  tak  že  hodená  skala 
len  na  breh  Popradu  padla,  kde  i  podnes  leží.  Tak  Lubina  s  Bohom  sa 
smieriac,  potomkom  svojim  zámok  Zloduchom  vystavený  zanechal  a  pri- 
kázal, aby  jeho  i  mesto  Ľubovňu  podla  jeho  mena  nazývali.  (Dla  návodu 
M.  Tompy  554.) 

32.  Borová  hora. 

Kedysi  na  Borovej  hore  nerástly  stromy,  ale  tráva  a  kríky,  na  ktoré 
zlato  sadalo  a  celá  hora  pri  východe  slnka  od  zlata  sa  jasala.  Ľudia  ne- 
potrebovali ťažkú  banskú  prácu  konať,  ale  len  hotové  zlato  s  rastlín 
sberať.  I  zbohatli  veľmi.  No  nebolo  im  na  tom  dosť;  čím  viac  mali,  ako 
lakomci,  tým  viac  žiadali,  horu  jedľami  vysadili,  aby  väčšiu  úrodu  zlata 
obdržali,  pri  čom  ale  zlatonosná  tráva  vykapala.  O  príhode  tejto  nasle- 
dovne rozpráva  sa  táto  skazka: 

Obyvateľom  pri  Borovej  hore  podarilo  sa  vyskúmať,  že  v  nej  bohaté 
daté  ložishí  sa  prechovávajú.  S  veľkou  teda  silou  začali  kopať,  aby  ku 
bohatému  pokladu  sa  dostali,  už  i  znaky  zlata  sa  ukazovaly,  ked  zrazu 
strašný  huk  a  hrmot  sa  v  bani  strhnul.  Zem  sa  striasla  a  v  zelenom 
blesku  zjavil  sa  duch  zlatého  ložiska  (Kovlad)  ■).  Všetci  baníci  náramne 
sa  preľakli.  Kovlad  ale  začal  im  hroziť,  že  jestli  kto  opováži  sa  i  len 
kladivom   uderiť,   stocentovým   kameňom  ho  zarúti;  čo   oni  tu  hľadajú  V 

')  Pod  Zlým  duchom  —  ako  z  jeho  povahy  dá  sa  zavierať  —  tu  rozumie 
sa  Čert. 

-)  Tu  pod  duchom  rozumie  sa  z  bájeslovia  slovenského  známy  Kovlad  (česky 
Kovera)  a  opisuje  sa  ako  kráľ  zlatých  baní,  v  rýdzom  zlate  oblečený.  Býva  v  skve- 
lých podzemných  palácoch,  v  jeho  kráľovstve  stromy  i  rastliny  sú  zlaté.  Zemetras 
mu  brány  otvára  a  Liídky  ho  vysluhujú.  iSrovn.  B.  N7'mc.  Slov.  pov.  >\'21.) 


Digitized  by 


Google 


-  58  - 

pľtíčo  svoje  polia  neobrábajú,  a  jeho  o  majetok  pripravií  chcú?  a  napo- 
sledy dodal:  „No,  ked  vás,  lakomcov,  predsa  moje  zlato  tak  trápi,  to 
vám  tam  hore  vynahradím,  na  Borovej  zlato  samo  sa  vám  bude  rodiť, 
tam  si  ho  môžte  pri  východe  slnka  sberať.  Von,  von  sa  berte  a  mojich 
jíokladov  sa  netýkajte!"  Ľudia,  týmto  strašným  krikom  prestrašení,  von 
sa  z  bane  vysťahovali,  Kovlad  ale  nahnevaný,  otvor  bane  kamením  za- 
rútil.  Aby  ale  zlatobažným  baníkom  slúbenú  vynáhradu  dal,  v  prostred 
vrchu  topiacu  pec  založil  a  ohňom  drahé  kovy  začal  topiť  tak,  že  zlatá 
para  von  na  povrch  zeme  sa  tisla,  a  srazená  opäť  svojou  váhou,  na  rast- 
liny a  pažiť  ako  rosa  sadala,  že  sa  lesklý,  akoby  zo  zlata  boly.  Zlatobažní 
ludia  nad  tým  divom  velkú  radosť  mali,  dobrú  príležitosť  použili  a  rýdze 
zlato  každodenne  oberali  a  bohatými  ludmi  sa  stali.  No  s  bohatstvom  i 
lakomstvo  rástlo.  Zlatonosné  rastliny  sa  im  nízke  videly  a  pre  lakomcov 
málo  zlata  dávaly,  preto  na  tom  sa  v  porade  usniesli,  že  celú  horu  vyi^o- 
kými  jedľami  vysadia,  na  ktoré  viac  zlata  nasadá  a  tak  i  viac  zlata  na- 
feberajú,  ako  s  nízkej  trávy.  I  hneď  prichytili  sa  jedle  sadiť ;  pekne  rástly. 
íile  sa  i  rozširovaly  a  zlatonosné  rastliny  pomaly  vydusily.  Zlato  prestalo 
sa  rodiť.  Čo  keď  videli  lakomci,  znovu  začali  bane  otvárať  a  zlato  hlaílať. 
alt!  všetko  márne,  v  baniach  miesto  zlata  našli  len  popol  a  vypálené  trosky^ 
Borová  hora  síce  podnes  stojí,  ale  o  zlatonosnej  tráve  a  zlatých  baniarli 
lert  bájka  zostala.  (M.  Tom.  468.) 

33.  Yodníkova  žena  v  Hrone. 

Jedna  žena,  ked  pri  Hrone  šaty  prala,  videla  bruchatú  velkú  žabu* 
ii  to  bola  Vodníkova  žena*),  i  ponúkla  sa  jej  za  kmotru.  Na  tretí  deň 
prišiel  jeden  utopenec  k  nej,  že  žaba  porodila  dievča,  aby  prišla  za 
kmotru.  Žena  išla.  Ked  prišli  ku  Hronu,  utopenec  prútikom  uderil  vodu, 
rozdvojila  sa  a  ona  po  suchom  prišla  do  prostred  Hrona  ku  jednej  veľkej 
skale.  Ale  i  tá  prútikom  skrze  utopenca  uderená,  odvalila  sa  a  žena 
vfiišla  schodmi  do  veľkej  siene.  Vodníkova  žena  ležala  v  posteli  a  v  sucliýdi 
žaburinách  kolísala  dieťa  v  žabäcom  korýtku,  spievajúc:  „Brekeke  koaks, 
biekeke  tú."  Žena  kmotra,  ač  sa  jej  dieťa  i  hnusné  videlo,  predsa  ho 
lurre  vzala,  pobozkala  a  požehnala,  reknúc :  Ej  ty  malá  dievčička,  krásna 
ako  perlička,  rodičom  ži  k  radosti,  mnoho  rokov  pri  šťastí".  Žabe-poMel- 
kyní  sa  to  veľmi  páčilo,  i  prosila  kmotru  medziiným,  aby  chyže  poza- 
iľu*tala,  smeti  ale  nevyhodila  von,  ale  domov  so  sebou  vzala.  Potom  jej 
prikázala,  aby  prichlopené  hrnce  neoddvihovala.  Kmotra  však,  akonáhlf^ 
prvý  hrniec  zachlopený  našla,  hned  ho  na  dno  postavila  a  dušička  z  nebu 
biela  ako  sŕiah  vyletela.    „Pán  Boh  ti  zaplať"  reknúc,  ako  bublina  ska- 

')  Vodníkova  žena  podobá  sa  panne  s  rybacím  chvostom;  rada  sa  premieÄa 
v  ^íibu.  Býva  v  hlbokých  vodách,  má  veliké  siene  a  svetlice  samým  kryštálom  a 
^iíímianty  vykladané.  V  zámku  tom  prechováva  duŠe  utopených  v  prikrytých  hmcoeh, 
Ví-etko  tak  —  ako  bajeslovie  podáva  —  i  v  tejto  skazke  sa  opisuje. 


Digitized  by 


Google 


^   ?>0  - 

pala.  A  tak  poriadkom  všetky  dušičky  utopencov  z  hrncov  povy|u1š(nliL 
Naposledy  ešte  pri  dverách  jeden  dvojkatý  zachlopený  lírniec  našhx,  od- 
kryla i  ten,  a  hla,  našla  v  ňom  dve  dušičky  svojich  vlastných  dii-tok,  tú 
sa  boly  pred  dvoma  rokmi  v  Hrone  utopily.  Rozprávaly  ony,  uko  sa 
utopily,  ako  ich  žaba  polapala,  hrncami  prichlopila,  aby  do  neba  iiemohly 
ísť  a  ich  mŕtve  telá  Hron  nevyhodila  lebo  len  tak  prinútene  niuscly 
žabe  slúžiť.  Žena  teda  opäť  dušičky  do  hrnca  vložila,  smeti  so  sebou 
pobrala  a  od  žaby-kmotry  sa  odobrala,  ale  i  hrniec  s  dušičkami  ukradoiiiky 
so  sebou  vzala.  No  ked  vyšla  von  dierou  z  Hrona,  už  tam  utopenec 
nestál  (lebo  i  jeho  dušičku  vypustila),  ale  dve  ryby  sa  pozdĺž  postavily 
a  ona  po  suchom  vyšla  von ;  voda  opäť  sa  za  ňou  zavrela.  Potom  z  dvoj- 
katého  hrnca  pokrievku  sosňala,  dve  dušičky  vyletcly.  Hron  v  tom  okam- 
žení  dve  mŕtvoly  detí  vyhodil  na  sucho,  do  ktorých  sa  dušičky  viátiJy 
a  úbohá  matka  živé  deti  domov  si  odviedla.  Potom  i  tie  srní?ti,  čo 
v  chyžiach  žabiných  nasmetala,  vykrútila,  a  to  bolo  rýdze  zlato  a  stiiebro- 

(Ups.  14G.) 

(Dokončenie.) 


^^jJP 


Digitized  by 


Google 


BW-gy/^,T^  Fi^^(r' 


1 


Miestopisné  úryvky  z  Gemera. 

Podáva  Julitis  Ľotto. 


Údolie  ätitnícke. 

Kraj  štitnícky  hraničí  na  východe  s  údolím  slanskýra,  na  západe 
s  muránskym;  na  severe  chránený  je  hoľami  „Kohút",  „Radzim"  a  „Iva- 
dovo"  zvanými;  na  juhu  uzaviera  ho  mesto  Plešivec  a  vidiek  plešivský. 
Vidiek  tento  má  podobu  podlhovastého  štvorhranu,  jehožto  stredom  rieka 
Štitníčka  tečie;  —  pozostáva  takmer  z  čistých  hôl,  ktoré  sú  miestami 
priehybinami  pretrhnuté. 

Ked  sa  niekto  na  tento  vidiek  od  mesta  Tomale  podíva,  vidí,  že  sú 
v  ňom  dve  velikánske  kotliska  tromi  vysokými  hrebeňami  hôl  a  podhôl 
otočené.  Jeden  z  týchto  hrebeňov  vinie  sa  na  západe  medzi  Jelšavou  a 
Ochtinou ;  druhý,  stredný.  Dúbrava  zvaný,  sostupuje  s  hole  Roveň  zvanej 
a  tratí  sa  pri  Ochtinej;  tretí  vinie  sa  od  Radzima  popri  riečišti  Slanej 
a  čez  Ivadovo  mizne  v  hore  plešivskej.  Hole  tieto  držia  smer  od  západu 
a  východu. 

Najvyšším  vrchom  tohoto  kraja  je  „Čierna  hora'',  i  v  listine  krála 
Belu  IV.  „Terna  hora"  zvaný;  z  muránskej  strany  zovú  ho  „revúckou 
holou" ;  jeho  vrchol  volajú  všeobecne  „Kohút".  Od  čierno-lehotskej  strany 
je  silne  strmý,  rozsiahlymi  jedľovými  lesami  pokrytý,  mnohé  menšie  do- 
linky, výtečné  ždiarne  vody  obsahujúci.  —  Medzi  „Kohútom"  a  takrečenou 
„chyžňanskou  holou"  vinúca  sa  priehybina  má  meno  „Ďúrová  voda".  — 
S  „Kohútom"  súvisiace  vrchy ;  „ľrieslop",  „Humenec",  „Priehyba",  „Stoly", 
„Klimentová"  a  „Fabianová",  sú  čo  do  výšky  „Kohútu"  takmer  rovné. 
„Dúbrava"  sostupuje  k  dedine  Ochtinej ;  „Kýprová"  k  muráňsko-zdychav- 
skému  a  rédovskému  chotáru  vinie  sa  až  po  vrch  „Tresník"  a  tu  ohraničuje 
údolie  slanské. 

HoIa  „Rovná"  vyčnieva  medzi  Dúbravou  a  Radzimom,  spojujúc  obe 
tieto  hole.  Dla  útvaru  je  Radzim  zvláštny  vrch,  pamätný  už  aj  preto, 
že  u  jeho  noli  leží  slovenská  dedinka  Kobeliarovo,  rodisko  Pavla  Šafárika.  — 


Digitized  by 


Google 


—  41  — 

Nemd  pomenovali  ho  Kupferbergom,  Slováci  RadziQiom  pravdepodobne 
preto,  že  rád  zimu  drží.  Na  jeho  severo-východnej  strane  ležiaca  dedinka 
Vyäná  Slaná  juho-západného  slnca  veru  nevidí  za  celé  mesiace,  čo  ovšem 
niUBÍ  zapríčiniť  zimu. 

Hole  a  vrchy,  vinúce  sa  od  Radzima  na  juh,  končia  sa  na  juhu 
plešívskou  horou  pri  meste  Plešivec.  Sú  na  kovy  velmi  bohaté.  Z  nich 
významné  sú:  „Ždiar",  vyčnievajúci  i  poniže  Radzima;  „Suchý  vrch", 
Nemcami  „Matzhúbeľ*  menovaný;  „Ivadov",  vinúci  sa  až  po  Rožňavu; 
so  strany  štitníckej  patria  k  nemu  „Teplý  vrch",  údolie  „Peklo"  a  kopec 
„Glac". 

,,Plešivská  hora",  vlastne  veľmi  rozsiahla  hôrna  planina,  je  od  týcho 
hôr  cestou  zo  Štitníka  do  Rožňavy  vedúcou  oddelená.  Je  to  od  plešiv- 
skej  a  štitníckej  strany  velmi  kolmo  vystupujúci  lysý  vrch,  slovensky 
velmi  primerane  „Plešivec"  zvaný,  od  ktorého  aj  madarské,  pod  nim 
ležiace  mestečko  Plešivec,  madlarsky  Pelsôcz,  v  starých  listinách  Pelesich 
zvané,  dostalo  meno  svoje.  Na  vrcholi  tejto  planiny  nachodí  sa  aj  malá 
dedinka  Kôrôs  zvaná,  v  bokoch  i  s  jednej  i  s  druhej  strany  do  jaskýň 
vedúce  otvory,  v  ktorých,  dla  Timona,  ovčiar  Bubek,  praded  dynastie 
gemerských  Bebekovcov,  kozou  vedený,  nesmierne  poklady  našiel  a  z  nich 
7  hradov  gemerských  založil. 

Hole  a  vrchy  západného  údolia  sú:  „Nemecké  bány",  „Magura", 
„Ostrý  vrch",  „Kjare"  a  „Hrádok".  Tento  posledný,  vrchol  jeho  zovie  sa 
^Skalicou",  je  rumami  hradu  a  bohatosíou  dobrej  železnej  rudy  pamätný. 
V  jednom  nemeckom  baníckom  kalendári  stálo  o  tomto  vrchu  napísané, 
že  okolo  roku  1500  v  jeho  vnútri  za  viac  rokov  horelo  tak,  že  oheň 
ničím  nebolo  možno  udusiť.  Je  v  skutku  pozoruhodné,  že  kedysi  našli 
tu  aj  liate  železo,  najbohatšiu  rudu  „kjarnica"  zvanú,  nie  ináče  i  pyrites; 
a  poneváč  na  vrcholi  rozmetané  skaliská  tak  vyzerajú,  ako  čo  by  sa  od 
ohňa  boly  rozpukaly,  povážiac,  že  pod  Hrádkom  nachodiace  sa  údolie 
„Kýz"  zvané  i  dnes  mnoho  sirky  obsahuje,  možno  analógiou  k  tomu 
náhTadu  prísť,  že  už  i  ináče  podivne  sformovaný  Hrádok  obsahoval  a 
obsahuje  mnoho  horľavých  látok  a  že  mohlo  v  ňom  za  dlhší  čas  horeť. 
Cez  tento  Hrádok  vedie  cesta  z  Jelšavy  do  Štitníka ;  ihličnaté  husté  lesy, 
na  ňom  sa  nachodiace,  dávaly  dobrý,  bezpečný  úkrjt  slovenským  hôr- 
nym chlapcom:  Surovcovi,  Dovcovi,  Bobákovcom,  ktorí,  ako  kedysi  Jáno- 
šík, bohatým  brali  a  chudobným  dávali.  No  pri  všetkej  dobroprajnej 
íilosofii  tejto  boli  „povýšení". 

Od  Hrádku  dolu  vinú  sa  mnohé  vápenné  vrchy  k  osadám :  Kunová 
Teplica  (teraz  už  polomadarská  dedina),  Páskaház  a  Plešivec.  Na  ich 
západnom  svahu  nachodí  sa  pustatina-dolina  „Jäzereny",  madarsky  „()zô- 
ľniy"  'zvaná;  jedna  čiastka  z  nej  ale  má  už  čisto  madarské  meno: 
„Síimkút". 

Starožitníci   gemerskí,   Barthalomaeides  a  dr.  Reuss,  menovite  prvý 


Digitized  by 


Google 


4Ž  - 


tvrdí,  že  praobyvatelnii  kraja  tohto  boli  Gotovia,  Ueuss,  že  Gepidovia. 
Bartholomaeides  podpiera  svoje  tvrdenie  porekadlom  na  Štitníckej  doline 
panovavším:  „Chod  do  guty  márnej",  to  jest:  id  k  čertu;  pomenovaním 
osád  teraz  čisto-slovenských :  Genč,  Gecelovce,  Gočaltovo,  stavbami  chrá- 
mov gotického  slohu  v  Gecelovciach,  Ochtinej  a  Štitníku ;  tiež  gotickými 
písmenami  nápisov  na  pečiatkach,  vežiach,  kalichoch,  zvonoch  a  kostol- 
ných laviciach. 

Je  velkou  smelosťou  slovenské  názvy  osád  slovenských :  Genč,  Gecel, 
Gočaltovo  od  Gotov  odvodzovať.  I  pozostatky  gotického  slohu  nemusia 
byť  práve  prácou  rúk  gótskych,  lebo  ved  na  naše  strany  dostal  sa  sloh 
gotický  okolo  roku  1100,  ked  na  týchto  stranách  po  Gotoch  už  ani  stopy 
nebolo.  O  veľa  pravdepodobnejší  je  náhlad,  že  praobyvatelmi  týchto  kra- 
jov boli  Slovania,  aspoň  chrámy  tohoto  vidieku  pravoslávnym  svätým  ; 
Mikulášovi  a  Michalovi  posvätené,  hovoria  za  slovanský  pôvod. 

A  viac  pravdepodobnosti  je  i  v  tom  tvrdení,  že  sa  tu  Nemci-baníci 
zo  susedného  Spiša  osádzali,  ktorí  ale  pozdejšie  budto  cele  vyhynuli, 
alebo  sa  poslovenčili.  Aspoň  tak  svedčia  v  železiarskom  priemysle  upi*- 
trebené  a  i  teraz  užívané  z  nemčiny  \'zaté  slová:  hangot,  ligend,  štrai- 
chovat,  šurfovat,  fristovat,  šadovat,  hámor,  šteliar,  hiciar,  cangär,  hicovat, 
štrekovat,  cágle,  hus  (Guss),  flúdrna,  hartovať  atd.  Následkom  týchto 
prímeskov  je  i  slovenská  mluva  ludu,  tu  bývajúceho,  pokazená,  nečistá , 
nie  mluvničná,  príkre  tvrdá.  Jana  menujú  Hanzom,  Mateja  Matajzom  ; 
akýsi  druh  hliny  zovú  šuferlianom,  pečivo  kúchnom,  nádobu  na  vodu 
gamerom;  upotrebujú  slovo  vérat  (wätren,  durare),  cenkäs  (hostina  pri 
krstení).  I  z  pokazených  miestnych  mien  možno  zatvárať,  že  Nemci  v  Štiť 
níku,  v  Ochtinej,  v  Rohoviciach,  Roštári,  Petrmánovciach,  Gecelovciach, 
v  Markuške  a  v  Malej  Slaboške  bývali.  Poukazujú  na  to  i  názvy  honov, 
dolín,  vrchov,  brehov,  úbočí.  Štitníčania  natolko  boli  hustou  sieťou  ne- 
mectva  poviazaní,  že  okolo  roku  1460  i  mestské  zápisnice  viedli  ne- 
mecky. 

Až  na  nepatrné  madarské  dedinky  Páskaháza  a  Kôrôs,  bývajú  na 
celom  priestranstve  údolia  štitníckeho  čistí  Slováci,  dľa  krajomluv  súdiat\ 
trojrečoví.  Jedna  krajomluva  mohla  by  sa  pomenovať  nemecko-slovenskou, 
v  osadách:  (iecelovce,  Petrmánovce,  Roštár,  Štitník  a  v  Ochtinej;  druhá 
čisto  slovenskou,  alebo  ako  ju  Bartholomaeides  pomenoval :  slavo-slaviai, 
v  osadách :  Čierna  Lehota  a  Velké  Slabošovce,  lepšie,  hádam,  Slavošovce, 
lebo  husto  čuť  i  pomenovanie  Vciká  Slavoška.  Títo  mäkčia,  pravda,  často 
i  na  rováš  rečových  pravidiel.  Tretia  podobá  sa  mluve  hontskej, 
majúca  prízvuk  na  prvej  samohláske  a  vsúvajúca  samohlásky  medzi  spolu- 
hlásky,  na  príklad :  hernec,  perst.  herbet,  kerv,  volná.  Tak  hovoria  v  osa- 
dách: Kobeliarovo,  Redová,  Brdárka,  Hanková,  Vyšná  Slaná. 

Strážcom  a  obhajcom  tohoto  údolia  bol  hrad  Štitník,  niaJarsky 
Csotnek,  predtým   Čitnek,   v  listine   z  roku  1248  Chitnek,   z  roku  l*J3»r 


Digitized  by 


Google 


-  4n  ~ 

Chĺtnik  i  Chytnuk  zvaný,  lude  prichodí  i  meuo  Cliutnok  i  Czitniczium. 
Bol  síce  nepatrnou,  na  východnej  strane  mesta  Štitník  ležiacou  pevnôstkou, 
ale  dosť  silný  nepriateľský  nápor  odraziť,  celú  dolinu  zaštítiť,  preto 
prav^edodobne  i  meno  od  tohoto  zaštítenia  dostal.  Niektorí  myslia,  že 
od  slova  „štiet",  teda  od  miesta,  na  ktorom  uhlie  pálili;  iní,  že  od 
, štítov,  ktoré  tu  hotovili.  Mečiarov  bolo  tu  za  starodávna  ovšem  dosť. 

Pevnosť  táto  nemala  v  dejinách  významnejšej  úlohy;  k  sláve  prišla 
asi  okolo  roku  1()40,  keď  Bethlenov  a  Rákóczyho  človek,  Gabriel 
Bakoš  de  Osgyán,  válečný  vodca  na  slovo  vzatý,  v  íiom  prebýval  a  od- 
tiaľto na  válečné  výpravy  chodil. 

Mesto  -Štitník,  nie  tedy  hrad,  pripomenuté  je  najprv  v  listine  krála 
Belu  IV.  z  roku  1243  takto :  „nomina  autem  posessionum  praeattactarum, 
quae  quondam  Bors  Comitis  Fuerunt,  haec:  Plesne,  cum  suis  attinentiis, 
videlicet:  Chitnek,  Topsucha,  Somkút,  Mirk,  Erdô  et  Lokuna". 

Hrad  nie  je  tu  tedy  pripomenutý,  ale  ovšem  sú  (falej:  „castrum 
Ilsva"  a  „Gemer". 

Prvými  vládatelmi  kraja  štitníckeho  boli  grófovia  Filip  a  Detrich, 
synovia  Mateja  Bubeka,  o  ktorom,  ako  hore  vyššie  už  pripomenuté  bolo, 
Timon  tú  bájku  zachoval,  že  na  hore  plešivskej,  kozou  vedený,  velký 
poklad  našiel,  z  neho  i  královi  mnoho  udelil  a  7  hradov  gemerských, 
medzi  nimi  Sádvár,  Muráň,  Krásnu  Horkú,  Plešivec  postavil  a  tak  stal 
sa  „conditor  septem  arcium".  Ovšem,  že  bájka  táto  nemá  ceny,  keďže 
už  roku  1209  hlavným  županom  stolice  gemerskej  bol  Pavel  Bebek, 
bánom  Horvatska  a  Slavonska  roku  1236  bol  Emerich  Bebek,  Demeter 
Bebek  ale  žil  okolo  roku  12()8. 

I  Plešivec  i  Štitník  stály  sa  mestami  roku  1328;  zámok  Štitnícky 
mohol  tedy  asi  roku  1320  povstať,  stanúc  sa  majetkom  štitníckych,  po 
madarsky  csetneki  zvaných  Bebekovcov,  lebo  druhá  ratolesť  tejto  rodiny 
menovala  sa  plešivskými  Bebekmi.  Jeden  zo  štitníckych  Bebekovcov  volal 
sa  i  Kún,  stanúc  sa  zakladateľom  Kúnovej  Teplice,,  malej  slovensko- 
madarskej,  poniže  Štitníka  ležiacej  dedinky,  po  madarsky  Kún-Taplócza 
zvanej. 

Ináče  dynastia  štitníckych  Bebekovcov  dala  krajine  viac  významnej- 
ších mužov.  Medzi  inými  Jura  roku  1393  dapiferoruni  magistra,  roku 
1412  Mikuláša,  Žigmunda  a  Jána,  ktorí  dňa  15.  marca  roku  1412  mier 
medzi  Žigmundom  a  Vladislavom,  kráľom  poľským,  v  Ľubovni  podpísali. 

Okolo  roku  1438  žil  Ladislav  Bebek,  gubernátor  prepošstva  budín- 
skeho,  o  ktorom  hovorí  sa,  že  vykonal  mestu  Dobšinej  jarmoky.  Ondrej 
Bebek  bol  roku  1508  vyslancom  stolice  gemerskej  na  krajinskom  sneme, 
na  ktorom  uzavreté  bolo  —  i  on  rečnil  v  tom  smysle  —  aby  cudzinec 
nemohol  sa  stať  kráľom  uhorským.  Peter,  syn  Žigmunda  Bebeka,  dal  sa 
roku  1537  na  lúpež,  sužujúc  menovite  spišskú  stolicu;  ale  pod  Muráňora 
prichytili  lio  a  na  Spišskom  zámku  zahrdúsili.     Iní   štitnícki    Bebekovci 


Digitized  by 


Google 


—  44  -- 

v  ničuiii  nepreslávili  s<^ ;  posleduý  z  nich,  Fraňo,  zomrel  okolo  roku  KPm) 
bez  potomkov.  Po  praslici  delily  sa  s  panstvom  štitníckym  rodiny  Bakoš, 
Szei»ei5j,  Andrási,  Gomori,  Horvát  a  Borbély,  utvorivšie  kompossessorát 
s  vlastnou  jurisdikciou  a  administráciou. 

Nie  tak  hrad,  ale  mesto  Štitník  stalo  sa  spravujúcim  a  smer  dáva- 
Jiicini  stredobodom  údolia  ôtitníckeho. 

