Full text of "Slovenské pohl'ady"

See other formats

Google 



This is a digital copy of a book that was preserved for generations on library shelves before it was carefully scanned by Google as part of a project 

to make the world's books discoverable online. 

It has survived long enough for the copyright to expire and the book to enter the public domain. A public domain book is one that was never subject 

to copyright or whose legal copyright term has expired. Whether a book is in the public domain may vary country to country. Public domain books 

are our gateways to the past, representing a wealth of history, culture and knowledge that's often difficult to discover. 

Marks, notations and other maiginalia present in the original volume will appear in this file - a reminder of this book's long journey from the 

publisher to a library and finally to you. 

Usage guidelines 

Google is proud to partner with libraries to digitize public domain materials and make them widely accessible. Public domain books belong to the 
public and we are merely their custodians. Nevertheless, this work is expensive, so in order to keep providing tliis resource, we liave taken steps to 
prevent abuse by commercial parties, including placing technical restrictions on automated querying. 
We also ask that you: 

+ Make non-commercial use of the files We designed Google Book Search for use by individuals, and we request that you use these files for 
personal, non-commercial purposes. 

+ Refrain fivm automated querying Do not send automated queries of any sort to Google's system: If you are conducting research on machine 
translation, optical character recognition or other areas where access to a large amount of text is helpful, please contact us. We encourage the 
use of public domain materials for these purposes and may be able to help. 

+ Maintain attributionTht GoogXt "watermark" you see on each file is essential for in forming people about this project and helping them find 
additional materials through Google Book Search. Please do not remove it. 

+ Keep it legal Whatever your use, remember that you are responsible for ensuring that what you are doing is legal. Do not assume that just 
because we believe a book is in the public domain for users in the United States, that the work is also in the public domain for users in other 
countries. Whether a book is still in copyright varies from country to country, and we can't offer guidance on whether any specific use of 
any specific book is allowed. Please do not assume that a book's appearance in Google Book Search means it can be used in any manner 
anywhere in the world. Copyright infringement liabili^ can be quite severe. 

About Google Book Search 

Google's mission is to organize the world's information and to make it universally accessible and useful. Google Book Search helps readers 
discover the world's books while helping authors and publishers reach new audiences. You can search through the full text of this book on the web 

at |http: //books .google .com/I 



«», 



^^ 



fROPERTT OP 




ARTES SCIENTIA VERITAS 



'V 



X 



( 




•A 



I 



i 



\ 



*' 



^ 



/ 




SLOVENSKfi POHLADY 



r V 



ILLUSTEOVMY CASOPIS 



PRE LITERATURU, VEDU/ umenie a politiku 



REDAKTOR: 



SVETOZAR HURBAN VAJANSKY. 



YTDATATIili A NAKLAOATXI.: 



PAVEL MUDRON. 



RofiNiK vn. 



•• -i 



•?f^ 



• /' 



r^ ' 



.-^•^-^C-' 



o^hibAr^|[A3|f^^o^tro^^^ 



^■»^ X ^-i 



V TUEfi. ST. MARTUTE/ 

TI.a60U KNIHTLACiARSKEHO tl6ASTINARSKEHO SPOLKU. 




'I 



^f - -■ 






OBSAH. 



Strana 



Novelly^ povesti, ludoy^ kresby atd. 



Rozpomienky. Pise dr. Joz. Mil. Horban. (Pokraioyanie 

z r. 1886) 1, 25 

Pit na Velehrad 7, 29, 49 

Gergelove body. Povesf z polovice XVII. stoletia. ^iransk^ 

14, 46, 66, 73, 102, 124, 168 
Yisltatio canonica. Od n^§ho star^ho zvonlira pocul Martin 

Kukucin 91, 97 

Slovensky obchodnik v ruskom krigi. Obraz zo iivota. Pise 

Mat68 Filo 139, 145, 169, 193, 228, 248, 266 

Tiene 1 svetlo. Pise Martin Eukacin 186 

Krstn^ syn. Povest od L. N. Tolst^ho. Prelo2il Jozef Skult^ty 207 

dUmky z4bavno-poudnd. 

Slovensk^ Plutarch. Sdeluje Alexander Lombardini 11, 41, 

66, 77, no, 181, 168, 176, 201, 221, 241, 275 

Orava 18 

Pohlad na priebeh dejin kultdmych zo stanoviska ethno- 
logic Podiva J. M. Hroboii 32 

prostriedkoch, ktorymi utvoril SUdkovic ide^l ^Mariny.^ 

Jozef Maliak . .86, 99 

Bez ndpisu. Crta z letnej vych^dzky. Pise Anton Bielek . 106 

Na „ialobe". Obriizok zo skatocnosti od P. Maruikina . . 121 
Psychologick^ 6vahy. V^jav vo yystavke Sv&to-Martinskej. 

Jozef Podhradsk^ 180 

Kiiezisk^ staro^itnosti v Bos&ckej doline v juhoz^padnom 

ktite trencianskej stolice. Pise J. L. Holaby 217 

Rozpomienky na Sama Ghalupka. M 235 

Tragika ▼ SWdkoviiovej ^Marine*' 289, 280 

2888. Sdeluje Nemophila 261, 270 

Btone. 

Borate coelil... 2- k 6 

Velk^ch plinov... M 11 

S Bohom, teda s BohomI J 18 

Matkino stastie. Vajansk;^ 24 

Lctorosty. Hviezdoslav . . . . . . 89, 61, 88, 105, 226, 267 

Yesna. Vajansky : . 72 

Zreje iitko. Maria Javorinskd 110 

Had. 2— k 116 

Dialog. 2— k 116 

V miji. 2-k 116 

Pozdra? od milej. 2 — k 116 

Duma po mrku. Evettid 116 

Den a noc. J ski 130 

Anka. Povest. A. Z 136 

Yen! Sancte . . . Hviezdoslav 157 

Dobri rada. Maria Jayorinski 163 

Letorost. Maria Javorinsk^ 163 

Prosba. Z Ghomiakova Sytniansky 176 

Yecem^ piese&. Z Chomiakoya Sytniansky 176 

PopeYky. 0. B 188 

Eleusiny* Hyiezdoslav 190 

Biela lalija. A. Z 199 

2iTene. Podtatransky 205 



Strana 

Na rozchode. M. Javorinsk^ 206 

Nech piesen zneje, kde pr^vo mlci. Gilka 207 

ZapAIte svetlA . . . M 257 

Drobnejdie dl&nky. 

Juraj Rybay. Sdeluje F. Kutlik 19, 28 

Pavel Mudroii. Yajanskf 23 

Dr. Andrej Radlinsky. Jozef Skult^ty ........ 48 

Hody. Jozef Skult^ty 48» 

Gyrillo-Methodejski idea. Re6 professora Ylad. Iv. Laman- 

sk^ho. Kvetninsk;^ 94 

Yefkonocn^ malovan^ vajicka. P. B. SochAfi . . ... . .342 

Budova v^stavky slovenskych v^siviek v Tur6. Sv. Martine 143 

Nasa svojet. Gavril Jozipovic . . . . . 162 

Fr. Y. Sasinek. Yajansk^ 164 

Ladislav Pauliny i65 

Y^stavka slovenskych v^^siviek. Ysgansk^ * . 166 

Jako sa t^ nasa dedina teraz vol4? 166 

Dr. liUdovit GAj. H— n T—k 189 

Nase v^stavky. Yajansk^ 191 

Katkov a Aksakov. A. Kiriejev 211 

August Horislav Skult^ty. Jozef Skult^ty S13 

t Samuel Tom^sik, f Dr. Michal Mudroii 215 

t Rudolf Pokomy 216 

Yodnik. Y 264 

Dr. Bohuslav Sulek. §k 282 

ninstr^ie. 

Pavel Mudron. Kreslil Un Yilimek vo Yiedni 1 

Matkino stastie. Pre „Slov. Pohlady^ kreslil Jaroslav Y^sin 

V Mnichove 9 

Dr. Andrej Radlinsky. Kreslil JiJln Yilimek vo Yiedni . . 25 

Hody. Pre „Slov. Pohlady" kreslil Jozef Uprka v Mnichove 33 

Zamrznut;^. Kreslil Schikaneder 67 

Sadaj, slnko, sadaj . . . Kreslil Jaroslav Y§iin v Mnichove 69 

Slecna v ruskom obleku. Kreslil Jaroslav Ydsin .... 81 

Pra2ski staromestskd cerpacia stanica 85 

Kfia^na Zorka a P. Karadordevic 89 

Fr. Y. Sasinek 121 

Budova v^stavky slovenskych v^siviek v Turc. Sv. Martine. 

Kreslil Felix Bulla 129 

'Ladislav Pauliny 146 

J4n Koula 153 

Jako sa i6. naSa dedina teraz vol^? (Reprodukcia obrazu 
Jaroslava Y^sina. Priloha k 7. Sislu „Slov. Pohladov".) 

Dr. Ludovit G4j 173 

Slovensk^ kroje. Rozpomienka na 8. august 1887 177 

Rychlii poSta. (Reprodukcia obrazu Jaroslava Ydsina. Pri- 
loha k 8. 6islu „Slov. PoWadov^) 

August Horislar Skult^ty 193 

Dr. Michal Mudroii 217 

Yodnik. Reprodukcia Schwaigrovho obrazu 263 

Dr. Bohuslav Sulek 273 

IiiterattUra a umenie. 

24, 117, 166, 191, 213, 283 



•^ • ^ 



^ • » 




IWJ^pmHl^mTlt UTEfiATl5:SU7£D^,Bl^^ 




'^^=> 



Ture. Sy. Martin, dfia 25. Janu6ra 1887. 




. WMSi^M val a po- 
zehnaviil jich — ^ pre- 
sli sme apissko-abauj- 
skou stolicou do ute- 
SeD^ho udolia, medzi- 
brodia Horuidu a To- 
rj'sy. Zadumeiii sedeli 
sine V koci unsom, tls- 
kom kazdy Bvojimi my- 
ilienkami stv zanagnjiic. 
Sitnacia bola vefnii ne- 
isU. Ale ud fiesat dui 

j boly nAdeje Kosutove 

I a jeho strany upreue 
na Dembioskfeho, hto- 

' r6mu Kosut nedoveru- 
jdc talentu Gorgeiovmu 
. sveril najvyssie korn- 
mando- V Kosiciach sa 
torn dostojnfkoin do 
oii hoTorilo, ze Goi^ei 
"ebol by ustiipil z Pre- 
(iva a Kohic, keby ho 
neboi Dembinsk^ s iir- 
mdduu Da juh povolal, 
a ze sa ua akore vrati. 
Ddstojnfci, ktorf spolu 
8 naB(m sborom dobro- 
Tolnfckym, pocniic od 
Kremnite t paUch mu 
boli Tekovom, Zvole- 
nom, Malohontora, Om- 
vou, Liptovom, Spigom . 
az po Ko^ice, mysleli 
si svoje a necbeli KoM- 
canov pii jfch mienke. 



Rozpomienky. 

Plie dr. Jot. Mil. Hurban. 



ez Hornad moBtoiu — pri ktorom 
Btupoch ocak&val a pozdiiivoval. 
ruky poda' 



nas lud v z&- 
dobrovofnlkom 




Pavel UudroA. 



Deinbiiisky nam sfce toho casii uebol velik^m Btrasiakom — 
ai no nepravde, bo ten cisArske uskociv^ie pluky sorgauisoval, 
ktor^ Kosut madarskym veleuim iba danno pomiatol a a2 
poTsky geneiiil nalial niu I'oziimu a zaviedol kommando, na 
ake navykniit^ boli v cis. arinfide, — my sme sa viacej bali 
08ud fudu aisho, dostavsieho sa zase za svoju veruost pod 
jaiino uiadaronskej, zbaiikrottovanej slachty. Vysoko posta- 
veni India vedia i^ vy- 
8oko idiice chyby robit. 
V toiuto ohiade bol 
knieia Windiscbgratz 
maJ8troravSetk]?ch maj- 
strov, vojeiisky jeho ta- 
bor bol piny kniejEaf, 
tarn bolo vsetko knie- 
?At8k6 , vysoko nad 
vsetko, i nad sam6 vo- 
jensk^ zAnjmy posta- 
veu^ ; plazivci boli ma 
najuiilsimi, to na knie- 
zacie roKresenie uajpo- 
korntysfch prosieb o 
koiuiDiBs^rstvo, zupan- 
stvo atd. V jelio anti- 
chambi-ocli pred jeho 
kniezacej milosti ko- 
monifkmi a zimmer- 
rathmi sa krcili ^a ti- 
chiicko V kiitikoch ca- 
kali. Jfch modiikanie 
bolo plu6 homagialnej 
devotnosti. A knieza 
Windiscbgratz postal 
. tusim viacej takych 
kommissarov do slo- 
venskych stolfc De2 
strategickych rozkazoT 
k armade. Za kazdym 
cisArskym sborom ka- 
zili jeho kommissdri 
vec dynastie, medzit^m 
CO i jednotlive sbory ' 
medzi sebou i ohTadom 
slavnej arm^y jeho 
1 



SLOVENSKfi POHLADY 



Cislo 1. — 1887. 



kniezacej milosti boly bez zpravy a bez patricn6bo roz- 
kazu! Tdto dvoJD& cbyba Windischgratzova urobila po- 
tom nielen Dembinsk^ho velilr^in, ale i oboch Gorgeiov, 
Arthura pod Budinom, Armina na Slovensku straSn^i I 

Nuz ale preco sa predbieham? Preto, ze teraz pf- 
sem rozpomienky, a rnyslieuky sa v hlave varia ako 
„bublinky v hnici.** VrAtim sa teda k dennfku z r. 1849, 

Utesen^ Mezopotamia Horuddsko-Torysska nutila 
nas zpustif skid na ko£i. Tarn Rosianovce na lavom 
brehu Torysy, blizili sme sa k nim. Sme tu na poliach 
bitky, pred 536 rokmi MatuSom Trenfiianskym proti vo- 
trelcovi Karolovi Robertovi svedenej, neSfastnej. Historia 
nedfi prist duSi k pokoju. Preletelo poltisfcrofiie nad 
ndi*odom slovenskym, v jehoz sluzbe my tund dvan&sti 
ozbrojenf cestu kondme. Historia je vraj ;,vitae magistra," 
a ono horkdze! Nik sa z ncj uechce ucif. Ci sa my 
uclme? My^lienky nase bistoriou prebriest sa usilujuce 
vidia len obraz, malovany do osudn^ho ciema, radi by 
sme malovat dalej, no nik necbce sa niit z hlstorie, 
malovaf dalej ! Go bude po nas, bude zas historia nova, 
a tej sa zase nik nebude chcef uciC. Hui my sme tu, 
kde stdly tdbory Matusove, nesieme zbroj proti votrel- 
com, rusiacim na§e rodne ustanovizne, cudzioci zaujf- 
majii zem naSu otcovsku, zdkony nasej ot^iny nohama 
sliapu a panstvo aziatske, tyranstvo barbarsk^ proti na- 
rodom tuzemsk;fm, proti prabydlitelom zeme tejto kujii 
retaze na svobodu ndrodniu, a io mozeme vykonat? 
Sndd nevieme, ba veru nevie cely ndrod nd§ ucif sa 
z historic. Keby ndrod vedel, to tu ztratil r. 1312, ze 
tu leii pochovand jeho svoboda, jeho samostatnost, ciby 
bolo dnes toiko tisicov jeho synov, toIk6 sta jeho lechov 
a bojarov v tdboroch Karlo-Robertovcov ? ! Ale darmo 
kazeme, darmo pfseme historiu, z tej sa iba zvedavost 
miidrych syti — a zrada ndroda korystf z vifazstva 
slepoty ! Spisovatelia pfsu o torn — potom, alebo vtedy, 
vsetko jedno — a menujii to historiou. Ba dobre ze sa 
z toho ludia neucia. Naucili by sa — bezpochyby — 
len oplanstvu, egoismu, nicomnosti. Odrodilstvo — ty 
si stard potvora, hned od pociatkov pekia I na poliach 
Rosianovskych nad Torysou odrodilstvo zvftazilo, a nd- 
rod vyse poltisfca liet trpi a nesie ndsledky pddu toho 
ozorn6ho. Tak dumal som pohruzen;^ do rozko§nej krajiny. 

„Ale ze sme my predsa az sem prist museli, Jozko, 
ci to nie je predsa poetickd myslienka?" zvolal Ludovft 
pred Nemesanrai, vidiac naSich dobrovolnfkov. „Ba po- 
etickd len, Ludovfte moj," odpovedam, „dajze Boze, 
aby niecim horsfm nebolal^ ^Ej, dajze Boze," vzdychol 
i Ludovft, kcd sme zastali. Dobrovolnfci nds obklopili. 
Bloudek srdecne vital nas; bol prdve na pochode do 
Kosic so 4 kompaniami, ako som uz v predoslej kapi- 
tole podotkol. Teda v rukdch naSich bolo de facto Rosia- 
novsk6 pole s Torysou a Hornddom, Presovom i Kosi- 
ciami. Poshovdrali sme sa o tazkom polozeni ndroda 
ndgho a o napnutom ocakdvani, co Windischgrdtz \oi\ 
Dembinsk^mu vyvedie. Saryssk^Iud vraj prijlmal vsade 
nase dobrovolnfctvo srdecne, a Bloudek mal silno na 
mysli, bude-li inak sfastie zicit ndm, pozdvihniif SaryS 
a Zemplfn, tieto najzdbudlivejsie kiity Slovenska. Bol 
odpocinok, a my poobedujuc hovorili sme k povstalcom 
nasim, aby sme mysel, ktord uz klesala, okriepili. Mrzk6 
cbyry z domova o madaronskom panstve zemanov a 
jfch stfhanf rodin z priciny, ze synovia jlch stoja pod 
zistavami cisdrakymi, zbantoSili hiavy mnohych a so- 
mranie bolo vseobecn6. Ale jako sme jim ozndmili, 4e 
prdve to je pridna, pre ktoni odchodime s velkou de- 
putdciou pred cisdra a jeho vlddu, a ze vydrzat nddobno 
nam do konca, jiuak zmarene budii vgetky na§e dote- 
rajsie zdsluhy a vymozenosti. Lud nds dobry uspokojil 
saakdzed nebola v nicom uarusend. „HuiTah" a ^sldva** 
znelo, keJ sme sa liidili, my sami — sprievod ndS sme 



viacej nepotrebovali — k Presovu a Bloudek s catcu 
svojou dalej k obsadeniu KoSfc. 

§umnym Sarysom k sumn^mu Presovu cvdiali sme 
a k veceru zdstupami ludu i intelligencie vftani zosadii 
sme v druhostupnovom meste hornieho Slovenska. Lud 
nds nedo6kavo ocakdval. §ary§ bol Kosutistami za peco- 
vicovsky vykriian;^, — fio v tych iasoch skoro toIko 
znacilo, ako pansldvsky, — lebo tu bolo vela konserva- 
tivnej slovenskej slachty. V tom smysle bol §ai7S ov6em 
pe6ovi6ovsk^ ; a jako kaidy chab^ konservativec chytd 
sa mocnejSieho, tak i glachta cbytila sa slovenskej ~- 
na onen cas — moci. Nikde toIko Slachty neznalo sa 
verejne k ndm, ako v Presove. Lud s dobrovoluikmi, 
mimo sluzby postavenymi, vital nds po uliciacb. Slachta 
poz^vala nds na byt a bostinky. 

Na 3. marca bola uz vopred schodzka narodnia po- 
voland na stolicn;^ dom — ci ui akd to bola dvorana 
velikdnska. Pojala v sebe najmenej 5000 ludi. A ta 
bola V pravom slova smysle nabita mestanstvom, slachtou 
i ludom pospolit^m. Mojej re£i obsah bol : o spominanej 
casto homagidluej vernosti ku krdlovi dedicn6mu (biira 
applausu slachty), o ndsledkoch anarchie pre vsetky 
narody (applaus slachty e§te vacsi), o ndrodov uhorstfch 
prdvach na jich rec a ndrodnost (applaus ludu a mestan- 
stva), utldcani ndrodnosti ki'oz Eosuta, o madarceui 
Skol, matrik, spi*dvy stolicnej, sudnej (applaus este vdc^i 
slachty i ndroda), o nezadatelnych prirodzenych prdvach 
ndrodov i ludu, o cti ndrodnej, o zradcoch za 30 strie- 
born;^ch, zemsk^ch prospechov, hotovych na novo ndrod, 
ba vecn6 spasenie zapredat, zradit. Rozhovoril som sa 
historii ndroda slovenskeho, tu tieto kraje od pred- 
historick^ch dob obyvajuceho. „Smutnd je nasa historia 
V zemi tejto," hovoril som, „my pracovali, ini osoh 
z prdce naSej brali, my bojovali, ini sldvu z toho mali ; 
my vlasf tiito vzdelali, zurodnili, my Madarov pokresta- 
nili, my jich ki-dia prveho, sv. Stefana, proti nim samj'^m 
obrdnili a tym tron jeho utvrdili, a az dosial sily slo- 
venska V bojoch za vlasf a krdla v popredi vsetk^ch 
ndrodov uhorskych stoja: ale cest, prospech, odmena 
padd len do lona Madarov. A je nds predsa tri milliony 
ludu piln6ho, pracoviteho, umneho, sp6sobn6ho, uceli- 
v6ho, teda mdlo meuej nez Madarov panujucic'i a vgetky 
osohy naSej prdce zhabdvajiicich. Kto kriciacej tejto 
krivdy vina? Kde nespravedlnosti tejto pricina? Vo 
sndrskom zivote ndroda ndsho, v nepovedomosti narod- 
nfch sil, V ogabalosti politickej, narodnieho zivota ne- 
dbalej. Slovak pospolity nedrzal nikdy na cesf ndrodniu, 
jeho meSfanstvo opicilo sa zav^e za slachtou, a slachta 
konecne zradila ndrod a bez originality sue stala sa 
slepym ndstrojom pauujiiceho plemena madai-sk^ho. Tak 
zdeptali a zmakosili pod kopytd konov svojich ndrod 
nds, lenivo sa na hanbu svoju divajiici. Znemravnely 
takto ndrod potom uz ovsem sdm pomdhal kuvat refazy 
na tohoto sovren^ho a sviazan6ho povrazmi obra. A ten 
obor lezi i dnes sviazany. Slabost odstrkuje ineho, sila 
vdbi a prifahuje k sebe duchov. Kosut do oci Splechnul 
Slovdkom, ze nie sii ndrodom, ie sii fajtou sluzebnou, 
osudom k sluzbe in^m urcenou! A hia, koIk6 tisice 
Slovdkov bojujii v radoch jeho proti krdlovi svojmu a 
proti svobode ndrodov 1 Este i ked ki-v za madarskii 
sldvu a tyranstvo vylievajii, este i teraz po tdboroch 
madarskych spintat na svoj ndrod nechdvajii. Ten fran- 
ciizsky fiakrista, ktory v cudzom Lond^ne sibnnl cez 
tvar anglick^ho lorda za to, ze pred nim pohanil slovom 
francuzsky ndrod, mal by byf vzorom §Iachte na§ej i na- 
rodu, potulujucemu sa po tdboroch KoSutovych, kde ne- 
cuju ni£ ineho, ako potupu a posmech, kydany na nd- 
rod nds I" Hovoril som este o veliKom nestasti, po- 
cbddzajucom z nedostatku §kdl, z nesvomosti rodin a 
ludi, hadteriacich sa o pletky a ndrodnie ciele z oci 



Cfslo 1. — 1887. 



SLOVENSKfi POHLADY 



3 



spiistajucich, z nedostatku spolocensk^ho, llterarneho a 
politick^bo zivotal Pripomenul som poslednie deje, 
smerujdce k vykoreneniu jazyka slovensk^ho po stoliciach 
slovenskych a vyzdvihol Slachty sarySskej pekne vlast- 
oosti, hlavne ohladom udrzovauia reci slovenskej v po- 
tykoch rodinD;^ch a jej loyalitu opravdovii oproti kra- 
lovi. Konecne ziadal som o suhlas k umienenym krokom 
ohladom zabezpeceuia zakonneho naroduosti nasej. Ludo- 
vft ^ttlr hovoril po mne o desiatkoch, dezmach a iuych 
drauiciach feuddluych, uz zrusenych, o ktor^ch, aby lud 
mamili a zavadzali, Madari roztrusujd chyry, ze Frautisek 
Jozef, ch&v rakusky a kral uborsk^, chce zase zpat 
uviesC, CO podvmcal vymluvne a odporocal prijatie za 
svoje uzavretl narodnych. Reci naSe boly pretfhaii6 
pochvalami castymi a zasadimtie nad§eu;^mi vykrikami 
rozpusteue bolo. Sprava stolice bola uz sriadena, pod- 
zupan Berzeviczy prijal ma s velkou uctivostou a dako- 
val mi za tolike ustavanie za naSu spravedlivii vec. Ni- 
kde som este na celom Slovensku tak piijimavej slachty 
nenasiel, ako tu v Sarysi. Pri leu trosfcka obrateuom 
vetierku nebola by tato Slachta nepriatelskou n&rodu. 
Vela osvedcenf prijali sme od tunajsich zemanov, kto- 
r^mi snahy nase za svoje prijimali; pravda, ze to e§te 
Ysetko podmienen6 bolo sCastnym koncom vdlky pritom- 
nej ! Nuz slabost historicka slachty naSej ! Tak v livreji 
sluha, ked som bol po n&vstevach, oddal na byte mojom 
Skatulu zapecatenti s ndslovom tlacenym : ^M. J. Hurban, 
predseda nArodnej rady." Prijdiic domov, hovorf mi ob- 
sluhujuci ma hajduch: ^Tu majii, pdo velkomozny, ja- 
kusi skatulu, ktoni pansky „bedfnter" doniesol." „0d 
koho?" „Nic nepovedal." No, rayslim si, bude to ddky 
pa^kvil, otvorim, a tu ocarila ma voua preutesena zo 
sviezich kvetov, vo vencek uvitych a cerveno-bielo-modrou 
stuzkou sviazanych. Skatula obsahovala este Kstocek so 
zajiiatocn^mi literami mena A. B., patrne zenskou rukou 
znacen;^mi. Nu2 — dobr6 srdce, ale e§te bojazliv6, A 
druhy prfklad: Szirmay naverboval 4 kompanie §arys- 
skych Slovakov pre Kosuta, no pridapeny Slikom osveddil, 
ze to pre cisara verbuje a — Slik ho pojal so sebou; 
potom Szirmayovci tdrali sa sem a tam, nevonajuc prachu, 
Hie pan Szirmay stal sa majorom, dostal „flajster^ na 
zadlzeny statok a bolo dobre. Po rozpustenf ndsho dobro- 
volnfctva uzfvali jich kommissdri madaronskf zanastroj 
k potla6aniu a prenasledovaniu rodln dobro- 
volnfckych. 

V nedelu dna 4. marca rozliicili sme sa s Presovom. 
Zach i^el s nami; boli sme vyprevadeuf hlucn]^mi tlu- 
pami naroda. Dobrovolnlci dali n&m cestn^ sprievod na 
dvoch vozoch do najblizsej dediny a konecne aj tl roz- 
liicili sa s nami. Prekrasnymi krajinkami ponablali sme 
SarySom dumnym k Branisku, pod ktorym v Sirokej 
kfmili sme a obedovali. Ale jaka tu bieda! Vsetko vy- 
rabovane, jako tam v Belej (Bella) abaujvdrskej. Ja 
neviem, ako sa to uz srovnavalo s tym umyslom, chcet 
drzaC sa tu na homom Slovensku a predsa rabovaf a 
palit slovenske dedinky a mesteckd ? To je viacej dokaz 
toho, ze utekali pdni Guyonovci a Gorgeiovci a nicili 
vseiko, aby za nimi rutiaci sa nepriatel nemal co najsf. 
Dobre bolo s nami, ze nis hostitelia presovskf opatrili 
na cestu studenou pecenou a dobrym syrom a chlebom. 
Ba egte i nas Jano poniikal sa nam svojfm magazinom, 
V koci prfhodne upravenom a ndlezite opatrenom vfnom 
H syrom. 

Den bol utesen;^, cesty jarnym, pinidk^m slnkom 
osusen^, vrchy este snahom prikryt^ belely sa do dolfn, 
serpentiny Braniska viedly nas do hora znendhla na po- 
vestn6 punkty, z ktor^ch major Kiesevetter s generAlom 
gr. Deymom 5. februdm zrazal massy slovensk^ch re- 
krutov, ktor^ch Ouyon kanonami svojimi posmeloval 
diiapaC sa bore Braniskom. Go mali robit zvolenskf 



Gorgeiom silou mocou vybranf chlapci? Od chrbta ca- 
kaly jich gale kanonove, zpredku gule kanonove, tarn 
Guyon, tu Kiesevetter : stlaciac teda helmy do oci, dria- 
pali sa — do piesku, chcem povedat hore sti'mym Bra- 
niskom. Tam ma nejedna slovenska matka synadka svojho, 
za cudziu svobodu a svoje otroctvo vykrvacan6ho, lebo 
Kiesevetter vSetky pokusy Guyonove, kommaudanta pred- 
voja Gorgeiovskeho, od spisskej strauy Branisko sturmu- 
jiiceho, zmaril, od stupna ku stupfiu serpentinu brdniac. 

To sa tak stalo: V ten den, ked sme my v Turci 
a Grave so zadnymi vojmi Gorgeiovsk^mi mali do ci- 
nenia, 2. februara Kiesevetter so styrmi kompaniami a 
polbatteriou raketovou pred Levocou stojac vyzvedel, ie 
Guyon, predvodiaci predvoj Gorgeiovsky, Novii Ves (Neu- 
dorf) zaujal. Major necakal vela rozkazov a necital ne- 
piiatelov, v noci vytrhol k Novej Vsi a bez nazdania 
prepadol Guyona, zrobil sti*a§nu sarapatu, raketami za- 
pAlil domy, prebil sa az na rynok Novej Vsi a ukorystii 
7 kanonov. Ale vffazstvo nemohol zav^iC, bo nove a 
nov6 sily sa obiidzaly — a Kiesevetter stiahol svoje 4 
kompanie a konnlkov a obratil nazad oje k spisskemu 
Podzdmku. Ani kanony ukorysten6 nestacil, az na jeden, 
z boja vyviest, sdm tiez utratil do 30 ranen;fch a mrtvych 
a 3 kary municie raketovej. Sila bola tu vadsia, ne/ 
aby mozn6 bolo vifazstvo upln6. No tak zterrorisovala 
Guyonove vojsko tdto mala cata hrdinsk6ho majora, ze 
na prenasledovanie ustupujuceho Kiesevettra ani ne- 
pomysleno. 

V Podhradf nechal Kiesevetter vojsku oddychniir 
a tak bral sa k Branisku, vysokemu to vrchu medzi 
Spisom a SarySom, cez ktoiy iba serpentinami mozno 
dostaC sa na stranu sary§skti. Tu umienil si Kiesevetter 
dockat Goi*geiho, ale ze sila jeho prislaba bola oproti 
aspon desatnasobnej presile Gorgeiho armAdy, nahle po- 
volal svojho bataillonu dve kompanie, ktor6 boly v Pre- 
§ove. I generdl gr. Deym so 6 kompaniami spojil sa 

4. februdra s Kiesevettrora, tak ze cata tato do 1800 
muzov rozlifinej zbrane so 6 delami obsahovat mohla. 
Guyon dna 5. febmdra zrdna zacal utoSif, ako uz pii- 
pomeuuto, frontom na Kiesevetterove batterie, postupu- 
juce od jednoho uhla k druh6mu. Viacej utokov bolo 
odrazeno so ztratami hroznymi. Avsak Gorgei vypravil 
silnu kolounu. zaobfst majucu Kiesevetterove lavekr^dlo; 
to rozhodlo bitku. Gr. Deym vrhol sa sfce proti utoc- 
nfkom, zaobchadzajiicim na§e posicie, no presila bola 
velika a Deym i Kiesevetter museli sa na svoju zpia- 
tocnii linaj utiahnut, ktora tiez ui silno znebezpecena 
bola. Na strane nepriatelskej bola presila vojska, na 
nasej posicie prajn6 k obrane, no prvd konefiue, bars 
i s pomeni;fmi ztratami na ludu, predsa obdrzala vrch. 
My este dost krve usadlej videli tu po brehoch, pod 
serpentinou sa rozliehajiicich. I^enicky a chlapcov videli 
sme sbierat gule po ubocach Braniska, ktorymi diiapali 
sa nebohf slovenski bojovnfci v sluzbe Kosutovej. Za 
par giosf vzali sme si od nich na pamiatku daktore 
kusy. Poohliadajiic si miesta tieto a vzdychniic k Bohu, 
vysvoboditelovi ndrodov, zviezli sme sa lahko z osud- 
nych tychto vySin dolu do Spisa kuriozneho, menovite 
do Podhradia, kde sme povecerali a potom pri jasnom 
svetle mesiadka do Levoce na noc dorazili. V Levoci 
sme sa pobavili trochu a preto nestihli u^, ako sme 
ozndmili na§im vopred, dorazif 5. do Mikulasa. Diia 

5. marca sme leu do Lucivnej na noc prisli. V Poprade 
mala vraj vjrpukniit zbura Nemeov proti tamejsej nasej 
kompanii, ako sme v klevetivej Levodi sa doiuli. No 
prijdiic do Popradu, na§li sme na^ich v dobrej voli a 
Poprad pokojny. Bol to lichvatn^ pohlad pri veiernom 
polosvite zapadl^ho ni slnca na tie obry Tatry snahom 
kryt6, kdezto tu dolu sme uz prachom zapadali. „Pred 
Luiivnou stretli sme Nos&ka mladsieho, vracajiiceho sa 

1* 



SLOVENSKfi POHLADY 



Cislo 1. — 1887. 



zo ^alara matfarskdho z Pesti. Po fiorn, ako Yiavf, dd 
ma srdecne pozdravovaf Eoll&r a prosit, abych odpustil 
vsetko a zabudnul na vsetko, io proti sloveucine sa 
robilo, lebo ze teraz vidl, co slovencina vstave bola vy- 
viesC V naSom nArode. Cesk6 pisanie spisovatelov, bIo- 
vencina junakov vraj stvorila, a aby sme len dalej 
pracovali na osvobodeni Slovenska od tyrannie madar- 
skej.'' To som si zaznacil do deunfka, jako zvldstuu 
zpravu 20 iivota niSho literarneho. I z toho vidno po- 
traseiiie duchov tak mocnycb, ako bol veliky n4§ KoUdr. 

Zlozili sme sa, ja a §tur, u starkeho Klonkayho 
y Lucivnej. Mild nam bola od davna ticha dedinocka 
pod Tatrami; iu sa ustavil kazdy prebudily narodovec 
pred meruosmym rokom; mily dom Klonkayovsky bol 
magnetom roladeze sloveuskej. Prenikaut6 duse laskou 
k narodu, mnoho sti-ddavsie, mnoho podstiipivsie prf- 
koria a prenasledovanla I Starj^ pan bol prelestn^, uprim- 
nej opravdovosti piny narodovec; cely dom rozkosud 
celad. Dievcatd svobodne i vydat6 dc6ry vzory krdsy a 
slachetnosti, cist6 kry^tdly odusevnenia za ndroda cesfi 
a slAvu. No na starca uz prisly tu tieto macaeiny ma- 
darismu. Ah, bol to veiierok upamatovania ! PriSiel pdn 
farar Droppa, zaf, zo susedn^ho Liptoya, zo Strby, pri§li 
aj ini hostia, domdce dc6ry, my styria, cela to schodzka 
nadsencov pod Tatrami. Po bled a utrpeni vykladoch 
muaeli my zas o nasich yypraydch rozprdvat. U Szak- 
mdrych v kaslieli, v dome spriazuenom s Gorgeiom, a 
rozumie sa madaronskych aspirdcif plnom, prenocovali 
nasi diplomati Zach a Borik. Tarn sme i koue mali 
opatren6. Dna 6. pobrali sme sa z Liiciynej. V mojom 
dennfku je cesta spomenuta krdtko: „Vychodna — obed 
— §aryssk( pani — politika t^chto." Este sme traja 
zivi z tych Styroch, ktorf jedine mozeme daf vyklad 
k tymio kratkym sloydm: Zach, Borik a ja. Lutujem, 
ze ttito scenu neopfsal som, menovite co sa mien sarys- 
skych panoy ty6e, lebo tieto mi z pamati docela vysly, 
vtisk ale celej velmi komickej sceny zostal mi zivy 
y pam&ti. MysUm, ze cten^ ctenar zabavf sa, kerf mu 
to proste vyrozprayam. 

My sme si vozdy predkom zaobstarali kuiyrom i zA- 
prah i obed, alebo noclahu. A to bolo menoyite vo Vy- 
chodnej potrebno, lebo tam boli by sme vtedy na stu- 
denu kuchynu narfabili, a nahlili sme co skor do Miku- 
Id^a, kde nas uz 5. marca na noc o^akdyali. Pripalili 
sme poldyanastej do Vychodnej. Pan hostinsk;^ bol 
s obedom pre u&s Styroch a kocisa hotoyy. My sa za- 
neprazdnovali kazdy kade cfm, ako to uz je po dlhsej 
vozbe y ostrom predjarf. Zach bol yonku. Tu naraz 
dohrcia pdui §arysskl — jfch pocet mi uz tiez vypadol 
z mysle — , otriasajiic sa a ani nas troch nepozdrayiac, 
Hostinsky doniesol yefkii, krasnu misu polieyky na stol, 
yona naplnila hostinskti izbu, a to marcoy^ predjarn^ 
poyetrie pod Kriydnom je yelmi takej polieyke pria- 
znive. Mill pani SarySania podho ku stolu a jeden z nich 
bene uz velkti lizicu, chtiac ju pohruziC do hibokej 
misy. Hostinsky dfyal sa odo dyeri a tfpnul, my hla- 
dime na seba, kerf tu ynlde nas Frano a spozorujiic 
i yyrozumejiic situaciu, bu§i na stol, sCa ten Kieseyetter 
raketami do Noyej Vsi a hoyorf : „ Wissen Sie, wer das 
Essen bestellt hat?** Mily pan zo Sarysa polozil zo- 
(lyihnutu lizicu a jakoby sa ni6 nestalo, pocal sa yy- 
hovarat, a ze neyie, s kym ma tii cesC? „My sme si 
obed obstarali predkom a chceme obedoyaf; s kym mame 
my tu cest?" Pani boli yo yelkych rozpakoch, ale yi- 
diac zbrane po postelach, kocisa y roynosate atrf., jeden 
predstayoyal ysetk;^ch. Skoda, jlch menami nemozem 
sluzif, ale boly to mena sary§ske, tak asi jako : Bert6ty 
(aspon yiem sa rozpamatat, ze sme ytipkovali na ceste 
tom „ber to ty" atrf.). Zach na to predstayil nas. Ne- 
mozem bez humoru nerozpomentit sa na tie A\M tydre, 



ktore zrobili — traja ii styria, to tiez poyedat nemo- 
zem — tito pani pri mojom mene! My sadii k obedu 
a hostinsky, uz osmeleny, pristiipil k pdnom a zpytoyal 
sa, CO powicia, ie vraj skoro bude pripraven^. Vsetci 
tf pani boli od hlavn^ho kommanda pre saryssku stolicu 
kommissdrmi a uradnfkmi menovani. Tak sme sa uz po- 
tom pustili do politiky, ^a doverne shovarajuc sa pove- 
dali sme jim pi^avdu. Ze vraj oni su tiez „Sloyaci, ale 
ze uhorska rec je diplomaticka, a td ie by mal vedet 
kazdy, lebo ze nie je mozn6 krajinu inak spravovaf.** 
„Hja, my na to, keby kmjina tu bola pre spi-dvu, to by 
ta uslo, ale ndrody v krajine nie sii pre spravu, nez 
spniva pre nich; tu spravcovia musejii sa ucit jazyky 
narodov. Kerf ale narod jeden chce viadnut nad inymi, 
tu mdme dues figuru namalovanu v Kosutovi, ukazujiicu, 
ze kalkul jeho bol chybny. Narod jeden dlho potrpi 
jarmo druheho, no zhodi ho pri prvej prilezitosti. Ci 
myslite vy, pdni zo §ary§a, ze vaS laryssky lud dlho 
este bude trpet vas marfarismus ?" „My nemarfarisujeme, 
hovoria, my len v uhorskej diplomatickej reci spravujeme 
stolicu." „A ii vdm ta stolica rozumie? Verf stolica je 
narod ju ob;fyajuci, a ten nerozumie vasej diplomatickej 
reel.** 

Bolq po obede a kone zapriahnut^. Bozlucili sme 
sa bez slz s panmi sarysskymi. Hovorili v6etci peknou 
saryStinou. To je zvlaStno, ze slachta dolnosloveuskd, 
porovnana so Slachtou hornoslovenskou, co do refii ne- 
moze sa ku boku tejto postaviC. U nas kazd^ zemau 
in^m zargonom hovorf, tak ze uz istemu ucitelovi na- 
padlo deti chcet ucit vo skole miestnemu kocurkismu. 
Preco aj vyhovorcivost honi^ch slovenskych zemauov 
ma cosi dojimaveho, uhladzeneho, pekneho, kde tychto 
doln^ch alebo je naprosto sprostym krakorenim, alebo 
blbym omdlanim idiotov. 

V Hybbiach sme boli s odusevnenfm vitani; tu sa 
nova kompania organisovala. Narod bol este vzdy odu- 
sevueny; ani murdiiska nehoda nesostrasila ho, ba i roz- 
ptyleni tam dobrovolnfei na novo sa organisujii. Po 
vSetkych miestach, ktorymi sme sa viezli, cakali nas 
zastupy a mnohi s nami spolu na vozoch, alebo peso 
do MikulaSa sa poberali. Vecerom sme dorazili do sto- 
lifineho mesta, kde zastupy Tudu nds vftaly, tak ze len 
krokom niohli sme ku 8tolicn6mu domu pristupit. Na- 
dobno bolo prehovorif k ludu, ocakavajiicemu zprav 
hodnoveru^ch z bojisfa. Reci dr2an6 od narodnfch rec- 
nikov, ktorf zaloby skladali na pAnov, po nasom od- 
chode vrativsich sa domov, a acprive ustanovenii vladu 
nechali na pokoji, predsa inak terrorisovali lud a svo- 
jich byvalych poddanych prenasledovali, proti nariade- 
niam vladfirov stolicnych pletichdrili , obliehajiic jak 
predsedu kral. rady, tak i majora Trenka, ktori oba 
dost mdlymi organarai verejnej spravy sa byC dokazali. 
Teraz ovsem pri nasom prfchode imponoval jim zapal 
Tudu, a oni videli, ze pri len trochu energickej reprae- 
sent^cii prftomn6ho syst6mu narod pevne stoji proti nim 
Utiahli sa zase, ktori do Zvolena, ktori do Oravy, kde 
uz windischgratzovski kommissdri hospodarili. My sme, 
ustatf od cesty, kratkymi recami uspokojili lud a slubili 
zajtra obSfruejsie prehovorif k ludu. Neraohli sme my- 
slet, ze narazime tym na nepriazen nasich ludf. I Trenk 
i predseda kral. rady za zl6 nam mali, ze sme jim ne- 
ozuimili ndrodniu schodzku; to bol omyl, my sme v6bec 
ziadnej schodzky nemienili drzaf: jich nejapne vedenie 
vecl verejnych, zavdavajiice prfciny k nespokojnosti vse- 
obecnej ludu, bola vlastud pricina ruchu tohoto. Narod 
docujiic sa, ze bllzime sa, vseobecn^m zachvdteny bol 
ziadaufm byt s nami a poialovat sa nam. Co sme mali 
robie? Rozohnat ho? Ci co? Dali sa kapacitovat a vi- 
deli sami, ze lud musf sa utfMC, k comu jfch nejapnosC 
veru nesta^ila. 



Cfslo 1. — 1887. 



SLOVENSKfi POHLADY 



5 



Tu sme potom utiahnuc sa do nasich izieb v sto- 
licnom dome roali radosC zo shiadania sa s mnohymi, 
s ktorymi sme sa boli v trudnych dobdch roziSli. Tu 
bol predovsetkym nds Karol Borik, stasthe z nemoce 
i z osfdiel nepriatelsk^ch v Tisovci vyvdznuvsf. Tu 
Janko Krai, zaldra sprosteny, tu stary Lali6, cely eSte 
dochramauy, ale cerstv^ a udatny jako vozdy. Vrbicaaia 
uas horuce vitali i deputacia este vecer posedela si 
s nami. Resignacia na vsetk^ch tvArach a odvaha v my- 
slach vytrimat verne az do konca. Urobily sa vsetky 
pripravy, aby reprasentada Liptova co najskvelsie vy- 
padla pri velkej deputdcii, pred cisdra idiicej. 

Dna 7. marca mienili sine odcestovaf, ale slub na§ 
a prosby ludu zdrzali n4s o deft dlhsie. Uz o 7. hod. 
rano bol stolicn^ dom narodom oblahuuty. Drzali sa 
reci k pokoju a ocakavaniu v^sledku deputacie uasej 
smerujiice. Ndrod sa utl&il a plany strach bojkov nasich 
presiel, bo lud sa tlskom rozchodil. Horlivejsi este zo- 
stali k vyprevadeniu uas. Ja som ponavstevoval strA- 
pen6 rodiny nad zajatci, ktorych Gorgei so sebou od- 
vliekol. Vsetci resiguovali uz, „8tau sa, co Boh raci," 
hovorili a priucastnovali sa na sbierkach ku zaokrytiu 
vyloh velikej deputacie ndrodnej. Len sama pani Ma- 
tiiSkovi sobrala 274 zl. striebra. To bolo odusevnenie 
z Boba, bo v§etok ostatny svet len terrorisoval, ale 
dusa naroda utiekla sa k Bohu, a v nom nasla upoko- 
jeni6 stried sveta zmatkov a ukladov diabla. 

Dna 8. marca odprevadzanl vozfkami i na konoch 
mladezou na dve hodiny cesty, poberali sme sa ku Ku- 
bfnu, s nami uz i dajedni clenovia velikej deputdcie. 
V Grave sme uz nasli windischgratzovsk^ poriadok veci. 
Krdlovska rada odstranena a Dure Revay basoval me- 
nom Jeho Velicestva vo sluzbe koSutismu, maJarismu. 
„HomagiaH tento ale dobre lapal ch^ry z bojisfa a 
praY6 ci nebars rozhlasoval po stolici, homagidlnost dia 
prijatych chyi-ov alebo do kepena zastrkujdc, alfebo na 
kucmu si vystrkujiic. Prva praca nasa bol a porazaC 
revayovske klebety. Aristokracia sa shfcila okolo kral. 
kommissara, a ackolvek Skulila na neho, ze bol z Turca 
a miesto jeho nebolo sveren^ tunajsim, oravskym dy- 
nastom jednoho lebo druh6ho zemansk6ho plemena, 
predsa len vzacnym jim bol madaron. Vsetci, co ko- 
kettovali na poCiatku februara s nami, kokettovali teraz 
na jedno ucho s Revayom, dmh^ majiic otocen6 oproti 
divadlu vojny. Baron 6uro R6vay uviedol zaraz madar- 
cinu do sprdvy verejnej a zalozil kancellariu klebiet, 
z nejz vyznievaly hesla: knieza Windischgratz nechce 
slovenskych dobrovolnikov, vsade postavuje kommissarov 
uhorslr^ch, ze.stard Hungaria spravami starej konStitucie 
bude zavedena, ze KoSut pokona sa s Windischgratzom, 
a sam6 ze, ze, ze, a ?in Boh vie co vsetko! To je 
charakteristika tohoto noveho adrainistratora Gravy. 
6 bezumn^, krdtkozraky klebietkar, o iiomz platf to 
horvatsk^ prfslovie: „sto se babe chtilo, to se babe 
snilo!" Navstfvil som 8tar6ho Morica Zmeskala. I na 
torn akd premenal Hovoril z neho f)uro. „Ak by to mala 
pravda byf, co Revay hovorf, teda tak^m sposobom by 
zo Slovenska samostatn6ho nic nebolo ! Lebo stara Hun- 
garia tak6ho dac neznala nikdy.* „Ba prave znala svo- 
bodn6 okolia krajiny, znala i kniezatstvo liptovsk6, i par- 
tes superiores Hungariae, i Pannoniu, i Mdttyus Foldje, 
i Jazygov a Kumdnov okresy, i kralovstvo horvatsko- 
slavonsko-dalmatinsk6 atd., a bola to predsa vzdy leu 
Hungaria ako stat. To je novissimum v historii, ze sa 
cbce z tejto starej Hungarie a svobodnych tunajSfch na- 
rodov okuvat a zlatal Magyarorszag s otrociacimi Ma- 
darom ndrody inymi!" „No ved je tak, ale ak koruna 
nebude chcet, nuz sa to nikdy nestane." „Stane ne- 
stane; vladne aspon noviny viedensk6 mocne agitujii za 
rovnopr&vnosf ndrodniu, a napozatym je n&m na torn 



dosf ! Viacej sa dozvieme pri deputacii, ktori, ako vierae, 
blahosklonne prijatd bude od dvora v Glomiici i od 
ministerstva vo Viedni, len co skor musime sa vystrojif. 
Windischgratzovskf kommissdri su takd toho vysok6ho 
pdna maxima, ako jeho mizern6 vedenie vAlky. Ved my 
aj Windischgratzovo hospoddrstvo nalezite osvietime.'' 
Bol zamysten^ a povolal nas na zajtra k obedu. My ho 
mali za ist^ho a boli by sme mu sverili vodcovstvo de- 
putdcie nasej, ale po tejto ndvsteve zdalo sa mi videt 
mu na dno duSe. Ako na iiom, pozorovali sme i na 
in^ch premenu v smyslaui. I Dr. Demian tdral uz cosi 
kamsi o trhanf krajiny, o starej Hungarii atd., slovom, 
Duro hovoril zo vsetkych. Ale nie tak zo vsetkych, ako 
viacej z tych mnohych, co i pred tym uebAi'S do hlbky 
navykli boli hradet Narod nds prijal so zdpalom. 

Diia 9. na obede bola velika politicka rozprava. 
Ale hiadiac ku koncu a kratkosti miesta, pominiem ju, 
dodajiic, ze Zmeskal prosil nds o dispensovanie ho od 
ulohy vedenia deputacie. Dal na utrovy cesty 137 zl. a 
inak viedol vymluvne politickii, akademickii konversaciu. 
Bola rec o „Bunde" nemeckom a Slovanstve rakiiskom, 
intcrvencii francuzskej v Italii atd. Dobre sme jedli 
a pili, bo oravska Slachta nad iue vie dobre jest a pif. 
Moja mieuka o aristokracii slovenskej sa ustalila: ona 
sa az potom priznd k narodu, ked narod bez nej sam 
osvobodf sa a bude chcet byf jej ;,§ceblom do slavy go- 
rodu." S Bohom, Grava, vsetka, celd si bolava, od paty 
do hlavy nezdravd. 

Nastal nam pekny den v Turci, den 10. marca 1849. 
Na vzdor R6vaymu narod hromadil sa okolo nas a skla- 
dal zaloby na Revayho. Tu sme sa dozvedeli hoduo- 
veme, ze Revay i tu zapocal vlddu svoju s vyhdnanfm 
Fudu z hor, usddzanim do uradov Kosutarov, nadrzoval 
vo vsetJcom KoSutovi a oiakaval ho s otvorenou na- 
rucou ! Madarcinu, rozumie sa, i tu zaviedol do verejnej 
spravy a o rovnopi'avnosti narodnej, ktorii uz i sdm 
KoSut zo Segedina sluboval, ani chyru, ani slychu. Ro- 
diny dobrovolnfkov boly vsetkymi moznymi chikanami 
st(han6 a prenasledovan6. Bol som za dva dny v Necpa- 
loch u stareho mojho z4sadn6ho priatela Jozefa Justha, 
ktory vzdy este nasim zajatcom bol. Vela by bolo citaf, 
kebych chcel prepisovaf zapisky dennfka mojho. Niet 
na teraz casu k tomu, a tusfm ani miesta! Moja roz- 
pomienka na Jozefa JoSta zostane mi vo vdacnej pamati. 
Toiko aspon bud i tu poznaceno. 

Do 13. marca poschodila sa nasa deputacia nd- 
rodnia z Liptova, Gravy, Zvolena a Turca do Martina; 
R6vay zutekal pred nami do Gravy, zanechajuc list 
kuchdrovi svojmu, v ktorom mu nakladd, aby 
mna so sprievodom mojim v ka-stieli jeho 
V MoSovcach ubytoval a pohostil. Kuchdr, roz- 
umie sa, sdelil mi obsah listu, ja vSak ani z uds ^iadon 
neprijali sme pozvanie. Pletky, komedie neboly nasou 
zabavou v t^chto serioznych dasoch, my neboli uplatitelnf 
priaznou panskou. 

V ^iline sme nasli komissara windischgratzovsk6ho, 
jak6hosi pdna Skrabdka, ktor^ho sme zrovna vyhodili 
z hostinca pre hliipe taraniny. Jeho §ef, Gaspar Pon- 
gracz, tu od Windischgratza postaveny, prevddzal in- 
kvisicie v Neslusi, 5i vraj som jim ja kazal hory 
riibat?! NesluSania chuddci ani ma nikdy nevideli a 
hory V nedorozumenf jako svoje obecn6 uzfvali ; madar- 
cinu a Kosutistov, ako na pr. Kellera et comp., uvadza 
do uradov, jako i ostatni jeho koUegovia windisch- 
gratzovski. 

Po obede, na zilinskom hostinci odbavenom, tiahli 
sme na Budat;^, ktor^ sme uz v rumoch nasli. Kom- 
pania cisdrskeho vojska tu po na§om odchode do Turca 
ubytovaua, zaprfcinila ohen, ktory soiral Csakyho kastiel. 
To je celd historia, ktora toIko sumu zapricinila egte 



SLOVENSKfi POHLADY 



Cislo 1. — 1887. 



tot nedavuo. Zuamymi n&m z dvoch pochodov, z konca 
ininul6ho a podiatku tohoto (1849.) roku, cestami do- 
razili sme iia uoc do Radole. Arendator Cs&kybo roz- 
praval nam historic svoje a stracliy, ktor^ podstupil. 
Cesty nam ponialy ubyvalo, boli sme predsa na Caci 
dna 14. marca. Starky dekau Danig mal tisic radostf. 
^No, ze vas Pan Boh zachoval, toIk6 nebezpecenstvd 
vam bez urazu prestat dal, z toho bud meno jebo po- 
chvaleno!" Takto vital nas velebny starec. Rozpomienky 
obzivovaly konversdciu. V drahej rozpomienke mojej 
stoja slova jeho poslednie: „Daj raily ?&n Boh, abych 
bol ziym prorokom, ale zda sa mi, ze marn6 su vgetky 
namahy vase. Nds vdetk^ch zapredal Nemec Madarom 
a Madar Nemcom! Robme co chceme, kym sa Boh ne- 
smiluje, my sme porM a porAd len v zajati." „Nic to 
nerobf, velebny pane, my len hlas Hospodinov cujeme, 
ktor^ voliknam: „No2e, Sione! ktory prebyvas u dc6ry 
Babylonskej, zoobud sal" (Zacharias 2, 7.) DaniSovi 
vypadly slzy na lica jeho, objal ma srdecne vstupuju- 
ceho do koca a vstupil, utierajiic sa §atkou, do domu 
svojho, V ktorom sme toiko pohostinnosti pozlvali. Ja 
viacej nespatril tejto vznesenej tvare. BlahA, vecna bud 
mu pamiatka u ndsl 

V Jablonkove bol som v rodine stark6ho pina Fi- 
lipa srdecne prijat^; i tu zab&vali sme sa rozpomien- 
kami. On ide prave teraz (15. marca 1849) na zaslu^eny 
odpo6iaok do Mfstku. Musel som mu slubit, ze na ceste 
zpiatocnej na bojiste rodinu jeho v Mfstku navstfvim. 
Slub sa ovsem dal — ale nevideli sme sa tiei nikdy 
viacej! Tak tecic rieka zivota. 

V TeSfne sme boli na noc, kde nam priatelia pri- 
chystali byty na hostinci starozndmom. Stalmach, Kluck;^, 
Plucar a dostojnfci vojenskej posAdky tesfnskej 6akaU 
nas uz a bola temer cela noc venovana roztomilej zd- 
bave priatelov a druhov srdeSnych. V idei samej pekn6 
sme zili easy, a raoje rozpomienky na ne i teraz este 
posilnujii ma v zdsadach mojich. SkutoinosC, pravda 
daleko, daleko pokulhavala za idealom. Prirodzene, bo 
skutocnosf ma boty z makk6ho masa! 

Diia 16. marca rAno sme uz my &tyria v nasom 
koci a cast deputdcie vo dvoch fiakroch ponAhlali 
k Ostrave. Pocasie zmenen6. Sliezsko cele shahom po- 
kryt6; fujak severak divokii zimu doniesol. V Ostrave 
na nMrazi plno divakov. „Tu sme na di-ahe svetovej!" 
Nase kone s kocom i koci§om nechali sme na hostinci 
a sadli na zeleznicu, ktora mala nds zaviezt do Olomtica. 
Nocou, V skaredom pocasf preleteli sme rozmeiy dialne 
a 6. hod. rano dna 17. marca boli sme v Olomiici. 
Ja onemocnel. Diia 18. marca zimnica ma zdrvila. To 
bola bieda. Nuz ale predsa dna 20. mohol som sa aspofi 
obliect a brat licast na audiencii, pri ktorej sa mladi- 
stv^mu panovnfkovi oddat maly ^adosti ndroda sloven- 
8k6ho. VSetky pripravy k audiencii boly poroben6 a 
prekdzka ziadna nebola v ceste. Eec, ktoni Kozdcek, 
katol. farar zvolensky, mal menom deputdcie a na jej 
cele predniest, rozumie sa, bola predkom oddand Jeho 
Velicestvu. Cisdr prijal Madosti ndroda, vyjftal odpoved, 
sliibil, CO sa obyfiajne v tak;^chto okamzeniach svetodej- 
n^ch slubuje. Ku mne pristupiac zpytoval sa ma J. V. 
na slovenskych povstalcov, kde su rozpostaveni, jako 
ozbrojenl, sli-li dobre vycvicenf, chvdlil ochotu ndroda 
sloven8k6ho k uchopeniu zbrane za prdva svoje 1 mon- 
archic sidvu. Zacha zpytoval sa na polozenie vojsk na- 
sich revoluciondmych. A tak e§te k jednomu druh6mu 
(Kuzmdnymu, Stfirovi atd.) niekoiko slov a otdzok pre- 
hovoriac poklonil sa. Bolo po audiencii. Ja od nej zrovna 
do postele. Bol svrchovan^ cas. Koza6ek, Euzmduy, 
Zach boli pozvanf k tabuli cisdrskej, mne ale bol dvorny 
a telesny lekdr Dr. Seeburger poslany, aby ma lieiil. 



Vyleziac tu pod jeho a mojho ordinariusa Dr. Hamera 
opaterou, vyle^al som si nemoc az do 29. marca. Nasi 
— az na Kozdcka, ktoi-^ onemocnel tiez, a sice na 
ruiu — ui "dna 20. odiSli do Viedne, aby tam u mini- 
sterstva nade ziadosti tlumoiili, odponic^ali. 

Medzitym casom navalilo sa Slovdkov do Yiedne, 
ktorl nemohli uz doma vydrzat terrorismus a prenasle- 
dovanie, bo kommissdrom nardstly rohy tym ostrejsie, 
elm viacej jfch pdn cuval; medzi tymi Slovdkmi uteka- 
jiicimi boli uz mnohf starokonservatfvci, zemania, ktori 
boli sa tro&fika dalej odvdzili vo svojom domnelom, 
aspo& uz na odiv uosenom konservatisme, inak madaroni 
od jakziva, teraz ale sakrholtsky slovacili. Sberba! 

(D o k o n c e n i e.) 




Rorate coeli ! . . . 

em tapo stone v hada objatf, 

Jej ka2d^ pohyb tisic rdn, 
A k^m sa k vesne drdhou navrdti, 

Hviezd sesirlc 6uje more hdn; 
MojiiSi vinou tmy mreli — 
Rorate de super, coeli! 

Sm&d hada vyssdl dolin pramene, 

Od pdle ^i^ne zhorel les, 
No, nehly oblak div6 plamene, 

Bo pohltil jich hadi bes; 
Mord sa opadle chvely: 
Rorate de super, coeli! 

Eat matkdm od pfs vraSdil mlddatd 
A dietky pravdy sniedal Bal; 

Oj, Idska bola v kremeii zakliata, 
^ik v ceste pravdy neobstdl! 

Proroci ku nebu zreli : 

Rorate de supm:, coeli! 

Y tme ducha hviezdy slncom zapldly 
Vo krahu sedmikrdsnych dtih, 

Na hory ndrod nem^' svolaly 
A k vrchu letf strela tdh: 

Goie nds od teba dell ? . . . 

Rorate de super, coeli! 

Lud staval chrdmy, chrdmy velebn6, 
Kde prorok rosil ducha sm&d, 

A jedn/m zvukom hlasy prosebne 
Roztlkly onemenia lad ; 

Proroci s ndrodom peli: 

Rorate de super, coeli! 

Bdl zbonl chrdmy, rezal jazyky, 

Za boha hnasnti sochn dal, 
A meSom Madal chvdly v^kriky — 

Yzdor cestn;^ — v ohni zktt§ku mal; 
Za6pe! bdlom svet ce\f: 
Rorate de super, coeli! 



Cislo 1. — 1887. 



SLOVENSKfi POHLADY 



Put na Velehrad. 

Kozprivka. 

1. Namlixvao. 

uj! ale je tam zima!" hovorila Milina Vodovi a 
J^l^ zdupotala malyina nozkama, ani coby td zimu 
ii'^^vskutku zo seba striast chcela, pri torn trela si 
pekn6 biele ru6ky jednu o druhu, jako coby jej vskutku 
boly mrznuly, na vzdor tomu, ze v lihladnej chyzke 
rozlieyala sa prijen)n& teplota. 

„Ze zima? Ba horiico, velmi hoiijco je tu, slecna,* 
hovoril Palko Turaj, mlad^ kandiddt notariatsk;^. 

aVam mozno ze je horiico, pane Turaj," povie Ma- 
lina, selmovsky zmurkajiic peknjPma cieruyma ockama; 
^musite mat velmi boriicu krv, ktord sa zohreje i na 
lade." 

„Chladn6 s horiicini; jakoby sa dalo to dvoje pekne 
V jedno sdruzif!" 

„Nevieni jako? Ohen a voda sii dva protivn6 prvky, 
ktor6 nemozno spolu sdruziC. Dve protivy, ktor6 nedajii 
sa nikdy v jedno sliaf." 

„Ale aspon vyrovnat sa m62u." 

^Pochybujem!*' 

„Nesmiete pochybovaf; pochybovanie nds nikdy 
k cielu nevedie; treba mat doveru, td vsetko preraaha.** 

„Ale sklamanie sotva*'* 

„Tu v§ak sklaman( nemoze byC ani reci." 

„To si mysleli, ba hovorili i druhf, a predsa skla- 
mali sa pri vsetkej dovere. Poviem vam na prfklad tii 
piesefi, snad ju aj vy znAte : 

„Ktozeby rozdvojil, 
CO sdm P^n Boh spojil? 
Slovdka s Madarom 
ktozeby rozdvojil?" 

Aj povodca pri spievani tejto piesne mal doveru vo vy- 
rovnanie a spojenie, a hia : skutek utek. Dues Slov&kom 
iiz po slovensky spievaC nesvobodno. A ked sa opovdzia 
predsa kde tu, jako nedavno v Svatom Mikulasi, za- 
spievaf si, jaky hurhaj strhne sa po celom Uhorsku, 
ani coby Tatari uz na zdhumnf boli. 6i to nie je nie£o 
neslj'chaneho, ked vyslanec slovensk6ho ludu dotazuje 
sa na sneme ministra : vie-li on o tom, ze tu alebo tam 
spievaju sa slovensk6 pesnicky ? Vidite, tak je to s t^m 
vyrovnanim, medzi studenym a horiicira." 

„Odpustite, slecnol moznosf dorozumenia medzi 
Slovakmi a Madahni je este vzdycky " 

„Ano, ked sa upline pomadarcia; ked zrieknu sa 
reci, zvykov a obycajov svojich a prijmii rei madarskd," 
Milina pretrhla hovoriaceho. 

„To nemusia! Ale va§e porovnanie na miia nie je 
dobre volen6.** 

„Ze nie? No dokazte mi to." 

„VeImi rad. Pri vyrovnanf Slovdkov s Madarmi 
boly obidve stranky horuce, lebo aj Madari aj Slovaci 
teSili sa o pretek svobode a volnosti. Slovaci od radosti 
uevedeli co maju pytat a Madari zase co roaju daf. 
S naSfm vSak vyrovnanfm by to tak nebolo." 

,, Velmi zabavne, pane Turaj I" smiala sa Milina; 
Ja vsak velmi pochybujem, zeby sme my dvaja kedy 
ku priazniv6mu vyrovnaniu prfsC mohli.* 

^Ked len chceme, vsetko premoJeme. Mate moj 
slub, od v4s samej zAvisI, chcete-li ho prijaf alebo ne- 
prtjat." 

„VeImi horuci slub, pane Turaj, a prdve preto bo- 
jim sa» aby som sa pri svojej chladnosti nepopdlila alebo 
neopalila." 



„M£te sndd pridinu pochybovaf o mojich sluboch a 
citoch ?" 

^Nechcela som vas uraziC," riekla vazuym hlasom 
Milina; „hovorila som v zarte. Ked ale o veci vazne 
siidite a chcete odo mna vdznu odpoved na otazku: ci 
mdm pricinu o vaSich sluboch a citoch pochybovat, nuz 
vdm cele doverne poviem: mo^no ze ano, a mozno zc 
i nie." Tu vsak uprela svoj prenikavy pohlad na Turaja, 
ze nechtiac sklopil oci k zemi. 

„Smiem vds prosit o dokazy, ktor6 mate proti mo- 
jej tiprimnosti?" 

g Ano ; neziadam vsak, aby ste otazku e§te . raz 
opatovali ; preto vAm vyznam liprimne, ze to, co ste mne 
sluboyali, slubovali ste aj druhym." A prejdiic zase do 
2artovneho tonu, riekla: „A jestli smiem sa i ja vis 
zpytaf, nuz pvtala by som sa vas doveme, kolkym ste 
to uz slubovali?" 

„Okrera vam ani jednej." 

„A predsa, pane Turaj, ja viem sama o jednej." 

„Mozno, ze to bol zart; ale opravdu ziadnej." 

,,Teda naozaj 2iadnej?" 

„Nie!" bola kratka odpoved Turajova. 

„Tak sme na cistom, pane Turaj; ked nie 2iadnej, 
teda ani mne. A preto som vase refii povazovala hned 
z pociatku 6o zart. A to tym viacej, pane Turaj, ponevdc 
viem s istotou, ze ste to same sluboval i Vilme. Od- 
tajit to nemozete, nesmiete." 

„Ani to netajfra; ale bol to len zart." 

;, Vilme to vsak nebolo zartom." 

„Nuz ale mozem ja za to, f^e si ona nieco tak6ho 
narayslela? Ja som sa s Vilmou zabaval a mozno, ze 
som jej V zarte vselico pohovoril." 

„Aj zabava, aj zarty, pane Turaj, majii svoje hra- 
nice a medze," hovorila Milina zase vaznym hlasom. 
„Mlady muz moie i zartovat i zabivat sa bez toho, zeby 
jednomu alebo druh6mu dievcatu hlavu pomutil. Slubami 
ale hiadet si ndklonnost dievcafu vyziskat, a potom, ked 
sa nej presvedcil, brat slovo nazpat, nie je muisky, 
nie je rdzne. Tak^ muzsky je v mojich ocach lahko- 
myselnikom. Zalezf-li vim na vasej muzskej statocnosti, 
jako nepochybujem o tom: preto i veinm, ze dan6mu 
slubu Vilme dostojfte a s nou sa vy rovnate . . . " 

„Nemoino, slecna!" pretrhol ju Turaj, 

„Cel;f svet hovori, ze ste zasniibenl." 

„Musfm dokdzat, ze tomu nie je tak, inacej ne- 
prfdem ku stanici. Vilminom otcovi hovori sa, ze je 
panslavom." 

„Larifari !" 

^Neverte, slecna! A potom . . ." 

„No, CO potom?" 

^Hovoria, 2eby som s nou nie nedostal." 

„Tak teda z tej strany vetor fuka? To ste si niali 
vsak skorej uvAzit, prv ne41i ste jej sluboyali." 

„Lutujem, ze som sa s fiou kedy shovaral." 

„A este viacej lutovat budete, ked dan6 slovo ne- 
zadi-zfte. Svedomie vaSe vdm nikdy neda pokoja. Aj 
vtedy, ked dostanete bohatii zenu, nebudete Sfastlivym. 
Preto vdm radim : chcete-li byt raznym muiom . . ." 

„Dosf, dost z tej lekcie, slecna!" pretrhol hovoriacu 
Turaj; „nechcem, nemdm vole dalej ui pociivat." 

„Komu nie je rady, tomu nie je pomoci. Len jedno 
este chcem vam povedat. Pocula som, ze v istej spo- 
lo^nosti chliibili ste sa listami, ktore ste dostali od 
Vilmy : jak je tak, to vdm musfm vyznat, ze to nie je 
po gavaliersky, to je viacej nezli si dovoluje zraly mu2." 

„Porucam sa vim!" hovoril jako bez seba, vzal 
klobiik a rychlo n§iel. 

nPorucam sa, pane Turaj!" volala za nfm Milina, 
„a uezabudnite na dane sluby. Stastliv^ vyrovnanie!" 

Ale Palko sotva pocul, co Milina za nfm volala. 



8 



SLOVENSKfi POHLADY 



Oislo 1. — 1887. 



Milina zostala saaia v svojej izbuSke. No nie dlho, 
lebo sotva ze sa dvere za Turajom zatvorily a Milina 
z nich sotva oci odvrdtila, uz bolo pocuf klopanie na ne. 

A sotva ze Milina povedala „voIno,'* uz sa zas 
otvorily a dnu vstiipila vrstovnica Milinkina, AniiSka 
Zorova. 

„Vitaj, Anicka!" znelo to chyzieukou a dve priatelky 
drzaly sa vo vrelom objati. 

„Miiina/ hovori Anicka, „tusim si tu mala zvele- 
bovatela?" 

^Ba namluvaca, povedz." 

„Ani sa nil nepochvilis; ii to pekne?" 

„Keby si ho uebola stretla, ani by som sa nebola 
priznala, bo nerada by som v tebe ziarlivosf povzbudila." 

^Netrpfm na tu nemoc, uemusis sa obavat, ba te- 
sfm sa po predku, ze ma zavolas za dru2icu.^ 

^Teda sa ponahlaj, Anicka, lebo aj ja cakam, ze 
ma pozves na svadbu, a to sfce este tieto fasiangy." 

,,Hja, mna e^te nenamluvali.^ 

„Ba tusfm skdr jako mna. Ja ustupujem, bo ne- 
nechcem si (a rozhnevaf : tebe skor dvoril/ 

^Coze je po torn, ked som sa mu zueliibila/* 

„Ty si sa mu zneliibila a mfia egte neprildbil. 
Ostavme ho teda tretej." 

„£j, ale keby nas tak pocul, mohli by sme sa mat 
na pozore. A Janko TomaSovic tu nebol?" 

^Niel"^ znela Milinina krdtka odpovedT. 

„Toho by si mi pravda tak lahko neprepustila." 

„Nemam prAva nad nfm rozhodovat." 

„Ludia hovoria ..." 

„Ludia hovoria vseliio," pretrhla ju v reci Milina, 
„Qemozno jim usta pozapcbdvat." 

„No, no, no! vsak sa preto snad nehnevaS?** 

„NemaIa by som druhfch starosti,^ usmiala sa Mi- 
lina a pozrela na Anicu. 

„A toho nov6ho doktora si uz videla?-* 

„Hovoria, ze mk by£ hodny, mlad;^ clovek, ale som 
ho nevidela este." 

„Nielen hodn^, ale i §varn^ je. Hovorf sa, ie ne- 
bude mat u nas mnoho §fastia, lebo ze je Slovakom.'' 

„To mu jeho stastie sotva pokazf, nech si je len 
inacej vzdelanym." 

„Hamis ze uz v§etkych panov prehovoril, aby ho 
nevolali." 

„Mozno, ze este i Hamisovi dobrym bude. Ten 
z kom4ra i-obl hned velbliida. Uz mu je i sluzny, aj 
cel^ urad mAlo madrarsk;^. Tomasovica uz za pansldva 
vykiical, Seuicania su mu hurbanisti. Neviem, komu by 
ten clovek dal pokoja, ved do kazd6ho zabfdne." 

„A uajnovsie vies co nachystali? Budeme mat cest 
pociivat mactarskii kdzen v kostole." 

;,Ba este coV V slovenskom mestecku a madarskd 
kdzen!" 

^Hja, veru, Milinka moja, my to uz nepremenime. 
Nie nadarmo hovori sa: „co p6n prosi, to byt musi." 
Moja mama nechce Isf, ze 6oby tam robila, kecT nevie 
po maJarsky." 

„Dobre ma. Nafio nadarmo Pina Boha pokusaf. Ja 
sama veru len po slovensky viem nibozne pomodlit sa." 

„Ja by som predsa rada zo zvedavosti isf, a my- 
slela som, ie i ty p6jde§.** 

„Dusi6ka moja I poboznost so zvedavostou sa ne- 
srovn&va. Spomni si na zvedavu Evu alebo zenu Lotovu. " 

„Hoh6 ! Milina, ty by si mi co chvfla k&zeh kazala, 
zeby som nepotrebovala 1st ani do kostola. Nerada by 
som ta nahnevaf, ale ver mi, ze mi takou divnou pri- 
cliodfg. Ysetko fa hned popiidi a rozdr&zdi; uz ani ne- 
viem, jako alebo co m^m s tebou hovoriC." 



„Yer mi, Anicka, ze mi je do zaplakania. A ne- 
viem ani sama prefio? Dnes T&no bola som takej dobrej 
v61e, teraz ale mi je tak divo, lizko, ani ti neviem po- 
vedat jako.** 

„Pod k ndm; prejdes sa, asnad ti to prejde. Ne- 
povedala som nie, kam idem, musim sa uz poberat.** 

„K vam uepojdem, ale fa aspon kus vyprevadim.^* 

DievcatA vysly z chyzky. 

NajpiT Milina vyprev^dzala Anicku az k domu, po- 
tom zase Anicka Miliuu, a tak to slo niekolkokr&t jedno 
za druhym, az naposledy zabudly, ktord vlastne ktoru 
mala by vyprevadit A boly by sa vyprevadzaly i dalej, 
keby jich zima nebola nutila k rozliiceniu. 

I rozi§ly sa obe cele uzimene. 

3. TSTovy lelcai'. 

Pribudneli do maleho mestecka novy obyvatel, co 
chvlTa rozchyri sa to po celom mestecku. Za dlhsi cas 
nehovori sa o nicom inom, jako o novom obyvatelovi: 
kto je, CO je, jak^ je? Je-li svobodn]^ alebo zenaty, dia 
toho, jako CO koho zaujfma. 

Tak to bolo i v Senici, kde sa ui predtym nie- 
kolko lekdrov bolo usadilo a teraz najnovMe prisiel sem 
zase jeden, s tym limyslom, ze sa usadU. 

Dlho teda hovorilo sa o nom. A jakoby sa neho- 
vorilo, ved bol v uniforme, hodny mlady clovek, Prisiel 
rovuo z Viedne. Teda z velk^ho mesta. Bolo tu teda 
com hovorit. Predroet bohaty a k tomu nie tak lahko 
vycerpatelny, lebo pdn doktor bol este svobodnj^ a mlad6 
dievcatka si poSopkdvaly, ze je i svarn;^. Len jednu je- 
dinu mal chybu, a sice hovorilo sa o nom, ze je pausldv. 

Brrl panslav a doktor. To bolo nieSo nov6ho, ne- 
vfdan6ho v ua§om mestecku. Tym ale zvedavej§( boli 
vgetci na nov^ho p&na doktora. 

Bnisil si na neho zuby i pAu sluzn;^, teniae sa vo- 
pred, jako ho do rozpakov privedie; keby ho uz len 
navgtivil, bo co sluzueho obist nemoie. Minulo niekoiko 
diiov a novy doktor neprichodil, PAn sluiny bol netrpe- 
]ivf a len to tak vrelo v nom, ie nemoie dIa ustale- 
n6ho planu nov6ho lekara privftaf. V nedockavosti svo- 
jej uz-ui ze ho uradne uedal pred seba zavolaf. Skorej 
vsak, nezli by svoju moc bol dal pocftit nov^mu lek&rovi, 
boli si oba predstaveni. 

Pan sluzny bol v lekarni, iiadajiic si sladov6 cukriky 
od Hoffa prjti kasTu. Sotva vsa^ sa pobavil za niekoiko 
miniit, prisiel do lekarne i novy lekAr. Lekarnik vidiac, 
ze sluzny s lekarom nie velmi jeden druh^ho si vsimaju, 
riekol: „P4novia snad sa nepoznaju este? Pan sluzny 
Osusky — pdn doktor..." Skorej vsak, nezby bol 1^ 
kArnik meno doktorovo vyrieknut stacil, bol pretrhnuty 
pdnom sluznym, ktory obratiac sa k doktorovi riekol: 

„Halottam hogy maga nagy panszl&v." 

„J61 halotta," znela kratka odpoved doktorova. 

P4n sluzny mal v limysle do rozpakov priviest 
doktora, a teraz bol sam v rozpakocb. Te§il sa vopred, 
jako ho zahanbi, a teraz nevedel sdm jako z konopi. 
Doktor nov^ rozhovor nezapo£fnal a sluing nevedel jako. 
Miesto rozhovoru nasledovala vyrdtana poklona z oboch 
strdn a pdn sluzn^ opustil lekariiu, za nfm o chvflu 
uberal sa i lekar. 

Pred kasslnom stilo niekoiko pfinov, pri ktorych sa 
i p&n sluzny pozastavil. 

„Ale, povedzte mi, prosfm vAs, Co ten tu chce?" 
hovoril pohrdliv^m tonom mlady pravot&r Hamis, ked 
videl nov6ho doktora z lekdrne vykrofiit. 

Vsetci sa obzerali, a ponevdc nevedeli vlastne, koho 
Hamis mysH, pyta sa pri horn najblizgie stojaci Ivan 
Halad: 

„Koho to myslft, 6o tu chce?" 






OIbIo 1. — 1887. 



SLOVENSKfi POHLADY 




10 



SLOVENSKfi POHLADY 



Cfslo 1. — 1887. 



^Nii2 hen ten pansldv.*' 
„Ale ktor^?« 

jJSni ktor^? Gi bo nevidi6, jako si kr^&, ani toby 
cel& Senica ui bola jebo.^ 

„Myslffi toho nov^ho doktora?" 
„A kohoze drub^bo?" 

^A cbceS vedeC^ co tu chce?*' usmieval sa Ivan; 
gdivim sa ti, ie to jako prayotdr nevies. Aby si to ale 
vedel, nuz ti poviem : tys' pridiel lie6iC krivdy, on nemoce.^ 

„Neurob( tu velik^ gfastie ; a r&d by som jich videl, 
6> by ho volali." 

„Pozri sa potom do z.kadla.'' 

„Ale :a by som sa dal od pansldva lieciC?" vystrel 
sa do rorna HamiS a udrel v prse, ie to len tak zdunelo. 

„Ty, bra5ek, tyl" duploval mu Ivan, tiapkajuc ho 
po pleciach, „ty, jako ktor^kolvek druh^, nech by len 
bol k toma sposobn^ a ty sa cftil zle. Nebudes sa pytaC, 
ci je on Slovak a ci Madar, ale ho prosit budes, aby 
len pii^iel a pomohol.^ 

„To sa m^Ii§," pretrhol ho nevrlo Hamis. 

„Uk&ze sa; ja len to hovorfm, ie nemoc a smrt 
neznajii narodnosti.** 

„Hruza in&a prechodf, len keoT si pomysHm ua to. 
Nen4vid(m ten flok ; pohrdiisil by som jich v^etk^ch ; 
juj ! ani nevieS, jako mi je, zima ma prechodf ; skriabal 
by som jich; pAral po zilke!^ ziiril p^n Hamidasmiech 
prftoron^ch bo este podpaloval. 

„Ba netdraj, prosfm ta,^ sk&dlil ho Ivan este viacej ; 
„maj rozum ! §koda, £e tu nie je Janko Toma^ovic, ten 
by ti ho nameral." 

„No vsak ste vy mi pekuf vlastenci i s vasfm Janom 
TomaSovicom; spojujete sa s pansMvmi. Co chviTa 
i kassino by ste i na pansld^ske hniezdo premenili. 
Zagitovali ste proti mne vac^inu, za to vam ale stojim, 
ie sa vdm to viacej nepodarf. Dnes ste zvffazili, ale 
TomaSovicovi to vlfazstvo e§te drah6 priide. A tie vaSe 
slovensk^ sleiinky nech len pnjd.l na bal, budii pekne 
krdsne petrusku pred&vaC. Ze ale tk tarn nebude, na 
ktoni si TomaSovic mysU, mozem vam po predku po- 
vedaf, a kedby prisla, nuz by iste §kanddl si utrzila. 
Uvidite, CO ja tej vykondm!** 

„No vies CO, amice!" reiie teraz uz vd^nym hlasom 
Ivan, „to si vyprosfme vSetci od teba, aby si nAs urd^al. 
^ijeme dobu patentov, chces-li, nus^ vezmi si na svoje 
vlastenectvo patent a budes patentovanym vlastencom. 
Nech fa ale vsetci svati chrdnia, keby si ndm pri za- 
bave ne aky skandil vykonal, za ktory by sme sa mohli 
vgetci hanbiC. Neviem sice s istotou, na koho si to na- 
riial, ie by Tomasovic rad videl na bdle, ale ze ne- 
uvidi, tak sa ale nazdavam, ze myslis Milinu, ktora Ca 
kosom obdarovala a preto sa srdis na nu. Ghrd& sa, 
abys^ jej nevykonal hrubianstvo, inacej budes mat nielen 
so mnou, ale s druhymi robotu, tak ze fa ani tvoje 
patentovan6 vlastenectvo neobrani. MysUm, ie si mi po- 
rozumel?" 

„ Ano, dno, pane Halas, uklonil sa posmesne Hamis ; 
„len ze vy nechcete mna rozuraef a nekondte to, co od 
vas opravdov6 vlastenectvo vyhladava. Vy chcete by( 
i vlastencami i pred panslavmi peknf, a to neide.^ 

„Ano, &no! dokial si ty do Senice neprisiel, tu ne- 
vedeli sme- o vlastenectve nic ; vsetci sme mali rozum 
doskami zabity, a len po tvojom prichode otvorily sa 
n&m oci a modzog zacal pracovaf," hovoril Ivan pri 
smiechu ostatnych. 

j,Niekedy i nechtiac pravdu vyzname," poznamenal 
este Hamig a bez odporiicania bral sa dalej. Za nfm 
rozisli sa i ostatnf. 



^4. ]\Ca<Zar*ska k&zejo.. 

Predio niekoiko d&ov. Zima rdstla, viano6n£ slav- 
nosti sa bUzily, ba ni holy zavftaiy, 

Bola druhd sidvnosf Stefana muiedlnfka. Lud na- 
bozny bol v kostoloch. 

Na v&2i katoUckeho kostola bilo dvan&sf hodin, 
Dveix) kostoln^, pod kaznou zavren6, otvorily sa, jakoby 
na znak, ie sluzby sd uz ukon£en6. 

Otvoi'en]^mi dvermi vychadzal lud na priesti-ann^, 
podlhovast^ r^nok. Niektor( z nich kriitili hiavami, 
jakoby sa jim nie6o nepozdalo. Niektor^ch tvdre holy 
povyjasnen^, inych zase jakoby mrainom potiahnut6. 

Mnobf sotva z chrdmu vygli, ni somitili, hovoriac, 
iSe, keby boli doma zostali, bolo by to mudrejgie byvalo. 
Medzi t^chto poslednejsfch patril i f^urko §evcfk, teraz 
Vargom menovan^. 

£)urko §ev£ik bol hodn^ muz, dost majetny, otec 
viacero dietok, ktord viae menej holy uz vdetky za- 
opatren^. Zostdvala leu este Yilma: mil&cek to otcov 
i matkin. 

Pan §ev£fk bol za dobre s panom sluzu^m, ktory 
bol mu dalekym prfbuznym. Zasluhou pdna sluzn^ho 
bolo i to, ze syn Sevcikov zostal cestovnym kommissd- 
rom. Ale jako? Za cenu starootcovsk^ho mena. 

Pdn slu^n^ i s p&nom Hami^om dotial dobfjali na 
Sevcfka, v com jich aj zena podporovala, az zo §ev£fka 
stal sa Vargom. 

„Vidft, stary moj, ked to urobfs, tym pojistfme 
Sfastie i naSej Vilmocky," hovorievala mu jeho zena a 
nedala mu dotial pokoja, az vskutku dal sa naklonif 
k tomu, ze svoje starootcovsk^ meuo opustil k voli do- 
mdcemu pokoju, na nahovdranie ieny, sluzneho a Hamisa. 

ie mu to bolo povolene, netreba ani dokladat Ked 
ale povolenie priSlo, rozplakal sa jako decko. A jakoby 
aj nebol plakal, ved otcovia jeho to meno nosili, cesf 
mu robili, nicfm ho nepoSkvrnili a on ho ma predsa 
opustiC, zavrhnuf a potupif . Oj, jak ho to bolelo I Zprvu 
nechcel sa ohliadnut na svoju svodnu Evku, vyhybal 
i svojmu milackovi, Yilme, sluzneho a Hamisa ani videf 
nechcel. 

No ale ze cas vsetko vylieci. I star^ privykol na 
svoje nov6 meuo, jako privykneme na novy kabdt, coby 
ndm hned i po voli nebol pristrihnuty. Nedbal uz na 
to, ze sa CO Varga musel podpisovaf, nech by ni len 
t^m svojho milacka, svoju Yilhelminku, gfiastlivou urobiK 
A Evka len tak rdstla od radosti, ie sa jej to postastilo ; 
ved videla ui svoju Vilmocku co sfastlivii pani notdrku 
po boku svojho budticeho zafa Palka Turaja. Pan sluzn^ 
jej svatosvate prislubil, ze pri najbli^gej uprdzdnenej 
stanici Palko zostane notarom. 

A vskutku pan sluzny zadrzal slovo. Palko Turaj 
bol vymenovan;^ za zdstupcu zomrel6ho notdra v obci V. 
A ze bude i zvoleny, nebolo priiiny pochybovaf. 

Medzityra, cim viacej mal nadeje Palko Turaj byt 
vyvolenym vo V., tym vacsmi zacal bocit od Vilmocky. 
Ba fio viacej, Evka Vargovd dopocula sa i toho, ze inam 
chodi na z&lety a ze jej mildcka zanedbava. Tomu vsak 
z podatku nechcela verif, bdrs ju to i nauajvys znc- 
pokojovalo. Naposledy vsak pocala refiiam doverovaf, a 
to ju rozhorcovalo. 

Medzi vychddzajucimi z kostola vidfme i pani Evku 
Vargovie, kracajucu moi^no najstrmsim krokom domov, 
ze sa jej Sirok6 fijalkov6 Cipky len tak okolo hlavy 
opletajii. 

Trochu neskorsie za nou vysiel i pdn 6ord Varga 
Na tvari jeho bolo videf, ze tiez nie je spokojnj^. Ho- 
voril dosi prevratenosti sveta a somral, ze zo sluzieb 
bozfch kom6diu robia. „Kto to videl kedysi, v sloven- 
skom mestecku slovensk^mu ludu po madarsky kdzaf. 



Cislo 1. — 1887. 



SLOVENSKfi POHLADY 



11 



Yeru, vera, ni to ani s t^ knazstvom dobre nevyzerd, 
nz aj to je jakosi pogalamuten^. Najlepsie urobil sluzn^, 
. ten tomu rozumel, co kfiaz k&zal, a preto odiMel viasne 
prec. My ale sme tarn zostali, co sme nii nerozumeli. 
Skoda len, ie sme vsetci neodisli, nech by si bol tym 
pr^dnym stoliciam hovoril." 

Takto shovdrajiic sa sdm so sebou, pdD j^ord Yarga 
poberal sa za svojou Evkou, sdc uespokojn^m sam so 
sebou a mrziac sa, ze radsej doma nezostal. 

Za pdnom f)ordom sly Zuza Euli^ovd a Beta Zezula. 

„No, Zuzka, io sis^ zapamatala z tej kdzne?" 

^jlh-ave toiko, co ty," odvrkla jej na krdtko. 

„MohIy sme teda obidve doma sede£.^ 

„NeboIy by sme velmi zhreSily." 

„Po mde byvaju pani mudrejsf, aj my na druh;^- 
krdf buderae vedeC, co mime robit. Ale ci sis' po- 
vSimmila niefio v kostole?" 

„Co na prfklad?^ 

Jtie dve panie." 

^tor6?« 

„V tej prvej lavici: pani Vodovii a pani Vargovu." 

^Ja som nic nevidela." 

a^e nie? Ved cely kostol obzeral sa len po nich; 
vSetky 2eny si sopkaly ..." 

„Co maly in§ieho robit, ked nerozumely, co sa jim 
kazalo. Jakd k&zen, takd bdzen.'^ 

„No, ale, ze si ty nepozorovala, 6o cely kostol videl. 
Pani VargovA sedela uz v stolici, ked pani Vodova pri- 
sla do kostola, a ked si chcela sadnuf, necbcela sa jej 
uhniit. Potom sa jej predsa uhnula, a obrdtiac sa jej 
cbrbtom, po cely cas ueobzrela sa na &u.*' 

,,Za to jicb nikto nepochvali. Ja som len sedliacka, 
ale to by som v kostole nevykonala.** 

„Co by si nevykonala?" pretrhue ju od razu vreci 
Kaca Fackovd, ktord sa k nim pripojila. 

nHovorily sme o pani Vargovej s panou Vodovou," 
povie Zezulova. 

„No, veru, tie dve vykonaly peknii cifru." 

„ Skoda jich byf, tak6 panie.* 

„Hja, sestra moja!" recie Fa£kov&, „tie sii si velmi 
Y rucnfku." 

„Nemaju druhej roboty." 

„Ba ze nie; psoty na ne, psoty! Daf jich na nas 
kost, CO len na rok ..." 

„Suchu turkynu a hol6 zemiaky." 

„To, to; skrotly by ony obe." 

aOdnechcel by jim i hnev." 

„Nuz ale vSak boly velikd rodina." 

„Boly; ale uz si vySly z priatelstva.'* 

„Ba ozaj preco?" . 

»Preco? . . , Verfm ti, ie si zvedavA." 

^Pravdaie som; povedz ie mi." 

„HmI — pre zenlcha" 

„ESte CO?" 

„Veru je taki Tych muzsk^ch je i medzi tymi 
pdnmi jakosi po riedku. A pani Vargova i pani Yodovd 
majd \d dcery na vydaj. Mlad^ pdn Turaj m& zostat 
not&rom. Skorej bola rec, ze si vezme dceru pani Var- 
govej, a najnovSie bolo pocuC, zeby rad Milinu Yodovie. 
Nuz pre neho sa pohnevaly. A naodkazovaly si ti . . .^ 

»Ale netdraj, prosfm fa," ozve sa Zuzka Kulidovd, 
ktord po teraz nacdvala; „nerob z kom&ra velbliida; 
pocnla si, io si odkazovaly?^ 

„Pravda2e; vdak som jim to vykonivala,** reiie 
Faikovd. 

,Aj vtedy by si miidrej6ie urobila, keby si ml&tla." 

,A naco mi dal Pdn Boh jazyk?** 



9' 



^Na klebetenie iste nie." 
„Jakd sY&t&l" 



,.Ne§kodilo by aj tebe trocha iaaksou by( ; ostatne 
hovorte si £o chcete, oechcem vam byt na prekd2ke," 
a tu odrazila sa od nich prec. 

„ Jaka nedotkliva ! Daj si mi Boze ; jakoby sme ne- 
vedeli, kto su Kulis^. S Pdnom Bohom! Ked sa ti ne- 
Tiibi hovorif, daj si jazyk do arendy," vykladala Fackovi, 
rozkladajiic rukama, ani £oby Boh znd jak vdzne veci 
bola predkladala. 

„Ved hej! pravdu m&s: nacoze n&m je teu jazyk, 
keby sme sa nemaly rozprdvaf,'' prisved^ovala Zezulovd. 

„Aj tak nemdm ni6 insieho jako ten jazyk; nuz £o, 
sn&d by som si ho mala obhryzniit? To veru uz nikomu 
k voli neurobfm. A tie panie, ked nechcu, aby svet 
nich hovoril, nech nezavdavajii k tomu pr£6iny." 

nPravda ze je tak; ale mne sa vidf, ie Euligovd 
md nieco inMe za lubom: ona by nedbala, aby si tea 
pisdr ani Vargovii, ani Vodovfi nevzal, ale aby vzal jej 
dc6ru. Ved ju dala preto aj do Pre§porka." 

„A veru m62es mat pravdu. Ved i jej sestra vy- 
dala dc^m za rechtora. Preto sa ona tak nadurdila. No 
zdravd kocka, co to dockd : md sa td nacakat, kym si 
ju nejak;f pdn vezme. Dues sd bohat^ch rodicov dc6ry 
a nevyddvaju sa. Pdn si ju ne vezme a za sedliaka lebo 
remeselnika nie je suca. Zostane teda na omdcku.^ 

Fackovd by zajiste bola eSte i dalej hovorila, ale 
priSly ui pred dom Zezulorfch. MuJ ju nesmel videt 
na ulici, musely sa teda rozist; ale len vtedy, ked pri- 
slubila Fackovd, ze ve6ierkom dostavi sa do Zezulov a 
vyrozprdva vSetko, do vie o Vargovych a Vodov^ch. 

(P o k r a c o V a n i e.) 




Velk^^cli pAnov . . . 

efk^ch pdDov krdsne sloby 
platnosti mdlo mdvajd, 
rastd jak po ddi^di huby — 
v§ak lahko sa zabudajd! 
Yefkych pdnov krdtka pam&£! 
nosia ju 6asto — v ialddkul 
na vysokych stromoch sa skveC 
nehradaj^e — nezabtidka! 



M. 




Slovensk;^ Plutarch. 

SdeTuje Alexander Lombardini. 
2. Izdk Abrahamides. 

onto zdkladn;^ a ucen^ bohoslovec narodil sa 
V Hrochoti, dedine to vo zvolenskej stolici, 
zo zemansk]fch, pobozn]^ch a stato6n^ch ro- 

di£ov. On sdm uddva vo svojej latinskej po- 

hrabnej re6i, ktoni drzal na smrt palatina £)ura Thurzu 
r. 1617 V Bytfti v pritomnosti v^znamn6ho pohrabn6ho 
shromazdenia, ze je Staro-Zvolen^n, ponevd6 v tom 
storoif tdto stolica menovala sa nielen zvoienskou, ale 
miegano aj staro-zvolenskou. Podia svojej rodnej dediny 
nazyval sa aj Hrochotiusom, indi ale menoval sa 
Abrahamidesom, synom Abrahama, ktoreho Madari 
Abrahdmfi nazvaU. Otec jeho bol zdmockym kapi- 
tddom vo Starom Zvolene; jeho matka, Anna, bola ro- 
dend Curhoy, ktorej otec bol medfanom staro-zvolensk^m. 
Prvou jeho dkolou bol Star^ Zvolen, kde ho vyu£ovali 
Andrej Oravsk^, f^uro Gloriades a Martin Schwangler, 

2* 



12 



SLOVENSKfi POHLADY 



Cfslo 1. — 1887. 



inac Dodok. Zo Skoly tejto Siel cielom vyssieho vzde- 
lania, ako aj pre osvojeuie si reef, do Stiavnice, kde lio 
mal rektor Abraham Schreinel pod svojou pozomosCou. 
Na to poslali ho rodicia do Banskej Bystrice ; tu zdrJia- 
yal sa za dva roky a po uplynutf tohto casu odisiel do 
Bardiova, kde v torn 6ase bola chyrecni skola, v ktorej 
vyucovali nasledujuci, vo velkom chyre stojaci muzovia : 
TomAs Fabri, f)uro Radaschia a Leonhard Stoeckel, 
ktoi*6ho si sam Anton Verantius, jagersk^ biskup, vdzil. 
Tu tie2 sotrval dva roky a ucil sa tu filosofii a theo- 
logii. Konecne navstevoval e§te skolu v Mosovcach 

V Turci, leu aby mohol byC ucedlnlkom veIk6ho orienta- 
listu, tunajsieho rektora Mikulasa Colacinatesa, u kto- 
r6ho behom dvoch rokov naucil sa grecku a hebrejsku 
rec. Tyinito vedouiosfaini opatreu^ odi§iel do Prahy a 
na tamejsej universite obsiahnul titui magistra. Po 
dvoch rokoch odisiel do Lipska, ponevac ale jeho otec 
ndhle zorarel, bol prinuteny po jednom roku vrdtiC sa 
do svojej otciny. Vo Viedni za cel6 styri roky zapodie- 
val sa vyufiovanfm niekolk^ch zemanskych mladych pa- 
nov. Na cisarskom dvore zdrziaval sa za isty cas ako 
vychovatel syna jednoho uhorsk6ho velmoza. Po troch 
rokoch stal sa rektorom vo Starom Zvolene, kde za 
3 roky a 4 mesiace vyucoval mlddez a na to povolany 
bol do Kreinnice za mestskeho uotariusa. Tento urad, 

V ktorom sedemi'dz ucastn^m bol vo vyslanstvdch, za- 
staval teiner plnych sesf rokov, az konecne povolany bol 
do Bojnlc za kazatela a pr^posta. Toto dosvedcujii jeho 
do Wittembei*gu poslane uhodnover&ujuce pfsraa, ktor6 
tarn zachovan6 sii v uhorskej kniznici. E tomuto du- 
chovn6mu uradu vysvateny bol vo Witienbergu v zd- 
mockom kostole dna 17. augusta 1595 superintendentom 
Egidom Hunniusom. Vtedy na konci mm do tamejsej 
superint. matriky vneseneho behu zivota pripojil tiito 
ziadost: „Summus pontifex noster Jesus Christus, Dei 
et Mariae filius, conatibus et inceptis meis faveat cle- 
menter.^ Svojou ucenosCou, vernou a pilnou sprdvou 
Bvojho liradu zadovdzil si v§eobecnu ces{, tak ze r. 1610 
na zilinskej synode vyvoleny bol za superintendeuta 
presporakej, nitranskej a tekovskej stolice. Bol osvedce- 
n^m recnfkom, io dokdzal nielen pri pohrabe palatfna £)ura 
Thurzu, ale aj v cas smrti superintendeuta Eliasa Laniho 
a oboch grofov, Mikuldsa a KriStofa Thurzu. R. 1616 
bral licast na shromazdenl duchovnych, v Bytci vydrzia- 
vanom, na ktorom Jdn Moschovinus, b^valy kazatel 

V Ratkove v Polskej, bol presvedceny o jeho bludoch, 
ktor6 cerpal zo spisov Photiusa a ktor6 v Uhorsku 
rozsiroval a sebe privrzencov bladal. Hued nasledujiiceho 
roku po svojom vyvolenf za superintendeuta, totizto 
r. 1611, previedol vysetrovanie stavu svojho cirkevn6ho 
okresu. Po smrti svojej prvej manzelky, ktora s nfm 
27 rokov zila, vstiipil do druh^ho manzelstva. Toto 
stalo sa r. 1619 v Sintave. Druha jeho manzelka, Apol- 
lonia, bola rodena Reichardtovd z Pasavy. Ku svojmu 
shatku povolal duchovnych z velko-topolcianskeho okresu 
a sice cestou tamejsieho seniora, ktoremu z tejto pri- 
lezitosti pi'sal zvlaStny list. Tu jeho obsah: 

Admodum Rev et Clar. Viri, Doraine Senior, 
Et reliqui fratres in Christo honorandi. 
Salutem prosper! tatem que precatus me et omne 
studium pietatis officiose commendo. Graves sunt caussae 
Rev. Viri, propter quas post beatam mortem charissimae 
uxoris, de nouo suscipiendo matrimonio cogltare auxie 
non videii poterat necessarium. Quia tamen conditio 
rerum mearum et aetatis talis omnino est, ut post tan- 
tos luctus, quoB per totum illud spatium annorum cir- 
citer viginti et septera perpessus sum, solatio coningali 
destitui, valde graue sit, quis tam iniquus, ut ad ordi- 
nationem itam confugienti inuideat. Honorabile prefecto 
et multis modis salutare est, inter omnes et semper, 



ubicumque et quocunque. Deus eo vocauerit, coniugium. 
Quidui itaque et mihi ordinem et vocationem diuinam 
sequeuti, sponsa est virgo Apolionia Reichardtiana passa- 
uiensis. Cum itaque et Rev. Dignitates yestras, caeteris 
domiuis amicis meis annumerarem, eadem peramanter 
inuito et oro, ut die Mercuii, post dominicam Exaudi, 
proximo hie Baymocii, in domo parochiali, se sistere non 
grauentur. Vtautem nihil dubito in Rev. DD. VV. recto 
proprioque in me affectu, ita etiam oro, ut per litteras 
quidem sperare de lis debeam, mihi significare non 
graueutur, Easdem de caetera visceribus misericordiae 
diuine diligenter commendo. Datum Baymocii die 2 Mali 
1619. 

Admodum Reu. Dignitatum Vestranim 
Amicus et frater in domino Isaacus Abrahamides. 

Nazov listu bol : 

„Admodum Reu. et Clarissimo Viro, D. Francisco 
Hrabecio, Senior! Dignissimo, De auis et uniuersitati 
orthodoxorum Christi seruorum venerabilis contubernii 
districtus Nagy-Tapolczanensis et. DD. amicis et in 
Christo fratribus semper dilectissimis." 

S touto svojou druhou manzelkou zil velmi kr&tko, 
lebo r. 102 1 zomrel, jako to 6uro Zavodsk^, tajomuik 
grofa t)ura Thurzu, vo svojom dennfku poznamenal. 

Od Abrahamidesa pochddzaju: 

1. Preklad Lutherovho katechismu do slovenskej 
reel, na ktorom s nfm spolocne oba superintendenti, 
Eli&s Ldni a Samuel Melickius, pracovali, a z ktor^ho 
Daniel Pribis, kazatel v Harhove, zaopatril noVe vy- 
danie (v osmorke). 

2. Oratio Exequialis, Illustrissimo p. m. Comiti ac 
Domino, D. Georgio Thvrzani, de Bethlemfalwa, Comiti 
de Arwa, Ejusdemq Comitatus Arwen. perpetuo Comiti, 
Regni Hungariae Palatine, judici Cumanorum, Sac. Caes. 
Regiaeq Majestatis intimo Consiliario, et per Hungariam 
Locum tenenti, etc. In publico luctu, cum mortale Suae 
Cels. exuviae funeratione solanni, undecimo calend. Mortij 
h. e. 19. Februarij, Anno M. DC. XVII. monumento 
Majorii, in teplo Bytschensi conderentur: Dicta et Re- 
citata ab Isaaco Abrahamide Hrochotio: Ecclesiae Bay- 
mocen: Postore et Praeposito; et earum, quae per Co- 
mitatum Posonien: Nitrien: et Barsien: Augustanam 
Confessionem amplectuntur, Superattendente Augustin: 
lib: de vita Christia: Vocantur ante tempus boni, ne 
dnitius vexetur a noxiis; mali vero et impii tolluntur, 
ne dnitius bonos persequantur. Levschoviae Excudebat 
Daniel Schulcz, Anno Dni 1617. (Vo 4°, 38 stran. Na 
predku titulny list a Praefatio, 3 neci8lovan6 listy. Na- 
ch&za sa v mad. museume, v akademii, v presovskom 
ev. kollegiume a u Dura Ratha v PeSCbudfne.) 

3. J&n Jesensky (lessen) z Jasena. 

WernsdortF na 26. strane svojho diela „De primor- 
diis emendatae per Lutherum religionist zvan^ho Jessena 
za Cecha drzf, on sam ale v opise korunovania Mateja U., 
ktory vydal Hieronym Ortelius, seba za Uhra povazuje, 
pochddzajiiceho zo zemanskej rodiny Jesenskych. Jeho 
uhoi*sky povod dokazuje aj Caspar Chemliu, knfhtlaciar 
z Giesennu, ktor^ dielo Mikulasa Curtiusa, paduanskeho 
lekdra, „De medicamentis lenientibus, praeparantibus et 
purgautibus" zvane, Jessenovi takto venuje: „Nobili8- 
simo et excellentissimo viro Johanni Jessenio a Jessen 
aequiti hungaro, philosopho et medico celeberirao, 
domino et fautori suo observando." DIa Andreja Schmala 
byvse v Cesku v XVI. storocf vyborne skoly, aj Jessen 
siel ta ucif sa a tak skvele dokoncil svoju ziacku drahu, 
ze jako to Lampe vo svojom cirkevno-dejepisnom diele 
uddva, V Prahe bol za riadiaceho ucbara vyvoleny a 
V tych najvdznejsfch z&lezitostach bral ticast. Rupert 



Cfslo 1. — 1887. 



SLOVENSKfi POHLADY 



13 



PfecechtSl naproti tomu. uddva, ze ked Turci Uhorsko 
dobyli, jeho otec tii zem opustil a usadlil sa vo Vrati- 
slave V Priisku, kde sa mu r. 1566 narodil syn Jdn, 
ie studoval tarn ua alzbetinskom gymnasiume a lekar- 
stvo vo Witteixibergu a v Padove, ze bol v tomto po- 
sledne inenovanom meste r. 1595 na doktora lekarstva 
pov^Sen^ a vratil sa do Wittembergu, predaaSal ua ta- 
mejsej universite^s tak velkym prospechom, ze poslii- 
cbacske siene boty preplneii^ ; kurfirst sask^ a ini saskf 
vojvodovia vymenovali ho za svojho dozivotneho lekara. 
Jeho slava chytro rozsfrila sa a r. 1600 prazskd uni- 
vei'sita povolala ho do Prahy ; podia prograramu wittem- 
bergskej university bol v torn roku dekanom fakulty. 
V Prahe bol on prvy, ktor^ pytval ludskii mrtvolu a 
stal sa chytro obTubenym uciteTom a lekarom; cisar 
Rudolf n. po schvaleni Tycha do Brahe vymenoval ho 
za svojho lekara, a aj jeho ndstupca, Matej, a univer- 
sita zvolila ho roku 1618 za svojho rektora, pri ktorej 
prilezitosti dala raziC dva strieborn6 a jeden zlaty peniaz 
s poprsfm, erbom a menom Jesensk^ho. 

Na to siicastnil sa v ncpokojoch, v Cechdch po- 
V8tat]^ch, nechal sa r. 1618 od stavov, cisarovi Ferdi- 
nandovi nepriatelsk^ch, znajiicich jeho vymluvnost, dva 
razy na cestu do Uhorska nahovorit, aby obyvatelov 
tohoto krdlovstva naklonil k spojeniu s Ceskom; vo 
svojom poverenf chodil s v^sledkom, ale v ias navratu 
chytili ho vo Viedni a uvaznili. Z vazenia tak sa vy- 
svobodil, ze Cesi za neho jeduoho nirai chyten6ho Taliana 
dali do zdmeny, a ked mal Jessen vynsC von z vazenia, 
napfsal na stenu tieto pi'smeny: I. M. M. M. M. Ked 
si na uhddnutf smyslu tychto pismen mnohf nadaimo 
hlavu lamali, Ferdinand, rakiiske knieza, neskor pano- 
vnfk, pfsmeny tie takto rozlustil: Iraperator Matthias 
Mense Martio Morietur, a vezmuc kriedu hned za t^m 
napfsal: Jesseni Mentiris Mala Morte Morieris. Pocujuc 
toto Jessen povedal: „Jako som ja neluhal, tak aj Ferdi- 
nand vSetko vykond, aby nezostal klamliv;fm prorokom." 
Tak sa stalo, lebo nielen ze Matej v marci zomrel, ale 
zAlezitosti v Cesku preinenu vezmuc, aj Jessen zomrel 
hanebnou smrfou. Po nesfastnej bitke belohorskej bol 
Jessen od cisAra Ferdinanda 11. k ukrutnej smrti od- 
siiden^; ked neocakdvane svoj hanebny, smrteln^ sud 
pocul, mal toto povedaf: „Ukrutne zachodfte s nami, 
ale vedzte, ze budu, ktori skrz v4s k posraeSnej vidine 
vylo2en6 hlavy cestne pochovaju.** Proroctvo jeho po- 
tvrdil ndsiedok, lebo ked sask^ voliace knieza Prahu 
zaujalo, hlavy zabitych boly cestne pohroben^. Jessen 
najviac to lutoval, ze jeho jazyk, ktorym pred cisarmi, 
krdfmi a kniezafmi velmi pochvalne reSnieval, kat vy- 
rezal, lebo na popravn6 miesto s 26. inymi odsiiden^mi 
vyvedeny, najprv mu jazyk vyrezali, potom mu hlavu 
zrazili, jeho ostatnfi telo ale rozstvrtili a pre v^strahu 
na styroch stranach mesta rozvesili. To stalo sa r. 1621. 

Jessen svojej velkej vedomosti dal mnoho znakov. 
Jeden vo Viedni roku 1612 dany list jeho Peter R6vay 
pridal ku svojej praci, o sv. korune uhorskej pisanej, 
ktoreho koniec znie: „Vale comes illustrissime ac Jes- 
senios vicinos homines cum tuis majoiibus loco tuo de 
patria meritos bene in posteorum etiam tibi commcn- 
datos habe.^ 

Jeho diela su: 

1. „Jacobo Typotis caesareo historico in honorem 
monumentum." 1602. Vid Thenzelii colloquia menstrua." 
1690, str. 802. 

2. „ Consilium adversus pestem cum disputatione 
de Mithridates et Thenaca." 1614. 

3. „Zoroastum opus physicum,^ ktor6 Salamiiu 
Frencelius, cisdrsky bdsnik, spomfna vo svojich „Epi- 
grammoch'' na str. 203. 



4. Vydal aj ^Savonarolu," za co ho Taubmann takto 
privital : 

De re philosopha quae Savonarola perite 

Desieruit, tacitis obsoluere libris. 
Abs te philosophis lex Savonarola dabator, 

Lux a Jessenis reddita piisca tibi est. 
Philosophis legem dare magna est gloria, priscam 
Philosophis lucem reddere non minor est." 

(Vid „Friderici Taubmanni Epigramm." Lib. U., str. 
390 a nasi.) 

Spomenut;^ Ghemlin v menovanom venujiicom liste 
dokazuje, ze Jessen na wittembergskej universite jako 
ucbdr mnoho lekarov vychoval. Z prfciuy tejto Taubmann 
pod podobizeii Jessena tieto verse bdsnil: 

Hie tibi Jessenie pieta est tantum umbra figurae 
Jessenium si vis pingere, piuge virum, 

Qui multos hominum mores perspexit et nobes, 
Qui modica quamvis praestitit arte virum. 

(Tieto riadky su v L knihe ua 341. strane spomenutych 
„Epigrammov.") 

Taubmann 9 rokov prv takto prorokoval smrC Jessena: 

Quod sortis plendore tumes Jesseni! Vitrea sors est! 
Summus ubi uitor est, summa ruma profe est. 

Z v^bornych spisov Jessena su najznamenitejgie : 
pojednanie o kostach; rozsudok o pustenf ziiou; n&vod 
k I'dnhojicstvu, preloien^ viacriLz do jnemciny; dejiny 
priekazov pri pitve; predndska o dusi a o tele; vse- 
obecn^ pozorovanie tela filoveka; 2ivotopis Tycha de 
Brahe, ktor6ho bol priatelom. 

4. i)uro B4novskt« 

Muz tento byva spominany ako rektor zilinskej 
Skoly r^ 1550. Toho roku, tak aj r. 1553 bol richtarom 
mesta Ziliny, ktory udanlive r. 1561 zomrel ; a skutocne 
pod fascikuUrnou zn&mkou E v zilinskom mestskom 
archfve jestvuje jeho testament z r. 1561. R. 1583 zi- 
linskom richtarom a svedoctvom ,.Diariuma Transactio- 
num ab A. 1571—1593" a „Liber Actorum Solnensium 
ab A. 1593" ix)ku 1585—1588 a 1590—1593 jednym 
zo senatorov tohoze mesta bol Jan Banovsky, ktoreho 
tento „Liber" indc aj Sklen&rom menuje aktor^ bol 
dozaista synom onoho £)ura; spomenut^ho Jana deti 
boly, jako to uveden;f „ Liber Actorum" sCa jeho siroty 
udava: Daniel, Rafael, Mikuldd, JeremidS, £)uro a Alzbeta. 

6uro Bdnovsky, rektor, pracoval aj jako spisovatel ; 
od neho pochadzajii niektor6 iiihoin6 spevy v Trauos- 
ciusovom kancionale. Viae, co by sa dot^kalo zivota 
tohoto muza, nemohol som vypdtrat z pisemnostt zilin- 
skej mestskej listin&me; ani tla5en6 pramene, ani ine 
nom nevedia len toTko, ze bol udan6ho roku rektorom 
skoly zilinskej a ie bdsnil spomenut6 spevy. Z prffiiny 
chatmosti jeho zivotopisnych dat teda za pozoruhodn6 
musfme povazovaf to, co aspon o jeho synovi JAnovi 
sdelit mozem. Pofazne na Jdna Banovsk6ho v udanoro 
„Liber Actorum" nachddza sa toto, a sfce na 10. strane: 

^Jan Banovsky polozil pred urad penize, ktere ne- 
bosstik Ondrej Swekl poruczil byl na kostol v S. krale 
f. 5." Tento passus vpisany je r. 1593. fialej na str. 138 : 

„Anno Millesimo Sexcentesimo Sexto die 27 May 
Matieg Pokomy kupil od Syrotek Nebosstika Jana Ba- 
novskeho gmenovite Daniela, Raffaela, Mikolassa a gi- 
nich pul druha pnita Roly v Rudinach pro f. Centum 
et Octuaginta, ktera lezy z gedneg ztrani wedla Roly 
Pana Mlynarika a druheg Mikolassa Sulowskeo za kteru 
on zaplatiwssi gy setku wedle Poradku mestskeho osvfo- 
bodil, cum solidato etc." V tomto passuse odpredavatelia 
otaznej role spomfnaju sa sta siroty neb. J&na Banov- 



14 



SLOVENSKfi POHLADY 



Cislo 1. — 1887. 



«k6ho, nasledovne ten to bol r. 1606 \xi zomret^. £)alej 
na str. 139: 

„Eeodem anno (1606) v Patek prezwal pred S. 
Girzim Pawel Huoreczky Prezwal Panem Ffogtem toho 
czasu Mykolassom Bohdalom, Girzikom Brezansk^m 
Mykolassom Licsim Mladssim Przi^jal na vrok Penez 
Syrotek dobrej Pamety Nebosstika Yana Banovskiho 
gmenovitie Daniela, Rafaela, Mykulassa, Jeremiassa a 
Girzika Panora Bohoui porazeneho f. Centum, z tych 
Penez ktere Matieg Pokorny polozil gmi za Boly, tim 
pak penizom rakuiasv poczitati od dne nadepsaneho, od 
kterichssto Interesse wedle Zmluwj Pugelo f. Nouem. 
Azby pak uadepsanj Syruotkove na tuz summu gistegssi 
mohli byti, tou2 Pavel Huoreczky zawakSu gim Rolij 
Bohdalowsku Fframburu, pro Pamiet a lepssy gistotu 
teho zapsalo se do knich mestskycb cum Solidato.'' 
6alej na str. 181: 

„Item 27 Junij Inter Orphanos Joannis quondam 
BanoYsky als Sklenarow peradta coram S. Negprweg czo 
se dotika tech f. 100 kterezto dane byly na Vrok Pa- 
wlowi Huoreczk^mu vznaligsau pan! ze kdjby neboheho 
Bratra gegich Yeremiassa, Sestra gegich Al^beta rowne 
tak, yako geden z bratrow, ma byti przepusstena, nebo 
kdijby geg paubuch nevohoval, rovne dyl gegi na bratry 
a ne na gine spadowal by. ponevacz gsau gednych ro- 
diczu (litky: Dybi pak tebo Jeremiassoweho, nasslo se 
penez Goraputu f. 27 d. 50 z ktereho napred djlu vhody 
per f. 6 d. SO.** Tento passus je vpfsany r. 1609. 6alej 
na str. 182: 

„Item toho dne yan kussnier, ktere penize ma na 
Vroku Syrotek nebosstika yancsiho Banowskeho, f. 38. 
jak w knihach mestskych zapsano gest, o svatem Mi* 
chale negprw pi*esslau budu tomu trzi roky zvplna, yak 
gik przigial, od ktereg Sumy w tento den sprawel Sy- 
Totam, Vrok zuplna vsseczek Solidatum;'item teho dne 
Mikulassowi Huoreczkemu za wychowawanij, Dyura na 
rozume porazeneho przatele wssichni spoleczne znesuce 
se vyplateli ex portione niekdy georgy f. 25 pro pamet 
dali zapsat do knich mestskych ; Item teho dne Alibete 
pozustaleg dczere tcho^e yancziho Banowsk^ho, swobo- 
deli prxed uradem spolu wssickni Bratrzi zahradu otczow- 
skii zavassen za gegi wlastnu a Pane gy dopusteli zapsat 
do knech M. Quod et Solidatum; Item. Prima July 
Werka Pratzowa przedpovied uczinila . . . Djura Banow- 
skeho, na rozume porazeneho pravyczi zeby mela Blizkost 
wedle poki-wnosti, Quod et Solidatum." Tento passus je 
tiez vpfsan:f r. 1609. fialej na sti\ 191: 

„Item eodem dne oddal pan ffoyt Girzik Lipowsky 
Penize, ktere byly prziniem Mykolassovi Synovi Ne- 
bosstika yana Sklenara, totizto f. 3. d. 50." f^alej 
na str. 193: 

„Item vigesima octaua octobr. polozel yano Kussnyier 
f. 9. d. 50 z Vroku od penez Nebosstika yancziho 
Sklenara, ktere se oddali Adamovi Palkowi podle wy- 
roku prawa, y zapsalo se do knech mestskych." Tieto 
riadky pochddzajii podobne z r. 1609. f)alej na str. 299 : 

„Item 18 Decembris Joannes Karpissek predstu- 
piwsse prede mne Apollona Militiusa na ten czas po- 
mezneho ffoyta z Pawlem Huoreczkym, zate Roly ktere 
od neho kupel, yakoz predtym rozdawnem gest pozna- 
luenane polo2il ge mne zate Roly na Framburi kupenu, 
ostatni penize totiz f. 39 oznamugicze, ze . . . praveg 
kodami zaplnil f. 136. Tech pak f. 39 oddal sem Geor- 
giusovi Dlabaczowi na czo ga s mladssim k wemym 
rukam a potom gich Dlabacz Ciril odwedl od sebe a 
oddal przed panom ffoytom a przed Aurzadem, Miku- 
lassowi Banowskemu alias Sklenarowi na geho podyl 
kteiy se mne po geho otczy dostal jak wtychie knihach 
. . poznamenano gest, ktere penize prigial k svym rukam 
a pro pamet lepssy poraczely pani zapsat do knych 



mestskych, tum solidato. Item tenze Joannes Karpissek 
ponewadz se tych f. 39 Mikulassowi Banowskemu k ru- 
kam oddalo 26 dne aprilis anni 1614. pred panem 
ffoytem a pany z vradu, takowau roly sobe oswobodel, 
poradne a dal zapsati do knih mestskych Quod et soli- 
datum. Vidi infra copiosius de Daniela Banovsky." Tieto 
riadky vpfsan6 sfi r. 1613. 




Gergelove hody. 

Povest z poloYice XVII. stoletia. 

I. 

iji nevelkej dedinke S . . ., rozlozenej na malom dwril 
^ a2 po rovinku, stojf rozsiahly kaitiel, oby5ajne 
malym z^mkom menovany pre svoju kamennu 
ohradu. Je to majetok vyznamnych v tom kraji panov 
C... Leii od v;fchodnej strany pri hrkotavom potocku 
a zo ziipadnej strany bUzi sa vazinam prudko beitiaceho 
Vdhu. Ozdoben;f je vazou, na nejz z okna mal^ zvonec 
vykukilva a pod tymi oknom hodinovy ciselnik. Dvor 
je rozsiahly; na dolnej strane su obydlia sluhovske a 
staviska hospodirske, na hornej strane, okrem krydia 
kastielu, v dzadi pivovar a sypareii. Poriadok a iistota 
je vdade ocividnd, bo vlad&r pansk^ho dvora toho je 
jak k SYOJej (eliadke a poddan/m ludsk^ a vliidny, tak 
na poriadok a prfsne pinenie povinnostf dohliada. Ked 
rozkazuje, vsetko sa kloul a vgetko sliicha. 

Dues vsak — bolo to v prvych dnoch mijovych — 
zvlistny ruch pozorovaC. Hospodarake slu2obnfctvo od- 
pocfva sice, jakoby daky sviatok svatilo, naproti tomu 
domov^ a kuchynsk6 sluzobnfctvo uachodf sa t cinnosti. 
Velkd sien na prvom poschodf pod vazou je plni del- 
nikov. Je to sien velmi priestranni, ozdoben& obrazmi 
v^znamnejdich predkov, medzi ktor^mi popredn^ miesto 
zaujima y rytierskom odeve vyobrazeny Matusi Trencian- 
sky. Vo vedlajsich svetliciach tiei^ ozyva sa sem tam 
§uchot sluiobnictva, vgetko do svojho poriadku uv&dza- 
juceho. Komfny kadtiela vypustajd velike a hust6 kotiice 
dymu do jasneho neba. Domov^ pAn v chalate vybehuje 
sem tam a vyd&va rozkazy na vsetky strany. Hned po- 
siela do blizkeho pivovaru so sudkami a krcabmi jednych, 
hned zavfzgajii dvere pivni-e, kam s podobnymi ni- 
strojmi a n&radfm behajii domovf sluhovia v sviatocnom 
riichu: vsvetlych nohaviciach a tie2 tak^ch kabankach, 
iervenymi snorami ozdoben^ch. 

Naraz ozve sa zvoncek na vazicke a hodiny bijii 
deviatu hodinu. Na znamenie domdcebo pAna prestane 
vsetko h^banie a sem tam behanie, bo z nedalekej brad- 
skej point dupot koAskych kopyt a rachot yozfkov. 
Ohromn§ yrata kastiela na rozkaz panov prenikavym 
vfzgotom otvoria sa a za niekoiko minut u2 konmo, u2 
na vozikoch a kociaroch vchodia do panskeho dvora vy- 
znamm' hostia. Pan domu stojf na vyv^Senom mieste a 
po stupnoch here kracajucim hosCom pod&vajiic ruky, 
vita jich a odprevAdza do velkej prostrednej siene. 

Hostia boli obleieuf v svetlych, striebrom a zlatom 
ozdobenych mentiekach. - 

Eed okolo desiatej hodiny ranajsej zvacsa v§etoi 
£akanf hostia boli shromaidenf, ml&denci domov6ho p&na 
don&sali najprv velk^ a potom mal6 krciazky, tie prv6 
pivom naplnen6, tie druh6, pi*&zdne, k nalievaniu do nich 
a pitiu prichy8tan6, a zioitiac to na stoly, vzdialili sa. 

Domdci pan, vysokft, mocna postava, bol oble£en^ 
V belas^ch nohaviciach, mentieka cez piece prehodena, 
okolo drieka ziaty pis, na ktorom visela sabK v po- 
zldtistej po§ve, na hlave kalpak s perom a zlatym okra- 



Cfslo 1. — 1887. 



SLOVENSKfi POHLADY 



15 



jom. Tak predstavil sa svojim vzicnym hosfom. Po vza- 
jomnoin pozdrave preriekol knim: ^Srdecne vftam vds, 
vz&cni pani bratia moji, v tointo svojom skromaom pri- 
bytka.^ Podal kai^d^mu pravica. Sable zastrngaly po 
bokoch hosCov. ^Urobte si, pdni bratia, voTno, a dokial 
nepride nieco lepsieho, obierstvite sa tu s nasim skrom- 
nym dom^im pivkom.^ A hned vzal jeden z najvacsich 
krcahov a po&il nalievat do meuSich dibankov. Pan! 

V dovere susedskej nedali sa dva razy nukaf, i poskla- 
dali svoje mentieky, pod ktor^mi mali lihladn^, suoro- 
Tan6 kabanky, chytili sa kazdy najblizsieho dibdnku a 
pochutn&vali si na chyrnom toho 6asu pivku pAna brata 
a suseda svojho. Nastala vdeobecua vrava, podavanie a 
stfskanie si riik a opatn^, vzajomn^ vftanie sa. 

Boli tu najviac z Povazia shromaMenf clenovia 
v^nejsfch zemansk^ch rodin. Medzi nimi vidime Mado- 
caDskeho, pauov Vilcickycb, pAna Ro26a zo Zdhovia, 
Turzu az hen z Nosfc, Nedeck6ho, Bobrovuick6ho, Simo- 
Dovica zo Zavazia, Davida, Sestaka a mnobych ioych. 

Medzi popljanfm a hovorom uhladel si domaci pan 
okamzenie, v ktorom mohol na chvfiku uvrznut, zciastky 
aby sa trocha zobliekol, zciastky aby poriadky porobii, 
zeby hostia z vonku m^Ienf a prekdiani neboli. 

Vstiipiac opaf do hosfovskej siene a zpozorujuc, ze 
velk6 krcahy su uz temer vyprAzdnen6, domovy pAn 
Obrdtit sa znovu k hosConi svojim a riekol nieco po* 
vj'senym hlasom: „Vda6nf pini bratia moji, prosim, do- 
volte mi niekoiko slov k vim prehovorif." 

V^estranny pohyb, oci obrdtia sa na domaceho pdna 
a hostia posadali. 

„Veru s velikou tuzbou ocakAval sora to to oka- 
mzenie,*' pokra^oval dalej v&^nym hlasom, „aby som 
vAs, vdacni pani bratia moji, v skromnom prfbytku 
SYOJom uvidet a s vami niekeiko slov o doleiitosCach 
nasich krajiuskych v priatelskej dovere mohol prehovoriC. 
Yiete vsetci, pdni bratia, v jakom stave nachodl sa draha 
vlasC nasa. Viete, jake smutne easy zijeme; hia, z toho 
velk^ho slavneho Uhorska sotva tretina zostala, dve 
tretiny leiia — a tu mu ziskrily oci — pod nohami 
toho psohlavca Turka. A io je horsieho, z tejto tretiny, 
jak tak svobodnej, vybera sa uz temer ostatu^ §pik 
kontribuciou. My chudobni horniaci musfme za celii by- 
valu Uhorsku trpet, a to, io cela krajina na krvi a 
peniazoch d&vala, to teraz od nds tretiny zeme poza- 
dujii. A bArs lutujera tych krajanov, ktori pod bicmi 
tureckych basov stonajd, ale ii my na svobode musfme 
trojnasobnS bicovanie znasat? Ti nebor^ci majii aspo& 
jednoho tyrana, a ked toho upokoja, niaju pokoj. My 
svobodnf — a tu trpko usmial sa — vacsmi musfme 
bdt sa Turka, jako jeho vlastnf podmanenci; lebo ci sme 
na okarazeuie istf od najezdov t^chto psohlavcov? Ci 
ni na vrchu oproti Beckovu na druhej strane Vdhu ne- 
boli len nedavno zpozorovanf? A za druh6: „daj a vy- 
stroj na svoj ndkladok vojakov," kdzu nam. A konecne 
pride ti priateTsk^, krdlovsk^ vojsko, a tak hospoddri 

V tvojich majetkoch, s tvojim dobytkom, s tvojimi za- 
sobami, ba casom aj s ludmi, jako nepriatel, ba jako 
sam Turek!" 

Tu pretrhlo ho vseobecne, viae menej prisvedcujiice 
mumlanie. Po chvfli pokracoval dalej: 

„Pi'eto, pani bratia, ziadostivy som pocuf vaSu mudru 
a opatrnii radu: co tu robif? Jako chrdnit sa pred nd- 
jezdami Turka, jako dostat povinnosti krajinskej ? a jako 
oblah^if jarmo, ktore na nas Carchami krajinsk^mi a 
drancovaulm cudzozemskych vojsk tak ni nesnesiteino 
na ramendch nasich lezi. Lebo tu jednotlivec mdlo alebo 
nic nevykond, tu dia mojej mienky treba spolu drzaC a 
spolocQ^mi silami branit sal" 

Tu >i»dnym razom z list vsetk^ch pritomnych ozvalo 
sa: „Tak jel tak jel" 



„No preto prosim,'' utfsenym hlasom dokladal do- 
mov;^ pdn, „o vai^u mienku, va^u miidru radu, vzacni 
p&ni bratia moji,'' a t^m dokoncil." 

Okamzite nastalo ticho. Hostia pozerajii jeden na 
druh6ho, jakoby sa chceli zpytovat: „ci ty a 61 ja zafiat?" 

Mado^ansky, ktorf pocas celej reel domdceho pana 
ticho sedel zadumeny az na konci priestrannej siene 
V kiitiku, rychlo vstal, pribKzil sa k prostriedku siene 
a obrdtiac zrak svoj na recnfka, odvetil : 

„Yelice sme povda£n( vasej milosti, jako predsta- 
tovi sl&vnej stolice naSej, ie pozvali ste n&s do svojho 
prfbytku k tak vaznej porade." Tu vjznamne pozrel na 
prftomnych, ktorf porozumejilc mu prisviedcali : „Tak 
je! tak jel** Madocansk^ pokmcoval dalej: „t)akujdc 
vam menom vSetkych prftomnych za preukdzanii n&m 
cesf, beriem si svobodu mienku svoju verne a doveme 
vyslovif. Ze v smutnom polozenf nachodf sa nasa kra- 
jina, to veru ani ja nechcem tajiC. ale predsa dovolujem 
si poznamenaf, ie prave v prftomnom case tento sniutn^ 
stav pocfna sa na lepsf, ba riekol bych skoro radostny 
premenovaf. Gi nie je vam zn&mo, cteny pane a pani 
bratia moji, ze sldvny vojevodca Montecuculli pri sv. 
Gottharde Turkov tak na hiavu zbil, ie jich velik6 
mnozstvo tarn padlo a velikd tisfce do zajatia padly a 
vela kanonov, streliva a vsakovych zdsob vojenskjfch 
dostalo sa do riik nasim vl!!azom, ostatn6 ale tureck6 
vojska zachrdnily sa len div^m titekom. Ked sa teda 
ohromn6 toto vltazstvo naSimi vojevodcami vyd^itkuje, 
mozno Turka v kratkom ^se nielen z Budfna, ale z celej 
uhorskej zeme vytisnut!. A tymto cinom bude potom t^m 
istejsie nebezpe£nym najezdom tureck^m odpomoieno; 
6o sa ale tiarch krajiuskych a drancierstva cudzozem- 
sk6ho vojska t^ce, za to mdm, ze to potom same pre- 
stane, aspon ohranicf sa na tii najmeusiu mieru. I^eto 
jako nemozem neprisvedcit domdcemu panovi, ie obec- 
n6ipu a spolocn6rau nepriatelovi a spolocn6mu nebezpe- 
censtvu len spoludrzanfm a spojen^mi silami mozno 
protivif sa, tak predsa na tiito prevaznu a potesiteinu 
okolnost radii bych trocha pockat, jako nA§ krdi a jeho 
radcovia budii zavddzat dalsie poriadky." 

Potom utiahol sa zase do svojho kutika. 

Re6 tdto tak uspokojivo lifcinkovala, ze mohol si 
cftaC na tvari temer ka^deho z prftomnych asi toto: 
„Ked tak, co tu treba viae hovorit?" 

Domici pan vidiac to zmraStil celo a v^znarane po- 
hliadol na Oblazovsk6ho, jednoho z popredn^ch urad- 
nfkov stolice, oproti nemu sediaceho. 

Tento uz i tak sedel jako na tfni a len 6akal na 
pokynutie svojho predstaven6ho. Preto prudko vstal here 
a bez obycajn6ho oslovenia riekol: „Iste jedno z naj- 
vacsfch vftazstvf, jakeho kedy videla nasa krajina, vy- 
dobyly si udatn6 a hrdinske naSe vojskA nad TuAom; 
ale ved — a tu pozrel temer hnevlivym pohladom na 
Madocansk6ho — je pokoj uz urobenf !" 

„Tym lepsie," odvetil Madocansky. 

„Ba tfm horsie," ostro odvrknul Oblazovsky, „lebo 
pokoj prave na dvadsaC rokov je uzavretj^l" 

„No, teda tym pokojnejsie mozeme hiadet do bu- 
diicnosti!" vbehnul mu do reel Madocansky. 

Akoby odvetu tu ani nebol pofiul, Oblazovsky roz- 
culen]fm hlasom pokracoval dalej: 

„Ach, ale Boze m6j, jak;^ to pokoj?! Takeho po- 
smesn^ho, hanebneho, necestneho a pri torn tak zdhub- 
n^ch ndsledkov pokoja este nevidel tento svet bozf. My 
sme tak sldvne zvffazili, ze sdm tureck;^ sultdn zatriasol 
sa na trone nad tolkou pordzkou, a predsa, predsa uza- 
vreli sme taky pokoj, jakoby nie tureck6, ale na§e voj- 
ska boly zbit^ az do ostatn6ho chlapa. Ved cujte, moji 
milf pdni bratia, Turecku ponechan^ sii nielen vsetky 
pevnosti a hrady, ale eSte daktor6 z na§ich ruk jim 



16 



SLOVENSKfi POHLADY 



Cislo 1. — 1887. 



dobroYoIne vypustili; tak, co n&s najviac dotyka sa, 
Nove Z&mky sii zas v rukich tureck^ch, nadto 300.000 
ziatych este Turkovi doplateno a vsetci tureckf zajatci 
vypustenl! 6i to kedy vfdal svet, takuto potupu a ta- 
k^to nedCastie pre krajiuu za tak skYel6 vftazstvo, a to 
vraj na 20 rokovl" a chytiac sa za hlavu, akoby mu 
cbcela puknuf, utlchol. 

A tu jako keoT z daleka cut buianie bllziacej sa 
burky, tak z mal^ho §uchotu vzdy vacsmi rozmdhal sa 
vSeobecQy bukot uesrozun)iteTQ;fch slov, hi razom zo 
vSetk^ch hrdel vyrazi hrozn6 slovo: „To zrada krajinyl 
Pomsta! pomsta!" A prvy, ktor^ zurivymi slovami bnev 
svoj vyra^l, bol Madocansky. 

Domaci pdn, ktor^ ocakaval tento vyjav, jaknahle 
rozbureuie trocha utfsilo sa, ozval sa makkym blasom: 
„DrahI pAni bratia, necudujem sa vyrazu vasej sprave- 
dlivej rozhorfenosti, lebo je to vskutku nesl^chaii6, aby 
vftaz dal si nadiktovat tak6to potupu6 a spolu skodliv6 
podroienky pokoja od premozen^bo a na blavu poraze- 
n^ho, jako nam to tu pan Oblazovsky predniesol. Lez 
pdni moji, dFa mojej skroranej mienky cbybili by sme, 
keby srae tu hovorili o pomste. Lebo nad kym mame 
sa pomstif? KrSI podia svojho svrchovan6ho prdva ma 
prAvo uzavierat pokoj, a proti tomu len nemame spo- 
sobu a pomsty ? HFadfrne chybu mozno-li sami napravit." 

Na to Vilcicky prudko vyskoci a obnivo riekne: 
„Co, kial, kral pravda mA prAvo uzavieraf pokoj, ale 
CO nds teraj^i kral sam od seba robf? Nic. KrdI n&s je 
nedospele dieta; jeho vynfmam, ale jebo radcovia, me- 
noyite cudzozeraskf radcovia, ktod k nasej krajine pra- 
ziadnej Idsky nemajti, len ju nenavidia, a ziadali by, 
aby nase svobodne Uhorsko cim skor stalo sa len pro- 
vinciou, ti menom kr&Ta v§etko robia, a ti menom kxdia 
aj tento banebny pokoj uzavreli ; my musfme sa od 
tychto faloSnych radcov kralovskych osvobodif, cbceme-li 
poriadok zaviesf v krajine." 

Po tomto vyruti sa Rozon z Mytic, muz ozornej, 
svalovitej postavy a divok6ho vzezrenia, obrvy mal 
srasten^ a fiizy tak mocn^, ie si jicb mohol za usi obo- 
stranne zapletaf. „Ba, pani bratia, potreba je znovu 
uviest sa do nasich prkv zemansk^fch, ktor^ ndm n&& 
pravy kral Ondrej 11. prirkol a ktore platia jako funda- 
mentdlny clinok. Preto vypovedzme aj teraz nase „veto" 
proti tak6mu pokoju, ktory zneuctuje a do veIk6ho ne- 
bezpe^enstva uvddza krajiuu. Remon^trujme na kr&Ia a 
vyslovme pi-ed nfm nase gravamina, a ked na to nic 
nedd, cbyCme sa zbroje a pripojme sa k hrdinsk^mu a 
prdva krajiny braniacemu Rak6czymu. Ved, pdni bratia, 
kto nevidf pri tomto pokracovanf, ze to zradni vodcovia 
len preto urobili, aby mali voinu ruku nds a na§e kra- 
jinsk^, zemansk6 svobody a pr&va potla&3vaC. Ked budu 
mat Turka z krku, uderia celou silou na n&s a budii 
cbcet este ostatne svobody ndm pobraf. Pani bratia, 
drzme sa toho, co mame a co nam aj boSskym aj lud- 
skym pr&vom prindleSf, protestujme nielea slovom, ale 
aj ozbrojenou pastou proti zradnym a nesvedomi^m 
radcom kralovskym ndgho e§te detinsk^ho krdlat" 

Bee tato rozohnila temer v§etk^ch ostatn;^ch pdnov 
bratov, velikd vaccina prisviedcala mu hlasite: „Tak 
jel tak je!" Coho ndsledok bol, ze sa osmelili kreci aj 
takl, ktorl indcej boli miernejSf. 

Preto Jesensky, vazny a mdlo kedy ndruzivosCou 
zacbvatit sa dajuci, nemohol zdrzaf sa, aby nepozdvihol 
svoje slovo, rieknuc: ^Yelmi cteni pdni bratia, nemdm 
obyiaj nikdy veci prehaiiaf, ale i*ad§ej tri razy pre- 
zujem si slovo, nez bo poviem, ale ac vo vsetkom liplne 
nesrovn&vam sa s pdnom bratom Roznom, predsa musfm 
mu prisvediit, ie jako nds pdn krdi pre svoj mladistv;^ , 
nezkusen^ vek, tak aj celd na§a libohd krajina nachodf 
sa V oblezenf od faloinych, Istiv^cb a teraz moc v ru- 



kdch svojich majucich radoov a vodcov krdlovsk^cb. 
Lebo dovoTte mi spomenut aj tu veru vd^nu okolnost, 
rozumiem ndbo2ensku zdle2itos(. HIa, pod blahej pamati 
krdlom na§im, Matejom IL, v ndbo^enskom oblade zili 
sme V pokoji a krestanskej sndsanlivosti, neprenasledu- 
juc sa pre viern a svedomie v ziadnom ohfade, lebo sme 
tak daleko uz boli k rozumu prisli : ze viera a svedomie 
je bo2skd vec a preto tuto len sam^mu Bohu rozsudzo- 
vat ndle2f, a ci katolickj^m alebo evangelick^m krestan- 
skym spdsobom sa kto modlf a vz^va Boha, to nemdze 
krajine a vlasti iiadnu §kodu priniest, len nech povin- 
nosti svoje plnf. A hia, teraz ni zas pozorujeme, ze sa 
ist^ tajn6 moci v kiujine pobybuju, aby ten po^ehnanj^ 
pokoj nabozensky pomiitily. Ocuvame zas poburovanie 
proti evanjelick;^m zemanom a knazom, jako vraj vlasti- 
zradne limysly prechovavajucim, a to len preto, aby sme 
sa medzi sebou znesvdrili, medzi sebou hryzli a pi*e- 
nasledovali a tak tym tajnym mociam lahku prdcu uro- 
bili nas podmanif, z naMch prdv vyzUecC a na§e svo- 
body ndm znicif ; lebo pravdiv6 je az posial to latinsk^ : 
„inter duos litigantes tertius victor." Preto iste treba 
ndm zavcasu byt na pozore spolu drzaf, ci katolfk, ti 
evanjelik spolocnymi silami prdva a svobody svoje branit 
a zastdvat. A preto bych radii, aby sa z na§ej sldvnej 
stolice upravila representdcia na jeho krdlovsku milost 
a krajinskii dietu, aby ndbozensk^ pokoj nebol ruseny, 
£ldnky kiujinskeho snemu v ndbozenskej otdzke z roku 
1608 nenaru§en6 zachovdvaly sa, svobody krajinsk^ 
cudzozemskymi vojskami a cudzozemskj^mi uradnfkmi 
potla(ovan6 neboly a preto tieze vojskd a Hie uradnfci 
z krajiny odstrdneni a naSincami nahradeni boli." 

Turzo z Nosfc krdtko na to odvetil: „Ndrada pdna 
brata Jesensk^ho je sice spravedlivd a liprimne mienend, 
ale dia mdjho ndhladu nemala by ^iadneho v^sledku. 
KrdI nds nepocuje, lebo mu to ani nesdelia, a radcovia 
krdlovskf len vtedy a tarn dietu svolajii, kedy a kde nds 
nebudd museC pocut. Ja bych myslel, 4eby sme sa skorej 
k nasmu palatinovi Vessel^nyimu s nadimi ziadostami a 
staznostami mali obrdtif. Yessel^nyi je pdn mudry a 
mocn/, no a ten tusfm e§te najlepsie mieni s krajinou. 
Jak ten ni5 u krdia a snemu nevykond, tak nevykond 
nikto viae. Ja, bars som evanjelik, a pdn Yessel6nyi je 
katolik, uznaval by som to za najlepsi prostriedok." 

Domdcemu pdnovi lubila sa tdto re£ ocividne, a 
preto nezamedkal poznamenat: „No iste, iste krajina 
md velkd doveru k svojmu palatinovi." 

Madocansky na to zamumlal: „Kto ho vie, 6i celd; 
lebo kto je luz evanjelikom, i*az katoHkom, na toho 
vieru nem62e sa innoho stavat." 

Jakoby bol z pozndmky Madocansk6ho nieco zacul, 
Oblazovsky cbytil sa slova: „Pani bratia, mne osobne 
z ust nasho v^tedn^bo palatfna zndme sii jeho najlepdie 
6mysly o naSej krajine. On vSetko moin6 robf, aby 
prdva na§e zemanske bez uStrby zostdvaly, a tiez aby 
medzindboJensky pokoj udriany a nikto v svojom nd- 
bozenskom presvedcenf prekdzan^ nebol. Ba hodnoveme 
je mi zndmo, ze on ziadnym pddom nebol za to, aby 
sa po tak skvelom vffazstve pokoj s Turkom urobil, lez 
na torn stdl, aby sa vICazstvo toto co najlep§ie vyiizitko- 
valo. Ale bohuzial cudzozemskymi radcami krdlovskvmi 
jeho dobr6 uiiiysly prigly na zmar; preto urate zndmo 
je mi i to, ze nie je liplne usrozumen^ s terajs(m ve- 
denfm krajinsk^ch zdlezitosti, a keby mohol rdtat — tu 
v^znamne obzrel sa dookola — na podporu krajiny a 
menovite na sldvne zemanstvo, iste by v§etko podujal, 
£o by k zlepSeniu stavu krajiny smerovalo." Na to bolo 
6ut tich^ vravor prftomnych; preto posmelen]^ t^mto 
dolozil: „Ja bych teda vdm, pdni bratia, podia svojcj 
skromnej mienky dal tii ndradu k povdJeniu: „ci by 
nebolo dobre prv, nei by sme sa so svojimi gravami- 



Cislo 1. — 1887. 



SLOVENSKfi POHLADY 



17 



nami ku kralovi alebo mwnn <>br&tili, doveru naiu ziozit 
T toiuto y]^tecnoiD mazovi^vkiBtencovi, ktor^ i tak jako 
palaUn Krajiny je najbli^gim prostredDlkom medzi kra- 
jinou a kralom^ K tomu cielu mohli by sme zo stredu 
ni^ho jedooho z yyznamnejsfch clenov osobne k nemu 
Tyslaf, ktory by nasa ddveru k Demu a na6e ziadosti 
i sfazDosti tlumo£il/ 

Cele shromaideaie ozvalo sa: ,Prist&vame) pii- 
stiyame!" 

y)Ja by 8om teda myslel, zeby sine mobli po- 
prosit -- — ■* 

CeI6 shrotnaidenie zvolalo: 
„Dom&ceho p&na prosimel'' 
Pokloniac sa vliidno, dom&ci pin tichym hiasom 
odvetil: „{>akujem pekoe za tuto doyeru, a za yelku 
cesC si pokladdm, 2e pini bratla poctili ma takouto do- 
leSitostoQ. S pomocou bozou yie&o rdd podujmem, co 
treba k blahu ylasti a k obrane prty a svobod krajin- 
sk^eh a zemanskych. Len by som prosil o yytrvalosC.'^ 
wVytrTtoel'* yolalo shromajtdenie. rViyat, domad 
p&nl'' a mocnejif scbytiac ho na rameii& nosili ho po 
sieni. 

Po utfdenf sa hluku Mado&tnsky ystdpil do po- 
predia a obr&tiac sa k domoy6mu p&noyi, yetil: nJestIi 
doyolite, mal by som cten^mu shromaideniu jednu tie2 
dost yd^au z&ie2itost k porade predniest. ISui, ctenf 
p&ni bratia, co2e budeme robiC s t^mto temar po ysetk^ch 
na§lch hor^ch a obzvlaSt pri priesmyktt na Z^horie roz- 
dfrenom zbojnictye, ktor^ nielen na cestich prep&da a 
rabuje i obeM cestoyuftoy o jfch peniaze a jakykolyek 
majetok, ale opoyazuje sa aj domy a ka&tiele napddaC 
a alebo raboyat, alebo nesljchanou bezotiyosfou pr&ye 
istii kontribuciu nakladat zemansk^ rodinam, aby sa 
yykdpily od dalsfch jejich zderatvf. Gi by nebolo dobre, 
aby sme sa usniesli tuto na tom^ 2eby sme spolo£o^mi 
silami napadli tie zbojnfcke skr^se a tak prekaziU daldie 
prevadzanie tohoto hnasn6ho a nebezpecn^ho remesla. 
Ved meno Gergela, kapit&na tychto zbojnfckych band, 
strachom a hrdzou ytotko okolie naplnujel** 

Ale na sloyd tieto nastalo dpln6 ticho, nikto ne- 
chcel do tejto stekliyej ot&zky pustit sa pryy; lebo 
yskulku slovo ,,GergeP yjletko okolie stra^ilo a nikto 
nechcel prepadntit pomste tohoto hrozn^ho kapit&na, 
ktoi^ syojimi yyzyedacmi hned o y&etkom dozyedel sa. 
Len Roioh zmradtil celo a ztiahol syoje podivn6 obryy, 
tak ze jeho ty&r nadobudla diyok6ho y^zu. Pomuml&- 
yajuc nesrozumiteini reci pri Mado£ansk6ho yykladoch, 
jako zpomenul meno Gergel, trfaol sebou a sotya do^kat 
mohdc konca red Madoianskeho, pri y&eobecnom tichu 
ozyal sa syojfm ozorn^m hlaaom : ^^Pan brat Madocansky 
znaine prehd&a tdto nemild yec. Lebo yed kto najyiac 
trpf od ndjezdoy tychto zbojnfckych bdnd, jako zidia, 
ktorf sii nebezpecnej&i jako tie bandy." 

Madoiansky sko&f mu do reci : y,To je ygetko jedno, 
61 zid ii nezid!^ 

„Nie je ysetko jedno/ odvrkne hneyliye Ro2o&; 
^IqA robotuje sebe aj n&m jako hoy&do, a 2id bez prace 
iudi ho a dene. Yed xii nebudeme mat k praci 8pd- 
sobn]^ch poddan^ch, tak je zbieden^ a falosnym trunkom 
na tele aj dnii amrzadeny.'' 

^No yed ale," dokladd Mado^usky trocha zarazen^^ 
pked sa na zidoch naucia, pojdu na p&nov. A ci aa iiit 
ai nenaudli ? Koiko pansk^ch domoy yyraboyali a syojon 
zDojnfckou da&ou znaine odkodili?'' 

„Vyraboyali, yyraboyali, o6kodoyali, oSkodoyali/ 
jedo^to opaknje Roio6, zlostne pozrdc na Madocan* 
skdho, „ale koho, ale pret^o? Preto, ie tf horftie nakla- 
dali 90 STojimi poddan^mi heih so syojimi hoyftdmi. 
Bobotoyat defi co den od syitn do mrku bez strayy, a 
potom, ke(f od slabosti klesA, tr^znit a bit ho nemilo- 



srdn^mi hajddohmi ai do smrtil A ked takto gazda 
biedno yyhynie, yyhnat rodiou jeho, ydoyn a sii-oty, 
jako gtence yon z domu^ nech zhynd od hiada a zimyt 
Ci toto neyol& o pomsta k Bohu ? Ci sa iudoyat moino, 
ked na tychto tyranoy najd(i sa majstri, yUH tyrani, a 
ak nie roynou, aspob podobnou mieroa jim platia, ked 
i tak pri tychto bdrliy^ch a nesriadenych pomeroch ne- 
mo2no yozdy r&tat na yrchnostenskd SsdStitu!^ 

„Ja, pdni bratia, iste nielen neschyalujem tieto na- 
jezdy zbojnicke, a rdd bych, keby sa tomu mohlo ne-^ 
jak^m sposobom odpom6cf, a tak zlo od kore&a yyliedC/ 
hoyoril Mado&insk^. 

„Preto,** horlil dalej Ro2ofi, Ja bych radii, ieby 
sme trocha do seba ystdpili a s poddanstyom ludskejsie 
zachodili, lebo yidfme, ie p&noy, ktorf so syojmi pod- 
dan^mi zachodia jako s ludmi a nie jako s hoyadmi, 
ani tieto bandy neuap^dajd. A potom neradil bych te- 
raz prdye tak6 prostriedky proti nim upotreboyat, jak6 
mdf pdn Mado^ansk]^, lebo m6ie byt, ie nim y tychto 
nebezpe£n]^ch casoch budii niekdy aj na dobrej pomod. 
Yed yieme, zy)&8it to sa kapitdna Gei^ela dot^te, ie. 
ten nielen berie, ale aj ddya potrebn/m a chudobn^m, 
a nielen nap&da, ale aj brdni neSfastnych. A pototn 
yieme, 2e Ittd oblubuje si ho jako dobrodinca; ten by 
proti nemu ani neMel, ba mohol by ndm hid e&te ytedy 
odcudzit, ked ho budeme potreboyat k obrane ylasti a 
prdy nafiich. Teda ja som naskrze nie za to, aby sme 
tn nie(o tak^ho ustanoyoyali, £o by sme ani preyiest 
nevedeli. Nech sa brani predbeine ksiAf jako yie, pride 
cas a prfde aj odpomuc.** 

Madoiansk;^ mumlal pre seba: ^Hla, jako som ho 
trafil ; yidno, ze nie je daromnd poyest o jeho kamardt- 
stye s nimi." 

Ostatne nikto neosmelil sa huyoriC ani za to, ani 
proti tomu. Nastal trdpny okamih micania, ktor6 ani 
domdci pdn neprerugil; yidno, ze i jemu tdto zdleiitouC 
nebola yhodnd. 

Naraz bolo point zvonec kagttela, poyoldyajdci obyr 
iajne k obedu, a y tom okamihu objayila sa i domdca 
pani. „Panoyia, prosfm, nech sa pdd k skromn6mu obedu,^ 
prehovorila, a tak urobila koniec trdpnej chyfle, a ked 
eSte aj domdci pdn doloiil: „Yeru je nt (as, yzdcni 
pdnoyia, zeby ste sa obierstyili; nech sa ydm pdd,*' tu 
zdyihli sa y§etci temer razom, sta by jich bol niekto 
zbayil fazk^ho bremena. 

Y jeddlni bola prestreti dlhociznd tabula a obtazena 
yyberan^mi jedlami 1 ndpojami. Domdca pani, sediac za 
yr'-.h stolom, bola yJiidna k hostom. 

yNoie, yzdcni pdni, nerdite opoyfhat nadimi cha- 
tm^mi jedlami a ndpojami, bo a( chatmi, ay§ak zo srdca 
prajn^ je, co vdm predkladdme. ** Tak posmeloyala do- 
moyd pani niektor^ch ost;^chayej§fch. 

„ Yy, pane Rozo&, mdte k zdyidenin driecneho, mi- 
leho a yzdelan6ho syna. K comu sa, prosim, hotuje?^ 
prehoyorila asi y poloyic stoloyania k Roioftoyi. 

Tento ind( neyludny, bezohladn]^, drsnat]^, a tu i tu 
Sttfoyy muj; na tieto milozyu£n6 sloyd bol jako bardnok, 
drsn£ tahy jeho tydre zmiemily sa a on odyetil: 

^Milostiyd pani, ja som sice spokojn;^ so syojfm 
synom, lei yy neomylne zyydujete jeho cenu; nicmenej 
hrd^ som na to, ie takd milostnd pani 6o len zpomenie 
si na takii chatmti osobnosf, jako je syn moj. On yy- 
dtudoyal sice prdya, ale bohnziaT nechce o inom za- 
mestknanf po6ut, nei je hospoddrstyo." 

„No, yed to temer najstatoinejMe zamestknanie ; a 
yed pdn otec postaral sa, aby bolo na (om. „Yy ste 
yeru prfkladn^ hospoddr/ doloiila. 

„£)akujem uctiye za yade poysimnntie; z yaSich 
list aj pochleboyanie je mi pr(jemn6, milostiyd pani.** 

8 



18 



SLOVENSKfi POHLADY 



Clslo 1. — 1887. 



„No nieto pochlebovanie, pane Roi^on,'' a obrdtila 
sa k MadocaaakeiBu : „& vds syn strojf sa prijaC tnklm 
sluzbu stolicnu? To veru dobre; je to hodny, mlad^ 
muiy a moze preukazat veJk^ sluiby stolici, ba i krajine.^ 

^Je to eSte nejisto, milostiv^ pani; no a potrebuje 
on zna^oej praxe, aby s lizitkom mohol vies' va^nejgf 
urad. §tudia ovsem dobre skoncil, ale najlepMa gkola 
je zivot." 

„l8te, avgak pri boku tak zkdseu^ho otca i ta prax 
a skola zivota bude mu lahka.*' 

„Pro8(m, prosim, ste primilostivA. " 

„Pane Oblazovsky, pofuvam, ie vasa vskutku krdsna 
dcerka nachodf sa uz doma z uceuia?'' 

„6 aao, milostiva pani, a to uz viae no2 od pol 
roka, ale o tej krase ani slychu.'' 

„6 naskrze nie; je to v§eobecnd inienka, ze vasa 
Helenka je najdriecnejsia deva v okolf. Ale 6i to vskutku 
pravda, 4e v nemeckej reci je dokonale vyu6en4?" 

„Tak svet hovorf, milostiv^ pani, aspoft tf, ktorf 
znaju re6i a s nou hovoria; ja ale na to nekladiem 
ziadnu vahu : cudzou recou, cudzyini mraviui a obycajmi 
lahko odcudzf sa aj svojej rodine, ba aj svojej krajine. 
Eto si lubi svoju materinskii re£, Iiibi si aj svoju mater, 
svojho otca, aj svoju krajinu. Ked od tej cudzoty je 
V krajine uz toiko neSfastia a — " 

V torn pretrhla ho domovi pani : „No, no, ved je 
tak; ale je to predsa dobre, ked vzdelan^ clovek mdze 
dohovorit sa aj s tym, ktory cudzou re6ou hovori, a 
v nasej uhorskej krajine je to veru pomiesan^: Slovak, 
Uhor, Nemec." 

„Iste, iste, milostivi pani, skodif to konecne ne- 
inoze pri rozumnom cloveku, ked vie aj viae reef; no 
mne ale predsa najpeknejiou recou zda sa byt latinskd/ 

„No a jako poMvam, vy ste aj velk^ majster v tejto 
peknej reci, tak ze sa vas nevedia napociivat, ked po- 
cnete na kongreg&cii recnif.'* 

„Ano, ano,*^ dolozi pr&ve blizMe pristiipivM dom&ci 
p&n, ktory tam obdal^fch hostov zabaval, ;,iny ho iba 
nagjm „Cicerom'* menujeme." 

„Ohl ohl to uz veru privela nezasluzenej chvaly. 
Ja rad latinsky hovorfm, a trochu som klassikov cftal, 
to je v§ptko." 

Domaca pani vidiac, ze hostia zacinaju trocha zivsie 
besedovaf, povstala a lubezn^m hlasom riekla: „Na 
zdravie prajem srde6ne vsetkym panom bosCom. Prosfm, 
dovolte mi vzdialif sa k mojim povinnostam; racte sa 
len hodne a prfjemne baviC/ A uecakajuc ani odvety, 
zmizia vo dverach. 

Po jej odchode veruze zavladol vesely rozmar. 

Domdci p^n vse sa len privetivo usmieval, ked po- 
cal tu i tu jazyk rozum predchytovaf, obzvlASf u t^ch, 
ktori pri v&znych porad&ch sotva slovo pozdvihli. 

;,No ale predsa maii by sme ndsmu kralovi pripif,'' 
vyrazl dobre rozjareny Oblazovsky. 

aEj, teda vivat Leopoldus!" 

„Veru Leopoldus!'' ozve sa trocha ui Sibnutf Divid, 
„ved je este len mlad;f lev, edte nenardstol. Hia, ani 
by sme nechceli, aby z neho ce\f lev vyrastol, io by 
nas potom svojim chvostom svihal a svojima labdmi 
pritlacal a driapal."* 

^Ved on n&s uz dost svihat pocfna a dost driape, 
CO skoro uz ani vydrzat nemozme. Na veky len insur- 
rekciu a kontribuciu. No keby e6te cely lev bol, io by 
potom s nami zv^dzal!'' riekol §estdk. 

rNedame mu na toIko vyrist," prehodil mimocho- 
dom Rozon. 

„No vdak mame nasho palatina, to je na§ obranca; 
nech ho Pto Boh zivi! vivat!" hovoril Oblazovsky. 

„ Vivat palatfn Vessel6nyi!" vyvolalo cel6 shro- 
mazdenie. 



„Ba ked n&m nebude po vdli a bude ndm tych 
cudzincov sem do nasej krajiny volat, nuz vyvolfme si 
ndSho dobr^ho p&na palatlna Vessei^niho za krdlaP 
vybuMli tam zo zadn^ch stolfc niektorf uz cele opojenf 
pdni bratia. 

Dom&ci pdn vidiac, ze to uz daleko ide, pozdvihnul 
pohdr a zvolal: 

„ Ja dvfham tento poh&r na vdetkych mojich vzacnych 
a vda^n^ch pdnov bratov a hostov, ktorf ma svojou vz&cnou 
prftomnostou poctili — nech jich V&n Boh na dlho iivl, 
aby mohli este dlh6 Sasy k obrane drahej vlasti, pr&v 
a svobod krajinsk^ch svoje mixing ramend pozdvihovaf 
a V SCastnej krajine i oni stastne zitl Este raz lictive 
dakujem za poctenie. Vivat!" 

Nastal vseobecny^ Strngot pohdrov. 

Madocansky menom vsetkych podakoval dom^emu 
p&novi za priatelsk6 pohostenie a prv^ odponiial sa, £o 
vidiac ostatnf, i tf ho nasledovali. Dom&ci pdn vgetkym 
tisknul priateisky ruky a vyprevddzal jich von, volajuc: 
„Do skor^ho, mii^ho videnia, pdni bratia!'^ 

(Pokraiovanie.) 



S Bohom, teda s BohomI 

[eti nebom hviezda zlat& 
kosmo z v;^§in na td zem, 
Gho5a n&ni£ rozopiata 
prosi: hviezdo, padni sem. — 
Ud6§ajt!i dumy mhlist6, 
a to srdce kamennist^ 
pritahige podl4 zeml 

V torn hviezdidka pozastane, 
nedajbo2e z miesta hnut. 
2elie sestry ztroskotan^, 
nem62e jich zabudndC. 

Veti: V tvojich fiddrach skala, 

V mojich l&ska neskonald, 
i ja by sa ztroskotala. 

S Bohom teda, s Bohom bnd! 

Jako Bvitla, tak zas v t6ni 
zmizia v blaha oblasti, 
a kto za Aou slzy roni, 
darmo, darmo bofastl. 
Jednomu sa v o^iach mihne, 
druh^m gfastie samo vyhne, 
a ver' Boiie nevystihne 
cesty, echo z prepasti. 



J. 



Orava. 

U prame&ov rleky Oravy, ^ili hornla Orava. 

rirodzend poloha deli vobec kraje na homie a 
dolnie. Svah hor, stok vod rozhoduje v torn a 
vtldia tiTale kraju ono pridavn^ meno horn^ bud 
dolny. Ponevdc hory, doly m64u byt obritenjfe vo vSetky 
strany sveta, preto rovnym smerom neoznacuje sa eSte 
hranica medzi dol a hor, kedze pomer ten moie sa pre- 
menit za kazd/m krokom. Ka2dy mi svojich susedov 
horniakov i dolniakov, a to susedstvo na hor prestdva 




Cislo 1. — 1887. 



SLOVENSKfi POHLADY 



19 



len potx)m, ked stanes si na najvySSf vrchol hor. Ohla- 
dom Oravy prichodl spomeniit, ze tu hned „na pociatku" 
hory doly maly svoje vrtochy, kyra ;,prevelikou tarchou 
neusadly sa a ustavu daly vodam." (Kn. Prfsl. kap. 8.) 
Tu vidno cudn6 protivy, kde tak receno hlava siaha 
k nohe a lista labu lis^u. Dokazom tobo sii pramene 
rieky Oravy, rozostreti kazd^m smerom co polypove 
noby. M potom, ked dostupis vrchovinou ku hlave pra- 
mena, zviefe, odkial bene svoj povod, lebo v bebu tak 
sa badia a kriitia, ie niektor6 prejdu pol vidieku zdajue 
na bor, a len sliedenfra zvies, ie pociatok nie je dalek^ 
od konca. 

Malo kto stopuje Jily, zriedia, studnice, ktore sto- 
kom svojfm plodia potoky, rieky, pramene to vody zivej, 
tekucej, lebo ddzd, snah, tvoria sice priestranne, bud 
hlboke vymoly, casom navalom vody bobate, vsak po 
uplynuti prfvalov zocfS sirok6 kamence, bud blbok6 rokle, 
ale vody v nicb malo, lebo nic. Taku rieku menujd 
Tatranci „suchou." 

My stopujeme hlavne pramene rieky Oravy, a tu 
prichodfme na ten vysledok, ze jich predkovia pomeno- 
vali Oravicami, Oravkarai, Oravcou a Oravcicami. (Dues 
Rabca, Rabcica.) Tato okolnos* tiez svedcl o torn, ze 
Orava je vlastne borava. 

a) Oravice od zApadu. 

Doteraz vsetci topogvafi, pfsuci o Orave, hiadali 
povod rieky Oravy vo vrchoch Erdotskycb, a ony vy- 
rinuju sa cel;fm oravskym svabora hranicn6ho Beskydu, 
ktoT^ asi dvoma tretinami obkIu6uje zupu oravsku a 
deli krajinu uborsku od polskej. V horach erdotskycb 
mame pramene len jednobo ramena rieky Oravy, ktorej 
nazov Biela Orava. Sme prdve v chotdre erdotskom, 
i vystupme na onen pamatnj bod z^padobranicn^ch Be- 
skydov, kde sa schodia a rozcbodia branice Uborska a 
Polska, meuovite kde sii medznlky Oravy, trencianskych 
Kysuc a Halica, kedysi sliezskebo Bielska. Nedaleke 
sokorce nosia este starodavne meno Jcikule (odtial mad. 
kiikalo, predtym Kykylew [Cuculus], horv. kukulj, kukla), 
je i tu na kriznych cboduikoch Prislop, lebo vsade, kde 
„Prislop," bol lebo este je stip, socha, predstavujuca 
Bozie muky =: kriz, obraz najsv. Trojice alebo daktor^ho 
svat6ho. Kiit u kopca trencianskebo menujii i Romano- 
v^m, od PoFska Bednarov;fm, oravsky void sa Demano- 
vym ; toto meno nosi cel6 jedno lidolie. Vsetky tri mena 
majii znaciC priezvyska tych gazdov, ktori od nepamati 
mali tu svoje lizitky. 

Obzreme-li sa vokol na toto rozhranie dvoch svetov, 
vidno nedaleko pramene bystric, riednic, obce i rieky, 
plynuce do Kysuce (v slove ^Kysuc" skryva sa bezmAla 
starj nazov Vahu, u Rimanov bezn6 „Cusus*'), z drubej 
strany blizsie neili Bajda^ vlastne rieda^ pramene Soly, 
Solky^ ktore spojene u UjsoT bezia v objatie Vandinej 
Visly. (Nech nikobo nemyli to UjsoT, akoby bolo ma- 
darsk^, znafiiace novy] je to polska zkratka ujSie soly. 
Zo strany oravskej zriedia a potoky Jurikov, Flaisovy 
a Zimny tvoria spomenute Oravice, co pramene Bielej 
Oravy. 

NeteSny to kraj ; o fiom v plnom smysle slova plati 
to bezn6 oravske prislovko : „tu pociatok vody a koniec 
chleba.** Tu nielen roztok vod, plyndcicb tu do Cierneho, 
tam do Bieleho mora (v slove Bait hladim biely, pol- 
8k6 bial), ale roznica a smutn^ rozchod ludi a narecf 
slovanskycb. T^m viae to do oil padd, ze nielen slo- 
vensky rod deli sa tu od tak zvanj[ch Goralov ci Vodo- 
poliakov (Wasserpolen), ale blizko je i branica Sliezska 
i Moravska, lebo jestli ktor6 vrchy zasluzia meno hdr 
Sarmatsk^ch, tuto sme na jich rigloch. (Sunt autem 
montes Sarmatici, qui Hungaros (Slovikov) a Rutheuis, 



Polonis, Moravis, Silesiis et ea Austriae parte, quae 
citra Danubim est, dirimunt, ad quos pertinet Carpatus, 
ita iam vulgata appellatione, ut omnis tractus Sarmatio- 
rum montium Carpatus nominetur. Wemberus apud 
Scbwaudtner SS. RR. Hung. Vid Sasinek: ^Drievne 
narody Uhorska." Drube vyd.) 

V samej chudobnej Orave drzi sa tunaj§i kiit sveta 
za najdivejSi a najsterilnej^i. More pralesov bolo do ne- 
ddvna ozdobou kraju tohto, odtial i madarsky nazov 
Erdotka, ovsem povodu uajnovsieho ; v z^kladnej listine 
je to vyslovne pozoamenane, ze v pamat lesov a za- 
kladatela obce, grofa Erdeodybo, ma sa volaf Erdeod. 
Slov^ci si to j)risp6sobili na Erdetka, domorodi i Er- 
dyczka hovoria. (Pagus iste ex ratione sylvarum in 
hungaria Erdeo nominatarum et ex denominatione Exc. 
d. Comitis directoris Georgii C. Erdodj perinde Erdeod 
denominandus decernitur. Extr. protoc. censurae dnalis 
A. 1731 die 23. Julii in Nagyfalu celebratae.) 

Od dAvna je tu zokol vdkol doroba sindlov, ktorym, 
sii-li dihsie, riekajii i siny, siuty (dreven6), a kratSie 
zovu gonty. Jedno rameno Oravic tunaj^icb, potok 
Jurikov, tvori najdlhslu pazucbu ku Trenclansku a Pol- 
sku ; lidolie cele zovji Jurikovd, bore nou lezi diba ulica 
Demanovi, tym povestnd, ze ako tunajsi lud s istotou 
tvrdi, junaci Janosik a Podstavek a spolocnici horni 
chlapci mali tuna riadnu skrys a korysti sklad v dome 
hdjnika, Kvdk zvan^ho. (ZanioznA rodina Kvakovcov 
mala dlbo veiku vaznosf na t^chto stranScb.) 

Druh6 rameno Oravic vola sa Pleisovd i FlaiSovd 
(byvaly tu „tajchy," nimiz drevo plavili, odtial snAd 
cudzo znejuci nAzov Fleissova?) bezi najdial ku trenc. 
Romanovmu kutu. Tieto dve ramena pripojac si tretie, 
tak zvanu Zimnu vodu, tvoria pausk^ zdvod, kde parna 
i valask6 pily spracuvajii vo velkom tramy a klAty na 
dreveny material. 

(PokraCovanie.) 



-^^ 





Juribj Rybay. 

SdeTuje K Kutlik. 

starSicb a novsich, na sloveusku literatiiiai vzfahu- 
l] jf jucicb sa, tejto jednajiicich spisocb, stretAme sa 
'^ s menom Juraja Rybaybo. Jeho osobnosf vyzdvi- 
huje sa co vynikajuca, jebo licinlivost oslavuje 
sa to vsestranna atd. Nuz ale zase vyznat mu- 
sime, ie liplny, nspokojujuci a vsestranny zivoto- 
pis doposial nemdme 
V cirkevnom arcbive v Torzi, kde Rybay co farAr 
iradoval a zivot dokonal, opatruje sa jebo vlastnorucny, 
latinsky pisan^ zivotopis, ktory na priatelskfi vyzvanie 
brat uAs Jozef Maliak do slovenciny previedol. On ma 
poziadal, aby som zivotopis s potrebn:fm fivodom a do- 
slovom opatril a verejuosti sdelil. 
Zivotopis je nasledujiici: 

„Beh zivota Juraja Rybaybo, jebo vlastnou rukou 
r. 1805 spisan^. Vyfah z nebo, latinskou a slovenskou 
recou spisany, poslauj^ bol svobodn^mu panovi Frafiovi 
Sz6cheoyimu, aby bol ulozeny v krdlovskej knibovni 

V PeSti. 

Ja Juraj Rybay narodil som sa v obci Kochanovce 

V Trencianskej stolici z otca Pavla Ryba, poctiv6ho a 
nAbozn^ho to muza, ktorv krajcirskemu remeslu vyudeny, 
neF)retri^ene krcmarsky obcbod v rozlicnjch panskjch 
krcmach viedol, — z matky pak Stiavnicianky, menom 
Barbara Fleiscber, ktora v Zay-Uhrovci, kym som ja 
Skolv V Modre navStevoval, dna 22. novembra r. 1770 

3* 



20 



SLOVENSKfi POHLADY 



Cislo 1. — 1887. 



zomrela. Nebozk^ matka pochodila vlastae z HodruBe. 
Ked osirotela, aby nepadla do nik protivufkom, skryvali 
ju jej stiavnickl pribudznf za dlhii cas u seba a po- 
^dejgio dopravili ju do Trenfiianskej stolice, kde v ro** 
dine Ottlikovcov vychovala aa i tain sluiiila. Moj otee, 
ktory r. 1789 dna 20. juna pri mne na Ginkote ako 
70-rocn;f Btarec zomrel, sluiieval za mlady tie2 u tej 
istej rodiny, kde i matka. do bob prirodzenejsieho tedy 
ako to, ze, ked sa spozuali, potom i do etavu manzel- 
skeho vstupili. Moje rodne nieno ^I^yba" premenil koa- 
rektor stiavDickej skoly, Ma reek, ked som jeho triedu 
nav^tevoval, na ^Rybay/ Miesto, kde gom sa ja uarodil, 
lezf nedaleko Bdnoviec, totiz jedna z tycb troch krciein, 
ktor6 asi vo vzdialeuosti dvesto krokov jedna od druhej 
lezia ua tak zvanej ,,Paziti.^ Krstil ma rimsko katoHcky 
farir obce Hrezdoviec, k jehoz fare aj spomenuta fai'a 
prisldchala. Narodil som sa v noci 27/28 inarca 17^4. 
V dobe mdjho detinstva yysfahovali sa nioji rodicLa 
2 dolnej kr6my do prostrednej, ktora prisliichala Ottli- 
kovskej rodine. Odtialto zvykli uavstevovat sluzby bozie 

V H. Ozorovcach, kam aj mna s dvoma starsima se- 
strami, Barbarou a Julianou, do skoly posielali. Aby 
vyhli neprfjemnostam, z navstevovania tak daleko le- 
ziacej §koly vyplyuul^m, rodi6ia presfdlili sa k samej 
obci Horn6 Ozorovce, v panskej krcroe opat iivnost hla- 
dajuc. V tejto §kole, mimo slovensk^ho 6(tania, priucal 
som sa i latine z donatu. 

Ked Ozorovcania, nasledkom kralovsk^ho rozkazu, 
po odobratf chrdmu aj o slazby bozie i o skolu r. 1763 
pripravenl boli, odveden^ som bol do Zay-Uhrovca do 
skoly, kam mi stravu rodicia, k sluzbdm bozim ta pri- 
cb^dzajuci, kazdy tyzden nosili, alebo po seatr&ch po- 
sielali. Tu mimo latinskej mluvnice ucil som sa aj nem* 
cine i nemecky pfsat, ano, tu som sa, pravda len mimo- 
riadne, u^il podia not hrat na organe a braval som 
mnoh6 pesnicky v kostole pocas sluzieb bozich. Roku 
1766 dna 30. aprila bol som do ^tiavnickych skol do- 
vedeny a do poctu grammatistc^, ktorej triede p. Mar- 
cek, jary to starcek, ua cele stal, prijaty. R. 1768 dna 
4 juna bol som do syntax! k panu Jauovi Severinimu 
prelozen^. Tu pokradoval som v siikromnych hodindch 

V cvicbe na znioue pri Oiidrejovi Beckovi, odpisoval 
som partitiiru piesnf z Tranosciusa a ako spevak ne- 
meckeho sboru bral som nielen licasf na cvicenf sa 

V &tvorhlasnom speve pri nemeckom kantorovi Samuelovi 
Klieberovi, lez sucastnujiic sa na verejnych besed^ch 

V meste, odtiaF trochu peniazkov som dostaval. Roku 
1769 dfia 12. jiila zadakujiic stiavuick^m skolAm, odo- 
bral som sa toho isteho roku dna 12. septembra ua 
modransk^ lyceura, kde pod panom Kiiblerom pokracoval 
som V syntaktickych studiach, na co 29. januara 1770 

V cele mimoriadny fas bol som do triedy sekuudarov 
pov^seny, V ktorej pod znamenitym ucitelom Jakubom 
Bogschom recuictvo a logiku som posluchal, a ked 
ten to 19. novembra zadakoval, bol som od 27. toho 
mesiaca od jeho nastupcu Valtera v tych ist^ch Studiach 
dalej vyucovauy. Edte aj tu cirkevny stvorblasny spev 
som pilnoval a odtial nemaly peniaztok si zadovazoval; 

V slovenskom kostole hrdval som casto na organe k voli 
cvicbe a podal som sa trochu i na husliach ucif. Na^ 
sledujuceho 1771. roku k voli raadarcine opustil som 
24. jula Modru a nameriac smer cesty za Dunaj, po* 
zdravil som §oproncanov, a ackolvek ua ceste zimnic'ou 
stfhany, predsa dna 31. jula prisiel som do artikuldrnej 
cirkve v Nemes-Cso v zeleznej stolid. 

Ked tu v zapoSat^ch studiach pre nedostatok vys- 
ftich skol pokracovat som nemohol, oddal som sa celkom 
opakovaniu toho, io som mal vo svojich sositoch na- 
pi[sao6, hlavne ale madarcine; v nemeckom ale koatole, 
ktory obyvatelia z Giiusu hufne navstevovali, k v6li 



cvicbe k vSeobecncy radosti iaato som na organe hr^val. 
Aby som svojmu nepriaznivtoiu poloieniii odpomobol, 
dovedeny fiom bol edte toho istiho roka dia 27. nov. 
na panstvo diachtica Antona Earcsaya do Egyhizas- 
Radoczu, ktory leii medzi Suboticoa a K6rmendom. Tu 
vyucoval som jeho synka Samuela v latinskej mluvaict 
vyde roka a pod Tedenfm spomenal^ho p&na pestoval 
som madarsky styl a rozsiroval kruh svojich vedomostf 
iftanfm dobrfch knih, meoovite znamenit^ i)okroky do** 
cielil som v hre na husliach, £oho podnetom bol spo- 
menoty pin, ktory rozumel sa vefmi dobre do hudby. 
Odtialto dna 16. januara r. 1773 so znamenitym sve^ 
doctvom prepusteny, prisiel som 19. toho isteho mesiaca 
do §oprouu, kde ten s tou najvicdou tazkostou podarilo 
sa mi miesto ? alumneume obdriat, ale aj toien vtedy, 
ked sa za mna zaujal stolicny not&r Matej Waltersdorfer, 
ktory mi bol velmi blahosklouny, a konrektor Jonathan 
Vietoris. K prospechu mi posluzila zvldste zn&mosC kra- 
jinskych reel a hudby. Pri dalSom studovani poskytly 
mi znamenitii pomoc obdrzan^ paedagogie. Tento rok 
stmvil som v triede tak zvanych sekuudanov, eili rhe* 
torov, kde mi neprev^siteln^ sp6sob predn&^ky kon- 
rektora Vietorisa dal podnet k svobodnej^emu mysleniu 
a akoby k vlastn^mu upotrebeniu svojho rozumu. So 
zvlastnou rozkosou a s nemalym prospechom pociival 
som jeho prednasky, t^kajuce sa recnfctva, myslivedy, 
theologie, dogmatiky a dejepisu Uhorska, k tomu bol 
som pripasteny i k siikromnym predna^kam, kde verejne 
pojednavan^. veci opatovaly sa a kde sme sa krem toho 
z theologickej poleraie a zo Sulzerovej „Soiagraphie^ 
svobodnych umenf tomu najlepdiemu ucili. Nasledujuceho 
skolsk^ho roku prelozen^ do triedy priminov, stal som 
sa ucedlnfkom rektora Adama Farkasa, z jehoi ust po- 
cuval som za tri roky mimo theologie, dogmatiky, vse* 
obecnej historie niekolkych storoci, este i metafysiku a 
praktickii filosofiu. 

Uz v tomto case bol som volany za ucitela a orga- 
nistu do artikularnej cirkve z«>maosko-kostolanskej, kto- 
r^m pozvanfm predsa len nechcel som pretrhnut ni£ 
svojich gtudif. Opusteny od majetnejsfch priatelov a 
priaznivcov diho som vazel v pochybnosti, ci a jako 
bych mohol navStfvif nemecke university cielom roz- 
§irenia a utvrdenia svojich znamosti. Ked nebolo iiadueho 
vyhladu k uskutocneniu tejto mojej tdzby, tu divnym 
riadenfra bozfm povolan^ som bol od nemeckej cirkve 
v Modre za orgauistu a za pomocn6ho ucitela pre prvu 
triedu s titulom podrektora, ktory urad som 4. oktobra 
1776 prijal a do 30. juna 1779 ho zastival. Zpomedzi 
tamejsfch mojich priaznivcov spomenutia zasluhnje predo- 
vsetkym tamejsej ev. nemeckej Slova Bozieho kazatel 
Theofil Ruprecht, mui uceuy, recufk vyredn^ a katecheta 
vehlasn^. Vo svojej fare, ktoru ako svobodn^ eSte ob^- 
val, ponuknul mi hospodu zdarma za cely rok a stal sa 
mi uprimnym priatelom. Ka2dodenn6 uase rozhovory 
tocily sa okolo bars ktoreho oboru vied, ktorymi moje 
zuamosti nielen ie sa rozsirovaly, lez zislo mi nove 
svetlo zvliSte vo ved&ch filosofick^ch, bohosIoveckych» 
vychovavatelskych a vo vyklade Biblie. Menovite velmi 
mnoho ziskal som od neho pre vyucovanie v ^kole: 
neslo to vyse u m&a pri vyucovauf mladeze roechanicky, 
ako sa to diat zvyklo, lez sposobom ponapravenej^fm 
vstepoval som litlej mladeii s prfjemnostou a nemalym 
prospechom pociatky latiny a nemciny, predovsetkj^m 
ale nibozenstva krestanskeho. Priatelsky nas pomer ne- 
bol naruseny ani vtedy, ked som vo fore nebyval, a 
ked som pocul, ze mi poniika peniaze k prospesn^mu 
pestovaniu akademick;^ch studii nevyhnutelne potrebn^, 
tu zmocnovala sa ma 6o deh viicdia tuzba, navstiviC za- 
hi*anicn6 ki*aje. Pri najvacsej skromnosti uhospodaril 
som si niekolko grosf, ku ktor^m pu sfastue skonce* 



Clslo 1. — 1887. 



SLOVENSKlfi POHLADY 



21 



Dom examene prispelo ro£n6 sopronsk^ stipondium, z 50 
toliaroT z^le2ajuee, k tomu raz nav^dy poskytnutych 20 
toliarov patrondta Jaurinsk^ho. Eonecne 30. juna 1779 
vzdar tomu, ze ma vaccina odrddzala a lea niektorf 
schvalovali moje predsayzatie, zacfakoval som Modran- 
com za staDicu a pozdraviac ^oproucanov, precestovai 
som viacej stolfo Uborska z tamtej a z tejto strany 
Dunaja. V septf rabri vybral som sa Ba cestu cez Viedeii, 
Norimberk do Erlangen, kde 1. oktobra bol som prijaty 
do poctu akademickych obcanov. Po^as jednoho roku 
navgtevoval som prirodozpytD^ a nerastopisn^ predodsky 
Ghrstiana Dani^la Schrebera; (falej pravidia vykladu 
pfsma svat6ho ; vyklad ^Imov, listu Pavla k Timotheovi 
a Titovi navstevoval som n Jana Rdna; k tomu pred- 
n^ky grammaticko-prakticki z hebrejfiny, vyklad vy- 
branych kapitol zo star6ho zakona, vyklad Joba a Ev. 
Jana u Vil. Hufuagela; pri Isenflammovi navstevoval som 
aoatomiu ; u Machla pociival som dejepis literatury uaj- 
novfiieho veku. 

Ked! som sa dozvedel, ze y Jene predsavzaty ciel 
8 lepsfm prospechom Ai sa dosiahnuC, edte tej istej 
jasene r. 1780 opustil som spolu i so svojim Achatom 
Samuelom Waltei*sdorferom Erlangeny. Zmenu tuto som 
neozelel. Y Jene toti2 ualezaui som nielen viae svojich 
krajanoY, lei medzi tolk^mi professormi, ktorf solidno- 
s€ou, opatrnosfou a piluosfou v predndskach erlaugskych 
daleko prevysovali, mal som pohodluy vyber, k tomu 
naleznul som tu i lavnejsiu vyzivu. Tn podas dvojrodnej 
price akych som mal professorov a v akych vedich, na 
kritko • vylozfm : Eichhorn vykladal koihy MojziSove, 
Izaiisa a listy Pavlove, uvod do knfh star^ho zakoua; 
Griesbach predna§al drkevu^f dejepis. dogmatiku, livod 
do kulh Qoveho zakoua a synopsis 4 Evanjelistov; Ul- 
rich drzal prednaSky o logike, metafysike, fysike a ethike. 
Pri Danovi posluchal som moralnu theologiu a bomile- 
ticko prakticke collegium privatissimum som navstevoval, 
kde vypracovan^ kazue prisnejsej kritike podroben6 boly, 

V jeho pritomnosti vo vojenskom kostole predudsan6. 
Cirkevn6 pravo dia Boeraera slysal som u Scheiden- 
mantla. tJcast bral som na verejnych botanick^ch pred- 
ndskach Hombergera, professora mediciny a botaniky; 
podiival som prednasky o lesufctve u professora Succo- 
viusa. Mimo tychto verejnych a siikromnych prednasok 
mnoho som zfskal k obohateniu svojich znamostf zo su- 
kromn^ch rozhovorov s professormi, ako i z knfh od 
nich mne k cftaniu vypozicauych. 

Medzi professormi, ktorf ma v Erlangenach naj- 
priatelskejsie prijali, spomenutia zasluhuje menovite Huf- 
nagel; v Jene: Danov, Eichhorn, Griesbach a ini. Pocas 
velkonofinych prazdnin r. 1781 zachcelo sa mi navstfvif 
niektorf kraje a mesta zahranicn^ i videt znamenitejsich 
muzov, a tak nastiipil som ci'stu do Berlfna pesf z vac- 
sej ciastky i so Samuelom Waltersdorferom. V Halle 
navstfvil som Semlera, Rheinhardta, Niemayera a Bartha ; 
pozdravil som Dessavsko. V Potsdame som sa zabavil, 
aby som poobzeral hospodu Fridrika Velkeho, San-Souci 
menovanu, pri ktorej prilezirosti videl som sameho krala. 

V BerUne navStfvil som velmi obliibeneho kazatefa Am- 
brosia, potom Meudelsohna, Spaldinga a Tellera. Ked 
som vyhladal osadnikov ceskych, ktori boli kedysi z Ciech 
vyvandrovali, bol som velmi vMdne od nic prijaty, ano 
od nich obdrzal som vzacne cesk6 kuihy zciastky darom, 
zciastky za lacnejsiu ceuu. 

Na zpiatocnej ceste z BerUua prisiel som do Witten- 
bergu a Lipska. I v jednom i v druhom nieste snazil 
«om sa, ako prv vo Viedni, navstiviC verejn^ kniznice. 
Koaecne pociatkom septembra roku 1782 prisiel urceny 
koniec akademick^mu i^ivotu a studiam, nasledkom coho 
5. sept, odobral som sa od professorov a priatelov a 
7. opustil som Jenu, nameriac suier cesty cez Lipsko, 



Draidany a Prahu. Ked zvesC o smrti Marie Terezie a 
nabozenskej svobode skrze Jozefa II. povolenej a skrze 
tolerancny edikt i na Cechov a Moravanov rozifrenej 
i do Jeny doSla, zmocnila sa ma velki tu^ba, stat sa 
kazatelom medzi Cechmi. Prijdiic tedy 18. septembra 
do Prahy, podal som ddkladne zkiimaC, ak^ by n&sledok 
mala v meste a okoll tolerancia. Medzi prazsk^mi oby- 
vatelmi nalezalo sa len malo hidi, ktori by sa verejne 
boli k evanjelick^mu vierovyznaniu priznavali. Sotva sa 
nasbieralo 18 parov, medzi ktorymi boly niektorf mie^n^, 
tak 2e ineho vierovyznania boly zeny, in^ho muiiovia. 
Ani tfto nevedeli, ako by mali svojmu polozeniu odpo- 
moct, lez hovorievali, ze keby len Boh postal jim ucitela 
a kazatela, gCastnf by boli a poceC svoj zveladili. Ura- 
dosteni nad mojim prichodom, viae este nad mojfiQ 
predsavzatfm, dlhsi cas u nich zostaf, poniikli mi svo- 
bodn4 zaopatrenie. Nie bez zasluhy. Po ddkladnejsom 
uvdzeni veci poucil som jich o lepsom a ta som jich 
doviedol, ze, ackofvek nebolo nadeje, zeby z Prazanov 
viaceri k jich sboru pristiipili, predsa z bifzko leziacich 
osad, koIk;^ch mohli prehovorili, a tak, ked bolo 100 
rodfn zapfsano, pomocou vysok6ho miestodrziteTstva sna- 
iili sa postaraf o pastiera jich dudf. Boli poslu^nf. Pri- 
chadzali kazdy deb z okolitych dedin po 5, 6, 8, 12 a 
viae osadnfkov, velmi ziadostivi videC a pocuC ucitela 
svojho nibozenstva. Medzi nimi nachadzali sa premnohf, 
ktorf po osvedcenf sa za svoje vierovyznanie pred pa- 
tricnou vrchnostou skutocne od rimsko-katolfckej cirkvc 
oddelili sa, niekolkf ale to ist^ uciuit obm^slali. Pred 
tymito posledu^mi musel som sa ob&vat, aby mi daktor;^ 
z nich na stopu neprisiel, ako svodcu nezradil a do ne- 
bezpecenstva nedoviedol. Nasledkom coho som jich len 
na ki'dTovsky patent upozornoval, dIa ktoreho bolo do- 
volen6 z lona rimsko-katolfckej cirkve vystupiC a na- 
vratit sa ku protestantismu. PrvSIch som v jfch predsa- 
vzatl utvrdil a lahko pri nich i to docielil, ze dali sa 
zapfsat do po6tu tj^ch, ktorf pred nedavnom boli zaiozili 
evanjelicky sbor pra^sky Zapisovanie nedialo sa ani 
skrze mna ani u mna, lez pri panovi, k^orf mi hospodu 
poskytnul. Ja medzi tym navstevoval som prazske kniz- 
nice, chramy a ostatn^ pamatnosti, vyhladal som muzov, 
ceskou literatiirou sa zaoberajucich a inych prednejsich, 
spriatelil som sa nielen s mnohymi akademikmi, lez 
i s muzmi vedecky vzdelanymi, ktorf v klastoroch zivot 
svoj travili. Vsade som bol nad vsetko ocakavanie vliidne 
prijfmany Medzi tymiio muzmi vyuikali obzvlaste Feibt, 
Ungar, knihovnik, Chladek, professor a povodca ceskej 
theologickej pastoralky, Renner, Stach a Frant. Tomsa; 
ktoreho som mal na prvom mieste spomenut, to bol pdn 
z Neubergu; zpomedzi mladencov ale Venceslav Kra- 
merius, Mrazek, Thamovci, Horansky, Berger a inf. A 
tak kazdodenne nadobyval som si viae znamostf v litera- 
ttire ceskej a shromazdoval som si viae a viae fieskych 
kuih. 

Prazania, ked videli znamenlty zdar mojlch lirayslov, 
priali si, aby som sa ja stal jfch ucitelora, a tak sa 
i predo mnou osvedcovali. Toto jfch osvedcenie prijfmal 
som z pociatku s radosfou. Ked som ale povahu ludf 
zo dna na deii viae poznaval a pri tych, ktorf z dedfn 
do Prahy prichadzali, nic in^ho nezpozoroval, nez strasmi 
slepotu vo veciach nAbozenskych a nesmieritelmi nena- 
visC a nesn&sanlivost oproti rimo-katolfkom, lahko som 
pred videl, ze, akby som jim chcel tieto necnoty z duSe 
odstrauit, utratfm jfch priazen. Ked asi 70 rodfn bolo 
popisano, obnovili svoju prosbu a sidvnostne osvedcili 
sa, ze ma chcii mat za svojho slova bozieho ka/atela. 
Moja lizkost, zo zraI6ho uvazovania mojho poloienia po- 
chadzajiica, rastla zo dna na den. Aby som predsa tych 
Tudi do zmatku nepriviedol, nasledujdcim sposobom chcel 
som jich potesit a jim poradiC: kym by po^eC rodfn na 



22 



SLOVENSKfi POHLADY 



Cfslo 1. — 1887. 



i 



r 

I- 

r 



100 bol doplnen^, ze ja zatym odfdem domov do Uhor- 
ska, ponavstevovaC svojich piiatelov. Akuahle by sa jim 
to podarilo, aby mi pisali a potrebne cestovn6 peniaze 
poslali, ja ze sa dam za ten cas v Modre vysvatif a 
potom ie pridetn k nim ako jfch slova bozieho kazateT. 
Na toto vselko pristali. Pri odbierke z Prahy nedostal 
som na ce8tovn6 trovy, ako co som i predvWal, ani 
krajciara. A ke(f som ani ja toiko penazf nemal, kofko 
mi na cestu bolo porrebno — ved som nielen peniaze, 
ale aj §aty ^idom odpredan6 za cesk6 knihy ta dal — , 
pytal som si od ist6ho Jozefa Wolfa 6 zl na pozicku, 
ktory ked len 2 zl. pri rukach mal, tie mi pozi6al i sta- 
tocne odo mna nazpat dostal. Vo 17-diiovom pobyte 

V Prahe ponalilal som sa do Viedne, kam som 10. okt 
prisiel. Dostanuc tu od Samuela Waltersdorfa pozican6 
peniaze, zaplatil som svojmu vozkovi a obi*^tiI som sa 
do Presporka, odkial cez Modru, Trnavu a Nitriansku 
Stredu prisiel som stastlive 1. novembra k otcovi a 
priatelom do Zay-Uhrovca. 

Kym som sa v PreSporku bavil, rozprdval som do- 
kladne o pra^skj'ch pomeroch p. Michalovi Institorisovi, 
ktory uz pred tym stil s nimi v listovnom spojeui a 
snazil sa jich vsemozne podporovat Ked moje namahy, 
ktor6 som cielom sosbierania evaujelick^ch rodfn v Prahe 
vynalozil, pochv«41il, dolozil k mojmu najviicsiemu po- 
teseniu 1 to, ie uz ma muia vyprobovaneho a v tomto 
lirade 8behl6ho, totiz p. Mateja Markovica, farAra na 
Pasta-Fedimesi, — predsa ze bade na tom pracovat, 
aby som sa k Cechom, mne tak milym, dostal. 

V Zay-Uhrovd strdvil som liplny november a ciastku 
decembra dosC nepokojne ; mdlo pred viauocami odobral 
som sa do Stiavnice, aby som si vyzfskal priazeu dost. 
p. Jana Cernanskeho, superintendents bafiskeho okolia. 
Ked si ma obliibil, vyzyval ma hn^d k slovensk^mu, 
hned* k nemeck^mu kazaniu, co mojim stiavnickym 
priatelom k velkej poteche posliizilo. Jeho pricinenfm 
povolany som bol za dozorcu nad ziakora Ludovftom 
Ostroluck^m, ktory stiavnicke skoly navstevoval a kto- 
r6ho som v privAtnych hodinach vyucoval. Roku 1783 

V juliusi dostal som po/vanie za kazatela od dvoch 
cirkvf, a sice od zemansko-kostolanskej skrze byvaleho 
mojho spoluziaka modransk^ho, Kristofa Kostolanyiho. 
Ked som tomuto 4. jiila zapornii odpoved poslal, po- 
zvan^ som bol 10. jula od uovohradsk^ho seniora p. 
Martina Gerengayho na probu na Dolnie Strhare. I toto 
pozvanie som neprijal, blavne na pokynutie p. super- 
intendenta. ktor^ho radou som sa spravoval. V mesiaci 
oktobri bol mi dorucen^ opat list od novej cirkve prf- 
bovskej V Turci a dna 24. okt. dorucen6 mi bolo pfsmo 
od pi-azskej cirkve, ktor^ mi poniikala prazsku faru, 
ponevdc Markovic bol skrze miestodrzitelstvo praz3k6 
odstrdneny. Prazania, takymto sposobom o slova bozieho 
kazatela pozbavenf, zuajuc, ako som bol vazeny od uce- 
nych rimsko-katolikov tam7e a ako som si jich ja vysoko 
cenil, chceli este aj tychto primluvu upotrebit k tomu, 
aby ma t^m lahsie primali k prijatiu nabidnuteho mi 
liradu. Tu uvadzam list Krameriusa, ktory bol k onomu 
prazskemu pripojeny, aby sa nezdalo, ze daromne reci 
pfsem. ^Vysokocteny pane Ry bay! Ponevdc mojho liprim- 
n6ho priatela pana Markovica tak urputny los sa dotkol, 
ze nesmie dalej fararsky lirad zastAvat, zeld si fa tu 
mat tak cirkev ev. a. v., ako aj cely rad ucenejSich 
fiechov. I jedno i druhe takto povazuj : cirkev zelie, ze 
ta vobec kedy z Prahy pustila, a to zelie nie bez zd- 
vaznej prfriny. Keby si ty tu bol byval, cirkev nebola 
by si mohla zfazovaC na tak prikre easy a polozenie, 
ak6 teraz, nasledkom odstranenia p. Markovica, zakiisaf 
musi. Co by sa dalo o nasich ucenych Cechoch povedaf, 
to ti je dobre znamo, totiz, ze si u vsetkych obluben^, 
a nie menej, ako som to prv o tvojej budiicej cirkvi 



povedal, iialia, ze, ackolvek rada druh^ho tejto prazskej 
cirkvi pomdhala, ty, nddeja nasa, tak dlho od Prahy 
vzdialeny nemohol si svoju k materinskej reci vrodenu 
lisku verejne osvedcit. Prld tedy bez vSetkej obavy, 
prid, ty radost a potecha tvojej budiicej cirkve a nasa 
dobra nddeja, aby sme ta vsetci: Ungar, Dobrovsk]^, 
Chladek, Pelzel, Horansky, Mrizek a ja s druh;^mi brat- 
skym polubenim privftaC mohlil S Bohom! Pis tvojma 
uprimne oddan6mu priatelovi M. V. Krameriusovi. 

V Prahe, 16. okt. 1783." 

Dlho nevedel som, ktor6 pozvanie mal by som pri- 
ja(. Konecne predsa zvffazila laska k mojej vlasti. A 
tak som Prazanom odpfsal zapornii odpoved z jednej 
strany preto, ponevdc som mal povolanie do Priboviec, 
z druhej pak strany, ponevac bolo pravdepodobn6, ie 
Markovic Imde opat do svojej fary dosadeny. Co sa aj 
skutocne stalo, ked sa onen osobne k Jeho Jasnosti 
Jozefovi II. do Viedne utiekol. 

Prijmuc pozvanie Pribovcanov, zloSl som superin- 
tendentdinu zkiisku 2'.h oktobra a bol som na knaza 
skrze p. J Cernansk^ho, superintendenta, vysvaten^ a 
i 1. nov. skrze Augusta Dolezala, sucianskeho farai*a, 
do cirkve pdbovskej uveden^. Pol polroku bol som pre- 
lozeny pricinenfm sameho p. superintendenta, ktory mna 
blizo pri sebe chcel mat, do Bohunic. Tu pojal som si 
r. 1785 dna 13. juna za man^elku Alzbetu Ruprechtovii, 
z Modry pochadzajiicu, a na to v mesiaci decembri bol 
som povolany do Cinkoty, kde som slovensky a nemecky 
kdzaval. Tu pouzijiic dobrii prilezitost, ktoni mi susedne 
mesto Pest a Budfn poskytovaly, oboznamil som s& s naj- 
prednej^fmi a najvzdelanejsfmi muzmi, zpomedzi ktorych 
vynikali obzvlaste: Kovacic, Hordnyi, Cornides, Koppi, 
Trtina, M Jankovic, Kreil, Schwartner, Gabelhofer, 
Schonwiesner, Jakusic, Katancic, Schedius, Werthes. 
Molndr, Valy a mnohf inf. Nie som ta nepremeskal 
Unit, CO by sluzilo k rozsfreniu mojich zndmosti; knihy 
a nove literdrne zjavy, kedykolvek z Pesti domov som 
sa navracoval, od spomenut^ch muzov sebou na cftanie 
dondSai. Zaujfmali ma predovsetkym dejiny mojej vlasti, 
cirkve a literatury, v ktorom odbore snazil som sa 
i zvlastnejsie a v^znamnejsie knihy sosbieraf, nie bez 
v;fsledku, ktor6 predsa rad som aj inym prepustal, ktorf 
vacsie sbierky zakladali, ])redovsetkym osvietenemu gro- 
fovi Fr. Sz^chenyimu a MikulaSovi Jankovicovi. 

Zpozorujiic, ze nasi zanedbavajii studia reci a litera- 
tiiry slovenskej, aby som i v tomto ohiade preukazal 
sluzbu svojmu ndrodu, vsetkym spdsobom o to som sa 
snazil, aby som vzbudil a docielil pokrok i v tomto 
gtudiume. A tak nelutoval som ani pi^ce, ani nakladku 
na sosbieranie kniznice slovensko-ceskej, a to najviac 
preto, aby som sa oproti postavil tomu predsudku, kto- 
rym som pred tym i sam bol nabrany, totiz ze vec 
Slovakov je beznadejna a ze nezasliizi ziadnej pozornosti. 

R. 1793 koncom jiina podujal som z Cinkoty Ute- 
rdrnu cestu do Prahy, kde som v siestu nedelu po Trojici 

V ceskom ev. kostole, ponevac p. Markovic bol velmi 
chory, ceskii kdzen drzal. Pricinenfm mojich prazskych 
priatelov obdr^ala moja kniznica bud z kldstorov, bud" 
od knfhkupcov nejednu znamenitu knihu. Nie menej 
pofiporovali toto moje predsavzatie i moji priatelia doma, 
ktorym som dokladne na srdce kladol, aby mi z ka^deho 
vidieku, z kazdeho kraja, z kazdeho — aby som tak 
povedal — kiita, kde .Slovdci prebyvajii, knihy z rozlifi- 
n^ch slovenskych a slovanskych naredi zaopatrovali a 
doposielali. Pri tejto istej prflezitosti povzbudzoval som 
vsetkych svojich priatelov, aby sa venovali pestovaniu 
zanedbanej materinskej reci, a docielil som to, ze so 
mnou k vol! cviceniu a dobr^mu prfkladu slovensky si 
dopisovali, jichz p6vodn6 listy z va6sej ciastky precho- 
vAvam. ktor^chkolvek inostrann^ch muioch som sa 



r w f _LZ^-l,u,^_^^ 



Cfslo 1. — 1887. 



SLOVENSKfi POHLADY 



23 



dozvedel, ze s pozornosCou sprevddzajii zdlezitosti slo- 
veu8k6, t^ch hTadel som si naklonit tym, ie som pod- 
poroval jfch Studia a od nich dostava) pomoc k inojim. 
Mcdzi tyinito spomenutie zasluhuju : G. A. Gerliceasis, 
incdzi Prazannii: Dobrovsky, Bars, Pelcel, Fortunatus, 
Durich. Onen prv;^ vo svojom casopise: nMagazin der 
bohmischea und mahrischen Literatui^ nie5o odo mna 
uverejnoval, ten pak posledny v predmluve k svojej 
slovauskej kniznici cestnu spomieoku mi veaoval. Ani 
medzi Moravanrai uechybovali mi priatelia a podporo- 
vatelia mojich sudh, totii Polldsek a Cerroni, vladny 
tajomnfk, ktor^ k voli mojej kaiznici osobne ma v Cin- 
kote navStfvil, a ked precital katalog sbierky, kouecae 
k nemu poslany, pisal: „ustrnu) som, vlasy mi dupkom 
staly" Virgil ... 2e voukoncom nepochyboval o torn, 
/e ja mdm znamenitu kaiznicu cesko-slovenskii, zeby 
ale tak bola znameuita a pocetua, o torn ze sa z kata- 
loga poucil. Nebude od veci pripomeniiC tu lisudok p. 
Mikuldsa Jaukovica, muza zaamenite vzdelan^ho, k tomu 
majitela nevyrovoateluej kniznice, ktory po precitani 
kataloga r. 1804 toto povedal: „Co je pre Madarov 
kuiznica grofa Szechenyiho, to je pre cesko-sloveaskd 
literatuioi kuiznica tato, v ktorej obzvlaste vysoko cenend 
musl byt sbierka Biblif." Sam robil som vylety a pod- 
ujfmal som cesty, aby som kniliy vyhladal a od zkazy 
zachranil. 

Zavfiasu pocal som premyslat i o slovensko-literArnej 
spolocnosti a sdeloval som svoje umysly a ndhlady o nej 
svojim priatelom. Tak^^to pokus a nivrh odo miia vy- 
pracovanjr, bol mnoh^^m sdeleny a od nich odplsan^. 
Ackolvek tdto n^maha ostala bez v]fsledku, prezsa ne- 
chybovala sama vec, ponevdc, odhliadnuc od niektor^ch 
bodov, to vsetko som alebo sAm, alebo skrze priatelov 
konal, CO by inice v sriadenej literdmej spolocnosti bolo 
malo byt preveden^. Najvac§iu starosf obracal som na 
to, aby mo2no dim najvacSia zAsoba knih, ktor6 v Cesku, 
alebo u mna vySly, sa rozpredala a cftala. Inj^ch po- 
vzbudzoval som k pisaniu a vydaniu slovenskych knfh, 
4no i jlch pr&ce podporoval som vSetk^m mozn^m spo- 
sobom. Aby som mlcanlm pominul inych, spomeniem 
len prlrodnu historiu Ladislava Bartholomeidesa, ktoril 
sloh, pravopis a tlacovu opravu mojim silAm dakuje. 
Konecne vynalozil som aj sdm nemalu pricu na vypraco- 
vanie a vydanie naSich slovens^k^ch knfh a k v61i do- 
cielenin pokroku v literature slovenskej, ako to prive 
okolnosti so sebou don&saly. 

(DokonSenie.) 



f 

ft 
■ 



Pavel Mudron. 

'^Savel Mudron narodil sa siicasne so svojim blf- 
^4encom-bratom Michalom dfia 7. decembra 1835 
T Cabrackom Vrbovku v Honte ; jlch otec volal sa Michal, 
matka Eva Karolina UrbanovicovA. Obom dostalo sa 
darov od Boha v hojnej miere; hned v prvom mladickom 
veku poiali vynikat. Michal stal sa povestn;^m juristom, 
recnikoni a obrancom pred preSporskym siidom, Vzdia- 
leny od prav6ho slovensk6ho zivota, nemal toIk;f vliv na 
8lovensk6 diela, jako jeho brat Pavel, ktor]^ sudbou za- 
siaty bol do srdca slovensk^ho kraja, do Turca. 

Pavel Mudroft §tudoval gymnasium na Sarvasi a ne- 
«k6r V Stiavnici na ev. gymnasiume ; v poslednom meste 
ilovenskA mlddez vydand bola ziirivym madarisdtorom, 
[Ak ie oba bratia priniitenl boli odist na katolf eke gym- 
"-isium, kde vWdol lepSl duch. Matdrku zlozili na preS- 



porskom kat. gymnasiume, kde i preSli na juridickii aka- 
demiu. Tarn zostali zadvaroky, potom pre^li na viedeA- 
sku universitu. Michal osadil sa co advokdt v PreSporku, 
kde prevzal kaucelldriu Dr. Merksa, Pavel odisiel do 
Necp^l CO instruktor dvoch synov Jozefa Justha, zna- 
mehit6ho muza, ktor6ho iba bocn6 rodinn6 ohiady zdrzia- 
valy od zjavn^ho pripojenia sa k slovenskej strane. 

Uz CO mlad^ koncipient v kancellArii BuIovsk6ho 
Pavel Mudron vpl;fval na verejn6 zdlezitosti : bol jedn^ 
z notdrov slovensk6ho sjazdu memorandumov6ho r. 1861. 
rok otvoril samostatmi advokdtsku kancelUriu v Turi. 
Sv. Martine a vzal si roku 1863 za man^elku Annu 
KaSoviCovii. 

Mudroii posvatil sily svoje verejn6mu slovensk6mu 
zivotu, a je klassickym prlkladom vern^ho slovensk^ho 
dejatela. Srdcov^ dobrota a makkost neprekdzaly mu 
byt vozdy v bojovnom Slku, mnoh6 udery osudu ne- 
zkldtily ho, ale nasly vzdy pripraven^ho k 6estn6mu vzdoru 
a boju, s nesn&dzami pozemskej piiti. Charakterom jasny, 
srdcom dobiy az najvacSiemu sebazapreniu, zostal st^ly 
jako 2ulovA hora, nepotrasen;f v svat^ch zfeadAch nd- 
rodnj^ch. I sami nepriatelia nasej veci klonia sa pred 
bezuhonnosfou mu2a tohoto. 

Mudron tvorf prechod zo Sturovskej skoly k naSim 
vekom. On bol jeho ctitelom, ked nie 2iakom. Z PreS- 
porku casto zacMdzal k Stiirovi do Modry, kde pri jeho 
umnych reciach obohacoval ducha svojho a sflil dudu 
pravdou a vyvj^Senostou jeho zdsad a jeho verenia. 

Patrdz vystupil kandiddtom na snem, no nepregiel 
pri pomeroch a okoluosfach, o ktor^ch nemajii pochopu 

V prdvnych Stdtoch. Jeho §tvrt6 vystupenie, pri ktorom 
mal sedemsto hiasov viae ne^li protikandiddt, stale sa 
ch;frnym hanebnou historiou o biidach. Protivnlci, vidiac, 
ze Mudroii bol by b^val temer jednohlasne zvolen^, ne- 
zadrzali volbu, a predseda volby, VilmoS Lehotsky, vy- 
hovoril sa, ie nemA budy, kde by mohol volbu previest. 
Piato vystupenie Mudrohovo stale sa povestn^ t^m, ie 
na jeho volicov poslali vojsko s nastoknut^mi bajonet- 
tami. Pravda, proti bajonettom ned& sa bojovat s jedno- 
duchj^m votumom. Ale preco tolkf strach pred Mudrohom, 
ktor^ho znajii jako mu^a z&konn6ho, tich^ho a iistupci- 
v6ho ? Nie on bol jim straSn^m, ale jeho cistota a cest- 
nost, a pravda, pod jejz panyrom stdl. A pravda i v krotkej 
podobe je strasnou pre lo2 co jako silnu. 

Od roku 1864 je inSpektorom martiuskej cirkve, 

V po8ledn6 easy stal sa inSpektorom turcianskeho i ni- 
trianskeho seniorAtu. Na seniorilnych, distriktuiluych 
a generdlnych konventoch vzdy biinil cirkev i ndrod 
pred ndpadmi Sovenistov; najvac§I boj viedol na zlo- 
povestnom generAlnom konvente, kde potvrdili zruSenia 
gymnasia reviickeho i martinsk^ho. Niet podniku n&- 
rodnieho, kde by on nebol v prvom rade siicastnen^. 
Zakladatel Matice, predseda • konsorciuma „Ndrodnich 
Novln", vice-direktor martiuskej sporitefne, vice-direktor 
banky Tatry, predseda spevdckeho spolku, poverenlk 

V dielach nirodnej strany, nakladatel „ Slovenskych Po- 
hfadov,** vsade a vzdy hotor^ je k zertvim, k prAci bez 
odmeny a casto i bez uznania. Skutocne, my SlovAci 
medzi vSetkymi zdpaduf mi Slavianmi m6zme sa p^sit, 
ie mAme vodcu a muza, celkom nepodobn^ho on;fm 
Stambulovcom a in^m zApadnym oppoitunistora, ktorl 
preddvaju ziujmy svojich nArodov za soSovicu. Takf 
muiovia, jako Pavel Mudroii, su pozehnanlm pre ndrod. 

Roku 1867 siicastnil sa Mudron na slavianskom 
sjazde v Petrohrade a Moskve, kde jeho reii budily 
oduSevnenie. Vobec je Mudroh jeden z najlepsich nafilch 
reinlkov : hovorl zo srdca, a tak rec jeho ide k srdcu. 

Dnes svatf svojho mena, a my b1aho2eldme mu 
z celej duSe. Na cele cist^ho slovensk6ho domu, vzdy 



24 



SLOVENSKfi POHLADY 



Cislo 1. — 1887. 



hotorf k obeCam, fysoko vxdelaQ]f, nadma;^, &nnfj 8tol 
M prv^m stfpom Miej spoloinorti. Bir by bol dlhd tokj 
jej oknsoa! 

Na Pavla 1887. 

Vd^anskjf. 



Matkino dtastie. 

(K VHinovmo obraztt.) 






ie lahko odkryC lirisj n46ho !ada: 

ikntpi&a biedy, s&?oj pobanenia, 
do8( posmetA^T, sehvilny prepych blodn, 

▼tisly mu na tv&r pedad aalieiiiat 
No pod ftkrapiDoa byttr^ Ttojo oko 

Tynafilo Jasot bariev premeaist^eb, 
a nazrtic t iivot Tado preblboko 

pokochalo ta ▼ 6rUcb ladnycb, dist^^chl 
Tvoj itetec ferny apevnil to chvenia. 
On zjapnil iitia nidbo ti^ni vrenie. 

OJ, matko mlad4, roikoi ▼ tv<^ej trkrU 

nim, potlacen^n, je tak miUt, blizkal 
Len taft 8a ▼ decka! Shiko ieplo iiari! 

tr&vov4 placbta, mikkA to kolnka! 
Len tei sa, matko, oi nebude rabom, 

ke<f ftab^j s neho siln^ povyrastie, 
tti nmiera^kom vyziih^ii diibom, 

ty pr4vo ma& oi na matersk^ fttastie. 
On vofn^ bode, ver mi, tfojma veitcn, 
Yer BTobodnton YdSfnofmn itetcal 



LiteratAra. 

Uterinri liaty. Casopis v^novany zajmftm literdrnfm, 
Vyd. Fr. Dlouh^ v Brnd. Predplaca sa u J. F. Sagek. 
Ta Yelkom MeziHif na Morave. Na rok 2 zl. 

Pitmo Svatf stariho a nov^ho zdkona. Illustroval 
Gustav Doi-6 Sesit 31. Nakladatel J. Otto. Praha. 

ZiaM Prahy, D&dheni6ho illustroTan^ho t^dennlku, 
radigovan^ho spisovateiem Ferdinandem SckutBem^ vydlo 
ifalo 9. 

8v|tozor, nddherny illastrovan^ t^dennik, redaktor 

Sbornik hiatoriok^. Vydivi Dr. Antonfn Rezek, 
c. k. universitni professor. V Praze. 1887. N&kladem 
J. Otty. 

Cechv. Spolecnou pracl spisovatelftv a um^Icft 6e- 
Bk^ch. Vedou Fr. A. Subert a F. F. Borovsk:^. C^sf 
obrazovou pofMA Karel Libscher. Dll III. (Ptaha). SeSit 
47. Nakladatel J. Otto. Praha, 

,,Vesna'' s literdmou prflohoa ,JLiterirn{ Listy," 
red. Fr. Dlouh;f v Brne, naklad. J. F. SaSek vo Velkom 
Meziflcf na Morave. 

Rusko siovefn i obrazem L{ci Josef Ko\&i. Illustrace 
od pi'ednlcb umSIcft, z nejv^tsi casti rusk^cb. 1885. Vy- 
dinim^ nakladem a tiskem Frantidka &im4£ka v Praze. 



OttoTa Laciiii Kniheviia sArodiif. Serie IX. Se§it 
19—21. Kletba neviry. Rom&n o dvou dflech od 
Ferd. Beciie. Ffelozil Fr. Fahotm. Cena aeiitu 10 kr. 

Sabrani apiay Prokopa Chocboloaika. Drubd ro2* 
mnoien^ vyddnf. Sedit po 20 kr. 

Ubule. Matice z&bavy a ySdinf. BSh XYI. 1886. 
Cislo 1. a 2. Boui^e iivota. Romto od dr. Service 
Hellera. 

N&kladom AI. Hynka vyila: 

Ceski BiblioMka Rodinni. Hugh Conway: Ostny 
a hroty. Povldka o jednom socbai^i. Preloilla 
El&ra SpecingrovA. 

Fr. A. Urbdnek v Prahe vydiva: 

Zihady dijepisnd od Fr. V. Sasinka. SeSit L Histo- 
ricko^tymologick^ pokusy. Cena 20 kr. 

Arbesoyy sebrani apiay. Diel I. Povldky, novely a 
kresby. SeSity I — 9. 

Bohdana Kaminskiho kresby. Ustfednf knihovna. 
F. X. Svoboda. Se§it 199—202. Cena 40 kr. 

Salonnf biblioMka. Yyd 'mf 8eSitu6. Fr. Heritesa Ara- 
besky a kresbj. SeMt 3. a 4. (Cena soiitu 16 kr.) 

Povfdky Ferdinanda Schulze. II. 

Soud lAsky, veselohra otfech jedn&nfch. Y Prahe. 
(Predstavenie tejto veselohry v divadle NArodnom bolo. 
c. k. divadelnou censurou zak^an6.) 

Idylly utrpenl a bfdy od Arbesa. 



>^ 



Posledndi prosba. 

Toto ifslo posielame vtotkym dosavidnym pp. od* 
beratelom. Kto ^asopis nii predplatit nechce, nech vrML 
u&m toto prve £fslo nazpftt. 

Opfttovne pripomiuame, ze doposielanie dalsich iisel 
priDutan( ame zastavif ygetk^m ifm, ktorf svoje 
ininnloro£n6 nedoplatky dosial nevyrovnali, po€a2ne do 
najblizSieho £fsla nevyrovnajd. Nespomfnajdc d&TnejMe 
roky, ale na pr. len z minul^bo roku m&me eite takmer 
polovicu predplatkov nezaplatenych. Tak casopis nielen 
napredovaC, ale vobec anl jestvovat nemdie. Tla£, expe* 
dicia a menovite illustr&cie stoja n&s mnoho peftazi a 
na zakrytie vydavkov tychto nedochddza ndm ani len 
polovica predplatkov ! — Ked ct. pp. odberatelov o roz- 
girovanie casopisu nisho prftomne aj neprosfme : iiadame 
snaine aspon o riadne vyrovndvanie predplatkov. 

VydtwateBstvo, 

OBSAH. 

Rozpomienky. Piie dr. Joe. MiL Hurbaa. (Pokra^.) — Rorate 
co€li . . . i— k. — P4< na Velehrad. — Velkych p&&oy. M. — Slo- 
▼ensky Plutarch. Sderaje Alexander LombardinL — Gergerove body. 
Povest z druhej polo vice XVII. stoletia. — S Bobom, teda s BokomI 
J. — Jaraj Rybay. SdeFuje F. Kutlik. — Pavel Mudrofi. Vajansky. — 
Matkino s^astie, Vajansky. — Literattra. Illustr&cie: Pavel Mudrob 

Matkino S^astie. 



Bedaktor: Svetozir Hurban Vajansky. — Nakladatel a vydavatel: Pavel MudroA. 

^BLOWSBKi POHLADY" vychodia v2dy 25. kaid6ho mesiaca o troch hfokoch 6tvorcov6ho fonnitn. 
• PredpUU» aa: na cel^ rok 6 aL, na pol roka 2 aL 60 kr. 



Tla£ou knfhtla^iarskeho Adastiii&rskeho spolku v Tur2. Sv. Martine. 




Turc. Sv. Martin, dna 25. febru&ra 1887. 




Bozpomienky. 

PlJe dr. Jos. Mil. Burban. 



rijdiic do Viedne (29. mprca) naSiel som hi od 
31. celii koloniu Slovace. NaSej deputdcie — ni 
tu dfiinkovavSej — cleuovia boli : Stur, Kuzni&ny, 



Ranis , Cha- 

lupka, Kardog, Borik Jaro- 

slav, Badliask^, Lichard, 

Hodia, Eozicek, Kollar, 

HlaT&(, Hanrich (tfto traja 

doTernfci vlddy od Sta- 

diona do Viedue povolanf 

bolijakoprostrednicimedzi 

vUdoaadeput&ciou) ajiuf. 

Drfali erne ias^k porady. 

Tma bola charakteristikou 

doby. Nik nevedel dat vy- 

Todu, nik ukazat, kade vy- 

chod z labyrintu. Moje 

nivStevy a Stadiona a 

knieiata Schwarzenberga 

bjvaly dlh6 a prazdne ; 

ketf prestala moja pred- ■ 

naska o Smdosfach naroda, 

nasledovala stereotypni 

odpoved: „My nic nemd- 

ieme terai urobiC pre slo- 

Tensky ndrod!" A na 

otazku: n^de n]6ze byC 

"hyba tohoto plaa^ho ve- 

inia valky?" „Vo Win- 

ichgratzovi," znela nasa 

povedT. Stadion pota- 

}V8l a kr&til hlavou. 

f^hwarzecber^, tusfm §va- 

T Windischgratzov, zase 

to : „Teda Wiudisch- 

Itz! Tak sa vobec ho- 

■f." Na komraissdrov 

§la rec u kn. Schwarzea- 

1^. a'^ito sa zaiuju 




V referatoch svojicb na kommnnismus luda sloveuBk^ho," 
hovoril. „Ano, nfie — Stdr a ja boH sme u neho — pred 
vl^dou osocujii z kommunismu, kde my sme zastapcovia Indu 
majetkov6ho a nie proletari&tu oeznajuceho dues, to bude 
zajtri jest, nSS lud ma Bvoje domy, dvory, pozemky, neeie 
vsetky gtdtue a ine tarcby, neutekA do sveta, a tak6bo luda 
kommunismus nikdy neUkal a nesvodil. Ostatne nase skutky 
leiia na bielom dni. My sme spisovatelia a ClenoTia lepSej 
spolocnoBti , kommisairi 
nds ale pred ludom ob- 
vinujti zase — tf isti 
kommisairi, ktorf t 6ele 
ko^utiBmu st&vali od jak- 
iiva a teraz od kn. Win- 
dischgriltza podosUivali 
lirady t okoliach nami a 
cisdrakym vojskom upo- 
kojen^ch — , 2e sme slu- 
hovia kamarilly a reakcio- 
ndri, ze bojujeme proti 
Bvobode." Schwarzenber- 
govi to dalo T nos a po- 
zval n&s na zajtri zase 
k rozprave o tejto zamo- 
tanej a konfuanej situdcii. 
Tak sme temer kazdy deb 
u ktor^hosi z ministrov 
travili hodiny. Chodili 
8 Daini i druhf dienovia 
deputicie, oajmliKozdtek, 
Kuzmany, Rarus; dakedy 
n£s s dfivernfkmi, n&jm& 
8 KolWrom, poz^yal Sta- 
dion. Jeden raz direktne 
k atudovaiiiu mappy Slo- 
veDska, ktorii sme zhoto- 
vili, aby jasno a na dlani 
leiEalo kaid^mu, jak dft- 
lezitd priestranstvo zau- 
jfina ndrod nds v zem 
svojej otcovskej. Ale z di- 
vadla voJDy dochodily job- 
Bk6 ch^y jeden za dru- 
b^m ; ueraz uz boli sme na 



26 



SLOVENSKfi POHLADY 



Cislo 2. — 1887. 



ceste k mioisterstvu, ked sti*etoI n&s komorufk, ze vraj Jeho 
Erlaucht, tak Stadiona, alebo Jeho Durchlaucht, tak zas 
Scbwarzenberga titulujiic^ ^plotzlich'' musel odfsC do mini- 
stersk6ho zasadnutia a ze odklad^ pozvanie na zajtri na tu 
a tu hodinu. Hoed boU miuistri sladkymi jako m§.d, hned 
studeuymi jako lad, hued zas mrzutymi a klisavymi. 
Najzadivenejsim bol som in nasledujticom vysluchu: 
„Vcera boli sme u2 aj s Hodzom u neho (Stadiona). 
Prisiel Janko Krai z Liptova a s hrozoou rozhorcenosCou 
rozpr^val o nitemnostach pei'fidn^ch krdl. kommissdra 
Vietorisza, ktoi*^ svevjine reStauroval vlddu v Liptove, 
pousadzal ko^ut^rov do uradov, hon(, zatv&ra a tresce 
dobrovoIaikoY davsie rodiny, ma styky s ko^utovskym 
vojskora a brozf skor^ra vpddom jich do Liptova." Vefer 
tohoze dna (30. marca) dali sme mu na pfsme vsetky 
ddta. Hovorili sme diho o potrebe reorganisacie krdl. 
kommissarov. Pytali sme zbran, zalovali sa na nedo- 
8tato6uu opateru sboru nA^ho, ktor6ho ddstojnikom my 
z ndrodnej pokladnice priplacali sme, lebo tfto len oby- 
cajn^, prostych vojfnov plat dostavali od erdru. Stadion, 
ktor^ nis k dlhsej i-ozprave bol povolal, bol velmi krat- 
kym a ostrym. Pi'ijal sfce zApisky a dfitky, ale refi jeho 
bola: „Nemame. My o zlom hospodarstve kommissarov 
nic nevedeli, mysliac, ze Windlschgratz dobre spravuje 
zera uhorsku, a teraz dozvedam sa, ze ju zle, velnii zle 
spravuje. Musim vam doverne riecf, ze sme sami mysleli 
lepsie celom stave monarchie. Teraz hlavne musfme 
starat sa o arm&du!'' Na to ja: ^Beuiczky a Arthur 
Gorgei idu pdlit slovensk^ kraje, riekli sme spolocne, 
ozbrojte lud, zazente kommissirov, napravte, co Windlsch- 
gratz pokazil. Este stojl peknf sbor slovensk;^ch dobro- 
voTnlkov V hornom Slovensku, podoprite, rozsirte ho a 
obranime Slovensko." 

Stadion patiiie namrzel sa, bo nebolo ziadnej v61e 
k samoobrane, zpudfali ruky vSetci ! Opustil teda mrzutii 
pre neho konversaciu a obi'dtil sa k Hodzovi, vyt^kajiic 
mu, ze je Cechom, ie dal sa i jemu Cechmi predstavit 

Y Kromerizi, ze Zach, Janecek a on s Cechmi drzf, ze 
za kommissarov chcu mat sam^ch Cechov atd Ja, 
vsetkom tu spominanom nicoho netu^iac, dival som 
sa s podivenfm na Hodzu, ktory ovSem mlcal a hrozil 
sa naruzivosti, s ktorou Stadion oddal sa do neho. Ja- 
necek ovsem bol uz vtedy Simonicom lapcn;^ a nam 
ceM historia bola tajomstvom. Hovorilo sa, hovorilo este 
vselico, ale ja len toiko vyrozumel som pre seba, ze 
narod slovensky na Stadionovi ziadneho priatefa nemL 
Ci i na ostatnej vlAde? To je zdhadou. Tak v dennfku. 
Rozi^Ii sme sa ostatne s obvyklym pozvanfm n&s k dal- 
sfm navstevdm k jeho vysosti. Stadion mal z breha na 
Cechov a Janeckovska historia musela ho rozsMit este 
viacej. Romani podobne pochodili u Scbwarzenberga 
Ycera (30. marca), ktory jim riekol, ie vsetko majii 

V oktroyovanej- konstitdcii. My ani toIko nemdme do 
cakaC. My sme Madarom vydanf na pospas, nota bene, 
jestii iba to jim bude dostt Toto je skutocne vojna, nie 
proti rebellujiicim Madarom, ale proti Slovanom. Na 
Srbov stvti Romdnov, nds na Cechov, Cechov majii ob- 
lezenych, Rukavina dlavi Srbov, toIk6 zdsluhy majiicich 
dom habsburgsky, madaronski kommissari dlavia Sio- 
vdkov, toIko pre vernosC svoju strddavSfch, v Horvatsku 
sejii sa roznice medzi obidvoma kmenmi a cirkvami ta- 
mejsimi. Tu zda sa byt v kvete zdsada: divide et im- 
pera! Nuz divide ako divide, ale to druh6 porekadio: 
inter duos litigantes, tertius gaudet haeres! Kto teda 
bude ten haeres, to veru ani Stadion, ani Schwarzen- 
berg nevedia! Moje nadeje o tomto case holy tieto: 
;,Veci stoja v Uhorsku skutocne zle. Windischgratzove 
hospoddrstvo doviedlo i monarchiu i slovansk^ narody 
do takej kase, ie nas vsetk^ch z nej nikto druhy, iba 
bdn a Slovania, nevytiahne. 



Ja veril esle na samoobranu. No ministri ball sa 
samoobrany, oni chceli viesC vojnu radnej diplomatickon 
cudzou mocou, net lipiimnostou ku svojim vlastnym n&- 
rodom. Ale kdei^e vziat povedomost, vytekajucu z vlast- 
n^ch sfl, ked na jr. statnik, ako hot Stadion, vyznd: 
„Um Gotteswillen — ukazujuc na kartu Slovenska nami 
mu predlozend — auch hier — Komdrno — Slowaken ? 
Und hier — Pest — auch Slowaken, was weiden die 
Magyaren dazu sagen ! Nyiregyhdza auch Slowaken.'' Jim 
bola uhovskd krajina madarskou, a ked vyhlasovali rovno- 
pravuosC ndrodnosti, nevedeli e§te, ze v peStianskej sto- 
lici jesto obyvatelstvo narodnosti slovenskej, nevedeli, 
2e Slovaci, v kompaktuej masse b]^vajuci, na tri milliony 
silnu nArodnosC predstavujii. Co Madari povedia? Nuz 
uz povedali: Karpitoktol Adridigl Len — hovorieval 
V podobnych prfpadoch star^ Bilnica — „Amsi (Aman- 
tissimi), woher nehmen, wenn nicht stehlen?!" Ked tak i 
stdtnici vedu veslo lode StAtnej, ako t( viedenskf vtedy, 
ktorf narodom zakony vydavajii, a tie narody ani ne- 
znajd, ani jich nescitujii, potom uz je lahka praca 
oktroyovat pravdu statistickii a d!a ^ablony samoutvo- 
renej daC moc mensindm k hrduseniu vaislu narodnych. 
Na otazku Stadionom postavenu: „ako by sa daly en- 
klavy madarsk6, na pr. v Komarne, slovensky admini- 
strovaf? Museli by sa poslovencit?" Prdve nie, odvetili 
sme, ziadno slovencenie tak, ako 2iadno madarcenie. 
Slovdci by dali Madarom, a ziadali by pre enkWvov 
slovensk^ch v madarskych krajoch, na pr. v Sabolci atd., 
liplnu a dokonalii rovnoprdvnosC Boly by madarsk^ a 
slovenska expositiiry sliiznych v stoliciach obapoln^ch." 
Nuz ale boli to vSetko akademick^ rozpravy o piuktiko- 
vaul rovnoprdvnosti ndrodnej pri dobrej voli ludl, Stdt 
spravujiicich, a teraz i vojnu vediicichl Ostatne nebudem 
uz tomto mdmom fahani sa na§om s ministrami vieden- 
skymi Citatelstvo rozpomienkami dalej uniivat. Naristlo 
by to na knihu, a aj po zazitych a vdaka Bohu i pre- 
zit^ch zkusenostach so stAtnikmi viedenskymi nie je toho 
snAd potreba. Bol to smutny cas pre derzavu, vtedy e§te 
jednotnu, rakiisku. Madari v otvorenej revoliicii, proti- 
revoliicia srbskA ustdva, dounovand mizernym Rukavinou 
a bezumom viedeiiskjch StAtnikov; Horvati a ceU Hra- 
nica otvoreno a na hlas kricia po b^novi, aby jim po- 
mahal; Rumuni rozmi*zeni a nespokojni; Cesi do konca 
otvoreno sympatlsuju s Madarmi. „Narodni Noviny" 
Havlfckove zo diia 6. aprila (clinok Rittbergov), vy- 
hlasujii Kosuta za muza velikeho, Madarov za n&rod 
slachetn^, rytiersky, svobodomyselny. Duch a mienka 
zo dna na den viacej sa ujimajiica v Prahe tak daleko 
postupily, ze sa pivo hojne pije na slivu Kosuta a ma- 
darskd posddka fraternisuje s vlastencami ceskymi. Kosut 
a madarskf stdtuici v obrazoch vystaveni po kramoch 
majii hlucn6 zastupy obdivovatelov. Od Slovdkov boSia 
ako od reakcionirov. Slovom, celd stavba babylonskej 
vaze idc clovekovi na mysel, ked si tie vSetky prejavy 
na pamaC uvcdie. 

Nasa ale druha slovenskd vyprava isla ku svojmu 
koncu. Po na§om odchode z Kosfc zaujal Bloudek cel6 
horn* Slovensko. Podmarsdlek Ramberg sveril jeho 
ochrane celii batozinu svojej armddy, aby bol mobil- 
nejsfm. Bloudek dostal pod svoje velenie od Ramberga 
i jednu kompaniu od pluku Parma, s nami bojovavsieho 
pod Kremnicou, so setnfkom MuUerom a asi 200 rekon- 
valescentov od armady. Teda 19 kompanii slovenskych 
dobrovolnlkov, jedna kompania pluku Parma a 200 re- 
konvalescentov mohli bezpecne sluiit za ariei^ardu 
Rambergovi, ked na hraniciach Halica stale i tak 20.000 
vojska pod generalom Voglom. A pochod mal sa nie 
na MiSkovec, kde nebolo co robit, ale ku Kapolne obrdtit. 
Tam by boli Dembinsk^mn, Klapkovi, Aulichovi, Guyo- 



Cfslo 2, — 18S7. 



SLOVENSKJfi POHLADY 



27 



novi atd do cbrbta vpadli a udsledky bitky Mpolfian- 
skej boly by inak vypadly! 

Nuz ale nestalo sa. Bloudek mimo starosti o roz- 
tiabnut^ svoje poside, od Kosfc az po Levocu, inal este 
^teklivu starosC o drabocennii bag^iu Rambergovu. 
V Kosiciach boly pine magaziny zasob vojenskych, ktor6 
Madaii boli prinutenf tarn zanechat. Prvd starost jeho 
bola po prijatl zprav o dvojdnovej bitke pri Kapolne 
postarat sa o bag^ziu Rambergovu. D6a 25. marca vy- 
pravil ju pod strazou dobrovolaikov oa hranice Halite 
a pod ochraDu podmars&lka Vogla. Tobo sam^bo d&a 
i5obral na 200 vozoch vySc 700 muzov ozbrojenych a 
uocou pritiahol ku Koliciam. Obsadiac zavcas rana 
vsetky prfcbody a v^chody ko§ick6, vtiahnul s prAzdnymi 
vozmi do mesta pred magaziuy a sobral co sa vinestilo 
iia 260 vozov — 50 vozov museli totiz Kosicania na 
chytro sohnat — vojenskych potrieb a odtiahol do Pre- 
5ova, kde uz celych 19 korapdnif slovenskej v^pravy 
bolo sosustredene. Lebo §fastn6 operacie Dembinsk6ho 
tivolnily madarskej ciunosti, menovite lahk^ra catara 
cikosov a inych dobrovolnikov uzdu, tak ze uz zabeho- 
vali az ku KoSiciam. Vsetku fiesf Bloudkovmu ostr6mu 
zraku robia tieto miery; bez toho boly by magaziny 
kosick6 padly do riik nepriatela. Posadky koSickd a 
levocskd boly uz 19. marca v Presove koncentrovan6. 
§arv4tky s Madarmi pocali sa v noci zo dna 4. ua 5. 
april, kcd dikogi prisli az k mostu pre§ovsk6mu, ale od 
strd2e so ztratou 5 mrtvych boli zahnanf. Borik s 5 
kompaniami postiipil oproti garddm, od ZempKna na 
Presov tiahnucim ku Hanu§ovcam a sviedol dna 5. aprila 
vltaznu bitku so 600 gardistami a 60 konnfkmi, za^euuc 
jich na Vranov. Bloudek s kapitanmi Korvinom a Meis- 
nerom, priberiic pol kompanie od pluku Parma a 20 
strelcov, vybral sa cez kalvariu do Radosova, kde od- 
diel madarsk^ho vojska cakal na posilu. 6ata cuvala, 
Bloudek ju hnal do Drienova, kde sviedol vifaznu §ar- 
vdtku, lapiac kapitdna, obcana kosick^ho, a 6 muzov. 
Ostatnl sa rozutekali, a Bloudek v noci dna 5. aprfla 
vritil sa do Presova. 

D&a 7. aprila rino pritiahol uz Benick^ so 600 
peSlmi, dvoma delami a 600 jazdci od Levoce ku Pre- 
sovu a jal sa litocit strelbou z del na most a mesto a 
po ndvi*si ku kalvarii sa rozkladaf. Nasi bez del sfce, 
niC menej udatne od 8. hodiuy ranaj§ej do 2 popoludui 
odrazali nepriatela. V tii chvflu prisla zarufiena zprdva, 
ze od Kosic tiahnu nov6 tety honv6dov, a zpiatocna 
cesta k Bardiovu bola vystavena nebezpeciu, preto ztiahol 
Bloudek vsetky svoje sily na severnii stranu mesta, a 
isapdliac most, cez ktor^ Benickemu bolo (st, uastupil 
bez prekazky pochod k Bardiovu. Zadnj^ voj videl uz 
honv6dov kosickych na namesti Presova, ked cakal pre- 
nasledovania, ale tf sa nehybali, a on postupoval za 
svojimi. Dve hodiny pred Bardiovom stretli nasi prv6 
vozy Voglovskej 20.000 armady. Az teraz pohol sa 
Vogel, ktory nechcel nas sbor,' jako iul generali, vy- 
pldcat, tak ze boli odkazani na rekvisicie, co nemohlo 
dlho trvat Bloudek vidiac teda svoje nerovn6, rozpustil 
cast dobrovolnikov; tu, ktora bola z Liptova, poslal na 
Spi5 do jej domova, s fiiastkou druhou, menovite s Tur- 
caumi, po hraniciach halicsk;fch tiahol do Sliezka, ko- 
nefine 350 muzov odovzdal majorovi Trenkovi, ktor^ 
utiahol sa ua Budatyn. 

Tdto vyprava mohla byt uzitocna spolocnej armdde, 
keby bola bf vala z bora podporovand a hlavnym velitel- 
stvom armddy ndlezite vyuzita. Ked uz Ramberg ju ne- 
vyuzil, mohol ju Vogel vyuHf, keby len o t^zden prv 
bol sa pohol so svojou silou. Nuz ale pozde honif bycha. 
Ja som tycbto udalosCach bol zavcasu spraveny a vo 
Viedni este chcel som ratovat vec, no nedalo sa uz nic 
urobif. 



Tretia nada hlavnd kapitola nastala ndm az potom, 
ked uz Rusi boli na pochodu k ratovaniu Austiie. A dia 
toho, kto povie A, musf dopovedat i i, zachovali sme 
sa i my a neutiahli nasu sucinnost, a£koli ani ja, ani 
3tur, ani Hod2a, ani Zach, ani Bloudek netasili sme 
viacej sami meca, sriadiac iba £erstv^ dva battaillony 
dobrovolnikov, ktorym velel baron Levartovsk^. Historia 
tejto vypravy je viacej zndma. 



Supplementa k poslednym hirkom Rozpomienok. 

1. K deputdcii velikej pred cisdra: Re£ dra Jozefa 
Kozdcka : 

„Va§e Velicenstvo! Slovensk^ ndrod v Uhorsku ne- 
restnou, samopaSnou vlddou madarskej strdnky utisnuty, 
zuzkostliven^ a tvrdo prenasledovan;^, verny historick^m 
podaniam Slovenska bol vzdy a je domu panovnfckemu 
Habsburgsk6mu verne oddan^. Slovdci zajiste hromadili 
sa vozdy i*adostne pod mohutn6 krydla orla dvojhlaveho, 
krvdcali a obete vernosti svojej bohate prindsali. 

Nebesa poprialy jim doiit sa toho tuzobne cakanebo 
dna vysvobodenia sa zo svevole a vdaka listave zo dna 
4. marca znovuzrodenia sa. 

V zivom pocite vernosti a celej oddanostl dakujeme 
a holdujeme menom sloveusk6ho ndroda v tomto oka- 
mieni Vasemn Velicenstvu, jako cisdrovi a krdlovi, jako 
nasmu najmilostivejsiemu vysvoboditelovi a otcovi. 

Rd6iz Vase Velicenstvo vyievy tieto vdacn6ho srdca 
blahosklonne prijat jako skrovuy dokaz nd^ho holdu, a 
medzitym ked na zdklade zarucenej rovnoprdvnosti vset- 
kych ndrodnosti, pri rozlicnosti ndrodov jednotn mohut- 
n6ho statu rakiiskeho si zeldme, skladdme u nob trdnu 
Vaseho Apostolsk^ho Velicenstva najpokornejsie prosby 
veme oddan6ho ndroda slovensk6ho a prosfme Va§e 
Velicenstvo o jich potvrdenie a naplnenie." 

2. J. Velic. odpoved: 

„Manife8tom mojfm zo dna 2. decembra 1848 vy- 
slovil som rovnoprdvnost v§etkych pod mojou berlou 
zijiicich ndrodov a ustava risska ju zabezpecuje. Ziaden 
jednotlivy kmen nebude od teraz smiet nad druh;^m 
panovaf, ale kazdd ndrodnost pod ochranou zdkona a 
svobodomyseIn;^ch ustanovizni bude sa moct vyvinovat 
a siliC a tak na spolocuom blabu a sldve velikej nasej 
vlasti pracovat A mojou starosCou bude zvldstnym spd- 
sobom ochranovat kazde pi'dvo ndrodnosti." 

3. Peticia velikou deputaciou ndrodnou J. V. po- 
dand znie: 

„Va8e Velicenstvo! V hlbokej pokore podpisanf sii 
od casti obyvateFstvom celych stolic, od casti od jedno- 
tlivych krdlovskych a privilegidtnych miest, od casti od 
ranohych obcf, konefine i od pocetnych sukromnj^ch osob 
vsetkych stavov a rozlicnj^ch vierovyznanf splnomocneni 
holdovat Vasemu VeliCenstvu menom ndroda slovensk6ho 
jako ndsmu cisdrovi a krdlovi. Cit tento oddanosti a 
vernosti oproti domu cisdrskemu obzivuje kazdebo Slo- 
vdka vo vlasti nasej, ktor^ sa cfti byf Slovdkom. Naj- 
ukrutnejSie prenasledovania a oslepujiice mdmenia Tudu 
neboly vstave vernost tiito ndroda nasho podvrdtit. 
S odusevnenfm a dobrovolne chopil sa ndrod nas pri- 
lezitosti, aby za posvatny tron VaSeho Velicenstva, za 
najvyssiu dynastiu, za svojho cisdra, za jeduotu mon- 
archie a za svoje dobr6 prdvo bojoval a preto spojil sa 
V pocetnych sboroch povstaleckych s udatnym vojskom 
VdSho Velicenstva proti revolucii madarskej. A zmuzile 
stoja caty nase pod zdstavami VaSeho Velicenstva, ne- 
trpelivo cakajiic konecn^ho vffazstva a znicenia zl]^ch. 

S pokorou a lictyplne bllzime sa ku tronu, aby sme 
Vdsmu Velicenstvu vdaku ndroda ndsho vyslovili za 



28 



SLOVENSKfi POHLADY 



Cislo 2. — 1887. 



osvobodeuie nas od nasilnfctva maJarsk^ho a za zabez- 
pecenie D&m ustavnej svobody a pr&v kondtituciou^lnycb. 

Vc.se Yelicenstvo! t^stavnd svoboda ua zAklade 
roviioprivnosti vSetk^ch narodnostl, aby tak spojenymi 
silami celosC moaarchie opi*oti litokom z voDku i z vniitra 
chranend byt mohia, — to je ta nov4 tvorba budiicej 
veTkosti a mod najvySMeho tronu a s€astn6ho spolubytia 
a spoluzitia n&rodov riSe mkiiskej. Padd ona do kvetu 
Vd§ho Veliceustva a odudev&uje nase srdcla za prekrasna 
budiicnost 

Naplnenf horiicoa tdzbou videC mouarcbiu naSu 
sjednotenou a mocnou a odu§evDen{ nadejou, ze i ndsho 
naroda pr&vo prijde ku platnosti v t^chto casoch znovu- 
zrodeoia sa monarcbie rakuskej, po tak dihom utrpenf 
a strddanf Tudu nasho, pvosia menom ndroda sloven- 
sk6ho ponizene podpfsanl: 

1. Do troch millioDOV osob cftajuci slovenskf na- 
rod ziada, aby jako taky uzDany bol v medzach krajiny 
nasej. Tymto poiadujeme len tii zein, ktorii my od iie- 
pamilti sveta obyvame a diinne, kde rec na§a, nam 
vlastnia, doma je a aj v obecnom kaidodenDom iivote 
jedina v uzitku sa nachddza, ktord zem je koHska nasho 
niekdajsieho historickebo vystupenia a ktora od pred- 
historickych dob, ked aj od £asu k casu s inymi zemami 
spojena byvala v politicky celok, predsa nikdy nepre- 
stala menovaf sa sloveaskou zemou, Slovenskom (Slowakei, 
Totorszag). 

2. Narodu n&smu patrf po prave rovnoprdvuosf nd- 
rodnia so vsetkymi ostatn^mi narodami rakiiskej mon- 
arcbie a ziadame ho videC zabezpecen6bo proti ndvratu 
madarsk^ho nadprdva. 

3. Riciz Vase Yelicenstvo naroda slovensk^mu dia 
§ 71. listavy zo dna 4. marca b. r. take ustanovizne 
milostive udelif, ktor6 by Slovensko nielen do bezpro- 
stredn^ho pevneho spojenia s ostatnymi zemami rakiiskej 
monarchie uviedly, ale aj slusn^ ohiad vzaly na nasc 
n&rodnie zvlastnosti; a tak teda provinci&lny, ka^do- 
ro6ne schodit sa majuci snem a zvldstnu, slovensku 
administraciu v to potahujuc. 

4. V nasledku tohoto ukazuje sa nezbytnym oka- 
miit6 odstranenie bohuzial zase zaprevadenej madarskej 
reci z dradov y stoliciach i obciach Slovenska a uvedenie 
red slovenskej. Podobue potreba vyhfadava okainzit6 
odstranenie z uradov vSetkych t^ch firadnfkov, ktorf 
este len nedivno jako urputnf nepriatelia V^sho Veli- 
tenstva a vrahovia naroda ndSho, vern6ho tronu, zndmi 
boli a teraz u^. do uradov sa povtierali. 

5. Sriadenie najvyssej krajinskej vrchnosti, ktoi*d 
by podriadena bola centrdlnej vldde vo Viedni a ktorej 
by nalezalo listavne a nArodne zorganisovat Slovensko 
a zabezpedt jebo staly byt. 

Len tak pravdou stat sa moze to vznesen^ slovo 
cisdrske o rovnoprdvnosti v^etkycb ndrodnostf i u n^s, 
len tak bude narod nds od nadvMdy jeho vecnych 
utiskovatelov, Madarov, osvobodeny, a hrddza pevna po- 
stavf sa buntu a miatezi madarismu. 

V Olomiici, dna 19. marca 1849. (Nasledujii pod- 
pisy velkej deputacie ndrodnej.) 

— •w* — 




Juraj Rybay. 

Sdeliye F. KutUk, 

(Dokoncenie.) 



5|^|race moje sii tieto: 

\C§^ 1. Pojednanie, vzfahujuce sa na slovensku 

,^ refi, jej pomer k chorvatskej, slovensko bSjcslovie, 

^\v Dobrovsk^ z listov mojich nanho pfsan]^ch vybral 

^/^ a uverejnil vo svojom casopise: ^Literarisches 

''^ Magazin" r. 1786, strany 161—169. 



2. Katechismus o zdravf, Pe§f 1795, 

3. lYavidlA moresnosti, Pest 1795. 

4. Kmti£k& historia prirodzenf, sepsana a na svetio 
vydani skrze Ladislava Bartholomeidese, Budfn 1798. 
Opravenie slohu, pravopisu a v mnohom ohTade i samej 
latky, konecne i tla^e dalo mi viae prdce, nei povodcovi 
prvotn6 vypracovanie. 

5. Ortographia Slavo-Bohemica, Pest 1795. 

(5. Vydanie Tranosciusa v PeSti r. 1791 bolo mojej 
oprave podroben^. 

7. Zivy prfklad hrlsnfka pokdn{ cinfcfho, prelo2il 
A. I. Gasko. Pe§( 1788. Rukopis od tiaciara mi pridany 
opatiil som lepsfm pravopisom, lez prekladatel zavrhujuc 
pravopis cesky, pri tiaci nedovolil vsade oblad brat na 
moje pouapravenie. 

8. Mathei Jankel : Prfrucni kniika o pofnom hospo- 
dirstve, Budfn 1797. 

9. Sermo funebris slavicus, nad smrfou Jozefa Te- 
leky povedanA skrze Stefana Kolozv&ry; tuto rei i co 
sa Idtky, pravopisu a slohu t;fka, ja som opravil a tlac 
obstaral. 

Bol by som aj viacej knfh vydal, keby mi nebol 
vyMel n&klad. Nasledkom coho zciastky poostavaly spisy 
V rukopisocb, zdastky, ked bola zmarenA nadeja na vy- 
danie, ostaly nedokoncen^ len akoby v zlomkoch. Sem 
prisldcha : 

1 . No vy rozmnozen;^ slovensky kalend&r pre r. 1 798. 

2. LTtrpny los, kter^ nevinnf kazatele evanjeliStl 
z Uher od r. 1672— 1G76 jak ve 8v6 vlasti, tak zvlaSte 
na spanelskycb galiach suaSeii. 1792. Vypracovan^ bol 
tento spisok od L. Bartholomeidesa, odo m&a v slohu 
a pravopise opraven^ a Krameriusovi do Prahy cielom 
vytlacenia post any ; rukopis vrdtil sa bez vysledku ku mne. 

3. Idioticon slovacicum, voces bohemis aut plane 
non, aut alio seusu usitatas circiter 14.700 complectens. 

4. Spicilegium vocum bohemicarum cirdter 7500. 

5. Quaedam ad phraseologiam bohemicam. 

6. Slovdr biblick^ vyklada6ny 1804. 

7- Syllabus vocum slavicae originis, quarum usus 
in huugarica lingua est. 

8. Vocabularium symphouum vocum bohemicarum 
et germanicarum, item latinarum et bohemicarum. 

9. Des slovakischen Idiothikons IL Theil, eigene 
Redeusarten der slov. Mundart enthaltend. 

10. Kuiha prlslovi ceskych a slovenskych, obsahuje 
3850 prislovf. 

11. Recensiones. 

12. R. 1805 prelozil som do slovenciny M. Bahila: 
Tristissima ecclesiarum Hungariae protestantium fades. 

13. Suppedita ad historiam literariam Hungariae. 

14. Collectanea Hungarico literaria. 

15. Literaria Bohemico-Slavica, Tomi III. fol. 

Od augusta 1797 az po nov. 1799 zil som ako sii- 
kromn^ dovek zdastky v Budfne, zdastky v Pesti. 
y prvlom meste narodila sa mi dc^rka Karolina. Tu 
zaoberal som sa len so shiadovanfm starodavnych knib. 
Snazil som sa sfce dosiahnut lirad korrektom pri kra- 
lovskej knfhtladarni v Budfne, ale som ho neobdr^al. 

Od decembra r. 1799 zastupujem opaf urad kazatel- 
sk^ V Torii v Bacskej stolid. Torza je jedna z prvych 
osad, ktor6 skrze Jozefa IL blahej pamati Nemcami boly 
zaludnaten6. Lezi v prostriedku medzi Zomborom a 
Novym Sadom. ^u sa mi narodily tii deti, z ktor^ch 
jedno zomrelo. ^el^ tento kraj je velmi nevzdelan]^ 
(v rukopise: haec regie tota valde est illiterata). Ked 
som sa V novembri r. 1804 v Pesti bavil, poniiknul mi 
p. M. Jankovic urad knihovnfka, ktory som ja pre cha- 
trny plat prijat neraohol." 

Takto s4m Rybay sostavil svoj 2ivotopis; aby ale 



Cfslo 2. — 1887. 



SLOVENSKfi POHLADY 



29 



prdca tdto bola cim uplnej^ia, egte nasledujuce podrob- 
nosti pripomeniem. 

Rybayho Torzanom odporucal Martin Hamaliar, 
superintendeDt ; na tak zvanej pr6be cirkev si ho s odu- 
sevneafm za far&ra vyvolila; do dradu uviedli ho Jozef 
Hajnoci, kis-k6rsky, a Juraj Majer, verbdsky fardr. 

Preco Ciukotu opustil, v Pe^ti ale io siikromn^ 
clovek ziU to som vykutat nemohol. Todanski pamatni 
kniha spomfua ^wiedriges Scbicksal/ pre ktor^ Cinkotu 
opustil; V £oin zdlezal, to nespomiua. 

Rybay bol muz prcbk^ a ^sto ueiistupny; tieto 
choroby duse roznecovalo zvliste to, ie postat t^to 
V Torzi nebola pre Rybayho, kde ^iC musel Neracom, 
pre ktoi'^ch sa sAm nevychoval. Cujmeze len, co plSe 
jeho a^stupca v lirade o Rybaymu: „Im Vaterlande 
suchte er Slavenfreunde, coiTespoudierte slavisch, aui- 
mierte seine Freunde zur slavischen Societat, zur Lectiir 
und slavischen Cultur/ 

Rybayho zivotopis je v nasledujiicich knihach uve- 
rejnen^ : L. Haan : Jena Hungarica, Gyulae 1858. Ko- 
rouhev na Sionu, 1879, cfslo 7. J. Schmidt: Historia 
cirkve ev., 1868, str. 136. Gustav A. Famler: Torzsa 
und seine Ansiedlung, Neusatz 1884. J. Palkovic: Ty- 
dennjk, 1813, II., str. 6. 

Rybayho knihovni vid: J. Palkovic: Tydennjk, 
1816, str. 36. P. J. Safiiirik: Geschichte der slavischen 
Sprache und Literatur nach alien Mundarten, Ofen, str. 
74 a 394. J&n Kolldr spomina nasledujnci (Zpievanky, 
dil I., str. 439) rukopis Rybayho: tlber die Slaven in 
Ungarn. 

J. Rybay dokonal beh svojho zivota v Toi-zi dfia 
31. decerabra 1812. Jeho hrob, ktor^ som na hrobitove 
v Torzi hfadal, nenasiel som a ziadny z terajsfch cirkev- 
nlkov uevedel mi povedaC, ze kde Rybay pochovany lezl. 

Nech jeho meno ozdobuje literaturu slovenskii. 



■♦M^ 




Vtt na Velehrad. 

Rozpr&vka. 
(Pokradovanie.) 

5. Jazykozpytn^ a in^ pozn^mky. 

oludnia uz cbvfTa, co odzvonili. Do pansk^ho 
hostinca schodia sa hostia k obedu. Mnohl 
z nich sii ui po obede. Na humore a vtipkovani 
jim neschddza, pv&ve tak, jako i na chuti. 

Pdn slu2ny dal si uz druh^ raz doniest syrovej 
strudle. 

„Ale a stnidla, to je fein Mehlspeis," hovoril po- 
sme&ne Hami§, pozerajuc pri torn na Janka Tomagov^ch ; 
„t^m Slov&kom nedd sa uprief bohatost reci. §trudla, 
fein, Mehlspeis; Co chvfia znelo by to jako po nemecky.** 

Spolocnost smiala sa, a najviac Hamis nad svojfm 
Ytipom. 

pNo, v§ak je to dobre po slovensky povedan^," 
hovorl Hamis; ;,ty, Janos, si sloveuska autorita: ci Slo- 
vAci majd na to slovenskejSf v^raz?" 

„Povedz mi to dobre po madarsky, potom ti to ja 
poviem po slovensky. ** 

^Myslfrn, ze to tak dobre vie§, jako ja^ ponevac vy- 
ddvad sa za tak dobr^ho vlastenca, ba este lepsieho, 
jako som ja.^ 

aTo ano," poznamenal TomaSovych; „len ze „finora," 
dia mdjho domnenia, nie je tak madarsk^ slovo, jako 
„fein" slovenske. Chce§-li ho ale vediet po slovensky, 
nui ti poviem, ie „finom** je „jemny." „T^szta" je tiez 



nie madarsk6 slovo, ale slovenske. A „ stnidla" nie je 
nemeck6, ale slovenske slovo, a malo by sa pisat vlastne 
nzkrutia,'' odtial zkriitiC. Tak6 zkruten^ koM(e obetovd- 
vali Slovania svojim bohom, prv este, ne^li sem Madari 
priSli; tak jich menuju az po dnes v dolnej Grave." 

„Nech mi potom niekto povie, ze nie si pansldv,** 
zareve Hamis, udriic pastou o stdl, az pohdre s taniermi 
povyskakovaly. 

„Tak jako tA madarskd kdzen!" zavold vo dverdch 
Ivan Hala§, ktory pi^dve bol prisiel; „p4n sliizny ju 
z cist^ho vlastenectva ani len poc^u'vat uemohol, nds tarn 
nechal a sam odisiel. Najprv si ju ziada a potom zutekd." 

„Obdivujem tvoj humor, "* recie namrzeny slui^ny; 
„ozaj, jako sa md2es niecomu tak4mu tak chutne smiat; 
ba divim sa vam vgetkym, ze ste z kostola neodisli, 
boli by sme aspon demonstrovali . . .** 

„M&me e§tc £asu na to/ pretrhol ho Hamis. ^^e 
ten panslav na sucho neobide, to vam ja za to pevne 
stojfm. Temz ale mohli ste sa presvedcit o torn, co ja 
vzdy tvrdlm, ze pansldv, nech hovori madarsky kbo 
slovensky, lebo ktoriikolvek rei na svete, uikdy nebude 
inace hovorif, len po panslivsky.** 

„Teda aj td kazeA bola panslavska?" smial sa plnym 
hrdlom Ivan. 

„Pravda, ze takou bola," prisviedcal Hamis. „Ba 
6i si mu ju ty ncdiktoval ?•* 

„Keby som ta neznal indce, nu2 by som povedal, 
ze s tym knaziirom do jednoho vreca duchas,** pozna- 
menal sliizny. 

„A ja hovorfm len to!ko, ze io ste nechceli point 
po slovensky, to ste poculi po madarsky, hovoril Ivan 
so smiechom. Td kazen n&m ueuskodila, bdrs sa nds 
i tykala, bo bola cerpani z nasho zivota; preco by som 
sa mal na torn zlobit ? Na zdar budticej madarskej kazni, 
aby sa nis este lepMe dotknulal" 

„Prestan, amice!" recie sliizny, a bolo mu poznaC 
na tvari, ze sa zlobi; „hovorme o in§om." 

„Nedbdm; prosfm, pokraCujte v zapocatom rozho- 
vore," odpovie Ivan. 

„Ten bol prdve tak zanfraav;^, jako i& kazen," recie 
predoSly. 

„No ja na jeho mieste by som tiez nebol inate 
kdzal," recie Ivan. 

„ysak ja mu vykaiiem!" pohrozil p&sCou Hamig. 

„S tvojfm hrozenfm mnoho nedocielime," pozname- 
nal TomaSov]^ch, ktory posial i s ostatn^mi mlcal. „Nds 
lud drzf dosial na knaza. Budete-li k&azstvu sotise robif, 
popudite lud proti sebe, ktory uz i tak vrcl na iieme 
kabdty a jim nedoveruje. Mali ste pocuC, ked z kostola 
iSiel, CO si povrdval a jakii kritiku vyniesol. Vox populi, 
vox dei." 

„Ty sa nemusfS, ani nemd§ co obdvat," povie po- 
smesne Hamis; „Yed si ty milackom senickych §evcov: 
tebe neprihodi sa nie zl6bo. Tvojim slovdm dajd vieru; 
ked sa zbiiria, moieh k nim prehovoriC: posluchnu (a 
jako svojho vodcu, dobyjeS si novych vavrinov a stane^ 
sa este slAvnym Slovekom na svete." 

„yies, bradek, ani ty nepochodfi z Debrecina, a 
mohol by si o svojich krajanocb aj solidnejMe hovorit 
i smysIaC; mysHm, ze Senicania tvojich posmechov ne- 
zasluhuju. Ved ty predsa leu z nich ^ijes, a keby k tebe 
nesli, celd tvoja miidrost a vsetka vlasteneckd horlivosC 
iste by (a nevyHvily. Ty si clovek predpojatych n4- 
hladov . . .** 

„Ale nie hurbanista, jako ty i so svojlmi Senicanmi, 
Hlubocanmi, 6dcpvanmi; nie vam nechybuje, len vis 
povegaC, bo dokial len jeden jedin^ pansldv bude, dotial 
nebude pokoja v uhorskej krajine." 

„Tebe je uz aj sibeuica primilo," odsekol Hamisovi 
Tomasovych, ktorlmu tiez popri jeho tichosti pribudalo 



30 



SLOVENSKfi POHLADY 



Cfslo 2. — 1887. 



n- 



l)arvy vo tviri. HAdka po&ila sa viesf s rozhorCenostou, 
a kto zn&, jakoby sa bola ukonciila, keby Ivan Halad 
nebol sa v to zamie§al, bovoiiac: 

nNic vdm obom netreba, len e§te jednu raad'arskii 
k&zen, aby ste sa uspokojili a pomerili. Jestli to vaSa 
2iado8t, na skutku idem po^iadat pina kapldna o im: 
cbcete? Zaplatfm mu po gavaliersky. Na zdar buducej 
madarskej kazni, ktord vsak i pAn slAiny musi vypoiut 
si do koDca.^ 

^Bravo!" ozvali sa i ostatnl; pohdre zacvendzaly a 
kde vlnko, kde pivko lialo sa do gagora. 

Pilo, zdravkalo, a zase sa len pilo, a tak to islo az 
flo vecei-a. Mnohi sice opustili dvorauu, Hainis vsak 
i s panom Osusk^m vydrzali az do kouca: pri pohd- 
rikoch boli oba nepremoi^itelD(. Oba cftili sa az teraz 
dobre, ked videli, ie Janka Tomasovych niet v jfch 
kruhu a ze za nfm po§iel i Ivan Halas, ktor^ho inace 
jako gavaliera radi mali, bo obom nejedenkrdt vypo- 
mohol z galiby, za to ale satyra jeho bola jim paprikou 
V ociach; vsak majetok jeho jim imponoval. 

6. PoTybijan6 obloky. 

Na druh^ defi po osudnej madarskej kazni vcasne 
r^no shdnal sa lud pred katoKckou farou. Bolo to 
hromzenia, hemzenia, vybrazania, hnevania, ie sa to len 
tak sypalo, jako fioby vodu z kupy lial. Co slovo, to 
zlorecenie bolo pocuf. 
,Bezbozn(ci!" 

,Lunipi!" 

^Odkundesi!" 

„Be«ril" 

RozbbrSen^ lud jako coby bol zdvodil vo vynajdeul 
opravdov^ho pomenovania toho, co tu na vlastn4 oci bol 
videl. 

^Bohapr&zdnici, tak n&m faru zhauobiC, ani coby 
pohaiiia boli," hovoril Jauo Kulis. 

„Taku hanbu Senicanom urobif," borlil starusky 
raesfan Varga; „ci to slychal kto na sirom svete, eSte 
na fare oknA povybfjat?" 

A vskutku, na fare boly vsetky obloky vytlcen6. 
Senicania raali prefeo rozhorcenf byt. A rozhorcenie 
i rdstlo. Cosi kamsi bol piny rynok Tudstva, ani coby 
siidny den bol mal nastaf, a eSte vidy novi divAci pri- 
chodili. Medzi najposlednejSirai bol pan sliiznodvorsky. 

„P^n sluzny, nech urobia poriadok!'' ozvalo sa 
z viacej stran; „ke(f ho oni ueurobia, uroWme si ho my!** 

„To si nedovoHme, aby sa s nasfm majetkom tak 
zachodilo!" volali druhf. 

rZa madarsk^ kdzne si my nedame okna vybfjatl*' 
krical ktosi. 

^Tak je!" prisviedcali ini; „kto chce pociivaf ma- 
darsku kazen, nech sa presCahuje do Debreclna!'' 

Pan sluzny obzeral sa hned na jednu, hned na 
druhu strauu; nevieme, ci po pandtiroch, ktori ho spre- 
vodili, ci sii mu po boku, a ci po t^ch, ktorf dovolili 
si nie velmi pochlebujiicich slov proti jeho vsemohiicej 
osobe. 

Avsak io bolo mnoho, to bolo mnoho i pre pdna 
sluzneho zniest. Auktorita jeho nesmela byt potla^end. 
Este raz sa ohliadnul po svojfch pandiiroch, s bod^kami 
ho sprevddzajiicich, a presvedciac sa, ie sd mu na blizku, 
vykrdtil si biele fuziky, postavil do vAznej positiiry a 
zapocal hovorif: 

„Vyzyvam vas, aby ste sa vystrfhali v^rznostf!" 

„Vsak my nevybfjame okna," ozval sa bias zpo- 
medzi ludstva, na co v§ak pan sluzny nepodbal a po- 
kracoval dalej: 

„Smutni zdlezitost bude prisne vySetrend a pre- 
viniici v smysle zakona potrestanf." 



„Kto zna, ci aj pdn slu2ny nie je medzi nimi,** ozve 
sa znova ktosi. 

„Buricia/ pokracuje sluzny, „budu na skutku po- 
chytanf a zavrenf." 

„To aj mytshceme, aby buriCi boli pochytanf!" vola 
jich niekolko. 

nPreto vyz^vam v&s v mene zakona, aby ste sa pri 
pokoji rozisli, lebo kto neposldchne na skutku, toho Aim 
lapif a bude £o buri£ uv^znen^." 

Nastal novy hurhaj, krik, ie sused suseda nerozumel. 
Pdn sluiny i s pandurmi neraal v61e dalej posluchat, ale 
siel prei, chcejuc iste dobrym prfkladom predist po- 
biirenych mesfanov. 

Nastalo vySetrovanie, ktor6 vsak neviedlo k cielu. 
P6vodcov nocn^ch vystupov nebolo moino vypatraf, ac- 
kolvek hovorilo sa vei*ejne, ze pacholok p&na fardra je- 
dnomu z vybfjajdcich fkrsk^ oknd tak hrtan postfskal, 
ze hned polomrtvy padnul. No meno toho pandka vy- 
setrujuci pdn slii^ny ci v skutku nemohol a 6i len ne- 
chcel na svetlo vyniesC. 

Obloky boly zaplaten6 z vefkoduSnosti pana sliiii- 
neho. Proti kazatefovi podand obialoba, ie v slovenskom 
meste^ku natiska madarsk^ k&zne a t^m pokojn^ch ob- 
(fanov poburuje. Ob^alobu podal pan Hamii menom 
SYojich rovnosm^slajucich, ziadajuc okamiit^ odstranenie, 
poCazoe presadenie p&na kaplana. 

No a ialujiicim stale sa po voli: pdn kapldn bol 
vskutku zo Senice odstraneny co rusitel pokoja. 

nPredsa to len pravda, a potvrdilo sa to i tu, ze 
pravda je takd, jaku ju pdni chcii mat, a jaku si ju 
sami zrobia,^ hovoril Jano Kulis. 

Sused jeho prisvedcil mu k^vnutfm hlavy a dalej 
tej veci nehovorili. 

7. JHedtiausky pies. 

Fasiangy sa zapocaly. Rec bola len o tom, kto sa 
bude ieuit, ktora vyddvaf, ktorf sii ui^ v ohldskach; bo 
tych, ktorf co len nedavuo sa sobrali, India sa uz tak 
velmi nezaujfmaju. Medzi poslednejMch patril i Palko 
Turay. Zostal notarom a hned sa i ozenil. A dobre ze 
tak urobil, m& aspoft pokoj. ^ena mu priniesla niekolko 
tisfc zlatych. Nasiel teda co hiadal. Od razu prestal byC 
chudobnym pisarom. 

y Senici mala byt mestianska zdbava. Jej uspoha- 
datelom bol Janko Tomasov;fch. Sotva ze dostal Palko 
pozvanie na nu, \xi bol hotovym. Nebol by dbal, Coby 
sa hned ta bol mohol vybraC, dni sa mu zdali racfm 
krokom fst. 

Konecne dockal sa predsa toho 2iadan6ho dna. 

„Dnes, dno dues pomstfm sa na hrdej Miline,^ 
hovoril si sdm sebe; „dnes jej ukazem, ie aj bez nej 
som sa ozenil. Viem, ze teraz uz oci sklopi predo mnou; 
odplatfm jej nardzkami jej urdzky." 

Palko so svojou panickou boli prvf v dvorane pri 
zapocatf zdbavy. Tak si to i sami zelali. Za nimi pri- 
chddzali ostatnf hostia, zndmi i nezndmi. Dvoraoa na- 
plhovala sa, ihra zapocala, oko Palkovo m&tue sliedilo 
po Miline. 

„Sndd ani neprfde," pomyslel si a odvrdtil oci svoje 
od dvier dvorany, na ktor6 ustavicne bol hiadel. Ale 
prdve V tom okamzenl, len co sa obzrel, vstiipila do 
dvorany pekoe urostld postava Miliuy. Tie biele saty, 
sviezimi iiizanii ozdoben6, umele, tej samej barvy stuz- 
kami poprepletan6, vera jej pekne pristaly, a i tie v dier- 
nych vlasoch vpleten6, ku ktor^m len jedna modrd ne- 
zabudka pripojend bola, nie indcej, nez ladne a milo sa 
vynfmaly. 

„KraIovna plesu," bolo pocut dvoranou, a nebolo 



Clslo 2. — 1887. 



SLOVENSKfi POHLADY 



81 



suad oka, ktor6 by s lilubou nebolo hiadelo na peknu 
postavu slovenskej devusky. 

„Bol by to za peku^ pdrik, ten Janko TomaSov^ch 
s Milinou,*' hovorila ktorasi z paniciek. 

„Pristalo by jim to/ dosvedCovala jej susedka, keJ 
pr&ve spomfnanf presli popri nicb, Dezapomenula vsak 
doloiiC : „nme sa ale vidf, ze ten uov;^ doktor tarn nad- 
behuje . . . ** 

jjAch zel" hovorf zadiveno predo&la; „no ja by som 
ju radsej popriala Jankovi, bars aj oproti doktorovi nifi 
nemam ; ale Janko i Milina sti na§e deti, Senicania oba, 
a hodili by sa jeden k druh^mu.^ 

Janko s Milinou prechodiac sa dvoranou piiSli ne- 
daleko, kde Paiko Tumj i so svojou mladou panickou 
sa zabavalL Oci Palkove kazdou chviFou obratene boly 
na dvere dvorany; sndd eSte nevidel Malinu a myslel 
na svoju pomstu. I teraz tam hiadf, bo prdve otvorily 
sa dvere a dnu vni§Ii novi hostia. 

Palku jakoby bol nii-iz presiel. ZbFadol, a jak;fsi 
uemily pocit zaujal jeho brud: do dvorany vstdpila 
inlada dievcina. Peknd, okriihla tvaricka, male lista, 
jakoby k sladk^mu lisraevu stvoren^, len ze ten okolo 
nich teraz nepohr&val, ale predsa robily ju zanfmavou; 
tmay6 oko dievciuy neziarilo zivosCou a ohnom, ale ano, 
predsa videlo sa, ze pomiitilo Turaja. 

