(navigation image)
Home American Libraries | Canadian Libraries | Universal Library | Community Texts | Project Gutenberg | Children's Library | Biodiversity Heritage Library | Additional Collections
Search: Advanced Search
Anonymous User (login or join us)
Upload
See other formats

Full text of "Slovenské pohl'ady"

Goosle 



This is a digital copy of a book that was preserved for generations on library shelves before it was carefuUy scanned by Google as part of a project 
to make the worlďs books discoverable online. 

It has survived long enough for the copyright to expire and the book to enter the public domain. A public domain book is one that was never subject 
to copyright or whose legal copyright term has expired. Whether a book is in the public domain may vary country to country. Public domain books 
are our gateways to the pást, representing a wealth of history, culture and knowledge thaťs often difficult to discover. 

Marks, notations and other marginália present in the originál volume will appear in this filé - a reminder of this book's long journey from the 
publisher to a library and finally to you. 

Usage guidelines 

Google is proud to partner with libraries to digitize public domain materials and make them widely accessible. Public domain books belong to the 
public and we are merely their custodians. Nevertheless, this work is expensive, so in order to keep providing this resource, we háve taken steps to 
prevent abuse by commercial parties, including placing technical restrictions on automated querying. 

We also ask that you: 

+ Make non-commercial use ofthefiles We designed Google Book Search for use by individuals, and we request that you use these files for 
personál, non-commercial purposes. 

+ Refrainfrom automated querying Do not send automated queries of any sort to Google's systém: If you are conducting research on machine 
translation, optical character recognition or other areas where access to a large amount of text is helpful, please contact us. We encourage the 
use of public domain materials for these purposes and may be able to help. 

+ Maintain attribution The Google "watermark" you see on each filé is essential for informing people about this project and helping them find 
additional materials through Google Book Search. Please do not remove it. 

+ Keep it legal Whatever your use, remember that you are responsible for ensuring that what you are doing is legal. Do not assume that just 
because we believe a book is in the public domain for users in the United States, that the work is also in the public domain for users in other 
countries. Whether a book is still in copyright varies from country to country, and we can't offer guidance on whether any specific use of 
any specific book is allowed. Please do not assume that a book's appearance in Google Book Search means it can be used in any manner 
anywhere in the world. Copyright infringement liability can be quite severe. 

About Google Book Search 

Google's mission is to organize the worlďs Information and to make it universally accessible and useful. Google Book Search helps readers 
discover the world's books while helping authors and publishers reach new audiences. You can search through the fuU text of this book on the web 



at |http : //books . google . com/| 









t%.^- 



Vv>^ 



:*«'.^^>-'' 



Cj-v^ 



.>y^ 



«• ^Äí»4 ,< 



?i'"^.'^"^,. i*>/ 



''rNV>t:» 









K'í.,:- 






fflt'*^*. 



•Ň-!-' 



*^ ■»v*4 



<.T 



<i-W.í-»- 






'.Jhi-: 






^.■f-*j 



,> ^^,~''<f 



'^^■^ v. 

1 v. ^ ' 



/U^^AJĹI^ V^íxí^^í^x^^^ /• 



Slovenské Pohľady. 

ČASOPIS 

zábavno-poučný. 



Redaktor a vydavateľ: 
Jozef Šltixltéty. 



v * 



ročník XXIII. 



>--í^;«§^^- 



TURČIANSKY SV. MARTIN. 

fLACOa KKZHTLAOIABSKEHO ÚÔABTINÁB8KKHO SPOLKU 

1903. 



OBSAH. 

Básne. 

Strana 
Zmeškaná povinnosť. Epištola k SIoTákom a Maďarom. VerSe bez 

barmoDisáde, od Joitfa Podhradského 46 

Nad hrobom Romualda Zaymusa. Dlhomir ľoM-ý 57 

Z básni Kýierského 58 

2« s« dnes... Hójomil 59 

Po bale. Kresba Ľudmily Podjacorinákej B5 

Z básni Alexandra Petôflho. Prekladá Hviezdoslav. V domovine. 
Z diaľky. Ve&tba. Ostatná almužna. V dym po&lý plán. Dvaja bratia. 
Ja som to . . . Či modrajú sa eŠte . . .? Horská chatrč. Na dedine. Dobrý 
starý krčmár. Noc je . . . str. 9(>. Čarovný sen, str. 249. Srúcaniny čárdy. 
Postret na pustatine. Ako nebom v lete chmáry ... Do pamfitníka. 
Okovy, str. 650. Mal sen som plný nehy, krás . . . MySlienka jedna 

trápi ma . . . Moje piesne 728 

Hevďak. J-V. UiMnek 120 

Pieseft. Hájomil 120 

Stesky. Od Hviezdoslava 206, 457, 645, 717 

Záhada. Ľudmila Podjavorinská 238 

Do oblakov... ZT^/ointl 238 

PleseJi Aničky, zbláznenej pre brata so &kôl vyhodeného. Jozef Pod- 
hradský 267 

Popevky popevkára. Martin Sládkovičov 279 

Pieseft jarná. Hájomil 282 

Na prechádzke. Vrhický 375 

Večerná dumka. Jamnieký 376 

Pieseh. Hájomil. . . .' .437 

Z básni HiUomila 438, 504 

vPieseii na parolodi „Drina". Lúčenie slovenského otca. /. Podhradský 506 

Ohlas I Laskomera. Od Michala Bothára 510 

Pifove husle. Kýčemký 521 

Po rokoeh... Kýéerský 632 

BesiiKnárla. Kýéerský 533 

Jednému na roll... Hájomil 560 

Z veHU»v Skoruftina if Jozefa Rumana) 560 

Verie od Martina Sládkovičovho. FaloJiný prorok. K Bohu. Prosba. 

Moje vzlety. Na kolkárni 630 

Bratom. Slavijiský 634 



vľí^>íľ[M«ítl i\ftithn Ktíi 

7K. m, 1Í5>. 2r,8, 3M, m\ 4ť>»} 

ú A. ľ. Črchu,;, Frdrí*. fí. .*?.. . . 
Od fíolŕxhrti ÍViMYí. PrŕloÉ. ]?. á. . 
Wí í Awn.? pmMnnfltvn, n<I A A^. Ttthlé/ia. ľrťioiil .lí 

..... 288, .Sta. I 
bt (>(i /fairirhii Sirnkirwirzn. l*reloíil A. llalaia 
ľnvent. NiiiJÍMil Ján ŕt^jnk . . 622, 501, (174, 

, Setgienka. Preloíil ilr. .1, /ŕriŕA 
Od ŕ,'. Ktimiŕii'iK Z hoiTAtíkŕ'ha prťlnitil .1. llnlala . 

Dramatické. 

i dánsky. Tragédia v ň. ciejstvíU^h od V. .s/iaJtr-y/irnťira. 
tíflíídľ 1, l4ít, ríÄt, riíís, 

m (I J v iitir4)(ltiŕ.| (tiť^ni «loVľni«k(\}. Na|>íi)Ii! Milan 



iiKľárurj ilatlfillke }^lDVľii«ka. Napfaal dr 

ml y. KoaltiSftuo Fr. Y,Sa»intk \W, 171, 283, 430, 47y, Ml 

ort'. ./'•S' f IlMUk 138, 176, 291, 

lift". iľ<i7<lniv HvictdoulÄvovj.t J. AVŕn^ifa . . 
n«»k*-i li(tnif«ir> x r 1U02. I'ndÄva Antí. »^ Hit 

.W2, a77, H'J, M 2, rtó, t;36, 7t>4. 
viiji-li bjdiusliurK. l'aiirn Kďiitov^'cb *Trítutiii« eioľs 

njtpínal l.nf^lislnv Katar ... 

1. Slfftiu Mikik ... 

omer) iiu iir.riin Spiwii (ITj najiitivMťlin knijlu* 

. Štffiin Miiik ........ . » 

dejepiwjy'. l'o«lÄvii Július tívtlo I"i7. 



BtrtuiA 
SloTeneký jasyk, tivá stanná. 

r. tiitúlé «l))ŕu.lľ t I), llrÍ4<1>%-a Pŕidá*« J Kro»i>á»dy 125. 178 

Slovi*n>k:t [iť<*ni4>k;i -f ruka 1N4Ň , . 178 

X uúriMliiýcli |iíi^<tiii /.íi[«[if.il Miťhnl Vujttl l$0 

Ntovft z Intlnŕiuy *io •tlovťitŕiu)' bezpruMrpdnv iirejatŕ. í\ í. . älĎ 

ťrl%lovla. J. L Uolul»f .30* 

MÍ€Ätii€ nieuo 4íar»n«»ek. ./o#</«*ít«/íŕíií . 57<t 

t nÁroiliiýťh |)tr>iui. Ziijitunnfťh roku 1795 ....... 67á 

Brllirbeiiiskä hrn. /-<" /vťilenaJiej i'-ujiŕr Po<íáTii Smnn Csambel-Dajneiotňi 77ÍI 

X Qéruillljťli jilt'Mli. /< nikoplšM .lírfo^ťi j](i//;i td(t 

Litera tťira a umenie. 

ľrtr iií-uUj šuľáHkovlio dii'lii Oŕísfliiflite der siftvliícbťii SiiraŕK** 

uiiil M(ťr;itur. Šk tíU 

y^, Z i*rťii'Af<*u(istl iiaíiťj fl«l»y ... (í"i 

Hozitiuoíťiu- sli)vcn?*kľ iiuvltiy. .'íí *í2 

ŕ«íiiiii1« MiiMt'.'Ilnľi <«|i)VfnNk<*j Ht'oIrH'uoMi *H 

yúraúti\ú'^x%Á m»[>|>:i Slovákov 1^ 

Pr«*kl;MJ> f.» «»fuv(*»ŕiriy 138 

Pl-uli H|ii%ťiiriUf. J Šk ]8l 

TiMlíiiHlJU « JfiKAľl. iKHiioii) Hí^jtMKttpyccicÄio muKi. B.iit/[HHÍpa .hua, 

l'jtľTkH n-t.iaitit-' HOJÍ. {H'uiKHÍ"í» II. A íi»,iyai!»-.ne-IÍ3rpT«H». ár. . . . 3lf) 

ySlovauskŕ itlo\á iiiaďar«kt*ho jnxyka 247 
.SlovArI a Irh rvi-' . ,248 

HaJ'ttaiStfl krotilkn i-t'nká '^19 

aUvaanká f(ic>kln|i:étli,i . SKi 

Opoc/ji iinKkirj \t» nikii INtilt.*'/:. III. ... 311 
>ilriMlit(iUnji riiu{»i)a ittirfMkýcli Stováku nu /.likljuJ* ^>'ii;'iní li'lu 

c roku VMM}. Dr Lubor Nititerlf. Hli .378 

^ Pťter Veľký a rtiJik)' jajtjk n Sltivjtnav. ňk 382 

Verboŕxyovo Trlitaťriluiu u Houkromt- ]irávu uhertké & cfaorvstAk^ 

ftlwbty T ni':m obaaiení NapwJ df. K, KadtťC Šk. 4íiíŕ 

UobrovAký a Idi'^ MAaky . . . 455 

«iliivári a irh rrŕ. Napíml Dr. Sntne €:amM Šk. . . . &17 

Pflil f.irmnm ... 617 

*'■ nik \iiuraf, aU*. 516 

Pu..!,. i.:.:nJllli bÚHľíl. . ttíO 

yilriantky |iolUlrký IreAÍnjŕ |iriH'«s«. PuUtická úvaba. ^pracovni 

dr. Juitut Mttrkúpw 572 

DobrsTvkéfao pamiatka . 573 

Žŕii%kr llfrty. íí*. 574 

Bratia. ^trlrzJitt liutrtr ' t>l<i 

2(a>aii ku t»«)ŕti>%aiilu (IfNatitinýini /loitiky. NaplnAl (tuitäv Kortívi Ml 

KlíaMjľlírkíl ľilanktt pre ňkuly. Nupistil Nebtír l'ram 648 

P(*%tlauHLr miiď<«rhkť ilhaillá . ''13 



Kaiatelba. S prílohou ^LiUrármt Littý'^. Oaso] 
rednictTO 

Klownik crwar poNkirh 

VHKHbin 3AnilCKn iMnepar^p-kuo uuaHci 
LXX. OtfHBuaaxu Kaan 



-♦•^ 



Rok 1003. Soiit 1. 

Slovenské Pohľady. 

Hamlet, 

k ľ ťi r o v i č dánsky. 

Tragíídia v 5-tich dejstvAcli 

od 

F. Hhoke^pearm, 

preložil 
Hviezdodnr. 

OSOBY : 

ťlaiidiiis kráf dánsky. 

Ilaiiilťt, syn predo51<^ho a synovec torajAieho krslfa. 

ľoloiiiuN, najvy!«ší komorník. 

Iloratio, príatel Hamletov. 

Laert, syn Poloniov. 

Voltiniand, 

Corneliiis, 

KoKenkrautx, > dvorain. 

(iiiildŕnMtťru. 

Osrik, 

Šrachtiť. 

Kiiax. 

Iteruardo, J 
Francisko, vojak. 
Reynald, sluha ľoloniov. 
Herci. 

Dvaja hrobári. 
Fortinbras, princ norví^žsky. 
Kapitán. 

Au;;licki po.slanci. 

Gertruda, krárovná dánska, matka Hamlctova. 
Ofelia, dcť'Ta Poloniova. 
DiU'li otca Hamletovho. 
Páni a p:ini4', dOstojníri, vojaci, pla\ci, poslovi.-i, slnliovia a iná 

družinu. 
Dejiííe: KlHÍnor. 

1 



s prílohou „TAterárne /yúíý". Časopis pre katolícke duchovi 

Aar polskirh 

L'MUICKII HMiiepaTopcKaro ĽasiiiicKatu yHiiBei)CMT(;Ta. ľo 
iiinajuaTan Kiiura 



-M^ 



Bok 1003. Soiit 1. 

Slovenské Pohlady. 

Hamlet, 

króTovič dánsky. 

Tragt'^ia v 5-tich dejstvách 

od 

V. Shol'espearp.n, 

preložil 

HriezdosUtr. 

OSOBY : 

ťlaudins krár dánsky. 

llAinIťt, syn predoiilt^ho a synovec t4>mjšieiio krára. 

ľoIoiiiuH, najvyfiŇf komorník. 

Iforatio, priatel Hamletov. 

Laert, syn Poloniov. 

Voltiniand, 

ťorueliiis, 

Kofieukrantx, [ dvorani. 

GuildeuKteni. 

Osrik. 

srachfir. 

Kňaz. 

.llarcťl, I J. t . t - 

. '. ditfltoiiiici. 
Bŕrnardo, J 

Francisko, vojak. 

Keynald, sluha Poloniov. 

Herci. 

Dvi^a hrobári. 

FortinbruN, princ norv^ížaky. 

Kapitán. 

Anglickí po.slanťi. 

(íertruda, krárovná dánska, matka Hamlntova. 

Ofľlia, dc«'ra Poloniova. 

Duch ot<» Hanilotovho. 

P:ini a p.-iuie, dÔKtoJniri, vojaci, pla\ci, poMlovia, nluhovia a iná 

družina. 

liejiilo: Klriiiiur. 

1 




.... Až iitiliS 

pŤičnSaiätp. 

, — Práve 

mniHt M spjiŕ, Franciski). 

útff:. Za polaUn Ui njoc ráx fľaku íptii 

ttiier nira/l to, i je mi uik 

\ kolo srdcn. 

^- Akže. vartu 

nii mal:" 

»«r. Mys sa nepohla. 

J»r. Tak ílobríi noc ti. — Ak Ihuatin 

Ift kde st.ietnc§, to dicti liyf 

Kiníknii tu n;* stiíSÄi, kiíž 

ta sTionáblali. 

f"'- Z(iá Ka iní. Xi* 

nm — Stoj! kto to!' 



Vystúpia Iforattij a MítrcH, 

Priatelia 

C. A dílnslíi poildnijt. 

tajení vfSra rtobru noc. 

, , , , ., ^K « ílfvliom, iiiiiliiý 

kto ta odmenil? 

Ifl^ernardo itasUiJ moje na nnť.stn. 

^BOC rtini. OdMe.) 

^■^ Hohoiií ftemanio! 

^B, eo? Je Iíoratio tu? 

«. ,. - u Tftk ^ iiclio ku8. 

Hvitaj, Horatio; vJtiy, dobi y .\Iiii.-*d 



a 



by prebdel s uami chvíle noci tťj; 
• jestli zjavenie to ZĽOvii itrijdo, 
necb naSim o^iaru schváli náíifad kh, 
i osloví to. 

Ifoy, Ovi! Kenžo to 
SR iieakíiže. 

Bern. No si sadni trorlui; 
i dovol, žt» ti opiiť mipadnerao 
s]iich, ohraikný totniP oproti 
rozprávke iitiSej, čo sme videli 
už po dve noci, 

Ihr, Nedbáiii, i)oaedmc, 

a čujme lierortrdovii zprávu o tom. 

iter*t. Nu, poíuiniilej noci, 
kcil het) tá hviezda i&tá. na zitpad 
od p<du suca, kruh už ntofila, 
hy osvjptihi tň časť neba, kde 
vŕ'ul blkoĽť, tu Murcel a ja Siim, 
v iom Á\otí m tlfio jednu — 

Mnn\ Cit! prestaň: vidz. Um lt> zas prichodí! 



Dur h ta z.jii\i. 

Jirni. V tej podobe, jak nebožtík kr.41, mi vhis. 

Jŕíirr. Ty Školák 9i» tak vrav k nim, Ilornlio. 

/jfŕfii. ŕi nefiie, sŕaíiy knífV pár, Horatio. 

Hor. Ha celkom; — kralmem divom-desom n?.. 

Dnn. Chce oslovené byť. 

Marŕ. Ty, Horatio. 

sa vypýtaj ho. 

UoT. Cm ty, nofhný Cas 

čo zneužívali spolu s postavou 
fou spanilou a bojovnou, v nejž Dána 
jKirhovant'hn veličenstvo bol 
vftp rhndilV Nebom zaklínam ťa, hovor! 

Marr. ľatiUť čnie si. 

Hcrn. Ahft! sinÄi preč! 

//wr. Stoj! hovorí hovor! Zakllnant ŕa, Imvot ! 

Marr. OdiŔlo, nechce odpovedal 

Iknu Nuž, 

jak, HoratioV trasieš sn. si icbladol — 
Nie trdy dač viac to než výmysel? 
ití biila^ o úorn? 

Iíor, Bóh mi svedkom, nikdy 
hydi neuveril, nedi nie riteíiiý 
n vetiiÝ doklad mojich vlastných očj. 

¥.>rr. Nie podobné je králn? 

//'f. .lak ty «i 



1 



súm stMic. Kštt.> i t<»ii v)M,ľnj, v aký 
sa ubral knU, ked ctibažnélu) Šiel 
pt>korií. Norvi^ga; a tiik sa iina^tíl. 
k»^(f, pmľ sí\ s niiiij spuľUľ, /|toríížíil 
na liiúv. osíuu'nvťli ľítfíUiov. 

M'in\ Tak [nxnlLym dva razy u Zľoviin \ tutír 
húdniu iiíťtvjťli týni/t> lujstuitorij 
bnlíui&kýtii [Hťíik'I i)o|uť<l huku striíž. 

lloi. X rum vjul tolio siuysel, iievjpni: vóln>f 
n kiiuroni konnn- injenjtii v^;»k : k)V pád 
neobvi-Uiiný íim/i nsiín'j vlsiisti. 

JI/íMv-, Vť(f sadniitir. A iiotrh nii povii^, kto \''v 
naŕ prisnyiiJ ty m a stálym Htníjwiniin 
iioe po noc ln\[ni\ pcHMaiistvoV i k coniu 
diel liatu; / kovu tlľiiiie, v cudziue 
vžnk Hkiipovaiiio [mtiicb váleínýcli: 
čo i*iH» nútia loiUarov Uik, pnica 
iťli Mjozortiá ŽI- iicila tMlílťlií 
im o<l tyžih'ia ni in">tleli". Oti sa to 
:is kiitiť môž\ }.i* u/.ii(vj»Miý specli 
noc rotjí spoluiuulľiuih'koii ilňu: 
ktí» v stavľ ilaf mi vývcul 'ŕ 

I hr, l>áni ti 1h> ja; 

tak aspf'ň íepcú si. NUk itiisletiuý 
knlľ, jfliož oltraz zjavil «i iiám prá\i\ 
jak viétc, ľoľtiiilM'aMjni / Noivt'žeka 
putimýni k totiiti pýrliuii žiarlivou, 
bol na Itoj vy/vaný : v ŕiontž chrabrý Hanilpt 
11Á& {za tjik(4io, áno, ctil bí Iio 
kriijj ziKÍnicIio miiii svrla) na hlavu 
purazil Fnitiiibnisa. 'ícntit v siiiy{;|i! 
útiiltivy pod peáiŕou. stvnk'iKij 
i /ňkotjoín a ttnuvoín rytierskyio, 
v5ak 80 íjvolttni propá&ol i vSetky 
krajiny, aké, v/au* v ilrÄflmosf, 
len pot! sebou mal, k ifotŕru vífa^.a : 
oproti ínmn náš knU /aloí.il sa 
tiež rovným ilioloin, ktorý ilediitvoín 
bol pnpHtlol by Koiliul»ra«(i\i, 
necb ou tak %vl;u;i:i: jak illa /.nymi 
n mocou článku o/jmiomMio 
vsa<l jeho ztlcilil llaiiklet. Teraz, pane, 
syn, inlatlý Kortitibras, až hon'ií'i 
a kypiaci ntvskľoíiiym riHniMiim, 
po kutofli Noľvc^iľ sf'iji a tam kí 
vám kľdeí suhnal dr/ých tuh&kov, 
XA žnidlo-bydto äiicicli k podniku, 
í*ti v tom /ná zvoju cliut: — iV) niŕ inŕlm 
j«» (jak to xn-jmým na.'íej viádf i, nojl 



zj»ät vydobyť si od nás silou-mocou 

ii priniuseníra branným zeme tie 

už vyššej spomínania, ktoré toť 

bol jeho ot«c utratil. A to je, 

tiik chápem, našícli príprav pohnútkou, 

to zdrojom bdenia naňho, to i hlavnou 

príčinou chvatu, hluku v krajine. 

Bern. Tiež myslím, nie iného, iba to: 
i dobre shodí sa, že zjav ten hrozný 
stráž v zbroj i obchádza: tak rovný králu, 
čo bol i je tej vojny podnetom. 

IJor. Je slnco-práškom, zmútiť ducha zrak. 
Ked Rím stál práve na vrcholí slávy 
a moci, krátko predtým, veliký 
než sklesol Július: tu hroby zívly 
vraz na prázdno, a mŕtvi v rubášoch 
pod! s kvikom-tlachom po uliciach kol: — 
tiež hviezdy s chvosty ohnivými, a 
krvavá rosa, škvrny zlovestné 
prez slnca obličaj — ; a vlhká hviezda 
tá, jejž vliv udržuje Neptuna 
ríš, ochorela od zatmenia, temer 
by v súdny deú: a také predznaky, 
hla, udalostí vzteklých, — hlásatelia 
jak predchádzajú zavše osudu, 
či predslov blížiacej sa nehody, — 
nebesá i zem vedno vykazujú 
v tom pásme našom spolukrajanom. 
No. tíško ! ľad, tam prichádza to zas ! 

Duch zas aa objaví. 

Mu krížom zastúpim, bár zahrúži ma. 

Stoj, prelude! Ak máš kýs" hlas, cvik v reči, 

daj odpoveď mi; 

ak dobrého čo jest tu vykonať, 

čo tebe Iaho(^ou je a rane spásou, 

«laj odpoved mi: 

ak vedomý ti vlasti osud, čomu, 

ho vopred znajúc, šťastne vyhnúť ľza, 

ó, odpovedz mi! Abo akbys' tak bol 

za živa nasdieraných pokladov 

kde nahromadil v lone zeme, k vôli 

nímž, ako hovoiia, vy duchovia 

tu často tmolfte sa po smrti: 
'Kohút zakikirikaj 

vrav o iíom: — stoj a vrav! — Zdiž, Marcele. ho! 
Marr. Mám halapartňou snád ho udreťV 
Hor. Udri, 

ked nechce posttíť. 



/>Ví'K. Tľí je! 

líor, Itii lu! ([lucL Eiuiztie.i 

3ffin\ Poôlo í 

Vei' krivdlme mu, lukto vzoeáettĽmu, 
zdanlivé píirhňjiici iiiisjli«>; 
lio samo, sťa v/<)Mťh, iirzianitelné je,, 
i na vysiiuíitif! liÄkľitljné \vn sii 
\n*íň riftftti iiiinio titlory. 

/im/. X'± by 

I>ťt»ľek]o holo, keií sft ozval koícoš, 

//or. A zfíinU zdiiimelo aj. \inuík jiik 
na predvolanie de.snt^. Síyclml miu, 
vraj, kitliiit. tílto sumia ľ.ina, svojim 
vhoi* vypritýni n Skreko-lilaHÍni hrdlom 
zobúdza boha dňa; i nslsknlknin 
tej jeho výwlrahy že v(» vode 
či v ohni, ua /.ejiii f i V povetrí 
sa zatúlavšiu a bi úd i ňf e ditdiy 
v svoj okres pefnjň ; v ŕom že tkvie pravda, 
n Am v zkúSke xistil predmet terajší. 

Marí:. Hej, zmizlo, ten ŕo kohút zkikirJkal- 
Aj vravia, vždy ke(f íloba blíži sa, 
kde narodenie svätia Siiasitela, 
vt/«k svitu ten, vraj, spieva celú noc — 
A vtedy, vravia toliôž, žiaden diii'h 
že nesmie potĺkať sa; m>ci zdravé 
sú; nepôsobí žiadna z bludíc, tiež 
£ tcliadky Iíaraibovej ani jedno 
v éíir ueopfttH'e. tieiireŕú strigy ; 
tak poBvtitíiý :t í+pii8ii)' je to ŕas. 

//or. Tak poŕul som tie;:, ztiastky verin» aj. 
Lež, falaíT! raiio, purpurový pljíSf 
na plet'iaeh, tamto východne už ehodi 
po rose ^rúúa vysok^'ho ; stráž 
prenjäine tedy. Takžf radím, sdelme 
mhidétiiii Humk'tovi, v iiuei toť 
Vi) zbadali sme; vsjtdím hlavu ua í**: 
dticb, nemy pre nás, k nemu iirevravi. 
Nuŕ. súhlasíte, že mu d(ímc zprávu, 
jak láska nutká. káie povinnosť ? 

^fnfľ. Ua zrnhine, prosím; «j viem, teraz ráno 
kde najdtíiiiiä Im najpnhodm?jšie. nidíiln.t 



Scéna 3. 
Tami*. Tn^ona iÍvotäihí 

Vyalúpitt: Krkf, kriiFiiviiň, llamlet, t*oIoiiíii«», Ljifrf, VMltiiiiMiitl, 
ťoriiľUtiNi, ]iiiui 11 <t|irlevu4]. 

KľdL \f HiuiiU'tovH — uiilťíjo iiáni braU — 
siurŕ itosial xi.dy je v sviežej pamäti; 
oj ívedfilo l>y f^n nám do si'i/by 
si srdťo oltliekuf, a kráfovstvu kol 
sa DiUniii Kiiiiiikftt v smútku obrvu: 
predn' tak (falokí) 111/ valia už [itHku 
ílohojovala a príuMloii, :^e, kým 
naň 8 obozírtutui stľasť<>u poinýšfaintí, 
ua seíia imuiiit.ímn zilľovťň. 
I preto sťstľu našu pľv, dtu'ís lianou 
už sÚ€U královiiou, lú liojovuého 
toliotu Stiltu vdovu vlaciáľí>kii 
sme, RÍa vftak su zliVÄdoiiou radosíou, — 
toť s okom smavjiu. s druhým zaslaenýiu. 
pri pk'so v [tolirah, s kviUiou na svadlio, 
tak ľuvno viíäííii: ľi>zkuS tu, tam žiaí, — 
AA mati/clku »i v/alí: ni v t<mi neditiur 
múdrosti vašej Jcjt^ťj prekážn(. 
s ňuui Itehoiu tejtu zMli'žitosti 
sU* svobiidiie nám prišli v ústrety. 
Za všťtko iiaSv vdaky. 'ľoraz dalt-j: 
Jak zuiíiim vám jw uihuiy Fuitinbras. 
suád v domiieiiíl, /.v v liodnotc srnu pudí i, 
(i súdiac tak, ud Idaliej pamäti 
draliŕho UratJt nášho smrti že 
dŕžava iiaÄa vykývla sa a vil/,by 
a skydá na liŕlm, ŕajs' s takým snom 
o svnjpj prpvaiio sa spulóivjíí, — 
noopomeniil ani posnÍRtvom len 
nás puuuovať, v y stíhaj úť im 
priiiftvrátenio kraj i n od nás. ktort- 
dlft ziivíuítioŕftí všetkých zákona 
hol jeho oloc ztratii v prospeuh nítóhu 
hohatierskídin hraUí. Tulko o ňom. — 
S tým o mís a o dneSnej porado. 
Na vťci tolko jť: — 'Vxi písali sme 
Ií»t Norvéfíovi, [''oriínhraHa to 
mladého strýkovi tani. — ktorý, m*: 
už zošlý kmeť a poUhavý. sotva 
ak o zámeroťh slýchn synovca. — 
hy dalŔí postup ziiniedzil mu, mijinn 
kťťf najímanie nnížstvu, výpoŕet 
i líotovoííf sú hcistak zavedené 



|ľ» iia vTOib jclm pfKldanýťli. A tu 
Viis. v/fiaiy (oľiK'Iiť, Voltiinaiult'. 
sme \yi>ravili za doľUĽÍtdov 
pdzilrrtvu tohto lom u starcovi : 
viať Dsobiiej viíiii tii-drtvíijiic moci 
v pokuiiiivsinl s knífont, iiežii kuíku 
tu lozobľíiiiýťli t'*Ľinkí>v ijiVl híÍiii 
(ibiui^íi. Šfjistlivc! a n*MÍj váš spcdi 
_ii> víL^ej änažby odporu i^tniíin. 

Volf i ^' ^^^^ J*'* ^ ^ '"**"' ''^'í'^i''^''"'^ J" ^^''> 
/i'mf. Niŕ nepochybiijcuio; srdeíru' 
liutí ,8 Bohom' vám! — 

(ťnnicliu)!! » Voltimand odídu. » 

A tcľrtž, I«aťtti*, 
Ou novi^íio vy vieU.'!' Ktiát prosbu 
Hti) .spoiiili iiJÍin: i čo je za jedna, 
Iiíierte? Aspoň dánsky tii pred knilum 
nomótte rečnif rozumne a prit))iu 
\\\as mrhať svoj len : tedy^ liarrtf, 
(■I) bys" tak prosil rád, tiyiii in/iiinliMÍ li 
Im poskytnúť prv, než m'i /;i[inisils" ľ 
Niť. h1:iva neniti srdcu pribu/tieji§<)ii. 
ui iislužtiejguu ľuk» ľi&tam, uťž 
jak troii je touto tvujtiiu otcovi. 
Nuž, ŕobys' clícel I.aerte? 

Ltint. .lasny pnm% 

Viíft priejtust len u [iľiazľň, viíítif sn 
smivi do ľraucie, zkiidiaf, ovAeiiif VíhiťJH' 
sotil príSicI domov, pri koňmo vani 
bych vašotii svoju ói-tii osvedŕil. 
Víuf HVäak. složiv svoj hold, inusítii vyzimf, 
že moje mySlietiky it tiižhy zas 
sa riesii k ťraticii, i klouia »a. 
jiľed trónom o toť priepust v milosti 
a odpu.sttmie. 

Kräl A íi otec váš 
víík prepuKtiK' — í'o rtíCie Poloiiins? 

I*vL (hl. ptiu ttjm, ibii na miio vyiiiitíl 
liUUajiiee k tomu svítŕiMiie 
až iJe»moniýn> lúdenlni; i v jM.ikoiu 
ai'kolvek veru s taŕkýn) srdcom Um, 
Huiu Hpe<^4itíl mu jeho úmysel, 
.la fám Víík proKÍm, dovedie mu 0(tí»f. 

Krát. Nuž, laj>aj pekní'? tlivih', IíimtIc; 
ŕjiis tvoj je, i ucL'h tvoju roztoiíiilá 
uspÔ8nliilosť vyuŕ.iva ho 
do vóiel — Teraz ale. bintovCe 
»i«Vj, IJamlete, a spolu i. nif>j synu ^ 



9 



llmn. (atranou). DaO viac než l)ľíit, si uu'iioj ucž jak biaí 
su patrí syna. 

Král. Jak, že doposial 
tif chmáry visia na vás? 

Ham. Nie tak, ]>am> 

môj; som až primoc na úslní. 

Královná. Dobrý 

Hamlete, odhoď pouočnú tú farbu 
a oči tvoje, sťaby priateľ, nech 
na Dánsko hladia. Viečka sklopení^, 
večité nesliečt jakby po Slachetnom 
otcovi v prachu: ved ty vieš, to že 
je obecné, — čo žije, smrť už hostí, 
prírody cestou kráča do večnosti. 

Ham. Hej, milosťpani, je to obeenó. 

Kráľov. Keď také, prečo zdá sa ti preds' zvláštnym? 

Ham. Zdá, pani ? nie, je : ,zdá sa' nciK)/náni. 
Nie to len môj pláSť tmavý, drahá matko, 
nie obvyklý kroj černe slávnostnej, 
ni veterný šum vynútených vzdychov, 
nie, ani v očiach potok vzprúdený, 
ni ovisnutá hlava so všetkými 
bárs akokoľvek okázalými 
spôsoby, tvary, znakmi zármutku, 
čo môž' ma verne znázorniť: tie veii 
sa vskutku zdajú len, sú úkony, 
čo človek zahrať stačí: ja však niáui 
dnu, na odiv čo vykrámif sa nedá; 
to tam je bôľu zdobou-šatou leda. 

Král. Fiúbezne, Hamlete, i odimniŕu 
len myseľ vašu, keJ tú smútočnú 
daíi odvádzate svojmu otcovi. 
No musíte aj vedeť, otec váš 
tiež ztratil otca, tento ztratcný 
zas svojho, a tak nepretržne; a Uíw. 
kto prežil, áno, samým výplyvoni 
záväzku detinského povinný je 
i pokorovať za urarlýra prez 
tú dobu dajakú: už ale takto 
až tvrdošijne strvať v tnichlení, 
je počínaním priamo hlavatosti 
bezbožnej. Ba je smútok nemužský; 
to dokazuje možno najhoršie 
smýSľanie v oči nebu, krehké srdce, 
bez kotvy, ducha netrpelivého, 
a blbý, nevzdelaný rozum. Bo 
keí o čom známe, že byť musí, že 
je všeobecným tak. jak ktorékoľvek 



iS pnisímc, raz <i zofri {iľ»'ilaTO 

n tťait)|)<iti>ii ; i ftovažitijlc iiáa 

, otca: svet mxU v /.miimM vezim*, vy 

I najliližäí Hti> tľúnii ni-í^niu, my v^alc 

neiiipiisiin lásky veľkoiluSíiii, než 

k mij lepší by otfi- rotiný svojinu 

nuvi, vám hn fiosttipiiiiy. l"u 

, j)ľ(Hfs[iv/.atui Viíŕlro týfc, (hi Skňl 

t WitU'UliCľi;}! IJiUľiVliť !»il. uiiž 

uaskľi! piotj liÁimn /.i>laiiiu ; 
2iadati)ŕ! vás, raíto zostjiť tu 
im ]<ntl m i lovným zrakom, na útechu. 
iS prvý (Ivoľnn. (n-ntovw i syn. 

Krťtloť. N«('li luatlív t.vnjej piosijy nie sii liiájiu*. 
Eiiiilete; hoj, ja prosím, pomeíkiij 
i nás, m'cliotF dci \Vittťnl.>c!ľí:a. 
ínm. Iljitl vct vŔi'tkom viík. pani, jjioslťaiiliuui. 
ÄVríT. Kj, aká milií. krásnu txIpoviHr. 
my sme. hwSXic v hánsku. — i'aui, poifnu'. 
nežný, volný siihlas Hamletuv 
Hmech ípic mi snltoni : v<rrtka ŕouiu 
pije ľ'jín iltioH 9 pk'Boni zdinvícu 

tohi), alty (lí'to oziiitm'' 
ibláäHlu obtakiitn ju; králov 
1 at lak saiiju ut'ho (tpakuje, 
m Oíiývajúr zťiušký. ľculiue už. 

(Odídu viotci irrom HntnkU.t 
Hnm. (). ketiy toto pri-pľítv idé iuíími 
roztopilo, zroillo, roziSIo 
rosu I A bo kcl»y V'ckovečný 
sákon nebol strmo namml 
ovraiéiÉdlM Boíc! 



II 



tii torko, aní dva; Uik výteŕný 
král, v porovnaní 8 týnito, Hypeiiíin 

jak jíopri sntyiovi; a tak miloval 

tnŕ mnjii mntku, í.e by iielíeskjui 

bol ru'doimstil vrtľoiii uMiíaja 

jej íknúi sa ptidisnato. Nebrsíl 

u 20UI, vy! Musiin nu tu pitniiUaťV 

liéj, visoiu tíik na iioiii, jíik by bol 

vzrast chuti jej tou stravou práve diižel, 

ňouf. kŕmiln sa; a preds". za nif*Rii\i, — 

Ipii iiediininí niúcf u tom — Kiobkosf, inciin 

ti ,žena'! — .Icdcn mesiac kľÄtučk) ; 

prv než liy boly i len íriovice 

jej podľaly sa, v ktítrýfli sprevád/ain 

chudáka otca iiiújhu iiíľtvolti, 

Niobou ivshX v slzách: — a lila, tma, 

ílopros^ta um — «'i, môj liože I to 

hovúdo, ío [tľods' ncíjiií rozumu, 

by poželelo dUiňie — vydá sa ti 

za strýkft, otca môjho brata; tento 

bár nespodobal viac sa otcovi, 

než Hi'rkulnvi ja khih. Za mesiac: 

kO(f eštť ni soľ uajneúprimnejSích 

sĺz nezmizla s jej ocí cervenv, 

do rany potretých : už vydala sji. 

O, iiajpodltíj.^ia chytrosť, s chvatom tým 

8a krvosmiluej vrhať do postele! 

To aeuie dobre, aiil ueiDÔž' nit 

dobrého z toho pôjsť; vSak piikiu, snloo 

ty : bo mi usla niK-af írmsiejú ! 



Vy»tiipitt llorMtiii, Urrnariío a Iílurfel. 

fiúť. Zdravstvujte, výsoeť! 

Jlant. Ttíái ma. /e vidím 

vJis pri zdraví : Horatio, — a í-i 
som zabudol V 

Hor. Ten istý. vaíia niilosiť. 
n úbohý TiiS (lovÄdy sluŕ.obiiík. 

Htim. >Jój dohry pľintťí, pane; zaitiertme 
bi také mená. A ŕo dolmalo 
vás z Wilteiiberíía, Horatio? — Maroei'.' 

Aían-. Môj d<>l>rj' princ — 

Ifoiii. No Voliui leží lua, 

ked vidím vás. - Tiež dobrý veŕer, |)aue. — 
Však, opravdo\0!, cu tu robíte, 
opustiac W itteaber({ ? 

Ihr. Nu. uáklotinoiíŕ 

:is /lihali'ivá, dobrý paoe iiiúj, 



VJ 



IfttHi. (J(i uefH'iati'Ia váähn m'|)iiľiil liyrJi 
|»0(liil)iu>j icí'i ; tedy iirioliU' 
mi sluťliu násilia sáru, iiliydi vaÄrj 
tof mrrhii zimíve o Viís uverí!. 
Vifm pľiťlobiT, že nit* sU* znliAInč. 
No ŕíi za [jrAou imitr v Islstnorti? 
Ej, to vás tu piť ale /ílklailni* 
ver' naui^taie, než preŕ odjadidto. 

//br. Ja, pane, prlÄieí som sa iMidivaf 
na polirab vAňlio iíka. 

flnni. ľľtisím ťa, 

môj si>oliižiuku. uepi>siniin'aj sa mi ; 
skôr Mtlo, rtiyslíiii, že si uvidcť 
chce! matky mojej í^ftatok. 

Hor. Vskutku, pain' 

un'ij, nasledoval skoro žatým. 

Umu. Hja, 

ííporivosť, Horatio, spiM'ivosť ! 
Ud poLrabuéhtj karu pĽčietiky 
toí pľu tabulu svadobnú uj /budly 
sltideuou prípravou. Ver' radši-j bydi 
bol, Ilmatio! uajzúrivojSitiho 
buľ vraha svojho pulkal \ mdicsarli, 
iwl sjMitľii ten dťň. — íHec niAj, m u e zdá sa, 
si vidUn svojho otca. 

íhf. (►, kde, pane 

môj V 

Hnm. V oku ruojt'j dnSt», HftnitlM. 

Hor. lUiz Hom h« videl; Ind un .statný kiiíl. 

//fiííj. ISol ílovfkoni, uiTob bu U^k v lelkii veznit-h, 

Uľuvidlm jemu rovuéha. 

Hor, Môj krAIovicu, mysUiii, viílel som 
vfcra vefer. 

//*ím. Videl V koho? 

Hor. Nuž, 

môj ]mne. kráta, otca váäho. 

iíam. Kľílla 

že, môjho otca I? 

Ihr. Z chvilu pollaíLií 

Kvuj pddiv sluchtrm pozorným, kyin \m^\ 
pud svedeťtv(*m týrh mužov pocti vcov 
Len Zií/.rak preduesiom. 

Ham. ľrtí milusť bo/skii! 

vrav. 

//or. i'o dve huľí jednu 19, diuhým 
t J Dl pánom hudiiýui, Mai celoví tof 
a lícniardovi, jak lak strážili 
k polnoci právi; v mŕtvej ohronmosU 
tiik povuiiilo sa. Kás' postava. 



viae 



bi 



13 



V podobe otca vá$ho, vo zbrojí 
do §pete, na vlas od hlavy až k päte, 
sa zjaví pľed ninia, i s dôstojom 
si vykracujúc, piojde potichy, 
nádherne povedia. Tak do tretice 
až popred zlakk^, hrôzou vypIaStené 
ich oči tialiul, ani na- vzdialku 
nie svojej herly: medzitým íe oní, 
na huspeninu temer zrazení 
účinkom strachu, nemu sUíli, ni len 
necekli k nemu. Toto všetko ume 
v tajnosti to.skuoj zaraz sdelili; 
i na tretiu noc s nima dostavím sa 
vám na stráž: kde aj, jak mi holi tí 
vyrozprávali, o tom istom čase, 
v tom z obrazeni verne na slovo, 
duch ukáže sa. Znal som váSho otca: 
tie ruky nie sú podobnejšie si. 

//«>«. A kde to bolo? 

Mfin: Princ môj, kde 

sme vartu mali, na terrasse. 

Hani. A ste 

neprehovorili k nemu? 

Jlor. Áno som, 

môj pane ; ale neodpovedalo, 
liaz predsa zdalo- sa mi, lilavu že 
nadvihlo, i ten dávalo znať popud 
u seba, jak že prehovoriť chct;: 
však v tomže k ránu kohút zškrickal hlasno, 
i na ten zvuk v šmuž scvrklo nanáhle 
a zmizlo s očí nám. 

Ham. Ba velmi zvláStno. 

Hor. Ako že žijem, pán môj, pravda je. 
1 mysleli sme, že to zapísané 
za našu zrovna povinnosf, vám to 
dať na vedomie. 

Hmn. Veru, veru, páni, 

klin zabilo mi do hlavy to. — Ci 
vy strážite dnes večer V 

Mnrr. a licni. Královiču 
Uiíš, áno. my. 

Ham. Vo zbrojí, vravíte, 
že bolo V 

Matr. a HfľH. V zbrojí, pane královiču. 

Hatn. Od temena že do päty až V 

Marr. a Horu. Tak. 

ná.^ kráľoviču, od hliivy nž k nohám. 

Ham. To st«* mu ani nevideli tvári V 



Víis bojsa volmi zh' 

Ham. To móž' byť, 

iiiôž' hyf ~ A íilho poineškalo? 

//or. Ar, 

ŕo Movíik mienio ílo sto naŕ'itii. 

M(tľ(\ u liftu. Oj, lUli&ie, dlliSií'. 
//or. Nii 

líum. A bradu šedivú nmli^ — ťo 
//oŕ-. TíJ 

jak ľa >A\'f\. som iiňlin videl ju, 
sír (''icľiui, no \\>. Htiielironi pretkatá. 

Umu. Tej noci jiójdeni iia strtlí:; azda 
Ui prijtle znova. 

Hor. Za to ruŕini \Am 

Ham, Ak na solni tak slávneíio tni úfa 
zas tvííniDííť vťzme. oslo viní lio. [uhIi 
liy trebdrs pťklo suma zivío tlHímui 
u veJelo mi lalcaŕ. ľrosíuj vás 
tii vSetkých, jestli o tom videní 
ste posiaľ cuiali. nuž podržte ho 
tajomstvom píite; i nt'ch t^okolvek 
Híi tejto noci ifalcj piidí, clijípte 
hilr rozumom ho, len nie jazykom; 
rx\ lúHku sa \i\\\\ o<lshižim. — 1 cho 
Šťastliví.'. Mľdzi jedonástou a 
ilvauástou navStJviiu vás ua lerrasse. 
VMrt, Stojíme k službám vaSej 
íhm. Niť^ vaÄa tiiska miie» jak moja 
Nují s Bohom. 



•lOiUdti Uoratio^ Maľcel » Br 



■ ■«-MJMl I 



Scéna 3. 
OhyitA v doBOé Poloniovotn. 

L(uri. Vt batožinu na locl uoložili 
mi ; /dravá butl — A, sestro. vetry ked 
Iíria/nivii zavejti. i oadarf sa 
loíf príležitjí : iiožo nedrietu, lež 

ditj o vás sJychrtť. 

O/í'i. Pofhybujeň híídamV 

Lacrt. Co KaínIeU a jeho IúlH)sliiý« h 
sa hrat^iek tyče: to ich považuj 
Zíi dvorný mrav Icd, krve laSkuviuiir : 
»i fialku as v mladi prviesuc. 
(iriví'asuú, preto nestjilu, i inila, 
111) uelrváfu, s rlychoiii vofuivýiu, 
8 líúvaboni-pôilitkoin to okamihu; 
iiir- viacej. 

(if>L Viar. nií, iba tofko? 

Lnert, Nedrž 

za ni£ viac. I^ebo príroda, kcťf rastie, 
sa vyviuuje jiieíon vo svaloi,-li 
a uu htnetu; lež, jak ten chrum s)t ilvfhsi, 
i služba ducha, mysle vnútri tiež 
s nťtti rozuijiiha sa obsaJjom. — Muž" Ityf, 
ía teraz miluje; i eStc kal 
ft fa!*>S Ašu;UI itepoSkvrnily 
mu ťtnotu úmyslov; no uvá2iä-Ii 
stíiv jfíijo vysoký, tu musí ŕa 
naphiií obavou vše: jeho vôľa 
žo nie je jeho vla.stnou. Átio, on 
j(> rodu svojho otrokom : tm neamio, 
jak ucpatrni robia ludiu, síini 
pre stííia vyberať; od joho vidby 
preds' odviaí tak bezpecnnsf jak i 
dobrobyt štátu ceJťlio: i preto 
tá jeho volba vofky*Devo!ky 
nbmedzif musí sa dať súhlasom 
a privolením toho r»'lku, jemuž 
nn lilavttu je. Ko*! tody povoiltí 
ti, že fa Tiibi, tvojej lo/uninosti 
zas prisluÄÍ mu veriť nalulko, 
jak pri tom /vlastnom svojom poŕine 
a oa mieste, čo /iiujal. on v stave 
je slová svoje vteliť vo skutok', 
tn j»^st [>iľ dial IIP/, nakoľko i IWnskn 
nwliodujiiťi lilas to dopustí. 
Nuž puBúrl, akú ujmu utrpeť 



17 



to prikvač si ho k duší klauiianii 

oceíovými ; avšak svojej dlauo 

tiež neotláčaj takoj vítaním 

každého novo-nadapivSieho'sa, 

holopyského kompana. Sa cbráíi 

svár vyvolávať; jestli však si v Ďoni, 

tak zavŕš ho, by sa <a na budúce 

varoval protivník tvoj. Každému 

žič sluchu, hlasu málokomu však: 

vypočuj mienku všetkých, ale podrž 

svoj úsudok si. Skvostne sa šat, ak 

ti stačí mešec, no nie po krikľavom 

nápade; bohato, nie čačkave: 

bo často oblek hlása človeka; 

a Francúzi, tí najvyššieho rangu 

a postavenia, najvyberanejší 

i najštedrejší sú v tom napospol. 

Na úver neber, ani nedávaj: 

pôžička aspoň často dolu vodou 

utenie spolu s priateľom, a úver 

otupí domácnosti hrot i rez. 

No nado všetko: sebe veniý bud; 

a z toho musí nasledovať, ako 

noc aa dňom, že ver* ani proti iným 

nebudeš môcť byť ľstivým. S Bohom choil; 

nech požehnanie moje napomáha 

to pri tebe. 

Laert. Čo najpokornejšie 
sa lúčim s vami, pane otče. 

Pol. Zve 

ťa Čas; iď, sluzi tvoji čakajú. 

Laert. Buď s Bohom, Ofelia; a si spomeň, 
čo som ti povedal. 

Ofel. Je v pamäti 

mi uzavreté, a ty sťabys' sám 
mal od toho kľúč. 

Laeri. Zostávajte zdraví. ((Jdíde.) 

Fól. A čo je to, há, Ofelia, čo 
on povedal ti? 

Ofel. Ale prosím vás, 

dač, čo sa týka pána Hamleta. 

Pol. Ej, tisíc! dobre, že mi na um zišlo: 
To dostalo sa do uší mi, on 
že oňahdy ti príliš častúčko 
Svoj súkromný čas venoval; a ty, vraj. 
zvlášť bolas' hotová i povoľná 
ho vyslyšať: čo jestli by tak bolo 
(jak zrovna mi to našepkávajú, 
a čo viac, vystríhave), musím ti 




i jak to vol.'íS? 

(^ft'L Sama mniŕín, olíe, 

o í^i iiiiiiii niysh'f. 

ľvf. Hoiliij Äŕ iio! ja 

a nauCim piiam; iiiyHli si, íeď háliil; 
10 nkÍHte tú íikiís' naľíilku 
» lierný ppninz v/aJaH", kik'ito babky 
liet jilntín-ho v t<nn vítu náhytkii. 
r\i% slovnú tam si imiuníH- nii bitku. 
a tlriiliSiii úrk sät jjulľyiii smyí^lu; ítníC, — 
ly vvľaz. rbuiliik, íliišoii iií-pukiiiil, 
Lvl Stvľiiie lio tak, — iiiiic ak blázni vélio 
iiprajeS ná pitku. 

Of'fl, On, jtano, líísku svítju obneal tui 
Kiŕestnym sposohom. 

ľol. Hm, .K/)()»ňfeoíH 

u JíoviťáV UffA\ äif. 

O/*'^. A vypijvťílani 

tým i^vojim Oodal víihy v riáfliivku 
»k ľckuúc všľtkýcli svľilých sluhov m-bie^. 

ľof. Hiu, sluky la|iíiť ŕiluky. Ja u/ vjpm, 
retf Ihkí ki\, j;ik tiiiíniotifttiio dodá 
lo(l;ívft sfMli; jn/yku. No plaui 
eii, ílci^ro, viac ŕn svotla dá iiei te]>lu, — 

ohidvojp liastip luťilzitýni, 
ií) znrjťi sfuby, viitrou nflkladati(';, — 
J:ik" iií'pokladiij za ohnú Z týcíi ŕian, 
»ľj. dti'ľo, butf daŕ^ síktifíšin s iiaticaskuu 
<ju |>litl)mI^fl^ŕ^i^l svojim; svojtťli zábav 
Klbídirii < enu vyšiie, tiež jak /nie 
t)'H' roitkaz k iioliovoni. Ohladuiu 

>rko. 



X9 



len naviliovateiiH, ílýcliajúci 
posvätných, zhožných sviizkov ka^titllnm: 
tým labSie ošialií môcl. Nado vSetko 
všuli toto ti : jii jeiJnoduťho nechcem, 
od ilueSka poíuúc. abys' to í len 
okamih prázíluyeli chvíľ tak ín<dcúh. 
že slovíčka či hovor zamenfš 
si s pánom Haniletoni. To zachovaj si, 
tí nakladám; i hybaj svojou cestou. 
(ifrl. Posliicham, otfie. lUdidu.) 



Súéaft 4. 

VyHiiíiHit Ilainiŕl, tlorutio a íflarpel. 

iltftu. Vsiduch ostľo Inida: vskutku ztnmo je. 

//or. Aä pálíivý a štiplavý to vxdudi, 

Hnni. Už kolko hodín V 

Hoť. Myslím, chybí ešte 

ktis du dvanástej. 

Marr. Nie, už odbilo. 

Hor. Naozaj? a ja nečul som. Tak tedy 
&a í>]í/i doba, v ktorej obchádza 
duch obyŕajiip. 

^čtiť iMtnibeDÍe n deloatrelbii zh ic<'nou>) 

i'o to znainená. 
luôj prÍÄcV 

ílaMi. Tťj noci krííí je hoľo, hody stroji, 
obžerstvo, clilast, a chvastuä-SiiIttaVĽc 
í skáče k tomu, potAcajúc 8a; 
i jak väe \i\'Ay laoku rýuskeho 
iia diiíitek odvedie, tu kotly-bubny 
a trúby hn«r v svet Kavriuskajú slávu 
prípitku jeho. 

Jhr. Je to obyt^aj? 

7í«»<. Hni, Cida že. a aká! 
No podlá uiňa, — bárs tu som doma, spôsob 
tcíi uážitkii mi vrodený, — to zvyk 
}<čy aký testnejšíiii je naruSif 
než dodržiavať. Tento faíkcj blaxy 
buj na vvthod i západ prinieŕiol 
iiáH o dolŕry chýr, v posmech obtátil 
o iných tiáľodi)V : toí, do korhťíov 
uátiii nadávajú, iíaváť s prídavkom 
i kadejakých svifiitkých prezývok 
lui očmáianie; i ver", vpravde, naŔim 
počinom, v miere najsvrchovanejSej 
bár vykonauým, to len ujíma 



ííl 



za obor ducha D.išho siahajú? 

Itec, nač to? prečo to? čo niáine robiť? 

(Duch kýva ua Hamleta.) 

Hor. Toť kýva vám, by dalcj šiel ste s ním 
jnk keby žiadalo si sveriC dač 
vám samému. 

Mare. Hla, s akým dvorným hnutím 
vás núka zájsť kams' v ústraň odľahhi ; 
v^ak nechoďte s ním. 

Ilor. Nie, na žiaden pád. 

Ham. Tu nechce hovoriť; tak idem za ním. 
Hor. Nie, pane, nerobte. 

Ham. Nuž? čo bych sa 

mal báť? Môj život beztak nestojí 
za konec ihličky; a čo sa duše 
mi týka, čo môž' vykázať tej, ked 
je nesmrteľnou tak, jak ono samo? 
Už zase volá ma preč; — musím, hej, 
ho nasledovať. 

Hor. A čo, jestli by tak 

vtĺs, môj princ, niekam k toku zvábilo, 
či na štít lieno strašný úskalia, 
čo prez podval svoj previsle sa chýli 
do mora? a tam inú dajakú 
prijalo hroznú podobu by, ktorá 
o svrchovanosť môže pripraviť 
vás na rozume, strhnúť v pomätenosť? 
To povážte; už samo miesto tam, 
i bez podnetov iných, vrtochy 
zúfalstva vnáša v každý modzog, jak len 
tik moc siah zvýše pozrel v príboj vín, 
lyk dopočul ich zdola. 

Ham. Ešte kýva. 

mi vždy: — len chorf už, pôjdem za tebou. 

Man. Nesmiete, výsosť, ísť. 

Ham. Ta s rukami! 

Hor. Oj, prevýšte sa ; 'nepustíme vás, mo. 

Ham. Môj osu<l zavolal, i každú v tele 
tom čo jak tenkú žilku stužuje 
na tvŕdzu, ni čuv nemejského Iva. 

(Duťb zakýva.: 

liCn zve ma stále; — pusťte, pánovia! 
ináčc, prisám, ducha zrobím z neho, 
kto zdržuje ma! 

(Vytrhne sa im r. nik ) 



lí* bok, pofedám! — 
V<nl tfopre'l, Kápät stiípom za tebou. ii>aeh u. Hubtet udidu.) 

//</r, V ňom zúňvohi m vzmáha s obraziio^ífoti. 

Afnrt: Vnr' mnMujím; aspoft poslúchaí 
(lú v tomto pilde sie jt^ radno. 

//ňf. Hej, 

mu /.a pííťimi. T^en 6q x toho bude? 

Jfŕírr. .ío ŕ;oHÍ 7,hntlýni v ilánKkej dŕžave. 

//ŕ>/. Iíôli tííf tíi napnivif, 

Affirc No, ptHFnit* za uíin. indí^Ju.) 



Scéna S, 
iMTalilei^íft čaaí ten&t&y. 

Diiťli a 7Ji itím Hiiuitt^l. 

IlfinK Kam ľlieeá ma zaviesť? vrav^ ja nftjdem (íalej ! 

Ihuh, Nm, pozor daj. 

Huni. Dám. 

limli. Moja liodinn 

j« Uikuii"! tj:i t ti, krtí ;ías sinintým 
n niiii'ivýiu KU jd^iiinm oiblat muKÍm 

//f(Hŕ. Acii, tliich t.y úbohý ! 

Huľh. Mňa lU'Iatuj, 

]i*i doži ŕ slychu tcíriui vrtžueho, 
(u iiiáiu ti ií.juvíf. 

/ítmi. Hovor; a ju nlúdiuí 

ftom im\iiii!ý. 

Ihrh. Si, tiež i iJoinstlŕ sa, 
ktuí vyslúťhal si. 

ňmn. Col? 

/ÍH'A. Som otca tvojho 

ilucl) ; odsúdený na čas za uoci 
sa táraf, piez deň pod závoioni pôst 
BO ákvaroiii tiÄviŕ v ohni: pokiaľ hriťcliov, 
innon spdch»nvt;h v dňoch žitia, nestlie íiniil 
i ue9h)]»i sa oŕistou. lía nebyí 
/.^kazu, mojej väzby tajometvá 
vvnäíaf Da svetlo, veť podal by ch 
U vvvod: ktorho nnjrttlejSie slovko 
bj imbutoii jak brnnon zaftárlo 
do disäe tvojej, xmrazílt) ti krv 
b^kré, obe tvoje zrel nive 
podoime krí^JcdÁin vymzíto zo stľu 
ídu ponkoé a slúŕeué brŕky 
ti miMistílo^ ktídj jeden vlas 
ie vpôsted rplxtl m s<a bodliaky 
n mjrteaoii ježovcovi ; av&ik 
tá li?te vttmemi » aelioclí 



pre u5i z raiifia, x krve . . . C'uj, tnj, ó íuj! 
Ak keily ot€U svojlio inilovals' — 

Ifttin. Môj Iíožŕ I 

Ihvh. ľomsti johíj olmvniS 

iiajiiepi"iroilzoaeJHÍo zavraždenie. 

//fíHi. Zavľaždpuie! 

Dtuh. Ba zavražílenÍH najoÄklivojŠir, 
jak ním je každé; toto však je preds 
t<i níiijvý.4 hnusiié, neslýchanL' a 
ii('|itn(Hl/fni?. 

íftj$H. Chytro oznamuj. 
bych tia pciiitiacli takýcli rýchlo- Itlkýili 
»ti\ modlitba í i myšlienka jak lAsky, 
v stret letel svojej pomste. 

Jhérh. Nnchodím, 

žes" spôsnltný. Aj blupäfm by si bol 
imd listú Ijuriiiu, ío sama sebe 
na brehoch J-eth*? Imilie v pohodlí, 
ak bys' sa natíi ucsrepetil. Tťdy, 
H am leto, počúvaj: Tuk rozchýrili, 
ži\ ako íí|titl som v svojej /ahľade, 
vraj, had ma uštipol : a liistorkou 
tou vymvíiloiion mojej o smrti, 
hla, znežvtiriii i-olé Dánsko ui-lio 
ňí. k /.apácbaniu : no vedz, Alaohettiý 
ty mládem'ie, had. ktorý otrú tvojmu 
lw>l v život zaliryzol, ten nosí dnes 
koninu jeho. 

Ham. O, môj prorocký 
ilueh ! Str ý ť môj ! 

Durh, Áno, onen krvopízuií', 

Um ľudzoiožný zver: on í^rovným 
tým vtipom svojím, darníi zradnými 
(odl, [fobaprázdny vtip i díiry: s mofon 
tolkťiho svodu U k svojej hanolínrj 
pochutí ehlipnej vôfu naklonil 
na oko ozaj ntijcnostnejšej mojej 
královuej. Hainlete, ó. to bol len 
ta uilpiMl teutaTti ! odo mňa tu, l^^ka 
ktorélm Uikej bola lioduoHti, 
že ruku v ruke rovno kráŕala 
80 sľubom, danyui mnou jej pri HobsiSi: 
»2 kotnnelľom heuo k jednom u 
darebákovi, jidiož vlohy, tie 
S ním /rodent', sú biedou v porovnaní 
H onými u m na ! 
No ako clniwťou nikdy nepohne, 
brins by jt'j viliiik dvtjiiil v tvare t nebiw»: 
tuk roikoô, nech »i s paprskujiírim 



n 



anjelom sptijťnií. Ivu skoro sa 

nasýti lojíä božiíkéhu, i iiklcsne 

sa koclilit v huuji. 

Lež tiťlutt zdií sa, vutľíni ranný vzdnrh; 

i ílovoí /.kľátka : — Kpií smii v /..'íhľatt*' 

bol zilľieniniji, jak to zavÄe roliiľvnl 

som po polmlrii, v [inziieŕnú tii rlivilu 

tvoj Htrýť. ma kruiliTio prekvaiiil, huccF aj 

Ki> fiebou v skk'tike. Šťavy i>iíiil>súc 

hí / hli!uu i;lom;ťn(*lio : Í vrátka 

kili> u^if^ iialiat kapnliiiy mí 

Iv} vro<lovftt.Í!i<-(*j, jťJK iií-inok 

tak s kľvnu ruíbkoii znopriaiplcný Jf, 

Ärt pľiiilko, sía ľt.uí,, sbo}iíl rojtlivíMii 

kol priroíliíené brány, chotlby U'la 

do jwiaej, i kous' silou aáramiuni 

aj ^m/,\ priam a sekue, ilo uiliťkn 

jak kvapkajúci klují, krv tĽkuvii i 

naskrze corsitvú. Takto svárilo 

i moju krv tt>; a v U.m\ okamžetil 

praSivá iiSaj celkom potiahla, 

»ťa u Lu/áva, zlgu a hnusiKiii krir»u 

mi telo hladké. 

Tak Ra spaní, liía, rukou bratovou 

liol o ŕiivot som, tr(>n i krií[ovnu 

vraz Ozbíjaný; poiikosímý právt* 

za kvetu svojicli vín, čo spovecTou 

nepokiijaný, nepoživší svfitťj 

vcŕerť, vposlí'd nepomazaný : 

bez tolio, bych bol ú ŕ ty uzavrel 

prv, vypravený poŕ.et vydať, tarclm 

pokleskov všetkých siruj ua hlavr : 

•I, hro/nŕ to! ú, líroztié! naj výš liro/,U(M 

Ak pľiroílzený cit máS, nestrp to ; 

n«Hlopusť, kľíúovskjí by v Ilánskn pôsfel 

sa v ležuviskrt zvrhla hňjairia 

i krvosmilstva pi ' lo. Preds', 

neoli akokoľvek - -.tíhaf výčin 

ÍQOf svojej myiile nppoškvrň si, n i 

oproti matku vlastnej nepodujnii 

ničoho; zruí- ju prostú nt>bes;iui 

a ouým tŕňom, liytujÚĽini v rtiídracli 

jej, uťcli ju sumy kolu, pichajú. 

Tak š ttobimi! tým viac, keifže svetluÄka, 

hla, uka/!tije. Ze sa ránu blíži, 

bo bladnúť pOfMna tou plami^^nnk 

jej neúť^inoý. Zdravý, zdravý bml! 

Hamlete, painiiitajžť na mňa! (Zmiíin' 

lliitti. u, vSf'tky sbory nebeské vy: ", /cm 



Oo ešte v Mám i poklo piisvoľiťV — 

Och, fuj! — No, drž sa, srdce inojo; a 

vy, moje Síachy, nebiicfte hned staro, 

lež vypnite ma strmo! — ľamätať 

že na teba? Hej, duchu uboiiý, 

dokíal len pamät <«tľvá hospodou 

tu v potrhjej t»?j guh'! Pamätať žo 

na teba? Áno, s table pamäti 

tej smažem všetky sprosté, jalové 

poznámky, výŕiatky z kníh, obrazy, 

i vtlaky minulé, vek mladistvý Co 

a názor tamže l>oly odtiskly ; 

i rozkaz tvoj len jedine nech žije 

si v knihe môjho modzgu obsahom, 

bez suiiešky s látkou nižšou : tsik je, prisám ! — 

Och, najzkazonosnejšia žena! — 

Och, lotor, lotor, smavý, kliaty lotor! — 

Sem zápisky, — to slušne zaznačiť, 

že človek môž' sa smia^ sa smiať, a lotrom 

byť; aspoň že tak v Dánsku, istý som. iPíšo.) 

No, strýč'ku, tu ste. Teraz k môjmu heslu; 

zuie: Zdrav;), zdrav' hiuľ! pamäinjzf- nn nula. 

Som prisahal nail. 

Hor. (zvonkuj. Pane! pane môj, — 

Mare. (zvonku). Princ Hamlet, — 

Hor. (zvonku). Nel)(), chráň ho! 

3íare. (zvonku\ ľslyš Itôh ! 

Hor. (zvonku. Hohou, liou, milosfpane! 

Jlnui. Tu-Ia la, chlapče! Sem .sa, vtáčku, sem. 

Vystúpia lloratio n Dlarcel. 

Mare. I jakže, výsosť? 

Hor. , Co nového, princ môj? 

Hani. O, zázračné! 

Hor. Môj dobrodinče, rnčte 

náiu vyrozprávať. 

Ham. Neiza; iste by 

ste vyjavili. 

Hor. Ja nie, prisahám 
to, pane môj. 

Mare. Ni ja, môj kráíoviču. 

Ham. Nuž tak vám rozpoviem; kto by si to 
bol kedy pomyslel? — No ale že 
budete mlčať? — 

Hor. a Mare. Hej, prisámboh, pane. 

Ham. Nestáva toho lotra v celom Dánsku — 
by nebol arciničomníkom on. 

Hor. Preto ver", pán môj, nepotrebuje 
dudi z hrobu vstávať, aby nám to riekol. 




H lior. Ttr 

^■en Ďudné, pokľúUmí'' rIovíI, yiant*. 

^m iiíDH. r.iitiijoui, akJto ura/,ily vif5, 
^■0 srdca; vcni, /n snkn. 
^1 //or. Oj, niet 

^■f lom iii'Aí'Jxy, niúj {iriitc. 

Hŕatrika! preds' jest, Hnratín, v tom, 
^n Iirinioť urážky al l^nfalitinŕ 

tu nu videniť to, — nuž ann vám ju 
sliitoŕiiý jpdon duch, si dajlc ríccŕ: 
iKt ŕiadusŕ zvfdŕť, či> je ttierizi nnmi. 
Hftii udu!!t(% jak aió2U'. ^fynvf. v^:ik, 
^■tľíntelía míli, ak ste priAteliiii 
^Blii, spolujtiaci, špolubujovnfci, 
Zľobte mi, prosím, malú úslnžnosí. 
lior. I akú, pán mújV MiU-nidi. 
í in m. Zc 

ueprejtradíte nikdy, 60 stť noci 
tej videli. 

Hor. a iVar* , Nii>, pane, to wh niť. 
Í/(íin, Nn, pokne; ak- prisnliajtyc na ti^. 
lior. Na mňj' veni, mtij pano, ja nie! 

jlŕrtrr-, Ni 

ja. princ mfy, na mňj' veru! 

Ham. Na nuijiini 

UÁ moíil 

i/ŕiri*. Ale. pane krrilcivičti, 
vetl Bnii" už prišaliíilí. 

ilnm. Ozajstne, 

ÉuuttfaÉíiiiaiiiH..^ 



ste uvideli, nn meči tu mojom 
mi piisiiiíajte, 

Diiflt (jipiHi teniK). ľľisalinjte! 

Ham. Hie eí Hhiquf-ŕ ľreínc.ňine* toí iiiíos^tu. 
Svni piKÍti', pánuviíi ; 
i znova ruky na mef položte, 
n: lu'liovonŕ uikdy o tom. čo 
ste ílopofiili, iia meči tu inoj»*in 
mi prisahajte. 

Diirh (jijíod zeme). Prisalmjte Dl ti 
fiii meCi jeho. 

líom. Diihre povedal 
si, starý ktte! Tak sa bystro rýpaí 
zná? v zemi'/ /iiiimenttý zjíkopnlk! — 
\iiKZ eštť inaiii. pľíatťlia. 

Hor. ( ►, deň 

i MOC, prods' je to ňžasue wž cudale! 

Nfím. Tňk po/drav ho, jak naŕim cud);in(*a. 
Hjii, viacej vecf v nebi, na íienii 
jcHt, Ilornlio, než jak o tom v:iÄniii 
sa sníva niiidrctvu. Väak poknu'tmei — 
tak, ako predtým : nikdy žr - a iiijjosí 
vám Hožia Ijutf Uik na pomoci f — , nech 
sa akokoľvek chovám ŕ-udácky 
ť i piazvliiátne, ~ bo, im'iíí' byť, v biidúruosti 
za prititoraiié uznám predstieraí 
kús" zbrklosť v nálade^ — že tedy vy, 
mňa vidiac v také doby, nikdy preds', 
iia príklad ramien pokréeDÍm takto, 
ŕi zavŕteníni hlavou, alebo 
pofliybnýcli dííkych ííloviec, narážok 
rtiíinisovaním, jak sú: .dobre, dobre, 
hm, my už vieme', a ti .Diohíi by 
šiiu% keby sme tak chceli', abu ,hoj, 
len by utíš vravef vída nadiSla', 
ŕi .sú ver' takí, nechty smeli'; ŕiže 
akovýmkofvek takým znaRiením, 
í:o (ívojaký mí4 sniysol, nezjavíte, 
že znáte ros i o rane: — toto že 
neurobíte, na to, — inať? nech 
tak dopomáha láska odveká 
n tlobrota vám v riajkrajnejSej niídzi, — 
mi pri^íaliajtr ! 

linľfi tip<Hl Eiunei. Prisahajte! 

íftim. No, RtIS sa, iitíŔ, pobúrený dudiii ! - 
S tým, páni, celou svojou Ijískoti sa 
vám ponn'am; a i-a je neborák 
MoviťiMk, ako ílanilet, vyviest v .stave, 
by naproti v Am lásky svojej i 



2.=« 



ÍH'iíik'IsLva |M»dal dôkaz, Imde-li 

i liúh clii'í'ť, on už iu*oi)omiiiie. 

l>fjV(>Ilť oilisÉ rtizorn: tv\ u [nrsí.y 

na pcľácti vnSicli vžiJy, viis pľosiui. Osin 

jt; z klliov voii: — ó, sudby iiľvraž, iiriivľ 

Híi /j-otliť: ktMJy udiii ku iiApcavt! ! 

Krli, podtfí, itfmo posiiolu. (Odiflu.j 



Dom v stráni. 

PrtVL'Nl., 

Na|>!.<«u/ Mttrtin Knkiu.in. 

I. 
Niet domu, kde sa nedymí v komine. 

V stníui |J d (itahovikdiii, staby |ífilepeii o strmý bt>k, stojft 
domy braUtv liercov. Idúcky z dediny, vlastne mesta, piejdeô najprv 
popri flonie Ivanovom, polom Frauičovoín a tretí duiii je. v ktorom 
iij'va MatP. Ive je najstarší. Mato najiuludší £ nicti. A tuk Í domy. 
Ivaimv dom je najstarší a uajmenSí, Kniiiiťov jtí novál, pod nim 
[tivnii-a s vdikdnskymí sndami. a Matov je už cHkom nový, 9 akýmsi 
Rádyi'ttnm luxusu, pravda tPjiackidio, sodliaokfdio. 

Franic *losť dávno vystavil .^voj d_tMn, ak* lio nfidohotovil. Vy- 
ÁHÍ\ v ňom všetko akosi provisorne. Štyri steuy zapáckaiió /liruba 
maltou, [ludtalia z doíiÍL*k, pod ktorou ju spoiarnuU^ piviiien, alt- 
pov.ily e»l«> uiťt. Iba í-o sú lirady poprĽkIadanŕ a Ci v n 111 10 vani'. Tak, 
/p )>nťd z iisby móžeS ťrlo ]K)hudlnľ piĽliliadnuť rtdi'i kotJÄtnikrJu 
tt>'>,a(kfh(i dai-liii, to jťst iKiJ.soIdltjojštu čiastku dnniii. Na loliorli sú 
pľilijtť' líity a na iiii'ii naukladane tlapky kamonia, pfkne jedna na 
ilruhpj sťa Ŕindi'I, ali^bo i^iiipiny na rybe, tjik žo voda môže st^kaí 
bf/ prekážky. Aby bur.i nevnikla Apárami a ncpodvihla cplii kon- 
štrukciu — lebo búra liy khko molda rozhádzať i takýto dach — 
dacli jo zab'i>ĽUV zvonku nialtoii a poliaty jiokne vjipiioni. I*o trn- 
moch sú ľozwšiinr uiuŕ.skt* a žouské koš«dť n ústatuť' Šatstvu a bie- 
ii^ert. Im i kožťiK' im-diy. v klotjoli uuň Hi.MllJak pn-miša luuSt a 
víno, olej a vôbec vSelko, čo je tekutt% dľa potreby i vodu z obei-noj 
nádríiky alebo more i iie<falekť'l)») /.álivu. Dom XiíleŽí twiy vlaHtn« 
z jednej jedinej izby, bez pitvora, kuchyiio, alebo druhýcli miest- 
ností, 'ľroma oblokmi zíva na niľsU'i'kci, ak sú ui<* okenice drevené 
pniví? luiéapcné, jedným oknotu a dverami liladi nwno do stráne 
Grabuvika. porastcm-j ŕi'smiuami, myrtmím a bunivčini, zpotuedzi 
ktorého chrastiu vyčnieva kde-tu bor svojou mohutnou korunou, 
AJcbo diíiuá sUmi ácdivá oliva. V oboch Štítoch pôjda, ktortMio, ako 
sme videli, eôte nieto, tiež 8« uachodl po jednom okne. TredbeÄne 
Jen viabci H\ si ria nich dvoria, ketf sa strime neočakávane lejak. 



99 



Kuž Domožim sii v tukontlo donw cittf ílomácky. Nit vzdor 

vy1i(jviij(i sedliakovi v bjiiilo podnelif. kdo 
I y aiii iiit'to. 

/.ftto však nfcii sa nikto rionazílíhn, žp je Franič človek /a- 
nodbaný. Naopak, i>n j<' sofliíjik, alelio ako sa tu hovťui, U'Aak prf- 
^:iiilivý. Uudo! mať fos>i i v tiuhliri, tak že by clom lahko vyriadil. 
AIp naí'n vylinibovaí fíľoSf, kt'ff lU'inA rSlB (U4i oihastciiýí'b. IÍľJ 
cJibfť.'i fwírnstťj a lnitlii «a lurtí ží'iiif. ľahko |Hľlinnlí každéiuu ku- 
U*i } je i Ituvnlu :i UMrolii i/jťl», kidku len bude ti\'lui, tak Äe 

ka. . , í'ndľ tuii v í.kiituli. ľ>osiľk na skfadľ má v/Aly riado^tíic 
paroD Mikiila, ktorý svojhii tľabakulom dnvíUa v(nn na líjekti a 
na zi»ialnľini rnslii iialo^f sa tu i tii doskíniii a tniiiiaiiii z rozsiali- 
lyrh leÄOV okolo l>íMnirľ a Oiíiilina. 

NoJBUirí.í lijítl Ivím ostal h;Íui v dome staiouj ; z ludjo sa vy- 
rojila wlíí rodina iW'n'ovskii, atciio, ako ifli tu prtv.yvajú, Pretú- 
rovskd. ľrt'túf ziiíiimMiá snili-ii, alrlto iisi to, ío l»ul kfdysi u tiAs 
£i.]úAuodvoľsk}'. Ktorýsi picdok ti-iajšícli ISeicov bol akiste ŕlovek 
vyttikttjiíci, že imi piiloiuH takú inczývkii. Domoí' je nevciký, o ma- 
lýťii okiťnkncli, tiež Jen s (díeiiicaiiii drevoiiýtiii. ľov.ily v ňom vólior 
niet, lehn Uy izl>rt ÍMtla pľiiií/ka, zato, ji^ dach vyfutrovaný zdnuka 
iÍQskaini, ako to býva v imdkrovnýc]) izíuich, 

Nuž v t.vib í!isiť>ľh stavaiy sa napospíd takť doma*. Žilo ísa 
JĽdDiidiiiiio, utitihuiilp, !ilľ u hicdp tíi'ž nebolo fliyrovaí. Káva sa 
vtedy iiťpila - pilo sa v i no a v z tme laktja tcrkclica, ktorú luoliol 
(t^lií každý sáva na svojom kotlíku. Wida »íí vôbec nepila, ako ani 
* " ■ ' fia žaliidok ako olovo. Spomínajú tiež. že sa ani 

4t?>ľý šor Nude, veterán iíanly Nripobíouovej, officier 
k ■ "t mesta, ktmý videl pekný kus í<veta, i ytarú 

,\; > I sa bol vrátil s celou kní.mi, ilui ŕo mu na uáiaeh 

a I oskvjkiiiuti od nislíého niiazu — tento páu Nadc kúril 

X !•> i'iimka, d<ddiadajik v poli na svojich težakov. Zato 

isľ> ly, ako liovoií hLuú chiouika: siiupala i stará Sora Ue- 

ň:ľ ' j-l.i, í*o to daioviiln tú (ažkn /hitú reŕa/ patrónke uááha 

■ir ->' I '' M ;'l,e Intžej od í'armena. ktorej soduí šo skvelou zlatou 
kv\ :)e niíA lihnný olkíľ. 

■ domu vjiiiihMl najprv l'Vanie a o niekolko rokov i 
Mate. Matť sa ?.enil dos( p07.de, vyfte tridsatioŕný. l'elé detstvo a 
tulndoHÍ strávil na mori, v#,dy pod koniniandom stan^ho kapetiina 
I)tibiMrA. Vtedy "'etiadka tak íahíco nemenila svojich pánov, a zvhĺste 
"1 slávny kapetaii laika ľubíic^ známy vo vSoLkýoh 



No koneitK' zunovul sa luii i život mimoriiioky, jelio radosti 
iiii]^(iiy. IViäiťJ um ua um iktmec pod (iralfovikom, v tôni í-es- 
mín, pri*iy uiu na uui rozsiahle stL^ine /.ara.sten*' chrahfoii a ktoré 
" '; ■ • " .-■' ;díy ieh vykoléovala ruka ludská, prekopala. vy- 
i z nich divotvorný mok, ktorý okiveseluje dušu 
! priíly mu na um ťierne oŕi. kU>ré ho 
_ |f . . . ibily nazad do rodného mesta, di bol 

•honobii, z u>bo vy^tAvil dou). oniuoho dogautocjSí, než ľrauiCov 



ftl 



í)ti vidľ! kiiK sveta, mal vňíSie uímky, než brnt lioiuťír, orliastený 
v luiinilíviiyclj pniiRTodi. Cusi z^tiie íloídal i oJ bratov a ostatok 
zeiiio vzal od ktipoUum I.uku h:i kwiitľíikl., ktorý práve vteiiy Itol 
kňitil ccli^ panstva v inostW'ku. Tflk Mati^ lierac nopi-nmonil gazdu: 
stal sa jednoducho / nii>rn;iľa te2fikoni tolio hiéhn kapetana Luku. 

Sotvii priíipl dom pod krov, iiiíS Mate aa oženil, .lera bola 
diťVťinH ôieniookií, drir'»''ija, hvíAiuí nní lyha. Do rolioty ako osa, 
šaiim svojirira rukiuiui jKmuiluila mužovi ktjlŕovaf, piekopAvaf, sadli 
u ziikltidnŕ vitiico; zvlíSštcr kým iicholo drtí. KťíF boly vinice mín- 
žene ft poŕaly doiiňšat dôchodok, ui)im'<lzovahi su i ona na obyH'AJirú 
robotu U'žaŕky. V*hí ji'j prlŕitilivou rnkou nič sa neztrntilo, ale skôľ 
rástlo a veladilo všetko, Mate predltehol v blahobyte t oboch star- 
ších biatov, |(ťi^dheli()l iinioliýťh dľuhýcli teŕ.akov, ktorí nmli plné 
sudy, ked sa on f^íte pri kolŕovaiií a vysádzaní potil. Jeho dotn 
utvrdil sa v /.iikladoch, /idie/itciil si bmhicnosí, kým tlrulii'' domy 
íreíité, sulídiie, /viklaly sa vo íutidameiitoch pod tlakom íažkýcli 
nových Oasov. 

Mate i iuiíť piesMvil rod pieliirovský. Kc<I príde medzi pánov, 
i medzi nimi mA puotivosí. .h- flemmi „crkovinarstva'* — cirkev- 
ného výboru ako taký dof.ení na [nbuiu na cirkevných viniciach, 
delí voskovice o výroínych sliívnostiiU'Ii v kostole a pri processiach, 
ilľ/i klmS"! od velikej 5kriue, ktoríí je v sakrÍBtii a kde sú dlhoí'izné 
voskoví! sviece. 

V živote domííťoni tiež lio sprov^ídznlo Ŕfastie. Odchoval syna 
Ivana a dve dcéry, Matiju a Katicu. 

ľrenioon v tom živote tiaslala iba vtedy, ked ku Ivuu oženil. 
Dnes už má dvoch chlapcov, ktorí rozveaclujú celý doui. Mať musí 
iiyf ustiivične pri nich. leint sa liojí o nich, ako vôbec matere v dneft- 
iiýcli časoch. Zdii sa jej^ že by zaraz zlomili oohu, alebo, uchovaj 
Uože, vylomili áiju, keby ím nebola za pätami. Ved odo je i pravda, 
že sa UKtavii'ni" liepajú po múroch a prístaviích, ktorými je ohra- 
dený dvor, nfn nejaká pevnosť. Nie div, že llaricji ani nesta&i na 
druh ť, ako Itehať ustíiviírie za d i mi. Ale .lera jej to nechce u/Jiať, 
Sumre na jej daromnosŕ; žaluje sa, íe s nevestou uevtiahlo vraj 
do domu poíahienie. ak(( očakávala, ale skôr nepokoj a nová sta- 
rosť. Baricfl, j!pr\u krotká, ústuptivá, zai^Jna s\okri Mdvrávaf. Tak 
sa nprnz strhne medzi uima ozajstná svada. Stará neustúpi: ona 
shonobila, nítilobufibi vSetko svojiuií krvavými uiozolami; ona ne- 
iiľišla do h" toveho, ale liidlncila fclý život od svitu do ntraku. 
Mladá niMistúpi : dala t»a svet náiiej a rhbibn preturovskcj ťamilie, 
záruku budúcnosti — malého Matu a Ivana. Ona má v dome stále 
a vynikajúcu miesto . . . 

Takéto srážky vyfjavovaly sa z počiatku poläjomne. Tam niekde 
v kuchyňu alebo v kúte, len tak lelky, ako mimochodom. Nebolo 
by ílobľo, aby sa dozvedel o nich gazda, ľľi!<ny je, ucHiprosný — 
nuž pravý pn-túr. No konečne hriech vybúíiil prudkú a be/.ohíadne, 
tjik že bo iii nemožno /iituSovnf, 

„Naniŕhodnical" Äepla .Kna noveste v kuchyni pre akúsi pletkn. 

pStará strihal" odpovie jej Baiica. 



31 



Ji-^m jii xalo Atiichb Inkfoín » Ilartca iixi^h ui, nahhff. 