Ôno  leží  takmer  na  konci  údolia  a  hraničí  na  severe  s  Ochtinou  a 
Roštáľom,  na  východe  s  osadou  Genč,  na  juhu  s  dedinami  Kúnová  Teplica 
a  llozložná,  na  západe  s  dedinkou  Gočaltovo  ^  s  mestom  Jelšava.  Je 
podlliovatého  vonkajšku,  pozostávajúce  z  dvoch  križujúcich  sa  námestí. 
Pozdĺž  doliny  a  rieky  rozprestierajúca  sa  ulica  je  zo  všetkých  najvíiťšia, 
na  ktorej  i  jarmoky  vydržiavané  bývajú.  Okrem  tejto  sú  v  ňom:  ulica 
„Jelšiivská",  ulica  „Uličkou"  zvaná,  malé  námestie  pred  kaštielom  a  od- 
diel mesta  „Za  vodou"  zvaný.  Na  všetkých  týchto  námestiach  bolo  r.  1T8<> 
2bd  domov,  ktorý  počet  následkom  požiaru  roku  1803  klesnul  na  233. 
Niektoré  z  týchto  domov  sú  verejné,  ostatné  súkromné  zčiastky  z  dreva, 
zŕiastky  zo  ská!  postavené.  Verejné  budovy  sú:  kostol  evanjelický  a 
katolíí  ky,  školy  a  fary  evanjelické  a  katolícke,  mestský  dom  a  hostinec. 
Kostol  evanjelický  stojí  na  nižnej  čiastke  mesta;  je  jediný,  ktorý  evan- 
jeliťi  hned  po  reformácii  zaujali  a  od  tých  čias  ním  vládnu.  Je  slohu 
>íDtickóIio;  na  lavici  senátorskej,  blízo  kančia,  nachodí  sa  nápis,  dľa  kto- 
rého hol  kostol  roku  1272  postavený.  Nápis  zneje:  „O  rex  gloriae 
ví'rii  ťum  pace".  I  repositorium,  roku  178G  odstránené,  malo  nápis  128ík 
V  íliole  dostavänia  kostola  pokračovali  v  XV.  storočí  husiti;  dosvedčuje 
to  iiad  oltárom  nasledovne  znejúci  nápis:  „Hoc  opus  continuatum  eat 
p  T  magistrum  Simonem,  anno  reparatae  salutis  milesimo  CCCCLX". 
Steny  chrámu  boly  krásnymi  freskami  ozdobené  a  nápismi  opatrené. 
Teľíiz  sú  nechutne  zamaľované.  V  hrobke  predoltárnej  sú  pochovaní : 
Fraňo  a  Štefan  Štitnický,  Gabriel  Bakoš,  knieža  holštinský,  Ondrej  Bodó, 
Samuel  Antony  a  chýrny  superitendent  a  spisovateľ  slovenský  Jur  Ain- 
hviriy.  Na  veži  chrámu,  veľkoleposťou  podobnej,  bol  zvon,  ktorý  roku  li>32 
dal  Fraňo  Bebek  dodrúzgaf  a  z  kusov  peniaze  raziť.  Na  počiatku  tohoto 
storočia  boly  na  väčšom  námestí  zbytky  múrov  z  nejakej  obrovskej  bu- 
dovy, o  ktorej  myslia,  že  bola  kláštorom,  ktorý  Ladislav  Štitnický  /.a- 
]o?M.  Viac  pravdepodobnosti  bude  v  tom,  že  bol  palácom  pánov  Štitni- 
ckýťiL  Xa  vyšnej  strane  mesta  postavený  kostol  stojí  od  roku  174*1. 

Slovenské  meno  mestečka  dosvedčuje,  že  zakladateľmi  a  praoby- 
vateľmi  jeho  boli  Slováci,  zaoberavší  sa  i  s  baníctvom.  Postupom  časov 
osiulili  M  tu  i  Nemci.  V  blízkosti  nachodiaci  sa  vrch  „Hrádok"  ukrýva 
véikt'  iimožstvo  výtečnej  železnej  rudy,  preto  zkvitnuvší  železiarsky  prie- 
inyi>í'l  pritiahnul  sem  Nemcov  zo  Spiša  a  Dobšinej,  ktorí  mesto  natoľko 
opaiiovali,  že  Slovákom  okrem  mena  mesta  nič  nenechali.  Výpravy  husi- 
im   ľOÄUinožily  síce  počet   Slovákov   v  Štitníku   v  XV.  storočí,   ale  zívol 


Digitized  by 


Google 


—  45  — 

nemecký  bol  ešte  vždy  tak  silný,  že  i  mestské  zápisnice  a  služby  v  ko- 
stole boly  nemecké.  Koncom  X  VI.  storočia  mizne  nemecký  jazyk  i  z  mest- 
ského domu  i  z  kostola  a  jeho  miesto  zaujíma  slovenský.  Od  toho  času 
sú  všetci  obyvatelia  mesta  Slováci. 

Na  počiatku  tohoto  storočia  bolo  v  meste  444  rodín,  z  nich  37H 
meštianskych,  počet  všetkých  obyvatelov  2017,  medzi  nimi  1425  ne- 
zemanov;  ostatní  zemania.  Niektorí  z  obyvateľov  boli  takzvaní  zemskí 
páni,  tvorivší  osobitná  triedu  s  osobitnou  radou,  správou,  s  osobitným  zá- 
mockým rychtárom,  anebožto  správcom  dynastie  takzvaného  kompossesso- 
rátu  štitníckeho.  Okrem  týchto  boli  v  meste  i  takí  zemania,  ktorí  neboli 
členmi  kompossessorátu,  ale  mali  osobitnú  sriadenosť.  Za  týmito  nasledo- 
vali mešíania  s  vlastnou  správou,  zvláštnymi  výsadami,  s  právom  meča, 
ktoré  im  král  Karol  Róbert  povolil  a  Mária  Terézia  potvrdila.  Právo 
jarmokov  dostali  od  Jozefa  II.  Ináče  meštania  štitnícki  požívali  tie 
práva,  ktoré  i  krupinskí. 

Na  dnes  sú  občania  rozličného  zamestnania:  jedni  obrábajú  pole, 
ini  sú  remeselníci  a  kupci;  predtým  pri  živšom  železiarskom  priemysle 
prevodzovali  čulý  obchod  so  železom  s  Dolnou  zemou,  s  Pešťou  a  s  Debre- 
cínom. Majitelia  hámrov  na  železo  volali  sa  Šteljari,  od  slova  Besteller. 
Na  odvážanie  železa,  poneváč  vtedy  cesta  zo  Štitníka  do  Debrecína  alebo 
do  Pešti  s  nákladom  za  týždne  trvala,  boli  potrební  zvlášte  vyzkúsení 
vozkári  z  okolitých  slovenských  dedín.  Privážanie  rudy,  odvážanie  železa 
bolo  mestu  a  vidieku  na  velký  osoh  a  základom  kvitnúceho  blahobytu. 
Dnes  pracuje  už  len  jedna  Šárkáňovská,  Concordia  zvaná,  maša  na  surové 
železo.  Hámor  na  medi  má  Pavel  Szontagh.  flšte  roku  1802  bolo  v  Štit- 
níku  38  vozkárov,  18  čižmárov,  8  kožiarov,  4  tesári,  o  mäsiarov,  3  sto- 
lári, 17  kovkopov,  1  obuvník,  1 L  tkáčov  a  2  murári. 

Pôda  štitnícka  je  strednej  dobroty;  pozostáva  i  z  vrchov  i  z  dolín. 
Významnejšími  bodmi  chotára  sú:  vrch  „íilac"  menovaný,  na  rozhraní 
chotára  štitníckeho  a  roštárskeho  ležiaci.  Vo  vnútri  tohoto  vrchu  nachodí 
sa  i  železná  ruda,  ale  že  sa  železo  z  nej  topené  lámalo,  zanechali  kopanie. 

Medzi  týmto  a  medzi  vrchom  „Teplá  strana"  zvaným,  vinie  sa  do- 
lina „Peklo"  zvaná.  Hovoria,  že  na  južnom  vrchu  „Teplá  strana"  boly 
kedysi  i  vinice,  preto  začali  Stitníčania  tu  na  počiatku  tohoto  storočia 
zase  vinice  zakladať,  od  čoho  ale  pre  nezdar  odstúpili.  Cesta  zo  Štitníka 
do  Rožňavy  vedie  popod  tieto  vinice.  Pod  nimi  sú  kamenné  lomy  a  za 
tým  nasleduje  dolina,  na  role  a  lúky  bohatá,  hraničiaca  už  s  vrchom 
plešivským.  Najvyvýšenejšie  miesto  tejto  doliny  má  meno  „Psí  chrbet". 
Vyše  doliny  je  taila  „Trnava"  zvaná,  na  jaskyne  bohatá,  v  ktorých,  vraj, 
zbojníci  svoje  poklady  ukrývali.  Za  tým  nasleduje  hlavná  dolina  „Jedlo- 
vec"  zvaná  s  výtečnými  lúkami.  Na  juho-západnej  strane  chotára  nachodí 
sa  malý,  z  dubiny  pozostávajúci  lesík,  „Háj"  zvaný;  za  vrchom  tohoto 
vyčnievajú  vrchy  „Drienok"  a  „Hrádok"  zvané.  V  celom  štitníckom  cho- 


Digitized  by 


Google 


—  46  — 

Uíľi  piicliodí  tedy  jedno  jediné,  nemecký  pôvod  majúce  poniťiiovaukí 
„(ilac",  ked  totižto  aj  toto  nemá  slovenský  pôvod  v  slove  „Holec",  Vidno, 
že  Nemci  tu  hlboké  korene  nepustili. 

Z  dejín  mesta  Štitníka  painätné  je,  že  tu  v  XVI.  storočí  výtefenú  oceľ 
a  z  nej  znametíité  meče  hotovili.  V  evanjelickom  kostole  mali  meŕiari 
osobitnú  stolicu,  mecovníckou  zvanú.  Mesto  vyplenili  Bekovci  dvakrát; 
prvý  raz  Fraňo  Bebek,  pravdepodobne  preto,  že  stálo  na  strane  Ferdi- 
nanda, kdežto  on  pridŕžal  sa  Zápolu,  a  ked  sa  mu  nepodarilo  pevnosť 
štitnícku  dobyť,  zúril  v  meste  a  odobral  im  zvon.  Za  tým  vyraboval 
tnesto  jeho  syn  Jur,  zajal  Ladislava  Štitnického  a  odobral  mu  i  majetky. 
Roku  1556  rabovali  na  Štitníckej  doline  Turci;  daň  odvádzali  ýtitníťatiia 
do  Filakova,  Senderova  a  Jtigra.  Roku  1596  plundroval  v  Štitníku  a 
v  okolí  lytiersky  zbojník  Miklúš  Serényi  a  odohnal  občanom  všetek  sta- 
tok. V  XVII.  storočí  trpeli  Štitníčania  mnoho  i  od  kurucov  i  od  laban- 
cov;  v  rokoch  1553,  1647,  1678,  1710  a  1739  zúril  mor  i  v  meste  i 
v  okolí. 

V  novších  časoch  stal  sa  Štitník  chýrnym  produkciou  vytecného  do- 
hánu,  ale  ked  tento  pôdu  vyžil,  prestali  ho  sadiť.  Dnes  zaoberajú  sa  ob- 
čania hospodárstvom,  ovocinárstvom  a  kupectvom. 

Mluva  Štitníka  a  okolia,  ako  už  hore  vyššie  pripomenuté  holo,  je, 
vyjmúc  Čiernu  Lehotu  a  Velké  Slabošovce  (rodisko  Pavla  Dobšinského )j 
v  ktorých  mäkčia  a  miesto  nie  „nia"  hovoria,  silne  tvrdá.  Kdežto  v  Redo- 
vej,  Brdárke,  v  Kobeliarove  medzi  spoluhlásky  samohlásky  vsúvajú,  vy- 
hadzujú obyvatelia  dedín  Roštára  a  Ochtinej  samohlásky  aj  odtiat,  káv 
sú  dobrozvuku  potrebné,  na  príklad  v  slove  ťarcha,  vyslovujúc  ho  „trcha^, 
Infinitívna  koncovka  „t"  je  všade  nápadne  tvrdá,  na  príklad ;  kojmt,  žobrat, 
robit;  na  miesto  čože  hovoria  niekde  čašr,  niekde  saže,  najviar,  pravda, 
svaže:  kôil  vyslovujú  kvan,  koža  kvaže;  chlieb,  chliab;  pôjd  pvajd,  aké 
akia,  také  takia,  zlé  zlia,  dobré  dobria,  ktorý  kotor.  Slyšať  tu  Často  aj 
slovo  „šomhartiť",  miesto  zle  hovoriť;  jablko  vyslovujú  jehiíško. 

Dôkazom  dávnovekej  kresťanskej  kultúry  tohoto  kraja  sú  predovše- 
tkým 3  starobylé  chrámy,  a  síce  v  Štitníku,  Ochtinej  a  Gecelovciach, 
v  gotickom  slohu  stavané,  múrami  ohradené,  z  roku  1228  pochádzajúce, 
jeden  druhému  velmi  podobné,  v  oltárnej  čiastke  velmi  podarenými,  život 
pána  Krista  predstavujúcimi  freskami  ozdobené.  Tieto  malby  boly  v  Gece- 
lovciah  a  Ochtinej  vápnom  viackrát  zabielené,  v  Gecolovciach  len  v  nov- 
ších časoch  ale  odkryté;  v  Ochtinej  je  aj  dnes  len  jedna  čiastka  osvo- 
bodená;  v  Štitníku  zamenili  starobylú  malovačku  novšou,  ponechali  20 
starých  freskov  len  hlavy  12.  apoštolov,  nie  daleko  od  kančia.  V  gec-e- 
lovskom  kostole  nachodia  sa  na  kamennom  oblúku  chrámových  pod  vežo- 
vých dvier  rovnomerné,  s  hora  nadol  ležiace  úzunké  vrypy,  jarčeky  ako 
by  ostrým  nástrojom  zúmyselne  vyryté,  o  ktorých  znalec  starožitných 
stavieb,  peštiansky   professor   Fridrich   Šulek  hovorí,  že  na  týchto  ohlu- 


Digitized  by 


Google 


—  47  — 

koch  si  vojinovia  pred  odchodom  do  vojny  iiiere  pieťabovauím  svätili, 
aby  sa  z  boja  šťastoe  navrátili.  Je  podivné,  že  všetky  3  chľítniy  sú  dosť 
blízko,  vo  vzdialenosti  inalej  hodinky,  jeden  od  druhého  postavené  a  že 
ich  patrónami  boli  pravoslt4vni  svätí :  Michal  a  Mikuláš.  Ohradami  opatrili 
ich  akiste  husiti  v  XV.  storočí,  ba  poniektorí  hov.oria,  že  i  freska  dali 
husiti  vápnom  zatreť  z  náboženského  puritánstva,  o  čom  ale  pri  velkej 
náboženskej  horlivosti  husitov  pochybovať  nutno.  V  Štitníku  premalovali, 
na  príklad  freska  len  roku  1863,  a  síce  dosť  nechutne  a  neúhladne. 
Chrámy  tieto  boly  tedy  kultúrnymi  strediskami  tohto  kraja.  Gecelovcc, 
teraz  biedna  dedinka,  boly  kedysi  kvitnúcim  mestom  ;  na  jednej  chrámo- 
vej  stolici  nachodí  sa  i  teraz  nápis :  senatus  oppidi  Gecel.  Ale  ako  a  kedy 
sa  stály  dedinou,  kedy  prestaly  byť  mestom,  o  tom  nateraz  historickej 
zprávy  niet 


Digitized  by 


Google 


veľ' 


Artikule 

slovenskej  cechy  súkenníckej  v  Eberharde  na  Csallókôzi  z  r.  1675. 

Uverejňuje  Ján  Kluch. 

Nos  Geoľgius  Szelepcliéni  Miseratione  Divina  Ecclesiae  Metropolitanae 
IStľigoniensis  Arcliiepiscopus,  locique  ac  comitatus  eiusdem  supremus  & 
perpetuus  Comes,  Primas  regui  Hungariae,  legatus  natus,  summus  et 
secretarius,  cancellarius,  Sacratissimi  principis  ac  dominiDomini  Leopoldi 
Dei  gratia  electi  Romanorum  Iniperatoris  semper  Augusti,  ac  Germaniae, 
Hungariae,  Boheraiae  etc.  Regis,  Arcliiducis  Austriae,  Ducis  Burgundiae 
etc.  iutimus  Consiliarius,  nec  non  per  dictum  regnura  Hungariae  Locum- 
tonens  etc.  Memoriae  coraniendamus  tenore  praesentium  significantes 
(juibus  expedit  uniuersis.  Quod  lionesti  Joannes  Hyross,  Michael  Thomas- 
sovicb,  Joannes  Raychár,  Andreas  Ilavszky,  (leorgius  Uchwalszky,  Ada- 
nius  Uchwalszky,  Nicolaus  Szlamka  &  Nicolaus  Beky,  noniine  et  in  per- 
sona reliquorum  etiam  Sociorum  suorum  Pannificum  nostram  venientes 
in  praesentiaju,  exhibuerunt  nobis  Ä'  praesentarunt  certos  quosdam  arti- 
culos,  quorum  tenore,  se,  artiunique  labores  et  mores  suos  in  certuni 
ordinem,  cehanique  &  rectam  methodum  redigere  instituereque  volentes, 
supplicarunt  nobis  huniillime,  quatenus  nos  petitis  et  instantiae  eorun- 
deni  benígne  annueremus,  ac  in  bona  nostra  in  hoc  Hungariae  ac  aliis 
etiam  regnis  et  provinciis  habita,  maxime  vero  Eberliardiensia  in  Insula 
C'sallokéoz  existe.  admitteremus,  reciperemus,  ipsisque  et  aliis  successo- 
ribus  corundeni  Cehani  errigerenius,  et  institueremus,  ac  eum  in  finem 
praetactos  articulos,  omniacjne  &  singula  in  iisdem  contenta,  non  solum 
u  ti  Dominus  similium  bonorum  proprietarius  tenestris,  verum  authoritatc 
etiam  nostra  Locumtenentiali  confirmaremus,  &  in  iisdem  priuilegiis  ob- 
soľuatione,  et  consuetudinibus,  tura  nos  ipsi  conseruaremus,  quam  per 
successores  nostros,  aliosque  quoscunque  conseruari  facere  committeremus. 
(Quorum  nos  demissa  instantia  moti  et  benigno  affectu  nostro  erga  eosdem 
inclinati,  ut  iidem  Pannifices,  eorundemque  successores  coordinatius  ad 
Dei  imprimis  glóriám  et  animarum  suarum  salutem  promouendam  viuere, 
lebores   suos  dilií^entius   instituere,   Artemíjne  Pannificinara   prosequi,  et 


Digitized  by 


Google 


—  49  — 

nobis  ac  successoribus,  sibique  ipsis  maiori  einolumento  esae  posiiit; 
eosdem  non  solum  in  praetacta  bona  nostra  admisimus,  recepimus  et 
memoratam  Ceham  erigimus,  verum  praementionatos  articulos,  omniaqiie 
et  singula  in  iisdem  contenta,  rata,  grata,  et  accepta  habentes,  imis  do- 
minii  nostri,  ac  ip^a  etiam  locunitenentiali  authoritate  nostia  coníiimamus, 
approbamus  &  ratificauius,  tali,  uti  nobis  Sclauouico  idiomate  praesentati 
essent,  sub  tenore: 

Articul  1. 

Ponevádz  Nagprednegssy  wecz  gest,  Pro  kteru  sme  na  tento  swet 
stworeni,  abi  sme,  Pána  Boha  poznawsse,  gemu  slúžili,  Geho  ctili,  a  do- 
skonaní  Zywota  nasseho  zwelebowali ;  l^otož  nayprednégssy  Aititiul  ukláda 
se  wssem  Mistrom  a  Bratrum  Cebownim,  aby  Pilni  byli  w  službe  Boží; 
a  w  Poslúchaný  Slowa  Boziho  k  swateg  Spowedi,  a  k  Prigimani  weleb- 
neg  Swatosti:  chtegili  we  wssech  swych  Prácach  Požehnani  Boske  initi. 
Ktereg  weczy  sam  nas  Krystus  Pan  napomína;  kdiž  v  Swateho  Lukasse 
w  dwanasteg  kapituly  takto  mluwi :  Hledegte  napred  Kralowstwi  Nebeského, 
a  gine  weczy  budú  wam  pridané. 

Articul  2. 
Magy  se  Pany  Bratie,  do  domu  Pána  Gechmistrowecho,  kazdy  treti 
Nedelo  zchazeti,  a  Pan  Cechmister  ma  Pánom  Bratom  odsilati  (  yewku, 
gestlizeby  ktery  Pan  Brat  neprissel,  anebo  aby  se  neopowedeJ,  ten  ma 
kazdy  polozity  do  Pokladnicze  dwa  penize,  a  gestlibise  co  nachieho  pry- 
trefilo,  kolikby  Ciwek  Pan  Cechmister  obeslal,  a  nekteriby  z  ľanuw 
Bratuw  prigiti  zanedbal,  tolik  Funtow  wosku  trestan  byti  ma. 

Articul  3. 

Den  Swateczny  gak  Mistrowe,  tak  také  y  pospolitý  Bratí  y  (.•echu 
tohoto  powynnowati  budú  do  Chrámu  Boziho  giti,  a  pobožné  Pcinu  Bohu 
sluziti,  pakliby  na  ten  czás  doma  zustal,  a  služby  Bozij  zameškal  tiestan 
bude  od  Cechu  gednym  Funtem  wosku. 

Articul  4. 

Tento  pak  Cech  sukenicky  bude  powinen  gednu  korichwu  {m)  ríľiíťty 
pry  stolicach  Cechownich,  s  keruzto  koruchwu,  wssickny  Bratie  w  t^echu 
zustawagicy,  na  Božie  Tielo  prigdu,  na  processiu,  a  tam  wssickny  swatu 
Mssy  slisseti  budú,  a  Processiu  wikonawaty,  kteribikolwek  z  korucbwy 
neyssiel,  bude  pokutowan  Mystrowsku  winu,  totižto  fl.  3.  Item  Rjtyi^skii 
swiczu  dluzni  bude  derzati,  pry  Mssy  swateg,  spolu  y  z  porádkem  Nr.  4., 
kterez  na  processigu  uziwati  budú. 

Articul  5. 

Ponewadž  od  samého  Pána  Boha  zrizena  wecz  gest,  Xíitvo  Telo 
k  chrobu  swemu  poctiwe  odprowazeti,  kterezto  Pan  Buch   netoliko  pri- 

4 


Digitized  by 


Google 


—  50  — 

kazeín,  ale  y  prikladeni,  gak  skrze  starý,  tak  také  y  skrze  Nowi  /aktuii 
zretedlne  nam  predložil.  Protu  príčinu  powinbowati  bude  geden  kazdy 
Mister  Cechowny,  ku  odprowadzeni  Tela  mrtweho  swu  pritomnosty  m^u- 
nowiti.  A  gdizby  bez  slussneg  príčiny  zameškal.  Pokutowan  bude  gedeu 
funt  wosku. 

Articul  6. 

Gestlizeby  se  pritrefilo,  žeby  Pan  Buch  kryž  dopustil  na  Pána  Cech- 
mistra,  aneb  na  nektereho  Panow  Bratrow,  podluzny  budú  mladssy  Bratie, 
pry  takoweg  osobe  služyt.  Pritom  pritrefiloby  se  mrtwe  Telo  kterehokol- 
wek  z  Panow  Bratrow,  pry  takowem  mági  poradkem  pani  Bratia  waro- 
wati.  Rownim  spusobem  takowim  mrtwim  telám  mági  poradkem  hrobí 
kopati,  tak  také  ynosit,  nakterezto  weczy  mági  mladkowe  pilnú  starost 
miti.  Sami  pak  na  pokrow^ecz,  na  swicze  dohlidati,  podlé  starobileji  zwyk- 
losty.  Pod  Pokutu  Mistrowsku.  Od  tegto  pak  služby  Pan  Ceclimistí^r 
spolu  z  Pany  Try  Mistry  a  z  Pisárom,  tak  také  spolu  z  Prísažnimi  z  ostat- 
nimi  slobodní  budú. 

Articul  7. 

Paklizeby  nektery  Čzlowek,  kteriby  w  tomto  Cechu  nebil,  chtcíj;icze 
pocztiwost  mrtwemu  telu  uczyniti,  Czech  tento  ku  proprowazeny  Hrobu 
by  zawolal,  ma  ktomu  hotowi  bity,  kterizto  za  za  praczu  geho,  powiaen 
bude  geden  Tolar  polozity. 

Articul  8. 

Tento  Sukeniczky  Cech  magu  slobodu,  kazdy  Rok  sobe  wywoliti 
Cechmistra  Nowecho,  a  to  Pobožného  Bohaboyneho,  múdreho,  poíztiwelio 
Czloweka,  kteriby  bil  dostateczny  tomu  vradu,  a  to  dobrim  poradkeiJK 
Když  Rok  dosluzy,  podlé  starého  običege,  powinen  bude  wsseczek  uplny 
Cech  zebrat,  a  gim  poczet  oddati,  gdiz  to  wykona,  zatym  ma  sebe  zlozit 
vrad,  a  podekowat  úplnému  Cechu.  Podlé  obeczneho  poradku  ma  zustat 
za  starého  Cechmistra,  podlé  nowecho,  a  ma  wywolity  wsseczkeho  Cechu 
gedneho  Mistra,  kteriby  byl  dostatočný  sebe.  Rownim  spusobem  pospolitá 
Obecz  wsseczkeho  Cehu,  magy  sobe  wy>voliti  gedneho  Mistra,  kteryby 
bil  na  to  hodný  starému  Cechmistrowi  zastul  uplny  Cech,  ma  slobodu 
ktery  se  gim  bude  libiti,  a  weczy  poczet  Hlasu  bude,  ten  ma  biti  Nowim 
Cechmistrem  bez  wsselakeg  wymluwy. 

Aticul  9. 

Nowy  Cechmister  ma  we  dwa  Tydnie  Cech  zebrati,  a  ma  bity  spii- 
sahu  potwerdeny,  ze  chce  swey  mileg  wrchnosti  Pánu  dedicznemu  nag- 
prwe  wernost  zachowati,  potom  wsseliaku  posslusnost  rowne  pocztiweum 
Mesteczku  y  pocztiwemu  wsseczkemu  Cechu  tomuto  sukeniczkemu,  a  ze 
chce  bohatému  chudobnému  sprawedliwe  Rosudek  czinity  dobrich  a  spra- 
wedliwych  branit,  nesprawedliwich  podlé  Articul  trestat. 


Digitized  by 


Google 


r 


—  T)]    - 


Articul  10. 


Kteiyby  Mister  bosiini  nohami  do  Chrámu  Božiho  prissel,  anebo 
k  Telu  mrtwemu,  takowy  prepadá  geden  funt  wosku. 

Articul  11. 

V  tomto  nassem  Cechu,  geden  kazdy  ma  swe  pocztiwe  Misto  držeti, 
pakli  žeby  swe  misto  premenil  a  uyal  by  druhého  Pána  Bratra  misto, 
takowy  pokutowan  ma  byt  geden  funt  wosku. 

Articul  12. 

Na  ten  čas  gdyž  Cechmistra  budú  wolity  wsseczy  spolu  magy  se 
zebrati,  a  wedle  Instructie  Pána  sweho  Dedičného  Cechmistra  sobe  wy- 
woliti.  Kteriby  pak  bez  slussneg  pričiny,  tam  ustanowyt  se  zameškal, 
bude  Irestan  in  d.  5().  to  iest  pul  zlatim.  A  gdybi  ten  Vrad,  kteryby 
byl  wywoleni  potupil,  a  prigati  nechtel,  bude  pokutowan  in  ti.  40.  to 
gest  Cžteryczet  zlatých,  na  Pána  Dedičného,  a  na  Cech  Dwanast  zlatých. 

Articul  13. 

Nuwy  Cechmister  hned  po  wiwoleni  svvem,  ma  sobe  zoswich  spolu 
Mistľow  k  stolu  swemu,  tolko  prisažnych  w^wolity,  kolko  potreba  bude 
iikazowat.  Také  i  zmladssich  Mistrow  dwuch,  ktery  gemu  budú  podlužni 
služity,  gdezkolwek  potreba  budie  uhazowati. 

Articul  14. 

Mladý  Mistrowia  dotud  budú  podlužni  Cechu  služit,  dokud  na  gich 
ijilsto  giny  do  Cechu  se  nepripowedia,  zatim  budú  od  služby  odslobodzeni, 
a  do  knichi  Cechoweg  zapsani,  za  kterežto  oslobodzeni,  podlužni  budú 
Cechmistrowi   spolu  sprisažnimi   pul  okowa  wina,  anebo  okow  piwa  dat. 

Articul  15. 