„Pozrite len na Taraja," hovorila Milina ku svojmu 
sprievodciemu, „ani coby mu bolo zle priSlo." 

^SnAd sa niekam zabladel,^ zartoval Janko Tomaso- 
vych, „a porayslel si, ze ui je vsetk6rau koniec, ze u4 
nesmie^ dvorit." 

„Ano, zahladel sa na Vilmu Vargovie, ktora prave 
priSla," povie Milina. 

„Preto by mu sndd len zle neprislo?** 

„Mozno, ze ho svedomie bodlo." 

Palko Turaj, chtiac vyhniif pobladu Vilmy, pozrel 
Y druhii stranu, kde sa stretnul s pohladom Miliny; to 
ho eSte vacsmi pomiitilo. Chcel nieco hovorif, no ne- 
mobol, nevedel, oo, ani jako: musel si sadnut. 

Umysly Turajove boly odrazu v nic obraten6 : chcel 
in^ch do rozpakov priviest, miesto toho vSak sAm na- 
chodil sa v rozpakoch, nevediac jako sa vymotaf z osi- 
diel, ktore bol in;^m nastrojil. 

Zdbava nenuteno plynula dalej. Vilraa, jako sa 
zdalo, nevsfmala si mnoho prftomnosti Turajovej. Bola 
opravdu ruzov6ho rozmaru, bavila jin^ch a i sama za- 
bkvala sa jako nikdy pred tym, jako coby nebola ani 
po nemoci b;fvala. Neprospelo ani upozornovanie lekara, 
aby sa miernila, lebo ze neraoc m6ze sa opatovat. Ne- 
bolo ihry, v ktorej nebola by sa siifaistnila. I teraz ihri, 
a s jakym ohnom a napnutlm svojich sil. Ale i n&- 
sledky nevystaly: sily ju opdsfaly, a 2e nepadnula, len 
silnemu ramenu Janka Tomasovych md co dakovat, ktor^ 
ju zadrzal a doviedol k matke. 

„Zle ti je, Vilmofika, mnoho ihris; lepsie bude, 
kecF pojdeme domov. Aj lekar hovoril, ie si e6te slaba 
a ze velmi svoje sily precenujes," hovorila stara panl 
Vargovd, utierajuc bladusku tv4r Vilminu, ktora jako 
perlami pokrytd bola rosou. 

^Ba CO vdm to napadd, mamu^enka, fst domov, a 
to teraz; ved to nic nebolo, dostala som maly zavrat. 
U2 mi to preslo. To sa stava i druhym, nielen mne,^ 
hovorila Vilma, usmievajdc sa pri tom, jako coby jej 
vskutku ni£ nebolo cbybovalo. „Odpo6iniem si trocba a 
bade po vSetkom." 

„Keby si bola zdravd, nedbam, ale aj lekdr ma 
karhal, ie som ti dovolila uz do zdbavy ; sober sa, diefa 
moje, pojdeme radsej domov." 

. ;,P6jdeme, mamuSenka moja, ale e&te nie." 

„No vsak az si trocha odd^chnes ; vies, ze i otcovi 
to nebolo po voli, ze sme odiSli." 



Vilma citila sa opravdu slaba. Pri spomienke na 
otca pobarvilo sa jej bladuske Ucko. Zadumala sa, jakoby 
sa chcela nad niecim rozhodnuf. Po chviike pritiilila sa 
k matke svojej a viae gepmo jako hiasne recie: 

„Mamusenka moja, keby jeho tu nebolo, nepoviem, 
mohly by sme M. Viete, co svet hovori? ie len pre 
neho som upadla do nemoci."^ 

Matke Vilminej nevdojak zvlhnuly oci, pozrela po 
dvorane a rucnfkora susila hordcu rosu v oiiach. 

Vilma pokracovala: 

„A svet pravdu mal. Nechcem v§ak svetu dat pod- 
net k novym reciam, lebo keby sme odi&ly, hovorilo by 
sa, ze sme len pre neho opustily pies. A tej radosti mu 
uz nedoprajem, keby som este i vac§mi mala svoje sily 
napniif." 

„Ale ked mi znovu ochories?" 

„To bude na jeho svedomf." 

„Taky clovek, ktory ruSl dan6 sluby, nerobf si 
mnoho zo svedomia," hovorila pani Vargova. 

Zabava bola v najlepsom prude. Malo kto si po- 
vsimnul dvoch novych hosfov, ktorl prave vstiipili do 
dvorany. Sii nasi znami: pan sluzaodvorskf s p&noni 
pravotarom HamiSom. Oblek jejich nie je prave vybe- 
rany a do plesu docela nie priraerany. Vysok6 jazdecke 
fiizmy, zimnie jelennie rukavicky museli ka2d6mu na- 
padniif, ze to m& byt satyra na senicky mestiansky pies. 
I vrelo to V mladsfch aj starsfch: uz bolo niekoiko 
mestianskych synkov pospolu, ze urazajiicich celii spo- 
locnost na zodpovednost potiahnu. A kto znd, coby sa 
bolo stale, keby Janko Tomasovych urazenych nebol 
prehovoril, ze celu tii zalezitosC s tymi panmi sdm na 
seba . berie, hovoriac : 

^Pdnovia, ponechajte to na mna. Nerad by som, 
aby tak znamenitd zabava pokalena alebo pokazend bola. 
Ja sam vyzvem tych pdnov, aby sa z tanecne zabavy 
vzdialili. " 

„Nie dobrotou, ale vyhodit jich na ulicu," hovorili 
niektori horkokrevnejsf; „insieho nezasluhuju." 

Eonecne ale dali sa prehovoriC i tfto a ponechali 
celu zdlezitost pAnu pravotdrovi Jankovi TomaSovych, 
ktor6ho si v§etci ctili a jeho radu nasledovali. VeJ on 
bol jfch vodcom, jich milackom; on usporiadatel i to- 
holo plesu. 

Pdn Osusk^ i s pdnom Hamisom pozorovali sice 
vrenie a zazeranie mesdanstva, ale chcel i jim ukazaC 
svoju prednost nad nimi a ze jim vsetko ujde; preto 
ked zapocala hudba novd ihru, oba bez ostychania volili 
si tanecnice. Hamis giel prosto ku Miline a pan sliizny 
ku Vilnie. 

„Co by ste radi, pane?'' merala Milina Hami§a, 
ktory ju kj^vnutlm hlavy volal ku ihre. 

jProsim slecnu o tento taniec." 

^Neurdzajte, pane, ani m&a, ani celii tiito spoloc- 
nosf. Ghcete-li v zabave licasC brat, oblecte sa poriadne, 
jako sa to slusf do spolocnosti. "^ 

^Nemyslel som, zeby slovensk6 slecinky boly tak 
priebercive," uSkrnil sa Hamis. 

„Ani ja sum si nemyslela, zeby vzdelanf India mohli 
byt tak surovymi, ze s nimi bez zapyrenia nemoi^no 
hovorit,^ odvetila Milina, odvrdtiac sa hrdo od Hamisa, 
ktor;f za^kripajiic zubami posiel dalej. 

Nie lepsie pochodil i pan Osusk^ pri Vilme, kto. A 
ho cele na krdtko odbavila: 

„Hanbila by som sa s takym p&nom ihrat," a po- 
dala rameno tomu, ktory bol prisiel po panu sluznom, 
aby ju poziadal do iliry. 

Oba §vihdci opustili dvoranu este skorej, ne21i by 
s nimi bol Tomasovych hovoril; oba posli do jeddlne, 
kde pri pobariku nagli Palka Turaja, ku ktor^mu i oni 
si zasadnuli. 



^2 



SLOVENSfflfc POHLADY 



Cfslo 2. — 1887. 



Vilma Ysak svoju veselosC i ibru drabo zaplatila. 
Z^vrat sa obuovil, tak ze liplne utratila sebavedomie a 
musela byC dotnov odvezeui, co nemilo posobilo na prf- 
tomuych. Na nikobo vsak tak neprfjemno, jako na pana 
QOtAva Turaja, ktor^mu sa zdalo, jakoby i hudba i spev 
i vsetci prftomni do usi mu privoldvali: ^To tvoje 
dielo!^ — S Maliuou nehovoril po cely cas zibavy, 
predsa vSak ziobil sa ha nu Dev;^slovne. 

Ihra prestala. Nastala prestavka. Ml^dez urobila 
kolo a slovensk]^ mily spev ozyval sa dvoranou. Hej, a 
to nebolo po voli Hamisovi, metal seboii ani cert na 
refazi, zapchdval si usi, a ked to nespomohio, zacal po 
roadarsky spievat tak krik!avo-de§per^tnyin hlasom, ze 
to bola az hroza pocuvaf. Palko Turaj s panoin Osuskym 
mu kontrovali. Uz boli vsetci traja zachripli. Tu prisiel 
k Dim Janko Toma§ov]^ch, hovoriac: 

„Ale, p^DOvia! ked vdm uoz&lezi na spolocuosti, 
u§anujte a spoil sami seba/ 

^Pan slii^ny, jestli tento pansldvsky spev na skutku 
nezak^zu, uddm celu z41e2itosC na stolicu a i samemu 
ministerium.^ Na to obratiac sa k Tomasovych re6ie: 

pJim, p&n koUega, neviem sa prenacudovaC, ze jako 
uborsky pravotdr moiu tak^to protidstavn^, pansl&vske 
zdbavy sriadovaf. Out by zasltizili, aby jim na skutku 
pravotarsky diplom bol odobran;^." 

„Co by oni, pin koUega, zasMzili/ hovorf Tomato- 
v^cb, „o torn nechcem na teraz a na tomto mieste 
hovoriC. Za moje skutky nie som jim zodpovedny, zod- 
poviem si za vgetko, ked toho potreba bude vyhladdvat, 
na patri^nom mieste. Ponevdi som ale usporiadatelom 
pritomnej z^bavy a z^lezf mi na poriadku, ziadam p&na 
koUegu, aby vytrznosti a neporiadok nevyvoldv&l.** 

„Mna netreba k poriadku upravovaC/ vyskocil 
HamiSy a hroziac Tomasovych, re^ie: „nech si dajii na 
I'eci pozor, ina&j badem si iiadat zadosfojdnenie ; roz* 
umeju mna?" 

„ Ano ! a som hotovy takov6 komukolvek poskytndt, 
preto zostavam pri tom, io som povedal.^ 

,A ja, pane pravotar," povie sliiiny, „mocou svojho 
uradu zakazujem, aby sa tu spievali pansldvske pesnijiky, 
indiej prinuteny som mysUm, ze ma rozumia?" 

„Kozumiem," redie s lismevom pravotar Tomasovych, 
„a dokladam, ze som mal cest do cineuia i s v^ifmi 
pan mi — porudam sa." 

„No pockaj, pansUv !^ vztekal sa Hamis, a poberuc 
sa s vyhraianim, opustil i so svojim spolo5n(kom 
miestnost. 

Zabava plynula i dalej veselo. Na slovenskom spevo- 
kole siicastnil sa este i Palko Turaj, pravda, vsak len 
po odchode pdna sliizneho, s ktorym bol prv madarsk^ 
piesne spieval. V§ak vysledky nevystaly: Palko upadol 
V podozrenie taju^bo pausldva, pan sldzny vzal si ho 
na muskUf hfadajuc prilezitosC dat mu mocC svoju moc 
CO predstaven6ho pocitif. A ponevdc, kto 6o hiada, to 
i najde : naskytia sa prfle^itost i ku pokoreniu Palkovmu, 

jako to nizsie UVidfme. (PokradoranJe.) 



Pohlad na priebeh dejin knlttmycli zo 
stanoviska ethnologie. 

Pod^va J. M, Hrobo^. 

a nasich dnov mnoho sa hovorf a pfse u nds 
kultiire. Zakladajd sa spolky, skoly, caso- 
pisy s urcitym cielom : vtiahnuf nemadarske 
narody Uhoreka do sfery „kultuniej a recovej 
jednoty" madarsk6ho naroda. Priamy ciel experimentov 
tychto, pomadarcit Nemadarov Uhorska, okraslujii po- 




divnym pochopom: rozsfiiC madarskii n&rodniu osvetu, 
utvorit jedttotnii kultiiru v Uhrach, s r^om madarskej 
fajty. Giel tento napom&ha st&t, cirkev, spoIocnosC, jedno- 
tlivci; ignoruje.sa z&kon, pravda, historia. Nemadari, 
V prvom i*ade my Slov&ci, povaiiovanf sme za nejak6 
primitivn6 tvory, na ktor^ch Madarstvo nkulturne** svoje 
experiraenty prevadzat m64e. Mnoh^ v^hody sd na strane 
protivnfkov nasich. Geogi*afickd poloha Madarstva v cen- 
trume krajiny, politick^ nadvldda, vykoristenie zmatkov 
politickych rfSe v prospech svoj, — zda sa posmelovaC 
jich V u&deji: ze s politickou nadvl4dou patrf jim aj 
vodcovstvo kulturne. Tak zdalo bv sa, ie Nemadkri 
Uhorska, v prvom rade my Slovaci, vystavenl sme ne- 
bezpecenstvu utratiC nielen svoju n&rodniu os etu, ale 
aj red, vobec kmenovu individualitu a spIyniiC v jedno 
s madarskou rassou. 

Je to mo2n6? Mdze nadfst niekdy ten dasV Dava 

niefio Madai-om ndroky brat na civilisitorov Slovakov? 

Je zniceuie slovenskej kultury v zdujme vgeobecn^ho 

progressu ludstva alebo Europy? My opovaJujeme sa 

vyslovit rozhodn6 „me " Odhliadnuc od celej tisfcrocnej 

minulosti madarskej rassy v UhrAch, kde my Slovici 

z jfch „kuIturn6ho** stola nevzali sme ani jeduej omrviny, 

naopak, my boli sme jfch civilisdtormi vtedy, ked meiu 

asijsk^ch nom&dov podfahla rfsa veTkomoravski, slubu- 

jiica Stat sa pod vplyvom kresfanskej kultury mohutn^m 

centrom politick^m i kultiirnym z&padnieho Slavianstva: 

bezv^slednosti jfch namy sleuth o civilisdtorsk^ho po- 

cfnania svedcf celf dosavadny priebeh dejfn osvety !ud- 

skej. Dejiny Tudstva a Slavianstva menovite ddvajii n&m 

pevnd z&ruku, ze v boji na§om my nepodlahneme. Nas 

boj nemd na sebe r&z len kazdodenn^ho boja politickych 

stranok; nd§ boj nie je efemern^, povstaly n&bodou 

z rozorvanosti politickych a spolodenskych pomerov. Nas 

boi mi koreue hlb§ie, v^znamnejiie, pre madarskd rassu 

malo nddeje slubujuce. Tu zdpasia dve rassy p6vodu 

rozdielneho, plemend v ethnologickom ohTade nid spoloi- 

nebo nemajiice. Madari sii plemenom ural-altajskym, 

odvetvie rozsiahleho plemeua mongolsk^ho, lebo turiln- 

skeho; my Slovaci sme Arijci alebo Indoeuropejci, a 6o 

rozdiel tento ethnick^ zuameni, o tom dostatoine sveddia 

cel6 politick^ i kulturne dejiny ludstva. Nds zapas 

s madarskym kmenom je — mozno poslednou — fasou 

V rade tfch ohromn^ch bojov, ktor6 od ddvna bojovala 

Europa s Asiou, rassa kaukazskd s rassou mongolskou 

ci turanskou, Occident s Orientom. Europa zvffazila a 

vffazi na celej 6iare ; europejski Arijci, odraziac napady 

Asie, stoja dues na cele osvety ludskej. Boj tento Europy 

s Asiou, boj to Arijcov so Semitmi z jednej a plemenom 

mongolskym z druhej strany, trvd vyse 2000 liet; Semiti 

sti zatlacenf, Turci dokonavajii a anomalia td historickd, 

aby plemeno ural-altajsk6 pohltilo kultdme plema drij- 

sk6, aby sme my Slovaci vtiahnuti boli do sfery kul- 

tiirnej Madarstva, da Boh, nestane sa nikdy. 

Ciel rozpravy nafiej je: objasnif boj nd§ o zacho- 
vanie ndrodnieho bytu pohladom na priebeh kultiirnych 
dejfn zo stanoviska ethnologick6ho. Nie je ulohou uasou 
zkiimat vseobecn6 zakony rozvoja kulturueho, zkumaf 
klimaticke i psychologick6 momenty, vplyvajuce na utvo- 
renie rassy a jej charakteru ; my obmedzime sa na jedno- 
duch6 fakta histoiick6, ktore ndm dosmtocne osvietia 
tii pravdu ethnologicku : ze Arijcora patrf prven- 
stvo V dejindch osvety ludskej. K voli namysle- 
nosti mal^ho zlomku ural-altajsk^ho historia neprivedie 
sa ad absurdum. — Pohliadneme v krdtkosti na priebeh 
dejfn osvety od najstarsfch cias po dues, beruc predo- 
vsetkym do ohiadu momenty ethnologicJce. 



34 



SLOVENSKfi POHLADY 



Cislo 2. — 1887. 



I. 

Dejiny kultury, v sinysle siivisiaceho pokroku, ob- 
medzujii sa len na men^iu ciastku ludstva. V stiroveku 
sii to kraje vychoduej a zApaduej Asie a oblasti stredo- 
zenm^ho moi^a, kde stala prva koliska vzdelanosti lud- 
skej, kde od tisfcleti striedaly sa na javisti dejfn I'oz- 
lidn6 kultdrne narody, prejimajuc od predchodcov za- 
rodky kultury, pracujuc (Talej a poddvajuc zas nistup- 
com svojim. Fr. Hellwald trefne obmedzuje priestor 
teato na juhu po obratnfk raka, asi po Mekku; na se- 
vere po 60® sev. sirky, asi po Stockholm a Petrohrad. 

V autickom staroveku najseveraejsie centrum kultury 
bol Rim, na 42® sev. Sirky. (Fr. v. Hellwald, Gulturge- 
Bchichte, I. 66.) 

Kde mame hiadat pociatky vzdelanosti Tudskej ? Kto 
boli jej prvi nosicia? Exoriente lux! Od vychodu svetlo! 

V najvychodnejsej Asii medzi lancekiaugom a Hoanghom, 
na nfzindch Indu a Gangesa, na rovinach medzi Tigrisom 
a Eufratom, konefine na brehoch Nilu stdly prvotne ko- 
Ifsky starovekej kultury. Cinania patria k zltej rase 
mongolsk^j a honosia sa dejinami, siahajiicimi do naj- 
dalsej ddvnovekosti. Rozvoj kulturny Clny a v6bec de- 
jiny zeme tejto odohrAvaly sa po vsetky easy v naj- 
vacSej odlijcenosti. aktfvne nezasiahla Cina nikdy v priid 
svetov;fch dejfn. Jedine japonsk6 ostrovy, obydlene pie- 
menom surodym, Prijaly z^klady vzdelanosti od siiknie- 
novcov svojich z Ciny. Budhisticke ndbozenstvo prijali 
Cinauia z Indie. Stagu&cia, zmeraveuost je cbarakteri- 
stikou dnesnej Cfny, ako vobec plemena mongolsk^ho. 
Na brehoch Indu a Gangesu, mozno sucasne s Cinou, 
rodily sa prvky arijskej civilisdcie Indov, prifilych do 
Indie od zapadu^ho lipatia Himalaye, zatlaciac domo- 
rodcov na juh a do vrchov. — Tu rozvila sa najstarsia 
civilisacia Ariov; bohato nadana rasa arijska rychlo sa 
rozvila, vytvorila literaturu bohatii s dielami lichvatuej 
krasy. Aktivne India nezasiahla nikdy do piiidu sveto- 
vych dejfn; jej zivot priidil sa osaraele, bez vyssfch 
impulsov, stagnncia a kulturny upadok charakterisuje 
dues bohato nadany tento kmen Ariov. 

f)alej na zapade, na vysinach erfuskych, v sused- 
nych nfzinach Mesopotamie, striedaju sa v staroveku 
narody M6dopersanov, Assyrcov a Babyloncov, ktori bo- 
hatu svoju kulturu niesli dTalej na zapad do oblastf mora 
Stredozemn^ho, kde medzitym v Egypte kvitla uz naj- 
starSia kultiira ludstva, o ktorej nehyniice pomniky po- 
divneho, nadan^ho ludu egyptskych Hamitov svedda. 

Odhliadnuc od Egypta, pohybovala sa kultiira, mozno 
riect pravidelne od vychodu na zapad. Zapadne od Malej 
Asie prijfraa Hellas pociatky vyssej civilisacie z* Egypta 
a skrz Phoenicanov ; kultiirne bohatstvo Hellady pre- 
vezme Rfm a „vecne mesto" tvori zAverecny bod celeho 
progressu v starom veku. 

Akeho povodu boly vsetky tieto narody? Ku ktorej 
rase patrily? Ethnologia nas u6i, ze start Egyptcania 
boli Hamiti, najblizsf prfbuzni Semitov, d!a niektorych 
ucencov prdve vetev Semitov, davno z Asie prisfahovana 
asamostatne vyvinuta, ^) Assyrci, Babylonci, zidia i Phoe- 
nicania boli Semiti; M6dopersania, Helleni a Italci sii 
ale Arijci. Hamiti, Semiti aj Arijci patria ku plemenu 
kavkazskimu alebo lepSie stredozemn6mu. ^) Zo stano- 
viska ethnologic mozeme vyslovit: kultiirne dejiny 
ludstva pohybujii sa V hraniciach rasy bielej, 
kavkazskej, lebo stredozemnej. Plemenu tomuto 
patri zdsluha, ze ouo rozzalo pochodefi vysSej civilisacie 
a priviedlo ju na vfskn kultiiry dneSnej. 

^) Srov. Maspero: Geschichte der morgeniadischen Volker 

iin Alterthum. Uebers. von R. Pietschmann, str. 14. 
-) Peschel: Volkerkunde, str. 492. 



n. 

Na pozehnanych brehoch Nilu stret^me sa s naj- 
Bt^rSou civilisaciou. Stan Egyptcania pristahoyali sa t& 
z Asie a priniesli mozno sebou uz prvopo^^iatky vzdela- 
nosti. Kedy sa to stale ? Odpoved urcitii na tiito otdzku 
historickd veda nezna dat; dost na tom, ze velmi Tavne 
pocitujuc, dobre vyse 3000 rokov pr. Kr. nachodime 

V Egypte sriadenii monarchiu, spolofinosC vysoko vy- 
vinutii. Rozvoj kultiirny star6ho Egyptu nemozno tu nam 

V rozprave nasej rozberaf, *) pripomenieme len, ze sta- 
rym Egyptcanom pripocfta sa sriadenie miery, vdhy; 
vynikali zrucuosfou v rozdielnych remeslach, pri poctach 
uzfvali system decimalny i duodecimAlny; o technickej 
zrucnosti svedcia pyramidy i kaaalisovanie Nilu. Socialne 
pomery boly u nich vyvinuta a ttstdlen6 do podrobnostu 
Solon, Pythagoras mali v Egypte svoju skolu Najvacsie 
zdsluhy kultiirny rozvoj ludstva vydobili si Egyptcaniar 
vynalezom pfsma. Nie Phoenicunia sii jeho vynalezcami, 
phoenickA azbuka z vac§ej ciastky -pochidza z Egyptu. 
Vyucba vseobecna stAla na vysokom stupni, pfsat, cftaf, 
poctovaC vyucovalo sa vo verejn^ch skolAch. Vobec, zia- 
den n&YoA starfeho veku nevynikol tolkymi znimosfmi. 
ako prAve Egyptcania, Na jedno vsak pri tom nesmieme 
zapomniet, ze o systematickej vede, o zndmosfach vo 
vedeck^ system uvedeuych, u Egyptcanov nemozno este 
hovorit Systematicka veda, zkiimanie, je zisluhou vy- 
lucnou genia hellen8k;fch Ariov. 

Temer sucasne s Egyptom, mdlo co pozdejsie kvitne 

V Asii Akkad, Babylon," Ninive, briezdi sa aj na bre- 
hoch Eufratu a Tigrisu. Novoveke vyzkumy na poli 
ethnologie hovoria, ze prvotni obyvatelia krajov tychto 
boli hamitsk6ho povodu, ako Egyptcania. Pribuzn6 nd- 
rody Assyrcov a Babyloncov podmanily Hamitov, tito 
prijali rec vybojcov, naopak zase, podmaueni Hamiti 
dali panom svojim mnoh6 vlastnosti svojej msy. Tak 
vysvetluje sa ta okolnost, ze kultura na brehoch Nilu 
ma tak mnoho spolocneho, siirodn^ho s kultiirou assyreko- 
babylonskou. ^^ V Assyrii, Babylonii, ba aj vo Phoenicii 
podFahli Hamiti rase semitickej, utratili rec, no zacho- 
vali mnoh6 vlastnosti kmenov6. — Hamiti boli velkl 
ctitelia rolnfctva. Assyroch a Babyloncoch ale hovorf 
sa, 4e agrikultiira stila u nich na vysokom stupni; to 
iste hovori sa o phoenickej kolonii Carthagu. Arabi ale 
a zidia, ktori semiticky typus uajcistejsie representuju, — 
Hamitov si najlepsic assimilovali, — znime to, ze podnes 
nepatria k niiroriom rohifckym, semiticka rassa neob- 
lubovala si nikdy v pluhu. Odkial vlastnosf! ta u Assyro- 
Babyloncov a Karthagincov ? Vplyv ethnicky Hanaitov. 
Ked sii Assyro-Babylonci rasa mieSana, hamito-semitski, 
nesmieme zapomeniiC, ie sa tu sWcily zivly rovne, je- 
duoho plemena kavkazsk6ho cili stredozemneho. 

V dejinach assyrsko-babylonskych strelarae sa prvy- 
kr&t s narodami rasy tej, ktorej bolo urceno Prozretel- 
nosCou Stat si na felo cel6ho rozvoju clovecenstva, s na- 
rodami p6vodu arijskeho. Medzi Arijcami prvi boli M6do- 
persauia, ktori do blizkeho potyku priMi s kulturou 
semitickou, a nastiipili miesto Assyro-Babyloncov v deji- 
nach svetovych. 

Od mora kaspickeho az po indick6 pohorie usadily 
sa narody irduske, najblizsf prfbuznf Indov, Hellenov a 
Europejcov. Z^mestknavajiic sa rolnfctvom, ktori vlast- 
nosC v^eobecne chai-akterisuje ndrody Arijsk6, vynikali 
Irinci cistotou mravov, krasou zrastu nad bujnych a za 



') Kto chcel by sa prijemnym sp6sobom poa6i6 o kult6r- 
nych dejinach star^ho Egypta, tomu snaine odporu^ame 
skvostn^ dielo prof. Ebersa: „ Egypt." Dielo to vy§lo 
aj V ^eskora prcklade. 

-) Fr. Mailer: Allgemeine Ethnographie, str. 69. 



Cfslo 2. — 1887. 



SLOVENSKfi POHLADY 



35 



p6zitkom 2eniicich sa Semitov. — Prv6 dejiny iranskeho 
n&roda odohravaju sa v Baktrii, dalej v r(si medskej, 
az konecne PerSania do silnej ruky prejmu svetovlddu. 
So Semitmi boli Ir^nci od d&vna v blizkom potyku a 
dali na seba v mnoliora ohlade vplyvaf. Medsko za 500 
liet stoaA pod nadvladou assyrskou, prijima semitickd 
kultiiru, assyrsk^ kUnov6 pismo a piispdsobf ho k reci 
svojej. M6d&inia boli v kulturnom ohFade liplne sosemi- 
tisovauf. Po zhodeni jarma assyrsk^ho kvitne za cas 
rfSa medska, a2 blfzky pokrevn^ kmen Persov pod Ky- 
rosora vyvrati n'su m6dsku, zniii panstvo Assyro-Baby- 
loncov, podmanl celu zapadnu Asiu a A& aj Egyptu 
smrtefn^ uder. ^) 

Kyros je ndrodn^ heros persk^ ; on vedie svoj polo- 
barbaisk^ este, ale zdrav^ a zachoval;f narod proti 
davnym nepriatelom svojej rasy, proti Semitom, ktorf 
od dAvna phrozovali Irancov. Prv^ velky to styk iie- 
priatelsky Arijcov so Semitmi, ktoi^^ este casto mi sa 
opatovaf. Dlh6 easy eSte povedu Seraiti s Arijci boje tuh6 
svetov6 panstvo. Semiti podlahli hned pri prvej velkej 
si-dzke s arijsk^rai Persanmi a dynastia perskych Acha- 
menidov spoji Ariov so Semitmi spolu v ohromnu mon- 
archiu rdzu asiatsk6ho. 

Co sa kultiiry perskej dot^ce, bola oua liplne urceni 
vygfiou kultiirou assyrsko-babylonskou. VSetky kraje, spo- 
jen6 pod berlou perskeho krala, prenikla od davna kul- 
tttra semitska. Medcania, najblizsi recou a povodom 
Persauom, vtiahnati davno do sfeVy kultury assyrskej, 
boli prostrednfkmi medzi Semitmi a Persanmi. 

A prdve okolnost td, ze PerSania, ndrod pdvodu ' 
imnskeho, narod silny, zdravy, prejfma razom a chvatom 
kattfiru assyrsko-babylonskii, uzvrozklade sa nachadza- 
jucu, so vsetkymi nezdrav^rai v^honkami ako kultu 
Astarty-Militty, bola pre narod persky zkazonosnou. Niet 
prikladu v svetov^ch dejinach, zeby ktor^ narod tak 
rychle bol sa vysinul na tu vysku kultiiry i moci, ako 
nArod persky; niet ale ani prfkladu, 2eby tak rychle 
zase npadol. Eultdra neda sa ziadnemu narodu osvojit 
razom, musf to 1st postupne. U PerSanov chyboval prAve 
ten postupn;^ organick^ vyvin, ktory charakterisuje jich 
stikmenovcov, Arijcov europejsk^ch. Asiati sa rychle 
vyvinuju a prdve tak aj klesajii. Medzi Persiou, ktorej 
velel Kyros, a Persiou Xerxesovou je rozdiel len nie- 
kolko desatrocf, a ten rozdiel charakterisuje: sila a 
upadok. 

Persickd monarchia Achamenidov stojf na rozhmnl 
dvoch svetov, Asie a Europy, Orientu a Occidentu, kul- 
tury seraitickej a europejskej. Antagonismus tento vedie 
ku vdlkam perskym. Boj tento rozhodniit ma, ci Asii a 
ci Europe patri stdt na dele rozvoja ducha Iudsk6ho« 
PerSania bojujii na cele asiatskej kultdry Semitov. Per- 
sk^mi v&lkami zahajena je nova aera kulttirnych dejin, 
taziSte kultiime prech&dza dalej na zapad do Europy, 
Helleni zahaja pociatok dejfn osvety europejskej, pri- 
pravujdc tak drahu vtedy eSte mal6mu Rlmu. 



III. 

VfCazne odrazili Helleni napady Achamenidov s celou 
mieSaninou ndrodov asiatick]^ch, obrdnili vlasf svoju, 
zacbovali politickti neodvislost, aby genius hellensk^ 

V tiplnej neodvislosti mohol dozriet a razit novu drahu 

V umenf a vede. Asia je pravdepodobne pravlastou 
vsetk^ch n&rodov &rijsk^ch, avSak nie v Asii, ale len 
na europejskej p6de dosiel duch n&rodov t^chto k uplnej 
samostatnosti, zralosti a rozkvetu. Len europejsk^m 



Srov. Ferdinand Justi: Geschichte des alten Persians. 
Berlin 1884, str. 1. a nasi. 



Arijcom bolo urceno vypestovaf najvyssie zaujmy clo- 
vecenstva. 

Kulturnym centrom po perskych vAlkach ostanti 
Ath6ny, nastava doba najvySsieho rozkvetu hellensk^ho 
ducha, zlat^ vek Periklov. Politick^ ale (aziste 8vetov6 
nebolo nikdy v Hellade ; grecky nArod odrazil sfce Per- 
sanov, ale jfch rfSu nepodmanil. V politickom ohlade 
sami Helleni netvorili jednotu, akd by k podujatiu ta- 
kemu potrebnd bola. Dejiny politick^ Hellady su vobec 
po perskych valkach smutn4, poskytujii obraz kantonal- 
neho separatismu. V casiech najvacsieho nebezpecia len 
patriotismus Ath6n horko tazko sprostredkuje spolodny 
boj proti Persii. Aj vtedy eSte bojujii thessdlski junkeri 

V radoch „veIkeho krala^ proti svojej vlasti. V poli- 
tickom ohlade nehraii Helleni nikdy vodcovsky zistoj 

V Europe, vodcovskd liloha cakala jich na inom poli. 

Vlastn^ politicke dejiny Europy zacinajii sa len 
vRfme; Helleni uz kolouiami svojlmi lizko boli sviazani 
s pevninou asiatickou, zraky jfch obratene sii vzdy k v^- 
chodu; zrastajiici Rim, novd velmoc namornia, Carthago, 
pre nich nejestvujii. — Ani Alexander Velk^ nehladl na 
zapad. On podmanl riSu perskd, nesie kulturu hellenskii 
na vychod, avsak takreceno s4m utonie v raori ndrodov 
asiatick^ch, ked z ndcelnlka Makedonov stane sa despo- 
tom orientalnym, ako ktoi'^kolvek kral perstf. 

AvSak CO Hellas vytvorila v dobe po perskych vdl- 
kach, po v&lku peloponesku, potazne po dobu makedon- 
sjku, ostava vecnou nesmrtelnou zasluhou nadan^ch tychto 
Arijcov. Nadanie a genius rasy drijskej vyrazil sa vy- 
pukle V Hellenoch, zasvietil svetlom sily tak intensivnej, 
ze vychod i zdpad dost svetla nasly pre seba v malej 
Attike. Len duch Hellenov priniesol do pestr6ho ka- 
leidoskopu orientalnej kultury sdlad a formu. 

Zvldstna zndmka Orientu je: liTuba v ohromnej 
dimmensii ; Cokolvek Orient podujme, vyznacuje sa ohrom- 
nym rozmerom, tak v umenl, stavbe ako v myslenl; 
triezveho ponfmania, plastiky v umenl Orient neznd. A 
pr&ve tak neznama je aj platnost osobnosti, individua- 
lity, ta tratl sa vo vseobecnosti. Rozvoj individuality je 
zdsluhou v^chovy hellenskej. Mnoho m& sfce Europa 
dakovat Orientu, mnoh6 impulsy dostali Arijd od Se- 
mitov i Hamitov, ale duch ludsk^ k svojmu individudl- 
nemu povedomiu prisiel len v Gr6cku. 

Zkiimatelia prlrody hovoria, ze v ohromnom prie- 
store svetovom hmly poznenihla stiahly sa v jednotliv6 
pevn6 telesd s urcitym ohranicen^m razom: tak velk6 
rozmery orientdlnej kultury, prejdiic umom hellenskym, 
tvoria sa v zjavy, majiice formu, presnosf, plastiku. Oni 
polozili vedeck6 zAklady mathematiky, logiky, a vSetky 
obory myslenia prenikli jasn^m duchom svojlm. Na poli 
umenia stvorili zakony platn6 po vsetky veky. Slovom: 
nestrovitelnii posavadnu kulturu Orientu pretvorl genius 
hellenslrf, ze ona stane sa zdzivnou, prijatelnou pre vy- 
chod i zdpad. Rozvoj kultury gr^ckej je predmet nevy- 
6erpateln]f, licit ho podrobne nie je cielom naSlm, ale 
povazujiic dejiny gr6ckej osvety zo stanoviska ethnologi- 
ck^ho, platl a pravda: ze intellekt drijskej rasy, 
europejskej, podmafiuje Asiu, stdva sa uci- 
telom kazdej rasy inej. 

Alexander Yelk^ mecom razi cestu kultiire gr^ckej, 
nesie ju na vychod, chce v rlsi svojej svetovej sliicif 
Orient i Occident. On s&m hynie, nedosiahne cieTa svojho. 
Rlsa jeho nebola dielom organick6ho v^voju, bola dielom 
silnej osobnosti, stdla i padala s Alexandrom Yclkym, 
ale on prekliesnil cestu nav^chode kulture gr^ckej. Po 
smrti Alexandra Velk^ho neslavny 2ivot iije Hellas; 
rychle blls^i sa k svojmu koncu, a£ konecne klesajiicu 
po dlhej agonii siln^m ramenom zachytl zdpadn^ su- 
sed — Rim. 

5* 



36 



SLOVENSKfi POHLADY 



Cislo 2. — 1887. 



IV. 

Bimania sii tym siln^in ramenom, ktore kleslii Hellas 
podopre a duchu jej podniani svet "Rim znici zbytok 
samostatnosti gr6ckej, kultiirne podlahae sam. ;,Graecia 
capta ferum victorem cepit.^ Legie rimske nesii dalej 
na yychod i zapad iskru prometheiskd, i*ozzatu v Hellade. 
Rimania samostatne nepridali mnoho ku dosavadnym 
T^dobytkom vzdelanosti, ale vykonali, co Helleni neboli 
Bikdy Ystave: spojili n&rody zn&rueho sveta k velkemu 
ceiku statnemu. Krem toho obdaril rimskj^ stat n&rody 
Europy pokladom neocenitelnym : stvoril prdvo. Po- 
cetQ6 Qstanovizne statne i spolocensk^ dnesnfch cias 
datujii sa zo star^ho Rlma. Na poll gtdtneho a pravneho 
zivota maju Rimania nesmrtelne zdsluhy; ked Hellas 
iije i dues v umenf, vede, poesii: iije Riin v europej- 
skom pr&ve. 

Z uepatrn^ch pociatkov postupne, pomaly kr&ca 
Rim na vySku svojej mod. S otvorenym zrakom pre 
najblizgiu i najdalsiu budiicnosC blizi sa konsekventne 
delu svojmu. Podivuhodnd je t^ pokojna, zelezna ma- 
jestas rimskd, ktoi-a ani v casiech najvacsieho nebezpeda 
rovnovdhu ducha neztrati. Hellas zije viae na Olympe 
nez V Attike, Rfm m& pred sebou Italiu, oblasti Stredo- 
zemneho mora, konecne cely svet; to pole jeho iicinko- 
vania, to patrf sprdve Rfma, rimsk^ pravo ra4 by£ vgade 
platne. Len po dlh^ch, krutych bojoch dosiahne konecne 
Rfm svojho dela. 500 liet bojuje proti mestam a sd- 
rodnym kmenom italskym; konecne v tretom storoci 
pr. Kr, je Rim panom Italic. Opanovanfm polostrova je 
Rim eSte nie v postaveni svojom velmocenskom za- 
bezpeieny, nastava mu e§te ohromuy z^pas o bytie, lebo 
nebytie — s Karthagom. Len niiny Karthaga pojistily 
svetovfi panstvo Rimu. Od v^chodu nebrozi nebezpecie ; 
vychod rozpadnuty je na po6etn6 rise s kultdrou hellen- 
skon, semitismus v Asii je zatlaceny. Len na nakraj- 
nejsom z&pade, v dnesnom Tunise, skvie sa zapaduia 
badta semitismu, nAmorniaveTmockarthaginskd. Zuzkeho 
pobre2n6ho pruhu zeme phoenickej vyrojili sa od ddvna 
smeli plavci na vSetky strany Stredozemn6ho mora, za- 
kladajuc tovdrne, kupecke sklady, kolonie. Jich lode 
prv6 presly stipy Heraklove a iste navStivily aj slavianske 
vlasti pobaltick6. 

Ked V Asii semitismus zatlaceny bol rasou arijskou, 
hrd6 mestd Phoenide upadly v moc Arijcov, sila semi- 
tickej rasy koncentrovala sa v Karthagu, panujiic nad 
ibersk^m polostrovom i Stredozemn;fm morom. Punick6 
vdlky sd jedn]^m z najdolezitejsich momentov v dejinfich 
sveta; je to z^pas smrteluy rasy semitickej s rasou 
arijskou. Komu patri StredozemnjS more, komu Europa ? 
Karthagu ci Rimu? Semitom d Arijcom? „Exoriare ali- 
quis nostris ex ossibus ultor!" vola Idskou mruca Dido 
za nabozn^m Aeneasom (Verg. Aeu. IV. 625) a po- 
mstitel, vykonavatel tiizby iDidony povstal v Hannibalovi. 

So zimnifnym rozochvenim sprevadzame vitazny 
pochod semitick^ho toboto h^rosa, smutime nad tragi- 
ck^m osudom Karthaga, avsak: Europa je zachovand 
Arijcom, svet zachovan^ kulture hellenskorimskej. Se- 
mitickd rasa politicky i kultuine podlahla rase arij- 
skej: to je vysledok punickych bojov. Riekli by sme, 
ze rasov;fm instinktom hnan^ je Rim, neustat prv, kym 
z Karthaga neostdvaju len rumy. Met v Rime pre Kar- 
thago smluvy, niet zakona, niet slutovania. Nullus amor 
populis nee foedera sunto. 

Sotvy dve stoletia uplynu po valkach punickych a 
Rim menuje sa p&nom sveta. Tu je zdverecn^ bod an- 
tickej historie, tu sosustredni sa cela starovekd kultura, 
veda, umenie ; tu centrum politickej mod. Konecne Rim 
prljme za mury svoje vSetky mozn6 kulty ndbozenske 
pohansk^ho staroveku. S najvac§ou mocou ide ruka 



V ruke aj poznendhly rozklad stdtnej budovy rimskej. 
dim je vlastne Rim, ten pin sveta? — Je majetkom 
ohromnej massy dradnikov gtdtuych a vojska. gPopulus- 
romanus'^ je pochopom uz len politick^m, v etbnologickom 
smysle je to smesica prdvora rimsk6ho obcanstva ob- 
darenych, rozlicn6ho pfivodu ludi, ktor^ch viaie spolu 
len st^tne prAvo rimsk^, uradnia red latinski a st&tny 
kultus. Okolo „ve£n6ho mesta'' chybuje massa jednotn^ho 
ndroda. Vojsko rimsk^ je nie vojskom narodn^m, je 
vojskom posbierauym zo vSetkych str4n sveta. V po- 
slednie easy su to zvadsej dastky pluky germinske. Rim 
neznal individuality n&rodnej svojich poddan^ch, az jej 
sara padol v obef. GermAnski barbari su to, ktori roz- 
buraju zovnajsiu budovu rimsk^ho st&tu. Prv vsak, 
akoby Germdni staty svoje zbudovali na rozvalinach 
stitnej budovy rimskej, dostane agonisujuce ludstvo an- 
tickoho sveta nov^ zivotny impuls, kultura novf zdroj, 
uovu drahu. Ex oriente lux, od v^^chodu svetlo! KedT 
antick^ svet dokonava v Rime, zacina sa nova aera 
dejfu V Betleheme. Na horAch Juday, v lone hebrejsk6ho 
naroda povstava kresfanstvo, povolanfe regenerovat svet, 
Stat sa nabozenstvom svetov^m. A podivny beh dejin. 
Krestanstvo povstava v lone naroda semitickfiho ; Semiti 
ho neprijmu, cenu jeho nepoznaju. Na semitickej pode 
nabozenstvo kresCanske sa nerozvilo; len na pdde arij- 
skej, od zidov k pohanom prenesen6, dostalo sa k svojmu 
rozvoju a svetohistorickemu v^znamu. NajvySsi zjav 
v dcjindch ludstva v celom jeho obsahu, v celej jeho 
intensivnej sile ponat, rozvif, vypestovat: bol a po- 
vol and rasa arijskd Dnes mozeme riecC, ie kre- 
sfanstvo je nabozenstvom rassy drijskej, a tym povolana 
je rasa tato staC na 6ele ludstva po cel6 veky. Roz- 
sirenie kresfanstva medzi europejskymi narodami po- 
tvrdzuje len tii pravdu nezvratnu, ie arijske kmeny 
kultiirne najvySsie stoja. 

Po krutom prenasledovani stava sa Rim konefine 
s^ui krestanskym. Germanski barbari vyvratia stdtnu 
budovu rimskej rise; tron caesarov rimskych pad4, 
dviha sa vSak tron nov^, tron papezsky; Stitna spoloc- 
nosC rimska rozpadne sa, jej miesto zaujme spolocnost 
nova, drzand pohromade naukou kresfanskou. Anticky 
Rim padol, povstal Rim papeiov. Germani, barbari este 
vtedy, rozburajii Rim, ale barbarom tymto patri buddc- 
nost, oni nastupia dedictvo Rima, na cele jich panovni- 
kov ma sa skviet znovu diad6m caesarov rimskych. 
Duch star^ho Rima zil aj dalej v Rime pdpe^skom; 
viera v missiu svetovu nevyhasla. Rim ostal dim bol: 
ceutiiim sveta teraz kresfanskfiho, diktujdc vieru i zakon 
veriacim. Len jeden faktor sa zmenil: German musel 
vziat togu rimsku. Rim ostdva dalej centrum, div sveta, 
zlaty cisarsky Rim, aureae arces Romae. Ethnologia 
ale uci nas, ze ti barbari germdnski, ktori prevzali de- 
dictvo starej Romy, boli pribuzn^ kmen Italcov, Helle- 
nov, boli Ariovia. Romano-germansk;fm narodom patrila 
buducnosf, ale ndrody tieto boly p6vodu arijsk6ho. Kul- 
tura krestanska razi si cestu vzdy dalej na zapad i sever 
Europy, majuc skoro podstupit boj o zachovanie svoje. 

Od vychodu hrozi nov6 nebezpecie kresfanskej 
Europe, semitismus s novou, napnutou silou podujima 
boj svetov6 panstvo, — Izlam hrozi potopou kresfan- 
skej Europe. „Ja posledni z prorokov." vola Mohamed, 
„poslany som s mefem." Asia i severnia Afrika pod- 
lahne mecu tomu a Semiti prekroda v Spanielsku na 
podu europejsku. Prevaliac sa za pyrenejske pohorie, 
hrozia zahubou celej zapadnej kresfanskej Europe. Len 
spojen;^m sildm kresfanskych Romano-Frankov podari 
sa zahnaf semitick^ch votrelcov za Pyreneji, kde 700 
liet este ostdvaju velitelmi velkej ciastky polostrova. 
Arabi osvojili si s velkou vnimavosfou zbytky kresfansko- 
hellenskej kultdry krajov, ktorymi vlddli. Pod Abassi- 



Cfslo 2. — 1887. 



SLOVENSKfi POHLADY 



37 



dami kvitla v Spanielsku kultura, ze zo zdpadnej Europy 
navstevoyali vysok6 Skoly arabske. Filosofia gr^cka nagla 
tu svojich pestovateTov, Aristoteles ducbaplnych kom- 
mentdtorov; hlavnie diela literatiiry gr6ckej prelo2en6 
boly na jazyk arabsky. Pre suveku historiu Slavianov 
Tychodnych su diela arabsk^ch cestovatelov neoceniteln^. 
Mauricky slob v staviteTstve nezahynul posial. Zo vSet- 
kych Semitov Arabi dosiahli najvyssf stupen kultury. 
Ale Islam nebol vstave trvdcne regenerovaC rasu tiito; 
nastal vniitorD^ rozklad, a sosilnenf spaaielski Arijci 
zahnali kouecne v 15. stoletf poslednie zbytky Maurov. 
S^padnie narody europejsk^, Romani i Geiinani, po od- 
Btr^neai nebezpecia Islamu vyviuuju sa v celom stredo- 
veku bez zovnajdfch prekaj^ok; pestuju vedy, umcDia, 
az pozdvihii pochoden europejskej osvety na stupen, na 
ktorom stojf dnes. Ked od vychodu Europy hrozilo ne- 
bezpecie, stdl tam na strdzi kmen, ktor^mu dlho bolo 
urceno len branit u)e6oin osvetu europejskii, ti'piet, 
bojovaf, aby sdkmenovci jeho v Europe pokojne kracali 
po nastdpeuej ceste osvety. Kinen tento je kmen 
slaviansky. 

V. 

Riadne kouala osveta put svoju od vychodu na za- 
pad az po ocean; tu nastupil obrat a ona kond cestu 
dalej na v^chod, pomedzi kmeny romanske a germanske. 
Kam teraz? Za Germaniou idii hranice slaviauskeho 
sveta. Zapadnia Europa, predovsetkym Nemci s ned6- 
verou, bdznou, ba so zjavnym strachom pozeraju na v^- 
chod a budiicnost Slavianov i v ohiade kultumom. Spra- 
vedliyost, ^Gnindlichkeit'* majii tu svoj koniec. Radsej 
zufaju nad budiicnosfou, upadaju v bolny pessimismus, 
akoby podali ruku pokrevnemu svojmu, Slavianovi. Na- 
rodnia zafit brani jim v torn. Herder a najnovsie Hell- 
wald tvoria cestne v^nimky, pridelujuc Slavianstvu sveto- 
historick^ povolaiiie v buducnosti. Mozeme riect: bu- 
ducnost ta stava sa ui pritomnosfou. Po dihom zaznanf 
hldsi sa aj Slavianstvo k svojmu prirodzen6mu prdvu, 
ze vedla Romanov a Germane v aj ono raA slovo v deji- 
ndch Europy a kultury. Protivf sa tomu snad priebeh 
kulttirnych dejfn, analogia v historii ludstva? Nie. Vi- 
deli sme, 4e rasa arijska po dlh^ch bojoch zaujala prv6 
miesto v dejindch osvety. Slaviani su Arijci recou, po- 
vodom i osvetou svojou, o torn ucf nas jazykozpyt, 
ethnologia i dejiny. Su asnad Slaviani menej nadanf, 
ako Nemci lebo Franciizi? Len blbec tvrdit moie uieco 
tak6ho; pritomny stupen Slavianstva v osvete svedcf 
prave o protive toho. My doptiStame, ze osveta slavian- 
skych kmenov, Cechov vyuimajuc, nestojf na stupni 
in^ch ndrodov germanskych, lebo Francuzov. Ale prfcinu 
hiadat mdme nie v mensom nadanf rasy, ale v tfch 
takreceno ziveln^ch pohromach, ktore zastihly narod 
tento vidy vtedy, ked hodn^ kus prace kultiimej ui 
mal za sebou. — Ze Slavianstvo vo svojich trudnych 
okolnosfach je t^m faktorom, ktorom sa ukazuje dnes, 
sved6i len o velkom nadanf, nesmiernej du&evnej energii, 
sile a ethnickej hiii^evnatosti rasy tejto. Ked zApadnia 
Europa vftazne odrazf nipad Semitov, rozvija sa pokojne 
a bezpecne pestuje ducha svojho. Od vychodu z Asie 
medzit;^m prichddzaju vMy nov6 a nove pohromy na 
Europu; tieto zachytit, od nich najviac trpiet, Europu 
brdnit, tfm v praci kultiirnej zaostaC: je ti^pnym udelom 
rasy slavianskej. Zdpad Europy bojoval s rasou semi- 
tickou, kulturne pokrocilou; Slavianstvo borf sa na 
druhej strane s rnsou mongolskou, negujucou vgetku 
ludskost. 

Medzi pust^m severom a kultdrnymi strediskami 
Asie fahajii sa nesmieiiie stepi, rozsiahle pastviskd, kde 
podetnl nomadi plemena mongolsk^ho kocujii od pra- 



d&vna az po dnes. NepohodUm kodovn^ho zivota otu- 
2enf, divokf tfto nomadi ui v staroveku casto nap&dajii 
kraje kuMrne, ktore bohatstvom svojfm vabily nomadov. 
Ka^da dlhsia nepohoda prfroduia, niciaca pastvu a do- 
bytok, ndti jich k lupe^i. Dejiny starej Asie mnoba 
rozprdvajfi o tych bojoch. Nesfietn6 plemeud Skythov 
viae r&z znicia blahobyt zdpadnej Asie, od Mongolov 
trpf Cfna od davna; nomadsky Tud Hyksos tla£f Egypt 
a divokl nomadi centi'dlnej Asie dajii podnet aj ku staho- 
vaniu narodov, ktor6 zmeni tvarnosf Europy. Na zo- 
vnlitorne dejiny Eiuropy boly ndpady mongolskej rasy 
velk^ho dosahu; v dejin&ch vzdelanosti nezanechal jfch 
prfchod ani najmensej stopy pokroku. Jfch vystupenie 
V dejindch ludstva bolo bez vynimky razu negativn6ho, 
oni len biirali, nicili a hatili pokrok ludstva. V prvom 
rade zhubne posobili na rozvoj Slavianstva. Nomadi 
tlto konecne zmizli bez stopy, alebo podlahli vysSej ci- 
vilisacii kmenov drijskjch ; novy smer, nejak^ prfspevok 
ku vseobecnej vzdelanosti nebadat nikde u nich. 

PrvA vlna nomadov mongolsk;fch privalila sa v burke 
hunskej. V trefom stor. po Kr. stavia Cfna svoj dlhy 
mur proti Hunnom, stvrte stoletie obla^f nimi Europu. 
Vrchol moci dosiahli pod „bicom bozfm", Attilom, roz- 
loziac sa na rovine medzi Dunajom a Tisou. Za cel4 
stoletie suiovali podroben6 narody slavianske, viae este 
Nemcov a Romanov, hroziac znicenfm zdpadnej civili- 
sdcii kresCanskej. Napnut;fm sildm kresfanstva podarf 
sa zlomiS jfch moc na rovine katalaunskej. Hunni zmiznii 
bez stopy, Arijci zlomia jfch moc. — Sotva uplynie cele 
stoletie a nova burka chysta sa na Europu. Koncom 
6. stor. privalia sa hordy avarsk^. Co do poitu mensi 
sfce od Hunnov, ale v ukrutnosti, intensivite surovej 
sily rovnaju sa Hunnom. Slaviani a Byzantinci najviac 
trpia od divochov t^chto; ieny slavianske zapriahane 
su do pluhov miesto dobytka, na Balkanskom polostrove 
sotvy. jest mesto, ktore by neboli zpustosili. Rolnlcku 
pracu konaju jim Slaviani, ba Avari sriadili si slavian- 
ske pluky a tieto musejii stAt v boji v najprednejsfch 
radoch. Centrum jich je zas obIuben6 miesto asiatskych 
nomadov: roviny potisk6 a podunajske. Cesi pod Sdmom 
osvobodia sa prvf z jfch nadvlddy, ai konecne cisar 
Karol V. s napnutfm vsetk^^ch sil rfse svojej moc jfch 
znicf. Aj Avari zmiznu bez stopy medzi narodami arij- 
sk^mi. Madarskf historici hovoria sfce, ze zbytky Hunnov 
i Avarov sliicily sa s pokrevn^mi Madarmi. Nezavidfme 
prfdavok tej slachetnej krve a jestli tomu tak, mnoha 
najnovsia ruiua je ethnologicky vysvetlena ... Za dve 
stoletia udrzali sa Avari v moci svojej, kym zanikli. 
Zanikli ale predsa; potvrdend zas pravda, ze plema 
mougolsk^ podlahnut musf konecne plemenu arijsk^mu. 

VeIk6ho v^znamu pre balkdnskych Slavianov bol 
prfchod finnskych Bulharov za Dunaj. Necetnd druzina 
bulharskd, podmaniac v 7, storocf Slavianov medzi Du- 
najom a Balkanom, v pomeme krdtkom case utonie 
liplne V masse slavianskych poddanych; leu meno jfch 
preSlo na tii ciastku Slavianov, ktora jim poddand bola. 
(Srov. Jirecek: Dejiny ndr. bulbar., str. 104 a nasi.) 
Nov6 potvrdenie pravdy, ze slabsia rasa zanikne vrase 
silnejsej. 

Neuplynulo este ani stoletie, co poSli Avari a nova 
hroznd potopa privalila sa od vychodu a zaplavila sla- 
vianske vlasti. V 9. stoletf pri§li Madari. Madari patria 
ku kmenu ural-altajsk6mu, odvetviu rassy mongolskej. 
"^ Co do rozsahu ziplava tato bola mensia uei hunnsk^ 
lebo avarska, ale Madari ty m intensivnejMe a trvdcnej §ie 
zasiahli v dejiny centrdlneho Slavianstva. 

V prostriedku medzi juzn^m a severn^m Slavian- 
stvom, na strednom Dunaji, Vihu i Morave, povstala 
rfSa VelkomoravskA. Svatf vierozvestovia Cyrill i Me- 
thod uvedu Slavianov v rad krestanskych narodov euro- 



L 



38 



SLOVENSKfi POHLADY 



Cfslo 2. — 1887. 



pejsk^ch, mnohosIubn6 zauodky krdsnej budiicnosti stroja 
vyrdsf V mohutn;^ Strom, v centrum juzn6ho i severn6ho 
Slavianstva. Pokro5ila ui civilis&cia slavianska, oziven& 
kresfanstvom, mala krASat rovno s kulturou zapadnou. 
Prfchod Matfarov urobil vSetk6mu koniec, ktorf 8a vrezali 
CO klin, ako Palack^ l.ovorl, „do srdca" e§te len rodia- 
ceho sa orgauismu. Juzd6 SlaviaDstvo skrze to bolo od 
severnieho odtrhnute a temna buducnost prisla na Slo- 
venov. Kt&I nemecky Arnulf povolal Madarov na pomoc 
proti Velkej Morave; ndsledky tejto „alliancie'* dosC 
skoro mali okiisif aj Nemci; a'2 pri Augsburgu koniec 
bol ucineny n4padom tychto Asiatov. Ze Madarov ne- 
potkal osud Hunnov lebo Avarov, nie je zisluhou ethni- 
ckej sily jfch rassy, nejakych zvlastnostl kraenov^ch, 
silnej individuality, ale jedine z4sluhou kresfanstva. 
Madari skrz to ratovali seba, ze prijali kresfanstvo a 
vyssiu civilisAciu svojich susedov, menovite Slavianov. 
Aj pri Madaroch potvrdil sa ten zakon: Asia podlahla 
vy§sej sile mravnej, rasa mongolska podlabla kulturne 
i ethn cky rase Arijskej, hlavne slavianskej, prejmuc od 
Slavianov zdklady osvety a vzdelanosti europejskej. Ze 
je tomu tak, o torn ni2ej. 

Slovensko politicky podfahlo ; kulturne, ethnicky sa 
zachovalo a stalo sa blahonosnym pre Madarstvo svojou 
kulturou a nadanfm Slavia capta ferum victorem cepit 

Asi 3 stoletia m& Furopa pokoj od Asie. V 13. a 14. 
stor. ale dostane v^chodnie Slavianstvo smrtelny lider na 
i\hf cas od Tatarov a Turkov. Ako prietrz oblakov nifif 
urodn6 polia, zabera prfbytky, nicf pracu ludskii i zivoty, 
nechavajuc za sebou len pu§f : tak to Aivf orkan, vSetko 
ni^iaci, privalily sa hordy tatarsk6 na Europu. Strednia 
Europa len za krdtky cas prenisala utrapy mongolska, 
slavianske Rusko musf pod jich nadvlddou stonat za 
poltrefa stoletia. V tejto pohrome lezf prfcina lipadku 
staroslavnej kultiiry ruskej, s centrami ako Kiev, Nov- 
gorod. V Europe kvitne humanismus, italskd renaissance: 
Rusko bori sa s Tatarora. Vpadom tatarsk^m odtrhnutfc 
je Rusko od Europy a vplyvu jej civilisScie, az koue6ne 
koncom 15. stoletia osvobodf sa Rusko od Mongolov a 
zacne iit znovu, ale — v 15. stoletf. Kde bola Europa 
uz vtedy? — 

E§te jednu, iste uz posledniu zaplavu vysle Asia na 
Europu — Turkov, kmen tiez mongolsky, ktory v 14. 
stoletl prekroif na europejsku p6du a 'iniii staty sla- 
vianskych Bulharov i Srbov, valiac sa dalej do Europy. 

Slavianstvo trp( na dvoch strandch, Rusko od Ta- 
tarov, Balkan od Turkov. Vychodnie Slavianstvo je skrz 
Turkov uplne odliicen6 od vsetkych zdrojov vzdelanosti ; 
ze baMnski Slaviani pod zdplavou Islamu zachovali 
svoju rei, viem aaspon niektorS zbytky svojej kultiiry, 
ie zachovali ndrodniu svoju individualitu : je tie2 len 
znakom intensivnej sily slavianskej rasy. ie Turci tak 
dlho vydrzali v Europe, pricina toho \eii krem politi- 
ck6ho naladenia Europy aj v Islame, z ktor6ho Turci 
dlho silu svoju Serpali. Islam mal na rasu ciemu africkd 
i rasu mongolsku mocn^ vplyv; proti polytheismu je 
monotheistick^ Islam pokrokom, preto ten docasn^ uspech 
Turkov. Na rasu drijsku ani Islam ani Turci kultiirne 
nevplyvali. Aj Turci patria k t^m 2ivlom, ktor6 medzi 
n^rodami ^njskfmi len pfiSt nech^vajfi. Ethnologick4 
pravda : mongolska rasa uedosiahla nikdy rasu drijskii. 
Dnes „chor^ muz na Bospore" dokondva a s nlm za- 
koncf aj plema mongolsk6 svoju „missiu" v Europe. 

To sd styky rasy mongolskej s Arijci, hlavne so 
Slavianmi. Boje tie ukdzaly, ze plemeno mongolske na 
cas bolo vslave hmotnou presilou podrobiC si &rijsk6 
kmeny Slavianov, zniCif nie; vysSia mravnia sila sla- 
vianskej rasy kone£ne zvftazila, mongolsk6 plema mu- 
selo ustdpit. Dnes mozme riecf : Dejiny kultdry krestan- 
skej sukultiiruymi dejinami europejsk^ch Arijcov; rasa 



tdto stojf V kultdirnom ohiade i v nadani najvySsie, ona 
je povoland niesf osvetu europejsku k ostatn^m n^rodom. 
Slavianske Rusko kond uz cestne ulohu tuto v Asii, 
cestuejsie nez anglosaskd rassa v Indii a ostatn^ch 
ciastkach sveta. (Srov. Hellwald: Culturgesch. 11. 89.) 

VL 

Z dosav4dneho priebehu kultdrnych dejfn zrejme 
vysvitA, ie Semiti a Indoeuropejci cili Ariovia stali sa 
hlavnymi dejatelmi na poli vzdelanosti ludskej. Semiti 
dlho vedd boje s Arijci o paustvo svetov6, o smer kul- 
tiiry, Sii Arijci, ktorf len na europejskej pode priSli 
k upln6mu rozvoju svojho ducha, do silnej ruky schytia 
pochoden osvety, odraziac aj ndpad rasy mongolskej. 
Dejiny kulturne nds ucia dalej, ze rasa mongolski 
samostatne ni6fm neprispela ku v§eobecn6mu rozvoju, 
jej vystupenie bolo rdzu uegativneho; kde prijala mon- 
golska rasa kultiiru europejsku, tarn utratila svoj r&z. 
Mongolskd rasa kulturne podlahla rase 
&rij skej. 

My SlovAci od jeduoho tisfcletia byvame spolu 
s Madarmi, rasou to v ethnologickom ohiade n&m uplne 
cudzou, ni recou, ni povodom nepatriacou ku plemenAm 
europejsk^m. Razom po tisicleti napadne repraesentan- 
tom rasy tejto vystavit novii zAsadu v kulturnej historii, 
obrdtiC dejiny naopak a privolaC nam: „Vy europejskf 
Arijci, vy Sfovacil My Madari, Ural-Altajci, povolanf 
sme vis civilisovaf, priviest ku kultiire vasich europej- 
skfch bratov Arijcov — pomocou reci madarskej !" Ri- 
sum teneatis. A predsa kruhy madarsk^ myslia seriozne 
na prevedenie tohoto historick6ho nesmyslu. Vyznat 
nutno, ie plan to smel^, chcet previest razom nieSo ta- 
k6ho, Arijca pretvorit na Ural-Altajca — 6omu dosavddne 
dejiny a vsetky zikony ethnologick6 odporovaly ! Natura 
non facit saltusi Kde jest prfklad, zeby slavianske 
kmeny boly sa staly Turkami, Finnmi lebo Mongolmi? 
Nestanu sa ani Madarmi. Celd analogia dejiu je proti tomu. 
Jeduotlivci Slovaci, Nemci atd. m6zu sa zmadarfiiC, kom- 
paktnd massa millionov nikdy. Z pobaltickych Slavianov 
mohli sa stat Nemci, z nemeck^ch Frankov Francfizi, z bri- 
tanskych Keltov Anglosasi, z germinskych Longobardov 
italski Lombardi, ale tu spojily sa rasy surode, bUzke 
povodom i recou. Zo slavianskych Ariov stali sa Ariovia 
nemeckf, lebo naopak. — Sndd nejaki vysokd kultdra 
oprdvnuje Madarov robit priek prirode i historii? Od- 
kial a od koho prijali Madari prvopociatky vzdelanosti 
a krestanstva, co jedin6 jich ochrAuilo pred osudom 
Hunnov lebo Avarov? Aby sa nerieklo, ze mnoho sebe 
chceme privlastnif, neodpovieme my na to sami, od- 
povedou jasnou je sama reC madarskd. Niet 
strdnky hospoddrskeho, cirkevnieho, spolocensk6ho i stat- 
neho zivota, kde by rec madarska nebola pdhou kopiou 
slovenciny. VSetky slova a vyrazy, poukazujdce na vysSf 
stupen civilisdcie, vzat6 su zo slovenciny. — Od koho 
prijali Madari kultdru, kto ucil nomadov orat, siat, re- 
mesld robit, kto oboznamil jich so zivotom sriaden6ho 
stdtu ? T& biedna Slovak, ktora vtedy, ked Madari okolo 
Volgy kumys pili, mala uz svoju literatdru. Miklosich 
na6{tal 846 slov v madarcine, prijatych nie lokdlne, ale 
vSeobecne, ktor6 vztahujd sa na zivot kulturne pokrofiil^ 
a ktor6 vSetky pochodia zo slovenciny. (Krek: Slav. 
Literaturgeschichte, I., str. 167.) 

Chcdtosn^d Madari dnes vrdtit? Dardvame. Alebo 
dali sndd Madari nov;^ smer svojej kultdre? Prispeliku 
vseobecnej vzdelanosti? Kultdrne dejiny o torn ml£ia. 
Ba zn&me aj to, ie ohromnd ciastku toho, 6o majd, vy- 
konali Arijci a Semiti. 

Daromni to pr&ca, daromnS mrhanie casu; nim to 
neprospeje, Madarom neosozf, ba tomu nebezpeciu sa 



Cfslo 2. — 1887. 



SLOVENSKfi POHLADY 



39 



vystavujii, ze podujlmajiic malymi silaroi velk6 veci, ne- 
budd sta£if zpomnieC si na samych seba. 

My Slov^ci 8 jasuou inyslou ideme budiicnosti 
V ustrety; dejiny ludstva divaju n^in pevnii zdruku, ze 
my kulturne uepodlabneme a n^radniu svoju individua- 
litu zachov^me. Privo nase je pvavo 8vat6, nezadateln6, 
nesmrteln^: „Co sto vekov bluduych hodlalo, 
zvrtne doba!" 



Letorosty. 

(Pokracovanie z 12. c. „S1. P." 1886.) 



10. 



_ padlo Hsfa . . . Opadneme i my 
'"^^letiacich ^asov strmym utokom. 
Bo 6o je zem? nic in6, jeden strom 
vesmiru medzi stromy hviezdnatymi. 

Strom, dno — a my? po odchode zimy 
my vyvili sa ka^dy llstokom 
z kondrov jeho, sudfby vyrokom; 
sme Ustky, z jara stromu toho prljmy. 

Tu podzim krydla zdvihne tazkym sumom, 
ten drav^ vt&k; strom trikrdC obletf, 
Sii sklesne — hned lom, prchot obetl — 
Nadarmo prosl§ srdcom, zvlja§ umom: 
nl 1651 ta, rve sladkej od sneti — 
Ja elte hor' a v slzdch zieram k rumom. 



Opadlo llsfa. Opadneme i my 
hyuticich ^asov burnym pritokom. 
Bo 6o je zem? ni6 in6, jeden strom 
vesmiru medzi stromy hviezdnatymi. 

Strom — a my? my zas po odchode zimy 

sme podletell kaid^ Ifstokom 

na jeho vetvy, sudby vyrokom; 

sme listky, z jara krechk^ jeho prijray. 

Som listkom tiei^, sndd abych po5eC mno^il — 
Na moje nlzke miestko tiesni chvoj, 
kol stln a chlad, ja m&lo shika poiil; 
preds* nedudrem, kvet blizko, kvietok m6j, 
kvet — — Ovoc len, len ovoc kebych doiil! 
jak vda^ne bych sa v lono vetra slo2il! — 



Opadneme mdl;^ porost zeme-strorau. 

Jasennl vichor i uds stihne ver 

na svite, poludnlm 6i podve^er, 

£i v noci, stra^nii tiahnuc na pohromu. 

Vi z diale zreve: ru§aj, detvo, z doma! 
Tu Sum a vzlyk, rodinn^ zufa ker: 
fjsC jeden? vfeetci? — a kam? v ktor^ smer? 
Kde llstok sdm, jak lahko hyndC tomul 

Kam? hddka prdve taki, sCa td: zkade? 
Tma dolu; bore sice svetlo, v§ak 
daromne jastrim, napinam svoj zrak: 
i svetlo to mi iba ku z4vade — 
I sklopfm o£i, nechdm zvedy tak — 
Co vravis, srdce? — Verfm tvojej rade! 



Opadneme, jak ono chore listie 

a jako tomu, takie ani nam 

niet navratu zp&t k rodn^m v^'§indm ; 

kto klesol v hrob, ten sklesol navi^dy, iste. 

Co sldvy, moci zjavy plamenist6? — 
Len vznikol vehlas, mizne k pustindm ; 
a sUvy ziar tiei tofko jako plam, 
£o v jaseji zahrd na za21klom liste. 

Vedf kru§n4: — iijes? trvdS v nebezpeci; 
si ist^ ? zvecJnels' smrti na korysf ... 
ach, hrozne — ai sa povedomiu priefiil 
Pre zdnik vzniknuf, ku odchodu prijsC; 
jak s£astu^% 5o to nevie, onen list! — 
Co vraNf§, du§o? — Verfm tvojej refii! 



0, nesmrtnosti veto, v tebe sila! 
tys' kotvou V desnom mori hynutia; 
plail zdvihla sa a vail pohnutd: 
ty bcdlls vsak, by lodke ne§kodila. 

A hruu vlny mimo — Do vetrila 
sa stiti oddaC bi!iry ozruta: 
tam land, jaly by ju do puta, 

V sieC, ktorii viera krl:^om rozvetvila. 

Na sCazni holubica, tichy hosf, 

V zoba6ku dr21 svieJi letorost, 

kym z mra6ien svit, jas hviezd a rumeii zory 
to majdk! Idska ve5nd to tam horl! 
tam pristav ! . . . I chod, omfzals' ma dosf , 
chces zufaC? nu zhyfi, malodusco chory! 



0, nesmrtnosti vido, v tebe sila! 
Len jak £a zjistif oku? kde ten svit!? — 
Ja nedavno som luh bol navgtlvif, 
strdil kvetnu, ale v dobe Brtomila. 

Vi valne chradla kvetln ^eFad mild, 
V nejednom o5ku slzny mifaal kmit 
na ustkach osrk, 5ierna bdlov nii — 
znak, ie ver umrieC museju (o chvlfa. 

Freds' k slnku zrely v tuibach neskonalych, 
ta zrely, dychfiiac ; vdnok kolembal jich, 
bral z list a k slnku niesol dd§ku vonnu — 
6, vido! since Tudskom pri pokonu! 
tvoj aby anjel zchvdtil ducha vbfin: 
mruc, k tebe vznesie £lovek srdca kalich . . . 



11. 



Jak hu51 Oravienka ua§a! 
Co hu5f predsa? preio kvlli as? 
Viem, viem: ovedky si§ly so salasa, 
zamlknul hdj i laz. 

Tam ihrala sa v lete, plnd nehy, 
pojila spevnd vta£ i belice 
a za kaid^m £o siahla v svoje brehy, 
zobjala zdobou kvetln tislce. 

Tak rozkosne si zila, plnd nehy, 
hupkala k zvoncu sko^nej kornutky; 
oveCky siSly — zajtrd pr^du snehy, 
smre6inou 6ierne zvisly zdrmutky. 



40 



SLOVENSKfi POHLADY 



Cfslo 2. — 1887. 



I sbehla dol — ston, vzlyk (o jedna skala 
a pla5 — a zd& sa, jakby v diaTke zmieral 
To deva v bezku, dievka osiraU, 
2o kyiliac hTadd vojka drah:^ch pedU . . . 

B&rs hlad&, Denude jich nikdy yiacej, 
nie, marn^ ponos, n^rek bolay^; 
ja prihovoril bych sa k i^alostiacej, 
lei^ ach, s6m nem4m slovka liravy. 

Jest b6r, 5o nelzft ni£im zmiemif, zkojit, 
do nekles^va y 2iadiiom znameni; 
a cit len vtedy iii6ii' sa upokojit, 
kecf b6r ui cele stroven^. 

A stdva sa, ba zv&6§a sa tak stdva: 
ie mnieme, ie ret ui dna dosiahol — 
no srdce boll dalej, boll hlava, 
a prestane len a2 nds str&vil b6r . . . 

Jak hu6i na$a Orayienka! 
(^0 hadf predsa? predo teskli as? 
Co te§ilo — dnes puh4 rozpomienka, 
y stesk preSiel piesne jas. 



12. 

ienti nebom oblaky, 
ienti jako cintorinom 
y rdchu sinoin prizraky. 

Jeden iniol bayrana, 
tmay^ hayran §ibe z dola; 
pod nlm rola zorand, 
i td itiol bayrana. 

Druby holub Takay]^, 
siy^ bolub liece kolom; 
pod nlm polom dtibrayy, 
sotyd sa yiac zotayi. 

Tretl ssmf ihay^ brk, 
nid^ koko§ s p6ntu zory — 
pod nfm bory polo-mrk, 
borou §yist a pnta §trk. 

iivrif jako biely deft, 
disto-biely jako labut; 

leto zabud! bol to sen — 
hofou sniazok, skyel;f srieft. 

Letia, letia — titam pre5, 
len posledni poostdya; 
siy& hlaya — dumni pe6, 
ztlcbne srdce, slabne red. 

Uletely okrem& 
tobo s bielym perlm, tobo — 
Nekrdd mnobo! p6jdeme 
pod biely roy do zeme. 

2iaden nezostane tn, 
nie yer, ytdka Tado-yftady, 
pezayadi preletu, 
ani ned4 odvetu . . . 

ienti nebom oblaky, 
ient jako cintorinom 
y rtiebu sinom prizraky. 



13. 



Hej, piesefi pray4 y2dy bola tak skromnd 

i nedodo, 2e razom zamikne, 
jak vraya p;fchy yreskla predaromn4. 

Hej, pieseft pray4 y2dy bola tak placbd - 

i nedudo, 2e r^cblo odletl, 
jak Sncbla noba, ktord zrada pdcba. 

Hej, pieseft pray4 y^dy bola tak prost& - 

i nedudo, nie kojom nmstvennym, 
le2 na prlrody yofn^cb prsach yzrostd. 

Hej, pieseft prayd y2dy bola tak citnd — 

i nedudo, zdroj 2blnk4 y ftslnl 
a nie, kde z&pad rmatnd, nepriesyitn4. 

Hej, pieseft pray4 vMj bola tak jar& — 

i nedndo, nie steblom jasene, 
lei kyietkom ona rozko§n6bo jara. 

Hej, pieseft pravd yfdy bola tak mild; 
len ozye sa kdes' y ticbej ftbodi: 
i zbiknete, ste obeft, j4sot, sila! 



14. 



Zasyitla lampa — som zas y sluibe ducba. 

Nie, slu2ba ducba neznd spodinu; 

nadarmo zayznel zyon, syet skladd rftcba 

dfta, by sa odel nocl do stfnu 

a nbral y sen: ducb nutkd dalej k dieln. 

R4d yyb]?bol bycb jebo pokynu, 

bo telo mdl^ i mnobft krap&j yrelft 

som na iiyota tyrdej postati 

ui yyronil dnes, s llstkom skorocelu 

len nam&haye do§iel k ftyrati, 

mniac, obyia^em si preds* ui syieie rany, 

i oprem sa b4rs na breb skalnat;f 

a zasnem : marnd tftha . . . Rozbdran^ 

dncb, ktor^mu som, acb, tie2 poyinn;^, 

ten zdriemnuf ned4. — Nenacb4dzaj bany 

(prerediem k nemu), necbaj obyiny; 

lei^ nznaj priamo, ie som nstal y boji 

st]^cb potrieb — Nu2 a sMba yidiny? 

(odvetil prlkre) t4 necb dak4, stojU? 

Nad uyiazals^ sa tedy y poctti tft, 

ked tak r4d sliedi§ zrakom po orloji, 

ti miUie y dusnom nl2in z4routu 

nei a mfta...? Nadi^es' zjednal sa tak ztohal? — 

Nad? (trpk;f oblas) na kft pokuta? 

s4m neyiem; ale uyer, zyl4§tna tftha 

mi zsgala brad ydasnej za rolady, 

t4 . . . AjbTa, m6j si y pryom rade sluba ! — 

t4 yedla a ja nemal porady, 

ja dal sa yiesC jak ona cbcela sama: 

tak zamietol som ygetky oblady, 

tydr 2iyota mi m41o bola zndma, 

i mnel som, nemuslm jn ani znaC; 

a do som objal da§e ramenama 

n4bradon*8lastl zemsk^cb: dastokrdC 

sn4(I bycb bo yedel zkreslit, ale drta 

to slab4 zay§e, sotya znamenaC 

tab jeden pravy, ad dnes prdba Styrt4; 

niet zdam, yidl§, y mojom y;^kone, 

a prlsnos£ 2itia tieS mi y blaye yfta, 

B4m bys' ma yem poslal pokonne: 

nu2 prepusC, prepnst... Teraz zn4m ui seba... 

Dost, zemeplaza! — bad4m, mamone 

bys^ Mill rad — dyom p4nom, tym yiac chleba! 




Cfalo 2. — 1887. 



SLOVENSKfi POHLADY 



41 



6o? — Neprepustfm, nie ver! nikdy ta; 

a abys* vedel chutnaf mannn neba, 

len ton sa ktmit, cbovat do s^ta, 

i ceni^ jeho blankyt, zkadia! rosy 

prud iivf spfcha, — bo2sk4 nemrita: 

ja postardm sa. Dobre viem, ie 5o si? 

A k vidine ie cesta striuA vys, 

le lah^ie sa i brvno z lesa nosi 

uei odnesie snet palmy, pravda; kriii 

y§ak blaha cenou je — ta, ro^aj smelo! 

a po^ebnaoie spf chne, avidl§ ! . . . 

Tu lampa pfskla, strhol so in sa, 6elo 

mi ovanul prdd jako plamefia 

a duga zmladla, srdce osve^elo; 

y mladosti tdihsi eUe zrodend 

sa s^'avila mi pred o^ima znova. 

Rad rokov minal, predsa premena 

ja nezbyzdila: v Ilci krdsu chovd 

td istii, V zraka ten2e skvie sa lii£ . . . 

I schytfm pierce, hfaddm, vollm slovd . . . 

0, ducbu strd2ny, tvoj soml — vecP a u<3: 

len V slu2be tVojej plati prdca na§a — 

Vysoko blaha domov, tarn i kM6; 

y§ak 51ovek kr;^dla^ md — i nech sa yznd^a ! 

Hvieedoalav, 



Slovensky Plutarch. 

Sdefaje Alexander Lombardini. 

5. AndreJ Iiab£ek. 

II^^J\Ia 21. strany ^Visitatio Capituli Colleg. £cc1. 
41^^ Scepas" Andrej Rabcek, narodeny dna 7. oktobra 
Y*^ i\ 1712 V Povazskej Bystrici, humanitn6 studia 
yP^ V rozliiuych gymnasiach kondil. logiku v Tmave, 
fysiku a raetafysiku az po 4. rok bohoslovia vo 
Viedni v Pazmaneume studoval. R. 1740 bol ka- 
pldnom V Nov^ch Zdmkoch a n 1741 stal sa uz 
fardroin vo Velkej Emdke, kde r. 1744 nariadenim Imrlcha 
Esterhdzyho, ostrihomskeho arcibiskupa, v Tmave na 
doktora bohoslovia bol pov^sen^. R. 1753 13. oktobra 
vyvoleny za vice-archidiakona novozdmskeho okresu, bol 
vik4rora potvrdeuy. R. 1757 bol krdlovnou Mariou Te- 
reziou za spi§sk6ho kanonika vymenovany. 

Je povodcom doaf hrub6ho svazku : ^Pametud kniha 
sv. Juliusa Mucedlnjka," ktory pre veriacich vo Velkej 
EiDoke pfsal. V prvej ciastke opiauje, jako priSiel ta- 
inej^i kostol ku relikviara sv. Juliusa; v druhej jakou 
ctou tamejsf veriaci chovali sa ku tym relikviam; ko- 
ne£ne v tretej, ktord je uajrozsiahlejsia, zo 2ivota toho 
sv&t^ho mravn6 poucenia sleduje ku vzbudzovauiu a 
nasledovaniu na dokonalost milujucim sa kresfanom. 
Gely rukopis, ktor^ nachddza sa v dioeces4lnej kniznici 
V Nitre, Rabfek vlastnorucne pfsal. 

V tej istej kniznici chovaju sa styri rukopisnfi 
sbierky Rabcckove, ktor6 v sebe obsahuju rozlicne cir- 
kevno-dejepi8n6, velmi vzacne prdce a listiny, najviac 
v latinskej reel. I. sbierka pozostdva z miesanjfch do- 
pisov zo spisskych archivov, ktor6 na tamejsie rehol- 
nfcke rady a na ndbo2ensk6 pomery 17. storocia vztohu- 
juce sa zaj(mav6 ddta v sebe obsahuju; II. sbierka po- 
zostdva z menoslovu spisskych pr6postov do r. 1664. 
Tento menoslov nie je tak dokonaly jako ten, ktory 
vydal Karol Wagner (Analecta Scepusii III. P. 1—134), 
lebo V horn nespomfnajii sa: Benedik 11. (1259), Jdn I. 
(1263), £)uro I. z Charnova (1392), Dominik, canddsky 
biskup a spissky pr6post (1725); naproti tomu je ale 
uplnejSi jako ten, ktory sa na 289. strane U. uveden^ho 



diela na zaklade dat spi§sk6bo kapit. archivu sdeluje. 
Rukopis Rabcekov totizto nielen suchy menoslov, ale 
aj zivotopisn^ ddta a pocetn^ listiny obsahuje a po vek 
pr6po§ta Karola Jozefa Zbifika siaha. V osnove pri- 
chddzajuce listiny sii: Bulla Elenienta YL, dana Eme- 
rakovi 16. kol. maja 1347 ; — bulla Pia II. od 15, kol. 
decembra 1459, ktorou v^sady spisskeho pr6po§ta po- 
tvrdzuje ; — bulla Leva X. od mdja r. 1513, ktorou sa 
na prosby kardindia Tomdsa Bakaca listina Pia II. od- 
volava; — listina Petra Pauliniho, canddskeho biskupa 
a spissk6ho pr^posta, povoldvajiica fai*drov do spissk^ho 
kostola, od 21. mdja r. 1560; — protestdcia Ladislava 
Hossziitothyho, spissk6ho prepoSta, proti visitdcii, z roku 
1626 ; — listina Petra Pazmdnya na spissk6ho preppsta 
a kapitulu od 1. mdja 162t5. Dalej: Consensus Dura 
Lippaiho, arcibiskupa, sti^niva transakcie kapitulsk6ho 
farsk^ho domu od 31. mdja 1649; — paria zakladnej 
listiny kaplny a beneficiuma bozieho tela u boku spis- 
sk6ho kollegiatneho kostola u sv. Martina, z r. 1636 ; — 
listina, ktorou sa beneficium bozfehotela udehije Ladl- 
slavovi Hossziitothymu, spi§8k6mu nrepoStovi, skrz Pdz- 
manya, od 14. sept. 1636: — fassia Ladislava Hosszii- 
tdthyho, pri presporskej kapitule konana straniva 2000 
zlat^ch, jezuitom podlzn^ch, z r. 1638 ; — listina toho 
ist^ho, ktorou uzudva, ze farsky dom so zahi-adami a 
zemami jezuitom oddal, zo 16. mdja 1647 ; — consensus 
regius ku kolldcii kaplny bozieho tela skrz Mateja Tar- 
n6czyho, vacovskeho biskupa, na stranku jezuitom u£i- 
nenej, 15. augusta 1654; — listina t)ura Bavianyho 

V nabozenskej zdlezitosti ku cisdrovi ; — napomenutie 
Ladislava Mathyasovzkyho, spissk^ho prepoSta, v ktorej 
sldvne protestuje proti nezdkonne privolen6mu sukrom- 
n6mu exercitiumu fardrom XIII. mesteciek so Zlgmun- 
dom, polskym krdFora; — instrukcia pre polnych deka- 
nov a fararov a inych duchovnych spissk6ho okresu skrz 
grofa Frantiska Barkoczyho, spiSskeho pr6posta, vy- 
dand; — o pr6postovi Brennerovi; — listina Frantiska 
Rakoczyho v zdlezitosti Antona Brennera od 23. dec. 
1706; — listina spisskej kapitule o odpustkoch spis- 
sk6ho kostola sv. Martina, od r. 1478 ; — odpis o spravo- 
vanl desiatkov v Spisi od r. 1727. 

UI. sbierka obsahuje: oznam pdpezovi o niidznom 
a nebezpecnom stave katol. uabozenstva v Uhorsku pod 
krdfom Leopoldom okolor. 1684; — pamatnik lutei-dnov 
a kalvinov^ na sopronskom sneme, proti katoHkom kra- 
lovi [predostren^, z r. 1681; — urdzky, skrz katolikov 
krdlovi predo8tren6, evanjelikmi a kalvfnmi proti kato- 
likom spachan^; — v^Cahy z rnbrik jezuitu Szegedyho, 
z pozndmok Stefana Dubniczu, teplansk6ho fardra; — 
obzaloba krdl. figkusa proti Danielovi k&azovi Germa- 
novi, z r. 1730; — mend spiSskych pr^postov; — v^- 
(ahy z visitdcie Jana . Sigraya, spiSsk^ho pr6poSta ; — 
oznam spisskej kapitule ku primasovi Szelepcsenyimu 
predvolani rebellantov k sudu, z r. 1674; — o za- 
ujatl a zpatujatf levoCsk^ch kostolov; — protestdcia a 
kontradikcia uhorsk^ho kfiazstva u art. a snemovej kom- 
missie, v Pesti vydrziavanej 21. mdja r. 1721 ; — oznam 
ndsilnom zaujatf kosickfch kostolov, &k61 a fdr; — 
proposicie sv6dskeho krdla vyslancovi Benedikovi Oxen- 
stiernovi na najvyssom apellacnom sude weimarskom 

V janudri r. 1675 a odpovetf krdlova od 4. februdra 
1675; — prosbopis luteranov a kalvinov ku Marii Te- 
rezii; — dejepisn^ pojeduanie o majetku kalyfnskehu 
kostola V §arog-Pataku. 

IV. sbierka obsahuje dejepis spi£iskej residencie 
jezuitskej spolocnosti. 

6. Daniel Antoni. 

Narodil sa v H4ji v stolici Turcianskej. Najprv bol 
uiitelom v Bdtovcach, potom v Novej Vsi, potom kfiazom 

6 



42 



SLOVENSKfi POHLADY 



Clslo 2. — 1887. 



V Pribeli, konecne v Dacolome. Suvekf mali mu za zle, 
26 r. 1674 V ias desafrocn6ho prenasledovauia prote- 
stantov dal tak zvane zospfisobnene reversales. Zomrel 
okolo r. 1675. Pfsal „Lacrymae desolotae filiae Sion" 
zvanii pr4cu, v ktorej v kratkosti nashromazdil pribehy 
(3vanj. cirkvi toho veku, ale vydaC je nedrfal za radn6. 
Tento rukopis videl Schmal u jeho syna Antoaibo, super- 
intendeuta. 

7. J4ii Andreades. 

Tento dia Schmalovej mienky bol od svojbo otca 
Andreja podia obycaje veku Andreadesom uazvany. 
Bol knazom v Turanoch v Turci, dioecesAhiym notdrom 
a r. 1707 s necpalskym knazom Jakubom Mokoschinim 
vyslancom na ruzomberskej synode. Sopronsky krajinsky 
snera r. 1681 turcianskych evanjelikov len na dve miesta 
vytiskniic, Andreades presfahoval sa do Novohradskej 
stolice a stal sa kfiazom v Kalnove, kde v starom veku 
aj zomrel. Proti tak zvan^ni reversalistoin, zvlaste proti 
turcianskym, niedzi ktoryrai skoro prvy bol Jan Augii- 
stiny, pfsal „HelIeborus subscriptionistarum" zvanii pricu. 
Knizocka tato je zriedkavd, ale je potrebn^ ku poznaniu 
tehdajsich prenasledovani. 

8. Starsi Jdn Bli^zy (Blasius). 

Narodil sa v Ivancinej v Turci 21. jula r. 1684. 
Otec jeho, Andrej Blazy, bol tam knazom a dekanom, 
matka ale, Zuzanna, bola dc6rou Andreja Matthesiusa, 
kfiaza z Velicnej, a Barbary Sinapy. Sotva desafrocn6ho 
Mali rodicia do Kremnice, kde sa pod Danielora Par- 
Bchitiusom 7 rokov ucil, V 18. roku siel do Breclavy a 
odtial potom do Wittembergu, odkial r. 1706 medzi naj- 
vacslmi domacimi nepokojmi navratiac sa, bol do Slo- 
venskej Lupce za kiiaza vysvaten;^, ale tiito stanicu na 
i^iadost svojho otca zamenil so Stubnanskou nemeckou 
cirkvou. Odtialto nezadlho povolany bol do dvora barona 
Pavla Ujfalussyho a z tohoto zas do Trencina, kde 7 
rokov prospesne ale s poskodenfin svojho zdravia sluiil. 
R. 1719 toti^to postihla ho na kazatelnici poi'AJka, ktora 
ho na toiko zlomila, ze bol primitenj' stanicu zauechaC, 
Po zdanlivom prinavrdteni zdravia povolala ho rodina 
Gosztonyi do mensej cirkve jako predosla, do Krencu, 
ale svojmu uradu pre chorlavosC ani tam nemohol zadosf 
ucinit. Preto siel k svojmu synovi, JanovL Blazymu, 
duchovn6mu vo Velkej Paludzi, aby tam spokojne smrf 
dockaf mohol. Pracovitosf jeho hlasaju tieto diela: 

1. „Lutherov katekismus,** vysvetlen^ biblickymi 
propovediami. R. 1717. 

V torn istom roku: 

2. „Libe jadro zpevu evanjelickych starych y no- 
vych." V 12°. 

3. „Rozko§e nov6." Kniha tAto bola velmi roz§(rend. 

4. „Apat6ka duchovnj v cas morov6ho nakazenj po- 
trebna.** 

V rukopise zostaly: 

1. nBrjrae uvalen6 na Ilospodina, aneb proti faleS- 
n£mu obvinenj Stepana Dubniczay Golidse toho vojska 
bozjho hanejicyho." 

2. „Prelozenj postilii Martina Mollera, kteru pred- 
mluvami a propositiarai opatril." 

3. „Pokladnice duchovnj pro djtky kresfansk^, v njz 
sedraerndsobny klenot se nacMzy." 

4. pConfessionale evangelicum aneb knjzecka zpo- 
vednj na cely tyden." 

5. „Evangelicus conscientiosus , to jest^ Zprdva, 
kterak se evanjelicky kresfan chovati md, aby svedoraj 
dobr6 zachoval " 

6. „Vjstraha od nabozenstvj cizyho podle katechismu 
Lutherova.*' 



Pri tejto prfleiitosti spomeniem, ze syn jeho po- 
dobn6ho mena, najprv rektor kremnickej ev. skoly, po- 
tom knaz art. cirkve velko-paludzskej, bol bdsnikom 

V latinskej reel a jeho bdseii z prilezitosti vyvolenia 
Samuela Hruskovica za superintendenta r. 1744 jako 
krasna a vedeckd zasluhuje zvldStnej spomienky, ktoru 
vtedy ucenf muzovia velmi cftali. (Quo SaMVeL 
HrVskoVItz sVflFragante statV LVtherano In Pannonia 
CreatVs SVperlntenDeus.) 

9. Samuel Coryli (Lieskovsk^). 

Tato v^poveJ: 

Ex uuce fit corylus, de glaude fit ardua quercus, 
Ex parvo puero saepe peritus homo, 
moze sa aj na Samuela Coryliho, rodaka z Turca, upo- 
trebiC. Uz v mladom veku vzbudil pekne nadeje o sebe. 
Kerf bol V Bauskej Bystrici Heinzelovej siroty vychova- 
telom, roku 1692 vo versoch vydal prdcu pod nazvom : 
^Deliueatio florentissimae moutanae urbis Neosoliensis," 
ktora vysla v Levoci vo 4°. Presfahujuc sa na univer- 
situ do Jeny, tam natoiko vynikal, ze nielen obsiahnul 
titul cisdrskeho venceneho bdsnika a filosofie magistra, 
ale stal sa aj vychovatelom schwarzburgsk^ho kniezafa. 
R. 1707 V Jechne pri Sonderhause stal sa knazom a 
tam svoje meno na Nitschmanna premenil a roz- 
§iril medzi Sasmi uhorskeho povodu rod Corylovsky. 
R. 1696 pfsal ^Colossus anagrammaticus'* zvanii prdcu 
a V nej z pociatocnych pfsmen sostavil mend ucencov 
jenansKej vysokej skoly. R. 1697 „De impossibilitate 
reditus in gi*atiam Dei semel amissam^ pod predsed- 
nfctvora Valenta Veltema polemisoval, R. 1698 pod svo- 
jim predsednfctvom branil tiito svoju prdcu : ^Disputatio 
physica de corylo Jacobi ex Genes. 30, 37—39." Je 
povodcom eSte viacerych prdc, z ktorych spomeniem 
^Regina Austri ex 1. Reg. X v. 1. Jenae 1693" a „Guil. 
Beyeri compendii theologiae positivae syntagma. Lipsiae. 
1708." 

10. MateJ Duchon. 

Narodil sa v MoSovcach v Turci. Bol synom otca 
podobn6ho mena, knaza v Kvacanoch v Liptove. Ucil 
sa v Strassburgu. R. 1628 v 8** vySla ^Defensio cate- 
chismi b. Lytheri disputatiouibus viginti et tribus ab- 
soluta;'^ z t^chto polemif dvaadvadsiatu „de fugiendo 
papismo" pod pi*edsednictvom Jdna Gissena Duchon 
8 pochvalou ufencov branil. 

11. Florian Duchon. 

DIa Schmala udanlive bol bratom Mateja. Bol ro- 
dom z MoSoviec a knazom v Nemeckej Lupci a liptov- 
skym archidiakonom , jako to jeho odponicajuci liat 
^Antithesis", pfsany ku GaSparovi Illeshazymu, dokazuje. 

V torn liste uzndva, ze u rodiny I116shazy 45 rokov 
sliizil CO dvorny k&az. Dennfk Tomdsa Dorpthiciusa na 
43. liste tomto Duchonovi nasledujuce obsahuje: ^An. 
1612. 11. Jun. expeditio facta est quorundam civium 
pro advehendo Floriano Duchon ex Nemschova in pa- . 
rochum rosenbergensem.* Tiez tam na 29. liste pfse, ze 
Florian Duchon v Ruiomberku od r. 1612 do r. 1621 
bol duchovn^m, a vtedy stal sa jeho namestn(kom Jdn 
Spl6ni. Pfsal: ^Antithesis veteris ac novae ecclesiae ac 
doctrinae luthemnae et apostolicae et novae romanae." 
VySla V Bardiove r. 1625i — Ist6 je, ze Florian Duchon 
bol dvorskym kiazom Katarfny Pdlffy, vdovy palatfna 
Stefana Illeshazyho, a jako taky bol prftomny na 2ilin* 
skej synode r. 1610. — R. 1616 dna 12. maja bol na 
pohrabe Katarfny Pdlffy. 



Cfslo 2. — 1887. 



SLOVENSKfi POHLADY 



43 



12. Matej Gazur. 

Narodil sa v Mosovcach. V detinstve zostauuc 
sirotoii, bol ochraue Mateja Lochmaua a Tomasa Fabia- 
uiho odponicany, ktorf ho dali pod opateru najlepsich 
uSitelov. Dokonciac §tudia na ziadosC Mateja Lochmaua, 
bez vole stal sa necpalskym ucitelom ; avsak jaky bol 
uespokojny s touto svojou stanicou, svedcia riadky JA- 
novi Lochmanovi r. 1615 pl8an6: „Chran sa oravskeho, 
fiptoYskeho a turcianskeho chleba, mily priafel, jako 
ohna; bai so mnou do mesta, nejakeho mesta." Dodal 
e§te: „Prace je mnoho, srdecuost je zriedkava alebo 
priam ziadna, inl«4dez je pokazeud." Odtialto povolal ho 
do Ilavy Stefan Ostrosic, ktoreho troch synov : Mikuhisa, 
Pavla a Mateja a viacer;fch zo zemanskych rod in vy- 
chovAval. Tu stretol sa s uznanim, lebo OstroSic nielen 
ze niu dal svoboduy dora v Have, ale u Ferdinanda II. 
vyzfskal niu aj zemanstvo. Gazur bol pocitovan]^ medzi 
najlepsich basnikov. Jeho prdce su: 

1. „Pia siinul exquisita Sanctissimum Unius qui- 
dem, Totius tamen Generis Humani Salvatoris Nomen 
proprium uuum Nuncupativa vero XCIX concernens 
Meditatio: Quam Dintums, et quidem periculoso Morbo 
liberatus, Votiq in eodem Archiatro Jesu facti reus 
Elegiaco, Elisionis ignaro Carmine adcurate lucubravit 
Atque Reverendissimis, Reverendis, Illustrissimis, Specta- 
bilibus, Magnificis, Generosis et Egregiis, Prudeutibus ac 
Circumspectis et Universitati Dominorura Magnatum et 
Nobilium Judyti Comitatus Threnchiniensis Pro Strena 
priinorum Calendarum Anni Sedeci-Centeni, bis Quinaque 
Lustra sequentis, in evideus Gratitudinis debitae monu- 
mentum, In perspicax Honoris meriti argumeutum, In 
luculentum obedientiae decentis documentum. Mathias 
Gazur Thurocz Moschoviensis, Modernae Spectabili ac 
Magnificae Trigae Ostrozithianae olim a peipetuis Stu- 
dijs : nunc a continuis Servitiis : Fatali illo Climacterico 
Aetatis suae anno LXIII. humiliter D. D. D. Trenchinii 
Pennissu Superintendentali caeterorumq Superiorum. 
Typis Laurentii Beniamin ab Hage. " ( Vo 4®. A — B = 2 
harky = 8 necfslovau^ch listov. 1651.) 

K bdsni tejto pripojil hexameter, ktor^ mozno ne- 
pocetne bez urazenia pravidiel hexametrovfch sem tarn 
premiefiat. Znie: „Sol, ros, lex, lux, spes, rex, lux, pax 
sic inihi Jesus/ 

2. R. 1652: ^Delineatio insignium Osztrosithianorum 
et Grazurianoinim." 

3. ^A. A. A. Lacrymae Super Immaturum," piissi- 
mum tamen Obitum Spectabilis ac Magnifici Domini 
Pavli Osztrosith De Ghyletnicz, Equitis Aurati, Arcium 
Illava et Lyptovyvar, Castelliq Ludan Liberi ac Haere- 
ditarij Domini: Qui Magno Superstitum Dn. fratrum, 
totiusque familiae ; magno Dominorum Magnatum et No- 
bilium Magno Ecclesiarum et Scholarum ; magno Rerum- 
pub. Servitorum Subditorumq dolore contigit in arce 
Illava Die XVII. oct. An. M. DC, LII. In Honorem Ac 
Gratitudinem Discipulo primum suo carissimo, tandem 
Nutritio liberalissimo restandam, Profusae a Matthia 
Gazur Thurocz-Mossovino Trenchinii Typis Laurentij 
Benjamin ab Hage." (Vo 4^ A— B^ = 17^ hdrka = 6 
necfslovan^^cb listov. Nachddza sa v penStianskom mu- 
seume.) 1652. 

4. ^Epicedian in obitum Susannae Coi*vini." 1655. 

5. „ Colossi hymenei honori et nomini Admodum 
Reverendi, Clarissiroiq Viri Dn. M. Zachariae Kalinkii 
Antistitis Ecclesiae Cassensis meritissimi, Sponsi: Nee 
noQ Generosae Virginis Hellenae Marssovsky, Generosi 
ac £gi*egij Domini Pauli Marssovsky, Filiae Dilectae 
Spousae, erecti ab Amicis et Vicinis Die 5. Febmarij. 
Anno Sedeci-Ceuteno, Denoquater et Quindeno. (Vo 4°. 



A— B = 2 hirky =z 8 neci'slovanych listov. Nachadza sa 
v pestianskom museume.) 1G55. * 

6. Mnema funercum Viri Reverendi Clarissimi et 
undiq Doctissimi Dn. M. M. Zachariae Kalinkii Rozeu- 
bergensis, Ecclesiastae Cassensis Fidelissimi: Qui Post 
ardentes ad Thronum Gratiae ac Misericordiae Dei pre- 
ces et suspiria iutima, ex hac lacrymarum valle, in lae- 
tissimum Coeli xoXtTe'j|;.a placidissime translatus est Anno : 
Mense: Die: MartIVs ex Astrls seno repeDat bis VtaXc; 
AVrea ZaCharlae SpIrltVs Astra tenet; Hoc est, Die 
12 Martij, Anni 1(556 — erectum a Matthia Gazur 
Thurocz-Mossovino luclytae Aulae Osztrozithianae Fa- 
miliari." (Vo 4^. Pol harka = 2 uecislovane listy. Na- 
chadza sa v pestianskom museume.) 1656. Venoval jehf> 
otcovi Joachimovi Kalinkovi. Z bdsne tejto vysvitd, ze 
bol Gazur muz ufieuy a v reciach sbehl;^. Lebo rainio 
slovenskej reci; 

^Haebreo, Grajo, Romano, Teutonicoque 
Nee non Hung»arico colluit ore loqui." 

7. „Enneas Diuersi generis Epithalamiorum, so- 
lennitali Nuptiarum Spectabilis ac Magnifici Domini Pauli 
Ostrosith de Ghiletnicz, Arcium Illava et Liptovivar, 
nee non Castelli Ludan Liberi et Haereditarii Domijii; 
Equitis Aurati: Magnificani Et Selectissiinam Dominam 
Evan. Vifalvsi, Spectabilis Ac Magnifici Quondam Do- 
mini Francisci Zai Relictam in Matrimoniura ducentis 
Die 17. Januarij. Anno Sedeci-Ceuteno, Deno quater. 
atq Noueno, A Gnato nato, Virgo Maria tuo : artificiore 
ac sine omni elisione Fabrecata a Matthia Gazur Thurocz- 
Mossovino, praetacti Domini Sponsi, ut et duoruni cae- 
terorum Dominorum eiusdera Fratrom, quondam prae- 
ceptore nunc Seruitore. Trenczinii Typis Laurentij Benia- 
mini ab Hage." (Vo 4^. A 1—4 = 4 necislovan6 listy. 
Nachddza sa v pestianskom museume) 1649. 

Gazur o svojom ucedlnikovi Pavlovi Ostrosicovi v po- 
hrabnej reci takto sudil: 

„Siquis erat sagax, solers, discretus, acutus, 
Ostrosith a Ghyletnicz Paulus hie alter erat.** 

13. Micbal Gobi us. 

Narodil sa v Slovenskom Pravne v Turci. Schmal 
nazd&va sa, ze bol synom f)ura Gobiusa, okolo roku 
1660 tamejsieho ucitela, a brat Jana Gobiusa, pomoc- 
ufka na wittembergskej universite „Disputatio de ho- 
mine et imagine dei in homine ante lapsum'' zvanou 
pricou, ktorii v Ziline r. 1665 pod riadiacim u£b^roni 
Janom Hnilicenusom (nie jako Schmal chybne ud&va 
Nailicenusom) brduil, urobil svoje meno zndmym. 

14. buro Gregpud. 

Narodil sa v Diviakach v Turci a ucil sa v Ivan- 
cinej, V Presporku, Kezmarku a Wittembergu. Ked pri- 
§iel r. 1729 dna 30. oktobra do Kezmarku, takto za- 
pisal sa do z&pisnice ziakov* „Georgius Gregus Divihiuo 
hungarus Thurocziensis." Jeho ucitel l^uro Buchholz ale 
y tej istej z&pisnici o nom toto naznacil: Diligens iste 
proborumque morum scholaris paedagogus D. Fischer et 
Szontagh collecta stipe cum Mudrony discessit Vite- 
bergam praevia valedictione publica 4. feb. 1736. Na- 
vi-dtiac sa z Wittembergu domov, najprv bol v Ozorov- 
cach u rodiny Ottlikovskej dvorsk^m, neskorej po smrti 
Izaka Andriciusa riadnym knazom v Stiavnici. Ked 
z Wittembergu strojil sa is£ domov, pfsal pod nazvom 
pDisputatio theologica de juramento per Dei genitricem 
et sanctos reliquos minime praestando^ pojednanie a ho 
pod predsednictvom Henrika Zeibicha brauil. Vy§lo vo 
Wittembergu r. 1739 vo 4^. Ru napisaniu toho mu to 
dalo prflei^itost, ze Karol III. r. 1731 vydal nariadenie 

6* 



44 



SLOVENSKfi POHLADY 



Clslo 2. — 1887. 



y Dabozenskej zaleJitosti, ktor^ho IX. bod za povinoost 
ulozil protestantom, aby dia vzorky rimsko-katoUckej 
))risahaU. K ospravedlneniu tohoto pod titulom „Jiiratus 
Sodalius Jesuitarum" (podia mieaky mnohych Malevic) 
pfsal dielo, k refuticii tohoto ale „Juratu8 Christi So- 
dalis*' sosnoval iu6, obe ale GreguS prlpojac ku svojrau 
poleniick^iiiu spisu. vydal. — Povodcoin ^Juratus Christi 
Sodalis" bol Jin Cernansky, sufovsky ufiitel, ktor^ na 
konci svojho pojednania ukryl svoje meno pod pociatocn^ 
pfsmeny tejto vety: „Haec statuere jusserunt Jurati 
Christi Sodalis Religiosa in Solum deum Obligatio,'' 
totizto: Johannes Csernanszky Scholae Szulyoviensis 
Rector Ordinarius. 

15. EliAS Groszmanii. 

Roddk z Turca; skoly dokonciac v Konigsbergu, 
htal sa ufib^rom v Krupine. Jeho vedu hidsa ^Dispu- 
tiitio de principiis metaphysicae," ktoru r. 1G41 v Konigs- 
bergu pod predsednlctvom Michala Eifflera bra nil. Svo- 
jich ucedluikov na pilnosC, poboznosC a mravnost tymito 
vei'sami povzbudzoval : 

Prima bonae mentis cura, sit altera morum, 
Tertia littemlas perdidicisse bonas. 

16. Daniel Jesensk^. 

Podobue rodak z Turca; predtym, jakoby bol pre 
pokracovanie v studiach do Wittembergu isiel, v Bafiskej 
Bystrici jak svoju pietu tak aj milovnosC vyzuacil so 
svojou pracou „Strena nova, sed veteri arte co'ncinnata" 
zvanou, v ktorej 1. jan. (Calendis Januarii) r. 1701 
bansko-bystrick^ knazstvo a vsetk^ch patronov pocfil a 
kazd6mu kr&tkym ale pekn^m distichonom stastliv^ nov^ 
vok pvial; medzi poctenymi, mimo viae patronov, boli: 
knaz Elias Breithor, Jdn Simonides, £)uro Figuli, Jan 
Burius, Jin Pilarik, uceni muzovia. V torn istom roku 
siel do Wittembergu a svoju studujiicu drdhu tak skvele 
prebehnul, ze obsiahnul titul magistra a ven5eneho ci- 
sarskeho basnika. Dokonciac stadia, v Drazdanoch roz- 
licn^ urady zastaval ; zomrel v cudzine. K jeho pochvale 
je dostatocn6 spomemit, ze wittembergskd kniznicu pb- 
(etnymi knihami obohatil, a Schmal pamata sa, ze tam 
videl i jeho podobizen. Jeho prace su: 

1. „ Colossus anagrammaticus ex nominibus virorum 
academiae vitembergensis." 1703. 

2. Invitatio Peschekii ad castigationem iniqui de 
hungaris judicii." Drazdany 1708. Vo 4^. 

17. JMichal Institoris. 

Narodil sa v Mosovcach. Otec jeho bol Elias In- 
stitoris a matka Anna Stupavska Dokonciac studia, stal 
sa ucbArom vo svojom rodisku a meno svoje viae prd- 
cami znamym ucinil Ked bol este vo svojej domovine, 
v Banovcach pod predsednictvom svojho starsieho brata, 
Jdna Institorisa, r. 1654 svoju prAcu: „Disputatio de 
transsubstantiatione panis eucharistici in corpus et vini 
in sangvinem dominicum,^ ktora vo 4° v Trencfne u Va- 
vrinca Benjamina ab Hage tlacenA a grofovi Gabrielovi 
Ill6shazymu venovana bola, a r. 1655: „De clericorum 
a potestate seculari exemptione" svoju prdcu, ktora 
V Trencfne vo 4® vysla, v Stiavnici brdnil. Navratiac sa 
z cudziny; nielen ze sebe sveremi mladeJ so skvelym 
prospechom vyuCoval, ale svoje meno aj prAcami zvecnil. 
Jeho umoplody su: 

1. nParocuesis ad Sectaries de Visibilitate et Juvi- 
sibilitate Ecclesiae Praemissa ejusdem Formali Ratione. 
Solnae Typis Dadanaeis Anno MDCLXVIII." (l^ilina, vo 
4^ A — B = 2 harky = 8 necfslovan^ch listov. Na predku 



titulny list a dedikacia 2 ne^'slovane listy. Nachidza sa 

V pestianskom museume a u j^ura Rdtha.) 

2. „Panegyricus in obitum PI. Reverendi et Claris- 
simi Viri D. Johannis Institoris Pastoris Slavonicae 
Ecclesiae Corponensis etc. Scriptus a Michaele Institoris 
Scholae moschoviensis Patriae Rectore, Fratre antem 
suo Germane. Anno NVnqVam, arDVa, VeraX, et pVg- 
naX, Con-Vet VIrtVs. (= 1661) Typis, Trenchinii, Nico- 
demi Czizek." (Vo 4^. A— D = 4 hdrky = 16 necfalov, 
listov. Nach&dza sa v pestianskom museume a universite.) 
Venoval tento Panegyricus podzupanovi a sudobnym 
prfsediacim stolice Hontianskej, tak aj richtarovi a rade 
mesta Krupiny. 

3. „Desiderium aureae pacis**; k tomuto je pripo- 
jen^ versovan^ opis povodne z r. 1662, ktory Matej B61 

V J^Notitia novae Huugariae" zvanom diele bezzdkladne 
jednorau liptovsk6mu ucencovi pripisuje. 

4. obv Gew! Chiliasunis Dirutus, id est: Refutatio 
Opinionis tam veterum nonnulorum, quam recentium, 
docentium Christum TJniversalera omnium Judicem, ante 
pantocryticum judicii diem, 6 coelo veuturum, mille annis, 
in Pace, quiete, ac mirabili rerum, omnium affluentia, 
cum piis in teriu versaturum, judicium administraturum, 
etc. Studio et opera Michaelis Institoris Rectoris Scholae 
Moschowiensis. Respondente Michaele Alauda Radkov. 
ejusdem Scholae alumno. Anno 1665. Mense Julio die... 
Impressum Solnae per Johanuem Dadan. (Vo 4^ A*- C.^ 
= 272 hirka = 10 necfsl. listov. Nachidza sa v pestian- 
skom museume, v bansko-bystrickom ev. gymnasiume a 
u 6ura Ratha ) 

5. „Dissertatio Ethica de Summo Morali Bono Sen: 
de Existentia et Natura Beatudinis ac Felicitatis Civilis 
seu Ethicae, placidae subjecta disquisitioni, k Michaele 
Institoris, Rectore Scholae Moschoviensis Autore: Re- 
spondente Martino Proserchomeuo , ejusdem Scholae 
alumno. Anno 1666. Mense Aprili die . . . Excudebat 
Solnae Johannes Dadan. Anno 1666. Vo 4°. A— Bj = 
6 necfsl. listov. Nachadza sa v pestianskom museume a 
universite.) 

6. ^Phosphorus clarorum syderum lUustris Lycei 
Kiloviensis," ktora podfa Kleina je tlacend v ^iline 
r. 1667 vo 4°, podfa Schmala ale „Kilovii an. 1667 ac- 
census per Mich. Krmer alias Institoris.^ Z tohoto vidno, 
ze sa tento Institoris vlastne Krmer volal. 

7. „Dissertatio Placida de Justificando Homine 
Peccatore Coram Tremendo Tribunali Dei, etc. Autore 
M. Michaele Institoris, rectore Scholae Solnensis et jam 
facto Pas tore Ecclesiae Teplensis in Comitatu Lipto- 
viensi. In ipso Valedictorii Sermonis memento instituta, 
producta, defensa. Respondente Casparo Lehotsky, Scho- 
lae quidem Seniore, Anno M. DC. LXX. die 16. Apriiis. 
Solnae, Impressa apud Joh?nnem Dadan. (Vo4^A — E, 
= 4^4 harka = 19 necfsl. listov. Nachadza sa v pestian- 
skom museume. Z tohoto vidno, ie Institoris bol uz 
r. 1670 rektorom zilinsk^bo gymnasia a knazom v Teplej 

V Liptove. 

8. „Kuustt Wyborny, kterak se mime wai^ne a 
platne Bohu modliti, a Vsselike k dussi y k tela po- 
trebn6 wecy, od neho sam6ho, nabozne, slussne, na- 
lezite a Horlive zadati a prosyti . . . (Miesto tlace nie je 
udan6, ale K. Szabo udava ju za zilinsky tlac z r. 1693. 

Pisal aj in6, zvWstne verse, menovite ku cti Abra- 
hama Jesensk6ho r. 1689 a Imricha Huszara r. 1691, 
tieto ale u Ambr6zyho s(a rukopisy pozostaly. B&sfiami 
ho pozdravili: Daniel Quetoni, sv.-michalsk;f knaz a 
archidiakon, Andrej Fitkomides, dekan a dioec. notdr, 
Zacharias Hagara, mo§ovsky kftaz,^ Jin Bombicenus, sv.- 
martinsky knaz a dioec. recnik. Dure Zari, sv.-marsky 
kfiaz. — Zomrel na po5iatku XVIII. storocia. 



Cfslo 2. — 1887. 



SLOVENSKfi POHLADY 



45 




Gergelove hody. 

Povesf z polovice XVII. stoletia. 
(PokraCovauie.) 

II. 

olo kr^sne n)djov6 rdno. Jako milostnd tvdr 
sluca nebeskeho dotkla sa nizkej zeme, pre- 
budila sa cela priroda zo sna nocn6ho. Tra- 
vicka a kvietky poIn6 hlavicky svoje po- 
^dvihovaly a k nebesdm obracujuc jich, jakoby slzav^m 
yrakom, s rosou nebeskou na hlavkach svojich, (fakovaly 
tvorcu nebeskfiniu. Stromovie, v krasnoj zelenosti odet6, 
papi-Sleky sluefinymi poh^bane, tiez uctivu pokloQU robilo 
tyorcovi svojmu za zrast svoj a vekov6 bytie svoje. 
ZivociSstvo, zo zmeraveu^ho spanku zobudeu6, pocinalo 
svoj denay spo^ob zivota. Pracovitd vtelka uz bola 
V liplnej svojej praci, z kvietka na kvet s veselym bzu- 
caufm preletujiic a sladky mad pre svoju rodinu a aj 
pre tak testo nevtfacn6ho cloveka sbierajiic. Tu i tu 
zabzucal miijov;^ chriistik. Mraveacek pilno pocal sa 
k prdci brat a snasaf do kopceka svojho to, co mu po- 
riadok deiiny nakladal. Ptictvo nebeske za6alo svoj ne- 
prev^Siteln^ orchester spevu vo v&etkych nuancach tonov. 
Slavik dospevoval svoju vcasuo-i'annii piesefi a modlitbu 
svoju. Tu sa z okolitych dedin6k ozve cengot oveciek, 
ktor6 so zalostnym blakotom, ze chybuje jim zivnost, 
pilno kracaju za svojfm pastierom. Nechybuje ani ozy- 
vanie sa tniby pastierskej, ktora svojlm rychlo dudlika- 
jucim vreskom surne pouiika gazdinky a hospoddrky 
vyhanaf vyhladuvane volky, kmvy a ieliatka za mm na 
zelene pastviny. Nezadlho z dediiiskych chramov^ch va- 
ziciek volajd vaine zvony : rCingy, cingy, bomby, bamby !" 
jakoby hovorily: 

„Kto sem nejde, nemd hanby, 
nema citu, ani vieiy, 
ten len diablu sveta verf. 
Podte, pod'te sluziC Bohu, 
on vdm dava milost mnohii, 
dava zivot, zdravie, dary, 
on dnes pracu vasu zdarf. 
Cingy, cingy, bomby, bamby, 
kto ho nectf, nema hanby." 

A tu domky dedinske otvd.raju sa a n«abozu6 ^e- 
iiicky, dietky a vdzui gturcovia pospiechajii do chrarau 
boitieho vzdavat chvalu Bohu za sfastne prezitii noc a 
prosit milost jeho o pozehnanie a zdar dennych prac 
svojich. Obzreme-li sa po domoch rolnikov a pausk^ch 
hospodafskych dvoroch, vsetko je v pohybu, rolnictvo a 
sluzobnfctvo vychadza k denn^m prdcam svojim na pole, 
role, liiky a zahrady. 

Taky pohyb pozorovat aj vo dvore pdna Oblazov- 
«k6ho, V dedinke B . . ., blizkej dediny S . . ., bydliska 
to panov 6 . . ., Dvorsk^ jeho vyddva rozkazy, jaka kto- 
r^ho sluhu dneSna praca bude, napomina k pilnosti, 
svedomitosti a vernosti, hrozi nedbalym trestami a s tym 
vystraja jich z domu pansk^ho. 

Dom pana Oblazovskeho pravda nijako nemohol sa 
rovnat ka§tielu pinov 6 . . ., je to skromn^, prfzemne 
stavisko, ale uhladn6 a k potrebam mensej zemanskej 
rodiny primerane sriaden^. Okna velike, dutymi mre- 
zami zaopatren^, *hlavn6 prucelie do ulice a bofn6 do 
zahrady obrdten^ s patrifinymi vchody. Vsade videt ci- 
stotu a poriadok, lebo pin tohoto domu je prisny velmi 
41 domova paui neznesie ani najmensiu nefiistotu vo dvore 
A v dome svojom, 

Sluzobnfctvo uz je vsetko na nohich. Panstvo, zda 



sa, ze este v spdnku pohruzen6 je, aspoft vo svetlicach 
tiplne ticho panuje. 

PoJme do zahrady: tdto je na dva hlavn6 oddiely 
rozdelenA, na zahradu zelenfn kuchynskych a ovocnych 
stromov a na zahradku kvetinovii ; na zadku zahrady je 
diel divym stromovfra vysadeny, takrefienym „mal;fm 
parkom" menovany. 

Zeleniny a kvetiny naiczaly sa este len v prvom 
dtlom vyviuu, ale zo vsetkeho znaC sa dalo, ze nikou 
znalca obrabane a opatrova!i6 sii. 

Obzieme-li sa po zahrade v tento ranny cas, ne- 
vidime tu z ludskych bytnost( len jedno ralad6 svieze 
dievca. ktor6 pri hriadke kvetln pilno a zrucno sa uklon- 
kujiic, okopava litle kvetiuky. Chceme ju z tvare po- 
zna(: 6o a kto a jaka je? Z tejto strany, odkial my 
hFadfme, je to nemozno, lebo chi'btom k nam je obra- 
tend, a bars tu i tu hldvku zdvihne, pozera iba pred 
seba, a sice dlh;^m pohladom, jako sa zda, na ohradu 
zahrady. Ostatny mz zdvihajiic od prdce hlavu, ticho 
zaseprala: „Este nie je tu?*' No dlhsie sa dfvajuc, rychlo 
odhodila raotycku a so zaseptanim: „uz je tu,^ chcela 
prdve rychly skok urobit k ohrade, lei zpamatajuc sa, 
zastala a obzrela sa nazad ku vchodu domov6mu, iste 
preto, ci este nik nie je vonku z pan^^tva. Je to diev&i 
17— ISrocne, cistd blondinka. Tvar viae oknihla nez po- 
dlhovasta, bieluckd jako lalija, ockd modr6 s blado- 
gastanovymi obrvami, nostek maly, rovny, lista mal6 
s cerven^mi, mierno vyvinutymi pernami, briadka okriihla 
s dubeckou na prostriedku; postava strednd a stihld. 
Jako zpozorovala, 2e okrem nej nie je nik v zahrade, 
sta srnka popreskakovala hriadky a uz bola pri ohi'ade, 
nad ktorou vycnievala hlava mladeho muza. 

^Uz si tu raz predsa, Janik moj! Co som sa fa 
navyzerala!** 

Toto mohol pocuf i d'alsf posluchac, jako tiez: 

„Dusa moja draha, nemohol som prv; dnes velrai 
mnoho roboty u nds." 

Potom nastal tich^ sepot: co hovorili, to len oni 
sami vedeli, a keby bol to kto i pocul, (azko by bol 
z jich len jim zndmych vyrazov liplny smysel jfch roz- 
hovoru vyrozumel. 

Motycka ni dlho lezala na kvetinovej hriadke ne- 
pohuuto, tak jako ju rucka robotnicky v navale radost- 
n6ho pocitu bola odhodila, a Hanka, lebo to je jej meno, 
jako prikovand v^dy este stojf pii ohrade, pilno naciiva- 
jiic, CO jej milenec, lebo to iste bol ten Janfk, Mbeho 
alebo vazneho jej vykladal. Jej cely ostatny svet bol 
jako mrtvy, ked" k uchu jej zavznieval hlas drah^ho 
srdcu jej mlad6ho muza. A preto ani sa ueobzrela, ked 
dvierka zahradne zavrzgly a do zahrady lahodnym kro- 
kom vkrocila domova panska dc6ra, a jako uz zndme, 
V okolf vseobecne zndma krasavica. Zvldstny to, milostny 
zjav v lahkom rannom riichu; jakoby vila horskd lahkyni 
krokom hupkajiic pobezkavala k milovanym hriadkani 
kvetinovym. Postava viae nez prostredna, stihld, drieckii 
tenkeho, siimern^ho, tvdre podlhovastej, pleti mierno 
barnavej, ocii modrych, vlasov s tlstymi vrkocmi gaSta- 
novych, pritom IG ITrocnd, a radte obraz, ktory kazd6ho 
cltiaceho muza pohladom svojim ocarovat musi. 

Pi iskociac k hriadke, kde Hanka okopAvala, vidf 
8 podivenim lezat motycku a hriadku este mdlo pookopd- 
vanu. Trochu sa jej Ifcka zrumenia a ona sama k sebe 
prerecie: „A\q kde je tdto Hanka? a jak mdlo este dnes 
pokopala!" Obzerd sa vokol a nevidiac nie, pocnc kricat: 
„Hanka! Hanka! kde si?" V torn obzre sa v tii stranu, 
kde Hanka pri ohrade stdla, zazre ju, kerf rychlo jako 
poplasend srnka odskofif od ohrady a z druhej strany 
hlava muzska nad ohradou sa ztratf, a vyrazf pre seba 
viae s Futostou ne2 s mrzutosfou: „HIa! ona zase s nfni." 
Hanka vidiac, ze to iba panna Helenka, vo svojom 



46 



SLOVENSKfi POHLADY 



Cfslo 2. — 1887. 



stvachu utisila sa a so sklopenou hiavou prikrocila k mla- 
dej veliteike svojej. 

„Ale pre Boha, Hauka, co ty robfs? HIal hriadka 
este len zapocatA kopaf a iiz slnko tak vysoko! Cos' 
tarn robila pri tej ohrade? Mue sa zda, ze tara z druhej 
strany bol jakysi chlap. Klo to bol a co tu chcel?" 

Hanka este vzdy so sklopenyma ocima ticho a v^- 
bavo odveti: ,,Milosf, odpustite, pauna Helenka, to bol 
moj Janik Trnka z dvora pana C . . ." 

„Teda uz tvoj Janik?^* nechtiac tfsko vzdychla He- 
lenka, a jakoby sa zpamatala, tiocha vaznej§Im hlasom 
dolozi: „Teda ty uz i vo dne zanedbavaC budes pre 
svoje milostue pomery s kadejakyini cudzimi muzini 
svoje povinnosti a prace?" 

„Prosfm lictive, ja s iiik^m okreni Jauika ziadne 
pomery neraam, a to je vera v kazdom ohiade cestn^, 
statocny filovek, a nie daky cudzi imiz, ale mne od raa- 
licka dobre zuamy, jako statocnych rodicov remesel- 
nfckych syn, tot hen z Bobrovnika pochodiaci. Preto 
prosira ..." 

„No, dost, Hanka, nepotrebujem d'alsej rozpravky 
iioni, i mne je dost dobre zudiny. Ale coze si s nim 
mala a to tak dlho lined! z rana rozpravatV" 

,, Odpustite, prosira, on mi vselico vazne rozpraval, 
a to i take — dolozila s dorazom — co tyka sa i vas, 
panna Helenka, a preto som tak dlho jeho reel po- 
ciivala." 

„Ze co sa i mna tyka?" chytro skocila jej v rec 
Helenka, a nechtiac zarumenila sa. „Coze to moze by(? 
To bych predsa rada vedela!" 

„No ja vam to hned vsetko rozpoviera. On mi pri- 
siel sdeliC, ze u jeho panov dnes velmi mnoho jakychsi 
vaznych hostf cakajii a preto ze sluhovia velmi mnoho 
roboty a behania majii." 

„6o rana do hosti panov C . .?^ 

^Prosira lictive, panna Helenka, ale — a pri tom 
vyznamne pozrela na veliteiku svoju — ta md prist 
i pin Rozon z Mitfc!'' 

Helenka este vacsmi zarumenila sa, a hiadia svoje 
rozpaky zakryt, s uapodobnenou lahostajnosfou odvetila: 
„Nuz a coze ma je do Rozona?" 

„Hia! ved ze i mlad^ pan Rozon m4 prfst na tieto 
strany.'* 

No tu uz Helenka zostala jako pivonka cervena. 

Hanka si tu poslednu zpravu sama na svoju past 
dolozila, chtiac svoje rozpaky Sibalskym sposobom pre- 
niest na svoju veliteiku, a vidiac, ze sa jej to podarilo, 
t^ra smelsie si pocfnala. 

„Ah, a veru je to krdsny, rnls^Af pan ! Jeho postava 
vysoka, stihla, jeho pohybovanie Iahk6, jeho pohlad pr(- 
vetivy, a pri tom jeho cierny raladuSky bajuz, jeho oci 
cierne jako tie trnky, jeho rec mila, vMdna, srdecni. 
0, iste, iste, na ktoiii ten okom svojfra pozre, tej ten 
pohfad uprimny a prenikavy musf utkviet az v samom 
srdci. Nezaliibit sa donho nie je mozno." 

Tak bez pretrzenia recnila, ze nebolo mozno ani 
pretrhnliC ju v reci. Ostatne bolo to prave pre Helenku 
vhod, lebo za ten cas ona vysvobodila sa z rozpakov a 
uz teraz mohla trocha chladnokrevnejsie odvetif.** 

„Naposledy rayslfs, ty posetile dievca, ze sora sa 
i ja donho zaiubit musela, ked zo par raz u nds bol?" 
odvetila s usmevom Helenka. 

;, Veru by nebol ziaden div, milostnd panenko : lebo 
jako na celom okolf nie je krajsej devy, jako ste vy, 
tak iste nie je krajsieho, Iiibosti zenskej hodnejsieho, 
jako je mlady pAn pi^na Rozona." 

„Chotf, chod, ty pochlebnica," 

„Ja uaskrze nepochlebujem, ale ifrocistu pravdu 
hovorfm. Ej, bol by to za krisny pdrik, ba by ho nie 
ua okolf, ale v celej uhorskej krajine nenasiel.** 



^No dost tych blazniv^ch reef, bo ty bys' mi ho 
tusim u^ na silu na krky hodit chcela." 

„6, ja nie, nie je toho naskrze treba, lebo takej 
krisnej, peknej, dobrej, milostnej panne, jako ste vy^ 
nie je potreba nasilne prifahovat srdcia mlad^ch panov^ 
tie tak sarao od seba za nimi Inii, jako to bozie stvo- 
renie za teplym slnkom." 

„Hahaba! vsak mi ty tu ako zaliibenec v;frecnymi 
slovmi lubosC vyjavujeS! Naposledy bys' ma presvedcit 
chcela,^ze i ten mlad^ Rozoii uz do mna zaiubeny je?*^ 

„6, milostivA panno! dajte sa aj o tom presvedcit/' 

„Hauka moja, co ty vsetko vies, alebo lepsie vediet 
sa domnievas! Snad! ze bol zo dva, tri razy u nas, a 
z toho mozno zatvdrat, ze by bol uz do mna zaiubeny ? 
Verf k nam i mlad^ Madofansky chodieva, a to este 
castejsie, nez Rozon, nuz naposledy by musel i ten byt 
uz zaiubeny?" 

flNepochybujte ani o tom ; ale toho bych vdm veru 
nedop.iala. Nie je sfce vzozrenia neprfjemneho, ale pre 
mna by mal on cosi odstrkujiiceho. Je velmi pysny^ 
sebe mnoho mysliaci a ma cosi takeho za usima, coho 
sa musi kazdd zeuska obivat, aspon by sa obavat mala." 

;,Neboj sa, Hanka moja,'' smiala sa veselo Helenka, 
„ved ueidem sa mu este na krk hodiC, a v6bec nie je 
tu este reci o mojom vydaji." 

„Preco by nemohla byt?-* s podivenim zpytuje sa 
Hanka. „Vek acprave este nesiiri, bo veJ este jako len 
dnes z oka bozieho vypaduut^ nevinniatko v celej litlosti 
raladistvej krdsy vyzerate, ale predsa uz tak6, ze o vy- 
daji rec byC moze, uajma ketf tofkych vohlaiov mate. 
Lebo je to skutocna pravda, do svet hovorf, ie kto si 
mnoho prebera, ten si lahko preberie. Najlepsie hnerf 
od kraja brat, co ndm prve §tastn6 okamzenie donesie 
a io prvy rumenec a prv6 klopanie srdca pri prvom 
pohlade ndra vyliidi." 

„No, teba by si mohli vsetky panny, ba aj vSetci 
mladf ludia vyvolit za naliovaraca; poznat, ze mas uz 
V tom zkiisenosC. Tys' tiez hned prv6ho, ktory sa ti na- 
d'abil, za milenca, a kecf ho uz svojim Janfkom voids, 
teda i za svojho muzfka vyvolila." 

„0n sa mi tak, milostnd panna raoja, jako vy ho- 
vorite, len slepo nenadabil," odvetila trocha urazena 
Hanka, „ale po dvojom, trojom videni city naSe sa stret- 
nuly, on mfia i-ad videl a ja jeho tiez. A od tych 6ias 
ja som mu uprirane oddana a nechcera s^iadneho in^ho 
na svete za muza, jako jeho, a presvedcena som, ze on 
tiez ziadnu inu nechce. On mi istotne sliibil, ze jakn&hle 
tieto neiste, biirlive easy prejdii, vezme si ma, a budto 
budeme spolu dakde v panskom dome sliizif, budze si 
sami iivobytie zavedieme; lebo on je i remeselnlk, a 
ja si len tiez dac k spolo^nej ziv'nosti prispievat moct 
osobujem. No a musfme i daf na Pana Boha porucat, 
lebo ten robi z bohat§ho chudobn6bo a z chudobn6ho 
bohat6ho. Kto v neho diifa a prfkazy jeho plnf, pri ver- 
nom pinenf svojich povinnosti nikdy bo neopustf, ale 
tam ho pozehnd bohate, kde sa toho najmenej nazda." 

Reci tieto tak liprimne zo srdca pochodiace velk^ 
dojem urobily na Helenku. Preto i ona vazne odvetila jej : 

„Pekne hovorfd, Hanka moja, a verfra, ze i tak 
rayslfs, a iste pri takychto umysloch so svojfra Janfkom 
sfastna bude.^. To bych ani uebola myslela, ze pri svojej 
indce priveselej povahe mis predsa taky hlboky nabozen- 
sky cit!" 

„6, draha panna Helenka, to mi moja draha matka 
— Pan Boh jej daj yecmi slavu — do srdca mojho 
vstepila, a ked ma ostatny raz vystrajala do sveta, tie 
slovd mi jako Bprievodcieho na ceste ^ivota vyslovila: 
^Boha sa boj, Boha sa dokladaj a chran sa zlych ludi, 
a Boh Ca neopustf." Od t^ch cias som ju viae nevidela^ 
uz tam trava rastie na jej hrobe," a slzy ju zalialy. 



Cislo 2. — 1887. 



SLOVENSKfi POHLADY 



47 



„Vidl8, Hauka moja, jak ma tie tvoje reci jakosi 
lesklivo ualadujii, a zda sa mi, ie bys' ty pri svojom 
^hudobnom sluzobnfckom stave stastnejsou bola, uez ja.** 

„Ja sfastnejSou nez vy, vyznaceaa bohatstvom, ro- 
<lom, kr&sou, laskou rodicovskou a popi-ednych mladych 
panov naklonnosf ou ? ! Jak by to mozn6 bolo? Vy sn&d 
sami nechcete si dopriaC toho sCastia, ktor^ vam sAm 
Pan Boh milostivy jakoby do lona vsypa. Vyvolte si 
toho, ktory srdeu vaSmu najmilsf je, a istotae pocftite 
to blaho, ktor^ len dve milujuce sa vzdjomne duse po- 
litic su vstavel" 

„Tebe to lahko hovorit, Ty si m6zes svojmu Janf- 
kovi riecf: „m6j Jaufk.** Ja bych to na prlklad, keby 
sa mi tak Iiibil mlady Rozon, jako tebe tvoj Janik, ne- 
mohla jemu riecC: „m6j Lacfk." Pri vyslovenf toho 
^cervenaly jej Kcka. 

„A preco by ste nemohly, ked by ste chcely?" 

„Preto, Hanka moja, ze to tak neide v tak^ch pan- 
skych domoch nasich, jako u v^s, a potom, ved by to 
^ani z druhej strany siim oq ueziadal." 

„Jakozeby si neiiadal, milostna panna; vedk^dste 
tu pod hen tym stromom posleduykrdt na I^vke spoiu 
sedeli, takym nev^slovne milostnym zrakom pozeral na 
vAs, ze sa zdalo, jakoby tie ofi svoje vam az do duse 
a srdca ponorifi chcel. On tak tu sedel pri boku vasom, 
jakoby nikdy nechcel- od milostnej osobnosti vasej sa 
odldcif." 

„kh, Hanka, to sa tebe len tak pozdavalo, ked si 
si sndd na svojho Janika myslela. No i mue sa zdaio, 
ie bol trocha zamysleny, iebo len jako zo sua odpovedal 
na otazky moje. Ja som sa ho pytala, jako sa mi jeho 
otec a matka, a on mi po chvfli odvetil : „ Ja sa tu naj- 
blazenejSie cftim." Az ked som so smiechom opMovne 
p;ftala sa ho, kratko odvetil: „£)akujem lictive, dobre.'* 

,,Verte, milostna panna," recie dalej Hanka, „d6- 
vera doveru budf; ked raz doverne jeden druhemu vravet 
budete, uvidfte, ze ndjdete i tie najddvernejsie vyrazy." 

„No, to predsa tak neide, jako ty hovorlS; tu sii 
jnoji mill rodicovia, co by ti k tomu povedali?" 

(Pokraco vanie.) 



Dr. Andrej Radlinsky. 

Dra. Andreja Radlinsk^ho, jednoho z najznameni- 
tejSfch predstavitelov slovensk^ch sndh, dala nam tiez 
uasa pozehuana Orava. Pozehnand, Iebo, ac vysoko lezia 
jej polia, vystavene vetrom z hor idiicim, ona rodf slo- 
venskemu narodu muzov, velkych umom i srdcom. Po- 
cntic od Bernolaka j o Hviezdoslava, z tejto chudobnej 
Oravy vysiel cely rad dejatelov, majiicich vefky. podiel 
na tom, co napriek hrozn^m pomerom vykonalo sa na 
duchovnej nive slovenskej, — velk6 zasluhy, ze pri 
vSetk^'ch nastrahich tu je nds narod nepodkopany, este 
Tzdy sviezi. 

Andi ej Radlinsky narodil sa v sfdle Oravy, v Dolnom 
Kubfne, 8. ,jula 1817. roku, z otca Andreja Radlinsk^ho 
A matky AI2bety, rod. Bex-noUkovej, vnucky Antona 
JBernolaka, zakladatela slovenskej literatiiry. Na gym- 
ndsiume bol v Ruzomberku, Kremnici a v Budine, theo- 
logiu za&il v Presporku a dokoncil vo Viedni. R. 1841 
vysvaten^ za knaza, bol ustanoven;^ kaplanom v Budfne. 
Tyucujuc tu syna svojho ujca, Jozefa Bernolika, licet- 
n^ho radcu kraT. komory, rigorosoval i s^m na pestian- 
«kej universite a bol pov;f&eny za doktora filosofie. Na- 
^ledujiiceho roku presiel za kaplana do §tefultova, odtiat 
do Zlatych Moraviec, 1843. roku do B. Stiavnice, kde 
^abudli ho az do r. 1849. K povolaniu svojmu seriosne 
pripraveuy mlad^ kiaz, litei^rne u^ i prv pracovavSi, 



V B. Stiavnici 1847. roku zacal vydavaC dielo ^Poklady 
kazatelsk^ho refinfctva," a sfce uz v terajsej spisovnej 
slovencine. I roku 1849 odiSiel z B. Stiavnice nie snad 
pov^^eny, lez utekom. Casy boly tak6, ze zjavnf SI )vdci 

V Uhorsku neboli bezpecni. Radlinsky utiahnul sa vo 
Viedni, kde stal sa redaktorom vladou v cestine vydd- 
vanych „Sloven8kych Novfn." rok bol preloieny do 
Budlna k redakcii cesko-sloveuskej osnovy krajinsk^cli 
zdkonov, ktory lirad pri c. kr. uh. miestodrziteFstve za- 
stAval az do 28. aug. 1861. 

VydAvajiic „Poklady kazatelskeho recnfctva," ducli 
Radlinsk6ho chcel sirsie rozpat kr^dla. „V prospech 
zijucich V Uhorsku xiiskych bratov," ako vyjadril sa on 
sdm, mieuil prilozi£ k recen^mu sbornfku kazne v ruskoni 
jazyku, ano pracoval na zalozenf cirkevno-literatiirneho 
^Opisu pre austrijskych Slovanov. V decembri 1851. 
roku uz mal povolenie od miestodrzitelstva i od primasa, 
ked zrazu zmenil svoj prvotny plan a siicasne so sloven- 
sky mi kaznami v Budfoe 1852. roku vydal ^CoOpanie 
pyccKHrt npoiiOBt;i,efl'' (Sobranie ruskych Mzni) s iko- 
nou (obrazom) sv. Cyrilla a Methoda, slavianskycli 
apostolov, a s prilozenfm ruskej grammatiky a rusko- 
v§eslavianskeho slovnfka, aby — ako hovorl v pred- 
mluve — prostrednfctvom jich napomohol i literirny 
prospech Slovanov, i pripravil takym spdsobom obecenstvo 
k citaniu a rozumeniu onoho casopisu, ktory zamysia 
vydavaC. „Pre odstranenie mo^nych nedovercivych do- 
mnienok — citujeme dalej z ruskej predmluvy — do- 
tycne ducha vydavan^ch mnou kdznf v ruskdj reci, na- 
\ei\ mi pozuamcnaf, ze zamyslam umiestiC v knihe leu 
take kizne, ktore obsahujii ucenie spolocn6- obidvom 
cirkvAm, v^chodnej i.zapaduej, netykajiic sa spornych 
predmetov ucenia. Tak, dfa mojej raienky, vydavaui^ 
mnou rusk6 kazne posluzia nielen duchovnfkom, lez 
spolu i vSetkym zelajiicim nauciH sa rusk^mu jazyku, 
ktor^ medzi ostatnymi slavianskymi ndreciami bez po- 
skodenia zachrdnil svoj povodny typ." 

Radlinsky ozudmil vydavanie ruskych kizni medzi 
in;^m i v krakovskom ^Czase.'* A prislo odtial zazlenie. 
Dostal list, ako pozastavili sa vraj nad t^m, ze rusk^ 
kdzne idii vydavaC v Budine a ze vydavatelom je nie 
Rus, lez knaz Iatinsk6ho obradu, auo, ako meno jeho 
ukazuje, Poliak. V predmluve k „Propoviedam'* Radliu- 
skf odpoveda na tiito vycitku, a sice nasledovne: 

^Pravda, ja dia mena i dia povodu svojich pra- 
rodlcov som Poliakom, no dfa narodeuia a otciny uhor- 
sk^m Slovikom.a duchom Slavianom v pravom smysle. 
Ako Slovak, veruy svojmu rodu, zdokonalil som sa 

V narecf slovenskom, a ako prav^ Slavian obzndmil som 
sa so vsetk^mi slavianskymi narediami, predovsetkym 
s ruskym jazykom, v ktorom nasiel som vsetku slavianskn 
povodnosC, zovrubnosf, urcitosf, jemuost i plnozvucnost! 
ako V samych slovich, tak vo formdch i slohu, coin:t 
podobu^ho nenasiel som v inych slavianskych narefiiach. 
A preto mozem zakladne tvrdif, ze jestli treba je Slo- 
vanom bliziC sa k literdrnej jednote, ta jednota moin\ 
je len pri jednomyselnom suazenf Slovanov k onomu 
pramehu slaviauskej literatiiry. Ndsledkom toho oddal 
som sa ja predovSetk^m vyuceniu rusk6ho jazyka, v kto- 
rom nachodfm bohatii pokladnicu pre vzdelanie ducha 
a uasladenie duchovn6ho zivota.'' 

Radlinsky javl sa tu ako konkurrent Ludovlta §tura, 
genia ndsho v slavianskom svete s velkou pietou spomf- 
nan6ho. Co Stiir predkladal so Sirokym odovodnenfm 
(Vid „CJiaBaHCTB0 h Mipx 6y;tyffl;aro."), Radlinsky k tomu 
vgetk^mu siicasne zacal razit cestu. Ano, Radlinsky akoby 
bol krok pred Sturom, Iebo „Slavianstvo i rair budu- 
Scago" T rokoch 1852 — 53 bolo skladano len v rukopis, 
vtedy ked „Propoviede" Radlinsk6ho v juli 1852 ui vysly 
zpod tlace. 



48 



SLOVENSKfi POHLADY 



Cislo 2. — 1887. 



Cinnost Eadlinsk61io na poli cirkevnej literatiiry zo- 
stane vecne prfkladnou. Sasinek hovorf v jeho zivoto- 
pise („N^r. Noviny", 1879), ze knihy nim vydan6 tvoria 
celd bibliot^ku. V riiskom jazyku krema „Propovedl" 
vydal i „H3'BacHeHie jiHTypriH bocto^hoA B(epKBH." „N4- 
boza6 v;flevy," velk^ modlitebni kniha, vydAvan6 sii 
znova a znova; v mad'arcine uzlvaju jich pod uAzvom 
„Mennyei hangok." V posledn6 roky svojho iSvota zacal 
pracovat i na preklade Pisma sv. do spr^vnej sloven- 
ciny. Okrem „Slovensk]^ch Novln" redigoval od roku 
1855—1857 „Katollcke Noviny," od 1S57— 1865 „Cy- 
rilla a Methoda", od 1865— 1866 „Vojtecha," od 1859— 
1861 „PriateIa §koly a literatiiry," od 1863— 1865 „Slo- 
vesnost" Radlinsk^ „PriateIom §koly a literatury" do- 
k^al to, CO u nds nevedel nikto ani pred nim, ani po 
nom. V org4ne tomto, ac bol v prvom rade venovan;^ 
§kolskym dielam, teda lizko siivisiacim s konfessiondlnou 
ot^zkou, boly doma obe na§e konfessie. Ale od tych cias 
ani nemali sme tohto druhu orgdnu, ktory bol by sa 
mohol vyrovnaf Radlinsk^ho. Andrej Radlinslrf dosledne 
&iel za svojim cielora. Co bol zacal svojimi „Propove- 
diami," v uzsich pomeroch toho dvidl sai v „PriateIovi 
skoly a literatiiry," ZAsluhou tohoto fiasopisu je eSte 
i to, ze nim bola pripravend poda nd§mu politick6mu 
orgAnu, „ PeSfbudf nskyin Vedomosfam," 

Zalozenie spolku sv. Vojtecha mozno povazovat tiez 
za dielo Radlinsk^ho: jeho bola myslienka, jemu pripadly 
starosti, spojen^ s vyprostredkovanfm povolenia. PreMzok 
bolo dosC, no Radlinsk^ odstranoval jich zmuiile, bez 
ost^chania, pri torn vsetkom, ze prdve v torn case naj- 
viac hromiilo sa na neho a bol menovan;^ „Rusom," 
ndaledkom toho, ze na slavianskom sjazde v Moskve 
1867. roku bol s Jdnom Jesensk^m a Pavlom Mudro- 
nom reprasentantom SlovAkov. V historii slovenskej lite- 
ratiiry meno Radlinsk^ho zaujlraa velmi cestn^ miesto 
i na zdklade bojov, ktory mi slovencina bola uveden^ za 
spisovn;^ jazyk. Otdzka je dnes uz d^vno riesen^, neprl- 
jemnosti sii — vdaka Bohu — na jednej i druhej strane 
zabudnut^, tak ie n^mahy v boji sticastnivsich sa mo^.no 
bez ost;^chania menovat cestnou, zdsluznou prdcou. Ra- 
dlinsky znacne prispel k rieSeniu otdzky theoretick^m 
a ako neunavny literdt raenovite praktickym trudom. 

Kiitsku faru (v Nitriansku), v ktorej 26. aprlla 1879 
dokonal svoj pozehnan^ zivot, bol obdr^al 1861. roku. 
Bol opravdov^m knazom, otcom ludu, hodnym toho, aby 
Klity navzdy pozehndvaly jeho meno.*) Dvaja bratia An- 



*) Vei^ud banba pre uhorske pomery, ie u nks i tak^muto 
menu plati sa len potupenlm. Radlinsky, ktor^ za pe- 
fiAiu^ sbierky na chrdmy a skoly t biskupstve roifiav- 
skom (v Dob§inej a Betliari) vyzfskal si podakovacio 
listy od ro^iiavsk^ho biskupa Koldr^ika, ktor^ za pe- 
ftain^ sbierky na chudobn^ch Oravcov bol pocten^ od 
Oravskej stolice (6. 400, 1865. r.) podakovacim listom, 
ktor^ zo svojicb vlastn^ch obetl a svojimi konneksiami 
nashromaidil na chr4m v K6tocb vy§e 1600 zlat^cb, 
ktor^, ked tAto jeho obec bola nav§tlven4 verk^m po- 
^iarom, vedel jej svojon posv&tenostou a neunavnosCou 
vyzlskat znadne podpory, ktory zakladal jej spolky, yyi 
m6hal v;fsady, v posledn^cb dfioch svojho iixota vlast- 
nym nakladom rozmnozil jej hospoddrske stavy na far- 
skom dvore, ktory v6bec bol mravne tak vysokym a 
beztibonn]^m zjavom, ie pred nim klonili sa i politiekl 



dreja Radlinsk^ho e§te zijii: Stefan, fardr v Lipnici^ 
V Grave, a Jdn, vysliiiil^ financny dradnik, v Dolnom 
Kubine, otec advok^ta Ignd.ca Kadlinsk^ho. 

V faikom case 2ijeme ; treba su pevn6 zdsady a ze- 
lezn6 charaktery. Otcovia slovenskf, zaveste si v domoch 
obraz Andreja Radlinsk6ho a vy, matky, modlite sa pod 
nim, aby diich jeho preb^val vo vasich defoch! 



Jozef ShultHy, 



-*^^- 



Hody. 

„Hej, hody, moje hody, 
u£ som dohodoval : 
hej, uz som styri noci 
doma nenocoval.^ 

Takto mohli si spievat mlidenci, predstavenf na 
obraze p^na Jozefa IJprku. Eann6 svetlo uz derie sa 
oknom do izby, po noci v bujnej veselosti str^venej uz 
ust^vaju i oni i jfch muzikanti. „Ale este hrajte!" vo^ 
laju veself chlapci a podopni jeden st61, druhy stolicku, 
akoby si mysleli, ze tie a nie oni stoja slabo ; tretl dfva 
sa pred seba, akoby chcel zahnat nejakii my§lienku, 
prislu s rannj^m svetlom. Vidno, ze okolo tychto troch 
tocf sa svet medzi tymi Styrmi stenami, no z druhej 
strdnky postavy §tyroch muzikantov sii nie menej inte- 
ressantn6, origindlne. K^m boli mladSf, iste, oni tiez 
neraz dali si tak vyhrAvat; vetf vidno zo vSetk6ho, ie 
az na vek a sn^d na materidlnu moznost oni sii t;fm 
mlad^m vo vsetkom rovnf — jedna krev a jedna kost, 

Obraz, ako kroj ukazuje, vzat^ je z nitriansko-pre- 
sporsk^ho kraja slovensk6ho. My podAvame ho s velk^m 
poteSenIm a naSmu mlad^mu roddkovi, pinu TJprkovi, gra- 
tulujeme k tak6muto lispechu na jeho umeleckej drihe. 



nepriatelia jeho: tento Radlinsk^ po smrti vyhlasovany 
je za podvodnfka, defraudanta. Obec Kdty mala totii^ 
po2i£ku od Matice Slovenskej. Ponevd6 teraz v pro- 
spech „kr. uh. vzdelivacieho spolku slovensk6bo" in- 
kassujd v§etky tak^to poziadavky, obec Kiity bola za- 
^alovand. Zdleiitosf pojedndvala sa pred okresn^m 
s6dom V Tur6. Sv. Martine. Dostavili sa dvaja zidia — 
jeden ako zdstupca mati5nej pozostaiosti, druh^ ako 
z&stupca zaiialovanej obce. A tento povedal tarn ve- 
rejne, ie Kiity nie sd povinn^ navrdUC po2i^.ku, ked^e 
vlastne ani nedostaly peniaze — strovil jich vtedaj^i 
panslavsky fardr kdtsky ... To u2 presahuje v§etko ! 
Mai^a, ktory so sebazapieranlm zil do hrobu vysokej 
my§lienke, dovoli si, preto, ie ten ako Slovdk nendjde 
nikde z4§tity, zhanobit 6eliadka bez my§iienky, bez 
ndrodnosti, len korysti iijdca. Slovenskf (ilovek, jestli 
uebude chcet sam prisudzovat si pravdu, dnes-zigtri 
soierie sa, zhoii od svojho §liapan6ho citu. Sk, 

OBSAH. 

Rozpomienky. PiSe dr. Joz. Mil. Hurban. (DokonC.) — Juraj Rybay. 
Sdeluje F. Kutlik. (Dokonc.) — P6t na Velehrad. (Pokra^.) — Po- 
hlad na priebeh dejin kult(!irnycb zo stanoviska ethnologic. Pod&va 
J. M. Hrobofi. — Letorosty. Hviezdoslav. — Slovensky Plutarch, 
Sdel'uje Alexander Lombardini. — Gergelbve hody. Povest z druhej 
polovice XVII. stoletia. (Pokrad.) — Dr. Andrej Radlinsky. Pise Jozef 
Skult^ty. — lUustr&cie: Dr. Andrej Radlinsky. — Hody. 



Redaktor: Svetozir Hurban Vajansky. — Nakladatel a vydavatel: Pavel Mudroii. 

BIjOVEN&K& TOBImADY" vychodia vzdy 25. kazd6ho mesiaca o troch hdrkoch §tvorcov6ho form^tu. 

Predpl4ca sa: na celj^ rok 6 bL^ na pol roka 2 zL 60 kr. 



Tlacou knihtlaciarskeho tiSastin&rskeho spolku v Tur£. Sv. Martine. 



Ctti^^ 




Tur6. Sv. Martin, dna 25. marca 1887. 




Ptit na Velehrad. 

RoiprivkB. 
(Oo'konSenic.) 

8. BsHk z pogfy. 

II a druhy defi po zibave Palko Tiiraj i bo 
ivojou paDickou robil uavstevy u svojich 
11 znamych. 

Roznmie sn, ze pana Haniisa, jako svojho 
byval^ho principala, uevynechal. Medzi lecou prisia do 
spomieuky i megranskli zabava. PoBudzovalo sa jeduo 
dnih^. PAn Hamis bez obalu vyznal, ze Palka majii 
V podozreni jako tajn^ho pausUva. VJmluTy, zapieranie 
Turajove neporaohly nicoho. Paui Turajova. beriic celii 
zUeiitost jako 2ai-t, alebo neznajiic snad, co to slovicko 
^panstavismus" v ocach pana HamiSa za velikii lilohu 
br&, zasta)a si po strane Hamisovej a t^ni podpornvala 
ho V jebo obJalobe, iSe veru jej muz je tajn^ paiisliiv. 

^Pozrite len, jako na miia zazer^, kud aom ho pre- 
zradiia," hovoiila pani noUika, ukazujuc na svojho 
miiza, ktory bladnul od ziosti a pri reciach svojej polo- 
■vifiky uebdrs peknym okom na fiu pozeral. 

nYidfs, i tvoja panicka, jako dobra vlastenka, svedcf 
proU tebe; maj sa oa pozore, lebo ti to zle vypali," 
refiie Hamis. 

,Ale CO ta vie," hniezdil sa Patko na stolici. 

„Keby som nevedela, aehovorila by Bom. Alebo si 
mystf^, ze neviem, ze si dvoril tej, ktoru drzia za arci- 
pansMvku na okoK, a ze sis' ju chcel i vziaf?" skadlila 
si pani notarka muza. 

„Tvoja panicka mi pravdu," prisviedcal Hamis ; 
„dobry vlastenec uemoze pausl^vlte dvonf a Milina Vo- 
<lovie je opravdu nrcipanslavka." 

Palkovi pri spomenutf Miliny Vodovej vstupila krv 
do tvare, za£ervenal sa. Zlobil sa s&m na aeba i na 
Milinu, na svoju paniu i na Hamiga, a snad i ua cel^ 
svet: Uz mal v listach, ie odpovie Hami^ovi : „ Ved i ty 
si jej dvoril a preto tvoje vlastenectvo nikto neupodo- 
zrieva. " 

Ale Hamis jakoby to bol uta^dnnl, (o Turaj chce 
hovorit, a preto prediSiel ho, bovoriac: 

nPani noULrka bude tak laskavA, ze dovolf nam na 



pir okamihov vzdialit sa; mam ntecu liradn^ho, Co by 
som rad sdelit p&nu notarovi." 

Kyvnutie hiavy bolo znamenim, Se pani notarka 
udeluje Bvoje povoleuie; p^ai vzdialili sa do pisArne 
pina Hamisovej, kam prijdiic, Hamis riekol: 

„AmiceDkol viem, ze si chce] bovorit, ze som aj ja 
dvoril Miline; viem ale i to, ze si nezapomenul na 
koSfk, ktor^m Ca Milina nadelila ; jestii si t«da pri torn, 
urobime si mal^ £art, ktorym sa pomstfme na Miline. 
PristavaS ?" 

Turaj neodpoveda] ani duo, ani nie. Chcel sa nrobif 
lahostajuym, ale mu to neSlo. Hamisovi, ktor^ ho svojfm 
macacfm okom pozoroval, to neu^Io, preto pokra6oval: 

„PriHt4vas-li teda, urobiuie si maly lasiangov^ itart. 
Ty vieS dobre napodobnit pismo Tomasovych: uapfSeme 
jej menom jebo list a vyzveme, aby iatotne prisla na 
nas pies. Sadni si teda a pfs, ja ti biirlem diktovat." 

Tnraj mechanicky sadol si, mlcky vzal pero do ruky, 
urobil niekofko 6iarok, napodobnujuc p(smo TomaSov^ch, 
na papieri, ktory potom odloziac, vzal liatovy papier a 
pfsai, CO mil Hamis diktoval. 

Ked uz bol hotov^, recie: 

,PodpiBovat ho uemnsf§; na miesto mena doioz len: 
„Vas tiizobne oCakivajiic Jauko.' 

Boll hotovi a vritili sa zase ku panej, ktoni boli 
zanechali v hostovskej svetnici. 

Ked Tnrajovci odiSli, HamiS nsmievajiic sa vnigiel 
do svojej pisiime, odloitl pnhotoveny list a pobral sa 
tiez von z domu. 

Od toho casu uplynulo u2 uiekolko dtiov, sn&it 
i uede!, ale o mesCanskom plese hovorilo sa i dalej, 
bArs uz bol predo dvermi nov^, senickou noblessou 
usporadovan;^ plesmadarsk&ho klubu. 

Milina Vodovi sedela vo svojej izbuike pri vyS(- 
van( Vysivala si prave na poduakovej mre^ke tie slovd: 
„Dobru noc, dobre spi." S vysivanim bola u^ takmer 
hotovd, chcela ho odioiif a porovnaf u^ s vySitoii ho- 
toTou mrezkou, na ktorej stdio: „Dobr6 r£no! eo sa ti 
snilo?" ked od razu ozve sa hlas umiera<ika, zvoniaceho 
na skonanie. 

„Dobrfi noc, dobre spi I" septaly UBta Miliny, a 
vzdychnutie, jakoby modiitba za pokojne skonanie umie- 
rajiiceho, vinulo sa z jej litrob. Nechajiic sitie stat, 
alozila ruky jakoby k raodlitbe a rozmyslala. 



50 



SLOVENSKfi POHLADY 



Cislo 3. — 1887. 



Na dvere bolo pocuC klepaC, ale Miliua ho nepocula; 
dvere sa otvorily a v nich zjavila sa posiava listono^a ; 
ale ona ho nevidela, ani pozdravenie neop§.tovala. 

„Pros(m za odpusteniel Racite byt prilis zamyslena, 
slecna," hovoril listonoS. 

Milina cele predesena vytrhnula sa zo svojich niy- 
§lienok. 

„Tu priDdsam slecne z^ielku/ pokracoval listouo^ 
a podaval Miiiae malickv balfcek; „prosfm prijatie po- 
jistit." 

„Mne zAsielku?" divi 8a Milina; ^ved ja som nic 
neobjednala." 

„Su4d pani matka alebo niekto dnihy," recie listo- 
nog; „tym v^cMe prekvapenie pre sleduu. Zdsielka znie : 
Slecne Miline Vodovie v Senici. A ponev46 tu druhej 
slfe6ny Vodovej niet, musf teda slecne prisluchaf." 

Milina mecbanicky podpisala prijatie a odovzdala 
listonosovi, ktory ukloniac sa, chcel sa vzdialit, ked ho 
Milina oslovila: 

„Neviete, pane listonos, komu to zvonili?" 

„Hovorf sa, ze Vilme Vargovych." 

„Co hovorfte!** povie zadiveno Milka. 

„Veru som tak pocul." 

„Ale ved len nedavno bola na plese." 

„Vsak to jej poskodilo. Odtial ju uz polomrtvii 
priniesli; viacej uz nevstala, ani nikdy nevstane. Mdm 
^est pordcat sa." 

„Porucani sa/ odpovedA Milina, a oci jej zperlily 
sa sizami. „Ba ci to ozaj Vilme? Chuda! Turaj m6ze 
ju mat na svedomi. On je pridinou jej v&snej smrti," 
hovorila Milina sama so sebou, nedoverujuc pravdivosti 
slov l]stono6a. 

Ale listonoS hovoril pravdu, Vilma Vargovie vskutku 
svoj zemsky zivot ukoncila. Z objatia udrucia smrti, 
ktorym jii t^to uz na plese bola objala, nemohol ju 
viacej ani novy lekar pri vSetkom svojom umeni vy- 
trhnut. 

Smrf Vilmiua, o ktorej Milinu i jej matka upo- 
vedomila, bolne dotkla sa ililiny. Balik, prisiy z posty, 
zostal neotvoren^, uedotknuty este i vtedy, ked uz bolo 
po pohrabe Vilminom. Milina, ci v myslienkach sue po- 
norend a ci snad z fahostajuosti oproti zasielke, pocujiic 
smrti Vilminej, svinula sitie a do nelio uloiila i pri- 
neseny balicek; odiozila oboje spolu do sijacieho koSi'ka. 
Tarn by bol lezal neviem dokial, lebo Milina s chystanfm 
sa ku plesu bola zaujata in^mi pracami a vysievacku 
nechala staf; tu v^ak dnom pred plesom navst(vi]a Mi- 
linu priaterka Anicka Zorova, ktork tiez strojila sa s Mi- 
liuou na pies. 

„No, Milinka, mAs uz vsetko prihotoven6?" zpytu- 
vala sa Anicka; „ja som uz hotova, len sa obliecC. 
Jestliby si nebola hotova, mohla by som ti pomdcf." 

„f)akujem ti, dusicka moja! Saty mam hotov6, 
len p&v masliciek este prisiC." 

„No, Skoda veru, bola by som ti pomohla. Ale som 
ja len za miidra, pravda, Milinka? Najprv sebe poAijem 
a potom, ked viem, ie mis i ty vsetko hotove, ponukam 
sa ti na pomoc," smiala sa Anicka. ,,Ale ozaj, tie 
mrezky mas uz vysit6: ukaz mi jich, Milinka, musi sa 
to utesene vynfmat." 

„Este nie som uplne hotovd s nimi; ale uz mi 
milo chybuje. Jestli ti Iiibo, obzri si jich, sii hen v sija- 
com kostku slozene."* 

Anicka vstala; vzala svinut6 mrezky, ktor6 roz- 
vfnajuc, vykotiilil sa z nich maly balicek na stolik. 

„Co to tu mds za balik? Z posty, a este nie je ani 
otvoreuy," riekla Anicka. 

,^Mns pravdu; na ten som ja uplne zabudla." 

„Ej, ej, Malinka! to je velika nevsimavosf od teba. 
Alebo ti snad nezalezi velmi na tom, od koho to pri- 



chodi. Tak sa mi pozddva, ie je to pismo Janka To- 
masovych.** 

„\Ji by sa bol p;ftal po nom; ved tu bol od t^cb 
cias, CO som to dostala, vetila Milina. 

„Takmer by som sa smela stavit.^ 

„Sndd by si aj preihrala." 

„Cujes, neviem," krutila hlavou Anicka. 

^No hned uvidfme," riekla Milina, vzala baUk a 
chcela ho otvorif, ked niekto klopal na dvere. 

„VoIno!" 

Do izbusky vstupil Janko TomaSovych ; dievcatd zo- 
staly zapyrene, poznic jedna na druhu. Pohlady jejich 
neusly pozornosti Palkovej, preto redie: 

„Racte odpustit, slecny, jestlize som neprilezit^.'* 

„0j, prosim, pane pravotar! Ste nam vitanym dvoj- 
ndsobne," hovorila Milina, lebo prtive hovoiily sme o vas, 
a to nds obe prekvapilo, ie ste prdve v tom okamzeni 
prisli. Slecna Auicka chcela sa stavif, ie toto pismo 
je vase; ja som ale tvrdila, zeby prehrala." 

Tomasov^ch vzal balik do ruk, a hiadiac na pismo^ 
povedal : 

„ Slecna Milinka, mdte pravdu. Sleina Anicka, keby 
sa bola stavila, iste by bola prehrala." 

,f Ale to mi uz len date za pravdu, ze sa aspo^ po- 
udsa na vase pismo." 

„To uz mate upluii pravdu, az velmi napodobiuje 
moje tahy, tak ze som sdm zvedavy, od koho pochodi." 

„Tomu sa da lahko odpomocf,** recie Milina ; „otvorte 
balik a hned uvidime." 

pProsim, slecna, sndd by ste mohla banovaf, keby 
som to ja urobil. Kto zni, co tam za tajuosf skryta^ 
ktorii keby som ja odokryl, snad by vds to mrzet mohlo," 
povedal Janko a podal balik Miline, ktori vezmuc ho^ 
riekla : 

„Hned bude po tajnosCach," a roztvorila balik. 

Na tvdrach pritomn;fch zrkadlila sa zvedavost a 
napnutosC, ktore vsak premenily sa v lizasne prekvapenie. 

Milina zbladla jako stena. 

Anirka s pravotdrom hladeli na nu jakoby boli 
smyslov pozbudli. Vsetci traja stall tu jako hromom 
omraceni, ked z otvoreu6ho balika vyvinutd bola taba- 
terka a velk6, okriihle, v zltom drdte zapraven6 okuliare. 

Presla dobra chvila, co ani jeden z pritomn^ch 
nevedel k sebe prijsf; konecne predsa Janko sa zbadal 
a povie: 

„Pro8im, slecna I dovolujem si tu indiskretnosC, ie 
vds prosim o malidk6 vysvetlenie tejto zasielky, a to 
tym viacej, ze vidim (ahy svojho pfsma na ndpise na- 
podobnene, co aj slecnu Zorovie primiilo k tomu, ze sa 
nazdavala, ba i stavif chcela, ze to moje vlastn6. Viem, 
a som presvedfieny o tom, ze iiadna z vfts slecien mna 
za povodcu niecoho tak6ho drzaf nebude." 

„Zai8te ze nie!'* odpovedaly razom obe dievcatd. 

„Smiem teda prosit slecuy o to: ci nemdte tusenia 
alebo podozreuia, od koho by to mohio pochodit?'* 

„Nechcem nikoho obviuovaC, ale ani upodozrievat," 
riekla Milina s celou dostojnostou sebapovedomia ; nPan 
Boh to vie najlepsie, nech mu odplati spravedlive. 
Ostatne ale je-li vdm Mbo a zalezi-li vam na torn, tu 
je i sprievodny list, dovolim vdm ho precitat; ja sama 
som ho este necitala.** 

Pan Tomasovych vzal list a cftal jak nasleduje: 

Blahoroda slecna! F^ouevac viem, ze istotne pridete 
na pies, usporiadan^ madarskym klubom, aby Vdm tam 
nebol dlh^ cas, lebo sa tam len sam6 madarsk6 piesne 
spievat a ihry prevadzat budii, a Vy by ste sa mohla 
nudif, pre ukratenie teda casu posielam Vam tu pri- 
pojene dary s tou ziadosfou, ie prijdiic na pies tieto 
sebou priniesf neopomente. Rucky VaSe bozkdvajiic zo- 
stdvam Vas tuj^obne ocakdvajiici Janko. ** 



Clslo 3. — 1887. 



SLOVENSKi; POHLADY 



61 



TomaSovych zbladol. Zprvu nic neriekol, lebo zdalo 
aa, jakoby bol rozraj^sFal, potoin ale riekol: 

^Slefina Milinka, racte dovolif, ie si prltomiiy list 
CO leu ua krdtky cas u seba podrzfm.'' 

^Nezalezf mi ua nom/ vetila Milina. 

pDakujem vain, slecna," uklonil sa Tomasovych; 
,,diifaiD, ze sa na plese predsa uvidime, teraz ale mam 
cest poriicaC sa." 

„Ach!** vzdychla si Milina po odchode Toma§ovych, 
npredsa som zle urobila, ie som mu ten list dala. Ne- 
nazdala som sa, co tarn moze byt Kto zna, co z toho 
45ite povstat nioze. Ani neviem preco, ale tak^ ma strach 
uapada, ze keby som sa nehanbila, hned by som bezala 
za nfm, aby mi ho vratil." 

„Ale fcoby povstalo," hovori Anicka; ^pan Tomaso- 
vych je nielen mudry, ale aj rozvazity pan." 

Slovd Anicky, ked snad i pdsobily na utisenie Mi- 
liny, avgak liplne ju uspokojiC nemohly. 

Dlho este sedely i hovorily dievcatd spolu, k^m 
sa rozisly. No oechme jich sam6, aby sme nemuseli 
byt svedkami t^ch siz, ktore sa perlily z oka slovenskej 
devusky, drze urazenej pre jej Idsku k slovenskemu rodu. 

9. Ndsledky po^tovej z&sielky. 

Janko TomaSovych opustil chyzienku Miliny Vodovie 
vo velmi rozculenom stave. Krv mu mocne prudila, ba 
vrela i v tej najmenSej zilke tela, deruc sa na povrch, 
kde by vacsie pries trans tvo najsC a don sa vliat mohla. 
V hiave mu hufialo ani v ule, z ktor6ho prave roj strojf 
sa vyletief. Rojily sa i tie myslienky jeho, vyletovaly, 
fitihaly jedna druhii jako tie vyletujiice vcielky. Dlho, 
dlho nemohol sa na nicom ust^li£, az konecue predsa 
ust^lil sa Da torn, ze vyhladd notara Turaja a bude zia- 
<laC zadosCucinenie. 

I uebola mu to £aSka vec. Notar nachodil sa prive 
y sluznovskom lirade. Sem obr4til Tomasovy^ch svoje 
kroky a tu i vskutku nasiel toho, koho hTadal. Bez 
okolkov oslovil ho, hovoriac: 

,,Pane notar 1 mam sa s vami shovdrat vo vefmi 
<lelikatuej zalezitosti," a tu vytiahnuc ligt, ktory mu 
Milina ponechala, pokracoval: „Poznate toto pisrao?" 

Turaj sa prizeral, i vedel hned, koiko bilo, Vsak 
nedal, aspon nechcel to dat ua javo; pokrcil r.imenama 
41 jakoby mu to cele lahostajuym bolo, riekol : 

„Mne sa tak vidf, jakoby to vase pismo bolo." 

„Auo; je take, jakoby moje bolo, len ze vy sfce ho 
falsoval.^ 

„Prosfm, pan pravotar, neurdzajte." 

„Teda ste to nepisal vy?" Tomasovych hiadel prosto 
Turajovi do ocii, ktory, vyhybajiic jeho zraku, dal i vy- 
h^bavu odpoved, ze on ma cele inaksie pismo. 

Tomasovych vidiac, ze mu Turaj vyhyba, a nemajuc 
vole s nim dalej sa dohadovaf, a aby sa utvrdil, ci jeho 
podozrenie je zakladne, uchopil sa pravotarskej taktiky 
s. hodil slucku panu Turajovi a riekol: 

„Teda vam mam svedka doviesf, ktor^ vam to do 
ocu povie? Vec je to velmi stekliva a mojej cti a do- 
breho mena sa tykajuca. Budete teda t^k laskavy a 
doprevadite ma k panu Hamisovi, aby sa vec uplne 
vysvetlila?" 

Turaj nazdavajuc sa, ze Hamis ho prezradil co 
pisatela, riekol: 

„Cbtiac si spravif fasiangovy zart, pdn Hamis po- 
ziadal ma, aby som pisal, io mi bude diktovat, a aby 
som v pisme va§e fahy napodobniL On diktoval, ja som 
pfsal. Co ale mal v limyslu alebo co s tym urobil, to 
neviem, ani za to zodpovednym byt nem64em." 

^Poculi ste, pdnovia, soznanie pana notara o p^nu 



Hami§ovi," hovoril Tomasovych; v pade potreby budete 
mi svedkovia toho." 

S tym sa vzdialil. Zo sliiznovskeho Uradu i§iel 
prosto k Hamisovi, ktor^ho vsak neuasiel doma. Umienil 
si, ze ho docka, kym sa navrdti, aby ho tahal na zod- 
povednosf. Ale HamiS sa nevracal. Tomasovych bol 
vSak prflis rozciuleny, nez aby bol mohol v dome Hami- 
sovom pokojue za dlhsf cas vydrzat. I vzdialil sa teda 
s limysiom, ze prfde druhykil{,t, alebo ia ho niekde inde 
vyhlada. No stastie mu neprialo. Hamis jako coby bol 
zmiznul z mestecka: Tomasovych uielen ze sa s nfm 
nikde nesisiel, ale ani doma ho vyndjst nemohol, bars 
ho uz uiekolkokrat hiadal. 

Tomasovych bol veFmi mrzuty. A jakoby nebol? 
Ved uz bol posledny dei : vecer uz mal byC pies madar- 
skeho klubu a on chcel eSte prv, este pred plesom tii 
otupnii zalei^itost ukoncif, a on nemohol s Hamisom ani 
len na slovo prijsf. 

Ked sa uz dobre zmrklo, odobral sa na pies s tym 
predsavzatim, ze Hamisa, bud io bud, na zodpovednosC 
potiahne. Ale ten mu vedel i tu vyhybaf. 

Na pies prisla i Milina. Ale jako? Jej objavenie 
vzbudilo vSeobecnii pozornost. A jakoby nie — ved 
prisla V ciernych hodbabn^ch satach. Vsetko sa divilo. 

„Pan Boh jej z rozumu pomaha,'* hovorila jedna 
z prftomnych pani. 

„Ach nie, mama!" ozve sa jej dc6ra s velkou 
cerveno-bielo-zelenou kokardou vo vlasoch; ^ona vie, 
zeby dues nebola kralovuou plesu, preto sa obliekla do 
ciernych siat- 

„A predsa jakd ti je hrda,^ poznamena jej susedka; 
npoznze sa len na hu, baronovi ti dala koslk, nechce 
ist s nfm do kola." 

rMdtoha!" recie prvsia, „mohla by si to za cesf 
povazovaf, ie ju baron oslovi, a nie mu este kosfk dat." 

„Ba dobre mu tak," poznamenala jej mama, „naco 
sa na tak6 ohiiada, ktore toho ani hodne nie su." 

„Veru mis pravdu, mama! my vlastenky jakoby 
sme nic neboly." 

V tom presli okolo Hamis so sluinym, 

Hamis prive hovoril sluznemu: „Ziaden z nas by 
sa nemal o nu ani len ozret. Ved ndm to z posmechu 
vykonala. Lebo, coze chce insieho t^m, jako vyjadrit 
svoj smiitok nad tym, ze vydrziavame vlastenecky pies. 
Upozorni na to mladych ludf a povedz jim, aby sa na 
im neobzreli." 

Heslo bolo dane. Slovi Hamisove zdaly sa licinkevat. 
Sta oci, muzskych i zenskych, obrateno bolo na Milinu. 
Prisviedcali mu vsetci. Ale ked pozreli na Milinu, uz 
zapomenuli na vsetko, Jej pohlad ocii, jej lismev od- 
zbrojil i tych najziirivejsich. 

Milina teda dobre sa zabavala, bars i vo hre sa 
nesucastnila. Okolo nej kriitilo sa to vsetko, jakoby jim 
bola pocarovala. Este ani len pre kosiky nehnevali sa 
na fm. A ved, kto by sa vedel na krasu a laduosf hne- 
vat? A Miline v pravde povedaf sa mohlo, ze bola 
krasna. 

„Tusim (a, dievcatko, certi maTovali, 
ze ua tvoje Ifcka tofko krasy dali. 
Maloval mna Pan Boh z vysok6ho neba; 
ved on dobre vedel, ze mne krasa treba." 

Len Hamis nevedel svoju zisf zkrotit. On jej ne- 
mohol odpustit, ze sa nehanbila za to, ze zo slovenskeho 
rodu pochodf; ano, ze sa verejne za Slovenku drzala: 
preto zuril proti nej, jako proti vsetkemu, co bolo 
slovenske. 

Bolo po poluoci. Milina uz nebola prftomna na 
plese, posla domov. Tomasovych sliedil po Hamisovi. 
Vo dvorane ho nebolo. Medzi hosfami ho tiez nikde 

7* 



52 



SLOVENSKfi POHLADY 



Cislo 3. — 1887. 



nepozoroval, i chodil z jednej chyzky do drubej. Na- 
posledy predsa ho len nasiel v jednej z bocnych chy- 
iiek, kam sa i s Tuvajom bol utiabnul. 

nHIad^S nas?'' volal mu posmesne v liscrety Hamis, 
sotva ie do chyiky vniSiel. 

^Hladiim - a nasiel som vds," reJie chvejucira sa 
hlasom Tomasovycb. 

^Pocul som/ hovori Hamis vyzyvavo, „2e cbc6s 
jakesi zadosCucineuie. ^ 

;,Ked vies uz, netreba mi zbytocne siov sfrit."^. 

^Dobre ! Ked ti tak Tubo a chces ma na silu znicit, 
nedbim. Tu sii dve gulky: fahaj." 

Tomasovycb siahol rukou, aby jednu z guliek vy- 
tiahnul, v torn vsak okamzenf vrutilo sa niekoiko mla- 
dych ludi do chyzky na ie]e s Ivanom Halasom, ktor^ si 
vsemozne dal zalezaf na torn, aby Hamis s Tomasovycb 
nejako sa nesisli. 

Ivan mysiel si, ze dost zavcasu prisiel, bo mi na- 
padneho medzi oboma nopozoroval. Tomasovycb v§ak 
vtedy uz bol ztiahnui- ruku a vytiahnuta gufka zroiznula 
V jeho vrecku. Co sa stale v niekoiko okamzeniach 
medzi Hamisom a Tomasovycb, to okrem Turaja ne- 
vedel ziaden. 

10. jednoho menej . . . 

Minulo niekoiko tyzduov. Zima zo svojej ostrosti 
upustila. Snahy pomaly topily sa, ztopena voda ubiehala. 
Erdsne senick6 pole uz zkopnelo a snah uz len na dal- 
§lch vrskoch bolo pozorovaC. Jar pocloa sa zjavovaf, 
Predzvestovatelia jej su uz tu. Bliska, mlynaricek a 
konip^sok uz sa prinavr^til do krajov nasich, veselo 
poletujiic a vSade sa zpytujiic: „zivlis? zivlis?** a po 
plotoch a hatach zase druh6 ptdca pokrikuje: „v pate 
tfi" — cifiitfn." 

Bol pekn^ den. Kto len mohol, ten poberal sa von. 
Koho dnes krasa dna z chyzky nevyvibila, ten musel 
byf velmi zaneprazdneny alebo sndd nemocny. Medzi 
poslednejsfmi nachodil sa i Hamis, ktory le^al od po- 
sledn^ho balu tazko nemocn^. 

Lekari mu vypovedali, ale jemu taiilo sa sfabovaf 
sa z tohto sveta. A ked videl, ie nemoc vein rozmdha 
sa a on co den hynie, oproboval Stastie i u nov6ho 
doktora. Dal si ho teda volaf; ale male sa to stat len 
potajomne, aby sa nedozvedel svet o torn, lebo inAcej 
by bolo po jeho vlasteneckej slAve. 

Prave vnisia posluhovacka do jeho chyze, pricho- 
diac od doktora a oznamujiic chorimu, co vykonala: 

„Pan doktor odkazujii sluzbu," hovorila; „ze oni 
nemaju prfciny pred nikym ukryvaf sa, ani potajomne 
p4na veIkomozn6ho navstevovat, — ale jestli si to pan 
velkomozny ziada, aby jich navstfvili, ze vtedy musia 
byt i ostatnf pani doktori pritomf, inacej ze neprijdu.*' 

Hamisa ani coby bol studenou vodou oblial, tak 
na nebo doktorov odkaz ucinkoval. Hej! keby bol zdra- 
v^m b^val, bol by sa postavil na nohy, strach ale pred 
smrtou pokoril ho a on sa podrobil voli doktorovej. 

pChod, povedz panu doktorovi, aby sa mu lubilo 
prfjst, a zavolaj aj predoslych pdnov, aby mna navsti- 
vili; nehovor ale, ze si bola aj u nov6ho doktora. ** 

Posluhovacka odisla, aby zavolala lek^rov. I ne- 
trvalo diho, co prisli napred dvaja stari a za nimi i treti 
vnove volany mlady doktor, ktor^ho oba predosll, po- 
vedomi svojich mnohorocnych zkiisenostf, lahkym, iro- 
nick^m usmevom privftali. Novy mlady doktor to po- 
zoroval, ale nedal sa mylit. 

Rada lekdrov sa zapocala. Nahlady o stave nemoc- 
nebo vymienaly sa. Vysledok porady bol, ie oba starsl 
lekdri zriekli sa dalsieho liecenia, ponechajiic nemocn^ho 
nov6mu doktorovi, ponevac mali nemocn6ho za ztrate- 



n6ho. Oni tesili sa vopred iiasku mladeho doktora a 
smiali sa mu, ked horuceho vlastenca dal oblozit stu- 
denym ladom. 

„No vsak ho ty vyliefiis,'' pomysleli si oba doktori 
a boli radi, ze v p&de nezdaru ponesie vinu novy pan 
lek&r. Ale komu Pin Boh, tomu ie i vgetci svati. La- 
do v6 liecenie licinkovalo a nemocny Hamis zacal sa 
zotavovaC Sotva minulo strndsC dnf a uz ho vidime 
sediet pri pfsacom stoHku. 

Keby sme nahliadli do jeho pfsma, videli by sme, 
ze pdn Hamis pod^va zpr&vu do stolice o pansldvskych, 
nebezpecnych pohyboch v Senici a na okoli. MeStanska 
z&bava nesmela vystat; opisand bola tymi najkriklavej- 
8(mi barvami a vlastenstvo Janka Tomagov^ch zradou 
biIagovan6. Sliizny, co m41o energick^ a slaby pred- 
staven^, mal by druh;^m nahradenj byC, bo jemu pri- 
pocftana vina, ze tu antisemitickeho vyslanca do snemu 
vyvolili. Nebol usanovany ani novy doktor, lebo bol 
opfsauy CO nebezpecny panslav, ktory s dobrym pro- 
spechom nemoce ludske znd liecif. 

Hamis bol prave tuto zpravu ukon6il, a ihned po- 
slal na po^tu, ked tu bolo po£ut klopanie na dvere, 
ktore prv este otvorily sa, jakoby bol mohol dnu na- 
chodiaci sa svoje „szabad" vyrieknuf. 

„Vedia, co novehol?** hovoril vo dverach cele na- 
plaseny Palko Turaj, bez tobo, zeby bol Hami§a po- 
zdravil. 

„Nechodfm este nikam; nemozem teda ani vedief." 

^Tomasovycb sa zastrelil.** 

„0 jednoho pansldva menej, ^ prehodil lakonicky 
Hamis. 

„Ale nasli pri nom ten list, co sme Miline pisali, 
ba i tii ciernu guiku, co si na plese bol vytiahnul." 

^Blazon! ved aj moja bola ^ierna, a mal som sa 
-preto zastreHt?- Ostatae v6ak o torn, okrem nas, nevie 
nikto nic. My budeme mlcaf.*' 

^Ja sa ale predsa bojim, ze sa to nejako vyhrki,** 
re£ie Turaj; ,,kto znd, ci Milina nema podozrenie, a tii 
neprinutime k mldaniu.^ 

Hamis rozrayslal, potom ale riekol: 

„Kym sa vec vyhrka, to potrvA casu. Dobre ale 
bude, ked sa oba utiahneme. Ja na radu lekara bezod- 
kladne odfdem do Smokovca, a oni, kedby §(pili nieco, 
4eby jich predvolaC chceli, nech sa tiez vzdialia. NA- 
sledkom tobo vec sa pretiahne a utratf zo svojej ostrosti. 
Pri vysetrovanf ale, rozumie sa, ze ani oni, ani ja ne- 
budeme o nicom vediet." 

Turaj mlcal, ale bol velmi nepokojuym, ked od- 
chodil od Hamisa. 

Smrt Toma§ovych dojala, ba hrozou naplnila kazdeho. 
Kto ho znal, kazdy ho lutoval, len Hamis bol sndd je- 
dihym, ktory si nic z tobo nerobil. Nikto nemohol po- 
chopiC, ba ani nezvedel prfcinu, co pohlo mladeho muza, 
poiivajuceho uctu a v^znost mesfanstva, ze siahol po 
svojom zivote, 

Pochovali ho. Na pohrabe plakalo vSetko, len libohA 
Milina plakat nemohla, t;^m vsak vacsf zial svieral jej 
srdiecko. 

Nie mensie muky pocitil i Turaj, ktor6mu sa zdalo, 
ze mu ustavicne niekto privolAva: „Tys' ho zavrazdil; 
ty si prfcina jeho smrti; keby nie teba, mohol zit." On 
kazdu chvflu ocakaval predvolanie pred sdd, a to ho na 
toiko trapilo, ze uzavrel posluchnut radu Hamisovu a 
vzdialif sa z domu. Ponechajme ho; ved i tak mu ne- 
m62eme ulavit jeho vnutorn6 muky, ktor6 iim dial tym 
viacej sa mno2ia. Popri Tomasovycb osobe vyhrAza sa 
mu egte i bladd postava Yilmina. I tato od razu jako 
biely duch zjavila sa mu, upomfnajtic ho na dan6, ale 
zrusene slovo. 



Cfslo 3. — 1887. 



SLOVENSKfi POHLADY 



53 



11. Puf na Velehrad. 

Boku Pana 1885. dna 6. aprfia minulo tomu .tisfc 
rokov, CO Method, prvy biskup krestanskych Slovdkov, 
zomrel na Moravskom Velehrade. 

Method bol nielen zakladatelom kresCanstva medzi 
Slovakmi, ale spolu i zakladatelom vedy a osvety slo- 
vanskej. I uzavreto v srdciach vdafinych zasvatiC tisic- 
rocQii pamiatku smrti veIk6ho biskupa a apostola SIo- 
vanov slavnostn^m a velkolepyra sposobora. Na Vele- 
hrade zariadeii6 boly slavnosti. Tarn putovali tisice 
z Ciech, Sliezska, Halice, Moravy. Na Velehrad strojili 
sa i vdacui Slovaci. Dna 20. maja vsetci putnici slo- 
venski mail sa sist v Uhorskom Hradisti. Mnoho sa 
jich hldsilo na piiC, ale nie vsetci slovu dostali. Posta- 
rali sa o to pani sluznovci, vyhlasiac, ie kazdy, kto by 
sa opovazil na Velehrad putovat, pokutovany bude na 
pat zlatych. Vyhldsenie sliiznovskeho licinkovalo: slo- 
venskl putnici sa ztencili, bo sa nalakali pokuty. 

Medzi tyxh, ktorf nedali sa hrozbaini zastrasit, patria 
fdrnici z Krupej. Z tej Krupej, kam odvezend bola brdna 
Brineck^ho zamku, ktora po dnes uzaviera paqsk^ Kra- 
pansky ka§tiel. Dvan&sti volmi ju odv&zali. 

Krupanci tito statne stupajd cez Senicu. Neboja sa 
ani dazda, ktory jich kropil, ani pohladov p^na stuz- 
neho, ktorymi jich meral, ale ani pozndmok tych, kto- 
i^^m neldbila sa podujata piit na Velehrad. 

, „To by predsa vlada mala zakazat," povie jeden 
z priatelov Hamisovych, bo sani Hamis bol uz odcestoval. 

^Keby som ja bol sluzn^m," recie druh^, Ja by 
som jich dal vsetkych aj s liazom pochytaf 

„Upln;fm prdvora," recie prvy; „ved! je to do ofiii 
bijuca demonstracia proti uhorsk6mu stdtu.^ 

„Nuz a pani notari," zamiesa sa do reci zidak 
Kirschmann, „ci t£ m6zu tam IsC?" 

^iddkovi nikto neodpovedal. To ho vsak nemylilo. 
On este viacej jakoby posmeleny recie: 

^Ja som pocul, ze i pdu notar Turaj tam odisli. 
A ked ten smie, smie aj druh^." 

nA vedia to s istotou, kam siel notdr Turaj?'* tdzal 
sa Kirschmanna slu^ny. 

„Pocul som, p4n velkomozny." 

„Zajtra rano budii citovany do m6jho uradu v tejto 
zdleJitosti, ci vedia?" 

„Ano, viem, pan velkomozny ; a keJma budu citovat, 
prijdem, aj jim vyrozpravam vsetko." 

Zidak bol by este i viacej rozpraval, ale sliizno- 
dvorskj^ ho na kratko odbavil, rieknuc: 

rNo, dost uz; zajtra mi budu v lirade hovorit." 

Putnici z Krupej uz boli za Senicou. Tichy daidik 
sprevadzal jich na ceste do SobotiSfa. Hrad Brdneck^ 
zahalil sa v tmu pred nimi, jakoby sa bol stydel, alebo 
zialil, ze sa v nimoch rozruchany nachodf. 

Kirschmann e§te toho dna dostal predvolanie pred 
sluzuovsky urad. Predvolanie znelo na stvrtok. Vo 
stvrtok bol trh a to nebolo po voli predvolan6rau. No 
ale ked to muselo byt, v urcity den prlsiel do uradu. 
No nebavil sa tam dlho. V;^sluch bol v par mensinach 
ukonceny^ a Kirschmann uz na trhu jednal sa s Kulisom 
jednu osminu krajciara. Kuli§ nechcel zpustit a Kirsch* 
mann pridaC. Tam ten sa hneval, ze ho chce osialiC, 
tento zas dobijal, aby mu to doprial a neziadal jeho 
^kody. V tom objavil sa vozfk s hajduchom na baku. 
Hajduch volal sice, aby sa Tudia vyhnuli, v tom hluku 
ale malo kto ho pocul, a ked by i bol pocul, velmi 
mnoho nepodbal na to. To podurdilo p&na slu^nodvor- 
skiho. A jakoby ho nepohnevalo, ked dnes prvykrat 
vyjel na svojej suprazi a novom koclku a nik si ho ani 
nepovsimne, ba e^te sa mu ani z cesty nevyhnu. 



Z pociatku este to leu trpel, ale cira dalej, tyra 
viacej ho to dopalovalo. Prdve priSiel az ku Kulisovi, 
ktory dohadoval sa s Kirschmanuom a ani nevidel, kto 
ide a ani nepocul, ii kto nafiho ^ola: stdl skoro na 
prostred cesty. 

To uz bolo primnoho; toiko trpezlivosti nemal pan 
sluznodvorsk^, i vyskocil z vozfka, pribehol ku Kulisovi 
a flask ho poza uSi, ze sa mu len tak v odach zaiskrilo. 

„Co sa nevyhnes z cesty ?^ 

Kulis sa zvrtne, ncrozm^sFa dlho, ale vrati na skutku 
pozicku pdna Osuskeho i s urokami, a hned i zmizne a 
ztrati sa prv este, kym sa zbadal pdn sliiznodvorsky, 
CO sa to s nfm porobilo. 

„Kde je ten kujon?** 

„Ztratil sa," recie ktosi. 

„Ba vyhnul z cesty," riekol druhy so smiechom. 

„Jak6 sa void?" pyta sa pan sliizny. 

Vsetci krciili pleciami a zirden nevedel, alebo sndd 
len vedeC nechcel. V tom predstiipi Kirschnaann, ked 
nik nechcel meno Kulisovo zradit, a povie: 

„Ja viem, pan velkomozny," i povedal meno usleho. 

No sluzny sa nezaradoval a hodony bokom pohlad 
na Kirschmanna neprezradzoval veiku vdacnost. Ved 
kedby nie Kirschmanna, nebolo by zaioby na notara 
Turaja, ze siel na Velehrad ; on by nebol musel fst vec 
vy§etrovat a nebolo by sa stale to, co sa ho tak ne- 
prljerane dotklo. Beda vSak ziddcikovi, jestli sa nedo- 
kdze jeho obzaloba. 

Pdn sliiznodvorsky sadol do vozika a uhdnal do 
V. . ., aby vysetril, ci je notar doma? Nie by si tak ne- 
bol prial, jako aby notara bol doma nasiel, aby si mohol 
vziat zadostucinenie na Kirschmannovi. 

Vozfk uz zastal pred * obecnyra domom vo V. . . 
Pan sluznodvorsky soskocil dolu. Vnisiel do kancelldrie, 
ale tu nikoho nebolo. Pobral sa teda do bytu notdrovho. 

Pani notdrova bola sama v chyzi. V rukach drzala 
jakys papier, z ktor6ho cftala. 06i jej por08en6 boly 
slzami ; prfchod sluznodvorsk6ho nepozorovala, preto ani 
na jeho pozdrav neodpovedala. Ale i pan sliiznodvorsky 
bol privelmi rozculeny a preto si ani toho vsetk6ho ne- 
povsimnul, ale pristiipiac ku panej, riekol: 

„Doma pdn notdr?" 

Pani notdrovd az teraz pozorovala, ze nie je sama; 
poutierala si zaslzen6 oci a povie: 

„Nie je ho doma; neviem, iohy som za to dala, 
keby tu bol," odpovedala pani notdrovd a zafiala si znova 
vynorene slzy utierat. Ale pdn Osusk^ nedbal na to 
vsetko i recie prfsnym prizvukom: 

„A kdeze je?" 

^Sama neviem," recie pani notdrova; „vybral sa, 
ze pojde na vystavku do Peiti, a tu som dostala prdve 
list, V ktorom mi ktosi pfse, ze sa nachodf na Vele- 
hrade ..." 

„Kde? — na Velehmde?!" vykrlkol pdn Osusky 
jakoby bez seba. 

rAno, na Velehrade," prisviedca pani: „nech si to 
len pomyslial" 

„Veru hrozn61 A kto jim to pf§e?" 

„ Neviem ; nie je nikto podpfsan^. Jestli lubo, nech 
si precftajii." 

Osusky siahol po liste a za^al cftat. List znel na- 
sledovue : 

„Blahorodd Pani ! Jako jfch priatel drzfm si za po- 
vinnosC Jich upozornit, ze Jfch pdn nachodf sa na Vele- 
hrade. A ponevdc je tam i Milina Vodovd, nech sa maju 
na pozore, lebo stai'd Idska nehrdzavie. To som si drial 
za povinnost Jim ozndmit jako Jfch stary, Jim dobre- 
prajuci priatel." 

„To pfsmo HamiSovo," pomyslel si pdn Osusky, ale 
nie nepovedal. „Ten clovek, dokial ho kus bude, dobr^m 



54 



SLOVENSKfi POHLADY 



Cislo 3. — 1887. 



nebude." Pokriitil hlavou, pokrcil pleciami a odovzdajuc 
list Dotdrke, povie \&iuy\n hiasom: 

„To je velka, velmi velka galiba.** 

„Ach, CO si ja'ne§fastnd zena poCaf mam?-* zalo- 
mila rukama pani, ktoini slov^ pana Osusk6ho ani za 
mak nepoteMly, ktory vsak po krdtkom tr&pnojn mlcanf 
prehovoril : 

^Lutujem jich, pani moja, srdecne, a prial by som 
si opravdu, aby to pravda nebolo, co sa jim tu sdeluje, 
lebo by to velmi srautne ndsledky mohlo maC. Uvidfme, 
az sa uavrdti, ci je co vo veci. Porucam sal" 

P^a Osusky sa vzdialil, nechajuc paiiu samotnii. 



12. V^slachy a koniec. 

Zuzka Kalisovie sedela vo svojej chyzke pri obloku 
a vysfvala hrachovinky na plachte. Bola netrpezlivd a 
ka^dii chvflu pozerala do obloka, jakoby niekoho vy- 
zerala. A vskutku vyzerala si muza, ktor6ho jej r4no 
odviedli do liradu pre urazenie pana sluznodvorsk6ho. 

„Ten sa mi uz nevrati, toho tam zavru," vzdychla 
si liboha a pozrela na hodiny. Tie ukazovaly uz hodne 
popoludnf. 

V tom ale pocuje kroky v kuchyni a Kulis otvoril 
dvere. Zuzka sedela jako zarezand, hiadiac si na muza, 
ktory sa jej usmieval. 

^No, CO tak hIadiS na mna? Daj mi radsej obed." 

„No, jako fa posiidili ? Zavru £a ?" pyta sa ho zena, 
nepohniic sa z miesta. 

„ZavruV Neviem preco?" 

„Aha, nie?" povie nedoverive Zuzka. 

;,Pravdaze uie; keby mfia zavreli, museli by aj 
druheho so mnou." 

„Nuz a jako fa posiidili?" 

„Jako? Vsak ti hovorlm, ze nijako." 

„My8lim si . . ." 

„No, mysli si, co chces, len mi daj obed, bo som 
uz lacny." 

Zuzka vstala hore. Neverila sfce slovdm muzovym, 
ale bola rada, 4e sa jej len domov prinavrdtil ; i vysia, 
aby mu dala obed, povzdychnuc si pri tom : „dal by to 
Pdn Boh, aby sa ti nic nestalo/* 

Povzdych untie jej bolo vy sly sane. 

Sfastlive vracali sa i piitnici z Velehradu. Doma 
je uz aj pan notdv Turaj. Doma ho uz ofiakdvalo pred- 
volanie od pana sluznodvorskeho, nakladajiice ran, aby 
sa bezodkladue do jeho kancellarie ustanovil. Sotva ze 
sa stacil doma vyspaf, uz zavcas rdna poberal sa von 
z domu, aby vyzvaniu zadosf urobil. 

pNesIychan6! ba hrozn6! not^r a panslav!" privftal 
ho sliiznodvoi'sky. 

Turaj lea hiadel na neho a nevedel, ani co si m& 
myslef, ani co hovorif. Sliizny i notdr pozerali na seba. 

„Neviem, velkomozny pane, ci to oslovenie malo sa 
mna tykaf? a jestli ano, preco?" 

„Sme tu len dvaja," veti sliizny, „preto len jich 
sa to tykaf moite. A to preco? Nu^ preto, ie sii pan- 
slav. Panslav a not4r: to je neslychane! Uz rozumia?" 

„Nech mi to racia dokazaf,** hovoril posmelenejsie 
Turaj. 

„Kdeze boli poslednie dni?" 

„Na piiti." 

;,Na Velehrade?" 

„Ano, na Velehrade." 

„Co teda, chcu mat este viacej dokazov? Ci vedia, 
ze oni jako notir nesmii ani ukdzaf sa tam, kde sa 
panslavi schadzajii?" 

„Ja som neputoval co notdr, ale co katolik." 



„Nech micia; oni ani £o uhorsky katolfk nemajii 
na Morave svatych vyhladAvaf. My mime nasich svatych 
v Uhorsku dosf. Ooi nepotrebovaii na Moravu putovaf ; 
vedia, ze oni t^m Uhorsku hanbu urobili?" 

„Neviem, velkomozny panel lebo ja som len svoju 
sukromnu n&boznost vykon^val. A jestli chcu vedef, nuz 
jim poviem, ze oni sami su prfcinou mojej piiti, lebo 
oni ma odhovorili. aby som si Vilmy Vargovej nebral, 
lebo ze je panslavka. Ja som jich posluchnul a tym 
samym i dan6 slovo zru§il. Vilma zomrela a ja odtedy 
nemdm pokoja. Oni sii teda prfcina mojho tr&penia. 
Vyhladali mi nevestu jaku sami chceli, a e§te i teraz 
robia medzi nami mrzutosti.-* 

„Co sa blaznia?" osonil sa sliiznodvorsk;^. 

„Ano, velkomoiny pane, do zblaznenia mi je. V mo- 
jej nepritomnosti prfjdu do mojho domu, nahovoria a 
natlcii do hlavy mojej zene vselijakych hliipostf ..." 

„Jako sa to opovazia hovorif?'* pretrhol hovoria- 
ceho V reci nahnevany sliizny. 

^Nech sa Iiibi precitaf tu tento list. Nemdzu tajif, 
ze V mojej nepritomnosti neboli v mojom dome." 

„Po liradnej povinnosti duo, a z toho jim len ne- 
budem vyvod davaf." 

.Ne nech sa Iiibi precftaf." 

Sliizny vzal list a cital nasledovne: 

„Mily priatelu! Na sluznodvorskom mis velkeho 
nepriatela. Preco? lahko uhadneS. Netreba mi to vy- 
kladaf. V Tvojej nepritomnosti, jako sa presvedcfs, ked 
prijdes domov, osocil fa pred Tvojou panou. Maj sa na 
pozore, som Tvoj dobrepittjiici priatel." 

„ Satan, nie priatel,** povie sliiiny, preCitajiic list. 
Ten jich ukrytj' priatel privedie jich este na Siben. Oni 
si myslia, ze mna tymto zastrasia? Nie, dokialkolvek sa 
neocistia, budii suspeudovany z notarstva.** 

„A z fioho sa mSm ocistif?" 

„Z toho, ze nie sii panslav." 

„Nech mi len racia povedaf, jako; aj to sa pod- 
volujem urobif." 

„To nie je moja vec," odsekne nahnevano pin 
sliizny. „Ghcu-li vsak moju radu uposluchnuf a od 
hiiechu sa ocistif, nuz jim radfm nie na Velehrad, ale 
do Budapesti ku krajinskej slavnosti na sv. Stefana 
putovaf. To je n4s patron, ale nie jak^si Method. Pod- 
volujii sa mojej voli?" 

„PodvoIujem," prisvedcf na kratko Turaj. 

„Dobrel Teda potom, ked sa navratia, uvediem 
jich nazpat do uradu. A este sa jich chcem zp^taf: 
ci vedia, kto jim to pfsal?" 

^Neviem," odpovie Turaj. 

„Ne vedia, ale badajii; ked prfjdu domov, nech 
srovnajii pfsmo listu s listom tym, ktory v jich nepri- 
tomnosti jich pani dostala. Teraz m64u odfsf." 

Pan notdr Turaj sa vzdialil. V auguste putoval 
znovu, nie na Velehrad, ale do Budapesti. Ked sa na- 
vr^til, bol zase notarom. 

Posiel zo Senice i pdn sliiinodvorsky Osusky a viacej 
sa nenavratil. Dopomohol mu k tomu p&n Hamis. Miesto 
jeho zaujal oproti Slovakom o mnoho energicnejsf Slovak, 
jako bol jeho predchodca, o ktorom este i teraz plsu 
memoire, nie sfce slovenske, ale madarsk^ uoviny. Kto by 
chcel, moie cftaf o nich vo „Fuggetlensegu** v letn^ch 
cislach pod ndzvom: „Nyitrai botrany feszekbol.** 

Pana Hamisa, co pateutovan^ho vlastenca, povysili 
za pokladnfka sirotsk6ho listavu. Zasf jeho oproti vset- 
k6mu, CO je slovenske, i tu dokizala sa skvele. Sloven- 
ske nltrianske siroty utratily 80.000. 

Anicka Zorova sa vydala, Milina Vodova bola jej 
druzickou. Anicka ma sluben6, ze na svadbe Miliuinej 
bude jej sirokd. 



Cfslo 3. — 1887. 



SLOVENSKfi POHLADY 



55 



Nov^ho lekara e§te vzdy zenia. Pre mnohe nivstevy 
u nemocn^ch nemd casu ani na vohTady vybehniif a 
eSte menej aby sa o^enil. No doprajme mu k tomu dasu. 

My mu doprajerae. A co sme ielali jednomu z na- 
Sich priatelov, i jemu zeldnae : 

Noze! liec zdarne tie Iiidsk^ rauy; 
budf Slovdkom a liec tie choroby: 
kde mozno, zatvor pred smrfou briny, 
otrokom bolov daruj svobody. 

Lied, brat moj! co je v nemoci, 
spomoz, kde raozno spomoci; 

spomoJ — tak iste Tebe, 

spomahat bude uebe! 



Anonymus. 



-HH^ 




Gergelove hody. 

Povesf z polovice XVII. stoletia. 
(Pokradovanie.) 

asa pani matka je stelesneny anjel ; ona iste 
citu distej lasky vaSej a stestiu zivota visho 
odpieittf nebude. No a pin otec, jako mudry 
^ pdn, ten si dva razy rozmysll, aby jedine 
svoje diefa nestastnym urobil." 

„Hia, mudry pan, ale spolu i prisny a vo svojich 
limysloch nezvratn^ a, co najviac, nie je priatelom 
Roznovcov; uz skor Madocanskovci su mu prijeranejSf; 
mne ale nie." 

V torn poiuf volanie: „Helenka, Helenka! diefa 
moje, podze sem!" 

Obratiac sa k domu, videla svoju matku st&C na 
prahu dvier. Bola to pani vo veku asi pftCdesiatich ro- 
kov, nadmier rail^ho pohTadu, prezradzujuceho dobro- 
srdecnosC, lipr mnosf a matorinskii peclivosf. 

Helenka n^chlym krokom pospiechala za hlasom 
matkiuym, ked! prv viae posepky preriekla k Hanke: 
„Noze, uahrad zanedbanii pracu, a zostaft mi vernou a 
ddvernou." 

„Ner46te pochybovat,*' odvetila Hanka. 

„ Diefa moje," riekia matka ku svojej dcore, „coze 
robis tak dlho tuvzahrade? Ved si este ani neranajko- 
vala a ani nie si este primerano oblecend." 

„Ah, draha mamicka moja, ten to utegeny, krasny 
mdjov^ den vyvAbil ma sem do tejto zahrady a tu som 
sa nemohla odiucit od toho cerstveho, balsamovou v6nou 
zapachajuceho vozduchu. Tu sa tak dobre, tak lahko, 
tak blazene cfti clovek ; no a tiez chcela som dat trocha 
pozor na Hankinu prdcu." 

„Vsetko dobre, dieCa moje, ale ved cas utekd, pod! 
poranajkovaf, a potoin treba nam aj o in6m rozmyslat." 

Vnisly dnu a tam na stole stojace ranajky uz divno 
cakaly na Helenku. No tato zbezne nieco z nich pozila, 
ale cele strovif nemohla, lebo duSa jej bola vSakov^^mi 
roySlienkami preplnena. 

„Helenka moja, taze cerstvo daj sa do preobliekania, 
lebo je velini moliia vec, ze pridu dues k ndm vzAcni 
hostia; tvoj otec je dnes povolan^ od pAnov C... k obedu, 
okrem mnohych druhych hosti, a tu mozno, ze pri svojom 
nivrate daktoi-^ch k sebe povola." 

„ Dobre, dobre, mamicka moja, hned to bude; len 
mi povedzte, ktoi*^ daty bych si obliecC mala." 

„Mne sa zda, 2e tie zelenkav6 ti velmi dobre 
svedcia." 

^To miaj mlad^ Madodansky nedavno povedal, ale 
ja tie prdve nerada mdm." 



,,Nuz teda vezrai modre." 
„Veru tie radfiej." 

A vnfduc do vedfajSej izby, v okamzenf za pomoci 
svojej chyznej bola preobledena. Po malej chvili pred- 
stiipila pred svoju matku s prfjemnym lismevom: „No, 
maticka moja, lubira sa ti v tychto satoch?" 

„DieCa moje, ty sa mi v jakychkolvek satoch Mbis, 
ale V tyxhto veru si zvldstne driecna.** A odvratiac sa 
od nej, zakryvala slzy materinskej radosti nad podare- 
nym dieCatom svojfm. 

;,Co sa odvracias odo mfia, mamicka moja?-" 
„Ja sa neodvraciam od teba, ale pozrela som do 
okna, ci i\i dakto k ndm neide. Bud* len opatrnou v re- 
fiiach svojich v pritomnosti hosCov, lebo od teba mnoho 
ocakivat budu, ked si z toho udenia nedavno prisla, a 
daj si zaiezat v rozhovore v nemeckej reci, aby videli, 
ze si nenadarmo na cvicenf bola." 

„Nestaraj sa o nie a najraenej o nemeckii red, ja 
som V nej sbehlejSia jako vSetci tf okolitf pini a panie, 
ktore veru najlepsie len v svojej slovenskej redi znaj . 
sa vyslovif. Ostatue na torn nie e ani mnoho. K comu 
td nemcina, ked tu v celom kraji naSom nie je ziadneho 
roden6ho Nemca. Ale, dovolte, mamicka moja, ja idem 
zas trocha do zahrady, abych tam trocha kvietkov do 
pohdra natrhala," a uz jako vietor vybehla z chyi^e a 
vbehla do zahrady, kde Hanka pilno pricu svoju konala. 
V torn okamzeni, jako Helenka vbehla do zahrady, 
na lahkom konfku vjachal do dvora mlady jazdec v lahkom 
jarnom obleku; prizreme-li sa biizsie, pozndme v nom 
dia opisu Hankinho mladeho pana Rozona. Skocit z kona, 
oddaC ho tam pritomn^mu sluhovi a vbehniif do izby, 
bolo dielora jednoho okamzenia. Domov4 pani uctive 
privltala ho, on srdedne pobozkal jej ruku. Po obycaj- 
n;^ch otazkach na zdravie a tomu podobne on prudko 
vyrazil; „A panna Helenka nie je doma?" 

„0 ano," recie s usmevom matka, „len trocha do 
zahrady vybehla kvietky sbieraf?" 

^DovoUte, milostivd pani, vyhladat ju?" 
„Predo nie; len mi ju na skore sem dovedte." 
On na ostatn^ slova ani pozor uedal a v okamzeni 
bol V zahrade. 

Helenka prdve sklonena bola k trhaniu este mali- 
ckych kvietkov, ked zacula kroky Iudsk6 k nej sa blfzif, 
i trhia sebou, zdvihla oblicaj, a tu stal pred nou mlady 
clovek V liplnej sviezosti vnad svojich, pohladu tak 
liprimno srdecn^ho, ze sklopiac oci zarumenila sa. 

nDobr^ rano, panna sestra Helenka; teda hned 

z rdna vrobote?" a podal jej dIa obycaje pravicu svoju. 

„Dakujem, pekne vftam vds; „no nie je to uz tak 

zrana a robota to tiez ziadna: je to moja najmilsia za- 

bava," a tiez podala mu snahobielu rucku svoju 

„Hia, kvietok krasny len s kvietkami sa moze za- 
bdvaC, to je iste/* 

„Nie sii tu este krdsne kvietky; nie je tomu este 
cas, aby sa boly mohly cele vyviniif 

„6, uiet krasnejsieho jako je ten, ktory stojf predo 
mnou." 

Zarumeniac sa, veti ona: ^Pau brat, nemyslela som 

si vds, ze aj vy zndte tak po velkomestsky pochlebovaf." 

;, Panna sestra moja, to niet celkom ziadne pochle- 

bovanie, lez len nedostatocn^ oznadenje vnady toho 

kvietka, ktory stojf predo mnou.*' 

;,Ten kvietok nestoji pred vami, lez nachodi sa 
v ru^e mojej,** a s t^m podala mu peknu sirotku, aby 
urobila koniec reci v tomto smere. „To je, pravda, pekny 
kvietok?" dolozila. 

„Z ruky va§ej iste musi byt vsetko pekne a mne 
dvojuasobne drahe," slovil Roiiofi, a zatknur. si kvietok 
na lavy bok kabdta, dolo^il: ^Tn nech srdce moje ra- 
duje sa nad prevzacnym darkom tymto."" 



56 



SLOVENSKfi POHLADY 



Cislo 3. — 1887. 



^Bude sa v&m Iiibif pod stinn6 8tromovie, ukryt sa 
pred palcivosfou slniefeka?" riekla Helenka, odCahujuc 
rec od^tohto predmetu. 

„6, iste, iste! dvojak^ ohen by mn neoniylne spAlil !" 

^Hfa, tu daleko prijemnejsie," zacalo dievca. 

^Neomylne! Kde ste vy, tain je vzdy a vsade prf- 
jemno, a menovite mue je najprijeranejsie." 

pAle kde ste 8a tu vzali u nds?' Ved som pocula, 
ze mate dnes s panom otcom fsC k pdnora C..?-' 

„M6j otec siel ta, ale ja neraam tam roboty. Abych 
mohol vas videf, povedal soin otcovi, ze vybehnem do 
Trencfna vsakove pokupit Po chvili musi'in ale predsa 
len do Trencina vybehniif, lebo otcovi slovo povedane 
zjistit musim; ou iietrpi dvojjazycnost." 

nTo peknA cnosf, slovo drzaf ; s tym sa i tak pani 
chlubia, aJe casto len chlubia." 

„Myslite, zebych aj ja du poctu tych patiil?" 

„To nemyslfm ; ved nemdm k tomu ziadnej priciny. " 

^Na mojom slove vara tedy nic nezdlezi?" 

„To nehovorfm, ale len to, ie sora posial k tomu 
uemala ziadnej priciny." 

„A neziadate si k tomu prlcinu mat?"" 

^Nerozumiem, io s tym mienite." 

„Ja bych rad svoje slovo dal vasmu srdiedku do 
zalohu, aby vam tam zostalo na veky!^ yyrazil Rozofi 
srdecne, ohnivo. 

Deva sa zachvela, srdce po5alo prudko bit, prsia sa 
dmuly, nebola schopua slova. Sklopila zrak a zamlcala sa. 

To zamlcanie zdalo sa mu byt dobrym znamenfm a 
preto ohnivejMe pocal dor&zat: 

„Ano, slovo moje nikdy neznisiteln6, ze vAs nevy- 
slovue milujem a milovat neprestanem a2 do svojho 
ostatneho vzdychnutia ; a s tyrato svojim slovom, z dude 
pochddzajucim, chcel bych dusu svoju, si'dce svoje a 
vSetky city a smysly svoje preliaf do duse vaSej a srdca 
vdsho, aby z nich iba jedna du§a a jedno srdce zostalo 
a zilo. Rozumiete, drabd deva moja?^ I pritulil sa bliMe 
k nej a chytil jej trasucu sa ruku, ktorii ona zase ti- 
chiicko si vytiahla, mimovolne vzdychnuc. 

Nastala ti'&pna chvfia: obidvaja zamikli. Ked vsak 
Rozonove rozochven6 city trocha utfsily sa, prehovoril 
opat k Helenker 

„Mam-li si toto vase mlcanie k svojmu prospechu 
a 5i snad k svojej zhube vysvetlovat ?** 

Ona vzdychnuc sklopila hlAvku svoju. 

aAle, pre Boha, majte milosrdenstvo so mnou, Mba 
deva, a aspon mi uz odpovedajte niedo, lebo toto vase 
mlcanie je pre mna tazk6." 

Deva tlsko riekla: 

„Pro8im, netrapte ma." 

„Ja vds trapif, ktory hotovy som za Stastie 2ivota 
v§etko, CO mam, ba i vlastn^ zivot obetovaf ? Moje reci, 
moje bluzniv6 vystupovanie vis iste trapi. 6, to si dusa 
moja ziadat nesmie, byC by sa sama zniiit mala. A po- 
maly sa odtahujuc dolozil: „Vy, dobri duSa, len z milo- 
srdenstva ste mlcala, aby ste nemusela zdpomym slovom 
navzdy rozorvat duSu moju? Uz rozumiem a musim 
i chcem odstupit a nekalit nevinno < rajsk^ tok zivota 
vagho!^ I ystal hore a sberal sa k odchodu. 

Toto jeho hnutie jakoby sibnutim carovn6ho pnita 
licinkovalo na uu, a ona, trhniic sebou, zdvihla hldvku 
svoju a zrakom takej neznej, cistej a uprimnej lasky 
pozrela nanho, ze ten pohlad na Bozona tak licinkoval, 
ze striaslo celou jeho bytnosfou a on zostal nepohnute 
st&f sta kamennd socha. 

Po druh^ raz spocinul jej zrak na sviezej, mladistvej 
postave jeho, a ked videla sklopene oci, pote§ila sa; 
bo zensky cit lahko a hi boko chdpe, co sa v du§i milo- 
van^ho mu2a deje. I nadobudia zmuzilosti a riekla: 

„Preco tak r^chlo chcete odfsC?" 



Tych to nepatrnych p4r slov do tohoto zkamenel6ho 
stipa nalialo novy zivot. Vsetky sily zivotn6, city a 
smysly obzivly v nom, a on, zodvihniic zrak a upruc ho 
na HelenKu, videl tak milostn6, lube, tak liprimn^m 
citom naklonnosti nafi pozerajuce stvorenie, ze nemohol 
viae odolaC citom svojim a preriekol : „ Ja zebyeh chcel 
r^chlo odist od vis prec? 0, zostal bych tu s vami az 
na veky!" a objal ju. 

Ona sa nezno vyvinula z jeho ndrucia a s lutostno- 
Mbym pohladom preriekla: „Preco tak prudko, pane 
Rozon?- 

„Ah, ved dno! Ale city moje tak burAcaju vo mne, 
ie nemo2no jich umierniC. Prosfm, odpustite, a majte 
smilovanie so mnou. Jedine vy ste vstave to biirne more 
cltov mojich uspofiojif. Vyslovte jedno slovo a budem 
tichy jako barAnok." 

„A to slovo?" riekla Mbezn^m usmevom. 

„Ci m4m fst lebo nie?** 

„No ved vidfte, ie vis neposielam prefi." 

Rozon neodpovedal, nevedel najst piimeranej odvety. 

Helenka, vidiac tieto rozpaky, oslovila ho poznovu : 

„Sndd budete mat este dost casu do Trecfna; my- 
sUm, 4e mite r^chleho konika?" 

„Do Tren&'ua mne nie je nahlo; ved otec moj sotva 
pred vecerom vi^Ati sa od pAnov z C . ., ale . , ." 

„No, coze teda nihlite? Nech sa ]}&i\ znovu sadniit." 

Rozoft, chtiac vyzvaniu zadost urobit, priblfzil sa 
k Helenke a pochytiac jej riicku, prehovoril: 

„6, keby tieto ruky na veky spojiC sa mohly, po- 
citoval bych sa za toho naj§tastnej§ieho cloveka na sirom 
svete!" 

Rticka Helenkina zachvela sa sice y jeho ruke, no 
, ponechala ju v nej. 

nVyslovte to blazen6 slovo, Mba deva, ze povolujete 
mne rucku svoju jako moju navzdy podrzat, a uspokojila 
a oblazila ste navzdy dusu mojul" 

Zatfchli oba, len prud§( dych Helenkin oznacoyal 
ti6inok slov jeho. 

„Povedzte aspoii to, ze nemate ni£ proti tomu, ked 
ju za svoju napotomne uznayat budem, a ci sa hney&te 
na mna, ked to ziadam od vds?" 

„Nie," riekla ona. 

„Nie?! — 6, som najStastlivejSfm clovekom na 
zemi!" a obejmuc ju, vtisknul prvy poliibok na jej 
ruzove pemy, zaseptajuc: „tvoj navzdy!" 

„Nav2dy tvoja!^ opatovala ona tich;^m hlasom a 
yyvinula sa z jeho nirucia. Po chvfli riekla: 

„Mu8(S mojim rodiiom hovorif/ 

„6, iste, iste — a skoro!" 

„Teraz pondhlaj sa do Trencfna." 

„Posluchnem — idem!" a obejmuc a pobozkajiic 
ju na celo, stupal zo zahrady a sadniic na konika. rychlo 
odcvdlal. 



m. 

Helenka po odchode mlad^ho Ro2ona milostno-bolne 
hladela v tu strauu, kade bol odchodil, a znovu sadniic 
pod ko§ate stromovie, zastrela si rddkama tvdr; z jej 
ocu tiekly slzy. Ci slzy tie lialy sa od ynutornej slasti, 
ze duSa jej nasla dusu, zpriaznenu s jej najne^nejMmi 
citmi, a ci z tej priciny, ie v jej svet cist^ch, milost- 
n;f ch a idedlnych citov vodral sa uz cit skutocnoj Idsky 
k mladfkovi, a 6i z obidvoch pri&n? 

Zotruc slzy z ocii vrdtila. sa domov. Matka, vidiac 
ju samotnd vkrocit do izby, s podivenfm, ze sama ide, 
zpytala sa jej : 

„Kdeze je mlady Rozofi? Yed ten nedavno idiel za 
tebou do zahrady? Ci si nebola s nfm?" 



Chh 3. ~ 1687. 



SLOVENSKfi POHLADY 




58 



SLOVENSKfi POHLADY 



Clslo 3. — 1887. 



Helenka, sklopiac o(k^, kr^tko odvetila: 

^Mamicka moja, bol, ale uz odiMel; ndhlil sa do 
Trencfna, aby nalozenia otca svojho vykonal. Sfubil ale, 
ze naskore navStfvi nds." A to povediac, rychlo ztratila 
sa z ocii matkinych a Ma po svojej obycajnej dennej 
prad. 

Jako pani Oblazovskd ocakavala, jej mu2 skutocne 
k veceru doviezol sa s Madocansk^ra. V tuhom roz- 
hovore vkro6iIi oba do izby, kde jich dorn jca pan! £akala 
a privftala. Obratiac sa k MadocaDsk^mn riekla: 

„Jak6 zvlastne Stastie pre d4s, pane Mado6ansk;f, 
ze ste sa uponizili do n&sho chatm^ho prfbytku; veru 
velmi vzicna nivSteva." 

„f)akujera za tictiv6 privftanie ; vy avsak vzdy, pani 
sestra, vai^iu cenu pripisujete iufm, jako zasluhuju, a 
na svoju tak zriedkavd a vsetkej cti hodnii cenu do- 
mdcej panej zabiidate. Ja ciiim sa gfastnym, ze vkrocit 
mozem do tak milej a vzdcnej dom&cnosti, jako je vasa,^ 
hoYoril host a poklonil sa. 

„Vy ste vzdy ten isty, pln^ litleho dvorenia i proti 
tym, ktorf toho ani nezasluhuju. Rdcte sadnut," a sla, 
aby hotovila nieco pre obcerstvenie. 

Helenka, vidiac, kto vkrocil s otcom do domu, za- 
vrela sa do svojej chyie a neukazala sa viae. 

Starf pini zasadli do hostovskej izby a viedli roz- 
hovor zalezitostach, sporafnan^ch na schodzke, i o inycb 
krajinskych dielach. 

Madocansky zacne: „Ci ste pozorovali, p^n brat, 
jako ten Rozon vysko5il proti nine, ked som spomeuul 
tie zbojnicke hniezda, aby sa spolocnymi silaini vyp&trali 
a znicili?" 

„Hia, kto s nimi pradie, jako mdze ticho zniesf, 
ked sa jedna o jfch vypdtranie? Ved by potom vselico 
mohlo sa na neho vyzi*adit." 

„To neraozem tvrdit, zeby s nimi priadol, ale mi 
tiez napadn6 bolo jeho vystupovauie.** 

„Hia, ved sa to kazdy boji o horn vypovedaf, a 
prave z tej priciny, ze on bol prftomn;^, nechcel nikto 
moj nAvrh podporo vat. ** 

„No, ja sa ho uebojfm, ale co neviem, tvrdit ne- 
m6zein." • 

„Odpustte, vas som nemyslel." 

^Ked vec vezmeme dia cistej pravdy, Rozoii ne- 
hovoril z vetra, ale mA to z istej strdnky svoj zAklad. 
My dhfadora vlddy krajinskej nevieme vlastne, na com 
sme. S Turkom urobili pokoj a Turek na vSetk^ch stra- 
ndch aj po pokoji napada kraje nase. Ustrednd vidda 
mdlo stara sa o nas a ua§e kraje, ked je rec o obranu 
obcanstva, ale iba ked pozaduje dane krvou a peniazmi. 
Ved hia tureck6 hordy siahajii az po Bohuslavicky vrch, 
CO je k nam len malo viae jako hodina cesty. Teda 
obratime-li silu nasu proti tym zbojoickym skrysara, do 
chrbta mozu nam udret Turci a spojit sa s tymi, kto- 
rych mi napaddme, a mozu nas a nase dediny a ma- 
jetky zniiit. Gergel ma na vsetky strany znamych, to 
nie je obycajny zbojnik, v nom cosi vyssieho trc(. On 
nikdy proti krajine nevystupuje, ale v tom pdde svojej 
obrany mohlo a muselo by sa aj to ocakdval" 

„Nuz pdn brat moj vdacn;^, ci teda mame byf po- 
drobeui t^mto zbojufckym bandam a od nich milost a 
nemilosf cakaf?" 

„Ved to zas tak zle nie je, este sa z nas nikomu 
nic tak zleho posial nestalo, a medzi dvoma zlyma mu- 
sime to mensie si vybra%. Ked krajina nasa z tisic ran 
krvaca, mozeme-li vsetky tie rany jednym razom zacelit?" 

„Ach, neSfastna krajina !** vzdychnul Madocausk^. 

„Ba, nefetastnd," prisvcdcil Oblazovsky. „Ked kral 
a jeho vldda viae bojf sa svojich vlastnych obcanov, 
nezli zovniitornych t;^ch sverepych Turkov, to uz veru 
nestastnd musi byf. Pan brat moj drahy, ved my vieme, 



ze krdi a vlada jeho rad§ej hanebn^ pokoj s Turkom 
urobili, jakoby mali krajinu dIa prava a spravedlnosti 
spravovaf. Aby nemuseli pokoj medzinabozensky udrzat, 
aby nemuseli evanjelikom obojeho vyznania na pacifikd- 
ciach zaIozen6 prdva ponechaf, dotyfine svobodn6 vyzna- 
vanie svojho ndbo^enstva v pokoji uzivat nechat, a aby 
krajinsk6 obcansk6 prdva, dotycne zemanske nadprdva 
respektovaC nemuseli, smierili sa s Turkom, zeby vSetku 
moc a vsetky strely na nds obrdtit mohli. 0, trirdz ue- 
sfastnd td krajina, v ktorej hlava krajiny so svojimi 
radcami povazujii za najvacsfch nepriateFov svoje vlastne 
deti a za najvadsie stastie znicenie t^chze!" 

„Ved to snad tak zle este nie je," krotil Mado- 
^ansk^. 

„Ba, pdn brat moj drah;^, obdvam sa, ze horsej, 
jako sa domyslame. Ja doverne vdm vyznat musim, ze 
viae bojim sa krajinskej vlddy, jako sennfch Turkov. 
Tam sa zl6 veci kujii." 

„No, ved uvidlme, co nase poslanstvo k nd^mu 
palatlnovi vykond.* 

„To este aj moja ostatnd nadeja ; na toho iste spo- 
lahniif mozeme. Ale ci bude vstave nds Vessel^nyi cudzo- 
zemskych radcov krdlovsk^ch premficf a krala na strdnku 
svoju obrdtiC?** 

JDiifajme, pan brat moj drahy, a pok^m nedosta- 
neme odvetu, drzme sa v pokoji ; - a preto aj ja bych 
rdd teraz s vami o dacom inom porozprdvaf 

„6, vdafine; len zporaente, o com by ste radi?" . 

„Ja som vlastne aj o to k vdm prisiel, aby som 
sa V istej rodinuej zdlezitosti o vasu vzdcnu radu, 
mienku a v^pomoc uchddzal." 

„0, prosfm, pdn brat moj, vy ste sotva utisknuty 
na moju radu a mienku; vy svojimi ndhladmi, rozvazi- 
tostou a rozuranosfou daleko ma pi-evysujete." 

„No nechcem sa hddat teraz s vami, ale opakujem, 
ie V istej vdznej zdlezitosti rodinnej nevyhnutue vaSu 
mienku, radu a vypomoc potrebujera." 

„Rd6te sa teda blizSie vyslovit. Ja som ochotny ku 
vsetkemu, co som vstave vykonat cestn^m sposobom." 

Polo usmievavo a polo vdzne pocal Madocansky : 

pYy, pdn brat moj, mdte ute^enii dcerku, a ja mdm 
syna," a tu Madocansk;^ postdl. 

„Nuz?" 

„Nu4, reku, ci by sme to nemohli spojit?" 

.Spojit?!" 

„Ano, tak myslfm. Zdd sa vdm to divne a sndrf 
nemozne ?" 

„To nie; ale vy mna prekvapujete vasfm nabfdnu- 
tfm. Na to som este vonkoncom nemyslel ; moja Helenka 
je este takreceno dieta," 

„No, dieta uz prdve nie je, ale v najkrajsom veku 
panenka; a ruzu vtedy trhaju, ked kvitne." 

^Ale ci je vds limysel opravdov^'?" 

„6, naskrze opravdovy." 

Oblazovsky sa zamyslel a po chvfli riekol: 

„Toto naWdnutie, pdn brat m6j, je pre mna velmi 
vzdcne a cftim sa byt nlm zvdstne poctenym ; nu2 ale 
tu mnoho, ba najviac od tych mladych ludi zdlezf." 

„Co sa syna mojho dot^ce, ten horf tiizbou po 
va§ej krdsnej Helenke; je vSak priostychav^, aby prvy 
krok on sam urobil." 

„No, bez toho sa obfsf nemoie, pan brat mdj 
vdacny, lebo jestii si nebude moct zfskat Helenky 
mojej ndklonnost, tam bola by vec ta^kd." 

„Nerozumiem to tak," skocil Madocansky Oblazov- 
sk6mu rychle do refci; „syn moj, pravda, sdm osobne 
musi sa uchddzat o ndklounost dc6rky vasej, co istotne 
uz zajtrd s privolenim vasfm urobf, — len by rdd vedeC, 
ci vy a pani sestra nemdte nic proti tomu a ani nic 
nebudete mat.'* 




Clslo 3. — 1887. 



SLOVENSffifi POHLADY 



59 



y,6, naskrze nie. Opakajem, ze sa cftim nabfdnutfm 
vasfm poctenym, a z raojej strdnky rdd k tomu privoHm, 
lea uech mladf ludia budii citif medzi sebou n&klonnost" 

^Teda mozem na vase sloyo spolahnut?^ v&ine 
zpytoval sa Madocansky. 

wKazd]fm pidom," vetil Oblazovsky a podal Mado- 
cansk^mu ruku, ktoru tento tiprimne stisol. 

„Pociatok teda by bol stastne urobeny, a rane nic 
nepozost^va, len tiito milu zprdvu cfin skor synovi roojmu 
sdelif," riekol MadoJansky^, vstal bore a chystal sa 
k odchodu." 

„Kam myslfte, p&n brat moj? Ved raoja chysti 
dake obcerstvenie — Desmiete odfst," 

^j^akujem lictive; nateraz nemozno mi dalej bavit 
sa, noc je predo dvermi a ja sa musfm e^te ccz Yah 
previezf." 

^Nocujte u n^s." 

„To Demo2no; ved syn moj dychtive o6akava od- 
vetu z list mojich, lebo k voli tomu prisiel domov 
z Trencfna, kde mu, jako viete, stoiicne notdrstvo 
slubuju." 

„Moja bude sa hnevat, ze teraz odchodite/ 

„No dam pani sestre ruky bozkdvaf a srdecne od- 
pytovat, ale nateraz mi nemozno viae baviC sa; ved na 
druhy raz si to nahradime." 

Podali si ruky a riekli oba: „do sfastn^ho videnia." 

Dom^ci pan vyprevadil hosta az na dvor, a ten, 
sadnuc na svoj vozik, poberal sa k domovu. 



Sotva ze vstupil nazpat do svojej izby, Oblazovsky 
nemohol sa udrzaf, aby hned tuto zvld§tna novinu svo- 
jej manzelke nesdelil. Preto vidiac ju zamestknanii pri- 
pravovanim nejak6ho obcerstvenia, zavolal na nu: „Ne- 
chaj Ysetko tak, draha moja, a pod sem r^chlo!" 

Jako pani Oblazovsk^ vkrocila do chyze svojho 
manzela, tento zatvorii za nou dvere a vyzval ju, aby 
si sadla. 

Tato s podivenfm divala sa, co sa robf, a nevidiac 
tu Madocansk^bo, pytala sa: 

„Kdeze je Madocansky ?** 

„Da sa ti pekne odporucaf; musel sa domov po- 
ndhlat a nechcel ziadnym pddom dihsie bavit! sa, ked 
vraj uz mrkd a on este cez Vah prevAzat sa musl. No 
a V torn aj pravdu mal, ked u n&s noclahovaf nemienil." 

n6o2e sa ale stalo, ked ma sem s tak vdznou tvarou 
volas?^ 

„Pockaj mdlicko a rozpoviem ti v§etko. Iste ie 
vdzna vec je v otAzke, lez aj radostna pre nis." 

„No teda?" 

„ Madocansky pre svojho eyna Karola p^ta uasu 
Helenku!" a pritom usmievavo pozrel na svoju man- 
zelku, zkumajuc, jak;^ lifiinok na nu urobily jeho slovl 

Tito ale zostala celkora lahostiijnou a len zdlhav^m 
hlasom doloMla: 

„A to md byf td radostnd vec pre nas?" 

„A 6i hadam nie? Madocansky je jedn^m z naj- 
prednejsfch zemanov a statkdrov naSej stolice trencian- 
skej. On m& welikf vplyv na zdlezitosti stolicn6, ba 
V istom ohiade aj na krajinsk^. On je vSeobecne vdzend 
a ctend osobnosC. Majetok jeho sndd desatkrdt tolky, 
jako nas, a Karol je jeho jedinym synom a tedy i je- 
dinvm dedicom, a md pri vplyvu svojho otca velk6 vy- 
hlady na vysok6 lirady stoiicne a krajinsk^. Nuz jako- 
zeby to pre nds a pre nasu Helenku nebola zvldstna 
£esf a velkd v^^hoda, s takou rodinou do tak blfzkej 
prfbuznosti prist? Ja sa divim, dieta moje, ze ti pri 
tejto tak radostnej novine pre nds mozeg byt tak laho- 
stajnou ?" 



„Palko moj mil^, veru sa sama nad t^m divfm, ze 
ma zprdva tato ziadnou radostou neprenikla, ba citim 
6osi tak6ho neprijemn6ho v litrobdch mojich." 

„To chdpat nemoi^em, lebo coze sa lep^ieho, cest- 
nej^ieho a vyhodnej^ieho pre na^u Helenku trafif m6ze? 
On je drietny, mlaif muz, je dobre uceny, vltidny a 
poriadny, (i si mozeme 2iadaC milsieho a trafnej§ieho 
zata?^ 

„Vsetko dobre, vSetko pravda, co hovorfs, drahy 
moj! Lenze pamatat md§, ze aj Heleuka je najdrahsl 
klenot nds, ktory by sme nie za statky Madocanskeho, 
ale ani za statky cel^ho sveta zadaf alebo neStastnti 
urobiC nechceli. Ved to jedine die{a nase a tak dploe 
podaren^!" a mimovolne zalialy ju slzy. 

„No, no, diefa moje, uz vidfm, ze to IdSenie s jedi- 
ndckom nasim predstavuje sa ti vopred fazke a boIastn6« 
Lez raz sa to sta£ musf, a potom nie je bydlo Mado- 
canskeho tak daleko od nds; keby toho Vdhu nebolo, 
nuz za dve hodiny sme tam. BudeS mocf dievku svoju 
a ona nds co najcastejsie navstevovaf. A hia! Ty si si 
tak syna ziadala — jak mil6 a radostn6 ti bude, ked 
dievku a syna spolu mat bude§ I A co o ne^fastf diefaCa 
ndsho hovori§, iste aj ja za ziadnu cenu nechcel bych 
Helenku nasu negfastnii urobit. Ale ci pri zprfbuznenf 
sa s Madocanskym domom mdme a mozeme predpo- 
kladat, ze ona bude a md byf nestastnou? Ved ked 
zdravym rozumom vec povdi^ime, ci moieme si myslet 
§tastnejsiu voJbu pre nu, jako je tato? BudiicnosC pravda 
V rukdch nemdme, td je v rukach Bozfch, a proti moci 
bozskej sa nijako zabezpecit nemozeme, ale ked sta- 
tocne, rozumne a dia najlepsieho nageho vedomia a 
svedomia jedndme, to ostatnie musfme len Pdnu Bohu 
poruciC, to a jako on chce s nami nalozit." 

„No ved nic, Palko moj ; iste aj ja vdzim si kazdym 
pddom dom Madocansk^ch a nemozem nic takeho jim 
vytykat, ale moje materinske srdce cfti jakusi lizkost 
pri pomyslenf na tento krok." 

„To citlivost zenskd a materinskd. Lez mds vedeC, 
ze som ja z mojej strany staremu Madocansk^mu pri- 
slubil ruku Helenkinu pre jeho syna a myslim, ze ty 
tiez nic nebudeS mat proti tomu." 

„Iste, drahy moj, ja sa voli tvojej protivit nebudem, 
lebo ty si tak otec jako ja matka Helenky nasej, a ne- 
omylne §fastie jej tak ti na srdci lezf, jako mne. Lez 
sndd by nebolo treba tak ndhliC s t^ra. A potom, co 
povie na to sama Helenka? Ved sndd nasilu jej muza 
na krk zavesif nemozeme?" 

„To sa rozuraie, ze bez jej vedomia a privolenia 
nic robit nemozeme a o ndsilnosti niet re5i. Ale mo^no 
ocakdvat, zeby sa jej mlady Madocansky nelubil? Ci 
mozno myslet si driecnejSieho a pri torn vliidnejsieho 
mlad^ho cloveka? A zdd sa mi, ze on uz aj na Helenku 
dobry dojem urobil. Pritom vsetkom ale je nasa rodi- 
covskd povinnost, aby sme hiadeli, dIa nagej rozum- 
nejsej strdnky, byt by v necom sa jej vsetko nepozdd- 
valo, pouzit na&e pravo k tomu : poucit ju a podpoiovaC 
dobru vec a v pdde potreby aj mravn;^m sposobom nut- 
nych prostriedkov pouzit. Ostatne myslfm, ze tu takeho 
£osi ani treba nebude. Naga Helenka je rozumn^ dievca 
a pritom este v uplnom nevinnom stave. Nemozno oca- 
kdvat, zeby sndd ona uz v srdci svojom za dakoho za- 
ujatd bola. Ona je dobre dieta a vie, ze my jej naj- 
lepsie chceme, a preto iste nebude chcet proti voli rodi- 
fiovskej nieco robit." 

„Iste vsetko to pravda; avsak ona predsa len md 
svoje vlastn6 srdce a svoje vlastn6 smySIanie." 

„Go tym chces povedat? Andd \ii niekomu zadala 
srdce svoje?" 

„Co mysli§, muz moj I Boh chran, abych nieco ta- 
keho len dIa tdne o nej myslela, nepoviem vedela, ale 

8* 



60 



SLOVENSKfi POHLADY 



Cislo 3. — 1887. 



len to cbcem povedaf, ze mi svoje smyslanie. A ko- 
necne, opakovat ti musim, ie ja o skutocnom pomere 
jej k ist^mu mlad6mu cloveku nemyslfm a tym menej 
CO vedet rafizem. VeJ z mlad^ch ludi nebol u nas dosiaF 
nil iny, ako Madocansky a Ro^on, ktory aj v6era na 
kratku chvflu pozastavil sa u n&s a s Helenkou po- 
rozprival." 

„Co, Rozon?! torn ani rec by( nerao^e! A Jo 
chcel ten vetroplach u n^s?** 

^Siel do Trenciua nieco kupovat, uuz stavil sa 
u D&s, a Heleuke slubil, ze nas co najskorej opat na- 
vStfvi." 

„^o, moze si usporit cesty a len doma zostaf. Ja 
s tymi ludmi necbcem nic mat ! ^ A mal by som sndd 
s nimi do prfbuznosti vstupit? 6, to nebude, a coby 
sa Helenka nikdy nevydala!^ 

nNo, no/ usmievala sa pani Oblazovsk^ manzelovej 
horlivosti, „ved o torn nie je ziadna rec; ja som len 
toiko povedala, ie tu bol a ze stroji sa nas opat na- 
vfitivif. Ostatne, muzfcku m6j, nie je on takf vetroplach, 
jako ty hovoriS, prave zdd sa mi oo velrai tichy, po- 
riadny a statodny mlady clovek." 

„A coby bol tak krfenym a nevinnym jako anjel, 
ja bych ho nikdy nechcel mat zatom. R6ionovci sii 
V zlom cbyi-e a sii vraj v porozumenf so zbojnfckymi 
bandami; a coby som tomu aj uplne ucveril, nechcem 
sa ja s t^m domom tak lizko spojiC. A potom star^ 
Rozon je clovek surovy a jak^si podivin." 

„No, ved nic preto.** 

^Teda, draha moja, si usrozumena so mnou, ze som 
slubil Helenkinu ruku mlad6mu Madocansk^mii?'' 

„Iste, muzik nioj.^ 

„A budefi to aj ty podporovaC?" 

„Kazdym pddom. Ked Helenka na to privoH, mne 
to bade velmi rail6. Ale uz teraz musfm ku svojej 
prdci." 

„A ja musira sa s Helenkou roz ravaf." 

Matka lizkostlive skocila mu do reci: 

„Len prosfm (a, muzfdku raoj, zachod s nou setrne.*' 

„K comu to? Ved som jej otecl" 

Matka iSla von a otec poberal sa hIadaC Helenku. 

Helenka sedela v svojej izbe pri rucnej pr^ci. Bola 
zamyslena. Vedela, ze bol star^ Madocansky u nich, a 
bars s jeho rozhovoru s otcom nepocula ani slovf(ika, 
predsa tusila, ze sa cosi kuje proti jej srdiecku. 

Vstiipil do izby otec. Ona vstala a s lismevom 
pokrociac mu v listrety, vetila: 

„Ah, to raoj dobrf otec?^ 

„Ano, dieta moje, ja som to. Avsak prichodfs mi 
jakfei bladsia nez obycajne; co ti je?" 

„Coby mi bolo — nic." 

„Predsa. predsa cosi sa mi pozddva preraenea6ho 
u teba. No, sadni si, sadnem si aj ja k tebe," makko 
hovoril Oblazovsk^ a pohladkal dc6rku po Ifci. ^Abys' 
mi, anjel moj, nejako neprechorela. Ja sa najviac z toho 
tesfm, ked mi veselo poskakujes jako ta srnka." 

„Ved som ja celkom zdravd, otec moj drahy; ne- 
staraj sa nic o mna." 

pO teba sa nestaraf? koho bych sa na celom 
sirom svete mohol a chcel viae staraf, jako o tebe? 
Tvoj zivot a tvoje Sfastie mi je nadovSetko." 

„Viem ja, otce moj dobry." 

„Lez, dieCa moje, tys' nam uz vyrastla a rozvinula 
si sa V krdse svojej jako to mil6 kvietko v tomto mijo- 
vom 6ase. Vidfm s radostou a potesenim srdca mojho, 
ze ti uz koruna pannensk^ho veku tvojho milostivou 
prozretelnosfou na hiavku tvoju sa kladie." 

„Ale, otce moj, k comu tieto chvAly?*' 

„To nie chvaly, to skutocnosf; tys' hotova uz panna 
vo vyviuuCosti vsetkych vnM svojich. Ci ty to este ue- 



pozorujes? Ci ti cSte ziaden cit povedomosti dokonalej 
pannenskosti tvojej neprebehol cez dusu tvoju? Ci ti 
este nezislo na um, ze tvoje vnady pannenske nemozu 
byt Iahostajn6 mlartym ludom?-* 

„Jak6 to podivn6 reci, otec moj drahy, vedies so 
mnou?-* riekia Helenka a zadiveno pozrela na otca. 

^Tebe sa to zda este podivn^m, anjel moj mil^? 
No, pride cas, ze ti to nebude podivue. Teda dusi 
tvojej este nezname sii tak6 myslienky a srdce tvoje 
so vsetkymi citami este liplne je leo tvoje? Nesdielas 
ho s nikyra, vyjmiic nds rodicov?" 

Helenke rozlial sa rumenec po jej neznej tvari, a 
ona, sklopiac oci, zamyslela sa. 

nAle, dieta moje, ked ty nemyslis este na tieto veci, 
my rodidia na to myslime za teba, uajma ked nas upo- 
minajii na to taki, ktorf velmi casto na teba myslia."" 

Helenka zdvihla este trocha zapaleuii tvar svoju a 
pozruc na otca, zpytala sa: 

^Prosim, otce moj, vyslov sa zreteluejsie, aby som 
rozumet mohla, co mienis?" 

Otec 8 lismevom odvetil: 

„Uz tvoja zapflend tvaricka svedci, ze ma ty po- 
cinas rozumef. Ale ab} s' ma teda lepsie rozumela, pytam 
sa (a: co ty na to povies, ked ti sdelfm, ze isty velmi 
driecny, uceny a z dobreho domu mlady clovek zpytuje 
sa na teba, dotycnc na tvoju ruku?" Oblazovsky po- 
zorne dival sa na Helenku. 

Helenka sa znovu zacervenala a jej srdiecko mocnc 
bilo, lebo nazdavala sa, 2e ten mladf clovek nie je uikto 
iny, jako jej Lacik. Chcela prchovorit, avsak od radosti 
nemohla. 

Oblazovsky dobre pozoroval, co sa robf v dusi jeho 
deery, a preto pokrocil dalej, hovoriac: 

„A ja som mu zo svojej strany uz aj povolenie 
dal a. . .^ 

„AIe, otce!** Helenka skocila mu do i*eci vo vel- 
kych rozpakoch, „ved som este tak mlada!** 

„M]add, mlada, iste ale taky mlady clovek neprfde 
ka2dy den do domu."* 

Helenka, neistou radosfou naplnena, zpytala sa: 
„A kedy bol u nds ten mlady clovek?'* 

„0n sam nebol, ale jeho otec." 

„Jeho otec?** zdihavo riekia Helenka. 

„Ano, jeho otec." 

„ A CO si mu vlastne povedal?" 

„Ze ja zo svojej strauky proti tomu nic nemdm, 
ba si to za cest pokladam." 

;,Teda, teda," preriekla Helenka, a neistota zracila 
sa na jej tvari. 

Oblazovsky, chtiac dceni svoju vyviest z neistoty, 
dolozil : 

„No, no, diefa moje, ved to este nie je dokonani 
vec, lebo neomylu6 slovo moje este nemd, a to, pravda, 
predsa hlavnd vec, vsak ver?" a opat pohladkal ju po 
tvAri. 

„Ale ktoze je to predsa?" 

„Nechajme to dues uz tak ; ved zajtra sama dozvies 
sa z jeho ust. Uz je i tak dues toho dosC. Vidim, ze 
si velmi nespokojna, a preto, dieta moje, nerozmyslaj 
viae tom. Ved tomu este dost casu,^ hovoril Obla- 
zovsky, pobozkal dceru na celo a vzdialil sa. 

Helenka, zostanuc sama, sklesla na lenosku a za- 
strela si oci, z ktorych tiekly hoju6 slzy. Takto sedela 
za chvilu zadumena, potom vstala a pocala volne chodit 
po chyzi. Zdalo sa, ze jej lista pohybujii sa. Konecne 
prud citov a myslienok prelomil sa a ona tichym §epo- 
tom k sebe vmvela: „Je to on a ci ni^kto iny? 0, keby 
to on bol, jako stastna a blazen& bych bola! Otec ho- 
voril, ze on privolil, a io on chce, to chce aj moja 



Cislo 3. — 1887. 



SLOVENSKfi POHLADY 



61 



mat. Teda by sme boli uz svoji? Ach, ale bojlm sa, 
ak to dnihom hovoril. VedT otec shov&ral sa s Mado- 
cansk^. Tobo nikdy! Slovo nikdy nezrusim, bud 6o 
bud.^ Potom sadia opaC na pohovkii a zamyslela sa. 
cbYilu yyrusil ju matkin bias: „Helenka, dieta 

moje, pod semi" (Pokrafiovaaie.) 



Letorosty. 



15. 

(Triolei.j 

I ja mal tu^ob ^umnj^ch v dnsi vela, 
'k^m jaro moje stdlo v zenite. 
Sta z lila k Divdm za v6eli6kou v6ela 
sa hrnuly z prs: kaMk §vifkd, smeld! 
No jak jich kedys' bolo v du§i veFa, 
tak indlo jich dnes; v plameii rozvit^ 
5o podletly, mi biiry smetla strela, 
alebo vlastn^m ohnom ztlely zcela . . . 
A tak to p6jde diaf: Q,i z t(i2ob veTa 
zostane jedna — usnut vedite. 



16. 

(Madrigal.) 

Babo-leta zdrivd 

splet vetierkom uplyva, 

vldseii kdzlo-pradiva. 

§uhaj, §elma jastrivd, 

(pasie voice otcima) 

zpod kra, kde si spociva, 

vzdachu §kfiliac do siva: 

V torn zbadal ju o^ima. 

Najprv sa len zadlva: 

£aj ! jak krdsne tkanivd ! 

zlatd niC 1 ohuivd — 

z takj^ch bi6, ej, kto? — 61 md!? 

S tym s ko<3iai^ov steliva 

zdvihol iio§u teliva, 

sko6il §elma zurivd, 

seknul volcom do ziva 

(inu — voice otcima), 

pakol, a^ sa oz^'va, 

vyskol, az sa zar^va — : 

padd pazder zdrivd! 

Smihell — abo tetiva! 



17. 

(Sestina.) 

Vi s temena h6r kukd baba-zima 

pres smreCnej chvoje Skdry mlJn^^m okom. 

Na hlave £epucb s inovate zdobou« 

y 2iv6tku z osuble — tak §upla k prdci 

za krosnd, na nichz osdovou si!i chmdry 

a tUtkom sever; tkd, tkd zemi rubd§. 

Len zkade sii tie mnoho pasiem chmdry 
a ligo sevcra? z nichi tamhfa rubd§ 
tkd matke-zerai stard baba-zima; 
kto spriadol jich a vldkno rovnal okom 
i slzon smd^al? a by smrti zdobou — 
kto zahral cievam umne k jemnej prdci? 



Pdr 8em& rolou vzduclm v spe§nej prdci 
kys* rolnik rozsial; zkvitly mhly, a chmdry 
u2 vind sa kol kuilov priadkam . . . RubdS 
toC tak sa po^al. Sama baba-zima 
len za krosnd 6o sadia; slicdi okom, 
by pramien mltor vznikal lalij zdobou. 

Na prejme bidicl slnko svitkd zdobou 
jak kahan v izbe, kde smrC me§kd v prdci. 
Cez nitelnice, brdom teM chmdry 
vdd Sustom, jak sa ndvoj zvrtol. Rabd§ 
tak h!a sa chystd. Chyrnou baba-zima 
je tkd6kou; hmyrf rukou, bedli okom. 

Cln posotila — zmizol; av§ak okom 
hned dostihia ho: zbl^skal striebra zdobou, 
nit mihotnu 6o rybku nesuc v prdci: 
severa slu^iky, aby sputal chmdry 
na Idtku belostnu, z nej2 skoro rubd§ 
pristrihne matke-zemi baba-zima. 

Tkd — jak Inb, jak srien — pldtno baba-zima; 

ked slnko zhaslo, mesiac mrivvm okom 

jej sviece k dielu, hviezdy prchnii zdobou. 

Cnj! vrzot spu^Cadla, cuj! podnoi v prdci 

a podvoja vrt, kolo nehoi chmdry 

Mi stkat6 valia sa, z nich^ bude ruba§. 



Tkd baba-zima, a v§e mihne okom 
dol — ' k nam; ach! zdobou — mozno 
ndm spletd chmdry, ndm hotovl rubdS. 



V sudic prdci 



18. 



A6 slaby ndstroj — mam preds' na iiom struny, 

5o ocfCa hned kuzd^ dotknutie, 

priam zachveju sa: a bias vznikd, zunl, 

a jako vtdk, ked vetrik v listi zbunl, 

ui pieseii zdviha spevn6 penite. 

S6 citedlne, velmi citedlne — 
jak mluno, letf nimi dojmu prud; 
a pokoja niet prddn tohto vine, 
k^m nevyvabi v obraznosti 61ne 
my§lienku, v ktorej IzSL jej zaniknuC. 

Sd citedln^ struny totie; ddtky 

i najmen§ie jich svedii v iivd hrn: 

nech si je vdnok jak sen taky krotky, 

— if in viae, ai^ vfchre za^nd s dusou p6tky ! — 

ni otras nimi, srdce srkd krd. 

I dost ver poSlo z nich ui zvukov — vSakd 

sa vyronila pieseft, vSaky tdn ; 

a 6o jich predsa e§te v odlet 6akd! 

Ie2 naco? — ZnikiaT ozvien mild vdaka! 

len znejd, Ikajd jako v pd§ti zvon. 

No rozumiem ja*tomu tichu, mlku, 
mne ztrnutie to dobre vedom<^; 
m6j pdtnik hnul sa v ponad§enia blku — 
lei sotva kro^il, ni stdl vo^i vlku — 
nadarmo peje vtddik na strome. 

A2 §elmy totie stihne sddu kdra, 
hrom, 6o i temnej trafi do sluje; 
zem otrasie sa strunou vdnkom z jara 
a skydnd liivl bozi znad oltdra — : 
i mne m6j pdtnik sluchu venuje. 



il^ 



62 



SLOVENSKfi POHLADY 



(Mo 3. — 1887. 



Pokro^i volne dalej, dfalej k ciefa, 
a a2 sa znavil, zdjde v b^ja chlad; 
mdj spev a vetev sletia k jeho (^eln, 
a k^m mu ti§i( bndd hlavu vreltl, 
mojej piesni bude rozjlmaf. 

Snddf shodneme sa oba v jednom cite, 
snM my^Iienka mu moja zTahodi; 
a jestli sny ho zdjmn zanovit^, 
stkd zpamftti ho mdj spev na usvite: 
vstaii! to bol sen — si synom svobodyl 



19. 



Cas ubieha. Len ned4vno 5o si oca 
sa klenal §lry oblak nad nami, 
triumfu obluk rozstaven^ vzletne 
s pliec vychoda ai k pleciam zdpada, 
2e zem ked pod nlm tiahia pochodom 
na hviezdnej zpr&^i, v zlatom povoze, 
odetd V rCicho horticebo p4sma, 
zaz^YOJena roodrym ovzduSim, 

V pravici kytku Talij bielodda, 

V lavej zas kri(^ok prutin temnej myrtby, 
jak kr4!ovna sa zdala, ktord tr6n 
opastiac, slavy kvet §la sbierat ri§oa: 

a dnes? — dnes py§n^ obluk klesnul, splasol; 

je jako struna smutkom zpusten&, 

jak okruh okov, jako obojok 

refaze, jako jarmo, na ktor^ 

vraz zcvrkla veTk^ klefiba svobody; 

je jako otvor biednej cbatr6e, 

do ktorej, zobrdc o teplo a noclah, 

jak i^obrd^ka, jak ztelesneo4 neresf, 

V zailklych bandrAch z mladosti a blaba, 
6o eSte vicbor-zbojnik nescbytal, 
drglavo stupa pres prab matka-zem. 

Cas ubieba. 6, jarmo lizke, tesn^, 

xki Ca^fi, mrazl§, 8labf§, umdra§! 

m cltim ta na s^ji jako bada, 

5o stahuje, 6o tiesni voln;^ dycb, 

dycb nacbytan^' duSou za ieta 

po 16(^in^b z bmly, pableskov a vdne. 

\]i zavadzias, ui visfS na nobdcb, 

by nevli^daly v diafne kr^ge stdpaC, 

na temend ma §titov vy§vibndf 

po kon&rocb hdr jako po rebrfku, 

kde jako orol i ja mal som bniezdo, 

vlasf veTkycb tu2ob, domov nddeji, 

a kr^dly proti buram obstantic bo, 

som bdele striebol: kedy, pod pedm 

ruiov^m ktorej Sfastnej matky-zory 

sa zrodi v iiom defi — diefa sp4sy, blaba? 

\]i !adom priliha§ mi tepl^ srdce: 

by prestalo mi citom pramenif, 

t;^m brav]^m citom, ktor;^ zavSe vznikal, 

jak o5ul poblf^ pofnie jarky zur5i6; 

t^m sladk^m citom, ^o sa ibned srdjil 

V std kr6pok slastn^ch tablou srdcovou, 
jak bajnd v^eliek obadavgicb prdve, 

ie V cbabzdy list u2 nebies manna sadd; 
t^m kojnym citom, ktor^ v§e sa zperlll, 
jak y ddbrave zrel sm&dnii duhu pif, 
by zobndC mobla si i z jebo kvap4k 
na otuiienie, kedze ona mostom, 
po ktorom mnoby jasn^ nebe§fan 
nam prindsa krm, n&poj bo2i v dar; 
t^m jemnfm citom, ktor^ penou z§umi, 
jakndble o6ul vdnkov §epoty. 



k^m jara dietky: ru2e usp4vaj6 

V koliskach z vetvic na kry povesen^ch, 

pobybijg6c jich tf§ko sem a tarn; 

t^m btirnym citom, ktory bnevom ilahne, 

ked vidi vdkol nevinnosti bliiif, 

zlosynov skvief sa v drahom tislnf 

a privo y stinu do krve sa potiC; 

t^m mocn;^m citom, jakov^ vie §ibne 

jak z iiadier zeme sko^ny rodomet, 

ked o£ul z lesa vibny drozda bvizd, 

kedf ceiy vzducb jak vefk^ hudby ndstroj 

pozavznel zrazu spevom svobody 

a ialmom viery, l&sky, nddeje; 

tfm citom, ktor^ do prlrody stekal, 

jaknible kvetn^ otvorila lono, 

kde utvoril si vlastn^ rie^iifa 

a zradostneny po kamienkoch bupkal, 

£o krisne, Tdbil, bIabore(^il dobru, 

Strom pravdy vafnou rosou polieval, 

objimal ludstvo tesn^m n&ru^fm, 

Inul k v§etk6mu, ^o v cestu jemu pri§lo, 

len od jednobo ni z daleka bo£il, 

odvracal sa yidy zpurn^m vlnotom 

jak y kotlinach b6r yyvarend riava, 

od jednobo — od zrady, odpadllctva! 

— 0, jarmo! kedy budeg sosftat^, 

roztiesnen^ na §fry Ieta obluk, 

pod nimi td zem zas jako krdlovna 

by tiabia rl§ou k defom na pozdrav!? 

0, sudbo dravd, kedy zmilostnie§ 

na srdce sladkej matky? kedy splnl§, 

6o slubom vneslas\ zaplsalas^ v 2bav6 

milionov duse syfktfm ohuom t62by!? 

Hfa, du§e to tie jako roztvoren^ 

by listy vlaj6 tebe v Astrety, 

nu2 y skutok vteT, to na nicb napisan^! 

Cas ubieba. Pdr Svibov perufami — 
a nacbodim sa v kole cmitera, 
stred brobov, vln to pominutelnosti. 
Jak doiiel som sem? Skoro neviem ani; 
lei tak sa vec md: uslzen;^ zrak 

titecbu bol k nebu vyslal zrenic 
pdr, mysliac, zorni^ka ie ndjde zoru, 
jak bolubica nasla letorost, 

viak boTasf — niet jej nikde, neni, neni 

tej ru2e nebeskej, s kra, na domi kvitla, 

tot priletelo bajno bavranov, 

za tymi tedy tiably oci moje; 

a ponevd^ zrak bldhal si tak vefmi, 

i slucb sa zabral, ufig'iic sa, ie 

vo druistve zraku i sdm dojde k zdroju, 

z ktor^bo 6erpal sladk6 akkordy, 

y§ak neresC — niet bo nikde, neni, neni 

pramefia piesnf, s krovia, pod ktorom 

sa sbieraval vse rosy opadom, 

tot vicbor zronil pozdnie zvftdl^ lis6a, 

to za§u§(alo, gdfajdc sa ciestkon, 

to zbytok re^i, za t^m po§fel slucb; 

tak dostal som sa k brdne cintorina. 

Nad brdnou obluk, tizky oblu^ek 

(zas jarmo!) na fiom av§ak skvie sa ndpis: 

ystaneme z mftvycb! Predsa jeden pablesk 

do noci, ktord vdkol zafabla, 

preds' jeden ostrov v desnom 6asoy moril 

Pri svite torn som vni§iel ticbd6ko, 

y obave, abycb iitia zdrodky, 

5o asndd sa ni puklinou brdd kfujti, 

nezUumil dajak, nobou nezadldvil. 

1 krd^am tigko tesnou ulicou 



J 

I 



CiBlo 3. — 1887. 



SLOVENSKfi POHLADY 



63 



pomedzi domky (hroby), posmelen^^ 

toC heslom pr6^elia, i obzeram sa, 

5i ozig nezasvitne z niektor^ho 

165 jasnd, jak& zvykla ve^erom 

yge svitaf z okien v ticfa^ch osaddch? 

hei marne otriasol som sizy s vfdek 

a zobjal srdcom vetev nddeje: 

kol tma a svetla nikde ^iadneho, 

len rosy kapky ak sa v^iide zlesknd 

po kriioch, kam jich smutni ptitnici 

povesili 6o prav6 perly b5!u. 

Ydnl naslucham zas — ak tak zpod rovD 

by ozval sa bias — aky? kvllby? jasu? 

2e tesDO tarn a tradno — tedy kvifba? 

5i j4sot, ie tarn rovnosf rozmiU 

a shoda, Idska? a ie sladky pokoj 

a nad pokojom jako v loinici 

ie lampa ve£ii& svieti, ktord kedys' 

mi prervaC spAnok ... 5o ? (o ? VSade ticho, 

ach, brozn^ ticho, len 5o sucb6 bylky 

po rovocb kyvoc6 sa, §epct!i, Sepcti — 

to celd t62be mojej odpovecf. 

Tu zadumal som sa a moja roysef 

sa potiabla mi §erym zAvojom, 

t^m prezieral som dlho — a do vidim? 

od vychodu sa vlny brnuly, 

za vlnoa vlna dierna, brob za hrobom, 

bej, prival hrobov v more zdpadu, 

kde zauikaly, a ani tk s tfnim 

ni on& vlna v 6ele s pomnlkom 

z mramoru v tomto prtidov kolobeha 

sa nevratila nikdy, nikdy viacej, 

V £ervdnkocb mrku navidvy vzala skon. 
I zaplakal som ta^ko, nsedave: 

6, sadbo dravft! ie tak ¥§etko zmarl§! 
i n4dej z du§e skoro vykyvad, 
2e odvisne jak uvftdnut4 vetev, 
a my ui potom ozsg byneme 
jak totd dierna vlna — a 6o 2ilo 

V nds lepSiebo, ztUe v mrkn dervdnkacb . . . 
OptiSCam cintor — tizky obludek 

(ach, jarmo!), na iiom avSak skvie sa ndpis; 
a darmo: on je predsa jeden pablesk 
do uoci, ktord v6kol zafahla, 
on predsa ostrov v desnom dasov mori! 

Cas abieha. PAr vetra vanutf — 

a zhaslo, 6o ndm jasnom v du§i hralo. 

Sme jako t6Aa chvelA, ttilavd 

nad pofom jasennfm, nie 6o sa p&ri 

so slnka bleskom v fuby polosvit, 

y iiom^ lAska zvykla trdvif sladk6 body, 

a ktord svetla cenu doddva, 

bo zvyguje ho, darokrdsnym 6inl: 

lez ond, ktord padd na hlavy 

vdov, preletdva od dst k o5iam sir6t; 

CO spastila sa na perutiach smrti 

a omotala ceTu^k^ nA§ byt 

po§murnoa siefou, paviik nedprosn/' ; 

6o pozastrela mdry, katafalk 

a kaidu prietr^ techy priklopila; 

5o kyne prstom z hrobnej prepasti 

a dotiaT vdbi, a2 ta dlovek mnsi . . . 

0, Cierny zdvoju! 6, Sato sraAtku, 

tvoj prfkrov jaky taAkf musi byC! 

6, nleC e§te s neba du§e, alet! 

Nech, jasennia kde mrivo plaje vatra 

a ponad nivy 5mudy rozstiela, 

mi e§te rnie zkvitni), radosti 

kvet storaky sa sdru21 s Sfastia leskom 



a v6iia peknych ttioh kadidlom 

zas vystapcge priamo z krbu srdca . . • 

Ach, nlet este s neba du§e, ulef! 

Cas ubieha. Par rieky gpTachotov — 

a ona zmikla v ladu okovdch, 

ui ml£i; po nej krli^om prehdnajd 

sa Sarvanci a sad2u kotrmelce. 

Tu k srdca siabol som tak pradko, stirne, 

chtiac prezvedieC sa: 5i bo e§te mdm? 

51 nezkrahlo mi v patdch vSednosti, 

neomdlelo-li pod ndvalom strasti? 

a jeho tlakot nezmenil-li sa 

na oby5ajn^ Uukot kladiva 

bez zpraby, ktor4 odstrkdva k v^fii 

od bmoty studenej . . . ? Ach, tlkot slab^ ! . . . 

6, kde si, pieseiiko ty rozmil&, 

5o dacha mdjho v raj si undlalai? 

5o badilas* ma zo sna k rozko§i, 

5o nspdvalas' jako dobrd mat! 

a poi^ehnala zavse vrel^m bozkom 

jak hrdli5ka snom mojlm mladistv^^m, 

ie meuily sa jako barvy ddby 

a jakby obraz za obrazom Sinul 

jich k^f'si anjel modrom oblohy? 

Kam zalietols', ty kvete jarej mysle? 

ty staiko 5erven4, 5o sptitalas^ 

mi V ihrach 5asto da§e perate, 

bys' neskorej tym viae jim avoTnila? 

Kdes', ohni mladosti? kdes\ vefk;^ cite, 

5o prepliovals' kedys' moju brud 

prilivom stdlym, ie som taSil sily 

obrovsk^ v sebe, myslel ddverive, 

ie zhorlm sfce ale plamefiom, 

5o daleko sa zaskvie za obzorom? 

Kdes\ spine tdihyy hviezdo sfabujdca 

byt stdlicoa, byC jadrom svojho svetla? 

Ach, pletky . . . a tot! doklad dohdrania: 

i tichej luny svita ubyva . . . 

Cas abieha, ba letf, mizne, hyne, 
sk6r jako v jeseii tdi^a obladnd, 
skdr jako sen od 162ka nemocn^ho, 
sk6r jako mysle vznet, jak citu iskra, 
sk6r jako tmy, sk6r jako svetla perut . . . 

Co toto plsem, koTkd to az vlna 

mi preSnmela dumnoa nad hlavoa? 

§vih kolkoraky, koTk6 vanatie!? — 

A 5o som pisal vlastne? — kto mi povie? 

kto zhddne smysel rozorvan^ch viet, 

kto srovnd protivy, kto spojf kasy 

rozbitej mysle v celok zrkadla? 

kto . . . ? Takd to smes, ale ne5ado ! 

Ja octnal sa u mora na skaliska: 

podomnoa ve6n^ chaos, ve5ny vfr, 

za narodenim hned* aj zdnik vlny, 

u penovej kolisky hned tg rakev ; 

ta dival som sa, zrel som stdvat svety, 

zrel opdsaf sa svitom ra^ovym, 

zrel na vrcholi skviet sa v plnej sldve, 

v§ak zrel i jako skoro opustaly 

svoj zenit, jako zHkle spfchaly 

a jak jich casu pohltila vlna; 

ta dival som sa v ono stra§nd vrenie, 

V boj Ciernej smrti s bielym 2ivotom, 

na zdpas dacha s hmotoa, zdpas iskry 

8 popolom, zdpas ld5a s mrdkotou, 

na zdpas prardy so 12ou, dobra s hriechom; 

ta dival som sa . . . ai ma pojai zdvrat. 



64 



SLOVENSKfi POHLADY 



Ofslo 3. — 1887. 



I zkypel cit jak l&va iemyf 
a my^lienok sa zdvihly b(!irne r6je; 
nebolo iasu — bo vcdf abiehol — 
jich y s6zvuk privies^ ladne rozdenit: 
i po§ly razom jednon kalnou vlnoa . . . 

A pri^inou 6o bolo tobto zm&tku? 
Ach, onen tizkj obluk, jarmo, ialkrl 
tk sklesld klefiba sldvy, nizky most: 
tarn dncba m6jho zabaial sa prdd . . . 



20. 
(26. novembra 188B.) 

DesaC rokov! desaC rokov! 
skoro pre§ly, zutekaly, 
Dplynuly, preletely — 
skoro, skoro, velmi skoro! 

PreSly: ako bystronoby 

pdtnik s vr§ku do doliDy 

strminoa a prfkrym sp&dom, 

zpola ylastnoo tiaion hnan^ 

jako kamefi z vy§e k zemi; 

viae nei zpola ale ttiiboa, 

ttiibou V srdci zacbyten^, 

ttiiboQ, ktor4 tiabne T&^§mi 

neiW v§etky sveta sily, 

vesl4, zpmhy, kol&, ro§ne 

napred, napred a vidy napred! 

ktord sama u2 v mySlienke, 

na myslienky krylkacb hybk]^ch 

z It&^ov bviezd a pava^inky, — 

TO sne jako p^per fahkom, 

ked ho ienie povicbrica, — 

V zdani jako pl&cha vzniklom 

a zaniklom na zrkadle, — 

y trblietavej obraznosti 

okom duSe ddyno, ddyno 

celf priestor preletela, 

ce\f priestor, ktor^ nohy, 

tlto oloveni yUci, 

e§te len presiaiU maju. 

Durf tedy a pob4iia, 

dari, sari, n^hii nohim 

bez prestania, bez oddychn. 

— Heij, 6i vidi§, in6j pt&tnide? 

akoiebys' aj nevidel, 

syetlo predsa ka^d^ zbad4: 

jak tarn ios* vo yzdncha bl^a, 

trbliece sa ani briezdal? 

To b!a zlat^ je kri2 y&2e, 

ktor4 str&ii nad rodiskom — 

nono popchni, po§ib, pospeSI 

A to, £o sa iemie blii^ej, 

6i ho yidlS? no sa rozhradf! 

predsa stin je y^ehdy zna^n^ — 

to je zase, inu cmiter 

do temn^ch lip zabalen;^; 

i on str&ii, i on streiie — 

kto zni, koho? kto zni, nad k^m? 

nono popchni, poSib, pospeS! 

Takto dttri a pohiAa 

nedo£kay4 toi^ba v dasi. 

Chuddk, nnayen;^ pdtnik, 

b6rs ui leda zd^al yem, 

e&te raz napmiil nohy, 

napruiil i napftl syaly 

e§te raz — no naposledy: 



lebo ta u2 domoy drab^! 

tu dedinka, ta ali5ka, 

z&yoz — t^m zkftroval k yritkam, 

pred tymito damd zchvUa 

8 rozocbvel^m srdca tlukom, 

a2 otvoril — prah prekro£il 

(i tk krat^ka zazvonila 

snid radosCoa ma y tistrety, 

alebo zdrmatka zvesCoa — 

kla^ka z dreya, z jayoriny), 

krodil V chyikn, y hniezdko d&yne; 

i objfma — je objat^ — 

A jako on y lone syojich, 

tak y fiom tti2ba spo^inula. 

