(navigation image)
Home American Libraries | Canadian Libraries | Universal Library | Community Texts | Project Gutenberg | Children's Library | Biodiversity Heritage Library | Additional Collections
Search: Advanced Search
Anonymous User (login or join us)
Upload
See other formats

Full text of "Sborník Muzeálnej slovenskej spoločnosti"

This is a digital copy of a book that was preserved f or generations on library shelves before it was carefully scanned by Google as part of a project 
to make the worlďs books discoverable online. 

It has survived long enough f or the copyright to expire and the book to enter the public domain. A public domain book is one that was never subject 
to copyright or whose legal copyright term has expired. Whether a book is in the public domain may vary country to country. Public domain books 
are our gateways to the pást, representing a wealth of history, culture and knowledge thaťs often difficult to discover. 

Marks, notations and other marginália present in the originál volume will appear in this filé - a reminder of this book' s long journey from the 
publisher to a library and finally to you. 

Usage guidelines 

Google is proud to partner with libraries to digitize public domain materials and make them widely accessible. Public domain books belong to the 
public and we are merely their custodians. Nevertheless, this work is expensive, so in order to keep providing this resource, we háve taken steps to 
prevent abuse by commercial parties, including placing technical restrictions on automated querying. 

We also ask that you: 

+ Make non-commercial use of the filé s We designed Google Book Search for use by individuals, and we request that you use these files for 
personál, non-commercial purposes. 

+ Refrainfrom automated querying Do not send automated queries of any sort to Google's systém: If you are conducting research on machine 
translation, optical character recognition or other areas where access to a large amount of text is helpful, please contact us. We encourage the 
use of public domain materials for these purposes and may be able to help. 

+ Maintain attribution The Google "watermark" you see on each filé is essential for informing people about this project and helping them find 
additional materials through Google Book Search. Please do not remove it. 

+ Keep it legal Whatever your use, remember that you are responsible for ensuring that what you are doing is legal. Do not assume that just 
because we believe a book is in the public domain for users in the United States, that the work is also in the public domain for users in other 
countries. Whether a book is still in copyright varies from country to country, and we can't offer guidance on whether any specific use of 
any specific book is allowed. Please do not assume that a book's appearance in Google Book Search means it can be used in any manner 
any where in the world. Copyright infringement liability can be quite severe. 

About Google Book Search 

Google's mission is to organize the worlďs Information and to make it universally accessible and useful. Google Book Search helps readers 
discover the worlďs books while helping authors and publishers reach new audiences. You can search through the full text of this book on the web 



at |http : //books . google . com/ 



I&arfaarlí College líbrarg 




GIFT OF 

Archibald Čary Coolidge, Ph.D. 

(Class of X887) 

PROFESSOR OK HtsrORY 



Digitized by 



Google 



Digitized by 



Google 



Digitized by 



Google 



Digitized by 



Google 



Digitized by 



Google 



SBORNIK 



MUSEÄLNEJ SLOVENSKEJ SPOLOČNOSTI 



Itediguje : 

A. SOKOLÍK. 

tajomník. 



Ročník IV. 



JK 



TURČIANSKY SV. MARTIN. 

Tlačou kníhtlačiar^ko-ťiČaatinárakeho npolku. — Nákladom vlastným, 

1899. 

Digitized by 



1 



Google 



^ 



BOUND ^f- 4 iyi4 



Digitized by 



Google 



Roč. IV. 




m' 





^: 



ľ ;^ f*' I A \J Ci 1/ v Q \/ M A U T I fS| ^ 1399 




OBSAH 



Strana 
Drievua mestská admioistráeia v Kremnici a t inýcli sloboduých ttrá- 

Ibvských mestáeli. Píše Pavel Kriiko. (Pokrač. z HL ro«. >Sboniíka«.) . 3 

Miestopisué úryvky z Gemera. Velká Revúca. Podáva Július Botto ... 27 

Androdynamia u Zádušnika. (Glechoma hederacea L.) Á, Kmef .... 38 

Fioristické odrobinky. Podáva Andr^ Kmet 40 

DakoTko povier, liekov atď. zo SoKlan. Dla sdelenia Jána Ondruša po- 
dáva VršatsJcý 47 

BndoTé zvyky a obyčaje. Podáva Andr^ Klimo. Svadba v Liptovakom 

Janmiku 51 

Miestne mená vo Spiši. Štefan Mišík 60 

O ústrojnosti nápevu „Nitra milá, Nitra.'' Podáva Lud, Ad. Beuss . . 69 

Zábada dejepisná. Rozjíma Fr, V, Sasinek 78 

Traja bratia. Povest z okolia HrabuHc, Štiaimika a Videmiká. SpiŠsko- slo- 
venským nárečím podáva Ján Kovalóik 85 

Katalóg numismatickej sbierky Museálnej slovenskej spoločnosti v Turč. 

Sv. Martine. Dr. J. P. 92 



— ^^^n^^ô) — 






Digitized by 



Google 



m 




-■• í'fi •■• iií * i ^ í{i * ^ * i|í * ?|í ^ víl -^ >|í ^ 4^ -^ }|^ •*• 5|< ^ j| ^ íl* # 



k^; 



fi^^ 



Drievna mestská administrácia v Kremnici a v iných 
slobodných kráľovských mestách.*) 

Píäe: Pavel Kňzko, 

Ke<T Ha blížilo jedno rychtárstvo ku svojmu koncu, vtedy bol po- 
vinným skiadať dosavádny rychtár účty zo šafárenia s mestským majetkom. 
On bol i>ľvotne, spolu s mestským notárom, jediným mestským šafárom, 
pozdejsifí vŔíik bolo i viac takých mužov, ktorým boly sverené jednotlivé 
iitlM^tvia / mestského hospodárstva ku spravovaniu a ktorí tiež boli po- 
vi mií skladať každoročne účty. Rychtár bol povinným dozerať na všetko 
a iiretfl i zodpovedným nielen za seba, lež i za iných, účty skladať 
majúcicli mestských úradníkov. Rychtárske účtovanie dialo sa vždy v druhej 
polovici z mesiaca januára a síce u prítomnosti mestskej rady a volenej 
obee, a len pozdejšie, totiž asi od druhej desatiny zo sedemnásteho sto- 
roťia, povolávali ku preskúmaniu mestských účtov i meštianskych tribúnov, 
a í)d r. 1644 volievali ku tomu cielu i zvláštne účty skúmajúce povere- 
níctva, ľľedčitovanie účtov, prvotne kroz notára, od r. 1592 však kroz 
mestskélio účtovníka a ich skúmanie trvalo obyčajne za viacej dní, a takú 
prácu začínali mestskí páni vždy hostinkami. ^) Závierku tvorily hlavné 



*) Pokračovanie z III. roé. »Sborníka«. 

*) Výdavky na raniny pre účty skúmajúcu mestskú radu a volenú obec na- 

rhodime y^apíeané v každom ročníku mestských úČtov, sta riadnu položku. Sdelujem 

ÚLÚ položku z roku 1624, kde Čítame v denníku dňa 27. januára (str. 33) toto: 

^tTemaioe AuBZgaben. Den 27 dito alsz man diese wochen am Rathaus die Alge- 

meiuen Parliculars Raittungen abgeleszen vnnd aufgenomben, ist denen Herrn des 

tatbB, ¥Dad der erwôlten Gemain, in Zweien tagen ein fruestuckh geben worden 

'er speiH aufgangen fl. 2: 50 Item 49 halben wein Zue 12 den. so beim Marthin 

•?hwen^'ler Hťínt genomben vnnd an Wein Vngelt abgeschrieben worden fi. 5: 88. <í 

rltomiií UyW dfa kuriálnej zápisnice týmto raninám súčtom dvanásti ľudia. 

1* 



Digitized by 



Google 



m- 



hli 

< 'y- 
í' 



1 



4- 



mestské účty, pravda len od tých čias, ako bol ustanovený osobitný 
mestský účtovník, prv neznali tu žiadnych hlavných účtov, a za nimi už 
potom nasledovala veruže poriadna hostina na vrub mestskej pokladnice. M 
Tak tomu bolo i v Štiavnici, i v Banskej Bystrici, i v Krupine a istotne 
i vo všetkých iných slobodných kráľovských mestách. 

Ustrojovať tieto a podobné hostiny dostalo sa pravda v údel pani 
lychtárke a ona iste mala i okrem toho dosť starosti a práce, ak chcela 
udržať čistý a v poriadku svoj byt, lebo v starších časiech schádzavali 
sa i páni ku poradám a úradným výkonom, i stránky s rychtárom do 
činenia majúce výlučne iba do rychtárskeho domu a pozdejšie sa tiež 
len tam vybavovaly mnohé obecné i súkromné záležitosti. Rozumie sa 
samo sebou, že takýto verejný dom potreboval velkú opateru a jeho 
^. gazdinkej že zapríčinil v^Ia práce. No nahliadli to i mestskí páni, preto 

to sa vJačievali p. rychtárke každoročne darom z 15 zlatých čiže dukátov 

í' záležajúcim. '') I rychtárove slúžky dostávaly pod tým titulom roCite po 

|> jednom dukáte. 

f> Ku zastavaniu rychtárskej hodnosti nepožadovala sa až takmer do 

[•i konca z minulého storočia zhola žiadna iná kvalifikácia, ako tá, aby bol 

f patričný muž voskrz človekom statočným a bezúhonným a aby býval vo 

? vnútornom meste a nie v daktorom predmestí. Len od jozefínskych časov 

začalo sa požadovať i to, aby bol mestský rychtár vyučeným právnikom. 

,;' V štrnástom a v pätnástom storočí bývali v Kremnici mestskými rychtármi 

takmer výlučne bohatí majitelia tunajších zlatých báň, zamieňajúc za 

časov krála Ludvika Veľkého túto hodnosť vše i komorským hlavným 

grófstvom; potom však, keď sa pominul prvý zlatý vek kremnického 

. . baníctva, volievaní boli za rychtárov najviac náčelnejší razitelia peňazí, 

tvorivší až takmer do konca zo šestnásteho storočia kvet kremnického 

V meštianstva ; no okrem tých nachodíme v tomto storočí už i mäsiarov a 

iných remeselníkov, alebo kupcov v rade a v menoslove kremnických 



') Tamže, str. 38: »Dann alsz man nach Ableszung vnnd aufnehmung der 
Jarlichen Haubt Raittung, Ainem Ehrsamben Wollweisen Kath, neben ainer gacczen 
Envôlten Gemain Zueaambt der Herm Vormunder welcher solcher Baittung bei- 
gewont vnnd Zue einem abenteszen nach alten brauch eingeladen seint bei Holcher 
Mahl Zeit in allem bei Herm Stattríchter Jacoben Maschgo Laut seines Búchl oder 
Liebell 285 halben Wein Zue 12 den. aufganngen fl. 34: 20. c DTa tejže kuriálnej 
zápisnice, str. 145, dňa 3. febr. 1624 boli pri akúmani hlavných ú(ftov a tak i pri 
nasledovayŠej večeri prítomní šiesti radní páni, poČitajilc v to i rychtára, trinásti 
členovia volenej obce a traja meštianski tribúni, teda súčtom 22 mužov. Títo v AU 
285 holieb vina ; iste sa teda dokonale potúžili. A túto hostinu možno právom v. li( 
medzi stredné také pohulanky, lebo mestské úČty svedčia, že bývavaly vŠe ite 
o vera väčšie a nákladnejšie hostiny ústroj ovávané po skúmaní hlavných mesť' ch 
účtov. 

''') Pokladničná kniha z r. 1554 : »Der frauen Richterin verert fi. 15.« V ch 
takých knihách stojí zapísané : »Der Frauen Richterin Tranckgeldt íi. 15. « 



Digitized by 



Google 



J 



— 5 — 

ľyrlitíiííiv; i^oŕnúc od sedemnásteho storočia prestali byť komorskí prí- 
slušníci mestskými rychtármi, lebo vyšší úradníci takými byť nesmeli a 
razitelia peňazí alebo rytci v mincovni stávali sa čím dial tým nepatrnejšími 
ludmi, odkedy začala dolnorakúska komora zamieňať ručné razenie peňazí 
prácou strojmi, prvotne valcami, pozdejšie však takzvaným vretenom ko- 
nanou, a mestskými rychtármi bývali od tých čias výlučne len mešťania 
s komorou v žiadnom sväzku sa nenachodiaci, zlatníci, kupci, remenári, inl 
remeselníci a bohatší baníci. Občasne bola sverená táto hodnosť i mest- 
ským notárom; tak ju zastával na pr. r. 1492 Kašpar Steck, r. 1542, 
1546 a 1550 Wolfgang Guglinger, r. 1574, 1577 a 1581 L^onhard 
Tielesch, a r. 1624 Eliáš Budner; ba jeden raz, totiž r. 1629 bol me- 
štianstvom za mestského rychtára vyvolený i rektor tunajšej latinskej 
školy, magister Peter Leonhardi. Ale tieto a takéto volby boly iba zriedka- 
vosťmi a tvorily iba daktoré nečetné výnimky. Leonhardi a spomenutí 
notári navštivovali, každý z nich svojim časom, i vysoké školy, kde mali 
príležitosť, ba dla onodobného školského poriaílku museli počúvať i pred- 
nášky o práve, a tak teda boli ludmi i teoreticky k úradu sudcovskému 
pripravenými. Pre iných, ktorí boli tiež rychtármi, nemala táto podmienka 
moc zaväzujúcu ; tí si osvojili potrebné právnické známosti iba prakticky, 
majúc príležitosť brávať, sťa členovia mestskej rady, účasť v prácach a 
pojednávaniach mestského súdu. No nevoľno zamlčať, že sa nachádzali 
obzvlášte od druhej štvrtiny zo šesťnásteho storočia i medzi nenotármi 
a neučitelmi početnejší takí mužovia, ktorí tiež boli poslucháčmi na 
vysokých školách, trebárs sa nepripravovali osobitne ku daktorému, 
takéto vzdelanie potrebujúcemu stavu. Že sa však ešte i na samom konci 
šesťnásteho storočia stali rychtármi i v Kremnici i v Štiavnici a bez- 
pochyby i v iných mestách, i ludia čítať a písať neznajúci, akým bol 
vyššie spomenutý Leirer, o tom sme už prv boli hovorili. 

Okrem osobnej statočnosti a bezúhonného života bolo neodbytnou 

požiadavkou, aby mestský rychtár nebýval von z vnútorného mesta, preto 

volievalo si meštianstvo svojich náčelníkov z radu tých mešťanov, ktorí 

mali domy alebo aspoň byty svoje na námestí. Tým boli ovšem mešťania 

v predmestiach bývajúci z rychtárstva vytvorení a rychtárska volba 

bola v tomto ohlade obmedzenou. Jedinou príčinou ku tomuto bola tá 

okolnosť, že bolo vnútorné mesto v Kremnici už od nepamäti a síce 

najprv drevenou ohradou, potom však asi od r. 1428 na 12 metrov 

vysokými zdami z pevných látok obohnaté a ohradené i opevnené. I Kru- 

a mala až do polovice zo šesťnásteho storočia a Štiavnica, Banská 

^tríca, Zvolen práve až do sedemdesiatych rokov v tomže storočí také 

vene hradby, ktoré potom všetky tieto mestá zamenily hradbami zde- 

iii, aby sa mohly tým výdatnejšie brániť oproti Turkom. V krem- 

liých hradbách nachodiace sa dve brány boly opatrené zdvíhajúcimi 

•uostmi, ktoré tieže brány úplne zatváraly a robily vnútorné mesto 



Digitized by 



Google 






- 6 — 

ni*pľístupnýiu. ') KIúč od zámok (lebo sa ^nosty zatváraly len jedným 
s|iôlocnjiu klúčoni) na padacích mostoch opatroval cez noc mestský 
ryťhtíir a bez jeho vedomia a dovolenia nesmel sa vzdialiť nikto z vnú- 
toľnélio mesta alebo prísť do neho, preto bolo neobchodné potrebným, 
aby rychtár býval vždy vo vnútoniom meste. Len jeden-jediný raz do- 
volilo si meštianstvo odstúpiť od tohoto nezvratného pravidla, vyvolivšie 
si ľ. 1595 mincového rj'tca Abraháma Eiskera za rychtára, vzdor tomu, 
že jelio dom neležal vo vnútornom meste, lež v dolnej ulici, teda v pred- 
mestí ; ale odpomohlo hneď v zapätí tejto chybe tým spôsobom, ?e nm na 
itieí>tské trovy u Jána Stôckla najalo byt vo vnútornom meste. -) Tiež 
niiiiiuľiadnym prípadom bolo, keď si meštianstvo r. 1G34 vy volilo za 
lyťlitára Juraja Roscha, dla povolania kupca, ktorý potom rychtároval 
Zii st\ľi roky. Tento síce býval vo vnútornom meste, nemal však vlast- 
ného domu a tak ani nesmel kupčiť s vínom a s pivom, a mesto nm 
m^ľjohlo odpustiť poplatky za dovoz a za odpredaj vína a piva, od kto- 
ľvcli poplatkov boli všetci rychtári, kým sťa takí úradovali, úplne oslo- 
bodení. V odmenu za to i za jeho vernosť a pilnosť dalo mu však me- 
štianstvo na ten čxis skutočne skvelý, lebo z 200 zlatých záležajúci dar, 
keiľ odstúpil inému rychtársky stolec. ^) 



') Y kremnickom mestskom museume opatrujú sa až posial dve tažké zámky, 
zutvánivšie od r. 1Ô50 aŽ do r. 1826 padacie mosty na mestských bránach. Tieto 
Kumkv dal zhotoviť spomenutý Guglinger, ked bol rychtárom, a trebárs ich opatro- 
vali len strážnici na bránach, ktorí veru iste nezaobchodili s nimi po kresťansky, 
i vzdor tomu, že boly tieže zámky v ustavičnej upotrebe takmer za úplné tri sto- 
ro^ia^ predsa je e§te i dnes ich stroj tak dobrým a mocným, ako by boly tie zámky 
len diu!S bývalý zhotovené. I ich sústava je mimoriadna a dnešného dňa nie viac 
ol>yL'iijtiá. Otvárajú sa totiž nie na vrchu, lež s boku a vzdor mocným svojim perám 
veľnil jednoducho a Tahko. Na oko nepatrné tieto dve veci sú jasným a výmluvným 
iävedru tvom, Že onodobní zámočníci boli nielen dla mena, lež i skutočnými, oprav- 
divými majstrami. Na jednej z bočných strán má každá z nich vyryté číslice 1550 
u píameny W: G:, totiž poČiatoČnice z Wolfovho Guglingerovho mena. 

-) Osnovná kniha z r. 1590—1597 má na str. 3,50, pod číslom 337, dňa 6. ťebr. 
15í>5 vystavenú listinu, ktorou prosí Jána St<")ckla, aby prepustil mestu pre novo- 
zvoleiw'ho rychtára Abraháma Eiskera byt vo svojom, na námestí ležiacom dome ; 
ponevjíč »ein Stadtrichter hinnen in der Stadt sein residencz haben 8oll.« 

')Kur. záp. z r. 1636—1641, str. 169—170, dňa 7. febr. 1638: »Conrad Lor- 
iMsrer vtedajší hlavný tribún) im nahmen der gsambten lobl. Burgerschaíft vermeldet, 
wic dasz sich ein wolgeachte En?\^ôlte Gemain Zuerindern wiszete, wie dasz sie vor 
eiiiem .ľahr Herm Stattrichtern Georg Rôsch bey antrettung seines einjährigen Richter- 
aiiíhtH, damit Er, wie vorhin beschehen, solcher ambts sorge treulich vnd embsig 
libwart!*, eine ergeczligkheit versprochen hetten, wolten dahero einer Erwôlten Gemarn 
nijiiniing gerne hieniber erfahren. Responditur. Weil die Burgerschaffl vor einei i 
Jiúir dies begehrn gethan, solten sie sich resolviren. Petunt discessum. Decemiti r 
ab ojuiii populo Herm Georg Rosch vor seine Gehabte vierjáhrige Múhewaltunj , 
VMiid 9Ích woluerdient gemacht, Zumahln Er auch kheine aigene behauszung n t 
gfhabi, 80 dan trew vnnd fleiszig sich finden laszen, Gemeiner Statt nutzen bedach ;, 
hergegen seines privát bruffs nit abgewartet, in seinem tragenden ambt mit ein< r 



Digitized by 



Google 



— 7 — 

V casiech Rôschovu dobu predchádzajúcich vyznačilo meštianstvo 
len jodnoho rychtára podobným peňažným darom. Stalo sa to r. 1564 
Egydovi Foytovi, ktorý bol dla povolania mäsiarom a vládnul domom 
na námestí sa nachádzajúcim. On totiž tiež obdržal od mesta v dar (>0 
dukátov, trebárs bol za svojho rychtárovania oslobodeným od vínového 
a pivného poplatku a rychtároval iba za jeden rok. ') Za čo bol takto 
vyznačeným, to sa mi nepodarilo vypátrať, zdá sa však, že vykonal mestu 
mimoriadne služby a že ho za tie odmenili. Platu zaiste nemal ani on, 
ani jeho predchodcovia a ešte i početní nástupcovia zhola žiadneho, a 
mestskí rychtári dostávali v odmenu za svoje práce a starosti okrem 
slobodného dovozu a odpredaju vína a piva len to, čo na mestské trovy 
spolu s inými mestskými hodnostármi sjedli a vypili. Ani rychtári, ani 
radní páni zaiste neboli mestskými úradníkmi v dnešnom smysle, ale 
iba dôverníkmi a tak teda hodnostármi. Len od konca šestnásteho sto- 
ročia začali dostávať mestskí rychtári v Kremnici riadny plat, obnášajúci 
ročne 156 zlatých ^) a tým stali sa vskutku mestskými úradníkmi, ačpráve 
ich ešte i potom nepočitovali za takých, lež za hodnostárov.^) Že sa 
pozdejšie a menovite v osemnástom storočí zväčšil i rychtársky plat, to 
sa rozumie samo sebou. 

Vzdor tomu však, že rychtárstvo donášalo jeho nosičovi začasto 
velmo nmohé starosti, ale za to zhola nič nedonášalo pre kuchyňu, predsa 
som našiel iba jeden jediný prípad, kde sa novozvolený rychtár zdráhal 
prijať hodnosť rychtársku. To stalo sa r. 1533, ked si bolo meštianstvo 
vyvolilo za rychtára Pavla Schaydera, ktorý bol prv slúžil mestu sťa 
mestský notár. Tento sa nechcel dať nakloniť k tomu, aby prijal volbu, 
ačpráve nikdy prv nezastával rychtársku hodnosť a bol za jeho neústup- 
nosť meštianstvom citlivé pokutovaný. ^) Dla pravidla, že hlas ludu je 



Kugel geíahrlich an der Rechten hand verlezt worden, (bol ho totiž z nepozornosti 
postrelil jeden z mestských sluhov) Zue einem gratial 200 íl. Zuuerehren. Mit diesem 
Torbehalt, dasz khein consequens daraus gemacht werde.« 

*) Pokladničná kniha z r. 1564, dňa 4. febr. >Dem herm Richter sein verehrung 
fl. 60.« 

*) Po prvý raz Je riadny rychtársky plat zaznačený v pokladničnej knihe 
z roku 1594. 

') Y mestských zápisnicach a pokladničných knihách sú označení tí úradníci, 
ktorí mali riadne platy, vždy slovom »Stadtdiener« alebo »Stadtoflficierer«, o rychtá- 
rovi alebo o členoch mestskej rady nikdy sa nepoužilo toto slovo. 

*) O tejto veci čítame v mestskej, z r. 1426 pochodiacej zápisnici na rok 1533 
toto; »Hoc anno prima vice electus erat in iudicem dominus Paulus Schaider, qui 
iBJÍas adducens causas et rationes judicatus offidum nullo modo susdpere uoluit, 
L^uapropter tota ipsum punierat communitas, iuxta uetustissimam et pueris notám 
buios ciuitatis consuetudinem, coactus fiiit auri puri marcam vnam dicte communi- 
ati integre deponere e t ita quamuis cum magna diôicultate a subeundo ofilcio libe- 
ratus.< Ako vídať, KremniÓania nežartovali, ked niekto opovrhnul ich dôverou. 



Digitized by 



Google 



^i 



- 8 — 

blíis hoží, nesmel sa nikto sprotiviť všeobecnej vôli beztrestne, čo by ho 
tú priam bolo stálo i obete s jeho strany. Kto sa však predsa sprotivil, 
na tolio čakal trest dla starodávnej obyčaje, musel totiž si ožiť jednu 
tiiuľku zlata, čo by robilo za našich časov asi 400 zlatých r. č. A toto 
p^a^ idlo bolo dla notárovho udania i clilapcom vraj známe, z čoho možno 
zatviirať, že bolo i v iných mestách platným a udomácneným. 

Mestský rychtár bol osobou nedotknuteľnou, kým trval jeho rychtársky 
rok a niet príjdadu na to, že by bolo meštianstvo daktorého rychtára prv 
soaadilo a čoby ten bol porobil čokoľvek. Z toho však nenasledovalo ani 
najmenej, že by mohol beztrestne šafáriť s mestským majetkom na škodu 
mestu, alebo že by bol smel páchať bez strachu akékoľvek nepravosti 
v nádeji, že ho ochráni jeho hodnosť pred zaslúženým trestom. Kade- 
uálile sa zaiste minul jeho rok, hneď ho brali v každom ohľade na prísnu 
zodpovednosť a keď sa previnil, i trestali, ako si toho zaslúžil. Z počet- 
nýcli poznámok, roztrúsených po rozličných knihách a listinách, možno 
ú utvoriť o starodávnych súdoch nad bývalými rychtánni dosť jasný 
obľíiz. Dľa týchto poznámok vyzeraly tieto súdy asi nasledovne: Kade- 
náhle oddalo meštianstvo mestskú ladu novému rychtárovi, hned tiahlo 
zrovna do zámku, kde sa bola pred chvíľou odbývala voľba, a zasadlo 
ptiíl predsedníctvom tribúnovým k súdu. Tribún nebol členom mestskej 
rady, ani nestál s ňou v inom pomere, ako ktorýkoľvek iný mešťan, 
preto bol úplne neodvislým. Tu potom bolo voľno povstať ktorémukoľvek 
obyvateľovi a predniesť celkom slobodne akúkoľvek žalobu na bývalého, 
od tejto doby až do konca rychtárskeho roku starým zvaného rychtára. 
Meštianstvo vypočúvalo žalobu a vynieslo súd, ako to robievajú za našich 
časov porotci. Stávalo sa ovšem, že boly v meštianstve zavše i rozličné 
mienky i ohľadom na vinu samú i ohľadom na trest určiť sa majúci. Tu 
potom nasledovalo hlasovanie a to dialo sa tajne a síce palicami, ktoré 
ukladali hlasujúci vo dvoch vedľa seba ležiacich chyžach, dľa toho, či 
hlasovali za urobený návrh a či proti nemu. Prísny dozor nad hlasovaním 
miil tribún spolu s orátorom, a meštianstvom vynesený súd stal sa bez- 
otlJíladne platným, i nebolo možným odvolať sa k inému súdu bývalému 
ryclitárovi. Prvotne sa to snáď i dialo, poneváč si bol vymienil vo vý- 
saíiách sám kráľ, že bude súdiť medzi meštianstvom a jeho rychtárom, 
ale pozdejšie zostala táto ustanovizeň iba na papieri a to tým viac, kedže 
meštianstvo nesúdilo nad skutočným, lež iba nad bývalým rychtárom. 
Takéto meštianske súdy bývalý súdmi prísnymi a boly nemalou úzdou a 
nemalým postrachom pre neverných alebo svoju moc nadužívajúcic^^ 
rycíitárov. Jasný dôkaz toho poskytnul nám Ján Krug, ktorý bol r. 1521 
po druhý raz kremnickým rychtárom a dopustil sa v tomto roku oprot 
uiéstu nevernosti. Vidiac, že jeho skutky sú i meštianstvu známymi í 
obá\ajúc sa zaslúženého trestu, nečakal, kým zasadnul meštiansky sú(^ 
ale zutekal ešte prv, ako by sa bol stal starým rychtárom. Utratil z 



Digitized by 



Google 



— 9 — 

[mkutu i'iúý svoj nepolinutný majetok ') a darmo prosil po/dejíiie, aliy 
tiitt dovolili vríitif sa do Kremnice, ako tomu nasvedčujú početné listiny 
v kremnickom mestskom archíve. 

Všeobecné meštianske súdy zanikly asi v polovici zo šesťnásteho 
storočia. Od tých čias súdevala nad nevernými rychtármi len mestskí! 
rada spolu s volenou obcou. No i tieto telesá nežartovaly a nebral y na 
ííiliko svoju úlohu, lebo meštianstvo i na ne dozeralo náležité. Tak na p r. 
n ízpráva zápisnica siedmych banských miest -) o Jánovi Krieserovi, kturý 
hú] r. 1580 kremnickým rychtárom, že nevedel složiC správne účty zo 
svojho šafárenia a zadržal u seba mestu patriace peniaze a preto h' ho 
iiipstská rada a volená obec vytvorila z mestskej rady a tým samým 
i urobila nemožným, aby ešte dakedy rychtároval v Kremnici. Len pi* 
piatych rokoch, keď zaplatil mestu až na poslednú babku, čo mu právom 
patrilo, a keď presily Kremnicu za neho úsilne i ostatné banské mestá, 
len potom bol zase prijatým do mestskej rady, ale mu nikdy viac^ oe- 
sverili rychtársku hodnosf. Asi v tom čase bol i baňsko-bystrický mestský 
ryrhtár spreneveril okolo 80C) zlatých sirotských peňazí a i toho fäibali 
Bystričaniti na zodpovednosť, a koniec koncom zabrali mu majetok a jelu> 
uvrhli do žalára. ') Začiatkom sedemnásteho veku odsúdili Kremnirania 
c»3lý rad bývalých lychtárov do väzenia, kecl vyšlo na javo, že vystavivší 
Tfikolymu dlžný úpis na peniaze mestu požičané, zahrnuli do neho i 
svoje súkromné dlžoby. **) Pamiatka na túto ozaj radikálnu liečbu musela 
m dlho udržať v Kremnici, lebo sa tu neudalo v celom sedemnástom a 
f>í;tinnástom storočí podobného pádu. O neverných rychtároch a na ludi 
uvalených trestoch znajú rozprávať i štiavnické, krupinské a iste i i ním 
mestám patriace mestské zápisnice. Boly zaiste časy, v nichžto sa vy- 
skytovaly sťaby epidemične takéto mrzké zjavy. 

Vo výsadných listinách, nimižto boly povýšené jednotlivé obce na 
slobodné kráľovské mestá, napospol čítame, že mestský rychtár má byť 
sudí'om, rozopry a pravoty medzi mestskými obyvatelmi povstávíijncp 
vyrovnávať a vybavovať majúcim, a bez pochyby boli prvotní ryclitíiri 
ÍI»a sudcami ; avšak praktický život a jeho potreby dosť skoro urobily 
z mestských sudcov i hlavných mestských hospodárov, i policajtov, ba 
v r-íis potreby i vojevodcov. 

Zo zachovaných mestských zápisníc a iných píšem vidno, že sud- 
covská činnosť rychtárova tvorila iba menšiu, začasto len nepatrnú čia^stku 



•) Jemu patril i námestný, toraz popisným Číslom 20. opatrený dom v Krém- 
íei, ktorý zaujala kráľovná Maria, manželka Ludvikova, a dala pozdejsie svojmu 
aptíianskemu zámockému správcovi, Erazmovi Gutovi. 

^) Protocollum septem montanarum civitatum, z rokov 1561 — 1596. 

■*; Tamže na str. 511. Tento dobrý vtáčik bol jedným z najmajetnejších Imňsko- 
fstrických mešťanov a zval sa Ján Pruckner. 

*) O týchto veciach í^to píšu a vela kuriálne zápisnice z rokov 1596— 1601>, 



Digitized by 



Google 



— 10 — 

j(*hu starostí a práce. V menšíťli záležitosťach a otázkach súdil krátkou 
iTstou sám a trestal vinníkov dľa svojho náhladu a dobrozdania ; dôleži- 
tejíiie pravoty však vybavoval spolu s mestskou radou. Kremnický rychtár 
n rada súdevali už od prvopočiatku i v hrdelných pravotách a i také 
dôležité veci pojednávali len ústne. Sťa sudca bdel mestský lychtár predo- 
všetkým nad poriadkom a bezpečnosťou v meste, i vykonával všetky tie 
zíllf'žítosti, o ktoré sa stará za našich časov polícia. A tieto veci mu 
dííviily viac práce, ako samo súdnictvo. No pokračoval velmi ostro a 
krátko. Priestupníkov verejného poriadku, rváčov, opilcov a podobnú 
ťcliadku dal jednoducho kroz mestských sluhov lapať a za radom vsa- 
dzuvať do žalára, bez toho, že by bol uvedomil mestskú radu predbežne 
u svojom úmysle, alebo že by táto bola videla v jeho pokračovaní dačo 
miiiioriadneho alebo protizákonného. Len keď sám uznal za dobré, sdelil 
zfivše i mestskej rade, čo urobil k vôli poriadku a bezpečnosti, alebo 
jťj predložil daktoré ťažšie prípady k spoločnému riešeniu. — Že povin- 
nosťou rychtárovou bolo opatrovať klúče od mestských brán a že bez 
jeliD vedomia a privolenia nesmel nikto prísť do vnútorného mesta alebo 
vyjsť z neho von, o tom sme už prv boli hovorili. To požadovala jemu 
sverená starosť o bezpečnosť mesta. Pre opateru mestských klúčov udá- 
valy sa zavše i potržky a srážky medzi mestskými rychtármi a vojen- 
skými velitelmi, kedl totiž sa nachodila v daktorom meste kráľovská 
píísiidka a jej vodca so svojho stanoviska žiadal mať v rukách klúče od 
jiK^stských brán. Pre mestské klúče mala menovite tuhé boje s velitelmi 
krítľovských vojsk Krupina už na začiatku z druhej polovice šesťnásteho 
stoľočia a v nasledujúcom storočí; tak ich mal Pukanec v šesťnástom a 
v si^demnástom storočí, a tak ich zakúsila i Kremnica v časiech Boč- 
kLivovho povstania. V slobodných kráľovských mestách považovali vždy 
toh(j za pána nad mestom, kto mal v rukách kľúče od mestských brán, 
preto je i nie div, že sa mestá žalovaly i samému kráľovi na jeho voje- 
vodcov, ktorí sa boli zmocnili Isťou alebo silou mestských kľúčov. V čas 
vojny, kecl totiž alebo daktoré mesto s dajedným svojim susedom válčilo, 
Co ŕía stávalo v trinástom, štrnástom a pätnástom storočí, alebo ked bolo 
treba bojovať s vonkajším nepriateľom a brániť mesto proti jeho nápadom 
íl ŕiitám, bol mestský lychtár najvyšším vojevodcom, a len od tých čias, 
iiku sa začali tisknúť Turci do našej vlasti a bolo vídať, že nastanú 
5i nimi kruté a dlhotrvanlivé boje, staraly sa mestá zadovážiť si pre 
V(»iu!iské diela osobitných vojevodcov čiže kapitánov, ktorí však tiež 
iif'ltííli od mestských rychtárov neodvislými. Ked nebolo vojny, nebolo 
v mestách ani kapitánov. 

No mestský rychtár bol hlavne a nadovšetko zaneprázdnený mest- 
ským hospodárstvom. On bol v jednej osobe i hlavným dozorcom a správ- 
com mestských majetkov i pokladníkom a výberčím nielen krajinskej 
(lane, ale i ktorýchkoľvek iných poplatkov, V jeho dome sa sbieraly a 



Digitized by 



Google 



— 11 — 

(ípatnivaly mestské peniaze, ta prichádzaly stránky a platily rychtárovi 
všetko, čo boly povinné platiť, a v jeho dome sa i vyplácaly mzdy slu- 
liom, nádenníkom a iným ludom, ako i platy kňazom, učiteľom a mest- 
ským úradníkom, slovom všetko to dialo sa skrze lychtára a u rychtára, 
m m teraz deje v pokladničnom úi^de skrze pokladníka a účtovníka. A 
to trvalo až do konca sedemnásteho storočia. Aby však lychtár nebol 
stále iba pokladničnými prácami zamestnaným, bolo už za starodávna 
ohyčajou vyplácať platy a mzdy iba v isté, ku tomu cielu určené dni. 
V Kľwnnici sa dialy výplaty až asi do polovice zo šestnásteho storočia 
vždy iba v piatok a v sobotu, potom zrušili i piatočnú výplatu a zostali 
iba pri sobotnej, aby i tým ulavili prácu rychtárovi, a len koncom se- 
rleujniisteho veku zaujali rychtárovo miesto v pokladnici osobitní úradníci 
a začalo sa vyplácavať každodenne. Pravdaže už potom nebola mestskou 
jmkladnicou rychtárova truhla, ale umiestili mestskú pokladnicu na mest- 
ííkoni dome. I pre prijímanie peňazí boly určené isté dni. Najviac práce 
pritom mal rychtár, ked bolo potrebné sohnať krajinské alebo mestské 
dane a poplatky. Krajinská daň bola vymeriavaná králom alebo jeho to- 
váriiikom vždy v jednom súhrne pre všetkých sedem banských miest, 
ktonj si potom samy tieto mestá podelily vedia istého pomeru a klúča, 
ktorý bol obyčajne stálym za vela rokov. Ked bol raz už známy súčet 
pre patričné mesto, potom svolal rychtár mestskú radu, volenú obec a 
daktorých poprednejších mešťanov, asi od tridsiatych rokov zo šesťná- 
stuho storočia obyčajne tribúna a švrtníkov, a títo podelili ten obnos 
i incili, koíko má platiť j edenkaždý mešťan. Táto práca zvala sa porubom, 
ponevdč nibili, čiže vyrezávali určené obnosy na drevcia rubášmi — odtial 
iiiaďaľské slovo rováš — zvané. Súčasne boly ustanovené i dni, kedy 
sa mú vybrať táže daň a v také dni zasadli spolu s rychtárom v jeho 
dome daktorí členovia mestskej rady a v ich prítomnosti odberal rychtár 
tlaň od mešťanov. Snemom povolená a králom, pofAžne továmikom a 
jeho ludmi vybernná daň, zvaná v mestách taxa, v dedinách dica, ne- 
platič vala sa však každoročne, len občasne, dakedy i za viac rokov raz 
mal s ňou rychtár prácu. Každého roku splácali obyvatelia v mestách iný 
dndi ílane, takzvaný losung, totiž daň od domov a iných nepohnutných ma- 
jtítkov^ teda domovú a pozemkovú daň. Túto však oddávali zrovna veliteľom 
jednotlivých zámkov, pre ichžto udržiavanie bola pod názvom census 
regius (=: kráľovský poplatok) určená už od starodávna. Splácala sa 
riadnr vo dvoch čiastkach a síce v dňoch okolo Ďura a okolo Michala. 
I tú sberal rychtár s mestskou radou. Okrem toho mu bolo treba vyberať 
od predavačov vína a piva poplatky za dovoz a odpredaj týchže nápojov 
ako i mimoriadne poruby na mestské vojsko, na mestskú stráž a na 
inú p^>treby. Z tohoto si môže každý utvoriť dosť jasný obraz o staro- 
dávnom mestskom rychtárovi a o jeho činnosti. Bez jeho vedomia a 
spoluúčinkovania nestalo sa v meste zhola ničoho. Konečne mi treba, 







:"^ 


'>'^^H 




'^vJm^H 








'*^^B 




:v.g 




■'i 








■t 

'í 




•y 




i] 



Digitized by 



Google 






í-^-v 



^i;^'^'- — 12 — 

spoiiiouúf ešte i to, žo bol mestský rychtár, sťa popredný mestský po- 
hlavár, i predstavitelom mesta ako pred inými vrchnosťmi, tak i, a to 
obzvlášte vtedy, keď navštívil to-ktoré mesto dáky hosť, obz\iášte sám 
král. Že taká reprezentácia nebola pre neho zábavou, lež práve jednou 
z najťažších a najnepríjemnejších povinností, to si možno snadno domysleť. 

O vicerychtároch alebo rychtárových pomocníkoch a námestníkoch, 
ktorí by boli bývali vystrojení tiež rychtárskou mocou, v starých časiech 
nechyrovať; len jeden jediný prípad znám, že pôsobil povedia rychtára 
i vicerychtíhv To bolo v čas Rákócovskej vojny, totiž r. 1646, kedl ono- 
dobný kremnický rychtár Ján Karas žiadal, aby mu V7V0IÍIÍ ku boku 
pomocníka a meštianstvo v}'hovelo jeho žiadosti a vy volilo Konráda 
Lorberera, ktorý potom účinkoval sťa judex secundarius za jeden rok. ') 

Z čiastky k vôli súdnictvu, z čiastky pre dozor a z čiastky i ku 
výpomoci stála rychtárovi po boku 

2. Mestská rada. 

V základných výsadných listinách spomínajú sa síce len v zriedka- 
vých pádoch boženíci. Kto by ich mal voliť a akým spôsobom, o tom 
niet v nich ani zmienky ; tiež kedy a kde boli volení prví radní páni, to 
sa sotva podarí dakedy dakomu vypátrať. No boženlkov nachodíme už 
v najstarších časiech nielen v mestách a v dedinách, ale i pri súdoch 
a pri iných podobných mravných telesách. 

Kremnica sa stala len r. 1328 slobodným královským mestom a už 
ľ. 1331 sú menovite známi jej boženíci čiže radní páni. Zvali ich vtedy : 
Geschwome Biirger (boženíci), Rathsherren (radní páni), senatores (se- 
nátori), consules (konsuli). Bolo ich v každom meste po 12, počitujúc 
v to i rychtára; menej iba vtedy, keď zomrel daktorý z pomedzi nich 
behom daktorého rychtárskeho roku. Viac však ich byť nesmelo; tak to 
požadovala všeobecná obyčaj. 

Prvotne volievalo i radných pánov istotne celé meštianstvo ; počnúc 
asi od polovice zo šesťnásteho storočia však je zrejmým, že toto právo 
vykonávala mestská rada spolu s volenou obcou. 

Učenosť alebo akákoľvek iná predbežná príprava okrem členovstva 
volenej obce nepožadovala sa od toho, ktorého volili za radného pána. 
Jedine na to prísne hľadeli, aby bol patričný kandidát prv býval členom 
volenej obce a človekom statočným a mravne bezúhonným. Iba jednu 
jedinú výnimku znám v celom skutočne predlhom tom rade rokov, že 
bol vyvolený za radného pána muž, ktorý nebol prv členom volenej 
obce. Tým mimoriadnym mužom bol nielen v samej Kremnici, ale i ši- 
roko-daleko mimo nej obľúbený magister Peter Leonhardi, rektor krem- 
nickej latinskej školy, ktorého vyvolila jednosvorne mestská rada a vo- 
lená obec r. 1625 dňa 10. febr. za radného pána. 

') Kur. záp. z r, 1646 dňa 25 f^br., str. 415, 



Digitized by 



Google 



- iä - 

Kto sa raz dostal do mestskej rady, ten bol potom doživotným jej 
L'lenoni a mohol stať sa i rychtárom, ak ho totiž meštianstvo za takého 
\7voliIo. No jeho doživotné členovstvo prestalo, kadenáhle sa dopustil 
patľjľiiý dákeho nečestného skutku, alebo povstalo proti nemu podozrenie, 
že stojí v spolku s ludmi nemravnými a poťažne s kmínmi a podobnými 
zločinci. I v tom páde utratil budto dočasne, budže i celkom miesto 
v njestskej rade, ak narobil dlhov a nebol viac v stave uspokojiť svojich 
veritelov. Žalár za dlhy pozbavil radného pána cti a tak i miesta 
v mestskej rade. Takých pádov, kde boli z mestskej rady vytvorení 
jednotliví jej členovia, nachodí sa viacej zaznačených v kremnických 
mestských zápisnicach. Ba stalo sa i to, že dajedni bývalí radní páni, 
povedomí si svojej viny, ušli pred trestom im hroziacim ; obávajúc sa 
nielen toho, lež i verejného posmechu a opovrženia. ^) 

Bez akejkoľvek vlastnej viny bol prinútený r. 1596 Jur Freyseysen, 
opustiť svoje miesto v mestskej rade, poneváč to chceli tak mať dolno- 
rakúskou komorou do Kremnice vyslaní povereníci. ^) Jedinou jeho vinou 
bokí Že bol komorským úradníkom, totiž správcom královských báň a 
komora zakázala v tom čase svojim ludom súčastniť sa ktorejkolvek 
mestskej hodnosti alebo služby, poneváč videla, že sa Kremnica začne 



') Tak urobil i Ján Krieser, o ktorom je zaznačené v mestskej zápisnici z roku 
14^ na liste 1G8 k roku 159í) toto : »Siquidem die 1 mensis Septembris tristissimum 
íncendium ex domo Joanis Criserí exortum est, in quo 40 domus extra macellum 
et oflicinas cerdonarías in inferiorí platea consumptae sunt. Item aliquot persouae 
videliťet mater cum duobus liberis, una senex matrona et puer, misere extinctae 
eunt, ideo idem Joannes Kríser sibi malé conscius, metuensque e hac dvitate secessit 
4í um uxore. Nocte vero praecedente ultima scilicet Augusti, Nouisolii, in superiori 
platea^ etiam totidem fere domus ignis voragine conílagratae sunt.« Že bol tento 
Krieatír r. 1581 dočasne z mestskej rady vylúčeným, o tom sme už hovorili hore 
vyMio. — O vylúčení radných pánov za trest hovorí táže kniha na liste 134 r. 1595 : 
»MfltíÚÄ8 Winkler motus est ex senátu propter clandestinum ^bsum sigilli, et convitia 
turpiasima, que ipse in Leynerum, et vicissim Ley neruš in ipsum eífudit.* — List 
18'J na rok 1603: »Hann8 Fiiessl sequentibus annis loco senatorio cessit propter 
quandam inteutatam actionem cum Matthaeo Heusl scriba montanico, factum honoris 
egncementem et tandem ante fínalcm causae decisionem die 17 Septembris anni 
1605 ex hac vitá deces8it,« — List 202 k roku 1609: »Ady den 16 Marty obste- 
hunden Jahrs Ist h. Wolff Girtler, conflator minerarum, der Rathsstell bemiissigt 
von wegen eines ergangenen Sentencz bey dem Khay: Perggericht, darin er straff- 
mt*8HÍg befunden aus Vrsach, das er vmb des Augsts Ehonigs Schmelzers Silber- 
verachwerzung ein wisseschaft solle gehabt haben.« — List 204 na r. 1610: »Georg 
Eopp iartor, in mense Septembri loco senatorio privatus est, eo,. quod contra anti- 

iuam libertatem civitatis educillum vini in suburbio instituere voluit.« — List 265 
í rotu 1641: ^^Johann Steiner cum ignominia ejectus ob dupplex admissum crimen 

cortationis nimirum et facti superinde perjurii calendarum Martii sequente anno 

642,* — Týchto dakoľko doslovných svedoctiev bude snáď dosť na ukážku. 

^) Tamže, list 135: »Georgius Freyseysen, praefectus fodinarum suae Maiestatis 

ireetur ab officiis civilibus edicto Caesareae Maiestatis hoc anno per commissarios, 

omiQum a Rappach, caeterosque publicato.« 



Digitized by 



Google 



- 14- 

topiť vo velkých dlhoch pre nehospodárlivosť jej onodobných správcov. 
Z iných a menovite z náboženských prí6in započali vylučovať radných 
pánov z mestskej rady až r. 1674, kečP rozkázal cisár Leopold, aby zá- 
ležala pravá polovica mestskej rady z katolíckych členov,*) následkom čoho 
museli ustúpiť z nej štyria evanjelici. O tri roky pozdejšie naložil tenže 
ciHár obsadiť všetky miesta v mestskej rade len katolíkmi, ^) tento rozkaz 
bol však iba čiastočne V platnosť uvedený, nakoľko totiž dvaja evanjelici 
zostali i nadalej členmi mestskej rady a miesto štyroch boli z pomedzi 
jej ťlenóv iba dvaja nahradení katolíkmi. V časiech Tôkoliovského po- 
vstania boli síce poznovu uvedení do mestskej rady všetci tí jej bývalí 
členovia, ktorí boli padli v obeť spomenutým komorským a cisárskym 
ľuzkazouK lebo tak naručil hlavný komorský gróf Žigmund Jánoky Krem- 
nici dňa 11. augusta 1683-^) prípisom zo Štiavnice daným, avšak zostali 
jej flrnnii iba do tých čias, kým bolo Tokôliho vojsko v tomto meste; 
kadeiiálile ono odtiahlo, a to stalo sa dosť v krátkom čase, hneď zase 
museli postúpiť svoje miesta katolíckym členom. Toto je jediný prípad, 
že vojenské diela malý vplyv i na sostavenie mestskej rady. Ani v hu- 
sitských, ani v Zápolovo-Ferdinandových, ani v bočkayovských, beth- 
lenovských, rákócovských nepokojoch nestalo sa dačo takého. Len rok 
1848 môže sa vykázať podobnými premenami. Počnúc od roku 1688 
zaŕala prešporská komora slobodným královským mestám silou posielať 
na kľky volebných komisárov a od tej doby bývali volenými zväčša len 
takí ľutlia za radných pánov alebo za členov volenej obce, ktorých pri- 
pustili k tomu títo komorskí komisári; kto nebol tým po vôli, na toho 
(laroiiini' hlasovalo meštianstvo, ačpráve tíže komorskí povereníci každú 
volbu vyldasovali za slobodnú. Prvým takým komorským povereníkom 
pre banské mestá bol v spomenutom roku Jur Erdôdy. O jeho svevoli 
vydávajú nepekné svedectvo četné listiny v kremnickom mestskom archíve. 
Pokračoval sťa opravdivý turecký basa, nedbajúc ani najmenej na volu 
a žiadosť meštianstva, a robil tak nielen v Kremnici, ale i v iných 
baíiskýi-h mestách, ako vídať z početných žalôb týchže miest, ktoré 
posielaly i Kremnici i k náčelným krajinským úradom, ba až hen k sa- 
mému královi. No žaloby a sťažnosti im nič nespomáhaly; Erdôdy sa 
o])ieťal o vojsko, ktorým boly tieto mestá v tých časiech preplnené, a 
robil, čo len sám chcel. A tiež tak pokračoval i jeho nástupca Ján Bor- 



^) Tamže, list 343: »Hoc anao mandavit sua majestas caesarea et regia, iit 
Tnedius setiatus cum judice catholicus constituatur.« 

^) Tamže, list 344: »ADno 1B77. Exquia sua majestas sacratissima demandavit, 
tit omnia offlcia civilia soli catholici administrent ; Ideo loco Dominorum Samuelis 
Hoth et Johannis Pinerii, ex Exteriori Senátu ad Interíorem per vota cooptati et 
at- repti sunt domini Mathias Hell et Andreas Haan. Ad Electam vero Communitatem 
iiitrarunt domini Joannes Georgius lAnser, Samuel Goldberger, Joannes Hirschner 
et JoaiHieä Paucker; loco eorundem totidem Evangelici sessionibus valedixernut.« 

=*; Tamže, list 351. 



Digitized by 



Google 



~ 15 - 

í^ický. Len asi od r. 1720 stály sa volby obecných predstavených v slo- 
bodných kráľovských mestách zase o niečo slobodnejšími, lebo sa hlavní 
komorskí, v banských mestách a síce najviac v Štiavnici sídliaci grófi 
oproti týmto mestám priatelskejšie chovali. Netreba mi, tuším, ani oso- 
bitne spomínať, že nejeden člen mestskej rady a volenej obce padnul 
v obeť komisárskej ľubovôli, kým tieto biče panovaly v slobodných krá- 
ľovských mestách. 

Dobrovoľné vystúpenie z kremnickej mestskej rady mi je len jedno 
jediné známo. To stalo sa roku 1576, ked Valentín Leyner vystúpil 
z mestskej rady, vidiac, že nemôže verne plniť s radným panstvom spo- 
jené povinnosti pre svoje stále zaneprázdnenie a úradné práce v mincovni,*) 
Meštianstvo sa zdráhalo prijať jeho zadakovanie, lebo bol mužom vše- 
obecne obľúbeným, a podržalo jeho miesto v rade neobsadené,^) ale on 
zostal nezvratné pri svojom úmysle a piate miesto v rade zostalo až do 
roku 1538 prázdnym. 

Z Leynerovho prípadu vídať, no i okrem toho svedčia i menoslovy 
radných pánov ako i členov volenej obce, že bol za starodávna istý 
rozdiel a pevná stupnica v hodnosti i medzi radnými pánmi a členmi 
volenej obce, lebo mal každý z nich svoje určité miesto i v rade i 
v kostole, označujúce viditeľne, ktorým časovým poriadkom stal sa ten 
ulebo onen muž členom mestskej rady alebo volenej obce. Len pre ban- 
ského majstra (tak zvali v dávnych časiech toho kráľovského úradníka, 
ktorý bol sudcom i technickým dozorcom a radcom v banských dielach) 
holo stále určené šieste miesto v mestskej rade. Prvé miesto v nej za- 
ujímal vždy mestský rychtár, za ním nasledoval jeho bezprostredný pred- 
chodca a nasledujúce miesta jedenkaždý dľa časového poriadku, v ktorom 
m stal radným pánom a poťažne členom volenej obce, v nejžto patrilo 
prvé miesto jej pohlavárovi, orátorovi ; v pozdejších časiech však zaujímali 
druhé a tretie miesto jeho pomocníci a náhradníci, a len potom nasledovali 
iní členovia v časovom poriadku. Znám i také prípady, že mestská rada 
i vyvolená obec udelila novozvolenému členovi miesto vyššie, ako by mu 
bolo právne patrilo, chtiac ho tým vyznačiť, alebo jeho zásluhy o mesto 
a meštianstvo odmeniť, to však stávalo sa iba v zriedkavých pádoch.^) 



') Tamže, list 90 : » Valentmus Leyner, probator regius residere in se- 
nátu recosauit.c 

*) Tamže, list 92: »Locu8 quintus est domino Valentino Leyner reseruatus.« 

*} Spomeniem tu aspoň jeden z nich. V mestskej zápisnici z rokov 1643—1645, 

ii str. 6 je opísaná voľba nových členov volenej obce, prevedená dňa 23. februára 

Lfí4d a tam stojí doslovne toto: >In numerum electae communitatis recepti sunt 

feremias Tschech vnd Greorg Othmayr, vndt ist dem herm Tschech, mit einhelliger 

lewilligung der Erwôhlten Gemein die Zwôlfile stell, von eben herab vnterm Paul 

Veisz vbertragen worden.« — Tento Jeremiaš Čech bol vtedy jedným z prednejších 

omorských úradníkov a nielen sťa taký, lež i sťa majetný človek preukázal mestu 

jeho peňažných tiesňach viaceré úsluhy, ktoré mu malý byť i týmto spôsobom 



Digitized by 



Google 



- 16 - 

Teraz sa to pravda zdá uáui byť detinstvoiii, že si zakladali naši pred- 
kovia i v tom, na ktorom mieste sedí niekto z nich v obecnom shro- 
mažílení alebo v kostole, čomu sa za našej doby tešia tu i tam iba školské 
doti, ale za dávnych čias bola táto maličkosť i zralým mužom vážnou 
vcťou, ínu, tak sa časy menia, tak tento svet beží. Chceme-li sa do- 
konalí' ^>bznámiť s minulosťou a s mravmi, obyčajmi a náhľadmi našich 
praotcov, musíme si všímať i takýchto maličkostí, lebo sú ony jednou 
z bariev, tvoriacich ten obraz, ktorý si žiadame videť, a patriacich k jeho 
celku. I v menoslovoch, ktoré bol, počnúc od roku 1490 povinným za- 
pisovať mestský notár za zvláštnu odmenu prvotne do mestskej zápis- 
uiciiej knihy z rokov 1490 — 1541, pozdejšie a síce od r. 1546 až do 
ť. lluO do takzvanej mestskej knihy (Stadtbuech) a konečne do celkom 
(isoíiitnL'j knihy až do r. 1848, ') i v týchto menoslovoch prísne hladeli 
na to, aby boly mená radných pánov a poťažne členov volenej obce 
ľiadiij'iii poriadkom zapísané, a jestli urobil notár chybu pri vpisovaní a 
zaznačil daktoré meno na nepravom mieste, nuž nikdy nezabudnul pri 
taktini menoslove udať, ktoré miesto patri patričnému radnému pánovi. 
Ked bol dakto z mestskej rady vylúčený a pozdejšie zase do nej prijatý, 
ten musel potom zaujať posledné miesto. A na taký istý poriadok dbali 
i v koí>itole. Tam mali členovia mestskej rady osobitné a členovia volenej 
obco tiež svoje osobitné stolice a sedávali v nich tým istým poriadkom, 
ako boli ich mená zaznačené v menoslove. Iným Indom bolo zakázané 
poil |>ľísnou pokutou zaujať daktoré z týchto miest a i žiaden radný pán 
alebo ľleu volenej obce nesmel si sadnúť na prednejšie, inému patriace 
miesto. 

Najvýznamnejšia a najhlavnejšia povinnosť, ktorú mala plniť mestská 
rada, liolu súdnictvo. Na čele s rychtárom ona vyrovnávala všetky spory 
puvytavŔie medzi mestskými obyvateľmi, alebo i tie a také pravoty, 
s nim i/U) sa utiekli k nej mestu poddaní dedinčania. Ona súdila i vo 
všetkých trestných pravotách a v jej rukách stály i životy ludí zločin- 
11} c:li, lebo Kremnica mala už od nepamäti mečové právo. I v dedičných, 
kreditných a sirotských, ako vôbec vo všetkých takzvaných meštianskych 
Zíilťžitosfach bola mestská rada jediným forumom, od nehožto bolo možným 
odvolať sa len k baňskomestskému spoločnénm súdu. Do jej súdnickébo 
pokračovania nesmela sa starať ani volená obec, ani samo meštianstvo. 
Jedine v disciplinárnych otázkach vyšetrovala a súdila spolu s ňou i 



odmenené. On je praotcom rodiny Hellenbachov, poneváč tento JeremiaŠ dostal od 
kráTa Leopolda I. zemianstvo a prímenie Hellenbach» ktorá rodina bola pozdejšie 
v jeho syIlo^^ povýšená do barónskeho stavu a hrala obzvlášte v časiech tókoliov- 
«kých a frunko-rákóczovských nemalý zástoj. 

^} Za t'ito prácu dostával notár, počnúc asi od tridsiatych rokov zo Šestnásteho 
storočia ada odmenu jeden dukát alebo zodpovedajúci súhrn čiže obnos v ^ných 
peňazueh, ako vídať z mestských pokladničných zápisníc. 



v? 



Digitized by 



Google 



— 17 — 

velená obec, poneváč v slobodných královských mestách spolu s mostekou 
radou i ona volila i radných pánov, i členov volenej obce, i mestských 
a cirkevných alebo školských úradníkov, hodnostárov a sluhov a spoločne 
s mestskou radou určovala a vykazovala im platy z mestskej pokhidnlce, 
V disciplinárnych otázkach platila zásada, že kto voľakoho volí a platí^ 
ten má i právo ho trestaC alebo pozbaviť hodnosti, úradu alebo služby. 

Druhý úkol jej bola starosť o verejný poriadok a bezpečnosť v meste ; 
teda činnosť policajná. I do tej sa jej nestarala volená obec. Do tohoto 
oboru patrila i bedlivá stráž nad remeselníckymi cechami, nad kupectvom, 
nad banským a mincovným robotníctvom a vôbec nad každým, kto si 
zahladával svoj chlieb ručnou prácou. Asi od polovice zo šesťnásteho 
storočia však prestal dozor mestskej rady nad minciarmi a nad veJkou 
čiastkou banského robotníctva, lebo sa dostala po smrti královne^j Máriinej 
veľká čiastka z kremnických báň jej bratovi, kráľovi Ferdinandovi, de- 
dictvom, ktorý ich podriadil dolnorakúskej komore a tá utvorila i tu 
štát v štáte a podriadila minciai-ov výlučne moci komorského Ki*í>íovej 
a baníkov banského majstrovej. Ohľadom remesiel a obchodu stíirala sa 
mestská rada všemožne chrániť a podporovať ich záujmy, vediac dobre, 
že moc a sila samého mesta spočíva na blahobyte jeho meštianstva, 
ktoré pozostávalo z najväčšej čiastky z kupcov a z remeselníkov. 

Tretia hlavná úloha mestskej rady bolo spravovanie mestských ina- 
jetkov spolu s volenou obcou. Všetky hospodárske otázky vybavovaly 
tieto telesá v spoločných poradách. Poneváč však jednotlivé hospodárske 
odvetvia potrebovaly i osobitných stálych dozorcov a správcov, nuž volie- 
valy mestská rada a volená obec za takých pojediných radných pánov 
alebo zavše i po jediných členov volenej obce. Takými boli v Kreiimici 
dozorca nad dovozom a odpredajom vína a piva, ktorý vyberal pre 
mestskú pokladnicu poplatky od týchto vecí prichodiace; dalej dozorca 
nad špitálom, dozorca nad pivovarom, dozorca nad mestskými baiiianu^ 
a, počnúc od polovice zo šesťnásteho storočia, i dozorca nad hŕijskyui 
panstvom. Dozorcom nad horami bol za starodávnych čias banský majster, 
pozdejšie, ked sa tento stal komorským úradníkom, mala Kremnira svojich 
stálych a riadne platených horárov v Kremnici a v Sklenom i na Hornej 
Štubni v Turci. Všetci tito správcovia a dozorcovia mali sťa taki v starších 
časiech ročite váčšie-menšie riadne odmeny, pozdejšie však riailne platy. 
Sťa radní páni, alebo sťa členovia volenej obce, nemali žiadnych phitov ; 
len v súdobných veciach stránkami zaplatené pokuty delievali si dla nno- 
dobnej všeobecnej obyčaje radní páni medzi sebou a také peniaze alebo 
veci boly ich jedinou odmenou za ich verejné služby. 

Konečne bola mestská rada i exekutívnou vrchnosťou, obstai-ávajúcoii 
d' všetko to, čo uzavrelo budto meštianstvo, budže volená obec, alebo Go 
nal»)žily \7ssie vrchnosti, i zastupiteľom a predstaviteľom celého raasta 

2 



i'-i- 



B\ 



Digitized by 



Google 



— 18 — 

v 0ĽÍ cudzím vrchnosťam alebo tretím osobám, a všetky dopisy i v mene 
mesta vystavované listiny, zhotovovaly a vystavovaly sa jej menonL 

Za svDJe činy alebo premeškania boli radní páni i všetci vôbec sťa 
uiestská rada i jedenkaždý z nich zodpovední, preto i skladávali každf>- 
roene pred volenou obcou a pred celým shromaždeným meštianstvom 
osobitnú prísahu. To dialo sa riadne v mesiaci máji alebo v júni a síce 
v obyčajnej poradnej dvorane. Prítomnosť celého meštianstva pri tomto 
slávnostnom výkone, ako i obzvláštna úcta oproti prísahe a živé po- 
vedomiCj že sa takýto slub deje pred tvárou božou a bázeň pred trestom 
za kiivú prísahu, držaly potom každého radného pána na uzde a rliránilý 
ho pred zanedbávaním prevzatých povinností alebo pred neveinosfou 
oproti mestu. Krivú prísahu trestávali v tých časiech smrťou, f^olio sa 
bál jedenkaždý; no ešte väčšmi sa bál trestu božieho, lebo viera v Boha 
a v jeho siaavedlivosť bola u našich predkov o vela mocnejšou, ako je 
u terajšieho pokolenia. I osobnú česť a dobré meno si vtedajší ludia viac 
vážili a chránili, ako sa to, bohužiaľ, deje za našich dní. 

R^dnt)panstvo začalo byť úradom len asi od tretej štvitíny z po- 
minulého storočia, prv bolo iba hodnosťou a sťa také nebolo spojené 
so žiadnym platom. Aby však radní páni svoj čas mestskej službe predsa 
celkom dartno neobetovali, vynahradzovali si odmenu za svoje ustavaiiie 
tým spôsobom, že sa po každej porade u rychtára vínom a zavše i 
jedlom potúžili. Pri takýchto príležitosťach strovené víno, zvané v krát- 
kosti iba „S<henkwein"-om, vídať v mestských pokladničných kniliách 
každého týždňa zapísané, z čoho patrne \7svita, že spomenuté pijatiky 
tvorily riadnu doplňujúcu čiastku každej radnopanskej porady alebo inej 
práce. Občňsne sa zúčastňovávali v takých hostinách i členovia volenej 
obce, ak totiž boli vtedy i oni prítomní ') a kým sa dialo také raňaj ko- 
vanie v slušných medzach a mierne, neprotirečil nikto proti neiuii. No 
ľudia sú len slabé tvory a ich slabosti a krehkosti treba pripísať, že 
zavše i prekročili v tej veci hranice a tým zavdali príčinu kii s(äÍ%- 
nosťanh I ;íávisť u tých, ktorým sa nedostala za podiel táto dobrotíi^ 
iste tiež netíiálo dopomáhala k tomu, že sa začal boj už u samého konca 
zo šesťnásteho storočia. V tej dobe totiž bola Kremnica velmi zadĺžená 
Tokôlymu a ten čiahal na jej turčianske panstvo a nútil svojím pokra- 
čovanim Kremničanov, aby sa lepšie starali o hospodárstvo i aby sa 
uskrovnili vo výdavkoch. Volená obec snažila sa teda predovšetkým 
obmezif pijatiky u lychtára. -) Jej zakročenie a snaha v tomto olilade 



I 



I 



*) Tak čítame — aby ch apomnel aspoň jeden príklad z mnohých — v poklíid- 
niénej knihe z r. 1581 dňa 2. febr. : »Vmb Zway fniestuckh den herm viid der 
Gem B in aufl'fl Ratthausz fl. 3.« 

=) Kur. záp. z r. 1594-1598, str. 203, dňa 4. febr. 1597: »Johann Takhl no- 
mine ElectaB Commmiitatis oraait Senatum et Judicem, ut quantum fieri poteat 
wocheDtlích in einem Vnd andem auszgaben et>vas môcht eingestelt weŕden son- 
derlich auch vom Schenkhwein, dan furkhilmbt, das ofil die diener etwas ubrige thua.t 



Digitized by 



Google 



— 19 



nedostala cele bezvýslednou, lebo sa mestskí rychtári aspoň za cas vyna- 
snažovali vyhoveť jej žiadosti a nehostili Tudí bez svolenia vt^lriuíj obce, 
ako tu patrae dokazujú i mestské zápisnice i pokladničné knihy z naj- 
bliž-sírli íia to nasledovavších rokov. ') Mestskej rade sa však takáto 
sporivosť nevelmo lúbila; ňou zaiste boli jej členovia o milý pôžitok 
pripravení alebo v ňom aspoň značnejšie obmedzení, s čím ovsení mnohí 
z Qicli ntíboli spokojní, preto sa mestská rada všemožne snažila udržať 
ten dla Jej mienky chvalitebný a starodávny zvyk a bránila ho, ako 
najlepšie vedela, nezabudnúc upozorniť i volenú obec, že však i jej 
členom sa z mestského vína zavše dačo ujde. -) Dôvody ktoré predniesla 
mestská rada, boly síce nielen makavé, ale i velmi lákavé a to obzvlášte 
u tých členov volenej obce, ktorí sa radi poživili na všeobecné trovy, 
pi i tí)ni všetkom však neprestala ešte volená obec celkom vo svojej 
snahe, aby sa hospodárilo i s obecným vínom. Nútilo ju k tonm plané 
peňažné položenie, v ňomžto sa Ki-emnica v tých časiech stále nach od í la, 
a i samo meštianstvo dotieralo i na ňu i na mestskú radu, aby Ivphie 
hospodárili s mestským majetkom, ked!že žiadajú od neho, aby ono platilo 



') Tak čítame v kur. záp. z roku 1601, na str. 52, dňa 26. marca v hode IV : 
^Her Richtár Zeigt weiter an wegen desz schônkh weinsz vndt TeggeliMthtm ali- 
gesandtcn, wie er sich halten soli. Dehberatum. Man soli die Personen ansehen,*" — 
a na atr. 7ÍK dňa 7. mája, bod VII: »Herr Richter auch wisaen woUen, weil mau 
d en dorfriebtem vnd geschwornen von alters wan Sy Zum Jurament khomen eíne 
Speiss vnt Trunkh geben, Ob man solches íort halten soli oder nicht. Soli bei dem 
Vori^reu gt?l>rau<*h verbleiben weil die arme leut so weit herein khomen Ynd Šíe 
auch 9 ona ten sich gegen ihren herm dankhbar erzeigen. 

-) Tamže, str. 280, dňa 16. nov. bod L: »Sein herrn Mikhenaw Meiigíí* Posten, 
daranf des Buechalters Bericht, vnd was die Erwôlte Gemein sich entschlosiseii Vnd 
Veríeichnet hat, Verlesen worden, Nach diesem hat ein Ers. Rhatt auch davou 
geratschlaíi^t, Vnd Ihr guetachten Vnd meinung darzue sezeu vnd aufHchreiheu 
laflfienj Soli ihnen auch furgehalten werden, das Sie alles so genaw einstelleii woUeii, 
Vnd einem armen Richter vnd seinen Aidtsbruedem, einen trunkh vnd biascn alao 
beneuseln Vnd miszgonnen thuet, welches etliche aus der Gemein selbst Zue Zeiten 
helífen geniessen. Vnd wer sich khunfllig in den Amptem der gestalt wird gubraiirhen 
lassen.* A na str. 281, dňa 20. nov. bod I.: »Hat herr Richter färgebracht, du^B er 
die ihme Oirgeschlagene Mengels Posten herrn Mikhenaw Vnd Ihr meiniiiig eiriem 
ErH. Khatt fiirgetragen, vnd sich darin ersehen haben, Nun khombt ihnen Eim Eca. 
Khatt sher ächmerczlich und frembd ftir, das die Erw. Gemein etliche Pojíten aus- 
jíestelt, vnd sonderlich das man ihme den gewonlichen Trunkh wein eineín armen 
Richter einstellen wollen, da doch er offlmals andem seinen Aidtsbruedem wann Sie 
in gemeiiien Stadtsachen erfordert werden vnd herzuekhomen, einen Ehrtmiikh geben 
soli, vnd flonsten ein Richter wenig ergôczligkheit fur seine schwere milhe vnd sorg 
dauren hat, wie dan auch eine Erwelte Gemein Zu Zeiten dessen genieafiet vnd aus 
i}men auch die Ratthsstell erseczet mues werden, diese vnd dergleicheii Veríiaehen 
vnd notwendigkheit wolle eine Erw. Gemein bedenkhen Vnd dergleichen Vnuuer- 
raeidentlich auszgaben nicht einstellen. — Ist von der Erw. Gemein entlífli nach 
beratsrhlagiing gesagt worden, Es khunt« wol nicht daran sein, Vnd das nian einen 
Trunkh wein nicht Pasziren solte.« 



2* 



Digitized by 



Google 



— 20 - 

dlhy nesprávnym a lahkomyselným hospodárením narobené a mestu 
úplDou zkazoii hroziace. Volená obec neprestala i potom robiť svoje 
poznámky ohľadom hostín u rychtára, upozomivšia ho i na to, že však 
mu pred fíisom bola povolila týždenne po 3 zlaté na také výdavky, ') 
ale sa jej nepodarilo zamedziť otázny starodávny zvyk ani potom, ba 
práve opačne sa stalo, že totiž nielen radní páni a členovia volenej obce, 
lež i iní inešfania žiadali si tiež zapiť vína na mestský účet, a mestská 
i volená úhvc musely konečne povoliť tejto ich žiadosti. -) Keď o šesťnásf 
rokov pozdejšie žiadalo meštianstvo lepšie a prísnejšie hospodárenie 
s mestským majetkom, spomenúc pritom i obecné víno a s ním spojené 
nakládky, ktoré by boly malý byť dla jeho náhladu tiež usporené, vtedy 
mestská rada a volená obec neprijaly jeho návrh, ale určily, že sa má 
dávať víno i naďalej stránkam daň k lychtárovi domíšajúcim. ^) 

Svoje práce a porady započínala mestská rada, a keď tak vyžadovala 
potreba, spolu s ňou i volená obec, počiatočné vždy ráno o siedmej, počnúc 
od r. 1643 však riadne v lete o siedmej a v zime o ôsmej raňajšej hodine, 
totiž hnerí žatým, akonáhle sa vrátili jej členovia z kostola, kam chodievali 
každodenne spoločne; ba keď mali mučiť daktorého zločina, chtiac vy- 
nútiť od neho pravdu takým hrozným spôsobom, vtedy sa dostavili do 
niviLÍarne už o piatej hodine ráno alebo o siedmej hodine večer. Tak tomu 
bývalo v Kremnici za dávnych čias, a keď sa pozdejšie jednotliví radní 
páni alebo ilcnovia volenej obce začali pozdejšie zjavovať v zasadnutiach, 
nuž bývaval počiatok úradných prác i osobitnými uzavretiami občasne 
mčovávaný. ^) Pre tých radných pánov a členov volenej obce, ktorí sa 



*) Kur. záp. z r. 1603, str. 41, dňa 16. febr. bod 1.: »Er8tlich Khombt ihnen 
(totiž volťnej obci) bedeukhUch fur, das herr hanns Fieszl alter Richter so offt vnd 
rast alletíig e ti i ehe halb wein eingestelt, da doch einem Richter destwegen die fl. 3 
woL-keDtUí'b bŕ'wiUigt aein worden, wan irgent aas den herrn iemand oder ein guetter 
freindt Zue ilime khombt, Er nach seinem wolgefaUen einen Trunkh bringen khan 
oder nkh%. dus stehet bey ilime allein.« 

-) Kur, záp. z r. 1612, str. 148, dňa 25. dec, bod IV.: »Das denen burgersz- 
leut^n tlie í hr losungen (Losung bola v slobodných královských mestách domová a 
pozemková diiň, ktorú oddávaly banské mestá sťa kráľovský poplatok [census] 
ku Zvolenfikí^niu zámku a síce každé z nich počnúc od tej doby, odkedy bolo po- 
A-ýŔeným na .nlobodné kráľovské mesto.) bringen, ein trunkh wein geben werde auf 
der burgeschítlít begeren, verwilligt worden.* 

=) Kur, zdp. z r, 1625-1630, str. 560, dňa 26. marca 1629, bod 13.: »Wegen 
desz Wein a bi y der Losung, beym 15. Puncten, ist es ein altes herkommen, daher 
ea auch vorbleiben solle, weil das gantze Jahr uber, 10 fl. nicht aufgehen thuet.« 

^) Také uzavretie je zaznačené v kur. záp. z r. 1594—1598 na str. 2^1 : »Nacl 
dieaem ist crnatlich beschlossen das in der kirchen ein Jeder sein stell Oecupire 
der Bolches uicht thut, soli D. 12 straflí' erlegen. Item. Ist beschlossen das hinfur( 
jederczeit, wan man Zusamen komen soli, Nach verrichten Ceremonien in der kirchen 
all daber er^^cheine vnd bisz vmb 7 vhr sein. Wer solches nicht thuet soli gleichsfals 
eben Boviel verfallen sein.« — Podobne čítame v kur. záp. z r. 1601 a síce predne 



Digitized by 



Google 



— 21 — 

nespravovali dla týchto uzavretí, prichodiac buclto pozdejšie alebo práve 
zameŔkávajúc verejné shromaždenia bez dostatočnej príčiny, boly už 
koucoiii zo šesťnásteho storočia ustanovené peňažné pokuty, ktoré si delili 
medzi sebou zasadnutiam prítomní radní páni, a tieto tresty boly agi 
íj 8to rokov pozdejšie značne podvýšené. *) Častejšie obnovovanie uzavretí, 
vzťahuj ikich sa na tieto veci, sú výrečným svedectvom, že i starodávni 
mestskí hodnostári neboli v tomto ohlade lepšími od terajších. 

1 ratlní páni i členovia volenej obce boli povinní prísne mlčať o tom, 



na f tr. 27, dňa 26. febr. : »I. Hatt ein Eraamer Richter vndt Bath beschlosseu daa 
die Partheyn furkhomben sollen morgensz von 7 vhr bisz auff 10 Nach mittag aber 
vorj Vhr 2 biesz auf 4 Aber frembde Personen haben khein bestimte Zeit;€ potom 
nn Btr. 02, dňa 26. marca, bod V: »Ist gehandlet dasz man em gewisse stundt be- 
9timeii soli, dasz man Zusamen khombe, vnd damit nicht emer hent, der ander morgen 
hereinkhome, vnd vber die Zeit hernach aufgehalten wurden. Deliberatum. Ist eine 
rechte stundt benendt Nemblich in puncto 7 vhr vndt sollen Rath sizen bisz auíF 
vhr Itíj ftaa hinderstellig Zue tractiren sein wirdt, sol man verzeichnen auffein ander 
Zťit; a kiineóne na str. 81, dňa 13. mája, v bode U: >Damit khunftig ein gewisse 
Stundt ďw ZuesamenkhunfH; môge gehalten werden, Ist beschlossen das man allzeit 
Vmb Sieben Vhr frue Zuesamen khomen soli, Vnd damit das dest besser môge ge- 
halten werden, Ist eine Straŕf geseczet alls nemblich das die Rattherm Ein Ordts 
a la 1). 2r> die Vier vnd Zvanziger aber D. 12 'A^ allzeit einlegen sol ten. Welche aber 
ihr geschriifí; Vnd arbeit halber nicht khonnen abkhomen, die wollen durch den 
Eszdrasi {— tento EzdrአNehemiaS Fabricius bol vtedy výberčím poplatkov od vína 
a piva a avolával na rychtárov rozkaz členov mestskej rady a volenej obce ku po- 
radám — ) solches bald anzeigen lassen, damit man auff dieselben nicht dtirfile 
warten^í — To isté uzavretie bolo obnovené dňa 10. mája 1643 — kur. záp. z r. 
liU3-líi4fi, str. 29, bod I: »Wegen khunflliger erscheinung auffs Rathausz ist ge- 
schloäzen worden, im Sommer vmb 7. vndt desz Wintersz vmb 8 vhr fríieh sich ein 
Zu atellen : 

^) Kur. záp. z r. 1695, dňa 21. febr., str. 8: »Was vor Confusion biszher, wegen 
der Oomparítion auf das Rathausz des Innem vnd Eiiser Rath (vngeacht schon vor 
víelŕn Jahren destwegen Statuta cum poenarum limitatione in denen actis einstehen, 
nichta gebolfen) contínubret, die Tägliche Erfahrung hat es bezeuget, omnia tamen 
ordine et decenter ut fluant et íiant, hat man heutigen Tages, die vorhin gemachte Sta- 
tuta conŕirmiret, vnd Statuiret auf Neues von dato an, die ienigen herm desz Raths, so 
nicht in puncto 8 horae matutinae auf dasz Rathausz erscheinen, vnd ohne erhôblichen 
Vrsacheii (vnd ohne anmeldung bei herm Stadtrichtem) auszbleiben môchten, mit 
cinem Heiehstaller, ausz der Ehrwelten gemein mit 20 groschen, ausz dem auszschusz 
aber 10 groschen immediate vnd vnablôszlich Poenstraf belegt werden sollen.* — 
V iiasledujdcom roku priostril tieto pokuty, obzvláŽte pre členov volenej obce, 
v isníiénej miere i sám volebný komisár, Ján Borčický, ustanovivší v 17-tom bode 
svojich nariadení práve aŽ 12 zlatovii pokutu pre tých radných pánov a Členov volenej 
ibce, ktcri zameškajú bez dostatočnej príčiny zasadnutia alebo sa k nim pozdejšie 
iostavía. V tejže zápisnici je zaiste dňa 5. febr. zapísané toto: »Domini Senatores, 
*4k etjam 24 viri, ad insinuationem Judicis praevie fiendam, sine legitima ratione a 
saionibíiB se non absentent, verum sub mulcta 12 fl. irremissibiliter ex parte non 
mparenti^ desumenda hora statuta compareant, Birsagia vero Dominis Judici et 
natoribuR cum Notariis Salva portione quoque Fisci Civitatis imposterum cedere 
ibent, quae Birsagia expost inter se proportionaliter dividantur.c 



Digitized by 



Google 



^^ 



— 22 — 



5o sa v iclí sliroinaždeuiach a poradách hovorilo, a pre tých, ktorí ne- 
vedeli držať na ňzde svoje jazyky, ustanovený bol velmi citlivý trest, 
totiž vylúčenie z mestskej rady a poťažne z volenej obce. ') 

3. Volená obec. 

V posavádnej rozprave sme sa častejšie stretali s týmto závažným 
a dôležitým faktorom mestskej administrácie ; teraz si prehovoríme o ňom 
podrobnejšie. 

Nemožno vyskúmaf s úplnou určitosťou, v ktorých časiech vzala 
volená obec svoj počiatok ; v starých listinách spomína sa už v trinástom 
a v štrnástom storočí zavše i slovo „obec, communitas, Gemein", ale či 
sa má týmto slovom rozumeť volená obec, ako ju nachodíme v šesťnástom 
veku a v po/dejších dobách, alebo či je týmto výrazom označený súhrn 
celého obyvatelstva tej-ktorej obce v dnešnom smysle toho slova, to zo- 
stane ši)oj non otíízkou bezpochyby po všetky časy. V nemeckých listinách, 
pochodiark'li /o štrnásteho a z pätnásteho storočia známi sú „Richter, 
geschworne purger, elteste", teda rychtár, prísažní čiže radní páni a 
starší, stiiresina -) a tu už možno riecť, s väčšou pravdepodobnosťou, že 
v tých časiech bola táto starešina tým istým, čo sa pozdejšie zvalo vo- 
lenou obcou a zove sa dnes mestským zastupiteľským sborom alebo tu 
i tam mestským výborom. 

Celkom určite stretáme sa s volenou obcou, vtedy v Kremnici už 
výslovne ,,cHí^ Krbelte Gemain" zvanou, po prvý raz len roku 1529 pri 
porube čiže vymeriavaní krajinskej dane, ^) potom sa spomína r. 1572 **) 
a počnúc od r. 1580 sú jej členovia každoročne riadne a menovite za- 
značení v menoslovoch. 

Dla spoineiiutej porubnej knihy alebo vlastne zápisnice z r. 1529 
mala vtetly voleuá obec 32 členov; pozdejšie obnášal ich úplný počet 
vždy iba 24 mužov, a pre túto príčinu zvali týchto ludí z krátka len 
Štyriadvadsiatnikmi a ten názov upotrebovali i v úradných listinách a 
zápisní Ľ iuch a to i vtedy, ked ním označovali nielen jednotlivcovcov, lež 
i celú volenú ob3C sfa takú. Členov volenej obce bolo teda práve o raz 
viac ako niíliiych pánov a ten počet bol iba vtedy menším, ked alebo 
zomrel alebo utratil členovstvo daktorý zpomedzi štyriadvadsiatnikov ; 



') Kur. záp z r. 1643—1645, str. 21, dňa 27 apr. 1643, bod 1: Worbey auch 
per diííeur^iim v^edacht worden, daBz Personen sein soUen, welche dasz jenige, so 
auf dcui Ríithhauaz gehandelt wird wider ihr gethanes jurament, andern, ya wol auch 
denen tlie es iiD^^ehet alsobaldt maleuole auszschwazen. Deliberatum, dasz ein solchei 
(yedoch riath geiiaw erkundigten vmbständen) soli seiner stell entsezet vnd remouirt 
werdeii ex iinaiiimi assensu praesentium congregatorum.« 

^í V Libu sinom súde kmetí, leSi a vladikovia. »cmete lesi i uladiky«. 

') Krém. mestský archív, lymbus: ^Taxa Adi 15 Júli 152í).« 

^) Tamže, lymbus porubná kniha so dňa 22. júna 1572. 



L 



Digitized by 



Google 



— 23 — 

no pri najbližšej volbe bolo každé uprázdnené miesto novými členmi 
zase obsadené. Väčším nebol ten počet počnúc od spomenutého r. 1572, 
ani jeden jediný raz. 

Kto volieval prvotne členov tohoto sboru, to tiež nemožno určite vy- 
skúraaí* Koncom zo šesťnásteho storočia vykonávala toto právo volená 
obec spolu s mestskou radou, a ked! sa mestská rada raz pokúsila po- 
volať ílo svojho lona jednoho radného pána bez toho, že by ho bola volila 
i volená obec, hneď sa táto mužne postavila oproti takému počínaniu a 
jej rečník ostro vystúpil i vymohol platnosť starodávnemu volebnému 
právu. *) 

Kolio raz vyvolili za člena volenej obce, ten už potom bol ním cez 
celý svoj život, ak totiž nevzdal sa tohoto svojho práva dobrovoľne, ktorý 
prípad tni je však úplne neznámym, alebo ak toto jeho právo neprestalo 
budto tým spôsobom, že vyvolili patričného za radného pána, alebo že 
zomrel, alebo že sa dopustil takého skutku, pre ktorý musel utiecť z Krem- 
mce, alebo ho z volenej obce za trest vylúčili, alebo že bol na vyšší 
rozkaz prinúteným opustiť svoje miesto vo volenej obci. 

Že mali výlučne členovia volenej obce právo na radné panstvo, o tom 
sme už vyššie hovorili. O úteku hovoria mestské zápisnice len jeden 
jediný raz a síce r. 1655. ^) Členovstvo vo volenej obci platilo za velkú 
Česi, preto sa ho všetci meravo pridŕžali a neutekali z mesta, podrobujúc 
sa radšej čo ako prísnej kritike so strany mestského predstavenstva a 
dúfajúc, že sa im podarí prosbami obmäkčiť srdcia ich sudcov a podržať 
miesta vo volenej obci. Na vyšší rozkaz museli opustiť svoje miesta a 
vystúpiť z tohoto sboru v r. 1596 a 1597 viacerí komorskí úradníci^) 
a v r. 1677, 1683 a 1688 viacerí evanjelici na rozkaz kráľovský. *•) Ko- 
nečne iitratili miesta vo volenej obci budto dočasne, budže i navždy 
i viacori takí mužovia, ktorí sa budto príliš zadĺžili a potom svoje dlhy 
zai>latit nemohli, alebo ktorí sa dopustili dákeho nečestného skutku. 



') Kur. záp. z r. 1643—1645, str. 11, dňa 9. marca, bod 7: »Zum beschlues 
Uat <lie Erwôhlte Gemein, durch ihren Obristen Vormundt solenniter anmelden laszen, 
ÚBAi \ns Kanfilig von dato an niemandt, weder in den Innem, weder auszern Raht 
(naaszen ea vor weníg wochen beschehen) ohne wahlstimmen soUe eingenomen werden.i: 

') Mestská kniha z r. 1426, list 285: »Paulu8 Weisz contractis debitis insalutato 
ciyili magistrátu alio se contulit.« 

*) Tamže, listy 134, 135 a 163: »Wolffgangus Leyner supremus auríprobator 
propter Ľaasam infra asscriptam (totiž menom cisárovým dolnorakúskou komorou 
vydaný rozkaz) abstinere jussus est loco senatorio.* >Jeronymu8 Schwahr (komorský 
iftovnfk) arcetur ab ofítiis publicis civitatis per edictum Sac. Caea. Maiestatis.* 
^Jeremias Btirbitz, obrister Knapp bei der Miincz vnd Vierundzwanziger, Jiberatur 
mandato guae Maiestatis ab hoc ofi[itio.« tPhilipp NuntaUer arcetur per edictum 
llaeaareae Maiestatis. « »Hans Stirbitz Vierundzwanziger mandato camerae austriace 
ie9« hoc loco et ofíitio eliberavit, multum renitente senátu, sed frustra.« 

'*) O tom hovorí i spomenutá mestská kniha i kur. záp. z tých rokov, i iné 
>aÔetné liatiny. 



Digitized by 



Google 



^ 



— 24 — 



Neúhonné mravy požadovali naši predkovia prísne i od členov volenej 
obce i netrpeli spustlého človeka medzi sebou, a čo by bol býval medzi 
nimi najbohatším alebo ináče najmocnejším. 

O tom, akým poriadkom sedávali i členovia volenej obce v rade a 
v kostole, i \ ktorom sú zaznačené ich mená v menoslovoch, bola rec 
už m inom mieste, a i oni boli povinní nevyžvatlaf, čo sa pojednávalo 
v ich Rhroiiiaždeniach ; i volená obec nechcela mať tlčhubov vo svojom lone. 

Prvotne jieboli viazaní členovia tohoto sboru žiadnym zvláštnym 
sluboin, že a ako majú a budú plniť svoje povinnosti; predpokladali 
o tých niužoťh, ktorých povolali medzi seba, že ich sama ich osobná 
česť bude nťitiť vynakladať svoje schopnosti a sily v prospech celému 
mestu; keJ sa však časom dokázalo, že sú i členovia volenej obce hidnii 
Indickým pokleskom podrobenými a sťa takým že je treba lepšie poviazať 
ruky, aby vemejšie plnili svoje povinnosti, potom pravda videli, že je 
potrebným, aby boli i členovia volebnej obce podrobení prísahe. 

Ku toímito náhľadu dospeli Kremničania až r. 1597, keď začal mesto 
nárauine tlačiť velký dlh, ktorý bolo povinným zaplatiť Tôkôlymu; tu eia 
ukázalo, že veru viacerí členovia volenej obce umožnili mestskej rade 
vovliecť Krenmicu do najvýš nebezpečného položenia. I vtehdajší hlavný 
správca banskobystrických medených báň, Valentín Kräger, sťa vládny 
povereník dotieral na to, aby i v Kremnici boli členovia volenej obce prí- 
saíiou viazaní. V takých okolnosťach bola teda volená obec prinútená 
poddíiť sa, a od tej doby skladávali i jej členovia úradnú prísahu. * ) 
Nebolo vŔak ľahkou vecou priviesť volenú obec ku tomu, aby jej členovia 
tiež tak, akí I radní páni skladávali prísahu, a mestskú radu stálo mnolio 
namáhania íi [ďáce, kým sa jej táto snaha podarila ; no konečne sa volená 
obec predsa poddala, ale len potom, ked bola prvotne mestskou radou 
príliš prísne vypracovaná a navrhnutá vzorka pre prísahu zmiernená tak, 
ako to žiadala volená obec. Dla tejto vzorky skladávali potom prísahu 
členovia volenej obce hromadne hned! za mestskou radou a to po mnohé 
roky bez zdráhania. Až r. 1637 napadlo volenej obci, že je vzorka pre 
jej prfsalm juiostrá a ona ju žiadala popraviť a uvolniť svojím členom 
touto prišfdtou dla jej mienky príliš tuho poviazané ruky. Avšak mestská -} 



') Kur, záp, z r. 1594—1598, dňa 9. apríla 1597, bod I: »Primuii ratione Jará- 
menti delibemtiim, dieweil die Erwelte gemein Zuuor nicht beeidigt Í8t worden, aber 
sok'bes die euRerste nott erfordern thuet, auch herr Verwalter aolches anbeíblilen : 
Wíc demiiach 1 1 en sachen Zuethuen. Ist ibnen das Jurament abermahlen furgelesei 
worden. Respoudet Electa communitas de juramento. Sie wáren damit wol Zufriedeii, 
vnil vvuaáfbeii dtisz einmahl die Stadt bedacht, vndt wieder Zuerecht gebraoht 
werden in u u b U;. AUein weil nocb der Rathsstuel nicht eraezt, man volle die ersaczung 
befúrdenj, ah dann seind aie vrbittig das Jurament Zuethuen. 

-) Kiir. záp. z r. 16 J6— 1641, atr. 109, dňa 26. apríla 1637; »Die Juramenta 
werdeti bicij vber 8 tag den 3 May verschoben, weilen der euaer Rath vber den 



Digitized by 



Google 



i 



— 25 — 

iÄÍí' Mchcela ani počut, aby bola prísaha pre členov volenej obce ako- 
koívefe preuieneiiií, O ^ neupustila od toho ani vtedy, ked volená obec 
o päť rokov pozdejšie poznovu obnovila túto svoju žiadosť. *) Prísaha pre 
volení! obec zostala i nabudúce takou, ako bola osnovaná r. 1597. 

Kajprednejšíra členom a spolu i náčelníkom volenej obce bol tak- 
zvaný oľíitor, ktorého si spolu s mestskou radou volievala. On zaujímal 
v nej samé prvé miesto a síce nie tak ako mestský rychtár len za jeden 
rok, ale koho raz vyvolili za orátora, ten už potom zostal ním až do tých 
6iaSj kým nepOÉ^túpil na radného pána, alebo kým neutratil z dôležitých 
príčin túto hodnosť. Orátorom čiže rečníkom zvali ho preto, lebo on bol 
nielen oprávneným lež práve i povinným rečniť v obecných shromaždeniach 
menom volenej obce a prednášať jej náhľady, žiadosti a prípadne i úsudky 
a výroky v podajedných záležitosťach. Prvotne mala volená obec iba 
Jednoho orátora ; ^) stávalo sa však zavše, že orátor nemohol byť prítom- 
ným v shľomaždeniach budto pre chorobu, budže z iných dôležitých príčin, 
a tu potom cítila sa byť volená obec bez hlavy a jej činnosť bola ochro- 
mená. Táto okolnosť primalá mestskú radu a volenú obec ku tomu, že 
už počiatkom sedemnásteho veku začali volievať i druhého a pozdejšie 
i tretieho orátoja. A títo hlavného orátorovi pomocníci a námestníci za- 
stupovali jeho miesto a konali jeho povinnosti, keď on sám nebol prítom- 
ným, V nemčine zvali orátora Vorredner-om, Vormund-om, čo znamená 
v slovenskej reči predrečník-om, poručník-om, a hlavný orátor mal názov 
v latine orátor primarius a v nemčine Obervormund. 

Volená obec radila sa a pracovala obyčajne spoločne s mestskou 
radou, no stávalo sa i to, že uznala za potrebné radiť sa i sama osobitne, 
obzvláSte v dôležitejších záležitosťach, ked mali jej členoia inú mienku, 
ako mestská rada. V takých pádoch bol orátor jej predsedníkom a on 
sám podával zprávy o uzavretiach volenej obce mestskej rade. 



Aydt diíficultir^ das er etwas Zue scharf vnndt ihnen praejudicirlich sey. Aliter 
deliberatum das imin eher nit das jurament praestire, bies nit die Mengls posten 
erlťíitert vndt eiiies Ehr. Raths guetachten vemomben werde.« 

' ) Tamiťj str. Í16, dňa 13. mája 1637. ; »Wegen der Erwôhlten Gemein, dasz sie 
bedenkheii tragen, dasz gewôhnliche jurament Zue praestirn, weillen es aber albereit 
Von Tudenkhlíchen Jabren beschehen, vndt niemals destwegen disputirt worden, 
al^ wirdt es dabey bewenden, dasz sie ie vndt allezeit geachworen haben, iedoch 
vnuerneuert * 

') KiiT. záp. % r. 1643—1645, str. 23, dňa 27, apr. 1643, bod 12: »Femer hat 
die Envôhlte Gemein, durch ibren herm Vormundt angemeldet, ihr jurament hinfuro, 
weil es Zimblich atricto modo verfaszet, dahero fast vnmoglich, demselben ohne ge- 
wiaÄensÄ verlegung, nachzugeleben, Zu limitiren, vndt in wasz anders aufzusezen.« 

") Najatar&í orátor, ktorého spomínajú kremnické kuriálne zápisnice, bol Jodok 
H5rj a prftve o tom zaznaČily, že bol z volenej obce pre akúsi vinu vylúčený. 
V naestekej knihe z r. 1426 zaiste Čítame na liste 128, r. 1590: "íHorl Jodocus, Vor- 
reder der *Í4-ger. Jodocus iste anno hoc 1591 ex communitate est ejectus propter 
(l^uoadam ejcceäjsLH aenatui cognitos.« 



Digitized by 



Google 



1 



— 26 — 

Hlavným úkolom a povinnosťou volenej obce bol dozor nad spravo- 
vaním mestských dôchodkoch a majetkov. Jej bol teda povinným skladaí 
ňíty mestský rychtár zo svojho hospodárenia a ona hladela v prvom rade 
na to, abo sa nedialy s mestským majetkom žiadne nadužívania, klamstvá 
alebo akékoľvek nesprávnosti, lebo predovšetkým ju brávalo meštianstva 
i v sliľomaždeniach i mimo nich na zodpovednosť. A tu mi prichodí vyduť 
svedectvo pravde a riecť, že volená obec v najviac pádoch i verne 
plnik túto svoju povinnosť a zadržala nejednoho radného pána alebo 
iného úradníka svojou bedlivosCou od klamstva a spreneverenia. I radní 
páni síce, avšak najviac členovia volenej obce, bývavali volievaní za 
správcov a dozorcov nad špitálom, mestskými pivovarmi, baniami, \m 
i nad celým kremnickým panstvom v Turci. Z dozorského práva nad 
mestským majetkom nasledovalo prirodzene i to, že volená obec volievala 
spolu s mestskou radou i všetko cirkevné, školské a mestské úradníctvo 
a osohníctvo a ustalovalo jeho platy a vykazovalo ich z mestskej poklad- 
nice . A poneváč mala a skutočne vždy i vykonávala právo volebné, teda 
si netrúfala mestská rada ani odstrániť dakoho s úradu, alebo zo služby 
bez vedomia a privolenia volenej obce. Z toho nasledovalo, že patrily 
i všetky disciplinárne záležitosti do oboru volenej obce a mestskej rady* 
Podolme nekonala mestská rada nič bez volenej obce v záležitosťach daňo- 
vých, banských a vojenských, ba časom sa vyvinuly veci a dospelý tak 
ííaleko, že mestská rada predkladala volenej obci ku riešeniu každú dô- 
ležitejšiu mimosúdnu záležitosť v spoločnom shromaždení. Tak stal &a 
tento sbor v mestskej administrácii velmo vážnym a dôležitým faktorom. 

(Dokončenie.) 



^^'^Ŕr 



Digitized by 



Google 



Miestopisné úryvky z Gemera. 

I. Velká Revúca. 

Podáva Július Botto, 

Mesto Velká Revúca leží na brehoch riek Muráúky a Zdychavky, 
5! ktí^rých JU vá od severozápadu na juhovýchod chotár takmer na rovné 
Iiolovicť, dl uhá ale severnú polovicu chotára na rovné čiastky delí. 

Čo do podoby, predstavuje chotár takmer štvorhran, ktorý úži sa na 
juhovýchode. Ostredok chotára predstavuje dolinu, ktorá je najširšia práve 
tam, kde mosto leží ; naproti tomu boky a strany sú hrbkovaté a hornaté. 

Chotárna čiara je nasledujúca: Od západného uhla v Doline, Za 
križom ležiaceho, beží dolu na východ hrebeňom hôr, a tu všade susedí 
8 chotárom filjarskym na počiatku niečo málo s chotárom dlho-lúckym. 
Na ceste pnisekuje ju chodník z Revúci cez „Kješkovú" do Filjara vedúci. 
Odtiaľto postupuje na východ, prekročiac novú i starú rúdnu cestu, súsediac 
s dedinou Turčok. Bokom, starou rudnou cestou, medzi chotárom mokro- 
lúckym a pri „Bartovej", sostupuje do doliny. Prejdúc tu rieku Muráňku, 
krížom ťoz tlolinu a hradskú cestu, postupuje šikmo niečo málo na sever, 
všade s Mokrou Lúkou súsediac, a zanechajúc dolinu, vystupuje na breh 
„Skalka" menovaný. Tu presekuje hrebeň od Kohúta k Revúci postupujúci 
a ústi poznovu v úžlabine Zdychavky. Preseknúc koryto Zdychavky, vy- 
stupuje Vyšnou dolinkou na Lichardovú (po revúcky tiéchäi-tovú), všade 
s Malou Revúckou súsediac, až severný uhol dosiahne. Odtiaľto sostupuje 
bokom vľcliov do doliny, presekujúc jak cestu, tak i rieku Muráňku, kým 
poznovu na vixhy nevystúpi a na KríMy tam odkial vyšla, neskončí sa, 
súsediac všnde s chotárom dlho-lúckym. 

RoviuR, alebo dolina, na ktorej Revúca leží, je lOGO' nad hladinou 
dora zdvížeuá; poneváč ale mestečko Muráň nad hladinou mora 1243' 
eží, obtiášú spád z Muráňa do Revúci 183', z Muráňa do Jelša\7 480'. 
'omuto priplsaí nutno, že pretekajúca Muráňka na doline Muránskej husto 
-ozložené hiímre a maše hnát mohla. Výška vrchov a kopcov je rozmani- 
tejšia: v revúckom chotáre najvyššie vrchy sú za Krížom rozložené: 



Digitized by 



Google 



— 28 — 

Smiľhiľj Kotiťkovd, Banská, Michalova , Hjag menowané, YýSkei Lichardo- 
vej, od e\\ revúckej fary rátajúc, obnáša 235', Hjag a Za Kríž ŕ]8tr. 

V chotilre revúckom majú hony, polia, vrchy, doliny naslerliijúre 
mená: m\ severovýchodnej strane Revúci vyčnieva malý vŕšok Sknlka 
zvaný, výbežok to vrchov od Kohúta nadol sa ťahajúcich. Od Revúci 
vyzerá ako trojuholník, vybehujúci nahor do ostrého končiara. Skalka 
susedí s jednej strany s mohro-lúckou Dolinou, s druhej strany s riekott 
Zdyiľhavkou. robiac na sever ku Kohňtu značné sedlo. Na lavom ulile 
Skalky vyľnievajú kolmé, žulové 10' vysoké, 30' široké skaliny; tieto 
vyjraúCj pozostáva vrch tento ináče z púhej planej hliny, následkom čoho 
je pôda vľdiii dosť neúrodná; nachodia sa na ňom síce role a lúky, no 
vfiťšina je horou: bučinou, brezinou, hrabinou, lieštinou pokrytá. 

Za riekou Zdychavou vyčnieva ostrý vrch Zubová y tri vrcholce pred- 
stavujúci a mnohé menšie, potôčkami ovlažené doliny obsahujúci. Stráň 
na úputí Zuliovej ležiaca, menuje sa Pod Uáj, kde potrhané hlboké jarky, 
planú Idiiui, mnohé role, niektoré sádkj^ miestami krovinu, a- len ku 
vrcholcu lesnú húšťavu nachodíme. 

( ídtialto smerom ku severu nájdeme dolinku, ktorá sa Vyšnou doUniôK 
menuje. Nie daleko odtialto sú hony: Ďunárová, Papučková, Motúzord 
dolinka. Za nimi nasleduje Malá a Veľká Léchärtová ; proti revúckej 
vySeeJ maši je Mišova, Pod javor, Zubová dolina a Štengerauš. 

Údolie od Revúci smerom ku západu sa vinúce, predstavuje akýsi 
z viac dolinôk pozostávajúci kotál, ktorý celú zadnú časť chotára revú- 
ckelio v sA)v obsahuje a v ktorom nachodí sa i revúcky kúpel. Hon 
tento nii^nuje sa Dolina, avšak jeho vetve majú rozličné mená. HneJ od 
kúpela ku Dlhej Lúke vyniká krásny okrúhly kopec Suché Stráne meno- 
vaný; neiFaKíko od toho vyčnievajúci, niečo vyšší, menuje sa Fréhrord; 
ku vyšnej maši tiahnúci sa breh, menuje sa Čertova. Pásmo týchto hôr 
je rovnobežné s riekou Muráňkou. Od Čertovej tiahne pásmo húr nn 
západ, tvoriac viac dolín. Nad týmito vyčnievajú značnejšie vrclioho: 
Tašnherg. potom Banská, a konečne Za kríž. — Odtialto zase ol>nicía 
sa hrebeň a postupuje na Šmickär a Koníkovu. Prejdúc odtialto Truhnvkou, 
Mkhlovou^ ( 'únesovým vrchom, a odtialto zase severným smerom, Kicško- 
ríf m hrchcmm končí sa svah hôr nad revúckym kúpelom. Týmito vrclianii 
je ohranici'tKi revúcka Dolina, ktorú ináče bystrý a strmý, kedysi na 
pstniliy liíihatý potok ovlažuje. Zaujímajúc, poťažne tvoriac, značnú čiastku 
rhutára revnrkeho, je ona takrečenou potravnou komorou Revúci, majúc 
bohaté Inky, lesy, znamenité ždiame vody, a po stranách, ubocinác* 
naj viať ale nii úpätí hôr, velké záhrady, medzi ktorými \7nika záhrad 
iieliotiélio Míiteja Nandrássyho Vyšehradom pomenovaná. 

Kifí^korou zo vie sa dolina medzi Čúnesovým lesom a Hjagom di 
Filjara vedúca. Na úpäti tejto nachodi sa revúcka maša, tiež Kieškovo 
menovaná. Dolina tóto je strmá, bez bočných dolinôk, a tvorí značn 



Digitized by 



Google 



r 



29 



južnú čiastku chotára revúckeho. Krém mnohých sádkov a niektorých h'ik 
pokrj'tá je bučinou. 

lUklne cesty, zo vie sa dolina medzi Hjagom a panskou horou Ježiaca, 
vypúšťajúca viac menších dolín. Spodok vrchu Hjagu menuje sa Pifuhtsom 
bane* Xázov Rudne cesty dostala dolina odtiaľ, že sa tu od ntípainäti 
stará rúdna cesta nachodila, ktorou so Želežníka rudu vozili. Širokým 
ústim svojím splýva dolina táto s Muránskou dolinou, na jejžto kraji 
založená je maša Rúdna zvaná. Západným smerom úži sa dolina táto a 
rozvetvuje sa v mnohé dolinky. Tak s tejto strany Hjagu ležia doliny 
Bajsofd a Slovenskú ; s protivnej strany Kísová^ Blatné dolinky a HrhoL 

Strán cesty s Dl. Lúky do Revúci vedúcej ležiaca rovina menuje 
sa Vyš^fiá a Nižná Eoven. Ale aj v týchto Rovniach majú niektoré čiastky 
osobitné pomenovania. Tak napríklad, jeden kus lúky pod horou ležiacej 
meniye sa Pod sJcalu; iný Na mocidldch, tretí Na Šendovom; štvrtý 
Pod hipolno. Tomuto oproti ležiaci hrbok menuje sa Na mazaif* Pole, 
neíaleko od ev. kostola ležiace, menuje sa Na konopískoch; za maáou 
kieškovskoii strmiaci briežok: Šébišťok; na lavom boku cesty do kúpela 
vedúcej je Kessel; pri samom kúpeli, smerom ku juhozápadu, ležiace. 
stráne menujú sa Hliniská. Takmer výbežkom týchto je stráň Zo njšný 
žUahok menovaná. Podobne blízko ku kúpelu na sever ležiaca stráň, menuje 
sa Na vínicke. Bola tu ak iste niekedy menšia vinica a hámor „Na vi- 
niÉke" ^aoý. — Iný povyše ležiaci hámor menoval sa Šramková. Pod uiašou 
kieškovskou na brehu rieky Muráňky ležiace lúky menujú sa Za Iíetleša. 

Na juhovýchod pod Revúcou ležiace zeme, ač sú na rovine, nemenujú 
sa už Rovnou, ale Za niznýma humny, Pod skalku, Za Hevedem, Ku 
šebráckej studničke, Hrtiškovo čelo, Postredný hon. Za Laca, Za Valmthi, 
Pod mhanii, Pri čiernej Hane, Sihliny, Hemhríher. Nad týmto posledným 
honom vyčnievajúca stráň menuje sa Sústrovd, 

Takto pomenované hony ležia na priestore 5761 jutár obnášajúí^onu 
Že v obvode chotára tohoto len Slováci bývajú, i podotknúť je zbytoŕnou 
vecou. To CO úradná, pred dvadsiatimi rokmi napísaná štatistika hovorí, 
že v Revúci jesto niekolko sto Madarov, nezodpovedá pravde. V Revúcij 
až na niekolko madarských štátnych úradníkov a učiteľov na štátnej 
polfíárke, bývajú čistí Slováci, náboženstva v troch štvrtinách evanjelického, 
v jednej štvrtine r. katolíckeho. Od niekolkých rokov žije v Revúci 5 
židovských rodín. Za starodávna, ked ešte banícky priemysel kvitol, 
mohly tu bývať niektoré nemecké banícke rodiny. Hovorí sa, že terajšie 
kvitnúce rodiny: Barto, Šramko, Šturman, Viest (Centloch) od nich po- 
chodia, íl prílišná horlivosť ešte aj rodinu „Zatroch" od nemeckého slova 
SaiUrog odvodzuje, — ktoré baníckym priemyslom sbohatnúc, i materiálne 
i morálne začas prevladovaly, imponovaly, ba ešte aj mesto BaHschrn- 
bachom a hony nemeckými menami: Kessel, Hemhríher, Mazaif, Štm- 
gerauš, Šébišťok pomenovaly. No nemohla ta sláva nemecká dlho trvať, 



Digitized by 



Google 



— 30 — 

bo po Nemcoch už len natoľko stopa jest, nakolko sa jedna roiiirm 
i teraz j,do Nemcov" volá. 

Počet obyvateľstva obnáša asi 2200 duší, živiacich sa, odhliadnuc 
od takzvaných honoraciorov, remeslom, hospodárstvom a kup6ením. 

Zariadenie domu hospodára, berúc do ohladu na počiatku tohoto 
storočia panovavší patriarchálny život, bolo a je i dnes zväčša nasledujúce : 
Kiú<Iý gHzda má chyžu a komoru, oddelené pitvorčekom; komora leží 
na pravej, izba na lavej ruke vstupujúcemu. Pitvorček je obyčajne hlinou 
vymazaný ; povyše izebných dvier je diera do pece. Rozumie sa, že izba 
tvorí átvorhran. Hneď pri dverách nachodí sa pec, takmer štvrtinu 
priestoru zaujímajúca. Vatra je na predku pod kochom, a pri vííľÉoiu 
knchu košok. Včas priadok horia tu sušené triesky miesto sviec. Jedlo 
chystá sa pod kochom. Iné, čo do očí padá, je v protivnom uhle po- 
stavený, staiý, štvoruhlastý stôl, v ktorom nachodia sa chlieb a nože. 
Pri stole modlievajú sa a jedia. Okolo stola a vôbec okolo stien sú 
drevené lavice ; podobne pri peci, hneď od dvier sú lavice, na nich vedrá, 
pod nimi šafle. Naproti peci priam od dvier je jedna postel, pri nej oby- 
čajne polica, na ktorej vídať misky, hmky, drevené lyžice a iné potrebné 
náradie. Nad stolom nachodí sa iná polica, s rozličným čistým, stai^*m 
náradini : tu vidno krčahy, cínové taniere, poháre atd. Tu i tam vidno 
ešte uj teraz almariu trojuhlastú, v uhle na lavici postavenú. Hospoílnr 
tu clínini knihy, peniaze a všetko čo má vzácnejšieho. Nad posteľou visí 
na štyn M:h trakoch pripravená kolíska pre novonarodzené dietky určená. 
Dvere otvárajú sa motúzkom. Niekde kúreva sa do pece z pitvora, preto 
gazdina tu varí. V tom páde nachodia sa v izbe kachle, ináče pecou 
zvané. Vo väčších priestrannejších izbách nachodia sa i dve-tri postele. 
Ked je Iiospodár aj remeselníkom, vtedy je jedna čiastka pre remeslo 
usporiíiílaná: čižmár má pri obloku varštat, krajčír stolík. 

Komora je obyčajne tmavá; svetielko padá totižto do nej malým 
.^tvoril raným okienkom. V nej gazdina chráni a opatruje zimošné My, 
ladu, slaninu, maslo; tiež drevené náradie ako: lopaty, vedrá, satie a 
korytá. Niekedy nachodí sa tu i postelisko. 

\ lete vyzerá to v chyži troška pohodlnejšie. Sluha, alebo synovia, 
spávajú totižto okolo statku no šope, alebo v chlievoch. Dietky spávajú 
jak v lete tak v zime okolo matky na peci Sú-li v dome dorastené 
dcéry, spávajú v komore. Gazda spáva v izbe alebo v komore. V zime 
je neoceniteľným pokladom pec; na nej celé ložiská dietok, neviest dcér 
a synov. Malo to predtým ovšem tie následky, že spolubytie a spolu- 
spávaiiie celej početnej rodiny, nakazilo povetrie, následkom čoho týíus 
silnejšie zúril než cholera. Teraz stavajú a sriadujú si hospodári prie- 
strannej Šie, zdravšie byty, následkom čoho i nemoce ubudly. Pravda, pred- 
tým bola i izba i komora hlinou vymazaná. Po stenách bolo niekoľko 
obrazov, predstavujúcich Jánošíka so Surovcom, u katolíkov svätých; 



Digitized by 



Google 



— 31 — 

inde jaro, leto, jeseň, zima v podobe panien; často 5 dielov sveta: 
Európu atd. Poval izby je obyčajne upevnená hradou, meškerendou, na 
ktorej nachodia sa rozličné nápisy, na príklad: Anno Domini 1789, a meno 
vystavittíla vyrezané. Podobne tu drží gazda svoje náboženské knihy, 
evanjelik bibliu, Tranoscius, Funebral, Postily. 

Jlluva revúcka delí sa dosť značne od spisovnej reči slovenskej. 
Všetky spoluhlásky, ináče mäkké, ň, ď, ť. I, vyslovujú revúcki Slováci 
tvrdo, na príklad: dite, rf?vi^ se, ^ežko, refez, nepi^, znamewítý, pekwe, 
vif//in. Na tvrdé vyslovovanie spoluhlások vplývala pravdepodobne nem- 
čina baníkov nemeckých, ako toho príklad aj v B. Štiavnici vidno. Na 
miesto jemného č, užívajú pospolití Revúčania široké š, na príklad: šlovek^ 
pošboj, í^vay naš, šešem, rešný, reJí, dašva: a miesto o: Tcvan, štval, pajdem, 
kraza^ maj, mažem; široké a miesto e, je, i: ^jarný, hjalý, vara^ djavše, 
kljtt4te ; — ä, i, miesto /, ia, a, na príklad : jä, povedi, htpä, šalený, zlch, 
fiifsár: inštrumentál ú, na príklad: s ložó pomocó, domó, vodó, slinó, 
kostó, fifbó; v prvej osobe množného počtu časoslov užívajú o, na príklad: 
hmiemo, sedma, hledýmo, šítamo; — krém týchto prichodia v mluve 
revúckej aj iné, inde snáď neužívané slová: kotor, kotro, miesto ktorý, 
ktQľé; pšala miesto včela, kot miesto ked; ^^rw^se^?* = prinesiem, tot=: 
ten^ Aorz=jestli aj; šva, švaže, miesto čo, čože; hačtír, kvanše, miesto 
žrebec : prepelica miesto motýl, Hág hy ho zával, miesto : aby ho porazilo. 
V mluve užívajú pospolití Revúčania tieto z nemčiny prevzaté slová : 
hiťovať, štúbrdär, furman, koštovať, hámor, šlág, špacirovať; z maďarčiny: 
fiam, Šógor, bantovať, izé ; z latinčiny : kommendovať, praktika, repetovať, 
Študeut, dišputovať, okuruje ho, dostál recidívu, dovolencia, consipácia; 
vóto (hlas pri volbách), pijatika. K dôkladnejšiemu objasneniu mluvy 
slovenskej revúckej, poslúža nasledujúce veršíky v revúckom dialekte 
Bapisaué : 

Kod ja pajdem na tú vojnu, vojnišku, 

dajú mne tam dva pištole, šeblišku; 

karabín, pištole, 

uš su mi na stole, 

a koníšok na dvore. 

A kod mne tam na té vojne zabijú, 

a moju tvár šiarným súknom prikryjú, 

djavšetá zpod Murán, 

donesú majorán, 

šva prikryjú moju tvár. 

Kdeby kelo majoránu nabraly; 

šváby potom na moju tvár nakládly; 

nech by se starely, 

kde by ho nabraly, 

kod by me ráz zabili. 

Kod ja budem na té vojne bojovat, 

budú za mnó švarnia panne banovat; 

nech plašú, 



Digitized by 



Google 



'r 



— 32 — 

kelo chcú, 

leš mne väc nemajú, 

bo ja pajdem na vojnu. 

Iná revúcka pieseňka je: 

Ej pod hájom, pod hájom, 
hrajú pekne kožärom; 
súkenníkom nechcú hrat, 
že do husial nechcú dat. 
A čižmárom zahrajú, 
že do husial groš dajú. 

I táto tretia pieseilka znamenite charakterisuje mluvu revúcku: 

Od Murána dĺžd ide, 
uš maj milý nepríde. 
Príde mi ho nepríde, 
pre zlú cestu nemaže. 
Ni je to tá cesta zlá, 
jani je tak daleká: 
ale ludskia jeziky, 
to su mrcha praktiky. 

Pravda, úradnou, diplomatičnou rečou od príchodu husitov na Muráťí- 
skti dolinu, bola čeština. Dokazuje to i z roku 1616. pochádzaj luJ, kroz 
grúfa Jura Széchyho vlastnoručne písaný, v archíve revúckom opatrovaný 
list: Kos Georgius Seczy de Rima Szecz, Liber Baro in Balogh i^t Miiran, 
Sacrae Róma: Regiaeque Majest. Eques: Známost zdávame všeckým ob- 
krajičným mestám i dedinám i kterýmkolvek tento list náš na jíiefíkiní 
predložen bude, že poddaním a prebyvatelom v muránském držeuí našem 
niest<?Čku Revúcej jakž pred starodávnim č^asem jim od našícli tu pre- 
bývajúcich Pánou Veľkomožných dovolený, slobodných trh v každú nedeli 
prepustení bývalo, tím obyčejera sme mi to (na jich prosbu) jim zase 
dovolili a jest jim tak dovolene v nedelešní den zase jakol;ohok se 
v inšfcli obkrajičných našich a cizích mestích s centnárem, korcciii, pfiin- 
tcm z ľukú do rukú dáva a predáva, obilja, sol, meso, loj, vosk i véeli- 
jakové jiné veci s funtem a centnárem jakokolvek mohú menovanje 
býti a s takovou vecou se hledati mohú, slobodný a odevrený trh každonm 
pocti vť'mu človeku cuzimu a domášním jakokolvek v Jalšave a tím úŕiukem 
i zpuscbem od nás na veky jim revúčenom prepustený a velebený býti 
má* Na lepší svedectví a potvrzení tohoto našého listu sme jim na (uhor- 
sky jazyk) prepsaný naše meno a pečet naú pritiskli, a pak s j f ch pe- 
četóv tento slovenský list preložili. Dátum in arce nostra Muraii 15 die 
Feliruaiii anno Salutis Dni nostri Jesu Xti 1616. Georgius Seezy de I(i- 
iiiasccz m. p. Sigillum S. Quirinus patronus Rauschenbach. Nápis na chrbte 
listiny je nasledujúci: praesentium literaruni contenta de foro Roezensi 
publicata sunt in frequenti mercatu forali Ratkovia ultima die Febr. Anna 
Jíni 1616. 



Digitized by 



Google 



- Síi -- 

Roku lí>47 hxkto písali v Revúci úradne po slovensky : „Anno 1647 
11 Martij, Mi Käťhtár Revúckj Predmenovanj Ssuchar Andrass a k tomu 
Prísažnj Valintik Štefan Wlk Matej Palko Jamrich Jurko yakup Nagi 
Peter Aiitallk guirik W znamost uvozujeme jednimu každimu bi prislú- 
chalo" etcet. Nieío správnejšia je čeština v tej listine evanjelikov v. re- 
vuckychj v ktorej síaväzujú sa pridržať sa augsburkského vyznania viery. — 
Zncje ona nasledovne: „My Farníci mestečka Revúcej a dediny Zdychava 
i Revúcky artikule títo, dústojného bratrstva Gonfessii Augustanskej, 
stolice gomiJrskej prijímame, a vedie nich životy naše ríditi, až do našej 
smrti, slibujeme, ku potvrzení toho pečet naši prikladáme. Za pána Rych- 
tára Martina Kopráša, kostelníkuv Jakuba Kováče, Ďurka Vargi. Actum 
v Revúckej fiire die 26 Feb. anno 1653." 

Čo sa minulosti tyče, nuž Dr. Gustáv Reuss, dobrý znatel staro- 
žitností gemersko-malohontských, myslí, že v dobe cyrillo-metodejskej 
prináležala Revúca a jej vidiek k ríši velko moravskej, po osadení sa 
Madarov v Uhorsku, ku hradu „Gumur", a že jej územie je tá „zem 
Mailinova*' (terra Martini), o ktorej zmieňuje sa král Bela IV. v listine 
Bubekovcom dam'j. Za časov Matúša Trenčianskeho mohla i ona byť 
^zemou Matúšovou". Istotne známe, že v blízkych Kameňanoch, Ratkovej, 
TurčokUj Čakovci právom Matúša Trenčianskeho vládali. V dobe husit- 
skej náležala Revúca pod právomoc Muránskeho hradu; pozdejšie daro- 
val vybojovaný, liusítom vyrvaný Muráú Matej Korvín Zápolovi. Zápolov 
syn, pozdejšie král a sok Ferdinanda L, daroval ho a s nimi i Revúcu 
Jakabovi Tornallyaimu, ktorá rodina vládla tu až do roku 1550. Žatým 
nastala búrlivá doba tureckého plenu. Pod panovaním Maximiliana plundro- 
vali Turci z Jágra a Fiľakova celý horný Gemer: Plešivec, Rožňavu, 
Dobšinú, Jdi^avu, Revúcu, mestečko Muráň, odvedúc do zajatia mnoho 
sto občanov. Roku 1612 prešiel hrad Muráň a s ním i Revúca kúpou 
do rúk Séčovcov, pozdejšie kráľovskou donáciou do majetku Kohárovcov. 
Na počiatku tolioto stoletia už nemal rod kohárovský mužského potomka : 
jediná dcéra ^intonia vydala sa za nemeckého kňaza Ferdinanda Coburga, 
deda terajšieho bulharského kňaza Ferdinanda, prinesúc nm ako veno 
nesmieme panstvá, s nimi i Muráň, Revúcu a celé okolie. Avšak Revúca, 
bohatá zo železiarskej industrie, odkúpila sa roku 1855 za 80.000 zl. a 
tým stala sa sama zemepánom. 

K historiekýui pamätnosťam mesta náleží z roku 1450 pochádzajúci, 
v gotickom slohu budovaný katolícky kostol a na jeho veži nachádzajúci 
sa, a ak iste z roku 1476 pochádzajúci, zvon „Quirín" zvaný. 



Ako vjdno^ nepreslávila sa Slovač revúcka a muránskeho údolia 
skutkami válečnýiiii, a dla Šafárika opisuje história radšej zovnútorné, 
ilučné krvavé činy a nie bohumilé úkazy vnútorného života národov, — 

3 



Digitized by 



Google 



— 34 — 

no tým viíiť stala sa slávnou založením želiarskeho priemyslu na Muráil- 
8kej doline. 

Údolie muránske patrí totižto k útvaru južnej žuly (Urgebirge), ktonl 
od juhu na /jípad nánesom a náplavom a to síce od hraníc novolirad- 
ských až po ílrušovo obmedzená je. Iná^ podobne južná čiara líríinirí 
s vápnom. Severná, od západu na východ tialmuca sa čiara vedie tisovKkýra 
iidollm Funiiama k Dielu, ačpráve je tu už severným vápnom pretrhnutá, 
bo tisovská Hradová, vrchy medzi Tisovcom a Pilou ležiace, sú rozhoíhií^ 
útvaru vápenného. Od Tisovcíi ide smerom hradskej cesty preš I>jelik 
do Muráťia; odtiaľto cez Hutu, Červenú skalu a Telgart až do hnileckého 
údolia, skoíiťiac tu na hranici Spiša. 

Žula táto zaujíma horný kraj Gemera, súc na kovy mimí^riadne 
bohatii, bo kovová žila preráža takmer celú pôdu okolia tohoto. 

Stiediskami tejto kovovej žily sú okolie Hnúšte, Železníka, Hrádku 
a Rožňavy. í Hiladom Revúcej najdôležitejšieho významu je pravda /i^lez- 
ník, vreli od Revúci asi 2 hodiny ležiaci, ktorý takmer cele zo železnej 
a dobrej rudy pozostáva. Kdekoľvek človek nohou hne, všade nnrazí na 
doly, na staie, nové, zastarané a preddejepisné. Severná čiastka jelio na 
vrcholu sa už poddala, istotne pre doly, ktorými skrz na skrz preryty 
je. Istotne, že vrch tento poskytuje mnoho podivuhodného, zvláste pre 
náraniné bohatstvo rudy, ktorou zaopatrovaly sa všetky okolité hánire a 
mase. Jedna slovenská povesť hovorí, že Železník bol mužom, ktorého 
iný muž si^n tak silno zahodil, že sa na železo obrátil. Sám Železník je 
útvarom brniiato-červeného železného kameňa, 40^'o železa obsahujúceho. 

Pôvod, pnciatok kopania kovov, zvlášte železnej rudy, padá na týchto 
stranácli do preddejepisných časov. Predkovia naši, zaoberajúci sa topením 
íl kovaním žt^leza, museli si také miesta voliť, kde rudy, dreva a vody 
[jola hojnosť. Takým miestom bol Železník, bo, ako sa niečo i dejepisné 
zacliovalo, predkovia naši topili železo pri baniach, a to síce tak, že si 
hned pri nicli hutky vystavili. Do takejto hutky, ktorá pravdepo^lobnc 
štv(HÍiľann:í bola, kládli uhlie a mäkkú železnú rudu. Možné je, že prvotne 
mechy ut^potiebovali, budto že ich neznali a tak nemali, alebo postaviac si 
hutky Uxuiy kde prievan vetra silný bol, a uhlie silne rozduchované, 
rndu snadiK^jsie topiť mohlo. Znaky, poťažne pozostatky týchto hutiok 
na Zolezníkii videť podnes. Pozdejšie upotrebili predkovia naši nanby, 
ktorými na ktoromkoľvek mieste oheň roznecovať mohli. Podoba liatej 
sinoviriy boln bochničková, poťažne chlebová. Robotníci, zaoberavsí sa 
liatini suroviny, menovali sa hutníci, odberatelia železných bochníkov ko- 
váči, ktorí zakúpenú alebo začarovanú surovinu vo svojich hámrikocli 
aleljo vyhnai 1j, v dolinách pri potokoch postavených, na čisté železo pre- 
rábali. Títo kováči hotovil i pravdepodobne : pracky, klince, obruče, uieče, 
mlatky, nože, kopije atd. 

Však predkovia naši dosť skoro presvedčili sa, že prievan vetru 



Digitized by 



Google 



— 35 — 



len v malej miere napomáha topenie železa, a že mechy výbornú shizlíU 
preukazujú pi i diele tak významnom. Z tej príčiny sišli so Železnfku a 
vozili ľúílu ílo dolín, kde ju o vela pohodlnejšie a dokonalejšie v m- 
rovinu protíípíili. Tak povstaly takzvané slovenské pece, ktorých pôvod 
do preddejepísných časov padá a v ktorých na Muránskej doline ešte roku 
lS4tJ pracovali. Na doline Muráôskej, Ratkovskej, v údolí rieky Tuľí a, 
nachodf sa iimožstvo prastarých železných trosiek, a to na takých miestach, 
kde teraz ani znaku, ani stopy po slovenských peciach niet. Poneváč tMn 
oáte vždy mnoho čiastok železa obsahujú, hladá a zakupuje tieto trosky 
llima-murrfň-šalgo-tarjánska účast. spoločnosť. Podivuhodné je, že takéto 
prastaré trosky nachodia sa i v odľahlých dolinkách Malej Revúcky, kde 
ani stopy nieto, kto kedy tu rudu topil. 

V slovenských peciach pracovali predkovia naši až do roku 184(5; 
výnimku tvorila slovenská pec pod Marvan-kameňom (teraz Heinclmanovski 
železodieltia na Chyžnej vode), ktorá až do roku 185G pracovala. Majitf'ra 
slovenskej pece volali majstrom, jeho robotníkov tovaryšmi. Tito majstrtívia 
pracovali v slovenských peciach sami; pozdejšie menovali sa šteljaniii, 
ale už nepracovali sami, len dohliadali na priebeh práce, ktorá bola to- 
varyšom, teraz už hámorníci zvaným, sverená. Šteljari spolu menovali sa 
gvercia tvorili medzi sebou akúsi cechu hámornícku, alebo spolok železiar- 
sky, v ktoľoín spolku ale každý svojou pecou samostatne vládol. Majitelini 
revúckycíi železodielní boly rodiny: Barto (pozdejšie Bartóffy), Šramko^ 
Šturman a ľetróczi. Roku 1808 rozišla sa cecha hámornícka, lebo pri- 
i!inetLÍm ki". radcu Šturmana, ktorý v Malom Honte takzvanú koalíciu za- 
Iíižil, povstida na Muránskej doline železiarska spoločnosť zvaná „Únia**, 
ktorej najmohutnejším podporovateľom stal sa majiteľ muránskeho panstva, 
knieža Koháry. 

Po v/niknutí spoločnosti uniálskej prestali pracovať slovenské pere; 
ich miesta zaiijaly maše a friše. Vo frišoch vyrábali kované železo ; poneváč 
ale surovina lepší úžitok donášala, upustilo sa od kovania železa a vý- 
robok obiiuMÍ2oval sa výlučne na surovinu. Pamätihodné a významné je, 
že až do loku 1848 bola manipulácia pri Únii čisto slovenská ; všetky 
spisy, odpisy, počty a účty boly v slovenskej reči vedené. 

V takzvaných slovenských peciach bola manipulácia nasledovná; Do- 
vezená železíKL ruda bola najprv pri peci tak preparovaná, že k vy tápaniu 
určené iniešto kvandlom, to jest drobným uhlím, bolo posypané; zatýin 
nasleílovala vrstva dreva, nato nida, kým viac vrstiev nepovstalo. Pod- 

>álené drevo vytopilo len istý percent rudy; preto ostalo ešte vždy 
iHtioho čiastok i so zemnými čiastkami rudy v popole. Vrstvy meno- 
ané boly ro,^támi. Takto preparovanú rudu sypali do piec, na ňu zase 
íhlie, na to zase rudu, kde ked pomocou mechov znova preliata bola^ 
\7Sla z ]>ece v podobe veľkého chleba takým spôsobom, že do jej 
stredobodu železný kôl vbili. Surovinu túto menovali cangou. Za kolom 

3* 



Digitized by 



Google 



1 



- 36 - 

vyíialiautú cangu roztrepali na 3 alebo 4 kusy, ktoré pod háiiirom na 
železo prekovali. Správu takejto železodielne viedol si sám maj i tel po- 
mocou úradníka, šafárom zvaného, ktorý na hámoniíkov dozeral; tí, co 
rudu do pece sypali, zvali sa hutníkmi ; štúbrdär bol muž, ktorý hamot- 
nlkov obsluhoval, uhlie čistil a meral. 

Gottlieb Heince, ppisovatel nemecký, vo svojom diele „Versiicli iiber 
ältere Geschichte des fränkischen Kreises" píše nasledovne: Fríilizeitig 
legten sich die Slaven auf den Bergbau. Die ergiebigen unjiaiiscbon 
Bergwerke wurden von ihnen erfunden, und weil die Slaven die eiKten 
^varen, welche sich mit dem Bergbau beschäftigten, sind noch m \iele 
slavische Wôrter im Bergwesen gebräuchlich." — Dr. Gustáv Eeuss po- 
važiye za takéto nasledujúce slová: ruda, med, zlato, striebro, železo, 
síra, krč, krušec, kov, kováč, kuznec, kovať, grnilo (pec k topeniu kovov), 
solište, baňa, okno, pucka, válov, čakan, balvan, šátor, slatina, Šachta, 
okno (Et salis fodinas, quae akane vocantur, eisdem contulimus* Fejér 
Cod, Dipl. ad 1222) štóla, šrámy, Ŕruchy. 

Že prastaré slovenské banícko-technické názvy, mená cele vyhynuly, 
tolio príčina bude vari tá okolnosť, že do Gemera na kovy boluitéhn 
vtisli sa hrabiví Nemci zo Spiša, založiac silné nemecké kolónie v Rožňave, 
Štitníku, Jelšave a Revúci. Odtialto derivujú sa nielen názvy banských 
predmetov, ale aj honov, vrchov, tak na príklad v Revúci : KesseL Štea- 
gerauS, Tašenberg, Hembríber. 

Aká miešanina a hatlanina z toho povstala, vidno z nasleduj ňcich, 
pri hámroch zvyčajných názvov : druckeisen, elsna, šaufla, rigel, bánháinar. 

Za slovenskými peciami nasledovaly, poťažne cielom dokonalejšej 
výroby železa pozakladané boly hámre. Ako slovenské, tak i nemecké 
názvy, vôkol hámra prichodiace,' boly nasledujúce : hať, ináče^ i fhklm, 
flútrn; jarok, koleso, hakyňa, kovadlo, mních na prístave; mkúr bol 
žTab na koleso vedúci; partou menovalo sa železo na porisku bakyňe; 
drnke'isen tiež to isté železo, len že na protivnom mieste; poriďa bolo 
drevo, na ktorom bakyí^.a pripravená bola; elzna na prostriedku poriská 
krížom pripravené železo, aby porisko balansírovalo ; toky, obyŕajiie že- 
lezná, ktoré obostranne ,elznu' udržovaly; pavnice boly jamy na tokochj 
kde ,elzna' bola pripevnená ; bdnhdmor znamenal spolok bakyne, ktorý bil 
na kovadlo ; vrch hdmru bol vrch bakyne ; lada bolo miesto, kde bolo za- 
tvorené pripevnené kovadlo; obruč pňovd, miesto, kde láda zakJineovaoá 
sUílíi ; obruč velovd, v ktorej palce na miesto drukeisna zaklincované boly ; 
velúti menované bolo porisko kolesa; šaufle sú krížom v obvode kolesa 
rozložené dosky, v ktorých sa voda sháňa a svojou tiažou koleso ženie 
hehrom menuje sa ten prstenovitý okruh, do ktorého šaufle sú nasadené . 
dnom menuje sa spodok šaufle; kríže sú brvná, behrá krížovite spoju- 
júce} klinmi bola pripevňovaná vela; špicové mechy, t. j. klinovitej po- 



Digitized by 



Google 



r 



— 37 — 

doby; kasímré mechy, podoby štvoruhlastej ; lahy pritlačovaly na vele 
uheršľenger; dísa bola železná nira, z mecha povetrie vydávajúca* 

Obrovský pokrok železiarskej industrie udusil, zničil primitívne dielne 
na železo na Muránskej doline a tak i v Revúci. Ked totižto Rima-niuníňsku 
železiarsku spololočnosť Šalgo-tarjanská železiarska spoločnosť odkúpila, 
vystaviac drôtovú železnicu so Železníka na Likiar, zakapaly revúcke 
niaSe cele. Pravda, budinky, obydlené pensionovanými officiermi, stoja eSte 
vždy; spády vody riek Muráňky a Zdychavky ale čakajú na ioventiós- 
neho, bystrého podujímatela. 



>#^ 



Digitized by 



Google 



Androdynamia u Zádušníka. 

(Glechoma hederacea L.) 

V L roč. „Sborníka" Museálnej slovenskej spoločnosti (IHíHi, str, 
1ÍI2.), pod nápisom „Androdynamia u Klinca pošvatého Reuss {IHanthtis 
Ciulhusianorura L.)" opísal som tú pozoruhodnú zvláštnosť, zo všetky, 
akokoľvek početné kvety, na jednom koreni majú vyvinuté púhe cnelky 
bez prdštiikov (varietas gynodynama), kdežto na inom koreni všetky kvietky 
majú vyvinuté aj prášniky (varietas androdynama). — Čo nevedel mm 
vtedy, doložiť môžem teraz, že totiž semeno v obidvojich tobolkách doéh) 
k úplnej zralosti a v rovnakej hojnosti. 

Podivuhodnú zvláštnosť, ktorou kochal som sa u Klinčoka : k niujitm 
iieiiialámu prekvapeniu spozoroval som roku 1897. u Zádušniku. Tejto 
pominulej jarý tohoročnej (1898.) potvrdila sa táto zvláštnot^ť ťii*liie a 
dokíizala svoju stálosť. Idúc zase k nášnm velebnému Sitnu, ktoréhíj ne- 
vyrovnanými krásami nasýtiť sa nemôžem, hore „Babím potokom" 11, 
mája 18U7,. napadly mi bylky Zádušníka so značne väčšími a MadMmí 
k vetám i, Vysbieral som ich do nohy, v tej domnenke, že takých viac 
nenájdem. Pozornosť moja však už bola vzbudená, i neprenechal ííom ani 
jednu postať, kde v zástupoch otváraly sa milé papulky, modré ani jiahiŕ 
ôfkú. (Tak menujú na Senohradzi Nezábudku, Myosotis palus^tris L.) A 
Čo som našiel? To isté, čo u Klinca: Velké blado-modré kv^ay malý 
vyvinuté prášniky, ktoré ako dva Otidrejovské kríže (XX) kiiii^ne bielej 
alebo ružovej barvy s daleka odrážaly sa na modrých kvetoch; kdežto 
v iných kvietkoch nebolo ich vidno. Kvietky hezprášnikaié sú tnkuKT 
o polovicu menšie, a značne tmavšie. Skúmajúc tieto bližšie, aai^iíd 
8om^ že prášniky v nich zakrnely, ostávajúc vnútri trúbky takmer bez 
pelnice (anthera). Čnelky boly rovnako vyvinuté v obidvojich kvi^toch. 
Zahrnúc povedané vo formulu, dostaneme nasledujúcu diagnósu: Pní^utkaté 
veľké kvety: Glechoma hederacea L. varietas androdynama zi: gľandíflora 
111.; bczprášnikaté malé kvety: Glechoma hederacea L. varietas gyiiody- 
nama := parviflora m. 

Je to zase asi taký druh heterostylie, akú našli sme u Klinčoka, 
že totiž pelom z prášnikatých kvetov boly zúrodnené i kvietky bez- 
prášnikaté, lebo semeno vyvinuté a zralé nachodilo sa na malokvetých 



Digitized by 



Google 



— 39 — 

bylkikli tak, ako na velkokvetých, ked aj kde-tu jedno zrnko ostalo mlkve; 
to však našiel som aj na velkokvetýcli tobolkách. 

Prijduc s tohoto výletu domov, už neobával som sa, že inde tejto 
ntlchýlky nenájdem, lebo potkýnal som sa na Ďu všade, kde rástol Zá- 
duéník. A kdeže by len nerástol?! Ďalšiemu pozorovaniu k vôli nemusel 
som chodií daleko, majúc materiálu hojnosť okolo fary, okolo kostola, 
okolo farského poIa a všade. Zádušník dlho kvitne, lebo jeho bylka ako 
nistie, tíik ustavične nové a nové kvietky pučí ; potom vyháňa i dlhé po- 
plazy, podobne kvetonosné ; tieto často pustia korene do zeme, zakladajúc 
nové huio/da, ktoré ustavične kvitnú : ale nendjdeie na jednom koreni, 
akbo va tam istom poplaze, a čo by bol vyše metra dlhý, dvojaké kvety, 
fotíš prtišnikaté abezj^rášnikaté, ale rzdy len jednaké. Čo viac, na jednej 
medzi al(3!)o brázde v dĺžke niekolko siah bují Zádušník, a nájdete na 
jednom konci odchýlku veľkokvetú, na druhom malokvetú: ale postaté 
takéto sii jednorodé, a inorodých medzi nimi zamiešaných niet! 

Mená Var. grandiflora a parviHora nie sú nové, ani nie sú moje; 
mám už totiž v herbáre obe odchýlky dosť od dávna; Glech. hederacea 
var. graiifUflora K. od r. 1891. z Elsaska, Gl. hed. r. parviflora (Baenitz?) 
od r. lí^74. z Pruská. Avšak obe mená vzťahujú sa len na rozličnosť 
kvetu, u nie i na heterostyliu. Či heterostyliu kto predo mnou spozoroval, 
neviem; možno, že v oných krajoch ani neprichodí. Nie mi je známo 
ani to, ŕi sú kde opísané odchýlky, a či je podaná ich diagnósa. Názvy 
týchto odchýliek p. p. (pro parte, zčiastky) budú synonynami starších 
mien. Koch. (Synopsis. 1857.) uvádza síce (vedia y- villosa) len p. major, 
o kt^jníj hovorí omnibus partibus duplo major (vo všetkých čiastkach dva 
razy tak velká '), ale Nyman (Conspectus. 1879.) má i micrantha Bugh., 
i niHmia Merat, ani nepripomínajúc u Steudla (Nomenclator. 1841.) ešte 
í var. intermedia Schrad. Škoda, že novší autori neostali pri menách 
starýrli. Moja formula : Gl. heder. var. androdynama = grandiUora m. a 
GL hod, var. gynodynama z: parviflora m. vzťahuje sa nielen na rozli- 
čnosť zrastu listu a kvetu, lež aj, a to zvlášte na hederostyliu, ktorú ani 
Koch nepripomína, ačpráve na príklad u Primuly, u ktorej už bola známa, 
nezameškal reflektovať na ilu. Jar je predo dvermi, a s ňou i Zádušník, 

ktorý odporúčam pozornosti a prosím o referádu. 

A. Kmel 



'j DTii mojej zkiísenosti velikosť listu alebo zrastu nič nerozhoduje, lebo velko- 
kveté byTky sbieral som s listami malými a naopak. Rozhoduje anád len kvet, ale 
vlíi^ätná príčina nebola dosiaľ vyskúmaná. Pôv, 



Digitized by 



Google 



Floristické odrobinky. 

Podáva Andrej Kmtt 

I. Gloesporium Tiliae Oud. varietas petiolicola m* 

Roku 1896. 25. mája upozornili ma moji domáci, že s líp prt^d 
farou „prší listie, ako dáží." Vyjdem von, a vidím vskutku iiit^ltMi pršaf 
listie, ako v jaseň, ale i zem pod lipami, ba aj obdalač okolo lip, po- 
krytú čerstvým zeleným listím. Spytujem sa sám seba, čo je to? Listie 
ešte ani nie úplne vyvinuté, tým menej dozreté, a takto pršať ! ChrobaC 
nejaká seká ho dolu? Zdvihnem niekoľko lístkov a skúmam, i zpozo- 
rujem, že na rožkách nachodí sa nejaká škvrna bodkatá, podobná \m\w 
mikroskopickej, nosiacej názov Gloeosporium Tiliae Oud., ktorá zjavuje 
sa výlučne na listoch lipových, tvoriac na nich nepravidelné hladé Škvrny 
a na týchto škvrnách drobné bodky ryšavé, obsahujúce v sebe prášok 
(semeno). Dokázalo sa vskutku íiou. Poneváč však prítomná hubka vy- 
stupuje výlučne na rožkách (a to potvrdilo sa i roku 1898). pomenoval 
som ju, akožto odchýlku, Gloeosporium Tiliae Oud. var. petiolicola mihL 

Na jar r. 1898. cestujúc cez Hronskú Breznicu *) 25. mája, shienii 
som pod lipami na stanici hojne opŕchnuté čerstvé zelené listy, ktoré 
podobne preto odpadly, že onou hubkou na rožkách poškodené boly. 
Taktiež na stanici železničnej v Jablonici 2. júna toho istého roku 
zdvihol som niekoľko listov. Z tohoto musím súdiť, že moja hubka jí^ 
široko-daleko rozšírená, a vj^zývam na ňu pozornosť priateľo^' botaniky. 
Napadlo mi aj to, že na stromoch, na ktorých opanovala odchýlka, skoro 
cele chýbala normálna podoba huby. 

Rod húb (íloeosporium je veľmi hojný; Saccardo opisuje 110 druhov, 
a to nie sú ešte všetky, lebo medzi iným i s nášho Sitna publikoval 
Ľäumler nový druh na listoch osikových, (jloeosporium dubium B. (t uhjíí 
Scliemnitzienses I.) — Gloeosporium napáda prerozmanité stromy a byliny 
na pr. lipu, vŕbu, brezu, jaľšu, brečtan (Hedera Helix L.), révu (a síce 
zväčša bobule, len zriedka listy a halúzky), ribizlie, fazuľu; a je to hubks 



*) Vyslovujeme obyčajne Breznica\ ale tohoto roku navštíviac nášho vft^éot'lu 
Ferka Šujanského, náhle vyslovím »Bre2Tiica«, on skočí mi do reČi, zavokjtíc svojím 
silným hlasom BretnicaX A má pravdu, lebo pochádza od slova breh 



Digitized by 



Google 






— 41 — 

škoíllivíí, lebo na pr. úrodu na ribizlí velrai môže umenšiť, kedl opadne 
lístie. O 

Na lipe môžrae porovnať aspoň škodlivosť normálneho druhu huby 
s jeho odchýlkou v. petiolicola : tamten totiž, ako už povedané, tvorí škvrny 
na listoeh, lia i značné diery (ked totiž škvrna uschne a so zralou hubou 
vypadne)^ za to ale list ostáva dalej na svojom mieste; kdežto odchýlka 
var, petiolicola, vysušiac kus nôžky, odsekne prítok miadzgy — živosti, 
načo lístok uvädne a odpadne. A práve pre túto jej nápadnú škodlivosť 
poŕlržtijem pomenovanie var. petiolicola, ačpráve nedelí sa odchýlka vnú- 
torne niéím od normálnej podoby (Báumler in litt.), ktoré pomenovanie 
má iste značenie biologické a oekonomické, ked i nie systematické. Pod 
tým menom rozdal som už hubku i priatelom. 

IL Fhyllasticta cruenta (Fr.) Kx. var. fractigena m. 

Kto z láskavých čitatelov neznal by slzky (konvalinky, Convallaria 
iiiajalis L.), jak podla milého kvietku, tak podla nevyrovnane prelúbeznej 
Vime? — Takmer do toho istého rodu patrí Polygonatum officinale All. 
( eštt" aj u Reussa : Convallaria Polygonatum L. — Kokorík.), ktoré trochu 
kvťtom, viac vôňou nanáša sa na slzku. Na listoch Polygonatum officinale 
(i Poly g, niultiílorum All.) cudzopasí výšmenovaná hubka, Phyllosticta 
inienta (Fr.) Kx. Ale nezdá sa byť velmi škodlivým tento cudzopasník, 
lebo bylka preň pravidelne kvitne, ba aj bobulky zralé donáša. Listy 
dotrvajú na bylke až kým semeno dozrie, a hubka, akoby z povdačnosti 
za hoBpodu, preutešene ich ozdobuje velkými podlhovastými škvmami 
krvavými, odkial i názov cruenta. Takáto pekná byíka kokoríka nachodí 
sa i v si>ieťke húb (in nátura) v našom museume. Že hubka nenie príliš 
škodlivá, dotvrdzuje i tá okolnosť, že na jednom mieste nedaleko Sitna 
(„Medzi Skalky'') sbieral som v hojnosti kokorík, ozdobený Phyllostictou 
nielen na listoch, ale i na bohuľkdch; a na bobulkách ukazovaly škvrny 
tie isté vlastnosti, čo na listoch, totiž krvavý pás okolo škvrny dobre 
odniža sa od lit^mo-modrej barvy bobule; škvrna v prostriedku vyhladne 
práve ako na \\^te, a tak zjavujú sa počerné bodky (perithecium so spó- 
rami). Na túto odchýlku chcel som upozorniť, poneváč v odborných dielach 
zmienky o nej nenachodím. Snád mohla by právom byť označená ako 
varietas: Fhtjlloďicta cruenta (Fr,) v. fructigena m,, a to tým viac, že 
uitMlzi G52 (poťažne, s Depazeou medzi 686.) druhmi u Saccarda: Syl- 
loge, nenachodí sa poznačený skoro ani jedon druh bývajúci na takýchto 
plodoch (vyjniÚĽ raz na plodoch rajského jablka (Lycopersicum eculentum) 
a dva razy na strukoch), ale len na listoch. Odtiaľ pochádza i meno, 
Phyllon = list, stictos = bodkatý. 

'3 Tu je radjio, ked začnú listy pred Časom žltnúť a pr§ať, pooberať ich a spáliť, 
aby T^tifiidom na budúcu úrodu zkaza umenšená bola. 



Digitized by 



Google 



— 42 — 

Snád nebude od veci, poznačiť na tomto mieste ešte jedno analogon, 
čiže i>odobnii zkúsenosť pri 

IIL Aecidium penicillatum (MúU.) Winter var. f ructicola m. 

(Roestelia penicillata Fiies.) 

Keď prvé dve spomenuté hubky patria ku takrečeným Imperfectom, 
táto tretia prináleží k ridzám, Uredineae. 

Ako videli sme už z tejto malej ukážky, že i medzi tými najne- 
patrnejšími hubkami, ktoré zahrnuté sú pod menom Impeifecti, nachodia 
sa i také, ktoré s hospodárskeho stanoviska zasluhujú povšimnutia, ku 
pr. tá ribizlom škodlivá (Vidz č. L, (jloeosporium Ribis (Lip.) Mont. 
et Dexm.): tak ridzovité sú z väčšej časti hospodárovi na škodu, práve 
tak ako i snefovité (Ustilagineae) ; preto mali by hospodári s nimi aspoň 
kolko-tolko byť oboznámení. 

Trieda ridzovitých s vedeckého stanoviska prepamätná je medzi 
všetkými hubami svojim pleomorphismora (Aecidium, Uredo, Teleuto- 
sporae). Toto prepodobňovanie mohol by som prirovnať k húsenici, kukle 
a motýlu, ale s tým velikánskym rozdielom, že húsenica neplodí sa a 
nevydáva ani sebe rovné, tým menej od seba vyššie štádium, kdežto u 
ridzovitých húb prvé dve prechodné štádia či podoby, Aecidium a Uredo, 
plodia nielen sebe rovné podoby, ale aj od seba vyššie, totiž Teleuto- 
spory. — Na tejto podivuhodnej vlastnosti nenie ešte dosť. Pôvabnosti 
dodáva im ešte tá okolnosť, že u daktorých druhov jedno alebo dve pre- 
chodné štádia vystupujú na cele inej rastline, než tretie štádium. Bota- 
nikom-špecialistom široké pole bádania, že ktoré štádia k sebe patria. 

Nejdem ani len príklady donášať, lebo by ma to priďaleko viedlo, 
bo ved len jeden druh mienim spomenúť, aj to len tomu k vôli, že novú 
zkúsenosť mám pri ňom. Je ona taká, ako pri Phyllosticta cruenta, že 
nielen na listoch, ale i na plodoch zjavila sa. 

Huba, takzvaná (iymnosporangium clavariaeforme (Jacq.) Winter vyvi- 
nuje IIL svoje štádium (Teleutosporae) na haluzach borievkových (jalovec, 
Juniperus communis L.), I. štádium (Aecidium), ale na listoch hlôha; 
avšak u botanikov nenie ešte riešené, či nie i na listoch jabloňových 
(mukyňo\7ch a brekyňových) ; ale teraz netýka sa to nás. Nám je nateraz 
dosť vedeť, že na listoch jabloňových prichodí Aecidium (i Spermogonie) ; 
na listoch; ja ale pozorujem ho (pravda, len v podobe Spermogonium) 
už od rokov i na plodoch, totiž na jablkách, menovite na končiarkach, 
a to nielen vo farskej záhrade, lež aj v iných záhradách na Prenčove. 

Aecidium penicillatum každý ovocinár pozorovať môže na listoch 
jabloňových. (A nenie ono na osoh úrode!) Na líci zjavujú sa totiž po- 
četné škvrny pomarančovej bar\7, ktoré na opaku husto pokryté sú bela- 
vými trúbkami obdlhlými ; tieto trúbky roztrapkajú sa pozdejšie až skoro 



Digitized by 



Google 



r 



— 43 — 

ku spodku, a z nich vypráši sa semiacko (spóry). — Daktoré škvrny 
Dcvyvíiiujii tých tni bok, a z týchto vy chodia takrečené spermogonie ; ta- 
kétfí teda nachodia sa u nás (pravdepodobne aj inde) na končiarkach a 
iHmmankách a iných, menovite okolo kvetu. Na žltej velkej škvrne videť 
drobné tmavšie bodky; žltá barva však vniká až vyše pol centimetra do 
niäga* Či vyvinú sa kedy aj pravidelné Aecidie ako na plodoch (nezrelých) 
liloha irTymnosporangium clavariaeforme (Jacq.) var. carpophila Bag.), 
neviem ešte, ale bude snád oprávnené parallelne s týmto pomenovať od- 
chýlku ua jablku Aecidium penicillatura (Mull.) Kx. varietas fructicola m. 

IV. Fosforeskujúca huba. 

Ktože by z láskavých čitateľov nebol ešte videl svieťade drevo hnilé?! 
NeJĽthiornu snádt i strachu nahnalo, keď, idúc horou v tmavej noci, že 
thodník len nohami nahmatal, nenadále zazrel pred sebou svetlo bez 
plameňa, oheň bez praskania dreva! Leu svieti, svieti, horí, nezhorí, ako 
krík Mojžišov, až začne mráz prechodiť človeka! Vyvalený uhnívajúci 
koreň, svojimi rárohami namaľuje v obrazotvornosti nejakú obludu so 
svieťacími sa očima, že div neskamenie človek od prelaknutia! Deťom 
nosia otcovia z hory kusy trúchleho dreva, aby sa vo tme bavily; V7- 
rezávajii im z neho rozmanité podoby, ktoré po tme pekne svieťa, ani 
svätojánske mušky. Ako svätojánska muška, ked! chce, skryje svetlo svojo, 
tak poiibúda aj trúchle drevo svojej svieťacej vlastnosti, ked! uschne. 

Ako živočíšstvo na suchu i vo vode má svojich „osvietených" re- 
prešeiitantov, tak má ich i rastlinstvo. O fosforeskujúcich rastlinách 
ťítid som dosť často, či už svietenie pochádza od atmosfäry občasne 
hroiaovinou preplnenej, alebo je prirodzené (ako u trevdavy či Diptamnu, 
Dictammis albus L.), následkom čoho aj upravil som vlani dotazy na 
iiašincov tam okolo Modry, kde trevdava rastie i v záhradách i divo, 
aby sc ich vlastnej zkúsenosti niečo o svetielkovaní sdelili, ale nedostal 
som oílpMvede žiadnej. Predsa však ešte z r. 1887 viem od jednoho bystro- 
nraiiého pozorovatela prírody v Turci, že videl intensívne svietiť asi za 
polhodinu čerstvý koreň orlíčka (Aquilegia vulgaris L.), z vlhkej zeme 
vytrhnutý. (Ďalšie pozorovanie zjavu a bližší opis ponechávam svojim 
Časom jemu.) Sám znal som svietenie len u trúchleho dreva. Tým viac 
iiol som prekvapený, dostanúc v októbri r. 1897 hubu '), Agaricus (Pleu- 
rotus) olearius -) Del. (1= Agaricus Pleurotus) superbiens Schulz ; tegte 
Bresadola! Pravdepodobne aj = Agaricus (Clitocybe) zizyphinus Viv. 
Winter pg. 793., narastenú, v tomto prípade na pni slivkovom, ked 



') Na Prenčove » hríb c je Boletus (na príklad dubák, osi ko vec atd.), »huba«, 
:í hubka je Agaricus, ktorý má na klobúčku rezíky, lístočky. 

') ŕ5peciíičné meno >oleariu8ct má odtial, že najviac rastie na olive, Olea europea 
J^. stanovisko naSe na slive je nové. Huba táto patrí ku známym hlivám, aČprávQ 
podoba jej odchýTna je od podoby hlív. 



Digitized by 



Google 



— 44 — 

tóto v tmavej izhe svietila. Svietila celá, hlúbik, klobúčik, rezíky (laraellao), 
V podivení svojom povolal som domácich, aby aj oni videli. Huby d la 
velikusti svietily do tretieho, ba až do štvrtého dňa, kým neuschly. Kým 
malý vlahy a trochu života v sebe, zatial svietily. Musí to byť prekrásny 
pohlad, ked náhodou v tmavej noci prijde človek ku pňu, touto hubím hiistw 
obrastenému! Alebo, ako ja videl som ju, neznajúc ešte túto jej vlastnosť, 
na koreňoch, trčiacich z čerstvo podkopaného brehu; musí to v noci vy- 
zerať ako rozostavené svetielka za dušičky. 

Sdelil som túto zkúsenosť i priateľom svojim botanickým; a práve 
zamýšľal som ju opísať, ked mi došlo VI. číslo výborného časopisu prí- 
rodovedeckého Nátur und Offenbarung roč. 1898, kde v článku o svetlo- 
vých zjavoch v rastlinstve, medzi inými prípadmi potvrdenými i nepo- 
tvrdenými, pripomína sa i táto huba. Potvrdzujem teda i ja, vyzývajúc 
rodákov svojich, aby pozorovali nielen na zjav svetielkový, a prípadne 
referovali, ale aby pozorovali aj na krásnu túto hubu zlato-žltej, ba až 
cenenej barvy. Lebo z uvedeného článku v Nátur und Offenbanmg vy- 
svitá, akoby dalej od Stredozemného mora, alebo z iných stromov mimo 
olivy, ani nebola známa. 

Len mimochodom bud tuto podotknuté, že i svetielkovanie dreva 
tnichleho pochádza tiež od huby, a síce od tenulinkých vlákenior, tak- 
rečeneho myceliuma, ktoré, poťažne huby, možno prirovnať ku koreňam 
rastliny. Mycelium bují najprv v zemi alebo v hnilom dreve, a potom 
nasleduje huba. Dosiaľ dosvedčené je, že takrečená václavka *) Agaricus 
(Armiilaria) melleus Fl. dan.) vyvinuje najsilnejšie mycelium, a síce to 
mycelium, ktoré v trúchlom dreve svieti. Poneváč sú tieto vlákenká biele 
a jemnučké a nemožno ich holým okom videť, preto hovoríme, že drevo svieti, 
aŕ popravde huba svieti. Mimo tohto jemného myceliuma v trúrlilom 
dre\e, vyvinuje václavka iné mycelium na suchom, ešte zdravom dreve, 
ha uiekdy i na čerstvom, pod kôrou, ktoré kdekoľvek nájsť môžeme; 
sú to plaziace a rozosnované motúzy, vonku čiemo-gaštanovej barvy, 
vnútri biele, dosť mocné, tak, že neraz i vyše siahy zdĺže dajú sa od- 
trhnúť. Na dnij ako sa po banícky hovorí, sú tie motúzy viac tľapkavé 
(známo pod starým botanickým menom Rhizomorpha subcorticaľis Fr.), 
pod ^rmou v baniach ale okrúhle. (Rhizomorpha subterranea Fr. — Vidz 
Tovftr^sstvo Osvaldovo IL Botanický výlet pod zem.) Mladé rýchlo rmbk^^ 
konre týchto rizomorphí majú tiež svietiť. Tajomstvo tohoto svetielko- 
vania vedecky ešte nenie rozlúštené. 



') Václavka je obľúbená huba jestná, rastúca pod jaseň na trúcbline, meDOTÍte 
okolo boilých pňov, nielen v hore, ale aj v sadoch. Slivkové pne ľúbi ssvlážtiie. 
Meno slovenské má od sv. Václava = Venceslava (28. sept.), a slúži (trvá dobrá i 
sa rok, za taký totiž, ako tá sprostá dievka vraj povedala, že vyslúžila celý rok, od 
Václavka do Michavka <sv. Michala, 29. sept), 



Digitized by 



Google 



— 45 — 

V. Erechtites hleracifolia Baf. (Senecio hieracifolius L,) 

Jeduu odrobinku botanickú i zpomedzi javnosnuhnijch. V jaseň G. 
sept. 1897. vyjdúc za ludom do hory, ked! mi drevo vozili, zočím rast- 
linu cele neznámu, ktorá prekvapila ma tým viac, že som na tom mieste 
často botimizúval; ale prekvapila ma i svojou dvojakou podobou; podla 
nsteiiatého listu totiž zdala sa byí štrbákom (Cirsium), podľa kvetostiiuu 
lomihnátom (Lenecie). Ledva dôjdem domov, hladám v knihách, ule 
márne, ked ani len vo všeobecnom sozname kvetný europejskej (Cíni- 
spectus Florae Europaeae. Car. Ferd. Nyman. 1878 — 1882.) nenachodí sa 
rastlina, z tej jedinej príčiny, že je to pôvodne obyvateľka americhL Na 
i^ťastie vypomohol mi môj veliký herbár, kde našiel som ju medzi lonii- 
hnátanii. Mám ju dva razy : ako Erechtites hieracifolia Raf. z Minnesoty 
v Amerike, a ako Senecio sonchoides Vuk. z rúbanie pri Zagrabe, roz- 
dávíinú v Kemerovej „Flóra exsiccata Austrohungarica" r. 1882. V tom 
istom roku (1881.), ked ju Vukotinovic (Rad Jugoslovanske akad. LYIIL) 
pomenoval akožto novú rastlinu Senecio sonchoides, Schlosser (OesteiT, 
bot Zeitschrift XXXI.) pokrstil ju Senecio Vukotinovicii. V Kerneiovej 
„Hora exsiccata Ahung." daná je priorita menu Vukotinovicovmu : S. son- 
ehoides Vuk., a názov S. Vukotinovicii Schl. skvie sa len ako synonym. 
Podivné je veľmi, že zo starých a pravých mien rastliny nepripomína sa 
ani jedna; ba nastoluje sa obšírna diagnósa ako novučičkej novej rast- 
liny! — V Amerike platí meno Erechtites hieracifolia Raf. Tomuto menu 
dáva prednosť aj Steudlov Nomenclator hotanims (1840.), kdežto názov 
Senedo íiieracifolius L. uvodí ako synonym. Za vlasť udáva Anif.u'iku 
severnú. Názov sonchoides nemohol by už ani zato obstáť, že už iný diuU 
z Peru pomenovaný je takto. (Vidz Nomenclator botan. Senecio í^un- 
choides H. B.). 