Rownim  Spusobem  Firmistra  y  Pisár  Cechowny,  y  gini  kteri  budú 
wywoleni,  k  pomocy  Cechmistrowy,  y  Mladkowe  kteri  budú  sluzit,  mági 
tež  bity  prisachu  potwerzeni,  ze  chcú  Cechmistra  wsseliak,  y  w  Radie, 
tak  tez  y  wslužbe  obswlaste  w  Panskich  weczech  wernie  sprawedliwe 
sluzití  gdybi  Cechmister  nekteru  osobu  kam  poslal,  ma  ten  Mister  ho- 
towi  byt  pod  Mistrowsku  pokutu. 

Articul  16. 

Firmistri,  y  wsseczka  Obecz  tohoto  Cechu,  magu  sweho  Cechmistra 
w  poctiwosti  met,  y  Malženku  geho,  magu  ho  posluhat,  we  wsseliakich 
weciíach  Cechownich,  kteriby  se  dopustil,  a  na  odpor  by  se  dal,  anebo 
do  zwady,  ten  bude  praweni  trestaný  w  Cechu,  dwanactmi  zlatimi. 


Digitized  by 


Google 


—  52  - 

Articul  17. 

Kdybi  nektery  z  teho  Cechu  nekde  mel  posedený,  a  spusobowallii 
tento  Cech,  anebo  nektereho  spolu  Bratra  Cechowniho,  ten  ma  byt  tre- 
staní w  Cechu  pet  funtuw  wosku,  a  gestli  wsseczek  Cech,  desat  funtow, 
gestli  Firmistri  duplora  bude  pokutowán. 

Articul  18. 

Gestlizeby  nektery  stohoto  Cechu  upadl  do  Chudoby,  a  nemoholby 
Panského  dluhu  platiti,  a  uznalby  Cech  wsseczek  sskodu  miti  sneho,  tomu 
se  nemá  dati  zadného  statku  Panského,  než  budú  ho  robotou  fedrowati, 
gakowukolwek  sukeniczy  mezy  sebu. 

Articul  19. 

Když  Cechmister  pokladniczu  na  stul  položy,  a  otwory,  ma  se  každy 
Mister  spokogiti,  a  niž  (sic)  geden  druhému  nessusskati,  melby  neoo 
mluwiti,  ma  wistat  pred  stul  Cechmistrow  a  prosit,  žeby  mu  bilo  neco 
dopussteno  mluwit,  ma  se  mu  dopustiti,  gdyž  wykona,  ma  zase  na  swe 
misto  sadnuti,  gdy  sekdo  toho  dopusti,  mimo  powoleni  Cechmistrowelio, 
ten  ma  bity  pokutowán  gednym  zlatim,  kolikrat  tolik  razuw.  Kdy  se  ne- 
koho  Cechmister  nečo  opitá,  ma  hore  postat,  a  odpowet  dat,  a  potom 
ma  zase  na  swe  misto  sednut;  když  Cechmister  pokladniczu  zawre,  budú 
slobodno  z  druhim  mluwit,  ale  tiho,  pomali  a  pocztiwe.  Když  uderi 
Cechmister  na  stul,  ma  se  zase  utissit,  anebo  upokoit,  a  posluhat  co  se 
roskaže,  anebo  nekomu  mluwi,  kolikrat  tolik  razuw. 

Articul  20. 

Kdyz  Cechmister  znameni  swe  ku  nekteremu  possle,  ma  se  hnetlky 
u  neho  ustawiti,  a  gestliby  se  ustanowiti  nechtel,  trestan  bude  in  d.  2tL 

Articul  21. 

Kdyby  kedy  Cechmister  nektereho  z  Braterstwa  k  swemu  stolu  po- 
wolal,  ma  ktomu  geden  kazdy,  bez  wsseczkeg  wimluwy  poradne  prystu- 
piti,  a  powikonani  ma  zase  poctiwe  se  od  neho  odebrati.  Rownim  spu- 
sobem,  kdy  se  odbiragi  z  Cechmistroweho  domu,  mági  tez  odpustení 
wzit  od  Cechmistra,  a  podekowani  učinit.  Mladkowe  zustanu,  stolice  anebo 
gine  weczy,  ktereby  wipostaly,  (sic)  zase  mági  spodekowanim  nawratit 
pod  Mistrowsku  winu. 

Articul  22. 

Kdykolwek  Cechowna  Obec  u  Cechmistra  bude  zebrana,  ma  geden 
kazdy  poradne  a  poctiwe  se  zachowawati.  Paklibi  nektery  co  takoweho 
neporadneho,  a  neslussneho  se  zachowal,  anebo  na  stul  Cechmistruw 
uderyl,  bude  powinen  dat  do  pokladnicze  geden  funt  wosku. 


Digitized  by 


Google 


-  53  - 

Articul  23. 

Nadalliby  ktery  Mister  w  Cechu  geden  druhému  Lharu,  propada 
geden  zlatý  vhersky,  a  paklíby  nemohol  doswetčity  na  neho,  gdy  yak 
rikagi,  kdo  komu  gamu  kopa,  sam  do  niey  upadá. 

Articul  24. 

W  Cechu  geden  za  druhého  mluwiti  nemá.  Pokudby  nemel  od  Pána 
Cechmistra  powoleny,  pakliby  se  sam  od.  sebe  witrhel,  prepadá  geden 
funt  wosku. 

Articul  25. 

Wssyckny  tehoto  Cechu  Mistrowe  a  Bratri,  mági  geden  druhého 
ctiti,  a  gestliby  z  nich  nektery  geden  druhému  rečv  do  poctiwosti  wkro- 
čil,  bude  pokutowan  Mistrowsku  winu  in  fl.  3.  to  gest  trima  zlatima. 

Articul  26. 

Žadna  zwada  mezy  Bratry  Cechownymi  nemá  biti.  Pakliby  nekteri 
í^nich  se  zwadil  a  geden  druhému  pohla wek  dal,  trestaní  bude  in  fl.  1. 
to  gest  gednim  zlatim,  a  gestliby  se  roskrwawili  in  f.  4.  to  gest  čterma 
zlatimi,  a  za  Hogeni  rany  platit. 

Articul  27. 

Kdyby  se  trefilo,  žeby  nektery  z  Bratruw  spolu  pry  posedení  byli, 
ii  fjeden  z  druhim  se  zwadili,  to  widuce  giny  z  Bratruw  Cechownich, 
powinowati  budú  gich  uspokogiti,  ktery  kdizby  se  uspokogiti  nechteli, 
pokutowani  budú  w  Cechu  in  fl.  !•  to  gest  gednim  zlatim. 

Articul  28. 

Kteriby  Mister  prohrage  se  w  krčme,  a  nemelby  čym  zaplatit,  a 
sselby  wen  mimo  Hospodaroweg  wule,  takowy  ma  dati  geden  funt  wosku. 

Articul  29. 

Gestližeby  Mistrowa  gedna  druhu  chanila,  bud  kdekolwek,  za  to 
gey  Muž  ma  pokutowan  bit  dwa  funti  wosku.  Rownie  pak  Mistr  gdiby 
geden  druhého  zhanil,  toho  podlé  wystupku,  a  podlé  uznaný  magy  Pani 
Bratrie  trestati. 

Articul  30. 

Czechowni  Mistrowe  z  wandrownimy  a  samotnimy  Towarissmi  wlasce 
a  ^pokogi,  bez  wsseczkeg  wady  magu  nakladaty.  Gestliby  pak  Mistr 
zawadissw  (sic)  se  z  towaryssem,  gemu  do  poctiwosti  wkročil  a  to  by 
i*e  doswetčilo.   bude  pokutowan  Mistrowsku  winu  in  fl.  3.  to  gest  tryma 


Digitized  by 


Google 


...  r>4  - 

/ktíiui.    A   jíestliby   Towaiyss   Mistrowi   do   poctiwosti    nahanil,    starssj- 
ľowaryss  bude  podluzen   tu  gistu  pokutu  na  wandrowneni  Towarj^nsowi 

VťZiti. 

Aľticul  31. 

Ktery  sukenik  od  giuud  by  prissel,  a  chtelby  se  do  tohoto  í'ecliu 
pľiijowedeti,  dluzen  bude  swe  listi  Cechowni  pocztiwemu  Cechu  ukazati, 
že  se  Remeslu  náležité  wyučil,  a  poctiwe  se  chowal,  rownie  zachowawa- 
iíiri  list,  gestlí  gest  rodu  poctiweho,  když  se  to  wiswedčy,  mági  ko  za 
jmctiweho  Mistra  prigati. 

Articul  32. 

Gestliby  se  nekteiy  Cechowny  Mistr  dopustil  krádeže,  bud  to  wlny. 
bud  to  w  sukne,  anebo  w  pradie,  ten  Mistr  prepadne  swe  Repieslo,  ktere 
Remeslo  z  mladosti  tesko  dostal,  a  na  starost  lechko,  hanebne  a  potupne 
stiatiti  musil,  ten  neraa  mit  slobodu  wicze  Remesla  robiti,  chyba  kdyby 
wrclmost  nekteremu  gratiu  dala,  a  se  k  tomu  primluwila,  museliby  to 
u^initi. 

Articul  33. 

Do  Cechu  tohoto  Sukenickeho,  nelen  Sukenik,  nez  i  giny  gakov^y- 
koíwek,  bud  to  Remeselník,  bud  to  zadného  Remesla  neumeli.  nez 
Hospodarstwi  a  kupectwi  rozumeli,  a  hodný  bylliby,  budú  mit  slobodu 
se  [jľipowidati,  a  wkupiti,  a  spolu  sukenikmi  slobody  a  Priwilegia  od 
uas  sobe  dane  wyužywati,  bud  to  y  prespolny  bude. 

Articul  34. 

Kteribykolwek  w  statku  Panskem  zustawal.  a  dotohoto  Cechu  se 
uopripowedel,  Tomu  Sukenikowi  ne  bude  se  mu  sloboda  Sukenicke  Re- 
nii»slo  wykonawati,  ani  suknem  kupčiti,  pakliby  se  proti  tomu  nekdo  do- 
liUHtil,  za  pokutu  wsseckny  Sukňa  budú  mu  odebrane. 

Articul  3ô. 

Kdyžby  se  nektery  stowaryssow  chtel  do  tohoto  Cechu  pripowedeti, 
a  wkupiti,  podluzen  bude  Rodný  a  wyučeny  list  pred  Cechem  ukazati, 
to  když  wikona,  powinni  su  geho  do  Cechu  prigati,  a  on  také  powinnen 
líiiíii^  Cechmistrowi  a  Firmistrowi  pripowedeneho  sest  holby  wina^  a  ^^e- 
deu  ;ilaty  ponez  polozity,  a  wsseczkeg  Obczy  Cechowneg  pet  Okowy  wina. 
ŕieííl  Okowy  piwa,  a  za  chowanie  sest  zlatých  do  pokladnicze,  dwa  Funty 
wosku,  zatim  da  swe  gmeno  do  Cechowneg  knihy  zapsati,  za  kterežto 
zapsani  podluzen  bude  Cechowny  mu  Pisarowi  d.  25.  to  gest  pet  ^Tossy 
ílati,  iieéet  pak  Cechowny  zeleného  wosku  budú  užywat. 


Digitized  by 


Google 


—   00 


Articul  36. 


Mistrowsky  Syn,  kteryby  se  chtel  do  tehoto  Cechu  pripowedeti,  ne- 
bude dluzen,  toliko  polowicz  toho  nakladú,  ktery  dawagi  giny  Towaiyssia. 
Nez  Službu  mladých  Mistiow  poradne  wykonawati  bude. 

Articul  37. 

Kteribykolwek  Towaryss,  wzal  sobe  za  Ženu  wdowu  Cechownu,  ten 
powinen  bude  pul  Cechu  kupowati. 

Articul  38. 

Kteriby  Towaryss  wzal  Mistrowsku  Czeru,  ten  bude  dluzen  dat 
w  Cechu,  gako  Mistrowsky  Syn,  totissto  pul  Cechu  kupowati. 

Articul  39. 

Kdiz  Se  mladý  Mistr  chce  pripowedati  do  Cechu  tohoto,  magu  Mistri 
prysazni  pilný  na  to  met  pozor,  gestliže  gest  dostatočný  Remeselník,  aby 
zatim  hamby  Cechu  nedelal,  nemagv  takoweho  mezy  sebe  prygat,  nez 
kteriby  mohol  dobre  Remeslo  robit,  podlé  Articuly,  zadosti  činit,  wsse- 
ekich  wecech  Czechownich  dost-ntečny  byt,  a  to  aby  byl  poctiwi. 

Articul  40. 

W  tomto  Cechu  Sukenickem  slobodu  udrzat  Towaryssa,  ktorý  wedet 
bude  sukňa  postrihat,  bude  tez  slobodne  postryharskeho  včna  prygimat, 
kterižto  čtyri  Roky  ma  se  učit  Sukenickeho  Remesla,  zatim  bude  oslo- 
boden  (sic). 

Articul  41. 

Zadnému  Remeselnikowi  w  tomto  Cechu  zustawagicimu  nebude  slo- 
boda od  ženy  Mistroweg  anebo  od  geho  čzelady  wlnu,  pračzv  (sic),  anebo 
CO  gineho  bez  Mistroweho  wedomia  kupity;  To  ktery  kdo  učinil  strati 
Remeslo,  kteremu  slobodne  dotud  robit,  dokud  z  Cechom  swogu  w^cz 
nedokona. 

Articul  42. 

Zadnému  Towaryssowi,  aneb  Pradlicy,  nebude  sloboda  czuzeg  wlny 
kramplowaty,  prašti,  barwiti,  aneb  co  gineho  bez  Mistroweho  wedomi 
okrademne  činity,  gestliby  sepak  ktery  toho  dopustil  ne  ma  se  mu  dat 
wtom  Cechu  zadnú  Robotu,  pod  pokutov  winu  Mistrowsku  fl.  3  togest 
trych  zlatých. 

Articul  43. 

Ne  bude  sloboda  zadnému  Mistrowi,  čzelad  druhého  Mistra  odluzati 
proti  tomu  gestliby  se  kdo  dopustil,  da  pokuti  štyry  funty  wosku  do 
pokladniczo  Cechowiiy. 


Digitized  by 


Google 


—  56  — 

Aľticul  44. 

Gysta  sprawedliwa  waha,  bude  mat  w  sobe  pul  tretá  funta,  sktet^ii 
geden  každý  Mistr  ma  wažity,  gestliby  se  pak  u  niektereho  Mistra  gina 
nesprawedliwa  waha  nagssla,  bude  tresteni  Mistrowsku  winu  in  fl.  3.  to 
gest  tryma  zlatimi. 

Articul  45. 

Rownim  spusobem  na  tluste  sukňa  waha  bude  w  sebe  obsahowaí  ^est 
funtow,  kteružto  geden  každý  Mistr  bude  wázity,  pakližeby  nektery  waí^u 
wahu  deržal,  bude  trestaný  Mistrowsku  winu  in  fl.  3.  togest  tryma  zlatiini. 

Articul  46. 
Osnowy  se  mági  snowat  čtyrycatne  aneb  trebicke,  čtyriczet  ciiodiiw 
patnactimi  ciewkamy,  na  syrki  tkané,  tkané  pak  ma  byti  na  syrki  pol- 
treťa  Rifa,  na  zdelki  čtyricat  čtyri  Rifij,  patdesatni  postaw  ma  se  soowat 
patdesat  chodi,  patnactimi  nitiamy,  tkaný  pak  ma  byti  tkaný  na  syrki 
na  try  Riefy.  Sedesatne  súkno  syroko  bude  snowat  sessdesate  chodu  na 
sdlusky  tak  gak  prwny,  tkané  pak  ma  na  ssyrky  try  Riefy  a  fertal. 
Gestliby  pak  ktery  Mistr  toho  ne  zachowal,  bude  trestan  Mistrowsku  winu 
tolikrat,  kolikrat  wtom  bude  postižen  in  fl.  3.  to  gest  Trj^ma  zlatyma.  JIo- 
rawsky  také  postaw  ma  se  snowat  na  ssyrki  choduw  dwa  tricaí,  dwanactQii 
nityami,  na  zdlussky  pak  lokty  triczet  a  čztyri,  tkani  pak  ma  bit  na 
ssyrki  na  dwa  Rify 

Articul  47. 

Na  Haleny  anebo  na  tluste  Sukňa  osnowa  ma  se  snowat  na  dlussky 
RifFow  trycet  a  čtyry,  na  ssyrki  pak  ma  se  snowat  dwanactmi  nitmy  dwa 
a  dwaczet  choduw.  Tkaný  pak  postaw  ma  byt  na  zdlussky  Rifow  dwa  a 
trycat,  na  ssyrki  pak  ma  byti  na  pol  druha  Rifa,  walani  pak  na  gHen 
Mesky  loket  ssyra,  kteriby  pak  kratče  aneb  ussie  delal,  a  dopustilhy 
se  toho,  po  dwa  krát  bude  trestan  Mistrowsku  winu.  Pakliby  se  po  tretie 
dopustil  w  tom  roce,  ten  bude  trestani  podlé  slobot  od  geho  gasnosty  Cysar- 
skeg  a  krale  milostiweho  nasseho  vherskeho  nam  widanich,  zatim  po  dwuch 
Rocych  bude  se  snowat  podlé  starého  obyčzege,  choduw  Nr.  24. 

Articul  48. 
Wtomto  Cechu  slobodne  bude  wsseliakowe  Sukua  robiti,  nez  nebude 
slobodne  spolu  dwom  Mistrom  robiti,  ani  Otczu  ze  synem,  sloboda  bude 
každému  sebe  postaw  wiprawit,  gakž  múze  naglepe  postryhati,  kdo  nemuz, 
nech  da  po  postrychačowi  Cechownemu.  Na  dwa  Roki  slobodu  poctiwi 
Cech  dawa,  po  dwuch  pak  Rocych  podlé  Articul  budú  se  drzeti. 

Articul  49. 

Czechmister  Sukenicky,  dluzen  bude  každé  kantery  anebo  kdykoli 
sam  anebo  try  Mistrow  poslat,  tiych  anebo  wyce  podlé  Radu  každému 


Digitized  by 


Google 


-  57  - 

Místrowi,  a  pohlednut  gakowu  robotu  ktery  Sukenik  robi,  tez  ma  se  po- 
blednutý mali  sprawedliwu  Cechownu  wachu,  ma  pohlednut  osnowy  gako 
kdo  snuge,  ma  tez  pohlednut  na  gine  mnohé  weczy,  takli  se  Remeslo 
robi,  gaki  gych  Articule  včzy,  gdyž  nektereho  Mistra  postihnú,  ze  podlé 
Cechu  a  Articuli  se  nechowa,  mági  ho  trestati  Cechownim  Prawem,  to- 
gest  nanem  dwanast  zlatých  wzity. 

Articul  50. 

Kteriby  Postaw  nebil  Cechownym  znamením  pretazeny  a  peczeteny. 
Ten  se  ne  ma  mezy  Mistry  Postaw  prodawat,  nez  ten  čzy  gest  maho 
ginde  prespole  gde  ho  neznagu  prodawati,  kterybi  se  tak  ne  zachowal, 
aema  se  mu  dat  robit  Remeslo  za  geden  Rok,  gdyz  Rok  wystoi,  ma 
sobe  od  Cechu  zase  prizen  hledat. 

Articul  51. 
Wandrownim  a  domacym  Towaryssom  powinen  bude  Cech  poradek 
učzinity,  a  gym  Articule  wydat,  wedle  kterich  se  bude  sprawowati,  Cech- 
Tnifiter  pak  geden  kazdy  Rok  se  mezy  nich  samodruhi  ustawiti,  a  od 
í^tarssych  Towarissow  poczet  odebrati,  ginich  wywoliti,  a  dobrý  poradek 
mezy  nimi  učzyniti,  tak  gak  gest  w  ginich  Mestech  obicej  slobody  gich 
|K)niahat,  branit,  ktere  sebe  dostanú. 

Articul  52. 
Kdyz  nektery  nowotny  Towaryss  od  ginud  priwandruge,  budú  po- 
dlužni  domaczy  Towarysf  .  u  Mistra  Cechownyho  gemu  misto  a  Robotu 
hledat,  kteryz  to  gdyž  k  I*  istrowi  dan  bude,  musi  u  neho  geden  uplny 
tyden  zustawati,  a  za  ten  '  '.^s  k  zadnému  Mistrowi  nebude  slobodne  od- 
git,  barby  mu  tam  gak  zle  u/lo. 

Articul  53. 
Gestlizeby  ktery  Mistr,  chtel  Towaryssa  odprawiti,  ma  gemu  dati 
rtwema  Nedelami  prwe  na  wedomost,  podobne  Towariss  Mistrowi,  pakli- 
zeb>^  Mistr  neradno  Towarysse  odprawil,  ma  dati  pokuti  geden  kameň 
wosku.  Podobne  Towaryss,  kteribyse  newažne  a  neporadne  odprawil  od 
sweho  Mistra,  ma  pokutowan  byt  geden  kameň  wosku. 

Articul  54. 
Zadnému  s  towaryssy  nassich  nedopusti  se  mežy  walachy  choditi, 
wlnu  biti,  any  kramplowati,  pod  pokutov  straczeny  Remesla. 

Articul  55. 
Kteriby  se  Towaryss  zadluzil  v  sweho  Mistra,  a  druhiby  ho  wypla- 
til,  tim  spusobem  aby  u  neho  delal,  ten  kdozby  to  učinil,  prepadá  deset 
funtuw  wosku. 

Digitized  by  VjOOQIC 


^  r)<^  — 

Articul  56. 

Toto  Remeslo  Sukeníczke  samotnému  nebude  sloboda  wykona\^at, 

krome  geden  Rok,  pakliby  zatim  chtel  to  učzyniti,  musi  do  Stawu  ^lal- 

ženského  wkrotčzyti,  a  pod  panem  dedicznim  zustawati,  a  dom  sobe  pod 

,  p^nem  kupiti,  trestan  bude  Cechownym  prawem,  ten  Mistr  kterihy  wyce 

Roka  samotnosty  zustawal. 

AÍticul  57. 

Kdyz  ktery  Mister  bude  Postaw  nabigat,  ku  ktereg  praczy  potrebo- 
walby  nekterych  Towaryssow  z  gineho  warstatu,  podlužny  budú  ^í^ho 
zadosti,  a  potrebe  dosti  učzyniti,  pakliby  nechteli,  budú  trestaní  w  po- 
cti wem  poradku  w  Towarysskem  od  starssych  Towaryssow  in  d  Hl  to- 
gest  dwama  grossmy. 

Articul  58. 

Zadný  Mistr  nebude  mat  na  to  slobodu,  aby  swemu  Towaryf^sowi 
gakowi  takowy  kus  súkenný,  bez  Cechowskeho  wedomi  urobíti  dopiistit 
(sic),  pod  pokutu  trych  zlatých. 

Articul  59. 

W  tomto  Cechu  nebude  slobodne  zadnému  Towaryssovvi  zahalat, 
krome  w  pondelek;  pakliby  kteŕy  gine  dni  chtel  zahalat,  wtcn  č/as  ma 
nato  Cech  slobodu  do  kasne  geho  dat,  a  pokutu  z  neho  wzity  ti.  20. 

Articul  60. 

Gestliby  ktery  Towaryss  zle  Postaw  natkal,  nemá  mu  Mistr  nie  otl 
nie  od  neho  platit.  Pakliby  mu  geho  Mistr  platil,  trestan  huúv  winnu 
Mistrowsku  f.  8.  togest  tryma  zlatyma,  a  Towaryss  pieti  grossima. 

Articul  61. 

W  tomto  Cechu  nebude  slobodne  Mistrowi  krome  gedoelio  vízue 
držet,  nez  kdy  se  geden  doučza  ostatni  Rok,  sloboden  bude  druhého 
prygati,  gestliže  se  ktery  z  Mistrow  dopustil,  a  proti  slobodám  Cechow- 
nim  powstal,  prepadne  Remeslo,  ktomu  any  Synka  nebude  deráat,  když 
ma  včzna  gedneho. 

Articul  62. 

Když  Mistr  včzna  prygme,  nebude  mu  ho  sloboda  pry  8obe  dale^ 
od  dwuch  Tydni  držat,  a  probowat,  zatym  gestli  se  Mistrowi  včzen,  a 
vcznowi  Mister  zdal  a  libyl,  a  v  neho  chtel  zustati,  ma  ho  Mistr  do 
Cechu  pripowedeti,  gestliby  zamesskal,  a  daleg  ho  bez  wedomnsti  Cerbo- 
weg  u  sebe  zachowawal,  bude  trestaný  f.  1  to  gest  gednim  zlatini. 


Digitized  by 


Google 


—  o9  — 


Articul  63. 


Ktfiry  včzen  chce  se  Remeslu  Sukenickemu  učzyt  wtointo  Cechu,  ma 
se  učzyt  čztiry  Roki,  bybil  yak  weliky,  nicmeneg,  aby  chtel  poctiwemu 
Cechu  zaplatit,  ma  swe  Roki  sprawedliwe  wyslužit,  a  ma  swenni  Mistľowi 
a   Mistroweg  werny  byt,  gich   posluchat,   gim  spraweiiliwe   w   Remesle  , 

robit,  aBluzít.  Towaryssom  se  ne  ma  lenit  posluzit,  obzwlassGe  kteri  z  nim  J 

ive  werstatu  robia,  a  gineg  starsseg  Čzeledy,  ma  kažtlu  Nedelí,  každý 
Swatek   ŕzastokrat  do  kostela  chodit,  a  P.   Bohu  se  modlit,  chteli  swe  I* 

požehnaní  od  Pána  Boha  dostat,  gestliže  nekam  ide,  kohokolik  stietne, 
pred  nim  klobúk  segme,  a  gemu  pozdraweni  da.  obzwlassfe  Suktmnikom 
a  Towarj'ssom:  Gestli  se  tak  ktery  vtzen  podlé  tohoto  Ai^ticnJe  nebude 
chowati,  a  bude  kdo  na  neho  zalovati  ma  se  potrestat  w  poctiwem  Cechu 
Ferulu  anebo  prutem,  rowne  w  poctiwem  poradku,  kdy  se  oslobody,  a 
oddagi  ho  Mistri  starssim  Towaryssom,  takowu  pokutu  ponese. 

Articul  64. 

Vcžen  gineho  Remesla  kterehozkolwek  w  Cechu  w  tomto,  krome  íij 
Roky  nm  se  swe  Remeslo  učzity,  po  trech  Rocech  M  isti  geho  ma  ho 
oslobodit,  a  gemu  naležyte  šaty  daty,  ktere  zasluzyl  w  Bwem  UĽzeny. 

Articul  65. 

Rukenjczkeho  Remesla  včznowi  Mistr  geho,  na  diiihi  Rok  ma  mu 
dat  dolomau,  y  Nohawicze,  Ostatný  Rok  z  dobrého  sukňa  wsseck}^  ssaty : 
yakožto  Mentik,  Doloman,  Nohawicze,  geden  par  Czizieni,  ^ednu  tenkú 
kosselu,  mimo  toho  dokud  se  bude  včit,  ma  mu  dati  každý  Rok  dw© 
dwe  konopné  kossele,  dwoge  gate,  a  strewicze  kolko  bude  potrehowat,  a 
ma  se  uczit  čztyri  Roki  sukenickemu  Remeslu  tenkému. 

Articul  66. 

Gineho  yakowehokolwek  Remesla  včzen  prwny  Rok  bude  mat  z  hru- 
bého sukňa  doloman,  Nohawicze.  par  kosseli,  par  gati^  z  konopného 
platná,  strewicze  co  múze  zedrat,  ostatného  Roku  z  dobrého  sukňa  tlo* 
loman  a  Nohawice,  gedny  boty,  gakowe  bude  potrebowat. 

Articul  67. 

Když  se  vczen  Remesla  Sukenickeho,  aneb  kterelio  ŕíineho  wyui^zi^ 
Mistr  geho  ma  ho  w  Cechu  osloboditi,  a  vczen  podluzen  bude  oslobode- 
ného w  Cechu  yeden  zlatý  polozit,  a  gdyž  bude  potrebowat,  osloboczeny 
list  pod  pečzatu  Cechownu  magu  mu  wydat,  od  ktereii  bude  podluzí^n 
geden  Tolar,  a  Pisarowi  gak  so  bude  mocy  snim  dokoHat,  íi  ma  wamiľo- 


Digitized  by 


Google 


60  — 


n 


wati  ginara  za  dwa  roki,  kdyby  newandrowal  do  Cechu  se  neiim  prygat 
Rownym  spusobeni  syn  sukenicky,  kteriby  kolwek  ne  wandrowa]  xa  geden 
Rok,  ma  pokutowan  hity  Cechownim  prawera  in  f.  12. 