^A í'o iiiiíto zax so mnou, iiiitint.' moja!" xvolala ílohre lilasno, 
•liy poíu) starý Mnte, ktor>- jt? kdesi vo (Ivore. ľreto jej dala i 
^máme", lebo starii strijíu by jej svokor sotva odpustil. „Keby ste 
sa apport sveta lumltiJi. ketf sa už ISoha nebojíte! Ale ja už ne- 
naôAem ftrej>;í popri vňs, alty ste ma tn'íituľbUV'' 

,A *"o je to /AsV" ozvnl sa Múte u pozrel na žťiju prísnym 
ukotii, kťd vyJlii ua dvor. „Vy híi ntudiívate, že ja neviom, £o vy 
tlTámtó, od dávna, ked ste sniny V Viem "iobre, nie sa mi bridilo 
x«mt«$ia( .sa mtnl/i viíst. Ale \ií viai- nebudem xatváraí oko i jedno 
i diuhé a /apfli^ívnf uSi: lebo l)y ste sa poiualy poísiíy vtdčit za 
vlasy, nohinildiviťe! V mojom dome bude pokoj a poriaiíok — za 
ťiiovajte S), .la som ya/ila, mftít luide kaŕidy sbkbaf ..." 

(mikly olfc. ueopovjížily sa ani dýťbmiŕ. Miilokedy puíiily takto 
Ktairbo; jeho hlas iiebtij nikdy lak tvidy a pohíad tak príssny. Pod 
ním m utíšila iidrazti domáca búrka a iiat^lnl pokoj a poriadok. 

Jera sa prvi zotavila po okríkuutí a /.aŕala sa obšmietat okolo 
miíža^ akú by mu ohctla pomúcf uktndaf drva do stósn. „Ani ne- 
Tioi, niAj Matt\ aká je to rana. t.'ito naáa nevesta bíavná" — začala 
plat^livým blasom. „.)a už nevi»»m, kde sa m;ím (lodieť od trápenia... 
Tmolí sa ti po dome, ako uiut'ha hv/ hlavy, ("o chyti do ruky, 
v&etko jľj idf tiaojíak. Ako máS po/erať na takú nií-omnosíV Len 
ío mi riadu narozbfjahí po rlotne. Všetko vychodf na vnivoÉ, a po- 
\mh slovo - nos liueif do zemi', mreha reŕi. hriech a krik . . ." 

,Ustúp, ty si staršia, máš maí rozura. Múdry ustúpi. Pretrp 
Boh Irpl i telia. Ked nebudeš ilu nej aidit^raf. samu sa popraví: 
laJtto ju iba ptikazli ťSte lioršie. V robote ju iiepn-hártaj : vidiS, 
íleti má drobní". Kým boly tvoje niab', tiež nebolo v dome všeličo 
v fK>riadku . . . No, no, ní^treba sa hnetl zato nadúvaf, viem ja. že 
iň bola pravá ga/dina. Nebolo v poriadku, lebo nemohlo by í, ne- 
sa - a pľťniťsl(» sa. Ty máS pretlcliodiť dobrým jirikladom 
>, ty si yazditia. Ale takýmto t-inom dávaš, zlý prlkbtJ, a ja 
Ut utdiudľiii tľjveť, to je darmo!" 

Jere ostal v sidci tŕň. „Aui oti mi neuzná — aui on ma ue- 
jtastane. — Ja už iieiuám miesta v tomto dome. Ja eoni ho po- 
titáhala vystaviť a diuhá sa bude v i'ioni roishadzovaí" . . . Leu ako 
môže karhaf ju, svoju ít^tiu, a znsUivaf druhú? ŕi je to spravedlivŕ 
i'/ — MuJí, ktoľý má zotnaí pri svojej žene i v radosti i 

Mate spozoroval dobr*', i'u ju trápi a hryzie. Drva poukladal 
i-'í^a popri iuiire ohrady, a ketf tnu douiesla vína a chleba a 
lio iia stôl, ktorý vykresaný z bieleho kauieúa stojí na 
•lOMiní. riekol jej v rúdiic, tónom priatefským : „Vieš ty, iTrco. ju 
líAzda a titrem uuiť v dóiue pokoj a poriadok. Nec.hžc bude 
Dj pod mojoti strechou. Tvhe hovoríju, teba i hreÄliti, lebo ^i 
tena. Tú tíim keby pokarhal ja. to hy u2 bola druhá vec. Tii 
Hácb karhá druíjý, komu je žena.** 

,VeíI tii uhádol, akurát!" chcela už zvcdaí .lera, ale zatichia, 
()o nadvihol prst ako mi výstrahu a po/re] tia úu pilsnyui okou). 



83 



„Viem, f:o clircS povedaÉ" — prenekol s nádyclioín žialu — 

„vimu, uľtreha to ť07ti i.rsiif. Pryto ja usttivii'iitMifiukujoni, ie ^imh 
U\A \>y( muž, on má lozkiuovaí h vhidmiŕ. Tým Iioräifí. kťií J t* tui- 
opnk. Tftký tlími iiptuôže v/riiÄta( a vefjuiií sa, kde iiielo jiaziJu . . ."' 

Ona odislii trocliu utfätniá, ii.Hpokojtnuí, lebo v lýchto ipí'inrh 
vidí, 2e miiž davu iíirdsa len jej za pravdu. Naoko ju odsudzuje, 
knrh:!, ale v srdci drží prcdííu lon zase s ňou. A to \o pre ňu predsa 
len zadosfnŕ-liiťiijí'. 

Zato MatJ sa xir. m'vyjnsuilo celo. ľrrd oiiimi luu stojí ccl; 
nerťsf, ktorji sa um ro/iiísfla v donn;, ii teraz už sa stroji zaiija 
i snini' /itklady a i(i/.vľJÍtií ] o, Ncmôžt! uevidťŕ. že 8 nevestou 
vtialiki <lo domu. ľiPiitym lioi sklad a pokoj, bon tresku n zuiiitku 
poíabovnl každý k s[mloŕinimi cielii. Ilržalí tulio, sťa na reťazi 
obnivťt. A toľíiz? 

f)ri Jinotí za liorik'.a pobadiU a snaíil sa vyhodiť, čo sa mií 
zdalo, žŕ* iiepiistam' k celku. I'oslal do služby imjprv jeiliiu <lievku 
a potom druliú. ^N«'cli sa Mt'm, ako svet beží" — vysvetTnval žeite, 
„^t•(■h privykmi na citdzolu n naduvšotko: nech sa ntmíia slúcbaf 
cudzích (udl. Tí* im bude na osoh ..." A Jera prisUh\ i im to, 
flko na vSetko, ŕo on u/.nnl za dobré. 

Myslel, '/A* keif bude menej žeusikycli, bude i nepokoja meuej. 
(Jstala leu svokra a nevesta, a hla — eSte im je tesiio! 

A á), ketl rozopra vybiisi na jíovrrli, prelomí tu krehkú kôni 
ohľadov? Ketí sa zauiieŔajú druhi a chytia sa jednej alelio druhej 
Strany? Darmo tajiť — ayn je už nie, i'o býval. Stiirá úpriitiuo^í 
zmizla, \yliýbft sn otcovi, uuileh ; ŕosi varí v sebe. ľri ir' i ■ ■ :\ 
neraz zamyslí, odpovedá roztržité, Vidno, (írechovúva m , 

ktoré dr/í výliii-tie pre sebu. l'i ostane dlh** ua toudo váh:tul/ Ui 
uepotllahne ktitieŕne tomu. ŕo mti šepon* žena. ktorú 
jeho dietok.' 

I pri obede bol zajnyisleiiý, ako i OHtatní. ííažtlý 
súm do sehn a oddal sa svojim myšlienkam. 

1*0 dhede Mate sadcd na iniiiik pred tluiuom, do 
oŕi inti iilwdiu po (dvolí, í'opod jeho dvor belie 
sa spúfíťa í<val)oni do ťulolia. Odtinl zas dvíha 
kopcom íbj mesta, kde sa tiahle trati v tôni, ktorú ua o.strom let- 
nom slnci liAdžu pr\é tiouiy, akoby prilepené k protej.^ej stnini. 
Stráň lťí.í pred nlnt rozostretil, ako ua dhiui. Pod.slsivy a kameuné 
ohrady, ktorýnti je rozdelená na z-.íbouy a hriadky, belejú ati tiUio 
v uslepujijcej žiari. V týehto ňtvorroch zábonkov. praviib ' ' ;í 
uei)ravidelných, t/^njnie sa zelenina pouvädbi. alebo poí-i; 
Iba listy kiipusty vztbuuju víťazoshlvue svojou Sfavuatou /tri 
letnej «uchote. Cibuta poŕ-ína vädnúť <hí vrchovca, len kde-tu < ' 
cäte dvíha kdektoni rúra »o áedou kyí»tkou. Nad nejedným nuirikon) 
kloní .sa fík i<o svojimi skrivenými kouúnni. Inde zas ntkvela osa- 
melá oliva a dnmit .^mutne umí týmto letným snchoparonj. Tisinu 
nflokolti. ani lÍKtok sa nrhýbe na koníirí. MeŔtral pofiiijuje síce od 
n;oia, nko každé jiotndnie. lenže t.cnto kiit mu je ,s centy. Sujuí tam 
hore m tirabtnikn v korunách ŕesrola a večne Imíiacích borov. 



hd)i, matei 

sa uzavrel 

chládku, a 
sa chodník, ktorý 
sa hado\'ite hore 



ľtíi 



Iba cvr-Miv *o vylnidiijii votmí svoju pieseň, keif jeden zunuje, dľuhi 
dva ju novou silou. ZujiiStí slehUk, alebo hvi/dne droíd 

stiileuý nu-M hlboko v kroví — uu zniuJkne zaraz, sía l>y sa biU 
rtrôií prinfdu v i)o]iidňajši(:li drit'iuotitťlj, Z |iÍtvora sa ozývajú Su- 
kroky stun'j JĽľy> kloríí luii po obede, iiť'íuá 5*1111, lež sa 
nudí A i'osi ííuká jjo dome; zo synovej izby dolieha otvoie- 
nýw oidokom lilbokŕ odtiuíiant- chrápanie . , . 

.A zniestjí sa musíme, druhej pomoci nípto" — duiuíí Mate, 
pú^fajiir modré dymy zo svojej kťátk**j fajočky. „A kofko jesto. 
Bože môj, miesta na tomto svete! Kto by ho premeral a obsiahol 
snujlm okom !'' A inštinktom bývalého moruAra spušŕíi pohľad dolu 
dolinou, tjubdu, kde medxi dvoma bľíilami modrie sa ku& mora 
v tiťhej iíítoké. „Nemá konca ani kraja — len koľko je mora, Co 
je nietizi uaäJm krajom a Itáliou. A predea sa Deaió2enie pouicstit. 
AJco je to — ako?"* 

Vo veieri zas vysadol na mtirik a dumá. Ivan eSte sedí za 
Blotom . l na zem. Tvár je nespokojná, ako u Hoveka, ktorý 

j« v ni .. nevie z nej nájsť výťhodii. Nerád by naraziť ani 

i»en), km tíim . . . Nuž nťnie on z tohtt tvrdŕlio dreva, ako otec: 
nie je stvorrný vynájsť a pľi?vádz:it smelú podniky, t'lovek je 00 
vtoduv, klurý sa bude veínť motať v obvyklom kruhu, po vychode- 
ných koľajach, bez veľkého lámania hlavy, ktorú mu druhi beztak 
ustavične kálaj li . , . 

Zenn, uprnlujúc misy so stola, pozrela naň význanmc niekoľko 
ráz. Chcela tým povedať í-ajsi: ^No, fo kváčis. clovefe, pohni sa 
ut raz . . ." Oa ťJti silu toho pohľadu, trníp mu celá bytosť pod 
nim — no nenioíno sa vzrhopiť. Ako by na ňom ťažilo hrozné 
hremä. Jera badá, že sa í^osi varí medzi mladými, naschvál sa kulí 
oko' *-' 'v sa nemohli dohovoriť. Možno, .ini netuší, ako jej 
je ?.i toto pri»kíižanie. 

„Aťli, I Míozif vzdyrhhi konef-ne líarira, dr/.iat: malého 

Ivicu na h"' vku opľfl o ňadra luaterine a okolo ústok po- 

\tUije mu anjelsky úsmev. „í'ctmozi a neopnôťaj nás, biedne siroty.. .* 

T.,, n ^.^ uákfDula zlobue, idetúc punčoíhti, aké plctdvajú tu ženy 
vlny: robota, ktorou ona opovrhuje inát\ lebo ubení 
mui'tľj času a nevypláca sa. 

Ivnn 9:\ koTH^ŕfio vzchopil, vyfahujúc sa. založiac ruky do tyla 
A i Mrdzitým hľadí nežným tikouj nadol, kde Sťdí 

níLi - . ..'in na lone. Hla, jeho svet, jeho poklad, jeho 

TÄetJco: Ko v lom sa stretol s pohľadom ženy, v ktorom nieto než- 
nosti, ttle ivnlá Kýíitka. Vzdychíd tajne, odvrátil sa n pobral »u 
k imiríku. na ktorom S4>dl oter. 

■ •■lách, hladinr do kraja, obliatehtt svetlom 
BDf rf dia na dalmatínskom nf^bi. Hviezdy 

imcio ■: a mliei-na cesta tiahne sa mohutným pásom sťa 

ie*U • tmavom lizadi. Zem <íddychujo. akoby ustatá jiod 

lih i Alnca. Kľovv domov belojú sa skvtde, akoby pri- 

-nahom. Z mesta od križa doliťha spev mládeže, 
. akosi ťažkú mi duáu avújimi tiahlymi tonami^ 



ktoré sn [treliťvajii \ [(ovotii a piiJiijú tupou ozvenou ta krtepí do 
liíloliti. Rpcvii im odvetu znviítiolH picí^ťi'i uiikialsi / poľa, tiež tíik 
tiiililíi, ŕiimittiii, Jiko všetky pii-srio tohto ľmJii. Tu i tu sa ozvn ostrý 
rL'liíit luuUc, ale!»o lírutiííno tnibonie nski, priviu/ant^ho dakcle ku 
liľLif pniÍJk n kolík. 

Ivan Síl spustil na nnirJk k otcovi, ktorámu sn ro7.Ui?va po tvári 
jiliu'' svotln iin^Piaca. díivajiu'. jej \ýva/M pov/iií'SRiiťhd, vjríižajiu' 
ľŕtc ostrcjŕiir iia nej každii ŕrtu. Olmiitý itns Matin, ľljaraktĽ'ľistiiký 
nos rodu Iíercovski'ho, dodáva johg tvári fiieŕo ťiieriíickf'lnj, mopnť'ho, 

(Jtľc sa pohol a jtdio oko uprHo sa na syiia. Pohmlulu zaraz 
ntípokoj, nŕzuťhvotiosí pri iiom. „1 on sa triípi" — usúdil Matí* 
„niii mi čo.si povedať; isto í^.o>;i iK'vcstdťdio . , ." S iiáikítvaiiíni hfadí 
u)i íívna, ako liy •Ikm*! povedať: „No, iníťližf bude, čo má liyf . . ," 

ťaicif Ja som vSakovak ro/uiýsíal v svojej liiave , . . Viet^e, ži? 
lippo Lukľín zase poslnl desaŕ !ír z An>f»riky. (M trneít rokov vyfte 
dvrsto. A píAť, íiť mu iľl) pst)* ostalo." 

„A Bnpol" /volal Matt" s akýinni oldaltiVuiui. V'ydyrlio! si. 
U>h(» vidí, ío sa ide vicf^ť nízíiovnr n vociacli ka/dtídoimyrli. .Tnňí 
tun. Kom'ŕtic hy donia /uliťilal a nevyinotal by m z dlhov. Takto, 
ako vidím, ide sa vysekať, a n ruk n dva Inidcme mať o súceho 
ťjoveka viac." 

„Veru, ťjiŕ.ko sa poliuúí u uás," piíkrať^iiji; Ivjui s akousi sťlivál- 
nosíou. //.cm nodáva, — í-n na nrudí lo zas íáv na vuivoŕ, Lon 
na vinire aké ťhoroby i>adly noHlýclmntM I polievaj, i maí: i po- 
»>'p'"\i» i t-iííti, íl úroda ŕím <rn]»>j, tým menšia. IforSie 8 roka na lok." 

^To ti je tak" — odpovfdŕS otw: „čím jo ktorá rastlina uži- 
toi'nt'jAia, tým viac. rhorófi na fiu lľt(. í na ludí prišiy nové cho* 
ľoby, o ktíaýťh nebolo prvej cliyrovaŕ. Preŕo'/ Lpíio i íudia sii ŕím 
iliai jľmm'jSi. Nn zato Na nfluiôženie my žalovaŕ. l'rodí sa monej. 
t<j je pravda, ale sa zato ueuakazia celé pivnice, aku za. starodihiia. 
I 8 í:eiiami m díí cSlc »ýnsť, ako tak, liori hú i mpn.5ie. HiU nní 
v dnešných ŕasoch m'iniiľt^ súci í-lovck od hladu.'* 

Mate ani netuší, aké to posekal koniíce pod synovou nohou. 
Na stronu^ svojho pred.s.^v^:a1 ia ontnl takrečeno v povetrí, hoz opory. 
Zaôal sa kľítiť, otálnf no polilad nui )>adnl na Itaricu, prišly nm 
nn uui jej výiiitky, badurkauie, plaŕ a vzdychy. Vzmužil sa zmivu. 

^A ju by L^'ac'e. chcel tiež ísť - pozreť, čo je to lam. v tej 
Amerike.'* 

Vydýrhol -- odvalila sa mu vidikií ŕanduí so grdea. Sám sa 
twax diví, ktle sa vzalo v (i<nu toľko odvajij. 

^Tyl" zvolili Mate, vytiahnui; fajočkii / úst n vytrii'ájfajúc-. oči 
naň. ..Odkial si to sobral, niój synkop .* pokrútil hlavou o<l divu. 
Pozre naň ukradoniky tu i tu. akoby v ntíistote, či je to ozaj ten 
jeho Ivan. o ktorom často myslievat. že FiTtúrnka krv v í^om zvod- 
nati^fft. Videl In* od dftstva vždy takého nopatrného, ninlŕhi), až sa 
tríitil svojoíi pľo^treiluosfoii medzi druhými mládencami. Vie, že by 
sa nebol liiid;im ani u;;ľiiil. kfby ho nebola zaputnala Itaľiwt. Nu 
ona, ctižiadostivá, podnikavá, hodila oko na nepsitrného Ivana, lebo 



M z dniiai IVotúrovskťho, kde jo všel.kťh«ji nu <lostíiŕ. „Č u mi lio- 
vorii! Svojej smrti l*y sa hni slíňľ naziliil. :ikn toiim!" 

.A vidítĽ, i'uťť, idii i druhí, ^o titž DJkda nepomysleli. Každý 
hladí, kdo inu hwlv lališic. Prcío by reku nie i ja . . ." 

,Ale to jtí rozdiel; ty Ji (Inilií!" zvohil Mate, „Nemajú íojesť, 

Ui^nwuú mi ľOTU ľohiŕ, alfbo idi jesto v dome vyäc práva : tí nt'vh 

ijii. Nit ty, jfilinílk — diies-zjijtri\ utizdiií Ako /íi 

I _ ino/ol(>, nio/,n|p svtjhn otca? Na vcrlttiltolift, uiŕ 

po nič. (io vetra.. . Nit\ sytikíi, tvnja Amorikn jt* tu, musí liyí tu. .,• 

Iviin ui lu'iuí i^o iitt<llnMÍiť. Cu vedef, vyriekol, a teraz lio za- 
ojal Imov tiad vliisttiuu maloniofou, slabosťou, l'íti, že jr pod vySšnu 
1 dnriiw si\ tmi luldzní, Uhixl: vyššia mor (Irží ho tuho, nc- 

„A vy íit<' '.A mladý tiri boli jm svtHŕ. Tiež ste chceli pro- 
l>0T8(i* riekol akosi na silu a linod strnul od strarhu, čo »-i lo 
(•povážil povtnlaf. otDivi. 

Starý sa Wn usmial opovržlivé, huflv synov ho nt^urazil, ani h:\ 
1)0 m»<lotkoI 

„So mnou — to boln <induí vih*." — odpovedíí íiIjisdiu j»(ikoj- 

nym. ^.la som muໝl, Iľbo ottn; nevystavil dotii a niMiafvsidíl \iníf, 

ikolko hy IjoIo a.ím trom luatom ua dnstatV A potom, kfd »(nu í>iel 

|c domií, UA to tip?, ntvabúdaj — nemal som ani ženy ani dotí. Ja 

[tam hol svohodný, ako vták : ale i v tpj .svnbode mi vždy st;ilo pred 

^idí^l. toto ťidolir, ten chatrný doniŕr : untaviCriť Žila vo ninn 

ť pn bludíÍMMii /asiidiiŕm ja tu, zapustím k iiu'nr, zabezpfľíni 

, Snuu .1 iiiojf d<^ti, af>y ncboly prinútí'né bliidif po ciid oni svete. 

Lsku som licl primitŕiiy ji>. Ton ťirí tioni a/da k'n dosifdiii] — od 

flt'bn závisí, fi budťš môcť udržat a ÄVtdailiť moje dedictvo ii roz- 

IH ho pre svoje pototiistvo, Tu je tvoja Amerika. Držaf sa 

rky, vyťhov.ivať deti za dobrých, statoí^nvih teíakov, I.ebo kto 

jndc viesť a nanfat. kwf im otec bude za horami'.' Kto ti l>udo 

k?ovaf ^en«, ktoni i ty sám ledvym íinnm nióžeŔ udržať na 

ik**? Su\ ani liovoriť h tom" ^ pretrhol na .Mate v svojom 

if. Vjdel syn.'i pivmo/enŕho, uhnelenehu pomerami. prilisnutebo 

innii otia. « preludila wi v ňom *ti8trasť. „Ja s>a neprolivím 

ly veci ri»/Jimiiej ' doloi.il, ako na vysvetlenie svojho roz- 

[liorleuia. „No tjUo ti, synktt, m^nní ani hlavy ani paty. Najlepäiľ 

it. ' ' ■ íia veŕm- vŕky. Mirsto do Ameriky inVjdeme my zajtra 

|» Kítjiiľiu bisivn. ŕo robí pt-ionospora" - dolo^.il ui 

S ttfitriťvuui. 

l-..m iiaíiliiiilol, že podtaliid, Kde by im liboliy, s otcom — S tým 

10 sa najväčšmi btil od malinka! Sklonil hla\u. ob- 

11 u mi-niivite hhunon stínrosfeíK akn vydá pot^et 
pvetl I{j»ri(ou > Ako jía jej predstaví; jej, ktorá 

i iiti k hlave, že je slidia, horSÍ od sUdiu v t^unlo dume 
Ai ibdiiv jelin trapy; luSí, fo na to deje i cia je nauk;.i 
hí, /e pristiipi k veťi. ^Ked Nme raz v takom tanci" 
i — dotaucujiD.; ho do konca." 
,T<!iiu mi povedx, Ivan, ako si ty priSio) uti takú myftliejtku," 



ozval pa po chvíij. ..Takí* m)'ŕ.Iiejiky sa nerodia v tvnjí'j hlnvc. Ty 
BÄm pocÍKipujoŔ, že sa neiiiiíniG ŕo Itsiť aiii hladu ani ijied}. I na- 
jenie 3a, i napijouie, i zvýSi nám na predaj. Odkial tedy pochod! 
ten tvoj úmysel?'' 

Syn nemôže slova prehovoriť, Pod otcovým pohíadom cíti, ako 
by bol vystavený im pranjer. Zdá sa mu. že to živŕ, prenikavé oko 
vidí do lilhoka, du záhybov srdcn, ti číta v nich vSetkn tú biedu, 
pod ktorou sii zmieta íh\ toľkých ťias ; že meria celú malomoť, po- 
dfljnosť, slabosi, pre ktorti aa stai hraŕkou ctižiadostivej ženy. 

Starý ťíti, v tom Je jeho syn, chĺípe úplne jeho stav a hludi 
nart opovržlivé. 

„Ty miŕíá a máš pravdu. Naío hovoriť? Viem Í tak ví^etko — 
možno viac, než síi ty na/.dávuÄ. Teltu vyhái'ia x donui ne/mestnosť 
ženská. Viem ja to. Neprajnosí, nežičlivosť, čo uežicf sebo ani dru- 
hým; i'o ráta každú lyžjru, i'-o no,sfš k ústam. Hriech, ktorého n nás 
dosiur nebývalo, ktorý sa vkradol do dMioii n chcel by v ňoín roz- 
raiitať. Ona ŕa prehovára, luitlio, napráva — viem ja dobre, tvoja 
žena!" 

Ivan sklonil ešte hlbôie hlavu. Prísne reči otcove dopadajú na 
ňu afa kladi\o. lluŕi mu v nej a Sumť sťa pod vodoiiádom — cíti 
slabosť a cíti faloš, ktorá otrávila úprimný pomer k otcovi. Na ŕelo 
mu vystúpil y krupaje jtotu n tvár mu horí od hanby. 

„Co klopíš oŕi n ovesujeS hlavu?" hoilí otec už v hneve nad 
takýmto výjavom, nad ktorým sa sám počína hanbiť, „.fa sám sa 
hanbím, ked ía vidím takto! Hore hlavní Pozeraj každému smelú 

do oíí. H<yuj odhodlane proti hriechu a — a" Ivan podvihol 

hlavu, ]>ozcrá naľakané, ŕn U> eSte výnde. „Vytiahni sa zpod cudicicho 
jarma a bud sám sebe pánom," doložil otec s dôrazom. „Ženy ue- 
svobodnosUkhať vo väetkom. A menovite ked i<di zaujme nenávisť..." 

„.la, čat-'e. neslúchatu ženy]" ozval sa Ivan uinzeny a spolu 
Šťastný, že sa mni nad r-ím uraziť. „Mne žena neradiln a neradi. 
Ale viete sami: mať ju prenash-duje," 

,To je pravda," prisvedčil Mate. „Zato som ju i pokarhal,* 

Ivana to posmelilo. „Ja som už zunoval toto večné hryzovisko!" 
vykríkol odrazu a poi^ítil, že mu padá ťarcha so srdca, ktorá ho 
dusila od toJkých ŕtas. „Oo ti osoží, že sa uióžeš najesť a napiť 
do 8ýl08ti, keď ti duch neodpocinie? A ako ti odpoíinio, ked vidíft^j 
počúvaš^ čo šia robí medzi uimnV A kccf iiy si sa chcel potešiť," 
prldc jedna, príde druhá, rozbíjajú ti lilavu ustavične žalobami a 
ponosami. Ako ly sa nezunovalo V Akoby ^^^^ nexažiadalo pokoja,^ 
hoť i dfaleko od svojich V 

„k'" — zvolal oter spokojne, s istou útechou, že duje už rai' 
predsa úprimné slovo a rozumné — „na dobrej sme ceste, nel>oj 
sa! Vidím i ja, že nejdeme dobre. Tu trebu, synko, naprávať. 7M 
vytrhnúť í s koreňom - bez milosti! Ale uťíprava nám nemôže 
prísť z Ameriky! Nie — ani zul\árať oCi, ani vyhýbať srážkam, 
ako sme vyhýbali dosial, Zlo treba chytiť za rohy, srdnaté, ju- 
nácky. Ženu treba vodiť, uaúčať, a ak treba, zavracať- Pubhidi ona 
lahko, ked ju zaslepí nenávisť. Tedy do roboty, synkol Ty na jednej 



87 



iiÚAne M piiŕiA. ja nu druhej: dobrôtky, ío ssa dá dobrôtky, zlotky 
Uet, nk bude treba, Ak si ty hotový, tu som i ja. Ak ty iiecliceS, 
Atébo si oetriifaS -^ nuž zase som tu leo ja: probujem si poradit 
títO- Viera, ío múm roblf — ja som gazda, ja eom otec ..." 

Zodo to už trochu ako lnozba. 

Úbohý Ivan sa citi ako luťdzi dvoma kameňmi, Tu otec a jeho 

no náuky — tam í-ena, ktoríi sa piitiera, pi-ehovAra, mrtmi a 
naoslaUik ftiat^c . . . Staf na kraj — sUií na kraj — to je pekná 
vťc: ale kde jp spôsob, kde je možiiosí! On teraz vidí jasuo, ío 
u SDUJe. Darjta by vhmlä pruviiial! {opraty a mat si ich nechce daf. 
Ale čo mu tu pomôže, že teraz vidí tak jasno, keď ea mu pri 
Iíariri všetko pomíeiSa, pomúti, a on zase nebude videť niCoho, iba 
wotaoinu, hmbj, iiesklad a nad všetkým tým jej pohlad, ktorý bo 
pmimaíiuje, fichroiiiuJH . , . Suiť na kraj! Ale ako? prevracia v svojej 
ídave a Demohiic v nej vyvarif nií poriadneho, pozerá malodušne 
lu otca. 

.Vidíme, syuko. že uio kaj^dý je súci iia ženenie", vraví otec 
» nAdychom výsmechu, ^^enu treba vodiť — a nejeden miesto viesC 
jo, dávB sa *ám vodiť . . . Koneíne ani to by nebolo ncSfastie ^ 
keby ten vodila po *'eí!tíU-:h pravých! Nuž ale žena! Step] vodí sle- 
pého, vraví ľísmo, Tak i ty, synko. ľzDajrae si, fo jc pravda — 
svoji snje. . ." 

Ivanovi už nepridi? na um^ aby sa urazil, alebo odporoval. 
Slová otcove sú pripravdív^, nemôže Siim oddkriepif. 

• I Ikry t synovu pnrí^íku plilSfom súcitu a velkoílušnc si 
jej . I>obtžil už celkdiji veselo, dobroduíne: ^Tedy sme oatali 

□« loui, /.v do .ViíHTÍky nepôjdeme, (o ty na to?" 

„Ja priiitam.in."' 

oJio tuk. To SDie odl»avili a lo je blavnA vec. E&te sa my Q' 
IwjíiDc' — ft okolo list pnvletel mu úsmev — „ani len tých tain 
v kytli. Xii, éo ty ita tor" 

s Ätojl v ntípakMcli. ntet- doložil: „Azda si i ja sám 

por.i luui, Ci pristíívaä, aby ja ííám zaí-al, ako gazda, ako otecV" 

IvA&oví odlnhto: prisvediMI otcovi ochotne. Seba vytiahol z po 
' voj striuiť. ("a na tom, že sa priznal k sy>ik} 
;\ k nej koneínť* U*n preil <ttcom. ťľi by to Imhi 
ktorcuni v každmii niilm, \ každom potiybn 

.. ..-. : ; .sť. rozboduMsŕ. Ou to sám uriudi najlepšie. Ved 

nazdá je... No pochytilo ho trnutie, kccf sa otec zodvihol 

pokročil vetným krokom ku dverám. Zatajil sa v ňom 

10 videl zastať pred Ilaritou, ktorá sedí pri mesiačku a 

(.'díabi tu mi výsjt^dok fMirady med/i mužom i Hvokrom. 

iln s,i i nnti. kvd hn tíik /nezrady vidfla pred íiebou. 

,A inaŕ?" pýta sa Mate neve.nty. 

,lh . jJii - niožMu lahli..." 

,Chod, Baríea, pozri: ak nefabla, nech prfde medzi mú;... 
.Mohol by i Ivan", ozvala sa narica, pozrúc na Matu okom 
ukoxiaifl}, aJtútiii Ivan pri aej cžtc tiikdy nevidel. 



hanbil, 
vyráža 
ja olwc^ 



1U-. 



Sft 



„Kelty iiioliol Ivjui, hol hy zína?; poslftl Ivrttm", otlpovedá Mtito 
pokojno. „Alo miu' /;ilť/í m\ tom, iil'V hi Ŕla pnivtí ty..." 

Nťvt\sta sklouila lilnvu a iiflivlK* sa. 

„Tetly iipclictíš, povľílii dopntsta, po hrvatsky, a. hiifle koiice veci." 

„Oni tu'liovoľiit 80 mnou. . ."' 

^Povpil/, žť ju ja vulám iliu tolkn.'' 

No Iíaricn ^í\ ("Šiť vždy lu-liýhr. IvriiKjvi puuiíť'iva v kotondch, 
skoŕil l>y, lotel liy ;iIío vírlioľ, pcŕilmlidl }t\\ len aby sa skončil u* 
raz tento výjav, Uoiý lio liií]ii a iinliiiťm iiiiň Iriaôkti. tV nimlzitýni 
misi tam secJí iH'liyhiu', si> stisiiiitýiiii pcľniiiJ oi) v/doľu a ľoz- 
liorŕciiia. 

^Bariel — ju by kíi ť.i í-osi .^p>t:tl!" zaial Mat<í vž'ly spokojne 
cäte, Ivan je v<i vytižoní, že ntcť híí takto mionii. I Bmíca pozrela 
naflj pfokvnp(íiiJÍ tukýnito tiťhýtn tônoiii. Ona oľak!Ívňli\, žo vypukue 
búrka. „Sitytnl liy sa ŕa. kAho ty clireí- vIíisUm' siiicImŕV Nedo- 
BtauÚĽ 0(lpov<.'(li% pttkľ.iťdvii] /.íii^v t-olkom tidio. „Lobo v rretínov- 
Hkej ľodinc Imla staintlnviiu obyčiij, /,t^ kiuily inii^o.l uiekoliu slúchaf. 
Ä stai'O dol)ľ(* obyŕajo ani my iiCKaliodíriio. Ja ako ^azda a otťc 
slúchani svojo povinnosti. Iviin a jeho inaŕ slúctiíijii mňa, a ty V A 
ti sa a/dn na;íd)iv;iS, že irmiíhí nikolio nad spliuuV" Tn aa nm už 
hlas zatľia.síd a tiltoc'ia sa Inoxivc stiahly. ^Y tom piUlo si sa ty 
vchni iľomýlilíi. Itoni jľ iiiój a všetko je tnnjo: pmiadok je u nás 
raz taký, kto jť v mo;nni diinn*. Imelo sliídiat mňa, ľójdeš zaraz 
po matéľ!'* 

Jedeti ijolirail, a liarica vyiozuniola, že sa dejú visd osudnó. 
Ak ncshkhno, kto in ô/o prodvidaf, t"o sa s ňou stane V Xaríĺžka, že 
ílom je jeho. je aspoň jasíná. ľľišlo jej na um, len tak letkom, týcíi 
dvoje eiTVíkiiv. Ak (uia musí udi&i /. domu, odídu i oni. a fo bude 

z oicli jiotonjV A ak ostanú tu, timsi sa s nimi lúŕiť. Ani 

nemaJa odvahy doniysleí. Zodvihla sa a otvorila ilvore na svokrinej 
izbe. O chvítu voSly oÍ>e (äo idtvora. „Mater dobre poíuli. že ich 
voláte, a ŕakali", preriekla ISarii-a a hlas sa j(*j triasol rozborteníin. 

„Ah — í'akala, i'-i sa jej prilio\oľíí?^ preriekol Mate hlasom 
kískavýni. „Či je tak, stará? A teraz je vftetko v poriadku. Nepôj- 
deme na odpor nok s hnevom v srdci, ľusboviiranju sn, svorne a 
sudôanlive a za.spime spokojnejšie. Úi je tak, stará V 

„Ja som sa nikdy neprotivila. Vie& najlepšie, akň som bývala; 
či bolo kedy *'o tiied/i nami..." 

„Ja ani nelinvnrini, že bolo kedy ŕo medzi nami", odpovtidá 
Mate veselo a pľi;iti^fsky. ,,Ak ŕo Imlo, to nepatrí sem, to sme vy- 
bavili už dávno... Ale'ja o tom clieem raz prehovoriť, čo jo nierlzi 
vami dvoma. Takti* n/, ďalej byť nemôže, aui nesmie. Ja že vy to 
Hamy medzi sebou odbavíte: pretu som mlúal, fakaí, uťal sa. AK* 
vidím, že vám to akosi nejde. Co roíiiťV Mtislni sa ja zamiešať 
medzi ženské, a vidí Boh i svet, že nie vdaŕ-ne — ale z priniite- 
uosti. Nuž ale s pomocou Hožon vybavíme i to v kíske a svotrmsti." 

Pozrel na ženu n na nevestu. Stoja pred ním ako obžalované, 
odvľfilená jedna od druliej. \ Bariel vrie, rumeň jej borí na lieí, 
že sa musela prvá ponížiť . Horí jej v oku čudný plameú od- 



Sfl 



tiodlatto&Ll, že sa viac pouižavaf iwď.l Mato liLuli na no u úsmev 
ni'i '' i okolo úst, kcJ si imiiiyíílí, žir mivlzi tymítu má za- 
vi;, krt a svornosť. I ukohy bob v iVini pochybnosť, ako sa 
skonči tento vystujt, 

,Vy ste i:iilkíi/an<' joilnu uu diuLii. celý doŕi ste spolu v dome, 
vo Vftíiirli je ľiikácli vH*'tko, Ci> sa slionoliilt) íi /.nj^aztlovalu. Itňz- 
vÁtlt! si dohru, nkv tn hmlo SííľáľPuio, kwf sa vy Itiirlete líryzt luľdxi 
Bf'bou. Ako tíiidt* ílom rásŕ a prokvitaf, ak vy, cu ho sitravtijeto, 
liiíbuJťttt [laživíif v svornosti a líisko ? Tuk veru luiisí vSi'tko ľíi- 
vujvoť! sa obnitiť, ĺ-o suk; uiy v |ioH unšimi mozoliiii iiadolnnUi. 
l.t»n;ítí ani I v mi, utii ja neJiíiiiĽ si jozptylovať, »:o atiie shioniaŕ-dili 
horko-úŕ.ko. To už uit*! ItadSej by kqh' svcrili doui flnihýtii lukám, 
ako viílt>í taki'tn fíazdovstvo. A ci sa na/,tl:ivate, žo by siik* Ui ne- 
iDobliV-' A Matľ jinzeííi prísuc iia .It^ľU, ktoní iiž-uŕ: Btrojila su rau 
skoŕif do rť'i ji tci-xA |>oti touto livozbou stojj z:aľaj!ťná. „Nevyze- 
ralo by to ((fkno. kľby niusula prísť curlzia ži;ii«kii za gazdioú, káv. 
sú dve gä/díué: ale rudSej necli sa svet sin^jť, ako aby sme inali 
íúsidei na zkazii iííit.lio dcnnu. (.'i ste si len pomystely kedy vy, 
-'•■ Vm a ocvťsta: akým príkladom predi-Iicdíte nevinne deti? Ony 
n veku híadia iia Viis, iSi'tko si zachovajú, rovy robíte, 
u» V) ' aké to nanky Inuh) ť^eq)ať od vtisV Čd to bude 

8 uiini, liastú, koíf sa buflii niaí v iioniť poiui'stif, jwloa tlru- 

lii'tuu u:>lup(n»ť: keit budú nniť otiávenú dušu vnSou nťijávigtoiJ, 
8V«dou a ueziiR*sttu>hťou. Ĺ'í mtustrniiiť ai<pori nad iiiuii, ked u2 
druhé nit sa vás nttvka".'" 

Jera zafyla v/dychať. Niirážka lui dťti dotkla sa jej srdra. 
1 nevcsUi .šklduila liluvu a hrnd sa jej uiorne vlní. A keď pozrela 
na starého, v o»m»«1i joj /aitirnla sl/u povdaŕnossti. Vycítila / jeho 
reíl, z výra/ii ji-lio tvdie všetku bisku, čn prei-hovííva k jej deťom ; 
on, u ktorom vŕ.dv myslela, ŕ.e iia jej deti nikdy nemyslí. 

Sám Mate, keif skonŕil, bol tíojatý; miesto toho, aby bol 
tirumžil, odiiiäkla nru odvaha a v srdci zavJádly city ue/Jiejšic. 

flľodajte si ruku a pomerte sa", dokítnŕil tii*hf>, hiasoin. v kto- 
rom zaiJivievaJo ro/oíhveiiie. „ZiibĽcinite, co bolo a poťnite nž raz 
život nový. Pokoj Hoži necli /.avl/oiite \ tomto dotiie; imkoj i ve- 
ÉJťloHÍ a ^íp^in^no&t■. ľoihijte si ruku, ak chcete, aby siiío boli všetci 
&(astui a spokojní . . . ** 

Ivau hladí na svoju ^eiiu a diví sa, ako jej tvár prijala vyríu 
niluiy a ntžnoííti. 8rdte sa mu pohlo nad týmto novým obrazom, 
jfdab* sa nm, že Ibnioa nel'nln nikdy taksi pekná. Mate liež s úlubou 

{MV3ti.nl na ílu a Hty^^ii si: j,l)obni je, íitlca dobrV-ho. IVistiiptiiii lej>§im 
mutinin. Kel>y ju mal kto viesť..." No tu pielelel mu tieň po 
iUile - pri ňóui stojí jrho Ivan v celej svojej maloniuci, nemý 
svťdftk tolito vjytapu. .Ba Ci sa kedy vzebopi, strasie tejto sla- 
bosti . . . " 

Kc> ní'uml kpdy zanbeiať sa synom, lebo s nevesty pohtail sa 
iíi" " 'I Ani eiia nenudila sa ubníníť dojalostí, to je 

pt f ua nej hotnvusti k tiioicreulu. Mate Idadi da äu 

pri»ne. m (md vaiieu tolin i>oldadu ouíi klopí vH u stftika j ciy. 



40 



liiMKi iR'uSlo, že Mate je na jej strane. Zmocnilo sa jej la- 
dostíR' ruzocíivenie, lel>o i iiiiiž ožíva pod jej smierlivou náJailou. 
Už sa obrátila k starej, že jej pmlji ruku, kecí ju Mate cbytíl ^a 
Au a xadľžal ju. 

„Vidiiíi tvoju ochotu, Uaijca — tfakujem ti", prehovoril starý 
láskavé. „Ty si sa [trvej priliovorila uinteri — teraz je na Dej rad, 
nech i ona {topusti." 

7. Éieriiytrli oŕí Huni'ľ iioliala l)o celii žiata povrlaŕiiosti. Jera 
HO. zľakla, že ide pieliniŕ a nn nej zliinií Imev miiŕov. 

„Pief-o IfV sa nepomerila", prehovorila rez zuby. „Ani nnm sa 
nehnevala. Ja som letí fbcela, aby boin v.íetki), ako Iíolä prikázal, 
a nech sa pln( jelio vôía," 

\ podaly kí ruku nevesta a svokrin. .Mate schválne prehliadol, 
že stíiľíi podíalda h'it krajnej nutnosti, suiieienie je tedy leu uaoku. 
„I to je ľdsi", uspokojuje sa, ,.terflz 7. prisilenohti, druhý raz bude 
z ocljoty ..." 

„><o tak - kolko bolo treba reíi!" zvolal veselo. ^Nebozkuly 
ste sa — no ale ilnes dajme pokoj." 

,, liste to by chyhebi f" dinrlí sa Jera. 

j,Teľňz je hne<r inakŕtie v ílonie!'- zvolal Mate. ^Hneil sa t^ 
veselšie bude spaf. hen si ho terai: uí hlaílte, toho svätého pokoja. 
Vidíte, ako sa ťažko iiadnbiida." Zrazu, ako by mu Čosi priSlo na um, 
/.volal: „.\ ľj viete, že je na dnes týždeň tíera'^" 

„Veru", 7.vol»la .lera, „priftla rhytro. Ale nebude veselá. Indy 
kolko sveta bývalo I*- 

„Nám niusi liyí ve>sel.'t". zvolá! Malé. „Mohlo by sa lUevkani 
l)fBať, tietii prídu . . , " 

Jere /ajíisaly úti; muž uhádol, Co jej ehybí. Vidí /as Matyu 
i Katicu, hoc len na dva-tri dni, kýui minie hostina. Pozrela naA vo 
vytržení." 

„Nech piée iínrica!** zvolala .Fera v zabudnutí, a na tvári jej 
roKlial sa rutnenec od hanby, že neve.iítu pomenovala po mene. 

„Vďafne, mame moja!" odpovedá liarica. 

„Tak dobre — na tom sme ostali", pristal Mate. „A teraz 
dobrá noc — pozde je." 

On odišiel popredku, a keil sa za nim poberala Jera, i^odtila 
odraxu. že ju držia okolo hrdla a ua tvár jej padá bozk veselý a 
ŕ.ujný. Okriala pod nlni aspoň na okamih; čo bolo okolo wdca 
trpkŕho, chladnt^hn, rozplynulo sa. 

„To ja na dóvažr>k, mame moja. a na dobrú noc." 

„Nech ti Hoh odplatí, dievka nioja^. zvolala stará a na oku 
^a.skvela sa slza. Vrátiar ji*j bozk na lista, doložila: „Dobrá nuc 
i tebe, a líob ua pomoc!" 



-•M*- 



41 



Niektoré záhady v národnej piesni slovenskej 

Napfdal Miian Ĺiehnrú, 

Kúdykolvŕk naskytne sa mi prítežitost puŕu( od tudu spievnf 
piesne tmSe, nezamei^kdiu iiiktla porovnať počutý nápev s doly iný tu 
uApevitm, ako podaný je v naSiťh „Sloveuskýcli Spevoch". Fripo- 
mooúŕ musím tii biiefl, íx' som až do nedávna, životDým povolaním 
hatpny, nemal akosi príležitosti iia vlastné uái poŕnť tieto piesne 
a lak liladai som pianieu vŕ.dy len v spomenutej sbiorke, predpo- 
kladajúc ovSem. že prnniPrt tento je ŕistý, alebo iným slovom, že 
picttnc v ňoiu ubsaží^é sú nitríívne a verne podané. 

AvSíkk dojmy \lftstnýcl! uSÍ v/.hudily vo mue isU' potdiyby, naSiel 
som medzi papierom a skutoŕnosfoti takí' diftercncie. ktoré zaslúžia 
pojíoru, a ktoré ťažko mi uznut za dtflerenci<í povstalé ntľiatilwi. 

ťíií;kostiaľli spľiiviieho podiuiia pie&ne našej popísalo sa nž 
wla — Itoly už ftj pieto viae-uitjiej ostri' polemie — a poukazo- 
valo ga menovite na to, že Jud uÁš. spieva piesne svoje fuliovolne, 
bex uri^jteho tak'tu, ŕo f?a potout v nótopise pj-imerane zaznačiť nedá. 
Náui Siovúkom to ovSem nerohl (ažkosti, chyba ale ukíiž*^ sa bnetf, 
kexl takäit^i pieneft dostane sa do ník cudzieho hudobníka alebo gpe- 
viíka, tu vyskytne híi hned rozdiel medzi skutoCnnsfou a predniiäkou 
día nôt. 

Toto je vôak len differencin rytmická, ktorá na podstnte sa- 
mého niíj^evu nič nemení a dalo by sa jej odpomócť prísnym metro- 
puiuisuvatklm. najlepšie ale firnoi/rafotH. l*ž i z tejto príčiny ne- 
možno dosť iHÍpoľúciiť šbieraiiíe piesni nai^ich týmto n:ístrojom. 

/ ■ nU hovorím, žr o veľa väčáiu íaitkosť robí 

spríívn* ividluv, menovite pri piesňach stíiráich, slo- 

ženvcb \ »tiiťn-riikevnýrh stnpruciacli ; tu sberatel nie dôkladne 
objouíjiieny s týmito .stupnicami vela ráz podfíihne svojej impressii, 
U j. jeho builobny cit, vyvinutý na základe terajšej k polyfónii sa 
klouíacej teórie ;i modeinýcii stupníc, zvíťazí nad nejasným inter' 
vallohi a pies^M'i príde — hoc aj nevtniouiky -- unru&euá na papier. 

Nie miilou prekiĺžkítu bývji nj to, že nevieuie, či naše médium, 
1. j. ípevrlk, dľa ktiaeíiu chťeme piesne iiótopišom zaznačiť, spieva 
á'ŕ ľávneV ľobadalo sa ím všeobecne, a vy/dvibnul In me- 

IH' Tni-l..K(|[k Vltí'zsittv Novák 'K že mu spevák pri druhom 

ve: .-. On to pripisuje „bohatej fantaísii," vskutku 

ale i.-vmiu>- n> íiir iníie, ako skomolenina nápevu, znak toho, že 
spevák ae[wzná ílobit* pie9*»ň a pomáha si tak, ako vi<>. Takéto veci 
xaxnaŕiť tým riebuii. aké majťi nnšv „ŕ^lovenské Spevy ^. nie je hodno. 

1 i ti>ni tri'liíi luaf istotu, či spevák uáS nu* je nakazený ri- 

2tÍH*ki}n hmih<m'ŕ Táto už vnikla i do odľahK-jsícb kútov Slovenska, 
f*\ aj nie priamo, a vplyv jej na na§u pieseň je osudný. EÄte aj 
mozikalný Ilenier vo Vajanského JíotKne'* napomína, že .národnú 

DucUl nn tbiennic ulovi'nitkých nárudtiýcb pienú cmI Cviikej Ak*d«i»ie 



picsťň iiralolKulno menif/ In sa „Ijojl o riákaxu, akťi /anáAa do 
unSľj hudlty ťijífíiV — i\ mal úplnú pravdu! 

ťiiíťíňska IiiuIIm ^o jnk hIiIhÍktiií ti ikís, jt* l(ni inecJTaiiicku 
rC[nii(luk(jvaoi<' Iónov, vo svojioli jinistiiinlkncli iiii* výliercivŕ, ;i kc<I 
Z jej iie/tiáinvi*li líHľiiiouickýcli {uislupov vylinluuť iicmij/r — a tu- 
kýclttu je v n.'iSšťh piesuíicli už piivťíii tak /imniÉ síim iirtpev a 
ineiiuje to ,vy]iljuleiifni tiji'siio.'- Tdlioto dopustil sa aj wiin starý 
l'iťo, ako ruini to Mu l.eliotHkV vu vfíini piitavom životopise Pi- 
íovoín autenticky pie/,ľa<lil. ^í^^ov. P»4ilady X\ a XXJ, v koiiien- 
tiire pirsní „Zo starýi'li časov." > l'oncvíií' my. Ijohužtnt, iiiakšpj hudliy 
fiko ťiííáňškoj ťÄt(Miťiti!Ínu<; pri vľíkrj vnímavosti ľitdn nášlio vSľtky 
jľj diyliy a zvlilätuusti pľťjilii aj do jidiu .spt^vii. Mušími- fiyŕ ledy 
\elmi ojmtľul, aby sine tento vmhi živel iiebnili liuetí ako hotový 
gľoô- 

Javl pa on nielen v ryltue, ale aj v uaľuftpnýcli jntt>ľvalluch, 
[(ovstatVfh tým spoiiuMiutyiu „vyliladcnfm'*. Že lutl náš pif sne svoje 
nikda tak ui-pieťatinje nko rifiíiň, to jo binárne každému, a že je nit 
tuk nepiinieniíK- julio prostej, zato alľ jadrnej piesni, ako cifíáňské 
cifry íl uiitii |lovf^tnll■ pietrlinutie náj^e^u, to už tiež zhadul niiiobý. 
PieSeú naSn pod Kiílŕikoiu riĽáň^;kytn promení íin im maduií'ký ,nu- 
ilňtŕiô, liiHSu a fiisfí" a IumT (ndziiirc dln fifijírjííkť'i liudlty položí ta- 
kúto pieseň m papier, vynde £ toliu tjiké absnntum, kíoié Slovák 
nikda neuzná za svoju j)iľsrň. Tak na [n: v istej sUierkr, vyšlej 
v Pijilic, /a/načenií je iiiescfi „Takti som ¥.i fľajereeku" nasledovne: 



^^M^f^ppp 



attí. 



Tu cigánske lempo vyzerií /. každej nóty — »loťenfi/ui pieseň to 
alt* neoi! 

O veía ín/.s.ieje kontroloviiť lie „vyliliideníni*' (lovstulé skonio- 
leniiiy, n vi<dlo hy um (o vmiUl ň/ pndalck**. kcliycli iin ttunto 
niiťste rhvc] podar cido unitý návtd, ako idi tľtlia hľadať. Po- 
ukiiiŕ.eni len na tíf. f v (i'^.'ii'ií^ka huillta popri ^äkladnýcli liannouiach 
1 1, IV, V) vie — ako ka/dý iiťdouk iianiĽaf iba so /luetiíiťnýui 
sepliniovým akkoid<Hu. s kton'ui pre jelio dvaniitiCtoraký vv>:uaui /,u- 
niodultivuť iiHÚP kai[ikolv4>k, ') a láka hu k už(\tiniu toliolo ukkordu 
ílj lak iui/\auii „mafraijikíl stupnica", ktiuil nie je nie inšie, ako 
íminionickí^ uinl) sltijuiita s lydiekiui </väíSen(iui kvartou, povstalou 
tým, že hi spodii) tetiailiord uspoiiudal judoliu tt>uov v tnui isttini 
IKiriadkti, ako tetiaeliord tiuruy. lulet\ítlly h'jto stupnice le/.ia inn 
LakreiienQ — v ptstoih, pľenáíia iih polom na ntiŔe piesne v nn*- 
íloniuni molí. ale i na piesne tloiirke. Iilavue ale iiolické. 

Ta som Ifdy jtii prvej záhade a vyndm: / tolto slauuviska, že 
cieíom iiaŔej síhifiky je /.aehovať piesne Imlu v icli m.-poruŔenfj 
forme, posUi^il hyth (itjSzkn takto: 



' ťrc tlllo jrlin vUiLnuitt tľorÍH %'yiiuília prťd nkkordiun týiuUt a jkjvu' 
tiijť Uu uko 'nulni! xlu*. Inir mi v iiudsuii* hvt, nrho ublni tiťi»ij^.(ľ. 



43 



Í.V fiíťí ^itru. a hh' upiera v ňoliťk^j. aieho ľ íhoU ftiniNtiťi 
lytlithi kľfirtn n rflkii septiinu'ť 

Že je toto otázka oprávnená, poiikážeiu len na ten iiápatliiý 
CiútL, /c iutervnlly liulo poŕulo tbn níekolko sbcr;it»'ľo\. .la äáni pnfiil 
ftoiii H'h ]ť!i otl .spt'vákov takýolj. u ktorvitr Uoln ziťjiurv že im ich 
ciíiáil í"iiŕí(íérnval. — ako ich pnivdcpodotitu" stijí^erovHl aj spome- 
nutým Mk'I lUí^IoiM ; Im i na to niáiii |>rilslu»ly, že lui.šski IiikIoIuiIcí, 
pľai-ujiici ilUi naši\j sbicrky, tam fmdany spniviiy intrcvall ,opľttvili* 
T Liireuitanoiii siiiys'.f. 

Ak"» dia-!tiťkv. zato veľmi potifný príklad uvediem tii vRenliecne 
/iiimii jneseň „Nebaiiíivala by<:li*'. a šíre jej dnibý takt, ktnrý pu- 
diuý jo v „Slov. Sp." nasltíilovne: 



-c: 



L^ 



V ňolickej piesni tejto lud pravdepodobne nes^deval ani to r, 
niii to rjH, ale es a ^. Cit^ílfi ale udre na tento takt harmotiiu 
B dur, a k \i»li lutnu znienŕenému septitimvétmi akkordu zmení to 
rs OBi f, n r na f ik Je to ptít+ini /.laeiišený fieptiinový akkori), pa- 
triaci ku III. íttiipŕiu Ií duľ stupuiee : rts. c. tf, /j. priŕoui s« ziiieu* 
Sená septima: /* drži v bflí;se cez celý Inkt. r/e je toiuii tak, o 
tom sa pri iíHJIdižAľj prílť/itosti piessedcií môže kažtly.) Z tohoto 
)ť zrejnuS ako kn/.i ľit::iriske iittielkovanie iiíiSe [ňesiie, a í.e tieto 
dnlíTvally Tiid už aj spieva, vysvetliť sa dá tým, že starý ľiťo a 
za nim skoro ka^ídy ciyáú poŕinal n počína touto piesňou hrať nafte 
piesne. 

pôvodom iid hdito odchylne, ale zato nie menej interessaiitm^ 
Je skotuolenie piesne „AniCka malitká" (SI. Sp. L ŕ. 6ii|, ľodanii 
jt^ ona takto: 

'I '^ ' I ' '-' ' |g^ig^f:?=íi M. 

'I e to pieÄert doiickd. to /iV ale povstalo jednoducho cifiáňskou 
cifľou. Mal z:unoduIova( do f I dur a začal hned z /' ihtr haitnunitm, 
" ''y sedem niz jedon za druhým základný Ión hamtonie tejlti 

lodii nebral, k vôli okrasné zaskočil si dva razy nit /i«\ ŕtui du- 
!itkri stupnb'U túto náleŕite zIinn»pIoval. Že m;^m pravdu, toho svc- 
dpŕtvont je pii'sei'i „Vycluuli hliiiei-ko" (Slov. S]). I. č. :í4) Tiíto 
fryuick;i pieseň srovmiva sa v (uvých w takttxb tiavtas so spome- 
nutou pirsťton. nie v nej tej okrogy oiet, ]>reáV/ jednoducho preto, 
ie 8i cigilň ťíalíije tnkty ^vyhladíť* nevedel a tak jej dal pok<ij -- 
"^■' KHždej íjy^íjťkej piesni — iiehiáva ju, Hiw pieseň tlitu (ako 
vSelky fiyfiické) zachovala sa v jiôvodnej čistote až mi jedon 
jeuiuy lulervall. a síce na arsis ;i. taktu padajúce n. ľreŕo sa to 
|>6vDďu^ OJ! behom času nni (i zmenilo, vyhvetfovať tu nebudem, — 
písal mm o tom <ibí.írnejsie v ^Sloveusku'' - - poviem ale len tolko, 
4c ono zmeniť sa moldu ibti \li^on1 v ft— š Uiktr *<^ uachádzajuot'i 
immitííí je prvého motívu. 



44 



Toto by bola úivhá ^áltmla n postavil liych ottizku takto: 

AkiiiH :wni(it)í mi podrohaiŕ r fiatoch tuHv int^rmll^ sfaro- 
ťirkci'Hi'frft :itnfntir'f 

Na podobné zniťny sfažujo sa aj veliUisuy iieiiiocký teorťtik 
E. F- Richler a piipisuje ich zŕiatstky puhodhiosti spevákov (Ile- 
t|ue»ilichkeit der Säntíer). A vskutku zdtí sn tak fiyf, ako by sa spe- 
vtlkoua ťAžilo výust hore a/, po spiávtiy inU'rvall — vezmú lio o 
pol túli tii:^if. (Kto je speviik, ten iste pobádal, že sa postup tónov 
ttohor ťažšie spievíi, nko postup HtuM). liiak&ie vypvftb^nic nemožno 
Hspoň daí zmene n;ipevu, ako je na pi', v piesni „Anička mlyna- 
rova" (S'ov. 8p. 1. é. nŕ>). 

Nft miesto tolio * poznaCeného f mala by stáť doiickej stupnici zod- 
povedajúca Víííkú sexta tis, kton'i sa už dva razy predtým v ná- 
peve uacFiiídzíV n /M sa to tak, ako by spevákovi už bola ^para 
vySla" vytialmnf \\\m svoj na tomto tretom niiessle až po ten správny 
intcrvall. (Hiriidoin tohoto inteivalln tn-ba trtí ale pripomeuúí, že 
ľud tn f/s niekde vskutku spieva; ja poŕ-.ul Kom íio v Turci nie 
raz s takou určitosťdu. že sa divím, prečo akťe[>to\al Kadavý na 
tomto miest*? >■. 

Tukýclitt) niCín> neodôvodnených intorvnllov nájdeme v uašťý 
sltierke vída') a to vídy, ako lefeno, vo smere nahor. Každý ledy 
lakýto intrtvaH je ji priori poitozrivý a nesbibndno ho hued na prv^ 
poíutie akeeptovaí za siinivny. 

Je pravda, že pri pátnmí po takýchto skomoleninách — ktoré 
ZRvdaly u nás prbMnu k mienke o „složitej stupnid" — potrebný 
jť» jasný rozhlad po st-aríiťirkevnvch stupnioiacb, ako aj znalosí har- 
mónie, aby sme ro/oznaf mohli, ktoré skomoleniny treha pripísaf 
im vru!' nie malému vlivu tejíe na nápevy saiiK'. Sú to zvjiíSa iľ " 
septimy iialu'kej. diuiekej u myxolydiekej stupniw, niekedy «j n, 
tercia, hlavne ale veíká jsexta dorttkcj situpniťo. ktort' najCastejiie 
vlivu liarmuuie podliehajú. 

S týmito iutcrvallmi stojíme dnes lak. Äe ich lud niekde rifr 
správne spieva, ale niekde »i nie, a pre nás má bvf smerodajný 
ten správny spev. 

Tretia záliada je rytuiieká a znela by otázka takUi: 
i 'o môir luff firiŕimi tuho, tr liui nitkiic spirrif irialyŕ 
Vit<''zslav Novák vytýkal „Slov. Spevom*, že ignorujú cele trioly, 
kton* on bol poful od jedného speváka v 'JVenčianskej stoliťi. V po- 
sledných 8oSitoťb „Slov. Šp." nájdeme už trio! dosť, a aj ja sám 
som ich poíul cele urŕite viar rií/. Vec je tedy nie liez z^^ktadu, 
otázka je len tá, r\ tieto tJíoly majú skutočne svoj pôvod v rudovej 
,pie«ini, a í i to nie sň len také- imhodilé, ľubovolnou „íjohodlnosfou" 
spavákii utvorené formy rytmu? 



n N« pr. I. 68, I. rtl, I. 85. I i*), I. H*! «td. ľi í tolboto vidno, koľko 
by n takýchto clitfrrtmnl aailo. 



Abj'fli vysvetlil, o ío vla-stuň ide, podííiii tu <letviaiisky variíint 
už spomenutej piesne ^Vychodí slnieOko", ako som ho ja poCul u 
aj zaznačil: 



í^ 



e: 



:í^í at(T- 



Tftkto špierala mi v Detve tútu pieäeú istá stiľSia žena, quasi „gaide- 
cláma^ troch mladých dievŕeniec, ktoré tú pieseň spievaly ifl»^ 
Arttkutovano, so šetreuíni diakritických xiiakov takto: 



^i^^^fe^"^- 



ft v loinio rytme zacbytil ju nj p, K. Medvecký od celo itiého spe- 
váka lauilti fonoííľafoiin a je — neliíadiac riu varjaiit - v tom istom 
rytme podaná aj v ^Siov. Sp.", kde zuse mňme na pr. pieseň: Zajtra 
sa vydávať mám" )II. ŕ. 438.) zaznaCemí najprv v ', lakte ífo 
výnde na jedno, ako keby bola zaznaŕeníí v ^,\ takte a v tľiidách). 
redakcia ale pofi^va po<l tým istým Oíslom „tii samú Icpŕie v -^ 
tiikte*. nepovie vSak ptri^o, a toto je prAve veŕadôležité. aby sme to 
vedeli. Ihnltim eäte len to, že Novák poŕul tie trioiy od „šobaje'' 
tuSím pasáka, tedy tiež nie od nejakej auktority íudovébo gpevu. 

Okolnosti tielo pri ochotnej pomoci iných pnzorovatelov mobly 
by vif's( ku objasneniu tejto zjíhady; ale do týcb čias, kýní sa toto 
nestane, pokimhim trioly za skomoleniny, /.a výsledok — tak bych 
povedal — že lajdáckebo spevu, kton^ v pie&ni uaSej nemiiju uija- 
kĺbo základu a tak »iii íIo njišej j^bierky nepatria. Je to s nioii 
ptívtí jirotiva tobo, ío s tým známym ^iírefahovanfio" ; tu nevie spe- 
vák tón dokonf iŕ, tam ich zase tak kojií jedon na druhý, že z nich 
pravý rytmus ani vyviuiiť sa nemôže, Ijo jednotlivé tuny letia Dia 
x úst, ako keby „bruch sypal. " 

Záhady Lieta budú fiokladané od mnohých í& malicbcm(f% bez- 
významné, ved pri nich iile len o jednotlivé poltóny. Ale právo 
tieto poltóny fíú v stave sotreť s naSicb jiiesuí ten vzácny pel, ktorý 
itodiv8 im tolkej. i v eudzo^^emsku ľiíaŕue iizitanej hudobnej ceny, 
nebTadiar ani na pretium afl'ectionis. V riailkoch týchto poukázal 
som b'n vo všeobecnosti na to neltezpeť^ie, aké naSini piesŕian) v tomto 
sri; -na v uvedených príkladoch som dokázal, že nebezpečie 

lí't í.utnŕnt^ íikody narobilo a robiť bude nepozorovane a.} na 

dáilej. 

t:., „I, l^,^ly záleží nu zacbovHUl naáej piesne v jej ežte niekde 
jťr . ueskomok'uej forute, nájde v riiidkoeh týchto predsa ukii- 

W J ku (loziiauiii aspoň Qov&k'h a bnibäícb skomoletLÍn a 

p'j «ň oa pajtier v jej čistej forme. V ústach ludu samého 

vÁktUíá tiito n^Hlá »a zamedziť. 



4-; 



Zmeškaná povinnosl 

ĽpíHtolA k SiDVÄkom n Madnrum. 
VrrÄe ber. hÄraionisiicie, o^^ Jarrfa Podhrathkčko. 

1 Irtech je človeka zavniždit, 

Hriech je vrabca zíistrulif, 

Čvirikom kcd svojím slávi Hospodára. 

Hriecli je svoju sí ojiluvať mamičku, 

líriech je nádcju zapáliť dievčatku 

A potom v oltári podať ruku druhej! 

No — ^ 

Zmeškaná povinnosť najväčší je hriech 

Najväčši zločin 1 
PrepástI hodiny života krásne, 

V ktorých ti kynuly povinnosti jasné. 
Zameškané darmo voláš xpiatky, 
lepšie nerodiť sa, než íst do Večnosti, 
Jako do stodoly prárxtny snop 

Mimdosť je hora hluchá, 

Ni hájiček, háj zelený, 

Nedá šedinám ozveny. 
Kctl ti ni hruda na truhlu búcli.i 
S hrobárovej lopaty. — 
Za jednu zmeškanú povinnosť, 
Co už uletela vo večný nepovrat, 
Tam — v zakliaty hnétík, — 
Ak by sa ti navrátila, 
lial bys* za ňu tri hviezdičky, 
Aj mesiačka kúštik, 

Bo jesto cárstvo za hrobom 
Osôb duchov samostŕitnýcli, 

V ducho vnýfh kmentoch, 

IK) ktorčhti sa tu v chaost jttrasti 
Národy bijú . . H ľad ten boj iivtjta. 

Postoj 1 
Ud večnosti bol život, 
A ten život bol u Hoha, 
A ten Život bol boh, 
Učí i Tolstoj, 

V tom počiatku i tny boli, 
Zo Sl<nHi sme vylcteh. 
Myšlienky sme, sperma z Boha, 
Pustené do chaos hmoty. 

Do samičky matérie jak slávíčkov 7árod. 
Ci> Hoh myšlienkou porosi, 
Tam liahnu sa svety, živé i veselé, 
Liahnu sa národy, iívé i veselé. 
Čuj! 



it 



Jak tp v kotle histórie, v ohni ititia 

Duch rôznych národov vrie, írí\c, kyiii, 

Suminy li.'ul/e. vyskakuje, prská. 

Skromnosti liieío. 1 malo m oco ý, 

VSctko sa tam sem-tam moce, 

ľonuka sy, uailnietá sa medzi vybranými 

jak na stole šo^ovkM na Vianoce. 

Kj*in cbemi.t tlucha nestvorí život, 

I iotiný elementov vyššieho pok'tii» 

A nový xvon ?.voni svetii. 

Národy, túrodky závotlia stristiio, 

S;i vadia, hry/ú, rozpadajú. 

Je rozkUd k ror.voju, 

Je rozpad k pohribn. 

I>ii5e, čo nečiily svojho ro(l,i bôle, 

Kcd bitku .stila, bojom nedfttkíinté, 

Odchoiiia na VecnosC nahaté, holý, — 

IVcpÁsly minúty 

Jaká tii borb.i ! Natlnictiníe pýchy ! 

V zúfilom boji komu Golj^ota nesvieti. 
Zhasne aj kah.mčck rozumu, 

Pýcha s tlol^otou rozp;ititá z.'ifi. 
Ak v BystriiTÍ p.iiji v lepšej sukni 
Od kofy -špenátu po slovensky ki'i[ii. 
Vk s.! rctA/.c peátiariäkcho mostu lÄmu. 
Jak nifi/no btalurnosf hfadnt 

V Hkýclj plctkát-h! A btáhat si v lom, 
Kctí čujij n.i trhu: IcJcs, knititrička raojíi! 
Naďon íáj ;\/. cňini fcjedct . . . 

To pokasu triezvemu žalúdok, 
bovinístn vytrhne do tretieho neba. 
Rrat 7. .'^telkuzii uteká zn more, 
Ke<[ mu vLisí v arcnthi húseniciam dali. 
Nedbá, j.iko kofy predávajú špenát, 
Ľluvck sa v ňojn Irýbc, — 
Kým ŽJvirtiÄti sýty, 7. obyčaje, x módy. 
Plynom nenávisti proti v§cm Neveogroni, 
Zlosti pýchou naduje si balón 
A o zlomkrky leti do výšiny 
Hvie/dy dolu r.luaf ; mysli, že to jabloň. 
K mliečnej ceste hľadŕ, nevidí svoj Dunaj, 
Nevidí svoje sa<ly, pusty krásne, 
VActko premárnil kobylkám hladným: 
Až dostane závrat, na /.em čupne. — 
ľrepásol v histórii minúty vcciíé. 
Vrčne sa žení ; sobáš aj s kocúrom, — 
A jívojc Hsterky krásne, milé, jaré, 
'/.ivvUi plné, picáňuu požehnané, 
Dopusti aj šuchtovat. 



i6 



Všetko chce, len svojich život nie, — 

Do duchov cárstva pôjde nahý, holý. 

Srdca nemá ni k svojeti. 

Uteká mu v cuckic svety, 

A nik oežtali ža nimi, 

Ncvyroni slzy, jak by boli cudzí. 

Mílejši je fičorUcffŕ-Uiivcfť. 

Macfarisácia je jak ten pes v potvku, 

Svojich vypustá, lakomý na tôfm, 

A utratí oboch ; — 

Usttela im v hroboch. — 

Hodžovi srdce nad Slovenskom puklo, 

Odstránenčmu, 

Do xverinca sveta z Vecná 

Pri v čj sne sletlému. 

Svet mrzí lýav chcrubtna 

V smrtetiých podobe ; 
Nech sám Boh zjaví sa 

y kmente xemského života, — 
Čaká ho tu Golgota , . . 

Nenič tajnó ; 
Skibú, netrpia divoké vrany 
Spitoroenú v fudskom byte sestru, 
Ak priletí v jejich hajno, 
I^kou by sa aj národy slávnymi sta{ mohly 
Nie len zbojstvom a národnou vraždou. 
Tichí? ľevnc krok za krokom 
Bežia o závod ku sláve palmy, 
K méte rovnoprávnej vlasti. 
Neobzerajú sa v dostížnom lete. 
Ztratená sekunda, ;ttratený cief! 
Mŕtvi? brzo jazdia, 
Cvalom v penách ženu k méte, 

Mnohým v dostihoch na iivot, na smrť, 

V zúfalom cvale putonohé koníčky 
Blízko samej méty polomia nožičlcy, 



V mladosti zakríkneš do hory, 
Pekiic shovára sa s tebou, 
Povinnost plnená rodí ti svety, 
Dievčatko dá odziv, tvorí tí rodinku, 
V Scditiách ni nik nechce t\'cj služby, 
Ni dievčatko, ni povinnosť. 
Ni magnetom túžby 
Povinnost zmeškanú viacej nedomámiš, 
Potôčik zo sĺz ti ju nedovlečie. 
Vzdychy ju víchrom viacej nedovejú. — 



49 



Kj, prekliata pást, čo poviftnost hati! 
Ndcďtui šumnú v'ytisly náin 7 hrsli 
Prekliatej pýchy /.hoväHÍIé strasti. 

Hlatf, obraz národa zanedbaného! 
Vň vcsníčke pri potoku 
Ci^áii ždochlé k^tic derc, 
Naokolo biele rebrá, 
Koňské hlavy, hnáty leiía. 
V bľixku nízka, zučadcná chajda. 
Stjirý ti^áň, nečesaný'", mechy poduchvtje, 
Kropáčoni uhlíky \otličkou kropí, 
Klince kuje, nič tiemy.sli. 
X'cdía idú cestou deti domov, 
Skcíety živé, kvietočki bes vône. 
Mrt\'c duchom, jako pnrajírafj'. 
Pochybené kvjcky k iniperii snivej. 
Idú i vyšších úvod hlbšie d*> dediny. 
Do hája tnrtvtího, hája ohraného 
Z národivosti Ústia, 
Idú hlbšie uličkami, 
To, čo sa Unii n.iučily, 
Na čom ich tam namučili. 
Doma Kapotninaf. 

Nie nemyslia, jak cijíáň j» kladivkom, 
KeJ klini-um hlavičky dn formy kuje. 

Kj, deťušky! deťiiškyí 

Hranočky 7. hôr našich 
Dctíoín zameškaných povinnosti irtvy. 
Vás. opila pýchou vysoká luta 
Oholila x kôr, aj z lístia, 
Z vás poriská strúhajú .na. 
NajmocncjM nepriate! hory je sefctrra. 
No sekera horu darmo Äničif hfadá, 
Ak jej hora sama toporiska nedá. 

Idú do dedinky, t^m niet školy, 
Nieto chrámu vedy - r.meníU v árcšt 
V'cUki páni. 

Nieto uníversít, vežičky ani, 
Len |)o ceste koäskč bĺclc* hlavy ieíia, — 
Anjeli iivota preč ztadiar bežia. 

Tu robotujc ona pýchy snaha, 

Ktorá všade dobre éiai 

A predsa úc napomáha. 

Sirôt)' kŕmi, stavia školy, 

A ducha potvorí — ó, jak boli! 

Stttrf hcr. viny. 

V zvcrinci Gtrnnánstva maoho pohynulo, 

A od iivuta Tatry 

Visi sucfba Krkonošov. 

1 sudbina Driny. 



m 



Na ceste sa kniše korlicí, 
Vytackal sa k páleni'ce. 
Deti poxdraviijú. On nečuje, nerozumie! 
Na biele koňské potkýna sa hlavy, 
Hrcši, kLijc a spieva si; 
wCloveče mizerný, strela ti v riiateri, 
Načo si Da svete, ku(a teremtette! 
Otčina, otčina, čoniu s' mňa učila, 
rálenč, vino pit — bozaj ma za to . . .!tf 

A ílokiaľ takto hniE? ^ 
To jvebo je iu'jr-'íjc neži i Cina. 
V Čine I ooo rokov, jako náš rok jeden ; 
A too rokov, jako n᧠jeden deň. 
Hotovo nemá minút, ani hocliii, 
Len jakúäi nekonečnosť kíatú. 
A tá Večnosť nemá ni kohúta, 
Ze by í'.atrepotal krýdelkami dvoma, 
Zažmúri] oči a zanôtil tretiu. 

Ak si freimaurer, nadutý, pyšný, 
Chvastáš su, že lúbiš celý svet, — 
Vskutku nerúbíš n i svojej dedinky, 
Nefúbiš nikoho, 

Ani obor duchov, ani malé mravy . . 
Heyel vraví: 

í AVer Alícs denkt, dcnkt Níchts. 
Wer Nichts denkt, denkt Allťs.« 
Miluj blízkych a krv svoju, — 
Týťh ostatných nechaj líoiiu. 
Najťažšie je lúbiť nezištne seba. 
Ikz srachetnosti niet velikosti, 
Všetky národy bežia o 7^vod. 
1 jarí, i smatlaví, Í chromí, 
1 o barlách, i na kofioch, - 
K palní e slávy, k palme žitia. 
Vsc cíti sa plnoletým, svojim, 

V dostihoch jeden jazdi paripu, 
Druhého vedie koník putonohý. 
Iní na capovi, na sudoch, v kočoch, 
Lenivci na paraj^rafocht líškach, osloch. 
Na orloch, vetry bach, opici, voloch, 
Jedni B mudkou, druhí s bubnom , . . 
Chcú dosiahnuť métu slávy národnej. 

My? na tátoSi niyilicnky plodnej 
Ncsnujcme vlasti nové, 
1 t Vecnosti kynú diíové. 
Nís ženu len želné slasti 
K méte rovnoprávnej vlastí. 



Bť 



Hurrah! o verseny s bnitom z Atclkuzy, 
[ my chceme vlastný jazyk, naše Múry, 
I iJiy vpísaní v matrike VĽČnosti, 
My uic voly, sfušovatié tvory. 
Vola Hoh nestvoril, homines fecerunt. 
Vzali inii národnošf, aby fahal pluhy. 
On nehr.idá slávy, nie v hrantc Atrudlc, 
On len trávu. Zbaven národnosti, 
Nehľadí do neba. 

No bujaček jarý, národnosti vedomý, 
On si v poli postrečkujc, 
Vyskáče sa, zatancuje, 
Jako v čárde pri cymbah. 
Do jarma ho nedostaneš, ani neradinu 
Škoda, ketí je jugí ímpaticns, 
Že je libertatis impos! 
Keď jarina netrpí, ie strečkuje v slobode. 
Ináče milý Bnží stvor . . . 

Vypožičaná národtiost zakrpati duchá. 
Do fabrík a brucha. Jako v Amerike. 
Duch s nesvojin} jazykom 
Netrúfa si do V]|i*soka; 
Pčtrovié bez Turca netúiil vysSicb sfér, 
Ma<!ar je mocný silou národnosti, 
Slabý v stade volov nároUnosli zbavených, 
Cudzím krýdloin neletíš do výšky, 

Odnjd z našej krvi, z ná§lio mlieka, 
Prcpásul dlžnosť človeka. 
Nás, rudinku svoju, vrhol do Tcrmopyl, 
Kde borci sa rodia, z temnie nev^'chodía. 
Nesmejú zmeškať minúty, 
Sami si píšu zákony ostré; 
Ak pustia minútu, prepá<;U storočie. 
Co po locx) rokoch! Miuúia je páaí 

V árešloch borci idey kujú, 
Vulkán potl zemou bohom zbraiV. 

V žalároch borci národní hútajťi, 
Jako by vlasf túto zo svinstva oprali, 
Hútajú špás, — jak Bóžič v maštali. 

A nie darmo pasuje sa mrav! 
Neosvojili zakliate zámky, 
No vôľu veselú zachránili v rode — 
Nik nezúfa! . . . 

RozJclené húsky po Tatrách zelených 
Strážia Cipitot. 

A ten triumf sirôt ! ! \3i nevldii vo vagónoch 
Uäípaných numcry a známky. 
Statočný — verseny I 
Len chcct a smieť, Tatier deti, 



ľ 



^^HKÍrý Kunrmantiant kommaiiduje svet, 

V iliela ľ.ithké v svnj čas z Jasná piiknc hroi 
Nečnk.iiu't vyskfíci zkadursi iskra 
A skrĹi všetko, co naduté bolo, 
Nafákiitilii j.ik intľhonau 
Tenkej ihličky pich. 

A t\- nctíit:! Holi. 
Ktii Malaj ztj živýťlí futU 
Paláce si s avj.i. 

Z mut-ilitby iiárntl iia kImtUc prejde. 
Klintba je strašná modlitba ľudu. 
Zo s|.rivfdlivej 
Frktte iskr.t Holm do /reiiice. 
H(>b bujoval s Huctini A bolo sloiíí zbraň. 
VcliUý triumf! Nad^-ládali Boha aj. 
Korunáiia bmf hrozitiitiskr parádna / 
Devätnásť tisíc cigáňov r. Kiiypta 
Na parolodiach iíoviťzli ->í cymbalmi, 
S Ivusrami i s b.ísoii, i s klarinetmi, jí bubno 
l'yšného moi:i /c by s;i v tilasy 
MiĽŠaly <*i;íátiskyfb tiištritiiícntov hlasy. 
'Aii Iri MitUiuny n.ikiijíili virštlí, 
Za dva milliony schystali klbá.S' k. 
Za 2/2 miltiona na pečienku svifi; 
Z;i I million z Indie cibulky. 
Aby nebolo mäso bez omáčky, 
Za slyr' tnillii>iiy moriakov, husí, xajačkov, 
Z Ameriky ccller, krumple, vajcia. Špenát, 
Za šesť uiillionuv francúzskeho vina. 
Za sto tiiillkinov z (ícrniáiiic piva, 
Za 50 zlatých zo Slovenska rmani, 

, Od Makovických tri va^íony bryndíc . . 



M 



\ millionový sfúkol triumfu lesk. 
Čierna zástava závisia nad svetom 
S nápisom: Ja som Alfa i Omega! 
Londýn nezničil, dal čas ku pokániu, 
Len sronil rohy. By tak neškodily. 

Boh má i svoju žandarmeriu: 
V Egypte zachránili pred vrahom Herodom 
I matku i syna — krokodyli. — 

U rájl k méte rovnoprávnej vlasti! 
Na tátoši zákona — k Dostihom! 

Neutop sa nikdy v časnej slasti vlnách, 
Neprepas minúty k vyššiemu poletu ! 

Bolo v Bratislave. Šli sme na prechádzku, 
Študenti — ja a oit. 

V otvorenom poli, pri živej hradskej, 
Stretli sme dve pekné mladé Moravky. 
Na pleciach mo'yícy, — spievaly si. 
Jeden z nás dvoch, no nepoviem ktorý, 
— Nevyzradím za svet, že som to bol ja — 
Povedal im čosi šelmovského (po nemecky). 

Na to jedna (hochdeutsch, s čistým c): 
Glauben sie, wir sind solichene? 



Skočili sme do dôvernej slovenčiny. 
Zaprosiac, by v tejto nám už cudzine 
Zaspievaly svoju sionskú pieseň. 
Odspíevaly hladkým, milým hlasom: 

»U proudú valných Dunaje širého . . .« 
Po .speve jedna vyronila slzu. 
Zapýtam ju, čo ju pohlo? 

Chia (spieva); Obzerám sa na Velchrad, 
Na susedových vinohrad: 
Už tam ženci zežinajú, 
A ná.s smutné spomínajú. 

Rozpomnéla .sem sc na mého tatinka, 
Když nám rozprával zhaslú slávu Moravy. 
Kdyby nám radši neb)l sdčlil, 
Díté žebráka tanistra netiskne, 
Princezná chudobná neľúbi motyku. 
Mám troch bratrú, — jsú vojaci, 
Já jedinká, bez záštity. 



54 



Otec byl uéitel, hr.il varhany umné, 
Mné v teštaiDCfttť itaoech;>I dťtlictví: 
Do kostela chodníček a túto motykĺi, 

Kaitiéhu leta upustiin Velehrad 

a pricházim do í'rcšpurka, 

Kopat Švábom vinohrdd. 

A jakojcc vy tam v Morave? 
Máte v školáciv slobodu jazyka! 

OtHt: Nčmcí nám pchajú ja^yk s>vúj. 
Nebohý tatinek nás učí] : 
Cizi jazyk je rímska lampa v hrobŕ, 
Která svítí mŕtvemu jen a sobé. 

(KotliifiH iiiie sa.) 

Ťažko naladení, tragíčne pohnutí 
Neprepásli sme nadšenia minúty, 
Stvoriti sme túto pieseň ; 

»My, potôčik, čo si spieva 
Zašlej slávy xhaslú dobu ; 
polom myšlienky roxlieva, 
Hajná sokolov ich zobú. 

Tvor Slovanstvu vozvoj Jeto, 

Slovanského ešte nieto. 

Zo živých skál vykreš ducha, 

Kto si orlom. Nebuď mudia. 

Zachovalý sa mi t tej študentskej piesne len drobky: 

7>Rvú sa o svých kráľov sídla, 
Kde už psota chlievy dvihla. 
Nikde v svete nie sú doma, 
a do srdca sa nahryznú, 
Zhaslým leskom chvastajú sa, 
A minúty zlaté miznú. « 

Tak oneskoril Košút osudné scgcdínskc minúty a s nimi slo- 
bodu vlasti. Ináče my by sme dnes spievali veselo : 

Vivat rejíňum Hungaricunu, 
Multilinguc et unicum. 



Syn Turca k Mcmoírom svojim 

— Tak čilah sme to v iJoyde — 

K prekladu trankskému o Austrii píše: 

nVnú jencs Grab^ wclchcs das heiligc 
runiischc Rcich vcrschUng, fordert auch 
dicicn Vampyr, der í?ich an den l-ejb 



&5 



der verstummelten Nationen fest gekrallt 

hat.« ^ 

»A ten hrob, ktorý pohltil svätú rímsku 

imperíu, žiada i tohoto vampyra, ktorý sa 

pevne zachytil pazúrami do tela rozkuso- 

vaných národov. « 
Nech je tento muž pravý génius, 
Nebol by učinil on doma — to isté. 

Prepásol vListi segedinske minúty! 
»Most vagy soha!« (jeho reči). 

Našiel som ja cigánku, 

Starú jako jabloň; 

Nad Váhom sedela, na vlny hladela. 

Fajčila si. Z Egypta prišla 

Vyhľadať bratov v Uhorsku, 

Okolo Nila osnovaf 

Imperíu zingarskú. 

Ja: 

Majmištoro phuri romnil 

(= Najlepšie ti (želám) stará žena 1) 

Ona: 

Nais tuke terni raje! 

(Vc&ka ti, mladý pán!) 

Ponúkol som ja Stitnickym dohánom. 

Jako sa voláš? 

Kasandra. 

Čo zviCazi: pravda či lož? 

Tatra má už na hrdle nôž 

Čítaj mi z dlane. 