Xad menom Vukotinovičovým nech rozhodnú povolanejší ; nás za- 
ujíma viac to, čo on hovorí o nalezení tejto rastliny. „Tento Srfioťio 
naäiel som \Taj, po prvýkráť r. 1876. v krčovanisku na medzi novoza- 
loženélio vinohradu pri Zagrabe. V nasledujúcom roku zmizol tam bťz 
stopy. K. 1880. našiel som ho v čerstvej rúbanici lesa Maximir vo veli- 
kom množstve, a r. 1881. zas na temeni hory u sv. Jakuba, kde práve 
boli sofali bukový les." Pri takýchto istých okolnosfach vo vyrúbaniskii 
objavil som i ja u nás túto americkú obyvateľku v Ľohojo vŕšku, a v sú- 
setlnom nemčianskom Ilavrane, ale nielen r. 1897., lež aj vlani. Či hude 
ešte aj tohoto roku tam, alebo či prenesie sa inam, neviem, čo ináŕ pii 
množstve opápereného semena padne jej veľmi snadno. Sám Boh vie, ŕi 
takto nefireveslovala z Ameriky ponad šíry oceán do Chorvátska a odtiaľ 
k nám. 

Zaznačenie nálezu v mojom obvode tej pozoruhodnej rastliny je opráv- 
nené; nie ináč i poznámky o názve oprávnené sú tým viac, že mnualy 
vystat v takom kritickom diele, ako je Kernerova Flóra exsiccata, alebo 



Digitized by 



Google 



— 46 — 

aspoň v referátoch po botanických časopisoch o nej. Názvy, pod akými 
rozdávaná je tu rastlina, sú len synonymy nové, ktoré niohly by takto 
by£ sostavené: Erechtites hieracifolia Raf. (Synonyma: Senecio hieraci- 
folius L; Senecio sonchoides Vuk; Senecio Vukotinovicii Schl.). 

Naposledok ešte niečo. Jestli by kto dostal volu založiť si herbár 
a prípadne sbierať preň aj huby, zaujímať ho bude 

YI. Otázka desinflkovania. 

Desinfikovanie totiž, čili ochrana sbierok pred molmi a chrobačou, 
týka sa nielen húb, ale aj rastlín javnosnubných. Menovite veliká trieda 
okolikatých (Umbelliferae) akvetostany či hlávky spoluložných (Compositae) 
sú velmi vystavené rozmanitému kazisvetu, lebo už s poIa donesie človek 
tieto rastliny zväčša zanečistené vajičkami. Mám i v tomto ohlade vlastné 
zkúsenosti. 

Zprvu desinfikoval som huby Mercuriusom corrosivusom, ale je nie- 
len drahý a nebezpečný (otrávením pre človeka), a bez recepta lekár- 
skeho (často ani s ním) nemožno ho dostať, ale ani nevedie vždy k cielu. 
Spomenul som už bol kdesi, že z týchto príčin odhodlal som sa k na- 
tieraniu a napúšťaniu petriolom lacným a každému prístupným, a, čo je 
hlavné, istým. Ale čo zkúsil som i pri tomto v najnovšom čase ! Poneváč 
obecný petriol terajší k svieteniu pre nevýslovné planú jakosť potrebovať 
nemožno: objednal som jemný, takrečený cisdrshy 2^^^^ioh a upotrebil 
som ho i k desinfikovaniu, avšak bez prospechu! Ked vtedy petriol, 
i k svieteniu dobrý, okamžite usmrcoval nielen červíčky či mole, ale aj 
tvrdé brúky, ktorým Mercurius zhola nič neškodil : tento cisársky petriol 
nielen brúka s tvrdými krovkami nevládal usmitiť, ale ani len toho čer- 
vĺčka, ktorému cez kožku videť všetky vnútornosti ! I bol som prinútený 
na desinfikovanie hladať najobecnejšiu jakosť; tento dokázal sa zase. Čo 
tomu za príčina? Myslím, že tým prílišným raflinovaním pozbavený je 
petriol svojich skameňujúcich súčiastok. Lebo mimochodom dokladám, že 
mäsité čiastky rastlín, ktoré zle schnú, súc potreté petiiolom, trochu tak- 
rečeno skamenejú, a hned sú suché ! Držal som za potrebné, sdeliť i túto 
zkúsenosť svoju. 

Poťažne mäsitých a velmi tučných čiastok na javnosnubných rastli- 
nách nadobudnul som si zkúsenosť kroz leknín teplovodný (Nymphaoa 
thermalis, D. C), ktorého obdržal som niekolko prímerkov čerstvých, Ked 
mi totiž plody pri všetkej bedlivosti uschnúť nechcely, ba plesneť za- 
počaly, potrel som ich petriolom, následkom čoho na druhý deň boly 
suché, takmer poloskamenelé. 



--GO^- 



Digitized by 



Google 



Dakolko povier, liekov atd. zo Solčian. 

Dľa sdelenia Jána Ondruša podáva Vršniský. 

Povery. 

Kftíl sa gazdinej ztratí hus, sliepka, kohút a pod., nasype do zámku 
maku, sííunnk zamkne, hodí do mažiara a mažiar dá pod stôl — „aš je 
to na živo. isťe sa \Táti domov." 

Krťf in jazyk bolí, iste ťa ohovárajú. „Aby aj tých boleu jazyk, čo 
U\ (íhovárajú: napluj devatrázi do ohňa." 

J\vd ti volachto zo zlosti špiní pod okná, vozni to a choc (z=ho(I) 
ílo Iionlrťj [íťce zpák ruky — oduje sa mu riť." 

Ke<f ti volaco ukradnú a chceš vedet kmína, „zaraz ďevať šivacok 
(=ľ ihiel) Ao mazu nad čelusťami" — on hned príde pre dačo do domu. 

KeJ chceS, aby susedov strom, ktorý tvojej záhrade škodí, vyschol, 
_na vánoee o pounoci vezni sekeru, a tri razy dotkni za s obuchom 
Htronia'' — do roka vj^schne. 

Kdií vypukne oheň, tam obráťa stôl hore nohami — „vetor potom 
imisi tmu fúkať, de uťekau palač." 

Kett JG búrka, gazdiné vyhadzujú na smetisko „baburenco", posvä- 
ttmv na kvetnú nedelu, i ohrablá a lopaty. (Aby krúpy nepadaly?) 

Ke(f krúpy padajú, „prvé díťa pozostalé (t. j. najstaršie na žive) zí 
J61111U krúpu^ aby vác nepadalo." 

Kofí chceš vedeť, či z domu dakto do roka umre, kolko duší v dome, 
oa štedrý večer vezmi tolko kúskov dreva — napíš na každé jedno 
nieuo — a opri o bránu. „Ked idiš z utírňe, kerého drevo je pohnuté, 
ten do ľokii umre." 

Ked kinín nosí so sebou palicu, tú, čo hrobár meria mŕtveho člo- 
veka (aby vedel, jak dlhú jamu má kopať), a opre ju o dom, kde chce 
krást „šetko zaspí jak mrtvé." 

Ktoní dievka chce vedeť, ktorého mládenca dostane za muža, nech 
vezi«e na štedrý večer ten osúch, „čo idi prvý do pece — ale mosí it 
a,i prvý z pece" — a ked na večer zvonia, nech ide jediačky na zá- 
Immnie — tam ho uvidí. Ak neuvidí, tedy je v cudzine. 

Ked chceš do mátohy strielať, namiešaj do brokov blata, čo máš 
na čiMách medzi podkovičkami, a to nasyp do flinty. 



Digitized by 



Google 



- 48 - 

Keá zarazí kliaec z umrlčej truhly do chlieva, všetky svine iiodoehuú, 

KeJ chce mať dievka dlhé vlasy, musí sa myť „otokom^ z lurtvej 
žihlavy. (Odvar.) 

Ked chceš, aby bol pes pri dome, pripoj svoju nohu k stolovej nohe. 
a psa nechaj okolo oboch nôh deväť ráz obehnúť — potom bude vžtly v dcvnie. 

Ked chceš mať pekné husy, musíš ich hned od mala len za lilavy 
chytať a tak do koša vykladať a z koša skladať. 

Ked chceš, aby sa nový hrebeň nelámal — „prvý ráz mosíš mačku 
hore srsťou česat." 

Ked chceš, aby strom dobre rodil, zákop podeň zdochnutého psa, 

Ked muž odíde do cudziny a zabudne na ženu, „ôech vezňe z po- 
zustalých gatí motúz a uváže na voznó kolo" — iste sa skoro vrííti. 

Ked nechce kupec-žid vec kúpiť a odíde z domu, postav za dvere 
metlu tenkými prútami hore — on sa vráti tri razy. 

Ked chceš mať zelinu, čo sa každý zámok ňou otvorí; zaštupluj 
datlom dieru na strome a blízko pod strom prestri červený ručník. ĎúleJ 
donesie v zobáku takú zelinu, ked sa ňou stupia dotkne, diera .sa otvorí 
a on hodí zelinu na ručník, mysliac, že je to oheň. 

Ked chceš mať zelinu, čo všetko nájde s ňou, na sv. Jdna Kijititela 
chod ta, kde je zelina „Vlčé rebro" (kapradina), tá o polnoci kvitne aj 
odkvitne. S tým kvetom — ked ho máš u seba — všetko nájdeš 

Ked koscovi spadne kosa s kosiska pri kosení, tedy odťal tú zelinu, 
čo, ked sa ňou dotkne, „bársjaký zámok otvorí." Ak ju chce nájsť medzi 
trávou, musí všetku tú trávu vziať a na vodu hádzať — „tá zelina í d i 
hore vodou." 

Ked uvidíš do Ďura hada, odrež mu hlavu peniazom — - ten peniaz 
ked komu dáš, vždy príde k tebe. 

Ked sa dvere samy otvoria, príde hosť do domu. 

Ked obraz spadne s klinca — dakto umre v dome. 

Ked straka na dome „krakoce" — gazdiné sa povädla. 

Ked sliepka krákorí — zlá novina do domu. 

Ked nájdeš vtáčence, pri jedení nevyzrádzaj, lebo ich mravci zjedia. 

Ked je velký vietor, hovoria, že sa dakto obesil. 

Ked vedú kúpenú lichvu do maštale, položia na zem do dverí ndm^ 
aby ju lichva prekročila — aby bola zdravá. 

Sliepkam, aby skoro niesly, dávajú cesto žrať. 

Aby sliepka vysedela kohútov, ked ju podsypú, na každí^ vajee \y- 
malujú kohúta. 

Aby boly husy pekné, kŕmia ich ovsom. 

Ked idú predávať svine, hyd atd., idúc cez most, liodía po nich 
zpak ruky prachu, — aby dobre predali. 

Ked chceš mať veľké tekvice — „nadúvaj hubu, ked sadíšzniá íekvičné.* 

Ked chceš mať moc uhariek — nechod obutý medzi nt\ 



Digitized by 



Google 



*\ 



— 49 — 

Plienky od detí sobrať zvonku pred západom slnka — aby boly sny 
pohromade. 

Aby dieťa dobre spalo, nemajú sa v hrňcoch nechávať na noc lyžice. 
(Na moju otázku: „PreCo to?" odpovedal mi môj „referent": „Lebo ked 
ma(ka do nich potrafí, aj starí sa zobuda." — A iste mal pravdu!) 

Aby bola kútnica skôr zdravá, pije pálené, v ktorom sa močia bobky. 

Zakial nie je kútnica ovádzaná, nevychodí von z podstrešia, a nosí 
ona i dieťa pátričky na krku. 

Keď perú, pozdravujú sa: 

„Bilo vám, bflo!" 

Odpoved: 

„Bodaj zdraví bolo!" 

Ked mlatci žalujú gazdinej, že sa slíže bily, lebo že sa držaly jeden 
druhého — vie, že ich dobre neomastila. 

Porekadlá. 

„Kaka jako baka." = Čert ako diabol. 

„Za groš lebo za dva prez jenného." 

^S kyjou lebo s palicou." 

„Nebola zo psa slanina, ani z ňeporánnej divky dobrá gazdina." 

„Zdravá kočka, chto to dočká." 

„Komu čo súdeno, aj mu je súreno." 

„Jaký otic, taký syn; jaký kováč, taký klin; jaká matka, taká Katka." 

„Daj psovi nohu na stôl, ked hu on dáva ždy pod stôl." (Kto nechce 
počúvnuť dobrú radu.) 

^So psom sa draž, a palicu (v) hrsti drž!" (Ked s „parádou" príde 
zvada.) 

„Sovy ho lížu." (Je mu zima.) 

„Štáp" = poleno, haluz, chabovec. 

Lieky. 

Od Mpania: a) Do poly flaše naliať páleného, zahrabať ju do veľ- 
kého mraveniska a paličky postavať na ôu tak, aby mravce mohly po pa- 
ličkách hore laziť a do flaše „skákať". (Ale len do Petra Pavla, lebo potom 
mravce nejdú hore, „lebo aj slnko idi dolu.") Tým páleným mastiť údy. 
b) Kadiť sa zlínenou kožou s hada a osími súšami. 
Proti lúpaniu v hlave : uvariť bielej fazule, na hrnček položiť „trachtár" 
rúrkou hore a uši vypariť. 

Malým deťom, ked ustavične plačú, naliať do uší teplého dreveného 
eja — ^lebo isťe majú (v) hlave lúpaní." 

Od zimnice pije sa odvar z višňového koreňa. 
Od dátenice nosí sa na krku zlatá reťaz a zlaté prstene. 
Chiasty na tvári — hompora. Hrniec od masla k ohňu zdaleka pri- 
ivií, tie peny holubím pierkom brať a chrasty mastiť. 

4 



Digitized by 



Google 



— 50 — 

Ka poráhaninu „Psí jazýček" (Plantago minor), na vrch Repi^ek- 

Krv m mstaví pavučinou z maštale. 

Od Iwfilhy (=suchotiny) pije sa odvar z „Veroniky". 

Na vred prilož suchú slivku, na pTttjsgier pavúka. 

Na vr žení (= viac vredov v hromade) prikladať cesto z ražnej inúky^ 
zarobené so ženským mliekom. 

Kefí £nh holi, vytrhni na cintori suchú zelinu, pichni ňou do zuba 
tri razy a zpakruky ju zahod. 

Od krtk na krku. Krstný otec musí ešte do Ďura chytiť kľta^ — 
ale nie do holej ruky, krticovitý krk ním popohládzať, a pustiť, 

KecT mú mužský povlaky na očiach, nechá si od ženy, ktoiá nadája 
prvťS dieťa — chlapca — nadojiť mlieka do poharká. Ked chytí sa lui ňom 
smetana, dá sa na kastroli nad ohňom roztopiť a tým mastným mastia 
sa oči. 

Od síhňd (behavky) mladého masla rozpustiť a teplého vypiť za 
hrnček — lebo je žalúdok slabý a zachladnutý. 

Na peJnj voda z „kršlačiny" čo sa na listoch drží. 

Na dávenie teplá slaná voda. 

Na shiertminu tekvičný kvet. 

Ked má lichva paMcu nemoc, uväzujú ju čelom k západu slnka, tiik 
sa joj to ztrat.í. (Ani na jarmak nejdú s takým kusom k východnej strane*) 

Vf/pareuinu deťom zasýpajú s „črvodou" (= červotočina). 

Zemiaky na sadenie vyberajú sa. len, „čo majú rapa\ni kožku." Tie 
s tou hladkou kožou sa volajú „samci" — a „samci" nerodia. 

Jedlá. 

Gerkríi. Kukuričná múka na mise zaleje sa horúcim mliekom, posype 
ľukronij zamieša a dá sa na mastný plech upiecť. 

(ípavffuife, Pšeno sa dá variť a ked vrie, hádžu sa doň tľhaiití ha- 
lušky. KetF je to na husto zvarené, vysype sa na kastról, na ktorom je 
už cibulka usmažená, a zamieša sa. 

Frkacúre. Cesto sa zarobí ako na halušky, každý odtrhnutý kúštik 
pritlačí sa na brdo a hodí do vriacej vody. Každý kúštik pritlafí sa tak, 
aby sa zakrútil ako gombík, čo nosili kedysi pandúri. Vyberie sa z hrní'.a 
ako halušky^ spraví sa riedka zásmažka, s tou sa to zamieša a jie. 

Prehyhnce, Koláčové cesto roztlačí sa rukami na široko, naHvpo sa 
naň oškvarkov a s troch strán prehne sa navrch, aby sa oškvaí ky za- 
kiyly, a dá sa do pece upiecť. 



-<0'(>>- 



Digitized by 



Google 



Ľudové zvyky a obyčaje. 

Podáva Ándr^ Klimo, 

Svadba v Liptovskom Jamnfku. 

Ked sa jamnický mládenec chce ženiť, pozve ku sebe rodinu a s touto 
sa radí, že koho si vziať? Po ustálení, s privolením mládenca a jeho 
rodičov, ide krstná mať a sestra mladého zaťa — v tom prípade akže 
nemá sestiy, daktorá tetka — na vohlady. (Pytačky.) Ked do patričného 
domu prijdú, po krátkom rozhovore povedia, že počuly, že majú šíp ru- 
žový, Či hy nedali jednu ružu zaštepiť do N. N-ovie záhrady. Ak rodičia 
pýtaného dievčaťa privolia, dajú pýtačkám chleba, praženice a hriatej — 
jestlíže nie — nedajú im nič, lebo sa boja, že akby chleba dali, a dcéru 
by nechceli dať, nuž že by tioxpýtačky potom ten chlieb za roh na pôjd 
položily a tak by porobily (čarily), aby to dievča nemalo viac šťastia, akby 
sa vydalo. Na znak toho, že dievča chce ísť za toho, za koho ju pýtaly, 
dajú pýtačkám šatky, ktoré s týmito odídu ku mladému zaťovi a s ním 
sa vráťa isase nazpäť. Od tých čias potom už každý deň chodí mladý zať 
ku mladuche a ustala si deň, v ktorý sa síde rodinka k bližšiemu po- 
znaniu. (Venček, rukuvanie.) Ku venčeku si povolá mladý zať svoju naj- 
bližšiu rodinu a starejšieho; mladucha tiež svojich najbližších a oddavača. 
Ked sa sídu, povie starejší, počo prišli, ktorú reč vždy začne s týmto 
oslovením: Mnohovážni páni príteli! Na to mu odpovie oddavač, že vy- 
rozumeli, počo prišli a že nechcú ich žiadosťam odoprieť. Pri tomto vždy 
užívajú oslovenie toto: Slovutný a opatrný príteli! Z vašej opatrnosti 
prednesených rečí sme vyrozumeli atdl. Sídených potom usadia za stôl, 
zavrch stola mladého zaťa, mladuchu, starejšieho a oddavača a tak ostat- 
ných, hostiac ich za dlhší čas. Tu daruje mladý zať mladuche 2—3 zl. 
Na konci venčeka zaďakuje starejší domácim a žiada požehnanie, na čo 
mu zase oddavač odpovie. Po rukovaní — niekde i pred — idú písať 
oh lásky: iidadý zať, mladucha a starejší, a kým tri ohlášky nevystoja, 
Iiôtujú sa na svadbu, ktorá začína sa obyčajne hneď v prvý deň po tretej 
oMáške, a trvá za dva dni. Rodinu mladého zaťa povoláva starejší, mla- 

4* 

Digitized by VjOOQIC 



— 52 — 

ducJiiim oddavač. V deň sobáôa volajú povolaných priateľov dnižbovía 
mladého zaťa. KeJ sa títo sídu '), vyšlú družbovských ku mladuche, aby 
sa už hotuvala, — ktorí obyčajne do tretieho rázu idú pozreť či je už 
hotová. Eed odkážu od mladuchy, že môžu prísť pre ňu, vtedy mladý zať 
odpýta rodičov a vSetci soberúc sa z domu mladého zaťa, idú s hudbou 
pre mladuchu. Ked prijdú pred dom, kde táto býva, sprievod ostane von 
a tancuje, len družbovia vôjdu dnu a starší družba pýta, aby mu vydali 
mladuchu, že im oni krajšiu, cnostnejšiu a ozdobnejšiu donesú. Nato 
mladuchu z komory dovedú do izby, kde ona kľačiac na bielej Satke^ od- 
pytuje od rodičov: „Moji milí páni rodičovial Ja som si umienila dneS* 
nieho dfta môj panenský vek premeniť a do stavu manželského kresťan* 
skym spôsobom vstúpiť. Jehožto Božská velebnosť ráčila mi preukázať 
tohoto poctivého mládenca, ktorému ja budem dnes v chráme Pane odo- 
vzdaná skrze kazateía a učiteľa slova cirkevného. Nech mi Boh popreje 
ten stav manželský šťastný a oddávam sa do jeho vrúcnej ochrany. 
Protož tedy teraz padám na kolená, rodičovia moji, mne viny odpustte 
a mňa s požehnaním k svätému sobášu prepusťte." Pri tomto odpytovaol 
plačú všetci a oddavač povie pár slov. Žatým si vezme do rukj^ šatku, 
ktorou priki7Je ruku mladuchinu a tak ju podá družbovi, ktorý ju tiež 
za šatkou prikrytú ruku chytí a tak vyvedie von. Odtiaľ idú všetci so 
Bprievodom hudby a so spevom cez dedinu a výsluhu (chleba a nápoja) 
dávajú každému, s kým sa stretnú. 

Spevy. 

Ideme, ideme. Tá stará Jozefka, 

ej, k svatiemu sobášu, ej, vyšla na ulicu, 

ludia sa nazdajú, kto by jej dievku vzal, 

ej, že to len zo špásu. ej, že dá jalovicu. 

IdcmCj ideme, Ja ti hu (ju) nevezmem, 

eij, cliodníčka nevieme, ej, čo mi dáš aj voly, — 

dobrí ludia vedia, a to všetko preto, 

ej, azda nám povedia. ej, že nerada robí* 

Veru si si, Janko, Hore háj, hore háj, 

ej, veru, si si vybral ej, hore hájom cesta: 

% tých jamnických dievčat, Bud, mamičke, dobrá^ 

najmrzkejšú si si vzal. ej, bude i nevesta. 

Družina so starejším idú ku sobášu, ostatní ale sa vráťa domov s hudbou. 
Kým sú tí preč, príde rušník od mladého zaťa ku mladuchinýni rodičom 
pre rúcho s pár staršími ženami, ktoré spievajú a často zastaviac voz 
alebo vlačuliy (počas sanice), ynastia vraj Icolesá alebo vlacuhy kolomaä- 
nicou, (Kolomažnicou volajú hriatu pálenku, ktorú so sebou nesú*) 



») Na začiatku svadby povie starej Si, aby Šťastné a zdamé bolo to dielo, ktoré 
KaéSnajd^ že on to zo srdca žiada, na čo zahrá muzika nábožnú pieseň^ »B Bohém 
ja chd začíta*. 



Digitized by 



Google 



- 53 — 

Spev: 

Ej, bola to mladucha, Neplač, dievča, neplač, 

ej, roala tá periny, ej, peria párajúc si, 

ej, štyri vozy tŕňa dosť ti bude času, 

a piaty chrachoviny. ej, na ňom líhajúc si. 

Keí pľijdú na patričné miesto, vojde ruSník do izby s bičom a tam 
zafene \Tavef, že je on z Náchor mesta, že prišiel po veci pánu princi- 
pálovi* Tam dlho pojednávajú s nim. Ked si pýta popruch (uterák, ktorý 
si okolo seba uviaže), dajú mu povrieslo a to mu uviažu ; keď si pýta 
večera, donesú mu na tanieri snahu — to vraj cukru — a žufák na 
miesto koláča. Po týchto žartoch dajú mu naozaj jest a pif, a uhlom 
kríže popíšu po stenách, že čo utrovil. On sa vyhovára, že to jeho prin- 
cipál zaplatí, ked prijde. Po tomto pýta veci, ktoré mu ale len vtedy 
vydajú^ keď ua každý rožtek na truhlu, aj do prostriedka, peniaze položí. 

Keď toto urobí, výkladu truhly na voz a idú k mladému zaťovi, kde 
zas len tak složí rušňík truhly, ak mu nazad dajú tie peniaze, čo on 
predtým bol dal. Kým prevážajú rúcho, prijdú od sobáša nazad a spie- 
vajúc, 8 hudbou, ktorá im ide oproti, idú cez dedinu: 

Ešte sme len boli, Ešte sme len boli, 

ej, na vrchu na diele, ej, tam dolu na piesku, 

už nára u N. N— ov, už nám u N. N — ov, 

ej, otvárali dvere. ej, zažihali sviečku. 

Ešte sme len boli. Prečo si plakala, 

ej, tam hore, horeká, ej, ked ťa sobášili? 

už nám u N. N — ovo, Ked som banuvala, 

ej, krájali jablká. ej, ešte za inšími. 

Bola to pálenka, Pán starejší nevie, 

ej, bola to zo slivák, ej, čo družičkám treba, 

ale nám ju vypil, pohárik pálenky, 

ej, starejší všivák. ej, a okružtek chleba. 

Bola to pálenka. Ideme, ideme, 

ej, samá čerešnica, ej, ale nevieme, kam, 

ale ju \7pila, otvor, dievča dvere, 

ej, tá starejšia všica. ej, najprú vojdeme k vám. 

Mladuchu zavedú domov; ostatní ale vôjdu do cudzieho domu stáť, 
ktorý vždy vyše mladuchinho bydla musí byť, aby mladucha nebola po- 
nížená, ale povýšená, (Idú na hospodu.) Tu sa zabávajú za jedno štyri 
hodiny^ a odtialto idú družbovia ku mladuche po koledák, ktorý pýtajú 
"ikto: „Mnoho vážni páni a prltelil Ked Noe patriarcha po potope sveta 
hcel z korábu výnsť, tak vypustil holubicu, aby mu dáky znak priniesla. 
'ak my vašu slovutnú a opatrnú milosť prosíme a žiadame, aby ste nám 
ež dáky znak, poneváč to v okrúhlosti chleba vezdajšieho, anebožto 
Loledák, dať ráčili." Na to im oddavač, ktorý je pri mladuche, oddá ko- 
sdák, s ktorým idú ku starejšiemu a jemu ho oddajú s týmito slovami : 



Digitized by 



Google 



— 54 — 

„Na znak toho, že nás naša novotná rodina chce vdačne do svojho pií- 
bytku prijať, aj reči, ktoré vy máte previ*avef, rada chce preslyšať, jm- 
nášame tento malý dôkaz, tento koledák." S tým rozkáže starejší, aby 
ho chlapcom rozdali, a hned sa berú ku mladuche. Ked sem prídu, zavni 
pred nimi dvere a po krátkom čase pustia starejšieho dnu, ktorý ide ku 
stolu a tam p}1a pre jeho družinu hospodu. Za tento čas ostatní v \n- 
tvore spievajú: 

Pusíteže nás, pusťte. Otvárajte dvere, 

ej, aspoň po čeluste; ej, novotná rodina: 

ak nás nepustíte, ideme zdaleka, 

ej, zvalíme čeluste. ej, veru nám je zima. 

Starejšierau odpovie oddavač, že ich vdačne majú a pustia týdi, to 
v pitvore stáli dnu, kde sa začne tancovanie a hostenie. Tu si pýta 
starejšť dáky znak, že ich vdačne majú, na čo mu oddavač dá jeden ko- 
iedák, v ktorom je biela šatka z bieleho plátna, na znak toho, že níla- 
ducha vie i okolo chleba vezdejšieho i okolo plátna pracovať že nel>ola 
záhalcivá ale pracovitá. Toto si vezme starejší. Krém koledáka podajú 
starej šiemu ešte jeden malý venček s hodvábnou šatkou, pri ktorom povie 
oddavač, aby tfto novomanželia tak žili v láske, svornosti a okrúhlosti^ 
aký je ten venček. Tento si odloží mladucha. Potom už prišlých usadia 
za stôl a dajú im večeru okolo desiatej večer. Pred a po večeri sa modlí 
starejší, a po skončení tejto rozdáva mladý zať všetkej rodine mladti- 
chiuej dary. 

Pri dávaní darov spievajú: • 

Ej, kdeže som ja bola. Ej, kdeže som ja bola, 

ej, keď dary dávali: ej, ked daiy dávali: 

ejj všetkým po mládenci, ej, všetkým po jabíčku, 

ej, len mne vdovca dali. ej, len mne polovičku. 

Starejšieho počas trvania svadby odprevádza domov a ráno ide zase 
preň: družina^ mladý zať a mladucha s hudbou. 

Hned za týmto mladucha, ktorú ešte pred večerom vypýtal starejší, 
začne od rodičov odpytovať, taktiež aj mladý zať. 

Odpy tovanie mladuchy : 

Vyslyšte ma, prosím, odpusťte mi všetky 

rodiCovia milí, moje previnenia; 

priatelia, súsedi, odpusťte mi, prosím, 

všetci shromaždení. pre Kristove rany, 

Prišli ste na krátce, čo som provinila 

k mému zarmúcení. až od narodzení. 

Ja Bora vždy prosila Buh ríka, že dcéra 

Boha Hospodina, opustí svú matku, 

by mi bola šťastná otca, brata doma, 

v méni stave hodina. i rodinu všetku, 

Protož tedy i ja a že sa pripojí 

klekám na kolená, k manželovi svému, 



Digitized by 



Google 



] 



55 — 



a má býti verná 
a poslušná jemu. 
I ja som tiež prišla 
nyní k cílu tomu, 
že ja už vychádzam 
z otcovského domu. 
Jako holubica 
z korábu Noeho, 
tak i ja vychádzam 
z príbytku vašeho. 
Ja som si prosila 
od mojej mladosti, 
by moji rodičia 
dožili radosti. 
Srdečne vás prosím, 
vy, rodičia drahí, 
by ste za mé štestí 
bohu dekovali. 
Ja sa podakúvam 
za vše Pánu Bohu, 
že mne preukázal, 
tak milost premnohú, 
skrz úprimnosť Božú, 
ktorú Boh urídil, 
že môj panenský vek 
v manželský promenil. 
Tak, milí rodičia, 
požehnania dajte, 

Velactení páni 
moji rodičovia, 
i všetci sídení 
tu moji priatelia 1 
Preslyšte ma, prosím, 
v tu nynejšiu dobu, 
položte mi ruku 
na tú moju hlavu. 
A mňa s požehnaním 
z domu vyprovadte, 
aby bolo šťastnô 
v celom svete díte. 
Buh ríka, že dcéra 
opustí svú matku, 
otca svojho v dome 
i rodinu všetku, 
a že sa pridŕža 
k manželovi svému. 



Iné: 



by vám bolo šťastnô 
v celom svete díte. 
Ponejprv dakujem 
milému otcovi, 
že mňa vychovali 
z jejich verné práci. 
Tak i vám dakujem, 
moja drahá mamko, 
že ste ma chovali 
tak máličko, krátko; 
i tebe, bratček, môj 
mám predpovedi dati, 
aby si si mohol 
božskú bázeň brati. 
I tebe, Janíčko (Mišianko) 
zo srdca vinšujem: 
nech Ti Bôh pomáha 
vo všeliakem dobrem. 
Mládencom a pannám 
smutné vale dávam, 
že sa ja už od nich 
v stav manželský dávaní. 
Ešte naposledy 
od všech odpytujem: 
priateľov, susedov 
na Boha porúčam, 
že sa ja už od nich 
tak rýchle rozlúčam. 

a má byti verná 
a poslušná jemu. 
Tak i ja odchádzim, 
teraz z vášho domu, 
chcem vám podakovat 
za moju výchovu. 
Ponejprv dakujem 
mne milému otci, 
za jeho starania 
v mej detskej mladosti; 
i vám tiež, mamičke, 
zo srdca prajem, 
by vám Bôh pomáhal 
vo všelikem dobrem. 
Teraz, ked odchádzim, 
ešte vás raz prosím, 
ráčte ma požehnať 
i s manželom mojim. 



Ked odpýta mladucha, odpýta i mladý zať a dakuje, že mu vyrlKAuli 
ženu. Ako sa toto stane, soberú sa všetci a idú ku mladému /;iťovi 
cestou spievajúc: 



Digitized by 



Google 



— 56 — 



Ej, mládenci a panny, 
ej, podte sa čudovať; 
ej, ako švárno dievta, 
ej, ide odpytovať. 

Ked od mladuchy k mladému zaíovi idú: 

Poberaj sa, Zuzka, (Evka), Darmo mi je, danno, 

ej", zpoza toho stola: ej, už mi je raz darmo, 

nech u tých N — ov už mi obesili 

ej, pre teba nestoja. ej, na hrdielko jarmo. 



Ako by nestáli, 
ej, ved ma vychovali, 
veď mi na tisíce, 
ej, do truhál nedali. 

Ni6oho mi nežial, 
ej, len mojej mamičky, 
že im neodmením 
ej, na starosť ručičky. 

Hotuj si, VÍčkuIa, 
ej, hotuj si policu, 
veru ti vedieme 
ej, dobrú lakošnicu. 

Môže vám, mamičke, 
ej, môže vám lúto byť: 
vychovali ste ma, 
ej, nebudem vám robiť. 

Musíš ty, Janíčko, 
ej, zavčas rána vstávať, 
musíš ty Zuzanke, 
ej, na sukňu zaráÍ3ať. 

Už ti je, Mišianko, 
ej, ostatnia nedielka, 
už ty nebudeš mať, 
ej, zelenieho pierka. 

Už ti je, Evička, 
ej, ostatnia nedielka, 
už ty nebudeš mať, 
ej, zelenieho venka. 

Tá stará Šedivka, 
ej, rada je zaťovi; 
veru mu je rada, 
ej, hodnému chlapovi. 

Čakala Tmkula, 
ej, muziku s trúbami, 
a tu ti dočkala 
ej, zaťa s bajúzami. 



Mala som ťa, Evka, 
ej, len jednu jedinú, 
I to som ťa dala, 
ej, na druhú dedinu. 

Mala som ťa, Evka, 
ej, ako jedno zrnko, 
i to som ťa dala, 
ej, kde najdialej frklo. 

Horeže, len hore, 
ej, ešte hore vyššie, 
šiel by ku dievčaťu, 
ej, keby bolo bližšie. 

Tichože ma veďte, 

ej, čez môjho otca dvor, 

už som ostatný raz 

ej, poctivou pannou v áom. 

Pozri si, Marienka, 
ej, pozriže si hore, 
či ti bude svedčiť, 
ej, v Matúšovie dvore. 

Už som si pozrela, 
ej, veď mi nesvedčilo: 
ten Matúšovie dvor 
je len takô strašilo. 

Neklaďte mi jaimo, 
ej, ja ho neutiahiiem, 
vykopte mi jamu^ 
ej, radšej do nej ľahnem. 

Vykopte mi jamu. 
ej, z tej červent^ hliny, 
radšej do nej lahneia, 
ej, ako do periny. 

Lúto mi je, lúto, 
ej, i doma i tuto, 
že s mojím frajerom, 
shovára sa lecikto* 



Digitized by 



Google 



— 57 — 

Mala som frajerov, Sivie oči, sivie, 

ej, sedemdesiatsedem, to sa spravodlivie, 

pri mojom sobáši, čierne oči panskie, 

ej, nebol iba jeden. ej, ale sa cigánskie. 

Ej, tadeto, tadeto, Bola by ja, bola, 

ej, chodieval Janíček, ej, šuhajkovi k vôli, 

ej, ale mu zarástol, aJe sa nepáčim, 

ej, s trninou chodníček. ej, tej jeho materi. 

Pozri si, dievčatko. Tej jeho materi, 

ej, hore do povaly, ej, a tej jeho sestre, 

aby tvoje deti: že som im nerekla: 

ej, čierne oči malý. ej, dobrý deň na ceste. 

Keď do domu mladého zafa pridu, mladuche dajú na lyžičku polievky, 
ktorú musí zjesí a potom ju zašikujú ku peci, aby privykla. Za týmto 
ju oddá družba domovému otcovi s týmito slovy: „Domový svadobný 
otčel Predchádzam pred vás, ako pred domového otca, aby som vám 
ukázal a odovzdal túto vašu mladú nevestu, ktorá vám bude vo vašich 
prácach a starosfach dopomáhať. Hospodin nech vám to dá, aby ona podla 
žiadosti vašej nielen svojmu mužovi verná, ale i pri všetkých prácach ochotná 
a pilná byť mohla, — ona aj vás, ako otca svojho, ctiť a vážiť sa na- 
učila, — k čomu aj vy, ako sa na rodičov prináleží, ju dobrými príklady 
napomínať, jej malo previnenia odpustiť máte. Hospodin, ktorý pobožným 
a statočným rodičom býva milostivou odplatou, on í vám udelí pri prácach 
vašich hojného požehnania." S tým domovýotec chytí mladuchu za ruku 
a posadí za stôl, taktiež všetkých prišlých, a začnú sa zabávať. O poliioi.i 
dajú hosťom večeru, po ktorej očepčia mladuchu. Toto čepčenie sa duje 
nasledujúcim spôsobom : Družba : „Bohumilá a poctivá panenka 1 Vy teríiz 
máte Pánu Bohu zaďakovať, že vám Pán Boh dal dožiť a dočakať tento 
váš poctivý veniec. Ked som ja ale vyrozumel od môjho principíila, 
aby som vám s hlavy veniec sňal, tak sa vás po prvýkráť spytujem: ci 
dovolujete s vašej poctivej hlavy veniec sniať? Ona povie: „Nie''. Družba: 
Tak sa vás po druhýkráť opytujem, či dovolujete? Ona: „Nie". Družba: 
„S dovolením na silu." S tým vezme jej ho dolu a zanesie pred starejšieho na 
vidličke stoknutý a oddá ho s týmito slovami : Mnohovážny pán starejáí ! 
Poneváč ja nynejšieho času ve veľkom nebezpečenstve som bol, sotva že 
som z takého mohol ujsť, za šťastného se pokladám, že ma mocná 
ruka Božia vytrhla a posilnila, a že som ja tú korunu mohol obdr/íif, 
ktorú nášmu pánu starejšiemu predzvestujeme." Na to mu odpovie starejší, 
že sa raduje, že tak udatné bojoval atd. a s tým družba zapichne veniec 
do povali. Ked družba sníme veniec s hlavy mladuchinej, nuž starej š ia 
jej pripraví čepiec. Prv, akoby očepčili mladuchu, starejšia si vezme 
medzi prsty tri sviece, chytí nevestu popod pazuchy a s družicami, ktoré 
po dve idú za nimi, v izbe chodia dookola spievajúc: 



Digitized by 



Google 



4 

J 



— 58 — 

Pai-ta moja, parta, zelený veniec, 
už je tebe, dievča, ostatný koniec. 

Parta moja, paita, parta zelená, 
včera ešte moja, dnes už dnižbova. 

Ztratila som paitu, nemôžem ju nájsť, 
našiel mi ju družba, nechce mi ju dať. 

A ja vás, pán družba, a ja vás prosím, 
dajte mi tú partu, rada ju nosím. 

Keby si ty partu rada nosila, 
krajšie by si si ty družbu prosila. 

Ale ty tú partu nerada nosíš, 
Ani si ty družbu, pekne neprosíš. 

Na peci palica, pod pecou korbáč, 
teraz si, Anička, teraz si rozváž. 

Na peci palica a pod pecou bič, 
tým teba, Anička, bude Miško biť. 

Po tomto ju posadia na stoličku a poznamenaným spôsobom ju očepčia. 
Po oŕepčení spievajú: 

Ked som išla po vodičku briežkom, 
pripadla mi moja hlávka sniežkom. 

Aký je to sniežik trvajúci, 
nezkape ten na horúcom slnci. 

Po čcpcPiií dávajú mladuchskú pálenku a mladuchský koláč. Za týmto 
sa ešte zabávajú a nad ránom sa rozídu. 

V dľuliý deň, pred obedom, zas svolá mladý zať svojich ku sebe, a 
xnladuchiui rodičia svoju rodinu tiež k sebe. Zabávajú sa, a po obede 
rozdáva inladucha dary. 'Medzitým prídu od mladuchiných rodičov s lato* 
lesŕ4)U, ktorú zo šípa spravia, navešajúc naň všeličoho — k tonm si 
spravia ešte aj chlapa zo slamy, položia ho na sánky, priviažu nui tablicu 
alebo hmiec ua miesto bubna, a tak idú vovedne s ratolesťou k iiilaílému 
zaťovi. Taiu spievajú pieseň nábožnú: Nádeje, nádeje, ratolesť milá atá. 
Tit sa trocliu zabavia a vráťa sa nazad. Po krátkom čase vyšle mladý zať 
družbov pre tých, ktorí sú pri mladuchiných rodičoch. (Idú pre hostí,) 

Pri povolávaní hostí povie starší družba: „Milí a mnohovážni pritelia ! 
Poneváč my, ako ablegáti, sme vyslaní od nášho pána principála, žiadame 
a prosíme vás, aby ste si na maličké zabavenia prísť nesťažovali, by ste 
toto iiovotné priatelstvo jedno s druhým poznať mohli a pri peknom po- 
riadku sa zabavili. Vy teda, aby ste mohli ten kmeň, tú ratolesť prísť obzrieť, 
ako ona rostue a kvitne, a aby ste sa mohli s ňou potešiť a pozabávať 
pri peknom poriadku, s úctou vás povolávame." Títo sa soberú a s druž- 
bami idú k mladému zaťovi, kde sa dlho zabávajú. Tu aj večerajú, pri 



Digitized by 



Google 



- 59 - 

tom si každý rozkáže hrať, a okrem toho povie starejší, že týmto 
mladýni do nového gazdovstva dáka podpora je potrebná, načo začnú pre 
nich sbierať. Nad ránom sa oddavač podakuje v mene novotnej rodiny 
a starejší odvetiac mu, svadobníci sa rozídu. S týmto sa svadba skončí, 
ale ešte nie celkom, lebo aj v tretí deň pred obedom sa sídu a tancujú. 
Po malej zábavke, ked už muzikanti chcú domov ísť, všetci sa soberú a 
TíTprevodia ich. V tedy spievajú čez dedinu: 

Ej, ako je to pekne, Mladý zať nám slúbil, 

ej, ako je to rúče, ej, prechutnie koláče, 

ej, ked mladá nevesta a tu máš na stole, 

ej, má za pásom klúče. ej, len samie mrváče. 



Mladý zať nám slúbil, 
ej, že nám stroji hody, 
a tu, ak si smädný, 
ej, napi sa len vody. 



Mladý zať nám slúbil, 
ej, prechutnú pečenku, 
a teraz nič nedbá, 
ej, keď má mladú žienku. 



M čoho mi nežial, Pán starejší pyšný, 

ej, kremä jednej veci: ej, že má za groš čižmy, 

vrkôčka žltieho, koňa za päť groši, 

ej, čo zakrýva pleci. ej, čo sa na ňom nosí. 

KeJ už dosť hodný kus cesty išli, muzikanti ešte na rozlučnú za- 
hrajú, pri ktorej muzike ešte ostatný raz sa vykrúti mladý zať s mla- 
duchou. Po niekoľko dňoch po svadbe, zavolá mladý zať najbližšiu rodinu 
ua liostinu, ktorú zovú „prekladanie truhál". 

PôMfiamenanie. Na potravy a nápoj dáva pozor na svadbe takzvaný gazda, 
ktorého si rodičia mladého zafa zaopatria zo svojej rodiny. Tento nosí klúČe do 
komory, kde sú kúchny a nápoj odložené, a ked dačo treba, to on vydá. 



'^'^^ 



Digitized by 



Google 



Rwsr:^ 



Miestne mená vo Spiši. 

Pod týmto záhlavím uverejnený bol vo Sbornlku Mus* slov. spoloŕ- 
nosti roč. II. str. 29—39 a 213—230. topografický príspevok p. Š, Mi- 
šlka, na ktorý od p. dr. Stanislava Eljasz-Radzikowskébo doÄly opravu- 
júce poznámky, ktoré prítomné pod L bez vSetkej zmeny uvádzame* Ked 
súčasne podávame pod 11. aj sem smerujúcu odpoved p, MiSíkoMi, ro- 
bíme preto tak, aby osoh, plynúci z bezprostredného porovnania a uvá- 
ženia mienok, bol tým väčší. 

S našej strany ovšem nepriznávame oprávnenosť požiadavk}^ pána 
dopisovateľovej, aby poľské miestne mená na Slovensku (nazwy mtť^jsco- 
woéci polskich na Spiszu) písané boly pre Slováka po polsky, — má Slovák 
trochu dobrého práva robiť to pekne — rúče po slovensky ; no teší nás, 
že p. dr. Eliasz-Radzikowski, znamenitý znalec Tatier, známy v kruhoch 
každoročne do lona hôr našich spešiaceho turistického obecenstva, ve- 
nujúc pozornosť článku nášmu, spolu s pôvodcom tohoto, poponáhíal sa 
ukázať svetu, že v nebotyčných Tatrách býva a je doma živel slovansky, 

I. 

Szanowny Panie Redaktorzel Sbomík musealnc^j slovenskej spoIo^S 
nosti — w roczniku H. 1897. umiescit rozprawk? Š, ÄliSíka „Miestne 
mená vo Spiši." 

W rozprawce tej znalazíem dosyč bl^dów, które tutoj zestawiam. 

1. Názvy miejscowosci polskich na Spiszu naleíy písač po pohkuj 
bo inaczej wynikn^ dziwol^gi, wi^c nie Comogura ale Czarna góra* 

L Dvorec = Dworzec f;"^ ^m"*-,'^ 

finia/dv — rmift/dfl Mogila = Modlila 

^oH^^o -ITvíľS Okruglica 1 1 = Okríjglica 

aľne7=pídoTiniec Pod božom menkom 1 1 = Pod bo., 

TT ríllŤ.;;ľ- ŕÍÄr» Pod «blaskem ! 1 = Pod oblazkieiD 

II. Corno gura = Czarna góra ,(.y^ _ ir,„^p„j 

2. Wiele nazw padano w brzmieniu niemieckiem, cbóá majq odpo- 
wiednie polskie lub síowackie, np. 



Digitized by 



Google 



— 61 



Nie: 
L Forberk 
Himdsdorf 
Landek 

Mullenbach 
Roku s 
Ružbachy 
Ružbašské kúpele 
Siisseutieck 
Wagendriissel 
U. Älabasterhôhle 

Eluiiiengarten-Thiirm 

Buscliberg 
Duťisberg 
Durander Berg 

Eisernes Thor 

Feuerstein 

Fleischbank 
Gaffelsthurm 
Goldberg 
Granatwand 

Greiner 
Griinseespitze 
Hundsdorfer Spitze 
KuuigBuase 
Kupferscháchte 

Loinnitzer Berg 

Mat] arén 
Moemufíspitze 
Mittelgrat 
Ratzeaberg 
Rother Thunn 
Rotheseespitze 
Salzberg 

Schlagendorfer Berg 
Schloasclien 
Stiriiberg 
Stôsschen 
Warze 

Weisseseespitze 
Weisse Wand 
IL Anna Wasser 
Kohlbach 
Ldftelkrautsse 
Rothbacli 
Steinbach 
Stembach See 



Ale: 
Folwarki 

Huncowce, albo Huncovce 
Lendak 
Milbak 
Rakusy 
Družbaki 
Družbackie k. 
Flaki 

Wondrysel 
Alabastrowa albo Wapienna jaskinia; lud tež 

zowie Lapisdurowa jaskinia 
Ponad-ogród tumia 
Gajny las lub wirch 
Kopa Bielska 
Twarožniaúska Góra 
f Skalne Wrota (w Bielskich Tatrách) 
IŽelazne Wrota (w Wysokich Tatrách) 
ínie jest žaden „vrch", ale kamieň 
lEoleba Zbojnícka 
Jatki 

Kopa nad Jaworzynk^ (v Bielskich Tatrách) 
Zlotá Góra 
Granáty 

Píaczliwa Skala 
Baranie Rogi 
Huncowski Szczyt 
Królewski Nos 
Koperszady nie „pohoria" ale dolina; nie Kleine 

K. i Grosse K. ale Przednie i Zadnie K. 
Vordere Hintere 
dBomnicka Góra 

Matlary, nie „pahorok" ale polany i osada 
Rysy 

Posredni Wirch 
Rakúska Czuba 
Maty Lodowy Szczyt 
Kolowy Szczyt 
Solisko 

Síawkowska Góra 
Zamczysko 
Bujaczy Wirch 
Stežki 

Starolesnicki Szczyt 
Jagni^cy Szczyt 
Bialy Brzeg 
Slawkowska Woda 
Zimná Woda 
Varz^chowy Staw 
Czerwony Potok 
Lomnica 
Lomnicki Staw 



Digitized by 



Google 



— 62 — 

Tricbter See Lejkowy Staw 

Tiitininer See Zawalony Staw 

Wcisswasser Biala Woda Kiežinarska, dawniej w aktach By* 

strzyca. 

3. Zupeínie zle podané nazwy: up. 

Kotlín = Kotliny. 

Vrbov = Wierzbów albo Verbov. 

Rizy = Rysy = Meeraugspitze. 

Rovinky =: Rówienki. 

Taiajec!!! jest nazwa Tarajka (madi) = Kámmchen a to síf nazywa 
SimMJcú. 



ll^v.r^^} ^^^ ^* takiego w colych Tatrách!! 



Velká kolba 1! = Lodowy Szczyt, mówiono tež Kolbách, nie nijídy 
Kolba, gen. femin! 

Vitlly, Greiner zz Placzliwa Skala, patrz Greiner. 

Bjolka!!!! =Bialka, czyli skrócone z Biala Woda. 

ISjolo ržeka ! ! = Biala rzeka. 

Diaíio pleso = nazywa si^ u ludu Šarkani epleso albo Smnťzy staw. 

Hiníiké pleso = Hinczowy Staw. 

KolbaŠské plesá = Starolešnickie stawy lub plesa. 

Ľadový staw = zle! tlomaczone czysto z niemieckiego, naxywa sie 
Zmarzly Staw. 

Lisbach! ! ! ! ?? niema w calych Tatrách, chyba môže Eisbach := Zinai*2ly 
potok. 

Žlŕný staw = Žólty Staw. 

4. strona 229. Listina Rudolfa II. z r. 1594. Nie Las-eky ale Laski- 



Bardzo si^ ciesz?, že powstaly tak cenne pisma jak Sborník í Časopis 
MSS,, w ktorých ^^7niki prac slowackich narodowych literatów i iiczonych 
b^d^ oglaszane. 

Zasylam žyczenia „Scezcšľ Božie!" 

D. Lwów, 5 grudnia 1898. 

Dr. Staníslaw Eijasz Radzikowszkú 

Lwów, klinika lekárska. 

II. 

Odpovecf p. dr. Stanislavovi Eliasz-Radzikowskému na poznámky 
o „miestnych menách vo Spiši." 

Pán dr. Stanislav Elias-Radzikowski vo Lvove povšimnul si mojbo 
ŕlánkti, uverejneného v Sborníku Museálnej slov. spoločnosti r, 1H97 pod 
záhlavím ^Miestne mená vo Spiši," a v dopise svojom zaslanom meno- 
vanej spoločnosti r. 1898, vytýka mi „bludy", ktorých som sa vraj do- 
pustil 



Digitized by 



Google 



— 63 — 

Mojou povinnosťou ako kúaza a národovca je: rozširovať pravdu a 
nie bludy. Preto dovolujem si v záujme pravdy urobiť niektoré skromné 
pozmĺmky na spomenutý dopis v nádeji, že zle vykladané nebudú. 

Predne musím poznamenať, že otázny Článok môj nie je rozpravou 
(disseitáciou) alebo rozprawlcou, ako píše p. dr. S. EliaszRadzikowski, 
lež jednoduchým príspevkom topografickým, ako som ho i pomenoval. Je 
to vlastne len slabý počiatok k sosbieraniu miestnych mien vo Spiši, 
ako som výslo^Tie poznamenal na str. 34 a 213, bez nárokov na úplnosť 
ai>o vedeckú dôkladnosť. Som teda povdačný každému, kto mi dá dobrú 
radu alebo poučenie i upozorní ma na chyby a nedostatky. Ved od toho, 
kto, ako ja, sbiera len surový materiál, nemožno ani žiadať, aby podával 
rýdzo zlato bez piesku a blata. 

ilnohé miestne mená počul som bezprostredne od ludu, medzi ktorým 
už asi 26 rokov pôsobím, od roluíkov, horárov a polesných ; iné — me- 
novite za Magurou — sbierali mi spolahliví žiaci v prázdninách, a iné 
zase našiel som na karte c. a k. generálneho štábu, v diecesánskych še- 
niatismoch alebo i v maďarskom spise J. Hradszkého „Szepes vármegye 
hel\íáégnevei." Ba niektoré vrchy v Tatrách, ako na pr. Lomnický končiar , 
pomenoval som tak jedine preto, že netrúfal som si písať Lomnický štít, 
keíf spišskí Slováci poznajú štít len na strechách svojich domov a nie 
na vrchoch, ba |ani u pospolitého ludu polského nepočul som o vrchoch 
écit, poťažne szczyt. Najpravdepodobnejšie je, že spišskí Slováci hovoria 
Lomíncka hurá a Poliaci svojím magurským nárečím Lomnicko gura. No 
nepočul som ani jedno ani druhé a tak neopovážil som sa písať dla vý- 
slovnosti ludu. 

^leuá obydlených miest podal som — až na niektoré výnimky — 
nie prísne dla výslovnosti ludu, ale, berúc do povahy praktický život, 
písal som ich spisovnou slovenčinou, teda na príklad Spišské Podhradie, 
K nie Podradz, Teplica, a nie Ceplica, Vlachy, a nie Vlahi, Matejovce, 
a nie Macejofce, Smižany, a nie Šmižani, ako spišskí Slováci vyslovujú. 
Yect každý Slovák vie, že je Ceplica totožná s Teplicou, Macejofce s 3Iate- 
júvvami atd. ; no na uhorských poštách neúradujú samí Slováci a tam by 
často nerozumeli, keby niekto adressoval list abo časopis do CepUce, lebo 
na iM»štovej karte stojí len Szepes- Teplicz. 

Neobydlené miesta písal som síce dla výslovnosti poťažného ľudu, 
avšak výlučne tie, o ktorých mal som bezprostrednú alebo aspoô pro- 
strednú vedomosť, že sa tak a nie inak vyslovujú. Je isté, že mnohé 
nemecké miestne mená majú i slovenské abo polské názvy ; no, nemajúc 
o takých názvoch bližších zpráv, písal som len nemecké. Toto veru nie 
sú „bl^dy", ale nedostatky, aké svojím časom odstránira sám abo i nie- 
ktorý druhý sberatel. 

Že „nazwy miejscowošci polskich na Spiszu nálezy pisac po polsku,^ 
milerád uznávam; ale to platí len takým spisovateľom, čo píšu pre Po- 



Digitized by 



Google 



I 



— 64 — 

liakov, a nie tým, čo píšu pre Slovákov. Slováci majú svoju vlastnú 
abecedu. A ako my Slováci nesmieme žiadať, aby si oaäi poľskí bratia 
za hranicou osvojili našu abecedu, tak iste ani títo nemôžu požadovať, 
aby na príklad všetci údovia Museálnej slovenskej spolotnosti poznali 
polskú abecedu. Pravda, že poľština má i také hlásky, pre ktoré plsmeny 
našej abecedy nedostačujú; no v týchto pádoch pomáhame si tak^ Že 
polskť^. hlásky aspoň približne vyjadrujeme, našimi písmenami, a na pr, 
§ píšeme en abo em, q pfšemo om, on abo niekedy len u *)* Pre mäkké 
sykavky poľské sa, cz a pre t, ovšem nemáme písmeny ani diakritické 
znaky a ó píšeme ako u. Toto všetko nemení podstatu veci a nie je do- 
statočnou príčinou, že by sme polské miestne názvy na území Slovenska 
pre svoje obecenstvo po poľsky písať museli. 

Teraz zmienim sa o jednotlivých miestnych menách, ktoré p* dr. 
S. Eliasz-Badzikowski za mylne písané považuje. 

Písal som Cornogura a nie Czamagóra, lebo podal som to meno 
len slovenskými písmenami. V Magure a údolí dolného Popradu panuje 
podbalanské abo magursko-polské nárečie. Tu znie e často ^o i, a — meno- 
vite v nominatíve prídavných mien ženského rodu — ako hlboké maďarské 
d alebo asi tak ako o ; ale i v koreňoch slov znie a často ako o, na pr. 
3lQtkt, jsol zz sladký, žiaľ. Okrem toho o znie často ako ti, y asi ako e, 
€ miesto č — na príklad od = oči — z miesto i. Tvrdé I znie tam ako 
v slovenčine, a polské I som u tamojšieho pospolitého íudn vôbec ani 
nepočul. Ostatne otázku o t y magurskom nárečí ponechávam riešiť od- 
borným linguistom. Obyvatelia poľskí vo Spiši hovoria teda vlastne corne 
a nie czamy, Cornogura a nie Czarna góra, Dlugo gura a nie Dluga 
góra. O tom presvedčí sa každý, kto ich hovoriť počuje. Tak na príklad 
hovoria cirvone abo drvune = červený. 

Ďalej písal som Dvorec a nie Dworzec, lebo dedina táto neleží na 
územi spišskej poľštiny a spišskí Slováci nemajú hlásky tb. Táto hláska, 
ktorá Slovákovi znie asi tak, ako české ŕ, a ktorú zvyknul som — možno^ 
že i nie celkom správne, no nie bez príčiny — písať ako ršy prestáva 
na rozhraní poľštiny a slovenčiny, ba nepočuť jej ani v Slovenskej Vsi, 
kde ešte panuje poľština. , 

Gniajsdy a nie Gniazda, ako chce p. dr. S. Eliasz-Radzikowski. Iba 
v maJarčine je Gnézda. Poznám to mesto i okolitý kraj ; veď bol som 
za poldruha roka kaplánom nie v Gniazde, ale v Gniazdach. Tamejší 
polekí obyvatelia vo Forbasoch alebo Starej Ľubovni vždy hovoria: Gňazdi, 
do Gňazd, za Gňazdami, teda v množnom počte. Že som miesto Gňazdi 
píaal Gniazdy, toho príčina je, že som ho — ako i druhé obydlené 
miesta — chcel podať bežným slovenským pravopisom. Pritom šetril som 
i tamejšiu výslovnosť, lebo n pred i znie v slovenčine mäkko. 



^) Niekedy i tm abo wn, 

Digitized by VjOOQIC 



- 65 - 

Nf^fleea a nie Niedzica, lebo n pred e a d pred ^ je v slovenčine 
mäkké a dla tamojšej výslovnosti je Ňedžeca a nie Xedžica. Ako oby- 
iUené miesto písal som ho slovenským pravopisom. 

To samé platí i o Podolinci. Slováci hovoria Podoliňec a píšu Porfo- 
Ifn^e a iw Podoliniec, lebo n pred e je v slovenčine mäkké, a keby som 
ho bal písal po poľsky, teda Podoliniec, boli by Slováci i po n čítali ako j, 

Slovniským pravopisom písal som Ždiar, lebo ved ho Slováci spišskí 
mLvnujú Ždjarom. Dla miestnej výslovnosti nieje ani Žar ani Ždziar, ako tvrdí 
p. \\r. S. Eliasz-Radzikowski, ale Zdzor, ako svedčí tamojší farár, rodák 
íS Magury. I na iných miestach Slovenska sú Žiare ; či mená tieto sú to- 
iutné Hfi Žtliarom^ nechcem rozhodovať. 

Dla slovenského spôsobu písania udal som Lom, Lmiky, Mlncky, 
Mm/tla^ (Ikruglicn, Pod božom meničom, Pod oldashettiy P^o gitra, Za 
ffľrnihokf': It^bo Slováci — ako už rečeno — nemajú v svojej abecede 
ani L ani n, ani f. Magursko-polskí obyvatelia nehovoria dla poľského 
pravopisu Pod hoéq mekq^ ale dla miestnej výslovnosti Pod hozq m^Tcq, 
lofia písal Boin dla abecedy slovenskej Pod hozom menhom. Pod oblaskem 
uialo by vlastne byť Pod ohlazkem ; no z na konci slabiky alebo slova znie 
ako s, a tak som i písal. Či v magursko-polskom nárečí hovorí sa Pod 
ofdíiíifcem alelío Pod oblaskiem, poťažne Pod ohiazkiem, o tom sporiť nebu- 
íloiti, keír som názov tento dostal iba z druhej ruky. To platí i o názve Za 
(jlemhohe, kde uznávam, že mäkké f nie je na mieste ; má teda byť Zaglein- 
hújce, poťažne Za glembokie alebo — dľa poľského pravopisu — Za gl^bokw. 

Názov Pšo gtira udaný je celkom správne dla výslovnosti i sloven- 
skej abecedy. 

Že podal som mnoho názvov nemeckých, hoci majú zodpovedajúce 
polske alebo slovenské, stalo sa preto, že som ich z úst ludu nepočul 
a iilovenské abo polské skomoleniny nemeckých mien sbierať nemal ani 
vdle ani času. 

Forherk u slov. ludu nie je Folwarki ale Folvark. Vzdelanejšia trieda 
Slovákov obyčajne hovorí len o Forberku, a v listine z r. 1723 spomína 
sa Folvark i Forvverck. 

Nemal som šťastie počuť, že by Slováci nemeckú dedinu Hundsdorf 
volali Huncovcami; počul som hovoriť len o Huncdorfe a Liptákov idú- 
cirh aa jarmok do Kežmarku o Hunctrfe. Môže byť i meno Huncovce; 
vod v listine r. 1474 prichodí Hunczdorf. 

Landfk (Landok) znie u ludu nie Lendak, ale Lendak, ako som udal. 

Dopustím, že nemecký 3Iľdlenhach je Slovákom abo Poliakom spiš- 
íým Milhak ; ale rozhodne zapieram, že by dnes dakto vo Spiši nazýval 
Hšhaehy a Kuébašské kúpele Družbakami, poťažne Družbackými kúpe- 
mi. Býval som tam kedysi kazateľom i hosťom; no takých mien ne- 
jÉul som. O osobnom mene Druzbacky čítal som kedysi, a Drusbak 
oomími sa v listine r. 1774, ba i Druschbach a Ľurlesbae r. 1G33. 

5 



Digitized by 



Google 



— 66-^ 

V starších listinách r. 128() a 1288 prichodí Ruschenhach a na pot>iíitku 
Ití. stoletía Itusbacium. Nový zakladatel Podolinca, šoltýs Henrik ob- 
držal i\ 1288 od Kunigundy, dcéry krála Belu IV. a vdovy po Bole- 
slavovi, úzt^iiie medzi Gniazdami a Podolincom, aby tamejéí les vyrúlutl 
a nové obce založil. Tak vzniklý Nižné a Vyšné Ružbachy. 

Rokuít (Hoks) spomína sa v 1. r. 1307 ako Buchuít, Ruknok, Eukmfum 
a r. 1524 a 1 723 prichodí pod menom BakucZy Itakusiy BakHtuj, Rakusz ; 
ale že l>y lud slovenský i dnes ešte užíval meno Rakusy, <\ toín nemal 
som žiadnoj vedomosti, ako ani o tom, že Sussenfleck je v listiich tainej- 
Ŕieho Fuflu Flaky. 

Wfiffcndrussel, v susedstve ktorého vela rokov bývam, nTojeuslHV, 
íudu Wondrysel, ale Vondrišeľ abo Ondrišeľ, ako som udal 

Velmi povďačný som p. dr. S. Eliasz-Radzikowskému, že, ako zna- 
menitý znalec Tatier, bol láskavý udať aspoň poľské názvy mnohých 
vrchov, jazier, potokov atd., ktoré mi boly úplne neznáme a ohľadom 
mien Feiienimn, Kupferachúchte a Maťlaren opraviť moje udania, Mutla- 
ron je vlastne Matlarenau. 

Koueíne poznamenám ešte dačo o názvoch, o ktorých p. dr. S. Eliasz' 
liatlzíkowski tvrdí, že sú úplne zle podané. 

Koilhí má vraj byť Kotliny, Ja pod Kotlínom rozumiem mlyn vo 
Spiši, Avšak nedaleko od Belanskej jaskyne je i dolina i akási oí>ydtená 
miestnosť — tuším horáreň -^ a tam je na mappe nápis KoHhm. Ktorej 
miestnosti patrí toto meno, neviem. 

Vrhov, Slováci spišskí hovoria Verbov ; no ako obydlené miesto podal 
som ho celkom správne. Ved každý Slovák vie, že Verbov je to saniéj 
čo Vrhov, tak ako každý Slovák, keď počuje hovoriť Spišiakov: verlm^ 
herhuj zarm atd. dobre vie, že rozumejú vŕbu, hŕbu, zrno. 

Rizy, a nie Rysy, písal som, poneváč etymológia mena Iíysy nie je 
jasná, a v takom páde je u nás pravidlom písať mená tak, ako sa vy- 
slovujú. U Slovákov spišských niet žiadneho y. Možno, že meno toto 
povstalo z nemeckého slova Riešený ktoré znamená prístríjje užívané 

Y lesníctve k doprave dreva s neprístupných strmín, aby toto vlastnou 
váhou prišlo na určené miesto. Snád i tam niekde na blízku boly kedysi takt^ 
prístroje, od ktorých u pracujúceho slovenského abo polského tudu doíštal 
svoje meno spomenutý vrch. A poneváč v nemčine s medsíi i a e znie 
ako J?, písal som Rizy. I na karte gen. štábu je Ryzy a nie Rysy. 

Roľiítky je dolina medzi Ťažkým vrchom a Skalou, V spišskej sloven- 
čine bola by Rovenky, no na karte gen. štábu je Rovinki a, myslím, že 
meno toto v spišských Tatrách má aspoň také občianske právo, ako polské 
Rm-tenki : je to správny diminutív od rovina, pi. roviny. Oki em toho má 
slovenčina i roveň, pi. rovne, dim. rovienky. 

Tarajev je to samé. Čo na karte gen. štábu Tarajka = Kämmchen^ 
Nevedel som, že vrch tento po poľsky zovie sa Siodelko. Táraj v sloven- 



Digitized by 



Google 



- 67 - 

ŕine značí koliesko na ostrohe abo i hrebeň u koliúta. Tenže význain má, 
dľa Beinolákovko slovníka, aspoň čiastočne i tarajka, dim. faraječka: 
no v niadarčine tarajka znamená kokardu. V terajšej slovenčine užíva sa 
obyčiijne táraj ^), ktoré slovo upotrebil som v dirainutíve tarajec k ozna- 
čeniu vrchu, a nie tarajka, ani taraječka. Ostatne nemám nič proti tomu, 
kťil píše sa i Tarajka, lebo i to je slovenské. 

O Ťažkom vrchu a Šoserci tvrdí p. dr. S. Eliasz-Radzikowski, že 
ich niet v celých Tatrách. Tu odkazujem menovaného pána na kartu gen. 
HUibu (Zóne 9. Col. XXII); tam nájde Težký wch i Šosercu (poťažne 
Sdiosserca), ktorej absolútna výška obnáša 1120 m. 

Vf'íká i Malá Kolba spomína sa v Tatrách už dávno v diele Ru- 
dolfa ťokorného „Z potulek po Slovensku." Že Kolbu a či Kolbách menuje 
Fuíl poľský Lodaiiy ssczyt, o tom nemal som žiadnej zprávy. 

Greiner (Vidly). Tak stojí na karte gen. štábu, a polský názov 
I*t<tťzliwa Skala nebol mi známy. 

Ľjúlko miesto Bjalka je len chyba písma. Podobne i Bjolo ržeka; 
mň hx( Bjalo ržeka dla tamejšej výslovnosti. Dla poľského pravopisu 
holo by jedno i druhé Bialka, Biala rzeka. 

Ľudové názvy, ako: Šarkan ie pleso (Smoczy staw), Híncowy staw, 
Siiirohmickie stawy som nepočul a preto ani neudal. Lud slovenský 
výprava nielen o šarkanoch, ale i o drakoch. Význam týchto slov je to- 
ttižiiý a preto rozumie každý Slovák, že Dračie pleso je to samé, čo 
äarkanie pleso. Ohladom Hinckého plesa musím podotknúť, že som na 
karte tien. štábu našiel Ilincki potok a preto cítil som sa oprávneným 
písať i Hincké pleso. 

Ľadový stav, o ktorom zmienil som sa na str. 224, nie je Eis-See, 
íilo Gtífrorener See, a Zamrzhj stav, spomenutý na str. 225 je Eis-See. 
No aké meno má vlastne Gefrorener See v ústach poľského ludu, neviem. 

Lísbach miesto Eisbach (Zmarzlý potok) písal som následkom myl- 
ného čítania na karte gen. štábu, kde písmena E nie je zreteľne vy- 
tlačená pre neozbrojené oko. 

Zlmý staw miesto Žltý stav, n. Gelber See, je — lapsus calami. 
Chyba vkĺzla sa pri písaní ; ale chyby písma abo tlače boly i budú. Tak 
na príklad písal som Žakarovce, a vyšlý Žukarovce. 

Dotyčné listiny Rudolfa II. z r. 1594 poznamenávam, že nečítal som 
pôvodinu, ale iba odtisk v madarskom časopise „Szepesi Kozlony" č. 138 
r. 1895, a tam stojí Laszky a nie Laski. 

Dodatok. 

Po zaslaní „Odpovede na poznámky p. dr. Stanislava Eliasz-Radzi- 
kowskélio" obrátil som sa ešte k niektorým známym, ktorí za Magurou 



') *Náhle zabrinká tarajom*, hovorí náA básnik Kuzmány. 

5* 

Digitized by VjOOQIC 



- 68 -- 

í!a (illiSÍ éas žili a tamejšie nárečie dôkladne poznajú ') aby mi náležité 
vysvetlili, íi sa tam hovorí na pr. bjaly a či hjole, lonky či lunky^ okroítglo 
či úknmglo^ (^lembokie či ghmboke atd. Od spomenutých dostal som dobre 
zaručení! zprávu, že a v hjaly znie hlboko, asi ako o; podla toho bolo 
teda správne dfa panujúcej výslovnosti: Bjolka, Bjolo ršeka. Lonky a 
OkrongUca je síce správne, no len čiastočne, lebo ved o vy/.nieva tam 
akosi na tt -). 

O názve Za gletnhoke dozvedel som sa, že dla miestnej výmhivy 
má byf Za glemhokie. Pod oblaskem (-=: oblazkera) má byť Pod ohlankiem 
(^ oblazkiein). Bez mákčeňa na I malý sa písať i názvy Glembok, (jlmdfmK 
Lazy f Lazek (na str. 35, 38) a Glemboky potok (na str. 224), na čo 
týmto upozorňujom ^). 

Mlyn Koilin je asi pol hodiny vzdialený od Landeku. Vití o ňnm 
^Schematismus dioec. scepus" na r. 1898 str. 53. 

Pokus je u slov. ludu i dnes Rakusy, ako ma uisťuje iímižanský 
farár J. K., rodák z Podolinca, ktorý bol 6 rokov kežmarským kaplántŕm 
a tak dobre po^ná okolitý kraj. Podla tohože Hundsdorfn Slovákov nebol 
nikdy Hmicúvmmi, ale len Huncdorfom ; Kniesenie Gniazdy, Pauschenbťieh 
len Ružbachy po celom Spiši. 

Pľi sbieraní miestnych mien robilo mi ťažkosti nielen to, že nemohol 
som byť všade sám in facie loci a odkázaný bol na zprávy dniliýťli, ale 
i to, že Bom iiasto nevedel, či ten abo druhý vrch mám pomenovať vrchom 
alebo len pahorkom, ked pospolitý lud často nazýva vrchom i to, čo je 
iba pahorok. Rozdiel medzi vrchom a pahorkom je relatívny, a nik ne- 
určil, kile i»restáva vrch a začína sa pahorok. U spišského ludu sloven- 
ského je pahorok: brežek, harb, harbek, kopeme; vrch je: t^erch^ virch 

hma abo niekedy i gron, 

Štefan Mimk, 

') MenovHe k bývalému učitelovi lechnickému, p. N. Volajovi a jeho úcéte 
Mftiii, ktorá za Magurou vyrástla a plynno hovorí tamejŠím náreéím. 

^j Vôbec slovenský pozorovateľ magurského nárečia často prichádía do roz- 
pakov, ncv^iac č\ poČáva o alebo ti, on, am alebo un, um. Hovorí sa na pr.i tom 
pírsom i&one ícpsom mjol; ale znie to i tak: tum pirsum zune Tepsum mjoU Ostuttie 
mul som priležitosÉ poČuť v spomenutom nárečí nielen oyronglo, ale i okrengj a tam, 
kde t Knie ako i^ i okringlo, 

^) I Rmkintmie na str. 38. sú n. Riesdorf a nie Reisdorf. 



^^^ 



Digitized by 



Google 



o ústrojnosti nápevu „Nitra milá, Nitra." 

Podáva Lud, Ad. Betiss, 

§ 1. Objasnenie úlohy. , 

L Už v predošlom Sborníku Museáluej slov. spoločnosti^) podla istej 
novej teórie sa pojednávalo o „Tóninách a stupniciach slovenských spevov" 
a vedecké výskumy hotové sa predložily tak, ako to pri podobných štú- 
diách sa robí, bez dalšieho vysvetľovania. Prednieslo sa totiž tam, že so 
slovenskými spevy nemožno podla modernej teórie hudby nakladať, lebo 
ony 911 ako slobodne vyvinuté, len prirodzeným pravidlám podrobené. Pri 
nich len čisté a nie temperované ^) ladenie sa predpokladá, aké moderná 
teória ficmá. Ich tóniny z rovnorodých tónov sa skladajú, rôzno-rodé 
elementy sa netrpia; každá tónina sama pre seba tvorí, samostatný celok 
a oľganisovaná je tak, ako na príklad rastlina. ^) Toto sú asi resultáty, 
ktoré i tu rozvedené a na jeden nápev applikované majú byť, a prítomné 
pojednanie bude teda len pokračovanie v tej istej teórii, ale tak, že zo 
všeobecných zásad a pochopov má sa sostúpiť do podrobnosti nápevu a 
tu vSetko čo k veci prináleží, čo najprostorozumnejšie vysvetliť. Medzi- 
tým, aby predmet sa velmi neobťažil, teda len o jednom hlase nápevu 
a nie o jeho harmonisácii rokovať sa bude *). 

2. Pod ústrojnosťou nápevu rozumie sa jeho organismus z rozličných 
čiastok a údov složený, s ktorými i rozličné funkcie sú spojené. Každý 



') Sbomík MSS. RoŽ. I. Sváz. II. str. 176. 
^) Vidz § 8. 2). O temperovaní tónov. 

'> Sbomík str. 177. Istá analógia medzi nápevom a rastlinou záleží v tom, Že 

už v Samom semeni sa predpokladá formula budúcej rastliny, ktorá pri istých pod- 

mietika^-h i doslovne sa v organismus vyvinuje. Takúto jednoduchú formulu, semeno 

X>r odstavujúcu, moŽno i tu postaviť, z ktorej podla zákonov harmonických prirodzene 

yvinuje sa i tonika, rady a v radoch akkordy. No, samé vyvinutie nápevu, ako 

rorba dui^ha a citu, sotva by sa dala číslami postihnúť. 

^) Nápev viac hlasmi sprevádzaný širšie pole potrebuje, než jeden hlas horizontálne 
a pohybujúci Tu už i rady a zodpovedajúca tonika a vertikálna harmónia akkordov 
I o ohTudti by sa musely brať, aby všetky tóny i akkordy v súvislosti stály a v tonike 
h eústredúovaly. InáČe takáto harmonisácia z dobre utriedenej stupnice sama a pri- 
odzene ta vyvinuje. 



Digitized by 



Google 



— 70 — 

orííaiiisiiius môže byť zdravý ale i chorý, vyvinutý, normálny ale i /.a- 
krpolý a abiioimáhiy. Takáto ústrojnosť býva obyčajne zahalená a za- 
olmlenáy ale, aby anatom mohol vniknúť do vnútra, odstraňuje pokožku 
a nepotrebné čiastky ; práve v takomto spôsobe nalezajú sa i naše nápevy, 
totiž v nótovýí'h znakoch zaobalené, pod ktorými nevedomo, ŕo aái sa 
nachodí ; M táto povrchná obálka musí byť najsamprv akoby lancetou srezaná 
a odstránená už k tomu spôsolnými číslami, aby sám predmet jasno 
videný byť mohol. 

S. Takýto rozbor čili pytva nápevu, tým zajímavejšia je, keď sa pováži, 
že moderná teória v tejto zahalenosti viacsto rokov udržovala hudbu; 
nenie ani divu, že sa ani pohýnať a vyvinovať nemohla. Medzitým len obdi- 
vovať musíme tak namáhavú prácu tisíc rúk a rozumov, že spôsobom 
empirickým niohly ku dosť skvelým resultátom — teda len prôbatui a 
zkúškíimi — prijsť. Na ceste vedeckej k istým resultátom o mnoho ľahšie 
sa dojde, ako próbami a zkúškami, lebo ved zememeračovi pomáha tri- 
gonometria^ mimorníkovi astronómia, delostrelcovi silozpyt, chemikovi 
známosť prvkov, a pri tejto úlohe nám pomáha akustika a rísloveda. -) 
Skrze vedu čaí^to možno v niekoľko hodinách to -dosiahnuť, ŕo by sa bez 
nej za 1000 rokov nedosiahlo. 

4. Teórii musí zodpovedať skutočnosť; ona sa môže pohýnať slobodne 
a smelo, bez oliladu nato, čo z toho vyjde; ale musí pritom pokračovať 
lojíične, s kroka na krok, lebo i len jedna nepravá závierka, neloŕíiŕuá 
konklúsia. priviesť môže na nesmysel, a celá práca, akokolvek vtipná, 
prijde na zmar. Touto teoretickou cestou pokračovať sa bude bezohladne 
i tu, spoliehajúc sa na presnosť číslovú, o ktorej sa nesmie pochybovať^ 
a na lofíičné závierky ; na konci ale práce má sa porovnať a koutrollovať 
so skiitočnosfeíi, či ozaj čísla a ich pomery skutočne shodujú sa so zvukom 
tmuívV A v tomto páde poukáže sa na fysický nástroj tým cielom zhoto- 
vený, na monochord čili samostrun ^) ako kritérium. Druhé a dostatočné 

*) Ani aumi hudobníci a spisovatelia teórii neznajú urČiC, aký rozdiel je medsi 
Icžiaolmi C ík D tonami : cis, cisis, deses a des, poneváČ nemajú stanoTi^ka^ s ktorého 
hy to posúdii niohly. A vôbec tieto tóny podla prírodných zákonov či i môžu byt? 
H vedec'kého stanoviska táto otázka veľmi snadno dá sa rozlúštiť, keď eia G ^ 2 a 
D ^ 9 položí. Medzi týmito dvoma Číslami, podľa zákonov prírodných a Človeku 
prístupných, len tieto dve otrasoČísla môŽu leŽaC a v tomto poriadku: 2C 1íJ5 35 
fíD, Éo by í*a mohlo pomenovať: C cis des D. Iné patóny sú výmysly teoretieké. 
Medzi F a G ležia tri patóny: F21 175 45 189 Q2, a medzi A a H leu jeden: 
27 A 7 15 H a jeden pochopu ľudskému neprístupný : 225 : atd. 

-J Číalovedii, i arithmologia zvaná, je nová obšírna veda. Prvé a prísne pre* 
vedené počiatky sú podané vo spise : »Základné pravidlá súzvuku*, kt^jrd obsyihujíV: 
roztriedení e hežných Čísel na skupeniny a rady, vynalezenie štyroch zh kladných éíscl, 
loh upotrebenie a prevedenie v harmónii; dalej obsahujú náuku o pomeroch, o ak- 
kordoeh a kh meraní modulom a prvé pokusy sostavenia tonín. Ináče o číaloveile 
i v Sbomlku I. str. 183 zmienka sa činí. 

*) Yiáz g il. 1). Opis samostrunu. 



Digitized by 



Google 



— 71 — 

kritiuiiiiii pri každej práci ako i pri tejto je, že i druhými cestami a spô- 
soby lí tomu istému výsledku sa musí prijsf. 

§ 2. Básnická časf nápevu. 

1, Ačpráve osnova čili text neprináleží do tohoto pojednania, predsa 
Co doplňujúca čiastka do povahy musí byť vzatá. Osnova totiž vyslo- 
vuje istú myšlienku rečou a nápev citom. I medzi týmito istá príbuz- 
nosť harmonická musí byť; dumná, žalostná myšlienka požaduje i tó- 
ninu niíikkú a metrum z trocháov záležajúce. Básnik totiž rozpomína sa 
na oní'^ blahé časy, v ktorých Nitra bola tých krajín hlava, v ktorých 
Morava, Dunaj i Visia tečie, ked bola sídlom krála Svätopluka a svätým 
mestom Methodovým. 

2. Pôvodca textu je vraj bi. p. dr. J. M. Hurban, ^) a vyslovil v ňom 
dve podstatné myšlienky: hrdú povedomosť národnú, ale i žial nad za- 
šlými Oasy, doslovne: „časy sa pominuly a sláva tvoja v tôni leží." Spev 
tento podarený, je vôbec rozšírený a v národe oblúbený; silne upomína 
na Žalm 137-my, spev to ludu izraelského v zajatí babylonskom, kde 
doslovne stojí: „Pri riekach babylonských, tam sme sedávali a plakávali, 



"1 Pôvodca textu je neznámy a snád zostane takým aj navždy. Že by dr. J. M. 
Hurban bol ním, to ťažko prijať. Hurban narodil sa 17. marca 1817 a r. 1834 už 
uat hodíme pieseň túto v Kollárových »Národních Zpievankách«, kam poslali ju Ondrej 
Novota a Ondrej Bošáni, ked H. bol ešte len 17-ročný. Že by v tom veku mladík 
ííol doaC povolaným býval spievať podobným slovom, je málo pravdepodobné, a to 
tým meoej, Že v tom čase mohol byť H. ešte len na ceste k národnému prebudeniu. 
Okrem toho tiež neni pravdepodobné, že by taký dedič mena i diela otcovho, aký 
jo syn Svetozár Hurban- Vajanský, nebol daČo bližšieho poČul vzhľadom na pôvod 
a vznik piesne »Nitra milá, Nitra,« keby pôvodcom jej bol býval otec Hurban. A 
nepočul- — Sám Ján Kollár považuje pieseň za hodne staršiu. Vo vysvetleniach ku 
piesňam historickým, na str. 437. »Zpievanok« svojich dielu prvého píSe totiž: 
• , * . Wíibec v Nitranské a Trenčanské stolici, proto, že k tamégšjm Slovákňm cuzinci 
iiaymént- pronikli, zachowaly se naystaršj a z historického ohledu naypamatnégŠj 
národnj pjsné, aČpráwé se nékteré z nich zdagj býti plodem wzdélanosti ale už 
:inárodnélým k. p. iVtíra, Sobieský a Turek, Katarina, Jozef a Turek atd. Proto po- 
zoniil íiiijrae milownjky literatúry slowenské, aby tamnj knihowny zemanň, far^urú, 
klášterft a Skol (k p. w Nitre, Prjwizi, FraŠtáku a g.) ano i wazby a obálky knih 
pilník proMedli. W 16 a 17 stoletj Žili obzwláŠté w Nitranské a Trenčanské stolici 
mnozj znamenitj slovenské ŕeČi wzdéláwatelé a básnjŕi, k. p. w Prjwizi rektorowé 
škôl Wogtéch Husaelius, Qirj Zábognjk, Jan a Daniel Kerman; potom w Žiline: 
Giŕj Bánowskýf Adam Plintowic; we FraŠtáku: Pruno; w Migawé: Pawel Jakobet, 
w PreSporku Jan Chrastina atd. O onom perwém pjše Wawrinec Benedicti z Nedo- 
žer wc siwé Mluwnici takto : Extiterunt quidam inter meos gentiles Slavos, qui in 
liitgua elavica aliquid conati sunt: qualis vero imprimis fuit piae memoriae doctis- 
aimufí Yir Albertus Husselius Prividiaej qui suos discipulos et ad reetam orthographiam 
e t ad omatiorem cultioremque sermonem adsuefaciebat.« Welmi prawdé podobno, 
ie mnohé z téchto našjch národnjch, mythologických, historických a panských, ob- 
zwlášte téch we ktorých néco obratnégšj a umélečtégšj weršowánj wége, tyto muže 
£a skladatele magj.« Bed, 



Digitized by 



Google 



— 72 — 

rozpomínajúť m na Sion (teda na slávu jeho, na chrám a urchu^ kUjrá 
nás spojovala), ale Idumejští v deň súženia (pri dobývaní) riekli : ^Rozborte, 
roiíboite ho (Sion) až do základu v ňom.* No pôvodca textu vyhrážku 
v 8-oin verši mlčaním pominul. 

S, Metrum oboch, nápevu i textu, záleží z troch trochäov : — ^ 
— ^ — w, ofíakujú sa pak päťkrát, čo úplne tónine mälíkej ada^io- 
tmiipu ale i žalospevu zodpovedá. Ináče p. Miloslav Francisci M flal pred- 
nosť inetľuinu jambickému: ^ — >w — w — , čo zvlášte v posledných 
taktoch nápevu nedobre sa vyníma. 

^ 3. Všeobecné poznamy na nápev. 

L Nápev sa nachodí vo Spevoch Slovenských pod č. 12.1. Ponáša 
sa i motívom i metrumom na „Spievaj si dievčatko" pod číslom l-ýni-*i 
V nápeve prirhádzajú nasledujúce tóny: 

poilk piiľodzeného postupu: I II m3 IV V mfi VI Vil, 

a poilla kvintového postupu: m() m3 — IV I V II VI — VIL 

2. J* Kadavý umiestil tento nápev do C-moll, M. Francisci pak do 
D-molh Moderná teória nezná medzi týmito dvoma (poťažne dvanástymi) 
Škálami rozdiel; privlastňuje sa síce každej škále takrečený kolorit (barvi- 
tosí), ale pochop tento je relatívny, nenie teda div, že jeden tak, druhý 
ináče pochopil význam nápevu. 

3. Nápaíln*^ je, že nápev zná vykázať tri varianty, čo poukazuje na to, 
že behom Času rozliční speváci, nemajúc istý pochop nápevu i rozlične 
ho popreknicovali, alebo, možno, že mnohým užívaním sa ošúchal, Náp<n^ 
tento, ako vidno, pod rôznymi dojmy, snád i nátlakom moderných hu- 
dobných nástrojov, svoju pôvodnosť utratil a správnej harmonizácie ne- 
schopným sa stal. Je teda jeden zo zamotaných abnormálnycli nápevov. 

4. Äbnonuita záleží v tom, že kremä 8 tónov v molí -škále ešte 
i VI Vil ba vo variante i III prichodí, naproti tomu m7 ako príznak 
moll-škály sa postráda! 

5. Vôbec priechod s jednoho tónu na druhý nemalú ťažkosť hudcovi 
alebo spevákovi pôsobí, aby na príklad túto vetu: C Es D H C G kor- 
rektne previedol a pravé tóny ulahodil. A podobne i poslednú vetu : C 
Es G A H C.*) A dopusťme, že i prevedie; aké kritérium toho má? 



*) M, Francisci: Trávnice. 100 Slovenských národních piesní na klavír pri- 
atrojĽ. (\ L 

^) Spk*vanka táto pod Č. 1-ým v prvej Čiastke sa končí V-ou, v druhej ale 
IHhui. Patrí ro^.hodne do tvrdej (dur) škály a predsa jej povaha je mäkká moliu 
Vj-í^vetTuje sa to tak, Že podla novej teórie, ináČe aj tvrdá Škála, ked do istých tanik 
sa preloží, na Kovnťitomosti síce nič nemení, ale jednotlivé tóny jemnfjši pomer do- 
stanú, a akrze to i mäkšie budú zniet. Voľno teda každému nápevu da£ náter ôli 
kolorit podľa fúbíisti tvrdší alebo mäkší. 

^) Samý nápev v nótach § 5. č. 7), je vypísaný. 



Digitized by 



Google 




— 73 — 

il Zo všetkého dá sa následkovať, že nápev pôvodné tóny m7-u a m6 u 
zamenil VII. a VI. Miesto VII mala by teda všade m7 stáť, ale to prijatý 
nápev nedopustí; zmiernila by sa ale táto VII tak — čo často v spevoch 
našich sa pozoruje, — kedby sa jej patón pridal. Pod patónom však roz- 
umie sa enharmonický tón, t. j. jemná úchylka od hlavného tónu. y 
Pôvodne miesto C H C (v siedmom takte) mohlo stáť jednoducho C C C, 
ale, aby monotonii sa vyhlo, pridal sa strednému tónu patón a z toho 
povstal jemný až nepozorovaný triller, z čoho moderná teória chroma- 
tický tón H utvorila a do nápevu vsadila. A vskutku pri harmonisácii 
nápevu v Trávniciach č. 4. táto anomália velmi vhodne a prirodzene 
tremolom je napodobnená. Čo sa týka VI, i táto patónom, poťažne tril- 
lerom, má byť opatrená. A tak pôvodná modernej hudby moU-škála by 

bola: I II m3 IV V m6 m7. 

§ 4. XJtriedenie a určenie stupnice. 

L Z prirodzenej teórie harmónie vyplýva to poučenie, že najjedno- 

ductiejšie škály (poťažne tóniny) sú tie, ktoré z nasledujúcich sedem dia- 

toníckých čísel : 2, 3, 5, 9, 15, 21, 27 povstanú tak, ked postupne každé 

Číslo za prímu (poťažne toniku) sa postaví, rozumie sa, že v tom páde 

ostatné čísla príme podriadené zostanú. -) Tu však len o mäkkej škále 

sa pojednáva, nasledovne mäkké škály sa vyvinú, ked za prímu číslo 9, 

ŕíslo 27 a číslo 5 sa postaví, a tak bude: 

Htupnica malotercová čili dorická : I = 9 ; = 21 2 3 9 27 o 15 

m3 m7 IV I V II VI 

Stupnica malosextová čili aeolická : I = 27 ; = 21 2 3 9 27 5 15 

m6 m3 m7 IV I V II 

Stupnica malosekundová čili frygická : I = 5 ; = 21 2 3 9 27 5 15 

m2 m6 m3 m7 IV I V 

2. Porovná-li sa otázna stupnica: 3) m6 m3 IV I V II | VI— Vil 
s maloBťxtovou čili íEolickou m6 m3 m7 IV I V II | 

teda vyjmúc odchýlky, za túže považovaná byť môže. 

3. Tak očíslená malosextová stupnica, ako tu hore stojí, naskrze sa 
nemôže potrebovať ku ďalšiemu pokračovaniu v určení stupnice, z tej 
žásaíiy, ^) že tonika 27, len tie čísla oprávňuje a za svoje uznáva, ktoré 
Je nej v jednoduchom a oprávnenom pomere ^ stoja. *) Nasledovne stupnice 
malosextovej čili seolickej čísla takto opravené a sostavené budú: 



*) Taký patón má na príklad O— C = 64, tí3^• alebo E E' = 80, 8ť. Vidz Zá- 
kladné pravidlá súzvuku, str. 28 29; ale i § 1 2) 2) 
-) Celkom tak, ako sa tóniny antické vyvinujú. 
=*) Tá samá pôvodná čo pod § 3. 1) 
*) Sliorník str. 178. Zákl. pravidlá súzvuku str. 31. 32. 
■'] Oprávnené pomery počtom 28. sú niŽe v § 5. 5, udané. 
^) Velmi dôležitá sada, lebo antické Škály nemajú základ číslo vý a tak vyššej 



Digitized by 



Google 



— 74 — 

mU m3 (m7) IV I V U | VI— VII 

21 1)3 3 i) 27 81 15 | 45— 40ä 
189 243 

4. Stupnica táto má výminečne tú povahu, že bez nažkbeuia pomení^ 
jio 3 ílelená by í môže: 

21 63 3 9 27 81 15 | 45—405 

189 243 I 7 21 2 3 9 27 5 15—135 

3 ~ 63 81 

z fohí] nasleduje, že príma 27 premenila sa na číslo 9, t. j. stupnícÄ 
malosextová (a^olická) bude ležať v tonike 9, a jej formula musí takto 
sa písať: v T. 9:1 = 9 škála: malosextová. (Lebo ináče v T. 9: 1 = 9 
znamená, že v tonike 9, leží stupnica malotercová čili dorická.). 

5* Pon(íváť v nápeve všetky tóny tak ako sú podla íí 3* 1 K na}) i sane, 
podržané byť majú a pri nich žiadna oprava a premena nesmie sa pre- 
viesť, preto i vyšr v 3-om a 4-om bode sú VI. a VIL uvedené, ale íiarou 
oddelené. 

§ 5. Ozuačenie nápevu číslami a pomeramii 

1. Všetky výš uvedené čísla označujúce tóny, nazývajú sa pôvod- 
nými otrasoŕíslami, lebo sú ani nenásobené ani nedelené^ lebo ležia vo 
Hvojej prirodzenej polohe. Jestliby ale sa malo vykázať, kolko oti^a^iov 
ktorý tón za jednu sekundu učiní, to sa vypočtuje snadno. keff sa liore 
vezme, že podla akustických zkúšok komorný tón a za sekundu 432 
(vlastne 440 ^) otrasov vykoná. Ked teda a vo violine ležiace uŕiní 4;í2 
otrasov, teda postupne i iné čísla po 4, 8, 16, 32, 64... nusobif sa 
majú (ako A r= 27X16), aby patričnú výšku dosiahly. 

pôTodnáfliiUr 9 5 21 3 27 7 15 2 135 

81 <>3 

násobené : 9 X32 5X64 21X16 3X128 27X16 7X64 15X3ÍÍ 2>^256 ia5X4 

81X4 63X8 

ich otrasy: — 288 320 336 384 432 448 48t) 512 n4iJ 
324 514 

2. Takýmito v7Sokými číslami nápev označiť bolo by velmi ne- 
pohodlné, a preto sa pri označení len čísla pôvodné užívajú, pod ktorými 
sa skutočné otrasy dajú myslel Otrasočísla sú teda liodnoty tónov, a 
ako sa v S 4. bode 4.) vykázalo, tak sa pod stupnicu podpíšu: 

m6 m3 (m7) IV I V U | VI— Vil 

As Es B F C G D I A H 

7 21 2 3 9 27 5 | 15—135 

63 81 I 



teórie nie Hd ädiopnd; h novosostavené Škály, pre rozoznanie od íinli rkýt-li : inulo- 
tercrtvou, mal ose xto vo u . . . škálou sa menujú, poneváČ týmito tómimi — v kvintovom 
postupe SOS tavenín Skílly — sa začínajú a spolu i príznak udávajú. 

'i Pre obkrofeníe zlomkov za výhodnejšie držíme prijať 432 pre % čo pre 
predmet je vec ľahoBtajná. 



Digitized by 



Google 



— 75 — 

Tyiii spôsobom prenesú sa i na nápev, či je nótami alebo písme- 
nami písaný, na príklad: C Es D H C G') 

9 21 5 135 9 27 
81 

3. Čo sa týka pomeru jednotlivých tónov, i tieto čo najjednoduchejšie 
8a musia predstaviť, aby sa lahko dalo posúdiť, či sú oprávnené, a preto 
otrasoÉísla podla potreby hned sa musia alebo deliť alebo násobiť, do 
ohľadu berúc, či nasledujúci tón vystupuje či sostupuje, čo v nótach 
zretcdlne sa ukazuje. Na príklad 9 C : 21 E deleno po 3 9 C: 21 E _ 

3 
í\ C ; 7 Es, ale C proti E tak nízko nestojí, ale len ako m3 a preto C 
Síl musí povýšiťn a 6 C a tak dostaneme pravý pomer 6 C : 7 Es. Podobne 
21 Es : SI D delí sa po 3 21, Es: 811) ^ 7 e^ , 27 D ale i medzi tý- 

á 

niito je len poltón rozdiel a pomer sostupujúci, teda Es sa musí povýšiť 
na 28 a tak pravý pomer bude : 28 Es : 27 I) atd. Vynalezené pomery 
sa spolu složia a takto sa písať budú: 

C Es D H C G 

9 21 81 135 9 27.. čísla pôvodné. 

^ 28 • 2^ ^5 • JU) * ^] * ■ P^"™^^y "^ pristrojené. 

4, V týchto jednoduchých pomeroch vidno každý pohyb nápevu, ba 
i to protvarovanie, ako sa to samé číslo ku predošlému a nasledujúcemu 
čísla ukazuje, na príklad: D ku H ukazuje číslo 6, naproti tomu, D 
k preilošlému Es ukazuje číslo 27 atd. ^) 

r>. Často sa v tomto spise odvoláva na pomery oprávnené. ^) Takýchto 
je počtom 28, ktoré smysel ľudský pojmúť, pochopiť a rozoznať zná. Ináče 
ich spolupatričnosť i istou sústavou dokázať sa dá. Ony sa píšu v prie- 
store jednej oktávy, a delia sa na vystupujúce a sostupujúce. Vystupujúce 
pomery, ktoré i opačtie čítané , ako sostupujúce sa považovať majú, sú na- 
sledujúce: Pomer 

oktávový = 1:2, 

m2-ový = 14 : 15, 15 : 1(5, 20 : 21, 24 : 25, 27 : 28, 

ligový = 7 : 8, 8 : 9, 9 : 10, 

mB-ový = 5:6, 6 : 7, 

in-ový = 4:5, 7:9, 

IV-ový = 3:4, 



') Vidz nižšie nóty 7). 

7 6 5 4 

^f Tieto duplované čísla jednoho a tohože tónu, ako: 28 27 15 Kí musia čo 
v najjcíJnoduchejŠom pomere byť, aby spevák Fahko mohol akoby s nového stupňa 
jiítttledujád tón ulabodiť. Na príklad z tónu 6 prejde na 7, tento tón 28 podrží a 
\)TGJňi} im 27, 8 27 prejde po stupni 6 na 5, s 5 po stupni 15 na 16 atď. Toto sa 
oď^ývii stupňovaním. 

*) Sbomík str. 180 o pomeroch. 



Digitized by 



Google 



— 76 — 



m5-ový = 5:7, 7 : 10, 
V-ovy = 2;3, 

iii6-ový = 5 : H, 9 : 14, 

Vl-ový = 3 : 5, 7 : 12, 

m7-ový :z 4 : 7, 9 : 16, 5 : 9, 

VlI-ovy = 15 : 28, 8 : 15, 14 : 27. 

V pomeroch týchto jedno-druhé číslo alebo i obe môžu byt po 2, 
4, 8, 16, 32.., delené i násobené bez toho, že by sa pomer naniŠiL 
InáCe vMkíf m^' akékoľvek pomery, na príklad: 16 : 21, 20 : 27, IG : 27, , . 
rozhodne sa ssavrlaijú a zakazujú. 

ih Pri titriedovaní nápevu sú oprávnené pomery spolahlivým kriteri- 
umom, kcíl divé a zakázané pomery sa nezjavia, lebo jeden zakázaný 
pomer je dostatoCiiý dôvod, že patričná stupnica v inej toniiie rausí 
leiat *) Že nápev v tejto tonike: 9 leží a správne je prevedený, dokassom 
je, že ani jeden jediný nesprávny pomer sa v ňom nenachodí, Patóny, 
počtom dva (81 a 63), ako vypomocné tóny nutno považovať. 

7. Nápev: Nitra milá, Nitra. 

V T. 9:Iľi:9, stupnica malosextová (aeolická). 

Adagio. I mä U VH IV IV m6 V IV 

-N r— 




m3 n I 



^ 



3E 



9 


2í m 


136 


9 27 


3 


7 


27 


3 


H 


i 7 tí 


5 


4 : 3 


6 


: 7 


9 : 


8 




28:27 


15 : 


16 




28 


: 27 





21-81 t 

7 9:8 
28*27 



I VII 




3 135 9 3 

16 : 15 : 16 8 

3 : 4 



21 81 

7 9 

28 : 27 



9 135 9 3 
8 3:4 

16 : 15 : 16 



9 
3 

16 



15 



I m3 V VI Vn 




Si^^^í^ä 



9 


31 


27 


15 


135 


6 


: 7 




8 


: 9 


16 


14 


: R 


10 


15 



16. 

S pomerom m3-ovým (6 : 7) sa tri sady a s pomerom Vll-ovýiu 
(16: 15) dve sady sa začínajú. 

V tomto nápeve nasledujúce oprávnené pomery prichádzajú: 



'J Tuk na príklad v otáznom nápeve s dobrým výsledkom mohlo hy na i 5 fji 
primii poťažne tnniku položiť, v ňom ale jediný pomer I : IV = 20 : 27 ako zakájmný 
pricUodí. Že skrze toniku 5 i nápev druhý, nový kolorit obdrží, o tom 8a amienka 
Cmí v g 3. ix^} 



Digitized by 



Google 



77 — 



vystupujúce : sostupujúce : 

B : 4 I V-ový, 14 : 9 Ill-ový, 

ii : 7 iii3-ový, 4 : 3 V-ový, 

9 ; HJ a 8 : 9 Il-ový, ») 6:5 Vl-ový, 

15 : lli m2-ový, 10 : 15 VlI-ový, 

9 : 8 a 8 : 7 m7-ový, 
* 28 : 27 m2-ový. 



' f Ta Hft dvojaký pomer Il-ový ako 9 : 10 a 8 : 9 ale i dvojaký pomer m7-ový 
ako 8:7 n l^ití rozoznáva, čo moderná hudba ani zďaleka do povahy neberie, 

(Dokončenie.) 



Digitized by 



Google 



Záhada dejepisná. 

Rozjíma Fr. V. Scisinek. 

Herodot (444 pr. Kr.) píše o Thrákoch, že sú po Indoiih najpoíet- 
n^Jšíni íiároíloiu, a — keby neboli na rozličné kineny tak ľozdľulícuí — 
žiadna moc nobula by v stave im odolať. Bývali nielen n[i Balkánskom 
polostrove, ale pod menom Getov i nad Dunajom, tiahnuce sa i za 
Karpaty a Visht nad Čiernym morom k Asii. Kam sa podol tento veli- 
kánsky národ? Že — vraj — zmizol, a zostala po nÍĽli h\\ lustki 
Arnautov v európskom Turecku. Veríte to? Ja nie. Nenacliádzaiii v deje- 
pise dôkazov, že by boli vyhynuli buď nejakou nákazlivmi nemocou, 
alebo meĽíim, 

Slovania v siedmom století boli rozšírení po celej temer strednej 
Európe a tiahli na nad Čiernym morom až do Asie, od Rýnu a mora 
Adriatickt^ho až po Volgu a Ural: teda zaujímali asi to lizeuiie, kam 
Herodot a iní dejepisci kládli Thrákov. Že Slovania beliom štviteho, 
piateho a šiesteho stoletia po Kristu vláčili sa na to územie a zaujali 
ho V Veríte tomu? Ja nie. Tak náramný počet nemohol bez hluku sa 
síahovať tak, že by to dejepisci neboli zbadali a poznačili, ako to po- 
značili o iných národoch, skutočne sa sťahujúcich. A kam sa podeli tie 
národy, ktorých sídla Slovania zaujali? Dejepis hovorí o Slovanoch býva* 
júcich, nie ale o tom: kedy, odkial, ako a kde sa osadili? Tu neplatí 
žiadna hypotéí^a, žiadne vymýšianie. Historická skutočnosť musí sa do- 
ká^aí historickými dôkazmi. Dejepis hovorí, ako Gréci, Rimania, Nemci 
a Turci podmaňovali si Slovanov; ale o tom: kedy, odkiaľ, ako a kde 
sa v Európe osadili? nenájdete v dejepise ani jota. 

Nestor (r. 1113), Kosmas (1124), Dalimil (1314) a Piilkava (137n) 
pochod Slovanov kladú do doby pomatenia jazykov pri stavaní veže 
Babel (I. ku. Mojž. 11, 9). Prvý, ktorý to tvrdenie za smiešne pokladal, 
bol Aeneas Sylvius (14^8). Stotožni v klassickú Germániu a pozdej.^ou 
Teutouiou, a klassických Germánov s Teutonami, čili Germániu s Ne- 
meckom, u (lennanov s Nemcami, tvrdil, že Nemci sú praobyvatelia 
Čiech, Česi ale prisťahovalcami medzi Nemcov; a vysmial sa spolu z tých 
českých dejepiscov, ktorí počiatok Slovanov kladú do dol>y pomatenia 
jazykov pri stavaní veže Babel. Nuž, či holým smiechom rlá sa pod- 
vrátiť tvrdenie tamtých historikov? Či Slovania s neba popadali, alebo 
zo zeme vyrástli? I oni majú pôvod od potomkov Noémových, a Migne, 



Digitized by 



Google 



-- 7Ô - 

^'ydavatel vťíIkí'Oio a výborného, pred niekolko rokami vydaného, diela 
(Jorptiíi sanae Scripturcie, neváhal ho vydať i s tou poznámkou, že slo- 
vansky jaisyk náleží k týra, ktoré pri zmätení jazykov pod Babelom po- 
vstaly, Ketl je tak, museli byť už pod Babelom ludia slovanského jazyka, 
Cili Slovania. Nemusím sa teda hanbiť za to, keď držím s tými starými 
dejepificumi, ktorí pôvod Slovanov kladú už do doby synov Noémových: 
Sema, Chama a Jafeta. 

Huh ako možno Slovanov klásť až do doby synov Noémových, ked 
meno Slovanov čítať v dejepise až po Kristovom narodzení? Je pravda, 
že cisár Konštantín (r. U50) spomína Slovanov, praviac o nich, že r. 449. 
podvrátili mesto Epidaurus; Procopius Caesariensis a Jornandes až r. 552. 
naznačili meno Slovanov; pápež Ján X. však v liste r. 925. píše, že 
krajiny Slovanov už za doby s v. apoštolov, teda v prvom století po 
Kristu, prijali s v. evangelium. Nuž či pápeža, ktorý čo hlava cirkve už 
len ZTialy čo Ka dialo v cirkvi Kristovej, budeme viniť, bud z nepravdy 
aleiio z nevedomosti? Nech si to robí ktokoľvek, ja nie I 

Ani cisár Konštantín, ani Procopius Caesariensis, ani Jornandes ne- 
hovorí, že Slovania až r. 449. a r. 550. pôvod vzali, ale berú ich za 
národ na Balkáne a s oboch strán Karpatov bývajúci. Boly-li krajiny 
Hlovauov už za doby apoštolskej, teda prv, než prišlo do úžitku meno 
Slovanov, museli títo predtým nosiť meno iné. Tak je; cisár Konštantín 
po*I Sltjyanmi, ktorí r. 449. na Balkánskom poloostrove pod vrátili Epi- 
<laurus, rozumel Gothov (vlastne Getov) ; Procopius Caesariensis hovorí, že 
Slovania predtým nazvaní boli Sporoi; Jornandes ale praví, že predtým 
nosili meno Winidi, potom ale že Winidi dostali mená : Venetae, Sclavini a 
Afiiae. No z Jomandesa i to vyrozumievame, že len jedna časť tých Wi- 
nidov nosila meno Sclavini, druhá a tretia časť ale meno Vmetae a Antne. 

Kvň je tak, že Slovania pred r. 449. a 552. nosili iné mená, musíme 
ich deje]iis hladať pod inými menami. Nesmieme si do hlavy vziať, že 
pred r. 44ií. a r. 552. nebolo Slovanov v strednej Európe, a že nás nič 
nenie do dejejnsu pred r. 449. a r. 552. Ktorí dejespytci tak činili, 
zatvorili si pred nosom dvere do historickej minulosti Slovanov. My ne- 
sinierae táto záhadu potlačiť ani vymyslením sťahovania sa národov, ani 
bezzákladnou Ijypotésou prisťahovania sa Slovanov do strednej Európy, 
po tamtom sťuliovaní sa národov, ani dejepisnými dielami tých, ktorí sa 
na tú piefikovu hypotésu postavili. My musíme nastúpiť novú cestu stopo- 
vania minulosti Slovanov. 

Co je teda mojím tvrdením, alebo — ked sa lúbi — mojou mienkou ? 
To, že pod nekdajšími Herodotovými Thrákami rozumeť treba Slovanov. 

Nekdajší Tiirákovia zaujímali to územie, na ktorom potom nachádzame 
Slovanov. Ked Thrákovia — ako som na začiatku tohoto pojednania 
vyslovi! — nesíahynuli : teda zostali inadalej na tom istom území. Slo- 
vania na to isté územie, kde znal dejepis Thrákov, nikdy sa neprisťahovali : 



Digitized by 



Google 



— 80 - 

teda tamže bývali od pradoby. Z toho nasleduje, že obyvatelia tolio 
istého územia predtým menovali sa Thrákami, potom ale Slovanmi. 

Všetka česť Šafárikovi, ale nepodpisujem to, čo hovorí o Thiákocli 
pozostalých, píšuc: „Zflstatky tyto jsou tak nazvaní Albančanc? čili Arnaii- 
tové, jenž ve svém jazyku sebe Škipy čili Škipetary jmenují. Počíta se Jiťh 
asi IV5 milí. A však i dnešní Valachové v Pindu a ve Valachii, v Sedmo- 
hradsku, východní ch UhHch atd. jsou míchanina z Dakôv, fiimíinav a 
Slovanftv." Tí, ktorých má za pozostatky Thrákov, sú však vlastíie ne- 
vyhynuli Kelto-Gallovia.čili Valasi, nesprávne nazvaní Rumuni, ktorí — 
ako píše Nestor — pozdejšie prisťahovali sa medzi Slovanov číH Thrííkov. 
Keby Valasi (Rumuni) v národnej hrdosti nevydávali sa za potomkov 
Rimanov, našli by, že sú potomkami Kelto-Gallov čili Nestorovýfíi \'da- 
chov; a k tomu výsledku prišli by dejespytci vôbec, keby stopovali deje- 
pis Kelto-Gallov. 

Že sú Slovania totožní (identiční) s nekdajšími Thrákami, dokazuje 
to nasledujúce uvažovanie. 

Jedna časť Thrákov nosila meno Getov, áno, mena Thrákov a Gotov 
užívali sa i totožné. Bez pochyby byzantskí dejespisci Thrák<kv, iiakolkr} 
sa zaoberali s roľníctvom, nazvali Getami čili Roluíkami. S tým sa urov- 
náva i meno Sporoi čili Rozsievači ; ktoré meno i Procopius Caesarietisis 
dáva drievnym Slovanom. 

Meno Getov je tak vážne, že ho právom nazvať môžeme klúčoín do 
brány prahistorie Slovanov. Theophylakt (629), ktorý písal svoj dejepis 
práve v tej dobe, keď do užívania prichádzalo meno Slovanov (Sdťimnf), 
zretedelne píše, že Slovania predtým menovali sa Getami. Škoda, pre- 
škoda, že Šafárik z jakéhosi predsudku, ktorý si nijak neviem vysvetliť, 
odmrštil to svedectvo Theophylaktovo a tým spôsobom odmrštil oíl selia 
i ten klúč do brány prahistorie Slovanov; ačkolvek mal byť v tom 
utvrdený aj iným vážnym i negatívnym i positívnym svedectvom. AG- 
kolvek SV. Paulín v pochvale Niketa, biskupa Dardanie, ešte spomína 
Getov pod- a naddunajských, to meno umíklo, akonáhle meno Slovanov 
do úžitku prišlo. Ďalej Nestor tých pod- a naddunajských Getov, ktorých 
bol spomínal Strabo (15) a sv. Paulín (396), menuje Slovanmi, Zaistt* 
svedectvo Theophyloktovo a Nestorovo viac musí platiť v histórii^ než 
akékoľvek dômysly a hypotésy. 

Kdekoľvek teda v historických prameňoch čítame Getov alebo Dakov, 

ako ich Rimania menovali, musíme pod nimi rozumeť Slovanov; a ketl 

je tak, toto podáva nám bezpečný klúč do brány prahistorie Slovanov, 

* * 

* 

Pred niekoľko rokami písal mi p. Pluskal, Moravan uCeuý, ktorý 
podobne zaoberal sa s prahistoriou Slovanov, abych stopoval ju vo sv. 
Písme starého zákona ; lebo nenie možné, aby tak velký a starobylý n^írod 
bol docela zaznaný v knihách Starého zákona. Mal síce pravdu, ale ne- 



Digitized by 



Google 



- 81 - 

snadno holo mi odhodlať sa k tomu, nie preto ovšem, abych si neutržil 
nejaké Aeneašké posmechy, ale preto, že som vo sv. Písme starého zá- 
kona dlho hľadal pevnú pôdu historickú, na ktorú bych sa postavil. 
Našiel som tam ovšem Thrákov (11. Makk. 12, 35) a thráckych Make- 
donov (E8ther 16, 10. L Makk. 1, 1; 6, 2. II. Makk. 8, 20); ale ani 
toto, ani tamto meno neotvorilo mi cestu, po ktorej bych pohyboval sa. 
Našiel som i mesto Geth i Gethov obyvatelov; alé títo boli obyvateľmi 
SV, Zeiiie (Palestíny) a nemali nič spoločného so slovanskými Getami. 
Darmo som hľadal i Dákov, ako Rimania menovali Getov. Konečne za- 
blesklo sa mi svetielko vo slovách prvej knihy Makkabejských, ktorými 
sa ona započína : že Alexander, kráľ macedónsky, vytiahol so svojej zeme 
('étim, proti Dariovi, kráľovi parsko-medskému, a pobil ho. 

Čože je to to Cétini 'ŕ Je to polostrov Balkánsky, kde bývali Cétovia. 
Cétim je hebrejské Kéthn, grécke Kétes, Dejepis nezná na poloostrove 
Ketov, ale í retov čili thráckych roľníkov, ktorí — ako Virgil o nich peje — 
obrábali pule až i v samom Grécku (Lib. 3. Aen.) a preto od Grékov Gétes 
čili rolníci nazvaní boli. K tomu mám nasledujúce poznamenáme: 

a) Hobrej miesto Gétim písal Kétim, buď že dla sluchu miesto g 
písal k, alebo chcel balkánskych Getov mať rozoznaných od palestínskych 
OetoT, Zamieňame litery g s literou h nenie zriedkavé ; na príklad gbel 
a kbel, gula a koule atd. 

b) Latinák, nemajúc litery A, mohol ovšem písať Gétim, ale držiac 
sa hebrejského Kétim, nepoužil literu g, ale literu c, ktorá pred a, o, u 
^7Slovujt^ sa ako h. 

c) Alexander Veľký nebol ani Riman, poneváč Rimania ešte neroz- 
ifrili vládti svoju na Makedoniu — ; ani Grék, ačkoľvek vláda jeho 
rozšírená bola i na Grécko; bol rodu a jazyka thráckeho, ktorý — ako 
známe z Ovidia — bol jedno, s jazykom gétskym. Že jeho mluva mater- 
ská nebola grécka, dokazuje to vojauský súd, ktorý bol pozdvihol proti 
Filotovi. O tom podáva nám zprávu obšírnu Q. Curtius Rufus v knihe 
šiestej. Je to súd veľmi zajímavý. Súdený bol nie dla gréckeho, ale dľa 
niacedonskťho spôsobu, skrze valné shromaždenie. Jednalo-li sa o hlavných 
veciach v dobe pokoja, súdil ľud — v dobe války ale súdil zástup vo- 
janský. Do valného shromaždenia prišlo asi 6000 vojakov. Alexander, po- 
staviv Filota v putách pred vojsko, rečnil o jeho zrade; po ňom rečnil 
Ainyntas^ kráľovský sudca, a po ňom Coenus, švagor Filotov, a to s takým 
zápaľom, že sa sohol i k zemi, zdvihol kameň a chcel ním praštiť Filota ; 
ale Alexander zachytil mu ruku a riekol, že prv, než by bol súd vy- 
nesený nad Filotom,. treba tomuto dať právo, aby sa ospravedlňoval. 

^Macedónski nad tebou súdiť budú: preto pýtam sa teba, či chceš 
k tomu použiť mluvy macedónskej?'^ riekol Alexander. 

^.,Krem Macedončanov sú tu mnohí, ktorí snadnejšie ma porozumejú, 
kect použijem mluvy takej, akej si použil i ty, bez pochyby preto, aby 
tvoja reč mohla byť od viacerých porozumená,"" odvetil Filotas. 



6 

Digitized by 



Google 



- 82 - 

„Ci z toho nebadáte, že Filotas nenávidí i vlasteneckú reŕ?'* zkrfkol 
Alexander. „Hnusí sa mu rečniť v tej mluve. Nech však reční dla srílca 
svojho, kecf vy budete mať na mysli to, že štíti sa našej obyčaje a inluvy/ 

Nato Filotas povedal svoju ospravedlňlijúcu reč a po nej odvedený 
bol od tV chj ktorí ho strážili. Po jeho odvedení rečnil k vojsku jedeD 
z vcifjťvodov, menom Belon, starý to vojak, ktorý z nevzdelaného stavu 
bol povýšený na ten stupeň hodnosti. 

„Posmechy činil z roľníckych ludí," riekol medziiným Belon. „Pre- 
zýval ich Frigami a Paflagonami. Ačkoívek je rodom Macedontau, ne- 
hanbil sa skľze tlumača vyslýchať ludí svojho jazyka." 

Rečou tou rozsrdení vojaci, boli by ihned na kusy roztrhali Pilota ; 
Alexander váak odročil vec na zajtra. V noci tí, ktorí boli v rodinnom 
spojení s Paimenionom a Filotom, rozutekali sa na vrchy a púšte, ol)áva- 
júc sa, že by i oni dla macedónskej obyčaje, totižto ukameňovaním^ za- 
vraždení byť mohli. 

Nastáva nám teraz vážna otázka: čo to bol za vlastenecký macedón- 
sky jazyk, ktorý tak horlivé zastával Alexander, a ten nevlastenecký ne- 
niacedooský jazyk, ktorý, čo nejaký odrodilec a renegát, obluboval si 
Filotas y Na Balkánskom polostrove bol jazyk thráko-getský, v susednom 
(Tľéťku Jazyk grécky, ktorý za doby Alexandra začal sa ťahat i na Bal- 
kánsky polostrov. Vojsko Alexandre vo bolo hlavne thráko-getské, čiastočne 
ale i grécke, Z toho nasleduje, že Alexander zastával jazyk thráko-getský^ 
Filotas ale jazyk grécky: že vlastenecká, materská mluva Alexandrova 
bola thráko-getská, mluva Gétov (Kétim), mluva slovanská, nie ale grécka. 

„Čože V Alexander mal byť Slovanom?" snád povie mnohý neslovanský, 
ba i slovanský človek. Ja však sa tážem: snád sa má Slovan hanbiť za 
Alexandra a odriekať sa ho V Či jeho slovanskosť nevysvitá z dôvodov 
v tomto pojednaní podaných? Je pravda, že to smelá myšlienka, je to 
resiiltát, ku ktorému dosavádni dejepisci neprišli, a to len preto^ že od- 
mrštili od seba ten Theophylaktov a Nestorov klúč, ktorým si mali otvoriť 
bránil do pradoby Slovanov. 

K potvrdeniu toho, že makedonskí Gétovia (Kétim) boli Slovania, 
tuSím pris]iieva i to, že ten posledný vojevoda-rečník mal meno úplne 
slovanské Bdoíi; ako i to, že Filotas prezýval thráko-getských Macedo- 
nov Frigamij ktorí boli z Balkánskeho polostrova do Malej Asie vy- 
sťahíjvalí ľhráko-Getovia. Pri nich poznamenal Strabo, že „Phriges, Briges 
et Ľreges i idem sunt", čili Frigovia, Brigovia a Bregovia (BrežaDia) sú 
jtnliio: boli teda pomenovaní od hregu rieky, vedia ktorej pôvodne pod 
Balkánom prebývali. Snád ešte má i to váhu, ked tenže Q. Curtius Rufus 
v knihe ôsmej hovorí, že Thráko-Getovia ozbrojení boli trochu nakn've- 
nými inetíkami, na žrd asi pripravenými, ktorými v bitve ako kosami 
I)odrezávíili nohy koňom nepriateľským. Ktoiý Slovan pri tomto nepo- 
myslel by na kopije poľských vojakov, a to tým viac, že Thrákovia na- 
zývŕdi takú zbraň podobne kopijami (copidas)? Mohol by ch pripomenú t 






Digitized by LjOOQ IC 



k_ _ 



J 



— 83 — 

ešte ten peniaz (obulus), ktorý poverčiví Gréci dávali do úst mŕtvemu, 
čo prievozné pre Cbaronta, aby dušu jeho previezol prez jazero stygské 
na druhý svet. Nebol to peniaz grécky, ale — ako Meursius dokladá — 
barbarský, danáke zvaný. Môj grécko-nemecký slovník síce hovorí^ že to 
bol peniaz perský ; ale mne sa pravdepodobnejším zdá, že to bol peniaz 
thráko-getský, akým Thráko-Getovia platili danky (tributum) Grékom, 
kde ich títo boli poplatnými učinili. 

d) Cedrenus (o. r. 1057) menuje Serbov Triballami, podobne i Dukas 
a Laonicus Chalcondylas : mali teda slovanských Serbov za potomkov 
nekdajších Triballov, národa to thráko-getského. No, boli-li Triballi slo- 
vanským národom, boli ním i ostatné thráko-getské národy. 

Poznamenať sluší i to, že — ačkolvek pozdejšie pramene menujú Srbov 
aj Rácami; čo mohlo povstať len z okypteného mena Th-Races; a tak 
i Y tomto páde slovanskí Serbi sú potomkami nekdajších slovanských 
Thráko-Getov. * * 

Ked je tak, že nekdajší Getovia boli Slovanami, a hladat sa majú 
vo SV. Písme starého zákona, bud pod hebrejským Kétim, bud pod gréckym 
Kétes alebo dla latinskej Vulgáty pod Cétim: pokúsme sa v tomže sv. 
Písme hladať koliebku a deje starodávne Slovanov pod menom Cétim 
(Kétim. Gétes), 

V prvej knihe Mojžišovej, 10. hlave, čítame, že Noé mal troch synov : 
Sema, Cháma a Jafeta; tento mal syna Javana, tento ale Cetima čili 
Ketima. To isté má i Kronika čili Paralipomenon 1, 7. Nestor na zá- 
klade knihy Georgia Hamartola, ktorá už za času Simeona, krála bulhar- 
ského, preložená bola do slovančiny, medzi potomkov Jafeta počíta i Slo- 
vanov; ačkolvek Georgius Hamartolus spomína len Sarmaciu, lUyrik, 
Lychniciu a Adryaciu, zeme to slovanské : teda Aeneas Sylvius nemal sa 
čo vysmievať Čechom, že pôvod Slovanov kladú do doby pomätenia jazy- 
kov pod Babelom, ked Cétim (Kétim) znamenalo Getov čili Slovanov. 

Prorok Izaiáš (o. r. 728 pr. Kr.) predpovedajúc pád pyšného boha- 
tého mesta Týru, vraví : „Revajte lode mora, lebo spustošený je dom, 
z ktorého boly vychádzaly ; zo zeme Cétim bolo im to oznámeno" (Is. 23, 1). 
Dla hebrejskej osnovy: „Revajte, lode Tarsisa atd." Smysel je tento: 
„Lode tyrské, ktoré navracať sa budú z Tarsisa (Spanie), dostanú zprávu 
zo zeme Cétim o spustošení Týru, a nariekať budú nad tým." Vyplnené 
bolo toto proroctvo o páde Týru r. 586. pr. Kr. Pod Cétim rozumie sa 
thráko-getský čili Balkánsky polostrov, odkial mali týrski plavci dostať 
zprávu o páde Týru od námorníkov, činiacich plavbu z thráko-getského 
polostrova prez Egejské more do Stredozemského mora: teda Cétim 
(Kétim) neznamenalo len Macedóniu, ale celý Balkánsky polostrov, Thráko- 
Getami čili Slovanami obývaný. 

Prorok Jeremiáš (629 pr. Kr.), činiac výčitky Israelským, že opustili 
Pána Boha svojho, vraví: „Chodte na ostrovy Cétim a vidzte; a pošlite 
do Cedaru a dobre skúmajte a vidzte : či sa stala podobná vec ? či ktorý 



6' 

Digitized by 



edbyV^OOgle 



— 84 - 

národ premenil bohov svojich, ktorí zaiste nie sú boharai" f Jer. 2j 10 
a 11)? Sinysel je: „Chodte na západ, kde sú ostrovy Cétim, alebu na 
výchful, kde leží Cedar (Jer. 49, 28. Žalm 119, 5)/ No ostn>vy, ktoré 
nák^žaly k Balkánskemu polostrovu, skutočne ležaly Palestíne na 7Á]yiu\. 

Z týchto uvedených miest vysvitá, že zem Cétim, nad kUmm pmm- 
val Alexander Velký (f 324 pr. Kr.), král macedónsky, ne;5nameiiá len 
Macedóniu, ale Balkánsky polostrov, kde bývali Thráko-Getovia. 

Št\Ttá kniha Mojžišova, v hlave 24., verši 24. má <lía Vulgjity 
(latiuského prekladu) toto proroctvo: „Na lodiach prijdú z Itálif, zvíťíizia 
nad Assírami a spustošia židov; a konečne i sami zahynú.'' Ako prišlo 
do prekladu latinského meno Itálie? V hebrejskej osnove stojí Kffim^ 
čo je jedno s Kétim, a malo byť tiež, ako inde, preloženo byť skťZí^ 
CtHím. Takto vziate proroctvo vyplnilo sa skutočne skrze kráľa Alexandra 
Velkého, ktorý nepanoval nad Itáliou, ale nad zemou Getov (Kétim) čili 
nad thráko-getským polostrovom Balkánskym. 

Podobný chybný preklad je i u Izaiáša proroka (66, 19)i ako i u 
Ezechiela proroka, kde vraví Boh pyšnému mestu Týru: ^Hotovilí,., 
príbytky tvoje z dreva italských ostrovov" (Ez. 27, 6). Tu má hebrejský 
textj že slonovou kosťou vykladané lodné lavice sú z dreva s ostrovov Kitim : 
teda s hôr polostrova thráko-getského alebo s ostrovov thráko-getskýih. 
U Daniela proroka (I)an. 11, 30) nachádzajúci sa Kétim vo Vulgáte za- 
menení sú s Rimanmi; ačkolvek hrabiví Rimania až po dobe Daniela 
drali sa do Balkánskeho polostrova, aby tam Thráko-Gc^tov (Kétiin, 
Kitim) dostali pod svoje jho. 

Že Latini meno Kétim a Kitim zamenili s Itáliou a Riraanami, ne- 
molilí) !)yť iné príčinou, než to, že meno Kétim a Kitim nahradili menom 
Hjmanov, skrze ktorých tie proroctvá splnené boly. Dejepisci pozdejší 
totižto navykli tie zeme, ktoré boli Rimania podmanili, nazývať zemami 
Rimanov, nemajúc ohlad na nelatinské národy, ktoré ujarmili ; áno i samy 
tie národy hrdé boly na to, mohly-li sa nazývať Rimanmi. Príklad toho 
mámo i na samom sv. Pavlovi, ktorý bol Židom, predsa však vydával sa 
za Rimana (Sk. Ap. 22, 25—29). Tak sa potom stalo, že i meno Tluáko- 
Getov umíklo a s tým umíkly aj ich dejiny. Až Getovia od Vísly (Getae 
Visclavini, Sclavini), dorážajúce prez dolný Dunaj na Balkánnky polostrov 
a vysvobodzujúce svojich súkmeňovcov (Thráko-Getov) zpod jarma by- 
zantského a rímskeho, otvorili opäť bránu histórii slovansk<'j. 

Pozoruhodné je ešte, že s v. Písmo starého zákona, pod Kôtim roz- 
umie nielen Macedóniu a polostrov Balkánsky, ale vôbec západ stredne, 
Európy, a to preto, že Kétim čili Thráko-Getovia daleko-široko Lw 
bývali, až temer do Atlantického oceánu, vynímajúc Peloponés a Itáliu 
ako i strednú Galliu, kde pôvodne bývali Valasi (Kelto-Galli). Rozpísal 
sa však o tom nateraz nehodlám; lebo to požaduje obšírneho pojednania, 
doBavádnym dejepisom protivného. 



Digitized by 



Google 



Traja bratia, 

Poveif m okolia Hrabušic, Štiavnika a Vidernika, Spišsko-alovenským nárečím 
^ podáva Ján Kavalčík, 

Biil ras jeden kral a ten mal troch sinoch. Ale co jak f bohactve 
pli val a šickeho mal hojnosc, preci ňebul spokojní a ňič ho na švece 
ňeceäilo, preto že uš daskela roki horlavel. Vela doktore probovali ho 
¥ileŕic a predešle zdravé mu prinavracic, ale zadnému še to ňepoščescilo. 
Tu príšol ras ku nemu jeden staručkí a pre svoju mudrosc šíroko-daleko 
roshlašeui muš, hteri mu dal totu radu, abí najšol človeka, hteri bi še 
oa cestu vídal a hteri bi vihledal taki zamek, f hterim je takí ptak, co 
mu 6 džubačka kref kapka, ket špiva. Jak tej kerví tri kapkí vípíje, že 
f tim okamžeňu ozdraveje. 

Kťt sinove ku kraloví prišli, oznámil jím slova starcovo a spolu jím 
naložil, abi še o takéhoto človeka postarali. 

„Ej, prcco bi zrne to cudzemu človeku roskazovali, co každí z nas 
rat zrobi? Mi sami tebe teho ptaka priňešerae; daj nam peňeži, a mi 
ie ct) najskoľši na cestu vibereme; najmlači nech zostane pri tebe." 

Kral siiioch svojich, pravda, ňerat puščil od sebe, preto že neznal, 
CO Še z Ďima stac môže ; ale ket ňehceli inakši, na ostatku lem privolil. 
Vo dakeTo dňoch odešli. Tervalo to dluhi čas, a o princoch Ďebulo aňi 
biru aňi sľihu. Často kral o nich z najmlačim princom še dohvaral, dze 
bi mohli tak dluho bic a či še dakedi ešči navraca. Ale najmlači ho fše 
íem cešil, hoc aj sam bárs pohiboval, že bi bratove ptaka priňešli. Na 
ostatku, ket vidzel, že še ocec lem trápi a trápi, tak sebe zaumeňil, že 
ráči sam do áveta po nich pujdze. Povedzel to kraloví, ale ten nechcel 
o tom afti slišec, bo ho najrači vidzel zo šickich a ráči bi bul tich dvoch 
straeil, jak jeho. Princ preto otstupil ot svojeho precevžeca ; ket ale čim 
dalej tini horší z ocom bulo, a bratove lem fôe ešči ňeprihadzali, nedal 
Se daíej zotrimac a pítal tak dluho oca, aš tento na koncu privolil. 

S požehnaním ocofskím f šercu a z dačo peňežmi f kapse vibral še 
po svojej vlasnej žadosci samojediní na cestu. Dluho, dluho hodzíl a aňi 
sam ňexnal, dze še ma obracic. Lem tu ras príšol na jednu velikú želenu 
luku, htera lesom do okola zarosnuta bula. Opžiral še, dze bi dajakí 
hodíiik bul, ale ňigdze, na zadnej strane aói šlaku. Pravé sebe hcel 



Digitized by 



Google 



— 86 — 

otpočnuc, tu vidzi na stret luki mertve celo. „O, moj Bože!" niišli sebe, 
„telio neboráka vrani roznesú; ket ho ňibto nezakope, zakopem ho ja," 
Jak povedzel, tak aj zrobil. Ket bul z robotu hotovi, lehnul sebe na do vi 
brop a usnul. Tu še mu zdalo, že pri ňim stoji veliki staruŕki muš 
f dlubich šatoch a s palcom na luku ukazuje a hvari: „Na podxekovaňe, 
že ši mojo celo do žerai zakopal, dovedze ce ta sarňička (i= srnka) ku 
cifu tvojej česti. Kebi mi to buli tvojo bratove urobili, bul bi som j im 
cestu ukázal, ale oňi mňe óehali ležec a preto ptaka óenajšli/ 

Nato stariček zmiznul; ale sarôi6ka tu zostala. Princ sebe viciral 
oÉi, bo sebe mišlel a še nazdával, že še mu fSe ešói šňiva; sarňiCka Se 
aňi nerušila, o6ičkami svojima tak privecivo na Ďeho ]>atrehi, že še 
osmelil a ku ftej pristúpil. Tu milá sarňička začala pred ňim poskakoval 
jaklii prehvarec hcela, žebi šol za ňu; co on podla jeho sna aj urobil. 
Ket prišli do lesa, tu znala sarňička tak dobre šicke cesciŕki, že princ 
aňi konáre othilovac (= odchyľovať) nemusel, žebi rovno hodzic mohol. 
Ale tu še uš začalo zocmivac (= zotmievať), a oňi šli lem fSe eäči lesom, 
roraišlel sebe princ : „Jak to lem budze v noci ? — Ja ju fteovidzim a 
dagdze zabludzim." Ale sotva že sebe to pomišlel, tu vidzel ivetelko 
pret sebu še blišcec. Neznal, co to še zo sarňičku stalo a z ňu išlo, IV 
patral bližej, a tu vidzel, že še končiki jej roškoch tak švica, Šicek strach 
ho prešol, a smelo kráčal, dze ho te žive švetelka vedli. A zaisce selie 
s tim dobre poradzil; bo prišol do jednej jaskiňi na noclik i= noclali), 
oajšol tam z mohu (= machu) popravenú poscel i mleka i ovoca do 
sitosci. 

Ráno šol zaš dalej za tu sarňičku, a tak daskela dňi jedno za dnibim 
fäe dalej išli a fše še sarňička o šicko postarala. Jedného dňa prišli ku 
jednej hure (=hore), na hterej stal visoki zamek. Tu še mu naras san^iCka 
stracila. Princ še ophladal, ale ňigdze jej uš ňebulo; miálel, že ozd^ 
ešCi pridze, ale ona vecej neprišla. Bul ftedi uš isti, že cil svojej česti 
uš našol, a z hucu (= s chuťou) še do zámku i^uščil. Ale tlihto ňevišol 
na jeho volaňe, žebi ho do zámku i^uščil, a ket hcel tam vejsc, muŠel Še 
o to sam postarac, jak bi sebe sam vráta otvoril. Nedalo uiu to zadnej 
roboti. Jak še vratoch dotknul, sami še otvorili. 

Ket vejšol do zámku, ňevidzel aňi vo velikim dzvore, aňi í hižoch 
(=r cbyžiach) živej dušički. Tak išol fSe dalej a dalej. V jeho oťofskim 
zániku ňebulo to tješ bodaj jak ; ale taká paráda a skvosnosc tam preci 
ňebula. Jak vo džviradle (= zrkadle) vidzel še f strebemich a zlatich 
scenoch (= stenách), htere drahimi kameňami vikladane bnli, Bulo tam 
bárs velo fieliňejakich krasnich a drahich vecoch, a to šicko stalo po 
hižoch v najkrajšim poratku. Ket prišol aS do najostatnejšej hiži, vidzel 
pri obloku f zlatej kletke hledaneho ptaka. Ten, jak zašpival, fSe vipuščil 
s džubačka kapku kervi jako rubinek. Uš ho hcel vžac dolu, tu mu na- 
padlo, žebi še po hiži rozhlednul. Od laku mu ruka upadla. Na červenim 



Digitized by 



Google 









i 




"«w=- 



— 87 — 

aksamitoYom kanapeju leži pani krásna, jako bohiňa; zda še mu, že tvaido 
ipu Jednu ruku trime pri boku, druhu ma pot hlavu. Dluhe havrane 
kand^eraste vlasi viša jej preš bjeľučke pleca aš ku zlatim tresom s hte- 
rimi otpoävadlo do okola je obrúbené. Bjele šati krili zlehka krásne 
celo a pod ňima lem noška do mekich zahlafkoch (= hlavníc) fcisnuta 
vikukovala. Princ óeznal, či ju ma prebudzic abo ňe. — Aňi žilka še 
v ňej ôerušala, a preci ňebula mertva. »Kebi lem ras, jedinki ras oči 
otvorila; kebi lem jedno slovíčko prehvarelal" zadal sebe zalubeni princ, 
literi cale tri dňi pri ňej šedzel a jej prebudzeňe očekaval. Ale teho še 
äeUočkal. Na ostatek mu bulo pri nej uš clivo; rospametal še i na oca 
a zaumeĎil sebe, že hôet odejdze. 

Jak ptaka s kletku bral, prišlo mu na mišel, žebi sebe i od ňej 
dačo na pamjatku vzal. I ophlada še, co bi tu takého bulo, a spatrel 
na stoliku pri otpoCivadle meč, flaSu z vinom a hlep. Na meču bulo 
napisano: „Tento meč ma takú moc, že hto z ňim tri raži f povetru 
mahňe a povje: Šickim hlavi dolu! í tim okamžeňu šickim hlavi zleca." 
Na vine stalo: „Hto še s teho vina napije, hoc jakú horosc ma, doras 
Se vizdraveje, a vina Ďigdi neubudne." Na hlebe zaS: ,Hocbi sto ludzi 
z neho jedlo, Ďigdi Ďebudze menši." 

^To 8u znamenite veci", pomišlel sebe princ. „Tota jich tu bez teho 
nepotrebuje, a mňe budú ku dobrej pomoci. Ale žebi znala, hto u ňej 
bul, napišem jej mojo meno." I napisal na spodek stolika, dze te veci 
ätali, svojo meno, skadzi je a kedi f zámku bul. Potim poboškaJ paňu, 
htcra spala, vzal ptaka, meč, vino a hlep a otbiral še zo zámku. F naj- 
blišim mešce kúpil sebe kone a šol s tima darmi dalej. 

Dluho, dluho hodzil, aš prišol do jedného mesta, dze bul veliki 
zmatek a behaňe ludu. I pitá še princ, čomu to, a sliši, že cahňe ňe- 
prai-el z velikim vojskom proci mestu ; kral že ňemože nahitro telo ludu 
zohnac, žebi še mu naproci postavil, a preto že je taki nepokoj. I rospo- 
milel äe princ na svoj meč a hňet še u krála dal ohlašic. Kral ho z ra- 
do8cu prijal, ale jakoška (= akosi) ňehcel veric, žebi mu princ samo- 
jediní spomosc mohol. Preci pozhaňal, dze lem kého mohol, a cahnul 
proci ňepracelovi. Ket buli uš blisko neho, vicahnul princ svoj dzivo- 
tvomi meč, mahnul z ňim tri raži ponat hlavu f povetru a zvolal: „Šickim 
ňeprae^Iom hlavi dolu!" — a, dziv dzivuci, f okamžeňu šicke ňepracel- 
ske hlavi po zemi še kulali. Zo strachom a počudovaním patreli šicke 
na princa, a kral ho z velikú uccivoscu (= úctivosťou) a vdzečnoscu 
vedol do svojeho zámku, dze še jemu ku cci (:= cti) veliká hoscina tri- 
luala. Daskela dňi tam eščik pobul; potim ale bohato ot krala opdaro- 
vani ssaS dalej še pobiral. 

Ale ten meč ohabil (= zanechal) kralovi na pamjatku. 

Zaš išol daskelo dňi, aš prišol do jedného mesta, dze buli braní po- 
zavirane. I ňevidzel aňi človeka a dluho kričel a klopal, aš ho vartaše 



L 



Digitized by 



Google 



— 88 — 

poCiili. S počudovaním še jicli pital, co to znamená, a te um povedzeli, 
že panuje v mešce ukrutná horosc, literu každí, hto tam pridsíe, iace 
dostane; že to terva uš dluhi čas a ňet ufnosci ku ošleboiizeňu od tej 
horosci. Šícke obivatele teho mesta, i sam kral s calu nidzinu, že su 
hore (tchorí), a preto že tam račí (=radšíe) ňíkeho ňepiíščaju* 

„Lem mňe tam puscce, ja vam šickim spomožem," povedzel priuč 
duyerňe. A varta z radoscu urobila, jak zadal. 

Išol rovno ku kralovi a dal še ohlaôic. Šícke vipatrali tak piano, 
áe sotvaj nohi za sebu vleklí. Ket pret krala prišol, povcdzel^ že ma 
proci tej zlej horosci dobrí prostredek, a že mu zaísce spoinnže, Kral 
ho dorazučka (=hned' a hneď) pekne privítal a velo mu álubil, ket ho 
f skutku uzdraví. Tu še mu dal princ vína napíc, a lem co ho kral i)ko- 
Štoval, hňet ozdravel. Prišla i kráľovná zo svojíma dzecmí, aby tjeS ozdra- 
vela. A na ostatku, ket to kral dal ohlašíc, hamulí še ludzc húfom do 
zámku, a každí zdraví odejšol. Buli bi ho s peňežmi zasipalí, kebi ňebul po- 
vedzel, že je sam princ kralovski a že ňičeho nepotrebuje. Ket ale staumc 
odejšol, musel precí vela drahich vecí ot krala na pamjatku prijac, začo 
mu Utm potím to dzivotvorne víno zohabil. 

Mal terás uš lem ptaka a hlep. Tu prišol zaš do jedného mesta, a 
ket sebe pital f hoscíncu dačo jesc, nemalí ňičeho, okrem kušeik ovoca 
a rip (=rýb), a hrožňe naríkali, že tam ludze ot hladu uiniraju. Tu iiaš 
nul] princ viôal s kapsí hlep, podal kralovi í medzí víhladovano mesto 
poíizelil, a precí ho neubudlo. Zaš ho ščiro (z= štedro) opdai'ovali ; aľe 
ket othadzal, ohabíl tam ten hlep pre potrebu a bul rat, že ňiC vecej 
ftemaj lem ptaka. Dumal f sebe, že vedz ozdaj uš ňebudze daleko ot 
BYOjeho domu. 

Tu prišol jedného dňa k jakemuška mestečku a vidzel pred sebu 
vistavene roštovaňe (z= lešenie). „Ej, kohože tu budú vešať ?^ pomišlel 
sebe princ a shvalne vojšol do mestečka, žebí še to dozvedel. Na jeho 
otasku povedzelí mu, že tam das pret rokom prišli dvome princove, htere 
velo peňeží mali, ale šícke jích tam prehrali a ešči i ot íudzi sebe na- 
požičali ; na ostatku, ket velo kriku a balamutí narobili, že hceli v noci 
stamac uceknuc, ale jich ziapali a terás že jich majú na vistrahu zmarňic. 
H'inc, ket to šlišel, zleknul še, bo bul isti, že su to jeho bratove. Pital 
tedi mescickich pánoch, žebí ho ku tím otsudzenim dovedli, a tu vidzel, 
že Še fiemílil. Ale bratove ho nepoznali. Pital še pánoch, či bi bulo možno 
R peňežmi to zaplacic, že jim da, kelo budú hcec. Pánom na tim ňeza- 
leželo, ba ešči milší jim to bulo, ket peňeží dostanú ; tak požudali veľiku 
sumu, b téru princ viplacil a tak s prepuščenima bratami odejšol Afe 
jak še potím dozvedzeli, hto jich višlebodzíl a jak ščešlivo še brat jich 
s reati domu vraca, počalo jich to meržec, a lem fše o tim mišteli, jak 
bi ho zo sveta skantric mohli. Tu prišli do jedného lesa, o hterim dobre 
znali, že v ňim jest jedna halboka vílča jama. Falošne bratove neboráka 



Digitized by 



Google 




— 89 — 

bmta ku ňej privábili a skorej, neš bi še spozdival, ptaka mu z ruki 
litťrlili a jeho do jami ručili. Nato išli domu a ocovi povedzeli, že oňi 
ptaka uajšli. Kral še óemalo nalekal, ket še ňič o svojim milovanim si- 
uovi dozvedzec nemohol. Sam ten dluho očekavani ptak nemohol ho po- 
cešic; bo cali dzeň aňi pišček neotvoril, tim menej špival, a tak to šicko 
biilo darebne. 

Ziitim princ f tej viI6ej jame ot hladu a ot žimi calkom na šmerc 
zmorení, skoro že sebe nezúfal. Jak dačo zašustlo, kričel, čo lem harla 
mal ; ale šicko nadarmo. Aš na treci dzeň išol okolo jeden šedlak a špival 
sebe veselú pjesňičku. Jak to princ uslišel, volal s calej moci na neho; 
a na šfesce šedlak krik jeho dopočul. Prikročil ku jame, a ket vidzel, 
že tam ŕlovek, počal sebe rozmišiac, jak bi mu stamac pomosc mohol. 
Naznášal palice a porvazi, a ket jich pozvjazoval, spuščil jich dolu, a 
princ še po nich hore vyškrabal. 

„O Pane Božičku moj! jakže sce še tam dostali?" 

„ííepitaj še, pracelu, ale me ráči dahdze odvec, dze bi som še ohral 
n najedol, bo som uš cale tri dňi f tej džure šedzel." 

Z radoscu zavedol ho šedlak do svojeho domu, hteri bul ňedaleko 
ot tej jami, a tam ho zo šickim zaopatrel. Lem potim, jak še najedol 
a vispal, porospravjal šedlakovi šicko o svojim ňeščescu. 

„Ej J to su britke galgaói te vašo bratove," povedzel dobri šedlak, 
ket Še uš šicko podoznaval, a jak lem vaš lubi ocec za vami sniucic 
liutlze a starac še, dze sce! Najlepší zrobice, jak lem kus ku sebe pri- 
dzece, ket pujdzece do mesta." 

Naš princ tak aj zrobil, a šedlak išol z ôim. Ach, jakú tu mal ocec 
radosc, ket svojeho milačka spatrel ! Virospravjal mu hňet, že mu sinove 
priňesli ptaka, ale že ňesce (zz nechce) špivac. Princ ňepovedzel aňi slovo, 
CO še z ôim stalo a co mu bratove zrobili. Ešči aj tému šedlakovi pri- 
kázal, abi ňikemu aňi zminku o ňim neurobil. Nato zadal si, žebi mu 
ptaka ukázali, a ket mu uš kletku priňešli, zavolal na ptačka, hteri, jak 
teu známi hlas počul, veselo a radosňe poletoval i zašpival, čemu še šicke 
čudovali, jak vidzeli, že ptačkovi živa krev s piščka kapka. Princ uhicil 
kervave kapki do zlateko pohárika a doňesol jich ocovi. Ten lem co 
(laskeTo kapek užil, bul doras o vela zdrafši, aš na ostatok calkom ozdra- 
vel. Tu žehnali ludze dobrého siná; ale tim druhim dvom ňihto nič 
dobrého ňepomišlel. Oňi sami mali dosc strahu, že še brat na nich pomsci ; 
ale on to neurobil. Aňi slovíčkom še jim o ňičim ňezmiňil, hoc i mal 
pravo jich ostro potrestac. Ale ot teho času, jak domu prišol, fše bul 
snmtnim, Najrači sedával lem vo svojej hiži a bavil še s ptačkom, abo 
liodzil na polovku. Pritim nemohol vonkoncom zapomnuc na svoju krásnu 
princeznú. Často zadal ocec, žebi še oženil; ale on ňehcel, a na ostatok 
lebe zaumiňil, že še ňigdi ňeožeňi. 

Krásna princezná, ket naš princ 8 ptakom odejšol, še doras pre- 



Digitized by 



Google 



— 90 — 

budzila; bo s tim ptakom bula klatba od nej vžata. Ale ňevedzela ňi£ 
o tini, CO še z ňu stalo, aňi hto pri ňej buL Z ňu prebudzili še f zámku 
i jej zaklate ludze. Ket še poopžirala, bulo jej čudno, dze še te tri veci : 
lut^č, liJep a víno podzeli a hto ptaka het vžaL Neskorší še staf jej začal 
meňic, a ona neznala^ co jej hibi. Stima mišlenkamí a s tim dumaňim 
hitro uc^kal jej čas, aš siná porodzila. 

Bulo to jedno prekrásne dzjecatko a roslo jak z vodí konope. Co 
ňevidzet! počalo behac a žvatlac; a matka mala z neho velikú radosc. 
Ftedi eäči malo hto znal čitac a pisac. Lem kralove a veliké pánove 
sebe trimali učenich mužoch, htere jich dzeci viučovali, a tak še i našej 
princezné teho Sčesca dostalo. A jak jej to terás dobre padlo! Mohla i 
sama svojeho sinačka viučovac, co aj z radoscu robila. 

Uš znal šumňe slova vipovedac, ket ku Sedzmemu roku dohadzal. 
Jedného dňa šedzi z ňim matka na kanapeju pri tim samim stolíku a 
f tej istej híži, dze pret šedzem rokami ležela; hlapčík skočí dolu a po 
hi^i potskakuje. Ket uš calu hiži pobehal^ vcahnul še pot stôl a kuká 
dohuľi. Tu vidzi pot spotkom napísane slova. 

„Ach, kukajže, mamičke, co to tu za slova!" 

Matka še hitro shilíla a čítala meno príncovo, kedi tam bul a poco. 
Terás uš znala, hto je ocom jej siná. Hňet sebe i zaumeňila, že ho ví- 
hfeda. Roskazala svojim ludzom, žebí šícko na cestu prihotovili. F kratkím 
čaše bulo šicko pohotoveno, a ona odejšia i zo svojim sinom. Zamek 
zobabjla svojim vemím sluhom, žebí ho doftedi verne opatrovali, zakla 
še ona nazat ňenavraci. 

Perše mesto, dze prišla, bulo to, dze princ meč zohabil. Jak tam 
prišla, ta jej hňet o tim dzívotvornim meču rospravjalí. A bula rada, že 
najšla šlak. Doras še dala u krala ohlašíc a pítala ho, žebí jej vracil 
meč, CO še jej zo zámku stracil. Ket to kral uslišel, dluho nemeškal, 
aľe hňet princezné meč vracic roskazal. Pocešena (= potešená) odešla 
dlalej, ¥ druhim mešce, do htereho prišla, najšla víno a f trecím hlep; 
obidvojo jej nazat prinavracílí tak, jak meč. 

Na ostatku prišla aš do teho mesta, dze ten hledani princ bival. 
Tu poslala hňet ku kralovi a zadala, abi ku ňej poslal siná, hteri ptaka 
zo zaklateho zámku odňesol. Ona ňevedzela, že kral ma troch sinoch, a 
kial za.^ ňevedzel, že ten najmladčí ptaka odňesol. Tedi povedzel to tim 
dvom starším. Tote sebe mišleli, že u princezňí milosc obšahnu, ba že 
sebe i jtnlneho z nich za manžela vivoli. Tak išli ku ňej bes meškaňa. 
Ale s tim sebe žie poradzili. Jak ku princezné prišli, začudovala še, že 
su dvorne. Ale jak še počala o meču, o vine a o hlebe spitovac, a oňi 
o ničom neznalí, ftedi poznala, že su huncucí, a trestom jim hrozila, 
A š tcras še vízradzilí a jej še priznali, že ňe oňi ptaka príňesli, ale jich 
najmlači brat. 

Princezná jich dala za ten čas svojím sluhom vartovac a poslala po 



Digitized by 



Google 



— 91 — 

teho najmlačeho. Či rat 6i óerat, ten jej uš bul na vulu. Rat bul preto, že 
ju miloval, a ňerat preto, žebi oci caške (i= ťažké) serco ňezrobil; bo 
neznal, či še budze princezná na nich pomscic, abo ňe. Mocne mu serce 
tluklo, ket ku óej vejôol a ona, ešči o vela krajša, jak pretim (= pred- 
tým), i zo sinom svojim mu streti išla Potim kleknul pret ňu a pital 
ju o prebačeĎe. Povedzel jej, že pret šedzem rokami zadal sebe počuc 
od óej holem (= hoclen) jedno slovíčko, a terás še uš jej peršeho slova 
boji. Ale Ďebula zla procifko nemu ; bo še princezné krásni šuhaj zapáčil, 
a bárs bula rada, že ju aš doteras miluje a že jej vernim zostal. Pre- 
bačila mu šieko, a on jej uš terás šicko virospravjal, jak še z ňim aš 
doteras vodzilo. Tu lem poznala oplanstvo jeho bratoch. Aňi slovo ne- 
povedzela, ohabila princa i zo sinom f svojej hiži a vzala meč zo sebu 
i posla k tim druhim princom. Jak tam vešia, tri raži mečom ponat 
hlavu mahnula, tri raži še jej ústa pohnuli, a dva cela (= telá) bes hla- 
voch leželi jej pri nohoch. Sluhom roskazala, abi cela otpratali, a tak še 
vracila ku svojemu žeóihovi, ale nič še mu o bratoch nepriznala. 

Nato išli obidvoje i zo sinom ku starému kralovi. Kral neznal, co 
še z j^ho milim sinom povodzilo. Z velikú radoscu prijal siná, nevestu 
a vnuka. Ket mu princezná šicko porospravjala, scerpnul nat zloscu tich 
dvoch starších sinoch a bul pohnuti pre dobrotu najmlačeho; zo ščireho 
serca rat privolil k jich manželskému stavu a dal jim svojo požehnane. 
Co še s tima druhima sinami staJo, to še ňedoznal, bo mu princezná 
nič äehvarela. O krátki čas slávili svadzbu vihimu mladému princovi a 
mladej princezné. Ňebulo f calej krajine aňi lem jedného človeks^ hteri 
by dobrému princovi a krásnej princezné dluheho živobica a ščesca ňebul 
vinčoval. A tak žili ščešlivo a spokojne vela a vela roki a žijú aš do- 
dĎeška, jak nepomreli. 



x4^|^ 



Digitized by 



Google 



Katalóg numismatickej sbierky 

MiTBcálnej slovenskej spoločnosti v Turô. Sv. Martine- 

* /ikráteniny: Av. =^líce; Rev. = vrub; P — priemer; V^=váhíu 

Mince zemí rakúskych. 
Sliezsko. 

Ferdinand 11. (1619—1637.) 

705. Strieborný krajciar z r. 1626, velrai zle zachovaný; na Av, 
na lavo obrátené poprsie a na Rev. dvojhlavého orla, majúceho na prsiach 
Ms, 1. 

70ÍJ, Strieborný groš z r. 1634, na vrchu prevŕtaný. Ax. M[OJN ' 
PRIN(^ • KT • — STAŤ • EVANG : SIL. V prostriedku sliezska orlica, od 
bokov H— R. Na spodku v rámci 3. Rev. Šesťriadkový nápis: SI DEVS^ 
PRO Ní )BIS — * QVIS * ~ CONTRA — NOS • — 1634. 

Ferdinand liľ (1637—1657) 

707. Strieborný krajciar z r. 1647. Av, FERD • lU • D • G R - 1 ■ — 
S ' A * G vH • B • R. V prostriedku poprsie, pod ním 1. Rev. MO ■ NO - 
A R ■ DV ■ TESH • 1647. Pod kniežacím klobúkom štít so sliezskou orlicou. 
Po bokoí Ii H— L. 

708. Strieborný tešinský krajciar z r. 1647, taký ako predešlý, 

709. Strieborný tešinský groš z r. 1648. Av. FERD : III : D : GR : 
R : I — S : A : G : H : BO : REX • * V prostriedku panovníkovej m lavo 
olíníteiié poprsie. Na spodku v rámci 3. Rev. MO • NO • AR • DV - TESCH ^ 
1 ' ti ■ 4 ' 8, Korunovaný štít so sliezskou orlicou, po bokoch H— L, 

Leopold L (1657—1705.) 

710. Strieborných 15-krajcíarov z r. 1662. Av. Kolopis modzi dvoma 
perlovými páskami : LEOPOLDUS • D • G • EL • R • — I • S • A • G H ■ BOH ^ 
RKX; vnútri poprsie s hlavou vavrínovým vencom ozdobenon, majúce 
na krku rád zlatého rúna. Na spodku v rámci XV. Rev. ARCHI ■ I)UX 



Digitized by 



Google 



' — 93 — 

AUS [ ]. & SIL-1662. V prostriedku korunovaný dvojhlavý orol, 

' na prsiach štít s rakúsko-burgundskými znakmi. Popri chvoste C — H. 

» 711. Podobný 15-krajcíarnik z r. 1694. Av. málo odchylný. Rev. 

ARCniT) • AVS • — DVX • BVR ' & SIL • Ifr— 94. Známy dvojhlavý orol. 

Ha. spodku m. zn. (W). 

712. Strieborný iesf-krajcíarnik z r. 1665. Av. LEOPOLD • D • Cx • 
R-I- — S-A-G-H"BO* REX. V prostriedku na lavo hladiace poprsie, 
pod nfiii v rámci VI. Rev. ARCHI • DUX AUST • DUX BURG • & SIL • 
Kjt;.'), Dvojhlavý orol. Na spodku s bokov S — H. 

713. 714. Tiež šesf-krajciamík z r. 1673, druhého tvaru ; Av. LEO- 
' POLDUS-DG- — RI-S-A-G-H-B-R- V prostriedku hlavu va- 
vrínom ovenčenú majúce poprsie. Na spodku v rámci VL Rev. ARCHID • 
D • AV • — BVR • & • SIL : 16—73. Korunovaný, dvojhlavý orol. Na spodku 
(SHS). Tri kusy. 

715. Tiež taký z r. 1676. (SHS.) 

716. Tiež taký z r. 1677. (SHS.) 

717. 718. Tiež taký z r. 1693. (M-M-W-) 

719. Strieborný tri-krajciarnik (groš) z r. 1661. Av. Kolopis: LE- 
OPOLD -D -G- R-— I • S • A • G • H -B REX. Cisárovo poprsie, pod 
nim v rámci 3. Rev. ARCHIDUX • A • DUX • BURG • & SI • 1661. Dvoj- 
hlavý orol, po bokoch G — H. 

720. Tiež taký z r. 1665, na Av. v kolopise len LEOP. M. zn. S— H. 

721. Tiež tri-krajcíarnik z r. 1665, ale na Av. v kolopise LEOPOLD, 
m. ZD. pod chvostom orla FBL. Letopočet rozdelený 16—65. 

722. Tiež taký z r. 1666. M. zn. (SHS). 

723. 724. Tiež taký z r. 1667, (SHS). Dva kusy. 
725. 726. Tiež taký z r. 1668, (SHS). Dva kusy. 
727. 728. Tiež taký z r. 1669, (SHS). Päť kusov. 
72í). Tiež taký z r. 1670, (SHS). 
73t). Tiež taký z r. 1695, (M • M • W •) 
731. 732. Tiež taký z r. 1696, deväť kusov; Av. LEOPOLDVS.. 

M. zn, C • B • Mincmajster Krištof Brettschneider. 

733. Tiež taký z r. 1697, (C • B). 

734. Tiež taký z r. 1699, m. zn. po bokoch orla F— N. 
73Ó. Tiež taký z r. 1699, (C • B). 

735. a. Tiež taký z r. 1699, (F • N). 

736. Tiež taký z r. 1701, (F • N). 

737. Tiež taký z r. 1702, (F • N). 

738. 739. Tiež taký z r. 1705, (F • N), štyi-i kusy. 

740. Tiež také, nezreteľného roku, štyri kusy. 

741. 742. Strieborný krajciar z r. 1671, (SHS). 5 kusov. 

743. Tiež taký z r. 1672, (SHS). 

744. Tiež krajciar z r. 1695. 



Digitized by 



Google 



-94- 

745. 746. Strieborný krajcíar z r. 1697. Av. Kolopis: LEOP0LI>VS • 
D • íí • R • 1 • S • A • G • H • B • REX. Poprsie, Rev. Kolopis : ARCHIDVX • A VS • 
DVX • BVR • SIL • 16— 97. Známy dvojhlavý orol s Cís. 1. na prsách. 
Dva kusy, 

747. 748. Tiež taký z r. 1698, (M • M • W •), osem kusov. 

749. 750. Tiež taký z r. 1698, (C • B), osem kusov. 

751. Tiež taký z r. 1698, len m. zn. nečitateľná. 

752. 753. Tiež taký z r. 1699, (C • B), štyri kusy. 
754. 755. Tiež taký z r. 1699, (M • M • W). 

756. 757. Tiež. taký z r. 1699, (F— N), sedem kusov; jeden z nich 
tiar, K. Čermák. 

758. 759. Tiež taký z r. 1700, (F«N), devät kusov. Jeden dar. J. 
Blchov, a druhý K. Čermákov. 

760. 761. Tiež taký z r. 1700, (C • B). 

762, 763, Tiež taký z r. 1701, (C • B), dva kusy, 

764, 765. Tiež taký z r. 1701, (F • N), dva kusy. 

7G6. Tiež taký z r. 1702, (C • B). 

767. Tiež krajciare s nečitateľným letopočtom, viac kusov. 

767, 8. Strieborný krajciar z r. 1670 v Brehu razený. Av. Koru- 
nované dva jedno popri druhom stojace Stlty, v pravom sliezska orlica, 
v ľavom znaky horvatského herbu. Na spodku letopočet 1670. Rev. Sliezska 
orlica a rozpiatyma krýdlama, po jej bokoch C— H. 