Pam&t^m sa yefmi zivo: 

jak som tie2 tak patov&val 

maly iia^ik, drobn^' 2ia6ik, 

ale s ttiibou obra y srdci, 

pobyC mdcf zas y krdika mil^ch; 

spechal, jachal bez prcdlenia 

na t4to§kocb svojich ylastn^ch 

pres vrchy a pres doliny 

yedfa §tftoy sAa^nej Tatry 

dychajucej neb^rs vfddne, 

pres z&yeje, siiahov broby, 

popod cbyoje smre5in, z ktor^ch 

zmrzl^ Tad sa y tvdr mi sypal 

a kakaly o^i vldie, 

zas yridiacim tuhym sriefiom 

tato beikom, inde klzkom, 

zrak upret^ astayi£ne 

na daieky yrcbol Choia: 

a2 sa mi tak jaksi zdalo, 

ie nekrd5am, 2e nesttHpam 

mladec po tej starej zemi, 

ale letlm, yzduchom teniem, 

presiakajem. preciedzam sa 

riedkym f&Clom osubliny 

a to zroyna y Cho£a chobot; 

na neviditefnej Sndre 

s&m Cho£ ie ma k sebe tiahnet 

tiabne, chycc jak obld5ok, 

ktory z jeho po§iel lona 

y6era-dnesk4 na syitanf. 

Chlapec t62boa obra jaty 

bra tak skoro, r^chlo, y^asne 

dobiehol som zavSe domoy 

na t&to§koch syojich vlastn^ch. 

Pr4ye syiece zaiihali 

kn cti tebe, ty yefieni 

8y&t]f, ye^ern do hyiezdy! 

ked y tichti som kro^il izbn 

zadych£an^, ztrmacany. 

Co tarn svetiel syiUo naraz, 

z o5i mil;^ch koiko syetiel! 

I ty, ktorej toto pi^em 

(jak ho zaslat y kraje nebies? — ), 

i ty radoston si zpldla 

ytedy e§te ako roia 

plnA rosy a iiyota, 

zpUda, plila si radosCon; 

k^m matiika na§a dobri 

(nebolo yer nikdy lepiej, 

ani neni, ni nebnde!) 

zabrala mi skrahle rddky 

y tepl6 syoje — nie dosf, ylastnon 

da§oa mi jich zahrievala, 

y odiach slzy blaienoatL 

Spo^inol som y lone syojich. 



CWo 3. — 1887. 



SLOVENSKfi POHLADY 



65 



jako jar^ek naSich strdnl 

V hybkom \oii Oravienky. 
A kecF vyhasili svetlo, 
sen sletel na moje vi6ka, 
ligotn^ sen ako dtiha, 
jftgotn^ sen ako rootyi: 
hoj, ruiovom na vanktiSi 
tebe ja vtedy snival, 
snlval dlUo, vefkolepe 

torn tvojom celom nebi, 
pinom hviezd, anjelsk^ch tvdd, - 
plnom jasu, spevu plnom, 

svftt^ veCeru do hviezdy! — 

Desat rokov! desat rokovl 
Skoro pre§ly, zutekaly, 
uplynuly, preletely — 
skoro, skoro, velmi skoro! 

Zutekaly: ako jelei^ 
z hniezda svojho yypla§en^, 
zachvdteny do pohona, 
nasrSenych skrz davkd^ov 
krii^om-krdi^om hnan;^, ^tvauy; 
ktory ale predsa chvilky 
nepomeSkd, ale be21, 
trieli ani jasnd strela 
a to tym viae, lebo rudd 
palbu zazrel nazad seba, 
o6ul buchot, o6ul hrmot 
i ovo&al zdpach smrti. 
Trieli, zenie, kfu5ky hddie, 
kriii skoky — ale ioie? 
dravd h&ved len v^dy za nim, 
pfazl jazyk, zuby cerl, 
vztekM z pysku kydd penu, 
§tekaC, boniC neustdva. 
Sko^ilby do hd§te lesa. 
sko5ilby, vsak 5o mu z toho? 
zaplietolby py§n6 rohy — 
a na vrchol stromov nem62'. 

1 pustil sa hor dplazom, 
odtia! strraon rozsadlinou; 
zpod n6h §trk sa §urdl dolu 
a kamene kotulajti. 

To spomohlo, spasilo ho 

V najkrajnej§ej £itia nddzi; 
strelbou svojich noiiek hbit^ch 
cnpkajncich bore srdzom 
nbrdnil sa besn^m f^nam. 
AjhTa, zastal na skalisku! 
zastal, zchvely sa mu lytky, 
oven^enti vzniesol blavu, 

ai sa zleskla v slnku gija; 
sem-tam §!ahd paTn^'m okom, 
vzducb volnosti silno chl;^pe. 
Stoji strmo jako vladdr 
onej horskej domoviny, 
stoji brdo — ale ialostl 
nebolo mu sudbou dan^, 
kralovaf mdc^ e§te dalej, 
nebolo: za baStou skalnou, 
pevD^^m stipom jeho tr6nu 
uz mierila nafiho zrada; 
i jak stdl tarn strmo, brdo, 
vzducb volnosti silno chl^pal: 
vypdlila, ponorila 
(iernu zlobu prosto v brud mu. 
Zavrdvoral, sklesnul v prepasC, 
kr6pky krve v slnku zhraly, 



posledni kvet skalnycb v/§in — 
zhynul — Ach, jak mi ho Mto! - 

Desa( rokov! desaC rokov! 
Skoro preSly, zutekaly, 
uplynuly, preletely, 
skoro, skoro, veTmi skoro! 

Uplynuly: ako potok 

V tichom plese naSfch vrchov 
naroden;^, odkojen;^ 

vernou chmdrkou, a ked zdui^el, 

poodrdstol na §arvanca, 

ta poslat;^ Sfrym svetom, 

dolu, doln dolinami. 

Zachoval si rodi^ovsk;^ 

prikaz dobre, prihrozenie: 

abyle si nezabdfal, 

nemotal sa kade-tade, 

nenecbdval tu-tam oci, 

pokoj dal tu pletkdm-kvietkam, 

tu zas pstri^i^kom-krd^kom hrav^m, 

neustrnul niekde v krovi 

vtd6ky kutaf, trnky zobaC — 

lebo ! — Zachoval si prfkaz : 

jak raz riekol hlasn^ ,s Bohom^ 

(a ver ddvno odzunelo), 

nezastal si, nepome§kal. 

Darmo kynti kvetinky mu 

ru5kou vltidnou i hlavidkou: 

uklonil sa po Svihdcky, 

uklonil, v§ak stupal dalej. 

Darmo vtdiky prepletajd 

na piSteTkdch, ie Ai radost; 

narazil sic — jakoby nie? 

,Ta ma, Boie — * predsa pely — 

narazil, v§ak krd5al dalej. 

I jahody verai' darmo 

usmievaly sa naft s brieiku; 

tlosknul sice, srkla slinka, 

ale predsa §ibal dalej. 

Nui a pstruiky mohly vo!ne 

harcovaf si na uslni, 

neozrel sa o ^iadneho. 

Vandrujdci jak tovarj'S, 

tanistierka perli^kami 

vysivand mu u boku, 

niekdy chvojka za sirdckom, 

pondhfal sa §irym svetom, 

dm viae sktisit, naudit sa. 

Hurtom vbehnul v§e do obce ; 

len 5o vrkol mlyndro\i 

na rdz^tubni stojacemu: 

,vd§ k motor vds pozdraviye* — 

bral sa dalej, i bol v obci 

V samom stredku tarn u mosta, 
prdve kde pdn richtdr byva. 
Na potoku saty praly, 

§aty praly sumn^ dievky, 
pres most v torn zhrmotal povoz, 
(drabinovec, sive voly — ) 
a pohonid rezko zpukal: 
vzozrely hor — pod piest doltt, 
i oplecko dolu vodou, 
,ach, bodaj ta! akys' prudk;^ — * 
zkrlkly dievky, ale potok 
nedbal ni6, ba zrychlil vlny. 
Tak dostal sa ku dedine, 
ku tej, 6o sa tlstim zovie. 
Co sa stalo, 6o nestalo, 



9 



66 



SLOVENSKfi POHLADY 



C. 3. — 1887. 



(aiko ndaC — dosC na torn, ie 

prave tam mu vraz zle pri§lo, 

onemocnel cbud^k potok; 

vidno bolo, jak mu faiko 

kolo srdca, dychdal, atonal; 

ihnecF avSak sobral 8ily 

(bolo vidno: naposledy), 

siahnul po hrsC pozdnich kvietkov, 

§epnul vdnka: ,otra8 lisCa 

8 trtichiych vrbin' ... A kedf vSetko 

mal u2, 6o chcel, pobromade: 

oven5il sa, vyzdobil sa; 

8 t^m lahnul na m&ry rieky, 

a plynie do hrobu mora — 

zhynul — Ach, jak mi ho Tdto! 

Desat rokovl desaC rokov! 
Skoro pre§ly, zutekaly, 
uplynuly, preletely — 
skoro, skoro, velmi skoro! 

Preletely: ako orol, 
ktory prdve z hniezda §vihol, 
uvit^ho z mslin mraden 
kdes' na §tite nebety5nom; 
§vihol a nl stl!lpa k v^§i, 
pohybujuc raocnyra krj^dlom, 
do vy§avy prosto, priamo, 
jak meteor zpiatky v nebo; 
a2 ked sa u2 hodne vzniesol, 
hodne vzniesol v jasn;^ blankyt, 
zato£i vraz vefk6 kolo, 
i todi sa a krtiti sa 
^0 raz v&<^§im, §ir§fm kolom, 
9A V torn §irom kolotani 
siahcgdcom k nebosklonu 
zatratil sa obzorom — 
zhynnl — Prdve za§lo slnko, 
zlat^ orol vSehomira; 
iba brk4 e§te videf 
jebo kr^'del, brkd — zore, 
i tie bfadnd, unijcajti — 
zhasly — Ach, jak mi ho lAto! 

Desaf rokov! desaC rokov! 
Skoro pre§Iy, zutekaly, 
uplynaly, preletely, 
skoro, skoro, ve!mi skoro: 
to spo^ivaS V chladnom hrobe. 

Jakby dneskd iba bolo, 
pamftt&m sa tak hfa dobre: 
DeJi nedeTni lenie svitol, 
chystalas' sa do kostola; 
a prdve ie zazvonili, 
ni si igla, sestro di*ah&, 
nie na nohdch odbolen^xh, 
nie na rak&ch tohto sveta, 
ale zrovna na perntiach, 
a ani nie do zemsk^ho, 
ale do onoho chr&ma, 
5o sdm Pdnboh postavil si . . . 

Ked na zemi odzvonili: 

tys^ ui ddvno v chWune bola, 

5o 84m Pdnboh postavil si; 

a po tebe tu na zemi 

ni len 8topa, slab4 tdjia . . . 

Pam&tdm sa — 6, td pam&t 
nikdd zo miia nevyhasne! — 



jako si sa vyberala, 
jak ti bolo ndhlo, ndhlo, 
siirne ndhlo, vefmi 8(ime 
z t^chto dolin, doHn iiala 
odfjsf k v^Sam §6istia, blaha. 
Ja fa prosjl i prosili 
tvoji: zostafi edte, zostaii; 
ty si rekla: nezostanem, 
nezostanem, pustte ! idem . . . 

Ani na to nezabudnem, 
ked ihavj^mi b6rom dsty 
po§eplas' mi: nerafi srdce, 
neporaJi si srdce pre m&a! 
bo mne bade, jak nebolo, 
bude dobre, velmi dobre, 
velmi dobre v kdtkn v zemi 
a d6-li B6h, v kdtku v nebi: 
a ty pr(jde§ (asto. 6asto 
(§ak ver prijdefi, brate luby?) 
k m6jmu hrobu, k m6jmu rovn, 
a ked vidi§ na iiom trdvku 
zelenat sa, ba i zkvitaC: 
ntesfg sa, bo to znakom, 
ie mi dobre, velmi dobre . . . 

Nerafi srdce! — no nemoi^no, 
zranila ho velkd bolast. 
Desaf rokov vlnot 6asov 
prehdJia sa jak prud rieky, 
prehdjia pres totd ranu, 
nm;fva ju, vymj^va ju : 
predsa e§te nezcelela, 
pozri, £erven^ tarn p&sik . . . 

Desaf rokov — jako skoro! 
Tu n tvojho hrobu stojlm; 
desat rokov, jako ti ho 
vykopali, zbudovali. 
Ach, kebych tak digak kuknul 
do izbi5ky tvojho domku: 
sndcPbych fa nenaiiel ani, 
abo na§iel hrsf popola, 
nie viae srdce tvoje zlat^. 
Yietor povstal a cmiterom 
sfiahov^' prach sem-tam mece, 
5i prach to sMc, popol z krbu, 
kde milota srdiec ztlela? — 
Co je cmiter? je ohniskom, 
kde v§ak popol len bez iskier; 
jasne iskry uletely, 
vyletely hore, hore — 
Ach, 5i uzrem kedy tvoju . . . ? 



Hviezdoslav. 



Slovensk^ Plutarch. 

Sdefuje Alexander Lombardini. 

18. Jkn Institorls. 

)arodil sa v MoSovcach, alebo dia inych v Povdz- 
skej Bystrici, kde jeho otec, Elids, bol vtedy 
rektorom. Bol bratom Michala. Rodicia dali mu 
td najlepsiu vychovu a on odmenil sa jim pilnostou a 
dobr^m mravom, co dokazoval zciastky v moSovskej, 
kezmarkskej, bdnovskej, prievidzskej, bardiovskej, ko- 
gickej, ruzombei-skej a levocskej skole, zciastky ale na 
universit&ch v Gdansku (Danzig), v Erulovci (Eonigs- 
berg) a Roztoku. V Kezmarku bol jeho ucitelom Ddvid 




Clslo 3. — 1887. 



SLOVENSKfi POHLADY 



67 



Praetorias, y Banovcacb Alexander Hodfk, y Prieyidzi 
£>aro Stranoyius, y Bardioye M. Elids Spleni, y Kosi- 
ciach M. Jan Poloni, y Ruzoinborku Jan Kudera a y Le- 
yo^i Michal Lasius. Pod predsednictyom tohoto posted- 
n^ho ucitela r. 1646 brdnil disserticiu „de filii dei pre- 
aeterna diyinitate contra arianos et photinianos/ ktori 
tam yo 4^ u Brewera tiacenfl a nim levocsk^mu eyanj. 
mestsk^mu magistratu yeuoyana bola. Jeho yo Skolach 
nadobudnut^ znamosti ucinily ho y krajine tak znaniym, 
ze ho ziadali ku rozlicnym ikolam este jako mladika za 
rektora. On ale iiadne poyolanie neprijal, ale yynasnazo- 
yal sa yzdelaC sa y cudzine. §tudoyal aj y Gedanuine 
a na nemeck^ch uniyei*sitdch 7 rokoy strdyll. To ndyrate 
do oteiny obsiahol najprv rektorat y BAnovcacb. Po 
roku. prisiel jako rektor do Stiaynice na miesto do Le- 
yoce ku rektor&tu odiSleho Tobi^sa Stepbaniho. Zo 
Stiaynice poyolali ho r. 1657 ku rektordtu do Trenciua 
na miesto Jana Melcela. V tejto skole dal b anit dye 
dissert&cie pod svojfm predsednfctvom. Jednn, „de in- 
finito syllogismo philosophiae/ branil Jan Huilicenus, 
jeho ziak z Bajca, a druhii, ^de fine theologiae/ Jan 
Maier z Batora. Obe boly y Trenfilne r. 1657 vo 49 yy- 
tlacen^. Z tejto skoly poyolali ho, ked mor zurif pre- 
stal, za kazatela do Banoyiec, tu ale yelk;^m poziarom, 
ktory skoro cele mestecko zniyocil, ztratil najvacsiu 
cias&u syojho majetku. V tych dvoch rokoch, ked stdl 
na cele tejto cirkye, chcely ho rozlicn6 cirkye za syojho 
duchoyn^ho, a sfce senickd, povazsko-bystricka, kysucko- 
uoyomestskd, soboti^fska, skalicka a hlohoyeckd, predsa 
ale prijal pozyanie za sloyensk^ho kazatela do Krupiny, 
kde aj zomrel r. 1661. ' 

Jeho diela sii: 

1. Deo ducel Dissertatio Theologica exhibens Veri- 
tatem sententiae de filii Dei Prae-Aeterna Diyinitate 
conscripta et publico examini exposita sub Praesidio 
Reyerendi et Clariss. Yiri Do. Michaelis Lassii p. t. 
Rectoiis Scholae Leutschow. fidelissirai, ab Autore et 
Respondente Johanne Institoris, Moschoyiens. Scholae 
Leutsch. ad diem . . . Septemb. Leutschoviae, Typis Be- 
reverianis, Anno M. DC. XLVI. (Vo 4°. A— D = 4 hdrky 
= 16 ne&'sloyanych listoy. Nachidza sa y pestianskom 
museume a y bansko-bystrickom ey. gymnasiume.) 

2. „Dissertatio Philosophico-Theologica qua Ex prin- 
cipiis Philosophicis, maxim e ex natura accidentis, refuta 
tuo dogma Pontificum de Transubstantione Panis Eucha- 
ristici Ille Corpus et Vini, In Sangyinem Dominicum* 
PublJce proposita et defensa a Praeside Joanne Institoris 
Gymnasij Banoyiensis Rectore et Respondente Michaele 
Institoris Die 7. Julij, in auditorio majori Gymnasij Ban. 
horis ante merid. Anno M. DC. LIV. Typis Laurentii 
Benjamini ab Hage.« (Vo 4^ A— H = 8 harkoy 32 ne- 
^isloyanych listoy. Nachadza sa y pestianskom museume 
a u 5ura Rdtha.) 

3. Dissertatio Politico-Theologica prior de Clerico- 
rum e potestate saeculari exemptione. Continens: Sen- 
tentiae Pontificiae ab origine, per singula Ecclesiae Se- 
cula, deductionem; Doctrinae yero Catholicae, a prima 
praedicatione Evaogelica ad nostra tempora propagatae 
dilucidationem Ad Disputandum proposita a Praeside 
Johanne Institoris Moschoy. Scholae Schemniciens. Rectore 
et Respondente Michaele Institoris Moschovino. Ad Diem . . . 
Novemb. hori ante et pomerid. Anno 1655. Trenchiuij 
Typis Nicodemi Czizik." (Vo 4^ A— C = 3 harky = 12 
nedfslovanych listoy. Nachddza sa v pestianskom museume 
a uniyersite.) Patrf k nej s osobytnym titulnym listom 
„Di88ert. posterior" (D— F harky), ktorA pojednania 19 — 
37 oddelenia obsahuje, a oplsand Dissertatio prior siaha 
na 1 — 18 oddelenia. 

4. ^Dissertatio Politico-Theologica posterior de Cleri- 
corura e potestate seculari exemptione. Continens Catho- 



licae sententiae ulteiiorem explicationcm atque per idonea 
argiimenta confirmationem, ac denique objeclionum qua- 
rumdam partis adyersae refutationem. Ad Disputandum 
proposita a Praeside Johanne Institx)riss Moschow. Scholae 
Schemniciens. Rectore et Respondente Samuele Nicletzio 
Tot Lipschen. Ad Diem . . . Noyemb. horis ante et po- 
merid. Anno 1655. Trenchinij Typis Nicodemi Czizek.* 
(Vo 4^ D— F = 3 harky = 12 uecfsl. listov.) S Disser- 
tatioi prior, ktori A- C hirky obsahuje, spolu yydla a 
8 ton tyori jeden celok. 

5. „Duce et authore Deo! Dissertatio Scholastica 
De Theologiae Christianae Fine Publice ad disputandum 
proposita a Praeside Johanne Institoris Gymnasii Eyan- 
gelici in Libera Regiaq Ciyitate Trenchiniensi Rectore 
et Respondente Johanne Majero Batoyiensi Ad diem 
16. Januarii Treuchinii, Anno 1657. Typis Nicodemi 
Czizek.^ (Vo 4^. A— C = 3 hdrky = 12 necfsloyanych 
listoy. Nachadza sa y pestianskom museume) 

6. „Duce et authore Deo! Dissertatio Logica De 
Qualitate Propositionis Infinitae Publice ad disputandum 
proposita a Praeside Johanne Institoris Gymnasii Eyan- 
gelici in Libera Regiaq Ciyitate Trenchiniensi Rectore 
et Respondente Johanne Huiliceno Rajecense. Ad diem... 
Februarii, Treuchinii, Anno 1657. Tj'pis Nicodemi Cii- 
zek." (Vo4^ A— C= 3harky=: 12 neclsloyan^ch listoy. 
Nach&dza sa y pestianskom museume a u j^ura Hatha.) 

7. „Disputatio logica de syllogismo philosophiae. 
Treuchinii 1657." (Vo 4^.) 

19. Matii§ Kephalides. 

Rodom z Turca, bol y Banskej Bystrici ucedlnfkom 
Jana Heinsela a pod predsednictyom tohoto r. 1665 pod 
niizyom ^Diatribe philologico-theologica de a-eatione" 
pisan6 pojeduanie tak pochyalne bninil, ze potom Rad- 
vanci sverili jemu svoju §kolu. Ked bol ucitelom y Rad- 
yani, pfsal: .,Cum Deo I Geryon iccXutj^ux^? eyisceratus, 
Hoc est. Examen Controyersiae de Pluralitate Animarum, 
In Homine Realiter Districtarum : Ubi non solum Argu- 
meuta, pro Animae in Homine unitate, producuntur, ab 
Exceptionibus Vindicantur; venim etian contraria, Plu- 
laritatem Animarum prudeutia, luculenter discuticuntur, 
ac enervantur, Operfi. et Studio Matthaei Kephalidae 
Thurocz. h. t. Scholae Radvan. Rect Respondente Jo- 
hanne Laneczio Thurocz. Scholae ejusd. Alumno ad Ven- 
tilandum exponitur Anno M. IOC. LXIX. Ad Diem . . . 
Januarij. Impressum Solnae Apud Johannem Dadau 
Anno 1669." (Vo 4°. A— D = 4 hdrky = 16 neclsloya- 
n^ch listov. Nachadza sa y pestianskom museume, aka- 
demii a y presporskom ey. lyceume.) 

V &is prenasledoyania protestentoy z Radyane yy- 
hnany, usadil sa y Banskej Bystrici, a od neho pochadza 
tamejsf rod Hlaydcoy. On totizto svoje rodne meno 
„Hlaydc" dia obycaje veku premenil na grecke „Kepha- 
lides." Syn jeho, Samuel Kephalides, r. 1705 bol roznav- 
skym knazom. 

20. Andrej Kcyeri. 

Narodil sa v Turci a ucil sa v Trendfne pod u6- 
barom Pavlom Bellom. Roku 1661 polemisoyal spisom: 
„De yeris ac genuinis ecclesiae membris," ktory yySiel 
y Trencfne u Nikodema C2izeka yo 49. Praydepodobne 
jeho synom bol onen Jiin Keyeri, ktor^ polemisoval 
r. 1683 pod Deutschmannom so spisom: ;,De scriptura 
sacra. ^ 

21. I^tefau Keyick^. 

Rodom z Turca; do skoly chodil y 2iline a tu na 
gymnasiume bol prv^ medzi syojimi spolu^iakmi, kde 

9* 



68 



SLOVENSKfi POHLADY 



Cislo 3. — 1887. 



r. 1663 jako senior tejto skoly pochvalne branil svoj 
spis: ^De lege Dei" pod ucbarom Janom Hnilicenusom 

V (Jas verejnej disputy. Polemia tdto vySla tlacom v Tren- 
cfne r. 1664 vo 4*>. 

21. Eli4d Ladiver starsi. 

Narodil savTurci; od r. 1644—1653 bol ucitelom 
na ev. gvmnasiume v ^iline, ktoreho Klein spomfna 
hned po Durovi Parcelutiusovi v tomto lirade. Bol otcom 
chyreineho pre§ovsk6ho professora Elid§a Ladivera. 

V B&novcach, v Prievidzi a v Bytci bol ncitelom gym- 
nasialnym medzi tisfcimi neprljemnosfarai, a v zalezito- 
sfach cirkevnych nadobudnul si tak6 zdsluhy, ze — nie 
jako Andrej Schmal v „ Syllabus litteratorum thuroczien- 
sium" hovori, r. 1639, — ale roku 1653 bol za kfiaza 
velkej zilinskej cirkve vyv )len^, a jako taky bol v svo- 
jich povinnosCach takym pilnym, ze r. 1641 bol vyvolen^ 
za notkra turcianskej dioecese, a r. 1655 po smrti Ste- 
fana Kruspiera za seniom. — ^ijiic vo veku prenasle- 
dovania, aj on bol na toTko preAasledovany, ie zanecha- 
juc svoju manzelku, Annu Patakicku, dc^ru Ladislava 
Patakiho, zomrel vo vyhnanstve. Ladiver bol bohabojn^, 
kralovi verny, ku kaid6mu zdvorily muz, a neohroien^ 
obranca evanjeliuma. Oddal poch<4dza, ze jeho nepriatelia 
po Sas prenasledovania muoho nepraveho o nom vy- 
mysleli. Preto Martin Dubovsky starsi o vyhnanstve a 
smrti Ladiverovej pojedudvajiic, sprdvne povedal: 

„Viderit ista Deus onidex mortesque piorum Vin- 
dicet." 

Od r. 1653—1671 je zndmy jako vybomy spiso- 
vatel. Jeho dielo je: „Refutatio Hieronymi Zinchonii 
defensiouis absurdorum Ivulianorum.^ Krdtke, ale aj , 
pozomosti potomstva hodne dielo. V kosickej universite 
pod predsednfctvora Gabriela Ivula, professora theojogie, 
n^sledkom obrany Stefana Renyesa, niekdajsieho reform. 
§tudenta z Velk^ho Vdradu, a spolocneho usrozumenia, 
pod doliehanfm EMsa Ladivera mladSieho, bardiovsk^ho 
ucitela a rektora, a Izdka Zabana, pre^ovsk^ho kon- 
rektora, 25. a 26. jiina roku 1666 boly drzan6 disputy: 
„De judice controversiorum fidei.^ Pri dispute bol aj 
Pavel Palfy, jagersky biskup, pritomn:^. T^cbto disput 
vysledok bol „Absurda Ivuliana sive septem mortalia 
peccata ejusdem symbola^ zvany spis. Ivula chcel Za- 
charias Zinchonius branir a nieco, co za potrebn6 ku 
obrane mienil, otcovi bardiovskeho ucbara, Elidsa Ladi- 
vera, zilinsk6mu knazovi, poslal, ktory pod hore spome- 
nutym n^zvom na toiko napadnul onu apologiu, ze jak 
Zinchonius, tak Ivul viae aui len hovorit nechceli. 

Jeden Elids Ladiver do zdpisnice turcianskej dioe- 
cese tak to sa zapfsal: „Ego Elias Ladiver ecclesiae 
tothpronensis diaconus an. 1685. die 8. Aug.*' 

22. £1148 Ladiver mladsi. 

Syn predosl6ho, naroden^ r. 1630 v 2iline. VySsie 
vedy V Sarospataku, kde prAve chfvecny Coraenius (Jdn 
Amos Komensk^) vyucoval, pociivajuc a sloh tohoto vel- 
k6ho majstra si osvojac, navstivil wittembergskti a er- 
furtskii universitu. Podia Ludvika Haana („Jena hunga- 
rica") r, 1676 Studoval na universite v Jene, co ale za 
pravdepodobn6 drzat nemdiem, ponevdS ^vtedy uz 47- 
rocn^ bol. Navriltiac sa domov, stal sa v Ziline r. 1656 
riadiacim ucbArom, o tri roky ale (1659) v podobnom 
postavenf §iel do Bardiova; neskorej bol duchovn^m 

V Teplej, potom ale, ked sa preSovsk6 gymnasium stale 
kollegiumom, na pozvanie zakladatelov siel ta, aby za- 
ujal r. 1667 urad paedagoga. Teraz otvoril sa mu prie- 
stor a on si za lilohu vzal sloh Gomeniusov este viae 
vytvorit; predndfial rilno od 6 — 7. a od 9—10. Scharflfovu 



a Danhauerovu logiku a Notnagelove „Sphaerica prin- 
cipia," popoludnf od 2—3. ale theologiu. So svojfm 
koUegom M. Izdkom Zabanom mal straniva atomov ve- 
deck6 skriepky. Posobenie jeho, sotva paCrocn6, pre- 
kazily tie prenasledovania, ktor6 sa vt^dy proti prote- 
stantismu dialy. R. 1672 dna 11. marca ucitelia a iiaci 
pregovsk^ho kollegiuma nasledkora prenasledovania roz- 
iSli sa. Ladiver opat isiel do Nemecka, kde professtiru 
ch^meho gymnasia v Thome neprijmuc, konecne po 
mnohom prehadzovani prisiel do Sedmohradska a tarn si 

V Segesv^re medzi ^kolskymi murami odpocinul. Tu 
stal sa po smrti chyrecn^ho Hartmana rektorom. U Seges- 
vdrcanov st^l v takej v^znosti, ie mu zvltitny pomnfk 

V hlavnom kostole postavili. R. 1684 predovsk^ kolle- 
gium zas ozijuc, Ladiver bol prvym z t^ch, ktori ta po- 
volanf boli ; skutocne aj zaujal svoje miesto a v svojom 
milom tistave az do smrti vyucoval. Zomrel 2. aprfla 1686. 

Ladiverovo ucenie zriedkave stastie nasledovalo. 
Jako vychovatel, sue bezprostrednym ucedlnlkom Co- 
meniusov^m, sviazal histoiiu vychovatelstva nasej vlasti 
s europejskou. Uz ho priroda stvorila k tomu, aby vy- 
ucoval. Velmi lubil wiii\ kolkoraz stale sa, ze rdno 
piatej sedel \xi v kathedre a len so zapadom slnka 
z nej vySel, casto bez obedu vyucujuc cely dei. Rodic 
nie je lepifm k svojim defom, jako bol on k svojim 
Makom. Tito si ho velmi zaiubili. Mal oby&j M do 
jednotliv^ch tried a napomfnanlm, darom povzbudzovat 
ziakov k milovaniu vied. Priit, bitka — dia neho — 
nie je pre nevinn;fch ucencov. Malii roztopasnosC ne- 
drzal siicu k potrestaniu. ^Rozum — hovoril — pri 
napravujucej mysli jako jablko pomali zreje.** Co ucil, 
to aj pmkticky dokazoval, medzi zaj]mav;fm mudrova- 
nim Ziakov sa opytujiic. Casto so ziakmi polemisoval, 
ktori smeli, o tom co nerozumeli, otazku pozdvihniif. Liibil, 
ked sa ziaci po lekcii roztriedili a o pocutom polemiso- 
vali. Jeho filosofick6 diela z vai&ej strdnky ist^ jeho 
ucedlnfk udrzal, ktor6 v cas predn&lania spisal. 

Haan, odvolivajuc sa na „Micae" Buriusov6, v spo- 
menutej svojej knihe udava, ze Ladiver po svojej pre- 
sovskej professiire po cas svojho vyhnanstva zdrziaval 
sa V Gddnsku, Krulovci (Konigsbergu) a v Lesne (v Pol- 
sku), ze bol rektorom aj regensk^ho gymnasia v Sedmo- 
hradsku a ze sa ku presovsk^mu uz r. 1682 navr&til 

Od neho pochadzaju: 

1. ,,Assertio immota ex littera institutionis immo- 
bill 4 testium veritat s concordi testimonio conscripta, 
descunta, quod caro Ghristi in pane sacramentali proprie 
et indistanter sit praesens et a communicantibus ore 
accipiatur. Rospondente Stephano Szirmay. Nobili Hun- 
garo. Bartphae 1662." 

Vysla V Bardie ve r. 1662 vo 4°. 

2. „Eleazar Gonstans quem Honori Geuerosorum 
el Nobilissimorum Dn. Nomine. Jnclyli Status Evangelici 
In CoUegio Eperiesiensi Inspectorum G. D. Francisci 

Semsei etc Velut Examinis Publici habiti Coronidem ; 

Juventus ejusdem Gollegij Illustrissimorum Magnificorum, 
Nobilium et Ingeuorum Adolescentum. In Scenam pro- 
duxit: Anno M. DG. LXVni. Die 18. octobris Bartphae, 
Imprimebat Georgius Sambuch." 

DIa Kleina a Haana pfsal toto §kolsk6 drdma v 5 
jednaniach ElidS Ladiver z I. knihy Macliabejslr^ch. 
VySla V Bardie ve r. 1668 vo 4^. NabhAdza sa v mad. 
nar. museume, v preSporskom ev. lyceume a v preSov- 
skom ev. kollegiume. 

3. „Papianus TETPATQNOS, Hoc est, Vir Magna^ 
nimus, Justus, Gonstans rectiq pertinax in Theatrum 
productus et Generosis, Nobilissimis, ac Amplisimis, Per- 
Illustrium utriusq Hungariae Statuum Evangel, turn Ma- 
gnatum tum Nobilium tum Lib. Reg. Civitatum Able- 
gatis, Generosis item Nobilissimis atq Prudentiss. In- 



CIbIo 3. — 1887. 



SLOVENSKfi PQHLADY 





/. cTa -daj slii-ho Ja Uaj za uy -' so- hj^ lo- ru. , at ne-hu-c^e/ 




Sadaj, Blnko, sad^j . . . 
Ktefilil JarosUv Viiln v Mnichore. 



70 



SLOVENSKfi POHLADY 



e. 3. — 1887. 



spectoribus nee non reliquis omnium Ordinum Civibus 
ab Illustrissimi, Spectabili, Magnified, Generosa ac In- 
genua Juventute Inclyti Gymnasiii Evangelici, quod 
Epeijessini est, Pro felici Examinis Public! Colophone, 
sceniae monstratus, Anno Ghristi cb IcD LXIX die 
4 octobris. Tbrasea Paetus Ore C. Cornel. Taciti, Lib. 
XVI. Annal. Specta, Juvenis. Et. Omen. Quidem. Dii. 
Fl'ohibeant; Caeterum. In. Ea. Tempera. Natu8. Es. 
Qui bus. Firmore. Animum. Expediat. Constantibus. 
Exemplis. Leutschoviae, Typis Samuelis Breweri." 

Toto skolski dr^ma v 5 jednaniach pisal dia Eleina, 
Haana, Vandr^ka a Moln^ra Elias Ladiver. Vyslo ▼ Le- 
voci r. 1669 vo 4^. Ma A— B z= 2 hdrky = 8 necislo- 
vanych listov. V tomto skolskom divadelnom kuse me- 
novite sii spomenutf tehdajsf imci (258) presovskej 
skoly, najprv gi'of Imrich Tokoly, baron Imrich a Stefan 
Petroczy, baron Frantisek Pongr&cz atd. Nachddza sa 

V mad, n^r. museunie, v univeraite, v debrec. refonn. 
kollegiume a u f)ura R&tha. 

4. „Summu]e Logicae, in quibus omnis formalis 
ratio argumentandi delineatur, et expnmitur ac ad con- 
troversias dialecticas disponitur. Solnae Typis Johannis 
Dadau 1671." 

Vysla V 2iline r. 1671 v 8^ na 12. listoch. Na- 
chadza sa v mad*, nar. museume. 

5. nVereus Memoriales et Differentiales diversorum 
Autorum, ad Etymologiam et Prosodiam maxime spectan- 
tes. De Quantitate Sylloborum, De discriraine Vocum 
cognatarum. In illustri Gymnasio Eperiessensi Usu re- 
cepti. Leutschoviae, Typis Samuelis Brewer. Anno 
M DC. LXXIL" 

VySla V Levo6i r. 1672 v 8<>. MA A— G zz 7 har- 
kov = 56 necfslovan^ch listov. DIa Czvittingera, Kleina, 
Seiverta, Transcha a Haana pfsal Eli^s Ladiver. Na- 
chddza sa V keimarskom ev. lyceume. — Andrej Fabo 
tomto diele nasiel poznaceno, ze ho ku §kolskej po- 
trebe v Soprone znovu vydal Daniel Hajuoczy. 

6. „Lilietum Montis Geoi-gii, Funere Acerbo, Vir- 
ginis Pietate, Modestia, Pudicitia, Spectatissimae, Sv- 
sannae, Filiae Reverendi, Praeclarissimi, atq Amplissimi 
Dni. Christophori Klesch, Ecclesiae Georgio Montanae 
Pastori Fidelissimi ac Yen. Fraternit. XXIV. Reg. Not. 
diguissimi, pullatum Anni M. DC. LXXIII. die XXVL 
April. Leutschoviae." 

Vysla V Levoci r. 1673 in folio (na jednej strane 
tlacend). Nachddza sa v mad. n^r. museunie. 

7. „Symperasmata Philosophiae Rationalis, ex prima 
mentis operativae deducta et elicita. Praeside Elia Ladi- 
vero, Coll. Eper. P. P. Scholae Schaesburgensis Rectore. 
Respoudente. Petro Cramero Bouosdorf. Scho. Stud. 
Disputabuntur ad diem . . . Februar. Hor. Matt. Anno 
M. DC. LXXIX." 

Vysla V Sibine r. 1679 in folio (na jednu stranu 
tlacen^). Nachadza sa v sibinskom ev. gymn. 

8. „Controver8iarum Methaphysicamm Disp. I. De 
Natura Ontologiae et Ente ut sic, indeque manente usu 
Theologico, Ethico, Physico et Logico . . . Defendente 
Daniele Schobelio Lapidensi, Mense Martii 1679. Cibinii, 
per Steph. Jiingling." 

Vysla V Sibine r. 1679 vo 4® na 4 listoch. DIa 
Seiverta a Transcha vysla na 8 stranach. Nachddza sa 

V sibinskom ev. gymn. 

9. „Contioversiarum Metaphysicarum Disputatio 
Altera De Analogia Entis et AflFectionibus Ut Sic, Entis 
Quatenus Entis, indeq manente Usu Theologico, Ethico, 
Physico et Logico. Eam sub Dei Opt. Max. Auspiciis 
Praeside Elia Ladivero, P. P. Rectore Scholae Schaes- 
burgen. ad ventilandum et discutiendum Martiuus Kel- 
pius Holdvilagiensis, Scholae ejusdem Studiosus proponit 



Ad diem . . . Octobr. hor. mat. Cibinii, per Stephanum 
Jttngling excusa Anno M. DC. LXXIX." 

VySla V Sibine r. 1679 vo 4*>. Md A 1—4 = 4 ne- 
2fslovan6 listy. Nach&dza sa v akad. a segesvdrskom ev. 
gymnasiume. 

10. ^Controversiarum Metaphysicarum Disputatio 
Tertia. De Affectionibus Entis in specie nempe Uno et 
Vero indeq manente Usu Theologico, Etico, Physico et 
Logico. Hanc sub Dei opt. Max. Auspice Praeside Elia 
Ladivero Col. Eper. P. P. Rectore Scholae Schaesbur- 
gensis publicae ventilation! Martiuus Textoris Scholae 
ejusdem Stud, sistit Ad diem . . . Junii Anni M. DC. XXC. 
Cibinii, Excudebat Stephanus Jilngling.^ 

Vysla V Sibine r. 1680 vo 4°. M& A 1—4 = 4 
ne6fslovan6 listy. Nach&dza sa v mad. n^r. museume. 
Fabd jej vydanie udiva na r. 1686. 

1 1 . ^Theses Evangelicae Dominicae XVI. Trinitatis 
in Examine Generali Illustris CoUegii Statuum Evan- 
gelicorum Eperiensis Praeside Elia Ladivero S. S. Theol. 
P. P. et Collegii Directore defensae Respondentibus 
Georgio Ocovino S. S. Theol. St. et h. t^ Gramm. Classis 
Praeceptore et Ge/Orgio Mildio Zolaknaensi Transylvans. 
Anno Domini M. DC. LXXXIII. Die . . . Octob. Impress. 
Leutschoviae." 

Vysla V Levoii r. 1683 in folio na 3 harkoch = 
6 uecislovan;^ch listov. Nachadza sa v mad. n&r. mus. 

12. „Torcular Engaddi, Illustris Collegii Evangel. 
Stat. Eperiensis, indicto Examine Anno M. DC. LXXXIII. 
a 4. ad 10 Octobris. S. 1." 

Vysla V Levoci r. 1683 in folio. Na jednej strane, 
h^rkovej podoby, z 35 riadkov pozostavajiice pozvanie 
na zkiisku presovsk^ho koliegiuma s podpisom rektora 
Eliisa Ladivera. Nachadza sa v preSporskora ev. lyceume. 
Jedna ciastka spodku je vytrhnuU a v 5. spodnych 
riadkoch jeduotlive slov^ chybajii. 

13. „Summa Metaphysicae Aristotelicae. Cassoviae 
1685.'* 

Vysla V Kosicach r. 1685 v 8<>. 

14. „Thus ad Ceram Deo Homini Jesu Christo Re- 
demptori orbis, astertori Salutis. lu rubo, aeterao igni, 
in morte, pesti inferni . . . Anno CLeMentlae DIVInae 
ab aXe sVper oVes (= 1678) DIae Laetltlae, trIgesIMa 
oCtobrls, qVa XystI stant tVrrls (= 1678) Cibinii, Im- 
primebatus per Stephanus Jungling."* 

(In folio, na dvoch zlepenych hdrkoch, na jeden list 
tlacene). Nachadza sa v sibinskom ev. gymnasiume. 

Andrej Fabo v „Adolekok Czvittingerhez" hovorf, 
ie jako rektor zilinskej skoly pfsal: 

15. „Summule pneumaticae; resp. Nicolao Trstian- 
szky," r. 1658. 

16. Historica relatio colloquii cassoviensis de judice 
controversiarum fidei; praes. P. Gabriele Ivul socio J. s. 
theol. et phil. doctore almae episcopalis academiae casso- 
viensis cancellario et controversarum fidei professore, 
respondente nobili Stephano Renyes varadiensi (ante 
studioso calviniano) ex convictu nobilium habiticum Elia 
Ladivero rectore bartphensi et Isaaco Zabanio courectore 
eperjensi an. 1666. d. 25. Jun. tota et 26. usque ad 
meridiem, exhibita a confessore veritatis 1679." (Bez 
udania miesta.) 

Klein tohoto Ladivera spomfna ako zilinsk^ho uciteJa 
a rektora po Michalovi Hasskovi. 

Zilinsky mestsk^ archfv chovd jeden jeho list, nfm 
vlastnorucne pisany a podpfsany, ktor^ tu uverejnujem. 
Plsany je z Presova 1. marca r. 1670 Ambrovi Keczer 
de Lypocz, a znie: 

Generose ac Nobilissime Due 

Patrone et Fautor honoratissime, 
Salutem et Propitiam Felicitatem precatus, mea 
obligatissa G. D. Va ofifero officia. 



eislo 3. — 1887. 



SLOVENSKfi POHLADY 



71 



Profectibus et aetatis et studiorum svadentibus 
Illustrissimus Comes ac Dominus, Dans mihi et meis 
gratiosisflq post publicas lectioues privatim singulis die- 
bus in Compronibq et Vanationibq Episfolarum, quae 
6x Dlspoane elaborent, est occupatus. Huic subsidio 
Aldum opera et studio Buchleri recensitum die Luni, 
Yoieate Deo inschoabit. Usum videlicet boc prospitio, 
nt praxi quotidiana Praecepta in usum transfoiinet, et 
€lft86i roajori se praeparet. Delectus facit Oratorem, in- 
quit Cicero. At ille sine puritate et copia haberi in pt 
Ad utrumq boc aequirendum disposui quotidianos la- 
bores Styli et copiam Aldi, qui ex toto et solo Cicerone 
inculpatas loquendi Reationes conquisivit et digessit. 
Judicium et voluutatem N. D. Va in hoc puncto ex- 
pectatum, ut cyuosuram Arbitrij N. D. Va sequentes, 
desiderio G. D. Va satisfaciamus, et si quid mutare aut 
addere jubet, exequamur. 

Private quoq mca addere juscit Necessitas et favor 
N. D, Va Recordor, quod dum Kesmarkini fuissera G. 
ac N. D. V. benignissimam graam mihi et meis orphanis 
in negotio Solnensio obtuleiit. Heri ergo accepi ex Uteris 
D. Amici mei G. Dnai socnu meae D. Barbaram Kosse- 
lianam 21. praesentis mortuam fuisse. Nihil attinet plura 
adderi sapienti judicio N. D. Va cum facile probabile 
sit inhiantes plures ee quam condolentes. Et tamen 
apertiq loquar. Pro gi^aa ea, quam expectus sua N. D. 
Va demisse oro, velit res mobiles in Allodio Sekeriano 
ubi vixit jubere per Mourin saltaro Judicem Ciuthis 
Curaro obsigilari, ne distrahant sed omnia, pro more 
solitu maneant sub sigillo Ciuttis, atq dum aliquem 
Plenipotentiatu constitutan aut ipsi descendan. Quod si 
jam distracte sunt, compostent ad manna sequestras. 
Nescio an facto Testamento Due soctas sit mortuo, si 
intestata vigerat, mei deserti orphani spem, quam I a- 
beant Solna, aroiserunt: si et bene mobilia antifiurit et 
immobiiia oppignorata ex parte bona, non ex Testamento 
apprehenderint His Capae N. D. Vam fere premi mole 
laborum ; et tamen autus sum potiq fieri molestus, quam 
liberorum negligens Pater, opem r. in hoc Loto negotio 
Solnensi expectaus, me meaq omni studia N. D. Va 
libenter et devote ofifero. 

G. ac N. D. V. 
obsequiore colens 
Elias Ladiver J. 
Eper. 1670. die 1. Martij. 

Z vonku : Generoso ac Nobilissimo Domino Ambrosio 
Kecz6r de Lypocz, lUustrissimi Comitis ac Domini Dni 
Stephani Theokeoly etc. etc. Aulae et Bonorum Prae- 
fecto, Domino et Patrono faventissimo. 

Z listu tohoto vysvita, 2e Ladiver roku 1670 uz 
vdovcom bol, a ze bol v pokrevenstvf so ziliuskymi 
Kosselovcami. Man^elka jeho bola Helena, dc6ra Michala 
Sinapiusa, a sestra Jdna a Daniela Sinapiusa, ktorej 
j^TTf manzel bol David Lani, potom Samuel Cerndk, 
potom Jdn Restiasi, bansko-bystricky mestsk;f senator. 
Pojal si ju r. 1683 a zomrela r. 1684 v svojom 49. roku 

V Preiove; pochovand bola Jdnom Andritiusom, pre&ov- 
skym slovenskym kazatelom. Na jej smrt Daniel Sino- 
pius napfsal vers a Hiob Tmsius jej pamiatku tymto 
versom zvecnil: 

^Elias Ladiver tristatur morte maritae 
Quae tres improlis sepelierat ante maritos." 

23. Daniel Lani. 

Syn Eli^§a Laniho, bytcianskeho knaza a prv6ho 
superintendenta trencianskej, liptovskej a oravskej sto- 
lice, ktoreho zivotopis sdelil som v 6Wnku „Byt&i," 

V „Slov. Pohladoch" r, 1886 uverejnenom). Vo Wittem- 



bergu na titraty Thurzove gtudujiic, stal sa nemalou po- 
chvalou Mo§oviec, kde sa r. 1605 narodil; lebo najprv 
bol ucb&rom kvetucej §koly v Banovcach, potom k6azom 
cirkve v Hlohovci a dekanom nitiianskej dioecese. Tu 
pisal proti Bonaventurovi Hocquardovi, frantiSldnskemu 
mnfcbovi, vseobecnii ciastku n^gnes^ veritatis columna," 
ktora vo Wittembergu vy§la vo 4^. Neskor v Hlohovci 
dostihly ho mnoh6 neprfjemnosti, a preto presiel do 
Banskej Bystrice za knaza kostola sv. Alibety a tarn 
spomenutej prad zvljgtnu ciastku napfsal. Tato r. 1659 
lebo r. 1660 vygla v Lipsku vo 4^ kde vyndjsf mozno 
listiny ev. ndbo^enstva. Dla inych tejto kniby nov6 vy- 
danie r. 1659 v Lipsku zaopatril. Muz o cirkev velmi 
zasldziiy. U neho Jakub Froncsius (Fronesius), Cech, 
skalickf frantiskdn, vyzvliekol v Hlohovci mnisske saty 
a stal sa evanjelikom! 



24. Benignus Smrtnik. 

Narodil sa v Ladomere, v stolici tekovskej. R. 1670 
prijatj' V svojom 20. roku do rehole sv. Frantiika, pro- 
vincie sv. Marie, za knaza bol r. 1674 ordiuovan;^. Vyse 
14. rokov konal kazatelsk^ urad vo viae znovu zamene- 
nych konventoch ; od r. 1689 cez 3 roky bol predstave- 
n^m konventu v Malackdch a op9.tne navrdtil sa ku 
kazatelstvu. R. 1701 stal sa definitorom a magistrom 
novicov V Sv. Katarfne, kde aj dna 9. sept. r. 1710 
zomrel. 

TlaSou uverejnil: 

1. ;,Poklad seraphinskl, Aneb Arcy Braterstwa Pdsku 
Prowaznjho Swatiho Otce Frantjsska Wywyssenost. Skrze 
F. Benigna Smrtnik, Radu Menssjch tehoz Swat^ho Fran- 
tisska w Prowincii Blaho : Panny Marje w Vhrjch kazatele, 
a na ten cas gmenowaneho Arcybratrstwa Directora slo- 
2eny. Leta Pine M. DC. LXXXXL" Na predku titulny 
list, venoVanie a 3 neCfslovanfi listy. Colophon: „Wy- 
tlaceno W Ziline V Jana Dddana. Leta M. DC. XCL — 
Nachddza sa v pegtianskej universite a vo frantiskdn- 
skom kM^tore v Sv. Antole. 

2. „Kunst dobi*e umriti. Aneb: Sskola Duchownj 
W nizto kazdj Wericj kresfan ucj se od zleho Wjstrihatj, 
a dobre 6injti, abj mohl sstasliwe ziwot szwug dokonati. 
Skrze Fr. Benignusse Smrtnik, Rdu Menssjch Swatebo 
Frantisska Provincij Blahoslaweneg Pannj Marje w Uhrich 
kazatela, a na ten cas Slawneho Arcj-Brati*stwa Pdskuw 
Pi'owaznjch Directora, z Archimedesa krestiansk^ho zwetssj 
Castkj wjbrauj a wjpsanj. Wytisstene w Trnawe skrze 
JAna Ondrege Hoevmanna, Leta Pane 1697.** (Vo 4®. 
Stran 399. Na predku titulny list, venovanie, praefatio 
6 neclslovan^ch listov. Nachadza sa v peStianskej uni- 
vereite, v presporskom a v dolno-sebesskom frantisk. 
kWstore.) 



25. DIeneS Schneider. 

Naroden^ r. 1658 v Rosindoli, v stolici preSporskej. 
Serafinsk^ habit obliekol r. 1679 a za knaza bol ordioo- 
van^ r. 1683. Po vedenl vsclijak^ch dradov r. 1712 bol 
za provinci&lneho ministra vyvolen^ a jako taky mnohe 
u4ito6n6 ustanovizne vyniesol. Pre bratov pravidid sv, 
Frantiska do slovenciny prelozil a tla(ou uverejnil pod 
nAzvom : „Regula Bratruw Menssych Svateho Otca Fran- 
cisska Na rozumitedlny wedle Wlastj nasseg Gazyk obra- 
cena, z Vsylowanjm otca Dionysiusa Vherskeg Provinciae 
B. P. Mariae Provinciala vnjzeneho.*' (V Trnave r. 1713, 
V 16®, strin 44.) 

Zomrel v Sv. Katarfne r. 1740 diia 12. janudra. 



72 



SLOVENSKfi POHLADY 



Cislo 3. — 1887. 



26. Vcjteeh Simko. 

NarodU sa r. 1769 v dedine KneziCi, v stolid te- 
kovskej. Reholufckym nichom roku 1780 oble^en^f, bol 
r. 1788 za kiiaza vysvateny. Bol slovensk^fm kazatelom. 
MiiDO k&znf, recufckym umelectvom vypracovaoych, za- 
obcral sa aj bdsnictvom. Do sloveuciny prelozil a tiacou 
vydal: 

1. ^Skrowna knizka FrauciskaDska obsahugic^ Wi- 
prawuwani Weci stalich a ZaSdtkoch, a Zroste RAdu S. 
0. Frauciska : geho Regulu, Porucenstwi, a kiAtki Witeh 
Regulnich Prik&zdni ; a in^ rozli£ii6 Weci. — Z Rozkazu 
M. Ch. Otca Anto&ina Qreguska, Rddu Bratrow Mensich 
S. Otca Franci^ka, obnowen6g Prowincie B. P. Marie 
w Uher. Krag. Lectora a Consultora wislu^il^ho, a sku- 
te^D^ho Ministra Prowinciala; Podia obecu6bo, schwale- 
n6bo, a posaw&d uziwan6ho LaCinsk^ho Tekstu, s ob- 
zwl&Stnu PilaosCu co nagwlastnegse a nagcistegse spo- 
r^and, a Chowancom, Franciskdnom predreccn6g Pro- 
wincii, slowenskiGazik u^iwagicim, predloiena." (VTrnave 
r. 1814, V 12^ stran 78.) 

2. nSmiitni Spewohlas k Ghwdle Tovaristva Jeziso- 
veho od Michala Denis Jazikom latinskym slozeni Rok. 
1800. Veil ho ale na sloveuski Jazik preloiil P. Adal- 
bert Simk6 z Radu sv. Frauciska v. kraji B. P. Marii 
knaz." (V Trnave r. 1824, v 8°.) 

Jestviijii mnoh^ basne tohoto znamenit^ho muza, 
tiacou uverejuen^. Jeho nevydan^ prace su: 

1. „0 Poslednich Vecdch Cloveka." Vo 4°, strdn 
446. Skvela bdseii o 6tyroch uajnovsfch ludoch v slov. 
reci pfsand a osnovami sv. pisma a vetami sv. otcov 
vtipne illustrovand. 

2. „Spatreni obsach Uceni Verso vnickich ua dve 
Strani rozdelenich." Foliant. Stran 135. — Basen. 

Obe tieto diela sii v distichonoch bdsnen6 a dla 
sudu znalcov bodu6 k vydaniu tiaiou. 

3. „Kniha I^iwota, a neb Welmi kratki Wiklad Lite- 
rdlui na svatu Regulu S. 0. Frauciska Serafinsk6ho, 
Radu Bratrow Menssich zakladatela, podia wiswetleni 
Rimskich Papesow Mikulasa HI. a Kelemena V. a sku^ 
senich Ucitelow Wikladow, skrz kratke otazki a gassne 
Odpowede porddne zlozeni, k Uziwauu a Cwicenu Bratrow 
Radu Menssich, Slibugicich Regula S. 0. Frauciska 
Serafinskeho zachowawat ua literu. Skrze P. F. Kiliaua 
Kazenberger, Radu S. 0. Frauciska Bratrow Menssich 
Recollector. SS. Bohomiselnosti Lectora Jubilarneho, a 
Provincie Argent, neb home Zemi Nemeck6g Ex-Pro- 
vinciala." (Vo 49. Strdn 177. Nachadza sa vo frantiskan- 
skom kldstore v Presporku.) 

Zonarel dia 2. septerabra r. 1827 v Trnave. 

27. Berard Seiflried. 

Pochddzal z Mestecka, stolice nitrianskej; r. 1812 
V 20. roku svojho 2ivota ziadal byt prijatym do radu 
sv. Fi-antiska marianskej provincie. R. 1815 bol za knaza 
ordinovan^. R. 1818 od studif osvoboden;^, nasledujuci 
rok filosofickym chystanfm stravil, ponevafi mal kathedru 
nastupit, ale zamenenfm vecf bol za kazatela do Ko- 
mdrua ustanoven]^, odkial r. 1820 za kuratora k sv. Duchu 
do Ostrihomu, po troch rokoch ale do Trnavy preloiieny 
bol a slovensky kazatelsk]^ urad zastupoval. Po niekoiko 
rokoch zastupoval urad kvardidna konventu v Malackdch. 
Posledn6 roky svojho zivota ztravil v Bucanoch ako 
administrdtor a r. 1855 dna 23. augusta duSu vypustil. 



Nfra di*zan6 kazne, d6kazom mnohych ku tlaii urcenych, 
V rukopise zanechal, a sfce: 

1. „Rok milostiwi, anebogto kdzne Jubilejn6, kter6 
Mnoho-velebni Otec Berardus Seifried Radu menMch 
svat^ho Otca Franci§ka serafinskeho, kragn blabosl. 
Panni Marie skutecni kazatel k duchovn6mu Prospechu 
Ludu slovensk^mu prednesol. V Malackdch roku 1826.^ 

2. „Kazne na vSetki cel^bo Roku nedele kter6 P. 
Berardus Seifried Radu menSich svatSho Otca Franciska 
semfinsk^ho kraju blahos. Panni Marie skut^inf kazatel 
spisal, a veric6mu Ludu vihlasil." (Vo 4**, 35 kdznf.) 

3. „Kazne na udelen^ od IX Pius Pape§a roku 1850. 
1851. 1852—1855. zooeritedeln^ jubileumsk^ odpuski: 
jako aj vidrzanich duchovnich Cviienach od P. Be- 
rarda Seifried Reholnika Mariausk^ho Ludu yeric^ma 
prednesen^.-* (Vo 4^ 42 kdzni.) 

Nachddzajii sa vo frantidkdnskom kldgtore v Trnave. 




Yesna. 

HvieBdoslayoTi. 

(Fo pre^ftani Tolst6ho: Smrt Ivana Ili£a.) 

zase jaro ide. Jako vrelo 
V pfs vulkauickej utrobe pred 6a8omI 
ked prvy Tavn^ vetor oprel smelo 
!ahodn(i perut na brdl siia2n6 £elo 
a prv^ Skovrdn zapel zvn6n^m hlasom! 

Jak rdstla divd Idska moja k !adu, 
i k zemi tej, v nej2 tleju otcov kostil 
Jak zkyprenti som k tistam tisol hradu 
a vital krikom rannti zoru nidd 
i jdsal z da§e tflgn^cb blbokostil 

Ach, zase jaro ide — a ja temny 
bez poryvov a roz^^ulenia stojim, 
bdrs mocne zove k sebe Samot zemn^, 
i rozpomienky slasf, i zdchvev jemny, 
no ja sa sporoienok i slasti bojim. 

Ja bojim sa ui nad§enia i zvukov, 
a tebe predsa posv&til som piesefi. 
Hfa, priSla, priSla s celou svojou mukou 
i siahla v du§u chladnoa svojoa rukon 
td neielend, prisna iitia jeseii. 

A ked ui^ jese&, aby boly plody! 

No plodov niet, niet poteSenia z diela. 

Na miesto prdce boly blb^ body, 

a s blbcom marn^ boj a svdr bez shody, 

pustoutie du§e, biedoy rozklad tela . . . 



Vajansh^, 



Oprava. 

y predodlom cisle „S1. Pohladov^ v druh^ znelke 10. leto- 
rostov mi stif nie: „Na moje nizke miesto . . ." lei: „No moje...** 

OBSAH. 

Piif na Velehrad. (Dokonc.) — Gergelbve hody. Povesf z druhej 

polovice XVII. stoletia. (Pokra£.) — Letorosty. Hviezdoslav. — Slo- 

vensky Plutarch. Sdel'uje Alexander Lombardini. — Vcsna. Vajan- 

sky. — Illustr&cie : Zamrznuty. — Sadaj, slnko, sadaj . . . 



Redaktor: Svetozir Hurban Vajansky. — NakladateT a vydavatel: Pavel MudroA. 



SIiOV£NSE]fe POHIJLDY" vychodia vzdy 25. kazd6ho mesiaca o troch hdrkoch §tvorcov6ho formdtu- 

Predpltea sa: na oel^ rok 6 bL^ na pel roka 2 zl. 60 kr. 



Tlaiou knihtlaSiarskeho 65a8tin4r8keho spolku v Turd. Sv. Martine. 




^ 'rvH^'=-y' ^^ 



Ture. Sv. Martin, dfia 25. aprlla 1887. 




Gergelove body, 

Dveet z polovice XTII. etotetU. 
(Pokrafovanie.) 

IV. 

I in Oblazovsk^ seilel to svojej vlastnej izbe, 
j pracujiic. ChviTami t pfsanf zastal a trel si 

II Celo, jakoby chcel z iiebo primeranii my- 
j Slienku n^silne vyliidif. Naraz odbodf pero 

a rozhodf sa ua stolici svojej n^padne uaiiirzen;f a za- 
mumle nim k sebe: „aby clovek robil za celii stolicu. 
Eazd6mu sa t&U robiC, iiui ni len valajd na mna. Pravda, 
ze s mojou spdaobnosCou ziadeu meraC sa nemolEe. Nusi 
sle 60 To&m z toho? Z tej cbvaly aa nenajem. ^upan 
pravda znamenit^ mxii, vyznacuje ma vo vsetkoni ; bezo 
m&& nic nemofe rykouat. Jeho repraseutdcie obdifujii, 
ale kto jicb robil? Jal A torn nik nevie. ^upan m^ 
za moje price chvalu a aldvn. Ale coze ja m&ia z toho? 
Uueim ja na budiicne trocha icii atrunu Datiahouf, mn- 
«fiD da£ o'tit, ze som si ja povedoiuy svojej prace a 
svojich zasluh, a to mne nie je sladko zo vsetk^ch afl 
robit a za to nic nemaf. Eh ! nebudem ja ua budiicne 
tak robif, jako som robieval a aj dnes mini toho u£ 
dostl-' Focal prechodif sa po chyzi. V torn po6uje ra- 
chot ak^hoai vozika. 

Na dvore stojl lihladny koi, z ktor^bo prive vy- 
stupuje mlad^ Rozoii. Zhliadnuc ho, Oblazovsky zmrastil 
^lo a nevrlo zamumlal : „Teii tiez prdve v dobr^ cas 
mi phchodl." A chodil dalej mrzuto naladen;^ Po i^be. 
„Blahorody pane," riekol Uoioh, vstiipiac dou, „m£im 
■iesf predslavit sa a svojho otca lictivfi pozdravy sdelit ; 
bol by aj 00 osobne prisiel, ale vizne povinuosti ne- 
dOTolUy." 

„£>akujeu), Jakujem," chladno odvetil Oblazovsk^, 
A pokizuc ua stolec, dolozil: nSadnit« si. 6im moiem 
aliiiit?" 

„0, moja ziadosf je vlastne veliki, pont^eni prosba." 
„No, Boirf neprevySuje leu mojn moiuost vyplnit ju ?" 
nO, naskrze nie I Jedno bIoto vaSe je k tomu do- 
statocD^." 

„Teda? Prosim, vyslovte sa blizlie a urcitejsie." 
Mlad6mu muiEoTi Tstiipila krv do tvire. 



To Bpozoroval aj domici pin, preto'^trocba prfveti- 
vejsie prihovoril sa: 

„No len bez ostychaoia von s t^m, 60 chcete; £0 
bude moin^, urobfme." 

Mladfk sobval vsetky sily a trocha traslav^ hiasom 
preriekol : 

„Blahorodf pane! osmelujem sa v rodinnej zale^i- 
tosti " 

„V rodinnej zalefitosti? V akej?" 

„To sa t^ka, prosfm Active, Ta§ej u&Iachtilej panny 
dc6ry Helenky." 

nMojej dc6ry Beleoky?!" s vjrazom veflt^bo podi- 
venia opakuje Oblazovskf. „A co vlastne chcete s mojou 
dcirou?" 

.Mladflc Tstaoe a pribH^ac sa k nemu, po tichu 
rei^e: „Vzicuy pane Oblazovak^, neri<ite sa pohorsit, 
ja prosfm vis ponliene ruku Helenkinu." 

Oblazovsk^ho jakoby bol hrom omriCil, tak zastal 
a hiadel na mtadflia; tento, nemohuc zuiesf jeho po- 
hladu, sklopil o(i. Eone^ne Oblazovsk^ vyrazil zdfhavo : 

„Tak?I Ale co vim uapadi, mlady £love£e! Moja 
Helenka je eSte len dieta, ti oie je este na vydaj." 

„Vetf by to hued nemuselo byt; ja pre Helenku 
hotovy som v^etko obetovaf a cakat co piive ^ rok." 

nMoj mily mladf pinko, z toho ale nemoze byt ni6 
ani teraz, ani nikdy." 

„Smiem sa pytaf," zrauiil sa mladfk, nPi'^<^ nie?" 

„Nie som povlnu^ vim priSiny ndivaf, no z licty 
naproti vim a pinu otcovi vismu vim poviem : preto, 
ie ja a moja dc6ra Helenka sme si uz in^ho vyvolili, a 
my vieme danfi alovo driSat." 

Mlad;^ Rozofi, ani doby triiba archanjelova bola mu 
k posledn^mu siidu svoje zatracenie zalrubila, tak omri- 
ceny zostal stit, sotva na nobicb sa dritiac. 

V torn vkrocila domica paai dnn a zhliadnuc mla- 
d^ho Ko^ona, tak zhrozila sa, ie temer nazpit cuvla. 
Vidiac to ako aj zroneu^ho mladfka, Oblazovsky ob- 
makcil sa a prfvetivejsie oslovil ho: 

„Co2e si nesadaete ? Sadnite si ; ved preto moieme 
byt dobrf priatalia," a obritiac sa ku svojej ^ene, po- 
u6>val jn stave veci: n^Ia, dieta moje, tot pin Roio& 
priliel nis nav^tivit, a £0 viae, p^ta naSu Helenku. No 
ate to semoie byt; vieS aj ty, ie Helenka na6a je ni 
jakoby zadani." 



74 



SLOVENSKfi POHLADY 



C. 4. — 1887. 



Domica pani uz teraz pochopila stav mlad6ho clo- 
veka, i cftila srdecnii IiitosC nad nfm a privetive riekla : 

„No, Helenka nasa je este len dieta, a bara je ui 
aj nieCo vo veci, co m6j pin hovorf, predsa e§te ne- 
mienime ju vyddvat, 

Tieto sdcilnfi b16v4 rozmrazily jeho omrdfienost, 
spesno skocil zo stoica a pobozkajuc ruku domicej panej, 
ospravedlnoval sa: 

nProsfm, inilostivA pani, racte odpustit mojej sme- 
losti." 

„Nic to,** vetl ona. 

A pAn Oblazovsky tiez usiloval sa zmiernit tiito 
trpkii pilulku: 

„PreSo by vis to malo tak velini trtpit? VeJvna- 
som vidieku je dost peknych i zdmoznych panien, mdte 
si z coho vyberaf." 

„Ale ziadnej inej Helenky," vetil smutno mladfk. 

^Mozno, ie sii aj Helenky, a to eSte krajsie, nez 
ta na§a." 

„Mne vSetky ostatn6 devy ua svete okrein vagej 
Helenky nic nie sd " 

Matke liibily sa Roionove slova, tak ze potesujucim 
sposoboin dolozila : „No, ved Helenka nasa uevydava sa 
este, nu^ a do jej vydaju e§te vselico staf sa moze." 

Oblazovsk]^ skoCil jej ale prudko do reel: „Du8a 
moja, naco ralad6inu doveku mdrne nadeje robit a druhii 
cestu k sfastiu mu hatit? Z toho jednako nikdy nic byf 
nemoze, teda k comu taki reii?" 

Manzelka zamlkla a neriekla viae ani slova. 

Mlady Roion zmu2il sa este na jednu otazku: 

„Teda, pane Oblazovsky, je to vas nezmeniteln^ 
v^rok, ze z toho nikdy nifi by( nemoze?^ 

„Tak je, raoj mily mlady pane. Ale preto, jako ho- 
vorfm, moieme byf dobrymi priatelmi a moze sa vara 
lubit u nas pri skromnom obede zostat." 

„£)akujem lictive," vetil uz celkom zrauzile mladfk; 
„le2 prosfm si od vas, cteny pane a milostivd pani, 
jednu poslednu milost." 

^A td by bola?" zpytuje sa Oblazovsky. 

„Aspon na okamzenie smiet sa predstavif a od- 
porucat vasej panne dc6rke." 

Oblazovsky zas mrzuto odvetil: „K coniu to? To 
nemd ciela." 

„Ve(f, prosfm, u prftomnosti pani matky.*' 

Neniohiic tiito trapnu sc6nu dlhsie zni§at, Oblazov- 
skA, nehladiac viae na svojho manzela, riekla: 

„No, preco nie, uech sa vaui Iiibi; podte so mnou, 
ona je v zahrade pri svojich kvetiuAch." 

Rozluciac sa s panom Oblazovskyra, Rozon lahkj^m 
krokom stupal za domacou pafiou. 

Helenka vskutku bola od rdua pr*. svojich kvetoch 
a Hauka s fiou. Teraz ale sedela na lavicke pod vel- 
kym orechora pri ohrade. Tvar jej bola blada, bo temer 
celu noc prebdela, co jej pmve dodavalo anjelskeho vy- 
razu. Zazruc kmcat LacOca s inatkou k nej, tak mocue 
zaialo jej srdce bit, ze chtiac vstat obavala sa, ze musf 
nasledkom podrdzdenia cuvov nazpat padnut; preto zo- 
stala sedet. Sladka radost a akysi trpky bol striedavo 
opaniival jej dusu. 

„Helenka moja, tu ti vediem pdna Rozoiia, ktory 
sa ti chce predstaviC a hned aj odporu&if," usniievavo 
prihovorila sa matka. 

Akyinsi nesmelym krokom priblizil sa Rozon a po- 
ddvajiic Heleuke ruku, nezuo-bolne riekol : ^Draha panno, 
ano, ide sa vam predstavif, abych sa vam odporiical snad 
na vzdy,'' a slza zaleskla sa mu v oku. 

Helenka pre pobiirenosf svojich citov nevladala po- 
vstat a len sediac podavala Rozonovi svoju trasiicu sa 
ruku. 

Matka, vidiac dc^ru svoju premenenii, zkrikla : „Pre 



Boha! to ti je, Helenka? Ty musfs hned do izby a 
lahniiC si, ty si nemocnd!" 

Y bdzni, ie ztrati pohlad miI6ho, zmuiila sa; lebo 
to skuto6nost, ze ked vacsie nestastie nastdva, to mensie 
u cloveka tratf moc a platnosf. Ona schopila sa zo 
sedadla a riekla: 

„Nie, mamicka drabd, mne je nic, to tak oka- 
mzitf zavrat do hlavy vstiipil; uz je po vsetkom, a tu 
na (Sistom povetri je mi daleko lep§ie, jako v zatvorenej 
chyzi." 

„No, teda chvala Bohu, ked ti to len preslo." 

Medzitym Rozo^ a Helenka v^znamne na seba po- 

hliadli. 

Helenka potom oslovila Roiona: 

„Precoze chcete navidy odporu6af sa? Co sme vim 
zl6ho urobili?" 

pVy nic, draha panno. Odponifiat sa mam — ked 
musfm. Ved pin otec mi tuto najfazSiu povinnosf zivota 
nalozil: mdm sa vds navzdy odriecf." 

Helenka musela sa stoica chytit, aby pre ovlada- 
jiicu ju mdlobu pri t;fchto slovach uepadla, co ale na 
stastie matka nezpozorovala ; no zmuzila sa a preho- 

vorila : 

„M6jmu drahemu otcovi ja sa sfce rada vo vsetkom 
podddvara, ale nemysllm, zeby mi zakdzat chcel a mohol 
ludl vfdaf, ktorf mi nic neurobili." 

„No, draha panno, ja sa predsa mus(m odporucat 
a prosit za odpustenie, ze som vobec kedy opovaiil sa 
vstiipif s vami do spolocnosti. Lez musim aj to vyslovit 
— a tu vyznamne pohliadol na Helenku — „ze to to 
miesto a tento kosaty strom, pod ktorym vas sndJ 
ostatn^ raz vidim, zostane mi navzdy v pamati; a ked 
bych kedy okolo siel, pohliadnem nan a zpomeniem si 
na vas." 

Matka, ktora bala sa o dieta, pretrhla dalsiu rec: 

„Naco to, pane Rozon, ved este neumierame; my 
v4m nic zleho neprajerae, a ved aj raoj mni povedal, 
ze preto raozeme byt dobrymi priatelmi. Vsak vidfte, 
ze tak^^to reci akosi biiria moju Helenku." 

;,6, neburia, drahd mamicka; no ale ked pan Eoioh 
chce sa len odporucat, my mu to zakazat nechceme, 
ostatne my zostaneme** — a to s dorazom povedala — 
„tak(, jaki sme posial boli. S Bohom!" s celou pre- 
mozenostou riekla Helena a poloziac rucku na srdce, 
ticho dolozila: „Tu je!^ 

„Co, draha Helenka moja, teda predsa...?** 

Pani Oblazovska, ktora bola obzerala blfzku hradu 
kvetov, nepocula ostatn6 slovd zaliibencov, alebo jich 
pocut nechcela. 

Rozon pobozkal ruku domacej panej a odchodil zo 
zahrady. 

Jako mal zo zahrady v^nst, Hanka, ktora zvacsa 
vsetko pocula, volala za nim: „Pdn urodzen^! pdn 
urodzeny! tot ste rucnik ztratili! Akondhle zastal, uz 
bola pri fiom, a jakoby mu cosi poddvala, riekla: pJa 
som dovernica panny, jak budete co potrebovat, obiuCte 
sa ku mne a ja som vam k sluzbdm." 

Toto ho mile prekvapllo a preto jej srdecne za- 
dakoval." 

Ked sluha zapriahol, vysvihnul sa na vozik a uhaial 
s kosikom, pravda len od Helenkinho otca, 

Sotva ze za jednym hostom vrdta zavreli, uz stal 
pred brdnou druhy, rskvostnejsf koc, z ktor6ho, ked 
vtiahol do dvora, so.stupil druhy host, postavy strednej, 
beziihonnej, obleceny v zemanskom, bohato striebrom a 
zlatom pretkavanom odeve. 

V tom okamihu, ako zoskocil z koca, objavil sa 
na dvore pdn Oblazovsky, prichodzieho srdefine vftajiic ; 

aPekne vitam, pane Madocansky! Veru vzacny a 
mily host!" a poddval mu obe svoje ruky, ktore host 



Clelo 4. — 1887. 



SLOVENSKfi POHLADY 



75 



lictive prijal, hovoriac: „Uctive rfakujem! ponfzeuy 
filuha! Osmelil som sa vds navstlvit." 

„6, velmi nas te§f! Len blizsiel" a viedol ho do 
faofitovskej chyze, kde na prahu stdla domaca pani a 
tiez liprimne ho vitajiic, hovorila: „Jakd vzdcna a ne- 
ocakivana navfiteva! Pro^im, rdfite si sadnuf.** 

Na to Oblazovsky s prijemnym tismevom obrdtil sa 
ku svojej manzelke: 

„Vlastne nie je to neocakdvand udv§teva, ale sme 
2ciastky \iz na im rdtali." 

„No, otec moj," hovoril Madocansk:^, rktor}" mi 
vcera vase tak velrni priatelske jeho prijatie sdelil, spo- 
menul tiez o predmete vAsho rozhovoru i mojej chatrnej 
osobnosti, a ponevdc laskavym ste boli posmeliC ho a 
aj on mi smelosti dodal, ze mozem opovdzit sa k vdm 
V tak dovern^ch rodinnych zaiezitosfach " 

„Ach, drahy raoj pdn Madocansk;f, to nie je iiadna 
opovdzlivosf, ale len cest pre nds chatrny dom." 

A domaca pani dolozila: 

„Veru ndm to velmi vzacne, ze vds mozeme u nds 
nvftaf." 

„Jakoze sa ma vas pdn otec? A ci vcera stastne 
previezol sa a dorazil doniov?" 

„f)akujem pekne za spomenutie; pre velkii vodu 
faorko tazko previezol sa, no predsa sfastne dostal sa 
domov." 

^Teda vy uz castejsie byvate v Ti*enclne?" 

„Nie tak casto, ponevdc, jako je vam znamo, sM- 
beny mi lirad som este nezaujal. Jakuahle ale urad za- 
ujmem, nuz potom stdle bydlisko v Trenfifne zarazun. 
Potom by som uz aj rdd svojskii domacnosf sriadit; 
to sriadenie vsak bych rdd na sposobnejsie ruky sverif, 
lei sti moje.^ Tu zastal a jakoby sa po niecom ohliadal; 
potom zp^tal sa domacej panej: „A pauna dcera He- 
lenka nie je snad doma?" 

p6, ano; ale trocha ju hlava boli, nuz zdrzuje sa 
vo svojej izbe." 

„ Asnad tazsia choroba, ako bolenie hlavy ? " starost- 
liv^m pohfadom zpytuje sa Madocansky. 

^Naskrze nie," predbehol domdci pdn svoju man- 
zelku, „to iba take zensk6 bolenie hlavy ; bo ked ienske 
sti v zlej voli, alebo sa jim nieco nelubi, nuz hned sa 
zfaiuju na bolenie hlavy. No a na§a Helenka dues mala 
sa na com namrzet. Ale preto nie, vsak ona vyzdravie/ 

Aj pani Oblazovskd ubezpecovala hosta, ze Helenku 
len hiavicka bolf. 

Madocansky bol spokojn^ po tomto ubezpedovanf, 
a sotva ze vyslovil ciel svojho prfchodu, tiizby horiiceho 
svojho srdca, Oblazovsk;^ objal ho a naradovany vetil: 

„Syn raoj mily, lebo inaksie £a ani volaf nebudem, 
s radostou sverime ti nas drahy poklad." 

A pani matka dodala: ^Aj ja sa tesfm tomu, ze 
budeme mat sfastie spojit nasu ratolest s ratolesfou 
tak chyrneho zemanskeho domu." 

„Pousilujem sa rozslrit cesf va§ej rodiny," hovoril 
Madocansk;^; „a ten krasny kvietok, ktoi^^ mi date 
k opatrovaniu, budem tak pestovat, zeby vzdy kvitol 
k vasej radosti." 

„Daj mily Bezel" vzdychli rodicia. 

Po takychto a podobnych reciach pani Oblazovska 
uviedla hosta k svojej dcerke. 

Helenka, sotva ze si po ranajsich, jej srdiecko za- 
ujlmajiicich zalezitostach oddychla, sedela pri svojom 
vysivanl. 

Matka predstavila jej Madocansk6ho. 

Helenka vstala a akosi chladno uvitala hosta. 

Pani Oblazovskd, vyhovdrajuc sa prdcou, odisla a 
zanechala mladych ludf samotnych. 

Nastalo ticho. Helenka mlcala. 

Ticho preruSil Madocansky: 



„& ste dues bola prechorela? 
„To len tak prilisnd rodi^ovska starostlivost do- 
mnievala sa, mne nebolo a ani nie je nie.'' 
„To ma velmi tesL* 
Helenka ml£ala. 

•^Pociivam, 2e vy rada po nemecky vravfte?'' 
;,Ano, keJ vravfm s Nemci." 
„Ja tiez rdd po nemecky hovorim." 
„Tak?« 

„Je to vzdelana rec." 
Iste.-* 



n 



„Len V tom: der, die, das sa liplne nevvyznam." 

„To malickosf," sibalsky vetila Helenka. 

„Bude sa pdcit po nemecky hovorit?'* 

„Jako sa vdm pd6i; ostatne neyiem preco? Ci 
V nemcine zndte sa lepsie vyslovif, jako v naSej materin- 
skej slovenskej reci?" 

„Naskrze nie, ale jakby vdm bolo milsie " 

Helenka neodpovedaia. 

„Mal by som vdra jedmi y&inn prosbu predlozit, 
drahd panno." 

„A tA by bola?" 

„Myslfra, ze ju uz vopred znate?" 

„Ja ze znim? Jako by to mohlo byf?" 

„Vsak vdm pdn otec asndd uz vdera povedal?" 

„3sL nie neviem." 

„Vy sa pretvarujete." 

„Prosfm, ja sa nikdy nepretvarujem." 

„Odpustite, ale tazko insie myslief, ked my sam 
vA§ pan otec povedal, ze vas na iiadost moju pripravil, 
a ten istotne nelu^e." 

;,To je pravda ; ale k comu odvoldvaf sa na mojho 
otca, ked vy ste tu osobne?" 

„Pravda, pravda; odpustite, som trocha roztrzity, 
a potom to nieco chulostiva vec. Ja som ocakdval, ze 
vy mne vec oblahcfte." 

;,Podivne odakdvanie!" 

„l3te, iste," riekol Rozoii a zamyslel sa; o chvflu 
vSak pokracoval : „ Viem, ze vdm je to uz zndmo, preto 
nebudem okolkovanim naduzfvat vasu trpezlivosf, drahi 
panno, ale co som vyslovil pred vasimi panmi rodicmi, 
to i pred vami s uprimnou prosbou vyslovujem : ja som 
si vds V srdci svojom uz ddvno zamiloval, a preto 
urobte ma stastnym a podajte mi svoju riicku, jako bu- 
diica druzka mojho zivota." 

„To nemozno!" chladno odvetila Helenka. 

„6o? nemozno?" opakoval Rozon a spustil sa na- 
zpat do sedadla. 

„Ved predsa vasi pdni rodicia prisMbili mi vaSu 
rucku, a okrem toho vcera aj mojmu otcovi." 

„Mozno, ale ja nie." 

„Vy zartujete; pre mna to vsak ukrutn^ iart." 

„Ja nezartujem, pane Madocansky, ale pravdu ho- 
vorim." 

„Teda nechcete byf mojou.*' 

„Naskrze nie." 

;,Co ale povedia k tomu vasi pdni rodicia?" 

„To ja neviem." 

„Co povie moj otec k tomu?" 

„To ja tiez neviem." 

^Takto ma mat za blazna, to je predsa hrozn6.^ 

,Ja som nikoho za bldzna nedrzala a ani nedriim." 

,Ale, pre Boha, 6oze to roblte so mnou? Tak^to 
posmech!" 

„Ja nikoho nevysmievam, a najmenej teraz mi je 
do smiechu." 

. „Ale ved som si ja uz k zenbe vsetky poriadky 
porobil." 

;,Mna do toho nie; ja som vam nii nesliibila." 

„Ale vagi rodicia sJiibili." 

10* 






76 



SLOVENSKfi POHLADY 



Clslo 4. — 1887. 



„To je j(ch vec." 

„Ti sa vam pekue podtakujii za vase chovanie." 

„Do toho vds nic," 

„Nuz ale ii je to uz vase ostatn6 slovo? Neddte 
sa raojou prosbou obmakSif?" 

„Moje ostatne slovo 1" 

^Iadocansk;f zkypel jedom. 

nPanno! Ja som nie zobrak a neidem zobrat ani 
vaSu ruku. Keby nie vasi rodicia, nebol bych urobil 
ani tento krok. Madocdnskovci nebudu u Oblazovsk;^ch 
zobrat. Budte s Bohom !^ a obrdtiac sa vyrazil von a 
vybehol rovno na dvor, kde kizal svojrau kocisovi, zeby 
zapriahal. 

Oblazovsky utekal hned za nlm. 

„Ale pre Boha, 6oze robite?** 

„Ja nie nerobfm, ale vy ste zo mna bldzna spravili : 
slubili ste mi dievca, a to nechce o nicom vedet." 

„Co? ze odoprela? To nemoze byt." 

„Ale tak je." 

„Z tobo si nie nerobte; ved to bude zas dobre." 

„Z toho si ja ale mooho robfm a vidim, ze viae 
nie z toho nebude." 

„Helenkin odpor pripisujem chorobe. Ked vyzdravie, 
bude zase vsetko v poriadku." 

„0 toin pochybujem." 

aNepochybujte a vrdfte sa." 

„Ja sa nevratim." 

„Teda nech sa lubi navStlvif nas dmhy raz.*' 

„Urcite neslubujem. Ostatne dakujem vam za va&u 
oehotu; vidfm, ze ste liprimne mienili, lez bohuzial 
mySlienky a city dc^ry vasej nepoehopili. i)akujem este 
razP a s tym skocil do koca a zmizol zo dvora. 

Oblazovsky bol temer bez seba. Siel k Helenke. 
Tdto bola bladd ako srorC. 

„Ty, nehodnica," kinito zacal otec, „zes' odoprela 
Madocanskemu?" 

„Ano, otec moj." 

„A preco? Co mas proti nemu?" 

„Nic?" 

„ Preco tedy?« 

„Ze nemozem jeho byt." 

„Preco by si nemohla jeho byf ? Ty musis jeho byf, 
lebo som (a sliibil jeho otcovi.^ 

„To predsa nemoino." 

pMusi byC mozno, lebo hanbu a potupu nedam 
urobif svojmu domu." 

Helenka mlcala. 

^Teda ty mds in6ho?" 

„Mim, otce, odpusf!" 

Otec zostal jakoby hromom omracenj?, jazyk vypo- 
vedal mu sluzbu. Konefine po chvili, ked pri§iel k sebe, 
zp^tal sa: 

„A kto je to?" 

„Ladislav Ro2onl" 

„Rozon — Rozon?!" zareval Oblazovsky, ze sa &i 
obloky triasly. „Ty nesCastnica! Jeho nikdy nebudesl 
Chees by( zenou syna, ktoreho otec je spojencom zlo- 
dejov? Radsej fa uvidfm na marach vystretd, jako 
nevestou toho lotra!" Oblazovsky chytil sa za hlavu a 
behal ako sialen;^ po izbe. 

Helenka t^mto v^javom bola tak dojat^, ze temer 
polomrtva kiesia na stolicku. 

Matka, netudiac nie dobr6ho, vstupila do chy^e a 
k svojmu velk^mu zdeseniu musela byt svedkom ne- 
obycajn^ho V dome divadia: mu2 sti*a§ne rozculeny a 
dcera blada ako Talija. 

„Pre Bohal co sa robf?! Sluhovia, podte sem, retal" 
zvolala V smrtelnych uzkosfach. 

Na jej pokrik pribehli sluhovia, vrazili do chy2e a 



sami, sue v^javom tymto prekvapenf, nevedeli co robit. 
Matka kone^ne priskocila k dc^re a kriesila ju. Obla- 
zovsky, zpamatajiic sa, pomahal jej. 



V. 

Smutno je v dome Oblazovsk6ho od onoho osud- 
n6ho dna, v ktorom dvaja mladi India uchMzali sa 
ruku Helenkinu. 

Veselo spieva si ptica na svobode v cas mdjovy^ 
cel^ svet raddje sa, a len v dome Oblazovsk6ho zaiahol 
ak^si smutok. Pani Oblazovska temer ani nepohne sa 
od cborej Helenky, jej manzel chodf so zmrastenym ce- 
lom a na vSetkom sa ziobl. 

Presly dni a t^zdne, kym Helenka sa opat pozdravila. 

V jeden pekny ve6er sedela opaf v zahrade pod 
kosat^m stromom a o niecom dumala. tmzn pristiipila 
k nej Hanka a tfgko dotkla sa jej ramena. 

pTo si ty, moja drahA Hanka? 6o chees?" 

„Rd6te byt pripravend na jednu, pre vas milu 
oKolnost." 

„Pre mna milu? 6, Hanka moja, pre mna uz ne- 
kvitne ziadna radost viae na svete; ja id ani neviem, 
to je to veselosC a radost. Tu — a pri tom polozila 
ruku na srdce — tu len bol a zial miesto maju," smutno 
dolo^ila Helenka. 

„Nie tak, drahd pannol Pan Boh je mocnj^, a co 
cloveku neraozn^, to Panu Bohu snadu6. On vas temer 
zo smrti zas k zivotu prinavrdtil a moze vase srdieeko 
opat aj radostou naplnit." 

„6, keby ma boli radsej nechali na veky zaspat, 
bol by aspon koniec v^etkemu.** 

„Prosfra, neriihajte sa Pdnu Bohu; co Boh cini^ 
vsetko dobr6 je. My musime od Pana Boha nielen dobr6, 
ale aj zle veci prijimat, lebo toho (asto zasluhujeme, a len 
t^m dusevnym ohnoui kriza k lepsiemu sa prepalujeme. ** 

„Ved tak je, drahd Hanka; ale clovek je len slabe 
stvorenie a hresf aj ked si myslf, ze dobre robi." 

„No, poteste sa, drahd panno; Pan Boh ma este 
aj pre vas milosti, aby vdm radost doprial." 

A V tom bolo videt vycnievat hlavu mlad6ho muza 
nad ohradou zahrady. Hladel tuzobne na Helenku. Bol 
to Ladislav Rozon. Hanka splnila svoj slub a umoznila 
mu toto okamzenie. 

„Drahd panno, co by ste riekla, keby sa tak ob- 
javil pdn Ladislav pri nasej ohrade?" hovorila tisko 
Hanka ,^ zbadajue Ro^ona. 

^0, to nemozno." 

„A predsa by mohlo byt mozno." 

V tom cosi zasuchoce pri ohrade, Helenka sa 
ohliadne, a uvidet tvar jeho, zkrfknut a uz stdt pri 
samej ohrade, bolo dielom jednoho okamzenia. 

pDrahy moj, tu si?" 

„Anjel moj, zijes?" 

To boly prv6 slovd vitania. 

Hanka zostala na boku, aby nemusela byt svedkom 
rozhovoru zaliibencov. 

„Co si vsetko narozprdvali, to je zname iba Pdnu 
Bohu. A ked sa tak poubezpecovali o obapolnej Idske 
a Roi^on vtiskol horuci bozk na jej riicku, upozomila 
Hanka svoju veliteiku, ze sa ktosi blizi. Milenei roz- 
liicili sa. 

A bol uz svrehovany cas, lebo Helenkina matka 
stdla vo dverdch zahrady a uzkostlive volala: ;,Helenka, 
dieta moje, kdeze si tak dlho ! Bojim sa, 2e prechladnes. 
Pod do chyzel" 

„Ach, matifiko, dues cltira sa tak dobre v tejto za- 
hrade, ze sa mi z nej ani odfst nechce; dues mi veTa 
sily a zdravia pribudlo." 



Cfslo 4. — 1887. 



SLOVENSKfi POHLADY 



77 



nTesfm sa tomu srdecne, a pote§f sa aj tvoj otec." 

Helenka zotavila sa uplue. 

Schodzky milencov pri ohrade sa opatovaly. No 
tak6to blazen6 chvfle nemaly vSak dlho potrvat. 

Oblazovskovci mali totiz v dome starii babu, ktorej 
mu?. verne sliizil este pod otcom terajSieho pana a np- 
dobudnul si zvldstne zasluhy, a preto jeho vdovu z vdac- 
nosti opatrovali. Indcej bola ona panstvu verna, a je- 
dinou jej chybou bolo, ze lubila v§akov6 novinky a 
klebietky, ktor6 i svojmu panstvu sdeTovala. 

Raz, ked pdn prezeral prfbytky svojich sluhov, ci 
je vsetko v poriadku, zazrel tam i tiito starii babu a 
oslovil ju: „No, stard, jako sa mas, a ci znds nieco 
noveho?" 

„Ach, jakoby sa stary clovek mal: lea zle; a ja 
noveho znaf ? Veru nit sora nepocula, p^n velkoraozuy." 

„No ale ved h&dam videla si zase dakc strasidld, 
jako to uz u teba obycaj,*' dolozil usmievajuc sa. 

„Ah, strasidla som nevidela, lez star^ho ueboh^ho 
pana casto som videla, jako dvor a zahradu prezeral." 

„Ale chod ty s tvojima daromnicami.'* 

„Veru ziadne daromnice; aj predvcerom vecer vi- 
dela som obchddzat na§u zahradu, ale to nebol stary 
pan, lez podobal sa celkom na mladeho pana Rozona/ 

„Co, Rozoiia?" 

„Veru ano, a uz som ho viae rdz videla." 

Do Oblazovskeho akoby bol hrora udrel. Vratil sa 
domov a vzal na otazku vsetk^ch sluhov. Zo zkiisky 
tej vysvitlo, ze vskutku on to bol. 

Oblazovskeho tvdr sa zamracila. Vydal prfsny roz- 
kaz svojim sluhom, ba ustanovil str^ nocnii, ktord mala 
toho, kto by vecer obchodil zahradu, a nech by on bol 
ktokolvek, ihnedi chytit a k nerau doviest. „Ja," za- 
mumlal a zafal paste, „tomu potom ukazeml Dam ho 
okovaC jako zlodeja do Trencianskeho zaldra.'* 

Helenke ale uedohovaral nicoho, lebo sa nedo- 
svedcilo, zeby Rozon do vniitra zahrady bol vkrocil, a 
potom pre jej stav zdravotny; avSak uz jeho obcovanie 
s nou zas velmi ztratilo na laskavosti. 

Tak Helenkin stav stal sa zas jednotvamym a 
smutnym, bo nechcela, ba ani nesmela vykrocit von 
z dediny. Neznajiic uz dlh§f cas o svojom Lacfkovo, 
trlasla sa o neho, ci sa mu nieco nestalo. Ze ho sluhovia 
nechytili a chytit nemohli, o to postarala sa Hanka, 
dajdc mu zavcasu znat, co sa prihodilo. Ale ci insie 
osidla sa mu postavit nemohly? 

Jednoho letn^ho diia vkrocila Hanka, nevolani, do 
chyze Helenkinej s veselou tvdrou, a poobzerajuc sa do- 
okola, ci niet tu ziadneho svedka, vytiahla zo zdnadria 
listocek a poddvala ho zadivenej Helenke. 

„Ty tu, Hanka moja? Co to za Ustok?" 

„Nech sa Mbi len precltat.** 

Helenka r^chlo otvorila ho a cftala, pri com sajej 
tvdr cim dial tym viae rumenila. Ked precitala, zavinula 
Ifstok a schovala za hadra. 

„i)akujem ti, moja draha, verna Hanka. Prfd vecer 
sem, potom ti poviem, fio budeme dalej robif." 

„Na sluzbu, milostna panno.^ S tym odisla. 

„Ja umret musfm, dusa drahd, ked ta na skore 
nevidfm, pre neistotu tvojho a mojho losu. Mozno-li 
dues pri... "^9 tu sa zamlcala, lebo stilo dalej: ^Miesto 
nikomu, ani vemej Hanke, vopred nevyzrad!" 

„Toto mi pfse Lacfk moj drah^. 0, jak bych rada, 
jak bych rada! Ale ci to bude mozn6, ci zas dakto ne- 
vygpehuje uas?" Zastala a chvilu rozm;f§Iala. Naraz 
rozhodla sa: nAno, dues, dues, lebo dues niet otca 
doma a dobrd matka povolf mi vec^ernti prechddzku. 
pojde so mnou Hanka." Jej tvar sa vyjasnila a veselsie 
pobrala sa k svojej prAci. (Pokra«oTM»ie.) 




Slovensk^ Plutarch. 

Sdeluje Alexander Lombardini. 

28. Zachari4§ Lani. 

ol synom Elidsa Laniho, prv6ho superinten- 
denta; narodil sa v stolici turcianskej. §tu- 
dujuc na rozli^n^ch domdcich skoldch, vo 
Wittembergu diSputaciu tretiu „De Actionibus humanis," 
ktorii pod Jakubom Martinym pochvalne branil, venoval 
grofovi Gasparovi I116shazymu, ktor6ho alumnusom bol, a 
svojmu otcovi. Ked sa s titulom magistra do vlasti 
prinavrdtil, okolo roku 1622 v Bytci dva razy, potom 
V Trencme a naposledy v Banovcach bol takym pred- 
staven;^m skol, ze ho Jan Rezik muiom vsetkym po- 
tomkom odporucat hodnym a najlepsfm svojfm ucitelom 
menuje ; ale ani inym nebola neznama ufcenost jeho. Do 
Ned vim povolany r. 1629 dna 6. oktobra prijal svate 
rddy a duchovnii vec pilne viedol. V Povazskej Bystrici 
bol od r. 1633 do r. 1636 duchovn;^m a v tomto roku 
presiel do Banoviec, kde tak pilne spravoval svoju 
cirkev, ze bol za seniora gradnianskeho braterstva vy- 
voleny. Odpadnul v tom case od ev. ndbozenstva M. 
Jan Kirch erus, roddk z Tubingov, kde zanechajuc svoju 
manzelku a prfjduc do l3horska, stal sa v Banovcach a 
potom V Banskej Bystrici rektorom Skoly ; muz uceny a 
k vychovavaniu mlddeze dost suci, ktory priciny svojej 
zmeny uverejnit chcejuc, napisal „Aetiologiu," ktorii 
mimo Dornhaeusa vydanlra v „Hodogeticus Catholicus"-e 
r. 1691 V Argentorate, a Bebeliusa tlacom v Antivan- 
quereci r. 1682, jeho niekdajsi ziaci, Pavel a Adam 
Kyss, Pavel Lochmann z Turca a Samuel Cernak z Ba- 
boty na zkuske „Aetiologiae Kircherianae" pod Calo- 
viusom V Konigsbergu r. 1642 nesfastne zavracali, a 
ktoru M. Zacharids Lani v ^Strigilis Aetiologiae Kir- 
cherianae" udanlive tak zniesol, ze ocakdvaniu ev. veria- 
cich zodpovedal. T^mto a mnohym in^m literdmemu 
svetu V Uhorsku odporucany, hned jako pochovali M. 
Jdna Hodika, na trencianskom konvente, kde mnoho vel- 
mozov, zemanov a knazov prftomno bolo, vseobecnym 
sudom Joachimom Ealinkom, illavsk^m khazom, za super- 
intendenta vyhldseny a 17. marca r. 1642 M. Rehorom 
Lanim, superintendeotom, svojfm bratom, inaugurovany 
bol. Toto bolelo Bdnovcanov, ked museli ztratit svojho 
drah6ho a vern6ho duchovneho. Ked bol za superinten- 
denta vyhldseny, bol prelo^eny ku panujucej trencian- 
skej cirkvi. Tu medzi tolk^mi pracami, ktore teraz uz 
dva lirady potrebovaly, s velk;^m udobrenim vydal velmi 
skvelii knihu, venovanii gr6fovi Ga§parovi I116shazymu, 
pod ndzvom: „Pseudo-Spiritus Posoniensis," ku ktorej 
pridal ^Dissipatio Luciferi contra Thomam Belaviura.'* 
Za manzelku si pojal Jakuba Spl6niho, ruzomber- 
sk^ho knaza, dccru Magdalenu, z ktorej sa mu narodil 
syn Zacharids, ktoi*^ bol poslednym rektorom banovskej 
skoly a ktory aj s duchovnymi a ostatn^^mi gkoldrmi 
ozbrojenou rukou odtial vyhnany bol. — Sotva preSly 
tri roky, r. 1645 v posledny deft velkonocn;^ usnul v Pdnu. 
Grof Gaspar Ill^shdzy jemu este aj po smrti drah^ho 
muza nielen sldvnostnym spdsobom v nedelu Miseri- 
cordias pohrobiC dal, ale aj sdm s cel3^m svojim domom, 
lepsfmi zemanmi a celym trencianskym braterstvom na 
pohrabnom pochode ucasf bral. Na pohrabe recnil Jo- 
achim Kalinka, illavsky knaz, zo slov VykupiteTa : „Ajhla 
izraelita, v ktorom je nie vina" (Jdn 1. 48). 

Zachariasa Laniho, superintendenta, spisy sii: 

1. „Strigil Aetiologiae Kircherianae. Sive Ortho- 

doxa Depvlsio Gausaram et Argumentorum, Quibus M. 

Joannes Kircherus Tubiugensis, permotum se jactitat, 

cur 6 Synagog&, ut dit Lutherani, transmigraverit in 



78 



SLOVENSKfi POHLADY 



Clslo 4. — 1887. 



Ecclesiam (scilicet) Catholicam. Avthore M. Zacharia 
Lanij, p. t. Ministro Ecclesiae Banovicensis, et Venera- 
bilis ContubeiTiij Graduensis Seniore. 2. Tim. 4. v. 10. 
Demas me reliquit, amplexus seculum praesens et abijt. 
Impensis Illustrissimi Comitis ac Dni. D. Casparis lilies- 
hazi, etc." (Vo 4*^. 340 strin. Na predku tit. list, veno- 
vanie a Index 10 necfslov. listov.) 

Spis ten vysiel na utraty grofa GaSpara I116shAzyho 
r. 1641. Venuje ho povodca tomu istemu grofovi, de- 
di6n6mu hiav. 2upanovi trenSianskej a liptovskej a hlav. 
zupanovi oravskej stolice, cis. kral. radcovi „BanoTicij 
20. Januarij Anno 1641/ z coho 6is vyjdenia spisu isto 
udaf mozeme. Bezpochyby je trencianskou tlacou. Na- 
chadza sa v pestianskom museume, v tamejsej akademii, 

V sedmohradskom museume, v Telekovskej kniznici 

V Marosvasarhelyi, v nitrianskej dioec. kniznici, v pres- 
porskom ev. koUegiume a u f)ura Rdtha. 

2. ^Psevdo Spiritvs Posoniensis Sive Discursus ex 
S. Scriptura, vetustioribus Patribus, adeoq ipsis etiam 
sanioribus Pontificijs, ostendens Spiritum Posouij appa- 
rentem, non alium fuisse, quam Sathanam in Angelum 
lucis, et animam demortui cujusdam Clementis trans- 

figuratum. Cui Accessit: Discipatio Luciferi 

reaccensi k Thoma Belavio Canonico Posoniensi, Patricio 
Slaczensi. Authore M. Zacharia Lanij, Antistite sacrorum 
Trenchiniensium et Evangelicarum Ecclesiarum per Co- 
roitatum Trenchiniensem , Liptoviensem et Arvensem 
Superatteudente. Anno 1643. (Vo 4®. A — P = 15 har- 
kov = 60 nedfslov. listov.) Tlac je bezpochyby trcn- 
cianska. Nachadza sa v pe§tianskom museume a uni- 
versite, v presporskom ev. lyceume, v levocskom ev, 
a luceneckom hlav. gymnasiume. 

3. ^Disputatio ethica de actionibus humanis." 

4. „Pseudo-Spiritus Posoniensis. A neb: Saud o fa- 
lessn^m Duchu Presspurskem, podle pravidla Negswfe- 
tegssjho Pjsma Bozjho, StarozitnSgssjch take Otcfi Swa- 
tych: Ano y podle wlastnjch n^kterych rozumnegssjch 
Papezencftw, spisu : Zpraweny, a toho dostatecne : . . . 
Ze Duch ten Presspursky, po n6ktery cas, tam se ozy- 
wagicy, neginssj byl nez sdm Satan, a Swetlost Angela, 
a w dussi pi-edtjm giz mrtw6ho, negcik6ho Jdna Klj- 
menta prom6n6ny: dowozugjcy. K tomu pficinSnA gest 

(Luciferi ) Dennice Papezenske, od Thomasse 

Belawia kanonyka Presspursk6ho, Rodjfie Njzno-Slac- 
sk6ho, znowu roz^ate rozptyleno, a gi wssi gasnosti zba- 
wenj : Vcinene, od Magistra Zacharyasse Lany, Zprawce 
Cyrkwj Trencansk6, a Cyrkwj Ewangelickych w Kragjch : 
Trencanskem, Liptowskem, a Orawsk^m, zfjzen6ho Super- 
intendenta. L6ta Pane, 1643.^ (Vo 4°. A— Qj = 15 aj 
*/2 harka = 62 necislov. listov. 



29. J4n Lochmann. 

Rodom z Turca a z otca Mateja Lochmanna, uce- 
n^ho a V grectine sbehMho muza, Jana Husselovho 
ucedlnika, ktoi*^ r. 1586 jako levocsk;f skolsky senior 
gr6cke „Epithalamion" vydaf chcel, ale ponevdc gr6cke 
pfsmeny nejestvovaly, tak6 vydat nemohol. Tento svojho 
syna vedeckej drihe obetoval, ktorf takou pilnosfou 
dokoncil studia, ze nielen na mosovskej, trencianskej a 
nemecko-lupdanskej skole uzitocne vyucoval, ale stauuc 
sa V Nem. Lupci knazom, v svojom lirade 16 rokov 
tak chvalitebne zachodil, ze ho liptovskd dioecesa za 
seniora vyvolila. Manzelka jeho bola Rebeka Cehova, 
z ktorej sa mu narodil syn Matej. Zomrel okolo pro- 
striedku XVII. storocia. Spisy jeho sii: 

1. „Vale Tranoscianum sive sermo sacer in obitum 
ven. condam Gorgii Tranoscii Nicopoli 29. Maji an. 1637. 
mortui et 12 Junii in templo nicopoliensi sepulti." Tato 



pohrabna rec vysla v Trencine r. 1637. K tejto je pri- 
dan^: 

2. pThrenodia Lochmanniana ad spect. et magnif. 
baronem dominum Johannem Szunyogh de Jeszenicza 
fautorem s. ministerii benignissimum.'^ 

3. ^Cineres alemannici sive sermo sacer de igne 
occasione incendi Ten to Lipcae 22. oct. an. 1639. exortL* 
Tdto rec z prilezitosti nem.-lupcianskeho poziaru vy^la 

V Ti^ncfne r, 1639 vo 4°. 

30. Pavel Lochmann. 

Rodom z Turca, predosleho brat; medzi ucencami 
je zndmy pre svoje dielo „Examen aethiologiae Kirche- 
rianae.^ Idiic totizto cielom pokracovania vo svojich 
studiach do Eonigsbergu, nielen pod Eiflerom „Disser- 
tatio de Ente" zvanii prdcu jeho r. 1641 briLnil, ale do- 
zvediac sa o tom, ie niekdajsi jeho ucbdr, Jan Kircber, 
vystupil z ev. cirkve a prfciny vystupenia v Tmave tlacou 
vydal, s inymi v Konigsbergu sa zdrzujiicimi uhorskymi 
svojmi spolu2iakmi, menovite s Pavlom a Adamom Kissom 
zo Sdrvdru a Samuelom Cerndkom z Baboty r. 1642 
pod predsednlctvom Abrahama Galova jich aj pod kri- 
tiku vzal. Kritika tato vysla pod nazvom ^Examen 
aethiologiae Kirchenianae" v Konigsbergu r. 1642 vo 4^ 
Venovana je Frantiskovi Nadasdym^u, dedicn6mu pAnovi 
zeme Fogaras, hlavnemu zupanovi Zeleznej stolice, hlav. 
paldcovemu majstrovi Jeho cis. ki*dr. Jasnosti; bratom 
Gabrielovi a £)urovi I116sh4zymu, vefiitym pdnom Tren- 
cma, hlav. iupanom Liptova a Oravy; Janovi Listhimu 
z Kobaldu a Kopcs6na, panovi JdnoshAzy; StefanoviAs- 
guthovi z Inbrari, zvolensk^mu podzupanovi. 

31. J4n Marg&«. 

Narodil sa v Hdji v stolid turcianskej a sfce podia 
Schmalovej mienky z Mateja Murgaca, tamejsieho ucitela. 
Ucil sa V Banskej Bystrici pod Janom Heinselom a 
k dosvedceniu prospechu svojho pod predsednlctvom 
toho ist6ho brAnil svoje pojednanie pod ndzvom „De 
natura fidei justificae" r. 1667 a v nej seba Turcanom 
z Haja a ucedlnfkom baiisko-bystrickej skoly menuje. 
Po dokoncenf ucenia stal sa knazom vo Filakove a 

V Selci, a V £as desafrocn6ho prenasledovania protestan- 
tov vyhnan^ s Danielom Sinapiusom a inymi, bol pri- 
niiteny vysfahovaf sa z vlasti. Jeho spolocnfci boli: 
Porsch, Brecht, Sexti, Burius, Brestovszky, Czech, Hof- 
stetter, Pilarik. Vo vyhnanstve bol ucitelom v Burgers- 
dorfe a lirad tento skvele viedol. Zomrel v cudzine. Jeho 
spisy su: 

1. „Dulce amarum scholasticum rectoratus sui bur- 
gerdorfiensis." Hamburg r. 1676. 

2. ^Dissertatio de praecognito logicae.*' 

3. „ Sacra Disquisitio, de Natura Fedei Justificae, 
Quam sub Auspiciis S. S. Trinitatis, in Montano Novi- 
soliensi Athenaeo, publicae et placidae OeoXoYov-iov cen- 
surae submittit M. Johannes Heinzelius p. t. Ejusd. 
Athenaei Rector ; Respondente Johanne Murgaschio Ha- 
jemi-Turoceno, Gymn. Alumno. Boris ante et pomeridia- 
nis, Ad diem 13. Maji, anno CIO IOC LXVII Leutscho- 
viae, Typis Samuelis Brever. (Vo 4^. A— E^ = 4V2 
h&rka = 18 necfslov. listov. Nachadza sa v kezmarskom 
ev. lyceume.) 

32. Matud Palumbini. 

Narodil sa v Turc. Sv. Martine. R. 1674 bol im- 
matrikovany na universite v Jene, a ked tu svoje stiidia 
dokoncil, bol najprv rektorom mosovskej a potom (1684) 
^iliuskej §koly, ale nasledkom prenasledovania evanjelikov 



Cislo 4. — 1887. 



SLOVENSKfi POHLADY 



9 



navratil sa do Jeny medicinu Studovaf. Tu r. 1679 vy- 
dal pojednanie „De phtisi;" pod predsednfctvom Hein- 
richa Aug. Paschiusa obsiahnuc stupeii doktora medi- 
ciny a v torn roku (oLIVa feLIX a PaLVMbe in Pan- 
nonlae DefertVr oras) navratiac sa do vlasti, v Trencfne 
s veFkym prospechom prevadzal lekarstvo a v nom vy- 
nikaL Vydal: 

1. „Dissertatio de providentia Dei ex lumine na- 
turae deducta et Samueli Rhetorfortio opposita. Jenae 

1675." 

2. ^Dissertatio de principio actionum humanorum. 

Jenae 1675." 

3. „Dissertatio acadeinica de obiecto fonnali meta- 
physicae quam ven. fraternitatis philosophicae in hac 
inclutissima Salana consesu benevolo praeside M. Mat- 
thaeo Palurabini, thuroczio hungaro respondens Joachi- 
mus Tomsen flensb. holsatus S. S. theologiae et philo- 
sophiae cultor proponit. Jenae 1678." Vo 4*^. 

4. „Dissertatio academica de motu angelorum ; praes. 
M. Matthaeo Palumbini, resp. Gottschalco Bruckmann 
vestphalo." Jena r. 1678. 

5. j^Disputatio academica de illo, quod est primum 
et ultimum in actionibus humanis; praes. M. Mattbaeo 
Palumbini, resp. auctore Joach. Tomsen holsato.** Jena 
r. 1679 diia 5. aprila. 

Ked r. 1679 z Jeny navracal sa do svojej vlasti, 
uhorski Jendania poslali mu album, v Jene Yydan6 pod 
nazvom: ^Vale prosperum in Hungariam abituro Mat- 
tbaeo Palumbini." — Basnami pozdravili ho Matej Jessen, 
riadny pravotar u sasko-jenanskej vl4dy, a Jan Schola- 
stici, Studujiici theologie a filosofie. 

Dfa „Protocollum fassionum ab A. 1688 — 1695" a 
„Protocollum ab A. 1695—1700" mesta Ziliny, bol Pa- 
lurabini r. 1691 — 1696 senatorom tohoto mesta a je mu 
titul „Excellen8 Doctor" pridany, nasledovne aj v Ziline 
jestvoval sfa lekar, a sfce prv jako v Trencine, kde 

V starobe zomrel. 

33. Miekal Paulo Yi6. 

Stal sa znamenit^m neohrozenosfou ducha pri utrpe- 
niach, vystatych v nabozenskych prehankach. Pochadzajiic 
z Jesena zo zemanskych rodicov, uz v detinskom veku 
na toiko miloval vedy, ze uz v mladistvom veku robil 

V nich pekn6 pokroky. Najviac ucil sa pod Jdnom Hein- 
selom a Maiejom Stiirtzerom, bansko-bystrick^mi uc- 
barmi. Pod Heinselom r. 1666 „De raajestate omniprae- 
sentiae Christo communicatae" polemisoval ; pod Stiirtze- 
rom r. 1668 pojednanie, Samuelovi Quetoniovi venovan6 : 
aDe vocatione ministrorum," tak aj svoj vlastny pole- 
mick^ spis: „De causis corporis naturalis" r. 1665 po- 
chvalne brdnil. Sii, ktori tento spis Jdnovi Heinzelovi 
pripisuju a tohote obranu do r. 1667 kladii; av§ak mylia 
sa, a sfce co sa roku tyka preto, ponevdc spis ten ui 
r. 1665 Y Ziline tlacou vysiel pod ndzvom: „Contro- 
Yersia physica de causis corporis naturalis. Resp. Mi- 
chaele Pawlowicz, Thuroczeno Jeszenensi. Solnae 1665," 
(Vo 4°.) Presfahujiic sa do Wittembergu, pod Deutsch- 
mannom r. 1669 ;,De' persona Jesu Christi," r. 1670 
„De justificatione," r. 1671 „De personali idiomatum 
communicatione" poleraisoYal. Ked sa do SYojej Ylasti 
naYrttil, stal sa ucitelom y Turfi. Sy. Martine a do zA- 
pisnice turcianskej dioecese sa takto zaplsal : „Ego Mi- 
chael Paulovicz, scholae martinopolitanae rector, sub- 
scribo legibus ven. contubernii thur6czieDsis in congre- 
gatione habita apud D. Michalem an. 1672. die 27. Jan. 
promptitudinem et quae a inea tenuitate proficisci po- 
terunt, non subtrahens." tJradoval pochvalne, ale od 
vfchroY, zuriacich naproti cirkvi, nebol v stave osvo- 
bodit sa, lebo ked r. 1674 pred preSporsky delegovany 



Slid cltovan^ sue ustanovil sa, tam svoju vieru zatajif 
a revei-sales podpfsat nechcei; bol s ostatn^mi svojmi 
spolocnlkmi v juniusi do leopoldovsk^ho vS^enia dany, 
kde ho novd nehoda dostihla. Ked totizto jezuitu Kellia, 
ktor^ s n(m o prijatf vecere Pane pod oboma zuakmi 
polemisoval, viae rAz onemel, protivnfk jeho ani jednu 
prflezitosf nezameSkal, aby mu svoj hnev pocitit nedal. 
R. 1675 bol na neapolske galeje odvedeny, kde po ti- 
sfcer^ch mukdch, zapr(cinen;fch ustavifinym bitim, zomrel. 
Mrtvolu jeho tureckf vaznovia do mora hodili, ale ju 
rozbiirenfe vlny na breh vyvrhly, kde by ju boli psi so- 
zrali, keby to tureckf vaznovia neboli prekazili. Dost 
bolo Paulovicovi k poteche rozpamataf sa na Petrarkovu : 

„Non sis sollicitus quo contumulare sepulchro 
Cum tua sit tandem restituenda caro." 

Jeho spisov upln6 ndzvy su: 

1. „Exercitatio Thcologica, Qui ZHTHMA, De Ma- 
jestate Omnipraesentiae Christo Homini vere et realiter 
communicata, Ad piam et placidam xpoffS'.aX£;'.v proponi- 
tur, In Gymnasio Novisoliensi Praeside M. Johanne Hein- 
zelio, p. t. Ludi-Rectore ; Respondentis munus obeunte, 
Michaele Paulowicz , Thuroczeno - Jessenensi , ejusdem 
Gymn. Alumno. Ad diem 28. Maji, Anno M. DC. LXVL 
Boris pro et po-Meridianis. Leutschoviae, Typis Samuelis 
Brewer." (Vo 4^ A — B = 2 hjlrky = 8 necislovanych 
listov. Nachadza sa v pestianskom museume a akademii.) 

2. jjExercitatio Theologica. Qua ZHTHMA De Voca- 
tione Ministrorum Ecclesiae, Supremo moderante Nu- 
mine. Sub Praesidio M. Matthiae Storzeri, Gymnasii 
Novisoliensis Con Rectoris fidelissimi, Domini Praecepto- 
ris, Fautoris ac Promotoris sui plurimum observandi; 
Ad placidam et publicam %pz^ SiiXc^iv proponitur a Mi- 
chaele Pawlovitz, Thuroczeno-Jessenensi, Gymnasii ejus- 
dem Alumno, Ad diem . . . Augusti, Anno M. DC. LXVIIL 
Leutschoviae, Literis Samuelis Brever." (Vo 4*^, A 1 — 6 = 
6 necislovanych listov. Nachadza sa v pestianskej aka- 
demii, v presporskom ev. lyceume (len tit. list a po- 
zdravujiice verse i=z 2 listy). 

34. Matej Polereck^. 

Narodil sa v Turci. Pod Elidsom Augustinim, illav- 
skym ucbdrom, brdnil syoje pojednanie „De sacrosancta 
trinitate," ktord vysla v Ziline r. 1668 (vo 4^). Jej nazov 
je : „Exercitatio Theologica de Sacro S. Individua Trini- 
tate, Quam Auxiliante Numine Scripturarum S dicta- 
mine Veritatis dilatatione proponit Elias Augustini p. t. 
Rector Scholae Illavieusis, Respondente Matthaeo Pole- 
reczky Turocz. Scholae ejusdem Alumno. Ad diem 4 Julii. 
Anno 1668. Solnae Excusum per Johannem Dadan. Anno 
M. DC. LXVm.« (Vo 4°. Harok A = 4 necfslov. listy. 
Nachddza sa v pestianskom museume a u f)ura Rdtha.) 

3.5. Samuel Quetoui. 

Podobne narodeny v Turci a dla mienky Schmalovej 
syn Daniela Quetonia, knaza v Sv. Michale a seniora 
turcianskej dioecese. Ked studoval vo Wittembergu, 
r. 1669 polemisoval nielen pod Andrejom Kunadom, ale 
aj pod Deutschmannom r. 1660 brAnil pojednanie „De 
incarnatione verbi'^ a to venoval Theodorovi Pinnerovi, 
kremnick^mu knazovi a celej kremnickej rade. Bas&ou 
ho pozdravil Daniel Sinapius, Turcan, Quetonioy spolu- 
ziak vo Wittembergu, ktory recenii bdsen na konci spo- 
menut^ho polemickeho spisu vytlacit dat. Ked vr&til sa 
do vlasti, bol najprv diakonom v Bytci a potom hlav- 
nym fardrom v Lubietovej. Vo v^kaze uhorskych vy- 
hnancoY Burius starsf pise o &om, ie iSiel z Uhorska 
jako kazatel Sv. Heleny v Turci a ze upadol do niidze, 



80 



SLOVENSKfi POHLADY 



Cfslo 4. — 1887. 



naproti tomu v Demianovskom vykaze o stiavnick^ch 
kazateloch hovorf sa, ze nezorarel mimo vlasti, ale ze 
zpat prisiel a zdrziaval sa v Stiavaici, ale ci je to ten 
isty Samuel Quetoni, ktor^ bol pomocnikom superinten- 
denta Davida Laniho a tehdajsfm kazatelom vo Valaskej 
vo zvolenskej stolici, je nie iste. Zomrel r. 1701. On 
sam pfse : R. 1692 Jan Schader, mestsky richtdr, v mene 
obce povolal ma do §tiavnice a tarn som 11. septembra 
drzal svoju prvii kdzen. Ze ozaj zomrel r. 1701, dokazuje 
M. Stefan Pilarik, farar a superintendent v Stiavnici, vo 
svojom spise: „Grex pusillus**. 

36. Matiid Raks4ni. 

Tohto otec bol Andrej RaksAni, ucitel na viae 
skoldch. Narodil sa v Turci. Studoval r. 1641 v Konigs- 
bergu. Sotva ze vratil sa do vlasti, vyvolili ho za krem- 
nickeho uibdra a tarn s velkym prospechom vyucoval 
asi za 20 rokov. Jeho vedeckost hldsa jeho pojednanie, 
V Kremnici r. 1657 vydan6: „De propagatione animae 
humanae,^ ktor^ na dve £iastky rozdelil. Jeho 2iaci aj 
po jeho smrti povdacne zmienili sa o iiom. 

On je pdvodcom: ^Discursus de ortu et productione 
formarum Zeisoldianos, Quern Supremo auxiliante Nu- 
mine, sub praesidio Eximii Clarissimiq Viri D. M. Mat- 
thaei Rackschani Gymnasij Creraniciensis Directoris fi- 
delissimi. Publicae ac placidae ventilationi subjicit Jo- 
hannes Regis Arvensis, Gymnasij ejusdem Alumnus. Ad 
diem . . . Aprilis. Anno M. DC. LVII." (Vo 4°, 16 strAn.) 

^Dissertationis Zeisoldianae de Animae Humanae. 
Propagatione Au et qvatemus ea ex oraculo Mosaico 
Gen. cap. I. 8 et 9 probari possit? Pars Prima, Qufim 
Supremo auxiliante Numine Quorundam columniis men- 
daciisq opponit, Vindidis Anatomiae praemittit, et in 
Gymnasio Cremniciensi publicitus ventilandam proponit 
Praeses. M. Matthaeus Rackschanus, Respondente Elia 
Urbanovitio, Rosaeberg. Anno M. DC. LVII. . . . Aprilis." 
(Vo 4^ 48 striLn.) 

^Dissertationis Zeisoldianae de Animae Humanae 
propagatione, Pars Secvunda. Quam Supremo auxiliante 
Numine Quorundam columniis mendaciisq opponit, Vin- 
diciis Anatomiae praemittit, et in Gymnasio Cremniciensi 
publicitus ventilandam proponit Praeses M. Matthaeus 
Rackschanus, Respondente Matthia Molczano Selec. Anno 
M. DC. LVn. . . . April." (Vo 4°, 22 strdn.) 

Nachadzajii sa v pestianskej universite, v keimar- 
skom ev. lyceume a v segesvdrskom ev. gynmasiume. 
Tlacen6 sii v Trenfifne. 

37. Daniel Sinapius (Horetdka). 

Narodil sa v Sucanoch. Otec jeho menoval sa Michal 
Horcicka alebo Horcica a bol v tom istom meste kaza- 
telom. Hned od mladosti usiloval sa zo v3etk;^ch sfl 
svojich byt rovnym svojim hodnym predkom, ktorf boli 
muzovia velikych z^sluh, ba usiloval sa t^chto aj pre- 
vfsit V§etko jeho namdhanie sa mu po§Castilo, b^rs aj 
vo svojich predsavzatiach niektorymi fazkosfami pre- 
kiJan^ bol. Ale aj jeho rodicia vSetko podujali, aby jich 
syn na vedeckej dr&he rodu svojmu k okrase sltizil; 
jich zelanie sa aj vyplnilo. („Rosa ex sinapi enata," od 
Jdna Majera, Briga, 1675, vo 4®.) Po akademick^ch 
rokoch, vo Wittembergu Stastlive stravenych, kdeDeutsch- 
mann bol jeho najvybomejgfm ucitelom, stal sa r. 1661 
rektorom' v Jelsave na mieste tam r. 1660 na kaplandt 
alebo diakon&t promovan^ho Izraela Langa. Jako naj- 
vySSf ucitel tejto Skoly pfsal: ^Sertum ex horti theolo- 
gici areolis IV. decerptum/ £o Jin Matthaesius, Oravec 
z Velicnej, pod jeho predsednfctvom branil a v Ko§i- 
ciach r. 1666 vo 4? vytlateno. Svojou velkou pilnostou 



pri vyu6ovan( mlide2e stal sa ch^^mym. Prdve v torato 
roku (1666) povolala ho cirkev v Kovi, v gemerskej 
stolici, za kazatela. Z Kovi presiel po 2 rokoch najprv 
do Teplej a odtial potom do Radvane vo zvolenskej 
stolici. V Cas desafro6n6ho prenasledovania aj on s J4- 
nom a Petrom Sextim, Milochovinusom, Thrusiusom a 
in:^mi spolocnikmi muscl r. 1673 z vlasti odlsf. V cu- 
dzine zdrziaval sa za ist^ cas v Briege a vo Vratislave. 
Konecne prijal rektorAt v Bojanovej v Polsku. Toto on 
s4m vo spise: „Vota gamica secunda, secunde yota re- 
verendo Georgio Czembero, ministro neosoliensi, in exilio 
virginem Trusianam in conjugem ducenti, ab amicis 
exulibus oblata, Lesnae 1682" zvanom, v tychto versoch 
ozndmil : 
^Bruma peracta Brigae, simul et sub principe celso 

Hospitium paullo post pia Bresla dedit 
Lechnica nos tandem suscepit terra benigna 

Atque volente deo nos hodiesque fovet. 
Inque scholae patiens ego vitam duco labore 

Atque juventutis comraoda quero meae." 

R. 1682, ked pokoj a odpodnok v krajine znovu 
nastal, priSiel jako slovensk,i^ kazatel do Levoie, v kto- 
rom urade sotrval do r. 1706. 

Po cas svojho vyhnanstva napfsal tieto spisy: 

1. R. 1676: „Hortulu8 animae." Lesna, u Michala 
Bucha (12«). 

2. R. 1678: pNeoforum latino-slavonicum." Tamze. 

3. R. 1681: pExamen apum cum authumnali mella- 
tione." Tamze. 

4. R. 1682: „Vera veris gloria." Tamze. 

5. R. 1682: „Coelum Bojanoviense, in quo stella 
Augustinus Serpilius." Tamze. 

V Levoii behom svojho tiradovania pfsal a v ruko- 
pisoch zanechal: 

1. „Cythara Sanctorum Georgii Tranoscii muMs 
modis araplificata. 1684." (To jest rozmno2enie spevnflca 
5ura Trauosciusa.) 

2. „Oves suspirantes" zvan6 pojednanie, ktor6 u jeho 
zafa, Jdna Glosiusa, v rukopise zostalo. 

3. Pamiatku svojho brata J&na Sinapiusa. 
f)alej je povodcom: 

1. „Deo Secundantel Sertum decerptum, ex horti 
Theologici Areolis IV. omnibus, quod veritatis studiosis 
odorandum et expendentum grata manu porrigunt ad 
Anni M. DC. LXIV. Mensis Julij diem in Palaestra Al- 
noviensi. Praeses Daniel Sinapius ibid. Rector, et Res- 
pondens Johannes Matthaesius Arva Veliczen: Sch. ib. 
Al. Adsis, pro nobis qui spinea ferta tulisti I Cum appro- 
batione Superiorum Cassoviae Typis, Susannae Severini." 
Vo 4^ A— Cj = 2Va hirka = 10 necfelovan^ch listov. 
Nachddza sa v pestianskom museume a u j^ura Rdtha.) 

2. „Vivit post funera Virtus. Supremum of&cium 
quod, svadente virtute, debito hoc Panegyrico Generosis- 
simo ac Magnanimo Heroi et Domino Gabrieli Bakos, 
de Osdgyan etc. Dum Anno M. DC. LXVI^ Die 17. 
Octobris peiyod. Gregor, non sine maximo piorum luctu 
sepeliretur, in Castro Czetnek solvebat. Daniel Sinapius 
Eccles. Koviensis tunc Pastor. Cum indultu Superiorum. 
Cassoviae, Typis Davidis Tiirsch. MDCLXVL" (Vo 4?. 
A— Eg = 4^/4 hdrka = 19 necfslovanych listov. Posled- 
n;^ch 10 strAn (Cj — E3) zauji'majti maJarsk^ verse, ktore 
V cas pohrebu v stftnickom kostole roznavsk6 deti recnili.) 

3. „Beatis Manibus Viri Nobilissimi, Amplissimi et 
Excellentissimi Dn. Davidis Spielenbergeri Phii. et Med. 
Doctoris experientissimi, Practicis Leutschoviensis feli- 
cissimi, Academiae Naturae Curiosorum Adjuncti. Qui 
placide in Christo obdormiendo XXVII. Maji h. 9. ante- 
mer. ex hac vita, in alteram coelestam, emigravit, 
cum magno suorum, et totius Reipub. luctu: Anno 



v 



Cfslo 4. — 1887. 



SLOVENSKfi POHLADY 



81 



M. DC. LXXXIV. posuit Daniel Sinapius Ecclesiae Sla- 
voD. ibid, a Sacris. Leutschoviae, Typis Samuelis Bre- 
wer!." (Id folio. Nach^dzs sa v peBtianskom museume.! 
4. „Domua Hain Moesta Nam Qua efferebatur Virgo 
virtutibus omatiss. Juditha unica et ultima filia, Patris 
Sui Geuerosi Noblliss. atq Amplissimi Do. Casparis Haiu 
Lib. Regiaeq Civit, Leutschovienais aliquotennis Judicis, 
p. t. Ciyis et Seuatorls priniarij diguiasimi et Matris 
Suae Nobiiis et Probitate Conapicuae Du. Agoetae Ser- 
piliae Cum summo auoi-um luctu et frequeatissitno Gi- 



David Spielenbergei-08, Pbil, et Med. Doctor experien- 
tissimus, eiusdemq in Lib. ac Reg. Civit. LeutHchovienai, 
Practicus Ordiuarius felicisaimus. Spousus interflorentes 
brumali tempore flores, prudenter etigens, modegte de- 
cerpeus, toro suo iaserens, et tholo cordis annecteus, 
Nobilem et auae Sexus Virtutib. Donatisg. Virg. Susau- 
nam (Rosam) Sponsam Nohilias. Cousultiss. atq. AmpliB- 
aimi Viri Dd. Bavtliolomaei Schuberti Civis, Sara- 
toris et priinarii Mercatoris Leutcliovien. fltiam. An. 
M, DC. LXXXVL XIX. Novenibr. Quod, ut felix fauatumq 




Sledna v ruskom obleku. 



vium comitatu, tertio, ante memoriam faneria Nairoitici, 
die (27. Sept.) PVLLata LVgVbrlqVe DoMo fVnVa se- 
qVente (^ 1686). Hoc rudi Tfanaalpiui sermonis cha- 
ractere, meritae sympathias tributum, exaolvente, D. Si- 
nnpio, Leutschoviae, Typis Samuelis Brever." (12". 1 
h&rok = 2 ae^falov. liaty. Nachadza sa v peStianskom 
mnseume.) 

h. nHortUB Conjugii Medico-Botanicus, Quam deo 
Supremo Hoi-tulano annnuent, Facultate Philogamica 
applaudentd, ingreasus, inq illo publicum Profeasionem 
iigressuB est Nobiliss. Ampliss. atq Excellentissimus Do. 



jubeat esse Deus, precatur, Cultor et Aftinis Devinctis- 
simus Daniel Sinapiua Eccl. Slav. Ibid. V. D. M. Leut- 
cboviae, Typia Breverianis," (In folio. NachMza sa 
v pe^t anskom museume.) 

6. ^Perlicka Djtek Bozijcb, Aneb Pokladuice Du- 
chownj, rozli^ne drahe Perly Kljnoty w sob6 obsahugic^. 
P6tj fistek S. Katechyzmuse slozena, strankami obno- 
w^na, a k wzdelAnj w wjre a poboznosti. na awetio wy- 
daua od Daniele Synapiuae Slowa Bozjho v Cyrkwy 
Slowensk^ Lewo(sk£ knzatele. W Lewoczi, Makladem 
Samuele Brevrera, 1683." (V 12", 590 strAn. Na predku 
11 



82 



SLOVENSKfi POHLADY 



Cislo 4. — 1887. 



tituln;^ list, dedikdcia a praefacia = 12 necfslovanych 
listoy ; na konci ukazujiica tabula. Nacb&dza sa v pestian- 
skom museume a v presovskom ev. kollegium.) 

Druh6 vydanie z r. 1701 (v 12*^) je podobne levoiskfi 
<526 Btr^n). Na predku mi len tituln^ list a pi^edmluvu 
(14) a na konci ukazujdcu tabula (4 ne£fslovan6 listy.) 
Nacbddza sa podobne v pestianskom museume. 

7. n^&di'o wssech Modliteb M. Gaspara Neumanna 
Do — Sukne Slowenske oblecene a k uiitku podan6 od 
Daniele Sinapius a. W Lewoci Pressem Sam. Brew. 1687.** 
(V 12^ 103strany. Nachddza sa y pestianskom museume. 

38. J4n Sinapius (Hordil^ka). 

Predo§16ho brat, ktory bol najprv rektorom v Hlo- 
hovci a nemi byf zameneu^ s jeho starym otcom to- 
t^zneho mena. Tu bol po niekoiko rokoch na kazatelsk^ 
lirad pov/sen;^. Grof Adam ForgAch fiasto ho ku svojej 
tabuli, aby mal prilezitost pociivaf he, ked' sa s mnfchmi, 
podobne ku stolu pozvan^mi, do ndbozensk^ch skriepok 
popustil. Klein udava, ze ketf onych mnfchov svojmi 
uien^mi polemiami k mlcaniu priviedol, t(to zas nadra- 
zili grofku proti nemu. Tato vec u grofa s jej predsta- 
veniami tak daleko dospela, ze ho r. 1661 v jeden den 
Y&no 9. hodine odtial odohnal. Jeho posluch&ci spre- 
vddzali ho placiic a on sdm roniac slzy spieval zaim: 
„P4n je m6j paster." Kouecne ked prisiel ku dedine 
Sv. Petru, stvrt mile od Hlohovca vzdialenej, na kolend 
padndc prosil sprev^dzajiicich ho posluchn6ov, aby sa 
na iiaden sposob od svojej viery odviest nedali. Neza- 
dlho na to nasiel svoje povysenie v svobodnom a krdlov- 
skom meste Skalici. Odtial pridiel konecne ku kazatel- 
sk6mu liradu do Trencfna. Za jeho casu (r. 1672) od- 
nali tu evanjelikom kostol, a on, poneydd pred duchov- 
n^m sudom v PreSporku reversales podpfsaC nechcel, 
bol odohnan^ a musel svoju otcinu zanechaf. Zomrel 

V Halle na mor, siicasne so svojou mauzelkou a svojmi 
dvomi detmi. Hiob Tnisius vo svojom, uhorsk^m vy- 
hnancom postavenom cestnom pomufku o tomto takto 
sa vyjadil: 

„Hallae saxonicae Johannes Sinapius atra 
Peste cadunt, chara cum conjuge prole bis una." 

Syn jeho, Jdn, ucitel v Olesnici v Sliezsku, zvlistne 
vyznacil sa spismi. — Zo spisov v Halle zorarel6ho 
Jdna Sinapiusa su nasledujuce sporaieuky hodn^: 

1. „Senno sacer in obitum supremi et pei^petui 
comitis comitauis thurocziensis Pauli de Reva defuncti 
1644." 

2. „Parva Schola in usum Discipulorum Christi 
acommodata et disposita studio et opera. Joannis Sina- 
pii Ecclesiae August. Confessionis Ministri in Regia ac 
Libera Civitate Szakolcza. Anno Novissimorum tempo- 
rum M. DC. L. VUI." (Vo 4^. 179 stran. Na predku 
titulny list, dedikicia, epigramma a ad Lectorem 5 ne- 
cfslovan^ch stran. Na titulnom liste stojf meno rytca: 
pMaurit. Lang sculpsit Poson." Nachadza sa v pestian- 
skom museume, v debrecinskom ref. kollegiume a u f)ura 
Rdtha.) Tlacen6 je v Trendlne r. 1658, dFa Kleina ale 

V Levofi. 

Nazov tejto knihy nachddza sa v peknom medorezu, 
ktor^ obraz vtedy v Presporku zijiicim znamenitym 
rytcom Moricom Langom ryty bol. Venoval ju jak mest- 
skej rade v Banskej Bystrici, tak aj v Modre. Michal 
Askanius, r. 1629 rektor zilinskej Skoly a neskor dvor- 
sky lekar kniezata Rdkoczyho, hnetf po venovanf p6- 
vodcu tejto knihy k iitatelom v latinskych verSoch 
pekn^ odpordcanie nasledujuceho obsahu pripojil: 

nQuo tenebrae? quo tot certamina grammaticorum ? 
In vita haec dubia, rebus et in dubiis? 



Rerum bummanarum cum jam nos flebilis ordo 

Confector curis vulnerat, immo necat. 
An non uno opus est prae soliidtudine Marthae 

Cum Maria ad Christi procubuisse pedes? 
Ite Coax ranis, Crax corvis linquite vanis 

Grammaticenque pii volvite Sinapii. 
Oittmmatica haec sacra est (procul hinc, procul este profani) 

Flore ornate pio luminibusque sacris. 
Cedat terra polo, ante volent sacrata profiinis. 

Plana solebrjsis, vana galutiferis. 
I quaqua versum, lauda hunc bona fama libellum, 

Frugifer hie liber est, utilis iste labor. 
In piperis commenta obeant ventosa cucullos, 

Sinapii solidum vivere debet opus.'' 

Aj ist^ Mikulas Fabricius z Trencfna nieco k po- 
chvale tejto knihy v nasledujiicich vergoch povedal: 

„Aedepol argute! schola nomine parvi Sinapi 

Magna lycaea, quibus perficiantur, habet. 
Hie sua grammaticus vestigia cernat et artis 

Hie usus logicae non mediocris inest 
Adde quod humanas supra artes eminet omnes. 

Promitur hie plena theiologia manu. 
Hie tibi bellautur sine sangvine bella Sinapi, 

Palma tibi nullo parta cruore venit. 
Perge precor similes bellorum effingere formas 

Saepius ingenii pro bonitate tui: 
Exemploque tuo plures animas docendis, 

Discere quos fidei sensa retrusa jurat 
Si studiis fortuna tuis minus aequa repeudat, 

Praemia suscipies digna laboi*e polo. 

n. 

Vivace vectus sideris alite 
Transcendit aevifata Sinapius 

Annisque majus lucubratum 

Edit opus graviore nisu. 
Vos litterati o turba sod all ti 
Sacris dicanda aut nata laboribus 

Versate nocturne ac diurno 

Pervigiles studio libellum, 
Quem docta docti musa Sinapii 
Luci dedisset, sub specie licet 

Minus superba continentem 

Res solidae pietatis emptum. 
Vili lucello fructibus imbuet 
Hand poenitendis scrinia mentium, 

Ardentium sacrorum amores 

Pollicitis superi advocassent." 

3. ,,Spica Sinapiana."* 

4. „ Henoch cum deo ambulans, veris Christi con- 
fessoribus ad imitandum productus. Gorlitzii typis Christo- 
phori Zipperi 1676." (V 12°.) 

5. „Idea boni principis, historici Brennorum sym- 
bolis brevissime concepta, Halla Saxonum 1682. Vo 4®. 

6. „Oruithica sacra." Halle 1682. Vo 4. 

7. „Horologium sacrum bene impensi temporis in 
usum studiosorum Deum timentium. Bartphae 1709.*' 
V 12°. 

Medzi tymi, ktorl mu k tejto mlidezi zvld§tne osoi- 
nej knizofike sCastie priali, bol aj Hiob Trusius, uhorsk^ 
spoluvyhnanec ; tento, cestujiic cez Gorlitzu, blahoielal 
mu V naslednjiicich latinskych versoch; 

^Horologion agunt rotulae, discrimine multae, 
Adsunt fumiculi, nee grave pondus abest. 

Quisquis aves clarias tutus tranare per artes, 
Hunc librum volvas, hie liber addit opem. 

Vivat Pieriae pubi utilis arte Sinapi, 
Coelicum in exilio sentiat auxilium. 



i 



\ 



Cfalo 4. — 1887. 



SLOVENSEfi POHLADY 



83 



8. „Deo ductore et authore! Trige Thesium De 
Animabos Separatis, qnarum prima earum cognitionem, 
altera motum et tertia appetitum declarat fatis Divinae 
providentiae disponentibns, publico eruditoram examini 
propositae in Palladio Galgotzensi die 8. Novemb. Anno 
1649 a Johanne Sinapio ibidem Directore Respondentis 
vices subeunte Johunne Pastochio. Trenchinij, Typis 
Laurentij Beniamini ab Ilage." Vo 4P. 4 necfelov. strany. 
Nacb&dza sa v pestianskej UDiversite. 

9. ouv 060). Nodus Gordius Dictorum Theandri 
Lutheri praecipuorum et in controversiam non raro Ve- 
nientum : Solutus per Johanncm Sinapium. Palaestrae 
Galgotzensis Rectorem et ad amicam disquisitionem 
omnibus quos Lutherj ejusq scriptorum tenet amor, vel 
quos Ipsius occupavit odium propositus Respondente 
Andrea Johanide Anno A reparata per quam Christum 
Salute 1652. Die . . . Mense Junij 2. Cor. 13. Non pos- 
sumus aliquid contra veritatem sed pro veritate." Vo4**. 
A — D, = 3V2 hArka =14 necfslovanych stran. Tlacend 
je y Trencine. Nachddza sa v pestianskom museume. 



Letorosty. 
21. 

„Cit, detv6ky! perepnC — 

ide ciepok, ide priit; 

§ak ja vdm ddm §antovat . . .'^ 

z vouku obl^sil sa vfchor 

k rdko§iacim zeme deiom, 

pokra6t]g6c takto dial: 

„6ervy! abys' ka£d^ ztfchol 

ihnedl jindc beda, iiaf — 

dost u2 bolo §arap4tl 

Zdrienala, krockd, hlavu klonl — 

ja jej vystlal — pod zdmetom, 

pod perinou z pdperu 

spl zemi6ka, va§a mat, 

spf, spf, deti, hejveru!" 

ht!ikuul, a v tom na komoni 

bielom v ligotavej broni, 

honif 2itia pri§era, 

poza ahol cvalnal svetom. 

Zahriaknutd 5eliadka, 

jak nevoln^ kuriatka 

ked skrek 6nly jastrabi, 

a6upla sa, mild piecku, 

obklopila rladkom v chvili, 

na ]avl6ka sadla si. 

Stdre§ bla sa na prfpecku: 

„hm! jak zkrotly halasy! 

do? — ni puku z pahraby ! ..." 

Ale deti dusia v krtHiku, 

jedno k druh^ma sa chyli, 

Sepciic: cit, ui bavidkd — 

hi sen 88 jej oslabf: 

zbudf sa ndm mamidka! 

Prinesie ndm po okrn^kn, 

mne vigan6ekl a mne pu§ku! 

bi6 mne! a mne koni6ka! 

mne — to? bddaj, bratku mil^ . . 

Iba jedno v ktitikn 
nemk y6le k pokriku; 
jako 6nlo tot^ch pies, 
Capu§kanie speSn^ch dl4nok, 
ndroky, maC ked sa zbadi, 



do kaid^mu v lono dd — 

£alo: rodn^ tarn ie stdnok! 

vzatd pofa droda, 

po statodku skrz a pres — : 

zachmuril sa bfad^ cbasnik, 

zaplakal pre chytrosC ludi, 

vzdychol: pre mfia klAska niet! — 

Ei, jest! — v^^skol — jesto kdesM 

skvost! — a chcem-li, mdm ho hned 

darmo dfha cudzopasnlk, 

je m6j! (hm, chlap — nie-li b&snik?). 

Prfjmi, mati, vdaky vznet 

za ddel, to mdm ui v hrudil 



22. 

Do okien vltidnej rodidovskej chyie 
sa oprel Yianoc svatvederni svit, 
i spondhfal sa vSetko predarit: 
skid V drahokamy, na koraly kri2e, 

a paSbu vetchd v zlaty oblak . . . Giie 
to nenie krdsa? Vera! Svetiel kmit 
prilieta to vtafi, chytro hniezda vit — 
\tn\ stehlikov ziar, zdp&t rajsk^ tiie. 

Jak ddha by sa rozsypala v kusy, 
smes tofkd bariev, Iddov zm&tok tarn! 
a ksiidf hviezdou §ibe prosto k ndm, 
ai vencom blysknd v okne, spodind si 
Ha! jeden dierny letl — ti to mam? 
m6i\ V zraka mojom chyba v&zeC masi. 



Jak ddvno torou, to som tuhfa stdval, 
dumav^ chlapda, prdve v taky das! 
v§e odi pripnul zori na obraz, 
i sfial jich ai ked tento obtaddval. 

Priam V iny smer ma schvdtil citov ndval, 
bethlemskej hviezdy som siel hiadat jas; 
i mnel som: hfa, je! mnel som: dojem hlas, 
b}inn anjelsky jak znak by zemi ddval. 

Medzit^m v dome pohyb, vyzvrtance — 

hja, slavne prijat sluSi hoii hod; 

z kuchydky v6fta — kynd opekance — 

No slaby dkoj decku, mamf svod: 

V fiom tdzba ind — h?add pristup, schod: 

raz rozkrydliC mdcf zdclon nebies ranee ! . . . 



6, dobo sv&td! ty, do ludstva svdzky 
oslabl^ znovu prui^fi, stuiujeS; 
do roztraten^ch dlenov vrdcne zve§ 
ku krbu zp&t, kde pdvod v§etkej Idsky, 

« 
a priSI^ro takoj zhladfS cela vrdzky, 

zrak vyjasni§, red srdca odsnige§ — : 
6, slet na kr^dlach mrku s vy§in, sped! 
a otod SYOJich kdzlom prvej pdsky. 

Ty vederom si sice, veder, dno: 
no dlovedenstyn zdsvitom si dfta, 
aj, mlddnik Sibol, Idd z Izai-pdal 
Nid men§i si — to ist^ si ty rdno, 
do svitlo duSiam pln^m ddfania 
po temnej kvifbe svetom: ,Dokonano!' 






ir 



84 



r-iV 



SLOVENSKE POHLADY 



Cfslo 4. — 1887. 



y pal4coch plno §amu, plno bleska, 
jak inokedy, pych a nddhera; 
tak h<itaj6: je deckom, pozer& 
r&d iste blysky — nu2e> na nebesku 

6o hviezd, ba viae nech sviec mn zplige v stezku! 
Ja ale h6tam: nie tak, nievera! 
je Bohom! ^- Sk6r bo prizve d6vera, 
b&rs pri kahanca matnom dak& leskn. 

Yed y jasl&ch mal preds' ntidzne posUatie, 

nie na hodbdboch, jemnom na vanktiSi 

snil, nekryly bo krajky bobate; 

nui nesmySTajte! di^te, to sa sluSl: 

tie syetl4 ^fchy zbaste zabal4, 

a zap&Ite bymn, svetlo ^istycb du§{! 



6, dobo Bv&t4 . . . Dobiebol som znova, 

raz e§te str&viC ▼ kr62ku tomto tu 

mdcf celd tvoju sladkosC, milotu — 

bo bud^cQOsC, ach, kto zn&, to ndm cbov4? 

Lei to \im, moji? — Hned mrk, hviezda nov& 
a predsa nikde pHprav, rnchotn; 
£o? sviatok ztratil u nds bodnota? 
vSak stlny nera6 — vzdychy bezo slova. 

Hej, 6v&t;fs' i dnes, svatvei^eru zlat^! 
No smotDi sine a2 do sfdc hlboka: 
vefSfastie domu na v&he sa kl&ti. 
JJi radostou pl&§ hviezdnou z vysoka: 
nto predsa z oti ialost vymoki . . . 
ach, trpi (aiko dobrd nasa mati ! 



23. 

(Na Sylvestra.) 

Rok za rokom sa prudko vali — 

sCa ^bo^mi prival za lata. 

Cuj ! brmot razom v zaml6anej diali, 

jak obri vrch metali by skaly; 

a vidz! z tej temnej diale za dderom 

za kazd^m jako iskra prilieta 

a zja§e sa — roiikl zmizla, ticho serom: 

5as, bez nivratu bladnd kom^ta, 

on velel tak a ^iarnul pres to perom . . . 

A nei si o6al, nei si yidel, 

to prasklo, svitora stihlo zmihotat: 

u2 neni ho, ni zvuka, ani matovidiel; 

nn, kolovrat i slnovrat . . . 

Rok za rokom — ^i putko ruif, 

nimi lapigd ho Svarn^ device, 

ti sila mrazu v okovy sa sdru21 

a obstanii ho Tadu vzdornf muii: 

nit neprospeje, je Svoj a v2dy vofny; 

nit nezahati jeho ulice, 

td cesta mu k ndm jak ta, kde kvet poli^l; 

niet viiady preii ni 2iadnej ndice, 

on teba jal, nie on, lei tys' preft zdoln;f. 

A nei si zhddnul, nei si zbadal, 

to sm^Sfa vlastne, ak^ kuje pldn: 

ni umknal, ztrhand sief, ^os' tak umne spriadal; 

dom, srdce clivie dokor&i^ . . .. 

Rok za rokom — 0, jak som prosil 
a zdr2iaval ho v ngnej modlitbe! 
luh vdaky vopred v podar jemu zkosil, 
a tiber jeho hviezdny slzon rosil, 



na kaidd hviezdu Sfron mlieSnon dr^oa 

a2 padly najmieii bork^ slzy dve . . . 

Lei Samel . . . Tu som priamo k srdci siahol, 

chtiac V priek ho vrbnAf v prAdy btirliv^ — 

ba cel^m bytim prek&2kou som Tahol; 

le2 §umel predsa, 'cfalej Samel . . . 

I k;^m som novy spletal vzdor a zrok, 

hat inti skladal, jak som v n^livosti nmel: 

zasvitol nov^ — 6iemy rok. 

24. 

(Na Novy rok.) 

Aj, rok novy som zas doiil! 

Boie, z tvojej milosti; 
nejeden h61 navidy sioiH, 

ja beriem ju y ierstvosti. 

Beriem — prv v§ak, ne2 postdpim 

(falej 2itia na pdti: 
dovoT, srdcom at neskdpym 

vzddm za preSlost chv&la ti. 

Za6? — ver mnoho je to toho: 
h?a, vek si mi predldiil! 

u2 y tom 14sky bez otdzky 
je viae ne2 som zasldiil. 

So iivotom dais' mi potom 

i to k nema prlslaSl 
dfa priznania . . . Yedf pl& mania 

len lepSf cit ohloSl. 

Ddvals' vd?a, Setril zdravie, 
sil potrebn^ch k (inn prial, 

pokoj V srdci, svetlo v hlave 
V burach v4Snf adrial. 

Hyndcema spamom v prdci 
dovolil si V chlddku stdn; 

za to neajals' na pldci, 
jako robi zemsk^ p&n. 

Zmoren^mu (archoa iitia 

ulavil si V prav^ ^as: 
rozstrels' noc — i lenie svitA, 

na postati hmyrf zas. 

Ddvals^ slasti, pravda, skrovn^ — 

nu, ta dolu krdtky hod; 
ddvals* iiale nev;^slovn6 — 

tvoja v6ra! kladiem bod. 

I nddeje v chvojek vine 

zmladils'; pravda, prazdny kvet — 
VSetky ncmdia byt pln6: 

tak chcem veci rozamet. 

Akokofvek — dobrej viery 
predsa som vidy patoval! 

Pre nezdary vySe miery 
ktoby sa aj suioval? 

Pravda, mnoho v 2iti sdiby, 

vela vSak^xh svizelov; 
ale i otroctvom slaiby 

prejst Izft s daSoa umelou. 

Znava, prikrost, omarenie : 
poznal som jich ver i sdm ; 

predsa preSly ako tiene, 
slnko bleslo, holy tarn. 



J 



\ 



Cislo 4. — 1887. 



SLOVENSKfi POHLADY 



Pri torn zrel som vie do vim : 

ak& to tam opeba? 
Nie piad, jim zem celCi Slral — 

bJedDy pocio floveka. 

Ihned 8om zrak zpiatky vrAtil, 
ponoril bo radSej v doc, 

8 ky*m mnoti^ v br&cli ju tratit, 
moe javila krisy moc. 

Zpored strany do nej zniif, 

z nej zas likoj, svStby dAiJ — 

Htadlin hviezdnej do kornny, 
kriCam — d^iac boiil pliSf . . . 



prostriedXoch, ktorymi ntvoril SUdkovlJ! 
ide&l Harlny. 

j laduSki naga litemtiira vzdor svojmu iJtleiBU 
vekn hoDosf ea nejedn^ umeleck^m yf- 

j tvorom, ktor| nieleu vzde1aii& slovenski ve- 
' ^ ^^^^■^ , rejnost ocenila, lez ktor6mu sa i v Siriom 
svete slovanskom prfsluin^ uznauie za podiel dostalo. 
Avgak uz Aj behom prvej polovice D&sho etoletia zakiisit 
muse) p6vodca oejednoho diela trpkosC tej zkusenoBti, 
ktorii si Horiic mal prfle^itosf nadobudndt, ke(f (Epist 
II, 1, 60 a nasi.) takto hovorf: ^VerejooBt vidf dasto, 
io je -prav6, ale op&e kde tu in^lae audi : jestliie tak 




^__, 




J 


__ 




^^^^^ "^^ " 




_-i^ jl 


-.:===-^^-' ^ 


■> 


- ' _^ -- '^^ 


--' 


^-^ — ^R 


— ^ -^ 


■:) 


-^^^ 


-^ 


^ H 




tu. ^v 


■^ 


' r^ 


-^55= JE" 




-*t|^i'JQr*-" 






^3^ 




'^ ,^-r; 


jk ;;.. / ; 1 ^isgiil 




^%_^ 




-W^_i=i- 


im^th^m^^tm&m 




^M 




L..^ 



-.'tf 



Frataka BtaromeatakA derpaoia stamoa. 



Kai daki^em, Bo£e l&sky, 

v^etko, 6o som zaaiil; 
tuDoho Msky bez otAzky, 

viacej net som zasldiil. 

Stojlm rokov iia rozhranf, 

medza td tys' predelil. 
— Prosi(? smiem? dar svrchovan^, 

nfmi bycb dncba zveselil? 

Proslm ledy plo^ bedy, 

nie pre seba — anh, (So syn : 
zbliadnii, Boiie, na to Io£e — 

a rec : vstaA ! ja Hospodia . . . 



vermi chvali a obdivuje plody starych basnikov, ie jicb 
pova^uje za nedostiziteTn^ a nepievysiteln^, tu je na 
omyle." Takto mylila sa Terejni mtenka i u iids ob- 
zvWSte vtedy, ked prvfi dielce SlMkoviSovo, jeho Marina, 
uzrela \: 1846 svetlo, Kto cfta kritiku jeho vlaatnjfch 
vrstovnikov, oad prv^m tjmto plodom basnikov^m vy- 
oeseni}, tomu mimoToIne pridu na pain^C slov^ vys- 
uvedenej epistoly, v ktorych povodca vyjadnije BVoju 
nevoTu nad t^, „ie mnoby vytvor doch&dza pohaoeoia 
nie preto, zeby boi bez ladu a skladu utvoren^, lez leu 
preto, zQ uedfiTuo ptisiel pred vereJuosC, kdeitto pri- 
TrJenci stariny miesto toho, aby prosili o milosf startm 
dielam, vynasnafujii sa jim zadovdziC vyznacenia a od- 
tneny." ,Keby som sa ja — hovorf dalej — „opovizil 
vyslovit pochybnost nad t^m, ti diela Atty (Titus Quiu- 
tius Atta pfsal fabnlas togatas; zomrel r. 78 pr. Kr.) 
hodia sa na prknH a 6i nie, ztrhla by sa vgeobecni roz- 



86 



SLOVENSKfi POHLADY 



Clslo 4. — 1887. 



horfienost a vdetci celadni otcovia by kricali, ie kde sa 
mi len stud podel, ked opova^ujem sa hanif kusy, ktor6 
vazDy Aesop, ktor6 uceny Roscius (oba znameuiti herd) 
predstavoval.^ Ako pohniitky tejto mylnej niienky ud^Ta 
pi'edne samoMbosf, ked obecenstvo mysU, ze je len to, 
io sa jemu p&ci, prav6, a dalej pomyleny stud, ked sa 
stargi domnievajii, 2eby to banba bola poslucbat tnlad- 
sicb alebo pr&ve vyznaf, ze to, co sa za mlady nautili, 
nestoji nifi alebo velmi malo. Keby tak** — vola dalej — 
^nenavidend novosf bola b^vala Helleuom zn&ma ako 
terajSiemu veku, a roy dokladame ako SIMkovicov^m 
poniektorym vrstovnfkom , co by sine mali my, jich 
druhA vrstva, dnes star^ho? Alebo ci by bolo dues 
nie6o pod rukami, (fm by sa vzdelavalo, uslachtovalo 
a zabavalo sIovensk6 obecenstvo? 

Red ale pov^zime tie nadmier neblah^ okoluosti, 
y ktor^ch slovensky duch sta a stA liet ubfjan^ stonal, 
dalej to urputn^ 'pridf zanie sa stredovekej latiny, v kto- 
rej nielen slovenskd slachta, lez i vysokf cirkevni hodno- 
stdii a knazi vobec pisali a medzi sebou dstne i pi- 
somne obcovali, potom til pomylenii niienku nckdajsfch 
ucencov, akoby sa slovencina nedala upotrebiC pre spisbu 
ako nie dost vyvinuta a vypestovani, a konecne tii 
fariesnu lahostajnosf naproti v§etk6mu, co je domace, 
nasinsk^ (incuriosa suorum actas), zanedbAvajucu to, 
CO prave pred ocima lezi, sbafiajiicu sa po tom, co je 
daleko V cudzine (Plin. ep. VIII, 20: sub oculis posita 
negligimus, proximonim incuriosi longinqua sectamur): 
tak nebude ani najmenej nipadn^m, ze po dobe, v kto- 
rej veskerd mysel namerend bola len na prisne nabo- 
zensk6 predmety, v ktorej cela vychova a vzdelanost 
intelligencie takmer len v biblii a ndbozenskych knihdch 
vazela, bola Marina tak chladno, tak nedovercive prijatdl 

6o bolo najvac^lm kame^om nviiky a nad cim sa 
najviac prisni Gatonovia slovenski pozastavovali, to bol 
iddll Mariny, prostriedkora velkolepych obrazov sosta- 
ven^, ako aj ten dotedy nevfdany zdpal a ta neuhasitelna 
tuzba po vidine krasy. 2e si bdsnik vsetkycb t^ch faz- 
kostf) ktor^ z predmetu samej b^sne prenho plynuf 
musely, bol liplne povedom^, ^e ako hned od pociatku 
tak i y celom jej priebehu dokladne pocftil, ak fa^kd ' 
vec je vyndjst slovd, zvldstnostam veci zodpovedajuce, 
zvlast pri predmete takom, pri ktorom predstava o pravde 
len tazko sa upevnuje v dusi citatela alebo poslucbaca, 
toho dokazom sii vlastn^ jeho vyznania v 6., 37., 97. 
a 152. sloke vyslovene. Zo slov 6. a 152. sloky zretelne 
vysvitd dalej i to, ako zivo mal pred ocima i tu po- 
chybnost, akou kritika jeho ideal privfta, dobre vediac, 
ze i tu platf td od Perikla o podobn;^ch tvorbach u Thuky- 
dida (II, 35) vyslovend zdsada, „ze titatel z vlastnej 
zkiisenosti udalost (alebo predmet) poznajuci a tomuze 
ndklonn^ laliko moze prfst k tomu uvereniu, ie je mnohe 
y porovnanl k tomu, ^o si 2iada a co sdm o nom znd, 
nedostatocne preveden6 (srov. Ohlasoy t^chto zyon ne- 
odkliaty Zo slona tyori komdra atd.); nezkiiseny pak, 
ze je kde tu jedno druh6 zvelidene (sroy. 152: syet 
krici: y,Iudia, ten to je y blude, tak^cb kras nieto ani 
nebude^), zo zdyisti, ak nieco pocul, do jeho yiastnii 
vlohu prevysuje; lebo si potial znesii ludia chydloreti 
nad in^mi poyedan6, pokial kazdy mysif, zeby bol ystave 
mnohe z toho yykonat, co pocul; naproti tomu odpiera 
z neprajnosti vSetkemu yieru, co tdto mieru presahuje.^ 

Pri tejto prflezitosti nemozno neodporiicat panu 
Vftizslayoyi Houdkovi, ktory lahkomyserne tento ortel 
yyniesol: „Dnes Marina jiz se necte,"* uvdzenie tejto 
I'liuiovej (ep. I, 10) zdsady: ut eniin de pictore, sculp- 
tore, fictore, nisi artifex judicare, ita nisi sapiens non 
potest perspicere sapientein. Niektorym inym posudzo- 
vateloni ddva vystrazn^ naucenie Cicero z ylastnej zkiise- 
nosti, ked (Tusculanae dispus. 11, 1, § 3) hoyori: „Re- 



periebantur nonnulli, qui nihil laudarent, nisi quod se 
imitari posse confiderent.** 

Po t^chto predbeznych pozndmkach prikrocme k roz- 
boru bdsne, poyazujuc pry6 osemdesiatstyri sloky za. 
jeden yacsf celok, ktor6ho mensie odseky behom po- 
jediidyania sa yyskytnii. 

Slddkoyid, nadseny peknotou, spieva sladk^ tiizby 
po krdse, zjayiysej sa mu y idedle Mariny, ktory mo- 
hutn^m zdpalom naplniy jeho du§u i smysly, y dalsom 
postupe speyoy dochddza zreteIn6ho ndkresu. Tak yelko- 
lepy zjay krdsy, ako ho ten odusevneny prosloy (sloka 
1 — 7) lici, nemoze ostat bez licinku predoysetkym na 
ducha nad^enia schopn^ho. Ktu by sa jej mohutn^nm 
dojmu chcel yymkniif, musel by zapret najyyssiu srdca 
potrebu a so svojim syetom zkamenet. 

Obycajne ked je dielo uz hotovi, plSe p6vodca 
este predmluvu, aby z jednej strany podal 6itateIo-i 
niektore pokynutia, tykajiice sa obsahu, z druhej strany 
aby sa vopred osprayedlnil ohiadom niektor^ch bodov. 
Hned y prvoj sloke onoho prosloyu yysloyil poet nielen 
predmet, ale aj obsah aspon toho pry^ho oddielu spevoy, 
dalej ddva na yedomie, z ak^ho stanoyiska md citatel 
obraz Mariny poyazovaf, potom osprayedlnuje syoje pod- 
ujatie a konecne yyhovdm syoju nedokonalost. 

Predmety krdsy, prirodou i umenfm yytyoren6, pro- 
striedkora dyoch smysloy bj'yajii pojfman6: zrakom a 
sluchom. Tomuto lahodi hudba a basnictyo, tamtomu 
malba a yytvarn6 umenie. Ostatn^m smyslom nepripisuju 
mudrolubci 2iadneho podielu na pojme krdsy. 

Siedma sloka tyori yseobecnou liyahou o neunaynom 
toku casu prlechod k opisu (od sloky 8—13) toho roz- 
polozenia, v ktorom bdsnik k tyorbe speyoy prikrociL 
V pat na to uasledujucich slokdch Hci y kratkych ostrymi 
protiyami ozivenych tahoch ten boj, y ktorom zdpasit 
mu^f odhodlany duch so slabou prirodzenostou tela, 
ktor6 by najradsej y pokoji umieralo, kdezto duch y zo- 
rdch yecn6ho syitania lieta syatym polom yidin. 

Tepry tiindstou slokou podiua yacsia sc6na, ktore> 
dekordciu tvorf pry^ prijemny jarny vecer, ozaj yhodna 
to doba k piesenke o precitnutl prvej Idsky! V tejto 
sc6ne pred8tayen6 nalezdme dya sumern6, jeden k dru- 
h6mu ndlezite patriace obrazy, ktorym by sme dobrym 
prayom mohli da( podpis „rdno" a „yecer", ackoTvek 
Msnik s obrazom vecera urobil pociatok. Pry^ zaujfma 
desaC slok (od 13 — 23) a prdye toiko i druhy (od 25 — 
35) ; dyadsiatatretia a Styrtd ale obsahujii ako ziaducnu 
medzeru modlitbu na noc namerenii. 

V pryom obraze, predstayujucom pekne a ykusue 
yystrojenii dyoranu zdmozneho stiaynickeho mestaua, 
spieya Marina y peknej samote piesenku, prezradzujiicu 
precltnutie pryeho citu lubosti y tak utesenych a citu- 
plnych y^razoch, tak nezne toto title tajomstvo spanilej 
duse odhalujiicich, ze nemozno dost naobdiyoyat jfch 
dojimayii jednoduchost : 

Spala deya, spala mdlo, 
Obraz jeden ju zobudil, 
Srdce y tuzbach zaplakalo, 
Cit sa do nej cudzj' yliidil." 

S nasledujucej sloky rayslienkou mozno poroynaC 
sloyd Sopkokloyej Deianeiri, priatelkdm strastny svoj 
osud zalujucej (Trachinanky 144 a nasi.): „mlad6 po- 
kolenie doiustd veselo a nekali mu radosC ziadne ne- 
stastie. Vzdialend od fazk^ch starostf, trdyi mladosC 
utesen6 fiasy y slastn^ch radostach az dotedy, kym 
panna nestala sa zenou.^ 

TO -^Qip vsa^ov £v TOiotijse ^6(jxetat 
^wpoiffiv auTOu, xai vtv oD jjiXxo; ^sou 



Cislo 4. — 1887. 



SLOVENSKfi POHLADY 



87 



akV T^Sovot? ajxcx^ov s^aipei ptcv, 

Tak sa vgetko zd^, ze ked aj nie forma sama, ale 
mySlienky tych Styroch sl6k pochidzaju pravdepodobne 
z utleho srdca krdsnej Mariny. D& sa to zatvdrat meno- 
vite z obsahu 171. a 172. sloky, predov§etkym zo slov: 

„Nafio, ty drah4, chvalis tie doby 
Detinstva mdlieho obrazy atd. 

Co by nebol dovoloval Marine stud pannensk^ vy- 
slovit zretelnejsie, to n^m rozkladd b&snik, ako toti2 
deva srdce ztratila. Z toho rozhovoru medzi rukou a 
srdcom pozoruhodna je v^poved: 

„Ale vies ty to srdce nezriira6 
Ze koniu panej srdce je dano 
Ten mna si tie2 md doby vat!" 

na ktoru basnil^ nezdd sa dalej ziaden ohiad brat, chtiac 
tak uz tu dat na vedoraie Catullovo heslb: „Quod vides 
perisse, perditum ducas" (6o vidiS, ze zhynulo, za ztra- 
tene povazuj). Tato okolnosf, ako aj ten zalostny ton 
tej piesefiky pripravujii citatela na sloky 144. a na- 
filedujiice. 

Po tomto rozhovore ruky s cudzym srdcom uberd 
m deva na spanok, co bdsnik da predpokladat tym, ze 
opise vsetky tie sperky, ktore jej vlasy, hrdlo, pree 
ozdobovaly a ktor6 ako pred spdnkom zo seba skladA. 
Tfmto sposobom dosiahol aj druh^ ciel, totiz predstavit 
Aspon niektor6 krasy celej postavy; ray vidime roz- 
pusten6 havrann^ vlasy, Talij hrdla snahovy kvet, oko 
pine iskier a kouecue pekne ramend. Tie zelania, ktor6 
kazdej ozdobe sii pripojene, napodobnujii ob&ah zacltava- 
jiicej foriuuly (cantilena), pravda bez vsetkej carodej- 
nickej tajuplnosti. 

Medzi tym to uz dokoncenym a medzi nasledujucim 
<v slok^ch 25 — 35. nakreslen^m) obrazom tvori modlitba 
k noci, ako kralovue nebeskych snov naraerena, zia- 
diicnu prestdvku a oddych. 

Ked srae dosial na kvasu devinu, vo vecernom sei-e 
neiiplne sa objavivsiu, len z obsahu duchaplnej piesenky 
a siiladu tonov jej spev sprevadzajucich zavierali, pred- 
stavuje nam ju nasledujuci obraz uz v oranoho zretel- 
nejsfch tahoch, ackolvek este v sndch zavitii. Znamenite 
vylicil V par slovach dojem cistej pannenskej kr4sy 
V 26. sloke: 

A nad how vidfm, ako na strd^i 
Chviet sa v slnecnom oslavy krazi 
Z kras jej vlastnieho anjela, atd. 

Cudno mi, ze kritici e§te aj na toto nepovedali, ze 
pichne za Goethom, Schillerom atd. ; no tieto verSe za- 
kladaju sa ua stai^ej zkusenosti, nez oni patroni. torn 
mozno sa presvcdfiit u Dio Chrys. or. 21. p. 506 Rok: 
Tb Y.dXkoq^ eav ^jieTi alBsDc f^^ y.ix\ tou; avaiSeT<; -zpiizv, t£ xal 
dvorptaCe'- aiBeic^ai, a Themist. p. 365. *25. Dind. li\i\L\L(x 
ai8o'j^ ^i[f£i^ yjxi cTov tyjv aiBw xai toT<; xpccpXeiJ/aaw £v8iS5vai. 

Hodbabne jej vlasky, bozkom lasky po poli kr^sy 
sem tam rozmetan6 prirovndva povodca pavucinkam 
utlost zuizornujiicim, jej Ifce ruraeni ruzi a blesku ran- 
nych zor, cernus jej obrv smutofinemu riichu sirot na 
hrobe otcovom plafiiicich (toto posledn6 porovnanie 
pravdepjdobne v potahu k ztrate otca Marfninho), ruzov6 
rty zriedlam slastf. 

Tieto neupln6 tahy doplnuje basnik zvlAStnyra spo- 
sobom, beriic si malbu na pomoc. V pat slok4ch (52 - 
56) poddva vlastnou obrazotvornostou vymysleny opis 
piatich Rafaelovsk^ch obrazov, z ktorvch prv^ mi pred- 
stavovat pokoj. K tejto zavierke oprdvnujii v^azy : ^na 
rtoch nevinie tfsiny," npekny mier cela," ^jzomicou 



peknd tichost vyzrela." Eed si dtatel na zdklade tohoto 
opisu kou§truoval zodpovedajucu postavu, potom mu po- 
vie bdsnik, ze tento obraz v porovnanf s Marfnou je 
ani jej tienom. Tymto sposobom dosiahnul sfce bdsnik 
ist6 stupiovanie chvdly kras Mar(nin]fch, ale obrazo- 
tvornost 6itatela t^m nie vela zfskala; preco? to udame 
dolu nizSie. K tomu ten vyjadren^ pohyb: Jahody 
sbiera — trhA kvet vfiadny — ona si sedi, zobki ja- 
hody — do vienkov viaie kvetfn svobody," vonkoncom 
nemoze maliar predstavit. Druhy obraz predstavuje 
tiizbu: ^Rukaroa dialku objfma mora Na brehu Bocha 
z bielomramora: Socha? Nie! Nadseni deva! Ba anjel, 
lietkom prachu sa tknuci, Oci — blesk, usta — plamen 
horuci, — Oj, krajSie ona tuzieva.* K torauto v^roku 
ospravedlnuje uz ta piesenka: „Tam nad Sitnom,^ Marfne 
do ust vlozeud. Pri treCora obraze, nhnev*' zndzorfiujti- 
com, si uz pomohol svojskym obrazom, pri com mal tii 
v;fhodu, ze predstavil citatelom predmet zauj(mav]f a 
z cesk^ch starozitnostf uapospol znamy. Tak sa zdd, 
ako coby toto bol najpodarenejsf obraz. NajmdlejSie 
barvy vidno na stvrtom obraze, predstavujucom ^Msku,** 
kdezto na piatom, ;,zboznost" zndzor&ujucom, obdivujeme 
velkolepii jednoduchost. 

Podia tychto p6vodcom nakreslen^ch obrazov mal 
by si uz teraz citatel utvorit predstavu, ako mohol vy- 
zerat jeho ideal Marfny v „mieru, tii^be, hneve, laske, 
ndboinosti !" Toto je vecou nemoznosti, lebo kazd^, kto- 
kolvek tieto obrazy (5(tal, inaksiu predstavu toho idedlu 
si vystavil. A my nemyslfme daleko pochybovat, ked 
tvrdfme, ze si i basnik bol tejto nemoznosti povedom^, 
coho dokaz poddva 57. sloka: 

Maliaru biedny! zmrhal si stfny, 
Zmrhal si prdcne svoje hodiny 
A chybel's krasy krajiny! 
Ty's chcel ustdlif let idealu, 
Vystavit chcel si Marfny chvalu, 
A mas satyru Marfny! 

V dalSom opise jej vlastnostf upustil od zapocatej 
methody, Ifciac jej hrdosf, pokoru, dprimnost a stAlost 
V nebezpecenstve na primeran^ch porovnaniach (vidz 
sloky 58—63). Co by maliar vonkoncom nebol vstave 
predstavit, to kreslf bdsulk, naplnujiic nas obdivom 
svojho bozskeho umenia v 74. sloke: 

„Tak na liliach Mder dievciny 
Havrannych vlasov stastn6 hodiny 
V letoch tichych sem tam vanu." 

Toto porovnanie, alebo aspofi ciastka z neho leil 
i V slovAch Properca: 

„Seu vidi ad frontem sporsos errare capillos 
Gaudet laudatis ire superba comis." 

f)alej V 75: 

pNa kvete s rannou rosou sa bavf 
Blesk z nebies cistfch svitnuty. 
Bielost tj^ch ruzf je z Tvojho cela 
Era bleskov, bra Tvojej dusi." 

Potom V 76: 

„Tatranskych studnfc vodicky, 
Etor6 iskrenfm jednak;^m hrajd.^ 

A konecne v 79: 

^Tak V peknych chvflkach jednej hodiny 
JDen bielych Mder mojej Marfny 
Stordz zapadd a svita.*' 

PredbeSne k voli budticim kritikom uvadzame Pro- 
percove slovd, ktorymi venuje svojmu Maecenovi druhti 



88 



SLOVENSKfi POHLADY 



Cfslo 4. — 1887. 



knihu svojich elegif (II., L), aby vedeli, z akeho stano- 
viska treba tento cel^ oddiel posudzovaf: 

Quaeritis, unde mihi totiens scribantar amores, 

Unde ineus veniat mollis in ora liber? 
Non haec Calliope, non haec mihi cantat Apollo, 

Ingenium nobis ipsa puella facit. 
Siva illam Gois fulgentem incedere coccis. 

Hoc tottim e Coa veste volumen erit; 
Seu vidi ad frontem sparsos errare capillos, 

Gaudet laudatis ire superba comis: 
Sive lyrae carmen digitis percussit ebumis, 

Miramur, fadles ut premat arte manus: 
Seu cum poscentes somnum declinat ocellos, 

Invenio causas mille poeta novas. 

Seu quidquid fecit sivest quodcunque locuta, 
Maxima de nihilo nascitur historia. 

(Zpytujete sa ma, odkial len toiko viem pisat o pred- 
mete mojej Usky, odkial prich&dza na svetlo moja do- 
jfmava kniha? Istotne mi toto nenapovedsi do pera ani 
Calliope ani Apollo, lez sama dievciua ddva mi k lomu 
podnet i sposobnosiC: bud ze si vykracuje skvejuca sa 
koickou purpurou, obsah spevov cel^ho svazku utvorf 
koick6 satstvo; bud ze som videl, ako na jej (ele roz- 
trateu6 vlasky y tichom letku sem tarn vanu, te§{ sa 
hrda, ze si mo^e vykracovat s ospievanymi vMskami; 
bud ze vyludzovala spev na l^re prstami slonovej kosti 
podobnymi, tu opat obdivujem, ako umele hybala Iabk]^mi 
ruckami; bud ie klonl ockd po spdnku tuziace, tu ua- 
lezam ako basnik tisfce nov^'h podnetov. Vobec, co- 
kolvek cinf alebo hovori, trebdrs je to ak nepatrn6, te- 
mer zo v§etk6ho toho rodf sa velmi velkd historia.) 

Este poznamenat nutno, ze smy§lienkou 31. sloky 
treba porovnat Lessingovu: „Schlafende Laura** : 

Sie schlief und i^eit und breit 

Schlug jede Blum' ihr Haupt zur Erden 

Aus missvergniigter Traurigkeit 

Yon Lauren nicht gesehen zu werdeu. 

Ako vldno z posledn^ch dvoch riadkov, i pri je- 
dnom i pri druhom bdsnikovi je ten isty podnet. 

Nutno sa teraz vrAtif k odovodneniu hore vyssie 
yystaven^ho tvrdenia, ze obrazotvomost citatelova skrze 
vsetky tieto opisy a obrazy m&lo zfskala pre rekon- 
strukciu Sladkovicovho idealu a uk&zat nddobno napred, 
y com lezl td prekdzka? Na co znie kratka odpoved: 
„v red ako2to prostriedku, ktor;^ basnik k If^eniu obrazu 
upotrebiC musel. Rec prostriedkom jej znakov vstave je 
ciastky tela prdve tak postupne jednu za druhou pred- 
stavit, ako sa v prfrode jedna popri druhej nalezaju. 
Toto je vlastnost reci a hlavne jej znakov, preto sii 
limyslu basnictva nie prave najpohodlnejsie. Basnik ne- 
chce byt len srozumiteIu;fm, jeho predstavy nemajii byt 
len zreteln6 a jasn£, t^mto uspokojf sa len prosaik ; lei 
jeho snaha ta smeruje, aby idei, ktor^ v nas budf, tak 
zivo predstavil, aby sme sa domnievali v tej rychlosti 
cftit opravdovi smyseln^ dojmy jfch predmetov a pre- 
stali si byf v tomto okamihu okiizlenia povedomi t^ch 
prostriedicov, ktor6 k tomu upotrebil, totiz jeho slov. 

Druhd Cazkost vyskytuje sa pri uvdzenf nasledujiicej 
dtazky: ako pilchddzame k zretelnej predstave o veci 
V priestore? Oby&jne povazujeme najprv jej ciastky 
zjednotliva, potom jich spojenie a konecne jich celok. 
Nase smysly prevodia tieto vSetky rozmanit6 v^kony 
takou r^chlosCou, ie sa ndm zdaju byC jedn]fm jedin- 
k^m a tato rychlosf je nevyhnutelne potrebnd, jestlize 
mame obdrzat pochop o celku, ktor^ je nic insie, nez 
Y^sledok, pochddzajuci z pochopov ciastok a jich spo- 



jenia. Dopusfme tedy, ze nas bdsnik vedie v najlepsom 
poriadku (io prdve pri SIddkovicovi sa nedqje) od jednej 
ciastky predmetu k druhej; dopustme, ze nam zni ta 
spojenie jeho iiastok moi^no najjasnejsfm udnif: koiko 
casu potrebuje k tomu? Co oko jedn^m razom pre- 
hliadne, to on dost pomaly vypcituje jedno za druhom 
a ^sto sa stdva, ze sme pri poslenom (abu zabudii 
prvy, a predsa si mime z tychto fahov utvoiit celok I 
Okom pova2ovan6 ciastky ostavajii mu ustavicne pri- 
tomn6, ono mdie si jich opatovne prehliadnut; kdezto 
pre sluch sii pocut^ ciastky ztratene, akze neutkvely 
y pam&ti. Jestlize utkvely, koIko to 8toj( ndmahy, kofk§ 
napinania, mocC si predstavif v§etky jich dojmy v torn 
istom poriadku tak zivo, prehliadnuC tieze len prostred- 
nou r^cblostou odrazu tak, aby sme mohli k ak^mu ta* 
k^mu pochopu o celku prist 1 

Lessing dopiiSta sice dalej (Laokoon XVII.), ^ze 
re£ mdze telesny celok Ifcif diajeho £iastok, av^ak od- 
piera tuto moc reci ako pros tried ku bdsnictva, ponevd6 
ubuda Dodobn;^m slovnym Ifceniam telies kuzlo (die 
Tauschung), co docielit je hiavnou snahou bdsnictva. 
Toto kiizlo musf jim preto sch&dzaf, ze pri nich byt 
telesa v priestore (das Coexistirende des Korpers) pri- 
chodi do sporu (Collision) s postupnosCou reci (mit dem 
Consecutiven der Rede) a ked sa tamto na toto posledne- 
premenf, oblahcii ndm stee rozkuskovanie celku na jeho 
ciastky, avsak nammne obfazf konecn^ slozenie tychto 
ciastok V jeden celok, ba casto nemozn^m u£inf.^ 

Telesna krasa vypl^va z uplne siihlasiaceho licinku 
rozmanitych dastok, ktor£ sa dajii jednym razom pre- 
hliadnut; vyhladdva sa teda, aby tieto ciastky vedia 
seba lezaly ; ponevifi ale veci, ktorych ciastky lezia vedla- 
seba, sd vlastn^m predmetom malby, t^dy jedine tato 
je vstave napodobnit telesnu krdsu. 

Basnik, ktory by prvky krasy (elementa pulchritu- 
dinis) len postupne jeden po druhom ukdzat mohol, 
zdriuje sa od li^enia telesnej krdsy ako krdsy. On cfti^ 
ze tieto prvky jeden po druhom sriaden6, nemozu do- 
cielit ten licinok, ktor^ dociela vtedy, ked sa vedla seba- 
nalezaju; on vie, ze ten sosustred&ujuci pohlad, ktory 
my po jfch vypocftanf chceme na ne hodit siicasue, nam 
predsa neposkytne ziaden siihlasiaci obraz; on to tusi 
aj sam, 2e to presahuje Tudsku mysel, moct si pred- 
stavif, CO za dojem ucinia na nds tieto usta, tento no& 
a tieto oci dohroniady, jestlize sa nemozme rozpamatat 
na podobuU koraposiciu (litvar) podobn^ch ciastok budto 
prirody alebo umenia. 

Skdkovic, tejto uemo^nosti povedomy, uznava sdm 
(v 176. sloke), ze vSetky dosavidne jeho obrazotvornosCou 
nakreslen6 Cahy, sii pre £itatela len zlomkami krjsnej 
postavy, len akoby zkamenele casty jej hiavy, len ako 
strasne zvleky bez citu: 

„Tu diamant ocf, ust tu rubfny, 
Tu opil z cela mojej Marfny, 
Tu zo siat smaragdov kusy." 

Aby aspon ten jediny narok si platnym ucinil a 
aspon jednu chvilu si poistil, uvddza usudok Mariny, 
sudcu to istotne nie velmi prfsneho, ktora mu akoby na 
predlozenu otdzku, ci sa v tych tahoch pozni, s „usme- 
vom" (v 177. sloke) odpovedi: 

„Svet cely svolajl ak nie je slep^, 
Nuz s podivenlm oci vylepi 
Na tieto o vlas rovnosti." 

Tuto chvilu mu neodopiera ani kritika ani priaznivy* 
(itatel, avgak i tento i tamti vyznat mu uprimne musia, 
2e, ackolvek tie zlomky verne sii odkreslen6, ony predsa 
len neistu a velmi slabii predstavu o Marine vstave sii 
si utvoriC, prdve pre tie hor uveden6 faikosti. 



Cislo 4. — 1887. 



SLOVENSKfi POHLADY 



ie podia fahov bitsuikom nakresleoych len vtedy 
-vstave sine si utvoriC up]nu predstavu o torn, aky do- 
jem by na nas u^inil celok tych £iastok, hed* sa ino^me 
rozpaniatat na podobnii komposiciu prfrody alebo umeoia, 
toho dokaz nalez^me v LucUnov^ch obrazoch, ktor^ch 
■ cierom je, oslaviC krSsu druhej manzelky rfmskcho ci- 
sara Marka Aurdia Antonma. Liiciau uapodobnuje roz- 
hovor dvoch priatelov, z ktorych jedeu, menom Lyciuus, 
opisu'tj druhfimu, velik6mu to znalcovj vSetkych v^tec- 
nych diel v^tvarn^ho umenia hellensk^bo, zjav spome- 
nutej damy pomocou spomenutycta klaasickych vytvorov 
takto: Genius Q'i-fo^) kriiHnych umenf berie z Knldickej 
Aphrodity hlavu: vlasy, Mo a kmne tahy obrv ponechA 
tak, ako jicb Praxiteles u6inil, podia svojho dobrozdania 
podiii aj tu tuzbou vzniklii zvlhlosf o^f, spolu s jfch 
bleskom a milostuosfou (xal tov i^^aXpiiv 3s ^b uf^y Siut 

.isvMv)i ](ca a cel^ oblicaj vezme od Alkaniena a jebo 



inedzi vgetkymi najvytecnejSiebo maliara: nech tedy ob- 
drzf cely ten celok tii barvu, ktoru on dal boitoin Me- 
nelaa, ked jich porovual s jemne porumenenou slonovoii 
kosCou (Hom. II. IV, 141 : u; 5' Jre v^ t' IXe^avxa Yuvf, 
^ofvixi [Aii^vir] = Vei-g. Aen XII., 67: Indum aanguineo 
veluti violaverit ostro si quia ebur.); on nech jej inaluje 
i oci, udiiiac ju volookot) ft. j. a velkymi okrrihljmi 
ocami: II. I., 551: ^ou::i; xirvia °Hpi;), pri tomto diele 
podporovat ho bude Thebinsky bfisuik, Pindar, tak ze 
ju fialkovkou («p>i?af:v; g>^?a!:;v u Homera v(6ko i 
„oko'' ; ts 'a-i ^ Veilchen sirotka a tu hlavne barva jej 
kvetu) ucinf; kdezto Homer rail ousmieva von ((y-XsiieiS^) 
bieloraicennou a ruioprstou a prirovna jn o mnoho lepsim 
privom zlatej Aphrodite, uci dc^ru Brisesa. Ale kto by 
raohol napodobnit tii milostnosC z toho ceiku zkvetajiicu, 
alebo radsej cely ten chor milosteuiek a miikov, ktori 
ju obletujul Pri iismeve uk^zala zilbky, akoby som len 
mal povedaC, ze ak biele, ak sdraern^, ak husto jeden 






Eaa2na Zorka a F> Earadordevid. 



Aphrodity v zahrad&ch; prdve tak nik okonciny a sii- 
mernosE stavcov, ohebnosf a ozdobnd koncitosf pratov. 
Nakres cel^ho oblicaju, jemnost Ifc a siiinernosC iiosa 
poskytne Lemnia a Phidias, ktorj podi zo avojej Ama- 
zonky zatvor list {rriiiato; 'apixs^ev xa: aj/_£va) a tylo. 
Sosaudra a Kalamis ozdobia ju studom a jej vzneseny 
lismev bude prave tak jemny (aektsv y,a>. XeXirj^i;) a nifi.lo 
pozbrovatelny ako pil onej ; bude mat zo Sosandry lahko 
priliehajiici cudny oblek, lenze nebude mat z&voj na 
blave. 

Mieru veku poskytne KnidickA Aphrodite a Praxi- 
teles. f)alej nech maluje Euphranor vlasy, ak6 Here ua- 
maloval; Polygnotos pak krasue obrvy a cervenS lica, 
ak^mi ozdobil Kaasandni v Delphickej dvorane. Saty 
nech ucioi tak dokonal^, aby prlslusn^ ciastky liplite 
priliehaly na telo; ostatue ale aby sa zdaiy akoby ve- 
tierkom zdvihnut^. Cel6 ostatu6 telo nech maluje Apelles 
ako pd Pak^le, nie prflis bielo, ale tak, aby bolo vidno, 
ze krv koluje v jej zilach. Aetion nech jej spravi perny 
svojej Boxaay a tu schvalujeme predovsetk^m Homera, 



pri druhom narastene ! Jestli si kedy videt ua hvdle 
pannicky Sniirku utesenych peril rovnej velikosti, v ta- 
kom riadku stAly narastnut^. Ozdobovala jich obzvlaste 
rumen jej perien, zpomedzi ktorych akvela sa jfch belosf, 
podobna, ilia vyrazu Homera, rozpilenej slonovej kosti, 
Slovom, bol to pohlad, daleko prevySujiici kazdu Tudskii, 
trebara ak krasuu postavu! 

Na tento opis odvett mu jebo priatel Polystratus : 
Poatoj, nahliadam uz celkom dokladne, ktorti damn ty 
to mysHs, pozoavam ju po tychto Cahoch. Ma aj krAsue 
a milostn^ meno, o Lycine ! Voli sa tak, ako ona krisna 
Abmdatova mauitelka. Ved ju poznis, i tak casto si 
pocul od Xenophonta (v Cyropaedii) chv^lit tiito krisnu 
a stydlivii zenu! 

I 7. tychto obrazov patiii^ je len toiko, 2e ani Lu- 
cian netriifal si iaiie o krdaach Fanthei nejakd pred- 
stavu ntvorif, uez poukizani'm na najkrajsie zcnski po- 
stavy diel umeleckym dlitkom klaasickych umelcov stvo- 
renjch; io prAve toIko znanteni, ako vyznat, ^e je tu 
ret sama prod aebou bez ally, ze tu b&snictvo hapka a 



90 



SLOVENSKfi POHLADY 



Cfslo 4. — 1887. 



vyrecnost zamlkne, akze jim umenie aspon ciasto6ne 
sluzby flumoinlka nepreuk&ze. 

Ale ked Luci&n mal aspon tu yelikii vyhodu, ze sa 
pri tvorenf svojho obrazu mohol, io sa jednotlivosti 
t^ka, odvolaf na tvorby umelcov temer celi^mu vzdela- 
n^rnu svetu tehdajsieinu zndme, to Sladkovicovi bolo zo 
zuamej prfciny liplne nemozn6. 

N^ledkom t^chto tazkostf, uz ci povedome a ci 
instinktfvDe, ani Hom^r nekresli obraz kr^s svojej He- 
leny, lez hovorl jednoducho : Nircus bol pekn^, Achilles 
edte krajgi, Helena ale bola zena bozskej krasy. Po- 
dobne vyjadruje Vergil svrchovanosC krdsy Didynej len 
t^m superlatlvom „pulcherrima" Dido. Prave tak jedno- 
duchu charakteristiku podavaju aj naSe n&rodnie po- 
vesti : „oci jasn6 ako zora, tvar biela ako lalija a v nej 
dye Yuie cerven6 ako korraazfn," alebo „oCi cierne ako 
trnky, licka ako dve ruzicky." Ackolvek tvorca tychto 
povesti temer nikde nepustil sa do podrobnejsieho opisu 
krdsavfc hlavny zdstoj hrajucich, vedel u&m predsa velml 
makavym sposobom pochop o tj^ch krasach podat, ktor^ 
vsetko to, io by umenie vstave bolo preukdzat, daleko 
prevySuje. On licl v§etky tie prekizky, nesnidze, ne- 
bezpecenstva a boje, ktor6 mladi hrdinovia k voli t^m 
krasaviciam podujfmajii a podstupujd, takze pozorny ci- 
tatel temer samovolne z toho udinku krasy zaviera na 
jej velkolepost. Miesto mnohych uvediem len jeden pri- 
klad: ^Piatko zaliibil sa prave do dievcata bieleho ako 
s&ah a cerven^ho ako kalina, ale certu oddaneho ; Piatko 
za nou do pekla isiel, tam sa s certami potykal a devu 
si konefine vydobyl." V tomto licinku lezf ta prffiina, 
pre ktorii jich pospolity lud akoby nepovedome obdivuje 
a cel^ tisfcletia y ustnom podani prechov^val. 

V torn punkte srovnd sa povodca slovensk;^ch po- 
vestf s Hom6rom, ktory, aby utvoril citatelovi, ii vlastne 
posluchacovi pochop o kr^se Heleninej, uvedie tuto do 
shromazdenia staresfnov Trojanskych. Eed ctihodni t(to 
starci ju zhliadnu, hovorf jeden k druh^mu poiichu 
(U. in., 156) : „Nemozno zazlif Trojauom ani Achajcom, 
ze k voli takej zene znasaju od davna strasti ; n&ramne 
sa podoba v tv&n nesmrteln^^m bohynam." Ci mozno 
zivsiu predstavu o krdse poskytnut, ako ked ju chladn& 
starez uzna za hodny predmet vAlky, ktori toiko zi- 
votov a siz stAla? A tento prostriedok, ktor^m sa naj- 
lepsie da ki*asa a jej v/znam zvysiC, nezameskal pouzit 
ani Sladkovic, ked nam temer v celom priebehu Ifci, ak 
mohutny dojem krdsa Marinina nan ucinila : 

^A krasy tieto kto popremaha, 
Ked celym zivotom schytiia?** 

Velmi vhodne zv^Sil jej kr4su i prostriedkom smfitku 
(v 61. sloke): 

«Ona 



Ticho slzy utiera." 



Treba len raz videf od prirody krasne oci „slzami 
zvlhle", ak6 maluje Vergil (Aen. I., v 228 ) Aphrodity : 

„Trisdor et lacrimis oculos sufiFusa nitentes" 

t. j. „bleskom prirodzenej krasy skvejiice sa oci slzami 
podisl6" a uveri kazdy v pravdivost toho ucinku, o kto- 
rom V 62. sloke hovori: 

,,Tak si mi pekn& s Tvojim iialenfm, 
Tak dvojni vo mne pohnutost." 

Podia toho Hom6rom zachovdvan6ho pravidla na- 
kresleny^ obraz poddva Xenophon v spise „hostina** po- 
menovanom. Kallias, ath^nsky boha£, prichystal svojmu 
miWckovi, Avtolikovi, hostinu, ku ktorej mimo jeho otca 
pozval mnoho prednejsfch Ath6ncanov. Bez toho, 2e by 



Xenophon vopred i len najmensim slovom sa bol zmienil 
usiachtilej krdse Avtolyka, Ucf hned, aky dojem jeho 
prfchod na shromazden^ch hostov u(inil, takto: ^Kto^ 
to, £o sa teraz stalo, pozoroval, ten musel hned 
prist k tomu ndhladu, ie krdsa dia jej prirodzenej po-- 
vahy je nieco kralovskiho (fuact goytXixov ti to xiXXo;), 
obzvldSte jestii je — ako u Avtolyka — so studom a 
mravnostou spojeni. Lebo ako v noci objaviv§i sa svie- 
(aci meteor k sebe tahd zraky v^etk^ch, tak aj krasa 
Avtolyka vtedy zraky vsetk^ch nanho obratila. VSetci 
ale, ktorf ho uzreli, citili sa ndramne preniknutf. Jedni^ 
stali sa tich§imi, inf vzali sludnejsie dr^nie na seba. 
Zasliizi sice videt vsetkych nejak^m bozstvom prenik- 
nutych, avsak ktorf six druh^^mi bozstvami odu§evnenf, 
poskytujii straSny pohlad, jlch bias je strasny, oni sami 
prudkf, kdezto zraky cudnym ohnom. naplnene sd prl- 
vetivejsie, Iud( tdkychto hiasy jemnejsie a ceI6 jich 
drzanie slusnuj^ie.'^ 

Nemozno pri tejto prflezitosti nepodaC doslovny 
preklud jednej bdsnicky Sapphinej: „Zda sa mi onen 
mlidenec, ktory mi naproti sedi, podobn]fm byf bohom, 
Ked V mojej bllzkosti prljemne hovorf, naslucha a milo- 
sa usmieva, trepoce mi srdce v fiadrach. Odkedy som 
ho raz videla, hlas (sa mi zasekava) mi viazne, jazyk 
podlamuje, zilami prebehdva mi lahky oheu. Ocima nic 
nevidfm a v uSiach mi zvoni. Znoj ma oblieva, celii ma 
prejfma triaska, ozelenela som viae nez trava. Temer 
zomrelej zdam sa podobnal^ 

Kdo by si tu nepredstavil mozno najdokonalejsiu 
postavu mladenca, ked pri pohlade nan sama Sappho 
vyzndva, ie smysly potratila? Catull, najznamenitejsf 
rfmsky elegik, prehdna trochu vo svojom preklade tejto- 
bdsnicky, ked ju takto podava : 

„Ille mi par esse deo videtur 
lile, si fas est, superare divos, 
Qui sedens adversus identidem te 
Spectat et audit — 
Dulce ridentem, misero quod omnis 
Eripit sensus mihi; nam simul te, 
Lesbia, aspexi nihil est super mi 

.... text ch^ba .... 
Liugua sed torpet, tenuis sub artus 
Flamma demanat, sonitu suopte 
Tiutinant aures geminae, teguntur 
Lumina nocte.^ 

Av§ak vsetky tieto zovnutorn6 krdsy, ktor6 sme 
dosial temer so zastaven^m dychom obdivovali, nepo- 
sta6uju este daleko k tomu, aby tak mohutuy obrat 
V srdci vznesen6ho mladenca vyvolaf mohly, aky vy- 
volal zjav Marlny v srdci bdsnikovom. „Jesto mnoho 
diev," — hovorf Lucidn — „ktor6 sa beziihonnou kra-- 
sou tela honosia, ktor6 ale, jakmile usta otvorily, tak 
ju zahanbuju, ze tato v povedomf, ze je nie na svojom 
mieste a ze vzdor jej vzacnosti s1ii2it must nehodnej 
dusi, ako od zialu nad tym vadne a bez vgetkej slavy 
odkvetd. Krdsavice taketo rovnajii sa aegyptsk^ra chrd- 
mom, ktor6 z vonku su sice veIkolep6, ozdoben6 mal- 
bami, zlatom a in^mi drahocennosCami, av§ak jestii v jfch 
vniitm hiadds Boha, spatrfs alebo opicu, alebo ipis, capa 
alebo macku.** To ist6 hovorf i Aesopova bdjka: AXwTnij^ 
Tipo^ l^opfjioXuxeiov „co IfSka k nalicnici riekla." ^Llska 
prfjduc do domu herca a zpoprevracajuc mu vsetko nd- 
radie nalezla krasne shotovenii ndlicnicu. Zodvihniic ju 
riekla: Ach, akd hlaval Len ze modzgu nemd.** A tafc 
leo to je dokonala krdsa: 

pKto s peknym srdcom spnatelf 
'Aj mad ust a sldvu ocf;^ 

t. j. ked sa vgetky cnosti duse sdruzia v jeden suladny* 



Clslo 4. — 1887. 



SLOVENSKfi POHLADY 



91 



^celok s krasami postavy telesnej. To iste tvrdf i Pro- 
perc, kerf o svojej Cynttiii (11., 3, 9) Tyznft?a: 

Nee me tarn facies, quamvis sit Candida, cepit 

Nee de more comae per levia colla fluentes 

Non oculi, geroioae, sidera nostra, faces, 

Quantum quod posito formose saltac Jaccho, 

Egit ut euhantes dux Ariadna chores, 

Et quantum, Aeolis cum temptat carmina plectro 

Par Agai^ippeae ludere docta lyrae. 

Et sua cum antiquae committit scripta Corinnae 

Carmioaque Erinnes non putat aequa suis. 

(Nezaujala ma natoiko jej oblicaj, acKoIyek je biela, 
^ani tie vlfisky, viniice sa dia jej zvyku jemnj^m tj^lom, 
.ani oci, dvoje to fakiel, moje hviezdy: nakoiko ma za- 
ujal jej uslachtil^ pohyb v cudnom tanci, ako keby jej 
sama Ariadne predok vodila, rfalej spev lyrick^ch Msnf 
V sprievode aeolskej harfy, ako i to, ie je rovne xxieui 
hrat na lyre umkim posvetenej a ze svoje tvorby po- 
roYn&va s plodmi antickej Eorinny a mysif, ie spevy 
Erinny nie su jej basnam rovn6.) 

Prilve to, tlm Cynthia Properca a Chloe Hordca 
^ (carm. III., IX., 9 : Me nunc Thressa Chloe regit, Dulces 
docta modes et citharae sciens) zaujala, obdivuje citatel 
i pri Marine, predne jej re£, ktoru b&snik za prfkladom 
Hom^ra madu prirovn&va, rfalej pak jej spev. Cel^ ton 
jej hlasu treba si predstavif mo2no najjemnejg/, ani tak 
hlboky, aby do muzsk6ho prechodil, ani tak vysok]^, aby 
bol ceikom bez vlady, lei^ taky. ako pri nedorostnutom 
e§te chlapcovi, jemno a milostno okolo ucha zvuiiaci, 
tak ze, kerf aj spievat alebo hovorif prostata, odznieva 
este V dutinach ucha a zanechdva v du§i ako ozvenu 
prijemn^ stopy prehov4rajucich slov. Pri jej spevu, kto- 
reho udinok 109. a 280. sloka Ifci, obdivuhodn6 je to 
nale^it^ zachovavanie suladu, ktor6 nikdy z hranice 
rythmu nevystiipi a jej hias s tonmi pi&na rovnomerne 
sa pohybuje, v com nemdio ju podporuje ohebnost jej 
prstov. 

Nad jej pravidelnou ^istoslovenskou mluvou, nad 
tym, ze znd prfjemne zabdvat a ze sa v jej obcovani 
prfjemnd milostnosC a zdvorilost javf, niet sa co divif, 
ani sa to inaksie nedd predpokiadat o deve, ktord sa 
pod vedenim tak duchaplneho uiitela zaoberd pilnym 
Itudiomom krdsoumnej pfsemnosti. A tak ani to nie je 
div, kerf zvelebovat^Ika duchaplnych bdsnikov i sama 
za prfkladom preslul;^ch dc^r Hellenskych, Sappho alebo 
^Corinny pokusuje sa v podobnych tvorbach. 

Ponevdc medzi vsetkymi krasnymi vlastnosfami, 
ktor6 vychova pestuje, zasluhuje prednost vzdelan;^ duch, 
pokusime sa tedy uz teraz ukdzat cnosti jej pekn6ho 
• ducha (151), o ktorych basnik hovorf y 95. sloke: 

nJej krdsa tisic krds je osnova, 
Jej cnosti, cnosti obrovsk6.** 

Ackolvek zlomyselnd klebeta ani ju ncobi^la (srov. 
Properc. UL, 30, 26: „ Semper formosis fabula poena 
fuit''), predsa uskodit jej nemohla, lebo verf (podia 167. 
sloky) : 

„Svata cnosf v centru srdca horuje, 

Vokol nej viera, Idska koluje 

Jak hviezdy prvej velkosti.** 

Jej dosadiC nemoze ani podlizaS, ponevdi cnosf — 
virtus intaminatis fulget houoribus — stkvie sa nepo- 
skvmitelnou cfou. 

Na cistom svedomi zalozena hrdosf zamedzuje pri- 
stup k jej krdse kazd6mu holomkovi a klebetnfkovi 
.(srov. 58—59, 92). 

„Ale Stan pred nu v jej vlastnej cnosti 
A z uSIachtilej tejto hrdosti 
Krdsnej&ia zkvitne ^pokora"," 



ktorej ddkazy nalezdme v torn dojfmavom zalospeve 
(145—150) vyHien& E t^mto obom cnostam druzia sa 
rfalej : neohroienost, nezlomna vemost, odhodlanost, kto« 
r^ch vernym odbleskom je jej odveta v 125—133. sloke 

Obsaiend. (Dokoneenle.) 




Visitatio canonica. 

Od ndsho 8tar61io zvondra po6al Martin KukttSin, 

I. 

a fare v Hackove vyvinuje sa ohromnd £in- 

nost, jako v ddkom n6vom6dnom arsendle. 

JaviSCom prdce sti dvor, podcie&a, humno, 

Ei ale nadovgetko kuchyna. Tu potkyna sa ku- 



cbdrka o kuchdrku — o sldzkach a vgelijakych oblizaj- 
ndch aj skoda hovorif. Az je v kuchyni tma od tolkej 
£eliadky. Tu chlieb do pece sad2u, tam hrozienka do 
cesta sypd, tam tvaroJnfky potierajd, tam zas bus gklbii. 
Eto by to vedel v§etko vyrdtat? A nad touto iinnosfou 
vzndsa sa mohutn^ zezlo, jako generdlska palica — 
vareska pani fardrky. 

Co sa to pre pdna Jdna robi? Bude svadba, ci 
krstenie a £i — ? Pdn Boh jich tam vie! Ja len toiko 
viem, ze pdn fairdr voiahdy dostal velik^ list, v pro- 
striedku velikd pe£af a okolo nej mensfch jako maku; 
len2e tieto u2 nie sti cel^, ale poprelamovan^. Taky 
list — my mendCci vieme, 6o je to — taky list void sa 
kurens. 

Ale toto nebol kurens, jako kurens, lebo pdn &rdr 
pre5(tal ho i p&f rdz, nepohodil ho na stol, jako in6, 
ale nezpusfal z neho oka. Eoneine potisol zlatom vy- 
slvanii capicu k tylu a uprel dlh^, vnfmav^ pohlad na 
pani fardrku a povedal: „Zas bude robotyl*^ 

Pani fardrka §fpila tie2 cosi neobycajn^ho. „Enazskd 
spoverf?" 

Pdn fardr chodil po svetlici az kystky na Supane 
jeho lietaly a hodil rukou, ze nie. A dodal: „Este viac!^ 

Pani fardrka nevedela ui rfalej hddaf. Bolo jej vidno 
na tvdri, ze ju to trocha trdpi, i pdn fardr to zbadal a 

vysvobodil ju z miik a povedal: „Bude " Pdn 

fardr povedal, io bude — ale ja som to nepochytil. 
Zabudol som to slovo, jako by ma bol zabil; len som 
to vedel, ze je to lebo po nemecky, lebo po hebrejsky 
— koiko reef t( pdni vedia ! — a ze sa pondSalo, jakoby 
povedali licitdcia. Co je licitdcia, to som dobre vedel; 
xki nejedna bola v naSej dedinel 

Tvdr pani fardrky zatiahla sa jakoby mrakoro. No 
nedala to na sebe znaf, len sa zpytala: „A kedy to 
bude?" 

„0 mesiac — koncom maja — 26. mdja. Tu to 
tak stoji.« 

„To aby sa da6o vsadilo do krmnfka.^ 

„Neza8kodf." 

To bolo vsetko, co som vyrozumel. Ale ndsledky 
veIk6ho kurensu pocltili sme my, mendfci — vtedy som 
bol este len mendfkom. Svolali sme do veIk6ho farsk^ho 
dvora vsetek operen^ hyd, ktor^mu Mel chyr Siroko- 
rfaleko po celom velebnom seniorate i didtrikte. Pohodilo 
sa bydu dosi ovsa a pani far&rka si prezerala, jako sa 
miegajii kacky so sliepkami, husi s morkami a jako sa 
to medzi sebou hasten. My sme sa divali na pani fa- 
rdrku a ddvali pozor, kedy rukou kyvne. Eerf ukdzala 
prstora, my sme sko£ili medzi hyd a chytili oznaienu 
nagou panou obef. Velkd klietka pri kumlku bola pre- 
plnend libohymi obefmi, ktor6 do dues mohly po far- 
skom dvore bebaf, keby nie ten kurens. Eolko jich bolo, 

12* 



92 



SLOVENSKfi POHLADY 



C. 4. 



1887. 



U2 by ani nevedel dneskd povedaf, keby y kurdtorov^ch 
poctoch auo 18 . . . nebolo to vsetko zazna£en6 pod 
mbnkou: ^keta welika hostina byla." 
geden weliky Amerikan. 
8tiri mlatki 
item styri kacki, 
dwa morgaci 
tri busy. 

Od tych iias zivot vsetkych obyvatelov fary hackov- 
skej sa prevrdtil. Pin fardr chodil zamyslen^, mdlo 
hovoril — odmienala ho pani fardrka. Nabehal som sa 
ku kuratovi Ondrejovi Zabiakovi ka2dy den. A za kazd^m 
dala ho pani far&rka citovaf. A io vsetko inu nalozilal 

pDajte faru obieliC — i podstenia treba uz raz vy- 
dldidit D\&iky vam vetrajii a nechdte jich tarn: to je 
hotovd ztrata pre cirkevl A tuto pitvor — vsetko je 
orypan6 — jako sa takto ukdzeme?" 

^ Kurator pokriitil hlavou — nezdalo sa mu to. Mne 
tiez nie. Fara bola biela, i pitvor neor^pany, niohol na 
nom dukdty cftat — i 'dlazky boly dobr6. Ale kurator 
neodpoi^oval pani fararke. Len sa poskrabal za uchom 
a odpldval domov v svojich velik^ch krpcoch, ktorym 
pysky do neba trfialy. Nestacii sa ani doma ohriat/uz 
ho zas dali volaC do fary. 

„Tuto V kuchyni vypadla plotna — treba ju dat 
viozit — jakoze sa bude na takej varif?" 

„ Ved tak — ved tak 1^ A to bolo vsetko. Nds ku- 
rator bol dobry clovek; uzual vsetko, co mu povedali, 
ale ked priMel nazad do svojho dvora, starosti hospo- 
ddrske zatlacily eklesiu vzdy do lizadia. Co den vacsmi 
mnozily sa moje ndvstevy u Zabiakov, a kurator, m6j 
krstny otec — Pdn Boh mu daj veinu slavu, lebo uz 
presiel do tej cirkve triumfujiicej — v2dy sa ma zlakol. 
Len to, ze som mu bol krstiiafom, osvobodilo ma od 
cesty do pekia, indc by ma bol kazdy den aspon pat viz 
— a to do horiiceho — poslal. Konefine si vynaSiel 
sposob ; ked ma videl, ze idem k nemu, prekryl sa. Tu 
komora so svojimi kapustnymi sudmi, tu humno, tu zA- 
cin, tu ovciarefi, ba i Sop stdvaly sa jeho ukiytami. 

Cirkevnici sfpili, ie vo fare sa cosi snuje, Mysleli 
si, kto vie, co to bude — mozno zds ddka hostina. Iba 
tu V nedelu po kAzni pin farar ozndmi svetu: nVtedy 
a vtedy bude v cirkvi visitdcia — vtedy som si to slovo 
uz zachoval ; visitacia a nie licitdcia — pride do dediny 
biskup i cely velebny seniordt i v§etci stolicnf pini i pin 
sluJSny. A preto bude v budiicu nedelu cirkevny konvent." 

Toto ozndmenie urobilo na cirkev hlboky dojem. 
A nie bez prfciny. Co je Hafikov Hackovom, nebolo tam 
nikdy toiko pdnov. Hafikov lezi strdn cesty, s hradskou 
spojuje ho polnia cesta s(ce, ale ti vedie velkou riekou. 
Rieka sa rozvodnf, i pretrhne Hackovu spojenie s celou 
ostatnou Europou, ba aj so slavnym a velebny m senio- 
ratom. V inii stranu vedie tiez polnia cesta velk;fmi 
oklukami do Podbrezia, ale Hadkovania neradi ju uzf- 
vaj6. A to vsetkym prilvom. Medzi chotarmi Hafikov- 
skym a Podbrezsk^m teiie maly jarok, ale ked trocha 
zprsf, tiez rozvodnl sa, vymiela brehy, odndsa zem a 
nechava hlbok6, skalnat6 sluje. Na tomto jarku vystavily 
obe obce spojen^mi silami most. Podbrezie dalo trdmy, 
Ha£kov dal pomostiny. Ale radost netrvala dlho ; sbehla 
velkd voda, pomostiny odniesla — zostaly len trdmy. 
Tu nastala velikd otdzka, kto prelozf na star6 tramy 
nov6 pomostiny. Podbrezania nie — a mali pravdu — 
jfch trdmy su tu, tie voda nevzala, ked jich poriadue 
zalozili. Hackovania tiez nie — a mali tiez pravdu — 
oni u4 raz pomostiny dali, nebudii \idy len pomostiny 
ddvaf, oni tiez majii hory, m6zu daf uS raz i trdmyl 
Sldvne urady oboch poctiv^ch obcf dlho, dlho sa nataho- 
valy; popustif nechcel ani jeden. Eoneine sa dohodly: 
doSkaf, kym trdmy bud neshnijti, bud kym jich voda 



neodnesie, bud k^m jich cigani nepopalia. Potom, ked 
sa pominu, zas vystavit most, a sfce trdmy d& teraz 
Hackov a pomostiny Podbrezie. Paktdt podpfsaly oba 
lirady a pre lep§iu istotu i sadzove pe&ite udrely. No* 
tnimy, z dopustenia bozieho — do dnes trvajii. Ani 
povoden, ani cigani neodstrdnili dosial tiito hlavniu pre- 
kiikn premdvky medzi Hackovom a Podbrezfm. 

No Hadkovania su chvala Bohu nie vrecom udreti 
ludia. Vedia si cestu ndjsf i bez Podbrezanov. Cestu 
„k vode" opravili, vystlali ju na veSnii pamiatku cento- 
vymi balvdnmi, cez rieku zariadili prievoz, ale len pre 
pesfch. Voz moze prebrodit ; nize prievoza je znamenity 
brod. A to md velik6 vyhody. Ak ide voz ku prfkladu 
z Hackova, zvldSte furmansky — nesmejte sa, v Ha6kove 
majii aj furmanske vozy — nui ten voz bude iste vy- 
podnut^ a kolesd na iiom rozsuSen6. Neosozl jim cesta. 
cez vodu? A ak ide voz z furraanky domov, iste budii 
kolesd zablaten6 — nuz ci sa neomyju? A kone v Ha- 
fikove jak6 majii ! Ak by bol daktor;^ d^chavicuy a vojde 
do hlbokej vody, ked sa tak spotil, iste ztrasie kopy- 
tami. Preto Hackovsk^ kone sii siroko-daleko zndme, 
jako zdrav6 — acprdve v celej dedine sii len tri pdry, 
i to ked sa sest gazdov spriahne. 

Do Hackova bolo strannym ludom tazko fat a 
z Hackova este tazsie. Preto s6dy dtovaly Hackovanov 
najviac v zime, ked rieka zamrzla, alebo v lete, ked sa 
dala prebrodit. Richtdr so vsechsvatskou porciou musel 
casto do troch kralov cakaf, k^m pritiahlo. Pani fararka 
obycajne v iatve vybrala sa na velikom furmanskom- 
voze do mesta nakiipif si vsetkeho na pol roka. To uz 
mala taku malii knizocku, do si do nej za pol roka 
pfaala, CO jej vyslo, a co treba prikiipit. V zime doplnil 
zdsoby vse pan farar, ked sa presankoval do mesta. 

Hadkovania sa zlakli, ie jim naraz toIko panov 
pride. 

„A pre6o neprfde biskup samotn^ — ale toIko- 

pdnovl" 

„LaIa — ten ti bude len tak sdm chodit, jako ddky 
vandrovnfk!" nadurdil sa pdn notdrius, ktory uz cosi 
zkusil sveta. ^Sluzny je len sluzny a nepohne sa bez 
hajdiicha ! " 

„Ale to nebudii hajdiisi, to budii pdni." 

„Pravdaze, lebo biskup je velik^ pan — toho ne- 
budii hajdiisi obsluhovat " 

^Joj — len }Hkf jel Ja by ho rada videt." 

Notdrius sa pohrdlive usraial. Zenicka cftila velkii* 
f-revahu jeho ducha i zkusenosti nad sebou. Preto zp^- 
tala sa ost^chavo: „Var' ste ho uz dakedy videli?" 

„Videl, ale iba na obrazku — ved ho potom uvidfs.*^ 

„A CO bude jeddvaC?* . 

Notdrius sa zas zlostne usmial a odsekol : ^Svdbka* 
8 kapustou.^ 

„Ach hej — to len tak!" pochybovala zenicka. „Ja 
sa neddm oklamaf.'' 

Notdrius urobil zas vdznu tvdr. „Vies, to je takto: 
sedliak sa len raz do roka naje — na body. Vtedy ma 
i moc i dobr6ho. Taky pdn sa kazdy den naje, tak jako 
ty na body." 

Konecne sa zenicke vSetko vyjasnilo. y,KsLidf deft 
jeddva opekance a pirohy?** opytala sa miidrej hlavy 

obce. 

„Horky — i od toho lepSiel Ked ty na body na- 
pecieS, co jeddva tvoj chlapec najradsej?** 

„Ja — to je odmenal Ked mu ddm zaliepanec,. 
vyje z neho samy prostriedok, tvaroh alebo lekvdr — 
ostatok mi tak nechd. A z baby tiei vyzobkd najprv 
hrozienka, a babu zje, ked tvfdza nan pride." 

Notdriusa to, jako vidno, velmi uspokojilo. Zastal 
na ceste a vdznym hlasom povedal: „Vid(6, biskup tiez- 
iba to jeddva, co b^^va v zaliepancoch.^ 



•;- 



Cfslo 4. — 1887. 



SLOVENSKfi POHLADY 



93 



Ale zenicka eSte nebola spokojnd. Ona rausi vedet 
vSetko od a do zet I opytala sa: „A. kto doje zaliepanec, 
ked ostatok tak uecha?" 

Notariusa to uz dororzelo, i odchodiac odsekol: 
„Nacoze biidii tam tf ostatnf?** 

Od tych cias zacaly zeny do fary uosit podaninky. 
Nanosily maku, tvarohu, lekvaru, masla, vajec, hrozie- 
nok: vsetko veci, io sa do zaliepancov ddvaju. 

Tak sa mfnal Cas pod rozlicnymi pripravami. 

11. 

V Pobrezi kanonickd visitacia je uz skonceiia. Hostia 
sa obcerstvili za dlhociznym stoloin. Za vrchstolom sed( 
Jeho Ddstojnost a na tvdri pohrava mu spokojny usraev. 
Akiste je r^d, ze seuiordt je uz svizitovany az na ten 
Hackov a ze i hosdny pomaly prestanii. Nie lahkd vec, 
prehostit sa cel^ch strndst dnfl 

Do tejto izby vosiel riclitar podbrezsky so zachmii- 
renou tvdrou. Ked* otvoril dvere, bolo vidno plno hlav, 
ktor6 zvedavo hiadely, jako sa bude medzi tolkyrai 
pdnmi richtdr pohybovaf. On sa jim prisahal, ze sa ne- 
bojf — no vojdiic dnu, ztratil vsetky sliiby. Zastal ne- 
rozhodne v prostred izby — povedaC nevladal ani slova. 
Konecne sa rozhodnul, urobil ku podbrezsk(5mu panu 
fararovi niekoTko vojenskych ktokov, zhybol sa nad jeho 
stolickou a 6osi mu do ucha poSeptal. Vsetci zvedavo 
obrdtili sa k nemu. Jeho DostojnosC sa pyta: „Co je?" 

„MaM nehoda" — odpovedal za richtira pdn farir. 
„Po holiach zachodi dazd, velmi hust;^, rieka sa vyleje, 
a prievoz do Hackova bude nebezpecny." 

Vsetci pa ulakli. Zprdva sa jich nemilo dotkla, 
znali rieku dobre; jeden dobr^ dazd v horach a ui sa 
vyleje poza brehy. 

„6o tu robif?" 

To bola fazka otdzka. Na richtarovi bolo vidno, 
jakd je Cazka. Kriitil klobiik medzi rukama, chcel cosi 
povedaC, ale hlas mu zamieral na rtoch. Co mal robif — 
zhybol sa nad svojho p^na farara a zase mu cosi za- 
Septal. 

pZnamenite, pan richtar — znamenite!" vykrfkol 
rozradovany pan farar. ,,To bude dobre. Pan richtar 
radl** — obrAtil sa k ostatnim — ^radi, aby sme zajtri 
odviezli sa „na vrsky" do Hafikova; cez vodu by sme 
nijako nemohli. Je tam na chotari sice tie2 most zka- 
zeny, ale nasi India ho do zajtrd zreparujii, a my po 
susi prfdeme do Hackova." 

„VeImi pekne, pan richtar!" pochvalil ho pdn senior. 

Richtdr jakoby bol zrazu o laktor podmstol. Za- 
madlil nohama, zkriitil klobiik dva razy medzi rukama 
a zapalil sa az po usi — a hlasom trasucim, ale pred 
v§etk;fmi pdnmi dolozil nahlas: ^ZApra^e dame my, 
cesta je plana, panskych koni skoda. Do Hackova od 
dakoho odkazeme, ktorou stranou prfdu a ze jich jako 
my, obec Podbrezski, ta racime doprevadit." 

Richtarova sliva bola od tych cias velkd. V dedine 
ukazovali nafi prstom : ^Hla, nas richtdr s biskupom sa 
shovdrall" okolit6 obce sa to tiez dozvedely ado obec- 
n6ho protokollu to tiei notarius na vecnu pamiatku za- 
pfsal. 

Na drub^ den pohla sa z Podbrezia visitdcia „vrs- 
kami." 

Sotva V Hafikove svitol veliky den biskupovho prf- 
chodu a u2 celti dedinu pochytila jakdsi zimnica. V po- 
slednu hodinu vysvitlo, ze prfpravy ani z d'aleka nie su 
skoncene, ze sa mnoho, mnoho zameskalo. Jedine pani 
fiirdrka ueztratila hlavu. Vsetko mala uz na pekacoch, 
pecienok, drube2e — hej, velik6 krve preliatie! VJera 
tiekla krv potokmi do nadstavenych nadob; co sa do 
kfmnika vsadilo, to vgetko muselo ^ivotom zaplatif svoju 



chovu. Kuchirky. jako katovia; chodily po dvore so za- 
krvavenymi nozmi. Porezaly vsetko, io sme jim my^ 
mendici, podali. Ale jako kazdy kat je zbabely, kecT mu 
pod niku nieco neobycajneho prfde, tak i kuchdrky utie- 
kly ndm, ked sme z klietky vytiahli vykfmen6 moriaky. 
Ani jedna neopovazila sa vziaf sekeru do ruky a siahnuC 
na zivot tohto krAsneho vtdka. Co robif — volky ne-; 
volky museli sme my, mendici, previest nad nimi ortiel 
smrti. Tito exekucia previedla sa pod cienou fary hac- 
kovskoj dna 25. maja 18 . ., dnom pred prichodom bi- 
skupovym. VacSia starosf bola s dvoma prasiatkami, 
ktor6 kurator kiipii na jarmoku. Nemal jich kto pri- 
pravif. Sbehali sme, mendfci, celii dedinu, konecne ku- 
Y&tOY Zabiak rausel zatajif v sebe lepsie city a — tak 
dalej. 

Nuz ale tu boly aj in6 starosti. Vcera predvecerom 
pribehne kovac Stefan do faiy cely vypareu;^. 

„Dvojictihodna Milost — zabudli sme na maziare! 
Maziarov este nemdme v dedine." 

„§tevko — to je velmi dobre, ked ste sa ozreli 
i to; ale ja nemdm teraz uz na to casu, m&m iou 
pilnii pracu ; prebehnite ku kui'dtorovi." 

Kovdc Stefan letel ku kurdtorovi Zabiakovi. Zabiak 
dia dobrej, starej obycaje poSkrabal sa za lavym uchoni 
a povedal: „kmotre, viete co? Najlepsie bude prefsf 
k richtdrovi. Ten clovek sa o nie neozre, ziadnej poraoci 
ti nedd. Vcera sdm som musel dovliecf z mesta pol 
okova vina, krize sii mi celkom odret6 — a ten nie, 
len si sedf v izbe a fajci jako baron. Je to pravda? 
Ale — nemate pravdy na svete!" 

Oba sa pobrali k richtdrovi. Nasli ho za stolom 
sediac citat z jakejsi kaiticky. Rozlozlli mu, v com je 
vec a kurdtor dolozil s vycitkou: ,,Ja neviem, nie ste 
nezariadili, jako sa patri!" 

„Ale ja?'* rozhneval sapdn richtdr. ^Vedje vsetko 
len na mojej hlavel V konvente sa urobila adreparticia 
z uhla na uhol platit na tii kanonovu" — pozrel do 
karticky, co pred nim lezala a opravil sa — „na kano- 
nickii visitaciu po dva rimske §ajn. Kto ju siukassoval 
— vy a ci ja? Kto podral troje krpcov, ked sme vy- 
hanali svet farske parkany reparovat? Kto dal z vlast- 
n6ho dvom tri rohy na mostok pred faru? Vsetko ja 
robfm za vdsl Tuto zas musim drzat privftanku pri vode, 
dva dni sa ju ucfm a nik ti neuznd. Ked som sa ucil 
druzbovske vfnse, nemal som toiko biedy — len sa uc 
na star6 dni ! Minulej noci vlozil som si ju i pod hlavu, 
ze mi lepsie pojde do hlavy — a ono nie! Tejto noci 
ui musim nespat a ucit sa. Chodte k hajtmanovi, nech 
vyienie dakoho do mesta kroz stolidn^ch maziarov. 
Prachu mdme dost — i hnib6ho i tenkeho." 

Opatrn;^ kovac i kurdtor §li za hajtmanom, ktory 
prdve vySiel bol na hrady kapustu poliaf. Kym ho nasli, 
kfm vypravili chlapa, padol mrak na roz6uleny Hackov. 

Chlap kedysi po polnoci pri§iel domov, a to vrs- 
kami. Hned vyhladal a zobudil richtdra, lebo darmo je, 
V cas vojny a cholery i zdkon dovoli richtdra zobudit, 
nieto e&te v cas kanonickej visitdciel Richtdr vzdor 
vsetkym starostiam i vzdor privitanke velmi chutne si 
odfukoval. Hej ale, ked mu rozlozili vec -^ presly ho 
celkom driemoty. 

;,Bol si u pana kasteldna?" 

„A jakoze ! Ale tf mi povedali, ie stolicn^ maziai-e 
chodia z dediny do dediny vsade pred biskupom, a te- 
i-az sii V Podbre^f, aby som len ta siel, ze mi jich uz 
mdhi dat. Soberiem sa k richtarovi, pytam od neho 
maziare, a ten naskodil na mna, ze ci ndm to v ostatniu 
hodinu siSlo na um, ci sme si odinadial nemohli ma- 
ziarov pozi(at, ie ii oni budii z klucov strielaf, ked 
bude od nich biskup odchodif, zeby sme si zajtrd prisli 
po ne, ie ndm jich potom vdadne dajii." 



^4 



SLOVENSKfi POHLADY 



Cfslo 4. — 1887. 



Richtdr poslal chlapa domov a Mel na poradu ku 
kovdcovi, ktor^fira sni^Hi BtarosC o mHiisxe i o strelbu. 
Kovac zatal od jedu paste. 

„Tak prenasleduju ca§u obec vo vSetkoin! Zas ta- 
Mto protiyeii — no ale I'' A pobrozil sa zafatou pasCou 
bezbozn]^m Podbreiauom. 

Richt&r bol tiez nahnevany, ale predsa poteMI ko- 
v4da: „Kmotre — vsetko do iasul Ved my jim kedysi 
zrezeme rovis — hej, zrezeme!" 

Y t^ch slov&cb ozvalo sa svedomie kaM6ho rode- 

D6ho Haikov&na; no boly prislab^, nez aby vyjadrily 

hnev, ktory cftil kaSd^ HadkovjiQ oproti Podbrelanovi. 

Tieto dve obce uz od casov Matia^a khUa — jako to 

protokoUy obecn6 ukazujti — iily tu v zjavnom, tu 

V tajnom nepriatelstve. Zprvu bola to obycaJDi susedski 
zagf, ale t^ dostala (o chvfia skutoi^ny podklad^ Haikov 
si dal do svojho chr&mu vyrezaf z dreva ve6eru Pine, 
a sfce prive takti, jako bola v chrame Podbreiskom. 
Velmi peknd prica^ Kristus sedf v prostriedku a okolo 
neho dvan&st uiedlnfkov. Srdce ka£d6ho Hadkovana 
muselo zaplesat, ked videl tie mile figury skupen6 okolo 
Krista u oltdra bozieho. Iba o kolkosi rokov zi§lo na 
um ktor^musi Haikov&novi scftaf, koiko je t^ch figur — 
i veru jeden ucedlnik cb^bal I A keby to ktory, ale po- 
sucTte si — Judds! V Haikove sa ten ch^r hned roz- 
niesol, a u richtara uzavreli, ie ziodej sa akiste ulakomil 
ua ten velk^ medec, co Judi6 v ruke drzal. Hackov 
klesol hrozne vo svojej sldve, v meste ziaden obfian 
nesmel sa ani ukazat. Iba ktor^si HaikoT^n ide v Pod- 
brezf na sluiby bozie, prizre sa so zaviston na oltdr — 
i vidf dvoch JudiSov sedet na kond stola i s megcami. 

Jako sa Hackoysk;^ Judd§ dostal do Podbrezia, to 
neyedel nikto poyedat. Ale Hackov cel^ sa zbiiril a 
richtdr poslal do Podbreiia hromov^ list. Podbrezsk^ 
richtilr mu odpovedal, ze majd sa tu preco bnevat, ze 
y Hackove je dost inak§(ch Juda§ov. Hackov odpovedal 
na to, ze aby jim apo&tola vrAtili: ze jak^ je, tak;^ je, 
ale oni vSetkych apoSlolov chcd mat doma. Listom ne- 
bolo konca kraja, ^Haikov sa ponosoval aj biskupovi, 
ale Podbrezie — to boll preflkanf India — nevritili 
Hackovu Jud^ga. 

Od t.;^ch cias je v Hackove jedendst, v Podbrezl 
trinast apoStolov — jako to obecn6 protokolly ukazuju — 
a Hackovci nenavidia PodbreSanov. 

KovAc nemohol od jedu zaspat; prem^sTal, jakoby 
zahanbil t^ch Podbrezanov. Nov6 maziare uliaf — niet 
toiko zeleza. Hopsa! nadisia ho sCastna myslienka. 

V komore hrdzavela od minulej zimy obdratd, stard nd- 
kova. Z tej by sa dal urobit dobr^ maziar. Na svitanf 
uz boly ma^are pred ^miknou. Rdno uz kazd6 dieCa 
vedelo, ie sa stolica spojila s Podbrezfm, aby Hackov 
celkom v hanbe zostal. Ale ze kovdc Stefan presiel 
vsetkyra cez rozura, vytrhol obec z vecnej potupy. Sho- 
tovil pa( maziarov a za krdtky cas* Z nakovy bol naj- 
v^iM a najpevnejsf. Potom Mel ku kuratorovmu bratovi, 
koWrovi, a vzal mu javorov6 Styri hlavy, co si bol na 
kolesd prihotovil. Taka blava byva z krut^ho dreva, a 
ked sa e§te stiahne ielezn^mi obiTicami, mdze§ z nej 
strielaf jako z kanona. 

HackovHn kaid^ bol pysny na §tefana, obecn^ho 
kova£a. ObstApili jebo smiken a on kazdemu vysvetlo- 
val, jako na tu my§lienku priiiel. 

Len maid nehoda zakalila radost Hackov&nov. Y noci 
muselo kdesi v hordch zpr§at, lebo riekou te^ie mutna 
voda a cez brehy sa prelieva. 

„Ked muselo akurdt teraz prsatt Dva t;^zdne bolo 
pekne a uz nemohlo do zajtrd pozhoviet." 

„Ani doby bol dakto porobil!** 

No ani to nebolo velka chyba. Obec minul6 dni 
pamatala, ze nehodno sa na pocasie zpustaf i shotovila 



veliku kompu, na ktorej chcela svojich hostov i s koimi 
na drub^ brefa do dediny previezt. Aby pansk6 kone 
na hrbolatej ceste od vody ku fare sa nestrhaly, dala 
obec zviest z bole vdetk^ch 6es€ konf, ktor6 oMrovan6 
uz u brehu sa popdsajii. 

Sotva za^la rosa osychat, cel:f Ha£kov ziMel na 
niiny koniec dediny ku prievozu. Tak aj cely drad sa 
ta odobral. Jedin^ pdn fardr zostal vo fare, aby tarn 
uvftal vzdcnych hostov. Eurdtor so zenou tidt odisiel 
k rieke; doma je uz uvaren6 hriate i pokrdjan^ koldee 
k po&istovaniu panskych ko(i§ov. Pri ohni postaven6 s6 
ohromn6 dva hmce s m&som. Darmo je, vo fare pam&- 
tajti na pdnov, kurdtor must pamdtaC na koiiSov; aby 
aj t( pamatali, kedy bola v Hackove yisitdcia. 

Dedina zostala razom jako vymretd. Len pred §mi- 
knou obsmieta sa zo Restore deti. Obdivujii maziare uz 
nabit6 a do radu postaven^. Kovd£ hreje na ohniska 
drot, aby ho mohol hned ku hlavni prilo2i(, jakondhle 
u prievozu vystrelia z flinty. Eed vystrelia maiiare, md 
sa zadaf na vSetk^ch zvonoch zvonif. 

(D o k o n c e n i e.) 




Gyrillo-Hetliodejsk& idea. 

Rei professora Vlad. Iv, Lamanskeho. *) 



us svftti tisfcletnii pamaf a sldvi velk;^ pro* 
svdtiteln^ podvih (cin) solunskych bratov, 
slavianskych prvoucitelov. Cirkev vyhldsila 
^jich za svatych, i rovno apostolskych. Po- 
dobnf podviznici u drievnych naz;^vali sa blahodejatelml 
clovecenstva. Na jazyku siicasnej vecly oni slujd vse- 
mimo-historick^mi dejatelmi, ktorf rodia sa nie vekami, 
lez tisfcletami. 

K desiatkam millionov rusk^ho ndroda a k jeho 
svetl^mu torJestvu v Rossii siicitno pridruzujd sa std- 
tisfce rozlicnych kresfansk^ch naSich inorodcov. I pri- 
jat6 od Gr6kov pred ddvnymi casmi Slovanstvom kre- 
sfanstvo, podobne Armianom, Gruzfnom, alebo podobne 
Nemcom i druh;^m od Bfma, alebo, ako vacsia cast nagich 
inorodcov, od Rusk^ch, vSetci oni rovnako koria sa pred 
podvihora slavianskych apostolov, posvativsfch pociatok 
ndrodnosti v cirkve. Cel^ rad ruskych missiondrov od 
8v. Stefana Permsk^ho do Inokencia Eamcatsk^ho a Eu- 
rilsk6ho, vemych predaniam slavianskych apostolov, 
bezzdvetno trudili sa nad obratenim mnozstva inorodcov 

V krestanskii vieru, nad prevodom Svat6ho Pisma a zal- 
mov (piesnopeniQ cirkevnych na jich ndrefiia. 

Ano i vsetci inorodci naM neboli by kresfanmi, jestli 
by mohli zazndvat i nechceli uznaC podvih slavianskych 
apostolov, lebo tfm dobrom, io oni od nds prijali i pri- 
jfraajii, oni najhlavnejsie obviazanl blahotvorn6mu vU- 
janiu jich podviha na rusk^ ndrod; zakiisen^ nimi od 
nds zlo a krivda pochddzaju predne z toho, ze neumlka- 
jiica naSich apostolov propoved velmi este mdlo prenikla 

V na§e soznanie a e§te mdlo ^zmakcila nade mravy. 

Nemozno ocakdvat, lebo niet jim rozumneho ospra- 
vedlnenia, lahostajnosti i bezudastia k nasemu torzestvu 
i zo strany inoplemenn^ch jednovercov nasich, Gr6kov, 
Arabov, Rumunov. Pre Grekov podvih slavianskych prvo- 
ucitelov napomfna lepsie &isy jich imperie i obrazova- 
nosti, td sCastlivd i v nov zeland od vseho kres€ansk6ho 



*) Prednesend v sldvnostnopi zasadnuti nBlahotvoritefn^ho 
slavianskeho obSCestva^ 7/4. 85. ,,H3BeCTiA Ci-IIt CiaBt 

6jiaroTB. o6ni;.<' Xt 4. 208. 



Clslo 4. — 1887. 



SLOVENSKfi POHLADY 



95 



v]^chodu doba, v ktorej u Grekov silny bol cit 
bratoMbia k j(ch uajblizsfm susedom i spojencom Sla- 
vianom. Pravoslavnym Arabom, Sfrijcom, dav&im svo- 
jeho £asu kresfanstvu takych Bohom iiadcbnutych poetov 
i myslitelov, kolkd draha jfcb narodnd cirkev, z tolka 
tiez sympaticka i slavianska. S Rumunom moze-li byt 
neposvatud i nie drahd tisfcletnd slavianskych apo- 
Stolov pamat, ked Moldavania, Valasi do XVI — XVI. 
veku mali u seba vSade slavianske bohosluzenie, tU 
tali slavianske knihy, upotrebovali slaviansky jazyk vo 
svojich zdlezitostach i neskor, s prelozenim Svat6ho 
Pfsma i bohosluzebnych knfh na svoj narodu^f jazyk, do 
novejsieho casu vsade uzfvali a casto i do terajska este 
u^fvajii kyrillske a nie latinske pismo vo svojich knihach? 
Zajedno s nami slievajil sa vovgeobecnem povdac- 
nom rozpominanf i najblizsi, lichym osudom od nas 
odliiceni, bratia na§i skoi*o trojmillionov]^ rusk^ udrod 

V Galicii, Bukovine i Uhorsku i milliony drahych jedno- 
vercov i dakovaC Bohu, vacsou castou teraz uz svobod- 
n]fch, lubezn^ch suplemennfkov nasich Bulharov i Srbov 
od Pestbudfna do listia Dunaja, od Triestu do vseobec- 
nej chliiby i milenky v§eho Slavianstva bohatierskej, 
junackej Ciernej Hory, i na celom priestore blahoslove- 
nych svojich zemf niedzi Ciernym, Adriatick^^m i Egej- 
skym inorom. 

Ctia i velebia, hoc i nie razom a celkom osobytne 
i po svojoni, tisfcletnii paroat slavianskych apostolov i 
v§etci ostatni nasi suplemennici, horkou sudbou Usenf 
najdrahocennejsieho jich zdveta. Daktorf z nich, co v§ak 
-«^ z daleka nenie vac^inou, iskrenno ziala, ze my, pravo- 
slavnf Slaviani, neupotrebujeme latinskej azbuky nemo- 
dliine sa v kostoMch i nerozpominame sa na slavianskych 
Apo§tolov latinskym bohosliizenim v nasich chrdmoch. 
Druhf z nich iskrenno kormufa sa uad ztratou slavian- 
skeho bohosliizenia i pripisujii toto len smutnemu ne- 
. dorozoumeniu, lahko, dla jfch mnenia, odstrdnit dajucemu 
sa, prostrednlctvom spojenia s Vatikdnom. Jich rada za- 
prifiinena je tym, ze este nedavno uznal za sv^t^ch sla- 
vianskych prvoucitelov, rimsk/ prvosvatennlk, nechcejiic 
dopustiC V kostolach bohosliizenia. Tretf konecne hiadia 
hlbsie, idu dalej vo svojich pozorovaniach i lifajii pro- 
strednfctvom cyrillo - methodejsk^ch slivnosti prebndit 
vo svojich narodnosfach tvrd(§ presvedcenie v neodbyt- 
nosK vystanovenia samostojateIn6ho moi*avsk6ho arci- 
biskupstva s niekolkymi slavianskyini diocezami i vse- 
obecny navrat latinsk6ho krestanstva k star^m apoStol- 
sk^m predaniam i obycajom drievnej, do Hildebrandovskej 
cirkve. Tato mySlienka bola najmilsfm preludom velk^ho 
zapadno-slavianskeho dejatela, nezapomenuteln^ho abbata 
Jozefa Dobrovsk6ho i jeho mnoh;fch druhov z fiesk6ho 
duchovenstva staiiieho i mladsieho pokolenia. Potom, 
zdalo sa, ze ni zanikla, myslienka tdto dlho dozrievala 

V tichu i V prftomnej dobe m& uz horucich privrzencov 

V strede ranoh^ch dostojnejsfch predstavitefov nizsieho 
katoUckeho duchovenstva u Cechov, Moravanov, Slova- 
kov, Slovincov . . . Niet pochyby, tejto myslienke prina- 
lezf buducnosf; v&etko ozivenie cyrillo -methodejsk^ch 
rozpomienok v zapadno-slavianskych massdch iba pod- 
hotuvaju podu pre jej prijatie i rozvitie. V uspechu 
tejto myslienky pociatok nie fiktivn^ho; ale istinn6ho 
primierenia, rozriesenia star^ho sporu Sla- 
vianov raedzi sebou. V tejto mysli vltam ziaru no- 
Y^ho lepsieho zivota slavianskeho. 

V soznanf predkpv terajsfch Zdpadnoeuropejcov, 
vSetky europejskfe strauy, le^avSie medzi nimi i Asiou, 
sostavovaly akoby oddielny, odlfceny od nich svet, ktor^ 
oni i obznacovali dvoma nazvaniami — Imperia kon- 
stantinopolska, alebo Grecia, i Slavia, alebo Slavonia. 
„Slavonia, hovori jeden stredoveky pisatel, zaklucuje 
T sebe Srbiu, Uhriu, Dalmaciu, Cechiu, Polsu, Rus i 



druh^ patriace k nim zeme. Oni v&etky upotrebuju jeden 
jazyk i drub druha rozumejii.* NovejSie ufenie, v od- 
licenie od zdpadnej Europy, alebo romano-germdnskeho, 
pocato pravidelne naz^vaf Europu vychodnu svetom gr6cko- 
slavianskym. Jestii romano-germansk^ svet alebo zapadnii 
Europu verne nazyvajii Europou Karla VeFk^ho, to Europu 
vychodnu alebo svet grecko-slaviansky po v6etkej spra- 
vodlivosti mozno uazvaf Europou sv. Cyrilla i Methoda. 

Ako v^etka zdpadno-europska gosudarstvenost i kul- 
tura vysia i rozvila sa z monarchie Karola VeIk6ho, 
ako IX. V. po novej§{ cas romdno-germansky svet ne- 
znd druheho historick^ho i legenddrneho mena i dejatefa 
viae populdrueho i spolocn6ho vsetk^m romdnskym i ger- 
mansk^m narodnosfam, tak tiez i vychodna Europa ne- 
znd i neukaze tretieho inena, tak drah^ho, vysokoznn- 
citelho, tak vseobecn^ho i zndmeho, ako mend slavian- 
skych apostolov sv. Cyrilla i Methoda. Ohtasovatelia 
carstva, Bozieho sliizitelia vgebecnej idei i slavianskeho 
slova, osnovatelia slavianskej osvety, zvestovatelia i 
borcovia pi*dv slavianskeho jazyka i slavianskeho 
plemena na jedno z prvoklasnych miest v historii 
clovecenstva, v rad takych vsemlrno-historickych ndro- 
dov, akl boli Hebreji, Greci, Rimania, slavianski prvo- 
ucitelia v teceni vekov boli i nav2dy ostanii nedosti^n^mi 
oduSevnitelmi, chrduitolmi i strojitelmi slavianskeho 
jediustva. 

Darovan^ Romano - Germancom jedinstvo Karla 
Velk^ho bolo cisto-vne§n6 i uraelecke, skoro po jeho 
smrti rozpadlo i nikdy iiplne neobnovilo sa, jestii ne- 
pocitaf obrovsk;f pokus Napoleona I, premozeny predne 
energiou i suhlasom dvoch hlavnejMch v historii, im- 
perii, dvoch najvacsfch v svete narodov — anglo-sakson- 
sk^ho i rusk6ho. Jim obom dost miesta na zemi, i vo 
v^hladoch vlastneho zaujmu kazd^ z nich moze, ba md 
sa snazit ku vzdjomo^mu siihlasu i miernemu zitiu, ne- 
ujfmajdc svojemu narodnemu dostojenstvu i nestydiac 
sa vzdjomn^ch ustupkov v Asii i Europe na ucef-li 
horskych priechodov alebo morakych prielivov. Oni sami 
zo vSetkych mocndrstiev nikdy neprizndvali monarchiu 
Karla VeIk6ho i uekojili sa bezplodnym ielanfm jediu- 
stva europejsk6ho. 

Prepoddvan^ sv. Cyrillom i Methodoni jedinstvo 
slavianske bolo so- vsetkym in6ho rodu. Oni rozkryli Sla- 
vianstvu vseobecnii ideu i zo Slavianstva^vzali material 
a stvorili formu pre jej uskutocnenie. Oni podali 
Slaviauom orgdn osvety, obratiac jich ku poznaniu boz- 
skej pravdy i pramenov ludskej miidrosti, sobranycii 
vekov^fmi lisiliami obrazovanejsich ndrodov sveta. Oni 
dali Slavianom i vgeobecn^ orgdn vzdjomn^ho rozumenia. 
Bez spolocneho pocfnania a idei, bez gramoty a pfsmen- 
nosti, plemena ilplne blfzke po povode s teceuim casu 
drobia rozkolujii sa, rozchodia sa od seba, podpadajii 
cudzej vrazebnej vldde i cudzim vplyvom, Iftia sa svojej 
celosti, tratia tiez i pamat o spoFocnom svojom povode 
a prvondcaluom jedinstve, ndre6ia jfch do toho i*ozchodia 
sa, ze oni prestdvajii rozumeC drub druha. Ked sdple- 
menne ndrodnosti pri vzdjomnych zdlezitosfach nacinajii 
\xi pribiehat k cudziemu, inoplemenn^mu jazyku, to ony 
t^m sam;^m poukazujii na svoje vzdjomne odcudzovanie 
a va^sii svoju bIfzkosC k inoplemennikom, ako rodnyni. 

Cyrillo-Mrthodejskd idea, nesuc Slavianom krestan- 
sku propoved o carstve Bozom, o pokoji a dobrej vdii 
ludf, vyzvala v nich i snahu k zachovdvaniu ob^nskych 
zdujmov a formu Statneho spoluzitia. 

Ludia nie sii bez tela duchovia, nie anjeli a nie 
neboiifelia. Co urobf clovek i s tymi najvy^^imi darmi 
ducha, ked on dplne vysileny fysicky a urceny smiti? 
Tak i ndrodom pre dostupn^ jim uskutocnenie prijatej 
nimi vdeobecnej idei, pre dosiahnutie vysokych ludskych 



96 



SLOVENSKfi POHLADY 



Cislo 4. — 1887. 



idealov na zemi oevyhnutoe su zn^me vonkajsie lislovia 
staiej obezpecQosti. 

Sudby rozvitia Cyrillo-Methodejskej idei v tisic- 
rocnom zitf Slavianstva tesno sviazan^ su so sudbami 
vsetk:^ch jeho zkiisenostf gostidarstvenn^ho stroja. 

Prelozenie slova Bo^iebo na jazyk slaviansky vy- 
zyvalo a ziadalo uskutocnenie kresfansk^ho spolocn^ho 
zitia V slaviauskom gosudarstve. NazavisD6 gosudarstvo 
potrebovalo aa v narodnej cirkvi a ndrodna cirkev po- 
trebovala sa v samostojatelnom gosudarstve. 

Zadumav zbaviC svoj uarod od ucasti Slavianov bal- 
tick^fch i dobyC sebe svobodu i uezavislosf od luonarchie 
Karla VeIk6ho, moravsk^ knaz Rostislav obritil sa v Cari- 
hrad s prosbou o prislani jemu slavianskych duchovn^^ch 
ucitelov. V preb;]^vanie sv. bratov v Morave i Pannouii 
i pri pokrovitelstve slavianskej gosudarstvenej vlady, na 
juhu i severe od Dunaja nacala ustrojovaC sa slavianska 
cirkev, a slavianske bohosldzenie i pismo preniklo na 
Vislu, v Cechiu, k Chorvatx)m. Ked vojenstvenny i lilistny, 
no hiiib^ i nedialnovidn^ Svatopluk, neuraejiic cenit 
istinn^ho n^rodnieho blaba, sisiel sa s vrahami slavian- 
skych apostolov i po koncine sv. Methoda silou vyhnal 
zo svojej krajiny jeho ucennikov, slavianska cirkev za- 
hynula na Morave i v Pannonii, slavianske pismo i boho- 
sluzenie pocalo rychio miznuC v susednych slavianskych 
zemiach, ostanuc na koniec toiko kde tu v glagolskych 
monastyroch u Chorvatov. 

Preuasledovanym udeunlkom sv, Cyrilla i Methoda 
dali prfsti'esie i ukazali svoje silne pokrovitelstvo umni 
gosudari Bulgarie, knaz Boris i car Simeon. Bozkvet 
slavianskej pfsmenuosti, torzestvo slavianskej cirkve na 
juhu padd do veTkych casov bulharsk^ho gosudarstva 
pri Simeone i Aseniach i srbsk^ho pri Nemanicach. 
S padom politickej i ndroduej nezavislosti Bulharov 
i Srbov V XIV, i XV. stoleti nevyraizla uz, ako na Morave 
i Cesku, V Poise i Chorvdcii, cirkev slavianska, no ona 
zanikala i padala, po raiere vcarenia hrub6ho nevezestva, 
V sledstvf postupueho hyuutia vyssej narodnej hierarchie, 
od spreneverenia sa viere i narodnosti bohatych tried, 
od pogrecenia i potur^enia ranozstva n&roda, od vnes- 
neho nasilia i hrubych pritcsneni tureckej samovole. 

Na Sfastie clovecenstva i kresfianstva velka C}Tillo- 
Methodejska idea koncom X. veku y Rusi Vladimfra 
svilteho i miidreho Jaroslava uasla sebe novii, vdacnu 
podu. Vsetko bohatstvo trudov slavianskych apostolov 
i jfch ucennfkov v Makedonii, Carihrade, Morave, Pan- 
nonii i Bulharii preslo vtedy cele k najciselnejsieniu 
narodu slavianskemu. £)alsia sudba slavianskej cirkve 
i pismennosti je tesno sviazani s historickym zrastom 
rusk^ho gosudarstva. S rozprestranenlm Rusi na sever, 
v^cfcod, juh i zapad, dvihaly sa ruske chramy, rozda- 
valo sa slovo Bozie v slavianskom jazyku v takych 
krajoch zeraegule, kde od stvorenia sveta neznali kre- 
stanstva, neslychali slavianskych zvukov. V napodobneni 
prelozenia Svat6ho Pisma i bohosluzebnych kufh na 
jazyk slaviansky trudami slavianskych prvoucitelov, vy- 
dala sa na Rusi eel a obsirna bibliot6ka prevodov Slova 
Bozieho na rozlicne inorode, vacsou ciastkou asiatske 
jazyky. 

Jestli utvrdeniu i rozprestraneniu Cyrillo-Methodej- 
skej idei mnoho posobilo slavianske carstvo, to este byC 
raoze viae pomdhala ona jeho zrastu i sile. Ona 
nie vinna v ndsiliach i krvepreliati, bez ktor^ch po 
fudskej nedokonalosti uikdy neobislo sa ni jedno gosu- 



darstvo V svete, t^m viae zakladani toIko vekov i okru- 
zeno tak^m mnozstvom vnesn^ch vrahov. No Cyrillo- 
Methodejsk^ zAvet i predania blahoslovily, osvecovaly 
i V znaiitelnom stupni vychovdvaly snazenie ruskfcbo 
naselenia k jedin3tvu gosudarstven^mu. 

Este druhou formou naseho ndrodnieho jedinstva 
obviazanf my, Rusi, Cyrillo - Methodej8k6mu podvihu. 
Na§ literatiirny jazyk vznikol i rozvil sa na osnove 
cirkevno-slavianskeho pfsmenn^ho jazyka. Ako rusk^ 
gosudarstvo slozilo sa i kreplo spolocn^mi skupennymi 
usiliami vSetk^ch &ist( obsfrnej Rusi, juznej i severnej, 
v^chodnej i zdpadnej, tak i n&i mohutny literdrny jazyk 
i nasa drahd slovesnosC v tecenl vekov skladaly sa druz- 
n^mi spolocnymi trudami malorusk^^ch , bieloruskych 
i velkoruskych pisatelov, uraelcov i ucen^ch duchovnych 
i svetskjfch. Vsetci oni nepozorovano vnosili v spolocnii 
pokladnicu narodnieho jazyka slovd i obraty rozlicn^, 
casto nevysvetliteln6 tenkosti i osobennosti svojich miest- 
nych naredi, podndrecf i hovorov. V uovsom case v ra- 
docb sluzitelov rusk^ho slova pocali vse viae i castejsie 
javiC sa oddielni pisatelia, u^enci, paedagogovia z druh^ch 
slavianskych ndrodnosti, ruskd literatura uz m6ie ukazat 
velmi zna(^>u6 cfslo ruskych pisatelov z Poliakov i Bul- 
harov, z Cechov i Srbov, z Chorvdtov i Slovakov, Slo- 
vincov i Srboluzicanov. 

Cirkevno-slaviansky jazyk, ako jazyk nie Svy, ne- 
upotrebovan^ nikym v rozhovornej reci, stAva sa naj- 
lepSfm organom cirkevneho bohoslii^enia. Jazyk stary, 
odch^leu^ od tekiicich zdiijmov, on uajlepsie sposobn^ 
pre ndroduie modlitby v chramoch, s odlolenira vsakych 
zivotn^ch starosti. No Slavianstvo potrebuje ziv^ spolo- 
censk;^ j&zyk pre vzdjomn6 porozumenie i spolcovanie, 
pre rozpt^lenie mnohociselnych nedorozumenf, nakopiv- 
sfch sa V tefieni dlhovecnej rozluky medzi rozlicnymi 
jeho ndrodnostami .... 

Nase spolocensk6 torzestva i vzpomfnanie o yelkfch 
slavianskych apostolach Idske i jedinenia nech vzbu* 
dzujii V nas, vo vSetkych rozdelenych Slavianoch, tiihu 
vzajomneho suhlasu i mierneho spoluzitaa. 

•'Kvetninsky. 



E obr&zkom. 

PriudSame peknu kresbu V6sfnovu : slecnu v ruskom 
kroji, ceipaciu stauicu v Prahe a podobizne P. Kara- 
dordevice a jeho zeuy Zority, dc6ry cernohorsk^ho knaza 
Nikolu. Obrdzky nepotrebuju zvldstnych vysvetlenf. — 
Cakali sme zo §tuttgartu reprodukciu origindlu Vesinov- 
sk6ho, preco sa aj 6fslo opozdilo. Prinesieme ho v bur 
ducom cfsle. 



OBSAH. 

Gergerove hody. Povesf z druhej polo vice XVII. stoletia. (Pokra6.) — 
Slovensky Plutarch. SdeTuje Alexander Lombardini. — Letorosty. 
Hviezdoslav. — O prostriedkoch, ktorymi utvoril Sladkovic ide&l 
Marlny. — Visitatio canonica. Od n&sho star^ho zvon&ra po6ul 
Martin Kukucin. — Cyrillo-Methodejski idea. Red professora Vlad. 
Iv. Lamanskdho. — K obrdzkom. — Illustr4cie: Sleina v ruskom 
obleku. Frazskd staromestskd £erpacia stanica. P. Karadordevid a 

k&azna Zorka. 



Redaktor: Svetozar Hurban Vajansky. — Nakladatel a vydavatel: Pavel MudroA. 

-■—■■■ — ■IIJWI.I. ■ , I ■■■ Mil . I , ^^.^— ~ !■ I ■ - ■■ _ - - ' "' IM - ■ I ■ ^ ^ _ . 

SLOVENSK]^ POHILADY" vychodia vzdy 25. kazd6ho mesiaca o troch hdrkoch Stvorcov6ho formdtu. 

Predpldoa sa: na oel^ rok 6 zL, na pel roka 2 zl. 50 kr. 



TIacou knihtlaciarskeho fSidastin&rskelio spolku v Tur£. Sv. Martine. 




Turii. Sv. Martin, dna 26. mSja 1887. 




Tidtatio canonica. 

Od niiho star^ho zTUD&ra pocnl Martin KukuSifi. 
{Dokonfenie.) 

m. 

I Idvna a velebni cirkev hackovskti mala tedy 
'\ zvony. A zvonicul Nie — o t«j aom mal 
) hned na predku rozpr&vat. lebo moji spolu- 
Jj ob&inia ea na mfia nahnevajii, i& jich pam&t- 
noati zamlSujem. Mali zvonicu, jakS by i v lUme darmo 
hiadal KeJ k zvododi vystupig, virlfS — dTa n&sho obec- 
n6ho protokoUa — do Galicie po Nov^targ a dolu a2 
po ZvoleD. Ak by si vyaiel hore pod kri^, kde sa aii 
chyrny kohiit dia vetra toii, zazres vraj az Krakov a 
dolQ Pe^C I Qa£i stall otcovia sa oa to prisahali — vi 
len miisf byf pravda. Ja som bol sfce pilC rokov men- 
dfkom, zagiel som az pod kohiita, ale Krakova som ne- 
videl. No za to na moje alovo nemusfte toiko da( — 
moino, ie atari otcovia mali lepSf zrak. Ba stary stryk 
Daniel CoIodus sa prisah&val — nech mu je tarn lahko 
dusi, lebo je uz na bozom sude — ze by bolo vidno 
az po sam^ Tokaj, kde to tie strygy na Lacin tancu- 
vajii, keby haed za sam^m Hiskovcom nebo nebolo na 
zem lahlo. 

Ona zvonica nebola by tak vysokA, ale vystavenA 
Da bomolovitom kopci hned vySe fary, Ked tody pri- 
r^tame k nej i kopec — kde tu takA y^sava? ktory 
senioi'&t md takii v^u? Na ztoqIci su tri zvony, vefk^, 
maly a atrednj. Kaidy pochddza z iaej doby, i z inej 
varstate. Prebi sa tak medzi sebou bacteria a nem62u 
sa nijako sniesC. Hackovaaia ufali sa, iEe jfcb zvony 
medzi sebou sa shodnii, ze si privyknu — ale nedaj 
Bozet Ten mal^ — ten vdm skafe do toho staribo; 
k^ stary povie jedno slovo, najraensf ho vi obsype 
vyfitkami. 

DCa cirkevn^ch protokollov na maloni a strednom 
naju zvonit mendfci, k vefk^mu najima cirkev zvon&ra 
— obyiajne odrasten^ho parobka — ktor^ za svoje ustd- 
vanie dostiva ro^ite poltrindsta rimskych lajen a od 
kaid^ho pohrebu krem toho po 7 groM. Behom ^u 
veFk^ zvon sa soschnal alebo sodral na toTko, ie ho vi 
i mendfk utiabol. Tak v mojfcb catioch, ked som bol 



meodlkom, uz nebolo zvon&ra. Ja, star^f mendflc, som 
ho zastupoval, mladsf zvouieval len na strednom. O ten 
najmeogl bila sa ceU mlddez backovskd, Ked som vy- 
siel B kliicom z fary, ui ma cakala pod zvanicou tlupa 
miad^ch Hackov&nov; kaidf ma prosil, aby mu dovolil 
zvonit a jeden nad druh^ho ma podpl&cal. Bol som 
vtedjf najyySSfm hodnostArom v obci, b^al som naj- 
vysSie ; ur^oval som, kedy majii Ha^koT&nia jest i z pofa 
domov fsC, a k tomu mldde^ sa mi podlizovala. Ktorym 
som dovoli! zvonif, tf sii mi po dnes vdiiSni, ktorjch 
som obisiel, do dnes si na mne hnev vylievajli. Nu2 — 

Vo veEapam&tn^ den viaiUicie fa svojmu ustmutiu 
neni^iel aom pod zvonicou ani jednoho chlapca. Oba 
mendfci pozer&me na aeba a p^tame sa: co toto bnde? 
Badfme sa — zvouif bude treba a nemi kto. Sbehnem 
do dediny a navykndc ni ku kur&torovi behat — jako 
nehodno primeriavaf koa — zachoval aom ai cestu a 
siel som rovno ku kuritorovi. NenaSiel som nikoho 
doma. Go som mal robiC — Mel som do fary. P&n farir 
poalal ma po kuritora. Letfm na Biioy koniec ku prie- 
vozu — hej, tarn boli i moji b^valf zvonari, ale iiaden 
ani nepozrel na mfia. VSetko pozeralo na druh^ breh — 
£akali, iahali. 

Konecne dolapil som kuratora za rukdv, i rozpo- 
Tedal, do sa stale. 

nTo mdm var* fsC ja!" osopil sa zIostDe na mfia. 
,Tu m4§ hfbu chlapcov, zavolaj si ktorfiho chceSI" 

Oalovil som toho i toho, ale jako by ma nikdy ne- 
boli ani videli. Vyhybali sa mi. Bez vsetkej n^deje 
vr4til som sa do fary. 

Pdnu far^rovi ik tie^ bolo dosC. Vzal klobiik a 
sviitnym krokom siel ku prievozu. Tam povedal cel^ma 
n&rodu : ,Nuz niet v tejto dedine cloveka, do by cirkvi 
posltUil? Nikto sa neblasi dobrovoTne?" 

Stalo aa ticbo, jako v hrobe. Chlapd tisli sa do 
lizadia, aby jich pdo far&r i&ko nezazre). Hja — zvonica 
je tu a bude az na veky — ale biskup len tento raz 
pride. 

„Eto sa prihl^i dobrovolne, toho meno zapf^m do 
protokolla, ze dues pri prfchode biskupa zvonil." 

To konefine osoiEilo. Kuritorov paholok, zasv&ten^ 

vehni do vpcf cirkevn^ch, vedel, do to znameni skviet 

sa T protokolle. Vyatdpil z tlupy a pobral sa za mnou 

ku zvouici. Xikdy som nekr&dal tak faik;fm srdcom na 

18 



98 



8LOTEN8KA POHLADT 



Cfslo 5. — 1887. 



svoje vysok^ miesto jako does. Cftil som Tgetku (archa 
SYOjej hodnosti na mlad^ch pleciach. Yeliku obef pri- 
Diesol som vtedy ayojmu povolauiu : odfst od prievoau — 
nevidet ni£. 

A na tej vAii jako sme sa citili! My mendfci boli 
sme smutn{, i paholok Ondr^ bol zadumany. Akiste 
obanoval, ie sa dal opanovaf ctiiiadosti. Ale nemusel 
sem fsfy my sme mn neboll Tina a predsa na n&s sa 
pomstil. Eed sme podvihli iialogatre, ie budeme bladet 
k rieke, m n&s zakrtko]: 

nSedfd bo jako upeienfl Shodfm fa doltt, len ho 
nesed!** 

Sadii sme si na okno a opnic blava do dlanf, za- 
mysleli sme sa. O^i nevdojak blodily po podJabe, yy- 
iolenej okresan^mi rohami. Tu i tarn ternely sa kvapky 
kolomaze, ktorou sme zvony mastili, aby labsie Sly. 
Paholok sa i do tebo zadra il. 

^Musfte totme mastit ? Poziite, £o kolomaze po zeml 
a stredny je eelf zakolomaJen^.'' 

^Mastili sme jicb hm m veM boc, lebo nem&sie 
ani cim. Kuritof nim nikdy necbce daC na nasf 

„Tak \im treba, ked neviete gazdovaf. To, fio je 
pokvapkan6 po zemi, moklo by( na cely rok. Keby ja 
bol kurdtorom, ja by vdm prikrutilf" 

Chcel byt sktipejsim od svojho gazdy! Ked sme 
potrebovali povraz na zvon, museli sme ho on dva me- 
siace kazdodenne nniivaf. A ked sa konecne uclovecil 
kdpit novy, museli sme mu vdetky kiisky star^ho do- 
niesf. Hej, to bol kuratorl 

Sedet nds mendfkov omrzelo. Sviazali sme povrazy 
na vefkom a strednom a zadali sme sa kolisat Paholok 
urobil pohyb, jakoby sa strojil odopat svoj siroky, vy- 
masteny reme& a my sme sa pratali do druh^bo kdta. 
CeiA visit&cia zaiala sa nam nepdcif. Ani oblokom po- 
zeraC, ani sa kolfsat: co tedy robiC? Leiat a spat jako 
paholkovi — to sa udm nechcelo. Zamenili sme vy- 
znamn^ pohlad a uz sme sa driapali po stipoch do du- 
tiny a potom y&zbou, pomedzi tvhny a rohy ku y^hladu 
pod kohuta. Paholok uz zadriemal, ani nezbadal, kam 
sme sa podeli — a my hiadeli sme ku rieke a zivideli 
syojim kamaratom. 

Vyhlad bol naozaj pekny. Nehladeli sme sice ani 
ku KrakoYu, ani k tokajsk^mu yrchu — ale za to oko- 
liie yrchy, pomedzi ktor6 drala sa rieka jako SYetla 
stu^ka, ten bystr^ ziyot okolo breha i t& ulica, okradlend 
teraz pred biskupoy^m priehodom zelen^mi chyojami 
ceryen^ho smreka a lipy, i ten rad tych mlad;^ch smrei- 
koy, ktor^mi yysadili cestu od prieyozu ast ku fare a 
odtial ku kostolu — to ysetko dodayalo i tak krdsnemu 
y;^hladu zylddtneho p6yabu. Zahladeli sme sa do tych 
kr^ a na chvllu i pozabudii, io ylastne tu chceme. 

Pod nasima nohama^ jakoby otyorend kniha, le^al 
farsk^ dyor. YSetko sme mohli yidet, co sa y nom robf. 
No fara podobd sa ulu, ktory ui pr&ye roja yypustil. 
Zjayf sa tu i tu niekto, no hned zmizne y kuchyui. Tu 
zas zjayf sa na prahu jedna lebo dnihd kuchdrka, oyieya 
rozpdienu ty&r bielou zasterkou, obzre sa roztrzite po 
dyore a uz zas je dnu. I pdn fardr yykroci y ciernom, 
urobf predo dyermi pat-sest dlh^ch krokoy, pozre k prie- 
yozu a yrati sa do pityora, buchnuc sirokymi dyermi. 

Poludnie prichodf, slniedko dyf ha sa do hbra a nds 
y okne dobre pripekd, zacfname sa wi nudit — no yf- 
strelu nepodut. Pan fardr obliekol si uz i luterdk a pri- 
yiazal si noy6, na okrajoch pekne ynibkovan^ tablicky 
a chodi ierstyymi krokmi popod stenu. Yrzgot jeho 
ciziem pocut az k n&m pod kohiita. Po chyili yybehne 
i pani fardrka s pekdcom, z ktor^ho stupaju yoAay^ 
pary do neba. Eed sa para rozstupila, na pekdci yideti 
sme prasiatko s priziarenou koiltackou. Drobny ryp4cik 
scyeraciye obritil sa oproti pinu fararoyi a z pootyore- 



n6ho pysku belely sa biele ziibky na oboch bokoch — 
jakoby sa smiaf chcelo na mdrnosti syetskej. Pdn fiar&r 
pozrel zbezne na tento pekny zjay a prisyiedial hlayou, 
ie sa mu pdci. Pani far&rka je cel& netrpeliyd; yidno, 
ie za£(na sa bit, aby hostia neyystali. Pan far&r, aby 
ju uspokojil, doniesol i yeliky kurens z izby, uk&zal jej 
26. m&j 18 . . iierno na bielom a roztyoril i kalend&r & 
sistil, ie dues musejii prist hostia. Pani fardrka patme 
upokojend yrdtila sa do syojej rfie. 

My t^mto pozoroyanfm ztratili sme smysel pre 
cel^ ostatn^ s-yet Pekai obritil nadu fant&siu eeikom 
in^m smerom. Pripadol n&m jako yo sne bias pah(^oy, 
ktory od zyonoy kri2al: „Chlapci — ehlapcil Kdeze ate? 
Podte zyoniei^ 

9 Aha, ni ho sam^ho omrzelo, chce u&s k^ sebe pri- 
ydbiC,'' poznamenal mladii mendlk. Ja som s nim svU 
hlasil, poyediac: ,,BIdzoii, ehce nAs oklamaf, jakoby sme 
my lepMe neyideli, do sa roMI^ , 

„Kde2e v&, pottery I" A palK^k jako zhlBzumf 
biichal £fmsi na stipy. My sme sa bib smiaH. O maM 
ehyiiku po^ujeme^ jakoby yrzgalo — to bol poyraz^ ktory 
pri rozM&an( zyona sem tam sa sroykal — i udrelo 
srdee na zyon. 6oze je to? Ui je poludnie? Pohliadli 
sme y nedorozumenf jeden na druh^ho. Poludnie nemoze 
byt — na poludnie zyonieya sa na strednom a nie na 
yelkom. Z fary tiez ySetci yybehli do dvora, i pdn farir 
dfva sa dolu dediuou a neyie si yysyetlit, co znamena 
zyonenie? HFadfme k prieyozu, u rieky tiez zylastny 
pohyb, Tudia sa mie§ajd, chodia jako na jarmaku — 
i tu yzbudil bias zyona nedorozumenie. Zylastnou n&- 
hodou pozrem druh;fm oknom, co nazad mna bolo, na 
protejSi koniec dediny, i yidfm dihy rad kocoy. 

„Biskup ide, biskup idel'^ zkridfm na syojbo kam*-' 
rdta a ukdzem mu ko6e. Uz sme sa sypali dolu y&zbou 
do dutiny az nad sam^ zyony. Zastali sme nad ottarottL, 
ktor^m sa mi zM na zyonicu; zazreli sme paholkav 
jako poCahuje yelky zvon. Z(s( do izbice sme nemohli; 
bolo treba n&m stupit na korunu yelk^ho zyona, ale ta 
sa y zvonenf sem i tam nah^bala. Paholok nds zazrel 
a pohrozil pastou: „Pockajte, jako ste to strehli!^ Boli 
sme zahanbenf, zniceni. 

Zvonit sa prestalo, my zostdpili k paholkoyi. Eo£e 
holy uz yo farskom dyore. 



Tak;^ neslayny bol tedy prfchod biskupoy do Hac^ 
koyal y celej dedine nepozdrayil bo nikto, pred farou 
necakal ho nikto, ani mu len nezyonili na y^etk^ch 
zyonochi Len Podbrezania dyorili si yo fare nasej, 
jakoby boli doma, a medzi sebou sa usmieyali. Nik mi 
nie nepoyedal, sobral som sa ku prieyozu. Tam som 
ludi nasiel uz ziifaf. Niektorf uz hoyorili, fe biskup do 
HAckoya yobec neprfde. Ja som §iel royno ku kurdto- 
royi a trhol som ho za rukdy. 

^Biskup je ni yo fare!" 

„Kto — kedy — co — jako?" Eto by bol mobol 
yietky otdzky zodpoyedaC? Richtdr pochopil len to, ze 
nebude uz biskupa yftat --r i hodil karti^Sku na zem a 
depcil po nej nohama. 

Zastnp do§iel do fary, dyor sa zaplnil ludom, ndrod 
hiadel poboi^ne do oblokoy, ci neyidf toho, ktor6t>o uz 
mesiac zimnidne cakal — no z kuchyne yysli poyedaC, 
ie biskup je utrmdcan^ po dlhej a planej ceste. 

Richtdr a kur&tor z Podbrezia pribehli yeselo k nismu 
lichtdroyi. 

„Ey 4o u y&s befab ! Ja, ze n4m prldete oproti, 
aspon len na chotdr, a ono ani y dedine neyidis zive. 
duSe — jakoby si chodil po Umrlej Lehote. A so zvo^ 
nami tiei — yar' ste jtch do Rfma poslali, ked ste lea 
jednym zyonili." 



Cfalo 5. — 1887. 



SLOVENSKfi POHLADY 



99 



„Viete vy, preco je to — aby vam krk vykinitil! 
(joie Bte smysieli M poza humn^ jako vlk do ovifnca ? 
Dobry pastier ide do koMara dyermi a nie poza plotyl 
Coze ste aspofi oeodkazali, kadial pdjdete?" 

Richtar z Podbrezia naroyndval si vselijako tv&r, 
ale nemohol z nej lismevu zahnaC. Bol to velk^ smesko. 
Poloiil si ruku na srdce, jakoby prisahal: „Odkazali 
sme viim — nech ma tu Sert vezme, ak sme vdm ue- 
odkdzalil A to od n&hho hdjnika.'^ 

Richtdr n&i zostal jakoby ho horticou vodou oblial. 
„Nuz ale nam — nikoho sora nevidel, ani kurator." 