Ona: 

•ff'Ĺ brázdy oráča vyletí škovránok. 
Pesničkou omluni húževnatý rod, 
Tatru nezachová ni ujec, ni brat, 
Ni pero, ni kniha, ani osud hravý, 
Ludohojnú Tatru zachránia si mravy. 
Nepremožiteľné pluky Loktibrady.« 
Výhod karty, 

Jaký recept poistí Maďarom 
Nových tisíc rokov . . . ? 

Karty vyhodila ufúFané k nepoznaniu, 
»Bez krídel kríža k méte nedoletia, 
KFúč maďarskej budúcnosti 




^^^sSľénô poletu pUmeň . 
Tretí hrob dá im nebeskú roEvatitJ 

A hotov nový svet! 
To im ľ-abeapečí nových tisíc Iícl 
No, nech oberú lud t húseníc. 
Ti biboldi vlasť zoicrú, 
Khančcskire hibachtalefa 

Ja: 
Robotmi ťažká! 

ihia : 

Robota ľahká! 

Od svätenej vodičky vydoíthnú vAetk)*. 

Ja: 
Nais tuke phuri romni! 

Za tento recept chcem honorár skromný, 

Nech raí tiež kn^á karas na udici: 

»Len pri budove krajinského domu, 

Co pokradil ha/íjtlcí,*! 

S tými milliotiy niôŕ/ ohnovtf moja ruka 

hnperiu Svätopluka, — - 

Ak rada Kasantiry zavrhnutá bude. 

Ha, mint Kasandra szavára, 
Okos szóra oiegvctés vár, 
Mafíyarok sírosdopára 
K/,t irják ucm soka; 
A niag)'.ir nyclv metívan, 

voU — de aincs már. 



Nad hrobom Romualda Zaymusa. 

Ach, spíš, spočívaš v temnej mohyle, 
opustils', otče, dietky rozmilé ! 
Nechals' ich v trudnej púšti života, 
kde hajno trampôt, bieda kolotá. 

Ubrnkols', dobrý, nežný starčeku, 
nechav sirôtky v súžbe, náreku ; 
zalietols' vozvýš v nadblankytný stan, 
by krásy zásluh odmenil ti Pán 

Bo príkladnýs' bol, vážny Krista muž, 
maják oltárov posvätnú pre druž; 
chrabrý ochranca cirkve budovy, 
za večné pravdy žiť, mreť hotový. 

Šľachetný bol si, pastier vznešený, 
znavší ovečky nesmiernej ceny ; 
pretos' ich vrúcne, s láskou, pečlive 
pásol po lúke spásy, po nive. 

Horlil si, statný, múdry hospodár, 
pozdvihnúť gazdov záhrady, chotár; 
viedol si núdznu roFnič, úbohú 
radou k zveladku, k výhre, osohu. 

Strážil si, hájil ľud chvelý, tichý 
pred nápadom bez bázne, ostychy ; 
padúch ak liezol mrzkých z úkrytov, 
ty bol hrdinskou duši záštitou. 

Zastávals' práva rýdzeho rodu, 
nezvratný héros bránil slobodu ; 
brojil za česť, za triumf, slávy blesk, 
Mús, vied, umenia hradieb lužný lesk. 

llúbil si, lúbil skvostnú reč svoju, 
sladkú, materskú, súcu k rozvoju. 
I pestoval ju slovom i brkom, 
líčil jej krásy proti ústrkom. 

Vzbúdzals', pobádal ráznu, schopnú mlaď 
cibriť si ducha, ku činom sa brať; 
poistiť dráhu, slúžiť vidinám, 
cit, myseľ povzniesť grúiíom, dolinám. 

Tak účinkoval, dôstojný ty kmeť . . . 
Lež práce shliadly zášti mlyny mleť. 




Ty musel trpeE, ach, mnoho, mnoho, 
v^ak nie nmlátnosf, silu mfA z toho. 

Útržky, iíiávrh, krivdy, stíhanie, 
pohon, porota tĺkly smýsranic. 
Zneváženýs' bol vlastnými bratý, 
škripci- ti k«ly prcpiatcov čat>% 



Ty však, tieslointiv', hcohrožetlý, 
na riinioch zlosti stál bex premeny : 
— Hli slychách vavrín, hodnosti venec. 
knax. Úhor, Slovák, verný vlastenec. 

No stíchty víchrc, konec Ui bojom. 
Umílíly socby rovc na tvojom. 
Horkosti kalich ustúpil bUÍiu, 
pokoj \io/ÁÝAŠ, slast neba dfčíhú. 

Nuž, odpočívaj, v^torný, skvelý zjaví 
í'amiatku tvoju nezapomne dav, 
zakiaľ príťazjíou chlúbou velitíáš, 
v srdciach i modziíoch itayidy vynikáš. 



íiUmm'if l^íhkíi 



-»e- 



Z básní Kýčerského. 



59 



Bože môj, Bože, kto mi spomôže? 
Milý vravel, že ma viacej lúbit nemôže. 

Chodte pre lieky vo svet ďaleký, 

by zabudlo na šuhajka srdce na veky. 

Doneste zelín z ďalekých krajín, 
azda si ja myseF moju nimi uzdravím. 

Darmo varila, zelinky pila: 

i to srdce, i tú myseF skryla mohyla. 

A u mohyly neverný milý — 

tam ho jeho kamaráti, tam ho zabili. 

3. 

Do pamätníka. 

Tie očká Vaše, jako sa tie smejú. 

V nich vidini lásky celú epopeju. 

Len starosť mi tof tupý rozum tlači, 

nakoľko srdce očkám smiaf sa stačí. 

Q slzí, kým zmok lásky v očkách hrá si?! 

Ó,. slzy srdca, jak ste horké asi? 

4. 

Dnešok keď na časov peruti 

do ďalekých končín uletí, 

zachovaj ma, milá, zachovaj 

v srdienku svojom i v pamäti. 

Budem ta, milý môj, spomínať 
na tej lavičke u našich vrát, 
aj po tom chodníčku na medzi, 
do čbánka keď pôjdem vodu brat. 
Čbánok sa do vody zamočí, 
milý, ty staneš mi pred oči 
a ja si zásterkou slzy strem, 
čo sa mi zablysnú v obočí. 



-•»«- 



Že sa dnes . . . 

Ze sa dnes nedejú divy? 

Z mračien bije Paromov šíp ohnivý, 

— A do mňa horúca strela. 



Itáfin 



^_ ľcba, 

^^T Literatúra a umenie. 

^^é OBudy ^arárikovlio dielu Oťiichfchttí d 
leti Spracíie iiiid IjitiTUiur, Kuiliu tliičoiui jľ v 

typuiiii t Titiiny ptťiM'Sľriej uuivei-síly — tu je ziui 
.ftlipiit M.ini fatii liltt-ili. K tu'liyť v Hutiítio btirlivť'lio 
Ijaka IV liíítai-)i Koil;írovi piHíi^anýcli Šafiírík m^W Im 
", „pHtel tlnuf vážPiiy". a Hnilý zaí-ítiň venovanie 
o-Metodiiitly : ^Miutine, pľeziiíiniý luflciliojnej Slavit; sy 
Ica knihy bol l^y mal eSte viac trúpcuia. 
Jž 27. febniiim 1K2'j ?íafiirik |no.sil Hainuljjika, aby vzal i 
fvoju ochranu a pľťdloŕil ht» cciisúir, „Po prvej prík' 

od Viís ílovolenie, niki)])is uduálwu IukI mvuo k Viíi 
colio v Pťšti, ktlo Vy vykáži-te miesto, !ia (H". u Hart 

kám sám prfsf ún iVAti, abyclj strany thii^e a koľrektíd 
ný poľiíulok/ M Z censúiy ľukí^pžs vyäie! dosť skoro, p 
bol v PťSti, iili* po iiávľíile do Novélin Sadu Mlo 
ovi: „To vydanie uiójho diéta spojme je s toíkýmiÄ 
hi by ťtuvck \>\\ tuiij mhí mohol . . . (yiiúuúv miS 
1, bi my^li llftčiftľoň stiíviiy luôjho rukopisu . , , }th 
íáský na konci mfíja jnltle do ľeSli n 2 alebo 
iplatí . . . Na p. Haniuijfika a Vašŕ /aruŕenif* pred: 
ať llaCií . . . Vyvťdlf ma /. pot-liybnosti." 
idili inn vykonaf si (HHJponj na rhu u í«ľhíikľlio ar 
iľovi«"a, šnfái ik i >lavj| s;i n nebu ešte na ceste 

kulliirovi llí. iiiiíja. „Na 



01 



Šafárik už iftV iiiiija o/uamovHl Kolláruvi, f.e líl. mája poslal 
{taiiiuljakovi 'MKt zhítých, tUe tlaC'iaľert bola voluji s|ioz(lilá. V jasciii. 
Jo. iíkttilna, ž:il{vvtil sn Kollárovi: ^Posiivaij jcri Itlaľťhňv IioIdm)... 
Skliidaéc fasto k jiuym pracem užfvaji — tisk itií'lin liíln pľázmije 
tjrlýž tU'k' tj'duĽ. ľ. Ihuiuiljok si dosti /i:'/n\;il <l.ist sť iiJibŕlial 
k Éfictorovi , . ." 

Itnitiiiljnk iiiaí ita sUnxt^Ii i koiirktiiiij, aku iíHt/uo suitif /. Itstu, 
ktoi) Šflfáiik 'Jti. fV'br. Híííi /íH'íiinl iitu Uikto: ^V slovo Siivorov, 
ktorí' ste \ |»oí!|p(l!iuni lisU' niťili po/iiarif, notií chyl>y, lefio Husi 
to uiťHH tak piÄii ; Siivurfiv \o spiŕtviirem* rjij í'iidziucov." Dňa 
7. inarfa ix2íi S.ifÁiik písal línmuljakovi: 

„Dnes láiifi o[|ťlj:Ulzajľn-<Mmi p. Knstiťovi, kii|>covi uovosad- 
Kkf^nii:, íwlovx<litl som i'ini /}. š, líml máj l\nlláH*vi složit m;i J")0 zl, ž. 
Ruilťlr iiiaŕ pohdtnu' íifiif, k tomu ;'>];! oil M- liw ít IJMoJ Vilka; 
myslím, /<• t<i k vyplateniu \?iftki*Iin poslaií. Air tii it\ŕiťm naj- 
viVSi — a najilialinjskejsi — klin to. i-i uá M —y pfiiia/t^ poslftlV 
Óhávaui pa vi'ľnji, aUy ma tťntí», \«» \ypltíť.niií velmi iipfionadiiy páo, 
do jcníHtku iH^pnviiMlol. Hsal som mu dva my a itosŕ po slovíMisky, 
tí»tižtfi. že hl'/ p*'ťin/.i iiťilost^uiľ niť-; pritom som mu pnruŕil, 
aby peniaze rovno N'ám ndiwial. Ki*liyrh lon hol liohatiií^ alebo 
oiŕkdo mohol shraltať ľiiHt /}., však liy ju týmto spozdilým piíiiom 
&nbúdol — ah- takto Uťirióžfm itie, ilui /lobiť a ifo/ieraŕ sa. Je&lli 
M— y ni'poäle pi-ňa/í na termín, už potliybujém. že tolito trhu') 
budem*^ morf vyrK-níf výlisky. Kohy Vám aspoň iiiekolko vydali." 
U d\a týždne (2*1. marca) Šafárik písal: „Aby ste aspoň vedeli, ío 
čakaí /. Hoivatí'ka. jiosiidam Vám pre krátkoisí rasu list samého 
M— ho ud '2'2. Mir., v ktoiom loii í!t4<ni tiôtii liinlie. ľerii«z»> teda 
prídu o krátky ŕas- Dotiat i o sa bude d in f s vý tisk am í, nevieni. 
Tlaťiart'fi, luSJm, nevydá náiit niť." 

Knfkíi peňazí podarilo !*a solnaŕ SafHrikovi, z tťjto korreŕpon- 
dťncit no\ysvitá. llamidjak písal mii 21. marca, teda ked eáte ne- 
mal ííafárikovliu poslednt'ho listu: 

„V tomto okamihu ešto ttaŕí sa posledný polhárok VáÄho diela; 
pi»«eváf ale viici^uia i tohto je už vytlačená, dal son> zholovií pre 
Vi«>, itO y/jt, ita ubyŕajiiom |)a|deri. ktoré dnes eSte p. Kostiéovi 
odu\zdaf mienim. Di^lu sijtn r thtnanti úptnr >'^mťniL Foneváí: 
•••'/ iiptmdin vy|>lHtenia nič nechceli vydaf. z prlt-iny tej prinútený 
som I 'iľftť na prtr dol 2(KI zl. &. Na biídm-e sviatky budem 

Vám I iť pisaf strany nákladknv. Urŕite uii ráíte opí^aí. 

kdŕV a lienu, pu ktorej sa vzáíne toto dielo bude predávať'/ Pre 
^''- rozhľad vôbec o/nanuijetn. ív. r fhiriurnf rUctky míkladky ty- 
I, 8]M)tu S ohlásením predplatenia, ÍCtil sL fO kr. .4«jn," 



') Takzvaný Jozptovský trh {jarmok) pesiiansky. od T.*— "irt, huih.u, 
po Lu|ir'nrli pciijriľfrndiťfiích na vclke trhy p(r«tianskc so vietkých 'ítnin, 
1,1 Mihy. Ako iítojan Koviikoviť ro/jTiiva (CpiT- 

C». ^ '), pre tieto trhy ľifír stala »u ui v XVIIÍ. 

ftolvu «rfdi*Tora, t ktorého ro5;ftirov»lo »a srbskc^ písomníctvo. 



äS 



Toto radoíilíR' Jiávcštio niekde /nviialo. Idio Hnuiuljukovi i>il 
ŠaŕíSrika ]iľtäiel tnkytfi list, (jatoviiiiý 3(.>. mnrai: 

„Až mi je sniieiiiio, že, ketf v^tisky mojej Historití, ako Vy 
píSete, HÚ už tenter po celom svete rozoslané, ja nemám eAlo ani 
výtisku. ani som nevedel o Sfastnom dokonteuí tlaí-n a vymenení 
knihy . . ."' A k starostiain týuito prišla ešte druhtí: ochorela mu 
ienú i dcérka Milena. Žena o/driivela, ale Milena 'A. api ik umrela. 

Šk. 

Z prevrat enostf iinAeJ doby. Z kritiky rajliradskej íííidktf 
IKrejinjaine: 

„Byt také jedni m z t<>ch — totiž „biíiinik", na ktorého mene 
iiáw nezáleží — mladých, nadSenýeh suilkú, kteií ,sc vjídoreai 
v srdcfch, s péstí eevíenou' vySli boí it sUiré, apuťhiek^ stavby vi^kii 
minulých, aby na jejicli troskách zbudovali IJdstvu nová mesta, novú 
ľrfje. Ale sprcbn času, jak sám doznávií, schladila jeho vzdor a jeho 
tonhu, meí' zrezovatel v pochvíi — a háKnlk opouítl mladé dohyvatele 
a hledá nov^ driiliy: ,Brutalní, zpŕvnou, lehkovážnou chasu v svém 
srdci jsera si zamiloval tecl/ Á celá jeho moudrost iéívotni je ted: 

Milovat bluŕnou ví'avu boje, 
211 nocí vnikat do sa A }.gíi 
a trochu býti zadtuien, 
jiígkat si, jak mi /.obák narofit, 
víncni si {ila^it & ŕcln atariisl, 
sví^j iivot rýchle utratit, 
nie neífsknf, iiic nctímúi. 

Rotmniítené Blovennké noviny. Roku llHít^ v Novom 

Mestí' a. V, zaí^aly vychodií Purnutskľ Xoriuif, v Huíomberku /Jp- 
loľ!ýko-*>raľ!ikŕ Noľiny, v Novom Sade Ihhiospwííhf Slordk. V Ska- 
lici od nového roku v y chod I ľokrok: Lmhrŕ Xoutty, ktoré doHÍaí 
l»oIy týždenníkom, od 15, januára majú týždemie tri razy vychodií 
a premenily pritom i — formát. 

V programme týchto premenených r.udových Novín i'ítame: ^I*ri 
nezlomnej vernosti k našej vlasti všemožne sa ztisadíme o obranu 
naÄej plovenski'j národnosti. (Ahy bily do očii, shná „nezlomnej 
vernosti" sú sád/.ane tuOným písmom!) Ako hy obrana slovenskej 
nújodnoäti vytvárala vernosť k vlastí. To 2tiainená len mýlií Slová- 
kov tiiedami bitých. V Slätt/ ftrére KoUár napísal: 

Vriec ny ov^em citu nevinnému 
jeet i liAj ten» ŕeka, chalupa, 
ktíTOt) pradí'-d necbul vmikti svéunr; 
Äle mť7.e vlasti nerosrbocnŕ, 
^ichž se boji tknouti fKUups. 
j9ou jí'D inravy, M- a rjijslt avoraé! 

Túto /.uelku Kollárovu (spolu s ílumboldťivou výpovedou; „Die 
wahre Heimath iRt eigentlich die Sprache") Michal Hodža postavil 
ako motto svojho spiau Vi'tin u Hlorettanŕ. Tak smýšralí vietci 
Slováci, ktorí chceli poačovaŕ svoj národ. Tak bolo oA u starých 



trtŕkoŤ « Kítii«iiov. .Kile íite vy, tam sú Aleny I" hovorili Aléuŕ;*- 
oom ich vfídťovia, I maďarský Alŕxtndct Kisfuludy tt^pisal: ^N'árod, 
lrt«rv ni^ má jazyka, nemií ani vlasti, len hospodu" (A iiiely iietitzetuek 
fiinrs, aniiak nincs hazája, rsak i^ziílliisa. 'j Iný maifarfiký 
fl, od tyrli rias, (invľdai: ^.Naíii [tredkóvja i pri Done a 
katipirkoni mori tioiiili vlasť ho Hobou a prinieBli ju som." NajtH)Vjji(> 
totko kriku s menom nVlas^f" (iirohi 8a nikde^ ä.ko v Uhorsku. Ale 
jť 1 podozrivý každý z týdi lykräkujúcich. Vlusí tak spotuinuí, ako 
Ui protíramm f-udovýdi Novín robí, eäte ujde vo Voiosmartyho 
Sfti.M/«-, lebo tam je suma deSpŕváťia, tAiti y' reO o smeti, o pocho- 
vávaní t'elej kiajiny. ■} 

,NťzÍoiiin:i vi*riio8( k našej viaKti!" Kotly, ktorý z uiirodovcov 
slyvenských dopuf^til sa nejakej nevernosti k vlasti ? V^íbec v našich 
okol&ustiaľh a za tiíišej doby možný je temer len jeden spôsob 
uoveruosti k vlasti (k (vtŕ'ioe): utekauje do Ameriky, utekanie v oe- 
h. A i tu kto má mv svcdoini / ťia vina, že je tu slo^ 
iiidu Äivot taký ťaÄkýV NaSa, ktoií usilujciue sa budit 
v i'ium uiiiodne povedomie, iste nie! Prečo tťda lak Šermovať nie- 
Dom vlasti nad hlavou $lovenBký<^h čitateľov, ktorí sú íá príkladní 
T iiloení občianskych povinností?! 

Ako podotknuto, taká reé v tejto krajine vôbec je ui dávno po- 
ílozrívď. Tým otiyťajne Ľh<'e sa zakry va( nieto, odvracať pozornosť. 

A tlalej v tom prnyramme Ľudových Novín pISe sa: „Na Jtá- 
kt^nncj (Vi [lóde stojiic, všetko podujmeme, aby sme do sŕdc u duší 
našich brato\ vštepovali potrebu v/delanía v reči materluskej, ob- 
čiansku hrdo»ť (\) a sehuvedomíe. iíctu k zákonom vySäim (!) ako 
I ku krajinským . . . Smer nák bude nás viesť hiskou k naáim spolu- 
obäuiom uhoi-skýni,"* VSetko samá getuzina ! Jedno slovo : „občíati- 
itka lirdoftt, povedomie." a smysel druhých, hnetf vedfa iwstavenýidi 
je: iítroŕtvo! í'imže dokazujú Slováci nelásku k svojim spoluobča- 
noai uhorským / Úžas, ío sa robí menovite v poslednom íhsg proti 
Slovákom. \a madarskej strane beiíhraničný Sovintamus (už Momm- 
- •• "<>rý je veru nie sentimentáluyt nedávno upozorňoval jedného 
že „ChnuvinisnauK treuut die YíUker und zerstôrt im eígen 
LauU die Kultúr*!: váade a vo väetknm terrorismus ; peštiauake 
Dnvioy povflžujii /,a svoje povolanie fatiatisovaí proti nám maílarskú 
9poIoŕD03( ŕuž bez Iiaohy narádzaly odoberať Slovákom zeme a dávaí 
ich madaniK^mu fudu); ked nebolo možnosti zrušiť volbu dvoch 
•ílovenjíkých vyslancov z Nitrianskej stí)Iice, nuž teraz zo lživých 
••' ■ >3lujú ich samých, vyslancov, a chcú ich priviesť do žalára; 
n prívandrovaných íeských .Toátov rozdrapuje sa v župatmkoin 
oluJc) \ v krajine, chudobnej na prieiuymd I), že ou nedovolí otvoriť 



*) V piedmluve k 2. vydíutii Hmftihn. roku ItíOľ. 

*^i Vaŕv jňnni fou, lia jtiiii kctl, 
a tm(.'v'<ir<'ra Iml&l, 
hol I /ŕs Ňilotl 

egy ■ rben k\\. 

8 ■ Mri, hol a<>m?:el sUlycd el 
atd. 



G4 



veíký priemyselný iiAvod, stavaný v Turci, — uedovoU preto, že 
podink má ŕeský knpjtál ň úrndnlkov Cechov. A tu ozýva sa v slo- 
venských uoviiiiiľh prii^'ľiuntiii : ^Hndeiue vris učiť, Slováci, «hy Rte 
mali lásku k svojim Äjiolnoht^immi knijiiiskýdi !" Na zemi prestretý 
a hity ilritý nie pieto, ž*' by /asliiŕ.il, alo jtreto, že je slabSi) míí 
slubovnť liífikul Preí'oÄo iiezju-iiú hisísaí tašku oni, ktori niajií nioc, 
ktoiýcli sú skutky?! V službe takej krásnej, íistej veci, ako je slo- 
venskí, nie takto sa liovoriova. Štúr. I JrJiard. líadliriský, Záhorský, 
Ferienfik. Pfiulíny nepoznali h\. /e to iiiôŕe Uyt pnijíľftiiini s^loven- 
skýfti novín. s'fr, 

Sboťiiík Mueeáliiej sUtvetiMke,} spolot^iiOHti. HoCnfk 

Vn., svíizok 2. Tinriaíisky Sv. Martin. r.H(l>. 

Olmali : Miestne háje rt skazky. Podáva Lud. A. Itenss. (Do- 
koyceiiie.i — O styľoch záliadnýcli ŕíslaťh ľytlia^'orových. h, A. 
R. — Velšiťe. Mankovce a Ziatnô. Miestopistu' érty. K. A. Med- 
vecký. — LwdovÄ Hečba n rozliCiK* rady i ŕaiy. (Dla starých zá- 
päskov.) Podáva A. HalfiSa. — Zvyky a obyŕaje v Kofiťauoch. (Tu- 
rec.) Opisuje .lán ľáľiíka. (Hokonfcniť. i — Príslovia, porekadlá a 
úslovia. Sdŕíuje A. Halaňa. Kronika haňsko-štiavnieká. — fíaJšie 
výskumy z obvodn Sitna. Podáva Amiľpj Kmef. Katalóg nuEíis- 
matickej sbierky Miiseíiltici slnvoiiískej spoločnosti, (IIT. doplnok.) 
SosUivil dr. Ján Potrikovicíi. 

Časopis Mu^eAlnej slovenskcy spoločnosti. RoCník V., 
físlo 6. Má viac zanjfuiavyeh drttbnosti, a síce povesť o zmaku 
v .lamniku. iikážkn zo slovenčiny v Ústí (v Orave), príslovia a po- 
rekadlá ž Tiiri'ft a Liptovflt [íosraeSky na mená z Kochaooviec. roz- 
právku v ŕarľhovskom nárefi a hádky z Trenflanskej stolice, ktoré 
zazuacil Milan Hlavdŕ. Tu dozvedáme sa, že v Kochamivciach (v Dol- 
nej Trenčianskej) hovoria nie ovorie, ale úct>t)e, geu. orútieho. To 
je stará pamiatka, eäte pozost^atok y. praslovančiny. Z fonny oľotie 
pošlo i cirkevno-staroslovanské ovo^/b, Í terajší tvar tohto slova 
vo vŕetkých jazykoch slovanských. Ale fienJUv toho kochanovského 
slova je už novši. 

Príchod Sptiftitela. Vianofná hra so spevami pre dospel li 
tnládež vo štyroch dejoch. Napísal dr. Ľitdcvťt iihinik. dekíin a 
farár skalický. V Skalici, tlačou Jozefa Tesllka. ll>r>2. Str. 71, I tí". 

J. Ärbes. nkŕiíovaniV. líomanetto. Se 14. illustracemi Viktora 
Olivy. ČtVTté vydaní- Praha, F. SimáCek. 1Í.NJ3. Str. 121, 4«. Cena 
k. :i-20. 

Zvon. Ročník IIÍ., č. i;5— 16. Praha. 

H. A. '^panneBT., AÍIOJlOriJÍ cb. RayeciiaBa. „Jl-r Josef Ka- 
kiitsek. Obrana knížete Václava svätého proti smyšlenkám a krivým 
iifiludkiim o jeho povaze." (V Praze, 1901.) CaUKTJk'ľepfiyprfc, 1902. 



0(»rava, Na 74S. str. V2. sošitu ISKJS, v báeni Slová bludu v 4. riadku 
4. fllrufy miestu >ritdít< m& »Wď. hútlaC 



-•»*•- 



Bok leod. 



Soiit 2. 



«^»- 



Po báte. 

Kreäba Ttudunlt/ i'oiijavoriníiktO. 

OalÓDÍk malý, ani jure kouárkn. 
T &on) všetko vkuStOť v stuliu rokoko; 
žiar slaka lú<^ov oknom podá jarká 
T koberca kvety, kiorj žiroko 
podlabti zastrel tnkmcr celú, pestrý', 
a kvety jeho — nui ŕivýcb sestry. 
Nábytku fjtrbji v ružovo sa láme, 
kecf la^kovuc »a slnka lúč ho (kne, 
M-kaďlo v kúte, v jio^tatistoiu ráuie, 
sa v drábom zase sbliada koketné. 
PuhúTka iba, miesto sladkej Hen i, 
je v róbu, mäkká, v šere iiolotieni 
a pri Dcj prítlahnatý tabaret, 
jak Dťdávno 1?d na äom metiel ktosi... 
Na stole niíí jjovÄdíHity kvcl, 
tiaň pobodený, nbčprstvenie prosi; 
bnuT panej zdubil, svieži x večera, 
a teray povrhuutý umiera . . . 
je kvet to len — véak 2ivot pokazení, 
a prn mámivo&f záfabíivej Icny 1 
To hodila ho, jako prišla z rina, 
v sprievode ml a d nik ŕh o doktora 
i xnavetiti, i inlado-rozihrann. 
Bol \ meste ples ~ a že už pokora 
xa Miužorii preí^ld, suttuiá puni doma 
äla, priala ráno. privedúc si k tomu 
jedného z Unpy svojicb iíávulierov 
(bratranca svojho — nik nedi nexabudac!!, 
8Ú v rodine, i zná «a s ELou, dci^rou. 
a pn.ito uií v tom nebude as' rudné: 
on doktor ní. — a v dome deva mladá, 
nu, Vaí-úk matka sfustie dcéry hladát 
Ai v pravtie oba ita tú žabku včera 
miio — ti uea)y»leU docela: 
neatibli v pleae — a 2 rauuélio i«ra 



iiiuii, uuu MJi b iiia«ru pripína. 
I)y bkoda tiolo prc^spaí ohvlte ranň? 
rozkoinč, knisiie, šťastím zmafovanŕ, 
ketf íurúboný, ľúbený si snátr. ., 
oj, škoda hj' itth presiiať nastokr&( ! 

I hvízdajúc, si inäkkt' feSe vlasy, 
vykrúca fťizky, oblieka si frak 
(a( stnioSno — z mna!), pritom &pomfnA si 
na vťíer v plese — — pocit sladký tak 
ho teraz ešte v ústa šteklí, sladi . . . 
Nuž: vie, íť: éuifiný jn náA doktor mladý 
u ona — oua predsa je len í^ui 
a v plnom kvt^te, ač už dávno mat, 
prístupnú dujmu, láskou roxtúlená 
a pritoo) vÁhna, vábnA nastokráťl 
Či úiy, ie rssom vhupol v lásky kráž?! 
Tá Y&Aa paŕidy — t^ dekolty , . . 



í spomínajúc duniiä, U8iiii«vav6, 
ŕi vstala uí a i^í aj ozaj spala? 
a (na hodinky hľadiac nedoé-kave) 
Ao riecť má on a Ĺ-o by ona mala? 
Dnes pnjtimnc deň celý älrávit musí I 
V zrkadle úsmev eáte vábny zkihi 
a poberá sa bľadaf domu dámy, 
a aspoň jednu z nich. No nikdo nik! 
ten dudravý Jdiis babky z:i dverami 
u í ťbodby uhiáía sa kanárik. 
V<m im dvor vjšiel, do záhrady ^ladíiit, 
vánk ditrmo rliodil . . . Nennjdár, £o bľadal, 
äiel do domu a do ftalónku v^kore — 
LDafiiol ho, jJík /'t^i-i^vľ^ huľp ^^^^ 



67 



ba rozpu^tilý po salóokti trieli, 

ft len jej ot^í žiara chybí rera» 

by zafilbeny bul tak ako vÉera, 

či na lisvilp ... Na poKovku sadá, 

kde ODU, znavenú i veselá 

(„tetaška" — jako metiuje sa rada), 

tak nenútene pred Dlm sedela 

a na podniku strojnú kladúc hlava, 

v íiom tiegeii badita í nádej žbavá 

tým vlhkým svitom smelých svoj ich o£t . 

Tu na kresle za,s biely pláštik toíU 

io na rnmenAch cestou mala onai 

keJ samotná sa viozla nocou s nim, 

a paMly, tá jemno-dr^a xbíka, 

aa divne mie^a s dychom rniiOTým. 

Ach, mie! ruže na jej zvädly hrudi! 

to živú predstava v ňom zase bud( 

a, rozcítený, doktor s kresla vstáva^ 

i berie niže a ich pQbo7.kAva . . . 

No, ncsmejtií sa, prosím, moji tnllf. 
vy neboli ste tepäi ani mak! 
Len ak ate t jeho veka neTábtlt. 
nech na smiech vám je doktor neborák, 
vy v pr\ej láskí> tiež sie taki boli. 
tak ciuií, vreli, poSetUÍ i poly — 
a te vám je to teraz iba k smiecbii, 
nie k rozumu že zvrtla sa x im 00, 
leá ináíe, sa vraví (pre 6lecbn!). 
ie hvízda níladj, indĹ* starý kos! 



M6j hrdina ver v li&ke kos je mladý; 
soád neuverí mi to njkto k váa, 
&t rokov tiež ož preiíl pekné rady, 
je zaľúbený teraz prvý raz. 
Nevravím: v6hee nebol zaliihcný, 
vi^ak zajatý tak vtrndon krásnej ^eny.. 
jak dnes a vr^ra ... Ken ked v plnom právu. 
kttd pre cit srdi-a poďatlá i hlavu, 
tak tiaka láskou — taká má byt pravá! 
A doteraz — iú vedel povedať? 
iil jako v lesa zátisl, bo práva 
bo zaujaly cele ; šludovaí 
on mn^el paion, Irbo vdova-niatka 
ho vydriiiivflf mohla sknjmne, — íkrátka: 
jak opravduvý VLu'^iiý knihomoF, 
sa mimo prúdu mesta pretikol. 
Je pravda, zaváe mal i román malý, 
ta .domáca", tn žabka i ústavn 



68 



si srdce jelio ratloro poiUvaly — 
í v/(l)ťIiHl, v rínmch hľíMljl úTavo: 
však rýclile polom zacrdela rttiia — 
tmi: obyi^ajná láska S0|itiinái)a . . . 

Viak práve tieto drobné srdca básne, 
&i padciauý bol to zavie skvost, 
cit zachoval}' srdcii Jeho krásne 
a duM jeho sviežu mladístvosf : 
ot) nebol íJittdený, íi roamrzelý, 
nt dii^oo sachopúriiy, osamelý, 
jak Iirdidovia smiešni iisišej doby: 
on k životu Sú \';ižne bolo vil, 
však znal i plen, nezbi'dal žitia zdoby 
a TMky «tisk ho voždy oblažil. 
Romantik iirbol, ak> v srdca kátku 
si idcálnofif lajno chránil vskutku . , . 

Tak prištel duinov. A díploma vtľaka, 
haed v spoločnosti slávne vyvodil . . . 
A teraz btastiiy tu si na i^u ť-aká, 
viac rozocLvelý, neí by poeho^)!!, 
aám seba keby triexTe mobol eúdíí . . . 
Ä skoro by mn priŔlo to 9ä nodit, 
íi inrzef na tú lahostajnosť j,teiky* — 
(jak stniešnoifr on ju ledva vyčkáva 
a ona (iste toaletné pktky !) 
bo tofkf'' íasy t'akat necháva . . . 
<Ie cste dosí náš doktor neskúsený, 
by nitihol rnysleí, že len hračkou ženy 
byť mÔie prejav priehylnosti, ciiu 
chvítkov^" nápad k nudy, rozniiar snád 
(záhadný predmet vždycky dušezpj'tu) — 
on v\i* IcQ, že ja o s aj, ozaj rád 
a len jej ocí žiara ehybi vera, 
by äialtl sa tak práve jako viera . , , 
Kcil ale hotu taká rosttomtlä 
a krásnu! knínna, plcsn kriiTovuAI 
Jak usmiala su! Jak bo oslovila! 
Jak hlaboHklonnť pútavou hyt rn&! 
Takt obájil bo pri nt>j pravej dámy; 
ai v prA'cj chvíli holi jako /náini, 
a kc<í jľj rúčku stisol pri itvoriikc, 
ho rovnei odvťt nťí.iiy oblažil . . . 
uui |»otoiii v prcs>távky on mih clivffke 
jej celŕ svoje «rdce otvoril. 
Že - KhroKila aa — tiobol zaľdbcaý 
Snóď toletojista — nenáviattiik iatiy'/ 
Acli, za pokatu on tu eSie dnes 



69 



sa rousi zalúbíf, než skonči ples! 

Čí asnáď T svete miesto ženy hľadá . 

aqjela, kýsi nedostiblý vzor? 

Ach, videla by ideál ten rada, 

tak laškovný s ním viedla rozhovor. 

On bez rozmyslu: „Hľaďte do zrkadla!" 

Ach, jak sa zmiatla! Jako naňho vzhliadla! 

A oba v rozpakoch a zrožoveli 

i bez sloT si až potom rozameli. 



Tak, neznajúc ni, jak sa sem až dostal, 
j n odprevadí] — pravý gavalier — 
a potom pekne na návšteve zostal. 
ó, verte, v rozpakoch že bola ver, 
keď zvala ho, i nezvala . . . veď znala, 
že proti Kniggeraa to cbybka malá: 
vSak pobodila hlávkou napokon: 
„Som tetkou preds', nuž azda žiadna vada, 
nás neodsúdi preto dobrý tón — — 
a Ela spomína vás — bude rada ..." 

A Ela, starostlivej matky dcéra, 
sen anjelský si iste snívala: 
deň celý veľmi smutná bola včera, 
a práve len čo v slzách zaspala. 
I ona bola by šla ua ples rada, 
však mama, že je ešte trochu mladá, 
že doma sedeť ešte musí v kútku 
(ač sedemnásť už minulo jej vskutku!) 
bo skoro starou dievkou by ju zvali — 
a také výhovorky večite! 
A keď ju znovu poprosila v žiali, 
tu mama odbila ju srdite . . . 
Hľa, nehnevá sa, keď jej niekto dvorí, 
i sama hostí zve — si pohovorí 
a na ples nie a nie! Však vidiac mama 
v úbore plesovom sta krásnu dámu, 
záhadu vtipná rozlúštila tá si : 
že prečo ešte doma sedeC musí. 

A tak by rada bola šla i ona — 
tak rada! Veď tam budú doista, 

i Marína a Viera dopokona 

snáď i ten modrooký jurista, 
čo vše ju odprevadil do hodiny 
a horlivé sa dával do rodiny, 
ba potyka( si chcel s ňou bezmála 
(a mama, tá ho ani neznala!)... 



Ci spravedlivý je t»oj dfitský sád? 

nlnii — právom -neprávom — si odsúdila?,. 

Ach, bár by v sladký iiremenil sa blud! 

V biud? Veď i sladký blud je predsa bludom' 

Spi radéej, díefa, spi a v stiíčku tvrdom 

necb anjelskej ti neviny kráŕ. milý 

tA slarostlivost matkj isepomýli . . , 



Koc letná k ráou cbýlila ta; voaku 
javlly «a znaky ranní ch z6r, 
keď uviedla bu aama do salónku 
i zapHada]a zručne rozhovor: 



„Aj, doktore, to veru odvMIivo 
ist na dcdlDU vdovy v prtbyUik, 
kde úbyčajae nadno je a clivo 
a na smrC nudí dlbej ehvlle tok — 
2c pre viš rozkoä? Iite acpoznále 

dediny samotu (či neželátc 

ä! oddýcbouf, kým Eatra svetlo scfay&tá?) 

alebo romantik ste dozaista. 

Je viíla prúsy v dedinskej tej kráse, 

ba verná piáea, staixtsť veôite — — 

aj, doklore. vy sa ma bojíte?! 

Sem sadnite — no, nie lak blízko xaso" — 

a zasmiala sa zvoono. mladistvé. 

,Vy žtaftd. nepoznáte zaiste, 

jak nudno, duchamorne život plyne, 

ZTláif život vdovy! takto na dedine! 

Tá jednotvámosC kruéí ducha veru — 

5" HJ*, mám dieCa, dcéru _r_ 



líra, doktor, jaká som vám ja o2 stará* I! 
A iuntná vctova smutne hlúvkti cbylí, 
i vztl}c>ila tf^ku — 7.ŕ)Hnl»Qe[á péi ! 
vlak oi^i /iara, dsiuev roEt(»m)l.v, 
jak zrejme xo lži viní tú jej reíl 
A jako jej ten smútok ki^iK^ svedči! 
Náá doktor horííve jej protirečí; 
Tcď f^krivodltvt? eama seba haní : 
ve(f mladá je a krásna milosfpant 
a v [jlese všetky, vSetky eatíemla ! 
Ke<I necfaceta mu nijak uvcrif, 
keď zapierala stále, ro^itomilá, 
chcel prisabon to slávne potvrdií — 
v&ak otíH« zas už detsky veselá, 
nm rýchle ústa nikoii zastrela . . . 
Oj, jako schvátil tú jej malú rúčku, 
jak zliozkával ju vrúcne!! Potahúčkti 
hrániac i uebrúniac jn, /ardetá, 
tak zblízka do oH mu hľadela 
a Htebotala čosi, Štebotala . . . 

Svit rannig íory na okne hral svonku ^ 
vžak zvnútra lampa svit ten pi-emárala, 
príjemné svetlo žíriac po salótiku. 
A v stetle tom. frU r dakom čarnom kr&žt 
Bi ona, rozmarná a \e$e)á, 
(Ktbodiac piúkU i mie, v dekoltúži, 
lak hHzko, bli^.Uo pri nom sedela 
a iilebiitajúc, príkláúajúc hlava, 
v ôum túAbu LudJSa i nádej žhavá 
tým vlhkom svitom íieruych svojich oéí — 
a srdce xvoní mu, div tievyskočí . . . 
Sám nevie veru, jako sa vec stala, 
len pobozkal ju zrazu na ústa — 
a bárs sa bránila, ho odtfskala, 
bol by ju xTiuvu boíkal doisia, 
véak ra dverami Katra zakašfala. 

^Som tetkou preds'^ ! mu äepla oa rozluku 
a sdvorile si ríekli „Dohru noc** I 
a klopiac qH podala mu ruku. 

Čert Yie si babti prizve na pomoci 



Nuž div to nenie, ic lúi doktor mladý 
netrpezlivé sliedi sem i tam 
a 8 nedočkavou vrelou ttiJbbou bkdl — 
H ona eäte nejde — ku dverám. 



TS 



No ona nejde! ZaTtibotn hust 
Iiomaly niti nadu, imziitoši- 
Prezrel už a!ba, dopiiníce vSetky 
a 80 záujmom báda v knižnici, 
kde svorne sdsedía dva zdarná* kvietky: 
Renan n Manlegazza v polici. 
Kq, rbus lieiž od morálky neodvi^lý, 
tnk & úsmevom si o lekture mysli 
a Uežtak bez posádka aa piane 
pozerá zradný padtn poprašok, 
nlmž oua líce slnkom 7,maTúvani'' 
zbíoHla, idúc na ples. Mysle tok 
znov zanesie lio k plesu, v tancu let, 
v šer salónika zase k ti^te ^ t4!*to . . . 



A /udum^ný k jňaDU si sadol 
i hradu nôty; miesto piesni však 
len žnniúl starý do rnky mu padol 
a z nebo lístok malý nevdojak 
sa skizol k zemi, Iíatok ružový. 
Náš doktor, v tvári zbíadlý, nacbový, 
&t nediskrétno&t, lístok s chvatom cbyti 
a vyWadnutý nedočkavé cíla. 
Je pripísaný jeho srdca dáme 
a písmo, písmo je mo polo známe, 
v^ak dátam, Huhu vdaka! fitaré, dávne 
(a jak sa zTakol — beií príŕiny, ^avnet) 
Vžnk ako ŕifa, divný jal lio cit 
a podpis ^uovu krv mu vženie v Uce 
a jeho vlastných citov do smesice 
strasť Ľudzia, dávna divný vrhá svit — 
Sťa jemu znel b}% dojatý sa rbveje , . . 

Tb obsah listu verný, ako zneje: 
,Tak konec nášho piiatelstva ni istý, 
&om poslal Yašo áary, Vtiše liaty, 
pamiatky všetky jcjiát $le dostali. 
K už stalo sa, jak %le si í^iadaU, 
a jak ste chceli . . . preío ? nevient sám, 
T§ák vAlj Ya£ej ja ^ň. poddávam, 
Veď dávno som to vedel, tu4íl v cite, 
že naposledy takto tirobite, 
jak cit, 6) rOKmar len Vám napovedá. 
I načože Vám eSte iii^em teda? 
ŕo ešte chcem, ío e£le od Vás iiadom; 
Vám dríosíou sa I Oto Imdo zdaí, 
i'i ftmic^nyiii káí^kom pOHetíU-a hádam 
a, odsúdi&c ma, budete sa smiať. 
A zaslúžim Vአposmech bez pochyby, 



73 



veď dopúšťam sa pošetilej chyby, 

že vždy sa ešte mysloa ka Vám viažem 

a srdca inak cltiC nerozkážem, 

vše ešte veríac, veriac bezamne . . . 

A mohol som to vedieC od počiatka. 

Že štastie moje trvácnusC má krátka, 

a prijať zakončenie rozumne, 

bez výčitiek bo nznaf, bez boja . . . 

Vy, žitím ešte nedotknutý kvet, 

vy nemohli ste cítiC to, čo ja: 

vám v dúhových sa farbách kreslí svet, 

ste zrodená ka šfastin, v blahobyt 

a šCastná budete ... A ja — ach, čože 

dnes ešte ja vám môžem prisľúbit?! 

znám iba cítit {ako cítif, Bože!), 

a pred vami sa v cite pokoriť . . . 

Ak v chvíTkach šťastia zrazu divný cit, 

kás' úzkosť dušou vašou preletela — 

to moja duša pri vašej sa chvela, 

keď bála sa, že môž' vás utratiť. 

A v chvilach tichých, peknoduchých snení 

ak cítili ste zrazu, v zamyslení 

predtuchu, budúceho šťastia žas — 

to láska moja oblietala Vás! 

No načo tento prejav citu smiešny, 

nač výlevy a duše bôíny kvil, 

keď skončilo sa všetko — sladosť chvil 

keď v horčíc prešla; a chlad bezútešný 

vás v duši ztratou ani nezabolí ? ! 

Vy so mnou iba hrali ste sa v zvoli! 

Vy zkúšali ste iba brítkú zbraň. 

A ja — jak ja to v duši chápal. Bože! 

v tom cite šťastie vidiac jedine, 

ja otvoril vám srdce do korán, 

vás chránil v ideálov svätyne . . . 

A nasnívané šťastie, blaho tože, 

už nikdy, nikdy nemá ožiť znova! 

Nikdy! či znáte dosah toho slova 

a smysel jeho bolavý? Ach, čoby! 

ste decko iba, čo sa šťastím zdobí, 

len radosť zná a nezatúži ani, 

jak zmučiť môže, jako slovom zraní! 

Ste dieťa, čo sa so životom hrá . . . 

Však načo tedy mrzká vaša hra, 
ňouž priateľstvo ste nasnuvali naše, 
ňouž duša vaša moju pritiahla — 

by odsotila ju zas, z samopaše ?! 

Že svobodu mi, pokoj chcete vrátiť? 



TeTTIýu <ite mi ani sestra rodn 
ba viac jak súsira: vy mňa fúbiU ate! 
vjr «le ma rúbílí! .Ta tusll, vid«l hte, 
ten krásny (Jnňi vzfob. ton súlad obapolný, 
lú rozkoš i vidtMiia — jpj projuv mimovníný 
— vy ste nm ľúliili ! A clnif tých pre iiamiatli 
nechajte mi vieru moju sladkú I 

No búrne cftíin : bol ti) knitky plam 
a ďalšie šfastie iiaaníval aom aám, 
vy predsa ste sa so mnoa iba brali, 
v sioí znplctóc ma ťhytrej jastrcny — 
vás r.tižiadosí len viedla tíHcny, 
mártiivosť mr^ká! A ja s citoni tásky 
som k vánj su bliiil — aké proiivy 
a jak& jtlylkosí, mrzko^t bez otázky, 
ai bridi sa u ^ duše protiví! 
Nie íolet príde nad mojím mi bludom, 
lei smiať sa va^íj bre, beÄcitoýni srdom 
ta stydiac, za vás červenám sa studom! 

VSak £o to táram?! Odpustilo, drabá! 
Vctf náročky vás ptttupujpm, hanfui, 
byťli ubral (>stri<» tejto ztratc; runím 
sám seba tťu. ketľ im vás liana t-taha . . , 
Ach, ne;ináte, jak celý ítvoi m6j 
aa s va&im svetl,Ým v jedno slúóíl /javom, 
jak zjasňoval mi straku, sladil boj, 
jak budúcDosf som kreslil, lásky právom ■■ 
a Vívrvt vSctko traiíml Ved vy cenu 
mladoeií mojej týmto ubierate, 
nftMivo^ra^un^oI v tejto strate, 



75 



'^ii Aijcl&hý si v du&i scbráiiím itjdv 
T pamiatku jcallýcli, v techu smutnýcb Het 
▼jt dažc mojej ľaliorf kvtt" f 

Ilva ra2>' ŕität doktor tieto riadky, 
i Miava ťste jednotlivé vety, 
a v mjäli jciio 2a okamih krátky 
sa inihly rokov zapatltiuiô svety : 
rodinu v duchu predstavil gi mítú, 
v jeji krulitt mnohú, pekuú zažil chviľu, 
v neji [usateT si týchto smutnvĽh viet 
založil svujhu äťuslia drahý svtít 
Uk »kromtj< a tak prebohatý iáskon ! 
Ku nemu doktor, prípútaiif páskou 
úcty i vďaky, j oko k vzoru bfadí' 
on mentor jelio, priatct otcovský, 
ba» rieknuc: strážca dtúe jrho z nílady! 
On tedy lúbil túto kriVsnu íenu! 

I dojatý tou jeho dávnou strasťou, 
pred /.abudiiutoa díivuou pred boľastoa 
sfa bríeinik zruzu doktor aái sa cíti : 
Hfa, aká nežnosť v lislka milom Jíueni. 
(i&tola jak& v náruiivom cite, 
ddstojnoí^t zvuíi v tóne sudcovský — — 
A doktor Ifstok sklade roz[)a6ite 
a ocbladouÝ, jaksi zahanbený, 
spomína svoju e iwa jircžitii scéna : 
jak milá bola, jako laškovala, 
jak úsnievami, jak sa s citom brata 
a jako rúbal túto krásna ženu — — — 

Ä bfa, tu ona t Samná jako včera« 
Téak, oči klopiac, voélu nesni«le 
(a pristane jej rozpaŕitosť vera!) 
a xase, usinejúc sii. veselé 
spytuje sa bo, dôverne a milo, 
jako sa vyspal a čo sa mu 811110? 
Viak amžlícný jej oH íudným svjiom 
náft gavalier len cH'rvená sa pritont 
a k ro/bovoru nPiiiAí.p nnjmf slova — 
tak (lalt'ka mu i;rn/u, cud/iu. nová... 
I hosli tetka iste xmeiiu badú. 
bo sama nupačtto olova bfadá 
(snáil nevediac sa vjznat v äituád): 
íi fas mu tiebol dlhý? Ranoá doba 
má pre Au riadne mnobú povinuost 
(i dcéra Ela du pota Ua k práci) — 
ft po tomto i ona i jej hosf 
ea roximiitc; zamlčali oba — — 



76 



V lom lístok v jeho mko zastrela 
i zasmiala sa zvonno, vesoiá 
(príbodtiv, ajhľa predmet k rozhovoru, 
čí príčina ku laškovnému sporu, 
ak a taktikou m k upíou zaboŕi!), 
i pozrE!U ma uežne do oi^i 
a B ústnťvom mu vrnfi: „Labotisty 
kto dovolil vim (Mlat, doktore? 
ja [vrocess zavediem vúni naskore! 
Veď iižasné to lajnwsti sú tam, 
tojnfísti lásky vrúcej — pravej láskj^, 
a tie kto ?.mU, jsrehrA be/, otázky." 
A saroa ^.artn vescU sa smiala. 
„To bola láska — veru, ani trátn, 
tak mocná a tak {nesmejte sa) stála: 
tri roky iV>u mi hrkálat a vzdychal, 
sťa bohyňa ma v svojom srdci choval 
a jak tú v knihách čítal lebo dýchal, 
sta ideAl ma v hásŕiacL zveleboval, 
a krásny keií su veterný hrad sboril, 
dobre sa, chudiak, lisúom neumoril. 
No, cit je cit a žiadna maličkosf 
a lá&ka bez rozumu: trápny lioäCl 
Sára zaplietol ma ioľí do kréla, 
a ŕftflli 8tp, jak ma uráža! 
jak vyííta mi všetko možné v svete, 
Q už: «edliok sedliakom i na parkete, 
príslovie, vťrtc, dokáže aa ncnií! 
On, počigem, uJm ešte je i toraí: 
ač farárom je, priam tak brdluje 
sa, jako sedliak — tA blaho ^roj Tado! 
nakladá spolky, stavia, kupnje, 
i v pofnú prácu ide bezo studu 
(vraj v priklad!), každý babský súdi spor; 
au slovom: nánxl drakom dvíha hor, 
k osvete, vzdelanosti — dabrobytu, 
a vi^etko to vraj 7. rodurubstva, z citu! 
Boloic by mi: i^ani farárka I 
v kuchyni rez deň. verne kľíitími z\'onif, 
po krpcoch miest a halenám sa klonif, 
večitá sláika, práčka, kuchárka 1 1 
Aí iňladá. rozhTad dobrý som uŽ mala, 
fiosetilostl srdca ue^iláchala. 
Belinský, statkár, tiež mi vtedy dvoril, 
nuž o mesiac už bo) z a&s jeden pár. 
To iní fifastic bolo, bez otézky> 
Oti poíornosíon div ma neumoril, 
ba otrokom bol vlastnej svojej ženy — - 
Je pravda r s týmto šla som pred oltár 



77 



bez náklonnosti, bez radosti, lásky 
a mnohé, mnohé potom padlo z ceny. 
Sen štastia predsa sa mi nevyplnil: 
DDíknul navždy — navždy zamámený! 

Hrad peknej panej smutný povzdych zvlnil. 
Tón dobrý velí smutnú tešiC vdovu, 
však doktor nijak nemôže prijsf k slovu, 
ač ona čosi čaká ... V duchu on 
spomínaného muža jasne vidí: 
veď každý ctí ho, pravý kňaza vzor! 
I bodá ho jej Tahký rozhovor, 
jej úsudky — a za posmešný tón 
sám jaksi v duši mrzí sa a stydí, 
len jedno chápe: nešetrne sama 
kus vlastnej duše pred ním odstrela — 
jak v jednoduchú zmenila sa ženu ! 
trest pochabosti jeho za odmenu — 
ach, rád by sa bol videl za borama! 

I pekná pani iste badá zmenu; 
slzičku rýchle z oka sotrela 
(iste ho svojím žiafom zarmútila!) 
i prehovára zase z veselá: 
„Jak spomienka ma dávna rozsmútila! 
A pomyslite: prvý ideál, 
čo toTko vzdychal, toľko stváral šumu, 
čo večnosf prisahal a sľuboval — 
tiež veru skoro vypustil ma z umu. 
Jak dostal faru, oženil sa vskutku, 
— a bolo po láske i po zármutku ..." 

A šumná pani veselo sa smiala 
a dôverne sa hlávkou k jeho kloní: 
„I vaša láska taká bude stála, 
tiež taká večná — jako sniažik vloni?" 
Tak pýtala sa dôverne a milo; 
i ďalej ešte vtipne žartovala, 
a pekná bola, svodnú bola pritom, 
ie nechtiac by sa srdce okúzlilo . . . 
Náš doktor ale, jakby zamrel citom, 
jak v pobálovej nálade sa cíti, 
len usmieva sa pritom rozpačitý 
a myseľ jeho tiež ver prosa samá: 
Ach, keby už bol dakde za borama! 



A sotva pn'á vhodná bola chvíľka, 
vzal klobúk a sa odporúča pekne 



:nu;ne roeo«inisi 




-'•*'- 



Dom v stráni. 

Xaplsft/ Martin KukuUtt. 
11. 

Fiera. 

l'eft l>red liosliuou zafcnly sa ua ua^^oiii iiámostf diať \( 
leu pred liostiiiou dejú, Mťilí u ututice, koTko ich 
a&oni iii('st*>, sú v fohu na restf, kttiľíí vedie z I»oÍĽfti 
ita. Doiíiišrtjú t.nihly s toviirmn, tuho nknvnin^ železom, 
1 liÄntOcJi a zámkach, nnná^ajú väťlijrtké laty, Aicfky 
^Hny a plachty — vôbec vSi tko, čo na vyža<luje k vj 
adovrh siiatrov. Za týnitu utavelmým niatetiátom pn 
h ZiíHiožíR'jSf lyokUi.MÍviijii ua imilodi, ('hud<d)ii<;'jší idi 
nej nikť k3olnik, v ilruhoj ohľoitmti t'íTveuá šAtka na 
\\ NajilfS medzi iiiitii HK'doviiikííľov, peľnik/iľov. i^ižniA 
., krpi''iíir»tv, kutUiiov a jioiiol.mý knfovTiy iiiínid. 
vilo celí' mesto Šiatrov, fantastickej pndoby, 
kfií i iiaSi (ítcovia tiahli lítktó /.a svnjimi sládi 
dolí'-lnoknm nišiel sa celý roj Inanť^r a traliakulov 
na ktnrych titn stahovavci preradili kantil. ľ 
noria k vŕn^uými tipimí. Husiiiaci k ruiinymi hruäkttl 
Si pozdnými ŕiíľčSňnnii. Ba privesloval už hon s drw 
[M)dDÍkavý ľutíz. nwitiienie zaJúTaiiý neumy wl 
len vo výioť^ití' slítviiosti, i to iha prolil floiiiesal i 
m'i pullzsku cihiilii, (.esimk_a_kiiUuiiJu^^iJÉigMÍ 



Veŕproni, keif popiiätila hoiúíava ako-tak a slnce nebiída tak 
iHi'/obradnt* íIo oť-i, v)l)ľálfi sa i elita mesta pod šiatre, ľäni sa 
držia iíko!o blavy lucstíi, näĽfliiikii. Mt^dzi uimi vynikli tibrovská 
po&tava (ibťCDi'bo doktorfi — kniŕa krokom kiiísavýni, ako by sa 
noby iiA uulotiiatickoiu Ktroji oiykuty pru/ciú potravné (láuky a 
Diulováctko ovocie: skiinia bo. či je zdraví? a zrelŕ. Dámy zas sa 
utiekly |)Oil ucbratiué krýdiii šory Äiidrijany. ktorá, Doruajiic svojícb 
deti, proUížiijť' všetky uíiSč sb^íinky, ktoré sii na vydaj a klorť', to 
sa až vie, stoja o takň pi ott^kciii. 

Vt tííto prcdbe^uá itrcldiadka musela vypadnúť innohoslubne. 
Naŕťttiik aspoň rozsúdil : ^Vjera bude in ordíne. PribotujtR si, 
doktore, ihly a t'veiny a i flajster." 

jNei'b príde, f o má prísť,'* odpovedá doktor, — „nebudeme 
Dcpripraveiií" ... A popravil svoje lesklé okuliare, ako to už má 
obyiaj, kcd bo čaká dáku tubá robota. 

,A to je s tou mu/ikouV pýta sa zas hlava mesta starostlivé. 
,Že eStc nediodi !" 

pNemože prísť tak skoro;'* odpovedil šor Baldo, tn-tf aáeáúr 
obecný, j)redseda okraSľujtiťcj komisie, vôltec mié maíiistcr elejiftu- 
tianmn hhuliac sa nikon po hieb'j veste a pobodiac kabátik, prehodený 
v lej horťu'ave len tjik po pleriarh. „'/.o Sv. Ippolita trel«a dobré 
dve bodiny s meiítriíloni, a dnes neduje raešträl : musejŕi iiahľádzať 
veslami. A iiuost;itok i dobre, '/.e sa opfizdili. Nebolo by koho po- 
8U( proti nim. Všetek statok faľa iná s kupcami dost roboty." 

„Ben!" pristáva naOelnik. „Len ich treba privíta/ sluäne." 

, Akože!" prtsviedía Sttr Baldo. „Víno je íjotovt* a Ihíjo upečie 
dvoch barancov." 

,Veif tak, " pokyvtye uaíelnik hlavou. — „oecb nás ueoliovárajú 
po S?. Ippolilt'. Vieme, al;í sú nezásytní takf India! Ale to robit? 
Bes muziky fiera je otupmi a ani nie tiera. Úbohý uároí! hniluje 
deň po deň : nech sa zabaví aspoň v tú tieru". , . 

U §or Ku/ni(i v pivnici, vypnizdneuej eäte z jarí, zariadili si 
naiU reservisti a vysliiíiiU'i kasáreň a i^i stníínicn. Po kúloídi sú 
razoHlaviMié pušky nitjrozdielnejSicb systémov h pred pivnicou [ith- 
stávajú alebo sa ttuoliu sem a tam na.^i vojaci v uniforme mlmor- 
Dickej. Velitetoui sboru je šor Diuko, porufclk v rescrve, od pechoty 
^c«. Qu vzdrir tomu podriatfitjú sa mu moruárí, hrdí na ^voju 
branSn. Ofiicier je oííiciei a to aj od pechoty. 

Vojaci, ŕ,a/i lov mestských a vťibec víetko, čo je súcej- 

Sieiio T meste, i . sa do haptákii a zasalutovali. 

No nafeliiik so hprievndom nesie! k nm, ale k šori iKiri. Ona 
prepnisUla svoju „dvoraun** mládeži ua zajtrajší ples. Dvorana 
ČitAonice je síce i väčšia i sláviio&tnejéia — no tá sa nesmie v taký 
deň u|>otrebíŕ na tauec, kcd je prepotrebná na repríLsentóciu. MladJ 
páni Nikn. líovaiini, Ante a druhí m práve v najlepšej práci. S vy- 
bi fi ■ ■ iikáľli, ako ich nosí mládež v kani- 
ku;, ii'h národných, horvatskýeh ttitií, i 
vence upletené z íioroviny a uiyrtovia. Ve.4ajú lustxe a zrkadlá 



»> 



vôbec oztlohiijií {Ivamnu. Na Štíte svotlicfí skvcje na podobizeň Autu 
StaľCevica, pusto vniká, ktorý sotva kedy bol na. plese osobne, nuž 
al» vzdor tomu liu sem postavili, mM preto, že bol mládenec. Tri 
žeoiCky Caknjú so šafToni Perstvc varenébo !úhu, aby bola i vycirhmitá 
potllobn, ketl už vžetko Imdo botové. 

„Pekne-krásue, utešene!" pochvaľuje šor Utildo. „DekoráĽÍe 
nie najhoršie, „Len ŕi sa tu dá tancovať! Čo myslíte, doktore?* 

„Ah, £0," — vraví ktosi z pítnov, — mládež sa vykrúti i na 
vrub ihly". . . 

rtViem ja, viem predobre, chvalabohu! I ja som bol mladý I" 
odpovedá Soľ Baldo s i'ismevora: „ale bezpečnosť I A za bezpeCnosí 
zodpovední snie uiyl* 

Doktor uadul ústa, obzerá sa sem a tam — no nenacbodf ni6 
závadného. Potom zadupkal a podhiba, ako každá podlaha, roz- 
hojdala sa. Z pivnice, kde je ímprovisovauá krčma k zajtrajšej 
hostine, ozval sa výkrik : 

„Ký ŕert sa to tam iiádžc:' Ale chceš so vSetkým ôinoin sletei 
du pivnice?" 

„Toto ostatne n^nie moj referát,* vyhovára sa doktor, naprd- 
Viijúc okuliare. „Ja soiii uie stavítel/ 

Šor Mene, a&eíiúľ štvrtý a posledný, bývalý podujímateí stavieb, 
poSkrabal sa za uchom a zase zadupkal Podlaha sa zas len za hoj- 
dala. Šor Mene sa rozkľoCil, poškrabal za uchom a ro/mýsía, ako to 
len on vie. On vie totiž velmi významne miCať. Ale ked preroCie 
slovo, to už zaváži všade; všade, okrem v jeho vlastnom dome. 
Teraz mlŕi, rozmýšľa týui viif'Smi, lebo jeho slovo má rozhodnú!! 
nad tancom: f í totiž má byť tanec, alebo nie , , . 

Mladí ľudia žmurkajú jeden na druhého a usmievajú sa. 

„A boga ti. ííospodaľu," — ozval sa odo dverí Medo, paholok 
Šory Dory, ŕo hol uavhifil toľko lej chvojiny, — „*^o sa trápiS a 
lánieS hlavičku, ke*f je všetko v poriadku. Miižeš lala robiť ío len 
chceš. S tým nklŕikol zase a vyskoCil vozvysok, ani í-o by tancoval 
odzemok. Povala sa zas rozboj<lala poiiadne. „Nepadneš, neltoj sa. 
A povala tiež musí urobiť svoje — to je mz darmo,* 

„Nehovorí hlúpo," ozval i<a doktor. 

„StatoCne hovorí, ako pravý ŕlovekl" zvolal šor Baldo. 

,A pottmi/ — doložil šor Meno dobroprajné, — „ak by sa 
lEh) obával, mohla by sa hrada tam v pivnici podopreť stĺpom. „To 
«« íasio tak robieva.'* 

„A to už nie, pi e Boha, ^ospodaru!" zvolal zas Medo. ^Takto 
S* tí hojdá ceJá dla svojej prirodzenosti^ lebo nemuže inakäie. Ale 
keď ty raz podstav!.^ stĺp: tento kunec ti bude frungať dohora a 
tamto ten nadol. Môžeš^ sa prestreť ako nič a rozbiť nos, alebo ti 
hrada vytrhne kus múra". . . 

,,A zase nehovorí tak celkom hlúpo," usmial sa doktor. 
I náčelník prikyvuje hlavou, šor Mene sa zamyslel hlboko nad 
hlbokými záhadami fysiky a mlii. 




,Pravý Človek!" pochvaliije Medu Sor Kaldo, tlapkajúc ho pa 
pleci. 

,ViiteI Hom jtt takých vocí tlosť, Kospotiaru!" chvastá na Medo, 
poUDi*!' hvítlou tolkých pánov. „Alo fo iísoží sponiÍQad" A 

pomkiji iiú ciapučkti, ako tyud^ík, do tyla. 

,To jc pravda," zasinia) sa načelDÍk, — „u vás vo VlaŔkej 
Dáte na výber dvorán, korridorov a podláh a pivníc". . . 

„A predsa žijpiue a sme, chvalabohu Í svätému Roku, zdraví, 
Laiai" Bachol dva-ti-i razy do prsú, až zdiidnely. „No, rec ty, 
goKpodaru — ío si od toho remeiila" — obrátil sa k doktorovi — 
«£i tak zvoDÍ kadejriká brachovina!" 

,Clilftp 8i, Medo, aui dub!" pochválil hu doktor. 

,Kože daj i tebe zdravia i blahoslavená ľanna!" 

Kedysi pred sainýin veCerotn pritiahli koneční* i muzikanti, a 
to veselo a hlufioe, & nuuikoti. Trúby a bubny ozývajú sa mestom. 
S ttimi a za nimi bosi Šarvanci i moŔÉania stari i mladí, (ľo má 
Dohv, väetko su jiolnTá na uámestío. Iktpocul i starý, íslt'pý Mikula, 
i» kdťKÍ tôni hnili a, sediac prvd douioiu. vytŕča ruku, (A nezaCalo 
pr&a(. »Nie — búrka je uie: ale je tosi. A luožno zemctraBOiiie. 
Ôoho DodožijeŠ eSte na tomto svete, bricŔDy cbveíe ! A vSetko ataká 
U kííesi". . . 

Muzikantov privítal sám Sor Baldo vzletnou rečou, ktorú bol 
RÍce naltoiloviU, ale naostatok predsa len musel ju / f^ipice vytitat 

Dofilo í ho»tŕ mnoho, /. okolitých i iTalSk-h niiĽst a dedín. Naj- 
viac tak f, io majú tu rodinu, alebo zas ti, i!:o pochodia z luesta 
h uMidení sú kde-iiide. Kajidý hladí aspoŕi len ra^ do roka nakuknúť 
do HMiného mesta; a kedy by bolo zruŕuujšie, ak nie práve v ho- 
istáiiii^ ke«l sa Imrunec krúti ua nižuiV . , . Po uliciach tt na námestí 
v^e cudzie tviíre, alebo usporí odcudzené, /.riedkavé — visíelkú sa 
Im vitA, stíska si ruky, objíma a bozkáva . . . 

Nuž nálada, ako v bo^tinu! 

U Hercov pnd íirabovikom sedia právo pi i vei^eri. Jera aa tofil 
BTÍtoo okok) st(da. vysluhujúc vysmiata, pasúc oíi na svojich diev- 
kadi. Sú utrmácjind, nt^božiatka: vyäe dvoch hodín ich šepkalo ua 
muloch. V Iiulŕinách tlues nebolo pariilka, im - ^túpií v druhom 

prístave, ktorý je dve hodiny od uriíilio m*- i Iv;in ^iel proti 

Bili O dohnal ich bez vSetkej nehody, t-u zuHUjená niečo pii naäich 
krl.iT.,.iiriv,-h cľstách. A Harit a aká je vysmiata 1 Vynukuje a íastuje 
ft\ ini Co by ona bola ^ía^diuá. Jere nepríde nii um, aby jej 

t» '.L pr!Ív<t nazdinej: vwf ho užíva k tomu, aby í im milSio 

pi "■vky, A aké 8Ú krágne, aké milé! Materino oko ne- 

oiOiť »a 'i •(, nakocháí na nich. Obe poťíerue, s krás- 

oymi leski; I oŕi uiajii [w materi — velikť, čierne, ktoré 

{ij«i tiež vedi plameňom . . . Matija je vážna, i v di>^ut 

I yw.l.?^.l.. (^'4;];4 .,, v,., ,: (lýAe uHpokojenlm, vSetko saoachodi v úplnej 
fi Ona si je vedomá, ŕo je jej ciel, ktorá cesta vedie 

k n-mu — cewta rovná, hladká, vychodemí: ona už má na koho 
mjtiel^ ku komu pripinaí! väetky midoje, vk^lky očakávania . . . 

MbuUU Katicn [)0zerá ua svet eäte zjadeno, jej bytnos( je do- 

6 



sa 



UsUlleQá, v polirndOL'h i pohyboĽij nepokoj a fiidnŕ vltieuie, kloré 
sa nodií napn-d uhádnuť ani vj'stihniiť, Ictoié poi!Oľf>vatťI;\ prekvapuje 
pod chvílou a tým samým púlti. V jej duši eMe nič iietiie do- 
koDôenc*, iba ío v nej panuje napnutogf, oíakávanie čoLosi nezná- 
meho, velikého a divného . . . 

Jera sa im prihovára, zahrnuje svojou láskou. Oí-i jej svieCa 
i radosťou, i hrdosťou a uspokojením. Hlas je tiež nežný, ani ne- 
tušiť v ňom drsnosti, ktorá sa ho i'^asto zmof.ňuje, ketl mala to po- 
vedaí Iíarici. Matija si heriľ na tanier domáceho zelia, cluitno pri- 
praveného na o'eji, {'istorn ani zlato, lljedá si chutne a nenútene — 
vidno, že jej v cudzom svete od dávna chybovalo toto domáce, 
každodenm' jedlo, na ktorom takreíeno odnístla. Len ŕo 8a siožila, 
hned sa ona vybrala do zälirad a poprezerala, či sii hriadky v po- 
riadku, ako bývalý, kým bola ona doma a riadila a päela. Katica 
nie. Ona si berie na tanier tnálo, jie maznavo a váhavo akosi, ako 
by sa bála, že ío rohí, že Sa to nesvedtí. Krutí nosom i nad staro- 
svetskym riadom, vyzdobenýiu kvetami a palmami. 

„Takýchto tanierov už nikde vo svete nevídať/ poznamenala 
konečne. „My máme ich celkom biele, iba Co je zlatý pásik okolo 
venca. • 

„Ach, dievka moja!" zvolala Jere, „my sme chudobní, kde by 
my!" A potajomne ^íí je^ vzdychlo. Možno, i zahanbila sa, že dievky 
musí častovftC z takého riailu. 

„Nepozeraj ty nikdy, aký je tanier/ zamiešal sa otec. „Hlavná 
vec je nie, aký je, ale f-o je na Aom. Videl som ja i hladnú pýchu. 
Na večeru jedna sardela: ale tanier porcellánový 1 Pekná objedza!" 

Katica stisla pery a nepatrne pohodila hlavou, sta by od vzdoru. 
Rozšírila záhyby svojej žltej zásterky s velikými kvetami a vyhládasa 
ich. Treba uzua(» pristane jej táto zásterka, Jcra ide oči nechať na 
nej. Aké to zas uählady starosvetske, aké aaúíania nudné t Má že 
sa ich zas napoEúvať od otca, kým bude tu, pod Grabovikom, kde 
nevidíš ani vtáSka, ani letáCka! Kto to len vydrží? Ona veru nie, 
ktorá chodí každý večer na nábrežie, kde sa hemží celé mesto, 
počúva muziku, hádže poli lady, často výjínamné a vyzývavé, oma- 
muje sa, zabáva, nepríiiiiäťa si starosti o dnešok ani zajtrajšok, 
vynasnažuje sa využiť, čo poskytuje práve okamih. A tu — Pánu 
Bohu za chrbtoni, ako to tu všetjco triezve, každodenné, ošúchané 
a ťažké. Ťažké ani tá sedliacka motyka, ani tá krvopotná robota 
o hlade a smäde na slneCnuui úpeku . . . 

Mate jiozerá na svoje najuiladšie diefíi s väčSou nežnosťou, ako 
na druhú, na soUduu Matiju. »lťj náhíady, nezrelé, nevy varené, pri- 
jíma s úsmevom shovievavýnu O prísnosti v hlase i pohla de ani 
chýru, keJ sa k nej obráti. Iba na parády, zásterky, kučery okolo 
tela hladí nedôveriive a s opovržením sedliaka. 

Po večeri ostali všetci za stolom. Barica upratuje s chvatom, 
len aby mohla čim skôr zasadnúŕ do toho krnLu, kde starý vyvodí. 
Oo zapálil svoju kiátku lulu, oprel sft pohodlne v kresle o trocb 
nohŕSch s oblúkovitým operadlom, ktoiá kreslo len pri slávnostných 
príležitostiach prichádza do úžitku. 



,Ko a tťnuE rozprávajte, deti!" preriekol veselo, „ho a alío 
to vy laiu iiuiti!". . . 

,Ja veliHi dobre, taŕt^" odpovedfi KatirÄ. „Roboty málo, a od 
D>1 druha rokíi iiadnbudlrt j^om si dvoje šiat, Jedny uvidíte zajtra. 
Vtyý raz som ich mala na Tuiíim*. ítudii akiste ukríené; bude ich 
treba prejsf žele/oui. Olcido hrdhi sú bielu Ci[tky : mne veíiuí pri- 
stanú. A tento krí/Jk mi darovala patti, týchto Vianoc". . . Za čiernu 
ánújtiíku vytialila zlatý a možno žtj len pozlátený krížik. S križikora 
spola zabťlclo sti jej mladistvá hrdlo, krrtsue, okrúhle, ua ktorom 
prebíja nvlná modríistrt plťteĎ žfl. Stará Jeru zazrela Cipky, ktorými 
je koSela okrdo hrdla uhnibŕná, Zahíkala, oCi jej svieť*, a medjri 
tvrdými, nemotornými prstami ro^fabuje a preaerá jemné tkanivo, 

,Za mojich tMus sa to nenosilo," prehovorila koneH^DC s úlubou. 
^Fekne si zaodetA". . . 

^Takéto mám eäte dve košele a dva reklfky," chváli sa dcéra 
Zfipýltum od hrdosti. „A tuto prsteň ešte," ukazuje materi prst, 
úhracajúc hu pred svetlom, až kanjoň na prsteni zaihral ckiliovými 
farbami. 

,To je diamantín!" zvolala mater vo vytržení. 

.Kehal okolo diamantína," nadhodíla Matijn i^ výi^mecbom ua 
tvári- Zunovalo sa jej už to chvastanie Hestrinu. Volky- nevolky cíti 
sa ponížená pri>d ňou — pred tým smelým nábeiiom ilo panského 
života.^ 

.ť'o na tom!" zvolala Katic^i. „I^o uech hude pekný. No a 
aký je, múiue?'' A proti svetlu ho poobracala, Uik že zahral zas 
ÍArbami pred očimu starej. 

,Li$;oc« sa ani ten, to má Sor kurat.^ kecf slúži o slávnostiach 
omSu. Pekný je, radosf ho je videf." 

,To sú skoro všetko daiy," dodala Katica hrdo, pohodiac hlavou. 
,(lhwli do nás vola hosti, nuž každý obdaruje, kerf odchodí." 

^Á MaLijii CoV" obrátila sa maí k staršej. 

„Ja nevyhadzujem peniažky ua panidn," odpovedá ona seba- 
vi>dome, nie bei! nai-iU.ky. „Mám Oosi áiat, a sklíŕka nejdem veáať 
rsA sľilfa. GroÄe mi uložil hospodár do banky. Zldn sa nám". . . 

„To je Už ro/.nmuá rec — hej veru "* pijsviedéa starý s odu- 
AeTneuíni. „Tak som i ja kedysi, Gazilovliviŕsť je prvá clnosť i::;azdínej. 
Nuž i ofiliekať sa treba — ja nehaním, božechráň. Me sklíčka, 
zrkadlá, handričky: to je márnosť. Hlúpy uverí, lo pravdu, ale aký 
ti t toho úžitok? A múdry ŕa vysmeje*. . . 

Tvár KfltiCH sa zachmúrila, na oči sa jej tisnú slzy. „Nemôže 

vystáf," zbrýza sa .sama v sebe; „vidím ja, o nnia nestojí, ani 
mak*. . . 

,1 ja tak myslím 1" zvolala Matija Živo a oíi jej zasvietily V7iú- 
bomým usíioknjrním. ., Paráda sa ľahko ofiuchá, oderie a truhZa 
Ofitane naostatok prázdna.' ľotom doložila hlasom tiťhslm, akosi ta- 
jomným: „A uaŕ^ mi je paráda? Ja jej nepotrebujem. Ja už mám 
mladi^bol" 

.Ba čo eäte!" zvolala mať ustrnutá, , Mladého I A ako to, 
dierka moja, keď my nevieme míobo!" 

6« 



m 



„Nespomenul iiiroho rio vcorajákUi hádaní sa okúiuil," mjpovcdá 
ODa s iskriacimi oŕiina. „Ale dával lui zuať Likto, i niuihad7.oviil . . . 
Iba ked Hom (lovfídala, že idem dumov na lieru, to lio pohlo. Možno, 
i zľakol Ba^ že sa tni douia traťí druhé SCastic. Tak uii dal slovo*'. . . 

„Čo mi nevravíš!*' diví sa mater, skoro prelaktiutá. „A Co je 
ou za — ti je siu't takto?" 

„Nuž človek takto ritCt, nič sa o Aoni nevje. I panej sa po- 
ddáva. I robotník je vraj súci". . . 

pMiirár — hahahal" vybiíäila Katica v smiech, že sa od toho 
výbuchu až musela opreí o stenu. , Murár je, máme moja. Vázy 
iiiá ako oheň a pehavý**. . . 

Neušlo nikomu, že v tom smiechu ozýva sa nielen veseloftť ft 
roztopaš, ale utožíio i trochu závisti, Neuälo to menovite otcovi. 

„Za to uiôže byí eäte tlovek poriadny i hodný/ preriekol vjižno 
a &ibol ju prísuyiu okom, že jej äuiieuh ra/otu priutrznul na ústach. 
Zaíervonala aa i pre toto pokarhaaie a vari eSte vMSmi preto, že 
sa nikto na jej poznámke neusmíal. 

„k mne »a páj^í!" riekla Matija hrdo. „Preto niC, Že hol inu- 
ráľom. Teraz je už palier a má v meste záhradu i domec." 

„To by už bolo nieCo," poznamenal otec tichým, pokojným 
hlasom. „Ale to je eŠte nie všetko. Treba ho najprv apozuaí. IjCbo 
známosti prenáhlené nebývajú dobré. Nuž rozváž si najprv dobro, 
Matija moja. Také šťastie môže sa ti trafií í tu — a dom je dom, 
dievka moja. Známe lodi od maliíSka, múleme Kkôr vynajaf, čo je 
v kom . . . Druhéuiu sa ty nedj^j mic^f do svojich veci, ani paoej — 
lebo ty bude.4 s ním žiť a nie ona, ak sa zaň vydäS." 

Mat^a ovesila hlavu, pod dojmom reŕí otcových. Rozvaži^je 
skutofine o tom svojont éťastí. Nuž, darmo je — pekný je on nie, ani 
zďaleka I Äle iK)hľad mu je milýaofii také úprimné! Nie, nemožno — 
faläti v úom nieto. O každej vecí hovorí tak rozvážne, múdre; 
k nej citi oprú vdovu náklonnosť. Každé slovo, každý pohlad — 
vSetko, čo ou robí, prezradzuje hlbokú, úprimnú lásku. Preío by 
ho uiala zohrdiť, kťil by ju i tak srdce bolelo a neua^ia by viac nikde 
pokoja? A potom — veď vyrástla tu doma, rozkvitla pred ich očima: 
a ii sa našiel jeden jediný, ktorý by bol pozrel na ňu tak od srdca, 
pnŕriekol jej kedy slovíčko, pri ktorom by jej srdce bolo zabúchalo? 
ríie, preehodíli popri nej, ani jeden n\ jej nevšimol. A že nenie 
bohatý! I pani vraví, že má svoje remeslo, a to je hodntj vždy 
tolko, ako majetok. Len uech nebude maniotratiilk — a ou ju veru 
lUuiovlivý. A potom je on Človek vážuy, ktorý co prehovorí, to ho- 
vorí z presvedčenia, a nie len tak do vetra . . . 

Mate šípi, v <M prospech vychodía vSetky úvahy dievkine. Ovť«jl 
hlavu, preletela mu ňnu uiyAlienka, že za.s jedna vetva aa ide od- 
Ceenúť od rodinného ntromu, „Opúšťajú hniezdo, jedno za druhým, 
opú&ťajú. Naostalok ojítíineme sanií, sťa strom ťikový v poli, s ob- 
kliesueuýnii kouánni". . , Na srdce sa zavalila ťažká prodtucha osa- 
motnťnía, ktoré kitždéum padne za podiid v ost^ituú hudinu, i kod 
ho okružuje venec rodinný. Votľ každého čaká na samý ostatok 
lúčenie, úplné ossniotuenie, kde vMky, i najtuhšie sväzky sa npo- 



jú. Každý má svoju dráhu vytuomná pre seba, ktorú musí 
Báffl prcbebDiif . . . 

No Baricu potešila zvesí Matijina, V dome bude zas a jednu 
me&«i . . . Zdá m joj i krajái.i i milšia, než bola pred chvlTou. 
Prvej sa musela nútiť do veselosti, teraz je jej radosl úpriDiuá. A 
ketf jej Matija chcela ponuurí pri upratovaní, riekla jej srdefrne: 
,Ah, 'ľ (lakujem — neustávaj sa, bez k^ho si ustatá." 

J ílokom'il otec, — „treba si ako Bvedtí rozmysleť. 

I ja bv bo diccl prvej videí." 

„Bez toho by sa i tak neobišlo," podotkla Matija. „Od by tiož 
rád prÍ8t sem, aby ste ho poznali." 

„A poznať ho je dos( lahko," zaiuieäala sa Katica. „Vlaey mu 
horia — vtfifí5 ho na strelenie," 

^'^ ili sme už raz, akó má vlasy,* riekol otec, „n^olo 

txchu , :(. Potom si eSte zachovaj, že krása je kvet, ktorý 
najíaháie väťlnĽ. Ale to sú veci, ktoré tj' uerada vštepujeS si do hlavy. 
Miesto toho, ako vidím, zaiyala fa inúruosť: parády, chvast, oslcpo- 
vaoie HlnihýL'h. < 'o ako. tvoji páni sa uii nevidia, lebo ta neuaúc^jú. 
Alebo je hlava prázdna a nič sa nechce vmestiť do nej: dosť na 
toiD, nevypínaj sa, dievča! I tekvira pláva na mori, lebo je zdnuky 
prázdna. To si zachovaj!" 

Slová boly ostr<5, a hlas otcov prísny, karhavý. Katici sa tisnú 
slzy do 0^1 a v hrdle ako by ju dusilo. Zabolelo ju najväŕňmi, že 
lekciu počúvali i druhí a nebodaj sa jej iiaradovali, menovite Matija. 
Nebola by za celý svet pozdvihla pohhíd dohora; zdá sa jej, že by 
m prepadla od hanby. 

Jeru eäte väC&mi urazila bezohladuosf mužova. Prebudil š& 
f nej vzdor — bola by skočila brániť svoje dieťa, ktorému sa robi 
taká krivda. No nemožno tu vzdorovať — načim prihnúť Šiju. No 
neanóže 8& predsa zdržať, aby nepristiípila k dt^ére a nepohladila 
ja po hlave, po tých havrannýeh vlasoch, z ktorých ako by srSaly 
iskry proti svetlu. 

„KeJ Oto*' karliá a hreií, mať nesmie hladiť!" riekol Mate prisue. 
,Do{u tá ruku ľ* 

MaC odtrhla ruku a utiahla sa skromne, pozrúc na stranu placho, 
£i M Qcuahut^val muž. Ale na t^om nepozorovať ani najmeniiieho 
xuaku hnevu. 8kór pozerá dobroprajné a vľúdne na svoju ro/drái- 
d» ' 11. No i jej do snlra poznenáhla vkráda sa akýsi pocit 
bť . i, ť:n hned i nevľúdnej, tvrdej a prísnej, líezpečnosť, že 

je \Hnl vyáíiou mocou, ktorá vliidiie. rozkazuje, vedie, a to neúprosne, 
ale zas t Stí ti a chráni. Vtiuhla zas do du§e pokora pred lonto 
mo«ou, oddanosť a bezpodmienečná dôvera: cíti sa, ako za predo- 
afdi rias, kým bola e&lc deckom. Staré sviizky sa nadviazaly a 
nperiiíly a jej je jasno, že je toto jej jediný svet. Prie^stranné 
mretltce v mesto, v ktorých vlrtdne jej mladá pani, viac dôvemica, 
nel pani: elegantné náradie, ten celý svet, preplnený vôňou vyä$ích 
túh a zapadol do úzadia, ako by ho ani nebolo: zdá sa 

jej, 2e .. . > .t TSetko bájka, čarotmý sen . . . 

to jo všetko inakšie, triezve, surové — no napriek tomu 
pôda pod nohami. Ncmojtno zavíaznut. 



bfic i trocha jednä- 
N^f. au. te by bol vykresaný 
IfiDEq mahataif no^ dmliWá 
!bAb jp ta tak teplo, milo, 
' valitf i^Btt, opoatená, btú- 
hBm paŕ&wt ako otca, ktoré 

koivCfei Vitej. «wtkj»iiigác lalu. 