767. b. Tiež taký z r. 1677. Štítky odchodného druhu. 

Jozef I. (1705—1711.) 

768. 769. Strieborný tri-krajciarník (groš) z r. 1705. Av. 10 SE- 
PHUS -DGR-I-S— AG-H-BO- REX. Poprsie, pod nim v ritmci 
3. Rev. ARCHID • AUS • — DUX • BUR • SIL • 17—05. Na spodku (F ■ N). 

770. 771. Tiež taký, z r. 1705 (C -B) (Krištof Brettschneidei). 

772. 773. Tiež taký z r. 1706, (F • N), osem kusov. 

774. 775. Tiež taký z r. 1706, (C • B), tri kusy. 

770. 777. Tiež taký z r. 1707, (F -N), päť kusov. 

778. 779. Tiež taký z r. 1707, (F • N), kolopis Av, ináč podelený. 

780. 781, Tiež taký z r. 1708, (F -N), päť kusov. 

782. 783, Tiež taký z r. 1709, (C • B), 

784. 785, Tiež taký z r. 1709, (F -N). (Fr. Novák), 

786. 787, Tiež taký z r, 1710, (F -N), štyri kusy, 

788. 789, Tiež taký z r. 1710, (C • B). 

790, 791. Tiež taký z r. 1711, (F -N), štyri kusy. 

792. Tiež taký s obšuchaným letopočtom. M. zn. F • N. Dnr. Ján 
Makovický. 

Karol VI. (1711-1740.) 

793. Strieborný éesf-krajciarnik z r. 1712. Av. CAROLVS VI • U • 
G-R-I- — S-A-G-fflSH-&B- REX. Poprsie, pod ním VL Rev. 

Digitized by VjOOQ IC 



- 95 — 

ARCHIB-AUS— DBUR&-SILE-17— 12. Dvojhlavý orol. M. zn. 
(F -N). Prevŕtaný. 

794. Tiež taký s nečitatelným letopočtom. Rev. Kolopis: ARťllIK- 
AVSTRI • BYX • BVR- & • SIL. , . Známy dvojhlavý orol, na prsiach v oviil- 
nom štítku sliezsku orlicu majúci. 

794. a. Tiež taký z r. 1714. 

794. b. Tiež šesMcrajciarnik z r. 1715. Av. CAROĽ VI 1> (i • — 
R • I • S • A • G • Hl • H • B • R. Na lavo obrátené poprsie. Rev. Alít Hli > ■ 
AVSTRLä: • — DVX • BVR •&• SIL • 1715. Koninovaný dvojhlavý .ani, 
na prsách v okrúhlom štítku sliezsku orlicu majúci. Pod orlom (\'I). 
Dar. Alois Behúnek. 

795. Strieborný štyrí-krajcíarník z r. 1713, prevŕtaný na vrchu. Av. 
CAROL VI-D-G-R-I- — SA-GHI-HB- REX. Poprsie, po.I ním 
v rámci IV. Rev. ARCHID • AVSTRI • DVX • BVR • & • SIL • 171.;. Nii 
prsách dvojhlavého orla, v štítku sliezska orlica. 

796. Strieborný tri-krajcíarnik (groš) z r. 1712. Av. CAROLrs- 
VI-D-G-R-I-S-A- — G-HIS-H-&'B- REX. Poprsie, na siK»lku 
v rámci čís. 3. Rev. ARCHID • AVS • — DUX • BUR • SIL • 17—12. Iiv.ý- 
hlavý orol na prsách s rak. burg. štítom. Na spodku (F • N.). 

797. Tiež taký z r. 1716. 

798. 799. Tiež tri-krajciarnik z r. 1719. Av. CAROLVI- Dii — 
R-I-SAG-HIH-BR- Poprsie. Rev. ARCHID • AVSTRI^ — 1 >VX • 
BVR • & • SIL • 1719. Korunovaný, dvojhlavý orol, na prsách sliezsku ínlirti 
majúci. Na spodku v rámci 3. 

800. Tiež taký z r. 1723. 

801. 802. Tiež taký z r. 1726. 

803. Strieborný krajciar s nečitatelným letopočtom, zväčša obšucliaitý. 

Kráľovstvo Galícia. 

Maria Theresia. (1772—1780.) 

804. Strieborný 15-krajciarnlk z r. 1776. Av. Kolopis: M-TÍIKRE- 
SIA • D • G • R • I • HU • BO • GA • LO • REG. Nad vavrínovou a paliiM.vr.u 
ratolesťou kráľovnino poprsie. Pod čiarou: XCVI EX MARCA — ľ( t; A 
VIEN. Rev. Kolopis: ARCHID • AUS • DUX • OSW • ZAT • 1776. Vo vy- 
strojnom, korunovanom štíte: 15 KR. Po bokoch C* — A. Na saminu 
spodku palmová a vavrínová ratolesť. 

805. Strieborný 30-krajoíarník z r. 1775. Av. taký, ako na piľ- 
predošlom, len pod čiarou stojí: XXXXVIII EX etc. Rev. Tiež tiiký, 
ako na predošlom, len štít držia dva gryfy; na spodku 30 -KR. a iiizSie 
IC— FA. 



Digitized by 



Google 



- 96 — 

Slobodné mesto Krakov. 
Ferdinand V. (1830—48.) 

80ÍL Strieborných pif groši. Av. Vo venci z dubovéhn lístia: fi— 
GROSZY— 1835. Rev. Nad mestským korunovaný herbom: WOLNE 
MIASTO KRAKOW. 

80í í. l'iež taký, len na spodku obštrbený. 

Kráľovstvo Dalmácia. 
Raguza, ako slobodná obec. 

8()7. Strieborné tri groše z r. 1651. Na vrchu Dl, s Jednoho boku 
16, B tbniliého 51. pod nim po jednom štíte. Potom naslíHluje trojriad- 
kmý nápis: GROS • ARGE — TRIP • CIVI RAGV • Rev. Popn^ie sv. Bla^ 
siusa. Kolopis : S • B[L]ASIVS • RAGVSII. 

Slavonia. 

Bela IV. (1235—1270.) 

mn. Denár. MONETA • REGIS • P • SCLAVONIA ^ Kuna, pod a uad 
äou po jcííuej hviezde, v každej v prostriedku po jednom bode^ na koncach 
li'irov pľŕítienky. Rev. Dvojitý kríž. Z konca vrchného pľavťhn ramt^ua 
hviezda, z Ľavého ale hore rožky obrátený polmesiac s bodoiii. Po bmeoch 
spodných ramien, a po kútoch, a na vrchu kríža po jednimi bode. Nad 
spodnými ramenami dve korunované hlavičky. 

Štefan V. (1270—1272.) 

809. Denár. Av. Medzi dvoma perlovcami: MONETA - UEítlS - P 
f— pro} SCLAVONIA* V protriedku kuna, na spodku a na vrchu po jc^dnej 
hvit?zde. Rev. V perlovci dvojitý kríž. Na vrchu pri vrchnom pravoín ra- 
mene hviezda, pri lavom polmesiac. Po pri koncoch spodných ramien 

S — R, Pod ramenami po jednej korunovanej hlavičke. 

Ladislaus II. (1272-1290.) 

81L Denár. P = 16 cm. V = 0*75 gr. Av. MONETA REGIS P (=pro) 
SCLAVONIA. V perlovci med^i dvoma hviezdami kuna. Rev. V perlovci 
na podstavci apoštolský dvojitý kríž. Po bokoch na spodku dve proti 
sebe obrátené korunované hlavičky za chrbtom malý krúžik majúce. Nad 

pravou hlavou R^ nad lavou L a na samom vrchu v pravo hviezda, 
v lavo, hore obrátený pol mesiac. V kútoch spodných krížnych ramien 
po jí'dnej lalii. Dar. VI. Hurban ml. 

812. Tiež taký s bodom v mesiaci. Dar. VI. Hurban ml. 

813. Tiež taký s krížikom v mesiaci. Dar. VI. Hurban ml. 



Digitized by 



Google 



— 97 — 

Doplnok 

ku katalógu mincí zemí rakúskych. 

Rakúsko. 

Albert V. (1438—39.) 
Č. 1, a. Strieb, jednostranný halier, ako predešlý. Dar. A. KmeC. 

Rudolf 11. (1576—1612.) 

11. a. Medený „raitpfennig" (početný peniaz) z r. 1584. Dar. J. 
Lajda. 

Leopold I. (1658-1705.) 

45. a. Strieborný IS-krajciarník z r. 1661. Av. LEOPOLDUS • D : 
G-EL-RI- — S-A-GH- BOH • REX. Poprsie, pod ním XV pre- 
bodnuté. Rev. ARCHIDUXAUST'DUX-BURG&S1L-166L Koru- 
novaný dvojhlavý orol na prsiach viac dielny štít majúci. Po bokoch 
(i — H. 

78. a. Strieborné tri krajcíare (groš) z r. 1699. C • B. Dar. Mišík 

79. a. Tiež grol z r. 1700. C • B. Dar. A. Kmeť. 
79. b. Tiež groi z r. 1705. F N s dierkou na vrchu. 

Franc, manžel Márie Theresie. (1740—65.) 

191. a. Med. Vs-krajciar. Av. FRANC D-G-R— IS-A-GE- 
I • REX. Poprsie. Rev. V kartuschi *U—K. 

Maria Theresia (1740—1780.) 

192. a. Strieborný jeton z roku 1767 na pamiatku prinavrátenia 
zdravia cisárovnej. P = 2 cm. V =2-10 gr. Av. M. THERES-D-G- 
R--IMP-HU-BO-REG. V prostriedku jej na lavo obrátené poprsie. 
Rev. V polkruhu kolopis : DEO CONSERVATORI AUGUSTAE Na SDodku 
OB REDDITAM PATRLE - MATREM 22 IVLII - 1767. V pro- 
striedku pred oltárom klačiaca ženská osoba s kadidlom. Dar K Ba- 
bylon. 

200. a. Strieb. 30-krajciarov z r. 1769. MARIA - THERESIA atď 
ako na nasledujúcom. 

« iííUÍi.o^*"^''' 3-'"^í«ía™'k (groš) z r. 1768, na boku prebitý. Av 
M • THERES • D • G . - R • I . HU • BO • REG. Diademové na lavo obrí: 
tené poprsie. Rev. ARCH • AUST • DUX • — BO • CO • TYR • 1 768 • X Ko- 
runovaný dvojhlavý orol, na prsiach 3 majúci. Po bokoch C— K. 
224. a. Medený krajoíar z r. 1762. K. 



Digitized by 



Google 



— 98 — 

224. b. Medený halier z r. 1765. Av. Korunovaný okrúhly štít s rak. 
stuhou. Rev. 1— HEL— LER— 1765. 

224. c. Tiež taký z r. 1768. 

224. d. Tiež halier z r. 1777. Av. ako na predošlom. Rev.: 1— HEL- 
LER— 1777, 

Jozef II. (1780—90.) 

228. a. Strieb. dvadsiatnik z r. 1783. G. 

233. a. Strieb. desiatnik z r. 1774. Na Av. pod poprsím A. Na 
Rev* po bokoch orla S * — C. 

237. a* Medený krajciar z r. 1781. B. 
246. b. Medený krajciar z r. 1774. S. 

Leopold II. (1792—1792.) 

249. a Malý križiíak z r. 1792. A. Vo všetkom sa srovnáva s vel- 
kýni križliakoiu. Dar. J. Lajda. 

Franc 11. (1792—1835.) 

2a). a. Tiež dvadsiatnik z r. 1810. A. 

261* aa. Tiež dvadsiatnik z r. 1823. E. Dar. A. Behanek. 

267. a. Strieb. sedmák z r. 1802. G. Dar. A. Kmeť. 

272. a. Strieborný päták z r. 1832 A., druhého druhu. 

279. a. Strieborný 3-krajciarnik s obšuchaným letopočtom. 

281. a. Amalgamovaný Va-krajciar z r. 1812. S. Dar. A. Kmeť. 

Franc Jozef I. (1848—.) 
Strieb. ^/^-zlatník z r. 1868. A. Dar. J. Makovický. 

Štýrsko. 

Karol VI. (1711—1740.) 
379. a. Strieb. krajciar z r. 1740. Dar. S. Jurenka. 

Korutánsko. 

Tak zvané denáre friesachy z 12. stoletia. 

422. a— d. Denáre friesaohské, razené pod vladárom Bemhardom 
(v rokodi 1202 — 57.) Štyri kusy. Dar. B. Kadavý. 

422, e. Bližšie neurčitelný friesachský denár z 13. stoletia. 

422. f— j. Tiež friesachské denáre druhého druhu. Dar. B. Kadavý. 

422. k— o. Tiež friesachy, zase iného druhu. Dar. B. Kadavý. 



Digitized by 



Google 



1 

Tyrolsko. • 

Leopold, syn arcikĎaza Kai-ola. (1623 — 32.) ' 

425. a. Strieb. krajciar bez letopočtu. Av. LEOPOLDVS • D • G • J 

ARC ' D\^ * A. Hlavu kniežacou korunou pokiytú majúce na lavo obrá- ■ 
tené poprsie, Kev. DVX • BVRGV • COMES • TIROLI. V osemramennom 

kríži štít 8 tyrolským orlom. - 

Česko. 

Karol VI. (1711—1740.) 

C49. a. Strieb. tri-krajciarnik (groš) z r. 1720. Dar. K. Čermák. I 

i 

Dr. J. P. 




Digitized by 



Google 



k 



\ 



Digitized by 



Google 



Prosíme všetkých priateľov dedovizne slovenskej, i tých, ktorí už 
v Sbamiku uverejnenými vzácnymi plodmi ducha svojho podnik ná- 
rodný a vlastenecký na spôsob uznaný, cenný, chtivo podopreli, i tých, 
ktorých s vdtakou prijaté literárne príspevky pre úzkosť priestoru nemohly 
byť uverejnené až posial, a ktorým vSetkým za priazeň a vrelosť k veci 
dokázanú vyslovuje správa hlboké podlakovanie ; no i všetkých tých, ktorí 
i vedia i majú o čom písať v obore ú&inkovania Museálnej slovenskej 
spoločnosti, všetkých prosíme, aby dielo naše či väčšími, či menšími člán- 
kami, dopisami, opisami, krátkymi zprávami atď. atď. láskavé podopreť 
ráčili, 

Sedaktor. 



Novým členom Museálnej slov. spoločnosti môžeme prepustiť šesť 
miitoY Sbamika, soš. I. a n. (r. 1896, 1897 a 1898) pri doplatku za 
každý sošit po 1 zl., v to počítajúc aj porto. 

Správa^ 



H^^- 



Digitized by 



Google 






Sbomik Muaeálnej slovensky spoločnosti vychádza v ne- 
určitých dobách, avšak každého roku aspoň v dvoch sväzkoch. 

Členovia Museálnej slov. spoločnosti dostávajú Sbomik zdarma, no 
pri doplatku 1 zl. za ročníky ktorý doplatok ku zásielke členovského prí- 
spevku pripojiť prosíme. 

Poneváč vydávanie Sbomika so značným nákladkom je spojené, 
správa s povdačnosťou prijme všetky váCšie-menšie na vydávanie Sbor- 
níka znejúce obete a príspevky. 

Všetky zásielky venované museálnym alebo knižniíným sbierkam, 
ako i dopisy týkajúce sa správy Museálnej slovensky spoločnosti, 
prosíme na meno tejto, všetky články a dopisy týkajúce sa Sbomika, 
prosíme zase na meno redaktora A. Sokolik^a do TurC. Sv. Martina 
láskavé posielaí. 

PI t. priaznivci museálnych sbierok našich prosia sa úctivé, aby pri 
každom kúsku prípadnej zásielky nesfažovali si poznamenať -— nakoDíO 
možno — kde ktorý predmet nájdený bol, zkade pochodí, čím nález, po- 
ťažne príspevok, získa na zajímavosti. 

—^ ' 

Výťah zo stanov. 

členovia Museálnej slovenskej spoločnosti. 

Zakladajúcim členom môže byť, kto raz na vždy složí 25 zl. r. i^., 
poťažne 50 korún. 

Riadnym členom stane sa, kto ročite najmenej 2 zL r. č. alebo 
4 koruny platiť sa zaviaže. 

Činným členom je, kto ciele spoločnosti sbieraním a zasielaním 
predmet museálnych a kniževných sbierok tvoriacich vecí podporovať sa 
zaviaže a aj skutočne podporuje. 

Kto chce stať sa zakladateľom, alebo riadnym a poťažne činným čle- 
nom, ten oznámi to predsedníct\ii buJto bezprostredne, bud kroz dakto- 
rého člena. 

S úctou prosia sa ct. členovia Museálnej slovenskej spoločnosti, aby,, 
každý v svojom kruhu a podla možnosti, hľadeli budiť záujejn za národno- 
vlastenecký tento ústav. Keby každý dosavádny člen behom roku získal 
aspoň jednoho nového člena, čo veru — aspoň po väčšine — nemožho 
pomenovať nemožnosťou, nielen že zdvojnásobnily by sa materiálne pro- 
striedky spoločnosti, ale zmohutnela by táto aj o vec zaujímajúcimi sa 
členami a účinkovanie jej stávalo by sa dalej a dalej i širším i vniká- 
vejším. 

— -K* — 
Oeixa 1 acl. 



Digitized by 



Google 



W 



Príloha ku 6. člalu Časop. Mns. slov. spoločnosti z r, 1899. 



^^. '^.čb.J^J ^, .. á^^i^^x,^ 




TURČIANSKY SV. MARTIN, 1899. 
TJaiími KiiíhtlrtLdarakebo liOíLÄtiiiílrŕtkuho ^^pulkii. — Nfiklu-loni vIíhIiivih 



h. 



''£^í^A^ňW/^m^^mf^^wjmm^s^^mmmmsmm¥4m^i^^^£^i 



I 



OBSAH 

Strana 
Drievi a niest«>ká admiDistrácia v Kremuiei a v iných slolioditjeh 

kráľovských mestách. PÍSe Pavel Krizko. (Dokončenie) .101 

O ústrojnosti nápevu ^Nitra milá, Nitra^. Podáva Ľud. Ad. Reititif. (Do- 
končenie) 1:^1 

I , Miestopisné úryvky z Gemera. Podáva Július Botto. II. Jelfiava .... 131 

^ Obyčaje a povery z roľníckeho predmestia Štálov v Novej Bani. Podáva Šlelfm 

ŕ Volf'Ki^azolfécky 139 

I Záhadné dejepisné otázky. Slovanskí Gothovia. Napísal Fr. V. Sasinek . 14B 
^ Bronzový hromadný nález na Hrádku pri Istebnom v oravskej stolici. Dr. J* P. 155 
b. Eftte raz „IMieNtne mená vo Spi6ť^. I. Dr. Stanisiaw Eljasg'RadsikQwďi — 

II II. Odpoveď p. dr. Eliasz-Radzikowskému na nové poznámky Jeho 

r o „iBicstiiych menách vo Spi6i^. Štefan Mišik 159 

I O pOvode mená „Ružbachy''. Štefan MiMk 170 

'íl Katalóg numismatickej sbierky, darovanej Mu«)eálneJ slovenskej spo- 
ločnosti Ferdinandom äándorflm. Sostavil dr. Ján Petrikovich . . . . 17S 



Digitized by 



Google 



S 



»ff' 



Drievna mestská administrácia v Kremnici a v iných 
slobodných kráľovských mestách. 

Píše : Pavel Križko. 

(Dokončeoie.) 

4. Meštianstvo. 

Najdôležitejšie veci, ako menovite rychtárske volby, povoľovanie dane 
a vojska, obrana samého mesta, a podobné záležitosti, vybavovalo meštian- 
stvo vo svojich shromaždeniach, ktoré vydržiavalo budto v spoločnosti 
s mestskou radou a volenou obcou, buďže i samotné a bez týchto sborov. 

Jeho rečníkom v shromaždeniach, spolu s radou a s volenou obcou 
vydržiavaných, bol meštiansky tribún, ktorého si počiatočné samo meštian- 
stvo volievalo, pozdejšie však, a síce asi od začiatku zo sedemnásteho 
storočia, mestskej rade a volenej obci ku vyvoleniu predostiaralo a od- 
porúčalo. On bol súčasne i predsedníkom v meštianskych poradách a tvoril 
akúsi protiváhu rychtárovi. I tribúnovi pripojili v sedemnástom storočí 
ku boku najprv jednoho, a pozdejšie dvoch pomocníkov a náhradníkov. 
Tribúnovo slovo bývalo v meštianstve rozhodným, preto povolával mestský 
rychtár asi od druhej desatiny zo sedemnásteho storočia i tribúnov do 
porady, keď mala mestská rada a volená obec pokonávať a radiť sa o 
o vážnejších veciach. Ich prítomnosť a účasť v takých poradách bývala ne- 
malou zámkou, že sa meštianstvo podrobí tomu, čo uzavre mestská rada 
a volená obec spoločne s tribúnmi. Lebo ačpráve mal i mestský rychtár 
sám o sebe veľkú moc v meste, i mestská rada sťa súdna vrchnosť, a vo- 
lená obec, sťa dozorný sbor, vládly značnou mocou a vplyvom na. meštian- 
stvo, predsa sa toto nikdy úplne nezrieklo svojej moci a vedelo zjednať 
svojej vôli v príhodnom čase i potrebnú platnosť. Ono síce nesiahlo ani 
raz za surovou mocou a nepostavilo sa ozbrojenou rukou oproti svojej 
vrchnosti, ale ju prinútilo všímať si jeho žiadosti tým spôsobom, že jej 
zrovna uprelo platiť akúkoľvek daň. Tak stalo sa v Kremnici po viac 
ráz a to isté m'obilo i meštianstvo v Banskej Bystrici, v Štiavnici, 

8 

Digitized by VjOOQIC 



102 — 



n 



v Kiupine a v iných mestách, ked bí v oči vrchnosti nevedela inak 
dať rady ^). 

Tomu k vôli, aby bolo možným čím výdatnejšie brániť mesto oproti 
nepľiateTským nápadom, bolo rozdelené, počnúc od roku 1529, celé krem- 
nické mesto na štyri štvrte a každá štvrť na viac desatín. NáĽelm'koiii 
celej Štvrte bol štvrtník a náčelníkmi desatín boli desiatnici. I týchto i tam- 
tých volievala mestská rada spolu s volenou obcou a síce vždy doživotne í 
preto sa stávalo, že desiatnikmi a št\Ttníkmi boli zavše i radní páni alebo 
i čeliiejší členovia volenej obce. Každý obyvateľ bol povinný hnedf, ako 
ga Bta] mešťanom, zadovážiť si potrebnú zbroj, a ked zavznely s veže 
vojenské bubny, musel svoju prácu nechať stáť, siahnuť za zbrojoii a ])o- 
náhlať m ku svojmu desiatnikovi a s desiatnikom ku štvrtníkovi i ŕakať 
tam na rozkazy zámockého veliteľa alebo pozdejšie mestského kapitána, 
bo ten bol vo vojenských dielach hlavným náčelníkom a veliteľom celélio 
meštianstva. 

Jednou z hlavných starostí mestskej rady a volenej obce bolo, aby 
vedel každý mešťan náležité zaobchádzať so zbrojou a tomu k vuli dalo 
mesto vystaviť a udržovalo vždy v dobrom stave strelnicu, kde bnli po- 
vinní všetci mešťania cvičiť sa v strieľaní, v šermovaní a v iných vo- 
jenských výkonoch a síce pod dozorom a vodcovstvom osobitných strc- 
leckýcli majstrov, ktorých volievala s času na čas mestská rada spolu 
s volenou obcou. Pre vynikajúcich strelcov určovalo a vykazovalo mesto 
í značnejšie odmeny v peilazoch alebo väčšiu hodnotu majúcich pred- 
metoch, Čoho obraz a doklady podávajú nielen kur. zápisnice, lož i po- 
kladničné knihy v hojnosti. 

Poneváč však mesto potrebovalo pre svoju obranu ľudí spolahlivých, 
teda neprijímali každého za mešťana, kto sa ním chcel stať. Od jetluoho- 
každého, Uásiaceho sa o meštianske právo, požadovali predovšetkým rodný 
list, ktorým sa musel vykázať, že je manželským dieťaťom a človekom 
mravne zachovalým. V nemeckýeh mestách, a tak teda i v Krcmíiici a 
v mestách s ňou spojených, vyžadovali od každého mešťana i to, aby bol 
rodilým Nemcom. Kto týmto podmienkam nevyhovel, toho neprijali za 
mešťana, ked! im však vyhovel, nuž sa musel stať najprv majstrom alebo 
úradníkom, potom sa musel oženiť a len potom sa mohol stať mešťanom, 
Ženbou a založením osobitnej rodiny bol patričný užšie a tesnejšie pri- 
pútaný ku mestu, jehožto sa stal mešťanom, a tak mu i muselo viac 
záležať na bezpečnosti a dobrobyte celého mesta, než človeku slobodnémiu 
svoje bydlisko snadno a ľahkým spôsobom zameniť za druhé mohúcemu. 



^) O takomto odpore, kde totiž sa osvedčilo meštianstvo, že nebude platiť díiň, 
Iíodávftjii zprávy kur. záp. z r. 1594—1598 na str. 119, 220, 265, 457 a 477, z r. 
1598— J59fl, na str. 191, 222, 277 a 287, z r. 1600, na str. 313, z r. 1602 nn str. 
110, 124. ft 363, z r. 1608, na str. 114, z r. 1612, na str. 71, z r. 1620-l^>2a, na atr, 
64, 7. r. IÍÍ23— 1G24, na str. 176 atd. 



Digitized by 



Google 




— 103 — 

Prvotné skladávali noví mešťania iba jednoduchý slub mestskej rade, 
pozd^šie a síce od druhej desatiny zo sedemnásteho storočia, bola v platnosť 
uvedená i pre nových mešťanov osobitná prísaha, a počnúc od r. 1631 
i osobitný poplatok, zvaný meštianskou taksou, ktorú prvotne vymeria- 
vala a ustaľovala s pádu na pád mestská rada, berúca ohlad na majetkové 
pomer>* toho-ktorého nového mešťana ; pozdejšie však bola táto taksa pre 
jednoho-každého v rovnakom súhrne ustanovená. Mešťania v predmestiach 
bývyjúci a nie rodení Kremničania, ako i majitelia takých na námestí 
ležiacich domov, ktoré nemalý právo merať víno alebo pivo, platili oby- 
čajne 12 zlatých sťa meštiansku taksu, kdežto obnášal ten istý poplatok 
pre mešťanov tých, ktorí vládli domami na námestí ležiacimi a vínové i 
pivné právo majúcimi, počiatočné o raz viac a pozdejšie práve až 80 
zlatýcli- Domorodí meštianski synovia platievali iba polovicu riadnej 
taksy, kťd stávali za mešťíinov, a práve tolko platili i tí, ktorí si vzali 
za ženy tunajšie vdovy alebo meštianske dcéry. 

Meštianske právo trvalo u patričného až do jeho smrti, alebo ak sa 
^^sťahoval inam, až do tých čias, kým neopustil Kremnicu ; v tomto páde 
bol po\iimý oznámiť sa mestskej rade a odriecť sa kremnického meštian- 
stva, fo zvali navrátením prísahy. Kto to neurobil, o tom poznačili v kur. 
zápisnici, že je nevďačnou kukučkou a vymazali jeho meno zpomedzi 
meštianstva. 

Nadobudnutím meštianskeho práva prevzal síce patričný i viaceré 
značné a nie lahké povinnosti na seba, ale spolu s nimi stal sa i účast- 
ným Četných výhod a slobôd. Takého mešťana totiž nesmel nikto iný 
súdiť, ako jeho vlastný sudca, a stalo-li sa mu niečo v cudzom svete, 
tu hnetf jalo sa ho brániť celé mesto i neustalo, kým mu úplne nepo- 
mohlo. Mešťan neplatil nikde mýto ani akékoľvek iné poplatky, a to zna- 
čilo veTmi mqoho v tých dobách, lebo v každej takmer dedine alebo aspoň 
na ka/ílom panstve očakával a oberal mýtnik cestovateľa a obzvlášte za 
svojou živnosťou putujúceho kupca alebo remeselníka. O takýchto a po- 
dobných právach^ a výhodách sa pravda úbohému sedliakovi vtedy ani 
len nesnívalo; jeho tlačila celá ťarcha onodobných pre neho trudných a 
knišných pomerov a časov. Avšak mešťania netrpeli vo svojich mestách 
ani zeiaaiiské výsady, preto i nechceli mať medzi sebou zemanov a bránili 
sa proti nim i zubami i nechtami, kde ako len mohli, a ked! sa pozdejšie 
jiredsa stal tu i tam i daktorí zeman mešťanom, ako na príklad Matúš 
Itakšiansky r. 1660 v Kremnici, teda sa musel prv slávnostne zriecť 
svojich zemanských výsad a sľúbiť, že sú mu v meste neplatnými, a len 
potom ho prijali za mešťana. O terajších mešťanoch a ich povinnosťach 
naproti mestu, ako i o ich až na posmech obstrihapých právach, možno 
právom riecť, že sú iba slabučkým tieňom starodávneho meštianstva. 



S* 

Digitized by 



Google 



— 104 — 

5. Úradníci. 

Za starodávna a vôbec v tých časiech, o nichžto sme až posial ho- 
vorili, nebol ani mestský rychtár, ani žiaden pán alebo člen volenej obce. 
ani tribiín, štvrtník, desiatnik, strelecký majster žiadnym úradníkom ; U 
všetko boli iba mestský hodnostári, slúžiaci mestu bez stáleho a určitého 
platu. Jediným mestským úradníkom bol a síce od štrnásteho storofia 

a) Mestský notár. 

S notárom stretáme sa v Kremnici po prvý raz r, 1342, ktorým 
bol v tom čase istý Siegfi-ied; no ja nepochybujem ani najniejiej o tom. 
že Kremnica mala a i musela mať notára hneď vtedy, ako sa stala sln- 
bodným kráľovským mestom, lebo znalosť písma bola v onf\j dobe tst^ 
velmi zriedkavým umením, a mesto sa istotne nemohlo zaobísť liez človeka 
v tomto umení zbehlého. Jeho úlohou a povinnosťou boJo predčitovať 
mestskej rade od krála alebo z iných miest došlé listiny a vyhotovovať 
v mene tejžej kremnickej rady rozličné potrebné písemnosti, 

V pätnástom storočí nachodíme notára po boku rychtárovom zane- 
prázdneného pri vyberaní poplatkov za víno a domovej i pozemkovej 
dane, ako i pri skladaní rychtárskych účtov. Rychtár odbtnni od stránok 
peniaze a notár ich zapisuje do takzvaného registra, čiže, ako teraz zo- 
veme taký register, do pokladničnej knihy. A túto prácu koná notár a 
pozdejšie, asi od polovice zo šestnásteho storočia, jeho pomocník, až do 
r. 1592. Sťa rychtárova pravá ruka i on je prítomným pri piatkových a 
sobotňajších výplatách i všade tam, kde rychtár prijíma alebo ii7dáva 
mestu patriace peniaze; on teda zastupuje až do spomenutého roku 
i miesto terajšieho účtovníka v mestskej administrácii. Listín, ktoré 
treba notárovi písať, je v štrnástom storočí velmi málo a- i v pätnástom 
veku, ba i na počiatku šestnásteho storočia je takouto prácou ešte nie 
velmi obťažený, má teda dosť času zastupovať i úrad účtovnícky. 

Avšak počnúc asi od polovice z pätnásteho storočia, začína sa čim 
dalej tým viac šíriť znalosť písma a ruka v ruke s ňou zjavujú sa pci- 
vedla listín už i dopisy a to i vrchnostenské i od súkromných osôb. To 
rozmnožuje notárovu prácu, a rozmnožilo na začiatku zo šestuásteho sto- 
ročia už natoľko, že nepostačoval premôcť ju samojediný a KiTrnuiea vi- 
dela sa byť prinútenou dať mu ku boku pomocníka, vicenotára % Pomaly 
prejíma tento účtovnícke práce a notár zabýva sa prácami do jeho notár- 
skeho oboru patriacimi. O kuriálnych alebo iných podobných zápisuiciac 
pravda niet v tom čase v Kremnici ešte ani reči, lebo lon Leonhar 
Tielesch, najvýtečnejší zpomedzi kremnických notárov, začal spisoví 
najprv zápisnicu baňsko-mestských shromaždení, počnúc od i\ I5t>4 



*) Prvý taký vicenotár spomína sa r. 1503 a bol ním istý Jáii* 

Digitized by VjOOQIC 



— 105 - 

potom založil a pilno písal, počnúc od r. 1570, pozemkovú knihu, a len 
jeho tretí nástupca Leonhard Staudenherz započal r. 1590 spisovať i ku- 
riálne zápisnice, z nichžto sa vyvinuly Časom terajšie magistratuálne a 
podobné protokolly. No školy, povstavšie hned po reformácii, rozšírily 
znalosť písma v miere prv netušenej a toho prirodzeným následkom bolo 
veliké rozmnoženie i notárskej práce. 

Okrem zhotovovania listín, dopisov a rozličných registrov, bolo dô- 
ležitou notárovou povinnosťou i zastupovanie mesta pred králom, palatí- 
nom a pred inými krajinskýmu vrchnosťmi a pohlavármi, ako i na kra- 
jinských snemoch. Už r. 1415 bol s kremnickým vyslanstvom i mestský 
notár pri cirkevnom sneme v Kostnici, a od tej doby ho nachodíme tak- 
mer stále budto samotného, budže kremnickým pánom po boku, ked 
chodia kremnické vyslanstvá v dôležitých záležitosťach do Budína alebo 
inam za králom a pozdejšie i, do Viedne, do Prahy, do Regensburgu, ba 
i do dalekého Aachenu, Kolína a do iných uhorských a mimouhorských 
miest. V takých poslanstvách a pozdejšie i pri vyšších súdnych stoliciach 
hral notár vždy prvú úlohu. 

Rozumie sa samo sebou, že ku takým výkonom nemohlo mesto po- 
trebovať človeka menej vzdelaného alebo práve nevzdelaného, preto po- 
žadovalo od každého svojho notára značnú kvalifikáciu a volievalo a po- 
volávalo ku tomuto úradu len mužov vysoké školy odbavivších a meno- 
vite v právnych vedách úplne sbehlých. Medzi kremnickými notármi bolo 
viac takých, ktorí obsiahli na daktorej vysokej škole stupeň magisterský, 
teda nie malú akademickú hodnosť. 

Notárov volili doživotne a tak teda každý z nich zastával tento úrad 
kým žil alebo kým sa nevzdialil z Kremnice. Zpomedzi všetkých mestských 
notárov pozbavili úradu len Zachariáša Miillera r. 1645 pre opilstvo, a 
Ignáca Herkala začiatkom osemnásteho storočia pre zderstvo ; a zpomedzi 
vicenotárov utiekol r. 1581 magister Erazmus Stollberg pre nevernosť 
čiže defraudáciu, a r. 1604 Ján Messerschmied pre cudzoložstvo, a pre 
účasť v detskej vražde; okrem toho bol Daniel Frankftuiier r. 1678 do- 
časne pozbavený úi-adu z náboženských príčin'). 

Notár sťa taký nebol členom ani mestskej rady ani volenej obce, ale 
zaslúžilejších notárov predsa volievali zavše i za radných pánov, ba takých 
po istom čase práve i za rychtárov. Takto vyznačila Kremnica svojich 
notárov magistra Wolfganga Guglingera^), Leonharda Tielescha') a Eliáša 
Budnera *). 

Sťa riadny a stály úradník mal každý mestský notár a podnotár 

') O StoUbergovom úteku hovorí pokladničná zápisnica z r. 1581/2, o ostatných 
však patričné kar. zápisnice. 

») Úradoval v r. 1530—1551 a rychtároval v r- 1542, 1546 a 1550. 
>) Úradoval v r. 1564-1582 a rychtároval v r. 1574, 1577 a 1581. 
♦) Úradoval v r. 1595—1632 a rychtároval r. 1624. 



Digitized by 



Google 



— 106 — 

i riadny plat, ktorý bol v najstarších časiech, až asi do polovice zo šestr 
nástelio storočia, práve tak velký, ako plat hlavného mestského farára, 
totiž roťitých 52 zlatých čiže dukátov. Pozdejšie mu z\7šili plat na 
týždenné dva zlaté a konečne, počnúc od 5. sept. 1872, práve na tri 
2laté. Okrem toho mu platili počnúc od r. 1491 i za vpisovanie radno- 
panského menoslovu do kuriálnej zápisnice, potom od r. 1546 až do r. 
1100 do takzvanej mestskej knihy a konečne do osobitnej knihy ročite 
jeden dukát, a nad to mal pod názvom honoráru ešte i iné pobočné dô- 
chodky, ako novoročné, kúpelne, slobodný byt a poíažne bytné, drevo a 
pivo a ešte občasné dary. Podnotár bral z mestskej pokladnice riadne 
polovicu tolkého platu a honoráre. 

Ked sa písačka v druhej polovici zo šestnásteho storočia už natoľko 
bola rozmnožila, že ju notár a jeho pomocník nevládali sami zmôcť, 
založil Tielesch osnovne knihy a upotrebil^ ku odpisovaniu svojich kon- 
ceptov osobitných mladíkov, ktorých nazval svojimi „amanuensesmi" a 
najímal si i vydržiaval sám bez toho, aby títo jeho pisári boli mali 
z mestskej pokladnice akékoľvek platy alebo honoráre. Len na samom 
konci zo šestnásteho storočia nachodia sa v pokladničných knihách za- 
značené menšie obnosy, ktoré dostali od mesta darom takí pisári, ked 
opúšťali svoje miesta u notára a odchádzali dakam na vysoké školy, aby 
tam svoje štúdia dokončili. Pre nich bola služba u notára prípravou a 
praksou pre ich budúce úrady a oni sú prvotinami a počiatkami pozdej- 
ších riíulnych mestských pisárov, ktorých začalo mesto riadne sťa oso- 
hitnýťh úradníkov volievať a platiť iba v druhej polovici z minulého 
Btoročia. 

b) Kapitán. 

Už sme spomneli v odseku o meštianstve, že bola r. 1529 celá 
Kremnica rozdelená na štvrte a desatiny a meštianstvo že dostalo štvit- 
nikov a desiatnikov za náčelníkov. Vojna v tých časiech medzi kráľmi 
Ferdinandom L a Jánom Zápoľským zúrivšia a ku tomu opravdu zbojnícke 
chúťky pojediných veľmožov, ktorí bažili za pokladmi v mestách sa na- 
chádzajúcimi a preto napadli vše to a vše iné mesto alebo zajímali po 
kupectve alebo za inou živnosťou cestujúcich mešťanov, urobila potrebným 
líľemenenie miest vo vojenské tábory *). Ak však mala byť obrana úplne 
sriadená a čo najvýdatnejšia, videlo meštianstvo, že hlavné vodcovstvo 
neradno sveriť každoročne meniacim sa mestským rychtárom, ale že po- 
trebuje sťa hlavného veliteľa a vodcu človeka takého, ktorý by sa inými 
mestskými záležitosfmi nezabýval, lež ktorý by sa zapodieval výlučne 



*) rríklad Kremnice nasled ovaly i Štiavnica, Banská Bystrica a iné banské a 
Hlobndná kráľovské mestá a štvrtníci i desiatnici sú v daktorých mestách ešte i dnes 
znimi^ trebárs uŽ dávno prestalo vojenské sríadenie miest a oni konajú policajné 
služby. Pre toto zovú dnes v daktorých mestách starodávnych Štvrtníkov komisármi. 



Digitized by 



Google 



— 107 — 

iba \ojenskými vecmi a pečoval jedine o náležitú obranu celého mesta 
a obyvateľstva. Od takého muža žiadali, aby bol sbehlým vo vojenských 
dielach i aby si nadobudnul stálym účinkovaním čo možno najlepšiu 
zľuŕnosC a zkúsenosť v tých veciach. Tomu k vôli ustanovili v spomenu- 
tom roku nový úrad, akého v Kremnici prv nebývalo, totiž zámocké 
veliteľstvo, a podriadili mu všetkých štvrtníkov, desiatnikov i celé meštian- 
stvo. Prvým takým zámockým kapitánom bol Kašpar Schwab, ktorý sa 
bol stal r. 1527 radným pánom a zostal ním i sťa zámocký veliteľ až 
do svojej smrti. 

Sotva že sa skonlila vojna medzi Ferdinandom a Zápolským, začali 
m tisnúť Turci do Uhorska a robili ešte na konci prvej polovice zo 
šestnásteho storočia lúpežné nábehy i na naše horné strany; potreba 
na obranu teda neprestala a následkom toho bolo i zámocké veliteľstvo 
Btálym úradom. Len v r. 1579 a 1580, totiž keď bol umrel vtehdajší 
ki^enmický zámocký veliteľ Ján Nuntaller, nebolo v Kremnici kapitána. 
Ko potom zase obsadili toto uprázdnené miesto a bolo zaplnené až do 
r. 1594. V tých časiech sa podarilo Mikulášovi Pálflfymu, preddunajskému 
hlavnému veliteľovi, zlomiť tureckú moc a odtisnúť sverepé turecké 
vojská s horných strán až na dolnozemské roviny. Nebezpečenstvo od 
Turkov prestalo a s ním prestalo na dlhší čas i zámocké veliteľstvo 
v Kremnici. Vzkriesili ho na krátky čas iba r. 1602 a na voľačo dlhšiu 
dobu v čas Betlenovských vojen; tento raz trvalo od r. 1621 až do r. 
1039. Posledným zámockým veliteľom v Kremnici bol Juraj Rôsch, no 
jelio veliteľstvo trvalo iba asi za jeden rok v čase Jura Rakócziho vojny, 
totiž v r. 1644 — 1645; potom zanikla úplne táto ustanovizeň. 

Zámocký veliteľ sťa. stály mestský úradník mal riadny plat z mestskej 
pokladnice, obnášajúci prvotne týždenne po 1 zl. i 5 denároch, pozdejšie 
však bol tento plat povýšený o jeden zlatý. 

c) Účtovník. 

V predposlednej desatine zo šestnásteho storočia mala Kremnica sú- 
caKiic s Banskou Bystricou takých mestských rychtárov, o ktorých sa 
povťíivalo, že nie celkom venie spravujú mestské majetky a ich dôchodky, 
a viacerých z nich brávalo meštianstvo na zodpovednosť. Tu potom ne- 
bolo škriepkam ani konca ani kraja. Táto okolnosť prinútila meštianstvo 
pomýšľať na odpomoc a na prostriedky, ktoré by urobily nemožným alebo 
aspoň obťažily by mestským rychtárom neverné šafárenie s mestskými dô- 
chodkami. No nemálo prispelo ku tomu aj to, že vtedy už i mestský 
notár i jeho pomocník mali plné ruky vlastných prác notárskych. Ne- 
zbytná potreba prinútila teda meštianstvo utvoriť úrad účtovnícky a ono 
vyvolilo r. 1592 mladšieho Petra Rosenauera za svojho prvého účtovníka. 

Až do tejto doby spisovali, ako už bolo spomenuté, mestskí notári 
a poťažne ich potomci všetky účetné a pokladničné knihy a robili to tak, 



Digitized by 



Google 



— 108 — 

že vpisovali do nich týždenne iba také peniaze, ktord sa skutoSue prijaly 
alebo vydaly. Z týchto kníh nebolo vídať, koľko sa lualo od ilakoho 
prijať alebo dakomu vyplatiť, lebo ich knihy nemožno nazvať v dnešnom 
smysle slova hlavnými knihami, ako nezodpovedaly ani úkolu a tistrojstvn 
dnešných denníkov. Boly to vlastne týždenníky, a nakoľko sa do nich 
zapisovaly i príjmy i výdavky dla jednotlivých hosijodárskych odvetví, 
natoľko sa podobaly i dnešným hlavným knihám. Rosenauer upustil hneď^ 
ako nastúpil účtovnícky úrad, od tohoto starodávneho ŕ^pósobu a založil 
také hlavné knihy, že ešte i dnes svedčia, že bol dokonalo zbehlý v účtov- 
níctve. V takzvanom „Schuldenbuchu", na ktorý Mádol obzvláštnu váhu 
Rosenauerov bezprostredný nástupca Michal Purzpiclilei\ má už každá 
strana svoje „solľ* a „haben", čiže našské „vzal, daľ'j a tam vídať jasno, 
či bola patričná požiadavka úplne vyrovnaná a či snáď zostala biidSe 
celá alebo len istá jej čiastka závislou. 

Tieto a takéto knihy viesť a okrem toho skúmať účty správcami 
jednotlivých mestských hospodárskych odvetví zhotovené i pilno dozerať 
na ich šafárenie, bolo povinnosťou účtovníkovou. On bol vždy rychtilrovi 
po boku, kedykoľvek tento vyberal daň alebo iné poplatky od obyvateľ- 
stva; on sedával s ním, ked sa .dialy týždenné a iné výplaty, on sosta- 
voval výročné účty a obraňoval ich i vysvetľoval, ked robila na ne svoje 
poznámky volená obec alebo meštianstvo; on predkladá val uíeštianstvu 
každoročne takzvané summária a staral sa vôbec o všetky s úCtcívníctvom 
spojené práce. Okrem toho vykonával účtovník i pokladníčke povinnosti 
pri mestských baniach a bol stálym spolusprávcom pri mestskom pivovare 
v Kremnici. Mal teda iste značné množstvo práce a povinností a nejeden 
raz vyhrmel účtovník za rychtárove poklesky. 

Sťa riadny a doživotne volievaný mestský úradník mal i účto\Tifk 
stály plat, ktorý bol rovný platu notárovmu. Zo svojho platu si vSak 
bol povinným udržiavať a platiť svojho pomocníka, ked nevládal sám 
zmôcť všetky účtovnícke práce, a toho si i sám voliL 

d) Biertaxschreiber. 

Čiastočne bol účtovníkovi podriadeným a zavšo mu í ptuíiáhaval 
v účtovníckych prácach takzvaný „Biertaxschreiber**, čiže dozoľtwa nad 
pivným poplatkom a nad dovozom vína do Kremnice i nad jeho od- 
predajom. 

V štrnástom, pätnástom a v šestnástom storočí boly tieto pivné a 
vínové poplatky jedným z hlavných mestských dôcliodkov a vtedy ich 
vyberával sám rychtár a značievali notári. Pozdejšie vžak ustanovili ku 
tomu cieľu osobitného úradníka, lebo sa dokázalo byť potrebným čo naj- 
prísnejšie dozerať na stránky, zabývajúce sa odpredaj íun týchto nápojov, 
aby neklamaly a neukracovaly mesto v týchto jeho príjmoch. Hla\Tiou 
povinnosťou pivového a vínového dozorcovou bolo iván, bdieť nad do- 

Digitized by VjOOQIC 

V 



— 109 — 

vo2om piva a vína do Kremnice a poťažne nad jeho odpredajom a vy- 
berať od patričných sti-ánok za to prichodiace poplatky. Taká práca 
pravda nebola každodennou i umožňovala pivnému dozorcovi i iné za- 
neprázdnenie. Pravda bol i jeho plat dla toho vymeraným a obnášal 
Y sedemnástom storočí iba týždenných 150 den., v šestnástom storočí do- 
stával iba malú čiastku z toho, Čo povyberal v poplatkoch od jednotli- 
vých stránok. 

Dozorco\ia nad dovozom a odpredajom piva a vína jestvovali prv, 
ako účtovníci. Už r. 1572 je istý Jur Konig, ktorý bol súčasne i radným 
pánom a dla svojho povolania mäsiarom, takým dozorcom, a od tej doby 
nebolo toto miesto ani raz za dlhší čas neobsadeným. Zaniklo úplne len 
nedávno, ked prešly regálne práva do štátnych rúk. 

Pivný a vínový dozorca bol vždy len podriadeným, nepatrnejším 
mestským úradníkom, preto ho za istý čas a menovite v sedemnástom 
storočí upotrebovali mestský rychtár a mestská rada zavše i ku takým 
službám, ktoré teraz vykonávajú obecní sluhovia, totiž sťa jednoduchého 
zvestúĎa a posla alebo ku svolávaniu radných pánov a členov volenej 
obce do shromaždení. 

e) Pokladníci. 

Za starodávnych čias niet v slobodných kráľovských mestách ani 
najmenšieho šlaku po takých pokladníkoch, akých známe za našej doby ; 
naši predkovia takéhoto osobitného úradu neznali, i vysvitá patrne už 
z toho, o čom sme až posial hovorili, že mestské pokladnice spravovali 
vtedy sami mestskí rychtári. Tak tomu bolo i v Kremnici po celé dlhé 
veky. Dosť podrobnú zprávu o spravovaní mestskej pokladnice podala 
kremnická mestská rada r. 1550 kráľovským povereníkom, ktorí mali 
vyšetriť žaloby baíiských miest na ich stálu peňažnú tieseň, a z tej 
zpľávy vídať, že bol v slobodných kráľovských mestách v tie časy staro- 
dávny zvyk ešte vždy v úplnom kvete. V spomenutej zpráve *) sú udané 
hlavné mestské dôchodky a hovorí sa, že takzvaný losung, v starších 



') UložeDá je v krém. mestskom archíve pod I, 32, 4, 23 a doslovne znie na- 
ilcdovne: »An khu. M. vnsers aller genedigisten herrn Rat vnd Commissarij. — 
Wnlgeborne gestreng Edl vest vnd genedig herrn, was die einkummen diser armen 
SttLt belangen Zeigen wir E. g. au, das die selbigen klaiu szein, vnd wier khainen 
kaaten darzw durfien, dann, ee sie gefallen, szein wol ein Zehen hendt da, die ale 
haben woUen, szein auch deaz traidts vnd wains wolffel vnd teurung noch vnstát. 
Vnd ist erstlich die losung, die tzwen geschwome vnd czwen aua der gemein einem- 
tnen> die lassens den vntherschraiber einen Jeden wirt was Er gibt in ein Register 
aufcaaichnen, Es gibt aber einer Von eiuem haua in der Stat gelegen ein fl., eczlich 
2 eczlich 3 etzlich 4 khainer aber Iber fl. 6, die vorsteter einen fl , ezlich d. 50 ezlich 
i(J ezlich d. 20 auch Ihr viel Zw d. 12, So schraiben sij die gantz Sume auch ein, 
vnd das gelt entphahet der Richter vnd lest die Suma in das Stat Register schraiben. 
'^w dem einkiunmen des biers ist ein geschwomer vnd einer aus der gemain haben 
^líre Register vnd Rabusche, vnd wasz sij Zw der Stat dem Richter geben, schraiben 



Digitized by 



Google 



- 110 — 

SaBieeb ^rensus regius", čiže daň od domov a pozemkov, určenú a platie- 
vanú už od nepamätných čias ku udržiavaniu Zvolenského zániku^ vybíí- 
rali od kroiimického obyvateľstva dvaja radní páni a dvaja členovia vo- 
lenej oW.G a odovzdávali nasbierané peniaze mestskému rychtárovi; dô- 
chadky z piva prijímali spoločne jeden radný pán a jeden čkm volenej 
obce, ktorí inali ku tomu cielu tiež svoje pokladničné zápisnice a okrem 
tých i — teiaz už málokomu známe — rováše, a sobraté peniaze tiež od- 
dávali lyclitiirovi. Poplatok za víno, do Kremnice ku rozpredaju dovezené, 
vyberal sám rychtár na základe rovášov, ktoré boli povinnými vyrezávaí 
robotníci so spúšťaním vinných sudov do pivníc sa zaoberajúci. L^n banský 
majster bol oprávneným vyberať a vydávať rozličné banské poplatky a 
účtoval z nich osobitne; všetky ostatné mestské peniaze prijímaj i vy- 
dával sám mestský rychtár. 

Osobitní mestskí pokladníci spomínajú sa iba na samom konci zo 
äestnástelio storočia a síce po prvý raz až r. 1591 *)• V rok na to uza- 
vrelo meštianstvo sriadiť mestskú pokladnicu a mestský rychtiír žiadal, 
aby vy volilo ono mestských pokladníkov -). Toto sú začiatky pokhidníckeho 
úradu v Kremnici. 

No nesmieme si mysleť, že by boli mali v tých časiech kroiiinickým 
meätianstvoni vyvolení pokladníci tie isté alebo aspoň podobné práce, 
pláva a povinnosti, aké majú za našich dní; nie, ich jedinou prácou a 
povinnosťou bolo ustanoviť sa každý piatok ku rychtárovi a b}^ i>rítj)m- 
nými pri vý-plate mestského úradníckeho, cirkevného, školského a služob- 
ného osobníctva alebo robotníctva. I žatým ešte vždy a takmer ešte za 



sij i Q Ihre register vnd entkegen der Richter last es in das statregister einachraiben, — 
Dus vDgelt nimbt mann am lontag als freytag ein, vnd aufif einemimg dcí;sí vngeUt 
bdt der líiebter ein szonders Register vnd die schroter szo die waiľi ublegen, 
Bchnoiden die Zal der kueífen aufif Rabuach szo viel man das ganncz Jar ablegt 
Baij dem auszgeben vnd lon ist der Richter der Alt Richter der hauptman itat- 
schreiber vnd vntherschraiber Da schraibt mann in das Statregister eitien Jeden 
balbling yvue er hinkumbt So hat der Bergmaister auff szein auszgab vnrl einemung 
auch siíein tzonders Register die halt der vntherschraiber Nach endung des Jars 
gíbt der Hiehter szambt denen szo mit den einkummen Zwthuen gehabt eínem 
Ersamen Rat vnd Ihnen von der gemein erwelten 24 persorien ein klare i^eftchríbne 
raittuíig die mann Ibersicht, vnd wue sij bestehet helt man die Rait buch e r beij 
der Stjit, wiie nit vnd ein abgang ist, muesz der Richter vnd die szo darmit Zwtbiien 
gehabt den abgang erstatten Dise ordnung halt mann hie mit dem einkumen vnd 
ausÄgelien.* Ka vonkajšej strane tejto listiny čítame: »Adj 28 Auguät Anno 50 
t/opay der Sta t Cremniz Einkhummen betreffent.*^ 

^) Kur. záp. z r. 1590—1593, str. 76, dňa 25 febr., bod 9: ^Oassierer PraefeetI 
fíaei publiei. D. Pangr. Judex, M. Winckhler et Hieronym Schwahr.* 

-=) Tamžn^ str. 115, dňa 5. februára 1592: 5»Siquidem Uniuersi populi et í^enatua 
coiiseiifiua est ut obulus is exigatur aliquando potencia, utque Cassa sou pnblicua 
flsciis erigatiiľ. Petit D. Judex, ut Praefecti Cassae constituantur et nominenlur. Sup- 
preniug Cafiaatí Praefectus Dominus Judex, Sexundarius Pangracius Riieinmanii: 
Tertiua Míitliiaa Winckhler. Petrus Rosenauer Junior Oontrascriba Cassae, 



Digitized by 



Google 



— 111 — 

ňplnýťh sto rokov prijímal a vydával mestské peniaze len sám rychtár 
a v niektorých pádoch mestský účtovník. Pre túto príčinu ani nemali 
mestskí pokladníci až takmer do konca zo sedemnásteho veku zhola 
žiadneho platu alebo inakšej odmeny. Jedine v tom, čo sa počas výplaty 
alebo po nej na mestské trovy vypilo alebo vôbec strovilo, mali i oni 
Bvoj podiel. 

Časom sa pravda takéto postavenie mestským pokladníkom znevidelo 
i žiadali väčší a určitejší obor pre svoju činnosť; ale mestská rada a 
volená obec pridŕžaly sa meravo starodávneho zvyku a pokladníci sa 
museli uspokojiť s úlohou im prvotne pridelenou ^). Aby pokladníci ne- 
reptali, urobila ich volená obec spolu s mestskou radou dozorcami nad 
mestským pivovarom a dala každému z nich po 80 denárov týždenného 
platu, a to ich uspokojilo. 

Avšak toto zamestnanie a s ním spojený plat boly len dočasnými 
vecmi; na zbytočné výdavky nemala kremnická pokladnica potrebných 
peňazí a preto dosť- skoro prestali voliť pokladníkov i ušetrili tým trovy. 
Pivovar zaiste mal okrem toho vždy svojich osobitných správcov a poťažne 
dozorcov, ktorí veru neslúžili zadarmo. 

Až r. 1643 žiadal zase onodobný rychtár Ján Karas, aby mu dali 
ku boku pokladníkov, ktorí by boli očitými svedkami pri týždenných 
výplatách, a tak boli vyvolení za pokladníkov pán Ján Ertl a mestský 
účtovník Christian Purzpichler ^ ). Platu nedostali. 

V nasledujúcom roku žiadal tenže rychtár Ján Karas, aby mu po- 
kiiiílnicu celkom odobrali, poneváč sa snažil vyhnúť každému možnému 
upodozrievaniu a bol i ináče prácami velmi obťažený; ale mestská rada 
a volená obec nepovolily jeho žiadosti, lež uzavrely, aby mestský lychtár 
i nadaléj opatroval mestskú pokladnicu i aby sa staral, odkiaľ ju na- 
plniť, ked bola prázdnou ^). Nepodarilo sa teda ani pokladníkom r. 1622, 
ani Karasovi r. 1644, oslobodiť mestského rychtára od pokladníckych 
poráností; to stalo sa až hodne pozdejšie. 



V) Kur. záp. z r. 1622-1623, dňa 16. febr. 1622, bod lU: »Die Cassirer beschwarn 
šie hoch, das sieniemaln die Zeít hero ihr Ambt habcn verrichten kônnen, weil sie 
uichts in gewalt habén gehabt. destwegen sie ihr Cassirer ambt resignirt. doch gleich- 
wol darzu erbetten worden. vnnd die Cassa soli beim herm Stadtrichter sein. so 
wol aiich der Lohn daselbst Zuehalten. vnnd solche Cassirer sollen auch die ver- 
waltung des Preyhaus gegen 80 Den. besoltung haben. 

-I Kur. záp. z r. 1643-1646, str. 6, dňa 2. marca 1643, bod 3.: »Herr Stadt- 
richter hat beweglich angehalten, ihme Cassirer Zu adjungiren, welche ohne besol- 
tung hiemit deputirt werden, Nemblich herr Hansz Ôrtl vndt der Stadtbuchhalter. 

') Tamže, str. 112, dňa 22. febr. 1644, bod 2. : *Her Stadtrichter begehrt die 
Caaza von ihm Zunehmen ex ratione das pluribus intentus minor est ad singula 
seusue, habe mit Gerichts: vnd andem Ambtsz sachen geniiglich Zu thuen, vndt 
flUĽh ullem verdacht vorzukommen, consideratis hísce, werden herr Conrad Lorberer, 
herr Stadtbuchhalter, vndt herr Israel Lasitiusz Zu Caszirern deputirt, die Casza 
verbleíbt bey herm Stadtrichter, vnd woUe h. Stadtrichter, darumben er gebeten 
wjititf vmb geldts mittel Zu bewerben sich nicht auszern.c 



Digitized by 



Google 



— 112 — 

f) Registrátor. 

Kľťinnica mala už v pätnástom storočí dosť značné množstvo vý- 
sadných a iných listín a to sa rozmnožilo v nemalej miere v nasledujťi- 
com v^ku, v ktorom si nadobudla panstvo hájske a mutnianske v turčian- 
skej stolici. I boje medzi Ferdinandom L a Jánom Zápolským, potom 
reformačné pohyby a turecké vojny prispely nemálo ku rozmnoženiu 
listinnej sbierky. Nadto sovšeobecnela kamdial tým viac i znalosť písma, 
a i celé mravné telesá, obce, súdy a vôbec vrchnosti, ktoré boly prv 
^7bavoYaly mnohé veci len ústne kroz povereníkov a iíoslov, začíily si 
kamdial tým častejšie dopisovať a vybavovať svoje záležitostí písomnou 
cestou ; t/Oto všetko pôsobilo, že listinné sbierky začaly vzrastať v miere 
prv netušenej a Krenmica vládla už v druhej polovici zo šestnásteho 
storočia značným archívom, ktorý jej síce poskytoval mnohé výliody, ale 
v nesriailenom stave bol nebárs upotrebiteľným. Povstavšie v šesťdesia- 
tych rokoch tohože storočia medzi ňou a Michalom Cepelom pravoty 
D Črenioäno, potom medzi ňou a potomkami bývalých mutnianských pánm 
Q dakedajšiu Velkú Mutnú, s Dóczovcí o hájske panstvo a konečne 
B Révayovci o chotáre, ktoré pravoty napospol hrozily Kremnici velkými 
ztrataraij dokázaly jej jasno, akou veľkou biedou je nesriadeuý archív, 
lebo potrebné kúpne smluvy a iné listiny nebolo snadno nájsť vo velkom 
mnežstvo tých najrozličnejších písomností, ba už ani sami Kreniničania 
neznali^ čo sa všetko nachodí v ich archíve. 

Tejto biede snažil sa odpomôcť onodobný kremnický notár» neúnavný 
Leonhard Tielesch tým spôsobom, že ponapisoval na zvoukaj&ídi stranách 
dôležitejšími sa mu byť zdajúcich listín ich obsah v krátkosti, ako to 
IkíIí nž daktorí jeho predkovia v štrnástom a v pätnástom storočí urobili. 
A toto boli prvé počiatky registrátorskej práce v krenmickora archíve. 

Ale listiny sa v ňom vždy viac a viac množily a Kremnica mala 
] pozilejšie dôležité pravoty a tak i potrebu, aby znala, čo všetko sa 
nachodl v jej archíve i aby to mohla upotrebiť v čas príhodný^ a to 
konečne primalo mestskú radu a volenú obec, že r. 1(>20 vyvolili oso- 
bittit^ho úradníka pre archív, takzvaného registrátora *). Ku tomuto kroku 
pohla mestskú radu a volenú obec i tá okolnosť, že boly aľclilvne listiny 
roztratené, zčiastky nad sakristiou v zámockom kostole, zčiastk^^ na 
povale v prenajatom dome uložené a zčiastky sa povalovaly u notárov 
a bývalých mestských rychtárov, z nichžto na povale nathodiace sa listiny 
z velkej čiastky shnily a mnohé z nich stály sa úplne neupotrebitelnými. 

Z registratúrnych prác nezostalo po prvých troch registiátoroch ani 



') Prvým kremnickým registrátom bol Martín Mellius, ktorý v&ak úradoval iba 
od 23, marca až do 7. sept. 1620. Za ním nasledoval Jakub JCaujpmachťr^ pofiniic 
od 19, nov. 1621 a potom Gabriel Haas, od 6. apr. 1624 až do 2i>. aept. lí)2íi, potom 
841 stal Štiavnickým mestekým notárom. 



Digitized by 



Google 



— 113 — 

stopy i zdá sa, že sa iba o to starali, aby poshiadávali a posnášali roz- 
tratené listiny na jedno miesto. No nemali ani vela času ku registratúr- 
njm prácam, lebo ich upotrebovala mestská rada a volená obec začasto 
ku iným účelom; nachodíme ich totiž, a obzvlášte Haasa, zhusta sťa 
mestských vyslancov, pokonávajiicich rozličné mestské záležitosti von 
z Kremnice. 

Po Haasovom odchode do Štiavnice zostalo registrátorské miesto za 
úplných osem rokov neobsadeným a i potom nevyvolili osobitného regis- 
trátora, lež poverili registrátorskou prácou mestského podnotára Andreja 
Festnera, ktorý mal dosť vlastnej notárskej práce, a slúbili mu za regis- 
tľátorstvo dostatočnú odmenu. Archív zostal v takom položení i nadalej 
iba biednym pastorčatom. 

Po Festnerovej smrti ^) zase nebolo registrátora až do r. 1657, v ktorom 
vyvolili za takého Krištofa Christiana Freyseysena. Jeho úradovanie možno 
stopovať iba za dva roky, a z toho času už máme i osobitný nevelký 
registratúrny sväzoček. 

Najbližším jeho nástupcom sa stal r. 1692 Ferdinand Freyseysen, 
ktorý pokračoval v práci jeho predchodcom započatej, ale tiež nevykonal 
mnoho. 

Len v druhej polovici z minulého storočia bola Kremnica námestnou 
radou prinútená vyvoliť si stáleho archivára a zaneprázdňovať ho výlučne 
iba registratúrnymi prácami a tým samým i dať konečne sriadiť svoj 
ardiív. Bezprostrednú príčinu ku tomu zavdala takzvaná Vladárovská 
[navota, v nejžto bola Kremnica bývalú Velkú Mutnú, totiž dediny Horný 
a Dolný Turček, Sklené a polovicu z Hornej Štubne, nadto však i značnú 
čiastku z dolno-štubnianskeho chotára súdnym výrokom utratila. Od tej 
doby má a mal kremnický mestský archív takmer stále svojho osobitného 
úradníka. 

6. Pomocné osobníctvo a sluhovia. 

Ak chceme mat úplný obraz a jasný pochop o starodávnej mestskej 
siHHive, nesmieme pominút mlčaním ani podriadených rychtárovi a rade 
nižších mestských úradníkov a poťažne sluhov. 

V najstaršej kremnickej mestskej pokladničnej účetnici z r. 1423 — 
1425 niet osobitného menoslovu o takom osobníctve, z toho však ne- 
možno právom zatvárať, že by Kremnica bola mohla zaobísť sa bez ni*>ho. 
V účetnici z r. 1463 — 1466^) už majú stále platy „vigiles ciuitatis" 
(kiľchn wechter, Stat czirkler, po slovensky : zámockí strážcovia a stráž- 
nici na mestských bránach a hradbách), „bombardista* (Jan puschkar, 
puxenmaster, puxraagister, po slov. dozorca nad delami), „vigil in turri" 

') Zomrel dňa 22. mája 1^46. 

^ Kremn. mestský archív: Registrum angariae, vzťahujúce sa na dobu od 2'^. 
júna 1463 až do 7. jána 1466. 



Digitized by 



Google 



— 114 — 

(turen wachter, po slov, strážca na veži), „custos silue" (wold hutter, 
horár), „bedellus"* (Stat potte, pozdejšie Buttel dla latinského pedell-us, 
žalárnik), „tubicina" (trumeter, trubač), „custosmensuraruín" (Morktrichter, 
pozdejšie Maszenaufseher, dozorca nad trhmi a nad mierami), „tortor" 
(pozdejšie Meister Hamerle, Zuchtiger, Scharfrichter a ináč zvaný, totiž 
kat), dvaja „equites" (Statreiter, mestskí jazdci), „pedites" (Fuszknecht, 
tľabauten, pešiaci), „explorator" (Kundschafter, zved). Koncom z pätnásteho 
a začiatkom šestnásteho storočia Sú stále v mestskej službe i „Statzimer- 
man" (mestský tesár), „Wegcr" (cestár) a v sedemnástom storočí i „Vhren- 
richtcr, Vhrwerter" (dozorca nad vežovými hodinami, ktoré prv boli spra- 
vovali íibyčajne kostolníci a dostávali za to občasne istú neurčitú odmenu). 

Zámockí strážnici, ako i strážnici na mestských bránach a hradbách, 
patria pravdepodobne medzi najstarších mestských sluhov; oni sú v poklad- 
ni Ľných knihách vždy, až hlboko do šestnásteho storočia na prvom mieste 
zapísaní, čo tiež, tuším, poukazuje na to, že považovalo meštianstvo ich 
úlohu za veími dôležitú. Ich počet je nie známy, ale ich muselo vždy 
byť viac mužov, lebo sú obnosy na ich týždenné platy stále dosť znač- 
nými a súdiac dla týchto, bolo vždy asi tolko strážneho mužstva v zámku, 
ako v samom meste. 

Od toho času, ako sa bolo sriadilo celé meštianstvo po vojensky a 
celá Kremnica sa premenila vo vojenský tábor, totiž od r. 1529, prestali 
držaf U}k četnú stráž v zámku a na mestských hradbách, len strážcov 
mestských brán podržali i naďalej a obsadzovali tieto miesta obyčajne 
Ľliu(lf)bnými, avšak spolahlivými mešťanmi až takmer do konca sedem- 
násteho storočia, pridávavší im v búrlivých časoch i viac-menej drábov 
ku pomoci. V samom zámku zostal po spomenutom roku iba hradný do- 
zorca a štyria strážcovia na zámockej veži, ktorí museli vedieť zaobchodiť 
i s trúbami. Z týchto vežových strážcov utvorilo mesto časom svoj vlastný 
hudobný sbor a ku tomu cielu mali i svojich učňov, tovaryšov a majstrov 
Uikj ako onodobní remeselníci. Zvali ich pozdejšie v krátkosti tumormi 
a sťa takí jestvovali v Kremnici až do r. 1890. 

Doííorca nad delami, zved a trubač boli stálymi mestskými sluhami 
Inn asi do konca pätnásteho storočia, potom najímali takých ludl iba 
vtody, Ivod bola toho potreba, totiž keď zúrila vojna, a v sedemnástom 
storočí býval poverený dozorom nad delami a bol súčasne i veliteľom nad 
mužstvom delá obsluhujúcim vždy daktorý významnejší člen volenej obce 
i slúžil dočasne za istú vopred určenú odmenu. Najstaršieho známeho 
dozorcu nad delami zovú stále Jánom, z čoho patrne vídať, že nebol 
Nemcom *). Zvedov vydržiavala Kremnica sama o sebe posledný raz v čas 



^) V Kremnici začali liať delá zo zvonoviny a poťažne kovať zo železa už roku 
1441, ako tomu nasvedčujú pokladničné zápisky z toho roku, a hotoveni& takých 
diel možno stopovať tu potom asi za dvadsať rokov. Vtedy tu pilne kovali i železné 
^once na strely a hotoviU strely Čiže Šípy, opatrené drevenými krýdlami, v značnom 



Digitized by 



Google 



— 115 - 

vojny medzi Ferdinandom I. a Jánom Zápolským, potom, a to obzvlášte 
v Časoch tureckých vojen, vydržiavali takých ludí všetky banské mestá 
spoloíne a najímavala ich obyčajne Štiavnica. 

I kata mala Kremnica len asi do konca pätnásteho storočia, potom 
ho najímalo a platilo spoločne všetkých 7 banských miest a jeho stálym 
sídlom bola Banská Bystrica až do tohoto storočia *). 

Povinnosťou mestského tesárovou bolo : s jednej strany dozerať na 
mestské staviská a tieže opatrovať a s druhej strany i opatrovať mestské 
vodovody; cestár naproti tomu udržiaval cesty a staral sa o to, aby vždy 
boly v dobrom poriadku. Podobnú starosť mal i dozorca nad mestskými 
čiže vežovými hodinami, počiatočné kostolník, počnúc od sedemnásteho 
gtorofia však osobitný, stále platený iný muž 2). 

Ustanovizeň stálych tržných dozorcov zanikla už v druhej polovici 
z pätnásteho storočia. Pozdejšie volievali takých ludí na kratšiu alebo 
dlhšiu dobu iba vtedy, kedl sa meštianstvo zhusta počalo žalovať na ne- 
pravé miery alebo na tržných priekupcov, totiž na takých ludí, ktorý 
skupovali na trhoch potravné články preto, aby ich mohli predávať sami 
za ilrališie peniaze. Slovenský lud ich zval a zovie až podnes prelievačmi. 

Stálymi sluhmi boli iba horár, ktorý mal stráž nad horami a bol 
ich povinný brániť pred záškodníkmi, potom žalárnik, totiž strážca nad 
víizilami, ktorého upotrebovali zavše i namiesto kata pri daktorých 
luenžích katanských výkonoch i sťa pešieho posla s mestskými listami, 
pťočo ho zvali i jednoducho mestským poslom ; a konečne dvaja mestskí 
jazdci, ktorí konali od najstarších čias až do konca sedemnásteho veku 
poštársku službu. Títo jazdci boli mestu neobchodné potrební, lebo 
len v druhej polovici zo šestnásteho storočia začínajú sa zjavovať prvé 
poStové úrady v Horných Uhrách, a tie sú až príliš vzdialené jeden od 
druhéiio. Najbližšia pošta ku banským mestám bola v Prievidzi s jednej 
a v Košiciach s druhej strany, až hodne v sedemnástom veku povstala 



ranožstre. A práve v tej dobe, totiž od r. 1441 aŽ do r. 1453, bola Kjemnica pod- 
riadená Jánovi Jiskrovi sťa hlavnému veliteTovi Zvolenského zámku, a v r. 1440—1441 
jeho pícdchodcovi, HaŠkovi Schellendorfovi. Následkom toho sa mi zdá byt veľmi 
pravdepodobným, že s Jiskrom došlí Česi naučili Kremničanov hotoviť delá a za- 
obcbodiť s touto zbrojou, ktorá bola vtedy ešte dosť zriedkavou. 

') Dľa jeho bytu bola nazvaná ulička, z dolných lúk ku evanjelickému kostolu 
vedúca, katovňou a jeho obydlie bolo pozdejšie premenené na mestskú nemocnicu. 
Teraz sä hovorí o Baôskej Bystrici, že »Za živa v Bystrici a po smrti v nebi«; ale 
pred dvoma storočiami naznačil kremnický hlavný notár Tobiaš Karas onodobné 
porekaillo takto : »Koho v Štiavnici neu väznia, koho v Bystrici neobesia, koho v Krem- 
nici jieoŽenia, ten môže hovoriť o velikom šťastí* ; dla tohoto porekadla teda nebolo 
pre zlých Tudí výhodným, že býval kat v lom meste. 

-) Mimochodom bud spomenuté, že mala Kremnica až do polovice pätnásteho 
veku sťa verejné hodiny takzvané klepsídry. Čiže pieskové hodiny, akých teraz už 
vídať len velmi zriedka, od tých Čias však boly na veži umiestnené i strojové hodiny, 
čo bolo v tých dobách ešte i v samom Ilsemecku nemalou zriedkavosťou. 



Digitized by 



Google 



— 116 — 

pošta i v Kú dnom v Turci; ak teda chcelo daktoré mesto odoslať listy 
inému, nemohlo urobiť ináče, ako vystrojiť s ním osobitného posh* a k vóU 
rýchlosti jazdca. 

7. Radnica. 

Za starodávna úradovalo sa i v slobodných kráľovských mestách tak, 
ako to po dedinách ešte i dnes vidíme, len u rychtára ; tam sa obyŕajne 
scliádzavala i mestská rada a volená obec, a len meštianske shromaždenia 
odbavovali v iných miestnosťach, obyčajne v zámku, poneváč pre toľkých 
ludí nebolo v rychtárskom dome dostatočného miesta. I notári a úradníci 
praťovávali len doma alebo v rychtárovom byte, čo ovšem bývalo zavše 
spojené s rozličnými ťažkosťami. Až v poslednej štvrtine zo šestnásteho 
BtoroČia dospelý veci tak daleko, že si započaly mestá najímať osobitné 
domy pre všeobecné mestské potreby, ačpráve tým ešte vždy ncprestaly 
úradovanie a schôdzky u rychtárov, a trvalý i potom asi za jedno storočie 
a miestami i o vela dlhšie. Kremnica si najala ku takému cielu na za- 
čiatku sedemdesiatych rokov zo šestnásteho storočia od ostrihomskej 
kapitule dom na námestí ležiaci a voľakedy sväto-beňadickému opátovi 
pairivší, a upotrebovala ho sťa mestský dom až do roku 1641. V tomto 
roku sa rozkmotrila s majiteľkou toho domu pre jeho opravy i pre bytné, 
ktoré chcela ostrihomská kapitula podvýšiť, a mesto bolo prinútené pr^ 
sídliC sa do susedného Maškovho domu. Do tých čias sa však už bolo 
misbiisralo také množstvo kníh a listín, že sa presídlenie dialo s ťažkosťmi 
veľmi veľkými. To konečne primalo Kremnicu vystaviť si svoju vlastnú 
radnÍĽu v zámku *), a asi o sto rokov pozdejšie, totiž r. 1738, kupit oso- 
bitný dom na námestí, ktorý slúži ešte i dnes mestu za radný dom, Na- 
koľko mi je známo, má na týchto stranách najstarší mestský dom Kru- 
pina, ktorý vystavila už r. 1591, za tým nasleduje baňsko-bystrický, vy- 
stavený tuším r. 1637, a len potom \7k0nala to isté i Kremnica. 

Kadenáhle skrsla myšlienka prenajať osobitný dom pre mesto k ťirad- 
nym potrebám, hned zbadali i to, že tenže dom môže slúžiť nielen pre 
jMirady a shromaždenia, ale i za stály byt pre mestu patriace kniUy^ 
listiny a podobné veci i že sa môžu v ňom vykonávať i tie a taki'^ úradné 
práce, ktoré a aké sa až do tých čias vykonávaly v súkromnom b>te 
rytlit^iírskom alebo notárskom. Kremnicu a podobne i všetky iné luestá 
nútily ku tomu mnohé dôležité potreby a okolnosti, preto si zariadila 
r- 1592 v prenajatom dome osobitnú stálu pisáreň a umiestila prvotne 



") O jej otvorení hovorí kur. záp. z r. 1641 - 1643, na str. 132, dňa 2'íí. mája 
ll»45í toto: »War Ohriati Himmelfahrt, finita concione auf der Schloszkircheii, ficÍTidt 
iíi der neuerbauten Rathatuben daselbst neben Herm Georg Rôsch Stíidtriehterii 
beyaammen gewesen. Herr Jakob Maschko, herr Balthasar Lilge, herr Joiiíiaz Kôlb, 
berr Hansz Geiszlizer, herr Hannsz Ortl, herr Zacharías MúUer vnd herr Zucbaríaa 
HeUvíg. Vnndt ein wolgeachte erwôlte Gemein bo in Zimblicher frequenz eracbienon 1 



Digitized by 



Google 



— 117 — 

v nej i mestskú pokladnicu O- Avšak uzavretie ohľadom pokladnice bolo 
dosí skoro zabudnuté; mestskí rychtári vzali ju k vôli pohodlnosti zase 
len do svojho domu, kde i potom ešte za dlhé časy najviac úradovávali, a 
notilri nepracovávali len v samej pisárni, lež i u rychtára a doma. 






Po roku 1688. 

Slová „liberalismus, samospráva" a podobné spomínajú sa za našich 
čias velmi zhusta; novšia doba rozhadzuje sa s nimi až do zunovania 
a ií'Ií pomocou meče ľahkoverným ľudom piesok do očí. V tých dobách, 
v nicližto sa až posiaľ pohybovala naša rozprava, nesišiel som sa ani raz 
s podobnými výrazmi, a najmnožší ľudia sa domnievajú, že boli naši pred- 
kovia sám milý Pán Boh vie ako ujarmení a ľutujú ich pre ich udajnú 
porobu, zovúc dobu, v ktorej žili, časmi barbarskými. V onej dobe spo- 
mínalo sa častejšie slovo „politika", neznamenalo však umenie, ako možno 
a ako treba prekabátiť iného, lež označovala sa ním jedine verejná ob- 
čianska správa, a to vždy len v statočnom spôsobe, spočívajúca na mravných 
ZtiJí ladoch. Iné vtedy často spomínané slovo bolo „res publica" a ním tiež 
aerozumeli a neoznačovali dačo takého, na čo potrebujeme dnes tento 
výríiz, ale iba vôbec verejné a všetkým v jednom meste bývajúcim 
mešťanom spoločné záležitosti, ktoré bolo potrebným a bol jedenkaždý 
mešťan povinný všemožne podporovať, obhajovať a v páde potreby i zo 
všetkých síl brániť. Nerovnosti nebolo medzi mešťanmi, leda že bol jeden 
líoliatší a druhý chudobnejší, no každý z nich požíval v meste úplne rovné 
pniva a vykonával i rovnaké povinnosti. Prirodzeným následkom toho 
bolo, že všetci spoločne spravovali svoje obecné záležitosti a pri takej 
správe malý sa mestá dobre a dočiahly prv netušeného rozkvetu. Tak to 
trvalo od najstarších čias až do konca tretej štvrtiny zo sedemnásteho 
storočia. 

No v sedemdesiatich rokoch toho veku zaplavily cisárske vojská 
slobodné kráľovské a obzvlášte banské mestá pod zámienkou, že vraj 
nialy i tieto mestá účasť v takzvanom Vesselényiovskom sprisahaní, a 
podporovaná vojenskou mocou dolno-rakúska a prešporská komora začaly 
všemožne pracovať na ujarmení slobodných kráľovských miest a obstrihávať 
ich starodávne slobody a práva v každom smere. Ony chcely mať predo- 
všetkým povoľné nástroje v mestských rychtároch a v mestských radách, 



') V kur. záp, z r. 1590—1594 čítÄme dňa 9. marca 1592 naznačené toto: ^Ea 
u U eÍD Cancellaj auífgericht Vnndt gemacht werden Darínnen soli die Cassa, Vnndt 
II e ^ebraibcray gehalten werden, Vnndt niemandt nich ta mit sich Zu hausz tragen : 
k utinam hoc státím fíeret: ad deuitandas horrendas Oonfusionea quae hactenus in 
gúGiis Reipublicae irrepserunt.* — Ako vídat, teíil sa tomu najviac onodobný 
ptiaký notár, Izák Abrahamides, pozdejší to nitriansko-prešporský superintendent, 
^o on dopísal vlastnoručne udanú poznámku ku uzavretiu mestskej rady a vole- 
j obce. 

9 



ľ^í 



Digitized by 



Google 



— 118 — 

a ponevác meštianstvo nechcelo voliť ludí viac komore ako mestu oil- 
daných, nuž si pomohla komora tak, že vysielavala s času na čas svojich 
ludí ku mestským volbám, ktorí potom o vojsko opretí robili to, čo saní i 
chceli. Nie ten stal sa rychtárom, koho si žiadalo mať meštianstvo, ale 
ten, koho mu nanútil komorský povereník, ktorý bol vystrojený takrečeno 
všemohúcou mocou. O svevolnom pokračovaní týchto komorských povere- 
níkov bolo by možno napísať celé knihy, a mestá sa na nich darmo a 
máme žalovaly; zlo zostalo zlom a počnúc od povereníka Erdôdyho ;ú 
do r. 1711, teda asi za tridsať rokov úpela Kremnica a iné bailské i vôbw 
slobodné královské mestá pod železnou rukou komorských volebných po- 
vereníkov. Za ten čas dorástlo iné pokolenie, ktoré znalo predošlé meštian- 
ske slobody iba z rozprávok a to bolo v oči komore už o vela povcil- 
nejším a poslušnejším, preto prestala prcšporská komora posielať zo svojlio 
stredu volebných povereníkov a vymenovala komorského hlavného grófa 
za stáleho svojho zástupcu pri mestílch. Tým bolo mestám aspoň natoikti 
oblahčené, že komorskí hlavní gróíi, sídliaci stále v Štiavnici a okrúžení 
meštianskym živlom, nenakladali s nimi tak bezohladne a tvrdo, ako to 
robievali z Prešporku dochádzavší komorskí úradníci alebo rozliční tridsiat- 
nici. Avšak úplne slobodnej von)y nebolo od tých čias počnúc až do r, 
1848 viac ani jednej. I keď sa neustanovil osobne komorský gróf ku 
daktorej volbe, to mu vždy boli povinní podať podrobnú zprávu a v jeho 
rukách bola moc potvrdiť alebo odmietnuť meštianstvom vyvolených úrad- 
níkov. Za panovania Márie Terézie dostiivaly mestá vždy osobitné nariadeniu 
od nej i od prešporskej komory, ktorými sa im nakladalo previesť mestskí^ 
volby a predpisovaly sa im i pravidlá a podmienky, dla nichžto sa malý 
diať tieže volby, po volbách však musely mestá podávať podrobné zprá vy 
i kráľovnej, i komore, i hlavnému komenskému grófovi i o tom, kedy, 
ako a koho volily, i o iných meštianstva a mesta týkajúcich sa veciatii. 
Bez kráľovského nariadenia nesmelý sa pustiť do volby a zprávu o nej 
nesmelý vynechať nikdy. Dozorstvo nad nimi bolo prísne a zabiehalo často 
až do smiešnosti; o slobode teda nebolo viac ani slýchu. 

Rychtárske a iné voľljy odbývaly sa riadne každoročne a s nepatrnými 
výnimkami vždy i v čase od starodávna obyčajnom až do roku 1772. 
Potom nebolo v Kremnici za viac rokov žiadnej rychtárskej volby * ), 
Meštianske volebné právo urval vtehdajší komorský hlavný gróf baróu 
Karol Mitrovský a vymenoval dľa svojej vôle dvoch radných pánov na 
miesto iných dvoch odomrevších -). A krenmické meštianstvo ani sa len 



-) V knihe >Protocoll nomina senatorum et Electae Communitatis Membromm 
ab anno 1701 continensc zaznačil mestský notár Haraszlem: »Anno 1774 nulla fuit 
Restauracio, prouti neque 1773. neque 1775, neqne 1776.i) 

-) Tamže: >Anno 1775 Dominns Johannes Schultz, et Dominua StephauiiEi 
Székely per Illustrissimum Dominum Carolum Liberum Baronem a MitrovMky, 
suppremum Camer Urafíium, et Perpetuum 7b Montanarum, hujusque Ciuitatis Ac- 



Digitized by 



Google 



r 



— 119 — 

uojiokúFíilo protirečiť takémuto zjavnému šliapaniu jeho základných, počnúc 
C) ti kľäla Karola Róberta až po Leopolda L všetkými králmi potvrdených 
a v úcte ílržaných práv, ba — ako vídať z notárovej poznámky — ešte 
sa tešilo, ze mu cudzí človek aspoň konečne vymenoval chybujúcich dvoch 
-radnýi'h psinov. Tak hlboko kleslo, taký otrocký duch ho vtedy už držal 
vo svojej moci. 

Y týchto smutných okolnosťach bolo pravda už lahko narábať komore 
s mestuiiii, ako len sama chcela, a meniť dla svojej vôle meštianske, po 
mnohé storočia trvavšie a dobrými i praktickými sa dokázavšie usta- 
novizne. 

R, 1 785 padla komorskej lubovôli v obeť i volená obec, ktorú jedno- 
ihidío zrušila, ponechavšia meštianstvu vedia mestskej rady iba meštiansky, 
zo líMJ členov záležiaci výbor'). I tento bol r. 1829 prešporskou komorou 
natarko preinačený, že zmenšila počet jeho členov na 60*). 

O dva roky po zrušení volenej obce, totiž r. 1787. dostalo mesto 
rozkaz, aby budúcne celá mestská rada nesúdevala v pravotných záleži- 
tosfach, akó tomu bolo od starodávnych čias až do tej doby, ale boli 
určite vyznačení len šiesti jej Členovia, ktorí mali spolu s mestským 
r}^thtíirom tvoriť mestský súd. Tým činom stal sa zo starodávneho mest- 
ského náčelníka a skutočného mohutného pána jednoduchý sudca a nič 
iného, ako lepšie platený mestský úradník. V menoslovoch a v podobných 
iiialiclieniosťach ponechali síce rychtárovi prvé miesto až do roku 1848, 
ale v mestských záležitosťach bol jeho vplyv takmer úplne zničený. Po 
roku 184H zaujímal mestský rychtár v rade iných mestských úradníkov 
druhé miesto, a ked boly r. 1871 zákonom zrušené mestské súdy, pre- 
stala vonkoncom a úplne zanikla táto starodávna hodnosť v slobodných 
královskýcli mestách. 

Pre si)rávu mestských majetkov a všetkých hospodárskych záleži- 
tostí bol ť. 1787 ustanovený osobitný úradník, mešťanosta, ktorá hodnosť 
bola v Nemecku už v pätnástom storočí známou, ale do banských miest 
dostala sa iba v spomenutom roku. Prvotne bol obor mešťanostovej čin- 
nosti dosť skromným a jeho slovo neznačilo vela; časom však zrástol 
jťbo vplyv natolko, že sa r. 1848 stal už on meštianskym pohlavárom 
a spraviya až posial, sťa prvý mestský úradník, on mestské záležitosti. 



tualem CommisBariam Regiam ad oíBcia Senatus Interíorís Nomine suppremi col- 
loeati et in.Htallatí sunt, Die 8-va Novembris Praesentibus Exteriore et Interore Se- 
natUj Eteetaque Communitate) siogulo Eeorum 600 florenorum annuo ad dies vitae 
Benigue resoluto Salario, et aliquot Millium florenorum sajrcitionis domorum, et 
tairentiae ^alarialis. Vivant. Post nubila Phoebus. 

^) O tejto veci zaznačil v tejže knihe Haraszlem: »Pro memoría hocce loco 
praenatatur: Vigintiquatuor Viratum sub iata Kestauratione postrema cessasse, et 
Oratonim ac Tribún orum pluralitatem peraeque sublatam esse, unico duntaxat Tri- 
buno in posterum eligendo, cum corpore Electae Civium Communitatis.« 

') Kreraíi. mestský archív, listina pod Číslom 442 z r. 1830. 

9* 



Digitized by 



Google 



— 120 — 

Prv však, ako povstal úrad mešťanostský, odobral mestskému ryťlitárovi 
nemalú čiastku z jeho práce mestský kapitán. Tento úrad povstal na za- 
čiatku diiihej ]íí>]ovice z minulého storočia a síce prv^otne tak, že i>ľi- 
delili jednému z radnýcli pánov starosť o poriadok a o bezpečnosť v meste, 
za čo nedostával žiadneho platu. Až r. 1760 určila prešporská komora^ 
že kapitán má dostávat za svoju prácu okrem radnopanského platu i ro- 
čitú 5() ziatovú (Klraenu. Nebol to však viac taký kapitán, o akých sme 
boH \7ssie hovííľili, lebo Kremnica už nemala viac žiadneho vojska, alo 
jeho činnosť bola obmedzená iba na udržiavanie poriadku a pokoja na 
verejných miestach a na dozor nad kominármi. Občasne pridelovali kapitá- 
fioví ine a iné [iráce a povinnosti a tie urobily nutným oddelií radníí- 
panstvo od kai)itanátu, i vyvinul sa z novovekého mestského kapitána 
terajší hlavný policajný úradník. Poneváč považovali jeho úradnú linnosf 
za nemálo dôležitú, dali mu v rade mestských úradníkov tretie miesto 
a obyčajne i meéŕanostovmu rovný plat. 



Snažil som sa v prítomnej rozprave nastíniť v stručnosti obraz staro- 
dávnej meštianskej správy ku tomu cielu, aby som i touto prácou osvietil 
jednu stránku siniločenského života v tých časiech, na ktoré tíik hladie- 
vanie s vysoká a tak radi ich zoveme časmi barbarskými. Súď ter^iz už 
sám J milý čitíitelu, a porovnaj starodávny barbarismus s terajíím liberá- 
lismonL Istý som, že i ty uznáš, že boly predsa len lepšie tie stíinxiávne 
barbarské časy i oliladom slobody a verejnej správy, ako sú časy, v iiichžto 
žijeme. 



Digitized by 



Google 



o ústrojnosti nápevu „Nitra milá, Nitra". 

Podáva Lud, Ad, Reuss, 
(Dokončenie.) 

8. Jasný prehlad nápevu tohoto obdrží sa tak, kej sa na vety (tu 
päť) rozloží a pôvodné otrasočísla sa vypíšu: 

a-veta: 9 21 81 135 9 27 

b-veta: 3 7 27 3 21—81 9 

c-veta: 9 135 9 3 21 81 

d-veta: 9 135 9 3 9 135 

e-veta: 9 21 27 15 135 9 

Na prvý pohlad v tomto prehľade dá sa spozorovať, že a, c, d, e- vety 
môžu byt jednoduchejšie písané, ked sa po 3 budú deliť, a napíšu sa 
poznove a týmto spôsobom: 

a-veta: 3 (3 7 27 45 3 9) 

b-veta: 3 7 27 3 21—81 9 

c-veta: 3 (3 45 3 2 7 27) 

d-veta: 3 (3 45 3 2 3 45) 

e-veta: 3 (3 7 9 5 45 3) 

V b-vete teda číslo 7 je príčinou, že sa po 3 nedá deliť. Nasledovne 
a, c, d, e-vety tvoria istú príbuznosť čiže spolupatričnosť, naproti tomu 
b-veta sama pre seba stojí. Pomer týchto viet velmi jasne vysvetlí sa 
tak, ked sa b-veta a jej patričné otrasočísla za prímu položia, teda a, c, 
d, e-vety (i s patričnými číslami) musia sa ako kvinty považovať. Alebo 
i opačne, ked a, c, d, e-vety za prímu sa položia, b-veta bude kvartu 
predstavovať, čo názorne vysvetlí sa takto : 3(3)C : 3F = I : IV, ako to 
i otrasočísla každej vety napredku postavené ukazujú. 

Poztmm. Toto je istá modulácia, ako ju hudboumelci nazývajú, ktorá 
sa i pri architektonických antických výtvaroch pomocou analysy do- 
svedčuje, a upotrebuje sa tým cielom, aby sa monotonii predišlo. Ked 
totiž architekt grécky tieto čísla: 3, 3.7, 3.5, 3.27, 3.45, 3.9... ako 
homogénne pri spracovaní jednotlivých čiastok upotrebil, zamieňa ich 
inými homogénnymi pri nasledujúcej čiastke (detaile), aby monotonii vy- 
hnul, na príklad: 3, 7, 9, 2, 27, 45, 135..,, t. j. z prímovej stupnice 



Digitized by 



Google 



^ 



— 122 — 

prediádza do kvintovej, tak ako to analogične i hudboumelci zvykli robif, 
a oiiiiť i kvintovej vráti sa do prímovej, alebo i jej príbuznej stupnice, 
a v tom zíileží tá ílosavád nepostihnutá krása gréckeho staviteľstva. 

9. Už predbežne (§ 5., 4.) bola urobená zmienka, že jeden a tenže 
Km nápevu má <lv(^jnásobné čísla. Vyšné totiž číslo patrí k pomeru pre- 
došlého, nižné ale Iv pomeru nasledujúceho tónu, na príklad 6:7 

28 : 29; 
tu teda 7 a 28 ozuaŕujú ten istý tón. 

Príŕina toho vysvetľuje sa tak, ked! písmenami nápevu tóny sa napíšu ; 
a — b — c — d — e — f 
ich pomer liude: a : b 

b' : c 

C : d 

ď : e 

e' : f 
Ked teda tón h má prejsť na tón c, nemôže to bezprostredne urobiť, 
ale luusí si Mnprtt pripraviť, čiže sa nasledujúcemu tónu akkoniotlovať, 
a v tomto príklade sú takéto stupne: b', c', ď, e'... označené. 

Tu teda povstane otázka: v akom pomere stoja pravé tóny (b, c, d, e) 
ku .svojim stupňovým (b', c', ď, e') tónom? Pomery totiž takéto sú ukryté 
a len myseľ ľudská si ich tvorí a predstavuje. Úloha táto podľa tejto 
tlieorie snndtio a jasne sa rozlúšti, ked na príklad z nápevu prvej vaty 
otrasoŕísia uasledovľio sa vypíšu a takéto čísla hned i pomerom (ako 
v S *'*.; ^■) í>s!načia: 

27 



otrasoŕisla : i» 


21 


81 


13£ 


• 9 


ich poiuer: il 


: 7 
28 


: 27 

6 


: ň 
15 


: 16 
4 



Z tohoto jasne vyiilýva, že : 

tónový pomer 7 ku stupňovému tónu 28 stojí ako 1 : 4 

n n-^^n n >j^)j»j"*2 

w « ■* » n J) 1^ » Ji 1- • ^ 

líi 4 4-1 

Pomery takéto su len vymyslené, nepíšu sa v nótach, ale sa predpo- 
khiíhijú. 

Požiivm. Istá analógia dá sa i v reči slovenskej pri spoluhliĺBkach 
preukŕízať. Spoluhlásky totiž delia sa na ^) 

Jtmié: b. d. d, dz, dž, g, h, v, z, ž, ktorým zodpovedajú: 

Temne: p, t, ť, c, č, k, ch, f, s, š, a 

Flpim: 1, m, n, ň, r. 



*) Fr. Mnlz: Slov, mluvnica, §. 175. 



Digitized by 



Google 



— 12:) — 

Má-li sa vysloviť nejaká temná spoluhláska pred jasnou, temiiií vy- 
Hlnvuje sa ako jej zodpovedajúm jasná: na pr. pro.sba == pro^lia, paf 
diíuiuv zz päď domov. 

Má-li sa vysloviť josná pred temnou, vyslovuje sa ako jrj sod- 
povŕiJajúca temná ; na pr. zahraríka z= zahra/ka, slirka = sli/*ka , dul* 
pi*knv = dixj) pekný. 

Každá jasná samohláska na konci slova znie ako jej zod-povedajum 
(pnimí; na pr. Boh =z Bor;Ä, kúsuz = kňa.s, mosarf-s* = mosac. 

Nosovka pristrojuje sa perným, zubným a hrdelným spolulilitykaui, 
tak na príklad: 

(n J m) pred b, p, v, f zneje ako m ; na pr. ha«ba = haw?ba : 
,, „ „ d, t zneje ako tvrdé n ; na pr. môžem dať :=. môžr/^ daf ; 
„ „ „ d, ť zneje ako mäkké ň; na pr. chrá?)i daleko =i ľIuiÍ/V 

daleko ; 
„ „ « g? K ch, k zneje ako poľské ^, íj; napr. neklam ho = ií<^- 
k]q lio ; dám koláč = Aq koláč. Samohlásky a plynné spoluhlásky : r n / 
zadržujú svoj pôvodný hlas vždycky. — V Sanskrite táto assiiiitlíu'ia 
prhiw sa zachováva a podľa toho dôsledne sa i píše. 

Vo tomto predbežnom vysvetlení presúvania sa spoluhlások i'.reteľne 
vidno, že i reč práve tak analogične pokračuje, ako to hore vyšňie j^ri 
tónurh nápevu preukázané, čo táto nasledujúca veta na pr. dostatí>ine 
algasňuje. 

Znáš dosť už, tak buď s Bohom! 
Znáž dosť 
dosť už 
uš tak 
tag bud 
buť s 

z Bohom! 
Týmto spôsobom stáva sa reč mäkkou, plynnou a blahozvučinui, 

^ ťh Prenesenie otrasočísel na dĺžku struny a jej iBtleiiie. 

1. Jednoduchý nástroj, na ktorom sa zákony trasavej struny jíkiísajú, 
plné a čisté tóny dáva a dĺžka struny prísne a pohodlne sa mvvCu }i' 
z akustiky pod menom sainostriin čiže monochord známy. On zálí^ží 
z rovnohrannej latky asi 8 cm. širokej, 3 cm, hrubej, a 80—100 cm, illUej. 
Píwrťh latky sa papierom bielym oblepí a na ňom pozdĺž niekoľko i i>vni>- 
bežných čiar vytiahne, ktoré podelia sa na desať rovnakých číaí^tok a 
jedna čiastka opäť na desať atd., ako to na metre vidíme. Na koíicorli 
latky pripevní sa oceľová struna asi č. 11 — 12 a ako pri klavíra vidímr, 
sílnr sa natiahne, aby aspoň C-tón hlásila. Ked teda chceme na príkhíd 
dižkíi struny -j^ (= G) vyznačiť, teda obecný zlomok % na dí'satiiniý 



Digitized by 



Google 



1 



— 124 — 

sa pn^mení: ^/j =0*6666, čo udáva (keď struna na 100 cm. jo dlíiá), že 
dĺžka struny musí 66 cm., 6 mm. a Vio ^™- ^Y^ <ilhá, aby tóii (í dala. 
Na vymeranom a poznačenom bode podloží sa tenká bliaška pod strunu 
a zľahka uderí sa struna klopačkou i vylúdime hladaný t^m (i. Aby ale 
na sanidstrune celé nápevy pohodlne hrané byť mohly, tým cieľom asi 
lí* — 12 pohyblivých klávesov má sa pripraviť, ktoré by sa lahko na vy- 
značené body daly popotískať a pritisnutfm bliašky pod strunu pod- 
atrknúť, 

2, Vyššie udaných otrasočfsel (§ 5., 2)) dĺžka stiiiny «a nájde, keJ 
v tomto páde dĺžku samostruna s ^9 označíme ^) a všetkým ŕíslam f itateJa 
9 pripíšeme^): 

3 9/ '^^a/ 9/ 9/ 9/ 9/ 9/ 9/ ^^9,' 9/ 

poneváč ale zlomky do vyšších a nižších oktáv siahajú, na jednu oktávu 
takto prevedené a na desatinné zlomky obrátené budú: 

I II m3 IV V m6 VI m7 VII 

9/ 9/ 72/ 18/ 9/ 18/ 9/ 9/ 9/ 36/ '^L^. 

/a /lo /8i /21 i\i 12: /i4 /i:» /le k^ 'las 

h^ o p p a> q> c> (Z> <^ p '9 

.o Q 00 0» C} Ci *- Q Oi M Cíô 

OOQO K*OCiQ0O Cr»>t.^ OS 

3. Keď tieto dĺžky tak prísne sa na samostrune vymerajú, ako prísne 
sú vyrátané, dosiahne sa tá najväčšia precísnosť a čistota t('>nov, ktorá 
sa leu iiiysleť dá. Všetky tóny totiž dostanú istý kolorit f:ili l>arvitosť, 
lebo vecí sú rovnorodé, akoby z jednoho hniezda, a v tonike 9 sÚHtred* 
nmé^ ako by boly jednej matky. Nie jeden priechod do rlniliého tónu 
tak bude prekvapujúci a nový pre pozorovateľa, ako by ho eštt» nikdy 
nebol počul. Samé čísla hlásajú, že sotva jest tak dokonalého umelca/ 
že ))y s istotou tieto tóny reprodukovať znal, a ked by sa mu to po- 
Stastilo vyviesť ^), báječný efifekt a moc tónov by vylúdil, Idorť' za miSiťh 
časov nepoznáme a len starodávne báje grécke i slovanské nám o tom 
bájky rírzprávajú. Táto moc čistých tónov je medzitým niečo prirodze- 
ného, lebo tie zákony harmonické otriasajúcej struny otriasajú molmtne 
sympaticky i cit človeka. Nie bez príčiny tóny nazývaj il sa i zvuky 
nebeskými a zlatým hlasom, ktoré mimovolne obodrujú, chhlíliolia, ba 
oku/Jiijn srdce, rozum i volu poslucháča. 



'í To jest celú dĺžku struny za jednosť položíme, ale túto jednoať tÄkto *;, 
označíme. 

*) ííalezeným otrasoČíslom : 9 5 21 3 27 7 . . . ked sa hiý menovati:'! 
podptrie^ ten spolu i I-mu predstavovať bude a Čísla rovnorodé budú, a to sa stane, 
ked sa tu všeobecný menovateľ 9 podpíše: 9 5 21 3 27 7 . . * Tak{'to vSak 

oírasoéisla na díéky struny (podľa akustiky) premenené budú, ked ga jednoducho 
prenráieno napíšu: ^i^ '/^ %, '/a %i % . . . Srovn. Základné praviŕllá 3i3- 
zvuku J str. 9, Č. 1. 

*) Prečo nie, keď by nástroj hudobný podľa Čísel samostruna ladlt altíbo podľa 
HAmoBtruLia i sám sa cvičil predpísané tóny nasledovať. 



Digitized by 



Google 



— 125 — 

^ 1, B^ečná moc a účinok hudobných tónov. 

1. Mnohé a krásne báje z dávno vekosti sa nám zachovalý, v kto- 
rých nadprirodzená moc hudby a jej účinok sa opisuje, ako na rozumné 
i nerozumné tvory pôsobila. Sú to síce len mythy a báje, spôsobom 
liypcrboHckým vypravované, ale zaslúžia, aby boly reprodukované už i 
z toho ohladu, že pri drievnych národoch nadprirodzená moc hudby bola 
snáiI lepšie známa a cenená, nežli za našich časov. 

2. Drievni Gréci si bájili, že Orpheus, syn Apollov, na lýre hrával, 
že sa stromy a kamene pohýňaly, potoky sa pozastavovaly a divá zver 
v húfoch okolo neho sa posháňala, aby jeho hru slyšaly. Ked ale jeho 
manželka Eurydika následkom uštipnutia hadom zomrela, šiel za ňou do 
pekla. Pluto, Proserpina a ostatní predstavení pekla tak bolí hudbou 
jeho dojatí, že mu Eurydiku vydali, pod tou výminkou, že sa dotedy na 
nu neobzre, pokial z pekla nevyjde. Orpheus sa ale zdržať nemohol, 
obzrel sa, i\ Eurydika mu na večné veky zmizla. 

3. Gréci zvlášte váhu kládli na hudbu ^) a toto umelectvo natolko 
pestovali, že znali ludí do zúrenia priviesť; hudbou vojsko popudzovali 
ílo boja, ali3bo ho miernili a tíšili, mládeži pak zakázaná bola jedna 
mäkká tónina, aby sa nerozmaznala atd. 

4. Že Slováci obdarení sú smyslom pre hudbu a spev, toho dôkazom 
sá rozličné hudobné nástroje, zvlášte ale bohatá sbierka slovenských 
spevov, ako aj mnohé gréckym podobné báje o divotvornom účinku hudby. 
Na dôkaz toho mienime tu uviesť len niekoľko príkladov. Ved sú naše. 

5. Bol jeden pastier, volal sa Blaho, a znal na píšťale utešene hrať. 
Mal v stáde štyri kozičky, ale ked začal na píšťale preberať, nuž mu 
všetky štyri na zadných nohách začaly skákať, zvŕtať sa a strečkovať. 
Králova dcéra velmi rada prizerala sa na to a obdivovala i švárneho 
šuhaja, no i Blažko s úlubou jej hrával a z vďačnosti daroval jej i divo- 
tvornú píšťalu. Kráľovi dar pastierov nebol po vôli, a ked raz slyšal 
Iiíšťalku^ tak sa napajedil, že dcéru dal zavreť do žalára, aby Žiaľka 
viac neschádzala sa s pastierom. Ale i Blaho otrúchlel, stádo sa mu ne- 
páslo^ k(*zicky viac nestrečkovaly. — Čo mal robiť, nechal všetko a išiel 
na výboj a nadobudol si od troch drakov zlatú hviezdu, zlatý mesiac a 
/A'dU} slnko (odznaky kráľovské: hviezda, berla a koruna). Ale i hôrnym 
pannám (Vílam), ked spaly v chládku, zavesenú na strane musiku (ná- 



') Plinius v Barthelmyho Anacharsis Keise, str. 139, píše: ^>UŽ z toho sa dá 
Grékov úTuba v hudbe posúdif, Že oni tomuto slovu mnohonásobný význam dávali, 
OD i ho užívali bez rozdielu pre nápev, takt, básnictvo, tanec, posunko vanie, a držali 
bo za apojidlo všetkých vied a za známosť všetkého umelectva. Ale nie dosť na tom, 
ten duĽb spojovací, ktorý medzi nimi povstal, ich pobádal všade podobnosC hľadať; 
týmto zákonom harmonickým práve i pohyb nebeských telies a pohyb ducha lud- 
Éíkálii) podrobiť chceli. -^ 



Digitized by 



Google 



— 126 — 

strnj liurlolmy) podvodne odňal. Doma zlatú hviezdu nosil, Žialku si xa 
žľiuj pojal a obom zlatá rausika hrala '). V tomto peknom báji základná 
iiiyÄlieiika snuje sa okolo hudby. Blaho okuzloval čriedu, králova dcém 
ihi výtržnríSti doviedla otca, v lútosti bavila sa hudbou. Blaho z lútosti 
šiol na výboj, aby si majetok, hodnosť, ale i najvzácnejšiu vec, totiž 
hudbu, iiadulmdnul. 

(L (hiralee^ nemajúc viac nikoho na svete, len statočnosť, vybral sa 
tlo svrta šfa^tie hladať, a prišiel (do skleneného zámku) ku trom vážnym 
starfoín; jedt^n bol záhradník^), druhý vojak ^) a tretí hudec ^). Tu sUl 
do služby a keíl statočne vyslúžil, obdarovali ho starcovia (bohovia), a 
síťo /áluadník (Podzemný král) dal mu živototvorný pníky ktorý kde za- 
sadil, Vfíetko rástlo, vojak (Radhosť) mcvy ktorý na rozkaz všetko srúbal, 
a treti, liiidec, daroval mu husle ^ na ktorých ked hral, zver polná sa 
zastiivovaJa, počúvala ho, alebo od radosti podskakovala^). 

7. líezdť'tným rodičom Pán Boh dal syna (Ľohdana), I bolo mu ua- 
ložeuo, ketl r^lrástol, aby Morského krála dcéru na zlatom člnku s druži- 
ťkaiui na nirnských vlnách sa kolimbajúcu {Oudiim) doniesol. Šuhaj šiel 
a na morskoui brehu tak prenikavo hral a hral, až ju hudbou k se^be 
privábil a preč uniesol ^•). — Rozumie sa, že nikto a žiadnou mocou 
nenmljol Morského krála dcéru dostať, to za vec nemožnú sa považovalo, 

H. Kriflrric bol najvýtečnejším hráčom na píšťale; a keď strom zlaté 
nvocie ľodiaii išiel strážiť, ktoré tajne niekto každú noc pooberal, ajelio 
bratia pn^ vi^Ikú búrku a príval nikdy nikoho nemohli dostihnúť — svojou 
okuzliijikíuj hrou búrku a hromobitie zažehnal a videl, ako 12 bielych 
holubov o piilnoci sletelo, na panny sa obrátilo a zlaté ovocie oberalo. 
ísajkrajŔia ale z nich bola Berona z Čierneho mesta*). 

U. Jhtizko, ked na troch píšťalkách zapískal, tri divé zvery mu na 
pomoc piiHprli **). 

10. JUidovid pak, ked na čarodejnej trúbe do tretice zatrúbil, zlatif 
hlas z nej vyletel, sprašťalo akoby hrom udrel a zápola sa od samého 



') Slovenské povesti A. H. Škultéty a P. Dobšinský, 1858, str. 557—564. 

*) Tu aa naráža na báječného Podzemského kráľa^ ktorý (bôh) úrody zemské a 
zbožia dáva í íjcil>erá (srovn. Škult. a DobS. Povesti slovenské, str. 271) ; alebo Iht- 
dičfi, buditeríi ^iHrody; alebo Vodana, ktorého pobaltickí Slovania ako zúrodňo vate la 
Ätísne ťtili (Cerí's?). 

^) Či nie Rtidhosťy ktorý bol ctený ako vojak a vífaz vo vojne ^Mars)? 

*) ABiiíld Veles, Tento opisuje sa v bájesloví ako pastier a bôh hudby milovný 
(asi to, čo Bil t vr alebo Pan). 

'•) Škult H DobŠ. Slovenské povesii, str. 376. Hudba teda ako umelectvo nad- 
zem»kých b\ tí mstí sa považuje, ktoré Blaho si od spiacich Víl obratnosťou (striera- 
iiíiiiŕ a ehytrosťou (útekom) nadobýva, Osiralec ale ako odmenu vytrvalosti od Veb^Aa 
darom dostáva. 

^) Božena Nemcova: Nár. povesti, str. 619. 

■) Škiilt. a Dobš. Slov. povesti, str. 224. 

^) Tauižf, iitr. 480. 



Digitized by 



Google 



— 127 — 

spodku striasla a.na kríž rozpukla. Pritom sa ale čarodejník na kolomaž 
rozlial a zakliata panna ožila '). Ináče velmi početné sú báje u ludu 
slovenskr'ho, v ktorých zvuku, hlasu, pískaniu a spevu nadprirodzené vlast- 
nosti sa pripisujú, o ktorých sa rozpísať nemienime, poneváč ony do 
inť^ho fjtthoru patria. 

Ih Mnohých výtečníkov v divotvornej hudbe a speve zná vykázať 
i čťské bájeslovie, na príklad: Lumír ako báječný pevec pripomína sa 
v KnlMvorskom rukopise: „Aj ty, Záhoju, péješ jako Lumír, ký slovy 
i pieniem bieše pohýbal Vyšehrad, vše vlasti." — Druhý bol Dalibor 
% Kozojed, stavu rytierskeho, keď uvrhnutý bol do väzenia, tam v kúte 
nu nájdených husliach natolko sa cvičením zdokonalil, že okoloidúci za- 
stíivovali sa a s úlubou hudbu naslúchali. Jeho žalár i podnes nazýva sa 
Daliborkou.'Bol sťatý ^). Tretí hudec bol Švanda Dudák; o tomto veselé 
legendy v národe kolujú, že i čerti museli pri jeho hudbe tancovať. 

Vi, Ináče, čo sa tohoto umelectva týka, v najväčších rozmeroch vy- 
vinulo sa u Čechov, ako nikde inde, ktorým neschádza ani na talente, 
ani na prostriedkoch, len malé pobídnutie, aby v tomto umelectve im 
patričnň missiu i prejali i previedli. My naproti tomu v primitívnosti 
živorí iju% ako to ináče ani v našich okolnostiach nemôže byť, ked každý 
slobodnej áí duch sa paralysuje a utlumuje. U nás za vzor hudby sa po- 
víiáuje í'igáň a jeho umelectvu sa výlučne holduje ^). 

§ 8. Temperovaného ladenia tóny. 

L Že hudba ak v účinku čili eflľekte, tak i vo vývine theorie za- 
riekla, mi to sa všeobecne ponosuje. Vmyslime sa len do dalekej budúc- 
nosti, tu veru o našich časoch nebude sa tak bájiť ako o Lumírovcoch, . 
BlahovĽoch atd., ačpráve na geniálnych tvorbách nedostatok nemáme ; a 
tejto zaostalosti pričina je len v zastaralej a na falošnom základe po- 
stavenej theorie, ktorá moderným požiadavkom a nárokom, ale ani vyšším 
talentom viac už nezodpovedá. Aby toto tvrdenie ale i očividne bolo do- 
kd^ano, poukážeme na tie nedostatky a závady, ktoré z temperovaného 
ladenia vyplývajú. 

2. Moderná hudba nemá čisto ladené tóny, poneváč oná differencia 
z ladenia čistých tónov pochádzajúca (ako 128 : 129*98) a Pythagorovým 
ComnioHi zvaná, na všetky tóny jednej oktávy sa rozvrhuje, čo sa na- 
zýva temperovaným ladením. Toto závadné Pythagorove Comma, aby 
bolo odstránené, mnohé lámanie hlavy spôsobilo. Mathematici odporúčali 
takrečené stejno-chvejúce temperovanie (gleichschwebende Temperatur), 

*) J. Rimavského Slov. povesti, str. 78. 

^) Slovník Náučný. 

") V hudbe cigánskej darmo sa hľadá nejaké vyššie vzdelanie. Oni sú prostí 
samoukona, nástroje čisto ladené oblubujú (teda výlučne všetkých druhov husle) a 
jeijíiie iým znajú i ťSčinok pri poslucháčoch vylúdiť O ich aesthetike a vkusu ani 
re^ nernM^ byť. 



i 



Digitized by 



Google 



— 128 — 

t. j. proporcionálne rozvrženie differencie na všetkých 12 chróm otickýcli 
tónov, €0 prakti6ní umelci rozhodne zavrhli. Boli i takí, í-o tvrdilii že 
sa príroda chyby dopustila. Novší akustici pak toto Comma, ako predmet 
neprekouatelný, viac ani do povahy neberú. Novšia theoria ale učí, že 
chromatická škála je vlastne zo štyroch číslových skupenín složená, a 
aíťe: 2 3 9 27 — 5 15 45 135 — 25 75 — 7 21, v ktorých ^íce 4 
diflerencie prichádzajú, ale v čistom ladení najmenší zmätok nezapri äfiujú. 
Pri temperovanom ladení teda každá kvinta musí o niečo nižšie chveí a čistá 
ladenie je nemožné, a tak rozdiel medzi čistým a temperovaným ladením 
je zrejmý a citeľný *), čo sa i číslami tak dokáže, ked popredku sa pre- 
svedčime, nakolko sluch ludský je schopný tónové úchylky čili differencie 
rozoznať. 

3. Kcd istý tón 324*) otrasov za sekundu učiní, jeho dĺžka struny 
bude (na strune 1 m. dlhej) ^ 88.88 cm. Ked sa ale tónu 324 jeden otras 
pridaj teda 325, dĺžka struny bude ^) 88.61 cm. Diíferencia teda jednoho 
otrasu, v dĺžke struny vyložená, učiní: 0.27 cm. Nasledovne pri íKKí — Gi>il 
otrasoch jeden otrcts, čo učiní asi 2 mm. na strune, sluch stretine vycvi- 
čený ako dissonanciu spozoruje. Zkúšky ale akustické preukazujú, že 
sluch vycvičený pri 1000 otrasoch 1 otras už rozoznáva. 

4. DÍžka strún temperovaného ladenia podla každého spisovateľa je 
iná, ani len u akustikov shoda sa nenachodí, ale nie div, lelio nemajú 
čo za pravidlo čili normu vziať. Porovnáme-li ale dĺžky struny ako naj- 
spolahlivejšie skrze Kimbergera udané s dĺžkami prítomnej ťheorie podla 
^ 6., 2), snadno si diíferencie vypočítame, a síce: 

DÍžka struny tónov DÍŽka struny tónov tempero- ^.^ 

fistých: vaných podla Kimbergera. D«fferenc«. v uidlimelroch: 

I % = 1-aXtO 1-0000 O 

l"/,„ = 0-9000 0-8888 —11 mm. 

I^ («/„ = 0-8888 0-8888 O 

m3 '»/,, = 0-8571 0-8437 — 13 nmi. 

IV »/ij = 0-7500 0-7500 Q 

V '%T =0-6G66 0GG6G O 

mľ) 7,'^ = 0-G428 0-G328 — lu imu. 

VI %5 = 0-6000 0-59G3 - — 4 nim. 

PÍ =0.5625 O 

""\'V,3= 0-5714 ^^^^'^ + 8-9 mm. 

VII "'„-, = 0-5333 0-5333 O 



■) O tomto R. Radaua slová sa uvádzajú v Sbomiku I., str. 185, ') n G. Enge 
loTc zkúäky, tamže, str. 187, -)• 

') O vyrátaní tónových otrasov sa už pojednávalo v § 5., '). 

'i Otriisový zlomok "•''/.g, sa prevráteno napíše a delí, o čom uí v § tí., 2., *) 
zmienka vtojí. 



Digitized by 



Google 



c 


Es 


D 


tí : 


7 


(í 


• 


28 


27 


27 


: 32 


6 




256 


243 



— 129 — 

5. Ditfeíencia teda až na 13 mm. vystupuje, kdežto sluch ako pod 
5, B, už 1 miu. ako dissonanciu pozoruje. Táto nesprávnosť tým viacej 
do oŕí padá, keí sa v nápeve na pomer tónov vztiahne: 

Podla čistého ladenia: 
HCGFAsGFEsDC 
5 4:3 6:7 9:8 28: 27 
15 : 16 28 : 27 8 : 7 9:8 

Podla temperovaného ladenia: 
5 4:3 27 : 32 9:8 256 : 243 
15 : 16 256- : 243 9 : 8 9:8 

Akkonl: I m3 V podla čistého ladenia bude znieť: 6 — 7 — 9, podla 
temperovaiiého ale: 54—64—81. Názorne sa to predstaví tak, keď si 
dve rozlične Šírky ^) akkordov predstavíme, ako sa to v Základných pra- 
vidlách siiíívukii, str. 42, vyobrazuje. V jednej šírke budú: 6C — 7Es — 
90, v dnihej íúe íleväť ráz väčšie: 54C — 64Es — 81G otrasy tónov ležať. 
Priaznivá ale poloha akkordu záleží v tom, že do bassu nedopustí viac 
otrasov, nežli 15 položiť. 

(i. Vycvičený sluch sotva už pochopuje tieto oprávnené pomery 
15 : 28, 24 : 25 (§ 5., 5.), čo sa zkúškami dá dokázať, pomery pak 
27 : 32, 25t> : 243 atd. doprosta zostanú nepochopiteľné, a takýmito 
roodeniíl hudba Jo preplnená*). Diflferencie takéto držia sa podla myl- 
ného uáhladu za maličkosti a štiepanie vlasov, no každá veda na takýchto 
jeinnýcli veciath sa zakladá a tvorí na nich stavbu rozsiahlych rozmerov. 
Luŕbáľ iia príkliid stopuje molekule, ba i atómy prvkov, a ani to sa mu 
dostatočné nevidí, ale hypothetične predstavuje si billionové otrasy. U astro- 
nóma je i sekunda grádu často velmi rozhodná veličina, a o jednu sekundu 
času keby sa totiž naša zemegula pod jedným rokom v obehu okolo slnka 
opozdila alebo priskorila, už by astronóm znal vypočtovať konec sveta. 
7. O tyhodách čistého ladenia vyslovuje sa naslovovzatý spisovateľ 
Akustiky, Helniliolz, str. 500, nasledovne: „Čo sa účinku hudobného, 
čistého ladenia týka, tak je medzi týmto a temperovaním značný rozdiel. 
Čisté akkoj dyj menovite tvrdé a v priaznivej polohe, majú plný a spolu 
jadmý súzvuk, ony tečú v plnom prúde celkom pokojne, bez trasenia a 
chvenia. Pak-li ^a ale k nim prirovnajú temperované alebo Pythagorove 
akkordy, tak sa tieto ukážu ako chsnaté, zmútené, trasavé a nepokojné. 
Eozdlel ten je ale tak velký, že ho každý i nevzdelaný hneď pozná." 
O šJcodnýrk následkoch nečistého ladenia píše tenže spisovateľ na strane 510 



') ŠírkÄ akkoríiov sa modulom merá. Jedna vbia C tónu predstavuje 1 modul. 
Prvý akkord teda bade 6, druhý ale 54 modulov Široký a preto tento posledný "bude 
i temný, nejasný -a zmätený. 

*) Pri týcíitci divých pomeroch ani takrečeno stupňovanie, vyššie v § 5, 4., ') 
opišian^ ^ neHeiri. Lebo na pr. z 243. ako prejde na stupeň G., ked v jednoduchom 
pomere nťiatojí? 



Digitized by 



Google 



' _ 130 — 

tíikto: „Nedá sa tajiť, že na tento čas práve pri našich opeiovýrh spe- 
vákoĽli niiílo sú v stave je(}nu maličkú sadu, ktorá nemá sprii^vod, alelifí 
len Bkromne sa akkordami sprevádza, ako na pr. v maškarnom tercettu 
v Mozartovom „Don Giovano" tak spievať, aby poslucháč nioliol inaí 
úplnú radosť na čistom zvuku. Ale kde by sa i mohli naši spevdci na- 
učiť čisto spievať a svoj sluch pre cítenie čistých akkordov vycvičiť, ked 
sa oui 0(1 ľ.ačiatku pri temperovanom klavíre učia spievať, A ked sa im 
dá KprÍLM'odný akkord dur, tak sa neznajú ani so základným tónom, ani 
8 kvintou, ani s terciou do súzvuku položiť. Zostáva im teda metlzera 
asi */5 poltónová, v ktorej ich hlas sem a tam blúdiť môž(^ Taký spevíík, 
ktorý sa jiri temperovanom nástroji vycvičil, nemá pražiadnej záhady, 
puíĽa ktoľoj by vysokosť svojho hlasu mohol spravovať." 

8. Iná a ešte väčšia vada temperovaného ladenia záleží v tom, že 
jxikial sa ona neodstráni, samá theoria súzvuku vyvinovať sa nenióže, a 
Ilmí ako n^meslo bude sa pilnovať na ujmu iných vied, lebít veda vedy 
[lodporovať má. Iné sa vyvinujú, s časom a duchom pokračujú, len zá- 
klad všetkých vied a krásnych umení, totiž theoria súzvuku^ ladom leží* 



^^^n^ 



Digitized by 



Google 



Miestopisné úryvky z Gemera. 

Podáva Július Botto. 

II. Jelšava. 

Ponáhlajme sa zachovať starodávne slovenské mená krajov, honov, 
vrchov, riek, potôčkov, studienok v krajoch Slovákmi obydlených, bo 
idemo pomaly utrácať i tieto. Stalo sa totižto ako inde, tak aj v Štitníku, 
iiie«teCku slovenskom, v gemerskej stolici ležiacom, že ked roku 1857 
takzvnní krokomerci pozemkové knihy robili, do nemecky popísaných 
pozemkových hárkov dla reči kraja vnášali mená honov a hôr v reči 
ludíi, v Štitníku tedy slovensky. V tom istom mestečku bola pozdejšie 
komaíísácia, pri ktorej maďarskí inžinieri už netrpeli a tak povyhadzovali 
prai^taré slovenské názvy honov. Snchtí stráň dostala meno: Száraz hegy, 
Dneml-: Somosalja, Teplá úhoč: Meleg hegy. A týmto podobné. Tak 
dostaly v Štitníku hony nové úradné, maďarské názvy, ktoré v ludu ne- 
ujaly sa síce, no, zato nepriaznivci tým urputnejšie držia sa ich. Konečne 
napadne nejakému premrštencovi o niekolko rokov tvrdiť, že Štitník bol 
kedysi maďarským mestečkom; dokazujú to vraj maďarské názvy honov, 
len vraj z vidieku vlúdivší sa Slováci poslovenčili ho, treba ho tedy 
macFajstvu nazpät vydobyť. Piíklad na to poskytuje nám Ďuro Volf vo 
svojom Pavlom Križkom výtečne posúdenom diele : Az egyházi szláv nyelv 
haiája. Na šťastie môžeme sa odvolať krém mnohých iných dôkazov i na 
dielo Lad. Bartholomaeidesa : Memordlnlia provincine Csetnek, v ktorom 
tento tvrdí: „hodierni incolae omnes Slávi sunt". Ale Bartholomaeides 
neopísal každý bod Slovenska, nemožno ho všade za svedka volať, preto 
je potrebné, a to súrne potrebné, miestopisné názvy z celého Slovenska 
posljíerať a tým nielen rečový poklad, ale i dôkaz prvobytnosti sloven- 
skélio národa zachrániť. 

Úradná práca viedla pisatela týchto riadkov v lete tohoto roku do, 
teníz rýíizo maďarskej, dla náboženstva kalvínskej, osady Silíc, maďarsky : 
Sťdif^e zvanej, ležiacej na vysočine východného kraja stolice gemerskej, 
asi na hodinu vzdialenosti od mestečka Plešivca a takmer v súsedstsve 



Digitized by 



Google 



— 132 — 

dediny Agtelek, chýrečnej po veľkolepej jaskyni. — Medzi patuatTiogti 
tejto dedinky patria na západnej hranici chotára v chraštine sem- tam 
v čarovnom neporiadku, no velkolepe a romantične rozmetané dosť vynoké 
vápencové bralá skál, v ktorých lone, ako pisatelovi liovorili, ladovd 
jaskyňa sa nachodí. Pisateľ nesíažoval si jaskyňu pozret, no nebol veľko- 
leposťou, ako radšej tým prekvapený, že lud maďarský silický túto jaskyftii 
i po maďarsky Udnicon volá. Pisatela totižto tázal sa jeden tamejM 
maďarský sedliak: „Lednicében volt az úr?" (Boli ste, pauo, v lednici?). 
Vidno z tohoto, že aj v kraji tomto za starodávna bývali Slováci, ako 
že ešte aj teraz v susedných dedinách, v Phšivskom Artlorr (Pelsikz 
Ardó), Hosúsove (Hosszúszó), Kecove (Kecsô) a na ďalšom, až do boršod- 
skej stolice siahajúcom priestranstve tejto vysočiny, v borÄadských osa- 
dách Kľačany (Kelecsény), Koryťany (Korityán), pravtla už silno po- 
maďarčení, ale medzi sebou ešte vždy slovensky hovoriaci Slováci bývajú. 
Ostala nám tedy aj tu už len trpká pamiatka dávnovekej prvobytnosti* 

A čo premieňaním, maďarčením, chotárnych honov stalo sa v Štitniku, 
to isté deje sa po tieto dni v slovenskom meste gemerskom v Jelšave. 
I tu komassovali, vlastne regulovali chotár. Pri autentikácii kouiassačnýeh 
prác prítomný pisateľ týchto riadkov počul s nemalým u strnú t im po- 
menovať hon Malá vieska maďarským názvom: „Kovi patak*", proto tak, 
že rozprestierajú sa na brehoch potoka Kameňanským zvaiu-hcí. Takto 
pokrstili, ako dolu nižšie bude poznamenané, všetky hony maďarskými me- 
nami ; a poneváč pri ostatnom krajinskom úradnom popise ludu v Jelšave, 
úradne, no cele falošne, nepravdivé, asi 1300 jelšavských Slovákov, každého 
čo trocha maďarsky vedel, za Maďarov zapísali, bude o niekolko rokov 
dáky Ďuro Volf opätne tvi-diť, že Jelšava bola od jakživa maďarským 
mestom, ako to vraj aj názvy honov dokazujú. 

Preto je i tejto prácičky cieľom: zachrániť starobylé, miestopisné 
slovenské názvy slovenského mesta Jelšavy. 



Takmer v prostriedku doliny Muránskej, na svahu vrSkii ^Hradovisko'*, 
leží starožitné slovenské výsadné banské mestečko JrUam, maďarsky: 
Jolsva, nemecky Eltsch, latinsky Alnovia zvané, sídlo verojiiíj-správiieho 
okresu v.-revúckeho, — majúc za susedov na východe: JelŠavskú-TefAictij 
Rodoémí, GočaltovOy Ochtimí; na severe: Chymé, Luheník ; na západe: 
Tiirčok^ na juhu: Kameňany a Prieliradzany. 

Na západe chotára ležiace mestské hory majú tieto mená; ŠmoUvvo, 
Mália a Velkia Suchia, Krajná Dolina, Bradlo, Starý Hrad. ľod Slivó, 
Nandražský kút, Nad Smídovým Košärom, Tri PniäH-y, Sknlmkí, 
Skalka, Nad Smolärové Dolinkó, Nad Sivo, Kämenän imiok. TietOj takéto 
názvy majúce hory venčia mesto od severo-západu na juh. 



Digitized by 



Google 



— 133 — 

Od Jelšiivskej Teplice, tedy od východu na sever ťahajúce sa pásmo 
hôr pozostáva z týchto Čiastok: Konšistý i;rcÄ, vyčnieva na medzi cho- 
tára teplického a jelšavského. Za ním v rade nasledujú tieto hory: Pi- 
Barka^ Ciger, Orlová, Slovenská skala, Kóbulá jatna, Tri chotáre, Filová, 
Cepkom^ Hladná, Hrádok, Nad ochtinskó cesto, Hekel, Nad Žláhkom, 
JSpariny, Tatdráice^ Magura, Jedlovec, Madácka, Miková a Dúbrava, 

Od chotára chyžĎansko-Iubeníckeho počnúc, rozprestiera sa a siaha 
až po chotár jelšavsko-teplický dosť rovnomerná z lúčin a oráčiny po- 
zostávajúca rovina, vlažená riekou Muráňkou, záležajúca z nasledujúcich 
honov: ľúd Marvanom, Vyšiky, Pred hájom. Pijavice, Za vodó, Nan- 
drazdtj kút. Pod knezovým hriažkom, Pod mlynská hvaró, Šervenice, 
Okrúhla, Malá Viaska a Sivá, 

Odtiaľto pozdĺž chotára kameňanského a priehradzanského rozpre- 
stierajú sa smerom k Jelšavskej Teplici nasledujúce hony: Kemenän 
potok, CeÄ kemenánskií cestu, Kosovitia, Dlhia hony, Huta, V krátkych. 
Niže mesta : ľri starom mlyne, Medzi vodami, Pri úle. Pod šibenicami. 
Pod Cígerom. — Východná kotlina v kúte rozložňanskom ležiaca má tieto 
názvy: Pod Kozárovým, Trosky, Madarásky, Fínsky, Pred Filovó, Pod 
a nad oditiuskó cesto, V Lovnišnom potoku. Konečne severný kraj cho- 
tára pozostáva z týchto honov: Za Žläbkom, Ždir, Pred Jedlovcom, 
Vefkia a Malia vráta, Na širokých, Mazanec, Pod Dráhami, Nad Drá- 
hami, Hradotisko, Medzi Jarky, Pod Kohútikom, Pod Lipová, Pod 
ndynšetmkým chodníJcom, Pri brúse, Brenky, Medzi lúkami a Medzník, 

Ako a kedy Jelšava povstala, kroz koho a kedy založená bola, ostane 
hádam navždy neriešenou otázkou. Mená rodinné v Jelšave dávne a staro- 
bylé, ako sú : Štitnícky, Veniarský, Polomský, Záhronský, Revúcsky, Gva- 
čovský, Go^ltovský, Muránsky, Žufovský, Lehotský, poukazujú na to, že 
sa mnohé rodiny do Jelšavy zo Štitníka, Vernára, Polomy, zo Záhronia, 
Revúcej, Gvaŕova, Gočaltova, Muráŕia, Žufova a z Lehoty sem prisťaho- 
valy* Táto okolnosť by mienku p. Jozefa Maliaka, vyslovenú v článku 
„Jelšava", uverejnenom v 9. sošite Slov. Pohľadov z roku 1895, že ztadialto 
bola zaľudnatená celá Muránska dolina, nepodoprela. No nie je vytvorená 
možnosť, že pripomenuté rodiny pozdejšie osadily sa v Jelšave, bo aj 
to počul som pripomínať, že po katastrofe belohorskej z Čiech viac rodín 
evanjelicko českých prišlo do Uhorska, z ktorých niektoré, menovite súken- 
níci, medzi inými rodina Roháč, v Jelšave osadily sa, položiac základ 
kvitnuvšiemu súkenníckemu priemyslu. Dla mienky dr. Gustáva Reussa, 
i územie mesta Jelšavy prináležalo do obvodu, v listine kroz krála Belu IV. 
Bebekovcom vystavenej, pripomenutej „terra Maitini", zeme Marti- 
novej, No, kto a čím bol tento Martin, ostane podobne nevysvetlenou 
otázkou. Bratia Tomášikovci, Samuel a Pavel, myslia, že stará Jelšava 
pred tatárskym plenom rozkladala sa na pravom brehu rieky Muráíiky 
pod Sianjm hradom, majúc meno Stará Ves, že obyvatelia Starej Vsi 

10 



Digitized by 



Google 



- 134 - 

zaludnatili Malú Viesku a Rudne, dedinky vraj poniže terajšej JelÉavy 
ležavšie. No dnes podanie ludu v Jelšave o Starej Vsi a Rudnom sotva 
zná niečo ; názvy Starý hrad a Malá Vieska sú v Jelšave aj dnes dobre 
známe, kedže jeden hon v chotáre jelšavskom i dnes Malou Vieakou sa 
menuje. 

O „Starom hrade" jelšavskom, ktorý na kopci na pravom brehu 
rieky Muráňky postavený bol, hovorí listina krála Ondreja IIl. z roku 
1299, že už vtedy nachodil sa vssutinách; „Ilsva, cum castro desolattj, 
existenti in deserto". Ako 9-ročný chlapec poobzeral som viackiáť teoto 
„Starý hrad", ktorý, dla rozmerov súdiac, musel byť velmi nepatrnou 
pevnôstkou, a bol dla vyčnievajúcej, podobu komína majúcej vežičky, kroz lud 
i Jcochom zvaný. Väčších rozmerov mohol byť hrad na kopci teraz Hrmiovinho 
zvanom postavený, ktorý za starodávna pozemnými jarkami a niisjT)mi a 
medzi tieto položenými balvanmi skál opevnený, mohol byť župným 
hradom. Podanie ludu jelšavského hovorí o akomsi remennoni inoste, 
ktorým Starý hrad s Hradoviskom spojený bol. Týmto mostom prochodila 
pani týchto hradov, zvaná: pani Fú, strážiac i na jednom i na druboiii 
množstvo pokladov, ktorú úlohu na Starom hrade teraz vraj velký čierny 
had koná. No tohoto hada dosial nevidel nikto. 

Najstarších obyvateľov, poťažne vládatelov jelšavského panstva, po- 
známe z dejín len dla krstných mien. Sú to Egruch a Eliaš^ ktorí tu 
okolo roku 1243 vládli. Pozdejšie hovorí história o akýchsi Ilosvayovcocli, 
potomkoch normanského vraj Ratolda, ktorý pod panovaním kráľa Kolo- 
mana do Uhorska prišiel. Z tohoto rodu pochádzali Oliver a Roland; 
posledného potomci pomaďarčili sa na Lorándfiovcov a vládli v íiľiurri 
dedinami Žirlcmxe (madarsky Serke) a Feled. Synovia Olivera t^bdržali 
Jelšavu a s ňou i meno Ilosvay. 

Dla Sarauela Toraášika bol Sarý hrad hlavou rozsiahleho, Šíroko- 
daleko rozloženého panstva, z ktorého východnú čiastku, akiste Roz ložnú — 
teraz už: Hámosfalva — Gočaltovo a Kunovú-Teplicu, král Béhi IV-tý 
Bebekovcom daroval. 

Posledný Ilosvay — Georgius de Ilsva — bol roku 1520 hlavným 
županom stolice gemerskej, zomrel bez potomkov. 

Pavel Valaský, bývalý ev. farár jelšavský, v dielci : História ec]t\siae 
cv. Alnoviensis, vyslovil tú mienku, že zakladateľmi Jelšavy boli NeiuĽi, 
baníci, ktorí vraj od Dobšinej sem prišli. Nie slabší znatel gemerských 
starožitností Ladislav Bartholomaeides vo svojom cennom diele: Ňotiftn 
indyti comitatus Cromor tvrdí len tolko, že zakladatelmi mesta bf)li ak- 
iste baníci, či títo ale boli slovenskej, a či nemeckej národnosti, nie je 
rovnak isté. Že v Jelšave poriedku aj Nemci bývali, to vidno aj z mestský cJi 
protokollov. No dnes bývajú v Jelšave už len 3 rodiny nemeckťlio pô- 
vodu: Kirchmajer, Leibitzer a Teichengräber, z ktorých posledná pre* 
menila si meno na Tavasi, slovenského pôvodu rodiny ale: Sýkora — 






Digitized by 



Google 



- 135 — 

na Cikornai, Cirbes na Ceglédi. No Pavel Toraášik, ktorý tieto mestské 
zápisnice dôkladne poprezeral, tvrdí, že v protokolle mestskom nachodia 
sa i nemecky napísané pamätnosti, ačpráve len velmi málo, aj to len 
v rokoch 1574 a 1575. Staré cechovné artikule, všetky slovensky písané, 
nachodia sa nateraz v peštianskom krajinskom museume. Pravdepodobné 
je, že do Jelšavy a Revúcej prišlo cielom hladania kovov viac rodín, ktoré 
z baníctva zbohatly, a poneváč bohatstvo i vplyv a moc dáva, za 
istý čas mohly tieto rodiny byť i smerodajným živlom. Meno mesta „Jel- 
šava" od jelchy, jelši, poukazuje presvedčivé na slovenských zakladateľov. 

Že s baníckym priemyslom nezaoberali sa len Nemci, vidno aj z vý- 
povede Nemca Gottfrieda Heince, ktorý tvrdí: „Friihzeitig legten sich die 
Slaven an den Bergbau." Dnešné pomery ale nás poučujú, že sa v Gemeri 
v dedinách: Kobeliarove, Rožňavskom Bystrom, Ochtinej, Rákoši a 
zvlášte na Železníku, mnoho sto Slovákov baníckym priemyslom za- 
oberá. Poneváč títo majú aj hospodárstva, v čas súrnych letných hospo- 
dárskych prác, zamieňajú ich nemeckí baníci z Dobšinej a Wagendriisslu. 
Z tejto okolnosti tedy zatvárať na pôvod nemecký, je viac než slabosťou, 
je alebo malícia, alebo nedostatok dejepisných známostí. Isté je, že boli 
Nemci v Štitníku, v Jelšave a v Revúci; no zakladatelmi týchto miest 
boli Slováci, dajúc mená slovenské mestám nimi založeným. Mesto Jelšava 
^talo sa: oppidum privilegiatum montanum pravdepodobne okolo roku 
1 ^28, teda vtedy, kedl aj Plešivec, Štitník a Dobšina. Akej ceny je tvrde- 
nie P. Valaského, že Nemci založili Jelšavu, vidno aj z toho, že icli 
zmiznutie pripisuje zčiastky moru, zčiastky škrteniu husitov, konečne 
tiájezdom Turkov. Však ale mor a Turci neušetrili ani Slovákov, no a 
husiti nemohli v nich velku škodu urobiť, kedže všetkých Nemcov do- 
Ijľomady bolo velmi málo. 

Roku 1540 vyplundroval Jelšavu ani nie Turek, ani nie Čech, ale 
ti^hdajší hlavný župan stolice gemerskej, František Bebek de Plešivec, 
zčiastky preto, že Jelšava s basom, Tornalyaiovci, tedy Zápolovými ludmi 
držala, zčiastky a najhlavnejšie preto, že sa celá stala evanjelickou a. 
v. Ten istý osud potkal Štitník a Kameňany; zvlášte na zvony mal 
tento pán namereno, z ktorých pre svoj zámok Krásna Horká delá 
H hrdým nápisom : Franciscus Behek de Plešivec jnssit me fíeri liať pri- 
kázal. 

Poneváč Bebek všetko akiste neodniesol a Jelšavanom volaco nechal, 
prišiel roku 1556 za ním Turek. Štitnícka slovenská kronika píše o uda- 
losti tejto: „Roku 1556 v ten deň pred Obrezauím P. J. Krista Jelšava 
od Turkov ukrutne zrabovaná a vypálená jest, kdežto odvedené jest lidu 
na 400. — R. P. 1562 v nedeli Laetare dedina pod Zámkom Muránem 
z gruntu všecka zrabovaná a vypálená jest." 

Ked sa Jelšava roku 1612 Séchyovcom do moci dostala, nastaly pre 
ňu veselšie a slávnostnejšie dni, ktoré do Széchyovského rodu priženený 

10* 




Digitized by 



Google 



— 136 - 

palatin František Veselényi de Hadad v značnej miere rozmnožil tým. Že 
s Máriou Széclíy sa tu sobášiť dal, ba ako palatín aj menšie parciálne 
snemíky niekolkých horno-uhorských stolíc tu vydržiaval. 

Asi okolo roku 1711 dostala sa Jelšava zciastky kúpou, ziiastky 
kníTovskou donáciou Koháriovskému rodu do moci, ktorý tu na svahu 
briežku Hiadyvisko zvaného, ako Samo Tomášik myslí, zo skál zámku 
Hrátluviska veľkolepých rozmerov kaštieľ postavil, vlastne k bývalému 
klážtoľu niniťliov pavlínskych pribudoval. Susedné slovenské dedinky 
Mmšaiiy a Kíipráš boly vraj majetkom týchto mníchov pavlínskjch. 

Na poŕiatku tohoto storočia mohla byť Jelšava velmi priemyselným 
mestouL Poritujúc 3600 obyvateľov, bolo medzi týmito 105 čižmárov, 
3;') koži árov, 45 ševcov, 13 mäsiarov, 40 hrnčiarov, 17 zvonkárov^ 20 
tkáčov, 25 lírubých krajcov, 17 krajčírov, 11 hrebenárov, 6 klobučníkov, 
O sitárov, 33 údov sedliackeho poriadku, 40 údov poriadku Oršiak meno- 
vaného, ktorý so železom na Dolnej zemi kupčil, 10 tesárov, 4 kováči, 
23 kustiiéľov, IJO súkenníkov, 1 zlatník a 3 hodinári. 

No nadnes sú pomery priemyselné neutešené. Počet obyvateľov oí)- 
náSa 2410; všetkých priemyselníkov jesto dohromady 203, a síce 9r> 
čižmárov, S tenkí, 4 hrubí krajčíri, 6 obuvníkov, 30 kožiarov, 20 ševcov, 
15 gubášov, Vi súkenníkov, 5 zvonkárov, 6 hrnčiarov, 5 stolárov, 2 ka- 
cliliarij :) povrazníci a jeden pernikár. Priemysel tedy značne klesnul 
i poťct oijyvateľov. No, dnes silní, mladí, práceschopní mužovia sfaliujú 
sa do Ameriky. 

Poliio-lios}>odárske pomery sú nadnes tiež veľmi nepriaznivé. Mestu 
Jelšava niá síce 5000 kat. jutár mestskej hory, 1780 kat. jutár oráčiny, 
1(H>7 jutár lúk, — oráčina a lúčiny náležia jednotlivcom, — no nedo- 
statok hospodfírskej intelligentnosti, rozhľadu a náhľadu, robí hospodárstvo 
viac otiťažnym. m^ž užitočným, tak, že kto len môže, dáva pole do áreridy, 
Xajnovíiie ponilo sa pracovať na oživení fabričného priemyslu. V Jelšave 
a v sused nýťli nbciach nachodí sa totižto vo väčšom množstve skala ^ mag- 
netit" zvaná, z ktorej tehlu, do Bessemerovských piec potrebnú, pália, 
ba ako miešunimi i k vyrábaniu oceľových šín upotrebujú. Tak povstiily 
naj novšie dve pece, jedna peštianskej firme Mansfeld, a druhá peŔtian- 
ŕíkej nŕastiiídľskej spoločnosti prináležajúca. Ked tedy netečie, aspoň 
kvaptie : í tieto fabričné závody menších rozmerov napomáhajú fluktuáciu 
I>eáazí i v Jelšave, i na vidieku. 

Za potreliné držím poznamenať ešte, že v mestských meštianskych 
knihách naciiodia sa nasledujúce rodinné mená, a síce od roku 15G7 až 
ihi roku 17(>0: Ďurík, Samo, Štregner, Ďuro, Šútor, Benuš, Korytár, 
Walliu, Malý, Cipka, Zabo, Orbani, Ovseník, Šindler, Lang, Cirbes, íieľtler, 
Ci]>koš. Oľltaník, Kromer, Lipták, Derda, Levarti, Benker, Sabó, Ujbáník, 
Mazucli, iladíinisz, Bazilides, Ferencík, Šmit, Gregor, Porubský, Konuitský, 
l>í>pka, ChlebuŔ, Balcer, Remenár, Šturman, Bako, Poljak a Šándorík. 



Digitized by 



Google 



f 

[ 



— 137 — 

Na pamiatku millenarných slávností popremieňali predstavení mesta 
slovenská názvy bonov za nasledujúce maďarské, ktoré sa i do nových 
kanmssanioníliiycli máp povnášať majú : Čerešníky = Cseresnyések, Prie- 
loliy == Csercsnyés alja; Nad ochtinskou cestou := Cseres oldal: Pod 
ochtinskou ťestoii z= Ochtinai út alja ; Trosky madarásky = Taraczkos ; 
Pod breziiiou := Nyirjes alja; Rozloženský kút = Rozlozsnyai szôg; Pod 
kozárovým =z Kazár ; Gombjarka — Gombos ; Pod Cígerom 1= Kecskés 
alja ; Pod Sibeniciami ^ Akasztó domb ; Niže mesta v Lovnici a Medzi 
vodaiui ^ Alsó rétck ; Pri úle = Budôs kút ; Dluhé hony, Kosovité, Huta, 
Štokbron ^ Älsó mezô; Kameňanský potok, Malá vieska = Kôvi patak; 
ČerveniĽe ^ Voros; Starý hrad = Óvár; Krajná dolina ^ Óvár vôlgy ; 
Suchie = SzÁYtri volgy ; Nandražský kút = Nandrázsi szog ; Pod mlynskou 
horou 1= Bástya alja; Za kapusniciami, Pijavice = Luczemás ; Kapusnice = 
Káposztás, Týšiky = Savanyú rétek ; Pred Marvanom = Márvány alja ; 
Vyáe mlyiia^ YyÄo mesta, Medzi vodami = Felsô rétek ; Brenky = Agya- 
gos ; Medzník ^ Határ fóldek ; Vyše teplej vody rybník = Melegvíz vôlgy ; 
Kohútik a Lipová ■= Kis Kakas ; Hrciansky jarok a Za hradoviskom = 
Várhegy oldal ; Za koncom, Pod Jekovó, Jedlovec = Felvig oldal ; Ždiar 
a Pod Ždiarora ^=: Csurgó oldal; Spariny = Semlyék; Tatársko := Tatár 
dorab ; Štitníckie = Csetnek volgy ; Šepková = Medvés ; Mlynská hora = 
Bástya oldal; Bkalka = Bástya csúcsa; Starý hrad r= Óvár; Miková := 
ilikoheg}^ ; Magura — Fenyves ; Dúbrava = Bánya oldal ; Bukvina := 
Bukkôs ; Breziny = Nyirjes ; Slovenská skala orlová = Sashegy ; Cíger = 
Kec^^kés ; Tri peniažky = Hármas csúcs ; Končistý vrch = Cseppkô tetô. 



V pleláave hovoria slovensky nasledovne: 

Zrekli se tí trä, že pajdú do vrchó tam po salašoch a dedinách 
mczi spľostima ludmi štestia hledat. 

Kot išli, sviatilo slnco a hralo, že to lístia od horušosti vädlo a lem 
tak fíe jím vS kežky kúrilo a smed mali velikí. 

I radi tndi buli, kot dvajšli g jedné studniške, s kotré frišná voda 
klokotom vivíarala. Tam si v chládku pot strom posedali a díchali pri 
speve ptáškó, 

Chiba kot ti zpoza medzi viskoší s krdlom oviac juhás a tot kot 
zazrel pocesních skríknúl na nich: ta že skoré, volal, utekajte a ne- 
meškajte, bo váíí linet búrka zachití. 

Na nebu, tam medzi vrchamí, len na úzko ponad hlavo otvorenom, 
nebu] n vídat ani mráška. 

Tebe je a/daj v hlave mrašno, alebo se ti azdaj rozum šistí. Kde, 
äva? Vet nito ani obláška, ani mámiho znaku na dĺžd, posmiaval se 
jnhásovi hve;ídár, kukajúc záklim cez dákú cjavku na šicki stráni do neba. 

Ba bistu holm verte mi, kot vám aha hledteže tot cap tak bleší a 



Digitized by 



Google 



— 138 — 

s cUvostom nespokojne mrtká, to vám je istí znak, že se hrmavica blížf, 
riakol a ä-SI s krikom het uhánel. 

Vismiíivali se z neho, sprostiho blázna, ale nestašili prést pár krokó, 
tu ti hrom udre, víchor zahuší, zotmeje se a f tom pošnú padat kvapki 
takja, ani želude. Napokon spustil se dĺžd, len se tak lälo z obkkó. 

Do niti zmoknutí a f té súrke od chvadzi ustatí z horko biadó do- 
dräpali se do najblišího stavenja. 

Chiidoi>ní obivatele vdešne prímúli a privítali hostó, lutovalí j ich 
neboriíkó, dali se jim usušit a šva mali, s tim jích ponúkli, s chlebem 
a s mljakom. 

Ale s toho, šva na ceste vistáli f té súrke, zle jím prišlo, aj hve- 
zdárovi, aj hodinárovi, prvimu težoba, druhimu šcípania v želúdku. 

Dobre že som jä tu, ohlásil se doktor a dával chorím kvapki a ťšfe 
daš inšia užívat, ale to šicko ništ nestálo, a todi švaže robit, uHisoli 
zavolat babu, tak tá z boskó pomocó obidvom spomohla. 

Bulo u H dost pozde v noci i spitovali se, kot k sebe prišól, htulinára, 
kelo je hodín. Ale f tom dĺždu presäkli mu hodinki a zastali, tak ne- 
vedel hodinár, kelo je hodín. 

Ä f tom kohút na pajde zaspiaval. 

Pni níz kikiríka kohút, je jedná hodina po pól noci, ozve se do- 
máci hlas. 

Po éese (čase) zas kikiríkal kohút. 

Drulm hodina, zas se ozval domáci hlas. 

Na tretja kikiríkania kohúta domáci uš stávali. 

No, páni, prereknúl jedon s tích troch, uš viamo, kelo bilo. Da- 
romná tu Ľíúsi hodina. Tu s nás, kde je cap hvezdárom, baba doktorom 
a kohút hodinárom, tu s nás ništ. 

I vrútili se, s kä prišli, do mesta. 



jď^ 



Digitized by 



Google 



Obyčaje a povery 

z rolníckeho predmestia Štdlov v Novej Bani. 
Podáva Štefan Volf-KňaBolúcky. 

Jestli na Nový rok prijde prvá do domu žena, vtedy sa bijú misky, 
a keí chlap, vtedy hrnce. — Keď prijde chlap, vtedy sa liahnu barance, 
a kerľ žena, jahničky. 

Ked deti bijú na Nový rok, tak ich bijú celý rok. — Čo sa začína 
na Nový rok, to sa plní celý rok. 

Yfíčer pred Troma kráľmi kladie sa na stôl od Vianoc pozostalý 
kť)láč. Jestli Traja králi nenájdu v noci na stole koláč, tak soberú z domu 
požehnanie. 

Na SV. Agátu posvätený chlieb pchajú za roh (krokvu) na streche, 
aby v tom dome nestrhol sa oheň. 

Kto na fašiangy šije, tomu sa sbierajú prsty v čas žatvy, — a kto 
na fašiangy netancuje, tomu narastú malé konope. — Na fašiangy je zle 
voly zapriahať. 

V Smrtnú (škaredú) stredu kto seje, tomu narastú smeti na poli. 

V Zelený štvrtok zavčas rána idú sa dievky česať pod zelenú vŕbu, 
aby hu narástly dlhé vlasy. — V zelený štvrtok sejú mak, — že je taký 
dobrý, 

Yo Velký piatok zavčas rána modlia sa na holých kolenách, aby ne- 
mali zimnicu, a chodia sa umývať na brod, aby neboli chrastaví. — Vo 
Vfílký piatok varia šunku cez pašie, a koštiale pchajú do krtín, aby krtice 
ner)T>uly. — Na Velký piatok zavčas rána hladajú zelinu Lastovičí koreň, 
ktoľá osoží pri chorobe dobytka. 

V Bielu sobotu sbierajú pri kostole napálené uhlie a pchajú do 
krtín, aby krtice nerýpaly. 

Vo Veľkonočnú nedeľu večer chodia mládenci voňavým olejčekom 
polievať dievky, začo ich tie pohostia. Ktorá nemá polievača, to jej je 
za hanbu. 

Vo Veľkonočný pondelok chodia malí chlapci oblievať dievčatá za 
kraj čiare a koláč. 



Digitized by 



Google 



— 140 — 

\o veľkonočný utorok dievky korbáčom šibú každého chlapa, ktorého 
stretnú. 

V Bielu nedelu chodia poklady striehnuť a kopať. 

lYed SV. Ďurom dávajú gazdovia zelinu (?) ovciam, aby im nepo- 
škodil o a aby dobre dojily. — Pred Ďurom dávajú si slepému jašterovi 
cez ruku prejsť; tou rukou že je dobre zdutý statok hladiť. 

Na Božie telo sbierajú pri oltárikoch zelinu, aby im nepo^kodilo, 

Kedl na Medarda ide dážď, bude pršať za štyridsať dní. 

Pri senobraní ked sa posledné z kopy na voz hodí, vtedy sa voz 
iste prehodí. 

Pri skladaní snopov do stálu prvý dávajú riťavou, aby myši zrno 
nežraiy. 

Len pred Jánom (Krstitelom) nasbieraný kvet lipový osoží, po Jáiie 
Basbieraný nie. 

Ked na Jakuba prší, vtedy opadajú slivky a aj žaluda nebude. 

Ked na Navštívenie Panny Márie prší, vtedy hrste vyrastajú. 

Na 12 apoštolov s istotou očakávajú hrmavicu. 

Na Abdona ked strom obuchom sekery pobúchaš, ten iskítne vy- 
schne. — Vtedy je dobre tŕne kolčuvať, lebo znovu nevyženú. 

V čas kantrový kto tancuje, tomu sluky (slivky) vyschnú. 

Na Bartolema múťa maslo, ktoré je liečivé na trhanie uší, a aj na 
iné ľlioroby. 

Ktorý strom nerodí, tomu zatlč peniaz do hrubiny a hovor: ^KeJ 
ty mňa nechceš vyplatiť, tak ja teba vyplatím," — a potom že rodí. 

Na Katarienu a na Ondreja chlapci prúty brezové namáčajúc aby sa 
rozpíistily a na Mládatká chodia nimi šibať dievčence. 

Od Lucie robia stolček, na ktorý si pod utierňou stanú a čítajú 
strigy v kostole ; aby ho ale neroztrhaly, ten, kto ich číta, musí orlísť od 
pol omše. — Od Lucie pozorujú na dni, ako slúža s časom, a podfa dícIi 
predpovedajú mesiace. — Na Luciu večer jedia cesnak, aj kríž robia 
ním na dverách stajní, aby strigy neškodily. 

Pred Vianocmi na Tomáša múťa maslo — či lepšie smetánku, — 
ktori'^ slúži na rany. — Tiež i dievky upradú niť na jeden dych. ktorou 
sa uviažu po utiemi o stôl, isté, že každú prijde ten odviazať, čo ju má 
vziať za ženu. 

V Štedrý deň postia sa dievky za dobrého muža a mládenci za dobrú 
ženu. 

Na Štedrý deň večer dávajú statku koláč, cesnak a opekanec, — 
Gazda berie do izby pod stôl viazaničku sena, ktoré dáva na Božie na- 
roílzenie statku. — Tiež donáša pod stôl reťaze, lemeš a slamu, s ktorou 
na Jána obväzuje stromy, aby dobre rodily. Ked pečú opekance (piipáky) 
a daktorý spadne s lopára, v tom roku padne gazdovi dačo z lichvy, — 



Digitized by 



Google 



— 141 — 

TíoŽ tomu, kto jie mäso na Božie narodzenie a vo Veľkonočnú nedelu. — 
Ka Štedrý deň gazda poschováva vidly, aby sa neklaly statky. 

Ka Štedrý večer kladie gazdina pod stôl v mažiariku ovos, ktorý 
ráno na Božie narodzenie chlap pomedzi svoje nohy hádže sliepkam, 
pri ňom volá: „Cipa s vajci, aj ja. .. !" potom vraj dobre nesú. 

Na koho z tých, čo pri stole sedia, sa na Štedrý večer knôt zo sviece 
nakloní, ten do roka zomre. Podobne i ten, kto fľašu srúti. 

Kto na Vianoce jie makové opekance, toho blchy hrýzť budú. 

V Štedrý večer nakladú na uhol stola jeden na druhý celú vežu 
koláťov, aby veľké bolo požehnanie. — Ked jablká jedia, podávajú si 
jeden druhému, aby žiaden v hore nezablúdil. Kto poblúdil, nech si po- 
myslí s kým jedol vianočné jabĺčko a hned trafí na cestu. — Medom 
si potierajú čelo, aby boli každému sladkí. — Dievky chodia počúvať 
pod súspdovie oblok, či hovoria viac dno alebo nie. Ak hovoria viac áno, 
vtedy sa vydá, ak viac nie, vtedy nie! — Dievka po večeri zametie 
izbu, zanesie smeti na smetisko, stane si na ne a počúva, kde pes breše ? 
Kade zabreše, v tú stranu sa vydá. — Ked idú na utiereň, púšťajú dievky 
opekance do sväteničky; ked pri východe z kostola opekance už nie sú 
tam, vtedy sa vydajú. 

Kto medzi sviatky na Tomáša zabíja, nech odloží sadlo, to je dobré 
na bolat'^ky. 

lía Jána svätia jablká, z ktorých bielky (šupy?) sú dobré na kade- 
nie boľavých zubov. 

Do mesiaca je zle hľadeť, lebo ked sa tam hrajúcemu Dávidovi 
Btľuna roztrhne, vtedy tomu, čo sa díva, oko vypadne. 

Hromovou strelou statok potierajú, ked je zdutý, aby ozdravel. 

Komu sa kýchne dva razy, o tom hovoria, že je spravodlivé dieťa, 
komu len raz, že je pankhart. 

Komu sa ráno kýchne, ten dostane dar. 

Komu sa štikutne (začká), tomu sa hovorí, že ho spomínajú, na čo 
odpovie: „Pán Boh ti zaplač!" 

KeíT prvý raz hrmí, hovoria : Hora, hora zelená, nebojí sa hrmenia. 
Kto tak povie, ten sa celý rok nebojí hrmenia. 

Ked prvý raz hrmí, trasú i)loty na záhradkách, aby dobre kôpor 
ráHtaí, pri čom volajú: Kôpor, kôpor, kôpor!" 

Ked sa má oteliť jalovica, idú zo zvona kúšťok odmrviť a dajú jej 
do rohá, aby jej strigy neuškodily. 

Ked sa otelí jalovica, dajú prvé maslo žobrákom, aby dobre dojila. 

Ked kúpia kravu a dovedú ju na dvor, kladú na ňu vankúš, aby 
»la tuiiiá. 

Ked idú statok predávať, hád/u ženy za ním smeti, aby bolo toľko 
ipcov, koľko smetí. 

Vlasy strihajú, ked ide dolu mesiac, aby nerástly. 



Digitized by 



Google 



— 142 — 

KecI idúceho na jaiinok alebo na cestu s prázdnym (nádobou) prejdú, 
to tak účinkuje naňho, ako by bol ztratil desať zlatých. 

Tekvice a uhorky sadia na splne mesiaca, aby boly velké. 

Tiež dieía odlučujú na splne, aby bolo tučné. — Podobne i telre. 

V piatok je zlý začiatok, vtedy sa nič nezačína. — V piatok sa ne- 
umy var. aby sa hostec nepohol. 

Kto sa češe a vypadne mu z ruky na zem hrebeň, ten sa poprdí 
v tanci. 