HaJDika hafkoYsk^ho ienti pocuvala, o com sa sho- 
varaju lirady oboch poctivych obd, i ohlasila sa: ^Moj 
nmi vcera vecer — pravda to uz bolo v noci — chytil 
kohosi V poll iba ak by to ten " 

„A kdeze je tvoj muz?" oboril sa na nu richtar; 
^nevie tu byC? Ja ho nauCIm!" 

Hajnicka o chviTu pribehla i so svojim muzom do 
fary a s nimi prisiel i podbrezsk^ ztrateny hdjnik. Musel 
to byt selma, lebo jelio oci sa vzdy smiali. Hned pred- 
stupil prod hackovsk^ho p&na richtdra a utiahnuc jeden 
kiitik povedal: „Dobre ze ste tu, pan richtar. Nas richtir 
vam posiela tuto toto pfsmo a pozdravuje vas i s celym 
uradom." 

„Na£o je uz teraz moje pfsmo, ked som ja s&m 
tu? Kdeze chodfs, darebdcisko! Zo sluzby fa zhodiml*' 
oboiil sa podbrezsky richtar na svojho hdjnika. No hdj- 
nik, acprave sklopil trochu oci, predsa sebavedome sa 
usmievul, jakoby vedel, ze reci sa vravia a chlieb sa je. 
No ani jeho richtdr nevyzeral tak hrozne; jeho bias bol 
jakoby hnevny, ale oci, tie sa hdjnikovi usmievaly. No 
podbrezsky h&jnik sa ocfsfal: 

„Ved dobre veru, ze ste tul Tento tund" — ukdzal 
na hackovsk^ho hdjnika — „vcera vecer ma nifi po nic 
chytil a zavrel. Keby nie vy, sam neviem, kedy by ma 
bol pustil." 

Haikovsk^ richtdr pozrel na svojho hajnika. Keby 
jeho oko bolo male ostrie, iste by ho bolo prebodlo. 
No hajnik sa brdnil a to s velkym rozhorCenim : „Coze 
bude chodit po nasich ozimindch." 

;,Uvratmi sora siel," branil sa podbrezsky hajnik. 

„Necigdn — siel si prostred zdhonom — dobre som 
videl. Ja som ho kontrabantoval a chcel som ho k vam, 
jako k richtdrovi doviest. Ale uz bola tvrda noc, ne- 
chcel sora u vas nic po nic biirit; na svitanf som vds 
ui nezastihol doma. Nuz reku dobre — myslim si — 
zavedies ho po tej parade; i tak, i tak ti neutecie. Nuz 
doviedol som ho." 

„Tak, tak!" prisviedcal mu rozsrden^ nds richtar. 
„ToIky si jako bora a sprost^ jako Dora! Nevedel si 
sa ho povyzpytovaf, co tu hiadd, ku komu ide, co 
nesie — ha?" 

„Moja stard sa ho vypytovala, a ked tej nepovedal, 
komu povie ? Mlcal zanovite, nepovedal by slova, coby si 
doii zatal, len tento list mi ukazoval. Ale co mne 
z listu — myslfm sebe — ked neviem, co v iiom stojf. 
Nds neucili este cftat." 

„Obecn^ hd nik — a nevie iitaf 1 To je uz robota!" 
hneval sa ndS richtar. 

„Ale nehnevajte sa, sused," ohldsil sa richtdr z Pod- 
brezia. „Stalo sa — darmo je. A miesto toho vystavili 
sme vdm most." 

Nds richtdr sa trochu udobril, ked po£ul o moste; 
ale predsa si vzdychol: „Ale honor sused — kde je 
nd§ honor!" 

;,Bude, jako tude. A honor jako honor!" 

Z kuchyne vysla jedna z kuchdrok a poSepla kurd- 
torovi: „Aby ste kociSov obriadili i Podbrezanov." 

Kurdtor sa tedy ohldsil: „Co sa budeme darmo 
jedovat? Podte ku mne!" A viedol jich do svojho domu. 



Kovdd Stefan drub)* deh strielal pri odchode biskupo- 
vom zo svojich maziarov, ie sa len tak rozliehalo. Jeho 
Ddstojnost, ked pocul, do je vo veci, zasmial sa chutne 
a povedal slovo i tej druhej stranke. Ja som hned po 
odchode biskupovom bol vyvolen^ za zvondra, ktoni 
bodnosC som zastdval, k^m ma neozenili. Urady i obec 
,8a pomerily i vyrovnaly, jako to kurdtorove licty ano 18 . . 
Vykazujd, kde pod rubrikou: „feta wclifa ^oftina ^la" 
stoji : 

M'J)otbi-effp urat utrou>a ]^olb| 7 

Item ^Potbccff^ urat utrowa ga ©ibaffa l^olbj 5." 



ft^- 


P"S^^A»P 


k 


^^^ 


Kx/ 


£^(^m,- 


w. 


W^, 


(^ 


K-^^lfc^; 



prostriedkoch, ktorymi utvoril Sl&dkovid 

ide41 Marlny. 

(DokonSenie.) 

ed sme takto z vadsieho, co ku charakteri- 
stike Mariny povodca na rozlicuych miestach 
povedal, v jeden celok posndsali a vsetky 
tahy jej rdzu v jeden celok spojili, vrdtime 

sa uz teras^ k tomu dojmu, ktor^ zjav tento na basnika 

udinil : 

So slovami tridsiatejtretej sloky: 

„0j mocnd si ty, nioja predrahd, 
Aj V slabych chvflach polzitia! 
A krdsy tieto kto popremdha, 
Ked celym zivotom schytia?*' 

pocina bdsnik rec, ktorej cieTom je vyziadat rozhodnii 
odvetu od Mariny. Odovoduiac svoju vrucu Idsku k nej 
vyzdvihuutfm jej telesn^ch a dusevn^ch krds, vyjadnije 
vzdor tomu, ze mu dokaz ndklonndsti svojej Marina xjii 
vo svojej piesenke podala, neistotu nad tym, ci ozaj 
deva. ktord tolkymi prednostami opljrva, uznd ho za 
hodn6ho Idsky. Pozoruhodnd je tdto rec uz aj preto, 
ze bdsnik insie hovori a insie chce dosiahnut (oratio 
figurata — Xo-fo^ ejxYjiJi.aTi(7[ji.£vci;), tak ze ho citatel s na- 
pnutostou a nemalym obdivom nad tym, akymi vyrazmi 
a obratmi podchadza jej studu, sledovaC musi. „Odhal 
mi uz raz tajomstvo tvojho srdca, ved na toTk6 prosby 
by sa i td nemd socha ozvat musela. Avsak ako nemoze 
slabusky sum zeraskeho hlasu krasu hviezdy na piisf 
sveta dol uprosit, tak nemozno ani bdsnikovi vyzkiimat 
tajomstvo ospievanej milepky." Z tohoto porovnania, ne- 
moznost v sebe obsahujiiceho, vyplynutii pochybuost lf6i 
prvd polovica 35. sloky. „Ale ked blesk zornici (ktord 
predsa v rovnej sldve stojC s ostatn^mi hviezdami), 
smrtud bladosC na lici ruze rosou Idsky porosf, tak by 
i Idskou oblaiif mohla deva bdsnika." Z tejto vety ply- 
mica nddej podrobena je ostrej kritike v 36. sloke, ktorej 
obsah je asi ten, ktor^m sa chvdli Aeschilov Prometheus, 
ked V 250. versi hovori: „Ja som to zprostredkoval, ze 
India nepredvidia svoju smrC." Na otdzku chorii: ako? 
odpovedd: „ubytoval som v nich slep6 nddeje." Cloveka 
nddeja nikdy neopusti, preto zenie sa ustaviine po no- 
v^ch cieloch, neobdvajuc sa toho, zeby ho mohla smrf 
prekvapit prv, nez by svoje podujatie ku koncu doviedol. 
S nahladom bdsnikov]^m najlepsie suhlasf Dio Chrysost. 
4, 114: ))wpoY)Ys{(j3 Ik xat toutou 'AxiiYj, wavu d)pa(a xat 

auT7)v ^Youaa t^v euS«itAOv(av, gw? av e?? to Pipa^pov xa-ragaXtj 

Xa3c5<7a.« (Nech vodi i tohto bohyna mdnienia, velmi 
vfiadnd a prehovorcivd , usmievajuca sa a slubujiica 
mnozstvo blaha, akoby k samej blazenosti viest chcela, 
kym ho nezpozorovane nehodf do prepasti zdhubnej.) Ze 
toto mdmenie z klamlivej nddeje pochadza, zretelne vy- 

13* 



100 



SLOVENSKJfi POHLADY 



Cislo 6. — 1887. 



slovuje chor Sophoklovej Antigony takto v 615. a nasi. 

versoch : 

i Y^P 8yj xoXincXaYXTo; eX — 
tA^ -rcoXXoT? \t.h Svoai^ a;vdpd>v, 
xoXXot^ 3^ oiciTa xou^svccjv £p<i>T(i)v. 

xplv xupl 3>ep(jtij) xoSa Tt^ zpocrocioT). 

(f)aIeko bludiaca nddeja je pre mnoh^ch ludf odividome 
podporou [nakolko jich v utrpenf obzivuje a k slachet- 
n6mu dychteniu ponuka], pre mnoh^^ch tiez mirnenim, 
z lahkomyseln^ch ziadostl vyplyvajiicim. T^to nadeja 
vkrdda sa jiin, na nic zl6 nemysliacim, v srdce, k^m si 
na zeraTom uhU nohy neopalili [toto posledn^ nariza na 
na§e porekadlo: „Eto sa op&lil na horucom, i na stu- 
denom dticba]). 

Ohiadom n&deje je si tedy bdsnik na fiistotn. No 
akokolvek rozhodnutie jej vypadne, uz tu (37. sloka) 
ubezpecuje devu a ujisfuje ju o torn, ze trebdrs by sama 
zdusila kazd6 hnutie Mbosti (probovala to aj Medea, 
srovn. Ovid. Metam. VII, 10.), trebdra by celkora vy- 
yrhla obraz jeho z pam&ti, predsa ani toto, ani 2iadne 
pohromy neudusia v Aom l^sku k nqj. Lebo ked ho 
i jej l&ska neoblaiif, vynahradi mu tiito ztratu aspon 
fiastocne slAva: »Pokoj moj v hrobe neshnije." Touto 
istou potechou tedf sa Properc IV, 1, 37: 

Ne mea contempto lapis indicet ossa sepulchro, 
Provisumst Lycio ?ota probante deo. 

No moin strhniit svet moj cel^ 
Jednoho hlasu hrozne strely 
HIasu toho z tist Tvojich: ^Niel** 

Nemozno nepocftit vfiiSnost toho okamihu, pre ktor^ 
povodca uveden6 slovd vyberal a po d6kladnom pre- 
zkumanf, ak^ dojeiQ zanechajd, dovedna sloiil. Vgetk^ch 
STOjich td2ieb obg^h sosiistrednil do jednoho slovfika, 
aby sa ono cez tie dugevnym pohnutfm zamknut^ pemy 
tfm Iah§ie predrat mohlo. Ale re£n(k netrdfal si byC 
e^te svojej ved ist^m, preto obrada sa k dobrote jej 
srdca ▼ tej istej podobe, ako v 34. sloke. Najprv pred- 
n&)a, akoby v takomto rozhodnom okamienl jednalo 
tvrd6 srdce, ktor6 nebenic na nikoho ohiad len na seba 
pokojoe hiadf, na zkazu peknej mladej dude. Aby usnadnil 
deve toto vdzne rozhodnutie v priaznivom preAho smysle, 
a aby toto dielo ospravedlnil a odovodnil pred jej stu- 
dom, liii jej ako nasledok jej nepriazne „v horkych 
slz^ch trapnej psoty spdienii tv&r.^ 

„MohIa bys' podat du§i yemej 
Naplnen^ otravy iiernej 
Rozludenia strasny pohar?!^ 

^Niel** Tuto a nie inti odpoved 6ak& iitatel po torn 
dojfmavom ddvodenf. Kolk^ du^evny boj stale devu toto 
rozhodnutie, to n^ bdsnik nehovori, ale zretelne na 
vedomie d&va, ukaiuc, koIk6 umenie musel si na pomoc 
zavolaf, aby konedne vymohol z list devin^ch to jedno- 
slabicn^ slovko: ^Nie!" 

Znamenite liii tento dusevny boj devy Ovid na 
Medei (Metamor. VII, 1—77): JAson prfduc po nesnad- 
nej plavbe so svojimi druhmi do zeme Kolchis, hned 
predstavi sa krdlovi Aeetovi a ziada od neho zlHti§ riino. 
Kym kral naridzuje stra§n6 podmienky fazk^ch pr^c 
mladej chase J&sonovej, zazre ho krdlova dc6ra Medea, 
a sotva ze ho raz zahliadia, uz zahorela neuhasiteTn^ 
plamenom l&sky k nemu. Ked po dlhom boji predsa 
nemohla odolaf strelam lubosti, konecne zvolala : ^^Frustra, 
Medea, repugnas!^ Darmo, Medea, vzdorujeg! Istotne 
niektory z Bohov stojf ti v ceste, aby si aeopanovala 
svoju IiibosC ; aj div ! iba ak je toto alebo istotne nie£o 
tomuto podobn6, io menujii ludia Iiibosfou. Lebo predo 
zdaju sa mi rozkazy otcove prHis tvrdymi ? Aj sd prfli§ 



tvrd6 1 Preco sa obavam, aby ten, ktor^ho som konecne 
len raz videla, nezhynul? Co je prlcina toTkej obavy? 
VyhocT tento vznat^ ohen lllsky z panuensk^ch prs, ak 
moies, nestastnica ! — Kebych mohia, blaienejsou bych 
bych bola ; lez suzuje ma nezn&ma dosial sila proti mo- 
jej voli, indie Idska a insie I'adf mysell Vid(m, co je 
lepsie, aj schvalujem, predsa nasledujem to, do je hor§ie. 
(Si-ovnaj Eurip. Hippol. 380: 

Ti XP^i^yf* iT:iazd\u^^% xat Y^YvtooxopLev 
Oux exirovoujAev 8' oi jxcv apylo^ vrcb 
01 I' i^8ovY)v zpo^svTS? i^/Ti Tou xaXou 
*AXXr^v Tiva x. t. X.) 

A tak snazi sa najprv ddvodami rozumu premocf 
svoju naru2ivos(, upominajiic sama seba na svoj kr&Iov- 
sky povod: „Co horfS k cudzincovi Iiibosfou, kr&Iovska 
panno! a vstupujes do manzelstva v cudzom okrsleku? 
Aj tato zem ti m6ie dat, co bys^ mohIa milovat. Ci on 
obstojf a ci padne, to je u boha (tu prest&va umele vy- 
vinutd lahostajnost) ; predsa nech obstojf; a o to modUC 
sa svobodno je i bez Idbosti. Lebo (o zavinil Jason? 
Lez ak mu neprispejem k pomoci, plamebom ho obsypu 
bfky alebo podlahne nepriatelom zo zeme narodenym, 
alebo dostane sa za divii koiyst pazrav^mu drakovi. 
Akie ja toto prenesiem, potom vyznaC musfm, ze ma 
tygrica porodila, ie ocel a kameft nosfm miesto srdca atd. 

Mohol by sa niekto pozastaviC nad tou jednoslabyc- 
nostou Marfny. My ale tvrdime, ze prave t^m predstavil 
n&m b&snik devu cisteho srdca s jej dprimnou laskou 
(l&ska nie je vsetecni, nenadyma sa. I Kor. 13, 4). Tu 
jeden pohlad, ako sme to pii Medei videli, je vfrec- 
nejsl nez ktor^kolvek recnik. Vydan& Sappho, osl&veni 
spisovatelka, ked ju jej krajan, lyricky b&snik Alkaios 
z Mytilene, na ostrove Lesbos ako usmievavd, nepo- 
dkvmenii, fialdckovlasu ospieval a potom svoje chiilo- 
stiv6 vyznanie l^ky takto predniesol: „MaI bych ti 
nieSo povedat, ale mi nedopustf stud," — takouto vy- 
recnou odpovedou ho odpravila: 

„Keby bola tvoja tiizba krdsna a slachetn^ a ne- 
liplo ti na jazyku plan6 slovo: nemusel by si od studu 
oko zklopit, le2 svobodne by si vyriekol, do je prav^.** 

Alkaios : 

IctXox' abfja [ji£'.Xstx^[i.eiSe ISohtfoi, 
^IXg) ti fei'TciQv, aXXa [xe xa)X6ei aTSo);. 

Sappho : 

At 8' Ifjf/tq foXcDv "[xepov f^ xiX(i)v 
xat jAvj Ti feC^v ^Xwcra' exuxa xixov, 
alSd)^ x£ a' ou xt^^avev ^rKot* 
aXX' IXsyeq icepi tw Sixaio);. 

- A tito odpoved jej ako 2ene robf cest. Z tej bore 
pripomenutej biisnicky a z tejto tu uvedenej odvety vi- 
dime, ze, akou ohnivou Iiibostou svojho milenca objala, 
tak (istu lasku mu nav2dy zachovala. Herodot, ktory 
dia veku jej najblii^gie stoj{, jedinej gkvmy na nej ne* 
naleznul ; Aristoteles pak uv&dza ju ako vzor stydlivosti, 
kde2to Plato poctil ju priemenom „mudrej." A tak vsetky 
t^raniny Ovida ako i vSetkj^ch pozdnych revolverovych 
skand&l^historikov nepadnd v pomere k tymto svedoctvdm 
na vdhu. Pri takychto otdzkach nezaSkodf mat na zreteli 
v^poved Tacitovu (Ann. IV, 33): „Etiam gloria ac vir- 
tus infensos habet, ut minis ex propinguo diversa ar- 
gueus.'' (I sldva a zdsluha ma uepriatelov, lebo protivy 
vedia sebe postaven^ lepSie v od biju.) 

Ale vrdtme sa k reci bdsnikovej. Zvedav^ citateT 
po dokladnom precitanf slok 35. a 40. nemoze sa ni- 
jako obranit tej otdzke : na akii udalost robi b^nik na- 
r&iky slovami: 



Clslo 6. — 1887. 



SLOVENSKfi POHLADY 



101 



Vfchrice 8tra&n6 sa rozletely 

Nad mladistv^m nebom mojfm atd. 

Z tej okolnosti, ie b&soik matku Marfninu len raz, 
i to V naoajv^g nepriaznivom svetle, spomfna, dalo by 
sa zatv&rat, ie tdto uz hned od podiatku krivym okom 
na pomer basnikov k Marine bladela a svojej dc^rino 
srdce ^lichotn^mi sveta nadejami" od Sl&dkovica od- 
vrati£ chcela. le tento neblah^, no urputny limysel 
matky u8kuto6n{ sa, pravda obetou Marfuy, ddvaju na 
vedomie v „Crede" v^slovne prednesen^ slova: 

nMozno mi Tvojich list sa odreknuf, 
Mozno mi ruku nedostaf.'^ 

Ako V 40. sloke triumfuje Sladkovifi (Nic mi zloba 
neugkodila, ked Teba, drahft, Teba m^m), tak Properc 
I, 8, 6: 

Hie eriti bic jurata manet: rumpantur iniqui! 

Vicimus: adsiduas non tulit ilia preces. 
Falsa licet cupidus deponat gaudia livor: 

Destitit ire novas Cynthia nostra vias. 
Uli cams ego et per me carissima Roma 

Dicitur, et sine me dulcia regna negat. 

42—47. : 

— „Gnm locis ipis delectemur, montuosis etiam et 
silvestribus, in quibus diutius commorati sumus." Cicero* 

Tii zkiisenost, ze cloveku sii i tie nem6 kraje mil 6, 

V ktor^ch sa dakedy dobre cftil, potvrdenu nalezdme 

V 10, sloke: 

„Aj nocou r^d bych byt medzi vami, 
Hory Sitna, tak mil6 mi. 

V 42. sloke vracia sa povodca opa( k tymto krajom, 
aby z jednej strany urcitejsie umiestil (lokalisoval) dej, 
z dmhej pak, aby jich akozto rodnS kraje svojej mi- 
lenky ospieval a vyzdvibnutfm jfcb bozsk^ch krds ujistil 
6itatela o tom, ze kde tolka bozskosC ni v nemej pri- 
rode javf sa, tam ona tym viae javiC sa musf pri naj- 
dokonalejsom tvore prfrody — pri cloveku: 

„V kolfskach bozskych divy sa rodia, 
Bozskost n£m ony z neba privodia." 

Pravda ze Clovek, ktor^ du§evn;fm zrakom nepozerd 
na veIkolep6 kr&sy prirody Sitnianskej, nepride na my- 
glienku, zeby v nich mal obdivovat boziu mddrosf, on 

V skalacb, v ktor^ch geolog vidf celii historiu, zase 
zhliadne len skaly. Nie je to iiaden z&zrak „nemu po- 
cut prirodu,^ vyhlad^va sa k tomu len vzdelan^ duch, 
ktor^ho td vygava a tie ozrutn6 braU pontiknti ku zkii- 
maniu, „kde moc tie massy nabrala, ako balvany ob- 
staly,"* pre£o „od ddvnych na§ich praotcov priezvysko 
Sitna dostaly 7^ N&g lud hiadi bez toho, aby videl, lebo 
mu e§te vygsia osveta oci neotvorila. Pravdu mal tedy 
Epicbarmos, ked hovorf: vou^ 5ptJ xat voij<; dxouet, toXXa 
xoxpa xat TUfXd^, t. j. rozum i vidi i slysf, ostatne vgetko 
je hluch^ a slep6. Tu istii myslienku vyjadruje bdsnik 
i V 9. sloke: 

„Slzu ostatnii bdrs vycedfte, 
Slep6 ste vy, moje zraky! 

nad v&s vysoko 

Vzlietlo duse mojej oko I** 

y 45. sloke pod&va kus dejepisu Sitna, akoSto 
Bvedka a pomnlka starobyl^ch slovenskfch obyvatelov, 
ktorf, k^mkolvek nemeckf, vgeliakymi v^sadami obdaro- 
vani ft uprednostenf prisCahovalci nepotisli jich do po- 
zadia, boli majitelmi svojho okolia, davajiic svojski mend 
krajom, hor&m, riekam, dolin&m. Slddkoviiovo proroctvo, 
pri tejto prile2ito8ti vyslovene, rovnd sa na vlas onomn 



skrze Chalupku o Bulharoch vyslovenemu : Teraz je zle, 
ale musf prfst e§te horsie, aby konecne dobre bolo. 

Po ny&iani vsetk^ch t^^ch telesnj^ch i du8evn;fch 
prednostf, ktor^ boistvo v jeho Madne sosustrednilo, 
prichadza pdvodca v 48. sloke kone6ne k tomu uvereniu : 

^musf byi ona 

Knainou t^ch vysSfch bytnosti.'* 

Tak isto chvdli cnosti a prednosti svojej milenky 
Cynthie Properc (I, 3, 23 a nasi.) : 

„Non tibi nascenti primis, mea vita, diebus 
Candidus argutum sternuit omen amor? 

Haec tibi contulerunt coelestia munera divi, 
Haec tibi ne matrem forte dedisse putes. 

Non, non humani partus sunt talia dona. 
Ista decem menses non peperere bona. 

Vezmime uz teraz cel^ ten oddiel od 13 — 85. sloky 
z re6nfckeho stanoviska do povahy ako chvdiorec, ktorej 
cielom je velkosf enostf Marfnin^ch zretelne pred o£i 
postavi( a v zodpovedajucom svetle jich ukdzaf; na- 
hliadneme hned, ie povodca vsetky prostriedky, ktor6 
odponica nauka recnfcka, pouzil k vystaveniu chvdly 
svojho idealu. Hned na pociatku (13) vedie basnik 
(iitatela do jednoho z prednejMch domov, kde mu Ma- 
rinu vo vkusne vystrojenej svetlici predstavuje pri znione. 
Z toboto zatvdra citatel na zamozny dom, dobrii jej vy- 
chovu a na dobre sriaden^ hmotne pomery rodiuy, prvu 
to podmienku zemskeho blaha. (§rovn. Arist. nauku 
reJnfctve I, 5. 5); k tymto prajn^^m okolnosfam pri- 
stupuje priatelstvo (67): 

„Ty V srdea hradbich uzavrenA, 
Milymi svojmi obtocena 
NebudfS sa z mladistvych snov.** 

f>alej krdsa tela s jej mohutn^m vplyvom: 

„A krasy tieto kto poprem&ha, 
Ked celym zivotom schytia." 

Aristoteles v spomenutej nauke (I, 9, 35) hovori : 
ie chvdlorec a poradna rec maju jedno spolocne pole, 
lebo 6o niekto pri udelovani rady odponii^t mdze, to 
hol^m premencnim vyrazu stane sa pochvalou. Vieme-li 
tedy, io treba ciniC a ak^mi mdme byt, tak ndm treba 
len to, CO sme ako predpis a pravidlo vystavili, vo vy- 
raze premenif a in&c obr^tiC, ku pr. veta: „nesmie byt 
ilovek nad tfm fjhuf, co skrze stastenu, lei nad t^m, 
CO m& s&m skrze seba,'' platf takto vyslovena za pra- 
vidlo; avgak takto premenend: „nebol hrd^ nad tym, 
io mal skrze stasteny los, lez nad t;^m, co si sdm vy- 
dobyl, je chv&la. Tu nemozno mi neupozorniC iitatela 
na jednu zvldStnu cirkevmi piesefi v Tranosciusi uve- 
rejnenti : 

1. „Pro8fm tebe, Pane Kriste, Narodeny z Panny 
cistg, Ra( mi ddti, z viry zddim, Co tv6 milosti pi^- 
kl&dam : 

2. Dej nevinnost Abelovu A uprimnost Enochovu, 
SpravedlnosC Noelovu A vfru Abmh&movu, 

3. Mkovo pozehnini, Jakubovo putov&nf, Cistotu 
pak Josefovu, A dej tichost Mojzi^ovu" atd. 

Tito cirkevn& piesen obsahuje vo svojicb desiatich 
ver§och temer celti mravouku krestanskti a nevieme, io 
sk6r obdivovat m&me, ci tti dokladnu poiitalost a ii 
ten povodcov ostrovtip, ktor^m tak vhodn^mi prfdav- 
kami vyniesol charakteristiku kaidej zvl6§tnejsej osob- 
nosti 8tar6ho a noveho zdkona. Preme&me tiito cirkevnu 
pesnicku podia hor' uveden^ho pravidia a obdrzime tii 
najkrajsiu chv&lorec, akii e^te ziaden reinfk nepredniesol 
nad hrobom zomrel6ho krestana, a to celkom prirodzene, 
lebo pochybujeme, iehj dakedy bol zomrel clovek, kto- 



102 



8L0VEN8K£ pohlady 



Cislo 5. — 1887. 



r^ho i!ivot l)ol by zodpoved&l pravidlam v onej pesni£k« 
-obsaJeD^m. Zasliiiilo by vyhladaC povodcu tej pesnidky, 
ktorej obsah pri TSetkej jedootvirnoBti skladby je na- 
najv^S zaujfmavy a prfle^ity k reinlckemu pojednaDia. 
Mnohymi cnosCami, za ktor^ krestao v ooej pesniike 
Krista prosf, ozdobil bisnik svoj ideal. Napr. ; „Cistotu 
dej Josefovu a dej tichosi Moj^^ovu, poboiaost Samue- 
lovu, horlenf Jeremi^ovo, stllosf Danielovu, trp^tivosf 
JobOTu, oci ZacheuBove, uSi samaritinske, dAvftrnost 
Nikodemovu, utn^nf zn&most Pavlovu : v^etko to vlaet- 
nosti, ktor^ sme boli pripomeQuIi pri dasevnej cha- 
rakteristike Marfny. 

f)alej radf Arisloteles upotrebit pri chv&loreci npro- 
atriedky Stupfiovania xfr,OT^ov li y.ai twv ou^-rtxwv toXXsTi;), 
Da pr, ked niekto uieco sdm, alebo ako prv^, alebo 
s milo Tutimi alebo v najsvrchovanejSej miere u6iiiit, 
lebo to T^etko je kr^sne. Nepod^va-li osoba, ktori m& 
byt chrileni, dosC latky, tu je na mieete poiovnat ju 
8 in^mi ; to pak porovuanie musf sa diaf s vyteca^mi 
osobnostami, lebo to zvysuje chvilu a Bliizi ku cti, ke(f 
niekto znamenit^ osobnoati preryguje. Stupuovanie {f, 
3u^,i;:;,) spadi tedy dobr^m pravom do oboru cbvaloreci, 
tato pak zfilezf v dokizaui prevahy. Prevaha ale patri 
k torau, do je ki'^sne," Slddkovii pri svojich obrazoch 
(52 — 57) d4va nim prilezitost obdivovaf vhodu6 pre- 
vedenie tohoto recnickeho pravidla, ked priroviiavajiic 
krasy a predoosti Marfnine k Rafaelovym obrazom, aamy 

V Bebe velkolepii kr&su pi-edstavujfcim, ptichodf kocedne 
k t^m zuamym vysledkom: ^Ona? Ani tieh Marfny 1" 
„0j, krajsie ona tuzieval" „Ale Marina straSnejaie hriizy 

V bneTe odplna." „Oua sa modlf!? ona sa riiha, ked 
klakne zbo^na Marina!" Menovite v 57. sloke dosahuje 
pravaba krisy Marfninej svojho vrchola. Tyin ietym 
Bpfisobom zvyiuje krasy avojej Cynthie Properc (U, 3, 29) : 

^Gloria RomaniB una es tu Data puelliB 

Romana accumbes prima puella Jovi. 

Post Heleuam haec ten-is forma secunda redit. (32.) 

Pulchrius hac fuerat, Troja, peilre tibi." (34.) 

n„Si quis vult fama tabulas antire vetustas 

Hie domiDam esemplo pouat in arte meam."" (41. 42.) 

Ako pi'ostriedky recnickeho stupdovania treba po- 
vazovat nasledujuce miesta: 

„Slepj' ku zlatu since prirovn^, 
Ale liic slnca cistd carovnd 
Len slnca ostaue sKiva." (95.) 
Dalej : 

„Jej cnost uepojine ani neranl, (totiz podlizac) 
Klam jeho pravda je na uej." 
(K pocbopeniu tychto slov nutno poznamenat: Cel& 
tii V 91. sloke obsazena rec podlizaca je vymysleuina 
k svedeniu devy namerena, ktorej pravdivosf sain pod- 
Jiza6 neciti, lebo keby cltil skutocnil pnivdu toho, co 
hovori, musela by ho preuikniiC Ttitosf nad tak vznese- 
nym tvorora, a tdto by mu musela zamedzif ten hrie^Dy 
krok, chcef devu k pAdu priviesf podiizav;^ini recmi. A 
tak zo strany podlizaca sii jeho slova klam, lebo jich 
])Ou^if chcel ako prostriedok k oklamauiu devy; pmvdu 

V nich nachodf len liprimoy zvelebovatel Jej kiia, kto- 
r^ran ale nikdy nedoToK stud, aby jej uie^ tak^ho do 
oSi povedal.) 

Potom: 

„Vy (spevy) zrakom tief anAd len krivook^in 
Verko na malfi menlte." 



„2e bias u6& slaby samy iizn&me." 
Podobne Properc (in, 1, 21): 



Ut caput in magDiB ubi non est tangere signis 
Ponitur hie ImOB ante corona pedes, 

Si nos nunc inopes laudis conscendere culmen 
Pauperibus aacris vilia tua damus." 

Kouej^ne prisluchajii sem obzvl^te sloky 152. a 
153., ktorych Obsah znamenit« sboduje sa so slovami 
Seneky (de beata vita c. 18) : „ad nomeu magnorum ob 
aliquam eximiam laudem virorum, sicut ad occarsum 
ignotomm homiuom tninuti canes, latratis. Expedit enim 
vobis neminem videri bonum, quasi aliena virtus ex- 
probratio delictonim vestrorum sit ; inviti splendida cum 
veatria sordibus coofertis, — quibua ipaum nonien nr- 
tutis odio eat." 

PrichJidza mi teraz us ospravedlnif sa, pre6o, ketf 
toiko popi'salo sa u2 tejto bdsni, podujat eom tuto 
pr&cu, ktori, ackotvek mnohorodne gtudium vyzadovala, 
predBa bez nfLroku na nejak^ v^znam ostaC musf. Nui 
odpoveiT tu Telmi jeduoduchi: pr&ca t4to vzaikla z tej 
zfisady, ie nemozno eelok oceniC spravedlive, kym nie b^ 
prezkumang a uvfliEen^ jednotliv^ jebo ciastky podia 
jich prednoBtf a nedostatkov, v Com prave zda sa mi 
v^ef cbyba dosav^dnej kritiky. Ale, mati vemoBti, naco 
potom toIko t^ch cit^tov z greckej a rimskej literatiiry? 
Na to, aby sa sl&vna kritika presved£ila, ak smieSna 
to vec, upodozrievat slovensk^ho spisovatela, ked sa 
ndjde pri iiom totozoA uiyilienka s myStienkou novBfch 
iuojazycnych apisovatelov, akoby Sloviik od Goetheho 
alebo Scbillera bol si poitical to, co i jeden i druh^ 
cerpali zo atai'Siebo spolocn^ho pramena. Smiesna to 
vec, pripisovat originalitu myslienok Goethemu, ktore xii 
400 alebo i vyse rokov pred Krtstom boly t krAsnej 
forme vyslovenfi! 

Jozef Maiidk. 



Gergelove hody. 

Poveat z polovice XVIl. stoletiiL 

(Pokraiovanie,) 



ri dedinke T. vypfna sa horka, pri ktorej 
„ . upatf nachodf sa irledlo kyslej vody, ktoru 
fe»'.it',Mi pijii nielen zdravf, ale i uemocnf, a nie bez 
^i Bi^T^^g j prospechu. K studnicke vedie niekoiko chod- 
nfkov. Okolo nej rozprestrety zeleny koberec, 
trivnik, poniika kazd6ho k mil6mu odpocinku. 

Je peknV mesacnt vecer. Vsadc ticho. 

Aai okulii (k'viiUi'j lioiiiny lilr';<ily ; 
rora k stu(lni('k(.' td jtostitv; 
a Lacko. 

V dusi ii. utnihiit'h 
svoju roilii. I'n clivlli r 

^Drabil iiioja. po 
jakii nAdeJ, ■^luiLiit < 

pLacik limj (If:- 

je tvridj ;iiii i.i -ka 

„Tedit ni vuh\ 
urob to; luoiriio, r 
hyniem." 

„Co nivslis. 
bv som iriuiil;! ' 

,6, iihiH 
sa nev^s1ii\ii<' 
k sebe, zluli^ 

Milenoi 
priano Bpoi 




i 



Clslo 5. — 18g7. 



SLOVENSKfi POHLADY 



103 



V torn zo§u§tf cosi za nimi a z hustiny yynorf sa 
obroYski muzsM postava. Mileuci obzreli sa a ztfpli. 

Fuzy a brada krdglily tvar vysok^ho toho muza. Na 
hlave mal zelen^ klobuk s cerven^m perom, kabat mal 
tiez zeleny; za pdsom bola yidno dve pidtole, pri boku 
hupal sa palos a cez piece bola prevesend puska. 

PodivDy muz ten zastal pri zalubencoch a vidiac 
jlch rozpadtost, preriekol: 

„Netreba sa bdC/ a merajtic jich od hiavy do p^ty, 
pytal sa: 

^Kto ste? Co ste? Co tu hiadite v nod?'' 

Oni mlcali. 

,Treba hovorit; necakajte, aby som vas ja ucil 
hovorif." 

y,My sme nestastnf India,*' preriekol Rozo&. 

nViem, lebo do mojho revlru obycajne prichodia 
len nesCastni India.'' 

9 A CO ftte tu cbceli?" 

„Spoln sa sfst." 

^Dobre," a s ak;^si rozmarom dolozil: „a zo samej 
radosti nad spolocnou schddzkou chceli by ste spolu 
zomret, vsak ver?" 

pKed nam osnd nedovolJ spoln Jit, vtedy mo&io,* 
vetU Bozon. 

„Yiem, poeul som. Jako sa menujete?" 

„ Ja som Ladislav BoSon z Mitic a tu Helena Obla- 
zoYBka z nedalekej dediny." 

„Dobre. Vy musite zit a nie zomret. Co to len za 
myslienka, chcet zomret! Lepiia jedna bodina zivota, 
jako sto rokov smrti. A taketo stvorenie, jak6 mite pri 
boku, chcet zavrazdit! Vy mate branit Idbenica svoju 
az do ostatnej kvapky krve.'' 

„Ved nie zavrazdit, ale spolu zomret^^ osmeliae sa 
preriekla Helenka. 

„No ani to nebude." A na to podivn^ mnz po* 
krtcoval: „Yy mdte dtastie, ie prisli ste do mojho re- 
vim, a mus( vas Boh predsa len. r&d mat, kedf vim 
vnuknnl takuto myslienku." 

Ze Boha spomenul, zaiubeaci stall sa k nemu do- 
veniejsfmi i smelo pozii^li na neho. 

V jeho iuac dmiej a podivfnskej tvdri zra£Ua sa 
dobrosrdeenosC On pokracoval dalej: 

,,T>ivfte sa, ae som spomenul Boha? My viae aa- 
si^^ujeme zdkony bo£ie lez ti, ktori bo vzdy v listaeh 
- lia." 

Podivenie mladych ludi rtotlo. 

INeznamy muz snal pusku z pleca a postavll ju 

Seba. Pohyb ten vzbudil pozornost u nasich za- 

'er» <ov^ £o Y&fk neuslo neznimemu, a preto riekol: 

„^^Pozerate na moju zbroj ? Ta bije len takj^ch^ ktori 

i,:^ viae k napraveniu, tk bije len ilfch.'' Tu zastal 

J^snom ^^e mesiacka pozeral jim do tv&re* Po^ 

„Cttan otizku z Vfivi vadicb : kto 

I tu Yzpriamil sa v ceiej svojej m<^» 

ruka pomsty nad ojeporiadkami kra- 

islabych a potlaien^ch, alebo: kapi- 

ta Gergel mifenci v;fzDamne pozreli 
CO poeomosti jeko neuslo. 

rg^l" dorazne opakoval. „Tem2 
,m vdm povedal: ie m&te staatBe^ 
bo ste nielen do okresu mojej moci, 
raay a ochrany vkrocili. Co ziadale 
kto sem v tak^ hodinu, jako vy, 
nusi predpokladat, ie nieco u mfta 
iste ndjde.'' 
»ane; co my 2iad«une, to vy nim dat 
Bozoi. 
vim tolo vate vysloveaie sa, lefoo ne- 
• Vy fladate byt svojimi?** 




^Istotne, pane, ale ** 

„Mite supera?'' 

;,Ano a sice " 

„Netreba dalej oznatovat, to postaiuje. Ostatne s& 
mi sami postardme." 

Ach, pane moj, ja bycb si neziadala bli^it dakomu 
pre mna," ozvala sa Helenka. 

,fBudte spokojna; pre vds sa nikomu nie nestane, 
a komu by sa stale, ten to uz ddvno a pre insie za- 
sluzil." A obr&tiac sa k Bozonovi, vetil: „A vy budte 
muzom; nie mriet^ ale vybojovat si musite vasu snubenicu." 

„Keby bolo mozn6 — " 

„Co, keby bolo mozn6? Co ste ui podnikli pre vadu 
vec? Koiko mite rokov?" 

^Dvadsatsedem." 

„Dvadsatsedem ? A vy myslite, le ste pre zivot uz 
dost urobili? Nielen vase snubenica, lei krajiua a jej 
blaho ocakdva od v&s vem6 slu^by." 

lyPane, povedzte mi, £o mdm robit; ja som hotov^ 
ku v&etk^mu." 

„Dobre, dajte ruku, ze ma posliichnete, a budete 
, mat hned dost roboty.^ 

dTu moja ruka; rozka2te a ja vSetko vykonim.^ 

„Muslm vam ale doloJit, ie nestrpim ohliadania sa 
nazpat. Musite vytrvat." 

;,Vytrvdm; len tohoto anjela mnsim mat pri sebe." 

„Hovoril som uz, ie si musite svoju snubenicu vy- 
bojovat. Ja vAs budem v boji tom podpoi-ovaf, a verte, 
i» v&s neoiinie odmena, lebo Gergel svoje slovo estc 
nikdy nezru§il. Teraz ale svoju snubenicu i s jej sprie- 
vodkynou odprevadite domov a zajtr& v tuto hodinu 
ustanovite sa tu na tomto mieste, a sice s&m; potcun 
dozviete sa, ak6 budu va§e dalsie povinnosti. Ostatne 
vedzte, ie vstupujete len do mimoriadnej podriadeuosti 
pod moje zikony a poriadky, lebo je mojim urayslom, 
2eby ste iasom vstiipili do predo^lych pomerov." 

^Mdzeme ui odist?" 

„Este jedno: necbvalte sa s tfm nikomu, ze ste 
videli Gergela; bude to nie sice pre mna, ale pre vas 
pf06pednej6ie. A teraz s Boboml" Tajemny mui vzal 
ptAka na piece, kyvnul rukou a ztratil sa v biisti. 

;,Jake to podivn6 zjavenie," vzdychla Helenka. „Ja 
vet^ v jeho moc a silu.*^ 

„I ja verim jeho slov&m a cele sa mu oddam." 

Hanka, pribhiiac sa k svajej veliteike, ponukala ju 
k r^chlemu oddiodu.'' 

vn, 

Od tseniianskdio hradu ma vydtod taUi sa pasmo 
vrcbov ai pe Hlohovec, pretkaa^ va&imi mensimi doli- 
nami a priesmykami. V ten ias boly vrchy tie pokryte 
hns^m, tmav^m lesom, v kiorom neznimemu bolo lahko 
pobludit 

Je DOC. Stojime v hustej bore, aai tri hodiny od 
Trencina vzdialenej, pd velkej skale. Na nej nii zvliir- 
nefao, len pri tenmom svetle nocnom zda sa, jak(d)y mi 
jodiiej strane skaly dym vysUipoval. KecT sa bliz&ie pri- 
zreme, zbad&me ak^si vchod popod sfcalu. Vstupme i my 
dan. Najprv octneme sa v predsieni, bladym svetlom 
osvietenej. Tu ni6 zvli^eho nrvidiiBe, avdak k achu 
n&smu prenika hzdsky roahovor. Prideme k otvoru dni^ 
h6mu a tu vidime uz skutocn^ dvere, ktoii^ na iste 
udrente otvoria sa. Tymito dvermi vstiipiine do jasao 
oftvetlenej prioBtraimej jaskyns. V proatrad tajto Uci 
vatra. Ked sa obzreme po jaskyni, vidinn tu asi tridsi*- 
tich chlapov, vselijako zamestknanych. Po stenich visi 
redft&ia zbroj. V luite jaakyae abadame droli^ dvere. 
Hai na wt zab^chama uim snimyn apoaebom, otvoiia 
sa a my vkrocime do druhej, mendej, dobrym nabytfcmB 



104 



SLOVENSKfi POHLADY 



t 5. — 1887. 



opatrenej jaskyne. Za vrcb stolom sedf muz vaiaej tvire. 
My na prvy pohlad pozndme y nom kapitdna Gergela. 
Okrem neho sedia pri stole este traja muzovia ; dia jich 
odoYu sudime, ze sii to ^lenovia panskych rodfn. 

„Bratia, siidruhovial Ci mi mite nieco sdelif?" 
preriekol Gergel vdznym hlasom. 

a Alio, pane, mdme," odvetili razom prfsediaci. 

„Vy, Rajnoha, sdelte tedy co nov6ho v domdcich, 
vnutornych zalezitostach spolocnosti?^ 

^Vsetko V poriadku, a k poteSeniu je to, ze spo- 
locnosC na^a zo dna na den rastie. Ziskali sme za po- 
nioen6ho tida jednoho clena z popredn^ch rodfn okoli- 
t^bo zemanstva. Slabuje mnoho prispet veci.^ 

„Viem," skocil mu do -reci kapitan; „toho vAm 
k zvldstnej pozornosti odporucam, nakladanie s nfm 
v§ak vyludne sebe ponechdvam." 

„Dobre, pane,** 

„A CO dfalej?" 

„PotraYnych zasob mdme hojnosf. StreliYa a zbroje 
sme YnoYe prikiipili, tak ze teraz mozno u2 trirdrz toiko 
cblapoY ozbrojit, jako jicb dosial mdme." 

nTo dobre, bo iniim, ie na skore budeme mat pri- 
leiitost Ygetko to upotrebif. chlapoY nestardm sa, 
mame jich dost na druhych staniciach; i pomocnikov 
m&me nadostac." 

„f)alej uz nic?" 

,Nic, pane kapitdn." 

^Som s vami dplne spokojn^." 

^Teraz Yy, Bozhoda, sdelte, (o sa yo Ya^om obore 
prihodilo ?" 

„Pane, tu sa bohuzial Yiacero prihodilo, io y&m a 
Yasej rade musfm predlozit k Tozhodnutiu«" 

„Teda len po poriadku jedno za druhifm, 2eby sme 
daromne cas nemrhali.^ 

„PrY6 je, ze Ostuda ni tretf ^raz chudobnti ieua 
obral a ani mi tom zprdYu nedal, ako aj Yeci odo- 
hrat^ neoddal, iebj mohly byf nazpat prinaYrdten6. 
§Yih&kom bol som o tom pouceny." 

Kapitdn zmraStil celo a riekol: 

„S Ostudou pre6, ten iba §patf na§u spoloinost. 
SudruhoYia, co hoYoria v tomto pripade naSe zdkony?" 

„Smrt!" jednomyselne Yyriekli radcoYia. 

^Rozhoda, nariadte hnecT desiatnikom, iehj oka- 
mzite na zndmom mieste preYiedIi na nom Y^rok.^ 

Rozhoda YStal zo stolca a Ykro6iac do Yelkej jas- 
kyne vydal patridny rozkaz, ktor^ sposobil nemaJ^ ruch 
medzi pritomnymi. Yr&tiac sa nazpat, riekol: 

„Pane, stale sa!" 

„Dobre, podfme dalej." 

,,Za druh6 : Spesny bohat6ho sedliaka z dediny D., 
ked igiel na jarmok do BdnoYiec, obral z pe&azf, ale tie 
mi aj odoYzdal. Co s tym?" 

„Aha, to je ten drdc ludu, ktor;^ SYojim lizernfctYom 
a ffglami praYotn^mi temer celii dedinu na mizinu pri- 
Yiedol. To dobrd koryst; upotrebi sa k cielom spoloi- 
nosti a k napomoiSeniu oiohiAienfch tamejsich sedlia* 
koY. Lebo aj sedliak, ked stane sa tyranom a dr&com, 
je tri raz horsfm od pansk6ho tyrana a draca,^ hoYoril 
kapitdn. 

„Po tretie: Ochota z korysti, zadoYdzenej z oda- 
nenia uzernikoY obce N. M., Yelkii 6iastku rozdal po- 
horelcom dediny B. bez mojho Yedomia. Co zasldzi?'' 

„ZasIiizil by chYdlu, keby to bol urobil s Yagfm po- 
Yedomlm, teraz ho ale nacim prisne pokarhat. Keby tak 
druh^ raz urobU, nahradf dYojnasobne zo SYojho a zo- 
stane za 14 dni kuchdrom. (Ji dobre ?** 

aNecb je tak." 

„Po gtYrte : Plasko pri n&pade nepriatela pnr utiekol, 
lez by bol jeho desiatnik ustupoYat kdzal. Jakd pokutu 
zasluzi?" 



„PrY;^ raz sa tak zbabele zadrzal?'' 

„Ano." 

„Nech chodf za 14 dn{ za stard babu ohlecenf, na 
chrbte droYO nos{ a yo Ysetkom nech je posluhom 
kamar&tom SYojim. Eed to druh^ raz urobf, na skutku 
sa zastrelL" 

„Je uz Ysetko prednesen^?" zpytuje sa kapitan. 

„HlaYn^ je ni Ygetko, lez e§te niekoiko maliikostf 
mal by som predniest." 

„Tie sa Ydm ponechdYajii k YybaYoniu. Teraz pri- 
chodi rad na y&s, Stano; sdelte, £o z Yonku noY^ho." 

^Odkial mam za5at, pane kapitan?" 

^Sdelte nim najprY, co smygia takredeni Yrchnosf 
alebo sprava krajiny.** 

„Hla, t& sa na troje deh: jedna je tureckd, druhd 
krdToYski a tretia stolicnd.'' 

„Teda co Yiete o kazdej osobytne?" 

„Tureckd ine tarn, kde nesiala, rabuje kde moze, 
nestard sa o ni£, a tak ani o nds; tesi sa, ked roz- 
sirujd sa cim najYll£sie neporiadky, zYld^te y t^chto 
krajoch, kde nema e§te dplnd moc. Rada by aj nase 
kraje zabraf, lebo so sYOJmi diY;fmi hordami blfii sa 
uz aj k n&m." 

„No, tej sa mi iste nemdme co bdt, ale jej hordy 
nds ; nech sa jim len p&ci naSe kraje naY^tfYit,^ hoYoril 
kapitdn. Potom op:ftal sa: „Co2e robf krdloYskd?* 

nTd neYie, co ma robit, ci Turka bit a z krajiny 
Yyhafiat, ci domdcich nepokojnfkoY krotit. Pri tom nd- 
bo2ensk6 trenice kYitnd.*^ 

„A stolifind Yrcbnost?" 

„Td by rada nieco robit, aY§ak nemdie, lebo ze- 
manstYO z Ya6§ej ciastky ju neposMcfaa. Ostatne stolica 
strojf sa na nds; chce nds napadntiC, je aYgak prislabd, 
lebo nemd k tomu dostato6nych prostriedkoY. Ydak 
i tarn mdme svojich ludf.^ 

„No, td nech ndm dd len SY&t^ pokoj, lebo my jej 
Yiac oso2fme, jako dkodfme.^ 

„Podme k zemanstYU. Co to robi?* 

„To neYie, koho sa md dr^at a koho sa Ytac bdt, 
ci Turka a ci krdloYskej moci. Jedni sii za krdia, druhf 
za palatfna a krdIa, treti za sam^ho palatina a tak 
dalej; iba y tom sa shodujii, ze sd Ygetci nespokojnf 
s terajsim krajinskym staYom. A ci Yiete o tom shro- 
mazdenl okoliteho zeman&tYa u pdnoY C. y S.?" 

„Viem," riekol chladno kapitdfi. 

aViete, kto tam najviac oproti ndm YystupoYal?" 

„Aj to Yiem." 

„No boli tam i takf, co s nami siihlasili." 

jjNo, dost tom. Co Yiete o ubohej sedlidfii?" 

„Tu kazd^ bije a tlaif. Co ncYezmu bandy tureck^, 
to Yezme dradnfk, a co ten nechd, Yezme stolica alebo 
zemsk^ pdn. Sedliac len od nds cakd odpomoc.^ 

„A tej sa jej aj dostane. A teraz zaYolajte Yy- 
ZYeda6oY, nech ndm tf nieco poYedia," kdzal kapitdii. 

V okamihu bol tu mlad^ muz y zenskom obleku. 

„Pdn MadoCansk^," hoYoril YyzYedac, „strojl sa na- 
Yiest stolicu, zeby Yyslala na nds panduroY.^ 

„V§ak my Mado^nsk^mu ddme takii odYetu, ie sa 
mu a^ Y ocach zaiskri. A ci ho mrzf, ze sme mu dali 
dosial pokoj?" trocha nahneYano riekol kapitdfi. No 
hned op^tal sa: 

„Co e&te vieS?" 

Zajtrd majd fst Yozy cez priesmyk, obta^en^ sla^li- 
Yom a rozli^nou zbrojou, ktoru Yraj Turkom odobrali. 
Idu do Trencina.« 

„KoIko chlapoY pojde s t^m?" 

„Ze Yraj asi desiatii." 

„Kde8' to po6ul?" 

„V treniianskej kasdmi, ked som Yojakom potraYu 
nosil." 



Cfslo 5. — 1887. 



SLOVENSmfi POHLADY 



105 



^Rajnoha ! vy postardte sa o to, zeby veci tie prisly 
40 ndsho majetku/ velel kapitdn. 

^Stane sa dia rozkazu."* 

„Zavolajte Kuvika " 

Do jaskyne ystiipil mlad^ mni, preobleten^ za 2ida. 

^Co ty vykuvikAs?** pytal sa Gergel. 

„Zajtra p6jdu kupci cez horu na jannok do PeSti." 

„No, t^m treba zdpinku; lebo pojdii hore vrchom," 
zartovne poznamenal kapitdn. ^Rozhodal poroblte po- 
riadky, zeby sa jim Carcha oblahcila. A teraz za?olajte 
Krkavca.'' 

Dqu Ystupil mlsidf muz v obleku pestrom. 

„OdkiaI prichodfe?" 

„Z d'aleka; az hen od Nov^ch Zamkov." 

„Co tain nov6ho ?** 

,^Turek si dobre hovie a bije krestanov." 

„Na to sa mu dajii. A Jalej?" 

„Stroja sa hore na rabunok." 

„Kedy?« 

„Hia, uz aj rabuju. Okolo Topolcian videl som vy- 
p4len6 dediny." 

„Bratia, to pre nas vazna zprava," hovoril kapitan; 
„my musfme byt na vsetko pripravenf, lebo tie tureck6 
hoitly CO chvfla pridu na naSe Povazie." 

(PokraCovanie.) 



™' 



Letorosty. 

25. 

(tierny rok.) 

I 

ak krapovec ked v kvietka kalich, do stadnice 

stred vlniek hrajucich ked kameii farbavf 
upadne — z decka r^k ten, ten z ilik brmavice 
5i jak ke^ ost zld frkne 2nici do zrelnice, 
bo podzim do §amnej ked vtrbne dtibrav}': 

tak vtrbol, vrazil, vpdlil tak 
mi V srdce povoFn^ §fp b5Iu bryzav;f' 
a smtitku 6ierny, taikf mrak 
sa vodral modrojasnej da§e do svetlice. 



Ja maloval si pr&ve obraz budiacnosti, 
barvami nadejl ho pestr^cb mafoval; 
i zplesal som: aj, sidlo pravej bla^enostit 
Jak vendit si ho budem mysle letorosty 

rok po rok! jakndhle mkj mi jich odchoval; 

V iiom mojad v sv&zka osnovy 
posvfttnej . . . Obr&zok ten h?a som maloval, 
i skoro ni bol hotov^: 
ked osud mdchnul stetcom . . . Zhasly bariev skvosty ! 

A zrfic, jak v miikn bolo slabnom po nimeni, 

na predsvit rajsk^ch d5b jak zmam lahnnl pld§C: 
«om ztmnl, ztratil sa to bleskom omr^6en^ — 
zajatec z ri§e slastl medzi strastl steny; 

zmnt V da§i zchumelil, 2e neznal som sa n&jst. 

Hej, prebral som sa po chvili, 
ach, prebral : hladn6 vSak niet po torn oi^i p4sC . . . 
JAt mesiadka ma nezm^li; 
Tiem: rozvalln to tarn hrob, bdrs i posriebren;^. 

Och, osnde! — tvoj vyrok tvrd;^, netiprosn^ 
ui stojl! viae ni s4m ho nemdz^§ od?olaf. 

Trezal sa do 2ivota, zaplietol i vo snyl 

^j, in^kon: srdce v krvi, ponos, vzdych, zrak rosn^.. 
A jak som dtifal, 2e sviest dd§ sa na obrati 



ne2 svitio, be^al som ti v stret, 
i Yolal : od na§icb, 6, drab]^, yr4C sa vrdf . . . 

a kaidd prosba 2havy kvet, 
som pidl jak z jara plajti vetvy mladej sosny. 

A ked si sa preds' bliiil v zjave desuej chmdry 

a neobzrel sa kol ni cbviFky nepostdl* 
ni okom nepohodil na srde6D^ dary, 
ba zrovna zafdknul mi svetid na oitdri, 

1 stupal, krd6al vpred jak samovl&dny krdl: 
tu i miia jala nevrlost; 
hach, V cestu — krikol som — sem lesy! zruty brdl! 
bat dvii^te! tamo strite most! . . . 

V torn hradim : kde on ? — niet ho ; tr6n ? — tot ! 5ierne mdry. 

Tak prelstil ma, ach, prelstil; inym zkaral smerom: 

nlmz chlapec blddeval som, po tom chodni^kn 
sa kradol, cbomelice pozastret;^ §erom — 

V .tej krdi^il drav^ vtdk, a2 sletel pred ye6erom — 
Ja sin^ Tubal ret a trimal ru6i6ka, 

kol srdne rozstavil sa v strdi^: 
priek marny — predral sa ! — Zve pre6 mi rodi5kn ! — 
vzal 1 . . . dre6itd za ^iertai^ 
napisav v lo2a §tit: ,M potiat!' ihiLvfrn perom. 

Och, osnde, ten sdd tvoj tvrd;^, bez podmienky! 

ni platl ... te§ sa ! Ved to tebe ludsky trud ! ? 
to sv&zky krve? stuhy z polnej povojenky; 
a Idsky pldpol? zdsvit svatojanskej lienky; 
jak vetchd satu by ndm pdra§ citnd hrudl 

Cos' chcel, si tedy dosiahol: 
vzals' poklad milosti ... No stopu vySkrtndC 
niea' v stave: svftti^ z viiutra b6I, 
ni z knihy duie zlat6 pismo rozpomienky! 

,A2 potiali* zna^ils' — to nie hned i ,Nikdy viacej?* 

td vetu, nebaddS, ie drfAm za mdio? 
Do 6a§e blenu kvapndt krupSj ,Nikdy viacej !' 
do sdiby ohda vrhndt blaveii ,Nikdy viacej!* 
a zdrtit cele nds: jak by ti pristalo! 

hei pland ret; tys' ndstroj len, 
len ndstroj, bdrs, acb, mlat, jak tohy na bralo — 
Ci b6ra pal, ti smdtku tieii 
len poslom na perati sniesols' vlchoriacej. 

No sd to mra^nd predsa, zpod nich2 tB,iko svitd. 
Yed dal si, Boi^e nds, dal v srdce pasmo tdch, 
lei to z nich? uder-li ndm ruka tvoja skytd, 
i ony zmfttd sa v chip, myse? rozpa^itd, 
je slep;^ dacha zrak, je hlach]^ dacha slach. 
I odpusf: jestli — svetla nit 
. k^m sdm mi nepodds — v tmdch blddit bade duch, 

V cmiteri zaIo21 si byt 
a kvilby ndladn v§e vd^chne do varyta. 

Povedia: mlad^ sfiah h!a pokryl star^ strdne; 

zem neumrela v$ak, spi v sfubnej posteli: 
kde ak^ sniaiik, 5asom iivot nov^ vzplane . . . 
Acb, vetfm, i ja videl tak6 pokr^^vanie, 
i mojn mati£ku tak bielo zastreli; 

lei kto mi nrti onen 5as, 
to svitom vzkrie§enia zhrd k slavnej nedeli? 
kto? ... ale nep^^tam sa vds, 
sme rovni; ml^im, damdm, htadiac k brobnej brdne. 

Zas reknd: vesna prfjde, jara kdzlo vnadn^ 
• sa rozstre dtechon zas pustom po poli; 
na prestol blankytov;^ slnko povysadne, 
i jeho pokynom znov kvet ti v lono padne 

14 



106 



SLOVENSfflft POHLADY 



Clslo 5. — 1887. 



a Y mysel tr6cblivt!i zas §korvto zSveholi: 

to zhladi pam&f zimn^ch d6b . . . 
Hej, sviatok nasttipi, viem, t zemskom Moli; 

ba zeleii zTen^i tarn i hrob: 
no slabd ndstraba, — zn4ni, acb! io chov4 na dne. 

Doloiia: pr^de leto, pln^ poiehnania, 

a zlatom milosti kol fadstvu zazvoDl; 
i tebe privold: hfa, balzam, tu zas manna! 
preds' nebude zniet v u§i vidy len zialu hrana, 

pod ! rozko§ — v nej tvoj rmut sa stopi pokonn^ . . . 

A daiej ? . . . Ochmet iivota, 
pdSt! idte! — Otcovsk^, hej, ja vSe zdbony 
nayStivil; dnes? niet po £o ta — 
jich klasy 2alostia tie2 : inica pochovan4 . . . 

Nad§trkn6 V torn v§ak vyhnem dalSej sveta re5i, 

do noci uteknem, kde sv&U ti§a kol; 
tarn do citov sa zboSn^cb ni6 viae nezaprie6i, 
je yotuf iiaFo prtid, let vzdychov to bezpeii; 
tarn v42im ^primne svoj velky, ve!ky bd! . . . 

Mlk, ti§a 8v&t4 do kola, 
len rosy boiej zun, jak padA na popol — 
Z hviezd znime oko pl&pold: 
tym svitom! iba t;^m sa ducb mdj 6istl, lie5i. 

Ten svit ml pripomina: marnd ka^dA snaha 

tu dolu udiiat, 5o srdca vzAcne jest; 
i Idska plameii je, £o na hor bika, Stahd: 
Ai zemi nr?e sa ^- a letl k ri§i blaba 
zp&t anjel pestitef a str42ca naSich ciest. 

No Idske zato konca niet, 
len bydlo zmenila, v^ul plaje z krubu hviezd , — 
Hej, kedie trvd ducha svet: 
si sinkom! pldf mi badei ve^ne, da§o drahd! 

Hviezdoalav, 




Bez n&pisu. 

Crta z letnej vychddzky. Pise Anton Bielek. 

edel som pri stole a pisal ; zrazu vsak pavu- 
cinu mysle jakoby bol pretrbnul a moja 
hlava ztratila sa vo vfre neurcitostf. Moj 
duch pozbyl tvorivej sily, trpezlivost ochoty 
a ja darmo nutil sa do trudu. Ani myilienky, ani po- 
chopu, priam jako kedby pradiicu cif u sameho vretena 
odstrihnul. Divam sa na papier. Smutno, bezdusne lezal 
na stole a inokedy tento jedin^ a vylucn^ priatel mo- 
jich dum svojfm belom tak utuluo pokukava na mna a 
pobada ma do prdce. Dnes vobec vypovedal mi priatel- 
stvo a videl som, ze hiadf na mna chladno, cudzo. 
pNuz dobre," myslim, „v§ak sa my zas udobrfme," od- 
Io2iI som pero, vstal a pozrel von oblokom. Tam bolo 
nadherno. Slnko sklonen^ nad horou opieralo sa vo vygi 
Yzdusuy, lahk^, zlai^m lemom obruben^ obl&cik. 
V izbe triasol, hral sa vozduch zlatymi niCaroi jeho pa- 
prskov. Vyd^chnul som. Povetrie vonalo, v dusu vritila 
sa bodrost, na tvAr pokoj. „Na vonokl^' volalo tisfcimi 
hiasmi v mojom vnutri a ja pudom hnan^ chytil som 
kluiku a ta von na volny vzduchi 

Zo dvora kynie mi voln^ v;^hlad na modrav^ veniec 
hor. V novom Sate vyzdoben6 skveju sa nddherou zlato- 
zelene a jfch dpatie trail sa oku v modrastej lahodnej 
pare. Obrysy miznu v neurcitosfach a oko badd len 
dialkou yyhladen6 formy. Tak sa to zdd jako asi ruzo- 
Ifca devuska, ked je zastretd v lahkom, jemnom zAvoji 
a z bora na nu z&plava ^iameho slnka. Hutam, v ktorti 



stranu asi byeh sa dal. Ysade tak milo, tak krtono. 
Clovek jakoby videl az do srdca prfrody. Zivot — to 
velk6 a vznesen^ tajomstvo — vyskakuje z kazd6ha 
listu, z kazdej traviny a kveta; snuje sa v tisicich 
obrazoch pred o£ima a ukazuje sa v najvyvinutejSom 
riichu — V krise. VAhaniu dost skoro urobil som prio- 
tr2. Zrak padnul mi na udicu. Ihned som bol v duchu 
V tizkej dolinke pri bublavom potdcku, bifzo jedlfn, a 
pdr okamihov ubieral som sa uzkym chodnikom medzi 
osenfm za delom mal^ho y;fletu. 



Slnko kosmo dopadalo na zelenu plochu roU a luk. 
Po stromoch bzucaly chrdsty, vo vzduchu gvitoril sko- 
vran a po kvetoch, travindch lietalo, bzucalo, laskovalo 
tisice leskl^ch chrob&ckov a vyzdoben^ch motylkov. Po 
oblohe pi&valy obldcky, jasn6, zlati, razov6 a stiaiy sa 
po nebosklone jako vzduSnA siet. Zelen bdcia skvela sa 
zlatom. PriSiel som k v;^bezku hory, zakrutil v pravo a 
onedlho otieral sa mi o uSi £bInKot pstruhoplodn6ho 
potocka. P6da tratila na prfjemnej krotkosti. Cim dial, 
t^m vafiSia tichost, len 6ern jedUn, ostrosC yzduchu*a 
mohiitne formy nabyvajii prevahy. Eonecne dosiel som 
na miesto. Nadomnou vysokd strmd skala. Tu a tam 
jedlica, jelsa, smrek a vfbie. Riavik po kamennych 
iliabkoch, zelen^^m machom vylozenych, takmer kolmo 
nitil sa z obvysn^ho balvanu do plieska. Sadnul som a 
strojil cervicka na udicu, pripevuenii o priezracnii strunu. 
Spdd vody lahodnym sypanlm clupal po tvrdej skale a 
padol y obet hladine tisicimi kvapkami rozihranej. 

Kde tu hvizd drozda, tukot datia, ohias kukucky 
a potom ticho jako v kostole. Len ohromn^ kontury 
pohoria, bohatost kvetny, s^ta ze1e& travfn a lesk mla- 
d6ho Usta spl^valy tu v nadherny, rozkoSn^ celok. 

Ja uprel zrak na udicu. Kotvicu som zahodil uz 
dobru chyflu a brko moje len st&lo nad vodou ani sa 
nehnuc. A rybky yyhadzovaly sa za muskami jako na 
povel. A utekalfit minuta za miniitou a kotyicou ni£ ne- 
trhlo a perom nepohybalo. 

Avsalt pozorl Hore priidom sibii chvostami dvaja 
pekni suhajci. Pldvajii, jakoby sa dr^.ali len nad vodou ; 
nendhli sa jim. Netusia, ze v blizkosti uastrojil jim 
Cloyek-nepriatel liec, ktord kryje y sebe zAhubu. I dival 
som sa. Kedy-tcdy zyrdtili sa na bok a leskl^ bru§ko 
zaskvelo sa jim na hladine. Nezaujfmalo ma, ze na 
brehu yzndfia sa pestr^ mot^l, nad vodou ze klonf sa 
kyst bujnej nezabudkj'. Moj zrak prikovanj^ bol na brku, 
ktor^ zdtkou na povrchu dr2an6 hiipalo sa semotam po 
hladine. Kedby sa len chcelo ponorit! S jakym chvatom 
trhnul bych rukovat a jako zvucno privftal na kotvici 
ti'epotajucu sa obeC! 

„Radostou privftal bych obet!" Jak bez srdca vy- 
n(ma sa to. Inac utekAm i pred krvou kurcaCa. Jako 
vyrovnat zrazu tie protivy? Protivy sa schAdzajiil Zrazu 
brko sa zatrasie. Mne preletl telom mluna. Pozorujem, 
Tu tam pomyk a vidno, ze to nie od vln, lez zpod vody 
pochodiaca prfcina. Nastrojen6 rameno peyne trfme ruko- 
vat, svaly sa stiahly a zrenice pribit6 sii na zatke. 

Prechidza chvflka... dve... voda sumf... trhnutie 
a utesen^, cerven^^mi bodkami okrASleuy pstruh trepotd 
sa na suchu. 

Sikoclm, oviniem udicu a o6i obdivuju striebristy, 
fiervenymi a ciernymi bodkami okrdslen^ odey byslreho 
pstruzca. „Na dobrf odpocinok," a chudak mizne v kapse. 

„S jedenfm rastie apetft," hovorf Franciiz, a so 
zdarn^m za£iatkom chut k pokracovaniu opakujem ja a 
zas staniem si ku pliesku a moj na kotvicu zabudnuty 
cervicok Uka a yol4, a nie bez zdaru. Za polhodiny 
ulovil som styri krdsne exemplary zi-avych plutevcov a 
fervfcok, zabodnuty na kotvicu Idka a void len zas. 



Cislo 5. — 1887. 



SLOVENSKfi POHLADY 



107 



Z pozorovania vytrhnul ma cengot zvoncov. Pozrel 
80in bore. Z protejSej dubravy dola pirtou schadzaly 
OTeiky jedna za druhou. Potom postdly na paziti a za 
nimi zjavil 8a qviiar a mlad^ 16 — 17-roin^ Suhaj a 
kone^De nezbytny dunco. Voloym krokom bUzili sa 
ku moe. 

„Pocr sem, Ondro, tu je tieft, trocbu si odpo^inem I" 
Yolal star^, ukazujiic vy§e mna skalo, a lahnul si po- 
zili ua travnik. 

Ghtiac byt samotnym, ztiahnul som udicu a sadnul 
<lo le§cia. 

Valasi sa usadili. 

„LaIa, pozrite, jako tie kozy tam skd^u,'' ukazoval 
«uhaj hore na vysokii skalu. „Z coho to len mi noby, 
ked sa to na tych lupin&ch tak udrzi?** 

„Hm, zila, sila. Kozia noha sami zila, nuz coby 
neskdkala?" 

Stary vytiahnul dymku a napcb&val. MIad§{ sadnul 
si cosi ni2e a potom sbovarali sa. Ja naiuval som po* 
zorno. Vzdy rad pocfivam bovoriC niS lud. Co slovo to 
kr&sny zvrat, co slovo to bohatost skladby, umelosC 
vazby a zvlaStnosf pocbopov. Konecne stary zabladel 
sa do diale a zvrtniic tok re6i pytal sa: 

„A ci uz ten va§ Stevo vyzdravel?** 

„Cosi mu uz lepsie, ale vidy postonAva," 

„Odkedy stone?" 

„0d £)ura; i felciara sme doviedli k nemu." 

„Eh, felJiar, co vie felciar? aby si sa naplatil a 
Tide ni6 tu nic. ie aby si po lizicke uifval jak6si far- 
ben^ vddky. Coby si tam s li^ickou io pocal. Lizicka 
neodlozi, neprilozf." 

Potom neskdr p^tal sa: 

„A na 6o stone?" 

„Co8i ho u srdca tla6f." 

„Hni, to bude najskdr vred." 

„Ale ved to neznat na fiom." 

„Hja, synak, co ty vie&, vredy sii v§elijak6. Vredov 
je tri razy devaf." 

„A jako sa volajd?" » 

„Ja, ktoze ho tam vie . . . jako ktoi*^ . . . vselijako," 
a starfk prikyvkoval hlavou. Potom nesk6r doloiil: 
^Vidfs, neraoce su len tri: vred, lirek a hostec. Ureku 
je devatoro, hostcov sesf." 

Mlady valach pofiuval pozorne. Neskor pytal sa: 

„A jako vy to viete?" 

„Ja som to pocul, ked som sa lie£il az hen v tar- 
chovej od takeko, co vedel nemoce vyiehnavaC." 

„A kedy?« 

^Ja, tomu je uz ddvno; jak sa pamatam, rok pred 
tym velkym hladom. Na naSej doline India padali jako 
muchy. Zbozia nebolo a svet bol rAd, ked sa mohol 
nasj^tit rezlinovych pagd^ov. Teda tak jakosi to bolo. 
Pridiel som z pansk6ho a hned som ulahnul. Lezal som 
a nikto nevedel mi rady. Mat mi sn&sala od bohsveta 
CO, ale darmo. A boli sme bez rolf, nuz dostavila sa 
skoro bieda. Brat mi e§te nebol do roboty. V dome 
nebolo ani cim by muchu otrovil, nietoboz krajciara. 
Av§ak Pan Bob predsa nas neopustil. Mat moja vedela 
vySfvat jakoby perly sadzal. Vies, to ide z matky na 
dievku, z pokolenia na pokolenie. Na jar bolo \xi bo2e- 
pomoz. Az zrazu neboiki mat — daj jej Pdn Boh ve- 
«el6 z mrtv^ch vstanie — podvecer prfde domov a ukAze 
mi tri strieborniaky. Svietily sa jako srien. Potom ne* 
ak6r dozvedel som sa, ze predala staru snAd od pra- 
baby plachtu s hodbabn^m vySfvanfm. Eupil ju stary 
liCvko, zidak, ty si ho nepoznal ..." 

„Ale viem, zidia to radi kupuju. I tot v zime cho- 
dil jeden po domoch a skuptival od b&h Stichy s vy- 
5i vanf m. " 



n Ja, ved tf to vedia ; blazon, kto jim sadne na lep. 
Ale to uz je tak od jakziva na svete ..." 

Star^ valach zamyslel sa trochu. Mlady p^tal sa: 
^A potom?" 

^Na druhy de& r&no nAd sused Chovanec — i ten 
je ui na Boiora sdde -— zapriahnul voiky, mna horko- 
faSko vytozili na voz a i^li sme s matkou hore vodou, 
ta a2 kdesi k Orave do tarchovskych cholvarkov. Isli 
sme tri dni. Prisli sme do hot. Jedna stard babka ukA- 
zala nAm kde b^va ten clovek, ku ktor^mu ma moja 
mat viezla. B^val o samote na horach. EecT prisli sme 
k domu, nenasli sme ho doma. Bol v tu chvflu na zeli- 
nAch. Cakali sme. Ked mu nebohA matka vyrozprAvala, 
. to mi ch^ba, pok^al hlavou a zavrel sa do bo^nej ko- 
mdrky; potom doniesol starii, pisanu knihu, polozil ju 
na stdl a dlho, dlho cital." 

Starik si odd^chnul. Mlady p;ftal sa: 

„A jako vyzeral?" 

„Ja uz vem sAm neviem. Jakoby sa mi snilo, ze 
mal podlhovatu tvAr a tak6 jak6si o£i, ze az u srdca 
pichaly." 

„Nu a potom?" 

(PAnov doktorov prosfm za odpustenie, ie sa jim 
miesam do remesla. Sfastnou nAhodou pri^iel som k tfmto 
formulkAm za strieborniak, avsak pod tou podmienkou, 
2e liecenie sAm prevAdzat nebudem, ani nikomu nevy- 
zradim. Zavazujdc pp. iitatelov k ml&inlivosti, sdelujem 
doslovne to, io som pocul.) 

„Podve£er potom rozloiil ohen a varil jakosi korene 
a zeliny. Matka dlh6 roky rozprAvala, ie rozvoniavalo 
to V izbe jako liika o jAnskej polnod. Potom vzal velik^ 
'zbar, naplnil ho tou vodou, prekrojil ju trikrAf devat- 
rAz nozom, hodil devat stipcov soli a desC zeravych 
uhlfkov. Ja som sa vyzliekol, spodnie sdchy obliekol 
na ruby a vnisiel do zbara. Zariekad vzal riecicu, na- 
tknul ju na vreteno a podal matke, aby mi ju driala 
nad hlavou. Na to vzal z pripraven6ho hrnca do putne 
vody, lial cez riecicu na hlavu a odriekal: 

„Ty voda, vodicka cistA, bysti*A, chladnA, teplA, 
kalnA, mutna, tvrdA, mAkkA, oso2nA, skodnA, kvapkaj a 
lej sa na tohto krfzom a vodou krsten6ho menovan^ho 
nemocneho a prejdi mu do vlasov, z vlasov do koze, 
z koze do modzgov, z modzgov do krku, z krku do 
lahkych pluc, do fazk^ch pMc, do zaliidka, ceriev, ly- 
tiek, piS£al, prstov. Rozried mu krv, krvicku ciernu, 
otuz mu maso. Zavrtaj sa mu do srdca, zil, kostf, nech- 
tov; obmy ho, ocisti ho a vyze6 mu z osrdia, kde sa 
nemoce lazu, vsetky fazkosti, bole, mdloby, slabosti, zA- 
vraty, hnilobu, kvas, jatrenie, aby mu tvoja moc, ktorA 
zahAAa trikrAt devaf vredov, lireku devatoro, hostcov 
sestoro, a ktora ti je danA mocou Jezi^a Krista, kto- 
r6ho krstil svaty JAn v zidovskej krajine, v rieke Jor- 
dAne, pomohla, polahcila, poulevila a tomuto meuova- 
nemu krsten^mu zdravie prinavrAtila, skrze dobr^ moci 
a pomocu6 duchy a2 na veky amen.'' 

„Ked dokoncil, vzal knihu a dr2al mi ju ponad 
hlavu a domral dlho. Potom som vstal a musel tri i-Az 
chlupuiit z kupela ; matka vsak musela vziat tri raz do 
sechtAra, vyniest zpatkujiic a vyliat predo dvere, kde 
to potom so zariekacom dobre vyslahali. Ked pridiel 
dnu, kAzal sadndC mi na stolec, vzal na lopatku uhlia, 
nasypal jakehosi prAsku a mrvenych zeUn, okiadzal ma 

V trojacku a hovoril: 

„Zerav6, horuce uhlie z oh&a, ktory sa narodil 

V lone zeme, v dreve, v kremeni, v slnku, ktory cistf 
krv, daj kAdiva cist6ho z vegtiv6ho prAdku a z vonav^ch 
zeUn, nech choldiin a mara ztratf sa pod zem a prejde 
do zl^ho ducha, ktory nemoce seje, plodf a pokd§a 
stvorenie Bozie, krstene v siedmich liekoch krstenej 
vody a vykdpen^ krvou Krista PAna az na veky amen."* 

14* 



108 



SLOVENSKfi POHLADY 



Cislo 5. — 1887. 



Eed ma uz ekadil, zaki*util som sa do bielej plachty 
a lahnul som si na postel. Matku poslal von. Na m&a 
isla slabosf, nevidel som, co robl. Sm^tral mi po tele 
rukou a bovoril: 

pJa teba vyhanam, vrede zly, smradlav^, jedovat^; 
ja teba vyzehnAvam, vrede potajomn]^, vrede cierny, 
sucb^ a nabehnut^. Ja teba klajem, vrede dcfpajiici, 
rozp^leny, hnil^, a rozkazujem ti, kdekolvek vynachodfd 
sa V tele tohoto svatym kretom oziveneho cloveka, abys' 
premozeny a zastaven;^ rozisiel sa jako vetry po hordch 
a ztratU jako tma pri stvorenf tohoto sveta." 

Potom rozkrutil ma, hadzal nadomoou krfze a 
bovoril : 

nOdhdiiam fa a nakazajem ti, abys' zo tristo lidov 
a stavcov tohoto nemocn^ho vystupil a ho nepdiil, ne- 
bolel, nerastnul, jako nerdstlo kamenie po naDebevstu- 
peni Krista Pana. Jak si v hlave, vytraC sa temanom, 
jak si V pMcach, v ialudku a v srdci, hybaj potrebou 
von, jak si v rukdch, nohich, odld nechtami von z v61e 
Boha Vsemohiiceho, Jezisa Nazaretsk^ho, ktory kriesil 
mrtvych. uzdravoval nemocnych, amen.** 

Mlady valach dychtivo strehnul slovd starcove. Polo- 
otvoren^mi listami dival sa na rozptavajuceho. Vidno 
bolo, ie istd vndtorni bazeA opanovala ho. 

„A potom jako ste sa dostali domov?^ 

„Uz veder jakoby ma bol vymenil. Dychal som lahko 
a {azoba u srdca mi prestala. Rano brali sme sa domov. 
Kazal matke, aby ma vykupali v kapustnvch korenoch, 
a jak na mna pot v^nde, aby sa nic nebdia o m&a. A 
chv&Ia Bohu, za tri tydne bol som jako buk a od t^ch 
£ias ma ani hlava nezabolela.^ 

Valasi obrAtili rec v smer drufi^. Rozhovor trval 
a2 slnko zastalo nad vysokou skalou. Hory hddzaly 
tiene. Star^ valach sa poobzeral a potom vstal. 

„Bude uz das, aby sme hnali. Kym dojdeme k sa- 
la&u, bude vecer." 

Na slov& zdvihnul sa i suhaj. Prdsknul bicom, 
dunco zabrechal a hnal ku ovciam. Za nfm sli valasi. 
Cvengot zvoncov zavznel ostrej&ie, potom slabnul, slabnul, 
az utichuul V hiistinach. 

Zase som bol panom situdcie. Viete, stdrnem po- 
maly, nuz jako taky zacal som sa sam so sebou shovaraC. 
„Hod(m udicu eSte raz,** ;,vsak slnko je eSte vysoko," 
Jak by sa mi e§te nieco podarilo,^^ atd. atd., a skutek 
neutek. Brko so zatkou dosC skoro stale na str^zi, ci 
turn dolu nejaky nezbeda nepokusa sa o cervika. A 
vskutku ... no niet casu opisovat . . . trhnem a pstruzec 
trepoce sa na kotvicil 

Radost bola velkd v Izraeli, avSak dobr6ho len 
malo na tomto svete. Y spechu zas hodfm udicu na 
vodu. Rybky vyhadzuju sa i bore i dolu. Ja snfvam 
bohatej koiysti, o tvarach, ktore moji drahi prekvape- 
nim robif budd, avsak pozor! zdtka ponorila sa pod 
vodu ... zas nieto kedy opisovat . . . trhnem a moja 
kotvica tam kdesi v haluznatom koreni zostala treat. 

I bolo mi jako Robinsonovi na pustom ostrove, 
alebo, abych tak daleko nemusel, nasmu schwarzgelbovi, 
ked ho do potoka uazenu a zmoknii mu pri torn patrony 
a on nemoze striefat. 

Eto ma skodu, o posmech aby sa nestaral. Ten 
potodik mi tak vdbno zblnkal a spadom vody vyhadzo- 
van6 kvapky svietily jako dtihov6, priezracn6 hrachy. 
Ja hneval som sa a ten pstruzec jakoby vedel, ze som 
neskodnym, vyhadzoval sa mi pred nosom nad povrch 
vody. Sadnul som a zapdlil cigaru. Dfval som sa na 
vysoku skalu ; smelo vypfnala sa do bora. Temeno jakoby 
ho obielil, po bedrach tie bystr^, iilonoh^ kozy obhr^- 
zaly kriaky a skakaly z jednoho v^bezku na druh^. Tak 
voino d;fchalo sa tu na ostrom vzduchu, v speve vtdcom, 
vo voni kvetin. Blfzo mAa here uzkou cesti6kou kedy- 



tedy previa deva, zenicka s plachtou, ovesenou cez 
plecia. §ly na rtibaniski na trdvu. A poznaf bolo, ze 
rastie tam bore nielen tr^va, kvet, ale i spev. Ede tu 
lahodno zavznely v n&pev oblecen6 city, krasne sta t& 
mlada prfroda, a na to z druhej strany dlhe, ozonn6 
;,niuhii!« 

Z dumania vytrhnul ma hrkot voza. Onedlho zazrel 
som volky s gazdom. Vedia neho kr&dali dvaja mladsf 
a jeden ob§iichanf starec so sekerou na pleci. SnicT 
nddennik. 

„A kedy ste to kiipili tie chvosty (volky)?" 

„Na f)ura na b . . . jarmoku." 

„A daria sa vAm?" 

,Nu, dakovat Bohu, len ten n&rucn^ tot ty2den co 
pokulhdva." 

„(io ste dali za ne?*^ 

„Toho roku ni6. Eiipil mi jich Abriin z poly." 

„V§ak vlani mali ste vlastnii zdprai?-' 

„Tu som vyniesol na smb. Uz nim strecha letela 
na hlavu. Musel som spomdhat jako som vedel. Pokryl 
som volmi." 

„Co ddvate od nich?"* 

,,Ja veru dost. Na jar dva dni ora6ky a v jeseni 
dva uhory. Okrem toho dve merice zita a dve razi." 

„To veru az nad hlavu. A z predaju kvapne 
y&m CO?* 

„Jako Boh i&. Niekedy kvapne, niekedy zas sko- 
duje. Ale je to bolav]^ zdrobok, nech Boh cloveka chr&ni. 
Viete, So iid&k chytf..." 

„Vy sa okurujete este zo svojho?" 

pOj tiie, kde by sme vzali. Len z pansk^ho sa 
iivfme." 

„A jako vam to dava vrchnosf?" 

„Za takiito fdrku tri dni robfme pri kopanf a e§te 
polesn^mu co to.^ 

„Veru dost.'* 

„Ja ver' tf pani neumdlia; a kedby to bolo drevo 
jako drevo, ale pfhlina. Horf jako slama." 

ZaSli y diali; este bolo pocut hrcanie voza, roz- 
hovor v§ak utichnul. 

Samotn^, vytiahnul som chytenych pstruzcov. Vy- 
padla mi i kornutka, v ktorej som mal cervikov. I chytil 
som najv^c^ieho a hodil do vody. Potom labuul som, 
prich^lil sa k vode a dival sa na ten druhy svet. 

Voda Ma tu ticho, voIno, a robiac okrut tratila sa 
V protivnom brehu pod vymelom. Bola cista jako zrkadlo. 
Na dne vrtil a hemzil sa belusky piesok jako zivy. 
Kde-tu liezjl vodny chrobacik, krdtil sa odtrhnuty Hstok 
a cerven6 korienky cervenaly a stlaly sa po dne a vode 
jako nite. 

Ja som sa dival na cervfka. Sndd len kohosi pri- 
vibi? Cakal som. Podvodny svet v sklennom svetle zo- 
stAval ten isty. Len formy belaveho piesku menily sa. 
Lez hial Z diery oproti vykuknii temnobned6 vlakna a 
h^bu sa i bore i dolu. To je nieco ziveho, mysUm. 
6 dno; je to pan rak. A pocfna si jako sa na neho 
slusi: opatrne. Boji sa, v§ak on vie, koho, a prehliada, 
ii nejaky nepriatel nie je na blizku, ktory, nemajuc 
respektu pred zasadou: uti possidetis, mal by volu po- 
rusif politicku rovnovdhu podvodnych pomerov. Avsak 
z6kol-vdkol ticho, jako v stoliciach, kde hlavnl i^upani 
rozkazuju. Opatrnosti vsak napriek tomu nezbyva. Pan 
rak so zbrojou v ruke pusta sa von. Jeho bojovn6 
klepetd tvoria predvoj a on majestatno, s celou hrdostou 
svojho sebavedomia ukazal mdjmu skrytemu oku svoje 
Ja." Po dokonalom prezkiimanf okolia pustil sa hopku- 
jiic rovno ku dervfdkovi, obcbodil okolo neho a sna^il 
sa ho dostat do klepiet Avsak neposlusnd voda nemala 
smyslu pre jeho chiitky. Mykala vzdorne cervikom semo- 
tam a ctihodny pdn rak, nepodmajiic si tiez velmi 



N^ 



\. 



Cislo 6. — 1887. 



SLOVENSKfi POHLADY 



109 



obratne, musel pristaC na slinkdch. Avdak trvalo to leu 
na chvilku. TrpezlivosC podvodneho obcana dosla ku 
koncu. Odhodlano, vdznym krokom urobil tomuto ne- 
dorozameuiu koniec: uponizil sa k indjinu daru a ne- 
ohrozene chytil ho do klepiet. Nastal cas pochiitky. 
Okolo kedy tedy prebehla cereblicka a zvedava prista- 
vila sa; potom hodila chvostikom, obchodila, jakoby sa 
jej io uslo. Za hon prigla druhi, ti*etia, zavf tala sa pod 
kamienok, vybehla zas a ctihodny p^Q rak, pofazne 
moj cervlcok v podvodnej republike stal sa stredisfom 
;,udalo8ti." 

Tie lual^ rozmarnS tvory dost skoro updtaly pozor- 
nosf moju na seba. I ta pestrosf a rozmaDitosf, len^e 
V inych podobAch, inych rozmerocb, nez tu hore. My 
pod pru^^nou, piiehladnou inassou vzduchu: tf tain pod 
sklennou hmotou vody. My sh&name sa za svojmi idearai, 
cielmi, suahami, tl dolu dejstvujii pudom; jich ciel 
sebaudrzanie a prostriedky boj prave tak jako medzi 
narai. My — pardon — drahi moji, musira prestat a 
postavit sa do „gliedy/ aby ma neobvinovali s nezdvori- 
losti. Nov^ host bllzi sa, a viete, ze koinu cest, tomu 
cast a pastierovi triibal 

Z tej istej diery, z ktorej pred chvflou ukazal sa 
poctivy ob&iu z Podvodia, pan rak, vychAdza druhy 
exempldr, len ze o mnoho v&csf. Zvlastne chvostom 
(az§ie pohybuje nei jeho predn;^ znamy. Kuknem, ikryl 
Ja, to reku mojho hosta, ctihodn6ho pana raka, nie 
menej ctihodni, no za to neznejSia polovi6ka, pani 
rakova. Vysia, jako sa na ddmu slusi, majestatno, uctu 
vzbudzujuco. RozbUada sa dovdkola, jakoby niekoho 
hiadala. Snad p&na manzeia. Jej fdzy (v podvodnom 
svete V celadi rakov patrf to medzi prednosti zensk6ho 
pohlavia) pohybovaly sa na piesku a klepetd mala polo- 
otvoren^, priam jako ked osti*& zenicka „pozre do ocii" 
a podoprie si boky. Zrak jej Ysak padnul na pana man- 
zeia, ktory V sladkostach po2(vania zabudnul na svet a 
uevedel co sa okolo neho robf. I ztriasla sa ctihodni 
pani rakovi a jako strela prikvitla k pduu manzelovi. 

„A, (o vidim? P&n mangel na hostioe?" recie a 
postavi sa pred neho. 

Pdn manzel zarazeny obr&til zrak na svoju neznii 
polovicku a dfval sa jako postizeny hrieSnik. Pani man- 
zelka, nahnevan^ najskor, ze nedostava odpovede, pri- 
stupila blizsie a kyvajtic hlavou examenovala: 

„Teda tak? A svedcf sa to zenu doma samotnu 
nechat a chodit po hostinkach?^ 

Ticho. Pan manzel jakoby onemel. Avsak biira dost 
skoro zniesla sa na jeho hriesnu hlavu. Jeho rozhorleni 
zeniika neznala £artu. Obletovala okolo svojho pana a 
vyt^kala mu: 

„6 ja smutna, nevesela. Ja aby som sa pr&cou zo- 
drala a on chodi si po zabav^ch a hostiuach a o nifia^ 
sa ani neobozre. Mam ja len zlaty zivot. To je manzel- 
skd vernost? Tak mi odpUcas moju Msku?" A urobila 

hroziv^ pohyb, zahodila sa do polkruhu brnk, a 

\>&u rak V okamziku odletel na bok a prestrageny stia- 
hnul chvost a mlcal jako mys na pinom vreci. 

Jeho vernd polovicka v^ak chytila cerv{£ka a po- 
chutndvala si, o prehresen^ho svojho druha ani sa ne- 
obozruc. Tento v§ak zo svojej hanby nezdal sa prebudzat. 
Prem]^slal sn&d v kutiku o osude iiboh6ho fiiosofa So- 
krata, ktoremu jeho histohcni polovicka tie premudre 
sustavy tak casto povdlala na kopu. Ale co pocatV Kle- 
peta jeho panej drzaly v lictivej diaike jeho chutky a 
on, sn&d viacej mestianskych druistiev £inny a titul&rny 
cleu, sndd liradnfk poctiv6ho cechu v Podvodf, a tito 
hanba, toto ponfienie rodinnej hlavy! O, ked sa musel 
tohto do2itI 

No ale nie na to m&me usta, aby sme jim nadarmo 
jest davali, nuz i ukrivdena polovica stavu man2el8k6ho, 



ked nevedela dobyt si prevahy nasiUm, zastala si na 
polf prakticn^ho politika, ktory rata s okolnostami a 
berie len to. 6o mdze. Zacala zehrat: 

„Tak je to, ja sa staram, trapim, hrdlujem a ta- 
kiito odplatu mam za to . . .^ 

Pani mauzelka ani neo£uvala. Trhala si kusok za 
kuskom z iervfka. 

Pdn manzel pokraioval: 

„Nie je to hanba a posmech? Cloveka tidpi, neda . 
sa mu doma ani najest, a ked sa kde tu obiivf . . ." 

To uz bolo primoc. Tdto vycitka nemala dozniet 
bez odpovede. I postavila sa pani rakovd a hodila po 
manfelovi blesk ocu. 

rAno, nedam sa ti najest, veru nie. Ked sa ti ue- 
chce, nuz neje§. Mysl(§, ze budera pefiienky vypekat? 
Ked sa mozem ja s detmi obfsf, pre6o by to i tebe 
dobr6 nebolo?" 

A pustila sa znovu do obhryzania koi7sti, na insie 
nepozorujiic, len aby ju pdn manzel neprekvapil. Tento 
neoddal sa resignacii. I dalej dob^val domluvou, svojim 
prdvom, v^hrazkami nahTadom svojim platnosti; avgak 
tvrdosrddl nemalft sluchu ani pre prosby, ani pre hrozby. 
Nespomohla vyrecnost, nie prdvo: so skrcenym chvostom 
musel zostat v ctihodnej diaike a dfvat sa, jako sa jeho 
nezni polovicka hostl a tazf z jeho mozolov . . . 

Smial som sa na pricbehu t^chto nesrovnalostf. 
Voda zblnkala veselo ponad hlavy nahnevanych man- 
zelov a jakoby nie pon^hTala dolu dolinou. Este som 
bol svedkom posledn6ho pokusu ukrivdeneho man^ela. 
Ked nepomdhala vyrecnost, chcel si pomoct p&stou. 
Zdvihnul sa a priskocil k tvrdej pani Rakovej. Myslim, 
ze nie s tym limyslom, aby ju odprosil. Avsak chyba 
I&vky. Tdto sa strelhbite obratila a roztvorila proti 
svojmu pdnovi udrucie ... to jest cosi insie . • . klepetd. 

Mna zatym uputal insf predmet. Pozrem dolu. 
V pnide sa nieco h^be, zostrfm zrak a vidIm pstruha. 
del ma, ale bol za6, a splehotal chvostom tak bezsta- 
rostne, aby • sa udrzal v prude uchddzajucej vody. Skoda 
kotvice, myslfm, a veraboze kedby o^ima bolo moino 
chytiC rybu, istc by mi nebol utiekol. P4n rak a jeho 
ctihodnd polovicka ZRifm viedli spor dalej a ja rid som 
videl, ze moj pstruzec vychddza z prudu a mieri do 
melciny. Zasiel vsak pod molu. I napnem zrak, neminul 
okamih a vidfm vykiikat z bezprostrednej bUzkosti na 
cervlku pochutnavajiicej si racice hlavu zpomedzi rdzdia. 
Zrazu zakalf sa pred mojfm zrakom voda — bystr^ 
pstruh uapadnul koryst — cakam a v ocistenej vode po 
mojfch hostoch ani slychu ani ch^'u. Nuz co bolo robit? 
Svinul som stany a pobral sa domov. Slnko pmve sklo- 
nilo sa nad horu, kvety d^chaly vonou, jablone, hnifiky . 
skvely sa v bladoruzovom okvetf a od h6r vanul kore- 
nist^, cerstvy vozduch. Tu bzuCal chrobdcik, bliidil 
motyl a nad hlavou poletoval netopier. Kry sta jedna 
siizvucna piescn. Zdalo sa, ze kazdy konarik spieva, 
toTko vtdckov-spevackov driemalo v nich. Chodnfk vie- 
dol ma cez lucku. Traviny zavanaly po hubAch, povetrie 
bujnostou. Slnko opieralo sa o protejfiiu retaz pohoria 
a barvilo temena nachom; tu dolu r&stly stiene a od 
h6r kradnul sa siimrak. 

Priroda bola v plnej bujnosti rozvitku. Krdsa tu, 
krdsa tarn. Kaida hovori svojou recou, svojfm zvukom, 
svojmi prejavmi a predsa tvoria celok, dopl&ujii sa. 
Jako to? Sndd krasa ma v;^sady? 

Kraj otvaral sa mi vzdy viae. Dolinka ostro za- 
r&zala sa na dol, ja stiipal rezko. Pri skalnatom vy- 
bezku odrazil som sa po lizkej cesticke na pravo. Zrazu 
pocujem sust. Predomnou v malej diaike staly dve ie- 
nidky. Zdalo sa, ze ma nezbadaly. Prvd, mladSia, 
hovorila : 



y 



y 



110 



SLOVENSKifi POHLADY 



Cislo 5. — 1887. 



„AIe, susedka, pravda je to, ze sa \k vasa rod&cka 
irydiva?" 

„Pan Boh vie, jako to este bude. Cosi sa povr&va, 
ale ii je pravda, neviem." 

„A ozaj ze ten vdovec KovA6?" 

StarSia prikyvla hlavou; mladdia hovorila dalej: 

„Nu, ved poMvam, pocuvam. Ti Betka Vanovie, 
ale jako by to aj bez nej bolo, chodila Ydm v£era cel6 
odpoludoie po doinoch a roztrasovala chyry, £6 sa to 
ide robif. A4 vara ju triaslo od jedu." 

„Jaj, prosfm vas, kto sa tej pod mlynicu dostaoe ..." 

„Tak . . . vy neviete, preco tie hnevy ; Betku mrzf, 
ze jej z klietky uletelo." 

„Jakoby len nevedela, sestra inoja. Myslfte, ze som 
slep4, alebo 2e nepo^ujem? Nebohi Kovacov& ani este 
dobre neostydla, do uz vyzv^ala za nfm ..." 

„Veru, vera, ale ja hned hovorila, ze jej na prdzdno 
klepne. A vera vidfte, aby pravdu povedala, ani jej nie 
CO zidat ; zapre sa do kazd6ho. Ale to je vdm cely flok 
taky ; v§ak go soin ja \A prehltla, kedby to na drah^ho 
padio, aj by neviem to." 

„Tak, a teraz jej neni len rady. Na va§u rodicku 
zle nedobre, ze tak& a takd a Piin Boh vie 6o." 

„Hm, kto jej md2e za to? Kedby si Betkovat^ 
jazyku bola dala pokoj, uz dAvno mohia sa vydaC. Ale 
ktoby takeho vojaka bral.^ 

„Svat2i pravda, kmotricka; ale ked sa uz o torn 
shovdrame, poviem vdm : ja som hned vedela, jakonihle 
Kovacke odzvonili, ze to vase dievca diho venca ne- 
ponosf. Ja to uz m&ui tak is to, jakoby z dlane cftal.'' 

^Oni sa uz davno znali, e§te pred nebozkou." 

„Ved, ved; ale pretoze ju nebral?" 

„Pan Boh vie ; ^e sa vraj pohadterili, a dievca bolo 
eSte celkom mlad^, nemalo rozumu, nuz a blazon co 
niudreho vdm spravf?" 

„A dostane ono to do hospod&rstva?" 

„Vera vam neviem povedaC. Ale coby nedostalo? 
Cosi ze mi v sirotskej kasse a za vysivanie sobeiie tie2 
pekny gro§. A tetka Hlavnovi nevezme chalupu a role 
na drahy svet Neprfde ono ku Kovdcom hole." 

ZeniSky urobily niekoiko krokov a zatym obrdtily 
sa po chodnfku cez zahumnie domov. Ja krdcal rovno. 
SInko uz zapadlo za hory. Dialne lesy dychaly troou. 
Na osenie, luky padala rosa. Cerstvo som spiechal k do- 
movu. Hviezdicka za hviezdickou zjavovaly sa na oblohe 
a nad dialnym cernavym brdom pUval mesiac, ticho, 
velebne. Nad dedinkou vznasal sa dym, modrast^ jako 
mhla. Vokol bolo ticho; okolie tonulo v striebristom 
zdvoji mesacnej ziary, v sladkom opojenf bilo srdce a 
dolu i hore, tarn i tu panoval bozl mier. 

Priblfzil som sa k domu; uz bolo dost neskoro. 
Cez osvetlen^ okna izby zazrel som mihat sa stiene, 
stol prikryt^ a prfpravy k vetori ukoncen6. Ten utulok 
nioj tak prfvetivo, radostno vital ma. 



Zreje ^itko... 

Mie V skalia cbertib — v kyprti p6du zeme 
hodil zrako to — a ked v slnca bleska 
zrdstlo, prosilo rosidku nebeskd, 
rozosial Samom nesvoraosti semft 
hor§ie od p^ru, papenca, netreska; 
akiste div^ asiatsk^ plem&. 
Tak na zv&dnut6 b^fa sa sosuly 
ach, srdcia tvrd§ie od kremefia, 2aly! 
AvSak hl&vodka ka oblohe ^neje! 
Zreje iitko, zreje. 



Pretrpk4 nutnost, bdzeii zdkon ra§l, 
moc, hfa, je mod — tak zbabelosU umy — 
ale to zrno, to zem v lone tlami, 
u2 i^iaden vfchor sveta nezahluSi. 
Hej, budd body! §ainf polom, §umi, 
a2 pridu (biedy kmotor tie2 da6' ta§i) 
tl nezkrotenl orly, 2reci-2enci, 
ocielky, kosy verni prlvrienci. 
U4 odznel sudby v^^ok: zle je, zle je! 
Zreje iitko, zreje. 

A preds' bobatier dncha tradne vzdych4: 
ach, do zl^ch £asov moje iivobytie 
npadlo a s nim 2hav6 t62by; i tie! — 
AvSak red jestli nie je prdzdna, licb&, 
do za zornidky rudej oa dsvite 
odiavonila modlitbidku zticha: 
tomn na rozkaz Boil krdpky zkan6 
Talijon mysle v du§a rozhdrand 
a u2 mn nivon kresCanskej nddeje 
vedn^ iitko zreje. 

Ba priam dozrieva a s nim pravda svftti 
ukritovand, vlUnend v ialdri, 
nie na dslni — na severnej 2iary 
rozvija sa t4 princezna zakllata. 
Len cez Skdrodky ziera 121 do tv4ri, 
ktord si hovie za prestolom zlata, 
a usmieva sa vlasti, neviniatka, 
do zapreddva otca, rodnd matko. 
Lei pomni, kto sa naposledy smeje, 
tomn 2itko zreje. 

Yodrali mocon v drodn^ z&katie 
sa neprajnici naSi, v bneve prudkom 
tladia Slovdka, bijd slovom, skutkom, 
strezd Da oka blesk i peray hnotie. 
Hej, §rahne mstite! elektrick^m prdtkom — 
a hned hdrlafo uzla oslabnutie 
u2 priviazan^ dlovek ku dereii 
pociti a sfa holdbok sa te§i 
na kfm, ked since srdce zeme hreje — 
zreje iitko, zreje! 

Maria Javorinskd, 




Slovensky Plutarch. 

Sdeluje Alexander Lombardini. 
39. Rehor DankoT§k^. 

atolicky knaz, udenec, filolog, filosof a zna- 

menity paedagog, narodil sa 16. febr. 1784 

na Morave v meste Telci z meSfanskf ch ro- 

|j dicov, pod ktorveh opaterou pocal studovaC 



a dost skoro vynikal pilnostou a peknymi vlohami ; naj- 
viae povzbudzovalo ho dvandstdukAtovfe stipendium gr6fa 
Leopolda Potstotzkeho. Z&klad svojej budiicej utonosti 
polo^il r. 1796 v jihlavskom gymnasiume, Jako vybora^ 
mladik bol vld^ou odmeneny rodnym stipendiumom, ob- 
nAsajiicim 70 zl. striebra; CikAnek, jihlavsky radn;f , po- 
volal ho k svojmu synovi za dozorcu a opatril ho vset- 
kym potrebn^m. Takto rodidovskej podpory nepotrebujiic, 
svobodny od starosti i^ivotnych, mohol celou dudou od- 
dat sa vedam. Za kratky das zasvaten^ aj do podiatkov 
gr6ctiny, v klassickej literature robil velk6 pokroky. 
R. 1804 rozludil sa s Jihlavou a pospiechal k poduvaniu 
filosofie a n&bozenstva na viedenskii universitu, kde po- 



Cfslo 5. — 1887. 



8L0VENSKfi POHLADY 



111 



Clival predndsky chyrecn^ch uibArov: Karpeho, Jahna, 
Ambscbela. Jako v Jihlave, tak aj tu, nakolko mu okol- 
nosti dovolily, cvicii sa v gymnastike. R. 1805 baron 
Anton Gabelkoven, pov^zsko-novomestsky pr6post, bol 
prinuteny baviC sa za dlh§i ^as vo Viedni, a aby tarn 
cas bez osohu netravil, chcel zdokon&lit sa v arabskej 
red, ktoru obliibii si co ziak; poziadal o to Jahna, ten 
bol avsak velmi zaneprdzdneny, tak 2e prepp§tovej 2ia- 
dosti nemohol vyhovet a odporucil mu za ucitela Dan- 
kovsk^ho, najvybornejsieho zo svojich posluchdcov. Uro- 
bili smluvu a Dankovsky sprev&dzal preposta do Povaz- 
skeho NoY^ho Mesta. Tu velrai prospieval v greckej a 
arabskej red, jako aj v klassickej literature. Do fran- 
cuz§tiny bol uvedeny kiazom Walterom, ktory bol u boku 
novomestsk6ho preposta; mimo toboto svoju tiizbu po 
ved&ch uspokojil u R^vaya, ktory ho voviedol do novsfch 
literatur a priudl i madarsk^mu jazyku. Medzi tymto 
r. 1805 z hermeneutiky a drkevneho prdva v Olomud, 
r. 1806 ale z dogmatiky v Hradd zloiil rigorosa. 

Pri uh. krdl. akademiach sriadene holy kathedry 
greckej red; za obsiahnutie jednej z nich uchddzal sa 
u pestianskej university, a r. 1806 najprv k rabskej, a 
hned na to k presporskej akademii bol vymenovan^. 
Grof Szapary, okresny hlavny riaditel, vymenoval ho za 
akademick6ho bibliotekara ; on sverenu mu kniznicu 
vzorne sriadil so svojfm priatelora Endlicherom. V spo- 
locnosti novomestsk6ho pi'^posta pohyboval sa aj vo 
vyssich kruhoch, kde nie raz naskytla sa prilezitost 
k jeho vyznaceniu, menovite ked v Kromfeffzi zabivali 
sa u kardinala Coloreda, kde ku cti arcikniezata Rudolfa 
8riaden6 bolo divadeln6 predstavenie, v ktorom Dankov- 
sky vystupil jako Arab a v sprievode hudby spieval 
arabsk^ piesne k uspokojeniu vysok^ho obecenstva. Na 
dvore grofov Cakovcov a baronov R6vayovcov bol vzdy 
mile prijatjf. Jako akad. ucbdr r. 1807 — 1809 gr6fa 
Csakyho ucil v rhetorike, bdsnictve a iSlosofii, r. 1818 — 
1823 ale ucil nadan6ho syna bar6na Viliama Walters- 
kirchena. V iiackom este veku vykonal peSky velkii 
cestu cielom nadobudnutia si zkusenostf, v com pokm- 
fioyal aj v udbarskom veku. Tak r. 1816 v spolocnosti 
grofa £)ura Walterskircheua cestoval cez Koszeg, Hradec, 
a Triest do Benatok ; r. 1824 v spolocnosti spomenuteho 
barona, grofa Trauna, vychovatelov M^hesa a Miklovica 
a akad. ucbdra Rosenica pleplazil gt^rske hory. 

Dankovsky viedol jednoduchy zivot, za skvosom 
nikdy netiizil; zil svojim kniham. Mnoho pfsal nemecky 
a latinsky. Z jeho spisov znamenitejSie sii: „Elemeuta 
lingvae grecae practica." VPresporku 1808. — „Gram- 
matica lingvae grecae." Vieden 1812. — „Hungarae 
gentis avitum cognomen, origo genuina, sedesque." Pres- 
porok 1825, — ^Hungarae constitutionis origines, gentis 
incunabula, et diversae sedes." Presporok 1826. — 
„Homerus slavicis dialectis cognata lingva scripsit" 
Vieden 1829. — „Magyaricae lingvae Lexicon critico- 
etymologicum." Presporok 1833—1836. Za toto svoje 
svoje dielo bol r. 1838 kralom Ferdinandom V. zlat^m 
zdsluzn^m peniazom obdarovany, na ktorom tento kolo- 
pis mozno citat: „De Uteris merito Gregorio Dankovszky." 
Podia neho madarskd rec ma 4668 korenov, a z tych je 
len 962 madarsk]^ch, ostatnie su cudzieho povodu. 

40. JAn Caplovid. 

Tento spisovatel musf byf aj za slovensk6ho lite- 
rata povazovany, bdrs okrem ^Slovensk^ch Versov," 
ktor6 r. 1822 v PeSti vysly, pfsal ostatn6 spisy v latin- 
skej a najviac v nemeckej reci. 

Jasenovsky JAn Caplovic, pravotar, narodil sa v Hor- 
nom Pribeli v hondanskej stolici dna 21. sept. 1780. 
Studoval prdva, za poldruha roka bol v praxi u ist^ho 



advokAta v Banskej Bystrici, potom r. 1799 v decerabii 
stal sa pisdrom a r. 1804 podnotArom pri sudnej stolici 
zvolenskej iupy. Po prajnom dokoncenl studif vo svojom 
25. roku (1805) obsiahnul pravotarsky diplom a stal sa 
r. 1808 prfsediacim sudu zvolenskej stolici. V torn roku 
ho jeho patr6n, hlavn^ zupan Peter Balogh, pojal sebou 
do Viedne, aby mu tarn u uhorskej kancellarie zaopatril 
jeho vloham zodpovedajdci lirad. Burne pribehy v r. 1809 
ale zmarily jeho nddeje a z Viedne zaniesly ho do Sla- 
vonic. V Pakraci za tri roky licinkoval sCa pravotar a 
tajomnfk tamej^ieho gi*6ckeho nesjednoteneho biskupstva 
(1809 — 1812). Uz tu venoval vcelaratvu svoju pozornosf. 
R. 1713 stal sa tajomnikom u gr6fa Schonborna a po 
giestich rokoch riaditelom uhorsk]^ch statkov tohoze 
grofa. Na to ho stolice zvolenskd, beregski, marmaros- 
sk& a ugocska vyvotiiy za assessora, v ktorom urade ho 
aj smr£ zastihla. 6aplovi6 najm^ na poli juridickom, 
zemepisnom a narodopisnom osveddl svoju vzdelanost. 
On napisal: 

1. ^Enchiridion lexici corporis juris Regni Hun- 
gariae." Presporok 1816. Spis ten dozil sa troch vydanf. 

2. ^Nucleus plani tabularis sive synopticus decisio- 
num curialium extractus." Presporok 1811. — Druhi 
vydanie tiez tarn r. 1817. 

3. ^Index sessiouum diaetae 1811. 1812." Bol prf- 
lohou diariumov. 

4. „Die Bienenzucht in Doppelstocken mit beson- 
derer Rticksicht auf die Korbbienenzucht." Viede& 1814. 
Novsie vydania tie4 tam 1815. 1816. Siidasne vyfela aj 
latinsky. Do medardny prelozil ju Szentivanyi. (MiSkovec 
1816.) Do sloven ciny prelozil ju Blazkovifi. (Vieden 
1817.) 

5. „Problemata juridica." Presporok 1814. (V po- 
zostalosti gr6fa Feketeho.) 

6. Zusiitze, Berichtigungen und doppettes Register 
zu Engels Geschichte des ung. Reiches." Vieden 1814. 

7. „Guter Rath an alle, die vom rheumatischen 
Leiden befreit zu werden wiinschen." Vieden 1815. 

8. „Das Bartfelder Bad." Viedeii 1817. 

9. „Slavcnien und Croatien." PeSt 1819. (Dva 
svazky.) 

10. „Schematismus ecclesiarum et scholprum Evan- 
gelicorum Aug. Gonf. in Regno Hungariae. Pro Anno 
1820." Vieden 1820. (Toto bol uhorskych evanjelikov 
najprvsi schematismus.) 

11. ;,Schematisraus ecclesiarum et scholarum evan- 
gelicorum Aug. Gonf. in districtu Cisdanubiano." PesC 
1822. 

12. „Ethnographische Erklanmg von der Oberst- 
lieutenant Heimbucher gezeichueten und in Kupfer- 
stichen herausgegebenen 78 ungarischen Trachten unter 
dem Titel: Pannoniens Bewohner in ihren volksthiim- 
lichen Trachten." Vieden 1820. 

13. „Topographi8ch-8tatistisches Archlv des Konig- 
reichs Ungam." Vieden 1821. 

14. „Ethnographischer Text zur 33 kupfergestochenen 
Zeichnungen der Nationaltrachten und Ansichten Un- 
gams, Siebenburgens und der Bukovina, von Fr. Zaschke." 
1822. 

15. „Slovensk6 WerSe." Pest 1822. 

16. „Gemalde von Ungarn." Dvp svazky. Pe§tl829. 

17. „Croaten und Wenden in Ungarn ethnographisch 
geschildert." Presporok 1829. 

18. pUngarns Vorzeit und Gegenwart verglichen 
mit jener des Auslandes." Viedefi 1830. 

19. pBeweiss, dass die Slovaken in Ungarn Eng- 
lander siud." (Redaktomm Hesperusom 200 zlatymi 
odmenen^ humoristick^ ethnograficke pojednanie. VySlo 
r. 1818.) 



>^' 



^ 



y 



y^ 



112 



SLOVENSKfi POHLADY 



Cislo 5. — 1887. 



Vacsie price Caplovicove uverejnen6 sd v trfchto 
casopisoch: ^Oekonomische Neuigkeiten" (1817 — 1822). 
^Wiener allgemeine Literaturzeitung** (1814 — 1816). 
^Vaterlaudische Blatter" (1816—1820). ^Conversations- 
blatt" (1821). Dalej pfsal do Festetichovej „Pannonie^ 
(1820—1822), do ^Pressburger ZeituDg" (1813—1826), 
^Aehrenlese^ (1827), Jris^ (1825), „Neue8 Archiv" 
(1829—1830), „ Wiener Theaterzeitung" (1822—1827), 
„Tudoraanyo8 Gyujtem6ny« (1821—1823), „MagyarKurir" 
(1824). 

Tri jeho price zostaly v nikopise. Jedna pojednAva 
nirodopise Uhorska, druhi o fysiografii naSej vlasti 
a tretia o Sidovskej otazke. 

Bol lidom yiedenskej hospodirskej a prirodozkumatel- 
skej spoloinosti v Halle. Zomrel vo Viedni. — Oettinger 
V „MoD. des Dates" hovorl, 2e bol 6e8k;fm spisovatelom 
a ze zomrel v PeSti r. 1847 dna 29. mija; dia Ivana 
Nagy-a narodil sa 22. septembra. 

41. Dr. Karol j^uro Rrnny. 

Rumy spisy svoje pfsal v latinskej, nemeckej, ma- 
darskej, slovenskej, ba aj vo franciizskej reci; Slov&ci 
maju tedy pravo povazovat ho za svojho literata. 

Rumy bol potomkom skvelej rodiny. Narodil sa 
dna 18. novembra 1780 v Novej Vsi vo Spisi. Otec 
jeho bol kupcom a danov^m vybercfm. Jeho materinskou 
redou bola rec nemecka. Pociatocne skoly vybavil vo 
svojom rodisku, potom isiel do Eezmarku do nemeckych 
§kdl, kde ho u6bari po paCrocnom. studovani poverili 
vyucovanim pociatkov hebrejskej reci. Z uibdrov naj- 
viicsi vplyv mal na neho Jan Genersich, ktory nielen 
ze dal smer jeho stiidiam, ale upravil ho na literirnu 
drahu. R. 1799 i^iel do Debreciua k dalsfm gtudiam. 
Jeho ucbarmi boli tu: Stefan Kotsis, Ezaias Budai a 
Pavel Sdrvdri. R. 1800 dal sa zapisat na gottingenskii 
universitu, na ktorej pomeskal za poltrefa roka. Tam 
jeho ucbarmi boli: Gottlieb Planek, Karol Standlein, 
Kristof Araraon, Gottlieb Meyer, Gottlieb Heyne, August 
Schlotzer, Jdn Beckmann, Ludvik Heeren, Bernard Thi- 
baut, Friedrich Blumenbach. Jan Gmelin. Jdn Mayer, 
Kiistian Tychsen, 6uro Hoflfmann, Mitscherlich, Mey- 
ners, Friedrich JAn Wilken, Richter a Wrisberg, Dubois 
a Loofs. Svobodn^ cas upotrebil na vedeck6 vylety. Na- 
vStfvil aj Wolfenbflttel, kde prezkumal Lessingom za- 
riadenu kni^nicu. KecT dokoncil gottingensk6 studia, 
pocal pracovat pre odborn6 listy. Pri svojom ndvrate 
do vlasti zasiel do Gothy ku ch^rnerau hvezdarovi 
Frantiskovi Zachovi, ktory uviedol ho do rodinneho 
kruhu kniezata Ernesta U. R. 1803 usadil sa v Kez- 
marku, kde vyucoval poctovede a nemeckej reci. Po 
trojrocnom ucbareni pojal tu za manzelku Vilmu Mit- 
tererovii, ktord r. 1808 bez deti zomrela. Nezadlho do- 
stal u^bdrsku stanicu v Tesfne, odkial nezadlho presiel 
na lyceum do Novej Vsi vo Spisi. Tu mal platu 250 
zlatych. Potom siel do Levoce a odtial do Smolnfka, 
kde mal 300 zlatych platu. Tu pojal za manzelku Dorotu 
Zapfovu, s ktorou zplodil 4 dietky; zomrela v Keszt- 
helyi r. 1814. R. 1809 dostal z Wittembergu diplom 
doktora filosofie. R. 1810 povolali ho na sopronsk6 ly- 
ceum, kde vyucoval filosofii a dejepisu. Platu mal tu 
700 zlatych. Po uplynutf jednoho roku pov^sili mu plat 
na 900 zlatych. Za krAtky cas prijal pozvanie grofa 
Bnra Festeticha do Keszthelysk^ho Georgicona. Tu ucil 
hospodarstvu ; platu mal 1000 zlatych. Neskor prejal aj 
vyucovanie lucby a prfrodopisu. ESte v Soprone oznal 
sa so Zofiou Miillerovou, ktoru zanedlho pojal za man- 
zelku. Ivan Stratimirovic, srbsky metropolita, povolal 
ho do Karlovice, aby tam na lyceume sta riaditel vy- 
ucoval. Tu mal filosofick^, prfrodovedeck6 a filologick^ 



lekcie. Stravil tam 5 rokov a potom v I^esporku za- 
ujal u(b&rsku stanicu. Odtialto poz;^valo ho koUegium 

V S&rospataku, on ale zostal v Pre§porku; tu mal 536 
zlatych, 3 siahy dreva a od kazd^ho iiaka 16 zlatych. 
Rumy bol prchkej povahy, a preto hned po svojom prf- 
chode do Presporka povadil sa s ucb^rom Zsigmondim, 
ktory pomstil sa na nom padkvilom. Z Presporka odidiel 
r. 1823. NespokojnA jeho ambfcia zaniesla ho teraz so 
siestimi defmi do Viedne, kde avsak nenaSiel stanicu a 
tak upadol do velkej niidze. R. 1824 dna 11. novembra, 
prave vtedy, ked jeho matka v Novej Vsi zomierala, 
on so svojou rodinou vo Viedni v kostole sv. Jozefa 
prestiipil ku katoUckej cirkvi. Nestalo sa tak nihlo, ne- 
rozmysleno, lebo Rumy uz v Presporku dopisoval si 
s ostrihomskym arcibiskupom, Alexandrom Rudnayom, 
ba este v Keszthelyi schadzal sa s premonstratmi, s kto- 
rymi dohadoval sa o veciach niboiensk^ch. Ked stal sa 
katoKkom, dostal aplikaciu v aristokratickom vychovava- 
telskom ustave Friedricha Klinkowstroma, aj do paloty 
kniezata Auersperga chodil d&vat hodiny. Pod iasom 
svojho Styrrocneho zdrziavania sa vo Viedni konkurroval 
na klassicko-filologicku kathedru lublanskej university, 
na bibliotekirstvo celovecsk^ho lyceuma, na §tudi&lny 
direktordt Vojanskej Hranice, na klassicku a aestheticku 
kathedru Ivovskej university a konecne na direktorAt do 
Vinkoviec. Ked jeho prosby zostaly bezv^slednymi, siel 
ku Stiftovi, dvorsk^mu lekArovi cisara Frantiska I. a 
pfsal ostrihorask^mu arcibiskupovi ; no pomoc hned ne- 
prichodila a Rumyho niidza dosiahla tak^ho stupna, 2e 
teuto pomySIal uz na odpredanie svojej kniznice. Vtedy 
Daniel Malatides, jeden z Rumyho ucedlnfkov, urobil 
medzi svojmi byvalymi spoluftakmi sbierku v prospech 
svojho niekdajsieho uciteTa, ktord pomohla aspoii z naj- 
horsieho. Medzi tym casom prosil o kathedru uhorsk6ho 
prava na viedenskej universite a uchAdzal sa o nu u gr6fa 
Jozefa Mitrovskeho,^ minister-kancelldra ; r. 1828 prosil 
gymnasidlnu professitru v Budiue, universitnii kathedru 

V Pesti, professiiru v Brne, kustodiAt universitnej kniz- 
nice V Prahe a censorat u viedensk6ho polic. minister- 
stva — a vSetko bez v^sledku. Az konecne v jeseni 
1828 primas Alexander Budnay povolal ho do Ostrihoma 
za udbara. Tu prednASal za 20 rokov v arcibiskupskom 
presbyteriume uhorsk^ prAvo a kaidy rocnik otvoril 
krasnou latinskou oration. Bral ucasf v usporiadanf 
primasovskej kniznice, bdrs s bibliotekdrom, kanovnfkom 
Kempfom, zil v ustavicnej rozopre. Rudnay Iiibil Rumyho, 
a kym zil, Rumy stravoval sa pri jeho stole. 

Rumy zomrel po desatdhovej nemoci vo velkonocnii 
nedelu dna 5. aprila 1847. Mal skvely pohrab, cely 
Ostrihom odprevddzal ho ku hrobu. Manzelka jeho po 
pafroenom zivorenf zomrela vo velkej nudzi v budinskej 
nempcnici. Rumyho velka kniznica behom §tyr rokov po 
jeho smrti z vacsej ciastky potratila sa ; o 5000 svazkoch 
vysly tlacen^ kathalogy a diela temer zdarma dostaly 
sa do riik berlinskych a viedensk^<'h kupcov. 

Z Rumyho literarnej cinnosti Slovdkov tykaju sa 
clAnky, ktor6 r. 1846 — 1847 uverejnil v presporskych 
„SIovenskych Novin^ch" a presporskom „Orle Tatran- 
skom" ; v rukopise zauechal dielo : „Agenda Slavica" 
(390 stran) a sbierku slovenskych a illyrskych piesnf; 
CO sa jeho inojazycnej literarnej cinnosti tyka, spomeniem, 
ze je povodcom 16 v nemfiine, 3 v latincine a 1 madar- 
cine pfsan^ch a vydanych diel, dalej jeho rozlicn6 od- 
borne clanky uverejnen^ sti v 107 nemeckych, v 30 ma- 
darsk^ch, v 2 latinsk^ch, v 2 srhsk^ch, v 2 illyrskych, 

V 2 horvatskych, v 1 talianskom a v 1 franciizskom 
casopise, konecne ze je povodcom 137 latinskych, 127 
nemeckych, 13 madarsk^ch a 1 francuzskeho rukopisu. 

Rumy dopisoval si s premnoh^mi nielen domacimi, 
lez i zahraniSnymi ucencami; tu len slovenskych spo- 



Cfslo 5. — 1887. 



SLOVENSKfi POHLADY 



113 



meniem: s Caploviiom, Dankovskym, M. Hamuljakom, 
s Mil. Hurbanom, Alexom Jordanskym, Eopit&rom, Jurom 
Palkovicom, P. J. Safarikom, Janom Szeber6nini. 

42. Jto Tomka SAsky. 

Narodil sa vo FolkuSovej v Turci. Dlho menoval 
sa Sdsky-m, lebo jeho stary otec vystahujiic sa z Turca 
osadU sa v Sase pri Zvolene, a pre toto premenenie 
mena bola by tato zemansk^ rodina ako taki utratila 
sYOje prava, keby jich vnuk nebol zp&t nadobudnul, pri 
iom prijal op&t p6vodn6 meno Tomka. Studoval v B. 
Bystrici a v Jene. Dokon^iac stiidia yyucoval v Rdbe 
ste riaditel taroejsieho gymnasiuma po5etn;fch mla- 
dikov a tarn vydal svoju ^Periodologiu.^ Odtial prediel 
r. 1732 do Presporka, kde bol najprv konrektorom, ne- 
skdr po smrti Beerovej rektorom tamejsej vysokej 
skole. Zomrel r. 1762. Jeho sbehlost v dejepise a iny^h 
odboroch dokazuje jeho dielo: „Hodegus et chronotaxis 
in Attilam Prisci rhetoris," ktor6 r. 1745 v PreSporku 
vydal Matej Bel. Sem ma byf pocftan^: ^Introductio in 
orbis hodierin geographicara." Presporok 1748, v 8^ 
s praefaciou Belovou. — Jakf bol sbehl^ v starom deje- 
pise na§ej vlasti, dokazuje jeho dielo: „ Conspectus intro- 
ductionis in notitiam regni Huugariae geographieam, 
historicam, politicam et chronologicam, inde a primis 
gentis et regionis hungaricae originibus usque ad aeta- 
tem nostram breviter et succinte per successione, tem- 
porum productam," ktor6 vyfilo v Presporku vo velkej 
S^ dia Schmala r. 1759 a dla Haana r. 1749. 

Je povodcom eSte tohoto diela: .Lher de litu ex* 
plorandae veritatis per iudicium ferri caudentis et aquae 
buUientis.^ 1740. Y rukopise pozostalo: „Liber de ori- 
ginibus Hunnorum et Avarum.** 



43. Martin Lau6ek. 

Mu2 tento vo Fej6rv4rovom vytisku s&m vo ver^och 
takto napfsal svoj zivotopis: 

Martinopoly natum videre Penates • . . 1732. 19. MajL 

Oppidulum tractus thurocziensis habet. 
Johannes fuerat genitor, genitrix Catharina, 

lUe fuit Laucsek, Malko sed ista fuit. 
In sacra lotus sacri baptismatis unda 

Martini pulchro nomine dictus eram. 
Turn pater, ut studiis aetas matura fuisset, 

Me docuit primas noscere litterulas. 
Solam me docuit lecturam cura parentis, 

Post neczpalinis tradidit ilia schoUs . . . 1740. 
Illic Donatum tractavi grammaticamque, 

Horum Matthias Bilecz moderator erat. 
Blic syutaxim didici, dididque poesim, 

niic adjunctus rethoribusque fui. 
His fuit in tribus Thomas Pataki mihi ductor, 

Qui tamen abjecit postea sceptra scholae . . . 1747. 
Posonii tandem Michael qfli Peschko vocatur 

Imbuit ingenium Palladis arte meum. 
Hie ope Joannis Tomkae cognomine Szaszky 

Erudiit mentem docta Minerva meam. 
Hie docet in prima, docet ille in classe secunda, 

Ambo dabant sacris ex Heliconis aquis. 
Hungara me rapuit demum dulcedine lingva 

Ad loca, quae Siiros et Patakina vocant . • . 1750. 
Hie David S&rk&ny, Michael Szathm&r Stephanusque 

B&nyaius juvenes erudiere sues. 
Hos tres audivi claros ex arte magistros 

£t potui poBthac hungara verba loqui. 
Dein Kesmarkinas placuit mihi a dive Camoenas . . • 1752. 

Carpathici montis quas juga celsa tegunt. 



Hie me forma vit Samuel Mtinch atque Joannes, 

'Qui bene Majoris nomen et omen habet. 
Sed berzetinas post haec devectus ad eras 

Munere cantoris condecoratus eram . . 1754. 6. Mart. 
Ecclesiae cedm; docui sed pignora mystae 

Numen et in vera religione colant. 
Iste Aiit Paulus, verum cognomine Major, 

Cujus apud cunctos fama perenuis erit. 
Ad coetum demum migravit coetue diensem . . . 1755. 

Gonstituor pastor Kiin-tapolczenus ego . . . 1756. 1. Nov. 
Post mihi Majoris Pauli de sangvine natam 

Annam conjungunt vincula sacra thori... 1758. 1. Nov. 
Hungarica cupio lingva dum ornare cathedram 

A derencsanis poscor evangelicis . . . 1759. 16. Aug. 
Postea divino data nobis filia done . . . 1759. 4, Dec. 

Ad sacrum fontem Barbara dicta fuit 
Demum de Rest^r submissa vocatio nobis... 1760. 11. Febr. 

Quae tamen a nobis rite rejecta fait. 

DIa tohoto narodil sa v TuvL Sv. Martioe 19. mija 
1732. Otec jeho bol Jan a matka Katarina Malko. Roku 
1740 chodi] v Necpaloch do skoly, kde sa Dondta a 
mluvnicu ucil. V tejto dkole jeho udtelom bol Matej 
Bilec (najskor Milec). V PreSporku bol jeho udtelom 
Michal Pegko a J&n Tomka Sdsky. Na to r. 1750 cielom 
osvojenia si madarskej red siel do §dro§pataku, kde ho 
vyucovfidi Ddvid Sdrkdny, Michal Szathmdr a Stefan 
Bdnyai. R. 1752 studoval v Kezmarku, kde jeho udtelmi 
boli Samuel MUnch a J&n Major. R. 1754 dna 6. marca 
stal sa V Berzete cirkevn^m kantorom. R. 1756 dna 
1. nov. stal sa v Ktin-Tapolce pastorom a r. 1758 dna 
1. novembra pojal si za manzelku Annu, dc^ru Pavla 
Majora. R. 1759 dna 16. augusta stal sa v Driencanoch 
pastorom a v torn istom roku dna 4. decembra narodila 
sa mu dc^ra Barbara. R. 1760 dfta 11. februdra bol po- 
volan^ do Rest^ru, ale neprijal tiito stanicu. 

K tomuto nadobno pripojit, ze roku 1761 stal sa 
V Hornej Sajave a r. 1783 v Skalici knazom, kde roku 
1802 zomrel. 

Jeho diela sd: 

1. Rozberanie tych pat ddnkov, ktor6 pripojujii sa 
k Lutherovmu mal6mu katechismn, ktorf Schmal pfsal, 
ale ho Laucek druhy raz vydal a aj do madardny pre- 
loiil. V 12<>. 

2. „Zlat& bane,*' k potrebe bannlkov. VPregporku. 

3. ffSlzy ucedelnjku.'' Rei zaujania jeho skalick6ho 
uradu. V Skalid. 

4. „Az elso kereszty^neknek ama tiz foUldoz6sekr61 
szolo tort^net irfis.*' Toto r. 1787 v PreSporku vydal 
Andrej Chdz&r. 

5. „SIovensk4 Concordantia," V PreSporku r. 1791. 

6. „Centuria diplomatum et epistolarum Thuroczia- 
narum" vysvetlajiic svojimi a Jdna Procopiusa pozndm- 
kami. — Ine jeho rukopisy majii by( v Zay-Uhrovci. 



44. Andrct) Schmal. 

Do z&pisnice superintendentom Samuelom Antonim 
vysvftten^ch Jdn Schmal naznadl nasledujdce d&ta svojho 
zivota. Narodil sa v Necpaloch v turcianskej stolid dna 
25. aprfla 1706 z rodiiov j^ura Schmala a Anuy Her- 
chelovej. Udl sa okrem svojho rodiska v §tiavnici, po- 
tom opat V svojom rodisku a v Kremnid; r. 1726 siel 
do Wittembergu. R. 1729 navr&tiac sa bol vychovatelom 
u Ladislava Platyho a odtial bol povolan^ za knaza do 
Hornej Sajavy; vysv&ten;^. bol dna 14. augusta r. 1731. 
V gemerskom seniordte bol r. 1737 vyvoleny za recnfka, 
r. 1745 za notdra, r. 1748 za podseniora. Potialto on 
B&m. — Z Hornej §ajavy Siel do Ratkova a stal sa 
seniorom. Zomrel 25. decembra 1766. 

15 



lU 



SLOVENSKfi POHLADY 



C. 5. — 1887. 



Jeho price sii: 

1. „Advei*saria ad illustrandam historian) ecclesia- 
sticam evangelico-hungaricam pertinentia/ 

2. ^Brevis de vita superintendentum evangelicorum 
in Hungaria commentatis.^ Vysla v I. svazku ^Monu- 
menta evangelicorum aug. conf. in Hungaria historical 

V Pesti r. 1861. 

3. „ Syllabus litteratorum thurocziensium/ 

4. ^Adversaria ex variis et Me dignis iisdemqoe 
rarioribus M. SS. et libris publicis, quos protocoUo ad- 
pellamus, in unum volumen propria manu descripta.'^ 
1748. 

5. nOratio inaugurabi occassione electi in superin- 
tendentem Georgii Ambrosii dicta." 

6. ^ProtocoUum visitationis superintendentalis a 
Geoi-gio Ambrosio peractae." 

7. Kozberanie tych pat 61ankov, ktor^ som hore 

V cas niojho hovorenia o Laucekovi spomenul, a ktor^ch 
slovenskii osnovu znovu vydal £)uro Jadzko, kantor 

V Ratkove, 

45. I^tefan Pavel Bdcsme^ei (B^ehmegyey). 

Chyrecny lekar, narodil sa v Trenclne zo zeman- 
skych rodicov. Studoval v Trencine, Presporku, Roznave 
a Presove. Lekirake Stiidia koncil vo Wittembergu a 
Jene, odkial navratiac sa domov stal sa r. 1716 riaduym 
lekarom gemerskej stolice. R. 1720 prijal tdbornu sluzbu 

V pluku Schonbomovom a Khevenhtillerovom; o8rokov 
neskorsie stal sa lekarom kardinala grofa Imricha Gs&- 
kyho a 2 roky neskorsie hlavnym lekdrom ostrihom- 
skej kapituly a niekolkych trnavskych radov. Zomrel 

V Trnave r. 1735. Smrt jeho zaricinil akysi lucebny 
pokus, pri ktorom sklenui uadoba explodovala a ne- 
bezpecne ho na tvari ranila. Z evanjelick6ho vierovy- 
znania prestiipil ku katolickemu. Toto svoje zameuenie 
vierovyznania vysvetluje v diele: „Otia Bacsmegyeiana 
documenta veritatis fidei R. Catholicae forma Colloquii 
familiaris inter Lutherauum et Catholicum exhibentia. 
Tyrnaviae 1733," 8°. — Jeho lekarska prdca je: „0b- 
servatioues de morbo Csomor Hungariae eudemio." 
Lugp. Bat 1717." Vo 4°. — Jeho mensie prdce uve- 
rejnene sii zvacsej ciastky v bretislavskych lekarskych 
letopisoch. Menovite: 

„De officacia aquae calcis vivace in gi-avitate et do- 
lore lumboram pedumque." 

„De exorta per decoctum mercurii sublimati cum 
aqua exteme applicatum solivatione.'* 

„De uvis intra plicara et mucidam subun-am ventri- 
culi haerentibus et inde exorta febri quartana." 

„De situ vinearum tokaieusium." 

„De constitutione aeris rosnavieusis epideinica an. 
1720 observata." 

„De procellosa tempestate an. 1720 oborta." 

„De fulmine, quod A. 1720 d. 8. aug. Rosnaviae 
(lecidit, eiusq. miris phaenomenis." 

„De morbis A. 1720 Rosnaviae ocurrentibus." 

pDe statu epidemico tiniaviensi an. 1733 in com- 
inercio litt. norico hebdom." XIV. 108 stran. 

Prdezitostne spomeniem, ze jeho brat, Jan Bics- 
niegyei, podobne lek^r, ktory svoje stiidia dokoncil na 
erfurtskej universite, pisal: 

„De podagra juxta genuinam optimamque artis me- 
tliodum curanda." 1727. Vo4®. — Zciastky aj on zna§al 
litraty pri vydavanf prac Michala Zvonarica. 

46. Dlatej Bahil. 

Narodil sa na pociatku predoS16ho stoletia v gemer- 
skej stolid z otca Jaua a matky Judity Plackovej. Ked 



vystudoval v Harhove pod Samuelom Bubenkiusom, 

V Eezmarku pod £)urom Buchholzom a v Ba&skej Bystrici 
pod Janom Simonidesom, r. 1726 vo Wittembergu do- 
koncil svoje §tudia a 25. mdja r. 1730 stal sa knazom 

V Cerencanoch, kde 4 roky sotrval a vo svojom urade 
tak vynikal, ze bol r. 1734 povolany do PreSova za 
sloveusk^ho kazatela. Tu uverejnenfm v slovenskej reci 
— a nie v nemcine, jako sa v V. svazku „Egyet magy, 
eucyklopedia" hovori — Salamona Cypriana „Tractatus 
de origine et incremento papatus, et Admonitiv ad fra- 
tres bohemos de retinenda religioue evangelica" (Wittem- 
berg 1745) a Meisznera ^Consultatio orthodoxa de fide 
Lutheraua copessenda et Romana Papistica deserenda, 
opposita Leonhardo Lessio" (Wittemberg; oba spisy dal 
vytlacit pod menom Theodora Hybla) bol r. 1746 dna 
28. novembra v Presove pre burenie uvaznen^; dna 
13. decembra 1746 usiel do Sliezska, kde odporiicanfni 
Burgiusa bol v Anisfelde vy voleny za knaza. Tu vydal : 
^.Tristissima ecclesiarum Hungariae protestantium facies.'' 
Briga 1747. Tato prdca v celom obsahu je uverejnena 

V 2. svazku ^Monumenta evangelicorum aug. conf. in 
Hungaria" zyanej sbierky, Andrejom Fabom redigovanej 
(18G3). — Utulok nasiel u Friedricha XL, ktory nutil 
jezovitov vo Vratislave k prinavrAteniu skody za Bahi- 
lovu kniznicu. 

• 47. Mikuldd Thamassy. 

Mestan zilinsky, ktory r. 1691—1711 sliizil tomuto 
mestu jako notarius; vysvita to z luestskeho „Proto- 
coUum fassionum ab A. 1688 — 1695/ potom ,ab A. 
1695—1700" a „ab A. 1701—3708" a ^1708—1717/ 
Inac menoval sa aj Fabri-m. Musel byt ale v tdmto 
urade najmenej od r. 1687, ponevac vtedy uz bol lidoin 
katolickej cirkve, lebo v.tom roku vysla od neho v Trnave 
nasledujiica, v osniorke na 56 stranach tlacena kniha: 
„Tranquillitas Conscientiae Catholica, Sen Verae, Uuius, 
Sanctae, Catholicae et Apostholicae Ecclesiae, verbis et 
sententijs, Solius Sancti Spiritus in scripto verbo lo- 
quentis, post varies et diuturno fluctus Acatholicos con- 
scripta et coram mundo publicata, Professis Per Nico- 
laum Thamassi, aliter Fabri Solnensem, I. Cor. I. v. 10. 
Obsecro vos fratres, per nomen Domini Nostri Jesu 
Christi, ut id ipsum dicatis omnes, et non suit in vobis 
Schismata. Sitis autem profecti in eodem sensu, et in 
eadem sententia. Tyrnaviae, Typis Academicis, Excu- 
debat Joannes Nicolaus Martins," alebo bol on prv^, 
ktory z magistratu zanechal ev. vieru. (Tato kniha m^ 
na predku titulny list, ad lectorem, dedicatio na 4. ne- 
cislovanych stranach. (Nachddza sa v mad. nir. muse- 
ume, V pestianskej universite, v Pannonhalme, v presp. 
r.-kat. gymnas., vo frantiSk. kldstore v Kis-Martone a 
u f)ura Ratha.) 

R. 1691 vydal podobne v Trnave v 8® na 655 stra- 
ndch tlacenii knihu pod tymto nazvom: ^Prawa kato- 
licka Rucny knyzka, kterazto Rucny knizce ale leweg, 
Doktora Matyassa Hoe na odpor wydana gest: ze Na- 
bozenstwy (tak nazwanich Lutheranuw) nenj Ewangelit- 
ske, nenj katolicke, neui oprawdiwe ; ale Slowu Bozjmu 
a Vceny Aposstolskemu odporne. Widana od Mikolasse 
Tamassyho. W Trnawe witlacena skrze Jana Adama 
Friedl Roku 1691." (Na predku je titulny list, veno- 
vanie, dedikacia na 4 listoch a na konci register a er- 
rata na 2 necfslovan^ch stranich. Povodca venuje ju 
grofovi f)urovi Eriiodymu, zilinskemu zemskemu panovi, 
vecit^mu iiupanovi Varazdina a hlav. zupanovi oravskej, 
tekovskej a sari^skej stolice. Nachddza sa v mad. n&r. 
museume, pestianskej universite, u ostrihomsk^ho arci- 
biskupa, u nitrianskeho biskupa, v presp. ev. lyceume^ 

V presovskom ev. kollegiume a pestbudlnskom semenigti.) 



Cislo 5. — 1887. 



SLOVENSKfi POHLADY 



115 



Konedne r. 1709 vydal: „Vindiciae itlibati conceptus 
Mariani. Tyrnaviae 1709." V Trnave, vo 4°. Spomlna 
po Stogerovi De Backer (VL 702. str.). 

Spisy tieto doka^jd, ie Thamassy mocne pracoval 
literdrne v zaujme katoUctva proti protestantismu, a po- 
vdziac jeho viizny lirad, ktor^ v meste 2iline zastupoval, 
sledovaC treba, ze i licinlive br^nil vieru, do ktorej sa 
navratil. 

PodlH „Act. Jesuit Soln. 1. fasc. 17. a 25. cisla" 
ziliDskf jezuiti r. 1694 kupili od Mikula§a Thamassyho 
dom za 1400 zl. Tento doni'Stal na priestore terajSieho 
zilinsk^ho biskupsk^ho sirotskeho ustavu, patricne kl&- 
stora mnisek, na zilinskom rynku stojaceho a k nemu 
naleziaceho kostola, lebo stavauie toto bolo kedysi resi- 
denciou jezuitov, ktorf ju vystavili na pozemkoch za- 
kiipenych domov. Ci tento dom bol tohoto Thamassyho, 
a (ii toho totoineho mena, ktory bol v ^iline r. 1688 — 
1690 mestskym sen^torom, udaC neviem, ponevac je 
ot&zka, ci onen notarius je toto^nou osobou s tymto 
fiendtorom; ja to ale povaiiujem za pravdepodobne. 



48. Dure durikovi^. 

Narodil sa 12. jiila r. 1783 (a nie, jako Fenney a 
Danielik uddvajii, r. 1780) v Ivanovcach v stolici tren- 
cianskej zo zeraanskych rodicov, Poi!iatkov vylicovania 
dostalo sa mu v dome otcovskom; na kouci r. 1790 bol 
poslany do Povdzskeho Noveho Mesta, r. 1793 do Tren- 
cfna a'r. 1795 do Modry. Bol 17-rocny, kedvstdpil do 
radu ziakov presporsk6ho ev. lyceuma, Bol vybornj^m 
ziakom. R 1779 na ref. koUegiume vo Velkom Korosi 
po^uval uhorsky dejepis a diplomatiku, a po dokonceni 
tychto ponahlal sa do Pre§porka k uceniu filosofie, 

V lizkom smysle bratej. Drdha, na ktorii chystal sa, 
bola sudobna alebo pravotarska, ale privoliac prosbe 
svojich pokrevnych a odporucaniu zndmych, r. 1802 siel 
k svojmu strycovi, pansk6mu sprdvcovi grofa Zichyho, 
do Puszta-Fod6mesu, aby vycvicil sa za hospodAi-skeho 
liradnika. Bol avsak velmi zle prijat^; jeho zddumdivy 
str]^ko zachadzal s nfm velmi prisne, on ale svoj osud 
krotko znaSajuc, veci na neho sveren6 svedomite vy- 
konaval. Aby si liadobudol vacsfch znamostf, r. 1803 
rozldcil sa so strykom a vstiipil k Pavlovi &kult6tymu 
na prdvnicku prax, a jako tak^ r. 1805 utratiac rodidov, 
po odobrani dedictva pocal sluzit jako pisfir hospodar- 
skeho liradnika najpinr v Darde v barafianskej, a r. 1807 
v Mezolaku. vo vesprlmskej stolici, kde dozvediac sa 
o smrti Jana Durikovica, tabulameho pravotaia, siel do 
Pre§porka a bol starSlm grofom Frantiskom Zichym 
r. 1809 vymenovan]^ za iSpana a r. 1811 za kasnara. 
R. 1812 bol zvoleny za bozenfka presporskej stolice a 
r. 1818 za radn6ho mesta Presporka a jako taky r. 1825, 
1830, 1832 a 1839 na sneme zastupoval mesto. Bol 
udom vyslanstva 8. clankora z r. 1827 vyslaneho. R. 1840 
dna 24. decembra stal sa sudcom pri zmenkovom sude 

V PreSporku. Zomrel 25. jan. r. 1848 pred nadrazfm 
konskej zeleznice v Pezinku na pora^ku. 

Vo svojom velkom zkdmani bol velmi prekdzan^ 
liradn^m zaroestknanfm. Jeho kniiinica pozostavala z ne- 
pocetne mnoho a velmi zriedkavych knfh a rukopisov. 
R. 1804 pocal s neunavnou pilnosfou a velkymi utra- 
tami sbieraf tieto drahocenn6 poklady. Hodnovern6 ruko- 
pisy a p6vodn6, vdzneho obsahu listiny v podobe fo- 
liantov tvoria asi 33 hrub;^ch svazkov, ktor6 zvafiSej 
ciastky opisy zeme a ludu, dejepis, statistiku a pdvod 
rodov Uhorska pojednavaju. Na zdsluhy tohoto uteneho 
mnza rozpamatalo sa chvalitobne aj cudzozemsko. Jeho 
menSie prdce uzrely svetlo v Archivurae Hormayra, 



V Hesperuse a vo viae sositoch „Tud. Gyiijtem^ny-u'' 
(1819 — 1827). Z jeho samostatnych diel najznamenitejsie 
je: „De situ et ambitu Slavoniae et Croatiae," 3 ciastky, 

V Pesti 1844—1847. 




Had. 

ori sm&dom pukld zem, 
tvAr jej samd rana, — 

hlava Tatry boTavej 
p&roa dopnkand. 

Vyslala zem na more 
divti has s ponosou: 

pre5o ski!ipi, sk^vraii 
s blahonosnou rosou? 

More hromom zhu£alo: 
„0tec sudby ziada, 

lebo V prsiach chovd zem 
ohyzdn^ho hada . . . 

K^m had v hrudi svfja sa, 
nehodni zem rosy, — * 

prekliata mat pod srdcom 
ktor4 hada nosi!^ 

Yrdtila sa divk bus 
s odpovedou mora: 

Hada chov&§ pod srdcom, 
za5arend stvora . . . 

Zem sa lakla odkazn, 
ie m& V sebe hada, 

pla6e, kvOi, ztriasa sa: 
sprostiC by sa i*ada. 

Strela — city v plameni, 
v]^buch! — Pane Boie! 

Varujte sa, lebo v4s 
Idva stihntit mdiel 

Had sa v Idve utopil, 
a zem do mdldb padla; 

ale nebe chce to maf, 
aby ona zmladla. 

Nad Krivdiiom oblaky 

ruky si ddvajti, 
zo st^T k^tov sveta sa 

veselo schddzajti. 

Tasia mec^e ohniv^, 

vytinaj6 cestu: 
pri§ly 8 rosou obiiviC 

staru zem v nevestu. 



^k. 




Dialog. 

yjav ie mi, Skovrin maly, 

^fm 2e teba vychovaly, 
ie tak pekne spievat umie§, 
bdrs partesom nerozumies? 

Ghovali ma otec, mat! 

zmom, roson v jamom siati, 
dondSali n6ty z neba — 
partesov n&m nepotreba. 



15* 



116 



SLOVENSKfi POHLADY 



Cfslo 5. — 1887. 



Povedz ie mi, Skovr&n mil^, 

£i ta toma nautili: 
jako tieba v smdtkn spievaC, 
i^iale piesi^oa zaodieva£? 

U nds iiatov nemivame, 

— to vdm rndom ponech&me — 
nase ziale v 14sku splynu: 
s rosou prldu, s rosou hynii. 

Co mi, vtd^ku, na to veti§, 
ie so spevom vo vj& letiS? 
Zem dd rosy, zem fa iivl — 
pre6o vzlietaS v nebies nivy? 

Bra^ek zlat:^, bruda bolf, 
cbladno pod iiou krajSej vMi; 
mnsis brudu ztriasf zo seba, 
cbce§-H poftaf milost neba. 

— ♦*«* — 




V miji. 

^'lietol z neba Jarovit 
na byntove zlatom, 

zem bo sldvne vitala 
V rozocbveni sv&tom. 

Vtdctvo V ch6ry sdruien6 
hymnu zboznu peje, 

slnko — vffaz t6ien^ — 
zldti §at nddeje. 



Klope vtd^a na okno: 
junos, jar ta void, 

ty si cbor^', pod si vziat 
lieku z ndsbo stola! 

Jano§ ide za blasom 
h6rnej do doliny, 

lovi balzdm vozduSny 
pannenskej jedliny. 

Balzdm jedli ukojil 

srdca struny cbor^: 
usnul juno§ na macbu, 

V dusl pa£ia zore. 

Sen, vraj, obraz smrti je, 
— to nie! on je neba; 

av§ak: ruie svedomiu, 
Lazarovi cbleba. 

Sen dd, ^o ti 2ivota 
skdpe ruky kradii: 

tvoje rany, strddania 
vo sne bynd v cbladu. 

JunoS snl a nad blavou 
jedla §eptd pieseft — 

jako ddvno matli§ka — 
piesdon lie^i tieseii. 

Biela vila v rdcbn mlby 

pred jnnoSom stala, 
za iioa stlnov v^ata sa 

V rady sporiadala. 



^—k. 



„Brat mdj,^ za^ne vilica 
nepozemsk^m t6nom — 

^pri§la som ui vyhovet 
tuby tvojej stonom. 

Pravdu bladd^, za ftou mre§ 
V za(madenej cbyii: 

pravda, krdsa do £madu 
nikdy sa nezni2i. 

Pravda, krdsa v prirode: 
to jej oltdr v sldve; 

nznaj, ona neb^^va 
v zai^mudenej blave. 



i— fc. 



Pozdrav od milej. 

etia dive busy, 

lietaju vysoko, 
ledvd jicb dostibne 

Ani^kino oko. 

Void mild, void: 

busi6ky, ^akajte, 
noze vy mne, bdsky, 

pierko poii^ajte. 

Milv^ m6j na vojne 
na morskom pobre^i, 

nechyrovaf o iiom — 
siedma zima be2f. 

Bije sa^za bratov, 
ruba do pobana — 

acli, moje srdie^ko 
samd je uz rana! — 

Letlte za more, 

divoke busifiky: 
vezmite mu listok 

od smutnej Ani6ky. 

Povedzte mu, 2eby 
prestal tat pobana, 

by sa domov vrdtil 
na svadbu na Jdna; 

lebo ze ho vera 

6akat nebudeme, 
ale sa ja vyddm — 

oj, vyddm — do zeme. 



^— fc. 



Duma po mrku. 

^^o2e tak, mesia^kn, medzi chmdrmi £u§l§? 
Azdsg lepSie 6asy pre nds smatn]^cb tu§i§? 
Rdd sa ve^er divam na ta, ty nebesk^, 
ty, ktor^ zvrat dasov dumne £ita§ rezk^. 
Oj, rada by duSa md ta zaletela, 
kde si ty, kde Otec, kde tr6n Stvoritera; 
lebo mrcba ^asy zdbavu mi vzaly 
a mda k chladnej zemi iialom priviazaly. 
Yer' moje mladistv^ lica mi obTadly, 
bo mi mrcba 5asy kvet veku ukradly. 



Clslo 5. — 1887. 



SLOVENSKfi POHLADY 



117 



Srdca tiizby, Siale k tebe poletuju, 
kecf u2 nie vo svet, len v tebe ddverujd. 
Vezmi jich a ukry v cbmdry blad^ bore, 
dok^m nezapadnti mladSie moje zore. 
Lebo 6oby tn doP v pustine hfadaly, 
ked! jim zdbavd&ku mrcba 6asy vzaly. 
Vezmi raa, bo ty si z4dum6iv^, ticby, 
mfia ui viae netegl sveta hlnk ten lich;^. — 

Postoj^e ty, drub m6j, postoj na chviro5ku, 
a povedz mi, povedz d&ku novino^ku ! 
Co tarn, jako so mnou, jako s nami stoji; 
6i xd raz na svete ni5 ma neukoji? 
Ci len ozaj moja mladosC mi vybynie, 
a ci da5 lep§ieho v buddcnosti kynie? 
Postoj ^e ty, drub m6j, postoj na cbvito^ku, 
povedz ie mi ni raz d&ku novin6^ku! 

Darroo vol4m, 2ialim, darmo ja nariekam, 
darmo slzy te5d ku povdi^skym riekam. 
Moje slzy hynti staby kvapka v mori — 
zase len tie ist6 vycbodia mi zory. 
Darmo ja tibob^ radosf v svete hiaddm, 
darmo ttiiby k tiii^bam na hfbku ukladdm. 
Darmo hfadam v tebe, mesiacku, dtecby, 
darmo ttilim v dome sa bez steny, strechy. 
I ktofe smutn^bo polutuje v svete? 
Ktoie mi cestifiku ku §fastiu promote? — 
Nikto in§i, len ten hore tam na nebi, 
ktory ddva sily, d4va i potecby; 
len ten, jeho2 ruka razom vSetko zmeni, 
ie si moja dn§a usne v krdsnom sneni. 
On zlomil otroctva pravek6bo put6, 
ku ktor^mu mladost nerada sa ptita; 
On ndm vylial rosu z vysokebo neba, 
ie prestala 2itia surov4 potreba; 
On, (5o rodu — Upe oprcbnutej dal kvet, 
On mocny, pred ktor^m kori sa cely svet. 

I ja korlm v pracba pred Tebou sa, Pane, 
bo sladk4, nebeskd v5na z neba vane; 
v6iia sladk4 vane od tatransk^cb v;^§in, . 
bias volajdcebo od dunajsk}'Ch nl2in 
znie: „Hoj, bratia SlAvy, dobre 6asy stoja! 
na§e 6asy prijdii bez krut^ho boja!" 

Nui teraz len popraj, Ot5e vSebo sveta, 
popraj mnoh^, blab^, dlh^ prdce let^ 
popraj, 2e rtcbladim sa pod lipou v tdni, 
k^m sa mojej du§i nebo nezaclonf, 
popraj videC rod m6j a2 v torn kvete blaba. 

Vitaj, „Matko« Wba, vitaj, „Matko" drahAI 
Sober sa, mesia^ku, a id svojou dr&hou, 
ui necliviem viacej za ^Matkou*' mi drahou! 
^Ta, neviem ani, jak pri§la mi z daleka — 
nieto §tastnej§iebo nado mna 61oveka. 

Dobru noc ti, drub m6j, vdaka za cbviloCky, 
popraj e§te viacej, dones novinofiky. 
A ked ma ukoji v cbyii sladk6 snenie, 
dones ie mi voi^dy od -hviezd pozdravenie. 
A ked budem v brobe ticbom odpo6iva£, 
prld ie sa i potom, prfd na mM podivaf; 
sadni si do tdne mojej tro§ky prsti, 
bo \ tys' ukryt^ 6asov zvratn^ch v brsti. 

Dobni noc til — 
^Zapadol mesia^ik, ta $]y mrcba 2asy: 
dobru noc vAm! — 

Mladik s vetrom pohrdva si. 



Koem, 



-•*€*- 



Literatura a umenie. 

Pant Renata Tyrsova pfse v „08vete: „^adna 
z okolnostl, nejnovejSi rozvoj naseho malifstvf provize- 
jfcfch, nenaplnuje nds takovym uspokojeuim a nebudi 
tak opravnen6 nadeje v budoucnost, jako snaha v stfedii 
nasicb mlad^ch maliM v Mnichove vznikla, postaviti 
genrovou tvorbu na zaklad ryze ndrodni. Jest tomu 
sotva tfi roky, co rozhUzejfce se po vytvarne produkci 
dom&ci, na tomto mfste jsme tlumocili stesk, ze postra- 
dame genru specificky cesk^ho. Dnes jest to prav§ ten 
z umSlc& nasich, jehoz Cikdni ndm tenkrdte poduet 
k stesku tomu zavdali, jenz mladistve pruzuym krokem 
spSje k cfli, u vfedomf velik^ho naddnf vysoko vytce- 
n6mu — stati se naSfm vynikajfcfm genristou v skutku 
a cele n4rodnfm. Jaroslav V6s(n sel na studijnfch ce- 
stach svych po stopach Manesov^ch. ObrAtil se na vy- 
chod ceskoslovansky, na Moravu a jestfi dale do stredu 
Sloveuska uherskeho. Kde velky ua§ idcalista hledal a 
nalezl v neporusenfi pftvodnosti zachoval6 postavy a 
tvafe, na jichi z^klade svflj typ ceskoslovansky vytvoriti 
mohl, tam hledal a nalezl zas mlad^ realista predevgfm 
svezl malebnost v listroji, zdatne a lepe zjevy lidf pro- 
stych, kulturou milo dotknut;fcli a prirozenostf se pohy- 
bujfcfch, u nichzto vyraz i posunek jsou jasnymi zrcadly 
duse, jichz spflsob zivota, mravy, osudy, radosti i stra- 
danf feci malifskou pffrao a otevfene s liciukem ne- 
zkracen^m Ize vyjadfiti. Sedm nov;fch obrazft Vesfnovych 
s n^mSty slovansk^i podarilo se na ten cas zfskati 
galerii Wiesnerove, vjejichz krasne osv6tlenych prosto- 
rfich vSechny jejich prednosti teclmick6 k pine platiiosti 
pficMzejf. Loiisk6 priice, niezi nimi zejmena Na pfi- 
voze, znamenajf neobycejny pokrok proti Pocdtku ro- 
mdnu, kter^m V6sfn jako licitel slovenslr^ch motivfi se 
ndm uvedl, uejnovejsf dfla pak jsou opet dCkkazy novych 
stiidif, novych vymozenostf, doklady chvalitebne sarao- 
kritiky. ,V6sfn je z tech realistfi zdrav6ho jddra, kteri 
do pln6ho proudu skutecnosti pro pfedmSty sv6 sahajice, 
kazd6 trivialnosti se vyhuouti dovedou a pfi vsf lasce 
ku pravde, motivy a podnety k svemu tvofeni vzdy 
8 ohledem na vrozen^ kr^socit si vyblraji. Vzacnyni 
darem jest pro V6s(na humor, nehledany a naivnf nejen 
na pointu v titule se obraezujfci, n^brz i v^razy a po- 
sunkovou mluvu jeho osob cele pronikajlcf. Dedousek, 
jenz na mezi konfka popdsd a za cApem k vesnici 
mificfm se dfva, jest takovou figurkou, takovymi jsou 
i postavy na poslednim velkem obraze Vesfnovft, kdez 
8el8k6 san6 se svatebniky furiantsky povoz 
pansk^ predjisSdejfcf rozmachem podivuhodnym 
Mm vylicil. A jest6 n6co s potSsenfm na nejnov^jsf 
produkci umelcovfe stopujeme. Cfua &ist6jf se Vesfii 
vracf ku pfedmetu studia 8v6ho, tim hloubfiji vnika 
V povahu lidu Tatransk6ho, tun pravdivSjsf jsou proto 
velkery postavy, je2 Ifci, nebof se naucil rozumfeti vSem 
vsem zevnfm prfljevftm jejich cltenf, chtSni a myslenf. 
Takovym spftsobem dodava obraz&m svfm, jako zmfn^ne 
jiz pfedjfMce, hodnoty fekli bychom povahopisne, lice 
nam charakteristickou strdnku dobr6ho, neboh^ho lidu 
slovensk^ho, zivym temperamentem nadan^ho a v maiych 
v6cech v^minecnfe proti odrodil6mu panstvu smfile svou 
furii provddSjfcfho. Rub tohoto Ifce sebevSdome si ve- 
doucfho naznacil ndm Vesfn satirick^m objdzku Jak 
sa teraz void na§a dedina, kde iena slovenskd 
8 plnou travnicf na zadech v lizasu se zastavuje pred 
novS natfenym kfllem u cesty, na nSmz fite nesrozumi- 
teln^ slabiky na miste povldom^ho nazvu sv6 rodn^ 
vfsky. jemu6m slovanskim citu V6§fuov6 svMcI 
jeho 8c6ny milo8tn6, na ph roztomil^ ten vyjev, kdez 
zamilovand dfevcice 8v6mu suhajovi, pysnfe u svych 
koni stojfcfrau, pHndSf na smftenou pfeknou voniftku: 



118 



SLOVENSKfi POHLADY 



Cislo 5. — 1887. 



Stefko, nehn£vaj sa! Tu uenf stopy po sentimen- 
talnosti, tu je zdravd poesie mlad6 Usky, kterou na§e 
uejkrasn^jdf ndrodnf pisng d^sf. V pohybe a posuucfch 
osob dosahuje VfeSfn na nejnovejsfch obrazech svych 
pfekvapujfcf pfirozenosti a pravdy. Takov6 postavy, 
jako jest mlada matka Malabo bonv^dav „ sloven- 
sk6 kolfbce^ mezi kfily uv&zane uspAvajfci, nebo zena, 
kter^ koD§ Rychlou po§tu vezoucf ze zad u§kubd- 
vaji trdvy, a nade vSechny na Pfedjfzdce junAckf zenich 
a vozotaj jakoz i mlad^ kloucek v poptedf klobouk na- 
stavujtef, mohou povstati jen na zikladi studif, oddanou 
Idskou vedenycb a vz&cni bystrym smyslem pozorovacim 
podporovan^ch. Z obrazft VfeSInovych v galerii Ruchu 
zasluhoval by kazdy rozboni zvUgtnfho, i&i pokud se 
provedenf tecbnickeho dotyce. Musfme se tu spokojiti 
upozorn^nlm na znamenit^ zrucn6 traktov&ni vSech partif 
vedlejsi, je4 vyraanivSe se z b^val6 neurcitosti prece 
blavnim cdstem obrazu do podrobna propracovanym 
vzdy ustupujf. Nalezneme mezi postavami VftSinov^mi 
prav^ kabinetnf kousky detailov6 nialby, sv^domitS 
kaMou vysivku, kaid^ zahyb, kazdou stuzku „8vid- 
cneho" kroje reprodukuj Id, hlavnf v6c( zftstava mu vsak 
vzdycky dojem celkovy. K tomuto cfli dovede VfiSIn 
smfefovati t64 rozlobou osob po plo6e obrazov6 a vice 
jegt6 koloritem, jen2 pi'es pestrosf tu onde predm6tem 
podmfnSnou jednotne nilade vzduchov6 se podfizuje. 



Prispevky k dejin&m jazyka slovenskiho. Napfsal 
Phil. Dr. S. Czambel. L V BudapeSti. 1887. Ndkla- 
dom vlastn^ra. V komissii u Fr. A. Urbdnka v Prahe 
a u Adolfa Horovitza v Trnave. Cena 80 kr. — tomto 
diele prehovoril Jozef §kult6ty v „Ndrodnfch Novindch" 
tak dokladne, ze nemdme co pridaf. Je to spis zdsluzn^, 
a jedine co vyt^kame j6, 4e povodca pochopuje sloven- 
cinu jakymsi uzkopi-sini, provincidlnym sposobom, ze 
mala fide cituje spisovatela zl^ho (Hlozansk^ho), kto* 
r6ho diela nepatria ani k seriosnej literature a kcory je 
ddvno zabudnuty — a jeho citdty hddie za hrdlo liivej, 
dnesnej literature slovenskej. Slovencina bez duchovneho 
styku so slavianskymi jazykami skoro by zakrpatela. 
Autor iste urobil zdsluzn6, pekn6 studium, ale ked* inych 
chce naprdvaC, mal by sdm co filolog pekne po slovensky 
pfsat, CO naskrze nerobi. Jebo slovencina kulhd v ne- 
odpustitelnej miere. No to je vec cvicenia. My radi 
budeme, ked pdn Cambel bude pokracovaf v studiume 
jazyka slovensk^ho. Je on muz uceny a vdzne ponima 
svoju ulohu. 

Noveily Gustiva Marialla. Vydal slovensky akad. 
spolok ;,Tati-an" vo Viedni. Turc. Sv. Martin 1887. Pan 
Gustav Marsall je iste obdaren;^ spisovatel — ale zasiel 
na zcestie, u nds neb^val^. Istd dusevnd chladnost veje 
z jeho mladych prac, nosiacich na sebe neklamne znaky 
spisovatelskcj nezkusenosti. A ten chiad nds zamrzel a 
rozladil. Ani psychologic, ani prirody nendjdeme v knizke ; 
tam panuje v^lucne erotika, jakoby na svete inj^ch zd- 
ujmov nebolo. Vtipu dosf, plynnosf, istd pikanteria ne- 
chybi — no opravdovemu spisovatelovi to nepostaci. To 
sii len zovnutorn6 cacky. A poesie nieto v jeho prdcach. 
To je predsa velky nedostatok, ackolvek nemyslfme, 
zeby bol u Marsalla nevylieciteinf . 



„Narodn( Hl&snik/' Noviny pre slovensky lud. Vy- 
chodf raz mesaine na IV2 hdrku v Turc. Sv. Martine. 
Predplatnd cena 1 zl. Redaktor a vydavatel Ambro 
Pietor. 

yyfiernoknainik.^' Obrdzkovy ^sopis pre humor a 
satyru. Vychodf raz mesacne v Turc. Sv. Martine. Pred- 
platne na cel^ rok 2 zl., na pol roka 1 zl. Redaktor a 
vydavatel f)uro Cajda. 

„Katolfcke Noviny" vychodia dva mzy mesacne. 
Predplatn6 2 zl. na cely^ rok. Redaktor a vydavatel 
Martin KoUdr, kapldn. (Dolnd Knipa, posta Nagy- 
Szombat.) 

„KazatelAa." Casopis pre katolicke duchovn6 rec- 
nlctvo. Vychodf raz mesaCne v so§itoch a predplatnd 
obndsa 4 zl. na cely rok. Redaktor a vydavatel Fr. R. 
Osvald (Tepla, p. B61abdnya). 

„Dom a Skola." Casopis paedagogicko-vychovatelsky. 
Vychodi mesacne. Redaktor: Karol Salva. Predplatnd 
cena: na cely rok 2 zl. 50 kr., na pol roka 1 zl. 25 kr. 
Prdce sa honorujd. Predplatky i prispevky pfeomne treba 
zasielaf na Karola Salvu (Klenocz, Gomor m.) 

„Cirkevni Listy." Casopis venovan^ zdujmom cirkve 
evanjelickej a. v. Vychodia dna 10. kazd^ho mesiaca 
na dvoch hdrkoch. Predplatnd cena: na cely rok 3 zl., 
na pol roka 1 zl. 50 kr. Zodpovedny redaktor a vyda- 
vatel : Jur JanoSka, ev. fitrdr v Jasenovej. Spolupracovnik : 
Pavel S. Novdk. 

pPriateF Dietok." Obrdzkovy casopis pre nasu mla- 
dez. Vychodf mesacne na jednom hdrku. Cena sositu 
4 kr. Zodpovedn^ redaktor a vydavatel: Karol Salva, 
ucitel V Klenovci (Gemerskd stol.). 



Slovensky dasopisy. 

„Nirodiiie Noviny.'' Politicky, literdmy a ndrodo- 
hospoddrsky faisopis nds. Vychodia tri razy tyzdenne 
v Turc. Sv. Martine. Predplatn6 na cely rok 12 zl., na 
pol roka 6 zl., na Stvrt roka 3 zl. Redaktor Ambro 
Pietor. 



Literdrni listy. Casopis v^novany zdjmfim literdruim. 
Vyd. Fr. Dlouh^ v Bm6. Predpldca sa u J. F. Sasek. 
vo Velkom MeziffCf na Morave. Na rok 2 zl. 

Pfsmo SvaM star^ho a nov^ho zdkona. Illustroval 
Gustav Doi*6. Segit 40. Makladatel J. Otto. Praha. 

Zlate Prahy, nddhern^ho illustrovaneho tydenniku, 
redigovan^ho spisovatelem Ferdinandem SchuUem, vyslo 
cfslo 28. 

SvStozor, nddherny illustrovany tydennfk, redaktor 
M. A. §imdcek. 6fslo 28. 

Cechy. Spolecnou pracf spisovatelftv a um61c& 6e- 
skych, Vedou Fr. A. Subert a F. F. Borovskj^. Cds( 
obrazovou pofddd Karel Liebscher. Dfl IV. (Polabf). Sesit 
51. Nakladatel J. Otto. Praha. 

„Vesna" s literdmou prilohou ^Literdrnf Listy," 
red. Fr. Dlouhy v Brne, naklad. J. F. Sasek vo Velkom 
MeziffCf na Morave. 

Rusko slovem i obrazem Lfcf Josef Koldf . Illustrace 
od prednfch um61c4, z nejvetSf casti rusk^ch. 1885. Vy- 
ddnfm, ndkladem a tiskem Frantiska Simdcka v Praze. 

Osveta. Listy pro rozhled v umenf, v6d6 a politico. 
Redakcf a vyddnfm Vdcslava • Vlcka. Vychdzf dne 25. 
kazdeho mesfce v sestiarchovych sesitech. Predplatnd: 
celorocnfi 7 zl. 20 kr., pfllletnS 3 zl. 6.0 kr., ctvitletnS 
1 zl. 80 kr. Redakce a administrace : Praha, ve Viuo- 
hradech, Celakovsk6ho ulice c. 165. 

Pamdtky archeologiokd a mistopisnd. Orgdn archeo- 
logick6ho Sboru Musea krdlovstvf Cesk6ho a Historick6ho 
spolku V Praze. Redaktor Bohusl. Miltner. Dfhi XIII. 
seS. 7. a 8. Ndkl. Archeologick6ho sboru Musea krdlov- 
stvf cesk6ho. 

Slovansky sbornik. Red. Edvard Jelfnek. Rocn. IX. 
cfslo 5. 



Cfslo 5. — 1887. 



SLOVENSBJfi POHLADY 



119 



Ottova lacina knihovna nirodnf. Serie X. ses. 9.: 
Doktor Johdnek. Dejepisna povldka z konce stoletf XIV. 
Sepsal Ferd. Schulz. Dnih6 vydani, Nakladatel J. Otto 
V Praze, 1887. 

ietiski Listy. Red. E. Ki-asnohorska. Roc. XV. c. 5. 

Kvfity. Red. Sv. Cech a Serv. Heller. Roc. IX. ses. 6. 

Lumlr. Red. J. V. Sladek. Roc. XV. c. 13.— 15. 

Komenskv. Red. V. Slamenik. Roc. XV. 6. 18.— 20. 

Z potulek po Slovensku. Napsal Rudolf Pokorny. 
Noveho lacin^ho vydanf ses. 11. a 12. Nakladem spiso- 
vatelovym. 

Antologie z ruske lyriky. Vydal a prelozil Rudolf 
Pokorny. N^kl. pfekladatelov^m. 

Casopis musea kr&lovstvi ceskdho. Redaktor Jozef 
Etoler. Roc. LXI. sv. 2. a 3. 

Humoresky, satiry a drobn6 crty od Svatopluka 
Cecha. Sesit 2.-6. Nakl. F. Topifi v Praze. 



**€*- 



Prlhlas 

k veFaet. pp. spisovateFoni katol. a priateFoin katol. 

slovenskej spisby. 

Porada, ktorii dolupodpisani ua 11. b. m. do Budhi- 
pesti svolali, vybavila sa, chvala Bohu! dosf zdarue. 
Bolo uds sice len jedenast, ale dostali sme prfpisy tsk 
srdecne a nadsen6, ze nadej naSa v buduci spisovatelsky 
spolok je velka a silna. Pavel Blaho pontikol budii- 
cemu spolku 200 zl., J. K. 100 zl. a od vysokodost. 
p. Jurigy, jako i od dost. p. Scasneho marae sluby 
na znacnejSiu podporu. Okrem toho myslienka o spolku 
stietd sa s pochvalou u nasich prednych rauzov. Ciel 
spolku urceny je asi tyraito slovarai : Povzbudif k vacsej 
cinnosti a sriadif nase spisovatelske sily ; indirektne ale 
napomahaf spolok Sv.-Vojtessky vo vydavam knih. Pro- 
striedky by boly nasledujiice: VydavaC casopis alebo 
aspon prilohu k niektor6mu Casopisu, v ktorej by sa 
prace riadnych cleuov uverejnovaly ; odmeny ddvat naj- 
vytefinejsim pracam ; kupovat cudzozemske vedecke caso- 
pisy a diela a popiisfat jich clenom ku vzdelAvaniu sa. 
Okrem riadnych clenov mal by spolok i podporovatelov, 
ktorf by budto raz na vzdy aspon 20 zl., alebo rocite 
2 zl. spolku darovali. Obsfrnejsie vypracovanie stanov 
sverene je pp. A. Kmefo'^i a Fr. R. Osvaldovi. 
Sriadujiice shromazdenie ma sa vydrziavat koncom 
augusta V Trnave, pred alebo po valnoin shroma- 
zdeni Sv.-Vojtesskom. Na zaklade tychto predbeznych 
zprav a z poverenia porady pestianskej vyz;^vame 
lictive vsetkych pi. t pp. spisovatelov a pria- 
telov nasich, aby sa na sriadujucom shro- 
mazdeni siicastnif, pofaine za clenov pri- 
hlasit racili. 

V Trnave, dna 18. kvetfia 1887. 

Andrei] Kubina. 
Fr. O. Matzenauer 



-♦*€*- 



Vyzvanie. 

Dolupodplsanf, presveddeni siic o torn, 2e 
u nds V Horno-Uhorsku niet 2iadneho dobre 
sriaden^ho vaSSieho knjQihupectva, ktor6 by 
V tomt(3 ohlade zadosf urobilo vSetk^TH po2ia- 
davkdm ndaho obecenstva: dr2fme za potrebn^ 



a cielu primeran^ k tomutcr cielu sriadif „knih- 

kupecky a nakladatefsky acastinirsky spolok 
V Turc. Sv. Marline.'^ 

Bozhlad. 

1. §. \ 

Ciel a predmet tohoto podujatia je: 

a) kupovanie a preddvanie vSetk^ch v mon- 
archil dovolen^cli knfh, Casopisov, musikdlil a 
umeleckych predmetov; 

h) vyddvaiiie na svoj i cudzf licet hore- 
menovan^ch a vobec v§etk;^ch do oboru knfh- 
kupeckeho a knihtlafiiarskeho patriacich fiMiikov ; 

c) na d(5et jednotlivcov, uCebny^ch listavov 
alebo spolkov obstardvanie knfh a in^ch uCeb- 
n;^cK i vychovivatelskych prostriedkov. 

2. §. 

Trvanie spolku urCiije sa na 30 rokov od 
dna sriaJujiiceho shroma2denia poCitajiic. 

3. §. 

Zilkladiiil istina navrhuje sa na 6000 zl. a 
zaoki*yje sa 600 tifiastinami po 10 zl. 

4. §. 

Podpisovanie dCastfn ma by( zakonCen^ do 
15. jAla 1887. 

5. §. 

Pri podpise gaplatl sa na ka2dd iWastinu 
10% V hotovosti, spolu i s 20-krajciarov]^m po- 
platkom od ka2dej lidastiny ku zaokrytiu sriadu- 
jiicich vyloli slii^if majdcim, a tak spolu 1 zl. 20 kr. ; 
dalsfch 20°/o t. j. 2 zl. zaplatf sa do 15. jdla 
1887 a ostatnych 70% t. j. 7 zl. behom jednoho 
mesiaca po protokolovanf finny. 

Patrl(5nf podpiso vatelia alebo sberatelia ulo2ia 
svoje zpldtky v tur6.-sv.-martinskej dcast. spori- 
telni, ktor^ tie2e pr^lvoplatne pojisfovaf a od 
nich 5% droky a2 do vyiiatia platif bude. 

Sberatelom podpisov sdeH na 2iadosf po- 
trebny bli^gf v^vod p. Ondrej HalaSa v TurC. 
Sv. Martine. 

Podnik tento odpordCame (5fm najsna2nej§ie. 

V Turc. Sv. Martine, 19. mdja 1887. 

MatiJ§ Dula v. r. Ambro Pietor v. r. Andrei Sokolfk v. r. 

Jan Milec v. r. Daniel S. BeniaS v. r. Pavel Mudron v. r. 
Ivetozir Hurban Vaiansky v. r. Mn Kunay v. r. Jin 
iiSmanec v. r. Jozef Skult^ty v. r. Gustav Izik v. r. 

Lud. Soltys V. r. Jozef Fibry v. r. Jan Melicko v. r. 

Blai^ej Bulla v. r. Jozef Kohijt v. r 6uro Cajda v, r. 

Andrej Hala§a v. r. 

OBSAH. 

Visitatio canonica. Od naSho stardho zvon&ra pocal Martin Ku- 
kucin. (Dokond.) — O prostriedkoch, ktorymi utvoril Sladkovic 
ideal Marlny. Jozef Mallak. (Dokonc.) — Gergel'ove body. Poves^ 
z" drtihej polovice XVII. stoletia. (Pokra£.) — Letorosty. Hviezdo- 
slav. — Bez napisu. Crta z letnej vychddzky. Pise Anton Hielek. — 
Zreje zitko . . . Maria Javorinska.^ — Slovensky Plutarch. Sdeluje 
Alexander Lombardini. — Had. Z — k. — Dialog. Z — k. — V m&ji . 
Z — k. — Pozdrav od niilej. Z — ^k. — Duma po mrku. Kvet65. — 
Literatftra a umenie. — Prihias. — Vyzvanie. 



120 



SLOVENSKfi POHLADY 



Cfslo 5. — 1887. 



POZVANIE. 



•43§olupodpfsanl ddvame P. T. obecenstvu na znAmosf, ie podarilo sa ndm zfskat 
umelca-maliara Jaroslava VfiSfna v Mnlchove a majitela hlavnych jeho 
obrazov, pdna Aloisa Wiesnera, velkoobchodnfka a statkdra v Prahe, tak 2e 
usporiadaniu v^^'^stavky diel V6gfnov;^ch, ktor^ sA majetkoni 

gallerie obrazkov^ho casopisu »Ruchu« (Aloisa Wiesnera) 

a niektor^ch in^ch majitelov, nestojf ii2 nid v ceste, 

Preto Active poz^^vame priatelov umenia na velkti 

OBRAZOVtf VtSTAVKU 

olejovycli malieb unipleckeho maliara 



V V f' 



JAROSLAVA VESINA, 

ktord bude otvorenA 

V TurCianskom Svatom Martine dfia 3. augusta 1887 

▼ dome Pavla Mndrofta v prvom posohodi 

a. tr*va.t "budLe leu ^tr^n^st dni, to Jest do IG. augusta.. 

Bli2sie zprdvy poddme svojfm dasom. Reprodukcie fototypick^ a katalogy 
budA sa preddvaf pofias v^^stavky. 

V Turd. Sv. Martine, 18. mdja 1887. 

Pavel Mudroii, 
Rudolf Zrupec, 

zariaditelia v;!^stavky. 



Kedaktor: Svetozir Hurban Vajansk]^. — Nakladatel a vydavatel: Pavel MudroA. 



„BLOTENSKi FOHIADT^' vychodia vzdy 25. kazd6ho mesiaca o troch h^koch gtvorcoY^ho form&tu. 

FredpUoa sa: na oel;^ rok 6 bL, na pol roka 2 bL 60 kr. 



TIa5ou knihtlaiiarskeho 6£astin&rskeho spolku y Turd. Sv. Martine. 




Turc. Sv. Martin, dna 25. Jiina 1887. 




„Na 2alol}e." 

ObrAzok zo skutocnosti od P. Marnikina. 
I. 

, _ ji je tarn," hovorila Katarina Byatra svo- 
.[ jej susedke Filipinke SusEaIke, s ktorou sla 
1 po pohrabe z cintorfna. 

J „Veru tflni!" pri3Yied6ala Katarfne ¥\V\- 

pinka, [utujuc nestasLnika ; ved" nemal e§te len 36 rokov 
a. zanechal po sebe drobn^ sirotj. 

„Iia len do si to smyslol?'' 

pVeJ je pravda; clovek so zdra- 
yym rozumom to ani len pochopit 
nemfize. Nebolo nic po£u( do neho. 
2ivi! sa poctive." 

„Neop(jal sa." 

nV^tupnfkom tiez nebol." 

„Pracoval vo dne v noci." 

„No ale vsak teraz i tie baby 
vvidia, co utratily na nom, ked bo 
ui nebude," recie rozhorceno §uSfa- 
lovA; „terftz jim uk nebude m-if kto 
vyrabaf na kdvicku, ani na vlnecko. 
Ony si ti len doma vysedavaly, a 
on sa trh&nal. A ked sa kde uk^- 
zaly, to vzdycky vybielenS, vyskro- 
ben^ jako na body." Pofkajteiie, do- 
ZTiete sa a za^ijete vselico." 

„Jaj. vera to pocitia obe," pri- _. - 

svedCila Katai-fna ; „ou bol ale predsa 
nemiidry, ie to urobil : mal daf starej 
i mtadej. co jim patriio, a to predsa nemusel robit." 

„Ved je tak," recie Ftlipiuka; „v9etko ale obvifiiije 
-stai-ii. lebo ze ona robiln roztrzitoati medzl nim a mladou." 
nPiin Boh zuA najlepsie, kto z nich je vinn^m. Ludia 
niekedy ■viacej pohovoiia, jako je vo veci. Bez vetra ale 
ie sa Ijstok nepohne, iste ani on to bez priciny ne- 
vykonal. Ja som ale hned povedala, ked tie tarozD^ 
vetry boly, ie sa cosi stane. A mala som pravdu. AchI 
a bol ti to za ahon, ked aa o torn Fudia dozvedeli. Na 
pretrbnutie vsetko tarn bezalo. Ja som si myslela, ie, 
neda Boze, niekde hoi-f." 




„Ja, ked som to po^ula, ani aom to neverila." 
gVed ani ja, aestra! a ked ie ho nasli, if.e bol egte 
teply. Bezali pre doktora. ale toho na nestastie nebolo 
doma, iehy ho bol mohol eate vzkriesif." 

„Skoda ho veru este v tej zemi bniC. Vie6 ale, 
comu aa divfm?" 
„Nuz comu?" 

„te to chalaniako, ten Matej KovACov, mal toiko 
smeloati ho odrezat.' 

„Jaj, proafm fa, uz ani nebovorme o tom, lebo mna 
mr^z prechodf, ked ai len pomyslim na to. Rada aom, 
ic Bom tarn nebola, lebo by som ho 
ustaviAne mala na ociach." 

nTak jako ja ; kani sa len obiH- 
tim, vsade bo ridfm. Este len kecT 
sa i QiodUm, aj vtedy ho vidfni. Ui 
by aom to dnibykrdf neurobila." 
„Nech mu je PAn Boh milostivj!" 
„A odpusti jemu aj n&m nase 
briechy." 

„No s Pinom Bobom chod, ja 
som uz doma." 

„S Pinora Bohoin. dobriS ti noc !" 
Katarfna Bystr& a Fili])inka 
§uiifalka roziSly aa, pospiecbajiic 
kaSda ku avojmu domicemu krbu, 
aby cim skorsie mobly svoje do- 
mice a vonkajsie prace vybavit, lebo 
vecer ani jedna z nich neopov&zila 
bysadnes uadvor. Pytate sa, preco? 
Preto, SebilysauzuezijiicehoGuIku, 
*"'°*"" a to nielen ony dve. ale vfeetci So- 

kolistania. 

II. 

Pavia Gurku, k^m zil, oik sa oeb&l, lebo bol musE 
poctiv^, poctivo sa liyil, rad pracoval, a preto bo ludia 
radi volali do prace, V zime, v lete pi-eMo malo di'iov, 
Y ktorych by bol Gnlka bez price. Nepracoval len vtedy, 
ked nemal tovaricbn. Gulka bol cbudobn^m uAdennfkom, 
iiviacim aa rucnou pricou. Mal ieuu, deti, zivil i testinu. 
Paf, Seat oaflb zaopatrovat pokrmom, odevom, obuvou; 
Typl&caf dait a rozlicn^ho di-ubu poplatky, na jak^ch 



122 



SLOYENSKfi POHLADY 



Cislo 6. — 1887. 



Die je nedostatku za naSfch 6asov, a to v^etko z ru6nej 
prdce: nie je to lahki vec. GuTkovi hodila sa kazdd 
prdca. Y lete Me] do vy^inku, v jasen do mlatby, cez 
zimu rez&val seiku alebo drevo rubal; Ha jar kop&val 
V zahrad&ch, slovom, konal vzdycky t& pracu, do jakej 
ho zavolali, a veter, io cez defi zarobil, priniesol domoy 
a odovzdal 2ene. Ale ubU2ili by sme i iene jeho, keby 
sme povedali, ze zah&Iala. Nie! pracovala aj ona: vy- 
sfvala tepee, ruiolky, placbty a ini dom&ce okrasy, za 
ktor6 pekn^ groh utf^ila, ktor6 uz hotoy6 jej matka 
predavala. Na fagiangy, ked bolo mnoho svadieb, mala 
Gulkovd velmi dobr^ odbyt na svoje vySivky, nesta6iac 
ani yyhovet y§etk^m poiiadavk&m neviest, z ktor^ch 
kazd4 chcela mat svoje iepce pohotove, aby sa mohla 
pristrojif v kaidu nasledujiicu nedelu po sobadi novym 
cepcom. 

Tak 2ena a mu2 zili a pracovali za niekoiko rokov^ 
odkladajiic zo svojicb v^delkov zvygn^ gi*o§e, za ktor6 
si kecT i nie velk6, ale dobre kapustnisko kupiii, na 
ktorom si kapusty a zeroiakov nasadili, (oho mali dost 
na celd zimu. 

Tak prezili spolu niekoiko rokov a mrzutost m&Io 
kedy priSla medzi manzelov, lebo Gulka bol dobr^ cIo* 
vek. Testing si ho nevedela prenachvilit, hovoriac z po- 
£iatku, ze netreba lepMeho (loveka na sveie jako jeho. 
Ten ani kuratu neublfzi, pracuje od r^na do vecera, 
jako toby bol z ocele. Neskorsie s(ce tiez nehanila 
svojho zata, hOYoriac: dobry je z neho clovek, ale ked 
si toho p&lendiska upije, tu nie je vacsiebo ukrutnfka, 
v§etkych n^s porozh&na. 

Ale n&k uulka nelipnul za tym p&len6iskom. Nie. 
Yed opileho nikdy ho nikto nevidel. On kazdy krajciar 
i pat riz v ruke obrdtil prv, nez ho na da6o vydal; 
tebj ho ale na tii besnicu vydal, stalo sa zriedka. 

,,Eto pracuje, potrebuje aj uzit,"* hovorievala testind 
Gulkova, pam&tajuc pri torn vMycky len na seba a na 
svoju dc^ru, ale nie aj na svojho zata, ktory b^val pri 
torn uziti vi^dy piate koleso na voze. Ked jeho nebolo 
doma, kupilo sa k&vy, uvarilo, vypilo, alebo prinieslo 
vinecka, svarilo s cukrom a skoricou a pekne vychHpalo 
bez moia, bez zafa. Matka s dcerou robily si dobni 
volu, ale na Guiku zapominaly, tak jakoby jim bol cu- 
dz^m byval. Stalo sa uz niekolkordz, ze testiud nestadiac 
popratat pohdriky od vineika alebo d&Iky od k&vi£ky, 
CO zat prekvapil jich neocakdvano pri najlepsoro. Dokial 
mal prdcu, nepodbal na to, alebo sa urobil, ie nicoho 
uevidi. Bol on dobr^m muzom, aj dobr^m zatom, preto 
ani nezavidel jim tej trocha k4vy, ani ten pohdrcek vfna. 
Ale i najva^Sia dobrota mi svoje hranice a ilovek je 
len krehkd nddoba. Prislo to az po hranice i u 6uIkov« 
Konecne ho to predsa domrzelo, ze si ho testing a zena 
tak mdlo vsfmajii. Rozm^glajuc nad tym, io deft staval 
sa nevrJejsfm. Dopomahalo a podnecovalo ho k tomu 
i to, ze niekoiko dnov nikto ho nevolal na tovaiich. 

Tu jednoho dha vysiel z domu, aby sa ohliadnul 
niekde po nejakej pr&ci. Dlho sa nenavracal, bo sa mu 
nikde ni6 nenahodilo, a on by bol predsa r&d pracoval. 

Ked ale videl, ze nem62e nifi vynajsf, cele roz- 
drai^deny a nespokojn^ s&m so sebou pobral sa domov. 
Tu na nesfastie na^el testinu i zenu hovet si pri teplej 
k&vicke. Nerieknuc ani slova, sadnul si za stol, jako 
coby bol iakal, ii aj jeho ponuknii. No nestalo sa tak. 
Nasho GuTku to bolelo, aj si lutoval, ze ho ani za ho- 
dn6ho neuznajii, aby sa ho zp^tali, kde bol? a miesto 
toho, aby ho ponukly, len sa usmialy jedna na druhii. 

y^Mlsfte, mlsfte, a ja nemdm iiadnej prdcel' 

i,Ale mlsfme, PavUcku,^ recie testing; „ponukly by 
sme i teba, ale to nie je pre chlapov, to je len pre 
baby; nez&vid n&m toho." 



„0j nie ; nez&vidfm v&m toho, ani neba2fm po va§ej 
kii icke, ale ked nebude pr&cicky, nebude ani kivi^ky.'' 

„0j, neboj sa, Pavlfiku!^ odpovie testinii; ^my si 
vidyckv e§te zarobfme na kavi^ku.'' 

„No teda si len zardbajte; uvidfm, jak vim to 
dlho potrvd,** odsekol nevrlo, vzal klobuk a bml sa von 
dvermi, ktor6 zaplesnul za sebou, a2 sa taniere na ste- 
n&ch potriasly. 

nAno, zarobfme si, a ked budeg chcet, aj tebe edte 
d&met** otvoriac dvere volala testini za odch^zajiicim 
zatom; „nepotrebuje§ preto dvermi plieskat!" 

„Ale, nechajte, mamka," ohl&sila sa dc^ra. 

9 A kde budes b^vat, ked ti povdia chalupu; len 
si mu povol, bude ti £o chvlla hrach na chrbte mldtit. 
VoIont:^rl« 

„No nech som 1^ privolal testinej Gulka a §iel dvo- 
rom dalej s t^m dmyslom, ze od teraz na testinu nedi 
ani krajciara zo svojicb zarobkov. 

in. 

Minulo niekoiko mesiacov od tfch cias, co Gulka 
pohddal sa s testinou. Gulka jako predtym pracoval 
i teraz, len ze svoje tovarichy ned&val viacej zene, ale 
ukladal a zamykal vo svojej almdrii. 

Za to ale matka prikdzala svojej dcere, aby sa na 
muza tiez neohliadala. „Eed on vzdoruje, vzdoruj i ty, 
vsak uvidime, kto skorej ustane.'^ 

Dc^i-a posMchla matku. Za viacej diiov na muza 
nepozrela. Ale len vtedy, ked jim bola matka pritomnd, 
zachovala jej rozkaz; indcej sa s mu2om shovdrala, a 
ked bola sama, aj sa vyplakala, ze to s nimi tak daleko 
priSlo. Liito jej bolo muia, ale z druhej strany myslela 
si, 2e uctiC si musi aj matku. Y samotn^^ch okamzeniach, 
neznajuc si rady, slzy byvaly jej jedinou titechou. 

Y takom okamzenf prekvapil ju mz Gulka. 

y,Co plaieg, zena?** 

;,A ci nemim preco?" 

^Tj ja neviem; nepovie§ mi, nesddver(§ sa mi. Ja 
neraozem vedet, io ti chvbf.** 

„Pekny muz, ked ani nevie, preto mu zena pla6e,*^ 
riekla testing, zjaviac sa vo dverach, ani toby bola zo 
zeme vyrastla. 

„ A kto je tomu prfcinou ?" p^ta sa nesmelo Gulka. 

„Ja iste nie,^ riekla testing 

„Ba veru vy, mamickal vy sama!" 

y,Ale ja?" p^tala sa srdito testing. 

„Ano, vy, mamickal ani sa nehnevajte, ze vdm to 
hovorim.* 

• 

„Ty trhani to je vdaka za to, ze ti 2enu aj deti 
iivfm?" 

nNemusfte, mamicka ! ja si jich vgetk^ch i sdm vy- 
zivfm, ved su moje." 

^Ano, tvoje sii, ale ty sa hor&ie stardg o ne, jako 
ten cig&n; ty ani nevie§, to sd to deti.^ 

„To mi viacrdz nehovorte, lebo..." 

„No to lebo? sn&d ma udkrtlg?" 

„Nato by som si vase hriechy na svedomie bral, 
m^m dost svojicb," hovoril Gulka a vygiel von dvermi, 
aby prerval nemilu svadu. 

,No podkaj, ty poplach! m&a stani osobu takto 
pohaniti To som si ja od teba zasliizila? Poikaj, vsak 
ty zkrotne§. Od dneska som ja pa&ou v dome. Uvidfm, 
kto mi tu bude rozkazovat. A ty! — obrdtiac sa ku 
dc6re — dokial mna neodprosf, nesmieS ani pozref na 
neho ; ja budem od dneskd varit Ani §aty mu neoperies, 
nech sa stardi" 

„Ale, mamickal" prosila dc^ra, ,ved mijemuiom; 
a to povedia India na to?^ 

^Decko mus( posliichaf.^ 



Cfslo 6. — 1887. 



SLOVENBKfi POHLADT 



128 



\ 



„A ii Y&s neposldcham?" 

„Eeby si ma yo vgetkom posliichala, aj on by bol 
inakSfm." 

Dcera, nechcejiic 8a dohadovat s matkou, mlfiala, 
ale srdce jej tak mocne bilo, ie myslela, ie sa jej pukne 
od zialu. 

IV. 

Vsusedstve uachodila sa Icikova palenecnd krima. 
Oulka sem nechodieval. Dues ale vyjdiic z domu, zastal 
predo dvermi a jakoby rozm^&ilal, co m^ urobit. 

„Nie, to je uz primnoho — to tak nemdiie dalej 
byt Pracovaf a i hladovat* — to nejde. 2enu mat a 
chodif otrhaay a neoprany; nie, to uz neunesiem. ^ena 
i deti moje vlastn^ sti mi docela odcudzen^, nevMmnii, 
Deposliicbnu ma, len ked jim bitkou pohrozfm; ej, to 
nesmie, nemoze tak byf. Musim, mus(m urobiC inaksf 
poriadok.^ 

Takto hovoriac sam so sebou, octnul sa Gulka, ani 
sdm nevedel jako, za stolom u Icika. Icik, vidiac Gulku, 
nevedel sa prenacudovat, hovoriac: 

„Am neverim vlastnym ociam: ci ste to vy, su- 
sedko? Ej, ej, kdeze ste sa u Dds nabrali? Bozkdzete 
nieco ?" 

„Za tri krajciare tej seckovice.** 

„Ny, ja nemam seckovicu, ale dobrii palenku." 

„No len mi u2 nalej z nej," odvrkoi nevrlo Gulka. 

„A z ktorej chcete?" 

^Nezpytuj sa ni toiko a daj." 

Icik doniesol. Gutka vypil na diisok a cosi kamsi 
bol cel^ ani coby bol Oh&a do&ho nasypal. Icik mu roz- 
prdval, ze jeho testina ma rad§ej to sladke. 

„Keby ste len vedeli, PavUfiku, jak6 je to dobr6, 
potom by ste nepovedali, ie ja mam seckovicu. Mam 
v4m doniest? Aspon okostujete," a nedofikajuc ani od- 
povede, uz bezal pre sladk6, ktore postavil pred Gulku. 
„No okiiste len, a ja viem, ie sa vdm zaiubi.* 

Nic nehovoriac, Gulka vypil i sladk6. 

„Ale tie va§e 2eny, Pavllfiku, lepSie si ziju jako vy. 
Vy pracujete a ony uifvajii. A kde vy tie sily budete 
brat, ked si nevypijete, neuzijete?" hovoril Icik k roz- 
p&len^mu Gulkovi. „Vidite, va§a testind pred chvflkou 
poslala si chlapa pre kavicku i pre vinecko: ja viem, 
ze vy z toho nic neuzijete." 

„A io teba do toho? KsizAf si rob( jako sam chce!" 
osopil sa Gulka, om&meny liehom. 

„Ved mate pravdu! Ked si ale m6ze clovek do- 
priat, preco by si nedoprial? Nech si len poriadok 
V dome drzi," 

„ Poriadok 1" vykrfknul Gulka, jakoby ho bol had 
Qgtipnul. „Urobfm si ho i jat** Zaplatil za sladk^ a po- 
diel domov, ze bude poriadok robi(. 

„^ena! navariJa si obed?" hovoril Gulka . vojdiic 
do izby. 

„A dals^ na&?^ ozvala sa testind. 

„S vami nehovorim." 

nKde si sa ostrebal, tam sa chod aj najesf,** du- 
dlala testinl 

„No, Co neznis hovorif?" 

„S tebou nie!" riekla testing. 

„Nemie§ajte sa raedzi nas, lebo obannjete." 

„Jak]f panl e§te v mojom dome bude rozkazovaf!^ 

„Vysfahujeme sa, aby sme vdm nezavadzali. ^ena, 
popakaj svoje veci/ 

„Ty, ked chce§, mfizeS sa vypakovat." 

,Ked ja, teda aj moja 2ena; ona miia a nie vas 
iniisf posluchaC. A to v&m hovorfm, nerobte mrzutosti 
medzi nami.'' 



nKorhelisko, chod sa vyspat! A jestii sa ti neliibi 
V mojom dome, moiei fst, tam su dvere/ i pochytila 
Gulku a tisla ho ku dveram. 

Gulka sa nap&lil, a snM ani nechtiac, flasnul dlanou 
testinu po hlave, 2e jej hned cepec z hlavy odletel. Na 
to pochytil i zenu, ktora priskocila, aby matku bmnila. 
Rozvzteklen^, nevediac o sebe, za6al teraz uz oflinkovat 
2enu i testinu, ie jim len tak hlavy br&aly. 

A ked si ni myslel, ze uz bude vsetko v poriadku, 
odisiel k Carajovi s tym umyslom, ze bude secku rezat. 

Odigiel, ale viacej sa nevratil. Ked ho nasli, bol 
u2 mrtv^. 

Popri humne 6arajovom obrodily hrusky a jablone 
tak, jako snad nikdy pred tym. Ale ani nikdy tak ne- 
dozrely, lebo a£koIvek boly pri chodnfku, predsa nik sa 
jich nedotknul, lebo sa v§etci bdli Gulku, ktory str&zil 
jich i po smrti. 

V. 

„Pavle ! kam ide§ ?^ p;^tal sa Matej Kovicovie Pavla 
Rybku, ktor^ho stretnul na ulici, pred Icikom. 

„A tot do Gulkov; stara si mna dala volaf 

„Co, stard? Jestii mna chceg posMchnut: nechod.^ 

„Neviem preco?" 

„Predo? VieS, 6o si hovoril na ne?" 

Rybka zap&lil sa v tvdri a hiadel na Mateja, ktory 
mu dalej rozkladal, hovoriac: 

„Vie§, CO ti vykonajd za to? Zavru si ta do izby, 
dobre (a nabijii a potom fa obesia. Urob si teraz jako 
chce§," 

Rybka rozm;^SIal, po chvfli ale povedal: 

^Nepojdem teda." 

;,Dobre urobfS, ked nepojdeS,^ prisvedCil Matej a 
bral sa do dvora, Rybka ale obratil sa, ie p6jde zase 
domov, tu vgak odrazu poCuje za sebou volaf : ^Pavle, 
PavUcku!** Obzre sa a vidf nedaleko testinu neboh6ho 
Gulku, k^vajucu rukou na neho, aby sa vrdtil. 

„Pod sem, m^m ti nieco povedafl" 

„A coie chcete?" void Rybka len tak z pozdaleka. 

„Nuz ioie chcem? Ved nebudem po ulici vykrikovat; 
pod blizSie, poviem ti." 

„Neraim iasu,** vyhovaral sa Rybka; ^musfm sa 
pondhlat domov, aby m&a nehresili.** 

„Ale, no len pod, vsak sa dlho nezabavf§." 

„Prfdem az po druh^ raz," povedal Rybka, pre- 
skocil potok a tam ten. 

„No pofikaj, Sibence, vSak mi ty neutefiiesl" vy- 
hrajiala sa testina; „vsak ta ja dostanem." S t^m utiahla 
sa i ona z ulice do dvora. 



VI. 

Richtdrom v SokoliSti bol Janko Bystr^, vysliizil;^ 
vojak. Ludia sa bali jeho sudcovsk^ch vyrokov, lebo 
jich tak po vojensky, &) najkratsie vybavoval. 

Dues ale bol jak^si mrzut^. Snad preto, ie mal 
doma pri hospodarstve jakusi pr&cu, ktoni vgak musel 
opustit, lebo mal nemilii uradnii povinnoat. 

Janko Bystr^ i so svojou manzelkou sedeli pr&ve 
pri ranajkdch. 

„Ale ved CO ti poviem," reCie Katarfna, pozerajilc 
na svojho muza, jakii tvdr robl; „ved tk na&a krava 
zrazila mlieko; pred vcerom ti skoro ni6 nedala, ani 
len k ranajkdm sme nemali, viera mdlo a dues m^lo co 
viacej — nie je moin& : tk ti musf tesknit za tf m Gulkom." 

„Ale, Katarfna! Katarina! jako m6iei nieCo tak^ho 
hovorit," klopal si pdn richtar na celo, pozerajuc pri 
tom na svoju zenu. 



16' 



124 



SLOVENSKfi POHLADY 



Cislo 6. — 1887. 



„No ver mi, lebo never, ale je tomu tak. To sam6 
mi i Susfalka rozpravala, ze i jej krava zrazila, i v^etk^m 
gazdinam, u ktorych nebob^ secku rezival/ 

„Hluposti,*' poznamenal na krdtko richtar. 

Tu vSak bolo pocuf klopanie na dvere. 

Do izby vstupila testina Gulkova. Man^elia pozreli 
na seba, jakoby chceli povedaf: my o vlku a vlk za 
dvermi. 

,,Pane richtiiicku!^ po^ala babka, „ani by ste ne- 
uhadli, CO som k vam prisla." 

Bystr^, ktordmu sa nepozdavalo, ze ho „richtdrickom^ 
pomenovala, riekol ki*^tko: „nech je len nieco dobr^ho 
a nie ziadne klebety.^ 

„Nie 811 ziadne klebety, pan richtdr." 

„No, CO teda mdte? Hovorfm, ze nemim casu baviC 
sa," recSie richtdr. 

^Ale no, len si pomyslite, pane richUiricku, (o mi 
ten vis kraviar Rybka poveda), a jako mne i mojej 
dc^re ublfzil; clovek ani nevie, jako prejde. A takd 
hanbu, jaku ndm ten zaf vykonal.** Tu sa pustila do 
placu.'' 

^Poveda] som v&m, mate-li naozaj nieco so mnou 
hovorif, to hovorte chytro.** 

y,Ved neviem vera ani sama, jako vdm to predniesf. 
Taky papluchi opoviUi sa tak clovekovi ubUziC."* 

„Nu^ a kto vam cosi ubHMl?" 

„Nuz, v6ak hovorfm, ze ten v4s kraviar Rybka po- 
vedal, ze sme my 2eny z polovice obesily toho za(a." 

„Nuz a vy 8 tym nie ste spokojn6?" 

„Pravda2e nie sme a 2iadame, aby ste ho potrestali 
za to ; ved je to veM vec." 

„A jako iQ ho mdm potrestat?** 
,To vy budete najlepsie vedet" 
;,A pristanete na mojom siWe?" 
„Pravdaze pristaneme." 

j^Kei teda pristdvate a nie ste spokojna s tfm, co 
vara povedal Rybka, nuz vam hovorfm ja, ze keJ nie 
polovicu, teda jiste jednu Stvrtinu ste vy prfcina jeho 
smrti." 

„Nerozumiem vAs, pan richtAr." 

„Nerozuraiete? Nuz ci nehovorfm po slovensky? 
Ked nie polovicu, teda jiste jednu alebo snad i tri 
stvrtiny ste prffiina jeho smrti, lebo keby ste boly s nim 
inWej zachodily, to, co vykonal, sotva by bol vykoual, 
ale vy ste ho k tomu priniitily. Uz m6a rozumiete?" 

„Rozumiem, rozumiem! ... A to mi byt ten sud?" 

„Pytal som sa vds : ci na nom pristanete ? Povedali 
ste: ino. Chcete-li mat dalsie este vysetrovanie : preco 
to v&s zaf vykonal? mozte sa hlasit o to. Yyssi p&ni 
odo mfia vdm to navlas vyrdtajii, ci ste to z polovice, 
zo Stvrtiny a ci troch Stvrtfn vykonaly. Rozmyslete si 
to teda dobre." 

„No aj za to v&m ponf^ene dakujem.'' 

„Vdacne!" 

„Uz teda idem, ked som bola tak posudenl'' 

„Ved aj ja uz idem," recie richtir, a pobrali sa 
oba von z domu. 

Rybka vyhybal za dlh6 iasy testine Gulkovej, a 
nezabudol nikdy Matejovi, ze mu tak dobru radu dal, 
ta uechodit. 




/ 



Gergelove body. 

Povesf z polovice XVII. stoletia. 
(Pokra£ovanie.} 

usfm prehliadnut muistvo a nieco k nemu 
prehovorit. Podte za mnou," hovoril kapitdn. 
Vstdpili do velkej siene. Gergel oblecen;^ 
bol tak, jako sme ho videli pred tym, len ze 
miesto palosa mal na boku pripatu §ablu a na hlave 
cervenii 6iapku s bielym perom a zlat^m okrajkom. 

Jako sa zjavil, vsetko muzstvo na pokynutie Raj- 
nohovo postaviio sa do radov pred kapitana a zvolalo 
jednohlasne : 

pNech zije n&s slavuy kapitdn!" 

„Jako sa darl, bratia?" 

pDobre, pan kapit&n!" znela jednohlasnd odpoved. 

„Tesfm sa, ze vidfm vis v§etkych tak cerstvych; 
no poiul som, ze niektorf previnili sa proti na§im z&- 
konom a bohu2iaI museli byt aj potrestanf, lebo ziadna 
spolo^nost bez poiiadku a zdkonov na dlho obstat ne- 
moze. Kto robf neporiadok, ten bije celii spolocnosf, a 
preto musf byC od nej odrezau^, zeby sa tito neiozpadla. 
My musfme dokdzat, ze sme India skutocnej svobody a 
poriadku. My nie sme tak^mi, za ak^ch nds povazujii 
tf, ktorf by pr&ve mali byt obrancami prav6ho poriadku 
a opravdovej svobody. My stali sme sa len z potreby 
takymi, ak^mi sme, a dotial budeme, pokiat inac tam 
nebude, kde mi byf. Preto zachovajme si cest a dobr6 
meno aj na dalsiu buducnost. HMy som na to, ie dosiaf 
sme licel naseho predsavzatia v dstote zachovali. My 
nebijeme nie, len co je skutocne zkazen6, hnile. Prfdu 
easy, junici, kde ukizeme svetu, ze sme my opradovi 
hrdinovia za obranu krajiny a vlasti. Preto je treba, 
aby ste si iasto v pamat uvadzali na§e zakony a po- 
riadky, 2eby nikto z vis uz viacej nemusel byt pre 
priestupky trestany," hovoril Gergel 5 potom obritil sa 
k Rajnohovi a riekol: „tu precftajte hlavn6 pravidli a 
punkty zakonov nasich verejne a hlasne, aby kazdy po- 
cul a chrinil sa prestiipenia tychze,*' a s tym podal 
Rajnohovi listinu, ktory cftal: 

„Hlava spolocnosti nasej je kapitin Gergel. 

KaMy dd podlzen je hlave spolocnosti neobraedzenou 
poslusnosCou. 

Kto posluSnosf zrusf, tresce sa na zivote. 

Taktie^ i nfm vyvolen^m a ustanovenj^m predstave- 
nym podriadenf zaviazauf su podobnou poslusuosfou. 

Kto spolok zradf, tresce sa na zivote. 

Tajomstvi spolku kazd^ lid mi nezlomne zachovi- 
vat ; kto tie vyzradf, podia okolnostf a rozhodnutia kapi- 
tana tresce sa tiez fazkou, az pokutou hrdla. 

Kazdy lid spolocnosti stojf pod ochranou moci spolo- 
censkej. 

Kazd^ ud povinny je brinit spolok a svojho kama- 
rata; kto by sa prehresii proti tomuto nariadeniu, pre- 
padi trestu smrti. 

Kto utecie z boja prv nez vodca nazad kize a za- 
pricinf tym porizku, tresce sa na zivote; utiekol-li by, 
avsak porizku uezaprfciuil, povazovany bude jako zba- 
belec a s nim tak nakladano po cas kapitinovho nad 
nfm rozhodnutia. 

Nikto nesmie nie podujat na svoju past bez roz- 
kazu uz ci svojho, ci najvysSieho predstaven6ho, vyjmiic 
kedby nenazdajky napadnuty boL 

Nikto nesmie sa vo verejnosti dva razy ukazovaf 
V tomze rtichu a v tom2e spdsobe, ini6 trest urcf kapitin. 

Na nibo2enstva svojho v]^konoch moze sa siidastniC 
kaiAy ud, ale len tak, zeby spolofinosC nevyzradil. 

2enu svoju doviest sem na stanicu nikomu sa ne- 
dovoluje. 



Cfslo 6. — 1887. 



SLOVENSKfi POHLADY 



125 



Vyzvedadi upotrebuju tak]^ odev, jaky sa jim dia 
okolnostf urci. 

Na jaktlkolvek vypravu menej jako traja nesmd sa 
opov42if. 

Tajomstvo vyprttvy zna iba jeden jej dd, a ten ju 
aj vedie, ktor^mu ostatni musia byf slepo poslusnf. 

Hesla urcuju sa das od casu kapitdDom, a tie treba 
prfsno zachov&yaC. 

Nikto nesinie chudobn6mu nieco yziaf, a kto to po 
tri razy urobf, pokutuje sa na zivote. 

Kazdy povinny je v jakomkolvek nesfastf postave- 
n^ho cloveka podporovat a ochrdnif, nech je on kto- 
kolvek. 

Kazdy je povinn^ byt vernym svojej vlasti a tiito 
V cas potreby proti nepriatelom branif. 

Preto kazd^ha obiana krajiny uhorskej bez roz- 
dielu ndbozenstva a reci pova^ovaC md za svojho kra- 
jana a ako takeho proti zovMjsiemu aepriatelovi brdnit. 

Bobat6niu nepriatelovi zbytocu6 vziat io vojenskii 
korysf dIa povolenia predstaven^ho sa povoluje. 

Viae nez dve tretiny nesmie sa nikomu vziaf. 

Zivot komukolvek vziat zabranuje sa pod trestom 
smrti, vyjmuc v boji s nepriatelom vonkajsfm a v torn 
pripade, ked lid naSej spolodnosti svoj zivot inac za- 
chrdnit nemoze. 

Koryst nikto sam si oddelit nesmie, t& delf sa pred- 
stavenymi. 

Jedenka^dy svobodne nalo^it m6ze so svojlm po- 
dielom korysti. 

Ygetky trovy spolodnosti zna§a spolkova kassa. Preto 
prv^ diel korysti ide do spolkovej kassy, druhy kapita- 
novi, tretf predstaven^mu a ostatnie rozdeli sa podia 
zdsluh medzi muzstvo. 

Ea^dy prijaf sa majuci lid zaviaze sa prfsahou, ze 
tieto zdkony bade verne plnit. 

Kapit&novi ponechdva sa v prfpade potreby usta- 
novovat nov6 nariadenia. 

Kapitan sam vol! si svojich radcov, ktorych radu 
pouzfva Yo vaznych z&lezitostach.^ 

Bajnoha dokoncil. 

Kapitdn jich este napomeuul, aby to, na co pri- 
sahali, vzdy i verne plnili, ieby nemuseli byt trestanf, 
a vr&til sa so svojimi radcami do svojej chyze. Muzstvo 
volalo za nfm „Vivatl*' 

Ystupiac dnu Gergel sadnul si a oslovil Bajnobu: 
„Urobte^ poriadky, zeby strAze od dnesn^ho dfia boly 
zdvojn4sobnen6 a tajny zadny otvor a v^chod nech je 
pripraveny k mo2nyra potrebdm.** 

^Stane sa, pane kapitdn."* 

VL 

Stav krajiny vyzeral c(m dalej, tfm smutnejSie. Ra- 
dosf na^ tureckou porazkou u Gottbardu netrvala dlho, 
ked vftazstvo neprinieslo temer ziadneho oblahcenia na 
tarch&ch obyvatelstva. Rozhordenost rdstla. Darmo po- 
volal kral do Viedne prednejsich magn&tov a vyznam- 
nejSfch muzov, aby jim predlozil prfCiny, pre ktor6 
treba bolo tak rychly a nevyhodnjP pokoj s Turkom 
urobit, dokazujiic, ze pr&zdna dt&tna pokladnica uemohla 
poskytniit dalSich prostriedkov pre vedenie vojny, ie to 
vftazstvo mozno povazovat len za gfastnu nahodu, ze 
gtastie v&lecu6 mohio sa okamihom premenit a Turek 
ako viCaz mohol nam daleko tazMe v^^inky poIo2it a 
toma podobne. To vgetko nemohio uspokojit zistupcov 
krajiny: jednak ze nenahliadli, preco sa uzavrel tak 
r^chlo a to na dvadsat rokov pokoj a preio prijali tak6 
podmienky, ktor6 n&s uvrhli do temer horsieho polozenia, 
nez y akom nachodili sme sa pred vftazstvom. Potom, 
ked krdlovskf radcovia na vyd^ie svetsk^ a dncbovne 



urady dosadzoyali temer sam^ch cudzozemcov a doviedli 
cudzozemske vojskd s cudzozemskymi vodcami, ktor6 
kraje od Turkov eSte syobodn^ horsie vyciciavaly jako 
inde tureck6 hordy, bolo zrejm6, ze vlastne ten pokoj 
nebol uzayret^ z obavy pred Turkami, ale zo strachu 
vetmoimi uhoi*skymi, a tak chceli jicb pritlaciC a pri- 
pravit jejich predprava. 

Ked uhorslrf velmofi vr&tili sa so smutnymi zkiise- 
nostami z Yiedne domov, nastalo v obyvatelstve tym 
yaiSie vrenie. A ked noy6 vyslanstvo — ktore i s^ni 
palatin YeseUui podporoval — vybralo sa ku kralovi, 
pi*osiace o odpomo2enie (archy a krivdy, bolo sotva 
k y^sluchu pripustene a v^etky jeho ziadosti a prosby 
odmr8ten6; ytedy pocalo y krajine jako v kotle vret a 
klokotat. 

ESte jednu nadej mali: snem krajinsky. Ta chystali 
sa so vSetkymi zalobami a krivd&mi. Na delo postavili 
sa z kazdej homych stolic poprednf muzovia, magnati; 
tak z trendianskej II16shazovci a Ostrosithovci, aby do- 
razne zastupovali zdujmy krajiny. Yelku nadej skladali 
V palatfna Yeseliniho, ktor^ zdal sa celou dusou praco- 
vat na dorozumenf. Medzitym, ked aj tdto n&deja nikam 
neviedia a zktisilo sa, ze je ustanoveno vo Yiedni v ni- 
dom nepopustit, vtedy nastalo y krajine dusno. Jako 
pod popolom skryty oheft, tak osudnym stalo sa na zo* 
y6aj§ok utiSenie, aby casora v zrejm^ plamen vyrazilo. 

A preto zdd sa, ze to u2 vopred pri vl&de krdlov- 
skej tak pochopovali, a majuc s Turkom to len docasny 
pokoj a pripravene vojska, mali umysel teraz alebo ni- 
kdy zlomit vSetok odpor velikiSov krajiny uhorskej, 
podporovanf sue v tom rozbrojom nibozenskym. 

Tak stal tsiikf osud jako cierna mrdkava nad kra- 
jinou, menovite nad horn;fmi, e§te svobodnymi krajami. 

Turek naraz cftil, ze m& svobodne ruky, i zo stranky 
vWdy, i zo strdnky krajiny. Cftil, ze pocfna byt vzdcnyni 
na hor i na dol. Preto vzdor pokoju roje sverepych 
janiciarov rozliezali sa po nedobytych este krajoch. 

Pin z C. s velkymi nddejami vratil sa zo svojej 
cesty k palatfnovi Veselfnimu. S volal ihned okolitj^ch 
pAnov bratov k porade, aby jim sdelil yysledok svojho 
poslania. Yyslovil sa pred nimi, ze tak skveleho, cest- 
n6ho a pri tom dprimn^ho prijatia sa nenaddl. „Pin 
palatin vyznal, ie nic mu tak neprislo vhod, jako toto 
vyslanstvo, lebo ze mu to velkou podporou, ked mal 
umysel osobne predstupit pred krala a ziadat ho nielen 
odpomozenie biedy, ale aj upozomit ho na skutodne 
sm;fslanie obyvatelstva tejto krajiny. Sdelil mi spolu aj 
to, ze aj z drub^ch stolfc doSly ho podobne ziadosti 
radu a pomoc v t^chto taik^ch okolnostach, v akych 
nachodf sa nasa drahi vlast. Pri rozlucke pdn palatfn 
nalo2il mi, zeby som v&m, drahf paui bratia, sdelil jeho 
srde6n^ pozdrav." 

Shromazdenie jednohlasne zvolalo : „ Yivat palatinus ! 
nech zije p&n Yeselfnit^ 

„P&ni bratia, teraz ndm nic ineho nepozostdva, len 
iak^t na rozkazy pana palatine ve." 

Shromazdenf zemani uspokojili sa. 

Presly avsak t^^zdne, ba i mesiace, a rozkazy ne- 
prichodily. Bieda v krajine rdstla, okrem ktorej mal 
kazdy este i osobytn^ neresti, ako ku prfkladu p&n 
Madocansky, ktor^ po nezdare zenby syna svojho s He- 
lenkou Oblazovskou zostal zadumdiv^m a popudlivym. 
Ani syn, jeho mil&cok, nebol mu po yoli. „Ghod mi 
z ocu," hovoril mu, „ty si vo vSetkom tak;^ nesposob- 
nfk, jako si to dok&zal pri svojich nahovork&ch. Md to 
y§etko hotov6, len to zjest, a hia, ani to si nevedel do 
list vniest." 

„Ale, otec m6j, ved ked ona. . ." 

„M1( mi !" skoiil Madocansky synovi do reci ; „anl 
slova viae, lebo ma po celom tele jed prechodf!'' 



126 



SLOVENSKfi POHLADY 



Clslo 6. — 1887. 



Stary Madocansk^ mal vi^ak e^ trpkejdf lider srdca 
podtit. Vymeaovanie jeho syna za stolicn^ho not&ra 
vidy sa len pretahovalo, a to mu pocalo byt zl^m zna- 
men(m. „Ja takyto o stolicu zasluzil^ ilovek nem62em 
syna svojho ani do tak^bo mizernebo iiradu vtisnut, to 
je predsa hanba a posmecbl'^ 

Naraz dostal list s yelikou pedaCou, na ktorej bol 
dmer, ktory poznal jako iupanov. Radostne l&mal pe&if, 
bovoriac pri torn: „'No predsa raz sa u61ove(ili nebo- 
raka mojbo Karolka vymenovaCI^ Potom £(ta1, a ({m 
cital, t^m v&c6mi bladia jeho tv&t a kone£ne bodil list 
o zem a zvolal: „To je predsa bnizal Moj syn ie vraj 
nemd dostatocnej spdsobnosti k tomu ui*adut" Gbytil sa 
za hlavu a behal po izbe, kriciac pri torn: „A este io\ 
ze vi*aj syn moj je v spojenf s akousi ziodejskou bandou, 
a ie kym sa vraj z tobto podozrenia neoiistf, nemoie 
byf prijat^ do iiadneho tiradu ! Toto je u2 privela I Kto 
len tiito diabolskd myslienku vymyslel na mdjbo synal 
Moj syn je v podozrenf, 2e drii so zbojnfkmi! Ja pri 
kazdej . prfle2itosti brojfm oproti tejto zbojniii, vge^o 
moin6 podujal som aj pri stoiici, aby nie£o urobila na 
yyplenenie tejto pelese lotrovskej, a moj syn by mal 
driat s nou?!^ Sadnul si a vlozil hlavu do diani. 

V torn vstupil do izby mlad^ Madocansk;f , a vidiac 
otca svojho V neobycajnom pololenf, prihovoril sa mu: 
„Otec moj, io vdm je, ci vAs hlava boli?" 

„Gbod mi z ocii, ty nezdarnik t" zareval stary Mado- 

„Pre Boha, otec moj, io som vam urobil?" 
„Co si mi urobil? ie nie si sposobn^ ani k tomu 
mizememu notarskemu uradu. Tam m&s na zemi, £(tajl^ 

Ked rolady Mado&tnsky preiltal list, zostal stdt ani 
kamenna socha, a len dobrej chvfli preriekol: „Ktoze 
len mohol nie^ tak^ho na mna vymysletl A vy, otec 
m6j, asn4d tomu verfte?" 

„Ver(m, neverim, vgetko jedno; najv&£smi tr&pi ma 
ale to, ze vraj nie si sposobn^." 

„Ani to nestojf, lebo v torn ohiade md2em sa s hoc- 
kym V stolici merat. To ma len dakto o^emiL Aha, ui 
mi cosi napdda! To must byC omyl s Rozonov^m Ladi- 
slavom. tom sa iosi podobneho posusk&valo.** 

„0£isti( sa i tak musfs, len daj pozor, aby si dru- 
h£ho do toho nezamotal a nemal potom galibu, lebo 
stary Rozoii je rabiatn^, ten neiartuje." 

„Ne8trachujte sa, otec moj, ved ono to vSetko dobre 
skoncf." 

„No, daj P&n Boh; teraz ale mdze§ odfsf, v&i by 
som si odd]^chnul." 

Sotva ze mlad^ Madocansk^ odiSiel, vstdpil dnu 
sluha a oznamoval, ze sii vo dvore triaja vojenski do- 
stojnfci, a zeby radi hovorit s pdnom veIkomozn;fm.^ 

„Povedz, ie aby sa jim Iiibilo dnu." 

Do chyze vstupili traja dostojnfci so sabliami pri 
boku. Poklonili sa tictive a jeden z nich, hrdinsk6ho 
vzezrenia, prehovoril: 

„Nds pin kapitin Gergel — pri slove tom Mado- 
cansk^ zbladol a chystal sa na pohyb, jakoby chcel von 
utiecC, no dostojnfk vytiahnul pistol a rovno na prsia 
jeho namieril, rieknuc: „Ani najmengie hnutie, ani naj- 
menMeho slova okrem toho, ktor6 my budeme chcetl 
Opakujem, nd§ p&n kapit&n Gergel d& vds pozdravovaf, 
a poneva^ je mu zndmo, ze ste sa vy nanho pri istej 
prfleiitosti tak dotklive rozpomenuli, rozpomenul sa aj 
on na vAs, a ponevad mali ste dmysel jeho navstfvit, 
predcbddza on vds touto navgtevou. Zpomenul si totizto, 
ie uz od viae rokov dan ste nezapravili a on pr&ve 
teraz nutno potrebuje jak pre svoju domdcu potrebu, 
tak aj k napomoieniu k nemu sa utekajiicich chudob- 
n^ch, a preto v&s ziada, aby ste n&m dorncili p&(sto 



r^nskych. Vie on, ie mnofao nepotrebujete, lebo m&te 
iba jedin6bo syna, kdeito n^ p&n kapitdn onych p&fsto 
i^nskych m62e lep&ie zii2itkovat.^ 

Madoiansky zhlboka vzdychol., 

„Nebojte sa, pane Madocansk^ ; nie sa vdm nestane, 
ked svojej povinnosti zadost urobfte ; ostatne ticho md- 
iete prehovorit k ndm, jestli by ste sa ale opovdiili 
volat dakoho na pomoc, vtedy, odpustite, museli by sme 
aj my, a£ neradi, urobit svoju povinnost.' 

Madoiansky ticho odvetil: „Ale to mnoho." 

„Jest]ize by ste okamzite tii summu vyplatif ne- 
mohli, vtedy mdme rozkaz povolit vam osobn^ho za- 
rufiitela v osobe v&§ho pdna syna, ktor^ by s nami 
hned diel." 

„Mojho syna? Rad§ej vdm dim cel^ svoj majetok.'^ 

„Neviem, pane Madoiansk^, H by nebol u nds 
lep§ie a bezpednejsie skryt^, neili vo vadom dome. 
Ostatne, pane, speSno sa razhodnite, lebo my nem&me 
casu na m&menie a urobfme e§te aj inde podobn^ nd- 
vStevy." 

„A menej nemdze byf?" 

„Ani jedin^ halier; n&s pan kapitdn je v tom 
oUade prisny a akuratny." 

Mado5ansky otvoril stolik a vycftal ziadanii summu. 

n^akujeme lictive; lez edte o jedno by sme vis 
prosili. My sme sa trochu opozdili a preto musime 
dalgie nivSt^vy trocha spesnejsie robit; teda rdcte byf 
tak dobr^ a I'ozkdzte svojmu koiisovi, zeby zapriahol 
do koca a odviezol nds asi hodinku cesty. OvSem ne- 
treba mi dokladaC, ze inSie nesmiete k nemu vravef, 
neili aby zapriahol a odviezol nas ta, kde budeme 
chcet. Okrem toho budete tak laskav^ a odprevadfte 
n&s na kr&tko z domu. 

Mado&insky chcel volat na sluhu, no v tom odmenil 
ho jeden z troch dostojnfkov. 

„Teraz pi§tol schovdm, ale v tom okamienf, jak 
by ste chceli i so sluhom indie robit, i vam i sluhovi 
hlava odletf, 6o by ndm ostatne bolo nemil^.'' 

ndo rozk&zu, p&n velkomozn^?" p^ta sa sluha. 

nZapriahni do koca a tychto p&nov povezieS, pokial 
budii chcef, ale n&hli sa." 

„Na sluibu,^ riekol sluha a §iel. 

^Vidfte, pane Madoiansky, my sme nie takf zli 
India, jako n&s svet rob{; my neublfiime ani za mak 
nikomu, ked neprotivf sa n&smu predsa vzatiu. HIal 
i tieto peniaze nezostanu nim, ale zva£sa rozdelia sa 
medzi chudobnych. Urobili ste aspon dobr^ skutok, 
ini£ by tieto peniaze bez liMtku doma plesnely/ 

No Madocansky nebol velmi spokojn^ s tymito d6- 
vodami, a cakal len skor vyprevadit svojich hosCov. 

Ked ko( zastal pred dvermi, riekol dostojnfk: 

,Nd, pane Madocansky, budte tak laskavy nds vy- 
prevadit a necakajuc odpovedi, vzal ho pod pazuchu 
a krd6al s nlm von. Druhl dvaja ddstojnfci sttipali 
za nimi. 

Ked boli uSli asi pol hodiny cesty, riekol vodca v^- 
pravy k Madocansk6mu : „Pane Madocansky, nechceme 
vds \d dalej unuvat, dost vam to ni bude na zpiatocnu 
prechAdzku." 

Madodansky zisiel z koca a vracal sa domov. Vodca 
v^pravy kdzal pospiegif, bo ie sa opozdili. Kone letely 
s vetrom o zdvod. Vodca kazal k prievozu uha&at. Ne- 
trvalo to ani pol hodiny a boli tam. Sko(Sili z ko&i a 
vodca str6il kociSovi do ruky dobr6 zprepitni s vyslo- 
venim op&tn6ho podakovania panovi. Koci§ vracal sa 
domov, tito ale za Vahom ztratili sa bez stopy. 

Madocansky zavrel sa do svojej chyze a zunovan]^ 
hodil sa do lenosky, Nevedel si vysvetlit, ii to skuto£- 



Cfslo 6. — 1887. 



SLOVENSKfi POHLADY 



127 



nosf a i\ to sen, io sa s nfm behom jednej hodiny 
stalo. Pri torn v^etkom predsa citil jakiisi spokojnosf, 
ie tak^m sposobom ztriasol sa nemilych hostov. Gi pre 
banbu a £i pre strach o tej udalosti nikomu nebovoril. 



2ivot V dome Oblazovsk^ch bol liplne jednotvdrny. 
Star^ Oblazovsk^ bol mdlomluvnym, pri torn popudli- 
y^m, a najva^iu ciastku doa strdvil pri svojich prdcach. 
Dom&ca pani mala vac^iu starost o svoju dc^ru, jak- 
n&hle videla ju trocha bladsiu a smutnejSiu. Helenka 
bola spokojuejMa, ale tichd a pracovitd. Tak presly dni 
a t^zdne. 

Tu jeduoho dna bolo pocu£ krik, spev, v^skanie a 
smiech po dedine. „Co to? co to?" zpytuje sa kazd^ a 
bezf p^trat po prfcine. Na prostred dediny bolo vidno 
dvoch mlad^ch cigdnov a jednu ciginku tancovaf, skd- 
kat a rozlicne figle a smiecby vyv&dzat. YSetkb sa na 
nich smeje, 8tar6 i mlad^, a tak ide celd processia dom 
od domu; ked yyskacu, cigani pytajii almui^nu. Teraz 
hrnie sa vsetko do domu Oblazovsk^ch ; tu cigdni zacali 
najprv spievat a potom pustili sa do divokeho tanca, 
Na takyto hluk vybehlo nielen sluzebnfctvo, ale i do- 
mdci pan s panou, aby videli, (o sa to robi, a vidiac 
to Oblazovsk^, s velkym hnevom vykrfkol : ^Pi^ec s tou 
hdvecTou, pakujte sa von I" 

Tu jeden z cigdnov ozval sa: „Pros(me pon(zene, 
my budeme ti'ochu komediu robit za grajciarek, ia graj- 
ciarek." 

„Ja nepotrebujem ziadnej kom6die, preC odtialtol" 

„Pro§ime pouf^ene, pan velikomoiny, pdn oSvieten^, 
nech sa nerdca hnevaf, my jim nidt neukradneme, my 
sme gtatocnf India, poctive §a zivfme s tandom a ko- 
m6diou.*' 

A ani sa neobzreli viae na vyhd&anie, ale zacali 
vyvddzat svoje krkolomn6 kiisky. 

Nemobol odolat ani zasmudil;f Oblazovsk^ a najprv 
za5al sa len pod fuzy usmievat a konecue pustil sa do 
hlasit^ho smiecbu, co bol opravdov^ zdzrak, lebo preSlo 
mnoho t^zdnov, io sa ani dost mdlo nezasmial. Na tento 
vdeobecny smiech vysia i Helenka zo svo ej chyze a 
vidiac smiaf sa ej otca, nemohla sa na torn dosf nadivif. 

^Dosf uz, dosf I" zavolal Oblazovsk^. 

Cigdni prestalL Hned na to ale ozvala sa cigdjika : 

„Prodfm ponlzene, pdn velikomo2n;^ a odvieteny, 
teraz budeme tancovat nov^ tanec, dvaja na dvoch no- 
hdcb,^ a obrdiiac sa k jednomu z cigd&ov, zkrikla: „No 
pod gem a chyt sa, La£ko!" 

^Hned, Uonka moja!" odpovedal cigdft. 

Taneinfci pochytili sa, stantic si ka£d^ len na jednu 
nohu, a zacali tak tancovat, co vyvolalo nov^, v^eobecny^ 
smiech medzi prftomnymi. Cigdni zostali vsak vd^nymi, 
jakoby konali nejakd vdznu prdcu. 

Ked dotancovali, vykriknul drub;f cigdA: „ Uonka! 
Uonka t po6aruj, povedci volaco t^mto velikomo2n^ a 
oSvietenym pdnom!" 

„Ja nepotrebujem ziadneho veStenia, tu mdte — 
poddval jim niekoiko krajciarov — a chodte pre6!" 

Cigdiika ale nedala sa odstra§if: 

„Pdn oSvieten^, ja viem aj i tvdre carovaf,*^ a pri- 
bUziac sa smelo k Oblazovsk^mu, pozrela mu do ocd: 
~^y mdte jakdsi isAoit na srdci, ale to prejde, len 
majte trpeilivoSt Aha, uz viem! Yy by ste radi va§u 
princeznu, hen tu, krddnu jako iigdrovna, vydat, a ona 
edte nechce. No, netrdpte sa, aj to prejde 1" 

Tdto re£ pomiatia Oblazovsk^ho a on zadiveno po- 
zrel na cigdAku. Po chvfli cbcel to zatrief, rieknuc: 
^Netdraj a pakuj sal" 



„Ja netdram, prosim ponfzene, ale pravdu hovorim. 
Poveg^im aj pani^ke princeznej," a hned jako vetor pri- 
letela k Helenke, a prv, nez sa tdto nazdala, \d bola 
jej ruka v ruke cigdniinej. 

,,0!" vykrfkla cigd&ka, „vds mladf pani velmi liibia.^ 

Helenka sa zapalila, ufohujuc ruku. 

Cigdnka jakoby sa bola trochu zamyslela, na co ju 
cigdn, ktor^ s nou tancoval, okrfkol : „Ilona, noze hovor 1" 

„6u§, Lacol CO ty tomu rozumies! Mu^fm ciarky 
pre^eraf I" 

Tieto mend boly ndpadn^ Helenke; upamataly ju 
na Lacika, a ona teraz uz voino ponechala svoju ruku 
V ruke cigdncinej. Tdto vestila dalej : 

„Osvietend prince2na, vy 6te maly dvoch pytaiov^ 
ale §te sa ani za jednoho nevydaly." 

Otec, matka i dc^ra v^znamne pozreli na seba. 

„Jeden nad tym velice ziali a druh;f gi z toho nic 
nerobf. Obidva §u z tejto krajiny, ale jeden pred vodou 
a druh^ za vodou. — Hm, hml Vy sa velmi tazko vy- 
ddte, ale predsa §a konecne vyddte. — Hml tu vdra 
Skoro SmrC stojf — no zas poStel — dobre je, vyddte 
§a, a tusfm predsa za jednoho z tfch, no a potom bu- 
dete §fa§tna, aj vasi osvietenf rodiiia." Vedtkyna pustila 
Helenkinu ruku. 

Oblazovsk^mu bolo tohto v§etk6ho uz az privela, a 
preto obratil sa k cigdnom a riekol: ^Chodte, chodte 
uz prec!" 

Tito ale len stdli, a jeden vytiahnul z vrecka hodin- 
kovii retiazku, druhy fajku, hovoriac pri tom : „Pro§ime 
ponfzene, nech ii toto kiipia, to §me nasli a ladno jim 
to ddme." 

^Prec odtialtol" krical Oblazovsky. 

„Ale, prosfme ponizene, nech M len obini, jak6 je 
to pekn6, krd^nel" 

To zldkalo aj domdcu pahu, a ona i&la obzret pred- 
mety, ktor6 cigdni ustavidne pondkali a chvdlili. 

Medzitfm ciganka podala Helenke obrdzcok, ticho 
hovoriac k nej: „Pani£ka, schovajte si tento obrdziok 
a podfvajte §a naii len ked budete gamotnd. Pamatajte 
na Laika, on §a dobre md." 

Helenka skryla obrdzdok a chcela iosi povedaC, ale 
cigdnka polozila pi*st na tista, hovoriac: „Budte istd, 
ze je to vsetko pravda, co gom vestila. Ale prosim po- 
ni2ene o pdr grajciarikov,** a otrcila ruku. 

Helenkina matka ju vyplatila a cigdni prestali sa 
jednat. 

„No iatancujme si edte tro&ka a podme dalej," slo- 
Vila cigddka. 

Tak sa aj stalo, a s tancom, krikom a smiechom 
vyrutila sa hf ba ludi zo dvora a poberala sa dalej. 

Helenka, sotva ie vbehla du chy^e, vytiahia obrdz- 
cok, pozrela nan a mala pred sebou podobizefi svojho 
Lacika. Za obrdzkom bol prilepen^ Ustok. Rozpecatila 
ho a 6ftala s rumencom na Ifci. SPotom radostne zvolala : 
„No, cbvdla Bohu, te^a dobre sa mu vodf 1 verny mi je 
a zostanel I ja vecne!" 

vm. 

Osudnd doba nastala trencianskemu doln6mu Po- 
va2iu. Jako ked zo vdetkycb strdn nebies shfnajii sa 
cierne mrdkavy a cim dial tym v&cdmi hustnii, z daleka 
po6u( jakoby huianie valiacich sa vod, hukot pomdly 
bliii sa, vietor sa schytdva, tlm dial t^m vaCsmi duje, 
hrom zacne z daleka mumlat, blesky sa kriii^u, kone£ne 
schyti sa hrozn^ vichor: stromy sa Idma, z korena vy- 
vracaju, domy otriasajd, strechy pi'adtia, lejak sa sta 
z vedra leje, i zdd sa byt koniec sveta. „U2 vdetko 
zhynie, zhynieme aj my!" void uzkostlivS obyvatelstvo. 
Tak derny, hrozn^ osud iakal to mU6 Povazie, tie tichi. 



128 



SLOVENSKfi POHLADY 



Cfalo 6. — 1887. 



sem tam rozlozea^ dedinky a mestecka. Ticho, clivo zo 
vsetkych strdn. Obyvatelstvo jakoby morou pritlacen6 
cusf, tak jakoby na Povazf ani zivej duSe nebolo. 

Hrozne povesti idu, ze hordy tureck6 tiabnu jako 
zrav6 kobylky od Nov^ch Zimkov bore dvoma prudami : 
jedn^m na Nitru a Topol&iny a druhym na Hlohovec, 
Nov^ Mesto, Turecko, a kade prejde tarn zastane pusf. 
Sti-ach' padol tak veliky na uboh6, neStastne obyvatel- 
stvo Povazia, ze rozum, sraysle zmeravely a nikto rady, 
pomoce a vysvobodenia nevidel, ani bladat nevedel. 

A kdei^e aj pomoce dosiahuuC? Vojska na ten cas 
nebolo. Stolicni drabi nic nemohli proti sile. A tu ne- 
bolo casu na cakanie, na sh^nanie, na sjednotenie obran- 
nycb sil : \xi sa kdrilo nad Tureckom pri Bohuslaviciach, 
uz vecerne ohne na tej i na tej strane oznacovaly pri- 
tomnost tureck]fch hord, ktor6 nielen ze p^lily dediny a 
mestecka, ale i jfch obyvatelstvo vraidily a do otroctva 
pojimaly. Hora bola jedinym iitulkom tych, ktorym po- 
darilo sa ujsf vrazednej a vsetko niciacej ruke divoklho 
nepriatela. 



V tie easy bol Gergel jedinou osobou, ku ktorej 
utiekaly sa o pomoc niektori z okolitych zemanov. Mai 
on na vgetky strany rozostaven6 str&ze, ktor^ kazd^bo, 
kto cfacel s nim hovorif, doviedly k nemu so zavia^a- 
nyma ocima a tak potom aj odviedly. 

Gergel sedi pred svojou skrySou. 

Tu straz vedie k nemu muza, dia zovfiajSku sudiac 
n^leitiaceho k pansk^mu stavu. I tento mal zaviazan^ oil, 

„Kto je?" pyta sa Gergel. 

„Zd& sa byt zemanom,^ odpovedd str&z.. 

„Odva^ mu oci/ rozkazuje kapitdn. Potom op^tal 
sa prfcbodzieho : ^Kto ste? io hladate u miiaf^ 

,.Pane, ja som k vdm vyslany okolit^m zemanstvom, 
aby som HteBom tohto prosil u vds o pomoc proti Tar- 
kom, ktori dues lebo zajtr& budu p&lit uase dediny.^ 

Urobfme, co bude mozno, len uecb pdni zemani 
robia svoju povinnost> sp6sobe svojho u^inkovania 
nicoho riect nemozem, no moja pomoc zjavl sa v pri- 
hodny £as. Medzit^m v^etku pobromu nemo2no prekazit 
Sdelte pdnom zemanom raoj srdecny pozdrav." 

Straz odviedla vyslanca opa€ so zaviazanyma ocima. 

V torn prikrocil ku kapjtinovi mlad;f mui, ktor^ 
prdve vystupil z tajnej skr^se, a oslovil ho : „Smiem sa 
op;^taf, CO ten doniesol za posolstvo?" 

„3e to posol okolitych zemansk^cb statkarov, ktori 
pytajii pomoc. 

V torn priviedli druh6ho mu2a. 

Gergel ticho riekol: „Pane Rozon, utiahnite sa do 
uzadia ^ Potom opytal sa neznameho : „Kto ste a co 
ziadate?" 

„Pane, som k v4m vyslan^ od slavuej stolice. My- 
slim, ze stojim pred p4nom kapitdnom Gergelom?" 

„Ano; prosfm, vyslovte na krdtku svoju 2iadosC." 

„ Bandy tureck^ v nasom kraji vdetko nicia a plenia, 
a ponevdc niet okam^itej vojenskej pomoci, sldvna sto- 
lica opytuje sa vas tedy, ci by ste so svojmi ludmi ne- 
prispeli k okamzitej pomoci? Odplatou bude vade i va- 
sich sudruhov omilostenie. ^ 

»Odkazujiic uctu odpoveddm, ie som hotovy vsetko, 
CO len bude v mojej mod, podujat proti krajinsk^mu ne- 
priatelovi. Cas a sposob pomoci vsak nemozno mi teraz 
sdeliC. Slavna stolica ale nech je ubezpecend, ze vy- 
konam svoju povinnosf.*' 

Posla odviedli op&f so zaviazanyma ocima. 

„Pane RoJon," oslovil Gergel po odchode vyslanca 
stolice opat mlad^ho muza, „to n&sledok neporiadkov, 
ktor6 zavlidly v nasej krajine. Niet 2iadneho spojiva, 
liHzdf inak sm^gla a robf : in&c smygia kriUovskd vldda, 



indc stolica, indc Slachta, a kazd^ z uich m& inaksie 
ciele. Tam^ kde niet nebezpecenstva, je'nakopen^ vojsko, 
ale tu nemdte nikoho." 

„Pane kapitdn, a co mienite vykonat k obrane tohto 
kraja?" osmelil sa op^tat Ladislav Rozon. 

„0 torn neskorMe; viak ui bll2i sa chvfia, v ktorej 
uvidfte moje prav6 a cist6 limysly. Velmi sa tomu te- 
sfm, ze vas prozretelnosC bozia ku mne priviedla. Ne- 
zahanbite sa za mna.*^ 

„Som dplne presvedceny o vaSich cistych umysloch." 

^V spolocnosti tej, z ktorej som vySiel, nemozno 
mi bolo pre zastaral6 osudn6 predsudky ani viae cestne 
udrzat sa, ani dIa svojich zisad niedo prospesn6ho ko- 
nat; vybral som si teda uplnii svobodu svojho licinko- 
vania. ie pri torn nemozno vo vgetkom takym sp6sobom 
pokra6ovat, ktor^ je v zdkonitej spolocnosti dovoleny, 
rozumie sa same sebou; ale ked povdzime hriechy, 
krivdy, nespravedlnosti, tajne i verejne klamy, zdieranie 
a zlociny, ktor^ ^dchaju sa v tak retenej sriadenej a 
zdkonitej spolocnosti, povedomy som si, ze moje sve- 
domie mdze byt spokojn6. Ze robfm viae dobr^ho ako 
zl6ho, to modern bez samochvdly povedat.^ 

.Moz^m osmeliC a opftsit sa: pre aku pricinu vy- 
stupiii ste z oby^ajnej spolocnosti ludskej?" 

„Preio by som vdm to nemohol povedat? Pochodfm 
zo star^ho zemansk6ho rodu, ale ze som chcel uznaC 
obecn^ho cloveka, feda nezemana, za hodn6ho prav lud- 
skych, to vyhnalo ma zo starej spolocnosti. No pama- 
tajte, ze co som ja urobif, dotycne uznaf chcel, to ne- 
omylne skor lebo neskor urobi a uzna, lebo uznaf musf 
cel6 zemanstvo. Len jednak^ prdva a jednak^ povinnosti 
m62u sliaf cel6 obyvatelstvo krajiny v pevny Stat. Kto 
nadobudnul si vScsie zdsluhy o vlast, tomu treba len 
z vldstnej odmeny ; zivot a prdva prirodzenoIudsk6 dedia 
sa, nie ale zdsluhy. Lei dost o tom.^- Gergel sa za- 
myaleL 

„Obdivujem vds," riekol Rozod. 

V torn bllMI sa strdznik, oznamujiic: 

yjPane kapitdn, co mdm robif s tym ludom, 5o sa 
tak hiifne tisne do hory?* 

„Co to za lud?" 

„Sedliacke zeny, deti a aj chlapi." 
. t nSem ziadnym sposobom nepiistaC jich, lebo by aj 
nds do nestastia uviedli a sebe nepomohli, ale treba 
jim ukazovat cestu do doln^ch udoUn," a obrdtiac 
sa k Rajnohovi, tomuto rozkdzal to ist6. Potom vstal 
a oslovil Rozona: ^Podte so mnou, vystiipime trocha 
na vrchol tohoto vrchu; odtiaT prezerdm celd dolinu a 
cel6 toto dolne a ciastocne i horn^ Pova2ie. Pohliadneme 
mojim dalekohladom, io sa robf a ci uz cas, aby sme 
sa aj my chystali. Tusfm, ze my spolu uz sotva dlho 
budeme, a preto pouiime tieto okamzenia.*' 

„VeImi vdacue," odvetil Ro2on. ^Obcovanie s vami 
je mi vzdy vzdcnym pozitkom." 

Stupali bore prikrym chodnikom. 

„No jako sa vdm pdci dielo mojich vyzvedacov?" 
zpytuje sa Gergel. 

„Hia, moji chlapci sii v torn ohiade majstri a na 
slovo moje vsetko vykonajii, ba aj do ohAa skocia.^ 

„Moja Helenka je zdrava, a to, co som jej poslal, 
bolo odovzdau6 tak, ie okrem nej nikto in^ nemd o tom 
tuSenia," 

„Tak teda by som este vedel nadpriadat milostn6 
pletichy," riekol Gergel s usmevom. „Nachodil som sa 
sice niekedy aj ja v podobn^ch sladkifch pomeroch, jako 
vy teraz, avsak vyrdstol som z nich U2^ liplne. Ale dost 
tom. I s ostatnymi v]fpravami mojich jundkov som 
tiez spokojn^. HIa, u4 sme tu!" 

Vystiipili na temeno vrchu. Odtialto ukdzalo sa jim 
prekvapujuce panorama, lebo nielen ze prezreli celu 



130 



SLOVENSKfi POHLADY 



Clslo 6. — 1887. 



PovdJsku dolinu, ale yideli i za hrauicu suseduej 
Moravy. 

Zrazu Gergel pokrdtil hlavou a riekol: „Co vidim 
za Vdhom, to nie je dobr6 ; tf psohlavci tain ui hospo- 
dArili/ a priloziac k oku dalekohTad, hovoril : ^Istotne t 
Qz vidfm kuravy a poboreliska. Staviski a statky Vil- 
cick^cb sii uz uplne zni^ene, a hia, v dedine D. je uz 
ka§tiel Madocanskych v popol obrateny.** Podal Rozo&ovi 
dalekohlad : ^Pozrite y tiito stranu,'' a ukdzal mu rukou 
srner; 

„Hruza, skutocne je tak! Mlad^ Madocansk^ bol 
mi sfce DebezpecQ;fm superoin, ale vzdor tomu je mi 
jich srdecne Iiito.** 

^Kto vie, ti su este na zive, alebo £i jich tf diyosi 
nezavliekli do otroctva," bovoril Gergel, a prevezmiic 
dalekohladzrukyRozonovej, pozeral zokol-vokol. Odrazu 
slovil: „HIa, uz vidim obeb aj v kastiele p&nov z G. 

V dedine S. Tf vlkolaci sii uz na naSej strane, nebezpe- 
censtvo je velmi blfzko. Oben sa uzasno sfri, uz cely 
kastiel v plamenoch.** 

„Eeby aspon dom mojej Helenky obst^C mohol," 
vzdycbol Ro2on. ^Avsak dedinka B. je predsa kolko-toiko 
vzdialena od panstva C,'' tesil sim seba. Potom poiiadal 
kapit«4na, iehj pozrel v tu stranu, ci dedinka B., v ktorej 
iijQ jeho poklad, nie je este v plamenocb. 

Upraviac dalekohlad, kapitan Gergel pozeral v ozna- 
£eny mu smer, a konecne riekol: „PriateI moj, tarn je 
veru ties zle; domov nepoznaf, tarn len dym vystupuje 
z rozvalfn.** 

Presvedciac sa sdm pomocou dalekohladu o pravdi- 
vosti slov kapitanovycb, Rozo& zimnicne zvolal : ^'6, beda, 
retat podmeze jim na pomoc!" 

„Kde2e chcete, priatel moj?** recie kapitin; „ved! 
coby ste tarn ui aj boli, i tak nie neratujete, ked je uz 
vSetko znicen^.^ 

„A jestli Helenka moja padla do ruk tych psoblav- 
cov, kto2e ju ratuje?" nariekal RoSon. 

^Teraz ni veru ani vy, ani i^iaden z nas, jestli sa 
inac nezachrdnila. No upokojte sa; d& Boh asndd, ze 
ju, coby aj v zajatf bola, predsa len vysvobodfme. Len 
troska trpezlivosti, lebo prendblenosC mohia by ndin 
gkodit. A teraz podme rychlo dolu, treba mi porobiC 
okamzit^ poriadky.*" 

Cosi kamsi boli dolu. Gergel svolal ihned vsetkych 
radcov a podvodcov a riekol k nim: ^Nebezpedeustvo 
je tu, chystajte sa, mece a paloSe nech sa brusia, pusky 
a pi§tole nech rozdaju sa medzi muzstvo, a cokolvek 
som pred t]^ prihotoviC kazal, nech je v poiiadku. 6i 
Diuzstvo z ostatnych stanfc je tiez tu a ci cviiilo sa 

V zbroji?" p^tal sa Stana. 

„Ano, vgetko, jak ste rozkdzali.'' 

„No, musfm vsetko prezref, potom p6jde muzstvo 
na odpo^inok, aby sa snom posilnilo, lebo nas odak&va 
fazka, no sMvu slubujiica (iloha.^ 

Obrdtiac sa k Rozoiiovi, Gergel ticho k nemu pre- 
riekol: ^^Ghodte do mojej chyze, tam si odpocinte; prf- 
dem aj ja ta a vdzne prehovorfme o veci." (Pokra«.) 




Den a noc. 

eft a noc vesmfrom v spojenf 
nedeli priestom medzera. 
Ci lahoda sa vzdochu zmenf 
a amdra jich vek jasenn^: 
ony konajft vratk^ beh. 
6i ve<^emica k nim zazerd, 
a srdce zorni6ky krvdca: 
sill svoji, roasia k sebe Inftf, 



a£ kftzln chcejft unikntit, 
jeden druh^mu na pospech 
6o mrk-svit v n&ru£ie sa vracia. 
A 6o dovedna akorystia, 
s tym podelia sa r66e spolu, 
zemi nadelia perdl z b6ra, 
sebe rozkoge dozaista! 

Mnievate, ie sa radi vidia? 
Sn&d Mbia sa i nendvidia. — 

No iivot nedali si sami: 

by tvorstvn div ten zacbrdnil, 

k tomu jich Tvorca obdaiil 

ve£n;^Du vekov penifami. 

Deft ige iivot strastipln^ 

zvft^Sa pri pr&ci na ftslnf, 

a, ^0 je pray da — tak sa zd4 - 

2e a6 165 slnca vSade s nim, 

preds^ £elo jeho hyzdi stin 

a ^om prehlbokd brdzda. 

No faiko zostaC bezfthonn^m, 
kto ra§4 svetom faloSn^m 
a prekntdva hniezda mrzk^. 
Ved sudba na neho sam^ho 
pri£ai^k6 zlo2ila bremeno: 
nielen ie musf vSade byC, 
za krdtko m^oho ntvoriC, 
lei i prepasti, cesty klzke 
m& celoro^nej na starosti; 
i ked sa kdesi ktosi potkne, 
ruku 5i nohu vyto(^i, 
jemu vyhodia na o£i: 
keby to v noci — ale vo dne! 

A potom, 6i to nie je k zlosti, 
ked tvorby jeho uSrachtil^ 
neprajnd chvifa porftca 
a mraky zastrft zasmu§il6? 
B4rs zni6il by jich milerdd, 
ak mo2no, hnedky za horftca, 
nevie si s nimi rady dat. 

Hm, dobre vieme, ako je to: 
nejeden £lovek bojf sa jich, 
a mnoh]^ uosf na duM. 
Tak deft, ak ndhodon je leto, 
je r&d, ked hrom v to zabftM, 
Sii mater-chmdra skondva 
placky, sCa Rdchel boTavd, 
6o nariekala synov svojich: 
„Ach, boli, boli, ni jich nenie.^ 

Daromn^ citov baluSenie! — 

A pri torn vSetkom ta2kom krf2i 
deft te§i sa, ked noc sa blf2i; 
on z daleka jn pozndva, 
— ako pomolog dFa v6ne 
kvietok zo sladkej jablone, — 
a akokoFvek za ftou tuii, 
vraj, k^m jej vldda odddva, 
bodne ju tthom z planej mil; 
za to mu predsa pod&va 
ruku, ftoui^ vo tm&ch v^vodf, 
a slovkd dve-tri dohodi, 
asi: dii blisne zora rannd, 
svit tvoj sa vnove narodf 
a svet zo sp&nkn vyruSf: 
zas' nazreme si do da§i. 
8 Bohom, synu m6j, do svidaniaf 

J. 



8kd. 



Cislo 6. — 1887. 



SLOVENSKfi POHLADY 



131 



X 




Slovensk]^ Plutarch. 

Sdeluje Alexander Lombardini. 
49. Samuel Timon. 

6eny jezuita, narodil sa r. 1675 v Tdrnej 
pri Trencine, a nie v Trencine, jako to ud&- 
vajii Fercnczy a Danielik. Nizfeie skoly do- 
konciac r. 1693 v PreSporku, vstfipil medzi 
jezuitov. Jako ucitel liradoval v Trnave za 14, v KoSi- 
ciach za 18 rokov, kde r. 1736 dna 7. aprfla zomrel 
V 61. roku svojho veku. Svoje diela riadil pod tlaS, 
siic nemocn]f, v ostatnych svojich rokoch. Znamenitejsie 
su: ^Purpura Paunonicay" vyilo vTraave; sue rozmno- 
zen6, bolo r. 1715 znovu vydan^; obsahuje v sebe zivot 
a skutky kardinalov, zijucich v derzavach uhorskej ko- 
runy. — „ Imago antique et novae Hungariae," Kosice 
1733 a 1734, — ^Epitome chronologica Rerum Hungari- 
carum" od sv. Stefana po r. 1735. — ^Tibisci Ungariae 
fluvii notio." 1735. — ^Celebriorum Hungariae Urbinum 
et oppidorum Topographia." — ;,Dies peripateticus Hoc 
est philosophicus et Ambulatorius," v Tmave 1708. — 
Predikdt jeho bol „Scbmerhoffsky." 

50. Mikul^§ niuska. 

Narodil sa 3. decembra 1713 v Povfizskej Bystrici. 
Po skonceni zvycajnych studii vstupil medzi jezuitOT. 
Stanuc sa doktorom bohoslovia, prednasal na trnavskej 
universite filosofiu a polemicu6 bohoslovie, vo Viedni 
ale dogmatiku; na to stal sa „generalis studiorum prae- 
fectus;" spisobnlctvo v akad. kollegiume svojej spoloC- 
nosti velmi pozdvihnul. Potom bol predsedovi rakiiskcj 
provincie za spolocnika prideleny a neskorsie stal sa 
tam poslednym prtpoStom. Vyzdvihnutfm jezuitov zostal 
pr6postom sv. MikulaSa von za miinni stolno-belohrad- 
sk^mi; zil vo Viedni, pozfvajuc rocnej pensie 1200 zl. 
Povstauim bansko-bystrickej kapituly (r. 1776) stal sa 
jej prvym pr6postom, siic na lirad ten vymenovany samou 
zakladatelkou, krAIovnou Mariou Tereziou ; z ktorej prl- 
^iny £)uro Majldth takto zabdsnil: 

:,Ultimu8 exstinctae iussus dare iura cohorti es, 
Bistriciae sacro primus adesse gregi: 
Jure igitur praecras surgenti, iure cadenti 
Militae; haec clari sunt documenta ducis.** 

Zomrel 11. sept. 1783. Jeho spisy sii: 

1. „Palatium Regni Hungariae,*' totizto zivot pala- 
tine v. Vysla len prva diastka (vo Viedni 1736 v 8°) a 
fiiaha po r. 1515; potom v KoSiciach r. 1740 v 12° a 
fi pripojkami a napraveniami v Trnave r. 1762. 

2. ^Epistolae familiares varii argumenti, versu ele- 
giaco," V Kosiciach r. 1739, v 8°. Opraven6 v Trnave. 

3. „Absolutura patientiae exemplar D. Franciscus 
Xav.,« V Ti'nave 1741, v 12°. 

4. plmperatores Ottomannici a capta Constantino- 
poli." V Trnave 1750. 

5. nDissertationes theologicae de Legibus, eanim 
transgressione seu peccatis et peccator. poenis. Vo Viedni 
1756, vo 4°. 

6. ^Dissertationes theologicae de actibus humanis 
et eorum fine seu hominis beatitudine." Vieden 1757, 
vo 4P. 

7. ^Dissertationes theologicae de Sacramentis Novae 
Legis in genere et in specie." Viedefi 1758 a 1759, 
znovu 1765, vo 4°. 

8. ^Disseitationis excerptae ex Commentario literati 
in dumes N. T. LL. Augustini Calmet Ord. S. Bened." 
Viedeft 1759, v 8°. 



51. Jozef Janovskt* 



Narodil sa v Brehoch v tekovskej stolici. Huma- 
niora studoval v Stiavnici a filosofiu v R4be ; pri.jat;f bol 
do semeniSfa sv. Stefana. Jako fardr vy6e 20 rokov 
firadoval vo Velkom Mdni, sue aj dekanom vrabransk6ho 
okresu. Vyzdvihnutfm jezuitov stal sa r. 1774 ucbdrom 
exegetiky na trnavskej universite. Povstanlm baiisko- 
bystrickej kapituly bol ta za starsieho kanonika vymeno- 
vany ; ako dekan hospodAKtvo novej kapituly velmi po- 
zdvihol. R. 1778 stal sa prefektom biskupskJPch statkov. 
Svoje prakticn^ zndmosti o hospoddrstve napfsal vo 2 
svazockoch a venoval svojrau biskupovi. (Pofazny ruko- 
pis nachodf sa v biskupskej kniznici vo Sv. Kr(zi). Zo- 
mrel r. 1794 dna 30. novembra v 64. roku veku svojho 
na hrdlovii nemoc; pochovany je v breznickom cintorfne. 
Tlacou vydal znamenitu slovenskii kazefi, ktoni v Nitre 
drzal sv. Jozefovi Kolosantskem. (Trnava 1769, vo 4?.) 

52. i)uro Ambrosius (Anibr6zy). 

Svetlo sveta uzrel 18. aprila r. 1694 v Dolnora Ku- 
bine. Otec jeho, zeman, menoval sa Matej a matka Zu- 
zana Eubacek. Rodi6ia dali mu svojmu stavu primerand 
vychovu. Vo svojom rodisku navstevoval skolu pod 
rektorom Michalom Pikom (r. 1703). Potom vyucoval 
ho ZachariaS Petrovic (r. 1707). KeJ cvicenie svobod- 
n6ho nAbozenstva v Kublne prestalo, §iel za tymto do 
LeStin, kde bola art. cirkev. Aby si osvojil nemeckd 
rec, siel r. 1712 do Kezmarku, kde bol ziakom f)ura 
Bohusa; gr6ctinu ucil sa od vtedy 2ijuceho konrektora 
6ura Keila. Odtial giel r. 1714 zciastky do Debrecfna, 
zciastky do Dioszegu v biharskej stolici ; ponevac ho alo 
na oboch miestach nechceli prijaf, odisiel do Berzethu 
blfzo Rbznavy, kde ucil sa madarsky. Na torn to mieste 
mnoho trpel, lebo mirao toho, ie tu nemal ziaduej prl- 
leiitosti uiit sa druhym vedam, musel este reform, rekto- 
rovi pri vyucovanf mladeze pomahaf a aj s niidzou za- 
pasit. Hmotnii biedu oblahcoval mu Martin Regis, ta- 
mejsi ev. kazatel. Po poldruha roku viedla ho nAchyl- 
nost k vedim a on usiloval sa splnit to, co pre macTar- 
cinu zameskal. Radili mu §opron lebo Rab, ale turecki 
vojna, ktord r. 1716 zapocala sa a potrvala niekoiko rokov, 
prekazila ho v tom, ze nemohol uskutofinif radu svojich 
priatelov. Siel tedy do Presova, kde vtedy vyucoval 
Samuel Mathaeides, na ktor6ho sa vzdy vdacne rozpa- 
matal. Tento ucitel nielen ze ho prijal do poctu svojich 
ziakov, ale prijal ho aj do svojho domu a dal mu vy- 
ucoval zemansk^ch synov, ktorf boli u neho na strave. 
Tito mladf pini, Rothovci, Berzeviczovci a Sarosovci, 
pod jeho dozorom napredovali nielen vo veddch, ale aj 

V cnosfach. Tato jeho pilnosC priniesla mu verejnu uci 
telskii stanicu, stal sa totiz niitelom grammatistov. Po 
dvoch rokoch (1718) zloiil svoj lirad a §iel do Witten- 
bergu. Prv ale, nez ta prisiel, bol vo Vratislave zachva- 
teny prudkou zimnicou, a preto musel sa tu za 14 dnf 
zdrziavaf. Vo Wittenbergu vtedy ucili najznamenitejsi 
muzovia, jako: Wernsdorf, Chladn^, Schroeer a Jan. 
Pod predsednictvom prveho krdtko pred svojim odcho- 
dom do Uhorska branil dissertaciu: „de caussis turba- 
rum in ecclesia;" bola tamze tlacena vo 4? r. 1721. 

V cas svojej zpiatocnej cesty chcel cez Sliezsko a Polsko 
do Oravy prfsf, ale v Bielej pod tym pretextom, ze je 
ev. kazatelom, bol lapen^ a stviienf. Neskdr pocul, 2e 
ho chcii len do nesfastia doniesf, lebo ked v Bielej 
svoju nevinnost dokazoval a svoje osvobodenie oiakaval, 
nagli sa India, ktorf udanlive chceli odprisahat. ze po- 
tajomne, vo vrchoch odbavoval svoj kazatelsky liiad. 
Z^kladom tohoto svedoctva na rozkaz miestnej vrchnosti 
dali ho do voza, odviezli do Krakova a odovzdali cirkev- 
nemu sMu. Sotva 2e ho ta priviedli, sisli sa mnohf, 

17* 



132 



SLOVENSKfi POHLADY 



Clslo 6. — 1887. 



aby mohli byf svedkami jeho ucenosti a recuictva. Ne- 
vsadili ho do verejn6ho vazeuia, ale do zvl4stneho, ktor6 
nebolo v biskupskom palaci. KeJ nechcel svoju vieru 
zanechaf, udanlive bolo mu povedano, ze moze prfsf 
hlavu. Z tych, ktorf boli k nemu poslani, ma byf 
chvalenj pater Goresicky. V jeho zdlezitosti krakovske 
duchovenstvo siSlo sa tri razy, aby vec kanonicky vy- 
Setrovalo. Ked bol postaveuy pred sud, bolo mu roz- 
kizano, aby sa dal pravotarom braniC. Udanlive nasiel 
nesp6sobn6ho. Konecne z Bieli po vol all svedkov, ktorf 
ho prfsahou do nestastia priviedli, lebo ho sud k smrti 
odsiidil. Rozsudok bol do verejnej knihy vneseny a jemu 
poslom sdeleny. Poslali mu saty, v ktorych mal fst ua 
popravn6 raiesto, aj voz st^l v hotovosti, na ktorom mal 
hyt odvezeny. Kcd pocal ony saty obliekat, prisly dva 
listy k biskupovi krakovskemu: od Jozefa Okolicsanyiho, 
pod^upana Oravy, a od velitela Oravskeho zamku, v kto- 
rych Ambrosius od podozrenia bol osvobodeny. Tito 
muzovia, katolici, prosill biskupa, aby bo na svoboduii 
nohu vypustil; ponevac ale rozsudok uz do verejnej 
knihy bol vneseny a taky dia predpisu zakona vymazauy 
viae byt nemohol, nahovoril ho pater Goresicky, aby 
uznal, ze je on nielen ev. kazatelom, ale aby aj prosil 
biskupa, aby mal ohiad na prosby on^ch dvoch mu2oy, 
a aby rozsudok premenil a ho jako obcana ineho kra- 
lovstva vyhnal alebo indc potrestal. 

Pod tymito podmiehkami bol vypusteny s tym, aby 
sa nikdy neopovd^il do Polskej nohou vkrocif, ale aby 
bol vzdy na 20 mfl vzdialeny od Krakova. Ked prijal 
tieto podmienky, bol dna 2. augusta vypusteny z vazenia, 

V ktorom sedel 16 t^zdnov. Ked priSiel domov, zaujal 

V Necpaloch miesto Mateja Augustiniho. Sotva ze Am- 
brosius zapocal svoj rektorat, uz schodila sa k nemu 
z rozlicnych sti^in Uhorska studujiica mladez. Jeho 
ziakmi boli medzi inymi: Michal Pohl, superintendent 
banskeho okresu, 6uro Jamriska, Matej Klemeutis, Ja- 
kub Nicolaides, Andrej Schmal, Justhovci, Benickf, Je- 
senskf a inf. — Daniel Krman, superintendent, aby ho 
pri vydanf slov. biblie mohol upotrebit, pozdvihnul ho 
na kazatelsky urad do Vrboviec, kde ho aj za knaza 
vysvatil v pritomnosti Michala Krmana, krajnanskeho, 
Jana Neogradiho, brezovsk^ho, a Jana Pefku, pritrzd- 
sk6ho kazatela. K. 1725 pojal si za manzeiku zemauku 
Katarfnu, deem Jdna Benediktiho, raestsk^ho radneho 

V Banskej Bystrici. Po uplynutl 7 rokov zomrela mu 
manzelka pri porode ostatneho syna. Dura, po sedem- 
dnovej chorobe a zanechala mu stvoro deti. Ked ev. 
cirkvi in partibus transalbanis roku 1733 holy odnate, 

V tom roku 21. januara bol poslan^ do vyhnanstva. Po- 
tom bol povolany do Pritrzda, art. miesta v Nitriausku, 
kde Karol VI. dovolil vystavif modlitebnicu. Jeho po- 
mocnlkom bol Samuel Gestrebini. Ziadaly ho cirkve 

V Trenclne, Moravcach a Aszode za svojho ucitela. Na to 
oienil sa po druhy raz so Zuzanou Klieberovou zo Stiav- 
nice, ktora zdrziavala sa v B. Bystrici u Samuela Hrusko- 
vica; vyprosil ju pre neho Andrej Ambrosius, kazatel 

V Nitrianskej Strede (1735). ^il s 6ou desaf rokov a 
zplodil s nou styroch synov a jednu dceru, totizto Pavla, 
Daniela, Mateja, Michala a Annu. — R. 1738 po smrti 
superintendenta Samuela Antoniusa bol povolany do 
Stftnika, kam prisiel 17. septembra. Jeho cirkev ne- 
chcela ho prepustif, ale ju k tomu superintendent Elias 
Mohl a inspektor Pavel Jesenak prinutili. Ked Samuel 
Gestrebini zomrel, bol zas (13. marca 1739) do Pritrzda 
povolany, ale neprijal poniikan^ mu lirad. Na konvente 

V Rybniku dr^anom bol prijaty za uda gemersk6ho bra- 
terstva, podpisal zfikony a pri tej prflezitosti drzal la- 
tinsku rec : „de primordiis et origine contubernium evan- 
gelicorum in Hungaria." Ked r. 1739 zacal ziirif mor, 
neunavne pracovaj o zivot nemocn^ch a zdrav^ch. Ked 



t&to pliaga zanikla, r. 1740 na den zvestovania P. Marie 
drzal sl^vnostnu rec. Nezadlho na to malo byt odomre- 
tfm superintendenta Samuela Antoniusa upmzdnen^ 
miesto zaplnen6: Tomag Szirmay, hlavny dozorca pred- 
a zatissk6ho okresu, unoval sa s in^mi zemanmi mocou 
Karolinsk6ho nariadenia z r. 1734 vyvolit nov6ho super- 
intendenta. Zpomedzi styroch kandidatov bol Ambrosius 
r. 1741 V Giraltovcach v pritomnosti mnoho zemanov za 
superintendenta vyhltoeny. Ked mu to ci listovne, ci depu- 
tdciou, konventom vyslanou, bolo sdelen^, zdr^hal sa 
lirad ten prljaf, no vzdor tomu bol 21. marca v Dobsinej 
potvrden]^. Po dokoncenf cirkevnych slAvnostf bola velka 
hostina v dome Gaspara Szontagha, ktoru tento slachtic 
sam usporiadal. — Ambrosius previedol spojenie krilov- 
skych miest s okresom, previedol cirkevnu visitAciu, co 
nestalo sa od dvadsiatich rokov. Andrej Schmal bol jeho 
notdrom. Po velkom konvente, vydrziavanom v Bystrej 
(v Gemeri), ked na deii Petra a Pavla bohosluzbu od- 
bavil, na druhy den bol zachvAteny chorobou hrdla, 
ktorej podlahol dia 5. jiila. Na druh^ den bola jeho 
mrtvola v pritomnosti bezpocetn^ho ludu do z^krstia po- 
lozeni. Pochovan^ bol dna 6. jiila s dvojakou reiou, 
sloveuskou a madarskou. Prvii drzal Audrej Schmal, 
kazatel v Ratkovej, a druhu Andrej Vietoris, kazatef 

V Kunovej Teplici. Na to bol v zdkrstl v Stftniku pohro- 
beny. — Jeho spisy, ktor6 vydal, sti: 

^Duplex catechismus doctrinae christianae ad usum 
majoris et minoris juventutis, cui accedit libellus pre- 
cum. Prodiit 1738." V 12^ 

„Fundata elucidatio catechismi cum accessione so- 
lan tium scripturae verborum. Prodiit 3738." V 12®. 