Articul  68. 

Kdyz  vCzen  gakowehokolwek  Remesla  bude,  do  Cechu  se  piypowL 
podluzen  bude  Cechmistrowi  spolu  swymi  Prisažnimi  troge  gedla  dati  a 
zlatý  na  trunek,  k  tomu  do  Pokladni cze   Cechowneg  dwa  Funty  wosku. 

Articul  69. 

Vczen  w  Cechu  tomto,  kteriby  se  u  Mistra  Panského  učzyl,  a  bylby 
sirota,  za  pripowedeny  do  Cechu,  a  za  swe  wyswobozeny  z  včzenstwa, 
nist  nebude  gineho  do  Cechu  platit,  krorae  geho  Mistr  na  piat  wina, 

Articul  70. 

Kdyz  ktery  vcžen  do  Cechu  se  pripowie,  ma  za  sebe  Ponicznikow 
postawiti  we  dwanasti  zlatých,  kteri  budú  slibit  za  geho  stalost,  a  ze- 
trwalost  u  sweho  Mistra,  pakliby  uskoczil,  bude  mat  Cechowni  wrťhuost 
na  porukomnich  dwanast  zlatý  wzity,  a  na  kryž  Cechowny  obrátili,  dokud 
Porukomniczy  včzna  na  Misto  swe  ne  ustawia,  anebo  od  Pritelow  geho 
dwanast  zlatých  nepolozia. 

Articul  71. 

Gestliby  včzen  u  nektereho  zley  nátury  a  običege  Mistra,   anebo 
^  geho  Ženy  nemohol   zustawati,   ne  ma  hnet  bez  vedomosti   poľuczuikuw 

od  neho  odgiti,  nez  ma  gim  dat  na  wedomost,  ktery  podluzni  biidu,  wecz 
pred  Cechem  oznamiti,  ktomu  Cechmister  spolu  swimy  prysažnymi 
wedle  Inguisitie  tu  wecz  wyrozumewsse  mági  k  dobrému  konczy  prv- 
westi,  a  gestliby  se  to  doswetčzilo,  ze  ten  gisti  včzen  do  konce  u  Mistra 
sweho  ne  muže  zustawati,  powinen  gest  Cechmister,  ginemu  Mistrowi 
dati,  aby  se  swe  Remeslo  doučzil. 

Articul  72. 

Když  ktery  Mister  včzna  prygima,  gakowehozkolwek  Remesla  bude, 
ma  tez  swich  poručznikow  postawiti,  zeho  chce  gako  on  dela  záležíte 
Remeslo  včziti,  gestliby  se  pak  ktery  Mistr  wedle  tohoto  nezachowíil^ 
prepadá  winu  Mistrowsku  f.  3.  togest  try  zlatý. 

Articul  73. 

Kdyz  ktery  včzen  k  Mistrowi  stane,  ma  Cechmister  gerau  pekne 
naučzeny  dat,  gak  se  ma  spravovat.  Nagperweg  Pánu  Boliu,  zatyiii 
y  swemu  Mistrowi  werny,  poslussny  a  sprawedliwy  byt,  Mistrowu,  gegicb 
Czelad  w  poctiwosti  met,  zadný  zwady  a  gineg  neporadnosti  inezy  nimi 
ne   czynit,   kdy  se  včzen  neco  dopusti,  trestan  bude  Ferulu  w  CrchiL 


Digitized  by 


Google 


J 


—  61  — 


Articul  74. 


Gedna  kazda  wdowa  gakowehokolwek  Remesla  wtomto  ('echa,  butle 
mat  slobodu  Towaryssuw,  a  včznuw  sobe  držat,  a  bude  fllnsíen  gu  ('erli 
zastat,  kdyby  se  gy  gakowa  kriwda  stala  w  czemkolwek. 

Articul  75. 

Platu  Towaryskeho  zrizeny  a  dokonaní  nechawa  se  m\  Cechowy  vratl, 
ktery  tak  magy  ustanowiti;  gak  gich  zásluha  bude  ukazowati.  z  wnuk- 
núti  Boskeho,  a  sprawedliweg  Conscientie.  Geden  každý  TowaryBS  bude 
dluzen  wlnubitnu  strunu  držat  sebe. 

Articul  76. 

W  tomto  Cechu  mági  se  tež  wywoliti  takowi  Mistrowo,  a  magy  byt 
prisabani,  ktery  budú  mat  starost  na  sukňa  gak  se  sprawu^n,  ktere  súkna 
poznagu  dobre  byt,  magu  gich  znamením  Cechownim  wedle  obic/ege  ííí- 
nich  Cechow  prorazit. 

Articul  77. 

Kdyby  se  trelilo,  žeby  ty  predgmenowany  Prysažny  MistrowL*,  luv 
ktereho  Mistra  postaw  wideli,  ze  gest  zle  natkany,  sti^aytlowiii,  aiicbo 
zlým  obrechtem,  anebo  zle  walkowany,  magu  dat  Cechmistrowi  wedfnai, 
ktery  spolu  swymi  prysaznimi  ma  ta  gity,  poznawsse  ze  ;íOst  súkno  ne- 
hodne, ma  mu  ucho  urezati,  a  winneho  slussne  potrestá  ti. 

Articul  78. 

Kdyby  Morawsky  Postaw  na  Ráme  nebyl  wytahnuty  o  ^edeu  kintki 
loket,  ma  se  tému  Postawu  urezat  ssnura  od  ktery  ma  ilat  poiciiti  d.  25. 
O  puj  loktu  5o  se  nedostahne,  nedá  nicz,  ten  ktery  ohleduge,  nepowí>delby 
Cechmistrowi,  ze  gest  na  miru  ne  dotahnuty,  ma  pokuty  d.  ^5.  u  bude 
trestaný  kaznu,  a  postaw  se  nemá  pečzetit  kdy  na  nem  luerassky  íív 
bude.  Kteremu  se  opowi,  ma  bez  messkany  postaw  ohledniít.  Krly  ;^;(*wt 
dobrý  prerazit  znamením  Cechownym. 

(Articul  79.  chybuje.) 

Articul  80. 

Ten  Mistr,  kteremu  se  postawy  opowedugu,  a  neyssell>y  ohledat  po- 
stawu na  Ráme,  a  neprorazilby  ho,  ma  pokuti  d.  30.  ktei)'  postaw  ^est 
hrubj,  ma  se  gednu  prorazit,  kdy  gest  lepssy,  ma  se  dwakrat  prorazit; 
Trebiczky  dwakrat  se  ma  prorazit,  patdesattny  postaw  trikrát,  šedessiitny 
cztyry  krát.  Od  kteregžto  peczeti  odgedney  kazdeg  budú  platití.  od  íeiiki*:h 
suken  den.  2 Vo.  od  tlustich  pak  d.  1, 


Digitized  by  VjOOQIC 

j 


—  i\2  — 

Articul  81. 
Kdyby  stupené  syroke  postawy  zle  natkane  byli,  a  ritke,  ma  se  tez 
roNTiym  spusobem  ucho  urezati  neho  (sic),  a  nemá  byt  uanem  preiasska 
Czechowna,  ani  nemá  nan  dat  pečzeti,  a  ten  Mistr,  ktereho  gest  postavv. 
bude  pokutowani  Czechownym  prawem. 

Articul  82. 

Wssyckny  Mistrowe  Cechu  tohoto,  nech  magy  giste  znamení  Sukaa 
swe  každý  geden  značzyti,  to  kteriby  zanedbal,  trestan  bude  pul  zlatým. 

Articul  83. 

Kteribykolwek  Mistr,  kdyz  swug  postaw  dokoná,  ma  oziiamit.  tym 
ktery  su  nato  wywoleni,  to  kteiyby  zanedbal,  trestan  bude  winu  Mi- 
strowsku  f.  3.  to  gest  tryma  zlatým  a, 

Articul  84. 

Cechu  tohoto  Mistrowe,  magu  takto  swe  sukňa  znamenat,  a  peízetít. 
Morawske  gednu  pečzetu.  Trebicke  dweraa.  Patdesatny  tiema ;  z  gadmey 
wlny  Šedesatne  čztyrma.  Rownim  spusobem  y  znamením  CechowTiím,  oa 
Ráme  se  budú  proražat,  postawy  mági  se  w  Cechu  pečzetit,  w  prítom- 
nosti dwuch  Firmistrow,  který  magu  pilne  poblednutí,  gestlí  hoden 
pečzeti,  když  bude  hodný,  magu  nan  dat.  Rowne  tez  y  na  tluste  äukna 
znameny  Czechowne  prerassku  budú  se  dawati. 

Articul  85. 

Zadnému  Mistrowi  nebude  slobodne,  na  prednim  šlaku  lepssy  wlnu 
zatkat,  nežli  zadný.  Gestliby  pak  ktery  toho  se  dopustil,  prepadiio  winu 
Mistrowsku  f.  3."  try  ziate.  Na  takowem  pošta we  nemá  byti  preražka 
any  pečzet  pod  Remeslom. 

Articul  86. 

Walchowny  takowyto  poradek  nech  nasledugu  Mistrowe,  kterv* 
prweg  tam  swug  postaw  prynese,  nech  ten  y  prweg  walchuge,  gestliby 
pak  ten  ktery  posled  prinese,  chtel  prweg  walchowat,  bude  trestan  f,  1. 
Nez  wten  čzas  byloby  sloboda  poslednimu  walchowat,  kdybi  walcha  darmo 
stala,  a  prwssiho  Mistra  by  tam  nebylo. 

Articul  87. 

We  walse  kdy  se  postawy  obrechtugu,  magu  se  dobre  obľethtowatj 
pakliby  zle  bili  obrechtowane,  budú  mat  pokutu  ktery  ho  obrechtowalí 
d.  50.  Mági  na  to  dwa  Mistrowe  bityzwoleny,  kteri  budú  dochlidat,  gnk 
se  postawy  obrechťigu  we  walse. 


Digitized  by 


Google 


—  1)3  — 

Articul  HH. 

Kdybi  nekteiy  Mistr  swogeg  wlny  dal  ginemu  postaw  robit  a  tou 
byho  prodal  gynemu,  geden  uplny  Rok  zapowi  se  mu  Remeslo  robit,  a 
chteliby  robit  Remeslo,  musi  se  wsseczkemu  Cechu  prosit,  gdyz  mu  do- 
woli,  sloboden  bude  gako  prw. 

Articul  89. 
Zadnému   Mistrowi  nebude   slobodno   geden  postaw  dwom  kupczom 
zapredat,  gen   toliko  negprwnegssymu,   to  kteriby  učzinil,   bude  trestan 
Mistrowsku  wivu  f.  3.  t.  g.  tryma  zlatyma. 

Articul  90. 

Zadnému  Bratru  w  swem  kupectwi  wgakowemkolwek  predkupowati 
ne  bude  sloboda,  gestliby  to  ktery  nčzinil,  bude  trestan  Mistrowsku  winnu 
f.  3.  Ness  kupecz  ktery  negprw  kupuge,  ma  dostat  ten  postaw,  aneb 
gakeykolwek  kupeckeg  weczy. 

Artikul  91. 

Nebude  slobodno  wtomto  Cechu  Cechmistra  a  try  Mistrow,  anebo 
prisaznych  takowich  wolit,  kteriby  mali  pokrwne  prytelstwo,  swagerstwo, 
aneb  ginu  prekážku,  ani  kteriby  bily  nepoctiwi  lide. 

Articul  92. 

Item  nebude  tež  slobodno  když  negakowe  prawo  u  Czechmistra  pry 
stole  takowim  sedet,  kteriby  mali  pokrwnost,  anebo  nenawist  stimy,  kte- 
rim  prawo  stogi,  než  na  czuzych  Mistrow,  ktery  zadneg  prekassky  w  teg 
weczy  nemagu,  takowe  prawo  nech  se  pusti. 

Articul  93. 

Kdyby  se  nektery  do  tohoto  Cechu  Sukeniczkeho  chtel  wkupit,  bud 
to  Remeseluik,  anebo  ne.  Pre  Towarisstwo  a  lásku  Bratrsku,  a  pre  ochranu 
mrtweho  Tela,  takowy  ma  dati  len  polowic  teho  platu,  ktery  platia 
Mistrowe  Remesla  Sukeniczkeho. 

Articul  94. 
Napomenuty  se  dawa  tim,  ktery  s  kupectwim  po  cestách,  a  po  Gar- 
macych  ziwnost  poctiwu  sobe  wychledawagy,  aby  y  tam  Bratrska  láska 
mezy  nimi  byla  pro  lepssy  bezpecznost,  geden  druhého  nech  neodhazagu. 
(lestliby  nektery  z  Bratruw  do  nesstessty  upadl,  z  ktereho  druhi  mohol- 
liby  mu  pomosti,  a  wysloboditi  to  čzyniti  podluzny  budú,  pakliby  to  ne- 
zachowawali,  geden  kazdy  z  nich  dwanast  zlatých  pokuty  propadne  na 
Cech.  Rowno  tez  mladdssy  Bratiy  starssym  predne  mista  zanechawati 
mági  wsseliakim  dobrým  poradku. 


Digitized  by 


Google 


—  64  — 

Articul  95. 

Ceclimister  nech  nato  pilnú  starost  ma,  aby  tito  Articuli  kazdy  Rok 
čztiiy  krát  Bratrstwu  Cechownimu  se  čzytali,  to  gest  každé  kantry,  aby 
geden  kazdy  gich  wyrozumewsse  zachowawaty,  a  wedle  gegich  narizeny 
se  riditi  a  sprawowati  mohol.  Toto  gestli  budú  czinity  od  Pána  Boha 
milost,  a  pomoc  w  Remesle  swem  užytečny  prospech  budú  initi. 

Articul  96. 

Gestlizeby  wandrowny  Towaryss,  z  gakowimkolwek  člowekem  mimo 
Cechu  anebo  poradku  nyakowu  zwadu  začzal,  a  nenáležité  se  chowal, 
Rychtar  podluzenho  bude  chytit,  a  do  Cechu  sukenickeho  poslat,  a  nan 
pred  Cechmistrom  geho  ^^ystupek  oznamit,  podlé  geho  winy  podluzen  lio 
bude  Cech  trestati. 

Articul  97. 

Tento  Cech  Sukenicky  gestlizeby  nektery  Aiticul  chteli  sprawit, 
kteriby  gim  byl  potrebný,  obzwlasste  pak  proty  tim,  ktery  by  se  nopo- 
radne,  a  nepocztiwe  chowali,  wtomto  Cechu,  slobodu  budú  mit  a  gicli 
tak  trestat  podlé  gich  wistupkuw,  gak  gest  w  prawich  Vherskich  obiceg, 
kdo  wice  hressi,  wetssy  prawo  bude  miti. 

Articul  98. 

Na  posledy  kazdy  wtomto  Cechu  powinen  bude  swe  milé  Vrchnosti, 
potom  také  Mestečzku,  tolikež  y  poctiwemu  Cechu  wernost  sprawedliwii, 
w  gakichkolwek  wecech  zachowaty,  obzwlasste  gestliby  se  Panského  statku^ 
bud  to  wlny,  barwy,  y  ginich  wecy  od  penezich  dodalo,  na  to  nech  Cech- 
mistr,  spolu  s  prisažnimy  na  starost,  aby  se  zadná  škoda  Pánu  nestala, 
kdy  se  stane,  dlužny  budú  zato  odpowidat. 

Articul  99. 

Wtomto  Cechu  ma  Oechmister  mit  pilnú  starost,  na  spolu  Bratrow 
Cechownich,  kteriby  neco  prohressil,  takowu  osobu  magy  negprw  Mesku 
kazny  trestati.  Potom  se  ma  wyručet  gednu  osobu  z  Cechu,  podlé  Arti- 
cul pokutu  dati,  gestliby  se  protiwil  bude  trestan  Cechownym  prawem  f,  12. 

Articul  100. 

Kdyby  se  nektery  z  Mistrow  Cechownych  Cechmistrowi  protiwiL  a 
posslussnost  do  kázne  Meskeg  nezachowal,  bude  pokutowan  Mistiowsku 
winu  f.  3.  a  predse  bude  dluzen  Cechmister  skrze  mladssych  Bratruw 
mocne  nolle  welle  poslat  a  tam  ho  držat,  dokud  swu  wecz  z  Cecliom 
nesprawi, 


Digitized  by 


Google 


.      —  65  — 

Arti.cul  101. 

Gestliby  se  prytrefilo  u  nektereho  Mistra  Cechowiiyho,  nektery  Čzele- 
din  zle  se  zachowal,  a  prykazani  Božy  prestúpil,  a  dopustyl  bi  se  bez- 
božne lotrstwa,  a  prespalby  se,  ten  Mistr  u  kohoby  se  to  stalo,  ma  Cechu 
Poctiwemu  dat  wedomost,  pod  pokutu  f.  12.  Cechmistr  hned  ma  takowich 
lotruw  chytit  a  dotrestany  Meskeg  kázne  dat  wsadit.  Zatym  gestliby  byla 
slussna  wecz  se  gim  pobrat,  magu  gich  spolu  sobassit,  a  pokutu  na  nich 
wzit  f.  12.  Pakliby  nebula  slussna  wecz  se  gim  sobassit  Cechmistr  ma 
tých  Lotruw  prawu  Meskemu  oddat,  a  podlé  Meskeho  prawa  pokutu 
nesti  bude. 

Articul  102. 

Gestliby  se  w  tomto  Cechu  negaka  krádež  stala,  u  nektereho  spolu 
Bratra  Cechowniho,  od  nekterey  čeladi  domaceg,  od  Towaryssa,  od  učňa, 
nebo  Diewky  sluzebneg,  a  nebo  od  Pradlice,  u  ktereho  Mistra  se  to  stane, 
ten  ma  w  Cechu  žalowaty,  a  Cech  podlé  sweho  prawa  gich  trestati,  aby 
se  y  druhi  stoho  kázal  a  wystrihal. 

Articul  103. 

Tento  Cech  nato  bude  myt  slobodu,  kdybi  se  pritrefilo  (sic)  bywsse 
chudobný  Mistr,  a  nemnohoby  prohressyl,  ten  včinilby  se  z  prosbu  swogu 
pred  Cechom,  ma  bity  ulekčeny  pokuty,  a  Cech  na  maleg  pokute  geho 
nechá,  gestlise  zatym  dopusti,  bude  trestan  podlé  Articuli. 

Articul  104. 

Podluzen  bude  Cechmister  pokuti,  ktere  budú  bratý  v  tomto  Cechu 
zbirat,  a  do  Cechowneg  pokladnicze  chowat,  a  časem  swym  na  potrebne 
weczy  Cechowne  winakladat  pod  počztem,  gakozto  na  pokrowce  k  potrebe 
mrtweho  tela,  potomtez  na  kryž,  na  koruchwu  do  kostela,  na  Stolice 
Cechowne  w  kostole,  to  budú  sobe  dluzny  sprawit,  gak  gest  w  ginich 
Mestech  Obyceg  Cechow. 

Articul  105. 

Wtomto  Sukenickem  Cechu  kazdy  Mistr  powinen  bude  dobre  sukňa 
robit,  a  lidy  neklamat.  Tluste,  a  nebo  na  Halenu,  Sukňa  Morawske,  Tre- 
biczke,  patdesatne,  Šedesatne,  kteriby  se  opowazil,  a  nechtel  podlé  Arti- 
culuw  dobre  sukňa  robit,  toho  Mistra  magu  wen  z  Cechu  od  sebe  wi- 
wrhnuty,  a  wice  gemu  Remesla  ne  dat  robiti.  Gestližebi  Cechmistr 
zlechčowal,  w  Cechu  druzy  Mistry  mági  dat  sweg  mileg  wrchnosti  na 
wedomi:  ze  se  nechce  podle  Articuluw  chowat,  budú  mocy  sneho  vrad 
snat,  a  gineho  sebe  zwolit,  ale  zwuli  sweg  wrchnosti,  a  bude  trestaný 
Articulem  dwanactim. 

ô 


Digitized  by 


Google 


r^: 


V' 


—  66  ~ 

Articul  106. 

Kteryby  spanow  Bratrow  z  Luchtu  postawy  delal,  anebo  žeby  do 
wlny  miessal,  a  bylbi  wtom  poscizeny,  takowi  ma  byti  pokutowau  äest 
Funtow  wosku. 

Articul  107. 

Zadnému  z  Mistrow  nassich,  ne  do  pusti  se  mezy  walki  choiiití  wlim 
biti  ani  kramplowati  pod  stracenim  Bomesla. 

Articul  108. 

Wnassem  Cechu  Sukenickem,  zadnému  Towaryssi,  nebude  sloboda 
Harasu  robiti,  mimo  Mistra  Cechowniho,  ani  pasow  na  prodeg,  kroine 
sobe.  Ne  bude  tež  sloboda  Gombarom  ani  ženám  Cechownim  bez  wedo- 
mosti  Mistra,  zadneg  prace,  ani  wlni  prodawati.  Paliby  se  kdo  toho  do- 
pustil, bude  trestaný  podlé  uznani  Articuluw  Cechownich.  Gestlizeby  pak, 
ktery  z  Gombarow  pokradme  kúpil,  bude  trestani  Meskim  prawera. 

Articul  109. 

Wtomto  Cechu  Sukenickem,  kteriby  z  Mistruw  byl  pod  truukeni, 
ma  pokogne  ôedeti,  a  nie  ne  mluwiti.  Kteriby  se  tak  ne  chowal,  mági  ho 
do  Meskeg  kázne  dati,  a  dotud  držat,  dokud  newystrezwie.  Pakliby  oeeo 
proti  prisažnim  a  poctiwemu  Cechu  mluwil,  bude  trestaný  podlé  Artikul  u  w, 
Gestliby  se  trefilo  z  Prisažnych,  ten  bude  in  duplo  trestaný. 

Articul  110. 

Gestlizeby  se  nektery  z  Mistrow,  mohel  zalozity  napredek  na  po- 
stawy  od  koholwek,  ma  slobodu,  gak  se  muže  porownat»  a  tak  ma  sobe 
gisti  Termin  s  nim  zgednat,  žeby  mohol  sweho  weritele  contentowat,  a 
zatim  zaneprázdnený  Cechu  nedelat  pakli  žeby  na  Termin  sebeulozeny 
nemohol  content  byti,  bude  met  slobodu  geho  w  Cechu  pohledawat. 
Cech  poctiwy  na  tem  bude,  žeby  za  geden  patnacty  den  sweho  weritele 
upokogil.  Pakli  žeby  neupokogil  prepadne  Mistrowsku  winu  f.  3. 

Articul  111. 

Kdyby  se  trefilo  žeby  prissel  kregčer  do  nasseho  Mesta,  a  chtelby 
sukňa  kupowati)  ne  bude  sloboda  zadnému  z  Mistrúw  bez  wedoniosti 
Cechowniho  gemu  prodati,  než  ten  Mistr  od  kterehoby  chtel  kupit,  ma 
se  s  nim  do  Cechu  ustawit,  a  spolu  z  Pany  Cechmistri  a  Firmistri  gednat, 
po  gakoweg  Summe  bude  met,  od  koho  se  mu  bude  libit  Remeslo,  po* 
newaCz  se  Sukňa  budú  pod  gednu  myru  robit,  a  bude  se  Cechowni  zna- 
mení dawat.  Na  kterem  pak  postawe  znameni  Cechowneho  nebude,  ta- 
kowy  nebude  sloboda  w  nassim  Meste  prodawat.   Než  ma  ho  ginam  od- 


Digitized  by 


Google 


J 


—  67  — 

nesti,  a  tam  prodati.  Kteriby  se  proti  Articulum,  anebo  dokonaní  tohoto 
dopustil,  búde  Cechowním  pravem  trestaný  f.  12.  Cechownymu  pak  Bratrowi, 
kteremu  bude  wole,  od  ktereho  pána  Bratra,  gak  múze  wygednati. 

Articul  112. 

Kdyz  Cechmistr  pre  dobre  Cechowny  chtelby  Bratrňw  swich  zebrati, 
geden  každý  powolany,  ma  se  na  den  Terminowany  ustawiti,  kteriby  to 
bez  slussneg  pricziny  (doma  biwssy)  uczyniti  zanedbal,  prepadne  winu 
Mistrowsku  f.  3.  to  gest  try  zlate. 

Articul  113. 

Wtomto  Cechu  mági  sobe  wywoliti  dwe  osoby,  ktere  budú  dochlidati, 
gakowase  robota  u  ktereho  Mistra  robi,  kdiž  gest  postaw  (odkany,  ma 
každý  Mistr  poblednutí  dat  tým  dwum,  ktery  su  na  to  vyvolení,  gestli 
dobre  natkali,  aneb  nie,  gestli  ge  dobre  natkane  mági  nam  (sic)  dat 
znameny,.  pakli  ge  zle,  magí  tých  dat  do  kázne,  a  nemá  se  gim  nie  od 
teg  roboty  platit  pod  Mistrowsku  pokutu. 

Articul  114.         « 

Rownie  tež  ma  ukazat  postaw  obrechtowany,  kdyz  bude  dobre,  budú 
ho  mocy  walchowat,  pakli  zle,  nemá  se  walchowat,  nez  tich  ktomu  met, 
aby  lepeg  Čzessali.  Prawy  postaw  nechtellilyby,  mági  gich  moc  wzyt  do 
Meskeg  kázne  y  gine  wsseliake  roboty  nech  se  pilne  dohlidagu.  Kdiby 
Towariss  zle  pokramplowal  wlnu,  gakowakolwek  ma  mu  Pradlicza  tu 
wahu  posskubat,  a  počehrat,  on  bude  zase  poznowu  dluzen  nasslahornu 
snu  giti,  a  zase  pokramplowatí. 

Articul  115. 

Wsseczy  Mistrowe  wtomto  Cechu  magí  postawi  pod  mini  walchowati. 
Na  šyrki  šedesatni  postaw  ma  se  nechati  na  sedem  fertaly  Rifowich. 
Padesatny  pak  na  ssest  čtwity  Rifa.  Trebicky  na  pet  fertaly.  Morawsky 
na  pul  čtwrta  fertala.  Tlustí  pak  postaw  ma  byt  walkowany  na  šingh  a 
na  dwa  prsty.  Na  zdlussky  ktery  gak  chce  naglepssy  uwalchowat,  nech 
tak  vwalchuge.  Naposledy  kteriby  tohoto  Artikulu  príkaz  nezachowal, 
bude  trestaný  pokutu  Mistrowsku;  Gestlizeby  Firmister,  aneb  nektery 
z  prisaznych  prestúpil  príkaz  tento,  duplowanu  pokutu  podstúpi,  a  kolí- 
wek  razy  bi  se  dopustil,  tolik  razy  trestaný  bude. 

Articul  116. 

Plat  Towarysky  od   gedneho  každého  súkenníka  takowyto  se  bude 
dawat,  a  platit  každý  súkenník  od  wahy  Morawskeg  wlny.  Lib.  Nr.  2^^- 
1.  Ktery  bude  wlnu  prebyrat  na  den  ma  platu ...     d.    8. 


Digitized  by 


Google 


—  68  — 

2.  Ktera  wlna  bude  se  prehowat  áe  Fleku  aneb  do  barwy  d*  1. 

3.  Kdy  se  bude  na  strunie  byt,  do  barwy  od  wahy    .  d.  Va 

4.  Když  bude  blankitnu  wlnu  prehowat rl.  IVj 

5.  Když  bude  wlnu  lazurowu  prechowat,  dobre  dwa  krát 

se  bude  obratiti,  ma  plat d.    2, 

6.  Kdy  se  bude  bila  wlna  kramplowat      .....    d.    3. 

7.  Kdy  se  bude  blankitna  wlna  kramplowat       ...    d.    4, 

8.  Kdy  se  bude  lazurowa  wlna  kramplowat  ma  platu      d.    5. 
Gestližeby  zle  pokramplowal,  ta  wlna  se  mu  ma  posskubat  od  pra- 

dlicze,  a  powinen  bude  podruhe  zbitý  a  kramplowat. 