Na vypýtaní (pri oddávkach) ked si mladoženísi ruky podávajú, ona 
podáva svoju cez íiertuch, aby vládla v dome. 

V kostole pri sobáši pýta nevesta od mladého zaťa krajciar na uffem, 
aby vkĺdla grošom v dome. ^ 

Keď prídu so sobášu, vedú mladú nevestu do pitvora do kochu pozref, 
aby skoro privykla v mladého zaťovom dome. 

Kto z mladoženíchov skorej zaspí, ten skôr umre. 

Ak mladá nevesta stála s dakým iným v ľúbosti a ten sa chce pomstiť, 
pritre sa na svadbe ku mladej neveste, a hladí jej odtrhnúť kúsok z roz- 
iiiajrínu, ktorý vstrčí do okalu (výkalu), aby smrdela mužovi, ako okaK 

Jestli manželia chcú mať chlapca, kladú pod posteľ kiahnicu, — 
jestli dievča, tak sekeru. 

Kto ochorie v kostole, ten nevyjde z tej choroby. 

Pri vynášaní umrčej truhly z izby, búchajú ňou o prah, aby inilvý 
nechorlil domov. 

Ki\i mrtvý chodí domov a chcejú dostať od neho odpoveď, to mu- 
mjú m ho opýtať: „Čo chcem?" nie: „Čo chceš?" lebo ináč nedá od- 
povedi. 

Kto chce mátohu biť palicou, musí to robiť hneď jedným, lineď 
dniliým koncom palice, lebo ináč ho roztrhá. 

Kto počuje nekrstené dieťa už zomrelé a zakopané plakať, raiLsí za- 
valili: J, Ja teba krstím Adam, Eva!" (aby mu trafil na pohlavie) a iie^ 
bude viac plakávať. 

Na nekrstené dieťa kladie matka náboženské predmety, aby !io bo- 
íiOľstvo neprečaralo, alebo mu ináč nepoškodilo. 

Jťilnoho raka (nepár) nenosia do domu, lebo by zo statku dačo od- 
padlo. 

Keď mucha sadne na raka a s raka dakomu na nos, tomu sa chytí 
rdk na nose. 

Kto vidí ropuchu, ústa zatvára, aby mu nesčítala zuby. 

Valasy (pastieri) aby sa chytro naučili hvízdať na prste, zedia tri 
ovf-ačínce (tnis). 

Keď pastier ženie prvý raz na pašu, uvaria mu vajce, aby sa mu 
3tatky v hŕbe držaly. 

Zvonárovi pilne nakladajú, aby keď vidí blížiť sa hrmavicu, zvonil. 



Digitized by 



Google 



— 143 — 

pokým je ešte nie v chotáre, lebo ju potom nerozoženie ; a ked to mňhit 
zamošká, potom ho pri vyberaní obilia čo najväčšmi hrešia a niekde uhí 
ani obilia nedajú. 

Na hríby (huby) je len ten šťastlivý, kto jedával ako dieťa oktil 

Ktoré dieťa sa zle berie vraveť, to berú do kostola na prvé [kihk^ 
v Kvetnú nedelu, aby sa naučilo skorej vraveť. 

Keď chcejú mať kurence kocholnaté, vtedy kladú vajcia do čiai^kv 
a ztadial pod sliepku. 

Aby gazdinej jastrab nebral kurence, ide z izby rieky (chrbt(Hiu 
žmúriaca. 

Ked idú do nového domu bývať, odtínajú na prahu sliepke luk 
(spravia smrí), ináč by v tom dome dakto do roka zomrel. 

Kto sa naučí rieky (od zadku) modliť Otče náš, ten vystrídží oil 
ziiioka vela peôazí. 

Deťom hovoria: Neiď rieky, lebo ti otec umre. 

V ktorý rok zahrmí na holú horu, ten rok bude velmi neúrodný. 

Kde vídavať permónikov, tam je dakde poklad, alebo zlato. 

Ked berú do voza ovocie na predaj, vtedy nekážu vziať ani je<líui 
ss voza, lebo že im potom pri predaji kradnú. 

Ked vsádzajú kotál na pálené do piecky, vtedy okrúcajú okolo nť*ii<> 
tni J aby pálené bolo ostrejšie. 

Ked perú po západe slnka, pokial ten hlas ide, tadial besný im's 
chodieva. 

Kde kydávajú stajňu (vlastne hnoj) po západe slnka, do toho clvoiíi 
pildo besný pes. 

Ked zabíjajú sviňu, kážu sa defom smiať pri rozkrajovaní dirbtju 
aby bola hrubá slanina. 

Ktorým rodičom umrelo dieťa, takým je zle jesť čerešne a jaliiMly, 
lebo ktorí jedia, tých deťom nedajú v nebi čerešieň a jahôd. 

Ked dakto zomre a hladí (má zle zatlačené oči), ten vyhladí duk^liu 
a z toho domu dakto do roka zomre. 

Kde príde do domu cigánka alebo kochniar ked zvárajú, tam umjú 
čierne háby alebo pradená. 

Ked deti sedia na lavici a opálajú nohami, vtedy ich hrešia, 1( Ihí 
že im rodičia zomrú. 

Ked má dieťa mať sypanice, vopchajú ho do vreca a pichajú d um 
šivaŕkou; kolko ráz pichnú, tolko má sypanie. 

Dievka, ked ide na tanec, berie so sebou vecheť do vačku, aby jn 
•jrali do tanca. 

Ktorí tancujú a sa poprdia, tí sa nechybia — soberú sa. 

Ked sa suka okotí, prevliekajú štence deväť ráz dierou cez kolesmn 
ilavu, aby sa nezbesnely. 

Ked gazdina od otelenej jalovice prvý raz varí kuráslu (z mle/i\!* 



Digitized by 



Google 



— 144 — 

varením na syrene seknutú polievku R.), obleje tých, čo jedia, aby ki-a- 
vička dobre dojila. (V Gemeri polievajú ich cez riečicu. ÍL) 

Ked besný pes uteká, dobre je na ľavý bok ustúpiť, lebo že na 
lavé oko nevidí. 

Ked na krstení prví začnú spievať chlapi, tak najbližäie diek bude 
chlapec, ked začnú ženy, bude dievča. 

Ked na krstení kmotrovia rozlejú pálené na stole, zanedlho Inulú 
zase dakde na krstení. 

Kto chce mať celoročné šťastie, musí nájsť štvorku ^ datolinu a 
zašitú nosiť v šatách. 

Kto jie chlieb od myší načatý, toho zuby nebolia. 

Ked dievka velmi dvermi búcha, hovoria, že sa chce vydať. 

Ked kto prvého hada v roku vidí živého, v ten rok bude veselý, a 
ked zdochnutého, po celý rok bude smutný. 

Ked na strelca zavolá: „Soli, soli na zajace!" vtedy nič nezastreli. 

Ked kravy badzgujú (strečkujú ?), vtedy pastier chytí ovada na krave 
a zákope ho pred prah stajne, i prestanú badzgovat. 

Plat od bujaka hádžu na zem, a ten kto kravu hnal ku bujakovi, 
palicu alebo prút zahodí na zem a tam ho necháva, aby sa krava ne- 
navracala. 

Pastieri smerujú (natierajú) biče brezovým listom, aby 8a ovce ne- 
knítily. 

Zpoza stola ztadial vyjd, zkiad si vnišiel; ked pôjdeš dookola, budú 
sa ovce krútiť. 

Ked sadiačky (ženy ktoré sadia) ostatné krumple posadia, pakrbálajú 
sa po nich, aby také velké narástly, ako sú ony ženy. 

Kto mak seje, mlčí, aby ho sýkorky nežraly. 

Ked čep vozný mastia a zvrtnú koleso nazad, ide štastie nazad, a 
ked ho zvrtnú napre:!, ide napred. 

Kto v hore drevo berie (siahovicu) a vezme ten kôl, by jtri 1I0111 
stojí, tomu sa voz prehodí. 

Ked statok na jarmok uteká, vtedy sa nepredá, ale ked ho iniisí 
ťahať, vtedy áno. 

Kto idúc do kostola jie, toho ohovárajú. 

Komu sa púčok vyhodí na jazyku, toho chceli ohovárať a s tým sa 
mu vynahradilo; ale ked tento pluje do ohňa, potom toho ohovárajú, 
čo jeho chcel. 

Ked dakoho dlávi, vtedy klučku na dverách nožom reM, čím tomu 
čo chodí dláviť, nos režú a potom ho poznajú. 

Ked má kto Hiador (výsyp), fliadrovou lyžicou vodu pijľ, i*by 111 
skapal. 

Ked má kto suchoty, kupujú nevážené mäso, a to vada pn^ oe 
mocného, aby vyzdravel. 



Digitized by 



Google 



- 145 - 

Statok je zle biť metlou, lebo bude chudý; podobne i deti. 

Nh železe nestrkať, lebo sa tým psota volá do domu. 

Knho gvrbia dlane, ten že dostane peniaze; a koho zadok, toho že 
budú biť. 

Komu k\ítnú nechty, ten dostane dar. 

Ktorej dievke sa krčí vrkoč, tá že sa už nevydá. 

Keít pes zavíja pri doĎie, vtedy v tom dome niekto zomre ; podobne 
i ketl kuvik vreští na dome. 

KeJ sliepka spieva, to veští oheň. 

Keá sa mačka oblizuje, vtedy na koho sa obzre, toho budú biť. 

Na kantri je zle hnoj voziť, lebo nebude žiadna úroda; aj voly je 
zle zapriahať. 

Ked dievča po prvý raz miesi na chlieb, natrie chlapcovi popod nos, 
aby mu bajúzy rástly. 

Ktítr sa chlapec poštieva, vtedy ho tým omelom, čo pec pekáču vy- 
metajú, bijú. 

Klobúk na stôl klásť je zle, lebo potom krtice rýpu. 

Ctiliel) uíikrojenou stranou ku dverom obrátiť je zle, lebo uteká von 
z domu. 

Keíl nožom pichá do chleba, vtedy tečie kravám krv z ceckov. 

Keď biehí makovica prvá zakvitne, vtedy sa v tom dome dievka vydá. 

Keiľ hrabačka hrable hore zubami položí, vtedy príde dážd. 

Kto si oblečie košelu naopak, tomu nepríde z očí. 

Ktorému mládencovi zarastajú ruky a nohy, ten dostane bohatú ženu, 
a ked dievke, tá zas bohatého muža. — Kto má byť bohatý, ostane 
chlpatý. 



Digitized by 



Google 



Záhadné dejepisné otázky. 



Slovanskí Gothovia. 

Napísal Fr. K Sasinek. 

Jotuandes kladie sa od kritických dejezpytcov medzi nespolalilivých 
(lejesriiscov. TýČe sa to hlavne Gothov nad Vislou a Dunajom, ktorých 
JubovoJiie a chybne stotožnil s Gothami škandinávskymi. Čítal on vo 
svojoiij Orosiusovi *), že Getov menujú i Gothami -), a svojou fantásiou 
jniinyslel si bájku o prisťahovaní sa nemeckých Ost- a West-Gothov zo 
Škandinávie nad Vislu, stredný Dunaj (Slovensko) a pod Dumij, a to 
Ktoh'tiaini a stoletiami pred Kristom. O tom nielen dávnejšie pnuuene 
histíírirké mlčia, ale i protivia sa výmyslom Jornandesovým. 

íiívthovia nad Vislou, stredným Dunajom a pod Dunajom nemajú 
niC spoločného s nemeckými Gothami Škandinávie, ale boli Slovanami; 
60 jasne vysvitne z nasledujúceho. 

L Sám balarauta Jornandes na to isté jedno územie za Vislou a 
stríHliiýni Dunajom kladie Sarmatov, Scythov, Gothov a Sclavinov: teda 
všetci títo boli Slovanami, len rozličnými menami nazývanými. Sannatovia, 
Scythovia a Gothovia boli totožní so Sclavinami. 

2, Sv. Hieronym o Gothoch nad Vislou a stredným Dunajom, ktorí 
za jeho doby otriasali východnou a západnou dŕžavou rímskou, hovorí, 
že staiy vek znal ich čo Getov, nie ale čo Gothov^); Getovia ale boli 
Slovanami '*). 



^) Majores nostri, ut refert Orosíus. Diversarum gentium Historiae antíqUfte. 
Hamhurgi, 1611, pag. 79. 

-J ílodo (r. 416) autem Getae illí, qui et nunc Gothi, quos Alexander avitaii- 
tlofl proiiiinciavit, Pyrrhus exhorruit, Caesar etiam declinavit. Orosius ap» Jligiip. 
XXXI, píig. 728 

^) OroBÍus ap. Migne 1. c. in nota. 

*) Getae vero, sivé Slávi. Theophyliactus (629) in Maurítio lib. III, \.\ 4* Isli. 
VII. íl", ± ap. Stritter. II, 63. Katančič de Istro c. 6. pag. 117. 



Digitized by 



Google 



n^ 



- 147 - 

3. Cisár Konštantín (r. 949) píše, že pred r. (949—500 =) 449. 
Slovania podvrátili Epidaurus a prinútili tamejších mešťanov k vy- 
sťahovíiiiiu sa a k založeniu Ragusy (Dubrovníka) nad morom Adriatickým ^). 
Čo to holi za Slovania? Boli to Gothovia*): teda Slovanov nazývali 
(fothamiy miesto toho, aby ich boli nazývali ich starožitným menom, 
Getami, 

4. Boleslav Chrabrý (f 1025) menuje sa na náhrobníku králom Gothov 
tili Poliakov'): teda pod Gothami rozumeli slovanských Poliakov čili 
Slovanov. Podobne Gothov stotožňuje so Slovanami, menovite s Poliakami, 
Tomáš, archidiakon splitský, a Presbyter Diocleas, ktorí zúmyselne jednali 
o Gothotth*). 

5. Pre poznanie národnosti Gothov a povahy takrečenej gothskej 
liturgie veľmi významné je, čo Tomáš, archidiakon splitský, výprava 
o nich a n nej. Za doby pápeža Alexandra 11. (r. 1061 — 1072) jednala 
synoíla biskupov Dalmácie a Horvácie o potlačení gothskej, vlastne slo- 
vansko-glagolskej bohoslužby -') : teda bol-li gothský obrad vlastne obmdom 
slovanským, museli byť i nadvislanskí, naddunajskí a podduhajskí Gothovia, 
ktorí s koncom 4. stoletia otriasali Balkánsky poloostrov, vlastne Slo- 
vanmi. 

iK Toiiže Tomáš, archidiakon splitský, kladie do úst pápeža Ale- 
xandra 11. tieto, k dalmátskym vyslancom povedané, slová o gothskej čili 
slovansko-glagolskej liturgii : „Vedzte, synovia, že sa pamätám, že o tom, čo 
í iuthovia snažia sa vyprosiť, viackrát som slyšal, ale pre arianských vynález- 
cov takej literatúry, ako moji predchodcovia, tak ani ja neopovažujem sa 
Tiijak daí slobodu, aby konali bohoslužbu vo svojej mluve" ^). I tu berie 
Ha slovansko-glagolská bohoslužba za gothskú ; i tu Slovania dalmátski 
menujú m Gothami. 

7. T<mže pápež Alexander II. menuje pôvodcov slovansko-glagolskej 
lituľ^ne a literatúry Arianrai. Tým naráža na Ulfilasa, biskupa arianského 
nad Balkánom, ktorému obyčajne pripisujú sostavenie nemecko-gothského 
písma a nemecko-gothskej biblie; ale docela pochybene, lebo: 



') Kausaei olim teiiuerunt urbem Epidaurum nuncupatÄin; at postea, cum re- 
liíjEiae iirbea expugnatae essent a Sclavls, qui in hoc themate sunt, haec etiam urbs 
ab ipsÍH capta fuit. . . Ex quo autem cives SaloDitani Rausium demigrarunt anni 
fliiQt D in imnc usque diem. Const. Porph. ap. Migne CXIII, 264. 

^} Devastato a Gothis atque fere a fundamentis everso circa annum nostrae 
aluĹ38 4^M. Epidauro, nobilissima Dalmaciae urbe. Ib. pag. 303. n. 58. 

*j Tu possediati - velut verus athleta Chriati llegnum Sclavornm — Gothorum 
i vo Poloiiorum. Bielowaki: Mon. Pol. Hiat, I, 320. 
') Sf^hwandtner. III, 537, 540-544, .546, 563. 

') Ueachichte der alawiachen Sprache und Literatúr. Schaflarik. Ofen, 1826, 
•, 238 u. s. w. 

^) Tljomaa arcbid. ap. Schwaiidtner : SS. rerum Hung. III, .554. 



Digitized by 



Google 



- 148 - 

a) Ulíilas bol arianským biskupom nad Balkánom, nie ale vo Škandi- 
návii, kde sa našlo (v Upsale) nemecko-gothské sv. Písmo. 

b) Ulfilasové sv. Písmo bolo z gréčiny preložené v duchu arianskom ; 
tamto nemecko-gothské sv. Písmo je ale katolíckym, nemajúcim aoi stopy 
ducha arianského. 

c) Prastarý rukopis, ktorý nemal ešte známosti o písme kyrillskoiti^ 
hovorí, že Ulíilas vynašiel posledné písmo, písmo getické*). 

d) Ulfilas nebol biskupom škandinavsko-nemeckých Gothov, ale iiad- 
balkánsko-slovanských Getov, ktorých byzantskí dejepisci v 2* století 
kresťanskom začali lubovolne a chybne menovať Gotami a (iothami, 

e) Ariansko-gothské (glagolsko-slovanské) bohoslužebné knihy boly 
(r. 588) všade spálené a nezachovaly sa-); katolícko-gothské (nemecké) 
kódexy našly sa ale v Škandinávii. 

Z toho nasleduje, že Ulíilas nemá nič spoločného s pôvodcom ne- 
mecko-gothského sv. Písma ; že slovansko-getské, slovansko-f^othské, sIo* 
vansko-glagolské bohoslužebné knihy nemajú nič spoločného so >4kandi* 
navsko-nemecko-gothskými kodexami; že nadvislanskí, naddunajskí a pod- 
dunajskí Gothovia, vlastne Getovia čili Slovania, nemajú nič spoioŕného 
so škandinávskymi nemeckými Gothami. 

8. Do akého nesmyslu zaplietli satí, ktorí slovanských nadvislanských, 
naddunajských a poddunajských Gothov, vlastne Getov, pomiešali so .škandi- 
návskymi nemeckými Gothami, svedkom je Walafridus Strabo (f h4íí), ktorý 
hovorí, že Gothovia, ktorí sa i Getami nazývajú a v gréckych provinciách 
bývajú, mali jazyk nemecký a bohoslužebné knihy nemecké, ktoré u mnohých 
až do jeho doby sa zachovalý. Podobne že aj niektoré scythicke nurody, 
menovite Tomitania, ešte za jeho doby po nemecky konajú bohoslužbu, ako 
niektorí vyprávajú ^). No, kto len trochu oblizol dejiny balkánskych ná- 
rodov, badá, v akom omyle bol Walafrid, opát z Rychnavy (Reidienau)^ 
keď to položil na papier. Miesto toho, aby sa bol čo očitý svediik prt^ 
svedčil o veci, čerpal svoju mienku z pokalených prameňov (Jornandesa) 



') Gulíila promsit Getarura, quas videmus, ultímas (literas). Diversamm geti- 
tium Historiae antiquae. Hamburgi, Ifíll. pag. 156. 

'') Gregorius Turonensis ap. Migne LXXI, 63. Podotknúť tu mugítii, že n v, 
Uieroným podržal písmo Uifílasovo; ale slovansko-glagolské sv. Písmo i Hlovitus^ko^ 
glagolskú bohoslužbu od arianismu očistil a uviedol do ducha katolíckeho. Z tej 
príčiny pokladali ho Juho-Slovania za pôvodcu (katolíckeho) slovaDäko-gla^obkej 
bohoslužby a ptsemnosti. 

*) Gothi, qui et Getae, eo tempore, quo ad fidem Christi perducti aunt, li 
Graecorum provinciis commorantes, nostrum, id est theodiscum sermonem híihaerurii 
et, ut historiae testintur, postmodum studiosi illius gentis divinos libroB in suac 
locutionis proprietatem transtulerunt ; quorum adhuc monumenta apud nonnuloe^ 
habentur. Et fidelium fratrum relatione didicimus, apud quasdam Scytbarum gentea 
maxime Tomitanos, eadem locutione divina hactenus recitari officia. Walairidua Btralro 
de reb. eccl. 7. 



Digitized by 



Google 



— 149 — 

a z povedačiek ludí, ktorí podobne nepoznali balkánske národy. Upoííor* 
Dujem len na nasledujúce okolnosti: 

a) Walafi'id tie slová Orosiusove: „Getae, qui et nu^c (an. 417) 
Goth'ŕ pretvoril na slová: „Gothi, qui et Getae*", Jemu Gothovja inonn- 
vaní boli i Getami, kdežto Orosius chce povedať, že ten národ, ktorý 
za dávneho veku nosil meno Getov, pozdejšie (chybne a lubovoľne ímI 
Byzantíncov) dostal meno Gothov. 

b) Ulfilas bol biskupom poddunajských Getov a neobrátil ich s po- 
hanstva na kresťanstvo, ale s katolíctva na arianstvo. 

c) Ulfilas — ako sme videli — nesostavil nemecko-gothské, ale slo- 
vansko-getské písmo. 

d) KecI Ulfilasove arianské biblie a bohoslužebné knihy boly spíilené, 
nemohly ony byť v rukách Getov balkánskych za doby Walafrida; nebo] y 
to biblie a bohoslužebné knihy nemecko-gothské, ale slovansko-i^etaké 
čili slovansko-glagolské. 

e) Nemeckej liturgie nikdy nebolo: teda tie scythické národy, pod 
ktorými Walafrid len Slovanov poddunajských rozumeť mohol, v IX. sto- 
letí nekonali veru bohoslužbu po nemecky, ale po slovansko-gla^olwky. 
Ktože, prosím, za 9. stoletia zná Nemcov na Balkánskom poloosti ovo ? 
Komuže sa môže snívať, že Slovania Balkánskeho poloostrova mali ne- 
meckú liturgiu? 

9. Walafridus hovorí, že hlavne Tomitania konali bohoslužbu po 
nemecky. Tomis a jeho okolie pri vtoku Dunaja do Čierneho Moru je 
známe z Ovidia, ktorý tam bol vo vyhnanstve. Pamiatku jeho zut^lnivalo 
i „Ovídiove jazero" ^). Akí tam a v okolí boli obyvatelia, svedčí o toín 
sám Ovídius, ked píše: 

Ipse mihi videor iam dedidicisse latine, 

lam didici getice sarmaticcque loqui. 
Vulgus adest scythicum, braccataque turba Getarum 

Sic mihi, quae video non videoque, nocent. 
Threicio scythicoque fere circumsonor ore, 

Et videor geticis scribere posse modis. 

To isté obyvatelstvo bolo pod Dunajom i o. r. 396., ako o tom wvetlčl 
Paulin, ked o biskupovi Niketasovi peje : 

Et Getae currunt et uterque Dacus, 
Qui colit teiTae média, vel ille 
Divitis multo bove pelleatus 
Accola ripae. 
Je pravda, že medzi Dunajom a Kamenicou čili Balkánom bola My- 
šia superior a inferior; ale Zonaras hovorí, že obyvatelia Myšie mtíriíívali 
sa Getami^): teda boli Slovanami ale nie nejakými nemeckými Gothaiui. 



') Lexicon geographicum. Auctore Fr. Philippo Ferrario. Mediolani, 16ä7, p, 7 H 7. 

^) Eae gentes olim Myši et Getae vocabantur, omnem eia tractum qui intm 

Haemum et Istrum eat, incolentes. Zonaras tom. I. iib. 10 p. 32. 



11 

Digitized by 



Google 



— 15() — 

10. Nemci, ktorí všade po starej Európe vidia Nemcov, pouka/ujú 
na slovo Amraiana Marcellina, ktorý píše, že Athanarik, kráľ ílothnv 
naddunajských, nedostav dovolenie presťahovať sa za dolný Dumy, utialiol 
sa do „Kaukalandenského miesta" M. Nemci v tom vidia Kauka-Lami. 
Áno, áno Land (zem) je ovšem nemecké slovo: ale kde je v uernčine 
to Kauha? Poneváč Ammianus Marcellinus vo svojej latine užíva i \'ý- 
razov gréckych, za to mám, že objasnenie slov ^Cmicatandenítis loniÁ'^, 
nájde sa v gréčtine. Grécke, botanikom (zelinkárom) dobre známt^ Kuh' 
Jcalis znamená okolek čili ohradu; landeo ale tikrývať sa: teda ^Cnuťo- 
land^isis loetis^ je tolko, čo ohradené miesto úkrytu (ein unigezaunter 
Versteckort). Toto miesto, kam sa Athanarik s ludom svojím utiahol, 
bola tehdajšia Gepidia čili terajšie Sedmohradsko. I skutočne toto je so 
všetkých strán horami ohradené miesto ^). 

11. Že — vraj — tí nemeckí Gothi r. 184 sťahovali sa zo Škaiidi* 
návie^), a že s nimi nad Dunajom prvý bojoval cisár Caracalhí r. 215. 
Čo na to hovorí Orosius ? To, že tí Getovia, proti ktorým už dií\Tio pred 
Kristom bojoval Alexander, Pyrrhus a Július Caesar, za doby Oroaiuso- 
vej (r. 417) menovaní boli Gothami: teda starobylí slovanskí Getovia ne- 
vyhynuli, ale len lubovolne a chybne menovaní boli Gothami'*). 

Z toho jasne vysvitá, že i nad stredným Dunajom čili na Slovensku 
nebolo žiadnych škandinávsko-nemeckých Gothov. 



1 



Marchia Yngariae. 

Medzi spisovateľmi, nielen maďarskými, ale i nemadarskýnii, átin 
i slovanskými, panuje tá mienka, že meno Ungarus prinesené bolo až 
s Árpádom (f 907) na územie stredného Dunaja. Dla tejto mienky meno 
Magyar je domáce národnie meno Madarov, Ungarus ale od nemaďíirskych 
národov dávané Madarom^). Nikde sa toto chybné zamieňauie mena 
Magj^ar a Unger nedeje a neopätuje hustejšie, ako v monumentáJnom dide 
„Die oesterreichisch-ungarische Monarchie in Wort und Bild." Ešte i ne- 
kdajšia cesta „?;m Ungarorum'' pri Istrii odvodzuje sa od Madarov a nazýva 
sa „Stráda Ungarorum" ^). Tej mienky bol aj Štefan Horvát, ked pisal svoje, 

') Ad Caucalandensem locum, altitudine silvarum inaccessum et montium, ctun 
8UÍ8 omnibus declinavit. 

-; Tak ho opisuje nielen Ammianus, ale i Jornandes 1. c. pag. 93. 

^) Joannis Severini Pannonia. Lipsiae, 1770. pag. 256. 

*) Kto sa chce ešte dôkladnejšie presvedčiť, že slovanskí Gothovia Čili TÍästo* 
Getovia (Slovania) nad Vislou, nad stredným Dunajom a pod Dunajom nemajú m 
spoločného s nemeckými Gotliami vo Škandinávii, nech číta moje pojednanie v Paila 
mentár. Wien. 1889. S. 3 u. s. w. 1890 S 23 u. s. w. 

') Der nationale Kampf von Jos. Lad. Píč. Leipzig, 1882. 8. 7. N. 3. 

*) Die oesterreichisch-ungarische Monarchie in Wort und Bild. Wieii, ltí88. Cn 
garn. I, 48. 



Digitized by 



Google 



- 151 - 

Slovanov hanobiace dielce: „Slavinen, das heisst Prahler" (r. 1844). Na 
strane 76. a nasledujúcich „strata Ungarorum" je mu cestou Maďarov. 
Do toho omylu upadol preto, že „stratám Ungarorum" čítal až v diplome 
cisára Ottona z r. 967. Keby bol mal staršie pramene historické, nebol 
by upadol do toho protihistorického poklesku; bol by našiel, že dávno 
pred Árpádom bola tá „via Ungarorum", áno i „Marchia Ungariae", ktorá 
nemá nič spoločného s naším i)oddunajským Uhorskom. 

Jestli pod Uhrami, ktorí podvrátili Aemonu a prinútili tamojšieho 
biskupa presídlit sa do Nového mesta (Citta Nuova), rozumeť našich 
Uhrov *), nerozumejú sa títo pod tými Uhrami, ktorých cesta ležala r. 762. 
medzi riekami Tagliamento a Liquenciou (Livenca), ktoré tečú do mora 
Adriatického, a náležali pod patriarchát voglejský i kláštoru Sexta-). 
Tak ani cisár Otto, keď r. 967 potvrdzuje tomuž patriarchovi tože územie ^), 
nerozumel — ako sa domnieva Horvát — našich Uhrov, ale u hôr 
Julských bývajúcich Goričanov. Podobná poznámka platí i o diplome 
cisára Konráda, ktorý r. 1028 tože územie potvrdzuje Popponovi, patri- 
archovi voglejskému *•). To isté územie pripomína Leopold, markgróf šta- 
jerský, v diplome r. 1129., pápež Alexander III. r. 1176., a cisár Fridrik 
r. U 77. kladie ho na bok Karsu až k dedine Hage ^j, ktorá náležala 
Levkarde, grófke z Bogen^). 

Územie, o ktorom som tu hovoril, nosilo meno „Marchia Vngariae", 
nemajúc nič spoločného s naším Uhorskom; ako to vysvitá zo zprávy 



'.rJ liíí 



') Patricius, epiacopus Aemonienais. Civitas ab Ungaria deatructa. Sedea tran- 
slata ad Citta Nová. MonumentÄ Hiat. SS. rerum Longob. et Ital. aec. VI — IX. 
Hannoviae, 1878. pag. i 07. n. 10. an. 590. — Lexicon Ferrarii. Mediolani, ltJ27, 
pag. 14. — S. Paulinua Aquileisenaia ap. Migne XCIX, 540. 'i 

') Curtem de Medeja et quidquid habere videtur nostri juris inter aquaa de- ^ 

fluentes, hoc eat inter Tiliameutum et Liquentiam, et aicut via Ungarorum cernitur, 
et paludea maria. Dipl an. 762. S. Paulinua Aquileiensia ap. Migne XCIX, 632. n. a. 

") Et quidquid inter flumen Liquentiam inter duaa Sorores (Sanonea, Sontiaa, 
Isonco?) et viam puplicam; quara stratám Ungarorum vocaut, interjacet. uaque ad 
littua Maria. 

*) Damua Popponi, patriarcha e, et Aquileienai Eccleaiae quamdam aylvam 
(Qoricu ?) in pago Foro-Julii, in comitatu Varienti comitia, incipiendo a flumine íSontii 
usque ad Mare, et aic aubtua stratám^ quae vulgo dicitur Ungarorum, uaque in iUum 
locom, ubi fluviua Flumen (Fiume, Rieka) naacitur, et ita deoraum per Flumen uaque a 

usque ad terminum, qui eat inter praedium Ovini Hoapitia, quod vocatur Cortia 
Naon, et inter praedium aancti Sexti Albanae, et uaque flumen Medunae, aecua ejus 
decuraum, uaque ad flumen Liquentiae, et uaque Liquentiae introitum in Mare. 

') Tradidi praedium quoddam in Hartperch Bavaricae metae, decem videlicet et 
octo manaua auraum veraua atratam Hungaricam, a rivo Saven (iSana) dicto per 
LungNviz alterum rivum, ad tertium rivum Lavenze. Dipl. 1121). — A monte qui di- 
citur Cára, uaque ad atratam Uiigarorum et uaque ad villam Algo. Dip. 1176. — A 
monte, qui dicitur Graat, uaque ad atratam Ungarorum et uaque ad villam, quae 
dicitur Hago. Dipl. Ii77. 

*) Fr. Schumi: Archív fiir Heimatskunde, Laibach, 1882 3. S. 229. 

U* 



Digitized by 



Google 



— 152 — 

r. 1161., ktorá rozoznáva dve uhorské marchie, rozdielne od nášho 
Uhorska. Burchard, notár cisára Fridrika L, totižto pokonav cestu z Kre- 
mouy cez Benátky do Vogleje, odtial cez Istriu, dve uhorské marchie, 
a Štajerskn (?), šiel do nášho Uhorska'). Boly teda nad Istriou dve 
uhorské marchie: dolnia a homia; a síce: 

a) Dolnia „marchia Vngariae" súsedila s dolním Štajerskom. Znala 
ju í bulhí pápeža Urbana III. z r. 1186., kladúc Peilstein „in marchia 
Vngariae" -). Pánom v Peilsteine bol r. 1161 Ernestus de Pilstain'), 
r. 1189 i jeho zať Sigeraarus^) Táto „marchia Vngariae" ^) ležala na 
rieke fíuľke ^) a ťahala sa k rieke Sáve, áno za nejakej doby i nad Sávu 
k Peilsteinu v dolnom Štajerskú na hranici horvátskej. 

h) \Hd sa do určenia hornej marchie uhorskej, je obtížnejšie, po- 
neváč niťt k tonui tak zretedelných prameňov historických. Netrpí však 
pocliyímosti, že ležala medzi Karsom a riekou Tagliamentom, kde tiahla 
^via Ungarorum**, o ktorej som vyššie hovoril; lebo tak mohla byť po- 
nienovauíí len preto, že viedla cez územie čili cez marchiu Ugorov, Ugrov. 

Čaíítokrát v diplomoch spomína sa „Carniola et Marchia" '), a pod 
touto MaJí'hiou rozumie sa to územie u rieky Tagliamento, ktoré cisár 
Otto r, lfN)l daroval patriarchátu voglejskému *) ; je to územie terajšej 



M Pertransíens Karinthiam, Carniolam, Istriám, duas marchiatty alias partes 
SckveDme usque in VngariaiD, predicans mandatum expeditionis, militíam, simulque 
pceiiniite praesidium domino imperátori coUegi. Inimicis etiam imperii, pseudo- 
C4ir(iitiiilibiiH, per mnrchias Vngariae frequenter transeuntibus insidias et captionem 
ordinavi, ítiťque ad archiepiscopum Salzburgensem properans, litteras expedicionis 
ipai preaentavi. Urkunden ^ und Regesterbuch des Herzogtums Krain. Fr. Schumi. 
Laíbach, 1882,3. S. 148. nr. 170. 

^) Belträge zur Kunde steiermärkischer Geachichtskunde. X. Jahrg. Graz, 1873. 
S. 114. n. 3i)6. 

«ŕ tlrkanden = und Regesterbuch. Fr. Schumi. Laibach, 1882/3. S. 118. 

*j Ib. pag. 134. Cnf. dipl. an. 1190. pag. 137. 

') Comes E rnestus), ut terram sibi restituamus . . . terminum eidem comiti super 
hoť negocio apud Veldkirchen in Carinthia, eo quod ad terminum, quem sibi in 
Marchiii Hunganae locaveramus, . . . venire non potuimus, proxima aexta feria ante 
Conversíonťm sancti Pauli . . . praefiximus. Ib. pag. 148 — 149. an. 1162—1164. 

''f Comes Maynardus de Histria totum praedium, quod apud Caltenveld habere 
et possidcre visus est, nec non et duas villas in Marchia Ungarica juxta Gurch flu- 
vium eitag, quarum una Drasizdorf, altera vero Globochdorf etc. pag. 150. an. 1177. 
pag. ä9. an. 1331. 

^) Dominus noster est verus dominus proprietarius ipsius Marchie . . . decima 
Carniole et Marchie ipsa Marchia sit (Aquilejensis) ecclesie. Zahn: Austro-Fríulana 
pag, 337. 

*) Ornnium rerum, quas in illis praedictis locis, Sillignano atque Goriza, vel 
íd ťiniUuji locorum, quae sunt inter Lisontium ^Isontium) Vipacum et Ortona atque 
jiiga alpium . . . predicte Aquilegiensi ecclesie . . . damus . . . Sed etiam concedimus . . . 
ornne^ villas, quas iam dictus patriarcha vel eius antecessores habent edifícatas in comi- 
tatu Farojulcnsi post Ungaroruui nefandam devastationem, tam de terra de patri- 
aľiíhatu, quam de terra de Concordiensi episcopatu et Sextensi abbatia. Ib. pag. 17. 



Digitized by 



Google 



— 153 - 

Gorice (Gortz). Spojí-li sa „via Ungarorum" a „Marchia" v jedno, z toho 
patrné je, že tá hornia „Marchia Unganae" bolo územie terajšej Gorice. 

l^áve preto, že boly dve „Marchiae Ungaricae" rozdielne od nášho 
Uhorska, treba k tomu velkej opatrnosti, aby sa rozoznalo : či pod Ungari 
(Ou'ffopa) rozumef sluší nenašich alebo našich Uhrov v prameňoch histo- 
rických ^). 

Nenie môj úmysel, stopovať dalej dejiny tých dvoch uhorských 
marchií. Dosť mi, ked som dokázal, že Ungari v starých dejepisných 
prameňoch nie vždycky znamenajú našich Uhrov a tým menej Madarov. 



^} Srov. predošlú poznámku. — Monasterium Fontis sancte Mane in Landestrost 
ofdíiiÍ8 Ciaterciensis, nostre (Aquilegiensis) diocesis in partibus Ungariae positum . . . 
propter Ungarorum incursionem, qiiibua subjacet, et exspoliationem quasi continuam. 
Tb. po^. 29. Je tu bez pochyby rozdiel medzi územím na rieke Gurke (Marchia Vngariae, 
partibus Ungariae) a našimi Uhrami, ktorí to územie opanovali a r. 1331. v moci 
držali; lebo nemožno mysleť: a) že voglejský patriarcha mal v nažom Uhorsku 
diecťsu; b) že naŠi Uhri olupovali a napádali svoje Uhorsko. 



'^'^^ 



Digitized by 



Google 



^^ 



Bronzový hromadný nález 

na Hrádku pri Istebnom v oravskej stolici, majetok Jána Hro- 
boňa z Istebného, do opatery daný Mus. slov. spoločnosti. 

lioku 1S98 pri kopaní priesmyku na oravskej železnici, cez Hrádok 
vedúceho, vykopali talianski robotníci viacej kovových predmetov, z ktorých 
26 kusov p. farárovi J, Hroboňovi sa dostalo a tie teraz ozdobujú naše 
museum. Sú to všetko bronzové predmety, kedysi väčším dielom za ozdobu 
slúživšie. 




Hrádok v Orave po preťatí priesmyku. 

DFa fotografie P Socháňa. 

Namiesto podrobného popisu podávam tieže v ich vyobrazeniach ako 
nasledujú : 



Digitized by 



Google 



— 155 — 

1. Valcovitá Jcndl-a (hrivna) = magy. tekercs; česky = kotouč (?) 
z hrubého drôtu, na jednom konci plocho-slimákovito zatočená; druhý 
koniec je odlomený. Váži 1 kg. 192 g. Obr. 1. Tab. L 

2. Tiež valcovitá krutJca, váži 1 kg. 175 g. Obr. 2. Tab. L 

3. Valcovitá krutJca zo stužkovatého drôtu a slimákovito-plochou 
zátočkou (česky = závitka) na koncoch. Váži 18 dkg. Obr. 3. Tab. L 

Tab. I. 




13 a) 
12 

fcn 1 



3 
13 

13 c) 



12 



13 b) 



4. Náramníca s vhiito-hrbolovitým povrchom, váži 28 dkg. Obr. 4. 
Tab. U. 

5. Tiež náramníca so zúbkovato-hrbolovatým povrchom ; váži 4 dkg. 
Obr. 5. Tab. 11. 

6. Náramníca s vrúbkovatým povrchom; váži 4 dkg. 5 g. Obr. 6. 
Tab. n. 

7. Náramníca s hranato-hrbolovatým povrchom; váži 8 dkg. 5 g. 
Dva kusy. Druhá 6 dg. 5 g. (Asnád z Hallstattskej doby?). Obr. 7. 
Tab. n. 

8. Sponka krúžková; váži 7 dkg. 5 g. Obr. 8. Tab. II. 

9. Polovica obdlžnej sponkij; váži 4 dkg. Obr. 9. Tab. II. 



Digitized by 



Google 



— 156 — 

10. Ohnutá ihlica s plocho- slimákovito zatočeným vrchným koncom. 

jejž lavá zátočka je odlomená; 40 cm. dlhá a 8 dkg. ťažká. Obr. 10. 

Tab. n. 

Tab. II. 




5 4 6 

15 7 7 15 

9 10 11 8 

16 14 

Tab. III. 




17 



18 



Digitized by 



Google 



— 157 — 

U. Krížová Udica, 15 cm. dlhá a 5 dkg. ťažká. Obr. 11. Tab. 11. 

12. Ndknná obruč z hrubého drôtu so slimákovito-plocho zatočenými 
konci ; 12 dkg. ťažká a 49 cm. v objeme. Dva kusy. Druhá 9 dkg. ťažká. 
Obr. 12. Tab. I. 

13. Diadém na hlavu v podobe otvorenej obruče z hrubého vrteného 
(Initu s lopatovými konci, ktoré sa vo dve strany slimákovito-plochými 
zátočkami zavierajú. Objem 57 cm., váha 31 dkg. Obr. 13. Tab. I. 

13. a) Tiež taký diadéíyi 36 dkg. ťažký. Obr. 13) a. Tab. I. 
13. b) Tiež taký 27 dkg. ťažký diadém. Obr. 13) b. Tab. I. 

13. c) Tiež taký 58 cm. objemu a 50 dkg. 5. g. váhy majúci diadém 
8 prinito vaňou jednou lopatou. Obr. 13. c) Tab. I. 

14. Z 5 kúskov (fragmentov) složená tenko-drótená valcovitá krutka, 
ktorej prostriedkom nejaká organická látka je pretiahnutá. DÍžka 14 cm. 
Obr. 14. Tab. II. 

15. Šesť kusov obrúčok (karík), vážiacich po 1 dkg. Obr. 15. Tab. II. 

16. Kus črepa z lírnčenej nádoby (urny?). Obr. 1(). Tab. II. 

Ku tomuto nálezu prináležia ešte dva predmety p. Ign. Radlinským 
tiež Mus. slov. spoločnosti do opatery dané, a síce: 

17. Rozlomený náramok s vlnito-hrbolovitým povrchom, podobajúci 
sa pod čís. 4 uvedenému, lenže z neho kúsok chybí. Ob. 17. Tab. III. 

18. Valcovitá krutka zo stužkovatého drôtu, ako pod č. 3. Obr. 18. 
Tab. m. 

Všetky tieto predmety nosia na sebe krásnu tmavo-zelenú patinu a sú 
z najkrajšej, ale z novšej bronzovej periódy. Na dvoch predmetoch (obr. 
7, a obr. 15.) nachodíme zrejmé stopy železnej hrdze. Tak sa myslí, že 
všetky tieto predmety boly do jednoho miesta uložené. Väčším dielom 
bííly ony ornamenty, až na 4 kusy (obr. 1. 2. 3. a 18.). Niektorí 
archáologovia považujú ich za materiál bronzový, ešte neupravený : veliké 
obruče z hladkého vrteného drôtu, z ktorých vykované sú tiež i diadémy 
naše. (obr. 13, 13 a, b, c). Tvary týchto starožitností hned na prvý pohlad 
prezradzujú charakter uhorského typu (rázu), t. j. tvaiy so slimákovito- 
plochými zatočenými konci ■=• ploché zátočky, po madarsky: korongos 
tt^kercs, dla Joz. Hampla v III. sväzku pod lit. c) svojho : ^A bronzkor 
emlékei Magyarhonban". 

Tieto tvary sa tak často opätujú pri hromadných nálezoch v Uhorsku, 
že ich právom pomenovali typami uhorskými, aspoň tvary týchto staro- 
žitností značne sa lišia od artefactov obyčajne hromadne na Morave a 
Cesku sa vyskytujúcich. Kruhy (náranmice) s hrbolovitým povrchom 
(obr. 4. 5. 6.) prichádzajú v rímskych a laténských hroboch *). Pamiatok 



') Ellipsovitý kruh s vlnitými hrboly našiel tiež Jaroslav Palliardi v hrobe 
a kostrou blízko pri Hlubokých Mašuvkách na Morave, ktoré popisuje v Časopise 
vlasteneckého musejního spolku v Olomouci, v Čís. 61, na str. 11 — 14. Tab. II., 
obr. Vn. 



Digitized by 



Google 



— 158 — 

z Hallstattskej doby (obr. 7.) jest v hornom Uhorsku mnoho. (K. Čermák. 
Matice lidu. Roč. XXXII. Čís. 4. Starožitnosti dob kovň v Europé.) 

Predmety nášho nálezu, čo do formy a ornamentiky, najbližšie stoja 
ku predmetom takzvaného blatnického (v Turci) a krásnohorského po- 
kladu (v Orave) ; potom niektoré ku rimavsko-sobotskému a pohio-birín- 
čožskému pokladu. (Porovnaj Hampel József : A bronzkor emlékei Magyar- 
honban, I— III rész.) Za najcennejšie predmety považujeme diadémy na 
hlavu (obr. 13. 13 a, b, c), ktoré s náramnicou, pod čís. 7. opísanou, 
kladieme asi do Hallstattského obdobia ; ostatné sú mladšie. Diadém toho 
druhu v jednom exemplári nachodl sa samojediný ešte len v budapeštian- 
skom národnom museume čo unicum. Za najkrajší predmet nášho nálezu 
držíme ihlicu (obr. 11.) krížovú, tak čo do ornamentiky i čo do krásnej 

zachovalosti. 

Dr. J, P, 



>#^ 



Digitized by 



Google 



L 



Ešte raz „Miestne mená vo SpiŠi". 

I. 

Rertakcya Sborníka MSS. (Roč. IV. str. 60 i n.) umiešcila obok 
moicíi poprawek spisu nazw miejscowych spiskich odpowiedž autora ksi^dza 
Š. MJšfka, na któr^ ja znów musz^ odpowiedzieč. 

Odpowiadam zas nietylko z przyczyn osobistych, ale glównie dla 
dobra spniwy samej, czeni powodowany przeslalem poprzednie moje uwagi. 

Pľzedewszystkiem zaznaczara, že piszqc moje uwagi, nie wiedzialem 
ne 2gola o tem, že autor p. Š. Mišík jest ksi^dzem, co, jak mi si^ 
zdaje, W( ale do rzeczy nienaležy. Dziwi? si^ wi^c, zk%d mógl si^ czuc 
dotkuií^tyni p. Š. Mišík w tym rozgl^dzie, kiedy zaczyna od síów: „Mojou 
povinnosfou ako kúaza a národovca je : rozširovať pravdu a nie bludy" (!). — 
Nie jesteni frazeologiem i nie widz^ zadnej róžnicy pomi^dzy wyraženiem: 
Mqdf a ťhyba. Ksi^dz Mišík bowiem oburza si§ na to, že wytykam mu 
bi^díj, kiíHly on przyznaje si? tylko do chyb! 

Xiech daruje ksiíjdz Mišík, lecz zgola nie pojmuj? jego wygórowanej 
ílrnžliwošci* Przeciež ja nie pisalem o biedach w wierze, czemby slusznie 
ksiŕidz Mišík jako duchowny mógl sie czuč dotkni^tym. Nie chodzilo mi o nie, 
jak tylko o wskazanie b??dów w jego spisie nazw, a przeciež na tem po- 
winno zaležiec naweí samému autorowi. 

Z oílpowiedzi ksi^dza Mišíka po pienvsze wynika, že rzeczywlšcie 
w wieky;ít\j czešci mialem slusznosc, že on istotnie z braku wiadomošci 
pot*zynil wiele mylek i stará si? uniewinnič. Ja jednak ksi?dzu Mišíkowi 
zadných zarzutów nie czyni?em, chcialem tylko sprostowač jego omylki 
niektoré. 

ľoriiewaž jednak ksiqdz Mišík co do niektorých moich uwag za- 
chowuje M? odpornie, a nawet stará si? dowiešc, že ja nie mam stusz- 
noscij jestem zmuszony szczególowo odpowiedzieč. 

Nasaiiiprzód musz? zwrócic uwag? ksi?dzu Mišíkowi, že moje wiado- 
mošci nie sa czerpane z map c. i k. sztabu generalnego, tylko na miejscu 
pomi?dzy ludem od lat wielu w osobných W7prawach naukow7ch. Przykro 
ini, že ksiŕjdz Mišík nie zadaí sobie trudu, i nie si?gn^l do biblioteki 



Digitized by 



Google 



— 160 — 

narodowej w Turč. Sv. Martinie, bo taraby znalazí prac^ moj^ pod nad- 
pisom : „Tatry Bielskie. Szczególowy opis geograficzny skreslil Dr. Stani- 
síaw Eljasz-Radzikowski (z map^ i widokiem). W Krakowie 1894." — 
któr^ w swoim czasie do biblioteki poslalem (patrz wtedy Narodnie 
Nowiny, gdie jest krótka wzmianka o pracy). Z pracy tej wieleby móg! 
wyci^gnijč materyaíu do swojego spisu nazw spiskich ksiíjdz Mišík i nie 
bylby si^ blc^kaí w niepewnošci. 

Oprócz tego posiada tež bibliotéka w Turč. Sv. Martinie mój : 
„Poglíjd na Tatry, W7danie drugie przerobione i rozszerzone. W Krakowie 
1896.", gdzie równiež znalazt by ksi^dz Mišík wiele nazw slowiaúskich 
szczególniej z Tatr. 

Powolywanie si? na mapy sztabu generalnego wykonywane przez 
cudzoziemców nie wytrzymuje zadnej krytyki. Mapy te bowiem co do 
nazw s^ przepelnione biedami, wi^cz niech ksi^dz Mišík na przyszlok 
b^dzie troch? ostrožniejszy w tym wzgl?dzie ! 

Jeszcze raz z naciskiem podnosz?, že nazwy polshie nálezy pisac 
po polsku, Np. „Pod ofcíasÄem" nie zrozumie žaden Polak, ani žaden 
Slowak! Možná tylko napisač: pod obtazkieín. Tak samo co to jest: 
„Lunky" ?, ani po polsku, ani po slowacku to chyba nie jest. Po slow. 
brzmiaíoby: Luky, a po pol. L^ki. Jak kogo zapytam z Polaków, co to 
jest „lunky", powie, že nie rozumie. Tak samo powie Slowak. Wi?c což 
to jest? Gra w ciuciubabk?? 

Po prostú dlatego nie možná pisač nazw polskich pisowni% síowack% 
poniewaž pisownia slovácka nie potrafi oddac džwi?ków polskich w žaden 
sposób. Jak možná oddac np. mi^kkie s lub c, przeciež š = polskie sz, 
a c = polskie cz jest zupdnie co innego ! Tak samo nie možná pomijac 
f, które istnieje nietylko w jazyku polskim, ale tež w wielu narzeczach 
slowaczkich (jak na Spiszu, na Liptowie, i Orawie). I tak np. redakcya 
Českého Lidu ogíaszajíjc mój opis Gierlachowa na Spiszu na wyražne 
moje zadanie zachowaía wsz?dzie /. (patrz: Č. L., ročník VIII., č. 1. 
1898., str. 46), Móglby to, a nawet powinien robič uczony síowacki, je- 
želi czyni to czasopismo czeskie! 

Równiež podobnie ma si? rzecz z brzmieniami nosowemi q i §; — 
oddawač ich przez om i on nie možná. Juž chočby z tego powodu nie 
godzi si?, že 4 i ? sa to déwi^hi prastaré pierwotnego jazyka slowian- 
skiego, — a to juž powinno wystarczyc, aby te brzmienia w nazwach 
pisač osobnými znakami. Znaki te zreszt£|, przyj^li wszyezy J^zyko- 
znawczy slowiansey i obcy. Jeéeli zachowuje si§ w nazwach geo- 
grafícznych pisotvnie i znaki obce np, w nazwach francuskich g (jak: 
Besangoit, Ľrahangon), dlaczego nie ma sig utvzglgdniač praslowlan- 
skich hr zmien q^ i ^, które zjfzykótc tvszystkich sfoiviamkich przechotcal 
jedeti tylko j§zyk polski?! 



Digitized by 



Google 



— 161 — 

Chc^c si^ zajmowac nazwami spiskienii, trzeba najpierw znac j^zyk 
polski ! 

W przeciwnym razie možná zejšč na takie manowce, jak to si^ wx- 
darzyío ksi^dzu Mišíkowi z nazw^: Gniazda, 

Ksi^dz Mišík napísal nazwe t^ w brzmieniu: Gniazdy. Ja to iizníi- 
lem za Wad i wytkn^lem, že si^ ma pisac Gniazda. Tymczasem ksí;Hl^ 
Miäík nie o tem nie wiedz^c, že „Gniazda" jest nominativus phmdh, 
pÍBze w swej odpowiedzi, že on tam byí „za poldruha roka kapláíioín 
nie v Gniazde, ale v Gniazdach" 1 A dalej pisze tak: „tamojší pfiľski 
ob}Tatelia vo Forbasoch alebo Starej Ľubovni vždy hovoria: Gňazdi, do 
Gtiazd, za Gňazdami, teda v množnom počte." 

Zgadzam si^ z tem, že mówií| polscy mieszkoúcy do Gniazii. z;i 
Gniazdami, ale nie mówi^: Gniazdy tylko Gniazľln, ho to jest nomltui- 
tiYUS pluralis. Do jakich wi^c nieporozumieá môže doprowadzič iiir- 
ziiíijomosč jazyka polskiego ! ! 

Niedzica, a nie Nedeca, To jest wieš czysto polska i nazwy tej nw. 
wolno przemieniac. 

Co do Žaru i Ždzinru, to trudno, abym tu mial dužo pisac. Znnjdiííe 
o tých nazwach ksiíjdz Mišík wyjašnienie w mojej pracy: „Tatry Bielski<*''. 
(on str. 74 i 74). 

Forherg, Vorberg i tp. nazywa si^ Folwarki, tak tež Bokus, Hoj- — 
Múkucy; to sq nazwy powszechnie znane i užywane. Nie ma pod lyni 
wzgl^dem zadnej w^tpliwosci. 

Uunsdorf, a nie Hundsdorf, — mówi^ tež Niemcy Hunsdnď — 
nazywa si? Huncoivce, Zapisal t? nazw? juž dawno Janota (patrz; .^Za- 
piski o zaludneniu dolin Dunajca i Popradu na Spižu. Kraków. 18iJ^/') 

Že trudno si? czasem o nazw? dopytac, to jeszcze nie dowód, zt^ 
nazwa jakaš nie istnieje. Tak jest wsz^dzie na W^grzech, gdzie miesiskajíj 
Tiiieszkancy rozmaitej narodowošci. 

Np. raz przychodz? do Mi?guszowiec (na Spiszu) i pýtam stair^u 
gorala, jak nazywacie waszq. dziedzin?? On mi na to: Menguszfalii. Ah« 
to jest po madziarsku, jak po síowiensku? — E, to si? dawniej nazywíilo 
iJi?guszowcze, teraz „lem" Menguszfalu (!). 

Landek jest wlašciwie u ludu Lendak. Nie Lendak, tylko Leíidak» 
!ío to wieš polska, a po polsku nie ma I. 

Družbaki tak si? nazywajq, i nazywaly si? tak samo od wiekíHv. 
Jest literatúra polska o Družbakach pocz^wszy od wieku XVI. Po nIu- 
wacku rzeczywišcie Ružbachy, ale po polsku Družbaki, a to jest Spisz 
polski. 

Bysy. Trzeba najpierw wiedziec, co to sq. Rysy, aby o nich pisíiĽ. ! 
Otóž ksi^dz Mišík zupelnie nie ma poj?cia, co to sí| Rysy. W swojí^j 
pťácy podaje osobno „Meeraugspitze", a osobno „Rizy", opierajúc si r nn 



Digitized by 



Google 



— 162 — 

mapie generalnego sztabu. Otóž Meeraugspitze jest Rysy, a „Rízy" jest 
Zabi Wirch. 

Nie ma najmnlejsziej wqtpliivošci, zhqd pochodzi naživo : Bff&if 
i jak si§ ma pisaé. To wszystko, co pisze ksi^dz Miáík dowodzi ziipeíiioj 
nieznajomošci przedmiotu. Nazwa: Rysy nie ma nie wspólne^ro z iiie- 
mieckiem „Riesen". 

Rysy jest nominat. plur. od rysa := rozpadlina. Szczyt ten ma od 
pólnocy gl^bokie rysy wypelnione sniegiera. 

Nie Rovinky, ale tylko limvienki. Mapa sztabu generalnego nie ja^f 
zadnq powagq i dziwi^ si§, jak uczony slowiaňski môže si^ na iii^ pu- 
wolywač. 

Tarajec jest zupelnie nie znany. 

Ďalej (Str. 67) pisze ksi^dz Mišík tak: „O Ťažkom vrchu a Šoserci 
tvrdí p. dr. S. Eljasz-Radzikowski, že ich niet v celých Tatrách. Tu 
odkazujem menovaného pána na kartu gen. štábu (Zóne 9. CoL XXII) ; 
tam nájde Težký wrch i Šosercu (poťažne Schosserca), ktorej alisoliítna 
výška obnáša 1120 m/' — 

O ty m Težkým vrchu na mapie gen sztabu pisalem j už dawniej 
(patrz: Zipser Bote, 1897). Jest to wymysl kartografów z sztabu gtmeral- 
nego. Takiego wirchu nie ma w calycJi Tatrách, Nowa mapa Tatr wj- 
dana przez sztab. gen. juž nie podaje tej bludnej nazwy. 

A CO jest „Šoserca" ? Takiej nazwy nie ma nawet na mapie sztabu 
gen. Gdyby ksi^dz Mišík nie podal, že wysokošc tego wirch ti wynosi 
1120 m., tobym si^ nie domyšlil, o co chôdzi. Podtug tej liczby 112(> m. 
doszedtem, že ksiíjdz Mišík nazw^ niemieck^ na mapie: „Svhossgrai'^ 
przeczytal w niepoj^ty dla mnie spôsob jako ^Sclwsserca^ , a to napísal 
potem pisowni^ slowackq i dostal „Šoserca^ ! 

Do czego môže doprowadzič neznajomosé przedmiotu! 

„Schossgrat" nazywa si§ Czarny Wirch, o czem môže sobie 
przeczytač ksi^dz Mišík w mojej pracy: „Tatry Bielskie" (na str, HB.)- 

Czy ksiqdz Mišík teraz juz wierzy mi, se w calych Tatrarh n terna 
Ťažkiego WrchUj ani Šoserca? 

Kolba jest zle. W dziele Pokornego „Z potulek po Sloven^ku^ jť^st 
dosyc nazw biednych. To jest práca literacka, a nie naukowa. Kikt nigdy 
nie slyszaí KolĎa, gen. fem. ale tylko Kolfcacft, albo Kolfta/í, gen^ mase I 

Nazwy miejscowe nie sq dowolne. Nie wolno nikomu nazywaé Sarka- 
niego Plesza czyli po polsku Smoczego Stawu — DraČiera Plesem, dia- 
tego že „každý Slovák rozuuiie^ že Dračie pleso je to samé, čo Šarkanie 
pleso." (!) To nie wszystko jedno! Albo sq nazuy, albo ich n'tenia. 

Co do Lodowego Stawu i Zmarzlego Stawu, to znowu nieznajomose 
przedmiotu. I tak síj w Tatrách spiskioh nast^pujíjce st^wy majíice pn- 
dobne nazwy: 



Digitized by 



Google 



— 163 — 

na mapie aztabu gen. 

Znmrzly Staw Polski = Gefrorner See. 

Zinarzly Staw Czeski = Zamarzly staw, Eis-See. 

Zmarzly Staw Mi^guszowiecki = Eis-See. 

Zniarzíy Staw Starolesnicki = Eis-See. 

Intiych Stawów Zmarztych nie ma w Spiskich Tatrách. Zmarzly 
Staw Polski nigdy si§ nie nazywal: ^Ľadový stav^. 

Kotlina, a nie Kotlin, bo to jest btad. Takiego slowa: Kotliw nie 
ma wcale w jazyku polskim, ani slowackim. Trzeba mieč poczucie j^zykowe, že 
Kotlín Jest dziwolqgiem, a že „Scbematismús Dioecesis scepusiensis" po- 
daje Kotlin, to nie žaden dowód, bo schematyzm ten podaje nazwy 
madztarskie lub zraadziaiyzovane. Kotliny (nom. plur. od Kotlina) zowi§ 
si^ cala okolica (patrz moje: „Tatry Bielskie" str. 69^ 70, 78). 

Tego zreszt^ dosyč. Rozprawka ksi^dza Mišíka, czy jak on chce 
„príspevok topografický", ma dužo wi^cej mylek, niž wytkníjlera. Chcialem 
tylkíí zwrócic uwag^, jak jest napisana jednostronnie i bez uwzgl^dnienia 
literatúry. O samej metodzie zbierania tež nie pisalem, bo pisačbym 
musial bardzo dužo. 

W ogóle powiem tylko tyle, že, ježeli któs chce ú^prawdziicie przyslužyč 
DEUce zbierajac nazwy, to musi sobie zakreslic malý ohszar i ten zhadač 
sarn, a nie odrazu zabierač si^ do calego županstwa, bo z istoty rzeczy 
práca jego b^dzie bardzo powierzchowna i pobiežna, a nauce nie nie 
przyniesie. 

Znaczenie onoraatologii dla nauki jest wielkie, ale onomatologii zbiera- 
nej podtug prawidel naukowych. 

Dr. Stanisiatv Eljasz-Radzikowski. 



U. 

Odpoveď p. (i r. Eliasz-Badzlkowskému na nové poznámky 
Jeho o y^miestnych menách vo Spiäi.^^ 

Ne quid nimií*, 
Terentiuô. 

P. dr. S. Eliasz-Radzikowski nezazlí mi, ked na nové námietky jeho 
a pozuámky dotyčné „miestnych mien vo Spiši,** dám mu tu krátku, ale 
dobre mienenú odpoved. 

Predne prosím menovaného pána, aby slová: „Mojou povinnosťou 
iko kňaza a národovca je: rozširovať pravdu a nie bludy" naskrze ne- 
ripisoval prchkosti alebo — ako po veda — „wygórowanej dražliwošci." 
Ine sa ani nesuíva o tom, že by som akékoľvek práce svoje, či kňazské, 
1 luíroílné, na poli spisby považoval za neomylné a hneval sa, ked ich 
'iekto povolanejší posudzuje a vytýka mi chyby alebo nedostatky. Ked 



Digitized by 



Google 



— 164 - 

o in pripomenul, že som kňaz a národovec, urobil som to jedine tým 
úí^eloiu. aby p. dr. S. Eliasz-Radzikowski nemyslel o mne, že by som 
ako kňaz, ktorý uprostred spišského ludu žije a pôsobí, a ako národovet:, 
ktorého živo zaujíma všetko, čo vzíahuje sa na lud spišský a kraj nim 
oliydkmý. úmyselne rozširoval bludy alebo, ak písal som hona fiňv dačo 
chybného, nebol hotový napravií omyly, ked sa mi dokážu. Ved ani naj- 
opatrnejší sberatel miestnych názvov nie je tak zabezpečený pred omyknii, 
že by si smel osobovať akúsi neomylnosť; lebo nie je vždy istý, či tí, 
od ktorých počul miestne názvy, správne ich udali, alebo či im vždy 
dobre porozumel. 

Ľutujem, že som pre velkú vzdialenosť od Turč. Sv. Martina, ne- 
iuo1h>] ŕ^iahnuť do tamejšej knižnice a vyhľadať prácu p. dr. S. Eliiisz- 
Radzikowského pod nadpisom: „Tatry Bielskie'* a „Pogl^d na Tatry.'* 

Nepochybujem ani o tom, že mappy c. a kr. gen. štábu, čo do uázvoir 
miestností majú vela chýb; no v nedostatku lepších prameňov míváhal 
som utii^kať sa k nim, ked predsa len nemohol som predpokladať, že 
v nirb všetky slovenské alebo polské názvy sú raýlne udané a ne- 
vydržia kritiky. Sú v nich bez pochyby mnohé slovenské a poíške 
názvy dosť správne podané, alebo aspoň tak, že vidno ich slovanský 
púvod Jestli som teda, opierajúc sa výlučne na autoritu štábnej mappy, 
podal i také miestne názvy, ktoré v skutočnosti nejestvujú, nuž vina 
toho bludu iste nepadá na mňa, ale iba na spomenutú mappu, ktorej 
odsek o Tatrách zaslal som i p. tajomníkovi Mus. slov. spoL, aby pudla 
znakov tam urobených, vyhladal Tezhý vrch a Schossercu, Prosím tnla 
p. tajoiimíka, aby spomenutý odsek mappy zaslal ^) p. dr. Eliasz-Radzi- 
kowskému, ktorý zadivený, poznamenáva: „Do czego môže doprowadzié 
uiezíiajoiaošc przedmiotu!" a „ksi^dz Mišík dowodzi zupetnej nii^znajo* 
iiiOKci przedmiotu," ačkolvek bol snád oprávnený len takto poznamenať : „Do 
akého omylu môže zaviesť mýlna mappa gen. štábu každého, ktorý sa 
len na ťm opiera!" Zo spomenutého odseku mappy gen. štábu presvedčí 
sa p. dr. S. Eliasz-Radzikowski, že som mená Ity£!y, liov'mki, Tnrajka 
nevycliytil z povetria, ale že sú tam čierno na bielom; lenže mm ich 
písal iU^yy Bovinhj, Tarajec, a len to dalo by sa mi vytýkať. 

NVmám ničoho proti tvrdeniu, že Dračie pleso je vlastne Šarknme 
pleso^ íkM}0 po pohky Smocjsi staiv, Polské názvy: Zmarzly Stmv ľolski, 
ZnmtBhj Staw Czeski, Zmarzly Staiv Mi^guszoiviecki a Zmarzly 8iaw 
Stftrolŕ'šificki môžu byť bežné u Poliakov, to verím a som pov^Iačný 
p. dr, S. Eliasz-Radzikowskému, že na ne upozorňuje; no nesúhlasím 
s nim, že názvy polské majú sa písať po polsky i Slovákom, ktorí iwIskýcU 
písmen /, sz, ó, cz, q, g nepoznajú. 

Mus.. slov. spoločnosť požaduje, aby sa také názvy a vôbec všetko. 



*) Stalo sa. Jl; 

Digitized by VjOOQIC 



— 165 — 

í^o poC ujeme z úst ludu, ako mená osobné, názvy hospodárskych nástrojov, 
porekadlá, piesne, pcvesti atd. pfsaly foneticky, a síce písmenami, aké 
sú bežné u Slovákov. A má to svoju dobrú príčinu. Ved tu nejedná sa 
o pravopis, ale o výslovnosť, aká je u ludu. Ako francúzske mená Be- 
&an(;on, Brabangon, Boulogne, Bordeaux, Combrai, nemôže prečítať žiaden 
Slováky ktorý neučil sa francúzštinu, ale ked sa mu podajú foneticky 
Bapísanť, vysloví ich aspoň príbližno dobre, na pr. Bezanson, Brabanson, 
Buloň, Bordó, Kambré, tak je to i s poľskými menami, ked ich podáme 
písmenami slovenskými. Poľského di, f, sz, cz neprečíta, poťažne nevysloví 
žiaden Slovák, ktorý neučil sa po polsky, alebo nepočul hovoriť Poliakov. 
Keby sme teda písali na pr. l(\ki miesto lonkí, alebo Innki (poťažne lon^zy^ 
lmik\j\, čítali by to mnohí ako laki. Týmto však naskrze neupierame 
oprávnenosti písmeny q^ alebo iných spomenutých písmen v poľštine. 

Dot) čne hlásky I poznamenávam, že sa ona tu i tu vyskytuje i v slo- 
Tenčine. Tak na pr. slová Jcohula, Idnho vyslovujú niektorí Slováci spišskí 
ako lohula, Mubo; no sú to pády tak. zriedkavé, že by naozaj bolo zby- 
točné upotrebovať písmenu t. Ved u jednotlivcov i hláska r znie ako hrdel- 
jiica, ba v niektorých krajoch spišských, na pr. okolo Podhradia, sykavka s 
znie ako poľské š (hus, košic) a mäkké č ako ó v horvatštine (čarni, 
šéesce, julilucho) . Nuž či k vôli takýmto odchýlkam máme rozmnožiť slo- 
TCUsk^ abecedu terajšiu novými písmenami? — Odhliadnuc od niekto- 
rých zriedkavých pádov, užíva sa u spišských Slovákov len dvojaké í, 
a síce tvľdé, ako ináče všade na území slovenčiny, na pr. v slovách: 
lapať, lomiť, lúpiť atd., a mäkké T, ktoré znie úplne tak, ako poľské í, 
v slove tylhOy alebo ako ruské Jib. I v poľskom nárečí magurskom užíva 
lud — aspoú ten, ktorý som mal príležitosť počuť — obyčajne len také 
tvrdé abo mäkké I, ako Slováci. Len raz počul som jednoho kosca z Re- 
piska hovoriť caly asi tak, ako u Poliakov v Haliči. Ba zdá sa mi, že 
aoi poľskí horali v Orave nemajú poľského ?, ale iba I a mäkké f, ako 
Slováci oravskí. Ostatne otázku túto ponechávam riešiť iným. 

Ked teda hláska I vo Spi ši patrí k zriedkavosťam nielen u Slovákov, 
ale aj n Poliakov, nevidím príčiny, prečo by sme ju my Slováci mali 
užívať^ A jestli redakcia Českého Lidu na výslovnú žiadosť p. dr. S. 
Eliasz-Radzikowského ohlásila jeho „Opis Gierlachowa na Spiszu" a pritom 
zachovala t, mohla to urobiť len tým účelom, aby verne podala názov 
diela poľského spisovateľa, a nie aby nám Slovákom nakladala povinnosť, 
že by sme Gerlachov, ktorý Slováci spišskí takto menujú, písali Gierla- 
chow. My neupierame práva Poliakom, aby zemepisné názvy obydlených 
miest na území slovenskom pre seba písali po poľsky ; ale žiadame, aby 
ani nám nebolo zle vykladané, ked pre Slovákov píšeme na. pr. Krakov, 
Lvov, Nedeca, a nie Kraków, Lwow, Niedzica. 

Ždlar menujú tak Slováci spišskí. U tamojšieho ľudu je Zdzor, ako 
íui písal pred dakoľko rokmi tamojší kíiaz p. Pavel Haber, ked mi poslal 

12 



Digitized by 



Google 



— 166 — 

sbiersku ždiarskych ludových piesní. Úradné meno obce je Zsdjcír. (O. p. 
Javorina.) 

Nestojí, že by sa FoTvark u ludu nazýval Folvarki. Vo Spiši je 
dedina FoTvark (= Forberg) neďaleko Kežmarku, FoTvark^ ruská obec 
asi P/í hodiny od Haligoviec, a blízo tejto i samota, poťažne paropíla 
Fotvark, Každé o sebe je FoTvark, no dovedna sú tri FoTvarky, teda 
v množnom počte. 

Ze Rokus (úi*adne llokuí^z), Box — liakusy sú názvy napospol známe 
a užívané, to netajím. Ale dotyčné Htinsdorfu poznamenávam, že meno 
IÍHncovce, ak vôbec jestvovalo, ako udáva Janota vo svojom spise „Za- 
piski o zaludnieniu dolin Dunajca a Popradu na Spižu," mohlo vzniknúť 
len u najbližších polských alebo slovenských obyvatelov. Dnes ho tam už 
nik nepozná a neužíva. V listine r. 1611. spomína sa fl/^rerer, r. 1723. 
Himdorfy avšak to sú Hincovre, dedina pri Velhachu, a nie Hundsdorf 
(ViJla canis r. 1308, Villa Zobch r. 1325, Honczdorf r. 1471 alebo 
Hunczdorf r. 1474). Na Huncovce, ako povedám, nedopýta sa dnes nik 
vo Spiši. 

Mi^guszowce (či foneticky: Mjengušofce) je bežné len u Poliakov, no 
nie u Slovákov ; títo vyslovujú Mengusovce a poznajú i Mengusovské pleso. 
Mefigtiszfalu, ako udal horal, je len úradné (maďarské) meno obce, tak 
ako Mdrkusfalu pre Markušovcef Batisfalva pre Batizovce, 

Vzťahom k menu Bizyy ktoré na mappe gen. štábu figuruje ako 
Byzy, musím podotknúť, že som ho udal len ako také bez ohladu na to, 
ktorému vrchu v nemčine alebo v polštine zodpovedá Mojon úlohou, keď 
nemal som iných prostriedkov, bolo: udať mená vrchov, ako som ich 
na&iel a nie opisovať Tatry alebo skúmať etymológiu miestnych názvov, 
ktorá často býva nejasná nielen mne, ale veru i odborným znalcom. 

Opakujem ešte raz, že som miestne mená písal slovenskou a nie 
poľskou abecedou, a tak písal som Lendak a nie Letidak, lebo nie Jkaždý 
Slovák, ktorý je údom Mus. slov. spoločnosti, vie, že polské mäkké I 
má sa čítať ako T, Ostatne, že obec táto u miestneho obyvateľstva je 
Ľendak a nie Lendak, o tom môže sa p. dr. S. Eliasz-Eadzikowski pre- 
svedčiť i z listu tamejšieho farára Jul. Deutscha, ktorý tu pripojujem M. 

Buébachy. Tu nepadá na váhu polská literatúra o Družbakach, počnúc 
od 16. stoletia, ani listiny od tohože času, ale skôr to, že prvá koloni- 
sáuia Ružbachov vyšla od nového zakladateľa Podolinca, ktoré mesto je 
temer úplne nemecké, že pravdepodobne bývalí Nemci z Podolinca dali 
novej osade, na potoku (vyšnom a nižnom) Rauschenbachu založenej, 
meno Rauschenbach, a hlavne to, že tamojšie obyvateľstvo poľské pozná 
len Ružbachy, ako \7svitá z pripojeného listu tamejšieho rodáka a farára 



M Pán farár Július Deutsch píše: »Beehre mich auf die gestellten Fragen zu 
anhvorten, nemlich, dass das Volk Landek Lendak nennt, und die obere Múhle 
heiist in Volksmunde Kotliny. B, 



Digitized by 



Google 



— 167 — 

Inoc. Sinolka ^). Možno, že i potok Kauschenbach mal kedysi slovanské 
meno, asi také, ako potok Revúca v Liptove alebo v Gemeri; lebo teľajšiu 
Revúcu (mesto v Gemeri) nazývali Nemci Rausclienbachom od potoka 
tohože mena, ktorý Slovákom bol Revúcou. Aké mohlo byť slovanské 
meno spišského Rauschenbachu, to dnes ťažko uhádnuť. Snád bolo po- 
dobné nášmu slovenskému ručaju, t, j. horskému potoku, alebo revácej> 
t. j. bystrej, vode alebo riave. I v ruštine jest slovo pyqeB, t. j. potok, 
a podobné mohlo byť i v starej poištine. Poneváč meno Druxbaki ne- 
spomínajú najstaršie listiny, ale len z r. 1633 ako Druschhach a r, 1774 
Drusbak, je pravdepodobné, že je to len pozdejšia skomolenina nemeckého 
Rauschenbachu. (Vid „Szepesvármegye helységnevei" od Joz. Hradsjíkáho.) 

Kotliny mlyn pri Lendaku menuje sa tak len v šematisme biskupstva 
spišského. V ústach tamojšieho ludu nie je ani Kotlín, ani Knilina, 
ako chce p. dr. S. Eliasz-Radzikowski, ale Kotliny, ako mi píše fiUíír JiiL 
Deutsch v už spomenutom liste 2). Otázny mlyn je v obvode fary lendackej. 
Zakial nemal som zprávy, ako spomenutý mlyn znie v ústach Indu, písal 
som ho len dla šematismu, lebo nevedel som s istotou, či to, čo malo by sa 
písať Kotlina alebo Kotliny, nie je dnes u ludu Kotlin asi tak, ako 
Slatvina (dedina vo Spiši) volá sa dnes Slatvin a v listine z potHatku 
16. stoletia spomína sa ako Slatvina, (Srov. i mená Malatín a Maiatiná 
v Liptove.) Kto len kolko-tolko pozná jazyk maďarský, ten iste nebude 
tvrdiť, že meno Kotlin je madtarské alebo zmadarisované ; lebo by tak 
bolo Katlan, Ani koncovka in alebo in nie je pomadarčená, lebo by 
musela byť én. (Srov. slov. Zemplín, Trenčín s mad. Zemplén, Treuc&éii.) 

Primálo myslí o mne p. dr. S. Eliasz-Radžikowski, ked tvrdí, že ne- 
vedel som ničoho o tom, že by slovo Gniazda bolo v nominatíve nmož. 
počtu. Primálo preto, lebo vedt každý Slovák rozumie, že gnm^th zod- 
povedá slovenskému plurálu hniezda. Ale zkadialže má on takú absolútnu 
istotu, že polský názov terajšieho čisto nemeckého mesta Kwcscn po- 
chodí len od slova gniasdo, totožného so slovenským hniezdo ? Či neinôže 
byť pozdejšou skomoleninou na pr. od Gnezdny, ked v listine r, IW2 
spomína sa Gnezdna, r. 1412 Gnizna a r. 1607 Gniezna, Ved podobný 
názov mesta je i Gniezno v Poznani (nem. Gnesen), lenže ho tam sotva 
niekto odvodzuje od gniazdo, lebo nie je tak skomolené v ústaťh ľudu, 
ako Gniazdy vo Spiši. Polský lud v okolí Gniazd sotva by thics ho- 
voril Gniazdy a nie Gniazda, keby meno toto bol len plurál od gniuzdu 
(= hniezdo). Ostatne, ak p. dr. S. Eliasz-Radzikow^ski neverí ani mne, 
ani ružbašskému farárovi In. Smolkovi, ktorý v spomenutom liíste tvrdi 



') Poťažný odsek listu zneje: »Bereitwillig beeile mich die an mich gc^tellten 
Fragen zu beantworten. Die Stadt Kniesen heisst bei den hiesigen Slaven: Gňazdí, 
Rauschenbach: Ruzsbachy. In alten Dokumenten heisst Kauschenbach: Družbaki.** 

IL 

^ Vid hore na prvom mieste uvedený citát z listu. E. 



Digitized by 



Google 



- 168 — 

to samé, t'O i ja, že u poľského ludu tamejšieho známe sú len Gnhtst}^ 
{■=. íxňa^tU) a nie Gniazda, to je jeho vec. No \\i\xm, že sa aspoň ct, 
rodáci moji, ktorý nebývajú vo Spiši, takým náhladoui niMlajú pomýliť, 

Kolha, Meno toto znárae je dnes vo Spiši len ako rodinné, na pr. 
v Novej Vsi. Kedysi bolo znárae i v Liptove, na pľ. v Parižovcach. 
Okrem toho počul som v Spišskom Podhradí i rodinní' uieuo Kolbaj 
(a H Kolbay). Toto spomínam len preto, aby som poukíkal, že nie je 
aemožnťs že by sa terajší vrch Kolbah (a či Kolbarh) nehol pôvodne 
menoval Kolba. Ved! i dnes niektoré mená sú totožné s menami vľfhov, 
na pr. Kriváň, KnoU atd. No toto je len skromná mienka, a netají m, 
že terajšie meno otázneho vrchu je Kolbách alebo Kolbah, a nie Kolba. 

Ked sbieral som miestne mená vo Spiši, nemal som pri rukilili 
žiadneho návodu, akí dnes údovia Mus. slov. spoločnosti nKijn od p. Križku. 
Nemohol Rom čakať, kým taký návod vyjde, ba ani nevedel som, Či sa 
vôbec cliystá nejaký návod, a dal som sa do práce sltieľania len íí tej 
príčiny, že som hlboko cítil jej súrnu potrebu teraz, kod nepriatelské 
sily pracujú na tom, aby staré miestne názvy, menovite slovanské* boly 
zamenenó novými, čo pre našu minulosť nemajú významu. Pravdu má 
p. dľ. S- Eliasz-Radzikowski, že sberatel miestnych mien má si vyznačiť 
malý okres a v tom náležité pátrať a brať do povahy poťažnii literatúru. 
Ale u nás Slovákov nie je tak a, bohužiaľ, ani nemôže liyť tak, ako 
u bratov Poliakov, ktorí majú svoje školy odchová vajúťe mlrodu tisíce 
intelligeutných sberateTov. V celom Spiši, Šariši, Zemplíne a Abanj-Torne, 
sotva nájde sa 5—6 slovenských vzdelancov, ktorí by boli ochotní pod- 
ujať íRkú prácu v najbližších okresoch svojich, a zakiaT vo váetkýeh 
krajoch našich najdú sa India uspôsobení dTa vedeckých pravidiel, orien- 
tovaní v literatúre a natolko zbehlí i v poľštine, aby boli vstave zapamätať 
si význam každého slova a vedeli, že na pr. rysa je rozinullina, budeme 
čakať celé desiatky rokov a neprídeme k cielu. A medzitým mnohé miestne 
názvy ztratia sa z pamäti, ktoré by sa dnes ešte bez veľkého vedeckého 
pristroja, t. j. bez prísneho zachovania onomatologickýdi pravidiel, ochotou 
a dobrou vôľou jednotlivcov zachrániť daly. 

Naša Mus. slov. spoločnosť rozposlala potrebnú úpravu k sbieraniu 
miestnych mien do t^akých krajov, kde počet slovenských intelligeDtov 
je o veľa väčší, než na pr. tu vo Spiši. A výsledok? Čítali sme, že 
s nmohých strán nedošly ani odpovede na predložené otázky, na ktoré 
by sa predsa malo odpovedať, ak práca sbierania nemá sa vliecť až do súd- 
nelio dňa. Mnoho miestnych názvov nachodí sa i na takzvnnýcli katastrálny* 
mappách, ktoré však nie sú prístupné každému sbevatelos í. Hol by nái 
potľeiíiiý spolok k preskúmaniu našich Karpatov idebo aspoil nejaí' 
družstvo turistov, ktoré by sbieralo i miestne mená; no^ ked ho nemáin 
platí u nás len to: Urob každý, čo môžeš a vládzeš. Môže byť, že tal 
práca bež náležitej metódy a bez všímania poťažnej literati'iry, bude h 



Digitized by 



Google 



— 169 — 

l>ovichDí1^ jednostrauná a vede neprinesie veľa, no predsa prinesie aspoň 
dafo a bude užitočná, ked zachránia sa potomstvu také miestne názvy, 
ktorá by ináč luhko v zaporaenutie prišly. 

Úmysel mig pri uverejnení sbierky miestnych mien, ani zdaleka 
nebol teUj aby som vede nejakú platnú službu preukázal, ale aby som 
FodíSkov svojich vo Spiši a mimo Spiša k podobnému sbieraniu povzbudil, 
alebo dal im príležitosť, aby prípadné omyly napravili. Ako zbožie ne- 
sejeme na roľu, kým ho neprecúdime na rajtáre, tak ani podobná sbierka, 
ako moJEj sama sebou nemôže mať zvláštnej hodnoty — ved preto nazval 
som ju „slabýjn počiatkom" — ale iba potom, keď bude náležité pre- 
cúdená a všestranne uvážená. Čo je v nej dobré, ostane, čo plané, od- 
hodí sa. A potom, veď i z chýb cudzích učia sa India aspoň tomu, aby 
sa ich L-bráiiili. Keby sbierka moja nebola uverejnená v Sborníku, nebol 
by aiíi p. di\ S. Eliasz-Radzikowski upozornil na jej vady, a tak by 
mnohé uiizvy v Tatrách podnes boly celkom neznáme mnohým, ktorí, 
ako ja, pofažuých spisov menovaného pána nemajú a nečítali. Preto 
úctivé prosím p. dr. S. Eliasz-Radzikowského, aby bez obalu a milo- 
srdenstva ukázal všetky chyby, aké sa dľa mienky jeho nachodia v mojej 
sbierke miestnych mien zo Spiša, ale pritom pamätal i na to: Ne quid 

'*^''^*^* Štefan MišiL 



Digitized by 



Google 



o pôvode mena „Ružbachy". 

V odpovedi, danej p. dr. S. Eliasz-Radzikowskému na nové po- 
známky jeho o „miestnych menách vo Spiši," vyslovil som mienku svoju 
o pôvode mena Ružbachy v tom smysle, že toto meno vzniklo z ne- 
meckého Rauseh^nbach, teda od potoka, pri ktorom ležia dediny Nižné 
i Vyšné Ružbachy, a poukázal som na možnosť, že potok tento mal i slo- 
vanské meno, snáď také, ktoré by bolo podobné Revúcej v Liptove, alebo 
revúrej, od ktorej podistým vzniklo meno terajšieho mesta v Gemeri, po- 
menovaného Nemcami Rauschenhachom, t. j. Revúca. 

Viem síce dobre, že spomenuté mesto leží na brehoch riek Muráňky 
a Zilychavhy, to však neodporuje tomu, že by menované rieky za dávnych 
čias v ústach ludu neboly sa nazývaly revúcou a ret^účJcou; lebo slovom 
recíira (t. j. voda) označovala sa jednoducho bystrina, bez ohladu na 
meno Muránka, aké dostala bez pochyby len preto, že tečie smerom od 
Mmrína. Od čoho vlastne pochodí meno Zdychavka, aké dnes nosí re- 
mUka, t. j. menšia bystrina, neviem. Revúca a revúcka boly by teda 
mená obecné ; Murdnka a Zdychavka sú mená vlastné. I terajšie vlastné 
meno Revúcej, prítoku Váhu v Liptove, vzniklo bez pochyby len z býva- 
lého obecného mena revúca, od ktorého dostaly ho i tamojšie tri obce. 
Že Nemci pomenovali revúcu nie Reissenbachom (= rýchlo tekúcim po- 
tokom), ale Rauschenbachom (= hučiacim potokom), dá sa snadno vy- 
svetliť tým, že každá bystrina nielen rýchlo tečie, ale aj hučí (= rauscht). 

Teraz vrátim sa k menu Rauschenbach v Spiši. Dnes pravda potok, 
ktorého meno prví kolonisátori dali tamejšej osade, nemá ani nemeckého, 
íini slovanského mena, a síce počnúc od Vyšných až po Nižné Ružbachy, 
no mal ho podistým pri založení prvotnej osady. Lebo ved by Nemci 
ž Podolinca sotvy jej boli dali meno Rauschenbach, ktoré spomína sa 
v starších listinách (r. 1286 a 1288) u Bárdosyho ako Ruschenbach a 
podnes sa udržalo, keby tamojší potok neboli menovali Rauschenbachom. 

kle je velmi pravdepodobné, že i meno Rauschenbach utvorili si 
Nemci zo slovanského, ktoré mohlo byť podobné obecnému menu revúca, 
alebo asi takému obecnému menu v poľštine, aké je v slovenčine ručnj ; 



Digitized by 



Google 



- 171 — 

vetT koreň tohto posledného slova ruí velmi blízko stojí k torau, ktorý 
je v starom mene Rusclienhach, Za mienku, že i meno Rauschenbach 
mohlo vzniknúť zo slovanského — či už obecného, a či vlastného — 
mena, hovorí menovite tá okolnosť, že ružbašský potok vzniká vlastne 
vo Vyšných Ružbachoch z dvoch menších potokov, ktoré tam spojené 
v jeden väčší, tečú k rieke Popradu pri Nižných Ružbachoch. Prvý zo 
spomenutých potokov tečie od severo-západu necTaleko od Viderného vrchu, 
druhý í)d severu popri Skalke a Ždzjaroch až k Vyšným Ružbachom, 
kde sa stiekajú. I jeden i druhý má slovanské meno, a síce prvý Zelazne 
potok (= Železný potok), druhý Bžika (= Rieka), alebo na štábnej 
niappe Uika potok, Ržika v spišsko-polskom nárečí značí nielen rieku, 
ale vôbec akýkoľvek potok. KecI teda ružbašský potok v hornom toku 
svojom, poťažne v hlavných prítokoch, z ktorých vzniká, má slovanské 
mená, je velmi pravdepodobné, že i v dolnom toku mal slovanské meno 
a že z takého utvorili pozdejší nemeckí kolonisátori meno Rauschenbach, 
ktoré však zachovalo sa podnes len ako meno tamojších obcí. 

Tí ct. rodáci, ktorých vec zaujíma a budú mať príležitosť navštíviť 
Rnžbašské kúpele, čo dnes umožňuje železničná čiara Poprad-Podolinec, 
dobre urobia, ked tamojšie okolie náležité poprezerajú a potom vyslovia 
svoju mienku; lebo viac očí viac vidí. 

Štefan Mišik. 



Digitized by 



Google 



Katalóg numismatickej sbierky, 

darovanej MuseálneJ slovenskej Hpoločnosti 

Ferdinandom Šándorfinr). 

Sostavil: Dr. Ján Petrikovich. 
Zkráteniny: Av. — líce; Rev. vrub; P -^priemer í V váha- 

Kráľovstvo uhorské. 

A) Královia z Arpádovského domu. (U97 — UWL) 
Sv. Štefan. (997—1038.) 

L Denár. P = 1-7 cm. V = 0-80 gr. Av. Medzi dvoma perlovcami 
kíílíipis: aíTESHÄNV^-REX-+ Prostriedok ua kríž preloženými 
éianuni na štyri polia rozdelený, v každom poli po jediíom kliue. Rov. 
V podohuom perlovci kolopis: RE'^IA f ' IVITAS -f- Pí'í^striednk taký, ako 
na Av. Zriedkavý. 

2. Tiež denár len v kolopise na Av. miesto ležiaceho stojace S a 
na Rev. RE^IIA (^IVITAS + 

Koloman. (1095—1114.) 

3- Obolus. P=:l-2 cm. V = 0.3 gr. Av. V porlovcach rad čiarok: 

— =: — , krížom na štvoro rozdelený 

prostriedok, v uhloch po jednom bode. Rev. Dva concentrické kruhy, v pro- 
striedku kríž, v jeho uhloch po jednom bode a medzi kruliami štyri čiary. 

4. Tiež taký len na Av. ramená kríža až vyše vnútorného perlovca 
vyčnievajú a vodoroMiou čiarkou sa ukončievajú; v priestore medzi per- 

lovcami I ^ . V uhloch kríža po jednom bode. Rev, 

Concentrické dva kruhy, v medzipriestorí , v prostriedku 

kríž v jeho uhloch po jednom bode. Rupp. I. 47. 

5. Tiež taký. 

6. Tiež taký, len na Rev. v medzi priestorí | — ^ | ^ — | — 

7. Tiež taký, ale druhého razenia; na Rev. v medzipriestorí *^' 
I 4- — I . Rupp. 65. 



Digitized by 



Google 



8. Tiež obotus, ale odchylný od predošlých. Av. V perlovci križ, 
v priestore po raedzi ramená po dva kliny a v uhloch po jednom bode. 
líev, Concentrické dva kruhy, v medzipriestorí vodorovné čiarky, v pro- 
striedku kríž, v jeho uhloch po jednom bode. 

Štefan II. (1114—1131.) 

9. Obolus. P = 1 cm. V = 0*15 gr. Av. V perlovci po celom prie- 
store bodkované S"?. Rev. V medzipriestorí dvoch kruhov ^ — ^ 
— ^ — . V prostriedku kríž v jeho uhloch po jednom bode (kline). 

Bela II. (1131—1141.) 

10- Obolus. P = 1 cm. V = O'i/O gr. ; Av. Z polmesiačkov, bodov, 
íuarok H jednoho krížika sostavená rosetta. Rev. Dva concentrické krúžky, 
v medzipriestorí: ^...--^..., v prostriedku kríž, v uhloch po jednom 
bode. 

ÍL Tiež obolus. P =1-3 cm. V = 0*40 gr.; Av. Zo štýr kosákov 
(p(dmesiačkov), štýr klinov, štýr krížov a tolko bodov sostavená rosetta. 
Dva concentr. kruhy, v priestore: _^ — | • — | V prostriedku krížik, 
v uhloch po bodke. Rupp. I. 58. Sp. VI. Rarit. 2/.. 

12. Tiež taký, P =1-2 cm. V = 0*3 gr.; Av. Kríž ôsmymi pol- 
mesiaíkami, štyrmi malými krížikami a bodami ozdobený. Rev. Dva 
concentr. krúžky, v prvom priestore : = |)jw^-}-. V pro- 
striedku krížik, v uhloch po jednom kline. Rupp. IV. 88. Sp. X. Rarit. ^/j,. 

l.H. Tiež obolus. P = 1*2 gr. 0*40 gr. ; Av. Vo vrúbkovanom kruhu 
z čiarok; polmesiačkov, bodov složená, tvári podobná íigura. Rev, : v zná- 
mych krúžkoch : | ; v prostriedku krížik so samých klinov 

sostavený. Rupp. I. 55. Sp. I. Nr. 1. Rar. Vm- 

14. Tiež taký. P = 1*2 cm. V =: 0*45 gr. ; Av. Bodkovaný kríž, medzi 
rameíiami polmesiac a bodka. Rev. Dva krúžky so známymi bodami a 
krížikom v prostriedku. Rupp. I. 61 Sp. XI. Rar. ^4. 

15. Tiež taký. 

16. Taký ako čís. 13 s malými odchýlkami. Rupp. I. 55. Sp. I. 
Nr. L Rar. \,. 

Géza II. (1141—1161.) 

17. Obolus. P= 1 cm. V = 0*25 gr. ; z perlovitých čiarok kríž, na 
konci každého ramena malý krížik, spojený so susednými perlovitými 
Čiarami do štvorhranu. V priestore medzi ramenami po jednej bodke. 
Zvonku štyri '^, Rev. V prostriedku v krúžku z klinov sostavená figúra. 
Rupp. IV. 94. 

Ladislav II. (1161—1162.) 

18. Obolus. P = l cm. Vz=0'15 gr. V perlovci dvojitý kríž, po 
stranách symetrický rozostavené bodky a polmesiac. Rev. V krúžku kríž 
sa štyrmi bodami. Rupp. IV. 140. 



Digitized by 



Google 



- 174 - 

líl Obolus. P=l cm. V = 0-15 gr. V perlovci z polmesiačkov, 
krížikov, čiarok, bodov a jednej hviezdy složený ornament. Rev. V krúžku 
kríž so štyrmi bodami. Eger IV. 12. 

Bela III. (1173—1196.) 

20. Obolus. P rzz 1 cm. V = 0*15 gr. ; Av. v perlovci z bodkovaných 
eiar a ol>lukov bránam podobné figúry, na vrchu dvojitý kríž, na spodku 
po bokorli po malom krížiku. Rev. V krúžku kríž, v každom priestore 
medzi ramenami po jednom polmesiaci, jehož končeky s bodkami sa ukon- 
čievajú, v samých uhloch po bodke. Rupp. 81. 82. Sp. VI. Rar. -/;,. 

21. Brakteat. V dvojitom perlovci na pravo hladiaca hlava. P = 1*5 cm. 
Y^U*2U gr.; Rupp. V. 117. Gyôrik 82. RR. 

Imrich. (1197-1204.) 
(Pre Sláveniu.) 

2E Denár. P =1*5 cm. V = 0*95 gr. ; Av. V dvoch perlovcach ko- 
lopis: MONETA REGIS P (pro) SCLA VONIA. V prostriedku kuna nad 
a pod ňou hviezda, konce lúčov sú bodkované. Rev. V perlovci na pod- 
stavci apnštolský kríž, pod spodnými ramenami po jednej proti sebe hľa- 
diacej kiírunovanej hlave. Nad pravou hlavou '^" (= Henricus), nad 
Ťavou ' Ŕ (= rex). Pri konci pravého vrchného ramena hviezda, s diaihej 
strany polmesiac rožkami hore obrátený vnútri bod. Z vrchných uhlov 
spodných ramien vyčnieva po jednom lístoku. Gyorik 1067. 

Bela IV. (1235—1270.) 

23. Denár. P=l-3cm. V = 0-57gr.; Av. Kolopis: BELA — REX, 
vinitri ívd širokom oblúku sediaci korunovaný, v lavej ruke žezlo držiaci, 
na pravo obrátený, do plášťa oblečený král. Rev. [+ MONETA REGIS] 
HTNGAIUiE. V prostriedku kríž, jehož ramená na koncoch sú rozšírené, 
cez prostriedok krúžik, v priestoroch medzi ramenami po jednej hviezde. 
Rupp, 178. Gyôrik 98. 

Bela IV. a Štefan V. 

24. Medený peniaz. Viď kat. MSS. doplnok II. Čís. A. 

25. Tiež taký. 

2(j. Tatársky medený peniaz. 

27. Tiež taký prevŕtaný. 

Štefan V. (1270—1272.) 

28. Denár P = MO V = 0*42 gr.; Av. Medzi dvoma perlovcami: 
MON[ETA VNGA]RIE. V prostriedku na pravo hladiaca korunovaná 
hlava* Rev. Dva chrbty proti sebe obrátení, zobákmi spolu sa držiaci 
vtácij medzi nimi písmena N. Rupp. 223. Gyôrik 130. 



Digitized by 



Google 



- 175- 

29. Denár pre Sláveniu, taký, ako cís. 22, len na Rev, nad korano- 
vanou pravou hlavou '"S^ miesto ^^~ 

Ladislav IV. alebo Kumánsky. (1272—1290.) 

30. Denár. P = 1-5 cm. V zz 0*85 gr. Av. V peknom oniamente ihn- 
jitý kríž. Rev. Sediaca ludská postava. Rupp. IX. 249. Sp. XX. lian ^j^. 

31. Denár. P = 1*2 cm. V = 0-45 gr. Av. V perlovci dvijjitý kríž, nad 
ním korunovaná hlava, s bokou po jednej veži. Rev. KoruiKoaná k loz- 
piatjma krýdlami na pravo stúpajúca sphinx. Rupp. IX. 25* í. (lyorik 1^12, 

Ondrej III. (1290—1301.) 

32. Denár. P = 1*2 cm. V = 0-50 gr.; Av. V perlovci kríž, ost^itné 
fsnáJ po bokoch korunované hlavy) sa nedá rozoznať. Rev, Snáfl lev? 
Rupp. X. 272. Gyôrik 138. 

B. Královia z miešaných domov. (1301-1520:1 
Karol Róbert (1308—1342.) 

32. a. Strieborný groš. P = 2-5 cuh V = 1*3 gr. ; Av. Kolopis + MO- 
NETA • KARV(tak)LI • REGIS • HVNGARIE. V prostriedku na tróne m 
ín^e sediaci král, v pravej ruke laliové žezlo, v lavej ríšske Jablko držiaci. 

Rev, Dva kolopisy: + HONOR • REGIS • IVDICIVM • DILIOIT r- 

IVS • DAT • PACEM • PAX • SALVTEM + V prostriedku u spijdku ostľi> 
sa končiaci, na dvoje rozdelený štít. V pravom poli osem lalij, v lavoni 
tri uhorské stuhy. Po bokoch štítu B— T. 

Ludvik veíký, alebo I. (1342-1382.) 

33. Denár ako MSS. čís. 2. Rupp. XV. 417. Gyôrik 155. 

34. Tiež taký s odchýlkou na Rev. Gyôrik 158. 

35. Tiež denár druhého druhu: Av. MONETA LODOVICL Is a pravti 
obrátená hlava. Rev. REGIS HVNGARIE. Dvojitý kríž. MSS. L 3. 

35. a. Denár velmi sodratý. 

Maria (1382—1386.) 

36. Denár. P = 14 cm. V = 055 gr. ; Av. MONETÄ MARÍK V pro- 
striedku duplovaný kríž; Rev. MÁRIE -D -R- VNGARIE+ V prostriedku 
(itvorená konma. Gyôrik 171. 

36. a. Tiež denár. Av. taký, ako na predošlom. Rev. REGINA 
YNGARIE. Korunované M. Nájdený vo farskej záhrade knčiarHkfij, 

Žigmond. (1387—1437.) 

37. Denár. P = 16 cm. V = 080 gr. ; Av. M[ON • SIG--íS]irvÍÍDL 
Dvojitý kríž, jehož kolmé na koncoch rozštiepené ramená a/ ku zovníV 



Digitized by 



Google 



— 176 — 

toniemu perlovou siahajú. V priestoroch po priečnych rauieiiách íl — \\\ 
Egv, + REGIS VNGÁRIE. V prostriedku ätít so štyrmi stuhiimL- Pod 
spodnýiui dvoma po jednom bode. Gyôrik 177. 

38- Tiež denár. P =1*40 cm, V = 0*40 gi\ Av. Kí>]f>pis. alío na 
predcšlom a medzi ramenami kríža žiadne písmeny. Rev. Kolopis, ako 
na prede^^lom, štvordielny štít v dvoch poliach uhorské stuhy a v dru- 
hých dvocli braniborské orlice. 

39. Tiež taký. 

Ladislav V. (posthumus) (1452-1457.) 

40, Denár. P =16 cm. V = 095 gr. Av. MONETA ■ LADISLAI * 

BEI ' GR -}-. V prostriedku na dve poly rozdelený štít, v pravej polovici 
. dvojitý na koncoch ramien rozštiepený kríž, v druhom poli štyri stuhy. Rev. 
REGIS VNGÁRIE.. dalej nečitateľné. V prostriedku oral, uiajúci na 
prsiach \ štítku rak. stuhu. 

Matiaš Korvin (Hunyady). (1458—1490.) 
4L Denár. P = 16 cm. V = 055 gr. Av. M • MATHIE ' U ■ VNGA* 
RIE + V prostriedku štyri dielny štít so štyrmi stuhami, dvojitým krížom, 
dvoma leviiardími hlavami a česk. levom, vnútri malý štítik s havranom, 
majúcim v zobáku prsteň. Rev. PATRÓNA VNGÁRIE. V prostriedku 
Matka Božia s Ježiškom. Po bokoch K — P. 
42. Tiež íenár. 
4n. Tiež taký. 

44. Tiež denár s gotickým písmom. 

45. Tiež taký. 

46. Tiež taký. 

47. Tiež taký, ale na dvoje prelomený. 

48. Tiež taký, ale celý. 

49. Tiež denár, len obraz P. Márie druhý a kolopis dookííln obstrihaný, 

50. Tiež denár z jednoho kraja obštiepaný. 

Vladisláv II. (1490—1516.) 

51. Strieborný denár. P =1*6 cm. V = 0*60 gr. Av. M WLADI* 
SLAl K ' VNGÁRIE. Na štyri polia rozdelený štít, v prvšom 4 uhorské 
stuhy, ? druhom dvojitý kríž, v treťom dve leopardie hla\ y, vo ŕtvrtom 
(bystrický í lev; v prostrednom štítku český lev. Rev. PATRÓN ^ VNGÁ- 
RIE, Y prostriedku Matka Božia s Ježiškom na pravom ramene. S bokov 
K— B. 

52. Tiež taký. 

rí,H. Tiež taký, len na Av. v prostrednom štítka miesto leva je orlica 
a na Rev, s bokou Matky Božej K — N. 

54. 71ež taký. 

55. Tiež taký, len Av. Kolopis: M • WOISLAI etc. 



Digitized by 



Google 



— 177 — 

Ludvik II. (1516—1526.) 

ôtl StrieboľDý denár P= 1-5 cm. V = 0*55 gr. Av. LVDOVICVS * 
R * VNGARI* 1525. Štít, ako na predošlých, s polskou orlicou v pro- 
striedku. Rev. PATRÓNA * — VNGARIE. Matka Božia, s bokov K— B. 

57 Tiež denár z r. 1523 bez kolopisu; po bokoch štítu nad dvoma 
boilami ruža. Rev. Tiež bez kolopisu, po bokoch Panny Márie L— K. 

58, Tiež taký z r. 1524. 

59* Tiež taký s nečitatelnýni letopočtom, prevŕtaný. 

Ján Zápofa (1526—1540.) 

59. a. Denár, z r. 1530. Av. lOHANNES * R * VNGARI * 1530. V pro- 
striedku štvordielny štít, v prostriedku s malým štítkom, Zápolovský 
odznak obsahujúcim. Rev. S bokou Panny Márie R — A. 

C) Královia z Habsburského domu. 

Ferdinand I. (1527—1564.) 

ai 61. Denár z r. 1534. P = 1-6 cm. V = O 55 gr. Av. FERINAND • 

D ' G ' R • VNG • 1535. Štvordielny štít s prostredným malým štítkom a 

rak. stuhou. Rev. PATRÓNA • — VNGARIE. Matka Božia s Ježiškom. 

S bokov K — B. Dva kusy. 

í;2. 63. Tiež také dva kusy z r. 1535. 
tM. 65. Tiež taký z r. 1537. 

66. Tiež taký z r. 1540. 

67. Tiež taký z r. 1541. 
m. Tiež taký z r. 1546. 

69, Tiež taký z r. 1548. 

70. Tiež taký z r. 1549. 
7 L Tiež taký z r. 1550. 

72. Tiež taký z r. 1552. 

73. Tiež taký z r. 1553. 

74. 75. Tiež taký z r. 1554, dva kusy. 

76. Tiež taký z r. 1555. 

77. Tiež taký z r. 1556. 

78. Tiež taký z r. 1558. 

79. Tiež denár z r. 1563. Av. FER • I) • G • E • RO T S • AV • GE • 
HV ■ B ■ R • Letopočet v prostriedku nad štítom. Rev. ako na predešlých. 

Maximilian (1564 — 1576.) 

HO. Denár z r. 1566. Av. MAX • II • D • G • E • RO [I • S • AV • G ] 
HV'^'B ■ R. Známy 4 dielny štít s malým štítkom v prostriedku, na vrchu 
156(>, Známy kolopis, Matka Božia, s bokov K — B. 

Hl, Tiež taký, lepšie zachovaný z r. 1575. 

82. Tiež taký z r. 1577 s bokov obštiepaný, 



Digitized by 



Google 




I 



— 178 — 

Rudolf. (1576—1608.) 

m. Stri.'boľuá minca z r. 1589. P = 2-8 cm. V= 7 gr. Av. RVDOL - 
II — D - G " RO IM • S • AV • GER • HV • — BO • REX + V perlovci na 
lavo ohrátené královo poprsie. Rev. * ARC • DVX • AVS • DVX • BVR - 
MAR ' MO ■ 158í í * V perlovci korunovaný, dvojhlavý orol, v jednej driape 
žezlo tiržiíici, s bokov K — B. 

84 Denár z r. 1578. Av. Štvordielny štít so známymi znaky, v pro- 
strediioíJi iimlom Štítku rakúsku stuhu majúci; s bokov medzi dvoma 
jedno má ílnihýni^ stojacimi bodami po jednej hviezde. Rev. Na vrchu 
a na spodku hvit zrličkami ozdobená Matka Božia s Ježiškom na pravej 
ruke, po bokoch K— B. 

H5. Tiež denár z r. 1579. Av. RVD • II • RO • I • S • AV • G • H B - 
B ' Známy 4 díehiy štít. Rev. PATR ♦ 1579 * HVNG. Matka Božia, s bokou 
K— B, 

H6, Tiež tíiky z r. 1585. 

87. Tiež taký z r. 1587. 

88. Tiež taký z r. 1590, s bokov obštrbený. 

89. Tiež taký z r, 1601. 

Matiaá II. (1608—1619.) 

W. Denár z y. 1612. Av. MATUD -G [HVBO • REX] lííl2, 

n\v olíŔinhíiiiý. Vnútri korunovaný, na dvoje rozdelený uh. štít, s bokov 
K'-K Rev, PATU[ONA HVNGARI] nečitateľný. Matka Božia s Ježiškom. 

9L Tiež taký z r. 1613, lepšie zachovaný. 

92, Tiež taký z r. 1613, od spodku obštrbený. 

1)3. JM denár z r. 1614. Vid MSS. 86—90. 

U— m. Tiež taký z r. 1615. Vid sbier. MSS. 91—94. Tri kusy. 

m. 9H. Tiež taký z r. 1617. Dva kusy. 

ííí.l Tiež tíiký z r. 1618. 

KXJ. loL Tiež taký z r. 1620. Dva kusy. 

Ferdinand II. (1619—1637.) 

102. Denár z r. 1626. Av. FRRIID • G R- 1- S* A • S'H B ' R- 

V pľo^stiietlku uhorský na dvoje rozdelený štít, po bokoch K — B; na vrchu 
1G26. Rev. PATRÓNA • — HVNGARI • V prostriedku Matka Božia, na 
favoni ramene Ježiška držiaca. 

103. 1(»4. Tiež také z r. 1626, lepšie zachované dva kusy. 
lílo. mu Tiež taký z r. 1627. Dva kusy. 

107— IIK Tiež taký z r. 1628. Päť kusov. 
ll:>. Tiež taký z r. 1629. 

113. 114, Tiež také s nečitateľným letopočtom a kraje oblámané. 
Dva kusy. 



Digitized by 



Google 



— 179 — 

115. Tiež taký z r. 1630. 

116. Tiež denár z r. 1630, ale letopočet na Rev. str am ^ m Ijoku 
a PATEO • HVNGA. 

117. 118. Tiež taký z r. 1631, dva kusy. 

119. 120. Tiež také z r. 1633; zle zachované, dva kusy. 

121. 122. Tiež také z r. 1635; dva kusy. 

123. Tiež taký z r. 1637. 

124 — 126. Tiež také s nečitatelnýiu letopočtom, tri kusy. 

127. Podobný; skomolený kolopis. 

Gabriel Bethlen. (1620—1622. 

127. a. Denár z r. 1621. Av. GAB • D • G • EL • H • D V • CR ' St^ ■ R ■ 
Na dvoje rozdelený štít. Po bokoch K— K. (?) Rev. TR • PR • ET ^ SI O í 
1621. Matka Božia na pravej ruke Ježiška držiaca. 

128. Strieborný peniaz z r. 1620. P = 250 cm. V = 2':iU ^j\ A v. 
GABR • D • G • S • R • IMP * • TRANS • PRIN. Vnútri korunovaný, m tlvoji^ 
rozdelený uhorský štít, v prostriedku s okrúhlym štítkom. P(i hiikoc li 
C— C. Rev. PAR • R • HVNG • DNS • SI COP • RAT • DVX • 162< K V pro- 
striedku Matka Božia s Ježiškom. 

Ferdinand III. (1637—1657) 

129—131. Strieborný denár z r. 1638. P =1-50 cm. V — nnn ^r. 
Av. FER • III • D • G • R • I • S • A • G • H • B • R • Nekorunovaný, -h ojdioinjr 
uhorský štít. Po bokoch K— B. Rev. PATRO— HVNGA • 163s. Matka 
Božia. Tii kusy. 

132. Tiež taký z r. 1640. 

133 Medený peniaz z r. 1652. P = 1*5 cm. V =0-40 í,^\ Av, Kív 
runované *F* na spodku III. Rev. v dvoch riadkoch P-H"^'if)52. 
Na spodku bod. Zriedkavý. 

Leopold L (1607—1705.) 

134. Strieborný pätnásf-krajciarnik z r. 1675. Av. LEOPOLDVS ■ D ■ 
G-R-I- — S-A'GHB- REX. Panovníkovo poprsie ; na s\UM\kn XV. 
Rev. PATRÓNA— HVNGARLE • 16—75. Matka Božia, na spodku in štítky. 

135. Tiež podobný z r. 1676. 

136. Podobný z r. 1681. 

137. Tiež taký z r. 1682. 

138. Tiež taký z r. 1683. 

139. Tiež taký z r. 1684. 

140. Tiež 15-krajciarnik z r. 1686, len na Rev. druhý kolrníis: S* 
IMMACVLATA • V • MAR • — MA • DEI • PAT • HVN • 1686 : Míit ka lUáiíx, 
po bokoch N~B; pri nohách P— O. Pod obrazom uhorský štít 

141. Tiež taký z r. 1689. 



Digitized by VjOOQIC ^ 

i 



— 180 — . 

142, Kremnický šesf-krajciarnik z r. 1668. Opis v 1*1 v kat MSS. 
192, 193. 

143, Tiež taký z r. 1671. 

144, 145. Tiež taký z r. 1672. Dva kusy. 

146. Tiež taký z r. 1676. 

147. Strieborný tri-krajciarnik z r. 1683. Opis vi J kat. MSS, 230, 
14>!. Tiež taký z r. 1690. Av. LEOPOLD DG-RI— SA'G' 

H B • EEX. Poprsie. Rev. PATRÓNA • — HVNGARI^. * 1690. Po bokoch 
Matky Božej N— B. 

149, Tiež tri-krajciarnik z r. 1693. 

150. Tiež taký z r. 1695. Na Rev. po bokoch Matky Božoj C^IL 

151, Tiež taký z r. 1697, len pod Matkou Božou :j štítky. 

152. Tiež taký z r. 1697, velmi málo od predešlého odchodný. 
15:3- Poltura z r. 1695. Vid MSS. č. 252 a 253. 

154, Tiež taký z r. 1697. 

155, Tiež taký z r. 1698. 

156, Tiež taký z r. 1699. 

157, Tiež taký z r. 1701. 

158, Tiež taký s nečitateľným letopočtom. 

159, Strieborný krajciar z r. 1695. Av. LEOPOLDVS DG-R-I- 
S * A * — G • HV • BO • REX. Poprsie ; na spodku 1. Rev, PATRÓNA — 
HVNGAULE • 16—95. Matka Božia, pod ňou uhorský štít, po bokc^ch C— N. 

im. 161. Kremnický duarius z r. 1696. Vid kat. MSS. 286. 287. 
Dva kusy. 

m. Tiež taký z r. 1697. 

163. Tiež taký z r. 1698. Dva kusy. 

164—168. Tiež taký z r, 1699. Päť kusov. 

169—171. Tiež taký z r. 1700. Tri kusy. 

172—174. Tiež taký z r. 1701. Tri kusy. 

175, Tiež taký z r. 1702. 

1 76— 182. Tiež taký z r. 1703. Sedem kusov. 

183. 184. Tiež taký z r. 1705. Dva kusy. 

185. Denár z r. 1665. Viď kat. MSS. 337. 

186. Tiež taký z r. 1668. 

187—188. Tiež taký z r. 1673. Dva kusy. 
189, Tiež taký z r. 1675. 
190—192. Tiež taký z r. 1678. Tri kusy. 
lOr*. 194. Tiež taký z r. 1679. Dva kusy. 
195. 196. Tiež taký z r. 1680. Dva kusy. 
197—199. Tiež taký z r. 1681. Tri kusy, 

200, Tiež taký z r. 1682. 
20L Tiež taký z r. 1684. 

201, a. Tiež taký z r. 1686. 



Digitized by 



Google 



r 



- 181 — 

202. 203. Tiež taký z r. 1687. Dva kusy. 

204. Tiež taký z r. 1688. 

205. Tiež taký z r. 1690. 

206. Tiež taký z r. 1692. 

207. 208. Tiež taký z r. 1693. Dva kusy. 
209—212. Tiež taký z r. 1694. Štyri kusy. 
213—215. Tiež taký z r. 1695. Tri kusy. 
216. 217. Tiež taký z r. 1696. Dva kusy. 

218 — 221. Tiež také s nečitateľným letopočtom. Štyri kusy. 

Knieža Franc Rákóczy. (1704—1707.) 

222. Kremnický strieborný zlatník. P = 3*60 cm. V = 14%^0 gr. 
Av. MO : NOV : AR(t : — REG : HVNG : ozdobný, korunovaný, dvojdielny, 
uhorský štít. Rev. PATRÓNA * — HVNG : 1704. Matka Božia s Ježiškom 
na pravej ruke, po bokoch K — B. 

223. 224. Dvadsiatnik z r. 1705. Vid kat. MSS. 445. Dva kusy. 
225. 226. Desiatnik z r. 1704. Vid kat. MSS. 444. Tri kusy. 
227. 228. Desiatnik z r. 1705. Päť kusov. 

229. 230. Tiež taký z r. 1706, Štyri kusy. 
231. 232. Tiež taký z r. 1706. M. zn. C— M. Tri kusy. 
233. 234. Medená poltura z r. 1704. M. zn. K~B. Vid kat MSS. 
430. Šesť kusov. 

235. 236. Tiež taký z r. 1705. Šesť kusov. 

237. 238. Tiež taký z 1706. Dva kusy. 

239. 240. Tiež taký z r. 1706. M. zn. C— M. Dva kusy. 

241. 242. Tiež taký z r. 1707. Sedem kusov. 

Jozef I. (1705—1711.) 

242. a. Mosadzný pamätník na korunáciu za krála uhorského z r. 1687, 
P = 4*5 cm. Av. Vypuklé jioprsie mladého Jozefa G • H. Ponad jeho 
hlavu držia dvaja anjeli stužku s nápisom: DJE SEGEN KOMEN 
AVF DAS HAVBT lOSEPHS. Rev. Vyobrazenie aktu korunovania otcom 
Leopoldom I. za krála uhorského. Kolopis: DO lOSEPHO PAIITEM 
QVAM TVLI DE MANV HOSTIS IM GLADIO • GEN • 48. Na spoílku: 

iosephVs prIMVs In InferIorI - atq Ve sVperIorI hVnoa- 

rIa reX - pIVs aVgVstVs arChI — DVX aVstrL;. 

243. Poltura z r. 1710. Dva kusy. Vid kat. MSS. č. 460. 

244. Tiež poltura s nečitateľným letopočtom. 

245. Tiež poltura z r. 1711. 

Karol III. (1711—1740.) 

246. 247. Poltura z r. 1715. Dva kusy. 
248. 249. Denár z r. 1734. Dva kusy. 
250. Denár z r. 1735. 



Digitized by 



Google 



— 18Ž — 

Maria Theresia. (1740—1780.) 

351, Strieborný pätnásf-krajcíarnik z r. 1744. Ako MSS. t 4ííR 
» malými odchýlkami. 

252. Trl-krajclarnik (groš) z r. 1758. Kat. MSS. 493, 

253. Strieborný krajciar z r. 1758. Kat. MSS. 496. 

254. 255. Denár z r. 1746. Kat. MSS. 502. Dva kusy, 
256. 257. Tiež taký z r. 1750. Dva kusy. 
258—260. Tiež taký z r. 1752. Tri kusy. 

261. 262. Tiež taký z r. 1753. Dva kusy. 

263. Tiež taký z r. 1755. 

264. 265. Medená poltura z r. 1763. Kat. MSS. 512, Paf kusov. 
266. 267. Tiež taký z r. 1765. Dva kusy. 

268. Medená poi-poltura z r. 1760. Kat. MSS. 512. 

269. Tiež taký z r. 1761. 

270. 271. Tiež taký z r. 1763. Dva kusy. 
2T2, 273. Tiež taký z r. 1765. Dva kusy. 
274, 275. Tiež taký z r. 1766. Dva kusy. 
276. 277. Tiež taký z r. 1767. Tri kusy. 

278. Medený krajciar z r. 1775. 

279. Polkrajciar z r. 1777. 

280. Tiež polkrajciar. 

281. 282. Polkrajciar z r. 1780. Dva kusy. 

Franc, manžel Márie Theresie. (1740 — 65.) 

283. Medený Vs-^rajciar. 

Jozef II. (1780—1790.) 

284. Strieboniý dvadsiatnik z r. 1787 Kat. MSS 571. a. 

285. Strieborný tri-krajciarník (grošík) z r. 1781, m, za. Ä. 

286. Tiež taký, ale m. zn. B. 

2^*7. Medený krajciar z r. 1782. A. 

288. Tiež taký z r. 1782. C. 

289. Tiež taký z r. 1782. W. 

290. 291. Tiež taký z r. 1790. Dva kusy. 
292. 293. Tiež taký z r. 1790. S. Dva kusy. 
294. 295. Polkrajciar z r. 1781. A. Dva kusy. 

296. Tiež taký z r. 1781. B. 

297. 298. Tiež taký z r. 1781. S. Dva kusy. 

299. Tiež taký z r. 1782. F. 

300. Štvr^krajciar z r. 1781. A. 

30L 302. Štvrť-krajciar z r. 1781. Dva kusy. 
303. Tiež taký z r. 1782. B. 



Digitized by 



Google 



— 183 — 

Leopold II. (1790—1792.) 

303. a. Strieborný korunovačný pamätník z r. 1790. P = 2*5 cm. 
V ^ 4*30 gr. Av. Pod uhorskou korunou sedem riadkový nápis : LE- 
OPOLD VS • II • — D • G • ROM • IMP • S • A — GER • HVN • BOH • REX • 
- ARCfflD • ARSTRI^ • — CORONATVS • — POSONU • XV • NOV • — 
MDCCXC. Rev. Stojací lev, v pravej dlabe dvojitý kríž, v lavej rak. 
štít držiaci, nad ním kolopis: PIETATE • ET • CONCORDIA. 

304. Strieborný 3-krajolarnlk z r. 1792. Av. LEOP • H • D • G • R • 
r S • A • GE • HV • BO • REX • Na lavo obrátené poprsie. Pod ním A. 
Rev. ARCH • A • D • BVRG ' — LOTH • M • D • H • 1792 X Známy orol, na 
prsiach 3 majúci. 

Franc (II). (1792—1835.) 

305. Malý križiiak z r. 1796. A. Kat. MSS. 608. 

306. Strieborný dvadsíatnik z r. 1815. G. Kat. MSS. 628. 

307. Tiež taký z r. 1830. E. 

307. a. Tiež dvadsiatnik z r. 1832. 

308. Strieborný desiatnik z r. 1823. Kat. MSS. 650. 

309. Str. päták z r. 1818. A. Kat MSS. 654. 

310. 311. Tiež taký z r. 1820. Dva kusy. 

312. Tiež taký z r. 1821. A. 

313. 314. Strieborný tri-krajciarnik z r. 1820. B. Dva kusy. 
315. 316. Tiež taký z r. 1821. B. Dva kusy. 

317. Tiež taký z r. 1826. A. 

318. Tiež taký z r. 1830. 

319. Tiež taký s neurčitelným letopočtom. 

320. Strieborný sedmák z r. 1802. A. Kat. MSS. 705. 

321. Tiež taký, B. 

322. Strieborný dvanásf-krajcíarnik z r. 1795. A. Kat. MSS. 697. 

323. Strieborný šesf-krajciarnik s nečitateľným letopočtom. 

324. 325. Medený 30 krajciarnik z r. 1807. A. Kat. MSS. 713. 
Dva kusy. 

326. Tiež taký, ale B. 

327. Medený 16-krajclarnik z r. 1807. A. 

328. Tiež taký, ale B. 

329. 330. Tiež taký, ale S. Dva kusy. 

331. 332. Medený 6-krajclarnik z r. 1800. B. Dva kusy. 
333. Tiež taký, C. 

333. a. Tiež taký, ale S. 

334. Medený tri-krajciarnik z r. 1800. A. 

335. Tiež taký, len B. 

336. Tiež taký, len E. 
a37. Tiež taký, len G. 

lá* 



Digitized by 



Google 



— 184 - 

338- H39. Tiež taký, len S. Dva kusy. 

34<í. 341. Medený krajciar z r. 1800. A. Dva kusy. 

342. MS. Tiež taký, ale B. Dva kusy. 

344. Tiež taký, ale G. 

345. ;)46. Tiež taký, ale S. Dva kusy. 

347. 348. Pol-krajciar z r. 18a). A. Dva kusy. 
.349. 350. Štvť-krajciar z r. 1800. A. Dva kusy. 
351. 352. Tri-krajciarnik z r. 1812. B. Dva kusy. 
353* Tiež taký, ale m. zn. G. 
354, H55. Tiež taký, ale m. zn. S. Dva kusy. 
,356. 357. Medený krajciar z r. 1812. Dva kusy. 
358, ^59. Tiež taký. S. Dva kusy. 

360. Tiež taký. O. 

361, 362. Pol-krajciar z r. 1812. A. 
363. n64. Tiež taký. S. 

365. Štvrť krajciar z r. 1812. B. 

366. ,367. Medený krajciar z r. 1816. A. Dva kusy. 
368. ,*i69. Tiež taký, m. zn. B. Dva kusy. 

370. Tiež taký, m. zn. O. 

371. 372. Tiež taký, m. zn. S. Dva kusy. 
H7H. :í74. Pol-krajciar z r. 1816. A. Dva kusy. 

375. Tiež taký. B. 

376. Štvrf-krajciar z r. 1816. A. 

377. Tiež taký. B. 

378. 379. Tiež taký. S. Dva kusy. 

Ferdinand V. (1835—1840.) 

380. Strieborný dvadsíatnik z r. 1835. B. Kat. MSS. m. 

381. Tiež taký z r. 1838. 

382. Tiež taký z r. 1842. 

383. Tiež taký z r. 1845. 

384. Tiež taký z r. 1846. 

385. Tiež taký z r. 1848. K 'B. s madarskýrai kolopisrui. 

386. Strieborný desiatnik z r. 1748. K • B • — Kat. MSS. Sm. 

387. Strieborný päták z r. 1848. A. 

388. Tiež taký s nečitateľným letopočtom. 

389—391. Strieborné tri-krajciare z r. 1837. A. Tri kusy. 

392, Tiež taký z r. 1839, ale velmi pokrívaný. 

393, Tiež taký z r. 1840. A. 

394, Tiež taký z r. 1848. A. 

395^,397. Strieborný šesták z r. 1848. A. Kat. MSS. 830. Tri kusy, 
398. 399. Tiež taký z r. 1849. A. Dva kusy. 
éMJ. Tiež taký z r. 1849. B. 



Digitized by 



Google 



^ — 185 — 

4iJL Tiež taký z r. 1849. C. 
402. Tiež šesták z r. 1849. N -B. Kat. MSS. 833. 
. 403. Medený trl-krajciarnik z r. 1849. M. zn. NB. Kat. MSS. 835. 
404. Medený krajcrar z r. 1848. 

Franc Jozef L (1848—.) 

404. a. Cínový korunovačný pamätník z r. 1867 s mottom: Éljen a 
kiľály, éljen a haza. 

404. b. Postriebrený medený korunovačný pamätník z r. 1867 s mottom : 
Éljen a haza és az alkotmány. 

404. c. d. Malý mosadzný korunovačný pamätník z r. 1867. s mottom: 
Éljťn L Ferencz József és Erzsébet magyar király párja. Dva kusy. 

404. e. Pamätník z britanie na rozpomienku snemu z r. 1861. P =5 cm, 
íía Rev. dve Strofy z „Hazádnak renduletleniil" . . . 

4í»;\ Strieborný zlatník z r. 1869. GY • F. Av. FERENCZ JOZSEF 
A ' CSASZÁR. Panovníkova hlava Rev. MAGYAŔ ORSZAG— AP • KI- 
EALYA 1869. Uhorský dvojdielny štít. nad ktorým dvaja anjeli korunu 
držia. Xa spodku pod vavrínovými ratolesťami 1 • F. Na okrajku : BI- 
ZALJUM AZ (')SI ERÉNYBEN. — 

406, Strieborný štvrf-zlatník z r. 1858. Kat. MSS. 861. 

407, Strieborný desiatnik z r. 1852. Kat. MSS. 866. 

408, Tiež taký z r. 1853. 

409, Tiež desiatnik z r. 1860. Kat. MSS. 870. 

410, Strieborný päták z r. 1858. Kat. MSS. 875. 

411, Tiež taký z r. 1859. 

412, 413. Medený trí-krajciarnik z r. 1851. Kat. MSS. 884. Dva kusy. 
414- 415. Tiež taký len m. zn. G. Dva kusy. 

41ÍK 417. Medené dva krajciare z r. 1851. M. zn. B. Dva kusy. 

418. 419. Tiež taký s m. zn. G. Dva kusy. 

420. 421. Medený krajciar z r. 1851. A. Dva kusy. 

422. Tiež taký len m. zn. B. 

423. 424. Medený pol-krajciar z r. 1851. A. Dva kusy. 
425- Tiež taký len m. zn. B. 

426, 427. Medený štvrf-krajciar z r. 1851. A. Dva kusy. 

428. 429. Tiež taký s m. zn. B. Dva kusy. 

430. Strieborný dvadsaf-krajciarnik (dualistický) z r. 1869. Kat. 
MSS. 881. 

43L Medený štyri- kra jciarnik z r. 1860. A v. Vo venci z dubového 
lístia čís. 4, pod ním 1860, na spodku A. Rev. K • K • OESTERREICHISCHE 
SC1IEU)EMÚNZE. V prostriedku rak. orol. 

432. Tiež taký s m. zn. E. 

433. Tiež taký z r. 1861. A. Dva kusy. 

434. Tiež taký z r, 1861. B, 



Digitized by 



Google 



— 186 — 

435. Tiež taký z r. 1864. B. 

436. Tiež štyri-krajciamik z r. 1868. KB. Kat. MSS. 899. 

437. Medený krajciar z r. 1858. A. 

438. Tiež taký z r. 1858. B. 

439. Tiež taký z r. 1858. M. 

440. Tiež taký z r. 1858. V. 

441. Tiež taký z r. 1859. A. 

442. Tiež taký z r. 1859. B. 

443. Tiež taký z r. 1859. E. 

444. Tiež taký z r. 1859. M. 

445. Tiež taký z r. 1859. V. 

446. Tiež taký z r. 1860. A. 

447. Tiež taký z r. 1860. B. 

448. Tiež taký z r. 1860. E. 

449. Tiež taký z r. 1860. V. 

450. Tiež taký z r. 1861. A. 

451. Tiež taký z r. 1861. B. 

452. Tiež taký z r. 1861. E. 

453. Tiež taký z r. 1862. B. 

454. Tiež taký z r. 1862. E. 

455. 466. Tiež taký z r. 1863. E. Dva kusy. 

457. Tiež krajciar z r. 1868. K -B. Kat. MSS. 901. 

458. Tiež taký z r. 1869. 

459. Tiež taký z r. 1872. 

460. Tiež krajciar z r. 1879 pre Translajtániu. 

461. Tiež taký z r. 1881. 

462. 463. Tiež krajciar z r. 1882, pre Transl. 

464. Tiež taký z r. 1883. 

465. Tiež taký z r. 1885. 

466. Tiež taký z r. 1886, pre Transl. 

467. Tiež taký z r. 1887, pre Transl. 

468. Tiež taký z r. 1888. 

469. Tiež taký z r. 1891. 

470. Pol-krajciar z r. 1858. A. 

471. 472. Tiež taký m. zn. B. Dva kusy. 

473. Tiež taký m. zn. M. 

474. 475. Tiež taký z r. 1859, A. Dva kusy. 

476. Tiež taký z r. 1860. A. 

477. Tiež taký m. zn. V. 

478. Tiež taký z r. 1861. A. 

479. Tiež taký z r. 1864. A. 

480. Tiež taký m. zn. B. 

481. Tiež pol-krajciar z r. 1882. Kat. MSS. 909. 



Digitized by 



Google 



— 187 — 

Sedmohradsko. 

Gabriel Báthory. (1608—1613.) 

482. Strieborný groi z r. 1611. P = 2-66 cm. V = 2-44 gr. Av. 
GAB ■ BATHO ' — D • G • PRIN • TRAN. Na vrchu kniežacia koruna, po 
bokoch 16-11, Rev. GROSSVS • REGNI • TRANSYL. V prostriedku na 
pravo hladiaci, rozprestreté krýdla majúci orol; na prsiach Báthorovský 
ätft, po bokoch N — B. 

Maria Theresia. (1740—1780.) 

483. Dukát i r. 1761. P = 2-2 cm. V = 350 gr, Av. M -THERE- 
SIA • D " G ' — RO r GE • HU • BO • RE. Na ľavo obrátené poprsie. Rev. 
AR ' AU • lUJX • BU • ME • P —TRAN • CO • TY • 1761. Korunovaný dvoj- 
hlavý orol, na prsiach majúci štít so sednjohradskými znaky. 

484. 485, Medený krajciar (Greschl) z r. 1764. Kat. MSS. 917. 

Ferdinand V. (1735—1848.) 
48a Strieborný pamätník. Vid Gyôrik 1143. 

Mince zemí rakúskych. 
Dolné Rakúsko. 

Mince z XI — XIII. stoletia, takzvané babenbergské denáre a friesach- 
sktí jednostranné haliere (habránky), podoby viac štvorhrannej než okrúhlej 
a stopy úderov kladiva na sebe nosiace, razené babenbergskými kniežatmi 
a solnoliradskými biskupmi, väčším dielom vo Friesachu *), Viedni, Vie- 
deôskoDi Navoiii Meste a v Solnohrade. Máme z nich dvadsať druhov. 

487. Strieborný, ätvorhranný halier: v priehlbinke pol mesiac s hviezdou. 

488. Menej Stvorhranný halier. 

489. Štvorhranný halier, s dvoma concentrickými kruhy, vodorov- 
nými čiarami, s bodkami, stlpami a oblukami. 

490. Štvoľhianný halier, v prostriedku podobu rozkrýdleného vtáka 
majúci. 

491 — 494. Tiež halier so šesť papršlekovou hviezdou, a šiestymi ro- 
settkami; 4 kusy. 

495— 5(X). Halier s okrášleným krajom, vnútri kríž; 6 kusov. 
501 - 509. Halier. Rozpiate krýdla a polmesiac s hviezdou ; 8 kusov. 
510 — 513* Halier s podobou kráčajúcej labute; 4 kusy. 
514 — ^519* Halier, majúci s trojrohou korunou pokrytú, kaderavú 
davu majúci; íJ kusov. 



^) Friesacb mesto v Korutánsku so starou mincovňou a biskupským sídlom, 
oku 1070 prešlo darom do majetku solnohradskému arcibiskupstvu a tak trvalo 
i po n>k 1806. 

Digitized by VjOOQIC 



— 188 - 

520 — 523. Halier s jednoduchon hlavou; 4 kusy. 

524 — 527. Tiež halier s menšou hlavičkou; 4 kusy. 

528—538. Haliere s rozkrýdlenýra kráčajúcim vtákom; 11 knsov, 

539. Halier s ludskou, v každej ruke po jednom kríži držiacou po- 
stavou. 

540—550. Haliere s na lavo bežiacim levom; 11 kusov. 

551 — 555. Tiež haliere s bežiacim koníkom; 5 kusov. 

556. 557. Podobné haliere, s levom držiacim v pravej dlabe meS; 
2 kusy, 

558—566. Halier s mužskou, v pravej meč, v lavej štít držiacou 
postavou; 9 kusov. 

567. 568. Halier so zvieratkom, v pravej dlabe meč držiacim ; 2 kuí^y, 

560. 570. Halier so šesť ramennou rosettkou; dva kusy. 

571^578. Osem kusov nerozluštitelných. 

Maximilian II. (1493—1519.) 

579. Strieborný groš z r. 1514. Av. ARCHIDVX • AV — STRIE * 
M ' D ' X ■ IIII. V perlovci kniežacou korunou ozdobený rakúsky Štít so 
stuhou. Pod štítom známka. Rev. STYRIE • CARINTH • TIROLI • + \^ pro^ 
striedku v podobe troj lístka štýTsky, korutánsky a tyrolský štít (erb í. 

58(J, Tiež taký z r. 1519, len po bokoch štítu na Av. písmeny W— H. 
a rok v arabských čfsliciach. Rev. taký, ako na predošlom, len TIROIJS, 

Matiaš (1612-1619.) 

581, Strieborný groš z r. 1619. Viď Kat. MSS. č. 13. 

Ferdinand. II. (1619—1637.) 

582. Pol-tollar z r. 1624. P=z3'60 cm. V =13-95 gr. Av. FEÄ* 
niNAXDVS • II • D : G • R • S • AVG • G • H • B • REX. Panovníkovo na Ťavo 
hladiacií poprsie, so španielskym f^olierom okolo hrdla. Na spodku m. 
ZD, e. Iítw. ARCHID • AVS • DVX • — BVR • CO • TYR • % 1624. VniUrí 
korunovaný, dvojhlavý orol s mnohodielnym štítom na prsiach, v ilťiapocb 
meč a žozlo. Pod orlom rak. dvojdielny štít. 

5H3. Strieborný groš z r. 1622, ako čís. 15 MSS. 

584, 585. Tiež taký z r. 1624. 2 kusy. 

58U. Tiež z r. 1626. 

587. 588. Tiež taký z r. 1627; 2 kusy. 

589, Tiež taký z r. 1630. 

590, Tiež taký z r. 1634. MSS. čís. 24, len v kolopise na Rev. M ' M, 

591, Tiež taký z r. 1635. 

592—594, Tiež také s neurčitelným letopočtom; 3 kusy. 
mtj. strieborný krajciar z r. 1625. MSS. čís. 26. 



Digitized by 



Google 



— 189 — 

51ÍH. Tiež taký s nečitateliiým letopočtom. 

597. Tiež taký z r. 1627. 

Leopold I. (1658—1705.) 

598. Strieborný l5-krajciamik z r. 1659, podobný ako MSS. čís. 39. 
51)9. Tiež taký z r. 1660. 

fíOO, Tiež taký z r. 1661. 
mi. Tiež podobný z r. 1695. 

602. Strieborný šesMcrajciarnik z r. 1680. MSS. čís. 57. 
m^. Tiež taký z r. 1685. 

ai4. strieborný groš z r. 1661. Podobný MSS. č. 62. 
605. Tiež taký z r. 1668. 
miy. Tiež taký z r. 1669. 
60i. Tiež taký z r. 1672. 
ťí08-610. Tiež taký z r. 1696; 3 kusy. 
iíl 1—615. Tiež taký s nečitatelným letopočtom; 5 kusov. 
616. 617. Strieborný krajcíar z r. 1693 s dvojhlavým orlom na 
prsiach 1 majúcim; 2 kusy. 

618. 619. Tiež taký z r. 1697, m. zn. C -B.; 2 kusy. 
020. 621. Tiež taký z r. 1697, bez m. zn.; 2 kusy. 
622. 623. Tiež taký z r. 1698, m. zn. C -B.; 2 kusy. 
624. 625. Tiež taký z r. 1698, bez m. zn. ; 2 kusy. 

626. Tiež krajciar z r. 1700, bez m. zn. 

627. Tiež taký z r. 1700, m. zn. F • N. 

628. Tiež z r. 1703, m. zn. G • E. 

G29— 632. Tiež krajciare s nečitatelným letopočtom; 4 kusy. 

633. Trojnfk z r. 1671. MSS. 94. 

634. Tiež taký z r. 1681. 

635. Tiež taký z r. 1694. 

636. Tiež taký z r. 1695. 

637-640. Tiež taký z r. 1696; 4 kusy. 

641-643. Tiež taký z r. 1697; 3 kusy. 

644—646. Tiež taký z r. 1704; 3 kusy. 

647. Tiež taký z r. 1705. 

648—649. Tiež taký s nečitatelným letopočtom; 2 kusy. 

Jozef I. (1705—1711.) 

í>50. Strieborný groš z r. 1708, m. zn. F • N. 

651. Strieborný groi z r. 1709, m. zn. F -N. 

652. Tiež taký z r. 1709, len menší. 

653. Tiež taký z r. 1710. 

653. a. Strieborný krajciar z r. 1705. 
653. b. Tiež taký z r. 1706. 



Digjtized by 



Google 



1 



— 190 — 

Karol VI. (1711— 1 740.) 

654. 655. Strieborný groš. z r. 1712; 2 kusy. 

656. Tiež taký, s m. zn. F • N. 

657. Tiež taký z r. 1729. 

658. Tiež taký z r. 1730, na prostriedku prebitý. 

Maria Theresia. (1740-1780.) 

659. Strieborný pamätník. P = 30 cm. V = 850 gr. MAR : THE- 
ItES : — AUGUSTA • R : F : Krásno-vypuklé poprsie. Na spodku W. Rev. 
v polkruhu: lUSTISIA ET CLEMENTIA. Korunovaná ženská podoba 
šedi na ležiacom korunovanom levovi, držiac v pravej ruke Stit s dvo- 
jitým krížom, v lavej meč a palmu. Na spodku nápis: REGNORUM ~ 
FULCKA. 

660. Strieborný pftNkrajcíarnik s nečitateľným letopočtom. 

661. Strieborný krajciar z r. 1750, 

662. Strieborný dvadsiatnik z r. 1768. MSS. 196. 

663. Medený krajciar z r. 1780. H. 

664—666. Tiež taký z r. 1780. K. MSS. 223; 3 kusy. 

667. Tiež taký z r. 1780. W. 

668. Tiež krajciar z r. 1760. P. 

669. 670. Tiež taký z r. 1760. W.; 2 kusy. 
671. 672. Tiež taký z r. 1761. K.; 2 kusy. 

673. Tiež taký z r. 1761. P. 

674. Tiež taký z r. 1761. W. 

675. 676. Tiež taký z r. 1762. G.; 2 kusy. 
677—679. Tiež taký z r. 1762. K.; 3 kusy. 
680. 681. Tiež taký z r. 1762. P.; 3. kusy. 

682. Tiež taký z r. 1763. G. 

683. 684. Tiež taký z r. 1763. W.; 2 kusy. 

685. Tiež krajciar z r. 1772. G. Na Av. len dolno rak. erb. 

686—688. Medený krajciar z r. 1759 s rak. stuhou na Rev. ;t kusy. 

689—691. Tiež taký z r. 1765. 3 kusy. 

692. Štvrť krajciar z r. 1777. S. 

6lt3. 694. Pol-krajciar bez letopočtu. K. ; 2 kusy. 

Franc I. (1743—1765.) 

695-697. Medený krajciar z r. 1760. W.; 3 kusy. 
698. 699. Tiež taký z r. 1762. W. 2 kusy. 

700. Tiež taký z r. 1763. W. 

701. Pol-krajciar. K. 

702. Krajciar z r. 1759. W-I. 

703. Tiež taký z r. 1765. W— I. 



Digitized by 



Google 



— 191 — 

Jozef II. (1780—1790.) 

7n4. Medený krajciar z r. 1774. S. 
70ô. 706. Medený pol-krajoiar z r. 1779; 2 kusy. 
707. 708. Medený krajciar z r. 1781. A. 2 kusy. 
WX 710. Tiež taký z r. 1781. S. 2 kusy. 
711—713. Tiež taký z r. 1782. B. 3 kusy. 
714. Pol-krajciar z r. 1781. S. 
71.5. Tiež taký z r. 1782. S. 
7HÍ. Tiež taký z r. 1783. F. 

717. Štvrť-krajciar z r. 1781. B. 

718. Tiež taký z r. 1782. B. 

Franc II. (1792—1831.) 

719. 720. Medený krajciar z r. 1805. H. (Halí v Tyrolsku). 2 kusy. 

720. a. Bronzový jubilejný pamätník na 25-ročné panovania Jeho 
Veličenstva z r. 1873. Gyôrik 709. 

7:^. b. Mosadzný pamätník sAatku arcikAaza Rudolfa s princeznou 
Štefániou, z r. 1881. 

Franc Jozef I. (1848—.) 

721. Strieborný dvadsaf-krajciarnik z r. 1868. MSS. 313. 

722. Medený dva-krajciarnik / r. 1848. A. MSS. 326. 

723. 724. Medený krajciar z r. 1873. A. 2 kusy. 

725. Tiež taký z r. 1878. 

726. Tiež taký z r. 1879. 

727. Tiež taký z r. 1881. 

728. Tiež taký z r. 1885. 

729. 5/,0-krajciar z r. 1881. 

730. 731. Tiež taký z r. 1885. 2 kusy. 

ätýrsko. 

Ferdinad II. (1619—1637.) 

732. Strieborný groš z r. 1622. 

Leopold I. (1657—1705.) 

733. Strieborný šesf-krajciarnik z r. 1691. 
734—736. Strieborný gni z r. 1700. 3 kusy, 
7.^7. Tiež taký z r. 1702. 

738. 739. Tiež taký z r. 1703. 2 kusy. 

740, Strieborný krajciar z r. 1676. Av. Poprsie so známym kolQ- 



Digitized by 



Google 



} 



— 192 — 

pisom a 1 na spodku. Rev. Známy kolopis, štvorramenný kríž, v prostriedku 
v štítku štýrskeho leoparda majúci. Po bokoch lA — N. Na spodku IG — 7tí. 

741. Tiež taký z r. 1695(?). 

742. 743. Tiež taký z r. 1702. 2 kusy. 

Jozef I. (1705—1711.) 

744. Strieborný groi z r. 1708. 

Karol VI. (1711—40.) 

745. Strieborný gros z r. 1730. Čís. 3 na Rev. pod orlom. 

746. Tiež taký z r. 1740. Čís. 3 na Av. pod poprsím. 

Maria Theresia. (1740—1780.) 

747. Strieborný krajciar z r. 1743. Av. Poprsie so známym kolo- 
pisom. Rev. Složený korunovaný štít, v prostriedku so štýrskym leopardoiii. 

Korutánsko. 

Maximilián I. (1493—1519.) 

747. a. Strieborný groš z r. 1517. 

Ferdinand II. (1590—1637.) 

748. Strieborný gruš z r. 1636. 

Leopold I. (1657—1705.) 

749. Strieborný groš s neCitatelným letopočtom. 

750. Tiež strieborný groš z r. 1696. 

Gorica. 

Leonhard. (1454—1500.) 

751. Strieborný solldus. Gyôrik 857. 

Maria Theresia. (1740—1780.) 
751. a. Medené jedno soldi z r. 1763. G. 

Jozef II. (1780—1790.) 
751. b. Medené jedno soldi z r. 1788. K. 2 kusy. 

Franc II. (1792-1835.) 
751, c. Medené dve soldi z r. 1799. S, 



Digitized by 



Google 



-^ 



- 193 - 

Tyrolsko. 

Sigismund. (1439—96.) 

752. Strieborný solidus. Av. Osemramenný kríž. Kolopis: SI— lilS 
-MUN— DVS. Rev. Orlica a kolopia TIROL. 

753. Strieborný solidus. Av, Osemramenný kríž s kolopisoi u: AIÍf'HI 
-DVX— ILLV— [STRI]. Rev. COMES— TIROL -f i 

Leopold, syn arcikôaza Karola. (1623—32.) 

754. 755. Strieborný groš, korunované poprsie. 2 kusy. I 

756. Tiež groš, ale nekorunovanné poprsie. I| 

Ferdinand Karol. (1632—62.) 

757. Strieborný groš z r. 1638. Gyôrik 908. 

758. 759. Tiež taký z r. 1647. 2 kusy. 

760. Tiež taký s nečitateľným letopočtom. 

Arcikňaz Žigmund Franc (1662—65.) 

761. Strieborný groš z r. 1663. Gyôrik 916. | 

Leopold IV. (ako cisár I.) (1665—1705.) 

762. Strieborný pätnásf krajciarnik z r. 1694. 

763. Strieborný šesí-krajciarnik z r. 169.. 

Karol VI. (1711—40.) ^ 

764. Strieborný groš z r. 1738. i 

765. Tiež taký z r. 1739. • 

766. Strieborný krajoiar z r. 1712. IFK. 

767. Tiež krajciar bez letopočtu. 

Tjrrolsko. 

Maria Theressia. (1740-80.) 

767. a. Strieborný päták z r. 1779. 

768. 769. Medený krajciar z r. 1760, 2 kusy. Gyôrik 94-^. 

770. Tiež taký z r. 1761. 

771. Tiež taký z r. 1764. 

772. Tiež taký z r. 1765. 

773. 774. Tiež taký z r. 1767, 2 kusy. 
775. 776. Tiež taký z r. 1768, 2 kusy. 

Jozef II. (1780—1790.) 

777. 778. Medený krajciar (Groeschl) z r. 1781. 2 kusy. Gyoiík I2.S1. 
779. 780. Tiež taký z r. 1782. 3 kusy. 



Digitized by 



Google 



- 1Ô4- 

Biskupstvo Brixen. 
Karol, rakúske arciknieža. (1613 — 24.) 
781. Strieborný groi z r. 1622. 

Arcibiskupstvo Solnohradské. 

Leonhard Keutschbachský. (1495—1519.) 

781. a. Strieborná minca z r. 1500. Gyôrik 1047. 

782. Tiež podobná z r. 1513. 

783. Strieborný jednostranný halier z r. 1514. Gyôrik IÔii3. 

Matíaá Lang Wellenburgsky. (1519 — 40.) 

784. Strieborná minca z r. 1521. 

785. Strieborný groš z r. 1531. Gyôrik 1068. 

786. Tiež taký z r. 1532. 

787. Strieborný jednostranný halier, bez letopočtu. Gyôrik 10G9. 

788. Tiež taký. 

789. Jednostranný strieborný halier z r. 1555. 

Bellassi Ján Jakub Khuen. (1560—86.) 

790. Strieborný jednostranný halier z r. 1561. 

Paris, Lodronsky gróf. (1618—58.) 

791. Strieborný krajciar s nečitateľným letopočtom. 

Gróf Guidobaldus Thun. (1654—68.) 

792. Strieborný krajciar z r. 16.. 

Khuenburgský gróf Gandolph aximilian. (1668 — ^87.) 

793. Strieborný 15-krajciarnik z r. 1681. 

794. Strieborný groš z r* 1679. 

795—797. Tiež taký z r. 1681. Gyôrik 1090. 3 kusy. 

798. Strieborný krajciar z r. 1675. Gyôrik 1093. 

Gróf Ján Ernest Thun. (1687—1709.) 

799. Strieborný groi z r. 1690. Gyôrik 1097. 

800. Strieborný krajciar z r. 1690. Gyôrik 1098. 

Dictrichsteinsky gróf Ondrej. (1747—1753.) 

801. Strieb. štyri krajciare z r 1747. 

Schrattenbachský gróf Žigmond. (1753 — 71.) 

802. Strieborný krajciar s nečitateľným letopočtom. Oynrik 1 1 1 L 



Digitized by 



GooQle 

i 



— 195 — 

Gróf Hieronymus Colloredo. (1772—1803.) 

803. Strieborný 20-krajcíarník z r. 1802. Gyorik 1118. 

804. Medené dva píennigy z r. 1781. 

805. Tiež dva pfennigy z r. 1793. 

Arciknaz Ferdinand. (1803—1806.) 
8í)*i. Medený krajclar z r. 1805. Gyorik 1142. 

Česko. 

Václav II. (1278—1305.) 

807. Strieborný pražský groš. 

Václav III. (1305—1306.) 

808. Strieborný pražský groš. 

Vladisláv II. (1471—1516.) 

809. Strieborný, jednostranný halier. 

Ludvik I. (1516—26.) 

810. Neurčitelný pražský groi z r. 15.. mosadzný. 
81 L Strieborný, jednostranný halier. 

Rudolf II. (1576—1612.) 

812. Strieborný, jednostranný halier.' z r. 1597. 

813. Medený početný peniaz z r. 1577. 

Ferdinand II. (1619—1637.) 
814 Strieborný groš s uškom, z r. 1630. 

Leopold. I. (1657—1705.) 

815. Strieborný iesf-krajciarnik z r. 1691. M. zn. MV. 
81 C. Strieborný groš z r. 1695. 

817. Tiež taký z r. 1696. 

818. Tiež taký z r. 1697. 

819. Tiež taký z r. 1699. 
B2iX Tiež taký z r. 1700, 

821. Strieborný krajciar z r. 1711. 

Jozef. I. (1705—1711.) 

822—826. Strieborný groš z r. 1707. 5 kusov. 
827. 828. Tiež taký z r. 1709. 2 kusy. 



Digitized by 



Google 



— 196 — 

Karol VI. (1711—1740.) 

829. Strieboraý groš z r. 1719. 

830. Tiež taký z r. 1721. 

831. Tiež taký z r. 1726. 

Morava. 

Moravské stavy. 

832. Strieborných 12-krajciarov z r. 1620. Gyorik. 1314. 

Holomúcke arcibiskupstvo. 

Lichtensteinský Karol. (1664—95. 

833. Strieborný groš z r. 1695. 

834. Tiež taký s nečitateľným letopočtom. 

Lotharingský Karol. (1695—1711.) 

835. Strieborný krajcíar z r. 1701. 

Sliezsko. 

Karol VI. (1711—1740.) 

836. Strieborný šesf-krajciarnik z r. 1713, prevŕtaný na vrehiu 

837. Strieborný groš z r. 1716. 

Opava. 

Lichtensteinský Karol. 

838. Strieborný groš z r. 1618. Av. CAROL • D • G • — li ■ OPPA- 
VI/E. Nie narozoznanie poprsie, na spodku 3. Rev. PRIN • DE • LICHTEXS ^ 
618. Cez prostriedok pre\Ttaný. 

Galícia. 

Maria Theresia. (1772—80.) 

839. Strieborný 15-krajcíanik z r. 1776. Gyorik 1380. 

Nemecká rfša. 

Nemecké cisárstvo. 

Vilhelm I. (1871—88.) 

840. Strieborných SO-pfennígov z r. 1876. 

841. 842. Strieborných 20pfennigov z r. 1876. 2 kusy. 



Digitized by 



Google 



á 



— 11)7 - 

843. 844. Niklových lO-pfennigov z r. 187(1 3 kusy. 
845. 846. Niklo\7ch 5-pfennígov z r. 187(>. 2 kusy. 

847. Medené 2-pfennigy z r. 1873. 

848. 849. Tiež také z r. 1874. 2 kusy. 
850. 851. Tiež také z r. 1895. 2 kusy. 

852. Medený 1 pfennig z r. 1874. 

853. 854. Tiež také z r. 1875. 4 kusy. 
855. 85f). Tiež také z r. 188G. 2 kusy. 

857. Mosadzných immitovaných 10 mariek z r. 1874. 

Brandenburg. 

Geofg Wilhelm. (1(519—40.) 

858. Strieborný groš (poltura) z r. 1627. Av. GE • WI • MA • — BR• 
S - R • I. . . štyridielny štít s malým štítkom v prostriedku. Rev. MONE * 
NO ^ — DVC • PRVS. Ríšske jablko, vnútri 24, s bokov 2—7. 

859. Strieborný krajciar z r. 1624. Av. Jednohlavý orol na prsiach 
žezlo majúci. Rev. Ríšske jablko s 9(3. Na bokoch 1() — 24. 

Fridrich Wilhelm. (1040—88.) 

860. Medený groš velmo zle zachovaný a prevŕtaný. 

Pruské kráľovstvo. 

Fridrich II. (1740—1786.) 

861. Strieborné 2 groše z r. 1747. Gyorik 92. 

862. Strieborný krajciar z r. 1740. Gyorik 78. 

863. Tiež taký z r. 1744. 

864. Tiež taký z r. 1746. 

865. Tiež taký z r. 1751. 

866. Postriebrený 7^4 toliar z r. 1782. Gyorik 73. 

867. Strieborné 3 groše pre mesto Gent vo Flandrii. 

Fridrich Wilhelm III. (1797—1840.) 

868. Medené 4 pfennigy z r. 1821. Gyorik 123. 

869. Medené 2 pfennigy z r. 1822. 

870. Medený I pfennig z r. 1836. 

Fridrich Wilhelm IV. (1840—58.) 

871. 872. Strieborný 2V2 groš z r. 1842. 2 kusy. Gyorik 141. 

873. Strieborný groš z r. 1851. 

874. Medený pfennig z r. 1849. 

14 



Digitized by 



Google 



v^ 



— 198 — 

Vilhelm I. (1861—1888.) 

875. Strieborný groš z r. 1864. A. 

876. Tiež taký z r. 1865. A. 

877. Tiež taký z r. 1870. B. 

878. Streborný 2»/; groša z r. 1873. A. 

879. Medené 3 pfennigy z r. 1863. 
srn. Medené 2 pfennigy z r. 1860. 

881. Tiež také z r. 1864. 

882. Medený pfennig z r. 1863. 

883. Tiež taký z r. 1864. 

Bavorsko. 

Albert IV., alebo múdry. (1460—1508.) 

884. Strieborný groš z r. 1500. Gyôrik 508. 

Vilhelm a Ludvik. (1.508—1550.) 

885. Strieborný jednostranný halier z r. 1534. 

Max Emanuel. (1679—1726.) 

886. Strieborný groš z r. 1715. 

887. Tiež taký z r. 1716. 

888. Tiež taký z r. 1718. Gyôrik 519. 

Albert Karol. (1726—45.) 

889. 890. Strieborný groš z r. 1736. 2 kusy. 

891* Strieborný (vicariatus) groš z r. 1740. Gyôrik 52(1 

Vol. kn. Max Jozef. (1745—77.) 

892. Toliar z r. 1776. Av. poprsie. Rev. Matka Božia. 

893. Strieborný desiatnik z r. 1769. 

894. Tiež taký z r. 1773. 

895. Tiež taký s nečitatelným letopočtom. 

896. Striebojný groš z r. 1752. 

897. Tiež taký z r. 1764. Gyôrik 532. 

Král Max Jozef. (1799—1825.) 

808, Strieborných šesf-krajciarov z r. 1804. Gyôrik 562, 

899. Tiež také z r. 1807. 

90íj. Strieborný krajciar z r. 1821. 

901, Medený krajciar z r, 1806. 



Digitized by 



Google 



— 19í) — 

Ludvik I. (1825— 184S.) 

\m. Strieb. 6-krajciarov z r. 1827. 
903, Strieb, krajciar z r. 1840. 

Max II. (1848—64.) 

9^"^4. Strieborný krajqiar z r. 1849. 
91^5. Tiež taký z r. 1854. 
W6. Tiež takt z r. 1856. 

907. Tiež taký z r. 1861. 

908. Tiež taký z r. 1862. 

909. Medený pfennig z r. 1850. 

910. Tiež taký z r. 1852. 

911. Medený polkrajciar z r. 1854. 

Ludvik II. (1864—86.) 

912. Medené dva pfennígy z r. 1870. 

913. Tiež taký z r. 1871, 

Bavorské mestá a grófstva. 

Mesto Augsburg 

914. Strieborný krajciar z r. 1642, od Ferdinanda III. 

Mesto Kempten. 

915. Strieborný peniaz z r. 1511. 

916. Tiež taký z r. 1521. 

917. Tiež taký z r. 1525. 

Mesto Nurberg. 

918. Strieborný krajciar z r. 1773. 

ôttingeiiské grófstvo. 

Wolfgang a Joachim. 

919. Strieborníl široká minca z r. 1519. 

Albert Ernest. (1674—83.) 

920. Toliar (falsificat) cínový z r. 1675. 

Wtirzburgské kniežatstvo. 
92L Striehomých šesf-krajciarov z r. 1807. 



14* 

Digitized by 



Google 



— 2(X) — 

Sasko. 

Fridrich III. (múdry), 1486—1525 s Jánom a Georgom 
(z Ernestinskej línie.) 

922. Strieborný gros (Schwertgrosclien). Gyôrik 867. 

Ján Georg I. (1611 56.) (z Albertinskej línie.) 

92?K Strieborný gros z r. 1623. 

Fridrich August. (1768-1806, ako krá! 1826.) 

924, 925. Medený pfennig z r. 1772. 2 kusy. 

926. Tiež taký z r. 1796. Gyôrik 942. 

927. Medené 4-pfennigy z r. 1808. 

928. Medený pfennig z r. 1811. 

Fridrich August II. (18:36—1854.) 

929. Strieborný Vs "ový groš (5 pfennigov) z r. 1848. 
930- Medené 2 pfennigy z r. 1846. 

931. Medený pfennig z r. 1838. 

Ján. (1854—76.) 

933. 1>33. Strieborné dva nové groše z r, 1865. 2 kusy. 

934. Strieborný nový groš z r. 1863. 

935. 936. Medených 5-pfennigov z r. 1863. 2 kusy. 
93T. Tiež taký z r. 1867. 

938. Tiež taký z r. 1869. 

935—941. Medené 2 pfenniqy z r. 1859. 3 kusy. 

942. Tiež 2 pfennigy z r. 1864. 

943. Tiež taký z r. 1866. 

944. Tiež taký z r. 1869. 

945. Medený pfennig z r. 1865. 

Kniežatstvo Sasko-Coburg-Gotha. 

Ernest. (1826-44.) 

946. Strieborné 3 krajciare z r. 1832. 

Kniežatstvo Saské-Meiningen. 

Bernhard Erich Freund. 1821. 

947- Strieborné 3 krajciare z r. 1831. 
948, Strieborných 6 krajciarov z r. 1834. 



Digitized by 



Google 



r 



— 201 — 



Yeľko-kniežatetTO Sasko-Weimar-Eeiseuaeh^ 

Fridrich. 
941K iledený krajciar z r. 1755. 

Karol August. (1758—1828.) 
m\ Mt^dené 3 pfennigy z r. 1808. 

Yelkokuiežatstvo Baden. 

Karol Ludvik Fridrich (1811—18.) 
9dL Strieborných šesť krajciarov z r. 1816. 

Ludvik (1818—1830.) 

952. Modený krajciar z r. 1829. 

Leopold Karol. (1830—1852.) 

953. Strieborné tri krajciare z r. 1848. 

954. Medený krajciar z r. 1846. 

955. Tiež taký z r. 1849. 

Fridrich Wilhelm. (1852—56.) 

956. Strieborných šesf. krajciarov z r. 1855. 

957. Medený krajciar z r. 1856. 

Wilhelm Ludvik Fridrich. (1852—.) 

958. Medený krajciar z r. 1865. 

959- Tiež krajciar na pamiatku pokoja 1871. 

Krárovstvo Wilrtenberg. 

Ludvik. 
9(50. Strieborný krajciar z r. 1725. 

Karol Eugen. (1744—93.) 
mt Stľieb. desiatnik z r. 1765. 

Wilhelm. (1816—40.) 

962. Strieborných šesf-krajciarov s nečitateľným letopočtom. 

963. strieborný dvadsiatnik z r. 1818. Prevŕtaný. 

964. Strieborný sesf krajciarnik z r. 1825. 

15 

Digitized by 



Google 



— 202 — 

Wilhelm íl. (1840—49.) 