„Praeparatio ad mortem cum appendice utilium 
quorundam libellorura. Prodiit 1742." V 8^ Kniha tdto 
vysla roku 1778 v Pre§porku v druhom vydani (V 8^), 
opatrena novou predmluvou, ktorej povodcom je Michal 
Institoris Mosoczy, mad. a slov. kazatel v Presporku. 
Mimo rozjimania o mrtvych, zomierajiicich atd. a patria- 
cich k tomu modlitieb nachodf sa na konci tejto knihy 
maly spevnfk, v ktorom sti niektor6 piesne, ktorych po- 
vodcom je Ambrosius, jako: 

1. Ach prenejdobrotivejsj, Otce nd§ nejmilejsj. 

2. Nevinny JeziSi! Beranku nejtissj! 

3. Ljbi se, muj Jezu, tobe, v krjzi mne vzdy cviciti. 

4. Prodl^vas muj Jezisi, ma zadosf, m6 potesenj. 

5. Tezkost nds zde obkljcila, Boze, podle tv6 wule. 
Poslednii slozil r. 1739, ked v Stitniku mor ziiril. 
„Explicatio nonnullarum partium catechismi b. Lu- 

theri. Prodiit 1745." V 12°. 

p Nucleus christianae doctrinae. Prodiit 1745." Vo 4®. 

Jeho vacsi katechismus, pisany v slovenskej 
reci, tak jako aj tu menovan6 jeho spisy, ktor6 medzi 
svojmi papierami zanechal, ztratil sa. 

53. Dord Trauovskj' (Iranoseins). 

R. 1631 stal sa ev. kazatelom v Liptovskom Sv. 
Mikuldsi, kam bol povolany zo zamku Oravy, kde zil 
ako kazatel grofa Gaspara I116sbdzyho. Jeho manzelka, 
s ktorou zil 23 roky, mala byt z pociatku druhou Xan- 
tippoii, ktoru zvlAstnym sposobom preinacil. Raz, kerf 
vo svojej zlosti uz temer cely tyzden k nemu ani slova 
neprehovorila a divo vsetko okolo seba hddzala, spo- 
menul ju po jednej nedelnej kAzni do verejnej modlitby 
jako takii, ktord rec utratila, a prosil Boha, aby jej 
opaf lista otvoril. Kazdy sa zadivil a polutoval ju, a 

V kostole pritomnd manzelka mala od zlosti pukniit. 
Ked Tranovsky v sprievode niekolkych svojich poslu- 
chacov prisiel domov, privitala ho manzelka nevelmi vy- 
beranymi slovmi, coho si vsak Tranovsky ani len ne- 
povsimnul, lez padnul na kolend a hlasite sa modlil: 



J 



Cfslo 6. — 1887, 



SLOVENSKfi POHLADY 



133 



„6o2e moj, dakujem ti, ie si moju a mojicb posluchd^ov 
modlitbu yyslysal a mojej manzelke opa€ lista otvoril. 
Daj, aby jich ona uie k hriechom, ale k zvelebeniu 
tvojbo mena upotrebila. Amen." Vtedy zahanbend man- 
zelka padia do nik svojbo rouza a slzy roniac sMbila, 
ie nebude viacej hresit A tak sa aj stalo. Od tobto 
okamihu celkom premenila sa a stala sa tou najmilsou 
man^elkou. 

Tranovsky zomrel dna 29. raaja 1637 v 46. roku 
veku svojho (nasledovne narodil sa r. 1591) a bol v lipt- 
SY.-mikuldsskom kostole pohrobeny. 

Je povodcom: 

1 (Pbiala Odoraraentorum. Modlitby kre- 

stianske). Levoca, 1635, v 8®. (A— Zo = 23V4 harkov = 
186 necislovan;^ch stran. Colophon: Wytissteny w Le- 
woci, V Wawrince Brewera, Lata: 1635. Nachddza sa 

V mad. ndr. museume.) 

2. „Phiala Odoramentorum, Apocal: 5. Modlitby 
kfestiansk^, ktei'6z Rano y Wecer, pri Sluzbich Bozjch, 
y doma : Na Wyrocnj Pamatky, y giudy : We wsselikych 
poti-ebach Duchownjch, y Telesnych: Jakoz od sluzeb- 
njkuw Cyrkwe, tak y od lidu obecu^ho, s hognym pro- 
sp6chem vzjwati se mohau. Zepsau6 a vydan6 od kn^ze 
GirjkaTranowskeho, p. ra. Sluzebnjka Krystowa, pri Cj^rkvi 
Svato-Mikulasske w Liptowe. W Lewoci, M. DC. LXXXV." 

V 12^ 498 stran. Na predku titulny list, predmluva a 
ukazovacia tabula, 12 necislovaDych stran. Nachddza sa 

V presporskom ev. lyceume. — Modlitby tieto sii bez- 
pochyby druh^ra vydanfm najprv sporaenutych. 

3. „Cithara Sanctorum, Apocal. 5. Pijsne duchownij, 
Stare y Now6, kterychz Cyrkew kfestianska, pri Wyroc- 
njch Slawnostech a Pamdtkach, Gakoz y we wsselikych 
potfebdch swych obecnych y obzwlisstn;fch s mnohym 
prospechem, vzjwa : k njrazto pridany gsau Pijsn6 mnohe, 
z Nemecke Rzecj do nassj Slowanske, prelozene. S Na- 
ucenjm (w pfedmluw^ polozenym) o Zpjwanj : Gak wza- 
ctna to rzec gest? A proc my kfestiane casto a radj 
Panu Bohu ke cti a chwale zpj wati mame ? K obecn6mu 
Cyrkwe Bozij wzdelanj, w nowe shromazdene, a wydane 
od knSze Girjka Tranowskeho, Sluzebnjka Pan6, pri 
C;^rkwi Swato-Mikulasske w Liptowe. Editia Cztwrta 
dokonalegssi a opraweuegssj. Wytisstene w Lewofiy. L. 
P. 1684." 

Jako vidno z osnovy tituln6ho listu, je toto uz stvrt6 
vydanie tohoto kanciondlu (v 8^, 875 stran). Na predku 
titulny list, dedikacia a prefacia, 16 necfslovanych strdn; 
na konci register, 28 necislovanych strdn. — S nim spo- 
locne vyslo : „Paty Djl Modliteb, z Swateho Pijsma wy- 
bran^ch a Na kazdy Den k vziwanj vz;^tecnych : Tolike^ 
y Spowednijch a pri Welebne Swatosti obycegnych. 
Wytisstene w Lewoci, v Samuele Brewera. Leta P. 
M. DC. LXXXIV.- V 8°. 45 stran. Na konci: Register 
a Duwody Syln6ho Potessenj. 11 necislovanych strdn. 

Novsie vydania vy sly v Levoci r. 1693, 1696 a 1711. 
Vydania z r. 1684, 1693 a 1696 nachadzaju sa v mad. 
ndr. museume, z r. 1711 ale v prespoi'skom ev. lyceume. 

Spevnlk tento prvotne bol r. 1G35 v Levoci vydan;^ 
a je este aj dues velmi rozsfren/ medzi ev. ludom. Prv6 
vydanie obsahovalo 400 piesni, z ktorych bolo 150 Tra- 
novsk^m slozenych. Do konca 18. storocia vzrastla tato 
kniha na 1006 piesni a do dues na 1154. (Mnohe su 
cesko-bratsk6). Spevnfk tento je prijaty aj v Cechdch, 
na Morave a v Sliezsku a dozil sa uz 20 vydanf. 

Tranovsky mal syna Samuela, ktory prestiipil ku 
katolfckej viere. — 2almista Tranovsky, o ktorom je 
rec, narodil sa r. 1591 v Tesine v Sliezsku a bol dia 
Hornyanszkeho od r. 1630—1633 kazatelom Oravsk6ho 
z&mku, kdezto, jako som bore udal, uz r. 1631 pre&iel 
do Sv. MikulA&a. Otec jeho menoval sa Valentin. Skoly 
navstevoval v Tesine, v Gubenu v Luzici a v Kohlbergu 



V Pomor&nsku. Odtial siel do Wittembergu. Ked do- 
koniil akademicku drahu, stal sa najprv kollegom (uci- 
telom) §koly pri kostole sv. MikuMsa v Prahe, potom 
prisiel sta rektor do Holesova na Morave a konecne do 
MezeHca, kde baronom Dietrichom zo Zierotina pozdvi- 
hnuty bol za kazatela. Po desiatich rokoch musel svoj 
urad zanechat, avsak baron JAn Sziinyogh nezadlho po- 
volal ho za kazatela ku kostolu sv. Mikuld^a v Bielsku. 
Nezadlho bol aj s baronom Szunyoghom vyhnany. Obrdtil 
sa do Uhorska. 

54. Jto Rezik. 

Narodil sa v Krusovcach v nitrianskej stolici ; jeho 
otec, Mikuldg, bol kazatelom; matka menovala sa Zu- 
zana Palach. Studoval na rozlicnych gkol&ch, potom 
na kollegiurae v Presove, a ked toto r. 1672 muselo byC 
zatvorene, v Torune. Tu bol r. 1674 za ufiitela vyvoleny. 
Posobil tu do roku 1683, lebo bol r. 1684 povolany do 
Kosic za riaditela r. 167 1 dna 6. novembra zatvorenych 
skoL Dna 21. septembra drzal rec na rozliicku: „de 
araone in patriam ejusque caussis," v ktorej torunsk6mu 
magistrdtu dakoval za preukazane jemu dobrodeuia. Diia 
5. oktobra nastiipil cestu a 15. tohoie mesiaca prisiel 
do Kosic. Sotva si tu odpocinul, predseda komory, Mi- 
chal Fischer, cestou mesfanostu predvolal ho k sebe a 
ukazal mu svazok listov, medzi ktorymi nachodily sa 
udanlive mnoh6 Rezikom Tokolymu pisan6. Rezik toto 
sice tajil, no vzdor tomu bol vsadeny do vazenia, od- 
kial sa aJe vysvobodil a ev. radmi bol povolan^ do Pre- 
sova za ufib^ra eloquentie, bdsnictva a dejepisu. Po vy- 
baveni Tokolyovskej zalezitosti bol stanice pozbaveny. 
Isiel opat do Torune, kde bol r. 1690 za riadneho uc- 
b^ra vymenovany. Ked r. 1705 bolo presov8k6 kollegium 
evanjelikom prinavr^tene, stal sa jeho riaditelom. Jako 
preSovsky ziak pociival Pomariusa, Zabaniusa a Ladi- 
vera a r. 1669 pod Pomariusom brdnil na verejnej 
zkiiske Vn. cl4nok augsb. vierovyznania : „de Ecclesia." 
R. 1709 — a nie, jako Lippich v „Thorunium Hunga- 
rorum mater" na 20. strane udava, r. 1711 — jako to 
z preSovskej matriky vysvitd, zomrel na mor. Ked bol 
po druhy raz ucbarom v Torune, medzi inym pisal Pane- 
gyr a venoval ho JAnovi IIL, polskemu krilovi. 

Manzelka jeho bola Maria Alibeta Berzeviczy. 

Z jeho spisov najznamenitejsia je v rukopise po- 
zostali \,Gymnasiologia," totizto dejepis ev. gymnasii 

V Uhorsku dIa abecedneho poriadku. Pisal a2 po ilavskii 
skolu; ostatn6 doplnil Samuel Matthaeides, ale nie tak 
dokladne jako tamten. Dejepis skoly zilinskej napisal 
Daniel Krman. Jeden exemplar tejto Gymnasiologie na- 
chodi sa v kniznici nitrianskej dioecese. 

08tatn6 jeho vydan6 spisy su prile2itostn6, z kto- 
rych zname: 

1. „Justae Meritaeque Inferiae, Faraae, Nomini, 
Generosi, Nobilissimi Dni. Stephani Sdarossy, destinatae : 
Qui Aetate, Prudentia, Favore, Aestimatione, Florens, 
Contra Spem et Vota, Perillustris, Spectabilis, Generosi 
Dni. Nicolai Szirmay etc. Ut et Generosae et Nobilis- 
simae Dnae. Annae Szirmay, Conjugis, Non sine lacry- 
mis etiam Multorum Bonorum, Qui Virtutes Ejus urve- 
rant, Anno 1706. Julii, Vy Varini Ex turbido hoc Se- 
culo ad Quietem Perennem evocatus, abiit. lias adornari 
Ei Lugensque moerensque dolensque curavit Conjux 
paulo ante, nunc Vidua, Anni Lebentis Mensis Dum 
in Novo Templo Sairossiensi Primus Futurus Primitiae 
Resurgentium, Solennibus Ceremoniis tumularetur, Im- 
pressum Bartphae.*' (In folio. Dva hirky slepen6 a na 
jednu stranu tla6en6. Nachodi sa v presporskom ev. 
lyceume.) 



134 



SLOVENSKfi POHLADT 



C. 6. — 1887. 



2. „Quod Felix, Faustum^ Fortunatumque sit, In- 
clyto Statui Evangelico ! Pro Solenoi Examine, Quod In 
Ilhistri Collegio Statovm Evangelicorum Eperiensi, Con- 
sen tientibus Volentibusque, Perillustribus, Spectabilibus 
et Generosis, Dominis Inspectoribvs, ut et Nobilissimis, 
A mplissirais Domini Cvratoribvs. An. Aer. Ch.M.DCC. VII. 
Mart. 14. et sequent, babebitur. Publicat ista, Johannes 
Rezik, lUustris Collegii P. P. et Director. Controverslas 
Theologicas defendet: Andreas Blaho, Ostrolucens. Bart- 
pliae." (V 12^ 2 neclslovan6 strany. Nachodf sa v mad. 
ndr. museume a v presporskotn ev. lyceume.) 

3. ^Pigritius scholarum lostis ad Caucasum depor- 
tatus, in solenni examine 1707. die 18. Martii absoluto 
in theatre representatus. Ba.tphae." (In folio, 1 harok = 
2 necfslovan6 listy. Tento skolsky divadelny kus na- 
chodf sa V mad. ndr. museume.) 

4. „Musa Fragopolitana Loqvens, Et Illustrissimo, 
Spectabili Atque Magnifico Domino, Domino Johanni 
Godofrido ab Hellenbach, Sacri Romani Imperii Libero 
Baroni, Supremo Montanarum Civitatum et Camerarum 
Administrator!, Illustris Collegii Eperiensis Statuum 
Evangelicorum luspectori Primario. Patronoque Ejusdem 
lucomporabili. Die Sancti Johannis, Anno Bonae Spei 
1708. Prima Vota Ferens, Dedicans, Et Nuncupans, Ab 
Johanne Rezik, Illustris Collegii Eperiensis Professore 
Publico et Directore, emissa. Bartphae."* (In folio, 2 ne- 
rislovane strany. Nachodi sa v mad. ndr. museume a 
V presporskom ev. lyceume.) 

5. „Themistocles, Jvdicom Imago, Lvce Nominali, 
(lenerosi, Nobilissimi Et Amplissimi Domini Johannis 
Klesch, Illustris Collegii Eperiensis, Statuum Evangeli- 
corum Inspectoris, Regiae Liberaeque Civitatis Eperien- 
sis, Judicis Aequissimi, Anno 1708. die S. Johannis, in 
in Monuraeutum Cultus, exhibitus. Bartphae." (V 12®, 
2 necislovan6 strany. (Nachodi sa v mad. nar. museume 
a v preSporskom ev. lyceume.) 

6. «Sine Controversia Magnum Pietatis Mysterium, 
Deum Plenitudine Temporis In Carne Manifestatum, Hoc 
est, Caput sen Articulum De Persona Domini N. J. C. 
In Publico, Solenni Anniversario Examine, Illustris Col- 
legii Eperiensis Statuum Evangelicorum, Anno 1708. 
Octob. 2. sistit, exhibet, defendet, Praeses et Director 
Johannes Rezik, Logic, et Philos. Moralis ejusd. Colleg. 
PP. Circulatore et Respondentibus Infrascripti. Bart- 
phae." (In folio, 2 necislovan6 strany. Nachodf sa vpeStian- 
skej universite.) 

7. „Salvianus Massiliensis redivivus, morum emen- 
dator acerrimus, Virum Maxime Reverendura, Excellen- 
tissimum et Amplissimum Dominum Jacobum Zablerum 
Inclytorum Coraitatuura Scepusiens. Saarosiens. Zempli- 
nica. Abaujvarien. Bereghiens. Ugocsen. Szathmarien. 
Bihariens. quinq. R. L. q Civit : et oppidi Siaros Super- 
intendentem, Eccl. Germ. Bartfensis Pastorem Prim, 
Meritis et Vitae Integritate conspicuura, et quod fere 
potius, Illustris Collegii Eperiensis Statuum Evangeli- 
corum Inspectorem Faventissimum, In societatem Tituli 
et ad similia Feutanda, invitans et aminans, Anno 
M. DCCVIII. Die fecto S, Martyris Jacobi, Ab inter- 
prete Johanne Rezik, Ejusdem Colleg. Stat. Evangeli- 
corum. Log. et Philos. Moral. Profess. Pub. et Direct. 

praestantus Bartphae." (In folio, 2 necfslovane 

strany. Nachddza sa v pestianskej universite.) 

8. „Dum Suprenli in Ecclesia honoris metam Deo- 
dvcente, virtute comitante, Admodum Reverendus, Ex- 
cellendssimus et Amplissimus Dominus M. Johannes 
Saarossy, Antehac Ecclesiae Hungaricae Cassoviensis 
Per Annos fere XXVI. Evangelici Pacis, Pastor Pii- 
marius. Vita et doctrina aestimabilis, Publica Consi- 
storii Venerabilis Voce, Leutschoviae A. 1708. sub finem 
Julii et initium Augusti, habito, Bonis etiam suffragan- 



tibus, dignitate Superintendentis adauctus, Inclytis Comi- 
tatibus Gomoriens. Kis-Hontens. Tornens. Borsodien. 
Hevesiens. Solnokien. praeficeretur, Illustris Collegii 
Eperiensis Statuum Evangelicorum Inspector coustitue- 
retur, Munus Pastoris Hung. Prim. Rosnaviae, quae Vi- 
rum hoc Titulo Radiantem nondum babuit, capesseret. 
Hunc Illi promeritum Honorem, ut diuturnum, Ecclesiis 
Salutarem esse jubet; ita ut Amicus Amico nunquam 
reconciliato, gratulatur, hocq. Pignus Bonae Amicitae 
mittit, ofFert, dedicat, Collegii Eperiensis P, P. et Di- 
rector, Johannes Rezik. Bartphae. Anno eodem.** (In 
folio, 2 neifslovane strany. (Nachddza sa v mad. nar. 
museume.) 

9. ;,Quoniamquidem obsequii Gloriam Serenissimo 
atqve Celsissimo Principi ac Domino Domino Francisco II. 
Rakoczy etc. debitam, Illustre Collegivm Eperiense Sta- 
tvvm Evangelicorvm, Oratione Panegyrica propalam asse- 
sore decrevit; ad banc. A. 1708. Octob. 4. in quem 
Memoria Nominis Eidem Serenissimo in Baptismo dati, 
incidit, Aure prona exaudiendam omnis Status, Condi- 
tionis, Dignitatisq Viros, reverenter, humanftar, ofliciore 
invitat, Johannes Rezik, P. P. et Director. Bartphae." 
(In folio. 1 hirok = 2 necf8lovan6 strany. Nachadza sa 
V mad. akademii.) 

10. ^Triplex virtutis vultus et cultus Domino Mi- 
chaeli Roth oblatus die Michaelis 1708. Bartphae." (In 

folio.) 

11. ^Fasciculus Myrrhae, Vitam Dulci Amaritudine 
Pleuam, Maxime Reverend! Excellentissimi et Clarissimi 
Dn. Jacobi Zableri, Inclytorum Comitatuum, Scepusien- 
sis, SiArosiensis, Zemplinien. Aba-ujvarien. Bereghien. 
Ugocen. Szatthmarien. Biharien. et Regiarum Libera- 
mmque Civitatum, ut et Oppidi Siiros, Superintenden- 
tis, Ecclesiae Germanicae Barphensis Pastoris Primarii, 
Illustris Collegii Statvs Evangelici, quod est Eperiessini, 
Inspectoris gravissimi. Anno 1709. horam clrciter XII. 
Nocturnam, quae praecessit Maj. d. XXVIH. Vitam beate 
finientis, atque funerea Pompa, in Templo S. Aegidii 
Bartphae, qua Natus, Jun. 9. contumulati, adurabrans, 
Exhibitus et Publicatus ab Johanne Rezik, Ejusd. Col- 
leg. Status Evangelici P. P. et Directore. Vixit Annis 
70. Mens. 4. d. 2. Postoris munere functus est, Annis 
43. officium Superintendentis gessit Annis 23. Bartphae.^ 
(In folio, 2 necfslovane strany. Nachadza sa v mad. nar. 
museume.) 

13. „Tiaram Sacerdotalem, ambitu suo, Ecclesias 
Lutherano-Evangelicas , Inclytorum novem Coraitatum, 
Sex Regiarum Liberarumq Civitatum Superioris Hun- 
gariae et oppidi Saaros complectentem, Admodum Re- 
verendo, Excellentissimo, Clarissimo, Antistiti Eperiensi, 
Prime ex Ministerio Venerabili Evangelico Ejusdem Ci- 
vitatis Superintendent! Electo Dr. Johanni Schwartz, 
Liberalium Artium Magistro, A Reverendo Consistorio, 
Cibinii An. 1709. Septemb. 12. in nomine Domini, ha- 
bito, Praeside Perillustri, Spectabili, et Generoso Dr. 
Nicolao Szirmay, Collegii Illustr. Stat. Evangelic. Epe- 
riensis, Inspectore, Inclyti Comitatus Sdrosiensis Asses- 
sore Jurato Primario etc. Jvstis Svffragiis, et pulcher- 
rina animorum consensione, collotam, ut et annexam illi 
Colleg. Impectionem, Hoc versu Epicos Honorare et 
condecorare voluit, Colleg. P. P. et Director, Johannes 
Rezik. Bartphae." (In folio, 2 necfslovan6 strany. Na- 
chadza sa V mad. ndr. museume.) 

13. „Quod Felix, Faustum Laetumque sit! Patriae, 
Patronis, Patribus! Programma Ssagogicum, Ad Publi- 
cum, Illustris Collegii Statvvm Evangelicorum Eperien- 
sis, Examen, Ulvstris : Spectabilem Mt^nificum Dominum, 
Dn. Sacri Romani Imperii Lib. Baronem, Collegii In- 
spectorem, Perillvstres , Spectabiles , Generosos, Dnn. 
Inspectores, Nobilissimos Dnn. Cvratores, Aliosqve bonos 



Clslo 6. — 1887. 



SLOVENSKfi POHLADY 



135 



Viros, Scholarum Fautores, Cultores, Inyitans et coa- 
Yocans ; Editum et emissum, Ab Johanne Rezik, Direct. 
Habebitur Anno 1709. 12. Septembr, Bartphae." (la 
folio, 2 hdrky =: 4 necislovan^ slrany. Nach&dza sa 
V mad. nir. museume.) 



55. Samuel LissoTiny. 

Narodil sa vo Velkej Paludzi v Liptove r. 1712 
d&a 31. janudra (dia Haana 31. juna). Otec jeho po- 
dobn^ho meua bol tarn kazatelom; matka jeho meno- 
yala sa l^ofia Zd&nska. Rodiny tejto rodn£ meno bolo 
vlastne Francisci, ked ale stali sa zemanmi, prijali meno 
Lissoviny od dediny Lisovej. Samuel svojim vedomosfam 
polo^il zdklad vo svojom rodisku, kde Petrovic bol jeho 
uStelom. Potom Studoval v Necpaloch, kde jeho ucitelom 
bol Matej Augustini. Odtial giel do Kezmarku, kde ucil 
4 sa pod £)urom Buchholzom, potom odobral sa do Preg- 
porku, kde bol iiakom koarektora Martina Bohurdda. 
Aby si osvojil maJarsky jazyk, vyvolil si Rab, kde bola 
vtedy chyma Skola, ktorej riaditelom bol Jan Tomka 
Sasky. Svoje studia dokoncil v Soproni, kde Dekkard 
bol jeho ucitelom, ktory pripravil ho k vySsfra akade- 
mickym veddm. R. 1732 siel do Jeny ; tu sotrval 3 roky, 
potom navrdtil sa do Uhorska a jako siikromny ucitel 
za dva raky vyucoval deti Gabriela Zmedkala. Z tohoto 
domu povolal ho r. 1739 baron Kristian Calisius z Ka- 
lisa do Bytcice za dvorsk^ho kazateTa a dal ho 26. febr. 
V Banskej Bystrici superintendentom Samuelom Michaeli- 
desom vysvatit. U tohoto velmoza liradoval 7 rokov; 
potom bol do Sulova povolany za kazatela, kde podobne 
7 rokov, tak jako aj pozat^mue vo Velkej Paludzi verne 
posobil. S prvsim miestom rozlucil sa v oktobri 1752 
a s posledn;^m r. 1759. R. 1760 povolany bol do Ban- 
skej Bystrice na miesto zomreleho kazatela oboch nd- 
rodnosti; a ta aj Mel. Na to 16. augusta 1763 stal sa 
tam len slovenskym kazatelom na miesto Daniela Sar- 
toriusa. Y Banskej Bystrici uradoval 35 aj pol roka a 
zomrel na pordzku 30. aug. 1774 v 62. roku veku svojho. 

Jeho spisy sd: 

1. „Pevnd nddeje alebo ubezpetenie v6fjcjch v cas 
obecn6 uzkosti.'' Slovenskd kazen, ktord drzal z prf- 
le^itosti veIk6ho ohiia, vypuknuvsieho v noci z 3. na 
4. august 1761 v medenom hdmre v Banskej Bystrici a 
znicivMeho 305 domov. KdzeA tato toho sam6ho roku 
vySla tlacou v Presporku v malej 8*^. 

2. Slovensk^ katechismus, r. 1764 v PreSporku v 8** 
tlacen^. 

3. Arndtove kdzne a postillu do slovenciny prelo^il, 
tak aj knihy o opravdivom kresCanstve a rajskii zahradku. 
PrvSie dielo tlacou vydal v Presporku r. 1776 a druh6 
r. 1777. 

Jeho jediny syn, Andrej, studoval vo Viedni lekdr- 
stvo a bol potom stolicn^m fysikusom vo zvolenskej 
stolici. 

Jeho mladsf brat, Jdn, bol doktorom lekdretva a 
fysikusom svob. krdl. bansk^ho mesta Erenmice. 



56. Jdn Miloehovinas. 

Narodil sa v ^iline, kde bol jeho otec, Mikuldd, 
najprv dkolsk^m rektorom a r. 1642 diakonom tamejsej 
cirkve. Menoval sa vlastne Milochovsk]^. Zdklad k svo- 
jim vedomosfam polozil on . pravdepodobne vo svojom 
rodisku; ii ale aj in6 ikolj navdtevoval vo vlasti svo- 
jej, z nedostatku pramenov udaC nemo^no* To ale je 
ist^. ie okolo r. 1652 dtudoval vo Wittenbergu a tam 
r. 1650 b^nil fysickii dissertdciu: ^de eductione for- 



marum e potentia, oppositam materiae statuentibus,*^ 
ktoi-d tam aj vo 4® bola vytladend. — ie bol nielen fA- 
linianom, ale ze aj vo Wittenbergu §tudoval, vysvita 
z „penthade quaestionum ethicarum,"* ktor6 £)uro Gaudius^ 
z Uhrovca pod predsednfctvom M. Kristiana Bielefelda 
vo Wittenbergu brdnil a tu r. 1652 vo 4° tlaciC dal a 
venoval svojim vtedy tu studujiicim krajanom. 

Po svojom ndvrate do vlasti prijal najprv povolanie 
za kazatela do Radvane, odkial bol povolan^ do Brezna. 
Tu zdrziaval sa po rok prenasledovauia, lebo 25. sept. 
1673 bol tie2 do PreSporka povolany pred delegatum 
judicium, kde musel podpisaf reversales pro migrantibus 
a tak s druhymi do vyhnanstva odfsC. Najprv zdrJdaval 
sa za cas s Danielom Sinapiusom, Jdnom Sextiusom. 
Petrom Sextiusom a Hiobom Trusiusom v Briege a po- 
tom vo Vratislave. Roku 1683 bol povolan^ nazpat do 
Uhorska a tu nadobudol si zvuinebo mena vydanfm 
spisu („Ornamentum magistratus^) v slovenskej reel. 
(DraMany 1678, v 8^) 

57. Leonhard MokoMni. 

Bol rodom z Nemeckej Lupce, kde jeho otec, Stani- 
slav, bol kazatelom. Poiiato6n6 Skoly navstevoval vo 
svojom rodisku pod rektorom Petrom BaroSom. Po 7 
rokoch odiMel do Bardiova, kde bol ziakom uien^ho 
Tomd§a Fabera. Z tejto skoly cielom dalsfch studii 
odisiel do Wittembergu. Zdrziaval sa tam za poldruha 
roka, a navrdtiac sa domov bol za rektora svojho ro- 
diska vyvolenj'. Na cele tejto skoly stdl 2 roky a po- 
tom vrdtil sa opat do Wittembergu, aby tu pokracoval 

V zapocat^ch studiach. Tu stravil tri stvrte roka, ked 
obdrial tii smutnii zvesf, ze zomrel mu otec; volaii ho 
domov. A on siel. Ked bol uz doma, obdrial od Meli- 
chara Duchona pozvanie za kazatela do Sv. Jdna v Lip- 
tove, ktor6 aj prijal a tym cielom dal sa d&a 12. jiina 
1580 vo Wittembergu v mestskom farskom kostole po 
prisnej zkuSke doktorom Polykarpom Leyserom vysvdtif. 
Jeho brat, Martin, bol najprv kazatelom v Teplej a po- 
tom V Sv. Mare v Turci. — Leonhard Mokosini mat 
syna, Leonharda, ktory bol 23. augupta r. 1636 super- 
intendentom M. Petrom Zablerom yysvateny a Stefanom 
R6vayom za kazatela do sv. Jui*a poyolan;^ bol. Jedna 
z dc6r starsieho Leonharda, Fides, bo[a vydatd za Jdnom 
Kalinkom, kazatelom v Teplidke pri Z line. T^chto syn, 
Joachim Ealinka, bol superintendentom. 

Mokosini, ktor^ho zivotopis opisujem, pfsal a r. 1599 
vo Wittembei-gu v 8® tlacou vydal: „Historiarum veteris 
testamenti heroico carmine redittarum libros a Genesi 
usque ad regum libros continens.** Na konci tejto knihy 
mnohf znamenitl mu2ovia v bohatierskych verSoch ospie- 
vali povodcu tohoto spisu, menovite: Severin Skultety, 
kazatel v Bardiove, Martin Moko§ini, jeho brat, kazatel 

V Teplej a v Sv. Mare, MojziS Szunyogh, svobodn;^ pdn 

V Budatfne, Mikulds Medndnsky, tajomnfk svob. pdna 
Stefana Mesku, M. Jdn Bokkatius, rektor v Pre§ove a 

V KoSiciach, Florian Duchon, kazatel *v Sv. Mare, grof 
Tomds Eszterhdzy, f)uro Mokosini, kazatel v Trnovci, 
Stanislav Mokosini, kazatel v Solozinci, Andrej Lucae. 
kazatel v garidskej stolici, Alexander Socovinus, rektor 

V Hlohovci, Pavel Mai us, indc Jablonovsk^, rektor v Mo- 
govcach, Jdn Ruffinus, mesfan v Lipt. Sv. Mikuldsi, 
Stanislav Bresterosk^. 

Bol povolany aj za kazatela do Ruzomberka, ale 
lirad ten neprijal. 



136 



SLOVENSKlfe POHLADY 



Cffilo 6. — 1887. 



Povesf. 

I. 

^ykvitol kvieto^ek, 
bielostnd falija, 
kolo nej rozmariu 
voDoy sa ovfja. 

Vyrdstla diev^ina 
na Sumnoni Pohroni, 
chodieva vccierky 
§ahaj k nej na koni. 

Chodnickom si chodi 
s&m k Dej na vohfady, 
Uskou opojen/ 
do srdca si hFadl. 

Neobzer^ sa ver\ 
ie bo kto zaskod: 
vyhybajii Tarci 
strel^m jeho o£l. 

Ke(f sa na konlka 
vo zbroji posadf, 
striasaj^ sa Tarci 
strachom pred nim bfadi. 

A ked! sa on teprv 
&abli6koa oiene, 
desiatich krv viln4 
hned strieka po stene. 

Nie raz ho ui oni 
▼ patd okovali, 
to y§ak v§etko bolo 
mu len pre §p^s mal^. 

On sa raz zato^il, 
zato5iI dva razy, 
spfchly lined refaze, 
spfcbly bned provazy. 

Y§ak ho jedniic krat4 
zachvdtila rana, 
nemal on pokoja 
z vedera do r^na. 

Z Vetera do r&na 
chodil na vohFady 
zkrvaven^m me^om 

Y tie tareck6 hrady. 
Necitii, 2e tidy 

krepkd silu tratia, 
dotia? chcel biC Turkov 
hi mu milti vrAtia. 
Ale tl mu jeho 
mild nevrdtili, 
oslabl^ho Y boji 

Y Yftiu ho Ysadili. 

Y yftia ho YsadiM, 

Y putd okoYali, 

na deji mu krtgfCek 
chleba len d&yali. 

Na it, Yftiu oknom 
mild sa diyala, 
za sYojim Janf6kom 
bdlne plak&Yala. 

Plak^yala tigko, 
ako ten sl&Yi^ek, 
ked mu Y&dnfit po£ne 
zelen}^ h^i5ek. 

Jako sCahoYaY;f'ch 
Ytii^kov rod jarabi, 
ked mu YodcoY dlYf 
zchY^tili jastrabi. 



NeteSil ju hod(l>4b, 
ani gperky zlat^, 

Y nich jej holy rdiky 
jako Y pUt&ch spjat^. 

Teremy n&dhern^ 

Y drahokamoY iiare 
holy jej len skvostn^ 
tizunk^ i^alare. 

Hrd^ ba§a, Yilnjf-, 
a sltthoYia jeho 
boll jej jak tYory 
kraju podzemsk6ho. 

Lichotnou baSoYOU 
re^ou pohfdala, 
Yofnosti zlatej 
stdle premy§fala. 

Prem^Sfala yo dne, 
prem^Sfala y noci, 
6i by jej mil^mu 
nebolo pomoci. 

A hfa, raz pekn^ si 
Anka snf^ek snila, 
prestala nariekat, 
o6k& Yyjasnila. 

Li6ka z6ervefialy 
jak by jich maToYal, 
a jich rumefi t^m yiac 
ba§u o^aroYal. 

Prisadne si ku nej, 
Ylddne sa jej p^ta, 
pre6o ]f6ek bfadosC 
ruiou dnes prekYitd? 

A ona mu YraYl, 
2e, k;^m r4no YStala, 

Y pekn^ch o Jiom snfkoch 
mal6 prosbu mala. — 

A on hned sfubuje, 
YSe ie splnf y sYete, 
len by ruie y tvdri 
ostaly jej v kYete. — 

Nu2 teda, po£m' ma, 
to sa mi snfYalo, 
pr&Yc ked since sa 

Y oblok mi usmialo: 
V&ziia md§ yo Yftii, 

jundka pekn^ho, 
nechajSe sa mi ty 
podlYaC na neho. 

DoYof k nemu chodiC 
aspofi tfdeh jeden, 

Y mojej zkYitne tYiri 
AllahoY ti^^den. 

Nebude§ Yiac musef 
smdtit o samote, 
zniet ti bude spoY m6j 
po celej palote. 

Sto radosti skytnemC, 
ak mi d4§ tti jednii, 
inak za mojimi 
tYdre tYOje zbTadnu. 

Nepo£uje§ nikdy 
sloYl^ka dobr^ho, 
ak nespln{§ sTub SYOJ, 
zref ned4§ mil6ho. 

„DeYica spanild, 
guliek mrak ked letf, 
neYedia o b&zni 
AUahoYe deti. 

Oceli Yzdonyd, 
smrti sa neboja: 



•* 



Cfslo 6. — 1887, 



SLOVENSKfi POHLADY 



137 



ved sa s hariskaini 

V krajMch svetoch spoja. 
Ale teba, devo, 

tvojeho pohladu 

viae ne2 dychov smrtnycb 

oMvam sa chladu. 

Urazy v4§ho pekla 
nie sd tak odpornc, 
jak ked iiarny zrak tvoj 
§ipy metd vzdorne. 

Bud si tvoja v6!a, 
vzdor nech ma uemori; 
po5uv{g v§ak, 5o ti 
otrok tvoj hovori: 

Jak za lunoTP ve6er 
t4 obloha jasnd, 
tak som ja za tebou 
tMWy devo kr&sna. 
' Tuiil som, bojoval, 
ru2il krvou toky, 
8ii som k sedla pripal 
m&kk^ tvoje boky. 

V brad som ta doviezol; 
n\ii ale 6o z tobo? 
nedostal som lasky, 
pobfadu jednobo! 

A leQ za id cenu, 
ked bo ii6it mieiii§, 
id, v§ak b!ad, pri ui6om 
necb sa neprevinfS! 

Lebo vtedy zv&dneS, 
ja padnem, on zhynie, 
sinaj6ci ret m6j 
na tvojom rozplynie. 

Hurisky z 6denu 
zmrvim s eblisami, 
zem srazlm do pekla 
a peklo s bviezdami. 

Poziar kraj znivo^l, 
zaplavi krv tokom, 
rozdupe janiedr 

V trysku bo divokom!" 
f)akaje Anicka 

za radu ba§ovi, 
bladl sivu bradu, 
lichoti mu slovy. — 

II. 

Cnie vd,za vysokd 
jako p'Asi tyrana, 
uoui okolnd krajna 

V puUi okovand. 
Vysoky je bok jej, 

vysoky a tvrdy, 
jako ten §ubaj v nej 
pokoreny: brd^. 

Jak jundk v nej smeiy, 
CO na §ibei^ cakd, 
ked ma osud neprial 
st'astnii smr6 jandka. 

Cakd na smrti hroznd 
kdlom, bud provazom, 
a puta naplna 
nezkrotenym v&zoro. — 

Dvanasta bfa bije — 
obedu bodina — 
zuby Janfk kreSe, 
rukii V pas6 zatiua. 

Cuje, jako cbodbou 



kroky zaznievajd, 
ale jakiis divnd 
fabkosf dneskd migd. 

Za§kripi krd£ v zdmka, — 
subaj stranou bo^i, 
by V lapajskd Tarka 
zre6 nemnsel o£i. 

Ale bias mu sladk;^ 
od dverf zazvoni — 
vfti^ou otriasigd 
Subajove stony. 

V b6Inycb rozpomienkacb 
pravicou pobodi: 
„tam sd tak zvu6iace 
milych rtov labody! 

Tam sd, a ja jicb viae 
nikdy neokdsim, 
nebrdinsky s nimi 
rovne zv&dndC muslm!^ 

Zbr5ia v torn zdvory, 
dvere sa otvoria 
a z nicb sa Ankine 
dve o6kd vynoria. 

Dve o6kd, dve 8iv6, 
dve perny ru2ov6, 
zorou odkojen6. v 

A nei sa z faknutia 
Janicko zpam&td, 
ni mu jeho mild 
na prsiacb pripEtd. 

Ui mu je pripatd 
bielymi rameny, 
blade tvdre kropf 
slzi mn prameny. 

Peknymi sa slovy 
pribovdra k nemu, 
jako bolubi5ka 
k boldbku siv^ma. 

Hladl rus^ vlasy, 
obviizuje rany, 
predkladd mu obed 
dobre prichystany. — 

Zapomfna §ubaj 
na svet pri tom cel^, 
jedeu cit len brudou 
pobrdva mu vrely. 
" Jediny cit vrel.f , 
rozkoSny*, blaien^, 
V fiomi sa v paldc menia 
vlbk6 vaie steny. — 

A ked deva drabd 
voTnosf mu sFubuje, 
jundk zuby §kripe, 
blavou prikyvuje. 

P^ste dvibd k brozbe, 
ale tie su skut^: 
mrvi pasfou jarou 
vaie kleuby dut6. 

Vsak ked o dteku 
tajnom mu povrdva: 
hnevom zplanie oko, 
hor sa zopne blava: 

„Neznal som dteku; 
nerad mi ho. mild: 
ved bys' ma ver' potom 
sama neldbila. 

Ale ddjdi £asom, 
jak ti dovolen^, 
dones me5, a sd ndm 
brdny otvorene. 



. 



•1 



18 



138 



SLOVENSKfi POHLADY 



Cfslo 6. — 1887. 



Tjskokoin len dravci 
na lup svoj Cihaj<i: 
Slovdci za vornosf 
^eptny boj bif nifyii. 



III. . 

Uplynul defi prv^', 
pominnl aj druh^', 
zasvitol aj siedmy 
deji nddejnej duby. 

Nedo6kavo junAk 
milu o^akdva, 
brdzav^ refaze 
lomi ruka prav6. — 

Uderi hodina, 
odchvla sa dvere, 
a z nich ku v^Ucnovi 
diev5iiia sa bere. 

Na hruJ sa mu stili 
jak ru2a rozvitd, 

V zrakocb jeho tisvit 
svobodenky ^ita. 

Kone^ne z utlebo 
objatia hor' vstane, 
sko(^i za fiou §ubaj, 
zrak mu obiiom plane : 

„HIad, to je td refaz, 
podlvaj sa, mila, 
td sa kol pravice 
mojej kruto vila.'^ 

„To je td" — trhne iiou 
a \ii je napoly, — 
„to je td, od nejz ma 
favd ruka boli." 

„To sii tie, v nicbi nohy 
visely bez viny" — 
a bned sa rozlietnu 
jako pavu6iiiY. 

Poddva mu Anka 
blj'skavii Sablicku, 
a on bozkd za to 
po pravom ju Ii6ku. 

Svihne sablou z prava, 
zasvibne si z lava : 
„to bude bostina, 
to bude td pravd." 

Zav^skne, poskoil, 
dolu s milou pddi: 
v§ak ni. ho 6akaju 
vlCfch Turkov rady. 

Na dvore jicb plno, 
prdve prisli z kraju, 
o zajatd Slovac^ 
krut6 rady maju. — 

Zavyskne si jundk 
jako jasnd strela, 
bezblave tureck^ 
na zem roni tela. . 

Zbrane padlych berd 
sokolici jati, 
padaju jak trdva 
kosenl jlch kati. 

A Anke tiez ]i6ko 
peknym obfiom zbori, 
sviha ona me5om, 
tne jako do hory. 

Pokosenl Turci 

V vlastnej le2ia krvi, 



baSa len utiekol 
posledn^ aj prvy. 
Utekajdc void: 
^Osman hrozby splni, 
tak sa kraj tvoj, Anka, 
V vlastnej krvi zvlni!" 



IV. 

ZahuCaly hory, 
zahu^aly lesy, 
Pohronie zas i^umn6 
oz^'va sa plesy. 

Cely kraj si vyska. 
veseli sa, bavf : 
Anka s dobrodincom 
ladn svadbu sldvi. 

A torau V nevoli 
upiacemu fudn 
tak to dobre padd 
raz zav^sknut z trndn. 

A ui ddvno vta^^a 

V krovine odpelo, 
ked! poslednie echo 
spevav^ doznelo. 

A ke(f to doznelo, 
zbasly nebies svetld, 

V kraje si z oblakov 
havrannia tma slietla. 

Tichd tma si slietla 
a v ramend hladk6 
vSetok obejmuly 
iivot sniky sladke. 

Usnula tiei Anka 
v vrdcnom obejmutf, 

V nebo Idsky vzlietla 

na snikov peruti. 

Zbadali v&ak Turci, 
6o to krajom zneje, 
poculi, poznali, 
6o sa s Ankou deje. 

VSetkych basa sobral, 
Co jicb bolo V kraji, 
skryl jicb prvej za tmy 

V nedalekom haji. 

A ked svetlo v obci 
poslednie usnulo, 
jako mrai^ien sa jicli 
do nej nahniulo. 

Vytasili zbrane, 
domy obstdpili, 
a poiiare rudd 
na strecby vsadili. 

V tfch po^iaroch skoro 
vSetko sa rozhori, 
postavy zdiveld 
skdCu v ohAov mod. 

SkoCl Anka, aby 
mil^ho zbudila, 
ale V torn sa mibne 
oceT nad iiou biela. 

Mibne sa a padne 
jako z nebies strela 
a milebo hldvka 
odlietne od tela. — 

Usmieva sa ba§a, 
Anku obliecf kdie, 
a hned* dvadsaf rdk ju 
k sedlu jeho via2e. 



Cislo 6. — 1887. 



SLOVENSKfi iPOHLADY 



139 



Privazuje n6ikjr, 
Samn^, biele ddy, 
ba§a ju ondsa, 
yilne vinAc k hradi. 

Darmo Snmnd Anka, 
darmo odpornje: 
silnd je to v&zba, 
^0 jej lid sfahuje. 



V. 

Letf basa, let! 
vesele po poli: 
Aoka ticho pla^e: 
srdie6ko ju boli. 

Srdie^ko ju boli, 
hndii si y iiom Hale, 
nedbd na to Turek, 
ulieta s iiou v diale. 

Ai ked ju odniesol 
do lesa §ir^ho, 
dolu si soskocii 
z konika vrann6ho. 

Dicv^inu umdletd 
polo^il na trdvu, 
a licbotiac sa jcj 
k licku skldua blavu. 

Ale Wade lf6ko 
zaraz zrumenelo, 
a pravica brani 
ruie jebo smelo. 

Na hbiky si srn^ie 
Ani6ka posko51, 
vlastnyiu mecom Svibne 
baSovi pred o^i. 

„Zrada!" sko^ia dribi, 
spahovia za nimi, 
rozsekaC chcu Auku 
meCi krvavymi. 

Ale basa velie, 
bdrs sdm hnevom planie: 
„zachovajte mi ju: 
vyrvite jej zbrane. 

§koda zniciC tak6 
jark6 krasy mlad^, 
ona md hyt perlou 

V krasek niojicb sadc. 
Uposlechnu drdbi, 

poslucbnti spahovia, 
vybybajuc randm 
zbraji leu devy lovia. 
Ruka vsak sa to^i 
medzi jejich me^i, 
zaddva jim rany 

V rozliitenej sefii. 
Na lavo sa obzre: 

hnedf jich desaC beii, 

V pravo sa o2enie: 
hned! jich hrba leiL 

Darmo oni lovia, 
io ma Anka v ruke, 
ona mec nepusti 
skdr podfahnc muke. 

Tu sa Turkom naraz 
hnevom krv rozfdti, 
i^enti sa po Anke 
jako dravci krutf. 

Ai jeden blad^mn 
viae sa sviest dd hnevn, 



streli do srdiedka, 
na zem vystre devu. 

Hasne mladd krdsa, 
trdvou krv sa prddi, 

V poslednom sa boji 
biele chveju lidy. — 

Basa na hasnuce 
li(3ka slzy roni, 
a chcejuc jich zldbaC, 
s bozkom k nim sa kloni. 

Pobada to Anka, 
Co chce vrah nemil;^, 
ztrasuc sa, posledn^ 
ramien vzpruii sily. 

Zabliskne sa ocel, 

V boku basu pldva, 
a on na jej ustach 

V krvi dokonava. 



A. Z. 




Slovensky obchodnlk v ruskom kraji. 

Obraz zo iivota. Pise Matui Filo. 
Predslovo. 

ahliadnuc, ze nas pospolity narod slovensky 
ma velkii potrebu na pou6no-zabavn6 spisy, 
odhodlal som sa napfsat prftomny' obraz, 
] predpokladajuc , ze tymto svojim drahym 
bratora a sestram slovenskym poddm v torn ohiade 
skroinny prispevok. Aby vsak cten]^ citatel dodal vacsiu 
hodnotu mojej chatrnej praci, vyznavam, it obsazeny 
dej v obraze je vsetok tak, jako je napfsany, z vacsej 
ciastky mnou samym prezity. Ndsledkom 6oho aj kazdy 
z raojich kollegov, zamestknanych este aj dnes t^fm sa- 
mym zdujmom, ako ja, moze tomuto obrazu dodaC pmvdi- 
vebo suhlasu. 

Odpustite mi vsak vy, drahi kollegovia, ze som sa 
V tomto obraze dopustil aj niektor6ho zartu alebo aj 
slabosti nasej: ved ziaden, ani ten najskvelejsi zivot 
ludsk^ neb^va bez chyb. 

Prfjmite tedy, drahi bratia a sestry moje, tiito moju 
vani venovanu prdcu a zachovajte knizocku tuto aj svo- 
jim drahym potomkom na rozpomienku. Nech aj oni 
spomfnajii si svojim casom, — ked! sndd* tento nds faiky, 
nespokojny a krvopotnj^ chlieb lepsfm domacim, spokoj- 
uym zivotom zameneny bnde, — aky horky a bolastuy 
iivot kedysi viedli jfch predkovia. 

Aby tak potom aj na to rozpamatali sa, 2e jich 
predkovia nielen pre nazivu a mamonu svetskii na svete 
zili, ale aj co veraf synovia svojho opusteniho ndroda 
ducha a zivot slovensky podporovali a tak, co iste sami 
pochopia, nielen sebe, ale aj jim slAvnu buducnost pri- 
pravovali. 

Aschabdd (v strednej Asii), na Turfce 1886. 

Mam Filo, 

I. 
Yycbod z domu. 

Posmiime podasie, obycajny to predzuak bllzkej 
jasene, dostavilo sa uz aj so smuhlymi, vlhkymi mlbami, 
ktor6 den po den, casto ponad samu zem osti'^m vetrf- 
kom sem a tarn prehdnajii sa. 

Vysok6 hory, ako „Jankovd" lebo ^Kfcera," uz len 
zriedka odbaTujd sa z hust^ch sed^cb oblakov. A ked 
predsa niekedy cez poludnie chmira za chmdrou prudko 

18* 



140 



SLOVENSKfi POHLADY 



Clslo 6. -T- 1887. 



prec zponad malebn6ho Turca hen ta cez „TIstu'' dalej 
k v^chodu vetrom nesie sa, vtedy preblesue jSL^nf liic 
slnka po strd&ach velebnych hor, a v ocach divaka za- 
▼§e na okamih utkvie zlatorudy zjav uz silno pozltlej 
buiiny. Aj kfdle belunk^ch oviec pozhdnali uz z hoi 
strojof valasi, a teraz vodia svoje krotk^ stdda po zlt^cb 
strniskfich sireho, pust^ho pola. A v&ade ticho; \xi ue- 
ozyvajfi sa viae na torn holom poli spevy spanil^ch slo- 
Tensk^ch devlc, ba ni aj ten svrcok zatichoU Vsade 
pnsto, vsade otupno. Laatovicky, zanechajuc svoje letn^ 
dace pod krovom hospodarovho dorau, odletely uz daleko 
na juh zimovat 

UhladnA dedina, okrdzena starymi, vysokyrai aadmi, 
odpocfva; rady bielych domov u brehov bysti-eho potoka, 
len toiko co z velkej doliny v lidolie vybehnuvsieho, 
nemo stoja. A ked o tomto fiase nazre§ do jej sirok^ch 
i iizunkych ulic, nevidfs uz ua priedomf rozkvitnut6 
kre bielych i cerven^ch ruzf. Ani t^ch obcanov nevidef 
nz tak zhusta sem a tain, hore a dolu dedinou hemzit 
sa, a CO doddva jej eSte ak6ho tak6ho zivota, to su 
deti, ktore vyjdu si este do zavetria podstieu ku hre. 
Len vecer dedina Ozivne, ked kfdle statku vracajii sa 

z pa§e. 

V takomto jasennom case sislo sa niekoTko miest- 
nych i okolitych obcanov-hospodarov do jednoho z naj- 
prednej§lch domov tejto dediny, aby po zakondenf pol- 
n^ch prac poradili sa o dni, v ktorom opustif by mali 
svoj domov a dia star6ho zvyku na dlhSl cas v ku- 
peckora povolani do „sveta" sa vzdialili. 

Najstar§i z obcanov je Ignac Malina, dla hodnosti 
svojej poloviciar, t j. ze s osohom, ktor^ mu Boh po- 
iehnd, deli sa so svojfm kupcom na pravu polovicu. 
Rata uz dues patdesiatyosmy rok, a je uz aj hodne 
sedivy. Fuzy nosf si cisto a nieco podsiikaue, no bradu, 
ktora by mu na cestach i tak len daromnu galibu ro- 
bila, holi si vzdy v nedelu rdno sdm. Odev jeho po- 
zosiiva ci v lete ci v zime z tenkeho tmavomodr6ho 
sukna, uhorsk6 nohavice v sdrach. Na hrdle md ciernu 
hodbabnu satku. tazky strieborny prsteii s menom nos( 
na strednom prste lavej ruky. Fajcenie velrai oblubuje 
si a svoju pekne obitii drevienku odkladd len pri va2- 
nejsej pmci. 

Pri tom v§etkom vsak, ze je Malina uz star§fm 
clovekom, je sviezi a zvfta sa sfa mladfk; jeho siv6, 
vyznamn6 oci rovnajii sa prisnemu zraku dobr^ho vojen- 
skeho dostojnika. Okrem toho je co rozumny, zkiisen^ 
fadca V svojom obore od svojich {ovarisov velmi vaien^. 

Druhy, tiez poloviciar, Jozko Dolinsk^, je od Malinu 
polovic rokov mladsf. On nepatrf uz do tej triedy 
starodavnejSich jeho kollegov, lebo on, co mladsf, mal 
ni sfastie niekoiko lokov dlhsie skoly navstevovaf, ako 
tamtf, ndsledkom coho on \xi aj tu i tu dobru kuihu a 
niekedy aj niektor6 slovenske casopisy citaval Ako taky 
mal teda pristup aj do vzdelanej spolocnosti, ktord okol- 
nosC rau rozvitie ducha vzdy hodne napomahala. Bol 
zrastu vysok^ho, tvare pocernej. Odieval sa dIa novsieho 
kroju, no skromnosti a jednoduchosti pridfzal sa vzdy 
a nddhery sa chrdnil. Doma fajcieval obycajne z malej 
Stiavuicky a ked vysiel do okolia, vtedy zapdlil si vzdy 
cigarku, V kraji, jako on menoval krajinu, v ktorej ob- 
chod viedol, fajcil vzdy papirosy, ktore si sdm robil 
z dobr6ho tabaku. 

Jeho tovarisia mali ho velmi radi, lebo jim on cita- 
val casto V svobodnom case aj za hodiny nieco poufi- 
neho lebo zabavneho, a ked niekedy pan principal ta 
do kraju na schodzku aj nejaky casopis douiesol, vtedy 
jim aj z tohoto nieco vykladal. — Ozenil sa v pominulii 
zatvu. 

Treti bol svobodn^ este mladenec 6urko Kvetar; 
i tento mal sa zenit zarovno s Dolinskym, no na radu 



stargicb nechal on svoju milii este na svobode a uspo- 
kojil sa tj^m, ze ozenf sa pri svojom prvom navrate 
z cesty. 

On je ndjomnik Jozka Dolinsk^ho, t. j. delf sa 
z tohto osohom na poly, a tamten zas s kupcom. V spo- 
locnosti jeho je oblubeu^, lebo je usilovny a poriadny. 

Gaspar Rajnoha, stary mlddenec vesel6ho ducha, 
ktory svojich tovarisov vzdy, ci to ide alebo nie, udrzuje 
vo veselom rozmare, bude stvrtd osoba v naSom obraze, 
a pre to nezaSkodi, ked si ho tiez trochu predstavime. 

Na v;fske nasho Rajnohu P&n Boh velmi nepo2e- 
hnal, no za to V sile a udatnosti malo kto sa mu vy- 
rovnd. Krdtke fiiziky mu pristanii, a brada, ktoru by 
T&i maf, nechce mu rasC. Klobiik nosieval vzdy so si- 
rokou strechou a snorovany, zitkavej barvy kabdt siahal 
mu po kolena. Fajka, ktorii on obycajne „kIukou" me- 
noval, ani z list mu nevychodila. Vo svojom obleku ne- 
velmi podobd sa ostatnym sudruhom, a ked side sa nie- 
kedy V kraji s Turcanom lebo Trencanom a tento ho 
hned nepoznd, predstavi sa mu takto: „(ii ma nepo- 
zndte V uhorskom kabate? Nik ma neboraka nepoznd 
Slovdka!" 

Mali ho neraz uz aj ku zeube, ba sama gazdina, 
kupcova zena, bola mu nasla raz nevestu, no on uijak 
nevedel osmeliC sa a radsej zostal aj na dalej v svojom 
mladeneckom stave. 

Ostatne osoby, ktor6 budii brat menSi, krat^i zdstoj 
V naSom obraze, neopiseme si, tie si dIa styroch opisa- 
nfch sami predstavime. 

Dom schodzky patril kupcovi Matkovi Zlatdrymu, 
ktory nebol sice doma, ale vo ;,svete" so svojimi chlapi- 
nami, a sice nateraz v Lodi a Varsave, kde zakupoval 
pre svojich ludl nov^ tovar. Jeho miesto zastupovala 
jeho manzelka Anna, velmi obliibena gazdind, 

Porada medzi nasimi svetarmi trvala uz hodinu; 
konecne riekla gazdina: 

„Ooze teda vy, Nacko, na to poviete? Jozko hovorf, 
zeby bolo lepsie len po Michale, a f)urko zas ie je aj 
to privcas." 

„Neviem, neviem, Anicka nasa drahd, ako io by 
bolo lepsie," odpovedal Ignac, lebo aj jemu uechcelo sa 
tak nahlo opustiC domov, ako aj jeho druhom, z kto- 
r^ch jeden leu toIko ze sa bol ozenil, a druh6mu opaf 
nechcelo sa odliicifi od milenky. 

Gazdina vsak velmi nastojila, aby chlapi cim skor 
odcestovali. Ignac dal neurcitu odpoved, a preto sa opa( 
k nemu obratila: 

„Vsak vdm je znarao, ze Mafko v liste dokladd, 
aby ste cim skor z domu vysli, lebo ze on bude hotov^ 
so skupovauim tovaru. A potom," dokladala, ^zeby rdd 
na par dni domov zabehnuC ; nuz a jestli sa neskoro 
soberiete, nebude mOcf. A veru zislo by sa mu uz 
nazret. " 

„Ja z mojej strany," slovil Igndc Malina, „bol by 
som aj dues hotovy, len keby nam tie vozy " 

„Ved sii uz hotove!" skofiil mu do reci koci§ Ondro, 
ktoi';f bol vcera vecer gazdinou do Mosoviec poslany. 

„Nuz teda, Anicka nasa," hovori Malina, „ked su 
uz vozy hotov6, viae nemd nas co zdrziava*. Pasy sii 
uz skoro vsetky pri rukach, iba dva nam chybujii; no 
a to je mala starosC: treba ist len ku expeditorovi. Vsak 
netreba vam hovoriC." Potom zivSie dolozil : „Ja by som 
tedy radii : od soboty na ty^den. To prdve bude tyzden 
pred Michalom a v druhom tyzdni po nom, ak Pin Boh 
dd, sideme sa s Mafkom vo Varsave." 

„No, tak by bolo najlep§ie!" s veselou tvdrou pri- 
sviedcala gazdina; lebo dobre vedela, ie star^mu Mali- 
novi nebude nik protirecit. 

„Kedze teda tak, nech zostane pri tom," dolozil 
Joiko Dolinsky. 



I 



Cislo 6. — 1887. 



SLOVENSKfi POHLADY 



141 



Ked prisvedcil aj Durko Kvetar, riekla gazdina: 
^Teda sme ua cistom. Dues mame piatok a od zajtrd 

na t^zdefi sa vo meno Bozie vyberiete. Starajte sa teda 

len, aby ste do toho &isu mali vSetko hotov6 a aby vas 

na ostatny den nieco Viezadrzalo." 
Malina dolozil: 

„Anicka naSa, a toho kona od So'ku ste u2 zjednaly?" 
;,Akoze; eSte predvfierom, len je velmi drahy. Ved 

bo podte pozret, aj tie ostatnie, ci sa vdm dobre po- 



pi-avujii." 



Igndc sa ihned sobral, gazdina sla za nfm, a ostatnf 
tiez nezostali v izbe sedet, lebo jich tiez zaujimaly pekn6 
nov6 kone, ktor6 boly od tyzdna do cesty kiipeu6. 

Stary Malina bol na kone dobry majstev. On ne- 
hladel na to, aby kon bol tucoy a pysny, ale mlady, 
bodry, s vypuklou hrudou. Pre seba sameho vyberal 
vzdy sivky, lebo, ako hovoriJ, druh^ mast sa mu ne- 
viedla. Jozko Dolinsk;^ mal zase najrad§ej hnede kone, 
no nedbal, ked mu teraz Malina aj faky kupil. 

Zasli vSetci do stajne, kde stalo osem konl; v je- 
dnom uhle stal domaci par. Muchy vtedy neboly este 
celkom vykapaly, a preto tu za cely dei dupot a svi- 
hanie chvostov neprestivalo. 

Janko, Malinov syn, ktory m& is( za „chlapca" 
k vozu s Jozkom Dolinsk^m a ktor6ho by Malinoya 
zena ani nebola druh6mu, ba ani len svojmu muzovi 
sverila, nie je este dost smelym ku konom. 

Konecne, ked nikto nic neriekol, a kazd;^ lent svoje 
kone obzeral, povedala gazdina: 

„D4vam jim denne mieru polovnika; ved jiin je 
to vari dost?" 

^Oj dosC, cez hlavu dost," odpovedal Ignac a siel 
odparu k pai-ii, plieskajiic kone po stehndch. Tak do- 
Mel k pdru, na ktoroin zbadal pi*ach, a hresil chlapca, 
tiez uial6bo prvaka, ze ho dobre necisti. 

Darmo sa chlapec vyhovaral. Ignac, aby mu do- 
kazal, ze ho nikto neprevedie, poslinil si prsty a pre- 
tiahol nimi konovi proti srsti, nasledkom coho zostali 
mu biele, a on riekol MiSkovi: 

„Vid(§, ako ho ty cistfsl" 

„Nuz ked je velmi myzlivy ; akonahle mu prfdera 
s cesakom na rebrd, hned zadkom podhadzuje," vyho- 
varal sa Misko. 

Ignac dal mu naucenie, aby si kona cim kratsie 
uvazoval a ticho s nfm zachadzal, ze vsak zvykue, a 
potom dolozil : 

„Ked pride na rusky ovos, potom mu nedaS rady; 
a kone musia byt vzdy ako zrkadld, lebo my tam cho- 
dime po velk^ch panoch." Potom obrdtil sa k ostatny m 
chlapcom, aj k tym s bradami, a hovoril: „Chlapci! 
uz davno mal som vds strany tohoto ttstenia napomeniit ; 
kazde rano, od dnes po^nuc, nech najdem za kazdym 
ko&om styriadvadsat rovasov prachu." 

Takdto feefranicka*) disciplina prestrasila nasich 
chlapcov, a ked by jich nebola fahala tiizba po zkuseni 
velikeho sveta, boli by sa skoro zriekli obchodu. No 
podrobili sa konecne, ale star^ho Malinu bdii sa viae 
od dnes, nez kedysi v skole pana rechtora. 

Janko Malinov pozeral tiez uzkostlive na svojho 
prfsneho otca, a priSlo mu uz teraz aj to na um, preco 
ho vlastne ta jeho mamka s nfm nechcela pustit do 
cesty. Utiahol sa do kiita, kde Bajnoha stdl opret;f, a 



*) Slovo ;,ie£ranlk^, ak^m niis turdianskych obchodnikov nazv- 
vaj6, pochddza zo starej, moi^no dvestorocnej doby. Vtedy 
zacinaii nasi predkovia s korenlm a safraDom do sveta vy- 
chddzaf, od coho aj toto meno, ktor^ dnes ui mdlo u£(va sa. 
Okolo sto a dvadsaf rokov nazp&t chodili u2 nasi dedovia 
pes! do Yiedne na tovar, a ked ho domov doniesli, vy brail 
sa zas pesl &i do Ruska, kde toho casu vefmi dobr6 zarobky 
mali. 



ked tento zbadal, ze chlapec ma bazeii pred tymi stn-ia- 
dvadsiatimi rovasmi, po^uskal mu: ;, Janko, neboj sa, 
ved ti ja poradim.'* 

A vskutku, hned na druhf den poufiil ho, ako si 
ma vecer popola do vrecka zaopatriC, z ktor^hu si po- 
tom dvadsat rovasov spravit raoze a styri ze aby z kona 
nazmetal. Dinihf chlapci Janka nevyzradili, lebo aj oni 
v§e si takto pomohli. AvSak po ceste sa jim to uz ne- 
darilo, lebo Malina st^l pocas cistenia konf vzdy pri 
voze. 

Konecne vzdychol si Malina, a vychddzajiic von zo 
stajne, riekol: ^Len aby nam jich Boh od skody chi-Anil, 
budii z nich dobre vozArel" 

Za nfm vychodili aj ostatnf na dvor, a ked §li uz 
dolu dvorom, Jozko Dolinsky pozrei na nebo a riekol: 
„Keby leu Boh s dazdom poshovel, aby sme sa aspoii 
z domu za sucha vybrali." 

„Hia, ba sa vem od zajtrd na tyzden bez dazda 
ueobide," pohodil Rajnoha; „co nie z oblakov, ale z ocii 
Johankinych bude Jozka dobre kropiC." 

Na to gazdina pozvala svojich dobrvch chlapov na 
„hriato," a ked si pri iiom este trocha pobesedovali, 
odobrali sa od kupcovej a rozisli sa po svojich domoch. 

Tak pomaly minula sa sobota i nedela a pre nasich 
svetirov nastiipil posledny t^zdeii, s ktor^m rdstla 
u Zlatarych ^o de& vacsia starost o V]fpravu chlapov za 
Matkom. Kupcovd Anicka, ktor^ dala si velmi na tom 
zalezat, aby bolo do piatku vecera vsetko prichystane, 
nemala tento tyzden ani kedy na navstevy chodit A 
preto v starosti o vsetko vzdy nasla si nejakii prdcu. 
Tu vysielala paholka do Mosoviec za vozmi, ako ktory 
uz hotovy bol, to vystrdjala do Martina za pasmi, lebo 
aj za druhymi vecmi. Okolity sedldr Pracka pracoval 
cely tyzden na dvore, prerabajuc nassk6 sfry na stroj 
ruskych chomiitov, aby totiz posmesni Rusi nasich ne- 
vysmievali, a staiy svec Botka z dediny obsfval tief ua 
dvore Sirokymi zltymi pasmi remena z tenk;^ch dostic 
poroben6 skryne, „pudla" zvane, ktor6 maly sliizit ob- 
chodu. 

V takejto starosti rychlo minal sa deft za duoin, 
az konecne svitlo na piatok a u Zlatarych nastiipil mimo- 
riadny Sum, hluk, behanie, shananie jako pred nejakou 
dobrou svadbou. 
I Na podstenl sklepa rezali sa hned rano tucn6 
Skopy, aby sa z nich po samoui predku v peci dobra 
rascova pecienka na cestu pripravila, lebo hned za tyin 
mal sa dva razy jedno za dmh^m piecf razov^ chlieb, 
a konecne malo sa este aj na noc raz preodmladit, aby 
sa este do dna na sobotu aj koldcov napieklo. Na so- 
botu, na den odchodu, z tejto prace nemohlo sa naskrze 
nic odlozif, lebo na poslednij^ deii gazdinu Anicku ocaka- 
vala este vacsia, trojuasobna praca, cim by tato v dome 
bola zmenila sa v opravdovy zmiitok, ked by aj sitd, 
koryta, vahany a osivky boly sa pod nohami plietly. 
Dnes tedy, v piatok, mohla sa sliizka Mariena svobodue 
tocit okolo pece a mosadzny maiiar mohol tiez my si 
z domu povyhanaf. 

Takto asi vyzeralo to v kuchyni; no v komore, na 
ktorej boly cez cely deii dvere otvoren6, tiez nebolo 
smutno, lebo tam zas suseda ^ofka znamenitii jasenku- 
brindzu miesila, a ked vse hrudu odmiesila, utldcala ju 
hned do novych uhladnych parenfc. a ked tieto boly 
pln6, pokryvala vrch briudze sviezim, vonavym oro- 
chovym llstom. Hia, ved ta briudza mala s naSfmi sve- 
tarrai daleko putovaf, ona nejeden ra? ai hen daleko 
na sever bola odvezena, kde mnoh]^ raz a ruskym ze- 
manom dobre ua chut padla. 

A po suscdoch, alebo oj tam v okolf za bystrym 
Turcom, odkial sa tiez ZlatAryho chlapi do cesty strojili, 
bolo tiez nieco v mensej miere zaneprdzdnenia. Tam 



142 



SLOVENSKfi POHLADY 



Cislo 6. — 1887. 



tiez manzelky, matky a sestry so zvla2enyraa ociuia 
chystaly nieco pre svojich muzov, synov alebo bratov 
na dalekii cestu. Aby sa aj na svojich rodn^ch cestou 
rozpomfnali, piekly sa pre nich aj doma velik^ makov^ 
baby, velk6 ako deti bosmany, a veru povedaC pravdu, 
aj nejedna kacka alebo hiiska v^chod svojho pdna zi- 
votom zapIatiC musela. 

Biele saty, ktor6 veru tiez ako ten kvet ciste do 
cesty byC rausely, praly piestami na potokocb, az tak 
V uiach znelo tonm, kto vedia tych praciek prechodil. 
Potom zabelely sa ploty a parkany, a ked to vsetko 
vyschlo, vdlalo sa zas hrblavj-mi piestarai na stoloch, 
poukladal sa kazdy pAr o sebe do tuhych kotulok, a po- 
tom vlozilo sa vsetko do bielych platenych potrovnfc, 
do ktorych si uz popredku chlapi hroraadu fajek, ciitor, 
britiev, zrkadielec, ako aj modlitebne knizky do cesty 
poprichystavali. 

Takto zas vyzeralo to v tych polbviciarskych^ a 
uajoinnickych domoch. A ked v piatok ui neskoro vecer 
boli vsetci hodne ukonani, ukladali sa s istym utajenym 
zialoin na odpofiinok, aby si este raz doma pospali v po- 
hodlnych makk;fch posteliach. 

Noc skoro presla, svitlo na sobotu. V dedine necuf 
aui len este na bielom dni iiadneho rucbu, iba z vaze 
kostoluej ozyva sa posvatny hlas mediana, ktor;^ void 
uaboJnych obcanov do chrArau Pana, aby sa za svojich 
<lo sirokeho sveta odchadzajiicich spoluobcanov spolu 
i s nimi pri sluzbdch bozich sucastnili. 

Ludia, stari i mladi, hrnuli sa priam hore sirokou 
])riehradou, ktora priekom viedla od dediny ku kostolu. 
Kazdy ponahlal sa vzdat Bohu modlitbu za stastny nd- 
vrat svojho rodneho, priatela lebo suseda, a tak^, ktor;^ 
bol celkom stranny, isiel tiez Boha za svojich prosit, 
ktorych bezpochyby tiez mal „vo svete." 

•Z uaSiob odchadzajiicich nebolo ani jednoho videt 
niedzi idiicim ludom, lebo oui uz za vcas rdna v chrame 
odpravali svatu zpoved, aby tak s cistyra svedomfm 
pustili sa na piif velikii, neistii, na ktorej sebe i svojej 
rodine majii cestuo vyhladavat vzacny kus chleba. 

Uz je ticho v chrame, len zialny dvojhlas vazovych 
zvonov pocut do svatyne, a pan farar prave pristupuje 
ku svatym obradom. 

Statocny obcan, opravdove v srdci nosiaci vieru 
Kristovu, vzdychol si teraz ku Bohu, a upierajiic zrak 
svoj do vj^se, septa honice slova za svojich daleko, 
daleko odchadzajiicich, alebo uz ?j tarn vzdialenf ch, aby 
chraneni na horach, na vodach, na neznamych cestach, 
od nemoce a srarti, stastne navratili sa domov. 

Kazdy pritomny, otec, mat, manzelka, sestra lebo 
brat, priatel alebo sused prosf Vseniohiiceho za poze- 
hnanu piif a zdar svojho mileho. 

Tu V dome svatdm, jedinom to utesitelnom mieste 
nidrneho sveta, odkryva sa ociam cely obraz toho otup- 
neho, tulackeho a biedneho zivota, a prichodi na mysel 
kazd6ho ten neist^ den, v ktor^ mu kedy — mozno 
uikdy — osud dopraje opaf uvidef sa so svojmi milymi. 

Slzami zalievajii sa tu verne manzelky, lebo ony aj 
so svojmi drobn^mi deftni uz od dues, alebo od davna, 
sfa opusten6 siroty doma zostavaju. 

I tie deti v chrame obzeraju sa po triichliacich 
ludoch, a vidiac svojich rodnych s v^razom fazk6ho 
zialu na tvarach, sperlia sa aj jim o6ka a po jfch lickach 
spfchajii na dol nevinn6 slzy siistrasti. 

A teraz, ku koncu slu2by bozej, srautno zavznely 
ostatne verse pocestnej naboznej piesne, ktorej zvuky 
Iilboko rozryvajii sMcia vsetk^ch prftomnych. 

Po vychode z kostola doJkali nasi svetfiri v pred- 
farnej malej zahradke pdna farara, kde jich on pod roz- 



vetvenou starou lipou napominal, zeby nezabudali na 

Boha, na svoju rodimi, obec, ndrod a vlasf, a ked 

udelil jim este svoje pozehnanie, rozisli sa so slzou 

V OkU domov. (PokrUoytmU,) 



Velkonocnd malovand vaji6ka. 




ohanskf predkovia nasi zboznovali prtrodu. 
Kazdy jej nevyzpytateln;^ zjav budil v nich 
obdiv a uctu.- Tak povstalo bozstvo, povstaly 
povery. Nahladom a citom svojim v;^razu 
davali v slavnostoch a jejich obradoch, povesfach, pie- 
siiach, hrdch atd. Tak^chto zvykov a povier z pohanskej 
mythologie zachovalo sa mnoho a2 na nase dni. 

Dosial zachovany zbytok pohanskeho mythu je 
i oslavovanie prebudzajuceho sa jara, s ktoi-^ra nastava 
nov6 svetlo, nov^ zivot, liroda a hojnost v prirode. 
Velkonocnii sldvnosf zaprf cinilo vf f azs tvo teplej , 
letnej moci nad mocou chladnou, zimnou. Tak^to prejav 
prfrody zndzornilo si ludstvo dramaticky a utvorilo si 
hry, baby a symboly. Kresfansk6 duchovenstvo limyselne 
pouechalo nArodom mnoh6 zvyky pohansk6, alebo jich 
nahradilo nov^^mi ndbozenskymi slavnosfami, alebo jich 
aspon do spojenia s nimi priviedlo. 

Pohansk6 obyfaije, ktore sa na pohanskii slavnosf 
vztahujii, preniesly sa i do nasej Velkej noci, avsak 
behom casu budto vytvorene holy, alebo saray sebou 
vyraizely. Pohanska slavnost pri vzuiku jara pozostavala, 
jak nam to i nase dosial zachovale zvyky na Slovensku 
svedcia, z toho, ze zimu jako babu (Moreiiji, Mamurienu) 
ustroja zo starych siat a slamy, vztyca ju na zfdku a 
nesii so spevom dolu dedinou ic rieke lebo mociaru, kde 
ju roztrhajii a do vody hodia; na to slavi sa douasanie 
nov6h6 jara. Krest'anske duchovenstvo netrpelo tento 
zrejme pohansky obycaj na samii Velfeu noc, preto pre- 
lozeny bol do prostried postu na smrtnii a kvetnu ne- 
delu. Avsak predsa mnohe pohanske zvyky z tejto sliv- 
nosti pestuju sa dosial na Velkii noc. 

Na tento sviatok na svitaui nacierajii India vodu 
z potoka, ktora mi na nejaky cas zazracnu liecivu moc, 
tak ze zachrdni mladym ludom plet od vrdzkov a od 
pieh a vyhojf mnohe nemoce. Nase dievcata zjednavajii 
si krdsu t^m sposobom, ze za svitania v potoku umy- 
vajii sa. 

Niekde chodia niekolki parobci spolu hued za zory, 
prekvapujii frajerky svoje vo spanl a oblievajii jich 
vodou, lebo hadzu do potoka, alebo vyvedii ku studni. 
Deje sa to obycajne nasilne, aspoii deva musf sa sta- 
tocne bmnit. Ked mladencom odola a vymkne sa jim 
z hrsti, maju z toho posmech a ona slavu. 

Na Poku6f V Halici shromazdujii sa sprfbuznen^ 
dorastle devy pred vychodora slnca a idii ku riekam a 
rybnfkom. Tarn ocakdvaju prichod zoruice. Jaknahle tato 
ukdze sa na obzore, zhadzuju zo seba vsetky saty, skocia 
do vody, rozpustia vlasy z vrkocov a kazdd na v;^chod 
obrdtiac sa, void: 

Vodane! na tobi iiisu kosu (vrkoc), 

daj mini divocu krasu; 

daj krasu denyci, 

by'm bula borzo molodyci. 

V Luzici diev&itd naberaju si vody do nddob a 
umyjii sa doma ; na ceste ku potoku nesmie ziadna ani 
hlesniif. 

V Cechdch kdpajii sa i mladenci, aby boli silnf. 

V Halici kdpajd sa ostatne aj vydat6 zeny, ba do- 
cela, vraj, i baby, ale z prfcin podstatne in]^ch. Dievky 
ptisfaj6 svoje vlasy po priide, a poddvajiic jich Vodnf- 



Cislo 6. — 1887. 



SLOVENSKjfi POHLADY 



143 



kovi, robia to asi z tej priciny, jako dievky moravsko- 
sIovensk6, ktore jich na velky piatok pod vfbami roz- 
cesdvaju, aby raaly vlasy dlh^. 

Mall chlapci pripravuju si barvenii a vonavii „v6dku" 
do sklenice alebo dzbanku a chodia za rana svoje ro- 
vesnice oblievaf (nkfipat^*), za co dostavajii jako odmenu 
peniaz alebo koldce, ovocie a — maIovan6 vaj(6ka. Ale 
aj 8tai*sf muiskf oblievaju v dome a inde zensk6 mlad^ 
i star6. 

Miesto kupacky je v obycaji na mnohycb strauach 
^sibacka" priitami, trstenicami alebo pletenymi korbi- 
£ikaml. 

V niektor^ch dedinach v HaU5i zapalujii na Velkii 
noc na cintorinoch ohne, ktore hasia na lisvite alebo 
dopoludnia nasledujuceho dna. 

Netreba dokladat, ze kuchyiia na Velkii noc mnoho 
dobr6ho pripravL Pecii sa kolice, robia klbasy, smazf 
sa pecienka, varia sa vajcia. V 6ech4ch peed sa „ma- 
zance," v HaliCi „paski" (paschy). V mnohych slavian- 
skycb zemiach byvajii na Velkii noc prave body. 

AvSak ku najcbarakteristickejsim pozostatkom po- 
spolitych velkonofinych zvykov patria veIkonocn6 
vajcia. Nielen ze vajcia priinerane hodia sa jako sym- 
bol prebudzajiiceho sa zivota vtdkov do jaii, ale je to 
najvymluvnejsi symbol zo svojho likrytu vnove pucia- 
ceho sa jarneho zivota vobec. Nie je to tedy nahodile, 
ze vychodni Slaviani vianocn6 vajcia do chramu prind- 
sajii a knazmi posviacat si davajii a ze si znami medzi 
sebou vajcia na poly delia a pozfvaju. (Vajcia tieto oby- 
Ccijne maluju sa a vgelijak ozdobujii, co na sviato^mi 
lipravu bezbarevnych sliepaCfch vajec poukazuje. Ostatne 
pestrosf znamend naproti jednotvarnosti zimnej jaruu 
symboliku.) 

Vajcia varia sa na tvrdo a barvia sa rozmanitymi 
latkami. Lud zna od zelenej trdvy pocfnajuc cely vad 
barvidiel prirodzenych. Ornamenty, jakymi lud slavian- 
sky veIkonocn6 vajcia podia davneho sposobu peclive 
ozdobuje, sii nielen interessantn6 a originalne, ale i pre 
na§e ornameutalne uraenie vobec velmi dolezite. Ony 
konajii znamenitu slu^bu pri porovnaniach s ornamen- 
tami inej techniky, ktorym ndramne podobajii sa a jich 
doplnuju, ale i mnohe motivy nam objaviiju, ktor6 inde 
nenachodfme. Dolezite su i z toho obladu, ze v mno-^ 
hych krajoch, kde lud zabudol alebo ani nevedel vy- 
sivaf, dovedie velmi krdsne vajcia oniamentovaf. 

Prostriedkov k tak6muto zdobeniu vynasiel si lud 
velmi mnoho. Najstarsf spdsob je malovanie („plsanie'*) 
drievkom a nandsanie vosku pomocou brka alebo ostro- 
koncitej rurocky na miesta, ktor^ sa pred zakladnou 
barvou zachr&nit maju. Jednoduchsi sposob je skrabanie 
spendllkom, ihlou alebo nozlkom ; najnovsf je v§ak leb- 
tanie lucavkou (Scheidewasser), 

Barvitost byva velmi rozmanita a roznych odtien- 
kov, tak tiei i ornamenty sii rozlicn6ho druhu a pre- 
krAsnych motivov. Najrozsfrenejsie lebo najIahSie sd 
ornamenty line^alne a geometrick^, ktor^ sa ndpadne 
shoduju 8 ornamentami vyrezavanymi do dreva, prdve 
tak, jako s ornamentami vypilovanymi, vypalovanymi a 
olovom vylievanymi „karbikami." Niektore tak6to vajcia 
vypadajii jako slaby relief, in4 zase prekvapujii svojou 
malebnou a krasne suladnou mosaikou. Velmi obIuben6 
su pravidelQ^ stylisovane motivy rasUfn, menovite rozto- 
mil6 su tulipany, klindeky, ruze, jablcka, ktor^ su uplne 
podobn6 vySlvan^m. Kohuti, orly, pAvy, jelene, bardnky, 
kone a in^ iivotichy rady zobrazuju na§e ndrodn^ umel- 
kyne, tak tiez i rozlicn^ ludski figiiry, cele milostn6 
prejavy. Srdce hrd velkii rollu a peSlive preveden^ byva 
zvli^te vtedy, ked md nieco tak^bo prezradit, co lista 
nie sd tak lahko vstave urobit. Cast^ sti i osobne mend, 



porekadla, pesniiky, zdravice, verse, pravda nie bez 
uhony kaligrafickej a ortbograiickej. 

Vajcia takto upravuje si najviac mladez, ale oby- 
cajne, jako je to i s vysivanim, s ktorym „svadleny" 
alebo ^svajky" najviac sa zaoberaju a preto i najkrajsie 
prevedu, i v tomto pade dAvaju si talr^mto zkusenym a 
vycvicenym dievkam a zendm vajfCka „vypisova(," za io 
jim jako odmenu vselico ^do domu" ddvaju, uz ci su 
to vajcia, strova, muka alebo nieco podobn^ho, alebo 
platl sa jim peniazmi. 

Dues krdsny zvyk tento zanika. Na dpadok po- 
ukazuje i priliepanie v sklepe kiipenych obrdzkov na 
vajfcka, ba ujimajii sa u2 i z papieru, cukru, cokolddy 
napodobnovane. 

Malovanymi vajifikami odmenujii devy svojich ;,ku- 
pacov." Preto v kazdom dome, kde maju diev&i, stoji 
na stole misa s nakopenymi malovanf mi vajciami, s kto- 
r^mi kupacjv podelujii. A sfce dia toho, kto je pri- 
buznejSi, znamejSf alebo milsf, obdrzf viae a krajsfch 
(a moze si i sam vybraf), jako ,,vzdialenej§f." Pre „vfta- 
nyeh** alebo tych najmilsich, nadejnych nachystajii tie 
„najonakvejsie." Svojmufi-ajerovi pripravf deva to na- 
najkrajsie vajfcko a ddva mu ho ;,ukradomky." 

MaFovanie a rozdelovanie velikonocnych vajec je 
zvykom mnohych narodov. Oruamentovanie v§ak nikde 
nie je tak rozsirene a do isteho stupiia dokonalosti vy- 
vinute, jako u Slavianov. 

P. B. Sochdn. 



•^€* 



Budova vystavky slovenskych vysiviek 
V Turc. Sv. Martine. 

(Vyobrfuenie na str. 1 29.) 

Roddci nasi tak horlive zaiijali sa za vjrstavku slo- 
venskych vysiviek, ze Paulfnovsky dom, v ktorom z pria- 
zne banky „Tatry" bude umiestena, ukazal sa nedosta- 
tocnym. Bolo treba postavit, dIa planu pana stavitela 
Felixa Bullu, vo dvore este priestrauuy pavilion, A po- 
nevaC vystavkou touto slovensky ndrod bude predstaveny 
svetu tak, ako dosial este nikdy, bolo treba postamf sa 
i dostojuy zovnajsok vystavkovych raiestnostl. Pan Bulla 
prdve stavia nad vchodom vailu v sloveuskora style, vy- 
sokii na 20 metrov. 

Popod vazu naprf^vo vedie vehod do pavillonu, po- 
staveneho vo dvore; z pavillonu vstiipi sa do miestnosti 
V dome. Vychod je na lavej strane viize. Vo vazi vyssie 
oddeleuie urceu6 je pre hasicskii stmz, nizsie je tak 
priestraune, ze navstevovatelia vystavky mozu sa tarn 
i zabavit a pre obcei-stvenie uzi( nieco. Hostiuskeho 
pavilion vidirae v zahmde na lavo od domu. 

Situacn^ plan vystavky nakresleny je na obraze 
v lavom kiite od bora. Litera a) predstavuje vehod 
z ulice, b) zdklad viize, c) pavilion, d) dvor, e) hospo- 
darske stavy Paulinovsk6ho domu, f) dom, g) zahradu, 
h) hostinsk6ho pavilion, i) stazen pre zastavu. 



OBBAH. 

»Na zalobe.« Obrazok zo skutocnosti od P. MaruSkina. — Gerge- 
love hody. Povest* z druhej polovice XVII. stoletia. (Pokrac.) — 

Deft a noc. J sk&. — Slovensky PlutarciL Sdel'uje Alexander 

Lombardini. — Anka. Poves^. A Z. — Slovensky obchodnik v ru- 
skom kraji. Obraz zo zivota. Pise Mattis Filo. — VelTconocne malb- 
van6 vajicka. P. B. Soch&ft. — lllustrdcie: Fr. V. Sasinek*) — Bu- 
dova vystavky slovenskych vysiviek v Turc. Sv. Martine. Kreslil Felix 
Bulla. 

*) Zivotopis budilicne. 



rfC."i< ' 



144 



SLOVENSKfi POHLADY 



Cislo 6. — 1887. 



Vystavka slovenskych vy^iviek. 

ZIVENA," spolok slovensky^ch 2ien, usporiada v TurS. ^v. Martine r. 1887 



I 



Vystavka bude obsahovaf: 

a) v^Sivky rozlidn^ho dnihu a na rozli5n;^ch predmetoch, 

b) Cipky. 

cj Oniamenty. 

d) Cel6 slovensk^ ludov^ kroje. 

CieF vystavky je: obzndmenie sa so slovensk^m krojom a vsetk^^i mo2n^^ini 
ruCn^^i prdcami z tohto oboru; ocenenie jeho vkusu a technickej hodnoty a a t^ 
sdvisl^ pozdvihnutie ceny za prAcu slovenskych nik, dia mo2nosti aj vyvinutie riadneho 
obchodu V obore tomto. Dalej pozorovanie pokroku v tomto domdconi priemysle, 
ako aj 2elatern6 jemn6, po2iadavkdm Casu zodpovedajtice prispSsobenie ndrodnieho 
kroju k praktick^m potrebam a zachrdnenie od cudzielio vplyvu jestvujticich ii2 ume- 
l^ch a cennych prjic «lovenskeho kroju. 

V;^stavka otvorf sa dna 3. aUgUSta a poti*vd. do dna 1. septembra 1887. 

•^l^olupodpfsanf ddvame P. T. obecenstvu na znjlmosf, 2e podarilo sa ndm zfskaf 
^ umelca-maliara Jaroslava V6gfna v Mnfchove a majitela hlavn^ch jeho 
obrazov, p^na Aloisa Wiesnera, velkoobchodnfka a statkdra v Prahe, tak 2e 
usporiadaniu vystavky diel Vfsfnov^ch, ktor6 sil majetkom 

gallerie obrazkov^ho casopisu »Ruchu« (Aloisa Wiesnera) 

a niektor^ch in^ch majitelov, nestojf u2 ni($ v ceste. 

Preto lictive pozyvame priatelov umenia na velkii 

OBRAZOVO VtSTAVKU 

olejovvch maliob umeleckelio maliara 

JAROSLAVA VfiStNA, 

ktord bude otvorend 

V TurCianskom Svatom Martine dna 3. augusta 1887 

V dome Pavla Mudrofta v prvom posohodi ^ 

a. trvat l>u.d© len s truest dni, to Jest do 16. augusta,. 

BU28ie zprdvy poddme svojfm (5a8om. Reprodukcie fototypick^ a katalogy 
budd sa pi-eddvaf podas vystavky. 

V Tui-e. Sv. Martine, 18. m^ja 1887. 

Pavel Kudroii, Eudolf Kmpec, 

zariaditelia v^^stavky. 



1 



Redaktor: Svetoz&r Hurban Vajansky. — Nakladatel a vydavatel: Pavel MudroA. 



„SL0VEN8K£ POHI.ADY" vychodia v2dy 25. kazd6ho mesiaca o troch hirkoch 8tvorcov6ho formAtu. 

Fredpldoa sa: na cel;^ rok 6 bL^ na pol roka 2 zL 60 kr. 



TlaCou knlhtlaSiarskcho A^astin&rskcho spolku v TurC. Sv. Martine. 



. ■g'-Ayjn 



ro(5ni'k vii 



VH^M^^X^^N^ 




Turfi. Sv. Martin, dna 25. Jiila 1887. 




Slovenskj^ obchodnlk v mskoia kraji 

Obraz zo iivota. Pise MatuS Filo 

(Pokra£ovanie ) 



Jo obede, ked uz 
I bol Bvi-cbovan j 
I caB ku soberaniu 
'i Tsetkgho do po- 
riadku, sifili ea nasi polo- 
vi6iari, nijomnfci i chlapci 
vSetci do jednoho u Zlatfi- 
lych. Staif Malioa prevzal 
kommando a mladd( od nelio 
o prekot behali sera tarn. 
Najsamprv povyfahovali vozy 
z podkolne na priestraauy 
dvor, a bued za t^m brali 
aa do sofmania kolies, aby 
jicb na cestu dobre nama- 
stili. Potom Daviazali po 
Diekorko bodnjcb viazanfc 
sena a ta za biidy vozot ua 
uloieng V ^ragly vrecia s ov- 
som jednu na (inibd napri- 
vSzovali. A ked vgetky drob- 
nejsie veci na Bvoje niiesta 
do voza pukladli, obrntili ea 
zai do koDusne, kde uz 
chlapci dobre vyfiisteDe kone 
&irova1i do peknych iiernych- 
cbomutov. Tu tiez pilno po- 
prizerali' an konom, Ci su 
dobre kovaul, a ke<t nasli 
Ttetko V poriadku , rozisli 
sa na chvllku este raz po 
avojich domoch. 

V samom dome Zlatfirych 
Tgak nastalo teraz tiei hlu- 
fiDo, lebo odteraz nepresti- 
Tai uz aai na chvllu obmeu 
nirgtev to jeduej )ebo druhej 
poIoTiciarky, niatky, otca, 
fimta alebo scBtry, ktori pre 
avojich „To svete" vzdiale- 



ZiadialaT Faulinr^ 



njch inuzov, synov lebo bmtov. to po dva pary donnicej bie- 
li7ne, to po mekotko lidenych klobAsok, po p&i'e suSeaic, 
alebo aj listy so sebou donl^li a jim po odchodiacicb po- 
sielali 

Kazdy z tychto hostov bol 
kupcoTej Ani^ke mil^m a ona 
neTypustila ani leu jednoho 
7.0 svojho pohostinn6ho domu 
bez toho, zeby bo iiubola do- 
bre pocastovalu. 

Frave teraz je tu p&C sa- 
m^ch poloviciarek, ktor6 iete 
pre svoju zenskii ostychavost 
jedna druhii poohlaaovaly a 
tak Bpolocne eem priSIy; a- 
vittk kupcoTli je zamestkoani 
dlhym listom pre svojho 
Tuuza. a preto odporucila 
avojich milych hoati svojej 
neveste a ivagrinke, ktor^ 
na ten cas naskrze nesmely 
chybili V dome Zlatarych a 
ktorS sa aj hned pr{chodz(ch 
CO najlaskavejSie zaujaly. 

Nevesta Cilka, ciriecna a 
zivii osoba, vltala hued polo- 
viciarky, osloviac kazdii jej 
ki'stiiyin meaom. A Svagrinki 
Francka, tA sa vcru nece- 
remonila so svojimi dost 
dobre zii&mynii, ale hued 
jednu alebo druhu za ruku 
chytiac alebo aj dia&ou na 
piece tisniic, ta hurtoni do 
izby pred sebou sprev&dzala. 
NaSim poloTigiarkiim sa 
Franckin smel^, no liprimny 
postupok velmi pilfil, lebo 
by to veru iaic dlho bolo 
trvalo, kjm by sa boly daly 
do izby nakriatnuf ; boly o 
dobry krok posnielend. No 
v^k hued na to nastala 
druhi, pre nevestu a sva- 
grinku este faiSia liloha, totiz 




146 



SLOVENSKil POHLADY 



Clslo 7. — 1887. 



80 skladanfm satiek, ktor6 si nade mil6 polovi£iarky 
naskrze dolu z hlav poskladaf nechceli. Cilka dohova- 
rala jim, ie vsak je v izbe velnii teplo, lebo piekly sa 
kolace, a prosila jich, aby si predsa len gatky poskla- 
daly. No jej slovd nic neosoiily. Francka vSak rieknuc: 
^Ale io sa ja budem s vami radid^ ztrh&vala silou 
mocou jednej po di-uhej §atky z hlavy, az veru prisiel 
rad aj na Dolnikovu zenicku Betku, ktord nedopustila 
si §atku ztrhuuC. Zavrzla si jej kooce tuho pod pazuchy, 
a okrem toho do kotiilky skrfiten;^ obrus, v ktoroin dra 
p&ry siat i dve klubasky pre svojho Palka doniesla, pod 
pazuchou drziac : „ve(I sora jajiie pani/ slovila, a \ re- 
sedela za cel^ cas hostinky takd napakovana. 

„No sadniteze si, Katuska I Marka I Betka ! Fanika ! 
aj oni, Karolmka, nech si sadnul'' Posleduia bola ze- 
manka, a tejto muselo sa onikaf, lebo indc bola by sa 
obrazila. 

Betka bola zpomedzi vsetk^ch najsmelsou, a preto 
hned pri prvom vyzvauf pomkla za sebou stolicku a ui 
sedela za stolom, pokryt;fm jedldmi i nipojom. Kotiilka 
z obiiisa trcala jej zpod pazuchy. Eonecue po dlhSom 
uamdhanf Francke podarilo sa usadiC za stol aj ostatn6, 
vSetko eSte mlad6, pekn6 poloviciarky. 

Nacala sa tedy trakta. Betka prvd zasiahia do peknej 
porcel&uovej mise, na ktorej bola husacina pekne po- 
ukladani; za dou braly si ostatn6. 

V torn Betka zbadala, ze Cilka i Francka nesedia 
s nimi rovno za stolom, a preto slovila: 

„Ej,* na moj' veru sa tej husaciny ani len nedo- 
tknem 1" 

„Nuz coze vAm je, Betka?" p^tala sa Cilka. 

„Nuz ale my same budeme jest?! Sadnite si aj vy 
blizsie a jedzte s nami. VedT by sme si mysleli, ze nas 
chcete potrdviC!" 

Cilka 3 Francka vidiac, ieby jfch v;^hovorka bola 
mamou, pristavily si k stolu stolicky a musely tiez vol 
nevol do husacinky zahryzniif. 

Po husaciue zlietly na stol vyprazan6 kurence, a 
keJ sa ktordsi z hosfov dala Franckou vynukovaf, Betka 
mikla na bok hlavou a povedala: „Jaj, coby sa to dal 
vynukovaf, ved si vari nie na veseli!" 

Za kuiacinou dostavil sa ui aj smad, a vaven6 vinko 
chv^lilo sa a2 do neba. 

Betka ani t^mto nedala sa velmi ponukat, a ked 
tie 08tatn6 zdrahaly sa pit, alebo len pochlipkivaly, 
hued povedala: „Ja sa veru nedam vynukovat; coby si 
ja tu nevypila, ved po kiitoch nepijem," a za kazdym 
odchlipla tak na dva prsty. 

Konecne dosia ku hosfom aj kupcovd Anicka, a ked 
pozrela na misy a flasu a videla, ie sa zo v^etk6ho 
malo minulo, riekla: 

„Jaj, Cilka, aj ty Francka, vari zle poniikate, ked 
sa takto nic nemina. Earolinka, nech ze sa jim Iiibi tej 
kuraciny, aj toho vlna, ved je sladke." Tiito poniikla 
najsamprv, aby neaprehendovala. 

„£)akujem ponfzene, pani kupcovd, nech sa nerAcia 
ustdvaf, ved jem," odpovedala Karolmka. A ostatn6 
privolavali : 

„f)akujeme, Anicka na§a; ved sme si u2 veru dobre 
zajedly, aj vypily." Aby sa vsak kupcov^ aj na ,vlastn6 
oci presved^ila, vzala si Betka este hrtan z kurata. 

Po kuracine nastolila sa este aj kacka, a ked tdto 
priSla Betke na oci, vypadly jej slzy a ona riekla: 

„Boze moj drahy, ak6 som ja mala v kfmniku kacice, 
a nestastny zlodej mi jich predpredoslej noci ukradol." 

,,Nuz ale ozaj?" riekla s polutovanim kupcovd. 

„Veru ozaj, Anicka moja draha. Kfmila som si jich 
uz tretf tyzden, lebo na Michala budeme mat hostinu 
a — bodaj sa s nima zadrhol!** Pustila sa do placu. 



„Jaj, Betka, neklajte ho. Nech ho iert vezme, ved 
on trestu bo2sk6ho i tak ueminie," krotila ju vedla nej 
sediaca Marka. A kupcova, aby ju uspokojila, preho- 
v&rala ju: 

„Mdte si vj z c^oho aj len robif. Nu2 a ndm vlani 
na Martina? Vi z misy uchytil pes morku, a pred na- 
sima ocima oberal ju na dvore — a 6o sme mali robit?*' 

Tieto slovd jakosi zaujfmaly Betku, ktov& od placu 
bola ni az hlavu 'o stol oprela, a zodvihniic ju razom 
bore, ustrnuto p^tala sa: 

^Ani ste mu ju neodobrali?" 

„Este co; nuz ktoze by to uz bol jedol psiskovi 
z pyskov," odpovedala polosmiechom kupcova. 

„Boze milostivy, a celu morku ?1" 

Hostia i donidci sa zasmiali, a ked e§te po ka£ke 
aj dobra kava na stol prisla, pri ktorej sa najlep&ie od 
vsetk6ho besedovalo a pri ktorej sa aj hostinka zavfSila, 
odobraly sa mile polovifiarky z vyjasnenymi tvdrami 
domov. 

Kym este poloviciarky za stolom boly sedely, ui 
sa aj chlapi po jednom boli schodili; jfch zeny, sestry^ 
a v niektorom pdde aj sliizky dondsaly za nimi jich 
pocestnii batozinu. A ponevac sa uz aj hodne k veferu 
bolo chylilo, chytili sa hned do ukladania potravy, po- 
sielok a batoziny do pudiel, a ked boli uz hotovf, vy- 
nisali jich hned na vozy, ktor6 boly pozatahovane po- 
pred 8am6 dvere. 

Medzitym co boli chlapi zamestknanf s ukladanim, 
nastala v dome i na dvore Zlatarych opravdovd tlace- 
nica a trma-vrma. Nie dost bolo na torn, ze ku dom&cim 
pripojili sa aj ^^svetovi" so svojimi odprevadzatelmi, ale 
nahrnulo sa aj detf a varovk;^n s uemluvniatkami na 
rukach a to vSetko len zavadzalo pondhlajucim sa „sve- 
tarom." Dostavili sa aj obecnf zobraci, ktorf pri svojom 
prlchode poklakli na kolena a ked od razu hlasno po- 
moduli sa, zavinsovali vsetkym pocestnym stastia a bo- 
zieho pozehnania; a ked gazdina obdarovala jich hojnou 
alrauznou, poberali sa do svojich chalup, odriekavajiie 
eSte cestou otcends za pocestnych. 

Konecne dostavili sa do Zlatirych takl hostia, ktorf 
boli gazdinou i samyrai poloviciarmi pozvauf ku odpre- 
vadzanke. 

Ked zmrklo sa, doniesla sluzka Mariena zazatii 
lampu na stol, jedlom a napojora bohato zasobeny. Pre- 
svedciac sa, ze nikto viae nechybi, gazdina poprosila 
svojich hostov za stol. 

Hostia nedali sa nukat, a komu sa p&cilo, vzal si 
sdm coho chcel, koiko chcel, a jiedol. Dues vsak pri 
odchode alebo odprevddzanke zriedka komu valne chu- 
tilo, lebo temer kazd6mu co to tiesnilo srdce. 

Odrazu vstal miestny statny pan rechtor, uprimnj^ 
priatel Jozka Dolinsk6ho a osobnost to nielen v obci, 
lez aj V okoK obliibena, a vezmiic pohdrik s vlnom do 
ruky, riekol ku odchddzajilcim : 

' „Drahf bratia a spoluobcania 1 taiky zial zalieha 
mi na srdce, ked prftomnym som pri takej prflezitosti, 
akii dues spolu vSetci prezivarae. 

„Obec nasa mila, ktora po va§om do sireho sveta 
odchode opravdivou sirotou ostava, podvrhnutd byva po 
cas vasej nepritomnosti vselijakym biedam, nerestam, 
krivd&m a prenasledovaniam. A v taky cas, drahf bratia 
moji, potrebovali by sme my tu ostavajuci vasej dobrej 
a istej pomoci a podpory v brdnenf svojich zdkonn;fch 
prav. Od nasich neprajnfkov v kazdej veci b^vame od- 
bit! nemilosrdnou krivdou, a vy, ktorf by ste iste celej 
veci dodaf mohli prajn^ smer: oddialenf ste vtedy Boh 
vie kde za horarai a doldmi v cudzine. Pohnuty tedy 
nad tymto vasfm prezaIostn;^m odchodom z vasej milej 
rodiny a vlasti, ked vopred vyslovujem vam vo vaSom 
podujatf zdaru a lispechu, kladiem vdm aj to na srdce, 



Cislo 7. — 1887. 



SLOVENSKfi POHLADY 



147 



aby ste na dalej £o len aj vasim detom tento nezavidn^, 
tuldcky iisot nedopriali, ale radsej co aj s niektorou 
biedou na svojej strane, so svojimi rodinami preifvali; 
kde zaiste nielen svojim rodindm, ale aj svojmu opuste- 
n^mu udrodu slovensk^mu, ba aj samej vlasti budete 
prospeSnejsfmi. 

j,Nezapomente tedy na moje slovd, ktor^ hovoril som 
k \&m CO viA uprimn]^ priatel, a dopustajte si takii 
premenu vo svojom iivote za moznu; lebo ved kedysi 
aj yasi predkovia zili bez vSetk^ch svetov a predsa ne- 
zahynuli. A ja presvedceny soro, ie pokolenia va§e zo- 
stanti v^m za to na veky povdacn^. Na zdarl^ Na to 
Strngol si sa vsetk^mi, na io hned vsetd odstiipili od 
stola, 

Stary Malina, na ktor^ho tu vgetko so y§etkym 
cakalo, obzrel sa teraz po v&etk^ch v izbe a slovil: 
^Ludia bozf, 5as je, soberme sa/ Na co vsetci hned, 
i tf y pityore aj na dyore poklakli a za chyflu modlili 
sa. Malina ystal pnry, a ked sloyil: ,,Pochy^len bud 
Fan Je^is Eristus!^ ystiLyali aj ostatnl, riekajuc: ;,Na 
yeky amen I'' Za t^m hrnuli sa ygetci yon, a gazdinkd 
Aniika, ktord za ten cas stala u dyier so syatenou 
yodou, malou cecinkou kropila a poJehn^yala odchadza- 
jiicich. 

Na dyore stdly u^ ysetky kone zapriahnut6, a ked 
kazd;f chlapec pred syojou p^rkou biciskom urobil krfz, 
yysadol na yoz, a ked uz mal pry^ brdnou yychodit, 
sluzka Mariena nohou prevrhla u vv&t stojacu krblu 
s yodou pred kone — starA to obycaj — , naco poyy- 
tahoyali yfietci zo dyora a jechali tich^'m krokom dolu 
dedinou. Za yozmi sli peso ysetci pritomnf. 

Tarn dolu niie dediny stojf yysoky dreveny krlz a 
pod nim uz asi za hodinu pri slabom svetle nad horou 
skloneneho mesiaca ocakdya hfba ludi pocestn^ch, aby 
sa tu pod krfzom s nimi rozlii^ila. 

„Uz idul" ozyal sa ktosi y tlupe. 

Ked na§i pocestnf zastali popri krfii, cely z&stup 
klaknul pod rozpiateho Spasitela a modlil sa za Sfastnu 
put syojich mil^ch ; potom jedenka^dy pristupiac ku sya- 
t6mu dreyu krfza obejraul a pobozkal ho co nadej syoju. 

Nastalo liifienie. Neideme ysak opisoyat dojemne 
sc6ny, jak6 poskytuje podobny obraz. 

S fazkym zialom nayracali sa obcania do dediny a 
naM pocestnl isli ticho po ceste. Zastate kone, ked te- 
raz dostaly sa na syiezi yozduch, nedaly na§im pocest- 
n^m drieraat. 

Na prednom yoze, dia ktor6ho musely sa y§etky 
ostatn6 riadit, sedel medzi iD^mi aj stai*^ Naco, a na 
samom zadnom, ktory siel len na odpreyadzanku, sedel 
Jozko Dolinsk]^ aj s mladou ienou Johankou. 

Prfboyce i KoSfany zostaly jim skoro za chrbtom, 
a ked tiahly cez Tiir6iansky Syat^ Martin, hlasnik hlasil 
ui desiatu. Pr&ye tiahli popri opustenej Matici, a ne- 
minul ju ani jeden yoz bez toho, zeby sa na nom se- 
diaci here po jej yysokych bielych stendch neboly smutno 
obzerali. 

• pCp len zamysleli, Boie, tl naSi neprajnfci, ked 
nam tento nds mozolne yystayeny chrdm osyety tak 
nemilobohu zaprelil — Ani len jeduej jedinej yiny na 
nej nenasli, a predsa, ci uz zo zayisti a ci sebectya, 
uyalili na fiu loz kriyu a odsudili nim sp^su nasu, ako 
kedysi zidia Krista Spasitela.^ 

Tak6to sloyd hoyoril Jozko Djlinsky syojej Johanke, 
ked yiezU sa mimo. 

Johanka sama citila zial nad nesfastfm, ktor^ so 
zapretfm Matice zyalilo sa na mil^ ndrod, a ked pri- 
pomenula si mladsie roky, ked co dieyca na shromazdenf 
ndrodnom yo yelkej dyorane zab&yala sa, luto jej bolo 
za t;fmi iasmi, ktor^ tarn tak sldyne pre2ila. 



Jo2ko Dolinsky, ked neyedel sa y ziali premoct, 
op&( uial sa sloya a hoyoril Johanke: 

„Ale ja neziifam a peyne yerfm, ze nam ona zas 
y blfzkej buddcnosti sl&ynostne otyorend bude. Sami 
na§i neprajnfci priznaju n&m nadu, dosial nikdy nik^m 
neprey^denii a nepotrasemi Idsku a yernosf k ylasti, 
lebo skoro prfjdu opat tak6 6a8y, kde to budeme m6c( 
skuikom dok^zaf. D& Boh sprayedliy^, 2e aj my do- 
ii}eme sa pr&y n&rodn^ch, lebo zatati zpupnost nepraj- 
nikoy naSich neyydrif yeky a neznesie daldiu yytryalost 
y syojej kriyej borbe proti ndm, lebo naga prfrodna 
sloyenska huzeynatost y boji za praydu nikdy neodstApi 
ani nepodlahne.^ 

Tak6 sloyd plynuly od srdca Jozku DolinskSho, ked 
pozrel na shabanii Maticu. 

Johanka to sam6 y syojom srdci citila, i yzdychla 
si, pozruc na nedohotoyen6 stayisko. — 

Bad yozoy dotiahol do Suiian. 

y obsfrnej izbe hostinca, kde na§a pocestnl spo- 
locnosf ku yeieri zasadla, bolo dost hlucno. Stardf 
i mlad§i, ktorf boli uz so syojimi rozliicenf, zapfjali si 
teraz iiale do yesela, a dyaja, ktorfch manzelky e§te aj 
dalej od Sudan maly odpreyadit, pretydrali sa a ukry- 
yali syoj 2ial. 

Caspar Bajnoha, yesel^ chlap, nedal nikomu po- 
koja, ale najsmelsie nardial na &urka Kyetara, ktor^ho 
prekdral £o zaiubenca. Zo z&yisti Slddlil ho pre krasnu 
ruzoyu, hodbabnou stu2kou oyitu kytku, ktorii mu sama 
Marienka na znak yernej l&sky pri rozlucke bola na 
kabdt pripala. 

„£j, ci fa ozdobilo to Mariencal^ 

„Iste ie ma, aj som hrd^ na to. No£e sa i ty, 
stary poplesneny mUdenec, pochydl nieiiml'^ odpoyedal 
l^urko Rajnohoyi, a len preto ho yyzyal, aby sa tiez 
pochyalil, lebo yedel, ze od nikoho kytku nedostal, 
kedie uz ysetky dieycat^ potratily y neho s^oje nddeje. 

„A, mysUg, 2e jich nemam dost? M4m jich doma 
plnii truhlicu, a nepripal som si preto ziadnu, aby teraz, 
ked som uz odisiel, medzi mojimi frajerkami ziaden 
spor nepoystal. No a to len yies, zeby mi nieco tak^ho 
na budiici raz, ked sa domoy nayr&tim, mohlo poskodit.** 

9 Ale hybaj, nechyal sa. Ba kto by to uz len chcel 
tak6ho stareho.'' 

„Pozri, i)urko!" — a ukazal rau prsty — „na 
kaMy desat.^ 

f)urko zasmial sa. Potom dalej pokiisal Rajnohu: 

„Okrem ak uz aj tu Psotu Strnkdfeje rdtas?" 

Spolocnosf chutne zasmiala sa a najvacsmi smial 
sa s^m Bajnoha, ked mu £)urko spomenul starii babku. 

Na druhy den bolo since uz dost yysoko, ked nasi 
pocestnl ystayali, a ackolyek toto pry^ rdno zdalo sa byt 
ysetkym y neprftomnosti syojich domacich diynym, predsa 
pocfnali si cerstyo, neniiteno. 

S odchodom zo Sucian nenahlil nikto, zyldSte nie 
Joiko, ktor6mu teraz drah^ bol cas y prftomnosti syo- 
jej rozmilej Johanky. Ani star^ Malina nendhlil este 
dues akosi chlapcom so zapriahauim; iste rozpamatal 
sa, chuddk, na syoje mlad6 easy, ked aj jeho mladi 
ytedy Veronka yypreyadzayala, a preto rdd doprial aj 
druh^mu sCastn^ch chyfl, y ktorych si yerny manzelsky 
par pred rozlii^kou city syoje osMdza. 

V takomto poloyeselom naladenf chystanie tryalo 
dlho, a ked uz bH2ilo sa k poludniu, pozapriahali kone 
do yozoy a \xi tiahli dlhou ulicou sudanskou dalej. 

Syarna Johanka, ktori pominulej noci ani len na 
chyflu nebola zaspala, yyzerala dues hordie nesE kedy 
od syoj ho detinstya. 

Z jej modrych yefk^ch ocd Marila sice spanilost, 
no ked uprela na okamih zrak syoj na niekoho, yyniitila 
nfm u kazd^ho siistrast. I pln6 licka menily baryu hned 

19* 



— v r -y 



148 



SLOVENSKfi POHLADY 



Clslo 7. — 1887. 






I- 



do ruzova a hned bladly. I hybkd postava utratila niec^o 
ua pruznosti. 

Sadla si ona i teraz s muzom na svoj vozik, no 
zostavalo ni len miilo casu na utechu, lebo ked pi'esli 
dlb^ suciansky roost nad Vdhom, zblfiili sa skoro k Tu- 
ranom, za ktoryini roali sa spolu viczt ni leu kratky 
kus cesty. 

Kone krilcaly sice ako len saray chcely, lebo Jozko 
Dolinsk^ kdzal bic ukryt, no vzdor tomu ubddala jim 
cesta do8£ r^chlo. Prednie vozy vchodily ui do Turiau. 

K^m Joiko s Johankou dotiahli ku turiansRemu 
hostincu, do ktor^ho na§i ua ostatn^ pobdr turcianskeho 
Vina zadli, vysli uz tito ob£erstven( naproti tamtym. A 
ked darmo pokusili sa mlady p^r pivom feistovat, sadli 
hned vdetci na vozy a tiahli dalej. 

Nedaleko za Turanmi, ked hradskd cesta zprvu 
asi pol hodiny rovno stelie sa, dvfha sa potom v ne- 
velkom z4hybe v pravo ua mal^ vfSok, a tarn pod t^m 
vfskom je vlastne to 2alostn6 miesto, ktor6 je uz od 
dvoch storo^f tisfcim a tisfcim sroutn^m rozliickam tur- 
(ianskycb obchodnfkov s rodin&mi nemym svedkom, a 
ktore caka aj teraz na rozliicku Johanky s Joikom Do- 
linsk^m. Avsak nedotyka sa tu v^lucne 2ial srdc len 
rozludujucich sa pirov, on ujfma tu celu odch^dzajiica 
z Turca spolocnost pohnutim velikym, lebo odtialto obzre 
sa kazdy este raz po velakrdsnom chot&re turcinnskom, 
po tej vz&cnej kolfske, ktora nielen jemu, ale od ne- 
paroatn^ch dob aj jeho drah^m predkom patrila a jich 
zivila. On aj to pripomenul si tu, ze predok jeho aj na 
turcianskej p6de bez biedy vyzit inusel, lebo dejiny ne- 
zanecbaly mu stopy, zeby sa bol aj do cudziny stranie- 
val. Tu tedy na tomto osudnom mieste, z ktor^ho este 
i>az hiadel na tu dedovinu milii, zkrsla teraz myslieuka: 
ci aj on nemohol by tak v nej spokojne vyzit, ako aj 
jeho pmpraded ? Ihned odmietal v duchu vsetky vyhody, 
ktore mu s velik^m trudom v torn cudzom svete prislo 
vydobyf, a za ktorymi i teraz putuje, a sladko pripo- 
mfnal si, ako sa radsej such^m chlebfkom v peknej ni- 
rodnej halienke uspokojf, nez t^m lahodnym vymyslom 

V potrave a odeve k voli m& opiistat svoju vlastnii zem 
a tdlat sa po cudzine. Av§ak, bohuzial! urobil on uz od 
tej doby — ako si bol predsavzal — poslednii put, a — 
on zas len stojf na torn samom mieste, kde aj pred tym. 

NaM dotiahli — zastali. I nastilpila citnd chvila, 
lebo tu teraz na tomto krusnom mieste, ua ktorom ka2dy 

V svet odehadzajuci Turfian aj svoj prirodzen^ pud rodo- 
lasky na najvysSiu zkiisku stavia — city to svojej duse — 
ako vrele on aj svoj ndrod miluje. 

6, nikto nepochopf ten nesmierny bol, ak^ opanuva 
obchodnfka Turcana do cudziny na dlho odchddzajuceho I 
On vie a cfti, ze b;^vaju aj tak6 easy, v ktorych po- 
vinnosf k&zala by mu, aby isiel si svoje z&konn^ prdva 
hajit — avsak on je vtedy vzdialen;^, a taky vzdcny cas, 
ktor^' by aj jeho potomkom nieio doniesol, upfchne 
marne, skodne, a on sdm si je tomu prfcina. I zkrsne 
v nom zas len peknd mySlienka. Jemu zprotivf sa razom 
to „fazk£ pudlo,^ na pleciach, a uz tesf sa vopred, ako 
on, ked sa navi-ati, zavesi svoje popruhy z pudla v ko- 
more na klin pre rozpomienku, a zaloziac si peknii ha- 
lienku, kr&cat bude na Idky s kosou, a hned zas br^zdou 
za pluhom. A ked v§e nadide den, kde pdni rozhodujii 
nad jeho prdvom a svobodou, ako odhodf kosu alebo 
styk a pojde kouat svatd povinuosfl Avsak, bohuziaT! 
urobil on uz od tej doby, co si toto predsavzal, po- 
slednu put, a — on zas len stojf na tom samom mieste, 
kde aj pred tym. 

Nastalo liidenie. No nebolely srdcia len vem6ho 
manzelsk^ho pirn, ale hlboko vryval sa bol aj do sfdc 
vsetk^ch pritomn^ch, ba eSte aj ten stary Jozkov paho- 
lok zaplakal jako nejak6 diefa, Johanka na§a, v ktorej 



za tuto chvilu kaiAf odch&dzajiici videl svoju vlastni'i 
sestni, dosial nikdy este neukdzala svetu verejne, ako 
si ona svojho drah^ho mu2a miluje, lebo ona vo svoje) 
stydlivosti iste povaiovala taky' v^jav za mravn^ prie- 
stupok; no v tomto okamihu, b&rs mnoho o£ii rovno 
na fiu diva sa, nezna premocf sa a zrazu s kvllbou 
hodf sa muzovi do n^ruiia. On privinie si ju ku hrudi, 
a ked jeho pemy dotkly sa jej sladk^ch ust, vyrve sa 
z jej objatia a iista jeho bdlne zasepcii: „S Bohom, du^a 
moja!'' a potom s obnazenou hlavou krdia za svojmi 
tovarismi. 

Uz v§etci posadali ua vozy, a ked presli kus este 
rovno, hned zpiistali sa v lavo do dzkej doKny Radkov- 
skej, ktorou vedie hradskA popri samom Vdhu na hor» 

Pocestni nasi dlho jechali ticho a iialom zroneni 
vsetci sedeli micky. Koneine dotiahli ku malej studnicke, 
a ked starf Malina rozk&znl vozy zastavit, prihld§al 
vgetk^ch, aby sa isli z poslednej turcianskej studnidky 
vody napit. Ghlapci posk&kali, pozapfjali si ziale, a uz 
hned zas viezli sa dalej. Star/ Malina a tnilm aj Raj- 
noha povyCahovali si fajky z vrecak, a aby uz raz aj 
rozhovor zaviedol sa, riekol ten prvy: 

„Ach, deti moje, mam takS srdce jako kamensky 
mlyn." 

Ghud^k, ani nezbadal, ze sa mu posledn6 dve slova 
tak naopak prehodili. No furt&k Ga§par, ktoremu naj- 
lahSie od vsetk^ch zial rozchodil sa a ktor^ tie2 na tom 
samom voze co Malina sedel, rozosmial sa chutne na 
prevrdten^ch slov&ch, cfm i ostatnych k smiechu po- 
kiiSal. A £)urko Kvetdr, ktory tiez na tom istom voze, 
a sfce chrbtom do 6a§pai*a sedel, harusil tohto, co smeje 
sa z omylu stareho cloveka. No Gaspar ani tohoto ne- 
prepustil such^ho a povedal mu: 

„A co^e by sa ja nezasmiai, ked sa mdzem." Po- 
tom poki*a£oval: 

^Hoj, bratia moji, u2 skoro zkotiilame sa z nasej 
milej turcianskej stolice." 

Na to mu nikto mi neodpovedal. 

Skoro za tym pridli ku hranici stolice, a kecT presli 
aj mal^ most, postfhali klobiiky a zehnali sa. 

Gaspar Rajuoha polozil prvy klobiik na hlavu, a 
ked privolal konom na dobr^ krok, zacal ticho Cahat 
piesen, a za nfm vsetci spievali: 

„Ach, ty na§a mat slovenskd, biedna si, 
suzujii ta odjakiiva** z\€ easy; 
deti tvoje po svete sa tulajii, 
bo vyzivy viacej doma nemajii. 

Zanechali otec mati, sestru brat, 
pre par grosf idu sveta zkusovat. 
Pre pSr grosf v styri sveta konciuy, 
k vyziveniu svojej drahej rodiny. 

Povedz ie nam, ty nas Turiec 6iroky, 
ci fa vidfm aspon za dva-tri roky? 
Za dva roky toho mojho suzenia, 
ci sa asndd na&e easy premenia?'' 

Po piesni sedeli zase len zadumenf ; iste rozmySIali 
svojom zialuplnom zivote, ktory jich vsak sotva vedie 
ku zelenej ratolesti. Rajuoha vgak, ktory sotva StvrC 
hodiny ticho presedel, zav&dzal hned tak^ a zas inaksf 
rozhovor, a smutn6 mysle zamienali sa veselslmi. 

Od Kralovian neboli i\i daleko, a ked dotiahli da 
tejto dediuy, pozafahovali do hostinca na noc. Nepobe- 
rali sa tu zavcasu spat, tak jako to uz potom dalej 
robili, ale, zajdiic k zidovi do izby, besedovali dlho pri 
pive. Tu pripomfnali si este ostatnie okamihy liidenia. 

Rdno na svite pozapriahali kone, a prejduc e§te ku» 
liptovskou stolicou, zvrtli sa v lavo lizkou prietr^ou ska- 



--^j.._-* 



Cfslo 7. — 1887. 



SLOVENSKfi POHLADY 



149 



list^ch h6r ponad rieku Oravu ta ku Pdrnici a potom 
tfalej here Oravou. 

Do VarSavy zostavalo jitn do 60 mil, a ponevdi 
prichodilo jim dobre jecbat aby na ust&lenj' Matkom 
Zlat^rym de6 ta dorazili, yyr&tali si cely £as jazdy vo- , 
pred, koiko cesty denne majii ujst, kde budu nocovat 
alebo^ kf miC, ba e§te aj koIko za hodinu musia ujst. 

Ziale tratily sa uz. cim dial t^m viae ta napred ne2 
nazad, odkial vysly. 

Den uchodil za diiom, hoc za nocou. 

Star^ Malina neprespal nikdy aoi mindty, ked vecer 
zaumienil si cas ku vstd^aniu, a tdto jeho akur&tnost 
casto nete§ila piitnikov jeho, lebo vtedy, ked on vst&- 
yajiic neraz z voza krical: „Hore, chlapci, hore^ uz 
bude defi!" — zachuchmdvali sa tito co najlepMe v naj- 
sladsom span! pod svoje koberce. Hja, daimo je to, 
mlad^m ludom sa to vidy l^pMe, rado a aj dlhsie sp(, 
nez starsfm. No Malina o torn nerozm^SIal On, kade- 
nahle otvoril o£i, urobil hurhaj, ani coby sa u2-uz roal 
zrutif svet Jemu bned prisla na um VarSava, casta do 
8tredn6ho Ruska, a uz by bol rad bned po£al klukovat 
s tovarom po jemu znamych zemansk^ch dvoroch. 

AvSak nevidel sa on e§le pod „sarajom" rusk^ho 
„postojal6ho dvora,^ a ked zbadal, ze je e§te len dakde 
V Grave, upret;^ v temnej stajni, hned posypaly sa slov4: 
„Chlap£e! Ondris! Hore sal daleko e^te m&me!^ a 
biedny Ondrigko, ak nesobral sa hned a uz neskrabal 
kone ces&kom, hned zas posypalo sa: „Ej, tisfc hrme- 
nych, len drichnat, drichnat do vecera t P&nom si mohol 
byC!" — No rozospat]^ Ondrisko schytil sa zavse ani 
opareny, a neraz este aj vo sne hiadal sivkovi hiavu, 
gmdtrajuc mu rukou okolo zadn^ch nob; ba io viae, 
hniezdil sa niekedy diho na ?eroi, kde spal, nemohuc 
kraja postele dosiahnut, lebo nazddval sa, ie je doma. 
A ked konecne podarilo sa mu zpamatat sa, obdval zas 
skorej svoje 6i4micky, a neraz, ked vSe aj lavd na 
pravu a pravti na lavu natiahol, nepreobiival sa on 
priam, ale nahlil sa daf konom obrok. Tak6to, hia, 
krivdy robily rannie hodiny nasim pocestn^m, ked udrga- 
jiic sa za cel^ defi ustavi6nej jazdy, chceli si trochu 
spokojne pospat. 

Tak starostlive ponahlajuc sa, presli u2 nasi aj 
Dolny Kubin, Tvrdosin i Trstenii, a ni pregli aj hostinec 
„Podvlk," do ktoreho tiez neomylne zatiahli na posledn^ 
kysly poh&r uhorsk^ho vina. 

Odtialto cestovali uz Halicou medzi krevnymi bratmi 
Poliakmi, zvan^mi tu ^Goralmi." Nas zovii: „Vengrami," 
^Ugmmi," ;,Uhrami," vSetko totozne mena, pochddza- 
jdce od na^ich hor. 

Avsak ne^ije si tu ani ten nd§ brat Poliak ii Goral 
spokojne jako kedysi, i jeho nicf a tr^zni rana na tele 
velikA — vsetko jedno, tak jako aj nds. Zatiahlo i sem 
to uzern^, pijavicnS plema, jako aj k ndm, a rozkvasilo 
rany boIastn6 na jeho dosial zdravom tele, jako aj 
u nds. On utiera si potn6 £elo sto r&z cez den, aby len 
k^val sa o kiisku chleba a vode. No korysC, pochadza- 
juca z jeho fafkej prdce, shiiia sa vsetka prostriedkom 
smradIav6ho napoja, ktory silou natfska jemu to zby- 
tocn6 plem&, do bezdn^ch, nenasytn^ch svojich vriec ; a 
o&ho, chudaka, nema sa tiez tak kto starat, jako aj 
n&s, lebo i jeho slachta odvrhla sa od neho tak jako 
aj naga od n&s ; a sto viz viaiCej miluje to krimdrsko plema, 
jako ten narod, ktorf je jeho krev i kosC, a ktor^, ked 
pride osudni doba, bude aj zanho krev prelievat. 

No nasi nepohruzali sa vsetci v mydlienky o biede 
ndroda „GoraIov" a „Vengrov," a ked tu Hali&)u stre- 
tali smiegne postavy gkared^ch polsk^ch zidov, robili si 
z nich zarty. 

I teraz jede ticho oproti nasim jak^si velk^ rebri- 
nov^ voz a jeho chudi gtvorka koni a2 do zhfbenia pod 



hrubym bicom ziddka-pohoni^a sili sa, aby nezastala 
V stretani. Yozisko zblizilo sa a protivn^ gkrek, ktory 
zavznieval z nepo^etn^ch ust pejsov^ch hlav, z kosiny 
sa vynorivSich, protivno dordzal do usii naSich roddkov. 

Rajnoha toto nestrpel a vyviedol svoj obycajnj^ ku- 
sok posmechu, ktor^m obtazoval vdetky tak^to stretania 
az po Yarsavu. Stal si totiz na strme& svojbo voza a 
dr^iac sa jednou rukou btidy, nahol sa do kosiny mimo- 
jediiceho voza a ukazujiic prstom po hlavdch, (ital jich : 

„Jeden, jeden, jeden ," k^m nenamrzel jich do 

vole. §muIo neopovdzil sa nikdy ukazaf svoj hnev, lebo 
pred „Vengrom** mal vzdy kazd^ bazen. 

Ked preSiel „gvalt," pytal sa maly Janko, „chlapec," 
Rajnohu, lebo aj tento sedel na Dolinskeho voze: 

„Co sa to za India, GaSparko?" 

„To sa ti, Janko, divnf India, polski zidia; alebo 
lepMe: svito&ski harmifia." 

„Nuz a £o to majii za okrutky vlasov dolu vedia 
usu viset?" 

„Nuz, idii niekde na veselia, nuii si porobili lokne. 
Vies, jako u nds tie sle6ny, ked idu na b&l do MartiDa 
alebo do KUstora." 

„Ale chodte!^ nechcel Janko verif. 

»No, op;ftaj sa Jozka." 

Janko opytal sa Jo2ka, a tento mu povedal pravdu, 
tak jako ma sa vec. Potom, ked toto pochopil, ziglo mu 
na um, ze mu Rajnoha cosi divn6ho na t^chze zidov 
povedal, comu on nerozumel; p^tal sa ho tedy: 

„Ga§parko, a jako ste to t^ch polsk^ch zidov este 
nazvali?" 

„Svito68kl harmfna.* 

„A to ze je uz co?" 

^Sviton je Poliak a harmin je zid. — Nuz ale sa 
neu6i§ po turfiiansky hovorit?" 

„Jako po turciansky ?"' p^tal sa Janko zadivene. 

„Nu4 ved my m&me svoju osobytnti rec, ktorou 
v2dy, kei toho potreba, hovorime, Tii sa ty musis prv 
nei polsku, lebo ruskii vyuiif." 

„Ved keby ma len mal kto, ja bych sa rad!** 

A Rajnoha mu v torn ohiado hned urobil pociatok 
a zacal mu ten „volapiik^ predndsat. 

„Teda daj pozor! — Odkial ie zacneme — aha! 
od najvacSieho teda: CisAr -— baca, vojak — muchar, 
polieiant — polickdr, pas — Skribo§, hranica — plot, 
Rus — bafka; no Poliaka a zida uz vies, a Madara ti 
nepoviem, lebo sam neviem. To md2e§ aj tak, ako je, 
povedat, nikde ta nebudii rozumet. i)alej Francuz — 
fero, Turek — holohrivan, cigdh — dechlos. 

,jA Nemec?" p^tal sa Janko, kedzbadal, ze ho ne- 
pripomenul. 

„Vri6an alebo svib. A aby si vedel, ako v Ruskej 
chrobdkov svabov volajii, teda: Prusaky. Potom 6o •— 
aha: fardr — skoblon, pan — uram, pani — uramka, 
sedliak — kolik, clovek — kerek, odporny clovek — 
papek, fiiastky, t. j. lidy Cloveka, v§etko s koncovkou: 
„dIos,** ku pr. rukdlos, nohdlos, postalog atd., no oci 
maju svoje — okuliare. Teraz 6o zase — pockaj : tabak — 
trieleny, fajka — kluka, tovar — harpak, peniaze — 
buky, rubel — vrabec, kopejka — vajda, 1, 2, 3, to 
v&etko tiez s koncovkou „dlo§,** 10 — kri2, 100 — 
velky kriz, 1000 — kyjak, million — vellrf kyjak. ESte 
nieco : chlieb — vezdej§(, sol — ru2omberska, v6dka — 
ce^ina, br&na — bragka, frfola atd. ; to ti m& najviac mien. 
A e§te tie pridavn6 mend, jako jich to Jo2ko menujii: 
dobre — besik, zle — nem jo, dat — mikniit, predaf — 
prehodiC, kupit — stisnut, ist — valit, vravet — §trkat, 
pytaf — k^vaf, plakaf — grulif, platif — plichtie, tfiit — 
holit, videt — okiilit, jest — kresat, a koneine vypit — 
rypndf. VSak, 5urko nAS, ej, keby bolo nieio, aj teraz 
by nim pustilo." 



150 



SLOVENSKfi POHLADY 



eislo 7. — 1887. 



„Ale hybaj! Ba, ked si zacal, nuz si povedal, ze 
za£nes od najvy§Meho, a nezacal si." 

^Nuz a kto2e je v&£s( nad ba^u?" 

„A Boh?« 

^No, ved na ten svet n^m ^iadna rec netreba, Nuz 
teda aj to : Boh — ISten, a modlit — patrikovat. Teraz 
\d vies skoro vdetko. A teraz ti dim ot^ku. Preloz mi 
ka pr. : „Ked prfdeme na hranicu, budu od nds p^tat 

pasy.** 

Janko si trochu rozmyslel a potom za£al: 

„Ked privaUme na plot, budd od nas k^vat §kriboge." 

„Dobre, chlap sil E§te jedno: ^Kupil som od ci- 

g&&a ko&a, a k^m som mu ncdodal fajku, nedal mi ho.^ 
„StisoI som od dechlosa dereda, a k^m som mu 

nedomikol kluku, nemikol mi ho.^ 

„No, keby si bol na zemi, musel by si hned vy- 

skoCif." 

Takto, hia, na^im niekedy aj s pletkami ^s hodne 
u§iel, a ani nenazdali sa, ien ked do Krakova vtaho- 
vali. Tam zatiahli od severnej strany na ndmesti „KlepAr" 
do hostinca „k trem V^grom,^ kde nad br&nou boli na- 
kresleni traja chlapi s pudlami na chrbtoch. 

Noc mali ta veselii, lebo slovenskf vojaci, ktor^ch 
tu V rakuskych plukoch vzdy hodne bolo, nezab'.dali 
nikdy vecer „k trem V^grom*' nakukntit, ci svojich cestu- 
jucich rod&kov tam nenajdu. Dostavilo sa jich tedy aj 
ku na§im pat a pri pive a cigarke besedovalo sa diho 
do noci. 

Na druhy den pred poludnfm dotiahli nasi rod&ci 
k ruskej hranici, kde v obci Michaloviciach poodddvali 
zanddrom svoje pasy a pohranicn^ „uacalnik" v sprie- 
vode svojich sluhov prezrel celd batozinu; ku odplate 
sa vsak ni£ nenaMo. 

Nemajiic tedy ziadnej prdce s nasimi, ^^na^alnik" 
vyzval nasich ku odovzdaniu pasov ii „vidov,*' pri fiom 
sa jedenkai^d;f musel dostavif pred velke okno. 

Kto vie, a je tak s kazdyra cez hranicu cestujiicim 
alebo nie, dost na torn, ze nasich rod&kov jakasi b^zen 
vtedy napadla, ked sa blizili k spomenutimu oknu, vy- 
jmiic Rajnohu, ktory, ked vyvolali jeho meno, smelo 
prisko£il a riekol: 

„Vot on!** 

„Vot molodec!** pochvdlili ho nacalnici a p^tali sa 
ho, ze preco sa aj jeho tovarisia tak smelo nepredstavili. 
On, fipliar, riekol: 

„Cto2 vase vysokorodie 1 Jeto vse zenatie i vliublienie. 
Odne poostavliali doma zonky a drugija liubovnice. Nu 
vot, ouy po etomu i skucnil"* 

Nacalnici sa zasmiali. Potom p^tali sa ho, ci aj on 
nemd i^eny alebo liubovnice. Rajnoha odpovedal: 

„0 jest, vase vysokorodie, mnogo!" 

„A po ^emu neskucajes?" 

„Cto sku&tf — kogda ich u mena i v Rossii mnogo." 

Nacalnici sa opat zasmiali, a ked oddali jemu jako 
aj ostatnym pasy, tiahli nasi do sirej Rossie. 

Ked boli kus od hranice odjechali, f)urko Evetdr 
vyskocil na voz Trnkov, na ktorom i Rajnoha mal svoju 
hospoda, a po krdtkej chvili zacal tohoto dehonestovat, 
ze naco sa tak samopasne choval v pritomnosti nacal- 
stva. Rajnoha mu odpovedal: 

pBa vy ste sa previnili ; mali ste sa smelMe drzaf. 
Rusi Ien smelych ludf maju radi. 6i si nepocul, jako 
ma pochvdlili? Kto sa mazne alebo hanbi, toho veru 
nazvu durakom, toho nenavidia. My by sme sa, vidis, 
vzdy a vsade mali smelo drzat, ved sme ani my nie 
sprostf, vieme sa aj my vo vSetkom najst. Vidis, kolko- 
r&z, ked niektory z nds do Martina alebo kde inde pred 
sud ^i vobec pred liradujiicich panov ide, uhne sa, zhrbf 
sa a podkrdda sa unfzene s dzkostlivou tvarou, jakoby 
ho ten pdn sozrat mal, a nepomyslf si, ze je on prdve 



tak^ rovnopr&vny ob&m svojej vlasti, jako aj tam ten. 
Naco sa tedy b^( a koriC sa jako nejak^ otrok? Ved 
uradnfkova lebo sudcova povinnosC je : patri£nu osobu 
pred seba vyzvaf a v jednom druhom vygetrovat; zeby 
v§ak ob£an od jeho Idsky zavisel, jako sa to mnoh;f 
bl&zon nazddva, to je leo hluposC B^( sa musfme a 
povinnf sme zdkona, na zaklade ktor^ho n&s sudca vy- 
getruje a sildi.^ 

„V tom mis pravdu,** prisvediil mu Durko, 

„No vidfs, (iozeby ja kdekolvek nepouzil smelosti, 
ked i nase porekadlo hovorf, ze „8melf je vraj v&ade 
doma.** Ja som aj po dvoroch*) vSade smel^m. A to mi 
V obchode najviac pomaha. Vidfs, poviem ti jednu U- 
storiu. Raz som sa v jednom dvore si&iel 8 Palkom 
Dolnflcom, a ze bol prdve obed, pozvali aj n^ obocb 
k stolu, lebo sme tam boli zndmi. A to myslffi, 2e Palko 
isiel? Nie ten I Povedal, ze sa on rad§ej v sluhovskej 
naje. ** 

,Ale ty si i§iel?« 

„Pravda ze som Siel.** 

„A na Palka io povedali?** 

„I^e je durak.** 

Rajnoha, pripdliac si fajku, plesol bicom do koni, 
tieto zrfchlily krok a nov^ voz Ien tak klepotal. Za mm 
ponahlali sa aj ostatnf, a netrvalo dlho, prisli na popas, 
od popasu zas na noclah, a tak z mesta do mesta, si 
mali za chrbtom Kelce i Radom, obe velik6 mesta gu* 
bernsk6, a uz tiahli do VarSavy. 



n. 

Vo YarSave. 

N4s Janko, ktor^ este Ien po prv^ raz videl velk6 
mesto, obdivoval Varsavu. Jemu velmi pdcily sa dlho- 
cizn6 rady kamenfc, vysokych na tri i Styri poschodia. 
No najlepSie pozdaly sa mu hladk^ asfaItovan6 ulice, 
kde sa mu vozik ani po stole kotulal, a ked zas pre- 
§iel z takejto na hustymi mreiSmi ^elezn^mi vykladanti, 
tu zas hrcal mu ani 6oby prstom po brde tiahal, a toto 
sa mu e§te lepMe pozdalo. 

Obdivoval aj konku, ktor& kazdou ulicou prevedeni 
bola, a konecne este velik£ dva iSelezn6 mosty, ktor£ 
ponad Vislu predmestie Prahu s mestom spojovaly. Je- 
duc mostom, obdivoval zas po Visle pldvajiice parolode. 

Praha mu tie£ nebola lahostajnou, lebo i tu tiahly 
sa na vsetky strany dlh6 ulicfe nddhem^ch vysokych 
domov, a po lavej ruce od mosta stal krisny velik^ 
rusk;^ chram, za tymto petrohradsk^ a potom bijest- 
litevsk^ velike nadmzie. Konecne prejechaly vozy cez 
^yZastavu,** kde platilo sa myto, a nedaleko odtialto za- 
tiahli nasi do hostinca, ktor^ jestvoval iba pre Turcanov. 

Star^ Malina, Durko a GaSpar Rajnoha, ked do- 
tiahli boli este za Vislou do „granicnej ulice,** pozose- 
dali z vozov a odrazili sa pelf v pravo cez „Sask;^ 
ogrod,** aby sa trochu zosedenf rozk^vali a zciastky aby 
sa presli cez tii utesenii zahradu, vysadenii vysok^mi 
sumn^mi llpami. 

fined z prfchodu v lavo rozprestierala sa siroka 
pazit, kde na stA deti bavilo a hralo sa, a z druh^ho 
konca oproti bolo nevelk6 jazierko, po ktorom plavily 
sa indick6 velk6 kacice a biele i cieme labute. V lavo 
od tohto stal vysok^ kamenny vodomet a za nfm v lizadf 
letne divadlo. 

Na§i rodaci krdcali i-^chlo pomedzi elegantn^m 
mestaustvom varsavskymi a niektory z nich, ked nasi 
pomirao prechodili, riekol ticho sdm sebe: „Panovie 

*) „Dvor" je a turcianskeho obchodnfka rusk;^ zemansk^ dom. 



Clslo 7. — 1887. 



SLOVENSKJe POHLADY 



151 



V^ngri,** alebo „Vot Vengerci.'' Na§i, ked to zaculi, 
riekli si: „To je sviton" alebo „To jebafka." A f)urko, 
ked 8a to tostejsie opakovalo, poklmol Rajnohu: „Ale 
cujefi, ved nds tu skoro kazdjp pozna." 

^No, na moj* veni, ved nAs celd Rossia znA a Var- 
§ava by nds nemala?'' 

Zase sli len datej a i)\\vko sa p^ta: 

„Ba jako nas loni znaju, ii jako Madarov a ci jako 
SloTfikw ?« 

„Nuz, Poliaci nds dlho drzali za Madarov, ale te- 
raz ni vedia, ze sme aj my Slaviani. A Rusi, tf tie2 
do nedAvna nevedeli, co to za slovo „Vengerec," ale 
teraz uz aj t( vedia, ze je to na§e nazvanie dia kraju, 
a my ze sme Slovaky." 

Idii dalej a stary Malina povie: 

„Jaj, bratia, ale by ja pil !" Mai velky smad, a 
Rajnoba, uk&zuc mu Da blizku filagoriu, kde predavala 
svarna blond^nka Polka vodu sodovii, pohodil mu : „ Vino- 
vaty, chodte do tej kavietle, nuz sa napite sodovej vody." 

^Ja, to je draha omasta pre na§e usta/ 

„Po vajde poharl" navadzal ho Rajnoba. 

„Nuz ked je po vajde, teda podme, kupim aj vdm!" 

RaJDoha klmol £)urka a sli za Malinom ua lacmi 
sodovu vodu. 

„Prose naliat tri sklankyl" rozkdzal Malina peknej 
dievcine. 

„V tej chvili!" odpovedala tAto, naliala vodu a 
8 pozvolenlm aj malinovej sCavy podolievala. Voda sa 
na du§ky povypijala, a Malina opaC rozk&zal; coze, po- 
myslel si, tri vajdy a teraz tri, je Sesf, daj sa svete. 
Vypilo sa poznovu a Malina zase rozkizal, hovoriac: 

„Pite, bratia, koiko len chcete, to je veru dobr^ 
n&poj, ten nam nezaskodf.^ 

Ghlapci vypili a Malina zaplatiL 

Potom isli na staru zndmu hospodu, kde jich Mafko 
Zlatiry s velikou radosfou privftal, lebo bol rad, ze 
teraz uz bude mocf domov nav&tfvif. Tovar mal ui 
vSetok nakiipeny a pomocou svojich chlapov, ktori mu 
V Polsku s tovarom peso chodili, bol uz vsetok aj ce- 
uami poznaceny. Svie2i chlapi dali sa tedy hned na 
drub^ den do delenia tovaru na diely, a ked hodili si 
zreby o ne, pocali tovar do pudiel ukladat. 

Stary Malina, ackolvek aj nebol so svojfm dielom 
spokojny, lebo sa mu prvy dostal — a tento nebol 
stastlivy — , pokrutil nad nlm trochu hlavou a hodiac 
rukou, riekol : „Poruceno Bohu, nech je uz ktory chee," 
Zaujal na to hned v predku stvrt hodnej izby, a ked 
a ked vystlal ju kobercami a na to zas papierom, pocal 
tovar tiiedit. Na to si dal od Ondrisa pudld posna^at, 
a ked jedno z nich, „podomkarske," ako ho on meno- 
val, silnym papierom oblozil, vlozil nepozorovane do 
jednoho uhla malinky uzHcek, najskorej chlieb, sol a 
ddky peniaz, co malo dodivat stastie, a zacal z tazsieho 
tovaru robit zaklad. 

Ked uz niekolko kiiskov dusist^ho mydla, vody 
kollnskej, pecatny vosk a este nieco vlozil, vynal z vrecka 
mesfok a zavolal: 

„Ondris! pod, donesieS rascovice, treba zdklad ob- 
liaf, aby bolo Sfastie." 

Ondro vzal peniaze, uchytil sklenicu, a — uz bol 
tu 8 rascovicou. Malina hned nalial do malink^ho ka- 
Ifika, a ked zavinsoval si dobre, odkvapol naschvAl 
nieco do pudla a vypil. Potom podnAgal kazd^mu z pri- 
tomn^ch a ked prisiel na Rajnohu, a tento tiez vypil, 
oslovil ho: 

„Ej, synku, keby si ty mne chcel pomdhat. Moje 
star£ udy sa \xi akosi zle krcia.^ 

„No, bodaj by nie! Len poSlite pre pivo, nu2 vas 
vducne odmenfm." Na to zobliekol kabat, vyhrnul i-u- 
kavy, jakoby Mel cesto valat, a oddal sa chutne do 



prace. Piilozil si maly stolik k tovaru, zahyboval na 
fiom hrub6 barky papieru dIa sfrky pudla, a jako ktory 
vyzdobil istym druhom pekn6ho tovaiai, hned kladol ho 
do pudla. PreMo niekolko hodm a tovaru na papieroch 
bolo uz az na dve piade vy§e spodku pudla naukladan6. 
Zvrchu polo2il na to e&te p4r jubiek a ziran^^ch satiek, 
a ked ukryl v§etko mSkkfm papierom, vzal hlbok;f vrch- 
nak a vtla6il ho az ku sam6mu spodku pudla. Potom 
pretiahol okolo neho mocn^ remefi, sadol na pudlo, jako 
na kofta, a miesac sa nieco po nom, zatiahol tuho remen 
pomocou hladkej; na remeni prisitej obrucky, a znovu 
ov nul nfm pozdlz pudlo a zauzlil. Rajnoba utrel celo 
a riekol: 

„Chvala Bohu! uz je jedno. ** A hned, ked si najprv 
pofajcil — lebo pri tovare nesmel, a to ho najviac 
mrzelo, — chytil sa do druh6ho. 

Star^ Malina, ked vratil sa zo dvora, kde bol niefio 
chodil, a videl pudlo hotov6, riekol: 

„ Synku, ale si ho dobre zaviazal?" 

„M6zte ho viezC aj do ti'antarie." 

„Ba este kde? Povedz rad§ej, aby sa elm skor po 
dvoroch kazd;^ den raz otvdralo." 

^Nuz ja nedbdm, jako len chcete." 

Mat'ko Zlatary hned rdno toho sam6ho diia vybral 
sa za Vislu do mesta, aby tarn este aj tovar do Cerni- 
hova, pre druhii kompaniu kupovany, „otpraviteln6mu 
tovarisestvu „Nadezda" odovzdal, a aby aj Konecne pre- 
viedol licty s velkupcami, od ktorych tovary kupoval. 
Zabavil sa tam az do vecera, a ked uz siel na Prahu 
Madovou ulicou, stretol sa so svojfm priatelom Jankom 
Kalinom, ktory tiez, jako aj on, prisiel do Varsavy za 
tovarom pre svojich chlapov; a ked mu ozndmil, ie 
zajtra odchodf domov, zachytil sa tento so Zlatdrym 
na jeho hospodu, lebo on bol v hostinci v meste ubyto- 
vany, a riekol: 

„Vted som este ani s tvojimi chlapmi nebol, rad by 
sa s nimi poshovarat" 

Kupci zabehli si v chyti'osti na pohdr piva, a po- 
tom cerstvo kricajuc, boli priam na mieste. 

Matko Zlatary, aby mohol rdno o piatej sadnuf na 
viedensku ^eleznicu, dal sa hned z prfchodu na hospodu 
do zapisovania tovaru ; odisiel do bocnej izby a ta cho- 
dili k nemu jeden po druhom jako na spoved. 

Janko Kalina vgak zasiel ku chlapom do veTkej izby, 
kde bol este vzdy tovar na vsetky strany porozkladan;f 
a ukladany, a vojdiic, pozdravil jich : 

„Daj Boh sfastia, krajanial" 

„Pdn Boh uslys, Janko nds! Nuz kde^e ste, £oze 
ste, ked ste nds x\i vcassie neprisli pozref?!** A pod4- 
vali si ruky od najstarsieho B,i po najmladsieho. 

„Nuz akoze sa co m&te, chvdite ze sa, ved idete 

z domu?l" 

„A s cfm ie sa v4m budeme chvdlit? V§ak znAte 

turiiansku psotu." 

„Nuz aka psota? Van sa zemiaky neurodily?" 
„Ach, ba zemiakov len este jest, nuz ale insieho." 
„Nu4 coho zeby ste este chceli? Zemiakov a kysl6ho 

mlieka — nemdte lepsieho na svete ; ja, ked som doma, 
. to je vzdy raoja vecera." 

„Ved to ako to; ale saty, porcie a inSie." 

„No v&ak ste namcnovali. To je vsetko nic. Keby 

sme len tie dobrovoIn6 porcie neplatili?" 

„A to £e Sli ak6?" pytal sa zadiveny Malina. 

„Nuz ak6 ze: tabak, ndpitky, drah6 saty, muziky 
a Boh vie eSte co. To — to na§e osohy a vobec vsetky 
trudy soziera, to prevyguje sto rdz vfeetky statue dane. 
Keby sme boly v tom ohiade skromnejSf, boly by sme 
Stastnf, a pravdu povedat, nebolo by n&m ani t;fchto 
svetov treba.^ 



152 



SLOVENSKfi POHLADY 



Cislo 7. — 1887. 



^Vsak nech tas len Matko pocuje, nuz vdm da," 
hovoril Malina a ukdzal na dvere izby, kde tento tovar 
zapisoval. 

„No veru by ten povedal — coze by povedal? Ten 
sa mi dobre, tomu je toto najmenej treba, Mozno by 
sme sa doma insieho C'lytili, ved by sa to nieco naSlo. 
j^ejake spolky by sme zakladali a ustdlili by sme lacn6 
licastiny; mohli by ste si aj vy potom po niekoiko za- 
kupit, aj to by vim co len dan zaplatilo. Nu2 ale dost 
torn, torn si dnih^ raz pohovorfme." (Pokradovanie.) 




Naga svojef. 

az pri jednej zvade strany skody, spdchanej 
statkom na ohradenom pozemku, pocul som 
od toho, jehoz statok skodu tii zapricinil, 
medzi in^nii aj tiito kliatbu: ,,Bohdaj bol 
zkazu'vzal aj ten: 6o prvy plot vymyslel," Bolo mi na- 
padno: preco ten tomu pokoja neda? Rozm;^Ianfm pri- 
siel som na to: £e plot, t j. ohrada vobec epochu iini 

V kultiirnom v^vine ilovecenstva. Ohradou totiito v6bec 
a tak aj pletenou = plotom vynima sa ist& dastka matky 
zeme zpod vSeobecneho uiivania, a kladie pod svobodnu 
a vyludnu disposiciu majitelovu. Ohradou teda zahdjila 
sa vylu^nost prdva ylastnfctva na nepolinutelnosti. A 
toto je vyznamn^ moment v kultumom vyvine v6bec a 

V pravnictve zvldste, D&vno ale, praddvno musel zi( 
onen aquisitor, ktory si prvy osvojil kus zeme ohradou, 
lebo n&zvy, ohradeny kus zeme oznacujuce, takmer vo 
vgetk^ch indoeuropejsk^ch re^iach z jednoho korena po* 
ch^zajti. Tak nasa „za%ra(2a,'' latinsky „horius^** fran- 
ciizsky Jardin,^ nemecky ^Gartbn^ atd. Jest na sti 
slov, ktor6 V dvoch-troch indoeuropejskych reciach z je- 
dnoho korena pochadzaju; a je mnoho aj lak;fch, ktorS 
vo vsetkych indoeuropejskych refiiach jeden a ten isty 
koren maju. To teda neprekvapf: ze medzi t^mito na- 
ch&dzajii sa slovi aj tak vyznamneho pojmu, ako je 
nOhrada." To ale prekvapilo aspofi mfia, ze sa nach&- 
dzaju slovA, a sice vyznamnejslch pojmov, v madarskej 
reci, ktorS majii so slovami v indoeuropejskych reciach, 
podobny smysel oznacujdcimi, jeden a ten isty koren. 
Eu akej n&rodnej celadi patria Madari, o tom, aspon 
u nich, eSte vidy „8ub judice lis est." Vdmb6ry tvrdf, 
ze ndlezia k tureck^mu plemenu. Hunfalvy ale tomu 
protirecf, moz' byf preto, ze starf Madari spievali: 
„T6rok, a kutya fajta,^ a zo svojej strinky kladie jich 
do cudsko-ugorskej Celadi. Y tom su ale oba s celym 
uten^m svetom na cistom: ze medzi indoeuropejsk^mi 
narodami miesta pre nich niet. Siistava jejich reci je 
celkom cudza a rozdielna od siistavy indoeuropejskych 
reef. A predsa najdii sa aj v madarskej reii slova, ktor6 
nepatria medzi prevzat^ z druhej reii spolu i s po- 
chopom nimi ozna£enym, na jak^ je zvldste madarsk^ 
jazyk napadne bohat^, a zostane nlm vzdor tak usilne 
prevadzanej purifikdcie, kovaniu novych slov, meneniu 
rodinnych mien a topografickych ndzvov, co uz zmatok 
zaprfcifiuje, ale ktor6 su povodne madarsk^ a majti ten 
totozny koren so slovami totozneho smyslu v indoeuro- 
pejsk;^ch reciach. Ako keby aj etymologia nadriiavat 
chcela uceniu Moji^i§ovmu o jednotnom povode pokolenia 
ludskeho, ze totizto vsetci pochodfme z jednoho koreiia, 
jeho2 meno Adam, co nielen Darwin, ale aj inf zkuma- 
telia V pochybnost brat chcii. 

Tak£ madarsk6 slovo, ktor6 aj sidvnemu Humbold- 
tovi napadlo, je medzi in^m : „kert" = zahrada. Vzdor 
tomu, ze Madari ako koiovny n&rod ohi*ady nevelmi 
re&pektovali, predsa nemoze sa tvrdit: ie je to len po- 



zi5an6 z nemeck6ho „ Garten," lebo majii aj : „befterfteni," 
„kerulet," a maju aj svojsk^ nizvy antinomadick^ch, 
rolnictva sa trfkajiicich pojmov, ako: ^szdntani," „C86- 
pelni," »sz6rni," „eke" atd. Md teda „kert" len spo- 
lojiny koren s „6arten"-om a „zahradou." 

V^znamn6 sii aj nazvy, ozna£ujuce metaphysick^ 
pojem priestranstva a casu. Korefi ndsho ^priestranstva," 
pochadzajiiceho zo slovesa „8triet," je „str," „tr." Ten 
isty koren. m4 aj nemecke: „Strecke," latinsk6: „8temo," 
„ terra," a aj madarsk^: „t6r," ako aj Rusom a Madi- 
rom spolocny „terem." Madarsk^m slovom: ,kor" = vek, 
oznacuje sa isty odsek ^su: ^aggkor, ujkoc^ kiskoru, 
mikor, akkor" atd. A my naSim: ^skdr, skoro, skorj', 
priskoriC, oneskorif sa" atd. oznacujeme tiei ist^, tre- 
bars relativne len kratky odsek casu. 

V;fznamn6 sii v eminentne kultumom ohiade aj slovd 
pojmov so zemedelstvom v istom rapporte stojacich. My 
mdme slovo : „oraf ** = zem k prijatiu semena pripravit, 
latinsky: „arare." Ci latinsk6 ^ars" nemd ten isty koren, 
a ii nase „orat" neodvodzuje sa od staroslovansk6ho : 
„or" = kon ? to ponechdvam filologom k rozMsteniu. Ne- 
pochybn6 je ale to: ze z toho ist^ho korena pochddza 
aj madarsk^ ^aratni" = zat = lirodu poind, ked dozreje 
sobraf. Cudno: ze z toho ist6ho korefia rastie nam 
oracka a Madarom 2atva. Kto by uz v tom nevidel k)(k 
tej, tak praktickou sa dokdzavsej, zasady podelenia 
prdce? My len orieme a Madari len ind, a preto to 
tak ide od ruky. A kto by nepbznal v tom providencio- 
ndlnn, sveto-historicko-kultiHrnu missiu Madarov, ktorej 
sa tak celou cbutou od prvopociatku oddali, a ktori 
vrcholf asi v tom: ^fruges consumere nati." 

Taktiei v^znamn6 su n&zvy pojmov na cinnost ia- 
ludka sa vztahujucich. My mdme akiisi mythicku, ne- 
nenasytnii potvoru, ktord sa zovie „vlkolak," a mdme 
chrobdcika, ktor6ho menujeme „ucholak." Moj priatol 
bovori, ze toto je tiiei JBkfsi priekrst, a ze sa za sta- 
rych dob menoval „mucholak," lebo ze r&d mu§ky ierie, 
a 2e k uchu nemd ani za mak v&cdej sympatic, ako ku 
pr. blcha alebo hocktory chrob46ik, 6o dierky rid vidu 
Ale jako je kolvek s t^m ucho- a ii mucholakom, tolk^ 
je i8t6, ze v nasej reii slovo „lak" znamend dosi pa- 
2rav^ho, hltav6ho, nenasytn^ho. Ztade na§e „lacny," 
jako aj „lakom^,^ to v mordlnom, vlastne nemor&lnom 
ohiade tiez lacn6bo, hltaveho, pa^rav^ho znamend. Madar, 
ked sa naje, povie: „}6\ 2aA;tam," a hostinu menuje 
ZaA^ma.^ Divno, ze sa Madari syta na slovenskej „Iac- 
note." Ze to — vraj — v istom krypto-etymologickom 
suvise ma byt s tym na§fm „oraf" a madar sk^m „aratni." 
Na kazdy pad ale fatal na to vec pre n&&: ie nielen 
V politickom, ale e§te aj v etymologickom ohiade nas 
hlad a madarska sytosf z jednoho a toho i8t6ho korena 
pochodia, t j. z „lak"-u. Bodajze sa aj s lakom! Ja 
hovorlm: nebude dobre^ dokial my to na&e „la6n^" s t;fm 
madarsk}'m „j61 ZaA^tam" ddkosi nepomiesame a neskom- 
massujeme a potom na dve rovn6 polovice nepredelime. 
A madari dotial zostanii „lakomf,^ dokial n&s budd od- 
strkovat od spolocnej krajinskej „lakomy." 

£)alej ni neidem etymologisovat, lebo by sa mi 
e§te ddko potapilo dokdzaf, ze sii Slov&ci elte blizsi 
„bratia" Madkrom, ako tymito len nedivno zvelebovanf 
Turci — a to by mi veru ani Madari, ani Slovaci uverit 
nechceli. A predsa jest toiko do o(ii bijiicich indicif, 
ktor^ na to obzvU§tne bratstvo prstom ukazuju. Predne 
je to ta naga „rara concordia." Ved uz Kain zavrazdil 
brata svojho, a je to nielen historicky az na zbyt do- 
kdzano, ale dokazuje sa to neprestajne v kaidodennom 
Mvote e§te vzdy: ie rodnf bratia casto, a ked prv nie, 
istotne pri dielbe otcovskej odmrti pochlpcia sa. Nuz 
— lebo sme bratia s Madarmi — chlp6fme sa i my ui 
bllzo sto rokov. To jest vlastne: oni nds drvia, a my 



Cislo 7. 



1887. 



SLOVENSKfi POHLADY 



driitae chrb&t, ale len doUal, dokial iiiyslfme, ze to 
musi tak byf. Takdez; t& nkmteifxi liska MaJarov, 
ktoru tak na rozlicSny sp6sob dokumentujd proH n&m. 
Ku priktadn : oni nem6ia yystit ua^u re6, ona sa jim 
bridf, hnusf, a preto nemajii vii£§ej starosti ako tii : aby 
nas cfm ak6r sprostili, zbayili toho, co aa jim tak ne- 
p4fii. Oni viae lei svoj „a menyek orsz^a,** v ktorom 
obklopenj mewyecskimi residuje ,a magyai-ok istene,* 
milujii svoju uec a narodnosC, ktorej hotovl su v obet 
doniest majetky i zivoty, svobodu i vefiuost; a tento 
svoj najdrahoceDuejM poklad chcii na silu podetit s nami. 
My sa sfce v&emoiine sfafdzame, ale oni nedajli sa in^lif : 
odami, usami, ilstami, a kde len aki dierka, kaidou 
tianij do n&s svoj jazyk. Oni opravdove milujii d^b tak 
jako seba, lebo co sa jim Dep^i, toho sprostif chcii 
i nSs, a Co jim najdi-ahsie na arete, toho nadeliE chcd 
i nam. Ci to nie beziSistnost, akii len brat bratovi pi-e- 
uk&zat moiie? Klebett^ri 6(ce — 
ale coby tf verteli — hovoria: ze 
keby jim toho jazyka toiko ubndlo, 
kolko z ueho nadelif cbcu nam, 
ieby a nim hneff boli gazdovU- 
•^ ' Gavril JoeipovU. 



Slovensk^ Plutarcli. 

Sdeloje Alexander Lombardini. 

f&S. JAq Kallnka. 
arodil sa r. 1586 v Ruzom- 
berku v Liptove ; bol najprv 
k6azom v Tepliike pri 7A- 
line, potom, okolo r. 1607, v Ritd- 
vani, konecne v Dubovej pri Hrone 
a ZTolenskdho brateratva seniorom ; 
na bafiako-bystrickom krajinskom 
sneme p^sobenfm grofa Ill^sh&zyho 
r. 1620 bol 8(a basnik kornnovaii^ 
a preto ^poetalaureatus" nazvany; 
taktiez bol hoduosCou rytiera ozdo- 
benj'. Bol mui v^miuvoy, v jazy- 
koch klassickych Bbehly a vjbomy 
b&Bnik latiDBk^. Za k&aza bol "■" 

y Briege vysvattmy, a navritiac sa 
domov, doatal darom od Daniela Mendricinsa tesfnskebo 
r. 1601 V mesiaci auguste Commentar Egida Huniusa, 
r. 1595 vo Frankfurte y 8" tlaCeny. Zomrel r. 1640 vo 
TyhnauBtye v Banskej Bystrici. — Napisal sebe biiBefi: 
„Cum Deo! Justa Cyguea, Sen Exeqvialia RevereDdi et 
Nobilis Viri, D. Johannis Kalinkii de Rosebei^h P. C. 
Venerabilis Consiatorii Spiritualia Com. Zolien: S. suo 
loco et tempore recitanda, ab eodem Autore bona fide 
descripta, Anno Dn. M. DC. XXXVm. Eccles: 7. Me- 
morare' ooviasima tua et in aetemum non pecabia. Tren- 
■chinij, Typia Wencefllai Wocalii" zvanii. (Vo 4", ma 
A — E = 5 hfirkov = 20 necfaiovan^ch liatov.) Na zadnej 
strane tituln6ho liatu je venovanA gi-dfovi GaSparovi 
ni^shizymu : „Ex Dubova Zolio Lypceo. Die Jacobi Apo- 
stoli. Anno 1638." Na prednej strane listu Dj naaleduje 
„Panegyricon Cygneae Cantionia .... D. Johannia Ka- 
linkii de Roaebergh, k Filio Naturali Joachim© Kalinkio 
institutura" v latinskjch diatichonoch. (Nachddza sa 
■V mad, ndr. rauaeume.) • 

Ako radvafiBky k6az bral r. 1626 ii&st na kon- 
vente, vydnSiavanom v zateiitosti z vrazdy obvinen^ho 
femersk^ho k£iaza, Leonarda Kellu. 



59. Joachim Kallnka. 

Syn predosl^ho a matky Fides, dc6ry Leomirda 
llokoSiniho. Narodil sa t Ruiomberku r. 1602, preto 
i nBuiombersky" menovauy. Rodicia dali ho tymi naj- 
lepSfmi ucitelmi vyufiovaf. Studoval v Kremuici, Bytdi, 
Binovcach a Preioye; na to sa najprv stal kantoroni 
V Radvani a potom kvetiicej skoly t Ruiomberku rekto- 
vam a za kratky cas tamejaej cirkve diakonom. Tu tak 
blahodame pdsobil na poli cirkevnom, ze ho najprv do 
Gradny a potom do Rajca za knaza povolali. V Dave 
dradoval za 30 rokov, a ked zomrel Zachai'i&s Lani, 
aupeiintendent, na banovskora konvente, pod predsed- 
nictvom GaSpara III^shAzyho r. 1646 vydrziavanom, bol 
za jeho nastupcu vyvoleny a M. Gregorom Lauim, bre- 
zuianskym, a Danielom Dubraviusom, aenickym kftazom, 
15. februAi-a v binovskom kostole za Buperiotenta vy- 
hlaseny. R. 1669 dfta 8. decembra 
adrziaval sa v Slov. Pravoe a ostat- 
nymi superintendentmi straniva 
pozdvihuutia preaovskeho koUe- 
giuma a 5 februAra 1670 v ^iline 
sbromafdene trencianske brater- 
atvo listovne nioohymi slovami 
naporafual, aby aa v cas tejto prl- 
leiSitoati nevzcfalovalo. — Jeho 
hymoy sd Tahk^ a dokon&le, co 
u^ aj z tej jednej hymny mo2no 
sledovaf, ktorii pociatocnymi lite- 
rami Mikulasovi, Pavlovi a Uate- 
jovi OstroSicovi velkou pietou ve- 
uoval. (Vidno ju v lipskom vydauf 
z r. 1736 na atr. 484. Tranovsk^ho 
„Cythara Saoctorura,") Bol chy- 
recnym kazatelom, natolko, ze jebo 
kAzue oavstevovali mnohi velikMi 
krajiny. Gaspar Uleahazy, hlavny 
iupau trencianakej, liptovakej a 
oravskej stolice, Kalinku nieleu 

V zamku,_ btory objval, ale aj 

V tAbore a na kiitjinskom sneme 
upotrebovat jako reCnjka. R. 1637 
pisal pohrabni^ baseft na JfiDa 
Ostrosica z Ghyletuic. Napfsat slo- 
venaky katechiamua, ktory ale ne- 
vysiel tlacou, lebo zciastky nebolo 

'^*- penazf na tlacove litraty, zciaatky 

ale mnohf znamenltl mulovia radili 
mu, aby ho vflbec nevyddval, ponevac by uovfi vydanie 
takych kniziek myste pobiirllo. Mnohi za vinu mu po- 
kladali, ze t cas desafrocn^ho prenasledovaiiia do Prel- 
porka pred judicium delegatum citovan^ so svojfm zatom, 
Martinom Tamdcym, pridruiil sa ku tym 38 kfiazom, 
ktorf podpfsanfm reyeraov pro migrantibuB vyhnanstvu 
prednost dali pred v&zenfm. Avsak Tamocy ho vyho- 
voril. — Ked sasky volenec f)ord II. uchAdzal sa zanbo 
a Tamocyho u krAia Leopolda, zomrel v 2itave r. 1678 
udanlive 17. jiila a tam aj 19. jiina bol pochovany. Po- 
brab odbavoval Michal Schultziua, khaz nemeckej cirkve, 
z 2. Themist. IV. 7. 8., ktorii oanovu nebohy sebe za 
ziva vyvolil. 

Kaiinku r. 1636 z Rajca do Ilavy povolal Stefan 
OstroSic. Tu muohych katolfkov prijal do ev. cirkve, 
tak frauti^kAna Alexandra Pozdekovakiho, bernardi&na 
Alberta Krolikovak^ho, Auguatina OstrokovskSho, syua 
polak^ho vojvodu, a r. 1655 v den sv. Vavrinca mnde- 
dlnfka Martina Prochaciusa z Prahy, klerika, atd. — 
Protivil sa celoo aiton synkretismu, a na torn bol, aby 
sa Ikoly anadovaly. 
I Z jebo plodoT spomeniem: 




154 



SLOVENSKfi POHLADY 



Cfslo 7. — 1887. 



1. ^Lemma Funereum, quod ex Capite 2. V. 12. 
13. 14. 15. 16. 17. Ecclesiastae Solymonim excellentis- 
simi: In obitum Spectabilis et Magnifici Dni. Dni. Jo- 
hannis Ostrozith De Ghyletnicz: Liberi Baronis Atq 
Haereditarii Domini Arcis Illava: Eqvitis aurati: nee 
uon Sacmtissimae Caesareae Regiaeq Majestatis Game- 
rarij etc Anno Christi: M: DC. XXXVH. I Junij. Non 
plane expletis Vitae triginta octo Annis, Posonij vita 
foncti, et Illaviae 12. Julij praetacti Anni, monumento 
Avitico inhumati, Patroni sui beneroli: habuit Joacbi- 
mus Kalinkius, Ecclesiae lUaviensis, Et Aulae Inclytae 
Ostrozithianae domesticae in verbo gratis Pastor. Typis 
Trenchinii, Wenceslai Wocalij.* (Vo 4^ A— D = 4 h4rky 
= 16 necfslovan^ch strdn. Nacb&dza sa v mad. n&r, 
museume a u £)orda Ratha.) 

2. nVerus Mundus Yere piae et mundae Matronae' 
To gest: Prawd Ozdoba Prav6 Pobozne, a cistotn6 Ma- 
trony podl6 Slowa Boijho k T^owi v 2. kap. v. 3. 4. 
5. od Swatebo Pawla napsan^ho: L6ta Pane 1648. dne 
10. Mesyce Mdge w C^rkwj Illawsk6 Lidu Boijmu. Pfi 
vzdctn^m PochowAwdn], Ssslechetn^, Pobo2n6, Vrozen6 
Pani Barbery Macko z Piichowa; Wyborn6ho a Vroze- 
n^ho Pana Mikulasse Hrehuss, etc. Messtenjna a Oby- 
vatele Mesteika Illavy Maniielky: Kterauzto Pdn Buh 
z Let bjdy L^ta tohoto dne sedm^bo M^s^ce Mdge, mezy 
bodinau 8. a 9. pred polednem £asne Smrti prostiredkem 
milo8tiw6 powolati raiil. Wyswetlend: od kneze Yoa- 
chima Kalinkya : Ewangelium Erystowa a Swattosti geho 
w Cyrkwi Illawske Sluzebnjka: a w kragjch Trendan- 
sk6m, Liptow8k6m a OrawskSm Cyrkwj Ewangelick^ch 
natjzeneho Superintendenta." (Vo 4®. A — D, = 3V« 
hdrka = 14 neci8lovan;^ch strdn. Nachddza sa t mad. 
ndr. museume.) Tnichlorec tdto vysla v Trencfne r. 1648. 
Basnil latinsky a skladal cirkevn6 ceskoslovenske piesne, 
no na dokondlosf formy mnobo nedbal. Jeho piesne sd 

V Ti'anovsk6ho ^Cythare.* Pfsal aj „Proroctvo vianocni 
Izaidsa, r. 1645 vv8vetlen6. 

60. Zacharidd Kalinka. 

Syn predosl^ho a Zuzanny, dc^ry Stanislava Gor- 
vinusa, kazatela v Batovcach. Studoval, podia oby^4Je 
tehdajsiebo £asu, na viae domovych §koUch a potom 
§iel na universitu do Wittembergu, kde stal sa magi- 
Strom. Pri tejto prflezitosti brdnil pod predsednlctvora 
svojho ucitela, J&na Meissnera, tohoto tretiu dissertaciu 
„de natura et constitutione papismi/ ktori bola vtedy 
tam r. 1651 vo 4* vytlaiend. Hned po svojom navrate 
do vlasti obdrzal i-ektordt v Prievidzi a vydal hned v ias 
odobrania tohoto Skolsk^bo dradu pozvanie ku mlade2i, 

V Trencfne vo 4*^ pod ndzvom: ^Statua minervalis, qua 
prividensem populum ad exercitia scholastica in lycaeo 
piividiensi publico audienda, nunc primum inchoanda 
invitat." Skoro dpln6 tri roky vyucoval v tejto Skole, 
kde mnohi pod jeho predsednfctvom rozlicnS jeho u£en6 

prdce brdnili; najprv JAn Miiller, jeho 4iak, rodom zo 
l^iliny, ^Disputationem primam lucidissimi speculi, per- 
spectivo lutheranorum obtuso, monachi Bonaventurae 
Hocquardi oppositam," ktora bola v Tren<5fne r. 1652 
vo 4® tlafieni. Druhu, ;,De justificatione," branil Matej 
Mesko z Gravy, a tretiu, „De numero sacramentorum 
confessione et satisfactione," Jan Regis, podobne z Gravy. 
Gbe vysly vo 4? v Trencfne r. 1653. Mimo t^chto spi- 
sov je od neho e§te jedna: „De unitate ecclesiae matiis 
et nomine evangelici.^ Este na konci r. 1653 stal sa 
kazatelom v KoSeci v trencianskej stolici a k tomuto 
liradu ho jeho otec vysvatil. R. 1651 pojal si za man- 
zelku Helenu Marsovskii. V &is jeho sfiatku Matej Ga- 
zur zvldgtnym spisom prial mu stastie, ktoiy spis mal 
tento nazov: ^Golossi hymenei honori et nomini Zacha- 



riae Ealinkii dicati, dum in uxorem duceret generosam 
virginem Helenam Marschovirszky* (r. 1651, vo 4% Ked 
jeho otec r. 1664 vo svojej dioecesi konal cirkevnu 
visit^iu, nav&tfvil aj cirkev svojho syna, a sa u neho 
niekoiko dnf sdriiaval. Zomrel r. 1656 d&a 12. marca, 
a sfce, jako sa Gazdr v svojom „Mnema funereum M. 
Zachariae Kalinkii in ecclesia cassensi mortui^ (foliant, 
a ktor6 jeho otcovi venoval) vyslovil, v 27. roku veku 
svojho. Tam takto pf^e: 

nVigniti septem plene non attigit annos, 
Demtus namque dies unus et alteriis." 

Syn jeho, ktor^ho zanechal, menoval sa Joachimom. 
Gaziir ho este ospevuje v uvedenej pohrabnej b^sni jako 
ucen6ho mu2a, ktory hovoril mnobo reef, lebo okrem 
svojej materinskej, slovenskej reci 

y,Hebi*aeo, grajo, romano, teutonico que 
Nee non bungarico colluit ore loqui.** 

61. Martiii Tarndci. 

Narodil sa v Beckove. Eed vo Wittembergu gtudo* 
val, najprv sa pod Jdnom Scharfom o ^Pseudosophia 
Cacodorum" a o „Sobna Philosophia Grthodoxorum" 
r. 1646, potom o 2 roky neskorSie pod Jakubom Mar- 
tinim o „Theologia Heterodoxa et Githodoxa^ nie bez 
pochvaly disputoval a magistrom nazvany bol. Sotva 
navrdtil sa do vlasti, bol r. 1649 povolany za rektora 
senickej skoly, kde tak pilne posobil, ze o rok bol uz 

V Trenclne predstavenj^m ve!k6ho gymnasia, Tu vydal 
i,Speculum Orthodoxiae Lutheranae^ a „Statera Theo- 
logica adversus Coturium'' zvan6 digputy tla6ou Va- 
vrinca Benjamina ab Hage, a sfce prvu r, 1649, druhu 
1650. Tieto zaprfcinily, ie ho r, 1651 Povdzske Nov6 
Mesto a potom Piievidza k riadeniu svojich cirkrf po- 
volali. K 1656 dna 29. marca v Ludanoch vydriiavanA 
synoda poverila ho administrdciou superintendentsk6ho 
liradu, n&sledkom £oho ho Joachim Kalinka vysvatil. 
Sotva uplynuly 4 roky, r. 1660 vdova Pavla Palfiho* 
uhorsk6ho palatfua, Frantiska Kayna, z Prievidze ho 
odohnala. Na to bol povolan^ do Diviackej Vsi, R. 1673 
bol so svojfm testom, Joachimom Ealinkom, ktor^ho 
dc^ni Benignu mal za manzelku, do Pre§porka citovany 
a do vybnanstva poslan^. Po krajinskom sneme soprofi- 
skom (r. 1681) navrdtil sa a zaujal svoju predoslii sta- 
nicu V Div. Novej Vsi. Eed bol este v Prievidzi, pfsal : 
^Clenodium raptum, non ereptum, sive Gi*atio funebris 
in obitum Pauli Gsztrosith" r. 1653 v ilavskom kostole 
pochovan6bo. Zanechal potomstvu okrem ^Halcyonia 
Svevico-Danico-Germanica" aj „Misnia Celebris** zvane 
tractati,** obe v I^itave pfsmom Michala Hartmanna, prvsia 
recttfckym a bisnidt^m St^lom r. 1682 vo 4®, drub A 

V podobnem smysle r. 1683 dfia 30. jtina vyhotoven6; 
podobne zanechal „Lessus lugubris Exulum Hungarico* 
rum aut Threnographia Prosopiae Ealinkianae,^ ktorA 
r. 3678 vySla v Zitave. BAsne pfsal velmi lahko, coho 
prfklad je, ze ked zdi-Jiaval sa v TrenCianskych Tepli- 
ciach cielom zotavenia sa zo svojho neduhu a ztade 
sluhmi grofa I116sh4zyho bol vyhnan^, na dvere svojho 
bytu napfsal nasledujiici verg: 

„0 thermae, thermae, tetigistis fulmine ter me, 
Obstupui ferme, laribus mea cymba refer me," 

CO ked menovan^ grof pre^ftal, nielen ie ho nazpat za- 
votal, ale aj zlostn^ch slubov pokutovat chcel, keby ho 
Tarn6ci nebol uprosil. Jako superintendent bol cirkvi 
svojej natoiko uzito£ny, ^e ho zdpisnice potomstvu od- 
poru£aju. Tamoci bol posledn^m superintendentom 17. 
storocia presporskej, nitrianskej a tekovskej stolice, a 
jako taky zomrel na z&mku Blatnici v tur^ianskej stolici 
r. 1685. V tomto roku 25. marca eSte 2il, lebo Jaku- 



Cfslo 7. — 1887. 



SLOYENSKfi POHLADY 



155 



bovi Blasiusovi, povolan6mu do cirkre sv&to-stefanskej, 
dal a podpfsal svedoctYO, io stalo sa v Sv. Ondreji 
y Turci. Na jeho sldvnostnoin pohrabe Daniel Krman, 
rektor v Mogovcach, na rozkaz tnrdanskebo braterstva 
dr^al latinskd rec. 
Spisy jeho sd: 

1. „Antiglypice Metrica tornate enncleata, ac Ver- 
miculata pro Sermone Yaledictorio. Continens aurei Yel- 
leris Colchide sublati delineationem, et Argonautarum 
dara Ipr^a, Hierogljphice ao^iov adumbrans Dedicata 
Anno: M. DC. XLID. Clorin: Doctiss: Dn. M. Petro 
Zablero, Superintendent! Y. Regalium Givitatum apud 
Leutscbovienses commoranti. fidelissimo, vigilantissimo. 
Generoso, Prudentissimo, Yiro Dn. Judici Johanni Lang, 
simul ac AmpHssimis, Digaissimis Dnn: Senatoribus, 
aequitatis aeqais defensoiibas. Do. M. Thomae Muro, 
Archidiacono integerrimo. Dn. Francisco Nemeth, Secun- 
dario Diacono. Dn. Baitholomaeo Alaudae, Sclavorum 
Concionatori Jedulo. Generoso, Excellentiss : nee non 
erudite Yiro Dn. Friderico Popst, liberalitatis Patrono. 
Generoso, Prudentiss: nee non gravissimo Yiro Da. 
Joanni Soldner, Sacrosanctae Majestatis Gaesareae Tri- 
cesimatori dignissimo ac postarum Magistro. Clariss: 
Dn. M. Johanni Windisch, Praeceptori uieo aetatem co- 
Icndo. Huraaniss: Doctiss: Yiro Dn Matthiae Gosno- 
vicero, Gonrectori apud Leutschov: fidelissimo. a Mar- 
tino Tamoczi Beckov : p. U Paedagogo fil : Dn. M. Petri 
Zableri, Superintend: apud Lent: vigilantissimi, ^vexa 

(^ikioLi xal TCpba iav6ixy)v aiBiav." (Yo 4°. A — B=: IV2 harka 

= 6 necfslovaoych strdn. Nachadza sa v mad. nar. mu- 
seume, v presovskom ev. gymnasiume a u £)orda B4tha.) 
Z nazvu tohoto vidno, ze Jin Windisch bol Tarno- 
ciho ucitelom a ze Tarnoci bol vychovatelom synov Petra 
Zablera, superintendeuta. 

2. „TJv Tw 06(0 Specvlvm Orthodoxiae Lutheranae. 
In quo vivenda propomuntur, I. Inductiva ejusdem 2. 
Promotiva 3. Appertinentia 4 Remotiva. ad introspi- 
ciendum et ventilandum expositum Sub praesidio M. 
Martini Tarnoci in Gymnasio Trenchiniensi Respondente 
Yalentino Perennyei Gynziensi calendls Septembris. Anno 
1649. Trenchinij, Typis Laurentij Benjamini ab Hage." 
(Yo 4^ hdrok A = 4 necfslovane strany. Nachadza sa 

V mad. ndr. museume.) 

3. „Spicilegicum biblicum in stipula praedestiuatio- 
nis. Respondente Joanne Kermanno. Trenchinii 1651. ** 
(Yo 4^) 

62. Daniel Dabravius. 

Narodil sa v Ziline a studoval jak v domicich sko- 
Uch tak V Sasku. Yo Wittembergu sotrval do r, 1619, 

V ktorom roku navratil sa domov. Y Trencfne, v Brezne 
a V Binovcach bol skolsk^m rektorom a vyucovanfm 
mlddeze nadobudol si velkf chyr. Dokazujii to v indice 
ordiaatorum sub M. Petro Zablero pri r. 1627 Pavel 
Simonides z Dubravice, jeho ziak v Trencfne, Mikul4§ 
Rotarides z Nemeckej Lupce, jeho ziak v Brezne, a 
Tobids Golanec z Brezna, jeho iisk v B&uovcach. Z Ba- 
noviec odiSiel do Predmiera za dvorsk^ho kazatela ku 
gr6fovi Gafiparovi I116shazymu, potom do Senice, odtial 
ale r. 1635 v cas povstaleho prenasledovania bol vy- 
hnany, a r. 1648 dna 9. juna na synode, v Banovcach 
vydrziavanej, po smrti MikulaSa Martiniho jednohlasue 
za superintendeuta yyyolen;f a superintendentom Joa- 
chimom Kalinkom obyiajn^ra sposobom vysvaten^. — 
Bol dobr;^ recnfk a vo svatom pfsme sbehl^ mu2. Este 
jako kazatel v Predmieri podpfsal zdkony braterstva a 
kontuberniuma v Trencfne (r. 1641 diia 30. januAra). 

V (as tejto prflezitosti jeho a Jdna Wislicenusa, kazatela 

V Piichove, v l^iline shromazden^ duchovn6 braterstvo 



vymenovalo za vyslancov do Liptova k siiatku gr6fa 
Gabriela Ul^sh&zyho; ponevac ale nemal prfleiitostn^ch 
Mat, a vo svojom zlom obleku z hrub^ho pUtna nebol 
by vynikal, musel si v Ziline od Eli&§a Ladivera lep§ie 
saty wypoiiisiL Na cestu dostali z obecnej kassy 7 zl. 
60 d. — Aj jako superintendent chodil v chatm^ch da- 
toch. Zomrel r. 1655. — Od neho pochidzajd: 

1. ^Gymnasium logicum in ordine et methodo de- 
fensum sub praesidio M. Balthazar Filhrmann, Witte- 
bergae 1619." (Yo 4<>.) 

2. „Evanjelickd Ru£n^ knisska z nemeck^ re6i po 
druhe v rei slowenskd uvedena a Senid Leta Pane 1650. 
kdyz byl Superattendentem sepsana." (Y 8®.) 

Spis tento je preklad knizoiky, ktord vydal Matej 
Horn. Preloi^enu do slovenciny pod prijat^m meuom 
Ghristiana Megaadera na svoje litraty dal znovu tlacif 
a opatril ju novou predmluvou. Posledn^ vydanie tejto 
knizky vydlo asi pred 150 rokmi bez udania miesta a 
roku. Tlacov^ utraty niesla Alzbeta R6vayova. Pridan^ su 
k nej najpeknejgie miesta z knihy Jana Giinthera: ^Der 
Himmelsweg" nazvanej. 

Jdn Milochowsky, kazatel v B.ezne, pripisuje Du- 
braviusovi, ked vo Wittembergu Studoval, jeho tu br4- 
nenii diSputu: „De eductione formarum e potentione 
materiae 1652." (Yo 4?.) 

63. Florlan Duehoik. 

Narodil sa v Mosovcach z rodicov v Turci velmi 
vyzuamn^ch. Najskor studoval v Strassburgu. Po na- 
vrate do svojej vlasti stal sa r. 1606 dna 19. api*fla 
kazatelom v Trencfne. Jako tak^ podpfsal vtedy z&kony 
bratei*stva a bol sucasfie aj seniorom tamejSieho kontu- 
berniuma. Po malicke priciny odisiel z tejto cirkve do 
Peziuku za sloveuskeho kazatela. Zvl&gtnym odporiica- 
nfm grofky Katarfny Pdlffyovej, vdovy Stefana Ill6sh4zyho, 
ktorej bol oblubenym dvorskym kazatelom, priSiel, ked 
pred tfm r. 1610 v 2iline bral uCast na synode, z Pe-» 
zinku do Nem&ovej za kazateTa, kde sotva pol roka so- 
trval, lebo — dia jeho udania — zo svojich dochodkov 
nemohol si ani cierne Saty zaopatrif. Prijal povolanic 
do RuJomberka, ale najprv musel predoSlej cirkvi, ktoru 
chcel opustit, zo svojho vacku zaplatit tie utraty, ktor6 
s nfm mala. PreSiel do Ruzomberka 11. jiiua r. 1612 a 
sotrval tam do r. 1621. Odtial presiel do Nemeckej 
Lupce, kde bol siicasne vicearchidiakonom a seniorom 
duchovn6ho kontuberniuma liptovskej stolicc. — Jak 
dlho zil a kedy zomrel, nevedno. — R. 1628 vydal 

V Bardiove spis (v 8°) pod nazvom: „ Antithesis veteris 
et nouae ecclesiae ac doctrinae Ghristo-Lutheranae et 
apostolicae, ac nouae romanae.^ Spis tento venoval 
grofovi GaSparovi Ill^shdzymu, a v nom dozndva, ze bol 

V Ill^sh^zovskom dome vy§e 45 rokov duchovnym. 

64. JAn Duchoft. 

R. 1627 prisiel za rektora do Banskej Bystrice na 
miesto do Presporka k rektor^tu odvolan^ho rektora 
Daniela Tiefenbachera. Jeho manzelka bola dc^ra An- 
dreja Schrottera, cis. mincmajstra v Kremnici, ktor^ho 
manzelka menovala sa Anna Stirwitzovi. Tdto zomrela 
1. dec. r. 1630. M. Jin Urlsperger, tehdajsf kazatel 

V Kremnici, drzal jej pohrabnu rec (2alm 91, v. 14. 15. 
16.), ktord aj v Olse r. 1631 vo 4*^ vytlacend bola pod 
nazvom : „Gerta salus Deus est, gloria certa piis.^ K tejto 
uz ziiedkavej kdzni Duchoii na predku prlpojil na po- 
vodcu tejto reci vztahujiice sa niektoi'6 latinsk^ verse 
nasledujuceho obsahu: 

Suada fuit sapiens gelidam quae hie dixit ad umam 
Et quae laudate est, foemina cara fuit. 

20* 



156 



SLOVENSKfi POHLADY 



Cfslo 7. — 1887. 



Digna fuit talis matrona probissima Suada, 
Suada animam talem dicere digna fait: 

Urlspeigere taum decas hoc, tua gloria; tu nunc 
Magnus Japetidnm Tullius esse potes. 

Tak aj na konci pripojil tejto svojej testinej na- 
sledujiici brobn^ napis s pripojenou elegiou, v ktorej 
jej smif oplakdva: 

D. 0. M. S. 

Anna 
Schreteriana 
Domo Stirbicia nata 
Pulcherrimum Foeminei Sexus Ornamentum Decusque 
Nobilissimi et Amplissimi Viri 
Domini Domini Andreae Schreteri 
Sacratissimae Caesareae Maiestatis in inclyta Creinni- 

ciensium 
Camera Monetariorum Magistri 
Marita suauissima 

Ania decern et quatuor nepotum indulgentissima, 
Socms trium generorum amicissima 
Dei et sacrorum ipsius studiosissima, 
Domus curatrix felicissima, 
Pauperum mitiix benignissima, 

Ita 
Matrona Deuotissima, Prudentissima, Solertissima, 

Optima, 
Vbi 
Patientiae in aspens, 
Modostiae in prosperis 
Multum Diuque Litasset, 

Vt cupiit 
Sancte Decedens 
Cum Kege Sionis 
Ingressa Sionem 
Anno Christi MDCXXX. 
Cal. Decembr. corpus leumatum 
Solemniter in Arce Templi post Triduum, 
Anno Aetatis 56. ^Matrimonii 37. 

Cuius Honori 
Hoc sui doloris monimentum 
Posuit et poni curauit 
Moestissimus Gener 
Joannes Duchon P. L. C. Scholae Nouisoliensis 

Rector. 

A teraz nasleduje elegia v piatich zvldStnych od- 
deleniach, rimskymi cifslicami oznacend: 

I. 

Dum pia casuro langueres Mater in aeuo 

Implicuit sanctum Parca seuera caput. 
Yut tamen implicuit, longi siluere dolores 

Et cynosura nouum vidit in axe decus. 
Hue tu venisti Matrum pulcherriraa, coeli 

Sidereas inter digna micare &ces. 
Hue tu venisti propius visura Jehovam, 

Et propius veris exsatianda bonis. 
Hue tu venisti regem comitata Sionis 

Facta Sionaei dulcis alumna chori. 
felix Mater I cui nunc Jouis aula coronam 

Laeta fauet, laetospsallit et ilia modes. 
Nostram quidem vitam fauissent vota: sed ecce 

Funeribus viuis tu pretiosa tuis. 

n. 

Cuncta ruent flammis vili mutanda fauilla, 
At pietas rapidos Non timet una rogos. 

HIa velut magni sedet inclyta filia Jouae, 
Ciuibus aeternis dum dare iura solet. 



Hoc pietas: quid sed pietatis cara voluptas? 

Anna quid immensi cara puella Dei? 
Par hie Maiestas: Mater carissima viuit, 

Nil timet et rapidos cum pietate rogos. 
Qua pietas viuit, viuit carissima Mater 

Angelicis felix addita diua choris. 
Cum pietate sedet magni inter brachia Jouae, 

Cum pietate poli par decus atque tenet 
Ergo Cupresse procui! Mater carissima viuit! 

Nee sinit atratam longius esse domum. 
Non unquam melius potuisset cedere; factum est; 

Qua Deus, hie etiam viuit alumna Dei. 

HL 

Fida magistra Domus, proli carissima Mater, 
Post lacrymos viui psaltria viuo Dei. 

Et Domus et Soboles mihi saepe tulere dolorem; 
Diuitiae iam sunt absque dolore meae. 

terra infelixl felix sed adorea coeli. 
Quae mihi diuitias absque dolore dedit. 

IV. 

Anna decus populi, facta est decus Anna polorum, 
Nocta perennantes Anna perennis opes. 

V. 

Per varies gemitus, divae post vincula tabis 

Venisti laetas Mater amata demos. 
Vt caperes sanctae promissa charismata vitae. 

Qua sinus Abrami diues honore patet. 
At vos heu miserae ludibria certa ruinae 

Hie sumus in mediis victima caesa regis. 
Hie sumus et Matrem et Sobolis discrimina flemus, 

Jamque fugit metas moesta querela suas. 
lacrymae! o duri solatia lenta, doloris! 

Nil facit ad talem vestra medela necem. 
Tu sed liliolura, felix o vita parentis, 

Jam noua perpetuis iusita gemma rosis, 
Salue coelesti Mater sublimis in arce I 

Anna vale! aeternis Anna vitesce bonis. 
Sic 

Vale carissima socrus 

Vale dulcissima Mater 
Nunquam poterit dememinisse 

Moestissimus Gener 

Duchon P. L. C. 
Ver§e tieto drzal som za potrebn6 uviest na dokaz, 
ie Jdn Duchon zapodieval sa s b^snictvom. 

65. Adam Wolfius. 

Ina£ menoval sa aj Wolfik a bol rodom Cech z Bene* 
soviec, ktory ked do Uhorska prisiel (okolo r. 1630), 
stal sa najprv kazatelom v Dolnych MoteSiciach. Jeho 
na tomto mieste v rozlicn^ch casoch drzan6 pohrabn6 
reci, ktor6 dla Kleina v Ti^encme v slovenskej reci 
tlaiou vySly (vo 4°), sii: 

1. ^Epitaphium Susannae Kenschinianae vulgo Ro- 
menetzianae, sen concio in ejus funere habita ex Genes. 
23. 1. habita. A. 1632," 

2. „Breviarium humanum seu concio in honorem 
obitus Martini Bozek incolae trenchiniensis descripta ex 
Math. 6, 20. habita anno 1636.** 

3. „Cupressus funerea sive concio habita in obitu 
filiolae revereudi domini Romenetzii pragensis ex Cant. 
2. 10—13. anno 1636." 

Szabo pochybuje, zeby tieto tri kizne v Trencfne 
boly vygly, lebo £e najstarsi trenciansky tlac pochddza 
z r. 1637. 

4. ^Paraclesis Christiana. Aneb Krestansk^ potessenj 
w z^rmutku, Slowutn^ho a wzactneho Muze, Pana To- 



Cislo 7. — 1887. 



SLOVENSKfi POHLADY 



157 



bUsse Sona Sluzinskeho, Sauseda Mesta Trencjna. S. 
Sslechetnau a Poctiwau Matronau Pani Lidmilau Za- 
cheusovau, Manzelkau svau negmilegssij Negpi*we a ob- 
zwWstne Poctiwe, a SIovo Bozj milugjcy Matrouy, Pani 
Anny Manzelky swe negrailegssj : poto poctiwych Panei^ 
Ludmilli, Justiny a Kateriuy Ditek swych milych w Pinu 
KristiT zesnulych, oba polne oplakftwagjcych w6men6 
easy rozhinymi. A Wytisstene v WAcslawa Wokila, 

V Meste swobodnem G. M. R. Trencjne, L6ta Pdne 
MDCXXXVn.^ (V 8^ A— 13 .... = S^U h^rkov = 67 
necfslovanych listov. Tu prestava. Nachddza sa neuplne 

V mad. ndr. museume.) 

5. „Lucnim ex morte. Zysku z Smrti Lidj w Panu 
Krystu vmjragjcych, genz odpocinutj od prdcy gegjch 
wefine gest. Pfedlozenj: k zwWsstnjrau potessenj za- 
rmaucenych Rodicu: Slowutn6bo a Wzdctn6ho Maze, 
iPaoa Martina Bocka Lipnick6ho : Sslechetne take a Boha- 
bogne Matrony, Pani Kateriny Sstia8tn6, Manzelky geho 
negmilegssj: Smrt Djtek swych, a negwjce Benyamina 
Synacka gedinkeho, tuzebne a oplakawagicych, z dluhu, 
krestianski Wsky a kmotrowske ssetrnosti oswedcenj, 
podle Pjsem swatych zprawene Od. Ru. Adama Wolffiusa 
Benessovskeho, Ewan; Kry. a Swat, geho w Also-Mo- 
tessicych Sluz. w KtL Uher. L6ta Pane 1639.*' (V 8*^. 
E5 — H. 1 = 21 necfslovanych listov.) Nachadza sa v mad. 
n^r. museume s inymi styrmi sviazani. 

6. „Funus Christianum. Paraatka pohfba Slowutneho 
a wznesseneho Muze Pana Jana Butow8k6ho kteryz ziwot 
swug pocestne wedeny w Swobodnem kritlowstwj Vher- 
skeho Meste Trenfijne, Leta Pine 1639. 6 Julij s wzy- 
vdnjm Gm6na Pana Gezu Krysta, dokonaw, 8 Julij, po- 
cestne whrod k neymilegssj swe nekdy Manzelce Dorote 
y DjtkAm pfilozen a pochowin gest: S vkdzfinjoi kre- 
stianski a zwiasstnj pH prowazenj y Pochowawinj, 
mrtwych w Pdnu zesnulych povinnosti, vcinena Od R. 
Adama Wolffiusa Czesko-Benessowskeho , Ewangelium 
Krystowa a Swatostj geho w Also-Motessitcych sluzeb- 
ujka." (V 8°. D^— F 1=14 necfslovanych listov. Na- 
chadza sa V mad. ndr. museume a v kezmarskora ev. 
lyceume s inymi troma sviazanA.) 

Dopisoval si s kryptokalvinistom, Filipom Habe- 
ciusom. Jeden z Habeciusov^^ch listov bol 8. marca 1635 

V Bystrici na braterskom mimoriadnom shromazdenf 
cielom v^kladu verejne precftany. Z Dolnych Motesfc 
prisiel za kazatela do Soblahova; tu bol od casu re- 
formacie deviatym kazatelom, ktorf eSte r. 1649, ked 
superintendent Joachim Kalinka drzal cirkevnii visitAciu, 

V tejto cirkvi jako ucitel jestvoval. Kedy zomrel, ne- 
vedno. 



Veni Sancte.. .*) 

Pryd, Duchu svat:?'! 
prijd s precitnutfm boiej prfrody; 
i prebnd, obrod, zte§ i na^e iitie: 
ie zligoce sa £istym zrkadlom, 

V i^omi sldva nebies milo uziera sa. 
Ked opona z6r vziietne na v;fchode 

pri speve §kovrdn6om, v Sir nedohTadm!! 
sfa holubfc by r^chlou pomocou 
sa rozpne blankyt klenbon nad vesmiroro, 
s jej tsgn^ho v§ak tr&mu slnko svisne 
^0 korunity svieceii, zpldpoU 

V tom blesky bez poctu, i osvieti 
vraz bujnou zelefion i 5arnym kvietim 
kol vyzdobene zeme javi§£a: 



*) T6to b&seA prevzali sme z »Cirkevnych Listov « S. 7. i^Sj, 



at vtedy — 6, daj ! — vystupime umnl 
CO dejatelia v§etci na postal, 
a k Budejstvia, preds' tu dol pntujtici 
za ifmie ciefom, ui pri prvom styku, 
pod prv^m Worn r&na vzdjomne 
sa osvietime slnkom dobrej vdle, 
i zahrejeme Idskou tiprimnou. 
tTmysly naSe, So v tom zpukaju 
jak tajn^ oikA vetve jara zvanfm, 

— 6, spdsob — at u5 V samom zdrodku 
sa blahoslubne viaiu, po6atim 

sa jako kry§t41, chovajtici v sebe 
prelestnu smieru dnhu; cit zas nd§, 
prdd mysle plamenn^, So zdvlha mocne 
i nesie ducha £ln — 6, posv&6 ho I — 
af zdroji sa vzdy z rdzu brala, ktore 
5i btira zloby pddou otriasa 
Si pokii§enia hrajti koio cela 
to ist^ strmie veSne; my§lienky 
v§ak na§e B,i sa v sIov4 obleSu, 
zvuk prijmu reSi, kriela svizkej strely 
a bndti cheiet ujsf ustam §tebotav^m, 

— 6, ved jich — nech s6 jako letnie vdnky, 
So vtrhnii sice v zbo2ie s^seda, 

no cielom ifm, by v priazni podvihaly 
tarn riasu, ktoru zdldvil zd§kodnlk, 
a precenily klasy, ob£a2ig6c 

V nich zmo v2dy viae zlatom zralosti. 
Hej, chtenie dobra — praj ho ! — ttiienie 
po krdse — posilfi ho ! — a snaha vemA 

ku pravde — ztvrd ju! — tot vdd jamich pnidy, 

tot slnka luSe nove, ktor6 fad 

s6 povolane ztopif, rozviazaC 

ptit retaz otrockd a lahkou zpruhou 

nds nad neresC vzniesC nii^in plaSIivych . . . 

A naSe skutky — 6, tie spravuj zvldSte I — 

tie at sa nikdy neuchj^iia od 

pravidiel v sneme bo2skom stanoven^'ch; 

at kI6Sia v2dy So spravodliv^ch sejba, 

at kvetu zdobou dusl spanil^ch, 

k^m rosa Sesti na nich chveje sa: 

tak donesd raz ovoc, ovoc hojnd 

— 6, po2ehnaj jej ! — ndm v Sas jasenui. 
A za ten mnohy dar a zvelatok. 

a nadelenie — nu^e nadchni nis ! — 
at zajdsame 2almom jako lesy, 
jak vlny morsk^ zvonnym chordlom 
a chvdlospevom jako §korvdnky, 
jak holubice krf'dly ztrepoceme; 
at zardieme sa vdakom jako ru2e 
vo svite turf Snom, .jak lalije 
sa zaskvejeme svetlom stydliv^m, 
sfa zkvetle lipy povzdychneme z hibky, 
jich sladk^m dechom, vd^ou thymidnu 
vSak Tznesieme sa k v^§am nebcskym, 
tarn zanikneme dachom v duchu tvorSom . . . 
Prljd, Duchu svftty! 

Pryd, Duchu sv&ty! 
prijd 8 pozasnutlra boiej pdrody; 
a naraz sladky koj i v na§e srdce, 
ie usneme jak deti anjeli, 

V nichi milosC nebies rada uziera sa. 
Ked opona zdr sklcsue na zdpade 

pri zvuku §korv&nSom, v §fr neprehfadnd 
sta havranov by r^chlou pomocou 
sa rozpne z&voj §era pres oblaste 
prv jasnoskv6ce, z jeho zAhybov 
v§ak svisnti lampy, veSn6 svetielkd, 
a V sieni sveta vetkej kralovanie 



158 



SLOVENSKfi POHLADY 



Ciglo 7. — 1887. 



noc prejme, smotno-tich& panovnica, 
a iivobytia cel6 poddanstvo 
zmdlie napospol kol vzneSen^ho trdna: 
6, pryd i vtedy, po8le milostn^! 
sprevoditeTa v zradii;^ch zeme stfnoch, 
nad vinni v6d sa skv&ci hol6bka, 
prijd! Pomoc sdiiaC e§te oM vl6ka 
(ach, rakvi vrchienky, kde obrazy 
dfia nXoieni bndd), pokrop myse! 
zmaren6 spanioiii rosoa nebeskou, 
i to'iUt zmdlel6 du§c pentte: 
aC pokro£ime sneio eHe raz, 
a vgetok pocit zap^len;^ v obeC, 
zdroj cely vcFaky zprudii hotovl 
at poklakneme ti§ko n oltdra, 
kde obraz najvyggi, kol neho2 Panna 
ot&6a Teniec z nehynticich hviezd, 
toC obraz boistva! sldlo Trojice, 
kde i Ty sdm sa vzndSag holabicoa 
a skvieS sa v 6istycb Mdach vSeldsky; 
a pok!akn6c v prach z pracbu kolenom, 
at povznesieme v modlitbe sa vrucej 
t;^m vy&^ej dachom, ducha ponorime 
7 to more svetla, z nehoi kr6pkoa s4m 
bol kedys' fi^kol a tak padnul k zemi; 
V torn obraze tanii vo videni sl4vy 
af ztratime sa cele, jako deii 
T§e k veiei-u sa ztrati v svojom slnci. 
Hej, modlitba je shovor deti s otcom. 
Le2 deti, acb, %ii 6asto roztriit^, 
i rady 2alaj6 — nui premifi, odpusC! 
kedf V modlitby tok primie§aj<i prud 
i trpk^ch 2al6b. Ach, ten iivot ladsk^ 
tak z rozliioych sa str&nok pojl, sklad4! 
a vo tmdch noci jaksi iba stinn^ 
sa z pamSlti vin derti na povrch. 
Gbce§ k svetla, ihned zakryje ho oblak, 
mrak Ciemycb dachov; chce§4i ku pravde, 
ui rohati ti v ceste stoji lo2 
a pristup brdni: chce§-li k iriedlu krdsy, 
pit i^elajtici dojmy posv&tn6, 
tvdr mrzkosti v torn zkali v tebe chaf; 
a chce§-li k srdca tiskntiC, e§te k srdca, 
fio blahom tu — smrC zrazu vyrve U ho 
a miesto neho zanech4 ti hrob, 
hrob pust^', hluch;^. Stojl§ vedfa neho 
£o pomnlk merav^, i zdd sa ti: 
tk vysokd noc hviezdna nad tebon 
ie ti-tichlivoa je Tfbon, hviezdne Iti^e 
v§ak rosn^mi sti tejto vetvami; 
i hyne§ v slzdch, hyne§ krvdcanim. 
6, odpnsf, odpas6! ked! hia rozpomienky 
sa tak6 Tsnnjd v modlitebnti re6, 
ked slzy na oiiach sa klonlme 
pred boi^sk^m obIi6ajom; biedny ^lovek, 
on nemdie sa nijak oddeliC 
od zeroskych strasti, v§ade bdle v &om 
a 2iale jeho jak stln £iemy za nim. 
6, nteSiC nds, k spdnku nkojif, 
napnstit balzamu nim v 2have rany, 
a jak kvet b^va nocoa osve2en^, 
po sparnu 8u2eb, tmdu pokropit 
n&m zy&dl6 mysel svojou bozskoa rosou, 
i zobudiC v nds nov6 n&dejc, 
1 oiuiit nkm pemf dacha k letku, 
ie nikdy viacej v z&pa6 nesklesne: 
prijdf, Ducha svfttyl 

Prfldf, Ducha svftty! 
prfjd s vzruSenlm sa Boiej prlrody; 



prQcT y svire iivlov, v b6ri n^rodov, 
V h6r Some, v jftku mora, v hneve vichra, 
TO stone skalisk, v blesko? j&gote 
a V real hromovej ... 6, svet ten zplanel 
tak vehni! zpodlel y plevel niiomnosti, 
je neSeredn^, shnil^ k z^ladu; 
na bahno skvasili ho sluzi pekla 
a priestupnici bo2icb z&konov, 
na bahno, kalui... Pr^cT a Tyrkni obrat! 
pHjd! prispej yem^m svojim pomocou! 
Vo vetra vale prijdf! jak k apoStolom 
tr&viacim v strachu p&desiaty deft 
si sostilpil a v ohfio-jazykov 
podobe svitols' jejich nad hlavami, 
a t^mto krstom, svetia pokropenim 
i oiiarenim ihncd spdsobils*, 
2e chtilostiyf, skromnl rybdri 
sa zrazu stall ducha bohatiermi, 
i nesli smelo zdyet u^it^Ta 
ku n^rodom a plni nadSenia 
hl^ali umne boisk;^ jeho obsah: 
6, sostdp i dnes k pravdy yyznava^om! 
zaSumej y jejich tichd izbetku, 
kam utiahli sa pred ndvalom zloby, 
£o hu^i vdkol morom zbnrenym, 
chtiac pohltiC i onen sp4sy ostrov; 
u6 Stekot zpenen^ch vin odmietat, 
odyracaf pddne zbesil;^ jich priboj ; 
uc obna^ovaf zradu, podlosC mrskat; 
u6 yytrvaf vzdor y§etk]^m titiskom 
a prikorom a krivde, n^silenstyu 
a2 do pozdnieho dechu zmui^Jle; 
tak praydu h^jiC ufi, oj, pravdu sv&tti 
a isttil V onen pftdesiaty deii 
soslanim Tvojfm ye^ne zaru^end . . . 
Prijd, Duchu sy&t^! 



Hvieedoslav. 



^ 


Mm 


% 


S 



Oergelove hody. 

PovesC z polovice XVII. stoletia. 
(Dokondenie.) 

IX. 

ol septembroy;^ deii. Nebo bolo zatiahnut^ 

oblakmi, jakoby smiitilo nad tolkym ne- 

sCastfm, nad tolkou zkazou a z&hubou ma- 

jetkov i zivotov ludsk^ch. 

Y hordch pri priesmyku Lhotskora panovalo ticho. 

Mhly prevalovaly sa cez zelen6 yrcholce hor a stromovia, 

dobrocinne zakrj^vajuc, 6o tarn kuje a hotuje sa. 

Kapit^n Garget stiil zadumeny pred svojou skrysou, 
hiadiac v tii stranu, ktord vedie k priesmyku. Zrazu 
ztrhne sa, vysoko povznesie hlavu a v tvAri jiflio zraCf 
sa odhodlanost. „Kone£ne nastal uz ten d^, ktor^ te- 
rajsiemu i budiicemu pokoleniu objavf, io je Gergel a 
jak6 boly jeho limysly. Cas tu, pod'mel" prmekol a 
hned zavolal k sebe svojich radcov; k pray^mu boku 
postavil si Laclava, lebo sudinfaom svojim kazal tohto 
len tak raenoyaC. Obrdtiac sa k Stanovi, p^tal sa: 
„Nasi yyzvedaci nie su eSte nazp&t?" 
yfddk&m jich Y ka2dom okamihu, pane kapitdn." 
„6as yelmi suri; ja mdm yelk6 tusenie, ze dnes 
diaC sa budii velik^ veci. A zvrtnuc sa k Rajnohovi, 
p^tal sa ho: „Su preveden6 vsetky poriadky, ktor6 som 
nariadil ?" 

gPane kapitan, vgetko stale sa dia ydSho rozkazu." 



Cfslo 7. — 1887. 



SLOVENSKfi POHLADY 



159 



V torn bolo vidno muza predieraC sa hu§tinou; bol 
tD jeden z vyzvedaiov. Predstupil s pozdravom pred 
kapiUna. 

ndoie nesieS nov^ho?** 

„Vdetko smutne a hrozne!^ 

^Nie je ani k vysloveniu ti zkaza a bieda, sposo* 
bend tymi diabolsk^mi bolomkami na okolit]fcb dedin&ch. 
Temer vSetko je so zemou srovnano, spdleno a znideno. 
Kadtiel pdnov z C. je cely sp&Ieny a z yUcie} giastky 
zboren^; obyvatelstva tarn niet. Panstvo sa predsa ja- 
kosi retoyalo, ale sluiobnfctvo obojho pohlavia vlecii t( 
holomd sebou.^ 

„A. CO viete o Oblazovskych ?" pytal sa dychtivo 
L&clav. 

„Tam je yeru tiez ticho, lebo je vsetko vyrabovan6 
a vypalen6." 

^^A s obyvatelmi to stalo sa?^ 

^T^ch niet viae. Star^ch ze vraj by boli tf divosi 
ponechali, ale mladych, medzi nimi i dom^cu pannu, 
so sebou odvliekli.^ 

„To je.hrozn6!" zaupel Ldclav, zatfaajiic paste. 

„Utf§te sa," velel kapitdn, „ved je tu den pomsty. 
Co dalej?" 

„Sedliactyo je zv&^sa zavle^en^ do otroctva a ciastka 
potuluje sa sem tarn po hor&ch a skrygach. Vsade pusto." 

V torn pribehol cele zadychcany dmhf vyzvedad 
a ihned piedstdpil pred kapitana, hovoriac: 

„Pane, neviem, £i aj k ndm dnes tak6 nesfastie ne- 
zavita, io k tolk^m biednym dedindm a obyvatelom!^ 

„Hodnoveme som yypAtral, ze tf psohlayd s ne- 
smiernou korysfou syojou nasimi borami yracaf sa budd 
do Noyych Zdmkoy. Sndd obdyaju sa nazpat yracat ton 
samou cestou, aby netrafili na odpor snid kii pomoci 
dogleho yojska.^ 

TvAr Gergeloya nie zeby sa bola zamracila, ale 
pr4ye yyjasnila sa a y ofach jeho zasyietil plameii 
nadSenia. 

„Nech sa jim len Mbi n&s naystfyit, yerf my jich 
priyitame!" slovil pySno a odhodlano. Potom p^tal sa: 
„A ci jich je yela?" 

„Ja CO som yidel, pravda z d'aleka, bol yelmi dlhy 
rad ludstya, yozoy, hoyad a yojska." 

„No dobre; a kde teraz mozu byt?" 

„Asi dye hodiny od nis." 

„No dost, cbod sa obcerstyit, niet casu na marenie.'' 

Teraz kizal syojim radcum bliisie pristupiC, a obra- 
tiac sa k Sajnohoyi, p^tal sa: 

„Ci je muzstyo y§etko dobre ozbrojen6 a streliyom 
zaopatren6?" 

^Dla rozkazu y^sbo ygetko y poriadku.^ 

„Teda yyplfite okamgite to, co som vim k4zal: 
dajte ka2d^mu cfalapoyi holbu y(na a dostato5n^ kus 
masa, lebo pred yecerom budeme sotva co jest, a cas 
uz yelmi siiri. I yy," obrAtil sa k L4clayoyi, „chod'te sa 
obterstyit; urobim to aj ja." Na to yfietci odiSli do 
skrfSe, okrem Kajnohu, ktor;^ iSiel yykonat dan^ mu 
rozkaz. 

Eed yr&til sa, Gergel pytal sa ho : „£li je muzstvo 
y zelenom obleku?" 

„Ano, jako ste nariadil." 

„Mdme pol hodiny chodze, nesmieme sa tedy dlho 
bayif. A teraz, bratia, £ujte poriadok ndSho dnednieho 
vojovania,'' hoyoril Gei-gel ku syojim shroma2den^m 
radcom. „yy, pane LdcUv, prejdete s jedn^m oddielom 
na drohii stianu priesmyku a svojicb chlapoy rozosta- 
yfte here dolinou ; yy, Stano, budete pod jeho yelenfnt 
Vy, Rajnoha, so syojfm oddielom spustfte sa trochu 
nizdje ku dedine, tak zeby ste nepriatela od chrbta 
mohli napadnuL Rozhoda ale zostane so mnou na tejto 



straae. A aby sme sa mohli dorozumet, budeme napo- 
dobniC ytacie hlasy ; tak ku prfkladu, ked sa bude blliiC 
nepriatel, dam tri razy zakukat a yy podobne budete 
odpoyedat ; to bude znak, aby sa muzstyo po bruchu (o 
najbliigie k priesmyku dotiahlo. Eed budeme ygetci na 
mieste, nechlm ylhu Skriekaf, a yy podobne odpoyiete, 
io bude znamenaf, aby sme sa k litoku prihotoyili. 
Eonecne d&m tri razy zakuyikat, io vy^len dva razy 
zopakujete, bo na tretie zakuyikanie uz budeme sa ay§ak 
bez kriku riitif na nepriatela. Najpry kazd;^ pistolou 
syojho sp&li a potom treba nemilosrdne klaf dotiaT, do- 
kial jedin^ z t^ch psohlaycoy bude na 2iye. V ostatnora 
budeme sa riadiC po £as sameho boja.^ 

Vgetci s yelkou pozornostou nadiiyali rozkazom svojho 
kapitana. Laclay zatfnal pSiste, hotujiic sa k hroznej 
pomste. 

„Rozumeli ste vSetko?" 

„Ano, pane kapitdn."^ 

„Ano, pane kapitin.^ 

„Teraz podme pred muistyo." 

On dobni hlayu vSetk^ch syojich podyodcoy pre- 
yysujuc kracal hrdo po predku, obleceny sue y zelen6 
rucho i so zelenom na ten cas perom, jako i ostatnf. 

Octli sa na malej planinke, kde bolo rozlo2en6 muz- 
styo, asi 80 chlapoy, ygetko odydzoycb, bdzne a strachu 
neznajiicich, smrti sa nebojacich jun&koy. Pri zjayenl 
sa kapitdna ysetko poskakalo do radu. Tento dotkniic 
sa sirdka, mocnym hlasom syojim priyolal : 

„Daj Boh gCastia, junacit^ 

„Nech zije nds pdn kapitan!" ozyali sa razom. 

„Dnes, statni junaci, budete mat taikd prdcu, jakej 
ste este nemali; budef.e-li sa ydak hrdinsky drzat, oca- 
kdya yds yelkd sldva a odmena. Ideme na Turka pso- 
hlayca, ktorf nasich zraboyal, spdlil, ktory neyinnosC 
zprznil a z kyetiicich dedfn pustatinu urobiac mladSie 
obyyatelstvo jako hovada ylecie do hanebn6ho otroctva. 
Statni jundci, ci to mMeme nechat bez pomsty?*^ 

„Nem6zeme! Nemdzemel Pomsta! Pomstal** zahu- 
5alo horou. 

„Dobre tak, junacL Eed yyplnfte moje a mojich 
spoluyodcov rozkazy, mdzete byt istl yffazstya. Lebo 
pocujte. Boh ndm jich dal do nasich riik. Oni prfdu do 
klepca, a tam zkoleme a zniclme z tydre zeme to ha- 
nebn6 plema!^ 

To poyediac obzrel sa po tvdrach jundkoy, i videl 
y^de plameh a nadsenost. 

„No teraz, statnf jundci, klaknike na kolend a 
ka^d^ pomodli sa k Bohu tak, jako vie a jak^ jeho 
ndbozenstvo, aby dal pomoc a pozehnania, a aby ste 
sa zaocelovali k borbe proti nepriatelovi cel6ho kre- 
stanstva, proti Turkoml^ 

I on strhnuc sirdk poklaknul, a ked po chvfli po- 
vstal, preriekol: 

„Teraz smelo a odhodlano do vftazn^ho bojal*' 

Podvodcovia rozdelili muzstvo na tri oddiely a 
ka2dy takj^to oddiel ticho iMel v svoju stranu. 



» 



Ui z dialeka point rachot vozov a plieskot bidov 
po hradskej cez dedinu Lehotu. Do tobo miesi sa re- 
vanie ro2n^ho statku a stonanie Iud(. 

Naraz objavf sa predvoj tureck6ho vojska a za nfm 
neprehladu^ rad vozov, nalo2enych narabovan^mi vecmi, 
za vozmi krdcaju poviazanf chlapi i 2ensk6, ktor^ch 
Turek nemilosrdne korbdcom k r^chlej&iemu kroku po- 
pohdoa. Yidno i mal6 vozfky, do ktor^ch zapriahnutf 
su muzi i £eny, veziice lahsie bremend. Pohlad na t^chto 
neSfastnikov srdce rozryva. 

Tu ozve sa v horach z dolnej strany : nEuku I kuku ! 
kukul" 



160 



SLOVENSKfi POHLADY 



Cislo 7. — 1887. 



A z druhej strany prisla odveta: „Kukuk! kukuk! 
kukuk!" 

Tureck^ yoje, n&kladne vozy a zajatci bifzili sa ui 
k DajuzSiemu priesmyku. 

A hial tu za^ne viha skriekaf z jednej i z druhej 
strany. 

Tiirkov to vsak nemyli; zda sa jim to byt pri- 
rodzen^m v hordch, kde vtactvo cely den ozyva sa. 

Cely sprieyod vtiahol do li^iny. 

Tu pocut tri razy prenikavo zakuvikaC na jednej 
i na druhej strane. a v torn jako ked tygr vyskoii zo 
svojho likrytu na korysf, tak vynitili sa z troch strAn 
nasi junaci na ni6 netusiaceho nepriatela. Mnohon^obny 
v;fstrel zabur&cal horou a asi sto Ttirkov valalo sa po 
zemi vo svojej krvi. Nastal hrozn;^ zm&tok. Turci kri- 
cali : „ Allah I Allah I** A teraz este len nastal boj, ktory 
fazko opfsaC. Jun&ci kolu Turka, kdekolvek ho len zazrii, 
tento by I'Ad utiect, ale nemA kde. Pofiut Gergelov mocn^ 
hias: „Bi, kol a neodpust ziadnemu!'' 

A horni chlapci ako divi vr^zali svoje mece do tiel 
Turkov. Do stonu rauenych a umierajucich miesil sa 
ziifaly krik zajatcov, lebo tito nevedeli, ze prelieva sa 
tu krv na jich obranu. 

„RozYiazaC a poroztinat okovy!" velel kapitdu, vi- 
diac Turka bezvlddneho. Rados£ osyoboden]^ch nemozno 
opfsat. 

„Osvobodenf zajatci, pomihajte co mo^nol^ ozval 
sa opat hlas velitelov. „Oborte sa na psohlavca cfm- 
kolvek a drvte ho!" 

Nastala nova mela. Put zbavenl zajatci straSne od- 
placali Turkovi svoje utrpenie. 

Konedne boj' ust^val, a len tarn pri jednom voze 
este trvA prudka sec, tarn udatne bi-^ni sa niekoiko Tur- 
kov. Zdd sa, ie je tam sam basa a velitel tdjto zbitej 
hordy. V prostriedku voza vidno sedeC mlade idievca 
neobycajnej kr^sy, avSak od hriizy a-^rachu skor mra- 
morovej soche lez zivej bytuosti podoMl6. Druh6 dievca 
bolo k vozu priviazan6. i 

Tu prileti Laclav so svojmi \abkplkvmi chlapmi a 
zavold: .,Neviete si dat rady s tym^ostatnymi psi tu- 
reck^mi?!" a zenie sa na nicb. Zhliadnuc vsak zensku, 
zastal a potom zkrfkol: „ Helena I Helena! Pre Boha, 
chrante livot tejto zenstiny!'' a jako lev vrhol sa na 
basu, ktor^ho po kratkom odpore k zemi zrazil. Ked 
boli i ostatul Turci pri voze pobitl, L4clav uchytil dievca 
do svojho narucia a vyzdvihol z voza, hovoriac: „He- 
lenka! teraz si uz navzdy moja!" Tdto a vsak — lebo 
to ona skutoine bola — neddvala ziadnej zn&mky Mvota, 
oii mala teraz zavret^, perny svetl^; zdala sa byt cel- 
kom mrtvou. 

LAclav pofial si vlasy trhat. Tu vSak pristdpil k nemu 
Gergel a vidiac, co sa robl, riekol: 

„Co robfte? Majte rozum; mozno ze leu zamdlela, 
treba ju kriesit" 

L&clav kazal dvom zo svojich ludf, aby ju odniesli 
na bezpe5n6 miesto. 

Y torn ozvalo sa k vozu priviazanS dievca: 

„ A .m6a tu nechdte ?" 

Laclav obzrel sa a hia! to Hanka, Helenkina vemd 
sluzkal Ihned priskoiil k vozu, prefal jej uvazky a k&- 
zal ju viest za Helenkou. „Noze, ked sa zotavite,^ ho- 
voril, „bedlite nad Helenkou, ui ci je iivd, H mrtv6." 

Ked ohliadol sa dalej, videl mlad^ho muza y pan- 
skom odeve retazmi k vozu piiviazan^ho. To bol — 
Karol Madocansky! I tohoto D&clav zprostil piit. 

fJJi nebudeme sdpermi,** prihovoril sa Mado£an* 
sk^nni; .vymenil som sa vam. Jestii vlddzete, chodte 
domov, jestii nie, postar&me sa o vas." 

Po blase poznal MadoiJansk^ Ldclava, a tiskniic mu 
ruku, riekol: 



„£>akujem, srdeine dakujem! Nech je y§etko za- 
budnut^. Yy ste ochranca mojho zivota!^ 

„To moja povinnost. A moiete chodiC?'' 

„Som hrozne ustaty; ked si odpoiiniem, potom 
pojdem domov. Ach^ vsak i domu niet viacej, ale len 
pojdem. " 

Gergel poprezeral bojidte od jednoho konca do dru- 
heho a nasiel, ze z Turkov niet aui jednoho na zive; 
niektor^m predsa podarilo sa zutekaf a ostatnf popadali. 

Sta ludf, chlapov i zien, oslavujuc osvoboditelov 
tiahli zo zajatia a ukinitn^ho, pre nich urcen^ho otroctva. 
Zoatali len tf muiovia, ktorf dost sily v sebe cftili. 

Boji^te bolo posiato mrtvolami ludskych tiel, ba 
naslo sa aj niekoiko kusov pobit6ho statku. 

KorysC bola ohromna. Bol velk^ po6eC vozov, obtaze- 
nvch rozlicnymi potravnymi cldnkami, drahocennym zbo- 
zim, sudmi s rozli£n^mi napojmi, ba aj peniaze nasly sa. 

A ked po krdtkej chvfli vsetci shromazdili sa pred 
kapitdna, tento op^tai sa: 

^Kolko a kto z nas chybuje?*' 

Podvodcovia oznamovali: „Nikto!" 

„Nikto?" 

„Ano, pane kapitan; okrem mensich poranenf nic 
viae nikomu sa nestalo.^ 

„To opi-avdiv]^ zazrak bozf!" hovoril kapitdn; „to 
pozoat, ie my boli sme len ruka pomsty bozej na t^chto 
psohlavcov," a zdvihnuc klobiik, dolozil : „ A teraz vzdajme 
Bohu chvdlu za ochranu a pomoc k tak velik^mu vf- 
tezstvu." 

YSetci obnazili hlavy a kazdy pomodlil sa svojfm 
sposobom. 

„Jundci, teraz ja vdm vzddvam chvalu za poslus* 
nosC a hrdinskosC vasu! Yzddvam vdm chvdiu menom 
vami osvoboden;fch zajatcov. Yzddvam vam chvalu me- 
nom vlasti, ie ste jej tolkii obet priniesli, lebo hIa, 
vyse Styristo mrtvol tu svedci o neslychanom vasom 
hrdinstve a svedciC bude i najdalgfm vekom.** 

Zo vsetk]fch hrdiel ozvalo sa: „Nech zije sldvny 
uAs kapitdnl Sldva mu!" 

Nastala hodina oddychu a obderstvenia ; nezabudnuto 
na nikoho. 

Na druh^ ieh po tomto skvelom vitazstve nastalo 
pochovdvanie mrtvol. 

Cbyr tomto hrdinskom skutku preletel jako rannd 
2iara nielen krajmi stolice trencianskej, ale az k listrednej 
vldde. Ysade radosC, chvdla a slava. 



X. 

Rana, kraju povdzskemu sverepym Turkom zadand, 
len pomdly a za dlh§{ cas mohla sa zacelieC. 

Tu nezadlho po bore spomenutom vitazstve i§iel 
ch^r, ze kapitdn Gergel poz^va okoln6 obyvateTstvo 
jak^hokolvek stavu na den 29. septembra, den to sv. 
Michala, a nasledujdce na body a to ku studnicke 
kyslej vody. 

Lud zaplesal velikou radostou, ale aj zemansk6 
rody prijali pozvanie s ist^m uspokojenfm, lebo Gergel 
a jeho jundci vyrdstli na hrdinov prvej triedy, Iml na 
mildckov vSetkych tried spoloinosti, lebo preukdzali 
tak6 slu2by, ak6 nikto v ten £as nebol v stave pre- 
ukdzat. 

Po' iaikfch dnoch velikeho navstfvenia boiieho za- 
vital ladostnejgf cit do zbieden]^ch sMc a dusf, bo ked 
Gergel na body void, musi ist^m. byt, ie na drahn^ cas 
niet sa coho obdvat. 

Obyvatelstvo teda bez rozdielu stavu umienilo si 
navgtivit tieto hody a t^ cost preukdzat svojmu ochran- 
covi a jeho hrdinskom sudruhom. 



Cfslo 7. — 1887. 



SLOVENSKfi POHLADY 



161 



No Gergel pre toIk6 mnozstvo, na sta, ba tisice 
hl4v cftajticich hosfov musel aj primeran6 prlpravy 
urobit — a to sa on aj bohato a skvele postaral 

Okolo onej pamatnej studnicky kyslej vody, jako 
sme uz aj pripomenuli, rozprestieraly a po dnes e§te 
rozprestierajii sa luciny a male v^sinky, ktor6 lahko 
tisfce ludu prijat a uhosp6di( moiu. Gergel dal teda 
porobit z dosdk dlhocizn6 stoly a k nim aj lavice, a 
okrera. toho dal postavif st^ny a budky zo zelenych 
ratolesti, ioby tieto v cas honicosti alebo dazda mohly 
hosCom pristreMa poskytniif. 

Sotva ze svitlo dna 29. septerabra, uz na lucindch 
okolo studnicky pano val dosial tu nevfdan;f zivot : v ko- 
tloch van' sa maso a na raJfioch pefiii sa cel6 voly, ovce 
a barani a prljemnj. v6&a rozprestiera sa siroko daleko, 
posluhovaii a kucbari prebehujii sem tarn; na stoloch 
vidno na sta pecnov cbleba a krfiiazkov; sddy s vfnora 
a pivom polozen6 su na tockdch. vSetko je postarano. 

Konecne prichodili hostia, ktorych Gergel, majiic 
pri boku Ldclava, privetivo prijima a usadzuje. Behoin 
dopoludnia bola temer celA dolinka hosfmi zaplaven^. 
Junaci Gergelovi udrziavali poriadok, zeby sa nepriho- 
dilo nie6o neprijemn^ho. 

Nastala velik^ a hlucnd hostina, jakej nebolo chy- 
rovat Gergel vital recou svojich hostf, hostia privola- 
vali mu na slavu a tesili sa pohladom na jeho krdsnu 
muzsku postavu. 

Jedlo sa, pilo sa, vesel^ shovor striedal sa so spe- 
vom, ba zavznela i hudba, ktor& az do bujnej veselosti 
priviedla spolocnosf. Zo sudov tocilo sa vino, pivo, ba 
tak receno tieklo. Kazdy mohol co chcel a koiko chcel 
jest a pit. Bo2e moj ! ked Gergel dal 20 volov a sto 
oviec a baranov zabit, uxxi bolo len 5o jesC a 6im sa 
sytit ! 

Tymto hodoin boll pritomni clenovia nielen nizgfcb, 
le^ i vys^ich zemanskych rodin, ktorf spolu so sedliakmi 
pri stoloch sedeli, nie tak pre pozitok, jako pre uctenie 
hostitela. 

ZvlaStne ale pozvan^ bol aj pdn Oblazovsky jako 
stolicn^ pdn. Tento v srdci svojom az na sinrf uzalo- 
steny pre ncsfastny los dc6ry svojej, nemal ziadnej v61e 
sii^stnit sa na tejto hostine, no opatovn6inu pozvauiu 
nechcel konecne odopref, aby sa hostitel necftil ob- 
razenyra. 

Hostitel na v^etk^ch stranach dal sa videt svojim 
hosfpm, ponukal, chuti dodaval a prfjemn^mi slovmi 
oslovoval kazdeho. 

Uz bol jeden i druh^ defi hodov presiel, ui aj treti 
dobre k poludniu sa chylil, ked konecne objavil sa aj 
star^ Oblazovsky. Gergel ho srdecne vital a predstavil 
mu aj Ldclava, dokladajuc: „Tohoto mlad^ho pana my- 
slim zndte?" 

;,Znam," odvetil Oblazovsky smutno a s akyrasi od- 
tienkom zahanbenia; ^b&rs by som sa bol oproti nemu 
trocha ludskejsie zachoval, nezli jako v skutku bolo. 
Napluilo sa aj u m&a, ze: npycha chodi pred padom." 
Som fazko potrestany," a slzy pocaly mu hrat v ocach; 
potom podavajiic LAclavovi ruku, dolozil : „prosfm, od- 
pustte." 

y tom mnohl z hostov ukazuju na troch jazdcov, 
ktori na rychlych konocb sem chv^taju. Jeden druh6ho 
upozor&uje na nich a opytuje sa, ze kto'to moze byt? 
Konecne priblfzili sa na toiko, ze bolo mozno rozoznat, 
ze su to V zemansko-stolicnej rovno^te oblecenf traja 
stoli£nf pdni. 

Ked dorazili k najblizsiemu hostovi, pytali sa : „Kde 
mozno ndjst hostitela, kapit&na Gergela?" 

No na toho bolo lahko ukdzat, lebo on o dobni 
hlavu vsetkych prevysoval a jeho sirak s cervenym pe- 
rom nad vsetkych hlavy sa vzn&sal. 



Zosadniic z cerstvych konikov predstupili pred Ger- 
gela s uctivou poklouou: „Ci mame cesf s panom kapi- 
l4nom Gergelom?** 

„Na sluzbu, pdnovia, ja som!" riekol Gergel. 

;,My sme poslani od sUvnej stolice trencianskej, 
aby sme vam, cteny pane, nielen velkii vdaku vyslovili 
za neocenitelmi sluzbu, ktoru ste potrenim hordy tu- 
reckej a vysvobodenlm tolkych nesfastnych spoluobcanov 
z dravych pazurov i stolici i celej krajine preukazali, 
ale aj, na zaklade vys^ieho ponuknutia, nesieme vam 
tiito listinu, v ktorej sa vam a vagim hrdinsk^m sii- 
druhom upln6 pravo diva svobodne a bez prekAzky do 
svazkov zakonnitej spolocnosti vstupif a jak^kolvek 
sposob zivota si vyvolif. Prijmite teda opatovnfi naSu 
vcTaku a tiito listinu uznalosti va^ich zasluh.'' 

Gergel prejlmajuc listinu tu odvetil dctive sfce, ale 
v4zne : 

„My8lim, ze neodvrhnete moju pro&bu v ten smysel, 
aby ste tak laskavf boli vysielajucej vds sldvuej stolici 
moje najsrdecuejSie podakovanie vyslovit za tiito neza- 
sluzenii lictu. ^^o som so svojimi statn^mi jundkmi bol 
vstave urobit, to bola len moja povinnosf k rodnemu 
mne obyvatelstvu a k mojej milej vlasti. Tu velini 
znacnii v listine obsazenii v^hodu odporucfm vSetkym 
svojim sudruhom, sam ale oddam sa svojmu osudu."* 

Potom povolal jich k hostine. 

Jakn&hle sa to roznieslo medzi rozveselenymi hostmi, 
na vsetkych strandch ozval sa btirliv^ ohlas: „Nech2ije 
kapitdn Gergel! Slava slivnej stolici!" Opakovanie toho 
nechcelo ani prestaf. Medzitym Gergel v jednom z pred- 
n;^ch stdnkov zvMstnymi pokrmami a napojmi hostil 
tf chto hosfov. A ked zjavil sa medzi ostatn^mi, zo sta 
hrdiel ozvalo sa: „Hore ho! hore ho!" a ihned pri- 
sko6ilo k nemu niekoiko mocnych chlapov, zodvihlo 
hore a nosilo medzi ostatnymi hodovnfkmi, ustavifine 
volajuc: „Nech Boh zivi na§ho ochrancu, dobrodinca, 
sldvneho kapitdnal" 

On podakujuc sa siel zas k svojim zvldstnym ho- 
stom. Tfto tiez nedali sa nukat, ale si hodne dobr^ho 
Vina zapijali a chutnej pecienky zajedali, hovoriac: 
„Tym psohlavcom skoda by bolo byvalo hostiC sa tymito 
znamenitymi pokrmami a napojmi.'' 

Po hojnom obcerstveni pocTakujiic sa vySvihli sa na 
Iahk6 konil^y a uhanali k Tren£fnu. 

Po ten cas Oblazovsk6ho zabdval Lacl^ Rozofi, ale 
nemohol ho priviest k tomu, aby nieco pozil. Ked pri- 
stiipil k nim Gergel, zaloval mu to. Tento znovu ho 
oslovil: „Pane, neurobite mi tii radosf, ze aspon nie5o 
poiijete u mfia?" 

„Ked je srdce pln6 iialu, tam nemozno hodovat." 

„No ved i ten zial moze ustiipiC a premenit sa 
V radosf," tesil Gergel. 

„Nikdy." 

„To nehovorte, pane; dokial mame iivot, mame 
este vzdy aj nddeju." 

„Ja ale ziadnu." 

„A ja hovorfm, ie mAte." 

„Jako vy to moiete riecf?" 

„Tak, ze ja o tom mdm istotu. Len rdcte sa trocha 
aspo^ do mojho stanku uponfzif, tam trochu obsirnejsie 
tom prehovorfme," hovoril Gergel a tiahnul Oblazov- 
sk6ho so sebou. 

Wclav radosfou naplnen^ nemohol slova preriecf. 

Prijduc k jednomu zvldStne pripraven6mu a kveti- 
n&mi ozdoben^mu stdnku, slovil Gergel: ^Nuze, paue, 
uponi^te sa dnu vstupif aspon na okamsEenie." 

Oblazovsky zdrahal sa. 

Konecne vstupil, a sotva j^e stihol rozhliadnuf sa 
po stdnku, od razu zkrfkol: „Pre Boha, ty zijes?!** a 
od radosti pocal hlasite plakaf. 

21 



162 



SLOVENSKfi POHLADY 



C. 7. 



1887. 



Sedela tarn totiz Heleaka a vedia nej Haoka. 

Helenka bola trochu bladsia, jako obycajne: znak 
to tazk^ho dusevnebo i telesn^ho utrpenia; ale iDd5 bola 
svieJa a zdrava a v krSse e§te povabnejsia jako pred- 
tym. Zazruc otca skocila zo stolca a radostou placuc 
objala ho, volajuc: „6, otce moj, lea ked fa zas vidira I" 

„Die(a moje, jak stastny sora, ked (a k srdcu svojmu 
opaf moiem tulif! Keby tu bola tvoja mafl** 

„A zije draha maticka moja?" 

„Zije, dieta moje, ale je to zivot podobajtici sa 
umierajdcerau. No Boh milostivy ju zase potesf. Ale io 
sa to s tebou stalo? Ved vs.;obecne hovorilo sa, ze si 
ty na ceste, menovite pri toDi boji zahynula?" 

„Bola by som istotne zahynula, ale tento — a uki- 
zala na LAclava — zachrdnil ma prAve v prfhodn^' cas. 
Hnusny basa vidiac, ze sa nemdze viae zachr^Dit, chcel 
mna prebodnuC a tak aj so mnou zhynut co mu ale 
Ldclav prekazil, piiskociac a prekoluc jeho sam6ho. Ja 
touto hruzou na tele a duchu liplne zlomend upadla 
som do mdloby; dalej nic neviem, co sa so mnou robilo, 
az konecne svojou Hankou bola som op9.{ k zivotu pri- 
vedenA. * 

„Teda pAn Rozon je tvojfm osvoboditelom?* 

;,Ano, otce moj drahy." % 

Laclav pristiipiac k Oblazovskemu pokorn^m hlasom 
prihovoril sa: „6i smiem teraz opakovaf prosbu svoju?" 

„Nielen ie smiete, ale jedine vy mdte pravo na 
ruku dc6ry mojej. S4m Boh dal vim ju do nik vasich!** 
A chytiac ruku Helenkinu vlozil ju do ruky Liclovej, 
hovoril: „Budte SCastne, deti moje; Boh iehnaj vdm, 
jako la vam z celej duse zehnaml" 

Oni vrucne pobozkali ruky otcove, a Laclav obejmfic 
Helenku v svojej blazeuosti zvolal : „Tak predsa fa mdm, 
anjel moj drahy!" a horiico zliibal jej usta a oci. 

Ona tiiliac sa k uemu, zaseptala: „Vecne tvoja, 
drahf Lacik moj!^ 

Gergel, stojac nad touto preuikavou sc6nou, za- 
dumal sa a medzi zuby zamumlal: „No, darrao, uz pre 
mna pozde," a premohuc sa, oslovil Oblazovsk6ho : „Te- 
raz snad uz nepovrhnete mojfm hodom?^ 

„Nie; som vdm nekonecne povdaSnym. Citim, ba 
vidim teraz, co mi predtym predsudky hatily videf: ze 
vo vas je sfce cosi podivueho, ale mnoho Slachetn^ho 
a ctihodneho." A obratiac sa k Lackovi, p;ftal sa ho: 
„A otec vAs, syu moj, jako sa md?" 

pf)akujem; je vzdy zdrav;^ a siln^." 

Sotva to vyriekol, objavil sa stary Ro2o6. 

Yftajuc ho, Gergel pokazal na tu milii skupinu dfast- 
u6ho otca a ten uteseny par sniibencov. 

TvAr star^ho Rozona tiez radosfou zaiiarila, a pri- 
krociac k Oblazovsk6mu, podAval mu ruku, prihovdrajiic 
sa: „Pan brat moj! ked deti nase spojen6 sii, ndm ne- 
patrf sa jeden od dmh^ho bocif." 

„Vy tu tlei? 6 vdacne vdm podAvam svojej ruky 
na iiprimn6, potomu^ priatelstvo, lebo presvedcil som 
sa, ze Boh co si raz umieni, to veru clovek nezmeni. 
Deti nase su sice k radosti mojej spojen(, ale co ja — 
ii tu sa zasmusil — na zobrotu privedeny clovek mo- 
zem k jich pohodliu a blahobytu urobif?" 

„No nic to, drah^ moj pin brat, ved som ja tu, 
mia Boh zachrdnil od loho nestastia, teda na m&a 
vsetka ta povinnosf privom prechodf. Ja urobim v§etko 
CO mo4n6. Vy si toiko nestyskajte a netripte sa. Pojdeme 
vsetci k nim, tarn ustrojlme statocnii svatbu nasim 
dietkam a vy s drahou pa^ou sestrou za ten cas mdSete 
u mna bytovat, dokial znovu nesriadfte svoju domdcnosC. 
Ked sii teraz nase ziujmy toto2n6, preto kto viae mdie 
urobif, nech urobf, to svatd jeho povinnosf." 

„f)akujera, dakujem srdecne," slovil Oblazovskf, 
tisknuc Rozonovi ruku. 



Ldclav 8 Helenkou pristiipili k star^mu Rozonovi 
a pobozkajuc ruky jeho, prosili o pozehnanie. 

To preniklo ho. Tvar jeho, indi hrubd, zajasala 
zvldstnym bleskom potechy. 

„Boh iehnaj vdm, dietky moje. To najistejdie ze- 
hnanie: ked on bude s vami a vy s nfm, budete i vy 
gfastnf i budete ndm radosf posobit,^ a pobozkal He- 
lenku na celo. 

Helenka obzriic sa videla tu ticho a smutno sedeC 
svoju vernu Hauku, i posuskala Jiosi svojmu Laclavovi. 
Tento opustiac jej mmeno priblfzil sa k Hanke. „Ty 
smutna?'' p^tal sa jej. „0d dne§n6ho dna nikto nesmie 
byf medzi nami smutn^m. Tys' vernd bola ndm v ne- 
§tasti, my neopustime ta y sCastf." 

„£>akujem, urodzen^ pane. Ale pre mna uz niet 
radosti. " 

„Nehovor to. Ja roam hodno vernu zprdvu o torn, 
ze tvoj Jan(k Tmka tiez navratil sa zo zajatia; vy so- 
beriete sa a budete u nds, pokial bude Boh chcef." 

„Je-li to mozno?!" radostne zvolala Hanka. 

„Iste ie je." 

„Teraz nodme k ndm," riekol Oblazovsky, ^potesit 
a obla^if aj moju manzelku." 

„Nie tak, pane Oblazovsky," ozval sa Gergel; „teraz 
pohovte a pobesedujte si tu spolocue s nami. Ked ste 
posilnili srdce, posilnite a obcerstvite aj telo; ja tu 
vonku mdm este nieco so svojmi milymi hosfmi pohovorif. 
Podte so mnou, pane Ldclav." 

Stalo sa tak. 

Ked octli sa uprostred hodujiicich, Gergel stal si 
na lavicu a kazal to ist^ urobif aj Ldclavovi: potom 
obnaziac hlavu, zapocal: 

„Ctenf a velrai mill hostia mojil" 

Tu bol v§ak pretrhnuty krikom: „Cujme! Cujmel 
Pan kapitdn hovoril" 

„Povazoval bych si nielen za chybu, ale za skutocny 
hriech, keby som vdm nepredstavil tu pri boku mojom 
stojaceho pana Ldclava Rozona. Vy uz viae raz vyndsali 
ste osobu moju jako jedin6ho povodcu tej Sfastnej uda- 
losti osvobodenia naseho mil^ho kraju od diabolskej 
roty pohanskej. No ja samotny zdsluhu toho nijako ne- 
zasluhujem. Tu, hia, tento mlady hrdina vydobyl si p)lo- 
vicu tej zdsluhy. Bcz jeho rozumn^ho, hrdinsk6ho spolu- 
licinkovauia zo strany Mitickej nebolo by mo2no b^valo 
znicif t^ch psohlavcov. Musfte vedef, ze on to je, ktor^ 
hlavneho vodcu, ba§u tureck6ho, svojim mocn;fm rame- 
nom zkolil a tak vffazstvo dokonal.** 

„Nech zije pdn Ldclav Rozon!" a to opakovalo sa 
za dlM chvflu. 

Ked na pokynutie Gergeluvo nastalo utfsenie, tento 
pokracoval dalej: 

„Vy sldvite tento skutok nds, ctenf a vzdcni moji 
suroddci, no a on istotne zaznania nezasluhuje; ale mdte 
vedef, ze tento cin len tak staf sa mohol, ze nage spo- 
lo6nost bola jedna dusa, jedno srdce a jedna mysel, a 
CO viae, ie medzi nami nebolo zradcov. Len tak mohol 
ten malicky sbor nd§ oproti ohromnej presile nepriatela 
onen pamatny cin vykonat, ked jundci nasi rozkazy 
vodcu svojho svedomite plnili. I td najva£sia sila, kade- 
ndhle je rozdrobend, nic nevykond. Co by sa bolo mohlo 
staf, keby ste vy vsetci, ktorf silnym ramenom vlddnete, 
boli b^vali sriadenf pod jedn^m vodcom a stdli pevnf, 
smelf a zmuziU jako jeden miir? Iste ani jedna de- 
dinka nasa a snad ani jedin]^ zivot ludsk^ nebol by 
Turkom v obef padol. Preto ked chcem sa s vami Ificif, 
na srdce vdm kladiem: povai^ujte sa v§etci jako sku- 
tocnd svojef, jako jedno telo, jako jeden ndrod, ktor6ho 
ciel md byf spolocnym. Za tymto spolodnym cielom 
vSctci krdiajte, v Cas potreby bojujte pdsf pri pasti, 
piece pri pleci, jeden za vSetk^ch a vSetci za jednoho. 



i 



Cislo 7. — 1887. 



SLOVENSKfi POHLADY 



163 



neiistiipne, verim stojte, nezlomue a slepo nasledujuc 
z duse a tela vaSeho vyvoleu6ho vodcu, a tak nesfastie 
nikdy nedozijete, spoIocn6 blaho si zabezpecite a sebe 
i krajine stastnu budiicnosf zarucfte. To moja srdecnd, 
z duse pochddzajuca rada a slovo posledD^. 2ite s Bohom ! 
Gergel zakyval klobiikom a zostiipil dolu spolu i s Ld- 
clavom. 

„Nech zije kapitaa Gergel, nech zije Rozofi!" bolo 
odvetou hodujiicich. 

Sluko pocalo uz za horu sadaf, ked povstal Obla- 
zovsky a riekol : „NaJ8rdecuejsia vdaka za v&etko, pane 
kapitin. Boh zaplaf vdm, lebo my nemozeme velkodusnost 
vaSu odmenif, a daj v&m to, aby osud vds dia vysok6ho 
ducha a vznesenych umyslov vasich uspoiiadal sa k za- 
sluzenej spokojnosti vasej. Opatovne dakujiic musime 
sa s vami rozliicif/ 

V bku tohoto obrovsk6ho muza zelezn6ho razu a 
nezlomnej odhodlanosti zaleskla sa slza pri slovdch Obla- 
zovskeho a on, podivajiic ruku svojim hosCom, riekol: 
„i)akujem; zite sfastne a blazene — s Bohom I" 

Hody poraaly tichly, hosfov ubiidalo, az konecne 
odiSiel aj ten ostatuy a y dolinke nastalo ticho ako 
pred t^m. 

Druiiua Gergelova rozisla sa a leu po Stauovi a 
niekoiko jeho siidruhoch zostaly este stopy po hordch. 

A Gergel? Ten zmizol ako by bol kamen do vody 
hodil a nezostala po nom iba povesf o jeho hajdiickom 
zivote, pamatnom osvobodeni zajatcov a potomn;fch ve- 
likjxh hodoch, io dokazuje do dues u ludu prechovi- 
vany zlomok piesne: 

Robil Gergel hody 
u kyselej vody, 
take hody robil: 
dvadsaC volov zabill 

^ransky. 




Dobr^ rada. 

ko ^iarne since na nebeskej b4ni, 
ked Ba burka vztekd, tak mi stoj ! 
Jako py§n]^ topo! v §iro§lrej pldui 
drevobubcom, rabcom cele obsekan^ 
s povlchricou musl v krut^ boj. 
Hej, i obrazDOsti barva rozmanitd, 
rozmetend v4§iioa v tajnej skr^^e 
a mySIienka v klenbe 6ela pozavitd 
mdrnych i^iieb nedosUhlej v^Se — 
tiei vyvrdtif mdie to mi, ver, 
mladej, zdravej duSe stdly mier, 
Sovinismom bed sa rozkoll§e. 

6, bdj si ten poklad, od Boha sam^ho 

udeleny ka2dej ludskej dnsi; 

ved? krdsny je i^ivot 51oveka mlad^ho, 

ktory je vidy ducha vesel6ho, 

ni strasC, ni bdl bo neskrusi; 

toho zbrane vrahov nezastraSia v svete, 

ani v^dych „Tadov,^ ani „sparna^ znoj, 



ale na jar, v jesen, v zime a 51 v 
smelo obracia k nebu zrak svoj. 
T62obne vyzer4 i svoju starobo, 
nezai^eli nikdy zloiit sa do hrobu 
a srdce poiiva blab^ pokoj. 

Vystribaj sa vanu t6nistych sadov, 
^kade l&ka v6fia bezuzdnosti, 
by medzit^ noha prostred hadov, 
za^aren^ch nevinnosti zradou, 



lete 



V nerozvainej bupla svereposti. 
Bo komu slnie£ko cnosti zapadlo, 
sotmelo sa v ^Istom srdca byte, 
a zlebo ducha svodne Idkadlo 
k nemu priliplo nesvedomit^ — 
kecF zdjde, skond mladosC ibravd, 
tobo vy5itok zdsoba 2ravd 
stiha, pdli, mori zanovite. 

Maria Javorinskd, 



Letorost 

\niv6 sero zdpadu §elesti, 
sfa by Sepotaly dumn6 bory, 
vdnkom miznuc cesti6ku si k)estl, 
kde tu pohadzujuc tienik spovi. 
Tarn, kde roilliony svetiel hori 
Bobu ku cti, ztrati sa co cbvira. 
y§ak len za to, by po krdtkom 5ase 
mnoh^mu snad v nerovnom zdpase 
z neho jasnd hviezda spdsy zasvietila. 

I ja teraz zrak svoj zaroseny 
upieram, kde domec bozi skvely 
vypina sa pravdy na prameni, 
k jehoz ddvno city zahorely 
StaviteFu, jazyk zanemely 
a2 ozval sa. Co vdak neskoualy 
tdto sloku Y pokore mu skladdm, 
perla v perlu, iskra v iskru ziadam, 
by sa pred tr6n Jeho vodopddom slialy! 

Viem, ie ver§ m6j prosty, neuraely, 
nezavd&a ddhovistou viiadou, 
a ie sme sa predsa srozumeli, 
stalo sa len mddrou bozou radou! 
Div divdci! Ajhia, miesto hadov 
zjavujd sa samf bobatyri! 
Nadielajd ka^d^mu bobate, 
odklinajd £o e§te zakliate; 
badat: Idba v6fia Slovenskom sa §fri. 

I tkHv^ bias spevnej nalej vta5e 
dot^ka sa citn^ch Adder struny. 
Cujme, akym tak torn srdce ska5e, 
CO tarn teskni za dosvitu luny, 
hustej lipy kryjd ho 5aldny, 
len 5o ohiiom o5i sa mu svieCa. 
Neopustl dravee v slujach skalnych 
mlad^. Ani synov idedlnych 
matka, le^ tym viacej sldvi^ie si dieCa. 

ie vraj viacej svetla — neviem k Somu? 
Kaidy m6V rlect: moje sd nebesdl 
§uhaj, ktor^ rad§ej hiadd t6iiu, 
zkaleny zrak otravou napdsa, — 
svatej vody i tak nedotkne sa, 
iiou2 by spldchoul prach potapy, kalu. 
Mne iste ni5 neurobf k v51i, 
neobldem dva rdz kolo smoly, 
radsej utoplm sa v zordch idedlul 

Maria Javorinskd. 



21' 



164 



SLOVENSKfi POHLADY 



Cfslo 7. — 1887. 



FrantiSek V. Sasinek. 

(PodobIze& na str. I2I.) 

FrautiSek V. Sasinek, jedea z najhorlivejsfch sii- 
vek^ch nfirodovcov a z najpilriejsfch dejezpytcov a spi- 
sovatelov slovenskych, narodil sa dua 11. decembra roku 
1830 V Uhorskej Skalici. Prveho vzdelania dostalo sa 
mu V rodinnom meste. Otec urcil ho ku krajcfrskemu 
remeslu; ked ale dostal ist6 stipeDdium, umoznen6 mu 
bolo cTalsie studovanie. Y Skalici dokoncil stvrtii triedu 
gymnasialnu, i odobral sa do Solnoku, aby v zapo- 
£atych gymnasiilnych stiidiach tarn pokra^oval a i ma- 
darcine sa piiu6il. Dokonciac s v^^bornyra prospechom 
siestu triedu gymnasia, vstiipil roku 1846 do rehole 
kapuciuskej ,a obleceny vo Viedenskom Novom Meste 
30. augusta za klerika, obdrzal klastorn6 meno Viktor. 
Po odbavenom noviciate studoval filosofiu v Pezinku, 

V Tate a v Presporku, bohoslovie ale v Scheibse v Dol. 
Rakusku a v Presporku. R. 1853 dna 9. oktobra bol 

V Race na kiazstvo posvateny a dnom t^'m pocala blaho- 
dejnA Sinnosf jeho. Co kazatel putoval po zemi, a vy- 
mluvne slova jeho i vzneseny priklad nasly hojn^ch na- 
sledovnikov, a mnohy posial vlazny nadchnuty je Idskou 
k rodu. Pozdejsie az do r. 1860 predndsal klerikom re- 
holnym v Presporku a v Budfne vseobecny dejepis a filo- 
sofiu; od roku 1861 — 1863 bol katechetom v More; 
roku 1863 bol poslany do Presporku k prednasaniu pa- 
storalky. 

No, cfm dalej tym viacej pozndval Sasinek, ie klA- 
storuym radom velmi obCazuje sa zivotnd liloha jeho, 
u preto vynasuazoval sa vsemozne, aby z poSmurnych 
t^ch zdl sa vysvobodil. A skutocne podarilo sa usilov- 
nemu namahaniu jeho, ze 10. decembra roku 1863 ob- 
drial povolenie k vystiipeniu z rehole kapucinskej a rok 
na to osvobodeny od Pia IX. navzdy od klistom6ho 
zivota. 

Ked vystupil z kldstora, volal ho slavny nebohy 
biskup bansko-bystricky Moyses k sebe a prijmuc ho za 
svetskeho knaza do svojej dioecesy, raenoval ho r. 1864 
professorom na seraenisku bansko-bystrickom i exhorta-. 
torom na tamejsom stdtnom gymnasiume a kazatelom 
hlavn^ho chramu, v ktor^ch hodnosfach az do r. 1869 
vytrval. Samo sebou sa rozumie, 2e laska, ktorou sa 
u biskupa Moysesa tesil, vzbudila mu pocetnych nepria- 
telov, ktori mu vSelijakym sposobom zivot ztrpcovali. 
Aby ndjezdom jich aspofi na jednej strane prietrz urobil, 
isiel r. 1866 do Prahy a urobil v maji toho isteho roku 
na universite rigorosum z dogmatlky s liplnou aprobaciou. 
Vrdtiac sa z Prahy oddal sa celou silou ducha svojho 
nadan6ho vedeck^m prdcam, a kto znd len trochu po- 
mery na§e, musf cinnost tuto z cel6ho srdca pozehnavat. 
A upovedomeni Slovaei uznavajii zdsluhy Sasinkove, 
lebo malo kto je tak vseobecne obliibeny jako on, kto- 
r6mu sa medzi infm i tej cti dostalo, ze ho najprebudi- 
lejSie mesta nase, jako Turciansky Sv. Martin a Stard 
Tura svojira cestnym mesfanom pomenovaly. 

Sasinek sdcastnil sa pri vsetkych novejsfch pod- 
uikoch narodnfch, menovite pri zalozenf „Pe§fbudfnskych 
Vedomostf" a „Matice Slovenskej," ktora ho r. 1865 
opatrovnfkom svojich sbierok a r. 1869 v siedmom shro- 
mazdenf svojom tajomnikom svojim menovala, ktor]^ urad 
az po zrusenie listavu zastdval. 

Sasinek mal zvlastnu zasluhu pri zakladanf sloven* 
skeho gymnasia v Kl^store pod Zniovom, ktor^ho bol 
pokladnfkom, i mozme smele tvrdit, ze keby sa on ne- 
bol pera chytil, sotva by za tak kr^tky 6as toike tisfce 
boly sa sohnaly. I nenie podniku na Slovensku, pri kto- 
rom by sa nesiicastnil, tak ze skoro nepochopitelni je 
jeho obetovavost, moznd len pri tej sporivosti a skrov- 



nosti, jakou Sasinek vynika. Nenie divu, ze Sasinek je 
madaronom sol v ociach a ie od nich mnoho ni prena- 
sledovania utrpel. 

On je odchovancom u2 zosnuleho Leva Capku a 
Martina Hattalu. Na poli literdrnom pokusil sa ponajprv 
dna 5. sept. r. 1852 v baiko-bystrickom casopise ^Cyrill 
a Method." Od tej doby uverejioval bdsnick6 i prosaicke 
prace v „Katolfckych Novinach," v budfnskom fiasopise 
„Cyrill a Method,** v „PriateI Skoly a literatury," vo 
pSlovesnosti," ktoni s dr. A. Radlinshym r. 1863 vy- 
divaf zaCal. Pri prv^ch dvoch bol od r. 1859 hlavnym 
spolupracovnfkom, pri ^Slovesnosti" druh^m redaktorom. 
Z nalo^.enia primasa uhorsk6ho Scitovsk^ho sostavil 
„SpevnIk pre lud" vydany spolkom Sv. Stefana r. 1858, 
tiez „Spevnicek pre mlddez" posial nevydany. fealej 
spisal r. 1858 „Fabiolu" vo znelkach, „Betlehem" a 
„TrojkrdIovu hru pre dietky," obsfrnu basefi na posva- 
tenie basiliky ostrihomskej, za ktorii obdrzal od primasa 
Scitovsk6ho vlastnorucn^ prfpis s odmenou. f)alej vydal 
modlitebne kat. kniiocky: „Vzdychy malu6kycli" pre 
utlu mlddez muzskii, „Vzdychy srdca*' pre utlu mladez 
ienskii, „Vzdychy veniej dc6ry cirkve" pre 4enske, 
^Vzdychy katol. kresfana* pre rouzskych r. 1870. 

Spomeniit tiez slusf, ze i v in;fch reciach vystupil 
na pole literatiiry. Vydal: ^Compendium Grammaticffi 
latinse in usum Cleri junioris" v PreSporku r. 1858, 
;, Compendium Arithmetics literalis et vulgaris-* v Pre- 
sporku 1858, „Pr8Blelectiones PhilosophicaB* v Budfne 
1859, „Geschichte, Statuten und Andachten der Bruder- 
schaft des kostbarsten Blutes Jesu Christi" v Budfne 
1861, „J6zus draga sz. vere t&rsulatdnak szabdlyai 6s 
imei" v Budfne 1860. Vydal „Svaty Post" modlitebnii 
knizku. 

No, prve miesto v literdrnej ciuuosti jeho slusf pri- 
cftaf dejepisnym pracam, ktorymi sa v poslednom case 
skoro vj^hradne zanisa. Pole toto, ackolvek posial u nas 
liplne skoro zanedbane, poskytuje mravencej pilnosti 
jeho velmi vitan6 posobiSte, i dufame, ze praca Sasin- 
kova nebude marnd, no ze prispeje znamenite a mohutne 
k prebudeniu a utvrdeniu ndrodn^ho upovedomenia na 
Slovensku. Dosial vydal: rDejiny poCiatkov terajsieho 
Uhorska" (v Skalici r. 1867 a 68 v 4 sositoch), „De- 
jiny kralovstva Uhorsk6ho" (v B. Bystrici I. diel r. 1869 
II. diel V Turc. Sv. Martine r. 1871). Ndklad na dejiny 
tieto viedol sam a vydal na ne viae jak 3000 zL co pri 
jeho velmi skrovnych prijmoch najvacsieho uznania za- 
sluhuje. No nezdd sa, ze sirsie knihy na Slovensku do- 
viedly ocenif obetovavu snahu Sasinkovi, odbyt dejfn 
jeho je velmi slaby, tak zeby veru in^ duch lez pr&ve 
Sasinkov nevdakom tymto od dalsej price velmi snadno 
zastragiC sa mohol. 

Dejepisne prdce jeho vzbudily u ucencov a hlavne 
historikov veiku pozornost, takze i — jako ni spome- 
nuto — „Kralovski 6esk4 spolecnost jiauk'' pre zasluhy 
na poli historic Uhorska dna 7. dec. 1870 ho svojim 
dopisujucim clenom menovala. Avsak jeho historick^ 
stiidia nie sii obmedzene len na spomenut6 „ Dejiny"; 
prinasal „Letopis Matice Slovenskej" vacsfm dielom jeho 
zajfmav6 historick6 prace a i „Maticou" vydAvany ,;Archiv 
starfch cesko-slovenskych listfn, pfsemnostf a dejepisnych 
povodln" sveren^ bol starostlivej redakcii jeho. V pred- 
mluve k I. dielu objasnil cieT tohoto diela tak dokonale, 
ze kto jeho dovody uv&zil, uznat musf, ie — jako 
„Font€s'' ueda sa pfsat dejepis Slovanstva, bez Pala- 
ck6ho nFofUes Rerum Bohemicarum*' nedA sa pfsat 
dejepis Ciech : tak bez zapocat6ho Sasinkov6ho „ Archivu" 
ani mysleC sa nedd na dejepis zivota a literatiiry na 
Slovensku; lebo bez nasbieran^ho materialu iiiadna bu- 
dova nevznikd. Neocenl-li prItomnosC jeho snahy a dobrti 
volu, ocenf jich vdacnejsie a osvietenejsie pokolenie. — 



Clslo 7. — 1887. 



SLOVENSKfi POHLADY 



165 



Spomeniit dlzno, ie je clenom spolkov: „Dedictva Sva- 
t6ho Jdna Nepomuck6ho" a „Svat6ho Prokopa'' v Prahe, 
„Svateho Cyrilla a Methoda" v Brne, zakladatelom hfr. 
„Matice Slovenskej" a „Spolku Sv. Vojtecha," pre ktor^ 
napisal m r. 1860 ^Zivotopisy Svat^ch a Svatfc Bozfch.^ 

Sasinek bol i faktorom na poll slovenskej politiky. 
Roku 1865 a 1869 vystiipil co kandidat poslauectva do 
snemii uhorsk6ho. J5alej pisal rdzne politick^ uvodn6 
cldnky do ;,Ndrodnlch Novfn" a je dopisovatelom nie- 
len do slovenskych, no i do cudzojf^zyfin^ch ^asopisov, 
prispievajuc tak valne k vykoreneniu myln^ch o Slova- 
koch a snahAch jich nepriatelrai roztriisenj^ch zprav. I za 
tuto cinnost nrasi mu byt ka2dy Slovdk povdacu^m, lebo, 
s bolasfou to hovorfme, u nas na Slovensku m^lo sa na 
to dba, aby ostatny svet vedel, zaco sa pod nebetycnymi 
Tatrami bojnje a jak6 dtrapy a prenasledovania suasat 
musfme od ^rytiei-skych svobodomyseln^ch" nasich „bra- 
tov" Madarov. 

Tieto data vyfiali sme zo zivotopisu pfsanfiho jeho 
ziakom Andrejom Truchlym v „Orle'' a dodavame, ze 
Sasinek vydal sest rocnfkov ;,Slovensk6ho Letopisu** 
{1876 — 1882), bohatu studnicu historick^ch listin. Je to 
vsetko prAca jeho vlastnych riik a stiidil. £)alej vydal 
historicke diela „Svaty Method a Uhorsko", „ArpAd a 
Uhorsko" a okrem toho cel^ rad brosur a clankov, tak 
ze jeho diela sobran6 boly by velkou a cennou blblio- 
tekou. V rukopise md preklad cel6ho Pisma Svateho, 
ktory md byC vydan^ ndkladora 6Iachetn6ho msecena 
Jozefa Scasn^ho, venovavSieho k tomu cielu 10.000 zl. 

Vycerpat dokladne celu dnnost tohoto zvlastneho 
muza, bolo by mozno len obsiahlou monografiou, ale nie 
skromnyVa clAnkom. No co pada na vahu a musf sa 
dotkniit kazd6ho slovensk6ho srdca, to je jeho skutkov^ 
patriotismus^ v ktorom na tento fias ma len inAlo supe- 
rov. Sasinek ddva temer cel^ svoj dochodok na sloven- 
sku vzdelavatelne ciele. A trebars prinutila ho antislo- 
venska intriga opustif slovensku domovinu, on nezabiida 
ani na chvKIu hojnou podporou prispievaC bezprostredne 
i prostredne ku oblahceniu literAmeho slovensk6ho po- 
hybu. Facta loquunturl Boh nAm ho ziv na mnohl a 
blah6 letd a daj mu tam v cudzine dozif lepsie easy 
pre jeho Mben^ narod slovensk;^. Vajansky. 



-♦w^ 



Ladislav Pauliny. 

(Podobizeft na str. 145.) 

Ladislav Pauliny patri k najnadanejsira spolupraco- 
vnfkom Hurbanovych „Nitier** a basnou ^^Hrdos" razom 
postavil sa medzi slovenskych basnikov, svojim „Kocur- 
kovom^ stal sa v^tecnym satyrikom. V „Hrdosovi" su 
niektor6 vysoko poetick6 miesta, a cela komposfcia je 
y^tecna a spravna. Tymito dvoma dielami ukazal sa 
nam velk^ talent, a trebdrs m41o produkoval, vydobyl 
fii krAsne meno v slovenskej literature. Podavame prvy 
spev z „Hrdosa" : 

Ml Ca2k;fn) kliatbam, slovdm zlore5eDia 
vek dlb;^ preSiel, zmizly uz jich moci, 

u2 sa 8 radosfou z dlb^ho vftzenia 
hrn6 na svetlo z mr&koty otroci. 

Ui baSty, mtiry, zdvory a mosty 

na zAmkoch hynti, v prach sa rozs^ajd, 

reCaz nebrin^l a netla^ii kosti 
vftziiov, £0 si&vne svobodu vitigd. 



VSetko sa rod! k 2ivotu nov6mu, 
len tam za siedmi daleko hordmi 

!udu na hrade silno zavret^mu 

beda pod zlymi duchmi, mdtohami! 

Len tento este satau dr2i v moci, 

ostatnie jeho berla \xl zlomili, 
tomato dosiat este niet pomoci, 

niet duchov, ^oby jeho vyk6pili. 

Tam Tud zakliaty; oCi md — nevidi, 
mk srdce, biedy svoje viae necfti, 

ni^im nevlddze, v§etko si zdvidl, 
ten na fiom jazdi, kto prv^ zachytl. 

Pele§ potvornd na prsiach ma sedi, 
jeho si tukom, krvou brucho krml, 

60 defi hustejSie mnoif jeho biedy, 

a ziostoa svojoa len tak nad nim hrmi. 

Lad je obor sam, lez svd nezad silu, 
vlastnii krv cblamce v 8toro5nom v&zeniu 

a dusa v smi*adoch trap! si spanild; 
oj, lud neSCastn^, precif k vykdpenial 

Len on je hlucby! veky sa mliiajd: 
dra6ica hnusnd s tisic potvorami 

zavrety hrad drzia — kliatbu ostrlhajd, 
a V srdci sa rehcd nad jeho biedaml. 

U2 sa priam koniec 2itia jeho bli^i, 
potvory poslednu iskru jeho iitia 

vyhasif idd; fad klesd, mdlie, ni^i, 

ked ho hromu slovd zo zkazy vychytia. 

A jdk v§emocn6 slovo zahrmelo, 
vzkriesa sa hijfy, sily jim okreju, 

ozivne telo, to muky trpelo, 

a divn6 city v srdciach sa rozlejd. 

A sotva o5i Lipovd otvorl 

a zazre straicov fazkej svojej kliatby: 
ohiiom nevole s6a vatra zahorl 

derie dra6icu a Stormige hradby. 

Raku si podd mal^ i velik;^ 
a schopi jarmo a schopl okovy 

vlastn^, a hurrdh! na vrahove §lky 
cvalom sa 2enie — beda mor4drovi! 

Do nohy vytne tie zlostne potvory, 
Idtosti nieto nad vrahom ^ivota, 

silou a mocoa on vraha pokorl — 
zdfalo zmiera bezboi^nd holota. 

^Nech srsti nieto. z pokolenia vraha, 
nech zhynie z tygra posiednd papaial*' 

tak zdmok ha£l, tak dani podlaha, 
„nech sa zli zkazou pokania nau^ial" 

Darmo sa brdnia stohlav^ potvory: 

ilraki, vlkolak, hadi a havrani, 
odkliaty zdstap vSetko kolom borl, 

hdvef zdoch;^iia na smrte!n6 rany. 