Articul  117. 

Plat  Pradliczam  od  gedneho  každého  Súkenníka,  bude  te  tak  platiti 
od  wahi  Libr  Nr.  2\^. 

Když  bude  hrubú  wlnu  priasti  bilu  ma  plat.     ...  d.  K), 

Když  bude  čztyryczatnu  bilu  wlnu  prasty d.  12. 

Když  bude  čztyryczatna  modra d.  15. 

Kdyz  se  bude  bila  gadema  prašti d.  Ib, 

Kdyz  se  bude  patdesatny  prašti d.  16. 

Když  se  bude  ssedesatny  tenká  prašti       d.  18. 

Ktera  pradlicza  hrubo  poprade  nemá  se  gi  nie  platit  od  prádla. 

Articul  118. 

Plat  Towaryssom  domácim,  také  y  wandrownym  od  osnow  wsseliakich, 
Morawske,  Trebicke,  Padesatne,  tež  y  šedesatne,  y  od  Garažie,  bude  se 
platit  od  každého  kraga  postawu  takto : 

Když  bude  tkaný  Morawsku  osnowu  ma  platu  .    .    .  d.  10. 

Od  Trebickeg  Osnowy d.  20. 

Od  Padesatneg  na  dwe  podnossky d.  25. 

Od  Trebickeg  Garažie  Osnowy d.  25. 

Od  Padesatny  Garažie d.  40, 

Od  šedesatny  we  dwe  podnože d.  40, 

Od  sedemdesatny  Rasse  ma 'plat d,  60. 

Kdo  bude  tkat  dwema  rámami,  a  troma  na  sweg  strowe 

od  funta  každého  bude  mat  platu d.    6. 

Od  Tiebickeg  pak  Garažie  na  dwe  podnossky   ...  d.    5. 

Od  Trebickeho  postawu  na  dwe  podnossky   ....  d.    4 

Articul  119. 

Ktery  bude  Towaryss  we  walsse  walchowat,  a  obrechtowat  sukňa, 
bude  met  platu,  od  celého  postawu  gedneho  každého  takowito: 
Od  Morawskeho  postawu  ma  plat d.  15. 


Digitized  by 


Google 


—  69  — 

Od  Trebickeho  postawu d.  30. 

Od  Padesatneho  postawu d.  40. 

Od  šedesatneho  postawu d.  50. 

Étery  Towaryss  zle  vwalchuge  sukňa,  nemá  se  mu  dat  takowito  plat, 
než  ktery  dobre  uwalchuge. 

Od  Obrechtu  od  Morawskeho,  od  každého  Čygv     .    .  d.     ^/j. 

Od  ssyrokeho,  Trebickeho,  od  každého  Čygu     ...  d.    1. 

Articul  120. 

Plat  Towaryssom  domacym  y  wandrownym,  ktery  budú  Sukňa  pre- 
krčtowaty  na  czisto  postrihati,  Do  pressu  pekne  polozit,  y  od  česaný 
ktere  budú  postawy  česat,  ty  budú  met  každý  od  kraga  p.  d.  ô.  kolikrat 
bude  česat,  tolikrat  postrihany. 

Ktery  bude  Morawsky  postaw  wyprawowat  ma  platu  .  d.    5. 

Ktery  bude  Trebicky  prekrctuwat  cely d.  15. 

Ktery  na  čysto  postrize  Trebicky  cely d.  20. 

Když  bude  padesatny  prekrctowat d.  20. 

Ktery  na  čysto  postrihne  padesatny  cely  .....  d.  30. 

Kdiz  bude  ^edesatny  prekrctowat  cely d.  25. 

Kolikrat  bude  prekrctowat,  pokažde  ma  plat     .    .    .  d.  25. 

Kdiž  na  cysto  postryha  cely  postaw d.  40. 

Kdiž  kutneruje  cely  postaw  Trebicky d.  10. 

Kdiž  obrecht  zestriže  na  Trebickem d.  10. 

Kdiž  šyroki  postaw  skutneruge  cely d.  15. 

Kdiz  zestrizne  Obrecht d.  15. 

Ktery  postrize  šyroki  postaw d.  20. 

Articul  121. 

Plat  Tlusteho  Remesla  Towarissom  a  Pradliczam  takowyto  bude.  Od 
gedney  každeg  wahi  Libr.  Nr.  6.  kdy  načechre  a  zbyge  ma  platu    d.    4. 

Item  od  tkania  od  každého  kraga d.    6. 

Item  od  walanya  postawu d.    3. 

Když  spradie  Pradlica  wahu d.    4. 

Kdyžby  wice  platil  nez  gest  ulozeno,  búde  trestaný  Mistrowsku 
winu  f.  3. 

Articul  122. 

Prysaha  Cechmistra  Sukeniczkeho.  N.  N.  Prisahám  Pánu  Bohu, 
Otcy,  y  Synu,  y  Duchu  Swatemu,  Swateg  Troycij  nerozdilneg,  Blaho- 
slaweneg  Panne  Márie,  y  wssem  Bozim  Swatym,  ze  chcem  sweg  mileg 
wrchnosti.  Pánu  memu  dedičznemu,  wemost  we  wsseckem  zachowati, 
potomtež  y  poslussnost.  Bownym  spusobera  poctiwemu  Mestečku  a  úplnému 
poctiwemu  Cechu  Sukennickemu,  ze  chcem  každému  sprawedliwe  rozsudok 


Digitized  by 


Google 


—  70  — 

uryniti,  bohatému,  y  chudobnému,  dobrých  a  sprawedliwych  braniti,  ne- 
si>!\awedliwich  wedle  Articuluw  podlé  wistupkuw  gegich  trestati,  a  k  do- 
brému gich  priwesti,  Panské  wecy  a  Cechowne  sprawedliwe  >vikoiiawati. 
Tak  mi  Pan  Buch  pomahag,  Búh  Otec,  Búh  Syn,  Buh  Duch  swaty, 
swata  Trogice  nerozdilna,  Blahoslawena  Panna  Maria,  y  wsseczy  Boží 
Swati.  Amen. 

Articul  123. 

Prisahá  Firmistrom. 
My  N.  N.  prisaháme  Pánu  Bohu,  Otcy,  y  Synu,  y  Duchu  swatemUj 
ŕvwateg  Trogicy  nerozdilneg.  Panne  Marigi,  y  wssem  Bozim  swalim,  ze 
chceme  sweg  mileg  >vrchnosti,  nassemu  dedičnému  Pánu  weniost  wssoli- 
akowu,  poslussnost,  spolu  z  nassim  Cechmistrom,  potomtež  poctiweaiu 
Mestečku,  y  wsseckemu  úplnému  poctiwemu  Cechu  sukennickemu,  a 
chceme  každému  sprawedliwe  rozsudek  uczynit,  gak  bohatému  taktez 
chudobnému,  pritelowi,  nepritelowi,  panské  wecy,  y  Cechowne  sprnwedliwe 
tt^'konawati,  nassemu  Cechmistrowi  w  ničem  se  neprotiwiti,  než  spolu 
äiiiiíi  breme  Cechowne  nesty.  Tak  nam  Pan  Búh  pomahag,  BuJi  Otec, 
Biih  Syn  etc. 

Articul  124. 

Cech  Mister  bude  dlužen  prisahat  Pisára  Cechowniho,  potomtež  tých 
ktery  budú  wiwoleni  sukňa  dohlidati,  y  tich,  ktery  budú  robotu  wssoliaku 
dohlidat;  rownie  y  tich  Mladkow,  ktery  budú  w  Cechu  sluzit  to  lúcA-h 
g  tí  poradne  každý  Rok  wykonawa,  podlé  Articuly,  ti  ch  to  sobe  wy  daniel  j, 

Articul  125. 
Prysaha  Mladich  Mistruw. 
My  N.  N.  prisaháme  Pánu  Bohu,  Otcy,  Synu  y  Duchu  swateiim, 
s^Níiieg  Trogicy  nerozdilneg,  Blahoslaweneg  Panne  Marij,  y  wsseí  kim  Boziiu 
swatym.  Že  chceme  Pánu  Cechmistrowi,  y  wsseckemu  úplnému  sukeui- 
ikemu  Cechu  werne  a  sprawedliwe  sluzit,  conam  bude  rozkazaiio  od  nich, 
wničem  nechceme  odporni  byti,  než  wsseliakowich  wecech  chceme  ochotne 
sluzit,  zadnému  nie  neprowinit,  pritelowi,  kmotrowi,  tak  nam  Pan  Biili 
pomahag  Búh  Otec.  B.  S.  etc. 

Articul  126. 
Prisahá  Pisára  Cechowniho. 
Ga  N.  N.  prysaham  Pánu  Bohu,  Otcy,  y  Synu,  y  Duchu  swateimi. 
S,  Trogicy  nerozdilneg  Blahoslaweneg  Panne  Mariy,  y  wssem  Jloňm 
Swatim;  ze  chcem  Pánu  Cechmistrowi,  y  wsseckemu  úplnému  CVchii 
mikennickemu  we  wsseliakowich  wecech  werne  a  sprawedliwe  moLim 
vťadom  sluzit,  nie  wice  neplaty,  než  co  gest  sprawedliweho,  Rady  Cechow- 
neg  neprenassati  nikde  wcn  z  Cechu.  Tak  mi  Pan  Buh  pomahag  etc. 


Digitized  by 


Google         1 


—  71  — 

Articul  127. 

Mw  Cechmistry  a  Firmistry,  y  wssecka  Obecz,  a  uplny  Cech  zwrchu 
podepsany,  tento  pekný  a  obeczny  poradek  Cechowny  sme  stwrdili,  a 
podtito  Articule  sme  se  poddali.  Kterežto  Articule  priuilega  a  Slobody 
od  Geho  Oswitenosti  Pána  nasseho,  nam  su  wydane.  Kterežto  posobe 
zanechawame  buducnym  Mistrôm  Cechu  Sukennickebo,  y  Potomkom 
nassym.  Aby  y  ony  podlé  nich  ridity  a  sprawowati  se  mohly.  Gestliby 
zatim  Obeczny  Bratia  Cechowny  nektery  Articul  chteli  k  dobrému  buduc- 
nemu  sprawity,  To  z  wúli  Panow  Bratow  slobodu  budú  mity. 

Nos  itaque  praemissa  memoratorum  Pannificum  Supplicatione  gratiose 
exaudita  et  admissa,  praementionatos  Articulos,  omniaq;  et  singula  in 
iisdem  contenta,  ratos,  gratos  et  accepta  habentes,  approbauimus,  robo- 
rauimus,  ratificauimus,  ac  pro  antelato  Coetu  seu  Contubernio  dictor.  vniuer- 
sorum  Magistrorum  Pannificum,  ipsorumque  posteris  &  Successoribus 
uniuersis  perpetuo  valituros  confirmauiraus.  Annuentes  insuper  et  conce- 
dentes,  ut  iidem  Pannifices  in  Bonis  nrís  vniuersis  libere  degen,  alios 
quoque  Magistros  Pannifices,  Pannitonsores,  Tinctores,  Lodicumq ;  confec- 
tores,  ac  reliquos  Indigenas  Hegni  Panuorum  venditores,  qui  Cehae  huic 
seu  Contubernio  Pannificum  non  essent  uniti,  et  incorporati,  quiq ;  iisdem 
aeque  Articulis,  libertatibus  legitime  uti,  frui,  et  gaudere  possunt,  in 
Coetum  et  numerum  eor  recipere,  annumerare,  &  aggregare;  extraneos 
autem  quosuis.  qui  pariter  qualemcunq;  lanám  contra  tenorom  et 
seriem  Articulor  Cehae  eorum  emere,  vel  aufere  vellent,  nuUatenus 
admittere,  quin  sub  Confiscatione,  &  amissione  eiusmodi  lanae  prohi- 
bere,  interdicere,  ac  damnificare  possint  ac  valeant.  Praeterea  etiam 
cautum  esse  volumus,  ut  nemo  Mercatorum  &  Pannificum  extraneor 
Pannos  inducentium,  &  diuendentium,  &  in  Regno  etiam  extra  hanc  Ceham 
Mercatorum  ac  Pannificum,  particulatim  per  ulnas  vel  ulnatim  (nisi  dun- 
taxat  per  petias  integras  seu  petiatim)  Pannos  eor  diuendere  et  distrahere 
possit  vel  audeat.  Toties  repetitis  vero  Magistris  Pannificibus  in  Bonis 
nris  degentibus  et  commoran  (siquidem  illi  Contubernium  a  nobis  conces- 
Bum  &  confirmatum  habeant)  ubique  locorum  intra  ambitum  Bonorum 
quorumcunq,  nrorum,  licitum  et  liberum  sit,  eor  quoslibet  pannos  per 
petias  &  etiam  per  ulnas  ubiq ;  in  Nundinis  publicis,  libere,  secure,  paci- 
fice  et  sine  cuiusvis  impedimento  aut  perturbatione  vendere  et  diuendere. 
Denique  hoc  etiam  eisdem  Magistris  Pannificibus  nostratibus  concedere  et 
elargiri  voluimus,  ut  ipsi  pro  meliori  seruan  ordine,  potissimum  vero 
communiter  euitanda  et  praecauenda  quauis  Panni  &  mercantiorum 
fŕaude,  doloque  in  quibuslibet  eorum  celebran  Nundinis  in  Bonis  nris  existeu 
Aduentitiorum  &  Extraneor  Pannos  invisere,  inspicereq  et  diligenter  per- 
lustrare,  ac  si  defectum  aliquem  vel  fraudem  in  illis  repererint,  aut  de- 
prehenderint,  eius  modi  defraudatores  pro  merito  eorum  punire,  castigareq ; 
valeant  atque  possint.  Ad  extremum  super  eo  quoq ;  memoratos  Pannifices 


Digitized  by 


Google 


—  72  — 

nros  uniuersos  iuxta  bcnignam  Suae  Maittis  Sacrmae  aliis  <inofi;  Pamii- 
ficibus  nris  Bonensibus  vidlt  clementer  concessam  gratiam,  oximitíms  et 
liberos  esse  voliimus,  ne  videlicet  iidem  ullibi  intra  ambiturn  attacti  Regni 
Hungariae,  de  rébus,  mercantiis,  ac  Quaesturis  eorum  quibusíibet.  aliíiuod 
Tributum,  Vectigal,  Telonium,  aut  Tricesimam  soluere  teneantur,  vel  ob 
id  quispiam  eorum  quouismodo  arestetur.  Verum  siqui  contra  eosdem 
aliquid  Actionis  aut  Questionis  haberent,  id  corarn  nobis  taaquain  Magi- 
strátu ipsor  competenti  iuridice  prosequi  debeant  ac  teneantur,  ex  parte 
quorum  unicuique  contra  eoBdem  Querulanti  debitae  lustitiae  et  Satis- 
factionis  complementum  adniinistrabitur.  Ac  tandem  non  licebit  etiani 
quempiam  praetactorum  Pannificum  nrorum  inter  alios  Mercatores  tt  Quae- 
stores  ullo  modo  secundum  morem  Ipsorura  [baptizare.  Imo  acceptainus, 
approbamus,  roboramus,  ratificamus,  &  confirmamus,  annuimus  item  con- 
cedimus,  elargimur,  liberamus  &  eximimus  praesentium  per  Vigorem.  Et 
hinc  est  quod  praespecificatos  unuier  Pannifices  nros  Bonensibus  símtr 
Pannificibus  per  praesentes  incoi*poramus,  volentis,  ut  iidem  omnibus 
priuilegiis,  libertatibus,  et  immunitatibus,  quibus  nemor  Bonenses  Paiiui- 
fices  utuntur,  uti,  frui,  et  gaudere  possint  ac  valeant.  Saluo  iure  alieuo. 
Harum  nrarum  vigore  et  testimonio  literarum  mediante.  Dátum  io  Curia 
nra  Archiepiscopali  Posoniensi,  die  decima  nona  Mensis  Septerabris. 
Anno  Domini  Millesimo  Sexcentesimo  Septuagesimo  Quinto. 
Georgius  Szelepchényi  Archppus  Strigoniensis.  (m.  p.) 

Regestrum 

Sociorum  Pannificum  in  Ceham  seu  Contubemium  receptorum, 

Egregius  Joannes  Hiros,  &  filii  Andreas  &  Georgius.  Micliael  Tomas- 
souich.  Balthasar  Telik,  Pannitonsor.  Thomas  Steur  sacrae  Csrae  Mattis 
Aulae  Libertinus  &  Civis  Viennensis  &  filius  Thomas.  Joannes  Raicsaa 
&  filii  Georgius  &  Daniel.  Andreas  Illauzky  &  filii  Andreas  &  Georgius. 
Georgius  Uchwalzky  &  filius  Emericus.  Adamus  Szkoczouzky,  Joannes 
Drdl.  Nicolaus  Szlanka.  Nicolaus  Bekô.  Michael  Tomasowich  &  filius 
Michael.  Michael  Ivanich  panni  tinctor.  Stephanus  Ivanich  Lodicum  con- 
fector.  Michael  Baranek.  Michael  Juracsek.  Petrus  Kutny.  Martinus  Omelka. 
Joannes  Stazny.  Michael  Pasiczky.  Zacharias  Drdl.  Michael  Ukvalszk)'. 
Stephanus  Zarichta  &  filius  Andreas.  Michael  Zarichta  &  filius  Thomas. 
Nicolaus  Tomasowich  &  filii  Joannes  &  Matthias.  Georgius  Strasowic^ 
&  filius  Joannes.  Stephanus  Plezniwi.  Joannes  Trucz  &  filius  Joannes. 
Joannes  Kucserka.  Daniel  Melus.  Joannes  Pokorni  &  filii  Joannes  Geoľgiu 
Martinus  &  Thomas.  Nicolaus  Czepicz  &  filii  Georgius  &  Joanes,  Paulu^ 
Szerencsis. 

Anno  Dni  1676  Die.  9.  Junii. 

Gegich   Slowutnich    Opatmich    Milosty   Pána   Cechmistra    Micbae; 
Tomassowicha  spolu  styr  Mistrj  na  teň  čas  stole  Prisedicy  zgegich  Powole 


Digitized  by 


Google 


—  73  — 

nim  Daniel  Junek  &  filius  Joannes.  (Nasledujú  dva  pretreté  riadky: 
Wennes  Farkass  et  Filius  Georgius,  secundus  filius  Mihal,  tercius  filius 
Matgass.)  Anno  Dei  1688  Die  18  Julij.  Gegich  Slowutnicli  Opatrnicli 
Milosti  Pána  Cechmistra  Ivanicz  Istvanya  spolu  sstir  Mistri  iiaten  chuíí 
stole  prisadegicy  Zgegich  Powolenim.  Paulus  Merta. 

Anno  Dni  169L  Ivanicz  Istvany  na  ten  Casz  bol  Czech  Mister  kedy 
sa  dal  yakub  Gléchman  zapysat. 

Anno  Dni  1692.  Jan  Szo  twiplatil  Swug  Czéch  pred  poctíwim  Czichom 
(nasleduje  pretreté  slovo:  Mésstrowim). 

Anno  Doniini  1694  Miczani  Martony  ki  fizétté  niagat  Neiiies  ťzech  Í 

bíJcsíilettes  Mester  emberek  élôtt  ugy  mint  Czapo  Mihaly  líram  élíitt 
inaga  Czíh  Mestersigibé  is  Omelka  Martony  élôt.  Ôrok  Mefiterségeben 
ezek  jeleu  lévén. 

Na  prvej  strane  prvého  listu  ňachodí  sa  stoličné  uverejnenie  a  po-  | 

tvrdenie  tohoto  znenia:  ^ 

PraeBentes  gratiose  Suae  Celsitudinis  Locumtenentialis  Priuile^iales  I 

Literae  perlectae,  peblicatae,  ac  debito  honore  acceptatae  sunt,   neíiue  I 

iísdeni  ab  aliquo  quopiam,  praeterquara  per  Ciuitates  Regias^  in  (luantum  ^ 

indelicet  Juribus  et  Priuilegijs  Earundem  praejudicare  possent,  contra-  * 

dictum  fuisset.  In  generáli  Comitatus  huius  Posoniensis  Congregatione,  in  |{ 

Oppido  Szempcs,  die  8.  Mensis  Maij  Anno  Dni  1676  celebrata.  \ 

Signatum  ét  extradatum  per  Substitutum  Comitatus  Notariiiin.  | 

(Pôvodina  nachodi   sa  medzi  rukopismi   c.   k.   dvornej    knihovne   vo    Viedni   pod  i 

č.  14021  [Suppl.  1597]). 


Digitized  by 


Google 


{ 


Ukážka  podrečia  z  TaŠoli  v  Ungu. 

U  jednem  ualalé  *)  býval  jeden  chudobný  človek.  Tot  človek  ôimal 
CO  jejsc  is  svojima  dzecmi.  I  jeden  raz  uon  ^  še  dohuarau  is  Svojou 
ženou,  že  uon  muši  pojsc  dagdze  dasco  hledac,  žeby  uon  priôes  dzecom 
jejsc.  I  tak  uon  užau  baltu  ^)  a  pošou  is  domu  na  polo  a  hledau  daja- 
kého zajaca,  co  by  jagrove  zastrelili  a  že  ho  nenašli.  Tak  kedz  uon  ho 
najdze  ta  priňeše  domou^  tak  cholem^)  raz  dzeci  še  najedza. 

Ale  uon  telo  idze  telo  idze,  i  prišou  na  jednu  luku,  našou  uon  tam 
jednoho  elefana  na  ležaci  (co  ležeu).  A  elefan  kedz  lehňe  raz  ta  uoq 
nemôže  stanuc  sam  vecej  úigda.  I  elefan  káže  tomu  človekoj :  Či  znáš  ty  ŕí), 
človeče,  nazdvihňi  ty  míle  dajak,  ja  tebe  ^)  zaplačú.  I  tot  človek  mu  hutori  *) : 
Hej,  tak  jak  ja  tebe  nadzvihnu,  kedz  ty  taký  česky ')  a  veliký.  Ale  elefan 
mu  kaže^):  Tak  pad  dajaký  spôsob,  žebyž  me  nazdvihnuu,  bo  ja  ci  za- 
plačú dobre.  I  tede  človek  pošou  do  lesa  a  vyrúbal  jeden  kol.  Prišou 
ku  elefanoj  i  počau  ho  dzvihac.  Telo  dzviha  a  telo  dzviha,  že  uon  ho 
jakoš  nadzvihnuu.  Jak  ho  pozdvihnuu  na  nohy^  tak  elefan  jemu  káže: 
Ta  znáš  ty  co,  človeče,  jak  ja  tebe  ceper**)  zaplačú?  Človek  pjia  še  jomu: 
Jak  mi  zaplaciš?  Elefan  mu  hutori:  Ta  ja  ce  žim^).  I  človek  počJiu 
plakac  a  káže  jomu :  Ta  ja  tebe  nazdvihnuu  co  bou  ši  tam  i  zdech,  kedz 
ňe  ja  a  ty  môe  chceš  žejs  ceper?  —  Ta  darmo  ňe  bože,  bo  ja  tebe 
žim.  —  Ale  človek  hutori :  Ta  znáš  ty  co,  elefaňe,  ta  pojdzeme  perši  *^) 
na  pravo"),  že  jak  by  to  mohlo  buc,  co  ja  tebe  nadzvihnuu  a  ty  môe 
chceš  žejs.  Elefan  hutoriu:  Ja  ňezbam^'^),  ta  pojme. 

I  uňi  še  zabrali,  ta  idut  telo  idut,  až  prišli  uili  gu  jednej  starej 
kobule,  CO  še  pašla.  Človek  hutori :  No,  vidziš,  tu  naš  pravosudňik.  Prišli 
uňi  gu  kobule,  a  človek  še  pýta:  No,  čuješ,  ty  kobulo  stará,  povedz  ty 
nam  dvom,  jak  to  môže  buc,  pad  lem;  ja  toho  elefana  pozdvihnuu,  m 
uon  bou  i  zdoch,  keb  bou  ňe  ja.  A  uon  mňe  chce  ceper  žejs.  Ta  jak 
to  ma  bujc  toho  pravo.  Kobula  otpoveda  na  to:  Praudu  ma  elefan,  naj 
ce  žje,  bo  ňit  večšeho  huncúta,  jak  človek,  bo  vidziš,  ty  doky*^),  ja 
bula  šumná,  čo$  mi  hodna  bula  behac,  ta  moj  gazda  še  u  mňe  paradzeu^ 


Digitized  by 


Google 


r 


—  75  •— 

a  jakš  mi  ostarela,  ta  mi  ňehce  dac  aňi  slamy  a  doty  ^')  mi  davau  sena  i 
ovsa  a  ceper  me  vyhnau  tu,  to  mam  lem  toty  starý  korene  is  trávy.  Ta 
praudu  ma  elefan,  bo  každý  človek  huncút,  naj  ce  žje.  Ale  Človek  už 
vidzi,  že  pravo  ňedobri.  Tedy  hutori:  Ja  ňepristavam  na  toto  pravo, 
podzme  dzalej  na  vyšší  pravo.  Elefan  otpoveda :  Ja  ňezbam,  ta  podzme. 
I  idut  uoňi  dzalej,  najdut  uoĎi  kolo  drahý  *^)  jednu  chromú  lišku.  No,  ty, 
liško,  znáš  ty  co  ?  My  prišli  gu  tebe  na  pravo,  ja  s  tym  elefanom.  I  liška 
še  pýta:  Jaké  pravo  mace?  Človek  rozprava  jej,  že  jak  toho  elefana 
nadzvihnuu  is  zemi  co  ležiu,  ky  bou  ňe  ja,  ta  bou  uon  tam  zdoch,  a 
uon  mňe  ceper  chce  žejs.  Ta  jak  to  môže  buc?  Liška  patri  a  Čuduje  še, 
že  jak  by  uon  hodzen**j  nadzvihnuc  takoho  češkoho  džvera'^).  I  liška 
hutori:  Ja  to  úeveru  ôijak,  žeby  ty  toho  elefana  birovau*^)  is  zemi  hore 
podzvihnuc.  Elefan  hutori :  Oj,  hej,  uon  mňe  podzvihnuu.  Liška  zaš  káže : 
Ja  to  ôeveru,  kebym  uvidzela,  ta  byš  mi  verila.  No,  ta  znáš  ty  co,  ele- 
faňe,  ole  ty  šče^^j  raz  lehňi  na  žem,  či  uon  tebe  podzvihňe,  aby  ja  sama 
vidzela,  ta  tedy  vam  budzu  pravo  sudzic.  I  elefan  tedy  lehnuu.  No,  liška 
tomu  človekoj  káže:  Ucekaj  ot  noho,  naj  uon  tu  leží.  Človek  počau  is 
liškou  is  heť'®).  I  elefan  obžerňe'^)  še  nazad,  vola  na  človeka:  Pýtam 
ce  pre  boha,  poj  ^®)  me  podzvihnuc,  veruj  že  ce  už  ňežjera.  Ale  človek 
výska  na  noho  nazad :  LeŠ  ty  tam  do  sudu  *'),  nepôjdu  ja  tebe  vecej 
dzvihac. 

Prišli  gu  lesoj  is  liškou  tot  človek.  Liška  jemu  káže:  Znáš  ty  co, 
človeče,  ja  tebe  od  šmerci  montovala  ^^),  bo  elefan  bou  ce  žjed,  kedz 
ňe  ja,  a  vidziš,  ja  chromá,  ja  ňemožu  pojis  sebe,  ňič  dostanuc,  co  bym 
zjedla,  ta  priňeš  ty  mňe  dačo  za  toto  odmenu.  I  človek  jej  hutori :  Dobre, 
liško,  počekaj  me  tu,  ja  idu  do  valala,  ta  ja  ci  priňešu. 