í)65. Medený ^l^-kralohv z r. 1846. 

966. Tiež Vs-krajciar z r. 1862. 

967. Strieborný krajciar z r. 1864. 

968. Tiež taký z r. 1872. • 

Fridrich wiuttemberg — mômpelgardské knieža. 

969. Strieborný krajciar z r. 1703. 

Hanoveránske královstvo. 

Georg IV. (1851—66.) 

970. Strieborný gros z r. 1858. 

971. Strieborný ^/.-gro^ z r. 1858. 

Hanoveránske mestá. 

Goslár. 

972. Medný pfennig z r. 1784. 

Osnabriick. 

973. Medený pfennig z r. 1760. 

974. Tiež pfennig z r. 1766. 

975. Tiež pfennig z r. 1771. 

976. Medené dva pfennigy s nečitateľným letopočtom. 

Westfálske královstvo. 

977. Medené 5 cent. z r. 1809. 

Mestá, kapitule a biskupstvá vo Westfálsku. 
Biskupstvo Minden. 

978. Strieborný groš z r. 1590. 

Kapitula Munster. 

979. Medené tri pfennigy z r. 1748. 

Biskupstvo Paderbonské. 

980. Medený pfennig z r. 1793. 

Kniežatstvo Hessen-Nassan-Frankfurt. 

Wilhelm. (1817—39.) 

981. Strieborný šesták s nečitateľným letopočtom. 



Digitized by 



Google 



J 



— 203 — 

Adolf. (1889—66.) 

982. Medený krajciar z r. 1859. 

983. Tiež taký z r. 1868. 

Mesto Frankfurt. 

984. ŕ^trieb. krajciar z r. 1773. Gyorik 45(). 

985. Tiež krajciar z r. 1855. 
980. Tiež krajciar z r. 1864. 

Sliezsko. 

Ferdinand II. 
987. StrieboiTiý groš z r. 1622. 2 kusy. 

Vratislavské biskupstvo. 

Fridrich Wilhelm. (?) 

98H. Strieborný groš z r. 1621 s poprsím. 
989—991. Tiež groše bez poprsia z r. 1622. 3 kusy. 

992. Tiež taký neurčitelný. 

• Mesto Vratislava. 

Ferdinand II. 

993. Strieborný groš z r. 1621. 

Liegnitz. 

Georg Rudolf, f 1663. 

994, Strieborný groš z r. 1622. 

Christian. (1653—72.) 

995. Strieborný groš z r. 1663. 

996, Tiež strieborný groš, iného druhu z r. 1669. 

997, Tiež taký z r. 1670. 

998p Strieborný krajciar z r. 1669. 

Munsterberg. 

Heinrich Wen. — Karol Fridrich. 

999. 1000. Strieborný groš z r. 1620. 2 kusy. 
ItKH. Strieborný halier z r. 1675. 



Digitized by 



Google 



— 204 — 

Oels. 

Christian Ulrich. f 1704. 
1002-^1004. Strieborný krajciar z r. 1680. Gyorik 227. 

Karol Fridrich f 1515. 

1004. a. Strieborný 6-krajciarníl( z r. 1715. 

KeicheiLsteiu. 

Ján Christian 1639 a Georg Rudolf f 1663. 

1005. 1806. Strieborný groš z r. 1621. 2 kusy. Gyonk 22lí. 

Jägerndorf. 

Ján Georg, braniborský pcíliraničný ii:rót 

1007. Strieborný groš z r. 1620. Av. Poprsie. lOH.tN GEU - — D - 
G • MAR & R. Na spodku 3. Rev. GROS * ARG • —VRY ' 620. Koruno- 
vaný stvor dielny štít, v prostriedku malý štít majúci, 

Mesto Hernstadt. 

1008. Strieborný groš z r. 1621. 

Mesto Sviduice. 
Ludvik. 

1009. 1010. Strieborný peniaz z r. 1526. 2 kusy. 

Ferdinand II. 
1011. 1012. Strieborný groš z r. 1622. 2 kusy. 

Porýnske zeme. 

Kôln. 

Kliment August. (1723—61.) 

1013. Medený V4-8tuber z r. 1742. 

Schleswig-Holstein. 

Fridrich VI, král dánsky. 

1014. Strieborné 8 Reichs-Bank-Schilling z r. 1819. Rev. Korunovaný 
monogramm FR VI. 






Digitized by 



Google 

,^' ká 



— 205 — 

YelkokniežatstTo Hessen. 

Wilhelm I. (1802—1821.) 

1(U5. jMiMÍctu- 4 haliere z r. 1821. Av. Korunovaný monogramm 
\VK. Kev. 4— HELLER— 1821. 

Hessen-Darmstadt. | 

Ludvlk II. (1830—48.) | 

1U16. Striehurný ie«ták z r. 18.H5. | 

Ludvik III. (1848—1891.) J 

1017. Strieboľné 3 krajciare z r. 1864. j 

ý 

Filedberg in Wetterau, zámocké gi-ófstvo. j 

1018. Siniek 6 krajciaroY z r. 1688. Av. LEOPOLDUS D : G • ROM • ' 
I ' S * AUG * 16—88. Dvojhlavý orol, na prsiach ríšske jablko majúci. Rev. 'I 
MONETA ■ NOVÁ ■ CASTFRIB WETT • S • Poprsie, pod ním VI. j 

J 
Kniežatstvo Waldeck. 1 

1 
lOiy. Medené (ri-pfennigy z r. 1809, s monogrammom F. i 

Kniežatstvo Lippe. 
lU2<->. Strieborný Maríengrosch z r. 1766. Monogramm ASL. 

Kniežatstvo Braunsehwelur-Liúiieburg. 
Georg Wilhelm. 
102L Medený pfennig z r. 1694. Mongramm. G. W. 

Karol (1735—1780.) 
t($2, Strirboniých 12 do toliara z r. 1776. . 

Velkokniežatsvo Oldenburg. 

Birkenfeld. 

Paul Fridrich August (1729—53.) 

1023. MeileuĽ trí-pfennlgy z r. 1842. 

1024. Medený pfennig z r. 1842. 

Kniežatstvo Anhalt-Dessau. 
Karol Alexander. (1834—62.) 
1U25. Strieborný groš z r. 1862. 



15 

Digitized by 



Google 



— 206 — 

Kniežatstvo Schwarzburg. 
Fridrich Giinther. 1835. 
102fJ. Medený »/4-krajciar z r. 1853. 

Kniežatstvo Reuss. 
Staršia línia Greitz. 
Heinrich XIII. (1800—1836.) 
1027, Medené 3 pfennigy z r. 1819. Gyôrik 1253. 

Elsas-LiOtharingla. 

Štrassburgské biskupstvo. 
Karol, lotharingské knieža. (1592—1607.) 
lU2ií. StrieboiTiý groš z r. 1602. Gyôrik 1304. 

Mesto Kolmar. 

1029. Strieborný groš (z časov cisára Rudolfa 11. 1576— imH A v. 
RVDOL ■ n • RÓMA • IMP • PDE. D¥0jhla\ý orol na prsiach 3 iiiajúci. 
Rev. MONE • NO • CIV[. . . . J COLM • V prostriedku štít. 

Hamburg. 

1030. Strieborný schilling z r. 1727. 

1031. Tiež schilling z r. 1762. 

1032. Tiež schilling z r. 1851. 

1033. Strieborný dreiling (trojník) z r. 1855. 

Belgicko. 

Královstvo od roku 1830. 

Leopold I. (1831—1865.) 

10;>4. Medených 5 centimes z r. 1837. Gyôrik 78. 

1035. Medené 2 centimes z r. 1842. 

1036. Tiež také z r. 1846. 

1037. Medený I centimes z r. 1845. 

1038. Niklových 10 centimes z r. 1861. Gyôrik 72. 

1039. Niklových 5 centimes z r. 1861. Gyôrik 75. 

Leopold II. (1865—.) 
104í>. ^[edené 2 centimes z r. 1876. 



Digitized by 



Google 



— 207 — 

Nízozemsko. 

Wilhelm nassauský. (1815—1840.) 

1041. Medený I cent z r. 1828. Gyôrik 16. 

1042. Tiež 1 cent z r. 1830, iného druhu. 

Wilhelm III. (1849—90.) 

1043. Medený I cent z r. 1878. 

1044. Tiež taký z r. 1883. 

Dánsko. 

Christian VII. (1766-1808.) 

1045. Medený skillíng z r. 1771. 

1046. Medený V2-skilling z r. 1771. Gyôrik 17. 

Švédsko. 

Oskár II. 

1047. Strieborné tio (10) ore z r. 1880. 

Británia. 

Anglicko. 

Žofia, vnučka kráľa Jakuba I. 

1048. Strieborný pamätník z r. 1701. Gyôrik 55. 

Victoria, (1837- ) 

1049. Strieborné síx pence z r. 1840. Gyôrik 136. 

1050. Medené 2 pence z r. 1854. Gyôrik 143. 

1051. Medené 1 penny z r. 1662. 

1052. Medené V« -penny z r. 1866. 

1053. Mosadzný modeli na pol — sovereign. Gyôrik 160. 

1054. Mosadzná minca: HM • G • M • QUEEN — VICTORIA, Xu 
pravo obrátená hlava. 1867. Rev. Jazdec s kopijou. Na vrchu TO IIA* 
ŤTOYER. Na spodku 1837. Prevŕtaný. 

1055. Tiež taký, len na Av. bez letopočtu a na Rev. 1854. 

1055. a. Tiež taký s uškom na vrchu. 

1056. Podobný: VICTORIA— REGINA. Hlava. 1849. Rev. Dvojhlavý 
orol. 

Francúzsko. 

Ludvik XIV. (1643-1714.) 

1057. Mosadzný jetton bez letopočtu. Av. LUDOVICUS-MAíiNUS 
BEX. Na lavo obrátené poprsie. Pod ním : H * R* F. Rev. Kolopis : DON K ť ' 

U* 



Digitized by 



Google 




— 208 — 

NOVIIS • EXCITET • HOSTIS. V prostriedku sediaci atlileta, tlržiac v \^m- 
vici bunkov. Na spodku na kríž preložené palmové ratolesti, 

Ludvik XVI. (1774—1793.) 

1058. Medený peniaz z r. 1782. Gyôrik 398, 

1059. Tiež taký, len niečo väčší z r. 1791. 

Revolúcia 

lOíK). Spiežové 2 sous z r. 1792. Gyôrik 43i t. 
lOťil. Mosadzný jetton z r. 1793. Gyôrik 42L 
Jl«2. Spiežový I sous z r. 1793. Gyôrik 463, 
l(M)3. Medený I decim, ĽAN 8. Gyôrik 473. 
1064. Medený 5 centímes, ĽAN 5. Gyôrik 475. 
10(i5. Tiež takjs ĽAN 7. 

Republica. (1848—1852.) 

1066. Medené I centímes z r. 1851. Gyôrik 728. 

Napoleon III. (1852—1870.) 

1067. Medené 10 centímes z r. 1853, m. zn. A. 

1068. Tiež taký, m. zn. BB. 

1069. Tiež taký, m. zn. D. 

1070. Tiež taký z r. 1855, ni. zn. W. 

1071. Medené 5 centímes z r. 1855. W. 

1072. Tiež taký z r. 1856. K. 

1073. Tiež taký z r. 1856. W. 
1074 Tiež taký z r. 1864. A. 

1075. Strieborných 50 centímes z r. 1865. K. Gyôrik 736. 

Švajčiarsko. 

Kantón Bern. 

1076. Strieborný batren z r. 1826. Gyôrik r>ií. 

Kantón Vaud (Waadt). 

1077. Strieborný batzen z r. 1831. Gyôrik 135. 

1078. Medená minca z neznámeho kantónu z r. 1819. 

Švajčiarsko od roku 1850. 

1079. Jeden centímes z r. 1850. 

1080. Bi Hon 10 centimes z r. 1850. Gyôrik 8, 

1081. Bíllon 20 centimes z r. 1859. 



Digitized by 



Google 



- m - 

1882, 8tťiol)orný Ví-'ľank z r. 1878. Av. Stojaca postava Helvetie 
Y pravici drží k<>piju a lavou rukou opiera sa o štit švajčiarsky, pod ňou 
nápis: HELVETIA, po bokoch v polkruhu s každej strany po 11 hviezd. 
Rew Vo v<*nťi z dubových a vavrínových ratolesti */.^ Fr., pod nim 1878. 

1083. Xiklových 20 centimes z r. 1883. Av. * CONFCEDERATIO 
HEI.VETICA # 1 883. V prostriedku poprsie Helvetie. Rev. Vo vavrínovora 
venci 6í s. 20, 

10S4. Niklových 5 centimes z r. 1885. Vo všetkom podobný pre- 
dellému- len na Rev. stojí 5 miesto 20. 

Itália. 

Benátky, ako republika. 
Ján Kornaro II. (1709—1722.) 

1085. Medený peniaz. Av. lOAN • CORNEL • DVX • VEN. V pro- 
striedku kríž. Rev. SA^XTVS • MARC • VEN. V prostriedku korunovaný 
štít, pod ním nt^óitatelný letopočet. 

I08íi Strieborné 15 centesimy z r. 1848. Gyôrik 264. 

Lombard-veuetské královstvo. 

Napoleon, ako král italsky. (1805—1814.) 

1087. Medené 3 centesimy z r. 1811. Gyôrik 230. 

1088. Medené I centesímo z r. 1809. 

1089. Tiež také z r. 1810. 

Franc I. (1814—1835.) 
1000. 1091. Medené 5 centesimy z r. 1830. 2 kusy. 

1092. Medené 3 centesimy z r. 1822. 

1093. Medené I centesimo z r. 1822. 

1094. Tiež také z r. 1834. 

Franc Jozef (1848—59. 

1095. Medené I centesímo z r. 1849. Gyôrik 149. 

1096. 1097. Medené 3 centesimy z r. 1852. M. zn. M. 2 kusy. 
Gyôrik 146. 

1098. Medené 3 centesimy z r. 1852. M. zn. V. Gyôrik 278. 

1099. Medené I centesimo z r. 1852. M. zn. V. 

1100—1103. Medené I moneta spiccíola z r. 1862. 4 kusy. Gyôrik 150. 
1104. 1105. Medené V,o n"©"- spicciola z r. 1862. 2 kusy. 

Královstvo Sardinia. 
Karol Emanuel III. (1730—1773.) 
1106» Medené 3 centesimy z r. 1732. 



Digitized by 



Google 



- 210- 

Pod republikánskou správou. (1789—1805.) 

1107. Spiežových 10 soldy z r. 1798. 

Viktor Emanuel. (1850—1878.) 

1108. Strieborná Ifra z r. 1859. Gyôrik 32. 

1108. a. Tiež strieb. líra z r. 1863. 

1109. Strieborné 50 oentesimy z r. 1860. 

1110. Medené 10 oentesimy z r. 1863. 

1111. Tiež také z r. 1866. 

1112. Medené 5 oentesimy z r. 1861. 

1113. Tiež také z r. 1862. 

1114. Medené 2 oentesimy z r. 1867. 

1115. Medené I centesimo z r. 1867. 2 kusy. 

Toskana. 

Leopold II. (1824—1859.) 

1116. Medené quattríno z r. 1835. 

Sicília. 

Ferdinand IV. (1759—99.) 

1117. Medené grano cavalli z r. 1788. Gyorik 571. 

Cirkevný Štát. 

Pius VI. (1775—1799.) 

1118. Medený peniaz z r. 1778. Av. Vo venci s tulipánou tri riad- 
kový nápis: BONO— NIA— DOCET— 1778. Rev. V prostriedku pápežský 
cinier. kolopis : PONT • M • — PIVS VI. 

Pius VII. (1800—1823.) 

1119. Medené Vo-bajocchi z r. 1802. 

Gregor XVI. (1831—1846.) 

1120. Medené bajocco z r. 1843. 

1121. Medené „mezzo-bajocco" z r. 1838. 

Pius IX. (1846—1878.) 
H 22. Medené jedno soldo z r. 1867. 

Rusko. 

Anna. (1730—1740.) 
1123. Medená denga z r. 1736. Gyôrik 104, 



Digitized by 



Google 



~ žil - 

Elisabeta. (1741—62.) 

1124. Medených 5 kopejok z r. 1757. 

Katarína II. (1762—96.) 

1125. Medených paf kopejok z r. 1766. Gyôrik 171. 

Pavel I. (1796—1801.) 

1 126. Medená kopejka z r. 1791. Gyôrik 2(X). 

Mikuláš I. (1825—1855.) 

1127. Strieborných 20 kopejok z r. 1848. 

1128. Strieborných 15 kopejok z r. 1839, Gyôrik 244. 

1129. Medená pol-kopejka z r. 1841. Gyôrik 267. 

Alexander II. (1855—1881.) 

1130. Strieborných desaf kopejok z r. 186H. 

1131. Strieborných pä( kopejok z r. 1877. 

1132. 1133. Medené dve kopejky z r. 1856, 2 kusy. 

1134. Medená jedna kopejka z r. 1855. 

1135. Medená kopejka z r. 1860. 

1136. Medená denežka z r. 1860. Gyôrik 280. 

1137. Medené tri kopejky z r. 1877. 

1138. Medená kopejka z r. 1875. 

Mesto Kig^. 
Žigmund III., král polský. 

1139. Strieborný groš z r. 1588. Gyôrik 286. 

1140. Tiež taký z r. 1595. 

Poľsko. 

Kazimír IV. (1445—1492.) 

1141. Strieborná moneta. Gyôrik č. 1. 

Ján Albrecht. (1492—1501.) 

1142. Strieborná moneta. Gyôrik 6. 3. 

Alexander. (1501—1506.) 

1143. StrieboiTiá moneta. Gyôrik č. 6. 

Žigmund I. (1506—1548.) 

1144. Strieborná moneta z r. 1509. Gyôrik č. 13. 



Digitized by 



Google 



1 



- 212 - 

Žigmund III. (1587—1632.) 

1145. 1146. Strieborných 6 groši z r. 1596. 2 kusy. Gyorik 22. 

1147. Tiež taký z r. 1623 s kaiikou. 

1148. 1149. Tiež taký z r. 1626, 2 kusy. 
1150. Strieborné tri groše z r. 1594. Gyorik 28. 
115L Tiež taký z r. 1595. 

1152. Tiež z r. 1585, ale odchylný. 

1153. Tiež tri groše z r. 1596. 

1154. Tiež taký z r. 1597. 

1155. Tiež taký z r. 1598. 

1156. Tiež taký z r. 1599. 

1157. Tiež taký z r. 1600. 

1158. Tiež taký z r. 1601. 

1159. Tiež taký z r. 1624. 
1160—1162. Tiež taký z r. 162... 3 kusy. 

1163—1165. Tiež strieb. tri groše, ale druhého druhu z r. 1622. 
Gyôrik 50. 3 kusy. 

1106. Tiež taký z r. 1623. 

1167. Tiež taký z r. 1624. 

1168. Tiež taký z r. 1625. 

1169. Tiež taký z r. 1626. 

J 170— 1174. Tiež také s nečit. letopočtom. 5 kusov. 

1175. Strieborný solídus z r. 1587. Gyôik 56. 

Ján Kazimír. (1648—1668.) 

1176. Strieborných šesf groši z r. 1661. Gyorik 58. 

1177. Tiež taký z r. 1662. 

1178. 1179. Tiež taký z r. 1664. 2 kusy. 
1180. Tiež taký z r. 1667. 

118L Tiež taký s nečit. letopočtom. 
1182. Medený solídus pre Litvu z r. 1661. 
nm. Tiež taký z r. 1666. 

1184. Tiež taký s nečit. letopočtom. Gyorik 130. 

Stanislav August. (1764—1795.) 

1185. 1186. Medené tri groše z r. 1791, Gyorik 82. 2 kusy. 
1187. Medený groš z r. 1776. 

11R8. Tiež taký z r. 1790. 

Katarína II. carica ruská. (1762—1796.1 

1189. Medené tri groše z r. 1794. 

1190. Medený groš z r. 1794. 

Digitized by VjOOQIC 






I 



— 213 — 

Mikuláš, cár ruský. (1825—1855.) 

1191. 1192. Strieborných desaf groši z r. 184U. 2 kusy. 
1193. Stiiebomých 5 groši z r. 1840. 
1194—1196. Medený groš z r. 18.S9. Gyorik 111. 3 kusy. 
1197. Tiež taký z r. 1840. 

Mesto Gnesen, arcibiskupské sídlo v terajšom Pozňansku. 

llí)8. Strieborné tri groše z r. 1602. Av. MONETA : CIVI : GNE- 
SENSIS : + V prostriedku mestský címer. Rev. SINE : CON : [SERVA] 
NOS;IN:PACE: 

Srbsko. 

Miloš Obrenovič III. 

1199. Medené 10 para z r. 1868. Gyorik 20. 
12(KK Tiež také, postriebrené. 
12t)L Medené 5 para z r. 1868. 
102. Medené I para z r. 1868. 

Milan I. 

1203. Medených 10 para z r. 1879. Gyorik 28. 

1204 1205. Medené 5 para z r. 1879. 2 kusy. 

1206. Niklové 20 para z r. 1883. Gyorik 24. 

1207. Niklové 10 para z r. 1883. 
120ŠÍ. Tiež také z r. 1884. 
120ý, Niklové 5 para z r. 1883. 
m)9. a. Tiež 5 para z r. 1884. 

Bulharsko. 

Alexander I. (Battenberg). 1879. 
1210. Medené 5 stotinky z r. 1881. 3 kusy. 

Rumunsko. 

Karol I. (1866—.) 

121 L 1212. Strieborných 50 bani z r. 1873. Dva kusy. Gyorik 7. 

12ia 1214. Medené 10 bani z r. 1867. 2 kusy. 

1215, 1216. Medené 5 bani z r. 1867. 2 kusy. Gyorik 10. 

1217. Tiež také z r. 1883. 

1218. Tiež také z r. 1884. 

1219. 1220. Medené dva bani z r. 1867. 2 kusy. 



Digitized by 



Google 



— 214 — 



1221. Tiež dva bani z r. 1879. 

1222. Tiež také z r. 1880. 

Novo-Grécko. 

Georg I. (1863—.) 

1223. Medené 10 leptá z r. 1869. 

1224. llwlené ň leptá z r. 1882. 

Turecko. 

1225—12.35. Jedenásí strieborných, ešte neurčených. 
12.36^1241. ŠesÉ kusov medených peňazí, tiež neurčených. 

éína. 

1242. Mosadzná minca so štvorhrannou dierou v prostriedku. 

Prídavok. 

1243. Strieborný bližšie neurčitelný malý peniaz. 

Amerika. 

Spojené štáty. 

1244. Medené 2 cents z r. 1865. 
1246. Nikl. 5 cents z r. 1883. 

1246. Medený I cents z r. 1885. 

1247. Tiež taký z r. 1886. 

1248. 1249. Tiež taký z r. 1889. 2 kusy. 

1250. Tiež taký z r. 1891. 

1251. Tiež taký z r. 1892. 

Južná Amerika. 

Brazília. 

Peter II. (1831—89.) 
12.92. Striebomíí sto réis z r. 1870. Gyórik 155. 

Nové Škótsko. 

Victoria. (1837—.) 
1253. Medený I cent z r. 1861. 



Digitized by 



Google 



— 215 — 
Už po zakončení katalogisovania došlé raince: 

Uhorsko. 

1253. a. Mar. Theresia. Denár z r. 1752. 

Bakúsko. 

1253. b. Ferdinand II. Strieb. krajciar z r. 1625. (W.) 

1253. c. Leopold I. Trojník z r. 1693. M— B. 

1253, ± lozef II. Medený krajciar zle zachovaný. 

1253. e. Jozef II. Medený Vo-krajciar z r. 1781. S. 

1253. f. Mar. Theresia. Mosadzný dvadsiatnik z r. 1771. (falsum.) 

Biskupstvo Brixen. 
Karol, rak. arciknieža. (1613—1624.) 
1253. g. Strieborný groš. 

ätýrsko. 

1253. h. Leopold I. strieb. groš z r. 1705. 

Prusko-Sliezsko. 

1253. i. k. Strieborný groš z r. 1696 a 1697. 
1253. I Tiež groš^ ale obšuchaný. 

Rimanské mince z časov imperátorov. 

Tiberius Claudius, (41 — 54.) 

1. Medený peniaz. Av. TI • CLAVDIVS CAESAR AVG Na pravo 

obrátené poprsie. Rev. CONSTANTIAE AVG. . . S • C • (= Senatus Con- 
fiiilto). V pľostriedkn ak iste MineiTa. Zle zachovaný. 

Trajanus. (98—117.) 

2. Medený. Av. IMP • NERVAE TRAIANO AVG • GER • DAC • P • 
M * TR ' P * ťOS III. Na lavo obráten»4, vavrínovým vencom ozdobená Cae- 
sarova hlava. Rev. Hsmo sošuchants dobre znať len S— C. 

Marcus Július Philippus I. (244—249.) 

3. Medený. Av. IMP M IVL PHILIPPVS AVG. Na lavo obrátené, 
hlavu ovenčenú majúce poprsie. Rev. PMS • COLVIM * Bohyňa (?), s pravej 
strany býk, s lavej lev. Pod čiarou na spodku ANV. 

Herennia Etruscilla, Trajan Deciusova žena. 

4. Argenf. Aurel. Av. HER ennia ETRUSCILLA AVG. Na lavo 
nhrátcDe, hlavu diadémom ozdobenú majúce, na pol mesiaci postavené po- 
prsie. Rev. PVDICITIA AVG. Stojaca Pudicitia. 



Digitized by 



Google 



— 216 — 

Publius Licinius Gallienus. (259 — 268.) 

5. Medená minca. Av. GALLIENUS AVG. Korunovaná na la vo obrá- 
tená Caesarova hlava. Rev. lOVI CONS • AVG. Jeleň. 
ľ). Tiež taká, len na Rev. PAX AVG. Bohyila; S -L 

7. Tiež taká, len na Rev. VIRTVS AVG. V prostriedku stojí tia hlave 
šišak majúci vojín, držiaci v pravej ruke gulu, v lavej kopiju. Za vo- 
jakom P. 

8. Tiež medená, ale chybne razená. 
S), a. Medená, na Rev. srnec. 

Kornélia Salonina, žena Gallienusova. 

10. Medená minca. Av. SALONINA AVG. Poprsie Solonine. Rev, 
IVNO REGINA. Stojaca Juno. 

Marcus Auresius Claudlus Gothicus. (268 — 270.) 

U. Medený peniaz. Av. IMP • C • CLAVDIVS AVG. Korunovaná hlava. 
Rev, SALVS AVG. Ostatné je sošuchané. 

12. Bilión — (consecratio). Av. DIVO CLAVDIO; lúčovou kormiou 
ozdobená, na lavo obrátená hlava. Rev. CONSECRATIO; orol s rozpia- 
týma krýdlama. 

Lucius Claudius Domitius Aurelianus. (270 — 275.) 

13. Medený peniaz. Av. IMP • C • AVRELIANVS AVG. Lúčovou ko- 
nmou ozdobená, na lavo obrátená hlava. Rev. Nezreteľný. 

14. Bíilon. Av. ako na predešlom. Rev. ORIENS AVG. V prostriedku 
boh slnca s glóbusom v lavej ruke, pravú držiac zodvihnutú. Na spodku 
ÄXXIR. Dobre zachovaný. 

15. Medený. Av. ako na predešlom. Rev. RESTirVTOR ORBIS • 
Victoľia podáva veniec Caesarovi. 

16. Tiež taký, len na Rev. RESTITVTORI ANTIS-(tak). Victoria 
s vencom v ruke stojí pred caesarom. 

1 7. Tiež taký, len na Rev. ktorý je obšuchaný, možno vybadaf ; OOX- 
COIiUIA MILITVM. Aurelianus so Severinou si podávajú ruky. 

18. Tiež taký. Rev. lOVI CONSERVATORI. Aurelianus s Juint^rom. 

19. Tiež medený. Rev. ORIENS AVG. Boh slnca lavou nohou prj- 
tláOa porazeného nepriateľa. S pravého boku H. 

Marcus Claudius Tacitus. (275—276.) 

20. Medený peniaz. Av. IMP • C • M • CL • TACITVS AVG. Hlaví 
Iťiŕovou korunou ozdobenú majúce, na lavo hladiace, Caesarovo poprsit 
Rev. FELICIT • TEMP. V prostriedku Felicitas, na spodku V. 



( 



Digitized by 



Google 



r — 



— 217 — 

Marcus Aurelius Probus. (276—282.) 

2 L Medený peniaz. Av. PROBVS S • P • F • AVG. Na pravo obrátené, 
hlavu lúCovou korunou ozdobenú majúce, na pravo obrátené Caesarovo po- 
prsie. Rev. ROMAE AETER. Šesť stĺpcový kostol, pod ním R— A. 

Marcus Aurelius Carinus. ý 285. 

22. Medený (bilión). Av. M ; AVR • CARINVS NOB • C • AVG. Na 
ľavo obrátené, hlavu lúčovou korunou ozdobenú majúce Caesarovo poprsie. 
Rev. CLEMENTIA TEMP. Carinus s Clementiou, medzi nimi B. Na 
spodku XXL 

Cajus Valerius Diocletianus. (284—305.) 

23. Medený (bilión) peniaz. Av. IMP • DIOCLETIANVS AVG. Na 
Ťavo obnítené, hlavu lúčovou korunou ozdobenú majúce poprsie. Rev. lOVI 
CONSERVAT • AVG. Na pravo stojací Jupiter s hromom a berlou. Na 
spodku XXIA. 

Galerius (Valerius) Maximianus. (292 — 311.) 

23. a. Medený. Av. IVUXIMIANVS NOB CAES. Na lavo obrátené po- 
pi^ie. Rev. SACRA MONETA AVGG • ET CAESS NOSTR. Na pravo obrá- 
tená moDeta v pravici s vážkami, v lavej ruke s rohom šťastia. Ostatné 
Bošuchané. 

Marcus Aurelius Valerius Maxentius. (306 — ^323.) 

24. Medený peniaz. Av. IMP • C • MAXENTIVS PF- AVG. Na lavo 
obiátené, hlavu vavrínovým vencom ozdobenú majúce Caesarovo poprsie. 
Rev. CONSERV • VRB • SVAE. V chráme na štyroch stĺpoch Maxentius 
s nejakým bohom. 

Starší Licínius. (Publius Flavius Claudius Galerius Valerius Licinianus 

Licinius.) (307—324.) 

25. Medený peniaz. Av. IMP • Llť • LICINIVS PF- AVG. Na lavo 
obrátené, hlavu vavrínom ozdobenú majúce poprsie. Rev. lOVI CON- 
SERVATOIil AVGG NN. V prostriedku Jupiter Nicephor s Victoriou, 
pri ňom orol s vencom. Na spodku T • S • A. 

26. Tiež taký a velmi dobre zachovaný, len na Rev. pod Jupiterom 
SIS a s jtílio lavého boku F. 

27. Tiež taký, ale trochu menší a na Rev. od lavého boku Jupitera 
3. Na spodku S. 

Flavius Valerius Licinianus Licinius junior. * 315 f 326. 

28. Medený peniaz. Av. DN • VAL • LICIN • LICINIVS NOB • C • Na 
iravo obititené, na hlave šišak majúce poprsie. Rev. lOVI CONSER- 



Digitized by 



Google 



— 218 — 

VATDKI. Už známy Jupiter, s lavého boku X a pod uím III. Na spodku 
ueunutelné písmeny. 

28. a. Medené. Av. VAL • LIC— INIVS AVG. Na lavo obrátené po- 
prsie so ši sakom na hlave. Rev. VIRTVS— EXERCIT. V labanmie VOT 
— XX ; iia bokoch S — F. Pod labarumom dvaja sediaci zajatí. Na spodku SIS. 

Flavius Galerius Valeríus Constantinus Magnus. (306 — 337.) 

2M Medený peniaz. Av. CONSTANTINVS P • F AVG. Na lavo obiá- 

teiié vavr. vencom hlavu ozdobenú majúce poprsie. Rev. SOLI INVICTO 

(TíMITL Napravo obrátený boh slnca, od bokou Sr-F. Na spodku PLO. 

^Kl. Tiež taký, len na Rev. s bokov boha R— S. Na spodku >U)IA. 

31. Tiež medený. CONSTANT— INVS AVG. Poprsie. Rev. PROVI- 
DEX— TL\E AVGG. Nad praetorskou bránou hviezda. Na spodku CMTSF. 

32. Tiež taký, len na Rev. pod bránou ASIS. 

33. Tiež medený. Av. IMP • CONSTAN-TINVS MAX • AV(;. Na 
lavo obrátené, na hlave šišak majúce poprsie. Rev. Pri oltáre dve anjelské 
postavy. VICTORIAE Na spodku STR. 

Constantinus Magnus, Crispus L a Constantinus 11. 

34. Malý medený peniaz. Av. CONSTANTINOPOLIS. Na pravo hlavu 
šišakom pokrytú majúce poprsie (Róma). Rev. nezreteľný. 

34. ÍL Medený. Av. VRBS — RÓMA. Na pravo obrátené poprsie (Roma^ 
so ši&akom na hlave. Rev. Vlčica pridája Romulusa a Remusa. Na vrdiu 
dve hviezdy. 

Flavius Claudius Július Constantinus junior, II. (317 — 34l).) 

35. Medený peniaz. Av. CONSTANTINVS ľVN • NOB • C. Na lavo 
obrátené laesarovo poprsie. Rev. Praetorská brána s hviezdou na vrchu. 
Kalopjs oliáuchaný. 

36. Tiež taký, len že dobre zachovaný s dierkou na vrchu. Av. Hlavu 
Víuiíuoiu ovenCenú majúce poprsie. Rev. PROVIDEN— TIA CAESS. Pod 
praotoi skou bránou : ES . . 

37^ Tiež taký, len na Rev. GLOR— lA EXERC— ITVS. Dvaja vojíui 
s vHlftŕnými odznakmi. 

3H, Celkom taký. 

:i\K Tiež taký, len na Rev. na spodku SMKB. 

4*1 Tiež taký: IMP • CONSTANTINVS IVN-NC. Hlavou iieozdo- 
beiinti n;i ľavo obrátené poprsie. Rev. PRINCIPI I— VVENT^^1S. Na 
lavo olnsitťná postava Caesarova s kópiou v ruke a v Tav ej s globuaoiUp 
S bokou T— F. Pod nohami BTR. 

Flavius Július Crispus. (317 326.) 

4í L a Medený peniaz. Av, FL • IVL • CRISPVS NOB • GAES, Na 
pravo uliľátené poprsie. Rev. CAESARVM NOSTRORVM. Vo vavríuovoiii 
venci: VOT -X; na spodku ISAVT. 



Digitized by 



Google 



— 219 — 

40. b. Medený. Av. IVL • CEIS— PVS NOB C. Na lavo obrátené, 
hlavu ovenčenú majúce poprsie. Rev. CAESARVM NOSTRORVM; vo venci 
VOT-X. Na spodku S. 

Flavius Július Constans. (Syn Konštantína Velkého.) (333—350.) 

41. Medený peniaz. Av. FL • IVL • CONSTANS NOB • CAES. Hlavu 
vavTÍnovým vencom ozdobenú majúce, na lavo hladiace, poprsie. Rev. 
GLORIAE • EXERCITVS. Vojíni s valečnými odznakmi. 

42. Tiež medený. A v. CONSTANS P-F'AVG. S hlavou diadémom 
ozdobenou na lavo hladiace poprsie. Rev. VICTORIAE DD • AVGG • ON. 
Ihe proti sebe stojace Victorie s vencami v rukách, medzi nimi tR; na 
spodku rSIS. 

43. Tiež taký, len na Rev. pre obštrbenie neznaf m. zn. 

44. Väčší medený. Av. DN • CONSTA— NS PF- AVG. Na lavo 
obrátené poprsie, s jednej strany A. Rev. FEL • TEMP • REPARATIO : 
Ostatné obšuchané. 

45. Malý medený: CONSTAN— S P F- AVG. Poprsie Rev. GLO- 
RIAE EXERCITVS. Dvaja vojaci. 

Flavius Július Constantius II. (337—362.) 

46. Väčší medený peniaz. Av. DN • CONSTAN— TI VS PF- AVCi. 
Ka lavo obrátené, hlavu diadémom ozdobenú majúce poprsie. Na predku 
A. Rev. FEL • TEMP • RE—PARATIO. Caesar na nepriatelovi klačiac, 
kopijou ho prebáda. Na boku A. na spodku RT. 

47. Tiež taký, ale volaco menší. 

48. Tiež taký. Av. DN • CONSTANTIVS IVN • NOB • C • Ostatné, 
ako ua predošlom. 

49. Tiež taký: IVLIVS CONSTANTIVS NOB • C. Poprsie. Rev. GLO- 
RLA EXERCITVS. Dvaja vojaci s valečnými odznakmi. 

Flavius Clauduis Julianus Apostata. (355—363. 

50. Medený peniaz. Av. DN • IVLIANVS AVG. Na lavo obrátené po- 
prsie. Rev. Celá Caesarova postava s glóbusom v ruke.. 

51. Tiež medený, ale väčší. Av. DN • FL • CL • IVLI— ANVS P'F- 
AVG. Na pravo obrátené, hlavu šišakom pokrytú majúce poprsie. Rev. 
Vo vavrínovom venci: VOT(is)X— MVLT(is)XX. Na spodku nezreteľné 
známky. 

Flavius Valentinianus. I. (364—375.) 

52. Medená minca. Av. DN • VALENTINIANVS P • F • AVG. Na lavo 
obrátené, hlavu diadémom ozdobenú majúce poprsie. Rev. GLÓRIA RO- 
^L1^'0R^^I. Sám caesar s labarumom v lavej ruke, pravou za hlavu 
lualii postavu držitwí. Na spodku ľSISC, 

Digitized by VjOOQIC 



— 220 — 

53. Tiež taký, len menej dobre zachovaný. 

54. Tiež taký. 

55. Tiež taký, len na Rev. SECVRITAS REIPVBLICAE. Victiij-ia 
s vencom v ruke. 

56. Tiež taký, len na Rev. RESTITVTOR REIP. Caesar fi labarimioín 
a s Victoriou v ruke. 2 kusy. 

57. Tiež taký, len na Rev. SECVRITAS REIPVBLICAE. Victoria 
s vencom, s bokov K — B. Na spodku SISCV. 

Flavius Valeus I. Brat Valentinusov. (364—378.) 

58. Medený peniaz. Av. DN • VALEN— S PF- AVG. Na íavo Iilavii 
diadémom ozdobenú majúce poprsie. Rev. GLÓRIA ROMANORVM, Na 
Ia^ o kráčajúci caesar pravou rukou za vlasy malú postavu, lavou labamm 
s kresťanským odznakom držiaci. Na spodku ASISC. 

59. Tiež taký. 

60. Tiež taký, len horáie zachovaný. 
6L Tiež taký. 

62 — 66. Tiež takých 5 kusov, zle zachovaných. 

67. 68. Tiež medené. Av. ako predošlé. Rev. SECVRHWS liEIPV- 
BLICAE. Victoria s vencom v ruke, s bokou P — M, na spodku ASISC. 
2 kusy. 

69. Tiež taký, ale obštrbený a na Rev. pred Victoriou Ti. 

70. Tiež taký, len s bokov Victorie T— II. 

71. Tiež taký, len s bokov Victorie P - M. 

72. Tiež taký, len s bokov Victorie R— S. 

73. Tiež taký, len s bokou Victorie F— M. a na spodku ASISC. 

74. Tiež taký, ale bez známok. 

Gratianus. (367—383.) 

75. Medený peniaz. Av. DN • GRATIA— NVS PF- AVG. Na favo 
obrátené, hlavu diadémom ozdobenú majúce poprsie. Rev. SECVRITAS 
IíEIPUBLICAE. Victoria s vencom v ruke. 

76. Tiež medený, ale väčší. Av. DN • (}RATIA— NVS etc. Hlava 
Ľjuísarova pokrytá šišakom. Rev. nezreteľný. 

77. Medený. Av. DN • GRATIAN VS PF- AVG • - Rev. GLÓRIA 
KO— MANORVM. 

Neurčitelné od rozličných caesarov. 

78—81. Štyri strieborné mince. 

82 — 91. Deväť kusov medených mincí. 

91 — 95. Päť kusov celkom neupotrebiteľných. 

96. Bronzová minca, zle zachovaná. 



Digitized by 



Google 




— 221 — 

Thracia. 

Íí7, Mťííeiiý (bilión), bližšie neurčitelný peniaz, s hlavou na Av. 

/ 
Judea. 

98. Strieborný peniaz = svätý sekel z r. 141 pred Kristom. Av. 
V pei lovci kolopis v samaritánskom písme = Izraelský strieborný. Kalich 
nad nim p í smeny rok označujúce. Rev. V podobnom perlovci samari- 
tánske písmo, = Svätý Jeruzalem, v prostriedku tri mandlové kvietky. 

MieíSaiie pamätníky, medalliony^ mince, známky atď., po- 
li tiekélio^ svetského, cirkevného a zábavného rázu, po- 
vestných ludi a miest. 

Pamätníky povestných ludí. 

i, Blôeher, mosadzný jeton. FELDMAESHALL— VON BLÚCHER. 
Na pravo hladiace poprsie. Rev. T)IE SCHLACHT V • DRIENNE • — D • 
1 FEBRUÁR— 1814 Pole bitky. 

2 Deák, bronzový pamätník. P = 2 cm. Av. DEAK FERENCZ A 
VEZÉREK VEZÉRE. Xa lavo obrátené poprsie. Rev. HA ISTEN VELÚNK 
Kí ELI.ENl'NK • 1867. Korunovaný uhorský címer. 

3. Esterházy, strieborný pamätník. P = 2-5 cm. Av. EMERICVS EC • 
ESTERHAZY • A • E • S ' S • R • I • P • P • R • H • — Na lavo obrátené po- 
prsie. Rev. 8ACERD0S— ITERVM. Obetnica • MDCCXXXVIII. 

4. Leo XII. mosadzný pamätník. P = 4 cm. Av. LEO XII— PONT • 
MAX ■ Xa pravo obrátené poprsie. Rev. ANDENKEN VOM lUBILAEUM 
IM IAHRK^1826. 

5. Pulszky, bronzový pamätník. P = 4*8 cm. Av. Na pravo hladiace 
poprsie, s Jedného boku: PVLSZKY— FERENC, s druhého boku: LXX 
ÉVES— KORABAN. Rev. Vo vavrínovom venci: ÔTVEN ÉVES— IRÓI 
MrKUDKSE— UNNEPÉLYÉRE— AZ— ORSZ • RÉCxÉSZETI — TÁRSV- 
LAT— 1834 -1884. 

6. Scítovszky, bronzový pamätník. P = 4*6. Av. JOANNES • BAPT : 
( ' ARD : SCÍTOVSZKY • PRINC : PRÍMAS • AEPPUS : STRIGON : Na pravo 
hradiace poprsie. Rev. SEMISíECULO • SACERDOS • — VI • NOVEMBRIS • 
MDCCCUX, V prostriedku kalich. 

7. Sckovszky. Mosadzný pamätník. P = 2 cm. Av. SCÍTOVSZKY 
lÁNOS BIBORNOK PRÍMAS ESTERGOMI ÉRSEK. Na pravo obrátené 
poprsie. Rev. FÉLSZÁZADOS— PAP 1859« — NOVEMBER VI. 

8. Washington, spiežový jeton. P = 2*2 cm. Av. GENERAL~WAS- 
lUíOTON. — Poprsie. Rev. Vo venci: JETON. 

a Zichy rábsky biskup. Pz=2-4 cm. Av. FRANC • COMES ZICHY 
3PISC • lAVRIN. Na lavo hladiace poprsie. Rev. V prostred stôl s krča- 

16 



Digitized by 



Google 



— 222 - 

hoiii a chlebom. Na vrchu: PRIMITIAE SECVNDAR. Na spodku: lA- 
VRINl XV AVG. — MDCCLXXIV. 

10. Arad. Bronzový pamätník trinástim muCedlníkom v Arade. ľ=: 
3-4 cm. Av. Kolopis: A NEMZET 13 VÉRTAVÚJA * 25 É\T GYÁSZEM- 
LÉKÉIÍE+ Vperlovci ARAD— 1874— Oct. 6. Rev. SZABADSÁG EGYEN- 
LÔSÉG TESTVÉRISÉG •+■ 1848 Márt. 15. V prostriedku dvoma anjelmi 
korunovaný štít s úhor. znakmi. 

11. Belokostoly. Medený pamätník na vydobjrtie meata v r. 1688. 
P - 3 cm. Av. DEN STUHL SOLL— BESTEHEN EWIG • 2 ■ S • 7. V pro- 
striedku na tróne sediaci Leopold so žezlom v ruke, na pravo štít s rak. 
stuhou, nad ním LEOP. Na ľavo MAG. a pod ním uhorský erh, 

12. Budfn. Strieborný pamätník znovu vydobytia Butlínii r. 1686. 
P = 3-3 cm. Gyorik llí)3. 

13. Nové Zámky. Bronzový pamätník vydobytia Novýcli Zámkov 
r. 1685. P = 3-5 cm. Av. Tábor a opevnené Nové Zámky. Hoiľ: (íAVDIVM 
IMP- Rov. NEUHEUSEL — ERBAUT A:1581— VOM TURCKEN 
teROBERT— A : 1603 • - VON KAYS • MAY • — BEIÄGERT DEN'V,™ 
— MT STÚRMENDER HAND— EROBERT I)EN»/„ AUC — A : 1685. 

14. Ostrihom. Medený pamätník na bitku pri Ostrihome v r. 1685. 
P = 4 cm. Gyorik 1182. 

15. Ostrihom. Strieborný pamätník posvätenia ostrihomskťj basiliky 
r. 1856. P =4-5 cm. Av, Budova basiliky. BASILICA • — iSTKIGONIEN- 
SIS. Na spodku primatialne insígnie. Rev. 13 riadkový uápis : D • O • 
M • — IMMACVLATAE • DEIPARAE V — AD • COELOS ■ ASSVMTAE 
— S • S • STEPHANI • P • R • ET • ADALBERTI -EM- HONORIRYS— 
PIO • IX • P • M — FRANCISCO • IOSí:PHO • AVSTRIAE ■ ľAESARĽ — 
HVNGARIAE • RE(iE • AP- — FELICI • CONCORDIA • REGNANTIBVŠ— 
DEDICATA • ET • CONSECRATA-A lOANNE • CARD • SCITOVSZKY— 
PR • PRIMÁTE • A • EPISC • STRIGON • — MDCCCLVI. 

16. Prešporok. Mosadzný pamätník z príležitosti valného sbromaž- 
denia uhorských hasičov v Prešporku r. 1880. Gyorik 1209. 

17. Trnava. Medený pamätník na opravu kostola sv. Miktiliíäu ľ. 1844. 
MSS. í»29. 

18. Cínový pamätník k .300-ročnému jubileu šaštinskej p. Márie 
z r. 1864. P = 4 cm. Av. Pod obrazom Matky Božej 7-riaílkový nápis: 
MEMORIA — marí ANI - TRISAECVLARIS JUBILAEI— SÄSSIN lENSIS 
— SUB PONTIF • Pil IX • -REGIMINE FRANC • JOS • I • - ANNO DO- 
MINI— 1864. Rev. Budova šaštinského kostola s dvoma veiiiami. N" 
6i)odku drobnými písmenami: DRENTWETT. 

líi. Medená medallia s uškom pre rád jesuitov. Av. (iYMNASI S( 
CIETATIS IHS JESU AD S • STEPHANUM. V prostriedku Matka Božia s Jt 
žiškom na lone pred kľačiacim kilazom. Na spodku COLOCAE. Rev. Koni 
novaný uhorský štít a v polkruhu nápis: UNUS ACCIPIT BRAVIUM. N 
t-podku dve vavrínové ratolesti. Drobnými písmenami M • JIATHES F. 



Digitized by 



Google 



— 223 — 

30, Medená medaliia. Av. SOCIETA LET. EI) ART4 Dl SAM BARTO- 
Lť>MEO IN GALDO. V kartuschi budovy. Na Rev. vavrínový veuiec. 

21. StrieboiTiý pamätník sv. krstu pre pokrstencov, v podobe osem 
hičovej hviezdy s krásnymi filigránskymi ornamentami a na vrchu s uškom. 
Prostriedok vyplňuje umele prevedený obraz pokrstenia Krista skrze sv. 
Jána s holubicou na vrchu a v úzadí s trimi ženskými kľačiacimi posta- 
vami. Od HEUBERGERA. P = 9-5 cm. V = 41-50 gr. 

22. Strieborný pamätník s allegorickým obrazom na oboch stranách. 

23. Mosadzný medallion s uškom. Av. lE— SVS • MA— RIA. Poprsie 
Ježiša a Márie proti sebe postavené. Na spodku: RÓMA. Rev. Štyria 
svätí na podstavcoch. Na spodku nečitateľný nápis. 

24 Mosadzný medallion sv. Georga (Ďura). Av. S • GEORGIVS EQVI- 
T\U PATRÓN VS. Známy obraz sv. Ďura na koni. Rev. IN TEMPES- 
TATE SEC\ RITAS. Obraz lodky so spiacim Kristom. Prevŕtaný. 

25» Mosadzný medallion srdca Kristovho. P = 1-8 cm. Av. JÔJJE- 
TEK— HOZZÁM! Postava Kristova so srdcom na prsiach. Rev. IME 
A TE— ÄNYÁD! Panna Maria so srdcom na prsiach. 

25. a. Mosadzný medallion Kristu venovaný: GVOD PAUPERI— 
MIHL Kristus. Rev. CENT— U— PL— UM— REDDO. Päť kusov; v rámci 
iMs. L 

26. Bronzový medallion sv. Benedicta patinisovaný. (Crux Sti. Be- 
nedicti), nájdený v Čachticiach v rim. kat. chráme, v malovanej rak vi s leto- 
počtom 17i:i 

27. Bronzový medallion maria-zellskej Matky Božej s uškom. 

28. Tiež taký, len zle zachovaný. 

28. a. Tiež m. zellský, ale v podobe srdca. 

29. Mosadzný medallion Ježišovho srdca. Av. JEZUS SZ • SZIVE 
mOALMAZZ NEKÚNK! Srdce. Rev. MARIA SZ. SZIVE LÉGY ME- 
ISEDÉKINKI Srdce. 

30. Mosadzný na vrchu prevŕtaný medallion sosňatia tela Kristovho 
s krí/a. Av. MORS CHRISTI— VITÁ NOSTRA. Obraz. Rev. Na vrchu: 
AH FILIUS-0 MATER. Obraz. 

3 L Mosadzný medallion utrpenia Krista. A v. lESUS— NAZA, Kristus 
nesie kríž. Rev. S • — GAT • — I) • — GEN. Obra^. 

32. Mosadzný medallion Spasiteľa. Av. SALVATOR-MVNDI. Hlava 
Kristova, Rev. MATER— lES • CHRI • — Poprsie Máriino. 

33. Mosadzný medallion. B : V • MARIA— BOGENBER. Postava P. 
larie. 8. RENEDICTVS. Čítajúci sv. Benedikt. 

34. Spiežový medallion sv. Cyrilla a Methoda. Av. Obraz oboch bratov. 
Elév. CYRILL-A-METHODEJ— APOST- SLOVANSKÍ • —PAMATKA— 
IjfA- VELEHRAD.... 

35. Medený a postriebrený pamätník. Av. PRO PETRI SEDE • PIO • 

16* 



Digitized by 



Google 



— 224 - 

IX ■ P ■ M ' A • XV. Kríž hada ua hlavu porážajúci. S oboch strán krita pre- 
bití. Rev. VICTORIA QVAE VINCIT MVNDVM FIDES NOSTRA. 

3t>. Mosadzná soška sv. apošt 

S7, Spiežová soška Matky Božej s Ježiškom na lavej ruke. 

38, Mosadzný dvojitý kríž s ukrižovaným Kristom. 

3i), Mosadzný jednoduchý kríž. 

4<J. Olovený srdcovitý medaJliop s ukrižovaním (s umučením). 

41. Hmčený medallion, snád z Maria-Zellu s ukrižovaním. 

42. Tiež taký, monši. 

43. Tiež taký. 

43. a. Mosadzný srdcovitý medallion sv. Benedicta. 

43. b. Mosadzný oválny amulet: Av. S • ALPHM • CON • SS • REDKM ' 
Rev. (iNADENBILD AUF DEM MUTTER GOTTES BER(}--B ^ (iKU- 
LICH ' Obraz Matky Božej. 

Náhradné a herné známky. (Ciašky. — Spielmarkcn.) 

44. Ulovená známka. Av. BOH(')C— ESTÉLY A L()V()Ll>ÉIíEX * 
PEST* Bajazzo. Rev. NARRENABEND— SCHIESSSTAETTE-^lsdrL 

45. Zinková jednostranná známka. BUDABESTI LANCHir** lMH(j. 
V prostriedku s dierkou. 

4í>. Tiež taká bez dierky. 

47. Mosadzná, jednostranná známka: SPAR & CONSVMVEHKIX ' 
WIEN. V prostriedku 5— KREUZER. 

48 Plechová tiež taká známka, len miesto 5 stojí 1. 

49. Cínová známka: NYITRAI • FIZETÉSI BÁRCZA. V pľ(^stiit*ílku 
5— kr. Rev. NYITRAI TAKARÉK ÉS FOGYASZTÁSI EGYLET. Ihe 
spojené ruky. 

50. Medená známka: 1 na oboch stranách. Na jednom boku J. IK 
razené. 

5i, Medená známka: 1. NIED • ÔSTER • — ARBEITER -- COX- 
SVM VEKEIN-25. Rev. 25. 

52. Tiež medená: PHILIP BEST • — LAGERBEER. Pohár naplnený 
pivom, pod ním 1863. Rev. EMPÍRE BREWERY XMILWAl KEEX 
Pivovarské odznaky. 

53. Medená známka. Rev. DEUTSCH OSTAFRIKANISCHE GF> 
SELLCHAPT* 1890. Rev. Vo vavrínovom venci turecké písmo. 

54* Herná známka s ríšskym jablkom na jednej a s trimi ktirunnini 
na druhej strane. Kolopis v gotických písmenách nečitateľný. 

55. Tiež herná minca z mosadze. Nad dvoma ratolesťami 1., na 
druhej strane jednohlavý orol s rozpiatyma krýdlama. Na vrchu í^I*IEL 

mCnže. 

56. Tiež taká, ale menšia. 

57. Tiež taká, ale ešte menšia. 

Digitized by VjOOQIC 



— 225 — 

58. ^Mosadzná herná miuca: V dubovoín venci: SPIEL— MAKKIí. 
Na druhej strane v prostriedku jedna velká a s krajov 16 malých hviezd. 

59. Tiež taká, len na Av. strane stojí : NAPOLEON III — KAISER 
V-FEKR. 

iVK Mosadziiá kartová známka, na jednej a na druhej strane po tri^ 
karty- 

i)l. Mosadzný početný peniaz. Av. ANNA DG • ANG • — SC • FR- 
BT-HIB REGÍN. Panovnicino poprsie. lOHANN JACOB TETZEL • 
IIECHEN • PFENING. Korunované štyri štíty. 

62. Tiež mosadzný početný peniaz. Av. LUD • XV • — D • G • FR • 
EN - REX • Panovníkovo poprsie. Rev. AD NVTVM • ASSVRGVNT. Na 
Bpodku : RECH • PF • — I • I • D. 

i\}l Tiež taký. Av. LVDOVICVS • — MAGNVS • REX. Ludvikovo po- 
prsie. Rev. lOHANN WEIDI-NGERS RECH • PF. Korunovaný štít. 

t.í4. Tiež mosadzný „početný peniaz." Av. LOVIS XIV. ROY — D• 
FR'KT])•NAV. Královo poprsie. Rev. CORNLAVEFERS • RECHN • 
PtTiNING. Štít. 

65. Tiež taký: LUD XVDMf — FR'ET NA REX. Poprsie. Rev. 
MICHAKL LEICHKAVT RECH • PF. Korunovaný štít. 

m. než početný peniaz. Av. LVD • XIUI • — D • G • F • E • N • REX. 
Vijpme. Rev. LAZ • GOTTL • LAVFFER • RECH • PFEN. Koiiiuované 4 
aDJousktí lalie. 

tu . Tiež taký. Av. LVD • XV • D • G • — FR • ET NA REX. Poprsie 
Rev. DVRCH GLUCK VND FLEIS. V prostriedku lod, po bokoch R— PF. 
Na iapodku (A 'N.) 

68. Tiež taký, len na Rev. lalie. 

B9. Tiež taký, len na Rev: CHRISTO • SIGMUNDIANER RECH • 
PF. V prostriedku štít. 

70. Tiež mosadzný, ale nečitateľný. 

71^ Mosadzná známka. Av. NAPOLEON— EMPEREUR. Pod po. 
prsim H. Rev. Dubový venec. 

72. Mosadzná herná známka. Av. LOUIS NAPOLEON. Poprsie. Rev. 
vo venci SPIEL— MARKE. 

73. Tiež mosadzná: Av. CAROLINA— D • G • FR • R • Na lavo obrá- 
tené ženské poprsie. Rev. lOH • ADAM • — VOGEL. Pod slnconi strom. 
Na spodku NE • PP. Dva kusy. 

74. Tiež mosadzná: Av. mužská hlava; Rev. korunovaný štít. 

75. Tiež mosadzná: Mládenecká hlava s klobúkom s dvoma krýdlami 
na hlave. Rev. AUFMERK — SAM. Dáma hrá na klavíre. 

70. Tiež mosadzná. Av. SIGNOR— PAGATO. Mužská postava. R(»v. 
Vo venci: SPIEL— PFEN NING — . . . 

77. Tiež mosadzná. Av. Vo vavrínovom venci: SPIEL — MARKE* 
Rev. Jelen. 



Digitized by 



Google 



f^íH'ľí-"''^'''-^^"' 



IX. 

É* -' • 



— 226 — 

78. Tiež mosadzná. Av. ANFANG • BEDFNCK • DAS • END. Since, 
polmesiac a hviezdy. Rev. PLVS— ULTRA. LocP, pri bokoch RE— PF. 
Dolu: I A- V. 

79. Tiež mosadzná, ako predeôlá — len kolopis nečitateľný. 

80. Tiež mosadzná. Av. GOTTES REICH BLEIBT EWIG. V Kar- 
tuschi ríšske jablko. Rev. HANS • WEIDINGER IN NVRN... G. Štyri 
koruny. 

81. Mosadzná početná známka so slncom, polmesiacom a h?iej^damL 
RECHN • PF • lOH • CONRADT H(*)GER. Rev. Plachtová lod. 

82. Medená náhradná minca. Av. Vo vavrínovom venci 4. Rev. Dvoj- 
hlavý korunovaný orol, na prsach v stuhe C • VI. majúci. 

83. Mosadzná známka s dierkou na vrchu. Av. GEORGIVS III DEI 
GRATIA. Poprsie. Rev. B • BROS • REX • F'D • CLX • X • HOCKLEY - 
B • I • R • M • 1790. Korunovaný štvordielny štít. 

84. Mosadzná herná známka. Av. KEEP— YOUR TEMPER. V pro- 
striedku sediaci mužský. Rev. Tri karty. 

85. Mosadzná známka. Av. VICTORIA QUEEN OF GREAT BRI- 
TAIN. Panovnícino poprsie. Rev. Dvojhlavý orol. Dva kusy. 

86. Tiež mosadzná herná známka. Av. SIGNOR— PAGATO. V pro- 
striedku pagat. Rev. SPIEL — MUNZE. Dve karty s nápisom: XXI — 
EXCUSEZ. 

87. Mosadzná herná známka so slncom, hviezdami a mesiacom aa 
jednej strane ; s lodou — PLVS — VLTRA, na druhej strane. 

88. Medená náhradná minca. A v. Korunovaný dvojhlavý oml, 
v stužke na prsiach C • VI majúci; Rev. Vo vavrínovom venci: 2. 

89. Tiež taká, ale na Rev. miesto 2 stojí 1. 

Papierové peniaze. 

(Banknoty.) 

Rakúsko. 

1. „Fiinf Gulden", wiener Stadt Banko-Zettel z r. 1800. 

2. Tiež taká z r. 1806. 

3. „Fíinf Gulden„ ôst. Währ. z r. 1866. 

4. „Ein Gulden" ôst. Währ. z r. 1858. 
f). „Zehn Kreuzer" z r. 1866. 

Uhorsko. 

5—7. Takzvané kossúthky: 5 zlatých z r. 1848. 3 kusy. 

8. Kossúthka: jeden zlatý. • 

y. Kossúthovská poukážka na 30 kr. z r. 1849. 

10 — 13. Papierových 10 krajciarov šajnových z r. 1849. 3 kusy. 

Francúzsko. 

14. „Assignat de cinquante sols z r. 1793. 



Digitized by 



Google 



— 227 — 
' Turecko. 



15t Turecká banknota. 



Niekolko starožitných vecí. 

16. Drevená, krásne perlovkou vykladaná kassetka na zamykanie. 

17. Sedem kúskov granátov z Drégely-Palánky, kde sa vo velkom 
množstve iiachodia. 

18. Desaf upálených razových zŕn vo vykopaninách v Pompejí náj- 
dených. 



Oprava. 
4*!iylfa tlače. Na strane 40 v riadkoch 10, 15 a 19 miesto rozkách^ má stáť 
noikácikj a v riadku 14 miesto dokázalo ^ má stáť dokátalfu. 



Digitized by 



Google 



OBSAH. 



Strana 
Urieviia uiť^Nká admíDistráťia v Kremoici a v iných »loboduýeh krá- 

Tov^íkých mestách. Píše Pavel Križko 3, 101 

>(iť«ítť>i>isii*^ iiryvky z Gcmcra. Podáva Július Botto. I. VeFká Bevdca. II. 

JeliHvíi 27, 131 

Auctľodyuiiiula u Zádušnika. iGlechoma hederacea L.) A, Kmeť .... 38 

FloHstlckť odrobinky. Podáva Andrej Kmeť 40 

DakoFko iiuiiťr, liekov atď. zo Solčian. Dla sdelenia Jána Ondruša po- 
dáva VrMUkt) 47 

Xtidovc zvyky a obyé^e. Podáva Andr^ Klimo. Svadba v Liptovskom 

.Tamníkii 51 

jniestur niciiá vo Spiši. Štefan Mišík 60 

O Ústroj n ostl nápevu „Nitra milá, Nitra." Podáva Ľud. Ad, Reuss . 69, 121 

Záhada dejcpiíiiiá. Rozjíma Fr. V, Sasinek 78 

Traja bratia. l^ovesC z okolia Hrabusic, Štiavnika a Viderníka. Spišsko- slo- 
venským nárečím podáva Ján KovaUik 85 

Katalóg iiimihinatickej sbicrky Museálnej slovenskej spoločnosti v TurČ. 

í^\. M:inme. Dr. J. P. 92 

Ohyt^ajp a povery z rolníckeho predmestia étálov v Novej Bani. Podáva 

.StpffiH Vttíf Kítazolúcky 139 

Záhaduť deji*|ii!tné otázky. Napísal Fr, F. Sasinek 146 

Brouzuv 5 hromadný nález na Hrádku pri Istebnom v oravskej stolici. Dr. J. P. 154 
ESte ftSíi „lliestae mená vo Spisi". I. Dr. Stanúíiaw EJjasz-Radzikowski, — 
II. ililpov iHf p. dr. Eliasz-Radzikovv'skéniu na nové poznámky jeho 

o „>liť*ítuyľh menách vo Spiši". Štefan Mišik 159 

(I piivoth' inena „Ružbachy". Štefan Mišík 170 

Katalóg niiniiMiiatickeJ sbierky, darovanej Muzeálnej slovenskej spo- 
loŕuosli Ordinandom Šándorfim. Sostavil dr. Ján ľetrikovicfh .... 172 



-<^Jk3- 



Digitized by 



Google 



Prosíme všetkých priatelov dedovizne slovenskej, i tých, ktorí už 
v S^orniku uverejnenými vzácnymi plodmi ducha svojho podnik ná- 
rodný a vlastenecký na spôsob uznaný, cenný, chtivo podopreli, i tých, 
ktorých s vdakou prijaté literárne príspevky pre úzkosť priestoru nemohly 
byť uverejnené až posial, a ktorým všetkým za priazeň a vrelosť k veci 
dokázanú vyslovuje správa hlboké podlakovanie ; no i všetkých tých, ktorí 
i vedia i mujú o i!om písať v obore účinkovania Museálnej slovenskej 
spoločnosti, všetkých prosíme, aby dielo naše či väčšími, či menšími člán- 
kami, dopisamj, opisami, krátkymi zprávami atď. atdl. láskavé podopreť 

Redaktor. 



Novým členom Museálnej slov. spoločnosti môžeme prepustiť šesť 
fioáitov Sbamika, soš. I. a n. (r. 1896, 1897 a 1898) pri doplatku za 
každý sošit po 1 zL, v to počítajúc aj porto. 

Správa. 



-K4- 



Digitized by 



Google 



Sbomik Museálnej slavenskej spoločností vychádza v ne- 
lu'čitých dobách, avšak každého roku aspoň v dvoch svázkoch. 

Členovia Museálnej slov. spoločnosti dostávajú Sborník zdaiina, no 
pri doplatku 1 zl. za ročník, ktorý doplatok ku zásielke členovskélio prí- 
spevku pripojiť prosíme. 

Poneváč vydávanie Sbornika so značným nákladkom je spojeEé, 
správa s povdačnosťou prijme všetky väčšie-menšie na vydávanie Sbor^ 
níka znejúce obete a príspevky. 

Všetky zásielky venované rauseálnym alebo knižničným sbieľkam, 
ako i dopisy týkajúce sa správy Museálnej slovenskej spoloétiOHft^ 
prosíme na meno tejto, všetky články a dopisy týkajúce sa Sbúrníka^ 
prosíme zase na meno redaktora A. Sokolík^a do Turč. Sv. Martina 
láskavé posielať. 

PI. t. priaznivci museálnych sbierok našich prosia sa úctivt^, aby pri 
každom kúsku prípadnej zásielky nesťažovali si poznamenať — nakoľko 
možno — kde ktorý predmet nájdený bol, zkade.pochodí, čím nález, po- 
ťažne príspevok, získa na zajímavosti. 

-K^ 

Výťah zo stanov. 

členovia Museálnej slovenskej spoločnosti. 

Zakladajúcim členom môže byť, kto raz na vždy složí 25 zL r. Č., 
poťažne 50 korún. 

Riadnym členom stane sa, kto ročite najmenej 2 zl. r. L alebo 
4 koruny platiť sa zaviaže. 

Činným členom je, kto ciele spoločnosti sbieraním a zasielaním 
predmet museálnych a kniževných sbierok tvoriacich vecí podporovať sa 
zaviaže a aj skutočne podporuje. 

Kto chce stať sa zakladateľom, alebo riadnym a poťažne r!inným čle- 
nom, ten oznámi to predsedníctvu budto bezprostredne, bud kroz dakto- 
rého člena. 

S úctou prosia sa ct. členovia Museálnej slovenskej spoločnosti aby, 
každý v svojom kruhu a podla možnosti, hladeli budiť záujem ^a národíio- 
vlastenecký tento ústav. Keby každý dosavádny člen behom roku získal 
aspoň jednoho nového člena, čo veru — aspoň po väčšine — nemožno 
pomenovať nemožnosťou, nielen že zdvojnásobnily by sa materiálne pro- 
striedky spoločnosti, ale zmohutnela by táto aj o vec zaujímajúcioii sa 
členami a" účinkovanie jej stávalo by sa dalej a dalej i širšfin i vnika- 
vejším. 

— K+ — 



Oena 1 asi. 

Digitized by 



Google 



PrUolia ku 3, éíslu Casop. Mus. slov. spoločnosti z r. 




4 



I 



TURČIANSKY SV. MARTtN. 1900. 
Xiaéuu KtiíliUiičmrakelio d^íusiiiiárekeho spolku. — Nókladoin vlajíiným. Jp), 



OBSAH. 



Strana 

€ieorg;ii Ribay Sexcenta et oeto Adagia slaviea. if. ....... . 3 

Vývin keramiky a slovenská majolika. Podáva Pavd Socháú ..... 26 

Hliestoplsné úryvky z Gemera. Podáva Julittó Botttl^ III. Muráň a hrad 

Muráň \ ........... 47 

t^pozomenie na dejepisné, náboženské a prírodné pamätiliodné veci 

v stolici trenčianskej. J?omt(a7ď ^aymtM 55 

Starobylý nápis rimanský. Fr, F. Sasinék 68 

Zvyky a obyčaje v Koštanoeh. Podáva Janko Páriéka 67 

Soznam sbierky liúb, in nátura; v prirodzenej podobe, eosbieraných a präpa- 

rovaných Andrejom Kmeťom, venovaných Museáhiej slovenskej spoločnosti . 75 

£udová liečba v Turci. (Pokračovanie z II. roč., sv. II.) Podáva dr. /. Pttrikovich 83 
^Rozmlúváni mládenec se smrti^. Z cechmistrovských pohrabných »vinšov 

a rečí « v Trenčiansku. Podáva Jos. Z. Holuby . . ... . . . . . . 89 

Archív 93 



Digitized by 



Google 



SBORNIK 



MUSEÁLNEJ SLOVENSKEJ SPOLOČNOSTI. 



Rediguje : 

A. SOKOLÍK. 

taj om nik. 



Ročník V. 



^áM^ 



TURČIANSKY SV. MARTIN. 

Tlaíou kníhtlačiarako-účastinárskeho spolku. — Nákladom vlastným. 

1900. 



Digitized by 



Google 






Digitized by 



Google 



r 







*''f^í^ 



^^^^ 



c) 



^jV'- 



Georgii RibayO 

Sexcenta et octo Adagia slavica. 

A, 

1. Aby všem ústa zavdzal aneb zašil, musylby mnoho plíltna mlti. 
(Na pomluvaíic a utrhače netbey.) Z. V. 462. 

2. Ač žobrák syt, ale raošna není. (Je nesyta [nenasytník] a lakomec), 
Z. X, 930. 



') Kiegrov » Slovník Náučný c píše o ňom toto: 

^Eibúy J in, evang. kazatel a ebératel knéh, nar. 1754 v Trenčíne na Slovenskiii 
vyf^viéiv ae v základních védomostech litemích ve vlasti 8vé, navštívil r. 178ií uni- 
verzitu v Jene; navrátiv se domú, stal se kazatelem ev. si. B. v Bohunicích^ pak 
v Cinkotó ; na to žil nékolik let v soukromnosti v Pešti, posléze uvázal se zase 
v éfad kazatelaký v nové zŕízené cirkvi sv. na Torži v BáČské stolici, kdež f 31. pros, 
ÍB12 na iSplavlci. B. byl muŽ nevšedné vzdelaný, v jazycích a histórii literárni, zvlášté 
slovanská zbŕblý, a zanášel se pŕede vším sbíráním starších knéh českoslovanakých, 
ti&ténfoh a rukopisných; k tomu konci putoval velmi často po méstech a veanicícb, 
kupoval stAré knihy Českoslovanské za hotové peníze, aneb je vymenoval za jiné 
knihy a jmenovité v čas drahoty za obilí a jinou potravu, nešetŕiv pri tom žádnýt'h 
výioh ani jinýcb nesnaží. Tím zjednal sobé takovou zásobu staročeských kiit-h a 
rukopisu, Že rasu toho žádná soukromá ba ani verejná bibliotéka na Slovensku 
B jeho abírkou porovnati se nemohla. M. pokúsil se také jakožto spisovatel na poli 
vlastenské literatúry, vzdélav: C. k. mandát ve vécech evang. ndboženstvi sc týkajících- 
{Y Peáti ll{f2f prel.) ; Travidla moresnosti aneb zdvorilosti, jakoz i opatrnosti {tam- 
též 1795) ; Katechysmus o zdraví pro obecný lid (tamt. 1795). Mimo to zostavil v ruko- 
pisu pŕes sto archú rozličných linguistických sbirek a zápisek : 1) Specilegium vocum 
bohemicartím circiter 7500, ad modum lexici Tomsiani coUectarum, eideni mtt alteri 
cuipiam in $i(pplementum inserviturum ; 2) Idioticon Slocacicum voces bohemieas aut 
plané nort, aut alio sensu tisitatas, circiter 14,700 complectens; 3) Kniha prísloví če- 
ských a dovetiských preš 3850 s výklady ; 4) Jadrnost české feéi aneb sepsání Jadrnij- 
éich vyshveni českých a nékterých slovetiských, na spúsob fraseologie; 5i Des sh- 

1* 



Digitized by 



Google 



-4- 

3. An chodí, co by mu z nosu kapalo. (Pŕišel do neštestí pio Beopa- 
trnost a hnevá se bez príčiny pro ledacos.) 

4. An již s chvoštištetem chodí, hledaje penez. (Pozde lituje utraee- 
ných penez.) 



wákischen Idiotikons 2, TheU; 6) Slováŕ biblický vyldádaéný, v kterém žatmélejH 
a nezvyklá shva česká Slovák&m se vysvétluji; 7) Vocabularium symfonum rocum 
bohém, et germ,f item latinar. et boh. vocum. (FalkovičÄv Týd. 1813, stí. 109.) Ruko- 
pisy ty to prodávala po smrtí B-oyé manželka jeho Alžbeta (r. 1816). Btaraäeaké 
knihy dostaly se z Častí do rukou maďarských ; vétŠÍ jich Část koupil vŠak 2& našich 
dnú Pražský aotíkváŕ Šálek, který r. 1856 o ni vydal obšímý katalóg, E. zňetavil 
syna Ludvika, který se v^k prílišným študovaním na mysli pomátl a p^ik u en stál e 
po Slovensku putoval, až po r. 18Ô0, neznámo kde, smrtí sešel.< 

Skôr než by som niektoré moje poznámky k prítomným »Adagiain' pripojil. 
nech stoja tu ešte niektoré dáta, a síce najprv bezprostredne za »AdagiíiDii« na- 
písané : 

»Abgeschrieben von J. Michalovský, einem Doktor Medicinae, aus der Ausgabe 
vom J. 1705 in 12. 

Eine ältere Ausgabe ist vom J. 1.599. Noch eine ältere einige Jabre Jruber^ 
die ich jetzt nicht bei der Hand habe, 1582. 

Der erste Sammler war Jacob Srnec von Werwažova. 

Das 1. ist so zu lesen: Aby všem ústa zavázal aneb zašil, musytby mnoho 
plátna mítí. Signifíc. Na pomluvače a utrhaČe netbey. 

Die lateinischen, oft weitschweifígen Erklärungen hat der Abachreiber hier 
ausgelas6en.< 

Iné rukopisy Ribayove v »Magyar nemzetí muzeum-ec sa nachodiace sú: 

1. Vocabularium Hungarico-Slavicum, scive vocabula Slavis et Hungaria com- 
munia.' A— Z. 

2. De differentia et classificatione Sláv. in Hungaria. Differentia Slavo-Boheniíea, 

3. De studio linguae Bohemicae apud Slavos Hungaros. 

4. Idiotícon Slavico-Bohemicum. 

ô. Becensio Codicls Manuscrípti Bohemici Csemanazkiani. 

6. Snár Wawrince v Fráze. A. 1483. 

7. Lucubratíones de lingua et natíone Slavorum in Hungaria. 

8. Miscellanea Bohemico-Slavica. 

9. Sylloge vocum, formularumque loquendi, quae vel obsoleta sunt hodie, vel 
singulári signifícatu, aut construendi rationem no tatu dignae habentur ínter Slavos 
Hnngariae. 

10. Observatíones de floríone tam Nominum quam Verborum antiquÍB Bobemia 
usitata, sed a consuetudine hodiema aliena. 

11. a) Uber die Slovaken in Ungam nach dem (Anton?). 

b) Uber die Slaven und Ungam aus Dobrovszky's Geschichte dar Slt- 
y^ischen Sprache und Litteratur. 

c) De Slavis et lingua Slavorum in Hungaria, excerpta ex luíigno oper^ 
Mathiae Bellii Notítia Hungariae nová. Pars I. 



Túto Častejšie, konečne i v mojom diele spomínanú, ale zatarasená abierka 
:^Adagiíff podarilo sa konečne môjmu synovi medikovi, láskavým pričinením p. dr, Me* 
lichá, bibliotekámeho úradníka »Magyar nemzetí muzeum-a>, vykutiť, aby ju mohol 
odpísať. Písmo je, ako som z odkreslenia niektorých slov videl, nanajvýš nezreternéy 



Digitized by 



Google 



— 5 — 

5. An to Malostranští švecy na kopyta vypískali. (Véc již vúbec 

všem vSiidy známa jest.) 

6p Ani viň daimo (?) smrtí neumírá. (Co príliš, to príliš.) 

1. Až mi dáš jísti, teprva mi spívej. *) (Pánúm poslušní, dobrodincúm 

vdečni býti máme.) 

B. 

8. Barana po rounu poznáš. (Každého po skutku znáti hled.) 
O, Baran viku kalí vodu. (Aby škodil, nenáležité príležitosti plodí.) '^) 
10. Ber rád, když dávají. (Neodkladeg, abys nepykal.) Z. VIII. 603. 
U, Beží mu o grunty. (Jedná sa o vecech velikých a nebezpečných.) 

12. Blázna by (v staupé?) opísal, jiný nebude. (Nenapraví se.) 

13. Blaze rybám u vodi. (Čerstvý jako ryba ve vode.) 

14. Bližší kopito než súkno (?). (Jednomu spíž než druhému práti 
sluší.) 

15. Brzo vysedí na vetvičku. (Pred časem mudruje, jest vyvýšen.) 

16. Brzo vypráhl, brzo vyhasyl. (Promaŕil dedictví.) Z. X. 332. 

17. (Chybí). 

18. Bylina bez kvéťu, panna bez studu ŕídko píicházý k jakému 
úžitku. (Deti bez kázne a bázne vychovaní bývají ničemni.)^) Sr. Z. VII. 
207. (Vidz 432.) 



k éomu aj vybradlosť tyuty nemálo prispieva. Nech sa tedy vďačne príjme i odpis 
iroehu anomaličný. (Bodky . . . značia tiež neČitatelnost.) Podávame vec tak, ako 
— aapoň nateraz — možno, poneváč neradno by bolo spoliehaC sa, Že sa skoro nájde 
iný ochotDý ťHovek, a to taký, ktorý by to všetko doviedol správne prečítať. 

Že 6ía pravopis týchto »Adagií« tak kolotá, nebude divné, lebo, ako to z po- 
známky vySŠie položenej vysvitá, nenie ťo ani sbierka, ani písmo Bibayho, ale od- 
pisoval to istý Michalovský, a síce z knihy. Že z knihy (1705), to sa snád bezpečne 
môže dosvedčiť zo slov »Ausgabe in 12 c. Ale Že » Slovník Náučný « spomína Kibayho 
rukopis » Kniha prísloví českých a slovenských pŕes 3850 s výklady*, tedy z toho 
vysvitá, 7.e tutt) podaných 608 »Adágií« je len jeden z príspevkov, z ktorých Ribay 
íerpal. Že je na vrchu rukopisu napísané »Georgii Ribay«, to nič nemení na veci, 
poneváč je to patrne inou rukou písané, pravdepodobne Jankovichom, predošlým 
majitelam rukopisov Bibayho, msyúcim na nich v§ade svoje meno. 

Aby im htatorícká pamiatka nerušila, podávam všetky vety, tedy i tie, ktoré sú 
v mojej knibe. Poznačil som ovŠem citáty z mojej knihy. Oddeliť všetky slovenské 
od Českých nenie moŽné; niektoré ovšem. Mnohé direktné mravné naučenia v »Ada- 
giach* 8Ú zbytočne vysvetľované, na pr. 283, 292, a niekde zase vo výklade podáva 
sa nové príslovie, počažne porekadlo, často zvláštnejšie od vysvetľovaného, na pr. 
3^t 386. Dvojtiásobné w v rukopise písal som len t?, taktiež Y sa začínajúce J. 
Pred každým výkladom stojí v rukopise Sig. (significat). Pri niektorých nepravých 
výkladoch dovolil som si poznámky pod čiarou. 

Yidno^ Žo rukopisy z musea vypísané nesrovnávajú sa s tamtými, v Slovníku 
NauČDom udanými. J. P. Záturecký. 

') jídá aa byf prevrátené z toho: Najprv vtáčik zaspieva, potom mu dajú. Z. 

^ Nemá zmyslu výklad tento v oči bájke o viku a barancovi. Z, 

^ Výklad má zostať len pri panne. Z, 



Digitized by 



Google 



- e — 

19. Byl tu, kde všem čertúm vocase svazovali. (Je chytrák.) 

20. By sebau vo zem bil, nie býti nemôže. (Je prac(ov)ný a ne- 
šťastný človek.) Sr. Z. XH, 446, 456. 

21. Boha neprevalíô. (Práce daremní.) Z. L 21. 

22. Bude dobrý až pes na líšku vleze. (Nikdy se nepolepší.) 

23. Bude z neho hospodár, co z kozia záhradník, Sr. Z. VIII. 957, 972. 

24. Búh štestím vládne. (Pánu Bohu to poruč.) Sr. Z. I. 25. 

C- 

25. Caufá za (vzpátkem?) (Odvoláva, odstaupí.) 

26. Chladního jest žalúdku pHliš. (Nie nemúže tajiti.) 

27. Chtt^ kače lapiti uhonil lišku. (Nezbedný lituje, že musí trest 
suášeti.) 

28. Chté se lauže uvarovati, upadl do blata. (Místo malého ]>ii^el 
do velkého neštestí.) Sr. Z. XII. 320. 

29. Chybila mošna mechúru. (Ošizen je v své nádeji.) 

30. Chybila mu modla. (Težká rána neb škoda.) 

31. Co kúĎ a vlk kausají, vúbec ŕíkávají, že se po tom nerado hojí. 

32. Čoby mne blecha ukausla. (Špatní ublížení, škoda.)*) 

33. Čoby sepo ném voda (strhla?) (Již jest po nem veta.) 

34. Co musí toliko udelá. (Pro samau šibenici zdržuje sa od zl^áho.) 

35. Co nashromaždil stýskal, to utratí a premrhá výskal. (Zle ua- 
dobytý statek brzy mine.) Sr. Z. X. 737. 

36. Co rozum nedáva, čas píináší. (Rozšafhost pHchází s lety.) Z. XII, 
592. Srovn. VII. 55. 57. 

37. Cvičení a skúsení dáva umení. (Pilnost pomáha k učenosti,) 

38. Cykána miji. (Daremní práce.) Sr. Z. II. 197. 

Č- 

39. Čas nese ruže. (Každá véc má svuj čas.)*) Z. IX. 75. 

40. Čas všemu pŕijde. (Neujde pomsty. Časem svým umyslí sobť^. 
( asem vše pfijde. (Polepší se nekdy.) Z. IX. 85. XII. 597. 

41. Čemá krava vstúpila mu na nohu. (Z neopatmosti do neštestí 
pHšel. Brzy se hnevá.) Z. XVI. 482. 

42. Čert všudy musí svau provésti. (Nemúž tajiti své zlosti.) 

43. Človeka po feči poznáš. (Prezradí se co je zač.) Sr. Z. V. 20. 

44. Človek myslí a pán Búh obmyslí. (Nechej pánu Bohu o se peci, ) 

45. Človek pretrelého čela. (Nestydatý.) 

46. Čí koza, drž ji za rohy. (Buď s svým stavem spokojen.) 

47. Čí krava, drž se ji rohú i vocasu. (Idem.) 

') Zn^iČí niečo iného. Z^ 

^) Má zvláštnejší význam: Za Časom príde dobré. M^ 



Digitized by 



Google 



- 7 - 

48. Cíje kosa kámen. (Predoznává své zlé.) 

49. Čím kdo vyvýšenéjší, tím býva sebau nebezpečnejší. 

50. Čím dál vždycky húf, jakž ona bába ŕekla. (Všecky vécy časem 
hynau,) Sr, Z. XII. 553. 

51. Čím víc chlapa prosíS, tím ho víc popauzíš. 

52. ŕ iní, jakoby v tom dole vody nebylo. (Pŕetváŕí se, jakoby nie 
nevedel) 

D. 

53. Dal koziu vejce, an s ním neumí hráti. (Je hlaupý, neumí se 
obve^tílit.) 

54. Dali mu na znamení. (Nesmi vyjevit.) 

55. Dali mu pytlem. (Mezy urozených se plichtil.) 

56= Dali mu točiti provázek. (Nemilého hosta podvodne odbyli.) ') 

57. Dal svini hausle a osli buben. (Nenáležitý auŕad na koho vložili.) 

58, Dalo by se, není odkud. (Je v dluzých po(d) uši. 

59* Danno sa páni učili hausti. (Od píirození neschopný.) 

60. Danno ve mlyne hausti. (Nepŕíhodným místem a časem.) 

61. Darmo vlkem orati. (Který se živým spúsobem nedá napravit.) 
Sr, L IL 223. 

62. Darmo osla učiti čisti. 

63. Dať, až pes na líšku vleze- (Vidz 22.) (S dluhem odkladá.) 

64. Dej se Boží vúle. (Poruč se Pánu Bohu.) 

65. Delá CO musí. (Vidz 34.) Je lenoch, neb nesytý lakomec.) 

66. Dlauze privážaný. (Rozpustilý.) 

67. I>obrá mysl púl zdraví. (Kde mír a pokoj, tam všechno dobré.) 
6r. Z, LV 115—117. 119. 

68- I>obrá vúle koláče jí, zlá hlavu tepe a rídký pivo pi. Sr. Z. X. 55. 

69. Dobre býva, když sú vlcy sýti a kozy celé. (S obau strán dobre.) 
Sr, Z. VUI. 1100. 

70. Dobre jazyk za zuby míti. (PHlišné mluvení škodí.) Sr. Z. V. 278. 

71. Dobre ustaupiti, kde není. (Sylnejšímu ustúp!) 

72. Dobre z pŕedu y z zadu oči míti. (Opatrnosti nikdy nezbývá.) 
Z, IX. 22H. 236. 

73. Dobrý až na ném kúže praští. (Dobrý je dokúd se beykovco 
bojí.) 

74. Dobré milo odkudkoli. (Nie darmo. [?]) 

75. Dobre naň sedlo, dobre mu se navalilo. (Poštestilo se dobre.) 

76. Dobre v čas jiskri hasyti. (Pŕedejdi veliké zla.) Z. IX. 200. 



^) Edefii sa nemohli sprostiť žobráka, ktorý bol u nich aj prenocoval. Dali mu 
lady knitit dlhý motúz. Krútiac! musí zpätkujúc vždy ďalej ísť, v prípade potreby 
i voa 7* pitvora. Ked žobrák uŽ bol von, zamkli dvere na pitvore a jeho handry vy- 
hodili mu Ton oblokom. Z, 



Digitized by 



Google 



- 8 - 

77. Dočkej času co hus klasu. (Vše delej svým časem.) Z, IX, 421í. 

78. Dokladá ani (Kde nestupí ) 

79. Dokud se lýka drau, tedy na ne s detmi jíti. (PohodlnéJio 
času užívat.) 

80. Do lesa dŕíví nikdy nevoz a do more vody nenos. (Zbytecného 
nie nedelej.) Z. X. 1010. 

81. Doma kdáče, jinde ňese. (Pokrytec, cyzoložník.) Z. VIL 57(i 

82. Domnení mnoho v pytel vchází. (Ne vSemu se má veŕiU/) Si. 
Z. V. 83. 

83. Dosáhl ho živý. (Dútklivé kárání.) 

84. Dostál až do kolku. (Stály až do smrti.) 

85. Dostál se do vomizýna. (O vôecko pHšel.) 

86. Došel čelem místa (Dostal odmenu za všetečný skutek.) 

87. Dotud vlk vláčí, až ho taký povlekau. (Dotud bude krásti, až 
ho dopadnau.) Sr. Z. X. 1206. 

88. Drbe se an ho nesvrbí. (Pozde premrhaného statku želí.)*) 

89. Drž Pane Bože káry, ať je váz nezvráti. (Nečitatelnc.) 

IK). (Jačí V) mu v kolibe. (Je púl blázna, je dlužen do (lí'eátiy) 

91. Jde mu cez vody. (Co z štedroty rozdá, to mu Búh želiná.) 

92. Jde mi z toho strach, co z pečeného vrabce. (Nie ae toho ne- 
bojím.) 

93. Jde mu netoliko o ŕemen, ale o celú kúži. (Je u velikém ne- 
bezpečenství.) 

94. Jede Janek na koníku. (Hnevy [?] utíká.) 

96. Jeden vúl nemá dvau koží. (Mímosti v pokutovaní užívati.) Sn 
Z. Vm. 1103. 

96. Jest blázen, ale nebolený. (Staví se, jakoby ani neumi^l počítatij 

97. Jest blážkovi za čepicy dlužen. (Je blázen.) Z. IV, 221. 

98. Jest Boží a Michalú. (Je opilý, že ani sebou nevládne.) 

99. Jest beze cti co pes bez ocasu. (Je nestaudný.) Z. IV. 275. 

100. Jest čoby s nožíkom nebo ohnem zacházel. (Nedotkli vy, nevrlý.) 

101. Jest Čert a (dvé?) nedele. (Zlostný a všem protimysiný.) 

102. Jest jonak z (Kolo... nečitateľné.) 

103. Jest líškau podšitý. (Chytrý.) 

104. Jest ho potreba, co pátýho kola u vozu. (Zbytočný,) Z. XVI. 
302. 356. 

105. Jest medzi Ižícy a usty. (Jest blýzký k zahynutí.) 

106. Jest mi míl, co súl v očích. (Nevrazím naň.). Z. VllL 796 



') Snád skorej: Starie sa do toho, Čo sa ho netýka. Z. 

») Vidz Y. 



Digitized by 



Google 



— 9 — 

107. Jest na poskoku, na cesíé. (Do hotový.) 

, 108. Jest plátno, co by na stenu hrách sypal. (Nečitatelné.) Z. IV. 148. 
100. Jest stará líška, starý zajíc. (Chytrý, opatrný.) Z. VUI. 698. 

1 10. Jest na obé strany braušený. (Pomluváč prítomných chváli, ne- 
prítomných hanl.) 

111. Jest neupŕahaný (?). (Tvrdošijný.) 

112. Je pacholok od Žamborka. (Nečitatelné.) 

113. Jest žebrák syt, ale mošna není. (Vidz 2.) 

114. Jest pravá ovce. (Upíimný, mímý.) Srovn. Z. IV. 373. 

115. Jest pravé dokŕtčný. (Potutelný.) Srovn. Z. III. 309. 
Ulí. Jest pravý kopí. (Človek veliké postavy.) 

117. Jest pravý druhý (psohlavec?). (Lakomec, dróč, stiichlík.) 

118. Jest vlny na koze, jako chlupú na žabe. (Málo má.) Z- X. 356. 

119. Jest všech ( ) pravý dvoŕák. (Umí všem vyhovét.) 

120. Jest tvrdé šípe. (Neústupný.) . 

13 L Ješté si sám nepreskočil. (Neraduj se, múžeš i ty do toho ne- 
štestí pŕijít.) Z. IX. 408. 

122. Ješté mléko materino na brade, a chce se ženiti. (Nestatečné 
jednaní.) >) Z. Víl. 123. 

123. Ježí se co ježek. (K hnevu se popouzí.) Srovn. Z. IV. 460. 

124. (Jede?) na strechu.. . a spadnou mu dva. (Klidným Búh 
žehná.) 

125. Jidáš uhodil ho vačkom. (Lakomec.) 

126. (Chybí.) 

127. Již ho hlava nebolí, ani zuby. (Umrel.) Z. VI. 684. 

128. Již sem na brehu. (Dovtípil sem se; 2. sem (jsem) na bezpečním 
misU\) Z. XII. 344. 

129. Již... psem zelý. (Všechno promrhal.) 

130. Již nevi, kam koz hnát. (Prostoŕečný všude pŕemožný (V). 

131. Jistéj pták na talííi pečený, nežli dva v povetíí znesení. 

. 132. Hada za ňádry sobé chová. (Nevdéčnému dobíe činí.) Z. VIII. 680. 

133. Hadr vonuci našel. (Jednostejných pováh lidé.)') 

134. Hlaupý Klíma dal vejce za žejdlík vína. (Vtipné (?) víc dostal, 
ne^li ztratil.) 

135. H vejskal již dáva na lidí (?j. (Nevi co delat, nezbednost 

tropí.) 

136. Hladí a vometá liščím ocasem. (Jináč mluví, jináč myslí.) 



^) « Mlieko na brade* je vôbec výčitka mladému, ked si chce počínať veku 
avojoiti neprímeraue. Z. 

^\ Má snád špeciálny význam, ako: ^Hnida bnidu berie «, = dvaja chudobní 
aa ber4. Z. 



Digitized by 



Google 



— 10 -^ 

137. Hlava živá klobaučkem dobýva. (Je zdrav, všecko stra- - - 
snadníčko dostane.) 

138. Hluchý tetíiv, lelek, traup, vejce. (K ničemuž není schopným 
jako mamlas hledí jen ) 

139. Hledá včerejšího dne. (Hledá, což nemožností.) 

140. Hled, aby si se nespálil. (Nie všetečné nezaviníš.) Srovn. Z, 
IX. 240—244. 

141. Hled, abys nezablaudil. se nezmeylil. 

142. Hoden delník zásluhy své. Hoden služobník pokrmu sváho. 
(Dej mu, CO jeho jest.) Z. X. 388. (Luk. 10. 7.) 

143. Hodna poklička toho hrnečka. (Sešli se dva stejm' kluci.) Srovn* 
Z. Vn. 314. IX. 490. X. 606. 

144. Hodíš (se?) se zadu na vúz, abys brzo vypadl. (O chytrácích 
tak fíkáme.) 

145. Hol na dlani, kde nie není. (Nie nemal.) Srovn. Z. X. 341, 

146. Holič lazebnýka drbe, a č^rt dábla skube. (Dva rovní., vedy (V). 

147. Horké železo nejlépe se kuje. (Ted jest pŕíležitost, uznaní je(?)* 
Z. IX. 446. 

148. Hotov pešky i na koni. (Ku všemu hotov.) 

149. Hrdey se pyšnýmu rovná. (Vadí se ehudérák pyšný s druhým 
o pŕedek.) 

1.50. Hmcují (?) se praví, dva chodcy (?) (Pŕezdívají se.) 
L51. Hrnec kotol kára, čemá sta (?) oba. Hrnee hrney káže, oba 
černí jako sáze. (Dva stejní se špineujú.) Z. II. 262. 263. 

152. Hrubýho díla paeholek, pravý zevel. (K ničemuž se nehodí.) 

K. 

153. Každá líška svuj ocas chváli, a blázen cepy. (Nečitateľné.) Z. 
VIII. 22. 

154. (Nečitateľné.) 

155. Kam vítr, tam plášť. (Je nestály.) Z. IV. 626. 

156. Kaupej se, drže se brehu. (Nedávej se do nebezpečenství.) 

157. KauH se za ním. (Nestydaté zapírá, co promluvil, patmau ne- 
pravdu háji.) Sr. Z. V. 200. 

158. Každý hŕíeh svau výmluvu má. (Žádný se za vinného neuzná.) 

159. Káž se lačnému postit, a sýtemu sedláku mlátiti. Káž vlka 
vorat. (Všeehno svým časem má se poraučet a délat.) 

160. Kázali mu tfi krále napsat. (Nemeli ho vypuditi z domu.) 

161. Kdo v neštéstí, všechni se ho štíti. (Nečitateľné.) 

162. Kdo v pecy býval, umí jiného tam ožehem hledat. (Nečita- 
teľné.) Z. n. 254. 

163. Když ovcy stŕiží, koze rit lupa. (Vida neštéstí eyzý, hled ujít 
svého.) 



Digitized by 



Google 



- 11 — 

164. Když nemúžeš pŕeskočit, podlez. (Kde syla neplatí, pokora po- 
máha.) 

165. Kdô mažo, ten jede. (Nečitateľné.) Z. Vffl. 612. 

166. Kdo sýt, ten táhne. (Nečitatelné.) 

167. Když ruka mku myje, obe bili bývají. (Svorná pomoc mnoho 
dobrého činí.) Z, VUI. 86. 

168. Kdo slíbí, ten dej. (Téžko za jiného slíbit ) 

109. Kdo č^ho neskúsyl, neumí o tom rozprávet. (Skúsenost nej- 
lepšfm mistrem.) 

170. Kde milost, tu oči; kde bolest, tu ruce. (Milovník miláčka vždy 

v očí ch Dosý; nemocný proti nemocy (Oculi item amant duos [?]). 

Sr. Z, \TII.*4S. 

171. Když kocaur piejde, myši v kaut lezau. Sr. Z. VIII. 956. 

172. Kde husy, tu smrad a štébety; kde ženy, tu svár a klebety. 
Sr. Z. VIL 175. 

173. Když se žení, tu tolary mení; jak se ožení, malýho peníze není. 
(Cht^je se po paiií^ku chovat, korábiskom [?] umíra. Pro neopatrnost dostal 
se v bídu.) 

174. Když prase pi-ipovédí, jítí pro ne s pytlem. (Pílležitosti, dokud 
je pŕeíl mkaina uznej.) 

llb. Když hrušky zrají, tehdáž se česati mají. 

176. Kdo roste bez kázne, stará se bez bázné. (Deti ať dobre se 
svedau.) Sr. Z. VIH. 872. 

177. Když se mu pravdy nedostáva, umí opremovati. (Kde syla ne- 
stačí, tu chytrost podstrčí.) 

178. Kdo komu jamu kopa, sám do ní padá. (Zlý rádce sobé nej- 
horšf.í Z. II. 164. 

179. KouHíry cedí a velblaudy požírají. (Malých se desí, z velkých 
si nie aedéláO Z. VIH. 513. (Mat. 23, 24.) 

180. Kdo se s smolou obíra, zmaže se od ní; kdo s ohnem, spáli 
se, Sn Z, \1II. 443. (Sir. 13, 1.) 

181. Kdo tŕ nezná, kaupil by té, a kdo té zná, darmo by té nevzal. 
(Potutelný.) Sr. Z. VIU. 504. 

182. Když je nejmilejší hra, prestaň. (V štéstí mímost užívej.) Sr. 
Z. X. 1169. 

183. Kdo mJuví, co chce, uslySí |?J, co by nerád. (Netláchej, abys 
pŕes noa nedostal. Žvavýmu jazyku nedej ) Sr. Z. V. 271. 

184. Kdo chceš pokoji (?), nečiň zmĺnku o boji. (S lehkomyslnau 
žááhé cti nedoJdeŔ.) 

185. Kdo mnoho slibuje, málo plní. Kdo mnoho mluví, neb Iže, neb 
se ehlúbí. (Co mtiiví, toho neučiní.) Z. V. 77. 

18(i, Kdo chce užívati sladkýho, musí prvé okúsyti kyselýho. Kdo 
chce požíti dobre vule, musí pokúsyti nezvule. (Bez práce nie nedobydeš.) 



Digitized by 



Google 



— 12 — 

187. Kdo chová svýho, nebude žáden (žádostivý) cyzýho. (Pľacovitým 
Pán Buh žehná.) 

188. Kdo čí chléb jí a pivo pf, toho píseň spfvej. (Dobrodincy dolíŕe 
čiil.) ') Sr. Z, VIII. 1042. 

189. Kdo dluh dluhem platí, klin klinem vyráží. (Lesť Istí nahražuji^)') 

190. Kdo svého nehledí, ten nedlauho dedí. (Kdo není svého dédictví 
pilen, ochudne.) 

(Neočíslené.) Kdo je trošky živ, bude-li bohat, bude div. (Nefiitatelné,) 

191. Kdo čoho dosti má, rád s tým plytvá. (Boháč múz ľoadávati.) 

192. Kdo se chŕestu bojí, nechoď do lesa. (Tŕese se co osyka.)*) 
Z. IX. 45. 

193. Kdo se bojí nauze, nerád pro bĎh davá. (Tŕese se na peníze-) 

194. Kdo jak činí, tak odplatu beŕe. (Jaký dílo, takový plat.) 

195. Kdo má koláč, nájde y družbu. (Dives ubique placet.) Z. X. 26. 

196. Kdo má kone, snadno k nemu sedlo nájde. (Nečitatelné.) Z. 
IX. 108. 

197. Kdo má peníze v kapse, múze jít do karet. (Kdo má nazbyt, 
múze pfidavati [?]). 

198. Kdo má škodu, nestarej se o posmech. (Nešťastnému lidé . . . , ) 
Z. X. 130. 131. 

199. Kde te nesvrbí, nedrbej, aby pŕíčesú neudelal. (Když l^ nepáli. 
nehas.) Sr. Z. VIII. 412. 

200. Kde bázeň, tu kázeň.)*) Sr. Z. VIH. 872. 

201. Kdo pfíkre pristavuje (?), rád spátkem padá. Kdo pííkre pri- 
stavuje (?), rado se obracuje. (Kdo ťažký vecy bere, od nich pH* 

stane [?]). 

202. Kdo neyvíce remesel umí, nejistéjší vopsy býva. (Taula\7 • . 
nie nemúže býti.) Sr. Z. XI. 98. 

203. Ke všemu se hodí. (Je spúsobný.) 

204. Klobásau srazil polt slaniny. (Málem mnoho dostal.) Z. X. 1158, 

205. Kláti se co býk na bahne. (Nestály, ledakamsy se dá zaplýst 
do díla. [?]) 

206. Klin klinem vyrazil. (Lesť Istí nahradil.) Z. IX. 502.. 

207. Komu sám Buh, tomu všickní Svati. (Všem, Bohu y lideiii pri- 
jemný.) s) Z. Vm. 1125. 

208. Kôstka kôstky nehyndruje. (Stejní sobé proti nerovným vuli držf.j 



') Skorej : Od koho si odvislý, toho musíš poslúchať. Ž". 

-) Výklad je skorej : Nič neumenšil svoj dlh. ^, 

*) Toto naskrze nemá smyslu, ale: K podniku treba odvahy. To v zátvorke Je 

porekadlo, to prvé je príslovie. Z. 

*) Naopak: Kde kázeň, tu bázeň. Z. 

'•) Nepravý to výklad; má byť: Komu je mocný, vyššie postavený, priaterom, 

tomu prajú i nižší. Z. 



Digitized by 



Google 




- 13 - 

209. Koštovati brodu aneb neStéstí. (Tento se bál [?]). 

210. Koho oä bolí, nechod do mleyna. (Kdo si bojácný, nechodna 

VOJEU/)') 

211. Kohaut na svých smetých rád kokrhá a spfvá. (Quisque domi 
. - . . ) Sť. Z. VU, 908, 909. 

212. Kuíátko chce jíž maudŕejôí býtine žli slepice. (Nečitateľné.) Z. 
VIL 64. 

L. 

213. Laupil ježka. Lapá ježky. (Nedútklivého človeka dráždi.) 

214. Laudí se co líška z daleka. (Chce néco zlého tajn$ spusobiti.) 

215. Leze co pes po bŕíše. (Ľstivé chce škodit.) 

210. Leze vojak jako rak, sdvihuje se z klepet. (Uznav zlau radu, 
od ní odstupuje.) 

217. litíze m maucha z pomyjí. (Když se zhanobili, chci aby se 
slfzali. [?]) 

218. Lepe stati se svým snopera, než se cyzým mandelem. Lépe za 
svým krajícem, než za cyzým pecnem. (Nečitatelné.) 

219. Líha na čertove plachti. (Hryze ho svedomí.) 

22(t, Lítá piv než mu krídla dorostli. (Nečitatelné.) Z. VII. 50. 

221. Líšku po ocase, Iva a medvéda po pazauŕích poznáš. (Vše se 
po néč«m pozuá.) ') 

222. Líná ruka holý neštéstí. (Kdo nechce praco vat, ochudne.) Z. X. 510. 

223. Lonský slívy pripomína. (Nečitatelné.) 

224. Lže ve všecky hambalky. (Nestydaté Iže.) 

M. 

^5» Maucha mu pŕes nos preletela. (Jest popudlivý.) Sr. Z. IV. 412. 
gge. Má sojky v hlavé. (Je päl blázna.) Z. VIII. 732. 

227. Má Kľšne y kočky v hlavé. (Je zlobivý a pošetilý.) 

228. Má kŕeč na jazyku. (Nesmi s pravdou na jevo.) 

229. Má feči co vody. (Lecos tlachá.) 

230. Medle uč vrabce lítati. (Nečitateľné.) 

23L Má rečí, co kozy fit bobku. (Stále by hubau mlel.) 

232. Medlt^ hroz svého pňl(?) (Nie mu neuškodíš.) 

233. Mít Btatek jakkoli. (Lakomec sy nie nevšíma, dobfe aneb kíívé 
penlze bére.) 

234. Mistr nauze naučil Dalibora hausti. (Chudoba učí remeslúm.) 
3r. Z. IX, 59L 



V) To je len jednotlivý príklad, ale značí vôbec: nečiô proti sile; nečiň, čo ti 
môže ^kodiL Z. 

^) Frislovie to vzťahuje sa na vlastnosti zlých ľudí. Z. 



Digitized by 



Google 



-14- 

235. Mívej (radímť) jazyk za zuby. (Kdo príliš mluvívá, SQadnô 
zavadí.) Z. V. 278. 

í 36. Mluví, CO mu slina k ústúm pŕinese. (Lecos mluví.) Z. V. 618. 

á37. Mluví, jakoby mu ústa zamreli; jakoby mu ústa zavrel, 7m\l 
(Nesmi povedét.) 

238. Mnoho čapu, málo žab. (Mnoho jedlíkú, málo jísti.) Z. X. 493. 

239. Mnoho príliš mluví, ale málo škodí. (Hrozý, luže, málo iiiužej 

240. Mnoho vody dotud uteče. (Neboj se málomyslný.) ') Z. XII. 40tl 

241. Mnoho vresku, málo zysku. Mnoho vresku, málo vlny. íMiioho 
pŕipovídá, málo plní.) Sr. Z. V. 230. 

242. Mini, že mu samýmu slunce svítí. (Své činy vynáší. (SlfdOek (?) 
Z. Vln. 581, 

243. Mol v drahém rauše, živá ryba na súše, vlk mezy kozami, Uk 
mezy pannami, kozel v záhrade. Z. VIII. 957. 

244. Motovidlem stfelit. (Mluví, co k jeho koncy je ničemné.) 

245. Moc železo láme. Sr. Z. XII. 650. 

246. Mohou spolu peníz projíti. (Sám sobé rovní.) 

247. More nevypiješ. (Díla se ujímaš, o které té nenl.) Z. XII, i\U, 

N. 

248. Nahlédá co pes do kuchyne. (Je špehéŕ, pHšel na zvedky.) 

249. Není toho manželství, aby se mezy manžely néco odporuého 
nepŕihodilo. (Nečitateľné.) 

250. Nauze zvule nemá. (Pristaň na tom, co máš.) 

251. Nahlédni sám do svých ňáder. (Nosce te ipsum.) 

252. Nazobal volie. (Byl prvé chudák, nyní že bohatství pHSlo, vede sy.) 

253. Nahradil mu, neb nalil zase vrchovatou. (Nečitateľné cudzie slová.í 

254. Nebyl tu, když Pána Boha zrazovali. Je Pavel sprosták. (Sprostý. I 

255. Nemauže se šidlo v pytli tajit. (Sám se pozradí.) Z. V1II» 564. 

256. Ni to pták, kto se sklube. *) (Jist^ vécy sobé váž.) 

257. Nespolíhej na telšinky(V) cyzý. (Co sám múžeš, udélej.) 

258. Nezapomene hrušky v popeli. Hledí na zadné kolo. (Je opatraýj 

259. Není v týme uražen. (Je maudrý.) Z. III. 187. 

260. Nerád se potí. (Je skaupý.) 

261. Nenechanec. (Rád krade.) 

262. Nesýtý nepotáhne. (Nečitateľné.) 

263. Nemazaný vuz tížej se táhne. Sr. Z. VIIL 612. 

264. Nedmi nedvédu v ucho. (Hnevivýho nepopauzej.) 

265. Nezapášej s nedvédem. (S mocným se nesúd.) 



^) Porekadlom tým označiiye sa daleká budúcnotty inšie nič. ^ 

^ Nearozumitelné. Jesto : Ne toho je vtáča, kto ho Sklbe, ale kto ho sjie, 
Yxáz Z. IX. 896. 



Digitized by 



Google 



- 15 - 

S66. Nepŕilfvej lauže k blatu. (Zarmaucenému zármutku nepŕidávej.) 

267. Nepauštéj se bez vesla na more. (Quidquid agis etc.) Z. IX. 253. 

268. Není dobre stáda viku porúčeti. 

269. Nespomohlo babe ani kauŕení. (Povístky neprospívají.) 

270. Není Éím ani Praha jednoho roku vystavená. (Velké vécy. . .) 

271. Nebeŕe se z jedného vola dvau koží. (V trestaní má se dáti 
pozor. >) Z, Vín. 1103. 

272. Neveyskey, ješte si nepreskočil. Z. IX. 408. 

273. Nežertuj, s kým sy nerostl. (Majori cede.) Z. VIII, 377. 

274. Nejprve svau stŕešku sluší pŕikrýti. (Více o sebe jako o jiné 
se starej,) 

275. Nedbám na mésýcani na hvézdy, když mi sluncesvítí. Z. VIII. 896. 

276. Nerád by, aby po ném tráva rostla. (Závistlivý.) «) Z. VI. 673, 

277. Nemá všech doma. (Je šašek.) Z. Hl. 244. 

278. Nesebral havránkú všech. (Je nerozšafný.) 

279. Kemúželi kovati, ale pomáha dýmati. (Jak muže, pomáha.) 

280. Nerovná spŕež nerada spolu dobre a zároveň táhne. (Vécy ne- 
stejné.) 3) z. Vn. 323. 

281. Nedeptal se toho. (Je tlachavý.) 

282. Neumŕejí s tím hfíchem. (Pán Buh to bez pomsty nenechá.) 

283. Nesluší zadnému zaufatL (Nebud malomyslným.) 

284. NevdéCnému nie není vdék, by mu pak y za krk péstí dal. 

285. NevdéCnému čiň co čiň, nie mu vdék není. 

286. Netáhni, ještés nevyhral. (V štéstí pomni ná neštéstí.) 

287. Nerád kordem vrtá. (Lenoch.) 

288. Nerád se potí. (Id.) 

289. Ne vždycky rak na mleyné, nékdy také žaba se nachodí. Ne 
vždycky prosvícení. (Ne vždy vše po vuli plyne.) Sr. Z. IX, 123. 

290. Nejspíše blázni a díté pravdu povi. Sr. Z. VI. 298. 

291. Neveyskej, daleko ešte do večera. 

292. Nesluší pýchati. (V štéstí se nevznášej.) 

293. Nesluší se pŕflišné vypínati. (Id.) 

294* Není již kam koz hnáti. (Nesmi strachem své zdaní pronésti.) 

295. Ne vždycky sluší kvapiti. (Nečitatelné.) 

296. Nespomínej již toho, co již pominulo. (Nečitatelné.) 

297- Není tak dlauhá píseň, aby ji konce nebylo. (Vše má svúj 
konec.) Z. XII. 624—5. 

298. Není toho kostelíku, aby v ném jednau do roka posvícení 
nebylo. (Každá téžkost své polepšení má.) 



") Priobmedzený to výklad. Z. 

^) laýf bežný výklad: nerád by ešte zomrel. Z. 

■) UMra sa zvlášte o manželstve. Z« 



Digitized by 



Google 



1 



- 16 - 

299. Nenf té krčmy, aby v ní pH kvasu nekdy svády nebylo, 
(I mezy pi*átely.) 

300. Nedarmo čert svau mater bil, že jej neumŕla vymluvit (Umí 
se vymluvit.) Sr. Z. V. 110. 

301. Nedá se prodat. (Umf tlachati. *) Z. V. 759. 

302. Nevi, kdy má pŕestat mluvit. (Id.) 

303. Nadarmo se dal v zadek mrskat. (Je ii^raý.) 

304. Nestarey se dál, (?) reči co vody. (Mnoho slibuje, málo plní.) 

305. Nedal Pán Buh svini rohú, aby netrkala. (Na hlaupu, pyäué, 
bohaté ženy.) Sr. Z. VII 527. XVI. 360. 

306. Nemňž ani nékdy oddechnouti. (Má mnolío práce,) 

307. Nemá oddychu zadného. (Id.) 

308. Ne vše zlato, co se bliští. Z. IX. 254. 

309. Ne vše krása, co se líčí. (Id.) 

310. Ne vše pravda, když se pekne mluví. (Id.) 

311. Nepíš čerta na stenu, sám se on namaluje, (Časem a raistem 
nepHhodným nežartuj.) «) Sr. Z. IX. 189. 

312. Neštestí vždy hotové. (Nečitatelné.) Z. xn. 147. 

313. Neštestí nechodí po horách. Z. XII. 143. 

314. Neníli zvňle, pŕistaň na mále. 

315. Nemášli kone, chod pešky. (Id.) Z. X. 689. 

316. (Chybí.) 

317. No tak kusá (?) jako s vocasem pénkava spívá. (Iía 

ženy šperkované a pyšní lidi z nižšího stavu.) 

318. Neumí holuba lapat. (Je hlaupý traup, stojí všuly jako slaup; 
na všechno ústa otvírá, jako krava na nové vráta.) 

319. Nebude po čertove vňli. (Latinské neCitateíné.) 

320. Nezdá se umét kuŕátek rozvázati. (Staví se, jakoby tfech ne- 
umél počítat, zatím je vybraná kopa.) Z. VIII. 546. 

321. Nenf zysk na nedvédí kúží píti. (ProdaU čeho ještá nemá.) Sr, 
Z. IX. 373—4. 

322. Není toho ... ku (?), aby nebylo pravdy trochu. 

323. Nevi ješté, kam pénkava nosem šedá. (Je sprostý.) 

324. Nepujde po druhy do líčky ani do vršo. í Je rozšaftiý.) 

325. Nepodobne pa^deŕí k té červené ruži. (Latinské nečitÄteíné.) 

326. Nemá všech doma. (Je bez rozumu.) Z. IIL 244. 

327. Nedá jinač, jen za hotový. (Je lakomec.) 

328. Neprodálif plátna, nmoho mluvíš. (Kdo mnoho slibuje, málo 
splní.) 

329. Nebožátko, nedali mu píti. (Je tak stí ízlivý, až je mu koňský 
trh auzký a vokna za kamna vidí.) 



') Hovorí sa o známosti cudzej reéi. Z. 

^) Pravý výklad: nespomínaj Fahko vážne nešťastie^ aby uaozujst neprišlo. Z, 



Digitized by 



Google 



- 17 - 

íi3í3. Nékdy byl vážny, nyní žádný. (Pro všetečnost píišel o milost.) 

B31. Neveyskej až preskočíš. (2 cyzýho neštesti se uevesel.) ^) Z. 
IX. 408. 

B32* Nepárá se mu po švu. Proti srsti se mu vede. (Nevede se mu 
po vúli.) 

m^, 334. (Chybejú.) 

335. Nie mu dobrého milo není. (Je nestydatý.) 

336. Nyní se tvá kože mýli (myla?). (O tobč se jedná.) 

O. 

337. Obrazyli mu kHdla, aby tak prudce nelítal. (Pyšný po tretí [?] 
se polepší.) Sr. Z. Vm. 810. 

338. Odmokli mu hnidy. (Prv byl chudý, ted pyšný. Auiad auŕadu 
pohŕda jiného.) Z. IV. 547. 

339. Odvoláva již odstaupá. (?) (Nečitatelné.) 

340. Od kádi, (odkudy?) rád ryby kradeš. (Kteíí se od toho od- 
hánf, CO rád má.) 

341. Osla na most téžko bezdék hnáti. (Malis bobus [bovibus] arare. 
Z. XXI. U. 

342. O zejtrek se nestarey. (Deus prandebit.) 

P. 

343. Pán Bflh vysoko, král daleko, pravdy a spravedlnosti na svtW» 
iTiálf). (Mnozý od pánu utískaní bývají.) • 

344. (Nečitatelné.) Sr. Z. VIII. 1157. 1164. 

345. Pánu Bohu poručeno. (Cede ) 

340. Pemo^) to musíš zaplatit. 

347. Pes, který mnoho šteká, nerád kauše. (Kdo mnoho hrozý, málo 
škodí.) Z. V. 346. 

348. Pes psu blechy vybírá. (Čtverák se s klukem kočkuje.)^) Z. 
II. 247. 248. 

:Uíí. Platný čo pátý kolo u vozu. Z. XVI. 302. 356. 

35(1. Pištec trefil na bubeníka. (Oba našlapaní [?] šelmy mali sy co 
vytíkat.) 

251. Pivní molek nerád piva pije, než ... (Je dopitá, moc súká.) 

852. Pozde bycha honí. Z. IX. 320. 

353. Pozde melí boží kola. (Búh dlauho shovívá.) 

354. Potme se učil (nedávat?) kandelares. (Je nevycvičený slamotfes(?). 



') Vôbec: neraduj sa vopred pred prekonaním ťažkostí, pred istotou zdaru. Z. 

-} »Pemo« (pemô, perné) bude bez pochyby nejaký titulus poplatku, ako u 
íastíflrov vyhnanôj u tesárov rohovô (t. j. ked postavia rohy väzbové, tedy im pán 
tá pit-í Alebo snád perný z: trpký, ťažký. Z. 

'} tuf výklad, vidz Z. II. 247. 

2 



Digitized by 



Google 



-^ 18 -^ 

S55. Pomáha potoku soliti. (Daremné pracuje.) 

356. Poradil se s Wankem. (Útek.) 

357. Poruč viku berana. (Nečitatelné.) 

358. Pohorel od kôstky. (Hraním o vše pHšel.) 

359. Po slibu škody čekej. (Za neznámeho neslibuj.) 

360. Podášli mu prstu, ujme té za celau ruku. Jestli mu drozda dák^ 
za bažanta té požádá. (Nestydatý prosytel.) Z. VIII. 465. 

361. Pokora milosti, peycha dochází žalosti. 

362. Pôde všecka sedla se hodí. (Ke všemu je spúsobný.) Sr. Z. IV, ^2:1, 

363. Poštval ho na zajíce. (Za cyzý vini trpí.) 

364. Po smrtí času nebude. (Neodkládej.) Sr. Z. Vil. 78. 

365. Polepší se co íemen v ohni. (Latinské nečitaterné.) Z. I L 3S<i. 

366. Pod ruží *) mluviti. (Nékomu tajné svérit.) 

367. Posedí ho Marík. (Je peciválek, lenoch.) 

368. Pojednau pic (hicV), podruhý nie. Z. X. 725. 

369. První vyhraní z kapsy vyhání. (Štéstí se mení.) Z. X. 1174. 

370. Prvé dozrál, než rozkvetl, neb dorostl. (Pred časem mudnije.) 
Z. VII. 118. 

371. Proti palicy šemu (šermu V) není, ani zadného fortel8t%1. í Moc- 
nejší [mocnejšímu?] ustúp.) 

372. Práce bezdéčná nebýva vzácna. 

373. Pravý škŕítek, neb pidimužíček. (Je malý, ale zralý.) 

374. Prudká voda prudce beží, tichá brehy podmývá. Ticliíl voda 
býva hluboká. (Kdo málo mJuví, mnoho zlého obmeyšlí.) Sr. Z. VHJ. 
559—562. 

375. Pro toť slunce vyjde. (Z toho si nie nedéley.) Z. XVI. 97. 

376. Prosýš mošny od žebráka a soli od vovčáka. (Žádáš, co po- 
trebuje.) Sr. Z. X. 985. 

377. Pravý vojselko. (Do všeho se plichtí, všudy vleze, ct) sífíldoý 
pes do kuchyne.) 

378. Propekl panvičku. Propálil ŕesátko. (Je zastuzeného ^alúdka^ 
všechno vyvrhne. Co se doma vaíí, neumí to doma sníst.) 

379. Prvé chce lítati, než mu krýdla dorostau. (Magna petis, Phaeton.) 
Sr. Z. VII. 50. 

380. Pravé vlčí stfevo. (Žraut, misy by snedl.) Sr. Z. VI. 43 L 

381. Prílišní štestí, pauhý neštestí. (Kdo neumí štestí užfvat, orní 
brzo mine.) 

382. PHšel k reči, co Turek k šavli. (Je žváč.) 

383. Pf íliS náramne svau cení. Jako slepice, když veyjce snesf*. kdítŕ^ 
Chlubný plíce z hrnce lezau. (Chlúbí se.) 

384. Premohl chudobu. (Nyní zpyšnel.) 



•) Sub roaa. 



Digitized by 



Google 



— 19 — 

385. Prestaň na domácým. 

38i>, Preje mu co pes kočkám. (Rád by ho na Ižicy utopil.) 

387. Ptáka po péŕí poznáš. Z. V. 20. 

R. 

388. Bsk hey (?) od vody! (Zlod(^ji táhnau.) 

38y. Rádby hauserem berana vylaudil. (Dárkem chce mnoho ob(h*žot.) 
3^.1 Rád o ném slyší, čoby mu súl v oči sypal. (Nečitateľné.) 
Sn Z. Vni. 796. 

391. Radej ho vidím, aby byl dál ode mne. (Id.) Sr. Z. VIII. 820. 

392. a. Rádby néco svalil. (Lstive o néco ukladá.) ' 

392. b. Rcy viku patér, a on vždy k ovcy. (Asinus ad lýram.) 

393. Rozlila svine džbán oleje. (Nečitatelné.) 

394. Rovné, čoby motovidlem a nevopefenym kuklem (V) strelil. (Sotva 
ústa otevŕe, selže.) 

39r>. Rovný s rovným rado táhne zároveň. 

39í). Rozumí tomu, co svine a koza petrzelí. (Nie nerozumí. Z. IÍI. 253.) 

397. Rovné, čoby to do blata uvrhl. (Latinské nečitatelné.) 

398. Rozpukl by se závistí. (Nie nepreje.) 
39i i. Rozvážal špačky. (Je žvavý.) 

4(10. Rozpauští špačky. (Je žvavý a ) 

S. 

40 L Sádlem nedvézým namazaný. (Je prhký.) 

402. Sám do svého hnízda naprášiv, musý zase do noho vlýzt. (Sítni 
je negtŕBtí púvodem.) 

403. Sám každý vi, kde ho stŕevic hnete. Vidlí (?) se v pytli netají. 
(Každý zná své nedostatky.) Z. VIII. 31. 

404. Sám na sebe metlu ulomil. Sr. Z. IX. 334. 

405. Sám se chváli, má zlý sausedy (?). (Propria laus sordet.) 
40ií, Seč nemúžeš býti, o to se nepokaušej. 

407. Sedlák se neumí skrytí, když ho y pod lavicy strkaj í, však mu 
T^dy (boky vyhlídají?) (Opilec a žvavý snadno se prezradí. 

408. Skoč zhúru neb dolu. Huš tele na vlka. (Audaces fortuna juvat.) 
Hr. 7u X. 468. 

4í)9. Skočil by proto do ohne. (Lakomec.) 

410. Slyby se blázni kojí, ale maudŕí se jimi kají. (Slybúm neuver.) 

411. Sluší mu CO svini sedlo, neb kopí, co osiu donát^). Jako svini 
chomaut, (Nie mu nesluší.) Sr. Z. XV. 130. 

412. Sluší ustaupiti, když zniku není. 



^) Donatus, grammatik, a po ňom zvala sa tak iiče])ná kniha latinskej recM, 
v pospolitých Školách za dlhé Časy užívan/í. Z. 



Digitized by 



Google 



- 20 - 

413. Sluší držením (V) delati. (Moderate age.) 

414. Slepý šilhavého dojíma. (Jeden jak druhý je z toho plotu kul) 

415. Slama se nehodí než do chomauta a kraupy do jelita. (Hlaupý 
k tomu se nehodí.) 

416. Slybujeť hory doli, a když k skutku pHjde, nepodá vody. Z. 
V. 92. 

417. Snedl vúl blany. (Judex erat corruptus.) 

418. Snedl mnícha, a kápé mu v hrdle zustala. (Chraptí.) 

419. Snadno tomu pískati, kdo rád tancuje. (Currentem mutare.) 

420. Spravdauť nám pred boha jíti. (Veritatem loquere.) 

421. Spéšný dílo nerado se darí, nebýva ani trvanlivý. (Festina lente.) 

422. Spadl mu cípek, nemaže jíti. — Spadl mu zub, nemiiže se vy- 
mlúvati. (Umí táhnaut, co po líhách. Jeho huba mnoho drží (?lj ohu- 
batel (?). Staví se co zmokla slepice, zmrzla kosila, zatí^l je vybraná kopa.) 

423. Spomenula babka dčdka svého. (O vecech minulých, smutných 
pripomína.) 

424. Spafíš mu drštky. Vybereš toho, co (Keč?) u Jankova, 

425. Sprav svý doma. 

426. Sráží búh pyšným rohy. (Deus superbis resistit.) Z. IV. 515 

427. Srazyli mu rohy, aby netrkal. (Piscator ictus sapit. Pyšnýho 
zahanbí.) 

428. Stará líška. Sr. Z. Vm. 698. 

429. Starý hrích novau hanbu činí. (Toho nepíipomíney.) Z. II. 161* 

430. Stará kuna, starý zajíc. (Chytrák.) 

431. Straka ze kre a tŕí v kér. (Jedna práce druhau stíha.) Sr. 2. 
VIL 264. 

432. Strom bez kvetu, panna bez studu Hdko pHcházý k jakému 
úžitku. (Vidz 18.) 

433. StHlí CO v holuby.. (Až hanba Iže.) 

434. Strach, by se nebe neoboŕilo. (Latinské nečitatelnt^.) 

435. Strach, by slunce nesvítilo. (Id.) 

436. Svého stínu se bojí. Z. IV. 214. 

437. Štedrého dárce sám Búh miluje. (Qui cito dat, bis dat<) 

T. 

438. Tajnej, jakoby biŕicy groš dal. (Všechno vyzvoní.) 

439. Také šteňátkúm zuby dorastají. (Y malí škodí.) 

440. Také blazen nékdy pravdu povi. (Kde se nenadáš, pravdy «** 
doptáš.) Sr. Z. III. 149. 

44L Také Cerná krava bíle mléko dáva. (Id.) Sr. Z. IIL 15í >, 

442. Teprv závory delá, když mu kone vyvédly. (Po škode se brái 
Sr. Z. IX. 323. 

443. Ten chléb k tomu seyru se hodí. (Nečitateíné.) 



Digitized by 



Google 



— 21 — 

444. Ten darmo nebude strícy Božíbo hrobu, f Je lakomec.) Sr. Z. 
VIIL <>7. 

445. Ten nerád darmo z lavice spadne; jest pravý žid. (Id.) 

446. Ten bezdéky dobrý jest. (Quia timet puerum (?). 

447. Má dlauhé prsty, kupuje za pét prstú a za pfd. (Zlo léy.) Z. 
X. 1235—6. 

448. Ten rozumím, že slyší trávu rústi. (Chlúbí se.) ') Z. VI. 205. 

449. Ten trpí za (vopičních?) (Za cyzý vinu trpí.) 

450. Ten nedá liez holého. (Kdo zde hrá, zysku nepozná.) 

451. Ten nedojde s celou kúži. (Bude bit.) 

452. Ten by rád svau krátku vyvedl. (On, čím múze škodit, na jevo 
pronáší.) 

453. Ten se vypína, a za Ďádry mu vši na (varlu?) hrají. (Ven se 
pyšne nosí, doma sotva kus chleba má.) 

454. Vné má vonné naprášené vlasy, doma smrdí trápny od nauze, 
úý chasy. (Id.) 

455. Ten méné véíl bohu, než svemu tlumoku. (Je lakomec.) 

456. Rozdelilby duši. Vydal by do posledního. (Je štedrí.) 

457. Teč voda, kam Pán káže. (Není zbytu.) 

458. Ten jináč nedá, než zač procení. (Jde na peníze, jako čert na duši.) 

459. Ten proveyskal, proheysal statek. (Učinil se korábníkem.) 
4(í0. (Nečitateľné.) 

461. Točí se CO holub na baňce. (Je nestály.) 

462. Toho se nikdy nedostáva. (Do všeho svuj čapí nos strká.) 

463. Toť by se pilo, ne to pachovský. (Latinské nečitateľné.) 

464. Ty svy slova držíš, co pes post*). (Pripoví, nesplní.) 

465. Trefí se, co sedm loket v kuklu. (To se ku sobé netrefuje.) 

466. Trhají se o kúži oslovau. (De lana caprina.) 

4í>7. Trefoý gsy, co jelito neb kožich na ruby. (Morosus.) 

468. Jsi veselý, jako bys deset vsý vypálil. (Id.) Sr. Z. IV. 390. 

469. Trefil čert na dábla, pišíec na bubeníka. (Similis.) (Vidz 350.) 

470. Traupem (ze štokú smýsti?) (Asinus ad lyrum.) 

471. Trápení dáva rozumu. (V veysméchu bývame opatrní.) 

472. Cvičení a skúsení dáva umení. (Id.) Sr. Z. IX. 631. 

473. (Trpelivost misie?) dať Pán Buh vše. (Nereptey.) 

474. (Nečitateľné.) (Vobésylby se pro tronik.) (Snád trojník, malej 
ceny peniaz.) 

U. 

475. Uč svy deti doma kaši jísti. (Admone.) Z. VIII. 424. 

476. Udélá z lejna muškát, z ničehož svadu. (K roznícení náchylný.) 



*) O ostražitom. Z. 

^) Takto je bezpochyby správne, nie »chvo8t«. Vidz Z. V. 102. 



Digitized by 



Google 






<t'/ 



•ť: 






B>'^' 



— 22 ~ 

477. Udčlá z černého bílý. (Id.) 

478. Uhodil (Mečníkem v Dosku?), až se (kaudnice?) zatrásla. (O 
vécech mluví, co mu žádný neuverí.) 

479. Ujíti mu (broku?), aby tak neskákal. (Pyšnýho zahanbit) 

480. Ukazuje straku na vrbé. (Aulisností podváďí.) Sr. Z. V. 104. 

481. Ukrátit mu skoku, aby tak neheysal. (Márnotratnému peníze 
ujmi.) 

482. Umí více než hrách vaŕiti. (Žena kauzedlná.) 

483. Umí 6ápem tofeiti. — Umí líšku štváti. (Nečitatelné.) 

484. Umí odštekati, odsekati od svýho. (Umí se vymluvit, nedá sobé 
darmo jísti.) 

485. Umí dobre tlachem delati. (Vždy hubau mele.) 

486. Umí dobre s ručnicý pod vodou. — Umí rybám nástrahu strojit. 
(Je to šašek.) 

487. Urozený co tretí bíevno podlaviční. (Latinské nečitatelné.) 

488. (Nečitatelné.) 

489. Ústa mu zavázali, (Nesmi s pravdau k svetlu.) 

490. Uštip ho sršeň. (Jracundus.) 

491. Utíká, ani (anť?) ho nehoní. (Po čím barva?) 

492. Utekl se v kožíšku do vody. (Festina lente.) 

493. Utíká mu svoboda pred rozumom. (Prostorečný.) 

494. U veliké vode veliké ryby. (Magnos magna decent.) 

495. Uživeš toho co pes sadla. (Po čem dlauho dychtil, toho s škodau 
pozbudeš.) 

V. 

496. Vadí se o kozy vlnu. (De lana caprina. Není to hodný, aby 
proto hubu otevŕel.) 

497. Varuj se príliš zdravých knní, dobrých lidí a velikého štestí. 
(Aurea mediocritas.) 

498. V cyzý nádeji hrachu nevar. (Na jiné nespolíhej.) Z. IX. 392. 

499. Veyše popínati o nekolik dírek. — Rohy bráti. (Pyšnčti.) 

500. Veyše chce zadkem, než múž hlavau dosáhnauti. (Magna petis 
Phaéton.) 

501. Vezl na trh cybuli, zase pŕinese vošlejch. (Daromná práce.) 

502. Vlk vlka neruje. (Stejní se radi mají.) Z. II. 242. 

503. Vlka mini a vlk za humny. (Lupus in fabula.) Z. XVI. 21. 

504. Vlka po srstí poznáš. (Ex cantu lumina.) Z. II. 137. 

505. Vlka po chodu, berana po raunu poznáš. (Id.) 

506. Vlk y ctené beŕe. (Lupus non curat numerum.) Z. X. 1207. 
.507. Vše než rozumí chce mudrovati. (Utrhálek.) 

508. Víc múze s hr^t (?) mocy, nežli plný pytel práva. (Tyrannus 
• . . . jus.) 



Digitized by 



Google 



— 23 — 

509. V malé vode malé lyby. (Parvos parva decent.) Z. X. ^>L 

510. Voslovi ve spolek se (drbf?) (Jeden druhému pochlebujťj 

511. Voda a úk není židší. (Latinské nečitatelné.) 

512. Vodu méŕí, vítr lapají; Cykána mijí. (Daremná práce,) 

513. Voslu když se dobíe vede, vtedy jde na led tancovat {Sm- 
tateľné.) Z. IV. 485. 

514. Voblaupil ho tauš. (Hráč a márnotratný žráč býva svýho statkii 
dráč.) 

515. Vopravdu má taký Pán Búh svy. (Novit Deus viuítťx i 

516. Voly dobrý hus i prase. (Darovanému koni na zuby se iiťdiví'jj 

517. Vobvinul by ho okolu prstú. (Poslušný.) Z. IV. 376. 

518. V potrebe pŕltele poznati. (Prítelu v neštestí miluje.) Z. Vil I. 11 iK 

519. Vrabcy v tŕní .... když 

520. Vrana vrane oka nevykline. (Impius impium amat.) Z. ÍL "_M4.) 

521. Vrtí se co šiška na masle. (Nestály.) 

522. Vsadil ho na zajíc, vsedl na koník. (Hnevém utíká.) 

523. Vsadil Janka na koník. (V nebezpečenství ho uvedl.) 

524. Všudy musí nos strčiti. (Všetečný.) Z. IV. 288. 

525. Vše domú pŕijde, co vlcy nesnédí. (Tuláci noční bídnŕ- Iiui;ml) 

526. Vše chce na (saustruh?) míti. 

527. (Nečitateľné.) 

528. Vše vhod dobro, co príliš nezdravo. (Optima mediocritímj 

529. Všecko by rád sám pohltal. (Lakomec.) Z. X. 979. 

530. Vyšel z co čáp z konopí. (Ušel nebezpečenství.) 

531. Vypadl po mésýcy. (Utekl.) , 

532. Vyňali mu z hrachu slaniny a masso z polívky. — \ /iil uin 
tu pred hubau. (Latinské nečitateľné.) Sr. Z. VIII. 836. 

533. Vyrezal mu sadlo z libového. 

534. Vyhráš co Vavoda v kúly. (Ante [victoriam?] non caunsj 

535. Vyhral jako onen (vzadu) béže. (Nie se mu nedaíí.) 

536. Vymlauvá se an je neviny. (Je si zle povédom.) 

537. Vydrel by jednomu z hrdla. (Lakomec.) 

538. Vytrhl trn z cyzý nohy, vstrčil do svy. Sr. Z. XII. B4K 

539. Vydrbal mu slušne, vydrbal mu vešky. (Slušne ho puthst;iL) 

540. Vyčesal mu lačný z libového. (Id.) (Sr. 533.) 

541* Vymluvil by tele na krávé, neb prase na svini. (Impi jtimiií^ 
píítitor.) 

542. Vytrhali mu brky, aby tak neheysal. Sr. Z. VIII. 810. 

543. Vytrhl z blata na sucho. (Nosy se co vzactný zeman; \\i\r.i' >i 
ŕfkrtti vašnost, zapomnev na chudau pracnost, za staré známe k*' :-(>jji 
pred nymi co vítr mijí.) 

544. Vyvedl ho na vopice. ( ho podvedl.) 

545. Vyrazyl ho z brku. (Zmatl mu smysl.) 



Digitized by 



Google 



— 24 — 

546. Vypadl (z rukávu?) (Kišel o milost.) 

547. (Chybí.) 

548. Vzal by i s méšcem. (Zlodéy.) 

Y. (J.) 

549. Jablko nerado daleko od jabloni padá; pakliť iu\tlnt5, rado m 
zase špičkau obrácí. (Latinské nečitatelné. ')) Z. VII. 646. 

550. Ja bych za to sedna nevstal. (Latinské nečitatelné.) 

551. Jakoby mu kul nepohoŕel* (Mlčí, jakoby o tom nevŕdel) 

552. Jakoby za stenu zastaupil. (Ze štestí na mizinu pľiáel) 

553. Jakoby v mori utonul. (Latinské nečitatelné.) 

554. Já o hiiiškách, on o slivách. 

555. Já o strace, on o vrané. Sr. Z. 692. 

556. Já o slivách, on o cybuli. Sr. Z. V. 692. 

557. Jak prišlo, tak odeSlo. (Malé parta malé dilabuutun) Z. X VL 5H5. 

Z. 

558. Zastyženého je žalúdka, nie nemúže zažíti. (VSe prozradi,) 

559. Zaplatil mu, když noví škorni kaupil. (Utekl.) 

560. Zastrelil holuba. — Umí mezy holuby strílet* (Lže.) 

561. Zavra oči se bfti. (Král se má o podaný starati.) 

562. Zažívaš toho co pes meydla. 

563. Za horká jest zakvašený. (Je hnévivý.) 

564. Za zelena trhaný (česaný) kyselí bývají. (Latinskc ncčitaU^ľné.) 

565. Zaplatiť na malé letničky. (Nikdy.) 

566. Zanechal sobé kozy ch vratec. (Je mudrý, musí m vyveští,) 

567. Za zubu se chleba najisti 

568. Za času hrušku česati, (kašeň?) trhati, jahody zbírati. (Id.) 

569. Zanechá tu (pýra?)^) (Zanechal po sobé znauícni.) 

570. Zadusý se v konopách. (Obešen jest.) Z. \J, 7! 7. 

571. Za nová ŕešatko povésý, staré pod lavicy se dl (Neätatťfnc.) 

572. Zachová, jako žid víru. (Nečitatelné.) 

573. Páni se perau, sedlácy nastavte vlasu. Sr. Z. XI. lo. 14, 

574. Zboží pozdvihuje aumysla, aumysl peychu, peychá delá válku, 
válka púsobí chudobu, chudoba dáva pokoj. 

575. Zdráha se co selská nevesta. 

576. Zdá se býti co ovce, ale trkal by co beran. (Scít slmulare.) Z. 
VIII. 506. 

577. Zeyskal co na svinech. (Chtel mít zy^sk a prodťUU.) 

578. (Nečitateľné.) 

*) Non procul a stápite porna cadunt. 

-) Piera, peria? Z. 



Digitized by 



Google 



— 25 — 

57í I. Z. .(lká matka (metla V) dobré dítky činí. (Matka (metla?) vyhání 
ílítky z pekla.) 

580, Z lonskélio smíchu plač. (Nečítatelné.) 

581, Zlým čím více se heybá, tím více smrdí. (Čím se víc o nečí 
liaiibŕ' raiuví, tím vétší býva.) Sr. Z. VIH. 212. 

582* Zle statku nabytí nedočká tretí koleno. 
583- Zmokl ani nepršelo. (Je opilý.) 



584. Ani kuŕe nerado danno kutí a hrabe. (Delník žádostivý platu.) 
Z. VllL 04. 

585. Každá líška svúj vocas chváli. Z. VUI. 22. 

586. Kdo chce z kuchyni psa vyhnať, snadno nájde húl. (Kdo chce 
zlé komu činit, nájde pŕíležitost.) Sr. Z. VIII. 1160. 

587. Kdo je všude, nikdež není. 

588. Kde masso, tu psy, kde myši, tu zlodeji. 

589. Musí saused s sausedem kysela, jablka y plané hrušky hrýzti. 

590. Má se jako ryba ve vode. (Je zdravý.) Z. VI. 47. 

591. Syt chleba neodhadzuj, ani v horko šatu. (Pamatuj na budaucý 
ías.) 

51*2 býva malokdy maudrí. 

593. Jsy obratný, jako sochor v pytli. 

594. Auŕad nemeylí, jestli neteče, aspoň kape. Sr. Z. X. 75. 

595. Chytá heyle. (Nastudil se.) 

596. Jaký aiiŕad, taková osádka, jaký hospodár, taková čeládka. Sr. 
Z. VIII. 871. 

597. Mnoho se tu plaše deje, mnoho se též plaše rozvoje, ((^uid 
ťito íit^ rito perit.) 

598. Polámali se mu vusy. (Nemúže to učinit.) 

599. Prodává lelky. (Sem i tam zhlídá.) 
tíOO. Snédl by ho po večeri. (Je mu mdlý.) 
mi. Zwlčil se. 

602. Zapomnel na to, jako na smrt. Z. III. 220. 
UUo. V Praze blaze, kdo má peníze. 

604, Dále od hradu. (Varuj se toho.) 

605. Dále od plátna. (Id.) 

íí06. 1)0 nebe daleko, do pekla hluboko. (Cikánúm není prístupu.) 

607. Starí ptácy jak spívají, mladí po nich tak vrzají. Sr. Z. VII. 670. 

608, Vlk CO vezme a uchváti, nerád toho zad navráti. Sr. Z. X. 923. 

Fom. Asi 116 je takých, ktoré sa v Zátureckého knihe nachodia; asi 77 na 
iruvnaniej asi 400 výhradných. Z. 



"^^^ 



Digitized by 



Google 



Vývin keramiky a slovenská nnajolika. 

Podáva Pavel Socháň. 
(ľreiliiiitíené vo výťahu vo valnom shromaždeni Museálnej slov. spoločnosti v Turčian- 
skom Bv. Martine dôa 9. augusta 1899.) 

L 

O keramike vôbec. 

1. Podstata hliny a jej spracovanie. 

7a lona zeme našej odokrývame popri nástrojoch z dreva, kosti a 
kíviiH'uia, ktoré človek, neznajúc ešte kovov, v praveku (v dobe neolitickej) 
jmiižíval, vo velkom množstve hmčené črepyy čo je dôkazom, že ludstvo 
už v Ijarbarskom stave svojom hotovilo si nádoby z hliny a iných zemín. 

Hlina povstáva zvetraním istých minerálov, hlavne živca, na prášok 
kromičitan hlinitý (kieselsaure Thonerde), ktorý „bielou hlinou" (kaolin) 
voláme. Ked zvetralinu živcovú dážd a voda na iné miesta odnesie a ju 
Ko zvetralinami a rumami iných nerastov a ústrojnín smieša, povstávajú 
ľo/Jirué druhy hliny. Od toho, s čím je ktorá hlina slúčená (smieSaná, 
ziieľií^tená) závisia aj jej chemické a fysické vlastnosti; dla týchto na- 
cliíiii/a aj svojho upotrebenia v priemysle, menovite hrnčiarskom. 

Hlina je materiál, z ktoréko lahko dajú sa sformovať predmety po- 
tiehiiíj ku živobytiu človeka, a objavuje sa na površí zemskom v takom 
Tiiiioístve, že mimovoľne ponúka sa ku priemyselnému spracovaniu. Pret<» 
lilítia slúžila prvotnému človeku aj za hlavnú pomôcku v jeho kultúrnom 
^ri!iŕ;eiií. Z hliny vytvoril si nádobu, ktorou vodu čerpal, aby uhasil smád^ 
uaíkibu v ktorej varil si pokrmy; z hliny hotovil si rozličné nástroje i 
staval príbytok svoj. 

Už v starom veku bola hlina najvzácnejším materiálom v domácej 
putľebe, v obchode, v staviteľstve i vo výzdobe svätín. Zo žiadneho od- 
vetvia industrie a umenia antických predkov našich nezachovalo sa tolko 
prtídiiietov, ako práve hlinených, lebo vypálená hlina je materiál, ktorý 
] pretrvá všetky iné látky; k tomu črep súc sám v sebe bezcenná vec, 
nedráždil lakomosť, preto predmetov takýchto zbudlo hojnosť, a pre nás 
loil dnes každý čriepok svoju dôležitosť. Starí naši hotovilí si z hliny 



Digitized by 



Google 



- 27 -^ 

riad k potrebe kuchynskej, obrovské nádoby (sudy), v ktorých zásobili 
sa potravinami, nádoby na uschovanie v zemi posvätného popola po zo- 
mrelých svojich (popolnice), nádoby, v nichž podávali obete bohom svojim 
(urny) ; i formovali si rozličné nástroje (závažia, presleny a pod.) ozdoby 
a hračky i bôžikov a bohov svojich : formovali vôbec počnúc od jedno- 
duchej tehly až po vypuklé obrazy a sochy vysoko umeleckej ceny. 

Hotovenie hlinených nádob nie je nejakým špeciálnym vynálezom 
daktorého národa, ale vzniklo u jedného každého samosebou, len hmotná 
jakovosť, forma, ozdoba a prevedenie sú si rozdielne a súvisia často s pri- 
rodzeným nadaním a výškou kultúry patričného národa. 

Na niektorých, miestach našej zeme množstvo a dobrota hliny vyvo- 
laly popri umeleckom talente národa veliký rozvoj hrnčiarskeho priemyslu, 
ktorý dospel ku vysokej dokonalosti umeleckej. V Mesopotamii v nadbytku 
nachodiaca sa hlina vedia k obrovským stavbám Ninive a Babylonu. 
V relikviách dávno zauiknuvších národov vynikajú zvlášte produkty hli- 
nenej industrie. Ku pr. po Assyroch objavily sa tabulky z hliny, na ktoré 
klinovým písmom vyryté výklady dávajú vzácny materiál k objasneniu 
histórie. V Egypte vynašli tehlové stavby, jichž vek odhadujú na 12.000 
rokov. 

Všetky z hliny hotovené predmety zahrňujeme pod menom keramika, 
dla starogréckeho slova keramos = roh, lebo pred vynájdením hlinených 
nádob užívali rohy za nádoby k pitiu. Preto pozdejšie znamenalo slovo 
„keramos** hlinu, t. j. materiál, z ktorého sa hmčené nádoby robia. Dnes 
na celom vzdelanom svete pod slovom „keramika" rozumie sa kollektívne 
označenie všetkých odvetví hlinenej industrie. 

Človek prvé nádoby zaiste umiesil si volnýma rukama bez všetkých 
nástrojov z hliny, a síce takej, akú kde v prírode hotovú ležať našiel, 
Z počiatku umiesenú nádobu sušil len na slnci, ale skoro prišiel na to, 
že hlina vypálením dostáva velikej pevnoty. Postupom času začal k vôli 
pevnote a barve i k vôli forme, primiesovať hline rozličné prísady (sub- 
stancie), tak: piesok, tuhu, vápno i slamu. Substancie sú na prospech 
hline hrnčiarskej; naproti tomu nachodia sa v hline také telesá, ktoré 
sú jej na velkú ujmu a musia byť z nej odstránené, čo deje sa rozličným 
mechanickým preciedzaním. Preto s pokrokom hrnčiarstva hlinu čistili 
a pridávali jej cielom tvrdosti vápno, živec, železo, gyps, kriedu atd. 

2. Tvar (forma) hlinených nádob. 

Podoba nádob a iných výrobkov z hliny bola u všetkých národov 
zprvopočiatku nemotorná a neumelecká, len čisto životným potrebám vy- 
hovujúca. S vývinom vzdelanosti javily sa vkusnejšie, ušľachtilejšie tvary. 
Forma nádob u každého národa v starom veku vykazuje väčšie-menšie 
odchýlky. Tieto javia sa na dutine brušnej, na hrdle, tak aj na ušiach 



Digitized by 



Google 



— 28 — 

(držadlách,) na ich umiestnení a polohe, a konečne na podstavci (nôžke, 
dne) ; hrdlo, uši a podstavec často aj chybia. Forma javí sa ďalej na roz- 
meroch a na pomeroch (proportii) jednej čiastky k druhej. Dla týchto 
rozličných známok roztriedujú archäologovia starožitné nádoby na roz- 
ličné „typy". 




Obr. 1. Predhistorické nádoby v Domaiiikách (Hont). 

V Egypte v staršej dobe dávali nádobám foraiu oválnu, ku nejž za- 
iste našli vzor na pštrosovom vajci. Pozdejšie vystupujú vlivom Asie ná- 
doby okrúhlej formy dyňovej. Najstaršej epoche patriace nádoby assyr- 
shjch hrnčiarov sú tiež nemotornej formy i bez všetkej umeleckej vý- 
zdoby. Ale v Assyrii ani pozdejšie hrnčiarstvo v hotovení hlinených nádob 
nevyniklo, poneváč v tomto despotickom štáte boháča oblub ováli výlučne 



Digitized by 



Google 



- ŽÔ- 

nádoby z kovov, hlinené ale boly odkázané len na chudobnú triedu, ktorá 
nádoby svoje nehotovila na luxus, ale len pre svoju potrebu. 

Úetaejšie, rozmanitejšie i krajšie sú výrobky Fehičanov. No naj- 
iišlachtilejších a nesmierne rozmanitých foriem sú nádoby (menovite vásy) 
fjréťke, tak že etrursko-rimská epocha ich len málo bola v stave rozmnožiť, 
a stredovek i nová doba len opakovaly antické formy. Tvary tieto sú 
viac alebo menej duté : niekdy dutina je pravidelná, alebo postupuje s hora 
na dol, niekdy zase naopak ; inde je parallelná, alebo aj prehĺbená, štihlá 
alebo stlačená. Hrdlo je kračšie, lebo dlhšie, celkom krátke i velmi dlhé, 




Obr. 2. Predhiatorické nádoby v Medovarcoch. 

Úzke alebo široké, kolmé (cylindrovité) alebo k otvoru sa úžiace (kónické) 
alebo sa rozširujúce i vypuklé (konkávne) alebo cele vypuklé. Boly to 
nedoby rozličného určenia, a každý jednotlivý kus mal svoj názov, preto 
grécko-latinská nomenklatúra na označenie tohoto bohatstva foriem je 
velmi rozsiahla. 

Na hradištiach a osadných sídlach našich predkov vyskytujú sa črepy 
až natri palce hrubé mierneho sklonu kruhovitého, čo poukazuje na ná- 
doby obrovských rozmerov. Boly to zásobné sudy, (osudia), baňaté, až 
tak velké, že celý chlap do nich ukryť sa mohol. Často nemalý podstavca, 
ale len okrúhle dno, preto musely stáť na jednom mieste vhrabané do 
zeme, Slúžily za zásobárňu potravín (obilia, ovocia, oleja, nápojov atd.), 
ukladali v nich vlnu, šatstvo a pod. Zo sudov čerpali obsah konvicami, 
ŕľpákmi^ vedierkami. Vedrami zase zo studne alebo potoka. U Grékov 



Digitized by 



Google 



- íto -^ 

túto službu konaly ampJiory, ktoré boly rozličných rozmerov, celkom malé, 
ale i vo výške chlapa velké, tedy tiež sudy. 

Zprvopočiatku dával človek svojim hlineným výrobkom podobu vol- 
nýma rukama, ale už v tejto dobe pozorujeme u rozličných národov rôzne 
typy v nádobách, často velice ušlachtilých foriem. Jemnosí v spracovaní 
i väčšia lahoda vo forme dala sa lahšie docieliť, ked prišiel v známosť 
hrnčiarsky kruh. Tu vyrabatelia nádob boli už zkúsení hrnčiari, ktorí 
ich nerobili len pre vlastnú potrebu. S jeho príchodom hlinený priemysel 
všade značne postúpil vo vývine. 

Nádoby na kruhu formované dajú sa od výrobkov volných rúk velmi 
lahko rozpoznať, lebo na týchto badať stopy od prstov povtláčané, kdežto 
na kruhu vytvorená nádoba prezradzuje rovnobežné Čmáry vôkol nádoby, 
ktorá je ináč zdnuká i zvonku hladká. 

Kedy a kde vynájdený bol hrnčiarsky kruh, nedá sa určiť. Jeho 
pôvod siaha do naj včasnejšej doby ľudskej kultúry, lenže v niektorých 
krajinách stal sa len neskoršie známym, kdežto inde už dávno bol v úžitku. 
Bol to prvý nástroj v hrnčiarstve, za* nimž naáledovaly potom skoro aj 
iné pomôcky. Ako vysvitá z egyptských nástenných vyobrazení na starých 
hrobkách Behi-Hassanu, bol tam hrnčiarsky kruh už známy, ale mani- 
pulácia bola s nim iná, ako u nás, lebo tam hrnčiar nepohyboval ho no- 
hama, ale rukama. V takzvaných „Mastaba", hrobkách najstaršej dy- 
nastie, v Memphis nalezené nádoby hlinené, sú všetko v pravidelných for- 
mách na kruhu točené a pečlive vypálené. Pozostatky assyrských hrnčiarov 
sú už tiež na kruhu prevedené. Aj u Grékov a v Malej Asii znalosť hrnčiar- 
skeho kruhu padá do velmi včasnej doby; už Homér spomína ho, ako 
dávno známu vec; a nádoby, ktoré Schliemann v Tróji našiel a ktoré 
ešte daleko do predhomérovských časov siahajú, sú tiež väčšinou formo- 
vané na kruhu. V strednej Európe ujal sa dosť neskoro, za doby laténskej. 
Avšak tu i potom dlho ešte v oblube zostaly hlinené nádoby volnou rukou 
formované a na nich dlho ešte zachoval sa vkus z časov predošlých. 

Poneváč dnes nenie ešte určite známo, ktoré a aké národy v starom, 
alebo až v predhistorickom veku, rozličné territoria našej zeme obývali, 
snažia sa to archäologovia pomocou vyhrabaných zo zeme nálezov aspoň 
priblížené označiť, v čom formy, „typy", nádob hlinených im velkú službu 
preukazujú. S bádaním a určovaním slovanského typu zabýva sa naj- 
novšie dr. Lub. Niederle v Prahe. 

Novším vynálezom je formovanie hlinených predmetov pomocou tlaku, 
(prosu), v dutých formách. Konečne moderná doba vyhotovuje v gj'^p- 
sových formách liaie nádoby. 

3. Glasúry a s tým spojené výzdoby. 

Hrnčiarske výrobky vo svojich prvopočiatkoch neboly ohňovzdorné a 
Vodu lahko prepňšťíily. Preto ludia snažili sa pory pozatiorať a upotrebili 



Digitized by 



Google 



J 



- 31 - 

ku tomu klieliový alebo lakový náter, ako to ešte mnohé národy v Ame- 
rike robia. Takýto náter ale nemá stálosti a najmenej vzdoruje ohňu. 
Značný pokrok bol, ked sa ludia naučili natierať nádoby tuhou. Ušlachtilé 
grécke nádoby hlinené sú istým druhom kryjúceho čierneho fimissu opa- 



j^íÍm"H\i 





Obr. 3. Ornamenty miaiek zo Sv. Antola. 






Obr. 4. Predhiatorické nádoby z Liňova. 






Obr. 5. Predhiatorické nádoby z Vyšného Kubína. 

trené, jehož chemická povaha najnovším skúmaním dokázala sa čo kre- 
mičitan sódnatý. Tento povlak ovšem proti ohňu a vode tiež nedával 
úmt ochrany. 

Hrnčené nádoby stály sa pre všestrannú potrebu len ^^edy možnými, 
ked ich ludia dovedli opatriť sklovitým povlakom, ktorý glasúrou ') alebo 
ífikdúH, aj polevou voláme. Glasúra pozostáva z roztopných kovov a zemín, 
medzi nimi olovo, cín, soI a živec v rozličných spojeniach hrajú velkú 



'ŕ Názov glasúra pochodí z nemeckého alova Glas (aklo), poneváč glieda v te- 
ktitom Btave podobá aa roztopenému aklu a po vypálení nádoby vyzerá táto akoby 
bola iklom poliata. 



Digitized by 



Google 



^ ňž - 

rolu. Tieto prvky tlčením a mletím rozmrvia sa na prášok, tento rozmieša 
sa s vodou na kasičku, ktorá sa na vypálenú nádobu namáča. Toto deje 
sa tým spôsobom, že nádoba ponorí sa do pripravenej gliedy, ktorej sa 
následkom svojej porósnosti nassaje ; alebo sa nádoba gliedou poleje ; ale 
môže sa aj štetcom natierať. Nato vloží sa nádoba ešte raz do pece, 
kde mierna pála dostačí, aby z nádoby gliedou nasiaknutej vlhkosí sa 
vyparila, a aby glieda na nádobe sa roztopila, ktorá po ztuhnutí ako sklo 
sa leskne. 

Glasúry nemajú len ten účel : nádobu nepresiakavou urobiť, alebo jej 
nahé telo hlinené zaokryť, ale sú aj výdatnou pomôckou vo výzdobe ke- 
ramiky, v čom docielilo sa skvelých výsledkov. 

Hrnce a popolnice starého veku, aké z osád a pohrebíšť pohanských 
predkov našich vykopávame, nemajú žiadnej glasúry, tak nie sú ani hra- 
Cene nádoby starých Grékov a Rimanov glasúrou opatrené. Rôzne gla- 
súry boly ovšem v keramickej industrii orientu už dávno upotrebované, 
ale v Európe vošly vo všeobecnú známosť len na konci stredoveku. Y úžitku 
skutočne bola glasúra*u Egyptčanov, ktorí hotovili množstvo malých ozdôb 
z velmi tvrdej bielej hliny a poťahovali povlakom (so sódy a kremenky) 
barvy tyrkysovej. 

Za východište glasúrových výrobkov pre Európu nutno považovať 
Mesopotamiu, kde už 1000 rokov pred Kristom pokrývali si tehlové steny 
glasúrovou vrstvou, aby chránili ich proti vplyvom povetmosti. Od Assyrov 
naučili sa barevným glasúram Peršania a pestovali s velkým výsledkom 
dlalej. 

Najhlavnejšie glasúry sú : solná, olovená (na obyčajných nádobách ale 
aj na fayence), cínová (na fayence) a zivcová (špeciťičný povlak na por- 
celláne). 

Všetky glasúry v podstate svojej pozostávajú zo skiel, ktoré sa v teple 
topia, s hlinenou hmotou, na ktorej spočívajú, sa spájajú, túto naproti 
tekutinám a plynom robia neprenikavou a zároveň celému predmetu vrntvnu 
svojou lesk udeľujú. 

Solná glosára tvorí sa z niektorých solí cestou vyparovania v rozož- 
havenej peci, kde usadzuje sa a obostiera tam vsadené predmety hintoné. 
Upotrebúva sa na gliedenie obyčajného hmčeného riadu a jemné anglické 
kameniny. 

Najobyčajnejšia glasúra je olovená, pripravovaná z olova alebo z ky* 
sličníku olovnatého O s prídavkami soli, nátronu, kali a menovite skla. 
Je priehľadná, takmer bezbarevná, tak že barva hliny vo výzore nádoby 
spolu pôsobí. Naproti tomu nádoba z bielej hliny leskne sa bielobou ako 
porcellán. Upotrebuje sa na obyčajný hmčený riad ale aj na jemnú fa- 
yence, tiež aj na anglickú kameninu. 



*) Kysličník olovnatý v reči Tiidu gltýt z nemeckého BleiglaUty od čoLr* i nA%m 
glieda zz glasúra. 



Digitized by 



Google 



— 33 — 

Ked ihi olnvenej glasúry dajú sa obarvujúce prísady z kovových 
oxyílov, Uídsi možno s týmto priehladným povlakom malebné effekty značne 
stupňnvať, Cen eakastá olovená glieda premiešaná železnou hrdzou, vyvolá 
iiti žlto]ilin™ýíli nádobách lesklú zlatú barvu. Červenohnedá barva nádoby 
zakalí na zelenú barvenú gliedu. V takom prípade, kde chcú docieliť na 
nádobách cístú zelenú barvu a na dostač bielej hliny nemajú, pomáhajú 
i? i tým, že opatria nádobu bielym povlakom z kriedy alebo z hliny, a 
lí^n na to nane*íú olovenú gliedu, ktorá potom už čistou jasnou barvou 
žiari. Takýto kriedový povlak, ktorý sám v sebe sa neroztápa, ale práve 
kn za podlobu (fólie) slúži, nazýva sa gréckym menom engobe (náleva). 




//m\ä 



Obr. 6. Popolnice z Lišova. 





Obr. 7. Popolnice z Tatárskej. 

Na tento spôsob bývajú hotovené zelené kachle. Také boly menovite všetky 
kachľoví^ jM^ľí! nemeckej renaissancie, ktorá teraz zase do velkej obluby 
tľiäla. Zvláštny účinok dá sa dosiahnuť, ked nie celá plocha nádoby 
lotiahrie m týmto bielym podkladom, ale len biele vzorky sa namaľujú; 
.;eď na to príde zelená glieda, tak táto potom na bielych miestach jasno 
viet i, kdežto na hnedej pôde nádoby kalnú barvu ukazuje. Takýmto 
'olnii jediioduľliým spôsobom dekorácie dosahujú sedliacki hrnčiari 
' oriente skvelých účinkov. 



Digitized by 



Google 



34 — 



^ 



Dľuhý spôsob výzdoby engobovej je, že rozriedená hlinka vylieva 
sa pomocou lievika na nádobu. Takto vyzdobené sú nádoby riiiiSikéhD a 
gréckeho staroveku. Dnes ale už hrnčiari vedia pomocou obarvujúcieh 
oxydov dať hline ľubovolnú barvu. Takéto barevné nálevy dávajú nádoltárij 
velmi pestrý výzor, kdežto predtým boly len na nepatrný poíet baríev 
obmedzené. . 