■^iji^m ^BUkgm ■HH«m varoch T06{H>lok 

dt: idá aa j(}, l« <HÍkedy 

Ki6ca » poberá ^ 

ttj B HJ Mobooati. Tti 

j«tt&aK9«^Íq hliv« jebo trrdá^ Catkú 

ovdi a ^tnkil. paUiiíla ja po ntäkkoio 

yaômL. EaBuB m htiSm u U« prsU 

adataplárm 
lA «fi a~«Mi upliiilt ittetím ot 

J* B Be l at s n^ras prfxmkoiD, i ktorého 

9b- vk^ jiifeo atjBbti&ie mazniatko. ako 

4t»^a£f «iftMM. fwohrmttt citoiu delinskci 



WllWw 



MirjhD strniskoin, liozk v ráči. 



ÍVii 



pocítiJa { ona jasne a určite, že 
I 9» tltm Im peii iitrvcbea rotiitovskoii ; vSutko ustatné te je 
% Utak ^ ■ 

>f4 iiÉBM^tt od pntf teoum ráno mrv i sa hŕha sveta. Eupd 

^■me kftejr a tovar, svet »j ho nhKeríi a i kupuje. 

O <iiilt 9 liiittlkami, hrkalkainj a liarnuniíkami. Zastavujú 

^4u koÉM »OTOCÍDoa — ak iii6 inólm, mpuň, m divajú na 

iiti»k> i vi?hk\' ŕiiTT * prežieiajsí sliuku. Chlapi, či ženúči 

- Sťz výminky, najviac klincami. Jt>dDi 

ľ:, pu stíirej obyčAJi, — druh i, čo videli 

. vsadili si ho do goiiiblkovej dierky. 

^^vuutík^ UA Oiáiu omšu a zápät prešiel i kurat, náš díibrý 

Hľit«». ]**.■> iiiiiort Je v r<*vereude, ua jjrste skvie sa inii od- 

Jiaauiotovŕ prateú. Svet ho pozdravuje so všetkými] 

.faiC'í šnímÄť'svoj lesklý, átvorhrauiiý klobiik. V tvarí 

.Uadenie i úprimnú radosť, ani ŕo by ho 



v^ 






>a svet ku kostolu, tak že námestie ostalo 

. Iiodieva najviac elita lucsta, takzvaní 

110 dnes. pi'i takťj .slíívuosti, panstvo 

. je, troba m i repriiseutovať pred cudzím 

■ :. iiíiote. Neuie veru pôžitok stál tňinor dve 

:i ťhníme a to najviac ua nohách alebo skur 

ivv> suw sjKvmenuli, dakedy treba i obete prinášať, 

:o Wn. iviílo vAa do i'oka . . . 

vviuM odslúžila, na námestí je už dosí horúce. 



87 



Tône HA zDii£m' i>oknitily, sloce vystúpilo vysoko nad hla^y. Nuž 
loltiý ňvň v Ihiliuitcii : n to už znauiená t^osi ! Nikde ani obláfJva, 
tiftjnu v prírode lijtluä, až iiirtvá. V iné dni o tejto hodine každý 
sa Qsiluje utiulmuŕ do duuiu, okeuice od alnei^nej strany sa zatvá- 
rajú, Salosntrť spúäfajii. Statočný ŕluvek svlieka knbiít, odhadzuje 
golier a krAvaltii a hovi^ st v chliidku. Ibn ŕo liuufo íor Tónov 
sa i?Ste tnioii.->va p(t vyhriatej ccstť! s vypIa/A'iiým jazykom, ako by 
Ba vysmiťvaí hoiúremu slncu, ii niRstsiký Inkíír, ak nezať^al visity 
biied »t pialty riiuo, ľo ^íaloppuje eáte dakde na boruoiu konci mesta, 
alelu sa trmáca po vŕškoch. Dámy. už ŕi šory alebo siňoriny, v taký 
ded ani oevycháilzajú z negližé, iba ak by i^akaly alebo clicely vy- 
konaf dáku ncvyluiutnil návštevu. 

Sf> fln?9 jíí to ináf ! Nafolcik s ašeSúruii ŕaká pod obťin- 
!iu. n:i froate ktoréhn je pristavený iiíiiky níiirik, ktorý 
inviľn. ľľjjeinne Ha na ňom sedí — do jedenástej ostáva 
v tôDi. l'u sedia uiest»kí páni v paráde^ krútia a fajŕía svoje eiga- 
retty jt«lnu ita druhou, ani uajaU. Na občinskotn dome veje triko- 
lóra, druhíí tjiká na ť'itaoniťi. Zástavy vejú i na privátnych domoch, 
na daktorej i piitriotický nápis: „Živila Hrvatska!" Kreui toho 
i oblokov ii balkónov visia drapérie vo farbiíťh národných. Ba i na 
kTirtavej veži, Jia samom hromosvode visí trikolóra, prôcelie chrámu 
V)-z<Íobeué je kvietlm v trepoch a plechových nádobách. Pred samým 
kostolom je vysoký sĹižeň, ua ktorý vytiahli kostolnú záätavu 

» ri>-- Matky Božej, pntronky mesta. Vo všedné dnj rIúží tento 

»ía J mládeži k olympickým závoíiom. Čo súcejái vyžkriabu 

sa naii a/ do vrchu a ztadinl vypruzujú jazyk na náälio čauäa, ŕilí 
policajta, ktorý si teraz tak -sebavedomo vykrať-.uje v parádnej uni- 
ŕomio 80 gtrieliomými šnúrami a na Sabli ^portupé" vo farbách ná- 
rodných. 

Glavar, 6ÍIÍ rychtár mesta, loudári, ti hajtmani so svojim haram- 
baSom v feJe, horári a hájnici so svojimi odiíuakmi — všetko to 
vytiahlo a ]trezerá peCtive, i^i sú ulice ako svedčí vymetené, bielym 
pieskom vysypané, f i sii dvory of istené, menovite tie, kade má prejsť 
Teliká processia - . . 

Na námestí täs celá elita mU^lio mosta i s poiietnými hosťami. 

IVf ■ ' "1 to, jurecluidza popred Šiatre v kundoli prachu. Vyäly 

sa!' y z truhiel, kdt> odftof'ivaly posypané prá^koui „buhaŕa" 

[ii> !«-m moIl, vyžly i staré u íiové cylindre i tvrdí; klobúky, 

kt' uiktó nenosí. Náčelníkov cylinder je rele nový, moderný, 

a i aiH3éúiov má ho jediný äor Baldo, pravda trochu v stave oSu- 
diaaoro. 

Vytiahla zo Mvojho §várneho domu o bielych Aalogatroch í naáa 

fiora An'-----'. Ide krokom hopkavým, naddvihujúc sukúu^ zpod 

kt(»n>J ŕ ŕitTUť arabesky iia ŕ-ervenej, vyzývavej spodnicke. 

tJíáv I daktttni li^'úru kadrilly. Okolo nej sa roja 

^ék^ >a okolo kvočky. Napodobňujú ju vo vSetkora : 

V ľ I i/i. strihu ántstva a nadovšetko v parlovaní SniSla- 

véh ;.... i-eho dialektu. Tu i tu sa zíistaví kídel pred daktorým 

liatrom. No najdlhšie pred tjm. čo je naÄpikovaný ženskými piet- 



86 



kami. Sú tu í toaletné njy&teria vo vSakových Skntuliacli a tégli- 
koch, i vejáre rozličuého druhu. Nad všetkým dominuje ohromný 
vejár, iDzSírený pod klenbou äiatra. Nft ňom je gondola s králov- 
ským palácom vo Venecii a v modrine mora pod sainoa iíoiulolou 
podobizeň Uinberta ? ohromnými ŕúzami a pri ňom kr(i»iia Uúr 
krirovoy Margherily. 

„Ktorej sa ozaj dostane — keby sa vedelo !" lílrae sa hJAvifikft 
nejednej z týchto pozoiovatíiliek a srdce hlasnejšie búcha Bladkýini 
prcdtuihanii. 

Kc(í sa karavána dostatoCne priblížila obcínskému domn, hodno- 
stári sa podvihli a idá gratulovať šore Andi'ijane nblifíátnym: „Na 
mnogo lit't!'* alebo i: „Per niolti anni!" Zkúsonosť utf, že každé 
také hniezdo, ako je nafte mesto, musí mať svoju modlu, ktorej 
dvíha oltáre, ktorej Ba klania a podkiadsía. Taká modla je u mís 
jSora Audrijíiua: pre aké zásluhy a pre aké vliistnosti, to vie sám 
Pán Ilob. r*osť na Loiii. že je všeobecne uznaná aka taká. Iba Ŕor 
Meuť, íilosoí, neuznáva ju. I teraz sa pretvaruje, ako by ju nepo- 
zoroval. ,. Pôjdem ti akurát, uafi'ikaná páva ľ* dudre pod nosom. 
ostanúc sám na múriku. „A jej otec predával dbulu". . . 

Treba vedieť, že mal s ňou process pre je<ien vinohrad, do 
kton^ho mu vdovica narazila vodu a ktorý process i Štastne prehral. 

Na treťom zvonení hrnie sa vMko jedným hiiťom preíl kostol. 
Iba intelligeiioia ešte 8toj[ na námestí a hodnostári sa vyťahujú 
pred oíŕéinským domom. Sora Äudrjjana i ao svojím komonstvom 
zmizla bfilu medzitým vo vnútoniostiach chrámu, 

„A kde je doktor?* pýta sa nafelnik. „Skoí k nemu — nech 
ide!'' rozkazuje i^aušovi. .\ v duchu ai myaíí: „Praž sa i ty, kecT 
8a ja mám [tražit". . . 

Doktor bol medzitým vyzrel dakolko riiz oľdokom a vždy v ná- 
deji, te azda zazre daktle pod jnlioilou mula s pestrou itokrývkou 
na samári. To je už obyŕaj, /e sedliak z dedín najradšej dochodi 
po doktora v tiedefu, ab-bo vo veliký dííky sviatok. No dnes ne- 
vidno nikde nič taki'ho. Vidno iba farárskych raulov ndsedluných 
popásať sa a váľaf v pl^btinovcj rozsiahlej ohrade. „A my pomimo, 
ketľ je raz už Uík!" myslí si s resignáciou, Šúchajúc hodvábnou 
áatoCkou svoj kink, v ktorom ^a bol sobááíl a s ktorým ho, pravde- 
podobne, i pochovajú. 

,, Divím sa, že vás uev>pO(fknli dakde do dedin!'' prihovára tia 
mu naiVlnik a úskočným úsmevom. 

„Skutoftne," prisviedŕa doktor. „I ja som sa skoro obával.** A 
usmiali sa oba v dobrom porozumení jeden na dniliého. 

„Liheri prušatoriľ* nadáva im v duchu Sor Mene, ktorému, 
ako dobrému psycliologovi, neuSly ich úsmevy. „.4no, liber.'íU'i, 4tk 
nie práve franuisúni (slobodní muniri). Nevideli l>y vris ani na malú 
a tým menej na veíkú. keliy ste neboli v karike" (hodnosti). 

Zas prechodí kurát mimestím do koatola. Nenie už sám, ale 
celý húf MižAlr.h a ilalgi*li pánov bratov g olm. Jedon z nicii» ten 
vysoký, Híocný, priSiel sonifiou: jeho hlas je mocný n vóbťc ziiámy 



ja ako chýredný litur^. On má dnes celebrovať pri assistencu dru< 
hých dvf>ch, tiež bofttí. 

„Čiže sa nrjoiiia!" Sepce Sor Mene Sor lialdovi. 

.HosltiiA je, drahý ktiiuel Kedy sa uajeS, ak iiíe aspoň v tú 

A skutoťiíc, v plebánovej kucliyni je íuJý život. Dta prípritv 
aldJac, hude to obcul iizaj ako on Heru. Nebude chybovať ani po- 
vestné kozliatko, o ktorom sa už Ovid bo} /.mienil — ktoiíí, upe- 
tené na ražni, je naozaj jedlo hodué plehílnovLo stoía. 

Z veže sa ozval ^dozvon", pod ktorým sa starňí svet hrnie ílo 
koBtola. Hodnostári sa pohrali, kccľ £u]i zvonec kostolníkov od sa- 
kristie. Poiípolitťjsí sa ani nevmestila vSetka do lavk : daktorí ostali 
na^chviil iiciluleko vebodtu aby zblízka ruobli vídet vtiahnutie hodao- 
gUro\ do cbr;iinu. Ešte piwl vchodom ich pozdravujú, la podajedni, 
ťo tmel^ii, i graínhijú mestským i)íxnom k hostine. 

Doktor, ako najmladší v rokoch i hodnosti, predišiel ostatných 
pánov až k vodtv Tam omm'-íl prsty v mise a nadlužil ich micel- 
nikovi a pánom aéešiirom radradom. Ti ga ich dotkli svojimi prstami 
a pr-*"*'"-l! sa nedhalt!. Staré žeuiCky pozerajú skrúšene, ako sa to 
,>> "la" beŕeluj ú a roztápajú vo Ädvoritostiadi. Starý Hihalo, 

IftÚĽ žúbitik. stojaci pri dverách, hundre do éedivých fúzov; 

,Páaovi poíah<jda v Sade a na vSetkých stranách . . , Nepotre- 
buj* aui v kostole znuíCiŕ rukavice, A kett upadne do purgatoria, 
chodoha ho vy modlí za kukurica. Sám by z noho bez toho nikdy 
nevybŕiloL Ach, Uože predrahý i svätý mÔj Roíel" 

Matija a Katica stoja tiež pred kostolom. Sám naŕelnik si ich 
rSímol, prechodiac popri nich, a šepol doktorovi: „Drieŕne sú tieto 
BercoÄe — čo? l>amio tajiť: krv a mlieko!" 

Doktor fúkol iba nosom a nadul ústa, t^ik že to vyhuklo z nich 
ako by bol riekol: „HuuíI" Známy to výrok doktorov, ke<J sa mu 
ío neobyčajne zapáŕi: na príklad, ked vidí aa stole dáku dobrú 
rfhti. 

Ôor Za II d oni e, mladý ženáf, tiež sa priblížil k ich skupine i 
S ärnhýnii mladýitti pánmi. Držia prehliadku nad težackými diev- 
kEmi a ženami: nhyt^aj^ ktorej sa nemôže zriecť ani teraz, keď už 
iAistne vplával do prístavu manželského. 

„ľ^ta — Preturuše!" zvolal odrazu príjemne prekvapený. „A 
tedy vy tu V" 

^Oíi včerajška.* odpovedá Matija. 

,ť'iže ste ' ' !" doložil 8 níubou, 

Mntija sa . najskôr od radosti nad takou pochvalou. 

V roxpakoch ledva tiioltla vyblnhotať obvyklú fomiuln ku •gratulácii 
xdvoril^hnii pánovi. Katica len stisla pery do gombitky, pohodila 
vaiiorovite hlavou a napoly ^a odvrátila. No i jej oíi horia uspo- 
kojeníia a radosťou, že ju páni spozorovali . . . 

V la vil mi iiliárn je stolica hodnoslárska. pokrytá na dneflnú 
eUvuoMť i* 'berťom, V nej sa usadil náfehilk s pánmi aSe- 

iánut. Sfd r ku dverám s jednej i druhej strany sú stolice 

sporákov a či kaníadúrot. V cbráJmoch tunajších nie vSade najde§ 



kii ťapo-hlava je 

:a^ ^ ^ \}\vúí nad všetkými 

^ ^ aaítav fvť ho pri t^tkejto prl- 

•^fmme, Jaôáo sa do nich áoni i 
« ôiáŕ takto ^\'ec, ale človek 
^ivm okom na kažtlého, kto 
liatí Demiestrie. Chrám 
■ati! čcQ*kvni obecenstvom. I 
-ceftsd. ktai^ifi skrúäeaé ženií^ky 
■^ oiita, i DA scbodoťli, ktoľé vedú 
. ttt*dl povrazy do kostola visia. 
» flUBifieficiou pred hlavným oltárom, 
Ťíth cinUnu, onmiovaníi a ua dnešnú 
-sanu t skvostami, darmi to napospol 
liave. z íislého zlata, ako i na hlave 
-jwtte slneŕnoiiK ktoré padá na ňu 
skv^hi podobu upiera sa stá a stá 
t viiuiiosfou, s dôverou a mtdejou, 
mMtkt] . . ■ 

MÉtai Mkoíko len mohol svojím zvtii^.ným 
I — «i([Í9on!'* A jeho z vonný hlas tahá za 
<ui5Íycli a ženských, ktoré tuho preráža 

LÍ«.) 



Alexandra Petôfiho. 
Y domovine. 

\ -cdL v akvost Jílato-kiasný ubraná, 
.v w&iciM Ictká fata mor;^ana 
ôrt strop^ tance, zápasy : 
^rití^ ^lie- nu ? Ó, poznaj syna s? ! 

MftOO bolo, topoTov tých stin 
-A.sJŕdae ma zajal v odpočiň, 

jascnný vzduch mi nad hlavou 
..uniä — tiahlo tvojich žcrávov; 

J rodného domu prahu tom 
. . kusé hlasy koktal som ; 
doslov žehnaj úd tiež 
vetrov roznosiU spräž, 

^ bSA c'tííS sa dlhý rokov zrodil rad, 
4 J^y t2íá ich odžil rád- nerád, 



91 



i na povojce vráikora Šfastcny 
som široký svet sbrúsil v učení. 

Hej, síry svet tcti školou žitia je; 
tam potekly mi potu ručaje, 
bo neschodnou púí od skál, pre hrudy, 
na Qcjednu púSť člo\ek zablúdi 

To ja viem — ako žiaden zeme hosť — , 

ja. ktorlio z tmavej cašc zkúseíiosf 

už bolehlavom neraz oúkala. 

že radšej smrť by c h bol pil beímála! 

No dnes ten žiaF, tie dlhé útrapy, 
CO sápaly mi hrucT vše na zdr.tpy, 
i súíob stopy vietíťvch najblahsia 
radosti svätej sl^a unáša ; 

bo v kolísky kde roákkom lone rajt 
pŕ* materských som požíval med : khs 
tvoj jasný deň sá decku tvojmuj hoj ! 
mne usmial, milý krásny dotnov môj j 



Z diarky. 

Malý dom tam pri Dunaji veľkom ; 
ó, jak drahý mi ten domček! Celkom 
sixamj mi xajde yjrak, sa zatmí, 
kolko ráz len zíde na pamäE mi. 

Bárbych bol v ňom zostal do posledui 
No človeka jeho tňžby vedú ; 
mojim vzrástol sr koti brk v krátku : 
opustil som rodný dom í matku, 

Múky vzblkly v ňádrach rodičkinýcb, 

ked som v rozchod tknul sa úst jej siných ; 

a aJ íadovyini pod perlami 

sĺz jej ncpotuchly múk tých plamy. 

Jak ?-objala chvejným nimcnom ma! 

jak zflŕžala vrúcim slovom doma! 

Odl, nech vtedy svet tak znám v tvár t tvári; 

bexú.4pešnc neKdťža ma vari. 

Nádejí čo zornička nám broníc, 
budúcnosť — to čarovný xáhon je ; 
len keď sme už v labyrintu tlame, 
ialasiný .svoj omyl [Kfbadáme 



aa 



I mňa že len nádej ligotavá 
huckala, nač o tom konni správa? 
ie čo mocem svetom sa, sta. ši''lo 
sto tŕňov mi do nôh savätSo , . . 

, . . Do rodiska známi ídú nazad; 
dobrej matke od nich čože vzkitstt 
Ohláste sa, zemkovia, ak vedTa 
domku nášho ceste by vás viedla. 

kecte jej, nech slzy staví časté, 
bo jej syna až zahŕňa šťastie — — - 
Keby znala, ach, jak biedim^strádaiUt 
neborkej by srdce puklo hádam! 



Veštba. 



»Vravelas', matí: božská ruka 
že kresli v nocí naše sny ; 
sen oknom je, nimž zrak náš kuká 
— trak duše to — v kraj budúcny. 

Mamicko, ja tiež mal sen; či mi 

ho roílúltiš? ó, urob hnetí! 

Mne krýdla vzrástly, vzduch som nimi, 

ba nekonečný slietal svet — « 

,Synáčku, duše mojej svite, 
lúč môjho slnka ! zajasaj ; 
na dlho B6h ti znicríl žitie, 
to snička tvojho blahý taj/ — 

A rástlo decko, z teplých prší 
mu mladosf šľahla plameňom, 
a sp^v je nebeský liek srdci, 
kcd krv sa búri. kypi v ňom. 

Varíto mocne junoš vzchyti, 
vch vtočil citov prúdenie: 
i na pcrutach piesne city 
kol vtáčou brnkly plamenné. 

Po nebo vzletel čaroslový 
<tpev, sniesol hviezdu oslavy, 
i z pableskov jej básnikovi 
kumnii splictol ícol hlavy. 



93 



Však jedom je med piesni všetok; 
äm poet kojí varíta 
chuf : mysle jeho každý kvietok 
dňom, ujatým mu zo žitia. 

Sa peklom stal plam citov, tomu 
však on sám prepadol priam v plen; 
už na zemi ho žitia stromu 
sníetočka zadržuje len. 

Tam na smrtnom, hla, lóži leží 
tvor, utýraný do cela; 
i občul, prez múk nával svieži 
jak matka s vzlykom zúpela: 

,Smrf, neber mi ho z ramien, hrude 
za koríst tak včas neberže; 
mám neba sľub: vraj, dlho bude 
ži( . . . A či sen náš tiež len Iže? . . . 

)>Sny, matko, nelžú; usúdeno 
bár v rakev sa mi uložif: 
básnika syna tvojho meno 
na dlho, večne bude žiť.« 



Ostatná almužna. 

Poet a mrcha sudby hnev 
sa z jednej matky zrodili; 
blizňaty boli, jedna krev, . 
vedno sa žitím tmolili. 

Jak dnes, i vtedy bujnel strom, 
pod ním si mnohý oddýchol; 
aj básnik získal: konárom 
ho daríl na žobrácku hôl. 

A tof mu spoločníci: ten 
kyj žobrácky a sudby hnev; 
tych dvoje čo mu verným len, 
ostatné prchlo letkom pliev. 

A varito! kde varíto 
mu ? Básnik varito má preds' . . 
Hejveru mal on, mal i to, 
čo zunelo až milá vec. 

Do jeho strún bol pozašiel 
za búrnej noci prsty raz, 



šid mcdíi nástup človeči. 
Znal : srdce ľudskc krcmcá je ; 
no myslel: hudba obmäkčL 

A ktorá víchor uspaU, 

i vyjasnila nebesá: 

lá pieseň, vonný zápal a 

slasf, zas mu zo strún ozve sn. 

Lež sraysel piesne zbadal bár 
t živci: nie tak ľudský um > . . 
Tu nástroj stud jal, bóru spár 
mu roľ.cesol hmd, sboril v rum. 

To príbeh varita. ~ Nuž a 
s básnikom čo? On — tažký zved, 
kdr*, v ktorom kúte oknižla? — 
boľastil dlho v tiesni bied. 



Pred pokolcuim mladMm zoov 
po rokoch zkrsol vyUublý. 
NcTíbelťl vlas mu starobou : ' 
stmsť a žtal mu ho vyskúbly. 

»Grô§ lebo dva! grož lebo dva!« 
tak tichýcn hlasom žebronll: 
a utrčcná zachvie va 
sa dlaň, sťa vetrom suchá byl. 

Tu súcit sa ho spýtal: ,kto 

jemuž pôst ^_^_ 



95 



Tvoj vehlas plá sfa nebo, nim 
ked k polnoci hviezd zblýska rôj; 
čo prv znel v púští volaním, 
tof obdivujú nástroj tvoj. 

Pod tedy! pod, vem za strapy 
tie žobráka šat parádny, 
čelo ti brečtan oblap, i 
sám k hodo-stolu zasadni!' 

»0, krásna reč ... ó, vdaka! No 
ja nie som hladný; za hodváb 
bár, tobôž nenie potrebno 
začaraf handry mojich háb. 

A breč(an ... ó, kým skvostom on 
v skráň mladoňa! jak svedči mu; 
však prútky — škoda vrúbiť doň — 
sa na suchom pni neprijmú. 

Lež ak dáš groš-dva, všeliká 

ti z pŕs tých vdaka s dávkom chvál; 

o plácu stolár modliká, 

hej . . . rakev som si zrobif dal.« 



Y dym poslý- plán. 

Celou cestou — do domova — 
hútal som sem i tam: 
po rozchode dávnom znova 
jak sa s matkou zvitam? 

Čo jej rečiem prv, by čula 
milé i rozumné, 
ked, kam ma vše privinula, 
náruč vystre ku mne? 

A na mysli sa to roji, 
jakby iskry shŕňal: 
kým čas zdal sa mi, že stojí, 
trebárs vozík frňal. 

A prehupnem prah . . . Bmkne mi 
v stret mať, sťa lúč v tôni . . . 
a ja rty jej zvisnul . . . nemý . . . 
jabkom na jabloni. 



96 



DvajB bratia. 

Mám kamaráta, prítulného /.vlášt, 
je hodný, statný chlapík do päty ; 
len vietor smútku začne dúchať ti, 
priam veselosti prihodí mi plá^f. 

Keď na osud si rodu pomyslím, 

a srdce stiskne dusná predtucha : 

môj milý druh tuliti! do ucha 

mä Khudíc, preč, vraj, s nárkom nemužským; 

po veda, by ch len strpel trocha ... huúf 
len času kolom: všetko s: vrtne aa, 
na milosť príjmu opäť nebesá 
i napomôžu nás, svoj sirý Tud, 

Ak iiaTom nyjem lúbosti, a v tom 
zrieknutia osteň už-už vrazený, 
mój vzácny brach ni v ten čas nelení, 
pribehne, vrkne: nebuď detatom! 

Povcdá, abych nebol otrokom ; 
bárs aj som tej dnes celkom v dolinu, 
čo mojej lá5ky zdvihla istinu : 
vraj, vráti sa mi kedys* s úrokom. 

A kcd tak raysli druiivosťou tie 

moj* financie — strach J — mi zježia vla«: 

tu kompan teší r neboj, šfastie ra/. 

i tebe otvorí ver' priehrštie; 

povcdá, príjde ešte doba tá, 
kde v nekúrenej ixbe nebývam, 
ked na tabliciach okna k dvorku tam 
mráz kjrtky viaže r. íimo-kvietaťa . . . 

Tak spoločník môj drahý hovorí 
vSe vľúdne, až to fažko vysloviť: 
a v duši zhrá ini ílohrcj vôle svit, 
bied, krívd vlak ujdú nočné potvory. 

Ten dobrý šuhaj brata staršieho 
má • chmuráň to chlap, k tomu grobian : 
tvlást ku ňmu, k mUdäiemu. Tak xhromži luiV 
vše. u naiia tár, i zflía^ka špatné ho. 

Ba odo mňa aj kruté odžecuc. 
Zronený tiahne, chudas, odkKt»e; 
no prikvitne zas, keď móí', du duáe 
n)i vraví, objima tna milené 



97 



Snáď viete a tak výklad zbytočný: 
tým dobrým priateŕom mi kto že je? . 
Nuž, zajtrajšok on s chvojkou nádeje, 
a mrcha brat ten — dnešok skutočný. 



Ja som to . . . 

Ja som to, moja rozkoš skonala! 
ja, verný pútnik hrobu tvojho; som 
sa prišiel spýtať, o čom. snívala 
si v prvú noc pod zeme príkrovom? 

Och, mne sa snilo hrozné, ešte chviem 
sa vždy : — Zem slnce hnalo, durilo ; 
zúfalým cvalom utekala zem 
do hlbin, nad hviezd sídla; zbesilo 

jak, neúnavné slnce za ňou priam . . . 
Tak vesmír sbehaly, až naposled 
schlpený v neriad, umknúc koFajam, 
sa počal valif v chaos celý svet 

A v zmätku tom len štvalo, rudých líc, 
zem slnce: až, že máme, z hlboká 
vybíklo hnevom, schvatlo z vlasatíc 
najväčšiu a tú šmarí do boka 

jej . . . na srdce ma rafla akurát. 
Ver' zbolelo ma; a preds' netakšia 
to boTasf rany, juž mi zadal pád 
tvoj smrtný, moja radosf najkrajšia! 



Či modrajú sa ešte . . .? 

Či modrajú sa ešte dalekých hôr 

stromovím zkvitlým lístky zelené? 

A Dunaj pení-li sa, nezbedný or 

jak, odvážnym keď bojcom švihne víchor 

sa krepko naň a v cval ho zaženk? 

Či pýri choť sa krásna ešte, zora, 
keď slnce čaká, svojho ženícha? 
a vdova, noc, keď zájde v nebies dvor a 
rôj spatii sirôt, hviezd: či žiaFom chorá 
zaslzí rosou, vánkom zavzdychá? 

7 



Ako sjtií Ľ jiľvťj lásky taj, tak skrŕva 
rainä bŕd chalúpku na podolku tichom ; 
nepoškodí íítrcche jej slamenej, divá 
kccí víchrica vzteklýtn sem x.ifúknc Uyehon 

Slamenú jej strecliu, z rána v Icskti rosy, 
tôni áuEiitivcli hájov clivuj, na ktorej, v tisu 
lesnú vylwmlujúf veselo, dnili knsí 
d liur Imliib, smutno vrkajúc, s.i kni»u. 

Sťa spUsenc sŕfu, bystrým beží tokom 
jarok kams' v údolia htbku t kutin brala; 
s oboch strán kvetiny, flievčiny jak okom 
milkovným, kukrijú lún mu do zrkalii. 

Ku kveto-dievcínám hrnú po včiel slede 
ctitelia, roj čmelov, na ľúbostí hody, 
vášňou hárajúc. Hej, nejeden ?.le prejde! 
opojac sa slasťou, padne vo prúd vtidy 

Slnko však a vetrík, kerf už núd/a pravá, 
sľiitiíjú sa nad ním r ten mu shodí hnedky 
listok, A kecT si>asne] na j>(tkc už pláva 
nadol, slniečko zas usuší mu letky. 

Grúňom pred dvojičkou v ihrc neúmornýi 
kozlíat lozi koza, škiirát nabehnutý. 
Hšte vždy vyátalo od nej a vcicl hôroych^ 
v chatrči čo skrovncj dostatkúva chuti. 

A vrkavý holub divý, prchvíadavý 

' l>zd nciri " h h II ?«» ú:h na-Lm.^ 



99 



A Pánboh je dobrý, skoro pominie ho 
hnev ; hrtany chmáram karhajúcim ztuha 
primknúc, usmeje sa znov . . . Hej, smiereného 
Boha to vše úsmev : ligotavá dúha. 



Na dedine. 



Som kráľom včuF vždy shika na sklone. 
Lúč, nimž ma skrápa, sťaby ruže brat; 
tie jeho ružné lúče pokonné 
na purpur farbia povšedný môj šat. 

S rozkošou schodtm v ten čas okolie, 
vykročiac z domku ; šírym pod nebom 
sa vracia statok v prachu kúdole 
na nocľah, cengajúc i klepúc v tom. 

Do rozkochania načúvam tej hre, 
i rozkochaný hľadím kol seba; 
nesmierna roveň, kam len oko zre, 
ma otáča, lem máčuc do neba. 

Na roviny tej mori bez končín 

strom tu tam čnie, sťa sihoť z tichých vôd, 

a v modlitbe kam túži moslemín, 

ta dlhú hádže tôňu : na východ. 

Jak v bitve vojak z rán, i slnce tak 
tiež vykrváca, sklesne naposled ; 
i jak smrť chrabrú sláva: luny vdak 
a jas hviezd slnko nasledujú hnecf. 

Kol mňa je noc, noc svetlá; v hviezdnatej 
tej noci snivá tíš však, že sa zdá, 
jak čul bych, čo hrá v lune vysmiatej 
Dávida kráľa harfa zlatistá. 

Z blízkeho plesa húsok divokých 
zriem kŕdeľ tiahnuť v diaľky priehlbeň ; 
z pŕs tak mi vzlieta, ulieta — ni dych — 
ctižiadze, chýru mnohý divý sen. 

2^búdam na Pešť, jej hluk, všeliké 
na predsavzatia pyšné v budúcnu; 
lepšie by . . . hútam si, tu žiť mi, kde 
i na mňa skoro iní zabudnú. 

Čo zvelebenom je ma po mene? 

s týra pokoj mi! — Mňa tých je do potrieb; 



im 



hych vínohrail mal, xí'ilion ; červené 
čo vinko rodia, hej I a biely chlieb. 

A z vinice keď, s role odvolá 
ma doraov večer; večeru v5c, sic 
z tých plodín len, nech rúčky nastoh'a 
nii biele nevesty, stľi /orCj líc. 

A smrti po/dnej prst jak maniíelu 
i žene Katlačil ?,r;ik : stareckom 
nech ohon> v jctinoni hrobe ustcii'i 
s ncpretvárivým vnuci itárckom. 



Dobrý atarý krčmár. 

Tu, zkad moc uúl treba ujsť, strraíaci v nebo 
vrch kým /.oéiš, tu na peknej Dolnej xemi, 
tu s\ žijem teraK v spokojnosti, lebo 
dni radostne trávim, že až blaze je mi. 
V krčme dedinskej mám byt; sťa inde v dome, 
ticho v nej, len niekdy v noci xhuči-zjačí. 
Dobrý starý cluvck totu krčmárom je . . . 
nech ho Pánboh z plna rúk požehnať ráčí! 

Hospodu mám, stravu zdarma; málokedy 
opatery lepšej dožičia i chorým 
Nikoho mi netra čakať na obed, i 
míiíi čakajú všetci, kecf sa oneskorím. 
Ľúto mi len : starý krčmár pohtirká sa 
časom s dobrou ženou, tonúcou až v plači; 
no jak poharkal sa, sa aj smíeri zasa . . . 
Nech ho ľánboh z plna rúk požehnať ráči I 

Spomenieme vše i zažlých čias tak letko. 
Hoj, nctaksie pre nho, šfastnĽ boiy ony! 
Dom mal, ohrád, ro!c, peniaze, mal všetko, 
itotva vedel počtu volov si i koni. 
Groše nabrali mu Tudia zlí, šatbiarí, 
dom dunajské prúdy zas, podobní žráči; 
tak schudobnel, tak, hla, dobrý krčmár starý . . 
Nech ho ľánboh z plna rúk požehnať ráči! 

K sklonku sa už cliýli slnko jeho žitia, 
a v ten čas mre človek iba za pokujom; 
jeho, chudáka, však kára rozmanitA 

1>ráve včul ttbsypla starosti, bied rojom- 
Vez deň pachtí sa, ni nedele mu tuto, 
pozde Uha, vstáva : teda zosnúť stači ; 
dobrý starý krčmár — jak mi ho je fúto . , . 
Nech ho ľánboh r. plna n'jk požehnať rA6i! 



Ift! 



Tciini ho : sa vsciko napraví, Icii shovicť — 
On pokrúti líhvoít, pochybiijúc o tom; 
»hcj, nM[)ravt . . ,<>. ncjskôr tupá recic, »bo vecí 
tuť iia kraji hn>bu stojim : krok len. potom . . .« 
V slzádi padnem mu kol krku, bôľu hrotec 
v árJťí, obličiíj niii zrosini ešte btadší: 
bo test dubrý sUrý krčmár inój je otec . . 
nech ho PAnbo!i z plná rúk požchiiaf ráči! 



Hoc je . . . 

Noc je: pokoj, tiš až clo vysoká — 
nebom mestac a hvie/.d zlatý jas; 
zlatovlásko, krásko modrooká, 
skvoste môj, čo robiS v tento cas? 

Mna stiy sladké obkľučujú cele, 
nespim však, bdíac snívam v kruhu snov. 
Každý môj sen kráľovstvo jc skvelé 
a ty, anjel, tys' mu korunou. 

Jak rád bych znal teraz kradnúf, hoci 

na duši to tlak žeravý dosť ; 

snov pokladňu vykradol bych v nod: 

obohatiť biednu skutočnosť. 



HftfsdotUu 



Príspevok k agrárnej Štatistike Slovenska, ') 



XápÍMl dr. Eoiä StodoJa, 



N 



YIII. zák. d, z r. Iftí'a vykounl s;v v zeiuiftch koruny 

st^äť^ ij tobo snnu'lir.1 roku zovruhii)' Uatistický popis, ro/- 

|t i«-i sa na poí^tnt' momenty itotn^ho bospodfírstva. 

v iinNiťdiijťn'i'li riadkoch f.htíi»ni ohzníniiŕ rt. olnH'enstvo no;^ 

I hlaviiýnjí V} ;>hMÍkíijiii toho popisu, lUťuovite riHkotko ilála tie tý- 
kajú sa i ii:is. 

Día popisu y. r. ľ^Oá ohnjíSala celá plocha Uhorska — pod 
týtnlu rozumieme vždy Uhortíko spolu s bývalým Sedmohradškom, 
{|m. i .t-i..iti, Slavotiiou u Hjľkou (Fiuiue) — ôiU<*'>>.'VíÍ7 kata*trái- 
n.' I . t. }. na 1 □ iiijlu lO.iWX) jutier bt-rúe — ôľilS ^ mít, 

II • - — I ||,^ y l^^\^^^lQ pripudÁ nn plodniJ |nidu Mi^ôoB.UlT 
k 01 í* II* iuMtlodmí *í,»J9tJ.7i(' kat. jut.. 1. j, 4'7"'u, 

J lláu tu ubMdcoé brnt^ *ú t XV.. XVIII., XXIV. a XXVII. »t. nového 
behu IkiAtiitickýťb tydHQt ub, kráľ. •MUiUcJctiur úr«dtt. TaiD nachádsajií •» 



loa 



Z plndiiiíj Ziise: 
Níl onlťiu [Mjílii 
na ziíiinuly . . . . 

na lúky 

uu viuiee ...... 

na pa.^iťnky , , . . 

nii lesy 

Da šuSídu (trstinu) 



23.27(^547 jut 

74S.84ŕ. „ 

ň,7r>l.fj2.ô „ 

0711.493 „ 

7,392.809 „ 

1.5,617.380 „ 

Ufi.058 , 



t. j. 4.T5\; 

m'7'ŕ • 
1.111/ . 

n ti !•' '^ .'o f 
K n *** * /o I 

» n " *' /t) 1 



r>.^/i09.iil7 jut., t. j. líH>%. ') 
Viíi/me, íílšo sttija v tunito olitmle stuIiiHí slovenské v poi'ovnnnl 
8 Dajviiic uá& /.aujtin;ijiicíiiii .stuliťaiiú riiadaLskýnii a ľumnji.skými, 
pri čom sa i)0(lntýlťft, žo pod slovenskými rozumieme tie stolice, 
v ktorých je (Ha posledného popisu .'»n, a\cho Hspofi KJízko ďO'^j 
slovenského otjyvaterstva. Z niadmskýťh brak' sú tie, ktoré vy- 
kazujú aspoň "U'Vo Matlarov, z riiinunskýcti väíšinu Uuinuuov ota- 
júcCr Zrotedlne podtilýkaine, že sme všade vynecbali niestA s niuuid- 
piílnyin piitvoiu. iJôvrídy tulio inííili snu- už v naíiej |irúľi: „ľri- 
spcvuk ku átiitistike Sluvenskn'*, uverejnenej v 9. čísle lauského 
ročníku tohto Časopisu (str. Oí33), a chceme si i tu ostať dôslednými. 

'; V líiisku je 2fí"', oracej jiôtjy, lä"/,, lúk u úhum, '.W':,^ Icanej, Í'J"„ ae- 
plmliiej. Je tum teda o innoLo vine hôrnej, Lodue menej druej |*6<iy, a jhoc 
viac neplodnej. (Naäa tioba r. IV, í. 10.) 





^^^^l^^^^^^^^^^^^^^^l 




Stullre «loveuiíké. 


^H 


L 


NAcov atolice 
OravsUn 


» irácŕj 

pňdv 

k&t ju t. 


j hák » 
V "„ paéieriok 
kat jiit 


V ',. 


Lesnej 

pôdy 

kat jat 


V 7„ 


•t«IÍ0t bM 

intiiiteJpii 

lut. JuL 


^^^^^^1 


141973 


40-7 


34200 


















45774 










^H 










7trít74 


229 


113687 


32-6 


348700 


^^ 




Tvkov^kÁ . . . 


Ž0iaUG4 


43-4 


42403 
29G76' 










H 




Houtiauska bez 






71Í079 


i5a 


166149 


35'2 


471893, 


^^^1 




ŠUavuiťtí . . . 


181850 


4^;^ 


40124 










^^^1 










474a8 


19-9 


138743 


31-6 


440739 


■ 


876 22 




Liptovská . - 


«:fl(i.H 


16-4 


40e02 
• 69027 










^1 










"109629 


2S-Í 


194121 


50-3 


385622 


^^^^^H 




Niif-tti-li'* . . . 


533030 


Ô6'0 


628Í+4 
76291 










^^1 




ť' .1 het 
t 


429000 


580 


1391 tí5 
52183 
49725 


14 6 


214358 


23-5 


953164 


■ 




f 






lÔ22Íŕ6 


13-7 


151017 


20"4 


741201 


^^H 




Trennaiiska . . 


ÍÍ6771U 


34-l> 


85015 
153751 










^^^^^^1 










188766 


24 4 


267151 


34-5 


773754 






TttrfiftQKka . 


53786 


2ے0 


1684 9< 








^^1 


^^B 








23942 






^H 










407y I 


21-0 


92630 


47-5 


194867 


■ 




Zfoknská . . . 


TT'J02 


17 


69739 
42470 










1 










1 1 2209 


24-2 


258550 


55-7 


463947 


1 




Gemenká . . . 


U»0834 


26-0 


etí494 
69802 










^^B 










T&6296 


210 


307193 


49 3 


744779 


^H 




naľiš.skji . . 


2riť5'»!»n 


41-0 


:í202S 










^H 


^H 








HU 04 


17-y 


2l9fí77 


34-9 


630948 


H 


113490 




SpU«kú . . . 
í 


SOÍtOOl 


33'0 


Iv4533 
53841 










H 




' 






~ iT 8374 


18-7 


267044 


42-2 


632805 


J 


Spolu : 


2»ill.sOK;íyr. i:i2<Jtí23 13 5;24:ni5'JLi,H6'l 6762109 




Ihijili'i^ka liez 
JitílíreĽÍna . . 



210375ti 



21650S 

r»H;H.Ufi:2rt'2 1^1787; 9.1 
231171) Ďtí'7 ZCiinHi 

I I I02íMU| [ 



105 







Stolice maďarské. 








Názov stolice 

i 


Orácej 

pôdy 

kat jut. 


v% 


, ., 1 i T .í i Celá nloeba 

Lúk a ! lesnej j .toiic* be, 
pašieaoklV^ "„i pôdy V "■', metuk^rh 
kat jut kat jut i íí^'jif 






1 

Vesprímska . . 


341921 


49-9 


41105 
80777 














Jás-Verko-Ku- 
máDsko - SoN 
DOCká . . . . 

Békešská . . . 


592940 
451978 


65-7 
71-2 


121882 

72711 
163827 


178 
26-2 


162158 


23-7 


685413 
902421 






236538 
40489 
87693 


5053j 6 

1 






Čikska . . . , 


121051 


14-6 


128182 
186347 
174341 


20-2 


10321. 1-6 

1 
i 


635312 




Háromsékska . 

Ddvarheľská . . 

1 


153161 
125295 


22-8 
24-9 


360688 
64943 
28771 
93714 
91727 
69767 


434 
14-0 


326373 39-2 

1 
1 

i 
39856759-2 

1 


831682 
673244 




Novohradská . 

1 


304226 


j T6'l494 

42-61 64551 

! 99037 


32-1 


194092;38-6 

1 


503277 




'Alwiv-ToroiaG- 
ska bez Košic 


163588 22-9 199742 28 713517 

! ■ 

238384 42.7' 40703 
525501 




Boršodská . . . 

1 


284073 45-2 

! 

1 


93253 16-7 195937 350 558679; 

54706 

83660. 




1 


i 


138366^220 191947 258 628522 

1 




Spolu: 


6797274 


50-3 


3202434 


23-7 


2477635 


18-3 


13517432 1 





tOT 



PiirnvTiAjúc kraj 8lováktni obývaný, naciioiiiiuo, že tf^nto, ío do 
ižslva oniccj pinty, jn iíjilľko m krajmi niaiFiiiskýini — s vy 
nlioM krnjov sikii]«kýľli, Uúf j»^ [irorfntn onicej jiôrly eSte inot 
nietiáif. Vidítiu* totiž, iv u nib JÍH-r)',,,. v krajoi*lj rnaífarakých fíO-rP/rt 
<jr»íc«'j jHitly. AvSak v sIdIícíhi'Ii : ť'ík, Hjliotiiiíék, Ľdvarlipl, Nov<i- 
hnul, Abauj-Torna, Hmšud jt>ií!t tliu iil'.H*',, onÍĽťj [nVdy, 'i napruti 
U vyká/aiiyt-h stoliťiuch uiairaiiíkýi'li ív7"lľ*/(,. -) V ru- 
^ íui-h jfst jha *iHS<'^ oľiifj pôdy, toda o V4 iitťm-j 
ni?iL II tuiä. 

I»esov je u Minfiiniv I )!<':*»%, avSak i tu treba rozdiel robit : 
v |j[iupi)e sloHť ŕlk, Híííonisék, Udvarliel, Novuliríul, Abauj-Tonui. 
■ BorSod jp ich •'tí^'í''",,. v ostatnýcti Strujístieh vykiízaiiýcli, Idaviir 
' dolnnzťTn^kýrli stoliťiaťh ilm I (í' t",,. 

V rumunských stoliciach Je 37*8% lesnej pndy, t<íla volaiyo 
\inc^ ako 11 nás. 

í'n tvŕe sa bik » paáieiiok, poznamenať sluSf, že tých u nás 
'}<> ]'Xh'^\^, n Miufaľdv ^ľV?",',,, 8 tým vÄak rn/dj»dnm, že u jxníppe 
bftrnntýr.h stôl (r matlai skych jest moc vjac lúk a jiaSi^nok, ti>tiŕ 
»íl*4",j. v dolnozemských stoliciach ale menej, totiž 22.8"/u- V ru- 
nmnstiýťh stoliciaťh Je liik a psífeienok 27" q. 
J Kerl si priponuMiieme. ťo sme sponHniuli pri uvaiíovaní zaosta- 

Josti naÉej a ruiniinykej ľíuhiatosti, totiž v prvom rade nĽvýliodni'jÄie 
liiuoini^ okolnosti, nájdeme tii hiiciT na prvom kroku na puli ndrodo- 
liospodáníkej štatistiky potvrdené: kde mnoho pofa, má]o lesov, 
tam hojný prírast, a naopak. To vidíme ekklatantne i na Maífarocli 



ŕsnivťh 



lesov. 



L'nipitíi slnbsie prílmdaJťicJĽh niiidarskýľh stolic je 1 naj- 
i. a naopak. Lež vidíme to i na NĽmaiíiiiroťh : v pl»»diiej 
i''",, oľácej zeme. 12-íí\ kík a pušíeuok a Ini 1 >"„ 



Čo 



tjcc Äiii /\)astt* krajov slovenských, z tahelly vyhvjta, /e 

T lí? (tlovenskýľh stolíc, zaujínmjúcifh pln<"hn C^uH.'.ríi? kat. jnt. ^) 

^ " _( míl — ;í;>nni □ km.), padá f;,50et.H4;í kat. jiit..' t. j. 

ii!i idiiiiuťi. a ;í<M:i.1.">4 kat. jut.. t. j. 44%, ua neplodnľj 

pudu. 



•) Je t»m l,íi*Ji'.l;tO ItJit. jut. (3!-3*'^) or.utj jj^Wly, 

1,1111 10;j . (Sl^^^i Ják K palJĽuok, 

_ 1 ."-"i; ''r>š . , (3g5%> leapcj pňdy. 

tJpÔltl: 1 kM. jot. {llKl'e • 

') Ja Um :>,j71.(«mj k*t jut (57-íl*o) ttiic^ pMy, 

d.191, :1:5i . , (S-JS"',! lák a pAlienok, 
\*H) .im ' « (H>-l%j leaoej pády. 
Bpolo : 9,*aWM I icKt. jnt (l(íO\\. 
V fíáčbodrngiikcj vtoliri je 7S-8^'„ arácŕj terne, IS*? lúk a pajienolc a Inn 
4i(*'^ lr»uv. 

• Ilcí Síľjuia mcftu i'rf.i|iurku n šliiivnítť ♦»,7f<'J,'|(»íl kal jut !{<»/. Ivi-hlo 
mittt je tm BJovt of kvi otíckej pôdy V.eil.íÄ/íi i= SbÔ",.. lúk n iíasiejiok l,a*Jo O^a 





^^^H ^M 


^^^^F z tejto ^H 


^^^r Oníťej \My , . 2,i>\4m2 = Aň'*!^. ^H 


^^M lÁú a píXÍ^HiTwU . l,S26.i.>IH r= 2i>4%. ^H 


^H hí-íiov .... 2,4»ia.;:íH;) = stíi";. ^ 


^^H Nftjviac U^sov je vo Zvolene {ôfť7'V„), v Liptove írj()'3'';o), v Tiii-ťi 


^^H (47*r>% a v íleiiiťii (4*.i-íí'Vo, teda okolo polovice rah^j iilodnr) pútly M 


^^H n tam jo i najmenej onicej jiódy, a sfco v Liptove l(>*4*^;rt, v Zvnlene 


^^1 17%, v tíemeri 2{\\, v TurĽÍ 28%. 


^^H Nie všetka or.4ca pôda jo spolu Í obiobeuá, zusiata, Velkosf 


^^H zasiatej pôdy a oiis a v ätoliciuch tnadaräkýoli u ruiuuu.ských r.- 1895 


^^H ukazuje uaslotlujúcu ttibellu: '-) 


^m 






Oráca j Zasiata 


jSstljktJI. 


^H 






Názov stolice 


pôda I p6da 
v bektirocb 




H 








1896 1 1895 


72 


I 




Orava . . . » . 


8224(5 59021 






Tekov 


1 17884 


102624 


87 


^H 




.§ 


Hont i 80 Štiaviúcou 


105547 


.H3250 


7í) 


^H 




Liptov 


36707 


32785 


89 


^H 






Nitra 


302704 


2B6H38 


88 


^H 




•4, 


ProSporok i s luestom 








^H 






rrešporkom . , . ' 2b'i\2A 


221»506 


m 


^^1 




í 


Trenčín j 152032 


131352 


m 


^^1 




Q 


Turec 


30782 


2mu 


87 


^^1 




« 


Zvolen 


44599 


zmn 


87 


^H 






Gemer 


107753 83610 


7K 


^^1 






Šariš ...... 1 \W2'M 12(16(35 


83 


^H 






Spis 


U;t;í:t7 Ht2iii7 


m 


1 


UiK;:>Ht;iL>;72K2 8ô% 




gildďsku ..... 


l5H»tôy 


I152a> 74 






Arad&kA ..... 


251504 


241<;85 


m B 




0) 


Kriišovsko- Severinska 


2ÍÍ17.59 


1Í13213 


■ 




1 


l>t)ln<i-líelc4inidtikíl ,. 


12tKÍ24 


íu;912 


■ 




Hvsttioko-NANudíiku '. 


745(n 


541>71 


74 


■ 




•^ 


Fof^ai-ašská .... 


tj07'.f2 


4645-1 


76 


■ 




F4 


Hui'iadivká .... 


163G7ti 


14^X127 


K6 


■ 




S 


Malo-Kokelovsksi . . 


77315 


62ÍHH 


'<! 


■ 




5 

a 


Iíoloitskíl . . . , , 165530 


123*174 


75 


■ 




« 


Sibjntiká i 72082] (iuai3 


84 


■ 






SoInocko'DoboĽkíl .) lR3.f>04| 133343 73 


■ 






Tordu-AraňoSská . . 1 1 I74ít smw 74 


1 




ItJôOyiU, 1343(334: í*l% 

• 


^^^^P 


N« ťifMnl ítolife OrRVíkcj, TpVo\'»>*'J, LIptovikej, lV«Däftiiik6J ft Zvo- J 


^^^^^ !. , ' : st l)m.-l>*'l kuv jtit. lr«iM :, nio4H4.1>2~l, ako eOlo v'lO. £U« ^M 


^ ^^ ^' Nuvíij r. 11X12, v jiTOÄi. Dxkt'j Cclltilocy. ^^^^H 


^^^^^^^^H^^^H^ !iľifiľl^»^^^B(it\it-ii<ii)n]rm privotii obMiicoŕi ^^^^^H 



^^^^^^^^^^^^^^^^id^^^^^^^^^^^^^^^^^^H 


^^^K^^ 


1 »ráoň Zii^hiU Z"i»»« 


^^^1 






Nážov «trtUľf» 


• 1 x ■ plftcbn 
V ilpkUÍr<K!b lr,T,4cej ÍIaiít 


^H 






iäd& 


1895 1 


1696 


^^H 






I. ConííríídHka . . , 


2iii>ni 


*- - — 

2111271 


99 


^1 






2. í.'aiiíídska . . 


14<i4ní* 


i;í<*í>ft8 


99 


^^1 






3. HeveÄska . . , 


IŠUiJiH 


HU 175 »"* 


^^1 






4. ľoftť-l\-Š.-M -K. . 


tifíHÍMM; 


ÓH 10701 ^^ 


^^M 






ľi. Ilajdúsku . . . 


I7r)2:i7 


1(57 I7i< 95 


^^^H 






tí, S;ibi)Iľskii 


291 sní 1 


íi-WHHi 82 


^^^^M 






7. i^W'' 


ť.] 14:. 


r.4074 «« 


^^^H 




S 


H. ISrl. 


2rHí'.)r>) 


22r.í:»(K>l ^J 


^^^H 


^^^^^H 


S 


a ííáltska .... 


8ít.'><t4 


ííôlíHi 1*5 


^^1 




1 


10. Knmiirťian«ká . . 


u;2450 


i43:«ni: «» 


,^^H 




-a 


1 1 . Šoniofrská . . . 


;S33llíi4 


29(j(i02 **í* 


^^^1 




•M 


12. Vespríinska . , 


I9tj2ia 


ia©31 '>2 


l^^^l 






13. .Iás*Vcrko-K.-Sof- 






^^^H 




S 


nocká .... 


aHýHSľ il« 


^^H 




^ 


14. liékeäfiká . . . 


2»!(km;;i L ľ 7 


^^1 






15. Úíkska - . . .! mw\ ;ító?<> ô^: 


^^^H 






16. Háríniisíí'kska . .: S1H>3H, 07744| 76 


^^^H 






17. Udvarhelská . . 


724H4 522,181 ^2 


^^^H 






\K Novohradská . . 


1741t>4 1381 Kí i9 


^^^H 






19. Abaiij'Toľnianska ., i:SšKOľi; II7i;84i ^'^ 


^^^H 






2(t. Boršodská . . .1 1(;2727 i;!4r)7W ^'-^ 


^^H 


^^H 


Spolu: -UI77H43::WHJ4('jO, SU'Vo 


^^1 


^^^ Vifiliue. že, jiorovuajúc MaJajov, Slovákov a Kumuuov, najviac ^H 


^t^ íaiÄÍ*t**j púiíy jesl v stoliciach uiaifiirských (S'.r,;,), menej v sluvou- ^H 


^^B t. nnjiiiťin^j v lunniiiských (^ľ% orácpj p<Víy). Ale i pri ^H 


^^H < treha i'o/diľi ľiil>if: z nich v äiestich vrfhovati^§íŕli ^^M 


V olfDáša zasiata podá iba 7H\, ba v niektorých eätť menej, tak ^^M 


^^^- T tlikäkťj íha <*i\^i„ orÁi-ej pôdy, ^^M 


^^B Oráí'a pôda ifVHC'Stla su v Ubtirsku (bez Horvatsko-Sluvunska) ^^M 


^^" v r. líS7o -\S*AU lltl"^, zasiata plocha o :í4(;<'„, poIa úhunnii ^H 


^^^ l4^^4»<<ŕ>'ho inn»^Ti!4il<) sa v tom samom časo o lM*li",. a íinilo tožc ^^1 




'. podá s 7 -á ornoi pudy. M ^H 


^^1 .. pudy a znstatej plocíiy súvisf u nás v Uhorsku ^H 


^r «o coahon protliikovat iMm vine obilia, — .smer to, xavIMauvSÍ u nlis ^H 


H v rokdcl) TtKLyrh, k^d cenv obilia rapídne do výSky stiipaly. a kto- ^^M 


H rí^nm nipnovité mnohO paAiínky padlý v olmf.. L^n v novAom /ase, ^H 


^^K ako linlu rn' nlíine, iipťisťa <«» nd jednostranného jipstovania ^^M 


^^B^ o>)ilia, od ]<i • vyžitia pódv. rľe(-hád/:a Ka k pcKtovnníu do- ^^M 


■^ bytka. ^^H 




^^^^^B 


^^^^ 


)» — IH^Kj [»r>riÍKllo u nát 74i>t)uU4iu [»>In •i' 11"',,. ^^^^| 


^^^^^^^^^^H ^^^^^H 



Dejepisné záhady. 



Ak| bol Ja2>k BnlhAruir a Koxarov? 



Ú 






K. IJBI, KUítX V^bustls Buib;iri>v ex oánMi ť--' 
n — fcilwliit — í wái, ^aĹink >. kUdúe idk «i- 
ždi SkytoT. TfHito mieBiíM pr«dpoj»tý prvsUí 
BkEhBOfv. is to najBC, fe k uU»Iii> i.>Iia sileti 1* 
pesa SlovaaoT, nie «le í su>i- <«ii aeslo 

Migéc pr«4 otíma tá skoluru.r-i. ^r- Liolhari baiii..iu-ai 
jujka slovBBtliäo, pňjal tn hjrpotésa. JLe si Bothah 
SImumÍ tMlkinIjMii poelsvančiU. 

Pli tMIkj Acte^ ktoHB Min k ntMim, nein pndiwfaie {Mníia- 
aeaftf, 2e ictcké sá tíe xáUadj, u ktort sUtís aroja mienkii a 
l^p«lésa: s sice: 

a« r sUrých, najmi byzunteskjeb spisovaieíoY, stoir šcytba 
a iMfciiBi bol tak neurŕitý, ie bo <láTalí aáfwftoa oidifB vôlee; 
<Unfi iw i SI«TaiMai-|: teda í Balbanun i Sh»Taaom. 

h) Kto ^ TTaTí Šafárik — mi Bulkarov xa Slovaiof, tomu 
«ile2i i HttBOT v, Konmr. rhmr íí ^' ' ^ » Slovaiov 

vyUiitf a pôvi'. ~ ..ivanor do Traia prť ^ na totii po- 

inifniiii: s; Ako ilimoT, Amor a ČoaoroT. tak ani Bulkarov 
■iklaiá éejeptňé panieoe do arole^n^t.'Ti.i Tr^hi, ale b^ ňr^xn\^ 
Dfcdtvlguiské: tetU Dekladá ani \^ vaov do ' -i 

štltift, Pnisv btodj AnoDpML fi. r. u. a •joľuíi.tv; kroaik; u ^iKniiu 
ét^/qňskj i^ifietol m do relkébo oajln; Idw Arpád aňedol do 
UkMifca pndvo|g«Mkýtii Babarot a Koorov. aje ale xavol^- 
skýdh fifi vaMrfdi IUAuvt (PMeacov a PdIotcovX ako soM ťi 
T predofiých eliakock dofcásaL i) Že dejepisci maK Itolharot za 
fbam% \ a tjckto n SlorasoT, o ton niet poekfbooBti *): teda ani 
• íam memtíôt bjí pockjrbaosti. že Bolhan pért^oe boH SJoíraiiaiL 
!) Avirot ascjTajá dejepiaei tiei Hoataú a oditiépcncaai 
ror ^ äfi Baihimi^ áao i 8ioTmMBÍ *): teda i^ Bdhari, te 



^ Bi«Jí(/«ski: Mcfi. r»l. Hiít. I. ^4i^. 

*) C«B HnaiSi, faaa B«%no9 «oenr. TVofh. eoal. Cen«s l^ó^ 
hfom, S$. $3, 31 Kartdate Nonay 1899 «. 34 —SC 

^ Ttirm mm* (&51) Haau. qoš cc Scl««iu ifiroacar. Cedreoas. 

^ Mf iir. C««9t. Poryh. ^ Migae L 113, p^ 901. 

^ l ai pw i Mt SfIiilaM, 4|iH M Alarí mmatafmtL CmsL Ptvpb. ibu 
Pt(- 247. 



ttOVci Aharov, buli Slovarmn. ťi Kozari bn]i len tiítrcčím oilrliuilni 
cmI Turkov cíli Bulliuľov Aináilovýcíi '); Uida liuli Slovanmi"). 

ct Šafárik dilvítlávrt sa iia životopisní sv, lícriiftni, kluľ>- národ 
B JA/yk sloviuíšký <lflí ml imlliiuskŕlio ''). [iiii, doi-cln stnávru^ iIpIí 
iiár«*í'it* liullianw otl náreŕiu Sldvariov. Wď sa i teraz ii;íľ»^ŕi»' lUil- 
lioriiv lieh oil nán'ľia Srl)ov a Horvnt^iv. Jonmiuies {[iíť2) ileli Wi- 
uidoY^ Vťuetov, Autov od Sťlaviiiov '">; a tamtí s týmito ÍJtili prodsíi 
jednt^lio JHzykii. 

dl Šafíirik tvnii, žr Hríisirta mníioliln povstať ofl Yolfjy : od 
U'jlit tnoldo ji(i.vstať Iľii Vnlŕ.;unji. 'ľoto tvrdí nnvzdor toitiu, Í.P už 
Niťeforus (ín'jinrws jiokladiil ii.lzov liiilpari za pofilý od Volfjy. No 
znhudol, žo Volí»a u tiľŕkov písala sa llsi/.-,-!; to la pri iioj hj'vaJMi'i 
nazvaní boli Hyjhr,ip\ llulífari, 

f) Šafíírik hovorí, žt- osolmó mvuň (att1iarsk(^ a inó ti:ízvy ik^- 

majú oa soImi nt/u slovnnski-lin; a oliyŕajt^ ISiilliarnv nesrovnávajii 

'%A s ohyŕajuii SUivanov. Nii> som hulliaľský lini^riista, [^rodsa vAak 

viifíil.u) Uyrh iiašiol slovansky koreň v niektorýtJi osobnýcli Tneniídi : 

- (Itaío), 'J'frheliíí {Trobelis. treba), 'ľzerigus {čeriť), Kati- 

hivriiľ- I kavka) atd. i'oztianicuať sluší, ži* niektorí'^ inwui bud boly 

<'t)y)t!V' zuami*' od tlcjefnišctiv (l*a^^iniis = Hajaii. Hojaiu. hiuX boly 

<• / niobnme'dťm.štvií (Iíoritakati, líoiita-klian), alt-bo jiovstaly 

I. ako mrtobi' osoltnó iiií-iiá u iných n;ír«vdov. Niokton* IkhUio- 

.ItATske názvy hxhl boly vymyskmi od (írékov dínlias Tarcliau, 

ip u Menatidra tarrhas, n cis. Konštantína l*orpb. karrhas r-ilí 

ilk), alebo sii_ pôvodu Hlovnnskrho. (Holiades, boljari, rii8. bťdňoj, 

"<i), 7.0 boly u Bulharov saraconské knihy, turliany, 

■ n a koňský ťlivn.st ako xástava, žo modlitebniľiani dilvali 

''lUtzxiv rojtat (arab. robal). to provznli z niohauiediínstva. Ostatnť 

'ľtXKopíus Cue&arÍL*ik8Ís. ktorý, ako to uznáva i Safiírik, Bulharov mv- 

'Boje línnnmi, svŕiiCÍ. ž\; Huni tlíulluiri) inajú so Slovanmi rovnaké 

oUyŕaje * • ). 

tHfížiint^li tôtla \ec nepredpojatp, i>rirhádzňme k tomu so- 
tohn, ío Šafárik podal proti slovanskosti Bulharov, na- 
li toho, ŕo hol tvrdil. 
Vú tejto odchýlke prikroCitn k positivnym dôkazom o shivan- 
Bkusti Bulharov modzi Volgou a Oímioih. 



*j Cabari... Cliaz;>roruin lingusm ipsos Turcas (Balbarovi docii- 
l; babpntt|uc ctiani lioiliv raniilľm diahctum, aliitijuc item Turc>anin) 
na ulnntiir. Id, pai.'. 322. Sruv. predošlý ŕSáiiok iV. 

*\ Iírovn. |tozn. ::), a 4. 

•) Qui litiguatit tiostram H Ronianornra. Srlaroruíu et Btilitaruruín 
ealiorŕt. Vila s. Dcm, In Acti«. SS. iktob. IV. 181. Ub. H. ^c-^m. Il»7. 

'") Ab unt) sLiľ]>e OVioidarum) cxorti tria nunc nomina edidcrr. 
Id Mt: Vencii. Antes ct Solati. Jornamlcs. 

'•) SdíTcnJ ot Anlac morcs bminicos in maltis rctinml. Niií n 
mrtio Boriti a Boris ŕo? Vrcf in«ta Boris bolo i a sbivanskýcb Jtus*iv 
Srov. I'arlamĽniar. Wica. lK8y. Nr. 18. S. 7 u, s. w. 



112 



í'tdMJin jiorita Hiilhiinív k SIovhiihiu *'\. ľísal sicc až jiod kiMKjni 
Míitcjotii Koľvíľiuiii í) 149(1. K iiv.šnk ulťo znftloc (Iľieviiohn (Injnpiiiu ; 
ft jolif) vv|>uvi.'fr jiotvľdzijju iimolif ílokíady : 

a) Za \»ié iiiÄm. že pomenovaní hnli I^ulharnií (UíjXy*?*!) Cili 
Volgari fi(i rÍRky Volsy (B;rj).Yx) od inýrh prť>to, že bývali pri 
Volíje '■■). Keby ani tak nehol o, zn i t; b sltivnriskost hovorí už i šimié 
meno Volpa (Vlha, ili<> ŕViiclite, Niissp), ako ju Itoli inmíĽiiovali 
íiiDvanskí ohyvatetiu; kdežto neslovanskí priíiolci pomonovali jii 
Atd '^). 

bi Joťiiňndes (5f>2) píše, žľ Hul^mrt, Antcs n Srlavini roiiilí 
každodouĽé vpridy cez Dunaj do d ÍM vy gréckej '"'); ľrooopius Cao 
sai'icusís, jciiui si'iŕusdý, väak piác, že(,rí27l Hiiui, Sclaltciii n Antac 
í-oíiili tio vpildy mz Ďuuaj do dŕžavy jíri'ľkťj "'t. Odroniis týťb 
Hunov, ktx>ľ( (r. i»b\) vľútili su do Tľai-ič, ntixýva Slovíinmi '"): 
t^'da iluiii i^ili liiiliííiľi nielen holi výbojnýiiu Hpnloi^níknii Slovanov, 
ale týmto i jovuýiui Slovanmi. 

c) Ibn-Foslan, ktor^? r. 1»21 bol s vyslancami, z Bajídadn ku 
kráfovi Itulharov vypravenými, konal cestu a opí»al i obyčHJe Bul- 
harov, nazýva týchto Slovanmi, tino jemu sú Butiiari ii Slovania 
jedným a týinže národom '**). 

Bulhari, uielen na území mvdii Volgou a Douom, ale i tain, 
kdf |iľi výbojoch svojich osadili sa v Európe, zjavujú sa ako 
Slovania. 

Teofanee a Niceforus píSu, že Kubrat, král Bulharov, umierajúc 
(t fiííH), prikilKal synom svojim, ahy sa neiozptylili, nie zachovali 
jednotu niiroda. Synovia vrak po jeho snnti roztrhali tu j«vlnotu : 
prvý zostal v pôvodnom Bulharsku medzi Volgou a Donom, druhy 
osadil sa medzi Donom a Duiostrom, íreti v Ónklu nad Dunajom, 
Štvrtý^ v Pannou ii, piaty v ľentapolí. 

Ze v pňvodnom Bulhaľsku, kde zostal prvý syn, zostal i ua- 
ifalej , slovanský jazyk, to nám dosvedŕit Ibn-Koslan. 

Že Butiiari medzi Donom a llniestrom podržali svoj slo\aniíký 
jajtyk, toho svedkom je životopis sv, Cyiiila, Bol oii od kníta Ko- 
jcarov vyŕiad.'iný, aiiy, prijdiíť do Kn/.aiska, apofttolským sluvom 
zastal kresťanstvo jjroti Židom a moiiamediínom. Po t-ieľnonj mori 



'*) Datgarí ScinnoíTjai genera nati. Der. I, lib. X. p. 153, od. 
Naiíoviflc, 1606. 

•') Voljfari n Volfía. ľresb. líiocl. ajt. Sí'hwnmUnrr : SS. IIR. Ilung. 
II!, 478. PhiL Fťrrarii I.cx. gcogr. Mcdiolnui 1G27. pag. 131. Siícs. 
KK. SS. op. Sommersb. U. 4 HU. Pray: Ann. vct. p. 2fi3. 

'♦) Const. Porpb. ap. Migue c, 113 pag. Hl 2. not. 7-i. 

*^) Uae flunt causac Uatnanac reip. ]>raeter instaniiani t)Uolidianain 
DnlKaronim, Antanmi et Sclavinonim 

"*) Hunni, Aniap ei Sclaiťrii. tnijocto flovio íUlro), Romanos pŕs- 
fiimc. . . vexnvprftut. 

'^) llriniii. ))ui ŕt Sctivini. Striltcr J. 42. SroT. Ro/pravy Jana 
Koll/ua. V Utnlíiif, 1830 fir 234 aíd. 

") SI. Pottn'lmní líi:-í2. Wolťtabulgam, 



113 



/o. r. ft^'i) tíwtal VA iiA brob, kde naSiel Človeka, niajúcelio slovan- 
tín-j íia a žaltííra a hovoriňcelio slovansky ''); 

uk: :. .' vojevodcu. oblieiiajiícebo akí^si krestauské 

mesto; k tím bývaji'icim Ulirom, vlastne Bulharom'"), mal pouônú 
reí a skrotil ich. Akou mluvnu to iifínil, ak nie svojou bulharsko- 
siovansknu r Tí Uhii, v Lebertii hyvajiici, boli Bulhari*'!, inaji\cj 
svi kých vojevodov (lki3-2-'} a dla zákona i^suty^sv) Ko- 

za: : : Aniáda na štíte jako svojho kniežaťa ^'). 

len tretí syn Kubratov, Aspurucb, bul kniežafom v Oukle fiili 
Onglc (Ugle)» obývajúcim Cjíol cili kút zeme nad ústim Dunaja. 
Pripomíim sa tainjte i neprístupný hrad OrIod a malá Volga '*). 
Dankovský je tfj niiŕnky, že Bulhari aí od tejtc" rieky ponienovaní 
boli Biilharmi •''); iile, poin'vá6 Niceplionis tíregoias niemjjtí ju 
M:r.y^ B;//.-;3, miisela hyť i velká N'olj^a, MtY^Xs; Hoji.va. O sv. 
Metodnvi j)íSp m, že, ked (l^H4) dal sa na cestu do Carihradu, siŔiel 
sa s Arpádum a besedoval s ním'*): v akej mluve? Len v míuve 
bulharsko-slovauskej. 

Štvrtý syn Kuljratov bol v PauDoini. Tam už pred r, 569 bý- 
vali Bulhuri ; lebo. ketf Logobardi tiahli i ťaiiuouie do Itálie, vzali 
Sú hcboa i Bulharov -"). Títo boli pravdepodobne tístitky Hunov fili 
Baiharov Attilových (t 4r>4i. Ked Longnhardi popnstiíí panovanie 
Md ľannoniou .lljarnm, Bulhari boli týmto podriadení •"); mali 



') Palackýi Prameny dôjin íeskýcb. V Prazc, 1873. str. 12. 
s pozii. í*ai»ei Jan r. 9C7. privolujúc. aby v Prahe aaložeué bolo biskup- 
rtvo, praví: Yeruintanieu non secnndnm rítus aut sectam BtilKdriae peotia, 
vel Ruziať aut SlavonÍĽae lingiiae. Cosmas. PramcTiy t3ťjin L^esliýcli H, 
36. Obrad bulharsky ŕili ItyriDský, (ibr«d niský a slovenský í^ilí ^lagolský. 

•") rnitucny dŕjin Ocskýcli 1, 13. Huíharov, kltvrýi-b btil Arjuid 
OvifUal ua i'olbí iili do ŕierneh» I horská. u;ijcvva antidpando Ulirami. 

"► Tt rbri Ifneiuly panriuiiskej holí Bulhari v Lebedii. In prse- 
dJľta LŕbedJa liuil amtiís Cbidioas. ttai etiam ('hiu^iyJu!^ itngulec) uogiiO- 
Mbaiur. Const. Purpli. c. 38. 

^*) Erant ijiter i[)sos voevodi (B^f^sSsi). . . Cbasiaroruni moru ot 
eonsneUidiiie ^C«>u(vsv) in scnto erectuui priocipetn íeceroDt. Con&t. Forpb. 
c. 38. 

Mj O^Xoí, tatar*ky hudžak, OyXsv, Síoveiiťom Vogel (Uhol, Wiukel). 
N.i ■ údov pruskou vládou nedávno vydaných, prastarých, 

•t< . 'U íl Itáliou Hifsto Angulos. Uŕenci neznali to vy- 

ivriiíi. N»i Augulus je Voglej Slovenconi. Koadorfer Weltkarte von dr. 
8oiBD(!rlirúdt. — Slov. Letopis V, lUíi. 

'*) Hungariac con%titutioDi» origiaes. Posonii, I82tí. p. 67, 

**) Prsmcny dej in íeskýcji. I, ňl. 1 tti ípnnifno (Arpíida) krára 
ubonkého logi^nda anticipundo. Srov. pozn. 20. 

'M AUioiti... inidltis sťrum... ad dmtsse; ínide usiiue hodío 
rioram, «n iiuiiius hnliitnnt vicus, (Iŕpidos. Hulpares, Sarmatas, Parmoniof, 
Soavoft, Noricoa,.. aiHdíamiiíi. Wanií'ľrid. 

*''} Ille qaiden) io Pannoniam Abaricam, cbagano Abarum principi, 
p^istmodam 8Db<]ciidiis. ThcophiriPíi. 



ÍV> 



ŤHm eoQe cFOce, SL ťdice daTo » i; 



-f *'f, a síce; 
....tro»'i. Nuž, 

kátžc » ten RodotU nutíl ilovnäne? Kdeže Ali^eco a jeho but- 
huiký Ind Bntil sa slofaatíae!' Sníd t Itálii? Kle, tie tu níluvu 
iMdhsro-sioTaiiskú príaiesii so sebom áň Itäie. 

Z ureáeuýeh dôkazov f^sritá, ie féutámf jazyk Itol 

•.Ir.vanítv: 'i«A ,.u tjôxodaým jazjkoB sioranským i u -. . ..iuirov, 
oa pcloeXnnt Balkánakom- Danua ú dcje/pyLci 
u=jc^>iu << 1 u j p'.'vc^oOt ie Botkarí hatkáBiStki boli akéhosi jäzyka 
batít&Ki. neftloiasskéiio, a potom až na polostnne Balkánskom sa 
po«k>iaTi je o ton poslovančeiu Bnlliarov posítívne svť- 

áettwo I. ikrem tobo Bolharí balkánski, keby sa boli po- 

sioTaačíJi ai na poio6trov« Balkáaskoa, b<^ by sa museli posrbCit, 
kdejto i politicky i etoogvafieky sii saiaostata^ národom. Pukriv 
slaaŕílj sa oväem ako mabomedáiii '^) r. ŕ^I, nie ú& poslovan^íli. 
Do ceia opiáTnený bol Kjňak Cankor, ked f predmluve k ävojeL 
mloToJd, n 1852 to Viedni rydancg, pciredat: ^Es winl niinilicli] 

kvndigeii Leser, aanientiidi aber jeoeOt die mit einer odt 
^er asdeni slavisclira Sprtdhe Tcttraot sind, aof dŕn erstén Hlkl 
in die ADgen spríD^eo, dass die bolgarísdie Spradie ein Zweig 
j€n«a grossen and mäc^tisren Sprat hštaiDme$ ^i, den man nijt dein 
Katneo des SlaTtscben bezoichnet... Hufientlicb wird man uicbt 
lftng«r inebr MeiDungeii and ! ' ungen bôren mftssen, welchej 
díe balgamchfi Spradie fur liisdics, tatariscbis unci Cttit 

wvisS; wass nocb far ein and^rť;^ Idium allS(*l^ben.* k tak smý^fat 
i pÔTodca legcody bolbarsk^j. ket? napísal: .oártKl Slovanský čiK' 
iButharBký'*: že by. Uetod preložil sv, Pteoio i gréckeho jazyka na 
pjazyk buIIiáiBký* '^i. pod kturým roznmei aiobol 1e» jazyk slo- 
vanaký. 

!ii &a pnstif do * Eulharot ba' ' t 

moju. u je dokáxaí slo'* ých Bdbaro ■ : I 

.mriedoi do Oienieho ľbcrska nii na Poti&ie. Ačkohek to. co som 
il povedal vôbec o slovaDskosti HnlbaroT po Európe r^xpljleovcb, 
ití í o Balbarocb Arpádorycln predsa pridiini k totna eSle nie- 
Ittoré dôvody. 

a> Viac ráz spommaDá Kniga Stepeniuja ^eúU o Arpádových 
Btiibarocb, že boli Slovania'^). 



kabittates, <|iiaiB*iuaoi «t latioe (italíce) lôij^uímtar, língaae t«men propriae 
(balgariŕie) iisnm DÚuíme amiseniat. Ib. Ub, 5. c. 29. 

'V Joan. Tomka Szászkľ lotroductio in Geognaphiam. Posouii ol 
Cttwnae» 1777. I, 2 U. 

>«> Htpé: Arcfair f. sUv. Pbilologic, Berlio, 1887, & 362. Parta- 
meatár. Wi«a, 1^8, Nr. 39 S. 6. 

'*) Šafárik: Slovanské starožHnosli. 11, 194. 

'") Fraoieny d«-jin českých. I, 77, 78, 81. 

'*) Eo tempore tríbutarii (Hussís faerunt. . Kosari, Hdigari sd 
I>anubiuni, L'Dgarí albí. Czeťbí, Poloní... hi ooines oltni älavoni dice- 
bantnr, o t a Raríri tempere ío. r. 864) R&asi dici cepenint 



11& 



Wl \ojevodoiií Aioi pouoítc ak* lul poi!i!Ttenej mysle, jelio pomé- 
nlkmi (tútortui) holi dvaja lnatia, Kodoaldus u GnmoaJtlus'"). V tej 
ílobc í^lovíiijia íasi VanJaH španielski) s v^riíou uiíiiicrnou siJou 
pri»|«lftvili sa k lirHui Adiío a uderili na í^fiiontinn. Okolo 8\ojho 
W '[>a.]\ [lotíijoujné jamy. Pioti niui, l»cz vnlouiia Hodoalda 

a * i.t, tiahol Aio; ale jeho kúň padni do jednej z tých jíím, 

a lak Ato pudľahol Slovanoni. O tom dovedev sa Rodoald, postavil 
sa na éelo vojsika; Qedal sa hncd du bitky, ale rečnil slovansky 
k Ivm Slíivanom, tak ie títo stali sa váhavými k bojovaniu. Ro- 
doald potniií íu'Uuzdajky uderil aa nich, porazil icíi a prinútil ostat- 
Dýcli k úteku •"). 

Po smrti Hodoalda stal sa vojevodom heneveutským jeho brat 
Grimoald. Za JL'bo doby Alzeco (Alticeus, Aliceiís), niekdajší voje- 
vcda HulLarov v Pannonii, opusti v alpských Slovencov, priSiel 
s tMilharskyn) rudom svojím ku (iľiruoaldovi. ktoiý ho, jako súkme- 
ňovca svojho, prijal s lado&ŕou a posial k Iíomonldovi, synovi 
svojmu, do Ileueventu s Ivm rozkazom, aby Alzekovi a jeho ľudu 
vyznaŕil zeuie k obývaniu. Iíoniuakl prijal Alzeku podobne s rado- 
isfou a 2ii bydliäte vyznaíil mu a jeho ludu luestrt: Sepiauuui. Bo- 
vianum, Jazernú a inŕ; okrem toho jtho nsizov „vojevodu" premenil 
um na ,gastnlda". 'ľam bývali eftte za doby Pavla Warneŕrida (f o, 
r. 7l»í») n, aŕkolvek pviuCili sa italŕine, podržali i svoj jazyk bul- 
harský '^K Auo, sú tam dosavad ešte pozostatky tých bulharských 



'^) EfAt niiteni iaiii, exipio Loii^oliardi iu Itulínm venoraiit aoDus 
MptoBijrsimus sopltmus (56i^ -|- 77 ^ 64(ii, sinit idem rex (Uutliari) in 
sal ŕ^ittj lesítitus est prolopo. Ad bum- ľefíem ArUljís, dux Biiieveiili, 
ällaiu ftuum Ainuu) diic.vit. (^ui cum Kavenaam venisäet... ibí ei Ito- 
ntaariruiu aialttiu talis polio dala e^t, (\me pum msiit« fxcedere faeerct... 
Defancto ergo Ariľlús. , . Aio eiu<^ litius, Stiiiinituii) dnctor effectuscst; 
cai tumen Kodoaldufi r<t (irinioahloä. , . per omnin [mruennil. Paulos 
Warncfridas: Pc t;"s'i» bonjrobiirdorum lil). 4. ľ. 44. 

**) Aio cutn atmo el mensibus ([uíuquť Iíenevctilatiuni diicatuín 
rttjCcreU veni^ntcs Sclavi cum muIUrudiutí naviutu longe a eívitjite &e- 
ptiDto rastra posuerunL Klai occullas foveas tirca sua cajtra faiientes, 
cuta Aio Mjpereas... veais&et. . . equiis eius ia iiriíiii de eisdem fovejs 
r«*idll, atijue iriucirtiliu'< super ciim Sclavis, , , pxtiuťtus est. l^uod cum 
Radoaldo uuntiaTtitn í'iiix'et. cilo vcníťos, ctsdem ^cTuvis ptopria tUorum 
Ungua loculus esl. (.'urn((iic iiroprer ho»" 5>PK'<'i>r'''i «d bdlom roddidiswt, 
ttox BOper ťos irniťns, muirnaiiue stragi* eos iiiosti-rnens. . . pl de tllis 
líeiblM co$, '|MÍ rcinttrisí'roni, Lutsies fugani pťtť're tfví'iíit. Ib. c, 4$. 

'*i iiini ňnx Alzfiro. . . in llnlinm jinritice introiťns, ťum 

omni í'i: .^ »"x<'rľitu !id rejíeni Griitionliium venit, ei se serviiuram 

al*|ii0 in eiuM pnirm híiliitaturuiii pruriiiltŕii!^. Quem ille sd ItonumUliiiii, 
fihutn «uuin, BeiiĽVŕtitiitH djii(;ťns, ul ei, ťum f^uo jtopulo, loia ad habi- 
taadtatn conciMkre dcb(>ret, praere}»it. Quos Rdmoaldua gratanler cxcipi- 
ena, eisdea... eoDtiibuit l^rpiitnam, Bovinntim fi Iscniiani (Jazeruo?) 
et alÍM. . . civUalr^; i(isutii(|uc At/pŕonrni. muloto dJiinitatix nonutiľ, de 
r>ooii tíftstAldain vucitarc praci'ŕpít. (Jui umav bodic in Jiíis. . . locit 

8* 



116 



Slovanov v troch osadách Neapolskej pľoviuoie Molise^'v, a síce: 
At|ua viva culle croce, St. FľIíco slavo a Mfuite Milro "■), Nuž, 
ktlože sa ten Rodoald nautil slovančmeV Kdeží> Al/eco a jelio bui- 
luirský lud naiifil sa slovaniine? Snád v Itálii? Nie, ale tu inluvu 
biilharo-&lovanskii priniesli so sebou do Itdlie. 