Človek  pošou  do  ualala,  a  u  tym  ualäle  byvau  jeden  pan  taký,  co 
lubeu  po  vadaskoch  ^'^)  chodzic  a  mau  velo  psoch,  kopovou.  Prišou  uon 
do  toho  pána,  i  káže  panoj:  Pane!  znajut  uoňi  co,  ňaj  uoňi  mňe  dajut 
svojich  kopovou  dvoch,  ja  jim  priňešu  jich  nazad  doraz.  I  pan  mu  dau. 
Uon  užal  tých  kopovou  do  mecha  2*)  na  pleco,  i  neše  gu  lišce.  Liška 
ho  čeka  a  raduje  še,  že  jej  ňeše  dačo  jejs*^).  Pridze  gu  lišce,  liška  mu 
káže:  Tu  ši?  —  Tu.  —  Ta  prines  ši?  —  No,  tak  jakbym  ci  neprines, 
liško,  kedz  ty  mňe  od  šmerci  odňala.  —  Ta  vysyp  mi  is  toho  mecha, 
CO  ši  prines.  —  I  uon  tedy  vežňe  mech  is  pleca,  i  vysype  tých  dvoch 
kopovou.  Psi  jakuvidzeli  lišku,  ta  gu  ňej  a  liška  počala  ucekac.  Segiň^^) 
chromá  liška!  Ale  uona  tam  mala  blisko  svoju  dziru  u  zemi,  ta  ucekla 
do  dziry,  ňeulapili  ju  psi.  Psi  kolo  tej  dziry  dluho  chodzili,  kričaci,  ale 
liška  nevyšla  uon.  Aš  jak  čula,  že  psoch  ňit,  ta  vyšla  uon  ostrašena 
liška,  i  káže :  Ta,  praudu  mala  kobula,  že  ňit  večšeho  huncúta  na  švece, 
jak  človek.  Ky**)  bula  ja  znala,  že  ty  mňe  takú  hoscinu  priňešeš,  ta  ja 
by  bula  nekázala  elefanoj  lehnuc,  naj  by  ce  /jed. 


Digitized  by 


Google 


—  76  — 

Pojsnámky,  *)  Uálal  «*=  dedina.  ^  Von  =  on.  •)  Sekera.  *)  Aspoň.  '"}  V  slove  tebe 
je  tvrdé  t.  «)  Vravet.  ')  Ťažký.  «)  Teraz,  z  rus.  *)  Zjieflť.  '«)  Napred.  »'j  Na  právo. 
»^)  Nedbat  »»)  Ceata.  ")  NemôcC,  nevládať.  '*)  Zver.  ««)  Vládat  ")  Elte.  '*)  íst 
preč  *•)  Obhliadnni  -»)  Pôjd.  *')  Posledný.  ")  Zachránif,  z  madar.  ^^)  Polova/éky, 
z  madar.  ''*)  Vrece.  ''')  Jiesi  ")  Chudinka,  z  maď.  ")  Keby. 

Vliv  mäkkej  samohlásky  na  spoluhláska  označil  som  vždy  mäkčeňom;  kde 
toho  niet,  výslovnosť  je  tvrdá.  Rozdiel  vo  vyslovovaní  »y«  a  »i<  nieje  tak  nápadný, 
ako  v  niektorých  iných  obciach  ungských,  alebo  v  severnom  Zemplíne.  —  Vypra- 
vovatel  povedal  raz  >ólovekc,  druhý  raz  »člevekc,  koncovku  minulého  ^su  >qU, 
ako  »ou<  i  »uu<,  a  právo  i  >prauo«.  Perfektnmové  >u«  (=  1)  skoro  zaniká^  >uc  (^  v,^ 
na  začiatku  slova  zneje  Čisté  pred  spoluhláskou,  nejasne  pred  samohláskou.  On^  oo&y 
ono,  oni  vyslovuje  sa:  ôn,  ôna,  ôno,  ôňi,  lenže  to  znejúce  >uc  blíži  sa  trocbta  k  *f«»  — 
Dlhých  samohlások  niet. 

Dla  vypravovania  Jána  Kotoru  z  Tašoli  zaznačil: 

Fedor  Houdek. 


Digitized  by 


Google 


Soznam  živočíchov, 

daiaraných  Museálnej  slovenskej  spoločnosti  predsedom  Andr^ntn  Kmeiom. 
Sostavil  dr.  /.  Petrihnneh, 

Až  na  malé  výnimky  obsahuje  táto  sbierka  všetko  cudzozemské  druhy 
živočíchov  v  krásnych  a  vyberaných  exemplároch,  Obzvlášte  reptílie  ozdo- 
bujú túto  sbierku  svojou  kompletnosťou  a  povyšujú  jú  na  prvotriedne 
miesto  podobných  sbierok  v  Európe.  Naše  museum  touto  sbierkou  veTmi 
mnoho  získalo.  Pri  sostavovaní  tohoto  katalógu  bol  mi  na  dobrej  pomoci 
dr-  philos.  FraĎo  Wemer,  privátny  docent  a  assistent  na  L  zoologickom' 
ústave  c.  k.  university  vo  Viedni.  VSetky  v  katalógu  uvedené  živočíchy 
opatrené  boly  skrze  neho.  Ku  ich  zachráneniu  upotrebil  som  najlepšie 
sklo  a  špíritus,  poneváč  tak  cenné  predmety  toho  zasluhujú.  Len  Boa 
MadagaBoaríensis  samo  pre  seba  cení  sa  na  150  kor. 

I.  Crustacea.  Krabben.  Raky. 

1,  Telphusa  fluviatilis.  Sússwasserkrabbe.  Malá  Asia. 

n.  Arachnoidea.  Spinnen.  Pavúci. 

1,  Pandinus  indicus,  Riesenscorpion,  velmi  jedovatý.  Sumatra. 

2.  Solpuga  araneoides.  Gliederspinne,  velmi  jedovatý,  Persia. 

III.  Myriapoda.  TausendfUsser.  Stonohy.  i 

1.  Scolopendra  subspinipes.  Riesentausendfuss.  Obrovská  stonoha, 
Ceylon. 

IV.  PIsces.  Fische.  Ryby. 

1,  Carcharias  melanopterus.    Menschenhai.    Mladý  žralok.    Indický 
oceán* 

V.  Amphĺbia.  Lurche.  6bojžívelnícj. 

A)  Caudata.  lUloky. 
t.  Salamandra  atra.  Solnohrad. 

2.  Salamandrina  perspicillata,  Savi.  Brillensalamander.  Floreuz. 


Digitized  by 


Google 


—  78  — 

3.  Molge  marmorata,  Latz.  Južné  Francúzsko. 

4.  Molge  boscai,  Latz.  Portugal. 

5.  Molge  montandoni,  Blngr.  Sedmohradsko. 

6.  Molge  viridescens,  Raf.  Sev.  Amerika. 

7.  Molge  montana,  Savi.  Korsika. 

8.  Molge  rusconii,  Gené.  (^,  Sardinia. 

9.  Molge  (Pleurodeles)  Waltlii,  Mich.  Rippenraolch.  Južné  Španielskri, 

10.  Molge  pyrrhogastra,  Boíe.  Japan. 

11.  Molge  torosa,  Eschsch.  Kalifornischer  Molch.  Kalifornia. 

12.  Amblystoma  tigrinum,  Green.  Getiegerter  Axolotl.  Sev.  Amerika, 

13.  Plethodon  erythronotus,   Green.  Rothriick.    Erdmolch.   Kanada, 
Sev.  Amerika. 

14.  Necturus  maculatus,  Raf.  Furchen  Molch.  Sev.  Amerika. 

B)  Bati*achii.  Froschlurehe.  Žaby. 

1.  Rana  hexadactyla.  Sechszehiger  Wasserfŕosch.  Ceylon. 

2.  Rana  mascareniensis,  DB.  Afrikanischer  Wasserfŕosch.  Egypt, 

3.  Rana  tigrina,  Daud.  Tigerfrosch.  Jáva. 

4.  Rhacophorus  maculatus,  Gray.  liaubfrosch.  Ceylon. 

5.  Bufo  regularis,  Rss.  Pantherkrôte.  Kamerun. 

6.  Bufo  spinulosus,  Wiegm.  Chile. 

7.  Bufo  melanostictus,  Schn.  Schwarzpunktirte  Krote.  Ceylon. 

8.  Bufo  arenarura,  Hens.  Sandkrôte.  Argentína. 

9.  Bufo  marinus  L.  Riesenkrôte.  Brasilia. 

10.  Discoglossus  pictus,  Otth.  Scheibenzíingler.  Korsika. 

VI.  Reptílía.  Kríchthiere.  Zemeplázy. 

A)  Ophidii.  Schlangen.  Hady. 

1.  Nardea  boa.  Gebánderte  Riesenschlange.  Nová  Británia. 

2.  Python  reticulatus.  Gitterschlange.  Sumatra.  Veľmi  zlostný,  ak, 
ako  všetky  obrovské  hady,  neškodný  had.  Narastie  aj  na  9  metrov 
dĺžky. 

3.  Python  SebaB.  Assalaschlange.  Felsen-  alebo  HieroglyphenschkíifTe. 
Kamerun. 

4.  Python  regius.  Kônigspython.  Senegal.  Neškodný  a  nehryzie  ani 
vtedy,  ked  ho  drážda.  Osožný  je  tým,  že  sa  živí  potkanmi. 

5.  Boa  constrictor.  Riesenschlange.  Obrovský  had.  Brasilia. 

6.  Boa  madagascariensis.  Madagaskar. 

7.  Enygrus  carinatus,  L.  Nová  Guinea. 

8.  Eryx  jaculus.  Sandschlange.  Egypt  (Kairo). 

9.  Cylindrophis  maculatus.  Rothe  Walzenschlange.  Ceylon. 


1 


Digitized  by 


Google 


^  79  - 

10.  Polyodontophis  subpunctatus,  DB.  Halsbandschlange.  Ceylon. 
U.  Tropidonotus  asperrimus,  Blugr.  Rauwassernatter.  Ceylon. 

12.  Tropidonotus  fasciatus.  Gebänderte  Wassernatter.  Sev.  Amerika. 

13.  Tropidonotus  stolatus,  L.  Streifennatter.  Ceylon. 

14.  Tropidonotus  saurita,  L.  Mexico. 

15.  Aspidura  trachyprocta,  Cope.  Erdschlange.  Ceylon. 

16.  Aspidura  Guentheri,  Ferg.  Zwergschiange.  Ceylon. 

17.  Lycodon  aulicus,  L.  Wolfzahnnatter.  Ceylon. 

18.  Zamenis  mucosus.  Battenschlange.  Ceylon. 

19.  Zamenis  diadema.  Diademanatter.  Egypt  (Kairo). 

20.  Coluber  helena,  Daud.  Glattnatter.  Ceylon. 

21.  Coluber  melanoleucus.  Tannennatter.  Sev.  Amerika. 

22.  Coluber  scalaris.  Treppennatter.  Južné  Španielsko. 

23.  Dendrophis  calligaster.  Baumschlange.  Nová  Guinea. 

24.  Leptophis  liocercus,  Wied.  Brasilia. 

25.  Philotamnus  semivariegatus,  Smith.  Afrika. 

26.  Liophis  poecilogyrus,  Wied.  Brasilia. 

27.  Liophis  Andreae.  Laufhatter.  Kuba. 

28.  CoroneUa  Getula,  L.  Sev.  Amerika.       • 

29.  Contia  vemalis,  L.  Sev.  Amerika. 

30.  Oligodon  bitorquatus,  Boie.  Jáva. 

31.  Oligodon  sublineatus.  Zwergnatter.  Ceylon. 

32.  Heterodon  platyrhinus.  Hackennatter.  Sev.  Amerika. 

33.  Homalopsis  buccata,  L.  Jáva. 

34.  Cerberus  rhynchops.  Siisswasserschlange.  Molukky. 

35.  Dipsadomorphus  irregularis.  Nachtbaumschlange.  Nová  Británia. 

36.  Chrysopelea  ornata,  Shaw.  Gebänderte  Baumschlange.  Siam. 

37.  Dryophis  mycterizans,  L.  Gríine  Baumschlange.  Ceylon. 

38.  Thelotomis  Kirtlandi.  Afrikan.  Baumschnúffler.  Kamerun. 

39.  Psammophis  sibilans,  L.  Vých.  Afrika. 

40.  Enhydrina  valakadyen.  Seeschlange.  Indie,  oceán. 

41.  Pseudelaps  Múlleri.  Giftnatter.  Nová  Británia. 

42.  Doliophis  intestinalis,  Laur.  Jáva. 

43.  Naja  háje,  L.  Schlange  der  Cleopatra.  Egypt. 

44.  Elaps  lemniscatus,  L.  Brasilia. 

45.  Vipera  Russellii.  Daboia-Viper.  Ceylon. 

46.  Bitis  arietans.  Puffotter.  Transwaal. 

47.  Cerastes  vipera,  L.  Avicena-Viper.  Egypt. 

48.  Ancistrodon  Hypnale.  Lochotter.  Ceylon. 

B)  Saurii.  Eidechsen.  Ja&terice. 

1.  Gymnodactylus  Kotschyi,  Stchr.  Malá  Asia. 

2.  Hemidactylus  Gleadowii,  Murray.  Hausgecko.  Ceylon. 


Digitized  by 


Google 


—  80 


3.  Tarantola  mauritanica;  L.  Tunis. 

4.  Pygopus  lepidopus.  Flossenfuss.  (Zriedkavý.)  Austrália. 

5.  Ceratophora  Stoddarti  Gray.  (^  Gehomte  Eidechse.  Ceylon. 

6.  Calotes  versicolor.  Veränderl.  Schônechse.  Ceylon. 

7.  Calotes  ophioraachus,  Merr.  Gebänderte  Baumechse.  Ceylon. 

8.  Agama  atra,  Daud.  Transwaal. 

9.  Agama  inermis,  Ros.  Tripolis. 

10.  Amphibolurus  muricatus.  Stacheleidechse.  AustráKa. 
U.  Amphibolurus  barbatus,  Bart-Agame.  Austrália. 

12.  Uromastix  acanthinurus,  Veränderl.  Domschwanz.  Afrika  (Tunis. 

13.  Anolis  carolinensis,  DB.  Saumfinger.  Karolína.  Sev.  Amerika. 

14.  Enyalius  oatenatus.  Gefleckter  Leguan.  Brasilia. 

15.  Ctenosaura  acanthura.  Stachel-Leguan.  Mexiko. 

16.  Sceleporus  undulatus.  Heckeneidechse.  Sev.  Amerika. 

17.  Varanus  griseus.  Wusten-Waran.  Sev.  Afiika  (Tripolis). 

18.  Zonurus  cordylus,  L.  Giirtelschweif.  Transwaal. 

Í9.  Ophiosaurus  ventralis.  Glasschleicbe.  Sev.  Amerika. 

20.  Tejus  teyou,  Daud.  Argentína. 

21.  Blanus  Strauchi,  Bedr.  Wurmschleiche.  Malá  Asia. 

22.  Lacerta  ocellata.  Perl-Eeidechse.  Južné  Španielsko. 

23.  Acanthodactylus  boskianus,  Daud.  Egypt. 

24.  Psamodromus  algiris,  L.  Kieleidechse.  Algir. 

25.  Tiliqua  scincoides,  White.  Riesenskink.  Austrália. 

26.  Egemia  Cunninghami.  Stachelskink.  Austrália. 

27.  Lygosoma  taeniolatum,  White.  Streifenskink.  Austrália. 

28.  Lygosoma  fallax.  Pfrs.  Zwergskink.  Ceylon. 

29.  Mabuja  vittata,  Oliv.  Brillenskink.  Malá  Asia. 

30.  Mabuja  striata,  Walb.  Západná  Afrika. 

31.  Eumeces  quinquelineatus,  L.  Sev.  Amerika. 

32.  Eumeces  algeriensis,  Ptrs.  Glattechse,  Západná  Algeria. 

33.  Scincus  officinalis,  Laur.  Apotheker-Skink.  Egypt. 

34.  Chameleón  basiliscus,  Helm-Chameleon.  Sudan. 

35.  Osteolaemus  tetraspis.  Sumpf-Krokodil  (mladý).  Západná  Afri 
(Libéria). 

36.  Crocodilus  porosus,  Schn.  (Päť  dní  starý,  30  cm.  dlhý.)  Sumati 

37.  Ablepharus  deserti,  Brandt.  Natterauge.  Turkestan. 

C)  Chelouii.  Schildkrftten.  Želvy. 

1.  Chelydra  serpentína.  Schnapp-Schildkrote  (mladá).  Sev.  Ameril 

2.  Cinosternum  odoratum,  Daud.  Karolína  v  Sev.  Amerike. 

3.  Cinosternum  pennsylvanicum,   Gm.  Klapp-Schildkrôte.    Sevei 
Amerika. 

4.  Clemmys  caspica.  Gm.  var.  rivulata,  Val.  Europäische-Flussschi 


Digitized  by 


Google 


.piass^^ 


-81- 

krôte.  Ombla  v  Dalmácii.  - 

o.  Clemmys  leprosa.  Sigriz-Schildki'ôte.  Južné  Španielsko. 

6.  Clemmys  guttata,  Schn.  Karolina  v  Sev.  Amerike. 

7.  Chrysemys  pieta,  Schn.  Karolina  v  Sev.  Amerike. 

8.  Chrysemys  concinna,  Lee.  Karolina  v  Sev.  Amerike. 

9.  Chiysemys  omata.  Smuck-Sehildkrôte.  Mexiko. 

10.  Malacoclemmys   lesueuri,    Gray.    Hocker-Sehildkľôte.    Karolina 

v  Sev.  Amerike.  w 

11.  Malacoelemmys  terrapen.  Salzsumpfschildkrôte.  m 

12.  Cyclemys  platynota,  Gray.  Sumatra.  ^ 

13.  Cyclemys  amboinensis,  Daud.  Borneo. 

14.  Kicoria  trijuga,  Schw.  var.  thermalis,  Less.  Ceylon. 

15.  Damouia  Reevesii.  Dreikiel-Sehildkrôte.  Shanghai. 

IG.  Emys    orbicularis,   L.  var.  hellenica,  Wall.    Sumpfsehildkrôte. 
Korfu. 

17.  Cistudo  carolina.  Dosenschildkrôte.  Sev.  Amerika. 

18.  Testudo  leithi,  Gthr.  Egypt  (Alexandria). 

19.  Testudo  ibera,  Pall.  Tripolis. 

20.  Testudo  graeca,  L.  Grieehische  Sehildkrôte.  Dalmácia. 

21.  Testudo  polyphemus.  Maulwurfssehildkrôte.  Sev.  Amerika. 

22.  Testudo  tabulata,  Walb.  Waidsehildkrôte.  Brasilia. 

23.  Testudo  elegans.  Schpff.  Stemchildkrôte.  Ceylon. 

24.  Chelonia  imbricata,  L.  Karettschildkrôte.  Zátoky  Mexika. 

25.  Podoenemis  expansa,  Schw.  AiTau-Schildkrôte.  Kolumbia, 

26.  Hydromedusa  tectifera,  Cop.  Schlangenhalsschildkrôte.  Argentína. 

27.  Trionyx  spinifer,  Les.   Weich-  alebo  Lippensehildkrôte    (zried- 
kavá). Sev.  Amerika. 


5 

Digitized  by 


Google 


Dva  kmotrove. 

slovenská  poviedka  z  Gánoviec  vo  Spiši.  HpiŠským  nárečím  podáva  Ján  Kovaitik. 

Do  jednej  dzedzini  pod  Tatrami  prišol  celkom  novi  a  mladi  rediior. 
Kim  še  pomocník  (starí  učitelia  menovali  ho  supplens)  teho  ficosía  *lu- 
žije,  bi  še  školi  dočekal,  biva  sice  na  roki  l)ohati,  ale  na  dutky  (=z  groše) 
opravdzivi  džad.  Tak  Se  vodzilo  i  našemu  novému  rechtorovi.  I  jednrho 
dňa  sebe  pomišlel:  „Načo  bich  še  ja  flalej  tak  sužoval,  vihľedam  svho 
bohatú  ženu  a  ňeham  to  rechtorstvo."  Aľe  bohaté  nevešti  ilerosnu  jak  o 
hubi  v  ]e^e,  žebi  mohol  lem  hocikto  isc  a  sebe  ich  nazbirac!  Naí^  mili 
rechtor  hodzil  dosc  dluho,  ale  ňič  ňevihodzil.  Naostatku  ho  tu  i>roťi 
omerzlo.  Ked  vidzel,  že  bohatá  sebe  z  neho  lem  blázna  robi,  vzal  sohe 
ráči  lem  hudobne  dzjefče  a  zostal  rechtorora. 

Paili  rechtorka  bula  ženička  gazdovliva.  A  hoc  ani  bapki  inidaľmo 
nevídala  a  ňepremarňila,  ňebula  preci  fstave  dačo  zgazdovac,  protn  že  jej 
muž  mal  bárs  skromnú  plaču.  Narodzilo  Se  jim  dzecko,  a  tu  hm  buto 
bjedi  f  každim  kuce.  I  premišlal  pan  rechtor,  kého  bi  sebe  za  ktiiotrí) 
zavolal,  že  bi  ho  preci  dajak  z  bjedi  vicahnul;  a  tu  mu  prišlo  iia  um, 
že  je  mlinar  pod  „lesom"  na  calej  okolici  za  najbohačeho  muža  vyUIu- 
šeni.  Išol  tedi  ku  nemu  a  za  kmotra  ho  požadal.  Pan  mlinar  šr^  fn'od- 
mahal  (nezdráhal)  a  dal  do  križma  (do  plienok)  dzjecatku  tvanlí  tíiľar. 
Ale  —  to  bulo  telo,  jako  ňič.  Pan  rechtor  sebe  ale  mišlel :  „ToilrSkodzi, 
CO  ftedal  teraz,  da  ileskorši,  —  daskela  štvertki  muki  isce  pošle."  —  Ah* 
s  teho  ŕiebulo  ňič!  Pan  rechtor  neznal  aš  podňeška,  že  je  pan  kiiiutoľ 
mlinar  hrozní  skupaň  a  lakomec,  hteri  vrabce  vi  ani  holú  strehu  nežičí, 
a  že  ho  ludze  až  nahlas  prekľinaju  tak,  že  to  až  na  svojo  vlasac  uSi 
počuc  mohol. 

Čekal  dva,  tri  dňi;  čekal  cali  tidzeíl.  Ket  ale  pan  kmoter  c^či  fiit^ 
do  kúta  neposlal  a  pani  rechtorka  okreme  daskela  vajec  a  kuščik  iiilťkíu 
CO  jej  sedlački  poslali,  ani  cobi  do  oka  fpadlo,  f  dome  nemala;  oáinelíl 
še  mili  pan  rechtor  a  zašol  sam  do  mlina. 

„Pohvaľen  Pan  Ježiš  Kristus,  dobre  ráno,  pafio  kmotro!" 

„Čože  nam  ňešeceV"  privítal  ho  mlinar. 

„Ňefiešem  íííč,  mili  paíie  kmotričku,  ale  bi  som  rad  od  vas  dacc 
odĎesc!" 


Digitized  by 


Google 


—  83  — 

„Co  U)  ma  bic?  Ket  možeín,  z  radoscu  vam  poslúžim." 

„Žaílfil  bi  som,  kebi  sce  mi  prepuščili  a  zomleli  gbol  žita  a  gbol 
pšenici,** 

„Oj  ket  inšeho  ňič  ňežadace,  to  še  môže  stac.  Starkú,  nasipce  tam 
gbnl  žita  a  gbol  pšenici;  jak  budze  zomleto,  iíech  tjo  zaveže  Mišo  pánu 
rechtoľovi." 

Pau  kmoter  še  uccive  podzekoval  a  šol  z  veselú  tvaru  domu.  Večar 
prišol  mlinarov  sluha  a  privezol  múku.  Do  času  bul  tedi  pokoj.  Pove- 
daju,  že  u  dahterich  ludzi  zlosc  trovi,  a  to  še  robilo  tješ  i  u  našeho 
pána  rechtora.  Ket  prišol  zo  školí,  dze  še  s  dzecmi  hodne  nahneval,  bul 
bi  fše  polnu  misu  halušek  zjedol.  Tim  ho  sice  pribivalo,  ale  pani  rech- 
torke  muki  zo  špajstruni  navidomoči  ubivalo.  Konečne  dojedol  áe  i  hleb 
a  pan  kmoter  zaš  išol  ku  mlinu.  Terás  ale  uš  nevolal  pan  mlinar  tak 
ohotne  na  starká,  žebi  nasipal  gbol  žita  a  gbol  pšenici  do  koša,  ale  Fem 
preci  to  urobil.  U  rechtora  terás  uš  kušCik  lepši  gazdovali.  Ale  —  co 
to  šicko  plátno,  dva  gboli  muki,  to  na  veki  ňeterva! 

Ket  bulo  v  špajstruňe  prazno,  ňevedzel  pan  rechtor,  či  ma  isc  zaš 
k  pánu  kmotrovi,  abo  ňe? 

„Ja  bich  mišlela,  žebiš  ňehodzil",  povedzela  žena,  „ráči  (=  radšej) 
sebe  dakdze  indzej  požičime ;  také  bohače  ňeznaju,  co  je  bjeda  a  povedza, 
ket  človek  čascejši  od  nich  dačo  žada,  že  je  nehaňblivi,  doceravi,  a  jak 
sli.^im,  pan  kmoter  ňe  je  z  tich  ščirich  (=  štedrých). 

„A  ja  preci  pujdzem,  ket  da,  ta  da;  a  ket  ňeda,  ta  ňeda." 

Ket  do  mlina  vejšol,  a  zaš  o  dva  gboli  zarna  zadal,  privital  ho 
mlinar  jakši  ňeduverňe  a  povedzel: 

„Vidzice,  pane  kmotre,  ja  nedávam  ňikemu  na  dluh,  tim  menej  dva 
raži  jedno  za  druhim;  ale  k  vuli  kmoterstvu  bula  u  vas  viminka.  Žebi 
som  vam  ale  zaš  zarna  zomlel,  mušice  skorej  stari  dluh  zaplacic.  U  môe 
su  veliké  vidafki  a  núdza  o  peňeže." 

Pan  rechtor  jak  čul  o  zaplače,  zostal  stac  jakbi  hrom  do  neho  uderil. 

„Majce  ešči  scerpeňa,  pane  kmotre",  prosil  a  mačkal  čapku  v  ruke, 
dobre  že  z  nej  ňeceklo.  Pan  kmoter  dačo  pod  nosom  zbrumčel  a  šol  do 
mliňici.  O  malú  hvilku  še  vracil  a  povedzel:  „Ja  vam  tedi  zarna  dam, 
a  ňelera  dva  gboli,  ale  polen  vos,  dam  vam  ho  i  zomlec  i  domu  dovjesc, 
a  to  šicko  zadarmo,  ba  aôi  ten  dluh  ôehcem,  ked  še  podzvolice,  že  pri 
rane  tri  noci  po  šmerci  vartovac  budzece." 

„Tri  noci  po  šmerci?"  opakoval  rechtor  a  patrel  s  počudovaňim  na 
ralinara,  mišlel,  že  žartuje.  Ale  ket  vidzel,  že  je  to  skutečna  pravda, 
nemeškal  a  privolil.  Ňebul  bojazliví,  na  straškoch  {=  strašidlá)  zhola 
ňič  nedal,  a  tak  sebe  mišľel :  telo  zarna  stojí  za  trinočne  vartovaňe,  prečo 
by  som  to  ňezrobil?  —  Ešči  še  pánu  kmotrovi  uccive  podzekoval,  podal 
ruku  na  iste  spelňeňe  svojho  slova,  a  išol  spokojni  domu.  Pani  rechtorka 
še  bárs  hnevala,  ket  še  oil  muža  dozvedzela,  jakú  zmluvu  zrobil  s  pánom 
kmotrom.  6* 

Digitized  by  VjOOQIC 


—  84  — 

„Bez  pohibi  ma  pan  kmoter  strach,  žebi  ho  čert  nevzal,  že  sce 
(=  chce),  abiš  ho  vartoval.  Lem  sebe  s  takima  vecami  rob  žarti,  šak 
uvidziš,  CO  ci  8  teho  vykvitne."  Tak  doložila  ku  koncu  dluheho  kazaňa; 
ale  pan  manžel  še  jej  višmjal  a  povedzel : 

„Jaj,  ciho  budz  a  rada  budz,  že  maš  na  cali  rok  co  jesc,  bez  teho 
biš  nemohla  za  ten  mizerni  groš,  co  ja  f  potu  tvári  f  škole  horko  caško 
vimlacim,  aňi  pre  sebe  na  sukúu  kupic,  o  mňe  še  naskerze  ňič  nestaraj, 
šak  ja  sebe  to  spravim  dobre,  jak  budze  potrebne." 