Iný spôsob engoby je ten, že na nádobu ornamenty nanesú sa z iiiie- 
šaniny vosku a loja, nato prevedie sa náleva ku pr. v barve nioihej, 
ktorá na vosk nechytí a tak táto partia ornamentov podrží základnú barvu 
nádoby. Ku predošlým nanesú sa voskom dalšie ornamenty, ktívrť^ Hasf 
ku pr. žltej barvy hlinkou sa polejú, chránené voskom zachovajú baňu 
predošlej nálevy. Takýmto spôsobom dá sa vystrojiť nádoba pekne poly- 
chrómovaná. 

V stredoveku v Itálii a Francii rozšírená bola výzdoba hrnŕeuOho 
náčinia známeho pod menom sgrafttti. Nádoba opatrí sa viac rozIiĽim 
barevnými nálevami jedna na druhú, do ktorých sa potom ornament viac- 
menej vyškrabuje, čím sa patričné vrstvy nálev odhalujú a povstáva orna- 
ment prehĺbený. Sgrafitta sú aj v hrnčiarstve našej krajiny známe. 

V 15. a 16. stor. pestovali v Itálii aj jeden lahší druh v dekoráťil 
keramiky. Vzali nádobu, ktorá bola od prírody biela, alebo bielou en^^o- 
bou opatrená, a pomaľovali ju kovovými barvami, na to poliali to všetko 
priehladnou glasúrou olovenou. Pod touto obdržaly barvy žiarivý lenk, 
ktorý sa na pravú majoliku tak velice ponáša, že povaha jeho nedá ^ 
ľahko rozpoznať. Je to tovar, ktorý v Itálii nazvali polomajoUkou (meiíZíí 
majolica). Pri tomto spôsobe výzdoby je tá výhoda, že maliar môže fídiko 
opraviť si kresbu, lebo, ked sa mu niečo nepodarí odstráni na tcnri mieška 
kriedovú vrstvu, novou nahradí a kresbu tam znova namaľuje. Podobno 
pokračovanie je pri pravej majolike takrečeno nemožné. 

Vo všetkých tu uvedených prípadoch nádoby sa len po výzdobe 
glieda olovenou glasúrou a na to vypaľujú v peci. Ordinárny riad hriinaii 
len raz vypaľujú, pri ktorej operácii pálenie hliny a stápanie gli<Hly nani/ 
sa deje. Olovená glasúra na kuchyiiskom riade Je nezdravá, ponevác olnvo 
nachodiace sa v glasúre rozkladá sa pôsobením kyselín obsažených v jedliul) 
a tieto otravuje. 

Ďaľší pokrok v keramike nastúpil, ked vynaložená bola gtwuha d- 
novdy známa pod menom einaily ktorá jednotlivým národom orientu už 
známa bola, ale v Európe upotrebovali ju len arabskí hrnčiari \ X. stor-, 
a síce na ostrove Majorka, v uachodivších sa tam hrčiarskych ťabrikát:h 
Od dávnych čias upotrebovala sa už na sklo a skvosty. Cínová ulmm 
môže byf rozličného složenia, najobyčajnejšia je ale z olova, cínu, soli a 
piesku. Cín (oxyd) robí glasúru bielou nepriehľadnou a tedy čreji ľipliie 
zakrýva, olovo napomáha tekutosť, soľ robí ju rovnomeniou a piesak 
(kremičitý) sklovitou a tvrdou. Rozumie sa, cínová glieda dá sa tiel vo 



Digitized by 



Google 



I 



— 35 — 

svojej masse obarviť istými oxydami kovovými. (Naše čierne a brnavé 
pece kachlové.) Umeleckého upotrebenia uaôly tieto barvené gliedy zvhĺšte 
v dielach presláveného sochára italského Luca delia Robia, v Nemecku 
na takzvaných Hirschvoglových a vo Francúzsku Palissyho prácach. Jestli 
volí sa biela barva, tak docieli sa výzor, ktorý velmi ponáša sa na porcel- 
lán. Poneváč všetky snahy starých hrnčiarov malý za ciel napodobniť 
čínsky porcellán, nasledovne upotrebovali skoro výlučne bielu cínovú gla- 
súni, ktorá behom storočí bola v nesmiernej rozsiahlosti produkovaná 
v polievaní majolikového (fayencového) tovaru. 

Jestli plocha má sa ozdobiť rozlične barevnými glasúrami, nutno je 
ich od seba oddeliť a tak zamedziť, aby sa spolu neslialy. Toto Arabi 




Obr. 8. Popolnica z Nemiec. 

na stenových dhiždiciach v Alhambre tak previedli, že sostavili mustru 
zo samých priehlbín, oddelených od seba tenkými priehradkami. Do týchto 
jamôk vliali glasúry rozličných bariev. Tento spôsob prevádzali už v Ni- 
nive a v Babylone a ním si Peršania i Araby velikej slávy vyzískali. 

Cínová glieda používa sa na majoliku. 

Glosára živcovd upotrebuje sa výlučne na porcellán, preto volá sa 
aj porcellánovou ; pozostííva zo živca a kremeňa. 

Od ostatných keramických glasúr líši sa hlavne tým, že je tej samej 
mstavy čo základná hmota predmetu s rozdielom, že do nej viac sklovín 
sa pridáva. Je nesmierne tvrdá, že oceľou poškrabať sa nedá, ťažko sa 
roztápa a vzdoruje chemickým účinkom i vysokej temperatúre. 



Digitized by 



Google 



— 36 — 






Hrnčiarstvo delí sa teda ohladoni glasúr na tri hlavné skupiny: L 
jednoduchá neglasurovaná tenacotta (pálená hlina), 2. glasurovaná ti^rra- 
cotta a 3. porcellán, ktoré skupiny v historickom vývine jedna za druhou 
nasledovaly. 

V barevnej výzdobe hlinených výrobkov sú rozličné spôsoby a iiru- 
i)'' striedky, z ktorých niektoré už tu uvedené boly. Barvy sú dvojeho druhu; 

'^ . • 1. také, ktoré vpalujú sa naraz s glasúrou a teda znesú pnidký olioň, 

^; bez toho, že by sa zmenily, a volajú ssí prudko ohňové barvy (Scharl- 

feuerfaiben). Týchto bariev je velmi obmedzený počet. Väčšina baiňov jo 
K.' takých, ktoré silnú pálu bez zmeny neznesú, preto nanášajú sa na vypá- 

-/l lenú glasúru, t. j. na úplne hotový predmet a vpalujú sa zvlášť pod olo- 

>*',- venou glasúrou v mutflách, od čoho volajú sa bar vami mufflovýmí t]Muf- 

^,; felfarben). Pri malbe porcellánu nakladajú sa barvy prvého druhu pod 

í ' glasúru, z pod ktorej po vypálení jasne presvitajú a nádoba hladkií zo- 

r v stáva, kdežto pri barvách mufflových sedia na povrchu vypuklo a lahko 

'.- . sa ošúchajú. 

Mimo tohoto spôsobu maíby, kde barvy nanášajú sa štetcom, jesto 
>' viac spôsobov, kde mechanickou cestou (tlačou) kresby alebo celé njalhy 

na nádoby sa prenášajú. Tento druh výzdoby upotrebuje sa na nárinie 
lacnejšej kvality, lebo práca je daleko drahšia. 

Ku zvýšeniu effektu nakladajú sa na glasúru aj rozličné kovy, me- 
novite zlato, striebro a platina v rozpustenom stave a zvlášte sa vpalujú, 
následkom čoho nádoba taká pôsobí metalloskvúcim i prekrásne ptirle- 
* íovým leskom (Metall-Liister). 

4. Vývoj ornamentálnej výzdoby keramickej. 

Predhistorický človek robil prvé pokusy výtvarného umenia na svojich 
hlinených výrobkoch. Na týchto teda možno sledovať postupný výtíu 
ornamentálnej výzdoby. Avšak tento dial sa tak pomaly, že umenie fonuové 
dlho dominovalo nad ornamentálnym. Sú ovšem isté nádoby, pri ktt^ých 
pre ich účel viacej padá na váhu forma ako výzdoba (osudie, kuchynský 
riad), avšak pri väčšine nádob ukazuje sa snaha po ornamentálnej vý- 
zdobe. 

Najstaršie nádoby predhistorické sú bez všetkej okrasy. Pné pu- 
čiatky boly celkom primitívne, vtláčané prsty a nechty, punkty a C'iíuky 
vškrabované ostrým alebo tupým nástrojom, vráže okolo nádob a to priame, 
krokvité (cikcak) alebo vlnité (vinice, vlnovky), pozdejšie už mrežo. ša- 
chovnicc, trojhrany, kríže, hviezdy, kruhy, kolesá, špirály, ružice (rosetty) 
konečne geometrické, rastlinné komposície a zvieracie i ludské figiirj 
Zdobili ale aj plastickými prílepkami : pupčeky i jamky, čiary a knižk; 
a mnohé z hore uvedených motívov. Okrasy dávaly sa hlavne na vydiitínír 
nádob a menej na hrdlo, často ale ozdobili aj vnútrok nádoby. Níídoby 
z pozdejšej doby nosia na dne vytláčané vypuklé znaky hrnčiai*ske. 



Digitized by 



Google 



-3í- 

Poki'ok v keramike starovekej nastúpil, jakmile naučil sa človek má- 
Tovať barvami. Z počiatku vyplňoval len vyryté ryhy, žliabky vápnom 
alebo hlinkou, pozdejšie ale začal už aj samostatne barvami narábať. 
V Európe na úsvite doby kovovej nachodia sa na hradištiach i v hroboch 
pomalované nádoby, takže v čas rozkvetu doby hallštattskej majú malo- 
vaiié nádoby už dosť umelecký výzor. Z bariev najviac vynikajú čierna, 
brnavá a biela. Malovanie dialo sa nanášaním bariev, bez toho, že by ich 
vpalavali. Na ten spôsob malovali aj starí Gréci barvami čiernou, čen^e- 
iiou a bielou. 

Človeku prirodzená je snaha a potreba okrášliť seba a svoje okolie. 
Tentn úkaz javí sa u všetkých národov zeme. Vývin výzdoby stúpa s po- 
kiokotn kultúry, a ako táto nie všade stejne a razom sa rozvíjala, niekde 
prv, inde daleko neskoršie, tak i ornamentika u istých národov pred 
vekami dosiahla už vysoký stupeň dokonalosti u niektorých ešte len teraz 
sa rozvíja, a u mnohých nachodí sa ešte len v pn^om stadiume, 

V Egypte zavčasu rozvila sa kultúra (pod faraonami 1461—1393 
pr. K r.) a dávno vykvitla i zakvitla tam ornamentika. U Egyptčanov de- 
koratívne elementy na keramike boly figurálne a rastlinové, menovite 
loius papyrus a palma^ ktoré vrývali do nádob a tak povstalé vráže čiernou 
barvou vypĺňali; preto tu o malbe hovoriť nemožno. V starom Egypte 
mala výzdoba hlavne mysticko-symbolický účel, a slúžila viacej nábožen- 
skému kultu ako pôžitkom zraku. Symbolistika bola vôbec v oriente bežná, 
menovite charakteristická je ona pre Egypt, kde mystické znaky boly 
viacoj písmom ako ornamentom. 

Tiozličné mystické symboly prichádzajú v celom vývoji ludstva a boly 
užívané aj vo výzdobe Slavianov, kde ale Ind, ačkolvek ich ešte aj dnes 
značí, významu ich nezná ^). Dr. Wankel sostavil a rozlúštil ich celú radu, 
akí- íasto prichodia medzi starými i novými ornamentami slavianskymi *). 

V Assyrii vysoko vyvinutá bola (721 —606 pr. Kr.) výzdoba na díaž- 
d i ciach z hliny, ktorými svoje svätiny a paláce krášlili. Dedictvo Assyrov 
nastúpili Peršania, ktorí umenie toto s velkým výsledkom ďalej prevádzali. 

Barvy a mustry na týchto perských dlaždiciach patria ku tým naj- 
krajším výkonom svojho druhu. Ornamenty na nich sú prísne stylisované 
a pestro kolorované: prepletané stuhy, geometrické komposície, lístie a 
kvetiny i shodujú sa úplne s tými, ktoré vídavame na tkaných kobercoch 
perských. Nie menej výtečné sú nádoby, ktoré barevno emailované a pre- 
krásne omamentované slúžily Europejcom za vzory. Umenie Peršanov osvo- 
jili si Arabi a behom stredoveku rozšírili na ostrovy Stredozemného mora 
až do Špánie. Vplyv, aký tieto pestrobarevné dlaždice na moderný vkus 
vyviimly, je nesmierne velký. Väčšina stenových obkladov, ktoré v Európe, 



*) J. Koula, Oeaký Lid. VI. 1896 str. 277. 
■) Moravské ornamenty. I. str. 12. 



Digitized by 



Google 




menovite v Anglii a Francii, hotovia (mosaiková industria), i velká časť moder- 
ných vzoriek na tapety a koberce (tepichy), sú prevzaté z perských dláždic. 

V gréckom hrnčiarstve je vplyv asijského umenia velmi značný a 
hralo ono velkú úlohu v starom veku. Avšak pozdejšie zavládol sloh do- 
máci a vo vásovej výzdobe hellénskej prevzaly hlavný zástoj velmi správne 
kreslené ludské i živočíšne figúry popri klassických ornamentoch čisto 
gréckeho štýlu. 

Najhlbšie do minulosti človečenstva siaha kultúra a teda aj dekora- 
tívne umenie v Indii a v Číne. Posledná charakteristická je svojou ne- 
viazanou fantásiou. Dekoračný sioh Číňanov je vôbec neobmedzená lubo- 
vôla v prehadzovaní tých najrozmanitejších foriem. Vo výzdobe Číňania 
verne napodobňujú prírodu, ale pre štylisovaný ornament smyslu nemajú. 
Avšak v tejto strakatine neštylisovaných motívov panuje veliká jemnosť 
a cit v kresbe, zvučný súlad v barvitosti (kolorite) a velká zbehlosť a 
čistota v technickom prevedení. Tieto vlastnosti dekorácie pôsobia na 
čínskom porcelláne velmi pôvabne. V takomto stadiume nachodilo sa 
čínske výzdobníctvo už pred vekami a s malým pokrokom nachodí sa 
v ňom aj dnes. Z časného vývoja čínsko-japonského umenia čerpali všetky 
národy Asie, a konečne holdovala mu aj Európa a holduje mu menovite 
dnes, kde ho vychytila secessionistická snaha najmodernejšieho umenia. 

V prähistorii severnej a strednej Európy tvary nádob často prezra- 
dzujú jemný cit pre formu, kdežto ich výzdoba obmedzovala sa na celkom 
elementárne počiatky. Sú to tie samé ozdoby, ktoré pozorujeme na kera- 
mických výrobkoch aj iných nekultúrnych národov všetkých dielov sveta 
v prítomnom i minulom čase. 

Táto obmedzenosť, stereotypnosť vo výzdobe keramickej v severnej 
a strednej Európe dlho stagnirovala, pokým iné umenia tu už vysoko 
prckvitaly; lebo ked prehliadame hlinené nádoby stredoveké z XI — XV. 
stoletia a iné výrobky hrčiarske, musíme vyznať, že po celú tú dobu po- 
zorovať malý pokrok, a to i čo do tvani a ornamentu i čo do remesel- 
ného prevedenia. Príčina väzí v tom, že hrnčiari, neznajúc ešte glasúry, 
len rozmanitými hlinkami barevnými natierali svoje výrobky. Následkom 
nespôsobnosti materiálu hrnčiari nemohli vyhoveť požiadavkám časovým, 
a ich tovar zostával odkázaný na najnutnejšiu potrebu. Jakmile ale v Itálii 
došla emailová glasúra v známosť, celá stredná Európa učila sa od ital- 
ských majstrov a v hrnčiarstve nastal náhly obrat k rozkvetu. 

Arabskí a italskí majolikári docielili s malbou v súvise s barevnými 
glasúrami velkých effektov a v lesku a v harmónii bariev prevádzali celé 
bravúry, nie menej i s vypuklou výzdobou (reliéfnou plastikou). 

5. Vpíyv Asie na europejskú industriu keramickú. 

Kultúrne národy východnej Asie, menovite Číňania a Japonci, už 
v dávnom čase doviedli hlinený priemysel na najväčšiu dokonalosť, a ume- 



Digitized by 



Google 



— «y — 

lecké diela tohoto druhu už vyvážali, ked europejské národy sotva ešte 
boli prekročili najnižší stupeň hrnčiarskeho umenia. Dla čínskej povesti 
mal byť porcellán v Číne už r. 2700 pr. Kr. vynájdený, kdežto v Európe 
ešte len začiatkom XVIII. stor. začali s výrobou porcellá nu pokusy robiť. 
O spôsobe spracovania porcellánu doniesol prvú určitú zprávu do Európy 
cestovateľ Marco Pólo v XIII. stor. 

Aj v Indii dorábali porcellán, ktorý do nedávna za čínsky pova- 
žovali. V Persii tiež už v X. stor. dorábali porcellán. 

Arabi viedli už v VIL stor. po Kr. rozsiahly obchod s Čínou a Indiou 
a ako zvláštnu raritu dovážali do Európy výrobky z porcellánu. Že aj 
europejskí Židia boli v direktnom spojení obchodnom s východnou Asiou, 
vysvitá zo zprávy jednoho arabského spisovateľa z IX. storočia, dľa kto- 
rého židovskí kupci podnikali obchodné cesty z Francie do Číny. 

Živé obchodné spojenie utvorilo sa s východom od počiatku XII. stor. 
následkom križiackych ťažení a úzkych stykov, ktoré vyvinuly sa z po- 
meru k východnej ríši rímskej. Tu Benátky, ktoré už od X. stor. viedly 
s Bisanciou živý obchod, boly poprednou sprostredkovateľkou medzi vý- 
chodom a západom. 

Nenie teda nemožnosťou, že čínsky porcellán bol už v XII. stor. v Eu- 
rópe známy. Veľké množstvo čínskeho porcellánu, ktoré v XVI. a XVII. 
stor. do Európy dovezené bolo, dopravili hlavne hollandskí kupci. 

V Tunisu hotovili z bielej hliny amphory ako bublina ľahké. \ Egypte 
dnes objavujú nádoby najušľachtilejších foriem. Na šíročiznej rovine Mp- 
sopotdmicj kde je na kamenie a drevo ku stavbám súce veľká núdza, 
museli na výrobu tehlového materiálu pomýšľať. I prirodzene, že svoje 
dlaždice, ktorými steny pokrývali, doviedli na najvyšší stupeň. 

V Európe najsamprv v Grécku dospelo hrnčiarstvo ku vysokej ume- 
leckej dokonalosti. V Itálii po Etruskoch objavivšie sa nálezy považujú 
sa za hlavnú ozdobu keramických sbierok, a boly už v dobe rimských 
cisárov vysoko cenené. 

Rimania sami nedokázali v hrčiarskom umení nič pozoruhodného. 
Uspokojili sa len tým, že napodobnili s väčší m-menším zdarom grécke a 
etruské nádoby. 

Počas búrlivého sťahovania sa národov zaspalo v Európe všetko umenie. 
V stredoveku, poneváč cirkevný kultus vyviňoval veliký luxus v nádobách 
kovových vysoko umeleckej práce, nevenovalo sa hrnčiarstvu žiadnej po* 
zornosti, preto nebadať v ňom ani žiadneho umeleckého vývinu, len ste- 
reotypne napodobňovanie antických foriem. 

Najstaršia keramika stredoveká dlho nemohla sa vyšinúť s toho stupňa, 
na íiký došla koncom doby prcdhistorickej. Ten samý ráz nádob, aký na- 
chádzame v posledných hroboch pohanských, dlho sa udržoval, až do 
XV. stôl. Istého významu dosiahla stredoveká industria keramická vo 
vyrábaní fayencových dlaždíc a kachiel v slohu gothickom. 



Digitized by 



Google 



-40 - 

Vo vývine stredovekej keramiky orientu má nesmiernu zásluhu 
islam, ktorý vytvára zo svojho kultu upotrebovanie nádob kovových a 
pripúšťa len hlinené, kostené a drevené, preto nielen k cielom rituálnym, 
ale aj na panovníckjxh dvoroch boly zvlášte hmčené nádoby používané, 
následkom čoho vyspela keramika moslemická k tým najdokonalejším 
tvorbám. Tento mrav, dávať prednosť hlinenému náčiniu, udržoval sa u 
Turkov ešte do XVIII. storočia. 

Preto s rozširovaním sa islamu rozširovala sa aj keramická industria. 
V Persii tak sa zmohla, že mnohé mestá prekvitaly následkom svojich 
hlinených výrobkov, ktoré Arabi spolu s arabskými a tureckými výrob- 
kami vyvážali do Európy. 

Výbojní arabskí Maur i, ktorí obsadili severná Afriku a r. 712 vy- 
dobili Špániu, preukázali mimoriadnu dovednosť v spracovaní hliny a za- 
niesli fabrikáciu arabsko^perskej keramiky po celej Malej Asii, severnej 
Afrike až do Spanie, kde okolo r. 1300 povstaly nádherné * paláce Al- 
hambry a Alcasaru, ktorých rozsiahle steny celkom obložené boly glasú- 
rovanými dlaždicami, a ich siene naplnené boly skvostne ozdobenými ná- 
dobami hrnčenými, ktoré dnes obdivujeme ako neprekonané výkony na 
tomto poli umeleckom. Na Pyrenejskom polostrove vyvinuly Arabi roz- 
siahlu umeleckú činnosť v tvorení hrnčiarskom, ktoré ako španiehko- 
maurská fayence označené býva. Kedl Arabi obsadili aj Sicíliu, prenieslo 
sa umenie hrnčiarske do dolnej Itálie, tak do Nemecka a Francie, Nizo- 
zemska a behom XVII. stor. rozšírilo sa po celej Európe. 

V keramike asiatské národy teda (feleko predišli Európu, ktorej 
hrnčiarsky priemysel len pod ich vplyvom sa vyvinul. S príchodom islamu 
do velkej časti starého sveta nastúpily vôbec nové časy vo vede i v umení. 
Vo vývine stredovekej keramiky v Európe má orient takú zásluhu, že 
ju právom menovať možno moslemickoti. Persko-arabská oniamentika dlhú 
dobu dominovala v europejskej majolike. 

<3. Majolika (fayence). 

Arabskí hrnčiari založili fabriky aj na Balearských ostrovoch hlavne na 
ostrove Majorka, podla nehož arabská fayence dostala meno majolika. Jedna 
taká spomína sa r. 1442. Odtialto menovite v XV. storočí v značnom množstve 
vyvážaná bola majolika do Itálie. Taliani skoro priučili sa fabrikácii ma- 
joliky a doviedli to tak ďaleko, že už v XVI. stor. stála italská majolika, 
čo do malebnosti dekorácie, na najvyššom stupni. V meste Faenea stály 
prvé italské fabriky a tak povstal z pomenovania „faenský tovar" aj rovnak 
platný názov pre majoliku fayence (čítaj fajans) M. 

•) Dnes je vo zvyku nazývať inajolikou tie keramické predmety, ktoré povstaly 
v 16. a v 17. ator. v Itálii, kdežto fayencou za^e tie, ktoré v 17. a 18. stor. zhoto- 
vovali Nizozemci, Franciízi a Nemci. 



Digitized by 



Google 



kajolika líši sa viacerými vlastnosťami od obyčajného hrnčiarskeho 
tovaiTi. Tento záleží z dosť ordinárnej hliny, ktorá po vypálení nie je dosť 
pevná a značne porósna, obyčajne len raz sa vypaluje a zároveň aj gliedi ; 
kdežto majolike venuje sa väčšej pozornosti i čo do glasúry, a ona da- 
leko prevyšuje obyčajné hrnčené náčinie i svojou vnútornou kvalitou i 
krajšou zovňajšou výzdobou. Hliny, ktoré sa k výzdobe majolikovej berú, 
bývajú ale tiež rozličnej kvality, tak aj glasúiy, podla toho aj v majolike 
býva väčší menší rozdiel v tovare. 

Hlina obarvuje sa sama sebou pri vypaľovaní, a síce dla toho, aký 
bol jej vnútorný obsah na žlto, až do ruda, alebo do šedá až celkom biela. 
Ačkoľvek táto barvitosť nemá pri majolike žiadneho vplyvu na zovňajší 
výzor predmetu, lebo telo pokrýva nepriehľadná glasúra cínová, predsa 
dla jemnosti hliny rozoznávajú sa dva druhy: fayence obecná, (ordinárna) 
a fayence jemná alebo hiéla, 

Massa, ktorá ku výrobe jemnej fayence sa upotrebuje, sostavuje sa 
z dobre šlamovanej hliny, vápna a kremeňa. Menovite glasúra musí byť 
volmi pečlive pripravovaná a predmety sa ňou budto polievajú, alebo do 
nej namáčajú; nato odložia sa cielom usušenia. Teda cínová glasúra ne- 
páli sa na nádobe hnedt za vlhká, ako sa to deje s gliedou olovenou. 
Cínová glieda spočíva na nádobe ako suchá kriedová vrstva. Aby pri 
sušení gliedová hmota sa nesprášila, pridáva sa jej niečo smoly, medu 
alebo dextrinu. Najbežnejšia glasúra je biela. Bielosť a kryjúca vlastnosť 
glasúry tejto závisí od množstva namiešaného cínu, čo však má tiež svoje 
nesnádze, lebo primoc cínu obťažuje roztopčivosť glasúry, ktorá sa potom 
odlupuje, z príčiny tej, že s podkladom svojim sa nesliala. 

Barevné glasúry sostavujú sa tak, že sa do bielej pridá ešte nejaký 
kovový oxyd. Na glasúrovu pôdu maľuje sa kovovými barvami (t. j. ba- 
revnými glasúrami), ktoré ona rýchlo vssaje, tak že barvy nezostávajú 
sedeť na povrchu, ale gliedovú hmotu preniknú. Kecf potom nádoba vsadí 
sa do rozpálenej pece a povlak dostane sa do sklovitého toku, teda na- 
ložená barva presiakne gliedu v celej jej hrúbke a následkom toho do- 
stane sytý lesk. Maľovanie na túto glasúru je obťažené tým, že korrigo- 
vanie je s najväčším nebezpečím spojené. Tu maliar musí práve tak, ako 
pri maľbe na fresco, štetcom ľahko, široko a škicovito narábať. Tri mie- 
šaní a vyobrazení glasúry musí sa ohľad brať ešte na jedného dôležitého 
faktora, totiž na rozťažitosC oboch ingrediencií nádoby. Pri vypaľovaní 
sťahuje sa ako hlinená hmota (teleso nádoby), tak aj glasúra. Aby toto 
pri oboch dialo sa rovnomerne, musí byť glasúra k tomu prispôsobená, 
lebo ináč nádoba pokryje sa jemnými, ako pavučina, puklinami, čo je 
ináč pri majolike viac-menej bežný zjav. 

Za pôvodcu vlastnej majoliky italskej, t. j. za takého, ktorý prvý 
iia to prišiel, ako Arabi, email cínovú si pripravujú a upotrebujú na za- 



Digitized by 



Google 



okrytie červenej hliny, považuje sa Luca delia liohia (nar. vo ťlorencií 
ľ. 1400, zomrel tamže r. 1481). V rodine jeho bola email dlho tajomstvom. 

V dorábaní majoliky povstali zanedlho v Itálii velkí umelci, ktorí 
tamojšie fabriky preslávili. Také boly fabriky vo Faence, v Toskáne, kde 
fabrika v Caffaggiolo stála na čele ostatným fabrikám a existovala ešte 
do počiatku XVII. stor. V meste Pesaro r. 14G2 založená fabrika hoto- 
vila ešte v XVIII. stor. majoliku, taktiež do XVIII. stor. vytrvala fabrika 
v Castel-Durante. Najvynikajúcejšie a v umeleckom ohľade najvýznamnejšie 
výrobky italskej keramiky XVI. stor. pochádzajú z rodiska Rafaelovho, 
z mesta Urbino, kde pôsobili znamenití majstri, ako Guido Durantino^ 
I Yancesco Xanto Avelli da Robigo, Oracio Fontána. Významné boly fabriky 
v Gubio, kde pracoval chýrečný majster Georgio Andreolli, dalej v Mantue, 
Ferrare, Florencii, Benátkach. Neapoli. Počet ostatných fabrík, ktorť^ 
s prospechom majoliku produkovaly, je nesmierne velký, a massa tovaru, 
ktorý z nich v XVI— XVIII. storočí vyšiel, musí byť ohromná. 

Italská majolika pre svoju krehkosť nie je velmi súca k praktickej 
potrebe, ale mala dekoračný účel, v čom svojho času velký luxus sa vy- 
vinul. Preto italská majolika mala zázračný odbyt, ako doma, tak v za- 
hraničí; objednávali mešťania, boháči, aristokracia, ale aj panovníci, ba 
slávnych umelcov v majolike povolávali na královské dvory, aby tam pre 
umenia milovné kniežatá pracovali. Z týchto umeleckých diel ovšem behom 
storočí mnoho sa roztrepalo, a po zjavení sa porcellánu bola majoliku 
z príbytkov vytískaná, vzdor tomu ale počet predmetov, ktoré nachodia 
sa po europejských museách číta mnohé tisíce, z nichž zaiste vo Francii, 
Anglii a Nemecku viacej sa dnes nachodí, ako v samej Itálii. 

Koncom XVI. stor. začala fabrikácia majoliky v Itálii klesať, fabriky 
pomaly zanikaly, a ktoré i sotrvaly, ich výrobky nevyrovnaly sa fabri- 
katom označenej periódy. 

Fabrikácia majoliky ujala sa skoro aj v iných krajinách, zpočiatku 
pod vedením italských umelcov, ale skoro priučili sa aj domáci majstri 
tajnosťam vyrábať cínovú glasúru a rôzne barvy. Vo Francii pôsobily slávn(* 
dielne s výtečnými silami: Lyon, Oyron, Nevers, Monštier, Stnissburg, so 
svojimi umelcami Claude Gouflier a Bernard Palissy. Francúzska industria 
niajoliková (pre ktorú tam názvu fayence užívali) dosiahla svoju výšku 
pod maliarom Guillebautom v Rouenu, okolo r. 1730. 

V Nizozemsku vynikly fabriky v Delfte, kde ich okolo r. 1700 stálo 43, 

V Nemecku tiež silne vyvinula sa keramická industria a mnohc 
mestá pretekaly sa jedno pred druhým. Vynikly Niirnberg, Regensburg, 
Siegburg, Grenzhausen; v Rakúsku Salzburg, kde pracoval od r. 1730 
maliar Michal Moser z Dol. Rakús, jehož diela majú moc podobného so 
slovenskou majolikou. V Uhorsku viacerím väčSím-menším fabrikám štóla 
na čele kr. továnia v Holiči; popri týchto pracovalo množstvo remesel- 
níckych dielní majolikových menovite v kra^joch západného Slovenska. 



Digitized by 



Google 



-4á- 

7. Kamenina. 

V neúnavnej snahe sostaviť hmotu, z ktorej záleží porcellán, vynašli 
v Anglii v prvej polovici XVIII. stor. spôsob vytvoriť z bielej hliny po- 
mocou prísad nádoby velmi podobné porcellánu, takzvaná anglickú Jca- 
meninu (Englisches Steingut, Englisches Geschirr, Halb-Porzellan), ktorú, 
začiatkom druhej polovice zdokonalil Josiaš Wedgwood (Wedžvúd) (1730— 
95) i dostala meno tvedgwoodska kamenina (Wedgwood Geschirr). 

Vlastnosti anglickej kameniny sú podstatne rozdielne od majoliky. 
Hmota kameniny pozostáva z bielej hliny, do ktorej primiešajú sa me- 
novite kaolin, kremeň a živec, ktoré spolu s hlinou nielen sa vypália, 
íile aj slejú, tak že kamenina aj vo svojom lome je sklovitá a tak tvrdá, 
že kresaním iskry dáva. Poneváč je tak sliata, že vodu neprepúšťa hotoví 
sa kamenina aj neglasúrovaná. Ináč dáva sa glasúra olovená a solná. Massa 
dá sa rozlične obarviť a jej jemnosť a hustota je tak velká a plastická, 
že dopúšťa reliéfne výzdoby pomocou tlaku (prasu). Menovite dá sa ale 
na povrchu lubovolne pestro obarviť. Hodí sa teda ku všemožným deko- 
račným cielom, ako aj v príhodnom sostavení massy ku kuchynským a che- 
mickým potrebám. Formovanie, vypaľovanie, malovanie a vpalovanie bariev 
deje sa ako pri porcelláne. Od porcellánu rozoznáva sa lahko tým, že je 
proti svetlu nepriehladná. 

Kamenina následkom týchto výtečných vlastností svojich tak rýchle 
sa ujala a všestranne rozšírila, že skoro vytisla majoliku z lepších domov 
úplne, tak že táto potom už len na sedliacky lud odkázaná zostala. 

Ked! spôsob fabrikácie kameniny vošiel v známosť, povstaly zane- 
dlho v Anglii četné fabriky. V Nemecku začali ju najsamprv v Míšne 
r. 1781 hotoviť; v Rakúsko-Uhorsku v Holiči r. 178(5. Akých velkých roz- 
merov dosiahla fabrikácia kameniny v Anglii, vysvitá z toho, že r. 1852 
stálo tam 185 fabrík so 60.000 robotníkmi, a ročne za vyšše milliona 
funtov šterlingov tovaru sa exportovalo. 

V Uhorsku za holičskou nasledovalo zakladanie viac kameninových 
fabrík: Tata, Pondelok, Košice, Kremnica (1800— ), Papa (1802 -1S6G\ 
Telkihánya^ Novejsa, Prešov, Bo máva ^ Kežmarok, Herend (1838 — ), 
Murdn, Miškovec^ Varašdín, Nagy-Márton^ Vdroslôd {i8Ab — ), Hollólidza, 
Apdtfalva; v Sedmohradsku Brašov, Górgény Szt, Imre, Batiz, Parajd. 

Fabrikácia kameniny mala v Uhorsku krátky život, lebo sotva začala 
víťaziť nad majolikou, už zjavil sa porcellán, ktorému aj ona poddať sa 
musela, takže ani dostatočne rozviť sa nemohla. 

8. Porcellán. 

V XVII. stor. stal sa čínsky porcellán v Európe velmi hľadaným 
článkom nielen u sberatelov kuriosit, ale i u kniežat, aristokratov a bo- 
háčov ku výzdobe tabúl, sieň ale aj pre dennú potrebu. Ako neobyčajne 



Digitized by 



Google 



^ 44 -^ 

vysoko držaný bol porcellán v XV. stor. vysvitá z toho, že ho do zlata 
alebo striebra montirovali a v osobitných etuis, čo aj roztrepané kusy, 
opatrovali. Tak bolo ešte v XVI. stor. íííektoré kniežatá založili si celé 
sbierky, počítajúce viac tisíc kusov orientálneho porcellánu, 60 represen- 
tovalo ohromný kapitál. 

Ačkolvek v Európe na poli keramickej industrie previedly sa už mnohé 
a velké vynálezy, predsa darmo namáhali sa technikovia vj'hotoviť z hliny 
také predmety, ktoré by vyrovnaly sa čínskemu a japonskému tovaru hli- 
nenému, totiž porcellánu. Vynasnažovali sa teda aspoň takú massu so- 
staviť, ktorá by čo len približne mala vlastnosti porcellánu. Fmncúzske 
fabriky, menovite v Sévres, dorábaly a ešte aj dorábajú velkého chýru 
nádoby , známe čo mäkký porcellán francúzsky (Pate tendre) , ktoiý 
však viacej na sklo sa ponáša. Bližšie stojí pravému anglický porcellán 
mäkký, natolko, že je menej ohňovzdorný a má mäkkú glasúru ktorá sa 
dá ocelou škrabať; ani k umeleckým cielom nehodí sa tak, ako pravý 
porcellán. V Itálii už v XVI. stor. známy bol istý druh porcellánu pod 
menom florentínsky alebo Medici-porcelldn, 

Rozumie sa, chemické i alchymistické laboratória a fabriky kera- 
mické v Európe usilovne pracovaly na tom, aby rozlúštily podstatu čín- 
skeho porcellánu. Konečne podarilo sa r. 1710 alchymistovi Jánovi Bedri- 
chovi Bottgerovi v Draždanoch, kde ho saské knieža August držal zavre- 
tého cielom „dorábania zlata", vynájsť v bielom púdre na vlasy kaolin, 
ako takú zeminu, ktorá ku výrobe porcellánu nezbytne sa vyžaduje. I 
podarilo sa mu vyhotoviť porcellán, ktorý čo do tvrdosti, priehladnosti 
a ohňovzdornosti čínskemu úplne sa vyrovnal. Saské knieža August, aby 
vynález pre seba vyúžitkoval, založil v Draždanoch fabriku, avšak z obavy 
pred vyzradením tajnosti dorábania, preložil ju z Draždian do Albrechts- 
J)urgu pri Míšne (Meissen). 

Nedostižné produkty míšenské všeobecne sa rozšírily a ich export 
dosiahol takého stupňa, že vo Francii král Ludvik XV., vidiac tým ohro- 
žené domáce fabriky mäkkého porcellánu, vynaložil všetko možné, aby 
to zamedzil, preto r. 1756 založil velkú továreň v Sévres, čo „Manufac- 
ture royale", ktorá pozdejšie stala sa chýrečnou a aj dnes existuje. 

Všetka námaha a opatrnosť so strany saskej vlády, aby tajnosť \7- 
nálezu Bóttgerovho zachovala v Míšne, boly márne, lebo zanedlho po- 
vstalo v Európe viacej porcellánových fabrík. Prvá bola vo Viedni zalo- 
žená ako súkromný podnik r. 1716, pre ktorý získané boly dve zname- 
nité sily míšenské. Úspech bol tak velký, že továrňu zakúpila r. 1744 
Mária Therésia za 45.000 zl. a ju na štátny ústav pozdvihla. K najvyš- 
šiemu rozkvetu prišla továreň pod Jozefom II., pod nimž počet robot- 
níkov, ktorý r. 1750 obnášal len 40, zrástol r. 1782 na 320, a r. 181(1 
počítala ich až .WO. Mimo viacerých vynikajúcich umelcov, mala výteč- 
ného technika v chemikovi Leíthnerovi, ktorý vynašiel podla neho na- 



Digitized by 



Google 



r 



— 45 - 

zvanú zvláštnu modrú a intensívnu čiernu barvu. Posledná zavdala r. 1755 
podnet ku hotoveniu rozličného náčinia dekorovaného portraitami silhuet- 
tovými (stínovými). Viedenský porcellán vyznačuje sa svojou zvláštnou 
jasnou bielobou a vykazuje sa vo svojich dekoráciách, ako v krajinárskej 
tak vo figurálnej malbe vynikajúcimi prácami. Poneváč r. 1864 ríšsky 
snem rakúsky odoprel prostriedky ku dálšiemu vedeniu fabriky, bola jej 
činnosť zastavená, a aby napodobnenie jej produktov bolo znemožnené, 
nariadilo sa zničiť všetky formy a modely. 

Vo Francii podarilo sa sostaviť tvrdý porcellán po mnohých nezda- 
rených pokusoch až r. 1765, a fabrikovali ho v štátnej továrni v Sévres 
popri mäkkom porcelláne. Až od r. 1800 bol konečne výlučne len tvrdý 
porcellán produkovaný. Pii vefkej štátnej podpore a kráľovskej protekcii 
fabrika v Sévres dominovala nad ostatnými ústavmi vo Francii, na ktoré 
svojim umeleckým smerom i technickou produkciou stále vplývala, tak že 
všetky výrobky francúzske v technickom sostavení i v dekoratívnej vý- 
zdobe velkú podobnosť medzi sebou majú. Francúzskemu vkusu v de- 
korácii zanedlho podfahly aj ostatné fabriky porcellánové, kameninové i 
majolikové v Európe. 

Tvrdý porcellán (pravý porcellán ; hartes Porzellan, echtes Porzellan, 
Feldspath-Porzellan) *) je čo do fysických vlastností aj vnútri čistej 
bielej barvy, proti svetlu priehladný a tak tvrdý, že sa oceľou poškrabať 
nedá a pri údere vydá jasný zvuk; črep jeho je ostrohranný, zrnitý a 
krištálový. Hlina, ktorá sa ku výrobe jeho potrebuje, je tá najčistejšia, 
aká existuje: kaolin-). Porcellán robí sa z hmoty dvojakej, totiž z hliny 
neroztopitelnej (kaolin) a z hmoty roztopitelnej, rozlievajúcej sa v horú- 
čosti na sklo (topidlá), ktorá smiešaniua v horúčosti zhustne a zosklovatie. 
Hlavné látky, z ktorých robí sa massa porcellánová, sú teda kaolin, živec, 
kremeň a krieda i črepy porcellánové, všetky spolu smiešané a náležité 
upravené, utvoria v horúčosti jednotnú rovnocennú massu. Glasúra skladá 
sa ž tých samých látok ako smes porcellánu, ale dostáva viacej topidiel. 
Vo viedenskej erárnej továrni pozostávala smes porcellánová zo živca, 
kremeňa, mramoru a kaolínu ; glasúra zo živca, kremeňa, dolomitu zemi- 
tého a kaolinu. 

Bez glasúry vypálený porcellán volá sa hisctdt a upotrebuje sa na statuy 
a figúrky. 

Vo všeobecnosti sú rozličné processy porcellánovej fabrikácie v Číne 
tie samé ako v Európe. Ačkolvek porcellánové fabriky čínskeho pôvodu 
slúžily europejským za vzor, predsa zanedlho Európa v zdokonalovaní 



•) Porcellán má podobu s tvrdou blýskavou Škrupinou slimáka porcella zva- 
ného, od tohoto mal dostať svoje meno. 

-) Kaolin je Čínske slovo Kao-linzi »vypuklý vrch* a dostal svoje meno od pa- 
horku ležiaceho pri King-te-thin v Číne, ktorý zo samej tejto bielej hliny pozostáva- 



Digitized by 



Google 






— 46 — 

porcellánu tak cfaleko to doviedla, že dnes už prevýšila čínske výioliky 
čo do akosti hmoty i umeleckej hodnoty. 

Porcellán dá sa nielen všestranne umelecký spracovať (čo do ft^iiiiy 
i dekoratívnej výzdoby) a slúži za ozdobu v príbytkoch, ale, ponevác 
vydrží ak massa tak glasúra vysoká temperatúru, nachodí aj v doniiíc- 
nosti vôbec všemožného upotrebenia. 

Maluje sa v úplne hotovom stave, na gliedu, tak že potom ešte do- 
datočne vkladá sa do mierneho ohňa, aby sa barvy upevnily. Pri tejto 
malbe možno komgovať a premieňať podla vôle. Čo sa dotýče štylisti- 
ckého a umeleckého vývoja v porcellánovej fabrikácii v Európe zpočiiitkii 
s použitím čínskych foriem napodobňovali aj v dekorácii čínsko-japouskr 
motívy \7vedené menovite v barve modrej. Hollandia, vedúca obchod s čín- 
skym porcellánom, zaviedla do svojich majolikových fabrík už zvláštnu 
výzdobu orientálnu. Týmito výrobkami, na čele s fabrikou v Delfte, vy- 
vinuli v XVI. stor. taký v plyv na dekoráciu majolikovú v Európe, že už 
v XVII. stor. vytisla vkus italskej výzdoby a zanedlho všetky fayem íjvé 
fabriky Európy pretekaly sa v napodobňovaní čínsko-japonských mustier. 
Ako v Hollansku bola fayence skoro výlučne modro a bielo dekorovaná, 
tak to samé dialo sa v Itálii a iných zemiach. A ked nastala dôrolia 
porcellánu v Európe, čínsky vkus už bol tu udomácnený, tak že rúru- 
pejský porcellán mal v XVII. stor. celkom orientálny charakter a udržoval 
sa až do počiatku XVII. stor. Ale už asi od r. 1720 nastala s vývojom sloliu 
rokokového (štýl Ludvika XV.) v Európe úplná zmena. Francúzsky vkus 
a sloh zavládol v umení aj v industri. 

V prvej polovici XIX. stor. vznikla náklonnosť ku starým pestromíiío 
vaným predmetom majoliky italskej. Začali úsilne pátrať a sbierať staré 
dobré kusy, takže tieto stúpaly do vysokej ceny: za výrobky z Gubliio a 
Urbino platilo sa 8 — 12.0(X), ba až 20.(XX) frankov. Tento antikusujúci smer 
nastúpil aj vo fabrikách, ale netrval dlho a na výstave v Paríži r. J hiiT 
už vystavené boly prvé produkty modernej faymce. V najnovšom ^l^x^ 
italské mustry ustupujú naturalistickému smeru. Majolika však s veľkíiu 
záľubou fabrikuje sa popri porcelláne, ba povstaly fabriky, ktoré výlufne 
k dekoračným cieíom majoliku produkujú, a čo luxuriósna industria zna- 
menite prosperujú. 

Fabrikácia porcellánu je zaiste najvyšší stupeň celej hrnčiarskej indu- 
strie a behom tohoto storočia vyvinula sa na samostatný priemysel mo- 
hutných rozmerov. S rozširovaním sa porcellánu klesaly aj ceny jeho, 
Jenm podľahla aj slovenská majolika, ktorá ešte nejaký čas medzi sed- 
liactvom vegetovala, až konečne v polovici 19. stor. zanikla úplne. 

(Pokračovanie.) 



K+- 



Digitized by 



Google 



Miestopisné úryvky z Gemera. 

Podáva Július Botto. 

III. Muráň a hrad Muráň. 

Náš básnik slovenský, Samel Toraášik, složil pesničku: „Pod Mu- 
nuioín stojí lipka zelená," ktorá ujala sa vo vrstvách ludu a intelligencie 
v rozmeroch dosť velkých a ako velmi obľúbenú často počuť ju spievať 
aj na Muránskej doline. No náš básnik upotrebil tu licenciu poetiku. Za 
jedno : strom, pod ktorým tá studená voda tečie, nie je lipka, ale je hrab, 
a za druhé, voda nemá tú vlastnosť, že „kto z tej vody piť bude, mrcha 
žonii mať bude, bo jest mnoho ludí, ktorí chutne napili sa z nej a mali 
výtučné manželky; no zato má voda táto inú dobrú vlastnosť: je lahká, 
troviaca a je veštcom počasia. Popri nej častejšie prechádzajúci pozorujú, 
že kedt má byť stále pekné počasie, vtedy je voda táto čistá, sťa kryštál. 
Kvd sa počasie premeniť má, je srvátkovitej, nažlklej barvy. No nie pie- 
snífka, nie lipka so studenou vodou, ani romantika a očarujúca krása, 
ktorá sa v ohromných vápencových kolmých, Muráii od severu objíma- 
jĽicích balvanoch zjavuje, robia tento bod severného Gemera zanímavým, 
t\\v jeho velavýznamné dejstvovanie v minulosti. Pravda, tu rozumeť treba 
historický význam dejov, odobravších sa na Muránskom hrade; samé, pod 
hi'adom ležiace slovenské mestečko Muráň, hralo vo verejnosti len dva 
razy, i to pre nás Slovákov dosť zarmucujúcu úlohu : raz, ked dobrovoľ- 
ní kuv slovenských 1849. roku gemerská garda pri Muráni na hlavu po- 
razila; a druhý raz, ked 1861. roku nepriaznivci sväto-martinského Memo- 
ľanduma protestujúcu schôdzku ludu horno-gemerského tu v bezprostred- 
nom susedstve sídla Daxnerovho vydržiavali. 

Samé mestečko Muráň, ležiace na svahu vysokého zámockého vrchu, 
poíiitovalo roku 1800 v 123 domoch 211 rodín s 1112 dušami, nábo- 
žL^nstva r. katolíckeho, národnosti slovenskej. Dnes má Muráň 1400 oby- 
vatoFov, medzi nimi asi 80 Židov. Obyvatelia, ako rečeno, Slováci, za- 
ul Hltajú sa roľníctvom, furmanstvom, remeslami a priemyslom. Priem y- 
Ht'lné podniky sú: menšia, Nemcovi Majeroví náležajúca dielňa na por- 
celán, a ešte menšia Slovákovi Laurenčíkovi prislúchajúca dielňa na dosť 
dolné kachle. Fluktuáciu peňažnú napomáha velká, kniežaťu Koburgovi 



Digitized by 



Google 



— 48 — 

náležajiica píla, ktorá značný počet robotníkov a funuanov slovenských 
zamestnáva. 

Charakteristikou mluvy muránskej slovenskej je vyslovovanie a uží- 
vanie dlhého a; na pr. vedu, miesto vedia; hrešd, miesto hrešia; svieťú, 
miesto svietia; kvifľdk, miesto zemiak; mrľdk, miesto ovca; kdežto na 
susednej Muráň-Dlhej-Lúke charakteristikou mluvy je dlhé é, na pr. : A 
na pétok svétok a grajcéra nit. (A na piatok je sviatok a krajciara niet.) 

Hory, bralá a polia, mestečko a hrad Muráň od východu otáčajúce, 
menujú sa: 

Spišskô, Hnicová, Lučanskô, Pod Orlovú, Mravec, Kadákov vrch, 
Vojtková, Spišská, Prehalina, Uhliarská, Ostrý vrch, Laz, Rybník a Chotár ; 
od juho-západu : Pod Breziny, Dolnie lúky, Medzi vodami, Makšiná, Hôrka, 
, Prieslop, Pod Hôrku ; od západu : Za humná. Pod Hrby, Hrby, Za Hrby, 
Peprovice, Na polane, Kadlubnô, Diel, Pod Diel, Paseky, Prepadúvačka, 
Pod Skalku, Pod Laclavovú, Javorníková, Pod Smrekovinu ; na severe sú : 
Suchý Dol, Pod Hrabím, Suchodolská dolina, Piesky, Smrekovica, Masel- 
níková, Šiarkanica, Skalka, Laclavová, Sivákoy vrch, Dudlavka, Stošky, 
Fabová, Klak, Vohan, Kostelec, Bodolová, Na Skalu, Malý Cigáň, Velký 
Cigáú, Lopušnô, Šance a Pod zámkom. 

Poznamenať nutno, že asi 20.000 kat. jutár obnášajúci chotár mu- 
ráilsky, náleží, až na nepatrnú, pár sto jutár obnášajúcu urbariálnu horu 
a až na role po hrboch roztratené, kniežaťu Koburgovi, vlastne fidei- 
komissu koburgovskému ako dedictvo po kniežaťu Kohárymu. Tomuto 
patria i rumy hradu Muránskeho, na vrchu teraz „Pod zámkom" zvanom 
ležiace, ktoré ako pozostatky dávnej slávy a dejatelnosti zaslúžia, aby sa 
o nich prehovorilo. 

Hrad Muráň, v gemerskej ludovej mluve „zámok" zvaný, pripome- 
nutý je v dejepise Uhorska prvý raz roku 1440, ako majetok husitov. — 
„Antiquissima diplomata, arcem in potestate Bohemorum fuisse testantur," 
hovorí o ňom historiograph Gemera Lad. Bartholomaeides. Prvý husita, 
z jehožto rozkazu na široko rozloženom, so všetkých strán strmom brale 
hrad, ako nedobytná pevnosť, povstal, bol Valgata, vodca Jiskrov, ktorý 
sem od Spiša prišiel; a zanechajúc na Muráni posádku, šiel malohontské 
a dolno-gemerské zámky a pevnôstky : Drienčany, Blh (Balog), Zirkovce, 
Hodejovo a Krásnu Hôrku ovládať a Jiskrovej moci podrobiť. Ked po- 
zdejšie roku 1450 všetky tieto zámky Sebastian Eozgonyi husitom odobral, 
prišiel rad aj na hrad Muránsky, ktorý po dlhom obliehaní a zúfalej obrane 
konečne Štefan Zápola, vodca Matejov, husitom r. 1461 vyrval, obdržiac 
hrad od Mateja krála darom. Od tohoto kúpila hrad s panstvami ro- 
dina ToiTialyaiovská roku 15(X). Člen tejto rodiny Jakub Tomalyay po- 
ručil hrad aj s panstvami svojmu štyriročnému synovi Jánovi, dajúc mu 
za tútora gemerského zemana Mateja Bašo z Čoltova, ktorý, neverný 



Digitized by 



Google 



— 49 — 

svojej vznešenej úlohe, sverenca na výchovu do Polska k starostovi Já- 
novi Tarnovskému poslal, hrad ale a panstvo zaujal pre seba. 

Vedený nenásytnou hrahivosfou, sostavil si Bašo zbojnícku bandu, 
s ktoľiiu vidiek, menovite panstvá dynastu Františka Bebefca de Plešivec, 
pustošil a zbíjal, rimavsko-sobotský, rimabaňský chrám, na Spiši ale kláštor 
^Lapíä refugii" vyraboval; ba opovážil sa so svojou vojensky sriadenou 
Catou na lúpež i do Polska, Sliezska a Valachie chodiť, nashromaždiac 
takouto do neba volajúcou lúpežou na Muráni nesmierne množstvo draho- 
cenných pokladov. Na týchto zbojníckych výpravách brali účasť aj jeho 
dvaja i>ratia Martin a Demeter, a gemerskí zemania František Tórnoky, 
Onťlrej Bejey a Peter Serényi. Ruka spravedlnosti zastihla zlosynov roku 
1541*, ked na potrestanie zlodejov snemom vyslaní Mikuláš Salm a Fran- 
tišek Bebek, po formálnej vojne — bellum muranense, hrad zaujali a 
slapaných zlodejov pod hradom odpraviť dali. 

Zaujatý hrad spravovali, žatým kráľovskí prefekti, ako majetnosť krá- 
lovskii, až do roku 1()0(), ked ho od äráru nemecký gróf Rotthal kúpil. 
Avšak kúpa táto nepozdala sa stavom uhorským; roku 1608 medzi gra- 
vaiuinami krajinskými nachodí sa i táto kúpa, ako urážka krajinských práv, 
následkom čoho v povstaní bočkayovskom pokúsili sa hajdúsi Bocskayho 
Iirad zaujať. Stiesnený Rotthal zavolal si kráfovského generála Fridricha 
Koloniča z Liptova na pomoc, ktorý hajdúkov odduril a hrad královi za- 
chránil. Roku 16i'0 kúpil Muráil a Slovenskú Lupču Jur Széchy za 100.000 zl. 
Tu zaŕína sa doba slávy a kvetu Muránskeho hradu ; bo Jur Széchy, kroz 
svoju manželku Máriu Drugeth, s naj prednej ši m i rodinami sošvagrený, 
bol poí>ri Jurovi Tliurzovi najmajetnejším šlachticom uhorským, kedže, ako 
prívrženec Bocskayho, pri snnti tohoto prítomný súc, i značnú čiastku 
boGskayovských pokladov si osvojil. Nadobudnúc si pri uzavieraní vieden- 
ského mieru u kráía Rudolfa a Mateja velkú popularitu, bol za dedičného 
hlavného župana Gemera, rytiera rádu zlatého rúna a tajného radcu meno- 
vaný. Kedže stálejšie i so svojou velkou rodinou na Muráni býval, vyna- 
ložil na jeho okrášlenie tisíce, dal stavať paláce, zakladal záhrady a pre- 
niPiiil fcikto hrad na mestečko, v ktorom i trhy vydržiavaC dovolil, a v kto- 
rom početnému obyvateľstvu dvaja evanjelickí kazatelia slovo Božie hlásali. 

Po smrti muža tohoto - zavraždil ho úkladné jeho sluha v Zem- 
plíne — bývala na hrade jeho vdova so štyrmi dcérami a so zaťom 
Gabrielom Illésházym. Najstaršia dcéra, dobrodružná a povestná Mária 
Széchy, vdova po Štefanovi Bethlen, zapredajúc rodinné tradície, — Szé- 
chy-ovci držali totižto s Bocskayim a s Betlenom a roku 1044 so sedmo- 
hrnriským kniežaťom Jurom Rákóczym, — oddala hrad Isťou pozdejšiemu 
palatínovi, vtedy kapitánovi Filakova, Františkovi Vesselényimu, stanúc 
sa ľokií 1545 jeho manželkou. 

Ked Vesselényi hrad do moci dostal, zaujal a vyrval rodine spolu 
i panstvá Blh, Rima-Szécs a Slovensku Lupču. Rodina Széchy-ovská 

4 



Digitized by 



Google 



— 50 — 



protestovala síce proti Istivéinu a násilnému odobraniii roku 1647 i na 
sneme, no kecľ na základe žaloby krajinské, snemom vyslané povereníctvo 
stav veci a predmet ponosov vyšetrilo, navrhlo hrad a panstvá k nemu 
patriace, v záujme krajinskej obrany, ponechaí v rukách Vesselényiho. 

Zato, že hrad Muráň Széchyovcom a tak prostredné Rákoczyovcom 
vyrval, bol významnými hodnosťami odmenený; tak král Ferdinand IIL 
menoval ho grófom, hlavným županom stolice gemerskej, hlavným kapi- 
tánom horného Uhorska. Konečne roku 1655 bol za palatína zvolený. 
V tejto hodnosti udeľoval aj zemanské listy; ním menovaní zemania, me- 
novaní boli zemanmi Vesselényiovskými, ako na príklad zemania karae- 
ňanskí. 

Za časov Vesselényiho bol hrad Muráil silne opevnený; ohľadom počtu 
v ňom nachodivšich sa budov, podobal sa malému mestu; nad bránou 
hradu bola silná bašta so strážnicou; do okola na hradbách vyčnievaly 
strážne veže; na pravo od zámockej brány nachodily sa rozsiahle vo- 
jenské kasárne; asi v prostriedku hradu stál palác Széchyovský, s po- 
bočnými budovami. Pred palácom bolo otvorené námestie so stromoradím 
a kvetinovými kolesami, medzi týmito i kolkáreň. V Spojitosti s palá- 
com stál zámocký kostol s hrobkou Széchyovskou ; fara bola vedľa ko- 
stola. V zadnej čiastke hradu stály mnohé budo\7, v ktorých remeselníci : 
kováči, zámočníci, murári, povrazníci, mäsiari, pekári remeslo prevodzo- 
vali. Ako za Jura Széchyho, tak i teraz bol tu každý týždeň trh. Na vý- 
chodnej strane hradu a síce pri bašte, ktorej oknom Mária Széchy Ves- 
selényiho potajomne do hradu pustila, bol umelecký prístroj pripravený, 
pomocou ktorého v časoch pokoja ťažké predmety, stavebné drevo, skálie> 
potravné články, delá, náboje, ľudí, dobytok do hradu ťahali. Pod hradom 
bola veľká záhrada, v nej slivky, na Muránskej doline i teraz vešelia- 
kami zvané. Najväčšou nehodou hradu bol nedostatok dobrej pitnej vody; 
pod hradom, pod takzvanou tureckou hlavou, bola síce dobrá voda, nu 
včas obliehania hradu nebolo možno z nej čerpať. Tým cieľom dali 
Széchyovci v hrade na nížine hlbokú studňu do skál vylámať. 

Doba Vesselényiho bola tiež kulminujúcim bodom kvetu Muránskeho 
hradu ; tu schádzali sa hodnostári krajinskí, bohatá šľachta, vyslanci bliž- 
ších i vzdialenejších stolíc, slobôd, kráľ. miest, jágerského tureckého paki, 
sedmohradského kniežaťa Apaffyho; sem prichádzal i bán horvatský, ba 
i diplomatickí vyslancovia. Manželka palatínova usporadovala týmto pan- 
stvám rozmanité kratochvíle, zábavky, hostiny, poľovačky, rybačky ; tieto 
posledné v rybníkoch muránskych a jelšavských. Niekedy prišla s väčšou 
spoločnosťou i na svoj ľubenícky majer, ktorý sa vtedy Ľubovníkom ' í, 
milým miestom zval; často prechádzala koňmo cez vrch Trstie Kras- 
kovom, Drienčanmi na svoj majetok Blh (Balog). 



') Na ceste z Veľ. Revúcej do Jelšavy vedúcej. 



R 



Digitized by 



Google 



— 51 — 

S Muráôa povolával Vesselényi i menšie schôdzky bližších stolíc: 
roka 164G do Rožňavy, 1647 do Levoče, 1648 do Prešova, 1650 do Košíc; 
adiudzke zemanov v Jelšave roku 1647 predsedal Vesselényi sám. Polské 
knieža Lubomirski pustošil totižto v ten rok severo-východné stolice uhor- 
ské, akoby na odmstenie toho, že kňaz Jur Rákóczy, pomáhajúc švéd- 
skemu královi Karolovi proti Poliakom, polské mestá a dediny plienil. 
Rákóczy stiesnený, hladal pomoc u Vesselényiho, tým cielom povolal tento 
schôdzku zemanov do Jelšavy, kde uzavreté bolo, aby insurrekcia zeman- 
ská Poliakov vyhnala. Kým sa ale zemanstvo poschádzalo, za ten čas 
Lubomirski vykonal dielo pomsty, odkážuc sucho Rákóczymu: vicem 
pro vice. 

No za dobou slávy nasledoval strašný úpadok: zapríčinilo ho spri- 
sahanie Vesselényi-ovské, z ktorého mnohé vážne a dôležité episody odo- 
hraly sa na tomto hrade. 

V tejto búrlivej dobe náležalo královi Leopoldovi v Uhorsku vlastne už 
len 13 stolíc, jedna čiastka Zadunaja a Horvatsko ; ostatné čiastky Uhorska 
náležaly sultánovi, ktorý i tie zbytky podmaniť hodlal. Zo spánka vybur- 
covaná Európa odhodlala sa konečne k tuhej borbe : pápež poslal 700.000 
toliarov, nemecká ríša 15.000, Francúzsko 6000 vojakov ; Španielsko, Tos- 
kana, Mantua, Benátky, Genua poslaly i vojská i peniaze; Uhorsko dalo 
20.000, Horvatsko 15.000 vojakov pod velitelstvom bratov Zríniovcov. 
Všetkým týmto vojskám velel kráľovský generalissimus MontecucuUi ; po- 
neváč si ale vo všetkom velmi váhavé počínal a Zríniovcov v Horvatsku 
v ničom nepodporoval, rozmrzení utiahli sa títo s bojišťa; Mikuláš šiel 
na svoje panstvá do Horvatska, Peter na Munkáč ku svojmu zaťovi Fran- 
tiškovi Rákóczymu. Váhanie MontecucuUiho rozdráždilo i palatína Vesse- 
lényiho v tolkej miere, že jeho odstránenie naliehavé žiadal, menujúc ho 
zaťatým nepriatelom Uhorska. So všetkých strán tlačený, odhodlal sa ko- 
nečne MontecucuUi k rozhodnej bitke, i porazil pri Sv. Gotharde Turkov 
na hlavu. Víťazstvo bolo skvelé, no mier vašvársky po ňom uzavrený, 
bol dla mienky magnátov uhorských pre Uhorsko ponižujúci. Mier bol 
totižto na 20 rokov uzavretý; pevnosti Nové zámky, Nový Hrad, Velký 
Várad ostaly i nacfalej v rukách tureckých a k tomu král Leopold poslal 
sultánovi 200.000 zl. do daru, kdežto palatín a s ním uhorská aristo- 
kracia rozhodne žiadali neodstúpiť od válčenia, kým Turek z Uhorska 
vyhnatý nebude. 

Táto okolnosť, rozdávanie svetských a cirkevných úradov cudzo- 
zemcom, drancovanie obyvateľstva kroz cudzozemských válečníkov. boly 
pohnútkou sprisahania Vesselényovského. 

V smysle vašvárskeho mieru ostala pevnosť Nové Zámky v rukách 
tureckých, následkom čoho bolo celé Považie tureckému plenu otvorené; 
aby sa tomuto akotak odpomohlo, uzavreté bolo Leopoldovskú pevnosť 
postaviť, ktorú slávnostne v prítomnosti kráľovských generálov, palatína 



Digitized by 



Google 



rr\ 



^:: — 52 — 

\. ', a uhorskej aristokracie posvätili. Hned po posviacke išiel palatín Vesse- 

lényi s magiic4tmi ua poradu do Trenciansk7ch Teplíc, kde sa aj povDliiný 
arcibiskup ostrihomský, Jur Lippay, ustanovil. 

Uzavretia porady teplickej nevyšly na javo, bo úr^stníci dali cestné 
slovo, všetko v tajnosti držať; no nasledovavšie udalosti dosvedčil y, že 
zámery sprisahancov boly kráľovi Leopoldovi a jeho vláde nebezpečiiynii, 

V smysle týchto uzavretí, povolal Vesselényi roku 1G66 veHíú po- 
radu na hrad Muráň ; prišli do nej početní aristokrati, zemania, vyslaiK i 
slobôd, král. miest a povereníci Michala Apaflíyho. 

Vo valnom shrcmaždení účastníkov držal predsedajúci Ves^elonyi 
vzletnú poburujúcu reč, hovoriac dla zápisiek sedmohradského kancolliiľa, 
Jána Bethlena, medzi iným: „Keďže už vôbec pre nás niet žiadnej uíub^je, 
kecf nám už aj sám kráí našu po otcoch sdedcnú slobodu závidí, kedte 
už cele zahynúť máme, nuže zahyňme na spôsob Samsonov spolu s tým^ 
čo nás vysmieva, nás lúpi, — na našej záhube pracuje. Zúfalosť núti nás 
hodiť sa Turkovi do náručia!" 

Ten Vesselényi, ktorý len pred veími krátkym časom Turka z Uhor- 
ska vypudiť narádzal, zato úsilne sa zasadzoval, teraz navrhoval spcílčiť 
sa s Turkom. 

Účastníci muránskej porady, keďže sa čestným slovom a podpismi 
všetko v tajnosti držať zaviazali, uzavreli podrobiť sa sultánovi, platit 
mu 60.000 dukátov ročnej dane, ApatTymu ale 30.000 zl. Ďalej uzavretí 
bolo všetky listiny a dopisy na Muráni ochraňovať a dopisovať si Uiy 
nými písmenami. Vymenovaný bol konečne revolucionárny výbor tým 
cielom, aby povstanie rázne pripravoval a keď vybúši, ho spravoval. Spo- 
ločná válečná pokladnica bola manželke Vesselényiho, Márii Széchy, sveroiiá. 

Muránsky revolucionárny výbor sosnoval nasledujúci válečný pkín: 
Rákóczy mal na Tise vojská sosbierať, spolčený s Apaffyra, Košice a bafiské 
mestá zaujať, kráľovské vojská pojedine porážať, konečne, zaujmúcPrešporak, 
do Viedne vtiahnuť a tu podmienky mieru královi nanútiť. Prvý niíztlar 
zastihnul sprisahancov v Carihrade ; ich povereníci odniesli ta síce Iki jné 
dary, no vyjednávanie neviedlo k cielu, bo turecká vláda žiadala mhy 
vzdanie všetkých sprisahancom náležavších pevností, čo tolko ako bez- 
podmienečné poddanie sa, znamenalo. 

Žatým nasledovaly iné nehody a ueúspechy. Najprv nanáhle zonirol 
Jur Lippay v Trnave, mocný to záštitník a patrón Vesselényiho, a keď 
carihradský tlumač. Talian Panajotti, za ťažké peniaze sprisahanie A'esse- 
lényiho rakúskej vláde odkryl, nachodil sa tento vo veľkom nebezpeŕen- 
stve. Nehýbal sa ani Turek, ani ApaHy, nedali pomoc ani požiadaní vo- 
lenci nemeckí. 

V smutnej nálade a v ťažkých predtuchách išiel Vesselényi z Baň. 
Bystrice do Slovenskej Lupče, kde na porážku modzgov, iní myslia, že 



Digitized by 



Google 




^ 5á - 

oti-ávením sa, nanáhle zomrel. Jeho mŕtvolu doviezli na Muráň, a pocha- 
vali ju slávnostne v Széchyovskej hrobke. 

S mŕtvolou Vesselényiho, mohlo byť i sprisahanie vesselényiovské 
pochované. No súčasne horkokrevní velmoži: Peter Zríni, Krištof Fran- 
gepán, Erasmus Tattenbach a František Nádasdy nasnovali spyknutie a 
povstanie v Horvatsku a v Štýrsku, ktoré pravda nevydarilo sa a zaprí- 
činilo uväznenie a odpravu týchto pohlavárov, a kedže aj hlavný župan 
stolice zemplínskej, Štefan Bocskay, veliteľa tokajskej kráľovskej posádky, 
generála Stahrenberga, úkladné uväznil a zaprisahal sa, že nevydá lio, 
kým Uhorsku sloboda prina vrátená nebude, tu uzavrela viedenská vláda 
najprv Muráň, ako hlavné hniezdo odboja a sprisahania, do moci dostať. 

Roku 1670 prišiel tedy sám knieža Karol Lotringenský pod Muráil 
tým cielom, aby h^ad odbojcom odobral. Na Muráni velela Vesselťiiyiho 
vdova Mária Széchy. Kedže knieža velitelku viac ráz vyzval, aby hrad doí>ro- 
volne vydala, odpovedala táto zavše hrdo, odmietavé, následkom čolio 
obliehanie pretiahlo sa až do nasledujúceho roku. Po takýchto, váleiníka 
na slovo vzatého, zahanbujúcich nezdaroch sľuboval knieža opätne všetko 
možné, menovite, že jestli sa poddá, istotne milosť a odpustenie obdrží. 
Omámená a získaná sľubami, pustila Mária Széchy knieža a jeho vojsko 
do hradu v istotnom očakávaní úplnej amnestie, knieža ju ale, a jej ta- 
jomníka Nagya, hned uväzniť a ťažkými refazmi spútanú, pod silnou strážou 
do Viedne odviesť rozkázal. Vo Viedni hrozne mučený Nagy soznal, že 
všetky na sprisahanie vzťahujúce sa písma sú na Muráni v kostole pod 
oltárom ukryté, a podal i kľúč k tajným písmenám. Nagy zomrel násled- 
kom mučenia na tretí deň. Máriu Széchy vrhli do doživotného žnlúra, 
udajne preto, že ona ako vysokomyseľná a ctižiadostivá žena a maiiŕ.elka 
muža k povstaniu primalá a viedla. Keď ju v žalári istý uhorský magnát 
navštívil, k čomu povolenie len veľmi ťažko si vykonal, našiel už len 
kostru. Hrdinská amazona, pre svoju niekdajšiu krásu Muránskou Vciiušou 
nazvaná, umrela po dlhšom väznení, ako najbiednejšia žobrácka. 

Muránske tajné písma kompromittovaly mnohých, menovite gemer- 
ských zemanov; nasledovaly hrozné pokuty, konfiškovanie majetkov, ža- 
láre vanie, hrdelné pravo ty, ktoré skončily sa odpravami komproniittrwíi- 
ných. Poneváč mená sprisahancov v listinách na cedulkách boly popísíUH% 
dostali títo posmešný názov: „nobiles cedulati." 

Na Muráni osadil knieža Karol silnú posádku; no o krátky čas ud- 
kúpil hrad a panstvo zase gróf Ján Rotthal; avšak posádka král<^v.ská 
pod veliteľstvom kráľovských prefektov ostala tam i ďalej.* 

Roku 1683 zaujal hrad na krátky čas Imro Tokôly, roku 1704 Fran- 
tišek Rákóczy II. Tento daroval ho svojmu miláčkovi, grófovi Mikuláíí^vi 
Bercsényimu, ktorý tu svoju manželku osadil. Vysokomyseľná pani Ikn- 
csényicska udomácnila sa tu tak, ako kedysi Mária Széchy, žijúc luxunúsutf, 
v prepychu ; no i jej pobyt trval tu len za 3 roky. Po porážke Rdkóczyho pri 



Digitized by 



Google 



— 54 — 

Trenčíne — ^dňa 3. augusta roku 1708 — zaujal Gemer a s ním i Moráú 
královský generál Viard. Bercsényicska utiekla za prvočasu. Pánom 
hradu stal sa zase královský íiškus ; načo darovaný bol za vela významné 
služby roku 1720 grófovi Štefanovi Kohárymu. 

Na hrade držala vláda viedenská i žatým posádku, ktorú stolica 
gemerská chovať musela, čo menovite okolitým dedinám bolo trapn<? a 
velkou ťarchou. Avšak hrad upadňval, krov hnil a to, čo po ohni roku 
1702 ostalo, rúcalo sa. Konečne už len vojenských vyslúžilcov sem po- 
sielali, tak že sa hrad vojenskej nemocnici podobal. 

Roku 1790 odkúpili košickí klampiari cínové truhly hrdinov murán- 
skych, vysypali z nich kosti Széchyovcov, Vesselényiho a odvezú c ich 
do Košíc, upotrebili tieže na plátačku. 

Od tých čias je hrad Muráň v rumoch, už len miestom príjemných 
turistických výletov. 

Na zámockej, ešte vždy pokrytej veži nájde cestovateľ, vchodiae do 
zámku, tento do červeného mramora zlatými písmenami vrytý nápis: „Siste 
gradum viator, fortitudinem summam considera, pietatis exemplum, ex- 
pende constantiam hujus comitissae. Je to narážka na Máiiu Széchy. Asi 
na juhozápadnom kraji hradu je ešte vždy, turistike k vôli v dobríini 
stave udržovaný domček a v prednej izbe tohoto na lavo od dvier do 
steny zamúraná mramorová tabulka s nápisom zaujatie hradu kroz Ves- 
selényiho oznamujúcim: „Ad dei ejusque immaculatae matris honorem, 
ad emolumentum patriae arcisque hujus defensam, quo comes Franciscus 
Vesselényi de Hadad arcis hujus perpetuus comes, palatinus regni Hun- 
gariae fortalitium hoc a fide regia deficiens in obedientiam redegit, dúm 
omnibus antehac inexpugnabile et impervium fuisset, quae fortituditii t^x 
hac parte intranti cessit anno Salutis 1G4G. Propugnaculum hoc erectum 
anno Salutis 1650. 



jď^ 



Digitized by 



Google 



Upozornenie na dejepisné, náboženské a prírodné 
pamätihodné veci v stolici trenčianskej. 

Dávnou túžbou mojou bolo pribrať sa k opisu milej domoviny mojej : 
stí)]ice trenčianskej, bohatej na prírodné krásy, tajuplné pamätnosti, cho- 
vajúcej v sebe poteraz zbytky náboženské pohanských predkov; ale — 
ako bez vesla neradno je pustiť sa na more — monografiu takú napísať 
netrúfam si, bo schádzajú mi k tomu odborné vedomosti. Prítomné tedy 
len upozorniť chcem odborníkov na jedny-druhé veci v stolici trenčianskej 
sa nachádzajúce. 

L 

Za drievnych časov — súc so všetkých strán \Tchmi, hradmi, zám- 
kami a valmi chránenou — bola trenčianska stolicii jednou velikánskou, 
iif^premoženou pevnosťou. — Matúš Trenčiansky. — Nad vrúteným (Vrútky) 
2 Turca do Trenčianska Váhom stráž držal na lavom brehu jeho zámok 
Strežno = Strečno ; s pravého brehu zahradzoval volnú plavbu Starý hrad. 
Nad priesmykom do Oravy, stála i stojí dnes, Stráža — zemanská osada 
v doline Varfnsko-ťarchovskej. V ústi Kysuckej doliny, ťahajúcej sa ku 
Ilaliči, Sliezsku, Morave, tam, kde rieka Kysuca spája sa s Váhom, stál 
Vodotýn =: Budatýn s východnej strany, na lavom brehu tejže rieky; 
BO západnej strany, čiže nad samým ústim jej, a nad Váhom opevnený 
bol Chlumec (teraz nosí toto, ale skomolené, meno osada pod Chlumcom 
tým : Chumec). Oproti Vodotýnu = Budatýnu na lavom brehu Váhu stála 
Silná =: terajšia Žilina; nižšie od tejto k západu vrch Hradisko a pod 
ním doteraz viditeľné valy strážily okolie žilinské; obec Stražov upo- 
mína na drievne to zariadenie obranné. Juhozápadne odtiaľto pne sa k obla- 
kom — po Trenčianskom najväčší — zámok Lietavský, ktorému pred- 
strážou bol Hrádok v úžine doliny Žilinsko-rajeckej. O zámku Riečnic- 
kom, blízo oravskej hranice, málo kto má vedomosť. Zo zámku tohoto 
pochádza vraj obraz Madonny, viditeľný v kostole riečnickom, udajne dielo 
liafaelovo. K vôli tomuto obrazu putoval som do Riečnic r. 1848. Maľba 
tváre a rúk je ušľachtilá; rúcho Madonny však sotva maľoval Rafael. Na 
vrchu, východne od Kotržincj Lúčky, ponad Nededzou, mal byť kedysi 
tiež hrad. Pevnosťou bol — ako všetky starobylé chrámy (od záchrany?) 



Digitized by 



Google 



— 56 - 

i nededzský, teplický kaštiel. V tomto bolo povestné vešelíňovské spri- 
sahanie. Mimochodom .spomenúť sluší, že telo nábožnej manželky Veše- 
líniho, Žofie, spočíva neporušené dosavád! v kostole teplickom. Nad okolím 
hričovsko-bytčianskym panovaly zámky Hričovský a Bytčiansky; tamtou 
v rozvalinách, tento v dobrom stave sa nachodiaci, kedysi mocnému pala- 
tínovi Turzovi, teraz barónovi Popperovi patriaci. Od Bytče južne, v <io- 
line Súľovskej, bola pevnosť Hradná a medzi biaiami ukrytý zámok Sú- 
lovský. Oproti vrchu Manínu na pravom brehu Váhu sa pnúci, včul roz 
válaný hrad, bol sídlom mocných Podmanickovcov. Poniže tohoto hradu, 
tiež na pravom brehu Váhu, usmieva sa v krásnej polohe so svojimi 
365 oknami kaštiel „Orlové"* rečený. Akýsi čudák nazval ho Zsigmnnrl- 
ház-om. Stredný Trenčín — najpôvabnejšia to časť Považia — opanovaný 
bol na pravom brehu, medzi vrchami skrytým na mramorovej skál o 
vystaveným Lednickým zámkom s povestnými v tejže skale vyrulia- 
nými schodmi, ktorými som sa v junáckom veku neraz s gitarou na 
osobitný vrchol vyštveral, a potom tam — čo nejaký fušer Lumír — 
vyspevoval. Nad Pruským, medzi hrebeňmi skalnatými, vypína sa Vršatský 
zámok. Horovecký kaštiel, — tak krásne sa predstavujúci cestovateľovi idu 
cemu či po železnici, či po hlavnej hradskej, lavým brehom Váhu ku Tren- 
čínu sa vinúcej, iste slúžil tiež kedysi čo pevnosť. Na lavom brehu 
Váhu ladecký kaStiel, košecké valy, a zámok, v doline ku Zliecliovu 
vedúcej, Košeckým zvaný, tiež i kaštiel ilavský spolu s mestom, dui)- 
nický konečne kaštiel — boly pevné miesta na obranu okolia. Koneŕutí 
o Trenčianskom, Beckovskom, ako o všeobecne známych zámkoch, neti <^ba 
slov šíriť; a že i nad Zemanským Podhradím bol hrad, a že dakt<vľť 
zemanské kurie niže Trenčína tiež boly opevnené, toho sa možno domýňlat. 

Trenčianska stolica rozprestiera sa mimo obvodia Váhu i do obvodia 
rieky Nitiy, do takrečeného Záhoria — Processus Transmontanus — 
zaujímajúceho okres bánovský. V tomto, potokmi Radišou, Machnáčnm^ 
Svinnicou a tieto v sebe spojujúcou Bebravou ovlažovanom okrese boly 
pevnosti: Bánovce, Malá Hradná, Zay-Uhrovecký zámok, Hornie MoteSi ro, 
Zemanské Mitice a nad Podhradím (Zay-Uhroveckým ?) mne dla mena 
neznámy hrad, čiže zámok. 

Prečo jedny z opevnených tých miest volajú sa hradmi, iné zámkami, 
to nech rozlúšťa odborní znalci. Ja prejavím svoju mienku bez toho, že 
bych ju vyhlasoval za správnu. Od detinstva vozím sa okolo Podbradku; 
bola tu do nedávna krčma, potom barónom Popperom vystavená dii^lňa 
na kyselinu uhličitosirkovú (proti filoksere) ; oboje, i krčma, i dielna zlm- 
rely, teraz vyčnieva len komín z pohoreniska. Z hrádku neni ani stopy 
kdežto miesto zborenísk bude volať lud navždy len Podbradkom. Kaz, 
rybáriac — cez poludňajšie hodiny, ked sa ryby nepasú — vybral som 
sa na milý kopec, v nádeji, že dajaké pozostatky nájdem z hrádku; ani 
zbla som nenašiel; iba na jednom mieste zdalo sa mi, že si voIaki*dy 



Digitized by 



Google 



- 57 - 

hradní obyvatelia vyrúbali priehlbeň — cisternu — kde si udržiavali vodu ; 
o múroch ani chýru, ani slychu. — Hrad, v dávnovekosti p-ad ') bolo miesto 
opevnené brvnámi, hradami, kolmi, týnim (palisáda); zámkami pomeno- 
vané boly pevnosti múrom obohnané. Pôvodné meno „hrad" zostalo ta- 
kýmto drevom otočeným pevnostiam i potom, ked sa drevená ohrada 
zamenila kamenným múrom. Odtialto si vysvetlujem, že pevnosť na pravej 
strane Váhu v úžine Strečňanskej, menuje sa dosávad „Starým hradom". 
Týn, staroslovanské slovo, značiace drevenú ohradu, je dôkazom staro- 
bylosti opevneného miesta. Budatýn, Temátýn, Trenčín 1= Tritýn -) iste 
sú najstaršími pevnosťami na Slovensku. 

Spomenutý Chlumec zdá sa mi byť pamätníkom toho, že českí bo- 
jovníci pod Jiskrom ho obsadili, čo pevné stanovisko; bo slovo chlum, 
chlumec sotva užívali Slováci k označeniu vŕšku, kopca ; preto ho i spo- 
tvorili na Chumec. 

Že niektoré z uvedených hradov, zámkov boly i hniezdami lúpež- 
níckych rytierov a trýznitelov rolníckeho ludu slovenského, tvrdia pospo- 
lité povesti a dokazujú dejepisci. •'*) 

II. 

Starožitníkov — archäologov — upozorňujem na pozostatky pohanské, 
zachované v podhorských osadách Rajeckej doliny. Pamiatka konávanoj 
svátovítskej pohanskej slávnosti — ako isto viem — zachovala sa v Pod- 
horí, filiálke fary lietavskaj. V štedrý večer utiahne sa gazda, otec če- 
ľade, za osúchy, t. j. koláče na stole nakladené; čelad v pitvore stojí, 
hľadiac otvorenými dvermi do chyže i čaká dychtivo na otcovo sa ozvanie. 
Tento, schovaný za koláčmi, sviatočne sa pýta : Deti moje, milá čclad, či 
ma vidíte? Na čo mu odpovedajú: Drahý lianka — otec — nevidíme 
vás. Otázku tú do tretieho rázu vždy silnejším hlasom predkladá otec, 
Ceľad tiež tak odpovedá, ako prvší raz. Otec potom zaželá svojim, aby ho 
ani na tak rok nevideli, že by totižto na budúci rok tiež hojné pože- 
hnanie od Boha obsiahli. Pospolité spomína sa v Rajeckej doline Parom, 
Pikulík, Škriatok, Diblík, Vila, Morena; túto mládež topiova; vajanské 
ohne sa páľa, pri nich sa spieva, tance sa vystrájajú, a zvlášte dievky 
ich preskakujú. 



') Pre etymológov zajímavé byf môže, že v Šematisme biskupstva nitransk^ího 
dosavád píše sa farská obec Hradná (v okolí bánovskom) : Gradna, archidiaconatus 
Qradnaensia. Teraz je slávna kedysi Gradna nepatrnou osádkou. 

*) Trenčín počul som odvodzovať od slova Tritýn, čo znamenať malo, že troma 
radmi týnov obohnaté bolo miesto, kde sa uzamknuli bojovníci. I to som počul, že 
sa mal volať Trenčín kedysi : Trčín, preto. Že pevnosť trčala do Váhu. Že kedysi 
Váh tiekol popod samú skalu, na ktorej stojí Trenčiansky zámok, je vec pravdepo- 
dobná. Odvodzovať Trenčín od Terenciusa, rímskeho vojevodcu, považujem za neHuiyael. 

*) O 14. hradoch trenčiaiiskycli vid Letopis Matice Slovenskej r. 1 11. a IV. 1, 
str. 32-47, a 2, str. 43- G8. B. 



Digitized by 



Google 



"T^ 



- ÔÔ - 

Na pomedzi trenčiansko-nitriansko-turôianskej stolice vypína sa skal- 
natý hrebeň vrchu Klaku, daleko viditelný v Prievidzkej a čiastočne 
v Rajeckej doline, ba i na strednom Považí. Vrch tento niojiiu zdaním 
dostal meno od pohanských predkov našich, klakanfm boha svojlio ve- 
lebiacich. V tomto mojom tušení utvrdzuje ma to, že nábožný predkovia 
naši miesta svojej bohom konanej poklony významnými menami označo- 
vali. Tak v Maríkovskej doline isteže tiež mali božište, ktoré do dneš- 
ného dňa sa zachovalo v pamiatke mena Modlatýn. — Roku 1848 bol 
som na Klaku, zvedavosťou vedený, či by sa nenaSly t^m dajaké pa* 
matnosti pohanské; výlet sa mi nezdaril, bo velký dážď! zaclivátíl nm na 
samom temeni, a nemajúc sa kde skryť, utekal som preč ztadial; akt* 
sa tak dolu náhlim, len-len, že som nespadol do jednej podlžno-štvor- 
hrannej, machom zarastenej jamy; pravidelná tá jíima upútala pozornosť 
moju, i sohnul som sa a nakúkal do vnútra; k podiveniu môjiuu videl 
som schodík — stupeň, tiež zarastený machom ; ale, že síi mi za kniiíeT 
lialo, upustil som od dalSieho skúmania v tom preiisavzatí, zo inýin 
časom podujmem nový výlet a tajomnú skrýš preskúmam. Zatýni iné 
starosti a zábavy tu s vtákmi, tu s kvetinami a stronikami ma zatijaly, 
a zamýšianý výlet a výskum vystaly. 

m. 

Zemezpytcom — geológom — odporúčam skúmanie Bop očných pa- 
miatok stolice trenčianskej. Teplé vody majú snád! pínnd v scipoľiiých 
útrobách zeme; a takýchto vôd, čiastočne horúcich, teplýdi, n^mrzniícicli 
je na viacerých miestach tejto stolice; tak blízko kaštiela Vcšfilíilovského 
v Tepličke je silný prameň nemrznúcej vody; od Lietavy teŕic pntok do 
Rajčanky, ktorý nikdy nemrzne; podobne potok domaiiižanský, a po- 
vestné v Dolných Motešiciach jazierko, Vrchovišťora nazvané, tiež nikdy 
nezamŕza. Teplé kúpelne pramene sú v Rajeckých Teplicaeb, v Beluši, 
a horúce v Trenčianskych svetochýrnych Teplicach. Ja myslím, že tieto 
vody len plutonické, podzemské ohne zohrievajú. 

Ked požehnanej pamäti trenčiansky Matew Štefan Závodnfk bol vy- 
stavil školu na Mojtýne, — povestnom to rodišti najstaršieho, snáď čo 
svet svetom stojí, vojaka — husára, jeden a osemdesiat liet zástavu no- 
sivšieho Ladislava Škultétyho — z obetí u regimentov nasbieraných, n 
a z osobne vyproseného milodaru od dobrotivého krála Ferdinanda, a ke<r 
nato pribral sa postaviť tamže kostol a faru: mňa bol vyzval obzrieť si 
Mojtýn, od matky cirkve pružinskej poltretej hodiny vzdialenú filiálku. 
S radosťou šiel som s ním na tú púšťku, obdivujúc cestou všelijakýc^h útva- 
rov a podôb skaliny a skaliská. Čo mi bolo nápadným po tľápnom vystve- 
raní sa z hlbokej, IHuchd menovanej, doliny na vlastné územie mojtýnske, 
boly to nádržky, cisterny, na salašoch; do nich napúšťajú si Mojtíuri sňa- 
hovú a dážJovú vodu, v nedostatku blízkych prameňov, t Ijocliaf po clio* 



Digitized by 



Google 



- 59 — 

táre sem-tam roztratenej tej obce, videl som na lúkách a pasienkach 
nálevkovité, misovité, dosť pravidelno okrúhle jamy ; tieto mi boly ešte 
nápadnejšie; i myslel som, Ci nie sú to pozostatky baníckych šacht; ale 
Mojtýnci o baniach ničoho udať nevedeli. Ked som sa ich potom pýtal, 
ti tie priehlbne nevykopali ich predkovia k vôli nedostatku vody, riekli 
mi, že to byť nemohlo, bo vraj voda sa v tých jamách neudrží; hned 
vraj sa ztratí pod zem. O jednej takej misovitej jame udávali, že 
2 nej prúdi sa teplota, a pastieri v čase sichravom, že sa v nej sohrievajú. 
Mojtýnsky neveliký chotár je nepravidelná kotlina, obrúbená príkrymi 
úbočiami vrchov, a len na západnej strane prervané sú steny vrchov úzkou 
úžlabinou, zvlažovanou skromnučkým jarčekom. Podzemné vody hodne 
nižšie predierajú sa na površie. Zdá sa mi, že kotlina tá povstala ná- 
sledkom zavalenia sa velikánskeho kráteru, jehož bokmi, okrajmi, sú tie 
okolité prudké úbočia. V susedstve tohto tajomnostného kúta stolice tren- 
čianskej vypína sa tá v Slov. Pohľadoch tak pôvabne opísaná Malenica. 
Keif som čítal opis trojho výletu p. J. L. Holubyho na Malenicu, vzbudily 
sa vo mne milé rozpomienky na tento pamätný vrch; bo behom troch 
rokov, čo som kapláňoval v Beluši, častejšie som bol pod Malenicou a 
na nej. Pod ňou farský sálaš choval od jarý do zimy početné kravy ; vo- 
ňavé mlieko občerstvovalo ma, ked som sbieral pre vtáčkov svojich mravenčie 
vajíčka, ked som sa po skalnatých úbočiach, zvlášte južnej strany, túlal 
a kochal na krásnych divých kvetoch. Milo sa pamätám, ako ma raz do 
vytrženia uviedol pohľad na krásny červený orlík. 

Raz, potulujúc sa krovím blízo samého severného končiara, vyplašil 
som spiaceho zajaca a tento zmátaný, prebehnul mi pomedzi nohy. Ino- 
kedy, nocujúc s dvoma kamarátmi pod skalnatými končiarmi, kládol som 
veľkú vatru; v noci, práve ked sme sa chystali pražiť slaninku, strhol 
sa víchor, a ten rozmetal horiace halúzky medzi rozškerené, rozpukané 
skaliská; v rozpuklinách chytila sa suchá tráva, a z tejto horiace iskry 
metal víchor na poniže skál stojaci les. No mal som ja tej noci bolestnú 
zá!>avku. Pre tenže víchor a tmu neodvážil sa z nás nikto liepať sa kolo 
príkrych skál, obísť ich a nazreť, či ozaj nechytil sa les. Až k ránu, po 
utíšení vetra, zbavený som bol velikého strachu. 

Nad VišÄovím, na reťazi Veterných hôľ, tvoriacich hranicu medzi 
Turcom a trenčianskou stolicou, poťažne dolinou Rajeckou, vyčnieva pekná 
^fapkastá homoľa: vrch Minčov, Na vrcholi jeho nachádza sa miesto, 
kde — ked sa silno kráča, alebo poskočí — zaduní podzemná ozvena. 
/rch tento bol stredobodom silného, ďaleko až do Sliezska zasiahnuvšieho 
zemetrasenia r. 1858 dňa 15. jan., ktoré veľké strachy ľudom a nemalé škody 
na murovaných budovách v okolí žilinskom spôsobilo. Či to miesto zu- 
nenia podzemného je zasypaná šachta banícka, keďže za dávnejších a i 
za novších časov robily sa tu pokusy s dolovaním na zlatú rudu, alebo 
*i to zasypaný kráter vulkanický: to by objasniť sa dalo len vedeckým 



Digitized by 



Google 



- 60 - 

ekumiiním. Vrch tento kolo temena zarastený je samým čučoredím a bnis- 
iiitim. Z lesných týchto ovociniek dorába v Túre Jožko Pažický chutnú 
a lieOivá čučoriedkovicu a brusnicovicu. Tamtá dokázala sa bo špeciálnu 
medicína proti behavke (šmíkavke, dla tu obvyklého pomenovania = lakse) 
a iíľitti červienke. Odležaná, pár ročná čučoriedkovlca zastúpi poctivé i 
na boháčovom stole drahé víno bordóvske. 

Juhozápadne od Rajca, nad osádkou Trstenou, vypína sa malebiM^ 
kúželovitý vrch „Srnák", typický, predhistorický vulkán. 

Na hranici nitriansko-trenčianskej južne od Ilavy, juhovýchodne nie 
iMÍ TreQčianskych Teplíc, nad sedlom, prievalom do doliny Valasko-be- 
hin8kt*j, stoja dva homolkovité vrchy, skutočne Homôlkami menované. Ja 
iťli mám za vyhasnuté sopky; ved nedaleko vyvierajú mohutné pramene 
sirkovité Trenčianskych Teplíc. 

Dodatkom ku kapitoli tejto uviesť sluší i raedokýše, po trenCansky 
kyijciky, akých je mnoho v strednej trenčianskej, ba i v Záhorskom Trni- 
čiaiisku, bánovskom to okrese. V hornom Trenčiansku známe je len jednu 
ítriinllo vody minerálnej v doline Hrfčovského Podhradia ; voda táto málo 
m pije, bo je chuti záprdkovitej. — Dobré, chutné kyselky nachádzaj ii 
m v okolí Púchova, v Nimnici, Strezenicach a v dolinke Keblov rečemg ; 
ti(*to dve posledné s chuťou som píjaval. — V doline Súčanskej jesto 
viíK". iírameňov kyselky. Blahej pamäti patriarcha náš, Miško ReSetka, vy- 
stavil hol nad viac studničkami takejto vody úhladné búdečky; bol ma 
k nim vyviedol v spoločnosti nášho mladšieho patriarchu Miška Chrn- 
Rtt'ka, ked som ho navštívil r. 1848. — V Malej Kubrej, blízo Trenčína, 
je povestná dobrá kyselka, ktorá má odbyt dobrý v Trenčianskych Tc- 
plicsiťh a v meste Trenčíne. Chocholňanskú ostrú kyselku okúsil som čo 
elilapoc otcom do Pezinku pojatý. V kostolilanskej biskupskej záhrade 
naťbíidza sa prameň chutnopitnej kyselky, ktorá sa v zámku Nitrianskom 
poiííja. Haluzická, rožoň-mitická, mníchovo-lehotská kyselka majú tiež 
niiofítny odbyt. Tieto medokýše hodno by bolo základne lučbársky pre- 
wkťniKií, bo ktorési z posledne menovaných majú byť velmi výdatné, jedna 
na Imanie na moč, druhá na vyháňanie vetrov. Lud jednu volá — Cikušou 
n tii (Iľuhú — Prdušou! 

Ku vypočítaným tu kyselkám pridružiť sluší ešte dva mne známt^ 
pranione sladkovodné, ktorým Ind okolitý pripisuje liečivú silu. Jeden 
[a aniea je niže Varína, pod jednou kaplnkou, stojacou na kopečku Hrádok 
reŕi^nom, u samej cesty do Gbelian vedúcej. Chorí India okolitých i vzdia- 
lenejších osád vodou touto umývajú sa; zvlášte tí, čo majú boľavé oči, 
prichádzajú ku studnici tej. Druhé také žriedlo nachodí sa blízo hradskcu 
centy w Žiliny do Rajca vedúcej, hnedí povyše mostu polusanského, pod 
Kka]Tintým ozrutným balvanom, Hlasnou, i Prašivou skalou, menovanom. 
Vndii toho prameňa volá lud hromovou; že vraj hrom kedysi udrel do 
noj. Ku studničke tej zanášajú utrápené matky do suchotín upadajúce deti 
H umývajú ich vodou z tejže. 

Digitized by VjOOQIC 



— 01 — 



IV. 



Stolica trenčianska vyniká nj inými ešte zvláštnosťami: obdivovania 
hotlnými útvarami skál. Tieto je hodno obzrieť. Odporúčam výlety do 
^Vratnej", v rodisku Jánošíkovom, Tárchovej, nachádzajúcej sa doliny: 
ku podskalnému prietoku potoka vyše Stráňav; do Rajeckej doliny, do 
Súlova, ku Podmanínskej skalnej prietrhline, ku vrátam Belušským, do 
jaskyne Pružinskej, Mojtýnskej. Rozštiepenú skalu a v rozpukline ka- 
menný klin videť je tiež hodno ; táto zvláštnosť nachodí sa nad ústim 
díiliriy vyše Púchova. 

Perlou krásnych týchto tvorieb Božích neodškriepiteľné je SiíTov. 
Perlu túto obzrel si už i král saský, ked šiel obdivovať naše Tatry a 
poctil návštevou svetochýrny Kriváň. — Viackrát prešiel som v mladosti 
svojej hore-dolu dolinou Súľovskou, obdivujúc povždy tamojšie divotvorby 
Božskej všemohúcnosti. Bol som i na tamojšom zámčoku. Tento navštíviť 
neodporúčam nikomu, už i preto nie, že len pomocou rebríka možno 
dostať sa naň. Spoločnosť, v ktorej som sa nachádzal, bola v pomykove, 
:iko sa dostať dolu, bo rebrík sa bol polámal. Ja som sa pobral dolu 
múrom opierajúc sa o mladý 5trom, vyrastený vedia múru ; mal som sa roz- 
§tiknúť! Spoločníci moji vystali tiež velké strachy, sliezajúc po nalomenýcli 
stebloch rebríka. Videnie rozrumeného zámčoku nestálo naskrze za ti(^ 
úzkosti. 

Namiesto neodplácajúceho sa lezenia na zámok Súľovský odporúčam 
vyín-ať sa na hrebeň „Patúcha". Takto sa volá reťaz vrchov deliaca. Ra- 
jeckú od Súľovskej doliny. Cestujúcim s hora od Žiliny radím ísť do blízkej 
Biinovoj a ztadiaľto hore bánovskými lúkami, ktoré vzniklý z dakedajšícli 
rybníkov, do osádky Závadky. (Komu by sa zachcelo pochodiť po rumoch 
volikého zámku Lietavského, má ho na blízku.) Zo Závadky pomocou 
vtidiča dostane sa človek pekným lesom po zapustenej vozovej ceste ku 
prielomu hrebeňa Patúcha. Kto tento dosiahol, nech neberie sa dolu, ale 
liofliac sa na pravo, nech ide hrebeňom, smerom severným; postupujúcemu 
takto, zjaví sa na ľavo strašná priepasť. (Do tejto, ležiac na bruchu, díval 
mm %a s hrúzou a obdivom!) Smelší nech postupujú len ďalej až pod 
BÚm „Roháč" ; na tento potom už nutno sa vyštverať, bo stojačky kr;í- 
čujúc, dostať sa naň, sotva kto by sa odvážil. Ja na bruchu ležiac a do 
hlbočiznej kotliny sa dívajúc, videl som množstvo viac menej štihlýcli. 
vysokých skál, pyramidám, obeliskom, stĺpom a iným útvarom podobnýcli. 
TI však, čo majú smelosť na sám Roháč vyjsť, majú odmenenú námalin 
kľílsnym výhľadom na Považie, a každý jednotlivý ku nebu čnejúci roli 
tých skalín majú pod nohami. S vtáčieho hľadiska dívať sa na to mow 
kumenia; to pôžitok veíapamätný! — Kto sdola sa díva na tie na východ. 
sever a západ rozložené skaly, domýšľa sa, že sú to nerozorvané steny 
kamenné; ale tomu nenie tak, bo vtáčie hľadisko otvára vlastne bránu 
k videniu divokrásnych tvorieb Božej prírody. 



Digitized by 



Google 



— 62 — 

Cestujúci sdola od Predmiera prijde do osady Jabloňové. Ztade 
vedie cesta pri potoku k blízkej prietrhline skál; tieto zatvárajú obzor 
južný. Keby človek nemal pred očiuia potok, domnieval by sa, že ne- 
možno dalej ísť pre skaly. Skalnaté steny — postupujúc k dedine Sú- 
ľovu — berú na seba všelijaké podoby : človek nevie, kam má hodiť znvk 
svoj. Čudesné je všetko, čo vidí; aby ale videl ešte zázračnejšie veci, 
treba sa brať na označený prielom, cestou, ktorou sa kedysi vozievali 
horliví luteráni, na čele s barónom Kališom z Bytčice, do súľovského chrámu 
svojho; a od prielomu toko hajde na Roháč. 

Ja ako kvetinár, — dozvediac sa, že na skalách Súľovských nájdem 
vresovú zem, (je to čierna s drobnučkým pieskom smiešaná prsť, potre- 
bovaná na pestovanie erik, azaleí, kamellii), vybral som sa na Patúch, raz 
i vozmo, pre tú prsť, a neobanoval som; bo čo som hľadal, našiel som, 
a nadto pokochával som sa na rozličných tam rastúcich divých kvetiniÍĽh, 
Milovníkom takých, menovite botanikom, vrelo odporúčam výlet na skaly 
Súľovské. 

Bomuald Zaymus, 




Digitized by 



Google 



4 



starobylý nápis rimanský. 

Dopjsovatel latinského, v Ríme vychodiaceho, časopisu „Vox Urbis** 
v e. 21. iiu str. 167. r. 1899, pod menom Forfcx, uverejnil stixrožitný nápis 
na náiiniliiinm kameni, v Tusculanskora museume sa nachodiaci, a vy- 
zýva ardiäologov, aby prispeli k jeho objasneniu. Nápis je tento: 

.,IVS 

^^R. s. F. 

PR. AVGVSTI. CAESARIS. 

RANS. FLYMEN. DANIVIVM 

M. ET. BASTERNARVM. EXER 

GAVITQVE. COTINOS. "^ 

S. ET. ANARTIO" 

^GVST. 

Hned na prvý pohlad poznal som, že nápis tyče sa nášho Slovenska, 

a Éltal som !io nasledovne: (Lu)cius Verus sacris faciundis, praefectus 

Au^íusti Ciu^saris trans flumen Danubium Mysorum et Bastemarum exer- 

citus, tfti)guvitque Gotinos, Osos et Anartios (coan) gust(ato8). 

Dla mojej mienky pod tým kameňom pochovaný bol Lucius Verus, 
coimperator '), vojevoda Augusta Caesara Marka Aurélia Antonina (f 138) 
za Dunajom, a síce vojska z poddunajských Mysov a naddunajských Ba- 
starnov záleíajúceho. 

Bastarni, národ galský (keltický), teda Valasi a predkovia doteraj- 
ších Valachov (Rumunov), bývali v terajšom Sedmohradsku, tak že hory, 
ktoré otáčajú Sedmohradsko, nazývaly sa „Alpes Bastarnicae." 

Pre nás hlavným predmetom však sú tí Cotini, Osi a Anartii, ktorých 
hol onen vojevoda Lucius k úteku prinútil; a síce: 

a) Anartii, ktorých pripomína Július Caesar, ked praví (De beli. gall. 
VI, 25), že Horkyuský les od hraníc Helvetiov, Nemetov a Raurakov, a 
rovným poriečim rieky Dunaja, tiahne sa ku končinám Dakov a Anartov. 
^oneváč Dakovia čili Getovia dla Plinia (Hist. nátur. IV, 25) bývali medzi 
Dunajom a Ilorkynským lesom čili Karpatom, a tiahli sa vedia Malých 
íarpatov až k brehu Dunaja (prešporskému) naproti Camuntuma čili Pc- 



') Jo&Duis Beverini Pannonia. Lipsiae, 1770. aag. 141, 



Digitized by 



Google 



— 64 — 

tronelle: Anailovia, bývavší nad nimi, museli mať svoje sídla až pôd 
vysokými Karpatami- Ta ich klade i Ptolemeus (Georgr. III, 8), podotý- 
kajúc o nich, že sú Dakom najsevernejší.' Netrpí pochybnosti, že í^ú oni 
tí istí, ktorých (Geogr. III, b) na inom mieste nazýva Anartofraktami a 
ich sídla označuje takto: „Avarini vedia hlavy Visly, pod nimi Ombraiiovia, 
potom Anartofraktovia, potom Burgionovia, potom Ai^sietovia, potom Saboci 
(Zaboci), potom Piengitčania a Biessi vedia hory Karpatskej." Hlava čili 
žriedlo Visly leží v Malých Karpatoch, ktoré delia Sliezske od Uhorska, 
nad sliezskou Jablonkou a uhorskou Čačou : teda Anartovia, pod ktorými 
Július Caesar bez pochyby rozumel i Avarinov a ostatné spomenut*'* kineny, 
bývali v horíiom Trenčiansku, a to nie na strane sliezskej vedia Visly, 
ale na strane uhorskej vedia Karpatov. 

Jestli pamiatka Avarinov zachovala sa vo Varíne: i toto potvrdzuje 
polohu Anartov v hornom Trenčiansku, ako sa bol domýšial už Vojtech 
Šembera. 

b) Na tom nápise stoja Cotini a zlomok "" S, ktorí bez pochyby zo- 
stal z mena Osos, Na každý pád i títo i tamtí bývali v tej krajine, v ktorej 
i Anartovia, čili v Uhorsku. Tacitus (Germaniae cap. 43) hovorí, že za 
chrbátom Markomanov a Kvádov bývajú Marsigni, Gothini, Osi a Hui ií ; že 
Marsigni a Burii majú mluvu a obyčaje Suebov ; Gothinov mluva galská^ 
Osov ale mluva pannonská prezradzuje, že nie sú Germanami. 

Poneváč bydla týchto kmeňov stoja v súvislosti, treba ich sídhi hľadať 
podobne v súvislosti. Dla mojej mienky Marsigni sú Moravania na pravom 
brehu Moravy (Maris, Marus), Burii ale Slováci na lavom brehu Mtiravy^ 
od Lamača k Skalici, kde dosavád niektoré osady (Sv. Mikuláš, Sv. Peter) 
prichodia s príveskom „na Búroch", t. j. v lesoch borových. 

Pozoruhodné je, že i Moravania na pravom brehu Moravy dosavŕuJ 
sa menujú Slovákmi; ako i to, že napriek českému školovaniu — blíža 
sa k mluve slovenskej. 

No, vráťme sa k nápisu, vlastne k Osom a Gothinom, na totnže ná- 
pise naznačeným. 

1. Osi bývali na lavom brehu Dunaja, naproti Pannonii, počnúc od 
Prešporka k ústiu Hrona. Tacitus (Germaniae cap. 28), ktoiý cliybne 
Germániu rozširuje i na lavý breh stredného Dunaja, vraví : „Zdáliž Ara- 
visci od Osov, národa to germánskeho, do Pannonie, alebo Osi od Ara- 
viskov do Germanie sa preniesli, poneváč dosavád! majú jednu mluvu, 
ústavu a obyčaje, neisté je ; lebo požívali jednakú biedu a slobodu, jert- 
naké dobro a zlo obojho brehu", totižto brehu Dunaja. 

Ačkolvek Tacitus zrejme nespomína Dunaj, predsa isté je, že lio 
mal na mysli, ako i to, že Aravisci bývali na pravom. Osi ale na lavoni 
brehu Dunaja. Vysvitne to z toho, určíme-li sídlo Araviskov. 

Ptolemeus (Geogr. lib. 2. tab. 5.) vraví, že ležali Aravisci na se- 
vernej strane Pannonie: teda až na Dunaji. Predsa však dejezpytci bu(í 



Digitized by 



Google 



— 65 — 

ne35nnli určiť ich sídla, alebo hladali tieto až kdesi na Save; až Šembora 
doklarlne objasnil vec, že bývali pri rieke Arabo (Ráb) a preto menovaní 
holi Arabiskami čili Araviskami M. Bývali-li už asi od Carnuntuma k ústiu 
riek>' Ilábu, Osi, na im protivnom brehu stredného Dunaja, bývali medzi 
Prešporkom a ústim Hronu. 

Jí^ pravda, že Arabisci bývať mohli jedným bokom svojim i na pra- 
vom brehu horného Dunaja; Tacitus však na lavý breh tohože horného 
Dunaja kladie iné kmeny, nie ale Osov, ktorých kladie až za chrbát Mar- 
komanov a Kvádov čili pod Malé Karpaty; a boli-li Osi spoločníkami 
Auartov vo válke proti Rimanom, museli podobne bývať pod (Malými) 
Karpatami na lavom brehu Dunaja. 

Že Osi bývali na pôde uhorskej, hlásal to i Ján Severini -), ačkolvek 
z iných, a to dosť slabých dôvodov. 

v) Na spomenutom nápise spomínajú sa Cotini, ako ich aj cisár Marcus 
Aurelius vo svojom liste na senát rímsky menuje, vlastne ale Gotini. Vy- 
svitá to i zo samej vojny Marka Aurélia, ktorý, poraziv (r. 165) Marko- 
manov nad riekou Moravou a Jazygov nad Tisou, vtrhol z Pannonie prez 
Dunaj na Slovensko proti Kvádom. Uderiť musel ovšem najprv na Osov; 
ale títo behom vojny menovite sa neudávajú, poneváč zahrnutí boli pod 
meuom Kvádov. No, podrobiv si Osov (v prešporskej, nitrianskej a te- 
kovskej stolici), tiahol k horám rudonosným (v hontianskej, zvolenskej a 
liptovskej stolici); ale tam (in Cotino) zle sa mu poviedlo. Vojsko jeho 
dostalo sa do takého miesta, kde nebolo vody, a mdlelo od žížne ; avšak 
z ueiiazdania nastala búrka a silný dážd. Blesky hromov a ladovec trie- 
skaly do Kvádov, lejak ale občerstvil Rimanov ^). Z toho poznať, že výraz 
Marka Aurélia in Cotino a na svrchu podanom nápise meno Cotini, ozna- 
čujú vlastne Gotínov, ktorých Tacitus (Germaniae cap. 43.) pripomína 
s Osami a Burami. Náležali-li Anarti a Osi do Slovenska, ta položiť treba 
i Gotbinov, a síce medzi Anartov severných a Osov južných alebo západ- 
ných obyvateľov Slovenska. 

Tacitus poznačil o Gothinoch, že mali mluvu galskú a preto nená- 
ležalí ku Germánom; ako i to, že vykopávali železo, a to poukazuje 
práve na rudonosné hory stolice hontianskej, zvolenskej a liptovskej. Ako 
ale vysvetliť, že hovorili jazykom galským čili valaským? Tacitus (Ger- 
maniíe cap. 46) je na rozpakoch, či má Peucinov čili Bastarnov počítať 
medzi Germánov alebo Sarmatov ; poznamenáva však o nich, že mluvou, 
obycajmi, sídlom a príbytkami napodobňujú Germánov; ako i to, že so 
Sannatami vstupujú do sväzku manželského. K nim náležali Gothini, 
t j. Valasi, ktorí zo Sedmohradska (Alpes Bastarnicaí) vytiahli a rozšírili 

') Západní Slované. Ve Vídni, 1868 str. 188 a 208. 
•J Commentatio historica. Sopronii, 1767. pag. 55. 

^) Známa je tá udalosť pod názvom »legio ftilminatrix.* Vidz môj »Sloven8ký 
Letopia. V Skalici, 1882. VI. str. 121. 



Digitized by 



Google 






'.c 






— 66 — 



sa ds(]e} po Karpatoch. Z počiatku pridŕžali sa mluvy svojej, potom ale 
miešali sa so Sarmatami, až konečne sa posannatčili čili poslovančili, tak 
že po nich zostalo len meno Valachov, prenesené na pastierov; poneváč 
sa Valasi (Galii, Celtae) hlavne boli s pastierstvom zapodievali 0. 

Ako sa to stalo, že ich Tacitus menuje Gothinami čili Gotinami, nie 
ale Bastarnami? Moja mienka je táto: V Sarmacii europejskej, ako píše 
Strabo (Geogr, lib. 7.), prebývali Getovia, ktorých Rimania nazývali I)a- 
kami, pred i za Karpatami. Pozdejšie ich chybne písali i Gotami, pre- 
meniac e na o^): teda pogetčených čili (nesprávne) pogotčených Bastar- 
nov pomenovali Getinami čili Gotinami. 



Pozostáva k rozlúšteniu ešte jedna otázka, a síce: ako sa ten kameň 
so svojim nápisom dostal do Itálie? 

Lucius Verus od r. 162. s cisárom Markom Aureliom Antonínom 
spolupanoval a r. 169. s ním viedol válku proti Markomanom a Kvádom ; 
r. 172. nastúpil odtial cestu do Ríma, ale ta nedorazil, poneváč medzi 
Concordiou a Altinom mŕtvicou ranený zomreP). Tak sa ten kameň do- 
stal do Itálie, vlastne povstal v Itálii. 

Fr, V, Sasinek. 



») Vidz o tom moj »Sloven8ký Letopis*. V Skalici, 1882. VI., str. 177. 

^) Na pr. Devin — Devina, Pomoransko ■- Pomcrania, Uhorsko — Uhersko, 
dievka — diovka, pro — pre, sobé - sebe, seznam — soznam ; peklo — pokol atd. 

') Joannis Severíni: Pannonina. Lipsiae, 1770. pag. 142. Joan. Chrístopli. de 
Jordán : De oríginibus Slavicis. Vindobonae, 1745. IV. pag. 36. Július CapitolinuB In 
Marco Antonino. 



Digitized by 



Google 



Zvyky a obyčaje v Košťanoch. 

Podáva Janko PáriČka. 

Na Tri Krále. 

Chudobnejší chlapci chodievali po domoch s hviezdou. Prijdúc do íloiiiu, 
zaspievali nábožnú pieseň, a daktorý z nich povedal vinš. Domáci ich zuto 
obdarovali obyčajne peniazom. 

Teraz to už zriedka kedy videf. 

Na Blažeja (3. febr.) a na Gregora (12. marca), 

chodievali školskí chlapci z dom do domu spievať. Išlo ich 4—5 ; lui TSIa- 
žeja nosili ražeň, a na ňom mäso napichuté, čo po domoch dostali. V postii 
na Gregora nedostávali mäso, ale niečo inšie na pr. vajcia slepačia, kUnv 
so sebou v košíku nosili. V pitvore, alebo v izbe zaspievali daktoľú 
nábožná pieseň z „Kancionála" alebo zo „Zpévníka" (Pripomíníiiru^ pa- 
mátku dnes svätého Blažeje... atd.), niektorý povedal vinš a išii ttaloj, 
Ked už celú dedinu pochodili, vajcia alebo mäso odniesli učiteľovi, s po* 
niazmi sa ale rozdelili. 

V novšom čase to už zaniklo. 

Fašiangy. 

Na ostatné fašiangy chodia „fašanguvať". Obecný sluha a hoi;iľ tío- 
chybia v žiadnom dome; iní ale len ta idú, kde vedia, že ich dobir inijiiiu 
a že dostanú niečo. 

Fašangujúci, ked príde do domu, krúti sa s ražnom po izbe ti siiievíi: 

„Fašiangy, Turice, Velká noc nám príde: 
kto nemá kožuška, zima mu bude. 
Ja nemám, ja nemám, len sa tak trasiem: 
dajte mi slaninky, nech sa popasiem. 
A tam hore, na povale 
máte mačku na slanine; 
choďte si ju sohnať, 
^ a mne kus odrezať. 

Kus, kus, ako hus; 
ere, ere, ako dvere — 
(vyskočí a ukiažuc ražnom na povalu, povie:) 
Aby ste mali tolkéto konope!" 

5* 



Digitized by 



Google 



Ar- 



— 68 — 

Zato dostane na ražeň slaniny alebo mäsa. 

Pôst nezachovávajú. Sú niektoré jedlá, ktoré v istých dňoch pôstu 
nesmú chybeť na stole. Tak ku pr. na púčkovú nedelu (8 ned. pred Velkou 
nocou) jedia takzvané púčky, aby boly na obilí tolké klasy, koiké pudky 
ušúľajú; na Veľký piatok rezance s makom atď. 

Yelká noc. 

Na Velkú noc uvaria šunku a vajcia, ktoré zafarbia, a síce cibulou 
alebo šefranom. 

Vo Veľkonočný pondelok chodia mládenci „kúpať" dievčatá. Zachjti 
sa ich viac pospolu hned od večera a chodia z dom do domu, kde majú 
dievčatá. Niekedy idú aj na druhú dedinu, ak majú tam známe dicvr^tá. 
Dievča (pravda len dospelejšie) v tú noc nejde spať, ale čaká mládencov. 
Ked! prídu a ju okúpajú čerstvou vodou zo studne abo potoka, pohostí 
ich hriatym, šunkou, vajcami a koláčmi. Keď si náležité zajedli a zapili, 
idú o dom d!alej. 

Menší chlapci tiež chodia kúpať svoje vrstovnice, aJe len ráno. Títo 
kúpajú vodkou (vodou voňavou, v ktorej sa hrebíčky močily) alebo čistou 
vodou. 

Kúpanie na Velkú noc považujú ako pamiatku toho, že ked Kristus 
Pán vstal z mŕtvych, že sa okolo hrobu mnoho ludu nahrnulo, a Zitlia 
že šibali a oblievali prítomných, chcejúc ich tak rozohnať. 

Na druhý deň, t. j. v utorok, kúpajú zas dievčatá mládencov; toto 
ale už nejde tak, ako ked ich kúpali mládenci. Ked voľaktoré tlievfa 
niekde pochytí mládenca, nuž ho obleje vodou (niekedy aj celú krhlu 
vyleje naňho). Ale ho tiež len nenazdajky musí prekvapiť, lebo — vidiac, 
že je zle — uvrzol by jej. 

Máje. (Turice.) 

Na Turice stavajú mládenci pannám takzvané 7náje. 

Ktorý mládenec chce postaviť daktorej panne máje, zachytí so sebou 
so pár kamarátov, a v noci zasadia vo dvore (a síce pred dvere) dve 
konárov pozbavené mladé jedle alebo svrčiny ; to sú máje, na vrch májov 
priviažu chvojku z borievky. 

Ked sa domáci zobudia, pri sadení májov, zavolajú mládencov dnu 
a pohostia ich. 

Ktorý mládenec staval tie máje, ten dostane od patričnej panny 
nejakú odmenu; obyčajne so pár šestákov. 

V novšom čase — tak ako aj väčšina ostatných zvykov — i tentí 
už zaniká, a len zriedka kedy vídať ešte máje. 

Na Jána Krstitela (24. júna). 

Večer pred Jánom Krstiteľom idú na cintorín „Vájanka páliť**. Tým 
cieľom už vopred sbierajú staré metly, a namazané kolomažou, aby lepšie 



Digitized by 



Google 



- 69 — 

horely, mvatí čia na dlhé palice a zapáfa. Spievajúc chodia s nimi po cin- 
toríne, kde rozložia aj hodnú vatru. 

Keá prídu s cintorína do dediny, dievčatá prechádzajú sa po dedine 
do 11 — 12. a spievajú rozličné piesne. Býva to len na Jána Krstiteľa; 
v iný čas nepočuť v dedine spevu. 

Tiež večer pred Jánom dávajú do oblokov polnie králiky ; každý člen 
rodiny dostane jeden králik. Čí králik do rána uvädne, ten do rok^ umre. 

V žatve. 

Pri doviazaní pšenice uvijú z kvetov a zo pšeničných klasov veniec, 
ktorý daktorá žena, alebo dievka, nesie na hlave domov. Zvyk je, že ak 
ju mužu, nuž jú oblejú. (Prečo to robia, na to nemohol som sa dopýtaf.) 

Hostina. 

Na „ostatniu" t. j. v nedeľu ostatnú pred Adventom, býva v Košťa- 
noch, na pamiatku posvätenia chrámu hostina. Na hostinu príde obyčajne 
najbližšia rodina z okolitých dedín, tu ich pohostia a si pobesedujú. V iných 
deJiiiáeli býva hostina v iný čas (avšak vždy pod jaseň) a tak jeden dru- 
hého navštevujú sa vzájomne na hostinu. 

Povodne to mal byť len evanjelický zvyk, ale udržiava sa aj u r. 
kat^ílíkov. 

T^nihá taká hostina býva na Petra a Pavla; menujú ju „kärmeš"-om. 
Kärnioš nebýva v každej dedine. Tí, kde nebýva känneš, si ho vraj prepili. 

Na Mikuláša. 

Večer pred sv. Mikulášom (6. dec.) chodia „Mikuláši" po domoch. 
Sú preobleoení za šedivých starcov a nosia so sebou nejaké darky pre 
deti, obyčajpe cukríky. Deti sa musia pred nimi modliť, a za to im dajú 
cukríkov; ktoré sa ale nevedia modliť, tie nedostanú nič. 

Na Luciu. 

Deň Lucie je plný všelijakých čarov a povier. Na Luciu vraj strygy 
tancujú na krížnych cestách; v ten deň nesmú nič požičať z domu, lebo 
by sa vľiij v tom dome celý rok zle vodilo; ked na Luciu príde žena 
prv do domu, ako chlap, bude sa taktiež v tom dome celý rok zle vodiť atd. 

Večer pred Luciou jedia cesnak, taktiež aj statku dajú po kúsku 
cesnaku s chlebom, ďalej spravia cesnakom kríž na každé dvere: aby 
strygy nemalý nad tým domom žiadnej moci. 

Obecný sluha (ktorý je pritom aj hlásnikom a sviňským pastierom 
dedinBkýiu) vytrubuje po dedine na veľkej trúbe, ktorú len v tento čas 
upotrebiha^ pred každým domom zatrúbi, začo mu potom niečo vynesú 
(obyŕajne krajciar). 

Ráno chodia chlapci „oceľuvať", pričom vravia: 



Digitized by 



Google 



— 70 - 

„Doniesov som vám ocele: 
aby vám boly hrnce celé, 
aby sa vám reťazy netrhaly, 
a sekery nelámaly." 

Aj títo dostanú niečo. 

Vianoce. 

N^ dohviezdny deô chodí obecný ,sluha z dom do domu s pnítami. 
Tieto prúty sú lieskovce, na ktorých je priviazané so pár stebiel ovsa 
a ratolesť so stromu tisy. Ked rodičia týmito prútami deti pošibú, nelíudú 
vraj mať vredy. 

Ked príde obecný sluha do domu, zavinšuje: 
„Vinôujem vám v tieto slávne sviatky: aby vám dal Pán Boh zdravia, 
šťastia, hojné božské požehnania ; na poli úrod a v dome prlplod, na sta- 
tečku rozmnoženia a na dietkach potešenia, aj vám všetkým dobrého 
zdravia.** 

Dostane potom biatoš (koláč) a do krčiažka hriateho. 
Stromček robia v každom dome, ešte aj tam, kde nemajú detí. Svrčinku 
zavesia na hradu pod povalu, navešajú na ňu jabĺčok, cukroviniek a m 
pár sviečočiek, ktoré potom po večeri zapália. Stromček ostane viseť pod 
hradou až do Nového roku a niekedy aj dlhšie. 

Pred sviatkami vyriada, omažú pekne izbu, aby všetko čisté t^olo. 
Do dvier každých pripevnia kúsok čečinky; k tomu cielu vyberajú če- 
činku, ktorá tvori krížik. 

Jedlá pri večeri sú obyčajne nasledujúce: lokše, hríby (v nich klo- 
bása), oblátky s medom, orechy atd. 
I Lokše jedia všetci z jednej misy ; ak voľakomu odpadne nieto s vid- 

r- ličky na obrus, to nezdvihne; ale to spolu s inými omrvinámi so stola 

t; odložia, a s tým kädia, ked niektoré domáce zviera, alťbo človek, ochorie. 

I Na „štedrý večer" chodia pod obloky spievať, pastierikov ía a iné 

; chudobnejšie deti; obyčajne spievajú: „Čas radosti, veselosti, svetu nastal 

nyni...**, „Narodil se Kristus Pán, radujme se...** atd. (vid v ^Zpév- 
níku"). Speváci dostávajú alebo koláče, alebo po krajciari. 

Na druhý deň chodia deti „vinšuvať". Ktoré deti chodia do školy, 
tie sa tam naučia vinše. Menšie deti, ktoré ešte nechodia do škdly^ oby- 
čajne vinšujú: 

• A ja malý, neveličký, 

pýtam si ja do kapsičky 
kus koláča, kus pagáča; 
donesiem vám zajtra vtáča. 



Alebo : 



A ja malá panna 
vítam Krista Pána; 
a ja si ho vítam, 
peniažtek si pýtam. 
I*eniažtek mi dajte: 
zdraví ostávajte. 

Digitized by VjOOQIC 



71 



Alebo: 



V tej koštianskej škole 
tam je veselé: 
tam žiaci spievajú, 
Pána Krista vítajú. 
A ja si ho vít^m, 
peniažtek si pýtam. 
Peniažtek mi dajte: 
zdraví ostávajte." 

Vinšujúce deti dostávajú koláče, orechy, krajciare a pod. 

Hlásenie. 

Kaddú noc o 9. 11. 1. a 3. hodine „hlási" hlásnik i)o dedine ; a 
síce o 9. nasledovne: 

„Chvál každý duch Hospodina, 

i Ježiša jeho syna. 

Uderila deviata hodina: 

opatrujte svetlo oheň, 

že by nebol ludom škoden; 

spočívajte s Pánera Bohém." 

O 11. 1. a 8. hlási celkom tak, lenže posledné tri riadky vynechá. 

Krstenie. 

Ked sa priateľky .^estanedieľhne dozvedia o pôrode, napečú Jmtpm, 
a zanesú jej. 

O pár dní býva Icrétenia, t. j. hostina. Z každého domu, ktorý na 
krstenie povolajú, vezmú so sebou flašu vína, krapní (ak ešte predtým 
nedali), ba niekedy aj polievky, upečené kura alebo sliepku. 

Ked si pri krstení zajedli, zapili dokonale, kmotra dakuje domácemu 
hospodárovi a jeho manželke za pohostinnosť. Jeden taký vinš odpísaný 
sa mi dostal náhodou do ruky. Obyčajne takéto vinše sú velmi presiak- 
nuté češtinou, a tak aj tento. Zneje nasledovne: 

„Moji milí páni kmotrovia alebo priatelia. Čas nám bov prísf, cas 
nám bude vo meno božie sa rozísí. Slušná vec je teda, napreduk Píínu 
Bohu zadakovať, a potom našim pánom kmotrom. Medzi iným dôvoíloiii 
Písma svätého nachádzame, že nevdačný človek je ten, ktorý také dobro- 
denia prijíma a požíva, a za ne nevie podakovať. Ani my tak nechceme 
učiniť, a v nevďačnosti nalezení byť, ale pamätáme na prikázania Pána 
Boha, ako to hovorí v piatej knihe Mojžišovej, v kapitoli ôsmej \ Kde- 
koli jísti budeš, a nasýtiš se, dobrorečiti budeš Hospodina a nezapomíuej 
na prikázaní jeho. Pritom aj našim pánom kmotrom z kmotorskej, pria- 
teľskej lásky ponížene dakujem, čo ste vaše spižírne na nás vypľrlzdnií 
ráčili. Nech že vám ich Pán Boh sám bohaté naplní a rozhojní, n z tuho 
maličkého nemluvôatka, že by ste sa mohli radosti a potešenia dožiť. To 



Digitized by 



Google 



-7Ž- 

vám srdečne vinšujem a žiadam, a vás, pani kmotra moja milá, v ochranu 
Božiu porúčam a komendujem. A teraz za všetek tento húf pom'žene od- 
fjytujem." 

Svadba. >) 

Mládenec, ktorý sa chce ženiť, vopred si vyzerá dievča; chodí na 
l>ľiadky, na zábavy i do druhých dedín, až sa mu konečne zapáči niektor*^ 
íliev6a. Ak je dievča tunajšie, tak sa ho jednoducho opýta, či pôjde 
zaňlio, a to mu odpovie či áno, alebo nie. Ked je ale vyvolenica z druhej 
dediny a ešte sa dosť nepoznajú, tak to nejde tak lahko. V tom prípade 
aa najprv prezvedá u nej, už či pošle dajakú starú babku (a takých 
sa dosť nájde) alebo nejakým iným spôsobom. Ked! dostane priaznivú 
odpoveď, dohovorí sa s vy volenicou, kedy príde (k nim) na pytačky. Táto 
na ten čas očistí, oriadi dom, aby pytačia všetko čisto a v poriadku našli, 

Xa pytačky si vezme mládenec so sebou jednoho lebo dvoch starších 
jnužov, z ktorých jeden, kedl prídu k nádejnej mladuche, predloží pred 
hospodára svoju žiadosť. Nato dostane odpovedi, vždy skoro priaznivú, 
lebo do takého domu, o ktorom vedia, že by tam dostali košík, ani nejdú. 
Pri tej príležitosti si mladoženísi prstene vymenia ; a síce pytač im obom 
stokne prstene na prsty. 

Za týmto bývajú prepacky. Pod prepačkami rozumejú to, že sa bu- 
dik'ii rodinka navzájom navštívi, aby sa s pomerami jeden druhého obô- 
znriiiiili. Samo sebou sa rozumie, že pritom jeden druhého náležité po- 
hustin. — Na prepacky chodia len vtedy, ked mladoženísi nebývajú v jednej 
a tej istej obci. 

Kým ohlášky vypršia, za ten čas šijú, poťažne dajú šiť šaty pre mla- 
duchu, a vôbec chystajú celú výbavu. Matka mladuchina nasýpa periny, 
na ktoré peria od pár rokov sbierala a odkladala. Mladý zať za tento 
Čas už častejšie navštevuje mladuchu. Toto sú vohľady. 

Pár dní pred svadbou, chodia z oboch domov takzvané zvácky po 
priateľoch, a povolávajú ich na svadbu. Tak z domu mladuchinho, ako 
aj ndadého zaťovho majú osobitnú zváčku. Za zváčku zavolajú obyčajne 
tu žtniu, ktorá v tom dome najviac robieva, a je k tomu súca. Tejto sa 
dofire vodí; všade dostane nejakú diskróciu. 

Hlavný zástoj hrajú pri slávnosťach svadobných, okrem mladoženíchov : 
pytaí, oddavač, prvý družba a družica; ostatní nemajú žiadnej zvláštnej úlohy. 

Mladý zať má skoro vždy dvoch starejších, kdežto mladucha len 
jcdiuíiio oddavača. Mladý zať má ešte mimo toho aj širokú. Predný (prvý) 
družba býva brat mladého zaťov, predná družica sestra mladuchina. Keď 
mladucha alebo mladý zať nemajú brata alebo sestry, tak býva prednou 
dniÄicou, poťažne družbom, najlepšia priateľka mladuchina, poťažne nie- 
ktorý kamarát mladého zaťov. 

' íiiáč: veselia. 



Digitized by 



Google 



— 73 — 

Páni starejšovia, mladucha, ako aj predný družba a družica vopred 
nautía sá vinše, ktoré im budú potrebné pri svadbe. Vinše starejších sú 
obyčajne biblickými výrazmi a výpovedmi silno popretkávané. 

Pár dňami pred svadbou, tak z domu mladuchinho ako aj mladého 
zaťovlio, roznášajú po dedine priedhezniky (malé okrúhle koláčiky.) Každý 
mládenec a dievka dostane priedbežník, aby sa vraj skorej poženili, po- 
ťažne povydávaly. 

V každom dome, ktorý je volaný na svadbu, vopred napečú koláčov 
na poctu, ktoré dúom pred svadbou alebo v deň svadby donesú. S kolá- 
čami dajú k pocte niekedy aj živú sliepku alebo kohúta a iné veci. Ten 
dom, ktorý je volaný so strany mladého zaťovej, donesie jemu, ten ale, 
ktorý je so strany mladuchinej volaný, zase mladuche donesie poctu ; mla- 
rtuche dávajú s poctou aj nejaký dar. 

Večer pred svadbou (obyčajne v sobotu) býva prevážanie perín. (Pod 
perinami rozumejú celú výbavu mladuchinu.) Pre periny idú so strany 
nihulého zaťovej 2 — 3. družbovia, široká, a iné ženy (vydaté). Idú na 
vozoch, pritom spievajú. Periny u mladuchy stráži zváčka alebo daktorá 
iná Žena. Družbovia prídu k nej a spýtajú sa jej : 

„Začo nám dáte tie periny?" 

„Za sto zlatých," odpovie zváčka. 

Družbovia jej slúba za ne dva groše ; ona im odpovie, že ked! nechcú, 
aby nechali tak. Oni vyhovárajú, že sa tie periny aj tak len sečkou na- 
plnené; že jest na nich mnoho dier (pritom ukážu na čipky). Tak sa 
trhujú, kým konečne aj predavačka spustí zo summy, a kupci jej dačo 
tiež prihodia; dajú jej teda so pár šestákov a — kúpa je hotová. Periny, 
výbavu a iné veci pokladu na vozy, oni si ale ešte zajedia a len potom 
idú domov. 

S perinami idú, so strany mladuchinej, prvá družica, 2 — 3 družbovia 
a ešte so pár žien. 

Idúc domov, spievajú, ba niekedy aj strielajú. Ak sú mladoženísi tu- 
najší, i vtedy idú pre periny na vozoch. Ked už idú domov, nevyvolia 
aí najkratšiu cestu, ale tú najdlhšiu, aby mohli celú dedinu obehať. Ked 
prijdú k mladému zaťovi, tam ich zase pohostia, načo sa porozchádzajú. 

íía druhý deň pred obedom svolávajú zváčky svadobníkov (každá 
svojich-) Zváčka prijde do domu a povie: „Odkázali vám N é poní- 
ženú službu a že keby sa vám páčilo prísť na frustik. Pred sobášom sa 
teda ešte nafruštikujú. Čo by to bolo už aj popoludní, predsa idú vždy 
len fridiikuvat, a nikdy nie obeduvať, 

ÍSi;há(lzajú sa teda hostia; mladého zaťovi u mladého zaťa, mladu- 
chiny u mladuchy. Zájdime najprv do domu mladého zaťa. 

Tu sa začne „fruštik". Starejší (pytač) sa pomodlí a potom rozdá- 
vajú jedlá. Muzikanti pritom vyhrávajú. Začnú od kraja a každý hosť 
pevie, ktorú nótu mu majú zahrať, alebo im pieseň aj zaspieva. Tak to 



Digitized by 



Google 



— 74 — 

ide, až kým po všetkých neprejdú. Po skončení obedu sa starejšl zase 
pomodlí. 

Teraz vyšle mladý zať svojich legátov^ a síce starejšieho (alebo ak 
má dvoch, nuž oboch), dvoch družbov (predného a ešte jednoho) a šhokú 
pre mladuchu. Títo si posadajú na voz, a idú pre ňu, pričom ich rauzi- 
kanti s muzikou vyprevádzajú, družina ale ešte ostane u mladého zaía. 

Medzitým sa u mladuchy hostia tiež poschodili (rozumef sa majú tí 
hostia, ktorých mladucha povolala), čakajú len na mladého zaťových le- 
gátov. Konečne aj títo prídu a začne sa pýtanie. (Texty rečí svadobných 
funkcionárov z ludu, k vôli vernosti, podávam nezmenené čo do slova, 
písma i obsahu, ako mi ich sdelil jeden po svadbách zkúsený. 

Pytač vynšuje: 

„My, vkročíce do tohoto poctivého príbytku, uhlí danie vás pri dobrem 
zdraví postavených býti. Z toho se netoliko radujeme, ale také zato 
Pána Boha velebíme, jako to z písma svätého poznávame u Matúše, 18. 
kapitoli, že kde se dva nebo tri ve jmene Pána Boha všemohúciho zejílu, 
že i sám Kristus Pán jest uprostred takových. Dajže tedy milý Pán Buh 
všemohúci, aby i nynejšího času ráčil uprostred nás zustávati, pri ttko- 
vemto predsevzetí nás ostríhati, tak zde časne, tak potom nekdy v slávo 
nebeskej večne; srdečne vinšujem a žádam." 

Na to oddavač odpovie: 

„Že s pekným a kresťanským vinšováním pricházite do tohoto po- 
ctivého príbytku, zato my vám též veliké podekování činíme. Hospotlin, 
Buh všemohúci, ráčiž aj vaše mnohovážne opatrnosti všeckými temi vecmi 
korunovati, a po této smrtedlnosti, aby nás ráčil v tej sláve a raddsti 
večnej účastných učiniti." 

Pytač vraví dalej : 

„Slušná a hodná príčina nás k tomu prinútila, abychom sme ra.su 
nynejšího, tento poctivý príbytek navštívili. Prosíme tedy, že by ste náš 
prícbod vdečným úmyslom prijali a krátičkú reč, která by se predne Pánu 
Bohu líbila, nám pak i vám užitečnú byti mohla, dopustili mluviti a Iíí*í- 
káve vyslyšeti ráčili. 

Poctivý a šlechetný mládenec N. N. jmenem, vzkazuje vám pozdni- 
vení; jakožto ponejprve pánu hospodárovi, tak podobne jeho milej niaR- 
želce, i svojej nejmilejšej verenici, i všetkému prítelstvu, predne zdraví 
dobrého, požehnaní a pokoje stáleho srdečne vzkazuje." 

Oddavač : 

„ Mnoho vdžuy a opatrný muži, prosíme, oznámte, zač jest žiadosť vaša ?** 

(Dokončenie.) 



Digitized by 



Google 



Soznam sbierky húb, 

in nátura, v prirodzenej podobe, sosbieraných a präparovaných Andrfjom Kmetom 
venovaných Museálnej slovenskej spoločností. 

Vopred poznamenať sluší, že sbierka táto, záležajúca zo 450 kusov, 
pozostáva prevažnou väčšinou (1 — 273.) z húb, prináležajúcich k rodine 
Polyporei (Chorošovité) ; a keď pripočítame k nim rodiny Thelephorei 
(Plesniakovité, 311—329) a Hydnei (Lošákovité, 330—367.), tkanivom a 
húževnatosíou im najbližšie: povedať nutno, že sbierka táto záleží z húb 
t\Tdýoh a trvanlivých. Vyzdvihnúť však treba, že ešte jedna rodina je 
tu početne zastúpená, rodina ináč na druhy maličká (v Uhorsku len okolo 
sf) druhov), a pravá protiva tamtých tvrdých a trvanlivých, rodina totiž 
hubiek najútlejších, najslabších, (tak že na daktoré ani dýchnuť nesvo- 
bodno, už miznú), ale spolu i naj nežnej ši ch, rodina Myxomyceteae alebo 
Myxogasteres (390 — 450, 53. druhy). 

Prečo zastúpené sú tie tvrdé a tie slabé? — Tamtie bývajú zväčša 
i velké, a preto pre riadnu sbierku mycologickú režú sa na okrúžky a 
smydky, alebo stlačujú sa, aby boly spratnejšie, ktorým pokračovaním 
tratia svoju podobu, tak že neraz pri cudzích hubách, ktoré sme sami 
čerstvé nevideli, z obdržaného prímerku rezaného, pravú podobu nevieme 
%i ani predstaviť. Tu teda, v tejto prirodzenej sbierke sú tieto huby nielen 
v prirodzenej podobe, ale i krásne vyberané a velké kusy. Tie útle hubky 
oproti tomu, v sbierke skrze stlačenie utratia svoju milú podobu : tu teda 
zapravené sú v trúbkach a sklených zvonkoch, aby od úrazu, ešte aj od 
povetria chránené boly. Táto naša sbierka húb in nátura, slúžila by za 
ozdobu i velkým botanickým alebo akademickým sbierkam ; len to jej je 
na ujmu, že veliký materiál pre nedostatok priestoru stesnaný je v jednej 
jeilinej skrini, kdežto potreboval by aspoň dve. 

L Polyporei. (Chorošovité.) 

1, Porothelium fimbriatum (Pers.) Fr. Nalezená na breze; v Pren- 
čove, v Banišťach. 



Digitized by 



Google 



— 76 — 

2—5. Merulius lacrymans (Wulf.) Schum. Nebezpečná domová huba. 
Na jedlovom dreve, v pivniciach, v školských budovách a inde, na Preň- 
Čove, Štefúltove, Píle. 

6. 7. Merulius Corium (Pers.) Fr. Na hrabe. Sitno, Prenčov, Bar- 
dítiová. 

8. Merulius tremellosus Schrad. Na dube. Baían. 

9—17. Daedalea unicolor (BuU.) Fr. Na dube, hrabe, klene, jaseiii, 
Prenčov: Bohojo vršok. Široké prielohy, Baništia. Sitno: VlCí trh* 

17 b. Daedalea unicolor; forma resupinata, podbba plazivá. Na hrabe. 
Bardínová. 

18. Daedalea confragosa (Bolt.) Pers. Na osike. Prenčov: Uheluice. 

19 — 26. Daedalea quercina (L.) Pers. Huba dubová. Aj podoba od- 
chylná rezíkarai a dierkami z obidvoch strán (Lamellae ex utraque parte). 
Níl ilube. Prenčov : Uhelnice, Bardínová, Dolina. — Jalové myceliuiii (t, j. 
prvť štádium) v podobe dlhých hrubých plstvln, z báň v Štiavnici a Slávo- 
ťlole (Wendšachta). 

27—30. Trametes moUis (Sommerf.) Fr. Útkovka (Autkowka), Na 
osike a klene. Na Sitne. 

31. 32. Trametes raoUis forma Kmeťii Bresadola n. spec. Na imku, 
Sitna, 

33. 34. Trametes serialis Fr. Na jedli. Sitno : Almašská. 

34 b. „ » z baní v Kremnici. 

35 — 41. Trametes suaveolens (L.) Fr. Na vŕbe a osike. PrenCov; 
Banlínová, Saský vrch. Sitno. Bzenica. 

42—52. Trametes rubescens (Alb. et Schw.) Fr. Na buku; rakyUs 
ŕciešni a klene. Prenčov : Mesiackameň, Jalšava, Na háj, Šmink, Uhel- 
nice, Bardínová, Havran. Sitno. 

53—58 b. c. d. Trametes gibbosa (Pers.) Fr. Na hrabe a buku. 
Preníov: Mesiackameň, Lahotská bukovina, Uhelnice, Bohojo vršok. 

59. 60. Trametes Kalchbrenneri Fr. Na buku a hrabe. Sitno: Pe- 
trova hora. Bardínová. 

íjí- 64. Trametes Trogii Berkl. Na osike. Sitno. Prenčov: Ulieluice. 

05. Trametes cinnabarina (Jacq.) Na čerešni. Vyhne. 

66. 67. Trametes odorata (Wulf.) Fr. Najedli. Sitno: Petrova hora. 

68—70. Trametes Abietis Karst. Na jedli. Orava. Ústie: Jedliciiík, 

71. Trametes protracta Fr. Na jedli. Štefúltov. 

72—74. Polyporus Radula (Pers.) Fr. — Choroš. Na hrabe a osike. 
PreuĽov: Uhelnice, Stankojo vršok, Baništia. 

75 — 78. Polyporus vulgaris Fr. Na osike. Sitno: Uhrinojo dtilínka. 

79. 80 b. c. Polyporus aneirinus Sommerf. Na osike, hrabe a (e- 
rešni. Sitno. 

51. Polyporus floccosus Fr. Na dube. Lahotská bukovina. 

52. Polyporus umbrinus Fr. Na buku. Prenčov. Uhelnice. 



Digitized by 



Google 



— íi ~ 

H3. 84. P. obilucens Pers. Na dube. Sitno. Žibritov. Chvojno. 

ŕ^5. 85 b. P. dubius Bresadola n. spec. Na hruške. Prenčov. Faníovská. 

^{j, P. medulla panis (Pers.) Fr. Na jedli a dube. Prenčov. Píla. 

s7. P. dentiporus Pers. Na osike. Sitno. 

š8. P. moUuscus (Pers.). Na hrabe. Prenčov: Uhelnice. 

H9. P. vitreus (Pers.). Na dube. Prenčov: Na háj. 

90. P. micans (Ehbg.) Fr. Na dube. Prenčov. Baništia. 

y L P. undatus Pers. (P. Broomei Rabh.). Najedli. V bani v Štiavnici. 

1)2. P- rhodellus Fr. Na klene. Sitno. 

93. P. Braunii Rabh. Na jedli. V bani v Kremnici. 

94—96. P. abietinus (Dicks) Fr. Na búre a jedli. Sitno : Zbojnícke 
bralcc. 

97 — 108. P. versicolor (L.) Fr. Vo všetkých barvách a na všeliakom 
dreve, obecný. Štiavnica. Prenčov. Badan. Beluj. Sitno. 

109 — 112. P. zonatus (Nees.) Fr. Na osike. Prenčov: Uhelnice, 
Baništia. Sitno. 

113. P. velutinus (Pers.) Fr. Na breze. Sitno: Valovská. 

114 — 119. P. hirsutus (Schrad.) Fr. Na rozličnom dreve, obecný. 
Preuŕov. 

120. P. nodulosus Fr. Na buku. Sitno. 

121. 122 b. c. P. radiatus (Sowerb.) Fr. Na jalši a hrabe. Bardínová. 
123. P. vulpinus Fr. Na buku. Lahotská bukovina. 

124—128 b. c. P. populinus Fr. Na osike, buku, hrabe. Prenčov: 
Stankojo vršok, Uhelnice. Sitno. 

129—131 b. P. annosus Fr. Na jedli. Sitno. Štiavnica. Slavodol 
v baniach. 

132. P. connatus Fr. Na jedli. Sitno. 

133—144 b. c. P. marginatus Fr. Na čerešní, osike, breze, hruške, 
buku, jalši, jabloni, hruške. Prenčov: Čistá voda, Uhelnice, Baništia, 
liiizový jarok. Dolina, Háj. Sitno: Prostredná polanka. 

145—147. P. pinicola (Swarz.) Fr. Najedli. Sitno. B. Bela: Ptáčnik. 

148. 149. P. salicinus Fr. Na vŕbe a rakyte. Sitno : Petrova hora. Píla. 

150. 150 b. P. conchatus (Pers.) Fr. Na osike a rakyte. Sitno. 

151—156. P. Hartigii Allescher. Na jedli, dube, rakyte. Sv. Antol. 
Laliotská bukovina. Sitno. 

157. 158. P. igniarius (L.) Fr. Na dube, vŕbe. Prenčov: Havran, 
Baništia. 

158 b. c. P. nigricans Fr. Na breze. Beluj: vrch Šmink. Prenčov. 

159 — 177 b. P. fomentarius (L.) Fr. Huba tvrdá, ale vnútri mäkká, 
z kťo!"ej robí sa trúd. Na buku, orechu, hrabe, jabloni, klene. Vyberané, 
kríifíne prímerky. Prenčov. Beluj. Bzenica. Sitno. Holík. Až s Ptáčnika 
v Klakovských horách. 

178. P. Inzengae De. Not. Na dube. Prenčov. 



Digitized by 



Google 




>: ■■ - 78 - ■ 

m;. ■ 

r- 179 — 187. P. applanatus (Pers.) Wallr. Na hrabe, osike, jalši, dube. 

^- Klak: PtáCnik. I^enčov: Uhelnice, Bardínová, Baništia. Sitno. 

A-. ' 188—192. P. betulinus (Bull.) Fr. Na breze. Sitno. Havran. 

V'! 193. 194 b. P. resinosus (Schrad.) Fr. Na buku. Sitno. Beluj: Ka- 

zárka. Lahotská bukovina. 

195—197. P. benzoinus (Wahlenbg.) Fr. Najedli. Sitno: Petrova hora. 
198-202. P. dryadeus (Pers.) Fr. Na dube a cere. Prenčov: Bardí- 
nová, Baništia. Mesiackameň. 

203. 204 b. P. pubescens (Schum.) Fr. Na hrabe, breze. Prenčov: 
Baništia^ Stankojo vršok. 

205. P. spumeus (Sowerb.) Fr. Na jabloni. Prenčov. 
^l" 205 b. P. Schulzeri Fr. (P. Irpex Schulz.). Na dube. Havran. Prenčov, 

Durian. 

206. 207. P. cuticularis (Bull.) Fr. Na klene a osike. Prenčov: Uhel- 
nice, Noviny. 

208 — 212 b. P. hispidus (Bull.) Fr. Huba, ktorou grznári kožu barvia 
na žlto. Na moruši, jabloni, orechu. Prenčov. Nemce. 

213. P. amorphus Fr. Na jedli. Sitno. 

214. 215. P. dichrous Fr. Na dube. Prenčov : Široké prielohy, Noviny, 
215 b. P. crispus (Pers.) Fr. Na hrabe. Prenčov: Bardínová. 
216—220. P. adustus (Willd.) Fr. Na lieske, hrabe, osike, rakjiie, 

Sitno. Prenčov: Uhelnice, Čierne blata. 

221. 222. P. albus íHuds.) Fr. Na osike, jabloni. Sitno. Baništia. 
223 b. c. P. nidulans Fr. Na dube. Sitno. Holík. 

224. P. aurantiacus Peck. Na jedli. Sitno. 

225. P. caesius (Schrad.) Fr. Na jedli. Sitno. 

226. 227. P. lacteus Fr. Na jalši, osike. Sitno. Badan. 
227 b. P. chioneus Fr. Na hrabe. Bardínová. 

228. P. stipticus (Pers.) Fr. Na jedli. Sitno. 

229. P. epileucus Fr. Na buku. Prenčov: Uhelnice. 
230—236. P. biformis KÍ. (P. pergameneus) Na dube, buku, lip€*, 

breze. Prenčov : Čierne blata, Stankojo vršok, Bazový vršok, Mesiackameň. 
Beluj: Šmink, Kalamár. 

236. P. imbricatus (Bull.) Fr. Na dube. Sitno-Lahotka: Orlie, Duriau. 

237—239. P, sulphureus (Bull.) Fr. Na dube, čereSni. Prenčov. 

240 — 246. P. giganteus (Pers.) Fr. Na buku, hrabe, dube. Sitno* 
Lahotka: Nehutín. Tepličky. Štiavnica. Sitno. Prenčov: Bardínová. 

247. P. cristatus (Pers.) Fr. V listnatej hore, na zemi. Sv. AntaL 

248. P. frondosus (Fl. dan.). Na buku. Sitno. 

249. P. umbellatus (Pers.) Fr. Na zemi. Prenčov. Čierne blata. 
250—261. Polyporus lucidus (Leyss.) Fr. Krásna huba, ako lakovaná, 

najrozmanitejšej podoby. Na dube, jalši, lieske! Krupina. H. Šipice. Sitno: 
Ylčia jama. Prenčov : Babí potok. 



Digitized by 



Google 



r 



— 79 — 

^1)2—264. P. elegans (Bull.) Fr. Na buku, dube. Sitno. Holík. 
2í;5— 2r)9. P. squainosus (Huds.) Fr. Najväčší choroš, ktorý rastie i 
na V-i in. šírky. Na buku. Sitno. Holík. Dekýš. Preučov. S. Lahotka : Durian. 

270. P. biennis (Bull.) Fr. Na zemi okolo hnilých koreňov. Bardínová. 

271. Fistulina hepatica (Huds.) Fr. Sriem. Na dube. Havran. 

272. Boletus edulis Bull. Dubák. Prenčov. 

273. Boletus strobilaceus Scop. Sitno. 

n. Agaricinei. (Bedlovité.) 

274. Lenzites abietina (Bull.) Fr. Na jedli. Orava: Ústie. 
275—277. Lenzites sepiaria (Wulf.) Fr. Na jedli. Sv. Antol. Forma 

iihnorinaliS; tiež odtiaľ. 

278. 279. Lenzites betulina (L.) Fr. Na dube, hrabe. Prenčov: Stan- 
kojo vršok, Balov kút. 

280—282. Schizophyllum commune Fr. Olšovka. Na hrabe. Prenčov. 

283—286. Panus rudis Fr. Na buku a dube. Badan. Prenčov. 

287. Mycena corticola Pers. Na kôre dubovej. Prenčov. 

288. Pleurotus applicatus Fr. Na kôre dubovej. Sitno: Vlčí trh. 
289—292. Pleurotus ostreatus Jacq. Hliva. Na dube, buku, osike, 

bressť. Sitno. Holík. Prenčov: Uhelnice. 

293. Cantharellus cibarius Fr. Stroček, kuriatko. Prenčov. 

294. Russula spec. Plávka. Ciruvka. Krajom lesov. Sitno. 

295. Armillaria mellea Fl. dan. Václavka. V záhradách. Prenčov. 
295 b. Mycelium k Václavke: Rhizomorpha subterranea Fr. Z bane 

Štiavnickej. 

296. Armillaria mucida Schrad. Na hrabe. Prenčov: Baništia. 

297. 298. Pholiota squarrosa Miill. Prenčov. 

299. 300. Lepiota excoriata Schaeíf. V záhradách. Prenčov. 

301. Lepiota cepaestipes Sow. V záhradách. 

IIL Gasteromycetes. (Prašné huby.) 

302. Phallus impudicus L. Jelenia smradlavá huba. Prenčov. 

303. 303 b. Scleroderma vulgare Fl. dan. Prenčov. Kotliny. 

3i>4. Hysterangium stoloniferum Tul. Prenčov. Jalšava. Nové pre 
Uhorsko 1 

:]í)5— 308. Lycoperdon caelatum Bull. Prchavica plná i prázdna. 
Obecná. Prenčov. 

>i09. Lycoperdon Bovista L. Len capillicium. Prenčov. Zlatný vrch. 

310. Lycoperdon gemmatum Batsch. Prenčov. 

310 b. Cyathus striatus (Huds.). Holík. 

IV. Thelephorei. (Plesniakovité.) 

31 L Corticium tiocculentum Fr. (Cyphella ampla Leg.) Na osike. 
Sitno. 

Digitized by VjOOQIC 



— 80 — 

312. 313. Coľticium puteanum (Schumach.) Fr. Na jedli. Sitno. 

314. Corticiuín salicinum Fr. Na rakyte. Sitno-Lahotka. 

315—320. Stereum hirsutum (Willd.) Pei-s. Na dube, hralje, jalái* 
Prenčov: Hlava, Kotliny, Havran. Sitno. Holík. 

321. Stereum tabacinum (Sow.). Na buku. Prenčov: Stankojo vršok. 

322 a. b. Stereum rugosum Pers. Na dube, hrabe. Prenčov: Čierne 
blata. (Podoba sväteničky. Šmink.) 

323. Stereum insigne Bres. Na dube. Baništia. 

324. Stereum lacteum Quél. Na buku. Prenčov: Uhelnice. 

325. 326. Stereum insignitum Quél. Na buku. Prenčov: Mesiatkaiiieň. 

327. Stereum frustulosum Fr. (V obraze : rámik obrazu z dub. tlľe\ a, 
myceliumom tejto huby napadnutého.) Na dube. Sitno. 

328. Thelephora terrestris Ehrh. Plesniak. Prenčov. Havran, 

329. Melampsora Goeppertiana Thum. Na brusnici. Orava. Ústie* 

V. HydneL (Loôákovité.) 

330. Phlebia spec. Na Polyporuse pinicolus. Sitno. 

331. Radulum quercinum Fr. Na dube. Šmink. 

332 — 334. Radulum orbiculare Fr. Na čerešni, jarabine. Sitno, Pren- 
čov: Bardínová. Dolina. 

335. Irpex obliquus (Schrad.). Na dube. Prenčov: Kamenný vrch. 

336. Irpex paradoxus (Schrad.). Na breze. Sitno. 

337. 338. Irpex sinuosus Fr. Na osike. Sitno. 

339 — 346 b. Irpex lacteus Fr. Na dube a buku. Sitno. Lahot-ská 
bukovina. Prenčov: Kopaničky. Stankojo vršok. Uhelnice. 

347. 348. Hericium alpestre Pers. Na jedli. Sitno. Petrova hora, 

349 — 352. Hydnum flavicans Bres. n. spec. Na dube pod kinou. 
Prenčov: Stankojo vršok, Na háj. 

353. Hydnum cirrhatum Pers. Na buku. Sitno, Medvedzia. 

354 — 356. Hydnum Schiedermayri Heuff. Na jabloni. Prenčov. 

357. Hydnum Erinaceus Bull. Na dube. Prenčov. Kopaničkj'. 

358 — 361. Hydnum coralloides Scop. Na dube, buku, jedli. Pronfov: 
Uhelnice. Lahotská bukovina. 

362 — 364. Hydnum suaveolens Scop. Orava. Ústie. Prenčov: Uluílniee. 

365. 366. Hydnum pudorinum Pers. Na dube. Prenčov: Ubelnicť?. 

367. Hydnum diversidens Fr. Na hrabe. Prenčov. Uhelnice, 

VI. Pyrenomyčetes. 

368—370. Hypocrea fungicola Karst. Na hube brezovej. (Polyponiiä 
betulinus (Bull.) Fr. Sitno. 

371 a. b. Nectria cinnabarina Tode. Na klene. Prenčov: Mesiac- 
kameň. (Prvé štádium, Tubercularia vulgaris Tode.) 

372. Valsa spec. Na kôre. 



Digitized by 



Google 



— 81 — 

373. Daldiuia concentrica Ces. et De Not. Na hrabe. Prenčov : Kiepa. 
374 — 378. Xylaria polymorpha L. a) acrodactyla N. P) hypoxylea N. 
Na dube, hrabe. Sv. Antol. Prenčov: Bardínová. 

379. Hypoxylon coccineum Bull. cum Isaria uinbrina Pers. Na hrabe. 
Pieučov: Háj. 

VII. Rozmanité. 

380. Gymnosporangium juniperinum L. Na borievke. Prenčov. 

381. Exidia repanda Fr. Na buku. Prenčov: Uhelnice. 

382. Tremella mesenterica Retz. Na hrabe. Sitno. 

383. Auricularia sambucina Mast. Na dube. Badan. 

384. Helvella esculenta L. Chrapáč. Sitno: Pastierska. 

385. Helvella lacunosa. Afzel. Sitno. 

386. Morchella esculenta L. Sitno. Havran. 

387. Peziza aeruginosa P. Na hrabe. Prenčov: Uhelnice. 

388. Phyllosticta cruenta (Fr.) Kxr. Na Polygonatura vulg. Sitno. 

389. Exoascus deformans (Berkeley). Na čerešni. Hostec. Viac kusov 
I>ľtíľozmanitej podoby; jeden úplne ruke podobný. 









\ Ml. 



Vni. Myxomyceteae (Myxogasteres). 

390. Ceratiura mucidum (Pers.) Rohuška. Na hnilom dreve. Sitno. 

391. 392. Ceratiura poroides Alb. et Schw. Na jedlovom dreve. Sitno. 

393. Licea flexuosa Pers. Na Corticium pubescens. Sitno. 

394. Tubulina cylindrica (Bull.) Na trúchlom dreve. Bahništia. 
395—397. Lindbladia effusa Ehrenbg. Na jedlovej daske. S v. Antol. 
398 a. b. Clathroptychium rugulosum (Wallr.). Na dreve. Prenčov. 
399. Cribraria rufa Roth. Rešetovka. Na pni. Sitno. 

400 — 402. Cribraria intricata Schrad. Na pni. Sitno. 

403. Dictydium cernuum (Pers.). Na jedli. Sitno. 

404. Perichaena strobilina Alb. et Schw. Turiec. Blatnica. 

405. Perichaena corticalis. Batsch. Prenčov: Baništia. 

406. Comuvia circumscissa Wallr. Na kôre. Prenčov. Koladka. 

407. a. b. Arcyria punicea Pers. Vyvalitka. Na trúchlora dreve. 
Pnmčov. 

407 c. Arcyria cinerea Bull. Na dreve a raachu. Prenčov : Bohojo vršok. 

408 a. b. Arcyria pomiformis Roth. Na jedli. Prenčov. 
409. Arcyria incamata Pers. Na haluziach. Prenčov : Hlava. 

410 a. b. Arcyria nutans (Bull.). Na jalši. Prenčov: Nemcov potok. 

411. Lycogala Epidendron L. Vlčie mlieko. Na hrabe. Široké prielohy. 

412. 413. Trichia fallax Pers. (Plasraodium.) Na jedli. Sitno. Petrova 
ora. 

413 b. Trichia scabra Rostaf. Prenčov. BardínoVc4. 