Z uvedených tlôkazov vysvitá, že pôvodný jazyk Bulharov bol 
slovanský; ľtol ou pôvodjiým jazykom slovanským i tých liutharov, 
ktorí sa holi osadili na polostrove Balkánskom. Darmo si dŕjczpytci 
zaslepili n<^í bypotesou, že Bulhari balkánski boli akéhosi jazyka 
íudského, neslovanského, a potom až na polostrove Balkánskom sa 
poslovanCili. Kdeže je o tom posIovanCeni Bulharov posltívne sve- 
dectvo historické? Okrem toho Bulhari balkánski, keby sa boli po- 
slovančili až na polostrove Balkánskom, boli by sa museli posrbfií, 
kdežto i politicky i etnograficky sú samostatným národom. Pukro- 
sfančili sa ovSem ako niahoraedáni ^') r. Hiíl, nie alo poslovaiifiili. 
Po cela oprávnený hol Kyriak Cankov, ked v predmluve k svojej 
mluvnici, r. 1852 vo Viedni vydanej, povedal: „Es wird näralich 
jeden kundigen Leser, namentlich aber jeneu, díe mit eiuer oder 
der andern slavisclien Sprache vertraut siud, auf den ersten Blick 
in die Aiiyen springen^ dass die bul^iarisclie Sprache ein Zweig 
jenes grossen uud mfichtigen Sprachstanimes sei, den man mit dem 
Nanien des Slaviachen hezelclinet. , . Hoiľentlich wird man nicbt 
Ifinger mehr Meinunpen und Behaiiptungen horeu míissen, welche 
die bulgarische Sprache fíir ein skythisches, tatarisches und Gott 
weiss, wass nocli ľílr ein anderes Idíora ausgehen." A tak smýšral 
i pôvodca legendy bulharskej, ked uapísal : „národ Slovanský íili 
Bulharský"; že sv. Metod preložil sv. Písmo z gréckeho jazyka na 
„jazyk bulharský" "'j, pod ktorým rozumeí mohol len jazyk slo- 
vanský. 

Nenió/.em sa pustiť do dejepisu Bulharov balkánskych; lebo 
mojou lilohou je dokázať slovauskosť tých Bulharov, kturých Arpád 
uviodol do Čierneho Uhorska fili na Potisie. Atkofvek to, to som 
hol p u veda I vôbec o slovanskosti Bulharov po Európe r(t:iptýlených, 
plňti i o Bulharoch Arpádovýtli, predsa pridám k tomu ešte nie- 
ktoré dôvody, 

a) Viac ľtíZ spomínanň Knjga Stepennaja svedči o Arpádových 
Bulharoch, že boli Slovania'"). 



habilantes, quanuiuďDi <Gt latine (ita)íce) loiiuantur, líaguac tamen propnao 
(balgarieae) usum minime amiserunt, Ib. lib. 5. c. 'i9. 

**) Joan. Tomka Szászky ínlroductto íti Geographiam, Posoiiti et 
Cassoiŕiae, 1777. I, 214. 

"*) Jagič: Arcbiv ť. sláv. Philologie, Berlín, 1H87. S. 362. Piirla- 
menUir. Wicn, 1888. Nr. 30 S. 6. 

^^) Šafárik: Slovanské starožitnosti. II, 194. 

^*) Pramejiy dôjln íeskýcli. I, 77, 78, BI. 

*"( Eo temjiorf! tributarii (Hussis fuerunt. . Kosari, líiilgari ad 
Danubiuín, Uiigari aihi, Czechi, ľoltini... hi omnos olim Slavoui dicc- 
bantui-, ai a Rartci tempere fo. r. 864) Kussi dicí cepertint. 



m 



h\ HiiMtr léov {f 9111 svedŕí, ie Turci fpotiskl Bulhari) delia 

*> i.iJAkých Htillritiitv ton níílioženstvnni; lehn tamtí boli 

»i .1, U'to a!ii Iťrt'sŕiiumi *"). Nuž, i U, ktorí hlmlmi |í<ikla- 

diiju Hulŕiuľov balkáttskycli za povodne iie.Hlnvaaský niirod, uznávajú 
iste, že líiilhari kmlkátiski už boli Slovanmi, kecl Arpád (o. r. H«>ín 
uviedol Iíulhnrov ua ľotisie. Z toho porovnuuia Bulharov potiských 
> '■ " ■ " uskynii uasledujii dv<i pravdy historické: oi) Potiskl 

1 J národnosti s podduunjskými IíiiUmrmi: tetlft SIo- 

^Autiii. ŕi ľoiiduuiijakí Buthíirí boli jední''ho jazyka s potiskými, od 
pôvodu svujlio íílovfliiskynii Bulhariui : teda poďduaajskí Bulhari boli 
tiež od pôvodu svojho slovauskými, nie ale na polostrove Balkán- 
skom poBlovanfenýnii Bulharmi. 

C) Arabský cestovatet Birahim ibu Jakub ío. r, VtťíO)! pfSe: 
,Oba brehy zflMvu Beuátskeho od Slovanov sú obývané, a síce breh 
I& východť od Bulharov, breh na xápade od int'ffh kmeuov slovan- 
ských": teda ttvA Bulharov poddunajských za Slovanov. Vraví o uicU 
E to: ^Ro>:uuioju aj iným reíiam a prekladajú evanjelium na, slo- 
vanský jťwyk*' : teda icfi ja/yk bulharský bol slovauský. *') 



B) Ja 2^ k Kosuroc. 

Šafárik poC-ital i Koiíarov k Cudum (Skythnm) a, tou mienkou 
)niýleBý, Iv ti^da ufriáh^žali k Slovanom, ani ntíidsal o ja/.yku 
tozarov'), ackoľví'k lHubner, výtecný svojho í^nsu kritik, už ilávno 
prwi nitu uml Kozarov za Slovanov 'í. I*ruli tomu vystúpil ľray, 
Ivriľmc, ?.e día byzanHiií.kyí'li dejt^piscov Kozari buli Ilunuíitni a 
Torkami : teda nie Slrtvannii ^). Žŕ 'y\ to planý ziíklail. to viniio už 
z toho, že pod Turkarai a Hunniimi rozumeli Byzanlinci i slovnn- 
!iký«'h Bulharov *): toila ii\ slovanských Kozarov, ktorí sa dtdili od 

***) Hi snut Titrtoruiri morcí, ijui n BulKarorum (íubdntiubiannnira 
Ili4)ríbu!«} eatľiins soluni tlilírnint, tyanň bi, ChriHtiiinonim titÍPm a.riiíloxi 
#4 in llumatnirii i/iruoctiml vilue Ľiilluin tratEiicti, rt. !i$pcritiit(íiii monitn ol 
vo^aui a»tiut! iii^lubilt* viveiidi (;*'ims unaciim idolis i?) siiis ahietrere, 
AfI. Vt, Kulhir: Aii)ú(?uiiates V. I. |i. 4. i'A. Krajnuľ litaatsvťrŕuík'šuag 
Un);arB6, Wicn. 187. 28. •557. Srov. luôj spis: Aipud a l-borsko. T. Sv. 
Martin. \ns^. &tr. Si a(<r. Ktorých cis. Mauntioi^ meitujc Avarmi a 
TnrkDtnir týcli cis. Len mcjiujt.^ Hnlbnrnií. íi^alanton; A inagyar hadi tAr- 
U^tiflŕhr/. Ittidupest. 1877. pae. 6. Cis, Const Porph c. 29. Avarov 
tnruiijtt Slovanamí. Dta Uúm : 

Slovania == A vari, 
Avari r= Jtulhtiri 
Krgo; Slovania = tlulharl. 
•*) Slotooský Lť-topts. V Skalici. IHSl. str. I0& a 106. 
•) Slmanílťŕ Slurožitnofili. V Pro/t». \^&^, U, 88, 
-) \Vťni»'*.l;ii n iť'*'^ Atmalos ItoUemormii. Progae, 1761, II, aú 
' , pag. 32 

I . i>"5 pflE. 308. 

*) Srov. preiloyJi] IV. /.úbutla. 



118 



Arpáikivýcti Turkov ťúi Bulliaruv len nárečím ^). Kreiu tolio meno 
Turkov Ticznaf'ť niirodnosf, ale nálíožoiistvo moljniiii'dílnsko*'), ku 
ktorómu nsiležfili zŕiastky i Koziin '). 

Aŕkolvľk Dobncľ neliol na ťistoiii dotyčno Turkov » Ilunnov, 
jakými nienúviiiiil linli Ko/ari, predsa mal týchto za Slovanov. Pohli 
ho k tomu srt/.natiiu nasledujúco dôvody: 

a> Angličan Brerevedus, skúnmUd starožitností na slovo vzatý 
a spisovattíl XVI. stoletia, jtočlta Kozíirov k Slovanom "K 

ľíl V životoiiiso SV. Cyiilla a Metodíi stojí: že k cisArovi Mi- 
chalovi prišli i!o Carihradu vyslanci kozarskí, ])roaiaťi. ahy Í m po- 
slal spôsohin'liu iiť'iteía, ktorý hy iťh poufil o pravej viere kresfan- 
skťj ; U'bo židia a nioíiaiijediíni svjíd/ajú ich k svojmu nríhoženstvu. 
Cisíír poslal ta sv. Cyrilln. ako spôsnlmúho k tomu iititela. V čom 
záležala tííto spôsohnosťV Nieden v jcdio vysokej uri-unsti, ale í v zna- 
Iftsti mluvy hulharo-sinvftiiskť}. Prŕive to, že sv. Cyrill prostrif'dkotii 
nduvy slovanskťj dorielil medzi Kozarrai úspechu, pohlo Rastislava, 
krála moravjskcho, k tomu, í.e potom tiež ŕJadal ch6m Michala, aby 
mu poslal Rhvvíinskych ucitelov, ktorí by hj medzi slovauskými 
Moravanmi to vykonali, Oo holi vykonali mcdíi Koxaramí '*). 

Tieto Dobnerove dňvody sú síce dosť závažné, ale predsa ue- 
dostaŕnjii k presvedíeniu protivníkov o slnvanskosti Kozarov. No, 
ati aj ini' dôvody, ktoré to tvrdenie jeho upevňujú; a PÍce; 

a I ("isúnivi KoustantJnovi (IMí'l temer súčwsnrt (1H>7), už vinc- 
kľíít spoiulníniá Kiiifíti .Stepennaja poCíta Hulharov a Kozarov na 
Potisí k Slovanom ""). 

p] Ibi-íilrini ihti Jalťub vo svtijoni, cisílrovi KouKtíiidínovi liež 
temer šúŕasuom i"esto}nse fo. r. fiiiO) p(Ŕe: „Viifšina kuieruiv severu 
(ktorí sa ujedzi Slovanmi osadili), nííaiedkom svojho smiešfinia ssi 
s nimi, hovorí slovaiií^ky. Prední z iiieh sú Trsjkiu (?), Ougliiii (Bul- 
hari v Oglul. Peŕeneži, Rusi a Chazari"}- 

Y) Tupľí v r-ebetlii fili Hullinri delili sa len uárečíni od Cha- 
zatQV'f a cisár KoustJintin, ktoiý pri Slovanoch užíva slov slovan- 
skýeh '-), píše, že Arpdd ako knieža zdvihiuitý bol na štíte dJa 
zákona (Zx-jhk^)) Kozsirov ''). 



^) Chazaroľiim lin^uam (Cabari) i|>íos Tmeas ilucueniut, habenttpic 
etíam hodie eamdpín (liolcrlunf. Const, Porpli. c, 39, 

^) Tiirt^arr. quťmpinai nd manuní superstitionem traducere, Turctim 
facere. Les. mon. nji. Mi^nc ap. 2239. 

') Prampiiy dr'jitj írskych I, 11, 

") Annales Ilasíok II. jid Ledorem, 

"t Idem m, 33. 

'") Eo tpaípore (S148) Iribtitarii (Rnísis) fiierunl , , . Iíosnri, Bul- 
gari ad Danubíum, Uiiigňri albi. Czŕťhb Poloní ... hi omnes olim uno 
noniine Slauoni ilicebanlur- 

") SlovŕBíky Letopis V, 106. 

'-) SlialoíaDtcs, vvlíp^íjfici na slsahí; patakladion. prekladíšte ; 
baittdŕs (blaffdfs), blofivý, pnlcstris Const. Poridu ap. Mignc l. 113 
pag. 173 n. 11; 17t5 n. 28; 244 n. 94. 

'^j Erflnt inler ipsos {Tui-ťas) loebedi i'3:£ŕs"0"- soleuíii Cha»a» 



s] Na Potisí bývajúci i Hulharí i Koztiri íueaujú sa ii Byran- 
iľ ''m I krt III i: ii'dii juko Bulliiiľi, tuk i Kozuri delili ťa oú \hh\- 

ií ít )iIovanský(ii Hiillinrov len lunlíouiinl.íiiskyin ( tiirť'ckýmj 

ii . om '■*), nie ale inluvoij siovflnsknu. T*nivii<'iK!<lohij»_* je, že 

h: .nzari niähomedííiiskeiio náboženstvu iKabaril odtrhli sa od 

ostatiivfh Ku^aroY a pripojili sa k Turko-Hulhtnom *'). 

Hebrejský list Italibi Ctiasdajft ku kľálovi Kdzuiov, ktorý (o. r. U92) 
pDiiluvia, od Židov šjmnielskycU vyslíiníj, niesli rez fierraaniu a lUemie 
uhoľskýdi Sloviumv ((iebuliin al Sklab). a potom oddali hu Židom 
v zriiii Afíarenoii (Ilflní-'rysi. Turkov ua Potisí (. aliy Im títo puíílali 
i\«-\ dŕŕJivy byzaiitijiskej díurn, dniskí'j ŕírťckpj), Uik že by m ten lišl čez 
Iíulbai-sko dostiil do nik kríila Kozarov \mú Azovským itioromy 
bývaj líc i dl, Depoukazujp ani na to, íe kľáí Ko?,afov azovských bol 
/.ifiom. ani na to, že Kozari boli uárodom židovsikýTii. HobrejCina 
nriinla nánMlnA, alo len rabbinskii a liturgická raliiva tých Kozarov, 
ktorí b(di prijali židovské náboženstvo '*); národnii tnínva Kozarov 
bola slovatiskií, u síťt;: 

a I Mur|thí v dieb^ f* [innovaní Mabumedtínov vo Špunii pripo- 
mína list kráhi !r?lovrtiiov ku kalifovi v Kordové"): Itídn naopak 
list Cliasdaja z Kordový bni poslaný do Kozarska ku královi Slo- 
vanov, 

Npbola-li pôvodne Spania slovanskou '*), bola ona potom v mori 
slovanských MuliotiK-Miánnv a Židov. .íako sa ta dostali, ncnie do- 
ftUitot^Ľc obJHsuľUOj to vSak isté j(!, že Slovania /a <llbý cas hrali 
svoj zilstoj vo JSpanii. Na archiitdo^íckom konj^rcsse r. IHH-I zisteno 
boldv že slovanská liturgia utlr/ala sa v Kortlove až do XV., áno 
až dti XVin. stolŕtja. Bola to liturgia fíotliica, vlastne fjotica íili 
í<' "i Jej Sa pridŕžali tilajiiolskl níiiísi (Monaclii nijíri), 

ki i-anii pnCiatok vzali. Vojsko kaljfa \ Kordové zii- 

ležAÍo zo Slovanov. Kreni toho boli vo iípanii Židia, ktori sa na- 
zývali Zámorskými Židmi (Judaei Zamorenses). pouevá'- bývali Pale- 
stíne ua zájjad, za morom. Ti Slovania vo Špauii boli bez pochyby 
Vandali; lebo rieka Vandalus =: Visela, a tak Vandali — : Visclavini 
eih Sclaviui'*). 



roroDi more ei ľúosuciudiiie itaxa'^cv'). Const Por]>'i' ^- ^9. Tkintu ni- 
Icli k nÄiľíiu Tiirko-rfuUiarov. toto ale k aiTcuu Kozacov, 

'*) TtirconiM) uiurŕs. ({ui a Bul^nrorum (Mifrdnntibionoram laoribus) 
ťatenui. milum difTenmi, r|iiod lii, Clirísttaiiorum tlriciti amplexi et in 
riiniínum ibyjuinlinura) vitne ciillnm trudiirti. vi ««pŕrit»tetn monun pt 
vauum ttt<íiií» íii^talíitc vivpiidi (íeiius urintinn Idolis i>l suis abirccro. 
Leo "sapipiei (f yllK 

'^1 CHl>nri o riinvarorum iíí-iile desrŕndutit . . . fuKietitRs ad Torťfts. 
Crtft«t. ľorph. f. 39. 

"► Biel(>W!<ki :Mtjn. Pol. Elj^t.l. &U. Stov. Prameny dŕ-jin íeskýcli I. U. 

'^1 Othfr Ambassies ínived . . , one froín ibc kin>; oí the Slavo- 
nisfts. ľiili ' Hisícjiy of tl>p mabotnptan ťm|iire in Spain. píg. tOl. 

'•i i ar. Wien. 1887. Nr. 27 S. 6. 

'•j Sit>T. nnyc íMnkjr v PArlamenittr. Wim, 1887. Kr. 29. S. 7j 



!*> 



C) V časti A) Jazyk Bulíiarov* m\o ŕítali, že Rlnvania nHiúh 
vábíný i'itok na slovanský rh Iíulliaiov vo vojvoiistvo henpvcntskoin. 
Jakí to bítli Slovania? Slovanskí Vandali. prt^Älf ta x Afriky, kturl 
viackrát ŕinili podobné útoky na to vojvoiUtvo -"). 



-**»- 



Nevdak, 

ijole môj, Pane môj, ako to bolí, 
pracovať, morif sa v národa poli 

bezo mzdy. reptania, 

a ncmat uznania — 

hoj, jak to buti! 

Bože môj, Pane môj, ako to páti, 
kcd svet ten zmeníme za úhor malý; 

pšenicu sejeme, 

a kúkoT požneme — 

hoj, jak to páli! 

Bože môj. Pane môj, ako to raiti. 
keď svojmu život iláš, a nn ta hani. 

Svoj svojmu neverí, 

odsoti, uderí — 

hoj, jak to ranil 



Fr, Irhattrk. 



Pieseň. 

Nrdychtím r.a lígotom zbta, ncp;iclitim za cvengotom striebra... 
A čo blýskalci by mi rýdzeho zlata mnfJístvo, ako hviezd na nebi 

.širokonij 

1IJ89. Nr. 39. S. 7; IttMU. Kŕ. 32. S. 7. Slovník nau<Jnv X. it7. Mijíitr 
Fatrvl. lat. t. 31 pni? 11^5-1167. Mojo ZaKady drjeVi^nč. V rrttstc, 
1888, str. 23. lifinilurenm dcstrucbatur a Wandalís id est bliivis. Cliro- 
nicft IlrMncní.Í8. lletír Mfibomii Ilclmrstiidii, 1088, I. M. Klnviurn. qui 
nunc Wislft voratus, WjiTulíirn vorttHľtiiiL Sií-(|uri dictitni rciímiíii Wan- 
daiia ct p(i|íul(t« WutirluU. Chroit. riiriútitm OUlttiliur^ťUítJuni. Ib. Táto 
kronika ítltsímŕ plSe o Vftndaloi li v Spatiii. Lexicou ľenarii, pag. 815í. 
JánaKoIlúra: llozpravy. str. 272. ^afiJrik i StaroiitnoHtl. V Praze. 1663, 
II. •I&7) proti slovanským drjppisrcmi UP*liľe mať Vandalov za Slovanov 
pre ii'h ukrutnosť (?|; »\f Jagiil dobrv jKiznamrnal, že (Pto ncrozlirniujp 
o irh národnosti. 

***) Puulns Warnffridu.<» dr prstí* hoojíoliflrdoni™ lib. 4. c. 46. Captia 
vŕro (*rnt urlis inií<-níí, laptiHiat! osi n Vundalh íívc Afris, el vastata. 
Conut. Poriih. t. 113, pa«. 2H8. 



ô by SA ru?:pbn)cnil duch môj ? A čí by roxtrh.ilo .smútku 

Hushi hmlu mi ĽveiKlžimie striebra, čo hy som vládiiul n.id tolikym 

Že by zim \<^\if* mnhu! tuhý závod viesť s fuČAiiim vicJiricc? 

Qovcííc! n i ti /.á[)al blaha utešený ani vtedy, 

Na nivicb 'h kfd ti /bťoncje žitných stebiel viacej, 

Ako v úbočiiiach J aticr kyi)riiiy kolike hajno hlavu zpina, 

Ita ak len starosí liiLulná bude ublietiií temä tvoje, aby 

ťosváŕal si šťastne do st<>doIy prcbtihaté rolí plodiny — 

Z večera ncpnložíš hlavy pokojne \va perinku mäkkú, 

Na úsvite neotvoríš oči s občerstvenou mysTuu, 

Lebo sen prctažký í.i trápil ; nebesá v/.búrily sa hnevom, 

MračnA sadly im n.i obličaj; ohnivým blýskanim svictily im očí; 

Pri straJDom rachotcni hromu v podobe kamencu privahí 

Mctaly svoj ukrutný jed a srd na úrodu tvoju a 

Carovnc chvejúce sa lesy obilia obrátily na pusť, 

Veziuei za pravdu sna svojho predzvesť — a tak starosti vták 

čierny 
Stilc si twjdc hníexdo v hrudi tvojej a p^tzúramí driapaf 
Neprestane ta . A čo si počneS vtedy, sen tvoj splnenia keď 

dôjde V 
Radostí íiarívý Ilk puiok prudký ked polárne sĺz horkých? 
Jcstli 11 Hov;po<luia a v láske Tudi nenajdei si pavczy, 
Pr> čcr\u. ktorý pásol si na koreni kvíetka, 

Al' -l a s ním r. pod/emnej tmy vylklbli 

Na jteme površie hj červa, aby tam záhubu vzal biednu 
Na hrudách kto roakoš hľadá — ked mu ju mz zhltata povodeň, 
Ncvráfa mu ju sixy, čo by narástol z nich val Váhu hojný. 

— Ale ak len smidočku máš chleba, a tú milosrdenstva sldčkou 

zmáčanú 
Ntídzneinu s vdákou podá^ — blaha n^ore ti álztčka tá splodí. 
Človeče ! ale ak si aj preplnil ohtainým klasom humná priestranné, 
Alcbu do sypárni nabrals* čistého ^rna viacej, ako 
Piesku koľko nanosila Uelá na obidva brehy. — 
Do ^rdca neskryl si si blaha drobinky^ akn zrnko piesku, 

" ' me nciinjníkovo oko; neprestala síef pliesf ruka jeht> 
. tažsiit starosť .skydne na tvoje nevládne sn plecia: 
Fužiaru dn hlt^vélu) paitcráka ie si stravy nasvláčal, zlodejom že 

si hody pristroj íL 
Otrokom váč>ira budeí, ako orol, ked v Ú7.kcj klietke úpie 
^rom utTvzncný. Lebo ked sa zora usmeje 
Z večera, lebo jc rána, — s túžbou ohnivou na skalinu mys,H, 
K'' nika Tatier slobodného uspávalo ticho vtceme 

A 'iil očkom vysmiatym; — pri vetre jak vatra 

Rozpali sa «rdce jeho nátlejou, ic ešte zatrepoce krýdlom na svobode 

milej, 

— Chcc3i-li najítt útočiStc tluSi, srdečne zapáľ obeť lúbu! 

Leí nie ako praotcovia nuAí, ktorí pálevali jahníutka a klasy — 
Ktorých zrak biihumilú vhei uxicral v rovnom letku dymu, — 
A\t tKÍel ubiedeným i poichoafiia, nicDŽ fa obs>pat Hospodin, 



m 



Ro zožni v srdciach týchto ohník vďačností, — bohumilá zažneš 
Zertvu a Inút bude k tebe blaho, ako k letu teplo. 
Človeče I odhďĎas si pravé bohatstvo, dychtivo keď sháňa.š 
Velký počet oviec do preohrorancj už čriedy svojej 
Ďaleko padá krásne slnko od xeme — padne ďalej poklad 
Duši najcennejší od teba, keď myscí tvoju len tá chladná 
Myšlienka rozohrievať bude, aby 5i počet stáda svojho 
Vyrknúť nevedel Bo videl sí, že v pravej polovici xímy, 
Siiaiui keď navalilo kopy, všetko kcrf do tuha ;:anir/jo — 
Jedinká noc t — teplý zavial vietor, prišiel dážď a 

V blkot sfiah preaícnil ; ľad voda prejedla: i hneď, akokoľvek 

V jašení, ostaly líca zeme pusté. 

Na tvoje stáda, čriedj' tie?, tak rtáka7.a nečakane sietí : 
Zhynú ovce tvoje, a čo bys' ich viac mal, ako jamnická chrást 

chopkov. 

— Nie, nie, ja potešenia v stádach, v stodolácli preplnených hľadať 
Nikdy nebtídem; odvrátil som si srdce ud márnosti, od rozkoší 

sveta mizlých. 
Nie, nie, ja za ligotom ^lata, xa striebra cvengotom sa nedreni. 
Za jasotom lásky čistej, za Iiibym ja hlasom lásky ba^Jni ! 
Rozpáli plameii lásky aj hrob ; usuší biednym oči slzné ; 
Rozohreje kmeťov, ktorým temená srieň biely zapadol. 
Lásky hlas prerúbezný^ ako milený slávikov žahn hájik, 
Obvesclí srdce zahalené čiernou zarmútenia nirákavou; 
I,.ásky hlas preúprlmný družku života prezradí mi vernú. 
Ktorá osládzať mi bude horkosť života dní 1 
Nevedie láska ešte tuná na zemi do ro/kngí neba ? . , . 

— Rode môj í ty od počiatku sveta oheň lásky níctiš v srdci svojom, 
S ochotou nief ho stále aj dnes, oddane opatruj ho, aby 
Sberba nepriateľov nerozcíiytala ho, ako vlci stádo. — 

Lebo svet nenávidí svetlo tvoje tak, ako sovy úsvit, 

Ako noci tma, — dňa vidno ; — prerailé je ale Bohu, ktorý vyvolil 

ťa za svoj národ. 
Dŕžavu nevyrval si preto, lebo preč zavrhuje láska 
Panovnícke žezlo, také, aké je dnes, -^ za čo Hospodtnu milý si; 
Začo on, spravedlivý, cestou tísíc a tísic rokov dlhou 
Povedie ťa a dá uzreť budúcnosť ti skvelú. 
Slniečko každodenne keby nepláto na vj'sokom nebi. 
Život žiaden nenachádzal by sa na lone zeme. 

V národoch ľudskosti cit umrel by a ver' by konečne aj vymrel. 
Keby teba nebolo, tnôj rode 1 ó, ty slnce sveta ! 

Pristojný láske tvojej hlahol sladkej je slovenčiny — ktorá 

Preniká nie srdcia len, lež bezcitné aj kosti. 

Splesaj mi, národe môj, splesaj, pokladmi drahými že vládneš ! 

— Ja dňom, nocou plesám, chx-álim Boha, že som synom Slovenky. 
Splesaj mi, národe môj ! svetlo sveta ty ! lebo láíika tvoja 

V jedno spoji celý svet, 

Ktorý pod vedením tvojim f»láviť bude Pána vsehomira. 

Plesal, národe môj í _. . „ 

' Báí<míl> 



Na Čiernej Hore.'* 

r riSli sme za mrijím iiriateloin. Colá nxliria Pŕrlpla pr^d dotiiotn 
okolo Micbftjla. Holo icli asi 15 — 2l» osôb, lelxi našli sme tnm i 
drorli fitrjkiiv Mirhai!o\)fli s dietkaini. ťVrnolioiský rottinný Aivot 
je j>atri;uThálny. lUniinu. tijwijúcu v jednom douíe. típruvuje oloť- 
Ak niii hralov, oni obytajiir ljý\!ijň v tom istotu dome, Itni bo pre- 
delia stenou na ilvuji-, alľlio v Mf/kosli jeho pustavíji nový. Todo 
vlas^tnl l»ratia byvaju vŕetoi spoiu. Ináŕc sú obyvatelÍH jednej dediny 
ohyŕajoe värlci „bratia", lo jest briUníci; jedna dedina zväčôn po 
cbuili fid jednelio praotca, sň (eda vSetci v i-odine, a iiieiiujii sa 
.IiratRtvoín", Twk lirt \*v. Micliajlovo btatstvo: Vnkŕeviéi, sú f.ieste 
pokoU'nie jedného pintitťzi, a dnes jott je vraj ^tristo puŕiek" í3iMj 
»o|okov>. iVIri I>[rtíevina 8Ú fiflinf VnkŕevicM; každý mri svoje knjtiif^ 
nteno, okrem tolio, aby ho rozodnil ii od drusov, nosí aj meno otcovo; 
Dn pn olet'. je Mitíir, syn Hadoje. vtedy tohoto menujú Radoje Sli- 
irov, ľetai Í)urov atď, že Vukčevié, to sa uä rozumie. Niekoľko 
takýchto bratstvi, titla niŕkolko dedín, tvoria fdemeno, a obyŕajne 
i nnluju. Také je plenia I^PÄňaiif^kŕ íLeSanska nališjai, tfah*j sii väŕSíe 
plemená: Knéi, í'tjM-ii. YasojevN'i, Ujeíopíivlici, Cuei, Martiniŕi, Oxri- 
niŕi. Vukntiéi «tiJ. .Ta som bol v Lešanskej naíiiji. ležiacej ja Ceti- 
QJDi, bljyo I*odf:oriie. a líol st>m v dedine Draževina. 

Sedeli pied domom, na kaiiieňí ch, len Michajlo na trojnohej, 
nízkej s^tolici; ja som povedal /a kontmandlrom „dobro veŕe". oni 
HÚ odpoApduli: „dobra ti sieea" a povstíivati. Tu mi kominnndíľ 
ttkM pn'dstavdvať ľíulom celii rodinu: „Toto je Mlchajlov otec, toto 
maf, tiilo si rve, toto sestra," a tak všetkých raiEoin. Ja som sa 
B nieuo^aiiým objal a I o/kal, on mi povedal: „Dobro došao. kuko 
m', a j« ííom: ^líoljc te naíao; dobio idivala Hogu". Ked som 
|ireftiel Cez vAetky niky a vybo/kdval sa so vgetkými (chlapmi, že- 
nami, s dievŕenci, babann, prestriľlj i mne koberec na takú nizku 
stoliŕku a posi.dili ma na Au k Mi<ljajl(n). Komniandír sa odobral, 
>« Rm sa mu poďakoval; šiel, prfsne mím nakladajúc, aby sme 
zajtrn priSli na polirab. 

Videli títe rodinný výjav, ked žiak vráti sa zo fikoly do svojho 
linifxdfl, ako bu oblubnjú, hladia mu po vôli robiť všetko, Tým 
vine toho muselo byí tu, ketf Michajlo po šiestich rokoch prvý raz 
Vrrftil sa do svojho rodinného kruhu. Urnílostená rodina nevedela, 
in iii mA poi^af s nfm, n ttiňa tiož Imeí oblúbili všetci, že im vraj 
budom nahradzovať toho druhého, nebohého syna. 

Zo začiatku sa e&týchnlí a hitli, že ma nebudú mňcť prijať a 
uhostiť, ako treba; ale som im potom vysvetlil, že je mne milé 
prÄve takto, htatiám takúto prostotu, chcem Žiť celkom lak. ako 
oni, že som sa tej .panštiny" už zasýtil ikeby poznali moje po- 
hodlie, iiežitidHÍiv by Ml im z uHio!) l/upokojili sa, a pozdrj.š{e ma 
pre moju v«^!ielosl, volnosf radi mali, ako vlastného syua. Hovorili, 
te tua VÁn Bob poslal im na útechu v žalosti. Celď dedina ma 



Sliiviuukč ľúhTidy 1ÍKI9, str. 66t ■ d. 



tibfiiliíla, a vSťtť.i tvnlili, žŕ im fmde ľúto za inuoii, ako za svojíiri 
l>rat<jiu. A obzvliiSta získal som hí pciazeň u ilievčeniec. U riidi 
8 liievf'atini málo sa zaoberajú, do rozhovoru mužov clievŕatá niÍBÄa£ 
sa iiťSimK musia )l>a lobit a posluhovať každému. í'ri'Ŕla to k (^erno- 
Ititrcotu 0(1 Turkov, s kU)rýiiií uiali mnulio stykov, a až podui'B bý- 
vajú na Cii'rnej Hortí aj Turci. Kei Úeruoborcovi dievŕa m narodí, 
bovoil sa o ŕmiu, ako o kozlíatkit, alebo inom zvieralku; ani ne- 
povedia, že sa imiodilo, alo sä „bnŕilo" (vybodilo). A ja som o diev- 
ťeucocb iuak smýSlal, venoval som etti toTko pozornosti, ako i nniÄ- 
skýii). N'enavyknuté na to Cerooborky bo I y mi vrfačné, žo som sa 
8 nimi shuvárai a žartoval, sympatisovaly so mnou a vždy Iiladaly 
príležttosí, aby mi tú sympatiu dokázaly vši?lijakými maliť'kosíami, 
domlSaly mi ovooin, atti. 

Už sa zotmilo, a iiaát staréf pripomenuli, í.e Ijudo dobre /m- 
večerať si, ľ'reto príbuzní odobrali sa domov, a my siiio voSli do 
fiomij. Opťäom vám, cteuí ŕitatcliu, teuto dom; Ď8tatn(? domy väetky 
8Ú taká Í8t^. Jť vystavený z kamenia, ktorí* je im oniazané ani 
zvonku, ani zvnútra, ale sú len také cliraplavé, iiobladkf* steny, ako 
sa utvoľily od naBkiadaiiť'bo kuukeniu. Vchodí {ja otvomm, ktorV 
vyzerá ako uaŔp dvere, len že dvere namé r.bybuji'i, len v zime ich 
osadia niyukií z dosiiík sklepané. V múre sú nechanií dve-trí 
diery miestfi oidokov, ale skíft tam nieto; tu e&te nechodili uaÄi 
sklári. I'fMlíaba je í'ierna zem, a povaly nemajú. Tii nahradzujú lou 
bolé hriadky, a nad ninti sa dvíiia ('reiiový krov. V jednom kúte je 
ohmsko. obložení* niokofkými kameňmi, a nad nim visí iia retazi 
o hriadku pripevnený kotlík, ktorý m móÄe pudía potreby .spustiť 
alebo zdvihnúf. Komína nemajú; to trochu dymu vychodí oblokmi, 
to jest dierami. Niirudic pozostilva zo starej skrine, z rámu na minky, 
7.0 trnch-Ätyroľh trojnohých úzkyeh stidiŕick a dvoch (mstier (kde 
j«* rodina menÄia, uspokoja sa i s jednou i. ľostoí Je fo najpriraitív- 
nejšia: na Atyroch nôŕ.kat-h dosky, na niib trochu slamy, na tej 
dva-tn st;»ré koberce, ktoré ftami tkajú z vlny, — to je všetko, 
ľostel jo dosí Sirokii a R|)ítvajti na uej i^tyria-piati, i oelťí rodina. 

Ďalej stojí hore na hriadkarh velký, hlboký kôä, obleiiený 
blatom, v ktorom držia obilie, Vždy žartovali, ketľ som sa pýtíil, 
naŕo je, že vraj v ňom nosia tureekí' lihivy, ketT postlnajú. Nad 
post«'b)n na hriadko visí dŕzavíiá ílinta, aiobo aj ä -íí, día toho, 
koľko voj.akov ji^sto v dome, A ponevsíŕ sú vojaci n nich od 16. 
rokov do tiO., môže sa prihoiHC, žo jo v jednom dome vojak starý 
otec, syn a vnuk naraz, ľlinty, ktorť? dostali z liuííka, uieuujú 
„moskovkami". 

Pri tom jest eSto okrúhly, nízky stolík, .tiivulin", ktorý hmd 
predložili pred nás, čfm sme vslújíili. Naveferali sme m kozieho 
mlieka, k\mv oni menujú rfímiHou, n syra. To sú ícIj nnjobytaj- 
nejsie jedlá; za tým jtnbivaju najviac mäsa (kozieho, ovŕieho). smo- 
tany, vajec, a to sú vSetky i<h iKikrmy. Mrkvu niektorí poznajú 
día mena. ale o petržlene. pajMÍke, kn])ustí' nUl. neRlvehali. Prelo 
ani nevarievajú skoro niŕoho. ťhtieb jedávíýú vôade kukuričný, len 
zriedka péeniÍDý. 



186 

To voí'ori nás ulrtžili spať lui jcduii takú in>stťl, a síce nán 
f]Tor1),8 Micbajlovýiu inlailäíni l>mlam. ti po^ilctjáiel uhol k Di'tiii i olec. 

IVi'lľuiil Prt ni1)ri i iH'itŕl ilraževiiiský, aJe že sme my priali, 
1 li a liiliol si len tjik na xitii. <> tomtn 

! ' ' . .. Hli tni H'. Je ííi't-ro^tiý uibulík / plemouu 

ikutov, Hkonŕ^il Äesf gyiiinnsininych tried a tii loky liohoslovia v Uele- 
Ibmile; ŕikivek vzdelaný a príjemný. Za farára nStp npcíice íst, že 
jŕ intadý a plat luá istý i takto (íi<.N) /J, rofne). Tak diiistaí sa za 
oéiU^Ia tlo hntžvviny, a v(*fíiii lacno tu žije. otravy niTiiá nikde^ 
'to j«í!!t všudc. Ôblitbili si lio, u tiik Iju opatrujú v.setci: kťle ho za- 
^líhot! pylunluir, tam aj obeduje, kde večer, tnin prenocuje. V teoto 
Večer ostal práve u iiás. 



Už som mal výhlad na dobrý oddych do ránn, ale horký maj 
iddyolil Clm sme Taldt, prišli suíiedia a priatfdin navStlvif iiAs. a 
, ííe nátStevy trvalý asi do polnoci. Zase sa s každýiii ruknj, objímaj, 
odpovedaj na tie isté otázky. 

iĽino sme nii^ nehovorili o tutn, ako sme spali, leu snie st 
s Mirhajlom v ten veíer nakosili sviežej trávy, urobili ume si po- 
; m sme už tam spávali, aby sme — reku — 
uatť'j n od, 

Josff Jloliibok. 

(t>ok(iiiS«ntF,] 



Slovenský jazyk, živá starina. 



Ľudové obyíajo z D. Hriŕu^'a. 

Pod&ra-. J. Kruvňánsk^. 

StaraMiŕ mdjar. Jako som »poiiiínal v Sluv. ľohladoch 11K)2, 
j^fiSl, obyny tato zanikla celkom. Pamiatka jej žije len v oa- 
' jiia'j piťsiii : 

tlAj, KuOenko. báj, 

Trít4ine ci máj. 

U spodku je rubaný, 

U vrfljij J t* trlianý. 

Iláj, Kuť-t'tduí, báj, 

Trhárao d niáj. 

Pri trhaní májov muzika i tanec nevystaly, 
Kí«f spomíniiiíHi tanec, zaznaí-im dva zvlAStuejäie tance, ktor*^ 
aj s|>evom. .Ii»den sa nienujo koéturkovit tanec, pri 
. Ȓijii: 

Povedz mi. niú milá, [: po^ľdic, :j 
1*0 ôeai jť v Krakove [:ov<?8. :] 




JjtrUJa lupenin. I^ponía. (upenlT ■ 
TJ»ie kti ,ug päpiŕt-k. i>ij.ŕĹ-t.k, iH-píj-ek 

To mosli pLoki. ,,|,c,Vf. ,,|.ciei. , 

Uderila deviau hodina 
Uvál Uhly ,J„ch IíospoJma. 
OjJatruj nás Panenka Maria* 
Oj>«trujte svetlo, oheň, ,by ...bôJ 

fudoin ékoden. 
Jeiiš Kristus buď iMwhvälea 
Ai na veky veltov atoen. 



BESEDA. 

2 ndrofln^cli pfe^nĽ) 

Bolv éasy, bojy. ale sa miouly. 
po ueáíhm rase minieine $a i ,„,- 
Jnmíkova nóta ,l,o,í, po .Irdinp 
líe<f sa Jmko jui.rje. ta uôla žaltyiiíe. 

Nebudeni ja pa,(a ^,» odrobku tnasía 



kcliy nie ten viiok i tá [tríohjrbina. 
TÍdel bycli MariAka, jako tráva silná. 



Za vodou, tu vodou, ale nie m tahott, 
pasiem s{ konfCky, nekúpim tráviŕky. 



Zbyniily bačkory otcovi z komory. 
a materí iUmy ^- nemali icb nikdy. 



široko, Jalŕko to vtáťa lettlo, 
i-o nú viera vei:cr v obloíku sedelo, 
Bolo lo vtáŕatko, bola to Marinka, 
to mi i'hme oi-i n ienmv líŕka, 

Kováči, kováči, veií sme vsotci Žraéí, 
prepili sme mecb} riiífom na |iositiechy. 
Ková.ii, koväi^i, t-íerua zem |io<! nami, 
nie jedno dievčaiĽo ininrkáva í& immi. 
Ani to oeboio, ani to iieniôi' byt, 
ž« by sme kováči nemali ;;a ia pif. 
Peniažky, toliare kdeže by ka braly, 
keby naše ruky na ue ne(robily). 



Hopaa, kM m&j. bopsa dám ti potom ovsa; 
bopsa, bop. do skokQ, podám ti ohroku. 
Porftneže ni, po^me. už mlm ^as prichodí, 
veŕcruá íorniŕka za horu /cbmif. 
Za biíľti nekná, za háj kalinový. 
drobná rosa padá na lístok lipový. 



Literatúra a umenie- 

IfárodopisnA mappa Slovákov. ProT Lubor Niederlt* pracuje na 
velkej ttaríwítipisíiej mitupt' uliurskvili Slovákov. V Sárodnýcti Novináťb 
(éíilo 6} prosil prillteío^ lujto veci. atty mu oxnanioviib oriijly u nedostiitky 
posledtiého popisu (z rukn ľJOO), meuovite x pubraiuĹ-Débo obvodu sloveu* 
ik^ho. Moppa ladu vehoi pndľubuú, bude » «kladaí a&i t 12 listov, oa 
ttAJiInm po dve stolice, a v knMej sluliei budú ua mappe vpísané itlo- 
ineui obci, majtitucb viac než iC/g Slovákov; pri obciach budá 
(ojúce percent Kloventikélio obyvuterstva 

bude prlloLou k ^lati<<tÍ4-kťtnu spisu o S^lovákoeh. 
Lubor Nicderle je viiny, prvotriedny uí^eiiec, z jtdio ruky 
lyjdp Ird vMei^iiť dieir.. Ale pri tom v iiejednej veri potrebuje pomoc 
od nás, ktori sme doma; preto proaime každebo, ku komu dr. Niederle 



128 



Hbritll by sa o nejolcé vysvellcnip alelm dála, ahy nui pomoluil ocliolno 
a akurátne — ako vo vcťi. ktorá je nai/i a uajvia*: jíjŕ nás rftbfná 
liwip. nm ÍHtc lea vítaná i pomoc iieJiadanä. Biva: ľralt*. Žižkov, 
HuMjví'clí/i 1 1 . 

Preklady zo «lovenĎiny, V paslr.tlnom énse pilní? prekladá zo 
*|yvr(Hk«';lio juvka .luvim Viiícriŕ, srbsky tlufhovnj' v KyvíVi, V Binuht- 
rom Kole, v.vítinationi v Karlovcinch, v iioviunliri dokonfil Letiace tiene 
Svcta/.ára [lurliarta. V iiuvniu roéniku tolm isi«^ho Ausopit^it noSli smo 
v jebo jireklade élíinck Daniela Lačnóíio Príspei'ok k lirofopisu Ludo' 
víta Štúra (Slovpiiski* rolifady 18'JÍ1), pri ktoroui rcdyktuf jitwníJmriml : 
„ľrispevok k životopisu tohoto vPÍkcUw Slovana burle aatijímal i ívrbov. 
Známo jo jeho dielo o íinvanskýľli nňnidriýi h pii-simi-h v preklade f Jov. 
HoSkoviŕa." HiiPif v imslľdujúeom (4.) ľísIp Hrmikovlin Kola zat-íoa sa 
povesí Máriina Kukiu-ina, Mtije, iste {iei v preklade päna Vtifprióa, a 
\ novo^sadskiim Ľntniku po tieto dni (v i!^htaťlt 12^-14) vyšla Fnputn 
dr. Jiina Jcsľnskélio. Tiež vo feuilletonc Bratiika leu nedávno mihlo sa 
nám prpd onuia i mano Somolickího. — V ruhlianskura Sforrnci tL*ra» 
tlači sa Ľorost, noveíla Svetozúra Hnrliaoft. V ungvárskom Lj*iku (Jlit- 
C'TúKii) pofl záhlavím O slavianskych jiizvkncli n litcrolťiraťli (O ciflUHn- 
CKilSl. JtllUSaxt. H .UlTťpaTyitUVM u) tretí rok vyťbtidi; Jneifk a Utera- 
túra Stuťäkov (JlaUKa tť .IHTepaTJ'píl CtODilKOBU) — podta knihy Jat^l- 
slava Vlŕka, iJpjíny iiícnitúry slovenskej. 

Robinson GniBoe. Itlii G. A. Grltinora spraiovai Andrfj Sokolík 
Drubť vydanie, b 21 obrazmi. Turŕiaiisky Sv. Slorliii. Tlui-ou a nákkdorn 
Knihliai^iflrsko-úŕaMiniirskt'iif) spolku. 19U2. Str. lill, Iŕí''. 

ffVéŕlm télft z mŕtvych vzkŕlí^nl !«< Vjíbcr pohrcbnýťh re*M, ktoré 
pri rozliínýth príležitostiach povedal Jdti Simkovic, ev. farár hjbskjf a 
senior liptovsky Nákladom vlastiivin Cena 1 k. 50 halierov. V Uókéä- 
íabc. Tlftí'on kníhtlaŕinrnc ^Corvinj". 1902. 

Pŕifilowa a pfisJowne bróaóka a wubIows Hornjohtíiskicli 
Surbovr. ZIktoI a íhrKmad/í) Jan íliidf/srift Wjrftt^ l)<iijii<tin\ijl i 
\tudat Dr. Etnst Múka. Hudyáín. Z Liuklíidmn dr. Iv Miiki. IflOä í>lr 
y 14, Iti". 

A. magyarországi vend (asloveu) nyelvu irodalom blbUografläja. 
(Biblio^ľafia nborí^ko-sloviimkel literatúr}.) Irta Miliih Júttos dr. Kulan- 
tcnyoniat a „Magyar Kouyvszcmle* IW2. čvfolyamábôl. Uudapesi, Iy03. 
Str, 2e. 8**.: 

Frnnfišťk Hcrilfs: Malomestské hutnoresky. II. V í'rnze, 1902. 
Libníe rofnfk XXXII, éípIo 6. Dr. J. L. IJrdtna; Vlaatal silou. Román. 
lábuifi ľoí'nik XXXm, <». 1. Nakl. F. J^iniát^uk. 

Potmôohut. Povidky a kresby i Pohorí. Napsal Karel A. Rals. 
hrnhé vy dani. Xakl. F. Simiŕok. Cena 2 kor. Str. i;t2. 

Pravek. Ústrední lt«t |)ro iiracsbistoril a aothropoloffii xeml če- 
ských. Vydavatd a redaktor 1. L. ĹVninku v l.'U. Ilradi^tt. Ib03. Číslo I. 



ÍÁntárvň. 

ílájfrnii. ľriilľ rnil tia víetko, — A. M v /'. V jrle t nickturom fii*l«. 



Rok l0Oa. 



soiit a. 



Slovenské Poliíady. 



.rp^^ 



Dom v strání. 

!*oveaC 

NApl«U Martin Kukučín, 

m, 

Sit« u flefa a 60 na nej bolo. 

ilorútliosC afrikámka rozliala sii po obede naii na.Min rozvfiselp- 
Bým mestom, 'ľnmer nikde tťuiiťky, ani potí samými domami. VSade 
«tna', žhaví, nt'milosrdué, ako by chcelo vypiť i ostAtnii kvapku 
vlahy r. vyciv4»nRJ, vysušent.'j matky iícme. 

A pri'tlHa uťfíľfdť iiitíomu rut um, aby sa „hodil" ľh hodinku^ 
ako Iw vyžadujte pľirod/,ern>sÉ íiidsku v takťjto Imiúcave, zvlúšti* pu 
obwU', ftku bol (lueSný. Údy ti otažojú ani olovo, vlíka padt^u, 
obletuje ťu sladký sen, hoc sa i trápia a uapiiiaš väetky sily, 
aby 8Í držal ot^i otvorení^. Pozorujú moravo^ vytreštetio kamsi a 
obkíuŕ:uj<'> iľ.b liirila, v ktorej sa všetky predmety pinniešajii. Na- 
o»tiitok ti nepozostiiva, ako podlabuúf a s ťažkým vzdychom /avaiií 
aa do nítrucia Uk sladkých driemot . . . 

No kto by dm>s spal! Sotva sa vstalo od stola a pochlípala 
&áJku ŕjeniťj kávy, jedenkaždý strasie so seba driemoty a hybaj iia 
námei^tie. Celé mesto sa tu hemži a tmoli med/J Šiatrami, dary sa 
kupujú, vydierajú bez ostychu a bez všetkých boŕiiýcli ohladov. 
^ieto »' ■ int ani únavy? Vítetko je veseb\ hodre a živé. 

**; !íej rozhlaliolily sa zvony a urobily konce tejto trmo- 

mne. Náimstie sa odrazu vyprázdnilo, akoby ho bcd vymietol; 
tifelre sa zatvorily a svet vtiahol do kOHtola^ a l'.o netiaäli miesta 
dno, olíHtiipili ho v nekonetnom húfe. Vo vecierui, ktorá neti"vala 
dlho, mačina sn rozvinovut processia. Svet sa bruie z chrámu, vlni 
8A, tnátŕe KiMi) a Utiu, až kutieCne ^ai^Jmi &a stavut do radu. Najtía/ 
UK ' "prv Äkolské deti pod /ástavou, za nittii chlapi v no- 

k>> '■ po dvií a dva, kaíalý s voskovitou v ruke* ktorá 

fUiqtf^a svojiim mdlým ;;U.ým svetlom pod ojílepiijiicimi paprÄlekami 
Hinca. Za nimi kráCAJii mládenci s obrovskými voskovicami a po- 
cbndAamí v pestrý<;h lampáSoch, zase cirkevné zástavy v/ná^jú »a 
vo vzduchu mdlo <iviííriute do d«d.i, keif nefiikiie na ne ani najmenSÍ 
«ŕtrík v U'jto rozhorú('enej tisine. Tak pridu kantadúti ciikevnl 
t» nicMroHi Ivoín v 6ele, vyspevujúc tíahlyni, mocným hlasutii mooo- 



IIPIP^ 

lliiLMÍ /íl kťiazmi, ktorj-ľb jť* rfiy ftflf n mMin Kto' 
í doii Hoko v hIjÍvdosIuoiii iiluviiile, — xn kiiazjui kľ 
H Sor Ilija Zorkovic v íÍL^ruych šatiidi s tvrdým ktob 
ŕj ruke a v druhej Cicrua palica so strielornou massiv' 
!oa. Vykračujp ú pouialy, viížne, neabzeľajik sa ani v 
favo, v fio vedomí svojoj vá^ínosti a vyvýAennstí nad 
iBtnýnii íudmt. On je predsediiík cirk»*vn(^lio výljoni, 
gazda ciľkevnýr.h majtítkov. Na ňmn ]*' váetka ťaiľjia' 
Inosť, čo sa robí i nerob! v poli a ľirkevnýĽh viniduc 
níputqje vfno v církevuej piTnici, kýui aa. ueprcdíi d 
{Mľovi. Jemu je na Idavo vSetku, ío sa nacliodi v kosto 
Ätok [tud jeho rukou sú i voskovíce, ktorý tii liía toíl 
jtrebuje do roka. (in je tiM*h\ i sainŕj patrónky náSho 
9U sfi svereĽé vSt^tky Simrky, skvcisty, zauÄiiiľ»> a reť;i/( 
(O a prstcnť, ktorými je ilnes obgypauá jej sddia a k' 
' Ilija Zorkoviŕ drží v mocnej skrini, okovanej /ele/u 
btnom dome. Veľká zodpovednosť na ňom, mnolio p 
ia, ale zatn i odplata je nkvelú. Pri kaíiky processil 
kiyúce miesto, siínt, jediný, bezprostredne za fuddiicliýiK 
na wilélio svt'ta, priatebtv n nepriateľov, prÍ!Wtilv<-ov 
)v. Ako by .sa mu nenatlúvaíy [írsia sebavedomím a 
by m»vykraiV>val vážne a dôstojne V 
Za „preAidom'', Sor Ilijom Zorkovičom, prichodí m 
:ený všetkými ašeSiinui. I oo si vykračuje vá;íDe. a' 
>ka nie tak, ako sám preSid. Za ziistupcami ttbŕiiv 
resekiiiitií, lebo ženské uastedujrt v r>r!ilt*leiiotii rade 
b, neih;íjiic piiť-Sesf krokov ; n pviľstM'U, 

5Vod s [tu.škami na pleciach ki- , ujúi- oíítro 
slama" s oboch striln popri soche a popri kňaxoc 
Veľkolepá je t^ikíí processial A k lomu zvonenie 
bav<* na, všetkých zvoiioeh : fifrované, drobn*^, trasl 

rdc£_LJÚ&kJiU^^i^HÍi 



•^ 



irlB 

:llýll( 
i-OV 

a 1 

13 

i 11^ 
tde 



im 



oheí prosil íl fiíiili^al /dravip, alebo diikii druhú milost pre seba 
alebo svojich 'f . . Nit* div, }.e áln piocessic, jpj veHíosti, 

niidluny a dla i t účastníkov sn posudzuje, ii tioia vypadla 

ilnbre, aleho imnii'j dohre: čo JB vi^c nie laliostajtiú. K;i>.dý ineÄťaii 
sa tým vyuííÄa luul druhy mi iiievStaiiii, kcif j o v jclio moatc líeru 
ruÄchýrená na široko a tlaleku . . . 

ľrocí'Ssia sa poberá s nohy na iioliu njHiiiestitu ii kľútkou ulicou 
u UK'Stf), kdo na rovinke jo za8adt;iiý ki(/, na ttujnH'unotu pod- 
stavci, íJdtiaí naokolo promemídou vracia sa /.ase k mestu, kde Ha 
vnorí do tťsiijVíi ulií-iok^ ohradených alolto otujinými niúrami alebo 
prízťiniiýini, nevysokými íloniĽami. Ulice tieto sú nielen vymetené 
rúfe, ale i pusypané bielym pieskom. Na výstaviiejších domoch bal- 
kóny sú prpinenenó v hsíjiky voňavelnt kvieta, £ oblokov a zábľadlí 
vi- riť uleho pestrií pokrovoe. I težacké chalupy sa ozdobily 

k ■ sl;i\uusti. Nizky krov UHJediiej pokrytý je kvietuikaitii 

S re»eihiu a kliiičekaiiii; inde. kde je dievka na vydaj, rozprestrela 
na krov alebo i na múrik celú svoju výbavu, ékolskŕ deti už dávno 
Tstúpily do tesných nliíiek, keď 8kupina šory Andnjauy sa ešte 
len pohla zpred kostola. Elegantné sleŕinky ostaly na konci, ako 
vídy. 8n.<id preto, že sú tak ílaleko od Márie Panny, í pozabudly, 
tiy ' ■ '■ vlastne na týrhto miestach. Kým tam okoío sochy roz- 
liľi '.ddy i^pev kantadúrov a uad ziistupoin pospolitosti áumf 

licba modlitba, odriekaná dla OL^iek ružent-a: do tých čias medzi 
slečinkami tciMe konversjU'ia, pravda pošepky, chichot a hádzanie 
(lohladov na balkón Citaonice, kde stojí ilakoľko ndadých pánov, 
pojserftjiiťiľh na toto veíkolepé defilé. No treba vyzdviíinúí, Že len 
miUoktoni ra;i klobúk — najviac sú s čiernym závojom na hlave, 
ktorého konce splývajú malebne dolu prsami. Proti slncu nemajú 
sIofičDika, aíe držia vejár, zpo/a ktorého je tak zručne Šibnúť okom 
teoi-tum na slraim, alebo dohora, do oblokov . . . Kupci zostali pri 
svojifJt áiatroch, uo ked sa priblížila k nitu processia, hodili sa na 
kolená a pred suchou sa bijú ^krúáeue v präia. 

Zvony Sveholia n ^ " i prach sa dvíha dohora, menovite 
za oddelením ženstíým, , zpoza mesta durkajú v celých sal- 
vách a žor Ilija Zorkoviť in každým výstrelom zaviaže hri^ku na 
inúrko, kttirú nosí v rukáclt. K vôli kontrole, aby Suliajci nepo- 
kradli prach a neäli s nim zajtra na zajace a jarabice. 

A ua toto všetko ptízerá Matka Božia milostivé s výéa\7 svojho 
ttúnti a Syn aku v udivruí rozhodil Itm-luié rúčky s úsmevom na 
Qfitarh. Slnce pruží tmn odhora, zpm 'h hláv temer a tmavo- 

modrá obloha fucstiera sa akoby u;i naii týmto pestrým 

isvctom . . . 

Po funkcii ^ihinuly sa dievčatá pred kostolom. Matija a Katicu 
sú Dtcdzi nimi, červené, vyhriate po dlhej prccliádzke po úpcku. 

„A fJi si ho nedovicíllaV" vytýka Lode Matiji. ,Nedi by sme 
bo videly, ^n je za . . . A Ci si sa bála. že ti ho predchytíme?" 

K la ústa a mysli si: „, Vyplatilo by sa — akurát !" 

Nu prii <;. lult'í, tiliy nezabaabila se>tru pred kŕdľnin ,(lo- 

din^^i«k*. . . 



102 



„Npiiiit sa vždy kedy a oStc takto v IŕlP," vyhovíim sa Miilijn. 
pViľte, ž(i^ Hfi liTiiz najviar sUivia ..." 

„Ihii, to je únny akýsi ťhlid>," ŕoiiiit |)(n*i\ 

„Leu ke^^ jo liidyl" iívíihihv liľuliá. 

„O/Rj, djevcatťi," ithhísitíi sii Am.% „ri iiôjdiMiic na Lanoi-':'* 

„Tľfba sa siiytovaí!" 

„Poifmnsa prctibliect I" xvolata Lode, a obnitiac sa k IterciiSiaui, 
doložila: „ľrfdrte i vy — tn 8a vie.** 

„Kiitiľíi, tá inôíe," o(IiK)vwI<^ Malija. „\fno ihíihísIúľIiu, keťf 
joho tu niti/' 

„ViTU I A ktí) mu iJÔjiiii [iDvodat^ žo kí bulaV A H kí nie doma, 
iiuuätatok V 

„Ach, predsa — ueprichoiJl akosi". . . 

, Vidím ja, ie bez mladého zle/ /volala Auo. „Ale p inladým 
P6t« liorÄio!" 

„A t'Htc s takým, ŕo je vý:dy na roštovaní,** iiosmieva sa lunv. 
„A liiULim lu^vic ani tancovať ľ' 

„A kdu je tauecV" pýta su Katica. 

„U Bobkc, dušo! Vari ú /Mmúia. — nobožiatko!" 

Katicu [tohla prudkú pl«Ľom a odvrátila m. Tviír jej horí, ani 
ŕo by bola v pnlm^bj , . , No neodpovedit uií — iiiirjĺžka, ako padlft, 
tak prcämuela; míiloktorá 8i jej všimla, 

Matija a Katira ifely sa tiež prooldioťf, že už Iiíii pôjdu. Matijn 
mú. Satý, akt- nosievala, kým iiPSla do služby. Kalica \nú v>.ctku 
po móde. Ktikiívy má dokonale nafi.ut.iioťe.i)(^ v plociach, okolo brdla 
a uu Mdraili tulový obl,'iť;ek. K modravt'imu živótkn dobií^ [tri- 
Htanu Idadkst íiukiia jdavoj farby, /a píisfou hjí ligocii náramky a 
v tíšiacji ziiusnico, 

„ľtesene!" pocit vňlujt* staní .Icra iivcliítími, ol>rarajúr. ju ua 
všetky strany „I vcutula — a nn reťn/i!" diví sa mat<íľ, ve/nnu' 
do ruky vojAr, vií*iiici okolo pdsfl. HaricA tioi [lo/wá ua di<>vľinu. 
a vzdyclilo sa jej. Zi.*Iy lijídam na um ťasy, koíf i ona vyli^rala sa 
na Uuiec takto plná nddojí, ni^.ovýi^h výhladov a oi'-ak.lvanta. 1 .Malé 
iitkvd (íkoíu na svojťj tiajmlads*']. \k** to pestrt^ vtĺií^a vyleUdo 
z ľrrtúiovskc'lio hniezda! (Vlo sa mu zachmúrilo, v Itlnvfunu hudie 
otá/ka: ío, ako to budtí? A uajliorňia vec: čim si väĽíimi lilavii 
líínio, tým fažšio mu je nájsť nimoc, do klorťdiu by tsa dal zasadiť 
tento Siimiiý obrázok . , . Matija — ali, to jo uicco iiuMio! Ntinio 
taká svodná, to je pravda: no zato nieto v nej uic záhadného . . . 

„Len pozri, Mat<^, pozri ľ* zvolala .lora s oduševnením na muža; 
„pozri í'o povjeft na to?" 

„Ja sa nerozumiem . . . Ah' zas keby ziiviselo odo mňa, ja l>y 
už lun rad.5ľj pi* na.ísky." .V kťtľ zbadal, že sa nad jeho rečou 
zarazily a pozasUivily, on pokyvuje hliivou a tiež sa hnovA. ^VSetko 
to ti je oblak, dym — fúliiieS, odlotí. Nemá to smyslu ani pod- 
staty. A toto tu," chytil opatrne rukJv medzi dva pi-sty, „tut»j 
ftirnký vySe pr.iva a dolu tesný, až iiie pukniií; to ti je nie rukáv, 
ale skôr fiimka." 

Kiitica neodpovedá, (ľosi ju natbliotíí, aby p(diodi!a plecom a 



odvrkla : ,NotIi — ť« koho do tohu!" — no prpíii.'íha sa, duši v sebe 
linev a rozhorčenia'. No visdor tomu nwiiôže zahránií, afty jej ne- 
&rfll)ol z oka lilc'sk nad urážkou a aby sa uelisly slzy do olM. 

„Nuž »l>lt>k jť to |K'kuý, vcííui pekný," doložil Mate, „ale do 
mi'SLi a na paui-j dííkoj. Dievku, éo luusí ľ.hodíÉ do tior-y, uerti 
ani tiájuioiicj. A už je n\A Ink, vie Holi i »vcH^ 2c lulS podiel ju 
\ liorc n poli ň iiie v niostc**. . , 

Maf vypievadiift dicvťati na chodník pred dvorom. Tu poíephi 
Katici, /ob/orajúc sa, ti jii dakto nepočúva: „A ty si uecnej zato, 
dieťa nioje! Otec — ten ti je nÄ taký, toho nepremeníS.. Len sa 
ty zabav, kuriatko moje!" Pohladila ju po inäkkoui líf;i a vyzerá 
z brány, ako jej dievčemre, obe kriistie a milé, sfa kvet, specliajii 
najprv do útlotia a potom piotejSou stranou rovuy do mesta. 

Zamierily rovno k domu Robiiovmu. 

l'ž zvonku poíuť: „tra ta-ta, trn-ta-ta" huroioniky Cujjóovcj 
a dubas dľa Uktii a ákrífiauie dosiek a hriud na ptnlbilie. Itobicova 
izba je ti«]»it;(- ľopri štemieli stoja diviici, ženské a luu/.ski. hiuva 
IM hlave a v [irostred izby, na priestitre, ktorý by utohly siiadno 
pokryť dve-lri dobré pitstelné piadity, vrtf .*4a asi tuf,et párov. „Nc- 
xametajti", na to niet prii'stoni, vrtia sa na jednom niiestí^, 8o- 
cajijr jeden druhŕho. A s akým pôžitkom I Matu Mikuliri drží Maru 
tuh" a s t)duševueníni Idadi do puvaly. na ktorej sú ro/sialdo žlté 
fľ. ^te premoká Ce/ ňu. ked paduú veliké (lažde. AndrG Perín 

/u tu i tu na Auu, jej uhnivt- vlasy a jemuii bielu tviir, 

pOM^^tu pt'liiuui, a kríkue un tnuxikaut^í. „Zore — tvrdol Zore — 
upri í Veselá ti inajka!" A ked mu itaSimnijú okolo líca jej ohtiivé 
vlasy a ona pozre mu do oŕí tak oddane, ako to len oua vie: tu 
sa Andre oduSevní a reíio: „Keby ja bol kníf od Výdiodu ^ ja 
U vravím, ty bys' bola kralica!" 

Odrazu sa tnedzi tanečníkov zauiiešat sám stiirý l!o!)i«*a. Vyzul 
faík<* topánky, v ktorýeb mu je i Uik nepolindliie, a b'n tak v éier- 
ayeii kopirJach pustil aa do besni'ho Umca. Búcha sa do páruv, 
Bocía irJi na vSetky strany, lak že rozjarení ustopujii mu so smie- 
cliom a ptfkrikami, Človek \' rokoch, otec troch oženenveli syuav 
a dvoril neo?,eueiiv<h, o malú fh\ jlku je. ako by ho polial. Ale ou 
sa uedií, skíire a kričí: .'ľaktu treba — takto, babníct!" trhajúc 
fcm a Lnm tuí""U«i Kata ilamurtu, až sa jej vytriasly vÄetky ihliee 
X chochla a krátke vrkoiíc .skáŕ-u jej po rhrbto. „Pusíte ma, strýko 
Jty^et" bráni sa Kate, ,pusíte, pre líohaľ' No starý Joso Bobica 
^^^.....i.. ; .j j^]^^ jjjj uiidhadiuje e&te väčšmi okolo uej, sía medvoff 

Tu ŕ,a zjavila vo dv4*ľ/tch stará Mande, žena Bobicova: ,Jaj, 
pomrite ŕ;ertň, •'o vystr.'ijal Ale ideS uatoŕtí!^ Nuž í i fta ja mám 
pretrhuúf v de-saforakej robote?" To pôsobilo. Vystúpil z kola, 
!sn»ŕjuť «í a utierajúc uznojeini tvár, 

Katiťu tietíí výjavy oepozdvihly. Ovialy ju skôr ftlnisi nízkym, 
viedným a biednym. ...Ak tomu iá vAeobecníl radosť a spokojnosť I 
Taklo vyzerajri ieh záhnvy - toto má byť sviatoi''ntí nálada, kde 
mii <la£a ukriaí, odpovMnúĹ, kde má xabuduúf ua každodenné strastí 



m 



a trampoty 1 Stojí v týdi dverách bladá, zuii^euít, s odpornosťou 
v duäi, s linusením n strachom , , , V týcJito kruhoch mrt ona žiť, 
pohybovat sa, dobre sa cítiť, stráviť celý svoj život! Drží sa kŕčo- 
vite dverí, aby sa Depotofila a nepadla dolu tesnými schodmi do 
pivnice. Z izby ju udrela do tváre horúíava, nasýtená výpjinni 
týchto vyhriatych, rozjarených ludf, Vzduch ako ojovo visí nad 
shromaždeaím, nemôže sa pohnúť a vytratiť, bárs sú obloky otvo- 
reiiŕ do koníD. Matija len fo zastala vo dverách, uiuienihi si, že 
tu nebude tancovať, 

p Ako môžu takto — ako len môíii!" triSpi sa Jvatica nad ich 
malými nárokami. Vidí sa jej. že predtým takto nebývalo. Vidno, 
ludiu upadli, zosuroveli, zdiveli, odkedy nebola doma. 

Z kola sa vyláCil v túto ehvíln Paško Bobici. 

Ako jej kedysi zabúchalo srdce, keJ ho na príklad dakde vi- 
dela, alebo práve ak sa jej prihovoril: Tak divne htadícval na ňu, 
tvár sa mu akoby vymenila, oko zaiskrilo. Neraz i v samom chráuit) 
pristihla jeho pohlad, ako visí na nej, plný túžby a prosby. . . A 
tu sa rozlievíilo i jej bytuosťou i-osi tak niiIťhOf sladbdio a srdce 
od radosti zabiichalo a prsia sa hrdosťou dvíhaly. . . A ked ju pod- 
večer stretol samotnú na choduiku, ktojým sa ide na vodu — ak- 
iste Btriehol na ňu v blízkej búStino — ked jej tak poíal hovoriť 
hlasom milým, pohnutým, sama nevie ani teraz, fo vSetko poho- 
voril: jeho hlas naplnil dušn sladkou harmóniou, rumenec polial 
líce a pred oíima naskočila ružová hmla. Raz jej bol nadhodil, že 
by si ju on vzal ^ ona uezdoh'la mu ani odpovedať. PoLiivala ho 
preti'mitií až do kosti, stííla pred ním nepatituí, zniŕená so stcacboni 
v srdci. N'ačúvala chtivé jeho milým slovám, kochala sa v sladkej 
hudbe jeho hla.sn a zas by si bola žiadala, aby bola na sto míf 
daU'ko, rfby sa mohla schovať pred uím, uniknúť... Kolená sa jej 
zatriasly, v ušiach zahnŕalo: bola by klesla k zenú, nech ju nechytia 
mocné ramenj'i okolo pása, nedržia tuho. Z toho strnutia piebudily 
ju jeho pery, ktoré pocítila na svojich ústach, práve ked thicla 
vykríknuť . . . 

Zasiahol oii mocne do jej života, spoprevracal vSctko v duši 
Cim hore tým dolu. Naplnil ju netušenými myslami, rozbúril v srdci 
nové, neznáme city. Jeho milý obraz sprevádzal ju na všetkých 
cestách, s ním líhala i vsťívala. Hudba jeho hlasu znela jej usta- 
viŕne v uSiach. omamovala, opájala ju. Na ústach cítila sladkosť 
jeho prvého bozku. Bola jelio, výlučne jeho, celým snicoín i celoa 
duäou. jeho — ktorý zaplnil du^u i srdce, tak že pre iného tato 
neostalo miesta . . . 

A ked musela odísť do služby, bolo jej nesmierne ťažko, ako by 
sa srdce malo vjtrhnúí z pré i s koreňmi. Zdalo sa jej, že tw pod 
Grabovikom zapadlo jej slnce a nikdy ju už viac neosvieti. Bolo jej, 
ako by sa bola zatvorila brána jej raja a ona bola soteaá na [»úšť, 
medzi trnie a bodlacie. No i na tejto ťažkej púti jej ostal aspoii 
paprčiek útechy. Sišiel i on do DokMo, ked mala vTstúpiť na parník : 
shibil jej. že bude na ílu ustavične raysleť. Že ju nezabudne. Nech 
sa len stípí, kým odbaví službu, rok nenie bohvie čo, minie su 



^^íko ni£: potom si ju od pavťdie do svojho domu... Puzeruli jeden 
na druhi'ho, kt'if už nim J*(ila na lodi a un na nábreží, pohíadom 
bltwikyin, nekoiK'L'nýu), v kioľoni sa vyrážalo všetko, fo srdco cíti . , . 
A kfií lotf uialu zájsť za lircdlioriB S v. Jušta, uiáťhali eSte vždy 
latkou jťdeti na druliOho, kým jej dolu tvíírou padiily íažkéslzy... 

AJo darmo tajiť^ žti na svotts ait nemá stíílosti I ľľiála do mesta, 
Dový iivot. ftuniný a veselý; nové dojmy, mociMÍ u prudké; nové 
xáujmy, vySáiť; ň ctižiadostiví''; nové túžby, neznáuic punltým a ne- 
Zflaytné; lirfiotenie mestských paniíkov. ktoré Uk lahodí uSJam ne- 
£kii!$envui; to väotko holo na príĹ-itiOs že ohraz ľaAkov pohladol a 
dosf skoro pokryl sa pradiom xahudriutia, . . íha ked vstúpila pod 
ííntltovik zaf<e, ked videla hiely krov otcovského domu, ovialy ju 
siíiré rozpojnienky, ako ked i\úm t,U\o na um dávuy »en. 

No dnfs ráno i rozpomienky zanikiy i son utiekol a ostalo 
trpké sklamanie, smútok v grdri. Ked stíía pľ«d f.hrániom, videla 
h" nkach tieokrtK'hanýcii, šaťifh zlť* skrojenych, v slamenom 

ki' <■/. fiisony. len tak s previazanou modrou stužkou. „A Pi 

je to tiiu ľHSkoV" musda ea pýtať sa nm seba a uiC v srdci sa ne- 
obýva, nii^ Ka nehýbe, nič sa mu nepriznáva . . , Tedy sen, iiió iného 
ako sen! Skutočnosť triezva, nahá, ukrutná, l>ez vzletu a krásy, bez 
útechy. A ked on hľadel na ňu, najprv siailko unesený a pozdejSie 
skúmavo, ako hy jej vyŕitoval; „Či sa nepaniiit.'išV'' ona mu odim- 
vedata pohradotti vyhýbavým, plným rozpakov a nesnádze... A o 
cJiviľu už ju zaujaly olirazy druhé, krajšie, bližšie jej duái — obrazy, 
ktorými Hti napoj íly duSa a srdofl v meste... 

A zase teily stojf tm pred ňou ! Ale nie s poldiidora skúma- 
výiu, plným očiikávania a ne}iy. .le veselý, rozjarcMiý, ŕerveuý v tviiri, 
ODiániený požitkoru tjtn<!a, ľredstupujf* odvážne, vyzývavým okom 
ptóiť sa iia jej tviIri, plnej rozpakov u nechuti. Ked ju chcel prí- 
Ĺialinnt do tanca, oua sa odtiahla: „Ja uejdeni, nemôžem — íažko 
iitije...* 

^Prinreziía!" skríkol Paíko a na ŕele mu nask«>ŕila žila. ^Ne- 
dintia ti naSe /áhavy — ť-o ! Težaci sme ti sprostí J ť'varíía, hrtved 
— H je tak V" 

roldadla, y.r tak razom uhiidol jej myálíeuku. On liladi na iiu 
srdliu a prištiipiac k nej, vraví tiumeným hlasom, ktorý sa trasie od 
bn«iva. „Naáe zábavy sú vám sprosté — í i je tak, Siňorina'ŕ Vidím 
ja dobre, f o si myslí vyparádeuá trasorítka I Pomaly — pomaly: 
doskáčeš!" .A hladiac ostro na rtu, zlolme pokyvuje hlavou. 

Katiťi je, ako by ju bol vyŔlahal žíhlavou po tv:íri. Do oŕl sa 
tisnú slzy nad unĺžkami. v duši je hôľno, otupno a zas sa jej tu 
vietkú huusf. vMko ju uráža. 1 z jeho úst oviala ju tuhá vôňa 
vloa a cesnaku. Ikdo jej fažko, zdá sa jej, že tvár mu blčí nie od 
jedu, alo od T í na. 

,No hybaj ty, Matlja!" rozho<lol sa odrazu, pohodiac na Katicu 
rukou 8 opovržení m. 

„Nie — ja nemôžem, ľaško. Odpusí!" pľosi ho ona ľisitne, 
hladiac sa mu vymknút z ruky. ,Ja »om priala iba pozieí. Taa- 
co?a( ja oemôtent." 



tä6 



„Ale |nj(f, Matíja!" zovin ju zpo/a PaSku Lode. „A^poň tanec ! 
í)u JĽ viiiB^ jtrcŕo uepriáiel?" 

„Nie — ucíĽÔžotri nijako 1" stojí Matija oa svojom. 

„Tak íloliľe — iiko chce! Maziiy!" sítríkul I'aSko a oilvriUil Ba 
od nich. „Mohly ste ani nechodiť. Bez viis sa obídeiiie. . " A ui 
drží hoái} a krúti sa 3 rton v tom klbku, 

Sestry teraz iiž hladia sa tím skói ztratíf, a to, ak by .sa dalo, 
nejioKorovime. V tom hiirhajj si ich nž nikto novÄínia — vSetko za- 
ujala níruživosf, ofmjciiie tanca. Dolu schodmi siÄly do pivnice, 
kde je zariadeov liuň'et tejto Zilhavy. Hobicove nevesty žniikajii oi- 
trony do baífíi vody, ulty bola pro taucí'uíre na pormizi i-erstvá 
liujoniída, kcd su íikoin'í tanec a vysmfidnú. V drahom iiatii jc víno 
— chlapi a ženy napAJ^iJú sa kríahmi i drevenými črpákmi, ani fco 
by to bola voda. Pravda, krstení? je dokoujíle; VťJ čo by i holo, 
keby sa pilo neriedené v tejto horiitave a to htied tia krŕahy! Vo 
dvore sa vrti na žeravom uhlí eelý Skopoe na drevenom ražni, ľe- 
čienka. ked vyhladnú taucCnici. Okolo vatry postávajú a hniyria sa 
deti — medzi nimi c^elý kŕdel Bobirovských. ýkr(>k a výskot pn- 
DHJo i medj!t touto mladou chasou, ktorťi noverl doíkať, kým sa 
jtočuc trauíirovaí škopec, . 

Vydýchly od úlavy, ked sa oťtiy nn niímestí. 

,LepžÍe bolo uejsf — mohlo tós minúť toto**, vraví Matija. 

Katiťa nni neodpovedú, jo ako doLímumí, znioremí, stnipená. 
Ked sa trochu utlSila, naskočil jej ruiiienoL" hnevu a ro/lior(Vnia. 
p Ja tam tancovaí — v ukej stajni!" myslí sama v sebe. ^RadSej 
neslýchať o ničom, nikdy tanca nevideť. .. " 

.\ skntoi^oe. ŕ^v robifV Svet sa utiahol po plesoch a tancoch, 
na námestí nuílokoho vfílať. Padá mrak na inesto, najkrajšia, naj- 
prlhodncj^ia ľhvílka itrejsť sa> poshováraŕ í>a v chlade: ale kde, keí 
nieto nikdľ nikoíio. Nezliýva, ako vrátiť sa potí íirabovik a ísí 
« kúrami sptif. Pekný kouec hostiny! 

Katicn by bola zaplakala od jedu i lútosti. 

Chvíľku eSte postály na námestí, rozhliadajú 8a, fi sa neoa- 
skytne kde dačo, na čom tiy sa oko mohlo zastaviť. A hla! dolie- 
hajú k nim podskočnií zvuky svívto-jurskej tiamly. Yeíeniý viinnk 
ich čajsi sem k nim nosí. ÄÍimovolne pnhly sa v tú stranu, odkial 
doliehajú, až došlý iired dom íory Dory. Obloky na cestu otvorené 
sú tieí do korán, v nich mihajú prelotom hlavy párov, nosené zvu- 
kiimi hudby. Neveliký dvor je plný sveta : parobci slveiajú »a 
schodmi a múrikom, len aby sa dostali na altánku. 

,, Matija. podme íluu." 

.Veru tol'' zhrozila m táto. 

,A prePo nie? Ved len nakuknúc. .\spoň l«n x. pitvora. \ jmi- 
tom QŽ domov: aspoň nel*udeme niuseť riecť, Äe smo nevideli von- 
koncom ničoho. A naŕo lime i priAli domov, ak už nemáme videí 
ani íim tú muziku." 

„Ale tott> je panská." 

n A to preto? Puzreť na än slohodao. Ved i páni chodia na 
9tí(f muziky. Leu chvilkn: a^to{l nech vidíme, kto je tam..." 



tST 



Mali ja podfalita iin veía. IJTútilo sa jej sestry — tatko ir>j padá 
ixloprof i túto Tippntniii žiadosť. Cíti ona dolire, žo Katica jt? <let 
základov ntriistiiá výjíivini u Iíoíuľov, Necli au aípoi'i zpamiitrí, inrb 
úiImU iipprijf'iiiiu' dojtny... A potom ju tirž láka pnzrŕí sa tľoclm 
pnnskoj krntoťlivtli. Tu je itiakSie, vftotko v piuíídc, uí:t\sy dám 
lUDťJtN tváre usmievavé, aspaň tinknfko sa dá videť I<'tkoiii co/. Muk. 

No schody i altánku pln* sú sveta. Kto sa luidc |iľrhí]ať po- 
medzi kadojaký svtt ;i to teraz. \m súmraku '/ ľ.iidiíi sii podtniii- 
duni, TH'hodrio sa im niii piiblížiť. iiíťtinvite ak *! diovni. Stoja 
pcid achodatni, stoja — nev(\iiu si rady, 

Katica by bola vypukla v phu\ N<f/býva, a,kn ísť prodsa ]>nd 
len (Irahovik a íst spaf s kurauii. No kto xaspí v takýto deň, s roz- 
búrenými ľiĽimi, s npukojoiiou tťižhou? 

Maí.ija u?, chcela volať sestni domov, nw.li sa kom^ciui /reŕie 
nuirnyi-h vitocliov, nech ide nut <KlpoŕÍTTok . . . Ko boji sa jej Í oad- 
ätrknúf: vidí, že v Knliťi je všetko v napnutí. Struna ľahko piikiiť 
a 2a/úri búrku, ľožuá ona doľtrc seslriuu povahu — dobrú takto, 
nli* drúždivú :i prudkú. 

V tom popri nich inihlii postava fli>veka v riernoiu. So srlnniov 
sa ol)zre zlícžtié |io húľľ, ntUi$uuU.iin v dvt.uiku — iin postjxva sa 
zrazu obráti a skoť^í dolu ha dvor n ide rovno k sesti'áii), prezc- 
lerajiíc si ich /-blízkn. 

,A — Uercušeľ* zvolal zvuí'nytii hlasom a ako by /neho vy- 
znievala radosť, Äe sú to ony. ^HnecF som šípi3, íe to budete vy." 

.á«r Niko!" ohliííiila sa Katica a hnetf sa zmtatla. ľoznalu Aur 
Niko Dnbí'iŕ,!. mladého statki'ira, ktorého zeme i jej otec obrába: 
zmĺ&lln Ha, lebo i pred omäoii pozeral na ňu akosi vnímavú, kecf 
bol dr^al prehliadku n.id težackýmt (jtevkauii. Ten divný pohlnd 
padid jľj i teraz (ja um. 

,P«ifte <lttu — nebojte sa: ja vás prevediem., " 

Chjtíl Katicu zo. ruku liez okolkov a už ju fjibá za sebou, lioi-e 
BcbfKliiii. Svet .sa rozstúttil pre:d ním nchotnft; kde bolo ])ľvej ako na- 
bite, tade prechodí on a /a ním obe sestry cele pohodlne. Katica 
je «ko vo sfiílph. ťíti iba, ako je jelni ruka teptá a mocnii, ktorou 
ja driíi. 

O r.bvílu JU obliala jaKUá svetlosť rozožatvib lustrov a sviec. 
MiistilH prížmúrif oíi pred úderom svetla, privykuutá na vonkajšie 
áíro. Nevidí nií okolo seba takto oslepená — iba t<^ urHle ľiti, 
4ŕ %a k nej obracia hŕba oíí zvedavých i /.araxenvch. No skorn sa 
Hp' iirivykly svetlu — mitlo sa rozlJňíieť. Väelko pan- 

stv -ia tu! Vo dverách stojí ŕjiuA a odháňa nepovolaných 

a dotieravých. Okolo stien sedia panie a slefinky — áno. lak je, 
i HJeŕtnky pudajerlny sedia. Pruhe sa prechácbsajú so svojimi taneC- 
Qlkmi a Či už ŕím. po dvorane — iné zas i Ik'z kavaJiciov m pre- 
ch.i ' ' nn rozhovore. 

ilu!" núka ich Duhŕié, ukazujúc prá/due miesto. 
K.i 'i* onutmená, sadla. Matíjft sa ftotva opovážila ]K)hmi( 

»«• , la «ido dverí. 

l»wbŕi« sa vzdialil a u2 sa pripojil ktorej«i ätebotavej »kopine 



;{aoi>cht>tIí so vSetkýuii jodnako, jciinako 
ržnäfiijilc ani jednoj. Hlava iiiii sedí lírdo na niocnýc 
sa usmievajú víúilne a akosi liprininív 
redsň to len nejdi'", vraví šora Aiidrijana 8Voje| 
ekke, „nijakovsky iifjdp, ňhy tii mal prístup kaíd 
f, ples težaoký, ncholy liy sme Si k ovaly iinSe/ 
I ,Ah — dfirmo liovoľif, povpra šoia!" kýva šoi-a 
pe hlavou. „Vietť, aký je Niko. Uez výberu. Všťt 

m." 

„Vcťf už! AU> tiaí-o prizýva le[išie fíuiiílieV Kŕ(f ho 
iíiua, ncdi ^aiindi ples svnjiui piiatcíkáju. Myslini, i 
i i tia pva jilľsy . . " 

„Ali, povera äora — 60 si pocad ríneSný svet — it 
k!* vzdychli Sora Kckka. 
I „Vám lahko liovoriíl" rozhoH'ujp sa Som Andräjana. J 
(rednosf! ľrísŕ niť^ ponič, hez tiardedamy - ťo n.inii roi 
É) flovpk naozaj nemá ani bíktn. ani iuzvahy. Nuž aU 
khocli. v ktorých sa on pohvÍMije! Najfajiu''jši ŕlovek Ity c 
tl^&tt!, ak iťjj dakto triifí pojafj" 

Ah, čo Síl iiedožijeä na tomto sveto — čo sa no 
Qtuití Úbohá i^oľn Kekka 8 očima ku povalť. 
KaticA sa dosť skoro utíšila. Ani jf^j už neliúcha 
pred ot^tna noskiU-u jej iskry. Ho^hliada sa dvoranou 
pojatt\ pro/.er;4, uvažuje* a kritisiije. XtPto tu konečnfl 
ian<>iio, fini iinpriioťt/oní^iio. Ihorana jo sícf ozdohen 
ňoti, vencami a ilraprrijuni. Bolo treha i prikryí dak 
po stťn:idi a flaky, kd6 poodfíadiivala malta. Jesú tu 
úé druhej fasony), ktoľť' dodávajú dvorane prívetivosti 
sú jej iiko by oŕium, v ktorýí-h oflldcskuje živý ruc 
poprsia Šeniiu a rrcraduviŕa, ba i vtdiký obraz StJ 
zato v dvorane jej je vSetko dobre známe. 
Jesto tu do»í. diovčat, ktorí sú / prvvfb domov, kí 



>dú|| 
íl ™ 



im* 



pozerá na i\u s ňínbou. „Tedy Preturiiše! Veľmi peknfli A ty, Matijii, 
£o sa skrýva S V" 

,A veru škoda sa im íjkrývať", ozval sa tloktíiľ, kt(>rý sa tiež 
Ijol pňkofííal k Zatidouii. imijnivíiiiic okiiliart'. 