A ked u2 vrahov vy£ali do nohy, 
padnd na mieste vrdcno na kolend 

a tvorcovi zeme, filoveka, oblohy 
spievajd 2almy za vysvobodenia. 



166 



SLOVENSKfi POHLADY 



Clslo 7. — 1887. 



Ede predtym kliatba, teraz tarn v sdzvuka 
anjelskom sldva Ure Bobn zneje, 

' miesto z4visti brat bratovi niku 

podAva a v Idske sa kaidf sobreje. 

K tomu cely htif na dielo kone^n^ 
vodcu st!ihlasne bez svdru vyvoll, 

zivot a srdce mu venuje verne — 
u2 sa veseli, ui ho ni6 neboll. 

Len Hrdo§ z Tudu 5elom zamra6en^m 
Da strana kr&^a a §ktili okdfom, 

a vrie vMy viacej bnevom zapalen]y'ni: 
ie on viae nenie ludu generdlom. 

Lez vodca pi-ljraa berlo svej hodnosti, 
k nov^roa skatku zdstupy povold, 

kdi^e na padl^ch vrahov krv a kosti 
metaC rum hradu, zvaTaC brad do kola. 

„Necb znakn nieto nesfastia na§eho, 
necb spustne miesto neresti vekovej, 

zloreSen^ necb je, ktoby kedy jeho 
bradby tu dvibal k sile, moci novej." 

ZavoU vodca; a ui letia skaly 
zdmku, do prachu mt!iry sa rncaju, 

miesto je pnst^, kde ladia stonali; 
odidu, inde Lipovu stavaju. 



Vystavka slovensk^ch vysiviek. 

Tak stojfme na prahu dvoch velkych vystaviek. 
O VeSfnovej vystavke napfsenie zvlastny clanok, ei.i sami 
uvidfme v&etky jeho origindly. 

VysUivka vysiviek je i preto dolezita, ze po2ado- 
vala vsenarodny pohyb, sucastuenie sa na pr&ci celeho 
Slovenska, potom ze je to dielo riik naSich, domorod^, 
ze je pamatnikom jako dob starych, tak i d6kazom, ze 
sa lud nds neodnarodnil aui po dnes, a ze m& pevnii 
volu i suco&f ostat slovenskym ludoin na veky, vzdor 
vsetk^ra feudAlno-intelligentnym chiitkam. 

Trudua bola to praca, poshanaC materidl, a obeti- 
vost slovenskeho obecenstva bola velikd, dfaleko pre- 
siahla ocakdvanie, vyjmiic kraja presporsko-trnavskeho, 
kde mimo Modry a este niekoiko miest krdsne kraje 
vysivkami bohat^ zostaly mdio a zle zastiipen^. Bohat- 
stvo trnavskych v;fsiviek je kvetom cel6ho slovensk6ho 
vysivania — a prave z okolia Trnavy dostali sme po* 
merne velmi chudobue zisielky. Mozuo, ze sa to este 
napravf. 

Prinasaroe podobizen pdna J. Koulu, professora na 
prazskej technike, maliara, gpecialistu ohiadom vysiviek, 
ktory uz nejednu podobnu vystavku aranzoval a je povod- 
com velmi krasnych clankov a krcsieb z tohoto oboru. On 
je popri Dr. Wankelovi iste prv^ znalec vysiviek v Ce- 
chach, a my sme mu velmi povdacnf, ze bol tak dobry 
prist uz 22, jula do Martina, prispet ra^dou i pomocou 
pri tazkom diele usporiadauia tak obSfrnej vystavky. On 
m& ui za sebou podobne slachetn6 a veIkodu§n6 skutky, 
tak medzi inym on je tvorcom ceskobrodskej Sokolny, 
a sice tvorcom celkom bezzistnym. I pri tejto prflezi- 
tosti dokazuje svoju obetovavost nie menej nez svoje 
vedomosti a svoj vkus. My ho vitame na nasom SIo- 
vensku a po predku dakujeme mu za opravdu bratskii 
pomoc. 

Ve^jansky, 



Jako sa U nada dedina teraz yo1&? 

Obraz Jaroslava VeHna. 

Na trdvu isla — a ajhia, 6o sa stalo ? Ked sa vra- 
tila z hory, uz nenasia svoju rodnu dediuul Aspon na 
tabuli je jak^si cudn6 meno! Ale sa nelakia bodrd ze- 
nicka, uelakla sa, zeby sa bola prepadla jej dedina ! Po- 
sme^ue hiadi na cudn^ napis, posmesne usmieva sa, ale 
V jej lismeve je aj nieco horkosti. Je to znamenitd sa- 
tyra na blb6 madarisovanie dedin ; myslienka meni meniC 
mohla povstat len v sp^lenom modzgu, a resultdt tak^ha 
barbarsk6ho pocinania mo^e by€ iba poctiv;^ smiech. 

F. 



-•*€^ 



Literattira. 

Vyxvanie k predplateniu. 

Ako znamo, krdca dnes hospodarstvo, priemysel a 
obchod obrovsk^m krokom napred, tak, 2e jestli ktor;f 
z hospod&rov, priemyselnfkov a obchodnfkov nechce za- 
ostat, rausi vo svojej odbornej vzdelanosti tiez napre- 
dovat. Podobne dobre vieme, ze krem odborn^ch zna- 
mostf potrebuje ako hospoddr tak i priemyselnfk a ob- 
chodnfk dokonalu sbehlost v poctoch. Tieto posledne su 
zakladom jich odbornej vzdelanosti a tak podmienkou 
jfch pokroku a blahobytu. 

V naSfch udrodnfch a mestiauskych §kol4ch vyucuja 
sa sfce poctom, no velka cast toho to skola podava^ 
vysumie uz pocas ucenstva, a co slabsl duchom nedo- 
vedii V svojom \itlom veku v poctoch aui v skole daleko. 
Konecne i skola nemozo dat vsetko co zivot pozaduje^ 
volacomu sa i v zivote ucfme a ucit musfme. Skola 
ddva takreceno leu zaklady na ktor]^ch pozdejSie sta- 
viame. 

Nie jeden z nasfch mladych hospoddrov, priemysel- 
nfkov a obchodnikov hmotne lepsie by sa mal, keby 
poctom lepsie rozumel. Muohf z uich to i velmi trpko 
ci(a a mileradi by svoje zuamosti v poctoch i v pokro- 
cilej§om svojom veku rozsirili alebo upevnili, keby k tomu 
sposob t. j. primeranii pofitovii knizku pri rukach mali. 
No zialbohu takejto knizky v slovenskej reci pfsanej 
dosial nieto. 

Aby sa tomuto velk6mu nedostatku odpomohlo, od- 
hodlal som sa takiito k samovzdelaniu, k samoucbe napf- 
sanii poctovii knizku na svoj n&klad vydat. 

Nazov otdznej knihy je: 

Podtovnik 

obsahujuci v sebe ndvod k poctovaniu cel;^mi cfslarai 
a desatinnymi zlomky z pamati a pfsomne, pre samoukov, 
menovite pre hospoddrov, priemyselnikov a obchodnfkov 

napisai Gustav KordoS. 

Uz sdm titul knizky poucuje nas co vsetko v ne| 
nachodf sa, no len vo vseobecnosti. Kukneme-li do nej 
hlbSie, zkiisime, ze ona nielen postupny, n^zorny a lahko 
srozumitelny ndvod k poctovaniu celymi cislami a desa- 
tinnj^mi zlomky, lez i mnoh^ in6 velmi praktick^ veci 
V sebe obsahuje. Tak na pr. opisuje ddkladne vsetky 
metrick6, penazn6, fiasove a in6 miery, jfch povod, po- 
delenie a upotrebenie. Krem toho oboznamuje nds i 
8 teplomerom a liehomerom ako i so sposobom merania 
ci vazenia silnosti liehu. Na zdklade pocetnych uloh u6f 
nds vypocltaf : cenu tovaru, cenu liehu, odstovku, liroky, 
istinu, cistii a surov6 vdhu atd. Taktiei vysvetluje, aka 
treba vymerat obvod uhlast^ch pldch a kruhu; potom, 
ako urciC plochu ci rozlohu pravouheln^ch gtvorhranov 
a kruhu na pr. plochu dosky, role, zafaiady, dna atd.; 



J 



\ 



Cfslo 7. — 1887. 



SLOVENSKfi POHLADY 



167 



konecne 2ndzornuje i vymerovanie kubicii6ho obsahu: 
uhelnych, valcoyitych, gulat^ch a kuzelovit^ch telies, 
na pr. valcovit^ch nddob, priekopy, dreven6ho kidtu, 
fitromu atd. 

VSetky v nej obsaJeii6 ulohy su nielen rozlii§ten6, 
lez i vypocltane. Ponevdc v nej upotreben4 inethoda je 
nielen ndzornd ale i methodickjrm zdsad&m zodpbveda- 
juca, preto zasliizi ona zvlaStnu pozornost i zo strany 
pi. t. ucitelstva. . Taktiez nfidejem sa, ie tento k napo- 
moieniu osvety a pokroku nameren^ podnik i kRMf 
ludomil milerdd podopre. 

Cena jednoho vytisku od 10—12 hdrkov siln^ho 
obndsa i s portom 70 kr. Pri dostatoCnom pocte pred- 
platitelov pridam i potrebn6 illus trade. Sberatelom na 
kazdych 10 vytiskov ddm jedonasty nadavkom. Pred- 
platna lehota trv4 do konca septembra tohto roku. Pred- 
platky prijfmam priam. 

S tym ked opatovoe o laskavu podporu, o valil6 
licastenstvo prosfm, znacira sa s ndleJitou lictou 

V Lipt. Sv. Mikuhtsi, 16. jiila 1887. 

Rehor Vram, 

nakladatel. 



Slovensk^ ^asopisy. 

„Nirodnie Noviny." Politicky, literaray a narodo- 
hospodai-sky casopis nd§. Vychodia tri razy tyidenne 
V Turc. Sv. Martine. Predplatu6 na cel^ rok 12 zl., na 
pol roka 6 zL, na stvft roka 3 zl. Redaktor Ambro 
Pietor. 

„Narodnf Hlasnik.'* Noviny pre slovensky lud. Vy- 
chodi raz mesacne na IV2 hdrku v Tnrc. Sv. Martine. 
Predplatna cena 1 zl. Redaktor a vydavatel Ambro 
Pietor. 

„Gernoknaznik.'' Obrdzkovy casopis pre humor a 
satyru. Vychodf raz mesacne V Turc. Sv. Martine. Pred- 
platne na cel^ rok 2 zl., na pol roka 1 zl. Redaktor a 
vydavatel Duro Cajda. 

„Katolicke Noviny" vychodia dva razy mesacne. 
Predplatn6 2 zl. na cel;^ rok. Redaktor a vydavatel 
Martin KoMr, kaplan. (Dolna Krupa, posta Nagy- 
Szombat.) 

„Kazatelna." Casopis pre katolicke duchovn^ rec- 
nfctvo. Vychodf raz mesacne v sositoch a predplatn6 
obnaSa 4 zl. na cely rok. Redaktor a vydavatel Fr. R. 
Osvald (Tepla, p. B61abanya). 

„Doni a §kola." Casopis paedagogicko-vychovatelsky. 
Vychodf mesacne. Redaktor: Karol Salva. Predplatnd 
cena: na cely rok 2 zl. 50 kr., na pol roka 1 zl. 25 kr. 
Prace sa honorujii. Predplatky i prfspevky pfsomne treba 
zasielat na Karola Salvu (KJenocz, Gomor m.) 

„CirkeYni Listy." Casopis venovan;f zAujmom cirkve 
evanjelickej a. v. Vychodia dna 10. kazd^ho mesiaca 
na dvoch hdrkoch. PredplatnA cena: na cely rok 3 zl., 
na pol roka 1 zl. 50 kr. Zodpovedny redaktor a vyda- 
vatel : Jur Jano§ka, ev. farar v Jasenovej. Spolupracovnfk : 
Pavel S. Novak. 

„Priater Dietok." Obrdzkovy dasopis pre naSu mla- 
dez. Vychodf mesacne na jednom hdrku. Cena sositu 
4 kr. Zodpovedn^ redaktor a vydavatel: Karol Salva, 
ucitel V Klenovci (GemerskA stol.). 



te»k6 j^asopisy a knihy. 

Literirnf listy. Casopis v^novany zajmflm literarnim. 
Vyd. Fr. Dlouhy v Brn6. Predpldca sa u J. F. SaSek. 
vo Velkora Meziffcf na Morave. Na rok 2 zl. 

Pfsmo SvaM stareho a nov^ho zakona. Illustroval 
Gustav Dor6. SeSit 42. Nakladatel J. Otto. Praha. 

Zlate Prahy, nadherneho illustrovan^ho tydennfku, 
redigovaneho apisovatelera Ferdinandem SchuUem^ vyslo 
fifslo 32. 

Svetozor, nadhemy illustrovany tydennfk, redaktor 
M. A. Simacek. Cislo 32. 

Cdchy. Spolecnou pracf spisovatelftv a um61c& 6e- 
skych. Vedou Fr. A. Subert a F. F. Borovsk^. Cdsf 
obrazovou poMd^ Karel Liebscher. Dfl IV. (Polabf). SeSit 
53. Nakladatel J. Otto. Praha. 

„Vesna" s literdmou prilohou „Literirn( Listy," 
red. Fr. Dlouh;^ v Brne, naklad. J. F. Sasek vo Velkom 
Meziffcf na Morave. 

Rusko slovem i obrazem Licf Josef Kolaf . Illustrace 
od pfednfch umelc4, z nejvetsf feisti ruskych. 1885. Vy- 
ddnfm, nakladem a tiskem Frantiska Simacka v Praze. 

Osveta. Listy pro rozhled v umenf, vede a politice. 
Redakcf a vydanfm Vacslava Vlcka. Vychdzf dne 25. 
kazdeho mesice v sestiarchovych seMtech. Pfedplatn6: 
celorocne 7 zl. 20 kr., pfilletne 3 zl. 60 kr., ctvrtletnfe 
1 zl. 80 kr. Redakce a administrace : Praha, ve Vino- 
hradech, Celakovskeho ulice c. 165. 

Pamitky archeologicke a mistopisne. Organ archeo- 
logickeho Sboru Musea kralovstvf Cesk6ho a Historick6ho 
spolku V Praze. Redaktor Bohusl. Miltner. Dflu XIII. 
seS. 8. a 9. Ndkl. Archeologickeho sboru MuSea kralov- 
stvf ceskeho. 

Slovansky sbornik. Red. Edvard Jelfnek. Rocn. IX. 
cfslo 7. 

Ottova lacini knihovna nirodni. Serie X. ses. 9.: 
Doktor Johanek. DejepisnA povfdka z konce stoleti XIV. 
Sepsal Ferd. Schulz. Druh6 vydanf. Nakladatel J. Otto 
V Praze, 1887. 

2enske Listy. Red. E. Krasnohorska. Roc. XV. L 5. 

Kvity. Red. Sv. Cech a Serv. Heller. R06. IX. se§. 6. 

Komensk*. Red. V. Slamenik. Roc. XV. L 20—21. 

Z potulek po Slovensku. Napsal Rudolf Pokorny. 
Nov6ho lacin6ho vyddnf ses. \2. a 13. Ndkladem spiso- 
vatelovym. 

basopis musea kr&lovstvi fieskiho. Redaktor Jozef 
Emler. Roc. LXI. sv. 2. a 3. 

Hutnoresky, satiry a drobni irty od Svatopluka 
Cecha. Sesit 2.-6. Nakl. F. Topic v Praze. 

„Haj," casopis pro lesniky, myslivce a pfdtele pff- 
rody. Vych^f kazdych pit nedel v sesitech 1 a pftf 
a4 4 arsfch velk6 osmerky. Majitel, nakladatel a redaktor : 
Jan Doleial. PredpUcf se: na „H4j" s pMohou „Lo- 
vfena" a „Domdcnost" 5 zl. rocnfi a 2 zl. 60 kr. polo- 
letne. Redakce a administrace: 2ddr u Poln6 (Cechy). 

OBSAH. 

Slovensky obchodnik v ruskom kraji. Obraz zo Hvota. Pise Mat62 
Filo. (Pokra6.) — Na5a svojef. Gavril Jozipovid. — Slovensky Plu- 
tarch. Sdeluje Alexander Lombardini. — Veni Sancte . . . Hviezdo- 
slav. — GergeTove body. Poves£ z druhej polovice XVI I. stoletia. 
^iransky. (Dokonc.) — Dobri rada. Maria Javorinsk&. — Letorost. 
Maria JavorinskA. — FrantiSek V. Sasinek. Vajansky. — Ladislav 
Pauliny. — Vystavka slovenskych vysiviek. Vajansky. — Jako sa t& 
naSa dedina teraz voU? V. — Literattra. — Iliustr&cie: Ladislav 

Pauliny. J&n Koula. \ 



K tomuto dislu pripojenA je reprodukoia 
VMinovho obrasu : » Jako sa t& na&a dedina teraz yol& P^c 



192 



8L0VENSK£ POHLADY 



C. 8. — 1887, 



posial nikde neuyerejnenu, jako i b&sen Vajansk^ho a 
piesne Z&horsk^ho. — Cena 1 exempli 30 kr. 

„PiJtnik 8V. Vojteisk]^" je nazov uov^ho sloveosk^ho 
iasopisu pre katoHcky lud. Pry6 ^iislo na ukizku" vydlo 
V Tmave dna 10. augusta. Za obsah zodpovedn^ je 
Andrej Kubina. „Piitnik^ vychodf kazd;f mesiac raz. 
Predplatn6 na ceHf rok 1 zL 

Slovioi u Horvatov. Z&hrebsk^ ^Vienac** v c. 27. 
(2. jula) priniesol podobizeii dr. Jozefa Miloslava 
Hurbana. V L 31. (30. jula) podobizen Pavfa Or- 
szdgha-Hyiezdoslaya. Tekst k obidvom pfsaoy je 
sympatbicne. 

Almanaob miideie slovenskej, sv. 11. 

ya1n6ina shromaideniu slovensk^ho akad. spolku 
^Tatrau' vo Viedni, ktor6 vydriiavan6 bude v oktobri» 
predloidt mfan prdce, dogl6 na stibeh, vyplsan^ spolkom, 
ako i y6bec tie, ktor6 primly pre ^Almanach mlddeie 
sloyenskej; sy. 11." Ked toto nyddzam y zndmost yet. 
spolnpracoynfkom „Almanacbu/ prosfm eite tak^ch, 
ktori n&m nezaslali ziadne price, by chopili sa pera a 
zadest uiinili syojej poyinnosti proti yeci spolocnej. 
K subehu pridly, len tri price a pre y^Almanach" y6bec 
tak milo, 2e s tym nemo2no nim ni6 zapocat, jestli 
chceme yydaC dielo d68tojn6 mladeie sloyenskej. Len 
pr&cou dozijeme sa yysledku ielan^ho. Price prosfm 
pod dolu udanou adressou £fm skdr — uajdalej ale do 
15. oktobra t r. zaslaL 

Yiedefi, dna 9. septembra 1887. 

Drd. phil. Jin A. Wagner, 

IX. Schwampanierstrasse Nr. 8. XVII. Stiege, 187. 



Slovensk^ ia»opisy. 

9,Nirodnie Noviny." Politick^, literimy a nirodo- 
hospodarsky &isopis nid. Vycbodia tri razy t^idenne 
y Turc. Sy. Martlne. Predplatn^ na cely rok 12 zL, na 
pol roka 6 zL, na styrt roka 3 zl. Redaktor Ambro 
Pietor. 

„Nirodni HIisnik." Noyiny pre sloyensky Tud. Vy- 
chodf raz mesacne na IVi hirku y Tare. Sy. Maiidne. 
Predplatni cena 1 zl. Bedaktor a yydayatel Ambro 
Pietor. 

„6ernokAainik.^' Obrizkoy^ £asopis pre humor a 
satyru. Vychodi raz mesacne y Tur^. Sy. Martlne. Pred- 
platne na cel^ rok 2 zl., na pol roka 1 zl. Redaktor a 
yydayatel f)uro 6ajda. 

„Katolfcke Noviny" yychodia dya razy mesacne* 
Predplatn6 2 zl. na cely rok. Redaktor a yydayatel 
Martin Kollir, kaplin. (Dolni Krupa, po§ta Nagy- 
Szombat.) 

„KazatelJia." 6asopis pre katolicke duchoyu6 rec- 
nfctyo. Vychodf raz mesacne y sositoch a predplatn6 
obna§{( 4 zl. na cel^ rok. Redaktor a yydayatel Fr. R. 
Osyald (Tepla, p. B61abinya). 

,,0001 a Skola." 6asopis paedagogicko-yycboyatelsky. 
Vycbodf mesacne. Redaktor: Karol Salya. Predplatni 
cena: na ceiy rok 2 zl. 50 kr., na pol roka 1 zl. 25 kr. 
Price sa honorujii. Predplatky i prfspevky pisorane treba 
zasielat na Karola Salyu (Klenocz, Gomor m.) 



y,Cirkevni Listy." Casopis yenoyan^ ziujmom drkye 
eyanjelickej a. y. Yychodia d&a 10. ka2d6ho mesiaca 
na dyoch hirkoch. Predplatni cena: na cely rok 3 zl., 
na pol roka 1 zl. 50 kr. Zodpoyedn^ redaktor a yyda- 
yatel : Jur Janoska, ey. farir y Jasenoyej. Spolupracoynfk : 
Payel S. Noyik. 

„Priater Dietok." Obrizkoyy 6asopi8 pre na&u mli* 
de2. Yychodl mesacne na jednom hirku. Cena sodita 
4 kr. Zodpoyedn;^ redaktor a yydayatel: Karol SaWa, 
niiteil y Klenoyci (Gemerski stoL). 

tesM iasopisy a knihy. 

LiterAmf liaty. 6asopis y^noyany zijmAm literimfm* 
Vyd. Fr. Dlouh^ y Bm6. Predplica sa u J. F. Sasek. 
yo Velkom MeziHi( na Moraye. Na rok 2 zl. 

Pfamo Svati star^ho a noy^ho zikona. Illustroyal 
Gustay Dor6. Segit 45. Nakladatel J. Otto. Praha. 

ZlatA Prahy, nidhem^ho illustroyan6ho t^denniku, 
redigoyan6ho spisoyatel^n Ferdinandem Schvlsem, yydlo 
£fslo 37. 

Svitozor, nidhem^ illustroyan^ t^dennfk, redaktor 
M. A. Simiiek. Cislo 37. 

Ceohy. Spolecnou pracf spisoyatelAy a umiM £e- 
sk^ch. Vedou Fr. A. Subert a F. F. Boroysk^. Cist 
obrazoyou poiFidi Karel Liebscher. Dll IV. (Polabf). SeMt 
55. Nakladatel J. Otto. Praha. 

„Ve$na'^ s literimou prflohou ^Literimf Liaty/^ 
red. Fr. Dlouh^ y Bme, naklad. J. F. §adek yo Velkom 
Me!sifl21 na Moraye. 

Ruako siovem i obrazem lAii Josef Kolif . Blnstrace 
od pf'ednfch umilcft, z nejy^tsf casti rusk;^ch. 1885. Vy- 
dinfm, nikladem a tiskem FrantiSka §imi£ka y Praze. 

Slovansky abornik. Red. Edyard JeUnek. Ro£n. IX. 

aisio 8. 

Ofvita. Listy pro rozhled y umini, yiM a poUtice. 
Redakcf a yydinfm Vicslaya Vlcka. Vychizf dne 25. 
kazd^fao mtefce ▼ destiarchoyych seditech. Phsdplatn^: 
celorofini 7 zl. 20 kr., pftlletnS 3 zl. 60 kr., ctyrtletnft 
1 zl. 80 kr. Redakce a administrace : Praha, ye Vino- 
hradech, Celakoysk^ho ulice L 165. 

ientkA Liaty. Red. E. Krisnohoi-ski. Ro&XV. &7. 

Kvi^. Red. Sy. Cech a Sery. Heller. Ro5. IX. ses. 8. 

Komentky. Red. V. Slamiofk. Ro^. XV. L 22—23. 

„Hij/' casopis pro lesniky, mysliyce a pfitele pM- 
rody. Vychizl kazd;f ch pet nedSl y sefiitech o 1 a pfll 
a2 4 ar^ich yelk6 osmerky. Majitel, nakladatel a redaktor : 
Jan Doleial. Pi'edpliclse: na „Hij" s pMohou „Lo- 
yina" a „Domicnost'* 5 zl. roine a 2 zl. 60 kr. polo- 
letnS. Redakce a administrace: ^dir u Poln6 (Cechy). 

OBSAH. 

Slovensky obchodnik v ruskom kraji. Obraz zo zivota. Pf§e Mat6$ 
Filo. (Pokrai.) — Prosba. Z Chomiakova Sytniansky. — VeiernA 
pieseft. Z Chomiakova Sytniansky. — Slovensky Plutarch. SdcTuje 
Alexander Lombardini. — Psychologicki 6vahy. Vyjav vo vystavke 
Sv&to<Martinskej. J. Podhradsky. — Tiene i svetlo. Martin Kuku6in. 
— Popcvky. O. B. — Dr. Ludovit G4j. H—n T— k. — Eleusiny. 
Hviezdoslav. — NaSe vystavky. V. — Literatdra. — Illustr&cie r 

Dr. Hudovit Gaj. — Slovensk6 kroje. 



Ku tomuto 6islu pripojena je reproduk<Ha 
VddinoYho obrazu: »Byohia pofita.« 



Redaktor: Svetozir Hurban Vajansk]^. — Nakladatel a yydavatel: Pavel MudroA. 

,,SL0VENSK£ POH1.ADY" vychodia vzdy 25. ka2d6ho mesiaca o troch hirkoch fitvorcov6ho formitu, 

Predplica sa: na oel^ rok 6 aL, na pol roka 2 sL 60 kr. 



Tla^ou knihtladiarskeho 6£astinirskeho spolku v Tnrd. Sv. Martine. 




Turc. Sv. Martin, dfta 25: eeptemtra 1887. 




Slovensk^ obchodnik v mskom kraji. 

Obru zo iiTota. P1S6 Matvi Filo. 

(PokraEovani,.) 

aSi B& uz hodii^ kus cesty na poli, a len-len ^e 
sa h^bu napred v torn mori blata; nepreslo vSak 
ani pol dna, ni 
!il usii sedem verst, 

a jednu rakusku mflu Tu 

l)ol prive odporucen; dvor, 

a ked ho uavstivili, zadahli 

zas ku druh4inu, tretieinu, 

a£ do^la uedela a naSi mali 

oddych. 

Ponevfifi v5ak yelmi zU 

cesta len d'alej trvala, po- 

radili s& Joiko b £)uikoin 

medzi sebou a po obede za- 

priahli. I pustili Ba bahnom 

mlazgav^m , odpornym , a 

fiurko zaySe, ked vd mat tak 

«si 20-fuiitOT<i gundiu blata 

na uobe — iebo obchodil po 

roTach a tam sa mu najippsie 

na fiiJmy bralo — odkopnul 

neraz nohou, aby odietelo, a 

plesk, u^ bol na uohaviciach 

bialoH. Janko sa zasmial, ale 

oie DabUs. 

Kyvkajd ^a oni len, kyv- 

lajil akosi; Joiko iiel po- 

predku pred kofinii, prezera- 

jlic trrdSin cestu, ftuiko len 

ml&ky obchodil a Janbo po- 

hiAal du&a epasenii. Neraz 

«bud&kon ai hlky oa hrdle 

uavrely, keJ pochodil cez 

inilkk6 mieato, do tak nd- 

Tamoe na koae kridal, len 

aby mu oezastaly. 

KoDB^ne dotiahli k do- 

linke a ke<f Joiko epozoroval 

traseoiDU, k&zal na chvllu za- 

dtat. Obzrel najlepsie miesto 




August HoTislST fiknlt^. 



k priechodu, podigiel ku konoiu, aby jich za kacky potiabal, 

a ked' vysadol sim na toz, Jankovi sa tu bA\ A&i pohanat, 

poSv^cfll kone a skrikol nad nimi, nby len skorej prebfdly. 

Voz rozkoHsal sa po babne ani coby bol po vode pl&val, 

a keif ui kone ai po aam^ bachory zaviazly, lahol az po sainj 

„vrch' (^ spodok u kasne voza) a — galiba bola hotova. 

Joiko i Durko priskotSili huei akosi biedne ku kofiom, 

aby jich od zkazy zachrauili, 

a uemohiic pobockov a sta- 

btikoT poodkladaC, poodrezd- 

vali vSetko noJini. Kone sa 

V blate h&dzaly, von ea ne- 

mohol doBlaf ani jeden; Jozko 

Yolal ziifale: „Fre Boha zi- 

v^ho , (o !ji po6neme 1" a 

^urko zas: „Vsak som ja 

hneJ vedel, ze to tak biide. 

Mobli sme neist v nedelul" 

a Jauko kri£f zpoza voza ani 

coby bo drel : nJAij, Jo2ko 

mdj ! Joj, J^iirko moj I za- 

mfimin) sa! J^j, mamka moja 

drah&r 

„Co2e sa ti robf, ty iaba? ! 
Neyrestl musfme kone za- 
chMoitl" krical nabho na- 
strachovany fiurko. 

S biedou akosi vysvobo- 
dili nasi brizdneho kofia, 
Iebo teuto bol bystrejsf. Jozko 
huecT na tak^ho uniazaniho 
vyskocil a cvfilal pre pomoc 
do blfzkej dediny, kde na§i 
chceli dotiahnuC na noc 

flurko uz tiei odiSiel od 
sedlov^bo, Iebo tento ui 
i blavou leial na blate, a 
igiel retovftt Janka , ktory 
eite vidy na mamku kridal. 
„Nuz jakoze si ty v pekle 
Bern vhabal 7 Takto po sam^ 
p&s zaviazuuf!" 

„Ved — som — chcel — 
yoz — tisniit!" — odpovedal 
Janko pladom. 
26 



194 



SLOVENSKfi POHLADY 



C. 9. — 1887. 



„Ale chod, ty kolfkl verf ty ind§ sily, jako zaba 
srsti. — Akoie ta vyvleiiem odtial?" — Vyhrnul si ni- 
kivy a sdry na cizmich^si hore vytiahol. — „No daj 
ruky! — Bodaj ho tu aj so zivotomi" 

„No!" — otffal mu Janko obe ruky. f)urko ho io 
len mal sily tahal a on zas krical: ^Durko! f)urko! 
Cizmy, ciiimy!" 

No krik nepomohol nic. Janka t)urko vytiahol, 
cizmy ale zostaly v blate. 

„Vid(s, ty cudo, ako jich teraz dostane§?" 

„Ja uz neviem," riekol utrapeny Janko. 

„Ja ti jich veru nejdem fahaC; i tak sora uz ako 
prasa umazany/ Potom vyhiipali sa oba akosi biedne 
z toho pekla, a k;^m f>urko Jozka s pomocou vyzeral, 
Janko sedel bosy na malom briezku a rozmyslal fikajiic, 
ako on svoje cizmy z bahna dostane. 

„No uz idd!" Zazrel konecne f)urko Jozka a za 
nfm celii karavanu hrubiznych siirov zajarmenych, 
okolo tychto ki-dcali vysoW, ddatnf Rusi. Na Sijach 
voloY niesli sa krdtke dosky. Ked do§li, pohadzali 
dosky ku leiiacemu konovi, podvliekli pod neho sirokd 
„lygac", ktora miesto retiazky sliizi, a ked zalozili 
za nu dlhy povraz, ktor^ tiahol sa z jarma jednoho 
pdm volov, len jeden „cob!" a uz bol kon na tvrdom. 

Potom pohadzali dosky zas ku vozu, povyndSali 
vSetky pudla na tvrd6 miesto a ked aj do tohoto dlhy 
povraz za prednii os zalozili a zapriahli na koniec oja 
tri pary volov a zafiali h^baC. 

Vysok^ chlapina, Hrico, vzal do lavej ruky z vola 
lygac, do druhej schytil hruh^ dlh^ „batyh" ci korbon, 
a ked zavolal: „Bofe pomozil Cob, cob, cob! Sdvka!'' 
uz bol aj voz na svobode. 

„Spasi Bo' vam, bratci!" dakoval Jozko dobr]^m 
ludom, ktori tak bezzistno vykonali jeho ziadosf. — 
„0t ce pojidomo." (Pozn.: Pri fiftanf maloruskych 
chochlickych slov vyslovujme len tie spoluhlasky niakko, 
ktor6 oznacen6 sii makkym znakom.) — Jozko hovoril 
tak chochlacky jako i oni, lebo on mal v tom jakusi 
ulubu, ked s Chochli hovoril. 

„Jaj, Jozko, ale moje fiizmy!?" — horekoval teraz 
Janko. 

„Ak6 cizmy?" 

„Nuz tarn v blate mi zostaly," ukazoval Janko. 

„So vin choce, ot ce malusa?" p^tal sa Chochol 
Hrico. 

„&obuty zahubiv u hrlaze, vin" — odpovedal Jozko 
ukazujuc mu to sam6 miesto, kde sa Janko v blate 
topil — „v toj luziiie!" — Chochol sa zadivil. 

„Nu kaze, jak ty, chlopcik, zajsov do toho mista?" 
hovoril krutiac hlavou a ked si najprv ta dosku za- 
hodil, pribral sa cizmy hIadaC. Janko sa radoval a giel 
za nim, aby mu lepsie oznacil nestastn^ miesto. Hrico 
skoro nasmdtral v hustom bahne jednu a vytiahol, no 
druhu, ktord daleko od tej hlbsie zaviazia, tak skoro 
uemohol. Konecne zachytii aj tiito za saru a ked oboma 
rukama, stojac na doske, siluo potiahol — bac hore- 
znacky chrbtom do blata. 

„0t se kaze bisova matirl" (Bis = zl^ boh, cert). 
Zakrical Hrico, ktory v otrcenych do neba rukach 
len sdru z cizmy drzal. Avsak ked sa sosbieral, ne- 
nechal ani priehlavka v blate, a ked ho po hodnom na- 
mahanf vytiahol, riekol ku rozzalosteuemu Jankovi: 
„Nu, nebojsa, malusa, ja tobi zroblu vecir siju Sobutu." 
Janko sa potesil a ked uz vsetko na voze ulozen6 i voly 
donho zapriahnute boly, vysadil Hrico Janka hore a 
tiahli do dediny. 

Voz cmukal a mliaskal po bazdurdch blata, ani 
cesto, ktor^ gazdinka na chlieb miesi a nevystalo dlho, 
uz boli pri dedine. Potrvalo to este asi polhodiny, k^m 
sa nasa karavana dostala az do stredu dediny, kde stala 



velikA cerkov ci kostol pod zeleznym zelenym krovom* 
Hodue daleko od cerkvi bola aj „korcma", do ktorej 
nasi zatiahli, a ponevdc bola nedela, sedel pred nou 
nevelky md mladsich i 8tar§(ch Rusov-obcanov. Ked 
nasi vedia tychto tiahli, pohodil jeden z nich: 

„§o ce j(du za ludi?" 

„Se kaze, Vingerci s kraraami, iba ty neznajes?*^ 
nadhodil druhy. 

„0t ce dobre, treba iinke i divcine sarafan (jubku, 
suknu) kupiti!" 

„U nich kramy ne nasi a dla paniv." 

Nasi zatiahli s vozom do sirokej stajne a ked si 
svoje obriadili, vosli do krimy, kde nasli na stole aj 
kypiaci samovir, pre nich na caj pjostaveny. Traktova 
obsfrna i»ba, do ktorej vni§li, bola na bielo omazand, 
cista. Vokol stien staly silne dobre pripravene §irok6 
lavice, pred nimi dlh6 ciste stoly. V pravo v kute vy- 
soko zaveseny bol malinky dreveny obrazok, cezen pre- 
veseny biely cipkovany rucnfk. V lavom kiite u dvier 
st&la z vysokych latdk slozena klietka, v ktorej len ne- 
dAvno e§te vyseddval skaredy Smulo. 

Dnu V izbe sedelo si s lulkarai ci fajockami viae 
starsfch i mladsfch Chochlov, ktori chutne dymili si 
svojho pestovania dobry lacuy dohiu ci „tytun." Sklenfc 
na stoloch nebolo ziadnych, a ked si kto iiadal vypif, 
nalial mu hostinsky do kaliska vodky ci gorilky alebo 
aj vfna. Vodka musela byt dla zakona styridsat slup- 
nov^ a cez uhlie dobre od smradu ocistena. Takto chrA- 
nila sa vzdy prisne pod pecatou a kaMy mesiac raz 
dva zavital akciezny cinovnfk, ci je vsetko v poriadku. 

Nasi sadli priam ku samovam, a dost lahko ze 
si tej gorilky tiez hrkli, lebo boli velmi ustatf. Caj 
upfjali si zo Sirokych Wudiek ci sialok, pri com si pa 
malinkom kusku cukru ku kazdej gialke uhryzali ; samo- 
var jim za ten cas prfjemne &umel. 

Jeden z obcanov priblfzil sa k nasim a zacal, ako 
to nasi aj desafraz cez den nacuvat museli, kramif svoju 
zvedavost. 

„0t se kaze ne nasi ludi, se na virno islmci." 

Nasi neodpovedali na to nic, lebo nebolo chuti na 
distrakcie. Rusa to namrzelo a on pokracoval dalej: 

„Bacis!" — a mikol hlavou a poobzeral sa po svo- 
ji^ch, — Jak molfiiaf, niceho neotvicajuf, — na virno 
Sfimci; ja znaju, so ce Nimci, prijichali do naseha 
carja hrosi zarablat" 

NaSi neodpovedali zas nic, oni na to boli uz ddvno 
zvyknutl. Chochol sa nahneval: 

,,Ej, ty 5fim6e! so u tebe pasport je?" ' 

Teraz, ked uz Jozko videl, ze lepsie bude nieco 
povedaC, ked uz aj co nejak^ policajt o pas sa domahal, 
obrdtil sa k nemu a uspokojil ho ako vedel. 

Potom, ked sa nas mil^ Malorus uspokojil, zamie§al 
sa zas medzi svojich a snad od radosti, ze predsa leu 
svoje dokazal zdanlivym Nimcom, ktor^ch od srdca ne- 
ndvidel, zaspieval si: 

„Kozacinu cornovusi, 
cem u tebe zupan kuci? 
divky mene pidpojily, 
zupan mene pidkroj ly." 

Ked sa nasi caju napili a zajedli si, vysli do stajne 
ku vozu a polihali si spat. Ked vsak e§te neboli po- 
spali, niesol sa z jednoho konca dediny miesany, muzsky 
i zensky spev. Tlupa, ktora zo samych dievcin a chlop- 
cov pozostdvala, blf^ila sa a nasi naciivali ten uteseny 
spev, ktorj" aj dve hlasn6 dudky H trstinov^ pistalky 
i bubienok a „tambura" sprevidzaly. Ked zblizili sa, 
bolo pocuf: 

„0j zvav mene Gerasim, 
scob ja priSla hraty s nim. 



Cislo 9. — 1887. 



SLOVENSKfi POHLADY 



195 



A ja Gerasima nelublu, 
ihrati s uim nepfdu.^ 

Ked prechodili mimo stajne, spievali nieco r^chlej- 
Sfm takcom: 

„Moja lulka*) cervonaja z vecera kurila, 
poloziv ju na policu, lipala rozbila. 
Oj obnav ja goloveuku, i stav zuritisja, 
Bidna moja goloveiika, jak z lulkoj rozzitsja. 
Oj pisov ja do Kieva lulku kupovati, 
Lezit lulka iervonaja, ne s kym torhovati. 
A tara divky ceruobrovky pseno prodavally, 
oni mene molodomu luIku storgovaly. 
Za lulocku kopijo£ku, za cabu£ok gro§i, 
kuri-kuri kozadina, molody chorosi." 

Piesen nebola este dospievana, no spievajiica tlupa 
Tzdialila sa a ostatn6 verSe nedaly sa vyrozumet 

R&no, ked nasi zanechali noclah, ^liapali sa dalej 
planou cestou, a ked uz boli odtiabli hodny kus cesty 
od dediny, delila sa jim na dvoje, nevedeli teda ktorou 
majii is£doi8t6ho dvora; vyckali teda naproti jediiceho 
€hochla. Tento mal az tri uzemcist^ konfky v tarantajec 
zapiiahnut^ a dobrzgal hned. Nagi volali nanho a on 
zastal. 

„Ej, dadka," oslovil ho Jozko, „kudy nam ti-eba 
jichat na Rajsky chiitor?" 

Rus vynal luIku zo zubov a machnuc rukou v lavo 
odpovedal : 

„Jidte vin v levo, a jak triSka dalsi pojfdete, bude 
doroga na pravo, i ta sama privede vas do knaza/ 

„Iba tara knaz 2ive?" py^tal sa Jozko. 

„A jakze, iba vy neznajete?" A uz sa chcel pytaf 
Jozka, odkial je, no tento ho skoro predbehol: 

„1 kaze dobri pan?" 

„ii(, kaze dusa dobra." 

„A bogati?" 

„ii(ff, detina moja." knisal chochol hlavou, az cely 
Yoz sa s nim hybal, „u ueho kaze tilki zemli, §o vin 
sam neznaje; i na Eavkaze, i za Moskvoju, na Sibire 
i kaze kdis za grjanicoju. A grosi, to cela kopa je. Jiz- 
zajte, pobacite; dom kaze taky, §co i sam car moze 
11 nem prozivati." 

^ySlava Bogu, koli tak/ doloiil Jozko a bol rad, ze 
tiahne do velkeho dvora Pytal sa vsak este, ci donho 
daleko, Chochol mu odpovedal: 

„A bude piaC verst s ch vis torn." 

Jo^kovi hned presadlo, lebo vedel, ze bude chvost 
iste dlhsf nez t;^ch pat verst. No museli meraf. 

Vrlali, Cahali uz vari hodinu a boli uz aj cestu 
V lavo minuli ; jechali teda po pravej, ako jim bol Cho- 
chol naradil. Avsak dotiahli znovu, kde sa aj tdto na 
dvoje delila, a ked nebolo koho opytat sa, f)urko vynal 
z mestoka peniaz a vyhodil ho nieco vyse seba. Ked 
spadol, pozrel nan: bol zvixhu orol; to znamenalo na 
pravo. Jemu sa vSak zdalo, zeby mali jechat v lavo a 
preto vyhodil peniaz este raz. Spadol zas orlom na vrch. 
^Este teda do tretieho razu!" povedal, a teraz spadol 
pfsmom na vrch. „No predsa. Podme v lavol treti raz 
platf." 

Jechali v lavo. Tento raz udalo sa nasim pravd 
cestu popadniif, no mnohy raz prisli na miesto do dvora 
lebo dediny do nejakej hory alebo prosto do pola, a 
ked si tak kone umorili, museli tam aj pokfmit Pri 
takom kfmeni sa nasi niekedy aj podotazovali : jeden 
hovoril, ze keby boli sli tou cestou, ktoru on naradzal, 
ze by neboli zabludili, a druhf tiez nieco dokazoval. 
Podme vsak za Jozkom a £)urkom. 



*) CuTka je a Yerkorusa kolfska pre deti. 



Zo desaf verst uz boli usli od miesta, kde jlch 
Rus na cestu napr&val, a ze e§te len teraz peknd 
stfhlu va2u „cerkovnii'* a zeleny krov kastiela uzreli, 
pohodil £>urko: 

;yBodaj toho 6ert uchytil aj s Ghochlom, aj s jeho 
chvostom! Nu4 ved mAme e§te zo tri versty. Ak mi 
eSte raz niektor^ to chvOstisko prihodi, nu4 ho obarasim 
niecim." 

„Nuz darmo je to," slovil Jozko, „uz ti to cestu 
nik na svete tak na vlas okom neodmeria, ako jeden 
bafka koUk. Chochol nebol kolfk. ale — chip, polsk^ 
chlop vsak klk.** 

Zblizili sa ku chutoru. Janko obdivoval velikdnske 
po6etn6 stavy. On videl krdsny nevelk^ kostol, na kto- 
r6ho vaii nachodily sa aj hodiny. Nedaleko neho v ob- 
sfrnej zahrade vysoky palac, tak peknf, jako jim ho 
este Chochol oznacil. V pravo videl on velik6 raajere, 
komory, sypky, kocovne, konu§ne a e§te mnoho in^ch 
stavisk, no humna nevidel ziadneho, iba vedia dlho- 
fiizn^ch radov sk;^rd ci stohov zbo2ia hodnii susiaren, 
V ktorej sa zrno v slame pomocou velik^ch piec susilo, 
a niekolko pam^ch mlitiacich strojov, ktore teraz pre 
dizd spokojno staly. • 

V lavo od dvora rozprestierala sa rovnd pazif, po 
ktorej tiahly sa dlh6 rady stromov, a z pol versty od- 
tialto kriitily sa velik6 vetrila vetern6ho mlyna. Toto 
nadho Janka najvacsmi zajhnalo a on pytal sa: 

„Ba (Si ten mlyn toiko namele, co vodn^?** 

„Hia, veru namele, ba e§te aj desaf rdz viae ako 
ten na§ dedinsk^. Nevidft, aky voz miiky vleiii z neho ? 
A takych zo pat cez den namele." 

Medzit;fm dokyvali sa ku vysokej zeleznej bi'Ane 
dvora a maly Janko siel ponuknuC tovar. Hja, t& okol- 
nosf, ze siel Janko, mala svoju zvlastnosC. Jozka lebo 
fiurka mohli by sa pani op^taC o laky tovar, ktor6ho 
on nemal, a Janko povie na vsetko, ci jest lebo nejest, 
ze jest Joz6o sa toho nebdl, ked Janko zo§amajuje. 
Ak sa ho op;ftali, kde je ten tovar, nuz dal odpoved, 
ie uema, a ze chlapec nerozumel. Mnohf raz vsak aj 
pekne krasne zabudli na to, o co sa boli p^tali. 

Onedlho zpozoroval Jozko, ze Janko kyva, a ui 
tahal voz ku ka§tielu, lebo to kyvanie znamenalo, ze 
bude trh. Nevystalo dlho, kym si nasi cizmy z blata 
dobre vydistili, bo jim v torn aj lokaji pomahali, a uz 
boli od razu tri pudld vo velikej dvoraue. Panstvo sa 
sobralo, Jozko a 6urko prekladali po voli tovar, pri 
com drzali sa po molodecky. Akbola potreba, vychvalo- 
vali svoj pekny tovar az do neba, a ked priSlo aj nieco 
meraf, zasko6iI j&urko pre palicu na voz, na ktorej bol 
narezany arsin ci r^f, a hajda, nameralo sa hned. Pdni 
s lismevom obdivovali divotvom;^ ryf, no boli spokojuf, 
ked sa jim aj takto nameralo; ba nepovedali nic, ked 
jim vse j^urko len Uk od buka do buka, ako Janosfk, 
nameral. Ved ho nemuselo svedomie hr^zf : mal on aj 
karticky na takych tovaroch, na ktor^h bol zazna6eny 
pocef obsaJenych v kdske rffow. 

Medzitym, co okolo pudiel stal hlufin^ trh, zaznie- 
vala uteseni hra z velk^ho fortepiana, za ktorym sedela 
krdsavica sle6na knazna, ktor& Jozkove ndty z pudla 
rad radom zkiiSala. Ked skoncila, doniesla nepotrebu^ 
harky do pudla, a sii6astnila sa aj ona v trhu. 

Sdm knaz, este nie tak star^ muz, prechodil sa 
po cas trhu s niekolkymi pdnmi vo veselom rozhovore 
po dvorane, a ked sa ho vse knazna pytala, 6i aj prenho 
m& vziaf isty druh tovaru, zbH^il sa aj on k pudlu, a 
bolo hned veselsie. Niektori pdni sedeli tiez u pudal a 
pom&hali sa jednaf za damy. Jednanie v takomto dvore 
nebolo zdlhav6, lebo nasi ozndcali tu tovar krajnou 
cenou. Pdni stfhali z toho po patacku. 

25* 



196 



SLOVENSKfi POHLADY 



Clslo 9. — 1887. 



Ked kna? riekol ku knahyni : ^DuMnka, kupi u na- 
sich bratiev pobolse, ooy ved biednyje/ vzdialil sa zas 
od pudia a prech&dzal 8a dalej. 

Nasi tu utfzili hodny gros, a ked bol uz trh u kouca, 
podniesol lokaj na podnose dva kalichy dobr^ho vina a 
jeden z prftomnych panov riekol ku nasim: 

„Pejte, bratci, za zdorovie naSeho knaza Mirskago." 

Nasi podisli k lokajovi, vzali si vfno, a ked po- 
klonili sa, slovili: „Na mnogaja lieta!" a vypili. 

Za tym podakovali sa, a ked vychadzali zo dvorany, 
vsetci gospoda bladeli za nimi velmi sympaticky. 

Na diTih^ den ohlasili nasi tiez men§ie dva dvoiy, 
DO uenocovali v torn druhom, ale sli ua noc do dediny, 
kde u sedliaka prenocovali. Kooe voviedli pod nizky 
saraj a voz vtocili tiez poden. Yytiahli z drabiuok voza 
poDad oje dobre ustrojen^ pldten^ v41ov (kreptuch), 
Dasypali kofioin donbo ovsa, a ked aj do saku podob- 
n^ho, z povi-dzkov viazau6ho „kosela^ sena uabili a 
uviazali bo na predok voza o drabiny, §li v&etci do chaty. 

Takej gistoty, aku nagi u Malorusa az obdivovali, 
nenasli a nevideli nikde dosial u pospolit^ho ludn. Izba 
biela ani padly s&ah, a to aj z vonku tak&. §irok6 la- 
vice okolo stien biele ako nove, stol cist^^m bielym 
obrusom zakryty a na nom drevena bodn& -slanica i s ma- 
lymi chlebfkatni, ktore sa ka2dy alebo kazd^ druh^ den 
svie2e piekli. Nod stolom v uhle boly rozostaven6 dre- 
ven6 obrazky na peknom rdme a okolo kazd^bo zalo- 
zen^ bol pekn;^ biely modro a cerveno vysfvany ru6n(k, 
a pred obrazmi na v&me stdly prilipnut^ tenk6 voskov6 
svieiky, ktor6 sa v2dy vecer pred kaidym sviatkom 
zapalovaly. Y lavom uhle stdla lirok&, velkymi tazk^mi 
vankusami zakladend posteT, a v uhle odo dverf bola 
vystavend pec, ktorej celustie do izby hiadelo, no tak 
cist^, zeby nikto neveril, ze sa tarn nieco hotovf, a 
predsa kazdy den sa kdri. Kiirivora je najviac slama 
alebo giiSoI pohancen^ a niekde i drevo. Dom pozostdva 
zo stlpov, no velini hrubo a vkusne ulepen^ je hlinou. 

Mil6 ChochluSky, zv^cSa trochu po6ern6, maly hrub6 
cieme sta havran vrkoce, v u§ach zau^nice i gran&tov 
na hrdle mnoho. Z opleciek visely jim sirok6, dlh6 ru- 
kdvy, iei-veno-modr^m vysfvanfm ozdoben6, a spodn6 §aty 
tmavo-modr6 so fltymi alebo bielymi velk^mi klietkarai, 
Z&pona biela, vkusne vy§fvana. Pundochy hrub6, biele, 
crievice lahk^ na nohach. Slovom, malorossijsk^ i^ensky 
oblek slavf sa po celom Rusku velmi, a niet ani len 
jednej vzdelanej zenskej, ieby ho za mlady nenosila. 
Vydat^. nosia na hlav&ch polookruhle hodbabn^ lebo 
zamatov6 party. 

Muiski nosia sa skoro rovnako s Poliakmi. Kabdty 
letn6 i zimn^ siju si do drieku a nohavice nosia biele 
s modi^^mi pdsmi, len ze daleko sii*sie, ako Poliaci, no 
v2dy V sdrach, ako aj tarotf. 

Nasi vo§li; Jozko popredku, pozdraviac domicich: 

„Zdravstvujte!" 

^Dobraho zdorovial Saditesja, dobri lude," slovil 
gazda a usddzal nadich. No nesedel dlho bez slova a 
skoro nacal vyzvedat sa svojich zriedkav^ch hostf: 

^Z vitkila panoiku jidete?" 

„Z Kijeva," odpovedal Jozko, lebo vedel, ze ak 
povie z Var§avy lebo az z Uhorska, ze nebude konca 
ki-aja vyzvedaniu zo strany Chochla, co ho neraz az do 
uraorenia zunovalo, ked niekedy aj desatrdz cez deii 
musel odpovedaC na otazky, ktor6 mu stavali ohiadom 
jeho kraju. No ani teraz neobislo sa na krdtko, lebo 
Ghochol uz-ni otvdral usta: 

„A postojano kde iivete?** 

„Za hrianycoju," odpovedal Jozko co najkratsie. 

aZa hrianycoju!?" 

„Da, da." 

„Tak vy kaze ne naseho bieleho caria?" 



„Niet/ 

„A jakoho?" len dalej vyzvedal sa a u2 cakal, 6o 
Jozko povie. 

„AvstriJ8kaho." 

^Avstrijskahol?" 

«Da." 

„A jak jeho zovut?" 

r Franc Josif." 

Rus chcel to meno vypovedaf, ale nedlo mu to, a ked^ 
hodil rukou, povedal: 

„A Bich jeho znaje, §o vono za carja, nikoliv ne- 
slychav pre fieho." 

Potom myslel za chvflu, iste co by sa eSte vypy- 
toval. Jozko bol netrpezliv^ a bol by radgej k vozu 
idiel, no tarn bolo zima a veceraC sa mu tiez chcelo» 
teda len sedel a vydrial eksamen. 

„Ci va§a zemla velyka?" 

„Da lie, mala." 

„A bohacko uarodu?" 

„Da tryfeky je." 

„Nu tylky nemaje jak u nas?" 

„Da ma bud takoho velykoho caria nyhde nemaje 
jak u nas. Nada zemla, panoiiku, velyka." 

^No chvAla Bohu,** vzdychol si Jozko, ^uz je koniec 
rozpravke, lebo Ghochol uz aj hlavou knitil a tak vy- 
zeral, akoby uz bol dogiel do konca. No o chvflu zas 
povzniesol hlavu vy§sie a za6al : 

^A jaky vy ludy — JTimci a Ci Chrancuhyi" 

„Bodaj fa aj s kolom! Van ho uz antol (dert) vy- 
kyvuje!" prehovoril £)urko k Joikovi. A Chochol urado- 
vany, ze pocul aj cudzii mluvu, hned p^tal sa: 

„So ce jeto va§ clovik skazav?** 

„Nyfioho; on kazav miny So cho6e spat" 

^U bratfiik — teper noc velyka," uspokojil £)urka» 
a ked zislo mu na um, zas p;ftal sa: 

;,Tak jaky vy^narody?" 

„Da my hi VTimci i ni Chrancuhi, a taky sami 
Slaviane jak i vy. To jest, my takym jazykom hovorim, 
jak i vy, z maloju tylky raznycoju." 

^A ce bacisl" trhol so sebou Ghochol a poobzeral 
sa po svojich, a ni mal zas na jazyku ot&zku: 

„A je i za hrianycoju nasi ludy?" 

Jozko nemyslel, it so svojou odpovedou na takii 
citlivii strunu Ghochlovu naraz(; no ui bolo darmo^ 
musel odpovedat. 

„A jak 4e, bohacko je." 

„0t se dyvinka, ho nas car svojich ludy do sebe 
nezabere! — A ci vy krescony a ci fii?" 

„A jak ze." 

„A ci u vas Boh toj samy, so i u nas?" 

„Toj samy." 

„Ja dumav §o druhy," pohodil Ghochol. ^A batko^ 
maty i 2inka je u tebe?" 

„Maty nima a batko i zinka je." 

„A jak ona doma odna zive?" 

„§o robiti, koli dolzna. U nas bidna storoua, treba 
do cuzoj zemly jichaf chleba zaroblat." 

;,Ghyba u vas zemly Mma?" 

„Je da trySky i to pohana." 

„0t se nedobre. U nas u Rossii, slava Bohu, i zemly 
bohacko." 

Ale dost uz toho. Eym gazdinka s dc^rami na- 
ho to Vila veceru, to vidy len dalej a dalej trvalo, tak ze 
i^urko xxi aj von bol vysiel a Jozko \xi len akosi na- 
silu odpovedal gazdovi. 

Na noc potom dala gazdina nasim aj po jednej 
hlavnici, lebo jich veru aj hodne mala v komore. Hja, 
ved len na dvore skoro sto husi bolo na 2ive, a mnoby 
raz kupili si nasi za dvadsat kopijok jednu na peiefiu. 



Clslo 9. — 1887. 



SLOVENSKfi POHLADT 



197 



Bdno, ked nagl vstali, boli hodne prekvapenf. A 
sfce, na jfch gtastie, zamrzlg blato, a toto bolo jim velmi 
yhod, lebo kone jim uz skoro vystivaly. Sobrali sa tedy 
rychlo hore a ocistili si voz od blata, lebo uz viae sa 
nafi lepit nemalo. Zapriahli kone, a ked zasiel Jo2ko 
za noclah platiC, odpovedal mu pohostinD^ Rus: 

ffE\ dasi kde nebud Boha na svicku 1 bude," a 
vyprevadil jich. 

Nadi uz teraz jeehali skoro, bdrs jich aj hodne 
potriasalo po ostrej chrochoti. DIho vsak netrvala jim 
t&to z]& cesta, lebo hned na to den po de& velkymi 
chlpami vilsA sa siiah a na voze uz na tretf den ne- 
bolo mozno jechaC. Go tu robit? No Joiko dlho neroz- 
m;^sral, kiipil niekde u gazdu Yelk6 *sirok6 siln^ sane, 
Tozobral yoz, a ked kolesa z neho siroko po saAach 
pravidelne rozlozil, polozil z vrchu aj voz na ne a mocne 
vdetko spolu sviazal. Vudli povykladal si uz teraz trochu 
lahdiev lebo drabinky padli nizsie, zapriahol a hajda — 
uz ani po masle sankoval sa. Jankovi k voli kiipilo sa 
aj niekoiko hlasn^ch mosadzn^ch hrkdlok a ked vse do- 
brym trapom uh&nali cez dedinu, vgetko vybehdvalo 
dfvaf sa na nich ako na nejakii svadbu. 

Takto po sanici obehdvali nasi skoro od dvora ku 
dvoru, od mesta k mestu, a nepotrvalo uz dlho, ked aj 
zpomedzi Ghoehlov vysankovali sa a ta cez Eurskii do 
Orlovskej cestovali uz v§ade po Velikorossach. 

Polnymi cestami, ktor6 cez zimu pre bezpecnost 
pocestnych hodn;^mi viecharai boly vysaden6, nejazdili 
nagi casto; ale ked raz dobrali sa na nejaku rie£ku 
lebo rieku, nad ktorych brehmi obyfiajne rad itidom 
dvory a dediny osadene sii, jazdili ladom prosto riekou 
skoro bez obavy. AvSak nie vgade a ani nie na kaidom 
mieste ladu bolo mozno bezpec^ne jazdif, a jeden 
raz prihudilo sa nagim aj dost pov2lzliv6 nestastie. Bolo 
totiz raz pripadlo vnove s&ahu, a na jednom kraji tej . 
rieky, po ktorej na^i jeehali, bol od bystr^ho toku lad 
na toiko premlzen;f, ze, ked nasi pr&ve na to miesto 
napadii, pod nimi prevalil sa. Oje, ktore na gfastie dlh6 
bolo, zabehlo z vrchu na mocn^ lad, a kolesd, ktor6 
tiez hodne na boky vycnievaly, le2aly tiei z vrchu na 
kraji oblomen^ho ladu, a tak sa vsetko na gfastie ako 
vajce na zrdi udrzalo, kym z brehu z blizuckej dediny 
dvaja starci s hfbou det( ku pomoci pribehli. 

Hned z prfchodu vldiily deti na rozkaz starcov 
z nablfzku stojacich pyramid kondp dlh6 viazanky a 
hadzaly jich husto jednu ku druhej az ku saniam. Po- 
tom zadiel jeden starfk od predku ku konom a poza- 
kladal jim silno povrazy na §ije a druh^ zagiel ticho 
na sane a popretfnal pobocky na gfrach. Na to, ked 
mocno zalozil povraz za sane a nasi pridvihli do bidla 
nad lad patice sib, vzalo sa vgetko druino za povraz a 
stastne vytiahli sane nazad. l^m sam^m slakom tahali 
potom aj kone, a ked uviedli zas vsetko do poriadku, 
zadakovali naSi svojim nSpisatelom** za trudy a s Pdnom 
Bohom, ni pravda prozi*eteInejsie, jeehali ticho dalej. 

Tak vyklukovali naM ni az skoro pod sam^ Orol, 
kde z okolia dostali sa na kursko-orlovskii hradskd 
cestu. Po tejto jeehali asi za dva dni velmi tazko, lebo 
od velkej premdvky mnoistva izvozifkov bola cesta tak 
velmi rozbitd, ze malo bolo niekdy aj pat-, heitr&z cez 
den prevrhnutia. Nasim to robilo velikii galibu, lebo 
museli v2dy vsetko z voza skladat a opaC vykladat, 
a ponevdc niekde bol tak hlbok^ snah, ze sotva 
telegrafi£n6 stlpy z neho tr^ly, s velk^m namd- 
hanim vytaijambali sa vse z neho hore na ubitu 
cestu. 

Aj dues, ked prdve do jednej dediny, kde aj mnoho 
velk^eh postojalyeh dvorov bolo, vtahovali, u2 od tak^ho 
cestovania boli velmi ustatf. A preto, ked e§te nebol aj 
tvrd;^ vecer, mali tu zostat na noc. Janko pohd&al a 



obzrel sa vge na Jozka, kedy uz rozIdLze zastat, aby do 
niektor6ho „postojal6ho'' zatiahli, no Jo2ko len mlcal a 
Janko poh^Aal. Ked preSiel v§etky postojal^ dvory a 
ked tu Jo2ko k^zal zastat, ziSiel dolu a zabocil k je- 
dnomu z muzfkov zemledelcov prosit o noclah. Hrd^ 
muifk, ackolvek aj vdacne prijal na§ieh na noc, no ne- 
bolo to ni tak ako u Chechia. No Jo2ko i £)urko boli 
radi, ked jich len prijal, bars aj neufali sa tej dtedrosti 
£o u Chochhi. 

Zatiahli na dvor, prosto pod vysok^ saraj, kde sa 
jim svobodno vmestila aj buda. A ked tam obriadili sa 
okolo svojej chalupy, sli skorej do teplej chatty, lebo 
bol ferstvy mrAz. 

Uhladny dom mu2Ikov poskladany bol z hrub^ch 
rovn;^eh brvan borov;^ch alebo brezov^eh, a ka4d6 brvno 
malo od vrchu vybrat;^ zleb, do ktor^ho sa potom hrub;^ 
m&kk^ gulok konopf vlozil, aby i tA najmendia medzera 
medzibrvni dokondle zatknuti bola, n&sledkom coho 
potom pravda muselo byt teplo v izbe, io aj steny ne- 
boli mazan6 hlinoa. Y izbe mu^fkovej teda nebolo bielo, 
no za to boly steny i lavice predsa £ist6, iihladn6, a 
V k^te na obrazoch visiace rucniky, na stole obrus a 
u dvier velikd na drevenom podstave pec belely sa ako 
snah. Pred obrazmi boly nalepen6 voskov6 svie6ky ako 
aj u Chechia, no visela tu aj lampada s drevenym ole- 
jom, ktord po sviatKoch za cel6 dni horievala. Pri peci 
nikdy nechybel ielezny alebo hlineny na povr&zku v svo- 
bodnom visiaei rukom6jnik (umyvak) aj s ruenfkom, ku 
ktor^mu oby6ajne aj pi*ed jedenfm nikto ruky umyt si 
nestaioval. 

U muzfka nebolo kozuba ako u polsk^ho chlopa, 
alebo kahana ako u Chechia, ale mal on na miesto toho 
vysokti nohu — ako na noty mtizikant — , a do 2elez- 
n^ho rdzgtepu u vrchu vt^kala sa vj^dy dlha horiaea 
M£ina, pod ktorou stala n&doba s vodou, aby padajuce 
uhlie skoro hasilo sa. Biele zenicky boly skoro tak 
odet^ ako aj Chochlusky, iba ruk&vy maly tieto o nie£o 
u2^ie a na hlavdch party inej podoby. Vydivania i na 
t^ehto bolo mnoho a vkusn6ho, a mnoh;^, mozno, aj 
velkorusk^ n&rodn]^ oblek viae sehvaloval by nez malo- 
rossijsk^. Muzik nosf vMy peknd okladistii (sirokti, velkii) 
bradu, oblieka na nedelu cervenu ko^elu, na robotn^ 
den bielu z ^rveno-modr^m vysfvanfm. Nohavice ci 
stany nosf o mnoho uisie nei Chochol a £izmy zamie- 
najii niekdy Iahk£ l^kove lapfe. V zime m& ks^if Aobrf 
polsubok, ba aj zemani nie sd bez nich, a do cesty 
hodnii gubu ii tulup. A vzdor tomu, ze Velkorusi b^- 
vaju na severe, uzijii viae tepla nez Chochol alebo Poliak. 

Pri kiireni dohdnu v izbe neskrif sa muz(k k zemi 
tak ako Chochol, ale odchyli si trochu dvere a vse, 
ked si dobre potiahne, vypusti ta do ^sienec" kottic 
dymu. 

Pri vehode do chaty pozdravili nasi dom&cu celad 
oby&ijn^m „zdravstvujte,** niekdy aj „d6bry v6cer," na 
io podobnd dctu aj oni obdriali. A ked usadili sa ku 
predku, naial muzik hned vyzvedanie ako aj Chochol, 
no s istou hrdostou. 

„PozvoIte vas, gospoda, sprosit, kto vy takija?" 

„My Vengerei iz Austrie,^ odpovedali nasi. 

ytk — vy stale byt nie naSego carja?" 

„Da, u nas drugoj: Franc Josif jevo zovut" 

„Franc Osipovid?" 

„Niet Prosto Franc Osip." 

„Zna£it dva imja; a po bitudky u vas nezovut?^ 

„Da, u nas po b&Cusky nezovut^ 

„£to nechoro&o, batugkov ndda pominat." 

Potom myslel trochu a zas pokracoval v ot&zkaeh : 

„Nu, a daloko do vaSej rodiny?^ 

^Daloko, tri tysjac verst.** 



198 



SLOVENSKfi POHLADY 



Cislo 9. — 1887. 



„Ochochoch61 Vot kak daloko vy zajechali? Nil 
kak 76 vy doma semejstvo svoje ostAvili?" 

nCtoz delat, kogda nuzda zastavljajet, po nevoli 
ostavljajes svojich." 

Potom nasi cosi zahoYorili medzi sebou, a ked 
muzik zacul, p;ftal sa: 

„Na kakom jazyke vy, gospoda, govorite?" 

^Na slavianskom, bratec. My tiem jazykom govorim, 
na kakom vy Bohu molites.'^ 

„Tak vy, stalo byf, iz tech Slavian, za kotorych 
nas car vojoval; Bulgari ili Serbi?'' pytal sa muzfk. 

„Niet, eto drugija, tie byli pod Turkom." 

„Da, da, pod Turkoni,** zpamatal sa muzfk. 

„My zivem za Polseju, v goracb." 

„A, za to vas i Vengercarai nazvali," domyslel sa 
inuzfk a opakoval si : „ V gorach — Vengrii — gorci — 
Vengerci." 

Medzit^m, co sa tfto rozpravali, zliezol stary ^dadko^ 
z palaty, ktori rovno od pece priekom ponad dvere dla 
spavania ustrojena bola, a ked pozdravkal sa s uaSimi, 
oslovil jich : 

„§to, gospoda, ja sly§u vas rozgovor i zameCaju 
sto vy Vengerci, pravda?" 

„Pa, da, deduska, Vengerci." 

„A, bratci, kuda vas Bog tak daloko zanios? Ja 
ved byl u vas tam. Prochodil ja tam vasi gori v sorok 
V osmom godu, za Nikolaja pokojnika — daj jemu Bog 
carstvo nebesnoje — a prezehnal sa — byl ja i na 
Dunaju, i po roznym miestam." 

„Nu vot, tam my i zivem," hovoril Jozko veselSie, 
ked uvidel dioveka muzfka, ktor^ b^val v jeho strane. 

aOh, synok moj," obrdtil sa dedus ku svojmu sy- 
novi, Jesli by ty znal, „kakoj tam narod chorosi, prosto 
angeli a ne Tudi. A dogovori§ sja s nimi, kak s Gho- 
chlotn ili Poliakom." 

„One ved sami govoriat, Sto one Slaviane," odpo- 
vedal mu jeho syn, teraz mladsi gazda. 

Potom k&zal dedugko muzfckam nasich dobre utrakto- 
vaf, samovar postavit, a po veceri dal zakurit cez pitvor 
druhii izbu, y,gornicu," a tam, ked jim postlali, dalijim 
samym spat. 

Teraz, ked uz nastaly silnejsie mrazy, nenocuvali 
uz vsetci nasi na dvore, ale ked Jozko lebo £)urko na 
premenu zamienali sa, spdvali vzdy dvajd v izbe. 

Dnes bol rad pi-dve na Durkovi, a ked tento odisiel 
aj s hodnym kozuchom ta na voz pod saraj, vosiel 
Joi^ko i Janko do gornice. Jozko sa za chvflu este aj 
z knizky modlil a Janko klakol si pred obrazy a tiel 
konal svoju kazdodennii povinnost. Potom zahasili svetlo 
a lahli. 

Janko, ktor6mu nijak neslo do hlavy, preco vlastne 
Joiko nezasiel do postojaleho dvora nocovaf, nestrpel a 
pytal sa ho: 

^A preco sme, Jozko, nezatiahli na noc do postoja- 
leho dvora? Ved by ndm tam bolo vari lepsie?" 

„Hm, to nie su pre nds hostince, Janko!" 

„A preco?** 

„To su len pre takych ludl, ktoryra gros lahSie 
prichodf, ako n&m.** 

„Hm!" 

^To je ist6, ze je tam dobre, veselo, aj dostanes 
CO len chces, ale vrecko tresti." 

„Tu nds teda lacnejSie bude staf?" 

„Akoby nie. Za seno sotva co vezmu, aj za jedenie 
tiez, iba za ten ovos ak zaplatime; i to viem, ze za 
mierkn desat kopijek lacnej§ie ako na hostinci." 

„Teda je len predsa lepsie u muzfka." 

„Veru lepSie pre nds. Aj par kopijek ked usporfs, 
uz mas viae. HIa, tam doma Johanke treba platiC daft, 
nakladky v§eliak6, eSte aj za to, ie sa tund ttilam, po- 



tom treba pre horara, paholka, v dome vseliak;f vy- 
davok, a Boh znA este co. A to vSetko iski len na to 
vrecko, do ktor^ho tu shdnam.'^ 

;,Hm!" Janko to pochopoval a len hmkal. 

„Vidf§, synku m6j, predo sme my neSli nocovaf do 
postojaleho dvora. Ndm je dobre aj u muzika. Pravda, 
ze je ndm nie v§ade takto ako tu, no predsa nikde tak 
zle, aby nas nenakfmili alebo cimkolvek neobsldzili. 
VSade sii n&m radi a vSade ndm pri odchode hovoria, 
vsak vies: ^Milosti prosim i drugoj raz.^ 

„To je pravda.*^ 

,,No a teraz spime ; zajtra treba v5assie vstaC a ta, 
aby sme este nieco za t^ch par dnf vykonali, lebo na 
schddzke bude vrecko hodne trestat." 

Janko ukryl sa do gubky, no nespal dlho. On roz- 
m;fSIal o tom, io mu Jozko rozprdval. VSetko popri- 
chodilo mu na um : ako jeho mamka so sizami v o6ach 
nosievala richtirovi na porcie, ako vse, ked mu Saty 
lebo ciimy robit mala, aj vyplakala sa, ked len zbytoc- 
n^ho grosa zriedka byvalo. No za to on ui aj teraz 
vzdychol si : „Hej, keby ja len skorej vyrastol, ved ja 
budem zardbat, usilovaC sa, aby som tej mojej mamke 
i nankovi na star^ dni pom&hal." Takou my^ienkou 
zaoberal sa maly Janko. 

„Ale spfS, Janko?" 

„0j nie, Jo^ko." 

„A io nespfs?" 

„Nuz nemozem akosi." 

„Ved ani rane cosi neide na sen. Ten stai*^ de- 
dusko n&m k&zal veru makko postlat, ked n&m tie 
dievcence toiko frfchto perin naklddly. A fio je dlovek 
len na tvrdom nauceny, nuz to akosi ani z^spat ned&." 

„A ako spievajii krAsne! Ale jich pocujete?" p^tal 
sa Janko, lebo on rad naMval rusk^ pesnicky. 

„Akozeby nepocul. Tie budii aj do pol noci spievaf 
a priast" 

„Hej, veru su to len majsterice, t^m to veru len 
ide,^ vychvaloval Janko ruske devy. 

„A V lete, pockaj len, neraz ti bude mat na chrbte 
V obruse konope alebo Ian, a cestou do pola pradie so 
spevom, len tak sa jej vrti vreteno a spev rozlieha." 

;,Hm, teda n&m v lete bude veselo b^vat?" 

„Nuz pravda lepsie nez v zime. No, uz teraz dost, 
spime." 

Jozko skoro potom zaspal a Janko ni len nacuval 
piesne z druhej izby; prave zacaly sviezu: 

Dolgo ja V tise zila, 
zloj to sky neznala, 
prozivala veselo — 
pela da igrala. 

Dolgo ja kak mak cvela, 
vertenom krutila, 
i odo vsej dusi — 
ja priagu Ijubila. 

Vot onahdis vecerkom 
si2u za robotoj, 
chodit bojir molodoj 
z jasnoj pozolotoj. 

Z tech por ja nepriadu, 
nepriadu ja skucna, 
fiasto, casto nitka rvet sja — 
mne na serdci grustno. 

£)al5f mily spev devfc uspal skoro Janka a on ne- 
prebuudil sa ai ho Jozko na svitanf zk^val. 

Nasi skoro sobrali sa z dobrej noclahy a hned z de- 
diny dali sa v lavo na dvory, ktor6 jim mlad^ muifk 






Clslo 9. — 1887. 



SLOVENSKfi POHLADT 



199 



na noclahu naradil. Mrazy, ackolvek uz aj slably, predsa 
nei*az este aj do tepl^ch kozuchov dotieraly sa, a nagi 
Ytedy obycajne za vozom ci saiimi aj po niekoiko verst 
na dusok poplnali. No uebyvalo to predsa nikdy tak 
prikro, ako ked severny vetor obratil, ktory vcasto aj 
usi, nosy i praty na nohdch nasim pomrazil. Aj cbu- 
melice vcasto prikryly nasim cestu a to obycajne 
vtedy, ked aj za ce\f tyzden len kiirilo a mietlo, ani 
coby uz cel^ svet nialo zakabonit do snahu. Cesty sa 
vtedy pod sviezim snahoin celkom ztratily z vidu, a 
ked niek^dy este aj viechy u ciest pozasypalo, nuz kruf sa, 
biedny clovefie, stepou den i noc, a vSade, co vidfs, 
vsetko len bielo a bielo. Az konecne ked kedy-niekedy 
zazres kostolnii vazu alebo vetiila mlyna, len potom 
vieS, ze si este nie pri severnej toSne. Hej, veru raz 
V takejto metelici isty Turcan — - pravda v dobrom ko- 
iiuchu — aj so psfkom za sedem duf vylezal pod snabom 
blade a smade. Jebo sCastie bolo, ze mal onoho psika 
pri sebe, ktor^ ked po metelici zbadal povedia idiiceho 
muzfka, vybehol dierou zpod snahu od svojho pdna a 
tak zacbrdnil ho od smrti. 

Druhy Turcan, predosleho karaarAt, vsak zamrzol, 
a to pri samej dedine v cintorlne na jednom hrobe. 
Kone, voz i tovar zostaly zachrdnen6. 

Ej, veru by sa mnoho dalo popisaf o vseliakych 
hroznych prfpadnosCach na§ich rodakov. 

Konecne presiel nasim a j posledny tyzden do schodzky 
a V sobotu pred fasiangovou nedelou doSli do Orla. 

(Pokracovanie.) 



Biela lalija. 

L 

gieho to 2iar kvetu 
'^^'tam na zdpa^i? 

zpytuj^ sa neraz z jara 

moji vohfa^i . . . 

PoCkaj, dc6ro, v§e sa z?ie§, 

ma€ jak mi to 8^ar6 \iei . 

mladej vypravala, 

pamaC ak stad: 

Krajinu znara Sumnti, 
prav^ zcmsky raj, 
bystriny dve objlmaju 
kvetorunny kraj, 
a tam, kde sa schddzajti, 
riiCky si poddvajti, 
zdriemlym bdie nad plesom 
les, mu pejuc b4j. 

Sko6ne kde bystriny 
ypija hladina, 

zkvieta v doniku bielom rui^a: 
viiadnd diev^ina, 
kvitne si §uhajkovi, 
(ktor^mu, to PAn Bob vie) 
prenho vonnu presddza 
sneC rozmaryna. 

Pomdba jej mamka 
s prekvitl^m vlasom, 
te§l drabd perlu svoju 
prltuln^m hlasom: 
Yidim, vidim §ubaja, 
z diaTneho ide kraja, 
tym ho rozmar^nom 
podperiS ^asom. 



Teniae sa, deva ho 
denne polieva, 
pre voda naii rdno 
k plesQ chodieva: 
„Ui je ruia rozvitd, 
mil^, pod, k^m zodkvitA," 
ti^ziac za Suhajom 
pri tom si spieva. 

Rozmaryna polejuc 
ruzami chodi, 
jak jlch krdfka zarosenou 
ndzkon sa brodf, 
obhiiadne sa po sade, 
kde je sffia jej mlad6 — 
k striebornej hladine 
si ho sprevodi. 

Napojac ho, na lono 

si ho posadi, 

h?adiac v pekne, zvlhl6 zraky, 

makkii srsf hfadi, 

neraz pri tom zadriema, 

snivajiic, ie tak^ md 

v4biv6 dve oci 

Suhaj jej mlady. 

A ked sa prebudf, 
sadne k hladine, 
YzCahuje k nej svoje biele 
rtiCky nevinn6, 
£erp4 vlnky chladiv^, 
vlaii t?dre zoriv^, 
sA jfch rnie zhoria 

V svie^om karmfne. 

Nayia^i tie2 nimi 
makky, zlaty vlas, 
§nmiaci jak zral^ v luhu 
vdnkom Sumny klas, 
svie^u odlo^i zeleii, 
zhrii^i do zlata hrebeii 
hrud chvela zvuk leje 
tuiob sladkych hlas. 

Od rozriasen^ho 
zlata £ist6ho 

V iiari zlatej pol sa smeje 
kraja ccl^ho, 

k brehu rybky pldvajn, 
lane z h6r prichddzajti 
vo speve tu2by 5uC 
srdca sniv^ho. 

Jeleni za svojmi 

spejii drui^kami, 

jak znie spev, tak hbyt;fmi si 

hrajd ndi^kami; 

nad hladinou zastand, 

pozeraju na pannu, 

pekne vetvistymi 

kyvu roikami. — — 

Prijde V kraj myslivec 
z dalekych krajov, 
h!ad& jeleiiov s dmikami 

V zeleni h6jov; 
av§ak darmo sa brodi, 
vonnou borinou chodi, 
nadarmo zrak bystr^ 
sliedi §uhajov. 



200 



SLOVENSKfi POHLADY 



Clslo 9. — 1887. 



Roziiali sa nad tym, 
hldvku zvesuje. — 
K myslivne tak jedniic 
si vykraCuje, 
razom v§ak sa zastavl, 
klobii6ik si popravi, 
bias od plesa zvoniv;^ 
dievfiinin 5uje. — 

Rozko§nym mu k<!izlom 

V srdce bias zvufii, 
letkom zvrdti ta ku plesa 
srn5i skok rd^i, 

a ked ddjde v kraj lesa, 
zazre panna n plesa, 
zlaty vlas zvlnen^, 
sf5a V ndra5i. 

Vlnky V ticbom s rybkami 
takte bupkajd, 
na spev sladk^ jeleil, lafika 
pozor d&vajii; 

V to sa guhaj pridroM, 
ziera liSok do ruM, 

pijnc cit, V Jiom2 bielnik^ 
dadrd pl&vajd. 

Prestane pet deva, — 
8 drnbom prcbne laii, 
zvestigti od brebn rybky, 
zvlnia plesa pliA; 
deva, nezruc §ubaja 

V lubi z drub^bo kraja, 
k odchodu sf fiata 
nzdu berie v diafi. 

V lono ja prijlma 
domok ui biely, 
malovan^ sa u^ dvierka 
za doa zavrely, 

Snhaj ziera preds' za iioa, 
z o6{ slzy mu .zkanti, 
krok mn na torn mieste 
jako primrel^. 

06aren<!i bldvkn 

V dlane ukladd; 

sni?a, ie bo 14 devojka 
bnde mat rada, 
citi, jak o6ko iiari, 
TuisL skvie sa v jej tv&n, 
rozkoSnd sa tdiha, 

V srdce mu vkr&da. — 

Potom ebodi r^no, veSer 
k plesu defi 5o defi, 
darmo vSak, tam m&lo jesto 
s pa^nou Sfastia pre&, 
on sa shUat k nej stydi, 
ona bo zas nevidi, 
odejde, ni6 ne2i5iac mu, 
leda td^ob sen. 

Y§ak si dievSa jedndc 
sladko pospalo, 
jak sa srnke v siv^ o5i 
bolo vsnlvalo. 
Pobadal to Suhajik, 
necbal zelen^ b^jik, 
zaiiel si ku diev6atu 
len tak na mdlo. 



Tu bla kom&r k tvdri 
devinej krd2i, 

gubaj cbce bo bozkom sobnaC 
zo iiv^cb rail; 
v§ak to devu zobudi, 
a ona mu do hrudi 
2iarnycb oSiek zktimavd 
strelku zabrd2i. 

Vysko6i na n6iky, — 
vrtk;^ §ubaj k nej, 
cbce, by rd^ku mu podala 
do ruky pravej : 
Nie tak, gubajko mil^, 
sot?a sme sa spatrili, 
neviem ver*, 6i bude§ 
cbuti po mojej. 

Ai ked ta ja dobre, 
§ubajko, pozndm, 
potom ti ja nielen r66ku, 
i srdie^ko d&m; 
y§ak abycb fa poznala, 
srdce, r6£ku ti d^la, 
na voblady muslS 
napred chodit k n4m. — 

Ulieta defi za dftom, 
drub^ vycbodi, 
§abaj hfa u2 devu mild 
za ru^ku vodl; 
starA mat sa usmieva 
na Mbost, 5o obrleva, 
a dfiom kaid^m gCastie 
nov6 V hrud! vodi. 

Tak je Subaj s devou 
dost ni dihf j^as, 
a2 ju stavl, pobrozf jej 
V briadkacb kvetn^ch raz: 
Dost sa, mil4, dost zn4me, 
hubinku si dues d4me, 
starkA mat ku sfiatku 
necb po2ebn& n&s. 

E mamke &li, t& k siiatku 
iebnanie dala, 
Subaja si jako svojbo 
syna zMbala: 

Dal by P4n Bob, syn drah;^, 
rodn6 kecF prejdefi prahy, 
by ti tak zo srdca 
tie2 mat i^ebnala. 

Strojl sa Subajko 

dialnu na cestu, 

Sumnli labodn^mi slovy 

te§l nevestu; 

a ked svitol siedmy deii 

tizkosti sta ta2k^ sen, 

s vrancom v cestu botov^ je 

k rodn^mu mestu. 

Obejme faliju 
k brudi sklonenti, 
utre o^ko, z!6ba ruiu 
sbsou zperlend: 
Dobre sa mi, mild, maj, 
jeden rd^ik ma dakcg, 
k^ si ja poproslm 
mater vzdialend. 



Cfslo 9. — 1887. 



SL0VENSBJ6 POHLADY 



201 



/ 



II. 



OdiSiel Suhajko, 
pla(e diev^inst 

V speve, vo sne, vzdychoch tich]^ch 
vidy ho spomfna; 

daromn^ v§ak ndrek jej, 
nevracia sa §ufaaj k nej, 
druh^mu bdrs rd£ka 
bvje hodina. 

P6jdem na z4pa£ie, 
tarn sa posadim — 
pomyslela — ztadia! v Slry 
svet sa rozhladim: 
spatii on moje o6i, 
letkom ku mne poskoSi, 
pobehne jelenim 
skokom hned mlad^m. — 

Yy§la si na zdpa5, 

y krige hTadela, 

5i by si ho iiarnym o6kom 

dakde uzrela; 

siala rameii rdeld tvdr, 

utla rn^ka bielu iiax, 

a2 sa nou dalekd 

krsjina rdela. 

y piesiiach sa rozzvuial 
zoriv^ jej ret, \ 

^ialne krigi dalek^mi 
5at jej piesne zniet; 
neCuje jich v§ak mil^ — 
Slzy o5kom zperlily: 
Mily m6j, mil^ mdj, 
kedy prfdeS zpat?! — 

Kopci to na jednom 

V trdve zelenej 

blisne krii jej, zasadenj^ 

V zemi stadenej, 

a na iiom sd tie slovA: 
Tu ma chladn;^ rov chovd 
pre ttiiby, pre Mbosf 
k deve milenej. 

Zavzdychne devojka, — 
puk4 zaschly rov, 
mil^ho von z neho vdbi 
zvuk zoriv^ch rtov; 
biela nicka zak^va, 
mil^ho si poz^va 
na veme na srdce, 
na p&r sladk^ch slov. 

Pobad& on milti, 

z hrobn posko51, 

perufon ma hybkon 2iara 

jasav^ch ofii; 

vdnkom zjasnenym pUva, 

rti^ka kam kynie pravd, 

zdpa£ na zelenti, 

V kvetn^ liberie. 

Tarn si k ncj prisadne: 
Tu ma m4§, mild, 
daj pravicu, poklad drah^, 
ios^ ma vdbila? 
„Chcela som ja, mdj mil^, 
by sme chvliku zaiili, 
dosC som sa za teboa, 
dosC nattiMIa!** 



Objfme mil^ho, 

klakd v objatf, 

k nebu vrdcnej tok modlitby 

vysiela zlat^: 

Spola ked nemoino iit, 

nebo, daj n^m spolu sniC, 

jedna uech nim zeleii 

vludny rov Satl. 

Cuje nebo prosbu, 

siv^ zrak vpfja, 

korunku si z tvdre spriada 

biela !alija; 

z hrndi stonek sa klene, 

z noiiek hybk^ korene, 

z dychov tok sa v6ne 

Carnej vyvlja. — 

V hrob sa vr4ti mil^, 

lalija hladi, 

korienky jej hybk4 v srdce 

vern^ si sadi; 

kryt hned za nlm zapad6, 

lah'je v§ak tv&r b!ad&, 

zastandc si nad nfm, 

smutne v kraj hladi. 

Smatne ona hladi 
ale z jara len, 
potom zmizne, rozplyntic sa 
jako vonn^ tieii; 
mily rti6ka jej podd, 
vern^ ju na lono dd, 
sniva s iiou do jara 
potom Idsky sen. 



A. Z, 




Slovensk^ Plutarch. 

SdeTuje Alexander Lombardini. 

83. JDorcT Palkovid. 

arodil sa 26. februara, dla in^ch 27. septembra 
r. 1769 V Rimavskej Bani v gemerskej stolid a 
zomrel dla di-a. Pfececht61a 13. juna r. 1850 
V Presporku, dla Haana ale r. 1847. Prv6 vzdelanie 
dosiahol na skol&ch domacich, v Ozdanoch, Dob&inej a 
§oprone, potom v BudikQvanoch pri Balogu riadil skolu, 
na to r. 1792 odobral sa na universitu do Jeny. Na- 
vrdtiac sa do Uhorska, za Utf ^s zastdval lirad ucitel- 
sky zciastky na verejn^ch ustavoch, totiito v Lucenci 
na reform, skole, zciastky v siikromn^ch domoch : u ba- 
rona Gabriela Pronaya, hlavueho zupana gemerskej sto- 
lice, potom zdrziaval sa vo Vacove, konecne vyucoval 
dieta grofa de Porcia. — Ked r. 1803 podarilo sa sna- 
ham Tablicovym a Hamaliarov^m sriadit stolicu reel a 
literatiiry (ieskoslovenskej na lyceume preSporskom, do- 
saden^ bol na h\x Palkovic r. 1803. Tu mala po£etnd 
slovenska studujiica mlMei prile2itosC cviciC sa v svojom 
materinskom jazyku a vobec v slavistike. Palkovid vy- 
ucoval nielen ceskej mluvnici a dejindm ceskej reci a 
literatiiry, ale aj jazyku srbsk6mu, poIskSmu a rusk^mu. 
Miesto toto zastupoval Palkovid az do r. 1837, kedy ho 
na isty £as odovzdal Ludovitovi ^tiirovi. Gez celj^ ten 
cas bol Palkovic v literature neunavne cinn^m a v prv;fch 
rokoch nemalo posobil k jej rozkvetu, ndlezajuc k on;^m 
muzom, ktori znali spravnejsie jazyk aj sloh. Ked vsak 
pokrok 2iadala, aby stary jazyk prisposobil sa potrebdm 

26 



202 



SLOVENSKJfi POHLADY 



Clslo 9. — 1887. 



noveho veku, Palkovic pridfzal sa onych uzkostlivcov, 
ktorl pokladajiic cesk^ jazyk Veleslavinov za vrchol 
jeho dokonalosti, protivili sa vSetkym novotam a opravam 

V nom a s Nejedlyra a Hnevkovskym tvoril odporaii 
stranu vsetkeho pokroku v tomto smere. Kerf Palkovid 
viedol trpke dohadovanie 8 Cechmi, aj na Slovensku 
povstaly spory a neuzitocn6 hadky. Z mladych jeho 
uciiov slovenskych, menovite pricinenfm Ludovlta St ra, 
Jozefa Hurbana a Michala Hodzu utvorila sa no d skola, 
ktora ubierala sa cestou, vykazanou Bernolakom, Fan- 
dlyin a Bajzora, povzniest jazyk slovensky na pisomny. 

Palkovic pokusil sa najprv na poli basnickora: vy- 
dal r. 1800 v Presporku: „l)va buchy a tri suchy, slov. 
kom6dia, k zasmdul se pro pdna i sedlaka" (druhe oprav. 
vydanie r. 1810) ; potom r. 1801 vo Vacove sbierku basnf 
pod nazvom: „Muza ze slovensk^ch hor," v ktorej na- 
chodi sa aj preklad prv6ho spevn Illiady. Medzi basnicke 
jeho plody nalezi tiez, aspoft podia formy, versovany 
spis: „Znaraost vlasfi uhersk6," ktoreho vsak vyslo leu 
jedno oddelenie: „Znamost geografickd" (v Presporku 
1804). R. 1805 prelozil Novy zakon podia Hasiho. 

Palkovic siicasne obratil sa k literature popularnej, 
prakticko-poucnej, a vydal uz roku 1800 vo Vacove 
„Dra Kristofa Vil. Hufelanda kun§t prodlouienf zivota 
lidskeho," prelozeu]^ podia drulieho rozmnozen6ho vy- 
dania, a r. 1802 v Presporku „Pouceni o ockovdni." 
Toho isteho roku vydal ^Kalenddf vStsi a zvlastn^jsf, 
novy a stary'' (Presporok), v ktorom pokracoval az do 
r. 1836, dia Haana ale ai do r. 1846. R. 1808 vysla 
od neho „Biblia Sacra, to jest Bible SvatA aueb vSecka 
Svata Pisuia stareho a noveho zdkona op6t pfehlednuta 
a nove vydana** podia kralick6ho a dvoch hallskych vy- 
danl, s vysvetlenfm slov od Lesku. D61ezit6 sii: „Vytah 
z artikul4 snemovuych, to jest z prav a zHzenf zem- 
skych krilovstvf uhersk6h*o na obecnfch jeho snemich 
neb dyetach od pocatku stoletf XlX-ho vydanych" (Pre§- 
porok 1808) a „Vytah z artikulft snSmovnfch" r. 1808 
jakozto pokracovanie vo vyCahu z art. (1809), vyddvanim 
ktorych Palkovic vyhovel vseobecnej potrebe. R. 1812 
bola vydand peclivosfou Palkovicovou i)ura Palck6ho 
„Knize6ka k vzdelavatedlneinu cftani, obzvUSte pro 
skolnf mladez" (Presporok). Toho roku zalozil Palkovic 
^Tydennik," casopis, prinisajuci cMnky hospoddrske, 
zemepisn6, literarne a in6, tiez niekedy aj bdsne, a vy- 
chddzal ai do r. 1818. — Uz vtedy pocaly literdrne 
pute Palkovicove, kerf spfsal aj zvldstnu „Obranu vy- 
davatele Tydennika proti litrzce davnfho soka jeho K. 
Moravsk6ho.'' — R, 1814 vysla od Palkovica „Sralouva 
pokoje a pfatelstvf mezi J. M. cis. rakouskym a krdlem 
francouzskym;" r. 1817 v Presporku ;,Zprava o sazeni 
a obdelovdni stromovf." Velkii zasluhu zfskal si Palkovic 
vydanlm svojho slovnika „Bohmisch-deutsch-lateinisches 
Worterbuch mil Beifiigung der den Slovakeu und Mahrern 
eigenen Ausdriicke und Redensarten" (I. diel v Prahe 
1820, II. diel v Presporku 1821). — R. 1832 Palkovic 
zalozil „Tatranku, spis pokracujiici rozlicn6ho obsahu, 
pro ucen6, pfeuten6 i neucene," ktoreho posledn6 cfslo 
vyslo r. 1847. — Medzi posledn6 literarne prace Palko- 
vicove nalezi jeho prispevok do „Hlasft o poifebe jednoty 
spisovniho jazyka,** vydanych Maticou ceskou r. 1847. 

Mimo spisov tu uvedenych pfsal i bez udania svojho 
mena; uvedieme tu len „Abkunft derMagyaren" (Pres- 
porok 1827), z coho povstala polemia s Dankovskym, 
proti ktoremu splsal: „Erwiderung auf die Paar Worte 
liber die Schrift : Abkunft der Magyaren" (Pre§porok 1827). 

Jednou z jeho zvldstnostf bola velkd sporivost, 
k comu nemal potreby, lebo bol zamoznym muzom, 

V po8ledn;fch rokoch svojho zivota viedol vynosn^ ob- 
chod s vinom a mal aj svoj dom v Presporku. Siel tak 
rfaleko, ze si vSetky svoje potreby sdm kupoval. Tak 



r. 1850 viae ako osemdesiatrocny starec kiipil si dzber 
vApua na potrebn6 vybielenie svojho domu, ktory kerf 
odn&sal padnul s nfm a zlomil si kidcovu kost, co bolo 
pricinou jeho smrti. Slachetnosf svoju dokdzal Palkovic 
najlepSie svojfni zAvetom, v ktorom odkazal kathedre 
ceskoslovenskeho jazyka v Pre§porku 2000 zl, alum- 
neumu 1400 zl., osetrovaciemu ustavu pre vdovy po 
professoroch 100 zl., a okrem toho nezabudol aj na 
presporsku opatrovnu malych dietok a tamejsiu evanj. 
nemocnicu. 

Palkovic zastupoval viae rokov (do r. 1847) mesto 
Krupinu na uhorskom krajinskom sue me. 

84. Andrej Palumbini. 

Narodil sa v Hliniku v Liptove. Studoval v Ozrfa- 
noch, Stiavnici, Presporku a r. 1794 v Jene. Navrdtiac 
sa domov stal sa diakonom Pavla Szalaya y Kralovcach, 
ordinovany bol r. 1797, a kerf Szalay zomrel, stal sa 
jeho nastupcom; r. 1815 bol prelozeny do drdzovskej 
cirkve. Vydal knizku „Modlitebn^ poklad.** Je zpomed/i 
slovenskych evanjelickych knih najlepsia, a uzfva sa 
este aj tcraz v ev. kostoloch. 

85. J^u Seberini. 

Narodil sa 1, janudra r. 1780 vo Velicnej v Grave 
z evanjelickych rodicov. Krstil ho tamejsf rim.-kat. fardr. 
Otec jeho, rolnfk, volal sa Stefan a niatka Zuzana, rod. 
Torok. Pociatocn6 skoly navstevoval doma pod Michaloni 
Sulekom, za ktorym siel aj do susedneho Istebn^ho, kam 
tento bol povolany, a tarn sa za tri roky ucil gramraa- 
tickym stiidiam. Na to nasledoval Frantiska Bajczyho, 
kerf tento r. 1792 presiel do Roznavy. Tu sotrval len 
rok, lebo nasledujuceho roku siel do Presova, uciac sa 
syutaxi pod Danielora Walleitnerom, rhetorike a poesii 
pod Andrejom Mayerom a Zigmundora Karlovskyra. Stu- 
dujuc tu 4 roky, aby sa nemeckej reci dokonale naucil, 
odisiel do Kezmarku a tarn ucil sa filosofii pod Adamom 
Podkonickym, Janom Asbothom, Janom a Kristianom 
Genersichom a Andrejom Lamerom. Theologick6 stiidia 
konal dielom v Presove, dielom v Presporku od r. 1801 — 
1803 pod Sabelom, Bilnicom, Fabrym, Stauislaidesom a 
Tekusom. R. 1803, kerf tu zlozil kandiddtsku zkiisku, 
bol za cas siikromnyra ucitelora, potom ale jako supplent 
viedol syntaktickii triedu. R. 1804 odisiel do Jeny a 
4. radja bol zapisany do akad. albuma. Tu usilovne 
studoval pod Griesbachom , Gablerom , Augustiusom, 
Ulrichora, Friesom, Voigtom, Fischerom, Kastnerom a 
J. F. Galliusora. Rastlinopisu ucil sa pod ucbarom Schel- 
verom, nerostopisu pod Lenzora. Co sa tjka filologie, . 
mnoho ma rfakovat ucen6mu Eichstadovi, pod ktorym 
pociival Homerovu lUiadu, rimansk6 satyry Horaca, Ju- 
venala a Persia, reci Cicera, Wolfom vydan6, a b^val 
prftomn^ cvicbam latinskej spolocnosti pod predsed- 
nfctvom tohoto muza. R. 1805 dna 19. septembra za- 
nechal Jenu, a kerf vratil sa domov, za dva roky vy- 
ucoval deti presporsk6ho kupca Kriebela; potom, r. 1807, 
presiel po Gabrielovi Machulovi ku cirkvi nitriansko- 
stredanskej. Svat6 rady obdrzal v FreSporku 11. marca 
z riik Daniela Crudiho, a tam cirkev evanjelicku spravo- 
val za 4 roky; r. 1811 prelo2^en^ bol do Kochanoviec. 
Uz vtedy jeho meno skvelo sa zciastky pre jeho vy- 
dand knihy, zciastky pre jeho krasorecnost a zciastky 
pte miidre vedenie cirkevne, tak ze r. 1819 bol jedno- 
hlasne vyvoleny za knaza do Stiavnickej cirkve. Jakou 
miidrosfou zast&val tu tirad kazatela, seniora a oki*es- 
n6ho notara, vidno z toho, ie po smrti Adama Lovicha 
bol Seberfni medzi tolkymi muzmi, ktor^ okraSIovali 
baisky okres, vyvoleny za superintendenta, sue 4. maja 



Cislo 9. — 1887. 



SLOVENSKfi POHLADY 



203 



1834 V Pesti slavnostiie uvedeny do liradu. R. 1850 
diia 10. februdra bol najvyssim praefektom cis. kral. 
vojska V Uhrdch prepusten^ z liradu superintendenta. 
Bol udom latinskej a mineralogickej spolocnosti v Jene 
a r. 1840 bol tamejsou universitou pov^Seny na doktora 
theologie. 

Jeho ucenosf hldsajii Dasledujiice jeho spisy: 

1. „Oratio ad natalem diem Seremisimi principis 
Car. Augusti, Ducis saxoniae etc. Jenae d. 8. Sept. 1805. 
perorata." (Nachddza sa v ^Scbriften der Societat fiir 
die gesammte Mineralogie zu Jena," 1806. II., 237 — 250.) 

2. „De pmecipuis capitibus primae educationis per 
paedagogos eorumque munere. Poson. 1810." 

3. „J. F. Gallii doctrina de cerebro, cranio et or- 
ganis auimi historice exposita et quaestionibus nonnullis 
illustrata." Poson. 1811." 

4. ^Pietatis monumentum quod Seremihimo etc. 
Carolo Augusto, Magno Duci Saxoniae nuper renunciato 
etc. nomine Hungarorum, olim academiae ieneusi ad- 
scriptorum, posuit. Poson. 1816." 

5. „Kr4tke wypsanj zpusobu swfecenj tretj storocuj 
sWwnostj Reformacie, kterak w cyrkwjcb ewang. nitran- 
skych a trencanskych r. p. 1817. slawena byla." Pres- 
porok 1818. 

6. „Pnvnj n4bozn6 kazanj, ktere w Ned61i kwetnau 
]6ta pan6 1819. pri sw6m uwazenj do si. cjrkwi ewang. 
B. §tawnick6 drzel.^* Stiavnica 1819. 

7. „Hla8 wjry kresfansk^ u hrobu raladych lidj 
k pozustaljm iigjcym." Pohrabna rec, drzana nad Karo- 
linou Matulayovou. Stiavnica 1827. 

8. „Tretj Jubileum AugSpursk6ho wyznanj. Kazanj 
w ned. Ill Trog. 1830 drzane.^* gtiavuica 1831. 

9. „De praecipuis ideis theologiae pastoralis evang. 
sen de officio pastoris evang. ad ideas exacto. Schola, 
quam nistor epistolae encyclicae in auspiciis muneris 
sui ad fratres in Domino scripsit J. S." Stiavnica 1835. 

10. „ Corpus maxime memorabilium synodarum 
ewang. A. C. in Hungaria." Pe§t 1847. Klassick6 toto 
dielo obsahuje canony synody zilinskej z roku 1610, 
spissko-podhradskej z r. 1614, ruzomberskej z r. 1707, 
pestianskej z r. 1791, konsistoriuma sintavsk6ho z r. 1622 
s jednotlivymi dejepisnymi predmluvami povodcu. 

11. Funebrdlne agendy v slov. reci. V B. Bystrici 
1838. 

Okrem toho vydal mnoh6 kdzne, drzan6 v cas roz- 
licnych sl4vnostl. 

Y rukopise zanecbal: 

^Contra Luthe.olatriam." 

„Disputatio de titulo Reverendi atque Reverendis- 
simi V. D. Min, et Superintendentibus evang. in Hung, 
lure meritoque tribuendo." 

„Poucenj Augs. Wyznanj wjry pro ewang. kfesfany, 
gako pHprawa k hodn^mu sw6ceuj tristoletS pamatky 
geho." 

Je povodcom mnoh^ch od, nachadzajiicich sa v knihe 
slovensk^cb hymien, V ktorej velkd ciastka prdc mi sa 
jemu pripfsaC. 

86. Emanuel Yiliam Simko. 

Narodil sa 6. mdja r. 1791 v Podluzanoch v tren- 
cianskej stolici z otca §tefana, tamejsieho kazatela, a 
z matky Marie Kristiny HofiTmannovej. Ked bol jeho 
otec prelozen;^ do susedn6ho Zay-Uhrovca, tarn si on 
osvojil prve pociatky vedomostf a ucil sa latinskej mluv- 
nici. R. 1803 bol poslany do Rdbu cielom naucenia sa 
madarskej reci, kde v grammaticko-syntaktickych trie- 
dach sotrval 3 roky pod Ladislavom N^methom. R. 1806 
siel na sopronsk6 gymnasium a po skoncenf filosoficko- 
theologickeho behu (r. 1812) prijal vychovatelstvo v rae- 



stecku Urmenyu. R. 1814 siel na universitu do Jeny,. 
ale uz nasledujuceho 1815. roku opustil tiito stolicu Miiz, 
ked bol vo Vsetine na Morave vyvolen^ a ordinovany 
za knaza Ceskej narodnosti. Sotrvajiic tarn 3 roky, pre- 
§iel do nemeckej cirkve v Zauchtle, podobne na Morave. 
R. 1822 siel do Tren6(na, kde teracr 12 rokov posobil 
ako duchovny. R. 1835 obdrzal lirad knazsky madarsko- 
slovensky a u6b4rsky od presporskeho konventu, ktore 
lirady ako aj lirad seniora nosil do nedavna, t. j. da 
svojej smrti. Pisal v troch reciach. Jeho spisy uvadzam 
tu V chronologickom poriadku: 

1. pSumma Ndbozenstwj kfestanskeho," 1825. 

2. „()bet srdce wraucyho, we wersjch." 1826. Druhe 
vydauie 1854. 

3. „Naboznost domownj we zpewjch." 1828. 

4. „Szeot 6rzem6nyek" (vo versoch). 1835. Druh6 
vydanie 1843. 

5. „£gyh&zi unio, az az ^rtekez^s a magyarorszdgi 
protestausok vallasi egyesul§s6r61. Poson 1842.** Dielo 
toto bolo z tej prilezitosti vydan6, ked evanjelici poso- 
ben(m grofa Earola Zaya, gener. inspektora ev. cirkvl 
a skol, pocali jednat o spojenie sa evanjelikov s kal- 
vfnmi. V prvej ciastke spisu dokazuje, ze v Uhorsku 
reforradciu zakorenili nie Helveti, ale Wittembergcania. 
Druhd ciastka urcuje das, kedy privrzenci helvetsk6ho 
vyznania verejne prijali od evanjelikov augu8tansk6 for- 
mule. Tretia a stvrta ciastka obsahuje: preco najprv 
Madari prijali helvetskii formulu, uhorski Slovdci a 
Nemci ale augustansku? V piatej ciastke dokazuje roz- 
diel medzi if mi dvoma formulami, dogmu o veceri Pine, 
ucenie o svobodnom stlde a obrady, a jako by sa mohla 
skutocne previest unia oboch cirkvf. — Dielo toto malo 
ostr6ho protivnika v osobe Simkovho iiaka, Jozefa Milo- 
slava Hurbana, ktory vydal knihu: „Unia, cili spogenj 
Lutheranfl s Kalvfny w Uhrdch." Budin 1846. 

6. „Kazdnj o potrebe now6ho Kancyonile." 1842. 

7. „Pam4tka smrti Dra Mart. Luthera." 1846. 

8. „Gyakorlati hittan." 1848. 

9. „Dar pro mlidez ewang. pri konfirmdcy." 1854. 

10. „ Ewang. Andachtsbiichlein in Gesaengen." 1858. 
Okrem toho je povodcom niekoiko hymien, ktore 

sii obsazen6 v „Zp6vnfku." 

87. Jto Chalupka. 

Narodil sa v Lehote vo zvolenskej stolici. Otec 
jeho bol evanj. knazom. Prekonajiic obycajny beh Stiidii, 
navStivil r. 1816 universitu v Jene, a navratiac sa do 
vlasti, stal sa najprv u6bdrom na gymnasium v Kez- 
marku, kde pochva?ne prednasal dejepis, potom bol 

V Brezne vyvolenf za knaza a fungiroval ako generalny 
notar potisskej superintendencie ; neskor obdrzal hodnost 
cis. kral. administrdtora preddunajskej superintendencie. 

V Pesti r. 1846 vydal svoje nAbozn6 refii, populdme 
rozpravan6, pod ndzvom: „Kdzn6 nedelnj a swdtecn6," 
ktor^ch vysiel len prvy svazok. Muz zriedkav6ho humoru ; 
bol slovensko-^esky Aristophanes. Dokizal to komickymi 
hrami; jedna z jeho veselohier vysla v madarskej reci 
pod nazvom „V6n szerelmes." Ostatn6 jeho veselohry 
uzrely tiez svetla. 

88. Samuel Feriendik. 

Narodil sa vo Zvolene dna 4. dec. r. 1793. Ro- 
dicmi k studovaniu umieneny u£il sa v Ba&skej Bystrici, 
Stiavnici a v PreSporku, a okrem vlasti od r. 1815 

V Jene, kde sotrval 2 roky. Pocuval tu nielen boho- 
slovie, ale aj prfrodn6 vedy, zvla§tne nerostopis, za- 
pfsany sue medzi lidov mineral, spolocnosti velko- 
vojvodskej a bol uhorskej spolocnosti tajomnlkom. Po- 

26* 



204 



SLOVENSKfi POHLADT 



Cfslo 9. — 1887. 



Clival V Jene predn4sky Gablera, Schotta, Danza, Lu- 
dena, Friesa a Okena. Dokial sa tu zdrziaval, usiloval 
sa prist do uzSieho spojenia s Goethem, od ktorfho ob- 
drzal prvii pohuutku k meteorologickym Stiidiam, kto- 
rymi zaoberal sa aj v pozdejsom veku; v tomto obore 
bol aj literirne cinn^m a bol v§eobecne znaray pod me- 
nom „jel§av8k6ho proroka." Zprdvy o stave ev. cirkve 

V Uhorsku, ktor6 v nemeckf ch casopisoch svetlo uzrely, 
z vacsej fiiastky pochodily z jeho pera. Dva razy bol 
v Nemecku ako vyslanec potissk^ho okresu. V cas tejto 
prflezitosti cestoval do Berlina, a sue opatreny odporuca- 
jiicim listom Marie Doroty, vdovy arcikniezafa palatfna 
Jozefa, bol poslan^ ku kollegiumu Friedricha WilhelmalV., 
pruskeho krala a korunneho n&stupcu, a bol nielen dobro* 
tive prijaty, ale aj almuznou obdarovany pre ev. skoly 
potissk6ho okresu. Vo Viedni bol tri razy ako vyslanec 
v cirkevnej zdlezitosti pred tronom Jeho Jasnosti. Fe- 
riencik, kecf navrAtil sa z cudziny, bol najprv diakonom 
u boku superintendenta Adama Lovicha, potora r. 1820 — 
1827 knazom v Sziigyi, r. 1827—1855 v Jel^ave. R. 1836 
bol zvolen^ za conseniora braterstva, a lirad tento za- 
stdval do r. 1853, kedy stal sa seniorom toho okresu. 

V urade tomto sotrval len 2 roky, lebo 28. jiila r. 1855 
zomrel na choleru. — Vydal viae bAsni, drzanych v cas 
rozlicn^ch sldvnostf, z ktorych zvlaStneho sponienutia 
zasluhuje td, ktorii drial po poziare jelsavskora r. 1829 
v VII. iiedelu po Sv. Trojici ; vysla tlacou v Pesti u Tratt- 
nera. K nej je pripojeuy basnick;^ opis poziaru a deje- 
pis Jelsavy a muranskeho zamku od Pavla Tomdsika. 
Vydal aj knihu pod nazvom: „Pam6ti gelsawskfi a mu- 
rdnsk6." 

89. J&n Bohuslav Benedikty. 

Narodil sa 11. augusta 1799 vo Velkej LuboreCi 

V novohradskej stolici. Ucil sa v Miskovci, Lucenci, 
Stiavnici, Banskej Bystrici, Kezmarku, v Presporku, a 

V cudzine od r. 1817 v Jene. Navrdtiac sa domov, od 
r. 1819 zastupoval lirad ucbdrsky v kezmarkskom ly- 
ceume. Vyucoval najprv v nizsej triede, potom od r. 1824 
na vyssom gymnasiume dejepisu a statistike, od r. 1840 
ale filologick6 vedy. Zalozil v Kezmarku slovensku spo- 
locnost a bol zprvu aj jej riaditelom, ale potom, ze to 
bolo Nemcora nemil6, prepustil riaditelstvo Kuzmanymu, 
ktor^ bol tarn paedagogom. Zomrel 25. nov. r. 1847, 
dia in^ch 1848. Pod svojfm menom tlacou nevydal 
Jiadne dielo, ale svoje prace uverejnil pod menom Blabo- 
slava V knihach, vydanych P. J. Safdrikom: „Pjsne 
swetsk6 lidu slowanskeho w Uhrjch" (Pest 1823) a „Po- 
cdtkow6 6esk6ho bdsnjctwj" (Presporok 1818). 

Ked raz vecer sedel pri svojom stoUku, na ktorom 
horely dve sviece, a pracoval, zrazu bolo pocut strngot 
skla a tu oblokom do izby vletf kuvik a hodf sa na 
prse obstarneho muza, z ktorych ho dobehnuvsl clenovia 
rodiny len trdpne odtrhli. Tato neobyCajnd udalost na- 
toTko licinkovala na tohoto vybom^ho muza, ze upadnul 
do tazkej choroby a o malo dnf potom i zomrel. 

90. Karol Braxatoris. 

Narodil sa v Krupine r. 1807 z otea Audreja, or- 
ganistu, pod ktor6ho vedenim poznal prv6 pociatky vied. 
Potom iSiel do Stiavuice a odtial do PreSporku. Jenu 
navstivil v mesiaci oktobri r. 1828, a dna 10. tohto 
mesiaca bol prorektorom Andrejom Bohumilom Hoflf- 
mannom, doktorom bohoslovia, so svojmi siidruhmi: 
Earolom Augustom Raabom, Danielom Dianiskom, Ea- 
rolom Euzmdnym, Ladislavom Dianovsk^m a Stefanom 
Liptakom vriaden;^ medzi akademiclrfch ob^nov. Na- 
vratiac sa domov bol vysvateny do cirkve nemecko- 



plznanskej (Berzseny) v hontianskej stolici, odkial pre- 
§iel do Tesdr. — Tlacou vydal: 

„Hodiny s Bohem." 1849. 

„Eirest. evrang. a. w. katechismus, podle mensjho 
katechismu Lutherowa, s prjprawau ku konfirm&ci.'' PesC 
1853, Obsahuje v prilohe mimo zivotopisu Lutherovho 
„utenie 6vanjelick6, rira.-kat. cirkvi protivn6." 

Najnovsia praca povodcu sd jeho postilly, vytla{en6 
r. 1857. 

91. Matej Aag;u8tiiii. 

Narodil sa v Liptovskora Sv. Mikulasi. Studoval 

V rozlicn^ch domdcich skolach, najviac v Soprone pod 
Deccardom, a vo Wittembergu dokonciac itiidia, stal sa 

V Necpaloch rektorom skoly a potom kiazom; v oboch 
postaveniach pracoval uzitocne. Uviedol Skolu do po- 
riadku a zaviedol novii, velmi prihodmi vyucovaciu me- 
thodu. Z Necpdl dostal sa do Erajn6ho, a odrial bol 
r. 1733 povolan;^ do Ti-encina, kde ako senior riadil 
trenfiianske braterstvo. Viktor Hornansk^ udAva, ze bol 
r, 1769 z Nagy-Eurtosu do Trencina povolany a ze tu 
zomrel 30. jula 1784. — Pfsal dvojakii knizocku v slo- 
venskej reci, a sfce jednu o strojenf sa k smrti, druhu 
trpezlivosti, vydanii r. 1734. 



92. Jto Glosius. 

Narodil sa z otca totozn6ho mena, knaza pondel- 
sk6ho, a z matky Zuzany Bubenkovej. Dokonciac Studia 
V Toruni v Prusku, bol knazom v Bradnom, v Eorono- 
bani, Radvani, Ealnove, Tisovci, r. 1724 v Asdde a 
Tamdsfalve. Bol dobrym latinsk;fm basnikom, io vysviti 
nielen z mnoh^ch roziicu]^ch verSov, v Toruni vydanych, 
ale aj zo skvostn^ch epigrammov, za 6asu peltianskej 
koramissie, r. 1721 vydrziavanej pod ndzvom : „Amoen I 
flores VernI In quInqVe areoLas dIsLocati;" epigrammy 
tie boly oddan^ tej istej kommissii. Duchaplne pfsal aj 
hymny, co dosvedcf r. 1728 v slovencine vydan4 kni- 
zoCka spevov a prosieb. Napfsal „Etan hlasite prospevu- 
jfci" (asi od r. 1711—1719). Zomrel v Tam^alve udan- 
live r. 1724. — Bol otcom Daniela a Jdna Glosiusa. 



93. Samuel Melik (Melikius). 

Narodil sa z otca §alamuna Melika, rektora svato- 
jdnskeho a potom knaza vazeck6ho, jako to jeho brat 
Andrej v Indexi ordinovanych Petra Zabelera k r. 1634 
potvrdzuje. Pokracujuc v Stiidiach, bol najprv rektorom 
skoly V Nemeckej Lupci a potom v Brezne, a tu riadil 
urad tento spojen^ aj s notarskym liradom. Po case bol 

V tejto istej cirkvi najprv diakonom, Andrejom Soco- 
vinom, turcianskym knazom, k uradu tomuto ustanoven^ 
a vo Wittembergu 2. jiila 1579 ordinovany, neskor ale 
kiazom, ked Skolu odovzdal Alexandre vi Socovinovi. 
Uz r. 1595 uradoval v Brezne ako knaz a uchddzal sa 
pre svojho brata, JeremidSa Melika, koronobansk6ho 
knaza, u gemersk6ho braterstva. R. 1610 bol na zilin- 
skej synode vyvoleny za superintendenta styroch stolfc. 
R. 1617 aj s ostatn^mi superintendentmi pracoval na 
tom, aby bolo slaven6 jubileum reformAcie, a pteto 

V Mosovcach u Mateja Lochmanna, seniora turcianskeho 
braterstva, 27. sept, s ostatn;fmi superintendentmi a 
zemanstvom ustanovil, aby tdto storocnd pamiatka po- 
sledn6ho dna mesiaca oktobra bola slivenl — Bol mni 
uieny a ndbozny. Dc6ru svoju vydal za TomAsa Moko- 
Siniho. Zomrel 29. augusta r. 1620 a pochovan^ 31. aug. 



Cfslo 9. — 1887. 



SLOVENSKfi POHLADY 



205 



94. Stefan PiUrik. 

Narodil sa r. 1615, dia in^ch r. 1616 v Ocovej 
2 otca totozn^ho mena, tamejMebo knaza. 6ol knazom 

V Senici a od r. 1639 seniorom branCianskeho brater- 
stva. Bol tri rdzy z vlasti vypovedauy, r. 1663 od Turkov 
yaznen^, konecne fardrom v Neusalzu mfSanskom, kde 
zorarel r. 1678, dIa inych uz r. 1675. — Svoje naj- 
smutnejSie prfbehy spfsal v „Curru8 Jehovae mirabilis" 
{Witteraberg 1678), vydanom v nemeckej reci. — Pildrik 
bol jako knaz grofom Frantiskom Nddasdym z Beckova 
vyhnany a grofom Ludvikom Nyarym povolany do Senice. 
Kecf r. 1663 pred Tatarmi, ktori vtedy pustosili nitrian- 
sku a trenciansku stolicu, chcel utiecf do BranSa, — 
€voju rodiiiu poslal napred a on zostal, aby previedol 
nieicolko krstov, — bol na ceste Tatarmi lapeny a 7. jula 
na trh ku predaju doveden^. Isty valask^ vojvoda mal 
veiku chut kiipit ho, ale jezuita pater Luigo, ktor^ ho 
pozaal, odvicdol ho od kupy. Konecne kiipil ho ist^ 
Talasky stotnik, menom Vulkuli, za 50 toliarov v tej 
mienke, ze ho upotrebf za ucitela svojich dvoch synov. 
Valasi mali siicit s t;fmto vaznom, i vynasnazovali sa 
pohnut stotnlka k tomu, zeby ho pustil na svobodu. 
Ked jejich namahanie nemalo vysledku, hiadali prile^i- 
tosf, zeby ho mohli potajomne previest do Hlohovca, 
ktore vtedy opevnen6 miesto branil Adam Forg^ch. 
Aj toto sa nepodarilo. Nezadlho na to upadol do ne- 
bezpefinej nemoce. Pater Luigo navstfvil ho, ale v&etky 
jeho pokusy ohiadom zmenenia viery nemaly vysledku. 
Konecne mu pomohol z vazenia vojvodov radca, menom 
Konstantin. Veiitel na Dunaji dal ho odviest do Ko- 
marna ku tabornfkovi grofovi Buchheimovi. Odtial siel 
fio 40 osobami po lodi do Rdbu, kde sa ubytoval 
u kazatela Wagnera, ktory mu daroval pekn^ knazsk^ 
kabit a drah^ klobiik. Wagnerov test, bohat;^ mesfan a 
masiar v Rabe, odprevadil ho na koci az po Uhorsk6 
Stare Hrady, kde bol kazatelora £)urom Laurerom co 
najpriatelskejsie prijat^. Zo Starych Hradov cestoval na 
druh^ den do Kittsee, kde u evanj. barona Liszthyho 
dostal byt. Tento mu dal odporucajdci list k cisarskemu 
tdbomfkovi Braimundovi Montecucculirau. V PreSporku 

V alumneume naSiel svojich synov, Stefana a Jeremiasa. 
Odtial vyslal posla k patrooovi senickej cirkve, gr6fovi 
Ludvikovi Nydrymu, upovedomiac tohoto a svoju rodinu 
o svojom vysvobodeni a svojom terajsom zdrziavanf sa. 
Orof Nyary vyslal dvoch muzov, Jana Baltazaridesa a 
Pavla Szalaya, aby Pildrika do Senice sprevadzali. S ty- 
mitQ muzmi Pildrik navratil sa posledneho oktobra do 
fivojej cirkve, a 1. novembra drzal prvii bohosluzbu. 
Nepozfval vSak dlho pokoja. 10. no v. r. 1670 priSiel 
Valentin Balassa s viae ludmi a ziadal ' kluce od ko- 
stola — musel ale zpat fsf. V marci r. 1671 piiSiel 
J^n Majth6nyi s predsedom Leopoldom Kollonicom znovu 
pozadovat kliice od kostola. Ked cirkev nechcela vy- 
hovet jich ziadosti, Pildrik bol obvineny; tento bol preto 
protonotdrom Jdnom Birsonym do SobotisCa citovan^ a 
tam ako aj kazatelia Jan Michaelides zo Skalice a Jdn 
Szentkereszti zo Sobotisfa zkusanf. VSetci traja boli vy- 
hlAsenf za nevinnych. Okolo sv. Ducha ziadal Barsony 
opaf ony klufie, ale ked jich nemohol dostat, bol Pildrik 
citovan^ do Tmavy pred duchovny sud (ad sedem apo- 
stolicam). Ustanovil sa a branil sa tri rdzy. 18. augusta 
r. 1672 bol op8.t do Sobotista predvolan^, kde od 8. 
hodiny ranajSej do 4. popoludnajsej bol rozliJnym spo- 
sobom zkiisan^. Aj teraz nemohli ho obvinif, predsa ale 
mal sa 6 dni aj s druhymi kazatelmi opaC ustanovit 
do SobotisCa. Ista vdova, glachticka, menom Dubnica, 
upozomila Pilarika na nebezpecenstvo a prosila ho, aby 
sa teraz neustanovoval. Aj Nyary vyslal k nemu posla 
43 t^m upozornenfm, aby ne&iel. Jeden krst bol pre neho 



§Castlivou prek&zkou. Tdbornfk Rabbatha lapil pri tejto 
prflezitosti len jednoho kazatela, Michala L^niho z Vrbo- 
viec, ktor^ho priviedli do Keppersdorfu. Pilarik odisiel 
do Velk;fch Levdrov ku gr6fovi Kristofovi Ferdinandovi 
Kollonicovi, kde ho ubytoval kazatel Jdn Johanides. 
Jeho peknd kni^nicu znicil poziar, a \ii aj pred tym 

V Beckove zhorela mu peknA sbierka knfh. Ked pred- 
seda Kollonic dozvedel sa o jeho prichode, poslal bned 
k svojmu pokrevnemu, Ferdinandovi, hrozivy list, v kto- 
rom vyzyval ho k vydaniu Pilarika. Kristof Ferdinand 
Kollonic ale hned odcestoval k predsedovi do Senice, 
dokdzal tu jeho nevinnost a vykonal, ie tento moze 
u neho zostat. Po case mal Pilarik s grofom !^igmundom 
cestovaf do Senice, ked ale dozvedel sa, 2e Horvati dd- 
vajii na neho pozor, zriekol sa cesty. Medzi najvacsfm 
nebezpecenstvom drzal na Velkii noc kdzen v mestecku 
Sv. Jdne, ktore nalezalo Katarfne Sidonii rod. Revay a 
manzelke Mateja Ostro^ica. To bolo hned oznamen6 do 
Presporka a Viedne. V Senici ale bol slaveny sviatok 
Bozieho Tela. Proti Pilarikovi povstal hlavno Stefan 
Horvath, ktor6ho zabili posbdnanf sedliaci. To bolo 
hned do Viedne oznameno a pokuta nevystala. Vykonom 
bol povereny Starhembergsk^ pluk a Kollaldovskl Hor- 
vati. Ked onen pluk stiipal cez Velk^ Levare, prisiel 
tAbomik ku grofovi Kollonicovi a pytal sa ho, kde by 
bol Pilarik? Grof odpovedal, ze odcestoval ui pred nie- 
koTk^mi tyzdnami, kam ale, to ze on s&m nevie. Vojaci 
(ahali dalej. Na druhy den r4no napadli Senicu. Kantor, 
organista a zvonar i§li na viizu a po&ili zvonif, boli ale 
8 piatirai in^mi lapenl, do druh6ho dfia y skole strezenf 
a potom mali byf obesenl. Medzi k smrti odsiidenymi 
bol aj ist^ 18-rofiny mladfk, ktor^ sudcov svojich pozval 
pred bozf siid. Ked to pocul Kollaldo, ndcelnfk Horva- 
tov, velmi sa nalakal, osinel, a rozk&zal mladfka vy- 
pustif, ktor6ho drzana rec posobila tak, ze druhfm, 
ktorl mali byt usmrtenl, darovan^ bol zivot. Dovedenf 
boli ale na zamok Branc a tam vaznenf. Medzi casom 
PiWrik V spolocnosti dvoch zidov, ktorl s lojom kupfili, 
sfastlive uSiel do Vratislavi, a tu ubytoval sa u ist6ho 
rukavickara, ktor^ pochddzal z Presporka. R. 1673 od- 
cestoval do ^itavy, kde b^val u Mikulasa Kahlena. Este 

V tom roku navstfvil Luzicu a Budysfn, a aj tu nasiel 
dobrych priatelov a prajnikov. Konecne 24. aprila 1674 
siel do Neusalzu, kde ho 18. maja navstfvili jeho traja 
synovia: Stefan, Ezaiag a Gabriel. Bol tu kazatelom. 
Na jeho naliehanie pocala sa tu stavba kostola; 17. jula 
on vysvatil kostol ten. 17. jdla zomrela jeho manzelka 
a bola pohrobend v novom kostole. Aj on odpocfva 

V tomto meste. 

Stefan Pilarik pfsal: „Pametn6 Prihodi Stepana 
Pildrika Szeniczkeho nekdy kneze Leta Pane 1663. od 
Tat^ru zajateho, ale zwlasstnim rizenim Bozim ze zajeti 
vysvoboden6ho. W Ziline 1666." V spise tomto Pilarik 
vo versoch opisuje svoje utrpenia v tureckom v&zeni. 
Novsie vydanie od Tablica vyslo v Uh. Skalici r. 1804 

V 8°, stran 108. Nachadza sa v mad. uar. museume. 

Od neho pochddza i »Harfa Ddvidova," vydana 

V Trencme, a „FIavus destillans," modlitebnd kniha, 
vydand r. 1648 v Levoci. 



^ivene. 

mj, na§a 2iva — &vena! 

Stale sa niekdy, — hoj, za ddvnych 6asov, 

ie viedli tuh}^ boj saml bohovia. 

Cernobog !ut^ refazmi zatriasol: 

i letia svetom hned jeho poslovia. 

„Vy, vemi moji!*' — tak hldsajA oni, — 



"1 



206 



SLOVENSfflfi POHLADY 



Clslo 9. — 1887. 



^nebnde Belbog nad nami panovaf, 
nech k na§iin nohdm zem, nebo sa skloni; 
my chceme dachom, ludu rozkazovafl 
A preto hor^ sa! hor* pekla potvory! 
Vyldmte, zrazte nebesk6 zdvory!** — 

I zSumi Yozduch! — Zo vSetk^cb Btr&n syeta 

hni6 sa ^aty pekelo^ch to ducbov; 

Moreua napred, v ^ierny Sat odetd, 

rozrdia vozduch svojou rnkou suchou; 

a za j^oa tiabne straSnd Jeiibaba 

na §krabni s moi^om; — Raracb tie2 za nimi; 

Pikulik, Zmok a mocn^ Loktibrada, 

i dkriatok inal^ s dachami in^mi; 

a s hnrtom, krikom, sCa povodeii kruU, 

ku nebies brdne ni sa v§etci rufa. 

No tarn na tr6ne zo zlata r;^dzebo 
pokojne sedi Bystu, prabob mocn^, 
Svantovlt, Triglav, Radogast kol' nebo, 
i Hdran, Yodan, Parom hromonosD^; 
tarn Lada kr&sna, bobyiia milosti, 
nadzemsk^m bleskom oiiarend stoji ; 
a pri nej 2iva, darkyiia iivnosti, 
kn trAna bladi d6verne, v pokoji. 
No tamvon b6ri tk pekelnd cbasa, 
2e sa zem, peklo i nebo otriasa. 

V torn mibne Bysfn, — a Parom vystdpi, — 
na jebo slovo roztvori sa brdna; — 
pozdvibne rukn, — a v pekla zdstnpy 
vyletf „strela jasnfi, okovanA!"*) 

Jej blesky reit y badovitom lete 
povetrie, a brom romoniaci bu5f, — 
pekeln^ <fasy rozpr^i po svete, 
zarytd v bralo e§te zunf, zvuCi. — 
A pekla bdved potrend na bla?a 
ruti sa na zem, v prepasti 5ierfiavu 1 

6, zeme* biedna ! Ved* na tvojom tele 

t& bdved* besnd bnev svoj chce vycbrlit! 

Yzdorovaf nemdi* Paromovej strele, 

nui pozem§fanoy aspoii chce rozmrvit. 

I mece sfrn, smoln, obeii 2rav^ 

na domy, dvory, trdvu i osenie, — 

a obefi pili, ni^.f, borl, tr&vi, 

do ntvorilo Tndsk^ pokolenie. 

I stond, pla6e du§a ubolend: 

„6, smilnj, smiluj sa, 2iva — 2ivena! 

A bias ten b6Iny prenikne v nebesd, — 

a Yodan, H6ran letia kn pomoci; 

na rozkaz nebo chmdrami zastre sa, 

a leje prddy v6d i vo dne, v noci. 

Zas H6ran trba cel6 kusy zeme, 

a bddie, mece v pekeln^ potvory; 

dolina, ddol, — odkiaf kns ten vezme, — 

kde bodi, tarn vrcb ve?ky sa utvori; 

a takto dldvi roty besn^, vztekl^, 

a 2enio v miesta straSnopnst^ v pekle. 

Y torn 2iva zletl dol* na kr^dlach Idsky, 
potecbu nesdc i balsam bojivy; — 

acb, Into jej je, ie ztrhan6 svftzky 
sd pozem§tano\i, — pust^ polia, nivy: 
i vdycbne iivot, acb, do mftvej hrudy, 
a vezme kldsok i to spdlen^, 



vyldpne zrno, — k iivotu bo zbudi, — 
a rozoseje — k zivotu urdeny. 
A bla, to zrno pu61, — rastie, — zreje; 
a 61ove6enstvo slzy vdaky leje! — 



'') Kliatba ndsho Tudu. 



6 na§a 2iva — 2ivena! 

I my sme viedli boj to tub^, krut^, — 

i na nds padly nepriatelov voje; 

slovensk^ ndrod v pntd bol oknt^; 

ntratil v§etko, v§etko, 6o mal svoje, — 

dstavy ztratil, Maticn i fikoly, — r 

do domov, dvorov vpdlil obefi irh\fj — 

i naie polia zpusto^end boly, — 

a dodrdzganj' podrost mil^, zdra?;^, — 

zazvonil ndm ni umieradok ne2ne, 

ie V brobe tmavom spodinieme ve£ne! — 

No darmo zvonil! Ty, 2iveno mild, 
povzniesla si svoj ticb^, ne2ny blasok, 
a V mftvej brnde iivot si vzbndila; 
posledn^ zdviblas* op61en^ kldsok, 
a rozosiala zrno si nivami 
Slovenska, ktor^ pai^i, rastie, zreje; 
z ktor^ho prv^ osob ni pred nami 
^Y^stavka" stoji, krdsny kvet nddeje. 
I void Tebe du§a potesend: 
„Tys' naSa 2iva! Sldva Ti, 2ivena! 



Podtatransky, 



Na rozchode. 

!eli vtd6ky t!itlocitn6 
na rolddniku vysokom: 
sekerou ta rubad vytne 
a rozkdla pdntokom. 
Jak z na§ebo bniezda trosky, 
tak z tvojebo drieku dosky 
zbniju v lone blbokom. 

Y svete ni£ stdlebo neni, 
tam z jedlidky krdsy krds, 
riasa zblci na plameni; 
nadov§etko boli nds, 
ie ju viacej neuzreme; 
i ten popol v brudi zeme 
zmizne — §koda na sto rdz! 

Jaro, leto zjavilo sa, 
svie^i dsvit, slnca pa!. 
Uscbly slzy, ako rosa, 
vzdycb jicb sladko-bdlny svial. 
Prijde jaseii, zima zkazy, 
radost pola zdrvia mrazy, 
star6 stezky — nov^ 2ial! 

Ale kaidej ukrutnosti 
skutok pomstl buddcnost; 
neziye sa do s^tosti 
a ui nad iiou zbrmi: dosH 
Mradnd skri^ujd sa tmavd 
a medzit]^m samy brave 
vystavia ndm ddby most! 






Cfslo 9. — 1887. 



SLOVENSKJfi POHLADY 



207 



PoteSme sa ako vieme, 

Mrs na ve^DOst tisic liet; 

my ja skorSie dostibneme 

(rychly operencov let). 

Ako du§e roztai^ene 

preletfme tvrd^m zeme 

srdcom, — nui sme vjjebi hned*. 

M, Javorinskd, 



NeGh piesen zneje, kde pr&vo mid! 

dp kollske diefa nevinne pla6e, 
ni hddam taM budticich dni strasC; 
piese& pla5 till z ust ne^nej matky, 
vo span! £u§f, citi neba slast. 
Diefa vstaf 2iada, nia€ spevu u5i: 
„nech pieseii zoeje, kde pr^vo ml6i." 

DevuSka mlad4 na Idky ide; 
rozmySra, 6i dnes vidl Suhaja? 
Eed hrabe seno, veselo spieva, 
po6uje mil^ b&dam zpod b4ja! 
S nim vidl inu — spev smutne zvu51: 
„nech pieseii zneje, kde laska ml6i.'* 

Y dvorane svetlej mu^ovia sedia, 
jundkov statn^'ch sbor vyberan^; 
na 5ele, v oku dobrota skvie sa, 
boj je nemoinfy ndrod sviazan^! 
Tak aspoii spev nds dvoranou bu61: 
„nech pieseft zneje, kde prdvo ml6i!" 



Cilka, 



Krstny syn. 

Povesf od L. N. Tolsteho, 



Slysali ste, co receno bolo: Oko 
za oko a zub za zub. A ja ho- 
vorlm vam : neprotivte sa zl^ma. . . 
(Mattii V, 38, 39). 

Mne pomsta; ja odplatfm, 
vravi Pdn. Rim. XII, 19. 



1. 




arodil sa biednemu rauzikovi syn. Zaradoval 
sa muzfk, posiel k susedovi zvat ho za 
kmotra. Odoprel rnu sused; ziadna radost 
k biednemu muzfkovi za kmotra fsf. PoSiel 
biedny muifk k druh6mu, 1 ten odoprel. 

Celu dedinu pochodil, nejde uikto za kmotra. Po- 
siel muzfk do inej dediny. I stretne pocestn6ho. Zastal 
pocestn^. 

— Zdravstvuj, hovori, kam (a Boh sprevddza, 
muzlcek ? 

— Dal mi, hovorf muzfk, Hospodin diefatko, v mla- 
dosti ua podfvanie, na starost v litechu a po smrti na 
pamaC duM; ale pre chudobu moju nikto v na§ej dedine 
nejde mi za kmotra, idem kmotra hiadat. 

I hovorf pocestny: vezmi mia za kmotra. 
Zaradoval sa muzfk, dakoval pocestnSmu a hovorf : 
koho ze za kmotru zvat? 

— Za kmotru, hovorf pocestn^, pozvi kupcovu 
dc6ru. Chod do mesta, na rynku je kamenn^ dom so 
sklepom, u vchodu do domu popros kupca, aby pustil 
dc^ru za krstnti mat. 



Pochyboval muzfk. — Ako mne, hovorf, sMben]f 
kmotre, ku kupcovi, bohdcovi fsf? Opovrhne on mnou, 
nepustf dc6ru. 

— Nie tvoja starosf. Stiipaj prosit. Zajtrd, rdno, 
prihotov sa, pddem krstit. 

Vratil sa biedny muzlk domov, siel do mesta ku 
kupcovi. Postavil kona pred sklepom. Vychodf sim kupec. 

— Coho vam? hovorf. 

— Nuz bla, pin kupec, dal mne Hospodin dietatko, 
V mladosti na podfvanie, na starost v utechu a po smrti 
na pamaC dusi. Prosfm ta, pusC dc6ru svoju /a kmotru. 

— A kedy mas krstenie? 

— Zajtrd rdno. 

— Nu, dobre, chod s Bohom, zajtra rdno prfde. 
Na druhy den prlSla kmotra, prifiiel i kmotor, po- 

krstili dieta. Len co pokrstili dieta, vysiel kmotor a 
nezvedeli, kto je on; i nevideli ho viae. 



2. 

Zacalo dieta rast, na radost rodicom: i silne, i ro- 
botne, i umn6, i pokorn6. Bolo chlapcovi desat rokov. 
Dali ho rodicia do skoly. Comu druhf pat rokov ufia 
sa — do roka vyucil sa chlapec. I nebolo comu ho ucit. 

Pri§la velkonocnA nedela. Isiel chlapec ku krstnej 
materi, pochristosoval sa, *) vratil sa domov a zpytuje sa : 

-^ Batuska a matuska, kde byva moj krstn^? Ja 
by som Siel k nemu pochristosovat sa. 

I hovorf mu otec: 

— Nezname my, synok Iiibezny, kde tvoj krstny 
byva. My sami tuiime za nfm. Nevideli sme ho od t^ch 
cias, ako teba dal pokrstit. Nesl^chali sme o nom, ne- 
zname, kde byva, nezname ani, ci je s^ivy. 

Poklonil sa syn otcovi, materi. 

— Pust ma, hovorf, batuSka s matuskou, mojho 
krstn6ho hiadat. Chcem ho uajst, s nfm pochiistosovat sa. 

Pustili syna otec s materou. I posiel chlapec hiadat 
svojho krstn6ho. 



3. 

Vy&iel chlapec z domu a posiel cestou. Siel poldna, 
stretne pocestneho. 

Zastavil sa pocestny. 

^— Zdravstvuj, hovorf, chlapce, kam ta Boh spre- 
vddza ? 

I riekol chlapec : — Bol som ja, hovorf, u krstnej 
materi christosovat sa, priSiel som domov, zp;^tal sa 
rodicov: kde byva moj krstny, chcem sa s nfm po- 
christosovat sa. Povedali mi rodicia : nezname my, synak, 
kde byva tvoj krstn^. Odtedy, ako dal pokrstit teba, 
odisiel od nds a my nezndme o nom nic, nezndme ani, 
ci zije. I zachcelo sa mi videt svojho kratneho; tak 
hla, idem hiadat jeho. 

I riekol pocestny: 

— Ja som tvoj krstny. 

Zaradoval sa chlapec, pochristosoval sa s krstnym. 

— Kam ze ty, hovorf, batuSka krstny, teraz ide§? 
Jestii V nasu stranu, tak prfd do ndSho domu, a jestli 
k sebe domov, tak ja s tebou pojdem. 

I riekol krstny: 

— Nemam ja fiasu teraz do tvojho domu ist, po 
dedindch mam prdcu. A k sebe domov ja zajtr^ dojdem. 
Vtedy prfd ku mne. 

— Ako ze teba, batuska, najdem? 



*) Pochristosovat sa =^ bozkat sa v nedelu velkonocnd. (Chri- 
stos voskres =m Kristus vstal z mrtv^ch.) 



208 



SLOVENSKfi POHLADY 



Cislo 9. — 1887. 



— Nuz chod vzdy ua vychod slnca, vzdy priamo; 
prides do lesa, uvidfs v prostred lesa polanku. Sadni si 
na tej polanke, oddychni a hiad, co tarn bude. VyjdeS 
z lesa, uvidis sad a v sade palacik so zlatou strecbou. 
To je moj dom. Podid k v^ritam. Ja fa tarn sdm pri- 
vltam. 

Tak bovoril krstny a ztratil sa z ocii krstn^bo syna. 

4. 

§iel chlapec, ako kdzal mu krstny. Siel, siel, pri- 
chodi do lesa. Vysiel na polanku a vidl v prostred po- 
lanky sosnu, a na sosne pripevneny je na suku povri- 
zok, a na povrazku zaveseny parez dubovy, asi na tii 
pud4. A pod parezom koryto s niadom. Len co pomyslel 
si chlapec, naco je tu mad postaveny a parez privesen^, 
zatrestalo y lese a vidf, idii medvedi: popredku med- 
vedica, za nou rociak a na zadku este troje medvediat 
malinkycb. Potiabla medvedica do seba nosom a posla 
priamo ku korytu, a medvedatd za fiou. Sticiila med- 
vedica mordu do madu, pozvala medvedata, podsko^ily 
medvedata, pripadly ku korjtu. Odhodil sa parez ne- 
daleko, obrdtil sa nazad, udrel medvedati. Uvidela to 
medvedica, odrazila parez labou. Odhodil sa dalej parez, 
opat nazad prisiel, udrel medzi medvedatd, ktor6 po 
chrbte, ktore po hlave. Zarevaly medvedatd, odskocily 
prec. Biavknula medvedica, chytila oboma labami parez 
nad hlavou, machnula ho od seba prec. Vyletel vysoko 
parez, podskocil roiiak ku korytu, vopchal mordu (tlamu) 
do madu, mlaskd, zacaly 1 ostatn6 podchodit. Neuspely 
pristiipif, priletel parez nazad, udrel rociaka po hlave, 
zabil ho na smrC. Zarevala medvedica, ak schvdti parez 
a pustf ho z celej sily na hor. Vyletel parez vyse suka, 
este i povr&zok oslabnul, podiSla medvedica ku korytu 
a medvedata za nou. Letel, letel parez na hor, zastal, 
pustil sa na dol. Co nizsie, to tuhsie rozchodl sa. Roz- 
isiel sa sibko, naletel na medvedicu, ak treskne ju po 
hlave. Prevrhla sa medvedica, potriasla uohami a zdochla. 
Rozbei^aly sa medvedatd. 

5. 

Podivil sa chlapec a posiel dalej. Prichodf k vel- 
k6niu sadu, a v sade vysoky palac so zlatou strechou. 
A u vrdt stojf kistny, usmieva sa. Pozdravil sa s krst- 
nym synom, voviedol ho do vr^t a povodil po sade. 
Ghlapcovi ani nesnivalo sa o takej kr&se a radosti, aka 
V tomto sade bola. 

Voviedol krstny chlapca do paldca. Palac je este 
krajsl. Povodil krstn;^ chlapca po vsetkych svetliciach: 
jedna od druhej krajsia, jedna od druhej veselsia, a 
priviedol ho k zapecatenym dveram. 

— Ci vidis, hovori, tieto dvere? Zdmky na nich 
niet, len pecati. OtvoriC jich mozno, ale ja ti nekazem. 
ii si a zabavaj sa, kde chces a ako chces; vsetk;^mi 
radostami raduj sa, len jeden ti zakaz : do tychto dverf 
nevchod. A jestli i vojdes, tak nezabudni, co si v lese 
videl. 

Riekol toto krstny a odisiel. Ostal krstny syn sam 
a zacal zit. I bolo mu tak veselo a radostne, ze myslel 
si, ze prezil on tu len tri hodiny, a prezil on tu tridsat 
rokov. A ked preslo tridsat rokov, podlsiel krstny syn 
k zapecatenym dveram a podumal: pre£o nekdzal mi 
krstny vojst do tejto svetlice? Ja pojdem pozret, co 
je tam. 

Udrel dvere, odskocily pecati, otvorily sa dvere. 
Vosiel krstny syn a vidl palac vacSf od v§etk^ch a 
krajsf od vsetkych, a v prostred palaca stojf zlaty pre- 
stol. Pochodil, pochodil krstny syn po palaci a podisiel 
k prestolu, vysiel po schodoch a sadnul. Saduul a vidi 



u prestola zezlo stoji. Vzal krstu;^ syn do ruky zezlo. 
Toiko CO vzal do ruky zezlo, hned odvalily sa vsetky 
styri steny na palaci. PohMel okolo seba krstny syu 
a vidl ceiy svet a vSetko, co v svete ludia robia. Po- 
dfval sa priamo — vidf more, lode pWvajii. Podival sa 
vpravo, vidf cudzie, nekresfansk6 narody b^vaju. Podival 
sa V stvrtti stranu, nasi Rusi byvajii. „Veru, hovorf, 
podfvam sa, co u nas doma robf sa, ci bola dobr^ 
liroda." Podfval sa na pole na svoje, vidf krfze stoja. 
Zacal cftaf krfze, ci mnoho zbo^ia, a vidf, ide na pole 
voz a sedf na nom muzfk. Myslf si krstny syn, co jeho 
otec ide v noci snopy dvfhat. Dfva sa: to Vasilij Ku- 
dria§ov, ziodej, ide. Priblfzil sa ku kopam: zacal ua* 
kladat. Erstn6ho syna zlostilo. Zakrical: „6aCuska^ 
snopy z pola v&xn kradniil^ 

Prebudil sa otec v noci, — „Prisnilo sa mi, hovorf, 
ie mi snopy kradnii; veru idem, podfvam sa." — Sadnul 
na kona, 6iel. 

Prichodf na pole, uvidel Vasilija, skriial muzfkov. 
Ubili Vasilija. Sviazali ho, odviedli do zaldra. 

Pohladel este krstny syn na raesto, kde jeho krstni 
2ila. Vidf, za muzom je ona za kupcom. I lezf ona, — 
spi, a muz jej vstal, ide k milenke. Zakrical krstn^ 
syn kupcovej: „Vst4vaj, tvoj mui stvira zl6 veci." 

Skocila krstna, odela sa, hlad£, kde jej muz, vy- 
hanbila, ubila milenku a muza od seba odohnala. 

Pohladel este krstny syn na svoju mat a vidf, lezi 
ona V izbe, i vliezol do izby zbojnfk a za6al truhlu lamat. 

Prebudila sa mat, zakricala. Vidf to zbojnfk, schytil 
sekeru, zahnal sa na mat, chce ju zabit. 

Nesdrzal sa krstny syn, ak pusti zezlom do zboj- 
nfka, rovno mu na hiavu, zabil ho na mieste. 



6. 

Len CO zabil ki'stn}' syn zbojnfka, opat zatvorily sa 
steny, st^l opat paMc, ako bol. 

Otvorily sa dvere, vchodf krstn^ otec. Pristiipil 
k svojmu krstn^mu synovi, vzal ho za ruku, zviedol 
z prestola a hovorf: 

— Neposluchnul si mdjho prikazania: jednu zlii 
vec si urobil, — otvoiil si zakAzan6 dvere; druhii zlii 
vec si urobil, — na prestol si vysiel a do ruk moje 
zezlo vzal ; tretiu zlu vec si urobil, — mnoho zla pridal 
si svetu. Keby si este hodinu bol posedel, bol by si 
zahubil polovicu ludi. 

I vyviedol krstny opSf krstneho syna na prestoU 
vzal do ruky zezlo. I opat odvalily sa steny a bolo 
vsetko vidno. 

I riekol krstny otec: 

— Pozri teraz, io si urobil svojmu otcovi: Vasilij 
teraz rok v zaldri posedel, vsetky m zlodejstvdm naucil 
sa a rozvzteklil liplne. Pozri, otcovi tvojmu dva kone 
odohnal, vidls, uz mu i dvor zapaluje. HIa, co si svojmu 
otcovi urobil. 

Ako videl krstny syn, ze horf otcov dvor, zakryl 
mu to krstny, kazal pozret v druhu stranu. 

— HIa, hovorf, muz tvojej krstnej uz rok teraz, 
ako nechal zenu, s druh^mi na strane zabava sa, a ona 
od zialu zacala pit, a milenka jeho predosU celkom za- 
hynula. — HIa, 6o si svojej krstnej urobil. 

Zakryl i to krstny, ukazal na jeho dora. I uvidel 
on svoju mat: place ona nad svojfmi hriechmi, kaja sa, 
hovorf: radSej by ma bol vtedy zbojnfk zabil, nebola 
by som toIko zhreMla. 

HIa, CO si svojej materi urobil. 

Zakryl i to krstny a pokAzal dolu. I uvidel krstn^ 
syn zbojnfka: drzia zbojnfka dvaja strdznici pred tem- 
nicon. 



Cfslo 9. — 1887. 



SLOVENSKfi POHLADY 



209 



I riekol rau krstn;^: Tento clovek dev&f du§f za- 
hubil. Jemu bolo by tieba sam^mu vykiipW svoje hriechy. 
A ty si bo zabil, v§etky briechy jeho na seba snal. 
Teraz tebe za vsetky jeho briechy odpovedaf. HIa, io 
8i sam 8ebe urobil. Medvedica raz postr^ila parez, na- 
lakala medvedatd; druhy raz postrcila, — rociaka za- 
bila, a tretl raz postrcila, — sama seba zabubila. I ty 
si tak urobil. Dim ti teraz srok Da tridsaf rokov. Id 
do sveta, vykiip zbojnfkove hriechy. Jestli nevykupiS, 
ty pojdes na jeho miesto. 

I riekol krstny syn: ako ze mne jeho hriechy vy- 
kupif? 

I riekol krstny: ked y svete toiko zla odstrdnig, 
koiko si zaviedol, vtedy vykupiS i svoje, i zbojnfkove 
hriechy. 

I zp^tal sa krstn;^ syn: ako ze v svete zlo od- 
strano vaC ? 

Riekol krstn^ : id ty priamo na v^chod slnca, najdeS 
pole, na nom Tudi. Pozoruj, co India robia a nanc jich 
tomu, Co znaS. Potom id dalej, pozoruj to, co uvidfs; 
prided na §tvrt^ den k lesu, v lese cela, v cele starec 
zije, rozpovedz mu vsetko, co bolo. On teba nauci. Ked 
vSetko urobfs, to ti starec ka^e, vtedy vykiipis svoje 
i zbojnfkove hriechy. 

Riekol tak krstn;^ a vypustil krstn6ho syna za vrdta. 

7. 

Posiel krstn^ syn. He a myslf : ako mne na svete 
zlo odstraiio vat ? Odslranujii na svete zlo t^m, ie zl^ch 
ludf do vyhnanstva davaju, do 2alarov vsddzajii a smrtou 
trestajii. Ako ze mne robit, aby som zlo odstranoval a 
na seba cudzfch hriechov nesnfmal? Myslel, myslel 
krstny syn, nic nevymyslel. 

§iel, siel, prichodf k polu. Na poli zbozie zrdstlo 
pekn6, hust6, a za€ je cas. Vidf krstn^ syn, zaslo do 
tojio zbo2ia teliatko, a nvideli India, posadali na kone, 
honia po zboif teliatko zo strany na stranu. Eed chce 
teliatko zo zbozia vyskocif, narazf druh^, nalaka sa 
teliatko, opat do zboiiia; opaf za nfm skdcn po zbozl. 
A na ceste stojf baba, place: preh&najii oni, hovorf, 
moje teliatko. 

I zadal krstn^ syn hovorit muj^fkom : prefio tak ro- 
bfte? Vy vyjdite vsetci zo zbozia. Nech gazdina void 
svoje teliatko. Posliichli India. Pristupila baba ku kraju, 
zacala volaf : tpriusi, tpriusi, burenocka, tpriusi, tpriusil . . . 
Nastrcilo teliatko uM, pocuvalo, pociivalo, pobeialo k babe, 
priamo jej pod kraj siat pyskom; temer ju z nob zrii- 
tilo. I muzfci boli radi, i baba rada, i teliatko rado. 

Posiel krstn;^ syn dalej a myslf si: vidlm ja teraz, 
ze zlo od zla mno^f sa. 6fm viae nahdnaju India zlo, 
tym viae zla narobia. Nemozno, vera, zlo zlom od- 
straiiovat. Ale elm ho odstranit? nezn^m. Dobre, ked 
teliatko posluchlo gazdinu ; ale keby ju nebolo posliichlo, 
ako ho vy volaf? 

Myslel, myslel krstn^^ syn, nifi nevymyslel, posiel 
dalej. 

8. 

§iel, giel, prichodf k dedine. ProsH si v krajnom 
dome prenocovaf. Pustila ho gazdina. V izbe nUcoho 
niet, len sama gazdina um;fva. 

VoMel krstn^ syn, vyliezol na pec a za£al sa dfvat, 
6o gazdina robf: — vidi, — vymyla gazdina izbu, za- 
2ala stdl myt. Umyla stol, — zacala ho utieraC dpina- 
v^m rui^nfkom. Zaine v jednu sti-anu stierat, — ne- 
utiera sa stdl. Od gpinaveho rucnfka pasy Spiny na stole. 
Zaine v druhd stranu stierat, jedny pdsy sotre, druh6 
spravf. ZflCne opaf na dol utieraf. Opaf to2e. Packi 



§pinavym ru6nfkom. Jednu spinu sotre, druhii nalepf. 
Pohladel, pohladel krstn^ syn, hovorf: 

„6o 2e ty to, gazdinka, robf§? 

„Ci nevidfg, hovorf, na sviatok umyvam. Ale hia 
nijako stol nedomyjem, sam& Spina. Zmuiila som sa 
celkom. 

— Mala by si, hovorf, nidnfk vyplakaf a vtedy 
stierat. 

Urobila tak gazdina, a stol bol £isty. „£)akujem ti, 
hovorf, 2e si ma naucil.*' 

Rkno rozMcil sa krstny syn s gazdinou, poSiel dalej. 
§iel, siel, pri&iel do lesa. Yidf, sohybuju muzfci kruhy 
na kolesi. Pristupil krstny syn, vidf, krufa sa muzfci, 
ale kruh nesohybuje sa. 

Pohladel krstny syn, vidf — kruti sa muzfkom klat. 
Nie je pripevneny. Podfva sa krstn;^ syn a hovorf: 

— Co to vy, bratci, robfte? 

— Nuz hIa kruhy sohybujeme. I dva razy sme 
parili, ustali sme celkom — nesohybujii sa. 

— Ved si vy, bratci, kldt pripevnite, ved vy s nfm 
spolu kinitite sa. 

Posluchli muifci, pripevnili kldt, • iSla jim robota 
dobre. 

Prenocoval u nich krstn^ syn, po&iel dalej. Cel^ 
den a noc Siel, . na svitanf priSiel k ludom, ktorf hnali 
kiipen^ dobytok. Prilahnul si k nim. I vidf, rozostavili 
India dobytok a kladu ohen. Vzali suchych vetvf, za- 
zali« nedalf jim rozhoret sa, nalo^ili na oheii surov6ho 
chrastia. Zasipelo chrastie, potuchnul obeft. Vzali eSte 
such^ho, zazali, opaf navalili chrastia surov6ho. Opaf 
zadusili. Dlho nam&hali sa, nenakl4dli ohna. 

I riekol krstn^ syn: „vy neponahlajte sa chrastia 
naloJif, ale prv dajte rozpdlif sa dobre ohnu. Ked dobre 
rozhorf sa, vtedy uz nakladajte." 

Urobili tak dobytdf kupci; rozzali silne, nalozili 
chrastia. Za&alo sa chrastie, rozhorela sa vatra. Po- 
budnul pri nich krstn^ syn a poSiel dalej. Myslel, 
myslel si krstn^ syn, naco on tieto tri veci videl, — 
nemohol pochopif. 

9. 

Siel, Siel krstn^ syn. PreSiel defi. Prichodf do lesa ; 
V lese cela. Podchodf krstn;^ syn k cele, klope. Zpytuje 
sa z cely bias: 

— Kto tam? 

— - Hriesnik velik^, idem cudzie hriechy vykupif. 
Vysiel starec a zpytuje sa: 

— Ak6 cudzie hriechy sii na tebe? 
Rozpovedal mu vSetko krstn;^ syn; i o krstnom 

otcovi, i medvedici s medvedatmi, i o prestole v za- 
pecatenom palaci, i o tom, £o jemu krstn^ kazal, i o tom, 
ako on na poli muzfkov videl, ako oni vsetko zbozie 
stoptali, a ako teliatko ku gazdine same vySlo. 

— Pochopil som, hovorf, i% nemozno zlo zlom od- 
str&nif, ale nemd2em pochopif, ako ho odstr&nif treba. 
Nauc^ ma. 

I riekol starec: 

— A povedz 2e mi, 6o si eSte po ceste videl? 
Rozprival mu krstn^ syn o 2ene, ako ona myla, 

i muzfkoch, ako soh^bali kruhy, i o pastieroch, ako 
oni ohefi klddli. 

Vypoiiul ho starec, vrdtil sa do cely, vyniesol se- 
keru Strbavu. — Podme, hovorf. 

OdiSiel starec na miesto od cely, uk&zal na strom. 

— Riibaj, hovorf. 

Zriibal krstny syn, padnul strom. 

— Riibaj teraz na troje. 

Rozfal krstny syn na troje. Zasiel opaf do cely 
starec, priniesol oh&a. 

27 



f 



210 



SLOVENSKfi POHLADY 



♦ Cfslo 9. — 1887. 



— SpAI, hovorf, tieto tri parezy. 

Nakladol krstuy syn ohna, spdlil tri parezy, ostaly 
tri hlavne. 

— Zary jich do zeme na polovicu. Tak hia. 
Zaryl krstn^ syn 

— Vidfs, pod horou je rieka; nos odtial vodu 
T ustach, polievaj. Tdto hlavefi polievaj tak, ako si zenu 
udl. Tiito polievaj, ako si muzfkov naucil. A tu polievaj, 
ako si pastierov nauiil. Ked zrastii vsetky tri, a z hlavnl 
tri jablone vyrastd, vtedy zvieS, ako v ludoch zlo od- 
straiiovat; vtedy i hriechy vykfipiS. 

Riekol to starec a odisiel do svojej cely. Myslel, 
myslel krstn;^ syn, — nemohol pochopiC, io mu povedal 
starec. Ale za£al robif, ako mu veleno. 

10. 

Poiiel krstn;^ syn k rieke, nabral pln6 lista vody, 
yyliai na hlaven, poMel este a e§te : polial i druh6 dve. 
Umoiil sa krstny syn, chcelo sa mu jest. Siel do cely 
prosit si od starca pokrmu. Otvoril dvere a starec 
mYtyf na lavicke \eii. Poobzeral sa krstny syn, naMel 
sucharikov, zjedol; naMel i rfl a zacal starcovi mohylu 
kopat. Nocou vodu nosil, polieval, a vo dne mohylu 
kopal. Len co vykopal mohylu, chcel pochovat, pri^li 
z dediny ludia, starcovi pokrm priniesli. 

Zvedeli Tudia, ze umrel starec a pozehnal krstn^ho 
syna na svoje miesto. Pochovali ludia starca, nechali 
kr8tn6mu synovi cbleba; sMbili priniesC e§te a odiMi. 

I ostal krstny syn na starcovom mieste 2i€. ^ije 
krstn^ syn, chovi sa tym, co mu India nosia a priki- 
zan6 dielo robf, v listach z rieky vodu nosf, hlavne 
poliera. 

Prezil tak krstny syn rok a za&lo k nemu mnoho 
ludf chodiC. Rozniesla sa o nom sUva, ie zije v lese 
svat;^ elovek, chce sa spasit, v ustach zpod hory vodu 
nosf, pohoreI6 pni polieva. Zaialo k nemu mnoho n&- 
roda chodit. Zacali i bohatf kupci priva2at sa, jemu 
dary vozit. Nebral ni&)ho sebe krstn^ syn, krema po- 
trebn^ho, a co jemu ddvali, to druh^m biednym rozddval. 

I zil tak krstn^ syn: pol d6a vodu v ustach nosf, 
hlavne polieva, a druhd polovicu oddychuje a ndrod 
prijfma. 

I za£al dumat krstn;f syn, ze tak jemu veleno 2if, 
tym sam^m zlo odstranovat a hriechy vykupiC. 

Prezil tak krstn^ syn i druhy rok, ani jednoho dia 
neprepnstil, zeby nepolieval, a predsa nevyrdstla ani 
jedna hlavefi. 

Sedi on raz v cele, slysf — ide mimo neho elovek 
na koni a spieva si. Vysiel krstnf syn podfvat sa, £o 
za filoveka. Vidf, elovek siln^, mlad^. Odev na &om 
pekn^, i koii, i sedlo pod nfm drah6. 

Zastavil ho krstn;^ syn a zp^tal sa, co je za cloveka 
a kam ide? 

Zastal £lovek. 

— Ja, hovorf, som zbojnfk, chodfm po cest&ch, 
ludf zabfjam : cfm viae ludf zabijem, t^m veselMe piesne 
si spievam. 

Uiasnul krstn^ syn, myslf si: „ako v takom clo- 
veku zlo odstrdnit? Dobre mne t^m hovoriC, ktorf ku 
mne chodia, sami kajajd sa. Ale tento zl^m chv&li sa.** 
Niioho nepovedal krstn^ syn, posiel prec, ale myslel si : 
ako teraz? Nau2f sa tento zbojnfk tu chodit, nalaki 
ndrod, prestami ku mne ludia chodiL Ani jim prospechu 
nebude, ale i mne vtedy ako Sit? 

I zastal krstn^ syn. A zaial zbojnfkovi hovoriC: 

— Sem, hovorf, ku mne India chodia nie zl^ 
chv&lit sa, ale kajat sa a hriechy odmodliC. Eajaj sa 
i ty, jestli Boha bojf§ sa, ak nechced kajat sa, tak 
odfd odtialto a Beprfd nikdy, miia neznepokojiy a n&rod 



odo mna neodstrasoj. A jestli neposluchnes, pokdra 
fa Bob. 

Zasmial sa zbojnfk. — Nebojfm sa, hovorf, ja Boha, 
ani teba neposliichnem. Ty mne nie si panom. Ty, ho- 
vorf, zijed zo svojej poboinosti, a ja zijem zo zboja. 
Eazd6mu treba zit. Ty baby, to k tebe chodia, uc, ale 
mfia ucit netreba. A za to, le ty mne spomenul si Boha, 
ja zajtri zabijem zbytocn^ch dvdch ludf. I teba by som 
teraz zabil, no necbce sa mi ruky mazaf. A buddcne 
neplet sa mi pred nohy. 

Pohrozil tak zbojnfk a odisiel. I neSiel tade viae 
zbojnfk, i zil krstny syn, ako predt^m, spokojne osem 
rokov. 

11. 

Posiel raz nocou krstny syn svoje hlavne polievat, 
priMel do cely odd;^chnu{ si a sedf, hiadf na chodnfk, 
a skoro prfde n&rod. A neprisiel v ten de& ani jeden 
ilovek. Presedel krstn;^ syn sim do vecera, zacal sa 
nudiC a zamyslel sa o svojom Sivote. Spomenul si, ako 
mu zbojnfk vytjrkal, ie iije zo svojej poboznosti. I ob- 
zrel sa krstny syn na svoj livot ^Nie tak, myslf si, 2ijem 
ja, ako mi starec prikdzal. Starec mne epithymiu naloiil, 
a ja z nej urobil som chlieb, ba slavu ludsku. A tak 
dal som sa zviest iiou, ze mi nudno, ked ku mne n^od 
nechodf. A ked chodf ndrod, to ja radujem sa tomu, 
ako oni moju svatost oslavuju. Nie tak treba zif. Za* 
motal som sa v sl&ve ludskej. Star^ hriechy som ne- 
vykupil, a nov^ch nadobudnul. Ujdem ja do lesa, na 
druh6 miesto, aby ma ndrod nenasiel. Budem s&m 2i(, 
tak aby som star6 hriechy vykiipil, a nov^ch nenado- 
budnul. 

Pomyslel si tak krstn^ syn, i vzal mieSok sucharov 
i r^lo a posiel prei od rely k rokline, v bluchom mieste 
dieru si vykopat — od ludf ukryt sa. 

Ide krstn;f syn s mieskom a s r^lom; letf za nfm 
zbojnfk. Nalakal sa krstny syn, chcel utekat, ale do- 
honil ho zbojnfk. 

— Kam ideS? hovorf. 

Rozpovedal mu krstn^ syn, ie chce od naroda ujsf 
na tak6 miesto^ aby nikto k nemu nechodil. Zadivil sa 
zbojnfk. 

— Z ioho ie bude§ 2iC, ked k tebe ludia chodiC 
nebudii? 

I nepomyslel si o torn prv krstny syn, ale ked 
zpytal sa ho zbojnfk, zpamatal sa i na pokrm. 

— Z coho Boh dd, hovorf. 

Ni6 nepovedal zbojnfk, odigiel dalej. 

y,6o ie,^ myslf si krstn;^ syn, Ja nepovedal som 
mu nii jeho zivote. Mozno, on teraz bude kajat sa. 
Teraz je akoby maksf a nehrozi sa zabiC.** — I zavolal 
kr8tn;f syn za zbojnfkom: 

— A tebe treba kajat sa. Pred Bohom neuides. 
Obr&til kona zbojnfk. Vytrhnul noz zpoza pasa, za- 

hnal sa na krstn6ho syna. Nalakal sa krstny syn, utiekol 
do lesa. 

Negiel za nfm zbojnfk, len zvolal : dva razy od- 
pustil som ti, starce, v tretf nejdi mi do cesty, zabijem 
(a. Riekol taJ^ a odisiel. Ide ve6erom krstn^ syn hlavne 
polievat, hIadf , jedna klfcky pustila. Jablonka z nej rastie. 

12. 

Skryl sa od ludf krstn/ syn a ii\ sdm. Vy&Iy mu 
suchari. — Nu2, myslf, teraz nahlad&m si korienkov. 
Len £o podiel hiadat, vidf, na suku miesok so sucharmi 
visf. Vzal ho krstny syn a zacal jest. 

Len io vygly suchari, opat nadiel druh^ miedok na 
torn suku. I ii\ tak krstn/ syn. Trdpilo ho len jedno — 



Clslo 9. — 1887. 



SLOVENSKfi POHLADY 



211 



Ml sa zbojnika. Ako za£uje zbojnfka, tak odprace sa, 
mysli si: zabije ma, uedostaue sa mi £asu vykupit 
hriechy. 

Prezil tak este desaf rokov. Jablonka jedna rastla, 
a dve hlavne, ako boly hlavnami, tak i ostdvaly. 

Vstal raz rino krstn;f syn, po§iel svoje dielo plnit ; 
polial dobre zem u hlavnf, umoril sa a sadnul odd^fchnuC 
sL Sedi, oddychuje a myslf: zhresil som, zacal som fla 
hit smrti. Jestli chce Boh, tak i smrtou vykupira hriechy. 
Len pomyslel tak, naraz slySf, ide zbojnfk, ruba sa. 
Pocul kr§tn^ syn, i myslf si: „Krema Boha ani zleho, 
ani dobr^ho od nikoho mi nebude,'' i poMel oproti 
zbojnlkovi. Yidf, ide zbojaik nie s^m, ale nesie za sebou 
na sedle doveka. A clovek m& i ruky, i lista zaviazan^. 
MI£i clovek, a zbojnfk rtiha sa mu. Pristiipil krstn^ 
syn k zbojnfkovi, stal si pred kofia. 

— Kam ty, hovorf, toho cloveka nesies? 

— Nesiem ho do lesa. To kupcov syn. Nechce po- 
vedat, kde su otcovsk6 peniaze spratan6. Budem ho do- 
tedy praC, kym on povie^ 

I chcel zbojnfk odfsf. Ale nepustil krstn;^ syn, chytil 
kona za uzdu. 

— Pust, hovorf, toho filoveka. 

RozsMil sa zbojnfk na krstn^ho syna, zahnal sa na 
neho. 

— Alebo, hovorf, i ty chces mat? Ja som ti sliibil, 
ze ta zabijem. PusC. 

Nezlakuul sa krstny syn. 

— Nepustfm, hovorf. Nebojfm sa ja teba, ja len 
Boha sa bojfm. A Bob nekdze pustit. Prepust (loveka. 

Nachmuril sa zbojnfk, vytrhnul noz, prerezal po- 
vrazy, pustil kupcovho syna. 

-i— Poberajte sa, hovorl, vy oba, neprfdte mi druh;^ raz. 

Zosko6il kupcov syn, dal sa na litek. Chcel zbojnfk 
odfst, ale zastavil ho e§te krstn^ syn: zacal mu este 
hovoriC, aby zanechal svoj plany zivot. Post&l zbojnfk, 
vypofiul vSetko, nifi nepovedal a odiSiel.. 

Rano poSiel krstny syn polievaf hlavne. HIad, 
i druha vyrdstla, — tiez jablonka rastie. 

13. 

PreSlo eSte desaf rokov. Sedf raz krstny syn, ni6 
sa mu nechce, nicoho nebojf sa a raduje sa v iiom srdce. 
I mysli si kratny syn: „ak6 maju Judia od Boha po- 
zehnanie. A mucia sa oni marne. Zif, dno zit mali by 

V radosti.^ I spomenul si na v§etko zlo ludsk^, ako 
mucia sa oni. I bolo mu Iiito ludf. „ Marne, myslf, si, 
ja takto zijem; fst treba povedaC luJom, co znam.** 

Len CO si pomyslel, pocuje, ze ide zbojnfk. Prepustil 
ho a myslf: s t^mto co i hovorif, nepochopf. 

Pomyslel si zprvu tak, ale potom rozmyslel si, vy- 
siel na cestu. Ide zbojnfk po§murny, do zeme hladf. 
Pohladel na neho krstn^ syn a bolo mu Tiito, pribehnul 
k nemu, schytil ho za koleno. 

— Brat mily, hovorf, polutuj svoju duSu ! Ved je 

V tebe duch Bo2f. Mucf§ sa ty, i druhych mucfs, a eSte 
hoi*sie muciC sa budes. A Boh teba ako lubi, ak6 ti 
dobrodenie opatril. Nehub seba, bratec. Premen svoj 
zivot. 

Nachmuril sa zbojnfk, odvrdtil sa.. — Prestafi, hovorf. 

Oblapil krstn;^ syn este tuhgie zbojnfka za koleno 
a slzami zaplakal. 

Podiial oil zbojnfk na krstn^ho syna. Dfval sa, 
dfval, zliezol z kofia a padnul pred krstn^m synom na 
kolend. 

— Premohol si, hovorf, ty mfia, starfe. Dvadsaf 
rokov boril som sa s tebou. Prekonal si ma. \Ji nemam 
moci nad sebou. Rob so mnou, co chce§. Ked si ma, 
hovorf, prvy raz prehovdral, ja len viae rozzlobil som 



sa. A zamyslel som sa, hovorf, nad tvojfmi recami leir 
vtedy, ked si ty pred ludmi odiSiei, i uznal som, ze ty 
s&m od ludf nicoho nepotrebujes. I za5al som odtedy 
suchari pre teba na suk vesat. 

I zpam&tal sa krstny syn, ie vtedy len zenicka stdl 
umyla, ked ru6nfk vypldkala. Prestal on staraf sa o seba, 
oiistil si srdce a zacal srdcia in^ch ocfgfaf. 

I riekol zbojnfk: 

— A obrdtilo sa vo mne srdce vtedy, ked ty smrti 
nebal si sa. 

I rozpamlltal sa krstn^ syn, ie vtedy len zacaly sa 
muzfkom kruhy soh^baf, ked kldt pripevnili: prestal on 
smrti bdf sa, upevnil svoj £ivot v Bohu a pokorilo sa 
nepokorn6 srdce. 

I riekol zbojnfk: 

— A zmaklo vo mne celkom srdce, ked ty polutoval 
si mna a zaplakal si predo mnou. 

Zaradoval sa krstn;^ syn, odviedol zbojnfka k tomu 
miestu, kde hlavne boly. Pristiipili — a z poslednej 
hlavne tie^ jablon vyrdstla. I zpamatal sa krstn;f syn, 
ze vtedy zapalilo sa surov6 chrastie pastierom, ked roz- 
zal sa vacsi ohen: rozhorelo sa v nom srdce a rozzalo 
druh6. 

I zaradoval sa krstny syn tomu, Se on teraz hriechy 
vykupil. 

Povedal to vsetko zbojnfkovi a umrel. Pochoval ho 
zbojnfk, zacal zif, ako prikdzal mu krstny syn, a tak 
ludf uciC. 

Prelo2il : Jozef ^hdtety. 



Katkov a Aksako v. *) 

Su5asna smrf sblf^fla Katkova a Aksakova ; oni so- 
stiipili do hrobu temer v torn istom £ase, e§ie v pi nom 
kvete svojich duchovnych sfl a v okamzenf, ked jfch 
slovo mohlo by byf tak neoceniteino drah6 ! Politick^ a 
nabozensk6 idealy obidvoch boly totozn6, najma dotycne 
zahranicnej politiky „My v mnohom rozchodili sme sa 
s Ivanom Sergejevicom," pfsal Katkov po smrti Aksa- 
kova, „no ked islo o cesC a dostojnost Ruska, my boli 
sme vzdy jednomyselnfl^ a to bola pravda. Na zakladn6 
podmienky moci a zivota Ruska oni hiadeli jednako. 
I pre jednoho i pre druh6ho pravosldvie, organicky sva- 
zok Statu s cirkvou, samoderzavie, vyjadrujuce a usku- 
tocnujuce snahy ndroda, boly mravn^mi podmienkami 
n&iho mravn^ho a politick^ho zivota, ostrfhanie a za- 
§tita ktorych tvorily, dia jfch mienky, najsvatejSiu po- 
vinnost kazd^ho rusk^ho ob^na. Presvedcenia tieto od- 
razaly sa, ovsem, i na jfch ponfmanf nasej zahranicnej 
politiky. Vsetko, co bolo namereno k umenSeuiu, k osla- 
beniu t^chto principov, tychto pilierov ruskej zeme — 
i vnutri Ruska i za jeho predielami — stretlo z jfch 
strany silny odpor, ktory, ovsem, vyraial sa rozlicuo, 
podia jlch osobn^ch charakterov, jfch duchovnych zvldst- 
nostf. Katkov a Aksakov prindlezali k dvom rozdielnym 
priidom mySlienky, delivsfm koncom Styridsiatych a na 
poiiatku pslCdesiatych rokov celii intelligentnu Moskvu 
na dva domnele nepriatelsk^ t&bory, „slavianofilov" a 
„z&padnfkov^. V torn iase otdzkami politickymi zanf- 
mali sa mdlo; car Nikolaj to nelubil; na rade staly a 
boly uvazovanfe in6, viznejsie otAzky: filosoj&cke, boho- 
slovske, vedeck6, umeleck6; uvaJovaly sa viae zo sta- 
noviska principidlneho, nez zo stanoviska jfch bezpro- 
stredneho upotrebenia. To male nepochybne blahotvorny 
vliv na dalSf osud i sam^ch borcov, otuzen^ch v borbe, 
i na upotrebenie, pozdejMe, vypracovan]^ch nimi zdkla- 



*) Z alzviestU petrohradsk^ho slavianskeho dobroSinn^ho spolku. 

27* 



212 



BLOVENSKfi POHLADY 



Clslo 9. — 1887. 



doY pre praktick^ zivot, lebo len siln^ theoreticki prf- 
prava da moznoaf zdravo pouzfvat vedeck6 pravdy pre 
prakticky zivot, nedajiic sa zachvdtit „posledD^mi slo- 
vami vedy", povrchnymi a lacnymi theoriami, ktor6, 
zjaviac sa u n^ koDcom patdesiatych a na za£iatku 
SesCdesiatych rokov, tak skoro pomylily pokolenie nasle- 
dujuceho desaCrocia, filosoficky Qepripraven6. 

Medzi dvoma tabormi slaviaDofilov a z&padnfkov 
viedla sa vtedy Mta borba, no taka, ktora mohla mat 
len usTachCnjuci vliv i na samych boicov i na spoloc- 
nost; ktord povznagala jej ducha, dvfhala jej mravny 
uroveft, — borba, v ktorej nebolo miesta pre kadejakS 
osobn6 interessy. Ani o postavenf, ani o plate, ani o kar- 
ri6rach tf India nemysleli . . . Pekn6 to boly fiasy ! Sii 
mi i^ivo v pamati a tvoria kraj§iu cast mojich mlad^ch 
rozpomienok. Ka2d& novd myslienka, origin&lna mienka, 
novd kniha alebo novy £I&nok nachodily zivy ohlas 
y inoskovskej intelligencii, odusevnovaly celii Moskvn. 
Zivo pamatim sa, ako bola pohnuti cela mysliaca spo- 
locnost z prfciny na pr. dissertacie Granovsk^ho, ako 
cel^ Moskva uvazovala ot&zku na pr. o n&rodnosti vo 
vede. Ano, krasny, zivy, cist;f bol to cas; nad idealis- 
mom nesmiaK sa! Z otazok soci^lnych brala sa temer 
vylucine otdzka o ^emancipdcii** sedliactva a o da1§om 
ustrojenf jebo bytu (obscinn^ vladnutie, mir atd.). Ona 
i bola potom riesend, k velikej, nevadniicej sldve ne- 
boh^ho cara, ludmi, ktori alebo priamo prindleiali k je- 
dnej alebo drubej z „nepriatelsk^ch stranok^, alebo st&Ii 
k nim bifzko. (Pomenujem Milutina, ^lepsieho z modU- 
rov", ako naz]fvali ho jebo priatelia slavianofili, — Cer- 
kassk^ho, Samaiina, Konstantina S. Aksakova.) Katkov 
a Aksakov jednako dtili so sedliackou reformou, drzali 
ju za velike dielo Alexandra U. Ovsem len tieto mli- 
deneck^ spomienky o akejsi borbe, o akomsi domnelom 
rozbroji viedly Katkova driat sa akoby na strane od 
slavianofilskej ^stranky'', nebrat priamu uiast v jej cin- 
nosti (na priklad v slavianskom spoiku), trebdrs najma 

V slavianskej otdzke, v pova2ovanf povolania Ruska na 
Vychode, v urienf liloliy, ktord vymerand mu je osudom 

V slavianskom svete — Katkov myslel ako pravy sla- 
vianofil. 

Roznica medzi Katkovym a Aksakov^m z&le2ala, 
ako uz povedal som, nie v jfcb idedloch, nie v defini- 
tfvnych cieloch, ku ktorym oba snazili sa, lez v pro- 
striedkoch, ktor^mi mienili jich dostihnut; prvy, po 
kratkej zkiisenosti, za(^l sa drzaC skepticky k miestnym 
spolocenskym „8ilam", vyzvan^m k zivotu (falsimi refor- 
mami minuvgieho carstvovania ; druhy, ktory ostatne tie^ 
nedal sa zachvdtit blahom, ocak&van^m od roznych „samo- 
spr&v^, mal vacsiu doveru k sani^mu zivotu ndroda, nei 
k „blahodatn6mu vlivu" petrohradskych kancelWrii. 

No vsetko toto neprekdzalo Eatkovi i Aksakovi df- 
vaC sa jednako na korenne osnovy Ruska. Zvlddte v je- 
dnom pomere totoznost jich vzhladov bola bezpodmie- 
ne£nd; oni ponfmali, oni videli celkom jasne, ze Rossii 
treba byt tuho, organicky sviazanou s pravosl&vnou cir- 
kvou, ovsem bez vsetk^ho umenSenia svobody cirkve, 
bez jej prevr&tenia v departament; oni ponfmali, ze 
vgetko, CO kloni sa k sosileniu alebo k umenleniu jednej, 
klonf sa tiez k sosileniu alebo k umenseniu drubej, ze 
ony sviazan^.sd, ako dusa s telom, a ze kazd6 priame 
alebo nepriame siahnutie na ten svazok musf sa odraziC 
najz&hubnejgfm sposobom na 2ivote obidvoch. Energia, 
ktorii i Katkov i Aksakov dokazovali v borbe s nepria- 
telmi tejto myslienky, zakladala sa na torn, ze pre nich 
oboch ^pravoslavie," „pravosl4vna cirkev" boly nie pu- 
st^mi slovami, zodpovedajiicimi vyzit^m ponatiam, nie 
nprekonan^m stanoviskom," lez zivymi osnovami nddho 
zivota. Oni oba zili i umreli, ako opravdovi pravosl&vni 
krestania. 



Nie menej totozn6, ako \xi povedano, boly myslienky 
Katkova a Aksakova doty6ne zahranicnej politiky; oni 
oba boli predstavitelmi politiky n&rodnej, oba skladali 
viae nddejf na vlastn^ na§o sily, nei na „harmoniu 
europejsk^ho koncertu.'^ Nijakej principialnej nen&visti 
k Nemecku nebolo ani u Aksakova, ani u Katkova; 
vobec u nich nebolo ani tieni takzvan6ho ^kvasn^ho" 
patriotismu, ktor^ chvali vsetko svoje a han( vdetko 
cudzie ; oni boli pre nieco tak6ho prflis vzdelanf a prfliS 
umnf. Svoju filosofickii vzdelanost slavianofili cerpali 
z pramenov nemeckej mysle, a Katkov bol ucenfkom 
znamenit^ho Schellinga. Zndmo je, s akou n&ruzivosCou 
on viedol borbu za uvedenie klassick6ho syst6mu vy- 
ucovania; vzorom bola mu §kola nemeckd. Slavianofili 
boli tie2 obhijcami klassicismu. (Gbomiakov hovoril, ze 
kto chce dobre pfsat po rusky, potrebuje znaC gr^cky 
jazyk) 

Katkov drzal za mo2n6, a e§te nie velmi ddvao, 
dorozumenie s Nemeckom dotyfine Bulharska a vobec 
v;fchodu. Jestli pozdejsie i zmenil svoj ndhlad, v torn 
niet iiadnej nedoslednosti, ved spolok politicky nie je 
spolkom vecn^m; ked st&va sa nevyhodnym, od neho 
nieleu mo2no, lez i treba odstupiC. Spolok s Austriou, 
dia mieuky Katkova, znamend ponechat jej prevlddaj'ci 
vliv na v;fchode. To je ja8n6, ako deft. ESte neddvno 
V istych nemeckych novindch bolo spr&vne poznamenano, 
ze rozdelenie vlivu na vychode medzi Ruskom a Austriou 
je vec nemo2na. Gi mohli takf pravf ruskf patriot!, ako 
Katkov a Aksakov, suhlasit s takou kombinaciou? Roz- 
umie sa, ie oni starali sa najsf vychod z takeho po- 
lozenia a nechceli s nfm smieriC sa. Ja uz neraz mal 
som prileJitost objasnit, 2e obvinovat slavianofilo*^, akoby 
oni ohrozovali vseobecny^ mier, znamend ziimyselne pre- 
kriicat pravdu, alebo nechdpat najprostejMe vecL Y com 
zalezf hlavn6 pozadovanie panslavistick^ch, „narod- 
nickych^ tbeorif? V torn, aby kazd^mu naroda uznalo 
sa prdvo na nezdvisl^ jestvovanie. Nie je zrejmo, ze ked 
tento princip bude od kazd^ho uznany, sama sebou od- 
strdni sa i jedna z hlavnych prfcin vojny, ze v nom 
najma zaklucuje sa zaloh spokojnosti, a nie v utopiach 
vseobecnom miere, osnovan^ho na bratstve ndrodov, 
bratstve, osnovanom zase nie na kresCanskom u6euf, ale 
na theoriach evolucionismu. 

Hlboko presvedcenf o pravosti svojbo diela, starajdc 
sa len o to, aby hovorili pravdu, aby hovorili to, io, 
dIa jfch mienky, mohlo byt prospedn6 otcine, Katkov a 
Aksakov nikdy nestarali sa o to, ci zaMbi alebo neza- 
Mbi sa to, co oni hovoria - komukolvek by to bolo, 
oni nepretvarovali sa ani pred carom, ani pred tak- 
zvanou verejnou mienkou. Tdto najplnMa smelosC bola 
jednou z prfcin jich obajania (prestiza) : ka2dy znal, ze 
oni hovoria to, co myslia, a 2e niet tej sily na zemi, 
ktord mohla by jich priniitit povedat to, co oni nedrzali 
za pravdu. Druhd prfcina jfch sily, pricina toho vlivu, 
ktor^ pozfvalo jfch slovo od paUca az po chalupu, zu- 
leiala v tom, ie oni hovorili to, co myslf rusky ndrod, 
coho on iel& si, coho si ziada, comu verfl Oni boli, 
dIa vemej poznamky ist^ho anglick^ho publicistu, ver- 
nymi recnfkmi ndroda pred hosudarom. To chapali 
vgetci, ku ktorym oni obracali sa, chapal a cftil naj- 
vyssf vodca rusk^bo ndroda, vdziaci si jfch svobodn^ 
slovo, jfch umnii a cestnii radu. Ale i ako bolo nevdzit 
si tie rady, ked v nich vyjadrovala sa neraz vseobecnd 
vsendrodnd mienka Ruska, ako na pr. 1863. roku, ked 
proti nam postavila sa celd Europa (vyjmuc Pruska) a 
ked ona priniitend bola odstupiC pred broznou silou 
rusk^ho cara, okniien^ho svojfm jednomyselnym nd- 
rodom. V tieto pamatn6 easy mocn;f bias Katkova obodril 
mnoh;^ch nerozhodn^ch, u2 hotov;fch sklonif sa pred 
vseobecnou mienkou Europy. 



Cislo 9. — 1887. 



SLOVENSKfi POHLADY 



213 



Za hranicou dobre vedeli, ze i Katkov i Aksako^ 
811 India jednoho a tohoze smeiii. Nadim zahranicn^ 
priatelom i nepriatelom nez&Ie^alo na jich domiSnych 
sporoch, na torn na pr. 2i mozno mysIeC na svolanie 
nejak6ho poradn^ho shromazdenia alebo nie, — na torn, 
na CO spoliehat sa bezpe£nejsie , na, zk(isenosC ad- 
ministracie a £i na iuiciativu samej spolocnosti atd. : 
oni yideli, ie na str&ii ruskych interessov stoja dvaja 
bystrf nepodkupni borcovia, a vzdy jich stotoznovali 
ako predstavitelov der altrussischen, der panslavistischen 
Partei, du parti moscovite, a — alebo pozehnavali alebo 
prekUnali jich, podia toho, naSi priateliaa ci nepriatelia 
posudzovali jich cinnost. 

Drahd, neocenitelu^ bola rada takych ludi, ako 
Katkov a Aksakov, v otizkach politiky vniitornej, no 
este di*ah§ia a vaznejsia bola ona v otdzkach politiky 
inostrannej. Spravujucim sf^ram nie je dost disponovat 
materi&lnymi silami stomillionoveho niroda, nevyhnutno 
je este znat, co je najdrah§ie srdcu toho ndroda, znaC 
verne, v akej otAzke tych sto millionov vernepoddanych 
poslugne p6jde za vl&dou a v akej ju predfde! Za hra- 
nicou na§i priatelia i nepriatelia, pozorujiic na myslienky 
Aksakova a Eatkova, pocftali s teraj§ou ruskou verejnou 
mienkon a siln^ vliv raaly za hranicou hromov^ reci 
Aksakova alebo umn6 (lanky Eatkova. Hlas of unofficial 
Bussia (neuradn^ho Ruska), ako vyslovovali sa v Anglii, 
hovoriac „Rusi" a ^Moskovsk^ch Viedomosfach," po- 
filiichal kazd^. 

No hia, oba predstavitelia tohoto neiiradneho Ruska 
zamikli a niet dosial cloveka, ktorf mohol by jich za- 
menit. Sostupil do mohyly i jfch jednomyslenfk Dosto- 
jevsky, ktory ako publicist-politik i ako spisovatel- 
psycholog, sluzil tymze idealom, a ktor^ bol zacal tak 
mohutne a tak blahotvorne diinkovaC na terajsie mlad6 
pokoleniel Ano, ztraty sii velik6, fazk6, nenahraditeln^, 
niet ani proroka — Aksakova, niet ani uditela — Do- 
8tojevsk6ho, niet ani stdtnika — Eatkova ... No ne- 
schudobnela v ludoch ruskd zem I netreba nam optistat 
ruky, netreba mjslet, 2e so zmiznutfm ucitelov onemie 
i jich uceniel Utecha je videf, ze theorie tieto sii uz 
natoiko roz§fren6, ze mozno jich bez zvelicenia povazovaC 
za prijat6, osvojen6 temer cel^m ruskym narodom; 
zvldste moze nim sliizit za litechu, ze cinnost znameni- 
t^ch neboztikov uznand je sUvnostn^m slovom hosudara 
za dostojnti pochvaly a ze teda i jfch ucenie najde si 
protektora v nasom najvygsom vodcovi, ze ono nezadusi 
sa, ale naopak, bude povolano k dalSiemu zivotu, k dal- 
Siemu uskutocneniu. 

A, Kiri^ev. 

^€* 



August Honslav gkult%. 

(Podobizeii na str. 193.) 

„Ani postavenf, ani o plate, ani o karri^re tf 
ludia neraysleli," hovorf A. Eiriejev o moskovskej spo- 
locnosti, V ktorej v gtyridsiatych rokoch zili Eatkov a 
Aksakov. „Erdsne to boly (asy! Eaidi nova my§lienka, 
origin^lna mienka, nova kniha alebo cl&nok nachodily 
ziv^ Ohlas V moskovskej intelligencii, oduSevnovaly celii 
Moskvu . . . Ano, krasne, ziv6, cist6 boly to easy ; nad 
idealismom nesmiali sal^* 

Akoby hovoiil o lizkom kruhu slovensk^ch ludf 
•temer z tej samej doby. Rozdiel je len v rozmeroch a 
v okolnosfach, ktor6 potom nedovolily peknoduchym 
Slovdkom vyvimit sa tak, ako vyvinuli sa t^m samym 
4uchom nadlenf mladi India tarn v Moskve. 

Z nich, t^ch nagich, jcdn;^m je i August H. §kult6ty. 
Ui V Predporku prin&lezal medzi najlepsich; dostacf 



povedat, ze pri slovenskom listave zastupoval §tura. Po 
svojom odchode z Pre§porku bol zn&my ako kapldn super- 
intendenta Jozeffyho v Tisovci, potom ako fardr v Roz- 
lo2nej. Predstavitelia slovensk6ho znovuzrodenia vtedy 

V Gemeri v6bec zmuiile si pofifnali. V^sledok jfch ucinko- 
yania zjavil sa v zalozenl velko-revuckeho gymnasia. 
Tych dvanast rokov, 60 jestvoval tento slovensk^ list^v, 
je najkrajSou dobou v zivote Augusta Horislava. Cisty 
srdcom, idedlny duchom, pevny charakterom — bol akoby 
Prozretelnostou dan^ za sprdvcu slovensk6ho gymnasia 

V Sasoch, kej v Uhorsku suchopArnost, bezmyslienko- 
vitosC a zistnosC uz siln^ korene zaiala piistat. Na koho, 
ako na ziaka, neii^inkovala osobnost §kultetyho, z toho 

V kazdych okolnostach bol by sa stal len v;^vrhel spo- 
locnosti. 

Nikdy nezabudnem na okamzenie, v ktorom ja po 
prv^ raz stdl som pred nlm, ako pred direktorom re- 
vuckym. Protislovensk6 nauky macfarsk^bo gyranisia 
boly vo mne dobre zadtepen^; matka, ktora viedla ma 
na zdpis do Revucej, obavala sa, ze vratim sa jej este 
i od dverf direktorovych. Mracny blizil som sa k t^ 
dveram, ved prevrdteny rozum diktoval mi, ze mne, 
^Madarovi," urputne treba postavit sa pred direktorom 
slovensk^ho gymndsia; vedel som s(ce, 2e smc jednoho 
priezviska, ale vedel som i to, ze krema tejto zvukovej 
niet medzi nami ziadnej prfbuznosti — ziadnej, ziadnej t 
No vstiipili sme, a mna, mracn^ho, urputn^ho, preniklo 
svetio, ktor6 ziarilo z jasnej postavy direktorovej. (Ui 
vtedy, 1867. roku, bol biely a hodne sohnut^, nie takf^ 
ak^ho vidfme na nasom obrace.) Tak sa mi zdalo, £e 
je izba od jeho jasn^ho, dobr^ho, Idskav^ho zjavu takd 
vidnd. Moja madaronska hlava hned tam dostala zdvrat. 
Dojem toho prv6ho okamzenia sprevadzal ma potom, 
kymkolvek mal som na& potreby; sprevddzal ma i po- 
tom, kecf u^ hlava bola celkom cista, slovenskd; spre- 
yddza ma, mozno, i dues. Svoj prfpad zazna6ujem na 
dokaz, ako li&inkovala osobnost Augusta H. Skidt^tyho 
na jeho 2iakov: co stale sa so mnou, to mohio sa stat 
8 mnoh^mi. No zaznafiil som ho i ako vyraz svojej vdaky. 

Od znicenia revdckeho gymnasia je fararom na 
Eraskove, tiez v Gemeri, v cirkvi materidlne velmi 
zkazenej. Prezil mnoh6 suzenia, no ani na okamzenie 
neprestal veriC v konefin6 vifazstvo slovenskej mySlienky. 
Naroden^ roku 1818, vstupuje \xi do sedemdesiateho 
roku. Ako spisovatel vyznaduje sa spr&vnosfou a uhlade- 
nosfou reci. 

Uctime svojich stai';fch. nich u2 vieme, ako zili. 
A nad hrobom oni nezpreneveria sa svojej minulosti: 
ostand si doslednymi. 

Jozef SkulUty. 






Literat&ra a umenie. 

V&iny UaB. t.Lumfr*' napteal, 2e v ceskej litera- 
ture spisovatelia akoby boli unavenf, nakladatelia tratia 
podnikavost a v obeceustve badaC nechuC k cftaniu. 
Takto naStrknutii otdzku Jdn Neruda ob§fi*nej6ie uva- 
zuje V „Narodnfch Listech". Rozjfmanie jeho, poucn6 
pre literatiiru vobec, poddvame v nasledovnom: 

„Ozyvaj( se stesky, ze pry se nam nerodf pfikn^ch 
talentft nov;fch, ie starsf spisovatelsk^ sfly se unavujf, 
ie obecenstvo pozbf\& jaksi ku £tenf chuti, ze tfm takS 
nakladatelstvo pozb^vd pruznosti a podnikavosti. 

Trochu nebezpecna vec, takov6to feci, zvld§t6 torn 
obecenstvSI j^ekni n^komu: ^Vypaddte trochu §patn61^ 
on se zarazf, a cftf v skutku pojednou y,tak neco**, a 
trochu krve mu ndhle ustoupf z tvafe, byt v pravdS 
vypadal jako bachus. ]kekni: „NebolI Yds hlava?" a 



214 



SLOVENSKfi POHLADY 



Cfslo 9. — 1887. 



ot&zan^ ihned bude citit y hiavi jakous tfzi. A fekni 
obecenstvu: „J8i unaveno — neiteini anil" a obecen- 
stvo — V sktitku nevezrae knihu do ruky. Ovsem, na 
chyfli. Polozi-li se mu na stdl kniha dobra, zajfmavA, 
na jeho srdce, na jeho duM klepajfd, je po linavd. A 
z tohoto stanoyiska tfeba hled6t na ty nyn£ji( stesky. 

Arci m& stagnace y jin^ch oborech ndrodnfho zi- 
yota, ma dSsny naS neiispgch politick^ a plynoucf z n6ho 
y&eobecn& rozmrzelost a ^naya tak6 zde yliv svflj znacny ; 
ale tato linaya nemftze mft potry^nf, ziyjr strom ua- 
rodni must yzdy znoyu pucet do zelene a do ky^tu, a 
8 chutf jiuou musl se dostayit brzy zase t6z ta chuC ku 
tteni. Na dobr6 knihy, k nimz zajist^ mnohy cloyek 
i jinak je^tg disgustoyan^ tak6 ted hned co ku 16ku rad 
B4hne. 

Myslfm, je-li n6jak6 disgusto co do ctenf, jez po- 
ystalo z Iiteratury same, ie je jfm yinno y pfednf rade 
nakladatelstyo naSe. NechC pini nakladate16 nevyhrnou 
ret a nereknou: „Nu ano, u spisoyatele je pfednim yin- 
nikem yzdycky nakladatell'' Snad k ndsledujicfmu 
pi-ik^ynou pi-ece. DfmC prostS : 5esk6 nakladatelstvo pfe- 
plnilo knihoyy n&i trh, a ne vidycky dobrymi vScmi; 
itoucfho obecenstya pribylo nim snad pateronasob, knih 
se ale yydalo dyacaterondsob yfce nez dHye. Nevzrostla 
ani tak dnnost spisoyatelskd, jako sp(se cinnost yyda- 
yatelska, knihoyd, jakkoli to diyne znf. Nakladatelft totii 
ndm pHbylo znacnfe, dobr^ch cinn^ch intelligentnfch. 
Jeden konkuroyal s druh^m; darilo-li se jednomu y n6- 
cem, drub^ hned napodobil. Kazd;^ na prfklad chtel mft 
zyldstnf syou „bibliot6ku", „knihoynu", sbirku syazkoyS 
nebo se&itoy6 pokrai5ujfcfch d61. Kazdy chtSl mit zde 
prvnf ysechna nade literarni jmena, tedy tatdz. Kazdy 
spisoyatele zadal, nutil, nabfzel mu dobr^ho honordi^e. 
A spisoyatele neodddvali, jak by byli m61i ; nebylaf jest^ 
na torn cesk^m sy6t£ takoyd nabfdka, jako za poslednich 
let a nebude hned tak brzy — tfezko oddolat! Sebrali 
kde CO m61i, sestayili y knihu i to, cemu pry6 sami 
nebyli prikladali ceny. Vyddno to skyostne pod menem 
akreditovanym, reklama fekla: nZnamenite!** a obeceu- 
styo kupoyalo. Arci dostalo se ndm tou nalehayostf na- 
kladatelskou mnoh6 knihy dobr6, ale tak^ mnoh^ slabe, 
yelmi slab6, a prisel-li kupec ndhodou na dve, tri ta- 
koye slab6, byl disgustovdn. Neyfitil yfce reklami, ne 
spisoyateli, ne nakladateli. Ty doby jsou ddvno pryc, 
kdy „co cesk6", tak6 bylo „hezk6", nas ctenaf nema 
prdve penSz nazbyt a casu nazbyt nemd dne§n(ho dne 
uz zddny ctendr na syetS. K tomu se druiilo yyddvdnf 
velk^ch, ndkladnych, illustroyanych d61, illustrovanj^ch 
casopisd a t. p., jez iten&f ma tak^ rdd y majetku sy^m, 
a cten&i^ k ydli t6m uskroynil se tfm spf^e ye smeru 
jin6m, kdyz y tomto byl tedy dfty^ry pozbyl. 

Hezky kousek yiny na nastal^m disgustu ma ale 
oysem tak^ spisoyatelstyo samo. Polozme si ruku jen 
upHmnfi na srdce a fekneme: pH rozyoji Iiteratury ne- 
dbali jsme dostatecnS rozyoje ndrodnfho ducha. Ne- 
psalijsme pro ndrod die jeho potfeby, die jeho ducha, 
jeho porozumenf. Mnoho-li pak je tobo, co z p£kn6 t6 
naSf Iiteratury stale se iiy^ra majetkem ndrodu, co ystf- 
pilo se do jeho pam^ti, rozmnozilo ylastnf jeho mySlen- 
koyy poklad, zachyelo mu srdcora ! ? Jediny z nds, ktery 
skutecni y pln^m sloya smyslu byl 6esk5'm bdsnf- 
kem, stejnd yelky jako Cech i jako bdsnfk, znajfcf spojiC 
pozadayek um^leck;f s pozadaykem ndrodnfm, byl ten 
nebohy kapldnek klecansk;^, zdhy ndm odnaty Beneg — 
my ostatnf nedoyedli sme spojit indiyidueluf se ygeobec- 
nym, rozvoj ndrodu s rozyojem umfenf. DAlezitd dyfe de- 
sftiletf nechali sme uplynout, aniz bychom zlat^ho toho 
^su byli dosti y^datn6 pouzili, celou fadu znacnych ta- 
lentft nechali jsme utrmacet, aniz bychom jich byli fddne 
yyuzitkoyali — plnou tihou netreff nds jednotliv6 ta 



y;fcitka arci zddn6ho. ale najisto ygechny dohromady^ 
kaidf ma z yiny cdst syoji ur(itou. 

Pracoyali jsme dosti, je prayda. Ale pistoyali jsme 
jakous ^literaturu o sob^", ne literatnru ceskou. Na- 
psdna jsou dlla krdsna, tryal6 a yelk6 umileck^ ceny; 
ale dfia ta nemajf yzdy dosti y^znacnosti cesk6, mohia 
yyjft u kter6hokoli ndroda jin^ho, a takS tamten zas 
ndrod by nebyla oznacila zylagtnostf syou nijakou. Sli 
jsme kolem domdcfch syycb pramenft, jako by jich ani 
nebylo, nedotkli se t6m^f ani yelkolepych sy^ch dSjin, 
z nichz mozno yyvddet jednotliyfi heroy a heroicke ciny 
pro um^leckou tyorbu jiz jakoby ulit6, neygfmali jsme 
si syych kouzeln6 krasn^ch mythA, z nichz mozno utyd- 
i-et postayy pHmo slunne duseyni krdsy a noyosti nikde 
netuseu^, aniz mudrosloyf sy6ho lidu, z n^hoz mo^no 
uy6st do sy6toy6ho bdsnictyf ethicke nazory, roynii 
noy6, jako d^mantoyi cist6. Ve sy^ radosti, ze zlomili 
jsme pouta drfye nds yfifcf, ze strhli jsme zdi a yaly, 
rozhled a procbdzku po yoln6m svet^ ndm zabrafiujfcf, 
zasli jsme mnohdy do cizoty zase phlig daleko, tak ze 
jsme y ni i tonuli, chuti k ndyratu, smyslu pro domdc- 
nost svou pozbyvali. Vychoydvali jsme literaturou „mo- 
dernfho Cecha** ; ale casto zapomenuli, ze 6ech ten md 
byt ovsem royen yiem lidem ostatnfm, nikoli ale 
s ostatnfmi stejny. Odfyalijsme se y jakous bdsuickou 
uniformu sv^toyou, a oni jsou zatfm do te yelk6 basni- 
ck6 armddy, do toho „bdsnictvf sv6toy6ho", prijimdni 
jen ti, kdoit prichdzejf y kroji sy6m osobitn^m, fekneme 
ndrodnfm. 

Literatura, feSteji, ndrodnfiji se yyyinujlcl mohla 
mft na rozvoj cesky za poslednfho casu yliv nesmfrn^* 
My mdme ovsem pt*o pocfudnf sv^ omluvu jednu vdznou. 
Mysleli jsme zajist6 upffmnfi, poctivfe, ze to pfljde i bez 
nds „literdtfl pfiknych". Byli jsme presvedceni, ie poli- 
ticky zivot rozvine se ai ke krdsnym ndjaky^m cflflm 
pracf faktorfi ostatnfch, a my zasedli opoddl a oddali 
se svym fantasifm. Byla to, jak vidfme, m^lka, m61i jsme 
se udastnit v boji, jak toho pozadoval ndrod mlady, te- 
prv rostouci. A zabfedli jsme do t^ch sv^ch fantasii 
tak, ze je ndm ndvrat dosti obtfzn^. My se skoro bojfme 
uz themat ^eskych, zddt se ndm, upnmnS feceno, ze 
nejsme na ne, na vskutku bdsnick^ a zcela samostatn^ 
jich spracovdnf ani dosti yfce silni. 

Ba my se radi vyhybdme i kazd£ vlastenecke na- 
rdzce, vlastenecke bdsni atd., ovdem ie zase z pH6ia 
jin^ch. My si f met, ze takovd bdsen nepatri ani do poesie. 
Papouskujeme po Nemcfch: „Ein politisch lied — ein 
garstig lied!" Nechme jim ale pofekadla jejich; vzdor 
poi'ekadlu uveden^mu maji N§mci sami prece prekrdsn^ 
bdsne vlastenecke, skuteinS bdsne. Bid bych take ve- 
del, proc by vlast a narod, rovnost a volnost mSly b:^t 
meue poetickymi thematy, nez jaro a les, rflze a slavfk, 
mesfcnf svit, milost, prdtelstvi atd. ! Jen kdyz je to sku- 
tecna, v pravde krdsnd bdsen — vlasteneckou, casovou, 
politickou bud si pak jakkoli 1 Vidyt proto nechci pfece, 
aby poesie stala se sluzkou politiky, n^^brz jejfm ande- 
lem strdznyra, nechci, aby utonula ve vdsnfch casovych, 
nybrz aby nds sprovdzela vemd pH bojfch nasich, nad- 
chla nds, slachtila nds, udrzovala nds na prave lidske 
yygi. Nastane-li mfr, oddejme se treba hrdm a fantasifm ; 
ted ale sme v bo'i. — 

To y§e jsou myslenky jenom porfizne, nesystema- 
ticke, jak prdve tryskaji z du§e, ]ei je jimi plna. Mnohe 
slovo nenl tu snad zcela sprdvne, je opravitelne a lee- 
ktery vyrok snese je^te dalgf a obsfrnou diskusi. Snad 
take nekdo, komu prdve vhod, pouzije v^roku ve smyslu 
zpdte^nickem a bude z neho dokazovat zhoubnost vol- 
neho modernlho literdrnfho smSru vAbec, prospech ob- 
mezeneho horizontu zvldgt. Ne§kodf. Chci jen, aby bd- 



Cfslo 9. — 1887. 



SLOVENSKfi POHLADY 



215 



8D(ci a spisoyatel6 iia§i o proDe6en6m pi-em^sleli se 
mnou, a vfm: pravy bdsDfk, opravdovou snahou se ne- 
soQcf spisovatel mi porozumi.'' 



DivadelnA sbory maloruski. Minulej zimy t Petro- 
hrade velkej uznalosti dostalo sa Eropivnick^ho diva- 
delnej truppe maloniskej, kcord hrala tarn dialektom 
malorusk^ prostondrodn^ kusy. Kropivnickeho tiiippa, 
a6 jej clenovia dia stdleho zamestkuania nie sd herci, 
posmelena svojim uspechom, teraz zjavija sa y Moskve. 
Ghyba je len v torn, ze su&tsne pridla do Moskvy i druha 
maloruska spolo5nost — Starick6ho, a tak, ponevii 
jedoa i druhi je silnd (spolocnosf Starick6ho m& 60 6Ie- 
nov, Kropivnickeho mi by£ rozmnozend ai na 120), budd 
si robif, akokolvek je Moskva diroki, konkurrenciu. 
^Miesto konkurrovania — pfSe divadeln^ referent „Mo- 
skovskych Viedomostf" — spolocnosfam bolo by sa spojit 
v jednu. Dobrft a uplnd jedna spolocnost predstavovala 
by uzito^nii z&menu protivueho zaniii franctizskej ope- 
retky, skalicenej najprv ruskymi prekladatelmi, potom 
rusk;fmi hercami. Malorask^ kusy v istom stupni pri- 
bliiuju sa k operetke, nie dIa obsahu, lez dIa mate- 
ridlu. V nich velmi casto prichodf spievanie, solo i cho- 
rov6 ; v nich predstavuju sa tance ; v nich je silne rozvit^ 
komick.t element. Ony po ist^ stupeh m62u uspokojit 
obecenstvo. A pritom su to predstavenia, ktor6 nedrdiia 
smyselnosC, stoja na ndrodnej pode, poddvaju obrazy 
bytu, narodn^ho, rusk^ho bytu. Maloruskf spevdci i cho- 
risti majii kr&sny hlas — je to stard zvldstnost Malo- 
ruska. Medzi maloruskymi hercami su v^te6n( komi- 
kovia, a oni v§etci, spolu vzatf, znamenite predstavuju 
udrodn6 figiiry. Kone£ne v samom dialekte maloruskych 
predstavenf, tak bifzkom a srozumitelnom pre n&s, pred- 
stavujucom, vyjmuc niekolkych desiatok slov, jednoduch6 
fonetick6 premeny, jest toiko bezprostredne komick^ho, 
ie ja osobne iskrenne £elal by som si vytisnutie 
operetky maloruskymi kusmi. Istotne, v nich 
jest umeleckosti. V predstavenf „Natalky-Poltavky," 
ktorii videl som od spolofinosti Kropivnickeho, ^vozny'^ 
rozpriva „v;fborn6mu," ako vyzndval Idsku dievcatu. 



„Y^born^^ kiiri si pritom z pfpky. Kedf rozpovedal fiiastku 
svojho vyznania, ^vozn^'' zastane. 

— A vona Sco? zp^ta sa v^bom;^, cel^ pohru2eny 
do svojej pfpky, ktoi*u napchdva. 

Vozn^ op&C za^fna rozprdvaC a op&t zastane. 

— A vy 56o? zp^ta sa v]^borny a leu vzdy kladie 
si do plpky. 

Vozn^ rozprdva, co jej odpovedal. 

— A vona S6o? nepom^leno zpytuje sa v;fborny a 
zapali si pfpku. 

Tak^to otdzky trvajii niekoiko minut. Nakoiko 
obrazy rusk^ho ndrodneho bytu na Ukrajine m62u n&m 
sposobiC pozitok, prdve natoiko u2itocnou moie sa ukazat 
pre maloruskych spisovatelov zkusenosC, ktoru nadobudmi 
si, ked jfch diela prfdu pred siid §irok6ho obecenstva 
nisk^ho. Presved£en^ som, ze Moskva, viae ne2 ktor4- 
kolvek in6 mesto, sposobni je uk&zat svojfm usudkom 
kultiirno-aestheticky vliv na umeleckii maloruskti litera- 
turn." 

USebne kniiky pre narodni ikoly slovenski. Z Ostri- 
horou od firmy Gustdva Buzd.rovitsa dostali sme pat 
udebnych knih. urienych pre slovensh6 Iudov6 dkoly, a 
sKce Dejepis, tJstavovedu, Zemepis, Prfrodopis, Silozpyt 
Vsetky sd preklady madarsk^ch ucebn^ch kn(b Ivana 
Gyorffyho. Ucebnd l&tka je dost spravne a prakticky 
spracovand, v madariine ony mozu byt i dobr^mi uceb- 
n^mi knizkami, no do slovenskej skoly v tomto preklc^de 
nemaly by sa dostat. Yo Fysike cftame na pr. takiito 
vetu: „Pod8tatn6 Msti clalakopisu £ili telegrafu sii ikf- 
sledujiic^: droty (chybuje ciarka) cez (?) ktor6 zioidkilho 
miesta prich&dzd galvanicky prdd^ atd. Ked diefa z ta- 
kejto kniiky ma sa u£it, kto ho potom presvedil, ze 
treba mu naucit sa korrektne pfsaf? A tieto literov6 
vady su eSte vedlajsie. mnoho horSie je, ked v uceb- 
nej knihe nespravna je rec. Kniha nespr&vnym jazykom 
plsan& vdbec nesmela by sa dostat do &koly. Slovensk6 
dieCa ohliipne, jestli z tychto ostrihomsk^ch knfh malo 
by sa u5it. Plsan^ sd tak, ako ono nemyslf. A £o je na 
pr. „zemsky obrus"? ie vraj mapa. 



^♦•♦^ 



Samuel Tomdsik, 

narodeuy 8. febr. 1813, umrel 10. sept 1887. 



D= Michal Mudron, 

naroden;^ 7. dec. 1835, umrel 11. sept 1887. 



Y Samuelovi Tom&6ikovi nase ndrodn6 dielo tratf 
vzdcny stfp. Keby stavba nagej veci ui ani nebola sa 
opierala na neho, on bol pre fiu posilou ni pdhou syojou 
pdtomnosCou medzi nami. Zjav tak^, akym on bol, i ked 
nz mlii, eSte hovorf, dcinkuje za n^. 

Takd je staroba muzov, ktorf spokojne mbiu sa 
obzret na svoju minulost Oni i smr( spokojni do6kajd. *) 



*) ^iTOtopiByS.TomiSika: „Sokol'' 1868, „N&r. Noviny" 1888, 
1884. 



Zhaslo oslepujdce svetlo; zhaslo, ked ni prv bolo 
stemnelo. Dr. Mudroh, zjav fenomendlny, talentom svo- 
jfm okolo seba vdetko oslepujdci, zrazu skldcen^ neduhom 
stal sa edte za 2iva mrtv^m. Pominul sa u2, ked edte 
chodil medzi nami. Teraz pri61a a dokonala svoje smrt 
(jim bol dr. Mudroii pre nds, bolo vidno z dcty, ktord 
nemohli mu odopret ani najfanatickejdf nepriatelia slo- 
vensk6ho n&roda. 

Ak^ 2ial, ak& ztrata pre n&s! 



VeSnd jim pam£lf 



216 



SLOVENSKi POHLADY 



Cfslo 9. — jS87. 




Ztrata, ktoru iesk& literattira ntrpela smrtou Ru- 
dol& Pokorn^ho, yelmi citelue doikia sa 1 nis Slov^kov. 
„Bolo Slovensko — charakterisuje ho „ZIata Praha" — 
i jeho druhou vlastou, a najkr&snejMe plody jeho srdca 
a ducha sii venovan^ oslave Slovenska. Yedia Heyduka 
Slovensko medzi Msnikmi ^esk^rai nemalo nadsenej^ieho 
pevca nad Rudolfa Pokorneho. Niekoiko ciest, podniknu- 
t^ch do krajov tatransk^ch, dlhsi pobyt raedzi prednynii 
spisovatelmi slovensk^rai a stdly doverny styk s nimi 
Yzbudily a udrfovaly v Pokoraom najvrucejSl zdpal za 
Slovdkov. Nielen spieval o nich veTmi dojeinn^ piesne 
a slozil rad putav;fch cestopisov, lei i in^m sposobom, 
menovite svojfm horlivym peiovanfm o Studentov slo- 
venskych v Prahe, prejavoval sesterskej zemi slovenskej 
ufinnu a uprimnu naklonnost a Idsku svoju.*' 

Rudolf Pokorn;f narodil sa dna 18. aprfla 1853 
V Hermanovom Mestci v Cechich. Studoval na gym- 
ndsiume y Chrudimi, na vyssfch SkoUch realnych v Par- 
dubicach a na obchodnej skole v PitLhe. HorIiv6ho mla- 
d^ho suhaja do literatiiry uviedol Yffazoslav Hdlek. Po 
odbaveni svojej vojenskej povinovatosti Pokorny vriltil sa 
do Prahy a stal sa (iradnikom administratfvnym. Ked 
koncom 1876. roku prevzal redakciu „Paledka," venoval 
sa uplne literatiire; Ysetky Casopisy cesk6 uverejiiovaly 
jeho vz4cne prispevky. Bdsnick6 svoje prvotiuy Pokorny 
vydal uz 1873. roku pod ndzvom „Z jarnkh luhflv", 
Roku 1877 uverejnil svazok „Ba8n(". Po nich nasledo- 
valy bisnicki sbierky roku 1879 „Pod cesk^m nebera," 
r. 188; „Z hor", roku 1883 „S procitlym jarem" a 
„Vlasti a svobode"; krem toho r. 1874 preklad ^Pfsnf 
moskevskych ciginflv" a r. 1881 preklad „BisnI Boh- 
dana Zalesk6ho«, rfalej r. 1879 ^Povfdky", brosuru 
„Liter^rn( shoda (eskoslovenskd** , „Neinilostne plsn^^, 
„Vlasteneck6 slehy**, roku 1886 v ^Poetickjch besedAch" 
Nerudovych vacsiu bdsefi „Mrtvd zemS." Mrtvd zem je 
Slovensko a doslov basne zneje: 

„0, Slovensko! Spl jesti pfedvoj Tatry, . 
v|ak nad n(m z dalky od velebn^ Fatry 
se v^chod zard(va ... Oj, zem6 krasy I 
ty — ty ie na vzdy mrtva, ubitd jsi? 
J& neverim! Tvd hv^zda zase vzplane, 
a svoboda tvd op6t z mrtv^ch vstane . . . 
Vsak slysfra uz, jak nad Vdhem a Hronem 
ptdk blly krdce: „Za mnou, dfeti, honera!" — 
Nu2, omladino! Jaufku ty prfStf, 
bud vltfizem mi, drahd, na bojisti!" 

V Pokomom bol rozpAlil iskru istotne Heyduk 
(„Cymb41 a husle"), ktory spieval: 

„Jaj, ta iei slovenskd — 
horsky pramfnek, 
vfnem ziznivemu^ 
pro chor^ho lek . . . 



„Ach, ta sloven£ina — 
svatd fee, to vfm, 
ta jazykem v6ru 
neni svfitov^m; 
jestli se v§ak v nebi andil 
zpivem Bohu vd6£{, 
nesmi on mu jinak zpfvat 
nei slovenskou ioii ..." 

alebo : 

„Na Slovensku, Boze, jakd divnd vec, 

v^ecko pfsn6 zpfvd ....:. 

Plsnf je tu 8v6tlo, p(snf je tu vzduch, 

pfsnf je tu vfra, pfsnf je tu b&h, 

pisni jenm6 srdce, plsnf sladkd fee; 

vsecko pfsnl, vSecko — skoda, ze i meil" 

Pokorn^ nemal sfce tej poetickej lahody, io Heyduk, 
no mal smysel pre formu ndrodnej piesne slovanskej, 
mal citn6 srdce, rozp&len6 laskou k ndm, i hnal sa za 
Heydukom, ako na pr.: 

„ Slovensko m6 guran6I Zem kdy vesmfr zrodil, 

v6ru ze sdm Pan B&b po tobi si chodill 

A jat vnadou tvojf, slzy plakal blahem 

tam na vizfch Tater, pod svym rajsk^m prahem. 

Ujaly se v hordch jasn^ slzy bozf: 

na bystriny rostou, na plesa se mnozf. 

A ty hvSzdy s nebe, klesaji-li dolft, 

do Slovenska touhou zapadaji spolu, 

schdzej{ se vgecky na plesacb a ffckach 

carokr&snym Yilam v ^elku na partifikach. 

Jaj, Slovensko moje, kdo^t^ spatfil jednou, 

po tob6 mu vzdechy vice neusednou!^ 



\u 



A Heyduk mohol byt spokojn^ so svojfm stdpencom> 
lebo tento neprestaval len na srdeinych vylevoch, lez 
lasku svoju k Slovensku i realisoval. Slovenska litera- 
tiira ostane Pokorn^mu navzdy vda^nou za ^^Cesko- 
slovenskii bibliot^ku'', v ktorej vysly bdsne Jdna Bottu 
a Vlfikova "^Litcratura na Slovensku". Pokorn6ho „Po- 
tulky po Skrvensku^ sti povolan6 suit zndmost o nasom 
kraji a jeho dejoch ; v nich sosbierano je toiko mateiidlu, 
vzacneho i pi's nAs sam^ch, ze obdivovaf piichodf taku 
pilnost. A tolk^ prdce konal s telom slab^, nemociam 
velmi casto podliehajucim. Pri§la poslednd, a dfia 19. sept. 
V Libochoviciach vyhasila zivot na§mu drah6mu priatelovi. 
Kto 2e vstiipi do glapaj( jeho? Ydaind mu pamaC medzi 
nami ! 



OBSAH. 

Slovensky obchodnik v rnskom kraji. Obraz zo iivota. PiSe Matti$ 
Filo. (PokraS.) — Biela I'alija. A. Z. — Slovensky Plutarch. Sderuje 
Alexander Lombardini. — ^ivene. Podtatransky. — Na rozchode# 
M, Javorinsk&. — Nech pieseft zneje, kde privo mlfl. Cilka, — 
Krstny syn. Povesi od L. N. TolsWho. Prclozil Joref Sknltity. — 
KatkoY a Aksakov. A. Kiriejev. — August Horislav Skultity. Jozef 
§kult6ty, — LitcratAra a umenie. — f Samuel Tom&Sik, Dr. Miclial 
Mudrofi. — f Rudolf Pokorny. — Illustr&cia: August Horislav 

Skult^ty. 



Redaktor: Svetozir Hurban Vajanskj^. — Nakladatel a vydavatel: Pavel MudroA. 

SLOVBNSKA "BOWLADY" vychodia vzdy 25. ka2d6ho mesiaca o troch h&rkoch &tvorcov6ho form&tu. 

Predpl&oa sa: na oel^ rok 6 sL, na pel roka 2 bI. 60 kr. 



Tlaiou knihtlaSiarskeho 6&astin&rskeho spolku v TurS. Sv. Martine. 




TurcS. Sv. Martin, dna 25. oktobra 1887. 



N^ezisbi staro^itnostl v Bo§&ckej Doline 
T jnhoz&padnom kftte trendianskej stolice. 



Piie J. X. Solub]/. 




I (kotvek BDin uz 
|l bol pred viae ro- 
I kami t besednici 
„Nir. Novfu" po- 
dal kr&tku zprtivu o vykopa- 
Djch, lebo na povrchu zeme 
najden^ch starozitnoeCach t 
bifzkosti Zemansk^ho Pod- 
hradia, predsa ul aj z tej 
prf^iny, ze aa poifuaju aj i&( 
interessovat o u&lezy cage, 
□edrifm za zbytodii^, a£ no- 
patrfiQ do cecbu zkusenjcb 
archaeologov, i v Dasich „Po< 
hfedoch" elite raz prehovorK 
jak mieBtach samych, ktor6 
V dobe predhistorickej t Bo- 
§&ckej Doltne opevnen6 a 
obyvau6 boly, alebci kde sa 
nach&dzaju patrn^ stopy po- 
hrobfsk, tak aj o zvlastnej- 
Si'ch, na onjch mieatach do- 
sial Dajden^ch staro^itiiych 
predmetoch. 

Z^padae od Zemaoskibo 
Fodbradia , na Yychoduom 
sTahu vybe2ku Karpatov, 
Woravsko-Lieskovsku Dolinu 
«d Bo^ackej deliaceho, lezia 
nH rad i s k &", do choUtru 
Z. ' Fodhradsk^ho patriace. 
U^ menD sanio nHradiskd" 
prezradzuje; ie na torn mie- 
ste nie jedea, ale viae 
bradov — nie sfce muro- 
van^ch, jak^chz rumy kr&slia 
Fovazie nase — ale Q&Bypami 
<§iancaiiii) obraden^cb, byt 




muselo, a Bkutocne sj bolo, jako to na mDoh^cb mieataefa 
patm^, ntobutne a rozsiahle uAsypy lebo liance dokaz^jil. 
I behom tohoto letn viae rdz pochodU a pozoroe poprezeral 
BOm tieto, pre n&s zvl&^C zanfmavS miestnosd. Tak Ba zd&, 
ze zakladatelia on^ch hradfsk 
Die bez prfiiny pr&ve toto 
miesto bi vyvalili za obydlie 
v dobe bronzu, lebo od zA- 
padu di Bft zo Bam6ho vrchu 
Hradfsk prezref cel& Lieskov- 
sk& Dolina, od v^chodu ale 
dolina Bo^&cka, od juhu ale 
boli krytl vrcbom ^LiBica" 
recen^ro od Povazia, jim 
vgflk i z prava i z lava Lisiee 
otvoren^ bol v^hlad na iiastky 
Povazia; koneCae ale od ae- 
veni samy htebefi Hradist- 
n;^ch Vfskov, a za nimi ho- 
molovity, string, a len od zi- 
padnej strany snadno pri- 
stupnj vrcb pHlohovd", chrti- 
nily obyvatelov Hradfsk pred 
nenad^lym prepadenfm. Kot 
dokola rozkMdajuce sa hust^ 
hory (z nicbz teraz ovBem len 
uepatrn^ zbytky v podobe du- 
bovych, bukovych a hrabo- 
vych krovln ostaly) prispie- 
valy zaa^ne k bezpeiSaoBti 
tejto OBady. 

Samym farebenom vrchu, 
BoSacku Dolina od Lieskov- 
skej deliaceho, je 2 — 3" vy- 
Boky, Od Severn rovnym sme- 
rom k juhu ea tdabnuci, asi 
300 krokov dlh^, krovinami 
porastenj nfisyp, ktorj sa na 
juiiQom konci v obluku za- 
hybuje smeroin k vychodu, 
a zaBe v rovnej ciare tiahne 
sa asi na 100 krokov. Tu 
je nisyp pretrhnut^ asi na 
28 



Uiohal Uudrob. 



218 



SLOVENSKJfi POHLADY 



Cislo 10. — 1887. 



osem krokov, kde patrae bol vchod od juznej strany 
do ohrady, a lud toto miesto do dnesk^ menuje 
^branou". Pokracovanie ndsypu ide tym istym stnerom 
k vychodu zase asi na 80 kroKov, nad samym svahom, 
k doline „^Iaby" spadajucim a starymi duby porastlym. 
N^syp tento vychadza vo dve rameni, z nich^ dolnie 
spada sinerom juhov^chodnym hrebeaom kopca, asi na 
90 krokov, druh6 ale zase v obliiku sa zahybuje k se- 
veru, asi na 25 krokov, kde sa tratf v omcine. Avsak 
sotva prejdeme 120 krokov, pn'deme v torn istom sraere 
na pokracovanie tobo n^lsypu, kde je pod nf m vykopan^, 
na 2** sirok]^ a 1° hlboky jarok, a kouci sa tam, kde sa 
styka s hrebeiiom Hradi§tn6ho Vfsku, sevemym svahoin 
strmo do doliny spadajuceho. Tento jarok i s jeho nd- 
fiypom menuje lud ^cestou'' a hovori, ze aj tam bola 
brdna do bradu. Toto ohrani6ene miesto je prva a 
najvyssie leiiaca ciastka Hradisk, a zaujima plochu asi 
15 jutAr velikii. Na celej tejto plocbe viduo miestarai 
mnozstvo starobylych crepov, spalenej hliny, kde lu kosti, 
zem s uhlim a spopolom smiesanii, a zvIa§C pri recenych 
branach, velike mnozstvo trosiek lebo okuvi, I okrem 
tejto ohrady od juhu, na rolach „Roliucovd" recen;^ch 
nachodia sa zhusta crepy a spdlend hiiua, a boly naj- 
den6 bronzov6 §ipy a ihly. Castym preoravanfm roll, 
V tejto ohrade sa nachodiacich, drobia sa crepy vzdy 
viae a viae, tak ze vacsie kusy lea zriedka raozno vi- 
det. Od zavedenia aj u uas zelezn^ch pluhov miesto 
drevenych orie sa hlbsie, a uz zdaleka poznaC na ora- 
cine na tmavsej barve zeme, kde popol, uhlie a spdiend 
blina vo vacSej miere sa vyoraly. 

Druhd, nizsia ciastka Hradfsk, ohradend je od 
severu pokracovanfm hrebena Hradistn6ho Yrsku, na se- 
vernom svahu velmi prikreho a tazko pristupneho, ktor^ 
je na dolnom konci zo strany Hradisk asi 15® vysoky, 
od severu ale prfkro spada asi na 100° k doline Eese- 
tdrovca. Tento vfsok je na vrcholi skopany do rovna, a 
bol istotne tiez opevneny a ob^van^, lebo len pri po- 
vrchnom kopani prfdeme na pAlenii hiiuu, crepy a kosti, 
a tam, kde od vychodnej strany bol nan pristup, zacfna 
sa zase nasyp na 2® vysoky, a tiahne sa smerom k juhu 
na dobrych 100 krokov az k svahu strmemu, do doliny 
„2laby" spadajiicemu, zkadial sa temer rovnobezno dva 
nasypy tiahnu smerom od vychodu asi na 80 krokov, 
a tratia sa v oraCine. Vchody do tejto druhej ohrady 
poznati od severe vychodu, severozdpadu a od juhu, kam 
dosC pohodlna cesta vedie. Tato druha ohrada kryje 
plochu k vychodu nakloneuii, asi na 20 jutar velikii. 
Spomenutia zasluhuje aj Hradistny Vfsek, tiito druhu 
ohradu od severu obmedzujiici. Poznaf nan dva prfstupy, 
a nad severnym jeho svahom nasyp. Asi v prostriedku 
na juznom svahu poznaf terrassu v ktorej som mnoho 
crepov vykopal. Na rolach tejto druhej ohrady je zem 
miestami velmi smiesana s uhlfm a popolom a s va^sfmi, 
mensimi kusami { aleuej hliny. Z tohoto miesta mam 
dva kusy na zeleno opatinovaneho bronzu ztopen^ho. 
Tu sine dosial nasli najviac bronzovych predmetov a 
rozlicnych preslenov (koleciek na vretend) z pAlenej 
hliny a zo starych iJrepov hlinenych hrubo shotovenych. 
Prave teraz, pociatkom oktobra, prisiel som na jednom 
mieste, jalovcora porastenom, na velmi masnii, s palenou 
hlinou, uhlim a crepami silne smie§anu zem, kde este 
behom tejto jaseni budem kopaC, lebo toto miesto este 
pluhom rozryvan6 nebolo, a prdve preto slubuje viae 
nalezov, nez ordcina. 

Tretia a najnizsia ciasf Hradfsk rozprestiera sa 
na silne naklonenom svahu vychodnom, nize tejto druhej. 
Tu na tejto tretej ciastke nikde nasypov uz nepoznat, 
ale vsade vidno mnoho palenej hliny a miestami troskov 
ci okuvi. Toto miesto pokryva asi 10 jut^r, a ma od 
severozapadu zo strany Hradfsk nfzky, z protivnej ale 



strany dost vysoky a prfkry vf§ok, jehof temeno je 
hlboko kryt^ samou palenou hlinou, tak ze to domnenie, 
jakoby tu zertvy boli donAsali, je veFmi vierepodobne. 

Na tychto troch Hradiskdch zeleznych nd- 
strojov dosial sme nenasli, ale len bronzov^, silne ze- 
lenou hrdzou (patinou) potiahnute predmety, vsade mnoho 
rozmanit^ch crepov hlinenych, z mchi znacna ciastka 
je z grafitu (jak^ho sa v celom okolf nenacbodf) tak ci- 
st^ho, ze tymi crepami jako tuikou pfsat mozno. Na 
najvUiSSfch kusoch tfdh crepov zretedlne pozuat, ze boly 
roben^ len rukami a nie na hrnciarskom kruhu, co aj 
primitfvue, prstami roben6 ozdoby dokazujii. Mam jedcti 
silny, hruby 6rep, na ktorom pod krajom kruh vypuk'y 
s jamkami, prstom (nie drevom lebo inym uastrojom) 
vtisknut^mi za ozdobu sliizi. 'Preslenov (koleciek na 
vretend) rozlicnej velikosti a podoby na§li sme tam 10 ; 
dva ozdobn^, dva len prstami z hliny utlapkau6 s pre- 
pichnutou v centrum dierou pre vreteno, viae kusov 
zhotovenych zo zlomkov hrncov starfch. Toto poslednie 
sved^f velikej sporivosti lebo chudobe majiteliek t^ch 
preslenov (snad pred viae uei 2000 rokami), ked sa 
vedely uspokojiC * s takymi neozdobn^mi vretenami. 
Kdezto preslen je velmi pekny a zjemnej hliny pAleny. 
Ndpadn6 je mnozstvo kostf jelenfch, ktor6 sa tu na- 
chodia. Kosti tie to poznat sa daju po lahkosti a na- 
padnej porosite na lomn. HrubSie kosti sii postiepane : 
tedy tf praobyvatelia Iiibili nielen pecicnku z jelefta, 
ale aj §pik strovili. V mnozstve kosti v^elijakych lud- 
skych som rozoznat nemohol. 2e sa ale v nasypoch ui 
spomeuutych, zhusta grepy a kosti nachodia: to mi tak 
prichodf, jakoby tie nasypy neskoi-sieho povodu boly, 
nie tie, v nich sa nachodiace zlomky nadob hlinen;^ch. 
Alebo snad osada ta bola ohnom znivocend a zase ob- 
novena a silnejSfm nasypom pre bezpecnost opatrenA? 
Ktoze to md2e ubddnut?! D6kladn6ho prekopania za- 
sluhuju tie miesta, kde sii loziskd okuvi. Nemoznd 
vec nieje, ze sa tam najdii rozlicn6 nastroje a)ebo aj 
foriny hlinen6, do ktorych liali bronzov6^ predmety. Lud 
hovori, ze tam boly vi hue kovdcske. Zeby Hradiska, 
CO len ciastodne miirom boly byvaly ohraden6, alebo zeby 
tam murovan6 domy boly byvaly: to sa nedd povedat; 
lebo nikde ani stopy miiru nebadaC. Ale jak tam domy 
(a nie sndd stany) stdly, mohly byC len dreven6. Vetf 
vieme, ze tomu neni tak davno, co sa nielen v dedindch 
a medzi horami, ale aj v mestach domy, ba aj kostoly 
z dreva stavAvaly, a z Xenofontovej Anabasi vieme, ze 
V Malej Asii aj krdli v drevenych vazach cili bastach 
byvali. Podobne to mohlo byt, ba temer s istotou sa 
tvrdiC moze, ze aj skutocne bolo, aj na nasfch Hradi- 
skdch V dobe predhistorickej. 

Z bronzovych predmetov mame nasledujuce : 
jeden noz zlomeny, jeden srp, jeden §fp malicky na 
IVj" dlhy a pri zuboch ^1^'' sirok^, ktorym, jestli nebol 
jedom napusteny, sotva bolo mozno filoveka usmrtiC, a 
odstrelen;^ mohol byC len na lahuckej, tenkej trsti. Tieto 
bronzov6 sfpy zndme su d^vno ludu nasemu pod menom 
„ryliky'', a bolo jich viae vyoranych a defom na hraJku 
donesenych, a tak sa potratily; 3 ihly, jednu 5'' dlhii 
8 hlavkou jako hodny hrach velikou, pekne do kola 6iar- 
kovanou ; druhii na 4'' dlhu s hl&vkou ploskatou, na zdl^ 
^iarkovanou a s kruzkom pod hlavkou ; tretiu bez hUvky, 
zlomenii a od hrdze oskrabanii, ktorii, jako aj viae kii- 
skov oskraban^ho bronzu doniesji mi pasdci; dva. klince 
s ploskatymi hlavkami, z nichz jeden je dut;^; jednu 
malicku, snad za prstefi sliiziviiu, a druhii sirsiu, vacSiu, 
ale tenkii, krdsne opatinovanu, obriicku; jedno dpicou 
nahnute, ostre, na druhom konci, kde do dreva os^ene 
bolo, hrube a hranat6 sidlo; 3 zlomky jak husie brko 
silneho a ohnut6ho bronzu, z nichiS jeden mal jako email 
ozdoby, ktore vsak len na jednom konci znateln6 su. 



I 



Clslo 10. — 1887. 



SLOVENSKfi POHLADY 



219 



lebo jich ndlezca — pasdk — u kovdfia kladivom okle- 
pal, ked proboval, ci to neni zlato?l jednu vrchnlu 
ciastku sponky (fibule) podoby velikdho, jedn^in ra- 
menom zpatohnut6ho y. Tieto predmety mime. Poduvame 
ale s mrzutosfou, ie noze, §(py, obluky, cakany a vfie- 
lijake „kusky'' boly tarn na Hradisk&ch vyoraa6 a po- 
tratene lebo za piir krajciarov zidom predane. 

Mam aj jednu, na 5" v prieineru, dobre zacbovanu 
Skrydlu, s uskom na prostriedku, vyoranii na naj- 
vyssich hradiskach. 

Mimo hlinenych preslenov (koleciek na vreten4) na- 
ch&dzaju sa tarn aj kruzky mal6 z jemnej hliny pd- 
len6, vyhladen6, v^borne zachovan6. Tieto sliizily za 
ozdobu, a nosen^ byvaly, na §ndru navle£en6, na hrdle. 
Jedua takd hlinena koralla, je skutocne okrajaroi diery 
silne vydratd, z £oho sa s istotou da zatvdrat, ze bola 
dlho nosenR. Z tych sest eksempldrov, ktor6 mdine, je 
kazd^ inaksf. 

Dna 13. septembra 1887 navstivil ma pan baron 
Dlonys Mednyanszky, ziadajuci vidiet tie nase staro- 
zitnosti a jejich naleziska. Ndhoda ndm bola priazniva, 
lebo jako sme chodili ord5inou druhych Hradfsk, na- 
siel 8om vyborne zachovami a£ silno zohnutii ihl u s ma- 
lidkou hlavkou; na tretfch ale Hradiskdch na§iel Gu- 
stdv Earig, ]4-rocny suhaj, u m6a na sloven£ine sa ba- 
viaci, krasnu brouzovii massivnu ozdobu s uskom a pod 
him s dvoma bankami, vyse 1" dlhii, jak6 sa tiez na 
snore uavlecene nosievaly na hrdle. Tieto nalezy dali 
sme pdnu baronovi Mednyansk^mu, ktory si i rozIicnS 
kusy crepov, okuvi a pdlenej hliny s sebou vzal a md 

V umyslu dat tu kopaC. My sme sfce na rozliinych 
iniestach kopali, ale len tak voslep. Keby sa dal do 
prdce znalec a dal by prekopat asi na 1^ hlboky a aspon 
tak sirokj^ jarok tam, kde sa to mnozstvo okuvi nachodf, 

V severovycbodnom kiite prvych Hradisk, a ztadial 
rovnobezne s HradiStn^m Vrskom k zdpadu az po ohradu 
od chotdru Lieskovsk6ho, coz role, crepami posiate: 
daly by sa s istotou vzdcne nalezy ocakdvaf. 

Mame i povesti na Hradiskd sa vzfahujfice, Po- 
vesC hovorf, ze Hradiskd a MarCakova Skala (o ktorej 
nize bude rec) oby vau6 boly obry. Raz obrovske dievca 
ordca s pluhoni i zaprazou sobralo do zastery a zanieslo 
«i ho sta hracku do „zamku". Tato povest je rozsirend 
i u Nemcov. Hrad ten raal aj brdny, a dakde sa na- 
diodia tam aj.pivnice naplnen6 poklady. DIa inej 
povesti stalo na Hradiskach mesto obry obyvane, ktore 
sa ale prepadlo. Bolo to tak ddvno, ked este celd 
Bosacka Dolina az po Bohuslavice' na Povazi, hlbokym 
jazerom bola. Na kazdy pdd je to pam&tn6, ie sa v po- 
vedomf ludu, ac i leu temno a hmlisto zacbovalo: ze 
na Hradiskach V praddvnej dobe velikd osada stdla! 

Hued niie tychto troch Hradisk je vfsok ^Basta", 
na zdpadnom a juznom svahu trojndsobnym nasypom 
obohnany, na severnon^ a vychodnom svahu ale strmo 
spadajiici. Tu sa len zelezn6 predmety v rozkopa- 
nych nasypoch nasly, a sice hrube slpy, jeden velik^ 
kluc a dva, na dian sirok^, sekd^om podobn^, spicou 
zohnut6 a tam na obe strany ostr6 noze. Kliic a noie 
vykopal som vo vrchnom sianci roku 1882 v lete, ked 
bol tu p. professor Konyoki z Presporku, ktoremu 
som jich aj dal. Cast^ su tu jelenie kosti, a vrchol je 
coiy pokryty pdlenou hlinou, miestami silne smiesanou 
s uliUm a popolom. Medzi crepami nachadza sa mnoho 
tenkych a jako kamen tvrd;fch, povodne bielych, jakych 
na Hradiskdch nikde sa nena^o. Ba vykopal som aj 
spodniu ciastku hruca s dierou na due, na sp6sob kviet- 
nika, z hliny na Cerveno vypalenej. Ze opevneny a 
obj'vany bol tento vfsok, je ist6: ale murovaneho sta- 
vauia tu nebolo, nez len dreven6. Tam, kde od juhu je 
uad siancom priehlbina, hovoi'f sa, ze je pivnica. V6bec 



pivnicach a podzemnych dierach s ukryt^mi poklady 
sa rozprdva mnoho. 

Pod BaStou zase je Marfdkova Skala, posledny 
to, do BoSdckej Doliny vyinievajiici v^beiok hrebena 
Hradistnych Vfskov a Ba§ty. I MarCakova Skala (Mar- 
Cdkovou zvand preto, ze v jej blfzkosti od davnych ca- 
80V rodina Martakovskd — este teraz v Zem. Podhrad( 
zijuca — md luky a kopani6n§ role) od juhu a zdpadu 
bola trojndsobnym ndsypom ohradend, kdezto od 
Severn a vychodu je temer neprfstupnd a strmo spada- 
jiica. V nasypoch tychto rozkopan^ch nasli sme asi 30 
zeleznych s f p o v (z nichz viae nei polovicu sme rozdali), 
ulomeuu spicu piky, dve ostrohy, 5 srpov, jednu 
peknii sponku (fibulu), jedno §idlo, a mooho rozlic- 
n;fch kuskov zeleza, ale ziadneho bronzu, da- 
kolko preslenov z hliny pdlenej, veTmi veliky par oh 
jeleni ziomeny, mensf paroh na konci zaosti*eny, 
a jeden nakriveny roh (ci z vola?) Jeden mosadzny 
pres, jehoz matka koncf sa prelamovanou, na styroch 
stlpikoch stojacou, lampdsiku podobnou, gothickou ozdo- 
bou, ktory som tam vykopal, nedd ubddnut teraz : na co 
vlastne kedysi sluzil? Ituvndsypoch Marfdkovej Skaly 
hojnost hrub]^ch crepov sme vykopali, z ktorych sa 
na obrovsk6 rozmery cel^ch nddob dd zatvdrat. Take 
hrnce nebolo mozno upotrebit k vareniu, ale ani za po- 
polnice uesluzily, ale sndd na obylie alebo na opatrenie 
tekutin mohly byt upotreben6. Dosial sa ndm nepo- 
darilo nikde cel^ho hrnca vykopaC. I na MarCdkovej 
Skale napadne hned kazdemu, ze najviac crepov a ze- 
leznych ndstrojov v sam^ch nasypoch sa nachddza, tak 
ze sa zdd, jakoby tie nasypy novsieho povodu boly, 
jestli nechceme dopustif, ze domy prdve na tych nd- 
sypoch stdly. 

Na luke, u paty Martakovej Skaly od zdpadu je 
priehlbina, o ktorej povest hovori, ze tam bola studna, 
do ktorej za staroddvna boly zvony zasypan6, ktor6 — 
vraj — este aj za nasich casov na prav6 poludnie zvonif 
po5uC. Priehlbiuu tii sme asi na 2' hlboko nakopali, 
a z nej vyhddzali pdlenu hlinu a meusie kusy crepov. 
Mozno, ze to bola cisterna, lebo na tak suchej vape- 
nitej pode sotva by sa jim bolo chcelo tak hlbokii studnu 
kopat, az by sa boli vody na dostac dokopali, ked pod 
samou MarCdkovou Skaiou v doliuke Resetdrovca po- 
tocik dosC vody ddva. fialej, asi na 25 krokov od tejto 
priehlbiny k juhozapadu, je maly, patrne nasypany ko- 
pec, obrasten^ dubami. I pp. professor Konyoki a baron 
D. Mednydnszky, ktorych som na ten stvorstrany, asi 
40 □ siah pokryvajiici, u vrchu srovnany kopec, dpviedol, 
poznali hned, ze je nasypany, o com sme sa aj kopa- 
nfm presvedcili. 

DIa povesti behd pod MarCdkovou Skaiou cez prave 
poludnie vzdy este zlatd kafiica, ktorii len ten clovek 
by mohol ulapiC. ktory pri lapani jej ani slova nepre- 
redie, io sa dosial nikomu este uepodarilo. Co toto my- 
sterium o zlatej kacici znaraeuaC moze? Nech sa o vy- 
svetlenie toho pokusia tf, ktorf sa s bdjeslovim dokladne 
zapodievajii. V blizkosti onej spomenutej priehlbiny, 
na liike pod MarCdkovou Skaiou, povaloval sa, vraj, do 
neddvna velik^ kamenn^ baran, ktoreho pasdci z boka 
na bok prevalovdvali, az prisiel jakysi pdn z Presporku 
— bdjecnym to optickym ndstrojom, pomocou 



8 „V180U' 



ktor6ho, dia domnenia ludu, vidno do vniitra vrchov a 
skdl — a prezkiimajuc barana, rozbil ho na kusy, a 
V &om ulo^en^ mnozstvo zlatych penazf s sebou vzal. 
Najstarsi India mi celkom vdzne rozprdvali, ze toho ka- 
meuueho barana tam videli, po ktorom teraz ni ani 
stopy nezostalo. Keby na MarCdkovej Skale bolo bra- 
love vdpno (Klippenkalk) so zkamenetymi velikymi ammo- 
nitani, jak6 sa na prfklad pod Javorinou na Predhrad- 
skej Skale nachddzaju, vedel by som povesC o kamennom 

28* 



g^ .1 



220 



SLOVENSKfi POHLADY 



Cfslo 10. — 1887. 



r 









baranovl a o pinovi z Presporku docela jeduoducho vy- 
svetliC tak, ze nii, v^tecu^ rod&k, direktor c. kr. geolo- 
gick6ho listavu vo Viedni, p&n Dionys Stiir, asi pred 
35 rokami, ked Bbieral material k svojej klassickej prdci 
geologickych pomeroch Povazia a Ponitria, aj na Mar- 
(dkovej Skale bol, a tarn svoj(m kladivkom z tvrd^ho 
kame&a poklady vzdcnych zkamenelfD vyklopdval; zlata 
ovsem nehladal a nenasiel. Na druhej strane BoSdckej 
Doliny, na pravo Marfakovej Skaly k severov^chodu, je 
vf§ok Bochacovd, ktor^ sa delf sbehom k Bo^dckej 
Doline v dva hrebene, v prostriedku malii kotlimi tvo- 
riace. Pri listi tej kotliuy je dosC silny prainen, o kto- 
rom sa hovori, ze, ked do pramena kacicu zivu vpustia, 
ona pri Bohuslavicach Vahom vyplAva von. To istfe sa 
bovori aj o studni hradu Trenciansk6ho, ze do nej ho- 
dend kacica vyplava Vahom. Pfavda, ze kyni Bochdcova 
hust^mi horami krytd bola, ten prameii pod uou o mnoho 
silnejsf pnid vody vyddval, nei za naSfch dasov, a po- 
vesC td sa jedine na bohatosC pramena na vodu vzfa- 
hovat moze. Spomenutia zaslufauje aj t4 povesC, ze za 
Btarodavna z Hradfsk a z Martakovej Skaly cesta viedla 
krfzom cez Bosacku Dolinu do doliny nLovichovec'' 
recenej popod vrch Pohonitvu, velmi prikry, homolovit^ 
a dolinu Lovichovec od vychodnej strany zatvarajiici. 
Na tejto povesti tofko moze by( pravdiv^ho, ze skuto^ne 
bolo kedysi spojenie medzi Hradiskdmi a Marfakovou 
Skalou, cez dolinu Lovichovec, krfzom dolinou Ivanov- 
skou a Melcickou — s Chocholanskym Podhra- 
dfm. Pri Ghocholnej murovau^bo hradu nikdy nebolo, 
ale i tarn musia byC dakde siance a ohrady, iudce by 
sa ta dedinka nemohla menovaC Chocholanskym Pod- 
hradfm. 

Zvldstneho spomenutia zasluhuje sekera, v zemi 
pod Martdkovou Skalou najdend. Sekei*a tato je malo 
brdzou vyzrand, jako v6bec v uplne suchej p6de tohoto 
miesta predmety zelezn^ a onen mosadzny pres, len 
mdlo trpely od hrdze. Na bokoch ucha m& tato sekera 
vlozen^ mosadzne, e§te dosC dobre zachovan^, ozdoby, 
a sice u sam^ho tylca, u spodku a pros tried kora boku 
ucha, jednak §irok6 arabeskami ozdobeu6 vlo2ky; na 
tylcovej a spodnej vlozke sii vlozen6 po tri, spicarai 
k stredu ucha obrdtene, ciarkovan^ trojhrany; na bo- 
koch ostria sii po tri vlozky pleten^mi tiarami a na 
koncoch ruzami, to jest dvojit;fmi, tiarkovanymi kole- 
ckami opatren6; prostrednia vlozka delf sa na kouci 
V tri ramend, tiez zakoncen6 koleikami, z nichz pro- 
strednie je najvadSie a kol do kola krivou 6iarou zdo- 
ben6. Od vrchu sekery je medzi tylcom a uchom podl- 
hovaty Stvorhran z mosadze vlozen^, a medzi uchom a 
ostrfm pdsik, asi na 2" dlh^ tiez s mosadze sa nachodf, 
na ktor^ch ale uz ^iadnych ozdob nevfdat. Sekera tato 
nezdd sa byt velmi starou, ac kde tu sii tie ozdoby mo- 
sadzn^ brdzou zozran^ a poodskakovaly. Ja by som jej 
vek ani na 100 rokov udat si netrufal, ac jej nalezisko 
d& na zua^ne v&^siu starobylosC zatvarat. Necb ndm tu 
pou^enfm posvietia muzovia, ktorl mali prilezitost vi- 
det bohate sbierky starozitnostf, a vedia rozoznaC starf 
nastroj od novsieho. Budem jim za to velmi povdacn^m. 

Lei vr&tme sa na najvydsie Hradiska, a obmtme 
sa tvdrou k severu. Z tej strany sti Hradiska kryt6 
velmi prfkrym, a od Hradisk znacne vygslm homolo- 
vitym, eite dost hustym lesom porasten;fm vrchom „HIo- 
hova" re6en;fm, a od tohoto trosku k severovychodu je 
vfsok Babd Hora. Toto meoo zd& sa ukazovaf, ze 
tam dajakd modla stdla. Hrebenom Babej Hory je tiez 
pdlend hlina, ale siancov na nej nepoznat, ani mojfm 
vedomfm iiadnych starozitnosti tam najdenych nebolo. 
Na protivnej strane Bosackej Doliny, od Babej flory 
k severovychodu, v BoSAckych horach sii tri vrchy, kto- 
rfm sa hovori „na Babach^ alebo „tri Baby''. Miesto 



toto som este bliiej nepoprezeral, a£ cestou, cez tie 
„tri Baby^ sa tiahnucou som uz viacraz §iel. I na 
„troch Bab&ch^ snfva sa ludu o presdsani sa penazi a 
zakopanych pokladoch, ba ktosi aj vykopal piny ko- 
tdl penazf „na Babach", jestii nie v skutodnosti, aspon 
V povesti, ktord sa nemusi do rodiny davaC holej pravde. 

Juzne od Hradfsk le2f — jako som ni spomenul — 
vrch Lisica, nfmi Hradiska od strany Pova2ia dokondle 
kryt4 sii. Na juznom, poznendhla spadajiicom svahu Li- 
sice, eSte na Bosdckom chotAri, je hon „pod Hdji"* re- 
ceny. iiosivsf este v prvej polovici naseho storocia vi- 
nice, ktor6 ale teraz v role premenen6 sii. Hned pod 
tymto honom rozprestiera sa hon ^Pohanienistia^ re* 
ceny, kde je pds asi na 200 krokov dlhy a 2 — 4 kroky 
sirok^ zeme pocernej, s popolom, uhlfm a pdlenou hlinou 
smiesanej a v nej ziomky £repov. Tak sa zda, ze tu 
bolo pohrobisko v pobe predhistorickej. Od Pohancenfsf 
kjuhu, medzi BoSdcou a Dolnfm Srnfm, je vf Sok „Srnau- 
sky Haj" jeho2 seveni^, k Lisici obrdteny vybezok me- 
nuje sa „Vojnov6" a je od hrebena, krizom hlbokym 
jarkom, a dokola ndsypom ohi*adeny. Crepov lebo inf ch 
predmetov som tam nenadiel na povrsl, ani kopanim 
som sa nepokusil pdtrat po starozitnosCach tam. 

Na lavom svahu k Bodackej Doline spadajiicich 
vrchov a vfskov mdme tiez viae zanlmavych miestnostf . 
Severne od spomenutej doliny ^Lovichovec" je „Star^ 
Hdj,** i teraz eSte dubami porasteny. Vyse doliny „Ch my** 
refienej, vychqdne od Zem. Podhradia, pi-ave na sirokom 
chrbte vrchu, Bosdcku Dolinu od Ivanovskej deliaceho, 
videl som na viae miestach hrub6, star6 crepy. Hned 
pri fare Zem.-Podhradskej od v^chodu je hon „Haje" 
reteny, ktoi';^ vybieha juzne do honu „Kopce** zvan6ho. 
Ten tu spomenutj^ »H4j*^ od viae storoCf je vyCat^, ba 
i jeho hfyhl6 vinice v role sii premenen6. Ze tu za 
staroddvna dubovy les bol, to s mrzutostou zkiisili nasi 
hrobdri, ked pri kopanf hrobu, v hlbke asi na pol siahy, 
prisli na siln^, krkom cez hrob leziaci a strkom za- 
sypan^ dub, ktorf ledva prefat boli v stave, Na „Kop- 
coch* ale ziadnych kopcov nie je; boly tam ale istotne 
mohyly, lebo sa miestami vyordvajii eSte vzdy crepy 
z popolnic, V ktorych kdetu nachodia sa bronzove ihly, 
popol, kiisky kosti a uhlie. Jednu hrubo robenii bron- 
zovii ihlu uedavno vyoral a mne doniesol Martin Kozacek. 

Ndpadn6 je, ze jako zdpadne od Bo^dce, na svahu 
Llsice, je hon „pod Hdji^ a hned nize neho „Pohande- 
niStia" (pohansk6 pohrobisko), tak aj vychodne od Zem. 
Podhradia a horneho konca Bo§dca je „Hdj^ a nize neho 
„Kopce", t. j. mohyly. 

Asi od prostriedku Bosdce na vycbod je nfzky, do 
dolinky „Kujanovice" spadajiici, kol do kola vyssfmi 
vfskami obriibeny a len prave uzkou dolinkou „Kuja- 
novice" zvanou od strany Bo§dce pohodlne pristupny 
grunik „Baba", a hned nize neho je hon ^Strdza" 
refieny, kde pred niekolko rokami pri vykopavanf sta- 
r6ho stromu pekn6 serpentinove kladivo vykopan6 bolo, 
ktore je majetkom p. uditela Lud. Rieznera. I na „Sti*azi^ 
boly vinohrady, z ktorych posledn^ len nedavno vy- 
klcovali a z neho rolu spravili. Spomenut6 kladivo, jako 
aj in^ch pat kamenn]^ch ndstrojov, udajne v okolf Bo- 
64ce najdenych, opatruje p. ufiitel v malickom, pre de- 
dinskii gkolu ale dost bohatom museume gkolskom. Jestii 
tieto kamenn6 ndsti'oje skuto£ne v tomto okolf najden6 
boly, tak by sme mali dokaz, ze este v kamennej do be, 
tedy eSte hodne pred dobou bronzu, Bo§dcka Dolina 
ob^vand bola. Len ie tu musfme byt opatmymi a treba 
vyCkat vdcsfch dokazov. Preco by neboli India v dobe 
bronzu prave tak, jestii nie k inej potrebe, aspon k po- 
verdivym cielom, opatrovali kamenne ndstroje, jako jich 
nag lud este teraz pod menom ^hromov^ch kame&ov'' 
velmi peClive opatruje k poverciv6mu lieceniu bolav6ho 



Cislo 10. — 1887. 



SLOVENSKlfi POHLADY 



221 



hrdla, tohoto potieranim nimi? ^elezn^ sfpy, na MarfA- 
kovej Skale vykopan6, pochidzajd dia domnenia pro- 
fessora Konyokiho z XHL alebo XIV. storocia, a tam 
na Marfdkovej Skale najden^, silne zodrat6 dlatko (?) 
kamenn^ este nedokazuje, ze to miesto uz v dobe ka- 
mennej ob^van6 bolo. 

Juzne od Straze asi na pol hodiny cesty lezf ma- 
li^ka dedina, Haluzice, a julne od nej zase vypina sa 
teraz len sipami, hlohom a jalovcom riedko porasten;^ 
vfgok Hajnica. Cez Haluzice tecie potocik, ktory sa 
pri svojorn usti do Povazia v svojom asi na 20® hlbo- 
kom koryte pod zriicaninami kostola v gtrku tratf. Zruca- 
niny toho kostola, udajne v XIIL storoci vystaven6ho, 
nie preto nas zanfmaju tu, £e v nom Bohu slu^ili kato- 
lici, husiti, evanjelici, zase katolici, a zas v dob&ch 
RAkoczovslrfch od r. 1705 — 1708- evanjelici, potom ko- 
necne katolfci az do konca minul^bo storocia, v ktoroin 
bo zapustndt necbali: ale nds zanima ta palend hiina 
a star6, grafitove crepy, ktor6 sa v bUzkosti spomenu- 
t^bo kostola, potom za zvonicou a na rolacb, kde ke- 
dysi fara stala, nach&dzaju. Na kazdy sposob je na- 
padn6, ze prvy^ kostol krestansk^ v tomto okolf posta- 
veny bol v Haluzicach, najmenSej to a na vfSku roz- 
lozenej dedinke, a nie v Bosdci. V Bosaci bol sice 
kldstor i s drevenou kaplnkou, ktore spominajii visitacn6 
protokoUy ev. biskupa Eliasa Lanibo z r. 1611 a po- 
zdejsie Jdna Hodika z roku 1629 a Joachima Kalinku 
z r. 1648, ze toho ^su evanjelici v tom drevenem klA- 
storskom kostoKku Bohu sliizili, ale uz-r. 1691 dIa sve- 
doctva katol. matriky bo§ackej kaplnka tk bola velmi 
poriicbana. Kedy a kto dtaval bodacky kl&§tor a jakf 
mnfsi ta.m byvali, to sa dozvedef nemozem. DIa povesti 
dostala dedina Bo^dca meno po nmfcboch „bosdkoch." 
Opovazim sa vyslovit svoje domnenie o tom, pre6o v Ha- 
luzicach a nie v Bosaci murovauy^ kostol bol vystaveny 
ni V tak davnej dobe. Preto, 8ndd, ze na tom mieste, 
kde teraz zrdcauiny haluzick^ stoja, bolo bud iertvisko 
pohansk6, bud chr&m, ku ktor^rou lud okolity putovaval, 
a ked lud ten krst prijal, a dIa starobyl6ho zvyku, ktory 
sa mu bol jakoby druhou prfrodou stal, na to miesto 
sa shroma^doval : dali tam vystavit kresfansk;f kostol. 
Toto, ovgem, dokdzaf nemozem, ale vyslovujem len jako 
svoju domnenku. 

Ot&zka je : jaky nArod byval v dobe predhistorickej 
v Bosackej Doline a jej okolf ? Viem, ze sii ludia, ktorf 
Kvadov, Markomanov, ba este aj v najnov^fch dasoch 
velike more na pomoc si priberajii, len aby dok^ali, 
ie tu nebyvali pred prfchodom Madarov Slovaci. Po- 
lutovania hodna zaslepenost, ba nesmysel je, tajif exi- 
stenciu tak obrovskeho, io do po^tu, n&roda, jako je a 
bol slovansk^, na tom ktorom uzemi, kde sa nicfm a 
nijako neda dokdzat jeho dosfahovanie sa z in^^ch krajln. 
Preco by ti praobyvatelia Hradlsk a in^ch miestnosti 
v naSom kraji neboli mohli byt predkovia nagi slovenskf, 
ked je tu vSetko naSe? Hory, vrchy a vfsky, ba kaidy 
hon a ka2dy ktitik, kazdd dolinka, potdcik a pramiendok 
mi slovenske meno, mame povesti a podania na tielo 
V predhistorickej dobe ob^van^ miestnosti sa vztahu- 
juce; mame dosial veier pred Jurom (23. aprfla) kazdo- 
ro(ne na std ohhov po vSetkych, do BoS^ckej Doliny 
vyfnievajficich vfskocb, ml&dezou medzi spevom a vese- 
lymi zdbavami zapalovanych, tak, jako sa to kondvalo 
egte vtedy, ked predkovia nasi pohania boli, a5 teraz 
tymi ohnami mlidez nasa neprin^sa poctu slnku a o vy- 
znamu tych ^Jurskych ohnov*' vedomosti nema. Ne- 
scfseln^ povery, fiary, rozlifne zvyky a obydaje, ktor6 
sa 8 podivuhodnou hii^evnatostou zachov&vaju a na ist6 
tunajgie miestnosti sa vztahujd: to vsetko n&m svedcf, 
ze tunajsl luu od nepamati prave v tomto kraji tak to 
zachov^val. DIa dosavddnych ndlezov sddim, ie v dobe 



bronzu ani Basta, ani MarCakova Skala ob^vane neboly « 
lebo sa tu leu ielezn6 a niedo mosadznych predmetov 
naslo. Naproti tomu na Hradisk&ch boly osady o mnoho 
starsie, lebo tu zase ziadneho Meza, ale len brouz sa 
nachddza. Poban6enidtia a Kopce boly pohrobiskami 
8 mohylami. Z Haluzfc nemame dosial 2iadnych nalezov 
okrem gi*afitov;^ch crepov. 

Tf mito riadkami chcel som poznovu upozornit priate- 
lov staro2itnosti na Bosdcku Dolinu, ktor& aj v archaeo- 
logickom ohiade povsimnutia zasluhuje. Bol by som 
velmi T&dj keby do n&dho kraja znalec zavital, miest- 
nosti poprezeral a kopanfm, bdrs aj nie Decebalove po- 
klady, ale aspoii tak6 nastroje, zbroje a ozdoby na svetio 
vyniesol, z ktor^ch by sa s prfbliznou istotou urcit dalo, 
V ktorom case a jak6ho narodu tu ludia byvali. 




Slovenskf PlutarcL 

SdeTuje Alexander Lombardini. 

95. Daniel Sartoriu§. 

arodil sa z otca chyrecn6ho mena, Eliasa 
Sartoriusa, rektora &k61 v Sv. Jine, Jelsave, 
MoSovcach, Necpaloch, Stftniku a r. 1704 

kfiaza jelsav8k6ho, a z matky Anny Fabri- 

ciusovej V Stitniku r. 1704. Studoval v Kovi pod Dd- 
vidom Dyonisiusom, v Ozdanoch pod f>urom Farkasom, 

V Kezmarku pud fiurom Buchholzom a vo Witt^mbergu 
pocuval Wernsdorfa, Schroeera, Charitiusa. Sotva ze na- 
vratil sa domov, stal sa r. 1730 rektorom Skoly v §t(t- 
niku, ktoru stanicu o IV4 roka zamenil s presovskou. 
Po roku bol po smrti Petra Pavla Lendvaya, slov knaza, 
za tohoto ndstupcu ustanoven^ a 24. jula*r. 1732 ordi- 
novan^. R. 1734 zomrel £lia§ Perlicius, knaz kezmar- 
skf, a na jeho miesto prelozeny bol Sartorius. R. 1740 
bol povolan^ do Banskej Bystrice za kiiaza oboch nd- 
rodnostf, ked ale v tom dase zomrel superintendent 
Michaelides, bol ustanovenj^ za slovensk^ho knaza. Pfsal 
a vydal „Diarium" a „Florilegium" r. 1742, vypracoval 
aj postilly, ktoi'^ vvdal v slovencine r. 1746. Zomrel 
r. 1763. 

96. Pavel Vallasky. 

Narodil sa r. 1759, dla inych r. 1742 dfia 29. Jan. 

V Badanoch v hontianskej stolid. Kazatelsky a senio- 
rdlny lirad zastdval v Slov. KomloSi za poljedenista, 

V Cinkote za tri a v JelSave za 40 rokov, kde 28. sept. 
1824 zomrel. Znamenite jeho dielo je : ^Conspectus Rei- 
publicae Literariae in Hungaria." (Budfn 1808.) Jeho 
ostatn6 spisy v rukopise presly po jeho smrti do ruk 
6ura P6teryho. Vyd^val aj slov. kdzne. 

97. Ladisiav Bartholomeides. 

Narodil sa v Klenovci v malo-hontianskej stolici 
d&a 19. novembra r. 1754, zomrel ako evanj. kazatel 

V Ochtinej dna 19. aprfla r. 1825. Bol muz u6eny, 
spisovatel latinsk^ a slovensky. Od svojej najutlej§ej 
mladosti chorlav^ (uz v giestom roku musel sa podrobiC 
nebezpeinej operdcii), bol v pokraiovanf svojich studif 
viacriz prekazen^, tak na pr. r. 1768 — 1772 v skole 

V Dobsinej a r. 1772—1777 v Keimarku, kde studoval 
pod chfrotnfm rektorom Jozefom Benciirom. Cborobou 
a niidzou zronen^, nemohol vo svojich gtddiach pokra- 
£ovat ani vo vlasti ani na cudz^ch universit&ch, jako 
si to ziadal, Tak Studoval bohoslovie z knfh a ruko- 



I 
1 



222 



SLOVENSKfi POHLADY 



Cislo 10. — 1887. 



pisoY SYOJho otca. Konecno posfastilo sa mu byt kau- 
torom V OzcTanoch pri tamej&ej ev. cirkvi, a teraz od- 
hodlal sa na kazdy p&d pokracovaC vo svojich stiidiacb 
alebo vo vlasti alebo na cudzej universite. £)uro Fejes, 
cirkevny inspektov v raalo-hontianskom okrese, podporo- 
val ho V jeho umysle, a tak r. 1781 mohol Bartholomei- 
des navstlviC wittembergsku uuiversitu. Tam vy§e dvoch 
rokov pociival predndsky Hirta, Tittmana, Reinharda, 
Dresdeho, Schrocka a Hillera. R. 1783 vratil sa do 
vlasti, aby prijal miesto rektora na ev. skole v Ratkovej 
H osem tyzdiiov neskorsie miesto kazatela v Ochtinej, 
v ktorom lirade sotrval az do svojej smrti. Za tento cas 
bol aj dekanoin a notdrora ev, braterstva. Roku 1785 
ozenil sa s Eatarinou Martou; mal s nou dvoch synov 
a dve dc^ry. Jeho zdsluhy o literaturu zakladajii sa na 
joho namahaniach o slovenskii rec a dejepis jeho vlasti. 
Medzi jeho pocetnymi spismi sii pre jfch deje- a zeme- 
])\snf obsah spomenutia hodne: ^Utopia" ; „Kratick4 
historie o pfirodzenf" ; „Surama ndbozenstvf kresfan- 
sk6ho" ; „ Jadro krestanskeho ev. nabozenstvf " ; „Druh6 
posvfecenl ev chrarau UhoSfanskeho" ; ^Zollikofera reel, 
raodlitby" atd. : obstaral nov6 vydanie Aquilinovho pre- 
kladu „Jozefa Flavla o valce zidovsk6 knihy VII.", „Prf- 
spevok k dejepisu cirkvf v Tisovci a Pfle" (1780); „De 
Bohemis Kishoutensibus antiquis et hodiernis Commen- 
tatio historical (Wittemberg 1783, PreSporok 1796, 4°); 
„ Doctor Grobjan, satyra na 8urov6 zvyky" (B. Bystrica 
1784); „Rozprava mezi cisarom Jozefom 11. a Matejom 
Corvinom v mocnarstve mrtvych" (Ban. Bystrica 1790); 
„ Dejepis Ameriky" (Pre§porok 1796); „Slovensk;f zeine- 
pls" (Banska Bystrica 1798, so 6 raapami); „Meraora- 
bilia provinciae Csetnek cum tabulis aevi incisis" (Ban. 
Bystrica 1799, v 8°); „Tractatus historico-philologicus 
de nomine Gumur et ei similibus apud Anonynium Belae 
Regis Notarium obviis" (Levoca 1804, vo 4°); „Notitia 
historico-geographico-statistica inclyt. superioris Hun- 
gariae Comitatus Gomoriensis" (Levoca 1808, vo 4*^, 
784. strana so zemevidom), znaraenite dielo; „De Sa- 
jove amne natum navigero" (Viedeii 1808, vo 4?) ; ^An 
nomina Ungaricym et Magyaricura Apud veteres pi'opria 
sint vel appellativa" (Levoca 1814, v 8®). Medorezy, 
JMko zvieratd, podobizne a mapy s4m ryl a vyryl i svoju 
vlastnii podobizeii, ktorii jeho syn J. Ladislav r. 1828 

V Pesti vydal v diele „Memoria Ladislai Bartholomeides". 
Medorezbe sa sam od seba naucil. Jeden z jeho synov 
bol podobne kazatelom v gemerskej stolici. Lad. Bartholo- 
meides bol jednym zo zakladatelov uz r. 1801 v Pres- 
porku pracovavsej „spolocnosti reci a literatiiry slo- 
venskej". 

98. Samuel Ambrosias. 

R. 1782 studoval v Jene, a dokial tam sotrvaval, 
bol lidom latinskej spolocnosti. Navratiac sa do vlasti, 
bol uajprv knazom v Radvani (1798) a potom v Stiavnici 
(1796). Bol vydavatelom novych letopisov skolsko-cir- 
kevn^ch, ktore od roku 1792 vyddval tri raz do roka 
tlacou Schultza v Stiavnici. 

99. Jozef Fernet. 

Potomok hugenottskej rodiny, vypovedanej z Fran- 
ciizska za LudvikaXIV., narodeny r. 1732 na trencian- 
skom Povazf, dia Haana ale v Turci. Bol sloveuskym 
knazom najprv vo Fanfole, potom v Strbe, konecne 

V Levoci. Zomrel r. 1809 Tlacou vydal svoje pojednanie : 
,,Vom Tanze, nach dem Sinn der Lehre Jesu Christi", 

V Levoci r. 1796, ktoi'6ho v zalezitosti tejto protivnfkom 
bol Daniel Sontagh. R. 1756 studoval v Jene. Mal 
dvoch synov, Jana, spisovatela slovensk^ho, a 6ura, 
kiiaza v Rimavskom Brezove. 