Pan  kmoter  mlinar  trimal  slovo;  večar  privezol  Mišo,  sluha,  polnu- 
čički  vos  muki,  jako  kvet.  Druhého  dňa  še  neprestalo  u  rechtoroch  s  ko- 
mína kurie;  koláčoch  a  hleba  buli  polne  deski. 

Ket  rechtorka  treci  bochôik  na  stôl  priňešla,  poznamenala  ho  naj- 
samperši  križom,  potím  ho  načala  a  skrojek  {=z  odkrojený  bochník)  dolu 
skurku  na  stôl  položila.  Tu  še  začne  skrojek  kolisac,  jakobi  ho  dakto  rušal. 

„Pre  Pána  Boha,  pitam  ce  mužu,  popatriže  še  lem  na  ten  božidarek, 
co  na  tim  stole  robi,  to  je  zli  znak!"  zvolala  rechtorka  a  zo  strachom 
požirala  na  skrojek. 

„Tleski,  pľeski,  bože  bleski!  Tebe  še  häet  dačo  zda;  pološ  ho  na 
druhu  stranu  a  ňebudze  še  kolisac." 

Pani  rechtorka  to  zrobila  a  skrojek  zostal  pokojne  lezec,  ale  ftira 
okamžeňu  klopal  dakto  na  oblok  a  zvonka  ozval  še  hlas: 

„Pošila  me  pani  mlinarka,  žebi  nezapomŕiel  pan  kmoter  na  šlup 
(=  slub),  pan  mlinar  umrel." 

„I,  či  čerta,  tak  hitro?  Icce  (=  iďte)  lem  na  predek,  ja  pridzem 
hňet",  odpovedzel  pan  rechtor,  a  uš  hledal  palicu,  kepeň  a  piksiu  a  histal 
še  na  vartu. 

„Ti  idzeš,  a  ja  tu  od  strahu  skapem",  narekala  rechtorka. 

„A  CO  za  strahi,  ti  glupa?  Lehni  sebe  a  špi,  vec  še  mi  ono  ňič 
nestane."  Tak  pocešil  svoju  ženičku  a  išo)  do  mlina. 

Pani  mlinarka,  calkom  strapena,  zavedla  ho  hňet  do  komory,  dzo 
neboščik  f  bielej  plachce  zakruceny  na  doske  ležel ;  pri  nohoch  a  pri 
hlave  horeli  švečki.  Pan  rechtor  vzal  bibliu,  hteru  mu  pani  kmotra  pri- 
histala,  šednul  ku  stolu  a  čital.  Ku  posilnenú  stal  na  stole  tjež  džbán 
s  pivom,  s  ktereho  sebe  časom  popijal. 

Čas  še  miĎal,  hodzina  za  hodzinu  uhodzila,  aš  prišla  dvanásta,  hteni 
uš  vachtar  po  dzedziňe  vitruboval.    Tu   še   začne  bjela   plachta  rušac: 
spušči  še  jedna  noha,  —  druha;    a  tak  i  jedna   i  druha  ruka,  aš  naras 
neboščik  na  deske  šedňe  a  pitá  še:  „Či  sce  tu,  pafic  kmotre?"  —  „Soi 
som",  odpovie  rechtor  a  hledzi  prestrašene  na  umrel ca.    Ten  še  aľe  zi 
ciho  položil. 

„Ej",  mišlel  rechtor,    „moj  kmoter  nemuši   bic  naozdaj  meitvi,    c 
môe  lem  tak  probovac  sce:  mušim  sebe  na  neho  zašvocic." 

Vzal  švečku,  švecil  a  makal  po  tvári  ňeboščikovej,  ale  ta  bula  zbi 


Digitized  by 


Google 


If^Ť^ 


-   85  - 

la  veta  (=  osinold)  a  žimna  jako  ľad.  „Mertvi  je,  aľe  azdaj  ňema  duša 
jeiio  v  OĽÍstiu  pokoja,  a  prišla  še  lem  prešvečic,  či  som  nedostal  zarno 
zadarmo''^  povedzel  rechtor,  postavil  švečku  na  stôl  u  puŔíil  še  do  Citaôa. 
Šedzťl  do  samcbíi  rana,  a  f  komore  zostalo  ciho.  Po  doliľim  friStiku  šol 
íloiiiu,  dzo  ho  žena  z  úskoscu  očekavala. 

Iíruhu  noc  ho  mu  to  iste  prihodzilo.  Jak  bila  dvanásta,  posad^sil  äe 
ňehoÉÉík,  zdzvihnul  hlavu  a  pital  še:  „Či  sce  tu,  pane  kmotre?*'  a  ket 
píui  kiíiotcľ  odiiovíídzel :  ^Sora",  zaš  sebe  lehnul. 

Tn^ĽÍ  dzeň  aľe  mlinara  pohrebali  a  pan  kmoter  itud  vaitovaf.  na 
cintiľu;  to  m  mu  ňebars  páčilo.  „Vo  mline  vartovac  je  dosc  dobre! 
Cepla  komora^  tlobre  pivo,  dobra  poscel;  ale  f  chladnej  noei  na  cintini 
š(í  trasCj  to  ^e  mi  vera  ňepači",  rozmišlal  pan  rechtor  suín  f  sebe.  V^ 
íiul  ua  tini^  že  ňepujdze  ôigdze;  ale  preci  ho  to  ríizeAlo,  Šol  na  faru 
11  pital  S6  paDa  farára  o  radu,  virospravjal  mu  napret  calu  príhodu. 

„Kíít  sr.e  dali  slovo",  povedzel  pan  farár,  „muáice  ise,  afc  kct  scecc 
moju  radu  pashiliimc,  ňehodcce  tam  lem  tak  holo.  I>am  vam  zo  sebu 
švei:cnu  krejdu,  Ŕvecenu  vodu  a  kropač.  Ket  pridzece  ua  ťintir,  zrobce 
kolo  sebe  zo  även^nu  trojki-alovu  krejdu  krejz  (=  kruli),  potini  zrobce 
blinko  hrobu  z  vodu  nat  sebu  kriš  (=:  kríž),  a  do  teho  kiojzii  Še  po- 
sadzĽe^  —  z  dulimi  ňet  co  žartovac." 

Pan  rechtor  nehce  bic  farárovi  proci  vuli,  vzal  tedi  krejdu,  kropac 
a  ivecenu  vodu.  jiodzekoval  za  dobru  radu  a  šol  na  vartu. 

Jak  ua  cíntir  prišol,  postavil  še  ku  mlinaroveiiiu  hrobu,  zrobil  kulo 
sebe  krt^z  s  krejdu,  zrobil  nad  sebu  kriš,  zakrucil  še  do  kejŕena,  a  íednul 
na  ŽeiiL  Meííai;  švecil  jak  rybe  oko,  a  do  jedenastej  hodzíui  bulu  eího. 
Jak  alo  vaditar  jedenastu  ottrubil,  otvorili  še  na  dntiľu  dzvere  a  preš 
hrobi  hnali  prosto  ku  pánu  rechtorovi  dva  psi  jakc^  uheľ  ŕarne. 

Pan  rechtor  še  kus  prestrašil,  ale  zostal  pokoj  fi e  šeikec  a  pľii>atral 
áe,  to  bmlu  rídňc.  Psi  še  puscili  do  mlinaroveho  hrobu  a  pazdurami  ho 
eiilí  ľozrili;  potim  otterhli  s  truhli  veko,  vivľekli  celo  von  a  scahli  z  neho 
skuni  f^=  kožu),  a  tak  obdreto  vrucili  zaš  do  truhli^  a  začali  hrop  nazat 
zasipovac,  —  Neznal  aôi  načo,  aĎi  prečo,  vzal  rechtor  kropaŕ  a  na  strunu 
odrueenu  íikuru  ueboščika  kmotra  ku  sebe  do  pošveceiieho  kolesa  pri- 
cahriul.  Ket  Inili  psi  z  robotu  hotové,  obžirali  še  za  skuni^  a  ket  ju 
v  koleáe  ziizrdi,  začali  tak  ukrutne  vie  (=  vyf),  že  rechtorovi  aš  f  ušoch 
hučelo,  ^Idz  do  čerta,  i)ekelná  roto!"  kričel  na  nich  reditor,  —  ale  psi 
vili  íz=  vyli),  Oľíiua  bliskafi  a  koleso  obskakovali  aá  stracli  rechtora  ob- 
Ijadzal.  „Kebi  sce  mi  priňešli  mech  tolaroch,  dal  bich  vam  tu  skuru,  ale 
inakší  úe",  poverlzel  po  hvilke  pan  rechtor  a  puščll  še  do  ämihu 
(z^  smiechu).  Sotva  to  dopovedzel,  otbehli  psi  preč,  a  cobi  do  sto  na- 
čítal, privTekli  mech  polni  (=  plný)  s  talarami. 

„Ej,  vidzme,  jak  môže  človek  lehko  prisc  ku  \ivw/jnn:  ja  som  to 
povedzel  Fem  zo  žartu,  a  pánove  čerci  mi  i  hňet  períeži  dovTekli.     Pq- 


Digitized  by 


Google 


—  86  — 


£kajce  lem,   šak  i  ja  ňesom  taki  glupi.    Ja  vam  skuru   skorej  ňevidam, 
kiíii  mi  ňepriňešece  mech  dukátoch." 

Čerci  bi  buli  radzi  pána  rechtora  rosterhali,  ale  do  kolesa  nemohli. 
\nvio  še  ráči  obraciľi  a  beželi  po  dukati.  O  krátku  hvilecku  ručili  mu 
ku  taľarom  ešči  polni  mech  dukátoch.  Ale  pan  kmoter  povedzel:  „Ešči 
mi  priňesce  taki  kus  zlata,  jak  sce  sami,  a  lem  potim  vam  skuru  vidani.'^ 
Vm  še  mu  začali  vidrežňac  (=  šklabiť),  okale  na  ileho  vyvalovac,  ale  co 
iiiaíi  robic,  dvanásta  še  už  bližila,  skuru  mac  museli,  a  tak  hoej-ňehcej 
Še  Tem  zabrali  a  po  zlato  beželi. 

Tervalo  to  ale  hodne  dluho,  kim  zo  zlatom  prišli;  a  teho  zlata  bul 
taki  hodni  kus,  že  ho  sotvaj  uňesc  mohli;  ale  uš  začala  bic  dvanásta. 
Cerci  jak  zbešňete  hceli  še  na  silu  rucic  na  rechtora,  ten  ale  vzal  kropač 
a  počal  jich  kropic.  Pri  peršim  križu  stracili  še  pekelíiici,  a  ňeŕiehaľi  po 
sebe  hiba  (=  iba)  nesmirni  šmerdzaci  puh.  Lem  ket  še  rozvidňivalo, 
višol  pan  rechtor  z  kolesa  von  a  rozmišlal,  jak  dostaftc  peňeži  do  domu, 
žebi  hó  nihto  ňevidzel.  Tu  naras  sliši  za  sebu  kroki  a  ket  še  obezrel, 
vitlzel  pri  sebe  pána  farára. 

„Jak  še  vam  vodzilo,  mili  pan  rechtor  V" 

„Núš  CO,  pan  farár,  mne  še  dosc  dobre  vodzilo;  ale  še  mi  mohlo 
i  dosc  žie  povodzic,  kebi  som  ňebul  mal  pri  sebe  kropač.  —  Patrice 
lem,  velebni  pane,  co  som  dostal." 

„Juj,  pre  pána  Jana!  hto  vam  dal  telo  peňeži?" 

Tu  začal  pan  rechtor  šicko  ot  slova  do  slova  pánu  farárovi  ros- 
pravjac. 

„Ten  mlinar  musel  bic  veliki  hrešňik",  povedzel  pan  farár,  ket 
rechtora  vipočul,  „vy  sce  ho  ošlebodzili.  Ale  jednu  vec  mušice  ešči  zrobic. 
líano  zlošce  na  tim  mešcu  pahrebu  (=  vatru),  pološce  skuni  riu  ňu  u 
spalce  ju;  ten  prah  pozmetajce  a  rossipce  tam,  skadzi  ot  jedeíiastej  do 
dvanástej  hodzini  najvecej  hodne  a  poradne  ludze  prehadzíiju.  —  Co  aíe 
ľobití  budzece  s  telo  peňežmi?  Kebich  ňebul  mal  vnuknúce  od  Boha  ku 
tej  dobrej  poradze,  ňebuli  bi  sce  tak  na  lehko  zbohatli.  Preto  bi  som 
millel,  žebi  zme  še  po  pracelski  podzeľili.  Ten  mech  s  íalaľaiiii  dajcť 
ume,  to  zlato  na  obeti  za  jeho  dušu,  a  te  dukati  sebe  zolmbte." 

„Je  pravda,  velebni  pane,  že  sce  mi  dali  dobru  radu,  -ále  mne  m 
šifko  tak  zda,  žebi  sce  vi  preci  ňebuli  mesto  mňe  vartovali,  a  jneto  bi 
to  fiebulo  po  praceľski  podzeleno,  lebo  som  ja  pri  tim  šírkiui  najvecej 
vistiil.  Ten  mech  s  talarami  sebe  vežňice,  ale  na  obeti  za  ilušii  biidzeíe 
jťden  kus  zlata  mac  dosc."  Tak  to  rozdzelil  pan  rechtor,  a  pan  iaiar  biil 
siíokojni.  Nato  sebe  peňeži  odňešli.  Pani  rechtorka  dobre  o  lozuoi  ňv 
prišla,  jak  telo  peňesstva  spatrela. 

Pan  rechtor  hcel  usluhnuc  f  takich  vecoch  uš  skúseného  raní 
1=  radcu),  vzal  ráno  dreva,  išol  na  cintir,  rozduhal  tam  pahrebu  a  skuru 
spálil,  prah  pozbiral  a  dával  pozor,    skadzi  budze  od  jedenastej  tin  dva 


Digitized  by 


Google 


J 


\ 


—  87  — 

nastej  hodzini  najvecej   ludzi  hodzic.    A  že  to  bulo  v  nedzelu,    hodzili 

ludze  do  koscela;    išol  tedi   a  položil   popel   na  sujdy   (zz  schody)  pret 

koscel,  a  dával  pozor,  co  še  z  ňini  stane.  Pri  pozdzvihovaňi  prtMneňil  äe 

popel  v  bjelu  holubičku,  htera  tri  raži  rechtorovu  hlavu  obletala,  a  potim 

v  hmaroch   še  stracila..   I  pomodlil   še   rechtor    pejc   „otčenáše'    a  pejc  ľj 

„zdravašc^*  a  išol    do  mliua;    tam   virospravjal   pafii   kmotre   verne  calii  ^ 

prihodu,  ľem  že  o  penežoch  aiii  ňemuknul,  a  spolu  jej  zahvaral,  žebi  mu  * 

mliu  predala,   nech  je   za  co   sce.     Mlinarka  raišľela,   že  je  to  ľem  čisti  -J 

žart,  tak  hodne  dužo  za  noho  pitala;  aľe  na  druhi  dzeň  prišol  pan  kmoter  ] 

a  začital  cali  stôl  s  peňežmi.     Pani  kmotra  jich  pocešena  zharniila,   lem 

nemohla  nijak  pohoi)ic,  skadzi  ma  pan  kmoter  telo  peileži.  —  Pau  i tubtor 

rtehal  rechtorstvo  a  mľel  šedlakom  mesto   dzeci  zarno,    bo  še  f  kratkím 

čase  do  remesla  mlinarskeho  dosc  dobre  fsposobil.   Často  potim  j:iko  už 

stari   dzeduško    rospravjal   svojim   dzecom,  jak   čertoch   oklamal    a  ^eíje 

i  pánu  farárovi  ku  bohactvu  doi)omohol. 


jď^ 


Digitized  by 


Google 


Archív. 


1. 

Rychtár  a  obec  mesta  Zvolena  uchádzajú  sa  o  pomoc  ku  stavbe  chrámovej 
u  b.-bystrického  mešťana  a  kupca  Jána  Podgorského. 

Generose  Domine,  amice  et  vicine  nobis  observantissime,  salute  prae- 
missa,  servitiorum  nostrorum  paratissimam  commendationem. 

Ponévádž  mnohé  vjme,  že  vasse   Urozenost  proti  mnohým,   obycžeg 
má  prokazovati  dobrodinj  a  negobzvlasstnégj,  kdy  vidj  niekde  potrebu  a 
nedostatek  pri  Kosteljch  kŕestianskych :  v  cžem  zagisté  chválitebná  vi'^cz, 
giným  pŕjkladná,  bohu  milá  a  sobé  velmi   užitečná,   Ponévádž  Pán  Buh 
vssemohuczy  svých  verných  cztiteluv  a  czyrkve  sveg  svateg  fedrovnjkuv, 
vssjm  dobrým  hogné  a  plné  korunovati  ráči,  vykonávate:  Y  my  techdáž 
prohljdagjce  na  takové  vasség  Urozenosti,  proti  giným  Gzirkvjm  ochotné 
fedrovanj  a  napomáhanj,  prosýme  susedský  a  czo  múženie  negvjcze,  aby 
ste  se  y  na  náss  kostel,  ktery  vj  Buh,  gak  mjstrné,  v  téchto  nynégssjch 
nassjch   velikých   nedostatczých,    po  gebo  dosti  žalostnom  a  placžlivem 
spustaténj  a  skazenj  napravugeme,  a  zase  ho  ozdobiti  se  usylugeme,  ohled- 
nucze,  nobis  sua  muniftca  et  liberáli  manu  corde  et  animo  ut  adesse,  a 
ten  y  podlé  svého   srdečného  a  prjtelskeho  nám  niekdy  ucžinéného  pŕi- 
sljbenj,  napomoczy  racžila,  kteružto  vassej  Urozenosti  lásku,  prjvétivost 
a  dobrotu,  proti  kostolu  nassému  uczinenú,  my  vécznu  a  vdécžnu  paméti, 
spolu  y  s  potomky  nassjmi,  sobé  pŕipomjnati  nikdy  nezanedbáme.  In  eam 
vero  spem  et  expectationem  adducimur  indubitam  quod  Generosa  Domi- 
natio  Vestra,  nos  hujus  nostri  voti  effectualiter  sit  compotes  redditura: 
A  Deo  ter  optime  maxime,  largissimam  expectatura  remunerationem. 
reliquo  Generosam  Dominationem  Vestram  valere  cupientes  ex  animo 
luctissime  et  felicissime:   A  qua  et  responsum    expectamus.    Dabani 
Veterosolij  die  17  mensiš  Junij  Anno  1613.  —  Generosae  Dominatior 
Vestrae  amici  et  vicini  obsersimi.    N.  Judex  Jurati  et  tota  Communii 
Civitatis  Veterisoliensis. 


Digitized  by 


Google 


Generoso  DomÍDo  Joanni  Podgorsky  Regiae  LiberaeqiL  Civitatis  Novo- 
solieiiBis  Civi  et  Iiistitori  integerriino  et  soIeHisso  DoBiino  amico  et^  vidno 
oobís  observsso- 

(L.  S.) 
FoMn,   Na  liätluG   tejto  nachodí  sa  dobre  stehovala  pečať  a  cIvujUým   križom 
v  prosLriedkiu 

(Archív  b.-bystrický,  fasc.  3tÍH,  Nro  102,) 

2. 

Svedectvo  úradu  mesta  Sv.  Kríža  v  záležitoí^ti  Andreja  Beoŕu  a  Samuela 

Marschala, 

My  Rychtaľ  a  Rada,  Vyznávame  Pred  V.  M.  že  Maitiii  U  krop  spolu 
s  vy  tu  8yuťUi  vyznali  sa  to  pred  namy  pod  prysalm^  ze  Bcm-za  Andreass 
Spolu  s  kľczmarom  Samuelem  Marschaleiu  Pielj  a  hostinu  robieli  za  íxy 
doj,  Alíjert  viducz  a  znagicze  geho  umysl  AndreassovUj  radil  Sanmelovy, 
aby  morkoval  na  Andreassa  Bencza  ze  mu  y  skonuiy  ug<lo,  Saninel  tu 
radu  geho  prigati  nt'chtiel.  I  to  gest  vyiíual  Albert  ze  gmenovani  Bencza 
jnluviel  pred  Albcrtem  te  slova,  kdybych  ga  sve  kone  niobl  ]ueez  poíslatj 
rad  bych  tí^  uczynil,  nebo  se  bogim  ze  uiy  ich  kri-zinar  zadrzy  v  Krém- 
niczy.  To  sJyssavssy  Albert  hnet  to  krczniarovy  oziianiiel,  zo  Bencza  chce 
URJtj  a  to  dolozyl  že  massly  neyaky  dluch  u  neho  teprv  vihledatj  nuižess 
pokj  nengde,  kicziuar  pak  ne  žeby  se  dD]Híniiual  ale  Msedssy  do  Krein- 
niczti  tam  se  do  vuulj  sveg  hostiel.  Actuni  in  S.  Uruce  18  aug.  Au  lUIti 
(h.  S.)  N.  N.  Judex  et  Juratj  oppidi  S*  Grucís, 

3. 

Magdaléna    Esterhazy,    vdova  po  Láclavovi    Kutíínskom   z  Jladácan,   na 

rytditáľa  b.-hytstrickťho  v  záležitosti  svojho  jKid  stavbou  m  naehádzajiiceho 

donm,  a  dotyčné  zlata,  nachádzajúceho  sa  u  b. -bystrického  zlatníka. 

Službu  ujoyu  powolnu  wskazugem  W .  Mtti  niuoy  luíly  Panie  llyclitaru, 
nobrebo  a  sstyetlyweho  zdrawy,  y  gineho  vvsselyakowobo  boskeho  po- 
zíehnany  wyiissugem  W.  Mtti  od  Pána  Boha  wssecliiuohúceho  ssie  wsse- 
ckiiny  Wassiniy  na  mnoho  rokow.  —  I  pred  týmto  Keni  W\  Mtti  uye- 
kolku  lystow  pysala,  ale  stie  my  W  Mtti  any  odpowedy  na  ziitduy  nie- 
daly.  A  protozc  W  Mtt  welycze  prosim.  zie  by  stiemy  W,  Mtt  na  tieto 
weczy  raczily  odpowed  daty.  Wytie  W.  Mtt  to!io  dobre,  yako  sem  se  ya 
bola  pred  W.  Mttyow  zgednala  pred  dwoniy  roky  z  murárom  LawryíiĽzoín, 
/Je  my  mal  wssetľzek  muoy  dom  tam  w  Byytiyczy  zmurowaty  a  sprawity 
y  dokoná  ty  zie  wsseckym  ass  na  mesto.  Ja  sem  s  nim  bola  dokonala  na 
sto  a  meru  zlatých^  gyz  sem  mu  wsseczko  zaplatyla  okrem  íry  zlatye 
nem  mu  gesstie  dlzna,  y  to  bych  mu  bola  dawno  zaplatihí*  ale  nechcze 
robitj"  a  tak  dokonaty,  yako  sem  y  a  s  nym  zgednala  pred  AVsasow  Mttyow* 


\ 


Digitized  by 


Google 


kí. ." 


—  90  - 


Čzudugem  se  tomu  vvelniy  Wassa  nitt  bywssy  Wrchnostyow,  zie  rau  w. 
mtt  nie  roskazetie  a  k  tomu  lio  niematie  any  nie  nutytie,  zie  by  giz 
wsseczko  dokonal.  Gesstie  sem  w.  mtt  chczela  týmto  niogym  lystora 
prosity  a  uapomenuty,  zie  bistie  mu  w.  mtt  raczily  hľoznie  roskazaty  a 
prikazaty  tomu  mui-arowy,  aby  giss  ze  wsseczkym  dokonal  czomu  teraz 
tomu  czias,  kym  gesstie  mrazow  nye  mass.  a  gestly  nie  budič  cliczety 
zo  wsseczkim  dokonaty,  ya  co  sem  s  nym  zgednala,  musym  gyneho 
murára  sgednaty,  ktery  by  my  giss  wsseczko  dokonal,  zie  by  Uik  giss 
wycze  a  dieley  na  hanbu  a  lechkost  niestalo.  Ness  y  ya  potom  opaczym 
czuo  maty  budie  dokonaty.  Ya  niemuoziem  w  tom  maty  nyakej  sskody. 
Y  zlatuyk  tiess  nie  wyeni  czuo  misly  dobrý  czlowek.  zie  moyu  robotu 
nie  dokoná,  a  snad  se  wassa  milost  tiess  tomu  radugetye.  zie  by  raoye 
tolkuo  zlato  tam  malo  zhyiiuty  ktere  wsseczko  vcziny  y  zlatow  retjazow 
Sedemdesyat  czerwenych  zlatých  s  ktereho  nycz  wycze  nie  vrobyl  kréme 
gednu  gombu  moymu  synowy  do  zlata  zaprawil,  ostatnie  wsseczko  zlato 
v  nieho,  za  to  mam,  zie  geden  Czerwy  zlatý  na  tu  gombu  sprawil,  nebo 
nyeczo  wyacz.  A  protozie  w.  mtt  welycze  prosym  yakssto  pobozniu  a 
u  krestyansku  Wrchnost,  zie  by  ste  w.  mtt.  račzily  tohto  zlatnika  pred 
sebe  pozwaty,  a  gemu  racztie  prikazaty,  aby  moye  wsseczko  zlato,  ktere 
gesstie  pry  niom  gest,  zie  by  W,  mtti  k  rukám  wernie  oddal.  A  nech 
raczie  v  Wasseg  mti  moye  zlato  budie.  Od  W,  mtti  na  tyto  dwe  weczy 
odpowed  czyekam.  A  stým  W.  Mtt  Pánu  Bohu  w  ochranu  a  w  obranu 
poruczyam  a  na  mnoho  rokow  Wassu  Milost,  zie  wsseczkimy  swymy 
domassnimy  w  dobrom  zdrawy  bity  žiadam.  Dan  z  Madaczyan  na  nahlie. 
16  die  Augusti.  Anno  1616.  Wassej  milosty  rada  sluzy.  Magalena  Ester- 
hazy  pozostalá  wdowa  niegdi  Wysoce  Vrodzeneho  Pána  Laczlawa  Kubyn- 
skeho  vr. 

Prudenti  ac  Circumspecto  domino  Cristophoro  Aurifabri,  Judici  pri- 
mario  Montana)  Ciuitatis  Regia)  Nouizolien.  ec.  Domino  et  fautori  ob- 
seruand.  Cito  Cito  me  m. 

(Archív  b.-bystrický.  Fasc.  332.  Nro  36.; 


4. 

Magdaléna  Esterhazy  v  tej   istej   záležitosti   na  rychtára    b.-bystrického 

Christophora  Lennera. 

Službu  moju  powolnu  wskazugem  W.  mtti  Muoy  milý  Pane  Rychtaru, 
dobrého  a  dluheho  zdrawy,  y  gineho  wsseho  boskeho  poziehnanj  wyn- 
ssugem  W  mtti  od  Pána  Boha  wssechmohuczeho,  zc  wsseczkym  domom 
wassym  na  mnoho  rokow. 