6 



Digitized by 



Google 



- 82 — 

414. Trichia varia Pers. * *) 

415. Trichia chrysosperraa (Bull.). * 
416 b. c. Trichia contorta (Ditm.). * 

417. Heraiarcyria rubiformis (Pers.). * 

418. Hemiarcyria clavata (Pers.). * 

419. Hemiarcyria serpula (Scop.). * 

420. Amaurochaete atra (Alb. et Schw.). * 

421. 422. Reticularia Lycoperdon Bull. * 
423 — 425. Stemonitis fusca Roth. Pazdorka. * 

426. Stemonitis fen-uginea Ebg. * 

427. Comatricha typhina Roth. f 

428. Comatricha nigra (Pers.). f 

429. Comatricha Friesiana de Bary. f 

430. Lamproderma physaroides Alb. et Schw. f 

431. Lamproderma columbinum (Pers.) f 

432. Brefeldia maxima (Fr.). f 

433. Diachaea leucopoda (BulL). f 
433 b. Spumaria alba (BulL). f) 

434. Didymium serpula Fr. f 

435. Didymium Clavus (Alb. et Schw.). f 

436. 437. Didymium squamulosum (Alb. et Schw.). f 

438. „ „ f. leucopus Schr. f 

439. „ „ f. herbarum DC. j 

440. 441. Chondrioderma ttorifonne (BuU.) Rostk. f 

442. Tilmadoche nutans (Pers.) f 

443. Tilmadoche mutabilis Rostaf. j 
443 b. Leocarpus fragilis (Dicks.). f 

444. 445. Craterium leucocephalura (Pers.). Ceratka. f 
446. Physarum gyrosum (BulL). f 

447 a. b. Physarum sinuosum (BulL). y 
448. 449. Badhamia hyalina. (Pers.). y 
450. Fuligo septica (L.) Gm. f 



Faječník z huby Polyporus fomentarius (L.) Fr. Viac kusov, čo na§ 
lud volá „hlasom" a potrebuje na práchno; v rozpukaných sviežich bukoclL 



') * označené nachodia 8a na hnilom a trúchlom dreve. Prenčov. Sitno. — 
t označené nachodia sa na hnilom a trúchlom dreve, na tráve, machu v Prenčovc a 
okolo Sitna. 



Digitized by 



Google 



Ľudová liečba v Tufci. 

(Pokračovanie z 11. roč., sv. II.) 
Podáva dr. J, Petrikovich, 

169. Všelijakého mäsa, aké sa v jatke dostane kúpiť, spolu navariť 
a chorému dať piť tú polievku, odporúčajú proti žltačke v Žabokreksídi, 

170. Kňazov múd, bršlen (Evonymus europeus L.), ovocie jeho po- 
tĺcť, s maslom na masť rozrobiť, proti chrastám v tvári detí odporóčajii 
v Dolnom Jasene. 

171. Teplý popol, zašitý vo vrecúšku, prikladá sa zvonku proti 
boleniu zubov. 

172. TahaJcovij list, alebo kúsok cigary uvariť a ten odvarok vypiť 
na dávenie proti pokazenému žalúdku, radia v Tm-anoch. 

173. Majer ánkovým (= Origanum majorana L.) odvarkom smý^njú 
hlavy na homporu (eccema) nezdravých detí v Štiavnické. 

174. Bálsamhiku menujú v Priekope aj lakáčom (Inpatiens nolí tj\ii- 
gere L.) a upotrebujú ho ako odvarok proti zrádniku pri deťoch. 

175. Ked! niekomu z očú príde, dá si prosiť od tej osoby, ktorú mu 
v podozrení, že mu od nej z očú prišlo, kúsok vlasov s hlavy. Tiet*) !^a 
spália a nemocný sa nimi okadí. V Sv. Martine známe. 

176. Proti zapáleniu očí radia na Vrútkach na tvrdo uvarené vnjľr 
obieliť, pozdĺž prerezať, žítok vybrať, jeho jamku cukrom posypať a talí 
jamkou na oči priložiť. Takto pristroj ené a zaviazané nosí sa za deň 
a noc. 

177. Medvedím sadlom mastia väčším deťom, ktoré sa v nocí po- 
sykujú, brucho nad mechúrom, v Príbovcach. 

178. Cmar s rascou dávajú piť šestonedielkam, hneď po pôrodť na 
prečistenie, v Trebostove. 

179. Tiež tam je vo zvyku, ked sa žena zle Ťažie (rodí), rodičku do 
plachty na zem položiť; každý konec plachty chytí jedna žena a tak 
kolíšu rodičku ako malé dieťa, — že vraj ľahšie zľahne. 

180. Na posilnenie bôľov k pôrodu, alebo na odstránenie lôžka i po- 
stieľky) dávajú do fľaše dúchať, alebo rodí medzi dvoma stoličkami. 
Tiež tam. 



1 



Digitized by 



Google 



- B4- 

181. Štrkdc z raže (ThlaspiV) varia a nad ním kážu sa pariť, ketf 
komu v hlave, resp. v ušiach hučí. Aj proti hluchote. Sv. Martin. 

182. Šamutinou z hovädzieho mäsa potierajú homporu v Jahorkíkadi. 

183. V Priekope zakazujú pred ubehnutím prvého roka deťom vlasy 
strihať, aby vraj hostec nedostaly alebo nepohly. 

184. Suché hrušky variť a ten odvarok piť odporúča sa proti laxe 
(behavke) v Nolčove. 

185. Upáleným a na drobnú múčku potlčeným hrachom posýpajú 
popáleniny v Sv. Martine. 

186. Bakovou masťou mastia malým deťom slabiny, keá majú bôl» 
koliku, na Vrútkach. 

187. Paradajku rozpučenú prikladajú na rany, na ťahanie. 

188. V Záturčí a v Štiavnické prikladajú široký, hustý, rohový hľo- 
beň, alebo aj viac takých hrebeňov, na prsníky, ked deti odstavia, iiby 
matka mlieko ztratila. 

189. Proti krvotoku pijú v Belej mačí chvostík, 

190. Na popukané hlávky prsníkov dávajú v Belej banský loj, 

191. Temian, .zrnko soli a blenov/í semä vkladajú do belavých zubov. 
Tiež tam. 

192. Samoktjškii (kyslé sadnuté mlieko) medzi dve handričky vloženú, 
prikladajú na zapálené opuchliny v Priekope. (Phlegmone.) 

193. Proti nárazu (opuchlina od udretia) prikladajú v Sv. Martine 
ovsenú miíku so špiritusom rozrobenú. 

104. Podbel fajčiť radia v Sv. Martine proti záduchu. 

195. V Zniove radia proti klaniu boku: ten bok, v ktorom kolo, 
obnažiť a obrátiť proti slnku, aby tam úpal dostal. 

196. Kostrnky z čerešien radia v Sv. Martine variť a ten oilvar vy- 
piť, proti kašiu od zapálenia hrdla. 

197. Do parenej kaše s priesnym zelím (Senecio vulgaris L.) okrú- 
cajú údy na žíhlavník (urticaria) nezdravého v Košťanoch. 

198. Hlinu s octom prikladajú na boky proti klaniu na Vrútkach. 

199. Do bobovníka ohliadajú brucho ženským v šestonedeli, keJ sa 
na bôle ponosujú, na Bystričke. 

200. Ulož nik (Lysimachia numularis L.) a nechtík spolu uvaria a 
jeho odvarok dávajú piť proti slabým pôrodným bôlom v Rakovt\ 

201. V Rakove varia rozchodník a odolen v sladkom mlieku a pri- 
kladajú na prsníky na ztratenie mlieka. 

202. V Štiavnické koňským špikom mastia opuchliny v kolízne (po- 
robeninu); alebo aj vešticu hladajú, aby tú chorobu (porobeninu) zaíítala 

203. Pušný prach dávajú piť s vodou proti vražobníku ((^pilopsii 
v Priekope. 

204. Slez na mlieku upariť a na brucho prikladať proti kolike* 0*1 
porúčajú na Dubovom. 



Digitized by 



Google 



— 85 — 

áí>5, Dechef so sladkým mliekom dávajú piť proti hlístam v Sv. 
Martine. 

2UtJ. Troti zrádniku radia v Sv. Martine košeľu tak chorého dieťaťa 
vo troje rozdrapiť a na chodník (do najtvrdšej zeme) zakopať. 

2íí7. Ärfe^n lístkov zimozehmi (Vinea minor L.) palcom a prostred- 
ným prstom pravej ruky vziať, uvariť v mlieku a dať vypiť proti zrád- 
niku radia na Bystričke. 

208. 3IlieJiO osličie odporúčajú piť na Bystričke proti somárskemu 
kiišľu, 

209. Srsť zo somára na masle upražiť, na prášok potĺcť a s cukrom 
vypiť, rádiu proti somárskemu kašiu na Bystričke. 

210. Vo Valci na rukách a nohách palce hodvábom posťahujú proti 
krvotoku rodičiek; alebo im prikladajú krvavník na brucho. 

21 L Tiež tam paria pradivo (lan, konope) a teplé prikladajú na 
brucho ženám, keď sa postielka opozdieva, alebo bôb sušia, tlčú a tú 
múku s teplou vodou na cesto pripravia, tohoto na handričku natrú a 
na brucho prikladajú. 

212. Hmehlinu (Anthriscus vulgaris Pers.), alebo orechový list, i ka- 
pustný list z hlávok bielej kapusty, prikladajú na prsníky alebo sťahujú 
prsnfk7 vo Valci na ztratenie mlieka. V Belej aj surovú kapustu zo suda 
tým cielom upotrebúvajú. 

2i;:}. Starú hrindzn (horkú) aj oštiepok odporúčajú jesť na Bystričke 
proti kašIu. 

214. Zelené horievhy (Juniperus communis L.) na hrubo potlčené, 
v gete močené, potrebujú v Sklabine na potieranie omdletého tela a 
ustatých údov. 

215, Rozchodnílíom , čistconi a kúskom mkm kadia v Štiavnické 
opnchlé údy. 

21 1>. Silš so živicou (samotečená smola z jedle alebo svrčiny) a s lo- 
jom m masť pripravený, prikladajú v Dianovej na vredy. 

217. Vdperia so smotánkou prikladajú na vredy k vytiahnutiu stržňa 
v Košfíiuoeh. 

218. Cibuľu 8 mydlom v sladkom mlieku varenú prikladajú na slzké 
rany v Košť^noch. 

21í). Koreň horca (Gentiana lutea L.) variť vo vode a podávať na 
pitie proti pokazenému žalúdku kážu v Priekope. 

22ťK Blenom- (Hyoscyamus niger L.) kadia tvár proti boleniu zubov 
v iJuliciach. 

221. Čakanku J celú bylinu aj s koreňom, uvaria a odvarok dávajú 
piť ženám proti ženskému krvotoku v Sv. Michale, a myslia, že ak je 
matka zímitá, že od čakanky narastie. 

222, ŕ'ervený j^ečatný vosk s kašou (krúpami) uvarený užívajú v Pod- 
lí ratlf proti laxe. 



Digitized by 



Google 



— 86 — 

!^23. Dubovú Jcôru (Quercus peduiic. L.) uvariť a ten ndvarok po 
lyžici užívať viac ráz denne, radia proti rezáku vo ValŕL 

224. Bodliak (Carduus acanthoides L.) a drohw králi hf (^Bellis 
peremiis L.) varia a ten odvarok pijú v Sv. Martine proti záduchu. 

225. Chren narajbaný, s medom a bielou cibulou smieéauý, dávajú 
uživaf v Sv. Maitine proti kašiu v záduchu. 

226. V mocmci (Carlina acaulis L.) kúpajii deti v suchotách (zaati^ 
ľíilý i'^ťievny katarrh) v Martine. Proti tej samej nemoci odporúčajú a| 
v obaľe kúpať. 

227. Ženskifw mliekom zastrekujú bolavé oči defom v KTaranoch a 
v Priekope. 

228. Materinu dúHu varia, tým odvarkom hlavu kropia a lio aj pijú 
proti holeniu hlavy a pomätenosti v Turanoch. 

:Í29. Hohúmcú krv odporúčajú v Sv. Martine na potieľaiiie hradovíc, 
aby zkapaly. Tým cielom sa tu ešte každodenné obly^íovanie bradovíc 
odporúča, alebo ich aj kriedou potierajú. 

230. Svätojánsky chlieb dávajú jesť proti hnačke v Štiavnické. 

231. Parenie nad vareným (sviňským) bôbom (Vicia Faba L.) í»d- 
porúčajú v Turanoch proti hučaniu v ušiach. 

232. 3Irkev narajbať a prežmýkaním cez plátno z nei tlocíelenň šfeívu 
oGukrif a podávať malým deťom proti kt^šlu, radia v Košfanoclh 

233. Harmanecký jwominni, trnkový kvet a kôpor, ako čaj varia a 
piť dávajú proti kolike, od vetrov, v Sv. Martine. 

234. Kafor s páleným pijú na Bystričke proti opuchlim\ (Hydrops.) 

235. Rascu žujú a prežierajú proti napínaniu; malým deťom, ktíné 
na stavené vetry trpia, do úst zaduchujú paru zo sožutoj rasce (Sv. 
Martin J. 

236. Konopné povesno, onucu alebo štrimfiu okrúiajú okolo hnila: 
Itroti zapáleniu hrdla (Sv. Martin). 

237. Kelový list maslom namastiť a ním dieťa obložiť radia proti 
zdutiii (Košťany, Jahodníky). 

238. Suchotník (?), sťahák, (Convolvulus sa^pium L.) iiiocmľu a 
rascu varia do kúpela pre deti na suchoty trpiace (Iíyspepsiaj cbron. 
«íastro-enterit.) v Jahodníkach. 

239. Jelšový list (Almus glutinosa L.) prikladajú na rany na nohách 
v S v, Martine, a krvavnik v Sučanoch. 

240. Papriku so špiritusom smiešanú cez plátenko prikladať na líce, 
proti boleniu zubov radia v Beniciach. 

241. V Jahodníkach popálené údy mastia dreveným olejom a po- 
sýpajú drobno tlčeným jedľovým uhlím. 

242. Ked komu tečie krv z nosa, v Martine radia ruku z tej stran> 
/dvílmutú hore držať, z ktorej nosovej dierky krv teči<\ 



Digitized by 



Google 



— 87 — 

248. Proti krvácaniu z nohy radia v 1^-íbovcach šesták na to miesto 
priložiť. 

244. Omrzliny zaväzujú v Sv. Martine do surovej kapusty zo suda 
a flo hliny. 

245. Samokýsht (sadnuté kyslé mlieko) medzi handričku poklásť a 
prikladať na bolavé oei, alebo kecT čo padlo do oka, radia v Priekope. 

246. V Príbovcach na boľavé oči radia zašiť do vrecúška riečneho 
jfwsku a studený na oči prikladať. 

247. Šííšovú masť^ včelný šúš s masťou (maslom, šmalcom) rozrobený, 
I>ľi klada ju v Sv. Martine na hrdlo proti opuchlinám žláz za uchom (pa- 
rotitis idiopatica). 

248. Z čoho sa chorý strávil (od čoho na žalúdok ochorel), to (jedlo) 
nech prepočie a s opaprikovaným páleným nech užije. Ked na pr. niekto 
si žalúdok s praženou husacou krvou pokazil, nech husacú krv prepečie 
a ua hore udaný spôsob užije. Radia na Tmove. 

24U. Vozovil masť (kolimahu) prikladajú na nohy proti lišajom 
(Eccema s(}uamosum) v S v. Martine. 

25(L Oparené telo posýpajú v Martine solou a popolom a potom 
mastia dreveným olejom. - 

251. Kožku z vajca priliepajú na popálené miesta v Sv. Martine. 

252. I*roti uštipnutiu hadom odporúčajú v Belej do vreca žiab na- 
chytať a uŔtipnutý úd dnu medzi ne položiť. 

2ôŕ], Vrahcachice s mliekom dávajú deťom na prehnanie, ked trpia 
na koliku, po kávovej lyžičke, v Záturčí. 

254. Naškrabanú hriedn s mliekom alebo pivom užívajú proti gon- 
norrhoe, 

255. Kap^Hsfnicou umývať radia svrabovitého v Košťanoch; v ka- 
pustnici svetlý liadok uvariť, 2 páčky tabaku pridať, tiež proti svrabu 
má byť d(>t)ré — v Markoviciach. V Žabokrekách zase čistým svetlým 
liadkom natierajú svrabovitého. 

250, Bormcú masť (tuk) užívajú na Bystričke proti kašiu, dotyčné 
proti suchrjtám. 

257. Živoohnový kvet so sladkým mliekom po kávovej lyžičke užívať 
dávajú malým deťom proti zrádniku (Sv. Martin). 

258. Vrdror s rintdriou pijú ako odvarok aj proti pokazenému ža- 
lúdku v Podhradí. 

259. Bosou z obloka potierajú lišaje (eccema marg.) v Jahodníkach. 
2t5U. Drevko s metly na ohni zapáliť, aby žeravý uhlík ostal, a tým 

vypáliť bnidovice na rukách kážu v Príbovcach. 

201. X mocnice koreň usušiť, potĺcť a so sviňskou masťou rozrobiť, 
a takto pripravenou masťou mastiť chrasty na hlave malým deťom, radia 
v Bdej. 



Digitized by 



Google 



— 88 — 

261. V tmďorej rode (pri páleniciach) kúpajú v Belej Tudí na za- 
staralý plúcny kataiTh tipiacich. 

263. Huby, hríby (Boletus edulis Bull.) nasušené opariť a také 
teplé porozkladať a uviazať okolo hrdla detí, trpiacich na hrče pri chrípke, 
alebo šarlachu, odporúčajú v Sv. Martine. 

264. Laliovff lís^iol', na razovom pálenom močený, slúži na kropenie 
poslabených očí. 

265. Cviklovej Šťavy (saftu) nažniíkať, s pridaním pár kvnpdk octu 
a trochu bieleho liadku na gurglovanie odporúčajú proti haleniii hnik 

266. Figy v sladkom mlieku uvariť a tým gurglovať tiež proti bo- 
leniu hrdla odporúčajú. 

267. Na zatvrdnutie, alebo zapálenie prsníkov v šestonedelí prikla- 
dajú hlinu s octom (Sv. Martin). 

268. Borievkovým olejom mastia okolo pupka malým defom, ked 
majú hlísty; že sa vraj od toho popučia! 

269. Koreň Uštenca (líštenec) (V) na masle upražiť, potlcí a tým 
posýpať chrasty deťom na hlave radia v Belej. 

270. Rascové plevy s steplou vodou v handričke prikladajú na ža- 
lúdok, proti kŕčom žalúdkovým, v Turanoch. 

271. Na bolavé, dopukané, pressaté hlávky prsníkov radia (v Sv. 
Martine) do škrupín vlaského orecha kúsok namasteného plátenka polužiŕ 
a na bolavé hlávky prikladať. 

272 Črvotocou zasýpajú popreté miesta malým deťom. 



Digitized by 



Google 



„Rozmlúvání mládence se smrtí". 

z cechmistroYských pohrabných » vinšov a rečí« v Trenčiansku. 
Podáva Joz. L. Holuby, 

Nielen v Bošáckej doline, ale aj inde v Trenčiansku a Nitriansku 
n evanjelikov sú pohrabné cechy, na čele majúce cechmistra a mládkov, 
ktorí opatrujú umrlčie rúcho k pokrytiu rakve a smolné alebo živicové 
fakle, horiace pri sprievode pohrabnom, od domu až po hrob. Že som 
tie prímluvy a vinše cechmistrovské k uverejneniu poslal do Prahy : tedy 
tu zvyky a obyčaje pohrabné spomínať a tie „vinše a reči** znovu uvádzať 
nemôžem. V jednom rukopise, takéto „vinše** obsahujúcom, nachodia sa 
aj daktoré pohrabné piesne a verše, ktoré, ked je mrtvé telo v dome vystreté, 
spievajú, a tie verše cechmister, obyčajne až po pohrabe, na kare reční. 
Podávam tu jednu takú rýmovačku od neznámeho pôvodcu, ktorá sa ne- 
spieva, ale reční, a síce po pohrabe mládenca. Odpis, ktorý som mal 
v rukách, je veľmi chybný, a o akomsi pravopise, alebo aspoň o dôsled- 
nom spôsobe písania, prepisovatel nemal ani potuchy ; preto neprepisujem 
ho BO všetkými chybami, ale tak, ako ho cechmistri pri rečnení vyslovujú. 

Ilozmlúváni mládence se smrtí, 

Ješťe sem byl krásny, mladý. 
Pustila se smrť do zvady 

Se mnú, ješťe zdravým, mladým: 

Ach, CO si já včil poradím V 
Že mi nedá dele žíti; 
Nu, čože já mám činiti? 

Nevím, CO sem ti zavinil, 

Abych ješťe v sveťe nežil. 

Co ty smýšláš, smrti, smrti, 

^ Snád já mladý mám umríti? 

Budem-li se môcť vymluvitV 

Nemám, nemám chuti s ní jít. 
Co bys nemel jaké chuti. 
Musíš se mnú predce jíti; 

Já sem si tak rozmyslela, 

Abych ťe já umorila. 



Digitized by 



Google 



— 90 - 

Musím fe já, mládence, vzít, 
Musíš se mnú do hrobu jít; 

Nebudeš dél v sveťe žíti, 

A tvú mladosť užívati; 
Neb si mladý, samopašný, 
Život vedeš roztopašný; 

Nechceš ani slúžit Bohu, 

Dokud ty máš mladosť svoju; 
Na mne ani nepomyslíš, 
Že ty mladý umrít musíš; 

A že já mám také právo, 

Vzít mladého, jak starého. 
Smrti, smrti, čo ty smýšláš, 
Když mladého nahováraš? 

Já jsem mladý, zdravý, silný, 

Asnád bych já šel do jamy? 
Škoda by mne ješťe bylo, 
Aby moje ťelo hnilo. 

Já sem mladý, pekné tvári, 

Ješťe žily ve mne hrají. 
Ješťe krev má po mne behá. 
Rada by si povolila; 

A ty ji chceš zastaviti, 

A její beh uraoriti. 
Čože je mňe po tvé krvi. 
Že ti behá prez tvé žily? 

Byť ti ony jako hraly: 

To musí byt po mé vúli. 
Jen se pristroj, mládenčeku, 
Nedámť, nedámť dele veku; 

Nebo já mám také právo, 

Vzít mladého, jak starého. 
Já múžem vzít mladú pannu, 
Velmi peknú, pristrojenú; 

Nemúže mi povedeti. 

Že nemúže se mnú jíti; 
Nebo múžem všechňech brati. 
Starých, mladých, ba i deti. 

To právo sem v raji vzala: 

Já musím byť v ňem vždy stála. 
Nemúžem ho ja zmeniti, 
Pokud bude človek žíti; 

A to jest má radosť velká, 

Když múžem vzíť mládenčeka, 
Který se jen svetu smeje, 
A na mne si nespomene: 

Že sem já vždycky hotová, 

Duši odebrat od ťela. 
Zdáliž mladý má pamätať, 
Že ho v mladosti smrť má vzáťV 

On si na to více myslí: 

Mnohé roky múze žíti. 



Digitized by 



Google 



— 91 — 

Šanuj, smrti, moju mladosť, 
Však máš na zemi starých dosť, 
Kterí mohú radi mríti: 
Nu, takových múžeš brati; 
Nebo mnohé roky žili, 
A svoju mladosť užili; 
Oni radi s tebú pújdú, 
I tam do tmavého hrobu; 
A mne predce máš nechati, 
By ch mohl mladosť užíti; 
Však když i já starý budú, 
Ach, rád s tebú, smrti, pújdu. 
Budem umírat s radosti, 
A v hrob složím svoje kosti; 
Jen mne nechej, milá smrti, 
Bych mohl mladosť užíti. 
Darmo ty mne nahováraš! 
Appelláty vfce nemáš; 
Položím ťe do postele, 
Na cinteri, pri kostele. 
Mládenčeku, jen se polož, 
Mladý, silný, své kosti slož! 
Postelem ti mekké perí, 
Mezi hroby na cinteri. 
Budem tvoja žena mladá. 
Veď ťe já mám velmi rada! 
Nemáš appelláty více, 
Když j á poraním tvé srdce. 
Není v sveťe žádná pomoc: 
Jen se polož, své kosti slož! 
Milý, silný mládenčeku, 
Podtnem ťe svií ostrú kosú! 
Nuž, čože již mám činiti, 
Když musím predce umrítiV 
Nie neprospeje výmluva: 
Mladosť tu nie neprospívá. 
Nespomúže mi bohatství, 
Bych mel všeho sveta pánství; 
Smrti nepremúže sila, 
Byť by jakákoli byla. 
Nie si hodnosti neváži, 
Císare, krále v hrob vloží, 
I rímskemu Otci povi: 
Stroj se ! Já jsem tvoja pani ! 
Musíš tu všecko nechati. 
Svet opustiť, v hrob lehnúti; 
A když nemúž jináč býti: 
Nu, musím i já umríti. 
O Pane Kriste Ježiši! 
Vezmi moju mladú duši. 
Do tvého krásneho nebe, 
Ať tam oslavuje tebe. 



Digitized by 



Google 



— 92 — 

Kdež nebude žádné smrti: 
Tam mne vlce nezarmútí, 

Kde smrť nemá žádné právo, 

Až tam ono konec vzalo. 
Amen, amen, o Ježiši, 
Prijmiž moju mladú duši 

Do toho tvého království, 

Do tvého večného panství. Amen. 

Túto naivnú rýmovačku, cechmistrom na kare pohrabnom slávuoBtne 
a vážne odriekanú, prítomní s velikou pozornosťou počúvajú, háv l>y ju 
už mnoho ráz boli počuli. Ako z obsahu, tak aj z formy týchto veršíkov 
poznávame: že ich složil dajaký pismák z ludu, ktorý českú Bibliu [nhm 
čítaval, lebo reč veršíkov týchto, vzdor slovakismom, velice sa nanáša na 
reč Biblie králickej. Príležitostne uverejním aj iné podobné verše, pri 
pohraboch u hrobu alebo v dome odriekané písma znalým cechmistrom. 



Digitized by 



Google 



Arcliív. 



21. 

-Jnaniies Fridrich, v službe postavený u mesta (?) Zvolena, prosí rychtára 
!>.-l>ystrického o ochranu proti útiskom Morgenthallera, pisára zámku 
Zvolenského ; súčasne prosí byť prijatým do služby u mesta B. Bystrice.) 

Maudry a Oppatrny Pane Rychtary, sstestí zdraví požehnaní Božýho, 
yiik v duchovných tak y v telesných vecech v. o. na mych nehodných 
muíUitbach vinssovat neprestávam. Dale prosym v. o. ponižene, aby ste 
mne v tegto meg žalobe, v kteregž nemohu se po Bohu k zadnému gi- 
urmu utecy, gedine k v. o. yakožto k panum mym milým, vyslysseli. Gest 
vec známa v. o. že sem ya z v. o. dopusstením byl poradné odpraven a 
do Zvolena k službe propussten, kdežto vykonavsse svug Rok, počet sem 
vydal: vssakže nad ginu Summu zustal sem na počtu 47 fl. bez 27. d. 
Nadfco vssecko z služby me nevzal sem nie vice, než 5 sstvrten žyta, 
ostatok pak služby me gest mj od pána pisaŕe zámku zvolenského za- 
držaný, totižto penéz 25 zlatých a 7 sstvrten žyta. Nadto drábi byli mi 
dlužny 6 fl. kterych penéz Pan Pisaŕ do počtu prigati nechce: ale tak 
se mnau zachazy, yako by byti nemélo, nebo giz 2 teydné u vézeni sedim. 
Utíkam se tehda k v. o. prosyce aby V. O. račila konati to u Geho Mlti 
Pána Morgenthallera, aby mne ten dluh na mogi službe odratati račyl. 
Prosym také, gestlize V. O. mozna vec gest, abysste mné na vassy po- 
ctivú hlavu a na mystra Yakuba Pivovarčyho poctivého mesta Bystrice 
Iiore vzali. Ya gako chudý, vssakže poctivý czlovék slibugem pŕedkem 
Pánu Bohu, potomne V. O. že z pomocy Pána Boha, takovych gesste lidi 
niijdem, kteíy za to stati i budau, aby moga služba v celostj zustala. 
Což verím, že V. O. pro ochranenj chudých lidj učyniti račyte. Nebo 
Pane Rychtaŕi, sami to znati muožete, že dokudkolvek u vezení budú, 
gisteho také rukogmi nagiti nebudú mocy. S tym V. O. y z Panem 
niistrem Yakubem Pivovarčým v Božskú ochranu poraučým. Dan v Pondelí 
poat Dnicam Jubilate 1601. V. O. Ponížený služebnyk Joannes Fridrich. 

Maudremu a oppatrne. Pánu Rychtarovj Slávneho a kralovskeho mesta 
Buuske Bystrice etc. 

(Archív b.-bystrický, fasc. 182, Nro. 8.) 



Digitized by 



Google 



- 94 — 

22. 

Jur Putiss z Banskej Bystrice soznáva svoj z 20 zl. moravských zžleža- 

júci dlh. 

Ja Gyrzyk Putiss z miesta Banské Bystricze przýznavam se týmto 
ssultpryffem zie som dlužen za dva postavy sukňa menovyte 20 fl. na 
moravskú Summu poczytagycze gyrzykový blýnový z mesteczka Lietho- 
výcz takove penjze przypovýdam datý a zaplatity przý garmarcze krome- 
rzýžskem o svatym Mataussy Leta 1604 pro Splnený toho sekrét svii^í 
k tomuto ssuldpryffu sem przytyskl. 

Stalo sa v miestie Brodie Uherskem v nediely den Matky božy ua 
nebe vzety. Letha 1604. Ja Gyrzyk Puttyss manu propra. 

(L. S.) 
(Archív b.-bystrický, fasc. 385, Nro. 50.) 

23. 

Michal Szentivany zo Sv. Jána napomína Fraňa Rakovského ku zapla- 
teniu 7 fl. obnášajúceho dlhu. 

Egregie dSe ef fr obser. Salut. et servit. comend. 

Zvolen mesto geden list prosiaczi podlá tehoto dobrého czloveka Si- 
miana L . .ka zebi ste mu bilj dlžnj fl. 7. a ... abi ste pod svojim 
czloveczenstvô dost uczinilj a zaplatilj. Proto že mili Pane braté vecz solie 
vážte a dobrim ludom platte, že by na potomne czasi verilj, a gestli ze 
(lobrovolne nezaplatíte, inusite y vedia pravá dost uczinity. Protoze na- 
rovnaite sa s nim a uczinte mu dost, žebi sa tento dobrý czlovek giz Uk 
dlho a czasto sem ncmordoval darmo, Proto že jakoste slibovali tomuto 
dobrému czloveku že Almanovj zaplatíte a dost uczinite za tochto dobrého 
czloveka, pak gestly mô koneczne y pan dvorsky dost z vas uczinj tjik 
vice sebe vazte recz a czloveczenstj nez ten malý dl ch, proto ze napo- 
mínam vas, abi ste mu dosti uczinily. S tim vas Panú bohň porucxn 
... Sv. Jana 4 Júly Anno 1604... Michaél Szentjvany m. p. 

Egregio Dňô Francisco Rakovskj dno et frátri obser. 
(Archív b.-bystrický.) 

24. 

N. Berkovych v liste na rychtára a obec b.-bystrickú určuje ohladom čiastky 

mestom B. Bystricou zámku Zvolenskému dodávaného cinzu ; žiada, aby 

50 fl. zaplatili z povinnej summy akémusi pánu Pokovi. 

Prudentes atq. Circumspecti Viri, dni Amici et Vicini obserdissim. 
Salutem Servitior. meor. paratam semp. Commendationem. 

Ponevadss Vass: mylo: gest vecz velmj dobre známa se gyss svaty 
Mychal gest pred namy, chtel sem V. M. vczas napomenutj Strany CzyuKu 



Digitized by 



Google 



~ 95 — 

kterysto V. M. k zámku Svolenskeinu vedie starého obyczege sau po- 
vynnovatty. Nycz menye gest ma pryttelska prozba k V. M. Ponevadss 
pak od pána Poka vzel sem do dvuch tydňou padeszatt zlatých na Interessu 
pána Czolbayna ') kteresto penjze prosym V. M. Jakosto svjch dqbrych 
a úprimných Panou a Prytelou abyste V. M. tutto mu prozbu daremnu 
nonechalj ale u sebe mjsstta dalj, nebo Jako pryslovj gest Amicus ceilus 
in re incerta cemitur tak Ja totto u V. M. uffaguczy czinjm abyste V. M. 
te penyze pánu Pokovi oddalj. Gestlj V. M. to uczyny kdekolvek budú 
juuoczy chczem se V. M. oddatty y odslusytty, a na to prosjm od V. M. 
odpoviet aby ch mohol ugysten byttj a svym slybom zadosty uczinittj do- 
inymú pánu pre buduczny pottrebu. Quod Reliq. est Dom. Vras fctr 
Valere Cupio. Dátum Veterosolj 11. Septembris 1608. Stor Amicus et 
Vicinus Dom. Vrar. N. Borkových m. p. 

Prudentibus atq. Circumspectis Viris, Dno Judici N. N. Ceterisq. Ciuibus 
lEegiae Liberaeq. Montanae Civitatis Novosolien. Dnis Amicis et Vicinis 
niihi semp. observssms. 

(Archív b.-bystarický, fasc. 330, Nro. 106.) 

35. 

Magdaléna Esterhass, vdova po Laclavovi Kubínskom v Madáčanoch, 

v liste na rychtára a radných mesta Banskej Bystrice hladá stopu zne- 

uctitela jednej svojej mladej poddanej. 

Slovutny múdri a opaterni Pani, susedy mne milý, službu svu vas- 
sinu slovutnostiam vskazugy a vsselikeho dobrého vinssugy na dlhé čzasy. — 
Viissich slovutnosti prosim žeby ste my odpustili že stimto listem mogim 
uhtezugem Vassich slovutnosti, dal bi to bol pan buoch žebich v ginssich 
Vľczach bola hlodala vassich slovutnosti, ne v takich ne slichanich, a to 
1(^11 na mogu tiasskost ! kde okrem toho dosti sve pracze y starosti mam. 
Stala se takova vecz pred včzeragsskom, že ssli dva lide preš Malatinu 
z Polskeg sem do Lipthova geden Martin Kosstial menom z druhim To- 
\;irissem kteremu meno ne viem. Na hore strietli gednu dievku dczeru 
poddaného meho Ondreja smertia z malatinej, stretnuvssi dievku Tovariss 
tohoto zvalil dievku usiloval a svou zlu vuoli previedol na neg a Ruka- 
vicze sve zostavil tam, dievka uchitivsse Rukavicze prissla zapeť za nimi, 
a mne geho nesslechetni skutek oznámila, Ya sem hnetky poslala za nimi, 
aby gich obstavili, vinovati utiekol, a tohoto Tovarissa v Tepleg obstaviť 
HLJchczeli, než sem do Rossonbergku poslala a y tam toho druhého ne- 
mohli zachitit, abich mohla vivedieť o Tovarissovi geho, menuge sicze- 
niekoho ale gistostne neviem tenli jest môže geho zatajit, a na ginsseho 
p(>tvorit, a pre tu priczinu geho sem dala prepustiť, a statek který ma 
tu obstavila dotuci Dokad vassim slovutnostiam tato vecz zla v známosti 



*) Recte: Zalvein, bol rychtárom b. -bystrickým. 
~ } Digitized by VjOOQIC 



- 96 - 



1 



bude, A Vfljssich slovutnich opatrnosti prosim žehyBÍe mi za zle iieDiali 
že seni to uiizinila ponevadž divná vecz gest y ya se slobode vasseg ra- 
dujem mavíísi tež čzastku tam vassem pocztivem ineste, exiníla setu to 
ufagicz a mam tu nadegu žo se od tohoto čzloveka doviete kdo gest ten 
exlovek a geho prinutite že prigde sem a tu Bvogu xecz spraví a tíúí 
tohoto statok oslobodj, gestli se bude mocz yako se vecz istiť čzas ukaž^, 
uež tegto dievky poniženost ktera gesste mlada gest, ponižeiiost odpustiti 
nemôžem ponevadž y otecz matka y ona sama z viiikini krikom a s plačzom 
obtežovat prissli predemne S tím Vassich milosti ľanu bohu v geho 
ochranu poruczam. Dátum in Madaczan 19 Xbris Ao UU6. Vassicli mi- 
hrstiam dobra suseda Rada služy. Magdaléna Ezterhass pozostalá vdova 
urotizeneho Pána Laczlava Kubinskeho. 

Slovutním mudrim a opaternim mužom, Pánu Richtárovi ^ Pánom 
Radniiu a Zemanom pocztiveho mesta Banského kraJovskeho Bistricze a 
Paiimii susedom mne milim. 

(Archív b.-bystrický, fasc. 152, Nro 21,\ 



^^^^ 



Digitized by 



Google 



Prosíme všetkých priatelov dedovizne slovenskej, i tých, ktorí už 
v Sbcrniku uverejnenými vzácnymi plodmi ducha svojho podnik ná- 
rodný a vlastenecký na spôsob uznaný, cenný, chtivo podopreli, i tých, 
ktorých s vdakou prijaté literárne príspevky pre úzkosť priestoru nemohly 
byť uverejnené až posiaľ, a ktorým všetkým za priazeň a vrelosť k veci 
dokázanú vyslovuje st)ráva hlboké podakovanie ; no i všetkých tých, ktorí 
i vedia i majú o čom písať v obore účiiíkovania Museálnej slovenskej 
spoločnosti, všetkých prosíme, aby dielo naše či väčšími, či menšími člán- 
kami, dopisami, opisami, krátkymi zprávami atd. atd. láskavé podopreť 
ráčili. 

Medaktor. 



Novým členom Museálnej slov. spoločnosti môžeme prepustiť osem 
sošitov Sbamíka, soš. I. a R. (r. 1896, 1897, 1898 a 1899) pri doplatku 
za každý sošit po 2 K, v to počítajúc aj porto. 

Správa. 



-K+- 



Digitized by 



Google 



Sbomik MuseálneJ alavénakej spolodnosti vychádza v ne- 
určitých dobách, aySak každého roku aspoň v dvoch sväzkoch. 

Členovia Museálnej slov, spoločnosti dostávajú Sbornik zdarma, no 
pri doplatku 1 zh za ročník, ktorý doplatok ku zásielke členovského prí- 
spevku pripojiť prosíme. 

Poneváč vydávame Sborhíka so značným nákladkom je spojené, 
správa s povdačnosťou prijme všetky váčšie-menšie na vydávanie Sbor^ 
nífca znejúce obete a príspevky. • 

Všetky zásielky venované museálnym alebo knižíiičným sbierkam, 
ako i dopisy týkajúce sa správy JMw^cáínei alovenakej spoločnosti, 
prosíme na meno tejto, vSetky Články a dopisy týkajúce sa Sboŕníka, 
prosíme zase na meno redaktora A» Sokolih^a do Turč. Sv. Mmtina 
láskavé posielal 

PI. t. priaznivci museálnych sbierok našich prosia sa úctivé, aby pri 
každom kúsku prípadnej zásielky nesťažovali si poznamenať — n^olko 
možno — kde ktorý predmet nájdený bol, zkade pochodí, čím nález, po- 
ťažne príspevok, získa na zajímavosti. 

— 40í- 

Výťah zo stanov. 

Oleuovia Museálnej slovenskej spoločnosti. 

ZaMadajiuxitn členom môže byť, kto raz na vždy složí 25 zl. r. č., 
poťažne 50 korún. 

Riadnym členom stane sa, kto ročite najmenej 2 zl. r. č. alebo 
4 koruny platiť sa zaviaže. 

Činným členom je, kto ciele spoločnosti sbieraním a zasielaním 
predmet museálnych a kniževných sbierok tvoriacich vecí podporovať sa 
zaviaže a aj skutočne podporuje. 

Kto chce stať sa zakladjatelom, alebo riadnym a poťažne činným čle- 
nom, ten oznámi to predsedníctvu budto bezprostredne, bud kroz dakto- 
rého člena. 

S úctou prosia sa ct. členovia Museálnej slovenskej spoločnosti, aby, 
každý v svojom kruhu a podla možnosti, hľadeli budiť záujem za národno- 
vlastenecký tento ústav. Keby každý dosavádny člen behom roku získal 
aspoň jednoho nového člena, čo veru — aspoň po väčšine — nemožno 
pomenovať nemožnosťou, nielen že zdvojnásobnily by sa materiálne pro- 
striedky spoločnosti, ale zmohutnela by táto aj o vec zaujímajúcimi sa 
členami a účinkovanie jej stávalo by sa dalej a dalej i širším i vnika- 
vejším. 

— ^^ - 



Cena Ä Kor. 

Digitized by 



Google 



""?•' ^^'r 



Príloha ku 6. číslu Časop. Mus. slov. spoločnosti z r. 1900. 










OBSAH. 



Strana 

Vývin keramiky a slovenská niigolika. Podáva Pavel Socháň (Pokračov.) 97 

Miestne báje a skazky. Podáva Lud. Ad, Beuas laS 

INiestoplíiué úryvky 2 Gemera- Podáva Július Botto. III. Muráň a hrad 

Muráň. IV. Údolie gemerakého Turca 152 

Príslovia, porekadlá a úslovia. Z novej sbierky Z. F. Riznerz usporiadal 

A. R Z. 1(>2 

Hry naŇiťli dett. ľrštftítkfi 179 

Arehiv 187 



-^'N — 



Digitized by 



Google 



A. c. 'J ľ'.' 



Vývin keramiky a slovenská majolika. 

Podáva Pavel Socháú. 

(PredDesené vo výCahu vo valnom ahromaždení Museálnej slov. spoločnotsti v Tur- 
čianskom Sv. Martine diia 9. augusta 1899.) 

11. 

Slovenská majolikai 



1. Dejinný vývoj keramiky na Slovensku. 

Nesmierny počet keramických nálezov svedčí, že v Uhorsku v prä- 
historii hrnčiarstvo všeobecne bolo známe. Stopy tieto zanechali rozličné 
národy, ktoré premávali sa tu v rozdielnych dobách. Avšak väčšinu ná- 
lezov na Hornom Uhorsku pripísať musíme Slovákom, o níchž vieme, 
že 8Ú praobyvatelmi tejto zeme a ako stáli a pokojní občania upotrebo- 
valí hmčené nádoby a predmety z hliny v hojnosti. Nomádnym národom 
nemožno mnoho hlinených predmetov privlastňovať, poneváč na jednom 
mieste dlho sa nezdržovali a krehké nádoby hlinené sebou neradi nosili, 
ani velmi nepoužívali. Nachodia sa ovšem z časov rímskych nájezdov 
črepy (Puchov), ktoré značnú kultúru prezradzujú a preto lahko dajú sa 
rozpoznať od črepov obyvateľstva domáceho. 

Akí prastarí sú Slováci na území, ktoré dnes obývajú, to dokazujú 
početné prahistorické „Hrádky", „Hradištia", „Žiare", hlavne ale velký 
počet „Nákll". Kde ktoré miesto názov „Náklo" nosí, stálo tam neomylne 
kedysi skutočné náUo, t. j. obydlie na kolách, aké India stavali si už 
v dobe neolitickej, aby chránili sa pred dravými zvermi i nepriateľmi. 
Že Slováci stavali a obývali nákle, dokazuje už smysel toho slova. Je- 
stliby Slovákom v prähistorii nákolné stavby neboly bývalý známe a 
názvy „Nákle" dávali by boli istým miestam preto, že tam našli koly, čo 
pozostatky náklov drievnejšieho národa, neboli by im dávali názvu „Ná- 
Uo" :^ stavba na kolách = nákolie, ale najviac asi : „Kolá" (koly), „Na 
kolá", „Na kolách", „Na klo", „Na klovie". No takých mien u nás niet, 
ale všetky sú „Náklo" alebo „Nákle", lokatívna forma nomen proprium 

7 



Digitized by 



Google 



— 98 — 



n 



„Na Náklo", „Na Nákloch" a tedy ohľadom dvojeho na na žiaden ple- 
onasmus. Nákle stavali obyčajne na rovinách, močarinách, votlacli ; na 
vŕškoch hrádky, hradištia. Ale ked si dnes všimneme tieto „Nákle", castu 
nájdeme, že tu už nenie ani potuchy po močarine alebo vode, ba nie- 
zriedka nachodia sa „Nákle" na stranách, vŕškoch, lebo voda od iýdi 
čias, čo tu nákle stály, dávno vyschla, alebo vymila si inde hlboké ko- 
ryto, utvorila dolinu. 

Nálezy v „Nákloch" sú teda neomylne pozostatky ž prähistorie Slo- 
vákov a typy črepov, nádob sú bezpečným vodítkom a merítkom pri ná- 
lezoch ostatných. Práve tak pri nálezoch na „Hrádkoch", „Hraflištiadi", 
„Žiaroch", „Mohylách" s určitosťou možno zatvárať na ich slovenský i»ô- 




Obr. 9. 



Obr. 10. 



vod. Pokojamilovní Slováci skrývali sa v čas nepriateľských plenov v ja- 
skyňach, brali sebou ta k živobytiu potrebné hlinené nádoby, preto Črepy 
v jaskyňach družia sa k nálezom predošlým. 

Výrobky hlinené v prähistorii nachodily sa na Slovensku po celé 
veky v primitívnom stave. Nemožno ani tvrdiť, žeby to bol býval prie 
mysel vyžadujúci cvičených remeselníkov. Každý urobil si z hliny dom 
to, čo práve potreboval, sformoval a pri ohni, pozdejšie aj v peci vy 
pálil; tak vyvinúť sa mohlo hrnčiarstvo v domový priemysel Pozom 
jeme to doposiaľ na slovenských dedinách, že chlapi a ženy všetk 
potrebné veci v domácnosti a hospodárstve sami doma vedia si dorobí 



Digitized by 



Google 



— 99 — 

Ženy sú pradleny, tkái5ky, ôvadleny; chlapi krajčíry, ševci, tesári, mu- 
rári ^ košinári; ba dedina má i svojich samoukov kolárov, kováčov, sto- 
lárov, ktorí potrebám svojich spoluobčanov úplne vyhoviyú. — Postupom 




[Obr. 11. 




Obr. 12. 

času zdokonalovala sa výroba hrnčených nádob a tu vyžadovaly sa aj roz- 
ličné a dokonalejšie prostriedky i väčšia technická dovednosť, ktorú hrn- 
čiar leo praksou zadovážiť si mohol. Preto s pokrokom hrnčiarstva sa- 
mo sebou vzniknúť museli aj ludia, venujúci sa dôrobe hrnčených člán- 

Digitized by VjOOQIC 



fŕí- 5. 



.■,- . ■ •'. 



— 100 — 

kov, teda hrnčiari-remeselnici, ktorí si hlinu príhodné pripravili, sformo- 
vali, gliedou opatrili a v peci vypálili. Tak povstal na miestach, kde 
dobrá hlina sa nachodí ľudový priemysel hrnčiarsky, ktorým často i celé 
dediny a kraje sa zaoberaly a tovar svoj daleko-ôiroko vyvážaly. To sú 
tie hrnčiarske dediny, akých je menovite v Gemeri hojnosť. Starí spiso- 
vatelia KorabiĎsky r. 1786 O a Bartholomaeides r. 1805*) uvádzajú v Ge- 
meri nasledujúce hrnčiarske dediny a mestečká: Drešková, Gemer, Giee, 
Jelšava, Levard, Migles, Mikolčany, Murán, Nastraj, Oždany, Prihrá' 
dzen. Pondelok, Latkovo, Revúca, Eimavská Brezová, Bimavská Sohoia, 
Boiňava, Šice, Šivetice, Sucha, Šušany, Zalužany, v ktorých všetkých 
prevádzajú ešte i dnes hrnčiarstvo. V ostatných stoliciach homovidieckych 
cituje Korabinsky nasledovné obce: Bardiov (Šariš), Belluša (Trenčín), 
Biely Potok (Orava), Breznička (Novohrad), Považská Bystrica (Tren- 
čín), Brezany (Nitra), Dechtice (Nitra), Duhodiel (Trenčín), Gáč (Novo- 
hrad), Giraltovce (Šariš), Kalník (Novohrad), Modra (Prešporok), Pa- 
hidza (Liptov), Piechov (Trenčín), Pudmerice (Prešporok), Trstená (Orava). 
Zipser^) r. 1814 spomína hrnčiarov vo Zvolenskej stolici: Banská Btf- 
strica, Ľubietová, Eybáry, Hájniky, Sielnica, Vlkanová, Známe sú ešte 
nasledovné obce, v ktorých kvitlo hrnčiarstvo: Častá, Devín, Klčovnmj, 
Kuchyňa, Sered, Suchá, Trnava, Vistuk, Zvoncín (v prešporskej stoL): 
Brezová, Frašták, Ifolič, Myjava, Nitra, Senica, Šintava, Skalica, Soho- 
tište. Stará Tura, Vŕbové (Nitra) ; Beckov, Kysucké Nové Mesto, Puchov, 
Smie, Varín, Žilina (Trenčín); Slovenské Pravno, Sučany, Turany 
(Turiec); Ružomberok (Liptov); Zvolen j[Zvolen); Krivá, Osada, VvUé 
Ves (Orava); Bátovce, Beltija, Brehy, Krupina, Prenčov, Pukanec, Štiav- 
nica (Hont); Nová Baňa (Tekov); Poltár (Novohrad); Tomašovce (Ge- 
mer); vo SpiSi Levoča a hranice Haliče. Mimo toho vo všetkých tých 
obciach, kde stály čbankárske dielne nitrianskej a prešporskej stolice, 

Y Uhorsku až do času krála Matiaša panstvo užívalo zlaté a strie- 
borné nádoby a len lud hlinené, preto v hrnčiarstve do tejto doby ne- 
badať pokroku. Hrnčiarstvo pravdepodobne len v XV. storočí stalo sa 
v rozvíjajúcich sa mestách samostatným priemyslom. V listinách zo XVI* 
storočia nachodia sa už stopy, kde do cechu patriaci hrnčiari ohradzujú 
sa proti tomu, aby necechovní hrnčiari dedinskí navštevovali trhy. Trnava 
dostala r. 1567 v slovenskej reči vystavené artikule cechy hrnčiarskej. 
Podobne i Trenčín a Žilina v XVL století. 

Medzi hrnčiarmi boli v predošlých časiech, a sú menovite dnes, veľmi 



') J, M, Korabinsky: Geographisch - historísches und Produkten - Lexikón ron 
Ungam. Pressburg 1786. 

'') Ladislaus Bartholomaeides'. Comitatus Gomoriensis notitía historíco-geogrU' 
phico-statistica. Leutschoviae 1805 — 1808. 

•) C7. A. ZipseTy Ueber die Nátur- und Kunstprodukte der Sohler Geepann- 
^chaít. »He8perus« Prag 1814. 



Digitized by 



Google 



- 101 — 

dovední remeselníci, ktorých produkty majú umeleckú cenu. Prvé hrn- 
čiarske výrobky, ktoré našly prístupu v teremách panských kaštielov a 
zámkov boly kachle, z počiatku neglasurované, pozdejôio ale olovenou 
glasúrou opatrené, bez nálevy alebo s ňou, všetko plasticky ornamentované. 
Hrnčiarske výrobky majú hlavne praktický účel v kuchyni a v domác- 
nosti, ale v sedliackych izbách vešajú a ukladajú pomalovaiié nádoliy na 
rámiky cielom okrasy. Formy nádob sú velmi rozmanité a podmienené 
ich účelom, dla toho aj mená svoje majú, a je ich celý lajster: bllilak, 
bucolák, butkáč, bušdák, cedák, cedáčik, črpák, črpáčik, čhánj čbánok : 
pyskatý, rovný, veľký, tovarišský; ftirmy na koláče, glgáč^ grešfovka, 
hampula, hrkáč, hrniec, hrnček, íbrik, kanvica, kanvička, kanta, kara- 
fínka, kastról, kastrólik, kmotornák, korbel, krčah, krčiažťok, krpka, 
krpôčka, kulač, kvietnik, latka, mliečnik, misa, miska: plytká, hlboká, 
škutela (s vyhrnutým okrajom), uchatá; nosák, obedár, piirnik, pekáč, 
pintouka, ploštek (plochý krčah), spuštiak, šálka, šáloCka, Bykáč (na ])o- 
lievanie), širáň, ucháč, ušiak, rajnica, (ranica) rajnička, dolková ranica, 
smetaník, tanier, tanierik, vajlink, variak, várnik, vámiŕek^ vereždúr; 
kachle, bahríky atď. 

Vo výrobe remeselnícko-hmčiarskej rozoznávame dva druhy : hntmn/ 
riad, obyčajný riad (Ordinäres Geschirr, cserépedények ) a hidy riad 
(Weisses Geschirr, fehéredények) t. j. majolika. 

Kedy započala sa fabrikácia majoliky v Uhorsku, na to doposiaľ 
nieto určitých dát. Letopočty na nádobách vypísané poukazujú, že dóroba 
majoliky na Slovensku stála už v polovici XVII. storočia na vysokom 
stupni. V našom museume nachodí sa viac predmetov zo XVIL storoŕia, 
menovite: misa s letopočtom 1643 (daroval p. G. Krčméry, obr. ÍL) náj- 
dená vo Zvolene, na nej ornament renaissančný v barvách: modrej, ze- 
lenej a žltej; obrysy bmavé. Iné misy s podobným ornamentom a stej- 
ných bariev sú: s nápisom C. C. F. 1677. pôvodom z Radvaue (dar Dan. 
Kopu v Hlbokom, obr. 12.); tretia s mäsiarskym emblémom a nápisom 
JAN MARTINA: 1694 (zakúpená od predavačky z Krakovian, obr. 13), 
Jedna misa je s letopočtom 1688 zo Skalice. V tom samom štýle lioto- 
vená je aj misa s letopočtom 1723 (dar A. Kmeťa na Prenčove, obn 14.) 

Výroba majoliky na Slovensku započína sa s príchodom exulantov 
česko-moravských, členov to českobratrskej jednoty, do Uhorska. Po 
bielohorskej bitke (r. 1621), ked cisár Terdinand II. nechcel trpeí evan- 
jelické náboženstvo v dedičných zemiach a vyznavačov evanjelických vždy 
ostrejšími mandátmi nútil, aby sa vysťahovali z vlasti, evanjelické oby- 
vateľstvo Čiech a Moravy, ktoré vyššie cenilo drahú viern, než časné 
pohodlie, sťahovalo sa do susedných krajín. Z Čiech poiali sa Iinfne 
sťahovať r. 1625, z Moravy r. 1627 a 1628 a vyvolili si za dočasný 
útulok pohraničné kraje Uhorska. 



Digitized by 



Google 












— 102 — 

Najväčší prírast dostalo Trenčiansko a Nitriansko v čiastkach svojich 
k hraničiara Moravy priliehajúcich. Od Púchova po Skalicu niet snáď 
dedinky, mestečka a kopaníc, kde by nebolo sa osadilo niekoľko exu- 
lantských rodín. Zemskí páni, ako : Illésházy, Révay, Nádaždi, Yízkelety, 
Szúnyogh, Nyári a menovite Rákócovci vdaCne ich pryali na svoje pan- 
stvá. Boli to ludia mravne zachovalí, pracovití a čo zvláôte na váhu pa- 
dalo, bolo medzi nimi hojne obratných remeselníkov, z ktorých mahli 
očakávať hojný osoh. 

Remeselnícka trieda exulantov usádzala sa vo väčšom počte v me- 
stečkách, pojedine i po dedinách, zakladajúc cechy rozličného remesla. 
Exulanti blahodarne vplývali na priemysel a hospodárstvo. Je istá vrc, 
že mnohé remeslá u nás exulanti uviedli, mnohé zase na vyšší stupeň 
povzniesli. ^) 

Aj majolikovú výrobu v Uhorsku uviedli (Česko - moravskí bratia, 
lebo na Morave bol tento umelecký priemysel už dávnejšie známy, driev 
ešte v Čechách, kde už v XVI. storočí prekvitaly mnohé dielne, vyzdo- 
bujúce svoje výrobky ornamentom renaissančným, ktorý pomaly behom 

XVII. storočia ustupoval ornamentu domácemu, samostatnému — če- 
skému.*) V Uhorsku prvé štádium výzdoby majolikovej je tiež renaissancia, 
ktorá, ako v Čechách tak i tu, ustúpila domácej ornamentike ludovGJ 
a dostala ráz čisto slovenský, ktorý udržoval sa od konca XVIL do konca 

XVIII. storočia, ale i potom. Toto je perióda najvyššej slávy slovenskélio 
hrnčiarstva. V ňom vyspela slovenská keramika vo zvláštny typ, ktorý 
nielen odborná veda, ale i širší vzdelaný svet uznáva a pravým jeho me- 
nom nazýva, to jest: „slovenskou majolikou^, (tót fayenceok, tót typiis^ 
slovakische Bauem-majolik). V druhej polovici XVIII. storočia zaŕína 
zjavovať sa v slovenskej majolike vplyv francúzsky, vychádzajúci z to- 
várne holičskej. Avšak všetky zovňajSie vplyvy podlahly a prispôsobily 
sa vkusu domácemu. 

Boli to teda jednoduchí remeselníci, ktorí prevádzali tento umelecký 
priemysel, ale výrobky ich maly taký odbyt, že v XVIII. storočí eksi- 
stovalo množstvo hrnčiarskych dielní, ktoré svojimi emailovanými výrob- 
kami zaplavovaly celé Uhorsko i susedné kraje. 

Značná zásluha o vývin slovenskej majoliky patrí h(d)dnom. Habáni 
boli anabaptisti, ktorí vyhnaní z Nemecka utiahli sa na Moravu, odlial 
tiež vypudení, prišli r. 1546 do Uhorska a tu hlavne v stolici nitrian- 
skej a prešporskej vo viacerých obciach sa osadili. Meno „habán" vše- 
liak sa odvodzuje i zdá sa, že ono bolo z počiatku posmešnou prezývkou. 
Poneváč ale títo sektári boli poctiví, pilní a šikovní ludia, ktorých re- 



*) Ján MockOy Príspevok k histórii exulantov Česko moravských v Uhor^kíL 
^Cirkevné Listy* 1892. 

O Jan Koula, Pi^spévky k histórii hrnčíi^tví v Čechách. Praha 1888. — Dr. 
Lub, NiederlCf Keramika v Čechách, na Morave a uhorském Slovensku. Praha 18^K^>. 



Digitized by 



Google 



— 103 - 

meselnicke Týrohky stály sa chýrečnými a vysoko cenenými, zmenily sa 
opovržlivé náhrady o anabaptistoch a názov „habán" znamenal konečne 
Btatotného, znamenitého človeka. Kto riekol na nejaký výrobok, že to je 
„habánska robota", vedel, že je to solídna práca. Ako dovední remesel- 
níci rýchle osvojili si spôsob výroby majolikovej a značne prispeli k roz- 
kvetu týditf} výrobkov so stránky technickej, umeleckej aj obchodníckej, 
proto majolika slovenská rázu toho,, aký v nitrianskej a prešporskej sto- 
lici zavládol, označuje sa v bližšom určovaní ako „habánska majolika". ^ 
Remeselníci, ktorí zaoberali sa fabrikáciou slovenskej majoliky, vo- 
lali sa „čhaníarnii*^ na rozdiel od hrnčiarov, ktorí sprostejší tovar vy- 
rábali. Čbankári, ktorí ku prevádzaniu svojho remesla potrebovali väčšie 



') Avšak ^ híibánov považovali — a považuj á i mnohí dnešní spisovatelia — 
aj Česko- bmtakých evanjelikov, ktorí mali vo viere i v mravoch mnoho podobného 
7 auabaptiatamí. V neznalosti rozdielu medzi nimi stotožňovali ich, a to tým viacej, 
poneváČ Českí bratia, v tom samom kraji sa osadili, často i tie samé obce obývali, 
éo hubíírii, obe sekty boly protestanti a exulanti a všetko dovední remeselníci i usi- 
lovní, poctiví rudia. Tak Korabinsky vo svojom Lexikóne r. 1786 píše na atr. 210 

o kahanoch : * welche als Úberbleibsel der mähriichen Briider schon zu An- 

fang dcä vorigen Jalirhunderts nach Ungarn . gekommen sind.« 

7>r. Seefidreif Jelnos v Článku : A Habánok tôrténete Magyarországon és a Ha- 
bán majolika, *Míivéazi Ipar« 1890 str. 166 píše celkom popletené: »Mindannyian 
£1 cflcb éa märva teatvérek vallási felekezetéhez tartoztak, kik a táboriták maradvá- 
nyiiiiiak tekiiitentlok, kik a fehérhegyi csata után széledtek el. Tanaik keletkezése 
llHO-tg a kftlixtinwsokhoz vezet visszalefelé pedig a XVIII. század Herrenhuter-jei 
Uikintcndúk tau^ti orfikôseinek. Ujra keresztelési szokások folytán általában anabap- 
tiatáknak i b neveztetnek.w 

Ľr. Luff. NiederU: V článku >Místŕi cechu hmČiŕskeho v Novém Mésté nad 
Vábem«, averejnenom v »Národopisném tíbomíku Českoslovanskemec III. str. 67: 
*ľrotestÄntÄtí hrnčíŕi odchilzejíce z óech a Moravy usazovali se v sevemích Uhfích 
(»habám<), tam zaŕizovali svoje dilny a remeslo provozovali « 

Že habáni majoHkový priemysel na Slovensku neuviedli, dostači poukázať na 
tú okolnosť, že habáni o celé jedno storodie sem driev prišli než Českí bratia a 
pred^ na poli majoliky nič sa tu nestalo a len po príchode týchto úsilne pustili 
aa i habáni do výroby majoUkovej; a tak tedy aj oni naučili sa tomu tieŽ len od 
tamtých, 

K tomuto mýluemu náhľadu prispela i tá okolnosť. Že habáni prcä^ili Českých 
bratov skoro o celé storočie, lebo títo boli prinútení vieru kalvínsku r. 1647 prijať, 
a teda ako taki Leji krátky čas existovali. KdeŽto habáni boli r. 1763 pokatolíčtení 
a t<?dy ^27 rokov v Uhorsku ako anabaptististická sekta zotrvávali. Dejstvovali ale 
eSte i napotom, lebo rôznila ich nemecká reč i mravy od reči a mravov Tudu do- 
máceho; oäihotili aa majetkom, samosprávou, rozličnými privilégiami i zachovali sa 
lo nedávna čo o imobilný typ. Kdežto českí bratia amalgamovali sa a rýchle splynuli 
následkom blízkej príbuznosti kmeňovej i rečovej s obyvatelstvom domácim a tak 
akoTD vymizli z pamäti. 

Menoslov hrnčiarov v Novom Meste nad Váhom sostavený na základe cecho- 
vej knihy dokazuje, Že to boli skoro samí Česko-moravskí exulanti. Keby sostavili 
Ba taktíto tiicno«lovy aj v iných obciach, kde vtedy kvitlo hrnčiarstvo, dala by sa 
otázka táto ľahko a definitívne riešiť. 



Digitized by 



Google 



— 104 - 

technické známosti i vládli umeleckou dovednosfou, tvorili, kde spolu vo 
vačäom počte sa nachodili, osobitný cech a len v obciach, kde boli po- 
jediní, pripojili sa ku cechu hrnčiarskemu. 




Obr. 13. 




Obr. 14. 



Najväčšie čbankárske dielne boly v obciach: Sobotište, Dohrá Voda, 
Dechtice a Modra; potom boly dielne v obciach: Stupava, Malacky, 
Kuchyňa, Smolenicr, Košolná, Hor. Orešany, Pudmerice, Boleráz, Častá, 
Skalica, Holič, Senica, Brezová, Stará Tura, Chtelnica, Vŕbové, Ča- 
chtice. Nové Mesto nad Váhom; ďalej v Beckove, Trenčíne, Púchove, 



Digitized by 



Google 



— 105 — 




,£5 

O 



Digitized by 



Google 



— 106 — 

Bdnovcach. V týchto hotovilo sa náčinie druhu habánskeho. ') Slabšieho 
druhu majolika produkovala sa aj vo všetkých tých obciach, v ktorých 
kvitlo hrnčiarstvo a ktoré sme už horevyšäie uviedli. 

Výrobky týchto malofabrikantov boly často tak výtečné, že iieboly 
na rozpoznanie od práce holičskej fabriky, lebo mnohí delníci tam za- 
mestnaní, založili si sami vlastné závody a zkúsenosti v Holiei nado- 
budnuté, využitkovali. 

Predmety, ktoré Čbankári hotovili, boly tiež rozmanité i čo do po- 
doby, veľkosti a určenia: baňaté väčšie - menšie JcrpJcy a crpáhj na ná- 
poje, niektoré i na 10 — 12, až 40 litrov, cbány a čbánky, krčahy a krciaikij. 
Viky, misy, taniere, kvetntky, svietniky, sväteničky, kalamáre, ba i re- 
liéfne tabulové ofďazy, všetko ušlächtilýra ornamentom, v utešený cli Ijar- 
vách pomalované. Predmety tieto malý odbyt v mestách, dedinácli i pan- 
ských kaštieloch, najviac k cieľom dekoračným. Preto misky a taniere 
boly na zovôajšej obrube dna (obtáčke) opatrené jednou-dvoma dieľkamij 
cez ktoré prevliekla sa tkanička na zavesenie. Z tej príčiny dostílvaly 
kresby na miskách a tanieroch svoj vrch a spodok. Slovenský lurl kríišlil 
si nimi svoje izby a svetlice a to v niektorých zámožných krajoch v takom 
množstve, že pokrývaly celé steny. Vo svetlici jednoho gazdu v Zoleniciach 
(Nitra) napočítal som ešte r. 1886 vyše 150 kusov tohoto malovamUio 
riadu rozvešaného v izbe na fogašoch, na policiach nado dvermi a nad 
oblokami. Ale i kuchyne a pitvory bývajú na tento spôsob vyzdobené, 
I pozoroval som, že evanjelici viacej vyzdobujú si izby hrnčenýnii nádo- 
bami ako katolíci, ktorí prednosť dávajú obrazom svätých, kdežto u evan- 
jelikov akékoľvek obrazy sú zriedkavé. 

Následkom toho, že konsumentom slovenskej majoliky boli prevažne 
sedliaci, ale hlavne preto, že čbankári súc prostí ' remeselnícij shibSej 
akosti tovar dorábali, než ako bol ten, ktorý vychádzal z rúk cvičených 
a učených umelcov, volá sa majolika táto „sedliackou majolikotŕ. (Bau- 
em-Majolik, Ordinäre Majolík, paraszt majolika, durva fayence). 

Tretí druh keramických výrobkov v Uhorsku tvorila fabrická indu- 
stria väčších závodov, ktoré koncom XVII. storočia a v prvej polovici 
XIX. storočia hlavne v mestečkách pôsobily a jemnejší tovar produko- 
valy, prečo volá sa yjemná fayence*", (Feine Fayence, Feines Gesťliirľj 
fínom fayence). Tieto fayencové fabriky boly v Uhorsku nasJodovné : 
Apátfalva (185?—), Banská Bystrica (180?—?), Budín (179?— 181?), 
Gáč (178?—), Giraltovce (178?-?), Holič (1746—184?), IMUMm 



•) Ačkolvek nielen habáni ale hlavne Slováci a Českí bratia ho vyrábali* lebo 
v Stupave, Malackách, Kuchyni, Modre, Smoleniciach, Hor. OreŠanoch^ Pndmeri- 
ciach. Boleráze, Častej, Skalici, Holiči, Senici, Brezovej, Staiej Turej, Vŕbovom, 
rúcho ve, Bátovciach vôbec habánov ani nebolo, naopak, v mnohých obcmch^ kde 
habáni osadení boli, Ôbankárstva Žiadneho nebolo, ako sú: Bársky Sv. Jur^ FarkaMit^ 
Oaskov, Kostolany, Brodské, Šaétín, Dol. Orešany, Kiity, Podola, Dubnica, ŕobíaboY. 



Digitized by 



Google 



— 107 — 

(184?—?), Kežmarok (1818—182?), Košice (179?—?), Kis Sér (178? 

— ?), Miškovec (1841—?), Muráň (184?—), Nagy Márton (185?—?), 
Novejsa (18??— 1869) i), Pondelok (1770—?), Prešov (181?—?), Poz- 
náva (18??—?), Šárošpatak, Stupava (1811-1817), Tata (178?—?), 
TeUcibánya (1820—?); v Sedmohradsku : Batia (182?—?), Brašov (184? 

— ?), Oôrgény szt. Imre (179?—?). 

Z týchto tu uvedených niektoré ešte dnes existujú popri niekoľkých, 
ktoré sa v krajine v novších časoch postavily. Avšak všetky stoja na 
nízkom stupni výroby až na fabriku Zsolnayho v Petikostoloch, založenú 
v rokoch šesťdesiatych, ktorá si už svetochýme meno zadovážila. 

Väčšina z uvedených po úpadku fayencovej industrie premenila sa 
na kameninové továrne a mnohé pokúsily sa i v dôrobe porcellánu. 

Fabrikácia majoliky v Uhorsku bola v najväčšom kvete, ked v Ne- 
mecku už dávno dorábali porcellán. 

Že fabrikácia slovenskej majoliky dlho ešte medzi ludom prospero- 
vala, keä porcellán dávno bol rozšírený a z vyšších kruhov bol už ma- 
joliku celkom vytisol, príčina väzí v tom, že porcellán bol pre svoju 
drahotu ludu predsa len neprístupný; až ked! klesaly jeho ceny, začal 
vťahovať do sedliackych chalúp a aj z tadial vytískať majoliku, ktorú 
aby mohli fabrikanti udržať, museli tiež na cene popúšťať. Následkom 
toho klesala aj kvalita výroby čo do materiálu i čo do výzdoby. Dnes 
čbankári keby aj vedeli, nuž nemôžu za lacný groš tak strojné a dobré 
nádoby hotoviť ako kedysi, preto dnešný riad nedá sa ani porovnať 
s onými preslávenými výrobkami. Dnes na Dobrej Vode a Dechticiach 
mali^'ú len jednobarevne (na modro) a len ledabolo. 

Že v tomto kraji (Prešporok-Nitra) hrnčiarsky priemysel kedysi tak 
rozkvitol, väzí aj v pôde samej, kde nachodí sa na velikánskych prie- 
stranstvách 8—10 siah hrubá vrstva čistej hliny hrnčiarskej, ktorá nenie 
ani najmenším kamienkom znečistená a vyzerá akoby jemne preciedzaná. 

2. Technika majolikovej výroby a výzdoby. 

V slovenskej majolike badať velkú príbuznosť s italskou majolikou 
čo do technického spracovania i barevnej výzdoby, a z doby, ked čistý 
ornament renaissančný bol u nás v úžitku, vyskytujú sa predmety, ktoré 
sú italským úplne podobné. 

Technický process čbankárskej výroby ako aj zariadenie takýchto 
dielní je síc^ dosť jednoduché, ale velmi interessantné. Tu podám opis 
íbankárskej procedúry, ako som si ho zaznačil u čbankárov v Dechticiach. 
Je to tedy spôsob výroby habánskej. Hlinu berú z „Novej hory** ; vrchné 
a*stvy, ktoré držia sa pospolu ako klej, odhodia preč a upotrebujú vrstvu 



») L. Petrík a V. Wartha kladú jej pôvod do r. 1832, avSak J. ČaploviÔ spo- 
mfna ju už r. 1821 (Archív II. str. 302), ako aj Rožňavu, Košice a Prešov, 



Digitized by 



Google 



— 108 — 

spodnú, ktorá je biela a sa rozpŕchne. Hlinu túto močia doma v ír**- 
cafle (Drehschaft), t. j. v jame s vodou, aby v nej zredla. Tu ju mie- 
šajú do tých čias, kým voda ňou nenahustla, tak že ju „sito prijme" 
(prepustí), na ktorom špina sa usadzuje a na bok shadzuje. Precieilza 
sa do „cáringa'' (Seihring), kde, keď sa ustálila, soberie sa s vrchu voda 
a hlina stojí tam tak dlho, až utuhne, že môže sa rukou brať a nepre- 
padne cez prsty. Nato vyberá a kladie sa kopcom (vrchom) m\ tiiisky, 
na ktorých necháva sa vonku na slnku stáf, až tak obtuhne, zo dá sa 
roiesiť a na prsty sa neoberá. Takáto hlina dáva sa do verkštatu a ukladá 




Obr. 16. 

sa z misiek do kúta hliníka, Ked! sa takáto hlina má upotrebiť^ prestre 
čbankár na zem velkú plátenú handru, na túto položí širokú dosku a na 
túto prehodí kus hliny z hliníka, ktorú bosýma nohama dobre rozšliape; 
ked ju vyšliapal, zdvihne ju, drôtom poreže na kusy a šliape znova 
z opačnej strany, aby tvrdosí rovnomerne sa vyrovnala; potom ju ešte 
rukama rozmiesi dva razy na lavici — a hlina je „vyrobená." 

Z tejto hliny odtrhne si kus potrebný na nádobu. Tak pripraví si 
po ruke tolko kúskov, kolko potrebuje. Z týchto po jednom berie a 
kladie na kruh. Kruh pozostáva z kolmej asi 70 cm. vysokej tyče, upe- 
vnenej tak, aby sa lahko otáčala; na tejto vrchnom konci leží doštené 
koleso : hlava ; na spodnom konci tyče upevnené je väčšie kokso hnacie. 
Hrnčiar, sediac pri kruhu, pravou nohou strká spodné koleso, ktoré lahko 



Digitized by 



Google 




— 109 — 

v stálom pohybe udržuje, ľavou nohou o zem sa prípiera, rukama ale 
na Jdare pracuje. Po ruke stojí mu nádoba s vodou. 

Prácu na kruhu začína tým, že oiistí a navlaží hlavu, na ktorú po- 
loží si kus pripravenej hliny, navlaží ruky, pravú vtlaCí do hliny a zaine 
kruh toCiť, následkom čoho sa v hline jamka prehíby a okolo ruky zo- 
dvihuje sa hlina rýchle dohora. Tu začne formovať, tak, že pravou ru- 
kou zdnuká a lavou (volnou alebo šínom) zvonku naproti sebe pri- 




ObK. 17. 

thlča, a site raz jednou raz druhou silnejšie, dla toho, akú podobu ná- 
doba vyžaduje: vydutú aleho prehĺbenú. Pii stejnoniernom tlaku tvorí ^n 
forma cylindrová. Nato nádobu kožkou vyhladí, aby nebola strapatá a 
šínôni Brovná. Ked otvor na nádobe tak sa súžil, že ho pravou rukou 
už fonnovať nemôže, vloží dnu Iculmík a tým si pomáha. V páde, že 
robí cbáiiok, sformuje najprv hríHo osobité, nato spraví hrucho, dno na 
ňom \yľo\i[á ftslom (Fiissel); aa brucho priloží hrdlo, slepí a vyhlíidí. 
Čbán odreže drôtom od hlavy, odloží obschnúť natoľko, aby mohol \m- 
lepiť ucho J žeby sa pri tom brucho neprehlo. Vnútro na mise formuje 
pevhltálom. Aby mohol na mise urobiC ohtdóku (na dne vypuklý okraj), 
prevráti misu, položí na stuk (kus hliny, ktorá misu vyplní), obtočí fra- 
tlínom (Drahtring, pravídko podoby L) a vyberie vyrezanú hlinu von, 
„Vrdže*', žliabky na krčahoch, vyrezávali tratUnom a pucovali vlhkou 
pongiou. 



Digitized by 



Google 




- 110 — 

Vyformovaný riad necháva sa vyschnúť na doskách a potom dáva 
sa do pece raz vypáliť, Kedl hrnčiar surový riad : taniere a misy dáva do 
pece, vkladá 'medzi každý po tri kúsky surovej hliny, bobky, aby bol 
medzi nimi volný priestor, („aby to malo luft"), a v peci ich netrhalo. 
Tak kladie do 15 väčších-menšich kusov na jednu kopu. Nádoby ukladá 
medzi vypálené hmčené kachle a pláty, tamtie horekoncom, tieto na ne 
priekom, tak že tvoria komôrky (kapsle, kasety), aby na nádoby plameň 
direktne nesiahal a dym, popol, uhlie, nezanečistily ho. V peci je štoíider 
(Stánder) a interMcht (Hinterschicht) z dierkovaných trúb, cez ktoré prúdi 
plameň Oheíl do pece prikladá sa cez čelesno. Len raz sa preine. Takto 
vypálený riad volá sa MikSír (GAilbgeflfthirr). Naraz v peci vypálené kvan- 
tum riadu zovie sa pálka. 

Keď riad v peci vychladol, vyberá sa von a nakladá sa nafi gli^i. 
zvaná aj J)idou barvotŕ, lebo slúži zároveň aj za bielu barvu. Glieda 
sostavuje sa zo súčiastok: 

olova 22 mierok, 

cínu 3 „ 

soli 9 „ 

piesku 12 „ 
a pripravuje sa nasledovne. Olovo sa v peci rozpáli, k nemu pridá sa 
cín a upália sa spolu na prach, takzvaný cínoš (Zinnasche, calcín), ktorý 
železným ohrabielcom shŕňa na bok. Táto práca trvá aj 5 hodín. Ked' 
všetko sa spálilo, zoberie prach do hrnca aby ostydol. Potom roztiCie 
soli zvánovej, vezme piesok a vSetko pomieša spolu na korjte. Odtíal 
vyberá a nasýpa miešaninu do perniôiek (Schmelztiegel), ktoré su týra 
samým pieskom oblepené a vloží do pece, kde miešanina spolu sa sleje 
a utvorí sa kuch (Kuchen). Dáva sa aj 50 perníkov naraz do pece, 
Kuchy tlčie v mažiari železným tĺkom na drobnú kašu, a vyberá do misy 
vodou naplnenej, aby sa tam namočila. Z misy načiera lyžicou a vylieva 
do „mlynca^ medzi kamene, kde sa mele a zomletá vyteká do nádoby. 
Premiela sa tri razy. Tento hlien je už pripravená glieda, ňou polievajú 
sa vypálené nádoby, na ktorých hned rýchle usichá. Od činku a od Špí- 
onu zostáva glieda modravá, ako zadymená. 

Na suchú gliedu sa maluje. A síce najprv kontúry (obrysy), ktoré 
budto volnou rukou načrtá alebo vezme dierkovanú patrónu, (ktorých 
mávali kedysi velkú zásobu), pretlačí cez ňu nejaký prášok a podla toho 
vyvedie kontúry tenkým štetcom („pemzlom") namočeným do čiernej 
(poťažne rudej) barvy. Medzi kontúry nanáša, vypĺňa širokým štetcom 
ostatné barvy, („nanášaná robota^). Malovali tiež dla predložiek, ale . 
bez nich, z pamäti. Nanáša sa však aj bez obrysov hnedí hrubým ite' 
com, ale tu vyžaduje sa už velká šikovnosť, a istá, pevná ruka. 

Takto maľované sú výrobky dnešných čbankárov a maľovaný bol i 
všetek ten riad predošlých časov, ktorý je prevedený modrou bar^^oi 
ako aj všetky mustry ružicové strassburského vplyvu. 



Digitized by 



Google 



— 111 — 

Barvy (vlastne tiež glasiiry) sostiivovali : žltú, modrú (svetlú), zelenú, 
ŕervenú a Čiernu (vlastne rudú, fialkovú) a síce dla nasledovných receptov. 

Žltá barva: 
Antimón (Antimón oxyd) 1 liter, 
piesok (kremencový) 3 litre, 
glejt (Bleiglätte) 3 „ 

soli niečo. 

Miešanina musí sa prepalovaí aspoň 4 razy, čo sa viac páli, to je 

pekm^Jšia, 

I. Zelená barva: 

med (Kupferoxyd) 1 liter, 
piesok 3 litre, 

glejt 3 „ 

soli ' málo. 

Páli sa v silnom ohni. Táto barva však rada sa rozlieva, lebo súc 
hustá, mnoho z nej vyhorí. 

II. Zelená barva: 

Med spálená na prach smieša sfi s barvou bielou (gliedou). 

in. Zelená barva: 
Sostaví sa smiešaním barvy modrej a žltej. Táto je lepšia ako pre- 
došlá. Zelenú barvu musel hladieť ulahodiť. 

Modrá barva: 
SmoltĎa (Smalte, Kobaltoxyd) 5 kilo, 
minium 3 „ 

piesok 17 „ 

Táto sa nepáli, len sa mele. Minium sa dáva, aby sa barva roztá- 
pala (aby „tlusovalo", Flussmittel), lebo bez neho je tvrdá. 

Červená barva (karmín): 

zlato (vypálené na prach) 1 čiastka, 

glejt 3 čiastky, 

piesok 3 „ 

Do zlata dáva sa aj arsenikové olovo. Zlato často nahradzovali že- 
loznou skalicou. Červenú barvu nanášali na vypálenú glasúru a vypaľovali 
potf>m ešte raz v miernom ohni, lebo silný nesniesla; v Holiči vypaľo- 
vali ju v muliáeh. Stala sa známou koncom XVIII. storočia, ale nebola 
všeobecne užívaná, lebo sa nedarila ; správne podávali ju len v holičskej 
fabrike a v Stupave vo fabrike Putzovej. 

Čierna barva (rudá, brnavá): 
Čierny kameň (Braunstein) a soI. 

Rudá barva husto nanesená vyzerá ako čierna, alebo ako fialková. 
Maľovali aj bielou barvou (cínovou glasúrou) na žltej alebo modrej 



Digitized by 



Google 



- 112 — 

gliede. Aby docielili žltobarevnú pôdu, pridávali do glasúry aj zlato, 5o 
dekoračný výzor nádoby velmi vyzdvihlo, avšak pre jej drahotu zriedka 
gliedili na žlto, najviac na bielo s nádychom do roodra, alebo zelena; 
niekdy gliedili aj na modro. 

Gliedou poliaty a pomaľovaný riad dával sa po druhý raz do pece, 
kde naliata glieda i na ňu nanesené barvy sa roztopia a na nádobu 
upevnia. Misky tak dávajú do pece, že neprekladajú sa bobky ale krédle 
(trojramenné koníčky, Grädeln). 




Obr. 18. 

Rudu na glíedu a barvy kupovali v banských mestách. O jeduom 
hrnčiarovi z Novej Bane ide povesí, že kupujúc gliedu v B. Štiavnici, 
dostal miesto gliedy v súdku peniaze a velmi zbohatol, a ked umrel a 
niesli ho v rakvi vedia sochy sv. Kríža, tu nosiči nemohli dlhý čas 
z miesta sa pohnúf. 

Nebude od veci zaznačiť tu aj niektoré obyčaje, povery, hádanky a 
piesne hrnčiarske. 

Hrnčiar tri kúsky spraví a štvrtý prepije. 

Kedl si tovaryš v sobotu svoje miesto, kde robil, neočistí, chytro to 
urobí druhý a zato musí mu tamten zaplatiť. 

Keď hrnčiarovi vypadne čepel z ruky, dostane pomoc 

Ked hrnčiar naloží do pece a začne páliť, vtedy žena nesmie prísť 



Digitized by 



Google 



— 113 — 




o 



Digitized by 



Google 



— 114 — 

k peci, lebo ked tam ohrievajúc sa, zadkom sa obráti, teda mu vSetek 

riad sa pokriví a pobubí. To už mnobi zkúsili. 

Ked priekupec vyberá sa na cestu s tovarom, ukradne pred odclio- 

dom dakde vecbet a vezme ho sebou, aby mal vela kupcov. 

Ktorý remeselník nezodvihne svoj tovar, ked mu na zem upadne? 
Ktorý remeselník svoj tovar nepláca? 

Krivé nohy, velké brucho, malý pyštek, velké ucho. Čo je to? (Rajnica.) 
Nemám konca ani kraja, čo ma budú bladai dvaja. Čo je to? (Miska.) 
Hrnčiar, ked má pilno, hovorí: „Jeden, dva, odlož päť I" Význam 

toho zakladá sa na nasledujúcej poviedke. Bol jeden hrnčiar. Ten mal 

za tovaryša zlého ducha (čerta). Ten, ked si sadol ku kruhu, povedal 




Obr. 20. 

len: Jeden, dva, odlož päť!" a už bolo päť pekných kusov hotových 
odložených. Hrnčiar, majster, išiel s týmto krásnym riadom na jarmok 
a hned mal všetko rozobrané a draho vypredané. Ale čo? Ked ludia riad 
domov doniesli a čokoľvek do neho položili, zostalo z toho — enóno, 
Ludia sa hnevali a chceli vypomstiť sa na hrnčiarovi; išli zas na naj- 
bližší jarmok, aby ho namastili, ale ho nepoznali. Lebo čo sa nestalo 
s hrnčiarom? Šťastlivý hrnčiar, majster, chcel totiž vedieť, čo a ako to ten 
jeho tovaryš bez neho ten riad robí i díval sa cez kľúčovú dierku r^ 
neho. A v tom mu tento oko vypichol. Nuž bolo síce zle, ale ked m« 
tovaryš tak dobre robil, len ho nechal. Preto oko ľudia na jarmoku h 
nepoznali a nič sa mu nestalo. A zas hned všetek svoj tovar a to veJii 
dobre rozpredal. Ale nenie dobre so zlým duchom-čertom si počínať, let 
ten len hrnčiara zaviedol, aby nepracoval a potom od neho odišiel. HračÍE 



Digitized by 



Google 



— 115 — 

odvyknutý od práce, ked aj dačo robil, nepodarilo sa mu to, nemohol to 
predaÉ a vyšiel na psotu. 

Sú hmčári, sú, 

Dobrí chlapi sú: 

Ešte hlina nekopaná 

Už je ona preslopaná. 

Sú hmCári, sú, 

Dobrí chlapi súl 

Vy hmčári ništ nedbáte, 

Eed len muziku máte, 

Hmčári chudobní 

Peňazí nemajú, 

Pôjdu hlinu kopať, 

Ede žaby kŕkajúl 

Hmčári, pacholci. 

Sú dobrí mládenci, 

Tisíceho sedmistého 

Remesla myslivci. 

Sú hmčári, sú. 

Dobrí chlapi sú: 

Ešte hlina nekopaná. 

Už je ona preslopaná. 

Sú hmčári, sú. 

Dobrí chlapi sú! / 

Včas ráno vstávajú. 

Hlinu si válajú 

A už potom pri obede 

Vodu popíjajú. 



Eed sa drobek podnapijem, 
Chcem si také zaspívaf, 
O tom hrnčárskem professi 
Dost maličkú zprávu daf. 
První místr sám Buh byl: 
Adama z hliny stvoril 
Tak to hrnčárske professi 
Velmi krásne ozdobil. 
Ništ vy milí, páni bratri, 
Z toho se vy nermúťte, 
Že vo vašich všedných šatech 
Zamazaní chodíte. 
Ve všedný deň pri hline 
A ve svátek pri víne, 
Eed sa pekne oblečeme, 
Eaždá holka nás príjme. 



Hmčári, hmčári, 

Dobrí remesníci, 
Inde vás nevidí, 

Chyma pri sklenici; 

Ve dne pri sklenici 

Večer pri divčici. §♦ 

Digitized by 



Google 



— 116 — 

Všetky tieto piesne sú od povážsko-novomestských hrnčiarov a po- 
ukazujú na český pôvod'). 

3. Ornamentálna výzdoba. 

Čo slovenskú majoliku velmi vzácnou a vysokocennou robí, je jej 
výzdoba so svojim ornamentálnym obsahom, technickým vyvedením a iite 
šeným koloritom sýtych a živých bariev. Bohatosť na ornamentálne ma 
tívy je veliká, ich komposície sú v šetrení eurhythmie, symmetrie a pro- 
porcie často tak správne, že môžu slúžiť za vzory a sú obyčajne bra- 
vúrne umelecky smelými silnými kontúrami načrtané. *) 





Obr. 21. 



Obr. 22. 



Technická zručnosť týchto ludových maliarov je tým podivuhodnejSia, 
ked povážime, že tu chyby nedajú sa sotierať, ani radirovať, ale nákres 
hneí istou a pevnou rukou načisto prevádzať sa musí. 



•) Sdelil ich Mich. Erdélsky. 

^) Joz. Déues-Diner, referujúc o slovenskej majolike vyloženej na millenárnej 
výstave v Budapešti, vyslovil sa vo svojom Článku: »A torténelmi kiállitá» 6a aa 
iparmúvészet* v diele : » Az iparmfivészet a milleniumi kiállitáson 1896-ban«, Badapest 
1897., str. 44. nasledovne: » V tejto 8kupine« (hornovidiecka majolika) »8poČÍYa takj 
poklad pre umelecký vkus, zanímavej a pôvodnej omamentácie je také mnoŕ^atvo, 
vo vysokej miere vyvinutých techník je taký rad, Že z týchto impulaov, ktoré podáva^ 
môže náš keramický priemysel roky vyžil — V dekoratívnom ohTade sú tak vzorné 
tieto kusy, a vzdor nepravidelnostiam takú čistotu a znalosť účinku prejavujú, ie 
akademicky vzdelaný kreslič mohol by im ich závideť. Charakteristické je, že cudziori 
aj dnešnú majoliku sedliacku, ktorá bola na výstave vyložená a predsa na atupfi^ 
o moc nižšom stojí, väčšmi obdivovali, kdežto umeleckej majolike modernej veno 
vali slabú pozornosť.* 



Digitized by 



Google 



— 117 — 

Na pôde (gliede), ktorá bola obyčajne biela, ornament tak rozložili, 
Že bol vždy zreteľný a v úplnej platnosti, zároveň ale i pôda svojou 
bielobou spolupôsobila. 

Ornamentálne motívy čerpali prevažne z ríše rastlín, ktoré upravo- 
vali úi) bordúr a guirlandov, alebo zaranžovali kytice hned viazané, hned 
svobodné, z kvetníka vyrastajúce kvety. S týmito uvádzali do súzvuku 
lineálne a geometrické kombinácie. Obľúbená bola aj figurálna výzdoba, 
zobrazujúca napríklad hlásnika s hellebardou (obr. 25.), pastiera i s ovcami, 
vyšnorovaných husárov, oráčov s pluhom, s volmi, i s koňmi (obr. 30), 
alebo i rebiinové vozy s dvojím záprahom a rozličné ludské postavy 




Obr. 23. 



(obr. ]?.), ktoré dnes pre krojové štúdium dosť vzácny materiál poskytujú. 
Obľúbené bolo menovite vyobrazovanie svätých, ako: Kristus na kríži, 
Madonna, sv. Anna, sv. Veronika, sv. Cecília, sv. Michal, sv. Ďuro, sv. 
Ján Nepomucký (obr. 27.), Baránok Boží atd. 

Často prichodia rozličné zvieratá, menovite jeleň v barve žltej alebo 
bruavej (obr. 15.), ovca, zajac, pes, papagáj, drozd, kanálik a iné zvieratá 
a vtáÉky (obr. 20., 21.). Český lev dvojchvostý prichodí ako nosič rozličných 
emblémov remeselníckych (obr. 18., 22.), menovite na nádobách cechových '). 



') Že cechy v Uhrách ku svojim emblémom upotrebovaly dvojchvoatébo Iva, 
za&k zeme českej, poukazuje na to, že ho doniesli sem českí exulanti a upotr ebovali 
a maľovali ho aj tu dalej. 



Digitized by 



Google 



— 118 — 

Nie zriedka sú vyobrazené i domy, kostoly, ba celé fantastické zámky a 
mestá (obr. 26., 34.). ACkoIvek figúry, zvery, krajiny sú dosť nesprávne kres- 
lené, ale klassický je čistý ornament rastlinný a geometrický. 

Čbankári, dla toho, kam tovar svoj vystrájali, aj primerane ho vy- 
zdobili: na púf do ŠaStína, Maríacellu, Mariathalu s vyobrazeniami ta- 
mojších madonn; do Moravy, Čiech išli so sv. Jánom Nepomuckým a 
podobne *). 




Obr. 24. 



Obr. 25. 



Dekoratívna výzdoba na dutých nádobách vinie sa horizontálne okolo 
nádoby, teda opačným poriadkom, než nesie sa smer nádoby. Následkom 
čoho výzdoba rozčlánkuje povrch nádoby na viacej čiastok proporcionálnych 
rozmerov. Prostriedok dutiny zaujíma hlavná výzdoba, ktorú shora i zdola 
lemujú úzke ornamentálne pruhy, ohraničené obtáčkami (obr. 16., 17. a pod.). 
Na misách výzdoba riadila sa tiež ich formou : na dne hlavný kvet, na vy- 
hrnutom okraji bordúra (obr. 15.). Bordúry sú pásy, kde niekoľko rast- 
linných a geometrických motívov v totožných intervalloch rhytmicky sa 
opakuje (obr. 15., 16., 17. a pod.). 

Sloh francúzsky rozrušil väčšinu antických pravidiel ästhetiky a 



*) Na púťoch kupovali si hidia čbánky, aby si do nich vody nabrali, alebo 
vína kúpili, lebo pre nával pútnikov kontrolla bola nemožná, preto krčmári svoje 
nádoby nedávali, ale každý musel si predložiť n'^dobu svoju, debo kúpiť si ju od 
krčmára, do ktorej mu tento nápoj nameral. (Al. Fiala in lit.) 



Digitized by 



Google 



— 119 — 

umiestňoval výzdobu bez ohladu na formu nádoby. Pod vplyvom tohoto 
štýlu uviedol sa v slovenskej majolike naturalismus v kresbe, lubovôla 
v komposfcií, a svevola v úprave (obr. 20., 24., 26. a pod.). 

Zvyčajné bolo i rok, v ktorom bola nádoba vyhotovená, vypísať, Čo 
je pre bádateľa velmi vítaná okolnosť. Predmety s letopočtom sa dnes 
i ílaleko vyššie cenia. 

Na dne nádob často nachádzajú sa jedna aleba i viac písmen a roz- 
ličné iné znaky, ktoré znamenajú^obec, v ktorej nádoba bola robená, ako 




*; 




Obr. 26. 



Obr. 27. 



na príklad H znamená Holič, S Sobotište alebo Smolenice, S T Stupavu 
a podobne. Po väčšine ale býva to počiatočná litera mena pôvodcovho, 
alebo aj monogramm. 

Cbankáľsky tovaryš mal platu 1 toliar na týždeň a mimo toho mal 
právo tri tovaryšské ^ánJcy (obyčajne dvojholbové) si vyhotoviť, s ostat- 
nými nádobami vypáliť a v svoj prospech odpredať. No často odkúpil mu 
ich jeho vlastný majster za pár holbí vína. Na tieto čbánky tovaryš vy- 
naložil celý svoj volný čas, aby čo najkrajšie diela vytvoril a všetky svoje 
kunšty na nich preukázal. Preto tieto nádoby patria k tým najvýtečnejším 
výrobkom majoliky slovenskej. Za taký čbán dostal tovaiyš 30—50 kr. 
fiajnových i vyšše. 

Poneváč Čbankári robili nádoby aj na objednávku, a to nielen ce- 



Digitized by 



Google 



— 120 — 

chovné s erablémami patričného remesla, ale aj nádoby pre súkromníkor 
s ich menami a emblémami ich zamestnania, Co bývalo velmi v módeí 
tieto nádoby volali nápocnými. Na obr. 13. vidíme znak mäsiara, na obr, 
18. znak čižmára, na obr. 22. garbiara, na obr. 23., 33. kolára. 

Cechovné nádoby upotrebovali pri rozličných shromaždeniach slávnych 
ciech, menovite ked prepúšťali učňov za tovaryšov, alebo uznávali tova- 
ryšov za majstrov. Tu z týchto objemných čbánov, krčahov a črpákov 
upíjali si páni majstri poctivej cechy sladký mok vína, alebo iného trííngu. 
Že to zriedka nebývalo, vyzradzujú cechovné i obecné protokoUy, úprimne 
soznávajúc: „Item, vypilo sa", „Item, strovilo sa". V privátnom ži- 
vote bola takáto nádoba chlúbou majstra alebo gazdu, a potechou, keď 
bola plná. 

Na takéto nádoby vypisovali čbankári aj meno objednávateľa a roz- 
ličné zdravice, prípovede a celé verše, niektoré i dosť vtipné a pre pija- - 
kov výstražné. 

Kredit zomrel, bôrg nežije, 

Kto nemá peňazí, nech nepije. 



Kto zomrel, ten nežije, 

Kto nemá peňazí, nech nepije. 



Pomaly pime, braté, 
Abys' sa neválal v blate. 



Silný trňnek k užívaní 
Vek kráti a rozum tratí. 



Kto pije, hoduje, po noci píska. 
Ten večnú odplatu od Boha získa. 



Essce my deg gen gednu, 
At do neho pohlednu, 
Mnoholy w nem zostane, 
potom hnedky lehnu'). 



Som zo zeme, ako i Adam, 
Ľudom jesť i piť dávam; 
A ked zomrem, neprime 
Ani zem telo moje, 
Ani Boh dušu moju. 

Na jednom črpáku s letopočtom 1739, nachodl sa vypísaný na štyroch 
plochých stranách dialóg vína s vodou: 



') Nápis na Čbánku z r. 1849, nachodiacom sa v Krajinskom úhor. umelecko- 
priemy slovom museume v Budapešti. 



Digitized by 



Google 



L 



— 121 — 

äBoba 

Äb^bp 3 weíu a fiaroftí 

SWel fc ©aub o tt)éce(í) m\ti, 

SJÍufft a tt)ino bnftrc wobe 

mufplo b^ M^nuf fobe, 

neb ,í)rwe, nej mufft mufftťm bt)(, 

wobu SB. mubŕc í)ŕtprau)íl. 

äSino 

®cľtU 3 ujítfu ^cgnofii, 
?!Ka fc faub o wine ncfti, 
Žepffj wino, nejlí tt)obrt, 
mnc^a gbe 3 n^itta )}ct)oba, 
Dno Iíb obw.'felngc, 
@en bawa, pŕatclftwj fugc. 

9Boba 
Äbo na iDobe ŽRab prefianja, 

^J^no^ám mnol^e mina piti, 
pŕpncfío xo\\tá) fm^flu 3bi)ti, 
fb^j í)o bej cäfu a minj, 
bo lixoota \m\)o liít. 

SBino 

SHe fbó ^0 mfrné í)íge: 
ten ujítef éige, 
SBoDa flabc bŕid)o bugc, 
muot^a 9iemoc po nt pluge, 
fajb^ mťme tocfel b^ti 
muj a toína fe napití *). 

„Itenij strovilo sa*" zanášaly do protokolla aj obecné piodstavenKtYá, 
ketí už boly pilr ráz hore dnom obrátily velký nialovaný kicíili s bojov- 
ným healniti: 

Pime, poctivá obec, veselé; 

Mladší povkár^) nám ešte naleje. 

Páni hospodári, složme po groši. 

Mladší povkár sa nám hned poteší 

A s radosťou bude behať, 

Plné poháre nalievať. 

A bude jeho pesnička, 

Že ešte plná flaštička. 

^) Ver§e tieto oachodia sa aj vytlačené v Bohusl. Tablicových : Slowen§tí Wer- 
«80wci. Čbankilr verSe vypísal z tlače, to je zrejmé, otázka je vSak, Či Tablie prevzal 
veríte z ilákej dávno tlačenej knihy alebo z rukopisu ? V páde, že č bank ár vypíaal 
z Tablicn, by letopočet na črpáku bol — klam. 

') poi^^4r ^- polgár = prísažný obce v hontianskej stolici. 



Digitized by 



Google 



1 — 122 — 

Že „poctivá obec" veselá a pritom aj opatrná bývala, dokazuje dalšf 
nápis na tom samom krčahu: 

Edo ten krčal^ zabije, 
Hoden zlatý položiti, 
Alebo krčah da( spraviti. 

„Poctivá obec" pri vážnych poradách z tohoto krčaha rozumu si 
dodávala a telo svoje si posilňovala: 

Prvé Seci sa napime 
A potom sa rozídeme, 
Tak my pravdu zavreme. 




Obr. 2a 

t. j. vyhovieme aj Sv. Písmu, ktoré hovorí: A neopíjejte se vlnem, 
v némž jest prostopašnos(, ale naplnení budte Duchem. (Ep. sv. Pavla 
k Efezským 5 k. 18 v.) 

Takýmito nápisami hrnčiari počarbali celý krčah a boli by toho na- 
skladali eSte viac, ako to vysvitá zo závierky na krčahu: 

Viac by iste písal. 
Ale není místa, 
To sami vidíte, 
Že je pravda istá. 

Krčah tento dali vyhotoviť obecní prísažní svojmu rychtárovi na 
Beluji n 1828. (Nachodí sa v našom museume.) 



Chcejúc stanoviť historický vývin slovenskej majoliky, vzal som jej 
dekoratívne elementy do zretelu, a dla ornamentálnych motívov a ich 



Digitized by 



Google 



— 123 — 

komposície roztriedil som nádoby na skupiny a našiel som 9 hlavných 
typických druhov. Kecí nato všimol som si na nich letopočtov, mohol 




S 



S 



som aspoĎ approximatívne konštatovať, ktorý typ v ktorej perióde faso- 
vej vystupoval. Typy tieto sú nasledovné. 

1. Starý typ slovenský, vypestovaný v slovenskom hrnčiarstve od 



Digitized by 



Google 



— 124 



o 

c- 



g 




Digitized by 



Google 



— 125 — 

dávnejších Časov s domácimi motívami '). V rozliŕDýcli krajoch s väíšimi- 
meuäiiui odchýlkami rozdielne sa vyvinul tak, že v ňom viacej odrodov 




o 



nachodíiiie: modransJcý, prenčovsho-behijskýj pukanskij, ::€olemkijy orarský. 



') Tieto ovSem pod vplyvom orientu vznikaly, ale vkuBU domácemu m pri- 
spôsobovaly a potom samostatne sa vyvinovaly. 

Ornament orientálny prejimall sme v Uhorsku v XVI. a XVlí- atorocí aj di- 
rektne od Turkov, a nimiž prichádzalo domáce obyvateFatvo do blhkeho atykuj 
B Dimi obcovalo a í 11 o. Moslemická kultúra počas lôO-roénc'bo paostva tureckého 
v Uhorsku zanechala v rozličných smeroch značné stopy. Turci vplývali prepychom 
materiálu a nádherou vo výzdobe svojho odevu. I zaiste boty tu Turkine, ktorí 



Digitized by 



Google 



— 126 — 

malohontský, Glasúry obyčajne barevné, na nálevu olovené a cínové; 
materiál telesa dosť hrubý a technika maliarska dosť vybrúsená, kolorit 
prevažne biely, ale aj žltý, zelený a modrý. (Obr. 9., 10.). 

2. Typ italskej renaissancie započína s príchodom majoliky v prvej 
polovici XVII. stor. a trvá do polovice XVIII. stor., ale vyskytuje sa 
eäte aj v pozdejSích časoch. Glasúra biela, ornament v barvách žltej, 
zelenej, modrej, s brnavýrai obrysmi, motívy renaissančné. Často je imi- 
tovaná direktne italská majolika. V našom museume nachádzajúce sa 
exempláre nesú letopočty od r. 1643. (Obr. U., 12., 13., 14.) 

3. Typ slovenskej renaissancie. Slovenský ornament, obrodený italskou 
renaissanciou, vychytení ľudovými slovenskými umelcami, vyspel v do- 
konalé tvary a vzletné kombinácie, je tak výtečný, že sa typu italskej 
renaissancie zahanbiť nedá. I právom môžeme nazvať ornamenty na tomto 
typu slovenskou renaissanciou. Technika a barvy sú tie isté, ako pri type 
predošlom. Udržoval sa od konca XVII. stor. do konca XVIII. stor., po* 
tom už bol premiešovaný, ale staré vzory boly aj v pozdejších časoch na- 
podobňované. V našom museume máme exempláre od r. 1724. (Obr. 15—19.) 

Už v druhej polovici XVIII, stor. začaly vťahovať elementy fran- 
cúzske do výzdoby majoliky slovenskej, s nimi nastúpila aj neviazanosť 
v stylisácii a komposícii. Francúzske mustry našly v holičskej továrni 
silného prívrženca a z Holiča šírily sa po dielňach slovenských čbanká- 
rov, Ačkolvek všetky tieto vplyvy musely sa podrobiť vkusu slovenskému^ 
predsa vyrážajú tak, že tvoria osobitné rôzne typy, ktoré, chronologickým 
poriadkom postupujúc, sú nasledovné: 

4. Typ rokokový, drobné kvietky a kytice, roztrúsené po nádobe oby- 
čajne bez všetkého systému. Je to vplyv Strassburgu a Moustieru a následok 
porcellánovej výroby*) Objavuje sa už v druhej polovici XVIII. storočia* 
V museume máme ich od r. 1770. (Obr. 20—27.) 



samy vyfiívaly, od nich priuôily sa umeDÍamilovné Slovenky mnohým novým tedi- 
nikám yyšivacím a mnohým mustrám. PreŠporské a nitrianske ženičky neto&ia, 
2e ich skvostné Čepce, ktoré si vyšívajú zlatom-stríebrom, majú svoj pôvod v kru- 
tých dobách tureckého tyranstva. Prefiporské a nitrianske živôtky, vySfvané Žltým 
hodvábom, sú tiež upomienky na skutočný turecký život v Uhorsku. Zvolenské a 
novohradské ženy zaiste nevedia, Že ten rožtek s hviezdou, ktorý vySSvajú na pre^ 
steradlá, uteráče, ručníky a oplecká, sú polmesiac s hviezdou, znak tureckej slávy 
a nášho uníženia. Malé šatky, vyšívané vo všetkých štyroch uhloch zlatom alebo 
hodvábom, kvet so spirálne zatočenou stonkou, šatočky, ktorými potom sedliacky a 
panie obdarúvaly kostoly, aby nimi kresťanskí kňazi prikrývali kalichy ^corporale), 
sú často direktná práca TurkSň. V Ponikách, vo Zvolene, počul som v jednej sedliacke* 
rodine spomínať, že majú vyšívanú » tureckú šatku «, a skutočne bola to šatka tu 
reckého pôvodu, vyšívaná zeleným hodvábom na ľanovom plátne. I ťažko podanie 
sa mi ju zakúpiť, lebo že je to dákasi rodinná pamiatka. Známo je, Že Turci viar 
ráz vyrabovali Poniky. 

*) Na povrchu porcellánu totiž veľmi Často ukazujú sa chyby, aby to masko- 
vali, namaľovali tam kvietok. Čo malo za následok veliký neriad v úprave dekorácie 
ktorá preto nemohla podliehať Žiadnemu pravidlu, ale závisela len od náhodilostí 



Digitized by 



Google 



— 127 — 

5. Typ geomeíricko-ruškový. Jeden z najrozšírenejších typov doby 
rokokovej. Ruže ako hlavný motív, sú na spôsob rosett a palmctt styli- 
sovaiié. ZapoÉfnajú sa kančom XVIII. storočia. (Obr. 28.) 

6. Typ modrú-ruéicQvý al^jô kosacnikový. V Holiti koncom XVIIL 
stor. silne vyvinul sa sloh rokokový pod vplyvom Strassburgu. Ornament 
poňatý úplne naturalisticky^ ako v kresbe, tak i v bane, s velmi pestrým 
koloritom (barvy mufíiové), kontúrovaný s perspektivický mi skráteninami, 
stínovaný dla formy jednotlivých motívov. Motívy sií hlavne ruža, ružové 
puky, kosaCník (gladiolus) a makový kvet. Nádoby takto dekorované naíily 
hojný odbyt v sedliackych a meštianskych triedach, Y našom museume 
máme viacej exemplárov, najblbSie ťahá letopočet z r. 1796, (Obr. 32., 
oba postranné krčahy.) Musti^ tieto snažili sa uviesť aj čbankári na svoje. 
výrobky, Aväak barvy nevedeli reprodukovať, lebo ich paleta vždy bola 
len na 4 barvy obmedzená (prudkoohňové barvy), preto ich ruža musela 
ssnášaí anomáliu, totižto barvn modrú^ no s patrnou snahou stínovaním 
a perspektívou vyjadriť plastiku foriem. Tak utvoril sa nový typ, ktorý 
nazval som podlá hlavnej charakteristiky jeho. Ruže a kosačnfky su veľ- 
kých rozmerov, až priveTkých pomerne k ploche, ktorú zdobia. V našom 
museume sú najstaršie exempláre r z. 1813, 1815. (Obr, 29—31.) 

7. Typ červeno-ruftcový, V niektorých dielňach podarilo sa repro- 
dukovať červenú barvu, ktorú applikovali potom na sostavenie červeno- 
ružicových kytíc. Nádoby s touto výzdobou vo verkých rozmeroch fabri- 
kované boly na Morave; u nás málo. Mustry tieto sú pôvodu Strassbur- 
ského. Začínajú sa s XIX. stor. V našom museume je viacej predmetov* 
(Obr. 32,, prostredné dva čbány a spodný tanier na lavo.) 

8. Typ strapatej ruie. Ruža strapkavá, sprevádzaná množstvom 
úzkych čiarkových lístkov^ je takrečeno jedinou výzdobou opakujúcou a 
rozkladajúcou sa na všetky smery, až fádnou sa stáva, Barva bmavá vy- 
maňuje sa z podružia. Pokým dosial slúžila jedine na označenie kontúr 
a len v málo prípadoch dostávalo sa jej úlohy označiť rúcho, alebo jeleňa, 
kde tenko naložená, vyzerala flko fialková, — tu zaŕlna byť urovnopráv- 
nenou, ba Často i dominujúcou. Zato obrysovanie motívov prestáva a 
nmlt>a nanáša sa bez predbežných kontúr hned širokým štetcom. Naj- 
starší exemplár máme v museume z r. 1813. (Obn 33.) 

9. Ttf2^ modro-baretnij. Yzniknul koncom XVIIL stor. I tu prevládajú 
ruže s pukami a lístím, načrtaué bez obrysov takmer výlučne modrou 
barvou. Na Morave bol silno vyrábaný menovite vo Výškové. Najstarší 
exemplár je v museume s letopočtom 1800. (Obr. 34,) 

S týmto a predošlým typom nastúpil úpadok vo výzdobe majoliky 
slovenskej a s nimi zavŕšila sa jej výroba. Čo dnes z Dechtíc a Dobrej 
Vody vycliodí; je ornamentom týchto dvoch typov ovšem veími chatrne 
vj'zdobené. 

Sú eSto aj iné typy, ktoré však obišiel som tu pre ich zriedkavosť* 



Digitized by 



Google 



— 128 — 

Staré typy boly od šikovných čbaDkárov aj v pozdných časoch so 
zdarom imitované. Často jeden predmet nesie motívy a vzorky viacej roz- 
ličných typov. 



o 

a- 



CO 

K) 




Spomeniem ešte krčahy, ktoré hotovili pre žart (Vexirtôpfe). Hrdlo 
na nich je vydierkované, zato ucho je duté, tak že nápoj len týmto ka- 
nálom dá sa vycediť. Kto do tajnosti manipulácie s cuclíkami nie je za- 
svätený, z nádoby sa nenapije, lebo obsah mrežami sa vyleje prv, než 



Digitized by 



Google 



ŕ 



T^ 



— 129 — 

by sa ilo úst tlostal, {Obr, 21., 22.) Takéto krčahy vzniklý vo fabrikácíi an^li- 
ckýcli v Hraniptoiie a dostaly sa k nám dosť zavčasu, lebo na obrázku 
prvý krčiažok nesie letopotet 1770, druhý 1786. 



Chceť s určitosťou ustanoviť pôvod (dielňu a majstra) dla značkov, 
ornamentálnycli motívov, dla ich barvy a dekoračnej techniky, barvitostij 
glasúry, technickej výroby, materiálu a formy nádob, je dnes ťažká vec. 



'á áľ 



-If 



M 




Obr. 33. '•■"" 

Značky vychodily z jednej dielne rozličné, lebo tovaryšia značili 
menovite j,čbánky tovarj^šská" svojimi značkami. Prevažne je značka po- 
čiatočná litera mena pôvodcu alebo majiteľa dielne, a len niekdy je to 
značka obce, v ktorej diehla stála. A sme často na vážkach, či na pr. 
S znamená Sohotišf^ a či Smolmice, Jestli značka znamená pôvodcu^ 
nedá sa z toho zatvárať, kde bol predmet robený, lebo tovaryšia sa pre- 
mávali s miesta na miesto. Jestli však znamená obec, nedá sa zatvárať, 
v ktorej dielni a kto ju tam j'obil? Väčšina nádob nemá vôbec žiadnej 
značky, 

Cielom tohoto výskumu bolo by potrebné sostaviť chronologický register 
hrnčiarov z rozličnýcli obcí a potom museli by sa nádoby podla značkov 
a letopočtov roztriediť na skupiny. Čo je obťažené tým, že predmety su 
nie pohromade. To by docielilo sa výstavkou, na ktorej skoncentroval y 
by sa privátne i verejné sbierky. 

9 



Digitized by 



Google 



— 130 — 

Ornamentálne motívy (ráz a sloh výzdoby) nás ešte ment^ povedú 
k cielu, lebo z jednej dielne (majstra), z jedných rúk (pôvodcu) v^- 
cluldzaly predmety rozličného typu, lebo nie zriedka — ako už bolo 
rečeno — napodobňovali mustry starých nádob, tak že motívy a celé 
komposície z doby prvých počiatkov nachodia sa na nádobách z doby 
pokonnej. Podobne bežné bolo skicovanie motívov z rôznych slohov. A keí 
vyskytlo sa niečo nového v jednej dielni, zjavilo sa to zanedlho vo všťv 
tkých ostatných dielňach iných obcí, lebo obce tieto ležia v Nitriansku 
a Prešporsku blízko vedia seba a tovaryšia-maliari putovali s jednoho 
miesta na druhé. Preto tu viacej zaváži charakter časový ako lokálny. 

Barvy prichodia štáb tie samé, len niekedy redšie, niekedy hu- 
stejšie, tu hladšie, tam tmavšie, raz mlkve a raz živšie; závisí to od 
toho, v akom pomere namiešali barvivá, a od týchto vypálenia. Chemické 
složenie pri všetkých je to samé, lebo riadili sa rovnakými receptami; 
preto ani tu na pôvod nedá sa zatvárať s výsledkom. 

Podobne sa má i s barvou glasúry, ktorá bývala, až na malé vý- 
nimky žltej a volaco modrej, všade biela, s nádychom niekedy do modra, 
zelena alebo žlta (citrón a oranž). Do zretelu sa musí vziať nielen harva 
glasúry, ale i jej trvácnosť, chemické složenie, to jest proporcia sub- 
stancií. \^Ztó glasúra je pozdejšieho pôvodu. 

Dekoratívna technika je tak jednoduchá, že tu nápadných rozdielov 
nebadať, dla nichž dali by sa pôvodcovia rozpoznávať. 

Technická výroba ohľadom hlinenej hmoty dala by sa tak koii§tato- 
vať, ked by sa preskúmala na črepoch akovosť hliny a porovnala h hli- 
níkmi patričných dielní. 

Forma nádob bola vo všetkých dielňach rovnako známa a bežná. 

I samé predmety hrnčiarske tak sa zanášaly a prenášaly s miesta 
na miesto, že dla miesta nálezu (náleziská) chcieť konklúsiu robiť, ne- 
mohlo by byť dosť hodnoverné. 

Ani tak velkých talentov medzi čbankármi nebolo, že d Ta i**h vy- 
nikajúcich tvorieb dali by sa rozpoznávať. 

4. Obchod. 

Výrobky slovenských čbankárov malý velký odbyt nielen medzi do- 
mácim obyvateľstvom, ale i po celej krajine, ba aj v zahraničí, Dôkajsoiu 
toho je, že takéto predmety ešte i teraz sa nachodia po krajine a v za- 
hraničí po sedliackych a meštianskych domoch. 

Korabinsky vo svojom Lexikóne vydanom r. 1786 hovorí o Dobro- 
voďanoch, že náčinie, ktoré budto sami robia, alebo v susedných obciach 
zakupujú, šikiyú do Košíc, aj dalej. 

Zipser v „Hesperuse" z r. 1813 napísal o zvolenských hrnčiaroch 
že so svojím tovarom navštevujú blízke i daleké trhy, ba že aj na Dol- 



Digitized by 



Google 



^m^^^ 



— 131 — 

niaky ho šikujú, kde ho miesto peňazí za rozličné obilie zaiiiieňajii. 
Ilľnŕiar urobí s voziarom smluvu a slúbi mu polovicu zbožia, ktoré zí- 
skajú zíi tovar. Sedliak potom musí tento krehký tovar zaviesť ta, kile 
ílnla iiíi odbyt, hrnčiar sa ale ani o sedliaka ani o jebo stiUok viuťej 
ncstiuá. S tovarom tak dlho putuje, pokým ho neodpredá. 1 stáva sa^ 
že sedliak o 8—10 dní vráti sa a svoju na tovare zarobenú polovicu 
nateScný domov prináša. 

Keesíi i\ 1822 zaznačil, *) že majolikové a čbankárske náfinie vo vd- 
kora iimoástve ide z Horaiakov do Prešporku, odkial sa po Dunaji oa 
Dolní aky rozposiela. 




Obr. 34. 

Nmhrk udáva, ^) že z Dechtíc vraj vyvážali hručiaľsky tovar až do 
Carihradu. 

Hrnŕiari a čbankári tovar svoj alebo sami predávali alebo chodili 
s ním zvláštni obchodníci (priekupníci) po krajine. Priekupec platil za 
lOt) kusov habánskeho tovaru 9 zl. aj vyše; v čase úpadku tohoto prie- 
myslu zl í^50, a dnes je čbankár rád, keď dostane 4 zl. H^ kr. 

Z (imtera na jar, ale zvlášť pod jaseň, križujú kraj inou hriiuiarske 
„koi'áfiy" t. j. vozy hrnčiarskym riadom vysoko naložené, alebo lieštím 
nadpletené, aby 500 — 800 kusov väčšieho - menšieho tolio riadu i viac 
vpratalo sa na voz. Na stá a stá ide takýchto vozov každoročne v tú 
stranu k Tise a za Tisu; lebo železnice neprijímajú tento tovar. Hrn- 



') Stfphan KeesSf Darstellungen des Fabriks- imd Gewerbeweaens ím 
chischeo Kaiserstaate. IL Wien 1822. 
') Ľr, Lub. NiederUj Keramika. 



íiterrei- 



Digitized by 



Google 



— 132 — 

čiari najviac začariivajú svoj tovar za obilie a ovocie i za lan, konope 
a druhé úrody, lež predávajú aj za peniaze po trhoch. *) 

V Gemeri hrnčiarstvo živí velkú čiastku obyvateľstva, lebo ninohí 
tým sa zamestnávajú, že vyvážajú hmčený tovar a to až po Vciký Va- 
radín, Marmaroš. Jedna pec t. j. 600—700 kusov rozličnej velkosti ná- 
dob stojí 25—28 zl. Následkom svojej lacnoty majú tieto výrobky velký 
odbyt, a blahobyt po „hrnčiarskych dedinách" je patrný. Preto taui i pole 
má vysokú cenu, lebo hrnčiar sa ho nespúšťa, ba práve seba nie m hrn- 
čiara ale za rolníka vyhlasuje, ačkolvek svoj čas väčšinou pri hrnčiarstve 
trávi. To z obavy, že odania ho aj od hrnčiarstva, kdežto doposial platí 
len od zeme. ^) 

V Novej Bani (Tekov) predávajú hrnčiari výrobky svoje furmanom 
100 kusov miešaného riadu za 4 zl., na jar aj za 3 zl. 60 kr. Furmani 
vozia ho na trhy a po dedinách koômi, chudobní somármi a vyvážajú 
ho až po Komárno, Ostrihom, Pešť, Topolčany, Nitru. Predávajú tiež za 
zbožie a za peniaze. ') 

V Brehách pri Pukanci hrnčiari zapriahli do voza svoj vlastný zá- 
prah, koníka s oslom. Taký záprah, ač nenie pekný, a na šťastie ani 
nie v Písme sv. zakázaný (5. Moj. 22, 10), má tú neoceniteľnú prednosť, 
že nezdurí sa a neprevrhne. *) 

Pukanský tovar roznášajú aj ženy v košach na chrbáte po okolí a 
predávajú najradšej za obilie, a to gazdiná musí aspoň raz naplniť zbožím 
tú nádobu, ktorú chce obdržať. 

Kedysi v PreSporku a v blízkom Devíne produkované výrol»ky Inn- 
čiarske malý velký export do Srbska, kam ho po Dunaji celé nákkídin^* 
lode dopravovaly. 



*) Pavel Dobšinský, Prostonárodnie obyčaje, povery a hry slovenské. Tiiril Sv. 
Martín 1880. 

*) Gróh Istvátiy A gômôrmegyei népies agyagm&vesség. »Magyar IpannCĹvéa3%i.* 
Badapest 1899. 6. szám. 

•) Štefan Volf-Knazolucký in lit. 

*) Andrej Kmet, Veleba Sitna. 168. 

(Pokraóovftiúo.) 



Digitized by 



Google 



Miestne báje a skazky. 

Podáva Jjud. Ad, Reuas, 

Sotva uplynulo pol stoletia, ako spevy a povesti ludu, porekadlá, 
obyčaje a starožitnosti začaly sa spisovať a sbierať, a už tak bohaté 
sbierky sa sostavily, že sa môžu postaviť ku sbierkam i velnárodov. Od 
toho času ale, ako sa písmom utkvelý, na vidomoči kapú a u ludu v za- 
pomenutie prichádzajú. Lud prestal spievať a povesti sa nevykladajú. 
i*ríčinou toho môže byť nový nepriaznivý ruch krajinský, zákony, nové 
inštitúcie, stavanie železníc i v dosavád neprístupné a osihotené kraje 
atd. Slovensko naše od pravekov akoby chránené bolo lesmi a horami 
pred vpádom divých hprd tatárskych a tureckých, tak že živé stariny: 
tradície, skazky, povesti a obyčaje do našich čias mohly sa v pôvodnosti 
svojej zachovať a zachrániť ako nikde inde. 

Poloha nášho kraja je k tomu i velmi priaznivá. Tu najväčšia roz- 
manitosť panuje, jednotvámosti nepozorovať, ale striedavé vysoké vrchy 
s rovinami a hlbokými dolinami, bystré potoky a vodopády so zápolami, 
temné lesy s planinami, a to v rozličných útvaroch sa zamieňajú a obrazy 
krásy, úžasnosti, velebnosti a nežnosti predstavujú^). Ale i národ, tento 
kraj obývajúci, už samo v sebe zvláštnymi názormi a darmi obdarený, vše- 
možne sa snaží túto svoju kolísku a rodisko umnými miestnymi bájamia skaz- 
kami ozdobiť a okrášliť, ktoré od praotcov zdedil a na vnukov prenáša. Vedt 



^) Z tejto rozmanitej polohy krajov vysvetliť možno i nápadnú rozličnosť krojov 
a odevov, spôsob žitía, typus, temperament, charakter a vlohy, čo pri žiadnom inom 
príbuznom alebo nepriboznom národe sa nepozoruje. Pri iných totiž národnostiach 
jedno individuum akoby z oka inému vypadlo, tak je vo všetkom podobné a rovné, 
a to ako pri nižáich, tak i pri vyšších vrstvách. Naproti tomu u Slovákov jedno 
indivíduum je samo pre seba samostatné, iným vynahradiC sa nedá, a nemožno ho 
tiko prototyp národa považovať, ono je len doplňujúcou Čiastkou. Táto rôznosť povahy 
ináč dosvedčuje sa i pri politickej administrácii, cirkevnej správe a službe vojenskej. 
Z tejtože rozmanitej individuálnosti vyplývajú i bohaté sbierky spievanôk, porekadiel, 
povesti a skazôk, ktoré každý kraj a okolie podľa vlastného názoru a barvy podáva, 
tak Že sa nemôže ani z tohoto na jednotný typus zavierať. Sám národ si je pohádkou 
v krajine, pestrými bájami ozdobenej. 



Digitized by 



Google 



— 134 - 

keJ zoviiútoniý ťažký osud ho od viac století tlačí ako vampír, aspoň 
vmltoine clice sa hýbať, žiť a svoju úlubu v týchto tvorených tradíciách 
a bájkach hladať. I sama príroda pri jej veľkoleposti zostáva nemáj 
mŕtva, bí^z citu, ona potrebuje duchovné obživenie, aby zanímavými bá- 
jami a skalkami živo hladela a človekovi pôvabnou sa stala. Nie je teda 
diVj že TiKÍ náš o každom významnejšom predmete prírody, alebo o po- 
zostalých z dávnovekosti rumoch, priekopoch, násypoch, mohylách, chlu- 
niocli, Ditiiroch, nápisoch, zanechaných baniach, pustých kláštorocli atd. 
zoá zaiiímavé poznámky robiť, báječnými dejami, menami, osobami, 
akoby rúchom ozdobiť. O mnohých dejepis mlčí, mnohé pak báje do 
1)1 ost<\ z pohanského náboženstva sú vzaté a osobnostiami mythologickýmí 
iJliatreiii\ V takýchto miestnych bájoch často jedno slovo alebo meno 
padú do duleko predhistorickej doby, a umný dejepisec, ethnograf, nkú- 
matci stai ožitností a mytholog, zná to do spojitosti s históriou, archäolo- 
giou íl 111} thologiou uviesť a prekvapujúce výsledky vykázať. Miestne bájky 
a skazky majú z tohoto ohladu výbornú cenu, a táto cena nesmie byť 
zaznávaná. Až dosaváď nikto sa nepokúsil pozornosť na ne obrátiť a ich 
spisovať^ acpráve je svrchovaný čas, lebo i ony už-už sa tratia, a o ne- 
dlhý Čas /. pamäti ludu vymazané budú. Veru škoda by bolo, aby také 
tvorby, ktoré národ slovenský od tisíc rokov v sebe prechovával a hájil j 
v uicli žil i umrel, večne boly zmarené. 

Miestne báje a týmto podobné skazky, na prvý i}ohIad zdajú sa byí 
naivné a cliatrné plody ludovej obrazotvornosti; kedí sa im ale bližšie 
prizreiiie, nájdeme, že ony hlboko siahajú do geniusa národného *). V nich 
totiž sú vyslovené túžby a žiadosti, nádej, mravné naučenie, v nich sa 
pripoiiiíuajú predhistorické príhody, založenie miest a hradov, objavenie 
banfj ulo/í^né poklady. Ony vysvetľujú úkazy prírody a predstavujú mytho- 
logické oí^obnosti. Pri všetkej ich jednoduchosti sotva podarilo i>y sa 
niekomu ich napodobniť a v tomto duchu a smysle napísať. Tak na prí- 
klad, liitiohé a výtečné hudobné komposície máme, ale sotva niektorú 
z nich !^i fud osvojil a prijal, a keď si aj osvojil, teda musia sa geuiusu 
uároduemo prispôsobiť a značné premeny podstúpiť. Podobne i novo- 
utvorené slovo alebo porekadlo do života a behu uviesť, nesnadno sa dá 
docieliť. Práve takejto povahy sú i báje a skazky. Národný génius má iste 
ladenie, intý spôsob cítenia a prejavenia myšlienok, a kto tohoto ducha 
náležité iiepojal a si ho neosvojil, márna bude jeho námaha — v ktoroiii- 
kolvek peknom umení niečo nového utvoriť — zostane cudzím, a obe- 
censtvo ti> zavrhne. Docela iné sú v tomto spise z ducha slovenského 
vyplývajúce skazky a báchorky. Ony sú od národa ako spevy, slová a 



') A tú len vtedy sa objaví, ked podla možnosti všetky skazky a miestne báje 
aft Bpolu poabierajú a do jednej objemnej sbierky poukladajú. Týmto spôsobom itli 
vericá ŕ^na a hodnota, ako pri diamante, progressívue vzrastne. Omrvinky a zlumky 
»ú luhodm} ceny. * 



Digitized by 



Google 



^ iá5 - 

porekadlá iiž prijaté a uznané, nepodliehajú viac žiadnej móde, vkusu U 
íloktríne, tak ako skazky grécke a rimské. Ich budúcnosť a trvanie je 
zabezpečené. (!ím častejšie sa čítajú a pripomínajú, tým viac sa rozširujú 
a iíaníniíivejšimi stávajú. Obdivuhodná vzdelanosť Grékov a originálnosť 
y umení a vedách v tom sa zakladá, že oni zdola nahor postupovali, 
naj primitívaejši^ národné pochopy za basis si položili a^uw^i « áctKtovza 
heslo si vytkli. Iné národy opačne postupovaly, grécku kultúru síce 
prijaly, ale k nej nie súc pripravené, v nej živorily a zakrpately. Ke- 
zbýva nám teda nič iného, ako poznanie nás samých a sbieranie týcIi 
tradícií, ktoré nám národ podáva, a uvedenie ich do súzvuku s dueSnou 
výsosťou vied a umení. 

Lokálnych bájov — ako sa to dá popredku videť — je nesmierne 
množstvo; a preto ich spisovanie a štylisovanie má byť čo najjednodu- 
cijejäiOj bez všetkých štylistických okrás, individuálnych prídavkov a ih3z- 
Ycdenia jednotlivých výjavov, lebo nepíšu sa len so stanoviska básnického, 
pre bájeslovGov, ethnografov, skúmatelov starožitností atd., ale vôbec a 
jednak pre všetkých. Mnohé skazky sú medzitým i neúplné a kusé, 
ktorým sa ale tak odpomôže, ked viac podobných sa posberá a tjeto sa 
vzájomne podla potreby doplnia. Sú medzitým mnohé všestranne, uuine 
složené a bez vadnej ústrojnosti až k podivu. Pozoruje sa totiž pri niťíi 
takrečený dramatický uzol, okolo ktorého sa dej točí. Až po uzol sa dt>j 
postupne zavinuje, potom ale záhadné veci sa rozviôujú, vysvetľujú, až 
celý dej v jeden celok splynie. Tento uzol ako vrchol deju pozostáva 
často z krátkej výpovede, hrozby, žiadosti, prísahy atd., a pozornosC po- 
slucháčov mh'žuje až do konca. Tak sostavená býva každá dobrá bájka, 
povesť, román, ale i každé dráma. 

Mnohé podarené báje naše — ako ros nullius — prešly do majet- 
nosti iných národov, a tam v literatúre na novelly, ballady a roniiíny, 
pn^pracované, ako vzácne perly sa skvejú. No, podla smýšľania a geniusa 
slovanského možno ich snadno poznať, ako bieleho havrana medzi čier- 
nymi- Nezhýva teda iného, ako podla výpovede J. Kollárovej vo „Vziijem- 
nosti" vyslovenej : „Čo je slovenské, kdekoľvek je naše", — takéto od- 
cutlzené báje a skazky jednoducho reklamovať. Ked susedia naši MaJari 
pred tisíc rokami velmi slabo obydlené dolné kraje zaujali, nie plenom 
a mccom^ ale pri spoločnom usrozumení tehdajších obyvateľov to sa stalo, 
Že mali prílí^žitosť správu krajinskú, remeslá, roľníctvo, názvy miest, hra- 
dov, vrchov, riek, ba i mnohé slová do reči svojej pri pokoji a shode 
prijať. Pri tejto príležitosti prejali od Slovanov i mnohé národné povesti 
a miestne báje a skazky a podržali ich až podnes v úplnej pôvodnosti, 
asnád vernejšie ako by to sám národ bol učinil. Báje naše behom času istotne 
sa i jmdra okolnosti menily a pretvarovaly, ako sa to i s užívanou reŕou 
stiiva, tu ale a u tohoto národa akoby skamenelé vo svojej pôvodnosti 
iiostaly. 



Digitized by 



Google 



— 136 — 

Bohaté sklady miestnych bájov poskytujú zvlášte tie miesta, ktoré 
kresťanstvo z pohanských časov prejalo. Bola to za oných časov hlavná 
úloha zvestovatelov Spasitela všetko čo na pohanstvo upomínalo, ako 
oltáre, obete, modly, sviatky, obyčaje, ešte i len mená a slová zrušiť a 
znivočiť, alebo na kresťanský kultus obrátiť. Tak píše Sulp. Severus o 
pobaltických modlách, že istý biskup Martin, kde modlf znivočil, hned 
tam alebo chrámy, alebo kláštory postaviť dal ^). No sami pohanski žreci 
a krevníci najurputnejšími nepriateľmi a najmocnejšími rozširovatelmi 
kresťanstva sa stali 2). Slovania vôbec národ zbožný, svoje náboženstvo, 
ako žiaden iný národ pilnovali a vzdelávali, všetko svojim bohom veno- 
vali a posväcovali, všade modly stavali a im obete donášali. Tak píše 
Ekhard (Monum. Jutrebog 43). „Vyčnievaly po celom kraji slovanskom 
modly, polia ale a mestá podobne bohami oplývaly. V obciach vystavené 
boly svätiny a chrámy rozličným bohom venované. Ba práve svojich bo- 
hov i do vojska sebou brávali". Že na Slovensku a zvlášte v niektorých 
krajoch modloslužba rozšírená bola, to dosvedčujú mnohé osobné a známe 
mená, ako: Perún, Morena, Boba, Mája, Lada, Vila, Rusalka, Runa, 
Ďonc[a,.Kuga, Vesna, Jasoô, Kykymora, Bohynky, Zimbaba, Tur, Pekel- 
ník atd., potom názvy sviatkov ešte i podnes užívaných, ako: Kračún^ 
Vianoce, Hromnice, Turice, Jastry (u Lužičanov Velká noc), Rusadlia, 
Letnice, ale i Sobôtky, Vajanô, chodenie s Morenou, Dedkom a Vesnou. 
Na pohanské náboženstvo poukazujú i mená jednotlivých vrchov a dolín, 
ako: Lysá, Žiare, Oltámô, Háj, Sitno, Sinec, Jas, Peklo, Paromisko, De- 
vin, ale i miest, ako: Tur, Lada, Vesperen, Vit a mnohé iné, ktoré pri 
uvedení kresťanstva menami svätých a svätíc zamenené boly, práve tak, 
ako sa to so samými bohami stalo. „Z národních písni jihoslovanských 
dozvídáme se, píše Dr. Máchal (Nákres báj. slovanského 12)^ kterak 
jednotliví svati rozdelili se o statky sveta. Búh dostál nebeské výSiny, 
SV. Eliáš hromy a blesky, sv. JiH stal se hajitelem jará a mládeže, sv. 
Mikuláš správcera more, vod a brodu, sv. Pantelejmon vládccm tri ve- 
likých svétel sveta, sv. Petr letního hoŕka, sv. Maria, nazvaná Úpima, 
vládla blesky a ohni, sv. Michal podzimními víchry, sv. Sava sn<'4iy, mrazy 
a ledy". 

Podobne i legendy o putovaní bohov a ich obcovaní a ludnii, tým 
cielom, aby ich poznali a podla potreby trestali alebo odiuefiovali, pre- 
jalo kresťanstvo. V legendách Svantovíta alebo Perúna totiž zastupuje anjela 
Kristus alebo Otec Nebeský, vždy ako múdry, dobrý, vSevetlúci, naproti 
tomu Pekehiika čili Zloducha zlomyslného a sprostého zastupuje Sataii 



') Martinus ubi fana destxuxerat, státím ibi aut ecclesias aut moiiastería conslm- 
ebat. (Grimm Myth. 70). 
*) Grimm Myth. 74. 



Digitized by 



Google 



r 



- 137 - 

alebo SV. Peter ^). Takéto legendy pre zjavené náboženstvo nemajú pra- 
žiadnej ceny, pre bájeslovie sú ale vzácne a vítané. 

Mnohé rastliny boly podla bohov, alebo podla ich vlastností, údov, 
obleku pozvané, na príklad: Čertkov, Perunika, Lulok čiže Kulík, Lek- 
nín, Králik, Devina čiže Divizna, Královie zelie atd., ale i takéto pô- 
vodné mená sú krestanskými menami svätých a svätíc zamenené ako na 
príklad : Sv. Jakuba kvet (Senecio = Lomihnát) ; Sv. Jána kvet (Chrysan- 
thenum leucanthemum = Matečník) ; Sv. Jána víno (Ribes rubrum); Sv. 
Jána krv (Hypericum perforatum = Čertova krv) ; Sv. Petra koreň (Ci- 
chorium Intybus — Čakanka) ; Byt boží (Ambrosia elatior) ; Božie kolá- 
čiky (Malva rotundifolia) ; Sv. Ducha koreň (Aethusa cynapium) ; Lan 
Matky Božej (Gladiolus communis); Božia drevina (Viburnum Lantana); 
Božie drevce (Abrotanum) ; Božcovník (Asperula odorata) ; Bohovie klúče 
(Primula veris); Boží dar (Eringium) atd. Toto všetko len tým cielom 
je predbežne pripomenuté, že pri spisovaní a vysvetlovaní skazok vplyv 
kresťanstva predpokladať sa má, lebo ony obyčajne v tomto rúchu zavi- 
nuté sa predstavujú. 

Miestne báje čiže skazky, rozoznávajú sa od povestí tým, že sú 
k istému predmetu a k istému zemepisnému miestu viazané, a v nich 
často osoby i menom pomenované. Národné povesti naproti tomu nikdy 
určené miesto a osoby neudávajú, ale jednoducho neurčite „kde bolo, 
tam bolo" sa začínajú. 

Istý druh skazok sú už hore uvedené legendy. V legendách sa silne 
prízvukuje dualismus, princíp totiž belbožstva a čemobožstva, ktorý ináče 
od niektorých mythologov urputne sa zapiera, ale zaznať, ako aj metem- 
psychosis, sa nemôže 2). Legendy zvlášte u Čechov a Lužičanov sú ob- 



') BoŽ. Nemcova v slov. povestiach niekoľko takýchto legend uvádza. Jedna 
taká legenda i v tejto sbierke pod názvom: Červená hora, č. 17. je umiestená. 

O Vo všetkých legendách slovanských o stvorení sveta predstavuje sa belbožstvo 
ako múdre, dobré, a také je i jeho dielo, súčasne predstavuje sa i čemobožstvo ako 
Istivé, zlostné, a jeho dielo je tiež zlé. O čom i A. Weselovsky písal v Sbor. XLVI: 
Dualističeskija povérja o mirozdanii. Osobnosti, ako proti sebe postavené v le- 
gende haličskej a bukovinskej pripomínajú sa: Boh a Čert; v južno-ruskej : Boh, 
Hospodin a Ďábel; v olgopolskom újezde : Kristus a Peter; v radomyšlskom újezde : 
Boh a Satanael ; v podolskej gubernii : Boh a Satanail ; v belo-russkej : Boh a Čert ; 
v severo-russkej : Sabaoth a Satan; v bulharskej: Hospodin a Ďábel. Poliaci bája, 
Že na počiatku panovali Boh svetla a knieža temnoty. Bogomilovia svoje učenie vý- 
lučne na bel- a čemobožstve založili, prispôsobujúc sa k bájom slovanským. (Dr. Má- 
chal: Nákres báj. slov. 3-9.). -- Helmold vChron. sláv.) píSe, že Slovania ctili 
dobrých i zlých bohov, prvším Šťastie, druhým však nešfastíe prípisujúc. A preto 
zlého boha Div-om a Čemobohom, dobrého pak Belbohom nazýv^i. — M. Frencel 
(De idol. sláv.) ale dokladá, že Slovania dobrých i zlých bohov ctili. Medzitým jedna 
povesť i u Slovákov sa rozpráva, ktorú b.- štiavnický žiak do Zábavníka XľV., str. 
17. zaznačil, a začína sa takto: » V jednom zámku bývali dvaja bratia: Biely a Čierny 
duch, ale sa naskrze uesnášali, lebo Biely bol dobrý a Čierny bol zlý, a preto celý 



Digitized by 



Google 



- 13Ô - 

ľúbené. Ináôe miestne báje, povesti a legendy sú výtvary ducha a geniusa 
národného, bez individuálneho náteru, kosť z kosti a krv z krvi našej. 
Nie div, že každý v nich vidí odblesk príbuzný sebe samého, svojlio 
ducha i názoru. Ony sú plody dávno zašlých časov, naše dedictvo : živá 
starina. 

Nasledujúca sbierka miestnych bájov^ skazok a legendy ako poiua- 
točná, ani prísny poriadok nevyhľadáva-, budúcne však, ked sa sbierka 
zvä6ší, i tomu sa snadno odpomôže. • 



zámok prišiel do zakliatia i so všetkým živým tvorom, 60 sa v ňom náležal. Ked do 
toho zakliateho zámku prišiel človek, vyrútil sa naň drak a bol by ho spálil, keby 
ii|u Biely duch nebol na pomoc priŠieU atd. No zretedlný dualismus sa vyráža i v ekúzke 
dolu nižšie pod č. 17. stojacej pod názvom : Červená hora. NuŽ p. Boh s nami a ZU 
preč I Z toho ale nedá sa následkovat, že by dualismus hlavnú myšlienku v bIcy. 
bájeslovi tvoril, lebo je len jeden nepatrný faktor, ktorý skrze iných zatlačený býva. 

V Slovenských Pohľadoch 1883, roč. III., soš. 1., v Článku o solárnych sláv- 
nostiach u Slovanov, sa píše rozhodne, že terajšia srovnávajúca lingvistika a arovná* 
vajúca mythologia k netušeným a prekvapujúcim výsledkom vedú. Čo je veľmi pro- 
blematické. Lingvistika vôbec býva naduživaná atak applikovaná, ako päsť na oko* 
V mnohom páde je len na škodu a pôsobí zmätok v bájesloví. Také prekvapujúce 
etymologické výsledky sa na príklad dovádzajú, Že bog od sskr. koreňa bha --^ svieti C 
pochádza, bies od sskr. kor. 6^i==bá( sa; svet od kor. sihný; vit (v slove Bvato* 
vit) od kor. va, vé = flare ; svarog od kor. sváriť = skovať pochádza, Čo je všetko 
neobmedzená ľúbo voľnosť, už i v etymológii málo sbehlému nápadná. Veru takáto 
etymológia slabo podopre bájeslovie. 

E takým netušeným výsledkom vedie vraj i srovnávajúca mythologia. Ale naše 
bájeslovie ešte sa len sostavuje a samo v sebe sa porovnáva, ono tvorí len >Nákreac, 
a tak nemožno ho porovnávať smythologiou rímskou, germánskou a gréckou^ ktoré 
na prameňoch starších a hojnejších sa zakladajú, než bájeslovie slovanská, a od 
dávnych dôb usilovnejšie sa pestujú. Nasledovne porovnávajúca mythologia by t>ola 
predčasná a neviedla by k tým netušeným výsledkom. Zostaneme na dosavádnej 
postatí: sbierať a spisovať báj oslovia sa týkajúci materiál, lebo všetky predčasné re- 
flexie sú dieťaťom mŕtvo narodeným. 

Že by hlavný kultus bol slncový čili solárny býval u Slovanov, — tejto myl- 
nej domnienky bol už i J. Eollár, ale de fakto z povahy a z prirodzeného utriedenia 
bájov vysvitá, že súčasne i hrom, blesk, oheň, plesá, more, dážd, príval, ale i vojna, 
smrť, osud, nemoce, zima boly personifikované, vzývané a obeťami poctené. Daenao- 
nologia ale u Bušov prvé miesto zaujíma. Ináče slncový Čili solárny kultus J. J. 
HamiŠ v báj. kalendárí náležité spracoval a vybavil. 

Čo sa ale týka môjho porovnania bájky o indickom Potrasovi a v slovenakých 
povestiach o Čertovi, ktorí oba mali papuče skorochody a Čiapku ne vidí mk u, tu 
vo výš udaných Pohľadoch str. 68. podstrčený je iný blbý smysel, ako sa to v6l>eĽ na 
mnohých miestach pozoruje a potom tento nesmysel hrmotným apparátom sa p od- 
vracia. Je to pohodlný spôsob jazdenia, ale nedôstojný pre spisovateľa. Ak klátivé 
stanovisko je zaujaté v oČi dualismu, lingvistike a srovnávajúcej mythologii, uí je 
preukázané, no na druhé vývody a náhľady pre tesnosť miesta odpoved zostávam 
dlžen. 



Digitized by 



Google 






1. Neobyčajné a dlvotvomé studničky. 

Na Kraskove (gem. stôl.) nachodí sa jedna studnička, ktorá sa me- 
nuje Svätou, má vraj moc bolavé oči vyliečiť. V jej okolí ukazuje sa 
studnička, z ktorej kto vodu pije, narastie mu gogol (hrvol). — Pod 
Muránskym zámkom, na východ, silný prúd vyviera a hnedf i mlynské 
koleso ženie. O tomto sa nasledovne spieva: 

Pod MuráAom stojí lipka zelená. 

Pod tou lipkou tečie voda studená: 

Kto z tej vody piť bude, mrcha ženu mať bude 

A z tej ženy nikdy dobrá nebude. 

Nedaleko PiSčan, pod rumami nejakého chrámu, ukázal sa v stud- 
ničke istej Bolkovej Borici sv. Štefan a predpovedal jej, že na druhý 
deň, ked do kostola pôjde, koho na ulici stretne, za toho sa vydá. Čo 
sa aj vyplnilo. Od toho času tam chodia devy na vodu, aby také zja- 
venie videly. — V Prihradzanoch pri Šiveticiach ukázal sa raz obraz 
svätice. — Na holi Kohút rečenej (gem. st.) nachodia sa dva pramene, 
jeden sa zove Parajka, z ktorého ako zvláštnosť na svadby voda sa nosí, 
druhý sa nazýva Hladomor, z ktorého rubári a uhliari keď sa napijú, 
všetku zásobu stravy prinútení sú stroviť a potom hladom morení bý- 
vajú. — V revúckej Kiaškovej bola kedysi studnička, ktorej voda ludí 
o rozum pripravovala a preto ju kamením zahádzali. — V Rima-Brezove 
o jednej studničke sa verí, že plodnosti prekáža a preto sa obyvateľstvo 
uinenäuje. — Na ochtinskom vrchu Hrádok rečenom (gem. st), prúdi sa 
studená voda, z ktorej kto sa napije, ukáže sa mu biela panna, potom 
ho nesmierne sen morí, zimnica vydrví, ale i do roka umre. — V 0ch- 
tiuej (gem. st.) všeobecne je známa teplá studnička, žobráckou menovaná, 
do ktorej obyvatelia z chorých a ranavých čepčeky, handry a spodné 
šaty hádžu, aby sa nemocní uzdravili. — V Rat. Bystrom nazýva sa jedna 
studnička: Pána Ježiše, do ktorej podobne z choi^ých a nemocných šaty 
sa hádžu. — Jedna čiastka Polany (v tisovskom chotári) nazýva sa Čer- 
vená, kde vyviera Rejkový potok, ktorý niekdy zlatými rybkami oplýval. 
Od r. 1696 nazýva sa Kňazovým potokom. (L. Barth. Notit. c. gômôr). 

O pôvodnom prameni rieky Rimavy nasledovne sa báji. Pod Veprom 
(v Klenovci) v tej istej pivnici kde Jánošíkov poklad je založený, na- 
chodí sa sieó, v ktorej Jánošík so svojou družinou zvyknul bol hodovať. 
V tejto sieni visí nad stolom zlatá kačica, ktorej z očí slzy na stôl a 
so stola dolu kvapkajú, a toto je pôvodný prameň Rimavy. — V Kle- 
novci vystríhajú z jednej studienky vodu piť, lebo kto sa napije, utratí 
pamäť. 

Ako povstaly občasné pramene, o tom sa rozpráva, že za dávnych 
časov chodila tam ozrutná potvora s koňskou hlavou. Jej bydlom bola 
äiroká jaskyňa, zkadial každodenne sa vyteperila a zo všetkých okolných 



Digitized by 



Google 



- 14Ô - 

studní, studničiek a potokov vodu vylogala. Ľudia nemali Čo piť^ pri éom 
variť a na čom mleť, a čo viac, koho potvora stretla, toho zadlávila. 
Raz ale ztadial šiel jeden s dlhou šedivou bradou pútnik, svätý človek ; 
smädný sňc, vodu hladal, ale nikde nenašiel ani kvapky a nato ešte 
i jedna žena v ústrety mu pribehla, aby jej umierajúce dieía pre Boha 
pokrstil. Poneváč vody nebolo, dieťa bez krstu zomrelo. Svätý pútnik sa 
nad tým hnevom pohnul a potvoru s koňskou hlavou v jaskyni preklial 
a jaskyňa sa i hneď zarútila. Potvora síce tam zavretá žije, ale sa héMe 
a metá a vtedy vodu z hla\7 občas vypúšťa. (M. Tom. 560). 

Poznám, Takýto periodický prameň nachodí sa na poniedzí gemorsko- 
tomanskej stolice u Madlarov pod menotn Lófô známy. Druhý ale na- 
lezá sa na pomedzí gemersko-spišskej stolice, vyše Ztraceného v Havia- 
novej doline. Pi^ameň tento po každej 6 — 7 hodinovej prestávke s lírma- 
tom vyrúti vodu, ktorá asi 20 minút tečie. Aby tento zriedkavý prírodný 
úkaz zanímavým sa stal, pripravené je tam vodné koliesko s kladivo in, 
ktoré, ked počas tečenia vody prístroj do pohybu prijde, na železnú 
dosku silne klope*). 

V Modre (prešp. st.) tečie cez mesto potok Modra rečený, v ktorom 
na Bielu sobotu pred Velkou nocou na prvé zvonenie na oba brehy po- 
četné obecenstvo sa shromaždí a umýva sa v tej povere, že peknú a čistú 
tvár budú mať a špruhliny nedostanú, a koná sa to s velkou okázalosťou. 
(Koráb. lex. 421). 

2. Strečno. 

V osade Strečno menovanej (v trenč. st.) ukazujú sa nebezpečné 
víly, o ktorých J. Kollár (Zpiev. I. 8) nasledujúcu spievanku uvíídza: 

Tam okolo Strečna cesta nebezpečná, 

Pod zámkom sa skryly v bielych plachtách víly. 

Na lúkách vo Váhu často sa kúpajú. 

Po poli širokom tancúvajú skokom, 

Koho raz pochytia, tak ho dlho vrtia. 

Až pokial v ich hrsti dušu nevypustí. 

3. Skalný mních. 

Na zámku Hričove (trenč. st.) bývala dakedy osamelá vdova, ako 
pustovnica. Prišiel raz k nej zo susednej Lietavy záletník a uchádzal sa 
o jej ruku, ale bez výsledku. Záletník sa nad tým pohoršil a silou opa- 
noval Hričov hrad a vdovu v žalári dal uväzniť. Raz ale pred zámkom 
zjavil sa jeden mních a žiadal, aby ho do zámku pustili, čo keď urobiť 
nechceli, začal volať, že v zámku velká neprávosť sa deje, nevinná vdovp 
vo vlastnom zámku v žalári uväznená sedí, a trest Boží musí na cel, 
zámok prísť! Čo ked pán zámku počul, zmocnil sa ho a dal i jeh- 



*) Vid bližšie o prameni tomto pojednanie Dion. Štúra pod nadpisom: nZtrf 
tená, Časom tratiace sa vrelo na Slovenskut v Letopise Matice Slovenskej ao§^ IIJ 
a IV. SV. 2. str. 9-21. Med. 



Digitized by 



Google 



— 141 — 

uväzniť. Na druhý deň ale, akonáhle svitlo, velký strach zmocnil sa 
všetkých ludl v zámku, lebo pred bránou zase stál mních a rukou hro- 
zil — ale bol už z kameňa. Všetka čelad a sluhovia poutekali, len sám 
páo i s hradným zostal, a kázal ihned vdovu zo žalára vypustiť, ale tá 
bola už mŕtva, Co tak prekvapilo hradného, že i ten zutekal a pána 
hradu zanechal samotného. Ked ale deň sa nachýlil a tmavá noc nastala, 
začal y sa mu príšery ukazovať, potom zlí duchovia lomoziť, až celý lírad 
oliňoíu obsypali a zapálili, v ktorom sa i pán hradu zadusil. Na pa- 
miatku tejto udalosti tam pred bránou až podnes stojí kamenný mních, 
a od toho času jestli kto čo tam vystaví, na druhý deň rozmetano najfie. 
(Kar Štúr: Ozvena Tatry). 

4. Hromom zabitá Batka. 

Nedaleko od Trenčína pri Uhrovci, medzi dvoma potokami stíyí 
strašná skalná socha, má ruky, nohy, tvár i hlavu podoby ženskej, a 
podľa nej leží tiež kameň dieťaťu podobný. O soche tejto sa rozpráva, 
že matka, menom Ratka, svoje dieťa kvorkou z jačmenného chlelm oči- 
stila, čo ked videl Perún za oblakami, zahrmel jej do čela a hneJ i s die~ 
htmn skamenela. Kamennému dieťaťu, ako nevinnému, i doteraz Um div sa 
pripisuje, že priesade pri ňom zasiatej mráz nepoškodí. (J. KolL Zpiev,). 

5. Skamenela mladucha. 

Na Lipovskom zámku dávno kedysi býval pán hradu bohatý, s J Lad- 
ným mladým synom. I stalo sa — ako lud si báji — že mladý dedič 
hradu zamiloval sa do krásnej de\7 rodu rolníckeho a prisahal jej večnú, 
vernú lásku. Ked sa otec o tom dozvedel, hrozil mu, že ho vytiedí, a 
nútil ho k tomu, aby devu nechal a sebe rovnú si vzal. Syn, nemohúc 
náporu otcovskému odolať, zasnúbil sa s inou a prísahu zrušiL KeJ 
medzitým hlučná svadba mladému nevemíkovi na zámku sa konala a 
hostia sa veselo zabávali, o pol noci sklamaná deva v zúfalstve vyála — 
nesúc na rukách i malé dieťa — na zápolu, aby do priepasti sa hodila, 
no nad nevinným dieťaťom horko zaplakala a natoľko v hanbe a v smútku 
nad nevernosťou svojho milého sa rozžialila, že pomaly i s dieťaťom 
chladla a na tvrdý kameň sa obrátila. KedT sa ale o tom, čo sa stalo, 
hostia dozvedeli, že tam deva i s dieťaťom na rukách skametielá Htojí, 
vSetci rozplašení domov sa pobrali, hudba ztíchla a zámok prázdny zo- 
stal, lebo i slovu neverný mladoženích na večné veky zmizol. (T. h'IW). 
Mladucha ale až podnes na tom istom mieste pri Lipovskom záruku 
stojf^ a lud si o nej toto báji. 

6. Kamenné peniaze. O 

V Bojniciach (nitr. st.) boly pred dávnymi časy chýrečné kúptíle. 
Každý nemocný sa tu uzdravil, ale kúpeľník si dal za to i draho platiť 

^) Yidz v Časopise MSS. boS. IIL str. 52: Peniage Peira Pokyho. E. 

Digitized by VjOOQIC 



— 142 — 

a velmi ehohainulj lebo bol hostí nemocnýdi nával velký, a chudobný 
človek prístupu ani nemal. Raz ale prišiel ta i jeden chudobný a nedu- 
hom sklúčený pútnik a požiadal bohatého kúpeľníka, aby sa mu dovolil 
aspoň v tej vode čo z kúpela nepotrebná odteká, okúpat, lebo veií nemá 
zlata ani striebra, ale Pán Boh mu to hojne vynahradí. Kúpelník híii 
ani to nedovolil, ale zhrda ho odpravil, že len možných vysluhuje a 
žobrákov nepotrebuje. „No ked si taký tvrdý, riekne pútnik, nech ti lui- 
dú i peniaze tvrdé a voda nevoda." A prv než zašlo slnko, liečivá voda 
prestala tiect a žriedla vyschly. Kúpelni hostia sa rozišli a kúpel zostal 
pustý. No nič preto, myslel si boháč kúpelník, veď už mám peňazí zla- 
tých i strieborných plné sudy a vrecia, kúpim si tento zámok, m má 
toľko oblokov, koľko do roka dni, a budem si žiť v hojnosti a bez sta- 
rosti. Ale jeho spokojnosť dlho netrvala, lebo ked išiel do pivnice svoje 
poklady obzreť, tu vidí, že všetky dukáty na drobné a okrúhle, a toliare 
\f9k väčšie okrúhle kamienky sa premenily. Bohatý kúpeľník sa síce ilávno 
pominul, ale skamenelé peniažky sa mu ešte vždy v Bojnicach ukazujú. ') 

7. Skamenelé stádo. 

Neďaleko Suchej pri Ratkovej (gem. st.) vidno kopec, aboby sa tam 
stádo oviec páslo á pastierka Cvetka pri studničke stála, ale sú to všetko 
len kamene. Lud o tomto stáde si rozpráva nasledovne. Bola raz jedna 
krásna panna, Cvetkou sa volala; nosila vlasy do pása a chodila v me- 
nistom rúchu; ale bola aj pyšná a mužského Uraskrze trpet a vystáť ne- 
mohla.*) Ona len samotu ľúbila a svoje ako sňah biele ovce tuná pri 
studničke pásavala. Raz sem prišiel i jeden smädom zmorený starček a 
prosil ju, aby sa mu dovolila zo studničky napiť ako z Božieho daru* 
Cvetka ho ale okríkla: „Ja z tej pijem, tebe nedovolím, a čo priam 
smädom zahynieš!" „No keď sa mi nedáš napiť — povie starček s hne- 
vom — ale i ty a tvoje ovce len raz budete piť!" a s tým odišiel ďalej. 
Krásna Cvetka v menistom odeve a s vlasmi do pása, keď sa kričalo 
mrkať napojila stádo a napila sa i sama; ale keď stádo chcela domov 
hnať, tu, ako pri studničke stála, s celým stádom skamenela a viac sa 
nepohla. Len na Vstúpenie každoročne nočným časom ožíva; keď už 
všetko mladne, hory sa rozvíjajú, ona sem a tam behá, vodu hľadá. 
Y tento čas sa stáda jašia, psi pastierski zavýjajú a pastieri stracliom 
tmú. (Levočs. záb. 1844). 

8. Tokaj. 

Vrch (borš. st.) pod ktorým sa Tisa smerom k východu zatočuje. 
Sem strigy na deň sv. Lucie (13. dec.) v noci, so všetkých strán, na 



') Táto skazka je i vo zvolenskej stolici známa tam, kde takéto skameaelé pe- 
niažky sa nachodia. Fúv^ 

') Podľa slov. povestí (Šk. Dobš. 170, 494, 301). Ked krásaviciam Stiigdň od- 
pime zrkadlo, stávajú sa zlostnými a vraždia mužských. 



Digitized by 



Google 



— 143 — 

ometláclij trliciach, ohrablách ale i tátošoch putujú. Tuná sa vydržiava 
rákog, kde sa tičia od starších čariť, veštiť atA, potom ale s mliídotuľniiii 
chrbtami obrátené tancujú. Hudec -gajdoš sedí na strome a úiiúy mii 
z kuúskí>j kože. Po schôdzke naberú si soli a vína a pri bubnovaní letia 
domov. Privábení ta mládenci tam zostávajú a len po rokoch vracsijú sa 
pomätení na rozume domov. 

9. Železuík. 

Vrch (v gem. st.) na železnú rudu bohatý. O jeho vzniknutí ľiitl si 
rozpráva nasledovne: Akýsi mladík od krála vtákov velké bohatstvo ob- 
dižaL Keď išiel za cestou uradovaný, zastavil ho obor, Čierny muž, v že- 
leze obleíený a pohrozil mu, aby sa nikdy neproboval oženiť, lebo ináč 
že ho zahubí, ■ ) Mladík na túto hrozbu, ako na žart, zabudol, s jedným 
dievŕaťom sa spoznal a k sobášu sa hotovil, ale Čierny obor sa mu opäf 
predstavil, s hrozbami: ak sa opováži oženiť, nikdy viac anión, ani jeho 
nevesta po svete nebudú chodiť. Mladík sverenicu nechtiac opustiť, na 
útek sa dd. Ale Čierny obor ho prenasledoval, a bol by ho i so svere- 
nicou zahubiK keby sa mu na šťastie traja velkí psi do služby neboli 
ponúkli^ že ho pred Čiernym obrom ochraňovať budú. Jeden sa volal: 
Ďalekovid, lebo daleko videl; druhý: Ostrosluch, lebo všetko slyšal; a tretí 
Mocnik, čo všetko prevládal. No Ďalekovid a Ostrosluch za istý cas mla- 
díka pred Čiernym obrom síce chránili, ale ked i to nebolo dožátatoŕaá 
a už hrj mal zmárniť, bočník vyskočil na obra v železe oblečeného a bil 
sa tí ním za poi dí^a, až konečne ho prevládal. Obor na hŕbu paiiol, na 
hlinu a železo sa rozsypal a vrch Železník z neho povstal, z ktorého 
podnes železná rudu kopú. No mladík sa potom oženil a žije, ak ne- 
zomrel (Rps, XII. 145). 

10. Sitno. «) 

Sitno, vreli neďaleko B. Štiavnice. O ňom sa medzi iným báj i, že 
v flotn m ukryté poklady, v sudoch a kädach peniaze. Tam sa ukazuje 
nočným časom voz rýchle bežiaci s ohnivými kolesami. Na tomto vrcliu 



') Fričína tejto hrozby iste bola, že Čierny muž o lásku tej istej devy aa u<ľUá^ 
dzal a Žiarlil. 

^ Pod 8itDom sa rosumie vôbec peklo, ono ale znamená vlastne jasným svDtlý 
podzemný raj, čo sa etymologicky tak dá dokázať, ked etymon SI s významom: 
leticbten, schjmmem, glänzen sa napíše a k nemu postupne smysel tvorivé eúhlasky: 
j^ T, t, n, r, b . . . . prikladať sa budú, z čoho nasledujúce korene povstanú: 

ai-hj tvorí : r. sij-ať, pro-sij-ať, sieň, Sieč (v gem. st.), SeÓeň (železná, novohrad, 
sL)f SeíftÄ íBim.) 

si-ft tvorí: 8it-no, r. Sietun hora, Sit-na gora, Situn, Siť, Sit-ino (v Buskn), 

m-^n tvorí: sin-ý, 8in-ý, Sin-ec, pro-sin-ec, Siň-a, Sin-e (vulgo Sviňa v abauj. 
a ^r. »t,), Sjn-i (v satm. st.), Sin-va (v borš. st.) a nem. Sonne. 