100. J4iL Hrdli^ka. 

Narodil sa v Modre r. 1741. Roku 1768 Studoval 

V Jene. Bol kazatelom v Modre, potom vo Vsetine na 
Morave, dIa Haana ale v Cechdch, konecne v Maglode 
3d do r. 1810. Bol pestianskeho okresu seniorom. Za- 
nechal v rukopise slovenskii knihu sv&tych hymien. 

101. Jkn Klanica (Kianiczay). 

Studoval r. 1776 v Jene. Navrdtiac sa do vlasti 
stal sa najprv konrektorom skoly v Ke^marku, potom 
bol rektorom skoly bansko-bystrickej. Nezadlho bol ci* 
sarom Jozefom II. vymenovan;f za visitdtora skol, na- 
stupiac politicku drahu. Konecne bol podzupanom toron- 
talskej stolice a svetsk^m in§pektorom bek^s-banatskeho 
scnioratu. 

102. J4ii (?) (Daniel?) Krman. 

Tohoto muza, ktory vynikal neobydajnou telesnou 
silou, Viliam Pauliny-Toth spomfna v „Sokole" (1866, 
str. 429) ako turoliickeho knaza pod menom Daniel, 
Viktor Horhansky ale v ,,Beitrage zur Geschichte der 
evang. Gemeinden in Ungarn" (strana 272) nazyva ho 
J d n m ; nasledovne Cazko je udaf , ktor^ z obou mien 
je prave. Pauliny smrt jeho kladie na r. 1687, Hornan* 
sky ale na r. 1663. Paulinyho Daniel narodil sa v Prie- 
vidzi, Horfiansk6ho Jan bol r. 1658 knazom v Turoluke, 
povolany tam z Brezovej, kde bol od r. 1656 podobne 
knazom, a bol tak silny, ze okov vma mohol k ustam 
dat a napif sa dla Tubosti. R. 1662 usiel od strachu 
pred Tatarmi do zamku Branca. Ked navralil sa, nasiel 
kostol a faru zhorenii. Byval potom vo svojej filii Bu- 
kovci, kde i zomrel a tam bol pochovan^. Tento Jdn 
priSiel do Brezovej zo Senice, kde bol rektorom, sue 

V Prievidzi superintendentom Martinom Tamoczym or- 
dinovany. Fraiom Nadasdym prenasledovany, odisiel pod 
ochranou grofa Ludvika Nydryho do Turolfiky. R. 1650 
bol ucbdrom Skoly povdzsko-novomestskej. Bol najmlad- 
sfm synom Jana Krmana, kazatela v MoteMcach, v HIo- 
hovci, V Lesete, v Cachticach a Drietome. Studoval 

V Banovcach, Trencfne, Presove a inych domacich sko- 
lach. Neskor bol vychovatelom v Polsku u Gaspara 
Rupnovsk6ho. Ked navratil sa domov, obdrial novo- 
mestsky rektorat a neskor bol rektorom v Senici. 

103. Daniel Crudi (Krudy). 

Narodil sa 26. oktobra r. 1735 z otca Jdna, staro- 
zvolenskeho krajclra, a z matky Zuzauy Buriauovej. Po- 
ciatocne skoly navstevoval zciastky vo svojom rodisku, 
zciastky v Ostroliike. Odtial §iel do Kremnice, potom 
cielom osvojenia si madarskej reel do Ozdian, kde ucil 
sa pod ucitelora Andrejom Farkasom. Na to odisiel do 
Presporku, kde jeho ucit^Imi boli Michal Pesko a Jin 
Thomka-Szaszky. Odtial pre bliziacu sa vojnu usiel do 
Altorfu, kde pocuval prednaSky Bernholda, Dietelmaiera, 
Riedera, Adelberga a Williusa ; z Altorfu prejdiic r. 1756 
do Jeny, pocuval theologiu a filosofiu u Koechera, Walcha 
a Dariera. Strdviac tri roky v Nemecku navratil sa do- 
mov a po piatich tyzdnoch bol od cirkve v Cseri po- 
volany za knaza ; vysvateny bol Fridelom v Garamszeghu 
18. aug. r. 1759. Od r. 1763 bol v Banskej Bystrici a 
od r. 1782 v Presporku knazom. Na peStianskej synode 
bol pritomu^ ako senior a presporsky vyslanec. Na to 
bol za prveho knaza presporsk^ho pozdvihnuty a po 
smrti Michala Torkosa za superintendenta preddunaj- 
sk6ho distriktu dna 11. jan. 1802 vyvolen^ a 12. tohoze 
mesiaca slavnostne inaugurovan;^. Zomrel 18. dec. 1815. 

V rukopise zanechal prot. cirkevne prdvo Uhoraka v 3 
foliantovych svazkoch a jednu prirucmi knihu, ktora 



Cislo 10. — 1887. 



SLOVENSKfi POHLADY 



223 



V mnohych odpisoch uhorsk]fm kazatelom este does sliizi 
za prameii v jlch cirkevno-pravnych zdlezitostach. Crudi 
sucasne sberal vsetky krAIovske, prot. cirkve v Uhorsku 
t^kajiice sa rozkazy a oariadeuia. Jeho sbierka podob- 
ufch listfn bola tudira uajuplnejMa v celej krajine a po- 
zostAvala z viae foliantovych svazkov. Z homiletiky a 
pastoralky drzal prednasky na presp. lyceume. T^rad 
SYOj ziozil uiekoiko dnf pred smrCou. 

104. Daniel Lehotsk^. 

Narodil sa roku 1759 v Banskej Bystrici, kde na- 
vStevoval pociatocn6 skoly; potom ucil sa v PreSporku 
a Debrecfne na reform, kollegiume a opatne v Pres- 
porku bohoslovie. R. 1782 navstevoval universitu v Jene. 
Navrdtiac sa domov bol povolany za kiiaza do Hornej 
Micinej; vysvaten^ bol v Stiavnici 14. maja r. 1784. 
Zomrel r. 1786. Vydal v Presporku r. 1786 paedago- 
gicky spis: „0 vychove." 

105. Stefan de Luque. 

Bol rodom Spanielcan. Otec jebo ill v Sabinove 
jako krajcir. Navstevoval skoly v Dobsinej a v Ke^marku 
a siel potom do Nemecka. KeJ sa navrdtil, stal sa vy- 
chovateTom v Semberovskom dome. Potom bol od r. 1773 
kazatelom v IvanCinej v Turci, kde posobil 12 rokov. 
Odtial siel do Sv. Jana. 

106. Matej O&ly. 

Kazatel v Ivaniinoj v Turci, prv konrektor v Pre- 
gove, ordinovany Kristianom Pfannschmidtom ; giel po- 
tom (r. 1745) do Nitrianskej Stredy a r. 1747 do Prie- 
trze, kde aj r. 1758 zomrel. 

107. Samuel HraSkovi6. 

Narodil sa ku koncu 17. storocia vKrupine; studo- 
val najprv vo svojom rodisku, potom v Jelsave, Stiavnici, 
Banskej Bystrici a Roznave. R. 1717 odisiel do Wittem- 
bergu. KedT navratil sa domov, povolal ho Jan Radvansky 
do Radvane za vychovdvatela svojich a Divida Spilen- 
bergera synov, R. 1720 bol kazatelom v Kostolnych 
Moravcach a posobil tarn 12 rokov. Po smrti EliaSa 
Institorisa bol r. 1732 jednohlasne vyvoleny za kazatela 
do Banskej Bystrice. Nemecky jazyk nemal uplne vo 
svojej moci, a predsa musel posobiC jak v nemeckej, 
tak v slovenskej reel. Avsak cvicenim nadobudnul si 
takii sbehlost v nemcine, ze po odvolanC Ortela bol 
jednohlasne vyvoleny za nemeckeho kazatela. Po smrti 
superintendeuta Jeremiasa Pilarika bol distriktom ba&- 
sk^ch miest 10 dec. 1743 na superintendentskii hodnost 
kandidovany a 22. jan. r. 1744 v kostole v Garamsehu 
aj skutocne vyvoleny. Jeho posobenie uetrvalo dlho, 
lebo jeho lirad bol s mnoh;fmi CazkosCami spojeny. Ked 

V smysle zikona a povolenfm patrondtu r. 1746 navstfvil 
jemu sveren6 cirk e, bol intimatom dva razy (5. sept, 
a 2. okt.) do PreSporka povolany, aby pred tamejsim 
najvyssim sudom odpovedal pre tuto cirkevnii visitdciu. 
Krfitko na to bol zo svojich cirkevnych uradov suspen- 
dovany, ale S.marca r. 1748 kral. sud ho osvobodil. 
Zomrel, vysileny mnohou prAcou, nemociami a. utrpe- 
niami, 1. sept r. 174ft. — Hniskovic bol muz vzdelanj', 

V reciach klassickych a in^ch sbehl^, zvldstny milovnfk 
a znalec jazyka svojho materinsk^ho ; bol aj dobrym 
basnikom. Vydal Tranovsk^ho „Cytharu*, u2 do 1000 
piesnl rozranoienu, medzi ktor^mi je 88 spevov duchov- 
n]^ch, nfm sam^m ^asomeme vzdelanych; i mozeme ho 
nazvaf slovensk^m Gellertom. 



108. J>uro Milec. 

R. 1792 stal sa rektorom ev. gyrandsia v Trencine,. 
odkial r. 1795 odisiel za knaza do Beckova. Narodil sa 
'12. aprfla r. 1768 v Zay-Uhrovcach. Zomrel v Beckove 
r. 1805. 

109. Benjamin ]IIus»eali< 

Narodil sa v Lipt. Sv. Mikulasi z otca evaoj. vieru 
odprisahavsieho. Vychovavany bol najprv jezuitmi, po- 
tom ale V §oprone Jonatanom Yietorisom a Adamom 
Farkasom. R. 1786 navstevoval universitu v Jene, KeJ 
navrAtil sa z cudziny, bol vychovavatelom syna Meer- 
waldtovho a potom v Stiavnici konrektorom. Na to bol 
12. aprfla r. 1791 ordinovan^ k cirkvi v Ledenyi. 

110. Andrej Plachy. 

Zeman, narodeuy r. 1755 v Zeraanskoni Vrbovku 

V hontianskej stolid. Studoval v Rimavskej Sobote a 

V Presporku. R. 1778 odisiel do Lipska. Ked navrdtil 
sa domov, stal sa vychovdvatelom u barona f)ura Hellen- 
bacha a u Alexandra Hodossyho vo Fegyverneku, R. 1781 
obdrzal konrektorat v §tiavuici. R. 1782 stal sa kazatelom 

V Kostolnych Moravcach, odkial r. 1784 presiel do Turc. 
Sv. Martina. Neskor stal sa seniorainym notirom a 
r. 1785 seiiiorom. R. 1791 bol turcianskym seniordtoni 
do Pesti k syuodc vyslan^. Po smrti superintendeuta 
Michala Torkosa nachodil sa medzi kan4idatmi na tuto 
hodnost. R. 1804 presiel za kazatela do Povazkeho No- 
v6ho Mesta, kde zomrel 7. okt. 1810. Plachy do konca 
vyddval v B. Bystrici (1785—1786) „Star6 noviny," po- 
ucny a literAmy sbornfk. Zanechal vedia piesni cirkev- 
nych a spisov bohosloveckych i diela vedeck6. Bol ou 
jedu]^m z najplodnejsfch slov. spisovatelov svojho casu; 
vydal do 20 rozlicnych spisov. Spomenute Noviny vy- 
daval pomocou Augusta Dolezala, J. Hrdlicku, J. Rybayho 
atrf. V stvrtroin^ch sositoch. Vydal medzi inymi spismi : 
„Pevn4 nadeje", verse (v B. Bystrici r. 178.o); „Agenda 
ecclesiastica slavice Aug. Coufes." (r. 1789); ^Kochani 
se s Bohem" (r. 1790); „^ivot Martina Lutera* (r. 1791); 
„Z4kon krajinsk^ z ohledu ndbozenstvf vydany r, 1791"; 
„Platnos£ um6nf i po smrti" (v Presporku r. 1794); 
„EvaDJelicky funebral" (v Stiavnici r. 1798); „Reci pfsma 
sv." (r. 1799); „Postila domovnl", 2 sv. ; „Primitativa 
latinacum interpvaetatione slavonica" (v Trnave 1807). 

111. Jkn Michal Szepe§8y. 

Narodil sa v Hornej Sajave r. 1751. Ucil sa v Kiin- 
Tapolci, Nemes-Domolku a Presporku, R. 1773 \yyo\enf 
bol za rektora skoly v Nemes-Domolku. Tu ked" si po- 
trebn6 prostriedky zaopatril, odisiel r. 1775 do Jeny, 
kde sotrval 2 roky. Na to stal sa kazatelom v Oroszl^ne 
a potom V Sobotisti. Ponevac bol muz velmi uceny, zo- 
stal podpredsedom slov. literarnej spolocnosti. Vydal 
rozlicn6 posvatn6 prflezitostn6 reci. Zomrel r. 1810. 

112. Pavel TeSlikk. 

Narodil sa vo Zvolene roku 1759. Vychovavany 
bol doma az po 9. rok a potom v Garamsegu. Na- 
hovaranfm Sextiusa, tamejsieho knaza, aby si madarskii 
rec osvojil, siel do Ozdian, a tam sotrval cel6 3 roky. 
Potom ucil sa v Stiavnici pod Janom Severinim humn- 
nita6 vedy, odkial preSiel do Pi-e§porku a tu dokoncil 
fi!osoficko-bohosloveck6 Stiidia. R^ 1782 studoval v Jene, 
a navr^tiac sa domov bol r. 1783 Cernansk^m ordinovany 
do Velk^ho Jasena. Na to bol khazom v Pilisi a od 
r. 1794 po odchode Michala Szepessyho v Oroszlane. 
Zomrel r. 1801. — Spfsal dasomerue: „Pisne naboin6" 



224 



SLOVENSKfi POHLADY 



C. 10. — 1887. 



(v Presporku 1786) ; ^Nektere prile2itostn6 zp6vy ku pr. 
k snatku S. Cernansk^ho a P. Jdrosibo^; „KresCansk6 
modlitby a pfsnfe pro pocestn6" (v PreSporku r. 1786), 
kde nachadza sa 14 povodnych a 5 prelozeoych caso- 
iiierD;^ch piesnf. Teslak je jednym z najlep§lch caso- 
niernych slov. versovnfkov. 

113. Pavel Doleial. 

Narodil sa v Skalici a zil v prostred predosleho sto* 
rocia; zomrel v druhej polovici tohoze storofia. Po do- 
koDcenf trivialnf ch 8kdl vyuiil sa sukennfctvu a potom 
§iel do SoproDa. Nezadlho poial znovu gtudovat, siel 
do U&bu, kde si madarcinu osvojil a potom do Nemecka, 
kde bohoslovie §tudoval. Navrdtiac sa do svojej vlasti, 
prijal najprv vychovdvateTstvo u istiho zemaua, neskor 
sral sa vik^rom, potom kazatelom y Necpaloch a ko- 
nedne kazatelom v Boci. Okrem viae duchovnych piesnf, 
ktor^ fiach&dzaju sa v Jakobeiho funebr&le, je zvUdte 
spomemitia hodnd jeho slovenskd mluvnica, ktora vygia 
pod D^vom : .Grammatica Slavo-Bobemica in qua praeter 
alia ratio accuratae scriptionis et flexionis quae in hac 
lingua magnis difficultatibus laborat, demonstratur' . 
(PreSporok 1746.) Potom vydal: „Ortograpbia bobemico- 
slavica**; ^Elementa linguae slavo-bobemicae" (vLevodi 
r. 1752); ^Donatus latino-slavicus" (v PreSporku 1748) ; 
rSblrka slovenskycb a cesk^cb pHslovi** (pridan4 z prva 
k mluvnici r. 1746 vydanej, neskor A. BemoUkom roz- 
mnozeni a v jebo gnimmatike slovenskej r. 1790 uve- 
rejnen^); ,,Biblf svatd rytmovnimi summovnfky pfed- 
staveni'' (1745). Bol zkiimatelom reci. 

114. Jka AmoN Comenius (Komesflk^). 

Velky biskup bratov ieskfch, znamenit^ paedagog 
a jeden z najhlbkcb myslitelov sveta. Narodil sa dfia 
28. marca 1592 v Uhorskom Brode na Morav<$. Studo- 
val V Herbome v Nasavsku a potom v Heidelbergo, 
na CO sa vr&til zpat na Moravu, kde mu Karlom star- 
§fm zo ^erottna bola svereni prerovsk^ Skola. Eomensk^ 
zaiozil tu prv^ jak^si sposob skoly redlnej. Nezadlho 
na to ale povoian^ bol do Fulneku, kde HI jako kazatel 
a dozorca nov^ch, tam sriaden^ch skdl. Ale nepozfval 
diho nezkalcn^ho dfastia. Osudna bitka belohorski robi 
u nebo podatok vSetkych strasti a suzenia. Nasiel z po- 
ciatku ochranu u Karola zo ^erotfua, avgak skoro bol 
priniiteu^ vlast opustif. Konefine nasiel dlhSie odpoCi- 
nutie V Lesne, kde prijal dozorstvo na tamejsom gym- 
nasiume, a aj sdm vyucoval. Tu spfsal ceskym jazykom 
tri kuihy, a sice: veiku didaktiku, Skolu materskii a 
skolu prostonarodniu. V knihdch ti^chto dokizal nedo- 
statky tebdajSfch §k6I, bladiac k mravnosti, poboiinosti 
a zivotu praktick6mu. Palack^ pfse o knihach t^chto: 
„Pravidla jeho, vsetky sami sebou tak prfrodn6, jasn^ 
a proste sii, ze nic noveho v sebe mat sa nezdajii, to 
je ale vzdy znamenie nalezku praveho a platnd pravda 
kazd^ z prirody, jaki sama sebou plynie; len o to je 
diuit, aby pramen taky v iistote jeho poznaf a k do- 
br^mu vezdajsieho 2ivota obrdtit vedeli." 

Komensk^ staral sa jak o zlepsenie §kolskej sii- 
stavy, tak aj o dobr6 skoIsk6 kniby. Spfsal s&m jednu 
pod ndzvom: „Brdna jazykft," neskor ale inii pod nd- 
zvom: „Pansophiae prodromus." Kniby tieto ziskaly mu 
svetovu povest a rozSfrily sa nad vSetko pomyslenie 
lizasne rychlo. A hnerf na to (r, 1608) povolan^ bol 
zvlastnym dekretom vlddy §v6dskej do Svidska, Mai 
tam uviesC skolsky poriadok dia svojej methody, avsak 
on odtaboval sa toto nabfdnutie prijat. E§te skvelejsieho 
nabfdnutia dostalo sa mu od anglickej vlady, ktord ho 
poCala vSetk^m bohato podporovat. AvSak hroznd zbura 



Ir^nov proti Anglicanom (r. 1641) niitila Eomenskeho 
za nov;fm vyzvanfm odobrat sa do §vedska. Tu bolo na 
neho doliehano, aby sa celkom oddal Skolam. Po dalsom 
vyjedndvanf usadil sa v Elbingu a veuoval sa celkom 
didaktike a pansofii. VySe 6 rokov pracoval tu pilne na 
niekolko spisoch, z ktorych najddleiitejsf je : „Methodus 
linguaruro novissima.^ V t^chto dielach Komenslrf po- 
£fna \xi horliC proti onomu slep^mu obdivovaniu latiny, 
vyzyvajuc zaroveft u6encov v§etk]^ch ndrodov, aby pri- 
cinili sa vzdeldvat lud svoj v reci narodnej. Bolo mu 
slepym predsudkom, zeby ziv6 reci neboly sp6sobn6 

V kas^.dom odvetvf vedy. 

Stdvajuce ni skoly pretvoren6 boly dIa jeho zdsad, 
nov6 ale podia t^chto zariadovan6. Tak bolo aj v Polsku 
a Uhorsku. Ano knieza Zigmund Rdk6czy zaloiil v Sdros- 
pataku skolu, jakii si Komensky sdm zelal, a obohatil 
ju kabinetmi prfrodovedeck^m a technick^m, jako aj 
bibliot^kou a knfhtladarnou. Komensky sam rozdelil 
Studia V sedmero tried, kazdii po jednem roku. 

Bohuiial zalo2en6 boly len tri triedy, z ostatn^ch 
nebolo ni£ ndsledkom smrti knieiata Zigmunda Rdko- 
czyho a jednostrann6ho vzdelania a smySIania tamej- 
Sieho ucbdrskeho sboni. Cele dielo zostalo teda len na 
on^ch troch u2 otvoren^ch triedach. 

Kedf roku 1648 Komensky vratil sa z Elbingu do 
LeSna a stal sa biskupom tamejSej cirkve, stiUo ho tu 
velk6 nestastie. Vdlkou medzi §v6dmi a Poliakmi bolo 
Lesno zni£en6 a on utratil tu cel£ svoje imanie a vacsiu 
ciastku svojich rukopisov, v]^sledok to Styridsatrocnej 
prace. Najviac 2elel za tym, £o bol spfsal k prevedeniu 
svojich mySlienok o Pansofii, a za svojimi zdsobami 
k slovnfku 6e8ko-latinsk6mu, do ktoriho s velkou pil- 
nosfou vySe 20 rokov sberal cesk^ slovd. 

Z LeSna odobral sa Komensky cez Sliezsko a Ham- 
burg do Amsterodamu (1656). Aj tu venoval sily svoje 
zvelebeniu ikol, nezapomendc pri torn pecovat o dobro 
zbytku rozptyleuej jednoty (eskj^ch bratov. Tu aj zomrel 
dna 15, novembra r. 1671 v 80. roku veku svojbo. Po- 
chovan^ je v meste Baardenu v Hollandsku. Spfsal asi 
90 spisov. Komensk;^ bol prvy, ktor^ u6il rozumn^ vy- 
chovdvateTstvo na ndzornom zdklade, a preto ieho meno 
stale sa nielen svetov^m, ale je on v tom obore prv^ 
velikdn. Edte len za nfm nasleduje Nemec Pestalozzi. 
Jeho „Svet v obrazoch" je znamy cel6mu vzdelanemu 
svetu. 

V Brandyse nad Orlicou v Cechdch, kde pfsal zna- 
menit^ „Labyrint sveta,^ postavili Komensk^mu r. 1865 
dostojuy pomnfk. 

Jebo V Uhorsku tla^en^ spisy sA: 

1. „Janua linguarum reserata aurea^ atd., stvrt6 
vydanie, v BraSove 1638, pfsmenami a nakladom Michala 
Hermanna, v 8°, 274 strauy. Md na predku : tituln;f list, 
lectori benevolo, Scholasticis Coronensibus „Coronae 19. 
Calend. Febr. Anno Dei Horainis. M. DC. XXIIX. Simon 
Albelius, Ecclae. Coronen. Pastor. Scholaeq ibidem In- 
spector^ a Ad Autorem (9 st.dn), na konci: Index, 4 
nefifslovan^ strany. Stlpce latinskej a nemeckej osnovy. 
Na najposlednejSej strane znak mesta Brasova (drevorez). 
9. a 10. vydanie bolo tla6en6 v Levoci r. 1644 — 1655. 
Spis tento pre varadfnsku skolu do madarciny prelozil 
Stefan Benjamin Szildgyi a vygiel vo Varadfne r. 1643 
a s latinskymi a madarskymi stipcami v Bardiove r. 1643, 

V Levoci r. 1649, v Kolosvdre r. 1673, v Levoci r. 1693 
1698, v Debrecfne r. 1700. Pre paedagogium albense 

V madarcine vySiel vo Varadfne r. 1643 a s latinsko- 
madarsk^mi stipcami v Bardiove r. 1643, v Levoci r. 1649, 

V Kosicach r. 1676, v Levoci r. 1697, v Bardiove r. 1698, 

V Levoci r. 1703. Ten isty spis vysiel s latinsk;fm, 
greckym, nemeckym a madarskym stipcom v Levoci r. 1648, 
latinskj a nemeck^ v BraSove r. 1649, latiusk^, ne- 



^Islo 10. — 1887. 



SLOVENSKfi POHLADY 



225 



meck^, macTarsk]^ a slovensky v Levoci r, 1660, la- 
tinsk^ a nemeck^ v Brasove r. 1677, latinsky, madarsky 
a slovensky v Levofii r, 16S7, latinsky, nemecky, 
mad'arskj^ a slovensk;^ v Levofci r. 1699 a 1702. 

2. pEruditionis scholasticae Pars Prima. Vestibulum 
rerum et lingvarum fundamenta exhibens" (lat. a mad*.) 

V Patakii r. 1652, v Levoci r. 1657, v Pataku r. 1661, 
1662, V KoloSvare r. 1691, v Levoci r. 1699, 1701. 
„£ruditlonis Scholasticae Pars Secimda. Janua rerum 
et lingvarum structuram exhibens", v Pataku r. 1652. 
^Eruditionis Scholasticae Pars Tertia. Atrium, rerum et 
lingvarum omamenta exhibens", v Pataku 1652. 

3. „Primitiae laborum scholasticorum in Illustri 
Patakino Gymnasio Annis 1650 et 1651", v Pataku r. 1652. 

4. „Schola Indus, seu Encyklopaedia viva, hoc est, 
Januae lingvarum praxis comica", v Pataku r. 1656. 

5. „Orbis sensualium pictus bilingois'^ (lat a nem.), 
v BraSove r. 1675. „Orbis sensualium trilingois" (lat., 
nem. a mad.), v Kolosvare r. 1698, v Brasove r. 1703, 

V Levoci r. 1685. „Orbis sensualium pictus quadri- 
lingois*' (lat, nem., mad. a si oven sk^), v Levoci r. 1685. 

6. „Praecepta morum institutioni puerorum accomo- 
data. In usum Varadiensis Scholae, opera Samuelis 
Enyedi", vo Varadfne r; 1658, v Levoci r. 1696, 1700. 

V Bardiove r. 1709: Potom rythmicky prelozeny do mad. 
rcci Frantiskom Tolvaj-Mennyoiom, v Levodi 1677, 1690. 

% ;,Gentis felicitas, speculo exhibita, ad Sereniss. 
Principera Georgium Racoci", vo Vamdtoe v XVII. sto- 
roci, v 12^ na 72 stranach, vydany udanlive Abrahamom 
Szeuai-Eeit^szom. Spis tento Comenins namieril k Jurovi 
Kdkoczymu II. a pfsal ho pred r. 1657. 

Komensk6ho vSetky paedagogick6 splsy vySly pod 
nasledujucim udzvom: „J. A. Comenii didactica opera 
omnia Amstelodami impensis D. Laurentii de Geer. 
Excuderunt Christophorus Cunradus et Gabriel a Roy 
Anno MDGLVIL" Foliant v 3 ciastkach. Dielo toto dues 
patri medzi zriedkavosti ; vydal ho Komensk^ho priatel 
a patron, Vavrinec Geer. Na tituluom liste nachodf sa 
Komensk6ho podobizefi. U prostred titulneho obrazu 
je vid akejsi university zo XVn. storocia a na dvoch 
stranach a hore su znaky do kruhu vyucovania n&lezia- 
cich predmetov. Obraz kreslil mladsf Crispin de Paes, 
hollandsky maliar. 



Letorosty. 

26. 

(Cierny rok. — Pokracovanie.) 

lamftC moja zvli§tua knihal 
Bezpo5etn6 sti jej listy; 
prevraciam jich, oko £iha: 
svitne-li kde jasno^isty 
pomnik : pokaz £ojak krdtky 
na preiit^ radov^ky? — 
plesu oblas? z&cbuf blaha? — 
Preds^ ked myset klesd zv&di4 
na tipeku pritomnosti, 
a pred nam! zasteradla 
oblak, cezeii darmo p4tra 
pohlad pln^ dychtivosti: 
6i ulava d6jdo zajtr4? 
{^lovek, ach, i za pamiatky 
osveienfm vda^ne siaha, 
hladl r&d i na 6ervduky . . . 
— Ale roarn4 oka snahat 
minulosti do zrkadla 



darmo ziera, marne 61ha: 
t^ch p4r kvietkov z dob mladosti 
nkryt^'ch do da§e schrdnky 
tednd stopa ddvno zbladla — 
stnchol roil zdpach sladk^ ; 
Iba 2iaIov trvd drdha, 
siiiieb cesta ve^ne zna^nd: 
tenti — tend matn6 riadky, 
jak jasenn^m nebom mra^nd . . . 
Nikde, nikde^svetlej strdnky! 

Pam&C moja Sierna kniha! 



A predsa k speva nutkd ma tdba, 

pretrbndf kd2e nemotu rtov. 
Co preSlo — vravl — pamiatka puba, 

6i radosf £1 b6I: jednak^ rov; 
a s nim 6o via2e bdrsjakby ztuba, 

ni nezvie§, ako? pomocou con? 
povoll razom zaloby stuba: 

vzpriami§ sa, vzozre§ ku svetlu znov — 
a zo slz, svetla vzplanle ti ddba, 

i zplesdS clivon labodou slov . . . 

I. 

(1884.) 

— Ach, v mojej dusi tfeskno, trdpno v mojej duSi! 
\]i ona £osi badd, ona cosi tu§i, 

So nastaf md, 6o prljde, nezvratne sa sbliii; 

a nebnde to radosf §umnd, v desnom kriii 

to zjav, tvdr bade muky: uvedieS si v pam&C, 

vesC mojej du§e citnej nenavykla klamat 

Jak srdce sa mi chvie! sfa pred povichrom llsCa, 

dech ovieva ma spary, vlna plamenistd 

ma chyce, §ine, norf kamsi prehlboko; 

i zvoni V ncha mi i posvrbkdva oko — 

hej, predznak — Boi^e! iimie nds zas pozarmdtlS? 

6im?... 

Potegf sk6r, aver! Spokoj sa i atlS. 

— A vieS, So sa mi snilo? Saj len, druhu mil^: 

Bol krdsny mdjovy deft. V podveSernej chvili 

si zraza kroSil v chy2ka: dlhd prdca §kodnd — 

po^! — riekols' — vonku rozko§, letme do svobodna! 

Ja sldchla, scbystala sa takoj ka vycbddzke, 

svoj Sirdk svetl;^ — smieSno — v kejsi samoldske 

som vprdvala si v tmav;^ vlas svoj pred zrkadlom, 

i bdrs som zrela v tomto, jak si nad divadlom 

t^ 2asol, meral si ma okom neddvernym: 

klobdSik zdvojom som prepdsala Siemym. 

S t^m sme Sli raka v rake, zaboSili v polia. 

Van uvftal nds vonn^; pokraj ciestky rola 

zas kaidd zdala sa ndm zdravkaC s vdakom panny, 

ba dvihaC sa z miest, vznd§af veniec ostuikan^ 

a brste prvych kldskov, ovinutycb prdve 

dnes zkvitlou povojou — k ndm spelit poletave, 

i poddvat ndm ten skvost v podar za uctenie. 

My nestdli v§ak' o to, dlh^ v slnku tiene 

sme pre§li vedia ml6ky, tiahli damni, tichi; 

Sos' ieply zboie, moiuo: vidz-vidz! 6o v t^ch p^chy — 

ni netdrnu, lad — 6vy! So to za Sefadnfk? 

(i dfatelina zbikla, najeiil sa ladnfk); 

psti deti, prepelatd — obrdf, irebSe, vdnka: 

tot omrzelci, hlavy ovisnat^ k spdnka — 

Aj zvld§tno! slasti predsa niit svobodienky 

my 2dali, rozpt:^lif sa: — a mdS! rozpomienky 

V torn kejsi neodbytnej stall sme sa jatci; 

29 



tiiH 



SLOVENSHfi POHLADY 



C. 10. 



1887. 



Ti&§ stfn len sttipa vopred, da§a zmdlela v prdci 
nadobre, chtida muika v paviikovej sieti — 
Jak §koda! lebo radost hia i z hloiia svieti; 

i z trnfn zahov4ra n&s pdr Stebotav^ 

Y torn do§li sme na lii^ka Samnej a Oravy. 

Tys* ihned zk&ral k rieke; kto zn&, £os* tam bladal? 

Sn4d nasltichal si Y\nim, a £os' vy5a1, skladal 

vo verSe, v piesne. Md2' byf, ked tak iblnk& voda, 

i mysel rozvlni sa 2iy§ie, rad§ej podd^ 

do jarma umnej sloky ne2 pri ladskom ^vaste; 

ach, mnoho Skreku u nds! a jak podlost rastie, 

i hnba jej sa §lri vreskom! tak, 2e slova 

ak svojej vlastnej du§e zacbce§ o5uf znova: 

nui do prirody masiS: t4 ked shovor zavd&, 

tjm zmflit nem6i\ bo 60 vravi, vidy je pravda . . . 

Tam dlel si. Slnko znatne skld&alo sa pri torn, 

jak korana sa vzndSa nad Rozsudca §titom ; 

ajav jeho bl^skol z pUne — vtenul, kde pritid hybk;^, 

i roztrieskal sa v lu^e, bmyria zlat6 rybky — 

jich bra fa pripdtala — Kto zq4? lebo stranou 

som ibned dostriebla ta: s tviurou rozh&ranon 

jak podniesol si zraky k bordnit k v^§am zlat^. 

To chvira, zn&m jn dobre, chvila, ked tSo ztratim 

ta cele; zadamiS sa, pohne§ peratama: 

huS! haS! — a Diet ta, a ja cniem si, tesklfm sama. 

Ved mdlo ta m4m svojim, m&lol yidim, cltim; 

DO ja ti 2i(lm vSetko! s tvojim zvl4§tDym 2itfai 

je spojen^.i moje oerozdeliterne. 

Kto Ytieral i>y sa k tebe drzo, DecitelDe, 

ked bo2i p41i§ oheii, pri tymj^oa mrve 

tu Daj6istej§ia obet trdviS srdca krve? 

Kto chvatol by po kr^dlacb, D4hle ponadSen^ 

kect Dad tohoto sveta strasti, zmotky, zmeoy 

sa Svibols', nnikdS hor z tradov pozajatia 

a 8t6pa§, kam ta vedie vidln hviezda sv&tii, 

i me6k&§ v svojom oebi? — Verfm, pobyt kr&sDy! 

si blah^, Desmrtnost ni zakusujeS v bdsDi; 

tam iitie tvoje trvd, kfm dol moje tenie — 

no odbleskqje sa v iiom tvojho premenenie, 

hej ! . . . Ktoby zval ta zpiatky, nei del ttdhy n^jdeS ? 

kto brat chcel z prdy ti dacha, p&chat svfttokrdde2 

kto . . .? Dik ver! — Vdafioe vyhnem, vda£ne tvojma yzleto, 

na tislni d&in rozvif mySlienok sa kvetn 

za kaid^m volne, pine; 6ak4m v ticbej tdhe, 

bo teSIm sa jfm sama ako dieta ddhe, 

sd ddhou V skutku, iioul svet m6j je prep&san]^ — 

a yrdti§-Il sa, oa rtocb v§e md§ kr6pka manny. 

ie neraz oto5ia ta i rode dumy, 

viem iste, dumy trudn^, smiatajdce amy 

a ssajdce krev dd§kom z vero^cb maisk^ch brad! — 

zn4m dobre, ach! zodm, v mojej razom iiei sa zbadi 

had onen veleb6Ia, brojlm rozhor^en&l 

v§ak z4p&t ozve sa sM : slabds', slab4 ieaa . . . 

Och, nech mi v moci — ta bych bola na prek42ke: 

6q slnko rozpIa§ila bych vds, mraky ta2k6! — 

Tam meSkaIs\ poletoval £0 vt&k a$l^ z klietky — 

— Ja medzit;^ sbierala v6kol pestr^ kvietky 
i Vila Y kytkn sebe: ta sfiah anemonky, 

tam zlato kaSky vonnej, inde modrd zvonky 

a nezdbadiek jasno ntrbi^'dc zvolna, 

jak y stret mi doch&dzala jara chasa polnia . . • 

Ver teUla som sa y nich yelmi, prayd droika: 

ai ta yraz cel^ pliStom materina-ddSka 

sa stele predomnon — 2iaII kvet jej e§te chybi! 

— tie slzy kryoa zmdi6 koho nepohly by? — 
no vetyy jej sa ohly, objimat sa a6ia, 

hned d&m y&s, dietky-kvietky, matke do n&ra£ia! 
I trhdm snietky Mbe — a jak trhdm, jar^ 
ta yetrfk zylril! fdtel priyanal mi k tv4ri; 
ten zyrdtila som sice, le2 ha! in& zrada: 



na atrhnatti bylka mot:^i 2iemy sadd — 

§t! — sad& znoya — sa'dol. Iste Vykrlkla som, 

bo V m2ika stdl si pri mne, chyel:^m pftA hlasom 

sa po priSine, a jn zbadav, v racha 5ilom 

ai hapol8\ hnal sa v6kol Spatn^m za mot^lom. 

Ja triasla sa a2 lakom sfaby yidom Selmy, 

a b&rs si zapadil ho, preds' pred zrakom diel mi, 

tkyel jako ahol v do§i, spdleniSta stdio, 

a Siemoa Skyrpoa y slnci, ktor^ zapadalo. — 

— Bee, 60 chceS, ale, a£ aj yyslovit sa stydim, 

ja zDamenie v tom, predvest hrozaej zkdfiky yidim; 

ten 6iemy prfzrak tisic ob4y vo mae zbodil, 

ach . . . 

EJjcj! — tedy som ho navidy neodpndil? 
Mam predst&v, ni(^ viae! Skoda sdiby bez potreby — 

Dnes zdanie, ovSem, ale podstata ni v nebi, 
to dtim, jej to odblesk zapldl v chvilke malej; 
tys' adasil bo — AvSak po5ig e§te dalej! 
Tie kvietky, ktord vtedy sl65ila som v kytka, 
vzdor desa, 60 ma zm^^lil krdsy pri pdiitka, 
ja trimala jich pevne, celoa siloa dlane. 
Len kect a2 slnko zhaslo, pozrela som na ne: 
a vied, 60 holy? zdzrak! sam^ sirdtp^ky, 
jak itiiol fiieme, 6ieme, s pln^^mi siz o(ky — 
Ta pla£ ma schytil hork;^, kvietky po§ly z hrsti, 

i so slzami padly na rov z (erstvej prsti — 

Tys^ tefiil — teSlS, ale avedieS si v pamftt: 
vest mojej da6e citnej nenavykla klamat . . • 



Umrela matifika, 

amrela ; 
jej biela daM6ka 
sta paprsk zlat^ 
zpftt V nebo vzat^ 

letela . . . 

Stin no£n^ snal sa dol, 

na atok; 
v to vichor zahadol . . . 
Svet skryly mraky, 
n&8 zastrel v§ak i 

zdrmatok. 

Z tmy hlbin vzozreli 
preds* sme hor: 

tam hviezd jas vesel^; 
.^.0 ndm, ach, ztrata, 

jim v^hra zlatd — 
Stastn^ sbor! 



Ty pla£eg — a ja niesom vstave 

siz prudenie sa zastavit, 
b&rs hiadam 8p6sob v srdci, v hlave, 

pres rieka td ta prepravit. 

Dost srdce radi: spdsa pravd, 

aj ! — . hlava vdak hned vrkne : nie ! 

(jO ale odpord5a hlava, 
zas srdce pri tom kamenie. 

Dost hdtam: jakby ndjst, 5o stiSi 
yraz ten tvoj ndrek bolestn;^ — 

26 mat! sice v brobnej skry§i, 
no spi len, sladkd snije sny. 

Dost hddam: kdeby n^jst, So zceli 

to srdce ostny rozrytd — 
2e nail v hroboch sice ztleli, 

no 2ijd y nebi veSite. 



CIbIo 10. — 1887, 



SLOVENSKfi EOHLADY 



2'>7 



TTl.T-; 



Dost myslim: £oby n^jsf, £o smieri 
ta fi krat;^m losu vyrokom; 

la5 nma a ^as zdsvit viery 
mi Ychddza du§e oblokom . • . 

Ai dychtim: ndjst to slovo kl!izla, 
D&jsf spolny pofah dvojstych brdn, 

vylupnut jadro z poch^b azla, 
n^jst onen boisk^ talizm&n, 

io nielen tvrdf, lei i sved^f: 
v&s nezplodil len vesny 6as ; 

nesmrtnosC neni trblot re6i, 
vy objfmete svojich zas! 

0, Boiel ktor^, fe si, vieme 

a riadi§ svety vo velkom: 
sme ozaj viae nel kvietky zeme? 

ndm ducha iivot ^delkom? — 

I dnmdm; uzavieram — menim, 

po lepSom tuiiac prfvete; 
i blt^dim nebies pod sklepenlm, 

ynuk prosim — vSade zavrete. 

Ty plaCeS • — a ja niesom vstave 

siz prddenie sa zastavif, 
b4r8 kutdm spdsob v srdci, v hlaye, 

pres ^ialov tok Ca prepravit. 

6, neresf! jak som biedny, such^, 
zr6c V totti hrobnti trhlinu! 

Hlas na to: vskutka zjav si machy, 
5o brnkd v slnka hodinn. 

Hlas drnh^ ale ihned* proti: 

ba nie tak! nikdy! v tebe duch! 

y Aom 2ivot zemsk^ nad i^ivoty! 
Boh neni strojcom niarn]fch tdh. 

Na6 dal by ti bol poznaC seba, 
kedf 6erv ta skoro zprevrcia? 
na6 uma skvost ti, predcit neba, 
na5 Idsky plam ti do srdca? 

Cnj srdcel ono bo^fm zvonom, 
do stdle zve ta v sldvy chr4m, 

a zamiklo-li, s pozdnym t6nom 
si vniSiel iste, u2 si tanu 

(jui srdce! — Sldcbam, tl^ie vskutka; 

y torn zvldstnou strunou otrasie: 
koj sladk^ vpl^va do zdrmutku — 

aj, ve5nost! citim po blase. 

Cnj srdcel — i ja radim k tomu, 

hej, du§o moja ztrdpena; 
od hrobu krok je k viery domo, 

i zvieS hned, 6o to znamend. 

Re$ srdca neni pod otdzkon, 
nie! nasldchaj jej v ddvere; 

ty pozve§ cliv^ ten zvuk Idskou, 
ja — hiasom ^Jvej matere . . . 

A lodka v piit \ii pripravend 
od krajn strasti, (akd £ln; 

vftttip, drahd! k brehom poteSenia 
nech yezie tokom Ikav^ch vin! 



Kedf zomre mu2, bned* rozletia sa zprdvy 
na kri^dlach diernych v bllzky, diafny svet; 
kvil hrany zalkd, ztfchne v§ete5 vravy 
a y smtitok oble56 sa kraje hned". 
Eu katafalku zacne putovanie, 
sviec pldpol zahrd v slzn^ veletok, 
diid kvetoy pr§i Cierne na postlanie, 
a vsetko zavre vzletn^ nekrolog. — 

Zomre-li zena: sotva dol sa dozvie, 
tak tizky obiial svet jej zAujem ; 
len pdbuznych pla6 5o sa kru§no ozve, 
jin4£ej hmie na hn sird zem. 
A predsa bola ona i^ertva sama, 
jak pelikan sa v obet ddvala 
a jako anjel ve^ne s perutama 
roz§frenyma strd2ou stdvala. 

Nefintila sa jako m6dne b&bky, 
po mamych neba^ila ozdob&ch: 
bo znala, v £om skvost i^eny, cenn6 habky 
ie nad zamat je kraj§i du§e nach 
spanilej, nad zlato cit mysle skromny 
a nad sperky je neha, pokora ; 
ostatuie je mam, pridan predaromny, 
nie krdsa, jako pdvy krdkoria. 

Neznala p^chy, milost pldla z Ilea 
jej perlou vdaku, pravy dobra vznet; 
nebola zpurnd ani klebetnica, 
jej re5iam priamym sladko rozumet; 
jak kvietok bola Idby, bezdhonn;^, 
kvet stydliv^, preds' sebavedoni^, 
do poly V slnku, zpolovice v tdni, 
lesk rosy svSlty na rtoch, v svedomi. 

A bola pritom prdcna, asilovnd, 

jak Martha v Svdtom pfsme bedlila 

v§etko, Mm sa i^ivot krd§li, rovnd 

a plno dmu sa lode vetrild. 

Nie V zdhalke a mdkkom udr^ani 

rdk nachddzala panej dlohn; 

to nepreilo kr&i hospodarky dlani, 

ui rarach vzal ta k svojma brlohu. 

Jak starostila opravdu sa stdle 

t>^ch, io sveril Boh jej pod kr^dla, 

ze uder padne z blizka abo z diale — 

ach, svet je piny nehdd, osidla 

tarn rozstavene v§ake . . . Lahko padndt 

a taiko vstat a zdvihndt ndlez rdn . . . 

Pod vlastnj^m kriiom bude tajne chradnd^ 

no tym jej trpiet, stonat — boiechrdAI 

A mala ducha, ndrod milovala, 

nie dsty ale srdcom pravdivym ; 

tak neraz, zakym s ihli^kami hrala, 

som nasluchal jej slovdm zdrivym, 

i spoznal tdzby, ktor^ kryla v du§i 

a k splneniu jichz slala k nebu vzdych; 

hej, znala £itat, £itat, jak sa slu§f, 

z knih: suziebtdiieb n'a§ich ndrodnlch . . . 

No umrela: — a svet sndd neznal ani, 
ie bola, ne^ul, ze jej viacej niet; 
tak tichy bol jej 21vot pozehnan^, 
a jako trval, bol i naposled. 
A predsa ona bola iertva samd, 
jak pelikdn, a2 i sdm zahyne; 
jak anjel stdla strdiou s perutama — 
sndd bdic i dnes tak v hviezdnej ot^ine. 



29^ 



228 



SLOVENSKfi POHLADY 



Clslo 10. — 1887. 



Zdob, vend si matky mohyln; 

och, ona rada mala kvety! 
sadf ru^u na iia rozrailO, 

necb iiarou \kskj nad iioa svieti. 

A nasej sirdt, rezedy 

a ncsmrtelkou ovrtib hriadka: 
nech smtitia sniv6 stisedy, 

vzdychajiH vonne do ostatka. 

A krajmi rova zvlnenou 

nech riavou brnaj spl^va v pa2if, 
i kyne chvojkoa zelenou, 

ked cbume! zimy bade siiaiif. 

NevyschnA ony, viem ja, viem, 
bo ona rada mala kv^ty; 

zo srdca matky dobrd zem, 
a k tomu slzy dobrycb deti . . . 



Zn^ pamiatky chrdm? — 
Stojl V blizku, stoji v diali 
dvoch chvil uzkej na prieprave, 
jednej : u2 ju z6pa£ half, 
druhej : krielkd dvihA prdve — 
stoji strmom na navrSi, 
neba sa dotyka §titom, 
tvary v Seru zanovitom, 
z kriia len to iiara sr§i 

dna, zhasl^ho ndm. 

Zn6§ pamiatky chrim? — 
V celej svojej mohutnosti 
divne povstal, z dudn^ch 14tok: 
z tvrd^ch, kruSn^'ch zkdsenosti; 
z ttkh, to po§ly V zmar a zm&tok 
z jejich slznej klihoviny. 
Akobys* ho nepoznala? 
sama si ho zbadovala; 
pr4ve yneslas^ obraz sin^, 

vdkol 6ierny r4m. 

Ja tiei tak^' m&m. 
Eaidy filovek mA svoj vlastn^- 
chrdm pamiatky. Od kolfsky 
stavia na iiom. Ak je §(astny, 
vyzdobl ho sice blysky, 
postrkd doii v§ake modly, 
ale in46 — zabil dvere. 
NaSe chrAmy skromn6, §er6 — 
a hia i v tom sme sa zhodli: 

tvoj pri mojom priam. 

Dofi chodieva§, zndm. 
Zdri^al bych ta, zdr^al, ale — 
Neraz prosim pretiprimne: 
zostaii! sldchneS, tu si stdle, 
a predsa len nie si pri mne, 
nie si! Zrak tvoj zaslzen:f 
sveddi, ddmy v tvdri zn&me: 
2es* V pamiatky znova chrdme, 
pred obrazom na kameni 

kladi§, vzdychd§ tam. 

Darmo, tvoj to chr4m. 
V6jdi tedy, bo hyi musi, 
v6jdi fiasom — Panboh s tebou! 
Tam ni mnohd blaha kasy; 
a ked nelz& jich vziat seboa, 
sebou zpiatky do i^ivota, 



1 jich zvftdl^ videf vienok, 
do ig z pdhych rozpomienok 
nteSif sa — i t4 psota 
sladko padne, zndm. 



Hvieedoalav. 




Slovensky obchodnlk v rnskom kraji 

Obraz zo iivota. Pise MatuS FUo. 

(Pokradovanie.) 

IV. 
Na schddzke. 

asi skoro vyhladali hospodu, na ktorej nadli 
ui v§etk^ch svojich toYarigov, ako aj sameho 
kupca Mafku, a ked zatiahli na dvor, uz ySade 
B?'l kruhom cel6ho dvora popod saraje staly vozy 
i s konmi, a chlapci bned povyskakovali k nim, aby jim 
pomihali vypriahnut. 

Ysetko bolo v okamihu uroben6 a nasi vo&li do 
izby, kde rdtal sa uz z posledneho voza pozostaly, 
^starym** menovan^ tovar. 

„Pdn Boh s nami, bratia!^ slovil Jozko i £)urko. 

„Aj Duch svaty! Nu2 kdeie ste vy, ludia, toiko? 
Yed sme uz mysleli, ze ste niekde zahynuli/ hovorili 
v§etci oproti nim. 

„A ja som ni aj pisal Mariene Dvorsk^ch, ze vlci 
]6urka zjedli!^ krical Rajnoha z predku izby. 

„No len ty," odpovedal mu £>urko. „ke<r teba uz 
nevedeli niekde. . ." 

„Nuz ved by. si sa pominul za mnou, ty..." a 
podisiel k nemu, dal tnu ruku a bozkali sa. „Ako ze 
sa mas, brafiek?" 

^No len sa ty chval?" 

A tak to trvalo dosC dlhy cas, k^m Jozko a £)urko 
vgetk^ch obisli a s kazdym ruky postiskali si a s nie- 
ktorym aj bozkali sa. Samovar, taky asi na okov, priam 
dotarusili chlapci na stol, a ked sa tak vgetd zdravf 
si§li, cajovalo a besedovalo sa dlho v dobrom, uprimnom 
rozhovore. Najviac sporalnaly sa rozlicn6 prihody na 
riekach a v chumeliciach, a ked aj Rajnoha svoje vy- 
pr&val, neobislo sa nikdy bez dokonal^ho smiechu. 

Po caji pokracovalo sa dalej v prAci. Prave doratal 
sa uz tovar Palka Dolnika, a ked Matko urobil s nim 
licet, uk&zalo sa, ze zarobil tisic zlat^ch „sajn.^ 

Kazdy v spolocnosti pokriitil hlavou nad tolkou 
summon a Palko predsa e§te hovoril: 

„Hej, keby miia neboli Zahorovi chlapi kazili, bol 
by som este lepsi b^val." 

Za Dolnikom zas nasledoval jeho udjomnik, Bazov^, 
ktory hned z prichodu na schodzku ponosoval sa chlap- 
com, ze ho kdesi obkradli. No neskor doslo to, pravda, 
aj starsim do usu, ale kto vie, ii mu to aj tito verili. 

„Kde ze si, Bazovy?!** krical Zlatary nanho, a on 
sotva ze dovliekol sa k stolu. 

„Daj si pozor teda, budeme rdtaf." 

Matko vzal ucet tovaru, podlozil pod sdcet donesen6 
peuiaze a zr^tal. Potom, ked podlozil pod tli sumrau 
oddat^ mu v Cemigove tovar, za6al odtahovat : „Tri od 
troch — nie, jedno od jednoho — nie, SesC od Siestich — 
nie, jedno od jednoho — nie. Nuz ty galgan, ved si ne- 
zarobil nifi!" 

CeU spolocnost sa chutne rozosmiala a Bazov^ 
zmizol ani gdfor. No nechybyla ho za jeho z&sluhu od- 
mena, lebo ho Zlatdry vriadil o jeden stupeii ni^sie — 
za chlapca k yozu. 



1 

i 



Cfslo 10. — 1887. 



SLOVENSKfi POHLADY 



229 



Na druh]f deh poratal sa aj Jo2ko s £)urkom, 6o 
tiei nie hordie ako Dolnfkovi vypadlo, a potom prikroMlo 
sa k rozberaniu truhal, ktor6 boly u2 zvezen^ na ho- 
spode a za£al sa znadiC a rozhadzovat po dieloch nov^ 
tovar. 

Chlapi posedali kruhom dlh^ho stola s ceruzkami 
V ruk&ch, niektori podavali tovar na stol a Mafko, ked 
poveril mnohosC ist^ho drnhu tovarn s lictom od kupca, 
volal: „16 kusov letnych vlnen^ch Satiek — kus 20 
zlatych 16 grosil'' Chlapi znacili predpovedan6 6fsIo na 
karty Satiekr a ked boli hotovf, rozhodili jich po dieloch. 
plO kusov galansk^ho pl&tna — kus 120 zl.*' (Rozuinie 
sa, ie rdtalo sa na §ajny a znadilo sa Yidy rimskou 
cfslicou.) 

^Ej, f)urko, ale by bolo toto pUtno niekomu na 
koSele!" pobodil Rajnoha a uk&zal tu rukou na Turiec. 

,,No, nemyl teraz, odpovedal mu £)urko, „lebo ak 
ti pripisem kriz, bude§ mat osoh.^ 

„4 diuziny korsetov, diuzin 30 rubli — kus 10 zl.*' 

„Ej, toto by jej uz len bol — pozri ze, f)urko! 
Ale by bola tenucka!** zas len plietol Rajnoha a pri- 
pravoval si korset na svoj driek. 

„To si ty svojej Dorke nechaj - vie§?l** odvrkol 
mu zas £)urko. 

No 6o to Y§eli(o toho tu bolo, ned& sa v§etko po- 
spomfnat; dost na torn, ze Rajnoha sotva jeden druh 
tovaru nechal bez nejakej figliarskej pozn&mky prejst. 

„Ej, na mdj ku§u, Matko n&§l^ oslovil Rajnoha 
kupca, „nuz ale sa my e^te aj dnes do polnoci budeme 
trdpit s touto haraburdou ? Nuz ved sii ostatn6 fagiangy ! 
Pre pAna Jdna, ved aj v pekle raz do roka byva hostina." 

„Len nepokuSaj druhych a rob," odpovedal mu 
Matko. 

pEj, na moj veru, neodstupim. Ved dnes cely svet 
zije V radosti a rozkoSi ! Pre6, chlapi, tuto furdu-murdu 
a vy, Matko, na pivo aspoii desiatku!"* 

„No, daj uz aspon tieto hrebene poznacit a potom 
m6zei uz fa§angovat.^ 

Pristal konecne Mafko, lebo vedel, ze nielen Raj- 
noha, ale aj ostatn( radi by kus toho vyrazenia. Potom 
vytiahol naozaj desiatku na pivo, — no, ved to aj tak 
pre styridsiatich chlapov nebolo primnoho, — tovar sa 
pozakryval a Simko zo Slovian, ktoreho Siroko daleko 
po ruskych dvoroch znali ako vytecneho hrica, vzal 
velikii harmoniku pred seba a uz rozletely sa z nej tie 
najkrajsie, najvyberanejsie slovenske n&pevy. Hia, Simko 
bol aj je naozaj virtuosom v svojom obore: on casto aj 
vo vftcsom dvore, ked zahra slovenske tr^vnice, aj za 
dva-tri dni odtial nevynde, — 6o, pravda, jemu viae 
k dobr^mu ako samjfm panom posliizi, — lebo podia 
toho utfzi tarn po chlapsky. 

No, ked priSlo pivo a povypijalo sa po sklenici — 
a veru bolo dobre, lebo bolo z cesk6ho pivovaru, ktory 
bol siroko rozchyreny po orlovskej gubemii, — Rajnoha 
sa rozochotil, a ze mu bola \xi od Varsavy, kde s Jan- 
kom Ealinom besedovali, jedna vaina vec na ume, chcel 
ju teraz previest, cielom 6oho zadov^zil na ostatne fa- 
Siangy zvld§tnu hudbu. 

Zasiel tedy do prlchodnej izby ku chlapcom, a ked 
mu tam koryt^, plechy, vedra — ba aj brdo este vy- 
drel od gazdinej — nazndsali, pristrojil z toho muziku 
a hybaj do izieb medzi veselii kompdniu. 

Najprv vyhriivalo sa Mafkovi, a tento ked musel 
Rajnohovi hodif patku do ciapky, odisiel s bandou zas 
k star6mu Malinovi, a ked sa ho p;f tal, akii rozk&^e, uz 
dudali mu tu: „§efranfcke pekn^ deti.** On len tiito 
jednu Iiibil, no Rajnohovi to bolo vsetko jedno, len aby 
on ^vrabca** do ciapky dostal. Tak obiSiel vsetkych rad 
radom az do najmladsieho, a ked uz bol u konca, vy- 




stiipil aj 8 pokladnicou na prostred izby a predniesol 
nasledujiice slovd: 

„Drahf bratia! Uz od davna premyglal som si o tej 
v&inej veci: ak^m sposobom sosbieral by som na tii 
naSu slovenskii chudobnd studujucu mldde2, ktori za 
posledn^ch £ias tak nemilosrdne vo vlasti nasej je pre- 
nasledovani, v naSej bompdnii pir grosi? Dnes tedy, 
ako vidite, podarilo sa mi toto moje tiizobn6 preds 
vzatie pomocou tejto „barbary" — ukazal na koryto 
chvdla Bohu, s dobrj'm v^sledkora," a pri tom 
do ciapky. „Tu mdte tedy, Mafko uii — obr 
k nerau a predlo2il mu baranicu s grosmi — tieto mo- 
zolne nasbieran6 gro§e, ktore na spomenuty ciel velmi 
vdacne obetujem. " Potom vynal aj on niekoiko dvadsiat- 
nikov, a ked hodil jich do ciapky, riekol: „Odovzdajte 
to tedy na patricn^ miesto, a ked sidete sa s pdnom 
sprdvcom nasich slovensk^ch „Ndrodnfch Novin,** po- 
iiadajte ho, aby tieto na^e milodary v novinach uve- 
rejnil. Nech vie svet, ze aj my povedomf sme si ndsho 
nftrodnieho zitia a ie ani my, h&vs aj daleko v cudzine 
od svojej vlasti vzdialenf, nezabiidame na svoj uhneteny 
ndrod," 

„Nech 2ije Rajnoha I*' pri volal mu pohnut^ kupec 
ZlatAry. 

„Nech zijel** ozvala sa ceU kompdnia. 

Kr&tka re( Rajnohova urobila na jeho sudruhov 

veTky dojem a mnohy z nich, odu^evnonj^, prihodil do 

baranice e§te p&r dvadsiatnikov. Kupec Zlatdry postaral 

sa potom este raz o pivo a jeho chlapi zab&vali sa az 

. za polnoc. 

Rano pokracovali uz zas vo svojej zapocatej prici 
a na tretf den uz nacfnali aj diely r&taf. Jeden sadol 
si ku dielu, a ked nar4tal z pamati va(Mu summu a 
tovar na vedlajSie pr^zdne miesto odlo2il, volal: „35 
zlatych, 4 groSe, 2 krajciarel" 

Dvaja, ktorf za dvoma stolmi s papierom a ceruzkami 
sedeli, pfsali predpovedan6 a vzdy opakovali tie cfsia, 
ktor6 pfsali, aby podavajiici vedel, ie sa napfsalo. 

„76 zlatych, 5 groSi aj jeden krajciar! Ondrej, pfs!" 
musel upomfnaf pfsajiicich, lebo Rajnoha v§e do tej izby 
nakukol, cfm odvracal pozomost pisarov od veci. 

Tak rdtalo sa za cele tri dni, a ked sa summa na- 
ratan6ho tovaru so summon vsetkych uiitov varsavsk^ch 
spolu nena§la a chybovalo niekoiko zlatych, rozhodilala 
sa chybnjiica summa procentom na sto na cely tovar. 
Po rdtanf hned prvy za£al zas stary Malina tovar do 
pudal ukladaf a ostatnf, ktory kde miesto nasiel, ukla- 
dali si tiez. 

Ked Malina vecer o desiatej so svojfm tovarom bol 
hotovy — druh^ ukladal aj do rAna — , privolal Bar- 
tosovi, ktory vzdy raaso na diely delieval, aby sa chytil 
do price, ze uz &is. Bartos tedy — e§te vtedy s tovarom 
nic nerobil — vyhmul rukavy, dovliekol veliky dreven^ 
tanier s masom — polievka sa len na obed jeddvala — , 
rozostlal cist6 papiere po dlhom stole a — tranSiroval. 

^Chlapci!" zavolal Rajnoha, a k Palkovi Dolnikovi: 
„No, ty pokladnfk, daj skorej toho vrabca, nech donesd 
tej ceciny, vyhodfme si po jednom pred veterou!" 

Hia, Paiko Dolnlk b^val na schodzkach vzdy po- 
kladnfkom a aj richtdrom; on viedol si dlhy lajster vo 
vydavkoch spolocn^ch, a ak kto v niecom na schodzke 
previnil, aj pokutoval. 

Ghlapci ako strely doleteli s vodkou, a Rajnoha, 
ktory najlep^ie vedel uh&dnuf, aby kazd6mu po plnom 
vyglo, vzal sklenicu i kallsek a nalieval. Po samom 
predku veru si aj 84m pin prindpdl jeden hrkol, za nfm 
yidy Malina a potom priSiel rad na pokladnfka. No 
Rajnoha vzdy nieio vystra al : aj teraz, ked Palkovi na- 
lial a tento uz-u2 mal vziaf kalisek z ruky Rajnohovej — 
„Pan Boh nis 2iv!" a u2 vyglgol ho Rajnoha a Palko 



\ 



230 



SLOVENSKfi POHLADY 



Cislo 10. — 1887. 



zostal na lade. Druhy raz bo neoklamal. Eed nalieval 
zas BartoSovi — tomu vygazdoval obycajne aj druh^ 
eSte — napomfnal ho : „No^e, ty, del ako sa patr/, vies, 
ie Tcera Palkovi len akdsi koia ostala; kazdy uchytil 
&) krajMe a on, kdesi zatarmoneny, ostal bez masa.^ 

„Ba sa musf nejaky poriadok zaviesf," dodal stary 
Malina, ktor(^ho tiez neraz statocne obrdzdili. 

MaCko Zlatdry lezal si, kiiriac dobrii var&avsku ci- 
gaini, na divane, a naradil cblapom, aby si napfsali 
inenoslov a s nfm aby pri deleni odisli do drnhej izby, 
a ked Bartos zavola: f,Komu toto?** aby vtedy zakrical 
ram niektory z menoslovu meno a poznacil ho krizikom. 
Tak ze mdie byC najspravedlivej§ie. 

Chlapi boli radi a Paiko s Malinom najrad^ej. 

No Rajnohu nikdy nik nepreviedol, a aj tu e§te dal 
si rady, len aby niekoho nadul, nby bol iart. PoSu^kal 
nepozorovane niekolko slov BartoSovi a vezmiic do ruky 
menoslov, odiSiel do druhej izby. 

Barto§, ked ukl^zal pred o^ima celej kompanie 
prstom na niektory diel, zakrical: „Komu toto?" — 
„Ignac Malina!'^ bolo pocuf, a ked si Malina vzal maso, 
povedal: „No, to je uz poriadok, to sa uz kazd^mii 
raoze pozdaf." 

Rajnoha sa v tej druhej izbe trochu uSkrnil. 

BartoS zas len vola: „Komu toto?" — „Palko Dol- 
n(k!" Palko podfde uz aj s papierom v inike, aby si 
nan svoj diel polozil a — pozre na Bartosa: „Ach, bo- 
daj vis certi uchytili aj s nfm, aj s tak^m poriadkom!" 
A rychlo odchodil z izby von. 

Chlapi poodchodili k stolu, co to za diel, ked ho 
Palko tak obdivil, a vskutku, majstri Barto§ s Rajnohom 
prichystali mu len sam^ kosti. 

No nehneval sa Palko dlho, lebo vySli mu hnod 
chlapci povedaf, ze ma aj on diel dobry, ze to bol len 
zait. No prihodilo sa niekedy, ie sa aj BartoS v pocte 
rtielov nechtiac prehodil, a vtedy musel ostat jeden bez 
dielu. a to vzdy musel byC on. 

Tak uchodil cas na schddzke na§im ix)ddkora, a ked 
poukiadal sa vsetok tovar a prihotovil sa kazdy k od- 
chodu, ustauovila sa zas novi schddzka na sv. Annu do 
Voronieza a — rozisli sa. 



V. 
Drnha lehota sehddzky do YoronieiH. 

My tedy po starej znajnosti budeme nasledovaf zas 
len naMch, totiz Jozka, Durka a Janka, aj na tejto 
druhej lehote. 

Tento raz ueuastupili oni puC svoju ta k juhu, od- 
kial prisli, — ako to mnohy, ktor^, ked nechcel voz 
v zime na sadach vlacit a uechal ho niekde, musel po- 
torn starou cestou k nerau tahaf, — ale pohli sa k Se- 
vern do kaluiskej gubernie podia rieky Oky,- ktord 
u Niznova z prav6ho brehu do Volgy vpadd, po boha- 
t^ch dvoroch. 

Since dvihalo sa io den uz vyssie na oblohe a snah 
ulahol a piigfal sa pomaly, az dosla jama rovnouoc a 
mohutna Oka vskryla uz tiez od hrubeho az na siahu 
Fadu svojc hlbok6 vody. 

Nasi, nechtiac opustiC ani na Tavom brehu tejto 
rieky nachodiace sa dobre dvory, omeskali sa s prie- 
chodom na druh^ breh, kde jich uz zndma trakta od 
davnejsieho casu vodievala. 

Dosli tedy ku brehu, kde uz prive ostatn6 balvany 
ladu valily sa dolu strasmou riekou, a na cas ubytovali 
sa tu okolo prievoznej pristane, tak ako aj driihf veFmi 
jtoietni cestovatelia a izvozcfci, a cakali v n^deji na 
upadnutie v6d. 



Rieka hucala divok;fm sumom okolo vysokych lesna- 
tych brehov a rozlievala sa v sfrke az na sedem verst. 
Pohlad na nu robil u naSich roddkov straSn^ dojem, 
ked pomysleli si, ze snad za t^zden alebo aj dva tu na 
brehu musia cakat bez vsetkej price. Eonecne riekol 
Jozko k f)urkovi: 

„No, £o budeme robif? Ja ui vychodim z trpezli- 
voBti. Podme ta ku prievoznfkom, co n&m tf povedia.'' 

Zvrtli sa a uz boli tarn. Mostfka, po ktorom sa na 
„parom'' ci prievoz zchodilo, nebolo vfdat: ten kto vie 
koiko siah pod vodou alebo aj celkom pre^ bol vodou 
odneseny. Prievoz priviazany bol silnymi povrazmi o 
hrubu borovicu a vlny sMit^ hupkaly ho sem tarn od 
brehu a zas nazpat Jozko oslovil prievoznfkov : 

„Nu stoz, bratci, jest kakaja nebud nadezda na 
perepravu ?** 

„Niet, brat, jedce lod plivet. Zivtra posmotrfm, sto 
Boh dast," odpovedal sviezi, vysoky, chudorlavy starik. 

Na§i odisli, a na druhy den, ked uz len velmi 
zriedka kde-tu kus pldvajuceho ladu bolo uzret, sli zas 
k prievoznfkom, aby sa s nimi poradili. 

„Nu stoz, bratci, sehodna uze mozno nadejat sia?^ 

Starik pozrel na divii kalnu rieku a pohodil: 

„Da, sehodna po^aluj, mozno uze podniat sia." Po- 
tom k Jozkovi: ^Jesli toFko vy sohlasites?" 

„My gotovi, jesli toiko vy pojedete." 

„My nebojimsia, my uze privykli," pohodil starec, 
a ked Jozko zjednal prievoz, — io ho nemilo stalo, lebo 
len dva vozy este okrem jeho maly sa postavit na „pa- 
rom", — chystali sa hned k odchodu. 

Malemu Jankovi sa az nohy podlamovaly od strachu, 
a ten sotva io mohol pomdhaf naSim pri sberanf sa 
okolo voza i konf. 

Prlevoznfci najprv priviazali „parom" silno o breh, 
a ked urobili z brvin a dosik mozny prfstup nan, po- 
vtahovaly sa vsetky tri,.vozy i s konmi nafi, a ui za- 
piiahalo sa asi dvadsaf dobrych konf, ktor6 sami prie- 
vozDici najali do neho a dali ho na dlhociznom povraze 
fahaC asi desat verst bore vodou. Museli to preto urobif, 
aby jich voda prflis daleko dolu nezaniesla, kde na tam- 
tom boku dmuly sa vysocizn6 brehy, pre ktor6 by sotva 
boli vstave byvali z rieky von sa djstaf. 

Uz nebolo daleko do vecera, ked na§i smeldci do- 
tiahli na urcen6 miesto. Nemeskalo sa tedy s casom, a 
ked prievoznfci upomenuli pocestn^ch, aby si vozy spolu 
posvazovali a aj na parom pripevnili, kizali bojazlivym 
konom oci pozavazovat, a ponevic jeden z uich bol aj 
hodny divok, tohoto poviazali a zhodili na dlazku pa- 
roma. To vsetko nmselo byf preto, ponevic bili sa, ze 
bude jich na vode kolfsat a sem tam dvfha^, naslcdkom 
£oho mohlo by sa vsetko k jednomu boku zmiesit a ne- 
sfastie bolo by hotove. 

Prievoz odviazal sa a pohol. Prievoznfci i pocestnl 
postf hali ciapky a zehnali sa. Janko uchylil sa medzi vozy. 

Najprv starali sa silnf muzfci-vesldri vohnaC parom 
rovnym smerom od brehu ku stredu rieky, co sa jim aj 
neskorSie darilo, kym plavili sa eSte krotsou tfsinou. 
Ked ale dopUvali sa ku kraju siln^ho prv^ho priidn, 
uz zacfnala jich divd bystrina sebou zaberat a vesldri 
malo pomdhali a len kormidelufk. pracoval silou troj- 
ndsobnou, kfcovitou. Tu drav6 vlny jedna za druhou 
zahadzovaly sa ku paromu a vse jeden bok a hned zas 
druh^ pridvihovaly do bora, a ked sotilo jich zrazu sfa 
iver do vin, tu kone zdubifialy na silnych mostindch 
ani hrom a Janko hned krical : „Jaj, Boze moj !^ a za- 
kaleny besny priid raietol a un&sal ako nejaku triesku 
„P6moc, gospoda, pomocl"* zkrfkol vsetok uz vysileuy 
kormidelnfk a nasi krajaoia hned priskoiili ku pomoc 
staremu mu^ikovi. Hruza a strach prebehiival udy vset 
kfch na parome prftomnych a hned jeden alebo druby 



Clslo 10. — 1887. 



SLOVENSKfi POHLADY 



231 



prezehuaval sa alebo hladel do hroznych penav^ch via 
okom zavlhuut^ro a „Bozel Bo2e!" lamentoval. Koneine 
zavznel utesitelny bias z ust Yysok6ho muifka: „SI&Ya 
Bohu, bratci! Vie minovali opasnostl^ Na to hned zas 
len pre2ehn&vali sa Y§etci od radosti a Janko tiez ui 
Tjrstriil svoju bojazlivu hlavku zpomedzi vozov. 

Potom plavili sa uz o mnoho tich&ie, a ked Janko * 
zl)adal zdaDliv6 krf£ky, upozornil kormidelnika , aby 
karoval od plitiDy, zeby parom nesadol. No ked starfk 
cadim vysvetlil, ie sii to koruDky z vysokych borovfc, 
pi*ejal jich az stracb, ked presved^iili sa, ze nesu sa 
ponad vysokii horu. 

Kone^ne dotiahli stastne ku brehu, a ked poscho- 
dili, zapriahli, a hajde zas len ako v jeseni po barinach, 
kaluziach, hlbok^ch potocn^ch brodoch, k^m vyschia 
cesta, a potom jazdili si uz ani po raji, krasnymi zele- 
nymi poliami, zakvitnut^^mi Idkami, vonav^^mi horami 
a hijami, od dediny do dediny a od chiitora do cbutora. 

Jednoho pekn6ho d&a po obede viezli sa na&i krasnou, 
ani striebro a izumrud (smaragd) brezovou horou, a 
kaden^hle tuto pre§li, hned naifnal sa takyze este mla- 
du^k^ sirok^ hdj. Gez teuto viedla od samej hory cesta 
ani dian rovn& ai ku sam6mu velikdnskema, len dreve- 
nemu sfce, no za to pysno zabarven^mu dvorca, ktorf 
predkom svojim i kvetnou zahradou 6elil oproti tejto 
ceste. V iom byval cez leto knaz Dolgorukov. 

Ako tak fabajii a vge po haji, Y§e ku dvorcu po- 
zerajii, zazre zrazu na lavom boku voza sediaci Jo2ko 
ponad mlade breziny na netfalekej polanke malu pestrd 
tipoloinosC bulaf, a pok^uc rukou y tu stranu, slovf: 

^Pozrite ie hen, io sa to tarn za India taki vy- 
strojenf prechAdzaju?" 

gTo sd, na mdj veru, p^ni zo dvora/ ubezpecoval 
l)arko sTOJich, a ani len z o£u nespu^tal jich. Zrazu 
zvold : 

nJozkoI pozrite, k^vajii na nas," 

Jozko obzrel sa a presvedcil, ie tomu skutocne tak. 
Zastali tedy a &ikali, do to s nimi bude. 

Kone5ne vystupily z jemnych brezin6k dve mladugk^, 
V rozko§nom n&rodnom velkoruskom obleku odet6 sle5ny- 
knazny, vedia ktorj^ch statue kr&dal si tiei^ v n&rodnom 
obleku odety mlad^ syn knaza. Ked doSli, hned zpyto- 
val sa nagich, Hi nenahnevali sa, ze jich v ceste po- 
m^lil; na co, rozumie sa, ze JoJko mudre odpovedal. 
Potom p^tal sa ho, ze ci mu dovoli aj so slecnami 
aadnut si na jeho voz a fst v povinnosti „co Vengerec^ 
do dvora, on vSak s !&urkom aby neskorej priSiel a 
iba Janka aby na voze nechal. Jozko i tejto ziadosti 
ochotne vyhovel a ked panstvo yysadlo hore na pekny 
koberec, ktorj^ pokryval Jozkov voz, s&m k&az poh&fia- 
jiic viezli sa napred. Jozko s f)urkom kr&cali len tak 
z nohy na nohu aj s dvoma „gorni§nyma'' i lakajom 
obdaled voza a dfvali sa, ako dobre kotula sa voz na 
kommando znameniteho k&aza. §aty slecieu-knahyh, ktor£ 
po&it6 boly z Iahk6ho hodbdbu, velmi ihravo rozvievaly 
sa na boky voza. Tovaru nakladeno bolo hodne vy^e 
drabinok a mal6 nozky slecien len z lahka dotykaly sa 
tychto. 

\]i podiSli k brane, ktorej vchod strdzily dva velik^ 
roramorov6 levy v sediacom polo2enl a s vyceren^mi 
zubami. Voz zastal a hned na to bolo videf Janka, ako 
drobfna s bicom ku dvorcu — iste ponuknut. 

Na§i nezbadali, H k^val rukou k vozu a £i nie, no 
iste musel tak robit, lebo voz pohol sa a Janko celkom 
ztratil sa naSim z oM ; tito stdli za brdnou. Avtok one- 
dlho tie2 zblfzili sa a2 ku samej verande ii kr^dla 
dvorcov^ho, pred ktor^m prevoniavaly tie najrozmani- 
tejSie kvetiny v pocetn^ch kolesdch a pred ktorym st&l 
zsLti&hmxtf aj nd& tur6iansky voz. 



Slecny-k&aioy, ktorym Idbily sa Jozkove krdsne, 
ani zrkadlo ci8t£ pejky, staly pred nima a castovaly jich 
z porceldnovej misy sviezimi malinamL K&az vdak, kto* 
r6mu — ako Janko hovoril — lakaji pudlo z voza zniesli, 
rozlozen^ bol s krimom na verande, na ktorej tocilo sa 
okolo neho viacej ienskych i muzskfch osdb. Star^, ui 
iedvff knaz sedel na jednom kraji verandy na pohovke, 
a ten to len usmieval sa na dotieravom „Vengercovi,^ 
ktory ani jemu pokoja nedal a na silu mu to papier, 
to mydlo, ba aj niti a ihly tisol, len aby kupil, ie nech 
si to \ii potom podeje kde chce. 

Slovom, nadi pozorovaii, ie na spomenutej verande 
sotva kedy bolo tak zivo a veselo, ako teraz, ked na- 
sttipil taky hludn^ jarmok. Bez kupi nesmel nikto byf, 
a ked sa mu aj slecny vyhov&raly, ie jim ni( netreba, 
na silu ddval ngornidn^m^ siedien sam^ pletky a tietx> 
k&zal odniesC do jich pokojov. 

Eonedne, ked peniaze boly ui na stole, a tych bolo 
veru dost hodne, Stedr^ k&az vyzval Jo2ka, aby si jich 
vzal, a ked tohto p^tal sa, ci mu nemd doplatit, ak mu 
tovar lacno popredal, dostal zipomii odpoveid. Jozko 
dobre vedel, ze keby aj on mohol tovar tak pred&vaC, 
ieby ni z budiicej schddzky mohol domov odfst! 

Po jarmoku zasadli si vdetci domovf pani za sklenou 
stenou od verandy ku daju, a star6mu knazovi, ktory sa 
uz trochu odfahoval od hlucniho Sivota, podali na vel- 
kom podnose ta na verandu a tento pozval aj Jo2ka 
k sebe na pohar daju. 

Jo^ko od radosti » pekvapenia, ie ho tak^ veliky 
pin, knaz, tak veTmi poctil, ne vedel raz ako m^ si 
sadniU k mal6mu stolfku, a az nohy triasly sa pod nfm. 
Knaz zbadal na vidomodi, ie je Joiko ost^chav^, a preto 
posmelil ho: ^Sadites, bratec, pejteiaj! Nalivajte sme- 
tany; ili neliubite?" 

No Joi^ko nedal sa viae poniikat a nalial si do £aju 
aj smotany, lebo on tak Mbil, ackolvek zriedka kedy 
dostavalo sa mu jej. 

Co a dom sa starf knaz s Jo2kom rozprival, ne- 
bolo pocHf, no dost na torn, ie museli vdelico pospo- 
mfnaC, bolo pozorovat na Jozkovi, lebo tento sa v&e aj 
trochu odndevnil. 

Noclah mali na§i znamenit^ u liradnika kiiazovho, 
a na druhy deii r&no dlbo cestovali brezami sadenou 
cestou, ponad velik^, dlh6 jazero, ktor6 sa od jednoho 
boku dvorca daleko pomedzi horu a pole rozlievalo. 

Deh po dei bvjnela krisna prfroda mieraymi vfi- 
kami zvlnenej rovine tambovskej gubemie, a kecT na- 
stupil mesiac juni, dosiahla kr&sa prfrody najvySsieho 
stupiia. 

Nagi krajania s velkou radostou prev&iali sa po 
tizkych polnych cestdch, vrdbeuych vysoko vyrastenou 
p&enicou alebo ra^ou, a ked Jo^ko neraz do dobrej vole 
nadfval sa na to nepriehladn^, vlniace sa sive more 
obilia, ukolembalo ho casto az do sua a on vol nevol 
prich^lil sa na ias do biidy. Mal^ Janko zas cestou naj- 
radsej zab&vai sa so svojfm nSumnfkom^, a najva£$iu 
radost mal z neho vtedy, ked zabehol mu daleko od 
cesty do zboiia za nejakym vtdcatom, a nemohiic odtial 
priamo k vozu pribehnut, vyskakoval sem tarn, ie mu 
zav^e len hlavu bolo vfdaf, a on nirocky na&ho ne- 
krical, len aby sa dlhdie potr&pil 

j^urko V takftio cas obyiajne hiadieval do klasnatej 
rail, a neraz zoskoiil z voza, nazdivajuc sa, ie ni zazrel 
V nej podvojn^ klas, no obyiajne sklamal sa. Niekedy 
v§ak zase, ked zo£il pekn6, popri ceste v hr&dzach ra- 
stiice kr&liky, nefaiil si nikdy ta k nim dostat sa, a 
natrhal si jich plnii ndru£. On vedel, ze nevyjde mu 
v2dy pdrne, ked si zave&tf : „Bude6 moja**, a preto bral 
si zdsobu, aby predsa, io nie na druhom, aspon na 
tretom r&ze svoje dychtiace srdce za Markou uspokojil 



232 



SLOVENSKfi POHLADY 



Cislo 10. — 1887. 



Nie vsak vzdy jechali naSi po tak^chto ozdobuych 
poliacta, a ke<f neraz tiahli zas polom uhorovjin, kde 
obycajae mnozstvo zem preorAvajiiceho rolnlctva belelo 
sa, ytedy nejeden raz prichodilo jim privoUvat: ^Bo2e 
pomogi!"^ na co vzdy dostali odpoved: „Spasi Bob!^ 
I tu tedy nebyyalo jim nudno jechaf, a ked pozapalovali 
si na papirosky a \idj pilno prizerali sa, ktory z mu- 
zikov lep§ie alebo hlb^ie preorava, uchodil jim cas dost 
prfjemne. NajradSej mdvali na§i, ked zajechali do ta- 
k£bo okolia, kde hustejMe jedna od druhej staly poroz- 
kladan^ dediny. No mal^ Janko zas nebol rad takejto 
udhode, lebo na dedinach musel vzdy vrata otvdraf, 
ktore V lete nikde nechybaly. Byvajii ony tym cielom 
pripravan^, aby statok a drobnejdi hyd nemohol do poJa 
k droddm, lebo aj cela deidina obstavend je do vokola 
hustym plotom. Niekde vsak, kde uhorove pole prilieha 
ku samej dedine, zahrnut6 je i toto do kriihu plotom a 
vledy su vr&ta v poli daleko od dedioy. 

No nie vzay prichodilo Jankovi z voza skacaC, lebo 
obycajne b^vala lihladnd biidka pri vratach pripravena, 
V ktorej vzdy nejaky „deduska" drobnym krokom vy- 
chodil vrata otvoriC, ked nejaky voz ku tejto podchodil. 
No aj V dedine mnoh;^ raz, ked deti zbadaly vysoky 
turiiansky voz, ktor^ bezpochyby drialy za koc, beialy 
preteky vrdta otvaraC. Nedostaly v&ak, sotva kedy, 
nejakii vysluhu, ako ked nejaky koc prichodil, no f)arko 
vzdy sluboval detom, ze ked vratia sa, donesie jim oba- 
rancov ci obarankov. 

I jarinou posiatym polom prislo nasim casto cesto-* 
vat, a ked obycajne taketo pole hned od dediny zaclualo 
sa vysok^mi konopami, — aj vyse biidy, — nasledovaly 
po nich len uzke zahony zemiakov lebo kapusty. Potom 
tiahli verstu alebo dve pomedzi jajinien, ovos a proso, 
a2 konecne do§li do tej slavianskej many, „pohanky*', 
a touto niekedy museli cescovaf aj desat verst. 

Neb]^va vsak pohan£en6 pole tak pustym, jako in6 
jarnie pole, ale jednotlivf muzici mivaju na nom 300 — 
500, ba i do 1000 ulov vciel, okolo ktorych byvajii vzdy 
nasadene, z hory donesene svieze zelen6 ratolesti, okolo 
ktorych po cas cel^ho leta chodievajii stari muzfci. 

Na§i rod&ci jechali teraz pr&ve takymto polom. 
Rozkvitnutd pohanka prevoniavala velmi pnjemno, a 
ked sa Janko vse na pracovit6, po kvetoch porozlietan6 
viely zadfval, zatiahly mu v§e z druhej strany kone aj 
s vozom do krdsnej pohanky, a tu uz potom vySibal a 
stiahol jich tuho na opraty. Janko najradsej videl svoje 
oki-uhle pejky, ked mu dobre utekaly, a tu uz potom 
prihovoril sa Jozkovi: „Hej, Jozko, keby nas Zlat&ry 
mal tak6to kone, ale by mu jich za videl i turdianski 
zemani.** 

jjNuz ved sii jeho, a md jich tu vari styridsat." 

^Hia, ale nie doma," pohodil Janko. 

„No, ved je to aj za rozkos, vozit sa na peknych 
konoch; to je iba daromnd nddhera, ktord uz nejeduomu 
dopomohla k biede. Nas Zlatdry md doma dobr6 kone, 
a tie ho zavezu kde len chce, a ked treba do poTa, aj 
ta sa dobre. Tak by to mal kazdy vo vsetkom gazdovaf, 
ako nds Matko; potom by uz bolo nieco z nds. 

„Nuz a vy drzfte taketo?'* vyhodil Janko Jozkovi 



na oci.* 



„Tu sti ndm take treba, a ostatne tu musia aj dobr^ 
byf, lebo tu je ovsa mnoho, a k tomu dobry a lacny. 
Hia, tak je to, Janko, na§a strana je biedna; u nds 
male by sa to indc gazdovat, indc grod Sanovat, ako sa 
to robi. Mnohy z nas obchodnfkov ked prfde domov, 
podaromne porozs^pa peniaze. Lepsie by bolo ziC co 
uajskromnejSie a zbyto^ny gro§ radgej do sporitelne 
ulozit. Kolkoraz videli sme uz priklady, ze len pre 
lahkomyselnosC prisly majetky na odpredaj.^ 

„To je pravda," svedcil f)urko. 



„Ci by to neposliizilo ku vseobecnemu dobru, keby 
sme sa vSetci rad radom zmdhali? Co by sme len chceli, 
vfeetko mohli by sme previesf." 

„A 6o tak^ho?" pytal sa fiurko. 

gNa priklad, ked uz mdme na vgetk^ch strandch 
pozakladan6 penazne listavy, neskodilo by, ba potrebn6 
by bolo, aby sa uz raz u nas aj kupeck6 spolky za- 
kladaly.** 

„A to by sa ako dalo?" 

„Takym sposobom, ako aj penazne ustavy. Sislo by 
sa niekde niekoiko zamoznejslch kupcov, ustalili by 
medzi sebou ist;^ k obchodu potrebny kapital, teuto by 
i*ozhodili na ist^ pocet ucastfn, a ked by sa tieto nie- 
komu na odpredaj sverili a rozpredali, siSli by sa po- 
tom v§etci majitelia ucastfn spolu a rozhodli by medzi 
sebou daldfch krokoch tak6ho obchodno-kupeck^ho 
spolku. Vyvolili by jednoho v torn obore dobre vzdela- 
n6ho a zkiisen^ho muza za sprdvcu a in6ho zas za po- 
kladnika, ktorf by pravda ulozil kapitdl do t^ch cias 
niekde do sporiteFne, a az potom by sa tenze vyvoleny 
muz s porozumenlm lidastindrov staral o dalsie kroky 
k uvedeniu obchodu do zivota." 

„A tie udastiny boly by drah6?" 
„Mohly by byt aj po padesiat zlatych.* 
„No, na jednu ucastinu by som este aj ja nejako 
nasbieral,'' slovil Janko. 

„Aj styri mohol by si si kiipit, ked by si kazdy 
groh od dneskd len na to uschoval." 

„Nuz a 8 akym tovarom by sa zapocalo?** 

„Ta ja uz neviem uriite, ale najlepsfm by bol roz* 
tovar, ako miika, sol, cukor, caj, kdva, remefi, 2elezo, 
olej a tak dalej. Tento tovar musel by sa zadovazovaC 
z prvych riik, aby bol cfm najlacnejsf. A ked by sa 
spolok zmohol, mohol by mat aj svoje zavody, ako: 
mlyn, garbiaren a tak dalej/ 

„A kde by sa mal zalozit ten sklep alebo sklad?** 
„Nuz, ked je uz vSetko v Turdanskom Svatom 
Martine, nni aj tak^mu skladu bolo by tarn najlepsie.*' 
„ A z dedfn by teda India chodili do Martina kupovat?^ 
„Ach nie, tym by mnoho casu zmeskali. Po dedi- 
nach by sa z tak^ho hlavn^ho skladu sriadily ir.a)6 od- 
diely a tieto by riadily spoIahliv6 osoby. 

„Aj tak by bolo dobi-e,'' schvdlil £)urko. 

„No, vidfs, takto by sme si my v naSich homych 
vidiekoch v nasej biede odpomohli. Teraz korystia z nds 
druhf, nepovolanl, a potom by sme si my sami vgetky 
svoje trudy u^ili. Lebo ked kupovali by sme v svojich 
vlastnych sklepoch svoj tovar, nui by osoh vo vrecku 
zostal. Tak by sme sa sprostili nasich pazrav^^ch u2er* 
nfkov." 

„Ej, to, to, to by sa u nds zislo, ved my najviac 
len na t^ch pracujeme, t( zerd nasu mzdu.*' 

„A ked vybavia sa regdlne prdva, aj svoje hostince 
mohla by mat kazdd obec, tak ie by nebolo treba tieto 
davat do nanichodn^ch, klamarskych rdk/ 

„I to veru pomohlo by ndsmu narodu. Co terajsf 
kr^mdri s ludom stvaraju, to je uz hanba pre svet/ 

„Bolo by to, bolo, keby sa to vsetko do iivota 
uviedlo. Nejeden z naSich obchodnfkov by pri takych 
podujatiach mohol kus chleba dostat a pri tom spokojn^ 
zivot viest." 

„Veru mohol/ 

Jo2ko rozm^SIal a f)urko pokracoval: 

„Teraz je len otazka, ako to vsetko nacaf, ako to 
rozchyrit, aby sa to cfm skorej zacalo a previedlo.** 

„Ved to je td hlavnd vec, td i mna trapi." 
£>urko sa na chvfiku zamyslel ; iste rozm^§Ial, ako 
by sa to vsetko dalo cfm skorej previesC. Potom mu 
napadlo : 



j^ 



Cislo 10. — 1887. 



SLOVENSKfi POHLADY 



233 



pAle, Jozko, nuz ja myslim, iehy to bolo najlepgie 
dat do novfn, tarn to nejako dobre vysvetlit a vyzvaC 
ndrod. Ved by si vari kazdy len povSimnul tak viznej 
veci?" 

„Mas pravdu, I)urko, ze vdznej. Je len otdzka, ci 
by sa za to na^i kupci chceli zaujat, lebo bez t^chto 
by to lahko ne§lo." 

„Nuz co2e by sa nie, ved by to prdve tak pre nich 
dobre bolo, ako aj pre vSetk^ch.** 

„Pravda ze, lebo by si oni mohli aj po viae ucastfn 
zakiipif, a z druhej strany by aj svojim biednejsftn bra- 
tom pomohli, lebo by tfto bez tamt^ch (azko raohli za- 
lozit tak^to spolok." 

„A preco?" 

„Preto, ie by nikto k tak6mu spolku nechoval zia- 
dnej d6very, ked by v nom nebolo aj bohatSfch ludf.* 

„No, Jozko iiAs, ja budem od dneskd vzdy roz- 
myglat o torn kupeckom spolku, kazd^mu, kobo len po- 
zn&m, budem o nom rozpravat, a ked pridem na schddzku, 
hned vezmem nasbo Zlatdryho na raport. Ten to musf 
zapocaC, co by ten co robil." 

„Ved ale ak ti povie, ie jemu toho netreba, ze on 
\xi ma dost pre seba.*' 

„To nesmie .povedat ; ked on md dost, aj my chceme 
mat tiez dost* Aj jemu bude veselsie zit medzi nami, 
ked sa budeme maC lepsie.'' 

„Veru veselsie; a nie len jemu bolo by veselsie, 
ale cel^mu ndSmu narodu slovensk^mu. Zi§lo by sa uz 
raz, aby sa n&i narod aj hmotne pozdvihoval, to by 
n&m tiez dopomohlo ku sldve. Potom by sme uz mohli 
spokojnejsie zomierat a na§i potomci nemohli by po- 
vedat, ze sme sa o nich nestarali. My tillame sa po 
cudzom svete a cudzi, nepovolanf korystia doma z na- 
Sich fa^kych mozolov." 

Za tym sa na^i opiit zamysleli. Eazd^ rozpriadol 
svoje dumky len uz o torn kupeckom spolku. Jauko 
pohanal kone, a vona z rozkvitnutej pohanky bola by ho 
aj do sua ukolembala, keby«8a nebol zabftval s malym 
§umn(koro. Tento teraz labile poskakoval si po pohanke, 
lebo nebola tak vysokd ako zito, a ze prave z daleka 
jel oproti nasim muzik s troma jednospi*aznyma vozmi, 
ktorj" mal so sebeu aj veMho psa, uvrzol §umn(k 
z urody a fuk, uz bol pod vozom. Ponevdd sa vsak pes 
blizil, uchodil §umn(k popod voz napred pomedzi kone. 
Ked minul velkeho psa, vyskocil napred a uz zas brodil 
pohankou. Janko zadfval sa za nim, a ked tri vozy pln6 
milky — muzik iste jechal zo mlyna — tiahly pomimo 
a si zavadily, vysko611 muzik pred turiianske kone a 
zkrikol: „Stoj!" 

„Ceho stoj!?" odki'lkol 6urko muzlkovi, lebo on 
bol prudk^ ako tamten. 

nMolfi, r62a*) nemeckaja!" 

„Ceho ty ruhajes sia?** pristfipil fiurko k muzfkovi. 

No zmiernil bias, lebo videl, iehy mu protivnfk nikdy 

CO Neracovi neustupil. 

„§to ty slepoj, kohda ty tak jedes!?** 

;,A ty za (em kona nepravi§, za vozom ido§?" 

„Nie tvoje dielo, ja po svojej zemli jedu — a bii- 

chal sa po hrudi — a ty prijechal naSeho brata obiratl" 

Ked Jozko videl, ie ani muzik, ani f)urko nechce 
ustdpit, pristiipil k nim a ked ukrotil jich, vysvetlil 
mui^fkovi, ie sa m;^li, ze su oni Slaviani, bratia Rusov ; 
muzik uspokojil sa celkom a bol ai liprimn^m. Potom 
spravil si ceku ci zaosnlk, a ked si potom e§te z jednej 
zdpalky vSetci traja pozapalovali, rozisli sa, privolivajuc 
si vzdjomne: „s Bohoml^ 

Nadi i61i eite hodn^ kus cesty pohankou, aikolvek 



*) R62a ^ skaredi tvir. 



\d aj dedinu i dvor mali na ocach. f^urko op^C nacal 
kupeckom spolku. 

,,Nuz a ci by to, Jozko, velkd summa bola potrebna 
pre ten spolok?" 

„Mald zaiste nie; nuz ale ja mysHm, zeby pol 
milliona, to jest patstotisic zlat^ch dost bolo.** 

„Hra, mericna stvrtacka, to je veru nie mdlol To 
by sa vari nedalo ani sobrat?" 

„Cozeby nie. Ved je nas mnoho. Co je len kupcov 
a nds poloviciarov ndjomnlkov. Nuz a gazdovia po na- 
som Siovensku by si nekupovali ucastiny?" 

„Do8t lahko, zeby si aj," slovil Durko. 

„A raozno, zeby si oni aj po druhych stolidach 
zakladali spolky po dedinach, ked by ni raz vo Svatom 
Martine bol zalozeny hlavny sklad.* 

„Len je to velka summa, pol milliona!" Toto sa 
£>urkovi naskrze nemohlo zmestif do hlavy. 

„Teda sa ti to mnoho vidi? Nuz a ked by sme tak 
vSetky kapitale nasich kupcov posfahovali, to by koiko 
bolo? Taku summu by si este vacsmi obdivoval." 

„No, poratajme," slovil zvedav)[ f)urko. 

„Rdtat nebudeme, lebo sme nikomu neboli vo vrecku, 
ani nasich kupcov, ktori doma v Turci majd svoje ro- 
diny, nebudeme spominat, ale pripomenieme len tych. 
ktori sii tu v ruskom kraji roztrateni a na cas obydleni. 
Teda za6neme od kraja a obideme cele Rusko: V Kei- 
coch mdme velkupca, ktovf je majitelom domov i statka- 
rom ; v Odesse 2 veikupci i majitelia domov ; v Sevasto- 
poli majitel veIk6ho hostinca i niekoiko domov ; v Tiflise 
majitel lekarskeho skladu i velkeho domu; v Majkope 
veikupci i majitelia pily; v Baku majitel naftov6ho pra- 
mena; to je sice TrencAU a bol kedysi drotarom." 

„A md dobr;^ petrolej?" pytal sa fiurko, lebo on 
chcel vsetko vedet. 

„Jeho petrotej je v Baku najlepSi; na Vengercov 
fotogen sa kazdy p^ta. Potom: v Aschabdde majitelia 
potravn6ho obchodu. No, ti vraj tam uz nebudii dlho, 
ze pojdu do Malorossie a potom za nejak^ cas domov. 
V orenburskej gubernii majitel veIk6ho statku; v Sa- 
mdre podujimatel osvetlovania mnoh^ch velkych miest. 
Tento ma sam 2 milliony." 

„Ale chodtel?" 

„Ja veru m4. To je tiei Trencan, brat onoho v Baku." 

„Nuz a ako tak mnoho penazi nazil?" 

„PodujimateIstvom, a mal dvandst kopejok, ked za- 
ial. To nasi Turcania videli." 

„A zenaty je?" 

„Najprv mal zenu Nemku, a ked mu ta zomrela, 
jazdil si na Kysucu pre Slovenku; zprvu vraj chodila 
len po trenfiiansky a teraz 2e je z nej aj hodna pani. 
No ale dalej: v Konusine kupci i statkari; v tulskej 
gubernii statkar, tiez Trencan ; v Moskve velkupec Tren- 
can, aj veikupci Trencania; tito posledni majii veiku 
dielnu na kuchyisk;^ riad ; v Kosimove velkupec ; v Petro- 
hrade veikupci Trencania; aj tito raajutaku dielnu, ako 
tf V Moskve; v Berdifieve velkupec; v kamenec-podol- 
skej gubernii velkostatkar. No a vo Varsave veikupci, 
t^ch pravda nemdm co'ani spominat, t^ch aj tak znd 
uz pol Europy. A este som, vidfs, vSetk^ch nespomenul, 
eSte sii poniektori.* 

„Ti8ic striel, ale jich je len I" 

„No vidis, a ty sa fiudujeS, ie kde nabrat kapitil. 
M4me kde, len treba cinnost, vec pohybat a vSetko 
moie byf." 

„Nuz a ako by sa tymto mohlo daf o tom vedet?" 
Durka tdto okolnost tak zamrzela, 2eby bol hned aj s&m 
po nich pobehal. 

„Je to nie malickost, nuz ale by sa len dalo nieto 
vykonaf. Jednotlivcom by mohly aj rodiny o tom pisat, 

80 



234 



SLOVENSKfi POHLADY 



Cfslo 10. — 1887. 



a niektor^ by sa mohlo aj Terejn6 apovedomenie 
odoslaC." 

„Ved van vgetci drJia nage slovensk^ „N&roduie 
Noviny?" 

„Keby vsetci drzali, bolo by dobro, ale, bohuzial, 
tomu nie je tak; nevedia ani len, co sa robf v jfcb 
domovihe. A toto by len mali vedet, lebo majetnym 
kupcom a statkarom by neuskodilo niekolko zlat^ch na 
predplatenie novin. Aspoii by vedeli, ^o sa robi s jich 
u&rodoin, ak6 krivdy mosf on znasaf. Vedby na§e ^N&- 
Todnie Noviny" boly kaiSd^mu akoby dopisovaclmi listami 
z domu, a ked by na ne privykol, nebol by bez nich, 
€0 by CO bolo na svete. A nielen pre seba bol by to 
povinn;^ urobit jedenkazdy, ale aj pre svoje deti, Nech 
by aj tie vedely, z jakeho kraja sii a ako sa tarn zije. 
Lebo to, CO jim rodicia v torn ohiade porozprdvaju, to 
je v§etko ni£ proti tomu, 6o sa v novindch popise. Ta- 
k^m cioom by sa nikdy svojma n&rodu neztratily.^ 

„A kde by si to museli pfedplatit? Ak by som sa 
niekde k niektor^mu zatdral, nuz by som mu povedal, 
ak by ma poiiadal.'' 

„Vo velk;^ch mestdch, ako vo Varsave a Moskve, 
su na po&t£ch ^gazetne ekspedfcie," nui v t^chto sa to 
mfi2e predpUcaf. A nemusi ani ta chodit, len peniaze 
poslaC, uni mu budu novinky prichodiC.'' 

„Dobre, ked len viem. Ak sa mi prihodf, poradim 
nlektor6mu z tych nasich Slovakov, ved si oni radi 
predplatia a potom sa aj o tom obchodno-kupeckom 
spolku V nich docitajii." Na tomto f)urkovi najviac 
z41ezalo. 

gKu zaktipeniu licastfn tak6ho spolku by sa oni 
len vtedy odhodlali, ked by videli, ze je spolok ni za- 
pocat^ a ze zdarne napreduje. To by sme uz len my 
sami museli nejako zacat, a po £ase by sa spolok mohol 
rozsfrif . " 

„Daj Boie, aby va&a my^lienka v§ade uasla suhlasu.^ 

£>urko si na to presadol na predok voza, vzal 
Jankovi opraty z ruky a pohafiial do dediny. 

Tu V tejto dedine na§i nebavili sa diho, ale za- 
jechali za iiu do nedalek^ho lesa, kde nachodila sa ve- 
lika polana popri hodnom potoku, na ktorej letovala 
cel& divisia vojska. Tu na§i rozbili tiei svoj stau a ak 
den tak deA rozn&sali tovar po d6stojnfckych siatroch. 
Tak presiel jim tu ce\j tyzden, a odtiaTto brali sa po 
dvoroch do vetk^ho lijezdnebo ii stolicn6ho mesta Jelca, 
kde k nemalej radosti na§li aj svojich krajanov Trencanov. 

Nestihli zatiahnut na postojaly dTor a ni vybehli 
drotdri oproti nim: „Hoj, Turcanial Pan Boh s nami!" 

„Aj Duch svat;f !" A hned podAvali si ruky. 

„Nu2 zkadzial ie yds Boh nese? 

„Ani sami nevieme; uz pat tyzdnov, co sa po dvo- 
roch a zavodoch kriitime." 

„Hm, namu dusu sa len mace kdze kriicic. Edze 
sa len neobr&cice, vSadze cesta sirokd a pdnvoch boha- 
tych V kazdej dzedzine po jednem po dvoch." 

Nasi vypriahali a krajania jim tiez pomdhali. 

„Nu4 a davno ste uz tu, krajanko?" pytal sa Jo2ko 
najstarsieho z nich. Tento vyiial fajocku z list, odplul a 
obzeral sa po svojich: iste zabudol, kedy priSli." 

„Ondro! kelo ze uz budze?" 

,,Ja, uzme tu hadam tri ci styri dni. Kedz clovek 
ani nepamata, tak^ duhocizn6 sii ty dni teraz.*' 

„Teda ni skoro vyndete?" 

„No, namu dusu, toj by see ndm dali," pohodil 
najstarsi, „este len r&i robfme, a zajtrd sceme ni vejmeno 
boiie tfiic." 

„A pozvolenie ste uz dostali?" 

„Nuz a jakfi?** 

„Na svobodn6 predavanie tovaru." 



„No, namu du§u, vezmem rondle i pasce na piece, 
nuz pojdzem jako po hore.^ 

Jozko i £)urko sa zasmiali a prvy povedal star^mu 
krajanovi : 

„ Ved V tomto meste egte ziaden Turcan ani Trencan 
nikdy nepred&val tovar. Tu nechcii nikomu dovolit" 

„Nu:^ a pi'eio, Boze mdj? Vedz my ani len maku 
tom nevieme." 

„A pasy mdte kde?** 

pNuz tu sii ve vrecku.^ A opdiil si jich, £i sii tarn. 

^Hm,** usmiali sa na§i, ^najlepdie; teda v pali(k4rni 
ani netuduju, ze ste hik ?" hovoril Jozko krajanovi preto 
^volapukom/ lebo aj gazda dvora stdl pri voze, no a 
krajania tomulo jazyku tiez rozumeli/ 

„Hia, namu dudu, netuduju." 

^Nuz a ked privaHte do in^ho vdroia, tiez §kribo&e 
pri sebe hdberujete?" 

„Namu du6u som ja t6 esce nikde nevytf6al.^ 

„Ukazte ze jich semi*' 

Star^ krajan odlozil lulku a podal pasy Y§etkv zo- 
dran6 Joikovi. Tento sa chutne zasmial a krutil hkvou 
nad nimi. 

„No, na moj veru — ved sd v4m ni polroka pre- 
skocenel'' 

„Ale nehovorce." 

„Nu2 pozrite — hla!" ukazoval mu. 

„Vidzfce, Jozeft ja som v&m u2 ddvno gtrkol, ze 
su tk dkribose preskoten^, a vy vei^dy: ale hybaj, io 

bys' ty vedzel teraz mdce kaSu! dohovaral mu 

jeden mlad^ jeho kamardt. 

„Nu2 tamo deci cerci vedzeli, kedy him ten ias 
preskoiel." 

„No ved si len ddme nejakej rady,** pote&il ho Jozko 
a §11 do izby, kde uz pre nich stdl na stole zakypeny 
samovar. 

Star^ Jozef, cel^ uradovan^ nad prfchodom Joiko- 
v^m, nezdrzal sa, aby nebol poslal Ondra pre vodku. 
Tento skoro navrdtil sa so sklenickou a Jozef podniesol 
hned Jozkovi kalfdek. 

„No, pice ze, — jako ze vds volajii?" 

„Jozefom, ako aj vds." 

;,No teda, Jozef ko, vypice si!" 

„No len ho ta, ved ste star&l." 

„Ej, namu dusu, nebudzem, vy see prednejsi," vy- 
hovaral sa Jozef a uz tisol mu kalf§ek do ruky. 

„No teda — za stAle zdravie vsetkychl" 

pPan Boh uslysl" ako obycajne vsetci prisviedcali. 
Potom nalial si zas Jozef a aj on zavinsoval: 

„No, kamaraci moji, nech nds Boh neoptisca a dd 
zdravfiiko, Scescia, aby sme sa skorej do nd§ho kraja 
navrdceli!** 

Vsetci prisvedcili mu ako predoSle, a tak rad ra- 
dom kazd^ inaksim vinsom preukdzal sa. Potom Ondro 
nalieval caj. 

„Nuz a zkadzial ze see, bracia moji drahf?" pre- 
ti'hol Jozef mlcanie, kadenahle vypil prvii §ialku 6aju. 

„Ja a tento chlapec sme z Valce, a t)urko, ten je 
zas z Laskdra, Ci viete, kde je to?" 

„Nu, namu du§u, — a mikol pleciami do bora, — 
bodaj by nevedzel ! Vedz som ja tam v§adziel za mlady 
chodzieval." 

„A vy ste zkadial?" 

„Ja som zo Zborova, t^to dvaja su z Ovcdrska pri 
^iline a chlapec Ondro z Cace.*' 

„A z domu ste ddvno?" 

,,Ja veru na Jakuba, ak Boh dd dozic, budze dva 
roky." 

„Teda vdm uz ias domov,* 

„£h, nepojdzem e§te, nahnevala ma jiefia." 

„Nu4 d(m, ako?" 



CIbIo 10. — 1887. 



SLOVENSKfi POHLADY 



235 



^Eh — ani sa neopytujce, kmjanko," a knitil hlavou 
a mr§til sa, ani £oby bol d^vku cbyninu Yypil. ^Bosorka 
atari, nemi za nccht teho rozumu.^ 

„A ioie je predsa?" pytal sa Jozko netrpelive. 

„Nuz, iozQ je, poviem vim pravdu. Plsala mi vAm, 
ze pocula — isce od jakehos pobehaja — ze velmi 
pijem. A nakydala mi telo do vgelijakych v tem pismisku, 
ze sa mi az hlava krdcela.^ 

„No, daj sa mi svete, mdte si vy z coho aj co 
robif. A kdeze mite ten list?" 

„A, zabodzel som ho.^ 

„Ye<i ho ja maml" ohiasil sa chlapec Ondro a po- 
dal ho Jozkovi. Jozko £(tal a vyrozumel tiei nie6o z toho, 
CO hovoril Jozef. No bolo to tarn napomenutie, ktor6 
iste nejak^ odrodiiy uditel velmi hliipo pocarbal. 

„A ktoze vim ho cital?^ pytal sa Jozefa, ked list 
pre^ftal. 

pNuz chlapfisko, ktoze by." 

„No, vidite, to vam on zle musel citat; tu nepf§e 
sa nic tak zl^ho, ako sa vy domnievate,'' krotil Jozko 
Jozefa. 

p£j, namu dusa, ni^t mi nevravce, vedz mi ho od 
slova do slova slabikoval." 

j,Nuz — konefine, ved ak sa v nicom zlom necltite, 
nuz . . ." 

„Ale — nu — sak — pytajce sa tu mojich kama- 
ritvoch, — vedz iiz trecf dzen nist nepijeml" A po- 
sotil si prstom hlavu nazad, az skoro uderil sa o stenu. 

Jozko mu na to neVedel n\6 povedaf, lebo sa mu 
Jozefom oznaceni lehota zdala velmi kratkou pre taky 
pdst, a on len stisol perny, aby zdrzal sa smiechu. 

Trochu neskor^ie posadali si zas ku stolu a ku- 
cbarka podavala jim veceru. Najprv podavala jim 
nOkroSku,'' t. j. kvas chladn^ a v nom pokrajane maso, 
uhorky, i nastnihauy chren. A tu§fm aj trochu smotany 
do toho vliala, lebo bolo chutn6. Na to pQdivala jim 
^sci'' ci kapustnicu s masom, potom rezance hrub6 
V sladkom prevarenom mlieku, a na ostatok pohancenu 
parenii kasu s chladnym surovym mliekora. Toto po- 
slednie chutnalo nasim krajanom najlepsie, a ked vsetd 
ni Iahk6 lakov6 drevene lizice poodkladali, stary Jozef 
fahal len dalej. Kuchirka videla, ie je v mise milo 
mlieka, a hned podliala ho. Jozef privolival svojim: 
,,No len cahajce, cahajce, kamardci, vedz nebudzeme 
dzengi darmo plichcic.'^ No tahal len sam a ked odlozil 
aj on lizicu, obratil sa ku gazdovi hostinca, ktor^ tie2 
tu pri nasich za chvflu sedel a povedal mu: „Hospodzin 
chozajn ! to na§e 8lovensk6 kiiSanie — a ukazoval pretom 
na prazdnu misu — u nis i poslovica na to : „ A Slo- 
vikom — kaSa s molokom." 

Hostinsky sa usmial, lebo rozumel Jozefovi, a bol 
rid, ie sa mu hostia najedli. No od toho casu, ked 
niekedy zatiahol k nemu Turcan, vzdy pri obede alebo 
ve£eri povedal mu: „A Slovikom — kasa s molokom/ 
Rozumie sa, ze sa ho potom kazdy vyzvedal, od koho 
sa to naucil, a Jozef bol vzdy spomenuty. 

Tak sa nadim v Jelci minul vecer, a rino ked vstali 
a napili sa caju, Mel Jozko spolu s Jozefom prostredko- 
vat dovolenie na svobodn^ predivanie tovaru." 

„No, kdzeze idzeme najprv^ krajanko?'' pytal sa 
cestou Jozef Jozka. 

„Do Upravy." 

„A potem?*^ 

„Do Dumy." 

„AhaI do tej Dumy — tam je kotrba najvacif, §ak?^ 
On „golovu" volal „kotrbou." 

ni.no, ano!" 

Dosli k uprave H polidi, a Jozef zastal a povedal : 

y^Krajanko 1 ale chojce vy sami len konac, naio som 
vim tam zavadzac.^ 



„Ah eSte co ! Len podte, coby ste vy mne zava- 
dzali. Vy si budet« pre seba konaf, a ja zas pre seba." 
Jozef nemal co robiC, musel ist. 

(PokraCovanie.) 




Rozpomienky na Sama Ghalnpku. 

hlucne slivenych meninich Simuela na 
velko-slatinskej fare, vybrali sme sa roku 
1866 traja: G. J., tehdajsf kaplin ponicky, 
TomiS Klimo, ucitel vauisovsky a pfsatef 
riadkov t^chto, toho casu privuik pestiansky, k nav§tl- 
veniu vehlasn^ho bisnika naseho, Sama chalupku. Nu- 
razili sme cestu pesky, na Ocovu, HrochoS, Poniky, Lu- 
bietovu. Na t^xhto miestach vsade sme mal^ sticie 
drzali a milo sme sa s nasimi pozabivali. Na jednoni, 
druhom, tretom, stvrtom mieste poschidzali sa doverni 
znimi, a pri mlidezi, k uSIachtilej zibave vzdy hotovf, 
boly hned ce]6 besedy prevodzovane. My cestujfici ako 
vsetko so sebou nosivsi (k la asinus omnia secum por- 
tans) neskupili sme s repertoirom deklamatorskym a 
na§e spanilomyselne slovenky neomluvaly sa ^zachrip- 
nutfm", a klavire, uz ci boly ci neboly rozladen6: spev, 
hudba boly k rozmarnej zabave pohotove. Tak sme sa 
cestou vzijomne pozabavili a vyprevadzanf vzdy temer 
k najblizsiemu chotaru, bliz^ie a bli^sie dochodili sme 
k cieTu naseho putovania. A to na^e cestovanie bolo 
V tomto smere i praktick6; vgade sme sa pozabavili, 
nikde nikoho nenudili, v&ade nis milo mali, za podnet 
k zibave dakovali. Cestovanie to ozaj pre mlidez na- 
sledovania hodn6 ! NajdlhMe nini trvala gticia z Lubie- 
tovej ua H. Lehotu, uz len preto, ze pe&ky milsie sa 
putuva chodnfckami, ako hraidskou. No pri veselej na- 
lade cesta ubyvala a my sme, dost unaveni, v sparny 
predvecer augustovej kanikuly okolo havranka sfaistlive 
dorazili na homo-lehotskii faru. Cestou z Dolnej Lehoty 
na Horuii zamestknivaly nis dojmy, ako sa predstavfme 
dosial nim neznimemu, vysokovizen^mu bisnikovi. Ci- 
tami rozochven^mi prekro£iIi sme prab farsk^ho pri- 
bytku; nemilo zarazilo nis, ked na dotaz nis v ustrety 
prisiy mendik sdelil nim, ze pani farirka „su" v Grave 
a pin farir v Hronci. Hned nis v^ak potedil mendfdok 
bystreho pozoru, ie pin farir o malti chvfiku istotne 

Cas ^akania vynalozili sme k oboznaniu sa s polo- 
hov^mi okolnosfami. Do dkoly sme ne^i, lebo pan u^itel 
netrivil prizdniny doma; sli sme tedy najsamprv do 
zabrady, medzi farou a kostolom sa nachidzajiicej ; po- 
zorne a bedlivo zkumali sme v§etko; nakukli sme do 
priestranneho a uhladne vystrojen^ho vcelina, — tam 
po malom pitrani zazreli sme po daStenych stenich ce- 
ruzou pisane sloky, jednotliv6 slovi, T^razy, nipady, 
viae menej cudz^mu necftateln^. Vdetko toto nis velmi 
zaujimalo, a ac lavica zvala nis k oddycha, vse jeden, 
v^ dmh^, vse zas v^etd dohromady trudili sme sa nad 
jednotliv^mi znaikami. !^ivo sme si predstavovali, jako 
si nis bisnik dumiva vo vceHnku tomto, ako si znacf, 
ked mu nadchnutie dochodf, a on — ako Chomiakov 
hovori — ;,lapi miniity nadchnutial" Cell sme boli 
uveli6enf, ie na§li sme litnlok tento, v ktorom vehlasny 
bisnik chvflkami bavieva sa. Videli sme i to z usporia- 
dania vcelina, ie nim dosial len vo fantastickych pred- 
stavoch znimy Samo Chalupka musf byt i passionitny 
v£elir, ktory bedlive opatruje vcelicky, tento iimn;^, 
osozn^ tvor bozi. 

V tycbto na^fch tivahich zanorenf, ani nezbadali 
sme, ked na prahu vceliua zjavila sa bodri postava 

30* 



236 



SLOVENSKfi POHLADT 



C. 10. — 1887. 



Msoikova, zvonnym, hannonick;^iu, zvlastne povabnym 
Dds prfvetom pozdravujuca. V nemalom prekvapeni, — 
sotvy sme sa mu statili popredstavovaf — zval u&r do 
fary; bracekovci, ste mi vitanl!" — vetil — „ale prdve 
preto, zDajuc, ze ste i ukonanf, i istotne hiadnf, starat 
sa nam treba, aby sme sa poobCerstvili." Vymliival sa, 
ze musfme sa uspokojit, ked svojej hospodyne nemd 
doma, 2e nas lea tak opatrf, ako na dedine slameii;^ 
vdovec hosti opatriC moze. My zas cele rozpacito ua 
vzdjom prosili sme naseho domaceho piua, aby si pre 
n&s ziadne o§tary nezapdcinieval, ze sme my cele Stastnf 
uz t^m, ze popriano nim naSho v]ftecueho Msnika v do- 
miicnosti jeho pozdravit raoct, jemu y tvdr hTadeC a 
V bUzkosti jeho byt. 

Samo Chalupka, vysok4ho, stihI6ho zrastu, zvlagtoej 
pruznosti v drieku, priamo nesenou postavou, oblicajom 
otvorenym, zrakom mohutuymi obrvami tienen^m, ale 
bystrostou sdlajucim, mimoriadnym dojmom nas prijal, 
ktory dojem zvySoval na holenej tvari barnav^ fdz, pri 
hovore nado vSetko celemu ipuzovi hrdinsk6ho vyzoru 
dodivajuci. 

Po zaporiadeni dom^cnosti usadil nds v pracovnej 
izbe svojej, jednodu<'ho vystrojenej; do ocii padol nim 
i pri siimraku dha, mohutny pult, pri ktorom si nad 
Chalupka zastal, znakom toho, ie pri tomie pracov^va; 
steny boly objemnou knihoviiou pozakladan6. 

Bozbovor u&s mily domaci pdn zaviedol po malej 
prest&vke na nezapomenuteln^bo v^tecnlka naseho, dra. 
Karia Kuzmanyho, ktory prive v ten rok pred krdtkym 
casom bol k velikemu zialu ndroda umrel. Samo Cha- 
lupka truchlil velice; nadmier sa rozzialil nad odomre- 
tim Kuzmanyho, jeho zejmena bliz§ie priatelsk^ svazky 
putaly k vynikavemu, vzletnemu duchu neboztika, on 
nado vsetko znal prftomnosC jeho ocenif. Zaprorokoval 
si, ze neprezije, ak rok, vern6ho druha svojho, no vdaka 
riadeniu boziemu, proroctvo to sa nesplnilo. My hned 
z toho rozhovoru videli sme, jak hlbokocitu;^ je cha- 
rakter n^sho basnika, jak makkd povaha vzletnej mysle 
jeho! Rozhovor nas rozpriadol sa na beh verejnych z4- 
lezitostf, tehdajsfmi vojenskymi udalosfmi zvlAste puta- 
vych. Za t^m, chcejiic poznaf blizsie pracovanie bdsnika, 
prena&ali sme rozhovor na ucinky jeho basnickych plo- 
dov, menovite bdsni, vtedy velik^ pohyb zapricinivsej ; 
„Mor ho!" Tu roztuzeno sdelil nam, ze viae by nirod 
mal z neho, keby fara lehotska nebola tak zasmusilA, 
chladmi i chradna; bdsnik potrebuje ist6 nateplie, kde 
sa duch povzniesC, rozplaniif dovedie. Vyrozpraval n&m 
na to sposob svojho pracovania. Medzi jeho basnami je 
mdlo ktord vytvor jednoho momentu, menovite bdsne 
historick^ho predmetu sii pine studiumu, badania. Mimo 
toho kazd]^ temer vyraz je i etimologicky odovodnen^; 
jednotliv6 vyrazy specieln6 Studium vy2adovaly. fialej, 
on nepracoval nikdy na silu, ked vzniknul v nom a 
utkvel sa mu predmet, to si poznacil; cakal, k^m sa 
mu myslienka kristalisovala, co mnohokraC drahny cas 
vyJadovalo ; tu i tu mu prislo na pamat prdve zakliitenie 
premyslenej bdsne, i to poznafiil, a tak sostavoval vo 
chvllkach bd8nick6ho vytrzenia neocenitelne tvorby svoje ; 
poliroval, hladil, drzal sa toho: „nonum praematur in 
annum" ; tak sa stale, ze kazda jeho basenka je kus 
zivota b4,snika — klassicky dokonali. Vsetky svoje 
b^sne, av§ak bez u5enia a memorizovania, 
znal nazpamaf! Zandsal sa historicko-archaeologi- 
ckymi, mythologick^'mi i etymologick]^mi studiami dale- 
keho dosahu, len skoda, ze material sosbieran^^, kul- 
turno-historicky vysoko vyznamny nezpracoval. Hlboko 
vniknul do pramena pokladov ndrodnej mluvy i prosto- 
narodnej poesie, pesnf i povestf, povier, porekadiel, prf- 
povedf ; znal urcit i starobylych vyrazov, obycajov, piesnf 
i povestf; za najspolahlivejgfch deposit&rov narodnfch 



drfel stareny i Jebrdkov, slepcov ; stareny, co poviestky 
pri koziibku vyprav6valy, io vnucati pestiivaly; zebr4- 
kov, slepcov, CO sprievodom husliciek vyspevuvali si 
almuinu. Rdd shov^ral sa so starenami, r&d Studuval 
ten oznaceny^ druh zebrAkov, ktory akoby bol pozo- 
statok byval v zasl^ch stoliciach vandrujucich prosto- 
ndrodnlch spev&kov. Studium Chalupkovo historicko- 
etimologick6 velmi napomdhala t& okolnosf, ze znal te- 
mer vsetky n^reiia slovansk^, a tak badaniny svoje po- 
rovnacfm spdsobom ospravedlftoval, tribil. — Raz idtic 
z Dolnej Lehoty, vy§e dediny postretnul starenu, lasku- 
jiicu sa s vmicatom na ramendch nesenym; dieCatko 
bolo asi 2 — 3-ro6n6, chvfla bola jarnia ; po preSlom dazdi 
yyjasnilo sa nebo i zjavila sa duha; diefatko kuklo na 
hor, zatlieskalo malymi ruckami a starena pr^ve pou- 
k&iuc na krasny nebesky zjav, vravela k decku: „rala, 
dundal" ked Chalupka mal popri nich prefst Neuslo 
to jeho pozornosti a cele studium nadpriadol, rozvinul, 
odhalil z toho, co starena menovala „dundou". Vyroz- 
prdval sa so starenou, vypAtral netudenym sposobom 
cely jej lexikAlny materidl. — Vdzit poklady z ludu, 
k tomu vy2aduje sa zvldstny talent pozorovacf a zvlaStny 
takt umet s ludom konversovaC, aby sa stal sdielnym, 
originalitu bez prfveskov a kunstov prejavujiicim. Cha- 
lupka si vsetky pozorovania svoje znacil, len to vecita 
skoda, ze iiie vjednu knihu, ale po rozhaten^ch kar6t- 
kach, I v noci, ked spAnok obehtival mu v premyslo- 
vaniach, kde mohol, znacil si momentdnne ndpady, my- 
slienky na porudzi drzanou ceruzou a rdno potom sberal 
potraten^ notaty, triidiac sa zacasto nad rozlustenfm 
potme pfsan^ch hieroglifov I 

ZvlaStny podnet pdvodu mala bdsenka „Ked som 
pdsol na poTani," Jednoho rdna, dost zavcasu, siel Cha- 
lupka na zvycajnii prechadzku od fary na dol vediicou, 
hlbokou, dost lizkou cestou; proti nemu v poplatanej 
hunke, v klobuku s osuchanou strechou tvAr zatahuju- 
com odety pastiisik, vleciic kyjdcok vedia seba, knfsavo 
poiaptiival na hor, pomrmlavajiic si spievavo nejaku 
pesnicku, z ktorej Chalupka, ked sa stretnut mali, vy- 
rozumel tieto slovd: „Ked som pdsol na polani, snilo 
sa mi na svftauf," — v tom sa stretli, a pastiisik, ne- 
pozerajiic na hor, buchol sa o pana farara, tento zlak- 
nut6ho op;^tal sa: „6oze sa ti snilo?" — Jaj, nic, pro- 
sfm ponfzene, pAn tatfk!" V tom okamihu utkvel sa 
predmet v mysli Chalupkovej a on hned v prechddzke 
v tom to pAde ex abrupto vybasnil bdsenku v spevoch 
vydan^ch nadpisom „Sen" obsa^enii. 

podobn;fch predmetoch znel nis rozhovor, ked 
zvali nds k veceri. Medzitym zavftal na faru aj starucky 
pensionovany byvaly ucitel, Blazy, starec hodne vyse 
80-rocny, vysokej postavy, ohromnej hlavy, ktorej ple- 
sinu dva chlpy vlasov, od tyla na celo cesan6, akoby 
boly vencaly; z dlhej tvdri vycnieval hlavne nos, n4- 
sledkom potraten^ch zubov temer s koncitou holenou 
bradou sa dot^^kajiici; oci mal mal6, zmurkajiice, sane 
uhlovito uzily sa ku brade; hrdlo vytycen6 v mohutn;f 
ciemy kravatel, bolo sponkami zapiato ; hdbit pozostaval 
z dlh^ho kaputa a osuchan]^ch pantalonov „fumavit ex 
longissima", pofajcoval si zo stiavnicky, ryfov6ho pipa- 
saru. Pan uciJtel, ktory uradoval bol este i za casov 
predchodcu bl. pana otca Chalupkovho, ch;^rnebo to hi- 
storika, £il tfsko bez ndrokov, i jeho svet temer docela 
zabudnul; byval v malej hospodke blfzko cintorina a 
chodieval akoby ku svojmu odchovancovi na faru, kde 
ho pohostinne prijfmali. 

Pri veceri bol rozmar mil;f, guMs a halu§ky dobre 
chutily; po vefieri, ostaniic pri stole sedet, besedovali 
sme dalej ; na konci stola sedel n&i b&snik, naproti za- 
Yrch stolom p. ucitel Blazy, zo strany my. Tu napadlo 
ndm, ze zarecnf sa niektora z bAsnf Chalupkovych ; ta 



J 



Cfslo 10. — 1887. 



SLOVENSKfi POHLADY 



237 



vstal nas Tomi§ Klimo a zareSnil podareno z versov 
„Branka". Av§ak recnenie to vhodilo nds do kritickej 
situAcie. Chalupka — ako sme to potom zvedeli — velmi 
aa rozcSuloval pri posluchanf recnenia s-vojich bdsnl; v^'azu- 
plnym recnenim bol pohnuty az k slzdm; pdn uJitel 
bral zas dej bdsne s tak zivou fantasiou, ako by sa 

V skutocnosti osudne prenasledovanie hrdinsk^ho Branka 
bolo prevadzalo. Interjekciami svojhni, koraick^mi ge- 
stami spvevddzal beh deju a v;^8trahu ddval Brankovi, 
aby nesiel v nebezpecie; ba i pohnutost bdsnikova 
trvala, ten sa, samo sebou pochopiteino, zanosil do citov 
svojfch, i vystrain6 vtiMvanie p4na BIdzyho sa poten- 
drovalo. Ked deklamator skonCil, sebavedomou, sviatoc- 
nou enunciaciou herosa Samo Chalupka povzdychol si 
a riekol: „Bra6ekovci, ak kedy ndhrobnCk znaciC bude 
mohylu tele8n;fch pozostatkov niojfch, to bych si prial, 
aby stalo v napise pomnfka: „Pravde zil som, krivdu 
bii som, Yorne narod moj Mbil som." — Neborik Bldzy 
s naivnou ochotou poznamenaC sa popondhral: „dno, 
ano, Ich milost pAn farir, ja budem na torn st4C, aby 
sa jfch vola vyplnila/ — Tak sa komikum striedavo 
potkdva — a potkava sa s vecmi vdznymi! 

Starcek BlAzy neprezil Sama Chalupku, — davno 
odpofiiva pod pazifou cintorfna honio-lehotsk6ho. 

Hlboko do noci besedovali sme s railyra, laskav^m 
nasim hostitelom. 

Druh^ den — po prajnom oddychu — hned za rdna 
vysli sme na pahorky p6vabn6ho kraja, dfvajiic sa na 
«ever, na hole liptovsko-zvoIensk6, dfvaj'c sa k juhu, 
na doliny krAsneho Pohronia. Samo Chalupka povoldval 
nas k v^letu pod hole na takzvan;^ „hridok". kde vraj 
— dia povesti ludu — obri b^vali a mali svoj pevny 
hrad; ta Chalupka castejsie vychAdzal a kopaval i po- 
nachodil mnohe popolnice. Luto nam bolO, ze sme ni 
na torn vylete sucastnif sa nemohli, ale stiipaC museli 
kazd^ svojou stranou. Tom^S Klimo siel do Liptova, my 
zas cez Lubietovii, Poniky domov. Nds vytecny Samo 
€halupka odprevadil nas na chotdr; tam ndm ukazal 
^ste jednu hrobet, pod ktorou mal byC pochovany na 
krizovych cestach poslednf bosor tohoto vidieku „Pudi- 
mucha" zvany ; mal on byt velikym vlkolakom a postra- 
chom cel6ho kraju. 

V poverdch ludu vidaval Chalupka vzdy mytholo- 
gick6 uzadie. 

Po tejto navsteve minulo vyse desat rokov. Az roku 
1879 V jaseni sme vehlasn6ho ndsho Sama Chalupku 
opae nav§tivili, Z Bystrice vybrali sme sa : Turzo, Botto, 
Krcm6ry, Hanzlik a pisatel tychto riadkov k navstf- 
veniu, pozdraveniu nasho slavneho pevca. Cesta ta bola 
nadmier zajimava. Ja mal som stastia cestovat na 
druhom vozfku s uezapomenutelnym pevcom naSim, 
Bottom, Cestou inac malomluvny Botto sa velmi shovor- 
civ^ra stal, pospomfnal levocske skolske easy, ako tam 
inlade^ lisilno sa vzdelavala; spomfnal dobu revolucie, 

V ktorej studoval v Pesti na technike; pripomfnal; 
ze zaklad k spisovatelskej cinnosti obdrzal v Levoci, 
ze ako praktikant, ako praktikujiici inzinier, v2dy cf- 
tanfm basnickych kultiirno-historick^ch diel vzdelau;^ch 
narodov, menovite slovansk^ch poetov, sa yzdelival, a 
ze zvlastno studium venoval pri merackach, kommassa- 
cion&lnych trampotach sam^mu Tudu. 

Ako inzinier pracoval temer vylucne v krajoch 
SlovAkrai obydlenych, a div divuci, ze bol inzinierom 
pilnym, svedomit^m, spolahlivym, a pri prosaickom cirkli 
do poslednieho dychu zachoval vysoko vzletmi poetickii 
ndladu. Cesta n&m prfjemno ubiehala. Y Predajnej sme 
pohodili; proviantovanf sme boli vyborne, majiic mu- 
nicie i pre Lehotu, znajuc to, ze tam na dedine y letni 
'Cas bieda, menovite o maso a dobr^ ndpoj. 



Dost pozdne vecerom dosli sme gCastne na Hornu 
Lehotu. Milo sme boli vitanf dom&cou panou, ako aj 
od poslednieho videnia velmi sostarleho Sama Chalupku. 
Nechtiac pokoj a zvycajny domdci poriadok ru§it, dali 
sme sa dost skoro na oddych. hvnhf den rdno budil 
n&s uz dost zav^asu domdci pdn, sdelujiic ndm, ze mu- 
sime 8 nim v^let spravit na „hradok^, kde on svoje 
archaeologick6 studia i prakticky prevMza. A tak spesno 
sme sa pozberali, i putovali najprv dedinkou od fary 
V dolinke sa rozprestierajiicou, potom hor potockom lu- 
cinami do hory v severnu stranu k holiam. 

Cestou milo bavil nas rozpravom, v ktorom sdeloval 
dSmysly svoje, kde za staroddvna boly najludnatej&ie 
osady, kde by sa nasly star6 hrobitovy. Za tak6 staro- 
byle miesto, kde by sa mnoho popolnfc najsf mohlo, 
oznacil zejmena okolie Zvolena; na ^Pusty hrad", nad 
Zvolenom, menovite nad zvolenskou blachovou fabrikou 
sa nachodiaci rad by sa bol vybral ku kopaniu i s ba- 
nlkom. Zialil, ze krdsne popolnice, co na „HrMku" jio- 
vykopdval, v ohni, ktor6mu pred niekolk^mi rokmi i 
prfbytok farsky bol podlahnul, zkazu vzaly. 

Medzi rozpravou dochodili sme do hory, a nie vy- 
sokym briezkom, v dost priestrannu ubo6, pod otdzny 
„hrddok". Na samom, mohutnymi bralami pevnenom 
„hradku" sme neboli, ani sa miesto sam6ho hradu urcit 
nedalo; ostali sme na strdni pohrobi§(a, kde i teraz 
n^nobo crepov z popolnfc lahko najsC sa dalo. Straii je 
uloznd a dost hrubou horou porastend. 

Ked 61ovek pomyslf, koiko t^ch miest na Sloven- 
sku, ktor6 lud „hrddkami", „hradom", „pohr4dkom", 
„hradiSfom" menuje, kde mnohoraz u^ ani stopy zriica- 
nfn, kde ztratilo sa i meno specificu^, tam vzdychom 
sa ludi to KolUrovo: „6 vSkove davnf!'' 

My rozlozili sme sa na strdni a co mlad§f rozvatiili 
vatricku, vSetci posadali kolo nej a rozhovor bol tym 
ziv§i, ze peclivd domaca pani poslala za narai i men- 
dfckov, ktori doniesli slaniny, chleba, zemiakov, vfna. 
a my porobili sme razne i piekli slaninku a na okruhy 
chlebov6 pokvapkavali. 

Pri tejto idylickej zabave zvldstne zaujfmav^ roz- 
hovor viedol Samo Chalupka s Janom Botom o prosto- 
narodnom i ludovom basnictve, pointujuc vSe jeden vSe 
druhy vyznamn^ nuance jednoho i druh^ho bdsnenia, 
predstavovali sa nam tu ako vytecnf representanti oboch 
smerov. Ked sa medzi rozhovorom i zazdravkalo, po- 
kochajuc sa taktu v svobodnej prfrode, k obedu stupali 
sme chodnfckami vedia blukotaveho potocka z velikych 
hoi rinciaceho, do prfbytku farsk^hp. 

Pri stolovanf, po zakoncenom obede, trvala nasa 
zabava rozmanit6ho, rozmarno-poucn6ho obsahu zivo; 
na dotazy nase pripomenul nas hostitel, jako v dobu 
porsk6ho povstania r. 1830 ako rojcivy priatcl Poliakov 
pogiel Stat za dobrovolnika ; dostamic sa v Halici do 
prv6ho kastiela zemanskeho, dali mu tam i lipravu i 
vystrojenie, a v niekolkych dnach s nemalou Cetou 
octnul sa v rayone bojisfa. PriMel v tu dobu, kde ui 
povstanie rozhodne ubito a povstalci hnanf na vsetky 
strany; tu pri priechode cez jednu rieku i on stal sa 
ufiastnym krvavej potky, ranil i on, i dostal ranu, ktord 
zacasto sa mu i pozdejsie otvdrala a docela nikdy ne- 
vycelela. Starostlivy otec Sama Chalupkov, zvediac 
expedicii, poslal ucitela prdve vys§e spomenut6ho, 
Bldzyho, k vyhladaniu syna, sverbovavsieho sa, s kto- 
rom sa ce8t)[)u zpiatocnou postretnul a k rodi^om i sku- 
todne navratil. 

DIa pnidu toho casu uz i vo Viedni za casov theo- 
logick^ho Studovania schodil sa Samo Chalupka s hor- 
livymi Poliakmi ; tak i raz na lisom vrchu (Kahlenberg) 
pri speve a recneuf do pohonu jich vzala Mettemichov- 
ska policia a rodolubf §tudenti bralovit^mi ugustami sa 



238 



SLOVENSKfi POHLADY 



Clslo 10. — 1887. 



ratovali. Samo Chalupka bol vyboniym ziiateloin poTstiny 
a zvlastnou makkostou vyinliival re5 polskii. 

Samo Chalupka ner^d rozpomfnal sa na uiast v boji 
bratov proti bratom, i zatiizil sa ^alno nad neD&vigtou, 
ktord medzi Poliakwi a Rusmi este v2dy panuje. 

Spomfnali sme i to, jako by ^elateloo bolo, keby 
Chalupka svoj material historicko-archaeologicky i lexi- 
kdlno-etimologicky sobral, sriadil, tu poznameual bolno, 
ie ho zrak opiiSfa a tak ie pfsat velmi mdio moie, anii 
spracovat dovedie rozmyslen^ i projektovan6 bAsenky. 
To vecitA 6koda, ze tomuto vytecnfkovi nebolo popriano 
mat pri sebe ddvernfka, ktory by mu bol znal accomo- 
dativne v predsavzatiach ndpomocuym by(. 

Na prosebnti ziadosC na§u zare^nil n&m Chalupka 
svoju prepracovani!i b^sen epickii ,,Kupu". Sediac u stolu 
vzoeseno predniesol bdsnik mh pdd odboja Eupovho a 
vskutku vytefine tarn licen^ opravdovy cit loyality, tak, 
ze kde t^a loyalnosf citov previeva proti kraTovi a 
vlasti, jako v bdsnach a pejm&ch Chalupkov^ch a kde 
ozvenou vSade sa oz^va nepochybnost tej loyality, tarn 
vecity hriech zradu vetrit, zo zrady patriotov najcistej- 
Mebo zrna potyarat. 

Milo, povabne pobavili sme sa s patriarch om-bdsni- 
kom uasfm v jeho domacnosti, a ked sme sa liidit mu- 
seli k n^vratu ku plneniu povinnostf svojich, liicenia 
nase bolo botne. 

Samo Chalupka predt^m rad vylietnul do susedn^ch 
miest, navstfvil i Turiec za casov hodov maticn^ch; 
y poslednych rokoch najdalsia cesta jeho bola do Lip- 
toya, kde tdzil uay^tiyit e§te syojho yern^ho priatela 
mladosti, Juraja Matiisku, i konal pomoc, podpoini pre 
yyhoremi cirkey. 

Bol on i horliy^m delnikom na yinici P<ina. Jeho 
piesne y speyniku patria medzi uajpodarenejgie syojho 
druhu; ako kazatel i co do predn^ky i <^o do obsahu 
cirkevn^ch reef stdl tak yysoko, ie o nom povedal dr. 
Szeber^nyi, terajsi biskup banskej superintendencie, ze 
y;^bornejsej k&zne za zivota svojho nepocul, nad tii, aku 
povedal Chalupka pri yisitdcii y rokoch sedemdesiatych 
yydrziayanej. 

Pri yisitacii, ktorej siicastnil sa aj tehdajdf gener. 
inspektor a zupan zyolenskej stolice, Anton Radyansk]^, 
bol e6te i druh^ y^znamny moment. Po odbayenf visi- 
taciondlnych prac a cirkeynych funkcif, po spolo^nom 
obede poprosil a yyzyal Chalupku biskup dr. Szeber^nyi, 
aby shromazden^m zarecnil niektord z jeho biisnf. Tu 
Samo Chalupka yelikym dorazom zarecnil b&sen „Mor 
ho!" Recnenie na ySetk^ch prftomn;^ch nesl^chan^ do- 
jem ucinilo, najvacgf ale na zupana Antona Radyan- 
skeho; t^nto najpry zasnul na spadoch pejmy, na stolci 
syojom robil pohyby, gesty yelk^ho ynutom^ho pohnutia, 
a ked bisen stupiioyala sled deju a junac hrfmala za 
pysneho cara, ytedy ostal ako by ho bolo yyhodilo a 
s^l yzt^cen^, k^m recnik prednisku nedokonal. Chyalo- 
reel nebolo konca kraja; hned ako doMel domoy, kiipil 
si speyy Sama Chalupku a nosil je y§ade po Turci, 
Pesti yo yrecku. 

A trebdrs jako jala Antona Radyan8k6ho opportu- 
nita, ktorou dyfhal sa i oiernoyanlm sn^h sloyensk^ch 
rodoluboy, a trebars sl&yobainosfou zachydten^ mylne 
myslel si, ze len t^m prudom utMcania yedomia n^rod- 
nieho i yzdelania sloyensk6ho dojde y krajine oslayy, 
y jednom yerSi syojom akoby kajdcne prosf: 

^Dajte ze mne \d raz pokoj, 

y^y ma nekarhsjte, 

nie som Sloydkom nepriatel, 

pokoj ze mi dajte. 

Z Liptoya i mne sloyenskd 



matka ziyot dala 
a sloyenski kolfsoika 
i mna koUsala/ , 

A io aj yypAda na tak recenych „pan8ldyoch", yo 
ylasti nasej len ten bude opraydoy^m patriotom, kto 
protivy Soyinistickym prudom nacinen6 yyroyna, kto 
uspokojf ndrodnosti slachetn^ a ta smerujiice snahy, aby 
ony srdcom syojstya prist mohly k srdcu milej otciny, 
aby zo svojho blaha riast dopriaC mohli i blabu uhor- 
skej krajiny; bledou ludu nik neposvatf studeuii hrudu 
ani jeho porobami, len ten ju v oltAr prerAba svaty, 
ktor6mu zriastol iivot bohat^ z nej, okrAsleny yedami." 

„Nie Rim, nie Augsburg, nie poddan^, nie pan! 
jedno y dolmani, y taldre, ci y hune: cest mu, kto 
yerny krajan! Cesf krAIovi a svatej korune!" 

UctiC Slavianstvo, uctit n&rodyl ruka ruku nech 
um^va; prec p^cha a yladobaiinost I jeden ciel a jedna 
sna^nosd VoInosC m& byt spravodlivil 

Samo Chalupka bol i y obcianskom ohTade poyin- 
nosti svoje veme konajdci, smierliv^, slusne smySIajuci, 
krilToyi i ylasti yern^ slovensky patriota. 

Kym bol duzivej^fm, brdval ucast i na rozlicnych 
shromazdeniach, i na spolocensk^ch zabavdch ; chodieval 
na divadeln6 ochotu(cke predstavenia i do Hronca i do 
Slovenskej Lupce, bol i usilovnym dopisovatelom slov. 
iasopisov. ESte z casov dopisovauia do „P.-b. Vedomo- 
stf" nasledovn6 uprimn6 slovo venoyal divadelnym ochot- 
nfkom a spisovatelom : 

„Ochotn(koy upozornujeme na jednu chybu, ktorii 
sme na viacej miestach zbadali. Ked sa mi divadlo 
hraf, jakoze sa pri torn u nas obycajne pokracuje? Vy- 
yoH sa kus, prepisu, rozdaju a naucia sa ulohy; nasle- 
dujd proby atd. To je nie dost. My sme Ukto robievali. 
Najsamprv vyvoliii sme si spr&vcu, ktorjr sa do veci 
ndlezite rozumel. Tento shromazdivSi ochotnfkov, pre- 
cftal alebo dal precftat najlepsim deklamatorom y jich 
prftomnosti cely kus a upozoruil na hiavniu myslienku 
kusu toho, okolo ktorej sa vdetko ot&ca, na hlayny dej, 
ktor6mu ysetky ostatn6 pomahajii. Potom rozdelily sa 
lilohy a naloiilo sa kazd^mu, aby cel]f kus este raz sara 
lebo s inymi pre§tudoval, zeby tak postaC syoju medzi 
inymi rozoznat a pochopit mohol. Pri druhom shroma- 
ideni presli sme zas cely kus, ale tak, ze uz kazda 
osoba deklamovala z papieru tilohu svoju, ked rad na 
nu priSieh Tu prezkiimaly sa jednotIiy6 charaktery a 
kde bolo potrebn6, dalo sa poucenie, jako by sa pred- 
stayovat maly. Potom len nastiipily proby. Ist^ som, ze 
kde podia tejto narady pokracovat budu, tam i pri men- 
§om namdhanf hra sa podarf.^ 

„Na spisovateloy divadelnych ale mdme tii prosbu, 
aby n4m viacej malych a lahk^ch kusoy podAvali, yelk6 
a Cazk6 my nagfmi dramatick^mi silami na tento ias 
„ovWda(" este nie sme ystaye. Sceneria y naslch di- 
yadldch na pospol yelmi biedne je pristrojeni a 10 — 20 
osob ku divadlu sosbierat y m^Io ktx)i'om sloyenskom 
meste mo2no. Jestli tedy pdni spisovatelia iiiadajti, aby 
slovensk^ divadlo zkvitlo, nech okolnosti tieto z ocf 
nezpdStaju.*' 

V desCdesiatych rokoch hrali divadlo i na D. Le* 
bote, prevodzovali cinohru pod ndzyom: „NepostupiS 
ku zl6mu", p6vodcom 6inohry bola pani Emma Justhoyi, 
manzelka tehdajMeho uditela horno-lehotsk^ho, horlivi 
narodovkyna sloyenski. V jednej besednici P.-b. Vedo- 
mosti Samo Chalupka z prilei^itosti tohoto diyadeln^ho 
predstayenia nasledovne opfsal Dolnu Lehotu: „Obec 
t&to, hniezdo zemausk^ho rodu §kult6tych, ktor^ uz nie 
jednoho y^te£nfka ylasti i cirkyi dal, prinale2f medzi 
najyzdelanejsie tohoto okolia. Uiinkuje tu od mnoh^ch 
rokov p. J. Blaiko s yidom^m prospechom. Tento ni- 



^ 



Cislo 10. — 1887. 



SLOVENSKi POHLADY 



239 



rodovec niA tr&vieval za mlady dni svoje pri n^kove; 
Yeierj a noci pri knih^ch, a vlastnou usilovnosCou tak 
sa vzdelal, ze teraz urad notarsky na oboch Liehotiich 
s velkou spokoJDOstou i predstavenych i podriadenych 
zastavaf mo^Q^ je. ' ZakusivSf sam sladk^ ovocie vzdela- 
nosti, usiluje sa rozMrovat ju i mcdzi svojfmi spolu- 
ob£anmi." 

S utechou prichodf pripomendf, ze menovan^ p. J. 
Blazko dosial zije a lispeSne posobf na ilreul vzdelania 
ludu i pozdvizeni vSeobecn6ho blahobytu. 

Z naSincov naj^stejsie uaY^tevoval Sama Chalupku 
Ludevft Turzo, horlivy to inspektor cirkve horno-lehot- 
skej, on'bol uajuprimnejSfmpriatelom, dfivernikom Sama 
Ohalupkovytn. Casto vzpomfna, jak s velkou ulubou ba- 
vil sa V spolodnosti so Samom Ghalupkom, jak velk^ho 
pozitku mal z jeho re£f, a menovite jak6bo dusevn^ho 
okriatia z jeho kdzaf. Ludevitovi Turzovi pricbodi vcfaka, 
ZjB vydaly sa spevy Sama Chalupku, ze zachovala sa 
knihoveji Sama Chalupkova, i to, ze sriaduju sa ruko- 
pisy jeho. 

Samo» Chalupka ostal roku 1881 vdovcom, umrela 
ua ndhlo jeho vernd mauzelka Eufrozina Ghalupkovd, rod. 
Turinska, klesnul i on vidome a po dvoch rokoch odo- 
bral sa z tejto casnosti. 

Nad mohylou jeho pri manzelke i rodicoch svoj(ch 
spocfvajuceho stkvie sa zdobn^ pomnfk, na ktorom stojf 
vyryta i tA, nfm, jako vyssie rozprdvano, k n4hrobn6mu 
napisu oznacen& veta: 

pPravde ii\ som, krivdu bil som, 
verne ndrod svoj lubil som." 

Samo Chalupka bol verne oddanym priatelom Tudu, 
jemu, gpecificne svojmu ludu, jeho peci a starosti sve- 
reuemu porucil najvacsiu cast svojho majetku; ndrodu 
svojmu zanechal v spevoch svojfch tak^ poklad, z kto- 
reho neprestajne cerpat mozno vzory, lubavy, rodomil- 
stva, nadeje i bodromyselnosti, 

T^cel sostavenia rozpomienok t^chto bol nielen ten, 
aby sa vyraz dal individudlnej piety, ale aby mu2ia 
narod zasldziU oboznamovanf boli cim valnejSie s obe- 
censtvom k zachovaniu jich pamiatky i pozbudeniu po- 
tomstva, lebo na vzoroch vzdeldva sa ml^de^ 
a uctenfm i zachovanlm pamiatky vynika- 
vych muzov vzdelava i zabezpecuj^ sahisto- 
rie narod a. Jak zaujimav6 i vzdelavatelne bolo a je 
napfsauie zivotopisov starsich i mladsich spisovatelov a 
vytecnikov slovenskych, neda sa dost prizvukovat 

Eonecue nutno pripomenut este zaiezitost sriadenia 
rukopisov Sama Chalupky. 6(m dokonalejsie chcii to 
patricnf previesf, tym viae sa to odtiahne, a raoze byf, 
ze i celkom zaostane. Najprfhodnejsie by to bolo a naj- 
zelateluejsie : sdelit cim skor vsetko co mozn^ ako ma- 
terial k dalsiemu studiumu kus po kuse na priklad vo 
„Slov. Pohladoch", ale neodkladaC s tym; nech sa vAzi 
z pokladov sosbieranych urok bezny, ale nech uehynie 
kapital. Tak tratia sa rukopisy K. Kuzm&nyho, Petra 
Kellnera, Hostiusk^ho, Ludevfta Kubanyho, Janka Krdia, 
Jon&sa Z^borsk^ho atcf. k velkej ztrate pisomnfctva slo- 
vensk6ho. Nasledovania hodn^ prfklad pozostavil blahej 
pamati Pavel Dobsinsky, ktory rukopisy Jana Bottu 

V kratkom case sriadil a verejnosti podal. 

Vo vernom konanf povinnostf povolania odu§evnuje 
pamiatka otcov, ned& klesat y boji, dodava vytrvalosti. 
Pisatela riadkov tychto Samo Chalupka povzbudzoval 

V pamatnlk uapfsanymi nasledoyuymi slovami: 

ijNepi-ayych nepravost privedie do zkazy, 
lez pravda, oj pravda, tk iste zvffazi!** 

A keJ sme verili vo vifazstvo pravdy, verme 4e i 
d^alej I M. 




Tragika v SlAdkoviCovej „Marine/* 

zol tragiky, a^kolvek ma velkii podobnost 
s on^m Gordickym, ktor6ho konce boly vraj 
tak znamenite do jeho stredu vpleten^, ze 
jich nebolo mozno nijak;^m sposobom vy- 
najst, nepoddva celkom tolko tazkostf, zeby sme museli 
cielom jeho rozuzlenia k ndsiln^m prostriedkom ciahat; 
lebo treb^rs ako umele by zauzloval bdsnik vo veselo- 
alebo v smutnohre ten spor zdpas veducich vidln, nie je 
mozno, aby nebolo sposobu rozputnat to dramatick^ 
pletivo, od jeho2 priazniv^ho alebo nepriazniv6ho rie- 
lenia dOstiva bra svoj tokf alebo onaky raz. Nutno 
tedy i pri basni v otdzke stojacej hiadaf pociatky toho 
tragick^ho uzla, ktory je v slov&ch ialospevu, Marine 
T listka vlozen6ho, takto zauzleny: 

„Poslu§nii duSu tibohej dc6ry 

S chlapom cudzfm, ba odpornj'm, sverf 

Studeny prsten matery." 

Aby sme mohli obsiahnut celu tragiku v Marine, 
potrebno n&m prebehniit eite raz prvy oddiel bdsne, 
a sfce od vystii enia samej hrdinky. Uz ten elegicky 
ton, ktor^ celou jej piesenkou previeva, budf u fiitateTa 
istii predtuchu, napl&ujdcu ho obavou, ze laska, ktord 
tak smutne pocfna, vezme istotne zalostn6 skoncenie 
V kom by nevzbudily siistrasf tie jej prenikav£ slov4: 

^Oko slzou je zaliato, 
ie tu Uska casu slu^i: 
Preto pladem, ie zem tdto 
Tfizi len, tii4i a — tuzil^? 

V poslednej vete vysloven6 akoby vSeobecne platni 
pravidio odstrani^e kazdu sebeckd prfchut tejto sfai- 
nosti, avsak zahrnuje sdcasne i jednotliv^ pad tedy 
i nesCastny osud jej lasky: „zem t^to'', t. j. ludia na 
tejto zemi tdzia a len tuzia bez toho, aby jich tuzby 
dosly zeIan6bo splnenia. Tejto predtuche dostava sa 
zvladtneho vyrazu a siihlasu zo strany milencovej v tom 
rozhovore milenkinej ruky s nezndmym srdcom, kde na 
namietku ruky: 

^Ale vies ty to, srdce nezname, 
Ze komu panej srdce je dan^, 
Ten mna si tiez m& dob^vat!" 

miesto primeranej odpovedi nasleduje v^recn6 mlcanie. 
Zretelnejsie vyslovena je pochybnost o priaznivom vy- 
sledku tohoto Iilbostn^bo pomeru v slovdch: 

^Vlchrice stra§n6 sa rozletely 

Nad mladistvym nebom mojfm** atd., 

ktorych dojem nie je v stave odstrdniC to jednostrann6 
ubezpecenie 37. sloky. Ackolvek rozhodnutie devino 
skvele vypadlo v prospech bdsnikov, tak ze sa moze 
smelo oddaf tomu presvedceniu, iQi 

y,Neu8tupi Msky sila 
lichotn]^m sveta nAdejam,^ 

predsa v tom »vyznaui" (41) pripiiSfa mozuost odrek- 
nutia sa jej, z £oho o^ividue da sa zatvdrat i na pravde- 
podobnost toho. Z dosial uvedeneho vysvitd, ze uz tu 
rozprestiera b^snik litle niti tragickej siete t^m cielom, 
aby citatel pozvolna pripraveuy nezarazil sa pozdejMe 
nad tym, ked octne sa v sosiistrednenom bode tragiky 
148. sloky. 

Potom (42 — 65), akoby nam chcel dat zabudmit 
vsetky tie dosial vyliten6 obavy, uchvacuje citatela 
malbou veIkolep6ho ide^lu krdsnej milenky i zase tym 
cielom, aby ndm po malej chvfli priSla k povedomiu 



240 



SLOVENSKfi POHLADY 



Cfslo 10. — 1887. 



J 



ta myslienka, ze cim vzdcnejsl ten obraz, tym vacsia je 
jeho ztrata a ze tym hibsf zial vyplyya odtial. 

Ako Marfna bned pri jej pi*vom vystupen( tarn pod 
utesen^m Sytnom vzdor torau rozkosnemu jarn^mu ye- 
ceru plafe, 

„. . . . 2e zem t&to 

Tuzi len, ttizi — a tuzi!", 

tak SWdkovic, ked z vafiSiebo vyspieval krdsy svojej 
milenky, stAva nad Hronom a — slzy leje (65), 2e 

„Tu, CO dusa jeho vz^va, 
Zavistua dialka mu zakr^va, 
Tu nemozno blfzko videf." 

K tomu (66): 

„Zakon ho nevybnutny*) 
Na zaldr losov tmavy, smutn;^, 
Obi-omnym putom prikoval 
A tii, ktoru duch jeho vz^va, 
Utechu svoju v nej si sniva, 
Tu mu .za kopy hor schoval." 

■ 

^e na b^nika tu i tu otupy prich^dzaju, ked sa 
zamysU o svojej buducnosti, niet divu, pritrafuje sa to 
ka^d^mu mlad6mu 61oveku, triezve rozmysTajiicemu o bu- 
ducom osude svojho zivota; ved ako jeho, tak prdve 
i inych mnobych 

^Duch sveta .... tajnou mocou 

Vedie biirnou zitia nocou 

V div6 boje ludskych duchov!** 

A gfastny mladenec, ktor^ho tak ako Slddkovi^a 
podporuje distA Idska (68, 69) a ktor^ vie sa vo svojom 
idealnom smy&Ianf tak vysoko povzniest, ze mu tiplne 
postacuje t^ biblickd potecha (70): 

„Jak je velebno kr&su matkou, 
Cnost, pravdu volaf sestrou sladkou 
A pokoj bratom naz^'vat." 

Tak len Salamunovi bolo dopriano hovorif: „Dic 
sapientiae, soror mea es, et affinem prudentiam voca. 
(Rci moudrosti, sestra md si a rozumnost pritelkyni 
menuj.) Proverb. VII, 4. Teraz ui pristupime k doklad- 
nejsiemu rozboru: V^javu s mot^lom a podHza- 
com (85—107). 

Odhliadnuc od uteSen^bo Ifcenia rozkoSn^ho mdjo- 
v^ho r&na, uv&dza 85. sloka citateTa do predihry hlav- 
n6ho deja a tak utvoren^ je primeran^ priechod z'prv6ho 
diela bdsne do nasledujuceho. B^snik uz tu dava nam 
V podobenstve tu§iC, £o vgetko m& nasledovaf. Mot^l 
a ru£a, jfch vzajomny pomer! Syn hiisenky zlietne k ruzi 
na klamn6 z&lety. Podobn^ho porovnania, ak6 tu pred 
sebou mame, nenajdeme tak lahko. Starf spisovatelia 
najradsej tvorili porovnanie vzat6 od vcely a jej praco- 
vitoBti, na pr. Ar. Aves 750: 

*) Jeho tehdajiie postavenie v R. 



Podobneho obrazu taktiez v dobrom smysle pouzil 
sebe Horic (Carmen IV, II, 27): „Ego apis Matinaa 
more modoque grata carpentis thyma carmina fiogo." A 
Lukrec (in, 11): ^Flonferis ut apes in saltibus omnia 
libant, omnia nos itidem depascimur aui*ea dicta.'' Gifro- 
vany vrah vemosti n&jde so svojimi pekn/mi pra§kami 
milost u Marfny. Ked mu ale pozrela v zradne oci a 
uvdzila jeho obcovanie a zachodenie s ruzou, rozpdlila 
sa jej tvdr hnevom a listka zhrmely recou, ktora akoby 
vopred ud^va smj'slanie devino. Sloka 89. obsahuje do- 
plnok k obrazom driev (52 a 54) nakreslenym. 

Ak velik^ je rozdiel, ked bisnik hod( myslienky 
len ako kostru na papier a ked jich ozdoM vhodnymi 
okrasami, uvidfme, ked porovnime 90. sloku s Hor4- 
covou odou (Carmen I, XVI). Oba bAsnici opisuju mi- 
lenkin hnev, rozdiel lezf ale v tom, ze, ked Sladkovid 
udava jednoducho ako pramene hnevu: pomstu, zdvisC 
a ndruzivost, tak stavia Horde ui*azenej kr&savici pi*ed 
oci z jednej strany istu prirodzenu nevyhnutelnost hnevu, 
z druhej jeho zkazonosnost. Po uvodnej sloke tvoria 
tri nasledujuce jednu a tri posledn^ druhii skupeninu. 
Neviazan^ preklad spomenutej ody znie nasledovne: 

1. „6 od peknej matky kraj6ia dc^ro! Akukolvek 
chces mieru polozit mojim posmesn^^m versom, poloz: 
ci sa ti Iiibi hodit jich do ohna, ci do mora Adriatick6ho. 

2. Ani Dindymene (Cybele), ani obyvatel sv^tyne, 
Pythius, ani Liber, ani Corybantovia, ked ostroznejuce 
meden6 panvice (acuta aera) udieraju jednu o druhu, 
neotriasajii tak mysel zrecov, 

dv. ako zasmugil^ hnevy : ktor^ nezastragi ani Noricky 
me6, ani more lodiam nebezpecn^, ni ziiriaci poziar, ba 
ani B&m Jupiter, ked v hrdzyplnom hukote znaSa sa dolu. 

4. Hovorf sa, 2e bol Prometheus prinuten^ prvotnej 
tvorivej hline pridaf ciastocku za vsetkych iivocichov 
vzatii a ze vztek zuriv^ho leva polozil nam k zaliidku 
(stomacho nostro). 

5. Hnevy do straSnej zahuby uvrhly Thyesta a me- 
stdm vysok;^mi zdami obohnanym staly sa poslednou 
prfdinou, pre ktorii boly od zdkladu vyvrdteu6 (Ilium) 
a n&sledkom ktorej 

6. svevolne vojsko prilozilo pluh k hradbdm ne- 
priatelsk^m. Zkrot svoju nevolul I mne zbtirila sa neraz 
V prsiach krev sladkej mladosti a nahnevan^ho ma po- 
hnula k prendhlen^^m jambom (posmesn^m vergom). 

7. Ale teraz snazfm sa tym, co je milostn6, za- 
menit to, co zplodzuje zasmusilost, k^mkolvek po na* 
zpatvzatf potupy nestane§ sa mi priatelkou a neprina- 
vratis mi svoje srdcel" 

(P o k r a 6 o V a n i e.) 



OBSAH. 

N&lezisk& starozitnosti ▼ BoS&ckej Doline v juhoz&padnom ktite- 
tren£ianskej stolice. PfSe J. L, Holuby. — Sloveusky Plutarch. Sde- 
I'ujc Alexander Lombardini. — Letorosty, Hviezdoslav. — Sloven- 
sky obchodnlk v ruskom kraji. Obraz zo zivota. Pi§e Mattis Filo. 
(Pokra£.) — Rozpomienka na Sama Chalupku. M. — Tr^^ika. 
V Sl&dkoviCovej tMarine.* — Illustracia: Dr. Michal Mudrofi. 



Bedaktor: Svetozir Hurban Vajan$k]^. — Nakladatel a vydavatel: Pavel MudroA. 



yySLOViSNSEJl POHZJa>y vychodia vi^dy 25. kaiddho mesiaca o troch htokoch gtvorcovdho fonn&tu. 

Fredpl&ca sa: na oel^ rok 6 sL, zia pel roka 2 sL 60 kr. 

TIa£oa knlhtla^iarskeho Aiastin&rskeho spolku v Turi. Sv. Martine. 




Tut6. Sv. Martin, diia 25. novembra 1887. 




Slovensk^ Plutarch. 

Sdefuje Alexander Lonibardini. 

116. IDateJ B«l. 

I arodil sa t Ocavej vo zvolenskej stolici z ev. 
rodifiov 24. raarca r. 1684. Otec jeho bol ma- 
siarom. Od matky Alzbety rod. Cseszueky 
^^ 1 nau6ii sa ii^ v detiDakom veku madarskej 
reci. Jin Jeiner to „VerzeichiiiB8 allerhand pietistiscber 
Intriguen uud UaordouDgeD in Lithauea, vielen Staedten 
TeutsGhlands, Hnngai'D und America*' a po nom Kleiii 
T „Nachrichten von den LebeDHumstaeuden evaog. Pre- 
diper" trrdia, in rodion^ meno Belu bolo vlaBtne F un- 
it k. Toto bolo pravdepodobuo len posmesn^ meno, ktor6 
aa tnk mohlo prilepif na rodlnu, ie BeloY otec Biic ma.- 
siarom, zapodieval na s viienlm, s funtami. Iuii6 ale 
V ocovskom chotare este po dnes jestvuje j.eden kus 
zeme, ktori sa „Fuutfkove prielohy" nazyva, a nic je 
nemoJQ^, ze Uto zem bola kedysi tnajetkom Belovho 
otca; taktie^ jestvuje tarn aj does este jedna katoHcka 
rodina pod mt^nom Bel laac Beley, o ktorej rodinoa 
tradfcift hoTori, ze s Matejom Belom pochodf z jednoho 
torefia. Dom, v ktorom narodit sa Matej Bel a svoje 
detinstvo travH, oznaceny je cfslom 47, 

V OcoTtij jednym z Dajn&boinej&fcta evanj. domov 
bol dom Mateja Bela. (Aj otec volal sa Matejom). Po- 
nevdc v Ocovej ev. boboeluzba prestala r. 1673, Bel bol 
alebo ocovskym rim.-kat. farirom alebo v Grarainsegu 
ev. kflazom krateny, lebo Ocova patrila sem to filiilka. 
Poboin^ Bel, ked nemal prekiizky, kazdii uedelu a celou 
rodinou chodil do Garamsegu, keJ to ale ui-obit ne- 
mohol, vtedy on bol doma knazom a pi'elegoval rodine 
z biblie a vyapieval s nou niekotko spevov z Tranos- 
ciusoyho apevnfka. Tento patriarchAIny, niboiii^ iivot 
nezostal bez vlivu na syna Belovho. Tento oddal sa na 
kfiazskii drfihu a jako bohoslovec navstevoval pietisti- 
ck6ho ameru universitu v Halle a toho ist^bo smeru 
prelozil aj Amdtove a Freilingshausenuve spisy, a sice 
tamten do sIoveQciny, tento do madarfiny. 

Ofiovi lezf V jednej z dollu krdsnejio Pohronia. Ka 
bifzku nachodia sa z&mky dobronivsky, zvolensk^ a 
viglassky. Mlad^mu Belovi neraz priSlo laC popod tieto, 
a. tu obycajne rozmjslal o j(ch minuloati, vypytoval sa 



na ji'ch deje a majitelov, a tak pravdepodobne okolnost 
tato mala vplyv na vtipu^bo chlapca, ie zamiloval si 
dejepis. 

Bel vyrfiatol pod rukou palicujucich magistrov. Ke^ 
V Ofiovej naucil sa zflastky od rodicov, zCiastky od de- 
dinsk^bo uiiitela (iftat a pfsaC, rodicia poslali bo v eiedmom 
roku do LoCenca, kde bol vtedy Fraflo Biilovsky sriadil 
siikromnii akolu, a tu chodil do poCiatocnej, totiito do- 
uatistov triedy. UCil sa tam pfsaniu, 61taniii. nJtboiea- 
stvu, poftovede a pociatkom latinskej reci. Bola to skola 
bez dozorstva. Raz jeden pansk^, zemansk^ kamaa dal 
SB do niekotko chudobnejsEch ziakov, niedzi ktor^mi na- 
chodil sa i Bel, a tohoto tak sotil, ze narazil hlavou 
skalu a n&sledkom utrpenej rany tenter vykrvical a 
lezal 4 mesioce nemocnjr. Nalakanf rodicia vzali ho pre£ 
odtial a dali do maoho lepSej, siiadenejsej skoly v K41- 
nove, ktori'i zaioiil Pavel Batta, novohradsky hlavn^ 
sluzny a kalnovsk^ majitel. Bel tu r. 1694 jako dieb 
chudobnejMch rodifiov bol zdarma vyucovany a vydriia- 
vauy pokrmom, a prospieval v uf^nl, bars aj tuoajgf 
u£itel patril medzi palicujucich. „Quidquid a phigoso 
magistro temporis vacabat, acidulia Ealnoienslbus da- 
bamua, nisi id aeria ^ntemperiea prohibebat.," hovorf 
T opiae K&lnova. Sotv^ bol v Kdlnove pol roka, ked 
akota pre amrf Battovu zanikla. 

Odtialto e§te v torn roku dostal sa do listavu dolno- 
strhtirskeho, rodinou Madichovou udrziavan6ho a po- 
dobn^ho rodu. Zaiozil ho Jan Madich, krupinak^ kapi- 
tin a dolno-Btrharsky majitel, s ktoreho synom Ladi- 
slavom, neskorSfm podzupanom novohradakej stotice, u6il 
sa Bel v tomto listave. Tu najakor dokoo^I gramma- 
tickil triedu. 

Zo Strbdrov poslali ho rodicia r. 1695 do Banskej 
Bystrice, aby si ta pri latine aj nemcinii osvojil. Tn 
chodil do syntaxi. Bel priSie! tu zas pod ruku tak6ho 
uibira, — zdA sa, ie Jin Hodikius bol tento plagoaus- 
magister, — ktorj 2iakov nielen duievne nevzdeUval, 
ale 8 nimi aj drze zachodil. Toto natoTko rozhorcilo 
Bela, ze chcel s privolenlm rodifiov na reraefllo faf. To 
by s& bolo aj stalo, kedby raz, priam ked Bel bez prl- 
ciny nbity v lavici plakal, nebol n&hodou vkrofiil do 
triedy konrektor listavu, Jdn Pilarik. Tento spozorujiic 
pladiceho 2iaka, dopytoval sa o pr[6ine placu, a pre- 
svedfiiac sa, ie tento bol nevinne ubity, potesil ho, po- 
tom ate viedol ho za ruku do svojej izby. Tu sa ho 
31 



242 



SLOVENSKfi POHLADY 



Cfslo 11. — 1887. 



jedno druh6 vypytoval. Lubily sa mu cblapcove smel4, 
mudre odpovede, a odtedy 8tal sa Bel Pilirikovym mi- 
l££kom. Pod vedenfm toboto u6eii#ho muia Bel polozil 
81 zaklad svojej mnobostrannej vzdelaoosti, a ked* ne- 
zadlho Jdn Burius bol vyvolen^ za rektora gymndsia, 
Bel pod vedenlm t^cbto dvoch uibdrov s najlepSim v^- 
sledkom dokoncil syntaxis. 

Z Banskej Bystrice siel do Pregporka pre ucenie 
tak zyanych humaDiorov, a tu dokoncil aj prvoro6n^ 
beh filosofick^. Konrektor fistavu, J4n Ebrenreich-Weiss- 
beck, bol Belovi zvldste nakloneoym, a vidiac toboto 
pilnosf a pekn^ vloby, neraz ho k sebe povolal a zo 
svojej kniznice knihami opatril, tak ie moiuo povedat, 
ze V Pre§porku nie aa toiko gkola, jako rad§ej iftanie 
kn(h a obcovanie s Weissbeckom Bela na toIko vzdelaly, 
ze po tunaj^om trojrocnom zdrziavani sa opustil Pre§- 
porok jako jeden z najlepMe pripraven^cb mlad(kov. Tu 
mal prflezitosC naucit sa nemecky, ale roadarcinu za- 
budnul. Aby sa v madarcine sdokonalil, diel koncom 
r. 1700 V 17. roku veku svojho do Vesprimu. Tu mu 
isty pdn vychovanie svojbo syna sveril a ho s tymto do 
reform, gymnteia do Pipy poslal. Bel v Pipe strAvil 
jeden rok, ti tu ale navstevoval skolu, je neist^. Tu 
dokondle osvojil si macfarcinu. Z Pdpy r. 1702 siel opU 
do Banskej Bystrice. V ceste navStivil rodicov v Ocovej. 
Tu nasiel otca na smrtelnej posteli, ktory i zomrel po 
cas synovho pobytu. 

Y Banskej Bystrici este na zive nasiel Buriusa a 
Pildrika. Pod Pilfirikom zdokonaloval sa to vychodn;^ch 
reiiach, v dejepise, zeroepise, prirodopise a v theologii, 
teda V takych predmetocb, ktor6 vtedy do filo8ofick6ho 
a theologick^ho behu ndlezaly ; ponevdc tarn ale r. 1702 — 
1704 dia Karola Rosenauera filosofickd trieda nejestvo- 
vala, mozno sledovat, ie Bel filosofiu studoval nie v skole, 
ale sUkromne pomocou Pildrika. 

Dokon^iac Studia na domovych dstavoch, pomocou 
bansko-bystiickej a roznavskej cirkve v lete r. 1704 po- 
hnul sa do Nemecka cez Polsko a Sliezsko. V ceste 
postdl vo Yratislave, oznal sa s Gryphiusom, Hauckom 
a Neumannom, ch^nymi ucbdrmi. Eone6ne na pociatku 
oktobra cez Lipsko pri^iel do Hally a tu dal sa zapisaC 
niedzi universitn^ch Studentov. 

Y Halle Bel ucil sa: pod Breithauptora dogmatiku 
a moralku, pod Franckom livod do knfh Star^ho a pod 
Antonom Nov6ho zakona, alebo isagoge a polemiku ; pod 
Micbaelisom hebrejsku rei, pod Reinbeckom hebrejskii 
akcentdciu, pod Tribechom gr6cku, pod chyreinym Cel- 
lariusom latinskii rec, pod Buddeusom filosofiu, pod To- 
masiusom prfrodn6, pod Ludevigom stdtne. pod Strickoro 
cirkevn6 prdvo; naciival aj „medicinam forensem." Odtial 
pocbodf onen chyr, ie Bel v Halle zanechal theologiu 
a hotovil sa k lekarstvu. Professor Francke stal sa 
Belovym prlatelom a ustanovil ho vo vychovateini, nim 
zalozenej, za ufibara, Bel tu v prvej triede rhetoriku, 
v druhej theologiu, v tretej hebrejsku a v stvrtej latin- 
skii rec vyucoval; ba aj v^chovu svojho jedin6ho syna 
sveril Belovi Jako domaci vychovatel Bel u Franckeho 
bydlil a s tymto znamenitym muzom ai do smrti si 
dopisoval. Bel stal sa vo Franckeho listave geografom. 
Zeme- a dejepis v tomto listave spolu vyucovali sa, 
comu nutno pripfsaf, ze Bel v ,,Hungariae novae notitis" 
spojil zemepis s dejepisom. 

Bel V Halle stravil 3 roky. Ytedy naraz z dvoch 
miest dostal pozvanie, jedno doYychodnej Friesie, kam 
ho isty bohdc pod skvelymi podmienkami pozyval za 
vychovavatela svojho syna; druh6 do Banskej Bystrice, 
odkiat dostal tii otdzku, ie ci by nebol nachylny prijat 
urad gymnas. konrektora, tak, ze by aj v kostole gpitdia 
„Alzbeta" menovan6ho duchovn6 prace konal, s titulom 
„adjunctus ministerii"? Do Uhorska sa vrdtit, kde zfi- 



rila obiianska vdlka, nemal velkej chuti; tym viae bo) 
ndchyln^ zaujaf friessku stanicu. Ked u2 sa bol od* 
bodlal, padol do nemoce. Ked ozdravel, lekdri radili mu 
piemenu povetria. Ked ale z B. Bystrice darmo (akal 
riadne povolanie, friesska stanica ale behom jeho ne- 
moce bola uz zaplnend, na Breithauptove vyzvanie pri- 
jal riadenie bergensk^ho gymndsia pri Magdeburgu, kde 
aj Breithauptovi, ktorf bol toboto listavu riadnym kna- 
zom, na kazatetnici vypomdhal. Na to ho Bansko-Bystri- 
cania riadnym pozvacfra listom znovu vyzvali k pre- 
vzatiu konrektorstva. List tento Bel sdelil Breithauptovi. 
Tento mu zas ozndmil, ze ho ucbdrsky sbor mieui upo- 
trebit ku universite jako siikromn^ho ucbdm, predsa 
vsak odporucal mu bafisko-bystrickii stanicu. Na to ju 
aj prijal. 

Prv, nez navrdtil sa do svojej vlasti, podia oby£aje 
tebdajsieho veku drzal dna 24. aug. r. 1707 pod pred- 
sednfctvom Breithauptov^m theologick^ pojednanie, ktor6 
vyglo v hallskej tiaiiami pod ndzvom : „Forma sanorum 
verborum." Obsahuje v sebe zkrdtka dogmatiku evanj. 
cirkve a je venovan^ knazom a dozorcom bafisko-by- 
strickej cirkve a dradnictvu zvolensk^ho seniordtu. Za 
potrebnd uznal oznadf svoje theologicke postavenie a 
hnecf z pociatku prekazit tie upodozrievania, ktoiym by 
asndcf jako hallsky ziak mohol byt vystaveny. Tomuto 
ale nemohol vyhnuC. Tak na pr. Mikuldd Szirmay, jedeu 
zo stlpov hornouhorsk;^ch evanjelikov, v Bardiove dna 
29. augusta r. 1708 dan^m listom upovedomuje Jdna 
Radvansk^ho: ^Chcel som aj to Yasej Milosti na ve- 
domie da( : Neosolium, uti nobis refertur, incipit fomen- 
tum et nidus esse damnati pietismi. S Yasou Milostou 
V Ruzomberku sme damnovali aj 2iakov hallskej aka- 
demie. Ale pdn Burius kommendoval za konrektora 
Mateja Bela, ocovsk^ho syna, zo zvolenskej stolice, kto- 
r6ho aj prijali, cfm Bafiskd Bystrica stane sa hniezdom 
pietismu."" (List pfsan^ je ai na niekoiko latinsk]^ch 
slov madai-sky.) 

Bel stal sa tak obliiben^m v Banskej Bystrici, ze 
aj sdm Jdn Radvansk^ choval sa oproti nemu s naj- 
vacsou uctou a dal svojich dvoch vybornych synov, fiura 
a Ladislava, v bansko-bystrickom gymndsiume pod Be- 
lom vychovdvat, a ked sa Bel neskorej vzdialil do Pre§- 
porka, aj tam jich za nim poslal, a na Ladislava mal 
dozaista Bela vplyv, lebo on sriadil kni^nicu a sbierku 
listin Radvanskovcov, a na zdklade tejto splsal dejepis 
rodiny a sostavil jej rodostrom. 

Bel, vzdialiac sa z Hally, nav^tfvil Berlin, a tu 
oznal sa s tehdajSlm chyrnym dvorskym knazom, Jablon- 
skym, a s nfm a,i do smrti stdl v dopisovanf. Odtialto 
cez Frankfurt nad Odrou, Lehnicu, Yratislavu, ^ilinu a 
Stiavnicu dfia 24. mdja r. 1708 do§iel do Banskej By- 
strice. Pri boku svojho niekdajsieho uibara nosil kon- 
rektorsky a pri spitdlskom kostole knazsk^ urad; pred- 
tym ho ale vysvatil Stefan Pildrik, stiavnick;^ knaz a 
superintendent. Dna 12. marca r. 1710 po smrti Pildri- 
kovej bol vyvoleny za rektora gymndsiuma a v torn roku 
bol Spitdlsky kostol evanjelikom odnat^. — Z prfleii- 
tosti prvej verejnej zk'Sky pod jeho rektordtom dostal 
7 zl 20 kr. odmeny. Ufil aj v rhetoricko-poetickej triede 
a zrelgfm ziakom predndsal aj filosofick;^ predmet, totiz 
dejepis a zemepis. Zaviedol aj to, ze ziaci rovnosatu, 
togu nosili a v kostole aj kdzali, a prijal medzi pred- 
mety aj rimsku archaeologiu. Dokazuje to v mad. ndr. 
museume tento rukopis: ^Antiquitates romanae in nu- 
cleo, in gymnasio neosoliensis A. C. sub fideli institu- 
tione viri et rev. et clar. Matthiae Bel propositae an. 
1710." Y niz&ich triedach ale predndsal latinskii a slo- 
ven skii grammatiku, jako to podobne v mad ndr. mu- 
seume chovan6 jeho rukopisn6 gkolske knihy ukazujd. 
Pravdepodobn6 je, ze mal tak^ skolsk^ plat, jako jeho 




Cislo 11. — 1887. 



SLOVENSKfi POHLADY 



243 



predchodca, totii^to 187 uhorskf ch zlatych a 20 dendrov, 
iiastku didaktruma, byt, kiirivo a in6 menSie dochodky, 
tak zvan6 sviato^n^ a meninovg rekord&cie. Plat tento 
Bel dostaval od mesta od r. 1705—1710 do mesiaca 
juna, ked v posledne menovanom roku zastavil ho Ladi- 
slav Borsicky, kral. kommissir, ktor^ aj to nariadil, aby 
ev. gymnasium na grammaticale znfzen^ bolo, co sa ale 
za casu Bela nesplnilo. 

Matej Bel bydlil v torn dome, ktory je teraz rim.- 
kat. pociatocnou dievcenskou Skolou pri A14betiuskom 
kostole V Dolnej ulici. 

Bruckner a po nom Horinyi spomfnaju o nom tiito 
episodu: Heister, c. kr. t&born(k, zaujmuc B. Bystricu, 
priviedol so sebou niekoiko velmi kompromittovanych 
a k smrti odsudenych vazftov. Bel, jako k&az cirkve, 
bol povereny tym, aby jich k smrti pripi-avil, co aj 
urobil. Ale ho jemu neprajuci obzalovali u Heistera, ze 
tutu liradnti prAcu nie uajloyAlnejsie vykonal a ze nie je 
priatelom cisarskych. Heister, ktory bol prchly clovek 
a oproti Bystriianora choval sa antipaticky, na to sa na- 
hneval a zaprisahal sa, ie Bela, jak liplne neocistf sa, 
za tri dni d4 usmrtit. Bel len (azko udobril tibornfka. 
Hovoria, ze Heister neraz spominal ked Bel vWdnul uz 
chyrnym menom, ze sa sotva niecomu tak raduje, jako 
tomu, ze Bela vtedy oniilostnil. To stalo sa dia Biiick- 
nera dfia 21. Jan. r. 170&, a Bel ten deft z roka na 
rok az do smrti slAvil jako svoj dnih;^ rodny den. Bol 
privrzencom Rdkoczyho; ev. velmozi odponicali ho RA- 
koczymu za t4born6ho knaza, jako tak6ho, ktory bol 
suci recniC v troch refiiach. 

Za casu jeho professiiry v B. Bystrici uzrely svetlo 
dve jeho diela. Jedno, nauka nabozenstva Freilings- 
hausenova, ktoru prelozil do madarciny a vydal pgd na- 
zvom: ^Compendium avagy rovid summajd az eg6sz 
kereszt^ny tudominyuak XXXIV. articulusaiban foglal- 
tatott 6s az idveasegnek irasbeli rendi k6rd68ekben 6s 
feleletekben ellenit6s n6met nyelven elk6szittettet Frey- 
lingshusius J. Anastasius Glauch Adj. Lelki Pdsztor iltal" 
atd. Halle. 1713. Venovan6 je Andrejovi Torkosovi, rdb- 
akemu knazovi. Druh6 jeho dielo je vyzvanie h» domo- 
v^m ucencom, pod n^vom: „Matthiae Belii rectoris 
ueosoliensis invitatio ad sepubola conferenda, dum hi- 
storiae linguae hungaricae libros duos, Genesim et Exo- 
<lum adere parat. Berolini, typis Udalrici Liebperti. An. 

1713." ,^ ^ 

Bel liradoval v Bystrici do jari r. 1714. Vtedy mu 
presporskA ev. cirkev odporiicala rektorat tamejsieho 
gymndsia, aby jako v pozvacom liste stojf: „quatenus 
res gymnasii collapsas sua singulari prudentia, doctrina 
et eruditione erigere valeat « Dna 18. aprlla na vydrzia- 
vanom valnom sbromazdeni odobral sa od Bystridanov. 
JakonAhle prisiel do Presporka, Bel predostrel skolskej 
rade svoj ucebny plan, ktory tito prijala s niektor^mi 
premenami. Dia 8. mdja bol do liradu sldvnostne uve- 
<len^, a vtedy drzal obsaznii re6: „De ludo bene et 
prudenter instruendo aperiundoque." Zciastky mor, 
zciastky velky upadok skoly zaprfcinily, ze ked Bel ta 
priSiel, naSiel len 40 ziakov. Pod rektordtom Belovym 
pofieC tento zrdstol na niekoiko sto. J4n Thomka-Szdszky 
V pohrabnej reci, nad Belom drzanej, tohoto „rector et 
instaurator scholarum" menuje. Zvlastne sa vo dvoch 
sraeroch urobil za8luzil:^m, totizto najprv utvoril uibarske 
porady a po druh6 vypracoval skolsk6 knihy a dal jich 

vytlacif. 

Udbarske porady Bel vydrJiaval ka2d^ t^^zdeft. Na 
tychto uviedol tak zvan6 hebdomadariumi, totiito zipis- 
nice, do ktor^ch uibdr kazd^ tjzdeft musel naznacit, 
nakoiko prospel v jednotlivych predmetoch. Tieto hebdo- 
madariumi sii velmi zaj(mav6. PoCfnajd sa s r. 1718 a 
jejich n&zov je: 



DVCe nobis opVs est ChrlsoqVe Maglstro 
Ratio lectionum hebdomadis a d. 3. januarii." 
Potom nasledujii t^deun6 naznacenia. Tak6to hebdoma- 
dale V listdrni pozon8k6ho ev. gymnasia jestvuju az 
po r. 1751. Sfa dkolsk6 knihy teraz Bel pfsal a vydal: 

„Grammatica latina facilitati restituta, ad modum 
eel. Christophori Cellarii." Levofia 1717. 

,jRhetorices veteris et nouae praecepta usu ueces- 
saria.** Lipsko 1717. 

^Institutiones linguae germanicae in gratiam iuven- 
tutis hungaricae." Levoca 1718. Druh6 vydanie v Halle 
1730. Tretie v Presporku 1755. Prv6 vydanie je veuo- 
van6 £)urovi a Ladislavovi Radvansk6mu, Imrichovi a 
Ladislavovi Szerdahelyimu, Jozefovi a Fraiiovi Darvasovi, 
Andrejovi a Stefanovi Sirmiensisovi, £)urovi a MikulA- 
§ovi Mostick6mu a Danielovi Sextimu, svojim ziakom; 
druh6 baronovi J&novi Kem6nymu. 

„ Christophori Cellarii latinitatis probatae et exer- 
citae liber memorials naturati ordine dispositus. In 
usum scholarum patriae plurimis vocibus latinis atque 
interpretatione hungarica et bohemica locuy^etavit et 
de usu libri praefatus est Matth. Bel lye. poson. ev. 
rector. Norimbergae, suratibus Petri Conr. Monath A. 
C. MDCCXIX." Dmh6 vydanie r. 1735. Tretie v Pre§- 
porku r. 1775 

f)alej V tomto case vydal a v opravenom preklade 
Ga§para K&rolyiho Novy zakon v Lipsku 1717. 

Kone^ne z tohoto isisn je jeho aj v sirSom kruhu 
rozptylena kniha „Matthiae Belii de vctere literatura 
hunno-scythica exercitatio." Lipsko 1718. 

Medzi tie predmety, ktore v Presporku jako ucbar 
musel predndSaf, n^lezal aj vlasteneck^ zemepis. Tu 
citil medzeru. On slozil sice na zaklade prame^ov jemu 
k dispocfcii stojacich a vlastnej zkiisenosti jedno com- 
pendium, dIa ktoreho predna^al, ale ho neuspokojilo, a 
ked koncom roku svojich ziakov z vysSfch tried domov 
rozpustil, nalo^il jim, aby, jakonahle pociatkom budu- 
ceho roku navrdtia sa do Presporka, priniesli mu na 
zaklade otdzok do rdk jim dan^ch opis zemepisn^, pri- 
rodopisny, ndrodopisn;^ a dejepisny jejich bydliska, sto- 
lice. Ziaci t(to skutocne priniesli muoh6 ddta z rozlic- 
nych stran krajiny. Opisy tieto tvorily onen zAklad, na 
ktorom Bel dalej staval, tie z casu na cas doplnoval, 
ba aj s&m krajinu pochodil, a tak neskor povstalo dielo : 
„Hungariae novae notitia." 

R. 1716 ^tiavnickd cirkev povolala Bela za riadneho 
knaza, on vsak povolanie toto neprijal. Baron Gottfried 
Helleobach znovu vyzval Bela ku prijatiu stiavnickej 
stanice, ba sa popustil aj do dopisovania s predstave- 
nymi presporskej cirkve, ale Presporcania neboli ua- 
chylnf Bela Stiavoicanom prepustit, a aby ho mohli 
zdrzat, ujistili ho, ze ked sa v Presporku uprdzdni naj- 
prv^ia duchovna stanica, na tii on bude zvoleny, na to 
Bel skuto6ne zriekol sa stiavnickej stanice. U:^ r. 1719 
zomrel knaz Kristian Jdn Minis a Bel jednohlasne bol 
na jeho miesto vyvoleu]^. V tomto case vysly zpod tlace 
nasledujiice jeho spisy: 

„Der ungarische Sprachmeister oder kurze Anwei- 
sung zu der edlen ungarischen Sprache, nebst einem 
Anhange von Gesprechen, zum Nutz und Dienst der 
hochloblichen deutschen Nation gutherzig gestellet von 
Meliboeo.** Prve vydanie v PreSporku 1729. Tento Belov 
spis udrzal sa za 100 rokov ako gkolskd kniha. §trndste 
a zdA sa ze posledn6 vydanie vyslo v PreSporku r. 1829, 
a tak priam o 100 rokov po prvom. 

„Prece8 christianae ad excitandum promovoDdumque 
verae resipiscentiae, fidei; renovationis solidaeque pieta- 
tis studium comparatae, cum praefatione Joh. Franc. 
Buddaei." V Lipsku 1728. — Buddaens sfce v pred- 
mluve nespomfna povodcu dIa mena« len toiko hovorf, 

31* 



244 



SLOVEN8K6 POHLADY 



C. 11. — 1887. 



ie spis ist^ uhorsky ev. knaz poslal k nemu k vydaniu. 
Neskdr ale dokizalo sa, ie tejto vybornej modliacej 
kniby pdvodcom je Matej Bel. 

^Die Gottsuchende Seele oder kurzgefasste and 
schriftmaessige Andachten von einem dtirftigen MitBeter. 
Auf Kosten guter Freunde.* V Lipsku 1729. Drubi vy- 
dauie tiei tarn 1736. V slove MitBeter Yelk6 pfsmeny 
M a B, dia obycaje tehdajMebo veku, znaiia po6iato£n6 
pismeny povodcovbo mena, totizto: Mattbias BeK 

V menMch rozli£nych casopisoch roztrasen^ po- 
jednania jeho su: 

„De peregrinitate linguae hungaricae in Europa.** 
Yyslo V IV. svazku 1734. roinfka ^Miscellanea beroli- 
nensia. *^ 

s^Consultatio litteraria de illustrando locupletandoque 
Lncio.'* VySlo v 3. svazku ^Scriptores rerum faungari- 
carum" Schwandtnera a je pfsane k biskupovi J. A. 
Benzoniovi a obsabuje Belovu mienku, jako by sa mobla 
pr&ca LuciusoY^ o Horvatsku, Dalmatsku a Slavonii 
doplnit 

„Dias antrorum mirabilis naturae, glacialis alterius, 
alterius babitus noxios exbalantis." Vyllo v 1744. ro6- 
niku lond^nskycb ^Pbilosopbicae Transactionis.^ 

^Bescbreibung zweier Holen von wunderbarer Na- 
tur und Bescbaffenbeit, deren eine zu Selice, die andere 
zu Ribar.^ 

,Anmerkung von dem neusoler Kupfer- oder Cement- 
wasser." 

^Observatio de antro selicensi.* Vyftlo v ,Nova 
lipsiensia XV. pars 11.^ 

„Commentatio de antro ribariensi.^ Vyslo v „Ham-» 
burger Magazin" IV. § 69. 

„Fpistola Mattbiae Belii de adfecto opere suo de 
Rungaria antiqua, media et nova.^ Vyfilo v 1718 ro£- 
niku ^Krause nova litteraria** na 270 str. 

Mimo tycbto obsainymi predniluvami opatril na- 
sledujuce : 

„Flo8 medicinae sive scbola salernitana de conser- 
vanda valetudine." V Pregporku 1721. 

„Etbica davidico-salamonea sive psalmi Davidis, 
Salamonis proverbia et ecclesiastes etc.^ V Lipsku 1724. 
Dielo Caztellia. 

„Novum Jesu Gbristi testamentum Sebastiauo Ga- 
stellione interprete." V Lipsku 1724. 

^Tbomae a Kempis de imitando Cbristo libri tres, 
accedit liber quartus de Sacramento vulgo inscriptus. 
etc.*' V Lipsku 1725. 

Scbwandtnera „Scriptores rerum bungaricarum.*' 
Dva sv&zky, v Tmave 1745. Belova rozsiabla predmluva 
ubor8k;^cb cbrouistocb, menovite o bezmennom za- 
pisovatelovi krdia B6Iu. 

^Introductio in orbis bodierni geograpbiam auctore 
Joanne Tomka-Szaszky." V Presporku 1748. V pred- 
mluve Bel prednd&a dejepis zemepisu. 

„PauIi Dolezsallii grammatica slavico-bobemica.'' 
V PreSporku 1746. Aj v tejto je Belova pozorubodnd 
predmluva. Hovorf v nej o starobylosti sl&vskebo na- 
roda, jebo velkom poite, o jebo rozdelenf na 4 blavn6 
vetve. Potom o ceskych mluvniciacb, z ktorycb znarae- 
nitejsie spomina. Hovori, ie ceski re£ ni za casu Cyrilla 
a Metboda pri bohosluiibicb upotrebend bola, ze neskor 
Jan Hus a busiti ^eskii literatiiru pozdvibli na najvygsf 
vrcbol rozkvetu. Hovorf sa, i6 vo vlasti nadej z vel- 
mozov Sziinyogbovci, lil^sb^ovci, Tburzovci, Osztrosi- 
tbovci, Zayovci, z nizgiebo zemanstva Siilovskovci, Be- 
nickovci, Szerdabelyovci, Justhovci, Ottlikovci, Pottor- 
nyayovci, Plattbovci boli mec^nmi slovenskej literatiiry. 

Bel prelo^l dalej do slovenciny a madarfiiny Aiiid- 
tove „t7ber das v^abre Cbristentbum" a „Das Paradies- 
gaerdein^ zvan6 asketick^ spisy. 



Konefine roku 1722 so superintendentom Danielom 
Krmanom vydal v Halle £esku bibliu. Veniyiici list 
k tomuto vydaniu pfsal Krman, predmluvu Bel. Nasle- 
duje V preklade iesko-moravskymi bratmi vydan^, tak- 
zvan6 sestsvazkove vydanie, ale mnob^mi opravami, 
zvld&te na takycb miestacb, kde tamtie ku kalvinisniu 
zdajii sa nachylovat, doplnen6. PreloJienie toto neskor 
zapriiinilo mnobo neprfjemnycb hodfn jak Krmanovi, 
tak Belovi. K&azi mnobo ale bezzdkladn^cb n&mitiek 
pozdvibli proti nemu a usilovali sa nov^ preklad usku- 
to£nit, to sa ale nesplnilo. Tofko vsak stojf, 2e Bel- 
Krmanovski biblia je jednou z najkorrektnej6(cb. 

Scbmal spomfna vo svojicb adversariach, ie je Bel 
povodcom tejto bezmenne vydlej kniby : „Kurze und zu- 
verlaessige Nacbricbt von dem Zustande der protestan- 
tiscben Kirche in Ungam, nebst dreien Beilagen.*' 

Do toboto casu padi povstanie „Nova posoniensia** 
zvanycb novfn, ktorycb prv6 ifslo vyilo 15. roarca 1721. 
Redaktorom tycbto novfn bol Bel. 

Aviak jebo najblavnejdie diela, ktori meno jebo 
nesmrtelnym urobily, su: ^Notitia Hungariae novae 
historico-geograpbica*' a ^Adparatus ad bistoriam Hun- 
gariae.^ 

Gielora napfsania svojicb „Notitia Hungariae no- 
vae^ r. 1726 precestoval krajinu od Presporka po Sedmo- 
bradsko. V decembri bol ehte v Satmdri. Vzdialen;^ bol 
r. 1733 vo febru&ri a od 6. aug. do 14 sept., r. 1735 
od 9. Jan. do 21. febr. a r. 1737 od 12. okt. do 5. dec. 

V ceste oznamil sa s tak^mi, ktori mu mohli byt na 
pomoci, obzrel ka2d6 znamenitejdie miesto, meral, a 
poney&6 cbcel spojit zemepis s dejepisom, zkumal v listi- 
nir&acb. Kde sdm nemobol fst, ta vyslal svojbo po- 
mocnfka, tak do komdr&anskej stolice Jdna Matulaya. 

\Ji roku 1720 vyzval obecenstvo ku podporovaniu 
podujatia. Teraz po&al rozsirovaf sa cb;^r, ze Bel stojl 

V slui^be niektorej cudzej moci a ie cbce krajinu cia- 
sto(ne opfsaC z tej pridiny, aby td moc v &is pMu mobla 
sebe dostatocne orientovat. Chfr tento pridiel aj k pala- 
tfnovi Mikuli&ovi P&Ifiymu, ktory Bela dal k sebe do- 
citovaf, a ked tento predostrel svoje botov6 r^kopisy, 
palatin presvediil sa o cistote veci. Cbyr tento posluzil 
Belovi k dobr^mu: Pilffy, osobne poznajdc sa s Belom, 

V z&ujme spisu viae v&z s nim pojedndval. Ba P&lffy 
obozq&miac Bela s vplyvn^m Zinzendorfom, dvorskym 
kancelUrom, konedne ale vyzfskal prenbo vypocutie 
u krdfa Earola HI. Kr^I Bela milostive prijal, s nfm 
dlb^ie sa sbovdral a mu dovolil, aby dielo jemu venovaL 

Medzi tak^mito okolnosfami Bel r. 1723 na uka2ku 
vydal svoj „Prodromus.** V &om predn&ga, jako cbce 
zacbodit vo vypracovanf svojbo yeIk6bo zemepisn6ho 
diela. aProdromus" vyfiiel v Niimbergu (in folio) ni- 
kladom Petra Konrada Monatba, knfbkupca, a je veno- 
vany Karolovi HI. PrednAsa, ie jebo dielo bude pozo- 
st^vaC z dvocb blavn^cb ciastok. Jednej n&zov bude: 
,,Hungaria antiqua,^ a tdto bude obsabovat deje Scytov, 
Hunov, Avarov a Madarov. SCa prfponu slubuje nasle- 
dujiice pojednanie: ,,De vetere litteratura bunno-scy- 
tbica,** ktoru este r. 1718 dal vytlaiit; potom , Specimen 
etymologici bungarici ex quatuor Unguis orientalibus» 
bebraica, cbaldeica, siriaca et arabica erutum;" potom 
„De vestigiis sapientiae scytbicae in lingua bungarica 
residuis," kone6ne „De affinitate linguae bungaricae cum 
tribus Europae linguis, quas cardinales vocant, latina^ 
germanica, slavica." — Drubej ciastky n&zov bude: 
„Hungaria nova.^ Na ukd^ku sdeluje v ^Prodromuse*' 
opis spidskej stolice so zemevidom, Pavlom Krayom vy- 
botovenom, potom opis demanovskej jaskyne od mlad- 
§iebo £>ura Bucbbolza, sklenovsk6 a vybnianske kiipele 
od Otta Mollera, potom pojednanie o §opronsk;fcb vi- 
niciacb a o sopronskom vfne od Jdna Matulaybo, o ko- 






1 






, 



\ 



J 



Cfslo 11. — 1887. 



SLOVENSKfi POHLADY 



245 



panej soli, o stave medicinskej vedy v Uhrdch atd. 
Dielo okrasluje viae ocelorezov. Bel od tohoto podelenia 
neskdr odsttipil. ^Hungaria antiqua" vystala. Miesto 
tejto vygiel osobytne: „Adparatu8 ad Historiam Hun- 
gariae.'' 

^Prodromus^ jak domov;^ uienf svet, tak aj cudzf 
tla£ CO najprajnej&ie prijali. Eiill, ktor6inu Bel osobne 
skvostn^ v^tisk „Prodromusa^ odovzdal, sMbil tomuto 
roiitych 400 zl. podpory, ktoni Bel ale len jeden raz 
dostal; tak aj cestou ndmestnej rady nariadil stoliciam, 
ie ked sa Bel k nim obriti, aby mu daly ziadan6 ddta. 
Bela ale vyzval, ie ked dokonii opis niektorej stolice, 
aby rukopis hned poslal patridnej stolici, aby ho tato 
vymenovanou kommissiou prezreC a pozn&mky urobif 
mohia, prv jakoby dielo idlo pod tiac. Nalozil dalej 
Samuelovi Mikovinimu, chj^re^in^mu mernikovi, aby bol 
Belovi vo vyhotovovanf zemevidov na pomoci. Eone^ne 
zo strdnky kancelldrie nalozil FrantiSkovi Pal&sthymu a 
Imrichovi Matyasovsk^mu, dvorn^m radcom, aby Belove 
dielo a pozn&mky stolic egte raz prezreli. 

Eu dielu tomu piispeli svojou pomocou: v Novo- 
hrade Andrej Herman, stol. hlavny lek&r, a Pavel Rdday ; 

V Turd Andrej Cemonka; v Sarigi Reinman; vo Spigi 
Mileter, Pavel Eray, stargf a mladgf f)uro Bohus, Stefan 
Berzeviczy a f>uro Buchholtz ; v Liptove Fischer ; v So- 
prone Liebezeit ; v Rabe Eomdromy ; v Budfue Stocker ; 
vo Zvolene Otto Earol Moller a Jan Matolay; v Modre 
Earol Bieger ; v Edrolyfeh^rvdre Samuel Eapossy.; v B6- 
k^si Matej Elos, pod2upan ; v Abauji fVantidek Bevick;^ ; 

V Tmave Stefan Bdcsmegyei, lekdr ; v Gemeri Micinsk^ ; 

V Nitre Daniel Ermai^ superintendent ; v Eremnici Nagy ; 

V Szatm&re Bagossy, podiupan; v Tmave Pavel Mun- 
kacsy, lekir. dalej Samuel Bohug, Stefan l^itkovsk^. 
Z cudzozemcov: Passione Dominik, efessk^ biskup a 
pdpezsk^ nuncius vo Viedni ; Fontanini, arcibiskup v Rime ; 
Benzoni, biskup v Dalmdcii ; Mikuldfi Garelii, cis. strdica 
kniinice vo Viedni, Biineman v Mindene, Friedr. Vilh. 
Sommerfeld, vMdny radca; lipskf, berlfnski, hallskf 
u£enci atd. 

Obecenstvo nitrianskej stolice z valn6ho shroma- 
Menia od 17. jan. 1733 oznamuje ndmestnej rade, ie 
Belove diela vydalo k prezretiu Stefanovi Hunyadymu, 
podzupanovi, a Andrejovi Szor^nyimu, podnotdrovi, ktorf 
ale Stic zabaveni liradn^mi prdcami, nemohli doteraz 
tikolu, ktorf m boli poverenf, zadosf urobit, a prosia nd- 
mestnu radu, aby priezor diela na takfch sveren^ bol, 
ktorf nemaju liradu. Ndmestnd rada na to nepristala a 
musela vec viacr&z nahliC, ai rukopis 20. sept r. 1735 
cestou tejze ndmestnej rady bol Belovi poslany. 

R. 1737 V decembri prosf Bel ndmestnii radu, ze 
ponevad rukopis viae jako pred rokom poslal oravskej, 
tornanskej, bordodskej, abaujskej, sarisskej, zempUnskej, 
sabolcskej, ugo(iskej, gopronskej, zalaskej, somodskej, 
bara&anskej, tolnianskej, ostrihomskej, komdrnanskej a 
velko-hontianskej stolici, od t;^chto ho ale nedostal na- 
zpat, tedy aby prinablila stoliciam, aby dielo s pozndm- 
kami uz raz poslali. Rada 24 jan. 1738 prinahlila sto- 
liciam. Na toto potom Zala odpovedd, ze ot&zny rukopis 
s pozndmkami este r. 1737 v dec. poslala ndm. rade. 
Pripojuje Stefana Csillaghiho, zalaegerszegsk6ho pogt&ra, 
vysvedcenie o tom, ze ballk do Eormendu odoslala. Na 
to rada oznamuje stolici, ze balfk neprisiel na miesto, 
a nakladd stolici, aby vypdtrala, kde leSia otdzne pfsma. 
Stolica pfsala nazpat, ze na j(ch stopu nikde nemohla 
prist. Na to potom sdm kril h mdja 1738 dan^m na- 
riadenfm rozkdzal Leopoldovi Paarovi, hlavn6mu podtdr- 
skemu riaditelovi, aby na mieste previedol prfsne 
Jygetrovanie. Paar odidiel do Zaly a na vedomie ddva 
veho Veliienstvu, ie previedol vySetrovanie, ponevdc ale 



balfk nebol rekommandovany, nemohol vygetrit, kde a 
jako sa ztratil, alebo na ktorej podte leii. 

Opfsal-li Bel znovu Zalu, nie je zndmo. Toiko je 
istS, ze opis Zaly medzi iiikopismi Belovymi jestvuje 
jak V mad. ndr. museume, tak v primaciondlnom archive. 

Orava 26. marca r. 1738 oznamuje, aby Bel svoj 
rukopis dal prezret niektor^ oravsk^m udencom, lebo 
ie stoliin^ch uradm'kov nemozno poverit takouto na- 
mdhavou prdcou. 

Sopronskd stolica obdvala sa, ze jestli Belove dielo ' 
bude revidovan^ a takto legalisovan^ svetlo uzre, v horn 
pravdepodobne prichadzajdce genealogick6 a majetko- 
pomerov6 chybn6 ddta, ktor6 v i&& revisie uSly jej po- 
zomosti, iasom v pr&vnom ohiade tejto stolici md2u byt 
&kodn6. 

Sari^skd stolica 5. febr. 1737 oznamuje, ze ponevdd 
V Belovom diele je re£ o majetkovf ch pomeroch jedno- 
tlivych rodfn, potrebn6 by bolo tieto ddta s listinami 
jednotlirfch rodfn porovnaf, (omu sa ale tieto zdrdhajd. 
Ponevdc priezor prdce potrebuje mnoho casu, ktorym 
stolicnf uradnfci nevlddzu, dielo tak, jako pridlo, posiela 
sa nazpat. 

Podobne osveddiye sa zemplfnska stolica. 

Barafianskd stolica 28. febr. 1736 vyhovdra sa, ze 
ponevd£ Bel medzi in^m chce vedet mend majitelov 
jednotliv^ch obcf, v Barani ale pr&ve teraz je pod pra- 
votou tk otdzka, ze ktor^ majeVtf patria kapituly a ktor6 
biskupstvu, k^ tdto otdzka sentenciou nebude rie&end, 
dotedy k prezretiu Belovho diela pustit sa nemdze. 

Hontianska stolica z vdn6ho shromazdenia od 7. jtina 
1736 oznamuje, ie Belov rukopis dala prezret a s po- 
zndmkami posiela ho nazp&t. 

Najostrejsie povstala heveSska stolica proti Belovmu 
dielu, preto, ie ten to napfsal, ze v Gyongyosi kostolom 
sv. Urbana teraz vlddnu Ealvfni. 

Vesprfmska stolica 25. marca 1736, bdcska 7. sept. 

1736, belohradskd 25. febr. 1737, komdr&anskd 9. apr. 

1737, ungskd 3. jiina 1737, tottanskd 21. aprfla 1738, 
somodskd 8. marca 1742 posltdi nazp&t prezret^ a po- 
zndmkami opatren6 rukopisy Belove. 

Paldsthy a Matyasovszky superrevisiu velmi pomdly 
konali, tak ze Bel bol printitenf Jakubom Eunczom, 
dvorskym agensom, patriinf ch viacraz popondhfaf. Ean- 
cellarski kritici urobili na Belove dielo niekoiko velmi 
z&kladn^ch genealogickfch, majetkovych a dejepisnfch 
pozndmok. 

Takto konecne Bel mohol sa chytit k vytla£eniu 
prv6ho svazku svojho velk^ho diela. Od 24. juna 1733 
je dan^ predplatn^ vyzvanie Pavla Strauba, viede&sk6ho 
knfhkupca. Z neho vysvitd, ie Belove dielo bolo po- 
ciatocne rozvrhnut^ na 6 svazkov. Bel svoje dielo dal 
tlacif V Amsterodame; Van Ghelen zodpovedel ddvere. 
Eed pozreme ii iistf, bezchybn;^ tlac, ii krisne ini- 
ci41ky a 5i mnoh6 ocelorezy, presvedcfme sa, ie sku- 
toine vystrojil skvostn6 dielo. Cielom zabezpe£enia pred- 
platitelov dvaja viedenskf bankdri dobr^ho mena, Radt 
a Hosslin, museli na seba prijat dobrestanie; in&i by 
sa neboli nadli predplatitelia. 

R. 1735 vySiel prv;^ svazok Belovho diela, ktorf 
obsahuje opis preSporskej stolice; r. 1736 druhy, ktorf 
prinida pokracovanie opisu tejze stolice, okrem toho ale 
aj opis turcianskej, zvolenskej a liptovskej stolice ; r. 1737 
tretf svazok s opisom pedtianskej, pililskej a goltskej 
stolice. 4. svazok, ktor^ obsahuje v sebe opis novohrad- 
skej, tekovskej, nitrianskej, veiko- a malohontskej sto- 
lice, pre smrt kr&Ia Earola III. vySiel a2 r. 1742. Eo- 
necne z 5. svazku mame len opis mosonskej stolice. 
Yydanie opisu ostatnj^ch stolfc zamedzila smrt Belova 
r. 1749. Jakym radom chQel vydaC opis ostatn]^ch stolfc, 
ukazuje jeho „Promemoria' v primaciondlnom archive. 



246 



SLOVENSKfi POHLADY 



Ofslo 11. — 1887. 



K opisu kazdej stolice je pridana tak zvand ^tabula 
itineraria," ktorfi znaif z jednej stolice do druhej ve- 

dfice cesty. 

Zo stolic V rukopise pozostal;fch — niektor6 ne- 
liplnfi — jestvujti v mad. n4r. muaeume: sopronska, b6- 
kesskd, vesprfmska, ugocska, Somodskd, zaiski, stolDO- 
belohradskd, tol&anskd, abaujski, zaraadski, zempHnska ; 
Y knii^nici pre^p. ev. lyceuma : §pisskd, pilisski, nitrian- 
ska, tekovski, liptovskd, bontska, presporsk^, zvoleaskd, 
novohradska, mesto PreSporok a pili§sk6 hrady ; v prima- 
cialnej kni^nici: abaujski, stolnobelobradska, aradskii, 
oravskd, b&i-bodrogskd, barananskd, tekovskd, b^kesskd, 
biharskd, borsodska, zeleznd, can&dska, congr&dska, ge- 
merskd, hevesski, rabska, karaeno-aradskd, krasnanskd, 
inarmaro§sk&, mosonski, novobradski, nitriauska, peStian- 
ska, pilisskd, soltska, sarisskd, sopronskd, ^omodskd, 
ostrihomskd, sabolcskd, zalska, satmdrska, stredno sol- 
nokskd , temeSska , turcianska , tolnanski , tornanskd, 
trencianska, ugocskd, ungska, vesprfmska, zarandskd, 
zemplfnska^ zvolenskd, komarnanskd a spidskd, — a tak 
nikde nie je beregskd, toroatdlska a kraio\.'ka stolica. 

Mimo tfchto su v primaciondluej kniznici Belove 
pozuamky o horvatskych a slavonskych stoliciach. Be- 
love V rukopise pozo8taI6 diela a monografie stolfc boly 
by sa ztratily, keby najvilfisiu ciastku z nich ncbol roku 
1767 od Belovej vdovy za 1600 zlatych odkiipil Jozef 
Batthydnyi, tehdajsi kalocsky arcibiskup, neskor primas. 
Rukopisy obsahovaly 82 svazky. Arcibiskup r. 1770 dal 
jich odviezt po Dunaji do Kaloce, po ceste ale nepozor- 
Dostou lodnfkov ua tolko zinokly, ze niektord (Ciastku 
nemoitno ani cftaC. Arcibiskup poveril Jakuba Miillera, 
neskorsieho chymeho opatrovnlka mad. ndr. museuma, 
8 jfch usporiadanfm. Z Kaloce dostaly sa do pestianskej 
paloty Batthyanyi o. Tu usporiadal a kathalogisoval jeho 
kniinicu a v nej Belove rukopisy, Jozef Colovino, ucen^ 
presporsk^ kanonik. Rukopisy potora boly odvezea6 do 
Presporku a konecne do Ostrihomu. Batthyanyi bol by 
b;^val nachyln;^ Belove rukopisy daf vytlacit, a aj vy- 
zval k usporiadaniu jich pod tlac najprv Bencura, po- 
tom Hordnyiho a koneine Windischa, ale tlto neprijali 
ponukami jim pricu. Neskor (1753) Jdu Thoraka-Szaszky 
vydal vo vyfahu Belove veike dielo pod nazvora: „Com- 
pendium Hungariae geographicum," ktor6 dozilo sa viae 
vydanf. (Piate vydanie r. 1792.) 

Belova druha velkd praca je: „Adparatus ad hi- 
storiara Hungariae." Uz r. 1 723, ked vydal ^Prodromus/ 
zapodieval sa tou my§lienkou, ze, nasledujiic nenieck^ch 
ucencov, vydd praraene, vzfiihujiice sa na dejepis Ulior- 
ska. Spomfna v nom Priscus Rhetora, Juvencus Caelius 
Calanusa, Hungariu Mikulasa Olaha, Wernera de ad- 
mirandis Hungariae aquis, Abhortisa de balsamo et 
gemmis Hungariae zvan6 diela. 

Prvy svazok ^Adparatu** vySiel roku 1785, druh^ 
r. 1746; oba v Presporku u Royera. Dielo podelil na 
decase tak, ze kazd^ svazok mal obsahovat 10 pramen- 
nych diel lebo monuraentov. Ale z H. svazku vysly len 
dve monumenta. Jakub Miiller hovort, ze ostatn6 svazky 
„Adparatu** sii Belom pod tlac usporiadan6, — ale kde? 
to neudal. Ale Bel ked pocul, ie Duro Schwandtner za- 
podieva sa vydanfm podobnej sbierky, od svojho vydania 
upustil a pridruzil sa k Schwandtnerovi a pred tohoto 
predmluvu napfsal svoju klassicku; pfse v nej vedecky 
Anonyrausovi a Turocim. Pri ^yAdparate*' bol mu na 
poiDoci Jan Thomka-Szaszky , ktoi*^ pod Calanusa a 
„Ritus explorandae veritatis" pfsal vysvetlujiice po- 
zndmky. „Adparatus" pravdepodobne vySiel na utraty 
tych velmoJov, ktorym Bel venoval jednotliv6 monu- 
menta. Tito boli: Frantisek, lotarinsk6 knieza, Imrich 
Eszterh&zy, primas, Dominik Passione, efessky arci- 
biskup a pdpeisky nuncius, gr. Jan Pdlffy, uhorsky hi. 



voj. vladar, gr. Ludvik Batthyanyi, kancelUr, atd. Ba 
aj Gedeon R&day platil na titraty vydania jednoho mo- 
numenta 100 zl. 

Tu 6iastku Belov^ch rukopisov, ktorS Batthy&nyi, 
primas, nezadrial, neskor kdpil od Belovej vdovy Adam 
KoUar, str&i^ca cis. kniinice a cb^recn^ dejepisec. Po 
tohoto smrti tieto rukopisy pridly do cis. dvornej tajnej 
listinirne. Tvoria 19 svazkov a jfch obsab je: 

V I. sv&zku je mkopis s pozndmkami £)ura Bahila, 
v ktorom pojedndvajd sa rozli£n6 znamenite obcianske 
a cirkevnS z&lezitosti pod Leopoldom I. v Europe, zvliste 
V Uhorsku. 

II. svazok: Privilegia, leges et acta cOntubernii po- 
soniensis. Historia Forgachii. Appendix diplomaticus 
comitatus thurociensis. 

III. sv&zok : obsahuje dejepis uhorsk^ch a sliezskych 
cirkvf V XVII. storocf. 

IV. sv&zok: De versione Bibliorum hungarica. Jo- 
annis Zeimegh liber I et II. Litterae civium trenchinien- 
sium ad Mattbiam 11 regem an. 1619. Verzeichniss der 
Unruhen und des Krieges bei den Staedten Kaysmark 
pnd Leutschau 1533. geschrieben und observirt. Neue 
Zeutung, wie es zwischen dem Konig von Hungarn und 
dem turkischen Kaiser ergangen an. 1526. Litterae 
variae ad acta diaetalia an. 1698. et 1709. Manuscriptum 
hung, geographicum et alia varia cum cathalogo illu- 
strium familiarum in Hungaria. 

V. svazok: Varia collectanea ad historiam Hun- 
gariae et Transylvaniae litterariam et ecclesiasticam 
spectantia. 

VI. sv&zok : Diplomata saeculi XIH. XIV. XV. XVI. 
Extractus litterarum tam radicalium, quam ad deductio- 
nem graduum in descendenti et collaterali consangnini- 
tatis familiae Thurzo, an. 1558. Privilegia civitatis Libet- 
b&nya. 

VII. svazok : Gabr. Kolinovics senquic. iter trans- 
danubiauum. Historia 1. v. civitatis Rust. Diarium an. 
1693. et 1694. Devetare litteratura hunno-scythica trac-. 
tatus. Varia documenta. Delineatio succincta dominiorum 
archiepiscopatus strigonienys. Observationes ad histo- 
riam comitatus arvensis. Descriptio topographica dominii 
Kistapolcsan. 

VIII. svazok: Commentatio de comit. Pest, Pilis et 
Solt Joannis Listii coronatio Maximilian! 11. Lasius 
chronographische Beschreibung des Konigreichs Ungarn. 
Andreae Dudithii et aliorum epistolae ad civilem, eccle- 
siasticam et litterariam historiam Hungaricae spectantes. 
Nicol. Amaflfani ArMculi aliqui diaetales saec. XVI. Variae 
epistolae. Steph. Taurini Stauromachia, sen crutiatorum 
servile bellum libri V. an. 1519. Leon. Bapt. Alberti de 
equo animante. Clady bicinensis Sigismundi de Picziuecz 
an. 1591. 

IX. svazok : Index tripartitus in IV tomos notitiae 
regni Hung, cuius pars prima geo-topo-chorographica, 
secunda historica, tertia continet fulcra narrationum. 

X. svazok : M. Belli de peregrinitate linguae hung, 
in Europa. Notitiae ad com. Abaujvar, Kraszna, Mar- 
maros et Thur6cz. Adversaria de Slavonia, speciatim de 
Sirmio et Vukovario. De thermis ribariensibus. Res 
superint. evang. in visitatione poson. et nitriensi. De- 
claratio originis et primae iutroductionis religionis 4vang. 
in Hungariam. Epistolae ad historiam ecclesiasticam 
Hungariae saec. XVL XVH. XVIH. Fragraenta reiaim 
in commissione religionaria. Gravamina et instantiae 
evangelicorum in negotio religionis templi sonaorjensis 
publico, dolo adempti. Leges contuberini posoniensis et 
synodi solnensis. Historia synodi eperiessiensis. 

XL sv&zok: Epistolae Baiasethis ad Mattbiam re- 
gem et huius ad eum. Oratio de Matthia rege flung^ 
recitata a decano M. Sebast. Mattheo. Delineatio fa. 



Cfslo 11, — 1887. 



SLOVENSKfi POHLADY 



247 



miliamm illustr. Z&polya, Bdthor, Bocskay, Betblen, 
Mkoczy, Redey, Kem^ny, Abaffy, Teleky. Armorum illi- 
ricorum delineatio, descriptio et restitutio auctor eequite 
Paulo Ritter, item insignia Bocelliniana. Orationes duae 
funebres: de vita et obitu Gabr. Perini et de vita et 
morte Helenae Orsz^h. Vita Christophori Lakoer. Ran- 
zani historia Hungariae, cui premittitur oratio, quam 
habuit ad Matth. Coryinum et uxorein ejus. Brevis Pan- 
noniae descriptio. Brevis Daoubii descriptio. Historia de 
HuDorum origine usque ad Attilam. Commentatio de 
capella S. Ladislai regis Hung. Posonii in Curia archi- 
episcopali auctore Mich. Veresmarthy an 1641. Audreae 
Szirmay descriptio citadellae cassoviensis suo ductu, 
auspiciis Emer. Tokdlyi interceptae. Beschreibung des 
zipszer Schneegebirges. Epistolae Matthiae Corvini. Bel- 
lum Hungariae ad versus Turcam an 1716 et 1717. in 
partibus duabus. 

XII. svazok: Manuscripta varia ad adparatum im- 
pressum pertinentia. Lineamenta Job. Geor. Gygnai Norici 
rippensis. 

XHL svazok: Litterae et instrumenta ad politicam 
et ecclesiasticam historiam Hungariae, an. 1619. Etymo- 
logicon hungaricum. Ber. de Mohl Attlas hungaricas. 
Historia Hungariae ab Vladislao H. usque Leopoldum L 

XIV. svazok: Historia Hungariae a S. Stephanus 
usque S. Ladislaum. Donationales Caroli VI. et alia do- 
cumenta bona aradiensia ducis mutinensis concernentia. 
Documenta ad historiam et geographiam com. scepu- 
siensis pertinentia. 

XV. svazok : Dielom povodn^, dielom odpfsan6 roz- 
li£n6 listiny. 

XVI. svazok: Notitia de Ugocsa, Kraszna, Arad, 
Szathmdr, Marmaros. Descriptio oppidi Bocza. Cbrono- 
logia et geograpbia, historia civitatis Neosolii cum dis- 
sertationibus aliquot impressis. Varia notata ad Comi- 
tatus Borsod, Zemplin, Abaujvar et Thurocz pertinentia. 
Descriptio Comitatuum Neograd, Temes, Toma, medio- 
cris Szolnok, Ungvar. Item Abaujvar, districtus Cserhat 
et processus Filzer, Szikszo. 

XVH svazok : Rozlicn^, na dejepis Uhorska vzfabu- 
jiice sa miscellanea. 

XVIII. svftzok: Rozlicn6 listiny a miscellanea. 

XIX. svazok: Notitia comitatu Szabolcs, Bars, S&- 
ros, Turocz, et districtus Kovdr. Schmeitzelii historia 
Hungariae politico-ecclesiastica. Sendschreiben an einen 
Freund, darinnen von der Weinlese in Obemngarn an. 
1727. cine genaue Nachricht ertheilt wird. Manuscriptum, 
quo res urbem Leutschoviensem an. 1604. et sequ. con- 
cern entes exponuntur. Excerpta ex variis scriptoribus 
Hungariae. 

V mad. nil. museume okrem monografie uz bore- 
spomenut^ch sd egte rozUcne rukopisy, a v knizuici 
pre§p. ev. lyceuma sii tieto: 

1. Grammatica latina facilitati restituta. 

2. Orthographiae bohemicae sciagraphia. 

3. Grammatica latina si a vice reddita. Z r. 1710. 

4. De thermis sklenoiensibus et vihnensibus. 

5. Attila hunnorum rex missis acceptisque legatio- 
uibus insignis. 

6. Pauli Gregoriancii breviarium. 

7. Appendix prior de Matthia rege et Bdnffyo. 

8. Appendix posterior de Matthia rege et oratore 
furcarum. Pod tieto dve posledni s&m Bel napfsal: ist 
nichts nutz! 

9. Job. Boccatii commentatio epistolica. 

10. Theologici aphorismi. §kolsk6 dtiidiumzr. 1707. 

11. Leges scholasticae publica inclyti conventus 
auctoritate iutroductae. K nemu je priviazany menoslov 
iiakov z r. 1714-1719 a 1714—1747. PredoSl]^ s po- 



znAmkami Belovymi, jako sa ten ktor^ 2iak ucil, Jako- 
sa drzal a co z neho bolo neskdr. 

£§te aj V primacion&luej knizuici sd tri rukopisy. 

Bel pfsal V gtyroch reciach jednakou fahkosfou: 
latinsky, slovensky, madarsky a nemecky. HIavnejsie 
jeho diela pisan6 sd latinsky; po madarsky vydal Nd- 
bozenstvo Freilingshausena a Rajsku zahradku Arndta, 
po nemecky Modlitby a Ungarischer Sprachmeister : pa 
slovensky knihu Arndta o opravdivom krestaustve a 
Rajsku zahradku. Okrem toho r. 1722 Bibliu, ku ktorej 
pfsal pozoruhodnii predmluvu, konecne niekoiko sloven- 
sk^ch bisni, o ktor^ch Tablic v svojej knihe „Poesie 
slowansk6** (H., 18.) roM spomienku. 

Bel, na koiko vieme, tri razy bol na audiencii u 
krAIa, totizto 8. mdja 1735, 27. febr. 1736 a 16. dec* 
1737. tomto zostala medzi ev. knazmi t& tradfcia, ze 
kril prijal Bela v prftomnosti svojej manielky ; kr4Iovnej 
zaTubila sa nie len velka vedomost Belova, ale aj jeho 
jemn6, zdvoril^ drzanie; krdl po odchode Belovom po- 
vedal kraTovnej, ie toho muza v jej prftomuosti preto 
prijal, aby ho poznala, a co mjsll, ze ci nebolo by 
dobre, keby ho ku svojmu diefafu, Marii Terezii, vzali 
za vychovdvatela? Krdlovna s radosCou privolila; vterly 
Earol usmievajiic sa pytal sa svojej roanzelky, ie d vie, 
ie tento mu2, ktor^ sa jim tak zaidbil, je protestant- 
sk^m knazom? — Je-li na tom co pravdy, nevedno. 

V cas snemu r. 1741 jeho bydlisko bolo strediskoiii, 
kde sa vecierkom schddzali ch^rnejM vyslanci, vetmozi, 
rim.-kat velk&azi, a tu rokovali o vedeck]^ch veciach. Pri 
takejto prilezitosti poznal sa s Benzonim, u£enym dal- 
matskym biskupom, a s najprednejSfmi z rim.-kat. kleru. 

Rathloflf V „Ge8chichte jetzt lebender Gelehrten," 
(Vn. Theil, Nro. 7.), a Stolle v „Anmerkungen uber des 
Herrn Heumans via ad historiam litterariam" (pag. 545) 
spomfna, ie Bel obdrzal od krala Karola III. zemansky 
diplom,. ale — hovorf Rathloflf — s tymto sa chliibit 
neliibil. Je-li to to tvrdenie pravdiv6, nevedno. Hordnyi 
tom micf a v knihe Ivana N8gy-a neprichddza Belov- 
skd rodina; neprichadza v ^Liber regius;" ani v pres- 
porskej, ani v inej stolici Bel zemanstvo svoje uedal 
vyhl&sif; konecne ani on, ani jeho synovia, menovite 
Karol Andrej, ktoi*;^ bol velmi marny, nikdy neupotrebo- 
vali pred svojta priemenom „de" alebo „von." Naproti 
tomu Rathloffovo a StoUeho tvrdenie pravdepodobnym 
cinf tk okolnosf, ie pod Belovou podobiznou, este za 
tohto zivobyti a vyndenou a slov. maliarom Kupeck^m kres 
lenou a ku ^Pinacothece" Bmcknera pripojenou, nachodi 
sa zemansky odznak. Odznak tento vyobrazuje na styri 
polia rozdeleny Stit. V hornej lavej 6tvrtine iUtu .je 

V belasom poli zlate slnko, v pravej gtvrtine v zlatom 
poli vyleteC chystajdci sa holub. V dolnej lavej Stvrtine 

V zlatom poli pero drziace a do knihy pf§uce rameno ; 

V pravej Stvrtine v barnavom poli zlatA levova hlava. 
Nad odznakom je zatvoren^ si§ak a pri torn z dvoch 
stran orlie krydia a medzi tymito nad §i§akom podobne 
zlat6 slnko. Keby Bel nebol byval zemanom, nebol by 
dovolil pod svoju podobizeh odznak malovat Mo2no^ 7e 
jeho diplom preto neprichadza v „ Liber regius,** lebo 
Bel svoj diplom lebo pre svoje hmotn6 okolnosti, lebo 
z inej prfciny nevymenil, do ^Liber regius," jako vieme, 
len skuto^ne vymenen^ zemauskS diplomy a odznaky 
vnesen^ b^valy. Moino je aj to, ie nie uhorska, ale 
nemeck6 risske zemanstvo obdrzal od krdla. 

U£en6 spolo^nosti: londynska, berlfnska, olomiicka 
a jenansk^ latinskd spoIo£nost vyvolily Bela za svojho 
uda. Rathloflf spomfna aj to, ze rfmsky pdpez Klemens XII. 
poslal Belovi cestou viedensk^ho pdpezsk6ho nunciusa, 
biskupa Dominika Passione, zlat^ peniaz so svojou podo- 
biznou. Biskup dar ten Belovi dorucil Garellim, cis. knih. 



-1^ 






248 



SLOVENSB36 POHLADY 



Cls'io 11. — 1887. 




str&icom, pripojac k nemu nfm napisan^ latinsk^ po- 
zdravujiici vers. 

Znime dve oceIorezbov6 podobizne Belove. Jedna 
s tymto podpisom: ^Andreas et Joannes Schmutzer ad 
vivum delin. et scalpt. Viennae Austriae/ vysla y 2. 
sv&zku ^Notitia Hungariae novae;" druhd — dielo ch^- 
recn^ho Kupeckeho — v diele Brucknerovom ^Pinaco- 
theca Oder Bildersaal jetzt lebeuder Gclehrten." 

Horanyi takto opisaje Bela: Stredn^ zrast, silnd, 
prdcou vladnuca telesna konstitdcia, podlhovasti tv&r, 
vysok^ celo, orlicf nos, prijemny bias, ostr^ oko, a k^m 
o^divel, plavy vlas. 

do sa Belovho rodinn^ho zivota tyka, ozenil sa 

V Banskej Bystrici dna 8. janu&ra 1716. Manzelka jeho, 
Zuzana, bola dcera bansko-bystrick^bo lekdrnika, An- 
dreja Hermanna a Zuzany Sinapiusovej. iih edte r. 1767, 
ked Batthyinyi, arcibiskup, zakiipil Belove nikopisy. 
Bel mal 8 detf : Karol Gottfried, Matej Ferdinand, Maria 
Zozana, ktor6 v detinskom veku pomrely, potom Maria 
Alibeta, manzelka Daniela Majtaniho, predporsk^bo kupca, 
ktoru smrf v mladom veku zachydtila. Otca prea^ily : Karol 
Andrej, chymy ucbdr v lipsku a pdvodca yiac dejepis- 
nycb diel, ktory r. 1782, nevedno z jakej prfiiny, stal 
8a samoYrahom ; potom Teofil Jin, doctor medicinae, od 
ktor^bo vyglo pojednanie: „Dis8ertatio de cholera ha- 
mida" (Gottiogy), a Matej Gottfried, ktory v ias smrti 
svojho otca stadoval v Lipsku pr&va a od ktor^ho 86 
dve price. Jedna: „Institatio puerilis," ktord este r. 1740 

Y 15. roku svojho veku vydal a venoval svojim bratran- 
com, synom Wolfganga Schrocka; druhd: „De littera- 
rum in Hungaria pretio," vydla r. 1743. Co sa z tj^chto 
dYOch synov stale, pokial zili a kde? nevieme. Pravde- 
podobne nasledujiic prfklad svojho stariieha brata, igli 
do Nemecka. Belova jedini dc^ra, ktori ho preiila, bola 
Eufrozina, ktoril sa vydala za Wolfganga Schrocka, 
viede&sk^ho kupca. Tejto syn a tak Belov vnuk bol 
Matej Schrock, ch^recn^ u£b4r vo Wittembergu a deje- 
pisec Z 35 svazkov pozostiyajuce ,Eirchengeschicbte^ 
a in^ dejepisn^ diela su jeho plody. 

Belov;fml spoluknazmi v Predporku boli: J&nAndrej 
Rabacber, Jin Matej Marth, Samuel Wilhelm Serpilius, 
Eristof Martin Maternus, Eliis Milec a Friedrich Wil- 
helm Beer. Z Belorfch ziakov spomenutia hodnf sii: 
Michal Peschko a Jin Thomka-Sziszky, oba neskor Yf- 
bomf preiporski ucbiri ; posledn^ bol vybom^ zemepisec. 

Dom, V ktorom Bel v Presporku bydlil, bol pravde- 
podobne ten, v ktorom teraz b^va superintendent Ludvik 
Geduly; kostol ale, v ktorom sld^il, bol onen dreveny, 
na ktoreho mieste neskor terajgf madarsko-slovensky je 
vystaveny. 

Bel bol knazom v PreSporku vyge 30 rokov, a za 
niekoiko rokov bol aj seniorom ministerii. R. 1742 do- 
stihla ho porizka, nisledkom coho cirkev 5. juna 1749 
dala ho s 500-zlatov^m ro(iit^m platom na odpodinok. 
Zo zdravotn^ho ohiadu navdtevoval nemecko-starohradsk6 
ktipele. Tu ho ale 29. augusta va^ia poriika zastihla, 
tak ze ho polomrtv6ho na voz polozili a k^m do§iel do 
Pre&porku, na ceste zomrel. Pochovan^ bol v nedelu 
dna 31. decembra. Pohrabnii rec dr2al nad nfm Serpi- 
lius, odberajucu ale Jin Thomka-Sziszky. Obe vy&li aj 
tla&>u. Pochovany bol do dntorfna takzvan^ho svato- 
micbalskSho, kde miesto jeho brobu znacil velk^ mra- 
morov^ pomnfk s t^mto nipisom: 

Sta viator 

erras 

si mortale 

sub hoc lapide 

qui animae immortali sacer est 

incautus quaeris. 



Hie iacet 

immortalis Matthias Belius 

condam 

antistes sacrorum et sapientiae 

pariter atque 

historiographus Hungariae ipcomparabilis 

cui 
ingenium magnum 

eruditio solida 

eloquentia divina 

et 

virtus fide Christiana aiuvata 

sempiternam conciliarunt immortalitatem. 

Abi iam 

et 

quae Posonium post fata recognoscit 

immortalia magni viri merita 

cemens 

in cineribus piis 

admirator. 

Tento cintorfn, ponevic leial v meste, bol r. 1784 
na rozkaz Jozefa EL zatvoren^. R. 1855 cirkev podelila 
ho na stavebn6 miesta a na jeho mieste stoji teraz tak- 
zvani Convent-uUca. U2 r. 1815 bladal Belov hrob uc- 
bir Palkovic, av§ak bez v^sledku. Len toiko mohol do- 
zvedet sa od superintendenta Crudyho, ze Bel pocho- 
van^ bol v prostred cintorfna, v susedstve krypt, a miesto 
jeho brobu dlbo znacil orechov^ Strom. Pomnfk neskor 
nevdacnf dedi^a predali ist^mu kamenirovi. 




Slovensk^ obchodnfk v nukom kraji 

Obraz zo iivota. Pile Matiki FUo. 
(Pokra£ovuiie.) 

isli bore na poschodie, a ked pre^ dve izby, 
kde samf pisiri sedeli, vo&li do velkej dlhej 
dvorany. Tu na prednej stene pripevnen^ bol 
V girokom zlitistom rime velik^ obraz cara 
Alexandra U., a trochu blizdie od steny stil priekom 
dlh^, ierven^m suknom pokryt^ stdl, na ktorom aj 
Y peknom zlitistom trojuholnfku, s orlom na vrchu, stil 
zikonnfk. Za vrch stolom sedel v peknej bliskavej rovno- 
gate sim ^ispravnik' a z bokov sedeli pomocnflc isprnv- 
nika i tajomnfk. 

Hned z prfchodu ked zazrel ispravnik na&ich kra- 
janov, pytal sa jich : ^ 

„Sto vam ugodno?'' 

„My priSli va§e vysokorodie prosit, sto by nam yo 
vafiom gorode torgovaC pozvolili," predniesol Jozko spo- 
lo^nd iiadost 

„yy kto takie?" p^tal sa zas ispravnik. 

„My Vengerci," odpovedali ako oby&gne. 

,)Tak avstrijskije poddanie?'' 

„Tak toino!" 

„Mo2ete odpravliatsia — nepozvoliaju I** 

NaSi chudici zap^ili sa, ani £oby jim 2erav6ho 
ublia na hlavy nasypal, a ponevii to slovo „nepozvoliaju* 
znelo tak isto — vzdialili sa prec. 

Zigli dolu na ulicu, pozreli jeden na druh^ho, a 
Jo2ko, ktor6mu od neo£akivan6ho prekvapenia a2 pot 
na celo vysadol, riekol: 

„Veru si nis uctill Hm, veru nis len potedill Ved 
som ja hned cMl, ie to tak bude — tak sa tu kazd6ma 
Tur6anovi vodf." 

A Jozef, ktory Joikovi dosial na kaid6 slovo len 
hlavou k^val, za£al tiei svoje: 



Olslo 11. — 1887. 



SLOVENSKfi POHLADY 



249 



„Ci8fc striel sa mu do macere — aby rau do jeho 
starej macere! Veru nis skoro vyprovadzel 1 ? Ja, io to 
za cloveciska? No, bodaj ca s taku uctu z neba vy- 
provadzeli!^ A potom odpluval a dlho krutil hlavou a 
dival sa do zeme. 

Jozko stal len ako socha a myslel — myslel, io by 
po£a€, ii by sa predsa e^te nieco nedalo vykonaf. 

Jozef tiez iste musel o torn rozm^sIaC, lebo o cbvlTu 
on k rade prispieval: 

pRmjanko, ja myslfm, aby sme ehie §li ke kotrbe. 
Vedz je to vari vacSl piu, jako toto hadzisko 8iplav6 ! ?" 

„Len vy nehreste. Coze by z toho bolo, co by ndm 
golova aj kupiif dovolil, ked tento nedovolil n^m po 
meste chodiC." 

„Nu, teda podzme nazpdtek, co budzeme tu jako 
stupy stdc," netrpezlivo navrbol Jozef. 

„No len cakajte, ja mienim eSte raz k nemu Isf." 

„Nuz kdze?« 

„K ispravnikovi." 

„Hidam scece, aby vas sezral? 6i see uz zaboli, 
jako sa dzfval na nds?" 

„To nerobf mi. Mus{ine sa ind£ predstavit, ako 
sme sa. Podme!" 

Jozef pokilitil blavou a potom sa tiez sobral a 
pohodil : 

„Pojme teda — vSak hddam z ocii nezkapel" 

Predo dvermi Jozko popravil si trochu vlasy a vni- 
siel popredku, Jozef za nim. Ked zocii jich ispravnik, 
hued privftal jich nasledovne: 

„Nu sto ze vy vernulis?" On totiz dobre vedel, io 
na§i chcu. „Ja zkazal vam ruskym jazykom, sto: nepo- 
zvoliaju. Sto ze vy jeSce chotite?" 

„PozYoIte, vase vysokorodiel" poziadal ho Jozko 
k slovu smelym hlasom. ^Ja osmielivajus^ pokornejsie 
objasnif vam, sto my biednyja Slaviane. V sliedstvie 
ceho imieju cesC pokornejsie prosit vaSu milost, kak 
svojeho brata, gto by nam pozvolili na nieskoiko dnej 
V vasom gorode potorgovaf.** Jozkovi sa az slza v oku 
zjavila a utieral si celo od potu. Ispravnik naciival pilno 
jeho prednesenej prosbe a ku svojim prfsediacim (osi 
hovoril. Jozko zas oduSevnil sa a s prosebnou tvdrou 
pokracoval : 

aVaSe vysokorodie! neostavliajte nas bez vnfmania 
i budte nasim otcom!** Pri posledn^ch slovAch aj Joze- 
fovi zperlily sa slzy v ofiach. Ispravnika musela tiez takd 
prosba hlboko pobniit, lebo vstal, a ked podisiel k na- 
iim, predkladal jim otazky : 

„Tak vy Slaviane?" 

„Tak tocno," odpovedal Jozko, a Jozef len mlcal. 
No uz pocfual byt trochu itivsfm, lebo badal, ie je 
ispravnik jednako ten nie taky, ako zprvu uk&zal sa, 
ale — dobr^ clovek. 

„A s kakych vy — Cechi?" 

„Niet, my Slovaki.** 

^Slovaki?*' pozrel zadivene ispravnik aj na Jozefa. 
Tento potvfdil: 

„Ej, vase vysokorodzie, veru Slovdci, a jakf biedni." 
A slzy z'avily sa obom nasim rodikom v ocach. 

Ispravnik pocftil teraz velikii siistrasf, lebo za hodnd 
chvllu nehovoril. Potom zas nacal: 

„Tak eto vy v karpatskych gorach ziviete?" 

„Tak tocno, my sami," odpovedal Jozko, a Jozef 
uz tiez osmelil sa: 

;yA ja prosfm va^e vysokorodzie, ja 2ivem hnedz 
blfzo hranice na bolsej gore." A zodvihol ruku, akoby 
bol chcel uk&zaf, kotka je ta gora. 

„Nu kak ze ty na gore prozivaje^?" dprimne pytal 
sa ispravnik Jozefa. 



„Hm, trudno, vaSe vysokorodzie. Za to, kedz pola 
nem&me, jezdzime do Rossie, do Francie; z Nemecka 
nds uz vyhdnajii, a aj toze do Ameriky jezdzia niekterf." 

Jozef mie&al vgetko do hfby, no za to ispravnik 
rozumel ho celkom dobre. 

„Tak vy po etomu ofen biedni. A vy z odnogo 
miesta kogda vot," — a ukazal na Jozefa, — »jazyk 
u neho roznit sia?^ 

„Nas toiko odna gora otdeliajet, one — Jozko po- 
zrel na Jozefa — sejcas za granicoj i^ivut a nas ujezd 
sejcas vozle jichnago." 

Ispravnik pokriitil si pravy fiiz, — bol vysluiil^ 
plukovnfk, ale este dost mlad;^, — dfval sa do okna a 
preriekol : 

„Nu, Sto budem teper delaC, i? Zdes ved nezavisit 
vsie dielo ot mena, duma toze nepozvolit vam torgovat" 

Nasich opaC preSiel mrdz, i poobzerali sa jeden po 
druhom. Ispravnik obratil sa k stolu, vzal papier a pero 
a cosi pfsal. Ked dopfsal, vstal a podisiel zas k nasim. 

„Vot vam zapiska. Idite v dumu i podajte seja go- 
lovie. Jesli vam pozvolit torgovat — torgujte, jesli 
niet — obratites opiat ko mne." 

Na§i boli by uz odiSli, ale pomocnfk ispravnika 
pytal sa jich, kde majii pasy, Vyiali jich tedy naskoro 
a oddali mu jich. Prezeral vsetky jeden po druhom, 
lebo jich bolo sedem, a ked priSiel na Jozefov, obrdtil 
sa a riekol: 

„Kotori iz vas Josif Pozivenec?" 

aJa, proslm ponfzene," odpovedal Jozef, pozruc na 
Jozka. 

„U tebe, brat, vid (pas) prosrocen" (vySl^). 

Jozef pridvihol plecia, celo zmfstil a hlavu trochu 
V lavo naklonil — no nepovedal nic. 

A ispravnik odpovedal za&ho. 

„0n, biedny, na vierno 6itaC nemozet, i prosrofiil." 
Potom obratil sa k obidvom a povedal jim: „Nu, stu- 
pajte, my vySIem prosroSenia vidy v Orel na peremienu, 
i polucite novija.* 

Nasi uklouili sa a odisli so zapiskou do dumy. Tam 
vyzeralo prive tak vo velkej, ba este v&cSej dvorane 
nez V uprave, tak ako aj v tejto, iba golova, ktor6mu 
zapisku oddali, bol velmi bohat^ kupec. Ked precftal 
zapisku, pohmkal si za chvflu, a ked poshovdral sa so 
svojfm tajomnikom, obr&til sa k nasim, zodvihol hlavu 
do bora a riekol: 

„Nu, Sto vy, S16vaki, chotite v naSom gorode po- 
torgovat ?** 

„Tak to6no, gospodin golova." 

„Hm, naSi kupci budut na vas obi^aCsia. Nu, Sto 
delaf — ispravnik vas poliubil, Sto vy nasi bratia — 
torgujte 8 Bogoml" 

„PokornejSie blagodariml" zvolali oba s poklonou. 
Potom odchodili, ale golova volal za nimi: 

„A kakoj u vas tovar?" 

„Melocnoj" (drobny). 

„A kakoj imeno?" 

NaSich tito otazka velmi mrzela, lebo toho sa naj- 
v&£Smi bdli, ked sa jim s hrubSfm tovarom najcastejSie 
po mestach zbranovalo, — aby aj tu tak neobiSli. No 
oni namenovali mu len £o najnepatrnejSie : 

„U nas mylo, nitky, igolky, perie, spinky, Sdotky 
zubnyja, noziky, uoznici a tak dalej." 

„Tak u vas bezdielny tovar ? Nu vprocem zachodite 
na moj dom, moja Sena u vas Sto nebud kupit.^ 

Teraz uz naSi odiSli s lahkym srdcom a po ceste 
na hospodu shov&rali sa do vesela. Jozef na(al: 

„Hej, namu duSu, krajauko, tu budzece handlovac, 
toto je za mesto, ani PeSc." 

„Ved som sa ja aj ufal. Preto som ja tak ndstojil 
nieco vykonat. Ved je tu bohat6ho meStanstva na std." 

32 



250 



SLOVENSKfi POHLADY 



Cfslo 11. — 1887. 



„Podz(Yajce sa, to je za dom!" ukazoval Jozef. 

pTam byya iste general, lebo ma, hia, na itite herb 
vojensky.*^ 

„Hia, namu duSu sa vdm tu povodzil" 

„Nuz aj vAm.^ 

„Nu, vedz vari len aj ja cosi vytufem." 

nVidfte, a chceli ste len tak chodiC.^ 

„A feby nebol chodzil?" 

^Veru! A ked by vas boli chytili?" 

„Nuz, a io by mi boll urobeli?" 

„Tovar by v4m boli skonlSskovali.*' 

^Hadam za to, ze som h(m za tri cisfc verst mySi 
z mesta priMel po^iscic?" 

Jo^.ko sa zasmial, 2e Jozef teraz uz urobil sa hrdi- 
nom, a odpovedal mu: 

„Ve(f by sa vAs oni neboli radili!" 

„Nu -- nech by si sebrali tych p4r rondlov a pasci, 
bolo by tam za summy!" 

„Aj to je gro8." 

„Nu, skoro by ho zas naklepal, nakrucel.*' 

Tak dosli na hospodu, kde jich kamardti velmi ne^ 
trpelive o^akavali. f)urko hned z prfchodu kriial proti 
Jozkovi : 

„No, coie je, Jozko?" 

„Dobre, f)urko, len ta pudli nastrojit a hajde. 
Mdzes vdlaC ani po bore!'' 

£)urko pristiipil hned k vozu, zaloi^il popruhy na 
plecia, vzal palicu a hajde — ui bol na ulici. 

A Jozef zacal kriky robit: 

pScepan! Dzurof Ondro! Ta sa bercel Mesto je 
vykouan6I Pasy budzeme mac uz nov61 — Ondro! io 
ii vravfm, nehaj kona tak, ja ho obriadzim, ta sa po- 
beraj, a abys mi nechojel kdze k&dze po zadkoch; ta 
ucekaj po najkraj§fch ulicach. A to ci poviem, abys mi 
dobre uholel!" 

Nevystalo diho, ui Jozef vyStuchal vSetk^ch troch 
na ulicu. Jozko si nz tie2 svoje pudlo nastrojil, a ked 
ho bral na plecia, vzdychol si a povedal: 

„Toto je nz, hIa, krajanko moj, ten najsmutnejsf 
okamih v nasom obchodnom zivote. Ked uz mam toto 
bremeno vziat na toto svoje rameno, \idy vypadnii mi 
slzy z oivL.*^ Jozko vzal (a2k6 pudlo na plecia a tasiel 
za Bvojimi ostatnymi na ulicu. 

Jozef, stfpnut^ od slov Jozkovych, dfval sa so slzou 
V oku za odchddzajucim Jozkom, a ked vzdychol, obr&til 
sa k maI6mu Jankovi a riekol: 

^Oh, nescasni ludzia my biedni Slov^ci! Ci vidzel 
si, Janko, toho tvojho pdna, jako ve dva konce skrceny 
niesol tu carchu?" 

Janko lizkostlive zodvihol hlavu, pozrel na star6ho 
Jozefa a prisvedcil mu: 

„Hm, Bozel A keby ste ho boli videli, ako ho raz 
v dedine, ked niesol pudlo k muzikovi a tento mal 
velmi nfzke dvere, na zem zvalilo, az sa mu krv nosom 
pustila." 

Jozef kriitil hlavou a hmkal. 

„Alebo J!)urko ; tiez raz na mieste podoprel si pudlo 
na palicu, aby si oddychol, zrazu vsak podmikla sa mu 
palica a on hybajl zvalil sa na bok, pudlo ho piitislo, 
a on ledv]^m ciuom vytiahol si piece z popruha. Za 
mesiac bolel ho potom bok.** 

„£j, namu dusu, b^rs je moje remeslo chatrne — 
ale nescel by menic na va§e kupectvo. Nevzal bych 
teho pudliska na plecia, co by mi ho daroval.^ 

Potom, ked Janko i Jozef konom popravili, zp;ftal 
sa Jozef Janka: 

„A CO budzes teraz robic?" 

„Idem f)urkovi kabAt poplAcat" 

„No, teda len pldcaj. Ja idzem do izby, budzem 
tiei robic. Tu od susedov jedna pani dala mi ycera az 



pac polievacfch krhel spravic, 2e tu vraj nedostane, nuz 
jich idzem dokoncic^ 

Jozef odiaiel, Janko pl&cal,.a aby mu bolo veseldie, 
ticho ndtil si: 

Vyletei ptik bore pod oblaky, 
Mai on peria nadovdetky ptiky, 
NadovSetky zvierat^. 

Priletel on k milej pod okienko: 
Spis, m& mild, m€ mil6 srdienko? 
Gi ma slygfs? 

Onedlho vygiel Jozef zas pod saraj ku svojmu vozu 
a „telege* a potom podisiel ku Jankovi. 

„No, CO je, chlapce, uz si zal4tal?" 

^Uil"" a ukazoval mu, chtiac sa pochvdiif. 

„Hm, namu du&u, bol by z ceba krajdr. Nu2, jako2e 
si toto paroma urobel?^ 

Jozef krutil hlavou, a ked mu Janko vysvetlil, uznal 
tomuto. On totiz pl&cal dievku, ktord sa prave okolo 
gombi^ky vydrala; gombicka visela len na podkladke. 
On tedy nechcel odrezaC gombicku, a preto prerezal na 
zdplate pdsik. aby mohol prevliect cezen gombicku a 
potom zaplAcaf. No a novy rozrez tiez potom musel za- 
sfvaC. Jozef sa zasmial a riekol zas: 

^To si ty tak urobel, synak, ako ten m6j Ondro 

V tern Tiflise." 

Jozko pozrel na Jozefa, co to za mesto menuje, 
ked on nom este nepo£ul, a p^tal sa: 

„A kde je to ten Tiflis?'' 

„Hja, to ci je dzelako, syn moj." 

„Ale je to tiez Rusov kraj?" 

„Nuz a jako^e, a kdze to e§ce dahal Tam 'e eiie 
jedno more, Kaspickym ho menuju, a potom e§ce ta az 
ke Eitaju kdzesi ciaha.^ 

„A jako ste odtial sem priSli?" 

„I — to ci je duhd rozprivka. Cez tak6 vrsiskA 
sme ci Sli, ze, kedz sme uz boli na vysokem vrchu — 
Krestovy ho menujii --, esce sme hladzeli na vyssie 
vrchy, a2 nAm ciapky z hlav nazad padaly. A Sli sme 

V lece zatve a tak^ fujak tiim bore stal, ani ocu ne- 
bolo moine otvoric.** 

„Hm," cudoval sa Janko, „nuz, a co to ten vis 
Ondro v tom Tiflise vykonal?" 

„Nu2, coze ci vykonal,* a chytil rukav kabdtu, ktory 
Janko pWcal, a ukazoval pri rozpravke na nom, ,,kupel 
som mu na rynku star6 nohavice, a ze mu holy priduh6, 
musel si jich zkrAclc. Sadol, la, cies tak, jako aj ty, a 
majstroval. Bolo prdve na odchodze, a rano, kedz jich 
vynal zpod hlavy a obliekol, nuz co bolo? Z jednej 
nohavice ci odrezal, duradisko, dva razy." 

„Nuz a to ako?" 

„2e kedz z jednej odrezal a zaobSil ju, potom kdzesi 
vraj odbehol, a kedz prisiel, musel sa pomylic, nuz od- 
rezal zas z tej samej." 

^Nuz, a potom?" 

„Nu7, kedz jich naciahel na nohy, jedna mu bola 
po koleno a druha duzizna ako seci cerci." 

Janko sa chutne zasmial. 

Tak prisiel vecer, nasi sa vSetci poschodili a kazdy 
sa chvalil, co utfzil. Turcania hovorili Trencanom, kde 
y meste p^tali sa na rondle a pasce, a tito zase naopak, 
kde pytali sa na modny tovar. Pri &iji besedovali zas 
veselo, a pred vychodom naSich Turfianov — lebo dro- 
tari tak lahko nevysli z mesta, ked sa donho raz usa- 
dili — , CO bolo vari na piaty den, poziadal Jozef Jo2ka, 
aby mu napfsal list domov pre zenu. Pri takej tedy 
prilezitosti, ked Jozef aspon v duchu mohol sa posho- 
vdraC so svojou 2enou, rozStedril sa a poslal pre pivo. 
Bolo to prave to saui6, co aj v Orle, ktor6 sa sem ie- 



^ 



Cfslo 11. — 1887. 



SLOVENSKJfi POHLADY 



251 



leznicou dovdzalo, a pri teplom letnom po6asI i po na- 
m&bavej prdci pilo sa chutne. 

Jozko vzal ihneJ so sebou do izby papier, pero 
i atrament, ktor6 veci vzdy nasly sa v jeho voze, a ked 
zasadol si k stolu, aby Jozefovi pfsal list, pytal sa to- 
hoto, CO a jako md pisat. 

Jozef, ktory si uz dosf dobre toho ^ieskfeho" bol 
potiahol; potratil skoro chaf do pfsania, tebo zisiel mu 
na um zas ten nestastD^ zenin list, ktory tejie bol ten 
odrodil;f ucitel napisal, a zacal sa znovu mrzef. 

„Ej, namu dusu, krajanko, lepsej by bolo ni£ ne- 
plsac," a hodil nikou, akoby bol chcel muchu chytif. 

„No len vy uz, kmoter, netdrajce do sveta. Coby 
to uz mal telo vym;f6Iac!" haruSil Jozefa jeho kamarat 
„Poziadali see Jozefka pfsac, nuz tym vravce, to majii; 
lebo si aj ja seem pdr riadkov dac natriec.** 

pEb, CO by ja takej zene pfsal,^ a pozrel na kmotra, 
ani coby ho uz chcel chytit. „§eci cerci vedzia, kdze 
je, na trecera konci sveta, a budze, ci esce vypisovac 
tak6 sprostosci. A e§ce si kaze par vrabcov poslac !"* a 
pohrozil sa rukou ; „ddm ja cebe vrabcov 1 Poj si jich 
sama zardbac!*' 

„No len vy raajce rozura a vravce skorej. Co tam 
po takem lisce, co nejaky filigciDsk^ nacmdral.** 

pKedz see bye mudra, nech si nedd kadzejakym 
potvordm listy pfsac. Mohla zbehniic do Cace, tam 'e 
statecny filovek ucicelom, a bola by vec na mesce." 

Medzitym Jozka uz domrzelo cakaf a len cakat, a 
ze Jozef len hundral, konecne riekol : 

„No, krajan, sem sa ! Datum som ni napfsal, vravte 
skorej !" 

„(5666 — ddtum?^ A pristupiac k stolu, oprel 
prstom papier. „Hnedz to vytrice, prosfm vds. Ddm 
ja tej ddtum!" A opat pohrozil sa rukou. 

„No, vytrel som. Vravte teda!" 

„No, pf&ce, ale len lak, jako vdm ja budzem dikto- 
vac." Jozef zacal prechodit sa po izbe, trielil, odpliival 
a rozrayslal. Prdve tak ako pravotdri, ked svojim pisd- 
rom diictuju nejakii prosbu. Potom zastal a zacal: 

„Pisce, sto striel sa cebe do tvojej macere, aby sa 
cebe do tvojej starej macere ..." 

Chlapi pustili sa do hlasit^ho smiechu, Jozkovi vy- 
padlo az pero z ruky, a kmotor, uchytiac Jozefa a usd- 
dzajuc ho na lavicu, riekol: 

„Tento blazen stary! Nuz, jakoze oni budii pfsac 
tak6 reci? Vedz vari esce neblazniece?" 

A Joiko: „Nuz, Jozef, coie je toto s vami?" 

„Ale, kedz okiisa trocha teho trungu, nuz hfm hnedz 
jakdsi fantdsia do hlavy vnfdze,** odpovedal kmotor za 
Jozefa Potom pokynul Jozkovi, aby len pisal, ako sdm 
rozumie, pri £om mu aj to kdzal doloiif, ie k listu pri- 
klada sa aj sto rublov. Jozko o chvilu dokoncil, a ked 
ponapisoval listy este aj ostatn^m, ulahli si na odpocinok. 

Rano, ked vSetci vstali a Turcania liicili sa uz 
k odchodu, vysvetlil Jozko Jozefovi obsah listu, a ked 
mu tento za to podakoval, riekol: 

„0j, krajanko via raoji dobri, kedzy ze sa eSce uvi- 
dzfme ?** 

„Ruske prislovie hovorf : „Gora s goroju nesojdetsia 
a celoviek s celoviekom vsegda" — s Bohom!** zvolal 
Jozko z voza, a ked Janko plesom bicom, uz zmizli 

Vytiahnuc z JeI6a, napravili sa naSi smerom k juhu, 
lebo tadial bol kedysi f)urko prechodil a pamatal sa 
este dobre, ze tym traktom dobre ttiil. 

Prvy a druh^ den jechali nasi velkou cestou, na 
tretf vsak hned rano stiahli na „peresielky," t. j. na 
bo6n6 cesty, a cestovali z dediny na dedinu. I teraz 
tiahli do jednej, u ktorej hned z prfchodu cftal fiurko 
z dosky, ktord pribitd bola na cierno-ruiovom stipe: 



„Selenie Zdkrutoje. 
Dvorov: 763. 
Du§: 6896. 
Gubemii Orlovskoj. 
Mitroslavskago Ujezda. 

Zatiahli dnu do dediny, a k^m Jozko iiel do „vo- 
Iostn6ho upravlenia" stardinovi a obecn^mu pisdrovi po- 
nukniit tovar, postal £>urko Janka v tej samej zdlezitosti 
do fary. 

Jozko sa vrdtil, vzal pudlo a siel rozlozit sa do 
velkeho obecn6ho domu, na ktorom vyvesend bola velikd 
doska s orlom i ndpisom. Neskor vrdtil sa aj Janko a 
£)arko^ pytal sa ho, ci na fare &o chcii. 

„Ze ci mdme Sersfanyje materie na Saty.*^ 

„Kto sa p]ftal?« 

„Matu8ka." 

„A bdtuska je doma?" 

„Ako4e, doma.* 

„A poriadne si vnisiel?" 

„Nuil, bozkal som bdCu^kovi ruku a poniikol som." 

„A on ti CO? Ved uz vrav!'' 

„Zavolal ma az ta do prednej svetlice, kde na di- 
vdne sedel a cftal cosi, a ked som prisiel k nemu, 
bozkal som mu ruku; on vstal, a ked ma prezehnal, 
bozkal ma tiez po cele. Ved vari viete, ako aj vsade, 
ked ku ktor6mu prideme.*' 

„No, no. Len pomoz mi to pudlo I" 

Pudlo vynali, a ked bral ho f)urko na plecia, ho* 
voril mu Janko: 

„Hej, uz aj mne musfte spravif nejak6 pudielce, aj 
ja uz m62em kde-tu zabehmit, kym ste vy rozlo^eny." 

„No, neboj sa, aj ty sa ho e§te dost navldciS, len 
aby si zil. A vypriahni kone, daj jira ovsa a potom jich 
napoj." Odisiel. 

Janko urobil tak, ako mu £)urko kdzal, a tym ca- 
sern prechddzajuc sa, zaSiel ku krcme a obzrel ju. 

>falink^ domdek, tak asi na gtyri Stvorocne siahy 
v polohe, dreven;^, majuci nado dvermi dosku s ndpisom : 
„Pitejny dom." Dnu cez prostriedok prelozend bola 
stojka, na ktorej stdly kalfgky mensie i vacsie, za stojkou 
na stene pripraveno bolo niekoiko polfc, na ktorych 
stdly pine popecatene fla§e s rozlicn^mi napojmi. Dolii 
na zemi lezal zapecateny na zdtke siidok s vodkou, 
druhy s cerveuym vfnom, tento ale bez pecate. Z predku 
po bokoch boly mocne pripevnen6 fazke lavice, a stola, 
lavicky, alebo v6bec nejak6ho pohybliv6ho predmetu ne- 
bolo. Voda tiez nesmela sa dnu nachodit. Nad stojkou 

V pravo visel hodn^ rdm, v ktorom za sklom zapraveni 
boly drah6 patenty a svedoctvd, potrebne ku svobod- 
n6mu preddvaniu ndpojov. Krcmdr bol bez otazky clovek 
pokrsteny. „Akcfzny cinovnik" navStfvii tento obchod 
kazd^ mesiac. 

Janko zazrel, ie Jozko je \xi pri voze, a aj t)urko 
\ii isiel k nemu, i pondhlal sa tedy aj on k vozu. Ked 
zapriahli, opustili dedinu a ui tiahli poTom do druhej. 

I jazdili si oni dobre, pokojne po velikych dedi- 
ndch; chiitorov tu len zriedka bolo. Jednoho rdna, ked 
vstali, mal;f Janko od veIk6ho bolu hlavy nemohol skoro 
ani na nohdch stdt. Jozko a £)urko, ackolvek ani ne- 
naTakali sa hned takej ndhlej premeny zdravia chlap- 
covho, no predsa, ked ohmatali mu horiice celo, dali si 
na tej veci zdlei^af a u domacej gazdinej, kde stdli, p^- 
tali sa rauu, coby robif. Tdto nai*adila jim, aby i§li 

V dedine ku „znacharovi," t. j. prirodzenemu lekdrovi, 
ktory so vseliakymi zelinami liecil chor^ch ludf. 

Na§i urobili tak, ako jim radili, a na cestu vzali 
si zelfn od ^znachara," ktor^ potom Jankovi na druhej 
noclahe uvarili a vyvarok z nich uziC dali. Jankovi ne- 
pomohlo nic znacbarstvo. A ponevdc ho uz teraz nie- 
len hiava, ale aj vSetky tidy bolely, pondhlali sa dalej 

32* 



252 



SLOVENSKfi POHLADY 



Clslo 11. — 1887. 



do ti*hovej ci bazdrnej dediny, kde nachodila sa mala 
nemocnica, pri ktorej pomdbal nemocn^m dobry, zlcd- 
seuf felcian Na budiici den dosli; no felciar, a^kotvek 
aj dal cosi chlapcovi na polah^enie, predsa nar&dzal 
Jozkovi, aby sa cim skor pondhlal do lijezdn^ho roesta 
Livna, tam ze nachodf sa velikd bofnica, (i nemocnica, 
i lek&ri znameniti, lebo ze chlapcova choroba je ne- 
bezpecnd. Jo^ko nemeskal. Nakf mil kone a hybaj, vybili 
najprv priesolocn^mi cestami ku „velk6mu ilacbu** a 
t^mto jechali ticho, ako s nemocn^m, a2 za dva dni do 
uaznacenebo mesta. 

Cestou nashovarali sa ua§i utr^penf rodfici dosf 
jeden s druhym, kde co, od coho by Janko bol ochorel, 
a ked p^tali sa jeho sameho, co jedol, odpovedal, 2e 
ni£ pomimo, iba to, co aj oni. 

Cesta tu bola znamenitd, pazifou zarastend, a §irok& 
vyse dvadsat siah, iste preto, aby, ked pokazia ju na 
jednom mieste, mohli obchodit na drubom. Z bokov po- 
kopan6 boly po dve hlboke hr^dze a popri nich tiahaly 
sa dva rady star^ch, velikych vfb, zamienanych brezou* 

„Ba a sd toto uz star6 stromy?" pytal sa £)urko 
Jozka. 

„Hia, veru stare. To este carica Jekaterlna data 
sadit, ked aj tieto §irok6 cesty po celej Bossii zakladala.** 

„Teda to po nej pamiatka!^ 

Tak preMel prvy i druhy den, a na tretf dotiahli 
konecne do Livna« Janka zaviezli hned z prfchodu 
k najlepsiemu v meste lekarovi, a tento, ked obzrel 
chlapca, riekol, ze to gorjacka, ci hordcka. Napfsal 
na skoro zapisku k dozo.covi nemocnice, dia ktorej 
Jozko mal postaraf sa o Janka a oddat bo do nemocnice. 
To sa aj stale. Ked Jozko p^tal sa lekdra, ci ma ne* 
jaku nadej na chlapcovo vyzdravenie, odpovedal mu 
tento, ze len o tri dni moze povedat nieco urcit^ho. 

Nasi zastali s vozom na postojalom dvore. 

£)urko vybral sa hned za tym ku predstavenstvu 
mesta, aby si vykonal povolenie ku podomov^mu ku- 
pectvu a Jozko, ktor^mu teraz cely jeho ziujem od 
chuti odpadol, vybral sa k Jankovi do nemocnice. Janko 
nepoznal viacej Joika. Konecne priSiel tretf deft — den 
rozhodny, v ktorom Jankova dusicka rozlucila sa s tymto 
pozemsk^m zivotom . . . 

Nasi Turcania stdli zronenf nad mrtvolou Jankovou. 
Takyto tSLzkf uder na svojej ceste necakali! 

Na treti den po smrti Jankovej, ked ui bolo vsetko 
k pohrabu zaobstaran^, zatiahol f)urko pred nevelkd, 
nedaleko nemocnice stojacu kaplnku, v ktorej v rakvi 
lezalo Jankovo chladn6 telo, ktor^ pomocou dvoch star- 
cov vyniesli na turciansky voz, na ktorom sa neboik^ 
tak mnoho a tak rad vozieval. 

Nevelk^ sprievod, ktor^ odprevadil nd§ho rodacka 
do matky zeme, uastiipil svoju smutnti cestu. Chlapec, 
ktory niesol dreven^ ciemy krfi, majuci ndsmu Jankovi 
sluzit CO ndhrobnfk, isiel po predku. Za tymito kra^l, 
tu i tu krdtuck6 pohrabn6 verse spievajdci b&tuSka 
s diakonom. Za nimi sttipali skuino, akoby cftili, verne 
opatrovan6 Jankom pejky, ktor6 viezly svojho mIad6ho 
gazdu, a vedfa voza siel pohdnajiici Durko, za vozom 
Jozko, za tymto niekoiko star^ch babuSiek i starfkov a 
hfbka detf. 

Ulice mesta skoro minuly sa, a ku velk6mu klad- 
bis£u ii cintorfnu, v ktorom nadho Janka od vekov 
ocakavalo malick^ miestocko, tiei skoro dosli. 

Rakev zosnali nasi z voza pomocou starcov a za- 
niesli ju ta nad jamu, nad ktorou rozprestierala svoje 
§irok6 ramena stard vetchd lipa. 

E§te raz zavznela z list duchovn^ho smutni piesen, 
a po slovdch starca bdCu^ky: ^Gospody, gospodyl bud 
ize dusi gresnika veinyj upokoj,^ spustili rakev a za- 
chraftovali ju. 



Tup6 udery hrdd, ktor6 fazko dopadovaly na rakev, 
vzbudily v srdciach nasich rod&kov nov;^ iial, a oni 
vriicne priklakntic na sviezu mohylu, vla2ili ju fazk^mi 
slzami. 

Jo2ko a £)urko sklonili hlavy pred nevelk^m der- 
nym krfzom, ktory len teraz vtisnul hrobdr do zeme; 
na krfzi nachodila sa maid dosticka a na nej tieto riadky : 

„Zdes pocivajet Slovak 
Ivan Ignatovi£ Malina 
Iz selenia Valca v Venghi. 
Rodilsia 18 . . goda, dna 16. mdja, 
Timer 18 . . goda, dna 25. jdnia. 
Ve^naja pamiaC! 

Na6e siroty, Joiko a £>urko, nevyfahovali uz viae 
tak veselo z Livoa, ako to b^alo z in^ch miest, kde 
aj nebohy Janko s nimi na voze sedaval; polom neod- 
znieval ui viae rozhovor tak vesely, ako predt^m, lebo 
uz nenaiiivali dvaja, ale len jeden. A ked si i niekedy 
zan6tili piesenku, neznela ona ui tak siiladne, lebo jej 
chyboval Jankov pekn^ bias. Ani kone nejagaly sa uz 
teraz tak, ako predtym, lebo zasnul tvrdym, vecn^m 
snom jfch opatrovnfcek, a nie raz hrdiiavaly oni za 
nfm, lebo iste citily, ie ho ui niet. Ba i ten drobny 
,§umnik^ nezaskacoval uz tak veselo, ako niekedy, lebo 
nebolo tobo, ktor^ by tak uprimne za nim pozeral. 

Vsetko zmenilo sa na Jozkovom voze, vsetko kri- 
is\o, ie niet Janka. I chut ku trhu odpadla uz nieco 
nasim, a bez tejto sa jim ani dobre nevodilo. 

Na§i bllzili sa uz k mestu Voroniezu, a ako tak 
tahali k nemu §irok^m polom, riekol j^urko Jozkovi: 

„Co udm len ten stary Ignac povie, ked mu syna 
nedovezieme?" 

^Hm, coze povie; vy place sa, chuddk.** 

„Veru md za kym. Z toho by sa bol Malina iste 
dozil potesenia." 

^Veru do2il." 

„Ako ho ten len r&i mall Go sa uds za khi&fm 
naprosil, len aby sme ho mali k dobr6mu. Ten clovek 
len v tom chlapcovi zil, a teraz tam jeho nddej." 

„Veru tam. Taki sme my vsetci; dues 2ijeme a 
zajtii mozeme byt na doske.** 

Takto a podobne besedovali si na§i, ked tiahali 
girok^mi voronieiskymi uliciami na hospodu, kde naSli 
svojich podobne ako v Orle sfdenych krajanov. 

VI. 
Dmhi seh6dzka. 

Hned z prfchodu hodili sa chlapci z pod sarajf ku 
na^im, aby jim pomahali kone vypriahnut, a ked zpo- 
zorovali, ie niet jfch kamarata Janka, p^tali sa skoro 
vietci naraz: 

„A Janko je kde? Vari zostal na bazdre nieco 
kupovat?" 

„Veru zostal, chuddk,^ odpovedal Durko. „U£ ho 
viae nevidfte." 

„Hll" vyh^kli vsetci, ^vari zomrel?!" 