/atiiJuine |«iiärel mi itoktoni, žmurkdl a tlokluľ isas vydal svoj 
oUíúbeuý zvuk : « llum ľ* 

^No -/abávajtí' s.i, rieti, /.al>:ívňjti>!*' |H>sni(»íiij(' i^h Zamlrmie a 
iľhytó doktoiH jiod ruku. 

„Snniné <lievŕenr,e|" pokyvuJĹ^ doktor hlavou, JVkntf, Zan- 
dcmve — coV"* 

,To je vec všwihfcue ziiAiim", prisviudCa Zamlomo. „Žkoelii, 
2c sa nesíobmlno pri nidi pristavií. ./ 

i,Keslobodno ! A kto hiiítii?'* ozval sa doktor. 

.Pozrite šoru Antiľijanu! 0/,eli»ndii ako tiiíva. Itciii — závisí, 
a i*i, vie \ivii\h. No atii Zandoiiifi sa iK;Htnio (idváAif iia vine, než 
to urobil dnes vei^r. Z»Jtľ» rfíuo šoia Caretta už bude vedieí do* 
poiirobna, <ío jt*j mužík vvparatil tm plese." 

^Tciiy ítiarlivosí — íuu, nepohodiué a v istom oliľadľ hlúpe", 
prehovoril doktor, sám so sebou spokojný, že zaokrúhlil takú rct. 
,Mnja tej clioruby ut'inií, chviikiliolui !" 

„Ja vám závidí m." 

pNezavdávajtť príčiny", poznamenal doktor, poiukuľit- okuliari% 
,hiii, k íiarlivosti . , ," A pozrel tia Znudomu výiaziie, bu až Sel- 
iDov&ky. 

^Človek jť^ krfhkií nádoba. Dobrých predsav/,ati hŕba: ale Co 
- poktiíťiiie velikí.^. . ." 

Itoktoi pohol plerom, neporhopujúc takú slnbosf. Zuto jolio 
]uiiii Iíitta nenit^ prístupná žiiirlivosti. Možno bnlo hy jt^j i siuii-šno, 
ahy sa ju ktorú druhá odvjížila i prohovaí vyhodiť zo sedla, ílna 
j<» príliš povzneseuíí nad v.^otky krAsavíco I nad niii^stne phítky. A 
kťii by jej kto zajtru žaíovíil, ži? sa jľj muž zahiívat h teJtai^kaini, 
odpuvpdahí by jtHltiuduťlio: „Takí? je raz jeho povolaoio. . ." 

„SlvonlkLi !" zvdIuI Sor Dinko, porui^ík v reserve. Ti*n istý, 
ktorý komiiudovai iiaže truppy pod processiou. On bude kiiuiunui- 
dma( i iitvorylkti. Nie darnjo obliekol sa <lo fraku a uosí pod pa- 
ZOC'hott pľipurt'íiý klak. ('lovek od hhivy do piity ako má byí, 

.Štvorylka!" ozýva sa na všetky strany. 

.Zase!" nanirÄtila švarnťi tv;íriť*ku slerua Karmela, ktorá dnes 
uláví svoje meniny, držiac sa pri buku tisislio Ŕor IHnka, ,Ciže je 
U> ĎUdni'. Rože mój! Keby ju aspoň vedeli!" 

„A ke<I sa mnsí, zlato loojel"' vyhovílra sa Šor Diuko. jej finú- 
benŕc Uik trochu. A»pitň teraz sa tak povráva, kým Sor Hiuko ne- 
za<ŕiio bticiť i od nej. „Máme pensistov tolkýuh, fo netancujú ibti 
Štvorylku. A dievíat — pozri, koľko irh strúha petržlen." 

„IVirodzené, te sedia, ked sa uahrnnln kadejaki%o sveta." .\ 
slobnc fjoehla v tú stranu, kde sedia ľreluniäe. „Nfljprv remesel- 
nícki* — bajde - nechže si majú. Ale tu už i težiiekiM" 

,To ju troťhu pravdu, duša, alo..." 

.AJe — ale t" zvolala uervósne. .Na taktu rok bude mi naäA 



140 



Cvjta viS'á'Vis. Veíf í ona jo slúžka. Potom už iieviPDi, ktorá vzde- 
laná sa opnvAži RPm...** 

„Neytrfjfíinnp — tosavio: ak> vidíS, Co je..-" Viac sa norvpo- 
váži ani on doložiť, k>bo ich uv'mM do dviuiíny Niko nut)^ii% 
i teraz slxijí {jri niesli. 

flA fto — iiítýni pánoiii je už vSetko dtivoletiť'!" rozlioľfujŕ sft 
RÍofmi Kannola. .Ak nnijii svoj vkus — tn j<Mc,h von : alo dľuliŕlio 
rK*ľlj uoíiiiiA^njú )iieti!i slúžky!" 

Zavztiťhi pieililira k ntvorylkľ. Njko Pubŕiŕ voviedol Katicu a 
fMiRtJivil aa. s ňou do raiJu. Nikto, ani síítn šor Dinko, nit^ nmiiaJ 
firnti tniiiii. ViH*:i-vis mu Iwl sáui doktor. 

íi:ímy zaiiemely ustroutíin. Nťvedia, koho obdivovaí vilŕňnd : 
i^i Nikovii ÍjpKnltlidnosŕj s ktorou sa má okolo Katicc. ani fo by 
bola rovťfi mišim sk-riiikiiiii, a ii ťliabost nstittuýih mhidých Iiidí, 
ťo sti neoi>ovážia ani slova iiadliodir. íonv Aiubijuiia v ostatný 
okamih odoprela Zamloini štvorylku. „(Jdpusfto, ale 8 te/,ftfkaiiií ja 
tiincovaf iľtduidoni.*' Zandonui sa poklonil zdvorilé a vyviedol sletnu 
Franku, kton-j pľltrinin(»sť teítaíiek iit^prť^kfíÄala v taoci. 

„No, čo vy myslíte. Sora Kekka moja?" pýta sa áora Andri- 
jana svojej siísedy. Snažiia sa usmiať, ale ústa sa joj kŕŕovit*" 
utiafjly a pcrny trasú sa od jťdu nad líiknu noslýľhanou unti^.kou. 

„Ml — darmo linvoriť, povera Sora!" krúti noru Kekka hlavou, 
Iľovznesúť o^i pobožuf* k nebpsám. „Ako Ity nebolo doHÍ našifdi 
diotok... Ale zas tak sii riam'ení, b'bti s uimi hú slof»odnejši. ("o 
ako, Sora moja, lepíie je, ked tiiki pamki stoja od naSieh dideko. 
NArn iriateriain menej strachu. " 

„To máto pravdu — v tomto Dhrtide. Ale prečo nejde k Ho- 
bicovi hľadať svoju kratochviíti í Preť-o taký nirzký príklad pred 
oCinia naSiťh diovtS^tV" mudrujo sora Andrijnua. „A nn ostatok, 
i težaekýeli škoila. Aki^ sti, t^akt^ sú, ale *koda irli vrliať do zííhuby 
a hriech. Mohlo by sa to 8tatofne vydar za svoju roveň a takto..." 

„Akože. A otec im je atatoi^ný človek'*, potvrdila Aora Kokka, 
pokyvMJúr hlavou. 

Šora Andrijana umíkla - ako by stopovala lanec. No druhé 
jej vrtí v hlave a nie štvorylka. ,,Ano, flovck je stalofjiý a po- 
riadny. Sotva on vie, kde sú mu dievky. . X usmiala sn. ke(í vi- 
dela vo dxerách navniskaveuťi, žltkavii tvár titarcj Dauditly. Vstída 
a uliahla »a do bočnej, ktorrt je ue<fak>ko dverí. Dnes gjúži d^lniam 
za j:ftr(k'rrd>u. PonevilC- vSi-tko tancuje, v boŕnoj nieto nikoho. 

Zflkyvkala na Itandulu, ktorá hneíf vstúpila. 

.Yiej*. ty. moja, prejdi pod (irabovik k Pretúrovi. Ale nie ži» 
t:\ ja jKJsiel.'mi, ak ako by zo svojej náuky." 

Hozumiem, sladká moja hnspodarica, rozumiem..." 

„Nerozumieh ty niŕ -- poč^úvaj!" /ahriakk ju Sora An'IttiafM 
a Dandiila iba prisviedŕa hlavou. ?.murkajúc íivo S<^divýuia onnia. 
pPrejdl ty a nadntrkni. kik* mu tŕiucujr dii'vka . . . Mate je človek 
poriadny, on vie. čo mii robiť. Ale o miio aui slova 1" 

^Božc. môj — vari aeruzumiem I Ah neviete, sludkj\ hospoda- 



141 



riea^ ie ja za vá8 ,i u vatru i u vudn'* kedyki^Tvek rozkjížclM. Ni 
iKJJtc sa, ja tí) už zairndini . . ," 

,A Ziijtra (lňnr>s limŕok, <lfim I i Iľocliii oleja . . . Pivtl Wcrmi 
Bi rníjM " itíin i>r«n"i-il" vytýka jfj linliroi'iriiiú pani. 

„'t slatlka fiusiHMÍ;uic;í. lirtla som v I'olŕináťti, Ku/mi 

hmiu sIuviIh pijiiviľtí — iit<l)()lt) kmly. N'šctky jtodouhly — dojmliiej! 
A ryhuly krv ôiťruu - ani ciccíieí ..." 

„Nťsiwiulfiuj mi, prosím ía. Xa krv ja ani pozrcí, imi koíf sa 
Iturauec ziiražt!; iito lu Cierim krv, uku . , ," jcbrozilu sti [luiii. 

B Ako (It'iíhc'f, ^l:l(lkií hospfnlaľioji moja ! Šíastio, -2e ŕtom nm ich 
stavila, hu!a l»y mu Ui jiiistá krv satlia tia srilr.o. Mi, kchy ste vi- 
ii«^li, ako Äíi ija*lojily! Ako civky! Ale lioly i pijavico, ani žialo — 
liuťíf a fin*!(f Ka pricluytily ..." 

Pani sa striasla od huusťiiia. „Pro.síai ťa, nespoiníuaj ! Pijavir*- 
— huji Len ty choií, inuja, a isajtra ditn^s ten hrní-ek," 

„Iiicm, .sliidkíí hospuflarica moja, idem. ííebojte sa! Kde jť 
Haodula — Uun je vSetko v puriadkii — uvidítu", pokyvuje seba- 
vedome lilavou. „Ju zíL váa „i u vatru i u vodu" — ^acbovajte si. 
A nebojte sal" 

Uanilula odkiiThala k dverám a änra Aiidrijaiia cidiäla na Hvoje 
miesto 8 iispokojeiitm v srdci a hniosíoii v tvarí. 

Matija sa len díva, Co to vystrája jej sestra. .\kn si vedie — 
■ ftkou ist<)toii, bezpeŕ-nosfou sa p4diybuje ! 

lu'tf JU Ilubŕif vyz^al do tanca, i ivatlca sa prestrnSila. „Pro- 
stát vás — nechaj U.í ma: ja teu Úmer ne viem." 

,A kturá ho vie V" /a«uiial sa Niko, „Aui síi uelímcuje pret 
jiró, tba aby bol ^iniituk. Oo budú robiC drutu^ budeS robiČ i ty. 
SAitm sa zadivJS, ako ti pójile." 

I Matija ju odhnvíirala. Katica ju, akn na zdalo, poeti valn, po- 
ŕúvala — keií tu ra/oni zi^lo ji-^j ŕnsi na um. Poliodila hrdo hla- 
Tiíknu a u/ sa zave.sila na rameno Uuh«'*icovo. V'ykrantvulu m pe|tri 
i^om tíik prirod/ene, ako by Imla od nialiéka na tukycli /ňluivúch. 
A Icníz v t()Ui klbku píírov, v tom zuiiitkii. drží sa neuútcTie, tak 
to uiťíin nepadit pozorovateľovi do oči, na niŕoiu by sa tieniohol 
|irj Dej pUÄustíivií, tl)a na jej sviežej, zdravej kráse. 

,.ía )ty umrela od straeliul** diví sa Matija, „pivpadta hy sa 
(xl \, a ona ani Siňorioa!" A s istou úctou inu8i pozerať na 

w^-- Ľí ju pievyŔila, vysoko, vysoko. 

Aká je knbna, plníi pôvabu a prítiižlivostil Oči sa jej íiííí&ly 
iistýxn ohäom póí^itku. Vidno, že je šťiištná u v svojom š£a»ti za- 
budla iw celý svet. Štvorylka sa sknriéila váeoltecnou „konfusiiou'*, 
ako ob -avznela za ľinu skoťUíi polka, aby sa v*^ 

dáko^t ^ti odviMli sviijf ianečnii;e k si*dadláni, ?.a- 

n»' letiľj niladeii. Katien sa vzniifta ani pierko » jej 

|ifcL.. .., , lué ohňa a oduäevnenia priŕahujii víieobccQÚ [m- 

xorooiit Sám re^pirient poicavStavil na na jej zvláštnom zjave n pri- 
siújilať. k Sori Audrijane, pýtii sa : 

,to lo za, tamtá baruuáu, Oo Umcuje ti Dubiicftm?" 

gJt^illui tľžaŕka. Slúíka. Vy ju beztoho nepoznáte: neslúži tu 



B|^TcmT^>íj|>riľvptÍli\itje m r«Äpicieiit, ktorý |ni!i.;»(l! 
Bn poriadntílio capa. 

„To sa nízuinJC, odpovwijí Äora Aiulrijann, prdduiui ví 
Pinku f" ľuzivlii iiHi pritfmx zloímt' ilu oí'í n pomyslĽlu s^ 
lílfiskn ostanú vždy /.npák." IÍo5picieiít vysítlžil oeltj k.' 
\ 8tr;íŕ,ftme&ter. ,A vliiSský pokiovec onUiih* vždy len pti 
reäpiciiínt aa uaiodil skutoŕne v Za^oii a ako tak} 
bol za \Macha. 
Reépicient pľenjJna na v rozpakocli na kríltkych iiohíí 
Ujo: „Ccil mi pdíivietil zaílicraí do pn'kliatL>j liosorkyl ít 
med/í iKírlitaini. Alo tak ti jp, kod pijcá ud ráu.i d 
lé v í im a proäcky! .Jazyk uteká dve itiile prc<l ruzuittoti 
ínech jtj tvrt vľzttu' I Poifiiie uiy, íjovre, na pivo, To jt 
ťa uero/ŕuli veru . " A oa kiátkycli riohíioh vyt 
worany. | 

I V jasnom pruhu svetla, v jiauiýcli dverAcli, zjavila sa 
k/tiá tvár Matina. Je cele spokojná, ako ví.dy, iba ŕo o 
ihtt gtiahiiiil*-. Jeho n<^i úiodíi nepokojne za tanrujúdmi 
Hj^ xastavity sa na Katicí a iJubcii^aví. / o<ti ako by bc 
K— šiiri Aiidrijiini to uťiu^lo a UMuiala sa s iispukoje 
>oiQaly sa vyroviialy obrvy a oku Matiiio, vzdor všťtk< 
aiiiu, uetiiúžo uevyzradiť záľubu, údiv. íjo sa jej ako bn 
juj ľ ho niyälieuka, ktorá ho usUivíônt! obletuje nťa d 
Darmo je — uznaj, svedŕí im, svedi'i . . . Najkrajäl 
Indii vSé»tkých najkrajší ..." 1 hrdost nm dvfha tnocn 
Biu zalicljotí inyšliBuka: „Pozri hm, kochaj sa — uki 
all" No í brdnsŕ i záíulia trvalý jfii chvilku, Oko mu » 
érinej tvári celú tú zájdavu Ädistia. Jej očÍ otvon-m'- d* 
úžeaí' sú v sladkom snení. Pasú sa na obrazoidi nové 
vybájeiiéha sveUi , . . Du§u mu zaujatá úzko&ŕ, ifúká 
vidí v budúriiosti svojho dieCafa cele in»í obrazy, neí 

mu "T'"'"" '^"'" íT nílnlnln ntrMMÉí 



ító 



vxiite^la. íi05tiípi{ ih ttí?Jit n viuícšaC ba iIo húfu ľudí iniilýcli, 
nízkych. 

Neti"á[M sa tiŕ,, hi povie otec, jpj je to laliostajm^. ^Nec!) Im 
xnrtt i-o Um chce — vÄetkn jodníí!" ívonoŕno ŕn jej niA/.o oSti^ 
mMaí, kciF iifímíi riiť'nlio, kíNf jo hi*»«)na, vyhnaiiii z j-ajaV A jrho 
reŕi".' Tio jurnÄumirt jxvnad ňu, ztiHiŕeiui, zljitii. Suma sa |mklnnila 
ľhladuí) svojmu tuiioŕíhkovi, su v/doroui v snltíi, ktorý ssi liívu v nt?- 
duro/uiitcii( ZS. ňou. £o sn jiy tak oilrniiii »tali). S puvxwseiiQU hlavou 
Ma k stôlre. 

„Terax už podtiie. Otec C-aká", riekla jej hiasoiii suchým. 

„Viíilíi, ja soTu nechcela..." vytýka jej Matija. „Čo nám povie 

— ha»\e nás hrvMÍ ..." 

Katiť.a sa usiniala s tipov rženííii. Habajťic á.itku ho sedadla. 
oiiptivtHiii: „Ou má povfdaŕ! Nii^ ucpctvie — neboj sa. A ak sa 
iblmú bojíS, sval väetku vinu na uiiia. Ja iiedbiím . . .'^ 

Mittija hľadj Da fiii v uJivenf. Jej sniebsf, odhodlano.'sť Jti 
uspokojuje. VHi ziis miinovoíne prevahu se»lľjnii — /,as jej je jasuŕ, 
te zaostala za ňou ifaloko, Jalt-ko . . . 

[ tak ofIiŔly nhe .>íestľy, znezrady <lo.^ly, znezrady ndiSly — 
.íora Andrijaiia triumfuje, ale nemôže vyliladiť dojem, ktorý tu m- 
onrltaly. l*les ptikra<iujr svojím prirodzený ui korytom, no tieozdo- 
Inije ho u2 nádherný /jav ŕernookej devy, kloiií zapadla doň sťa 
tneUKtr a znpilŕ odletela . . . Niko IHibŕié pozerá k tivcľám, ako by 
tíioi bolo uniklo jeho Jíhu-c, Prvý ra/ v ŕ.ivote padla mu na dušu 
doma í zakryla svojím teiniiym krýdiom jasné horizonty, ktoré sa 
luu pre^i chvlTou, plné kvii»fa usmievaly . , . }i'u\ život nenie taký 
jedno<iiJchý, Široké, prieslraoné pole — nie, Äivot nehádže pred 
íiohy len kxieťa, aby sia trhalo, depcilo — život jo krajina záh.adnd, 
plná j;im, priepadlísk i zíívozov. Jesto v nej i bahna, áno: bahna dosť 
i trasovisk. nad ktorými kniži kniet vnin; i vrchov, okolo ktorých 
KÍahuju sa unaŕiiá a v ktorých tu i tu blysne a podudniťva . . . 
Hfndí okolo neba prekvapený. Šupiny padlý s ocí a on jttsine vidí 

— pný raz v živote — že tento svet nehol stvorený leu k vôli 
nemu, aby rnu vyplnil každú vôlii^ku, kaŕ.dý viioch, naopak, ke on 
je Jnn malé zrnko, omrvina, ktorá sa v ňom mätie a poneviera, 
kým navjAi vymeranú i>úť . , . 

KpíÍ vystúpili Ä dvora. Katicíi popostála, i^akajúc otca a srstru. 
Vzdor teph'j noci, do ktorej núhotaju milliony hviezd z temného 
iie{>a, pery sa jej trasú, ua ko/u jej naskakujú zimomriavky. 

.Teraz už nech krii't, hreŕi!" myslí si Katiľ^i vzdorovití", 
.Kecíi i bije, ak mu je ďaka.** Jej sa vidí naozaj, že by jej níavilo 
neiroiemr, keby ju bil. Fyzický IWd ohlušil t>y aspoň na chvítu búl 
druhý, ktorý seili lilboko a pára dušu. 

No oltv i kivf ich dohtinil. urpreliovoiil slova. Ticho kráťra 
tmavou uiíc'uu a tak mi zdá, ani hnevu nepozorovať pri úom. 

Dostaly sa na námestie, ktoré je dnes vcíer mUlberue osve- 
ii...,.; ^'tolen že sú mestské lampy v činnosti, ale i zo .šiatrov sa 
iťli. KSte vi:<ly stoja ľudia pred nimi a vyberajú, kupujú, 
oiudj zas pľochfUizajú sa vo váči^ích-menftich skupin.<lch. Noc t ich;! 



144 



Iťplá, Dubo posiate hviezdann, chlad, ktoľ> laÍKulí a laytii^ľ jtov/uo- 
Keuíí jtrihc |trožitým svinlkom; to vSotko vjUh svet, vzdor pozdnej 
hudiiu', im ti;itiirNlie*. Pívd Liltŕiiiský dom nadstavil kuviuniik sloly 
a Htíjiico. Zti iiitjdlliííini stolom ^M'iw iisiŕi lindiiostári. Sem doltt^iiuji'i 
iikľudiHiiky i v skiipiiíťirli i mladi piini z plesu „nítdyi'.haŕ sii tnu-Im 
vwluclľu" a jfíflnoii t-^Ktou nlii-erKtvJf. sa pnhnrojii piva. StaľSÍ, tj uí, 
tu vonkonciiin zaviazli a zapusti H korene. Tu ja i duktor, ktoľélut 
nkiilian* (divíííuni zasvieťa (nl huiipy KÍa dáktr dlinivé )íule. Tu jt> 
i ii!ÍÄ rpŔpicit'iit, hmí ndčrlníkďv, ktorý sa eSte rítno doStvernl 
z Iíoiŕ^íii. Tu HÚ i sknrn vŕotei aňcMÍri, naj viať s pix'hndruýnii ka- 
liiltuii na [deci ii roxcipilloii vrytou, ako fudia. ktOľi Sii korhajú vo 
V(M:i;'nioni i'hlailM pn dui plnom iiáituilj a iHinícnvy. Kuviiirtiik, tiež 
lioJDiuky, roiínjiäa ffa^vtí pivo sarajevskŕ. a to rovno od ftulu — 
udaloRf, ktunl sa piiliadzuje Inti na ťieru. f.ad trfiha dnredikať /. vy- 
sťíkí'ho vic'hu príujorskej planiny, kde sa lio nájde v iilhnkých 
rokliaidi i rez leto. ľivo sii pijo viac len z líravúry — nikto ueiia- 
ťliodí v ňoni zvláštneho póiíitku, okrem suáil mšpicieiitii a doktora: 
Kkôr tU) pľipadíi ako odvaruk blenu, ťhladeuy na lade. 

Mate prešiel popri stole iiottiiustiíiov, Illadel preämykuúC ni*po- 
zonivane, no 11 od «tola predsa ho zbailidi. 

„O, Malé, čo tak lirnieá?"' zvolal naŕidnik. „ľoď, iMoveče, 
napi sa J" 

\^v.fiaŕenie vern iiemalt', ketf nareltiik ponúkne težaka zo svojlio 
pollitra! No Mate jo ]írivyknut) na t;iké zdvoiilosti. .lelio si váAi 
každý, ako súceho težaka, v ktorého rukách ztMii poskoŕí zaraz 
v ťette, k'lid inÁ h Aon ako Hvedťí itaráhat. i zalieŕajú tía ttiu iítat- 
kári, aby prijal od nich zeme pod svoju motyku: i druhým te^ukoni 
Mtavajii jeho za príklad. No ti pohnú plecom a jlm otlitovcdia: „Kli 
ŕo — Mati íahkn!" No nikdy nevysvetlia, preŕo nin tak Faliko. 

„íiakiijeirí za va^u orhotu", odťahuje s;i Mat^e. .letnn eele druhé 
veci roja sa tdavon, než daf aa ra.stovaf, ŕit lint*d (td hlavy ohiiny, 
Kechce sa mu teraz s nikým sliováraí a najmenej k pánmi, kde 
treba predsa dávaí na každŕ slovo pozor. ^Vidíte, idem domov." 

„.\h, ŕo. domov! Nesmysel !" okríkol lio načolnik. dnes dobrej 
vôle. ochotný fiadobúdaí hi populárnosf. „Saduí, ehlape, napi sn. 
Raz do roka hostina." 

„A to sú jelio, tieto dve!" zvolal rešpicient, živo zvrtnúc »a 
na Hvojpj 8t(diŕke. i're tú jednu len tolko, že som sa nezvadil so 
Ňorou An<lrijanon. A nebannjem, fíere mi! Nevyrovná sa jej ani 
jedna." 

„Ach, môj pane!" odpovoílá Mate, vzdor tolkej chvále dťtsť 
zrnneny, .ío roldť! Musíä zufiSaŕ všetko n:i tomto svete." 

.No, njaf tiikr dit^vcíiti nemôže by í predsa žiadne neSťastie", 
urazil sa re.ši)iiľieut, 

^A kto vie, Co je, njôj pane: äfaslie, íi nešťastie/ To je v ru- 
kách lloÄlch." 

„Tu má.^! Hnvtirí ani pnpl ILitdAej sa napi. floveŕe: to U za- 
Äenie Škrupule. Daŕo taktHio si nepil rAte. .la ti ruťMin." 

MaU* isa napil a hntzne stialud tvár. 



I. i r. 



,Ko?" p»>zerií uafl reSpiťioiit v oíakávani. „Co poviťS na to? 
PsÉtí sa ti f" 

,Ilm — nioto iiApuja nad twn, ío dáva lťi>h. Huka íuds-kii ht) 
iii^revj'Äl." 

.Vi<llä 2aä! Hovorí nui Šalňwiiii!" |><)siuicva sa rešipicient. „A 
o«vk':5 ty, nu\j sokolc, že pri uičoiii nieto ludských kuiištov tulko, 
nko pri vtiieV Na ostatok ti ho i krstia, pravda, bez popa/ A 
opnir ItlavH na illaň, pozrol mu živo do oíí. ^Bnite, ja víeiu, žes' 
bo i ty krstil; ak nie víno, teify aspoň miiftt. No, iio. no! JiCti sa 
Di'unUujiue zarazí Vit'tci sine ludia hricíni — a teŕ.akova diiŕíi, trt 
roťiži* notitť lunluý Itatoh takvL'li hnfch<iv, . ." 

,0. prosím!" /cvolal nuŕelriik. Žarty rešpicieiita nechutily ani 
jemtí: šibaly i imú, veJ koiioŕae i ou uiá pivnicu. ,To sú prod* 
8udk7 ľudí oeakuiioných. ľoriaduy statkár bdie žiarlivé nad dobrýu) 
nieooín svojej pivíiice: to je jeho povinuosÉ. Práve ako poriadny 
muž bdie rad fŕou svo.jej ženy . . ." 

l{ŕApi(iien.t sa vrti netrpolive na svojej stoličke. Cíti i sám, 
že sa ojKkv.-iiil ifitlľko a urazil Matu. .Vspoň pobad:il na jeho tvári, 
že sa mu reči jelio nepáči ly. Chcel by uapraviÉ. /.aiiladif meprijemtiý 
dojem, ked tu iJoktor z^ohil: 

.Muofio rú£ ueutäuie vody. tak že sa niet v čom umyť. A ešte 
lo málo mali by sme vyliať t\ú niuStu!" 

,Ti) je dohľŕ!** rozosmial sa reápieieut, ,Na to som i xabutlol, 
vidíte." 

Trájme inlerme/zo poznámkou doktorovou vzalo ^.artovny konei;. 
Ale Vtati je tu nkoi>i trápne, ledva ŕaká, aby .sa mohol vzdialiť 
Tak onedlho sa i podvihol. 

,No, d<d)rá väni ihk. páni I* pozdravuje ich, dotknúc sa svoji-j 
ftervenej Ciapoŕky. „f'ubni vfvm zjíhuva!" 

A pobertí sn pomaly za dievkami, ktctití už budú nebodaj Jiíviio 
itonta. 

Keif sestry (inbťhly pod Tiľahovik, Jeru našly ešte na nohách. 
()6ikávala ich. Katiri na r.hlathiom nočnom vzduchu vylučalu / hlavy, 
as{Miň z väíSej čiastky, zúťatiie a bôL Prišla k prevahe mladosť, 
ktorá sa rada prešvihne ponad také úvaliy: dputinvahí ju mídej, vý- 
híndy A ritžnv<^ sny. Potešilo jtr, že jr mater sairia a ako l^ila oži- 
vyrozpnhida jej h chvatom, éo všetko dues veŕer 
)?,ila ruky un Inue a hladká si lakte, ako vždy, ked 
jp me spokojruí. Ked sa dozvedela, že dievka tancovala 

n jj.... i. T,,!,, vykríkla vo vytržení: 

.Š*»r Niko — náá J5or Nikol Kto by sa bol nazdal!" A poky- 
fWy ' ' 'J, v ktorej patrne v/uikajú novíí myStieuky, sniyú sa 
plÄny. „Veliký dom, dievka moj;i -- jelm uaŕim si ctií 
It >u/iť. A kin sa mu vyruviui kto V 

Katii'i zas\ietily oči. nduSevuetiie Jiuinu e.st»* jej viič^mi otvo- 
rilo i>ôi, aki^ ju potkalo dne» večer Ŕto-Htie. Hue len aa ihvíľku — 
MO UÄ niet piH'hyhno.sti, ona vývíKlila v dvorane; ona pri kovala v äe- 
uh4>fnii pitzortiosf k selie a možno, možno prikovala k sebe i po- 
<omns( jeho, kUirý je najprednejäí, nnjkríyäí zu všetkých , . . 



Hd 



Zabtiulela sa do Imavej noci u v liliivt^ hu snujú napred nižovŕ 
sny. bájne fureilstavy. 

'ľu vstúpil otec do dvora a na jeho vážnej tvári se<I( F.tarosí, 
zaraysk'nosf. Ružové obláčky sa spoprHrluivaly n surová skntočtiosí 
zas ju uchvátila zú srdoo, ukrutne, [)ezohtadne . . . Nie, jej nť^nie 
aiidené dosiahnuť, za Cíin <tuša vzdychá. Vysúdená je, vytvorená — 
piiSÉ, tŕnie u bodlatie ju taká. Ako sa srdcií liúževiiate hrám — 
ako ŕftžko rnii poddaŕ sa sile náhodilej, sile okolností. Zisly juj na 
um výjavy i domu BobÍĽOvského. Ta by ju ched sotií otuc, lon 
nech budo zaopatrená — akokolvpk! On má svoje výiKiay. svojo 
plány — čo na tom, že ona tam bude väduúí, kýui neuvudue? 

Postrek naň iskriacim okoui^ ako by ho vyzývala. „Nech hreSÍ 
— nech bije — ako chce, nech — nech!" hotuje sa ona. Čo jej 
eSte môže urobií? ť'o jej môže ešte odobral? Nech len ziiri, nech 
ju zdepŕí, ako ŕervíka ... 

A otec mnsi šfpií, to sa to asi deje v dufii jeho najndudiiej. 
Nie hnev — lútosť, žia! Uo zaujal. A starosť uudo vSt-tko — 6ižká 
Bta]-osť: čo to bude, ako to bude! Zdií sa uiu, že je tolo poäatok 
nového života, akýsi obrat a íi prevrat. Ale kam to povedie — 
nadovšetko: aký to vezme konec! 

Nie — nemožno sa huovaf. Cíti potrebu sbllžií sa zas tejto 
duši, ktoitl boí^í od neho n liía, ako vidno, stroji sa mu odcudziť 
vonkoncom . , . 

Pristúpil k nej a pritiahol ju k sebe, ako za stiirých, dobrých 
ŕa.sov. Cíti pod rukou, ako sa potrhuje — chcela by sa hádam vy- 
prostiť, titieťť do samoty a v slzách ulahčiť svojmu srdcu. No on 
ju drží pevne rukou a dnjhou hladí ju po hlave. 

„No — ío to ty, diľŕa nioje", prehovoril konefiie hlasom mäkkým. 
„Ct* sa ufaliujeS — preŕo boŕ-ié odo niňa? A c i vťtri už si nie moja V** 

Jeho otcovské sIonú, ich si-decný zvuk, v ktorom sa trasie 
litrpuosť, uašly si r.e8tu k jej srdcu, Poddala sa, sklonila tvár ua 
jeho pJece a zaplakala, tik usedave, tak bôfno! Ako tie slzy la- 
hodia, aká je v nich útecha — aký l»alsam ! Jera sa díva, vytriešťa 
oči — Co je toto 7.nf.. Preil chvífou veselá, bodrá — a hla. tu zase 
plaÔ. Ba f o už h'u má s ílou ten starý I A f i si umienit, že utrápi 
na smrť jej drahú, mik'i . . . Mh. tnui je mater, i ima má slovo. Úo 
Uíoc, to moc ! I jej ťistupŕivofiť má hranice . . . 

Chcela pristúpiť k dcére — uo Mate položil jirst na ústa. 
pozrel na ňu /ponad hlavj Katice výrazne a ukázal jej dvere do 
domu. Nemožno sa mu postaviť ; bojovní nálada ochladla a uííohá 
Jera, knitiac hlavou, vstúpila do ílomu. No nejde spať — nie, bude 
i,^aka(, chce byť na porúd/i: a ak í^o /.badá, najmeuäíu vec, nie, 
nedá jej už skriviť ani vlas na hlavo. Dosť bolo kázne i haruSenia, 
dosť, vyôe práva — eSte ochorie, úbohé dieťa, ociiváti sa v zármutku. 

Mate drží Katicu a ŕaká, kým sa vyplače. Nech sa vyplače, 
nech 8i uľav f, uech sa utíSi rozbúrená mysel. \ ke<f «a utíšila, 
zaí^al jej on tichým, srdeíným hlasom rozprávať: kolko si on v nej 
zakladá, aká mu je ona pýcha a hrdosť, aký mu je ona poklad, 
aké on má povinnosti, ako ju nn mň viesť a na pravú cf'siu pri- 



147 



iázit líovoril jej rllho a iiiĽoho, súm nevie kofko n to — všetko 
rSolko, ŕo mu vnukla rodičuvskíí sUiioatlivosí a láska. Neraz i jeho 
ilas zatriasol sa ílojíUím. A Katicíi Ľaíiíva, zaslzenú tvár ua jeho 
ilw, vpíja ti'íi sladký zvuk, v ktorom sa trasie rnJifovská lAska, 
íi»* prenasletlovaí, ale vystrííiaf, to bol jeho inuysd. Nie kňxit ílot>ní 
i'tíu, nevinnú z:ihavu — alo prekaziť, aby jeho <icéry nepriSly svetu 
jazyk. Nie (iejn'-jŕ snahu po lepáoni, vyš^íom, ale vytrhnúť z ko- 
pýdiu, náílherytnilovnosť. Nie odííúďif ku večnej tme, k Wii- 
»niii po púšti a bod fair -^ nie, ale prekazií, aby sa vymkla zo 
rojt«j ilráíiy a stahí bludičkou bez prístrešia, bez iítoCiŠŕa , . . 
Tak hovoril na dlho a žiroko svojej dcére, ticbúŕko. nkoro do 
Otia por-úva, neodpovedá, iba lecikedy trhne sa pod vzdychom, 
jré sa jej, po piedoíiloni plaŕi a rozŕuleal, jeden za druhým rá- 
ijťi od srdca. í^oíiíva jeho sladké refi. mier a pokoj sa rozSinijt) 
v iluSi. Ale i lichý bôľ žerie tam na dne srdca* kde je najtajnejší 
jeho záhyb — b6T tichý a neprestajný: lel>n otec žiada, aby zostala 
sviijej dráhe, ahy sa z nej uevyšinuia. Druhým slovom znafií to 
\ "U to, čo ju sužovalo — odriekania, nizkost, vytvorenie 

/ o sfér. vyfsoteuíe na pi'íšť všednosti . . . 

Niu — ona sa nemôžu nw to ixvdobraf. Nieto sily. nieto ani 
pTôle. V nej bude tlieí vždy iskra, ktorá túži za nieCini kn\jíiím, 
rtôlm. aeÄ (-o 8a dá nujsť v dome Iíobicovom. 

No hoc sú i nie rozptýlený obavy a starosti, pred<ía sa roz- 
hosti! mier v da.íii a spoknjDosť. V týchto (lakoľko krátkych oka- 
lihofh jiuznala otcovské srdce, okriala pri čistej žiari jeho lásky. 
oadov:^etkt> presvedčila Sii, že to nenie tyranstvo, pred ktorým 
inA obuúf šiju a priiiášaf obete, ale nežná roilit'ovská láska. 
Nena/firila sa veru, že takto utíšená odíde od otca. 
Malé zjiBe cíti, že nedosiahol vSetko, všetko. Ostuly v srdci 
dcťry hradby, ktorých nedobyl, ani už tiedubyje. No dosiahol 
»ň rec- prijvútal tesnejiiio k sebe svoju nujmladšiu a. možno, 
: !»'' rozhodnutia. Slovtmi : pripútal ju k sebe novými 

>-_..:_.. ^ j kazil npltié odcudzenie. 

,A torko je dotiť nateraz", rozumnje Mate. „Urobil síom svoju 
potionosť a tístatok nech Iíoh spravuje a riadi." 

S tým povetlouaru i on veselšie odiSiel na odpofiinok. So srdca 
sval i 1 ' f archa. 

s uiatemu cakaly v dome, ôo sa stane medíi 
Kcom n Katicou. Matija trtinla, že sa strhne búrka — ^,c poéuje 
ľov hrozný hlas, rozp;ílený jedom. Oknln nadarmo. Naopak, ked 
voiila k oej df> komôrky, bola cele spokojná, ba temer ve- 
Naostniok. akn bola rnznežnenii, priatúpila k nej, objala ju a 
tisla jej na tvíír horúci bozk. Od rokov ju nevidela takto prí- 
tulnú . . . 

-^Ttiselo sa jej dobre vodiť", rozsiídila rozvažltá Matija. .Kto 
1 ! nazdiil! Hm — dakedy sa vyplatí trochu i zastrcCkovat, 

kí, tby (a v dome miili za dnío , . ." 



■^•^ 



10» 



UH 



Hamlet, 

k r á { o v i č d á a .s k y. 

Tmgi!klia v ^Ucb dejatvicli 

od 

V. Slmke^pmrcOt 
preložil 

HľiťsdQulov. 

Druhé dejstvo. 

Scéna 1. 

OhjÍA T dome Toloaioroin. 

VystápÍK Potfintu<i a Iti^ynuld. 

Pol. Tie pp.njaze i písma oduvzdtij 
mu, Reynalde 

ItetftK lltíj, uddám, vnfiíí milnsí. 

Pol A do podivu sivraviš rcjzunine. 
môj zlatý H^yunldku, uež iiavátíviÄ lio^ 
keď prvej vykonáž ta'.' prezvedy 
o jeho chovaní sa. 

Rŕjií. Práve to 

Bom, vaša milosť, zamýálal i sám. 

Pol, Ej! dobití ríekols'; veru dobre riekols*. 
Nuž, (iívfvj, pamlckn, len: ponnjprv 
mi vyšetríš, ŕo za DädCící sú 
tam v Paríži ; i ako a kto, aký 
na spôsob a kde udržujú »ď, 
g kým obcujú lak, koíko trovia V uujdúc 
vftak touto oklukou a polioaotii 
otá/ok, našinci ti môjho syuu 
íí> poznajú, viac IdižSíe pokroč, noÄ 
kam dosial h-oji^ vyslíhatky rôzne 
sa zdaly zasíahnut chceC. Stavaj sa, 
ako ŽQ máš kúť známosť o ttoni /.dtiUa ; 
t^8' takto prchmlia*'; ,zn!Ím otca jeho 
i jeho pribu>:uých, a trošíŕ-ka 
aj samŕho —'Cl chápeš, lU-ynaldc, 
hli V 

Ttutfu. Ojoj, vefnii dobre, niilosfpaiic. 

ľoi ,A troMtka i jdio sanit'ho; — 
no alp', dorieiŕ niôži^ŕt, ,nevRla: 
váak ak je to oo, ktorho niionini, len Je 
vám vskutku roílopuÄiiik; náchylný — ' 
tak u luk. Tu ui potom xputváraJi lio, 



m 



do vymysleť leu ua ňho zaiáŕiä; 
nii, predsa nió tak plaoélio, ío by 
ho znťctit ttiohlo. oa to Itedli vfie : 
Iťž také, synkii, rozpustila, biijoé 
a bežné pestvá len, jak mladi io 
a svobode sú druhmi povestným i 
i /vlááte /námyini. 

/íryí). Var' ako je 

hr.i, miloäti. 

I*ol, To, abo pijatika 
hen, pôtky, zJoreŕ, bádky, zsilety: — 
až potiat múž'ä sa pustiť. 

Jteyn. A veí to 

ho. pane, zneuctí. 

J'ol. Ba, ani za mak; 

len v oadsádzke to zlahuď nu púrah. 
No ani nesmieš naviJat porokom 
ho na vyše, jak oezdržanlivosti 
*e stál by d0 korán ; to nebolo 
mi na ume: lež totie vady na fiom 
tak nežne vyrážaj, by preiliály 
š(a svoljotlienky tliai'ky, vzplanutím 
i výbuchom kcjsi* mysle ohnivej; 
ueupraveiiej krve klukoCom : — 
to nápad všeobecný. 

RrifH, AJe, pane 

môj milostivý — 

Pol. Naŕ tak zrobiť máá, 

ftokV 

IleytK A no, píUi môj, to byth žvedel rád. 

Pvl. Hja, páuko, tam, hía, tríí ti môj záutor. 
I dúfau^ fortiol zaruŕeuý je: 
Ketf naložíš tak z oiiýeh drobných äkvŕn 
na syna môjho, dielo akože 
Ha zapÍRka v^e trochu poéas práce, 
tu — pozor daj - ten, s nfuiž sa shovára.^, 
jehožttk vyspýtat Ldieeš, jestli kedy 
zuľvaka -mHl v ktorom uviaznuí 
z výstupkov nadrcfiených, za vinu 
mu pokhidauýdi tí-bou, istý bmJ, 
on pridii »a tí v tiusledoviiom : , vzácny 
môj pjín', íi tak dák; abo ,prÍate!ko', 
H ,*laťhetnít^e — ': primeiaiie vidy 
Bpôsobu Tuluvy a ti osloveniu 
dfa človeka i kraja. 

licyn. Dobre, dobre 

už, milosti. 

Pol. A potom, braliäku, 
ti žapoŕne tak — poíne 11 in, í o mw 



l&O 



to povcdflť mal prjíveV Na moj" duäu! 

som íiosi v.hw] riecť — Kile som ^jiíital, no? 

Jiryn. Pri , pridá su ti v liaalutlovnom'. 
Že ,jiľiaterko, či juk, n Sladictuífie^ 

Pol, ľri .piiihí Síl ti niisledovne — ' aba! 
hej. Tetly onen ]>Hsvč(Íf'í ťi tak: 
,()j, pu/njlhí toho Klrtľhiithiii ; vŕera 
hoiii videl lio, a ŕi tu ktorýs' doň, 
Rk vtedy lebo vtedy; r tým ŕj s tým; 
a tu, jak hovoríte, líral sa vám 
o duSu ; Ijol viíiii hoduti prevíSžeiiý ; 
pre loptu sa viíiii ako ruvaľ ; H 
miúá ,do/ľ*.>t som hu niykmU do takej 
ľiiidovy pľedajíioj vám — ', videlicet> 
že do boidela, - a tuk všako ifalej — 
Nuž bííciš teraz: 

Iže viiadidlo tí chytí kapra pravdy. 
V ten spôsoh inudrUci a chytráci 
my ziíkrutnmi, boŕkom-ziískokom 
■/. neschodných maufn najdeitic si chodník; 
i prčcihrený, toť, tou prwiuitšliyu 
a uávodom, hfad/ taktiež ■/.aohí^í 
ao synom mojfrn. Ho/umieS itii, uie mi? 

Itetfu. Ha ovŔem, paiic. 

Pot. Tak Boh s tebou; maj 

sa dobrň. 

íitytt. Milý [tán môj 1 

Poí. Na sebe jeho ciiúťky postrohuj. 

llt't/n. l/robím, vaša míloiíL 

Pot. Aj mu rec, 

nech v hiidbfi cvičí sa m í. 

linjn. Dobre, pane. iUdide.) 

Pol. Zdrav' cho(í. — 

Vojdo OfoUa. 

Nuž, Ofeh'a! ča sa HtaloV 
iifd. Joj, otCe, koTmu som sa uíakla! 
Pot. I toho, pre Boha I V 
Ofel. Mi'tj otecko, 

ako tak v iabe právo ôijem si, 

j)áu Hamlet, ~ majúc celkotii rozopiitý 

kabátec, s holou hlavou, pli'teiiky 

HnrmifkA špina, iiopod viazané, 

po členky svislé jakby okovy; 

sťa kosela Uí na ňom, zblednutý; 

al kolenaraa llcúc^, podlamujúc 

M V chôdzi; i s Uik tradiiým (tohľadom 

čo ih» zíímystu, ako keby z pekla 



ISl 



!>ol itr^pusteny býval rozprávať 

o hi'ôzaíh, — zrazu krnfí predo mňa. 

Pol. ZoSale] z lásky k tel>e! 

O/H, Nevipui, otíe, 

DO £kut<><^ti6 Kfi toho obávutii. 

ľoL A hnvoľil ŕoV 

O/H. Lapil za ruku 

TiiA \miii \ň\si a Uk ma držal tuho. 
S tým poodstilpil maäú /.diali as 
rauieaa svojho; a si druhou rukou 
ni stľieäkou cloniac ponad nboŕlm, 
tvár natoíko mi skúmať započal, 
jak by ju bol idicel odkrťsUf. V tej miere 
diel dlho; v [tokon, — xlalika otrasúc 
rai ramenom, i do tretice takto 
poklátiiic hor -doľ hlavou, — žalostným 
a hlbokým tak vzdychom os^ŕkol, 
ia pozdalo sa, všetek tela iítvar 
mu rozhodí i konec položí 
životu jeho. Vy vedú e to, žápiU 
ma upustil : a ponad plecia svoje 
oblií'aj obrátiac, sa činil mi, 
jak be/ úií že c^stu nalezá; 
ho d ver mi tratil bez ich pomoci, 
i do os^tďtka 8vit ich skláňal na mňa. 

Pol. ľo(f, zajdi so mnou; krála f)ohIadtim. 
To istučií-kýra vytržením je 
íúboiíti, ktorej prudká povalia 
sa sama umára, i vúlu svildza 
nemenej k predsavzatiam zúfalým, 
nei hociktorá vášeň pod nebom, 
ío poruí^uje našu bytoosť, 8oni 
ustarostený, — ozaj, onehdy 
dák príkrych slov si k nemu použila? 

(tf'ď. Nie, drahý pane otče ; iba (■<>, 
jak rozkázali ste, soui jeho listov 
mu neprijala, i mu zbránila 
som prístup ku sebe. 

Pol Tým potrhli 

sniP, i máš: potrhlý! Vej' mrzí ma, 
že s peí'iivosťtm lepSou, novážem'm 
som nevšimol si ho. Veď ^tráchal sum sa, 
že si len zahráva, i zantýšla 
ía zahubiť. ; a preds', blfl, nedôvera 
íá moja zJokotúá! Vi zdd saj raz 
je jaksi vlastným veku uítSmii, že 
poza nás samých /abiehame v svojich 
domienkach, akn zas je spolorným 
u vrstvy mladSej, že joj nestalkujc 



159 



opatrnosti. Ilybftj, tňjdítuo 

ku kľáfii. To sa niuHÍ ozniímií: 

ŕo, iJosiiiľ taj, by mnhlo spôsobiť 

viac galiliy, Kt^d ukrývať sa hfatií, 

než Immii, keťf lio vyjavímt' radi. CMSdn.j 



&céna 3, 

Bieä Hft zdniku. 

Tuš. Vyat.iij,U: Kr^r. krílfovuA, Uo<i**u!krant/. (íulldi'iiKtľrn ivMpriľvorl. 

Krát. No, vitajte n:i«i, ijiity Itoseiikruutzti 
a (iuiltlensterne! — Nieten že sme si 
až vť^tmi priali vidoi vds, lož aj 
pdtrtíba, vás tii k službiim na purútlži 
ujňí, vyvotaia, by sme poslali 
tiurýdilo pro viís, !>«(• už íult ste 
o HaTiilotovej zmene ; tak to zveiu, 
bo vskutku ani /nvTitítoriiý ani 
vnútorný ŕlovek nt'ponáÄíi sa 
na toho, ktorým bol. Čo to m:S by f 
viac uťí, šinrt jt'lio otca^ T'o Ikj tik to 
a m» Utíkoto odvriVtilo orl 
porozumenia seW saiiu^uiu, 
mi iiľim(taf,iá ani v sne. I prosím 
v:ííi obiflvoclí, keífóe ste t><l mala 
s ním vycliovAvanl a pnnevfli'' 
i siisetlni mu míiulosťnn a mysí<Mi, 
by sa vám páčilo to jioliovict 
na dvore iiaSoiii za krátky ían: v tttiii 
vSak tuvaj iSíitvom Hvojím k /áliavám 
ho prifjihnvaf : medzitým aj sobrať 
natoTko, jak len od piiležttnstí 
vrini naskytmi sa k /dvihu, podatkov. 
K-i ozaj iiieŕo, nfziuínio nám, lio 
tak pitmťitilo, iVimii. zrejmým ntrb je. 
by v iiaäej moci stíllo odpotmkf. 

AVŕí/oľ. Mej, výttJ^nl vy páui. im tak (-mUt 
vÄs spomínal; í som v tom be/pefná, 
(Ivocb ľudí niet tu drahých na žive, 
k nimž InnI by toliinv Ak/,ľ budete 
tak láskavi, nám tolko xdvoriloKti 
a ílobrej vólo ptcukáxaf, s nami 
že rasu svojbu ťhvilku stnlvite: 
váÄ pobyt takej tloberie sa Vílaky, 
jak pristojnou je piimátlivusti 
li-n kráľa jedn»'*hu. 

JioÁ. Ba <tbe vaSe 
neeb voliŕenstvá nlŕa, základom 



153 

vrchmoci ponad níimi, vznešené 
žíadoiiti svoje umiestif skôr v rožka/ 
než do prosieb. 

(thU. Však poslušní sme oba; 

i obeciame sa tu, v úplnej 
to( oddanosti, službu svoju k vašim 
uložiť nohám hotovo, jak len 
poveleť ráCite. 

Kráľ. Vdak, Kosenkrantzu 
i ctený Guildenstern. 

Kráľov. Vdak, Guildensterne 

i ctený Rosenkrantz. Nuž úpenlivé 
sa utiekam k vám, ponavštívte hneď 
premeneného tak veími mi syna — 
Id, dakto z vás, i zaved gavalierov 
tých ta, kde Hamlet mešká. 

Guil. Nebesá 

a( utvária náš prístup, snahy naše 
mu príjemnými, k prospechu! 

Kráľov. Ach, amen! 

(Odídu Rosenkrantz, Uuildenatem a pojedni z družiny.) 
Vystdpi Polonius. 

Vol. Poslanci do Norvéž8ka„ jasný pane, 
sa navrátili natešení. 

Kráľ. Ty bol si mi vždy otcom dobrých zpráv. 

Fol. Šak veru, pane môj? Aj uisťujem 
vás, zemský pane, že mi záleží 
na povinnosti svojej rovno jak 
na svojej duši, v oči Hohu môjmu 
tak ako v oči môjmu královi 
milostivému. Aj si trôfam (iba 
ak modzo;; môj už viacej neiluchá 
tak isto kluŕky chytráctva, jak mal 
raz praktiku), som našiel pravý pôvod 
námesačníctva Ilauiletovho ver'. 

Kráľ. Ó, hovor o fiom ; dychtím poŕuí to ! 

Pol. Dovoltež prvej predstúp poslancom; 
tie moje zvesti ale pri onej 
hostine veľkej nech sú ovocinkou. 

Kráľ. Ty sám ich pocti, a ich priveJ sem. 
(Poloniua odide.) 

On vraví, roztomilá královno, 
mi, že vraj našiel príčinu i zdroj 
celého neduhu toť syna vášho. 

Kráľor. Ja pochybujem aspofi, že by daC 
iného bolo mimo toho vôbor : 



XM 



sniľť to jest otcQ jelii>, a tá tiaôw 
Iirinilhla svadba. 

KniJ. Nímtí, val Ito my 

iiž vypátramo. 

Vráti «i |%HoTil«i<i, Apolu Ä Voltltrifindnm » ťnftiťlitiMini. 

VítajtR tu, :in>ji 
priatelia drahí I Koclo, Voltiiimiidc, 
»'■(» v/l(nzujt3 iiííUi brat uitS Norvé/uii? 

ľo//. (h imjvý.H iípkné vjacin pozrlravy 
i blalioželaiiia. Už na {iivÄÍ 
nás pitítiktad oo hneťf zákaz vypimtil 
ku synovcovi ätratiy ojijíiiiania 
H f m vtijíikov: f o sa mu vitk'Io, viaj, 
že prípravn to proti ľoraľioni; 
až keá sa Iep.Aie pripiíil niii, ^tbadal 
uaratiftiuým vlastiu* oproti 
výsosti vašej. Nad týiii rozmrzený, — 
Ť.Q nemoc jeho, slabosf,, staroba 
tak tstive bota do hry vtiahnutá, — 
[ia rortirdjrasa vydal zatykaŕĽ. 
No ŕosikamsi : a on v jtodpoveif 
sám dostaví sa; vezme od Norvŕga 
ú pokarhauia odbyt; ua pukoii 
aj slávne slúld pred strýcotu, žo iiikdy 
viac nepokiisi o litok m ebrauuý 
tia vaán veličeiistAo. Nato kráí 
ten starký, ovládaný radosťou, 
tri tislcG mu korún ustálil 
roíMtým platom; ha aj plnomoe tu u 
dal, vojsko oné. nasbicraiié iidn 
prv, zaneprázdhit proti Potauoiu : 
í s požiadaním spolti, ítovrubuí-jäie 

'.poUáviijiic liatinu) 
V tom titateínýnij by nte ráCili 
dovoliť totiž priechod pokojný 
cez vaSe vlastfi k toiuuž podujatiu: 
pri takých zreteloch to aa bezpeí 
a na náhradu, ako tamže je 
titíž Hpisuiié. 

Kníí. To sa nám lúbí velmi ; 
I vo Kvyšncijäoni (-nse k úvahám 
si pre íl ta m e písmo, odpovieme 
naň, vôbec podumáme o veci. 
Medzitým za tak dobre obrátenú 
námahu vaéu Jakujemo vám: 
chocrte tíi vypoäDúť; ua vetier 
pohodujemc äpolu: vitauí mi 
lak vľlmi doma! 

(VoUiinHorl a í>orncliii 



ÍHA 



Pd. Zál^žitosí tá 

H^ dobre ívk<»iict]a. — Môj vlsidáru, — 
% vladárku — sa o lom Skrieiiiŕ, i^íra 
má Tcliiifristvo byť, cfin poviimosŕ je^ 
flefi preŕt* jť" íliioiii, tioioti iiOĽ. ČAS ^asom, 
bjr zmrliať prišlo leti mtc. deň a vjm. 
Z t«>j toily príčiny, /e dui^ou vtipa 
je knitkosf, zdĺhavoHÍ väak údnnii 
a zvonku cifrií^ky: chcem krátkym byt: — 
ráŔ Sfaclii^tný syn stal sa stľoAtpnyin ; 
!*tr€"ítru!m iJR>ntijom tu. Mm, správne 
1 1 1 Ktieäteijosť, čo j ť to, ncž 

III iným leda streStencwm? 
Víiak nechajme to tak. 

Krtiíor. Viac. olisaliu, 

.1 meuc^j mnciiia. 

l'ď. lh% ruisaliítn vám, 

králoimo, vôbec iieumelkáriiiK 
Že strt'žtil sa, je jiravtla : pravda, že 
to škoda je; i škoda, že je pravda; ^ 
Saäo to tigúia; aj prac sa preí, 
bo nechcem, upotrebiť umenia. 
Nuž íiopusŕte nám, že je streStený; 
a teraz zbúda len, by vykutali 
sme priŕ^imi tej v ume pochyby, — 
5i radáej, dohútali po chyby 
tej dno sa. íiže po príŕimi, lebo 
tá chyba pochybila sa pričíňa 
prýStenfm z j)riľiiiy: to tedy xbúda, 
a to jií zbudok tedy. Rozviížtel 
Mám jednu dcéru; — mám. koťfže je mojou; _ 
ktorážto i povinnosti vlastnučktý 
i v posluánositi, pozorujte len, 
mi toto podala: — a teraz už 
sa poRoíte, i tolio dovtífítc. (úíia:) 
— ,ííebeskej, a mojej duSe to modle, tt;j naj priok ruší uucj»fj 

[Ufdii", — 
to podiv výraz, licLý jeden výraz. ~ 
,priokráíileuá\ vraj; ao, mrcha výmz; 
kk počúvajte tfalej; — takto, laiJ: 

„íía tie jej beloškvťn-e lUdra, tieto", atif. 

Krú{m\ To ml Tlanileta doAlo jej V 
ľitL I«en ráŕttí strppť, milostivá pani, 
za cbvifku; naskrz bnib>m úprimný. (ÚSU:) 
„I»otdiylmj, žo hviezdy fú žiare, 

tiťž, žo slnko set 10 u hno; 
pochybuj, že pravda Ihár je, 
len že ľŕibim. nikdy nie. 



166 



O, drahí Ofelia, i>eohríil*nný som v t^tých rytmovaftkách ; nŕ- 
roziimiľ^in ninolertvii, spoŕťtíií svoje vzdychy; ale že ía uiilujoiii fio 
iiíijvľf'lSje, ú, (KUiiijvivlÄiol to iívoľ. S línhoin. 

FovÄtiy tvoj, najniíIojAia pnniio, pokiaflvnlvek tplosný tento stroj 

patrí jemu, 



I v jŕo»liisijosli to, hla, predložila 
tni iWŕra. tiiojn ; ba mi brum toljn 
i jeho ľiíimluvy, jak tJiftly sa 
(lla tasil, spôsobov i iiiie»ta, vSetko 
do uAÍ doniesla. 

Knil. Nuž a tá jak 

prijala jeho zalipCaiiie? 

FoL ('{) si 

inysllte o mne? 

Krúl Jak že poctivý 

a, statoi^ný »te muž. 

Pol. Tým by ch sa xM 

vykĺízal. Lebo ŕn by ste si boli 
tak pomysleli, akže uvidel 
SOU) horúcu tú lásku pernatioí 
(jak ínoiti Ut /badal aj, váiu vy/naí muBim, 
prv uež mi dcéra rukla), to by ste, 
môj pnuovDÍŕe, abo milotitué 
tu veliceustvo vaäe. královno, 
si IkiIí mysieli, nech ja Iniíui pri tom 
tak priei-in na lístky i'-i tobolku ; 
alebíi srdcu svojmu [ŕohrozím : 
mli' a tMiA; tM ueili na lúhostný pttmeľ 
U'U po/orom tak lifadíni ospalým? 
Vo pomyítleti by stť? Nie, ja som sa 
do pritce oiltlňl tiii prosto, i dul 
»oni mladej sleŕinke tjtk roziimH: 
„f'áii Uamlct je priiic, pnriad tvoju hvio/du; 
to ncHuiie byť — * Tu Bom ju vyui^il. 
by u/amkla m schôd/kani s ním, by poí^Titv 
nepri ptilŕjilu, tmi pauwltných 
ueprijímiila /.niikov. To som zrobil jn, 
hra ; ona ale ni<V sobrain si 
úpravy mojej lirodu. A on, 
tak oslyňaiiý íabych v krátkoKti 
odimvil rozprílvku), on upadol viim 
v zánnutok itítý; potom v kýsi pôst; 
ztad v bezsennosti st^v kvK"; £ toho v onen 
kej»' ocbablosti ; odtial v iikiišj 
labkomyseruosf ; a tak, klepaním 
tým postupným, až do poSetilosti, 
kde teraz bbizni : nad tMni prichodí 
nám vftetkým iteloRtiť. 



Hamlet." 



157 

Kráľ. Vy mrsliie, 

ie to jer 

KráJor. MOiť byt pniTdepodobno, 

F<A. Xnž a či kedy sulo s.i to \edel 
bydi rád . že bol by ch tvrdil s istotou : 
To HŽ je m: ioi. keJ preds" inÁŕe 
sa Teci maly? 

Knif. Ako ja viem. nie. 

Poi. ponkaniitic si na hUm i plMU . To SDÍmte /tJldi&I. 

[akže ináC je. 
Xech okohinsti vedú ma. to už 
ja rykutnm. kde drepí pravda, bár by 
sa skrývala hen v samom prostriedku 
strediska. 

Krdf. Jak by navliekli sme ^lej 
vec í 

Pol. Viete, časom, prechádza sa vSe 
i Styrí hodiny ta v stĺpovej 
tej chodbe. 

Kráfor. Vskutku, robieva to tam. 

PoL V tú dobu pustím svoju dcéru k n'^nm: 
čo medzitým vy a ja budeme 
kde za čalúnmi schovaní. Ztaif potom 
pozorujete priebeh stretnutia: 
i jestli nestojí, že lúbi ju. 
a níe-li na Utm prevrhol sa rozum 
mu jeho: ďnlej ani okamih 
nech nie som radcom štátu jedného, 
lež sedliakom nech, vozárom kýms' — 

KrdL Tedy 

oprobujeme to. 

Kráľov. Len pozrite, 
jak, chudáčisko, smutný dochodí 
hen, čítajúc. 

Pol. Preč! Snažne prosím vás, 
preč obidvaja; takoj vezmem ho 
do výrobku — Ó, dovolteže predsa! — 
(Odídu Kráf, krároviiá a sprievod t 

Ako sa máte. môj drahý princ HaniletV 

Ham. Dobre, dakovať Bohu. 

Pol. Ci ma poznáte, pane V 

Ham. Znamenite, veľmi znamenite; ste kramár s rybami. 

Pol. Ja nie, môj pane. 

Ham. Tedy rád by som. keby ste boli taký dáky počestný 
človek. 

'Pol. Počestný, princ môj V 



UÍ8 



IJatu. Aiio, paiio : l»yť poíestnýni, ako tento svot beží, znamí-ná 
byt mužom : vyvoleiiým r, di'SJaUeh tisítľov. 

ľol. To prnvdivíi pravda, môj princ. 

Ilmti. (fita:/ ,I/ťbo jpstli sluw vylažic ŕtírvjaknv vu zducImuU^J 
psine, oim, ía ji> bohoín a bozkdva nirĽÍnn — — ' Oi mátv ilcórii? 

Pol. Miiui, pime. 

Ham. Nľilovurto joj djodU po sliici: poCatiľ jo poi^eliuanJui: 
ale nie, ako Ijy ho dcéra vaSa poCut mohla — ľrialflko, dohlia- 
dajte k toinu. 

ľol. Čo ťbcettí tým povedať? (Stnuvon i Eäte vždy naníža 
na tiioju dcéru; — a predsa nepoznal ma r pofiíitku; povt'diil, som, 
vnij. kraiuár s rybami. Ďaleko to s nim doňlo, claleko doSlo — Nfiuiíjijftt, 
v iniftdosli i ja vytrpel síini innobo iicľtístf od liísky; uiU>ver», 
takmer toľko. No idem bo zas osloviť, — Co to čítate, princ? 

f/rt»r_ Slová, slová, slová I 

J'ol. Čo za obsah, môj princ? 

Hnw. Kto ŕo obsiahol V 

Fol. Myslím, milostivý pane, obsah toho, So ŕitito, 

I/(wi. Útržky, piine: lobo Ipn Hatiriiký šilml, Iila, udáva tu» 
žo stnrí mužskí majú 5ŕdivó brady: žt> tváre ich sú pcdiiižvané; 
Ich ívŕi oĹ'íftfaji) sa hu^^toii ambrou a pryskyricou »livoňovo»i ; i že 
nadbytoť'uým nedoKtatkom oplývajú fo do di'ivtipu, pupritom vhl- 
dajúc stťhmuiii T'o najniľandravejôími. O tom véetkom, paiit", síce 
BOm strašne tuho a molmtnc presvedčený, ale iiredsa nedržím m 
poctivé tíikttt to fiveriť papieru ; ved vy sami, pane. nanistli by sto 
tak starým, ako som ja, nech v moci vám je zpiitkovaí, ako to 
robieva rak. 

Pol. (aimaoui. Aípráve je to hlAznovstvo, predsa je v tom 
uiívod, — Nei)(»li hy ste niíklonní ujsí z priedncliu, milosťpane? 

Hmn. Do mňjho hrobu? 

PoL SkutOíľ'ne, to je už mimo prieduchy. — (Stranou. > Jak 
jadrne sú uiekedy jelnt odpovede! šfasitie, s akým ciisto ]»otkií m 
pomiiteiiosť. kdežto ro^um a zdravý smysel nie tak snadno sa tejžc 
pozhavHJú, Musím ho zanechať, aliych hneit za horúcji porobil po- 
riadky ohíadne sdiédzky med/i ním a njojou dcérou, — Najvzítc- 
nejSí moj [Kine. čim uajponíívDejäie beriem svoj priepust od vás, 

Iftttu. Nemôžte, pane, niŕ takého mi vziaf. f'oho ocliotuejÄie 
xrlekol hych sa pilm zíiľoveň, vyjma moje živoSntie, vyjma m<ye 
živobytie, vyjnm moje živobytie. 

Fd. Budte zdraví, raéj princ. 

Ham. Títo zdĺhaví starí trúpil 

VyHtdpm Rui^ľnkrniit/. a. liiiDiIťustiTti. 

ľol. Vy zabrali ste sa vyhľadať pána HamletJi; tu je. 
iíos. <k ľolotnovi). Boh vás zdržuj, fiane! ďoloiuua .ididc.j 
GuiL Vzueftený pane kľáľl)vi^u 1 
Jíos. Mój naj láskavej ši princ I 

Ham. Moji tibzvlášte znamenití priatelia 1 Čo tu robíS, Guil- 
denBlernet Lala, Ilosenkrautz ! Dobrí Suhajci, ako m vám obom vodí? 



lOä 



lío$. Jak takýrii i>riemfrnvtn synkcnn matky zt^ine. 

Gttil. Šfa&tlivf sitie v toín, že ait» sme i>riš£astli\í; na íapici 
Sdu^aoy oie sme ver' ^oiobíkaui. 

íiant. A ani pódoSvnraa jej ŕnevíc? 

Jfas. Aiii, iiiúj prioc. 

//rtHM. Tehdy prebývate okolo jej drieku, alebožto prostred jľj 
priazop y 

(iuil. Iste, tej jej siikromnej.^ 

Ham. V tajnej priehradke Šťasteny? Och, vrtmi trefne; je 
ona frajerka Čo nového? 

Rošt. Xií, vysdsC, lenže sii stal svet iioctivýru. 

Flam. Tak je súdny doň na bKzkii ; leužĽ tvoje noviny nciimjii 
zilkladu. líovolte rai otíízku viac do podrobností: Cíiu ste 8Í, tuoji 
drabl priatelia, ziislúžili od Šfcisteny, že vás sem posltihi do žaláru? 

(hál. Žalrír. milosťpane? 

fítim. Dania je jeden žalár. 

/ros. Vtedy je ten svet ním. 

Ifnm. A nkýnj pohodlným; kde uachodí síi nejeden sklicjiok, 
ílop a knterec: no a Dánsko je jeden z iiajmizeriiejšicli. 

HoH. My lak, výsost, nesmýšfame. 

ífan>. Preto tedy nie je pre vás ním : leboveď totu nič nieU» 
{j diobrého ti zlého, ale tnySIieuko ho tým robí. Pre mňu je 
i&íisum. 

Jtos. Prefo ledy vaša ctižiadosf ho rohí tým ; je pri tesný pre 
vASJio duiba, 

i/íJMi. O, ni)že! Volil bych Katvoľií m do orechovej Škrupiny, 
ft iM)kIadal bych sa za panovníka nesmieineho priesitľan.stva, len 
krby toho nebtdo, *e mávaní mrcha sny. 

iŕuil. Ktorť sny potom, vskutku, ctižiadosíou sú; lebo oprav- 
ú\yá podstata ctižiadostivých je pustým tieňom jedného sna. 

iintn. Sen s;ini v sebe je iba tôňn. 

Ľú». Pravdaže, no a ja ctižiadosf považiijeiu /.a tak vzduSmi a 
fslinŕicá na akovosí, že oua je iba snom snov. 

Ham. Podía toho 8Ú luiÄi žobrííci tľupelmi, a naši mocnári a 
vypätí bohatieri stínam) žohrsikov. Nemali by sme ku dvoru? lel>ň. 
na moj" jiravdu, ja neviera mudrovať. 

ílos. n (itiiL Strežienje vííSho pokynu. 

Hnm. Ja nieáe Z takého túuu : ja vás DCthcem potarsovať 
K ostatnými mojimi služobnými: lebo. abyclt s vami hovoril ako su 
na poriadnebti muža s\edŕ). som v ohlade lom stra&oe opatrený. 
Nuž tedy ua vySliiipanej ceste priatelstva si imzasUímic : čože tak 
poríibate tu v ElsinoieV 

/tVit. Vá.s .Huie priíiíi navStíviť, môj princ; áno, žiadna iná jto- 
hni'itka. 

Iftim. Zobräk, aký som, ešte i ua povrIa<^nOi»ť 8om chudobný. 
Ale (fakujeni vám : a íhU^, milí priatelia, že moja vdaka je [tridrahá 
i za pol haliera, ('i ozaj neposlali po xA^'f Je to va&a vlastná uá> 
chylQO«t? Dobrovoliíá náváleva touiábyŕV PuJtc, povedzte mi sta- 
ioŕlH«; potíte, poifte — No, vej hovorte, 



ICO 



(í nit. Čo márne povcdaív \tMiQ králiľvicu? 

//drtí. Nu, niečo tak — len pritiieraiu^. Pre vás poslali ; a, lila, 
vo Vfišjcli ofiach kmitó istý iliuíi vyznania, ktortl vaÄa skroniuost 
iK'iuá im dosť sily utlumif. -la už viem: ten dolný kiáí a knUovná 
poslali pľu vás, 

JioA. Akým ťií'foiu ljy, môj pane V 

Iíam. O tom vy ma musí to ])OUíiť. Ale zakliiiam vás pri prá- 
viiľh náiShú kauímíítstva, pri súzvuku mladosti naSej, pri jiiívjiznosti 
nasi\j povidy zaťliovniu'j liísky a pri všetkom, ŕo hy odo mňa 
vnicnejÄl a lepí.1 ptrdmišidel vám na mdcľ položiť vedel: \nHlUy 
utvorení a piiami naproti idulí; — nuž poslali po vás a či mu? 

Jiott, (ku Quildeusteniovis Co povk'te vy '/ 

I/ntn. airaiiau;. Alia, tak už viem, kolko bilo. — Akže ma 
máte radi, iiezadľžujte ii soba — 

(imf. Tuk je, výsosf, poslali po nás. 

Jlnnt. A ja V!im rozložím, preCo. Tak moju prodvedoiiioHŕ pred- 
stibue vaše objavenie, a vaša mlcaulivosií. povmovatií králuvi a kni- 
loviiej, lu'putrebujo íííi pierif. Nedávno lale skrzeva toho, iiexuám) 
prišiel Som vrtni o všetku svoju veselomyseíiiosf. poneclial vftetky 
obvyklé cviú'nia: i, vskutkti, tak taŕko to Ide s mfijjín rox- 
pobiioním, žt* tííto dôkiatlná biidovíi. zem totiž, vidí sa mi byť leda 
kýmsi neužitoť^tiýiu predhoľíni; tputet pn-velelmý baldachýn, po- 
vetrií% Ci vidíte, — táto výborne pr*'klťnut4 tvŕdz nelieskil — tento 
veljfavný krov, vykladaný zlatým oliíiom, — posúdtť! si, to pred- 
cljodl mi nlĎím mým m^ž zlinilon a niorovitou hromadou výparov. 
ť'o ?,n iniijstrovski^ dielo je ŕlovult ! j;ik sľachi'tiiiý unittm! jak neko- 
údU-tiV na srfioptiosti ! na posUivit a poliyby jak výxuíi/ný a obdivu- 
hodný ! í'innosíoii jak podobný anjelii I chrtpanim jtik podobný jed- 
nť^iDU božstvu! okrasa sveta I v/or živočídiuv! A predsa pre mfia 
fítn je tento najjemnejší výťažok praehn? Mat. ma neteSÍ; nie, ani 
žena ni(>, a to v/dor úAkrnu Viiäuiu. uliríž /dáto »n mi protlreŕif. 

/ros. Nie, va;Äa milosť, ja m-mal taki^Im dai^ ani v j»ontyŔlf?nf. 

líniu. A profo MÍ aa zasmial právo vtfdy, kotf vyriekol sími : 
,muž ma neteší' V 

/í(w. Zišlo mi na ino. princ, keďže tak ohtuby ncnacliodltc* 
v mužskom, nu akú pôstnu hostinu to doíitjtnii sa k vám, tot, herci. 
V cť8te sme prrfrkli povedia nich; a íaborajii sem, aby víim mi- 
bídli svoje služby, 

N<tm, Ten. čo predsUvujo krííla, bndi* iiti vít^iný, — Jeho volí- 
čenstvn neeli 5»i prijme odo u>Aa jjuplatok; dnbiodružný rytii^r nech 
npotn^bí svoj<>j fiint;iľ a pavíizy ; milovník ncbutle darmo vzdyehaí; 
vťsľly ťohulín /akumí svoju úloliu v ptŕkoji; šaŕid noľh rozosmoje 
tých, iľhž jdura zu^tľklivcly ud suclmtin; a paiiii'ka nfcli vysloví 
hv'/, obalu, čo má nu mysli, trobárs ten ueryímivuný \vt& i ochruniie 
od toho. — Co sú to za herci? 

/*'«.<. Tíisti, ktorí vá.s íjtk ^abávavali : truidilohorci z mesta. 

Hotfi. .ffik í<a t(i |iriht»dilo teily, žf kuŕujiiV Irh sUílo sídlo 
bolo predfta (dmpolnr vyhtuliiľjfiie: lak pn- i^líivu ak** i ]'ro mešec 



IR1 



/ros, Mjslírni, ich rozptýlenie niá pôvod v onchdajšej of)iiuvi> 
krajínBkŕ>j. 

íiam. Stoja eSUí v tej sain^j ¥iiÄno.sti, ako vtedy, ketf som bol 
v meste V Tak sa im lírníí obecenstvo? 

/ťos. Ni(.\ skutočne, o loín nsívah' už, nŕslýfhajú. 

llnm. Aku tu prijitt-y vjiri poťíili iudzavieťV 

/i'oíi. Nie, ich uiiiiiahu /adr/iava ohycajtiy postup: alt! /krslo 
vám tu. iiii'ij pľruc, za linic;£da duLvákov, iíťoljiiýcii to pínkrat, hy 
pi'Cpiátia SMÍtu viohol úloliy, i za to potom čo ii«jneliunlziicjSi« sa 
tm tlifska. Tlj liía, sú teraz v mtkle; a tak nfrfrávajľt ohecuŕ di- 
vadlfí (ako ir.h sami volajú ŕ, zo miioLí, ľiiirsi s huku v/.iiy kor 
dfiSi, nalákali sa husacích hík, i /riedka kedy osmelia sa zajsí ta. 

Utísu. Ale, Äí? deii > A kto ich udržuje? akú majii plíicuV NV- 
itiy$iia svoj ohrhod prevadiť dlhSie, ne?, pokiaí im pn.sťnM piškoľ 
A ŕi nt^povrdja nt^skôr, až i sauii o<iľastťi na obpcnych horcov (ako 
je to nnjvýž pravdi'podohiiť', ak iiťniajii íepAich pnístritMlkov): ich 
sp! I že tm roliia krivdu, dajúc im horlií oproti vlastnému 

íiOÁ. Veru. mnoho to tím klopoty zavdalo na oboch 8traníi(^h 
ijl lud iiopokladií si za hrieťli dráždiť ich oälc ku ľozoiiľám. Bola 
"11 dolia, že ;íľi)Ä;i ii^dalt utŕžiť /a ku.s^ ak len básnik a horec iio- 
priíJi imkuntn-ni do pníčky v lilohe. 

//fiíH. Je to inožnť^V 

íÍMiV. Och, a ŕo si Um hláv proto tiaprobifali! 

Wow. Nuž a ti chlapci obdržia va ju vrch? 

/íos. .-Ído, výäofií, tJ ho obdľžiavajú ; i Herkula s john bremenora 
k tomu. 

iltim. í^jadcm div; Ud»o veiI môj strýc je kráľom Diínska. a 
l>rávc tí, čo sa mu list navykrivovali za života môjltn otca, dávajú 
tóraz dvadsať, Štyridsať, päťdesiat, iia i sto dukátov za zuáŕok. jeho 
vyobrazujúci v tiiabnu. Sto hrmených f je v tom Čosi viať tiež dačo 
piirwlsíeiiého, keby ho lea filosofia vylňSliť vedela. 

iZatnlbcoie evonku.) 

iiuil. To HÚ tu herci. 

Uam. ľáni nmji^ vítam vás v Klsinore. VaS^; pravice mi. ťotíte; 
ItričDosťiUi vttanky sú predsa Jidvorilost a sviatočtiosiť: i uéchžc sa 
(^hodii<*m s vami vo mrave, aby moju rozsiahlosť naproti hťrc.on], 
klort -- dopú4f.<)m - ľdztomilou musí sa dnkazuť na vonok, bojsn 
nepríHlstaviJa sa podnlmojšnu pohostinstvu, než v oči vám. Ste mi 
vltADl: alí> mt\f stryc-otec a moja stryná-matkji sa zmýlili. 

iiuil. V čom, milostivý pamr^ 

íiam. Som pomätený na rozume iba pri severno-sevoro-západ- 
Uoirt Vľtre; k»*"f južný duje, rozoznáiii eíite ta jastraba od volavky. 

VynKijii ľnlonhis. 

/•o/. VôPtko dobré "á\w prajem, v/iícni piioovjaí 
Iltun. ťľiy len, <iuili1ensterne, — a ty tobôž: — ua koUdoin 

II 



íd^ 



uchu jetten paslurháCl To volkŕ bábii, ŕo tatti viilíto, pSte vÄdy u«- 
vyrástlo /o svojich jtoviiuíltľl itlteiiok. 

Hon. Neboduj pu ilruhý raz zalozlo do nich ; |H'ťlo hovorievajú : 
Btarý ftlovek je liruli^ni deckom. 

Ham. Predpoveditni vám, piic.hádžft iipovedoiijíť ma o hťTĽocIi; 
pozontjte len. — Pľavdu niátf, luôj pán: holo to tak xii porulelku 
ľáĽa, naozajst. 

ľol. Vašíi uiiJnäC. nuLui váiu iti/pľávuf noviuu. 

Hnm. Vaňa tnilosĹ, mám vám ro^piávnC novinu. ,Ke(r Hqkcíus 
ImjI horcom v Tiíme — ' 

Po/, Httrci pľižli sem, vu&i uiiloKt. 

//(/;>;. Tresky -plesky I 

7'tíŕ. Na moju ŕesŕ — 

Hfiw. ,Tu každý herec prijachnl na oslovi — ' 

Pol. Najlepší liert'i ii;í svete, tníchsi je to pio ti*nKédiu, ko- 
médiu, históriu, paatonlhí, pastorálnu kotiuMliu, lústoľiťkú pasUjfííhi, 
tragickú históriu, trojiicko-komicko historickú liastorilln, sn'-nn ne- 
df.'ljtelini, íi pro neolnnuit-enú bäjícň. Im nemó^o l»yÉ Seneca pľi- 
ííižký, ani PJautus priluliký. Pre upravené ua pÍBUie i mimovolný 
vyusik'z sú to jediní svojho druhu India. 

Hutu. Ó, .íefta, sudco v Izraeli, — čo si to ty tnal za poklad! 

Pol. Co za poklad uial oii, uiiloäfjianey 

ííam. Nuž toť : — 

Jvráftuu (Icť-ľU, n nič viac, 
ktorú mal niirtiorindue nlď.' 

Pol. (Binuioii). \íAy o mojej dcV'ľe. 

íftiiH. Cl nemám pravdu, starý Jefto? 

Pol. Ke<I vy tna Jeftuui tia^yvate, vaäji míloiif: tak ju mám 
vám, áno, dréru, ktorú mimoriadne ruáiu läd. 

//fim. Nit% nie tu níisletluje, 

Pol. (o nasleduje tedy, môj královifiuy 

//íl m. Kjnii: — 

,i>8ud smet, jak lioh chťeľ, 
a [K)tum, vetr vieU.' : 

jto HU stalo, Co na malo.' 
Prvý riadok tej nábožnej piesne povie vám viacej; lebo vidzte leu> 
tamto [irichádza nnvja kratíJchvita. 

Vutjdu 6tyri« alebo pinti htirei, 

Vítajte, piináti; vftetcj, mi vitajte! — TeSí ma, to ťa vidím /dra< 
vého. — Vítajte, milí priaUrlia. — Oj, múj starý hrachu! toí, tvar 
ti omat'lmatela od tých rias. ío som ía posledne videl; var* pri- 
chodíš porúbaí sa mne. Iiolobriadku, do Drínaka? — Lad! moja 
mladá sleí^inka a pimiŕka ! Prisäím blahoslavenej Panenke, vafte jnuiin 
»lvo je bližej nebu. íiko ke<T Som viis vidi-l ostatJiý raz: o o|íätuk zvyÄe 
bližfsiľ. Proste Pidni, aby hlások viíš podobne nebežuej minci zlat<»j 
iierozätiepiJ sa vnútri obruby, — Maj stri -umelci, áno, váelci .ste mi 
vítaní. No ale aj uždi <lo roboty : ako francúzski sokolníci, zapuRÍme, 
leB tsi zazreuje nieío: inu, zaražúčiŕko š|ui8(me drtku rečňovanku- 



Hti&ijĹe, sem nám nn uchtitnaiiio vaSej prí^iravy; pohniti?: nejakovskú 
tú reí nsiraživú! 

ŕVr/ž htr. Akú reí, výsosť V 

íífím. PoŕLil 80IU si ía ])redTi;Íšai raz jednu, — lenže kus ten 
nebol niktly hraný; alebo, jestližu boi, lúíi viac ako ra/; loho, ako 
sa paitíHtitrnv nepiiĹMl sa množstvu ; pre Široké oboĽenstvo boJ to 
kaviár: — ale (aký dojem na mňa bola urobila, taktiež i ua ilru- 
liýcli, ichž úsudok v takýfh veciach tíaleko vyznicvít za ponied;ŕ!0 
roôjbft) bola to bra premisa leu vytctuA, Šikovné rozŕlf>ofníi pio ja- 
TÍ5U», i prAve s toľkou skiomnošínu s]()ž(:'ná. s kolikým umením. 
Rozpomíuam sa, ktosi tam bol riekol ; vraj, uiet korenia vo verftoch^ 
aby obsah spôsobilo pochutným, aoi vo výiMoch dač takého, žf* by 
pôvodcu hnlo možno obviniť zo stľojeuosti ; ale, hovorí, statíiŕná to 
pnlct. tak zťlravá ako príjeransi, a opravdivé o moc viac krajšia než 
u2do})iiiÍ, .í*^dna reí- sa mi tan* zvlíište xap:ítila; bola to Ancusova 
rozpravu k IHdonc: a to tá jej Čiastka nienovito. kde vypníva o »a- 
\nii2i1eul IViiimo\om. Akže to v pamiiti prechovdvaä, zaŕiíi od tolio 
ríadka — dockajže, počkaj leo — 

^SurifV) Pyrrliiisí, sfíiby livrkanie futý zver," 
nie je to tak ; — začína sa s Pyrrhusom : — 

„Surovv PyrHiiis, — - on to. jeliož výstroj 

])i)sniuľt)ý, Ľieriiy au i úmj-se! 

v Aom, itodobal sa noci tej, ked skrytý 

duu v osudnom tom težal koúovi, — 

OD lolen debiiý, mračný výzor sroj 

panatrcl teraz e^te im hroznejSf 

jcnak: od hlavy až k pUc ua rudo 

sa zaíorvenil celý, okydal 

ai na sirmh krvoo olcov. aiatiek, dcŕr 

a synov, ktorá na ňom priljjtU 

t jiriivťkla sa ^kvomým uIiľ iiálom, 

čo svetlimi krutým-klia(y«n (jlilžil tam 

obŕ'ti ojjj'ľh vraÍMim k mrcha práci. 