Odsluzym  se  W.  Mtti  muoy  milý  Panie  Rychtaru,  zie  stie  w.  mtt 
krysstoffa  zlattnika  sem  do  Madaczyan  komnio  wyprawily,  a  ze  stie  w. 
mtt  ostatnie  kusy  tey  zlatey  retiazy  k  sebe  wzaly.   Ja  som  s  nym  tuná 


Digitized  by 


Google 


—  91  — 

dokonala,  zie  swogu  manželku  ma  za  sebe  v  w.  mtti  a  gesste  gednelio 
dobrého  czloweka  zaruczity  zie  won  wsseczko  moge  zlato,  czo  g>'Dym 
ludjom  s  neho  porobyl,  ma  zase  gynuo  dostatý  anebo  kupity,  ne^s  zie 
bi  bolo  dobvuo  zlato  kremniczkuo,  a  yak  nahlie  dostanie  alebo  kupy,  zie 
w  mtti  dome  tu  retyaz  zlatu  dokoná  a  vrobj,  dala  sem  mu  dien  yai  tiseiu 
tyzdnyow,  ale  w.  mtt  welycze  prosym,  zie  bystie  w.  mtt  opačzily  gťsUy 
ye  to  dobruo  zlato,  to  ktcre  w.  mttj  w  ruku  gest,  a  zie  bystio  mu  lio 
w.  mtt  nie  wydaly  od  sebe  z  ruku,  kym  ostatnie  wsseczko  zlato  niľímdie 
maty,  a  tak  gdy  ho  dostanie  anieb  kúpy  to  zlato,  aby  w.  mttj  dome 
wsseczku  tu  robotu  dokonal  a  vrobyl.  Zie  stie  w.  mtt  y  nnnarowy 
Lawryncowy  prikazaly  zie  by  guss  swogu  robotu  nn  moyem  doiue  iUh 
konal,  y  zato  také  w.  mttj  se  odsluzym,  ale  wssak  zie  w.  mtt  welyiíÄse 
prosym  zie  bystie  mu  w.  mtt  gesstie  precze  prykazalý  z  Vradu  swť;ío, 
zieby  czuo  nayskoreý  dokonal  za  tepla  kym  gesstie  mrazov  nye,  m  ^estly 
by  ch  wediela  zie  by  nie  mal  tohoto  leta  wsseczko  dokonety,  musela  bydi 
gineho  murára  nagaty,  zieby  lien  tak  dlho  na  hanbu  niestalo,  Ézoniu  se 
giss  y  sama  za  to  hanbym,  zie  tak  dluho  nie  dokonané  na  hanbu  j^tfjjíy. 
Czoss  w^erym  zie  to  W.  mtt  pre  obecznu  sprawedlywost  wsseczko  vt^KV* 
nytye,  Ja  se  tiess  W.  mttj  wetssych  weczech  chczem  w^ssetkym  dof»ľym 
odsluzity.  A  stým  W.  mtt  Pánu  Bohn  w  ochranu  a  w  obranu  poruczyiim 
a  na  mnoho  rokow  w.  mtt  zie  wsseckimy  swymy  domassnymy  w  (iuinoni 
zdrawy  bity  žiadam.  Dátum  in  Madaczyan  22  Aug.  1616.  W.  mttj  ílobra 
suseda  rada  sluzy  W.  Mtt.  Magdaléna  Esterhazy  pozustala  wdowa  tiíegdy 
wysocze  Vrodzeneho  Pána  Laczlawa  Kwbynskeh). 

Clarissimo,  Prudenti  ac  Circumspecto  domino  Christophoro  Liínner 
Judici  primario  Regiai  Montanac  libere  Ciuitatis  Nouizolien.  Dominu  et 
Vicino  obseruan. 

(Archív  b.-bystrický.  Fasc.  332.  Nr.  37j 

5. 

Magdaléna  Esterhazy  v  záležitosti  nedostaveného  donni  svoju  na  ryilitilra 
b.-bystrického ;  tiež  chce  kúpiť  dve  hrivny  striebra. 

Službu  moju  powolnu  wskazugem  etc  ako  wyššie.  —  Dale  min>j  imÍIv 
Panie  Rychtaru,  wyem  ze  w.  mttj  gest  pry  dobrey  pamiety,  ktcríik  sfiii 
w.  mttj  týchto  niedawnych  pominulych  dny,  y  prwey  niekolko  vn/usK, 
,  zie  bystie  w.  mtt  roskazaly  Lorynczowy  murarowy,  zie  by  tam  w  iiiovmiii 
dome  w  Bystryczy  giss  gednow  na  mesto  dokonal,  zie  by  dieley  m  wv- 
lyku  hanbu  tak  nestalo.  To  Pan  Buoh  wye,  zie  welmy  banugem,  ťw  ihI 
tak  dlhieho  cziasu  lyen  tak  na  welyku  hanbu  stogy,  nie  dorobcnijo,  i\ 
yako  slyssym,  zie  na  kracze  Leoryncz  nye  chcze  dorobity,  gyiiy  juik 
mystr  murár  nie  smye,  czy  nechcze  na  geho  robotu  prystaty.  ľrotoŕ^ť 
w  mtt  welycze   prosim   yakssto  sweho   dobrého  Pána  a  pryatelya   /iťbj 


Digitized  by 


Google 


—  92  - 

s  tie  w.  nit  t  rozkazaly  budto  Lorynczowy,  budto  kteremu  ginemu  miira- 
rowy  (loiohity,  zie  by  lien  na  dieley  tak  hanbu  niestalo.  wssak  ya  hnedky 
zaplíitini,  ktery  kolwek  dorobj.  —  Ponewass  na  tento  cžias  welmy  po- 
trebugem  dwe  hrywny  Stŕyebra  na  swoyu  wlastnu  potrebu,  a  protoze 
\\\  mtt  y  za  to  welycze  prosím,  zie  by  stie  w.  mtt  za  moye  hotowe  pe- 
ny ze  mohly  zgednaty,  a  gestly  by  dwe  hrywny  nie  mohly  bity.  kett 
lyen  ^ednti  pary  (?)  a  ma  hnedky  w.  mttj  peniaze.  A  za  praczu  se  W.  Mttj 
wetssey  weczy  chczem  powolnye  Qdsluzyty  a  wssym  dobrým  oddaty,  od 
W.  Mtti  na  wsseczko  gistu  odpowed  prosim.  A  stým  W.  Mtt  w  ochranu 
a  w  obranu  poruczyam  y  na  mnoho  rokow  w  dobrom  zdrawyty  zyudanL 
Dan  z  Madíiczyan  8  Septemb.  1616.  Wassey  Mttj  rada  sluzy  Magdaléna 
Esterhazy  pozustala  wdowa  nyekdy  Wysocze  Vrodzeneho  Pána  Laczlawa 
Kwtijnskelio  vr. 

t1aľÍ8símo,  Prudenti  ac  Circumspecto  domino  Christophoro  Aunfabri 
iíUflÍĽJ  Pľimaľio,  Regiai  Ciuitatis  Montana?  Nouizolien  etc.  Ddiniíio  et 
fautoľi  III í [li  observ. 

(Archív  b.-bystrický.  Fasc.  332.  Nro  38.) 

6. 

Paulus   Radwíinský   a  Sophy   Trnowská  z  Radvanej   vydávajú   svedectvo 
zachovalosti  Ďurkovi  Korodovi. 

Egregii  Domini  Amici  et  Vicini  nobis  obseruandissimi  Sahiteín  etser- 
vitionnti  iiostľorum  paratissimam  comendationem  comcudanus  etc.  Wassym 
Mylostýani  znamost  czinime  týmto  nassým  psanjm,  že  prýstupýl  \nví\  mis 
nass  iíodanj  Molicher  Koroda  spolu  swugým  mlaczím  bratom  Z  dúrkoiu  kom- 
don*,  nia^ľýcííe  podlú  sebe  panow  súsedow,  obywatelow  w  banskeg  byŕ^tiicze : 
yakoysto  Mathias  Oczowský,  Gorgius  Fifik  Andras  Hríczowsky  (iľOj>íiiií? 
íierssek,  piosycze  nas  gých  menom,  yakossto  ureczitých  Panow  t^wo^íclj 
zťhy  stri  u  IhíIv  tomuto  mladenczj  nassýmu  podané  na  pomoczi,  y  a  že  hy 
Hiiie  mohly  y  swedectwj  wýdatý  ýak  se  howal  a  sprawowal  meczi  swiinj 
ťueczitýniy  Panj,  aneb  geho  milý  óczík,  my  to  swedectwj  widavamc%  že  Pud 
Piiii  Buoli  pochwalen  u  nad  ý  geho  milý  oczik  spolu  ý  swogými  iíitítkanij 
žil  pnimšfsiií^  a  poctýwe  ýako  ý  wassa  mjlost  o  tom  dobre  wiet(s  tento 
pak  tiiluilunccz  syn  nebosstýka  Martýna  Koroiy  sýn,  ý  po  smrtí  sw^ho 
milého  udczo  wiedol  swug  žiwuod  pobossne  a  poriadne,  nevediet  do  uľho 
uicz  o  •íolio  iiiarnostý,  satým  se  potom  dal  poctýweho  remesla  kússiijľ- 
bkt^bo,  ý  tam  o  týal  ýslychalý  sme  ý  tess  sme  sami  úhlidalj  nickolik 
rasow  zv  se  y  u  swogich  hospodárow  sprawowal  porýadne  a  poctýwe  až 
do  tolioto  czasu,  Pán  búoch  sy  mú  da  kde  kolwek  budiss  žeby  sine  mohlj 
o  norn  wsst^cko  dobre  slýchatý,  Pak  prosime  Nejprweý  w  Mylost^  Paiia 
Kychtára  potom  gých  milostý  wsseczkich  radných  panow,  žeby  ste  bolý 
W.    JL    w    geho   remesle   pomoczníczi,   tak  w  rade   yako  w  geho    po- 


Digitized  by 


Google 


j^ 


—  93  -^ 

ctýwostý  ponevíidí  ^^cgicli  oczífc  ý  piý  nassých  milostý  sp  drssíil  a  Bpm- 
wťiwäil    poriínliK^    Witiinit^  ke  tato  níissa  prosba  hmlť  niatý    u  waysýoh 
inilostý  me^to  stjin  wasBýcli  milostj  Pánu  Bohu  pOľiiczamF- 
Dan  í:  mdvanie  iiltimíí  die  Januarii  Anno  ]i\20 

Egre  Dni  Vestr.  Araici  et  Viciini  ad 

servieudurii  paratissinu 
PauluR  fíaiiwausky  uip 
P.  S.  waRsich  Míloíítíar.h  Sopliý  Tniowska 

takf^  pľOŕ^íni  žtíliy  také  >íkľze 
Híísedskú  láfíku  to  racKÍlý  vczi- 
nitj  a  gemu  na  iiassu  prosbu 
ľodný  íist  raczílý  widatý 

Cin'.uirispeetiB  pľudentíbq   Dnis  et  Amplissiujís    Dno  J  udici    As^eB- 
soribus   Lrae    Montanaq  Ciuitatis    Nouisoliensís    Dnis   Amids 
unbis  olíKervanílissimis 
(L  f>) 
(Ardiív  b.'byBtrický.  Fasc.  206.  Nro,  59.) 

7. 

FľaiiciscuK  Bcnic-zky  z  Hor.  MiCinej  dovoláva  sa  zadržania  nzavľett^j  suilnvy 
stráni va  mýta,  trhového  atd.  s  mestom  B.  Bystricou* 

Službu  iíwu  wynsugy  milostyara,  yakžto  pánom  a  Suscíluni  swym  a 
síyadam  wasyh  inylostyani  od  Pána  Boha  dobrého  zdrawy.  Pry  tom  wkrz 
tegto  woí^zy  niuBt^l  sem  psa  ty  wassym  mylostyam,  dobre  množte  pamataty 
pred  nyekterymy  Rokmy  yaksme  mezy  sebu  prýtelsky  a  Susedsky  skrz 
(■hotjiru  boly  dokonalý.  Tak  styra  obyczayom  wye  Pan  Rychtar  z  nye- 
kterymy  panmy  Susedmy  kazdy  Rok  na  Swatelio  Gynra  sem  prysel  po- 
eztywB  do  meho  domu  pocztywym  darem,  a  tak  chotár  že  by  sa  gym 
oslobodylo,  a  myuio  toho  czo  sa  dokonalo  penyze  od  chotára  dáva  t  a  dwa 
funty  korenya,  to  žo  hj  sa  tez  na  czass  dalo,  také  sme  boly  tlokonaly 
^.v.  od  nasych  podaných  od  niczoho  nemá  se  bratý  nyeake  rayto  any 
trbowe.  gyz  pak  teraz  te  dokonale  weczy  nyehczete  gych  wasse  mylosty 
zadľzyawaty  a  splnyty,  nyewym  pre  yaku  pryczynu  a  chotár  prerze  gednako 
i  wasse  mylosty  užy wate  ay  wa^sy,  dar  pocztywy  kteiy  se  pred  tym  dawal  to  se 

'  nerlalo,  jeden  funt  koreuya  tez  tam  zadrzaly  a  neilaly,  úbohých  lydyh  tez 

nmoliych  weczycfi  l)antugu  gyľh,  mytá  berú  a  nycb  (?)  y  trhowé,  a  tak  ktere  se 
konaný  medzy  namy  piytelsky  a  susedsky  bolo  dokonalo,  nisyte,  kdy  ya  tez 
Ham  ydora  do  mesta,  tak  se  ukazuge  wasse  mylosty  ke  mne,  yakobyma 
neznalý  aneb  newydely,  nyc  tak  ze  by  wasse  mylosty  rane  pocztywost 
uťzynyly,  yakoBte  boly  pry  konaný  pryslubyly,  Protož  prosym  wasse  my- 
f  losty   ze  t;zossnic   dokonalý   gedenraz  medzy  sobow   to   žeby  stalo  bolo, 

a  ze  byfíte  wasse  myhĺsty   wyplnyly   a  czo  .^edí^nraz   sluhene  to  žeby  se 


1 


I 


i 


Digitized  by 


Google    ^ 


—  94  — 

flíilo  lebo  gí^atlyže  wasse  mylosty  nesplnyte  wedle  dokonaný,  ya  tm  nem  ám 
C7A}  uí-;íyiiyty  lez  mossyra  gynakse  pomyslety  a  swojí  chotár  líiuloni  \vt^- 
dely  waľowaty  a  nedám  zyaduemu  darmo  pozywaty,  tez  ciíoste  mm^e 
mylosty  (Hiizny  daty,  to  žeby  Bte  daly  a  splnyly,  a  tak  ze  by  íijue  nirílily 
^eden  á  diuhym  Susedsky  a  prytelsky  nakladaty.  A  tak  wasse  mylosty 
Pattu  Boliu  poruczam  a  odpowed  oczekawam.  Dátum  in  f'eolseo  Miczini 
2  die  Seiítembris  Anno  1622, 

W«Rsym  raylostyam  prytel  a  Sused 
službám  hotowy 

Franciscus  Beniczky 
Eíínes  Auratus  mp 
opatrným    Pánom    Ryclitarowy    Bystryczkeiim   y   WKt*- 
Panom    mne    prytelom    a  Pánom    Susedom    bud    dan 


Mňdrym    a 
Gitkyiu    Hadiiym 
tento  lyst 


(L  S) 
(Archív  b.-hyBtrický.  Frho,  297.  Nro  2.) 


8. 

.Tnr   Ryboí^/Jíi,   prefekt  Judity   Ff)ľj;^nrhovej  v  Krásnom,    pí§<^    ľvrlitárovi 
baftsko-livíitnckému    straniva   2   íl.   50  den.  vynášajúceho    rtibíi    Mnľtam 

Voščonnka. 

PľŕKtantissime  et  Prudentissime  Vir  Domine  Amice  et  Vlma*  m'úú 
ptuľiiiMMu  liDiiorando  Salutis  voto  premisso  sorvitiorum  meor.  ľKiuiiniida- 
tjoíMnii.  ľľvŕina  tohoto  meho  ku  vasse^í  slovutneg  opatniosty  ^^pst  tídiko 
tíi,  11  U^  liís  ^adost  a  prozbu  Ondiega  Syanty  gey  milosty  píUH'^  iiiii^r*: 
kľŕinítľu  v  (bidine  Beleg,  ktery  niektorému  z  obivatelov  vnsKeho  im^sta 
[KK'tivťlio  miienem  Martynovy  Vossčenakovy  byl  predal  nyektfiry  ŕítatek, 
yakn^to  ti^MiivL  klusu  za  gistu  Summu  z  kteregžto  sumniy  bil  gemu  <llžen 
zostal  gewHíe  fl  2  d.  50.  a  sliboval  pred  dobrými  lidmy  že  chce  takovt^ 
peuíiíe.  jírtídgmenovanemu  krfmarovy  geg  milosty  paneg  po  piviiegssiiii 
gelifi  [tííslu  gemu  odeslatý  a  zaplatitý.  Že  pak  giž  toho  ne  po  jednu  aiiy 
piMlnilie  ídí!  na  tretý  upomínaný  od  dobrého  človeka  sveho  dlubu  ílosíjity 
iiHmize.  A  príčiny  teg  Vassy  Slovutnu  opatniost  yakožto  vrcliriťíst  a  piiim 
Ityrlitsini  [íľosim  zebyste  teho  dobrého  človeka  Martina  Vossčí^iiaka  k  tnniii 
nii^iy  a  príruitily,  aby  giš  bez  dalssieho  odkladaný  dobrý  <:lov(*k  tetitn 
fUuli  tid  sebe  odvyedol  a  krcmarový  geý  milosty  paneg  po  tomto  ukazately 
Yiniu  Maií^govy  Yalichovy  odoslal,  ginak  gesly  že  neučiny  dohry  človek 
y  a  m  prnd  vassy  Slovutnu  Opatrnosty  osvečugem  že  za  tento  rllucli  kilo 
ten  na  my  U*  gey  milosty  paneg  tamže  v  l^eleg  anebo  pod  Ntíeinoiii  (di- 
stavy  se.  Verím  tehdy  ze  vassa  slovutna  Opatrnost  toho  nedopusly  ale 
dobrého    ŕloveka  k  zaplaceny   prinuty.     In  reliiiuo  D.  Vestrani   beiie  et 


Digitized  by 


GooQ^M 


95 


k 


c  EgrejJíio  Dno  Jcssae  Mehrwald  Judici  Trimario  Regiíe  Liberíeq.  Mon- 

tana-  Civitatis  Novisolien.  ete.  Dno  Amico  et  Vicino  niihi  observandi^sinio. 


(Archív  b.-bystrický.  Fasc.  362.  Nro  54.) 


i 

'i 


folíiáter  víilcra  cupio.  Datu  ex  Curia  krasnanensy  die  19  marcij:  Anno 
H128.  Prestaň.  D.  Vcstrae  ad  servitia  et  officia  praestanda  parat.  Stor  et 
Aiiiicus  addictissimus  Georgius  Rybeczki  magnificae  Dne  Juditae  Forŕ?adi 
in   Ivrassna  prefectus  mp. 

Prestantissimo   et  prudentissimo  Viro  N.  N.  Domino  Judici   liíierae  ^ 

t^ivitatis  Novosoliensis  Domino  Amico  et  Vicino  mihi  plurimií  honoraĽdo.  f 

fArchiv  b.-bystrický,  fasc.  2()G,  Nro  57.)  • 

♦I 

9. 

•  ••) 

(ieorgius  Szabo  zo  Štiavnický  domáha  sa  na  Tomášovi  Lintnerovi,  obýv. 

b,-}ŕystrickom,  zaplatenia  dlhu,  záležajuceho  z  flór.  20  cestou  Jes.  Mťhr- 

walda,  rychtára  b.-bystrického. 

Egregie  Dne  Amice  et  Vicine  mihi  observan. .  Salutis  voto  pmisso, 
servitior.  meor.  addictiss.  coramend.  Ačkolwek  bich  W.  Mst  timti*  mi  m 
psatiim  iierad  obtežowal,  ale  sama  potreba  mne  k  tomu  núti,  snad  W, 
Mstý  gest  známo  kterak  ya  nebosstičkemu  pánu  Ramingerowi  predoŕloiuu 
Ryrhtarowj  mesta  wasseho  Bistricze  som  psal,  stráni  dluhu  meho  kterí 
ň  ž  posawad  zustawa  pri  Tomášov  j  Lintner  Spolu  messtaninowi  wassem, 
ktPľí  prissedsse  kemne  gmenem  pána  Sturm  Danielovvim  a  pital  Oflrnine 
pem-zí  CO  se  nemu  dluzno  bilo,  ya  prohlidagicze  na  osobu  geho,  dal  sem 
jí*niia  Hor.  20.  on  pak  newim  odkud  pohnutí  pánu  Sturm  Danielowí  tíikn- 

(vvicli  penezi  neoddal,  a  ya  sam  musim  geho  úplne  contentowati,  giž  pak 
až  posawad   mne  se   od  pregmenowaneho   Thomasa   Lintnera    nemuíj/e 
dluch  nagiti,  kteri  dluch  mug  ya  bich  bil  dosawad  dossel,  než  nebosstiŕki 
S        paíi  Richtár,  pisal  komne  abich  tu  poníženost  mestu  nerobil,  že  on  dnsti 
j        s  Mídio  mne  učini,   než  až  posavad  nicz  neni.     Z  teg  techdi  príčini  W. 
'        Mhí   chcel  sem  timto  mim   psanim  wyhledati,   aby   giž  po  tak  dluheni 
ŕíiHo  nme  se  mug  dluch   nassel  a  wiplatil,   nebo  ya  (gestli  se  mne  ne- 
nngrle)    budem   wedet   yako   swe   wihledati.  Werim,    že  W.  Mst  pro  me 
I         odŕiluženj,   toho   dobrého   cloweka  k  tomu   mitj   bude,   abi  mne    bcx  oď 
•         k  I  ad  ani  wsselikeho  zaplatil,  za  co  ya  W.  Msti  wssim  dobrim  se  odslúži  t  j 
usilowati  budem.  S  tim  W.  Mst  Pánu  Bohu  poručegicze,  dobre  se  ^niitj 
žudam.  Dobru  odpovved  od  W.  Msti  očekawati  budem.  Dátum  in  Sstiíivv- 
nička  die  30  Septembr.  1629.  Egr.  Dnaon  Vrie,  ftor  addictissimus  (Jeor- 
gius  Szabo  mp. 

P.  S.  Ý  tomu  dobrému  čloweku  list  odsilam,  asnad  se  giž  wspoinene 
Eii  tak  dluhi  čas  a  mne  contentowati  bude. 


Digitized  by 


Google 


—  í)fi  — 


10. 


Safapl   Sz€*ntivani  zo  Sv.  Jana  prosí   Daniela  Stuvma,    rycilitára  h-hystri- 
ckélio,  ahy  pot! on!  mu  zreparovanio  páloukovťlio  kotlíka  v  b.-l»ystľÍckom 

hámre. 

Generose  Dne  et  Amicc  mihi  obseľvandis. 

Saluteiii  ííervitiíK  mei  Coiueudationem, 

Na  flalegi  aíprawe  týmto  mo^ím  listom  w.  m  pľacu  naložím,  nesis 
werjm*  ze  to  pro  moge  odssuzonj  uczinj,  Pred  niekterjm  casem  dal  sem 
gedon  kotlík  paleiikowý  sprawat  do  hamni,  kteremu  Indi  Imjdusí 
f^poflok  odrazalý  ten  istý  kotlík  zweril  sem  bol  na  Hanisa  který  gest 
ľoílyí  tu  od  Swatého  Mikulassa^  a  tak  až  Posawad  esste  ííest  iiespraweuý 
a  dostý  i  mne  samému  prisljbyl  Pan  sseffan  geho  sprawiti  da  Protoss 
was  prosím  uczinte  tak  a  proste  nechbi  ho  sprawilj  ia  cokolwek  bude 
od  roboty  zaplatjm  aj  w.  m  se  wssedkíto  dobrjm  ódam.  odpovetj  ocze- 
kawati  budem  od  tohoto  ukazatela  listu,  a  tak  na  ten  czas  was  Fajiu 
bohu  poruGzam.  Dan  od  Swateho  Jana,  ú  felíruarij  Änno  1632 

fl,  D.  V.  stvr  ac  Ilaphael  Szentívatit 

Ämicus 

Generoso  Dno  Danielí  Sturm  Judici  libene  Reque  Civttíitís  Novisoliensis 
Dno  et  Amiľíí  \\ú\ú  olíservaudissimn. 

(AfĽhív  b.  byHtrítífcf.) 


,^Jš^ 


Digitized  by  VjOOQIC 


Prosíme  všetkých  priateľov  dedovizne  slovenskej,  i  týcli^  ktorí  už 
v  8bm*túku  uverejnenými  vzácnymi  plodmi  ducha  svojho  podnik  ná- 
rodný a  vlastenecký  na  spôsob  uznaný,  cenný,  chtivo  podopreli,  i  tých, 
ktorj'ch  s  vdakou  prijaté  literárne  príspevky  pre  úzkosť  priestoru  neniohly 
byť  uverejnené  až  posial,  a  ktorým  všetkým  za  priazeň  a  n^elosť  k  veci 
dokázanú  i-yslovnje  správa  hlboké  podakovanie ;  no  i  vSelkých  tých,  ktorí 
i  vedia  i  majú  o  l'om  pisaf  v  obore  účinkovania  Museálnej  slovenskej 
spoločnosti,  všetkých  prosíme,  aby  dielo  naše  6i  väfcäími,  ŕi  menšími  člán- 
kami, dopisami,  opisnmi,  krátkymi  zprávami  atd.  atd,  hískave  podopreí 

MedaktorM 


Novým  členom  Museálnej  slov.  spoločnosti  môžeme  prepustiť  osem 
BoŠitov  Sbm-níka^  soš.  I.  a  11.  (r.  1896,  1897,  1898  a  l%m)  pri  doplatku 
za  každý  sošit  po  2  K,  v  to  počítajúc  aj  porto. 

Správa^ 


<^ 


J 


i 


Digitized  by 


Google 

Ék 


Á 


ľ- 


Sbm'nik  Muaeáhiej  slovenskej  spoločnosti  vychádza  xo  prí- 
loha Časopisu  Mus.  slov.  spol.  v  neurčitých  dobách,  avšak  každého  roku 
aspoň  v  dvoch  svázkoch. 

Členovia  Museálnej  slov.  spoločnosti  dostávajú  Sbmniík  zdarma,  no 
pri  doplatku  2  kor.  za  ročník,  ktoiý  doplatok  ku  zásielke  členovskélio  prí- 
spevku pripojiť  prosíme. 

Poneváč  vydávanie  Časopisu  Mus.  slov.  spol.  a  Sbortiíka  so  znač- 
ným nákladkom  je  spojené,  správa  s  povdačnosťou  prijme  všetky  väčšie. 
menšie  na  vydávanie  týchto  znejúce  obete  a  príspevky. 

Váetky   zásielky  venované   museálnym  alebo  knižničným    sbierkani, 
ako  i  dopisy  týkajúce  sa  správy  Museálnej  slovenskej  spoločnosti,, 
prosíme  na  meno  tejto,  všetky  články  a  dopisy  týkajúce  sa  Sbortií/ca, 
prosíme  zase  na  meno   redaktora  A.  Sokolík-a  do  Turč.  Sv.  Martina 
láskavé  posielať. 

PI.  t.  priaznivci  museálnych  sbierok  našich  prosia  sa  úctivé,  aby  pri 
každom  kúsku  prípadnej  zásielky  nesťiižovali  si  poznamenať  —  nakoľko 
možno  —  kde  ktorý  predmet  nájdený  bol,  zkade  po(^hodí,  čím  nálož,  po- 
ťažne príspevok,  získa  na  zajíma vosti. 

4<>t 

Výťah  zo  stanov. 

členovia  Museálnej  slovenskej  spoločnosti. 

Znkludajúoint  členom  môže  byť,  kto  raz  navždy  složí  50  korún. 

lliaúnyni  členom  stane  sa,  kto  ročite  najmenej  4  koruny  platiť 
sa  zaviaže. 

Činným  členom  je,  kto  ciele  spoločnosti  slderaním  a  zasielaním 
predmet  museálnych  a  kniževných  sbierok  tvoriacich  vecí  podporovať  sa 
zaviaže  a  aj  skutočne  podporuje. 

Kto  chce  stať  sa  zakladatelom,  alebo  riadnym  a  poťažne  činným  čle- 
nom, ten  oznámi  to  predsedníctvu  budto  1  bezprostredne,  bud  kroz  dakto- 
rého člena. 

S  úctou  prosia  sa  ct.  členovia  Museáhiej  sloveusk(\j  spoločnosti,  aby, 
každý  v  svojom  kruhu  a  podla  možnosti,  hladeli  budiť  záujem  za  uiírodno- 
vlastenecký  tento  ústiiv.  Keby  každý  dosavádny  člen  behom  roku  získal 
aspoň  jednoho  nového  člena,  čo  veru  —  aspoň  po  väčšine  —  nemožno 
pomenovať  nemožnosťou,  nielen  že  zdvoj násobnily  by  sa  mat(íriálne  pro- 
striedky spoločnosti,  ale  zmohutnela  by  táto  aj  o  vec  zaujímajúcimi  sa 
členami  a  účinkovanie  jej  stávalo  by  sa  dalej  a  (Talej  i  širším  i  vnika- 
vejším. 

+>ŕ — 

Oeua  %l  Koľ. 


Digitized  by 


Google 


r  'X 


Digitized  by 


Google  -^ 


Digitized  by 


Google 


Digitized  by 


Google  « 


w 


Digitized  by 


Google 


i