V tom blfzil sa k vozu aj star^ Igndc s niekolk^mi 
chlapmi, a ked pozdravkal sa so svojimi, zbadal ihned, 
ie niet tu jeho syna. Chlapci s litrpnostou dfvali sa 
iianho. Jozko nevedel dlho na otdzku odpovedat, lebo 
zdalo sa mu straSn^m, taku prfhodu ozndniif star6mu 
iloveku. Konecne odvdzil sa: 

„Nezarmutte sa, Igndcko, sused moj, ie Boh po* 
stavil vds na Cazku zkii^ku. Syn v&s zaliibil sa Jemu f 
On povolal ho k sebe.^ 

Igndc stdl za chvflu ako omra£en^, zbladol na smrf 
a konedne vyrval sa z jeho starej hrudi bias: 



\ 



Cislo 11. — 1887. 



SLOVENSKfi POHLADY 



„Bo^e miloadv^ I t com sotn sa ja biedoy prehreMi ! ? 
Syn moj, JanfCko mdj!" volal zufale a\^bf stnrec u pro- 
Btred celej komp&nie a cbytil si oboma rukama svoju 
dedivti hlavu. 

„Radost moja je 
dio^, syn moj upnm 
n^ I Cozes' ma ty ne- 
chal V tnojej atarobe 
na tomto marnoni sve 
te ! Ach, zivot tuljlcky 
neSfastDj 1 . . . KoIkS 
siiieuia a zArmutkv 
bicujd ta I . . . Veronka 
moja drahJt, ieu» moja 
zlati, tarn na^a a&dej 
spolocni ! . . . Ako ie 
sa. ti ukazem na tie 
tToje o£i, ked ti ui 
■viae nedovediem sy 
nfiCka tvojbo. Boie 
moj, Boie moj, smiluj 
aa Dad nami!" 

Tak nariekat stary 
Maliua nad aajv&cdou 
ztratou, aka ho leu 
na avete v jeho sta 
robe potkaf mohla 

Chlapl, sfdeof okolo 
neho, boli tie^ hlboko 
dojati nad ztratou 
Bvojho dniha a tiez 
ronili sizy susttasli za 
nebob^m Jankom 

Po Diektorej cbvili 
ked sa stary Ignac 
trocbu uspokojil za 
viedli bo chlapi do 
izby, a ked Jozko od 
podiatkuJaiikovejcho 
roby ai po hrob celu 
udalosf pred vSetkou 
komp^oiou vyrozpra 
val, vBtal Matko Zla 
tdvy a podal mu z domu 
od ^eny list. 

JosEko vzal vzicny 
mu list B velkou ra- 
doBtou, a ked bo otvo- 
rii, ponoriac sa donho 
c(tal si ho. Chlapi 
cbyatali uz caj na stole, 
lebo uz aj tak bolo 
nad vefierom, a pri prf- 
JemDom lume samo' 
varu cakali vsetci ti- 
cho sediac, k^m Jozko 
Dolinsky liat dodta. 

Jo^ko iital len dalej 
liat a z tT&re jebo dalo 
sa ziiat, ie v torn musi 
byt obsaieDi radosC 
i ialost. Xi kooecrie 
Tyrinuly mu slzj z ofiii 
a OQ, odloiiac liat na 
stdl,' vyjial si ^tku 
z Trecka, sadol na sto- v 

liiku, a opnic si lakte 

kolen&, hlavu o dlane, zahTadel do zeme a zaplakal: 
,Ach, fianka moj drah^, ii ate ma ut. nemohli do- 
ckat, aby som vAa eSte aspoft raz bol uvidel?!" 




Jeho kamarAti pi'ehoT&rali ho a zvali k Caju, do 
on nechcel v lento iiaFny (^s stai-at sa o seba a leu 
dalej tnichlil. 

On doCftal aa v liste 
aj radosti, no iial 
nad ztratou avojho 
milovan^ho staru<^6- 
ho otca prevySoval ra- 
doat nad prvorodze- 
n^m jeho aynom, a 
on nedal aa prehovorit. 
Konefioe p^tali sa ho 
chlapi, kedy zomrel 
jebo atec, a od ukdzal 
jim ua list, aby ho 
cftali. 

Palko Dolnik vzal 
tedy list, a pod&rajiic 
bo Rajoohovi, riekol : 

„No, fiftaj, Gafipar, 
ty viefi dobre fiftat." 

Rajuoba nedal sa 
nahovirat, len on veru 
tu i tu aj do cudz^ho 
liatu rdd nabliadol, a 

„Vo Valci, dAa 12. 
jdla 18.. Najmilejsi 
Joiko moj 1 Pozdravu- 
jem ta na mnokr&t a 
prajem Ti z mojho 
liprimn^bo maniel- 
ak^bo srdca vsetko, 
CO Bi od mil^bo Pina 
Boha ^adag. Ani bye' 
mi neveril, mui moj 
liprimn^, ako tazko 
prichodf mi tento raz 
pero do ruky brat, 
kecT neviem rozhodniif 
aa, ii mdm Ti pfsat 
najprv o zalosti, a H 
radoati. Zacoem teda 
poiiadkom, ako aa aim 
io pribodiio. 

Drah^ Joiko moj ! 
Dobre ti je v pamiti, 
pri akej aile a zdravf 
zanechival si svojbo 
liprimn^ho , dobr^bo 
otca a mojho drah^ho 
svokra, ked si sa do 
Ruskej vyberal. Po 
tvojom odchode vSak 
slabnul a krahnul zo 
dim Da den viae a viae, 
tak 2e musel ulabntit 
na 16zko. 

Nech 'ta tedy, mu2 
moj mily, moje na- 
sledujiice riadky ne- 
prekvapuju, ked uve- 
domujem fa, 2e aan&d 
drahy a dobr^ &auka 
diia 13. jiina o 9. ho- 
ik, dine vecer v.i na vec- 
nosC odobral. Daj mu 

Pin Boh radoat vecDU ! 

Jo2ko moj draby, nech netrfipi fa mySIienka, ze 

nebob^ daoka aemal su&d potrebnej opatere. Ai do po- 



254 



SLOVENSKfi POHLADY 



Cislo 11. — 1887. 



^ 



slednej minuty 8tara1a som sa, ako som len najlep§ie 
mohla, a y pos1edn;fch dftoch, ked pobadala som, ze 
ni bHzka je hodinka smrti, zavolala som si dve star^ 
zeny na pomoc. 

Neborakt az do poslednej chvfle mal dobrii pam&t, 
a eSte aj vtedy, ked dusu mal vypustif, slzy zalialy 
jeho bladd tv^r a (ista §eptaly: ,,Johanka moja, drahd 
nevesta mojal dakujem ti za tvoju vernii opateru, za 
tvoje tnidy, ktor6 si po toiko dnf a nocf pre mna vy- 
stdla." Na to som chudd^ikovi slzy z tvAre utrela a on 
zase zaCal: „Syn raoj — syu moj! Jozko moj drahy, 
dieCa moje mil6! Kdeze si mi, kde!?" Na to obi'dtil 
svoje bled6 oci ku mne a este pre^eptal: „Diefa moje 
rail6, pozdrav mdjho syna. . ." Este aj dalej cosi chcel 
hovorif, no ja som uz posinelym perndm nerozumela, a 
na to hned usnul.*' 

Rajnoha bol dojaty zialora Jozkovyra ; ved aj jebo 
CO sirotu, ddvno ztrativMeho otca i matku, blboko pohly 
tieto riadky a on na chvilii zastal. Cblapi sedeli nepo- 
hnuto so slzami v o<^ch, a ked Bajnoha pokra6ovaI 
y cftanf, naciiyali dalej: 

„A teraz, najmilejsi Jozinko moj, uvedomfm 'Ta 
pozehnauej radosti, akou n&s dobrotivy Bob nahradiL 
Diia ^23. jdna pozehnal n&m totiz F&n Boh syna, kto- 
r6ho som na radu n&sho pana far&ra Cyrillom dala po- 
krstiC." 

„No, na moj vera,*' zvolal pretvorene udiven;^ Raj- 
noha, „v&ak sa narobilo po Valci reel a potupyl" 

„Nuz a preco?" pytal sa Palko Dolnfk, nieco pre- 
zerajuc za to Rajnohu. 

„Nui a nepam&t^te uz, io som ydm bol iitsil z tych 
obrizkov^ch novinok? Vies, l!)urko, co td peknd Pdrni- 
cianka v nich bola, z tych som vam bol o tom Feren- 
coyie Cyrilloyi iital, 6o sa tam tiez bolo preto narobilo?" 

Chlapi sa hned rozpamatali, ze to bolo y (ianku 
„S yelkou liiicbn,'' i pustili sa ysetci do hlasit^ho 
smiechu. Jo^ka Dolinsk^ho a Igndca Malinu y izbe 
nebolo. 

,.No len cftaj dalej," napomenul Palko smejuceho 
sa e§te Rajnohu. 

„No len dockaj, nech sa ysetci yysmejerae." 

Palko sa znovu rozosmial a Rajnoha za(al: 

pKrstni rodicia sii mu tf, ktorych si v poslednom 
liste k&zal poyolaf. 

Ako yidfs, Jozko moj drahy, skoro yjeden cas za- 
lost i radosC potkala ma, a divno prezfvala som tie dni, 
ked nevedela som, ci m&m zialif a ci sa radoyat." 

Aj k&zal si si y poslednom liste podotknut, ii som 
nieco zmeuend. Prayda, ze yidfm sama na sebe y zrkadle, 
ked ynfdem yse do malej izby, malii premenu, no ludia 
hoyoria, ze som len takd, ako aj — ysak yieS do kedy — 
b;fyala som. 

Ved keby si mi uz len cfm skor priSiel, aby som 
nezila sfa pustoynica bez Teba. Ked pozrem si yse na 
dieta, pustim sa do pla^u, ze ono, chuda, neyidl syojho 
otca, a diho nariekam nad nfm. Ziyot rozluceny — 
zivot nesCastn^! 

A naposledy prajem Ti mnoho Sfastia, muz moj 
drahy, a pozdravujem t*a mnohokrat. Poriicam ta Bohu 
pod Jeho ochranu a zost^vam Tyoja yerni manzelka 

Johanna Dolinska." 

Po precftanf Jozkoyho listu spoIodnosC bayila sa tu 
i tu po dvoch, troch y izb4ch, lebo na dyore, lebo bola 
nedela, a po niektorom case sisli sa ysetci do izby, a 
tam ked sa najprv pomodlili pred obrazmi svatych, za- 
yesenych y uhle, pred ktor^mi i lampada horela, spie- 
yali nabozn6 piesne. Potom sobrali sa ySetci do naj- 
yacSej izby, kde sa pri tichosti bayili yselik^m rozho- 
yorom a roznymi rozpomienkami. Jeden pripomfnal prf- 
hodu, ktord prihodila sa mu y niektorom dvore alebo 



po 6as lehoty na cest^ch, druh^ zas, ktor^ aj do yzdia* 
lenejSich krajoy Rossie zachodil po syojej obchodnej 
poyinnosti, rozprdyal syojim mladsfm toyarysom niektor6 
yainejsie udalosti zo syojich ciest 

£)urko Kyet4r ujal 4sa slova sam^ pry^ a yyprdyal 
hruze a strachu, ktory on so syojmi pocftil pri prie- 
praye cez rozvodnend Oku. Za t]^mto chopil sa sloya 
Rajnoha a predstayil syojej spolocnosti egte hriizyplnejii 
obraz, ked yyprdval do podrobna prevazanie sa cez 
Volgu, ktord y tom mieste ai do 22 yerst bola rozliata. 

Rajnoha pocfnal si velmi zruine pri tak^chto roz- 
prdykach: z pociatku hovoril len ticho, ked y§ak po- 
stiipil k najydznejsiemu okamihu, ytedy ystal here, bias 
jeho stupnoyane i*&stol a cel6 telo bolo y pohybu. 

Mnoh]^ raz ySak, ked obsah jeho rozpr&vky neudrzia- 
yal poslucMioy y napnutf, ytedy Rajnoha pomohol si 
tak, ie zohol y&c6iu menSiu obruc. 

Ked tento raz Rajnoha dokondl o syojej priepraye 
cez Volgu, CO mu aj bez obruce dobre yypadlo, chceli 
sa naraz dyaja ujaf sloya. I holy uz dost hodne razom, 
kaMy syoje, hoyorili, az ystal Steyo Trnka a rozsiidil 
dyoch predndSacoy, ktory z nich m& rozprivat. Ked aj 
tfto dokoncili, rozprdval zas in^, ako prechodil cez 
hlboky brod rieky, ako pochybil, a ako sa aj s kama- 
rdtmi i kofimi mal zatopiC, ako sa yysyobodil a koiko 
&kody utrpel z podmotenia toyaru. 

Mnoh;f nebonik chodil na takto poystaM Skodu aj 
do roka darmo, t. j. kym ju zarobil. 

Potom rozpriadol sa aj yeselsi rozhoyor, ako sa 
ktoremu kde pridalo s pinmi yo dvore obedovat, ak^ 
rozhovor s nimi yiedli a podobne. Pechotnf zas yyprd- 
yali, ako sa jim kde prihodilo odyiezC, ba niektorf ho- 
yoril aj, ako ho pAn do koia aj s pudlom na poll yzal, 
ked ho dohonil. Inf zas i-ozpriyali, ako kde kedy noco- 
yali, ako jim perfn nastlali; alebo aj to, ako jich kde 
nocovaf nepustili, ked sa jich ball. No jeden pripomenol 
najpodiynejsi noclah, do ktor^ho sa sam na silu ytiahol, 
a ako mu potom jeho palica dopomohla, ze ho predsa 
len nechali preuocovat. Spolocnosf 2iadala ho, aby yy- 
prayal, a on zacal : 

pTo sa mi prihodilo y kievskej gubernii " 

„Nuz ale si bol az tam?" pytal sa ho ktorysi. 

„Ved yics, ze sa ddm za schfidzky yzdy po zelez- 
nici aj dye, tristo yerst odyiezt, ioiehy nemohol byt?" 

„Teda len rozprayaj." 

„PriSiel som yam jeden raz pred yecerom do znA- 
meho uz trochu dvora. Pdna uz nebolo, len sama pani 
to ydova zila v celom dome. A netreba y^m yrayet, 
ze- bola Polka, ako yacSia ciastka panf y kievskej gu- 
bernii. Doyolila mi rozlozit toyar a potom prezerala. 
Tak yam to potrvalo az kym sa zmrklo, a mila pani 
len: moj kochan^, taky a taky, ako to tf Poliaci tak 
maznayo majii y oby6aji, a nekupila ani za gros. A k po- 
sledku mi este zacala, ze mdm toyar plany, yybraty a 
drahy. No, prayda, ze som mal uz isC na schddzku a 
y pudle bola uz len takd haraburda, nuz ale predsa 
neraala mi toyar hanit, a najma ked nic nekupila. Ja 
som sa ydm yeru nahneyal a trochu sme sa s milou 
panou podotazovali. Ako viete, Polky sii \&m yelmi ho- 
riice, ked sa nahneyaju, a na mdj du§u, nechcela mi 
ani toyar dat y pokoji ukladaf, len: yon, yon, yon! Ja 
som yeru na „von" ani nepomyslel a doukladal a za- 
yiazal som si pudlo ako sa ndlezi. Potom, ked som od- 
chodil, zayolala e§te za mnou: „!^ebys^ mi y^cej tutej 
neprziszedl** A ja som si pomyslel: „Eh, 6o bys' ty 
yedela; aj zajtrd, ked fa prejde, budem ti toyar pre- 
dayat," a yysiel som na kr^dlo domu. Na dyore tma, 
ddzd ani z krhly. „Tisfc striell" mysKm si, „kde2e sa 
io podejem? yed sa zamdrniml" Stojfm, stojfm, ai mi 
napadnc, a ja pod do kuchyne.^ 



Clslo 11. — 1887. 



SLOVENSKfi POHLADY 



255 



„Ale tarn vo dvore?* p;ftal sa ktosi v spoloCnosti. 

„Nuz a kdeze? Do jej kuchyne. Vbehnera skorej 
dnu aj s pudlom na chrbte a poviem ako obycajne po 
Svitonoch: „Nech b§dzie pochwaloayl" 

„Na wieky amen" odpovedal mi stary kuchir. 

^Yielinozna pani mne pozvolila tutej na kuchni no- 
covaf,** poviem mu. 

„A dobrze, panieW^ger. Prose Sadaf!** pondkol ma 
hned. Ja som zIo2il pudlo, zafajcil som si, a mysliac, 
ie stara pani o torn ani vedief nebude, rozlozil som sa, 
ani 6oby mi sama bola kizala nocovaf. A kuchdr sa 
ma hned p^fcal, ii budem veceraf, zeby musel nieco pri- 
hotoviC, lebo ze pani ani neveceriava. Ja som mu hned, 
ze akoze, aby len navaril, lebo ze mi vielmozna pani 
kdzala dat dobru veceru. Hned rozlozil ohna v „plite'* 
ci spordku, ako ho u nas po slovensky nazvaH, a robil 
prazenicu so slaninou. Raz som uz tiez tarn bol nocoval 
a kuchar vedel, ze to lubim. Ja som sa pi*evrdtil na 
stani kanapu a myslel som: len pra2, reku, v§ak mdte 
dosC tych vajec; ale aj to prislo mi na um, ak reku 
pani dozvie sa, io potom? Potom, reku, bude uz £)uro 
biednyl — No, ja som si len trielil, von sa lialo ani 
z cievok, a kucb^r mal veceru hotovu. Poloiil na stol 
sklenicu s cecinou, prazenicu, chlieb, ugorky spravil 
s octom a predlozil mi. Ja som sadol, vyhodil kalf§ek, 
zajedol, a ked som sa pomodlil, postlal som si, pudlo 
postavil som ku hlave a palicu, ako obycajne, polozil 
som pod kanapu a zachuchmal som sa do guby. — Ako 
tak le2(m a nafiiivam tii leju, prfde zrazu „pokojov4" a 
hovori kucharovi, ktor]^ sa este vzdy po kuchyni ob- 
gmietal, ze vielmoznd pani naskrze nepovoli ^W^grovi** 
nocovaC, ba ze ho wyp^dila." No, myslfm si, uz je 
dobrel Len sa hore, £)uro, kyra je cas! — Potom som 
si ale pomyslel: nie, poSkaj, nahliva robota nebyva 
dobrd 1 — Leu lezim a. naciivam, io bude dalej. Kuchar 
podlde ku mne a k^va mnou. Ja som sa urobil spiacim 
a nedal som sa precftif. Nevystalo dlho, uz bola aj viel- 
mo^nd v kuchyni akricl na mna: „W^ger!" — Nic. — 
^Wegerl** — Ja zas len nic. — „W§ger!" zakridala 
tretf raz, a ja som sa zacal vyfahovat, zyvat, jakoby 
som bol najtuhSie spal " 

„A nespal si?" p^tal sa ho ktosi, a mnohf pucili 
sa ni od smiechu na torn podivnom vyjave. 

„Ale, certa budes spat. Ved som ja hned Sipil, ze 
bez toho sotva bude. No, ako tak vyzy vujem, zas krici : 
„Eto pinu pozvolil nocovaf? Kto panu kazal kolacie 
(veceru) gotdvaf? Von I von!" Ja som otrcil ruky do 
nej a preprosil som ju: „Prose vieImo?.nu pani zatekat, 
trzeba se sobiraf." Trochu sa uspokojila, a ked videla, 
ie len nemdm chuti a ie sa nesberam, zacala, zdovu 
so mnou robiC pataliu. Ja som ju zas preprosil, aby sa 
nehuevala, a povedal som jej pekne: „DIa Boga sw§- 
tego, wie^moina pani, kde ie §e podziem na ten dezd 
i emu, oci sobie vyklutim!" — A ona zas len nic, len: 
„Von! von! pan mne obydil, nedopuscira nocovat, von!** 
Ja uz potom na ostatok, ako tak sedfm na tej starej 
kanape, nahnem sa zrq.zu hlavou pod &u a pftam sa 
mojej palice: „Vi^c co, laska (palica), pujdzeme ci nie?** 
A k vielmozuej, ktord sa na mna s podivenfm dfvala, 
CO to robfm: „Yidzi, vielmozn^ pani, moja laska kr^ti 
glav%, ie nam tu dobrze, ze nepujdzeme; vi§c co robit?** 
Yielmoiind sa zvrtne, rozosmeje sa, a hybaj aj s „pokojo- 
vymi do kastiela, len tak^ chychot stal za nimi.** , 

„A kuchdr co robil?" pytal sa ktor^si. 

jiTen si ai sadol, co nikam neyladal od smiechu.** 

„Teda si ui potom tarn nocoval?** 

„Nu2, akoze, aj som si r&no zam&ajkoval, utfzil 
som nieco od panej, aj ma dala este na takom starom 
dere&ovi od ak^bosi chlapiiska do druhej dediny zaviezt.*^ 



„No, to si e§te dost dobre pochodil, poznamenat 
jeden z pritomnych. 

Potom, ked uz noclahy prisly do spomienky, roz- 
praval zas iny, ako este v zime v chumelici zablddii na 
noc do istej strainice pri hore, v ktorej nebolo zivej 
duSe, iba sdm straznik lezal mrtv^ na doske u prostred 
chalupy. Aky mal strach, ako nemal sa kde podiet, a 
ako do mna prebdel v strachu uchylen^ na peci. Bdno 
ze sa potom dosankovali bafuska s diakonom, a on ze 
sa prave z pece zpiiSfa], ked tfto dvere otvarali, a ze 
z prv6ho pohladu duchovn^ osoby tak sa ho natakali, 
ie pustili sa na utek. No on ze potom vybehol, a ked" 
krical, ze je on nie „mertvec** ale „Vengerec," nuz ze 
sa vrdtili, a ked telo aj s neskor§ie priMymi pochovali, 
ie sa potx)m sankoval s nimi do dediny, ba az do samej 
fary. Tam ze potom cel^ pribeh raaCuske a jej dceram 
i synom vyrozprdval, co vraj t^mto ranoho smiechu na- 
robilo. 

Potom, ked sa taketo rozpravky pominuly a casu 
k odpocinku este dost bolo, spolo£nost vyziadala si e§te 
Ondreja Hromadu, vysok^ho, udatn6ho chlapa, ktor^ nie- 
len cel^ europejsk6, ale aj asiatsk^ Rusko pojazdil, aby 
aj on nieco zo svojich kavkazskych ciest rozprdvat. 

Ondrej Hromada, ktory velmi rid pripomfnal si 
rozpomienky na Eavkaz, nedal sa druhy raz vyz;^va(, a 
ked postavil sa na jednom konci izby, — sediac nerdd 
vyprival vdznejSie udalosti, — pySno zacal hovorif, ca- 
stym machnutfm rukou dodavajuc slovam svojim dorazu. 

„Nuz, £om ze vam, bratia moji, o dobrom ci 
zlom?** zahrmel hrubym hlasom. 

„Nuz, najprv teda o dobrom a potom m62ete aj 
zloral** privolali mu niektori. 

„Teda dujte ! Jednoho razu, ked cestoval som z Ar- 
zuma do Achalciku, kde celou cestou po oboch bokoch 
rozlahnuta je vysoka hustd dubova hora, predbehuval 
ma osmorkou konf fahany hyntov, na ktorom viezol sa 
veliky knaz Michael, ktory bol vtcdy kavkazskym n&- 
mestnikom. Ja tiez dost dobre pohdnal som za nim 
svoju dobrii §tvorku, lebo tam sme vte*dy museli mat 
i dobre kone, i dobr^ voz; a nielen preto, ze b^valy 
zl6 cesty, ale pred div^mi Cerkesmi bolo nebezpecno, 
lebo pred tymi muselo sa casto dobre popohdnat. Od 
hyntova neodstdval som ani na dosti*eIenie. Ako tak 
tedy letlme, zrazu zadn6 koleso na hyntove uderf do 
skaly a prask, uz bolo po nom. Ja za okamih dobehol 
som az k hyntovu a zastal som. Hyntov zmiesil sa hned 
na lavy bok, a knaz, vysoky, siln^ mu2, este inak6f, 
ako som ja, aj so svojim adjutantom zosko£il dolu. Ja 
nesedel som tiez ani za mak a priskocil som hned ku 
hyntovu. Knaz, ked ma zazrel, poznal ma hned; lebo 
som aj unho b^val s tovarom, a hned ma oslovil : ^Nu, 
Andrcj, sto teper delaf?* A s podopretj^ma rukama do 
drieku dfval sa vse na miia a vse zas na hfbu dreva 
z kolesa. Ja odpovedal som mu: „PozvoIte, Va§e im- 
peratorskoje VysoCestvo, sejcas uznajeml* A vynal som 
chytro z vrecka motuz a meral som os. Potom zkrfkol 
som na svojich, aby hned zosnali zadn^ koleso z voza, 
lebo aj svoju os premeral som. Osy boly jednak6, a ja 
hned zakrical som: ^Sldva Bohu, Va^e imperatorskoje 
Vysocestvo! Osy odinakovy, pojedetel** KAaz zavolal 
hned: „Molodec Vengerecl** A ja \xi kotiilal som svoje 
koleso k hyntovu; kozaci, io s nun jazdili, zdvihli hyn- 
tov a uz bolo koleso stoknute a prikruten6. 

Knaz i adjutant zasmiali sa, a ked vysadali na 
hyntov, povedal kAaz, ze aby som v Achalciku zadiel 
k nemu. Ja som sa poklonil, osmorka sa schytila, a u^ 
pdrali, ani len do pekla.** 

„Ej, ale to va§e koleso vedelo, co je p&t!" zamiesal 
sa Rajnoha; bolo mu Mto, ie aj on tam vtedy nebol. 



■ 

I 



256 



SLOVENSKfi POHLADY 



Cislo 11. — 1887. 



„6i tarn cert po kolese, ked len knaz mohol jechaf 1^ 
odsekol Hromada a pygao pozeral po chlapoch. 

„Nuz a vy ste uz potom ako o troch kolesach?" 
pytal sa zas Palko, ktor^ho vlastue lea teraz zacala vec 
zaujimaC. 

„Mne nikdy nebolo ni^ stradnym. Yzal som sekeru, 
— tarn sme vzdy aj po dve sebou vozievali, — a od- 
Cal som hned pri ceste* liehii, podlozil, priviazal cez voz 
na druhu stranu na strme^, a hajde!'' 

„Ale ste p&rali, ani slimaci!" slovil Rajnoha, ktorf 
musel v2dy nieco pohodif. 

Hromada na to nepovedal nic, len utieral si ^atkou 
celo a fuzy. 

A Palko, ktor^mu zislo na um, ze Hromada musel 
fst cez boru a sndd aj nocou, mal aj vtedy strach, a 
preto p^tal sa bo, ze ci sa nebdl?** 

„Nuz ale ja by som sa b&l? Yed som mal tri du- 
plonky, dva karabyne, a foko^e boly na co ? (Tleto drzal 
za najlep§iu obranu.) Pravda, knaz nechal nam aj dvoch 
kozakov, ktorf strg&nali sa s nami az do sam6ho Acbal- 
ciku; nuz ale my sme tiez boli styria a ygetko chlapci 
do radu. Ba vtedy mal som pri voze este aj chlapca 
ani jedlu. Ten by bol aj sAm udrel na desiaticb." 

Ktosi opfial sa Hromadu, ze ci ozaj b;^val u veli- 
k6bo knaza s tovarom. On odpovedal: 

„Ostatny raz ked som bol unho, bol vtedy na daci, 
asi 50 verst od Tiflisu, a, nikdy nezabudnem, bol tam 
aj kofiikir, nas rod&k §an§an. Zatiahol tiez tam, kde 
aj ja, pred dvorec, a ked nanosil tam hromadu kosov, 
navyberala sama velkoknazna vari dvanisf kusov, a 
velk;f knaz podal mu sto rublov, „na," vraj, nbratecl" 
Chudak od radosti si plakal, a chcel bozkdvat ruky, 
ale odopreli. Vtedy som bol unho prAve ostatn^ raz." 

Hromada si sadol, zapdlil si na trubku a dlho mlcal. 
Potom vyprdval jim eSte o oldenburgskom princovi, ako 
ho na svojich vlastn^ch konoch, — ked princbve do 
ist^ho prikreho vrchu stiipat h&iMi sa, — vyviezol az 
na vrch aj s knainou i so svekrusou. Aj to jim po- 
vedaL ze mu f)rinc 50 rublov za to ddval, ale ie on 
veru nechcel vziaC 

Palko nezti'pel a p^tal sa ho, ze preco si to ne- 
vzal, a ze (o mu na to princ povedal. 

„Coze povedal? Pozrel na mna a pytal sa ma, 2e 
kto som ja?** 

„A vy 6o?" 

„ Povedal som mu, ze som vengersk^ Slavian.** 

„Ja by si bol veru vzal tych 50 rublov,** pohodil 
zas Palko, lebo mu jich bolo luto. 

„ Ja, ved som si ja to vynahradil I Siel som tiez 
ta, kde aj on, a potom som unho toiko utrzil, ze mi to 
viae ako 50 rublov osohu douieslo.*' 

Palkovi zas zi§lo do umu, co mu kfiaz dal za to 
koleso, a hned p;y^tal sa ho. Hromada odpovedal: 

„Ani od toho som nevzal peniaze. Vtedy zabranovali 
Turcanom chodit s tovarom po kavkazsk^ch pevnostach, 
lebo chodili tam vtedy aj spioni, nuz som to vy^iadal 
od knaza, aby sme mali vsade prdvo kupcif.** 

„To bolo pekne,** pohodil Stevo Trnka; „t;fm po- 
mohli ste vsetk;fm Turcanom.** 

Na to potrvala asi za pol hodiny trma-vrma, lebo 
kazdt dvaja-traja tdzali sa medzi sebou strany dokon- 
cenej prednasky, ked posudzovali to lebo ono, tu o ko- 
lese, tam zas o torn, ako Hromada onoho princa bore 
vrchom taru§il, a Palko uz len banoval za peniazmi, ze 
preco si jich nevzal, ked mu jich otrcali. 

Hromada smolil zo svojej drevenej kluky, ie ho 
pre dym bolo sotva vidno, (omu sa zas gazdind domu 
netesila, ked v§e nakukla do svojich, na udiame pre- 
menen^ch izieb, no gazda-kupec, ktor^ tak;fmto besied- 
kam tiez lid Irn^al, seddval vzdy medzi chlapmi a pilno 



nacuval, lebo rozumel, ba aj on po slovensky na poly 
hovoril, a ten vzdy svojej zene povedal, aby nic na izbe 
nehovoriia, lebo ti Vengerci ie sii velmi znameniti India. 

Konecne vyvravel, vyskriepil sa kaidy, a Palko 
obrdtil sa zas k Hromadovi, lebo ten jim bol sTiibil este 
aj „o zlom** rozprdvat, i pytal sa ho; 

pNu2 a nebezpe6n6 udalosti prihodily sa vdm tiez 
niekedy ?•* 

qHohoho, io to toho bolo I Bez nebezpeienstva 
obiSlo sa sotva ktory tyzden. No ja, ako aj mnohf, vy- 
brdnil som sa vozdy udatne od napadu zbojnfckych Ta- 
tarov, a preto nestojf ani za to o tom rozpr&vat; ale 
poviem vdm na kratko, ako neboh^ho Ign&ca Filu od 
n&s z Valce na jednom holom vrchu nad Kaspickym 
morom zabili.** 

Hromada vyhrnul si fiizy, pozrel ostro popod hust6 
mihalnice, a zacal: 

„Bolo to prave v 47. roku, ked u nds v Uhorsku 
naifualo sa povstanie, a nebohy Filo, Boh ho osl&v, 
prave v ten cas po dvojrocnej svojej piiti vracal sa 
domov. Cestu svoju nastiipil od brehu Kaspick6ho mora 
z mesta Baku, a poberal sa pust^mi, hol^mi vrchami 
ta k zapadu k pevnosti Lenkorane, cez ktorii v ten cas 
viedol pravy trakt na Tiflis. Mal krasne tri kone za- 
priahnut6 do telegy, lebo voz nechal svojim chlapom. 
Z ludf mal sebou dvoch nevelkych §uhajov, z ktorych 
bol jeden Turcan a druh^ Bus zo samej Moskvy. No 
za to, ie jeho kamarati boli temer este chlapci, mohol 
bezpecne spoIahniiC sa len sdm na seba, a ked m&m po* 
vedat pravdu, tak^ho siln^ho, udatn6ho, vrtk6ho a pri 
tom vysokeho muita nebolo v ten cas v Turci nad nebo. 
A k tomu ked este taky molodec, ako on, zavesil si aj 
pusku cez piece, kto vie, ci aj ten Mikula§ Zriftsky tak 
vyzeral ako on. Saty nosieval v2dy, — ako sa toho 
casu vobec nosily, — 6uoruvan6, a uhorskfi nohavice 
vo vysokych sdrach robily ho jundkom. Bol ienaty, a 
jeho mladuika, sedemndstrocnd zena s velkou tiizbou 
ocak&vala doma jeho prfchod." Hromada vzdychol si 
hlboko a v ocach zperlily sa mu slzy, lebo luto mu bolo 
jeho druha a principala, s ktorym tak rdd bol kedysi 
cestoval a ktoreho ked si pripomenul, vzdy pri&ly mu 
na um jeho slova pri poslednom liicenf: „Sused mdj 
draby 1 bud mi len yern^m, nikdy neboj sa biedy, ja na 
teba nikdy nezabudnem!** I teraz zi^ly mu na um tieto 
Filove slova a on pohnut^m hlasom pokracoval dalej: 

nPrdve bolo nad vecerom, ked nedfastul nasi rodaci 
spustili sa dolu do jednej dolinky, a ked z tejto zi^li, 
zalozil si nebohy Igndcko pusku na piece a zadumen^ 
stupal opaC bore druhym vrchom az na pol versty pred 
ko6mi. V tom zrazu zacuje vystrel z pravej strany a 
hned na to druhy i treti, a tu akoby z neba spadli. 
stoji pred nfm gestndsf ozbrojenych Tatarov. Chlapci, 
prejatf strachom, zastali a ani z miesta nepohli sa.** 

„To bola hroznd chvila!** slovil u^asnuty Palko. 
Ondrej pokracoval: 

^Strelba z tatarskej prekliatej zbrane oz]fvala sa 
V tej pustine tup^m zvukom a gule lietaly okolo ndsho 
rod&ka. A nds hrdina Ignacko zhodil priam z pleca svoj 
teply §noruvany dolomdn a sCa opravdovy g^roj zastal 
oproti svojim nepriatelom a mieril a strielal na hnusn6 
holohlav6 plema, z ktoreho co vystrel z jeho dobrej 
pusky, to zriitil sa hned jeden z kona na zem. I bojoval 
nds udatn^ Slovak ani vftaziaci smel^ vojak v stra§nej 
bitke, az konecne podlahol presile. Tatari, ked zbadali, 
ze jfch neohrozenj^ protivnfk tazko raneny znitil sa na 
zem, 8 divym §krekom vrhli sa nanho, aby bo kin2almi 
dordbali. No darmo tesil sa jeden z najdivsfcb, lebo len 
toIko io zbUzil sa, uz mal rozbitu na dvoje kotrbu, a 
to bola poslednd sila ni&ho nedtastn^ho rod&ka, ktoru 



i 



Cfslo 11. — 1887. 



SLOVENSKfi POHLADY 



267 



na tej oSklivej hlaye uderom puSky vykonaK Prdve y torn 
okamzeni vletela gula do jeho ^ela a on vypastil ducha.^ 

Hromada op&t zamlcal sa a potom rozprdval, to 
Btalo sa s jeho mrtv^m t^Iom. Hovoril, ze Tatari cel£ 
telo rozsekali na drobn^ kusy, a ked toto vyviedli, 2e 
usmrtili zas dvoch obdalec stojacich chlapcov, ba e^te 
2e ani na torn nebolo t^m hyenam dost, a ze e^te aj 
tie turiianske kone donibali. Na druby Aei po onej 
stra^nej udalosti ze viezla sa tade akisi pani, ktord 
ked V meste Baku o tomto ozn&mila, yysiel cel^ pluk 
kozakov na vyhladanie vrahov, lebo ie aj sami na&il- 
nici mesta za nebobyro co priatelom velmi zialili. 

^iestich z Tatarov polozil sam neboby, ostatnf boli 
pochytanf. Ten, (o poslal gulu do'cela nebohSho, bol 
na mieste zIo6inu obesen^, kde za tri dni visel, a ostatnl 
boli poslanf na Sibir do katerznej roboty. Telo ueboh^ho 
pochovali blfzo poStovej stanice, kde mladsf brat ne- 
boh6ho dal mu neskorsie postavit yelky kame& so slo- 
vensk^m a ruskym uapisom. 

Na druhii nedelu Hromada opat rozpraval o istom 
Bondorovi, tiez Yalcanovi, ako sam so ^tyrmi kinialmi 
ozbrojen]^mi Tatarmi za dihy cas bojoval I teuto ie 
podlabol, a siid ie na jeho tele naSiel gtyridsatsedem 
va6§{ch menMch r&n. 

Na to rozprdval o jednej va^Sej srazke, ktoni §trndst 
Turcanov vydriSalo oproti styridsiatimStyrom Tatarom- 
Lezgfiiom, medzi Petrovskom a Cirijurtom, pod starou 
pevnosfou Temerga. 

Zbran na strane TorSanov holy Sable a fokode, na 
protivnej §able a kinzali. Lezgfni'milicianti drzali na 
po§te str&z; streinu zbran mali y kasarni, no nemohli 
ju dostat, lebo tnhf boj nedopustil Jim yzdialit sa, aby 
zbra& dostali. No i Turcania boli by vtedy svoju povy- 
niraali z yozoY. Dost na torn, Turcania boli yftazmi, 
Lezgfni rozbiti, Styria zabitf, mnohych udy doUman^. 
Ked z 6irijurtu doslo nacalstyo so stotinou koz&koy, 
milicianti dostali yelk^ zahanbenie, Tur£ania chydlu, a 
koz&ci kricali naSim rod&kom „urr&!^ 

Pri^ina boja bola t&, ie jeden z Lezgfhoy zatal 
y ziosti do turcianskeho ko&a. 

A y inii nedelu rozpr^yal eSte Hromada, ako on aj 
egte s jedendstimi Turcanmi a ruskym yojskom dobfjal 
peynost Aladzahy, kde i zeny na oboch strandch bojo- 
yaly. Vf Cazstyo bolo na jfch strane, ranenf ze boli Styria, 
a Turcania zeby boly aj krfze i ndhradu dostali, ale ze 
nechceli za tym meskat. 

Medzit^m, co takto presly Styri tyzdne, usporiadali 
si na§i syoje yeci a yybrali sa zas do sfrych predieloy 
Ruska po syojom diele na noyti lehotu. A ked siSli sa 
na noYU sch6dzku, na ktorii jim Zlatdry aj z Moskyy 
toyaru doyiezol, a aj ytedy urobili si poriadok, robili 
zas noyu lehotu a zas sa len siSli na schodzku, az ko- 
necne nastupila lehota na Turfce do Smolenska, z ktorej 
naSi znami po poldruharo£nom case sberali sa do SYOJej 
domoyiny. 

(Dokondenie.) 



Zap&Ite sv6tl&... 




ap^fte syetl4 na hroby tmav^! 
Oj ! ved tak clivo, temno je ! . . . 
Zapdfte ! . . . nech syet m&my precltne 
a spo6ita ztraty sYojel 

Zap&Ite syetU na hroby tmay61 
Ved tak redn^ dobr;^ch rady; 
y zlom syet rastie a dial rozbujnieya, 
za dobre nikde ndhrady! 



Zap&fte svetld na hroby tinay6 
t^ch, to yemf pravde boli, 
to chadobe Stedro pomdhali — 
a nepodlahli neyoli! 

Zapdite svetlA na hroby tmay^ 
tych, 6o za rod bojovali; 
to jim krivda hrob cierny postlala, 
to za svobodu krv liali! 

Zapdrte syetld na hroby tmay^! 
Pamiatka dobr^ch nech 2ijel 
Nech syetn zjasd, zasvieti y o6i: 
ie diamant y hrnde nezhnije! 

Zapdrte svetld na hroby tmay^! 
Nech roz2e sa viera y luda, 
ie dnch ye6ny je a praydy zikon • 
nedd sa ntlumit bludu ! 

Zapdite syetld na hroby tmay^! 
Nech sa 2iar §iro rozleje, 
a yiera k neba nech sa undSa 
plamefiom Idsky — nddeje! 



M. 



/ 



Letorosty. 

26. 

(Pokra£ovanie.) 

II. 

(1887.) 

Z niiia stihla nehoda — i mne, da§o zlatd, 
taikf dder zadala ktutd losa zloba! 
Viae nie sama postrddaS: postrddame oba, 
obom roynak chybuje predmet do objatia. 
JJi yiem tiei, to znamend sladkej matky ztrata? 
Yiem, ach! zn&mosf nerestnd, s naukon i prdba — 
podnes mi cit nahorklym od nej, y slzy drobia 
sa mhly dumiek, da§on zas mrak za mrakom chydta. 

Zdrtila ma — t^m yiac, ie zki-sla netuSend: 
iiaden predznak nevestii prichod jej mi yopred, 
nehddzal tieii zteSenej mysle na kry§tdle; 
jako bdrka za lata strhla nenaddle 
y m6j svet i otriasla mnoa — y prdde potrasenia 
ani som sa nesta^il nddeju opret. 



Stdl sora, stdl som ztmole — Hodin stajn^ tuky 
hnaly. Zrak mi zbldal yraz ohiiiom naplaSen^ch 
poch^b, hdral od soiby, od slz ntajen^ch; 
y tistach blen sa rozvijal, y hmdi tr^zne puky — 
Preds* som strpel, spolykal, zdasil ylastn^ moky: 
bych nezhorfiil muky jej, mysli uyerenych 
yndtil si klud: — vraj prijde boisk^ lekdr, ienfch 
onen du§i, i yznesle y^epomocu^ raky . . . 

Medzit^m bych za svet bol neznal chvilky prepdsC: 

i najslabSi y^raz bied tv&rou, poyzdych ka2d^ 

rezal sa mi do srdca, by tam ntkvel nayidy. 

Zrel som : bdF jej ustdva — duchovnejd spdnky — 

pres mrk piatkn ulieta y nedief jasn^ stdnky — 

zrel som y§ak tiei, jak paddm sdm y zdrmntka prepasC. 



33 



258 



SLOVENSBfi POHLADY 



C. 11. — 1887. 



ygetky detstva zpomienky rozko§n6 a miI6 

s niv pam&te (falek^ch razom ako vdely 

roziialenej do da§e mojej priletely 

1 za6aly bzukotaC kojne, uSTachtile; 

svoj m&d tiez mi pontikly skorej ku posile, 

2ial i horkosC zapadit, osladi( mi clicely, 

lei — ach! kvapka do mora strasti dneSnej chvlle! 

odvr&til som ohii6aj — zpiatky uletely. 

Ysetky skvosty v mladosti sCastne atrhnat^ 

zabronely predomnoa ako kvetni niva; 

ale marn^ i nimi moje upomnutie. 

Sbieral som jich v 6asoch, kym ona bola iivi ! 

Nebude-U 2iveny: zpustue kvetnd niva; 

kvietky, kldsky zoUeju na hrob apadnat^. 



^Ako2e (a opustim — ako, syn m6j drahy?^ 

^epla yyprahl^mi rty, vzozrAc srdcolomne. 

, A ja teba, — mati^ko . . . ?' ozvalo sa to mne, 

no nedoSiel na jazyk dotaz hroznej v4hy. 

Jak Strom v biHri som sa zchvel — chvel a slznej vlahy 

ronil prddy n stftn lAika potajomne; 

srdcom desny imyknal bd?, sknbal preobromne: 

citil som^ Jak pukajd vSetky sv&zky, vztahy. 

Badal: darmo zoviem tn svojim ^obykolvek. 

So vSetkym sa rozSebnat masf biedny £lovek; 

6o m&, £fm je, je krehkosf, kr&tka zdania peresf — 

stradn^! — Ale rodi£ku videf v smrtnom boji, 

£at, jak e§te i tarn len o t6 svojef stojf 

a nem6ci ja vykdpif — 5i jest vft^gia neresC!? 



Ked u 2iv:^ch nenaSla pomoci ni rady, 

mora avSak tr^peni pribyvalo valne, 

yidj viae hroziac z&plavou, vlny hnevn^, kaln6 

vrhajiHc vd poslednej 2itia do ohrady: 

V nesn4dzach t^ch, od svetskej odvr&tiac sa zrady, 

obr&tila sa k mftvym, v £asy zaSla dialne — 

i jak kedys' u rakve, zavzlykala iiafne: 

„ach, dievoika. ..*', ztrhan^ dokladajdc sady. 

Co as mohlo sa jej zdat v tomto okamieni? 

Yari dc^ry sbliadla zjav? Zrak jej nalomeny 

bol by sn4d ui prenikol veCn^ch tajov steny? — 

Boh zn4! — ale ztichla y torn, nykt neskonale; 

privet Mala sn4d — odkial? z hrobtt? z oebies diale? 

I my strastne ml^ali jak primretl k skale. 



Obraz dnSoa preletel r^chlo: pretibohd 

zas bOI schvdtil v objem mtik, zastonala znova; 

znova dychti, kdeby liek? sp&sa balzamov^ — 

9A, kde veme dlela vidy, vrdtila sa k Boba. 

Zatipela pre kalich, tvrdii pre tilohn, 

pre krf2 na im zloienj^, faz§f od olova, 

pre krii . . . Jako s Goigathy niesly sa jej slovi, 

tldkly V nebo — k Skode n&m, jej vSak kn osoha. 

Ba v tom v chyike §am a jas jako v chrdme zcela, 
jusnost a iam pemti sfaby archanjela — 
Dych zastal n4m oiasl^m, zreli sme v§ak, 4no : 
trpitelky 6elom jak sviUy znoja perly, 
5ali dnchom depot k^s': perly bo2ej berly 
zieram, ztieram, sbiei*am, aj — koniec! dokonano! 



V mdjho iitia zahrade bt&ra zracbotila, 
obla6n^mi kr^^dlami ivibla nad porostom: 
i kde kedys' me§kal som svieMm letorostom, 
jablofi drahd, posvftjknd k zemi povalila. 

Pominuiej jaseni kmt^ vichre vialy. 
Za jich bdrnej polnoci k speva som sa vzruSil ; 
zaspieval som o vtadom p4rka piesefi clivd: 
jak jim z hniezda mlidatd v svet sa rozlietaly, 
jedno a2 hen v rajsk^ sad vzlietlo, na olivn . . . 
Oi som odlet mati6ky sniid ni vtedy taSil? — 



I mjia stihla pohroma — kn mne, dnSo miUt, 
posol bo2i poimnm^ tiei zavital hosfom; 
oba jednak kajdme velik^m sa p6stom, 
rovn^m sUnom zclonen& mysli kratochvlla. 



Dokonano ! nsnola . . . Opastila ve£ne, 
b4rs %j starostila sa, jak opasti syna? 
Oj, priu5i vSetk^mn k&zeii Hospodina, 
prdt i me^ jej — oboje rdfia predse6ne. 
Musely sa nzavret dsta sladkore^n^, 
b4rs nevyila nikdy z nich povedomd vina; 
t^mi povelom zbfadla tv4r, oko nhasina, 
stydne srdca vefk^ho teplo nekoae5n6. 

Srdee! — 6, 2e mnselo tie2 pod kameii tvfdze! 
srdce, na iiom2 nezkrslo nikdy iiadnej hfdze, 
srdce zlat^, hotov4 v obef v kaidom vzmcha . . . 
Ked prestalo razom bif, neviem, Co sa stale — 
ja zntekal v mySlienkach na najvy§§ie bralo, 
kvllil: vrdf sa do srdca, 6, vr&f, svetl^ duchn! 



NevrAtil sa — Odbilo navidy, veta po iiom! 
V mojom struna zchveia sa najclivejSej tiesne, 
zosfkaly iivota zpmhy prebolestne, 
Ci^dc por&iajdce heslo: veta po fiom! 
Heslo V mojom zbadilo ozon: veta po iioml 
ozon strunou otriasol najclivej§ej tiesne, 
z dtrob strany zalkal plaC elegickej piesne, 
zaplakal som, zaplakal horko: veta po iiom! 

Prestalo bit, zastalo — privelmi nim zmietal 
suiieb prlval — i skoro 6iema zem ho strovf. 
Prach i srdce aojelsk^! sidlo pravej Usky! 
hrozn^! — Nediv, jestli dnch zfa2ka ru§il sv&zky, 
jestli vzicnoa nad schr&nkoa dlho krdiil, lietal — 
Liece eSte? — 6, prilef obCas ka synovi! 

Nikdy viae, ach! nikdy viae neuzrem jej tviire, 
z nej2 mi milost iiarila v 2ivot od podiatktu 
nikdy oCi srdeCn^ svit so slzoa v siiatka, 
nikdy radosf shliadania na chvel^ch rtov p4re! 
Darmo zpl&ly obetn^ sviece na oltdre; 
bozky darmo odh4fiam z £ela inovatka, 
zhrievam mku mozoind v smrti, ach, tak hladkd - 
Darmo zkvitnd po noci nov^ho diia 2iare. 

Nikdy viae, ach! neScgem jej dprimnej vravy: 
nie viae, jak som pricb4dzal, vyte§en6 ,vitaj!' 
ani, ked som poMel zas, starostn6 ,bud zdrav^*; 
prijdem ovSem n&v§tevoa, pHjdem neraz, prijdem: 
op^tam sa — oslovim vrdcne hrobov^ taj — 
mlCi! — Smatn^ priiiel som, smatnejSl odQdem. 

* 

— E§te raz ti daknjem, Ciernom na postlani 
spiaca mati, za mnoistvo tvojich dobrodeni! 
dobrodeni tak veTk^ch, ie jim neviem ceny, 
a jak neviem ceny jim, neviem poCta ani. 
Nielen 2ivot dalas' mi — dar to Casto plan^ — , 
ale radom str&danf, iertiev, vykdpenl 
zvedlas' i to, by mi bol k pdti po!ah6en;^, 
a je2eli i Boh d4, gfastn;^, poiehnan;^. 



■I 



.^ 



Cislo 11. — 1887. 



SLOVENSKfi POHLADY 



259 



Y pravde kryou srdcoTon chovalas' ty dietky, 
a miia, so slzenlm birs — rozlaka vidy boll! ' — 
volnym v1i£kom vyslalas' z oizkych losov klietky; 
ni'Ui viaznal som v jfch sief, stal sa zavftzeo^m - 
no 2e som sa yymknul preds\ mocn^m priSinenim 
tToja ttliiba, ndmaha, tvoje slzy boly! 



A5 zanikol skoro som tvojom na obzore, 

sveta ma dalek^ho zastinily mraky: 

neztratiW predsa ma; ked zpftt si§ly zraky, 

ie nevidia, modlitby vzlietly strdlou hore. 

Stretal som shon podla^e, slychal va§nl more: 

priam tarn bolas' anjelom, odvracala flaky 

V da§a frskntif hroziace . . . Prijra, 6, prijmi vdaky ! 

jich ti tymjdn p^lim — ach, ie \xi po nespore! 

Tvoj cit zba2n^% prtidiaci z pevnej viery skaly 
zvoDD^m plesom, n&deje vetWc kojn^ chvenie, 
l&ska presvitajuca v§etky 2itia tiene: 
ony z 2itia tvoj ho mi v moje prech&dzaly. 
Tvojej mysle odryvkom vlddnem! vzdcny prijem: 
on mi svetlom, teploton, rSetk^m — z neho i^ijem! 



M4m ti za 2o dakovaf, mkok za2, dobr^ mati! 
f)aki^em ti e§te raz! Raky zroeravel6 
s celoo duSe tirabon Mbam, fubam vrele: 
z nich diid spfchal 2ehnatby na mda prebohat;^. 
Ltibam 5elo mrazn^, dnes tr6n ui miern zlat^: 
z jeho klenby sviecaly hviezdy priazne bdele 
mi V ptiC, dumy starostl nfm sa niesly ztmele, 
a'2 jich fah 166 rozohnal Bohom rozoiat^. 

Liibam ilsta zsinal6, sv&t^ l&eky met41, 
kde v§e s du§ou prelestnon tak rdd som sa stretal. 
Jich zvak sladk^ dal mi krst p6voda i meno, 
i pok^al na hviezdn, z ktorej pravda svitd, 
vradil ma v svet slaviansky, doprial sldvy veno, 
naladil i narazil cit m6j do varyta . . . 



Naladil i npravil cit mdj do taryta, 

pi-ameii vo mne zroden^ z tvojej mysle mora . . . 

— Obych vedel vyl6dit z neho pieseii, ktori 
vzletela by po blankyt, zvukov kr&sy syt6, 

a z v^§iny ligotnej, kym ded sveta svit&, 
zpred prestola, so slnkom kde sa snubi zora, 
hiasala by §korv4nkom, idtic hor 6i zhora, 
tvoja pam&t, mati^ko! v 6iernej rakvi skrytd. 

Obych vedel yyvkiit z neho pieseii, ktor4 

— 14tka dnSe perlovA — d^ihou roztomilou 
od pohoria rozpjala by sa do pohoria, 

v sldvy obluk sklenula tvojou nad mohylou! 

T^ 6esf by ti patrila! tak6 doprevody 

morom ve^n^m tonucej v skromnej brobky lodi . . . 



Clivo V dome, tesknota — ialost doiiho vletla. 

Osamel^ na dvorec damne Cho6 sa diva; 

vrdta vrzly — kto to? ach, podzim — btira divA, 

prlval listu z jasedov kotdlajuc vmetla. 

Ticbo V dome, pustota — tr^chlosf doiiho vletla; 

kaid^ kut ialtge tos\ predmet tdAon kj^va. 

Kdes' dAov §ame robotnych, prdca vernd, iivi\? 

a ty jej 6st nedeln^ hymne: ,Svetlo z svetla*? — 

Mrtvo V dome, temnota — jark^ svetli ztlely, 
V sdmraku len starec ak prem&va sa smntne; 
chlad, sychravost — v kozdbka ohiia po veseli — 



Hrozny obratl prevrat! — til hlach^, oneraelj^: 
6ierny osud siahol doii, zhubil prenkratne 
mn krilovnn . . . Podme, ach, osiral6 v6ely . . . 



I mfta stihla nehoda — i mne, du§o zlatd, 
stra§n^ nder zadala krut4 losn zloba! 
Viae nie sama postrddas: postrddame oba, 
obom rovnak chybuje predmet do objatia. 
Yiem a2 tie2, £o znamend fdbej matky ztrata? 
viem, ach! zndmosC nerestnd, s naukon i pr6ba — 
podnes mi cit nahorkl^m od nej, v slzy drobia 
sa mhly damiek, da§ou mi mrak za mrakom chvdta. 

Oboch jednak na srdci pdli t42e rana. 

Obom cintor rodinoa — drah6 jeho rovy — 

obom vraz sa otvdraf bude jeho brdna. 

Vraz jim veniec po vdaky vcnujeme nov^, 

jim i z dialky prirkneme pohnutymi slovy: 

spite sladko, mati£ky! S Bohom! — do shliadania! 



III. 

— A bndeme sami, 
sami, daSo drahd, 
sami, sami, sami: 

jak kde prvej hdj stdl, 

V slnnej ddbravienke 
k nebn dvfhajdci 
hrde kordn skvosty, 
ovesen6 perdl 
svitom, drahokamy, 

i Snmiaci draine 
spolo^nom Sfastf 
51enov, pribuzenstva, 
2ehnafbe valne 
na nich spfchajdcej 
v 166och, rose, piesiiach — 
na tom istom mieste, 
kde prv toten h^j stdl 
v slnnej ddbravienke, 
td2ieb neskonal^ch 
ve^ne svieii prapor 
dvi2uc k iitia zdroju, 
noriac v nebies modro, 
na tom istom mieste 

— dnes ni v sekaniskn — 
mbcov schvdlnon zloboa 

a 5i zabndnntfm, 
a £i milosrdim 
nechand dva stromky: 
jedli^ka a smre6ek. 
tlbohd dva stromy! 
vera jim nebade 
ten jfch siry iivot, 
staby na cintore, 
td jich opastenosf, 
sfa na pd§ti divej, 
nepretrind duma, 
£o ded clival pocit, 
io ded va6§ia tesknosf, 
5o ded dlhSia t6da —^ 
ej, nie k zdvidenia! 
Ked tak z§vi§ti vichor, 
(;asov zanevrenie 

V oblakoch sa zprddi, 
bdra neh6d plan^ch, 
chumef neh6d hor§fch 
zavyje pres bralo, 
vtrhne do dbo6e 

33* 



I 

1 



260 



SLOVENSKfi POHLADY 



Cislo 11. — 1887. 



i za?edie pohon: 
Itito! ale u2 viae 
Debndd mbct tesne 
prittiliC sa k svojim, 
k drnhom neoblomn^m, 
yjzUsenfm y bojoch, 
nepodvratn^m zlahka; 
nebada mtci zavdas 
jejich idii rady, 
8 nimi spojit sily, 
8 nimi sviazat vetvj, 
Yraz sokorce vzt^^it, 
vraz zato^if hDevom: 
tak zavrdtif titok 
nehdd jedn^m Slahom, 
2e jak f^nj 8bit^ 
ctymn zpiatky t brioh, 
zasknfiia a zkapnd. 
Samy napozat^m 
masej6 sa zprui^it, 
driat pohotove 
sakovit^ svaiy, 
krehkd svoja haluz 
na zbroj apravit si; 
samy masia 8tr42it, 
bdelou vetriC tachou — 
a jak doplazf 8a, 
£i napadne zbojsk:^: 
yrhndf sa na vraha. 
Boh pomdi jim pri torn! 
Ked zas sparno letnie 
jak kov roztopen^ 
zovre jim nad hlavon, 
n n6h spilenisko; 
y6kol sach^ zbytky, 
biele kosti mil^ch; 
V diali modr6 hory, 
itastn^ch krdiky rodin, 
av§ak len o seba 
pe^iyticich pilne, 
k cndzim bez sticitn: 
ej-hej, ani vtedy 
nebude jim rozko§, 
nebade jim Tahost! 
Darmo budti, darmo 
ozierat sa stranon 
chlad, ob^^erstvenie : 
z Samotiacich ▼ diali 
bvgn^ch yodop4dov 
nik jim neprinesie 
zvlaiujiicej kvapky; 
oblak neprileti; 
na nv&dld vetev 
nezasadne vtd^^ik 
6 jah6dkoa v zob&£ka, 
Darmo badfi prahntif, 
danno budti tdiii; 
miesto chlddka, rosy 
since e§te tnhsi 
spastl bleskov prameii, 
miesto v^ku vrelSie 
zbl£i vzdnchn vlna. 
Samy mnsejd si 
ochlad vdkol stvorit, 
svojmi halozkami 
na vzdjom si cloniC, 
z&sobit sa z r4na 
rosoa opatrne, 
by iioQ posta^ily 
obiivit sa v mdiob&ch, 



a2 zapadne slnko, 
a noc hviezdook4 
zas zapla6e hojne 
nad jlch fradn;fm losom. 
Boh jim ned%j zhyndtt - 

Ale, dafio drahd, 
neboj, nestrachiy sa! 
Yidz, tie stromy stoja! 
obstojime i my. 
Ked zahad6 vichre, 
ja zaspievam pieseii, 
piesefi cbl&cholivti, 
a, jak treba, vzdorn; 
a ked sparno zyl&dne, 
ty vyronid slza, 
slzQ spdsonosnd, 
smienydcn s nebom. 
Slza mysel zvlaii, 
pieseii b6m zkroti; 
boiim nariadenim 
i nad nami vlige 
8tr42na, opatrovnd 
pemC archaiyela . . . 



Osud, osod, tvrdy osud! — 

Ale naio ponosy? 
6o raz vyrkol, ba i spravil: 
aby zmenil, ponapravil — 

6i ho 61oyek nprosi? 

Osnd, osnd, knit^ osndl 

Ale na6o v^iitky? 
kam raz vnikol nepozvan^: 
oi tam stopy, tam uz rany — 

pozde hijii pribytky! 

Osnd, osud, Cierny osud! — 

Ale na5o n&reky? 
ISo raz urval, nevyd4 ho: 
ka2d& radosC, kaid^ blaho 

zmaren6 sd na veky! 

Osud, osud, hrozn^ osud! — 

2e n&hrady dopri^e? 
nie n&ml — t62by zhasiiiajd, 
du§e na§e sodievajd 

pomaly i n&deje. 

Ponos — hidka — slzy — darmo t 

nedohodne nik sa s nlm; 
ani s prosbou, ani s hanon — 
lepSie nechaf, od^sC stranou 
s citom svojlm bofastn^m. 

Strpet draz, ztratu preniesf, 
roindf kalich na dno a2: 

T tom odpomoc. v tom i rada; 

kto at priSiel, darmo hladd 
7 iitf rsga £arokr&2. 

Zemsk& rozko§ iba viiada, 

bTadd predchut vy§§ich tvih; 
za iiou <^lovek vpred sa pohne, 
siahne — spad4 v s6iby ohne, 
y nichi sa tribi jeho duch . . . 

Ponos — h&dka — slzy — mame! 

nedohodne nik sa s nlm; 
ani s prosbou ani s hrozbou — 
lepSie stranou odijst s ranou, 

srdcom svojlm bofastn^m. 



i 



Clslo 11. — 1887. 



SLOVENSKfi POHLADY 



261 



Co ndm zbude po ztrat4cb, tryzndch utrpenia, 
kedf u2 i 2ial zprlkri sa, cit odnmre b6Ia? 
o torn neraz rozm^§Iain, draiko premilend, 
norlm v hibka ddm sa, zas Sinem kn vrcholti, 

y hibke ddm 5o nachodlm? pre§lost zkainenel6, 
mladistv^ch liet kor&ba bdtle pozostatky; 
vligku tjs* naJi raiovu, ja vjt^^il biela, 
preds* sa zmrStil, rozruSil obli^ vdd hladk^. 

Z temna blbky obr&tim pozor do v^Siny, 
p&tram odryv ttvarov z baddcnosti lona; 
ale V diali nedviino, obzor cbladn]^, siny: 
pre n&s iiadnej netvori novej hviezdy ona. 

Y stredku dr&hy mojich ddm, pravda, Hy^ vreme, 
prltomaosti racbot to, §evel dielne syt^; 
m6 v§ak stopy nenechi, vSetko tiene, tiene, 
na nichi dnSa s ^aboa ver^ sa nezachyti. 

Preto zroka nemigdc UlUI na vrcholu, * 
a ie pradk^ dneSok 5o rozvil, bned! i zkosi: 
vSe budeme zapadaf v dumn dola, dolu — 
sbierat na kvet pov&dly sprchle krftpky rosy . . . 



IV. 



S tym prebral som sa iiaTov vlnobitfm. 
Cln zvetSel sice, ale dodal preds' 
ma na breh . . . Po<f me ! podme dalej 2itim, 
si dOjdeme ma tie2 raz na koniec. 
Ved bor§ie ani nem62^ byt ni s nami, 
i kalicb strasU na dno pozn&me; 
a nechsi lecbce, jak chce, nddejami, 
nds osnd liivf viacej nesklame. 

Yyplakal som sa — Hanba! vrknti mnohi, 

ja av§ak nedbdm jejich dsadka. 

M4m srdce! k svetl^m radosfam v fiom vlohy, 

m4m srdce! schopn^ v§ak i z4rmatkii. 

Kto nezni ztratu o2ellet, jak slaSi, 

ti mai 5i 2ena, nelzft premenit: 

tak mienim, nem4 ten ni zn^mky v dndi, 

ie Yedel, £o mal, k^m mal, ocenif. 

Noi prebral som sa iialov vlnobitim; 
51n zvet§el sice, ale dodal preds' 
ma na pokoj ... I clivosC e§te citim, 
l^a, £a2ko spad4 smtitok z da§e pliec; 
no ani trdcblit nejde bez prest4vky, 
bez konca nenle ani kvifby tok: 
priam ozvti sa zas 2itia poiiadavky, 
zo skr^ge stinov masiS na vonok. 

Y^al 5o Tiim ponastdva ukojen^m: 
je pr4ca znov, stycb z^jmov opeka. 
Acb, pr&ca — ona prav;^m dobrodenim! 
len bez nej kliatba stiha dloveka. 
I mzda je dai, no 5o niim z dlela vanie: 
dach smieru s losom, pocit rozmil^ 
nad zdarom tloh — to je po2ebnanie! 
zo zmam sil bned i zdroj posily. 

Tys^ V tHzkom, pravda, £ino-kruba jatd, 
no ieny to kruh — i v iiom tramp6t dosC; 
a 6o je blavnie, zn4§ pad prcdsavzatia, 
v2dy milou dra2kou ti je povinnosf. 
M6j krah je §ir§i, §ir6ia ma2a postaf, 
viae miesta k boja, viae i nevole — 
no blavnie je, v2dy vem^m sebe zostat, 
i nepozbyjti ceny mozole. 



A na§e kraby b4rs sa neschddzigd, 

sA predsa v st&lom, iivom potaha; • 

jak Neptanov m6j na samom ni kraja, 

tvoj, Dennicin, priam sinka a praha — 

no obda)i£ b&rs nesd sa jicb dr&hy, 

t& istd v6ra riadi obocb let, 

s6 nepretr2n6, vedn^ jejicb vzfahy! 

jicb since jedno — Usky zdroj i stred . . . 

I podme 2itlm, spol5en6 dve hviezdy, 

5o i hnedf pti§toa sveta ohromnou, 

ja prav^m bezdnom, kde chlad, bezcit hniezdi, 

ty V lti5ach slnka hrav^ch predomnoa . . . 

My svoj svet mdme, len n&m vlastn;^, zn&my; 

vzduch sice je z mhli vSak^ch pam&ti, 

i oblak z§vih& stina perntami — 

no na§e slnko v§etko presvieti. 

I podme — ked n^ naSe slnko vedie, 
ijst m62me smelo, neztratime sa 
a Coby V mlie(^nej cesty hviezdnej Sriede, 
b4rs morom zvirily by nebes4. 
N&s vedie slnko naie, vedie iste; 
ltd jeho ty dle§ ka mne omladl^ — 
ie \tk6e tie raz zhasnd zlato£ist6? 
hej, vtedy v§ak my tie2 a2 zapadli . . . 



Hviegdosla/v. 




2888. 

Sdefuje NemophUa. 

ih ba£a Misko dal prosit o kladku (z&miek) 
na kolibu, lebo ie sa bojf odist odtial, aby 
mu syr nepokapal. 

„Dobre," povedala som poslovi, „i tak 
strojfm sa prelst na salad, zanesiem rou ja sama.** 

Vzala som i paklfk dohdnu so sebou. Dar za dar 
a zadarmo uiL Lebo vedela som, ie i on pocastaje ma 
sladkou, hustou zindicou a syrom, ako jadro sladk;fm a 
chutn^m. 

Tu von je spamo a dusno. Nebodaj skoro nav&tfvi 
n^s biirka. Tesno je v taky das i y dudi cloveka. I tarn 
pred bdrkou asi tak vyzeri, ako y prirode. 

Kade kr&iam chodnfkom cez polia, v&ad^ nachodfm 
stopy postupivsej jasene. Kraliky e§te kvitnii i straiia 
ndzka, kde-tu i milostna nevlUlza, ale to len tak nasilu : 
je pozde, jaseJi uz bab8k6 leto! 

Na jeldi este zelenej sedf vtada a gteboce, tak, ako 
vie, ako mu sAm Stvoritel jaz^fiek napravil. 

Zastanem. To vtaca smie spievaC, ako vie, ako po- 
culo od sladkej raatere, a my ? My, ludia, k obrazu bo- 
ziemu stvorenf, nem&me recou na§ou hovoriC i spievat? 
Nie? Co to bude s nami? 

Du8n6 sparno sada mi na prsia. Neylddzem temer 
cTalej, nohy ma nechcii niesf a nevUdzem cTalej ani my- 
sleC. Sii okaraihy, kde nic, alebo aspon mdlo myslfme. 
Akoby som mala niecomu hrozn^mu fsf v ^strety, tak 
ztai^ka krddam dalej. 

Za mnou bezi niekto lahkou, bosou nohou. Obzrem 
sa; je to Zuzka, badova mlada zena a moja dakedajMa 
sluika. 

„Kam ideS, Zuzka ?^ 

„Idem Misovi pomoct oyce sohnat do salada, dojdiar 
mu ochorel." 

„Dobre, 1 ja tarn idem. I nesiem mu kus dohinu." 

nTomu bude rid; chlapom len to treba.** 

„Ci ti je dobry ten tvoj Mi§o?« 

„Sakoy^; ked je dobr^, tak je yelmi dobr^, ked sa 
nahnevi; to by rdbal hned.'' 



262 



SLOVENSKfi PaaLADY 



Cfslo 11. — 1887. 



„Vid(S ti ho. Kto by to o torn myslel?'* 

Isly sme popri roli, kde bol posiaty hrach. Teraz 
len strn, aj to nie Btrn, ako in6 strne, ale divni, ne- 
rovnd. Tu i tain necbane steblo a na bom zabudmit^ 
striicek: iducky odtrhla som takto nechand strucky a 
polozila do vrecka siat ku Miskovmu doMnu. Medzi 
recou prideme ku kolibe. Ti je len na kolok zatvoreoiL 
Mozeme bezpecno usalasit sa y nej. 

' Od bora SDd§aju sa hrozive oblaky. S rycblostou, 
akd je len u prostred vysokych hor moini^ letia k nam. 
Pnidky vietor sa scbytil a zbfja mraky a nesie jich 
rovno nad hlavy naSe. Temny hukot tarn bore, akoby 
cel6 more ladovca borilo sa s priidom, blfzil sa k nam. 
Starostlive obzera sa Zuzka. 

^Nebudu sa hit? Ide burka/ op^tala sa ma. 

„Nie; vgak nie som z makovfnia.'' 

^Ja musfm (st tym grunom oproti Mi§ovi, lebo mu 
fazko bude sam^mu. Nech racia utiabnut sadokoliby.^ 

Odisla. Za chvllu st&la som este tu von. Velmi 
hrozive to vyzeralo zo vietkych strin. Ako by skuto^ne 
maJ nastat sudny den. Ci to td predpovedana burka? 
Bdzen zlietla do mdjho srdca Nezvykla som ukry vat 
sa pred biirkou, no dnes cftim tu svoju opustenosC, sa- 
mota, a bieda ubit^bo n&roda n^ho trapi ma este viae, 
ako po druh^^dni. Chcu nds vykynoziC za kazdu cenu, 
ale pre6o ? Ze hovorime, spievame, steboceme v reci 
Bohom nim danej, ako to vtaca na tej jeldi? 

Dolu protejsou strdnou heii nieco prudkym behom ; 
je to nasa S&va, stard, mild sprievodkyna moja na pre- 
chddzkach po poli. Nadla ma, vzdor tomu, ze nechcela 
som ju vziat, bojac sa, ze s valaskymi Dun^ami a Ti- 
sami nebdrs bude sa merit. Za chvflu je tu; s radost- 
n^m povykom obskakuje okolo mna a oblizuje moje ruk}'. 

Burka dosla svojho vrcbolu. Hrom a blesk sypal 
sa jedno za druh^m, dazd s ladovcom a prudk^ vietor 
zabnal ma do koliby. Zatvorila som dvere za sebou a 
utiahia sa na lavicku. Nie^o zbliaklo pod lavickou ; bola 
to chromd ovca, ktoru ihned moja Sdva pocala onuchd- 
vat, no nie velmi sympaticky. Hned ale vzbudila pozor- 
nost Sdvy v saflfku ponechand psiarka, i pustila sa do 
nej. Na ohnisku smudilo sa niekoiko polien. Nohou po- 
tisla som jich na 2ivu pahrabu. 

^Tu by sa mohol clovek za iiva zaudit," pomyslela 
som si. Potom obzerala som si miniatdrne hospoddrstvo. 
Prichodila som si ako v arche Noemovej. Tu ja, i Sdva, 
i chromd ovca, len my troje zivych, a vokol nas vsetko 
CO potrebno k vyzive, aspon na niekoiko dn(. Tarn na 
postadi syra, tu bocka valaskej zincice sfa vfno, a tam 
druhd bocka plnd podlej^ej, gazdovskej. Tu za rohom 
dudy, tam rovd«, kde znacf sa oddaty syr. Tam crpaky 
])uvegan^, i noifk na remienku. Tam zase zastrcend za- 
pekacka, i sklenka na pdlenku. Spomnela som si na 
prineseny dohdn, i vylozita som ho na dienko bocky 
spolu i s kladkou a strukami hrachu. 

Jako dobre je tu, zdtisno ! Na pokryv koliby padaju 
hust6 kvapky dazda a ladovca leskl6 krystdly; tu dnu 
je ticho, teplo. Z pahraby kudll sa dym, ale dosial ne- 
obtaiiuje ma; hiadd si vychod skdrami koliby. 

Zmocnuje sa ma nevyslovitelud ospalost. Oprela 
som sa na lavicn, zakrutila do vekej satky a zdriemla 
som. Sladky pocit zaujal dusu moju. Mier zlietuul v srdce 
moje, my^lienky sa mi len tak nejasno marily. Len to 
este viem, ze i vtedy myslela som, ndrod mdj, na teba! 

U mojich ndb lezala dobre opatrend Sdva, pocuvala 
som ju pokojne oddychovat. Zaspdvala som . . . 

Zrazu stale sa nieco, co nevedela som si hned vy- 
svetliC. Jako ked snfva sa ndm v (azkom sne, ze pa- 
ddme z vysok6ho vrchu do priepasti, tak ja u prostred 
svojho sladk^ho drienjania cftila som podobn^ otras.a 
hrozn^, podivny racnot. Prebmla som sa. Vokol mna 



tma nepriezracnd a ticho najhlbSej noci. Noc ? Uz teraz ? 
Vsak bol eSte de6, ked som zaspala. Len z daleka po- 
cut temnf huk, ako vlnobitie rozzdren^ho mora — a 
potom zase ticho a dusno. Skocim doln z lavice, heiim 
ku dverdm — nemoiem jich najst. Kone£ne nahmatdm 
dreyenu kFucku, chcem odtisnut — nemoino. 

Co stale sa so mnou? Som za ziva pochovand? 
Zosul sa sndd cely vrch na biednu kolibu a m&a tu po- 
hrobil? Iste je tak. Hroza zavlddla mnou. Este raz po- 
kusim sa odtisndt dvere — darmo. Tu sila slabej zeny 
ako nie. Voldm, no hhis mdj odzneje, desne od stien 
koliby sa odraiajiic. 

Prv^ pocit zufalstva utfsil sa. Rozmyslam. Ked som 
zasypand, budu ma hIadaC, vykopu ma. Hladom hned 
nezomrem, preco zufat? A ked zomrem dotedy, k^ ma 
yysvobodia? Oj, ved casto povedaia som, ze sa smrti 
nebojfm, a teraz by som sa jej mala lakat? A predsa 
je to divn^ podt, mat poyedomie blfzkej smrti, yedet, 
ze ndm sndd uz budiicim okamibom nastdva boj s touto 
krdlovnou strachu a nepriatelkou vietkeho i^ivota. S re- 
signdciou krudn^ho postavenia sadla som si znovn na 
lavi£ku. Zacalo ma dusit. Dym, ktor^ nemal odchodu, 
rozliehal sa po kolibe. NevMmla som si ho, nemala som 
toiko energie a sily, aby som pahrabu zasypala popolom. 

Sava skuiala u dveri a hrabala nohama. I ovca 
ozvala sa kedy-tedy smutnym blakotom. 

Ja zaiala som rozmysIaC o svojom dosavddnom zitf. 
Sta rad peral prichodilo mi na um v&etko od detinstya 
a2 po teraz. I dobrd i zI6. Badost, iiaF, Idska i boj 
s nepriaznou ludskou, vdetko v pestrych obrazoch zjavilo 
sa mi pred vmitorn^ okom mojfm. Spomnela som si 
na vsetkych svojich mil^ch, i iirfch i tych, ktorf predisli 
ma do krajfn nezndmych a ktorych teraz yoldm, aby 
pri^li pre mna. 

SIzy ma zalialy ; no skoro otupieyal mdj iial. Znovu 
zakrutila som sa tuho do velkej satky; polozila hlavu 
na rameno a odhodland bola som oddat sa tomu, (o ma 
ocakdva. Nech stane sa, co stat sa md. Este letkom 
mysle mojej spomnela som si na Zuzku a Mi&a. Nech 
vdm tie2 Boh milostiv^ tam von, ako tu dnu mojej 
ubohej du§i. 

„S Bohom, milt moji! s Bohom vSetci, ktorych 
milovala sonil Spomente si niekedy na mna. Odpustte, 
ked urazila som vas vedome i neyedome, odpustte, vsak 
zndte, 2e sme vgetci slabi, a zvldste ja! S Bohom, 
s Bohom, mil^ ndrod mdj, teba iehni posledn]^ mdj 
vzdych, tebe hnutie srdca mdjho' posledn^, s Bohom — 
mily — mily " 

Zatvorila som oci, z ktorych 2ial i hust^ dym vy- 
uiitil slzy. Pojmy sa mi uz mutily. Zvldstne obrazy, 
i lakave i desiv^, predstavovaly sa mi, a vsetko pozne- 
ndhla menilo sa v nepriehladny chaos. Znovu zmocno- 
vala sa ma td sladkd slabost a ja znovu som zaspala — 
na vecnost, aspon tak mienila som v bdlnosladkom po- 
cite 

Spala som sndd skutocne celd vecnosC, bez sun, 
bez zndmky zivota. Aspoii nebola som si tobo povedoma. 
Konecne raz, diho, dlho za ton osudnou burkou cftila 
som nieco. Zpryu len nejasne, nepovedome, potom jas- 
nejsie, akoby prud zivota ddvno postrddau^ho zasiahol 
do pfs mojich a rozdmul jich. Pliica zacaly pracovat, 
no velmi, velmi pomaly. Povedomie vracalo sa v dusu 
moju. I cftila som, ie ma niekto zdvihol a niekam niesoi. 
Potom ze zhybali sa ludia nado mnou. 

Sndd moji prisli ma hiadat a vykopali ma. 

Oh, keby som mohla pohnuf meravymi 6darai, — 
oh, keby mohla rozkdzat svalom tvdre, aby usmialy sa, 
keby otvorit mohla zamknut6 vfiko na oku, aby pozrelo 
na milych vysvoboditelov z tohoto vcasnfeho hrobu. 



I 

\ 



Oislo 11. — 1887. 



SLOVENSEfi POHLADY 



263 



Cftila som dalej, ze ma cerstv^, chladn^ yzduch 
ovieva. Potom i sluch za^l sa vyviiiovaC. Rozoznivala 
som jednotliv^ hlasy, ale, ach, z blasov ta pocutych ani 
jeden zndmy; vSetko cudz6, cudn6, pradivn6 zvuky! 
Nie sd to zvuky sladkej reci mojej, a predsa zndme 
prichodia mi slova, i sloky; konecne pozndm, i& nado 
mnou vedie sa rozhovor v red, ktord som pred svojim 
usDutim tak pibe studovala. 

No vysvoboditelia moji pozoraost svoju venovali 
i mojmu okoliu. Tu k m6jmu nemal^mu zadiveniu pu- 
tala jich kaidi malickost : naradie, pozostatky syra, zin- 
6ice, doh^n, kladka, brach, rovd§, dudy, sklenka na p&- 
lenku, a — brdza ma objala nad tfm pojutfm, — 2e 
i kostry dvoch zvierat objavili pri mne. Moja Siva a 
ovca kostry I Jak dlho som spala — 6o2e som ja? 

No skoro vrdtil sa jeden z mojich vysvoboditeloY 
ku mne. Jeho loika dotkla sa mojho cela, nezno a s ja- 
kousi priaznou. Rada by bola striasC sa tejto neziadanej 
priazne, no neroohla som hnut ani najmen&fm svalom. 
Pocala som len jeho hlasu^ dych a slova spokojnosti. 

„Tymto ndlezom upevnila sa sl&va moja. Len ci 
ho bude mozno transportovaC do Lopdstoboli, ci neza- 
skodi tomuto zvl&gtnemu exempldru povetrie a piievan ?** 

Akd starostlivosC! Aby som rheumu nedostala, starie 
sa tento p&n tak neino o mSa. A ja by nedbtda, co by 
ma teraz hodue, ale hodue zacaly zuby bolet, aby ma 
td bolast prehodila z osudnej meravosti. 

Potom vyloMli ma na ak^.si nosftka, zapakovali, 
ako nejaku mumlu, a vylozili na voz. Co, na voz, ja 
bldhovd ! Na stroj nejaky vyloiili ma, ktor^ho meno ne- 
m62em tu uapfsat, len oznaiit ho mozem, ze bol lietaci 
stroj. Letela soml Letfm! Jak £asto za mojho zivota 
zfividela som orlu jeho smelf let, jak rada bohi by som 
sa pozdvihla na krydia a zanechala biedno trmdcanie 
svetom. A hla, bez mojho pridinenia stalo sa mi k voli. 
Letfm. Letiaci stroj ... Co za mojich casov len smeU 
fantasia bdsnikov a jednotlivych bliiznilcov vedela si 
nakreslit, to teraz skutofinost, a mozno, ze ui aj stara. 
Keby bola .mohla ocima videt, ako miznii v r^chlom 
letu tam dolu doliny i vrchy, mesti i dediny, a vy- 
zkiimat, jakd sila zenie n&§ stroj t No len klepanie ve^ 
siel a sum rozrdzan6ho povetria mohla som rozoznaf. 
Z dalsfcfa svojich zkusenostf doznala som, ze elektrickou 
mocou teraz uz vSetko riadi sa, ba i kuriatka elektri- 
ckym priidom usmrcuju, ked! jich maju vypr&zat. I ve- 
saju Tudi pomocou elektriny. Jak humi^nny to vyndlez! 

Skoro zblfzili sme sa k mestu velk^mu a ludna* 
temu. Zpus£ali sme sa dolu. §umot kr^diel a veternych 
vesiel zasahoval vzdor prikr^vadlu moje usi, a z toho 
zatvdrala som, ze nachodime sa na ludnatej ceste zna(i- 
neho mesta. Sndd bola to nejaka novovekd radidlka. 
Pokriky, pozdmvy, hukot, Sumot, rozhovor, smiech a 
spev okrydlen;^ch pouliCnfkov a sevcovskych ucnov 
utvrdzoval ma v mojom domnen/. 

Nds stroj tfsil sa v letku a pozvolna zpustil sa na 
krov jednoho dorau. Velitel tejto vypravy, ktor^ho jeho 
spolocnici zvali velkomo^n^m, teraz uz zase prejal slovo. 
Eritel, aby nosi6ia dali pozor, zvlaste ale na mfia, lebo 
ze ja som jeho chliiba ; ja mu sldvu zabezpecim a jeho 
chyr skviet sa bude az daleko za hranice nadej zeme, 
India ze budd ^asndt nad tym, co on vykonal. 

y,Oh,'' pomyslela som si v trapnom cftenf, „6i tak? 
Mna tu povazuju za ak6si predpotopu6 zviera. Sndd 
chcd mat dokonca egyptsku mumiu zo m^a. Nejaku 
krilovnu. To by nebolo tak zle — ale mumia. Ze vraj 
jeho chldbal Co sa mi za 2iva nedostalo, povedal mi 
tento sldvny u£enec po smrti. Nie po smrti ; v§ak ixjem^ 
cftim, po6ujem, len 2ial, ze nemoiem sa h^baf. 

Medzitym zpustili nds, predmety, lebo predmetom 
stala som sa uz aj ja, do jednej rozsiahlej siene. Stroje 



br£aly, a ja nachodila som sa v sklenej gui^nke, ktord 
moj ucenec postayil niekde na veTmi prihodn6 miesto. 
I naradie z koliby, ba egte i ten doh&n bol prineseuy 
a umiesten^. Bola to cela kollekcia antikvit. 

„Tak," bovoril kone6ne veTkomofny u(enec, „tu to 
bude dobre umiesten^. Hoj, jak som gfastn^ t^^mto ni- 
lezom! Tento zvlaStny a divnou hrou prfrody dobre za- 
chovany exempldr je zakladom mojho chyru. Jestli sa 
nemylim, je to 2ensk^ exemplar dakedaj§(ch taotOY, dd- 
vnej, vykynozenej, vymretej rassy," 

„0j, keby som ti mohla dokdzaf, ze „ra8sa' tdto 
nie je vymretd, ie aspon vo mne edte zije.^ 

„Podobny exempldr je vystaven]^ v Sangolovanskom 
museume, a£ z pozdejSej doby, predsa nie tak dobre 
udrzany^. Tento je iste bez mdla tisfc rokov star^."* 

„Tis(c rokov I"* zkrfkla som, ale len po iepky; Ja 
som tak vysok^ vek dozila? To prevySuje efete i pro- 
roctvo onobo pdna, ktorf mi doiicil 75 rokov, a tu 
tisic — oh, oh!« 

„Moja prednddka o tomto pi*edmete, ku ktorej pri- 
pojfm predndsku o historii, dpadku a vyhladenf taotov 
z okrSleku zeme, bude vo vsetk^ch novindch ozndmend. 
A to hned. I hodiny a elektrick6 stroje vyhldsia po nd- 
mestiach, ktor6 hemzia sa cudzincami a vonkovanmi. 
Ved mame sldvnost, ak6 neb^vajd (asto v nagej dobe, 
na sldvnosti a jubilea tak bohatej. Isty som, ze nikto 
nezameskd pocut moje predndsky, kto ma ndroky na 
meno vzdelanca. A zase rozuesd slova moje po celom 
svete vSetky telefony i noviny, kde len znejd krdsne 
zvuky volopologamliku." 

^Volopologamlik — volaptik," opakovala som po- 
smedne v dusi svojej; ach, ie nemohla som sa hlasite 
zasmiafi „AIe nie, to, £o tu pocujem, je nie volapUk, 
no V lubozvucnosti a bohatosti foriem prdve tak nedo- 
stizn^, neprev^gene, ako td vzdeland, krdsna red, ako 
volapQk sdml^ 

Moj velkomozn^ ucenec mnul si ruky, aspofi som 
tak poGuIa. Potom prizeral sa na jednotliv6 kusy nd- 
radia, okolo m&a rozostaven6ho. 

„Celok tentO; ako aj jednotliv6 kusy, podajd Idtku 
velmi zajimav6ho dtddia. ^ivot onych taotov stojf od- 
haleny pred nami. Z tohoto mo^eme zatvdrat na stuped 
jfch vzdelanosti. Tymto podvrdtim vsetky bludn6 mienky 
tych nebezpecn^ch tvoroch. A t}'m bude moja sidva 
velkd. Cfm viae je zakorenend td bludnd mienka, pravda 
len u ucencov, lebo velk^ massy nadho naroda ani ne- 
tusia, ze tu dakedy jestvovala hfstka ludi, ktorf meno- 
vali sa taoti. Meno moje, meno Kddromlai Tohotom, 
bude rozneseno po celom svete i za svetom. 6rj5ngdvy 
Lehetoma porazf. I tak je sama zld naproti mne; ne- 
pochybujem, in ma bude napddat, no ndpady jeho od- 
raz(m. Nadisla doba zkdmatelov taotov. On sa tiez vy- 
kazuje znalcom — hahaha! on, a znalcom taotov!" 

Zadaly bit hodiny ; oj, jako dlho mi to trvalo, kym 
nadftala som 21. Tedy dvadsaCjeden hodfn. ^ijeme in6 
easy, pomyslela som si, to zodpovedd nasej starej de- 
viatej. Potom eSte vyvoldval ten elektricky stroj defi, 
t^zdeA, mesiac, stoletie i tisicletie, potom podasie, panu- 
jucu hviezdu, zdbavy tejto noci i buduceho dna, ako 
dostihy na ietiacich strojocb a tomu podobn6. 

„No, jak ubieha das. Treba mi fsC. Ved povolany 
som i ja k sldvnostnemu banketu. Dnes veder je ve- 
dierok obznamovania sa. Prisli hostia z dalekych svetov. 
Tym v^dsia moja chvdla. Dnes, kde je zadiatok jubilej- 
uych sldvnosti a tisicletd pamiatka zalo^enia spolku 
kultdrneho, tak velmi blahodarne ddinkujdceho. K pocte 
tejto pamiatky budd sa odb^vat mnoh6 hry a zvld^te 
dostihy na bx^dlach. Na ndmesti velk^ho gtdtnika Fdl- 
tosa bude brat elektrickd hudba. Tam musim ukdzat ia 
i ja. Tedy idem.** 



264 



SLOVENSKfi POHLADY 



Cislo 11, — 1887. 



i 



f 



Jeho kroky odzDely a ja ostala som sama zivi 
uproste^ mrtv^ch predmetov. Sama mrtvy predmet, 
vystaveni na obdiv zasnuceho sveta co jediny exemplar 
vymret^ho plemena. Tupy zial zmocnil sa du^e mojej. 
I^co som ui aspo& neumrela skutocne? Preco ziC? 
Komu k Yoli? SnM pre tychto volopologamlikov? 

Mala som o com rozmysIaC. A k tomu po^ula som 
bit hodiny (asto a zvIdStne v £as, ktory oznadoval ke- 
dysi polnoc. Bolo zanfmav^ poiut tento duchaplny stroj. 
Tusfm, ze bol tak sriadeny, aby zastupil kalend&re. 
lymto spfisobom iste prediSli duchaploi strojafci tomu, 
ze nemohol hocjak^ spisovatel napfsaC do kiilend&rov 
poburujuce a volopologamliku nebezpecnS clanky. Oh, 
stastny vek, sfastnd doba! ^Castn^ voldpologamlik I 
Dobre ze uz vymreli nasi dedinskf hlasnici, ved jak6 
trapenie by mall s vyvoUvanim vsetk^bo toho, co £lo- 
vek kazdu hodinu musf maC na pamati. Keby tak na 
pr. muse! volaf: „uderila dvaadvadsiata hodina^ a po- 
tom este trubit do nekoneina. A keby sa tak pomylil, 
ak^ zmatok by z toho mohol povstat . . . 

Tak reflektoval moj cinn;^ a 6uly duch* Neunavne 
pracovaly moje modzgy; ba silno chcela som prelomiC 
meravost ddov — no nemoino . . . 

Svitlo r&no. Ba mozno, ze ni ani nesvitalo, ze i to 
uabraden^ bolo elektrinoa. Ci tak, lebo nie tak, za^al 
sa de6. Okolo mna iramotili sluhovia, riadiaci a oprasu- 
jtici nabytok siene. Od miia drzali sa v diaike; b&li sa. 
Ci hnevu pdna Kodromlaiho a ci mna, to nemozem 
s istotou povedaC. Friletel i s&m velkomo^n]^. Poobzeral, 
ci neutrpeli sme nejakii skodu a potom zavesil tablicku 
na moju kasnicku a na podstavec druhu, tykajucu sa 
celej kollekcie. Ako navStevovatelia musea hlasne si 
citali, bolo na tej prrej karticke uapfsan^: 

C. 71528093. 
Exempli povestn^ch taotov, ddvno vykyDoien6ho ple- 
mena. Nalezeny v hordch tond51otorstoDsk;fch r. 2879 
professorom, ucencom a slavnym archaeologom, kralov- 
sk^m radcom, rytierom mnob^ch cestnych legil atd. atd. 

dr. Kodromlai Tohotomom. 

Na druhej tablicke svietily slovd: 

Prosfme neuotykaC sa predmetov! 

Cely den chodili zvedavf divaci. Opodial st&li ozbro- 
jenf volopdlogamlickf vojaci, istotne na sti*dzi. Pocula 
som tu i tu zastrkaf zbranou. 

Skoda, ie som si nemobla vsetko zacbovaf, ^o sa 
vokol mna pohovorilo, a v ak6 domnienky piisfali sa 
viae menej naivnf divdci a moji speci&lni obdivovatelia. 
ZvlAste daroy, star6 i mlad6, obzeraly m6j kroj a moju 
frizfiru. Neviem veru, ci bola tk poslednia ^salonfahig," 
kroj ale istotne podobal sa kroju 8kotsk;fch horalov, 
l^ibo pred mojfm zahynutfm zaobalila som sa do velkej 
datky, a ta i teraz bola tesne okolo mna ovinutd. Veioi, 
veru, musela som sa podobat egyptskym mumiam. Jedna 
pani ma lutovala, hovoriac, ze co asi za biedne stvorenie 
musela som ja byt, druhi ale odisla skoro a povedala 
ostro, ze nado som ostala svetu na podiv, ze mohla som 
sa inakgfm sposobom stat svetu osoznou. HIa, v§etko 
este, ako za mojich casov: i vtedy mi podobn6 pove- 
daly moje mil6, laskav^ sestry . . . 

^Holkolonka, ty!^ zavznel raz zvucn]^, a jako dalo 
sa sudif, este mlady bias. „Povedz mi, co je s Ronalkou?" 
Ci uz oslovila Harpodola, do ktor^ho je tak velmi za- 
lubend?^ 



„Na£o sa mna to zpytujeS? Zn&d, 2e Harpodola i ja 
milujem. Dues mu vyzndm l<tsku; on je dobre vycho- 
vany, domdSny mladik, bude z neho dobry muz.^ 

(D o k o n S e n i e.) 



Vodnlk. 

Olejovy obraz Haiiu§a Schwaigra. 

Poddvame podarenu reprodukciu Schwaigrovho 
obrazu ^Vodufk,** ktory je majetkom panej Anny 
Wiesncrovej. Vodnik sedf na vfbovom pareze a 6eSe si 
vlasy. Dve mal6 deti zazrely tizasn^ho muiia a hTadia 
nanho s udivenim. VeTmi charakteristick^ je vyraz po- 
tmesilej tv&re, tilisn^ oko a cel& chudd postava. 

Schwaiger je majster na tak^to bdjecn^ temata — 
tam je v svojom elemente. Cely obrizok zradf onii ne- 
priatetsku stranu prirody, ktorA st&va sa nebezpecnou 
pre cloveka. Melancholiu celdho sosilnuje osamely pt4k 
na suchej vfbe. Original vyznamenava sa hfbkou bariev, 
silou a istym zelenkastym, podivn^m koloritom. Vysta- 
Yenf je vo Wiesnerovej gallerii „Ruchu" v Prahe. F. 



E vet. otecenstvu! 

Sok chyli sa ku Jconeu. JProsime o Ui- 
skave vyrovnanie nedoplatkov iim tiajskarej, 
aby sme aj my povinfwstam naiim voei knih^ 
tlaciar^ni zadosf lirobii molUi. DosiaJP fieprijaH 
sme ani od polo if ice vet. odberatetov tohorodne 
predplatky, ba eite aj x rokov minulych mdme 
»na6ne poiiadavky u mnoh^ch. — Vet. odbe^ 
ratelia nahltadnti, ie pri takomto pokractn^ani 
»o sir any obecenstva ti*pi dasopis ndi mate' 
ridlne i diiSevne* Myslinie, ie naskrze nie je 
V zdujme iivota ndiho llterdmelio, ked veL 
obecenstvo v znadnej dtastke fiavyklo k beX' 
platnemti odoberaniu naiich iasopisov vfibec* 
— Prosune eSte raz xaplatenie podlinycti pred^ 
platkov. 

Vydavatefstvo ,,Slov. Pohfadov/^ 



Ponapravenie omylu tlace v (l&nku oktobrov^ho disia >Slov. 
Pohradov* : •Rozpomieiiky na Sama Chalupku*. Namiesto »ji la 
a s i n u s omnia sua secum portans> m& stA( »2i la Atmut, omnia 
sua secum portans«. Asmut totizto bol spisovatef nemecky, rodnym 
menom volal sa Mathias Claudius, narodeny v Rheinfeldu ▼ Hoi- 
Styne roku 1740, zomrel 21. januira 1815; pod menom Asmus 
vyduval v rokoch 1770 — 1775 noviny »Wandsbecker Boten«. Svoje 
bdsnick^ a prosaick^ spisy yydal roku 18 1 2 pod titulom • Asmus 
omnia sua secum portans«. Mathias Claudius alebo Asmus bol spi- 
sovateFom roKmarn^ho vtipu, nezn^ho nabozensk^ho smysfanla. Od 
neho pochodi i pieseh: »Bekr&nz't mit Laub den lieben voUen Be- 
cher«. _^__ 

OBSAH. 

Slovensky Plutarch. Sdefuje Alexander Lombardini. — Slovensky 

obchodnik v ruskom kraji. Obraz zo iivOta. Pise Mat65 Kilo. (Po- 

kra^ovanie.) — Zapafte svetli ... M. — Letorosty. Hviezdoslav. — 

2888. SdeFuje Nemophi la. — Vodnik. V. — Illustr&cia: Vodnlk. 



Redaktor: Svetozir Hurban Vajansky. — Nakladatel a vydavatel: Pavel MudroA. 

SLOVENSKY FOHZADT*' vychodia vzdy 25. ka2d6ho mesiaca o troch h&rkoch stvorcov6ho form&tu. 

PredpUk^a sa: na oeiy rok 6 b1., na pel roka 2 zl. 60 kr. 



Tla£oa knlhtla£iarskeho 65astin&rskeho spolku ▼ Tur5. Sv. Martine, 



EOCNIK vir. 



^e- 



«SK£>"^| 



CISLO 12. 




Turc. Sv. Martin, dfia 25. decembxa 1887. 



Slovenstj obchodnik v ruskom kraji. 



. Pise MaUil Filo. 



VII. 

Sberanie sa do svojej vlasti. 



^!| a Uyt.i) scliodzke, im kton'i poaledue sobrala 
jtp sa komp^uia Ma£ka Zlatiiryho, nevenujenie 
|F^!i poKoniost svoju spolocnosd, ktora ostAva aj 
^i na Jalej v Rusku, ale posledujome za tou, 
ktor^ BoberA sa ui domov. 

Star^ Malioa, Joiko Doliosky, f)arko Kvet&r, Gaipar 
Rajaoha a cite niekolko in^ch, ktorf ul aj po tri, po 
pile, ba aj po desaC rokov Turca nevideli, huecT, ako- 
nahle oddali tovar .gvojmu kupcovi, vyprivali sa na 
cestu. 

Falko Dolnfk, Stevo TrDka a este iai, ktorf uz tiez 
boU dihgie t Rusku, alebo s tamtymi naraz vygli z domu, 
preto zoBtali eSte na pir lehdt v kraji, ze niektor^mu 
nedarilo sa dobre, alebo ako Palkovi DolnfkoTi, ktory 
by bol lid vgetky vrabce z Ruska domov sobrat, uebolo 
dost na torn, do dosial zarobil, a preto nezaziadalo sa 
jini eite nav^tMC svoj domov, ackolvak aj ooi boli by 
to ve!mi radi nrobili, lebo jfch manzelky, najmS Betka 
Palkova, vypisovali uz dost nistojdivi listy, ktorymi 
jich vyzytali doraov. 

Ked nz teda oaM horemenovani aj svoju batoiinu 
tnali zhotovenii, kdzal jiin Zlatiry do dvocb, lebo do 
troch vozov zapriahnnt, a ked sa napred k Bobu po- 
modlili, poodberali sa od svojich a ta odobrali sa na 
„vagz&l." Paiko Dolnfk aj s niektor^mi druhymi ulapili 
sa tiez na vozy, aby svojich kaniadtov sprevadili az do 
ielezni£nych vozfiov. 

Ked doSli na ^y&gz&i," bolo tarn ui nascbodenS na 
sU rozmaoit^ho obecenstva, ktor6 strojilo sa odcestovaf 
var^avskou, moskovskou, vitebskou a orlovskon ie- 
leznicou. ' 

Na VarSavu, kam aj naSi mail jechat, pojezd £i 
Ttak mal len o polhodinn odfst, a preto naM mall dosC 
iaeu, aby si posledne pred rozlilckon pri pobire piva 
pobfsedovali. 

RajDoha, ktor^nm na veselosti sotva kedy ch^bftlo, 
'20stal nateraz ttochu skromnejstm a ustaridne behat 



ocima za Palkoui, ktory teraz tu na „vaKzaIi" razom 
stal sa takym hrdiooin, ie kazdy, ci Turcau a ci rauzfk. 
alebo aj zeiuan, ktory ho sudd z obchodu poznal, po- 
zeral nanho, ked si cifjarkn zapSlil a klobiik az po ucho 
postavil. Hia, on dues celkoin zabudol, ze je obchoduik, 
on kiipil si desiatok cigar, zakazal ua rozcbodue od 
bufetneho posluby viae sklenfc piva a popfjal, caatoval 
vsetkych ua podiv atedro, a to vsetko preto, ze ne- 
sobral sa aj ou domov, ze ocakava ho tain v Turci 
u Dolnikov jebo drahd Betka, a on. ked by mal svoju 
rebrinkii potesit, kto vie, kde liste po chutorocb, lioracb 
a dolacli bude vykriicat. 

Rajnoha, ked videl, ze je Paiko naozaj dobrej vole 
a s^e ani len ten skupy meSec teraz neprace ako na 
veky, zbtizil sa k nemu, a ked potlapkal ho, nekol mu : 

„Ej, ale je len za chUpka tento Falko, prekvita 
ani t^ rnial^ 

Paiko si hnecT vykrucal fdzik, a ked klobiik pre- 
gmikol na druhj bok, riekol: 

,Hia, bradek! a ked bys' ma bol videl za ml^enca, 
vtedy by si sa bol podfvall"' • 

pVeru^ bude mat radosti ti Betka, ked jej vyroz- 
pr&vam tvojej podobe!" dodal este Rajnoha, ked videl 
ze to ide. 

A Paiko hned za t^m poznovu zakridal oa posluhu : 

nPo^tilujte jesde desiatokl" 

„Piva?" pytal sa posluha. 

rRozumejeCsia piva," pySno odpovedal Paiko Dolnfk. 

Rajnoha te§il sa a de2 s cigarkou pre^iel hore dolu 
po dakalni. Isty p&n, po vide zeman, prfvetivo pytal 
sa bo: 

„§to jeto Vengerci sehodna takie vesolie?" . 

.My sehodiia vyjezMjem na svoju rodino," odpo- 
vedal mu Rajnoha a oba rozisli sa s mal^m liklonom. 

Nedlho za t^m ozval sa zvonok prv^ raz, do zna- 
menalo, i& mozu sa karty vymienat, a .ked ozval sa 
druhy raz, naSi poschytdvali bato^inu, a veru tolkii, ze 
sa jira sotva dvermi presmykala, a ta hrnuli sa, prv( 
od vsetkych pasai^ero'v, na vlak. Kratko za tym, ked uz 
vdetko, (0 malo cestovaC, sedelo vo vlaku, zvonok ozval 
B& treti raz, a Paiko len>len ie nezostal vo vozni, a 
ked vybehol cez ploSdadkn na nadraiie, kridal na svo- 
jich : „S Bobom, bratia, s Bohom I Pozdravte moju 
Betknt" A Evetfir eSte dlbo klaoal sa £)urkovi, ktorf 
von oblokom dival sa na nebo, tie2 ukUhajiic sa. 



266 



SLOVENSKfi POHLADY 



Cislo 12-. — 1887. 



Ylak vyTliekol sa z n&dra^ia, a ked ui uhdnal 
kr^nym zelen]^n[i poloin, popod vysok^ lesnate brehy a 
z laveho boku ponad Dnieper, zvrtol sa o chvilu na 
most cez rieku a niesol sa peknfm borov;fm i svrdino- 
vym lesom na juh. 

Nagi krajania rozpolozili sa co najlepSie po oboch 
bokoch pohodln6ho treCotriedneho — lebo Stvrtej triedy 
niet — vozfia, a dlho neprehovoriac ani slova, jechali 
zamysleni. 

Star^mu Ignaeovi zasadla temz znovu myslienka do 
hiavy o jeho navzdy ztnitenom synovi, ktory tam Ja- 
leko V §irych rovin&ch Kursko*orlovskej gubernie spo- 
civa V iiernej zerai, a predstavoval si u2 hned teraz 
ten stragn;^ okamih, ktory o5akava ho y jeho chalupe, 
ked prekrocf jej prah. 

Jozko Dolinsky zahladel sa tie2 so slzou v oku 
oknom v dial na modr^ pruhy rozsiahlych lesov, a pri- 
pomenul si tieiS na svojho neboh^ho dobr^ho otca, ktor^ 
mu uz tam daleko pod stenami stareho kostola v chlad- 
nej zemi je lilozen^, a ktor^ mu len nedavno edte jeho 
nevelky majetok tak spravedlive opatroval. No on ne- 
trval vzdy v zialnom zadumenf ako Malina, lebo v jeho 
srdci pldly aj velk^ n&deje, ked pomyslal na svojho 
synka a zienku, a mnohy raz po ceste, ked jeho spo- 
lodnfci zaviedli zivsf rozhovor, zamie§al sa aj on slovom. 

f)urko Kvetar nemal ziadnej priciny, ktorA by ho 
bola zarmucovala, a preto vesel;^m duchom pridfzal sa 
yidy zai-tovn^ho Rajnohn, ako aj ostatnl jeho kamarati. 

Vlak vbehol prave do lesa a po vysok^ch, rovn;fch 
boroviciach bolo vidno, akou n&ramnou r^chlosCou nesie 
sa. Rajnoha poznamenal: 

^Ej, f)uriS, ci brzgA tk kobyla! Nebodaj si jej dal 
hodne obroku, aby si sa skorej dostal k tej Marienke ^ 

9N0 len si rozprdvaj, md§ casu dosC/ odpovedal 
mu Durko, no bol rdd, ked mu niekto pripominal jeho 
milu. 

„Lep sa nerob takyra svatym ; viem, ze ti uz hOpkd 
srdce ako stara klucka na kolovrate. Len aby uz, fiim 
skorej, tim skorej . . .", hovoril plynno Rajnoha, pri com 
pokrucal rukou, akoby pamiik na klbko zvfjal. 

„Mozno," svedcil f)urko, lebo tak uznal za naj- 
lepsie. aby ho tamten neprekaral. 

,,Ba iste, nielen mozno,^ a kladol mu ruku na hmd, 
chcejuc uznat boj srdca. 

„Bodaj fa uz aj s Rajnohou !** riekol usmievajiic sa 
Jo2ko Dolinsk^; »kedy ta uz len t4 smrt vezme?" 

,,Nikdy, Mzko nas! Ani t^ „nadhaldl^ s tou „nad- 
kasavdl.** Viete, co to ten n4s stary Hurban v tych 
„PohIadoch" pisal, ved van viete, ze tA lea pre tych 
velk^ch Madarov chodieva, ked sa ktor6mu umref zachce." 

„Ale hybaj, ty stonoha." 

„Nuz ale ved vari viete, kde to bolo? V torn sa- 
mom £fsle, kde aj tej Biculienke spomlnal, ze ju Ma- 
dari na madarsky neprelozia?" 

„ viem, viem, ako2eby som nevedel, ved to vsetko 
viem uz aj nazpam&f/ 

„Vidis, fiurko," obratil sa Rajnoha k nemu, „a ty 
vie§ nieco z „PohIadov?" Povedzze!" 

„Neboj sa, aj ja viem niecSo; ak chces, nuz ti aj 
torn sprostom Hanesovi, odrodilcovi, budem rozprdvaf. 
Vari som nenaciival Jozka tak ako aj ty, ked ndm na 
schddzke dltal." 

„Nuz teda si molodec!" 

„Ja, ja," slovil Jozko, »ved keby sme sa uz len 
vSetci brali do toho cftania, aby sme uz raz aj my 
mohli povedat, ie aj my nieco vieme ; aby sme sa ve- 
deli postavit, ked na nas nejak^ odrodily pau&k na- 
padne. Alebo aj s poriadnym clovekom aby sme sa ve- 
deli poshovarat. Coze je z pe&azl, ked je rozumu mdlol 
Clovek je potom len taka „kukla." 



„ A CO by sme mali cftaC, Jozko n&s?^ pytal sa 
£)urko i Rajnoha. 

„0j, dost je vSelifioho, len aby bola vola. Mime 
„N4rodnie Noviny," „Sloven8k6 Pohlady," ;,N&rodnieho 
Hlasnika,^ ^Cernoknainika" a tak dalej. To by holy 
pre n&s npviny, a kni^iek pou£n^ch i z&bavn^ch mime 
tiez dost Treba 1st len do svato-martinskej knfbtlaciarne, 
tam niozno vSetky dostat, ak6 len vychodia. A co chvfla 
budeme mat ni aj knihkupeck^ spolok, tiei v Tur^ian- 
skom Svatom Martine, kde budii sa odpredavat sloven- 
8k6 knihy za najTavnej§ie ceny.** 

„Teda p6jdeme si nejak^ poktipit a budeme po ne- 
deliach dftavat/ poznamenali Durko i Rajnoha. 

„Veru si chodte; a ak budete chcef, pdjdem aj ja 
s vami. Len sa ta berte, mladfci, do cftania, nezaUilaj te 
po sviatkoch. Tak bude z vas potom nieco. HIa, vydSkh 
slovenskych §k61 nemdme, vzdel&vajme sa aspoA sami, 
ked je to moi^ne. Z knfh naudime sa vSetko, co n&m 
treba. Aj t(, (0 skoly chodili, keby necftali, nevedeli by 
nic. §kola je len podiatok a 61tanie vzdeU £loveka liplne. 
Ked i my pospolitejSf budeme vzdelanf, aj na§i neprajnfci 
viae pov&imnu si na§ho naroda a dajti n&m u2 potom 
skorej to, co nam zdkonom patrf. NaM, patroni a otcovia 
n&rodni, ktorf s dusou aj telom pracuju na na§om na- 
rodnom pozdvihnutf, nemozu sami zdarne ucinkovat, 
ked my zostaneme lahostajnymi. Ked sa aj my, (0 len 
trocha hybat poineme, ai potom zapocne kvitniit nas 
narodny strom, ktory ndm prinesie sladk6 ovocie." 

j^urko s Rajnohom vypo£uvali Jozka, a zdalo sa, 
ie velmi dali si zdlezaC na jeho slovach, lebo dlho po- 
tom v4zne rozm^^slali. 

Cas chytro prechodil jim cestou, lebo viezlo sa aj 
mnoho cestovatelov, a ked sa vse s tymito za tos po- 
shovdrali, sosadii si zas co blizgie k sebe a zab&vali sa 
medzi sebou. V takej zdbave Rajnohovi casto schodilo 
cosi na um, a on vozdy mal f'osi zvld§tneho, aby sa 
hned s tym a hned zas s druh^m poshovaral o nejakej, 
snad tajnej veci. 

I teraz pozval i^urka na druh;f koniec vozna, a ked 
si tam za chvilu pobesedovali, vytiahol tento z vrecka 
hodnu packu listov. Chytr^ Rajnoha prezeral jich, komu 
ktory prinalezi. 

„Tento je od Tmku;" 6fta: ^^Alzbete Trnkovej do 
Zdvodov V Ht4ji. Ako jej ho vycifroval." Potom ziadal 
£)urka, 6i moze donho aj nakukmit, co mu ale tento 
odoprel. Prezeral dalej. „A toto ze je cl? Aha, tento 
je od Pi^tu Belafia.^ Cila adressu: ;,Maddme, Madame 
Margareta BelAnyi. Folkusfalva, v turcianskej stolici." 

„Vidfs, ako ten zenu ctf!" poznamenal £)ttrko. „Ma- 
ddme, Madame!" 

„Ved je to len za licta! KrajSie je po slovensky: 
panej alebo gazdinej," 

„Hia, bracek moj, ked je Belani zeman." 

„Nuz, ved je zeraan ; ved viem, ze je zeman, ale 
aky? Bochniciar a skleniciar," prez^val ho Rajnoha. 

„A preco?" 

„Nuz preto, ie na volbe dostal bochnicu aj sklenicu 
za hlas. Nuz taky ti je to zeman." 

Potom prisli na list Palka Dolnfka, a tento Raj- 
noha musel vydret od fiurka, co by sa tento bol aj po- 
trhal. Ked mal list uz v rukach, povedal: 

„Ale preco ho odo mna neposlal? vedpred t^m bol 
som ja jeho postillionom." 

„Nu4, ked vie, ze si tak;^ dobry poStdr. HIa, aj 
teraz, ked ti ho nedal, nuz si ho este predsa musel 
vydret," harusil f)urko Rajnohu. A potom ran povedal, 
aby skorej pozrel, ak ra&, aby Jozko a Malina nevideli' 
Rajnoha rozkryl list — lebo zapecateny nemohol byt, 
ked mal sa viezC cez hranicu — a dftal: „V Smolensku, 
na Trojicu. Dobry a stastliv^ defi Ti vinSujem, moja 



Clslo 12. — 1887. 



SLOVENSKfi POHLADY 



267 



najmilejsia a najdrabsia Betulkal A vedomost Ti cinfm, 
ie sa ja veni pri dobrom zdravi nacbodfm, ktor^ho aj 
Tebe z gruntu srdca mojho vinsujem. A ddvam Ti na 
zn&most, ze mi na Maden cin oebolo mo^n^ domov 
odfst, lebo mi mnobo star6ho tovaru ostavalo. NehDevaj 
sa teda, anjel moj dobr^, ze Ti domov neprfdem*. Ja 
z mojej strany, keby mi to len mozne bolo, pustil by 
som sa bned na krydla a zaietel by som ta na ten 
milj^ Laskir, aby som si I'a, holubicu moju, k mojmu 
srdiecku mohol privinut, lebo ono velmi dychti po Tebe 
i po celom Turci. Prijmi, radost moja lubeznd, Satdiku 
aj caj i strieborn6ho rubia pre Zuzku, co Ti vsetko od 
{)ttrka Kvetdra posielam. 

^ S tym I'a, moja liprimna a radostnd Betulienka, na 
tisfcmillionkr&C z celeho srdca pozdravuj^m a mil6mu 
PAnu Bobu pod jeho dobru ochranu poriicam. 

Pozdravuj aj naSich dobrych susedov, Janka Mz-' 
voni, MiSka Sojku. Kmotra, krstneho a pdna rechtora 
vo Sv. Mai'e tiez nezabudni. 

Naposledok Idcim sa od Teba, srdce a potesenie 
m'oje, a zostavam Tvoj do smrti verny manzel Palko 
Dolnfk.** 

Potom RaJDoha prevr&tii list priekom a cltal dalej : 
„Teraz Ti preto neposielam list od Rajnobu, ked si sa 
mi^ bola ponosovala, ze ti ho musel iitSit Teda maj 
s nfm'pokoj, ako aj ja." 

„Vidfs, vidis, ty majsterl Popadol si sa! Co si 
hiadal, to si dostal!" f)urko prekdral Rajnohu. 

Ten mlcal a potom brdnil sa: 

rNo len aj ty, bratku, necist sa; aj ty si nadiival, 
ked som cftal. Teda sme rovnf." 

Eed f)urko schoval list, presadii si zas oba na 
svoje miesta a rozlicnym rozhovorom zabfjajiic dlhf cas 
jazdy, ponechavali vacsie i mensie mest^ za sebou. Tak 
predii aj Varsavu, kde nemali ziadoej pi*^ce, iba Raj- 
noha tusfm pobehal po turcianskych velkupcoch pood- 
berat sa, kde obdarovali ho dobr}ra jarmocnym, — az* 
dosli na hranicu. A tu ked na kratko pobavili sa, do- 
stali svoje star6 austrijsk6 pasy, sadli do rakriskeho 
vlaku, a ked pohli sa, vzdychol si £)urko aj Rajnoha a 
razom riekli: „ProSfiaj, mdtuska Rossija!" a za chvflu 
boli Mi na rakiiskej strane, kde svoju batoziDu zaniesli 
ku prehliadke. 

Tu by boli v&etci dobre obisli, lebo nemali nic 
zvULstneho ku odplate, len Durko Kvetar vzal si este 
zo Smolenska StvrCkovu packu dobreho rusk^ho doh&nu, 
a tuto ked mu financi zazreli, hned polozili ju na vdhu 
a chud&k £)urko musel zaplatit styri zlat6 r. c. v zlate. 

On chuddk aj daroval by ten dobdn financom, lebo 
ho on pre „§vindel* veru nebol kiipil, no nespomahalo 
niji a on musel len platit. 

Ked vyhodil uz peniaze a dostal do ruky akiisi 
kartu, hned vypadly mu z ofiii slzy a on riekol ku svo- 
jim kamar&tom: „E§te som len prvy krok urobil do 
svojej vlasti, a uz ma pocfnajii oberaf. Koiko krupajf 
potu musel som vyliat, aby som tie styri zlatky zarobil, 
a koIko osohu mi priniesly? Ci len o vsetkom vie ten 
n&s cisdr, to sa po jeho zemi stvara?" 

Takto horekoval £)urko za svojimi krvopotn^mi 
groSmi. Medzitym vlak sosbieral sa, odigiel, a ked nasi 
presadali v Trebine na viedensk^ vlak, sadli prdve do 
toho voz&a, V ktorom nachodlli sa nasi ui tiez trochu 
znami krajania Trencania, veztici sa podobne ku svojim 
rodindm. 

Hned pri vstdpenf do vozna poznali nasi svojich 
zndmych a tfto tiez hned rozpamatali sa, a ked po 
priatelsky pozdravili sa a s nezndmymi popredstavovali, 
hned pustili sa do hlu{n6ho rozhovoru. Jozef prv^ vy- 
krikol k Joikovi: 



„Nuz, kdze ie see sa tu vzali, kdze, krajanko moj 
drahy?" 

» Domov uz ideme, domov, krajanko," odpovedal mu 
Joiko a sadol si naproti nemu. ^Nuz, odkial ze, odkial 
letfte, Jozko?" 

„0j, z dzelaka, Jozefko moj, ai hen zpoza samej 
' Moskvy," odpovedal Jozef a m&chol rukou k severu, 

„Nui, do paroma, co2e ste sa tak daleko zatdrali?" 

„Hnedz z teho Jelfa sme v^m ta, krajanko, udzerili. 
A jechali sme, jechali z mesta do mesta, ai potom uz 
z Nizn^ho sme sa k domu sebrali. Yedz n&m je \xi &is ! 
Uz sa mi veru zaziadalo vidzec tie nase hory." 

„Nuz a ked ste sa boli tak ponosovali, ze je u vas 
velmi zle ?" podkuSal ho Jozko. 

„Nuz, darmo je. Vsak som len pravdu hovorell Nuz 
ale io robic — io je doma, len 'e doma." 

pVeru doma," prisvedCil mu Jozko Dolinsky. Po- 
tom sa na chvflu zamysleli a po chvfli pytal sa Jozef 
star^ho Maliuu: 

„A do2e see vy, krajanko, tak^ ak;fsi smutn^?* 

Malina potrhol sebou a Jozko zanho odpovedal: 

„Syn mu v Ruskej zomrel. VSak viete, ten Janko, 
CO so mnou bol v Jelci." 

„Ach ach," tudoval sa Jozef. „C6 vynepoviecel 
Jake to bolo miI6 a podaren6 chlapia! No, to mi je uz 
sam6mu zdl." 

Potom sa Jozef s Malinou diho rozprdval o. celom 
priebehu choroby a smrti Jankovej, cfm si zarmuten^ 
otec na svojom srdci mnoho ulavil. 

Nesk6r vsak skupili sa zas vSetci dovedna a be- 
sedovali spolu. Jo2ko pozrel na star^ho Jozefa a opytal 
sa ho: 

„Nuz, Jozko, a ci eSte raz vyberiete sa do cesty, 
ked ste uz tak star^?" 

;,Ah," krtitil Jozef hlavou, „porucen6 Bohu, dose 
je uz teho pre m6a. Yedz na Jozefa, ak doMjem, bu- 
dzem mac uz gesdzesiac dval Uz sii moje udy slab6, 
od uslavicnych ciest dotujien^; neti-dfam sa ja uz v^c 
do cesty." 

„Na vdS vek je to pravda dosC," poznamenal Jo4ko; 
„nuz ale ak vas este bieda pritisne, potom uz co?" 

,,To viem, 2e bez teho nebudze, dusa moja draha. 

Nuz ale, co robic. Clovek je uz na nu privyknuty. Co 

. som uz vyst&l na svece, to namu dusu, tarn dolu z t^ch 

madzarov — a uk&zal rukou k juhu — ani sto do kopy 

nevyst^lo! Dobre ze eSce clovek vydrzf a zije." 

„Mali ste si teda len dobre na cierne dni gazdovaf, 
aby ste potom v starobe nemuseli biedu tret." 

„Nu gak, Boze moj, cosi len mdm. Prikiipil som 
toj nedavno dva zahonce a tu — ukAzal na kapsu — 
ciez len £osi nesem. Nuz ale co, kedz to u nas len 
straSnd bieda ; nescihneg do chalupy vkrodc, ui ci prfdze 
sused, kmoter. §vager s prosbii a — musf§ mu pom6zc. 
A potom, kedz ci to aj vrdci kedy, aj to len po zlatke 
po dve, ani nevies, kdze sa to §ecko podzie. No a 
doma ciei najdzes decko prazdne, hol6, o§arpan6, musfi 
hnedz popravac, robic, do kuchyne nash&nac, a io je 
najhor^e, ze od zidziska. A t6 porcie ciei^ nenajdzed 
vyplacen6, musld jich sviezim gro^om zaidtac." 

„To aj my Turcauia len ^zo sveta" donesen^mi 
gro^mi dan vypl&came. Prirodzend to sice vec: ked 
doma nic nerobfme, nuz aui z domu vypldcat nemozeme. 
Spomenuli ste vsak (osiMda: £i aj u v^ tolko tfch 
pijavfc, io u nds?" 

„Aj, Boie moj, abych vam mat secko vyrozprdvac, 
£o sa to tarn u nds Secko . robf , zaplakac by see museli. 
Pravda, 2e sd z nas aj bohatf ludzia, nuz ale to je len 
po riedku, najvac len tej chudoby." 

„To je i u nds tak," prisvedcil Jozko. 

34* 



268 



SLOVENSKfi POHLADY 



Cfslo 12. 



1887. 



„No teda, pratdu vravfrn; ale uz s tii chudobu, co 
to nepodareu^ pleroS. stvAra, to az na polutovanie. U n^s, 
verce mi, krajanko, — v§ak sa tu aj moji kamar^ci, — 
byvajii tak^ pnpadnosci, ze nescihne chlap „z6 sveta'' 
do domu ykrocic, uz je zidzisko pri nem. Ak mu je 
nie duzen, podvadza ho, kyin mu zas nepozi^ia ze stovku 
alebo aj vac.*' 

„Nuz a na upis, ci ako?^ 

nAch, jaky lipis; povie, ie mu zajtri vrdci, potom 
zas len zajtra, a tali; ujdd aj dva, tri mesiace a mily 
cblap je so zidom kvit." 

jyNuz a jako ?'' pytal sa Jozko. Chlapi nacuvali pilne 
a az tfpli. 

,,Nuz, jakoze, musi chodzic k nemu secko kupovac, 
a kedz sa chyci po ne<^ase s nfm rdtac, uuz je uz aj 
prebrate." 

„Aj tak teda v§etko uzije?" 

„Veru uzije, du§a moja drahc4, te mozoIn6, cazko 
vypracovan6 grose." 

„St^va sa vsak ale, ze si aj vy od zidov vypozicia- 
vate peniaze?** 

aA jakoze, skoro napordd. A kedz pridze§ pozicac, 
vozdy povie, ze nemd. Prfdzes druhy raz, kedz ca len 
nudza cisne a nemas kdze napochytre pdr zlatek vzac, 
nuz ci uz da dve tri zlatky, a na iny raz zas telo, az 
sa to teho nasbiera. Kedz potom idzes na porachtinek, 
nuz ci zaine menovac : vtedy telo, vtedy telo, a od teho 
telo hinteresu, od hinteresu zas len hinteres, ac ci telu 
summu povie, ze ci az pot na celo vyndze.^ 

^No, dfvajte sa, India," obrdtil sa Jozko ku svojim, 
to s6 uz vampfri nesvedomitf." 

„A potem uz to vyplacauie, to je uz potem bolestn6. 
Jak mas jako, nuz to len esce ujdze, ale jak hrieSny 
clovece nemas kdze vzac, potom ca uz zacne mucic, 
jako teho Erista Pdna, musii mu hnedz podpfsac jak^si 
veksel, potem ci dovedzie erzekiitora a da ci popisac 
secko, CO mas, a neskorej ci odpredd Jak ale td sumraa 
i to prevysuje, da ci aj zahon alebo aj chalupu od- 
predac." 

„Pre Boha, nuz ale to ozaj pravda? VecT je to 
kminstvo!" slovil Jozko Dolinsky. 

„Hej, pravda, krajanko, ako Boh uad nami," pri- 
sviedcali vsetci trencianski drotdrl. 

^Nuz a kto uz potom kupuje tie role a chalupy?" 

„Nuz, ktozeby, on sam, zidzisko. A potem zas nie- 
komu odpredava. Nuz ale nie za to, za co on kupel, 
aj tri razy drahsie." 

Jozko Dolinsky nepytal sa uz potom nie viae dro- 
tiira Jozefa, vcd toho uz aj tak toiko pocul, ze ho az 
srdce zabolelo nad biednym, statocnym ludom trencian- 
skym V jeho hlave budila jedna strasua myslienka 
druhii, este strasuejsiu. On predstavoval si vSetky slo- 
vensk^ dediny a jich obcanov, ktorl nachodia sa uz 
uplne v mod a voli Jidovsk^ch ruk. On predstavoval 
si ten jich biedny, uz celkom zhumplovauy iivot, ktor^ 
bez vsetkej pomoci vydan^ je lubovoli lizernickych ruk. 
On i to predstavoval si, kam to vsetko ten dobry, pokoja- 
milovny lud privedie, jestli to tak este dlho potrvd. 
I zmocnil sa ho veliky, nevyslovny iiaf nad bezpomoc- 
nym, zavrhnutym ludom, a srdce jeho az kvflilo nad 
neprevysenou krivdou, ktoril bicovany, potupovany nd- 
rod slovensky musi zndsat pre nedbanlivosf povolanych. 
„6, spravedlivost, spravedlivost, kam si sa podela?! 
Prfjdi spasiC lud dobry, mravny, ndbozn^, a nedaj mu 
zhyniif, lebo on zasluhuje toho. Nebesd, soslite svojich 
apostolov, nech lozidu sa po velkych slovenskych doli- 
ndch a nech este raz, jako kedysi, hldsajii pravdu a 
zivot, aby ti, co nectia si lud, rozpamatali sa na vieru 
Kristovu, na lasku krestansku a na svoju svatii povin- 
nost. A ty, lud drah^, liprimny, vstup uz tiez raz do 



seba a ci& svat^ pokanie. Rozpomen ie sa, ze i ty si 
clovek, a nezabudaj na svoju povinnosf. Vstup na cestu 
pravii a chrdfi sa vsemozne vrahov svojich, ktori len 
zdhubu tebe a tvojim detom pripravuju.*' Takto dumal 
Jozko. Potom p^tal sa nieco nahnevane Jozefa: 

^Nuz a ii sa vy, India, uz naskrz neviete ohradit 
oproti torauto zlu?" 

Jozef pokrdil pleciami a slovil : 

„A jako, prosim vds, priacelko?'* 

Ked Dolinsky dostal takuto odpoved, ' pozrel s po- 
lutovanfm na svojich krajanov, a nep]f tajiic sa viacej na 
nie, rozmyslal: kto by to vlastne mal byt, co by sa 
ten hynuci lud mal starat. Knazi, ktorf su poriadni a 
stato6ni India, t( iste, stamjiic sa o svojich cirkevnfkov, 
nezabiidaju v tomto ohiade na svoju povinnost; jestli 
vsak spomenutych vlastnostf nemaju, a k tomu su este 
aj odrodilf, vtedy od nich nedd sa nie dobr^ho ocakdvaC. 
Takl, ked uz zavrhli najvacSl dar bozi, jazyk svoj i svo- 
jich cirkevnfkov, takf zavrhli uz aj jich mrav, taki sa 
za to nikdy nezaujmii. Ucitelia, jestli su hodni toho 
pekn^ho mena a jestli zodpovedaju svojej hodnosti, slu^ia 
svojim spoluob&inom iste vzdy dobrfm prfkladom; jestli 
v§ak niektor^ z nich md len jednu chybu, to jest ze je 
odrodilec, vtedy nedd sa na to mysleC, aby svojim spolu- 
obcanom ku dobremu sliizil, lebo ako tak^ uz aj tak 
pdcha najvacsi hriech, ke(f uz aj nevinn6 deti ohlupuje 
a na duchu vrazdf. Predstavenf obcf, ak su len sami 
nie horsf od svojich spoluobcanov, nuz by mohli v torn 
ohiade mnoho dobr^ho za svojich vykonaf ; jestli su ale 
tito sami najvacsf svoditelia ku zlemu, akych prfkladov 
mdme dost, kto ze to uz teda md byt, co by sa smelo 
s celou dusou a silou za to postavil? Zeman, ten veru 
nie, lebo ako dosial vieme, iba raz za tri roky ozrel sa 
nieco o svoi lud, i to v tak^ 6as, ked ho ku volbe po- 
treboval, kae mu vlastne iba to preukdzal, ako ho ne- 
ndvidf. Hlupy lud to pravda nepochopuje. Nu2, kto ze 
to uz teda md byt, co zaujal by sa o spdsu slovensk^ho, 
seba nie nestarajiiceho sa ludu? K Bohu vysoko, 
k cisdrovi dalekol 

„Viete, Jozko, co by bolo dobr6 pre tak6 zanedban6 
obce?" ohldsil sa fiurko. 

„Coze si vymyslel?" p^tal sa ho Joiko. 

„Tie obchodno-kupecke spolky, co sme sa minul6ho 
roku nich rozprdvali." 

„Viem, viera. Mds pravdu; tie by sndJ nas lud 
zachrdnily od zdhuby. Ndm nezostdva in6, ako starat sa 
samych seba a od nikoho nie necakaf. Zaiozit velk^ 
obchodno-kupecky spolok, ktory by mal po5etn6 filidlky, 
to je jediny prostriedok, ktorym by sa nds lud dal na- 
napravit na dobru cestu. Nezostdva ndm inej rady a 
pomoci." 

Pritomni krajania-tovarisia pj^tali sa teraz f)urka, 
CO to za obchodny spolok, a ked jira tento vSetko do- 
podrobna vysvetlil, schvdlili vsetci tak6 podujatie. Joiko 
Dolinsky medzit^m uvazoval celii zalezitosf, ako a co 
by sa to zacat a pre vies t dalo, aby sa uz raz prestal 
divat na tie tisicorak6 krivdy, ktore den po den od 
nanichodn^ch ludi robia sa jeho mileuiu narodu, a velmi 
trdpil sa o to, aby sa to cfm skorej stale, kym este ten 
lud je 2ivotaschopn^. 

Tak6to starostliv6 myslienky Jozko Dolinsky vzdy 
mdval, kedykolvek zacul strasn6 ponosy svojho sebe- 
rovneho ludu. 

Viedensky vlak, ktory s nasimi roddkmi skoro zo 
stanice na stanicu prebiehol, vtiahol konecne do bohu- 
mfnskej stanice, a ked presadli si nasi do uhorsk6ho 
krdtkeho vlaku, uz hnali sa zas ute^en^m, pekne a £isto 
obrobenym dobiym sliezskym polom. 

Tu prehrmievali na§i skoro mal6 priehony od jednej 
stanice ku druhej, a ze sa ndhlo zblizovali uz ku svojej 



■ 



Clslo 12. — 1887. 



SLOVENSKfi POHLADY 



269 



milovanej vlasti, ktorej vysok6 hranice, krasne Karpaty, 
ked nasi zazreli, vznikla vo y§etk^ch radost velika a 
oui zo zadumania preMi k veselsfm rozpravkam. 

Jozko Dolinsky, £)urko, Rajnoba, i mladdf Jozefovi 
kamardti predloMli si pred seba tabacnicu s dobi*^m, no 
drabym rusk^m dohanoin a krutiii si i)hladn6 papirosky ; 
stary Jozef nabil si tiez z hodn6ho inecbut'a svoju dre- 
vienku, i chutne trielili si, jediic poslednym priehonom 
do Jablonkova. Tu, ked zastali, vsadlo niekolko pasazerov 
a u2 tiahli bore vrskom k uhorsko-sliezskej hranici. 

Po ceste vstiipil do vozna na chvflu trochu zaSa- 
deny konduktor, a ked zavolal ku novovstupivsim pasa- 
zerom neniftkk]^m hlasom: „K6rem jegyet!", vyvalil na 
neho kmotor Jozefov oci a pytal sa vedia sediaceho 
Rajnohu : 

„Kyho becaba ze tento kricf?" 

pNuz ved idete z Ruskej a uz ste zabudii po nisky. 
Nuz, coze krici — kricf : „Kuda jedet?" a Rajnoba pri- 
vrzol si spodnu pernu, cakajuc, ci mu tento uveri. 

Kmotor krajan ale, ked mu to Rajnoba vazue po- 
vedal, obratil sa ku konduktorovi a zkrfkol: 

„Do Cace!" 

„A tu V Jablonka vysadli?" pytal sa konduktor 
kmotra, ktor^ uz star^bo Jozefa o karticky uniival, a 
naklonen^ do kapsy Jozefovej zuovu krical: „Hnedz — 
hnedz! — podaval mu styri — tu siil" 

„Hdt — ved oni z Oderpergu rajzujti! Ja len tie 
karty pytam, co z Jdblonkova idii." 
' »Hia, Boze raoj, vedz my idzeme uz dzeviaty dzen 
z Ruskej, a to az ze samej Moskvy, coz by sme my 

V Jablonkove robeli, kedz tarn taka bieda jako aj u nds ?" 

Konduktor naduril sa a neodpovedajiic drotarovi 
ani slova, sadol do ubia u dvier a nagiival pasazerov, 
CO ktoiy hovorf. 

Vlak skoro presraikol sa cez branicu, a ked Jozefov 
kmotor zocil na lavej ruke vlaku bodny kamenny stlp, 
na ktorom zazrel aj ndpis, pytal sa Jozka Dolinsk^bo. 

„Coz je to za stiip, krajanko?" 

„Uboraky pobranidn^,*' odpovedal mu tento. 

„Nuz a CO to tam stojf napfsane?" 

„Uhorska krajina." 

„Ale po slovensky?" 

„Ab, este co; po madarsky.** 

„Nuz, a na kyho becaba, vedz mu tu nik nevie po 
raadzarsky. ** 

„Hm, darmo je, ci vie, ci nevie. Oni sa o to ne- 
trApia, ba sice az privelmi trapia sa, lebo by nedbali, 
coby este aj tie vtdcence po horach po madarsky spie- 
valy ; ale o to netrapia sa, aby nas slovensky lud vedel 
cftaC a pi sat/ 

„Nuz a vedz mime Skolyl*^ vybykol Jozkovi Jozefov 
kmotor, a pridvihnuc si klobiik k vrcbu, dival sa na 
nebo. 

„Ved jicb je dost, to je pravda. Ale co stoja ! Tie, 
CO nam oni nastavali, sd nam prdve tak skodn6, ako aj 
tie hnusne krcmy zidovsk6. V tycbto otravuje na§ urn 
paleny smrad a v tamt^cb zas ubfja nisbo ducba cudzia 
ndm rec. Teda na oko su rozdielne, na li^inok vsak sii 
si rovne. Keby nAm uasa vrcbnosC tieto dve velk6 pliagy 
z pliec zosnala, nuz by sme nepotrebovali ani svetov a 
mohli by sme zit SCastne, tak, zeby nam svet zftvidel!" 

„Nuz a sami by sme si nemobli v tem pomozc?" 

„My nemdme, krajanko moj, svobodne ruky, ndm 
vo vseticom protivnici nasi stavaju medze. Od kriiem 
na§ lud sam od seba tak tabko neodvykne, v tom oblade 
musf sa on niekto iny postarat. Nasa vldda mala by 

V tejto veci poriadky porobit, lebo na§ lud je ni tak 
biedny, ze uz ani len ten chytry* ziddk nemd z neho co 
korystiC. Uz natoiko zoSarpavel on, znemravneny hnus- 
n^m prostriedkom zidovskej n&zivy, ie uz neostava mu 



nic in^ho, len stat sa vecn]^m otrokom alebo vstiipit do 
seba a prosit uz len sameho Pana Boha, aby sa on nad 
nfm smiloval." 

„Veru mdce pravdu, krajanko; to je secko tak, ako 
bovorfce," prisvedcil Jo2kovi aj sdm Jozef. 

„Ved uz ani len Boha nevzyva ten zkazeny svet 
tak. ako by bo mal. Tratia sa nam uz pomaly aj tf 
dobrf duchovnl otcovia, ktori lud svoj mil;^ spravedlive, 
ako Boh a viera prikazuju, obhajdvali a v naboznosti 
viedli. A potom, ked uchvAti ndm vse privcasna smrt 
jednobo lebo drub^bo, vyglu ndm na miesto zosnulebo 
odporn6ho nam cloveka, ktory odpravuje sfce sluiby 
bozie tak ako aj jeho predchodca, no mdio alebo nic 
nestard sa on o svojich farnikov a z list jebo nikto ne- 
pocuje uprimn^ho, d6vern6ho a pote6iteIn6ho slova, ktore 
by tak sladko padlo na ubolene srdcia ndsho sloven- 
sk^ho pokolenia.^ 

„Ej, pravda, pravda!" odpovedali a vzdychali nafii 
roddci. Na to zamysleli sa a Jozko Dolinsky zas roz- 
pustil nekonednd nit svojich krdsnych tdiieb po vsetkych 
strdnach a dolindch slovensk^ch, kde len jeho liprimny 
ndrod preb^va, a cbldcholil svoje ubolene srdce lepsou 
nddejou na budiice £asy. 

Ozval sa hvizd parovoza, vlak zastal. Stary Jozef 
aj s chlapcom Ondrom zostupil z vozna, a ked zalozil 
svoj nevelky uzol cez piece ciernej hunky, krdcal s palicou 

V ruke v ustrety svojej chalupe, v ktorej uz od polstvrta 
roka ocakdvala ho vernd manzelka s piatimi detmi. 

Na§i dlho hiadeli za nfm, ako stupal bore dost 
prfkcym vfSkom. Jozko Dolinsk^ tesil sa nad tym, ze 
sedivy starec usiel svojej smrti v cudzine a ta na Zborov 
nesie svoje ubolene kosti. No zki*sla mu v blave aj td 
myslienka, ze okrem zeny a smrti caka tam nanbo e§te 
aj zlovestnd pijavick, ktord na sklone jeho zlvota vy- 
ssaje trochu tej stavy, ktord si starec posledne s velikym 
trudom v cudzine nadobudol. Tak6 myslienky zobudily 

V srdci Jozkovom zial nad ubobou Slovacou a dlho sedel 
a trucblil bez tobo, zeby bol slova prebovoril. 

No nie na veky md trvat takd skucnd duma v hiave 
mlad^ho este 61oveka, a ked Jo^ko Dolinsky obzrel sa 
po velebn^ch hordch kysuckych a nvidel tam na blizku 

V dolince mlade a zdrav6 devy trencianske seno na lu- 
kach hrabat, zablisla mu bned zas v blave myset dobra, 
nddejnd, a on kocbajuc sa na krdsnom obzore milej ky- 
suckej doliny, cftil sa dobre a bol vesel^. 

£)urko Kvetar, Rajnoba a dvaja Jozefovi kamardti 
z Ovciarska besedovali si t^m casom veselo a v Caci 
vstiipivsi do vozna dvaja pasazeri, z ktorych jedeu bol 
zeman a druby neomylne zid, sadii u okna vozna vedIa 
nasich; ten prvy pytal sa Jozka: 

„Zkade ze cestuju, ked tak divne pachnu?" 

On dobre vedel, zkade cestujd na§i, ale chcel sndd 
robit nejak6 posmesne vtipy. No Jozko tiez vedel, co 
chce jeho naduty sused, a preto smelo odpovedal: 

„Z Rossie, pane!" 

NdSmu zemanovi td odpoved akosi tazko presedala 
a skoro by sa uz viae ani nebol Jozka pytal, keby bo 
ten zdpach nebol mrzel; preto teda pytal sa nan po- 
znovu Jozka a tento dal mu nasledujucu odpoved: 

„V strednom Rusku rastu velike a utesene hory 
brezov6, stromy tycbto hor majii krdsnu s(a striebomii 
koru na seba a z ohnut]^ch dlb^^ch haluz visia tenulink^ 
prdtky az k zemi, na ktorych sevelia ani smaragd bliskav6 
listy. Z tej bielej kory tedy vyzibuju tam dechet, ako 
u nds smolu, z ktorebo pocbddza ten prfjemn^ zdpach, 
ktory m sme aj my trochu napachnutf." 

Nd^bo zemana uz aj mrzelo, ze sa na to pytal, a 
zid zo tri razy, kym Jozko hovoril, urobil „pche!" Jozko 
hovoril dalej: 



270 



SL0VEN8K£ POHLADY 



Clslo 12. — 1887. 



„Ani nic divn^ho na torn, ze my trochu pdchneme, 
lebo nasledkom toho, ie decbet upotrebujii Rusi na ma- 
zanie sirov a kolies, zapachne vsetko, co naohodf sa 

V bUzkosti tfch vecf, a ked z Ruska vse posielame listy 
domov, hovorievaju nam domaci, ze i tie tak prijemno 
pichnu ako aj my." 

Zemaoovi uz viae nebolo treba vysvetlenia a HA 
urobil zas len „pcbel^ Potom odtiahli sa od Joi^ka a 
presadii si na druhii stranu k £)urkovi a Rajnohovi. A 
t;fch po kratkom £ase zeman opaC opytoval sa: 

„A oni tam v Rusku po zemanoch cbodia s to- 
varom ?" 

^Akoze, po zemanocb, aj po grofoch, ba aj po 
kiazoch." 

„A 6o su to za India, nevzdelanf, surovf?** 

„To 8om ja este nezkusil po ruskych zemanoch," 
odpovedal f)urko, ^a to cbodfm uz trind&t rokov do 
cesty, videl som len dobrotu u t^ch Tudi. Svoj lud 
miluju, pomdhajii mu, slovom, iijn s nfm po bratsky." 

Zeman neuspokojil sa s odpovedou, a teraz py^tal 
sa Rajnohu, lebo t^m dvom predoSlym uz nic neveril. 
^id sa ustavicne hniezdil. 

„A sedliak rusky je divy clovek, vsak?" 

„Ako zeby mohol byt div^, ked je kresfan, a to 
este ak^ krestan! Ten sa veru nehanbf preiehnat sa, 
ako nasi India, ten sa kdekolvek hrdo postavf s vierou 
Kristovon." 

„A ma ak^ rozum?^ p^tal sa zeman a odvrdtil sa 
od Rajnobu. 

„Hia, veru ten rusk^ sedliak neponesie — pil torn 
ukazal na hradskij, po ktorej krd£al sedliak s hodnou 
nosou na chrbte — tak hia ako ten n&i nosu na chrbte, 
ten zappabne do dvoch alebo do troch vozov a vezie 
kazdii sobotu na trh, co mu Boh na poli pozehnal. Ede 
ze potom nebude mat rozum, ked md i peniaze, aj pine 
komory?" 

Zeman hiadel cez okno vozna pochmurn;fm okom 
do bystro vlniacej sa riecky Kysuce. V'jeho slovenskej 
hlave stav&ly sa mu pekue obrazy rusk^ho kraja, no on 
nechce znat o svojich krevnych bratoch ani spomienky, 
lebo opustil uz aj svoj vlastny ndrod, a zradiac ho, tiili 
sa nehanebne pod uzke krydla daleko slabsieho plemena 
ako je to, do ktor6ho lona patrf on du§ou aj telom. 

Vlak znovu zastal, a ked hned zas len pohol sa, 
zeman akoby udobril sa, prihovoril sa ku Jozefovmu 
kmotrov], dufajiic, ze aspon tento A& mu taku odpoved, 
aki by jeho podivn^ rozum uspokojila. Obratil sa tedy 
k nemu, a ked namyslel si, co sa ho md pytaf, zacal: 

„A oni CO tam robili v Ruskej, hrnce drotovali?" 

^Oj nie, pdnko moj drahy, tam hfm nemajii hlinen6 
hrnce, tam vgetko ze 2eleza alebo z medi radi di*zia." 
„Nuz teda co tam robili?" 
„Nuz z zesci, a ci bodaj ca! kedz ca clovek uz 

V tej ruskej red m^li, z plechu robievame najvac nd- 
doby a z provolka, ci bodaj cal z drotu robievame len 
hrafiky v§elijak6 pre dzeci." 

Zeman sa zas len neuspokojil s odpovedou ndsho 
mil6ho kmoti*a a e§te mu jednu otazku predlozil: 

„Nuz a naco je tak6mu sprostemu ludu, ako je 
i-uskj, riad z plechu?" 

„Hia, prosim ja jich, horky ze sprost6mu; nech mu 
len chvdia, kedz mu idu co predAvac, ze je to dobr6, 
pekn6 zahranicn6, tak jich vykrscf a povie hnedz: „Sto 
tam vaSe zagranicn6, ci tam za granicii — vraj — secko 
miidri ludzia?!" A dolozft ^Tam — vraj — durakov 
vac nez u nas." Namu du^u hfch hnedz naucf m6resu. 
A jako hfm tam v tem Rusku narod ve spolocnosci 
miidre zije! Tam, kdze by nebolo, kedz hfm kter^ vy- 
horf, je po ohni namu dusu bohatSf, jako pred tym bol, 



Nescibne mu majetek zhorec, uz mu ze v§etk]^ch strdu 
vselico vleiu ; .to voz sena, to voz zbo2ia, to radu vsell- 
jak^ho, pl&tna a in6. A nik hfm nechodzf na pohore- 
nisko sbierac. V kazdej blfzkej dzedziue hfm do kopy 
seberii a potom na vozy naloiia a vezd. A na dom nie- 
len ze mu dreva navezd, ale mu ho aj sami robic budu." 

Zemana uz teraz aj domrzelo, ze sa naMch fp&] 
jedno druh6, no nemal uz^co robiC, musel naciivaC, az 
na stastie vlak zastal pri Ziline, kam tento aj so ^idom 
cestoval. Dvere na vozni otvorily sa a ked zchodili, 
mrmlal zeman : „K6borl6 t6t . . .", a iid&k hned dolu na 
nadraif na(al o vSetkych pat kychat od toho rusk6ho 
zdpachu, tak ze ho az slzy zalievaly, ktor6 si potom 
rukavom utieml. 

Emotor Jozefov a jeho kamar&t, ktorf tie2 tu v Zi- 
line zosadli, lebo je Ovciarsko nedaleko tejto, zavolali 
nasich na rozlu^ku pohdr piva vypif. 

NaM roddci stdli u^ u buf^ta a pili ni aj pivo, k^m 
zid na nddrazf este wiAy k^chal a prskal. Zeman zas, 
ktorf tiez pocuval ^idovu prskavicu a opaf vedia nagich 
prechodil, mrmlal: nBodaj si sa tam zadrholl' Na&i sa 
usmiali a povedali si: „Ale mu ten zidak tiez dobre 
sedf V zalijidku." Medzi t^m ozval sa zvonok, nasi po- 
dali si 8 Ovciaranmi ruky, privolali „sBohom!", ta vy- 
sadli skorej, a xxi hrmeli v kr&tkych drglav;fch voz&och 
dalej. 6urko pohodil: 

„Co tf nasi zemani len tak zle smyglajii s nami, 
i s t]^m RuskomI" 

Jozko na chvflu rozm^fslal, io na to odpovedaf, po- 
tom riekol : 

„Ea2d^ durak po svojemu s uma schodiC/ a viae 
nehovoril o tom so svojimi. Rozm;fsIal vdak o vSetk^ch 
podobn^ch zemanoch, ako bol ten, s ktor^m cestoval 
do Ziliny, a velmi ziostil sa na jfch pobliidenom, ne- 
testnom zivote, ktor^ na svete nemd ziadnej ceny. 

Nevystdlo dlho a na§i viezli sa oproti rumom strechan- 
skeho hradu, v ktorom niekdy iili slavni predkovia na- 
sich zemanov, hrdf Slovdci ; a tu zas obnovila sa dumka 
Dolinsk6ho, lebo nevedel si predstavit tii bezcitnosC ludf, 
ktoiych este aj tak6 sldvne pamatnfky, ak^mi su na^ 
hrady slovenskS, nevedia priviest na pravu cestu. 

Skoro na to zmizol vlak vo tme sti'einanskeho jasku, 
a ked vyletel zas na svetlo, ui zaplesali nasi roddci, ze 
stastne vidia turciansku stolicu. 

Na to doleteli zas skoro na Vriitky a tu — nemali 
sa comu te§it. No skoro vsadli naSi do 6erstv6ho vlaku 
a uz tiahli hore turdianskou rodnou zahradou. Radost 
ujfmala jich teraz velika a kazdy pohlad oknom na vi- 
diek dodaval lismevu natesen^m tvai*am. 

Netrvala vSak ani tato jazda dlho a uz opustili 
na§i aj tento posledn^ vlak, a ked rozifili sa v pravo 
i V lavo, aby nastiipili poslednie kroky k domom svo- 
jim, pohliadali vysoko k rodnym hordm, kde pnela hrdo 
do nebies „Tlst4" i „Jankovd," a zdalo sa jim, ie jich 
ni aj tieto vftajti. 



2888. 

Sdefuje Nemophila. 
(DokonSenie.) 

risli druh6 divacky i divaci a odtisli tie mile 
stvory, ktorych rozhovor za&tl ma velice 
zanfmaL Go som dalej pocula, bolo tiez za- 
n(mav6, lebo mohla som poznaf, ze jak po- 
krocil svet od t^ch tisfc liet a ze jakd som ja uz naozaj 
stard. Darmo je, co je pravda, pravdou ostane. Tisfc 
rokov nie je maliikost, to respektovali pdni i panie. Ako 
to za mojich casov tiez b^valo, pdni pova2ovali ma za 



m 


"litS 


1 





Cfslo 12. — 1887. 



SLOVENSKfi POHLADY 



271 



tnladsiu, panie ale hovorily, ze vera musim mat aspon 
poldruhej tislcky. 

Rada by som bola videla tvdre a kroj navStevo- 
vatelov miizea, no nebolo mi to dopriano. VSetko, co 
som mohla zvedief, stalo sa lea cestou sluchu. Co som 
sa touto cestou dozvedela o verejaom a spolocenskom 
zivote voIopdIogamIick6ho, bolo v kratkosti asi toto: 
Y§etko konala elektriua. I ku tym Dajmensfm prdcam 
bola uzfvana. Sluzobnictvo a celad stala sa zbytocQOu. 
T^m bola p&lcivd otazka o sluzobnfkoch riesend. Aj deti 
uz viae netrapili v SkoUch slabikovanfm. Jednoducho 
vzali tak6 mal6 decko a zaviedli k istemu vysokouce- 
uerau muiovi, ktor^ polozil jednu hiiLbicizou knihu ua 
elektrick^ apparat, potom prilozil dr6t k u^ku placuceho 
diefafa a (osi kamsi Dabil mu do hiavy vsemozne vedo- 
mosti, zvlaste ale preliibezuy volopologamlik. Potom uz 
maminka mohla znovu pripat krydla malemu ucencovi 
a pustit ho doslovne na vlastn6 krydla. Prislo mi tu 
na pamat, ze dakedy nam n^s professor hovorieval: 
„KeJ sa dieta zacne ucif, vtedy je eSte tma v jeho 
hlavke, casora rozbreskue sa mu svetielko lojovej gro- 
Sovky, potom millovej sviecky, za tym ni pride lampa 
petrolejova;" istotne este za tym plyu a teraz uz zrovua 
len elektrick^m svetlora zasSenii tmu nevedomosti mal^ch 
obcanov 29. stoletia. Oh, s£astn6 volopologamliciatka! 
Co vy uz vsetko zniite bez mnoh^ho trapeuia tela 
i ducha! 

2eny nevaria viae; vareska, symbol nasej vlady, 
na§a berla a zbra& nasa, je uz len mythickym pojmom. 
Teraz i vari i pecie sa elektrieky, ba mozno rieet i jie 
a pije sa: hladn^ clovek uz len otvori usta, prilozf 
k appar&tu a skoro za ti^m je nasyteny. I saty peru, 
hladia, plataju tym sposobom. I^eny tejto doby zijii si 
velmi pohodlne. Oh, jako zdvidely by sme vdin, vy po- 
2ehnau6, blazen6 zeny sldvneho volopologamliku I 

Mozno, ie este mnoho zanimav^ho bola by som sa 
dozvedela, keby od dveri siene nebolo pocut hlasy pri- 
chodiaeieh pdnov, ako dalo sa siidif, hiifne zavitavsleh 
do zanfmavej miestnosti tejto svatyne umenia volopolo- 
gamliekeho. Skoro rozoznala som medzi nimi hlas pana 
Kodromlaiho. Jeho sprievodclmi boli, ako som sa po- 
zdejsie dozvedela, zvacsa §tudenti i studentky, hladajiiei 
vyssieho akademiek6ho vzdelania u boku professora Ko- 
dromlaiho. Bol to tedy kvet mladeze volopologamliekej. 

Zaroveii. s nimi musel prist aj isty pAn professor 
Orjongovy Lehetom, lebo zrazu, keJ ho pan Kodromlai 
najmenej cakal, bol uz tam. 

Pdn velkomoiny i vysokoucen;f Kodromlai nemohol 
sa zdrzat, aby uz aspon jednu znacnii eiastku svojej 
prednasky nedrilal hned. Ako som zbadala, Studium 
taotov bol jeho konlcek. 

„P,ani mojil* zaCal v najzvucnej§ej volopologamli- 
ctine, na co ozvaly sa oduSevnene hlasy mladych hrdiel : 

„Holuk, hopoluk !" 

„Slavny je nas volopologamlik!" 

^Hilien — hilien — funk I" znelo to sta z jednoho 
hilana. To malo znamenat toiko, co „slava" alebo „zi- 
vili/ alebo dokonca to tak nehorazne barbarsk6 ^urrd." 

^Slavny je nas volopologamlik uz v iinoch predkov 
svojich. Slavny od severnej tocny az po ju^nii. Jemu 
kori sa zem so zverami, more s rybami a nebe s hvie- 
zdami, ktor6 posielajii nam bratsk6 pozdravy cestou 
telefonu a telegrafu. Ba pri prilezitosti ptvorenia elektri- 
ckej drdhy na obrucoch Saturna vztycena bola nasa 
trikolora u br^ny hlavueho nadraiia a spievand detmi, 
starcami, mUdencami i pannami Saturnovej domoviny 
nasa hymna. — " 

„Hilien — funk — hilien!" zrevalo Studentstvo. 

„Tak i Vega i Venusa sii n^m velmi priazniv6. 
S Merkurom vyjedndvame za clo. Cel^ vesmir u&m korf 



sa. Rec nasa zavznieva celym ob^vanym svetom, i tam, 
kde uiet obyvatelstva. A komu toto v§etko m&me dako- 
vat, pani moji?" 

„Hop6luk!" zkrikla krajni lavica. To je pdna pro- 
fessorova jedna Ciastka privrzencoy. 

„V najprednejsom rade naSim slAvnym predkom. 
Tf polo2ili zdklad, na ktorom stojf stale pevne a nc- 
ohrozene sldvny volopSlogamlik." 

„ Hilien — funk — hilien!" 

„Nasi sldvni otcovia vedeli, io majii robit a kde 
nacat zlo: zav^asu zbadali nepriatela 2itia a buducnosti 
volopologamliku, ktory " 

,,Jeden cas stal na velmi slab^ch nohdch," ozval 
sa drsny^, silnj' hlas, v ktorom som poznala odpornika 
professora Kodromlaiho. 

n'Abzug!-^ kri^ala plnym hrdlom nadejnd mlacT, a 
^pereat!" ozyvalo sa sienou; potom e&te bolo pocut hlas 
nevble, az i ten prekrical vytecn^ recnfk, volajuc: 

„Prosfm za slovu ! Nedajte sa mylit, pani moji, nohy 
volopologamlika neboly nikdy slab6, len nieco malicko 
rozkyvotanfr. A aby jich znovu upevnili, takreceno za- 
cvikali, na^i predchodcovia umienili si za kazdil cenu 
odstrdnit vSetko, co zavadzalo by zdrav6mu vyvinu volo- 
pologamlie. Zakony jich v tom nehatily, tie daly sa za- 
obfst. Co jim zavadzalo, boli ti takzvanf" taoti, alebo 
pantaoti, zurivi a hdzevnati nepriatelia volopologamliekej 
idei. Tu este pre pamiatku hia tento exemplar. . ." 

Kym dajedni obzreli si mna a moje zvery 1 naradie, 
vydychol si recnfk a potom pokracoval: 

„Plema tychto fanatikov vyplienif bola hlavnd, zd- 
vazna, poprednd uloha nasich mudrcov. Vsetko ostatne 
muselo ustupit v pozadie. Rassa tUto, lebo meno „ndrod^ 
prirodzene jim uz skorej odopreli nasi otcovia, musela 
zahynut, lebo protivila sa nasej kulture. Svevolne od- 
vracali sa tie tvory od blahonosnej kultury nasej, ktora 
podavana jim bola s pravou starostlivostou a laskou 
otcovskou. Ti sa jej protivili, tf, ktorl nemali ani hi- 
storie, ani litcratury, ani veil vzdelanej, ani nabozen- 
stva; ba ani vlastn^ho gpecidlneho Boha nemali, ktor^ho 
by boli vzyvali, jako nas lytiersky volopologamlik vz^val 
i vtedy svojho strelonosn6ho, siln^ho HadruStonoka." 

„Hilien — hilien — funk!^ zrevali studenti. 

„Plema tych nebezpecn^ch taotov zalezalo zo dvoch 
vi*stiev. Jedna, ta tak zvand intelligencia, boli samf zd- 
rivci, vztekli fanatici a agitatori, druha, to boli zeloti, 
nfzke pokolenie bez vole, bez energie, ktor6 za gro§ a 
troska ndpoja zapredalo dusu i spasenie svoje i svojich 
apostolov. Tychto zelotov nebolo sa co obdvat, no hrstka 
onych povestn^ch agitatorov bola nebezpecna. Vyhla- 
denie tychze bolo tazk6 dielo, no muarym hiavdm i to 
podarilo sa — ** 

„HilienI" 

„Pomocou Hadrustonoka a jeho caty. Taotom ne- 
mal kto pomdhat. K tomu este i medzi sebou stvali a 
hasterili sa. Museli paduut; in6ho nezaslu^ili. Okrem 
toho stvdrali hrozn6 ciny. Ako docftame sa zo starych 
kronfk, musely to byt nebezpecn6 tvory. Meno cloveka 
bolo jim prirodzene odopren6. DIa onej krasnej, hu- 
m&nnej v]^povede jednoho vytecn6ho muza, ist6ho Goron- 
podola, ktord zneje: taot nom omborolo. Tento muz, 
mimochodom receno, bol veTmi slachetn^ i io 61ovek. 
Jeho charakter bol opravdu katonskej prfsnosti, jeho 
mravy bezuhonne; on svieti vsetk^m volopologamlickym 
vlastencom za vzor cisty a jasnj^, bez vSetkej skvmy — " 

„Nestojf — upieram!" zavzncl znovu mne uz znamy 
hlas Orjongova. 

„Abzug — pereat!" prehluSili studenti smelca. 

„P&ni, nedajte sa m&mit; tajfm, zeby taoti neboli 
India — « 



272 



SLOVENSKfi POHLADY 



Clslo 12. — 1887. 



„Pereat — abzug!" 

^Sn&cT pololudia/ zamie§al sa Kodromlai, aby vy- 
hiiul stvanici." 

^Pololudia, snad pidiludia?" posmieval sa Orjou- 
govy. Hurhaj nieco zatlchnul a preto odvaiil sa ten to 
ucenec so slovmi: 

„Pohliadnite, pani moji, na tiito mumiu (oh!), ktoru 
vykopat podarilo sa mdjinu sl&vuemu kollegovi. Istti 
zndmku Tudskosti, alebo, ked tak chcete, pololudskosti, 
uajdete vyrazenii na jej cele. A ked prikrocfme k roz- 
beraniu lebky tohoto tvora, odvizime teraz uz istotne 
zkarnenely modzog, a ked pridame to, co mohlo od tisfc 
rokov zoschnilf sa z neho, slovom: ked pomocou naj- 
vyssej niatematiky vypocftame, co mohol vaiit za ziva, 
budeme videC z resultatu, ci som mal pravdu ja a ci 
p&u Kodromlai i s jebo Goronpodolom blahej painati.'' 

„Abzug!" krical dakde nejak^ osamel^ bias. 

„Pdni moji! Nemfizem tajit, ze v niecoip i cteny 
pdn predrednik mi pravdu!^ Takto prevzal znovu slovo 
diplomatick;^ p&n Kodromlai. Na jebo slov& ztfcbia uz 
aj posledn^ zndmka trmy-vrmy. ^No predsa nemozem 
sdblasit s nfm v torn, aby otvarali sme lebku tejto 
taotky uz dnes. Dnes, kde nas volajii tak mnob6, sldv- 
nostn^ zdbavy! — No prosim edte mdlidko za trpezli- 
vost. Dokon^fm rozprava o taotoch. Zn&mo je tedy, ie 
vzdor nfzkemu stupnu, na ktorom nacbodili sa, stvdrali 
pikle a tiklady naproti stdtnej idei ndsbo volopologam- 
liku. I zaioiili si, vraj, jeden spolok, tajny a briegny. 
Dejiny nds o torn pou^ujii, jak velmi zkazonosn6 boly 
umysly t^ch, ktori toto vym^&Iali. Lebo pod pokryvkou 
vzdel&vania sa stYirali sa tam sprisabania, bomby, gra- 
naty, dynamity, nitrogliceriny na sudy i bocky a schovd- 
valy sa a blesk nen&visti srdal z oiA kaM6ho ilena. 
Krvezfznivci tfto nechceli ni5 viae a nic menej, ako 
spojenie sa taotov s Huruskom, dakedajsfm barbarsk^m 
st&tom, kde dotedy, k^m nasa oUa^njtica ruka na6 ne- 
siabla, p&cbaly sa brozn6 nepr&vosti. Taoti chceli tedy 
potajomne zapredat, ba na fraaforce potrhat n&s volo- 
p51dgaralik a spojit sa s nadfm nepriatelom." 

P&n Kodromlai si vydychnul. Urobil takrecenu 
„kunstpau8u." Zakai^Ial, uapravil si elektrick6 okuliare 
na volopologamlickom nose a potom znovu za&tl roz- 
prdvat. §tudenti, , istotne zdesenf a otrasenf v bibkach 
duse, nasiiichali pobo^ne. Orjongovy tento raz neohlasil sa. 

„I CO nevykdzali? Ponev&c nevedeli e^te lietaf, ce- 
stami po suchu i po vode pre nase stride nemohli, 
spojenie s Huruskoro ale naskrze mat chceli: vyhrabali 
si oni dlho^izny jask popod zem a t^mto chceli za je- 
dnobo pekn^ho r&na voviest celd arm&du do naiiej pre- 
milej vlasti. Lebo td cata, ozbrojend bunkovami i dyna- 
mitom, uz dakala na hranici. Boly by sa dialy hrozn^ 
a neslychan^ veci, keby nadi dedovia neboli roali dobr6 
nosy. Ale oni zavonali, ie niekde nieio prismudlo. I zar 
pchali dieru papierov^mi balvanmi krajinskych deficitov 
a naliali do nej petroleja, potom zapalili a tak vydusili 
mnobych taotskych robotnfkov. Ked toto vykonali, od- 
d^chli si a potom tasli rychlfkom na miesto, odkial tie 
pikle vychddzaly. Tam e§te len pri§li brozn^ veciam 
na stopu. Odokryli tajn6 tiaciame, potom vldmali sa do 
ssklepov, kde razily sa peniaze, a mnohym podobn^m 
zlocinom prisli na stopu. Prirodzene pozatvdrali tu bagdz 
do temnfc i zatvorili jich peles, majetok i peniaze pri- 
rodzene pobrali a zasatili i nakfmili niekoIk;^cb blad- 
n^ch volopologamlick^ch liradnikov. — Skoly, vraj, tiei 
mali. Tam , jako docftame sa z dejepisov toho veku, 
lievali ndkazou pantaotismu nabratf cernokfiazi ohrom- 
nymi lievikami jed nenavisti oproti v5Iopologamliku do 
hidv nedospel;^ch cblapcov. Ya6§(ch, vraj, napdjali z fla- 
siek. Ten extrakt, ktor^ napiigfali tymto sposobom do 
krve mlddeze, mal strasne liciuky. Nfm napojeny stu- 



dent tvdril sa sfa posadly. Spieval, krical a trepal 
vsetko, £o mu v cestu prislo. Stal sa cele nemoznym. 
Aby sa toto zlo tak rapfdne a zazracne dalej neroz- 
Sirovalo, pobrali nasi dedovia — miidri a Slachetni to 
pdni — lieviky, ktor6 pozdejsie dali na bliaSky pre 
fiboh6 siroty preliat a tieto potom poslali volopologam- 
lickom vlastencom na edukdciu. Flacky vlastnorucne 
potrepali, aby sa tomu nestastiu prekazilo. 6ernoknazov 
ale rozprd§il] po svete. — Na to utiahli sa taoti, no nie 
na diho. Nepredpojatec myslel by, ie sa u2 poddali, no 
nebolo tomu tak. Skoro prisli na stopu nov^mu spiknutiu. 
Tu sprisahaly sa zeuy fazkou, prisnon prisahou a zacaly 
stvdraf liklady, ak^ch len zenska mysel moze vymyslef. 
Pod akousi zdrainkou nasbdnaly depcov, zdpony, plachty, 
sukne, kosielky na bromadu. Ku jak^mu cielu? Nu2, 
aby vystrojily armddu amazoniek oproti volopolSgamliku. 
Lebo vysvitlo, ze v kazdom £ep£oku ukrytd bola zbran 
toho veku, takzvan^ revolver, alebo aspoA jeden ^nail- 
bonbon Podobnou zbranou vedely vraj taotky dobre 
zacbodit." 

„NovO d6kaz, ze prisliichaly do radu ludf — ** 

nPoloIttdf, pane kollega, poloTudi, pidiludf! Infe- 
riorna rassa, pane professor, inferiornd rassa, nerd£te 
sa m^lit a m&a vytrhovat. Nezndm, preio chcete na- 
didputovaC vzdelan^mu svetu 29. stoletia, ie taoti boli 
India? Ufame sa, ie ste prfliS dobr^ vlastenec, uei 
aby — « 

„Moje ylastenectvo netrpf pochybnosti," odvetil hrdo 
napadnut^ Orjongovy. „No kde mi riecf nutno, tam ne- 
ml£im. Za to ueskveju sa pravda na mojich prsiach 
hviezdy v8elikej velikosti, jako na vadich — " 

„AbzugI** zkrfkol jeden z blfzkostojacich dtudentov, 
ktor^ istotne chcel mat eite dnes nejaky malink^ dkan- 
ddlik, no jehp slovo nadlo len slabej ozveny. 

Temz pan Kodromlai rovnodu&ne siahol na elektricky 
zvoncek a zazvonil si na poriadok a pokoj. Potom po- 
kracoval vo svojej prednd^ke: 

„Tak chytili sa predkovia naM do Caikej, serioznej 
prdce: vyhladiC taotov. Darmo je, politika tomu velela. 
Muselo, to muselo sa stat za kazdd cenu, a sice tak, 
aby ani pamiatky po nicb neostalo. Lez bolo ze to kus 
prdce! Lebo tf b^ili sa ziifale: sekali, rdbali, rusali 
sa, hr^zli a konecne bila jfch poslednd hodina — " 

„Hilien — funk — hilien!" 

„JakOm sposobom sa to stale? ie boli taoti zatati 
fanatici, to sa tedy vie. Bili jich biedou — nepoddali 
sa; zlatu nepristupnf, uepoddajnf. Mordlne jich ubijali — 
zpierali sa. Brali jim lirady, vyhdnali z miest a bsdd — 
oni ni£ na to ; hanili jich, tupili jfch ret — oni si este 
zaspievali. No ked u2 vsetky struny praskly a nii ne- 
pomohlo, zacali jim brat deti od pfs matere — a rana 
bola zatatd do tvrd^ho p6a. Start pohynuli biedou, rolad 
nedorastala — tak ubili n^ poblavdri biednych taotov.*' 

pUbili jichl^ zaiipela, zaplakala dusa moja. 

„Hilien — hilienl" zarevalo studentstvo. 

„To bol zdklad nagej sldvy. Odtedy rozsirovala sa 
i na vonok nasa volopologamlia a rapidne zrastala jej 
sila i nddhera. Tym viae, ze nd& ndrod podivuhodne 
zaial sa rozmnoiovat. Lebo slial sa s kmenom, ktorf 
bol od pociatku vych^reny plodnosiou. §tastnd to miesa- 
nina! Tu, pdni, vidite na stene mapu st^rej Europy. 
Toto mal6 co je? To je, vidfte, star^ volopologamlik. 
A toto? Tento obrovsk;^ kus tu? To je onen hunisk^ 
dtdt, ktor^ potajomne kfmil prdzdne vacky taotov strie- 
bom;^mi peniazmi." 

Tu priSlo mi na pamdt, ie pri mojej poslednej ceste 
do M. videla som na jednej stanici podobnu mapu na 
stene. Jeden mily spolucestovatel uKdzal na im a po- 
vedal s v^znamnym pohladom: 

„AjhIa, sldvny volopologamlik." 



SLOVENSKfi POHLADY 



273 



^Ano," odvetilft som ja na to, a mjsUm, ie som 
Bahlas pomyslela to, ie je tenJe povolauj, aby pohltil 
cel^ ten obrovsky sever, prive ako ten malinlq^ Janko 
Brasko v povesti za veliku miau halu^iek. Oj, od toho 
dfia, od doby tej, plnej blfakav^ch meteorov, minulo 
temei' tiafc liet. 1i druht dtlvno spo^fvaju t hroboch 
STOjich, lea ja eSte iijem a musfm pocdvat, ako vy- 
hladili mojet. 

f)a!ei rozprival uCenec, hiatorik a archaeolog v je- 
dnej osobe: 

„HIa, niet viae nepriatela volopologamliku. On pod- 
manil si rnddrosEou avojich kormidelnfkov vsetok evet. 
Leu IiibezQ^ volapUk delf aa s panstvom naSfin. In^ieho 
niet viae. Kde pySnJ ayn Albiona? Kde vyplnav^ Nemec, 
vrtkavy Franciiz, horkokrevny Spaniel, spevavy Talian, 
(arbavy HoUandan, bystr^ Sv6d — no a o taotoch a 
jim pribuznych ani reCi. 
YIeUco podmanili smo 
si my a volapuk — " 

„HiUeii !" 

.Kultura naSa neacn& 
bola na z&pad i vychod, 
na juh i aever I&dov^ch 
to^ien. Pri elektrickom 
svetie pecie ai novy 
V()I(3pologamlik star^bo 
Gronlandu svojho tu- 
lefia a peronije verse 
nasich b^anikov. Deti 
jeho taucujii okolo pe- 
iienky narodnj, bijii aa 
na opatky a spievajd 
si : I'ocopocokrinolon- 
ban. Oh, jak zivo viem 
si predstavit vas, vy 
odukalfaUi grdnland- 
sko - volopologamlick^ I 
Zaaite v ko^i tutenej, 
blfskav^, koam^ odka, 
sirok6 tv&re, tTapkav6, 
neutren6 noSteky a v 
i^Btach cmulok z tulenej 
Blaninyl K tomti ten 
povabnj^ tanec — ach, 
jak vAm to svedcll" 

Po krdtkom vydych- 
nutf pan Kodromlai po- 
kracoval v avojej reCi : 

„Na nivach i prMach 
Ameriky nepo^ut viae 
slova inak^ieho, nez ne- 
doalimj idiom volfj- 
pfilogamlikn, a kazd^ 
elektrickj verkUk hra 
len kriane melodie : 
fadjrotototyii I A kde dakedy atara Stbir hranice avoje 
rozprestierala a hnizou naplnovala ardce kazdeho cit- 
n^lio cloveka, kde dakedy tisfce ne§taatn;^eh obetf upelo 
V o1oven;y'ch baniach, tarn teraz pocut len apev a amiech 
gta8tn;^ch ludi a videC p&st aa tu£n6 bravy a kone, nad 
kt«r^i plieska bicom pasdk, odenj v elegantny nArodn^ 
kroj, Tam, kde svaty Ganges vlieva svoje mutn^ vlny 
do Indick^ho mora, kde hlivel ta^komyaelny Ind, sn(va- 
jdci kr&aach raja, tam prehfifiaju aa ameli chlapici, 
takzvanf „iibo)il chlapci," na byetronoh^cb konfkoch " 
„A ifbajti na 2ivot i majetok obyvatelatva," pre- 
bodil Orjongovy. 

EOdromlai zlostne zakaaTal, Studenti bnidali, ale za 
to pokraiovalo sa edte v predndske 

„A kde krvolain^ Zulu dakedy poknkoval svoje 




Dr BohuslaT Sulek 



v&lecnS piesne, tam sl^vi o niekoFko dni vdldpologam- 
licka opera 500-ro<Sn6 juMleum avojho trvania." 
„Hilien — hilien — fnnkl" 

nSahara, poatrach to putoikov arabskych i knpcov 
europejakych, nechova viae len Selmy pd^te a nediha 
v§ade vyziabla amrf na ludi, lebo naSim pri^inenim, na- 
gfm d6vptipom atala aa tym, ci'm je teraz: opravdovon 
rajskou zahradou, I prechodia aa po nej civilisovanf 
Tudia na miesto divokf ch ^eliem ; i tam zneje rec naaa, 
rec o6isten4 uz od prfveskov taotsk^cli ; troaky taotiamo 
vyliicen^ ail z nej, i oataly len cist6 zrn&, a. z nich 
utvorily aa slovA pln6 bajecn^ch foriem, Co nebolo 
acbopn^ zivota, zahynulo, odpadlo. Len my ame apra- 
vedlivou pracou zaaliizili st iivot i rozkvet. Blabobyt 
nda sme si zaaluitili, lebo bojovali sme cestnou zbradou, 
po rytiersky. No uz teraz v^trae s a k nismu pi-edmeto, 
ktory doviedol n&a na 
pole tychto rozpomie- 
nok a dODiitU ma k ma- 
lidkej a krdti^kej roz- 
prave. Ako vidfbe, p&- 
novia, tu je oneu po- 
divubodn^ezemplixda- 
vnych taotov. Skoda, 
ie nemame pArik. Je 
doaC dobre zachoval^, 
io aa A& tomu pripfsaC, 
ie bol za dlhil dobu 
uschovauj V priestore, 
kam nevniklo povetrie. ' 
VSetko , 60 hovoril 
pin K5dr6mlai , bolo 
Spikovano velmi uce- 
njmi Msami, no ja 
dom 81 to vietko ne- 
mohla zachovat, dost 
ze Bom to aspon ako 
tak mohla „preverto- 
vat" ; ved bolo hovo- 
reno vo volopoISgam- 
lictiue, z ktorej, ako 
pOTedano, vSetky taot- 
ake korene ai, holy vy- 
mizly. 

Vyaokouieny pin pro- 
feasor zacal znovu svoju 
rozpravu : 

„Predmet tento na- 
lezen^ bol v bor^ti 
tondoliitoratonsk^eb, v 
jaakyni, ktori noaila na 
sebe stopy dcinlivoati 
rozumneJSfch tvorov. U- 
prostred n£radia tohoto 
zAi aa, £e byvala mu- 
mia tato cele samotnd. Kostiy dvoch neznimycb, toraz 
uz neexistujucich a pri nej nalezen^ch zverov sved^ 
akejsi spolocnoati. Snad tento riad podd nim vysve- 
tleme a pom6^e ur6it, co konala tdto osoba t odlahlej 
pusti pri audoLh a bofkich. vtedy eSte pln^ch. Co ua- 
cbodilo sa tam dun? Co atrdiSila ona? Lebo istotne bola 
postavend iia striii. A to privMza nds na domnienku, 
ze V tycb sudoch nachodi sa strelni latka," 

§tudenti a gtudentky 29. stoleda uatdpili na atranu 
od nebezpecQ^cb bo£iek. 

„A ja hovon'm, p&ni, ie obsab t;^chto sudov za 
onoho tam mohol sa cbUpat." 

.Moino," odveUl Ebdrdmlai, „Ty i tak dobre znite 
uriovat obaah podobnjch n&dob a ete railovnfkom ist^ho 
druhu — " 



274 



SLOVENSBfi POHLADY 



Clslo 12. — 1887. 



„SnA(f nie vacSlm, nez moj vysokouceny, lytiersky 
pdn kollega, ktor^ho nos 8yed£f o mojom pouf^enom 
tvrdeni." 

I to prezrel Kodromlai chladnokrevne. Taki velkf 
pini zvykil mat dobr^ zaliidky. 

^Zaiste obsah tychto sudov rnusfme chemicky pre- 
zkiimaf, co sa lahko ii v terajsej dobe, kde veda po- 
krotila naramD;fm postupom. Skorej mo^eme ale urciC 
a pomenovat ostatne predmety. Co myslite o tejto ze- 
leznej hracke? Co je to?" 

„To je asnaJ jeden z tych revolverov, ktor6 ste 
pred chvf lou racili spomlnaf, nie ? VeJ dia vasich zpravo- 
dajov taotky znaly dobre zachodiC s tou zbrojou?'* 

„Akozel Ostatne moze to byC i nejaky primitivny 
hudebny n^troj, ktor^m si osameld cas kratila/" 

„JestIi vasa railost yyliidi z neho nejak;^ zvuk budbe 
podobny, rdd uverfm." 

;,Nie som muzikalny, pane kollega.'' 

„To uverlm.'* 

^SndcT i to ponechame si na zajtra. I tak nam ^s 
uchodf. Tu este mAme nejake zbytky potravnych lAtok." 

Pri torn omakaval Miskov dohan i strukv hrachu. 

^Haha! toto? To potmvnA latka? Oh, slavny rauzu 
a rytieru nesciselnych cestnych legif pre umenie a vedu ! 
Toto potravnd latka taotov?!" 

„Ba prdve, pane, je to jeden drub kapusty. A ka- 
pusta bola taotom nirodnie jedlo.'^ 

„A najma s masom! To ano; ale tento drub nie, 
to mozete uveiit. Vsak necbajte si i to na zajtrajsl den." 

pPane, vasa mienka, vds drz^ ton — " 

„Hrdte si na citlivebo, pane? A vsak do volte, m4me 
tu este nieco, Tu tento kus dreva husto popfsany — co 
torn sudite?" 

„Cozeby, ako to, ze je to interessantny nalez taot- 
skeho pfsma, Tu biroglyfami naznacen6 su istotne yf- 
znamne data z historie tejto rodiny. To urcit a pozndvaf 
bude abstraktn6 stiidium." 

„0h, oh!" vysmieval sa Orjongovy, ktory vzdy viae 
odnfmal pody preslaven^mu Kodromlaimu, „toto taotsk6 
pfsmo! A coze boly on6 ndhrobnlky, ktore pred rokami 
objavili v X?" 

„To nebolo taotsk6 pisuio, to bolo plsan6 vzdelanyra 
pfsmoin, podobny m i ndsmu." 

„Majte si i to, vsak este budeme o tomto hovorit 
i zajtra. Zvedav^ som naozaj, co precltate z tohoto 
dreva. No, vidim, ze ste hladny. Prichddza cas elektri- 
ckeho obeda. Ale predsa rad by som sa este zpytaf, fo 
siidite obsahu tejto sklenice? Je to snad tiez nieco 
pusnoprachoviteho, alebo nitroglycerinov6ho?" 

„Pane, je fas, aby sme ukoncili ; budeme este o torn 
i zajtrd rokovaf!'' 

„0h, prosfm, prosfm! Len malicko e&te. Pro apeti- 
torium mohli by sme okiisit tiito tisfcroCnd mastranciu." 

Kodromlai odstupil; istotne zhrozil sa nad tymto 
nabfdnutim. Orjongovy ale nahnul sklenicku a ja pocula 
som najprv glgniit a potom mlasknut jazykom. 

^Prisam hadrustonoku — nie plan6. To je iste, ze 
je tam ak^si ohen, uz co je hned i nitroglycerin. Zkuste, 
pane kollega." 

„Zkd8te, ked je flaska prdzdna." 

„Tak? Glgnul som tedy privela." 

„Tak sa zda — ale podme." 

„0j, este nie; zbyvaju ndra eSte tieto kostry. A tie 
modzgy vdzif, pane, tie modzgy — " 

^Ale je pozde, povazte — " 

„Utencom nasho kalibru nie je pozde, k cinu tedy ! 
Co siidite o tejto kostre?" 

„To sii kostry, ako vidno, rozlicnych zvierat. No 
obidvoje uz len mythick6 zveri. Istotne prinalezia do 
triedy ssavcov." 



„l8totne?" posmieval sa Orjongovy; „vsak predsa 
uriite bliisie. Tu hia vybezok chrbtovej kosti. drdpy, 
lebka — comu najvaSsiu md podobu?" 

nVsak je to zrejm6: jeden drub vlkov alebo Ifsiek." 

„A nie hyeny alebo sakala?" 

„I to mozno — veJ je to jedno." 

^A ja tvrdfm, ze to pes." 



» 



Hm." 



„A toto? RActe sa dobre prizref. Tu je uz i lebka, 
i paprcky, i zuby inak§ie." 

^Toto je istotne zver, ktoi*^ v naSom veku viae ue- 
jestvuje. Zanimav^ bude o torn rozm^slaf a bladat v ar- 
chfvoch jeho stopu. Zda sa mi, ze cital som uz niekde 
tomto mythickom zvierati." 

„Vsak som si myslel!" zvolal kollega vysokoude- 
n6ho pdna Kodromlaiho, „rdcte sa len rozpamatat." 

„V§ak mi ono pride na pamat. Zkratka, je to zviera 
trdvou sa ziviace." 

„Na prfklad kon." 

„Hm." 

„Aj osol." 

„Pane!" 

„I somar.'* 

„Nenarazajte !" 

„ Alebo baran." 

„Vy neocaty, hladov;^ ucenec, vy! Mdm chuC nadat 
vam do potajomnycb pantaotov, vy!** Oznacujuci plesk 
dal zatvdraC na podaren^ zaucho. Kodromlaiho okuliare 
zhi'kly a hned na to niekto zkrikol: 

„Hajra!" 

Krik, povyk, plesk, tresk rozliebal sa okolo mojej 
kasnicky. Strhla sa trma-vrma, a zmatenie jazykov, sfa 
pri stavbe babylonskej v&ze, nastalo a zmabalo sa sienou. 
J3a zdalo sa mi ku podivu jasno, ze medzi volopolo- 
gamlikom pocujem 8j nasske slova, prenesen6 v hibokom 
base: „ides hoi" No v tom zraatku, ktor6mu som bola 
uSitym svedkom, nevedela som si to vysvetlit Zo vset- 
k6ho, CO dialo sa vokol mna, sudim, ze si moji vysoko- 
uceni a slavni, rddami opatreni professorovia a ucenci 
boli vo vlasoch. Student! i studentky, ktore neutiekly, 
pomahaly hasit a robit krik a hurt. Vsetko to v mojej 
najblizsej blizkosti. Ba zdalo sa mi, ie ui i sudy do- 
staly svoje, lebo vydavaly temn6 zvuky, dokazom, ze 
sii veru pln6. Cvendziace, letiace predmety oznaiovaly 
pdd zanftnavych antikvit, — kladka i sklenica, — k tomu 
zvonil elektricky zvoncek na poplach. Bola to neserednd 
miesanina zvukov. 

Zrazu cftim i ja otras, kasnicka prevrhnutd leti so 
mnou, bez krydel, a ja sedim na lavicke v kolibe. 

Povyk i zlostne vrcanie len trvd. I vidim u svojich 
noh Sdvu s navrativsou sa Tisou v nepeknom boji. 
V klbku zubami i drapami obrabaly huste kozuchy svoje. 
Od dverf Miso s vatnilom v ruke, imperdtorskou tvarou, 
a opodial za nfm kuka Zuzkina naivnd zdrava tvar. 

„Ale ho idesl HIadze ti ho! Ako sa zklbcily, ci ho 
vidis. Nech prepdcia, ale my sme ani nie o nicom ne- 
vedeli, len ked sa pochytily. Pakujes, ty obluda! Sava, 
Sdvicka, tuto, na!'^ A uz Cahal z kiita §aflik so psiarkou, 
riedkavj corpus delicti pred vitaznu Sdvu, kym Tisa 
zahanbend a porazend kulhajuc opustila tesny priestor 
koliby. 

A ja so vzdycbom uTahcenia zdvihla som sa z la- 
vicky a ztriasla meravost i porobu sua. Len sen? Nie 
skutocnost? Nie viae, ako sen? 

Vyndem si pred kolibu — jak krasne tu von po 
biirke I 

Slnko svieti a kiipe paprsleky svoje vzlate cervfen- 
kavych obldckov. Od vychodu este chmary letia na dol, 
nad nimi zbytky krdsnej diihy. 



Cfslo 12. — 1887. 



SLOVENSKfi POHLADY 



275 



CelA prlroda skveje sa v barvistej n&dbere svojej, 

sCa V slzach zkupand tesila by sa novej radosti, nov^mu 

zitiu. Hory a pahorky stoja tu sfa zakliate, zme<fanen6, 

prisno, odmietave; cakajii na Sibnutie jarovn^hd priitka? 

6akaju. Wed majd casu. 




Slovensk^ Plutarch. 

Sdefuje Alexander Lombardini. 

116. Stefan Dubniczay (Dubnickt). 

arodil sa dna 21. februara 1675 v Dubnici, 
V stolid trencianskej. Roku 1701 z Pazma- 
neuma odisiel za duchovn^ho, jako to sam 
naznacil v knihe moral, theologiae Pavla 
Laymana. Jako tak^ vyse troch rokov administroval 
dolno- a horno-drietomsku faru. Ked v cas rik6covskych 
zbiir kostol a fara drietomsk^ zhorely, pregiel za ad- 
ministrdtora fary do Prusk^ho, ktorii ked za stvrt roka 
spravoval, z nariadenia iigmunda Szortnyiho, tragur- 
sk^ho biskupa a gener. vikdra nitrianskeho, obdrzal 
sprdvu fary teplianskej pri Trenclne a filialok: Teplfc, 
Dobrej, Opatovej, Velkej a Malej Kubry, a bol Jdnom 
Simonovicora, dubnick^m fardrora, ktory bol vyslany 
Jdnom Frideckym, trencianskym archidiakonom, r. 1705 
d&a 2. aprfla cirkevDe installovany. Tu nasiel Tud zo 
stanoviska katolick6ho vo veTmi nudznom stave; okrem 
Opatovej ostatnf farnici boli evaDJelickou vieruu na- 
siaknutf, vyvolili sebe za kazateTa isteho £)ura Kepkeya, 
ktory bol pred 12 rokmi trubacom v jednom cisdrskom 
pluku, a usilovali sa tomuto odovzdaf kostoly teplansk^, 
dobransk^ a teplicky, ale fardr veriacim svojim kostoly 
zpat odovzdal a mnohych lim.-katol. vieru zanechavSfch 
do lona cirkve opat prinavratil, a sice od 17. jdna 
r. 1705 do 27. nov. r. 1725 908., ktor^ch mend po- 
zDacil do starej matrikuldrnej knihy. Medzi tymito 
obratenymi nachodili sa i jeho matka Dorota Slezdnska 
z Dubnice (8. dec. 1705), jeho stari matka, Dorota 
Sdntovd (25. dec. 1705), jeho sestemica, panna Helena 
Ujhelyi, jeho sestrenec, Stefan Ujhelyi, a Frantisek 
Ujhelyi. 

Dubniczay farsky dom v Teplej s gazdovskymi sta- 
vaniami, ktory bol v chatrnom stave, uviedol do po- 
riadku, desiatok z jahniatok pozostdvajuci farsk;fm prd- 
vara nazpat vydobyl, hudobn6 ndstroje pre kostol vlast- 
nymi peniazmi zaopatril, rolu „Zdbreh" recenii a v opa- 
tovskom chotdre leziacu r. 1706 nazpat vydobyl; v cas 
vyslatia Sz6ch6nyovskou transakciou komissarov k za- 
ujatiu teplanskeho a filidlnych kostolov, kde tieto kato- 
Kkom zanechan6 boly a miesto k stavaniu modlitebnice, 
ktor6 nekatoHci teplanskf pod miestnym kostolom od 
komissdrov obdrzali, r. 1707 zaujal a s privolenfm vrch- 
uosti skole a uzfvaniu rektora odovzdal. V torn istom 
roku vydobyl dve pred 20 rokmi odcudzen6 rolky, v do- 
branskom chotdre leziace, ktore od ddvna patrily kostol- 
nemu hudcovi. Roku 1708 postavil od zdkladu nov6 
stajne, ktor6 pred t^^m Kuruci i s ciastkou dediny vy- 
pdlili; r. 1709 vydobyl diel z obecn6ho pasienku; r. 1712 
organistu ustdlil do pozemku r. 1707 zaujat^ho, tak aj 
farara do role, „Zdbreh** recenej; r. 1713 obnovil za- 
nedbami alimentdciu gkolsk^ch mendikov; podzeliara, 
ku farsk^mu stavaniu prijat^ho, vykdpil od vSetk^ch 
poplatkov ; usiloval sa kostoly priviesf do dobr6ho stavu. 
Mnoh6 su jeho vyborne skutky, ktor6 sii zaznacen^ 
V dejepisnej knihe fary. 

Muz tento bol neohroien^ ochranca katol. viery a • 
v^znamny polemick;^ spisovatel; jeho spisy majd tieto 



ndzvy : „Coluber tortuosus," — „Primitiae Deo et Agno,** 

— „Orthodoxa Propugnatio Patris," — „Legales For- 
mulae Juramenti," — „Manna absconditum," — „Con- 
gruum Colloquium," — ;,Panis quotidianus Parochorum," 

— aMethamorphosis in Comitatu Trenchiniensi de bono 
in malum, et vicissim," — „Methamorphosis fidaei ortho- 
doxae in comitatu trenchiniensi" (r. 1737), — „Kratifik6 
katol. dokdzanl.'' — Od r. 1720 citame ho podpfsan6ho 
ako vicearchidiakona treu(ianskeho okresu. jeho smrti 

V starej zdpisnici dubuickej fary stoji poznaceuo: D&a 
26. dec. r. 1725 v defi sv. Stefana mufiedlnika po tai- 
kych duchovn^^ch prdcach, po zndsanf fazkych neprdvostf 
od luterdnov a rdkocovsk^ch rebellantov nekdajsi Stefan 
Dubniczay, niekdy cirkve staro-bystrickej, drietomskej 
a teplanskej fardr, dubnick6ho kostola dobrouinec, pln^ 
zdsluh, na phtisis prestal zit priam v den svojho pa- 
trona, ktoreho ctil, pokial zil. 

Jdn Baltazar Magin, dubnicky^ fardr, dal Dubniczaymu 

V dubnickom kostole, kde je pochovany, u rohu evan- 
geliuma velk^ho oltdra postaviC kamenn]^ ndhrobnfk, na 
ktorom (ftame tento napis: 

Hanc a se structam Stephanus Dubniczay ad Aram 
Conditus est, testans cum pietate fidem: 
Sicut enim vivens coeli quaesivit Honorem, 
Sic colit in templo post sua fata Deum. 
Et-verbo, et scripto Bellum torquebat in Hostem 
Heresim, an Xti non fuit Ille Prigil? 
Institutiae idcirco jam possidet lUe coronam, 
Quam Justus Judex reddidit Ipse Deus. 

Dubniczay zalozil v Teplej 150-zlatovii zdkladinu 
na 18 omsf, ktor6 mali odsliizit teplanskf fardri; neskor 
summa ta upadla na 135 zl., a tak pocet on^ch omii 

V cas kanon. visitdcie, r. 1816 konanej, zmeneny bol na 
10. Po jeho smrti administroval teplansku faru Jozef 
Vabel. 

117. Jozef Ignde Bivl^a. 

Narodil sa r. 1754, dia inych r. 1755 v Predmieri 

V stolici trencianskej. Bol katol. knazom, a sfce najprv 
fardrom dolno-dubovskym, potom v Sbehoch v ostrihom- 
skom arcibiskupstve. R. 1827 stal sa kanonikom pres- 
porskej kapituly a bol prvy spolu aj s Irarichora Hozzi- 
kom, Kunstom, Pribylom, Boskovicom, Schramkom, Ko- 
vondym, Ungerhoferom, Kratochvilom a Domeom, ktorf 
nosili ozdobenie, darovan6 kapitule mocndrom. Frantis- 
kom I. na pamiatku korunovania Ferdinanda V. Jako 
cirkevny spisovatel vydal v slovenciue z viae svazkov 
pozostdvajuce cirkevn6 reci. Cinnost jeho literdrna padd 
medzi r. 1783 — 1820. On je predchodcom Bernoldkov;fm, 
CO tyka sa slovenskej spisovnej reci; bol jeho protivnl- 
kom, no neskor krdcal za nim. R. 1783 — 1785 vydal 

V Presporku: „Ren6 mlddenca prihody a sku&enosti ve 
2. strdnkach." R, 1820: „Prfhody ze sv. plsma star6ho 
i nov6ho zdkona,* vo 2 svazkoch. R. 1783 vydal v Zi- 
linc knizku vo 2 svazkoch: „0 epigrammatech," — 
roku 1789 — 1796: „Kresfan8ko-katholick6 udbozenstvf" 

V 5. svazkoch v 2iline, — ;,Cvicen( pobo2nostl," v Zi- 
line, — „Prdvo o ziveni fardrou," v 2iliue, — „Obrana 
Bl. P. Marie,'' v ^iline, — „Vesel6 licinky a rozprdvky 
k strdveni triichlivych hodfn," v 2iline r. 1795. — Smer 
Bajzov je cisto slovensky a v pomere k Bernoldkovi, 
najm& na znciatku, polemicky. 

Zomrel r. 1836 dfia 30. novembra. Bajza v kodi- 
cille, r. 1836 spravenom, zanechal kostolu v PrietrM, 

V Dolnom Dombove a v Sbehoch po i300 zl. (conv.) 
na omde, chudobn^m a o.gauistom, aby slovenskii mld- 
dez madarskej red vyucovali; na udr4anie kalvdrie a 
k administrovaniu svojej zdkladiny pridal 200 zl 

35* 



■• ■ 'm. 



276 



SLOVENSKfi POHLADY 



Clsio 12. — 1887. 



118. Alexiii§ Jord^nsky. 

Doktor bohoslovia, najprv ucbdr ndboSenstva a fardr 
y Szolgy^ne. Od 10. aug. r. 1807 kanovnfk presporskej 
kapituly, od 7. mAja r. 1808 do 31. marca r. 1813 pod- 
riaditel presporskej akademie, v ktorom case za tento 
lirad zacTakoval, a tak „Memoria Basilicae Strigoniensis^ 
cbybne jeho prodirektoridt kladie do r 1816. Jeho 
pracovitost a sbehlosf v reciach konaly velke sluzby 
kapitule po cas franciizskej voJDy a do r. 1816 moie 
sa menovat opravdovou du&ou kapituly. Od 1. okt. 1816 
bol udom ostrihomskej kapituly, potom kantorom, tin- 
ninskym yysvaten^m biskupom, trnavskym vikii'om a 
apo§tolskyra protonotdrom. Mui najyy§ dobrofiinn^. Zo- 
mrel 15. febr. r. 1840. Uceny velknaz, vybom^ recnfk 
a basnik. Na poli obecn^ch zAleiitostf a yedy vydobyl 
si po^etn6 zdsluby. Je poyodcom spisu: „ErAtky opis 
milostnych obrazov blahosl. panny Marie v Uhrach a 
y prinAIeziacich proyinciach sa nachdzajucich." Tento 
hrub;^ obrdzkoyy spis vySiel aj y mad. a nem. reci ; po- 
dobne je poyodcom „De haeresi abjurauda quid statuot 
ecclesia catholica" (Ostrihom 1882) zyan6ho spisu. — 
Jordansky bol r. 1780 choyancom „Emericanum^ zya- 
n6ho preSp. semenisfa a r. 1784 — 85 posluchdcom preSp. 
akademie. 

119. Dlichal Soltis. 

Narodil sa 27. noy. r. 1802 y spisskej slovenskej 
obci Mengusoycacb. Oddal sa do §kdl, ktor6 y Kezmarku, 
Eoz&aye, Migkoyci a Presporku dokonal a k liradu knaz- 
sk^mu ndle^ite priprayil sa r. 1828 na uniyersite y Jene. 
Po syojom nayrate do ylasti stal sa r. 1830 kaplanom 
y Nem. Lupci, a ked tarn rok yybayil, bol yyvolen]^ za 
riadneho farAra do Vazca. On bol jednym z najlepsfch 
dopisoyateloy sloy. iasopisoy; dopisy jeho uyerejnovane 
boly y „Sloy. NovinAch" pod znakom: „?|, Zpod Kri- 
yana." V pracach ^Tatrfna" braval cinny podiel. Z pera 
jeho poSla bAsen „Piesen sloyensk6ho ludu" yysla y Li- 
chardovej Pokladnici" (1864). V osudn^ch, s uvedeufm 
patentu nastal^ch sporoch cirkeynych pretrpel mnoho 
kriydy. V jeseni r. 1862 mal sa yybrat na senior Aluy 
konyent do Sy. Martina ; pred odchodom nay§tf yil pe^ky 
syoju rodinu y MenguSoycach, z ktorej cesty ale uz iba 
jeho rartyolu doyiezli do Vazca. Na yysine Hochwalde 
medzi §trbou a Vazcom zachyAtila ho, po boku syojho 
^yna Jaroslaya krA(^juceho, porAzka, ktorA zivotu jeho 
urobila uAhly koniec (6. sept.). — Haan udAya, ze bol 
knazom y Matejovcach a seniorom okresu XIII. spisskych 
mies t. 

120. Michal Best 

R. 1799 studoyal na universite y Jene. Z Asodu 
presiel za knaza do Caby, kde jako taky uradoyal od 
r. 1815 — 1818, a ked potom bol tu pozbayen^ syojho 
uradu, bol za isL;^ cas sukromn^m ucbArom y Mezo- 
Ber^nyi, na to kazatelom y AradAci a potom y Rimay- 
skom Brezoye, kde r. 1847 zomrel. Prelozil Shakes- 
pearea do sloyenciny, ktor^ preklad ale zostal y rukopise. 

121. JAn Yiskidenskt- 

Bol r. 1783 uiitelom y Somorine (y Csallokozi), 
neskor kazatelom y Hornom Szeli. R. 1817 z Trnayy 
bol povolany do Prietrze; zomrel y marci r. 1834. 

122. Daniel Parschitius. 

Rodom z Ruzomberku. R. 1660 bol ucitelom na 
kyetucej Skole y meste Zyolene. Bol dobr^ bohosloyec, 
filosof, bAsnik a hudebnlk; bol predtym rektorom y Gus- 



traue y Hol§t^sku. R. 1664 nachAdzame ho ata gymn. 
u£bAra y Modre, odkial bol r. 1667 do Eremuice na 
gymnasium poyolan^. Pod jeho yedenfm listay tento 
dosiahol yelk^ho ch^u. R. 1672 mosel aj on is£ do yy- 
hnanstya. Po niekoIk;^ch rokoch, ktor6 y Nemecku strAyU, 
yrAtil sa zas do Kremnice a opatoyne prijal yedenie 
gkoly. Nezadlho na to bol poyolany za rektora do Sorafi, 
kam aj odi&iel r. 1679. R. 1683 bol zas do Kremnice 
nazpat poyolan^. 

123. JAu Krman. 

Bol z Prievidze rokn 1615 poyolan;f za uiitela do 
mesta Zvolena, odkial r. 1617 prediel do Bytce, kde bol 
diakonom poyolan^ ku tamejSiemu konrektorAtu. Hor- 
nyAnszky yo syojom diele „Zur Geschichte eyang. Ge- 
meinde** na 27. strane udAya, ie nezadlho odi&iel za 
kazateTa do MoteSfc, na 141. strane ale hoyorf, ze y Mo- 
teMciach r. 1630 bol JAn Krman kiiazom, poyolan^ tarn 
z Prieyidze, kde bol rektorom. Neskor bol k&azom 
y Hlohoyci, y LeSete, r. 1635 y Cachticiach, R. 1642 
bol yyhnan^ a koatol odnat^; r. 1644 priMel do Drietomy 
za kazatela. Bol spolu aj seniorom trencianskeho brat- 
stya a zomrel 7. juli r. 1646. Bol star^m otcom Daniela 
Krmana. Pri jeho posteli pritomnym yraj poyedal : ^ZajtrA 
12. hodine zomrem ; y mojom kalendAri po mojej smrti 
najdete jednu mnou napfsand krAtku bAsefi, ktorA mA 
byt mojfm hrobopisom.^ Jeho y urade mu nasledujiici 
syn yyplnil tdto 2iadost a dal onu bAse& y peknom od- 
pise „k yeiitej pamiatke^ na kazatelnicu postayif. Znie: 

Joannes Krmann, nostris bene notus in oris 
Exstitit antistes sacrorum in tempore tristi, 
Exilium qui ter subiit pro nemine Christi, 
Moteschfensis quo primum hinc Galgotziensis 
Et Leschetensis, Csejthensis, Drietomensis 
Hinc postquam ad plures obiit, yitamque reliquit 
Hie tegitur paryo tumulo expectat que futurum 
Quod laetus Christi quondam yirtute resurget 
Atque oculis cernet per saecula cuncta Jehoyam. 

Tento nApis bolo mozno e§te r. 1704 cftat na kazatel- 
nici. Ked ale yo yojenskych casoch Drietoma bola yy- 
pAlenA, zhorel aj kostol a s nim aj hrobopis. 

R. 1630 bol kazatelom y Lednici y trencianskej 
stolici. 

124. Peter Beniek^. 

Petroyi Benickom dejepisci sotya in6 yedia, jako 
ie bol yfCazom zlatej ostrohy a ze pochAdzal zo zyolenskej, 
pociatocne turcianskej starodAynej rodiny; syn jeho, 
Franko Benicky, bol podobne yitazom zlatej ostrohy, alebo, 
jako ho ytedy menovali, posyatn^ yffaz a yacoysk^ 
hlayn]^ kapitAn. Ale ani s (asom, y ktorom zil a pfsaval 
syoje ySeobecne mil6 yerse, nie sii na cistom. S objas- 
nenfm jeho i^iyqtn^ch okolnosti zapodieyal sa jedine 
Frantisek Toldy, ale jeho namAhanie takre£eno ani toTko 
y^sledku nemalo, ze z neho ani cas kyitnutia bAsnikoyho 
nebolo mozno riadue urcit; cias jeho narodenia a smrti 
je hmlistou ruskou zahalen^. 

Toldy y 1853. rocnfku „Uj magyar muzeuma" y syo- 
jom pojednanf : • ^Beniczky P6ter kora s namely fontos 
kicsis^g" mysU, ze bAsnik r. 1632 xxi nezil. On syoju 
mienku cerpA odtial, ze na predn^ch a zadn^ch listoch 
ist^ho gr6cko-latinsk^ho sloynfka, gr6fom Dominikom 
Telekym akademii darovan^ho, z r. 1614 Franka Beni- 
ck6ho, vacoysk^ho kapitAna, a z r. 1619 a 1623 pod 
niektor^mi madarsk^mi yersami nasiel pozna£en^ meno 
Petra Benick^ho, konecne ale JAn Duchoni dAya k roz- 
pamataniu, ie knihu tiito roku 1632 obdrial darom od 
Franka Benickeho. Z t^chto poitoy^ch dAt Toldy pri- 



Cl8lo 12. — 1887. 



SLOVENSKfi POHLADY 



277 



chddza na zajfrnave sledovanie, ktore tu doslovoe sde- 
lujem. 

„Co bol Franko Benick^? Hadam otec Petra? 
Pravdepodobne , a syn z otcovho daru vladol touto 
kttihou. Ale tento otec r. 1632 uz ju in6mu dardva. 
Nazpat ju h4dam daroval jemu syn? Nie je pravdepo- 
dobne. Tento musel zomreC, a tak presiel Petrov maje- 
tok nazpat na otca.^ 

ie toto sledovanie spocivalo na slabom zaklade, 
tusfm netreba dokazovat: najlepgie svedcf o torn td 
okolnost, ze ked vo vseobecne zndmom diele Ivana 
Nagy-a sdelujuc p6vod rodiny Benickych, Petra r. 1656 
eite za ziv^ho povazuje, Toldy neoskoril sa dia tohoto 
preina^it svoju mienku, a Peter, ktor^ r. 1656 zakladi 
ist^ majetok domov^mu predstaven6mu trnavskej rehole, 
nie je potrebne totoznym s tfm Petrora, ktor^ bol bds- 
nikom v 17. storoti; aspoft toto podmienovaf Toldy mal 
t^m menej prfciny, a s tym jak seba, tak nAs v po- 
chybnosti nechal v torn, sSe jako mohol Franko Benick^ 
darovaf Petrovu knihu, ked tento pred r. 1632 este ne- 
zomrel, ba este mnoho neskordie je na zive. A vec 
sa predsa tak stala; stastie teda, ze je tdto otazka tak 
malichernou, ze nie je potrebn6 piisfat sa do jej vy- 
svetlenia. Pravdepodobne kniba ani nikdy nebola Pe- 
trova, ale jako taky skolsky chlapec obracal ju v ruke 
a lahsie sa cftil, kecT mohol do nej svoje meno zap(saf 
a nesk&r tie Toldym sdelenfi verSe, ktor6 mohly byt 
prvymi pokusmi na poli b&snictva. Na tak^'to spdsob 
otec jeho spokojn;fm svedomfm darovaf mohol slovnfk, 
bez toho, zeby bol r. 1632 musel zomret Toto by ale 
aj velkd chyba bola b^vala, lebo tak by bolo o jednoho 
popul&rneho basnika menej, nakoTko Peter len potom 
pocal verse pfsaf, a bol veru starym clovekom, kedf 
zlo^il pero z ruky. 

Toto je vsetko, co dejepisci vedia o Petrovi Be- 
nickom* Slu§i dodaf, ze niektorf usilovali sa ur£iC rok 
jeho narodenia bez toho, zeby boli prisli k ust&leniu. 

Pri urcenf rodneho roku basnikovho smerodajnA 
mdze byt tA okolnosC, ze jeho starsf brat, Frantigek 
Benicky, r. 1663 viae rdz tvrdf sa 58-rocn;fm, a tak 
bezpochyby narodil sa r. 1605. Hned po nom nasledu- 
jiici Peter ale podia najvjlcsej pravdepodobnosti uzrel 
svetlo tohoto sveta raedzi r. 1606 — 1608, ale ci v ka- 
stieli predkov svojich vo zvolenskej stolici, alebo, jako 
niektorf myslia, v Trnave, zostane nerozrie§ene. GdspAr 
kladie jeho rodisko do Trnavy, Thewrewk do TemeS- 
varu, ale bez vsetk6ho zdkladu. Sasinek, odvoldvajtic 
sa na „Slovnfk NauCn^" a na Valask^ho ^Conspectus 
reipublicae literariae in Hungaria", hovorf, ze narodil 
sa r. 1603. A v „Historia critica regum Hungariae" 
Katona za jeho rodisko udava Trnavu. Otec j6ho bol 
Franko Benicky z Benfc a z Micinej, vacovsk^ kapitdn 
a vftaz zlatej ostrohy, matka Anna Dacso, dc6ra zname- 
nitej rodiny, Okrem Frantiska mal Tomasa, Pavla, Ju- 
ditu, a udanlive Michala, za bratov a sestru, z ktorych 
TomdS dostal otcovsky kaStiel v Micinej a neskdr stal 
sa podzupanom zvolenskej stolice, Frantisek bydlel v Paco- 
laji v nitrianskej stolici, Peter a Pavel osadili sa na 
svojom majetku v pre^porskej stolici a Judita stala sa 
manielkou J&na Lobody. Jfch otec ndsledkom svojho po- 
volania bol ustavicne z domu vzdialeny, tak ze sa o jfch 
vychovu nemohol mnoho starat, z £oho ale nenasleduje, 
zeby deti jeho holy zanedban6 b^aly, lebo v tych 6a- 
soch bolo oby&kjou, ze kfm hiava rodiny sotrvdvala 
V sluzbach krdlovych, vsetka starost o tuto padia na 
plecia manJelky, ktord potom k v;fchove detl povolala 
k tomu stice osoby. Tak to bolo aj u Benicky ch, a bdr 
Peter nebol tak sbehl^ v klassikoch, jako tehdajsi mla- 
dfci podobn6ho stavu, predsa obracanfm sa vo svete 



zikladne osvojil si tak zvane socidlne vzdelanie a mno- 
h^ch aj prevysil. 

ie bol Peter vojakom, vysvitd z viacnasobnych do- 
nationdlnych listov (archfv ostrih. kapituly, capsa 7. 
fasc. 1. uro 10. 11. 12. 13. 14. 15. Capsa 30. fasc. 9. 
uro 18.), * a na to zda sa ukazovat ta okolnosf, ze sa 
8 jeho menom v obcianskom ^ivote pofifname najprv 
stretat v 40. rokoch 17. storocia pri predaji, kiipe, na 
poli siikromnych a verejuych zdleiitostf. Ked nastaly 
pokojnejsie easy, aj on osadil sa v presporskej stolici 

V Loci pri Dudvage a svoj zdedeny majetok cez 1646' 
rok zaloznymi statkami, od grofa §tefana Illeshdzyho 
zadovdzen^mi, rozmnoziac, spokojne zil. Verejn^ lirad 
neviedol. Jeho majetky, v nitrianskej stolici leziace, boly 

V podriadenosti, a tak z nich nemal osohu, dalej leziace 
dal do zalohu, o niektorf staraii sa jeho bratia, a on 
s4m zdrziaval sa v lete v L6ci a v zime vo svojom 
dome V Trnave v reraenarskej ulici. V Trnave spriatelil 
sa s udami kapituly ostrihomskej, zvlaste s velpr6postom 
Stefanom Bartokom, tinninskfm biskupom, a Andrejom 
Szilym, kanonikom ; pravdepodobne v tychto spolocnosti 
pisaval pobo2n6 spevy a v 16ckej samote rad&ej pozo- 
roval ludi a tesil sa krase prirody alebo sbieral draho- 
cenn6 porekadla. Raz ho nachddzame u Stefana Spaczaya 
na Cervenom Kameni, inokedy zas v Tepliciach, fiasto 

V szeptencz-ujfalusskom kastieli u boku Marie Thurzovej. 

V Cervenom Kameni dr2al svoje sobran6 verse v smysle 
svojho testamentu, v ujfalusskom ka§tieli bol radcom. 
Mal pohodlnii domdcnosf, dr^al okolo seba pekne zbroje, 
uMachtil6 paripy a pocetn^ch sluhov. Zanechal po sebe 
mal^ sosit bdsnf. 

V druhej polovici svojho zivota Benicky zdriiaval 
sa najcastejsie v Szeptencz-Ujfalu. Bol pokrevnym Mi- 
chala Vizkelethyho, Mariu Thurzovii znal este co dievca, 
ktorej bol najdovernejsfm radcom po cas jej vdovsk6ho 
stavu, a tak ho V kaStieli vJaCne videli. 

Ked Benicky onemocnel, lezal v svojom trnavskom 
dome, kde opatrovala ho manzelka Imricha Spdczaya 
Dfia 8. febr. 1664 urobil testament a nezadlho zomrel. 
Telo jeho ndsledkom v;f8lovnej jeho Madosti pochovali 
do trnavsk^ho kostola sv. Mikuk^a, a hddam aj dues 
mohol by sa najsC onen kresany mramor, ktorjr polo^ili 
na jeho rakev. 

Proti jeho testamentu protestoval pred palatfnom 
Andrej Ujfalussy a r. 1665 zapravotil Benick6ho dedi- 
cov. Ujfalussy potom, ked pravotu vyhral, viedol exe- 
kuciu a zaujal beregszeksk^ majetky sirot Franka Be- 
nick6ho a jeden zemansk^ pozemok v Hor. Loci, Pavlov 
mlyn v Goznode, v ktorom byval, Juditin trnavsky ka- 
menny dom po Petrovi a Tomdsov majer v Micinej, 

Benicky basnil slovensky aj madarsky; ohiadom 
svojich madarskych verSov nariadil, „4e sfi tie v 6er-. 
venom Kameni, aby jich dal jeho brat, Pavel Benick^, 
veIpr6po§tovi, a aby dal dostatocn6 litraty k jejich vy- 
tlaceniu." Stefan Bartok jich aj dal vytlaciC a tieto vysly 
eSte V tom roku. 

„ Verse slovensk6 Petra Beniczky splsan6 roku 1652" 

V pfivodnora rukopise s kniznicou M. Resetkovou do- 
slaly sa r. 1864 do majetku Matice Slovenskej ; najden^ 
boly V kniznici rodu Madocansk6ho v Horovcach. Vydal 
jich Fr. Sasinek V „Archfve*' Matice Slovenskej. Sasinek 
preto povaa^uje ho za slovensk^ho b&snika, ze m& slo-. 
venske, od turcianskych Benfc pochodiace priemeno a 
iQ pfsal on6 slovensk6 b&sne. — Andrej Komdromy 
(SzAzadok, 1887, 4. soSit) one verge, ktor6 Sasinek po- 
vazuje za pdvodn6, vyhlasuje za preklad madarskych, 
a ie je r. 1651 vyhotoveny', z Joho zatvara aj na to. 
ze 6enick6ho madarsk6 verge kolovaly ui dlho pred 
jeho smrtou. — Benick^ho madarsk^ dielko obsahuje 

V prvej (asti ndbozn^, kajdcne a svetsk^ piesne, v druhej 




278 



SLOVENSKfi POHLADY 



Cislo 12. — 1887, 



ale madarski prfslovia; bolo viae v&z vydan6, menovite 
Stefanom Bartokom v Trnave roku 1664 pod nizvom: 
^Beniczky P6ter rythmusai" a v Presporku r. 1806. 

125. Samuel Tessedik. 

Narodil sa v novembri r. 1710 v Ptichove z otca 
fiura a z matky Estery Nedeckej, chudobnych to IiidL 
Dokonciac Skoly v Trencine, v Kreranici a v Kibe, siel 
r. 1728 do Presporku, kde ufiil sa vyse styr rokov pod 
Friedricbom Viliamora Beerom, Janom Thomkom-Sza- 
szkym a Matejom Belom. Odtialto r. 1732 odisiel do 
Jeny, kde pod ucbarmi Hoflfmannom, Rusom a Weissen- 
bornom tak vynikal, ze tarn aj r. 1734 pod pseudonymom 
„Christiaua Aletophila" vydal knihu: „De scripturae 
sacrae et antiquitatis ecclesiasticae in theologia iisu et 
auctoritate," v nejz podia Vallask6ho kazdd strana svedcf 
jeho znAmosfach bohosloveckych, cirkevno-historickych, 
patrologickych a cirkevno-starinopisnych. Navratiac sa 
domov bol kapldnoni v Modre a u boku superintendenta 
Eliisa Mohla casto poch value kazaval. R. 1737 bol po- 
volan^ do Slov. Gyorku, odkial uSiel do Albertfulvy, 
r 1744 ale presiel do B6kes-Caby, kde bol len za 4 
roky duchovnym, bezprfkladuou prisuosfou spravujdc 
svoj lirad. Zomrel r. 1749.- 

126. Pavel Adami. 

Narodil sa 9. jula r. 1739 v TrenWne, dia Hor^- 
nyiho ale v Belusi. Bol lekarom a medicinsk^m spiso- 
vatelom. Zomrel vo Viedni 21, sept. r. 1795, dIa „Egyet. 
magy. encyclopedia" ale r. 1802. — Pfsal „Hydrographia 
Coinitatus Trenchiniensis," Viedeii r. 1766, a „ Specimen 
hydrographiae hungaricae," Vieden r 1780. 

127. Martin Szentivtoyi. 

Narodil sa 20. okt. 1633 vo Sv, Jfine. Vyborne do- 
konciac nizsie skoly, r. 1653 vstiipil medzi jezuitov. 

V Trnave ucil sa pofiatkom latinskej reci, a kedf vo 
Viedni filosofiu a v Trnave zas theologiu dokondl, roku 
1664 zamestkndval sa vo Viedni vyucovanfm hebrejskej 
a greckej reci. Na to od r. 1668 vysvetloval filosofiu 
3, nabozenstvo 5, cirkevn6 pravo 2, sv. pfsmo vyse 10 
rokov. Bol kancellarom tmavskej university, spravcora 
viae rddovych skol, trnavskii tlaciaren viedol vyse 22 
rokov a r. 1699 vystavil pre nu nov^ pekny dora. Vo 
svojich pricach na katol. cirkev roben6 napady a osoco- 
vania nmzne odvracal, preco si ho Jan KriStof, knieza 
sv. rise rimskej, uatoiko ctil, ie niu so svojou podo- 
biznou poslal aj vacSf zlat^ zasluzny peniaz. — Zomrel 

V Trnave 29. marca r. 1705. Okrem 22 latinsk^ch, 2 
madarsky^ch a niekoiko latinskych spisov po slovensky 
vysla od neho nasledujtica kniha: 

„Cztyri a Dwatcet Pochibowanj Na Dar Noweho 
Leta Tisicyho Sedmi St6ho Pastjrum Augustan 8k6ho, 
& Helvetsk^ho Wizninj Daufifdnliwe Obetowaud. Od ge- 
dn6ho giz dawno z negwetssj pilnosti, a zwlasstnau Peci 
wihledawagicyho a s sebau zatwjragjcyho. Kterd mezi 
tak rozlicnjm Ndboienstwjm, a WiznAnjm, w Vhersk6 
Zemi povolenjim prigati, a wywoliti ma. Widane w Trnawe 
w Typograffiy Akademick6 skrze Jdna Ondrege Her- 
manna.^ (Vo 4^ 14 strdn. Na predku titulny a 1 ne- 
cfslovany list. Nachidza sa v macf. ndr museume.) 

Ostatn6 jeho spisy sii: 

pCuriosiora et selectiora variarum cientiarum mis- 
cellanea, in tres partes divisa." V Trnave 1689, 1691, 
1696, 1697, 1702, 1709. 

„Di8sertati6nes septem ex parte prima Decadis ter- 
tiae Curiosiorum Miscellaneorum excerptae et seorsim 
editae." V Trnave 1689. 



;, Rectus modus interpretandi scripturam sacram.^ 

V Trnave 1696. 

^Summarium chronologiae Hungaricae." V Trnave 
1697. 

„Ratio status futurae vitae." V Trnave 1699. 

„Dissertatio paralipomenica rerum memorabiiium 
Hungariae." V Trnave 1699. 

„Quindecim dilemmata omnibus Dominis Acatholicis 
pro xenio novi anni 1699 oblata." V Trnave 1699. 

„Continuatio dissertationis paralipomenicae rerum 
memorabiiium Hungariae " V Trnave 1700. 

„Viginti quatuor dubia pro xenio novi anni 1700. 
Pastoribus Augustanae et Helve ticae Conffessionis fidu- 
cialiter oblata." V Trnave 1700. 

„Vier und zwauzig wichtige Zweiflfel* V Trnave 
1700. 

^Responsa non responsa ad quindecim dilemmata.^ 

V Trnave 1700. 

^Hungaria in immaculatam conceptionem B. Mariae 
Virginis Magnae Dominae suae credens." V Trnave 1701. 

„ Dissert, haeresiologico-polemica, de haeresiarchis, 
haeresibus et erroneis in fide dogmatibus hoc saeculo 
nostro exortis." V Trnave 1701. 

„Solutiones catholicae sex praecipuorum fidei du- 
bionim AcatJiolicorum contra veritatem fidei Rom. Ca- 
tholicae." Trnava 1701. 

„Katholische Zweifls-Auflosungen sechs Vornehmen 
Glaubens-Zweifl deren Unkatholischen." Trnava 1701. 

„Lutheranicum nunquam et nusquam.*" Trnava 1702. 

„Quinquaginta rationes et motiva, cur in tanta va- 
rietate religionum sola religio Romano-Catholica sit eli- 
genda." Tniava 1702. 

„Funfzig Ursachen und Bewegungen, warumb der 
Romisch-Catholische Glaub alien andern vorzuziehen ?** 
Trnava 1702. 

„Stnttige Abhandlungen der Kezerey - Lehren. " 
Trnava 1703. 

^Solutiones non solutiones cuiusdam Pastoris Augu- 
stan! viginti quatuor dubiorum Acatholicorum, refutatae." 
Trnava 1703. 

„ Analysis seu resolutio duodecim praecipuorum erro- 
neorum dogmatum in fide modernorum Acatholicorum." 
Trnava 1703. 

„Lutheranicum nihil ad rem, nihil ad propositum." 
Trnava 1703. 

.Lutherisches Nichts zur Sach, Nichts zum Zweck 
des Vorhabens." Trnava 1703, 1704. 

„Dissertatio chronologico-polemica , de ortu, pro- 
gressu ac dominutione schismatis Graeci." Trnava 1703. 

„Castigatio illusoriae condonis infamis apostatae 
Meinolfi Wiarts Wartburgensis." Trnava 1704. 

„Irrthumbs-Bezuchtigung der heyllosen Verblen- 
dungs-Predigt, oder Markschreyerey des Meinulfus Wiart 
von Wartburg." Trnava 1704. 

„Consultatio saluberrima, de reducenda stabili ac 
constant! tranquillitate et pace in Hungaria. " Trnava 1704. 

„Magnum Chaos inter Confessionem Augustanara et 
Augustinianam." Tniava 1704. 

„Privata et amica disceptatio unius zelozi Catholici, 
cum quibusdam D. Acatholicis, de Societate Jesu in regno 
Hungariae retinenda." Trnava 1704. 

„ Forum scrutarium antiquamm haeresium." Trnava 
1707. 

„Turris Babel, seu confusio doctrinae fidei inter 
modernos Acatholicos." Trnava 1707. 

„Doctrina fidei Chris tianae primarum quinque sae- 
culorum." Trnava 1708. 

„Cavi]lationes modernorum Acatholicorum contra 
Romano-Catholicae Ecclesiae unitatem." Trnava 1709. 



Cislo 12. — 1887. 



SLOVENSKfi POHLADY 



279 



• ■ 

„OtveQ okok 68 indulatok, mi^rt a mostani keresz- 
tenyek kozott levo valldsokb61 egyedUl a kozons6ges 
romai valldst kell valasztani." Trnava 1703. 

„N6gy rovid elso konyvecsk^k, melylyeket a hitben 
t^madott verseng6sekr61 irt Sz. M." Trnava 1703. Veno- 
vany je Stefanovi Dolnimu, ostrih. veIpr6po§tovi a ca- 
nadskemu biskupovi. 

128. Jto Turzo-Nosiek;^. 

Narodil sa 6. nov. 1678 z otca Mikulasa a z matky 
Katariny Michalcovej. Oddal sa na bohoslovecke vedy a 
r. 1705 ucil sa vo Witterabergu. Tohto spoluiiak a 
priatel, Matej Wisnovsky z Liptova, dal k jeho menin^ra 
r. 1707 tlacit pekn6 latinske verse. Jfch nazov je: „D. 
0. M. J. Rosa salutaris super die uominali per quam 
Eximii, Glarissimi et Nobilissimi ac Literarum peritia 
ornatissimi Juvenis Domini Joannis Tliurzo, Hloza Tren- 
chiniensis Hungari. S. S. Theol. et Philos. Cultoris so- 
lertissimi, atque Civis optimi, Amici integerrimi, nee 
non Conimilitonis louge aestimatissimi : grati animi Testi- 
monii et Recordationis perpetuae ergo dicta Anno quo 
totVs Orbis arDet beLLo et paCeM Integre optat (1707) 
a Matthia Wissnowszky Lyptoviensi Hungaro, jam turn 
in Patriam revocato, atque remeante S. S. Theol. et 
Phil. Studioso, atque S. Ordinis Candidato.'* Z tohoto 
vidno, ze Turzo narodil sa v Hlozi, v stolici trencianskej. 

Turzo, navratiac sa domov, stal sa r. 1723 v Necpa- 
loch ev. knazom, neskor ale v Trencine ucitelom, kde 
r. 1725 vydal mal6 mluvnick6 latinske dielo pod na- 
zvom: „Regulae de formations verborum puta praeteri- 

torum et supinorum, quas etc in usum juveututis 

Scholasticae locupletavit Johannes Thurzo Ludi Trenchin. 
evaug. Rect." Tlacen6 v Puchove r. 1725 v 12^ R. 1725 
vydal: „Donatum quadrilingve," a r. 1730 zemepisn^ 
opis trencianskej stolice. (Toto posledn^ zostalo tuSfm 
V rukopise.) ESte 16. febr. 1710 pojal si za manzelku 
Juditu Eustachiusovu zo ^iliny; od tejto zostala niu 
jedna dc6ra, Judita, a traja synovia, a sfce: Imrich, 
ktory sa uz r. 1725 pod otcom ucil a este r. 1742 zil, 
ale zomrel bez potomkov; Jin a Stefan, na ktoiych 
stranku t^chto otec 31. jan. r. 1742 vzal od trencianskej 
stolice zemansk6 svedectvo, predndsajiic medzi inym, ie 
jeho otec Mikulas bydlel v Hlozi a ie jeho rodina uz 
aj r. 1G42 dostala zemansk6 vysvedcenie, a ze aj jeho 
pokrevni, vtedy v Hlozi bydliaci Turzovci uznali jeho 
pokrevnosf. Od jednoho z jeho menovanych synov, od 
Jdna, pochadza Turzovcov skalicka, a od Stefana tren- 
cianska vetev. 

129. Anton Ottmayer. 

Narodil sa v Ziline. Doktor veskerych prav, lid 
pravnickej fakulty pe&tianskej university, pravotdr oboch 
forumov: jako taky zil vo svojora rodisku. Neskor bol 
riaduym ucbarom na menovanej fakulte a v Skolskom 
roku 1831—2 jej dekanom. Spolu bol aj dekretalnym 
vojanskym a tabularnym agensora v Pe&ti, R. 1840 vy- 
dal „Wechsel-Gesetzbuch fiir Ungarn und Nebenlander" 
(Budiu, 8°, 3 ciastky v 1 svazku), a pred tym r. 1829 
„De indubia, statui conveniente ac durabili universorum 
advocatorum S. Regni Hungariae" (V 8**, v Pesti). 
Roku 1825 vydal „ Conspectus et explanatio legura de 
summaria repositione per latarum" (v 8^ v Pesti). Za- 
oberal sa so slovenskou belletristikou ; je povodcom 
viacerych uovell, v Hamuliakovej Zore uverejnenych, 
menovite r. 1835: „Kragina Stestt, Welikosti a Umefid," 
r. 1836: „M(na, aneb tagemnd Ldska" a ,DvanasC men- 
sfch Mislenek;" potom „Prfklad Welkomiselnosti a Clo- 
weceustwa." R. 1839: ^Mathilda, aneb uprimna L&ska." 



Pricinenfm Ottmayerovym a Harauliakovym povstal r. 1834 
V Pegfbudlne akciov^ spolok „milovnfkov reci a litera- 
tiiry slovenskej." 

130. Mikuldd Colacinas (Colacini, Colacinates). 

Bol do roku 1569, podia dra. Jozefa Hurbana ale 
r. 1579 — 1582 rektorom zilinskeho gymnasia, dia Viktora 
Hornanskeho r. 1580 mosovskeho, odkial v torn roku 
povolany na trenciansku skolu, zomrel v Trencfne dna 
26. mdja r, 1582. Podia Klanicu a Jozefa Podhradsk^ho 
Colacinas uz r. 1572 vyucoval na trencianskom gymna- 
siume. R. 1570 bol rektorom skoly v Prievidzl. — Co- 
lacinasa dali r. 1569 zo 2iliny vyhnaf Mikuhis a Fran- 
tiSek Derssfyovci. nom ^Brevis commentatiuncula de 
Trenchiniensi Gymnasio" zvany rukopis hovorf : ^Claris- 
simus vir Nicolaus Colacinas omui nostra laude superior 
et ob administrandam provinciam regiminis scholae Sol- 
nensis, Mossoviensis ac denique Trenchiuiensis aeterna 
memoria dignus.* Colacinas bol velky oriental ista, pred- 
nasal grecku a hebrejskii rec. R. 1578—1580 bol v Zi- 
line spolu aj tamejsej cirkve kazatelom, ponevac spo- 
mina sa Albert Hussel ako tehdajsi a tamejsf pomocnfk 
a kantor Colacinusa. 

131. Samuel Migrini (Ofikersk^). 

Syn Mikula§a Nigriniho (OSkerskeho), rektora zi- 
linskeho gymnasia. Roku 1707 bol podobne a sice dIa 
Kleina poslednym rektorom 2ilinsk6ho gymnasia. Bol 
synkretista. Ked bol este v^ittembergskym studentom, 
branil pod predsednictvom M. Michala Schwaneho po- 
jednanie: „De sole ab ecclypsi libero," Vyslo vo Wittem- 
bergu tlacou r. 1706 vo 4^. Jako zilinsk^ rektor dal 
Bvojim ziakom Janom tabriciusom brdniC svoje „Cod- 
silia henotica circa unionem ecclesiasticam catholico- 
evangelico-reformatorum," ktore boly v Ziline r. 1707 
vo 4^ tlacen6. tychto nivrhoch pokoja mozn^ho sjedno- , 
tenia pojedndva povodca vlastne v § 8. Proti tomuto 
spisu Samuel Matthaeides, studujiici v Greifswalde, pfsal 
dissertaciu, ktoru brdnil pod predsednfctvom doktora 
Friedricha Meyera pod nazvom : „Roma et Genera Hun- 
gariae irreconciliabilis" ; vydal ho r. 1708 vo stvorke. 
Nigrini bol aj so svojmi ziakmi zo ^iliny zahnan^. Je 
povodcom : 

1. „Consilia Henotica, circa Bnionem ecclesiasticam 
CatholicoEvangelico-Reformatorum ex mente Irenicorum 
non plane impossibilem esse. In publica Examine edisse- 
ret, Samuel Nigrini, GymnasiiSolnensis Evangelici Rector, 
Respondente Johanne Fabricio, Die 20. Julii A. 0, R. 
1707. Solnae Typis Dadauianis per Wilhelmum Kauder." 

Vysla V Ziline r. 1707 vo 4^. Ma A— B = 2 harky 
=1 8 necislovanych stran. Nachadza sa v mad. nir. mu- 
seume, v universite a u f)ura Ratha. Dozvedame sa 
z nej, ze ona disputa bola drzana v cas verejncj zkusky. 

2. „Rosa Rosaebergae Reflorescens, Phytevtis Viris 
Status Evangelici Illustrussimis Magnificis Spectabilibus 
ac Perillustribufi Evangelii recens creatis Maximis, item 
Excellentissimis, Summe Reverendis, Clarissimis, Gene- 
rosis ac Nobilissimis Dnis Dn. Rosaebergae, solemniter 
congregatiS; quam Evangelii, et tanquam piae mentis 
Symbolum, Ipso RosarVM Die ConseCrat Samuel Ni- 
grini, Scholae Evang: Soln: Rector. Impressum Solnae, 
Typis Dadanianis, per Wilhelmum Kauder, Anno 1707." 

Vy§la V Ziline r. 1707 in folio (tlaCena na jednu 
stranu). Nachadza sa v mad. ndr. museume a v presp. 
ev. lyceume. 

Nigrini z rektora itilinskej skoly stal sa slovensk^m 
kftazom v Trnave. 



280 



SLOVENSKfi POHLADY 



Clslo 12. — 1887. 







1 




W^ 


^ 


'^ 




^?» 



Tragika v Sl&dkovi^ovej ..Marine." 

(Pokra^ovanie.) 

neJ" — hovori Aristoteles (Rhet. 11. cap. 2, 
§ 1) — sdm V sebe je s nevolou spojen^ 
hnutie (bp^t Spe^t;) po niecom, co sa udm 
zdd byf pomstou (odplatou) za nie£o, v com 
vidfme nezasluienu ur&zku n&m samym, alebo niekomu 
z nasfcb zadanii. V akych okolnostach sme pristupaf 
hnevu? A veru, kecT nis niefio bolf, lebo koho nieSo 
boli, ten si ziada nieco, a ked mu tu niekto vkrocf do 
cesty, ci prostredne ci bezprostredne, na priklad ked 
mu odopre pif, ked je smado^, objavf sa nim jebo 
jednanie v torn istom smysle. Ked nam niekto tu zrovna 
protiii^inkuje, alebo nenie na pomoci, alebo vobec, jak 
n&m je niekto, ked sme v torn polozenf (ked si nie£o 
ziadame) na obfazi, upadame vzdycky do hnevu. Preto 
b^ajii India v stave utrpenia, cbudoby, lubenia, slovom 
vo vietkych stavoch, v ktorych sa po nieiom sh^ajii, 
bez toho, aby uspokojenia ualezli, n&chylni k hnevu, a 
to zvl&ste proti t;fm, ktori alebo primdio, alebo vonkon- 
com nic nedbaj6 na nich. f)alej udiva (§ 12 — 26) 16 
rozdielnych kategorif osob, nad ktorymi upddaju ludia 
do hnevu. Podobne tvrdl (I, X, § 7), ze vSetky ciny 
pomsty vznikaju z rozlutenia a hnevu 8ia ^ufj^v H-mlI 
ipY^v TiTiiJwoptrcixa ; konecne (I, XI, § 9), ie je i hnevanie 
spojen6 s istou rozkosou, ako i Homer (II. XVIII, 399) 
spieva: „Iebo o mnoho slabMe pada (hnev), nei dolu 
zaiudkom smykajiici sa mad,'' pone vac nikto sa nehnevd 
na predmet, na ktorom sa objavi pomsta ako nemoznd. 
Marfnin hnev dd sa tedy psychologicky odovodnit. 
Benne cel;^ v;fjav za podobenstvo, ako co je vskutku: 
mot]fl-§vihdk, ktory t^m sposobom, ako dolu nizSie, pod- 
lizdc vychodi na ^Eroberung" a ked zKzal mad z ustok 
nevinnycb a zotrel pel neposkvrnenosti, zabuda hned 
na obete okamzitej smyselnosti : 

„Ty lietas, zlodej, od milej k milej 
A V lakomosti tak bezocivej 
Mad kradned z dstok vonav^ch." 

Povod Marfninbo hnevu vazl v krivde mot^lom na 
rnzi spachanej, a ked tento obraz premenime na sku- 
tocnosC, tak vidfme, ze jej hnev proti tak6mu „plan- 
covi" namereny, je svaty, t j. ospravedlneny a odovod- 
nen^, ponevac by v podobnom pdde inac nejednala ziadna 
beziihonna deva. Bez toho blizsieho urcenia, pridavkom 
flSvaty" vyslovenfiho, obsahovala by nasa (90) sloka 
protimluvu v porovnanf s vetou (54): 

„Ale Marina 
Stra§nejsie hrdzy v hneve odpfna, 
Lebo vo hneve — nelubi." 

Takto ale devfn hnev blizMe urcen^ je dokazom 
uajcistejSej Idsky k milencovi, ktor;^ preto celkom do- 
brym pi'dvom hovori: 

»Marinu znajtic chapem rukama, 
ie hnev svaty je len Idska sama, 
Ac V druhej ducha podobe.« 

Coif bombast devatdesiatej prvej sloky, obsahujud 
rec podUzaca, upomfna na porekadlo: „prdzdny bubon 
a pi^zdne srdce (vlastne hlava) najv&^mi hu£f." Pri 
tomto temer najnevdacnej§om predmete jav( sa zname- 
nit6 previdenie. Je ona akoby T^plyv ndvalu n&ruiivosti, 
pachtiacej sa po vyplnenf okamzitej smyselnosti. Na ta- 
k^chto ludf hodia sa znamenite slovd I^almistu (x): 
„Hrob otevfeny jest hrdlo jejich, jazyky sv^^mi Istivfi 
mluvf ; jed Iftych hadfi jest pod rty jejich. Kter^chz lista 
plnd jsou zlorecenf a hofkosti. Seti^enf a bfda na costdch 



jejich; a cesty pokoje nepoznaU. Nenf bdznfi Boil pfed 
odima' jejich. (2alm 36, 2.) Ostatne dosla 92. sloka uvd- 
ieniai na inom mieste. (Vidz „Dom a Skola" II, 1886, 
str. 209), Nie tak lahko padlo bdsnikovi vynajst sposob 
odpovedi zo strany devinej. 2ena v takomto pdde vie 
byt vyreinou, ako sme to pri Sappho videli, ale deve 
stud odnfma vyrefnost, preto diva jej bdsuik ochrann6ho 
cheruba (na lijmu bdsne, prave tak, ako i to citovynie 
bohyne vernosti v 49. sloke), ktory ju v^reine brdni. 
I V 94. sloke nalezd sa zddnlivd protimluva, treba ale 
rozdiel robit medzi lubosf a lubosti, prdve tak, ako 
medzi mladost (abstractum) a mladosti (concreta). Pro- 
perc vystupuje sdm ako obhajca svojej Cynthie I, V, 1 — 7 : 

Invide, tu tandem voces compesce molestas 

Et sine nos cursu, quo sumus, ire pares. 
Quid tibi vis, insane? meae sentire furores? 

Infelixl properas ultima nosse mala 
Et miser ignotos vestipia ferre per ignes 

Et bibere e tota toxica Thessalia. 
Non est ilia vagis similis collata puellis 

Molliter irasci non sciet ilia tibi. 

(Zdvistnftel polo2 konefine vzdu svojim dotierav^m 
reiiam a nechaj nas fsC rovny^m krokom po ptiti, na 
ktorej stojfme. Co chceg, zpochabely? sndd pocltif vztek 
mojej milenky? NeStastnfie, ndhliS obozndmit sa s naj- 
horSfm zlom; 6, tibohy, ndhlis sa sttipit po dosial ti 
nezndmom zeravora uhlf a popif jedy z celej Thessalie. 
Neda sa ona ani z daleka prirovnaf bludiadm dievkam, 
ani nebude sa znat len lahko hnevat na teba). 

Po tomto viae menej rozculujucom vystupe nasle- 
duje (96—107 incl.) uspokojenie, ktor6 bdsnik akq v sloke 
6. poCina vyhovdranfm svojej nedokondlosti : 

ie hlas nds slab^, samie uzndme, 
Ale uboh6, co robit mdme? 
Nam je nerao2no nespievaf." 

Ton istou skromnosCou hovori o sebe Properc IE, 
I, 21: 

Ut caput in magnis ubi non est tangere signis 
Ponitur hie imos ante corona pedes, 

Sic nos nunc inopes laudis conscendere culmen 
Pauperibus sacris vilia tura damus." 

(Ako ked nie je mozno dociahnuf k hlave pri yy- 
sokych sochach, kladieva sa veniec pri spodku jfch noh : 
tak my teraz slabl sue dostiipit k vrcholu sldvy, prind- 
same lacny' temian k chudobn^m obetam.) 

Ako ujisfuje basnik z jednej strany devu o svojej 
nezklatitelnej Mbosti, tak pripravuje z druhej strany di- 
tatela na konecny nepriazniv;^ vysledok, stupfiujiic tak 
pozvolna pri fiom sustrasf na obavu. 

„Do mlad:^ch citov bole zahryznii, 
Nadeje prejdu do bludov." 

Tu akoby bol pamatliv^ onej kliatby: „kto ddfaS 
V cloveka, prekliaty bud," void: 

„Mlddenecl vol si zo svetiel i^itia, 
Pofilm ti dasy moc neuchytia, 
Hviezdu voIn6ho nadsenia!" 

Obsah tejto a nasledujucej sloky jadrne vysloven;^ 
poddva &isto uvddzany zlomok Euripidesovej smutnohry 
Antiopy (vidz: Plato, Gorgias p. 484 E): 

„\a\L'Kp6^ t' eoTtv Ixooro? 4v touto) 



Clslo 12. — 1887. 



SLOVENSHfi POHLADY 



281 



(Kazd;^ vynikd v torn a zenie sa za t^m, a vyna- 
kladd najlepdiu iiastku dna na to, v com moze svoju 
najlep§iu vlohu uk&zaC). E tomuto uveden^mu zlomku 
doklada Aristoteles, ie je to vskutku pre (loveka prf- 
jemn6, ked sa mdie zaoberaC t;^m, v £om podia jeho 
zdania \eii Dajv&c§ia jeho sila (Rhet. I, 11, 28: xal xb 
2v w PeXTtoTO? BoxeT elvat a'urb^ a'uro^, evcrou^'a SiflerptPeiv.) 
'S&i Msnik tedy ziada, aby si slovensky mlddenec vy- 
Yolil jeden pevny, jeho du6evn^m vlohim primeran^ 
del, ktor^ by nikdy viae nezpustil z ocf a ktortho usku- 
tocnenie by mu poskytlo v trudn^ch casoch vyndhradu 
za v^etky mozn6 ztraty a zklamania, 

Nemo2no uepoukdzat na to zvldstne dovodenie sto i 
druhej sloky, ktor^mu k boku postavime zddnlive po- 
dobue z Ebersovho romanu: „Homo sum". 

„Sie ist mein" — hovorf ten mlad^ umelec — „wie 
die Sonne und der Mond und die Sterne mein sind, weil 
sie mit schonem Licht meine dunklen Pfade erieuchten. 
Mein Leben ist mein und sie ist meines Lebens Leben; 
darum sage ich klLhn . . ., dass sie mir gehort. (Toto je 
ozaj po Bismarckovsky : poneva6 nemozem zif bez Elsas- 
Lothringska, preto prisMchajii mne!) Und weil ich sie 
fur mein Eigenthum hielt und immer noch halte (2enu 
Phobiciusovu t to je predsa len nemeckej logike mozno), 
80 basse ich dich (Phobiciusa, co je v takom pomere 
ovgem najprirodzenejdie, ako i toto nasledujuce :) und 
werfe dir meinen Abscheu in's Anttitz, denn wie das 
hungerige Wollenvieh hist du (zakonit^ manzel), das 
in die Beete bricht und des Gartners mtihsam gepflegte 
Wunderblume (Gfirtner-Ehebrecher !), die nur einmal in 
jedem Jahrhundert erbliiht, vom Strauche stiehlst.** Ta- 
k^hoto hia nerozumu dopusfa sa jeden z najoslavova- 
nejSlch nemeckych romanopiscov v „objekt(vnom Ifcenf", 
kdezto my zazlievame povodcovi nasmu „prisiln6 zvraty** 

V bisni, o ktorej vsadial yyzndva, ze liii udalosti „ quo- 
rum ipse pars magna fuif 

E tomu uspokojeniu hodf sa ako vz&cna mast na 
rany tit preutesen& parabola v troch nasledujiicich slo- 
kdch (103—105) prevedena, Trefne uddva v 106 sloke 
znamku teraj§ej doby. Slovami: 

„Do §iat l^sky sa sova oblieka" 

naraza na smysel bdjky : n(3T)xo<; ev icofj^upa (opica v sar- 
Ute). ^Etorfsi aegyptsky krdi naucil vraj opice tancu 
vo zbroji (iw^pix-t^iv). Eed sa chcel s nimi produkovat, 
obliekol jich do sarlatoy^ch §iat a prisposobil jim nd- 
licnice. Divadlo trvalo dlhgf cas, az zrazu ktosi z obe- 
censtva hodil orechy na javi§te. Akondhle jich opice 
zhliadly, zabudly na tance, znivodily ndlicnice, roztrhaly 
Sarlatov6 riicha a bily sa medzi sebou o orechy." M64e 
sa hlupy do bdr ako krdsnych siat obliect a tak po- 
dobne i spatny, jeho hluposC a dpata bude mu predsa 
z kazdeho pohybu vykukdvat. 01^ auXot xdev xaXoK; icepi^Xri- 
3(l)Ttv l\Ui)^ lia<pa{vovTai izoYtipoi, Aesop. fab. 405. S istym 
opovrzenfm vyslovena je istotne i td na tii otdzku: 

„Ak6ze blesky sii tvojho blaha?" 

ucinend ndmitka (128): 

„i.Q sa hndt v Sarlaty kryje?" 

Bdjka uvedena lubila sa star^m spisovatelom (vidz 
Lucian. apol. p. mere. cond. § 5. Pise. § 36). 

Medzi inymi uvMza ju kresfan Gregor Nissensk^ 

V knihe o kresfanskom vyznanf de professione Christi- 
ana ad Harmonium L m, 268, ed. Morell. 1683 takto : 
oux dKv iXoifxe^a [jlt) eTvai Toijro, 8^ep to 5vo(jux uic^p i^(juit>v 
l-ROYY^^^Tat, ox; dcv [x^i xb %tp\ toO ici^ijxou ivfy{\La xb icap3t 
Tot^ ^0) xeptf ep^^vov imlI i^[mv ifOLp\k5<s&:aw (Raddej by sme 
volili nebyt tymi, za ak^ch nds vyddva nase meno, 
z obavy, aby nebola obr^tend t& £asto u2fvand rozprdvka 
opici.) 



Od dtyridsat rokov urobilo po telesn^cb pd2itkoch 
pachtiace ludstvo velk^ krok — k horgiemu. M^Io kde 
najded uz muza, ktoriho by si pocul hovorif: 

»Nech gtastie svoje tf si maju, 
Go V mhUch svojich nepoznajd 
Bozdiel medzi zemou, nebom!« 

Druh^ v^jav v zahrade 108—133. 

ObySajne pred samou burkou st&va sa utfgenie, 
akoby ce\& prfroda so zastaven^^m dychom ocakdvala, 
kedy vezme to strasn6 dielo svoj pociatok. Je prfjemnS 
letn6 r&no a Marina notiac si piesenku s kupkou v ruke 
polieva kvety sparnom predosUho d&a uyadl6. Uz bola 
piesenka odznela a deva si e§te vzdy notila ndpev: 

„Co teraz spieva, srdce nepovie, 
TajomstvA nechce previevat." 

« 

Ale zvedavy ditatel z poslednej vety 108. sloky 
lahko si domysli obsah toho tajomstva. Deva prifila do 
zahrady, aby uvila veniec a polozila ho ako obet vdac- 
n6ho srdca na hrobe otcovom, tim ddva b&snik z jednej 
strany ztratu otca Marininho na vedomie, z druhej strany 
odovodiiuje jej vystupenie. 

Sloka 114 obsahuje polemiu proti nasledujucej Aeso- 
povej bAjke : T(53ov xal 'Afxapavrov, t j. ruza a nev&dza. 
„V susedstve rastuca nev&dza oslovila mini ak ute^en^ 
kvet si ty, tiiiobne hladan^f od bohov i ludf. Blahosla- 
vim fa pre tvoju krisu a v6&ul Ruza na to odvetila: 
Ja, mila nevadzo, len kratky £as zijem, a ak ma nikto 
neodtrbne, uvadnem ; ty ale kvitne^ vzdycky a zijei tak 
vzdy znovu omladend dlhy^ das. Tato bajka ucl, ze lepMe 
je, ked niekto, s malom siic spokojn^, tr<*^ dlhy das, 
nei ked ho po krdtkej rozkosi zastihne nestastnd pre- 
mena alebo prdve smrt.^ Nevadza stala sa akymsi od- 
porn^m kvetom, zvlast od tych cias, odkedy si ju ist]^ 
drub bdsnikov na Hit vyvesil. Ale i odhliadnuc od tejto 
kyslej prlchuti nev&dzinej, kto raz videl pudok ruzovy 
skvet sa na prsiach kMsnej devy alebo zdobit jej ha- 
vranu6 vlasy, ten iste da basnikovi za pravdu, ktory 
tvrdl : 

„S(astn^, kto Idsky v obet zapadne, 

Prach jeho bude pocteny" 
a 172: 

„§(astny, kto v obef umieral" 

Vystfipenie toho dvojjazydnika v zahrade objas&uje 
bdsnikov zivotopis od jeho najdovemejdieho priatela 
Grossmanna napisany, kde medzi inym toto stojl: „Na 
podiatku jara r. 1844 obdrial Siddkovic. od svojej Ma- 
rlny list, v ktorom mu plsala, ze sa o jej ruku iny 
uchddza a matka na torn nastoji, aby sa zanho vydala."* 
Toto sii jedine kompetentn^ slova, ktore pri daUom po- 
jednanl majii byt jedine do povahy bran6, kompetentn^ 
su preto, lebo neobsahujii ziadnu urazku a najlepgie 
zodpovedajii pomeru, ktor6ho sa t^kajii. Obvifiovat Ma- 
rlnu dues z bezcharakternosti a chcef dotvrdit pasCou, 
ie sa stala naproti svojmu milencovi liplne Tahostajuou, 
akon^hle sa objavil bohaty pytac, to dnes nemdze mat 
viae miesta. Dajme tomu, ze by to skutodne tak bolo 
b^valo, CO mi do toho posudzovatel bdsne ako umele- 
ck6ho diela? To vedia dobre v^etci zkumatelia a milov- 
nlci rimskej literatiiry, v akych pomeroch zili Catull, 
Tibull, Properc k svojim milenkdm, ktOr£, akndhle sa 
jim zabliitalo zlato bohat6ho kupca alebo majitela lodi, 
alebo sa jim usmiala prlsna tvir vysokopostaven6ho 
dt&tnika alebo of&ciera, hned uk&zaly milencom-basnikom 
chrb&t. Ale preto e§te nikomu nenapadlo, spomenut^ch 
bdsnikov akoby na zodpovednosf (ahat, ze ako sa oni 

36 



282 



SLOVENSKfi POHLADY 



Cfsla 12. — 1887. 



opov&2ili svoje milenky, vzdor tejto oiividomej never- 
nosti, tak velkolepe ospevovaf* 

Aby sme rec toho dvojjazySnfka v 6 nasledujiicich 
slokdch (118 — 123) obzazenii, v ktorej povodca »proro- 
ckym duchom vyobrazil tie utrpenia, ktor6 pozdejSie r. 
1848—9 skutocne na vernych synoy n4roda zahrmely" 
a aj dnes hrmia, aby sme — hovorfm — unienie bdsni- 
koYO y tejto reci sa jayiace z pray^ho stanoyiska cha- 
pali, dlzno pripomeniit nasledujiici v^rok Aristoteloy 
(Poetica, c. 9): „Ociyidom6 je Jalej i to, ie liloha bd- 
snika nepozost^ya y torn, aby predstavoval to, co sa 
skutocne prihodilo, lez tak6, co sa stat mohlo a co je 
dla zdkonoy praydepodobnosti alebo nutnosti mozn^. 
Dejepis a basnik rozoznayaju sa jeden od druhefao nie 
uifyanfm yiazanej alebo neyiazaoej mluvy; — Herodo- 
toyo dielo mohli by sme aj do versov uyiest a predsa 
by ono bolo zase len historickou poyesCou y metiickej 
forme, praye tak dobre, ako bez metra; — lez rozdiel 
ten pozostAya y torn, ze pry^ yyprava to, co sa yskutku 
stalo, druh^ pak take, co sa praydepodobne stat mohlo. 
Preto je basnictyo nieco mudrolubeckejsie a yaznejsie 
(^iXoaofwTspov %ol\ (ncou5at6T6pov), nez dejepisectyo ; lebo 
tamto ukazuje yiac to, co je yseobecne platn6, deje- 
pisectvo naproti tomu jednotliyost. To, 6o je y&eobecne 
platn6, lezf y torn, ze taky alebo onaky tak6 dla pravde- 
podobnosti alebo nutnosti cini alebo hoyorf, jednotliy6 
naproti tomu je to, co na prfklad Alkibiades £inil alebo 
trpel.^ Z tohoto stanoyiska treba tedy poyazoyat ako 
re6 toho dyojjazycnfka, tak i Marfninu odpoyed (sloka 
125-133). 

Zaujimay^ je porovnanie reci podUzaca (91) s touto 
nimluyou dyojjazycnfka. V tej prysej niet jednej jedinej 
myslienky, ktord by otvdrala deve nejaky vyhlad do bu- 
diicnosti. V siedmich yersoch nepocujes nic ineho, nez 
yzyyanie y samych superlatiyoch preyeden6. Od slov: 
„Bohyna moja" sostupuje priebehom reci ako po rebriku 
dolu, kym sa ueoctne na jeho najni^som stupni „nadeja 
moja!" Ktor^ posledn;^ yyraz men! sa u citatela na sa- 
tyru, ked precftal tii odpoyed ochrann6ho cheruba. Ked 
tiito skdlu yyspieyal, ide k prosbe, ako k svojmu po- 
sledn6mu titocistu : „Lubma!'* Preco? o dakom odovod- 
nen( toho nikde ani stopy, lebo to, co nasleduje: 

„Potom uz bars cely zhyniem" atd. 

rozplynie sa pod nozom kritiky chladneho rozumu y dym. 
A tak cel^ ten bombast je y^plyyom okamzitej naruzi- 
yosti a toto praye chcel yyliciC bdsnik. 

(P o k r a £ o V a n i e.) 



-»€^ 



Dr. Bohnslav Snlek. 

(Podobizefi na str. 273.) 

Tie2 jeden z t^cb bezclselnych Sloyakoy, ktorl, ked 
doma — popularne poyedano nemali na com robif, odisli 
ztratit sa pre nds. No jeden z tych nemnohych, ktorl 
ne^li yeladit nepriatela, lez priyinuli sa k bratsk^mu, 
slayianskemu kmenu a tam robili desC menu sloyeusk^mu. 

Bohuslay Sulek, brat sloyensk^ho mudedlnfka z roku 
1848, Fridricha Vilhelma, sWyny spisoyatel a ucenec 
horyatsky, clen juhosloyanskej akademie, doktor filosofie 
atd*,, narodil sa 20. aprfia 1816 y SobotiSti, y stolici 
Nitrianskej. Prfklad a naucenia otcoye, ktor^mu Bohu- 
slay este na smrtelnej posteli musel predcitovat „Sl&yy 
dceru,^ zaycasu zobudily y nom n&rodn^ poyedomie. Do 
12. roku ucil sa y syojom rodisku, potom odiSiel do 
Pre§porka na ey. lyceum, kde bol poystal spolok slo- 



yenskej mlddeze, y ktorom clenoyia cyidili sa y materin- 
skej reci. V schodzkach 6ftaly a ocefioyaly sa pr&ce a 
re^nieyaly bdsne, kaidy clen u^il sa aspofi jednomu zo 
slayianskych jazykoy. n^^^^'o ^ mldde^i starsej &)si . . . 
Toho casu bolo to yrenie podzemsk^ch sll y nasledujii- 
cich osobach, z ktor^ch ya£§ina pozdejsie mohutne za- 
siahla na osudy ndroda : Samo Ghalupka, Daniel Lichard, 
Earol Stiir, J&n Caltyk, Jan Trokan, Samo Babylon, 
Matej Holko, Jozef Elim&cek, Juraj Jezko, Michal a 
Bohuslay Sulekoyci, Michal a Samuel Godroyci, 
Michal HIayacek, Daniel Sloboda, Juraj Mostenan, oba 
Juraji Kmety, Janko Safdrik, Karal Ehn, Peter Sramko, 
Peter Slopoysky, Frico Martinek atcf."*) V Presporku 
Suiek bol 9 rokoy, yystudujuc tam filosofiu, prdya a 
theologiu. Pod yplyyom Gustdya Beussa, ktor^ potom 
1853. roku bol yydal „Ky6tnu Sloyenska," u4 ytedy ob- 
lubil si botaniku. Z Presporka uz chcel odfst na nie- 
ktorii nemeckii • universitu, ked bol priuuteny vrdtit sa 
do Sobotista ku chor^mu otcoyi (Jdn §ulek, otec Bohu- 
slava, V Mosovcach pred r. 1805 bol ufiitelom Jdna Kollara) 
zastupoyaC ho y kazatelsk^ch prdcach. Tu presyedcil sa, 
ie pre svoj telesny neduh — yzdy yiac a yiac tratil 
totiz sluch — nebude y staye posobifr y k&azskom po- 
yolanf. Po otcoyej smrli 1838. roku odobral sa do Sla- 
yonie k syojmu bratoyi Michaloyi, ktory tam, y Brode, 
bol lekdrom. Tu naucil sa po horyatsky, i odhodlal sa 
po osmich mesiacoch do Zahrebu. Uz skoro 23-ro6ny 
ystupil do tlaciame a za&l sa ucit sadzacstyu. V tla- 
ciarni Fr. ^upana stravil 3 roky, a yyucil sa. Vo dne 
sddzal a y noci cital knihy ; pritom pisal uz ytedy rozne 
cldnky do nemeckeho casopisu „Croatia.^ Ai 1841. roku 
osmelil sa pfsaf i horyatsky. Medzitym obzndmil sa 
s mnohymi horvatskymi narodoycami, menoyite s Ludo- 
yftom Gajom, ktory urobil ho faktorom syojej tlaciarne. 
Na zaklade cldnkoy, ktor6 §ulek napfsal do Gajovych 
„Ndrodnlch Noyfn" a do „Danice," 1843. roku Gaj od- 
dal mu redakciu ^Danice.** Popisujiic Gajoyu kniznicu, 
sostayil yelk6 a d61eiit6 dielo „Bibliographia illyrica." 
Krema toho 1844. roku napisal brosuru: „§to namjera- 
yaju Uiri? (6o zamyslajullyri?), ktoru mladf ndrodovci 
horvatskl yydali y Belehrade. Bola to pryd prostona- 
rodnd politickd brosura y horyatskom' jazyku. Potom 
yyddyal a zvacsa sdm pfsal „Branislaya," periodick^ 
casopis politicky, yychadzajiici v Belehrade, ponevac 
prfsna censura madarska y Zahrebe nebola by ho pre- 
pustila. V tomto casopise §ulek oboznamoyal horyatsk6 
obecenstyo so ySetkymi madarskymi iikladmi, vystrfhajiic 
ndrod pred nebezpecenstyom a udavajiic prostriedky za- 
chraneiiia. Roku 1846 preyzal redakciu „Ndrodn(ch 
Noyfn,** yyddyan^ch Ludoyftom Gajom. 

Kossuthoy „Pesti Hirlap" najzurivej§ie brojil proti 
Horyatom, SuIek zayracal ho y zapalujdcich ^Idnkoch 
„Nar. Novfn." Vobec Sulek mi na tom yelkii zdsluhu, 
ze y Horyatoch prebudila sa politicka uyedomelosf, 
y pluej sile yyrazivsia 1848. roku. Majitel „Narodn(ch 
Novfn" 1849. roku obratil sa takym smerom, ze Sulek 
nemohol ho nasledoyat; nedoyolovalo mu siln6 jeho poli- 
ticke presyeddenie. Rozpadnut^ s Gajom, chcel sa yzdaC 
publicistickej cinnosti, no priatelom dal sa prchoyorif a 
zacSal yyddyat neodvisly casopis „Sloyenski jug", ktor^ 
bol uz pri 4. ilsle inkriminoyany a y janudri 1850 i za- 
kazany. Mesto Zdhreb yymenoyalo Suleka — prote- 
stanta — za syojho cestn6ho mestana. Bol to oy§em 
prv^ prfpad, no diy nebol ziaden. Sulek prdye medzi 
duchovenstvom horvatskj^m, preniknutym ndrodnym po- 
yedomfm, mal najyiac priatelov; a do yecf, tykajiicich 
sa viery a syedomia, on nemiesal sa nikdy. Aby ne- 



*) Dr. J. Hurban: „E.udovit Sttir." 



Olslo 12. — ,1887. 



SLOVENSKfi POHLADY 



283 



moblo sa povedaC, ze bojf sa reakcie, o nedlbo zacal 
vyddvat ^Jugoslovenske novine,** ale boly i tie potlacen6. 

Takto odstr&neDy z politick^bo poTa, §ulek umieail 
si pracovat v skolskej literatiire. Horvati i dnes s Ydakou 
uzndvaju, 2e v tej dobe nebolo a oich nikobo spdsob- 
nejgiebo cbytif sa do obrdb&Dia tohoto dbora. Napfsal: 
„Naputak za one, koje u6e citati". (Navod pre 
t^cb, ktorl ucia citaC), sostavil velky nemecko-bor- 
vatsk^ slovnlk, prelozil Sto malycb poviedok 
a Zippov Prirodopis, roku 1856 napfsal pre vy§sie 
gymnisia Botaniku (v dviicb dielocb, prvii v borvat- 
skom jazyku); do casopisov podaval clanky prfrodo- 
zpytn6, historicke a filologick^. Vidiac, ze germanisacia 
sfri sa a borvatska literatura nemoze vyzivif spisovatela, 
zacal studovat pr6va a 1857. roku pre praktick6 vzde- 
lanie vstupil do advokdtskej kancellarie. 

Sulek 1858. roku prevzal redakciu zanedbaD6bo 
„Go8podarskebo listu.'' S akym prospecbora pracoval 
pri nom, mozno siidiC z tobo, ze 1860. roku bospo- 
darsky spolok svato-ivansky poctil bo zlatyra perom. 

V torn samom roku bol medzi tymi, ktorl zalozili poli- 
ticky casopis ^Pozor"*; Sulekove clanky o Hranici, 
Dalmicii, Mcdzimurf atd. spdsobily vseobecnii sen- 
sdciu, Vydal Horvatsko-uborskii ustavu, za dva t^zdne 
rozobratii v 2000 vytiskocb. Zibrebska zupania s me- 
stom Yara^^dinom odporucaly bo snemu za arcbiv^ra 
Trojjedin6bo krilovstva, pravda, bez v^sledku. Dvorna 
kanbellaria borvatska 1864. roku nalozila mu napfsat 
knibu prospecbu a pestovani lesov blavne 

V Prlmorf. Dielo vySlo o dva roky a uviedli bo za 
ucebnu knibu v lesnfckej gkole krizevskej. 

Po pade Scbmerlinga rozbodujuci muzovia borvatski 
boli za to, aby §ulek opat oddal sa politike. Odstiipil 
teda 1865. roku od ^Gospoddrskebo listu" a zacal redi- 
govat „Pozor." Medzi t]^m zo Skoly jebo bolo vyslo uz 
toiko spolablivycb zurnalistov, ze na konci roku mobol 
oddaf redakciu infm ruk&m. Roku 1868 napisal „Na§e 
pravice," vyber zakonov, nariadeni a spisov znameni- 
tycb pre derzavn6 prdvo borvatska od roku 1102—1868. 
Aby V skolskycb a vedeck^cb knibdcb zamedzila sa 
miesanina nesprdvnycb a kazdym spisovatelom indc tvo- 
renycb vedeckycb vyrazov, na ndvrb skolsk6bo radcu 
dr. Racku dvornd kancelldria borvatskd sostavila po- 
verenictvo pre vypracovanie vedeck6bo nazvoslovia v bor- 
vatskom jazyku. Na fielo poverenfctva bol postaven^ 
Sulek, pod ktor6bo vedenfm vyslo dielo: „Hrvatsko- 
njemacko-talijanski riecnik znanstvenoga 
nazivlja g, 1874 a 1875.^ V rokocb 1873—75 na- 
pfsal V trocb dielocb: „Prirodi zakonik ili popu- 
larna fisika." Toto prostonarodn6 dielo vydali zo 
zAkladiny grofa Ivana DraSkovica. Roku 1881 vysla od 
nebo pLucbazasvakogaili populdrnak'emija,'' 
vydani borvatskou Maticou ; J 883. roku vydal „ Hrvatski 
ustav ili konstitucia godine 1882,^ kde nakreslil cely 
politicko - stdtny ustroj Borvatska od jebo spojenia 
s Uhorskom. 

„Historia borvatskej literatiiry — vynfmame zo z4- 
hrebskfeho „Vienca" — zapfSe Suleka medzi prv^cb 
a najzasluzilejsfcb spisovatelov svojicb. Uz za prvl roky, 
ktor6 V Horvatsku stravil, stal sa on, roden^ Slovak, 
prikladom, ba lepsie receno, vzorom, ktor^ radi nasledo- 
vali vSetci, co cbceli pfsat po borvatsky. Nase skoly 
boly za £asu nddho ndrodn^bo prebudenia latinsk^, ne- 
uiecke alebo italiansk^, ktore ndm i tobo mdlo borvat- 
8k6bo zivota, obdrzaneho od borvatskej matere, udusily 
alebo cudzfm zamenily. Horvatstina bola jazykom po- 
spolit6bo ludu. ^iaden div, ked nevedeli sme po bor- 
vatsky myslet. Bolo treba najprv ucit nAs borvatsky 
mysiet a potom pfsaf. Tu pocfna sa Sulekova z&sluba. 
Nemyslime umensif nicie z&sluby, ked povieme, ie §ulek 



bol u nds prvfm Stylistom; to prizuajd, jestli vedia ziizif 
medze vlasto^bo precenovania, i tf, ktorf dnes drzia 
discipulum supra magistrum. T^m nemyslfme povedat, 
ze §ulek utvoril pravidld a zdkony borvatskej skladby. 
Boly uz zakony, jestvovaly i pravidl4 v 2ivom ndrode, 
nacbodily sa v starycb a po riedku i v niektor^cb no- 
vycb knibdcb. No bolo jicb treba najprv do obladu brat 
a vydobyt jim platnosti, potom abstrabujuc zo zivej reci 
a dobr^cb knfb zdkony a pravidld, zaraenit pravidelnym 
borvatskym slobom. K tomu treba bobatycb predzna- 
raostf, velk6bo patriotismu, sviezej v61e a neunavnej 
vytrvalosti. Z vedecky^cb odborov Sulek najviac pracoval 

V prirodnycb vedacb, ktore pred nfra liborom leialy, 

V horvatskom jazyku nepfsalo sa nic, tak ze prdvom 
mo^no povedaf, ze i tu prekliesnil cestu budiicemu po- 
koleniu. Od tej doby, co on pofial pracovat v tomto 
odbore, znamenite napredoval i nd§ jazyk, i prfrodn6 
vedy u nds. NajplodnejSie a Sulekovi najrailsie pole je 
politika, predovsetk^m zurnalistika. Pred nfm pisatelia 
nevedeli sa pobybovaC v tejto praci. Zurnalistika m& 
svoje pojmy, svoj jazyk, slob, osobitn6 obrazy a figiiry, — 
to, CO menuje sa zurnalistickym tonom, a to ddva i pre- 
vabu jednomu dennfku nad drub^m. Eto cital §ulekove 
£lanky, pocnuc od 1846. roku az do dnes, neodopre mu 
on6 vlastnosti ... Pri v§etkej farcbe svojicb prezit^cb 
68. rokov („Vienac" pfsal toto 1884. roku) Sulek pra- 
cuje k dobru borvatsk^bo naroda s t;^ra istym mladi- 
stvym zdpalom, s ktorym bol vstupil v obranu jebo 
prav na verejne pole pred Styridsiatimi rokmi. Daj 
Boze, aby n&m dozil stastne a vesele patdesiatrocie 
svojbo literarnebo posobenia v Horvatsku!'' 

Stan sa! — Safarik i Kolldr lepsie priviazali nds 
k Cechora, Sulek ku Horvatom. Od nas Slovdkov je 
dost, ked aspon takto uskutofifiujeme panslavismus. 



Literattira. 

Poslednl cislo letoSnlho roSnIku „SvStozora'' pravS 
vydan6 dfistojnfe ukoncuje XXI. rocnlk nejstarsfbo ce- 
8k6bo illustrovan6ho tydennfku. Vydavatelstvo i redakce 
mobou s uspokojenfm pobUzeti na novd vykonau]^ oddfl 
sv6 vlasteneck6 prdfte jejfz v;fsledky vice mluvl nez sebe 
lesklejsl slova a frase. Poukazujlce na prospekt „Sv6to- 
zora," uvefejn6n;f na jin6m mlstS, vyzyvAme obecenstvo, 
aby bojn^m odbfrdnlm nov6bo rocnlku podporovalo z&- 
sluzn6 snaby vydavatelstva i redakce, jmenovite pak 
obracfme se ke v5em, kdo2 z neoprdvn6n6 liknavosti — 
ke sv6 vlastnl i cel6 literatury skode — zddn^ Sasopis 
neodblraji, jako2 ale blavnd k tSm, kdo pAcbajfce zjevnj^ 
bHcb a zradu nejen na literature, ale na n&rodS, ode- 
birajl casopisy cizf, ndm nepMtelsk^, n6meck6. „Sveto- 
zor" podobnfm listfim — mnobdy dost pocbybn6 exi- 
stence — se nejen vyrovnA, nfhri v mnoh^ra obledu 
daJeko jej predfif jak obsabem vnftfnlm, tak svojl upra- 
vou. Pocet 700 obrazfi, jei „Svetozor ro6n6 pfinASl, slovnf 
obsab jednobo rocnlku, jeni by sdm stacil na knibovnu 
4050 sluSn^cb svazkfl, v cene 12 — 15 zl. modnl pflloha 
„Bazar,** obratnS redigovan^ pflloba „RomAnovd knibovna 
SvStozora," skvostn6 pr6mie — za letosnl m*cen jest 
J. VSSlnftv nejpopuldrnfejsl obraz „Poc4tek romdnu" — 
tof jsou v6ci, na n65 „Sv6tozor" pfi porovndnl s kter^- 
koliv jin^m casopisem sm^le mMe pouk&zati a kter6 mu 
zabezpecujl pi'ednost! A pfi torn vsem levnd cena, daleko 
levnSjsl nei u vSelijalrfch „nejlevn6jSlcb" casopisfl, jez 
jsouce zlatku neb dv6 levnfejSf nei „Sv6tozor," nepo- 
ddvajl ani polovicku tobo co „Sv6tozor." — Majlce tudlz 
Casopis, na n6jz pr&vem pi^ed cizinou ^mMeme byti brdi, 
jsme vSicbni, pokud ndm pomiry dovolujl, Y&z&ni vlaste- 

36*
Internet Archive Audio

Featured

Top

Images

Featured

Top

Software

Featured

Top

Books

Featured

Top

Video

Featured

Top

Mobile Apps

Browser Extensions

Archive-It Subscription

Save Page Now

Full text of "Slovenské pohl'ady"

See other formats