Tak ujjľaiť'iiv v/ickom, požiHrom 

t iiaina^anj' krvou |)riškľi>rc»ri, 

vysadlo oŕi sťa dva karbuukule : 

ou, Pyn-hus pi'kťluý, hnal vyhľadať 

starého dedka ľriama." 
A l«raz pokračuj ty. 



/W. ľ 
niKom í K 



dobre predneseuó ; s náležitým dó- 



y Vry h*T. „A ho 

oj najdo v lom, jak nedostaŕujili-ini 
aa Gri'ikov práve udrel tirazom ; 
moc jehit slarV, jeho raniiínii 
sa sprotivívAí, ubha, k.'im padne, 
na priokor povŕlu. V sil prevahe 
tak nepninernej, Pyrrhos (d»orl ** 
priam na Prinmti; na Abo zúriv* 



Iľ 



164 



ta t &1ra sai(ml«: váak od ivifau 

a svistotó už jeho ukrtitiK'lio 

nicíiska klesne vysilcn) kiiieť. 

Tu t^ozrjato sfl, jakby nccitcľD<^ 

Hium suTiiu bolo osŕklo 

od toho z&machu: bo horiace 

mri ku podiinžiu rúcajú sa ätítj-, 

i líroiOJvrn Irľskoin-praäkom zaujmú 

sluch ryrriiovi, až uatofkn: í p, lifa, 

len jclío mct^, ai ni-až sjiailnjuci 

iin mlícko'biclu hlavu slarĹ-eka, 

ťnania ctiltodnčho, zdal sa včuľ 

jakfi" utkvict v jiovŕtri. Tak, rozv/teklonuc 

iiniiiufovaný jnkby, Pjť'n'hus stiVl 

si tam • i sfab}- kýsi obojťtny 

lak k vôli sTojej ako k diela diel 

No ako ČBsto pozorúvaiTic 

pred dákou bárkou : tícbo oblubou, 

n i nopohnú sa cbtttáry, drxé viHry 

&á bez slova, a ieiňskv okršlek 

to dolu mlŕí ani smrl: až zrnm 

hrom brúxy}ilijv rozdrapí v/ducli ; tak 

po tottj prtísliii>ke, ôo blivel ľyrrlius, 

vraz v^'biknulá slrbla ncnávisf 

i Jŕho k Hun zas. I nikdy mlaty 

Kyklopov na zbroj opdupadaly 

Martovu krutoJMtp, bárs kovanú 

pre vpŕnO trvaniu ; jak v chvíli tej 

dopadá Pyrrbov zakrvavený 

meii na Priamu. — 

ľreí^, ridaj, ^vatidra, Šíaslŕno ty! Váetci 

vy, bo? i, v radpj vaínej. pi no moc 

jfj odoberte takoj ; zlámte hjtiie 

i bflhry kola j^, a okráblu 

hlavicu 8 I n hu nebies zskotúfto 

«dol do priepasti Tartarti !" 
PoL Tn }p pridlht^, 

ffatn. I U s iilin k liolji^ovj, spolu 8 vaSírii bľadtskoiii. — 
Frosíin fa, huvor triilcj : — on ti je leda prí^ pouličíH'i tralakftt'-ku- 
kopŕcHí'ku ak'bo nejakú tii liistorku oplzlá, itiúč zaspi — ľovednj 
dflii^j; prejdi oa [lekiilm. 

Pľfý ker. „No kto, ó, kto jti vidc4, kráľovnú 

zababúlená — " 
Ifttnt. Znixtlti'druH krdloľuú'f 
pol. To jp dobro: čítluilitilľtid ícnihrná je dobre, 
/Vľi/ hrr. „ - hor'-drjľ ho«o behat, 

brozimu 7Í[i]avou Ar. ))1»nieť*iom; 

ká«' tmaln kol lila^y, kdo prvej vinul 



16S 



i« áiadém; a miestu rúclm ríus 
kol vychudlvch i mmihou ŕtthobou 
&i vjí.mikaiivch bcflier plaeiitu kusi, 
Jtú za [io|)[aclin iaf^a v aáhlosti 
kdos* bula sdiytilš; — kto videl to: 
dl) jedu zainotíeným jazykom 
bol vyhlási) by zruda proti panstva 
vrtkavej Štasteiiy. Ba nech j» uk 
bohovia sami v ten cas uvidia, 
ketr priUo sjtalrií jej, jak Pyrrlius páše 
tam ztoslnú braŕku, icieíom sekojjác 
iiB k tisy ódy nianžélove : výkrik 
jej prenikavý, v aký prepukla 
v tom (akže vôbec veci smrteľné 
aú v stave doja( ich) bol urobil by 
blčiace zraky nebies lekúcimi, 
a v bohocb vzbndil sústrasÉ." 
PoL Pozrite, čí nepremenil cele farbu svoju, a tie sky v jeho 
oitarli! — Prosím ta, niC viacej. 

fínm. Iloltffí tetly; ostatok dAm si od teba ílopovedať najbliž- 
•^ 'ui. - Milý inôj pane, H Ity ste iiedoliliadli, aby, tof, Uerd 

; 1 zaopatieníí' Poíujlo, ale nech sa mi poriadne luikladá 

8 uiiui; lebo oni sti výfahy t\ struCné kroniky rasu: Icpäie by bolo 
pre vjis po Riiirti tiiaf islý ntthrobiiý uápis, ako icU mreba oklepká- 
vaaie, kým žijete. 

Pol Milosťpaiiť, cbcetn naložiť s nimi dla ich xílÄlnhy. 
Jínm. Do paronia, cblapo, o vefa lepjíiie! nalnžíte-li s každým 
lovekoni dfa jeho zásluhy^ kto je, aby vyhnúť mohol virigáču? 
lOiJle & nimi pritnt>rane Hvojej vlastnej cti a hodnosti : ('ita menej 
mi jraKlúžia, tým viac hodnoty pťil>udne na vaSom dubrodent. Za- 
ile irh B<i Hcbou. 
I'itt, Hybitjte, piVnoviu. 
linm. íiíle za nim. priatelin ; zajtra pofiijomo si dajakú hru. 

fPoloaimi o<iÍde so víctkými Uerd okreui prvrhu. — {Stranou k herťoviij 

PoínjÄe, stÄfý priateíu : fci ste v stave zahrať Zavrnidnňe Gonsagu ? 
/Vťjŕ her. ;ino, výsosť. 

Húttt. íítraiiou k hercovi), Zajtra vcíer žiadame si bu [)o<iuť. Ako, 
fiáde potreby vedel by si sa naučiť reOičku ojedtio dvanástich alebo 
KtnásLich riadkoch, ktorú ríld bych eäte len složil a vsiivoiil tucdiit 
vedťl by 8i? 
/Vľv hrr. Áno, výsosť. 

Jfam. (mranmi k hercovij. Vetmi flohre. — Nasleduj tamtoho 
•j daj pozor, aby ste nerobili z neho posmechy, i Herec odíde.) 
— (K tíM. u tjuii.) Vzácni moji priatelia, opusKm vás na Cas do ve- 
ťenL Ste vftaoí v Klsinore. 

Jhn. Ako vám fiibn, jmne královiŕu. 

Ham. Hej, tak ; {)ob & vami I — (Odfdu Kooenkntntz n ÍJuJldetisteniO 

Teraz uä som sám. 
Oeh, í'o som to len /a ealirana ja 
a otrok zbabelý! Či n^tiiuif 



Ifiô 



DcprijiUí niiíi t.ýiii, že ti»u lierec totu, 

len k v6lj jednej Ijiásiií, jedDÚuui 

Rnu stnkne v stave bol tak prisposolií 

si dušu vIíistTiú k vlastnej predstave: 

že z úänku mu cele zbľadla tvjír, 

lio oCÍ slzy vyíítúpily, zrak 

má strliaiiý, lilas zlomený, i všetek 

ten jeho výkon s nápodobenim 

tak Iiannonicky tesne priHlia 

k inyälienke jeho? A to vSetko pre nič! 

Pre HtíkubuJ 

Co Hebuba mu, ti on Hpkuhe, 

že iiíóže plakať pie ňu V Oo by mbil, 

ntích puhniUku tak má i pok>'n ten 

ku ViiSnivosti, jak ich mám ja? Ver' 

to javiSte by v slzách potopiK 

a reúou úžasnou sluch rozkíílal 

koi obecenstvu; smyslom pominulým 

by zrobii vinného, a nevinuého 

od laku osiuutýin, pomiatol 

nevedomého deaora; vôbec všetky 

schopnosti oiM, uSl omráéil 

by naskutku. No ja, ja uiamlasský 

a Idin.ného srdu padúch, plazím 

sa, v povesti jak onen sedmispát, 

neoplodnený svojím podnetom, 

a neviem vrknúf slovíčka ; oÍe, ani 

isa kráľa, na ktorého vlastníctve, 

ba na jeliožto žití uajdrahSum 

prekliata zhuba bola gpiichaná. 

Či díikym zbabelcom som? Kto nm to 

prebýva, že soiii cliuraaj? prebíja 

skrz na .skrz kotrbu mí? bradu trhá 

a chlpy z nej mi mece do tváre V 

v nos štípe ma? dych lživý zavracia 

nd do hrdla, tak hlboko jak plúca? 

Kto mi to robí? Uach! 

Síc raní, no ja strpím pokojne: — 

už tak to môž' byŽ lon, že holubíeho 

som srdca, i žič eSte postrádam, 

by zhorŕila mi útisk ; inítí* dňvno 

by som bol víetícých eupov okolia 

riakniiil raba toho zdorblinou. 

TA krvožižoivá a smihui áelnia! 

bezciln.1, zradná, chllpná, zvrhlá šiilraa ! 

O, pomsta! 

VeJ ŕo som to ja za osol I Je ver' 

to za hrdinstvo, že ja, milého tak ' 

Jedného otca zaviažden^'ho 

syn, k uniyalenej káre nadchnutý 



tak liehom jak i peklom : sfalty len 

nejaká kííiinpn môžem ulahííovať 

8i siťdcu slovíinii. i do kliatia 

väi? upadám, jňk npravdovií naiiilra, 

kás dievka kravská ! 

Fuj, hanha! fuj! — Von po(f, niúj dôipysle! 

C'ul predsa som, jak stvory zJociuné, 

sediace v divadle, tjm na javiSti 

pravdivýtii umciiÍTii tak trafené, 

vraj, holý do rluŔe, že vyvolaly 

hued svoje zločiny; \)0 vražiiäí, bárs aj 

jazyka iiemtl, vie preds" vraveí tým 

DajzíizratnejSím ústrojom. Nuž, Uerci 

mi zahraí mušej ú cos' ponáäkou 

Da zavraždenie otca môjho, hej, 

pred nuijÍDi strýiíikom. Ja pozorovaí 

mu liudeni oŕi; vyskťunam ho až 

k diiu života: i ak Jen sebou trhne, 

znám postup svoj. Duch. ktorho videl som, 

môž' diablom byť; a diabol v moťj má 

8Í dTa íúltosti (iľilirnC tvárnosť; itno, 

a obitvlášte pri mojej slabosti 

i ťažkom yseínosti (akové 

on mysle velrai opaniiva) môhoI 

by zneuži f a zatratif ma. Žiadam 

si ítáklad, Éo je vela istejSí, 

než onen — Hra: toť, pasca liotovo, 

kde svedomie chuem chytiť královo. lOdlde.) 



Strašná noc. 

Od .1. P. Cechová, 

Ivan Petrovic Panichidin zbladoJ, pritiahol lampu a zaťal roz- 
čúleným hlasom. 

— Tmavá, nopneldadná hmla visela nad iíemou, ketf som sa. 
v noci pred Viaiiovnii ]8s;i. roku, vracal domov od nebohého pria- 
tela, u klťíľého sme sa vňetci zasedeli na ňpiľitisticki^j seanci. 
Uliŕky, |io ktorých som prcchodií, pre ŕost nelioly osvetJenŕ a bol 
som (iľinútený poberať fta skoro uazpaniät. Býval som v Moskve, 
pri V'stiipenf na Mohylciach, v dome liratluika Trupova* teda v naj- 
pustejšich miestnostiach Arbnta. Myšlienky moje,, kým som išiel, 
holý tflžkíS tľítpne . . . 

«Život tvoj bliži sa ku koncu . . . Kajaj sa . . ." 

Tak.'í bohi fríísa, ktorú povedal mi Spinona, kti>rého ducha po- 
darilo sa nám vyzvať. Požiadal som ho zopakovať, a mišticka nielen 
že zopakovala, ale ešte i doložila: „I>nes v noci." Neverím špiri- 
tismu, alť myšlienka o smrti, ba len narážka na i'm. rohí ma malo- 
uiyselným. Smrť, páuovia, je nevylmutuá, kažilodennä, ale zato 



ir>r> 



ncprijilo iiaii tým, že tmi herec totu, 

kíii k vúli ji.í(JiU'j fiástii, jctlm'-niii 

smi stľiizu*^ v j<tave bol Uik |íiÍ!*i>ri8ol)ií 

si diiôH vlastnú k vlaslrn'j predsUve: 

ie » účinku inii cele zliUdla tvííľ, 

do oí'f sky vyHtú|iily, zrak 

nui strhaný, hlas zlomený, i všetek 

ten jeho výkon s nsipodohenim 

tak luiritKink'ky te^ue prälíhn 

k iijyälionke jeho? A to vôetko ^ire uičl 

Pre Hckubul 

Čo Hekuha nin, fi on íiftkulte, 

Äe môže plakať pre ňu? On by robil, 

nech pohnútku tak mii i pokyn ten 

kii vd&nivosti, j.ik ich mám ja? Ver' 

to javiäte by v slzíích potopil. 

a rečou úžasnou shicli rozki\]!il 

kol obecenstvu; smysloiu pomiuLilýui 

by zrobil vinného, a Dtiviniit'ho 

0(1 tňkii osinutýn), poirtíatol 

nevedomého desoni ; vôbec vSetky 

sľ-hopnosti nt^í, uší oniníŕii 

Ity uaskutku. No ja, ja maniľasíiký 

a hlin. neho s^rdu padiir.h, |)lazfni 

88, v povesti jak onen sjednuspáf, 

Deoplodnený svojíiit podnetom, 

a neviem vrknúŕ sh>vííka; nie, ani 

ZH králu, nu ktorého viusliiiitve. 

ba na jehožto žití unjdrahšoín 

jireklíata zbuba bola spáchaná. 

(1 díikyni zbabelcom som? Kto ma to 

prezýva, že 8oni chumaj? prebíja 

skrz na íkrz kntrbu nii '.•' bradu trbtl 

a chlpy /. nej mi niece do tváro? 

v U03 Stĺpe ma? dych lživý zavracia 

mi do hrdla, tak hlboko jak pfúca? 

Kto mi to robí? H ach! 

Síc raid, no ja strpím pokojne: — 

nÄ tjik t(i nw?' byf len, že hohibieho 

Hon3 Hrdca, i í.U eÄte pnstruílani, 

by jíhoľ(''ila mi útink ; liiiič dávna 

by gom bol vňetkýeh mipov okoliu 

nakŕmil raba toho zdochlinou. 

Tá krvo2Í2niv:i a xiniluá Aelma! 

bezcitrij'i, ^raduíl, chlipmi, xvrhW ítelrna I 

O, pomsta! 

VtMÍ r-o som to ja za osol ! do ver' 

t<) za hrdinstvo, ze ja, niílélio tak 

jedného nlca xavraidem'dKi 

rkáre nadchnutý 



tak itŕbom jak i pfkloni: sfalty len 

ni^akíi kTampn luôžem nfalifrivaC 

8J srdcu slovami, i úo kliiitia 

väť upaiiiiiin, jak oprnvtlová froridra, 

kás tlievka kruvskíi! 

Fuj, lianba! fuj! — Von po (f, oiój dňmygle! 

Cul [>re(lsa som, jak stvory zIočÍijikv 

sediace v divadlť, tyni uit javiáti 

privdivýni umením tak trafeíié, 

vraj, holý <io duSe, že vyvolaly 

hiii'íí SVOJO zlonny ; ho vraida, Mrs aj 

jazyka ijemsí, vio preds" vraveť tým 

OíijnázraŕuejSlni ústrojom. Nuž, herci 

mi xatiraí iiiusejít toíC poiutškou 

oa zavraždenie otta môjho, liej, 

pred mojím stľýiíikom Ja pozorovaí 

mu budem oŕi; vyskúmaiu ho až 

k dnu života: i ak len sebou trhne?, 

znám postup svoj. Duch, ktorho videl som, 

môž' diablom byť; a diabol v moci má 

si dfa Iiibostí pribraC tvárnosť ; áno, 

ft ob/vlážte pri mojej slabosti 

i fažkoiiiyscToositi lakovó 

011 niy^íe velmi opaiuiva) mohol 

by zneužiť a zatratiť ma. Žiadam 

si Äíklad, čo je vela istejší, 

nei onen — Hra: toť, pasca hotovo, 

kde svedomie chcem chytiť kráľovo. lOdlde.) 

— ■ — -t^ 



Strašná noc. 

Oil .1. /'. ŕtchopa. 

Ivan Petrovic Puuichidiii /,bIa<ioi, pritiahol lampu a zafal wi- 
ťnlíMiým hla.^oiii. 

-- Tmavá, ntípriehíadná hmla visela nad /puinu. kerf som sa. 
V Doci pred Vianoínú 1KS.H. loku. vracal domov od nebohého pria- 
tľla. u ktoľťlHt sme wi vÄetťi zasedtdi na íipiriti.sti(;kt'j seauci. 
Uliŕky. po kt»»yi;h soni prei-hodiK pre ŕosi nelioly osvctleiié a bol 
som pnnnti-ný pídicrať sa .skum uazpamuf. Hyval som v MoHkve, 
|iri V>friii.-tií na Mobylciach, v douie úradníka Trupova, teda v naj- 
pli Diíe.sinostiaťh Arbata. Myšlienky moje, kým som iSiel, 

lfň\ i;i/.ht\ trrtpne. . . 

„Život tvoj IdíÄi íia ku koncu... Kajaj sa..." 

Taká b(da ťriina, ktínú [>ovt*dal mi Spinoza, kiorrlio ducha po- 
iIatUu sa nám vy/.vať. ľo/iudal noiil ho j^ojiakovat, a uiistii>ka nielen 
ie zopakovala, ale eáte i doložila: „I>ues v uoci." Neverím špiri- 
ti9uiu. ale myšlienka o HUtili, ba len naľú;%ka na (\u, rohí ma mabi- 
iDy^loýin. Smrt, páiiuvia, je ne<kyhnutnii, kaŕ.dtideniiií, ale zato 



lOii 



JnySHouka o nej ji> protivná Tiidiskej prírode ... A lerA/>, ketl za- 

iiulovala ma iiepriezi'íičuá, cliladiu'v tma a jircd ociiiitt xiirive knitily 

sa mi daí.tloví' kvaiíky, a mú libvou steuíil nii žalolmí'? vietor, koif 

,okoto 6í't>a iievidrl .Honi ani j<Mlinkt='j Äivoj duS(>, iifpot'wl rudnktUio 

ihlasii, duŔu moju zaltciaJ lUMjn'ity a iiPvy.HVf'tliteTíjý í)ti"ach. Ja, 

'človek svo(joOný oil preijjsudkov, piíinihlrtl som ha, Itojju-, sa hIiäfcí, 

Obrjltit sa na bck. Tuk sa mi vi(tťh), žo ji-.Htli sa obzrcra, istotne 

uvidím ämrf, ako príiirak. 

Pauiťhidiu hlboko si vzdychuK zapil si vody a poknicovai : 

— Tento neurčitý, ale pocliopítoruý vám »tracli uqionechiil ma 
ani vU'dy, ked vy.íikriabftl 80!ii Ba na žtvrtŕ |toscliodie u Trtipova, 
odomkol 30in dvore a vo.4.if»l do svojej izby. V mojom skrom- 
nom byte linto tma. V peci nariekal vietor, a ako l>y sa prosil do 
tepla, pokloí);íva] dvierkami. 

„Jestli možno veriť í^piiiozovi, — usmial som aa: — tak pri 
tunitu pluí-i tej uoci príde mi umreí. Ale triípne ju to predsa I" 

ZaÄAl som zápalku... Xťuivý poryv velra (irebeliol po streclie. 
Tichý plaf pľctnetijl sa iia leluslijý rev. Kdesi dolu zabúcíiala vy- 
^trlintitá okenica, a dvierka na mojej peci žalo8tno scapiSCaly 
o pomoc . . . 

„Zle je v takúto noc Imruiu bej; prístrešia", pomyslel som bí. 

Ale iielŕol L-as iiddiívať sa podobným myňlienkain. Keil na mojej 
Kápalke svetlým plamienkom ro/horela í^a sirka a ja ol»/rel Hom sa 
po izb(>, ])reilstavil sa mi výjav neofakávaný a úžasný . . . Aká 
Skoda, že vií^tor nezasiahol moju zápalku! Tak, môž' byf, nebol by 
som nie videl a vhisy iirbtdy ity mi í*laly dupkom. iSkríkol som, 
pokročili ku dvenUii u užiumutý, KÚťalý, sshro/.euý zatvoril Kam oči... 

Naprostred i/,by sliila inurlŕia trnlilu. 

Svetlý plamienok liond nedlho, ale stihol som rozoznat koa- 
[iiivy tnilily. Videl som ružový, jagavý brokát, videl zlatý, [Mizamrn- 
lový kiJÄ na vndináku. Sú veci, pánov ia, kton^ zaryjú sa vára do 
pamiiti, hoc vidoli st<» kh \en za rlivítkii. Tak i táto raki^v. Videl 
i^oni ju lon /a suktinitn, alo pamiitám hu na i^u do najmenších po- 
drol)ností. Hola to rakev pre í'h)veka Ktredn(^ho v/rastu a. súdiac 
dla ružovej farby, pre inladi^ dievía. Drahý brokát, nôžky, bronzové 
rukoväte - - všetko svedčilo, iv mŕtvy bol botiaty. 

O zlomkrky vybehol 8r»tii r. izby a, nor" , nemysliac, 

len s pocitom iievýslovnŕho stniL-lm, lotel som n-idmi. V kur- 

ľidorc a na schodoch bolo tma, nohy zaplHaly sa mi do Suby, a 
jako som ja Uľslftel a nevytruStil si krk, je nepochop itelná vec. 
Ketf naňiel som sa na ulici, oprel som aa o mokrý lampáÄový stip 
a za^al wim sťlm samého uspokojovať. Srdce mi straAnr* bibi, dych 
mi za.stavilo . . . 

Jedna z jHjslocliáŕek vyliahhi knôt. v lampe, aby lepšie svietila 
pritiahla sa bližSie k rozprávajúcemu, a on pukručoval: • 

— Nebol by som sa zaCudoval, keby som v svojej i»be bol 
naäiel oheň, zlodeja, besuého psa... Nep<Kudoval by som sa, keby 

'hola opadla povala, podlnlia »a pre|>adla, porťjcaly sa steny. . . 
Ví>etko toto je prirtxlzení'* a pocJiopitefni^. Alo ako mohla sa dostnt 



raker da ninjei irhy'ŕ Kde sa vxala? Drahá, žcn^kti, urobená isle 

•krátku, — akt) luohlit sa dostaf <lo bieiliiej i /I';, 
I A? l'i jt> prázdna, uk'bo ju v nej mŕtvola? Ki".' 

j»» (Mifj. tatu jii fdáisne život ojnistivšiíi bnliriíku, ktord iiavfvtivjila ma 
tak ŕudiio ň stiiíšUL*? Muciteliui tajjHJstl 

^Jestli je toto iii« záziak, tak je to zlofiiu", blyslo mi hluvou. 
ihmivSial sotil sa váelióolio. Dverf v itiojej neprftomiiostii boly 
jeaniknutť^, a miesto, kde hýval k[úc, [jolo zriiíme Itín mojitii iiaj- 
■I. Vc(í ]>rodsa nie priatelia postavili mi tam rakov ! 
I . . vladár, io nikev priuiosii stoiári ko mno z omylu. 

*.ini moÉiJi nomioiuút, [lomýlit poschodiť alebo dvore a vniest rakov 
nie ta, kam pivlri. Ale ktože by ucvodol, žo naši stolári nevyjdú 
z iiíby. pokýui iiedostiiim pldce za robotu, alebo aspoú na čaj? 

, Duchovia prodpovedali mi 8inr(, — myslel som 8i. — Ci aie 
0DÍ postarali sa oputrií lua i rakvou?" 

Ja, píluovia, ucverim, aui som neveril Spiritismu, ale keil sa 
to takto trafí, veru môže priviesť do iiiystickťj nálady ešte i filosofw. 
.VSetko toto sú hlúposti a ja som chabý, ako žiak. — roz- 
liodol snm. — To bol optirký klam — a mi viac! Domov idúc. 
iwil som v takej mraínej luUade, že neŕudo, ketť moje choré nervy 
vid»tly rakev.., Pravdaže, optický klam! Oože iošieho?" 

háM Sibíil ma po tvári, a vietor srdito trepal mi poly na Sube, 
napku.. ľre/iabol som a strašuo premokol. Treba bolo íaí, ale,,, 
kaiu? Vrátiť sa domov — zuatuenalo podvrlmúť sa risiku ešte raz 
vidťí rakev, a tiMito výhlad [irevysoval moje ntly. .la, ktorý nevidel 
íom viVktd soba ani jedinej živťj du5e, iiepoCul okolo seba ani je- 
'4lltiiki>bo ludského hlasu, zuštauút: sám, osamokt s rakvou, v ktorej, 
[jnožoo, leialn mŕtvota, mohol by som prfs( o rozum. A -/.mUii mx 
nltd v daždi a /iiiie bolo nemožno. 

[{uzhodol som sa íst nocovať k môjmu priatelovi Upokojovu, 
klorýt ako \Aui Je známo, pozdejAie zastrelil m. liýval v zariado 
liých i/báťh u kupca ('repovn, v Mŕtvej uličke, 

ľanírJii<liti ROtrel si chladný pot, ktorý vystúpil na jeho tvári 
^'.1, iaiko vzdycliuúc, )inkra(ova] : 

— Svojíu) priatt ta nenašiel som doma. l'oklopav na dvere, 
'' it .som sa, že niet ho doniu, nahmatal šotu kliU, odottik^d 
vošiel som. Shodii som tnokrii ^nbu tia ;^em a^ uuhmattjói: 
le tlivjíii, sadol som si odílýchnuí. Holo tnta ... V obloŕnej 
Márii túAobue .skuíal vietor. V peci tnonotimiic hiidol svoj jedno- 
tvárny nápev svri'ek. V Kremli zazvonili na vianoínii utieretl- Spo- 
iaJ !ľt<ím sa za/.ať z:ijialku. Ale svetlo nezbavilo nm mračnej nu- 
ly, ba naopak. Stiašný, nevýslovný úžas zaujal ma poznove . . . 
'Skilkol som, potot^íl som sa, a bez seba vybphnl som ä izby . . , 
V ízIh? svojho priatela videl som to isté, io aj u a«ba — rakev ! 
Hakev priatelova bola dva razy vftŕšia, ako moja, a škoricová 
I la jej akéhosi zvliÍí;lneho mraŕnélio kulontu. Ako do- 
iit • Že tn brd oplick) ktnm, pfH-iiybuvuť til nebolo možuo. , . 

Yéíí m*Diohla byť rakcv v každfj izbe I i^avne, bola to choroba 



llH 



mojich ut'ľvov. í»nla to Imllucijiikia! Kntnlťdlvek by *ioin ižiel i(*m/, 
vSadc videl by ?om pred sebou SitraSnč obyillie smrti. Teda i»ľichodiÍ 
som o rozum, choľpl som tínisi na spôsob „rakvomfinio'', a príŕimi 
pomátŕnotit i noliulo treba dlho sháňat: bolo treba roKpomenťif sa 
iťii rm Spiiitistickú seani-mi a slova Spinozu . . . 

„llltizuiľin ! — [íoinyshvl som si v ližast? a chytal som sa za 
hlavu. — Čožt" mám ľobiŕV 

Hlava mi treStnIa. nohy sa mi podlamovaly . . . lUUd sa lial, 
ako x kavici'i, vietor previoval ma do kostí, n ja munal som ani 
fiuby, ani čiapky . . . Vrátil sa po iu> do izby bolo tioniožrio, nad 
tnojo sily . . . Strach ttilio držal ma v svojom ťtlujatť. Vlasy vaiíivaly 
mi dupkonu s tv.iri lial sa mi ciiladný pot, hor. veril som, že tn 
bola halluĽiiiiiciu. 

-~ (loie som mal robiť? — pokračoval pAnirhidin. — Ulaj;ncl 
sntD a riskoval som hrozne preclitadif iía. Na ^tastio, prialo mi na 
um, že notluleko Mŕtvej uliCky býva mňj dobrý priatet, lekrtr Po- 
l!0»tov, ktoiý len nediivno osndil sa tu, a bol v noťi so mnou na 
Špiritistickej scanci. Vtedy ešte nemal bohatej kupeckej dcéry za 
žeuu a býval v piatom poschoflf, v dome Stiítiielio radcu Kladbi- 
Sčenskŕho. 

U Poyostova mojim uervom súdetiL^ bi>lo pretrpeť a^te nové 
inuky» VychodiiU'. do piateho poschodia, poful som straňný hurt, 
Navrchu ktosi bežal, búchajúc. uoJiami a trepiie. dvermi. 

— Koume! ^ počul som duäu trhajúci krik. — Sem sa i Uvoniíkl 
A. o chvitkti oproti mne dolu scbodmi letela temuá poätava 

v áube a pokrkvauom cylindri , . . 

— ľofíostov! — ivolal som, poznajúc svojho priateľa. — Sto 
to vy V (o vťtm je ? 

Ked doäiel ko mne, zastal a zímniCne schytí! ma sca ruku. Hol 
bľadý, ta£ko dýchal, triasol sa. 0(i mu neporiaduc fdúdily, prsia 
sa mu dmuly . . . 

— Ste to vy, Panichidííiy — pýtal Ha hluchým hhisom. — Ale 
ozaj ste to vy V Ste bladJ, ako z hrobu... Ha vskutku, ti ste vy 
nio halluciuácia?. .. Hože Ttiôj . . . ste straSnJ . . , 

— Ale čo vám je V Ste premenení! 

^ ()ch, dajte mi, luaček, vydýchnuť si , . . Som rád, Äe vAs 
vidím, jestli ste to vskutku vy a nie optický klam. Prekliata Špi- 
ritistická sí'ancea . . . Tak mi rozriiíila tiervy, že, pľďdstavte si, 
teriui, ke<f vrátil som sa domov, videl som v svojej i/bo... rakev ! 

Neveril sotii vlastným uáíam a poprosil som ho, aby mi /opakoval. 

— Rakev, skutoi^uií rnkev! — povedal fjoktor, sadajúc si od 
tievlády na schod. — Nie sou> bojazlivý, nie i sám čert sa nalaká, 
ak pM >ipirilislickoiu /.asadniitt v súmrakti fiotkne sa na raki-v ! 

Zmati^no a zajakavo vyrozprával som doktorovi o rakvách, 
ktorť^ som ja videl . . . 

('hvílku dívali sme sa jeden na druhého, s vyťak>uýma oŕima 
a otvurenýraa ústy. Putom, aby sme sa presvedčili, že nelialluciuu 
jeme, zaťali smr Stíimť jeden druhédio. 

ofiidvoťh nás bidí, povedal doktor, Dasleduvue teraí 



ITt 



MMepíiíK* « vWítiie Jpdcii ílľuhŕhu nie vo sne. Teiia, rakve, moja a 
ol' ', — niŕ* sú niitický klíiiii, aU' uieŕo jcstvujíicoLo, Čoie 

Ei. fk, rnhifV 

Ke*l prestali sme celú IukIiiju iiu chhulilýcli schodoch, polirú- 

V ílomnieQkricfi a iiredpoklndaiiiflcli, slraáai' sme pľeztablí a 
ndhodlali nme sa odhodif nialoduAný <it.rnch, ^obiidif siahu a isC 
R DÍin do izby doktorovej. Tak sme i urohili. Vojdiiť: do izby, za- 
žali Äme sviet'u, a %skutku, videli sme rakfv, obitň bielym broká- 
tom, 80 zlatý[iii šliiijíLvi ft kyi'kami. Sluha rjábožue prežidmn! sa. 

— Teraz iiiĎžoinu sa [u-ť-švedŕiif. povedal l)Iadý doktor, Irusúť 
sa na celom tele: — ôi je tJÍ rakev prázdna, alebo ... je obývauiíV 

Po dlhej, pochopiteTnej nerozhoduusti doktor zohol sa a, sti- 
snúc od strachu a očakávania zuby, strhol s rakve vrchuák. Pozreli 
Bine ílo rakvo a . . . 

Fíakev bola pnkdna . . . 

Mŕtvoly v uGj Qebolo, ale zato naSli sme v nej li<$t takéhoto 
tib.sahu : 

„Milý PotíOštov 1 VieÄ, že veci môjho tesťa prižly do vcrkého 
épadku. Tr(í v tllhoch až po uäi. Zajtra alebo pozajtre prídu tnu 
popisovať uiajetúk, a to celkom zahubí jeho rodiuu, i moju, /.ahubf 
naAn česť, ío je pre oiúa najdrahšie. Vo víerajSej rodinnej porade 
dobodli srae sa popratať véetko, ío je cetiué a drahé. A poneváťi 
celý majetok môjho testa leži v rakvách (ako vieš, je stohirom, 
najlepším v eelom meste), tak sme sa lozhodti popratať najkrajšie 
rakve. Obraciam sa k tebe, ako ku priateíovi, pomôž mi, MchrílĎ 
nás majetok a uašu fesť! V nádeji, že pomôžeS mi 2achrti!ií( imanie, 
poiiietaui ti jednu rakev, ktorú proi^im ťa schovať a opalrif, kým 
npbudem ju pýtaí- Be/. pňiiioci zmiuiych a priatetov zaliyuieino. 
Úfam sa, že mi neodoprieš, tým viac, že rakev ne^jostane dlhšie 
m teba, ako týždeŕi. Všetkým, koho považujem za naäich prlntelov, 
poslal som \>n rak vi a spolieham sa na ich vetkoduStiosť a Slachet- 
nosť. f.úbiaťi ía Ivan Ceíustiu." 

Za týioto tri mesiace liefil som sa proti roznii^eným nervom, 
ii!e náá priatef, 7.at stolára, ^acIiníDÍl si i česf, i majetok, bu 
Q}, má i bnreau pohrabiiýĽh processií, a kupčí s pomníkmi i ná- 
hrobnými platňami. Nejde mu veľmi dobre, a každý vefer teraz, 
kiMÍ vchádiíam domov, ja sa bojím. Že zazrcm pri svojej posteli 
biely niramoruvý fioiitník alebo katafalk. 

Prelož. H. á 



Dejepisné záhady. 

VI. 
Ttircia. 

Styky .\tabov n Piillmntii malý ttm vvsU'duk, ia Bulhari doAĹ 
■k»ro, uk zn doby Mahontľdii iHk^U prijali niíahomL>d:tu»tvu. Cisár 



i?a 



IleniTdiiis už r. (121* lajoval s lUilhartiii jako iiiahonieditjitui M. Pro 

tií jii " ■ . ziititím-i moiiovjili ich Tiíľkami"), aby idi mzosíiiali od 

\mhU. h lítilhatov ',). Tak iiienovnli aj týcli ISulhuľov a ieh 

Hpolofnikov, ko/.atHkých Kabarov, ktorých Arpád jinviedoj do 
I borska; a zeme, kde sa boli osadili, pomenovali Tnixiou. r>o 
U'jto 'ľurcifí nobola zalirnuté naSe Slovensko. Toto doká/aí je úlohou 
trjto n)^[iravy proti tým, ktorí, pomýlení bludnými domácimi kro- 
nikami, tvrdia, že ArpAd opanoval celá terajšia Uhursko. 

Na korune Uhorska, ktorou dasavií<I korunovaní bývali kriili 
uhorskí, stojí tento fínxky nápis: IKCOIíITZAG IIICTOC KľAAIíC 
R>Y1*KIAC, (lesov ič pravoslávny král Turcic, Pôvod tej koruny i ja 
bo] siom položil do r. 1072, s tým tvrdením, že ju kníf Jesa*) bot 
obdri^al ako nadvojvoda Bielo-Uhorska ŕili Slovenska ; Ipotyi (Stutn- 
mer) však dokázal, že ju ulidržal až r. tUTô, ke(f zo slovennki^lio 
nadvujvodu stal sa kráfoni Turcie; potiováŕ nu tejžo korune je 
i obra/ Konštantína, nyiiáCka cisiíra Michala, a ti'n sa až r. 1074 
Jiarodil ''). CisiSr Michal ttída mal iia mysli len tie zeme, kde dla 
byjsantíiiäkych dejepiscov bol sa ossatlil Arptid so 8Vojimi Turkami 
i^^ili s Bulbarmi ii Koxarmi, nie ale unée Slovensko; a síee: 

a) í'isár Konštautin Porf. [iíSo, Že sa ti Turci osadili na Po- 
tÍH( "^j, odkial íiuli vyttsli Vladiov. a panovali i nad Slovanmi ined/.i 
Tisou a iMiriajoiH. ktorých si boli podroliili 'i. (tkrem toho opauii- 
vali i Sriemsko med/J Dunajom a Sávou**!, ako i Pannoniu*). 



') Fredcgani sclioltutki cbŕonicoa ap. Mígne: FatroL t 71. pag. i\i7. 

^t Turrarr, i|uero|)iatii ad mabumŕtaRani šiipersHtíonom iraduccre, 
TnrrnoT raccrť. liexÍĽon ap. Mipnľ p. 2'2VJ. 

'ŕ TiiľľdľHin inorcí, qiif a iliil>cnrorHfii (snlnlímití)ianun moribus) 
ťali!nu» aolum ilifrcriint. navú iti. CliľíisHiiuonmi liilern atiipk'xi ťt in ro- 
ntatiiini 0'}^>i'i'i"um) vilac ťulluiii trtidticti, et aspenlateín itiGruui ct va- 
Kuín altjtie iiislabtie vivendi genus... abtccoro, A. Kollár: AmoenitaLeíi, 
V. 1. p. 4, 43. 

*} (i(^6a. íie^aslav, Jcs^e, Jesa. Jc^žaslav. Nj koranf' stojí Goso bitsas, 
ponrviiô (Jrčťi to bitzíis (vit/a«, vii^) raili, ale /.hytoŕnc, prilicpoli na 
mpuÄ slovaD^liŕ. Slovensky Lrlopi^ 1, 7—!*. 

*j pQiulcr tiyula: A magyar nenuet torléuetc. liudapcst, 18ÍJ3. I, 
Ti 63. u. 26 B. 

*') tľlieríiira (Dannbii), ifcac onmia TuníR babitanlur, cognoniina 
iiaiic (!Uli) liabenl a fluiitiiiibiiR traíiscnľrentihnft . . . Tímesfs . . . Tntes . . . 
Moreses . . , Crisus . . , TJUa, Const. Porpb, c, <jo, 

') TKri (ŕicrní), vjlinaviii Vlsichov (zo Zátíhia) a zahrnavSi tá zem, 
Kcdcii M) Sktvnimmt (int^dzí Dunojom a Tisou f podrobiUie ei ich. Nestor 
Ap, Uittoflŕslít : Mot). ľol. IIÍ»t. 1, 558, 568. — Slováci v Uhorska, utr. 
SO. n. 12, 

*) Ei habitant ipiidŕm iraiiÁ Uaniilňuni tliimen Turcai> in torra Blo- 
ravia, atquo ftiain ulioriut i:iti^r llanubíuui ei Bavain tluvioH. CoosL 
Porpli. c. 42 

*) Ad carsTim fluminifl exstal Sinniam. i|uod Belogŕada abesl dao- 
rum dierum iiinere ; inde nagna {panaonlca ) Moravia. Const. Porpb. e. 40. 



ITSí 



Turciou teda Itulo Potisit*, Sriemsko predOunajfikc^ i 7.a<liinaj»ké a 
Pannutiia, niť nlo liŕžava moravská nad Tisou. ^ 

h) Ariiáilovci až jHt/<l<>}sio opanoviili <o!i'' (lienie Uhorsko^ nie 
ik Bielo Uhoľsko í:ili tiaSe Slovensko; lebo Kniga Stepomiaj.'i 
woÄiXilva bielych Uhrov Cilt Slovákov od arpiídovských BulKarov 
A Kozarov, v Čiernom Uhorsku čili v Potisí bývajiícicU '"K 

DosAváiiiii skiÍDiiatflia ilejepísu Uhorska bud si ti>j Kiiifíy tio- 
váimali, ha jii i odnirSíovali "}, jionevitŕ iiolj pr(^d[)0jatl tou liludnoii. 
z domAcich kroník i'.erpíiriou mienkou^ žo Arpád priviedol iMaifarov 
do ľhftrska; kde/,to sme z dosavádoeho roxliíSťovaiiia záhad deje- 
pisných pres,voflŕ:ilí sa o jej správnosti. Keby jej nebolo, z pľiixd- 
iiych naSich <lomácich kroník utívyplnili by arae medzery dejepisu 
IJfiorskíi v UK stoletl. 

Kuiya Steponnaja <r. 9157) hovorí, že Kozarí a Bulhuri na ľo- 
tisl holi poplatní Rusom. Nuž, ŕi je jej fívedectvo i \ tomto ohfade 
sprjívnŕ a iiodnoverné'^ 

Cisár Konštantín Porf.. aŕkofvek zná Turkov (Bulharov a Ko- 
zttľov) Arpiídovych na ľotisí. hovorí, Ae Turci r. 949 niajii svojp 
hlavné sídlo v Paanonii '-}: teda nie v Pottsf. Tak bolo to skn- 
lodno. Potiskí Turci (Bulhari a Kozari) boli pod mocou ruskou, 
ako o tom svedľí Kniga Step<^nnaja a s ňou aj íhô dejepiíiné pra- 
mene. Dfa tých svodoctvt Sviitoslav (0G4— 072) dostával z Čiech a 
l'horska striťbro a kone. Bojochtivý Svätoslnv, uniieoiv si podrolií 
sebe i poddunajaké ľulharsko, kde bol Peter kriiľom, rild to videl, 
ie potiskí ITliri i Bulhari, Kozari a Sloveoi) páchali lúpeint^ vpiidy 
do p»Mlduuajsktdio Bulharska, tak že Peter uzavrel s nimi suduvu, 
dla ktoi-í^i povolil im svobodný priechod í-ez poddtmajské Bulharsko 
pi Ňotri Nad tým rozhnevaný cisár Nieefor vyzval tívätoslava 

k i'iotí Petrovi. iSvätoskv npanova! podduiiajtiké Bulharsko 

a preniesol ta t hlavuĹ' sídlo svoje; ketf vSak teuto vnikol až 
k Adrianopnlu. (Jrí^i-i, tušiaci v tom zradu, vytiahli meč proti nemu. 
Sviiloslav vys'al t<»dft vojsko, záleítajúce z potiskýcU a pudduuaj- 
skych Bulharov (troti oim '^>, aiiy s hanbou nemusel sa podtlaí 
rtrékom**). Válka zb- mu vypadla; prinútený bol uť-inií miiT 
8 íin^kmi. opustiť poddiiuajské Bulharsko a daí sa na zpiatnčuú 
cestu do Kúska; ale u Dnepru r. 972 prepadli ho Peŕenci, tak Äe 

'") Eo ffiinprire (907) Iríbutnrii (Uussis) fucrunt , . , Kosori, BaU 
(Tori ad Pitnuliiimj. Uni^nri albi. C/echi, Piiluni. 

") Pray : Anonies vcteres piig, -H Hl. 

") Tune aute:'» tem(iorís Loiifíobardi Paniionístii iDcolebouf, i\uao 
nonc (y40) Turoanifn sedcs est. ťonst. Pťtrph c 27. ap. Migae (. 113 
p«g. Í3S. Arpádovci robili útoky na lápfld i Pannonio, iiic z Cotiíia. 

'^) Untiú, finam iIp eorum (fíraecomm) transitu audísseni, partpiti 
nereitus. cui Hnnnnrrjm (tibiscaiiorum) niiIŕiíiroriíin<|UP (subilannbiorunO 
miiitítiKlirifin ndjtiiivťrnnl, in Iíomanotí ((Irncfos* praomitlunt. I.co Diac 
•p. Migne t. 117. p«K. 818, 

'*) Pcriit, Intiuit (ŠvBtfiskv), Kloria, orma Uossica 9Pi|uciľí. f|uao 
míHÍo pfífmloH (midmos iiullu nťgtílio sulte|ii>rartt, mtnh» c-ilra HaiiuutiiPín 
}titeitt«ii tcnacroiit regioaea. si nuac turpitfr rcdimu % Hornuni^- Ib. p. b7b. 



174 



len nitilá Casf ])U/Q»ta1élio vojska zaniesla do Uii^ka i>.alostntj zpľávu 

n sinľti SvjUoslava ' *). 

<■) Fn sriíľti SvíitoKlava nastal y roztržky wn'áii jeho UeUiŕiiii, 
Iiľ« ktoré moc Huskn klesať poíala, I íírŕcky Ľisíir, usLaviŕ-iiymi 
yojuiimi skrotPiiý, niysieí viac na pokoj, než im vojny, ľuliaci, 
Česi a potiskí (Jierui Uhií, z moci ruskej vyšvobodetií. prišli 
k äaiuoätatnostj. Okoli(!:nosti tieto použil západný cisilr Otlo L a r. 
iJ73 svolal kongruss do Qiiedlinbuľgu, DostaviU sa ta: Muŕtslav 
polský, Huleslňv U, teský "K ako Í vysdauci griícki, bomívcntnkí '^), 
iihoraki '*), línliiarski, (láuski. ^íerninno-sloviuiskí a nisk( ''*>. Tam 
n.stíUené hoty i hrauice ŕ'ieťli a latinskOlio liislaipstva v Prahe, 
sialiajru'ľ až po linitiice pntiíkýcli l'lirov. Iífa lohu Slov»*nsko zii- 
hrnuté IkjIo do íMňch-"), a hranice jeho od ústia Hrona siahaly 
k Tatráni'^'). Tak to boU) až flo r. llíííl, kecf poíský Jloleslav í.lirahrý 
odňal Slovensko Čechom. 

I'u smrtí iSoloíjlava Chrahrcho (f I02ô) ojmnované bolo skrze 
8V. Štefana, kniía uhorskulio, ale, jako zvItlAtna, obyŕajne uhorským 
kriihu'iCouk za údolm'' kniežatstvo (lávnná vojvodina (duwituii), zo- 
stalo zvMSluou pľovinLÚun Uhorska -*). Tak sa ono pred^tavujo 
nielen na korune uhorskej z r. loT*), ale i na odznaku (dnicfij 
krajin^kon), 

Z akpjkolvek dohy piichád/.a ton krajinský odznak (clnier), 

•*) Hielowski: Moik Pol. IJisL I, fiUl — ftlG. Šufiirik : StartJŽitiíosU 
II, W^U3. Mojo Dejiny počiatkuv (erajšieiio Uhorska (inutati& niutunilís) 
ítr. 84—80. 

") Srov. moje Dejiny poĽÍalkov terajSteho Uhorska, slr. H. 

^^) Sruv. |irc(Joilŕ V. záhlavie o Slovanoch vojevodslva benovenl- 
skí'hci v dolnej Itálii. 

'*} fii'/. ]Kich>by ľoxuniK trrlia ('iiTiiydi Uhrov (Rulliaruv, Kozírm- 
za Tíhou u Slovanov tiioil^i Tisou u liiinAjom), wia ulc v Punnonii, Srov, 
poin. 12. Sloviki v Uhorsku, str, 30, ii. 12. Dejiny počiatkov ler«jiicho 
DhorBka, str. 9H, n. d. 

*'*} Hne (a<l l^uitiilinKOharc!) conílaehatit irn|)erati>rt» tOUonis L) 
cdiťlu Misťcd utqiie [toli/lavn, (Iucdh, et Wjjati (truccoriim, B<?nbveiitornrri, 
ľnK<irioruui, [Su1;;artorum, Danornni ct Strkväriim. Ditniai- np. HictäWäki : 
Mori. Pol. llÍNt. I. 2-ľJ Kronika I..atiib. SchafnuburKetisis a Ililde^hdmcasi^ 
ad an. !I73 dodávajú; ^aítiuc Itussorum". 

*") Provinciaijuo, cui Vug nooitin est. Utebw^ki ib. pag. 148. Vajíi- 
barca. Vami. Puriih. c .'Ifi. Slovenský Lulopis V, in;s. 

*^) Tetriiíoi Polouoruín ad bíiis Dnniihii ud rivitaicm Strittontonscm 
terminahanľur. dcia in AKricnsoín rivitut«!in ihant. dcRiutn in tluvium, i|tii 
Ti/ia noniiaatur. cedciitca. reg^viabunt iu\ta tluvium, (juí (Vjda nuricu- 
patnr, iist{ue ad í-astrum tralis (iáalt^). ibiituc inlcr UtigaroB, Kuttienua 
et Polono$ tínctn dabani, liičlowsk) ib. }>. 5i)b cum n. 31. Slovenský 
Lctoids V, 273. 

''] Qnum IVinim . . . nulla rationc prorinfifikn riH'iiwre con^etiti 
nent, alimii iitu-Triilani (ttidoni 1), (]nťm pťtrbanl, duťcm eis iroiiBtiiuiL 
(Hervricuít). Sruv. Dfjiiiy kráTovslva uborekéhii I, 3C>. n. 6. 



ITft 



predsUvuje sa na ílom lii'raliiicky sprdvnf obraz siovonsk^j voj- 
vodiny; a síi!(*: a) hory vyohia/iijťi lioiimt"^ Slovensko, I>1 na tetneívi 
hory kiiie-íatskii kururiii o/jiaŕiijo údflíR' kuie/atstvo (diicatus) kľil- 
foviŕov utiniskýídr c) dvojiameaDv kríž, i koie^atskej koľimy vy- 
(aievajúc.i^ uiiotnína na vycJiodné cyrillo-uietodejskô kresťanstvo. 

d) Je jiravila, že názov „Uhorsko" časota iwriačovrtlu nieteu 
Pannotiiu, ale i uašu Slovensko, (írodsa však ono iiielfn nosievalo 
názov Slovenska íSlavonia, díLLUitus uitriensis), altt rozonniívalo fta 
i od pnti.skélio i ud iwnnonskélio Uliorska''). K*te i pototn. kťfľ 
nastalo bludné sLotoÄfiovanin LJhruv a Madarov, obyvatelia Sloven- 
ska ueprcÄtaii sa menovaŕ od Maďarov Tótami, a inadarský ľud 
práve tak nitíiíuje naše Slovensko Tótorázáfíom, ako njenuje zailu- 
najskú Slavoniu. 

Z tolio všetkého /ri'Jino vysvitá, že Dyxautíuci pod Tnroiíiu 
nerozumeli Slovensko, smi pod Tinkanií Slovákov, 



Na Čiernej Hore. 

(PoknŕóTktiia.) 

ívfí(fsni<> vstíili, jedna sostra Midiajlova mím nalievala a my umyli 
snic %tky naj(>dli sa a SIí sme ä iKf-itťfotn ua polirab. Käte /datcka 
tMýval sa stJaSný nárek. íľeľmihorci majú tú obyŕaj, že /a mŕtvym 
kakajií a lelekajú, to jest krií'ia, koíko im hrdlo statí: „Kuku, lele!'* 
a bijú sa ť(dou silon dn pis, ŕo u niťíi oznaí-ujť najvju'ší íiiaľ. ľo 
Umo sa i do/viť" dľdina, že niekto umrel, ked po<''uc lelt*l<af. í'iivSi 
nárek, susedia sa tiijdúj poradia Sii, kdi* to môže byf, a ak murel 
nejaký stíiry junák, idá hned vžolc.i k nemu, Keif s« ich tak uie- 
kolko sijde, a na ceste sa k nim Pšte iiiekoFki pripoja, /.ačnii sa 
sdinvérať u nebidinni n pospomínaj if váfitky drolinosti z jelm života. 
Keif hA pribjiv'.ia sa k domu, v ktorom jo mŕtvola, zakukajú tak 
hlacDd, aby irh vňetci v tom dome počuli. Ľudia, ktoií sň pri 
Itiŕtvom, na to odpovedia ráte silnojSím krikom a vyjdú proti pri- 
rhdiLzajárim, Prirliádiajúci po/dravia domát'ieli, lu jest najbli;.šíi*li 
nebohého 8 ol>yŕ'jijuým : „Zdravo tj^lava!"* [Kitoni poí'ut nasledovne 
rozhovm-y. ktoié nikdy nevystiimi: ^Tiuhí X. presíahovul wa z loholo 
sfťtu, chvála Hnliuy* — ^..A už je on tam, nech bude Iínliti 
ťbyjíla!**" „I.en neríi Psiu Hoh d;« vám zdravia, ved stň nio tak 
ofiB^iPuf, máte tu \ú. dospelýtdi synov" nUf. Doiiifíci na to odi)ove- 
<Ujii: ,liobr(> jt>, chvála Bohu!" 



") IIcurí<u<s 1 tlmcrícDs) tiobílie dux Sclavoiuuc. Bidowaki ib. p. 5i)U. 
Rr- '* nius sibi ílírhiť IV.), Tlicoloriicos, Svlavos ad (liicatwrn S(?«- 
Imm ľ.etttľn, i't li<iln*tiiiis, tiuos in iincsrnlinitiin Imbel vpt liíibuerit 

In (ulunitii. I'Vjt-r: Cod djpl. IV. ;í, 72. Smv, Slovári v l'hí'ľäku slr. 
S(i. o. 81 a H2. Fotihtudrzby 1 Gbrou. Uud. |»ag. ) .^i2. íl 2. äloveDskA 
rohlid) IDU'J ftlr, 25. 



ne 



Zvláštne jň i to, žp m níťtvym plaío, kuká colit dedina, ale 
tmjhli^šia ľoiiinn nosmio. Zrna nikdy neininíi* oplakťivat iiiiiAa, Kcstni 
hnxtA, ninf syna: to by holíi nftjvíiŕíia Imnlta. 

ľľišli snili prinl umilčí dom; mitvé ttMo Jioln v donio, iile freti 
doniom sedel Jíiistup chlujtov, za ním menSi žien a detí. JScdŕli nsi 
kamnňoch v jednom rado, ktorý tvoril pravidelnú elipsn. Na ŕelo 
elipsy sedel starý pop ii komniandlr, môj xmimy. ľrivltal ma a dni 
mi miesto hnecf pri aebe; predstavil ma všetkým svojfnj spósolmra, 
to jest hovoril im, kto Hotn a zkädiaľ. Niekoľko skleníe h nioniSovon 
])iilcitkou rhndilo do koia, a pri tom niektorí ziilirýj;ali si ztlenej 
nliorky, surovej, neohielenej, hez soli. Mne, pravda, hned vtisli do 
jednej ruky uhorku a do tlruhej sklenícu: prirodzenú vec, prijalsoui 
obidvoje, napil som sa a zahrýxíal som si uhorky. Hovor hol 20 za- 
čiatku tichý, pritluniený, kto raa] v ruke skJeuiťu, oliríítiac sa k su- 
sedovi, povedal poloSeptom; „Za zdravlje"; alepozdťjäie hovor oživel 
a bolo poŕuf Celkom jasne: J?oli ti daj dobrého zdravia i junácky 
obraz!'' Ka/tlý mal i o rozprávať susedovi, a okolo mňa tiež siftli sa 
80 Šiesti a posbichali ma. V tom komtuaudlr volal : „Nože, nech 
prijde jedna žeua, nech narieka, aby tento náS host videl naSo 
oby taje ! " 

Tu žena sadla na kameň k n;ím, oblizla ponúknutú jej .iklitMiku 
a zafjila nariekať, t'ernoborské nnriekanie je vlastne pieseň, ktorá 
má velmi jedmtdiichit, snmtnú melódiu, V nej sponiínajti sa vfietky 
dobré diela neboln^ho. ako btide ťažko bez nebo žiť pozostalým, ako 
jemu bude dobre v nebi, ako ht> tam doCkajú vSetci predkovia jeho 
n dajú mu pekné miesto medzi sebou ; pravda, tu spomenie, kto sú 
tf predkovia, od prvébn do poslednt^bo. Tií pieseň sa menuje ptužba- 
lieotí", taká je na pr. nasledovní 



J'ôi^oáná: 

é-tu HÍ naroil oknpio — 'iíni viiíii! 
Oko torrve glave tToje — hrntíka glavo 1 

Hwmlba nijo. ilftvu nljo — Žaloftl mi jel 

A jn ítnln, tc ne ItukAm ^ jn. ktiknln ! 
Kvo tuiutii kukítt kofra — kuku briitL*! 
Za pn'Rk'otjnoui jíluvom i vojom — 

zgoíinn glavňl 
I M. krutom 0iiiii;om tvojom - bratAkii 

•na^tt I 
Hoj iz rodn kotomaiir hrnU" fiMjc! 
A AU> Mlnmi bmU-^kn krílo - kríUt i>rlo ! 

ňtň o»tavi dom i ku4''n — kuko brať-i! 
I 6plvf»rrt diere tvoje — niroŕadil 
N« nťjnkc íetmkc rtike — taito rode ! 

Hvijpt Pi im uktvorío - bciK otvors! 

Ko «*e íljcexj t ►f*' ' im tí — teftko njinja I 

\ (Ijevojke udaviití — njÍBUi prasnol 
t?U} ucml umirv ttoje ~ b«»hrnll»icel 



Preklnd: 

Prefo si ti>o iiárcKl svolal — nímý vjdii ! 
knlo vzoniei blavy tvojej — brataká 

bUvu ! 
Svadba nit je, sviatok nie je — ia1<Mf 

mi jel 
A jn flUyim. nenaríckam — ja oeitastná] 
A nariekať jesto sa k^m — kaku, brxt>* ! 
Za preílobroH hlavou tvojtiu - dobnl 

hlavo' 
I sa krutou tvojou mlou — braUká silo! 

Qj, junáŕc T. mô)bo rodu - bralo ro<le1 
< o M jtlomil bratské krjfdbi — iunslý 

orie! 
I canerbal dom i bratov — tukii bratom ! 
Ŕtyri drobní dietky tvojo — nirAUiéky! 
Xa bejtviádne ieruké ruky precu, 

riek nit 
Zatvoril si tertto nvct bji — Iwr. nlvorn! 
I>eU Hrt)hiiŕ kto odohovíi — bistla pr* 

uicb I 
A iliírvŕeuw jHivydáva - ueííasliiiw! 
t W rrn*iaJit iK!»»try uvojf - lieabratíiíce! 



KoJA u rnd bmta ncnia • Ipíko ^f^tla! 
Ona jmiott sliiuť nťinii ^ bmtslcu 

hUuiu 1 
Tei^ko bU je boibrutiiiri — dí" <laj 

braté ! 
Oj u kiiľi aovr:Mt^!ŕri Ijiuiidcti ^!avo! 
A u dniAtvo y^ - U?ll)isi (o(vl 

A uj! {Miifeti . - bistro oku I 

A it« im^ í'\\.> ' oÄtra lordo! 

Pje BC \: ťjtes — tí 9Í vit«z! 

Ihe M mLidi uiLuiiĽÍ i;rabä - Bokotavi ! 
Olto, glRVA i oťuíj* — liubrsi ^kvol 
Tb' a prvé vnztla bät> - siv noknlel 
Ro ŕe iatmc pre«ko>číli — mje^ito tebe ! 
Al' HA puúku prióekAii — UKUanice! 

Aľ un^eť nójenika — bratské rane! 
tsprcd o*tr« wirske nabije - Bojí je 

kleo! 
Ali tn te dobro tnolit — d& xui íríM ! 

r Ito li •« uHuMí) — braté min ! 
N'> £mi n se •lAXoinin — mtidrH gliivn! 
N» irl Ukto cj-ue zeinlje ~ iiama crno ! 

I loliko bjek plAtn« - ľ.log ostatkAl 
/jkT tun miellS yjekoTnU — \'jenui ŕoč'oí 

I JoA bih to ja inoHla — vrai slomila ! 

KaA oIjeliA veljem jala — jaoh Dáma ! 

Bai ti jalo ^adnovato -^ dudaii rode! 

five tiaonva km Uvova — Ijudaki Inve ! 

Natecgodnc hrace krnte — ráno 1,jule! 

Bralaki t« te dt>ô«k»tí - Lriitako kriln ! 

l)(vno inj«at4> naprnviti - i m njem «t! 

• na -- í.lo mc boli! 
._--..., ,._ ...;,v.iU— bmtekadiko! 
t^xo u Pľ je "luiTudilo — kuku lelcl 
Jwiľ u ÍM>j iíugÍDUo -- aboJDÍäe I 
Dja' na gtnvé motud gmbe •> 

jagmadmjo ! 
Jal oorio ranjetiika zlu tii»it\a! 
llajstaBMi Iri'rkATAiU- lele iiunat 

1 l«li« la htvidftU — ItraUka rikl 
8f»k ŕ* pital sin attije^^ — avnjni! 

braU?: 
. Ksat^ in K poialttí — k'IJo braro' 
KH' in> koln nucoríti -> kuku rodf! 
T>^ ifnýn mtotii lunmci — itvaku 

igrcl 



Ktirrú V rtrilf^ bmta ucuii — orvitrnitta! 
Ouu bieilnu licty ueuiá - bralakA úclo! 

'l'a*k<j je byt bcíbrainioou — nedaj, 

brata 1 
Oj, ty v dnine alamteru — ludskÄsIAval 
íiieázi rudmi hovoniiíľ — datuiSity! 
A pri iniBkí? dubrí i»trťlíe — bystré oko! 
A ao «>abrou napadajú ^ ostrý korde I 
Kde hovoria, kto j« rffaj! — ty si vitiu! 
Kde sa mladí chlitpcl boria — U ankoU ! 
Za tureckŕ hlavy. í.broje — dobra biavo ! 
Ty s prrými bol si viade — si v* sokole! 
Kto preaEoíi teras i&ttec — míeato teba ? 
Nepriiitera e puSkou dodká — pev-nf 

ätítut 
A kto vneeip ranetiéhn - btataké rany ' 
Zpreíi tureckej osirej äable — Boh ju 

9káral! 
Ale la chcem c£te prosil ^ bye' tni 

riek n]. 
Po ^ho si zfihUiU 9Ä — bnUe tnil 
Na ío m aa ulak'^mfl - luúdm lii i ■ 
Na tri lakt« diernej r.eia« — nám je 

íicmo ! 
\ bieleho pliUmí iuXko — nežíníitnébni! 
t 'i tu njy»i5S suáJ prebývať — vertiý 

chJapf ? * 
A Jaloj by ía proaila — krk íJomila 

íprpk]ínaLii, 
Ked prideS k' kŕdru veľki^iuu — niuka 

A uamil 
K tomu kŕdhi predivaéatu '— divný 

chlapo! 
VSctko Ľbliip4iv sťa besuídi Tvov - 

Tudalcý ty Ive! 
Naftich hoditých bratov km tých — oh, 

riln ftilycb! 
Bratsky U tiim oiň prijtíixl — brat»kŕ 

fcrýdlo! 
KrAaue ti tam mUisto dajá — hc^dný 

si bo! 
Alu aa li zadivia tam — keií (a vidm 
A enté Uik boíavŕhij — ebi ma bolí! 
tlratAkv í":: '■■ '-■-'■■-■ i-,..t ; .í:...,] 

Vo SR s 

('i ai v L .,, .... . 

Kde juuáci Wavf ticrň — raôj junáii- 

(ŕi «i niesíd rineu<''bo — neäťaŕitBt'ho 1 
V$ak je u imU hoktmt váelku — b«'da 

A teba ticí vyliťäa tam — bratskú ^ il-i ' 
Za dvojich aa pÝtní budú — »vojuj 

bratť ! 
Ale ty sa im nežaluj — ialosť ua^I 
Aoi kolo im riflrhin — kuku. rodŕ! 
Kde tancMJd mladí cli1a|>ci — viciky 

tanc« I 



lil 



178 



No u kalí) Ufima iiodjí — kolovot^ol 
Vu kft't lii ftp udmorig — í.1o n^ roon 1 
I od bola j-ire^totm — zor tielijo! 
Nemoj rotiogo liiujs^tibili — om^ju 

brai-uiu ! 
NI na igru zatrajati — molim Li set 



U njíli Dfvdji aintt ivogn - m]«du 

gluvu ! 
K (liejeto iirt'HCJako — Iwds glavo! 
Itjpca lo (;u cvijelJÄli teftko inajcí! 
l)lvno<Ľ6gj» jmsvfígiii — svojHt hrflte! 
A joä IjojJÄc prinrľiU -- da ne víue! 
UoK poiiigotó HÍíiii ivoga - Víiljato ti! 



E na misií teftkoj majd — tenko 

Djojti ! 
Na niís& je mnog^enm — za vas t&nm! 

EjcidoflU poginulo — mlada moinkii! 

Kad le volja liítku úii.f. ~~ kuku, Ijudi ! 
Ratova m Uri lu^ixline — tríš kiilialM! 
JVvfíine ])Í vélja kitn — po izlwru ! 
Itiratjijeii soknlovn ^ iz luog ruda! 



Noilo koladiytmi a iiinU — kolcivodííl 
A (cocIm uí lalr odmorfA^'rl" -i I 

Neswstávaj dllio jtoUmí — mcd/i iiíndiil! 
Ani oa hrftcb iiťoet/tVMJ - - prosím ta ja! 

Niydi pri niuh ayna tvojho - mladi'i 

liliivtj ! 
Leh<t <li«t« prífllabé j« — olahá ltlav<i ! 



Pokŕíšat lio inidú <J«t> — íuiko malk«! 
Kriiano n'i ho [iriiiTdjíi ty - avajný líratŕ! 
f Mijiinei lio eStn krajšie by ncxvildoU 
KeJ iiiijídviljtn;š svita svojho — ]H)iiiík2o 

ti! 
Staroaf rol){ tmu tu ej toatko — taj 

diudiiike! 
ZadAval« uiDobýiQ itaroRC -- vy, do eto 

lom! 
Lebo UŽ dosť pohýnalo — mladýťb 

chla{K"ov! 
Kťd «a voTkú liitk» -trhhi — kuku, fmlia! 
Vojna bidn za. Iri roky — i>h, aešťA»tia! 
ZaLynida krástitt kytka - vybcrauá 1 
Najbodutjiich Lo aokoJiiv — a mftjlvo 

rodu! 

|U<kkoii«c«ia.) oj < , . oj . , , oj . . . 

Jote f IIoltiboL 



Slovenský jazyk, živá starina* 



.Slovenská po.HiiiČka z roku 181H. 

M Am ja ]iierco t havruna. 
UíAi iiecli ilívi Hurbana! 

V IJurbanorej hore 
červená iástavn, 
Bude ua nej víkoC 
Koäútovtt htavn. 

Košáte, KoSúto. 
Co nás Iflk vcrbiycí. 
Malú krajinu mái, 
Ci iitis prozitnuJcK? 



(U Turca.) 



I^iiflovú ohydfKle z D, llrtčovR. 

(Trenilaiiska atollca.) 
Podiva: J. Kratňánéh/. 

Mťíjzj ol»yŕnjf iiiožt-nic rrvtnŕ i to paí-riíirdiíUnŕ lilíísanie v nocí. 
ihŕ roku 1614 ^Uä ai atiieval lilj 



17!! 

Uderíla deviata tiodiiio^ 
CttvAr kaídj" dueli Hospodina, 
0]iatri^ nás Panenka MArUl 
Otiatrujtť isvetlo, oliet\ aby nebol 

Tuilúin škndeii. 
JeiU Krísias buil |>ocbválen 
Aí isa veky vekov amen. 

Npjaku |taniiatka liL-isatíia no spovom /.ostitlu v tom, f.fí nä" 
Vianoce \)vcú prdnoŕmju sv. omšou {iitiéieŕi) v ko.'itolo oiíbija na 
zvončeku 12, potom vytrúhi 1 2, n lechtor spieva: 

Chvál ka^ilý dttcii Hospodina 
i Jeíisii jelio Syna, 
uderila dvanásta hodina. 
Oznámi au vúin iinvina. 
Porodila ľatina ŕisiá 
v BtMlcheme Jezu Krista. 
líaduvali sa anjeli, 
Spubi B niina aj pastieri, 
Kadujme m aj my z toho, 
-/e T3Hin (ioii dal dožif lotm 
Narodeniu lírisla PAiia — 
cUvár kaiidý ditili llosiiodina. 
•fežiä Kľifltus bu«r |tochv;Uen 
až na veky vekov Amen. 

Pnrrnt n vary mt Štedrý re^er, Í24. deiťeuibra. )■ Malýui defom 
kkÍM po8ttf sa, }A iiviflia zhíté proi^iutko. itozdíiié uäýpajú prival 
limi'tinio a bovoľia: 

Doma, kurky, sedíivnjce, 
doma viiji'íi nosievajcí ; 
douia vaji'c ako hrucbn, 
D sas^äv ani maku. 

Oascdn alebo Mn^^iiiti príde do i/by s putňou vody') a hovorí: 

Pockválrn ľihi Ježiš Kristns — vininjem v,4m ícastUvŕ sviatky : 
mby vám dal PAn Hnh st-astia, na dilttn^kl't('ll poteäenia, na staleCku roz' 
mnoienia a väetki-bu v hojností. 

Po poltioŕijt'j NV, ornsi uviizujií slaninu stromy, aby dobro ro- 
díljr. íiaxdiitá jMUMa/,(; iiiedorii iilud domu, nby do nich Fudia ihodili. 



'} I'utíirt » viiiíoti \.a&. illidiii äj v ítiýdi faroeb, tak nitkd« mladuchA, 
kad ju |>r«d M>b&Ai>ui £up]etäjil, netli iiu [>utui vodou napUieoeJ, ta sedadlo 
nllUU j*j plmt. ^ liule (jr<^dfMt nifknhn «• (tráxdTinn piitfi«>D siimnisinil noMuti« 



!•»• 




liiľ i^iiljaj potom 
liod iiťLeiiýni peroín, 
perko m ma trase, 



Keby to leii sedem, 
to by búl u matu, 
ale OÚ maluŕkat 
to je veľmi dávno. 



Trítlžc ty, šuliajko, 
dDcsbá ľccer do náá, 
íem ti vyrežem 
uade dvere rovftl. 



GdovĽi;, mitf gdoTCC, 

jtravdu že mi [>ovedi!, 
Uc'Ui si detícli mal, — 
vi ina neoklame^? 



Näde dvere rová^, 
fiad okno koleíko 
prlilžo ty, éubdjko, 
aojo Brdenečko, 



Pred pučom je Strero, 

na jieťi pätero — 
tú je, moja iiiiJá, 
leu |jriam deviitero. 



IBl 



Literatúra a umenie, 

^Vrofci Blovenóine. V Riúoniberkii V)chudiac(> Ltutové Xot'imj, 
ktoré v»tA|til>- do služby elementov v. Moravy a čiedi ÍQtľi»;ii)áacU 
pmtJ sloTeniMiio, fiiíii innolin o inaJarsliej Urosúre dr. S CE&mbela: 
A fSifh~fót KŕMirf/ŕi/ysŕ'í/ mulfjfi, Jflcn*' rs jimijŕ (Minulosť, iirítoinDOst 
a badúcQOsf i'psko-slovcnskf'j národnej j*sinoty). UrOBÚru prišla im vhod 
i iiroli, Ír my, v inartiiiskýcli vydaíiiiu'h, mlfali sine o nej. Zprvii pri 
ij<h článkocli r,tid«>v}f!|i Novin iiAtn lnln temer len smicsno, (l*i^»t"T 
t ncoímtntosti doKtJtt sa do $iitie$uŕ})0 pobženin: oit počtd blini (i^ital 
totil broAiiru), «Íí? na-rdd, ľť to Ai/t». S 22. ŕlsloni týľli novin vec 
Jcdbal^o prestala uíim hyi ^mifloon. T»m ť-ítame toto : 

,V beruoláítine javila sa snaha katolíckeho kňažstva pristápíť íuda. 
Katolíci cítili potrebu tolio, aby vo svojich bojoch prolireformaÓných 
boToríli & radom tak, ako toma ten fud naj^uadnejžíc porozumie: jeho 
domácou, jeho kuchynskou rečou, jeho miestnym uáročioi. Pddkladiií 
iJeniolákov) snahy literárne-kultHmc — to je mierne reéeno liistoHcký 
orajL Literáti poziiejšej doby stáli až pred tým íait accompli, ie ua 
í<iIovi*nsku vztúkla nová (I!) ref a že o»a z agilaônych spisov iiibíižen- 
*kych precbodí do verejiiŕho života. Toto fail accompli s jednej a pali- 
Ucké ohíady. domokľaticky ťah kaídóho ľudového hnutia laké v Styridsift- 
tycfa rokoch i u nás bolo) s druhej strany primalý tvorcov (í!) sloven- 
Uny k tomu, aby reč tudu, a síce reč tej čiastky slovenského tada, 
s ktorou sa práve oni stýkali, povzniesli na úroveň koiževnú. Oni 
jednali h £ eiutnosti okamžeuia . . . Ako xnate! slovenskej literatúry mu- 
site znať i to, že tvorcovia slovenčiny v nstanovení vedeckých základov 
samostatnej slovenčiny dospeli Ica k úclyhodným pokusom a ^.e samo- 
Ktatná slovenčina bola principom len do tých Čias, kým práve vedecké 
HpraĽuvauie Hlaltalovo)' neukázalo, ze sa medzi slovenčinou a medzi 
feSlinou ani grammatlkálnó ani syntaktické ani fraseologické^ ba ani ten 
slovné fitcuy sláva ŕ nedaj á. Oň tohoto okamžeuia slovenéína ako prori- 
sómy princíp podlá. '^ Ani vrnj J, M. Llurban nedospel ku princípu saino- 
gtatnrj slovenčiny. 

\>rmi «iioviižliv6 namierenie; zmterúuje ho len konfúsnosť spôsobu. 
Tnkto postaviť sa zlí tudia opovážia sa len proti svojnm. (Proti ne* 
ftvujmu lotií neJto by to beztrestise.f ľoilkhulaf vraj Bernolákovi snahy 
tilerárne-kultárn<^ Je, najmenej reĹ-eno. historický omyl. Ako by literatúra 
pri ' ;u'nŕťh hojov bola vyíta z Bernoluka. (Zakuklený pisateľ f.udo- 

T)' i, tak sa zdá, mal informátora, ale taktibo, ktorému nejde 

II pravdu.) VeJ Uernuldk. ako kaídy vie, predatamije potvrdenie, sankciu, 
kodifikáciu t<iho, CO prc<l niin ui vy^e 8to rokov bolo. A potom : v íTa- 
jMjach Rernohikových /javil sa Hollý so svojiini selankami-, ííväto/tl»kotn, 
l\: " ^' todiadott, Slfivom — pomýlený a svedcný Slováci k x Ludo- 
Tj ani v luin ŕíoe neuzná ani ten snahy literárno-kuliúrnej?! 

Aklxi kí} bcrnolákoviiká <>lovencína ttk ^tAra „z a^itacnýdi ^piisov ná- 
boicDských prechodila do verejného života.** Ako hy Štúra delilo od 
PiBiiAnyufej a celej jirotircforniaŕnej dobf len nejakých 10 — 20 rokov I 
V.. >rr/4,ui.„n tejto mizkej nepravdy je, ie Štúrovci „povxuiesli na úroveň 

> ^tmák }tdná voty a koAa — kni idi kupuje. 




kniževnú reí tej úiastky slôvcnskélio rudu. s ktorou sa |»rávc oni stĺ- 
kali." 'ľotla strctiín'i sloveuŕtnn v literatúre, li'ilo radosf uašoj íloie, je 
dielom len m\wáy, AkTr iíťsvetJomiló hľújínenie! Uvedenie strednej slo- 
Vftoil^iiij' do literatúry spnjt^e sa s ntetioiii Štúra, Uurlmna, fl(hdíii, a ti 
„stýkali !ta" ä tmilo reŕ'ou? Z ukb prvý bol iienŕiansky rodák, ilrulij 
£11 na severntitii, tf-tla k Morave Mííthom kríyi Nitrianskej stolitŕ, im 
Brŕ/fivej a v HIftokom — len Hodia bol naroJonf í íii na uxcrní Rtrednej 
slovenŕiny. Ale ako Štúrovci nuilili ncprlsí na stredmi filnveníititi? Predka 
už Matej llŕd (1740) ukazoval, že pravá íinvenôitia je v liíiiku v kríijoeli 
od Čechov. Morttvttitov, Poliakov n Matrarov oildi^letiýrh, ii Šafárik, ro- 
dák z krnj)i('-hu (rcmera, litat roku \íi2'Á radil sa s Kullúrotn, ako by 
bolo jiísaf jirtj Slovákov, liuž |jrisiel na to, íe ^liy še okled ívlúšť tia 
ty i<1<ivAk}' bnVti lui-l, ktei'i i ('^echA a MoravaJifi, t PoUktl u Rosfclkri 
jednako v/dálciii jsou." Strednú slineuŕlna u nás nie náhodim, ale jinHo 
bola uvedená do líteratáry, že oim má pluoat raiámok, charakterisujácich 
slovenaký jazyk. 

Na ŕom my stojíme. ío nás udržuje, spojuje, ľiUdovó Noviny (o 
chcú cole pochovať, keď píšu, ie „samostatná sloveiiŕiiia bola princ: iponi 
Joti do tých rias, kvm pnlve vedeckí" spriicovanie íHatiJttovd) nciilci 
ío sa rnedzi nlovenŕinou a Ocitiuou uni graininutikAlnú. ani syntiikii ■ 
ani íraseftlo(íÍĽké, ba ani Icu slovné Kleny stavat nedajú. Od tohoto i>ka- 
mžľnia slovenčina ako provisórny printip padla.** Slovcnskŕ siuthy u 
a nimi sbvcuéina boly už ntiruz oklebetem'\ zlými luJiuí napadnutú, ale 
lakýjulu íur/.kýiii spôsobom ešte ani rtí/.. Jiloveňóina, žijiica na dôle/iioju 
punkte slovanské hú sveta, pre neprajiiť^ okolnosti stala aa predka pa&tor- 
t^aŕoni mcdKÍ filovunskýuii ja/vkmi, je podnes eele neprestudovnuá, lak žo 
nni nevie sn, éo v vetUo skrýva v sebe: no svcdený ^lováčik t ľ, Kompiá, 
klorérao ona dáva chlt^hu!) rná Kotovú mienka onej a opovážlivé poviť, 
í.p: oí. iialtnlovtni nduvnicou dokú/,Rlo sa, íe nemá oprúvnetiia, aby |d- 
somne bola u/.ívan,i. Jtdio reri o tých Kraniniuli^L^kýcb a inýeli stenách uni 
nepatria k veiň, V Slov. Pohľ. i nedílvno bul citovaný sud prof Ja>íiča, 
ie pMicht die SprachvervľaudtsdiaľLsiírade íullon la-i der Uríindong 
einer sclbstitudig sein wollenden Literatúr iu erster IJnie in die Wag- 
Bchale, sonderii die Macbtverhaíluísse, polltisehé uud relígiOse Uedebiin- 
Ken und die gegcnseitíf^c Anziehunc oder Abneigong, " ') EStc í llavliiSek, 
práve v uaiej otii/ke, bol nopísail ; ,V takovýrh zálcíitosteth rojihoduji 
vie© ĽÍI, pak osudí/ .sŕímc' . , . " **> AK- aj iti4íe. i bex Machtvľrbällnisse, 
l)fr. poIKiľkýcli pomerttv a osudov nušich, sú to liché reti o tom ue- 
Jestvoianí ť«aniit»aiiľkýľb stien. Piitaie? v Lud- Nov. potreboval len 
úlvoriŕ Geboaerovu Miuvnicu Óeako (I, ISaS), bol by mohol videí ber- 
mala na kaídej »trane, ie je podvedený, ie ŕe&ká gramttiatika nie je taká 
toto^.ná s gramntaijkou sloveoskuu. (Ani len české pravidlo o pobybooai e 
nciD& plnej platnosti pre Alovenŕinu.) 

Klo je nie sb'pý, vidí, v i^om sme my Slováci. Pochopí, že bez 
slovenčiny boli by sme ako rozviazaný snop. A v Čechách i na Morava 
v lakvlo iay (pod litulom, iic idú nám p(»máhiif) tiem.tjti nit pilai^jUeho, 



•) Anibiv filr «lnv. ľhilr.|f>gin Xl\, utr. 277. 
'j Slotau llí&O, nUy Cervenec, «lr. tíílf. 



189 



aki> hv'baf otázkn slovcm^kŕho spisnvnŕlio jn/yku a ju»dko|távať slovoii- 
Hnn. Zn slovrnský jnxyk n slovfinskň národriosí my vydávame sv<'<Iectv<» 
pľfd niuifiirNkyiTii siiJmi rt po /alárocli : a [iioli nám, takyinfo Dtvaretivm, 
|)0(l íilmiMikiui ŕeskd-slovenskoj vzájotnaosli v (IJomŕxi íal *!.. roka vydávali 
noviiij su i>sťndoiiy(rit)ýin rediiktoroni. V celej teskrj [mltlicrisLike KCtjaŇjpl 
Ka Ľlovľk, ktorí by sa bol ozval !\s|ii>ň proti toTnnto ncptknétnu n\tft- 
«otíU. 'ľerait len pseudonym broji proti nám v novom ov^iitui („ŕesko- 
filovf'H'íkS Vľijcrnitosl") a rozpráva (ffbnuir T!Ki3, ť-ís!o 1. str 3). íc 
v ) I íusn oní TisiJovali s;i ^íiskali nť-kteró ssc i^távajícícU i\isii 

piíu kýťli " Ale „ŕciti mecenáši na lo nechtóli nie dáti. I sblrkii 

jvimo podnikli, alo bez úspŕ'cbä ... Ä lile, mimo nadáiii n&hc pŕänf 
moHtiu Mti dnes ne-li cele, aspoň v íislce splnéua. Dníáiiiho dne je 
Lukuvá konitebce pom*'rft na Slovensku, 3e jen trochu iUHti miti a aftinimp 
niubutiiy kľok ku pmlu, k dosužení nArodin jednoty; pri nejmenSím na- 
kJomti .>íí tiiHifUiť ino siúj sun^tf Jetlutf ? fir/U^jiHch twriu síorfji- 
skýrh. Ki'Ä l'V se iiiini jen podarilo ŕ'ecliy pro vt'c nadchnouti. kŕi by 
jra, jak se ŕíká, na^i lidé vzali my.utn do brstl a kapsu otévŕeli.*^ 

Viac vari netreba vysvietit. Tak zväíéily sa Ľudové Noviny na 
(nye ŕiscl iŕždciuie, tak zaéaly pí<iaí proli stoveníine . . . Vctľ stránky 
divajň peniaze na svcje orgány, vydržiavajú si noviny, ako na pr. ofer 
vjdríiavii sv<iJho syna; v boji postavení prijímajú pomoc od svojich, 
ktorí sň s nimi jediicho ducha, jedného smerti ľ ale kde vyžaduje sa pri 
tom premena presvcdéenia, to je na jednej strane pydkľi[tenie, na drríliej 
upredasie. ^rada, 

Kaíe potfivé, úpríninč reŕi nacbodia u bratov C'Cťhov sauKv blucluS 
íiií. V Slivir. P(»hííuloch (1002, str. 12ô) a t Národnycli NovináťU len 
nedávnu vysveiínvali sme. io znaĹ'ia pre nás v tejto vei-Í Jogiŕow uká- 
zané pnlilk'k^ [lúincry. políUrká hranica, nale prináleíanie k dritlii>mii 
Itáin a vôbec pomery moci (Mac-liiverbätlutsse): bovoríli sme, že i^cské 
ffkotj- u nia bú nemožné a tak my éesky písaf neroô^etne vedier; od- 
volávali ímt' m i na pouŕnj* príklad, na Ilnlíŕ. kde íňtf ruský jaiyk 
f lít«nit6rr. oký majú ho v Ru^hu, je nemožný, hoc aká veľká je sJáva 
rmkťj UI»'roitJry, boc akA veľká spojojúca sila irh sjmloŕnélio jiisnifl, 
cjíTiliice, Itot okŕ vtľkť' závažie Htiska nko álátu. A výsledok, prijulie 
uiibii v/kladu v tVhácb? Kilal napísal v Osť^tt: (HM>3, ŕ. 3, Btr 2(HJ: 
,M}" si se Sloviky dobre rozuitiíme, staletí žili jgine jako jeden uárod» 
iyvDíc vedie sebe. v jednom stAtä''. . . bol by vraj posmech pustiť „mezi 
bás úbUvního nepiítele". Žijetn^ r jriínom s/ď/í^' tak tára sa do sveta 
yiŕdy, kotí ŕeským novinám odoberá sa právo poítovŕlto doviižania do 
Ubortka, keif tit vláda ídriha sa dať povolenie vcľkéma. pofrebni^mu 
príemy&elnŕmu závodu jirHo. ie je íaloíený s pomocou ŕeslfébo hnpi 

tilB. 