ú-^t tvorí: sir-ka, Sir-k (gem. st), 



Digitized by 



Google 



- 144 — 

vraj počas tatárskeho plenu ludia ukrytí za sedem rokov bývali a ue^ 
vymreli hladom. Na Sitne nachodí sa i miesto močaristé, trasovisko, o 
ktorom sa rozpráva, že tam niekdy stál mlyn, ale sa prepadoL No časom 
po^.uť ho pod zemou klepotať a dve malé deti plakať (Nár, Nov. VIII, 
roč. 52. Koll. Zpiev. I. 429). V samom vrchu nachodí sa priostranná ja- 
skyňa, v ktorej veľký rad husárov pri osedlaných koňoch, jednou nohou 
v strmeni stojí, čakajúcich na rozkaz, aby vysadli a vyšli z jaskyne von. 
Vo vrchu Sitna je nary janný svet, kde v jednej svetnici jeden star- 
ček velkú knihu na zlatý, strieborný a železný stôl prekladá. Z tohoto 
nového sveta vychádzajú tie duše, ktoré sa narodiť majú a narodia sa 
vtedy, ked starček im meno z knihy prečíta. Takejto duše šťastie alebo 
nešťastie závisí od toho, na akom stole vtedy tá velká kniha ležala, ked 
bolo čítané jej meno. (Dobš. pov. 1880 soS. 3.) 



8i+l tvorí: soI, al-nce, Suľ-ová (gem. st.), Sul-ovce (nitr. at.) Z íoho zkrái6D0: 
si -nová, sl-nná a z toho sl-anná, Slaná (gem. st.) 

si+v tvorí: siv-ý, sVietit. 

Avšak etymológia sa len tak pravou dokáže, ked takto foneticky tvoreuá älová 
i 8 významom etyma SI (zrleuchten) splývajú a niečo svetlého vyzníiinenávajá. Tak 
na pr. la t. rosa (Rose) a slov. rosa (Thau) nie sú jedného koreňa, lebo lat. ro^a od* 
vodzuje sa od rug, ruž, roth (červený) a z toho: rosalia (sviatok rúž). Slov. roaa 
ale súvisí s rus, rus-lo (rieČiŠte), Rus-ko, Rus-ka, Rus-alka (z: vodná panua) a e toho 
Rusalia a so vsutým d, Rusadlia (sviatky Rusaliek). Latinské rosa ^teda a slov. rona 
nemajú spoločný význam, a tak mýlny je náhlad, žeby talianske ronalie boly i na^ 
rusalie. (Srovn. Dr. Mach. báj. 122). 

Všetky výS uvedené slová z etyma: SI vyvedené prechovávajú i K'znain svelia 
v rozličných odtieňoch, a tak Sitno, SuFová, Sirk, Sinec, ako miestii avetlo udržu- 
júce považovať sa majú. Pod menom Sitno rozumie sa vo vrchu sa nalezajúca jasná 
osvetlená priestrannosť, raj podzemný. — Podla názoru slovanského roÄličuťS božstvá 
Čiže kráľovia i rozličné príbytky, raje a neba mali. Tak bola Nava miesto zomrelých 
duSí, utešený príbytok dobrých Fudí, kde sa tešia večným blahoslavenstvom v zele- 
nom háji. (Paul. Toth báj. a Nar. pov.) Ešte i Hájek o Pfemyslovi a LibuÄi ha^orí. 
Že »odeŠli do Na vy a pohŕbení jsou.< — B({i. Tu stojí jabloň prerozkošná so zia- 
tými jablkami, v ktorých sa rodia dušičky ľudské. Takéto raje napodobňovali d 
i Slovania, v ktorých nalezaly sa chrámy a v nich postavené modly. Tuná ikkdall 
poklady, obetovali, radovánky držali. Na to upomína i vianočný stromček a mená 
Rajgród (v Poľskej), Rajhrad (na Mor.), Rajský dvúr (v Prahe). (Han. Kal. báj. IS), 
Ale i na Slovensku Rajec (v trenČ. st.), RajČan (v nitr. st.) atd. — Nabo predstavuj© 
sa ako modré klenutie. Nazýva sa i zlatnou krajinou (Šk. a DobŠ, pov. 'SB^^ 502, 
514, 533), Skleneným zámkom, v ktorom velká vatra horí a 12 mužov okolo nej 
sedí (Šk. a Dobš. pov. 319, 345, 130, Rim. pov. 46, 5). Predstavuje sa nebo i ako 
sídlo najvyššieho boha Perúna. Tam sú nakopené: dážď, hrad s verkou dúhou, tam 
sa hotujú hromové strely atd. — Peklo sídlo Čertov a zlých duší. ISfieato tmavé a 
smradľavé, ohnivou bránou opatrené (Rps. III. Šk. a DobŠ. pov. 541 ;,i — KrjfMálor* 
zámky, drahokamy vykladané, majú pod vodou Rusalky a Vodokrál < Dr. Mach báj 
116, 144; Šk. a Dobš. pov. 140; Bož. Nčmc. pov. 626). — Soľný pnltk má Soľná 
baba pod zemou a osvetľujú ho Lúdky kahancami. Všetko sa v ŕiom jasá, ako 
striebro, a steny vyzerajú ako z ľadu, i náradie a kvety sú zo soli (Bož. Némc. dov 
pov. 397). — Ľadový stan má Zimbaba, Štyrmi bránami opatrený, v pustej láche. 



Digitized by 



Google 



- 145 ^ 

11. Kamenná brána v Stracenom (gemeiská st.). 

Od Pustého poIa vedie cesta hlbokou dolinou, až sa prijde ku Ka- 
mennej bráne, popod ktorú sa prechádza. Túto bránu vraj sta valy na piad 
vysoké Lútky ku pocte svojmu kráľovi (Kovladovi) ') ked sa ženil, a 
ozdobily ju kvetami, zelenými ratolesťami, pozlátily ju a drahokamy po- 
vykladaly, aby dlho a šťastne i s manželkou žil a panoval. No toho času 
Hron bol bohatý na zlaté a strieborné bane, ovocie rozličné sa rodilo, 
polia žitom a pšenicou boly zasiate a lud bol zámožný. Král Lútok 
i s kráľovnou žili šťastne, až sa dožili i tej rodičovskej radosti, že sa 
im narodil pekný syn, a hned mu i pestúnku z Telgarta zaopatrili, aby 
ho pestovala a prísne jej prikázali, aby ho s očí a s rúk nespustila. 
Pestúnka ho verne opatrovala a kam s ním prišla, požehnanie na poliach, 
i v baňach ešte vzrastalo. No Červený zloduch to závidel a preto dotial 
unúval, pýtal a prosil pestúnku, aby mu malého chlapčeka dala, až ho 
i obdržal a odniesol. Král Lútok sa nad tým veľmi zarmútil a hned 
rozkázal všetkým Lútkam sa ozbrojiť a Červeného zloducha k tomu pri- 
nútiť, aby odňatého syna mu prinavrátil. Tuhá vojna sa strhla, ale zlo- 
íluťh bol mocnejší a kráľovo vojsko zbil. Kráľovi nepozostávalo inšie ako 
živých ešte posháňať, požehnanie v baniach a roliach sebou vziať, Hron 
opustiť a inde sa presťahovať. Od toho času Hron schudobnel; na ro- 
liach sa sotva ovos urodí, na lúkách len malá tráva rastie a v baniach 
iíostala len železná ruda. Kamenná brána ale ešte stojí ako pomník tejto 
udalosti. (M. Tompa 501.) 

12. Podivný zvon v Kláštorisku. 

Nedaleko Levoče leží Kláštorisko, *) tam stál kedysi kláštor i s vežou. 
Kláštor bol časom zanechaný a padnul v rumy, veža ale dlho zostala 



hore, kde všetko íňavou a ľadom pokryté (é k', a Dobš. pov. 34. 8. Červ. zrcadlo 
slov. 27.; Hanuš báj. Kal. 87.) — Taký príbytok má, prerozkošnú záhradu, i Mája 
(matka života), Kovlad (král kovov), SnokráF atd. Podobne i Sitno je takýto prí- 
bytok alebo raj, bez pochyby podzemského krála darcu zbožia a úrod zemských, pod- 
zemného pôvodcu jarného rúcha prírody. Opisuje sa (Sr. DobŠ. pov. 271) ako pol 
Éloveka a pol zvera, v noci chodí s lodrai zbožím naloženými, z krajiny do krajiny 
a pôsobí drahotu alebo lacnotu (dáva úrody alebo odníma). Podzemný kráF má po- 
četné vojsko a ked zatnibi naň (trúba tu odznak prírodného ruchu) všetko vojsko 
HU Boberie a zo zeme vyjde. (Šk. a Dobš. 467.) Tak i v Sitne ukrytí vojaci. Čakajú 
na rozkaz ruchu jarného. Ale i to, že tam Fudia za sedem rokov žili (iste z úrody 
zemskej, teda z chleba, a tam i mlyn bol. Čo všetko na dary a vlastnosti Podzem- 
ik^ho kráFa ináée Zemnika zvaného poukazuje). Pod zlatom a striebrom rozumie 
Ba vôbec bohatstvo, tuná zbožie, zrno. Určovanie ale osudu Človeka podFa výroku 
siíLľCového, vidí sa byť pribájeno. 

') Obšírnejší opis Kovlada je pod číslom 32. ') umiestený. 

^) Ináčc^ sa zovie: Lapis refugii ale i kameň útočišCa, kde počas tatárskeho 
po plenu okolní obyvatelia útočište hFadali. 

10 



Digitized by 



Google 



— 146 — 

stáf i s jedným zvonom, bez majiteta^ až sa dve najbližšie obce začaly 
dohadovať, ktorej prináleží zvon. I sišli sa z oboch obcí starší a pred- 
nejší gazdovia ku starému kláštoru, aby si zvon sosňali a domov dopra- 
vili, ale nevedeli sa dohovoriť. Medzitým ohlásil sa jeden cudzí človek : 
„Ani vy, ale ani ja neznám, komu z vás ten zvon prináleží, vie on to 
len sám, a preto probujte ho z miesta pohnúť, komu sa podá," I za- 
priahli hned dva voly, ale ani z miesta sa nepohnul ; zapriahli štyri, po- 
tom šesť, zvon zostal ležať. Potom z druhej obce zapriahli a aj dva 
junce po lahku ho pohli a domov odviezli, lebo po pravde podivný zvon 
im prináležal. (M. Tompa 566.) 

13. Devino pleso v Tatrách. 

Žila raz pod Tatrami šumná pastierka Marta a ľúbila mladého lovca 
divých kôz. Raz ked vyšiel na lov do oblakových výšok Tatier, tam za- 
hynul a nevrátil sa viac domov. Verná Marta ustavične ho chodila 
v sňažných pustatinách hľadať a jeho milé meno vyvolávať, až ho ko- 
nečne mŕtveho našla. Rukami nad ním zalomila, drevený kríž mu ku 
hlave položila, a o zápolu sa oprúc, do tedy slzy ronila, až pleso po- 
vstalo a potom od žialu na kameň sa obrátila. Preto je toto pleso okrúhle 
ako oko, a čisté ako Martina slza. (M. Tompa). 

14. Morské oká v Tatrách. 

Morské oká stoja v spojitosti s morom, — čo sa všeobecne báj i — 
a keby sa prepustily, celú krajinu by vytopilo. O tomto spojení s mo- 
rom nasledovne sa rozpráva. Ked raz kráľ mora (vlastne Vodokráľ) M 
k morskému brehu sa priblížil a krásu zeme obdivoval, videl tam úžasnej 
krásy pannu stáť v zelených šatách, ozdobenú poľným kvietim. I zami- 
loval si ju. A ked sa bližšie vyspytoval kráľ vody, kto by bola? a kde 
prebýva? odpovedala: „Ja som Zemedcéra, mňa matka zem porodila a 
vychovala, a moje sídlo až tam v belasých skalných Tatrách". I počal 
ju láskavé nahovárať, aby prišla bližšie, že ukáže jej krásnu svoju pod- 
vodnú palotu i rozšírené vodné kráľovstvo. Zemedcéra nechcela o tom 
ale ani počuť i zmizla a vrátila sa do svojich milých Tatier. Kráľ mora 
si ale umienil, že sa musí k nej jaskom k belasým vrchom dostať. I začal 
hned popod zem jask robiť a prišiel do vetrovej krajiny, kde dlhé vetry 
ako hady pokrútené ležaly, a ako im urobil otvor s veľkým piskotom 
vybehly na svobodu. Potom podkopal sa k vápeným a sirkovým ložiskám 

*) V alov. povestiach často sa pripomína. Brat Ohňokrára a Vetrokrála. Býva 
vo skvostnej palote pod morom. Dôkladne zná vSetko, čo sa v jeho ríši pod- i nad- 
vodnej deje íŠk. a Dobfi. slov. pov. 140. Bož. Némc. 626.) Podla ruského variantu 
zovie sa: Morský cár. Rád poslúcha hudbu a spev. Od plavcov vyžaduje žertvy a 
obete. (Dr. H. Máchal Nákres báj, 142.) Pod menom: Vodan bol ctený od pobal- 
tických Slovanov. 



1 



Digitized by 



Google 



- 147 - 

a tie akonáhle k nim voda prišla, zvrely a dymom a ohňom vybiišily. 
Naposledy prišiel jaskom pod skalnaté vrchy a tu pri speve vtákov, 
v zelených horách vyrútila sa do jazier morská voda. Všetko sii dívalo^ 
čo sa to robí. I Zemedcéra zvedavá pribehla na kraj jazera a vodu ob- 
divovala, ale v tom ju Vodokrál jednou rukou zasiahnul a do svojej ]mú- 
morskej paloty jaskom odniesol, kde zajatá žialila za svobodou a krásnymi 
Tatrami. Raz ale ked král mora, ako obyčajne tuhý boj s V í c bróm bol 
zviedol a unavený oddychoval, Zemedcéra rýchlo z paloty sa vykradla a 
po hladine morskej ku brehu utekala. Všade kde stúpila na hladinu 
morskú, povstal ostrov a zazelenal sa tými kvety, čo jej odpadly z venca. 
I dostala sa šťastne k suchému brehu a potom do Tatier k svojej Zeme- 
matke. *) Vodokrál ale na tom sa hrozne rozhneval a od toho čahu ostrovy 
zelené chce vlnami znivočiť, a tak zúri, že i morské oká búria sa časom, 
(Návodom M. Tompy). 

15. Tatranské víly. 

Tatranské víly na vysokých končiaroch majú svoj stan. Na iiiosačných 
lúčoch sa do dolín spúšťajú a na hladkých zápolách, ako na oltán^i li, hy 
anjeli sa postavujú. Rady sa kúpajú vo vodoparu velkých VQdo[iádov. 
Lietajú ako biele holuby v kŕdloch. Milostné piesne spievajú a v kolách 
tancujúc, svojich snúbencov si vyvolávajú. Ony sa považujú za zaBnúbtíiie, 
ale pred sobášom odomreté mladuchy, v svadobných šatách a s vencom 
na hlave. 

O jednej víle nasledovne sa báji. Jeden šuhaj zasnúbil sa s mla- 
dou devou. Ked ale musel kamsi súrne odísť, oddal neveste svojej prstert, 
ako znak vernosti, a pritom i jeden puk z tatranskej ruže s tým rlolo- 
ženlm, že prv, než kvietok uvädne a opŕchne, istotne sa vráti. Dievča 
túžobne čakalo a čakalo svojho snúbenca. Minulý sa dni i mesicacť, kvie- 
tok ruže i zvädol a opadol, snúbenec nešiel a neprišiel. Ale i ona túžbou 
prejatá pomaly vädla ako kvietok, i uvädla, potom na tatranskú vilu sa 
premenila a v Tatrách k družkám sa pripojila, s nimi v kole milostné 
piesne spievala a snúbenca vyvolávala. No na mnohé spevy, osudný snú- 
benec medzi vílami sa zjavil. Víly ho medzi seba pochytil y, lúbeiíné 
piesne mu spievaly, lichotily a tak dlho v tanci ho bozkávaly, íiž iin 
mŕtvy v rukách klesnul. (M. Tompa). 

16. Devín a kozí hrad. ^) 

Biela víla vychovala dve na podiv i v postave i v knlse rovné 
dcéry, dvojčatá. Ked odrástly, vystavila im dva skvostne výstroj oiit'^ 



*) V gréckej mytológii : Demeter alebo Gemeter. Tu personifikácia prŕrudy, iile 
i Svetoplodza, Mája a u Bogomilov Matka života sú tej istej povahy, u éam v 81ov- 
Pohľadoch 1882 obšírne. 

^) M. Tompa str. 4í>5, ktorý túto zanimavú skazku básnicky spracoval, nažíva 
tieto hrady: Leányvárom a Kecskevár-om. Leányvár je rozhodne Devín- V Bor^nde 



Digitized by 



Google 



¥ 



- 148- 

hrady, kde si mohly v bezpečnosti pri harfách milostné piesne spievať. 
No matka víla, ked každej oddala hrad, sdelila im súčasne, že sú ony 
polosmrtedlné, lebo i ich otec bol človek smrtedlný, a dala im po jednom 
jablku života, ') v ktorom každej život bol uschovaný, s tým doloženlm, 
aby im na zem nepadly, lebo ináče že i ony zomrú, a s tým sa s nimi 
rozlúčila. Mladé víly po odchode matkinom jablká si vyčarovaly, aby 
jedna druhej drahý život varovala. Žily teda do istého času, každá na 
svojom hrade bez starosti, pri radosti a pokoji. No v tichých lesoch tu 
i tu lovecká trúba sa ozvala a milý mladý lovec hned tu, hnecí tam sa 
zjavil. Obe mladé víly mladého lovca rady pozorovaly bez toho, žeby 
jedna o druhej to bola vedela, ba často akoby náhodou s ním sa i atre- 
taly, a bližšie sa obznámily. Mladý lovec začal častejšie mladé víly hľa- 
dať, lebo boly obe jednako milé, krásne, a na nepoznanie jedna druhej 
podobné, ale i víly, každá pre seba, tajne si ho zamilovaly. Boly obe 
šťastné. Raz sa ale prihodilo, že sa náhodou obe s lovcom stretly. Roz- 
pačité jedna na druhú pozrely, obe žiarlivosťou sa zapálily a do svojich 
osamotelých hradou znepokojené sa rozišly. I stalo sa, že jedna z nich 
v prchlivosti sestrino jablko života, čo jej sverené bolo, o zem liodila. 
Úbohej sestrina biela duša vyletela z jablka, telo ale ako hmla rozply- 
nulo sa a jej pekný hrad padol v rumy. Avšak po čase z jadra jablka 
života strom vyrástol a bielo-červeným kvetom zakvitnul. Od tých čias 
zradná sestra každú noc o samote chodí pod krásnu jabloň, ako čiema 
koza.*) Tu si ona vylihuje a ohnivými očami svieti. Až podnes tieto 
dva susedné hrady. Devin a Kozí hrad, sa ukazujú a táto udalosť sa roz- 
práva. 

17. Červená hora. 

V tmavej noci vo víchrici, postavil sa Boží anjel v Červenej hore 
na vysokú skalu, ale súčasne postavil sa i Pekelník na druhú. Keď sa 
so zvedavosťou jeden na druhého podívali a ty kto si? sa opjtali, začal 
anjel: „Ja som ochranca ludí, prinášam im pomoc v nešťastí; nedá hy- 
núť biednym posol Boží!" a zajasala sa mu tvár. Načo mu odpovedal 



nachodia sa mnohé a sú obyčajne jednoduché násypy. V jednom pri Miškovd náj- 
dený bol i drahocenný zo zlata 4 dukáty ťažký šperk. Devíny takéto pravdepodobne 
boly ochranné miesta pre ženy a devy, v ktorých pri nápadoch nepriateľských i samy 
sa brániť musely. Na Slovensku prichádza Devín (v preŠp. st), a osady- Diven ŕiio* 
vohr. st.), Diven (v borô. st), Veľká a Malá Divina (v trenč. st.) atd. 

') Takéto jablká, v ktorých sú duše ľudské uschované, často sa v sloveiiakýcb 
povestiach spomínajú. Ony rodia sa v Zlatnej krajine a sú zlaté. I lúpežník Mátaj 
ked zasadil svoj krvavý kyj do zeme a pokánie robil, kyj sa zazelenal, zakvitnul s 
jablká obrodil; potom, ked sa spovedal, koho zabil, za každým, čie meno vyslovil 
toho jablko života spadlo a v podobe holuba duša vyletela z neho. ^Rp9^ XIII, 295v 
a Šk. a Dobš. slov. pov.) 

^) Čierna koza tu predstavuje zlého ducha. I čert podobu kozľa berie na tebv 
(Dr. Mach. báj. 166.) 



Digitized by 



Google 



— 149 — 

Pekelník; „A ja žiadosť ludí vyplňujem, rozkoše im pripravujem a ich 
duše získať hladám", a celou postavou sa zachvel, jjDol)re teda, riekne 
anjel, hued začneme konať práce svoje. Pozri len, či vidíš tam v dialke 
dvoch úhohých pútnikov, jeden hladom hynie, druhý zimou krehne* Rý- 
chlu potrebujú pomoc, pusť sa dolu, tu máš dve zfívitky, v tejto oheň, 
v tejto ale chlieb zavitý, toho ohi-ej, tomu chlebu ]KMlnj". Pokdnfk ilmed 
prjbehuul k pútnikom, ale hladom zmorenému oheňj a zimou skrchlérau 
chlieb podal. „Tu vraj anjel Boží vám pomoc dííva"^. Ketl sa ale Pekel- 
ník opäť vrátil na vysokú skalu, riekol anjelovi potmešUe: „Tvoj rozkaz 
už vyplnený, ale sotva sa ti za tú pomoc poďakujú", „Vede! som! povie 
anjel, že tie veci prečaruješ, a preto som na chlieb povedal, že to oheň 
a OE oheň, že to chlieb. Prelstiť si ma chcel, ale pozri tamto j ako zi- 
mou skrehimtý sa ohrieva, a hladom zmorený sa chlelmm obŕerstvuje. 
Vedel Bom to; ale ty nevieš, čo ťa očakáva". Ä v tom ol>oril sa anjel 
na Pekelníka a so zápoly ho dolu shodil, potom v lese ratolesť ulomil 
a tá m mu v ruke na blýskavý meč obrátila. Pekelník sa pustil na útek, 
ale anjel ho mečom počal rúbať, tak že sňah i zem v celej hore krvou 
zostaly poliate. Zem i do teraz je červená ako kni, a preto táto hora 
i „Červenou horou" sa nazýva. (M. Tom.) 

18. Šuchova jaskyňa. 

lía Španom Poli (v gem. st.) ') ukazuje sa podnes v jednej oso- 
bitne stojacej skale jaskyňa Šuchovou dierou zvaná. Jaskyňa táto má 
dva otvoiy na koncoch skaly, z ktorých jeden je ukrytý a potajomný, 
O jaskjTii tejto lud nasledujúcu skazku si rozprava. 

*} Vlflatiiô na Županovom poli ■). Pravdepodobné^ Že tn niekedy sídUl Župan, 
ako meno ukazuje. Ale boly v tomto okolí nájdené i innohi5 popolnit-e, bronzové 
špirále a Šperky. Na blízku nachodil sa rybník, kde teraz toho mena osada leží. Na 
tento &ie je nepatrná dedinka, kde predtým nachodila híí »ilná kolónia s nä^elutkom 
župy. Takáto druhá kolónia mohla byť i v Ŕiveticach, kde r. katoL chrám — podJa 
jsnalcov ataviterstva —je najstarôí v tomto okolí a stavaný hol okolo r* 1230. Nerfaleko 
ciirámu leží rola, ktorú ked zorali, zlomkami popolníc takrečeno pokrytá bola. Ne- 
ďaleko Äivetio leží i osada Prihradzane, kam lud zbožný počjis žatvy na odpust 
chodí. Tu J divotvorná studnička sa ukazuje. Pravdepodobní' je, že tn Živa, bohyňa 
úrod temskývli — súdiac podľa mena Šivetice — ctená bolu a v éaa žíitvy priná- 
äaly aa jej obete, Čo kresťanstvo (ako všade) k svoj nm kultu použilo. — ProkoS 
piSe, ie 11 Poliakov vzývaná bola Živa a jej chrám stál na vrchu »Živec=, ku kto* 
rémn Tud v prvé dni mája putoval a prosil, ako pôvodkyňu života, o dobré zdravie 
a dlhý vek. (Iľan. Wiss. 125.) Tretia takáto starobylá kolónia mohla byt oaada Ge- 
celovce a okolie, kde zbroj, menovite meče, sa kuvaly a cecka meíiarska jestvovala. 
Gccelovský chrám — podľa znalcov — padá do XIV. atoletin. Nedávno spozoro- 
vali v ňom rresko-malbu primitívnu, vápnom zabielenú. Na veži sa naehodí itaro- 
dávny zvon. Na vchode do chrámu pravý kamenný stĺp vo dverách je nápadne zo- 
draný, Čo poukazuje na to, Že tu z istej poverčivosti meče btiieené boly. Čo ináče 
i u Rimanov vo zvyku bývalo. 

^} O épanom Poli vid bližšie na str. 153. 



Digitized by 



Google 



— 150 — 

Bývali raz na blízkom zámku') dvaja bratia: Šuch a Muten (?) a 
mali v ňom velké bohatstvo složené, len že im v noci zlí duchovia šra- 
motili a nepokoj robili, a preto odpočinku nemali ; vo dne ale kedykoľvek 
túlaví zbojníci ich napadli a vyrabovať chceli. Šuch konečne zunoval ta- 
kýto nepokojný život a povedal bratovi, že radšej niekde v osamelej 
diere v horách bude bývať, ako v tom strýdžom hniezde, nech mu len 
brat čiastku dedictva vydá. Mutenovi to nebolo po vôli, lebo brat mu 
bol udatný a na dobrej pomoci, ale mu nechcel vydať ani dedictvo. 
Z toho povstala zvada: „Ty, Šuch, pamätaj, ako vlk zdiveješ!" A tebe, 
riekne Šuch, zlí duchovia v noci a nepriatelia vo dne kaziť budú a bu- 
deš ma ešte o pomoc prosiť! Načo mu Muten odpovedal: „No, ešte i ty 
sa na mňa uiisneš'^, a s tým sa bratia rozišli. Šuch si dieru vyhľadal, 
tajný otvor kameňom založil, lóže machom vystlal, a bezpečný pred stry- 
gami a zlými ludmi si býval. Ako dobiý lovec cez deň divú zverinu lo- 
vil, bukvou a žaludom sa zásobil, ale i natolko divým a strašným sa 
stal, že sa ho ludia začali báť, pred ním sa kryť a utekať od neho. Mu- 
ten žil si v zámku dosť pohodlne, len že v noci nemal pokoja; zlí du- 
chovia pokladov totiž neprestajne šramotili. Raz ale ked sa tam Pso- 
hlavci potulovali-) a celé kraje plienili, pripojil sa k nim i divý Šuch 
a spoločne prepadli i Mutenov zámok. Útok bol tuhý, bojovníci i s jednej 
i 8 druhej strany padali ako snopy. Šuch bránu rozrazil a na čele Pso- 
hlavcov vrútil sa do zapáleného zámku. Muten vo velkej úzkosti neznal 
čo počať, ale ked videl brata Šúcha, prosil ho, aby mu ku pomoci pri- 
spel áPsohlavcov nazpät zahnal. „No, či som ti nepredpovedal, brat môj, 
že ma ešte budeš o pomoc prosiť? Ale abys' vedel, že krv nie voda, 
spomôžem ti". I oboril sa s bojovníci Mutenovými na Psohlavcov a začal 
ich tak biť, že máloktorý ušiel so životom. 

Šuch sa opäť do svojej diery utiahol, ale čo deň strašnejším člo- 
vekom sa stával, robotníkov na poliach rozháňal, pocestných znepokojoval 
a škodu robil, zúril, zbíjal a nikoho sa viac nebál. Ked ho ľudia začali 
prenasledovať, skrjl sa do jaskyne, a ked ho i tam znepokojovali, ušiel 
tajným otvorom. I zahájili ľudia radu, ako sa osvobodiť od neho? Usniesli 
sa na tom, poneváč ho ináče dostať nemôžu, aby poslali pre čarodejnicu 
(Momotku), ktorá by ho von z jaskyne vyčarila a tak aby ho zmámili. 
Čarodejnicu doviedli, a tá im i slúbila, že ho síce vyčarí, ale že bude 
položivý a polomŕtvy, a preto aby sa ho netýkali. Na čo i pristali. Ča- 
rodejnica teda oheň pred otvorom rozkládla, čarodejné rastliny doň ho- 
dila, potom sa okolo ohňa krútila, nesrozumiteľné slová mrmlala a na- 



') Drienok zvanom. 

'^) Pod PaohJavcí rozumejú sa Tatári, ktorí r. 1230 Uliorako a zvlášte tieto 
kraje plienili. Spomína si ich ľud často, a predstavuje si ich na koni so psou hla- 
vou. Jamy úzkym hrdlom ale na spodku široké v horách kopané boly tým účelom, 
aby sa v čas príchodu Tatárov, a pozdejšie Turkov, ľudia do nich mohli pokryt 



Digitized by 



Google 



i 



— 151 — 

posledy na dieru tri razy prútikom uderila a zavolala: „Dyka^ dýka, 
Štich, vonľ^ Pomaly Šuch zafal v jaskyni ŕuehotať a o divflku vy- 
äiel, ale celkom skľúčený a zmorený, ani nežil ani nemrel, lebo bol slepý* 
Čarodejnica mu odliala zrak. Lud na ten výjav híadel s iižaBora ; jedni 
sa radovali, iní lio Tuto valí. Skliiôený Šuch ale riekol : No, tu ma máte^ 
ide prosím vás, len mi pokoj dajte a odveďte ma ku bratovi Mutenovi. 
A ked ho k Mutenovi odviedli, zarmútil sa brat nad týmto jeho stavom. 
„No vidíš, brat môj, či som ti nepredpovedal, že sa i ty na mňa uti- 
sneš? Ale abys' í ty vedel, že krv nie voda!" I objal ho, a žili pome- 
rení bratia dlho spolu a svorne. (Z ústavu preSp. 18430 

(Pokračovanie.) 



-^v 



Digitized by 



Google 



Miestopisné úryvky z Gemera. 

Podáva Július Botto. 

IV. údolie i^emerského Turca. ^ 

Medzi mnohými dolinami Gemer-Malo-Hontu nezaujíma posledné 
miesto ohladom krásy a pôvabnosti údolie rieky Turca, v jehožto streilc- 
bode leží mestečko Ratková. Muránskou a Blhskou (Balog) dolinou ohra- 
ničené, ako tieto, tak i ono začína sa v značných výšinácli a spádom 
vždy menším a menším tratí sa konečne v doline Šajavskej. Hnetí na 
počiatku je i na severe i na západe holami ovenčené; jeho východná 
čiastka je už len lesmi obrúbená. K holam náleží vrch Trfitie^ ktorého 
menšie výbežky až po hámor na Ploskom siahajú, oddelené od množstva 
vysokých vrškov dolinou Slnfrhwu zvanou. Z Trstia rozprestierajú s^i 
hlboké doliny, ktoré mnohé potoky do Turca vysielajú. Tenm Trstia j^ 
lysé, hranicou (islandicum) zarastené, úbočia jeho poskytujú výtečnú 
pastvu. V jeho h.bokých údoliach nachodí sa jedlina, spodkami buLin«i; 
brezina, jelšou a hrabinou premiešaná. Poniže plošťanského liáiiira tratia 
sa ihličnaté stromy, no vyskytuje sa tým hustejšie bučina a liuliina. 
Uvážiac ďalší postup údolia, menovite dolu od Ratkovej, patrné je, žť 
pásmo hôr smeru západného, ustupuje vyšším vrchom, až kooečne v okolí 
Španieho PoIa premieňa sa na kopce. Východná vetev Trstia má pokra- 
čovanie vo vrchoch Hjag, Tri chotáre, Ulaviinj n Žéleznfk. I východné 
i západné pásmo týchto hôr končí sa na Šajave, v okolí Uohyniec a 
Tornaly. 

Smer doliny Turca je smeru Muránskej, Blhskej a Rimavskej doliny 
podobný. I údolie toto sostupuje takmer rovným smerom k juhovýchodu. 
kloniac sa pri konci viac k východu. Následkom toho podobá sa vo váet 
kom dolinám horného Gemera, ktoré,' až na údolie Hrona v Šajavskrj 
doline zanikajú. DJžka údolia obnáša h míl. 

Najvyššie vrchy tejto doliny sú : Trstie, Korymovo, LicímkQ, Púhh 
Želhan, Illavina, Lcí^o, Ždiare, Cernek, Hjag, Železník, Stracmá, A"//'/ 
Ľyhrnj vrch, DimTor diel, pod ktorým u prameňov rieky Turca nachc 
sa studnička Jcžisor pramni zvaná. Spomenutia zasluhujú ešte tieto vrcl^ 
Kúty, Holekoľd^ (Wťa:^ Dndkorá, Kalistic, Ždiarik, Gälikorn. Pofď. 
Ku rieke Turcu vinie sa: Háj so Šagťdovon dolinkou r Slatvína. Dal 



Digitized by 



Google 



— 153 — 

nŕ. pli Ratkovej nachodiace sa vrchy menujú sa: Marandová. Potí Štu- 
vkĺf, Dubina, Strmý diel a JJuhie. 

Vrchy a vršky pásma východného sú: Javor, Gregorova, KjašJtQt?tL 
Jíjag, Jamrichovo, Bakovo, Kráľova hoľa (nad osadou Sirk, tedy nio 
hronská), Jazvec, Sraz, Nový laz, Hradište, Vysovo, Brusná horn, Ký- 
sordj Panské hory^ Turčan-vrch, Stará hora. Mlynská hora a Skalnkiu, 
Výbežkami železnou rudou oplývajúceho Železníka sú: KrU, Skalim, 
Priepadiská, Hrabina, Zámcok a Vodiča. Vrcholec Železníka menuje sa 
D Kráľov dvor". 

Kotliny, v týchto horách uložené, menujú sa : Leso, Konshj, Grlícký^ 
iSlafhiský, Lipovský, Španopolský, Turcanský, Sirkovský, Hrkáhhtj, Otr^- 
korsh'f a Valicský kotol. Hlavnou riekou doliny je rieka Turioc, nad de- 
dinou Bystrie vyvierajúca, od ktorej i dolina meno dostala. Jej prítokanii 
sú potoky: Les, Bybnn, Čierny, Ždiarik, Kalištie, Bystrým Kríky, 
Grlivký, Slatvinský, PloManský, Kňazav, Koňský, Černíkov, Shliikoľ, 
Jfunrichov, Bakový, Lipovský, Španopolský, Bákošský a Kameíianský. 
Týmito sosilnená, vteká niže osady „Behynce" do Šajavy. 

V údolí turčianskom nachodí sa viac dedín a mestečko Ratková; 
v ohlade verejno-správnom prislúcha do správneho velko-revúckeho okresu. 

Tam, kde je dolina najužšia, už na rozhraní živlu maďarského, medzi 
dedinkami Vyšnovým, Ch valovou a Rybníkom, na pobreží rieky Turca, 
leží malá dedinka Brusník, Je to dedinka čisto slovenská, majúťii meno 
od brúsa. Po madarsky volá sa Borosznok. I dnes nachodia sa v jej 
chotári staré kameňolomy, v ktorých volakedy brúsy hotovili a na nich 
kosy k odpredaju ostrili. Toto odvetvie kupectva cele zaniklo. Terajší 
občania, počtom 175, evanjelici a. v., živia sa roľníctvom, uhliarstvom a 
furmankou. Roku 1808 stál a pracoval tu ešte aj hámor na železo ; teraz 
vídať už len chatnié zbytky po ílom. 

Názvy chotárnych honov v osade tejto sú : Pod stranu, VyhtovemM 
lákf}^ Sanitrirka, Perešče, Nižnia záhumnia, Ľósa, Kopanhi, Bane, 
Saku^, Brišča, Veľká, Pod kostelom. Pod bohatým^ Vysnia záhumnia^ 
Kapnsnišky, Pri makové lúke, Pri Ľraže, Brezina, Brusnisok, Paiilj 
Hájik, Dalhy, Dráhy, Chrasta, Kopané, Lukášky, Panicerka, Shäíe a 
Urnnj, 

Avšak z archäologického stanoviska najvýznamnejším bodom tejto 
doliny je slovenská dedina Spanie Pole (madarsky: Ispánmezó) na zár 
pádnej hranici dedinky Brusník ležiaca, v ktorej roku 1808: 440, roku 
1855: 500 obyvatelov, medzi nimi 66 zemanov, náboženstva evanj. a, v., 
napočítali. Občania zaoberajú sa poľným hospodárstvom, chovajú statok^ 
nadovŕfetko ale kupčia dosť bystro s voskom, so železným a dreveným 
riadom. 

Dedinku pamätnou robí na východ ležiaci takzvaný í 7//^/ rrfh, 
významný pozostatkami pohanstva, tu sa nachodiacimi. Niet na ňom stopy 



Digitized by 



Google 



— 154 — 

n'*v}\ iiravdepodobne nerodilo sa tu víno nikdy, ale ovšem nachodia sa tu 
l>i*í(Mejepisné, vonkajšie znaky tu bytovavších pohanov. Vínny vrch, 
v nknlí špaňo-polskom v rade iných vrchov, je najvyvýšenejší, nad inými 
výviMliaci, a je s neho na všetky strany shladno. Dla mienky dr. G. 
TU^ussa, nedostal vrch tento meno od vína, ale vraj od vinutia sa, ako 
i'Q hy m nad iné vrchy bol vyvinul. Podoba jeho je homolovitá, na te- 
nuHÚ tvaru tupého, so všetkých strán prirodzene zaokrúhlená, len u päty 
ii/kyiiii dolinkami poprerývaná Od západu je značne nízkym hrebeňom 
s íijvíni \Tchmi spojený, majúc, zvlášte v čiastke Háj zvanej, mnoho 
kiíiKtiťj bučiny a dubiny. Samé temä je skalnaté ; u päty vrchu nachodia 
sa ľolo s priepadiskami a jamami. 

Vrch leží na východ od dediny Spanie Pole asi na na pol hodinky 
vziliulí^ný; staroveká tradícia hovorí, že dedina ležala prvotne u jeho 
piity; občania z neznámej príčiny presťahovali sa na terajšie miesto. 

Znatel gemerských starožitností, Lad. Bartholomaeides, myslí, že 
(If íliim svoje meno od „županov", zemanov dostala, tak že meno „Spanie 
ľoli* ' majetok akéhosi župana, kedysi tu sídlivšieho, značí. Velký počet tu 
nbydlííiiých zemanov dáva tejto mienke náter akejsi pravdepodobnosti. Iná 
— ReuBSOva — mienka je nasledujúca: kraje slovenské boly i za po- 
lianskych i za kresťanských časov na iwjr^y, to jest na okresy, stolice po- 
duli ne. Stopy takéhoto podelenia nachodia sa v Gemeri, Novohrade, 
Trenŕíue a Vespríme. Tu mohol byť tedy pravdepodobne župný hrad, na 
ktoi £]in župan sídlil. 

Avšak žiipište v staroslovančine a ruštine znamená pálenište, tedy 
miesto, na ktorom niečo pálili, zapaľovali, obetovali. Nemožno tedy miestu 
tomuto upreť význam nábožensko-pohanský, poneváč sa slovo toto vždy 
Tia iKilťnie obetí a mŕtvych vzťahovalo. KeJ povážime ešte aj to, že tu 
veTky počet črepov ž popolníc ponachodili, pomenovanie vedie nás na 
jmlťiiiSte. Črepy tieto sú z hliny dosť neúhladne vyhotovené a vypálené, 
]ioľiíMlku pásikami, okrasami ozdobené. Na východnej strane vrchu vy- 
skytujú sa kde-tu jaminy 2—3 stopy hlboké, na stopu široké, v spodku 
\yhh"iljené, niektoré i na čisto vymazané. V spodku týchto jamín našli 
|M)])Eí]nice, v ktorých na machu ležiaci popol sa nachodil, niekde so sto- 
liatiii nie cele spálených kostí. Roku 1855 hovorilo sa tu o nájdených 
stľiťhorných peniazoch a o rozličnom železnom i bronzovom náradí. Ar- 
cliíiíílog gemerský, dr. Reuss, okrem spodku urny s machom a popolom ne- 
innlinl nič iné ukoristiť. O nejakých násypoch nemožno hovoriť, ponevát 
j ľ tu už všetko zorané a skopané. 

Na prvý pohlad vidíme tu hroby z doby pohanskej; v jamách 
n.ijelt íiý popol s pozostatkami kostí poukazuje na pálenie mŕtvol, veFký 
jKMit rozličných popolníc ale na dakedajšiu ludnatosť Španieho PoIa a 
tĺkftlia. Avšak možné je i to, že miesto toto slúžilo za pohrobište celému 
\jilirku a s tým súvislé možno, že India tu bohom prinášali obete. 



Digitized by 



Google 




— 155 -T- 

TiTajšie názvy honov na ?panom Poli sú: Hrašič, Hruhoshva, Zď 
hum^íia, Brezová f Pod liaščinn, Za hrušky y Na kopané, Drianok, San- 
ÄOĽ«\ Na jemu, Starý vrchj Viny vrch, Tatárka, Za hvaru, KováŠovd, 
Ľlhla, Krátia, Ľo baníšť, Pred ostšia, Španý Potok, Krašúnik, Kadlu- 
ber, Knpusnice, Konec, Ku mlynu, Maková, Ortáše, Na široké, Mošidlo, 
Do lúika. 

Podobne historickým bodom tejto doliny je s Brusníkom susediaca, 
na íavom brehu rieky Turca ležiaca slovenská dedina Bybník, pozostá- 
vajúca z jednej ulice, ktorou hradská cesta vedie. Dedinka táto je týra 
pamätná, že v listine krála Belu IV. z roku 1243 pripomenutý Lipoutava 
tu hľadať nutno, co Bartholomaeides tak vysvetľuje, že, poneváč sa tu 
dve bočné dolinky a dva potoky s Turcom schádzajú, poniže dediny pre 
velnii súžené brehy mohol byť Turiec priečnymi násypmi tak zahatený, 
že pri Rybníku veľký rybník založiť nebolo ťažko. Takýmto činom, pravde- 
podobne z rozkazu pánov drienčanských, povstalo tu jazero, alebo rybami 
preplnený rybník. 

Maďarské meno osady Ujvásár povstalo ak iste tak, že tu ľudia 
kupčili, trhy a jarmoky na kosy a iné železné náradie vydržiavali. 

Roku 18()4 napočítané bolo v Rybníku r)5 domov s 326 obyvateľmi, 
roku 1838 bolo tu 345, roku 1855 zase 326 obyvateľov e v. a. v. Kostol 
iiachodí sa dosť obdaleč von z dediny na osamelom kopci, na ktorom 
kedysi kláštor stál. Akýsi starý schematismus pripomína totižto: „Con- 
ventus Nazarenorum de Ujvásár", o ktorom ale práve tak malo známe, 
ako o kameôanskom ^Conventus Kôvi, Ordinis Sancti Francisci." Pravde- 
podobne zanikly tieto kláštory v dobe husitskej; na ich miestach stoja 
teraz v oboch dedinách chrámy evanjelické, dla slohu súdiac, husitského 
pôvodu. 

Za západnou pohraničnou čiarou chotára rybnického jednu hodinu 
od dediny Rybník, na ráztoke potoka Drienok zvaného, vyniká lesnatý 
kopoc, na ktorom nachodia sa rumy hradu Drienok, Priestor hradu ob- 
náša v dĺžke asi 40, v šírke 30 siah ; kopec, na ktorom hrad stál, dnes 
je dubinou a bučinou zarastený. Okolo rumov hradu viditeľné sú dosť 
hlbokr šiance; väčšina hradných múrov je v nepatrných rumoch, len na 
východ aej strane, kde bol vchod do hradu, sú steny na poznanie; no 
rumy i na západnej strane vidno. Podľa ústneho podania pred asi 100 
rokmi boly tieto múry ešte dosť vysoké. Zdnu, okrem stôp kopania a 
fundamentov, už nič nevidno. Obtáčajúce ho bo bočné bralá a hrebene 
hôr sú značne vyššie, tak že hrad tento nachodil sa v úzkej doline 
v temnom úkryte. Povesť ľudu udáva, že tu stál kláštor : Conventus Na- 
zarenorum de Ujvásár; no mýli sa, bol to skutočne pánom drienčanským 
náležavší hrad, ktorí okrem tohoto ešte dvoma, a síce Drienčanským a 
Blhským vládli. Im náležaly i dediny Lipovec, Rybník, Brusník, Sása (\ 
akiste i mestečko Ratková, 



I Digitized by 

I 



Google 



— 156 — 

Už častejšie pripomenutá listina Belu IV. robí rozdiel v týchto ima- 
niach, rozoznávajúc majetok až po caput Turuch rozložený od nepripo- 
menutého panstva, za ktorý Drienok a jeho okolie považovať nutne. 
Z pravoty medzi Balogovci roku 1297 vzniknuvšej vysvitá, že jedna polo- 
vica dedín Drienčany a Ostrany bola výrokom kráľa Ondreja III. Domi- 
nikovi a Mikulášovi Balog prisúdená. Syn Mikulášov, Ladislav, prijal, 
podla vtedajšieho zvyku, meno Drienčanský. Z tohoto rodu pochodil deje- 
pisné známy Peter, „vicevojvodom" menovaný; inde pripomenutý je istý 
Danch de Balog et Derechen. Ján Derechen mal syna Imricha, ktorý rod 
okolo roku 1493 k velkej sláve povzniesol. Z dalších potomkov tohoto 
rodu pripomína dejepis Jura a Pavla Derench, ktorých Turci v bojoch 
zabili. V mužskom pohlaví vymrel rod Drienčanský v sedemnástom sto- 
ročí. V listine krála Belu IV. pripomenutá je ešte i „ten-a Chaken a 
Starúch" ; teda zem Čákovcov, ktorí v Kameňanoch a v okolí skutočne 
až do nedávna vládli. Ako vidno, okolie rieky Turca náležalo tedy via- 
cerým dynastiám, ktoré v mužskom pohlaví vymrely, ale po praslici 
v rodinách Hanvay, Sándor, Farkas a Draskóczy žijú podnes. Z drien- 
čanského panstva zachytila najviac rodina Koháry; ostatný ženský po- 
tomok tejto, Antónia Koháiy, priniesla široko-daleko ležiace panstvá 
svojmu mužovi kniežaťu Ferdinandovi Coburg, starému otcovi terajšieho 
bulharského kilaza, do vena ; rodina Coburgovská, vlastne jej fideicommiss, 
vládne týmto krajom i dnes. 

Hony v chotáre rybníčkom menujú sa: Za Michalovo, Humná, Pri 
siupdch, Za lavicu, Povrazy, Kúty, Ľenediška, Vysocová, Drianok, Pod 
Lopúckovým, Pod zemiéhu. Pod Moholice, Za mlynom, Pod bán^ Na 
mhumnia, Jaminy, Lazy, Lopúchovo, Žiare, MohoUce, Nad lazy, Seriov 
Potok, Búhaíi, Serválka, Hrbok, Nad rtibaň. Medzi tóvy, Ternovkä, 
Ternov Potok, Hlavina, Pod Košovú, Hlinište, Za Brodík, Okrúhlice, 
Braniský, Pod okrúhlo, Na tmia. Ku kadlubu, Pod Dúhravó, Za 
Dolinku a Kostelný hrbok. 

Vyše dediny Rybník, vo vzdialenosti jednej polhodiny v severnom 
smere, leží malá dedinka Sása, majúca v 32 domoch 247 obyvateľov 
Slovákov ev. a. v. Vysokými vrchami zavrení občania majú z roľníctva 
lahodný úžitok, bo i na oboch brehoch rieky Turca rozložené, častej ná- 
plave vystavené lúky, poskytujú krm len strednej dobroty. 

Hony tejto dedinky zovú sa: Vysnia lúky, Turec, Pod Puchelkó^ 
Pod Miklinó, Pod HradiMim, Rovne, Breveno, Tordošovd, Mošär, Kosári, 
Pažit, Strániska, Za Moholice, Hrb, Pod Šcepovým, Široká, Hrbok 
Prialohy, Stará hrara, Pod dolinó, Brddnankyy Trnov Potok, Vyše ryb 
nika, Ľlhia lúky, Niže dediny. 

Osadu túto robí pamätnou zčiastky jej meno, zčiastky pamiatk; 
hradu, z ktorého v preddejepisnej dobe vladári hradu nad dolinou Turci 
panovali. Roku 1243 už ho nebolo, lebo listina kráľa Belu IV. o ňom 



Digitized by 



Google 



— 157 — 

niť nehovorí, aépráve, vyinedzujúc panstvo Bebekovcom daué^ pripomína 
Éiaru „ad Tordas", čo sa akiste na hon v Sáse jestvujúci, Tonhéorá 
menovaným vzťahovať má. Na chlume, pravidelnej pyramíde podobnoiíi, 
z vápenca pozostávajúcom, na ktorom kedysi hrad stíll, o múroch ani 
chýru, ani stopy; no hon pod hradným chlumom zo vie sa ešte í dnes 
Pod HradíMtm"^ pamiatka hradu udržala sa tedy už len v názve a úst- 
nom podaní ľudu. Pamiatku hradov prechovávajú ešte i osady údolia 
Turca: Griíca, Rovné a Poproč; aspoň názvy honov: Hrádokj Pod Hra- 
dištfm, Na Hrádok, Hradište, s ktorými sa v týchto osadách stretáme, 
zjavne poukazujú na preddejepisné jestvovanie hradov. Pravda^ tu xVa ani 
valov hradných nevídať. Výnimku robí len osada Rákoš, nad ktorou malá 
pevnôatka^ Zdmčok zvaná, sa nachodila a z ktorej chatrné zbytky nuirov 
i teraz vidno* 

Nie málo významným stredobodom doliny Turčianskej je i slovenbké 
mestečko Ratková, pri rieke Turci na príkrom svahu vrchov Dnhia a 
Strmý Dial ležiace, odkial údolím chatrný potôčik tečip, Pamatnosťou 
mestečka tohoto je na vyšnom severnom konci postavený starobylý chrám 
pôvodu husitského, s dvoma vežami, kalichom ozdobený, a bol kedysi mú- 
rom obohnatý. 

Dla popisu z roku 1720 bývalo v mestečku 30 rodín; census joze- 
fínsky našiel tu 226 obyvateľov; roku 1804 bolo tu už 1190 obyvatelov; 
na dávnejšiu priemyselnú vzdelanosť obyvatelov mesta Ratkovej pouka- 
zuje tá okolnosť, že roku 1800 žilo v meste 93 kožiarov, 4 kováči, 3 
mäsiari, 3 mlynári, 18 čižmárov, 136 súkenníkov, IG hrubýcli krajcov a 
4 farbiarip Výrobky svoje roznášali a rozvážali ratkovskí priemyselníci 
do boršodskej, novohradskej a gemerskej stolice na napakovanom konfku 
fmäha zvanom. Obchod bol tak rozsiahly, že i tu do porekadla prešlo: 
Vtedy bude súdny deň, ked všetci Ratkovania doma luulú. 

Dôkazom husitského pôvodu občanov ratkovských sú nielen chrám 
a industria, ale aj mená rodinné i teraz v Ratkovej žijúcich, priemysel 
prevodzujúcich rodín: Belán, Balco, Černok, Čitlík, Daniš, Ďurinda, 
Havran, Haluška, Hrvol, Jädlovský, Klnicko, Koreň, Korenčík, Krát, 
Paniky Palic, Pakan, Sivák, Si voš, Tokár, Tunák. I predoálý, výtečný e v. 
farár ratkovský, August Šidek, dobrý zuatel a podporovatel ludu sloven- 
ského, zatváral z mravov, obyčajov, reči, priemyslu, z prítulnosti k viere 
a reči materinskej na pôvod česko-husitský. 

Priemyselná sila obyvateľstva ratkovského padla v novších časoch 
vo veľkej miere; nadnes má Ratková: 33 súkenníkov, 36 ševcov, 27 
čižmárov, 21 kožiarov, 7 krajčírov, 2 kušnierov, 9 tesárov, 1 bodmfra^ 
1 hodinára, í remenára, • 1 pekára, 3 kováčov, I slosíara, 4 mäsiarov, 
10 kupcov, 3 stolárov, 1 kolára a dohromady už len asi 718 obyvatelov. 
Ohladom pozemkov je mestečko ešte dosť bohaté: má totižto 1100 jiitár 



Digitized by 



Google 



— 158 — 

hory, 60 jutár pastvy a lOOjutárlúk; v rukách súkromných jednotlivcov 
nachodí sa 360 jutár oráčiny a Iňk. 

Polné hony v Batkovej menujú sa : Vajddška^ Lúka za pivovarom^ 
Vysnia Itíky^ Gajdoška, Foro pusta^ Na mošidlách^ Lehotský hrbok^ Šva- 
novská, Pod háj, Za horami^ Medzi järky^ Na mokrináchy Klmy na 
mokrinách^ Nad stranu, Ku stupám^ Rtíbanka, Na horách, Paseška, 
Strániška^ V lúžku^ Melichová^ Strán, Pod strmým dialom^ Pod sklady, 
Dubia, Nad dubmi^ Háj, Za dubmi. Na rónách^ Hrebeňová, Velký hrb^ 
Hlhoška, Malý hrb^ Ku Jankurovmu ščepníku. Za cintorín, Za humná. 
Nad studná, Za pastirnú, Malíková, Do rybniška, Mláky, Sedlište, Ško- 
vránok, Nad závoz. Na povrazoch. Na dráhy, Ulbokia, Nad Hlbokým, 
Širokia chrasty, Hoščisovo, Nad klajnik, K Fcduhóvmu ščepníku. Pod 
hruščovia, SalaMšcCj Knezov potok. Pri sásských stupách. Pod klajnik, 
Okrúhla, 

Slovenský dialekt ratkovský, ktorým takmer všetky dediny údolia 
Turca, menovite obyvatelia osád : Ratkovského Bystrého, Grlice, Ploského, 
Repíšť, Suchej, Sásy atd., hovoria, výtečne opisuje v Slovenských Pohla- 
docli z roku 1899 a 1900 Ilík v článku Ratkavá, Ostatne: ex ungue- 
leonem, mluvu ratkovskú charakterisuje aj tento veršík, výňatok z väčšej 
humoristickej básne o Hokirau: 

Brat! šis vidžev toho ftáka 

Toho ^araboncíáš džiáka 

S také piksli tabak smrkav 

Len tak na ludží kukav 

F takom visokom klobúku 

Mahó bis v nom merač múku atď. 

Vrátiac sa k Španétnu Pólu, nemožno pánu P. Križkovi za pravdu 
nedať, ako je velmi potrebné a dôležité roiestopisné názvy sbierať. Nie 
jedno slovo objasní záhadu dejepisnú aspoň zčiastky. Tak je to i s ge- 
merským Spaním Polom. 

Maďarský dejepisec Gedeon Ladányi v svojom diele „A magyar al- 
kotmány torténete" tvrdí, že ohľadom ústrojnosti stolíc v dobe sv. Štefana 
nie sme na čistom. Neznáme ani ich počet, ani ich ústrojnosť. Netrpí 
otázky, že stolice v tejto dobe boly ustanovizňou vojenskou, majúc i or- 
ganisáciu vojenskú. Ale treba povážiť, že sv. Štefan ako mnoho iného, 
tak aj ústrojnosť hradov prejal z Nemecka a preto, poneváč aj nemecké 
grófstva neboly výlučne organisáciou vojenskou, ale v mnohom i verejno- 
správnou a pravosúdnou, preto i stolice sv. Štefana malý, ačpráve 
v značne menšej miere, to isté určenie. Prevzatie z Nemecka dokázané 
je už aj tým, že ako v Nemecku, tak aj v Uhorsku comesom zvali prvého 
úradníka stolice, ako v Nemecku, tak aj v Uhorsku bol íud na stoličnom 
hrade na stotiny a desatiny podelený. Tolko medziiným Ladányi. 

Avšak ústrojnosť žúp a župných hradov bola aj Slovanom dobre 



Digitized by 



Google 



— 159 — 

známa. Župa znamenala u Slovanov pôvodne dom, budovu, lud, telaí 
v budove bývajúcu: Odvodený a širší význam slova župy je krajina, 
lizeraie, na ktorom lud býva. I Konštantín Porfyrogeneta vraví, že vlasť 
Chorvátov rozdelená je na županie. V Slavonii i podnes značí Župania 
okres farský, u Lužičanov osadu, u Slovincov úrad. V Čiernej Hore zvaný 
bol okres nikšičký župou nikšičkou, alebo župa Gračanica. 

Krajiny alebo župy v širšom smysle slova slúžily zpočiatku za zá- 
klad dľžavného sriadenia u starých Slovanov. Jednotlivé národy slovanské 
delili sa dla pokrevnosti na kmeny, majúc alebo volených, alebo dedič- 
ných náčelníkov a bývali pohromade v jednej krajine alebo župe. I zem 
Česká a moravská bola týmto spôsobom na župy rozdelené. Takéto roz- 
delenie zeme na župy bolo i u iných, zvlášte ale polabských Slovanov 
so firiadením zemskej obrany tak spojené, že každý kmeň mal v svojej 
župe hrartj ktorý v čas války ku ochrane slúžil. Netrpí pochybnosť, že 
náčelníka župy, župana, volila župa ; postupom času stala sa táto hodnosť 
dedičnou v niektorých rodinách ; v niektorých slovanských krajinách znali 
si kniežatá pri zaplňovaní županov a iných úradníkov taký vplyv nado- 
btidnúi, že prvotné sriadenie župné do cela upadlo. Pokiaľ z najstarších 
dejopi ných zpráv súdiť možno, svázok medzi županom a kniežaťom bol 
dosť voruý. Župan, alebo vojvoda, uznával moc kniežaťa zväčša len dla 
mena; nad svojou župou vladáril neodvisle, lebo len župné obce ho ob- 
medzovaly* 

Je cele prirodzené, že maďarskí spisovatelia neuznávajú, žeby s in- 
i&titúciou kráľovstva, vraj z Nemecka prejatou, boly udomácnily sa v Uhor- 
sku i ustanovizne feudalismu. I v Uhorsku zjavily sa síce na počiatku 
kráľovstva isté príznaky feudalismu, na príklad ustanovizeň rozličných 
tried a stavov, dedenie skrz kráľa v prípade nevernosti alebo vymretia 
dediCov, feudálne poddanské postavenie sluhov a služobného ludu; ale 
YO veľmi dôležitej veci neudomácnil sa vraj feudalismus v Uhorsku: ze- 
miansky, svobodný majetok totiž nikdy neutratil svoju allodiálnu povahu. 
Nikdy nestalo sa, aby vyššia stavy svobodnú triedu nižších stavov od 
seba odvialou urobily, a akokoľvek vysoko stáli vyšší zemania nad niž- 
šími, právneho rozdielu nebolo medzi nimi. V uhorskej dŕžave ostala 
táto ustanovizeň platnou i v pozdejších stoletiach a prešla zemanom 
uhoi^ským do krve. Uhorsko tedy nepoznalo tie nemoce, ktoré feudalis- 
mus v Nemecku udomácnil. 

Je tomu zväčša skutočne tak ; pomyslíme len na drobných, nemajet- 
ných zemanov Kalinčákových : i ten najchudobnejší volá bohatého vice- 
išpána, hlavného slúžneho „pánom bratom", na znak toho, že majetková 
prevalia rovnosť nerozrumila. Ale názory na takúto rovnosť nepriniesli 
do Uhorska ani Nemci, ani Maďari; sú to ešte pozostatky prastarých 
názorov slovanských o rovnosti ľudí. 

I ustanovizeň stolíc neprevzal sv. Štefan z Nemecka ; on tú ustano- 



Digitized by 



Google 



— 16Ô— 

vizeň našiel už tu; on si ju len prispôsobil tak, ako mu to záujem so- 
silnenia monarchického princípu predpisoval; on na základe sriadenosti 
slovanských žúp utvoril silnejšiu, scentralisovand monarchiu. 

Kedl Ladányi a s ním i iní madlarskí historikovia tvrdia, že ustano- 
vizeň žúp SV. Štefan z Nemecka prevzal a presadil, odkiaľ je to, že 
nemčina v obnove štátneho sriadenia uhorského nepatrné, alebo práve 
žiadne stopy po sebe nenechala. Názvy hodnostárov a úradníkov uhor- 
ských sú čisto slovanského pôvodu, tie veru madarská reč zo slovanskej 
jednoducho prejala. Dostačí nasledujúci krátky prehlad: zo slovanského 
krála urobila si királya ; z cisára császára ; z nádvorníka nádora ; z pána 
bána; z dvorníka udvarnoka; zo župana išpána; z vojvoda vajdu; zo 
svobodného szabada; z prebega pribéka (transfuga); z meždy megje; 
z izbega iizbég (úskok); z pravdy praudu (právnický výraz vo velko- 
varadínskom regestrume: judicium ad praudam); z utieka utieg (u Ké- 
zaiho pomenovanie otroka pohana); z tovarníka tárnoka; zo stolníka 
asztalnoka; z pohárnika pohárnoka; z cesta tiszta; z víťaza vitéza; 
z bojníka bajnoka ; z dušníka dusnoka (animator) ; z radu rend. 

Otázka je tedy velmi oprávnená: kedl nemecký duch a nemecká in- 
tervencia pomáhaly utvoriť štát uhorský a udomácniť v ňom civilisáciu 
západu za časov Gejzu a sv. Štefana, prečo v rade slov, ktoré vzťahujú 
sa na štátny život a na novšie vzdelanostné pochopy, takmer ani jednoho 
z nemčiny pochádzajúceho slovíčka niet, a prečo jest tak mnoho zo slo- 
vančiny prevzatých slov? 

V tak hojnom počte sú tieto slová skutočne nápadnými. Dokazujú 
v prvom rade, že živel slovanský aj za časov Štefana bol v Uhorsku 
v prevažnej väčšine, že pochopy, vzťahujúce sa na verejno-správne a 
pravosúdne veci a tým samým i na verejné úrady, u Slovanov predtým 
a vtedy boly v Uhorsku cele udomácnené a že tedy, istý dla vzoru zá- 
padu ustrojený stav bol už i v tom čase v Uhrách len pričinením a vply- 
vom Slovanov sriadený. 

Vezmime na príklad právom p. rhoreskovaného Anonymusa. Vámbéry 
vo svojom roku 1895 vydanom diele: „A magyarság keletkezése" na str, 
191. hovorí o ňom doslovne: Žial, že dáta bezmenného notára odponiju 
kritike a zdravému rozumu; výmyslom sú jeho dáta o počte Madarov a 
smere ich putovania, o tej radostiplnej pokore, s akou sa Slovania Vladi- 
mírska a Haliče víťazným Maďarom podrobili; nesmyslom a výmyslom 
sú dáta o osobe Arpádovej, ktorej nikdy nebolo, o smluve krve (ver- 
szerzôdés), ktorú nikdy neuzavreli atct., lebo Anonymus, dla spisovatela 
Marialiho, ked svoje Res gestae písal, mal pred očima pochod a vpád 
Mongolov cez Tatry do Uhorska. 

Kraje dolného Gemera pripomína v diele Rex gestae i Anonymus^ 
a síce v 32. kapitoli toto vraví doslovne: „V tých časoch vojvoda Arpád^ 
kedt už videl sa kroz svojich vojínov povýšeným a zabezpečeným, držiac 



Digitized by 



Google 



<v 



- Itíl -- 

poradu, poslal mnoho vojakov na výpravu, ktorou mali podmaniť lud 
hradu GumnTj Notigradj a keby im šťastie prialo, aby postúpili až ku 
hradu Nitraj smerom k hraniciam Čechov. Na túto výpravu ísí majúcemu 
vojsku ustanovil za náčelníkov a vodcov dvoch synov Huleka: Zuarda a Ka- 
dusu, a Hubu, jednoho z najprednejších osôb. Tedy títo traja páni, obdržiac 
privolenie od Arpáda, vyšli z toho miesta, ktoré sa zovie Pmiuélí^ jaz- 
diac popri rieke Hongu, a prejdúc túto, popri rieke Sonyou, vytiahli od- 
tiatto cez kraje hradu Gumiir^ prišli až po vrch Bulhadu] oJtiafto po- 
stúpiac k tmstkeLin hrsLÚn Nougrady prišli až ku rieke Caliga. 

Povedzme, že všetko toto je bájka, že Arpáda nikdy nebolo, ale hrad 
frumur skutočne jestvoval a to síce pravdepodobne velmi dávno. Teraz 
ho už niet; ostala pamiatka po ňom len v mene „várhegy'' =: hradiSte, 
ktoré nad teraz maďarským mestečkom Gemer, a síce na jeho severnej 
strane, leží. Hrad tento stál už pred príchodom Maďarov. Ži^ ho Arpád 
Boršovi, t^jnm, ktorý aj hrad Boršodský na kopci pri rieke Bodve vy- 
í5tavil, daroval, to je bájka, ako aj to, že po vymretí rodu Buräovho hrad 
fiumur zdedila po praslici rodina Mariássy. A že bol hradi)m župným, 
to dosvedruje aj tá okolnosť, že od neho stolica gemerská dostala svoje 
meoo. Dejinami objasnené, istú úlohu historickú odobravšia zámky ge- 
merskej stolice sú: Putnok, Krásna Hôrka, Ajnáčka, Hodojovo^ Blh, 
Drieučany, Magínhrad a nadovšetko Muráň. S týmito menami stretiíme 
sa v dejinách Uhorska častejšie. No hradu gemerského niet medzi nimi, 
na znak tolio, že bol župným hradom, keď v Uhrách Maďarov e&te ne- 
bolo. l*i*irodzená vec, že keď bolo slovenskej župy gemerskej, musela táto 
mať aj župana, ktoiý vládal aj majetkom „Župannije Pole", teraz Spanie 
Pole, maďarsky Ispdnmezô zvaným. 

Bartholomaeides odbavil toto historicky velmi významne miesto vo 
svojich ^Xotitiach inclyti comitatus Gômôr" velmi nakrátko; on hovorí' 
toto: „Ispán-Mezô", — Slavis Spanie Pole dicitur. Utrumque nomen 
vilIam^ ve] praedium denotat, quae comitis alicujus, vel vice comitis 
fuerit, Nisi ťorte malimus a nobilibus, qui hoc in vico copiosiores repe* 
riebantur, cuni in vicinis nulli essent, ita nuncupatam. Sane anno 17S6 
sex et aexaginta nobiles personae numeratae sunt. 

Ale vedia tohoto náhladu, malo by sa miesto toto správnejšie ze- 
mianskym íioľom menovať. No zemania španopolskí sú pravdepodobne 
toho istého pôvodu, čo im blízki zemania kameilanskí, totižto Wešeliniov- 
ského pôvoilu, ktorým palatín Wešelini isté nadpráva a výsady, len ze* 
maaoni uáležavšie, udelil. Takýmito zemianskymi rodinami na Španom 
Poli 8Ú rodiny Gál a Libertiny, v Kameňanoch Ján a Freňo. 

No Spanie Pole nie je zemanské, ale bezspome pole slovenského 
župana, čo už aj historická starobylosť blízkeho vidieku dotvrdzuje. 



U 

Digitized by VjOOQIC 



T Príslovia, porekadlá a úslovia. 

z novej sbierky L. V. Riznera •) usporiadal A, P. Z. 
Pozn, Hviezdička pred výpoveďou značí pochybnosť o jej rudovoati. 

1. Príslovia. 

1. Akú si kto palicu zasadil, takou bude bitý. 
Jeden začína s Bohom, druhý s čertom. 
Ked zahryzneš do chrenu, nekrič, že ta štípe. 
Zobu čo po samom zlate vodiť budeš, predsa nájde mláku. (Sr. Z. 

U. 226.) 
fi. iMladé ruky, skorá robota. 

Ked má niečo človeka nadlsť, tu on tomu nevyhne, čo by sa hned 

pod zem schovával. 
Bni utekajú, akoby kamene do vody metal. 
Stiiľému už len kus chleba a teplý kút. (Sr. Z. VII. 8.5.) 
Ak sa furmanovi lení zohnúť vo dvore raz, v cudzom svete sa tolko 

ponashýba, že ho až chrbtová kosť zabolí. (Sr. Z. XIII. 214.) 
](1 VohTačka každému a žena jednomu. 

Velký krčah mnoho vody načre a na velký voz velkú fúru kladú. 
Nemaj nič, zle je; maj čo, ešte horšie. (Sr. Z. X. 182. naopak.) 
On je už na Božom súde a my ešte v ludskom blude. (Sr. Z. 

VI. 704.) 
Čo jej chýbalo na rozume, doložila jazykom. 
U), Keä sa človek cez deň ukýva, večer zaspí, akoby ho do vody 

hodil. 
Nenie väčšieho blázna, ako pálené. 
Pri dobrom majstrovi musí byť aj tovaryš dobrý. 
Ked kupuješ, jednaj sa, ako hys' nepotreboval, a kúpiš (lacno). 
Hrozno pred Ďurom videné nebýva do sudov dávané. (Skalica.) 



■) Pramene: Elena Soltészová (Na dedine); A. Bielek (Poviestky z hôr); M. 
Kukučín (O Michale a Velkou lyžicou); Ján Kalinčák (Reštavrácia, čo odtiaľto, 
v kaihe Z. chybuje); Lichardov a Zaymusov Obzor I — XXIV.; T. Vansová (Sve- 
dinnie}; Katolícke Noviny 1899; z PrenČova v Honte; z Bo^ce (tieto k vôli kraje- 
inhive oí^obitne na konci) a iné rozličné pramene. 



Digitized by 



Google 



- ;r)3 - 

20. Kto primnoho do náručia bere, málo stlačí. ) 

Chcel si — maj si! 

Starí ludia staré veci chvália. 

Orava, Orava, celá si boľavá I 

Ber rozum do hrsti! 
25. Nič hotové nepadne s neba. 

Meno ako meno, to ešte nezabilo nikoho. 

Kašel iba do smrti trvá. • 

Psota nemá vôle. 

Mladosť radosť a pochabosť. (Sr. Z. VII. 3839.) J 

30. Púšťaj svoj chlieb po vode a po nečase ho zas nájdeš. (Je vlastne 

biblické. Kazat. 11, 1. — Sr. Z. IX. 87.) 

Neukradnem, nebudem brať; nezabijem, nebudem mať. Sr. Z. X. 12ól. 

Uhlie na jednej hromade skoro neuhasne. (Sr. Z. VIII. 344 j 

Nepúšťaj vlka do košiara. 

Nešťastiu málo treba. 

I v pekle raz hody bývajú, hoc je už dávno starými hnicaTiii mhtu 
dzané. (Sr. Z. VIII. 303.) 
35. Nemaj ničoho, vysmejú ťa; maj sa k dačomu, závidia ti. (Viik tu 12.) 

Školy majú velké ústa. (§tudent mnoho stojí.) 

Včela vyšla Kristu Pánu z čela; osa čertovi z nosa. 

Prvšia hlava, potom brucho. (Najprv piť, potom jesť.) 

Doma ako doma, medzi ludtmi ludsky. (Sr. Z. VIII. 308.) 
40. Mohol kňazom byť, nebolo by ho biť. (O koňovi. Sr. Z. XK 5ťWL^ 

Čo kde v šíry svet zájdeš, slovenskú reč nájdeš. 

Chlieb najlepší kamarát v ceste. 

Čo jedna dedina, inakšia novina. (Sr. Z. XII. 519.) 

KedTby to nevyklebetila, vyhodilo by sa jej na jazyk. 
45. Kto jakým pluhom ore, tak sa mu aj rodzí. (St. Tura.) 

Boha nikto neprevládze. 

Lakomý muž si naučí ženu sám kradnúť. 

Aká dobrota, taká robota (vraví čelad u zlých hospodárov ňlúžiara). 

Chorému nepomáha jajkanie. 
50. Štediý hráč, milostivý zlodej, Urbanov ovos, Havlovo žiti* (nízi, — 
zriedka býva z toho čo dobrého. *) 

Za dobrými môže človek vždycky kráčať. 

Aký rychtár, taká obec. 

Aká hlava, také údy. 

Kedt ošípaná v kŕdli zakvičí, všetky k pomoci sa sbehnií. 
55. Pee okrúti sa desať ráz na jednom mieste, dokial si lahm*. 



*) Tu sa Fud v slohu prekalopiroval, chtíac povedať: Štedrý htáé, milíiativý 
zlodej, zdarný Urbanov ovos, zdarné Havlovo žito — to všetko býva Zľirrlktivr, X. 

M* 



Digitized by 



Google ^ 



— 164 - 

Čary — uepodary. 

Krčmár má sladký jazyk. 

Aj opatrnému niekdy stodola zhorí. 

Pani Klára, večer šije, ráno pára. (Sr. Z. XI. 172.) 
60. Dobré nemá miesta pri lepšom. (Sr. Z. IX. 3.) 

Mamlas je s biedou spokojný. 

Pán Boh spravodlivým z mala požehnáva. 

Kozy sú kravy chudobných ludí. 

Nieto takého mudráka na svete, ktorý by do svojej smrti učiť sa 
nemohol. 
65. Zbytočné leňošenie ukazuje chodník do krčmy. 

Kto hlboko ore, zlato vyoráva. 

* Lenivosť je poduška diablova '). (Sr. Z. X. 525.) 

. Kde ničoho niet, tam ani Pán Boh nebere. (Sr. Z. VIII. 1108.) 

Pracovitá ruka je najlepšia lutria. 
70. Abys došiel groša, máš si vážiť babku. 

Osa lichá len do sladkej hrušky pichá. 

Blato je pre hospodára zlato (t. j. blato s cesty). 

S každým vedrom (okov) hnojnice vyteká pol zlatky do blata ulicOi 

Prvá zima z dierok strniska fučí. (Sr. Z. XIV. 75. 76.) 
75. Oko hospodárovo množí majetok. 

Robota nenie zajac, aby ušla. (Sr. Z. X. 508.) 

Núdza najlepší majster. (Sr. Z. IX. 591.) 

* Dobrá kniha je najvernejší priatel človeka. 

Pomáhaj si sám, keď ti druhí pomôcť či nechcú, či nemôžu. 
80. Jeden za všetkých a všetci za jednoho. 

O svätom Mikuláši daj kučmu na uši. (Sr. Z. XIV. 80.) 

Pojedz bravčovinu za čerstvá, nuž nezaliahnu sa nikdy do nej červlci. 

Najprv potrebné, potom ozdobné (kupuj). 

Človek robí kalendár a Pán Boh počasie. 
85. Nech zkazí sa radšej brucho, ako jedlo (vravieva pažravec). 

Čím je ťažšia oračka, tým bude i klas ťažší. (Sr. Z. XI. 364.) 

Na svätého Ondreje ešte sa nám ohreje (ešte slnko ohreje). 

V lete deň ako v zime týždeň. 

Pannu krášli ruža: slovo zadržané muža. 
90. Gazda bez valca — je sekera bez poriská. 
Hospodárovi a lekárovi nesmie sa nič hnusiť. 
Čo Banát na pšenicu, to Orava na lesy. 

V zime vylihuje na peci a v lete na slnku (lenivec). 
Sprostému sa musí rozum do hlavy vbíjať — palicou. 

95. Škoda každého úderu, ktorý padol mimo. 



') Otíum pulvinar satanae. Ambrosius. Z, 



Digitized by 



Google 






— 165 — 

Zdiera koza vŕbu, vlk kozu, vlka sedliak, sedliaka Žid, Žida fiškííl 

a fiškála čert. 
Dom bez ženy je ako bez kočky. 

Kto sa chce na dedine niečo dozvedieť, nech ide na prástky (priadky). 
Ked ide mladý na prehledy (vohlady), má byí polohluchýra, polu- 
nemým a poloslepým (vtedy sa vraj najskôr ožení). 
100. Láska náhla nebýva stála. 

Dobrá obuv, ked aj trochu tlačí, je milá. 
Zajac má dlhé uši, a nenie somár. 
Keby nebol na krku šteglavý (šteklivý), obesil by sa. 
V hlave bom, v kosťach lom, trenie na srdci — hladaj poiuoci, 
Kí5. Vojak bez fúzov, ako dievka bez frajera. 
Guľka vojakovi, ako haluška hladnému. 

Pán Boh i vezme, i dá. . 

Obráti sa raz a sto ráz vidí. 
Pre dobrý tovar do domu prídu. 
IKK Človek má nato jazyk, aby hovoril. 

Dal smrti výkupné, nuž ho preskočila. (Sr. Z. VI. 655.) 

* Neporiadnemu človeku obracajú sa i samé dary Božie na škodu 

a zkazu. 

* Všetko svojim časom, svojou mierou a na svojom mieste. 
Komu zajac, komu prasa. 

115. Na tom, čo nám Pán Boh dáva, duša naša nech prestáva. 

Keby mohol, i Pána Boha by stiahnul za nohy s neba. (Sr. Z. 
VIII. 537.) 

Najedz sa v sobotu šušovice, nuž v nedelu pekná budeš, (Sr, Z. 
XIII. 52.) 

Čo naši predkovia nerobili, ani my nebudeme robiť. (Príslovie ho- 
spodárov pokroku nemilovných.) 

* Ked si ztratil osnovu, začni to len poznovu. ') 
VMX O svätom Vite vidno hrozno v kvete. 

Ked na Medarda prší, potom ešte za tridsať dní smoklif sa bude. 

(Sr. Z. XIV. 47. 48.) 
Kto sa Pána Boha spúšťa, toho on opúšťa. (Sr. Z. II. bil) 
Kto seje, ten chce žať. 
Vápno činí otcov bohatými, ale synov chudobnými-). (HospuíhuBke 

príslovie.) 
125. Ako sype repica, tak bude i jačmeň, žito a ovos sypať. (Dolňojíem- 

ské prísl.) 



M Bude snád len podfa toho: Qui perdidit numerum, incipiat iterum, lebo lud 
>oanovu« nepozná, iba na krosnách. — Z. 

^) Snád že Čo hnojivo zem rtizom ku vydaniu velikej sily napruŽí. — Z. 



Digitized by 



Google 



— 166 — 

Kostol nie zajac. (Sr. Z. III. 40.) 

I v plevách nájde sa zrnko. 

Krčmári raajetnejú, ked furmanom kone dochnú. 

Lepší častejší groš, nežli neskorý zlatý. (Sr. Z. X. 646.) 
130. Darmo len žobráci berú. 

Dobrým slovom hlavy neprebiješ. 

Cudziu kašu nemiešaj. (Sr. Z. VIII. 407.) 

Zlé nespí. Nešfastie ni'spí. (Sr. Z. íl. 116.) 

Nikto uevie, kde ho šŕastie čaká. 
135. Keď páni tancujú, chudoba platí za muziku. 

Má už druhé zuby, ale len prvý rozum. 

Pravoty majú pažerák bez dna. 

Bieda najprv 7j:iví sa okolo domu, potom klope na okno a konečne 
sadne si vn stôl. 

Vrelá prosba až k nebesiam dosahuje. (Sr. Z. V. 376. 377) 
140. Pred okrádačom domácim zámky ani stráže niet. (Sr. Z. X. 12iy.) 

Diabol rád chodieva v podobe anjela, ale mu vždy vidno kus rožka 
alebo kopyta. 

I mnoho zaplatiC ľahko, kde jest z čoho ; i málo fažko, kde raz nieL 

Svet dorobí, svet stroví. (Sr. Z. XI. 557.) 

Kto sa nehýbe, zarastie chudobou. 
145. Zmorená mucha sama hádže sa do pavúkovej siete. 

Aj pobili sa, aj smierili sa. (Sr. Z. VII. 866.) 

Z kamennej hlavy nevýnde nič dobrého. 

Jazyk škodí sojke. (Klebetnica.) 

Zlé jazyky operu každého. (Sr. Z. V. 444.) 
150. Bieda a starosť po Indoch chodí. (Sr. Z. XII. 143.) 

Ľahko vystrašiť srnku, len spomenúť poľovníka. 

Z malých príčin velké následky. 

K starému ohnú priložil nové poleno. (Hnev.) 

Čerta vyhnal, diabla prijal. 
155. Ked ho jednými dvermi vystrčia, vojde druhými. 

* Slepý fud, — križuje i svojich Spasiteľov. 

Smrdí ako dudok, ale ro'um má ako Šalamún. (Sr. Z. XV. iflT i 

* Zlý farár je najväčšie pre obec nešfastie. 

Lepší kúsok chleba z vlastnej práce, než pečienka z milosti. 
160. Mlčať nenie hriech. 

Vdačný ako pes, ked vidí cudzieho človeka jesť; zpredku knlti 

chvostom a od zadku breše. ') 
Aby jednu dieru zaplátal, dve nové robí. 
Rozum chodí peši, nevedomá urodzenosť v koči. 



*) Nie naopak? — íf. 

Digitized by VjOOQIC 



— 167 — 

Ked je pohonič „pod hopsom" (keď má pod klobúkom — napitý), 
vtedy kone dobre bežia, 
í 65. Vodu piješ, voda jiš, éímže črevá napolniš? (Šáriô. Sr. Z. X. 173.) 

* Jeden hriech postačí vyhnať celý kŕdeľ cnoBtí. 
Slovo statočnélio muža je viac nežU prísaha oplaua. 
Dom korhelov — hotové peklo. 

Čoho niet, to už skapaC nemôže. 
17(1, Plač je pre ženy a deti, nie pre mužov. 

Óo Boh z jednej strany ujal, môže nahradil z druhej. 
Lepšie je hladef na bláznov, nežli byf bláznom. 
Ťažko capovi boriť sa s bujakom. 

* Bohatým dáva Boh statky, chudobným veselosť. 

175. Dobre prezuj, čo máš preglgnúť, a dobre rozváž, čo máš povedať. 

(Srov. Z. V. 313—316.) 

Hore nad hmlou vždy slniečko svieti. 

Ešte múdrosť ľudská Boha nepreviedla. 

Dobré víno samo sa núka. (Sr. Z. IX. 6. 7.) 

Nemca neprepíšeš, ženu neprevedieš. 
IHO. Nie je kostola bez kázne a manželstva bez mrzutosti. 

Kde blázni, tam on jediný múdry. (Sr. Z. IV. 572.) 

Na „prievody" prvé hody. (Bánovce.) 

Aký tovar, taká cena. 

* Pracovitému žehná nebe. 

1H5. Smrť neobíde nikoho. (Sr. Z. VI. 627.) 

Smrť chodí po ľuďoch a nie po horách. (Sr. Z. XII. 143.) 

Ked človek o všetko príde, len čo zavadzia svetu a sebe. 

Človek nežije len sebe, ale i druhým. 

Zo sečky nenasúkaš motúzov.- 
I Iní, * Keby nebolo dlžníkov, neboio by ani úžery. 

Zle je s opilým jarky preskakovať. 

Žena desať ráz muža oklame, kým on ju raz. 

Ani toho Červíčka Pán Boh darmo nestvoril. 

Nemá na čele napísané, aký je. 
Ilí5. Kto sa nechce zamúčiť, nech sa o mlynára neobtiera. (Sr. Z. 

MII. 445.) 

Kto snom verí, lapá vietor. 

Život je tvrdá škola pre človeka. 

Za pravdu trpeť je nie pohanenie, ale zásluha pred Bohom. 

lilska neusmrtí. 
*2íHL Zima a hlad — nepriatelia chudobných. 

Krivoprísažník predáva si dušu čertovi. 

Dajme si, čo komu svedčí, a konec je všetkej reči. 

Boh ešte neprestal dary dávať. 



Digitized by 



Google 



— 168 — 

* Božie mlyny pomaly melú, ale melú na isto*). 

2UÍ}. Nie je kunšt kradnúť, ale nedať sa chytiť. (Zlodejmi užívané-) 
ll; Jednômu Boh požehnáva, druh(^ho v núdzi necháva. 

Malé deti mliečko a velké srdiečko (jedia — žerú). (Sr. Z, VTL TUK) 

Kto dlhy robí, sám seba zlobí. 

Z rybičky ryby, z chybičky chyby. 
2hK Rozum Dóra, kopyto do hrsti. 

Z mnoho vodcov každý chce byť prvý. 

Keď to nešlo s nebom, spojil sa s peklom. 

Smrťou vyplatíš všetko. 

Horár bez pušky je čižmár bez šidla. 
21r>. Kto na železo pajuje, vozí sa na šiestich koňoch; kto na nitul, na 

štyroch; kto na zlato a striebro, na dvoch. (Sr. Z. XL lUK) 

Mucha sadá nielen na cukor, ale i na h... o. 

* Ďateliny krave — spustí mlieko hravé. 
Ako mu pohodil, tak mu vrátil (=:aký vitaj, taký botlajzdravK 
Ôo si urobí, to bude mať; čo si navarí, to zjie. 

22(1 Lenivosť nikomu nič dobrého nepriniesla. 

Lenivec kradne čas Pánu Bohu. 

Darmo ho učili modlitbu za sedem darov Ducha svát(*ho. 

Ľahko byť čistým, kým do blata neideš. 

Staroba má svoje vrtochy. 
22;'*. Inovec — všetkých vrchov otec*). 

S pánmi a cigáňmi maj vždy pokoj. 

Dievky jedna ako druhá, samí anjeli — pred sobášom (Sr. Z. VII, 41#H). 

I steny majú ucho. (Sr. Z. V: 307.) 

Darmo nikde nenalejú. 
2;in. Kto sa nebojí roboty, tomu sú tri svety. 

* Keby voly malý bohov, i títo by mali rohy. 
Chlapská vernosť nerastie na vŕbe. 

Čo dnes nasľubuje, zajtra odtají; čo dnes naprisahá, zajtra za- 
prisahá (odprisahá). 
Dobrému chlapovi zbaví chlp mäsa a liter vína. 

2l\íK Maslom s.re, mliekom ští. (O vychvaľovanej krave.) 

Malá voda, malý rak; chvalabohu, že je tak. 

Oči na spanie a r., na s.anie. 

Aký peň, taký peň, nech je len za nim cien. (Laz. — Sr. Z. Vil. *jíi*J,) 

Za prudkým dažďom krásne slniečko nastáva (po svade i>oknjK 
24IL Poctila ho, ako prasa mech (vrece). (Prasa, kedt ho v mechu ne^ú. 

zanešvári ho. Výklad ku Z. V. 619.) 



') Z nemeckého. Mm 

^) Obmedzeného, lokálneho významu. Z, 



Digitized by 



Google 



— 169 - 

Duša nie je sysel (hovorí sa horhelovi mnoho pijúcemu; vyslov to* 

tižto vytápajú. Stankovce). 

Bozuin nemeria sa dla veku. (Sr. Z. VIL 57.) 

iJokial žije, ani čeit ho neuchytí. 

Radšej boj sa, ako lakni sa. (Sr. Ž. IX. 188. 189.) 
245. Kto si ako postele, tak aj leží a za šíastím beží. (Br. Z. IX. 183.) 

Každému vtákovi jeho hlas sa páči. 

Človek nikdy nevie, kde sa potkne. 

Xechcem, nebudem, ponížene ďakujem, ale preto veziuom. (Sr. Z. 

XVI. 610.) 

Ked je človek na dreve, vtedy medvedf len reve. 
25tí. Dobrá voda stojí groš, a ešte lepšia dva. (Sr. Z. V. ;^88.J 

Huncúta ztratil, kujona našiel. 

■* Čo je ťažko uveriť, nedá sa do modzgov vteperiť. 

Sviňa až po smrti stojí dačo. (Sr. Z. X. 888.) 

Ľahko je tomu teplým byť, kto pri samom ohni sedí. 
255. Kto si nedá radiť, ten sa musí trápiť. 

Usilovnosť všade nájde spokojnosť. 

Kto pred cudzími dvermi chce zametať, pred jeho dvenni čisto 

musí byť. 

* Dobrý príklad aj v zlom dome je dobrý. 

Korhel býva v noci jasný, vo dne mračný. (Týmtn sa tedy dom- 
nienka v Z. XIV. 273 potvrdzuje a rečené tam príslovie putií du 

VL 13. a.) 
26(). Do Vianoc je hoj! ale od Vianoc joj! (Sr. Z. XIV. 115,) 

Naša kapsa úbohá všetko berie, čo kto dá : i slaninu, i rebrá, i čo 

Pái^Boh požehná. (Ako úplné ku Z. X. 80.) 

Nemec vymyslí, Slovák spraví a Žid kúpi. (Sr. Z. X VIL 2L) 

Sprostáka držia za múdreho dotiaľ, kým hubu neotvorí. 

Pes nenosí kapsu, a vyživí sa. 
26a Múdremu sa v noci sníva a bláznovi vo dne. 

Kúp si páleného a chleba, nebude ti treba ani soli, ani imiŕjti. 

(Z horn. Trenč.) 

Múdry učí sa zo škody iného, sprostý zo svojej vlastnej. (8i\ Z- 

IX. 602. 620.) 

Sedliaka ani učený nepremudruje. (Sr. Z. XI. 15.) 

(^lerta je to dobre už — stará žena, mladý muž. (Sr. Z. VIL 564 at(f.) 
270, Pes najviac vtedy skučí, ked ho medzi dvere privrú. 

Nestojí dom na zemi, ale na žene. 

Dobrá žena robí dobrého muža. 

Od ohňa, povodne a zlej gazdinej uchovaj nás Bože! 

Kto na kravách ore, ten nech voly dojí. 
275. Usadt na krčmu židáka, bude žobrák zo sedliaka. 



Digitized by 



Google — 



— 170 — 

Čas nikdy nezáleží, ten len vždy beží a beži. 
Najsladšia driemota^ keď dáždik šuchotá. 

* Doma jedom nič nezkúsiš; svetom chod a sa vybrúsiš. 

* Kto robil, zarobil, má na stole slíže; kto zahála, hlad omála, 
suchú labu líže. 

280. Straku poznáš po chvoste a hospodára po jeho statku. 

Aké semá, taký zrost. (Sr. Z. VII. 665.) 

Zlý kopáč, čo si prespevuje; zlý kosec, čo vždy kosu kuje. 

Planý tesár, ktorý vela triesok robí. 

Nikoho by sa nebál, keby strachu nemal. 
285. Co tam do toho, čo sa minulo! 

Ten je múdry, ktorý sa len raz dopustil hlúposti. 

Nebij, nebij — Boh na nebi. 

Ani jedna kaša sa taká horúca nejie, ako sa uvarí ';. 

Dážď tak dlho prší, dokial neprestane. 
290. Voda, ako Pán Boh, jednému vezme, druhému dá. (Sr. Z. XI. 581.) 

Krupina — dedina, Bzovík — pustatina, Sebechleby — mesto. 

(Horný Hont.) 

Never hube; keď jej dáš, ona bude. 

Dočká sviečka večera. (294 niet.) 
295. Muž so ženou majú byť jedna mysel a dva žalúdky. 

Čert nevie, čo Pán Boh dá. 

Akú kto kravu má, takú dojí. 

Nátcha panská nemoc, lebo žobrák a sedliak nátchu nedostane. 

(Sr. Z. VI. 498.) 

Aj malá voš kuše. 
300. Slepý nevidí a vidomý sa neprizre. 

Sviňa je vtedy dobre vykŕmená, keď sa vili na chvoste. 

Hnilé drevo a hnilý človek nie je k ničomu. 

Človek opilý — čertovi milý. 

V krčme „huj", domov «pfuj". 
305. Nehlaď len na líca, ale i na ruky. 

Nezahasíš oheň, keď ho rozduchuješ. 

Lepšie málo dať, než mnoho sľubovať. 

Seničania žabám oči vytĺkajú. 

Vtedy bude súdny deň, keď. . (dodatočne ku Z. XVII. 111.:) v Tren- 
čianskej všetci drotári na Vianoce budú doma. 
310. Psovi, keď spí, — Cigáňovi, keď slubuje, never — a peniaze bez 

čítania neber. (Sr. Z. VII. 533., 534.) 

Dobrý začiatok — veci zvelatok. 

Keď neskoro výndeš, neskoro prídeš. 



') Význam snád: n^oáhli s úmyslom; never prvému chýru. Z* 

.Google 



Digitized by ^ 



i 



— 171 — 

Kto včasné vstáva, zlato doháňa. (Sr. Z. X. 446., 449.) 
Kto sa vyhovára, ten sa zamotáva. (Sr. Z. V. 119.) 
315. Proti Bohu nepohýňaj nohu. (Sr. Z. I. 32.) 

Jedna oračka, jeden krajčok, dve — dva krajčoky atd., chleba dá- 
vajú gazdovi. (Sr. Z. XI. 361.) 
Varuj, kým jest čo; kedf nebude čo, ochráni sa samo. 

V hojnosti pamätaj na núdzu. 

V plytkej vode malé ryby. (Sr. Z. X. 31.) 

äŽU. Mladá žena, starý muž, nebýva tam dobre už. (Má svoj smyscl aj 

protivné tomu Z. VII. 568.) 

Ukáž Detvanovi zástavu a zavedieš ho i do Jeruzalema (=je ná- 
božný). 

Kňazovi neber, bo on ti neberie. Inému pochyť. Čo môžeš, bo i on 

ti pochytí. (Detvanské.) 

Kto si neváži sám seba, neváži si ani druhého. 

Kto si neváži jedno prikázanie, neváži si ani druhé, ani posledné. 
325. Jedno zlé samo nechodí. (Sr. Z. XII. 167.) 

Len to máme, o čo dbáme. 

Kúp, čo nepotrebuješ, a skoro predáš, bez čoho zaobísť sa nemôžeš *). 

Kto iným na zdravie pripíja, svoje si zapíja. (Sr. Z. IX. 24.) 

Mrcha švec, ktorý svojej koži nerozumie. 
3HU* Čo si sám môžeš spraviť, za to druhému neplať. (Sr. Z. IX. 24.) 

Lepšia chudobná robotnica, než bohatá márnica. 

Najviac ludí popáli sa jazykom. 

Lepšia plná ruka, nežli prázdny slub. 

Slúbiť je ľahko, splniť slub ťažko. 
335. 1 v pekle dobre, ked máš strýca dábla. (Orava.) 

V krčme piť, v kostole modliť. 

Sedliak ide za páleným, ako koza za zeleným. 

Kolko mlynárov, tolko mier; kolko farárov, tolko vier. 

Ked! máš prázdne vrecko, omrzí ťa všecko. 
240. Nie sú rovné masti na všetky bolasti. 

Práca vo sviatok, v nedeľu, nie je hodná fajku dymu. 

Fajka za sáru, sopel na siahu. 

VeiTiá slúžka často služby nemení. 

Prosbou dôjdeš odpustenia. 
345. Ked! ti nevystačí na obed, kúp si len na objodok. 

^■^ Jutrenka — učenia milenka^ j. 

Na každý fígeľ nájde sa protifígel. 

* Prašivú ovcu odlúč od stáda, bo hneď sa všetký;:h chytí jej vada. 



') Podobne tomu: Kúp, čo nepotrebuješ, predáš, éo potrebuješ. ^, 

^) Aurora musis amica. 



Digitized by 



Google 



— 172 — 

Orech tvrdý, zub červivý — mladá žena, muž šedivý. 
350. Ked kvitnú bôby, núdza o chleby, a ked kvitne mak, to už nie 
je tak. 

Na svätého Martina kúri sa už z komína. 
Uhorky s octom a káva s cukrom. 
* Koho ludia chcejú mať, zvykli pálenku mu dať. 
Pri pohárkoch uzavrené priateľstvo býva sklené. 

Z Bošáce >). 

355. Pane Bože, nebe! — každý hladzí sebe. 

Daj koĎovi ovsa, a on spraví hopsa! (Sr. Z. XI. 4(52.) 

Vavriňec oharky oscává. 

Má desať chonníkov na jennu cestu. 

Zajac má sade dokorán dvere otvorené. 
360. Cesta, krčma, kostel a dzievka je pre každého. 

Chto riedko seje, riedko bere. 

Čas plací, čas trací, áetko sa prevrácí. (Sr. Z. XI. 208.) 

Chto malú dziérku zašije, netreba mu obšlvať. 

Koho ňišt nebolí, nevie, čo je nemoc ^) 
365. Nevieme o tom, čo bude potom. 

Hlanná kočka aj po svrčkovi skočí. 

Malé dzeci najskôr pravdu povedá. (Sr. Z. VI. 298.) 

Na špás hovorí, naozaj myslí. 

Na malej vode, velkéj ryby ňechycí. 
370. Muž ženu želié, zákal nové zelié; žena muža tak, zákal uvre hrach. 

Ňečarovaný žeňich, jako nemastný hrach. (Sr. Z. VIL 222.) 

Ledakoho za ledačo dycky drží (1. chycí). 

Krása do času, žena do smrci. (Sr. Z. VH. 411., 493.) 

Požehnal mu pambo stodolu dzecí a plevíiiec chleba. 
375. Gazdu poznať po strese a gazdinú po scéne, (Sr. Z. XI. 543.) 

Husi sa dycky o kukurici sňívá. 

Nedbal by žit tak, jako sviňa (krátko a dobre). 

Na Marka uharky do járka. 

Biele papuče a biely kôň jennaká partéka (potrebujú vela čistenia), 
380. Dze sú zjíchance, tan sú driemance. 

Chto vyňuchcil, ten vypuscil. (Sr. Z. VI. 574.) 

Kašu nejedávajú z prostredku, ale od kr^a. 

Dobre sa mu smát, ked ho ňišt nebolí. (Sr. Z, X. 12.) 

Hlannému koňovi ňesce sa skácat. (Sr. Z. X. 145.) 
385. Chto ňišt nemá, vie, kam si to má skovať. 



') Písané dla tamejšej výslovnosti. 
') = Sýty lačnému neverí. Z. X. 133. 



Digitized by 



Google 



^ 173 — 

Nemá na sebe uiassa za vrabca. 

Cbto len dycky doma sedzl, ôišt nepočuje. 

Keby nebolo chudoby, ani páni by sa v kočoch nevozili. 

Ked ňeňie vína, aj voda je dobrá. 
3tK). Dze sa kadzí, tam horí. 

Po dobrém málokedy príde dobré. 

Stará kočka a stará dzievka ňidze miesta nemajú, dycky sa túlajú. 

Stará dzievka sa aj s krém vyvadzí. (Sr. Z. VII. 449.) 

Časté hody vedú ludzí do škody. (Sr. Z. X. 657.) 
395. Aj sliepka sa stará, ale íiišt nevystará. 

Dobrá práca sa vypláca (odpláca). 

Záť len zát (vziať), ňišt ňedat. (Záť = zať, Schwiegersohn.) (Sr. Z. 

VII. 878.) 

Ked lajno pohýbeš, vác smrdzí. (Sr. Z. VIIL 212—210.) 

Jaké pozdravenie, také dfakuvaňié. 
400- Somár, čo je jaký cifrovaný, ostane somárom. 

Kúp si koňa, bič si snanňe zaopatríš. 

Aj kerý rovno chôdzi, potkne sa. 

Narodzil sa peňázom spasitel (dostal ich do rúk mrhač). 

2. Porekadlá a úslovia. 

Narástol jej jazyk. 
4<>5. Dobrý ako maslo (dobrého srdca). 

Je ako šíp do roboty. (Sr. Z. X. 536.) 

Tak mu ide robota od ruky, akoby umýval. 

Zastal mu rozum, ako zaviaznutý v blate voz. 

Hýbe sa z rozumu. (Sr. Z. III. 253.) 
410. Nenosieva ruky v záponke (pracovitá). 

Dievča, akoby na maline vyrástlo (pekné). (Sr. Z. VI. 116.) 

Má čisté ruky (nepošpinené krádežou). 

Ide mu remeslo ako z partesov. 

Dnes sa so žobrákmi oblak pretrhnul. (V Bošáci „mech".) (Sr. Z. 

XV. 315.) 
41í\ Vyzerá akoby Žida povrieslom na koňa priviazal. 

Rednú ako lastovičky v jaseni. 

Kričali, až sa im štice parily. 

Žmurkal očima, ako žaba z prachu. (Sr. Z. XV. 111.) 

Tak ju radi mali, ako oko v hlave. (U Z. VIII. 630. „Chráni ho, 

ako oko v hlave", je smyslu plnšie.) 
42rp. Sedí ako primrazený. 

Zem mu utekala zpod nôh a svet krútil sa mu dookola. Tiež : Hlava 

sa mu točí a zem uteká pod ním. (Opilý.) 

Šuhaj ako iskra. 



Digitized by 



Google 




hl 



{ 



- 174 — 

Robota mu rastie v rukách. 

Prihorelo mu to na prsty. (Sr. Z. XII. 255.) 
425. Mládenci tak lipnú za ňou, ako osy za sladkými hruškami. 

Zachodí s ňou ani s medovou pannou. 

Čistí sa mu rozum. 

Porozliezali sa, ako raky z vreca. 

Tak dlho stál na jednom mieste, že skoro korene pustil do zt^nio, 

(Sr. Z. IV. 38.) ^ 

430. Hádže sa, ako potkan vo vreci. ^ 

Zakráda sa, ako vrana, ked chrústy hladá v čerstvej brázde. 

Odvisla mu hlava, ako nalomenej makovici. (O napilom.) 

Kapustná polievka, ako britva (ostrá, kyslá.) j 

Schoval sa, ako sysel do diery. 
435. Ukrčil sa, ako zajac do brázdy. 

To mu je čez uši dosť. (O velkej cene na pr. za tela.) 

Vyčítal mu na dlaň (peniaze). 

To tak bývalo za Krčaha krála, kjm sa krížikami rátalo a siíaky 

čepce nosily. (Sr. Z. XV. 347.) 

Zabil klin do zeme, ani čo by ho bol podtal. 
440. Pustil rybu do vody. 

Ostrihaný je vedia rajnice (špatné, má vela „schodoch"). 

Zarubnul do hrubého stromu. (Sr. Z, XII. 3H8.) 

Bežal ako zajac — na ranu. 

Darí sa mu všetko, ako dobrému kalendáru. 
445. Každý sa doňho zadrapuje, ako do hrachu pri ceste. (Sr. Z. XII. 2íU.) 

Drží pec, aby mu neutiekla (kto vždy doma vys.ídáva). 

Nafúkaný, nadutý, ako moriak, ked mu zahvízdajú. (Sr. Z. IV. 4o'>^ 

Fučí ako jež. (Sr. Z. IV. 460.) 

Taká je, ako na jar mrkev. (O staršej ženskej). 
450, Oddýchnul si, ako by mu bol ťažký kameň so srdca spadol. (Sí% Z. 
XII. 339.) 

Chce, aby každý jeho nótu pískal. 

Hlboko siahnul do vrecka. 

Radšej otvára ruku k prijímaniu, než k vydávaniu. 

Narodil sa v košieľke. (Sr. Z. XII. 92.: „v čepčeku" = istó hlaiui: 

poverečné.) 
4.55. Neprišiel s prázdnou rukou. 

Tak mu je, ako slimákovi v chrene. (Sr. Z. IV. 37. XII. 85.) 

Postavil sa na všetky štyri nohy. 

Nevie, či je žena, či je chlap. 

Vystrel sa ako sviečka. 

Žije, ako u cesty žobrák. 
400. Mlátil ho, ako Čákyho slamu. 



J 



Digitized by 



Google 



— 175 - 

Vyceril zuby aky vlk. (Sr. Z. IV. 475. í 
Vytre&til oŕi ako jazvec. (Sr. Z. VI, 121.) 
U diabla ryby. 
Zapíš si to za uäi! (Sr. Z. XVI. 4800 

465, Mrvili sa, ako mravenisko za letného i^asn. (Sr. Z. XV. 153.) 
Vyrástol mu ponad hlavu. 

Zachodia s ním, ako s rozpuknutým krCnažkoiiL (Si\ Z. IV. 383,) 
Zostal, akoby nm nohy zarazil do zeme. 
Stálj ako koJik v plote (nepohnute), 

470* Chojí (chodí) obutý a bosého ho vydraží, (hovoria v Mikušovcjich 
o tom, kto chodí v deravej obuvi). 
Behajú ako včely, keíl ztratily matku. (Sr. Z. XV. 146,) 
Smutno, ako na cintoríne. 

Rol iba postnihníky zjesf (na pr. ktorj' sa remeslu náležité nevyuíil). 
„Už letia biele liusy" (vraví sa o ženáĽh daColomských (Hont), ke<i 
idu na dolné kraje na roboty, lebo v lete je ich kroj celkom biely. 
Tak BoŠačania \Tavievajú o Moruvkách z okolia Slavicína a Bojko- 
víc, ktoré satia sa červenými látkanvi, kecľ v húfoch ťahajú do Uhier 
na robotu, že „letia Červené iastovicky"), 

47Ô. Pristane mu to, ako psovi cepiec. 
Muchy rozháiia (beha bez cieľa). 
Behajú ako mravce* ked! im do kopy pichueä. 
Skrútil sa, ako húsenica v kapustnom liste. 
Ztratil sa, ako myš v kostole. 

480. Mhla, žeby ju krájať mohol (hustá). íSr. Z. XV. 188.) 

Myslí, že všetek rozum lyžicou pohltal (pochlípal). 

Tak mu je, ako huaám, ked sa dostanú k žitným klasom. 

Bojí sa, že ho veža zarúti (kto vyhybujc chnimu). 

Hnevá ho to, ako moriaka červené súkno. 
485. Plieska jazykom, ako pastier kocaroni. 

Ztratil ea, ako s husy voda. 

Buchol sa, ako Écrt do suchej vŕby. 

Chlapi na na čase. 

Uteká, akoby mu zem pod nohami horela. 

41KX M16Í, akoby mu rozum zamrzol. 

Zostal sám, ako vŕba na zhoreuisku. 

Behá z dverí do dverí, ako vlkmi naháňaná ovca. 

Nie je vrecom okadený. (Sr. Z. III. 231,) 

Musel obutý do vody (utiecť sa o pôžičku)^). 



'J Stiíid nielen to, ale vôbec : ndtilj hn ftkíílnaati nepríjerníul vec [laflnikoiíť, Z^ 



Digitized by 



Google 



— 176 — 

495. Dobre mi rohy nevyrastú od starosti. (Sr. Z. XVI. 112.) 
Mlčia, akoby mali nohy krížom pokladené. 
Rozosmial by i lastovičky v hniezde. 
Preberá si medzi mládencami, ako medzi malinami. 
Vybrala si kyslú malinu (zlého muža.) 

r)(X). Chce nahladiť, čo naježil. 

Trhuje sa s tým^ ako Žid s peniazmi. 
Vytlačí i z kameňa vodu. 
Drží sa tohO; ako záplata starých nohavíc. 
Trvá, ako mach na streche. 

5í)5. Sletujú sa, ako havrany ku mršine. ♦ 

Bohatší (na fígle, než kremnické bane na zlato. 
Viac pojie sĺz, nežli ctileba. 
(Poválali ho v jarku), ako sviňu v koryte. 
Buchnul doóho, ako slepý kôň do stĺpa. 

510. Čaká ho, ako búrku a súdny deň (na príklad muža-korhela). 
Spolu pletú ploty. (Pikle.) Šijú spolu. 
Tak mu je, ako vtáčaťu v teplom hniezde. 
Do pol cesty pešky a potom na nohách. 
Bojí sa, ako pes mesiaca. 

515. Drží sa toho, ako voš vlasov. 

Zaplietol sa, ako mucha do pavučiny, — ako kohút do pazdoria. 

(Sr. Z. V. 698.) 

Rád ho, ako pes palicu. 

Do vysokého zaťal. (Sr. Z. XU. 388. IV. 493.) 

Sypaly sa mu slová, ako otruby z pytla. 

52C). Zamíkol, ako žaba po Jane. 

Ťažilo mu na duši ako mlynský kameň. 
t Jeho mysel — ako sysel. 

:. Má olovom zaliate uši. 

^^ Nevesty mu šticu ofúkaly. (O plešivom. Zvolen.) 

^ 525. Navrel mu hrebeň (nahneval sa). 

Ušiel do diery, ako myš pred kocúrom. 
Nenie sysel, aby pred každým do diery utekal (nebojí sa). 
Nalial mu vody do bôt (narobil mu mrzutých starostí). 
Taký je, akoby bol kominára stretol (dobrej vôle, vysmiaty). 

k 530. Ťaží sa mu sohnaí muchu s nosa. 

Posmeškuje, akoby ihly pychal do tela. 
[ Cvakly mu zuby na prázdno. (Sr. Z. XII. 444. 

• (Bunda), čo kurucov pamätá (stará). 

[ Držia spolu ani reťaz. 



Digitized by VjOOQIC 



— 177 — 

535* Drží sa ho to, ako starej baby kašel. 

ľrisahám hore dolinou a hrach so slaninou (ľahkovážna prísaha). 
Dajte mi oval koláča, nech mi žalúdok roztláča. (Sr. Z. XVL 757.) 
Pochodil, ako žobrák s deravou kapsou. 

Iíýxa svetu za chrbátom, kde Boh dobrú noc dáva. (Sr. Z. XV. 
359. 366.) 

540, Ani krivý sa mu nevyrovná. 

Svedčí mu to, ako zajacovi dlhý chvost. 

Vyplatil ho bez peňazí (palicou). (Sr. Z. XVI. 193.) 

Napína hrdlo, ako čížik, ked je zachrípnutý. 

Tak sa tam dobre cíti, ako sviňa v židovskom dvore. 

545. Pán Boh pri nás a zlé od nás! 

Stojí, ako ošípaná, keď ju poškrabkávajú. 

Krúti sa ako kôň v mangli. 

Ide za uchom a za nosom. 

Ukázal mu, čo je to paf (plaskol ho dlaňou, 5. prstami). 

o5ť). Ťahá ho za kratšie. 

Škrabe sa i tam, kde ho nehryzie. (Sr. Z. IV. 424.) 

Strkajú (strcajú) ho ako trinásteho apoštola z kúta do kúta. (Orava). 

Hodí sa to ako rukavica na nohu. 

Chvála Bohu! (Odp. žartovná?:) Na prielohu. 

555. Zavesil vdovstvo na klinec (oženil sa). 
Dvoch obíde a tretiemu nič nedá. 
Dva razy vedia a raz mimo (strelil) (Sr. Z. III. 328). 
Hajda duša do Matúša! 

Z Boäáce >)* 

Zavadzif sa jako baran do tŕňa. 
5t50. Židé trúba na mráz (ked o Michalských sviatkoch trúbievajú). 

Nás e tu lunno (mnoho v jednom dvore). 

Pán Žalunný odkazuje na pána Zubného (žalúdok na zuby. Sr. Z. 

VI. 265.) 

Behá jako sliepka s vajcom. 

Beží jako Cigáň na trh ; — jako Cigáň se slivú ; — jako s klinci 

do mesta. 
565. Chôdzi okolo toho jako kočka okolo cesta. 

Zedél vlk babu za komínom. 

Ľahké jako židova duša. 

Čaká jako krava na dojenie. 

Sedzí jako kmotra na krščeňí. 



■) Písané dľa tamejŠej výslovnosti. 

12 

Digitized by 



Google 



n 



— 178 — 

570. Aj hlavu by ztracil, keby ju ňenial na krkoch. 

Má pausku hubu (labužník). 

Poskacuje jako strnádka. 

HjxI v ňom jako v strhaném koĎovi. 

Hádže sa jako podrezaná sliepka. 
575, diodá mu črevá s procesijii (škvrká mu v nich, ked jo hladný . 

Skočil by od strachu do kozieho rohu. 

Je jako ostružlina (černica, rubus) obon^a konci k zemi (o starých). 

Zniraščil sa, jako by bol do nezrelej oskoruše zahrýzel. (Srov. Z. 

I\; 432.) 



¥ 



^ 



Digitized by 



Google 



Hry našich detí. 

Kto sledoval život dieťaťa, vie, že ono od tej chvíle, ako „poznalo"^ 
že itiá ničky, nerado zahála, lež stále sa zamestnáva, a to na podiv, vy- 
trvale. Pozdejšie, kecl dieťa začne „behať", najradšej napodobňuje rodiíov, 
alebo tých, v jejichž spoločnosti žije. Odrastlejšie deti však krém napo- 
podobňovania starších, alebo skutočnej práce, majú vlastné zanepľázd- 
nenie — hry. 

Nit^kolko hier vyšlo sem-tam tlačených, ale je to neúplné, a tuším, 
natetaz i málo komu prístupné. Zaujímavé však by bolo, sosbieiať ich 
illa mfjžnosti (lebo — ako na pr. piesne, príslovia, zvyky atd. — i hry 
majú svoje „varianty") a sostaviť z nich prehľadný celok. 

Prácu túto (nebárs ťažkú!) mohli by previesť pracovníci v nasej 
MuseáJnej slov. spoločnosti a sbierky svoje uverejňovať v Sbomíku, alebo 
v Časopise MSS. 

Svojou skrovnou sbieročkou z Mikušoviec a Bohuníc v Trenčianí^ku 
a zo Solčian v Nitriansku chcel som učiniť počiatok, avšak prinlbehol 
ma p. Párička'). Preto „pokračujem". Vivat sequens! 

1. Na kurence. 

(Obyčajne dievčence ju hrajú.) 

Jeden hráč je „kvočkou", ostatní „kurence". Tieto stanú si jŕídno 
za dľuliým za kvočku a chytia svojho predného za pás. Jeden je ja- 
striaboin" a papre neďaleko od kvočky jamku. 

Kvočka sa pýta: 

„Čo to kutreš?" 

Jastriab: „Janku" (^ jamku). 

Kv.: „Načo ci je tá janka?" 

J.: „Bujem (budem) vodu hriac." 

Kv,: „Načo ci je tá voda?" 



O Vidz č. MSS. r. III., č. 1, 2 a 3: »Pro.stonárodné hry z Koštian«. 

12* 

Digitized by 



Google 



— 180 — 

J.: Bujem kurence baric" (= pariť). 

Kv»: „Dze (kde) ich nabereš?" 

J-: „Za tvojím pásom." 

Kv. : „Ja mám taký zámek, čo ho štyrmi klúčami neotvoríš, až tým 
liiatyiu." (Zámek je zavrená päsť.) 

l\i fljastriab" príde ku „kvočke" a začne „otvárať zámek", vŕtajúc 
ito päste najprv malíčkom, potom prsteňovým atď., až konečne palcom, 
a tým zámok otvorí. Teraz ukáže „kvočka" hore a povie: 

,,ííen je zlatá lyžička." 

„Jaatriab" zahladí sa ta, a „kuriatka" sa medzitým raz otočia okolo 
y,kvoL'ky." 

,.Hen je zlatý stolík," povie potom „kvočka". 

.Jaatriab" díva sa ta zase, a „kuriatka" zatočia sa druhý raz. 

Potom snaží sa jastriab daktoré kura chytiť, pričom ho kvočka 
pristavuje, brániac si svoje kurence. Ktoré kura jastriab chytí, to pre- 
í?taiio hrať. Kedl všetky pochytá, naháňa i kvočku, a ked tú chytí, hra 
ji' u kunca a začne znovu. 

2. Kokles. 

Hľäči stoja v rade za sebou. Jeden — „Kokles" — stane si pred 
]H\ťl]o tvárou proti nim a povie: 

^ Kokles ! 

Pivý v rade: „Čo sceš?* 

K.: „Toho zannieho." 

ľťvý: „Chyc si ho, jak môžeš!" 

Teraz „Kokles" hladí toho zadného chytiť, ten ale usiluje sa ujsť 
tijii iKi prvé miesto. Ak sa mu to podarí, „Kokles" musí znovu zkúsiť 
šŕastie: ak ho však chytí, chytený stane sa „Koklesom", a hra ide znovu, 

Lokeä 

ju |H)ílobná hra v Solčanoch. Dialóg „Lokeša" s prvým hráčom je však 

,l.okešl" 

j:o sťeš?" 

J^annu." 

Jíerú?" 

.Zaňňú." 

.(■hyť si hu, až môžeš!" 

3. Žiby, gá«! 

Jirten hráč (obyčajne dievča) je gazdiná, mať; jeden stojí v postraíií, 
to jn .vlk". Ostatní hráči — žiby = húsky — stanú si obdaleč proti 

|:ii/(líiiij. 



1 



Digitized by 



Google 



— iŕíl — 

Gazdiná volá: „Žiby^ gág, pojce domov!'* 
Tie odpovedia: „Nesmieme,'' 
„Pre&o?" 
„Pre vĺčka/ 
Jlzeže je?" 
„Za kríčkom," 
„Čo tam robí?'* 
„Uaiývit sa/ 
„Čím sa ucjéľá?" 
„Z ruíníŕkom/ 
„Chto mu ho pml?*^ 
„Prátka/ 

^Chto mu ho vyšíval?" ' 

„Vyšívačka/ 

nZiby, žibyj gag, pojce domov! 

Tu rozbehnú sa busky ku „gazdinej", „vlk- snaží sa daktaii chytií* 
Koho chjlff, ten stane sa „vlkom" a hra počne sa znovu, 

4. Zvon. 

Chlapci pochytajú sa za mkj^ a utvoria kolo — „zvon", V prostred 
kola stojí jeden hráč = „srdce". Ten rozbehne m fu bo volným smerom 
a snaží sa reťaz pretrbnúí. Ke<f sa mu to podarí, uteká preŕ, ostatní 
pustia sa všetci za ním. Kto ho chytí, ten bude pri opakovaní Iiry 
„srdcom", chjtený však stane si na jeho miesto do kola. 

5. Prsteň. 

Hráči posadajú do kola, majúc pred sebou složené ruky, ako pri 

modlitbe* Jeden hráč Btojí stmnou a „žmíká"* (je odvrátený od hráčov, má 
aj oči zaki7tií ^ Žinurkí^), (h'uhý má v dlaniach prsteň — skutočný, alebo len 
zo slamky^ chodí kolom, svoje ruky vsú ťa do dlaní hráčov, a komu chce, 
tomu nechá prsteň. Ked už všetkých obišiel -- debo i skôr — zavolá 
,,už!" Zni lkajúci príde ílo kruhu, pozre skúmavo po liráčoeh a u koho 
mysli prstinl nájsť, pred tobo si stane a hovorí : 

„Hada — hada — badaču^ ja bych rád hádal, u koho bych vídal, 
u macere dúcí (^ idúci?), tkanice pletúcí, pod harasem pášem, zlatý 
prscen daj sem ! " 

Jestli bol prsteú u toho hráča, nuž ten ide žmikat a prvnejSí žralka- 
júci ide s prsteňom ; v opačnom prípade musí znovu žmíkaf a strpeť 
výsmech. 

ti. Slepá baba. 

Hra táto je inakšia, ako je hra pod týmto názvom všeobecne znánm. 
Dvom firáčom zaviažu sa oči a postavia sa do kru Im, utvorenéhn 
ostatú vmi hráčmi. 



Digitized by 



Google 



.:^- 



. . t 



nj» : . 



— 1.^2 - 

„Slepá baba" č. 1 zavolá na č. 2: „Slepá baba, de si bola?" 

Tá odpovie: „U kováča." 

„Čos' dostala?" 

„Kus koláča." 

„Ďes' ho dala?" 

„Na kraj stola." 

„Do (kto) ti ho zau (vzal)?" 

„Panna sova." 

„Ďe leťela?" 

„Ďe vedela." 

„Ukáž zuby." 

„Nemám huby." 

„Zasmej sa mi." 

Ňesťe (nechce) sa mi." 

Pritom snaží sa prvý chytiť druhého, vrhnúc sa na to miesto, odkial 
zavznela odpoveď na jeho otázku. Ten ho tam ovšem nečaká, lež uniká, 
ako „slepému" len najlepšie možno, pričom dosť často padne do rúk 
svojmu prenasledovateľovi, a tým je hra skončená. 

7. Krúcence. 

Hráči utvoria kruh (jeden -stojí v prostriedku) a hodne sa roztiahnu : 
potom sa točia a pri tom hovoria: 

„ Krúcence- vencence, na štiri táčence; toto je to táča (=: vtáča), čo 
po poli kráča, toto je ten andel^ čo hovorí amen." 

Na to slovo ten prostredný označí jednoho z kruhu oboma rukama, 
zamení si s ním miesto, a hra ide znovu. 

8. Na peklo. 

(SolČ. 4-5 hráčov.) 

Vyrýpe sa nožom jamka v pažiti, od tej na vzdialenosť 5—10 „nožov**, 
zapichne si každý liráč do zeme svoje drevko. Prvý hráč hodí svoj za- 
hyhák o zem, a koiký sa mu zapichne, o tolko pomkne svoje drevko 
k jamke. Potom vyhodí nôž do vzduchu a sused háda „písmo", alebc* 
„hladké" (tdtiž na noži firma, alebo hladká strana); ještli uhádol, hrá 
on, jestli nie, pokračuje predošlý, až kým sused neuhádne. Kto došiel 
so svojím drevkom prvý až do jamky — vyhral, a hra začne sa znovu. 

9. Detský pochod. 

Deti držia sa za ruky a pochodujúc hovoria: 

„Od nedele, do nedele, 

šak ten mlynček dobre mele, 

čo namele, to prepije, 



Digitized by 



Google 



- 183 - 

príde domov, ženu bije. 
Žena sa mu zlahla, 
troje detí mala; 
jenno chodí do školy, 
druhó šije bačkory, 
tretie sedí na kameni, 
drží krpce na remeni, 
samo sebe hrá, 
pekne sa mu zdá." 

10. (Detský pochod.) 

„Bomby, bomby, bom, 
zabeu (zabil) žida hrom, 
a ty (tie) malé židovčence 
utekaly von, 
zapálily dom." 

11. 

Chlapec, najdúc slimáka, zdvihne ho a takto k nemu liovorí: 

„Slimáku-máku, vypusti rožky, aš nevypustíš, luKlíni fa o zeiíi, hiuh' 
z teba chlopeň." 

Jestli „neposlúchne", vyhrožuje mu ďalej: 

„Slimáku-máku, vypusti rožky, až nevypustíš, IkhIíih ťa o kostní, 
bude z teba starý apoštol." 

Ak ani po tomto nevypustí rožky, istotne htKlí hn — ak nw ozaj 
o kostol, nuž aspoň o zem. 

12. Na ehleby. 

Jeden hráč je pekárom, jeden žobrákom, jeden vniiilťovnýni, dvaja- 
traja žandármi, ostatní sú „chlebami". 

K pekárovi príde „žobrák" a prosí o almužnu. Ten sa mu vyhovorí, 
že ešte nemá upečený chlieb. — Po ňom príde vaiuliovný, i tomu sa 
tak vyhovára. Ten však verí viac svojmu nosu, ktoiV ji^ poílniž^tený vuňou 
čerstvo-pečeného chleba, a ked sa pekár obráti, uk iní I ne ttui jeden pe- 
ceň — t. j. jednoho hrácii. Tak zamieňavo prichciílí žolniik a zas van- 
drovný k pekárovi, a tento zakaždým pizne mu iictuň. i^okar koiiecni^ 
spozoruje, že sa mu pecné tratia, oznámi to žandárom, tí vyš^^trojii n 
najdú ukradnuté chleby u vandrovného (ten totiž iHivediUiýeh íjniŕov in 
jedno miesto schoval), tie odovzdajú pekárovi a zlodeja ndvi-diK 

Potom opakuje sa hra s novým rozdelením uloli. 

13. 

Dve-tri deti, alebo i viac, pochytajú si vzájomne (hoiija instauii 
kožu vrchnej ruky, takto spojenými rukami pohyhujil hoii-dolii n pií 
tom hovoria: 



Digitized by 



Google 



- 184 - 

„Kvá-kvá-kvačica, 
minárova čapica, 
otvorce nám brány, 
vyženeme vrany. — Kššl" 

Tii sa pustia a miešajú rukami, akoby vrany rozháňaly. 

14. 

Chytačka je velmi oblúbená hra, a tu majú rôzne vyčitovacie for- 
mulky, kto má vlastne chytať. 

Na príklad: 

„Sedzela kačica (v) klokoče vém chrasce, vysedzela dzesac vajár., a 
to jedenasté — holuba na duba — škrk!" 

Na koho príde „škrk", ten ostatných chytá. 

Alebo : 

„A-cvá-tó, de-vá-tó, eny-meny, ruci-meny, mik-šan-to!" 

15. Schovávačka* 

(Hrajú obyčajne menšie deti.) 

Jeden hráč „žmíká", t. j. je odvrátený dakde do kúta, aby nevidel, 
kam sa ostatní schovávajú. Z tých každý hladí sa ovšem čo „najlepšie** 
schovať, bárs často zabudne si aj hlavu neschovanú. Aby žmíkajúci vedel, 
kedy má ísť hladať, tí, čo nestačili sa chytro schovať, volajú: 

„Ešče nie, eôče nie, až kej búe (bude) židovo krščenie; ešče nie. .. 
uúž!'' 

16. Jednanie. 

1 hráč: Začo ty volky? 

2 „ : Za štyri žmolky *). 

1 „ : Za piaty slíž. 

2 „ : Pámbo nás uslyš. 

Pritom plasne vždy ten, ktorý hovorí, druhému na dlaú, ako kecf 
sa jednajú. 

17. 

Na Velkú noc chodia chlapci „pod šibáky". Majú vŕbové korbáfe, 
obyčajne „osmoráky", t. j. z osem prútkov pletené, tými šibajú dievčence 
íl pritom hovoria: 

Šiby ryby, mastné ryby, 
dávaj vajca do korbáča, 
a jak nedáš, vyšibám ca! 
No, ako hovorím, ani nečaká, či dá, alebo nie, ale šibe už vopred 

18. 
Krkanie žiab usilujú sa reprodukovať „áriou", skladajúcou sa iba 
z dvoch tónov (sekundy), hovoriac pritom: 

') Žmolky z: mrvance. 

« 

Digitized by VjOOQIC 



— 185 — 

Umrel Ján, 
plačme zaň: 
. i ty, i ja, 
i Žofia — 
u-u-u ! 

— ovŔem v „úctivej" vzdialenosti od krkajúcich žiab. Na l)lízkii nielen 
že úBt neotvorí, ba ešte pridrží si ich rukou, lebo keby mu žaba zuby 
precitala — vypadaly by mu. 



\- 



i 



(Tu si spomínam na krásne čítadlo, ktoré som počul na Morave 
v Ždáuiciach, a uvádzam ho, či azda u nás nepočuť podobné. Znie ono : 

Žaba krkoce 
v černým potoce, 
syn se jí žení 
v turecké zemi, 
bere si Dorku 
v černým podolku.) 

19. 

Starší človek vezme do dlaní hlavu dieťaťa a pohadzujúc ju mierne 
8 boka na bok, hovorí: 

Melem, melem múku 
v červeném klobúku, 
čo namelem, to predám, 
minárovi ništ nedám, 
len srarú babku (^buchta) 
sadzím na lopatku, 
fuk s ňú do pece, 
nech sa tam upeče! 

20. 

y Solčanoch plieskajú rúčkama dieťaťa a hovoria: 

Ťapu-ťapu-ťapušky, 
pôjdeme na hrušky, 
na hrušky takové, 
keré budú makové. 

21. 

Jednou rukou drží starší dlaíl dieťaťa, dinihou „krája" a pritom 
hovorí: 

Krížičkom, 

vrááičkom, 

prstočkom (dotkne sa prstom), 

laktíčkom (zas tým sa dotkne) 

— plesk! (tu pleskne.) 



Digitized by 



Google 



I — lAtí — 

I 22. 

Prsty čítajú malým deíom takto: Jededen, dededen, cin-cin 
págo, lígo, venček, dubček, carigo, čuk. 




Ako u nás „myšička kasičku varila", ako dievčence pečú z blatu 
osúchy, ako chlapci šibenice preskakujú, ako robí baran „drc!*" ítko 
oklepávajú chlapci na jar píšťalky atd., o tom sa nejdem zmieňovať; 
myslím, že je to s nepatrnými odchýlkami všade rovnako známe ^l 

Vršatský. 

') Všetko to zasluhuje pilného zaznačenia, a keď dakujeme za prítomnú, hladím e 
8 radosťou v ústrety novej sbierke. B. 



-^^ 



Digitized by 



Google 



Archív. 



Concórdia altera in Negotio Freidenreich. 

Nos Comes Georgius Thurzo de Betlenfalva, Regni Hungariae Pala- 
tinus, ot ludex Curaanoruín, nec non de Arva & ejusdem Comitatus per- 
petuus Comes ac Sacrmi Principis et Dni Dni Matthiae Dei gratia Electi 
Ronianorum Imperatoris semper Augusti ac Gennaniae, Hungariae, Bo- 
hemiae etc. Regis, Archiducis Austriae, Ducis Burgundiae etc. Consiliarius 
et per Hungar Locuintenens. Meraoriae commendamus tenore praesentium 
signiíicantes quibus expedit universis. 

Kdy v predesslich a nevelmy dávno pominulých čäsuv, mezy SIo- 
vutnymy a Opatrnímy, Rychtarem a Raddu geho, z gedneg stráni, z druheg 
pak strany Erharda Freidenreicha k nemu prip(oje)nich z Společnosty 
Messtanôv Mesta Kralovskeho Banského Bystrice nemala hádka a roz- 
tľžitost se stala a vznikla, títo obe strany k nam se utykaly, yak skrze 
Supplicatie od obogich Strán k nam dane, tak tež skrze svych Proku- 
ratnív anebo Prostrednikuv na to gsau nastavaly a pracovaly, aby gsme 
mi dotknutú mezy nimy panugici hádku a roztržitost ninegssyho času a 
termimi, kdy se vykonavagj obecne Saudy v osmy den po Svatku S° 
Lukasse Evangelisti nedávno pominulem vykonaly, na kteryžto čas a ter- 
miu vsseligake Causy a pryčiny Panflv obyvatelfiv tohoto Královstvy, 
z íastky kraginy okolo y také za Dunagem a giních Sausedskích vidie- 
kov, od vydieku Lyptovskeho dolu počnúce yak predtým, tak y po bitce 
Mohachien vzniknuteg a nastavagiceg, vedie obsaženy Artikulúv obecného 
zrizeny giž vydanich, bolo osaudene, z celosty a mocy tech Artikulov 
skrze ])redgmenovaného yasného Cysare a krale nasseho, tu v Pressporku 
obecne byli odložené, spolu s pany praelatmy Baionmy a Radcuv pred- 
gmenovaneho Yasneho Cysare a krale obogiho radu a Sudcuv královstvy 
tohoto poradne ustanovenich Mistruv proto Notariusuv a královstvy tohoto 
zeman uv. Stolice totižto Saudneg giž predgmenovaneho Cysare a Krale 
Yasneho Prysažnym Prisedicím podlé Saudu gsme revidovaly a uložylj. 
My pak vezmuce tuto gich vec pred sebe a slissyce y také rozvažugice 
gegich propositii a allegatii magice společny tractat mezy nami a raddu, 



Digitized by 



Google 



m- 



m^''- 
W^^: 









y/;- 






't^' 



.¥' 



^ 1§8 -^ 

tu samu z obogich strán hádku a roztržitosť, y také nesvomost, k večimu 
úžitku a k dobrému obci predgmenovaneho mesta Bystrice, skrze Svor- 
nost upokogitj gsnie chtely, stranám také tym obogim aby mezy sebu 
dobrovolnj a pokogní byli, vedie Saudu sme nassly. Ku kteregšta Svor- 
nosty traktovanj, potvrzenj a uloženj panuv Johannem Lippai de Zombor 
predgmenovaneg Yasnosti Cysarskeg a kralovskeg v Sudech Námesnlka 
y Radce, a Velikomožneho Pána Andreám Ostrositsch de Gliiletiny Sto- 
lice Sudneg giž predgmenovaneho Yasneho Cysare y také Krale, Baróna, 
a urozeného Martinum Benicky namesnika nasseho, yakožto za hodnich 
Comisaruv gsme vyvolily. Kterfžto potem v Sobotu, hnedky po Svatem 
Mikulassy Byskupovy a vyznavately. pominulu pred nas a pred pred me- 
novaných Panňv praelatúv, Baronúv, Radcilv predgmenovanťho Cysare a 
Krale Yasneho z obogiho radu a Sudcuv kraginy ustanovi^ních veliko- 
možných Panuv, Proto Notariusftv a zemanňv krajiny, Stolicy totižto 
Sudneg giž predgmenovaneho Cysare a Krale ysneho prísažních a pry- 
sedících, pred nas se ustanovily a prissly a verne gsau vssecko vypove- 
dalj týmto Spftsobem 

Yakoby ony v techto nedávno pominulych dn&v tu v Prešporku kdy 
gesste trval predpsany ninegssy termin k vikonavanj Sudiiv octavalium, 
predgmenovanym Stranám a gegích prokuratrum v gegícb prítomnostj, po- 
zvaních a vyslisseních, volmi ochotne nagegich zadost y odpoved yak ústne 
učinenú, tak skrze psanj daím, a tym potom Stranám ku rovnany gegiili, kdy 
se na panftv Comissarúv daly a na gegich uložený prestaly, iimgiee o tom 
caste a pilne traktovaný a rozmysslovany y spoločnú raddu, žadost pak 
obogich strán pilne rozvazugice a rozgímace mezy Artikule skrze strán 
predgme novaních dobrovolne zapsaty a prigatj, ty pany predgmenovany 
Comissári uložily a Stranám predgmenovanym oznamily. A to, Ponajprve : 
Kdy Strany oboji v tom se podvolily, aby Artikule giž pred tím v Bystricy 
skrze Panuv Comissarftv oznámené, a skrze nas potvrzene neporussiti^lne 
pod pokutu v nich uloženú a odsuzenu, zachovane bily, tuto jejiťh žadost 
v sveg celostj a ostalosti zanechalj. Po drnhe: Za Spravodlivú a za hodnu 
uznávagj žadost a prosbu Freidenreichy aby byla pripussU^ua, a k nemu 
pripogenich z obcy messtanäv, v druhem artikuly obsaženu^ kdy gegich 
vrchnost chtel tak ustanovenú bitj, aby v počtu Radných Pamív, nť *;eden 
toliko Národ, anebo Natió, ale podlé obecného — Panftv kraginj , usta- 
novený Roku Tisiceho Ssestisteho ôsmeho — vsseckích Slobodných Me- 
stiech, bez pozoru naroduv neb natii, a rozdílu náboženstvy, pouagprve 
Rychtary, potom Iíadny Panj magj volenj biti a gine vsseli^ake hodnostj 
Nemcum, Uhrum a Czechúm neb Slovákom, a kdyby Uhre na ten čas 
nebyli, Nemcum a Slovakúm gednostagním a rovným spúsobem maíii oda- 
vane biti, Proto obydve teže strany obecnému Královstva ustanovený po- 
tom mági se accomodovati. Po tretí: Ani to za odporne a proti vúli neb 
rozumu uznávagj, aby vivolena Společnost neb Cztiryadvacatnicy z velikú 



^. 



Digitized by 



Google 



o- 



— 189 - 

Spoléčnostj aneb z obcy, Rychtaie a Radných Panúv volily, a gestly by 
krta ^ nich pro giste príčiny nebyl Obcy prospessny aneb schopný v Úrade, 
schopiiejssy po vykonaný Roka, na geho misto z skrze Radnfch Panuv 
a Cztyriadvacatuíkuv aneb vyvolení^ spoločnostj magj zrizenj a povstavenj 
bitj. Co Freidenreich a gemu pripojenj z společnosti niesstane v tretem 
gegich Aľtykuli ne bez pričyni žadagí a prosi. Po Cztvrte: Aby osoby 
inpossessionatae aneb od ginud prichazagici, do Raddy aneb na gine obecne 
Uradi mesta k vykonávaní nebrali ani uepromovovalj : nez yako v ginich 
Sloboílnich mestech toliko Patritii, possessionati a vlasné domi magíci, 
do Raddy a k ginim obecním uradúm, pripussteni magí bitj, tuto tež 
spravedlivu prozbu a zadost Freidenreichovu a gemu pripogeních z Spo- 
lečnosti messtanuv, uznavagi. Po ľate: Co se dotyče paty a ssesti tegže 
Spoleŕaosti Artikulúv, ty — vedie Transactii Panúv Comissaruv v sveg 
celosti a stálosti zustati mag,j uloženo gest. Vo S$eMe: Aby Obcy dobre 
a cbvalitebne zrizenu, gedenkaždi z messťanuv pri poradku a v úrade 
se sdľžoval, potreby gt aby Privilégia meske k Obcy ne Politii prinaleža- 
^ei, pry vyvolenj Rychtare, obecne se čtly a oznamovalj, tak aby se 
gedenkaždj messtan vedie nich vedel spravovati a accomodovatj. Posedme: 
Že naboženstvi a pobožnosti, prace a usylovanj nemá opovržene a potu- 
pené í)itj, z teg pričini pobožnostj Slovakum slussne a hodne pomoc datj, 
uznávíigj, aby na potomny čas geden každj Níirod a Natii pro svu zskru- 
esenost v svem kostole čas náležitý mel, tam teš velebne Svätosti magí 
se vykonavatj, any skrze ginich, yako timito časy stalo se, mági nega- 
kovu prekážku aneb perturbatii míty. Po oí^me: Odbyraní počtuv od 
Rychtare yako se ma prigimati, v tom niesstane Deliberatij Panúv Co- 
mjssai ÚV, mági vedeti, yako se mági prokazovatj a accomodovatj, ktere 
vedie Reguly gis predepsaneg ma bitj. O ginich vecech, co se dotíče na 
poiiiiíiuly Rok Rychtare, ktery kdy giž predtim Radde počty sve oddal; 
a gestli Společnost a Obec by chtela znovu svym naležitim spňsobem 
skrze Panúv Comissaruv zavrenim a oznamenim, múze spatrity a revido- 
vaty. Po decate: Schudzky osobitne, yakozto semena zvadj a roztržitosti 
k utrhany a nie nevaženj vrchnosti, mági biti zapovedene, aby na potomnj 
čas se nevykonavalj, a jestli kdo uegakovu krivdu sobe skrze nektem 
osobu učinenú bitj uznával, o tom Vrchnost svu ma vyhledavatj, kteremu 
vrchnost bez vsseligakeho rozdilu a vážnosti osôb Saudem a spravedli- 
vostf ma poslužitj, ktera tež proty vssem gednako a rovne se prokazo- 
vati podluzna gt. Obec vrchnosti sveg podlužnu ctnost a važnost ma pro- 
kazovatj, naproty tes vrchnost slussny a hodný pozor Spoločnosti aneb 
Obcy pro podlužnost a slussnost úradu sveho, ma gmitj, rovnost v vsse- 
liakieh vecech ma držeti. Spravodlivého Saudcze a Rychtare yako Božské 
a Lydske Pravá vyhledavagj, sobe proti vssem Narodúm, pod pokutu 
dvakrát tysicze zlatých, ktera pri ustanovený Panúv Comissaruv utvrzena 
gt, a tolikrat kolikrát zhresseno bude skrze nas aneb tých, ktery po nas 



Digitized by 



Google 



— 190 — 

budú, neodpustitedlne pro Fisco Kegio vykonane ma piokazat a dosvecit. 
Ktere Artykule presentibus literis nostris spúsobem giž predpovedaním 
gsme zapsaly z Raddy gich zvrchu graenovanfch panuv prelatuv, Baronuv, 
Radcuv predineuovaneg tey geho Yasnosti Cysarskeg a kralovskeg a obo- 
giho rodu, y Sudcúv kralovstva poradnich mystnív a Protonotariusflv, a 
královstva zemanňv, Stolice Sudneg giž gmenovaneg geho Yasnosti Cysar- 
skeg a kralovskeg prisažních prisedících, yako spravedlive, slussne y hodne 
zavreue a dokonané y skrze samo stranj dobrovolne prigate, my tež sme 
prigali, spatrilj, chválili, giste učinili a potvrdily, ano prigimame, appro- 
bujeme, chválime, gistečinime a tvrdime. Na kteregžto vecy veciiu stalost 
a celost presentes nostras literas Privilegiales sub sigillo Nro Judiciali 
& Authentico stranám predgmenovaním Suduv svych k buducy vystraze 
potrebne ku vydaní sme uznavalj, Yako vyhledava obecná Spravedlivast 
Dano v Pressporku peria 2-da proxima post festum Conceptionis B. Mariae 
Virginis Anuo partus ejusdem Millosiomo sexcentesimo duo lí^címo. 

Georgius Thuízo m. p, 

Pomam. Listina táto je preklad z latinského originálu pre slovenská 
natiu vydaný a Jurajom Thurzom vlastnoručne podpísaný. — 

ŕohyb v B. Bystrici, na ktorý poťahuje sa listina, zapríčinený Uhrami i?) 
a Slovákmi proti panujúcim Nemcom, vzbudil istý Erhard Freideareich^ 
pochádzajúci z Eisenstadtu, v registre mešťanov baňsko-bystťických roku 
1595 zapísaný, bydlivší pravdei)0(lobne v dolnom ringu pod L H, Muž 
tento pre svoje energiéné vystúpenie musel mnoho pretrpeť. Bol od ne- 
meckej vrchnosti ostro a stále prenasledovaný, v nemocnom stave na 
mestský dom prenesený a tam inquirovaný, majetok mu ale bol od úradu 
pre buričstvo zhabaný. — Madfari (Uhri) a Slováci boli za zradľov mesta 
vyhlásení, preto že si za zástupcov volili advokátov zo stolice, poneváô 
mestskí advokáti ich obranu prevziať nemohli. Deputácie za deputáciami 
chodily za palatínom Thurzom, za Martinom Benickým do Žiliny, do 
Bytče, do Rajeckých Teplíc, do Prešporku k vymoženiu práva utlačova- 
ným, čoho dostalo sa žalobníkom konečne traktátami thurzovskými a pát- 
fovskými. — Boj tento medzi národnosťami baňsko-bystrickými trval m 
150 rokov. 

(Archív b.-bystrický, fasc. 318, Nro. í).) 



Ján Pogroni z Víglašu žiada lychtára a radu mesta Baň. Bystrire o pre 
dĺženie súdobného termínu, pre služobníka svojho Jána Hoľvátha. 

Generosi Egregii, Prudentes ac Circumspecti domini aiiiici et Vieini 
mihi obser v. Salutem et moor. servitioí oblt. Uznávam dobre, ze som 
ya timýto dnamy služebnika meho Janosse Horvatha, i/akssto osobu zein- 
janskú od Vtty z \ezeny meskeho vypital az usqu. 22. diiim Maj, do 
pravá. Ale gyz to nevjem, gestlj czo bil ten muoy sluzebigk provyiiil 
VSm: aneb komu gjinemu neb nie. Mel som pak tehdj k Vttm vedie 
dokon^^ny sam osobljve prijiti, a tuze zemansku osobu meho sliizebiijka 



Digitized by 



Google 



- 191 — 

ku piavu Vttm posiati. Nez ponovass Pan Boh vsseniohuzj raczil na mogj 
manželku dopustitj velikú nemocz a svug boskí krýz, o ktereyssto nemoczj 
y zatjm budete muoczj Vmti poľozumitj, neslusselo my techdy odgitj ale 
na tento czas o svú milú manželku starost mitý: ') A ponevass tenze 
Janoss Hoľvath sluzebyjk muog tohoto czasú gest mne také velmy po- 
tľííbny, musel som ho pri sebe zdrzety. A tak Yti prosyme ze toto pravo 
teprva odlozite. A daly Pan buoch dobre zdravý, kdj bude po rakossy, 
dokoiiamt* giny Termín, aneb ya zde na Výglessy ; gestlj kdo bude mity 
nyeczo stymze sluzebnykom mogj, yakssto so sobu zemjanskú czinity, to 
pravo osadjm. Nepochibugem tehdy ze to Vtti podobne pritelstvo a su- 
sedstvo mi ucinite. A stým Vtty Pánu bohu poruczím. Dátum in Arce 
Vygiess, die 21 maj 1620. 

Vmtí: Pritel a sused 

Johaunes Pogronj m. p. 

Generosis Egregiis Prudentibus ac Circumspectis Dominis, Judici et 
JuratíR Civibus Liberae regiae Montanaeq. Civitatis Novisolieň. Dňis et 
Virinis observl 

Novisolium. 
^_^ (Archív b-bystrický faac. 190. Nro 47.) 

') TilU) manželka Pogroni-ho bola rod. Thurzova. 



Digitized by 



Google 



OBSAH. 



Georgii Ribay Sexcenta et octo Adagia slavica. Z. ....... , 3 

Vývin keramiky a slovení^ká majolika. Podáva Pavel Socháú . . 26, íl7 
Miestopi§né úryvky z Gcmera. Podáva Július Botto. III. Muráň a hrad 

Muráň. IV. Údolie gemerekého Turca 47, 152 

Upozornenie na dejepisné, náboženské a prírodné pam&tfhodué veci 

v stolici trenčianskej. Romuald Zaymus , . 55 

Starobylý nápis rimanský. Fr. V. Sasinek 63 

Zvyky a obyŕaje v Koätanocli. Podáva Janko Páriéka . , 67 

Soznani sliierky húb, in nátura, v prirodzenej podobe, sosbieranýcfi a präpA- 

rovaných Andrejom Kmeťom, venovaných Museálnej slovenskej ipoločnonti . 75 

Cudová liečba v Turci. (Pokračovanie z II. roč., sv. II.) Podáva dr. J. Petrikomch 83 
^Rozmlúváni mládenec se smrti^. Z cecbmistrovských pohrabtiých >vmk>v 

a reČí« v Trenčiansku. Podáva Joz. L. Holuby 8íí 

Miestne báje a skazky. Podáva ImíI Ad. Reuss .......... l^B 

Príslovia, porekadlá a úslovia. Z novej sbierky L, V. Rienera. uiiporíadal 

A. R Z, U>2 

Hry našich detí. VršaUký , * 17» 

Archív < . • 98, 167 



c6f>^ 



Digitized by 



Google 



J 



vr 



Prosíme všetkých priatelov dedovizne slovenskej, i tých, ktorí už 
Y Sborniku uverejnenýiai vzácnymi plodmi ducha svojho podnik ná- 
rodný a vlastenecký na spôsob uznaný, c^nný, chtivo podopreli, i tých, 
ktorých s vdakou prijaté literárne príspevky pre úzkosť priestoru nemohly 
byť uverejnené až posial, a ktorým všetkým za priazeň a vrelosť k veci 
dokázanú vyslovuje správa hlboké podakovanie ; no i všetkých tých, ktorí 
i vedia i majú o 6om písať v obore účinkovania Museálnej slovenskej 
spoločnosti, všetkých prosíme, aby dielo naše či väčšími, či menšími člán- 
kami, dopisami, opisnmi, krátkymi zprávami atď. atdf. láskavé podopreť 
ráčili. 

Medaktor. 



Novým členom Museálnej slov. spoločnosti môžeme prepustiť osem 
soäitov S6omí&a, soš. I. a H. (r, 1896, 1897, 1898 a 1899) pri doplatku 
za každý soSit po 2 K, v to počítajúc aj porto. 

Správa. 



-*>K- 



Digitized by 



Google 



1 



Sbm*nik Museálnej slovenskej spoločnosti vychádza v ne- 
určitých dobách, avšak každého Voku aspoň v dvoch sväzkoch. 

Členovia Museálnej slov, spoločnosti dostávajú Sbomík zdarma, no 
pri doplatku 1 zl. za ročník, ktorý doplatok ku zásielke členovského prí- 
spevku pripojií prosíme, 

Poneváč vydávanie Sbornika so značným nákladkom je spojené^ 
správa s povJačnosťou prijme všetky väčšie-n^^nšie na \7dava11ie S&ar- 
nikíí znejúce obete a príspevky. 

Všetky zásielky venované museálnym alebo knižničným sbierkam,. 
ako i dopisy týkajúce sa správy MuseálniJ slovenskej spoločnosti^ 
prosíme na meno tejto, všetky články a dopisy týkajúce sa Sbortitíca, 
prosíme zase na meno redaktora A.\Sokolík^a do Turč. Sv. Martina 
láskavé posielať. 

PI. t. priaznivci nmseálnych sbierok našich prosia sa úctivé, aby pri 
každom kúsku prípadnej zásielky nesťažovali si poznamenať — nakoľko 
možno — kde ktorý predmet nájdený bol, zkade pochodí, číra nález, po- 
ťiižne príspevok, získa na zajímavosti. 

+0^- 

Výťah zo stanov. 

členovia Museáluej slovenskej spoločnosti. 

Zakladajúcim členom môže byť, kto raz na vždy složí 25 zl. r. č., 
poťažne 50 korún. 

Riadnym členom stane sa, kto ročite najmenej 2 zl. r. č. alebo 
4 koruny platiť sa zaviaže. 

Činným členom je, kto ciele spoločnosti sbieraním a zasidaníro 
predmet museálnych a kniževných sbierok tvoriacich vecí podporovať aa 
zaviaže a aj skutočne podporuje. 

Kto chce stať sa zakladateľom, alebo riadnym a poťažne činným čle- 
nom, ten oznámi to predsedníctvu buJto bezprostredne, buí kroz dakto- 
rého člena. 

S úctou prosia sa ct. členovia Museálnej slovenskej spoločnosti, aby, 
každý v svojom kruliu a podlá možnosti, hľadeli budiť záujem za národao- 
vlastenecký tento ústav. Keby každý dosaviídny člen behom roku získal 
aspoň jednoho nového člena, čo veru — aspoň po 'Väčšine — nemožno 
pomenovať nemožnosťou, nielen že zdvojnásobnily by sa materiálne pro- 
striedky spoločnosti, ale zmohutnela by táto aj o vec zaujímajúcimi sa- 
clonami a účinkovanie jej stávalo by sa dalej a ďalej i širším i vnika- 
vejšíni. 



Oeiia '^ Kof . 



Digitized by 



Google 



Príloha ku 3. číslu Časop. Mus. slov. spoločnosti z r. 1901. 



stSi 



>^i^^AVAV^gÍ3ŕSBg?^J5gľÁVÄyÄyAyAVÄV^i!^^gMSgÄV^^ 




^,^^.^-^-^.^,n 



OBSAH, 



Príspevky k dejinám umenia na Slovensku. Niektoré staré kostoly a 

stenové obrazy z XIII. a XIV. storočia. Napísal Ján Slávik 3 

JHie^^tue háje a skazky. Podáva Lud, A. Eevss 28 

^iť§ro|ií§ué úryvky z Gemera. Podáva JuIvís Botto 40 

Artikule !»lovenskeJ cechy súkenniekej v Eberliarde na Csallókôzi 

z r. Hi75. Uverejňuje Ján Kluch 48 

ľkä^ka podredia z TaSoli v Un^u. Dľa vypravovania Jána Kotoru z Tašoli 

zaxiiaôi] Fedor Houdek 74 

.Soznam živoŕicliov, darovaných Museálnej slovenskej spoločnosti predsedom 

Andrejom Kmeťom. Sostavil dr. J. Petrikovich 77 

Dra kmotrove. Slovenská poviedka z Gánoviec vo Spi^i. Spišským nárečím 

podáva Ján Kovalčik H2 

Arcbiv m 



(^^\S- 



Digitized by 



Google 



SBORNIK 



MUSEÁLNEJ SLOVENSKEJ SPOLOČNOSTI. 



A. SOKOTj'k. 

(njtHJiiilk. 



Ročník VI. 



Jtí. 



TURČIANSKY SV. MARTIN. 

TlmVíii IsHÍhtlačiarHko-učaRtiiiúrHkeho i^palkii* — NáklAfloiu vlnstnýin. 

IHOl. 

Digitized by 



Google 



Google 



Digitized by 

i i 



r 





V^ .llliillil!llili|i|!l!ll:|!|!iillllllillilllllllflliililllllli|!l^^ ^ 



Príspevky k dejinám umenia na Slovensku. 

Niektoré staré kostoly a stenové obrazy z XIII. a XIV. storočia. 
Napísal Ján Slávik, 

Ked v jaseni r. 1898 písal mi bol luborečský cirkevný áomn-íi 
p. Viktor Goldperger o tom, že stroja sa taraejší starobylý kostol obnoviť 
a povzbudzoval som tohože, aby dal pozor na staré stavebné pamiatky 
a možné tam stenové obrazy a v páde nálezu aby hned telegrafoval mi- 
nisterstvu osvety a krajinskému museu cieľom zachránenia umeleckých 
pamiatok: vtedy neufal som sa, že sa moje predpokladanie tak skvele 
splní a Luboreč stane sa chýrnou svojimi freskami, majúcimi znaŕoiiie 
nielen pre dejiny Luboreče, ale i pre dejiny umenia dávnej doby. 

Luboreč (mad. Nagy Libercse) v susedstve Luboriečky (Kis Libercse), 
Maškovej a Závady ležiaca obec, západne od Lučenca a Haličského zámku, 
je známa slovenskému obecenstvu už po tom, že tam čo evanjelický íarilr 
účinkoval slovenský básnik Daniel Maróthy. Obec má asi 600 obyvatelov 
evanjelického náboženstva a chotár niečo vyše 5 tisíc katastrálnych juiíír 
poIa a hory. 

Vlani r. 1899 hned z jari chytili sa tam skutočne do práce obno- 
venia kostola a súčasne i stavby chybujúcej dotedy veže. Stavbu Ofldali 
lučenskému majstrovi-podujímatelovi. Menovaný už dozorca spolu s ta- 
mejším farárom p, Andrejom Gômôrym a inými dali si na veci zaliezať 
a pozorne odstraňujúc vrstvy vakovky, na spodnejších vrstvách nasIi 
obrazy, o čom ked uvedomili najprv krajinské museum, dlho odpovede 
nedostávali, za ktorý čas podujímatel, chcejúc zamestnať svojich íudi, 
vzdor zákazu mnohé staviteľské pamiatky zničil, dvoje gotických dved 
vylámal, kresané kamene z nich dal čiastočne znovu kresať a upotrebil 
ich do múru veže i na podporné piliere. Dozorca s farárom obrátili m 
potom na ministerium osvety, oznámiac mu nález stenových obrancov; a 
toto, poťažne krajinská spoločnosť pre umelecké pamiatky potom už vy- 



Digitized by CjOOQIC 

i 



- 4 - 

slala zualca Petra Gereczeho, ktorý ďalšie rúcanie staviteľských pamia- 
tok pristavil, odkrývame obrazov upravidelnil, odkryté obrazy fotogra- 
foval a v periodickom vydaní Archeologiai értesitove (XIX, 4. na str. 
305 — 310) o tomže náleze i širšie obecenstvo uvedomil a svoju znaleckú 
mienku uverejnil. 

Počas odkrývania obrazov a prestavby kostola bol som natoľko za- 
mestnaný, že čo ako by som bol rád, nemohol som íst na Luboreč ; videl 
som už prestavený kostol a niektoré zachránené obrazy len v jaseni, i to 
bežne; zvedavý som bol tedy aspoň na znalecký úsudok p. Gereczeho a 
na jeho sľúbenú publikáciu, pojednanie. No v očakávaní sklamal som sa 
nielen ja, ale zvlášte zaslúžilí odkrývatelia obrazov, ked sme čítali už 
pripomenuté krátke a nedôkladné, patrne spešné a povrchné jeho pojecl- 
nanie. Odhliadnuc od pobočných vecí, že dozorcu menuje kurátorom 
(gondnok) a tak mieša dva úrady spolu a tvrdí, že za dobré uznal opatriť 
kostol novými oblokami, novou povalou i vakovkou podujimatel, kdežto 
rozhodla si to cirkev sama, aby sa jej nesvalil chrám Boží, už veľmi po- 
rúchaný a aby bol vidnejším, primeraným ku službám Božím, i vo váž- 
nejších veciach je nedôkladným, povrchným. Pre príklad uvediem nasle- 
dovné. Podávajúc pôdorys kostola, nepresvedčil sa o tom, že i prúčelná 
západná strana lode kostolnej končila sa polygonálne a síce troma stra- 
nami osemuhelníka, podobne ako apsis (svätyňa). Rozmery pôdorysu udáva 
na tak malé (1 : 100), akoby dĺžka lode obnášala len niečo vyše štyroch 
metrov a šírka v svetlosti ani 2 metre. Potom už hovorí, že bol to „igény- 
telen falusi templom, melynek még sanctuariuma sem volt boltozva" ; to 
stojí, že bol to skromný dedinský kostol: ale už pravidelne stavané 
oporné piliere zvonku svätyne malý ho upozorniť na to, aby vis á vis 
ním vo vnútri tejže hľadal pod odrazenou vakovkou znaky sklepenia a 
bol by našiel odrazené pätky klenbových rebier, ktoré svedčia o tom, že 
svätyňa skutočne bola sklopená. To sa dalo zatvárať i z inej kombinácie, 
o Čom pozdejšie bude reč. Tiež videl p. Gerecze zlomky oblokov a ránce 
šiat, kde iní zreteľne videli rám, okraj obraza a podobné. Ani nejasnou 
reprodukciou udajných stenových obrazov ľuborečských, zhotovenou iste 
dľa fotografie ním prevedenej, ani písaným slovom neoduševnil smero- 
dajné kruhy ku obeti cieľom reštaurovania alebo zachránenia obrazov, 
čoho by ešte zaslúžilý. VedT sám tvrdí, že spomínané obrazy čím dalej, 
tým viac tratia na živosti bariev i je to pochopiteľným, zrejmým, že 
časom stanú sa neznatelnými. 

Niektoré umelecké pamiatky boly už vtedy porúchané, keí Gerecze 
na Luboreč prišiel, a neboly na udržanie; niektoré stenové obrazy ale 
v lodi chrámovej na jeho slovo, ako vraj menej cenné a príliš porúchané, 
zkazili, zavakovali, bez toho, že by barevné snímky boli s nich vzali. 
Pri ich opisovaní teraz už musíme veriť tomuže pánovi, poťažne iným 
svedkom^ zvlášte odkrývateľom obrazov. 



Digitized by 



Google 



— 5 



r 

I Povrchnosť a čiastočne nesprávnosť publikácie p. Gereczeho viedla 

I iim k tomu, že som si zaumienil vybrať sa znovu na Luboreč a prezreť, 

I preskúmať čo sa ešte dá a opísať to i nášmu obecenstvu. Pritom mienil 

srmi zabočiť i na Turíčky, kde sú ešte staršie stenové obrazy v tamej- 
šom kostole a tiež verejnosťou dosial málo povšimnuté, ač je tomu už 
14 rokov, čo sú odokryté zpod vakovky. A poneváč obrazy bez repro- 
dukcií dobre opísať nemožno, preto som prosil tajomníka MSS. p. Andreja 
iSokolíka, aby ta účinkoval, žeby touže spoločnosťou vyslaný bol p. Pavel 
Socháň, ktorý by, čo sa dá, odfotografoval, aby tak aspoň obrysy obra- 
zov^ ktoré po niekolko rokoch zaniknú, zachované boly pre potomstvo. 
1 vybrali sme sa koncom mája roku 1900 s priateľom Socháňom ako 
i B maliarskym akademikom, u mňa sa baviacim pánom Jaroslavom 
Augustom, na vedeckú žatvu, — ale výžinok, výsledok, bohužiaľ, pochybel 
zvlášto v tom, že sa fotografie stenových obrazov tak, ako i Gereczemu, 
nezdarily. Na šťastie Augusta sosňal majstrovsky tri obrazy, dva v Lubo- 
[ re&i a jeden na Turíčkach, ktoré nám dajú tušiť o umeleckej cene i ostat- 

ných tamojších obrazov. 

Pľv, než by sme si tieže opísali, za potrebné držím pribaviť sa 
trochu pri tých stavebných slohoch, ktoré poznať nám je potrebné k po- 
roKunieniu nasledovného pojednania, totiž pri slohu románskom a goti- 
ckom aspoň natoľko, nakoľko to potrebujeme ku tomuto pojednaniu a 
k lozoznaniu slohu dedinských skromnejších kostolov. Chrámy nemôžu 
i byt novšie, než obrazy na ich stenách namaľované, ale budí sú staršie, 

alebo súveké; kečt tedy chceme čo i len približne určiť vek, v ktorom 
boly stľnové obrazy namaľované, musíme vedieť čo i len približne určiť 
i časodobu, v ktorej patričný kostol musel byť zbudovaný. A to sa omnoho 
k lc|>áíc, než v novšom veku, dá určiť pri starodávnych kostoloch, keď sa 

' v každom veku len v tom slohu stavalo, aký práve vtedy za vrchol sta- 

í viteľského umenia považovali, alebo, ak sa tak možno vysloviť, aký právo 

f vtedy bol v móde. V inom slohu stavať, než v akom sa všeobecne sta- 

valo, íííiamenalo by bolo vtedy toľko, ako keď by teraz niektorá pani 
ZHäila nosiť — krinolínu. Preto ako po kroji možno aspoň približne po- 
hnať vek, storočie alebo i desaťročie, v ktorom tenže panoval, tak je to 
í B dávnym staviteľstvom. Ak v tomto ohľade sú i výnimky, budú to 
iste zriedkavé. I keď by bol chcel staviteľ napodobniť staršie vzory, ač 
sa to v XIII — XV. storočí, o ktorých je reč, z pravidla nestávalo: ne- 
iiiožno, žeby jedným prvkom, ozdobou, premenou nebol prezradil svoj 
vek. Tým viac, keď sú slohové prvky v súhlase, možno temer s istotou, 
nu čo i len približne zatvárať na vek jednotlivých