N'a Ctambcla na^i Kannerovcj v r<ud. Novin&cb vrhli sa preto, ab> 
dokázali svojim patrónom, íe vedia, naŕo sú najatí. My nevideli Mne 
nUaktJ pníiny písať proli tej maďarskej broSiire. ' ) Malí íiiae píiaí 



V V fhrHf Kála) iiapliuil, }.v 6iNť hro^ilry o (^aanaottAUinif «]ovcnŕiny 
po alitiTeniiky uverajnily i .sloviTKik«' ľtilirmly. To je taká pmrda, ak<v vlrtkn 
o«talD4. ŕr> Iriitn >rnalťi' «^tľvcii!<kí(-li v«!n< popiro o ná«. Bmiúni pťivodne 
vylla v oiivluáťli >F«lvid^ki liuud>.i- v ditdie] polovici loku ISCi, a v Slov. 



184 



(iroU j*j jiAvoilcovi pnUu, íc ľb«'(i maí iiítý, ľýd/i slovensky ja^yk V Alebo 
že by mu tliccl vykonaf jiodpoia tmu, kde jej nciiiáV' tv la „v injlitikC 
i»te priJalfko, lo Je jŕliti vťc, tlr. Czambd sUíl vitly uk osobitne, žu 
my ií^máinc práva starať hh do noho, ') Keliy Ittthi bvviiía potrelm vy- 
stúpiť |íroti (iitniii s naSoj stiaijy, ui-íŕtijenic kaiiltMio, že ly ru trj btviu 
ftnlo. Z tic[ioťtivosti, ani z ľb.ibo«ti u riis (lovitinosf oUtc itchola zanc- 
tIbanA. äb.nŕiii^ki' zúujmy veru uio ti budú brátití, kton zaitredávďjú alo- 
veit8k>' jajyk. l'ž •£ niÍDulosU máme ddkazy. Žo v faikf^cb diviíacb t od- 
pornikov slovenčiny nebuto nikoho medzí obrancami nárotliioj voči. 
„Viícktti li - tufižno ŕ'ítaí o roktí 18'Í8 — 4y v Hnvliť'kovom Sloi^tne — 
kleŕi v íns luldck a slnvcurina ti ej íl os t n <'*j S í tmliy na Slovensku otvfrnli, 
kleŕť proti Štúrovi u jiným o<ijukn)I(ii''ji vystitjiovaii, ii:i ty, JRiií so 
k sloveníiíir jniznali, ricjbmisnejsí bany n potupy kydali, kteŕi tt-rbto 
xa odrodilce, /a /rádcc národa vyhláMh', ít ti, pruviui: l<dy2 prialo 
k láinatij chleba, sami i v&ocU Iŕ'cblo ti'lkých bŕícbä se dopustili, ^radív^c 
nírod a dajíce sc do klientely KoiSutovy sloveni í skutkem." f 1850. m^y — 
íorvcnec, str. 075.) 

Na nás, ktorí idemf v šlapajarb llollého a Štúrovcov, v Slovaiiílvc 
nikto m'biidc maf priciiiy žalovať 9.1; my nc2ľadimt> uič i lohív, čo jo 
drnliá Slovanstvu. Len bratia Ccsi keby i-hccli lepšie roíumcí naíe po- 
lozenie. U uich k^by V!Vinr>jsi, ro/.ItTudrnojši, tukiijovj^í ritdia núcíaJí 
isift do slovenskej otáxky. Vetf uiy ui bojime sa otvorit české noviuy a 
i\isr)pÍG — takí'; vrci písavajú sa v nich n Slovákoch. Keby li?píie roíii- 
unúi nuŠĽ poloíeiiii*. vtni ncrtstlovjili by sa rtíbií zradcov slovenniiy. 

J. Šk, 
Čaaopis Huaea králOTatrl Čoakôho. 1H03. Svazak prvný a druby. 
V Vta/c. 

Z boliatV'ho ub*abu vypifiujome: 

Vocel búíuik. Kapsal Jaroslav Vrcblickí. — Jaroslav Vrchlickí. 
Napsal Albert ľražák. — Legendu Krisliánova. Frantifek Vačok. — 
K padesÄtôma výroŕí prvého vydáui Krbt-aovy ^Kytice". Napsal Jr. Ja- 
roslav %?utnar. — VaUazor Boglšič. Napsal dr, Karcl Kudlcc, — Nový 
text hlaliolskí' ciľkcviiŕslov»nsk('i Iťffťndy o sv. VÄftavu, ľodúvá dr. Vá- 
clav Voudrák. — Z ruski'bo pisemuictví, (K jubíJcH A. N. Typina — 
O ruskí"! litcri'irni hÍHtorii.) Sdéltije Josef Mtki. — Korrespoudcncc a 
listiny iMikulášf* Itrábíka i let 1627- l«71. Podáva Adolf Pat^ra. — 
O rodinŕ I''oiTuiiata Durycba. Nap»al dr. J. V. štniák. 

FuLradoi-h a ptra dr, 8, (.'eamboU ncljolo ani litery o4 roku VAi[. (Zi> slov 
>rnalca< PlsfAitk^ Lift^? ......liiy míIoIo: »Ni''kt«fé listy islovcuakŕ' ■ jiikýmiii 

^untiíta i úrvTky 7. y ii jeho <C£iiml>elov<*di v^kludA clluji, meei 

uimi i... SlovetiMké !'< 

»; V pniJt<ikt.iDi íivmr (í*.*).!, í. 19) otv»I ha StateT, stopuj lid .dotti 
dlonho lätemtuni slovenukmi,* alŕ vo vei'i lej nenniivl pre ti i s tiIf'ntKi uebci- 
pef^nŕho mii ten, ZoalAHí* vrnj víetlto pri atarutii, L j, p r v slo- 

mukej »xdehuionti. »Lcfift íe by dr í'Mml>cl a jeho i.'ilcnm 

vymobll samoítAln^ *l- koly od ncjnitAtch \m rn , 1 .i. -urio- 

<právu, Kkriíika voliiÝ, <•■ život kuiliimí — pak liy ■ , ■ I. ' "!■ r iind 

podnŕil a í«k bychoín -u mÍÍ by 

oyll rjiehra!«i'tti tť^mň uoť' ime — 

lakových zámŕrti oni nemap /jjmji.í- wiy :i- 



Bok lOOS. 



8olit 4. 



Slovensko 



:-rfv5r^ 



Dom v stráni. 

Poviísí. 
Nftpísal Martin Kuhiéin, 

IV. 
Jaro v kanikuli. 

V nAsIedujúci deň porozklatlali šiatre; truhly, košR a doSc do- 
redíkali znse do Dolcfii, iíaIužíIí na lode a odplávali, každý svojou 
stranou. 

I*red večerom naSe racsto malo už zas svoj obyfajný, melancho- 
lický výzor. 

Hostia &a tiož držali pnrekndla : ryba a hosť na tretí deil smrdí. 
Oninoho vŕaššie než kupci, podajedni eSte v noci, odjachali pi i 
mestnci a diMdkn do svojich dedín. Napokon v horiiŕave je vSade 
dobre, ale doma najlepáic ; nemusíš l»yť aspoň vyšmirovaný, ako by 
8i musel hyť, keliy si ostal v cudzom dome. 

MatiJH a K-iticji majú ešte deň prázdnin: zajtra veter musejú 
byí lastí >' meste. Preto zajtra riUio aby sa vybraly do Koaice, 
kde má prísť paruík. Mato a Ivan hued do dfla odišli do hory, 
hotoriť drva k zime a na píitenic lakije. Ženy ostaly samy doma. 

„OdfioOii\tP 8i, cipky niojo," prihovára sa im mater. „Nemajte 
starof>ti a lif>lunia aspoň ketl sti* doma. Alebo si výndite dakde^ 
iK'ch sa v.ini i-livítn minie. A ty, sirnta moja," obrátila sa ku Katici, 
ktorií jo ukoKÍ zamyMkMiíi, „ty si necm-j, {".o U navravel. Pohovorí 
sa vä«lič(}^ ákoda hy &i bolo pripii§(af každú pletku k srdcu. Chlapi 
8Ú ŕuduí — i ja muäim neraz jedným uchom dnu a druhým von... 
A robií liiieJ tolkť' divy, že sme tožaci! Ako by bol tcžak už aaj- 
podtejäie stvorenio na svete. A neraz inA viac v truhle, ako po- 
daj«<lea tenký piin, A majster, remeselník — čo je ton V Ak nemá 
rolioty, hotový žniinik: čo na nôž, to za ;:ro!5 . . .* 

Katiea pohodí la vzdorovité hlavou a oko jej zaiskrilo. Ako by 
In ODa nevedela lepšie od matere! .\ko by nevedela, že Preturuža 
U oezJakne tak laliku ani jednej v meste. Daj si mi Bože í Dve-tri 
$ú paiwkého rodu. to uznáva i ona — a oatatn<^? 

,A ŕo jo svetáka šlúva, dievka moja V ruziimuje staní Jera, 
Tatt^enÁ. io ju nemá kto zahrakovuÉ a pú<lníži\í jnj nohy. „Na poli 
tráva. Zadujo vetrik a roznesie ju a oheň spáli. Tak i slííva rastie 

13 



Jila 



_ Jen 
raticu 



núžeq 



^inka Ä mesta, 
■ítime, viavl i Plsino " 'J'"""''- ľiach me 

. d:\z:t:t^, .r: iŕ^/iľ, "■'"■";''' '""'•°u 

'ciVL-nym (.ofom, nad o iví,m ít .7.1? -'* ľ'' ''''"^ "« 
Wííre. Cl vo w] ie m, .V, \ ''í''*"''J" ^''"""^' «voM 






liny iwSicIi s,i«„.i.....„: ľ'.'""'"*:'' ""-"MnsW,.- |,i, 









d 



w 



i do samích oliahiij; vyfnieva dach nad djifhom, ako by htúdel 
jeden druhélm > 

K(hI mu sjti • doditiy uaša Katíca, oa^la tento uú& malý 

nmiiUnrg puliružeiiy \ inl|H>[(ulňajĎoin spííiiku. Na hielycli domoch 
i oa chalupách okeniuo aú piitvoreui^ šalogatre spiistťué. V prt- 
ítATe sa hojdá asi tucet domácich tiahakukiv a bárok, tiež ako by 
$« im iiochcetlo ta von, ako hy sa ira j^íadalo vydýclinuí v bezpeč- 
nom prÍHtavp". N:tKreŕie a dlhy most, vymurovaný zn solídnych 
kvádrov, sú pustí'', Ilta tam od prcdhoria sv. Roka ozýva sa vresk 
a výskot deti, ktoré sa kapajú i teraz, alebo sa vátajú po horúcom 
droLiQiiin piesku na brehu. Trabakidy sú pokryté plachtami a zpod 
týcJito šiatrov ozýva sa napospol chľájtanio ustatých moruárov a 
pánov. 

roU'ťá sa íK> ni\l)rí^ŕ:í svojim iihytryni, trhavým kľokom, pri- 
itmiinijúc oíi pod bielou šatkou, ktoni si uvia/ahí okoln hlavy. Na 
drahom kouťi nábrežia je dom Nika Rogata, Aiiticinlio imiža. I 
tam HU sijustoné biele Salo^atre, ako na všetkých domoch tu na 
nábreží. Temer bauuje, že sa vybrala sem- Koneŕne co tu nájde? 
Pila Niko joj je skoro celkom cudzI a Antica, tú veru má dosŕ 
druhého trápenia. Okrifta wi i vojsí do domu, kde vie, že nebude 
vítaná . . . No a zasr sa vrátiť nič po nif, tiež by sa nesvedčilo. 
Antica by sa tlo/voilela, že bola tu a nevstúpila do domu — hol 
by hotový Äkiimlál a paša /.lomyseliiým súsedíini. 

Z myšlienok ju vytrhlo íosi, co sa hýbe hladinou morskou rovno 
proti nej. Žltú bárka s tiernym uápisoni na provi: „Leptir", na 
sfažni jdieska a oviovu sa biela trojhrannú jilachta, pod ktorou 
Lcplir Iťti alix ozajstný motýl po madroj hbidiue, Na kormidle sedí 
ílovck v bielych š;dáťh, [lod širokým slnnícným klobúkom, zpod 
klorčlio sa iskria olinivť', iMerne oči, po/crajúc ua i'm. 

Holá by vykríkla oti divu, keby sa jej nebol ;eatajil dydi. Takto 
zastala i ona chvííku, hladí na bárku a Človeka na kormidle s údi- 
vom a v nedorozumení, nevediac ai vysvetliť, kde je to vlastne, čo 
ta to s ňou deje. A ua tvúr, oživenú chôdzou, naskočila nimeí), 
ktorá hreje, páli . . , Zdá au jej, že je toto vlastne sen, ktorý jej 
stauja] smyaly, horúíavott rozbúrené. 

^Ktttica, zdravo!" pozdravil ju človek z bárky. „Čo ty tu roblS, 
prt» Boha?" 

,[*o práci, Äor Niko. Idem k Antici." 

„Aha — sesteniica, Či čo ti je pani Antíca," ssvolal on. „A 
veČ4'rom po chládku ísas domov, to sa roKumie," 

,llu: ^ neviem sama," odpovedá ona a v oku, iskriacom od 
radoKti, ukázal sa výraz s^kúmavý, „<!'o chce?" pýta Ka wsama seba, 
I íarax sa jej rozliala radost,^ uveíičejMo po tvári. Vidno, že ona 
ta$i velmi dobre, čo vlantne chce ten pán z hurky. Môže to vidoC 
i slepý, kto mu pozre do tváre, rozjarenej a usmievavej, kto vidí 
Jeho pohlad, ktorý zalm<lol na nej. 

,A fo vy tu robíte, äor Niko? A po plesil Vo nespite?" diví 
a nna. 

^Jn'f Ja som netancoval, keJ ú ty odišla. Raz sa duzvieá, 



preŕo: ak biuleS chrčí totiž so miKm hovniiť," dodal tichAie a po- 
•/\v] níi ilu, žľ h:i zíi|KÍlil!i !i sklopila oŕi. „A vicS, n:id c'ím suni si 
látual hhivii, piúve kvd Som ťa zoŕil"/" 

Ona poldii plecom v rozpukoch. „A to jii luóženi vedieť V 

„Nud tým, ako lij sa mohol s tebou sIííÍ. Mdiu tí íosi po- 
vedať: niečo — DO vetl iividíS,** 

„Mne ľ' zadivila «a. „A ŕo taWhoV Mnliti by ste i teraz, ak 
tak chcete." 

pNeniožníí, Katica — to sa nedá tjik naponáhle. Alo vicS ty 
fio — ja fa budem čakaf, hore, ttud dodinou, kod sa budeS vracať." 

„Kto vie, ti ja i iiczftviazuem v Dolŕiiktcb,"^ ui^mtľva su ooa, 
ale hru*! sa jej búrlivé dvíha v sladkom tu5t!iii. Oosi jej ustaviíae 
äepkjt, že m ide staf nleôo zvláštneho, neslýchaného. 

„To ty neurobia, nie. Ak by bolo tak, ja by caknl tu i do 
zajtra lána. Sísí sa uiuslnie, na kaŕdý piíd, prvej, nei ideš do 
mesta. To si zachovaj.* 

Ona by cSicela tosi tiadhodiť, ale jej hlas i;avitij!(d v Ijrdhí. 
Prudkým krokont poberá sa k ílom u Uogatovinu. Niko Dubcič iiupal 
plaťhiu, tak že sa naduhí od meStrála, zvitol kormidbi a bárka 
v peknom oblúku éiuio &n pred dom Iío^ačovský. Katita i bárka 
temer sťu'asne prišli pred dom ; Niko Dubŕic /volal rSte raz: „Teda 
do videnia — ale iste!" a lilodi za iiou, ako ona spechá schodmi 
na altánku, ľrv, než položila ruku oa kluku, pozrela tadolu a 
vidí jeho, ako hladí za ňou. Usmiala sa, a na tom úsmeve zúčast- 
nila sa celá joj bytiiost, rozbúrená zvláštnymi citami, od kUuých 
srdce búcha, ako nikdy do.sial. Nieío nevýslovné milc'ho, sladkého 
rozlieva sa jej byUiosťou, až sa hlava krúti, V'osla do donm, sama 
uovic, ako. 

Tvár jej horí plameňom, oti svieťa, srdce nespokojne búcha. 
Žíastie, že ÁnticA nespozorovala niíoho. I ona si hovela na posteli. 
Ked buchly dvere domové, ^ko^ila splaSená, pretifira oŕi a f-akíí, 
čo to za host v túto zvlslÄtnu hodinu. 

Kntica sa lU-ž. obzerá v rozpakoch priostranuou izbou, kam 
vystúpila. Mimžclská postel, (diromných rozmerov, kdi* i pani .Vnticii 
prvej ležala, naplnená je drobiziíoni. Zpod postehn?j plachty — 
lebo v Ittte ledva uiožno i plachtu strpef na sebo — vykukujú kuče- 
ravé hlavy detvákov, prevládaných snom a horúŕavuu» s tvárami 
i'ervenjmi, spotenými. V kolLske leíl najndadSie, pokryté tulovým 
závojom pre muchy. Ináč v izbe dosť ni'poľiadku — nu?. ako, kde 
je mnoho deti. 

Antica sa rozkrákorila^ rozožonňc* driemoty. Sotva sa jej po- 
vypytovala, í:ú a ako tia majú tam dfMua, zabŕdla huotl do pred- 
metu, ktorý je nevycerpatciný : o deťoch totiž. Taká novopciitmá 
matka si mťva. že ŕo vyplriuji* jej dušu, to že musí ka/déjjo za- 
nímaí. V dakofko mitiútat h sa n}, Kalica du/\f'd« la, kolko uroldl 
zubov malý Zoizetto, v ktorom mesiaci sa pustil na nohy malý 
Nikoletto, kľtiy počne iidľu\-if An»*tlu. 

Aký to bol rozruch v lioli'inách, keef »a vydávala Antica, chu- 
dobná dievť-jna, za pána Nikii Itn^^'aŕa! Ani on uebul boháčom ti&Us 



tiwlly, no predvídal ifdcnkniúý. že musí tak^ ŕlovek zbuhalnuť- Za 
I»ár rokov kh zmohol ii založil kvťtťici obchotl, sáru sa neúnavne 
tubiiiľ pn l>aIriiá(;iL A skutotutí iliies je ou majiteľom dimiu, viníc, 
ľoiísialilelio obfliodu. ituí k tomu tri trubiikule a, ako sa povráva, 
i in'kný kttjiitiíl. Aku zjividĽly Aiitici sleŕioky v DolCiniích i okoli- 
lýcli tiiosk-í-kiidi ! Katica, kťtr jti uavStívilu po výdaji prvý raz, oe- 
vptlela sa nadívať, tia politírovnuť! iiácadie, objpdnaiiť rovno v Trieste: 
vŕliký Sifonei, umývadlo sd /.rkaflbjni, iik'i'áky s nsipisom: „Dobro 
jiitťo!^ i jtost.cl volikýcb rozmrrov. N<'innhla sa ílosí nadiviť horli- 
uáiii, krjp bili knvjiňi kladivom íiinljny. Vôber zo vStitkdhn jŕj ky- 
nulo i'oííi nového, vznt'šemHio, a zaka/dýni, kcd si to mala žiadať, 
žiadala si, aby ju potkalo Äíastie, ako sesternicu . . . 

A diiťs? Vyzerá jej to tu dosť všedné, čas od fúkol kúzlo no- 
voty z loboto Imit'zda. I neporiadok v izbe ju tla^^í. Odíabio jŕj, 
"k€<F ju í^ťstci'uita uvii'illa do izby „od poboda" — salotiti totiž. No 
í In vidno, -/.v dí'tváky uialy |irístnp, Stolicť sú v jednom kúto a 
kr<>»lo o kolieskoťli oa samom iiroatriedku salóna, Zťiclony hú vy- 
idvibnntf na oblok, aby ich deti neroztrhaly. ,Nie. nechcHa hy 
ja takto," niVKlí sama v 8fb»i, ^níp, len ako môže Antica. neborkal 
Ako lia zakopala!" Itjahobyl. bohatíjitvo ju m'vííbi, vetf hľa, nevidno 
niii iiikíio sUipy, ani na osobo Antice, ani na jej dome. „A ŕo je 
x bfjbal>tva. ked sa bo nikde nevidiV Hľa, nemala sa. ueborka, 
aJ ked) Hŕesní . . ." 

Pre seba si i»na predstiivuje druliý osud, druhú budúcnosť. Tam 
ttiniii by( vSetko jasné, skvel*'*, oslepujúce. Ka nitom nesmie hyl 
aáti'ľ vftednosti, prostoty. Pristúpila k obloku a vyzeri .'ípjíj'ou fez 
^aUtííalre do i>rístavii. liľptir sa e.^to vídy vznáža na hladine mora, 
junhtiuty trochu od meštrjlla na stranu. V ňom sedí ua kormidle 
Niko Pubr'ii^ so sklonenou Idavou. Vidno, žo nad ^^fmsi roziuýSTa. 
Na»l i^im ilumá? ť'o znautenaly jeho slová, jeho divné poliTady? ('o 
j>j tiiá pítvedat toíme dôležitého, že by chcel k vôli toiuu eakaí 
hw. i do zajtra rána? Zo stiesnenej hrudi vykrínbd sn faAký vzdych 
u ťehi bytnofíf ako by okovala do svojich okoví ťaJká starosf . . , 

.\ ketf iHÍstúpila od obloka a vidi jired «elti>u Anticu, ako ua- 
[turbytjt* balit* Šatstvo so stola a k;iiia|ia, ako ri>ÄOstiivujo stolice a 
krľ«]á : zda sa jej tu vňetko cudziui, záhadným, (ak že sa pýta 
sama seba: „Cm ja tu vlastne hradám V. . ." I oKoba, ceU bytnosť 
swlornice jej je dnes cudzia, divn.4. Neniii s ňou už ani o íoio 
liovori'. Líca pebbidly, ruže mv nicb opadsly^ okolo oiM zaiMnajú 
(1 ' V ' 1 oko, to ohnivé oko Antiee, ztratilo svoj dávny 

]■ jej buly pýchou, dnes sú viac len aa prek:ižkn, 

viinjíc, v jŕ-duDiti cboľbli lio tyla . . . 

,I)íva§ sa. akii som!" zvolala Antica »o smiechom, dvíhajúc 
lorhol. .,r>(va| »», dívaj, inoja. Taká budeš i ty, keď (a obsypú 
Irti." 

Kaiiru sa usmiala, ale $;mieclioni sileným. Zjav ženy zanedbanej, 
ktorjl za díevnitva vyvodila, odpudzuje ju Hvojon v^dno.'íťou. „Ako 
móle byí taká, akn, verný Bože! Ako ju nebije strach, ÍP ju mu* 
odbehne, lakútu . . " 



190 



„Nuž kažilil í nich imi svoje niysio, svoje xtiiijmy — iiiy»K 
ktoré m rKisluMiiijľi, alo pnívo iituťluítl'/ajú. Xm Htaľt'tio kiim ^ 
stva tu už: iiodstalo ani i!(iľrt])0\ : H% a pinuii-ny živiitn lo/.ii. 
Iiriatolstvn, nk'iii'chiily med/i siístfvnii'itiiii nit* spolať^nriio. (.'i div, 
že rozhovor viazne V Neiunjii si to povedať a lutniiíiiajú sa v roz- 
pakoch nit ätuliciach, ťaknjúc túžobne, kedy s;i u2 ukunŕf tentu 
trápny výstup. Predtým trkotaly ccl(^ dni a ziísoba sa nevyCerpulit, 
dnos bern jnedinet i\\ pri-dniotoin, liulikajťic sem a tam v rozpuk « ich. 

Krttica iiochceUi ňui nžiť šiiilku fiiíriioj kávy. Nnsihi znioŕiht 
Uisquit v síadkohi pcušrku, ktorrhu nfnh)biuU)l pán Niku ei-bt zii- 
sohii, aby bolo, kťtf deti i>rikváCi choľuba. 

Ke<f siiSla znovu uu iníbrcžie, tônci sa ziim-ne (irinDžily. [ľa- 
ktoré okeoia% zvhĺSte ŕo sú v tôni, na otvárajú, aby t-liladivý votľík 
pťofúkal (hniiy. T.ndia s nnjjuclinulýnu oŕitna ^yfíu-idzujó z tlonjov 
a zpod phiľhirt na paliibáťh Uidic. Iní sodia na kaijn.'ťn.K'íi a N».'ho- 
docíi, odfukujňť dym i kiátkvrb bil a prptriasfljúr. miestne záb'í.i- 
toRti. Katica zabí'ra kiukoni tjbnným, chytrým, ako by jii hnal. 
Väinila ;!>i pritom /Ltiŕho Leptira, ako sa kniAc medzí dnilnnii biti- 
kami, priviazaný o nábrcžio. ľrl ttmi j)ohta(io íuJB tlkot vlnstnť'ho 
«rdťa. 

Vystúpila na návrAie, na ktorijni sú rozcisiatr ostatné donicp u 
záhrady, a naAla sa iikmIzí ohradami % hájmi olivovými, /pomedzi 
kríkov myrty hudú cvríkovia, ani í'o by ich hol najal, kd<'-lu vy- 
letí z kľika vtáča n ako by sa nt'znalo vy/naí v íaíkoni vľcvrnom 
vzduchu, zapadm* zas pod nnjtilií.Äic krovit*. Mori* v kaiiáli, nni (-o by 
poliulo zhítoni. phmie vtj voccrnum slnci a preliovii sa. í<M;hri pod 
iiladkaníni nieôtrála, dobíjajúc o bri'h, od ktorého dolieha Vľe.sbot 
kúpajúvich sa deti. 

No ona hrnie naprod^ ako by cítila, ?.o jii za pätami sliodi 
BtraAídlo. Nrobzrola by i^a ani na strann za colý svet. aby fyni po- 
hľadom nrzobiidihi to, ťolni sa Uk bojí. A v/dor tomu vidí cclkonv 
nrt^itr, ako na na jednom ttiurti podvtltla biela postava pod áirokým 
klobúkom a mocným pohybom ocliu sa prG<l ňou nii ceslc. Ne- 
zfukhi sa toho skftkn, í'aknia pod ('livlľou. že »a xdakadiat vjiiorf 
on, ktorý jti pn'imslcdujr v myšlienkach dňom i nocou. \ predná 
su vzbúrila celá, ako by sa v nej vSetko spremicialo, ketf ju Siahol 
jeho pohľad, tik divný a predsa sroznmiteľný. 

Príduc k nfínui, podvihla nnlí svoje hlbokd ŕierne ofi. Jediný 
jej pohfíid ntriafiol jeho istoton, bezpeŕnosfnu. Stojí pred ňou ne- 
íiybntv, [inhrúžený v pozorovaní: z nej sála aká^i sila, kl<uá mu 
padá na údy ako olovo; nemôže sa hnňŕ. nemóíe odtrhoúf oct s jej 
oOí. kloié hladia naň skúmavo, nedôverčivé zpod dlhých čieruyťh 
rias. Cíti iba to, že mn pôda nuiká, otlvaha, podnikavosť «a scvrkáva 
pred vcljíini jej krásy, pred pôvabom \\iy zjavu. 

,Tedy si priSlal" zvolal konečne, socajúc «ko nasilu slov.i xo 
stiesnenej hrudi. Po/.pnl na ňn s povifakom, ba v pohlatle je i po- 
niženoi^í. K<le je vŕerajAÍ Niko Pnbcic, ktorý výv<»dil na plesa sía 
dáky knil, ktorý %\ nevfiímal túžobných pohľadov, k ktorými ho 



151 



oWielialy diovŕittA ? Níp, ueoití to uiocný *or Niko — ji> to úbohý 
ŕiovicŕik, kUirý ijro.sí a raka iiiíl*isť . . . 

A uko s;! mi scvrkol pred ňou, tuk ona naráttín. ľodsadln ju 
{.ijitiituú sila — trítí tia ltoz]H'ŕnou, vkidárkou uart sehou i oad nim; 
Ijeliojt sn. triaška pt>imKtila a ťí4nu byttiosťnii ľo?.liova sa jiovínlotuie 
siljr, ]M»vtNloiiiÍe, že mrt/.o ohlaŕjf i lulinnlíť, |Htwlvi}iiHÍť i zíivrluiiií. 
Ifniv UHuinn' |ir<'lote] j(M ťistami, oko zasvtt'tiln viíaznc 

V rtko Sítiii uiobhi ueprlsíV od]ioveilá jKikDJno, bez záchvevu. 
nv 80III (sf rmostíitok musela — a druhej cesty, ako tejto to, 
tnt«nli>..." A pozrola naň s výsuipchoni v oku. 

.Ii-niu sa jtrť'tialKil po tviíii tiei'i. IVtkýval \en zamyslene hlavou. 
,Vipm, vípu). že si nepn!>la k vAli itiup..- NVnamyShun hí ja. 
iH'ltoj sa. Nľliithi treba, ahy si iní t(i synniifnuta s lotkym dúra/oui. 
J« ífOHi Ui l)ez tťího vt^del." 

„A prťdsa ma ŕakfd 1" sint-j*.' sa min samn v svhv, a zas doložila 
8 lýui istým úsmévojii: „Vcdrli ste tt'dy a od koho?" a pOiícrá 
Mň n výsiiiľťhoín, 

.Nuž od telia." odpovedá oji s tým istýiu uádychom výčitky. 

' ená si ty už zaobdrndiť ís lutlmi tnk, «hy si nikto nií ueua* 
riivMíid, 1 vfera v»V<>r si uinkla m /.áhavy, nik ut»spozoľoval. kedy..,' 

„Nesip*>zoro\al. komu iieziilc^ajo na tom." polmdila ona plorom. 
^ďdj.^la snm. akti kaiŕdá iuK-IkmIí; niohcil vid»^ť kaí<lý, kto chcel." 

,.\ ja s<im ÄU t;liyst.al, že vás odpn'vadíni d^miov..." 

..Iíolo hy hiUlaiii privefa." odpovC(hí ona trjiku. „T:díú poctu 
molila by ŕakaŕ daktorá, Oo viiui je roveň. My oby*:ajué, nízke. 
a pntom liol s naiiii (iU?c. " 

/ľy iieveríS. Katii'a — ty myslíS, že si ja zahni vaui ..." .\ 
hl^!< sa mu /utrtni<ot roľrurhvetiiiti. 

,Ja som to iiepovedahi. Vy ete jjnvedítli sami . . ,** 

„Ale ty iievidis. necítiš — uie, neutekaj!'' /.volal prudko. po/.o- 
rujúľ.. tv .Ha ona pottla. „Oos] ti mám piivedat, a to ti musiui roz- 
povedať dnes. zaraz, na tomto iníwte . . . Darmo ti je teraz, ue- 
Baxdáiaj sa." .V dolomit s IhozImiu: ,..\k mi utečieš, rovnou restoa 
|i^i<ltftn pod <íru{>iívik, u poviem ti. ŕo ntiim na srdci pred ntcoiu- 
materou. Nei.h fu tu dnes nt-stretiiem. liol liv tn bez toho urobil. 
Tu l«ťil môj pevný úmysel " 

Katir.i sa vohnahí hon'n'ava do tvári a prod oí-inia jej skáCu 
íalirT. Uezpeŕnosť, istota ju zanechaly. 

.A ja volim. žp sme sa tu sflali. kde sme sami. kde nás nikto 
■HVidl, oeŕuje. iba Itoh. pod tymtn modrýu* uebom. Ja fa Iiibimt" 

Katica sa /asminln, íd- ■ bol jsiilený, až konecae zadrhol 

kdťTíi * hrdle « skomil zii>i i ■' 

r.\ ty ea siuejcS!*' zvolal on s bôtnou výŕitkoii 

'irt a ua or i jej mi \ rely íjI/v. Cez ne 'd 

f it, tnnbn t mi postava, jeho njzt'iíleiiíí t\ i mi 

<» bolo pitjiate diikoufíi bájnou zianm. \'»etko 
. „^j ; ., i.lo ukoei, zaplakala ufiedave, pokr)'júc tviíi 

ntkainii 



lí»S 



Vzdor totuu rojtťtileniu cíti, ako jej /.utuhlu teplá tllart na pleci 
a fuje, uko jťj Supcc riizochvcný hlas: „("o iilui-oé, uiojhV* 

OutL pokrútila siiiutin} liinvou, vymkla sa zpod tej tcploj ruky 
a liuudstúpila straitoii. 

„Co ti je, KíttifaV" pýta sa on v n(^diM'o/.iinien1. 

Ona utrela slzy a ii|M*'ľa iiail pohínd hlfioký, záhadný. Kttneíiie 
líreriekla: ^,\ koľké to od vás poŕiijy? Vy »& lak radi /.ahnlvate 
s nami, težsu'karni ..." 

„Ťíie, Katira — toto JU'uio zahnívanie. Toto ji" lá^ka, opravdová, 
úpríiiiná. ľozri ten, íl si isabr»Wuiul {•i nečujeá, ako mi lojo srdce 
ťipriuinou láskou?" 

„Možno — nip, nepochybujem ja teraz — ja v«?n'iii . . . Ale do- 
kedy? Vy viete, žo šoru vfiiu nie roveiV. A akn druh/* težačky. hyl 
braí-koii, k vôli kratorJivíli : ja tak rifclicpin. Ja som ľretnruša - 
na to [(ridobni/ polKidila hrdo (ilavou a nko sa jej «ai*kvplo Slachet- 
nýiji liuevom. 

„A kdr to cieliS. pro Holia, diovŕa!" zvolal s rn/horfoníni. 
„Aby ja tak*'- tiiŕt^o zatiiýšfal! Ano, p<d]ľfivali smo sa, nora/, i nolmdnr, 
ja uzufívaii) : ale toto jo uu'co r,p|e inŕlní, .la tn Tiíbini ťi|irimnľ, 
z ctíh''ho srdca i preto ja Dochceín, co ty spoitiiiiaš. Nie, ani vo sne; 
ju chcem (»f ľovuoii cestuu, statoŕiic, procí očiina colobo svotii, lie/ 
bá/iie a oliladov. Ak ty dovolil, ja som hotuvý piľdŕitúplí pred 
tvojhťt otca; ak cbccš zaraz, verejne a otvivreiio. íiAvain ti slovo^ 
iiiôžeS sa naň spolalimiť,*' 

IMvň sa naň, díva, uvažuje ň viiba. Ano, íiepochyhiijfi o ilpríai- 
noNti jelio ľitíiv : vidno mu na tvári povnosf rozliodnnlia. Ale kde 
je záruka sťtiosti! í.'i vytrvá, či sa Deutiiibne na pol ceste: ci ju 
nezavrhne, nesotí do záhuby? 

Ale xas s dritliej strany piMláva vÄPlky možné ííarancie. Pnrčo 
by mal UBknt^iťV í 'i iícnio pravde podobnejšie, že C'fm dial, týiu tes- 
nojäie k tiej jinTne? VeiT doteraz žiadnej nepouiikul trdio, ŕo uúka 
joj — ruku svoju. Ziihrával sa, lebo sa ony s udn pustily do za- 
hrávania. No oua — oua sa ohradila, ona má jeho sľub ... A nnco 
kone<^ne vňhafV Tu je naostJítok príležiUtsf, a í o akíll uskntoiMiJ( 
sny, dosialinuť vSetky túžby. Kedy sa na.Hkytne druhá, skvelejjiia a 
priaznivejšia y X ak sa chce vyAvihnúť, nemožno bez risika; mnsf 
sa odvjížiť, fo by sa druhá neodvážila : vetf Sen tak sa dá dosiaUnuf, 
za ŕím d u Sa túži . . . 

Tak hla dúv ódami rozumu otriasla pochybami, rozoliruda ue- 
dMeru u oddáva sa uovi'mu, netušei»éniti Sťaetin, 

^ A vaša mama !* pýta m hlasom, -á ktordho vyznieva podľahnutie. 

^Moja mama pristane," zvolal on a pevným presvediiením. 
,Kfite bude riuia, že sa koncŕne oŕením. Moíno Ity volila ktorú 
druhú,, to dopúSínm," a tn vzdor oduSevneniu okamihu nemôže ne- 
videf istý tmavý l»o*i. — ^možno, jej bude i ťažko, nlo som istý, že 
by pristala. A ked fa lepAie spo>!ti:i, takto pekne zblízka, ako ja, 
obľúbi 8i ťa — ja tí ruíím — lebo ona je dobrá, a potom už pri* 
stane & radosťou , . . Bola by jediná prekážka ..." 

Ona pozícia uaú 8 otázkou v oku. 



,Že si !s]ážka loti*. Prrá itodnitenkn. Ťe hy yi musel* nechaí 
slažba. Ja ía hĺbim i>ľui-ntt — a [ire^lsa imi*. i tunv 

by íaiko jtadlo cjnodií jnv sjiižkou. Ka... .. .i domu, tvoj 

lÍTui {Hilťciť aku tisiÁ neka [iretl učitna {utlí i majej malc-tt^: a 
k«(I )M luuja nuiiiui |>resvedčí o bezuhounosti. íistoU^ Ivujho (tbťo* 
voDÍA^ l>rtstane uil í^rdcu. To by bob tpdy moja iH»diuienka. pnA 
i ostotnÄ. . ." 

KAtica sa '/iicbvi-la iHrd uiMituiio^fun juho teŕi, jiívd isluluu^ 
4iko *)u víetko roKvážil a prunjysU^l. SkuUtfne. ujolo tu úiškukov. 
ani falÄP — vSelko tak luoslŕ, jetliiotluchť . . . Aoj tizajstnych |»re- 
kižok uieUt.' Hádanka rozlústemí, faliko u br«vo. Bolo liy hrk'ch 
firecbováTat oátte olavy, iHjclijhy, iini/koti I>j bolu nodôveiovaí. 
"Nii*, iieHHiÍ4> ho toliju^ |miií;?.i(, /a/ii;»vaf : ít-lm ľbovaiii*' oproti uoj 
bolo iVsttjf, lneziihnniK*. 

„haj ty mm istMii," Ňcivuľo on, stojac U'ííik' i'n jej boku - 
.istotu. žt> nm d/aj lúi»ift n zotrviW v l;íske: oítUtné je moja sb»ľ<iÄÍ. 
Ja ti už dokÁ^.Piii, že frt uvoilifiu du hiibŕiíSivlin dvitra . . . A na- 
(ji!(tatok : t^o Uy b<do na Unn tak líro/iiŕhí^ V Wtí i mój otoč nosil 
za df!tijiMtvii upánky : ja by sa tedy vrátil ku karei^u, /. kturidio 
som vyrástttl." 

Tak jej jwlnostaj linvorí, vysvetfujp: íi íliv, žfi juijíina h odii 
jit^vneníiij jelio slová? Ve<f dýrhajii prcsvrdŕeiiíni a príivdivosťou. 
OLvára sa piTd ňou utivý svrt — Um s dtvoivíHtiyuú sadmi tťO, 
O ktnroiu toíko suívata. v ktoľ)tu jť vÄclko jahiiť', iiiidhorué, bcj? 
tätie, tíHkalia. Vpíja jtdio slov;l do duAt\ :ika KUťliá /(-m vpíjji rosili 
neba ... A cítiac tii istú. liorócii riikti na kvojojii pirci, hociici dych, 
ktorý ti:i i'iii sitlit, už iii\ iKMultiiUiijv. Ilinvu ktorif na jidio prsia ii 
okom íítopuj»> jťho líce, íi ue/.luidií mi ňoín xiisvil triuniru. N"** ua 
}pbo tváľi tnevidí nií iodm, iba borúcu á.iaľu lásky, ktorti i jiíj 
rnikA d« brudi. 

„Neutožno opfKHť, du§a, koľmo (a. Iiíbiiii, i Júhii hudcui ..." 
A obRypal jrj ústa i zrtíiíin^uit tvíSr bcií/kivnn. 

„Aľh, íior Niko, pn* Iínlia!" zvolala. ko(f wi trochu spamätula. 
,To pri'dsa iieuio t-nk lalikŕ! NaSi rodičia .. . My uplnidtMUľ nikdy 
avi>ji — Díkdy! 

„Neboj siif"^ chácliolí ju bíizkami. 

Horlila íííi mu ua prsia v divokej radosti. Ve]A duša pla\a \o 
vKaitosbíve. Zvífa/.ila, vyšvihUi sa nad všednosŕ, nad bieiju, oitľsÍ, 
nudu. iJosiahla. za ííin ilu§a tii/.ila. ô t-um snívala . . . 

^Ja v:íiii verím, verím. Verím, ako otcovi; viiCSmi, ako otcovi!* 

„Neobanuješ, moja — ja ti srubujem." 

Šlnce sa nachýlilo tuho nad hory. Prímoi^kíl planina zahorela 
dcrteoou žiarou, ako by Rtítla v plameni, ked doAli pod mesto. Od 
moru poííil -Irál, so strííne otiktntsi ozýva sa píp.'teň pat^tierky. 

Tu šil íína sa puslik údolím pod íiraliovik, on cestou 

rovno do niesi*. iSotva vstúpila <lo domu, zas vyáJa — nciuá v i'mm 
wie.st*. Zsihladela »a do kraja, na ktorý m poŕlnajú spúsťaf pivé 
tóne veéera. Ud obecnej Ickvy liahnu ženy v rade pod jtidôami a 



m 



Äbaľaiiii !i \nWh\ s i)(»ríi iloliťhu náriKliiä jiiiMeň v cliiire. rozlievajúc 
tiiihlii /.vnky |Ht sinnu kraji. 

Po voŕíiľi vytnitilu sa do stráiití nnd dornout, iikmI/Í í^irámíny. 
Č!«/ tmu pozoťá v tii Btrauu, kdo sa IíľIíc jťlio vtiljky dom v mv 
uríitýcli obrysoťh, íloiuiuujúc uaii colým Iríímn (Immív u c]ialti|i. 
;iDÍ pán íl vojvoda. Z jeho otvomnýiíh do konín nldftkov zieni ttijoiuiiá 
tma flo tioťn('hf> kraja. Torrassa dymu vyŕuicva nad i-n]ýiij iik'sUmii 
íiťa vnlkolopíí t)aštti. „Tam jfí oh — itii. mt'ij Nikol" n zdii sa jej. 
íc vidí sfl kmitiií svetlo lnui|jy u\i U'rni»Bí.\ J'ú tizaj iriyslíV Vi myslí 
na mňa ..." A iiiitiiuví>Ine derie sa jej z lirndi vzdych tažký, "iťtí 
tu, kdo xa kmitli to svetielko, kde moÄuo Kt'dl on^ mo^nn tiež za- 
myslený, hhivu v dlani . . . ^Tarn íuidcm i ja .sedávaí, áno, vyvoitít - 
ja |»rv!Í. tiad vSetkými . . ." 

„\n H ty, kdo si Ha ty titiahlti?" pnítovorij sa ji-j otw, kcif 
vošla do dvma. „Oo si ľnldlaV A / JpIio lilasu vycituje /as otcovskú 
n(*í!noH£ a lásku. 

„A»;li, ("MV., ŕiÄ(! jr tu krásuc. milo u viÍh!" zvolala » takým 
teplým prí:(^vukcint, že hu jhulilo t otcovo srúcc. „Ako Uy Uuh pekne 
tu oKÍJiť — vždy s viimi..." A uprela sa rukou o nlťovo pl^ee. 
Srdťuui jtj /('iiio itrijd vrelej nežnosti pľutí (itťovi, ako oStc nikdy 
nepoeítilii. J'oíkaj. starý, poŕkaj" — zastnlja sa ona v tuui Kpzm'ž- 
uení: ,i ly luideS hrdý ua svoju dc»^rii • — poekaj len! I ty budeš 
ukazovať im tJubíicov dom: tatn .|p paVmu ona, moja dievka..." 
A pod mocnýui dojumm toj myšlienky primktn sa bftžftie k otcovi 
:i priložila ImrúiMí líce k jeho tvári. 

,Nuž, to }p uajfaliíiití: ak rhceS, povedz a /oHtiincS douia. Nie 
si iijkomu na /livade; nikto ťu iievyháňíi. Akoby ruiiu luilo krásne!" 
rojcoiiňujť sa Mate. ako v/dy, kcd m.1 prílo/itosť liovorií o domácom 
é-tnati. ^Hieda mtN netlačí, clivalaboliu. A lepSie doma v skri»mtiu»ti, 
Dež v cudzine v nádhero . . . Oj, i náÄ život, íaiký a lopotiiý. luá 
svoje krásy a raiiosti : leu idi vedieí užívaf. My, t<"žarr. prví sme 
Htav na »vett> ne/ávisimŕ> od nikoho, iba ted Holtn. kt<»tv dáva 
{iliire a ľosn na nwÄv zonm a vyvádza jí nŕch nvocie. Zostart s unnu 
a uvidíŔ — iriier sa ti rozlinsti v duSi. vyvetrijú niárno myHJiľuky 
a inázdm.' sny ..." 

^Aha!" strhla sa oua, ,/uso tti bije — vždy na JĽtlnu stranu. 
Keby «i vedel, keby si tuSil . . ." A v dUÄi sa koehií povcdouiim, 
že hí> prevýftibi. vyvrátila vSetky obavy, rozolmňla výŕitky. .IoIki 
rf'ŕi jej znejú naivne, sťa blaboíí>nie decka. Kdo jn tma, ako 
hlboko |»od r'iou jf> otcova múdrosí a viSctky náuky* Hn, ktorý si 
míva, *e priširl všetkómn nn kítreňl .\kŕ to, línže mój, mildady, 
aké náuky úzkoprst', tesné. Všetko vpratané do rdmia. ktorý vy- 
tvorily Iuil«kó predsuíiky . . . Sliiihosť. ktorá nevidí ua idad od nosa 
a bojí m najmeuÄlľb prekážok ! 

ľozrí'h naí^ s ú.smovom dobrotivým a pdtúlila náruživé svoje 
horúee líre k jtMjo (dodenej tvitri. 

Na ílrubý tifň vysadly obe .sľiítry' a odiňly na parník do Kontco. 
Ivan sám icb udprevá^lza. pokne, pe&ky. Odohraly sa od domácich 
dtlivQ, i od tiamej Uarice. 1 oou futujo, ži) tKlrliodta. Bo dumu 



1«4 



vnliwly jHtkoj a vetíolosŕ. „Temz hmlento z»is kažilý v tlnibom kúť* 
tn*aí,' íutiijí' niiii. kľií sa ztratily iiit»(lzi invýnii ttoiiinnii. 

Matija sa vybeiala t. <lotiiu vestlo. Vie, čo ju éiikťi v mi*»W... 
Katica ide % poviniioKli — ttebu ]M'L>d»a Nyätúpiť zo služby oa sUläDy 
i;pô«ol) n viTÍtiŕ sa inóžc, kodykohok sa jťj zažiada. Otec by [irlstal 
ho«* i /Hrnz. No nie, niusí ísí. U'bu tľfb;i vyzkusiť, ít la, ŕq lx>Ii) 
V(. naozaj, (i I»iibľic bmlť liUť i>/hj tin !<vojotii . , . ľi h(»- 

ví.ti- ,' v.bivK*, a či s,i b'ii zulniivjtl. 'ľoto je najteitšin ini'ľba. On 
sám l»y jii mal ziJt/iiC, in"i>iiRtií . . . 

A itrechoiliac niestoiii, /.po/a kaiidt'l>o uhía í^ikti, že Ka ukáže 
jeho strojná postava, že piedsti'ipi, r.hyti niula za ulilavii a snime 
ju »o saniáni. Ab'Iuj aspoň /.o pretístiipi^ podii jej ruku a pozre jej 
do oŕi pobíiidoiii, ktoí^'-nui nik diutiý m-iiinže luzuriieť, iba oim . . . 

Tubu zaplakul;!, kftT lodtiť' inesto ustíib) za funí. Nikde wi De- 
ukázal! oit/ieta sa na mesto s navisja. Veliký biely dom vyčnieva 
iwd usLatuými, vyrliiidiaco hIiico borJ na oblokoch, pozatváranýili 
BÄtc Tedy spia eSte ; i on spí, b:lťs by ninl vedieť, \v. ona v liitn 
i*h\iTu o|iiiŔÍ:\ rodné mesto,., Akt^ to tipké sklamanie — tým trp- 
kejíSje po vŕ'ťľajňej viŕa/dsliive! Vidno, ?.e sa darntn úfala, diunio 
vmia jelio sladkým Nlovám. 

Priali d(i Kiiniťo, spustili sa hnwf na núluv^iie ju-ed atieneiii. 
kde vymenili karty. Katica /áditiOí^ivo liladí ua Sire more a [lod 
chviíoii odroMÍ sa ÍAžky v/.dyili imI: snba. Leu aby došiel imrnlk 
í-im Hkoľej, ŕini skňľ o|iu»tif kiňj, ktle jii potkjilo tuke skbiirianie, 
a nikdy, nikdy s;i via*" neviätiť Hla. koiiiiiir sťnžŕia vykukol /.piiza 
predlioria, onedlho vplával i)aniik nt;ije>itátii>Mi obbikom <lo [iľíst^tvii 
a primknú] ^í\. k Kinui'mu lireliii. [Vilnaln s.'i k moHlu, ^e v)stii]d 
na palubu, keil /a i^oa zavznely pnidké kroky. 

!*ľed ňíHi Htdjí Niko v fiviatuťných Aatách, Jta práSený, spotený. 

V trku jej zupIii{»olíil oheň ítistia, s líca jcuiizly chmáry h 
xiiduiiK-iviisC, 

,Vy priftti !" zadivila sa. 

,.\ •'•(» na lom /vbl.štnehuV" piiliodil piectun Dulií-iŕ, nnzrňľ. 
jpj hlboko do ťieľmdM» oka. ľohNul, ktorému naozaj iha ona roz- 
QiQ})'. Ivan n Nialija stoja stranou, celo [aht>stajne, nepo/orujút: a 
oeUii&iae niŕidio. wi sa to s Katieou robi. „1 ja cestujem dn mesta. 
Vnitim >M liiietf pozajtre. Leu biíko. 'm som neoddspal paniík. Nn 
Runii'uko ti«-Z4ibudne Uik lahko nm dnešnú precliäd/ku." 

Katira viiK, ako jľden /o Änbajov vodí spoteného Ruuienka 
Nikovbo za uzdu. í ►osial cSte odfukuje, tivíhajúc spotené buky 
il<»liora. 

•lej sa zas otvára ten jej svet, skvelý a nevídaný, o ktoroui 
nft'UJ^ xafala pochybovať. Vodcom v tom svete je jeho Ijískn, ktorá 
Dli ňu tuk jin-svedťivu pnzer.4 i jeho ŕieniych oí'í. VztVrila hlavu, 
prťťb.é' I s nim [lo njíbroží. kým zatrúbi parník. r,udia v udi- 

Vi!»d1 p< na tľiito /vlášfny piir. Vystúpili i na parník. iMihí-ié 

atoji pri sestrách na palube, nevSíniojúc si uikoho, ani svojich 
máiuych — .ipíduí'ne so .sestrami pozdravuje Ivana, keeF sa parník 
uäil hýbai. 



IBA 



Ivan sa vrátil Piiokojoý domov, l'optatal spHtry í^ŕastlive na 
parník, kúfí iťli nfincdifil Riimot.m% ahr pod zfíStitnu niijľm'ho |>rin:i 
hnln^ií^a . . . 



Príspevok k agrárnej štatistike Slovenska. 

Na|iIaHl dr. Em U Stod^Ui. 
(Dolioiiívnlfi.) 

Mujiielía pudy. 

štatistický popis z r. I8'J5 rozoznáva, ío do jinlvtii'j stránky, 
dvojakú potlu, a síc<! : 

1. pôdu, iiiivliodiaru sa v áriaiií jeduollivých iiohiých hospo- 
diíľov, TnkýcLto JR v llliorsku 2,705.Hs5 a pôda v irh držaní 8a 
uachodiuca i'iní 41,:j20.27h katjistľálnych jutipr; 

2. pôdu viaznnr-ho rázu, nadiodiai-ii ma v držaní gUitu, nhcl, 
cirkví, kťMnpnsscsKonítov, lideikoinissov a Hpoliniiíijitctstvf Itývalýcli 
inlmriíilistov. ľl<iclia tejto pudy ofuuISa lít,.'í7*í.!*r>l kal. juU M 

Vľíiťino sn najprv k pňfle v liržaní ji.Mloutlivýľii pnIno-hoíipr» 
díirov sa nticliodiaľľj. títalistický popis / ľ. ISHf) skúnud, iiirlrn 
kuTko jv mjijiteľov, ah' í to, »ki su ti majitelia, slovom, na jakľ 
čiastky lozdolonsí jt* pňdtu ln'vúľ pritotn IiospodíU-stva^ niže 5 kat. 
jut. poŕitnjiiiT za drohnó ( „lôrpí'" ), ô — HUt-jnlrovt' zii VeJké. I>nlľj 
líral dii oliíadu i to, ako jf* ro/delená jtóila orná, lesná, tťtky, [►«- 
sienky atir, nifd/i tii-to hospoddrstva. 

IWí't liospodárslví v zouňaeh koruny sv.-štcfnnskej a uinii za- 
ujatú ploľÍMJ vykazuje nask'dujťu-a tiiltclla : 



Hospodárelvt 



Drobných 

Malých . 
Strednvch 

Vpíkvríi . 



Poíct 



V **,'. och 



1.4f>í».HÍ>H 

1,311. 2 IH 

2<\707 

:i.ít77 



4<).H9 
n-74 
n.l4 



Plodtn 
v kaL jut 



2,5m 172 
2iM13W:5 

r>,í»07.2:í:i 

liV-H«íí3o 



-och 



Spolu , . 2,7it5.88á tUíľíMi |4I,r)20.27H Kkjím.i ' 

V íoininrh koruny sv.-štefanskej je žJVt5.885 liosi»odárstvl, 
zaujímnjňdcb plochu 41,020.278 kat. jut. Co do počtu, je najviac 



*) Plocha pMy pod InKlom 1. a 2. obMižŕn(<j abnrOiiU hv BO.HtU 'ÍM Vni. 
I Jat.', »1p jiori. * ' * . lího tľhorflka ôbitAí«a len frfí, 1815. TJ7 kiU * íkI 
tUf^ iNaiitĽii i < rAzu uthmuUÍ i fHi<) bnii 1. TnV «<»■> 

ťnr.i(i(l í V)!ľ.<. III i.it , J. ľii- uií » lojlu vrri nu (xŕtiniJRilir tJnl pt^n.iiir-K . kt, 

4tali8tický (krftd. 



19: 



drobných, t. j. polovica, avSak plocha nimi zaiyató činí iba ' ,^ íasť 
celej plochy hospodiirství; mah'ch je polovica, tolká je aj plocha 
nimi zaujatii, stredných ani ',,„o casf, naproti tomu nimi zaujatá 
plocha asi V. časť celej plochy hospodárství. Co týŕe sa konefne 
velkých, vidíme, že v Uhorsku *3!)77 majiteľov drží Í2,948.1>20 kat. 
jut., t. j. temer •/, Časť celej plochy hospodárství (poťažne temer 
V4 Časť celej pôdy Uhorska!). Túto krikľavú proporciu čiastočne, 
ale len Čiastočne, to mierni, že spoloCné a obecné majetky bývalých 
urbaríalistov nie sú tu obsažené, poneváC sú tie vykázané vo „viaza- 
nom majetku" (korlátolt forgalmú birtok), o čom dolu nižšie. 

K vôli lepšiemu porozumeniu podávame tu srovnávaciu tabellu 
rozdelenia majetku u nás a v Nemecku. 



Uhorsko 



Drobné zaujímajú pôdy tí-15<'/o 

Malé „ „ . 4&UX 

Stredné „ „ 74-22*';o 

Veľké „ , ; 31iy% 



Nemecko 



S'S2% 
5715% 
23-72% 
10-31% 



Spolu 



100-00% 100-00% 



Porovnanie toto svedCÍ o tom, že sú tam zdravšie pomery 
majetkové než u nás, majetok je rovnomernejšie rozdelený. 

Prejdúc na naše krajinské pomery, pozrime, ako má sa vec 
v stoliciach slovenských, rumunských, maďarských. 





h 




stolica] 


^H 




Drobnftb UnHch ■ 


H 


Btolic* 


■ 


poiet 


v \ 


nlorhu 
v kul. jut 


» 


poíet 


í, .„ j plocho 
* » |T kílt. jut. 


¥% 


^^^^^^m 


Ofnvft . . , , 


fl.761 




10.174 




lá,ií62 




iyo.3í57 




^^H 


Tekov . . . , 


14.ri79 




sa.ss3 




U. OŽI 




1.W.230 




^^^m 


Iloot bci 


















^^^M 


ŠtillVDICC . 


11.Í7H 




17.W0 




y. 195 




I.'í2.ílfi2 




^^H 


Liptov , . . . 


ľi.SWÍ 




14.114 




0.511 




ftj.75« 




^^H 


Nitru 


ria.iws 




68.743 




22.4K3 




sa»;.4;t3 




^^^M 


Pieš potok be* 


















^^^M 


ľreíporka - 


35.279 




40.810 




IG.ÍÍ2Ô 




2S4,57i; 




^^H 


TrenôSn . . . 


19.205 




iHM'A 




21,7lfi 




29y.U9S 




^^H 


Turee . . , . 


2.997 




iijdití 




3.M7í; 




fil.l«0 




^^H 


Zvolen . . . , 


ii.:»84 




22.2ÍÄÍ 




7,88a 




IWJ% 




^^H 


Qemor . . . . 


WIjHH 




^.4()ô 




13.317 




!Ž02.ft46 




^^H 


Šariš . .. . . 


8.71W 




laaew 




t5.Blí5 




315.447 




^L 


8piS 


l*i.:m 




2:j.(u57 




h.!i:íj 




2M.93& 




Sjíolu . . 


lti4.14:í 


ÔU-GS 


tňJíŇ'Jtô i>it 1 16(J.517 1 4K-47 j2,y<.l5.M8 4.V4 ■ 


^^F 




nutUv4f 1 


^H 




Drobných 


Mnlýcb ■ 


■ 


Stolicu 






■ 


poéet 


„ plocha 
'• vkiiLjiít. 


^ % 


poíet 


' ta 


^ť'"' 


~l| 


SMiUhí . . 


2<».(XH 




88.4ň8 




17,178 




5í5l.ytí9 


1 


^^^H 


AnulaJcÄ ticí 
















1 


^^^H 


ArHdu . . , 


.m 170 




61,839 




'iíK;ífí3 




27K2Ká 


1 


^^^^^1 


Kriiiovíika- 
















1 


^^^P 


SeverínsItÄ 


33.197 




HÚAH 




40.1 7:> 




464.:í83 


1 


^^^V 


D^diio- IW'Id 
















1 


^^^m 


LnuJakA . . 


i;>.743 




«T.n7(t 




IH.7J1Í 




íí70.49r» 


1 


^^^1 


nyatrirko- 
















1 


^^^^^^ 


Nítiiťíilnka , 


a(W4 




ití.4ín( 




lum 




ä62.8(i<i 


1 


^^^^H 


FngjinížskA . 


r».7í«i , 




13.52G 




1B.I78 




nfi.3H7 


I 


^^^^^ 


lluŕiiulfíkA. . 


áít.77a 




&fi.«5í'j 




Ha.'»l7 




4;Hí.ľ)7a 


1 


^^^V 


Miilif Koke* 
















1 


^^^B 


[uv»U . . , 


iii.tní 




tíl.l»f 




1(1.410 




i;57.6ia 


■ 


^^^1 


Knlti^Kká hot 
















■ 


^^H 


KľiiíU- . . . 


ir,.4^4 




;w.r>72 




11».719 




aiaw7 


1 


^^H 


8iliiM)iká . . 


i;t.s87 




3H.älU 




VMm 




I7!MIÍ.| 


1 




í»»>r«»iektí- 
















■ 


^^^L^ 


ttolxM'kS . 


•JÍ.IJ&7 




40.W>1 




28.791 




sa'j.tíôi 


1 


^^^^^H 


i -r.!;. Ar«. 
















■ 


^ 


u..-*kí 


HJÍ93 




2l».44l 




14.979 




2rnj.739 


1 


t^jKlIu . 


:.ní«.<r;ft 4Kr, -137 g»i i 7-í i ^^'.t.-j'^i f»()H ;3,4w>.ii*n 1 5rt'ft^ 


^^ 


y^^^^. 


^^^^^^^^^^^^^I^M^^^^^^^^^^^^^^^^^^^^^^^^^H 



199 



slovenské* 



Strť 


diiýťh 1 

plocha 0, 1 
y kat. .jut. __'^ , 


vc"'^'' .^;W 


Plocha 

^{.ctk.Ých 

ho«|>odán<tTl 

T kat. Jut. 


p4ičeti v '!„ 


počet v ",„ i 


ulocha 
v Kut jut. 


.. 0, 


Qospodur- 
atví 


1 
9i 1 


7.3ítí 


3 




73.G8;» 




16.r>()0 


281.622 


154 : 

1 


52.81!') , 


40 




124.130 




25.«(»2 


355.438 


IW ' 


»'4.21»4 


41 




1>5.18<; 




20.702 


3iM>.082 


11)4 1 


í>«.17»> 


13 




38.402 




12.624 


165.508 


48S ! 


155.761 


m 




2tí:J.88í> 




66.435 


814.886 


321 i 


{K».521 


10 




2<>5.73í» 




42.595 


(»1.646 


3i« : 


a3.723 ; 


46 




17ä.í»0 




41.285 


59íí.86<J 


9&I 


2«.04« ' 


10 




41.{>32 




6.978 


135.208 


81 • 


21.803 1 


15 




<íl.ít81 




19.í»63 


214.800 


aui 


98.1Gít , 


bi) 




274.236 




28.268 


600.958 


969 


1«>.08'2 ' 


C^i 




147.653 




24.868 


488.56a 


168 1 


55.075) ; 


30 




127.008 




27.476 


42t».679 


2492 1 C)-78 


7!K>.lt« ; 15-04 


475 


013 


1,716.585 


33-3 


323.656 


5,119.261 



rumunské. 



1 


Stredných 




Verkých ! 


Celkový ! 
počet { 
hospodár- ' 
ství 


Plocha 
T»etkých 


1"*' ; ' ••■ iríľj:..! ' "'. 


Dočeti v '• ! &^P^ 1 v • 
počet I > „ jy^at jut.l ^ " 


hoipodintvi 
T k»t. jut. 1 


32S 




92.328 




64 




163.816 




37.566 


546.r.01 

1 


■ 290 




85.156 




•H) 




a'yK694 




56.843 


775.971 


' mi 




42.018 




fil 




14.'>.:J55 




73.524 


i 

71H.170 , 


1 ■•^'•' 




74.r,34 




38 




79.872 




38.749 


4(>2.071 ' 

1 


91 




19.179 




3 




ll.lOít 




22.944 


299.(Äl 1 


; 28 




11.892 




8 




18.;ki;j 




19.<I04 


220.714 


i 2ri!i 




72.062 




4i 


1 180.615 




57.0ÍÍ2 


793.910 , 


1 l«7 




r»4.942 




18 


' 37.37!» 




2l..''.«;2 


251.í)64 i 


I 410 




124.392 




t)H i 194.í;o«> 




3<>.(;8l 


664.117 i 


1 




17.2:W 




1 9.442 

i 




3:».r»44 


243.9;'^) ■ 


!«.! 


1»>.884 




61 


i 127.K16 




4r,.374 


68.^.212 

1 


276 1 


82.215 




•m; 


1 !M.<H7 




26.1^1 


447.412 ' 


1 .rtw 


0-r.íi 


>tfN;.i)40 


13-2 


482 


(111 


l.ll3.6(;i» 


231 


470.567 


t;,lii8.S45 1 





^M 




Strtlite ^ 






Drobných 


Mfil^ch 






ŕit».ÍH':i 








ptjdet 


T % 


plocha 
v kiit. jut. 




pt)íet 


' in 


ulitciia 
V k«t. jut 


V 7. 


('otigrátJakn Les 
Hľjdm. - Váiár- 




































helya a Seg«- 






















dínii ..,.., 


».t**9 




I4.3TI 




íj.oaa 




lí.1.7fl8 








ČsinMfCksi . . . . 


l(1.2iliS 




IÍ.OO'.t 




e.954 




142.027 






^^^B 'licvettekä. . . . . 


20.7W> 




3l.•J^4 




lí.fl70 




I7ít.80« 






^^^^ 


Peáť-P.-é.-M.- 






















K. bes Budii- 






















lifi'titi H Kúéko- 






















métii . . . , . 


uT.yio 




97.0741 




40.16H 




758.814 








Hnjdiiskn b. De- 






















brecinií . . . . 


in.«yG 




IÔ.817 




e.7B9 




170.fl7C 








Bíibók^gJrá . . . . 


írstís 




23.681 




KV.I.M 




181.3HH 








Ostrihomfllcú - . 


T.astí 




1I.T8Í 




4-60(1 




73.H1N 








Belehmdaká bet 


i 




















Sttiliního Bele- 






















briidu . . . . . 


20,845 




Ä7.0ft7 




9.039 




14S.H94 








RAbíkaWlUbu 


íf.»80 




19.760 




4.797 




m.GH 








KoiD&r6niiHkú b. 






















Kotu/imn . . . 


ÍLS47 




17.073 




8.927 




103.176 








í*«modBkH . . . . 


SS,ftSä 




4I.Of>7 




ŽS.I73 




290.406 








Vesprímakii . . , 


í 5.»ti" 




gr..s3e 




IÍM8 




!06.dlS 








J&š -VcTkť)- Ku- 






















til áuBktí - Soľ- 






















nocká 


82.901 




•MMl 




Iľ.MS 




1163.874 






^H 


8l.2ä& ' 




ätt.SM 




1».40S 




lS».4ft8 






^^1 


ii.äSl 




18.76S 




Í5.577 




í«8.08f> 








llťmtmAékHkn . . 


lfi.M7 




1£H.e03 




n. M* 




I8T.778 








rdvarbeCakA . . 


y.'iw 




18.M7 




13.794 




«93.«S1{ 








NovohmdBká . . 


i9.«»g 




»l.4ä3 




13.1*7 




18B.424 








Abtitg - Tornian- 






















II k II be?. Ko^c 


ia.si7 




tiO.Žžíí 




10.254 




168.^00 








B-Yrio-kkÄ . . . 


Sl.OftO 




31.<r»r.l 




la.íísa 




18[».r.iT 




i 


Spotii , . 


1 .ífíT 50H iôT-7' 5i:í.:ill 4-8 | 25fi,llK íl-<ri,3t}1.6]K ' jjii*« 



201 



mad&rské. 



í^tredoých 



pojet w 

■ 



plocba 



»43 
•237 



i MG 



ÍS» 




6G.S14 


613 


á! 2.7.11 


CO 




13.796 


ISA 




70.571 


Hi 




i'Mi 


iió 




7;í.l6.'S 


iiG 




Ít6.37a 


äsn 




71.888 


mi 




Í7<'..798 


404 ' 


S!i.356 


im 


1 3fi.»tí9 


Ä73 


r>5.ft£d 


láti 


; 35.'.ti;5 


4:i« 


Ihl.Ub 

1 


S<i*> 99.336 


318 




109.805 



51,981 

01-697 

109.784 



4S7.58fi 



Verk^ťb 



! CTelkový 
I počet 

■ h OB pod á r- '" mpo<Ulit»l 

K Btyí . " *"^ ^'" 



Plodil 
rfcrtkfťli 



«1 

14 

87 



í 05 

t4!i 

'J(J 



127 

33 

54 
98 

BO 

m , 
a9 j 

110 ! 

i 

60 I 
71 



H)7-7»4 
mMTt 



< AS9.4l.t 

! 97.048 

I 120.355 
95.830 

I 1SÍ».184 
m 4.^1-J 
37a.6Í5 



2.2.47fi j 
2iO.-2it\ j 

9l.3áa ■ 

17.341 

i4'>.io:. I 

lC7.92fi ! 



10.909 
I7.49ÍI 
33.389 



108.919 

10,784 

ÍP,777 
12.226 



30. IW 
1:1.3,8 

■20.571 
4&.U4 

:Í9.138 



Si. 

:}o 

i3. 
34 



Í6& 

y9:i 
í 83 
153 

y»o 

936 
389 



397.8n 

279.478 
M8.081 



1,BlS.89t 

3Ď1.354 
76Ä.!ia4 
l&H.h2í 



C6í.9n 
243.936 

441.886 

l,04í,í»4r 

577.961 



787.749 
600.388 
377.071 
37(i-S9S 
304.9.'iA 
6Í7.9I9 

422.g69j 
498.049! 



M09 I II |í,0H-».!J9a I lh-6|l-4.il» | O-' !4,*2<»y.196 | 37ii i 62l.:í64 |n,l9tí.i«4] 



14 



302 



Ilčussdjjjujúc obsah týchto tabíel, nachodímo naslcilujiíoe: 



lI(li<IHKlir9lVÍ 



ľ(*ŕeL 



Dľobuých 

Mrtlýťh . 
Stľtninýrh 
Veíkých . 



V •L-ocb 



Plocha 

v kat juL 



V -.v-och 



Hf4.142 ň<>t;2 mUMít 
lľ»i>.r>47 4K-47 |2,:}05.ňlK 

47:'! 0-13 , 1,71G.5H5 



Spolu 't . :i2iUľ)il [ liHľtKt iTiJllLiíi;! , ItMt-O 



Diolniých 

Äfalých , 
Strodiiví'h 
Veíkvťh . 



228.o7r> 

smi .2.') I 

2.7511 

48 i 



4:i7.i;t!t4 
3.4ôí>j>(n 

8(HV*.t4t> 

i.4iaiMi 



r>r 



Spolu 



47U.5IÍ7 UXl-ilO '4!.t»W.S4ri 



KMi'O 



Drohuých 
Malých . 
Stre<lnýth 

Verkých , 



af)7.íkw 

255.148 
7.ífíí« 
1 .41 h* 



f>7-7 54n.3l if 4-8 

4H> 4,:5iu.(;is' -wti 

M J 2.()S2.:iHl>| IS'tí 

0'2 I 4,iír)l).lll(; H7-G 



ilioíli 



í;lm.2*íi iH(ľ(ŕ I ii,ii>(;.r)24 i*«>'0 



Viílínr^^ /*' vo vSľtkýeh týf.tito íiastkiirh krajiny krajinským 
jQ04obBé a j>ipil/.i sdinni asi mvnakť poriH'jy |kuuijiÍ, V matfiiľskýcti 
BblAitáach je voľaí-o viín- vťlkýi-li majetkov -- ii (Irolinycli. Nt?- 
jiMlnťho cL ŕitiitťita pľ(»kvapí tsl <>k<iltiost, žv v knijoch Matfarmi 
obývaných, prevažne iia mviiKi wa iinchádzujúťiiíh. uarhádzame naj- 
viac drobiiýťli niajití^tuv. titclft väčšiu rozilrobenosť pôdy, n*íÄ u nás, 
kdr by srtio iinívľ upnk ttdio (n'-akiivali. Tak nacliodí Ba v Hidej 
títnltci <v!;t"/„, v Oravo iilo Ioq ií.'í'Vu dľoiniýrh niajotkov. V sttdici 
Békefeskry ji? '^j, majitciov. ktod iiPinajii viac ako jni I jutre pôdy. 
Tým pravda nie jt> povrdaii*', 2e by n náh jninotlivť parttdky uo* 
mohly byl! incnSio. ne?, tntii. 

Naproti totijii jť t'jni pnčel malých majitofov lUiMiäi. nkolnoMi 
tieto — nt^ehodnc ncpriiiziiivŕ — vysvctiujú a^iráriiy socialiRmuí^ 
dolných ístnln. 



V ŕijKilu « tDe«t«iiU • municlpáluycD právom nnchodl «ti nii i^lovenalcu 
jHjrní ch ho(»po<!AriitTt : 

brolímýťli It.ľ.,8_''i, U j. Mlfi"., z&ajfmoj. pltKitii atnu>f*l kiiL juL, 1. j. 7", 
Mnlých 15tínm . . ÍS-\. > • J^llSS^ŕ - . > ^ Ab.O\ 

HtmlDýcli 2.5f>U, » » (ŕíír., » » TíUftflK » > .. 16"/, 

Veľkých Í7fi, * t H-Iá\, • _. IJSSin . . • • •'i^'> 

ťpolu: S2«;.73(f«, tj. lílO.OO*„tanjÍHi4J. ph)chu6,i:»,01ä kat. juL, Lj. lUir/,. 



Kt!il rihľ liure vyíiSio jtripomenuli, že sú majetkové [iuinery 
v htolinaoh troch uárodnostj asi rovnaké, pritom prirodzťue ui\- 

dubiiílnu so zľetľltt s[mstif tú okoliiosf, žo je výnos [tódy dultio- 
íCtiisU'j vnŕší, iR'ž vrchovatej. 

Tri p t) ui 01} ú c cäto épeciáltie u Qáä, že : 

Slovenský drobný majiteľ ^m/.duje prienienie na M 

Ift kat. jut. Priemer krajinský äni 1.76 kat. jut., 
maJý na 14-7 „ „ „ ^ „ 15^4 „ 

stredný na 317 « ^ „ „ , 28406 „ „ 

veľký na .%U , » „ ^ « 3255-48 „ , 

ífnlpj podotknúc eSte, Äe Co do spôsobu spravovania majetku 
v Uhorsku z])ompdzi 2'75' niill. hospodíírství 2-44 niill. nnebodilo 
ftn vo vlftstnej síprfive majiteľov, 72(HMn;» ľiolo ('alŕ do prenííjmu, 
42.(H.Hi v úžitku iných osôb (ustisfructus) a 2ŕí7,(KKi hnspodáťstvi 
boh) inieSaut'ľio nizu, prejdouie na popis majetku viazaného rázu 
íkorlálolt íorgalmú birtok). 

Tnkýto nacíiňdí sa v drj^aní SUltu. oľ>cf. cirkví, koropossesso- 
rátov, tiďiMkoniissov a v držaní bývalýcľi urburtalíštov (t. j. ^viiŕ-äa 
roľníkovi. 

.M^ijetku toboto nachofit .sa, ako bolo hore vySSie Kponienuto, 
v jsemiarh koruny sv.štefanškej ľ.<,373.yril k:iL jut, L j. 34'íj% 
celej plochy. Najvsiŕší majitelia v ňom uú ätát (Hj'5'',u), obce a 
stolice (34->\), r. -kat, cirkev (^3%), fideikomissy (l2-2'>o), kom- 
jM>S!»C8S0ľály ft bývalí urtiurialislt (10i»\). 

Viac než polovicu tohoto niajetku tvoria lesy, asi "/^ Itiky n 
paÄictiky a ',., role. iniŕ a neplodnít pnda. 

V porovnaní k ceUy ploche Uhorska zanjíiiiajii štátne majetky 
.^•7%, obco, stolice Il*H"jj, r.-kat cirkev 3íi"„, tídeikomissy 4-2l";o, 
koojposseíworáty a bývali urb.iriali»ti (vt)%. -) 

V 12. slovenských stoliciacli nachád/a sa viazaného intyclku 
isa^lcdtijúce množstvo ; 



U'ii II ttún iiii Sl(tvc))!i!íti itTt ilntbiiýníi iitJijil£F(x'b l'K, (irí tiiiilýcli I4'7, pri 
•ifcíinídi 31í>, |tri voílivi^Ji ÍW23 kíú. ji 



lUt 



'■) V Riixkn jr ŕtrttnycli mjyinkov (likvnc Icayi ITH) inill. s SS" 
itherjiíJio niajotku 131 , = SH" 



'nebu f«>Molvn<^hni majetku !>3 
II , kliUtorik., mc^t ouijetkti 9 
i\ , f 10. 



= 1" 











■ 
















204 




J 




ajOT-QNHH 5? íí: t- CC H o 




^H 




** 5. 5 ?• '» = o c^' 

"*" » 2 '■í rw -- *W 


' S í ^ S í 




^1 




"t P 


=' pr c 


"^ c „, ' "^ 


Oj 


^^^^^H 


^^^^H 


.... 


^23 


e 
"2 




t 


^H 


^^^^^v 


.... 






■^ 






Q 


^^^^^H 


^^^^^m 




-* - ÔD 












^^^^^H 


^^^^^H. 


. 


' • :? 




S£^ 








^^M 


^^^^^^^^^^^^H 


* * * . 


. (š 




35' 








^^^^^H 


^^^^^^^1 




t/K 




-: 








^^^1 


^^^^^H 


í-» 




5*3 >= 


H 


^^^^^^p 


t^ — Oi 


ľl — 4.. 


!tá % 


^^^^^^M 


^^^^^^^^F 


*- t: JJ' Qc- — 


Ľ« ti -'^ j 


f^ŕ 


^^^^M 


^^^^^F 


í- s; 5(i tč ifk 'J' 


a ôi b: ' 




^^^^M 


^^^^^L 


* fi fc r. r. p. 

os 'X OC' ti i; Ci & 


&a -1 íX •- 


^^^^^M 


^^^^^B 


05 ^ p-l W 




^^M 


^^^B 


(—t 




-1 


^M 


^^^^B 


C fcí y í; t« 05 4- 
K 90 jc '-í Ci íc _:c 


^ ^ fc 8ÍŽ 


«B rs\ ^ \^ 


^H 


^^m 


c íi; íŕ"' •— ÓD íi 


ŕo •'1 b: bs 4*. 


c'^- £' 


^^^H 


05 Cí C; i; *^ rc -.1 

M íT S" li -J Oi <x 


tt^ 4^ os 4*> K 
•^1 ^ C;: tb. (pi. 


r s • 't- 


^^^^H 




^? 


■ 


^^^^^M 






pTlí^ 


^^^^^^^m 


c^ ^» ^^ (^ 


V> Zj> C^ 


^^^^^H 


^^^^^V 


Oi 35 35 p ^ 0: i-r- 


t^ t-^ í;^ fc- t-O 




^^^H 


^^^^M 


Č» ^ Lj iii L- ti -) 


Ifa. W tí ^í C 




^^^^1 


^^^^^H 


•^ ŕ" Q£' "' ^ 5= "^ 

-J Ca C' -J ^. * "C 


c: — íÄ ^. f- 


^^^^H 


^^^^^^B 


tc tC -i -^ CJ' 




■ 


^^^^^H 


ľ* P 


^^ 




^^^^^^H 


M (U *-» 5; — C ti 

= -vj :; x. ~i i«ô ^ 

c»í tt t— S ií t© 


oi' :j' íss »— 


-^1 


^^^H 


^^^^^P 


^ yi t— --1 — 


^^^^^H 


^^^^^r 


Oi ^ C7» 4is 


^^ 


■ 






3 


^^^^^^^m 


.— 




r^ 


^^^1 


^^^^^L 


— tí Či 1 U" "^ 


(T. -- ^ :j. 


r* K- 


^H 


^^^^^H 


^ *. i^ 1 i^ *- Ťc 

s 5 ~! s S 


bi -X « *. ' 


c*S 1 


^^^^^ 


^^m 


::í SI S S-] 


^1 


■ 


^^^^^^H 


^— 




^itr 


^^m 


g *^ ?: äf ^ ?, si 


::i --J w i3 — 

;£ =i pi w t« 


i§.-l 


^^M 


^^^m 


ôc ij i* ^1 a 'r x- 




^^%i 


^^^H 


^^M 

^^^^H 
^^^^^1 

^^^^^H 


ä' ^' -1 u tc 4- IC 
= £« 3C 5 3i -I c 


5" 1^ Ô ŕč »' 
«t J- 5 v ci 


** ■ < » 

íl i 

,■ .. rfh k. w 


■ 


I* 

ÍJi ^' d ^ 

b« bi W -» 44- -^ ii 


í* !- r- 


^^^H 

^^^^^^H 


t^ i* -JD ii x ri íc 

w 35 ^- — a ic ;c 


g|l'"' 


1 






< 


^^^^^^^^^1 


rci 1— ' :;; tC <-. í-j 


IC tC •-» ^- t— 




^^^^^H 


^^^^^^m 


:;* w hs 3; :^. -1 -^ 

•x W a» D' ?^ Ní --1 


4>. ti •'i oe tu 


?i 


^^^^H 


^^^^^m 


ta tč Qc — Ä 


^^^^1 


^^1 


ío b íc '^r ^ rf- b 


js- — b' 31 ^ 




^^^^1 


go -.1 -1 ^, z> U» tc 


u -í tc -1 4- 


^^^^^H 


^^^^^^H 


t-9 ^ íP -Ä — IC tC 


rjo 4- OV —0 


r 


H 






- -^ 


^^1 


4^ Ki X, tjt íä tc tC 

*---;& »1 £3 ^5 Ci 


tC Ui Cď &S U 

-^T" *-J t£ '■)0 ÍD 




^H 


^^^^^^^1 


d a Ó ic -,^ ú ií 


-" Ä í« íi* Ó 


*»v, g. 


_^J 


^^^^^M^^^^^B ^^^^^^^^^k 



Vidimu, žo je iia^iviac viaxaného majetku v Liptove (r>7'tí% 
celí'j placby stolice), vo ZvokMifi (57 ;i%), v Gemeri (44\). V Lip- 
tove H Zvoícni' zapľf(,MĎujú stav ten Mííkť äciírne majetky, zaiijíiuii- 
jiHL* \ tydito stoiiciacli '/, celej pôdy. V Heiueri fiJeikoiníssy. P*i 
liiľný Citalel nájde eSte viac zaujfiuavŕho v tej taliellc. 

Malo by nasledovať .eäte viac kapitol agrárnej štatistiky, no 
•) toUK zvýái-li kus Času, snáď zase niekedy huducuc. Teraz kouŕíin 
s tým vrúcnym želaním, ahy tieto riadky vzbudily chuf k odbornému 
zíiiuestniívaniu sa s naSfiu milým Slovenskom. 



— »♦- 



Stesky. 

Jriíadáiii sa, bradám — 

Ncnachodim sa; 
nieto nia v mieste, nemá ma čas. 

Len či sa kcd>' 

kde ešte najdemi, 
ešte kde nájdem aspoň len rax í 

Kam som sa podel, 

kde zapotrošil,^ 
v svete tom širom ííblúdilý tvor? 

cestxju kde? v poliach? 

na púšti? v bralisk 
úvaloch, v teiiinu hlbokých hôr? 

A ci kde vyššie: 

na sedlách vrchov, 
tcineny štítov neschodnýcli snád: 

ikacj vietor sviať môž', 

závrat môž* sklátif^ 
v priepastí pýcha najst môž' svoj pád? 

Alebo v samom 

vzduchu, kde ani 
pre krýdla nieto určitých ciest? 

V oblakov rmute? 

v krútňavách svetiel? 
na dráhe mliečnej ? v hmlovinách hvícid ... V 

A kedy som sa 

ztratil tak, lepším 
KÍvotom kamsi zapadol, ach? 

Onehdy? dávno? 

Za vidna, za tmy? 
Mctcf kcd tiahla^ či kvetný praichV 



Na trón keé slncc 

dosadlo, u nôh 
čas-man mu úctou, leta ním kysf? 

čiže keď jaseŕi 

oplakala 5Ívá, 
padaly hviezdy, opŕchal list . . . ? 




A CO za prípad, 

nehoda aká 
/.aprióinila, uhynul že som? 

Vichrice-vášne 

záchvat? či túžob 
v^tra, hoiii zhára života strom? 

Alebo úder 

osudu mnohý, 
sklamania opal^ nevražc hrot: 

do krvc od n ich ž 

trpíme — malý 
ja a trpitel vcíký : môj rod ? 

Nerestí more 
hučÍLictí svetom, 
nad ľudätvocn hufítá mrákava bied, 
äúlad to žitia 
zahlusujiicc. 



á07 

t)'niian kde lásk)' zažihá v dym, 

o dobro prosiac . . . 

Ak ste ho stretli, 
viete, kde je: ó, slúčte ma s nim! 

Abo ste po iíom 

nenašli aspoň, 
čo mne je všetkým, ničotným vám? 

Akby, oj, vráťte 

mysle mi purpur, 
do srdca mladosť, do duše plam ! 

Iskričku leda 

zápalu, skvostu 
stebielce, jeden tenučký lúč: 

pozlátit čo hneď 

vlas jeden sivý . . . 
či od pokladne zdvihnutý klúč ! ? . . . 

— Oj, škoda slnka 

blankytom duše! 
nadchnutí prudkých, horúcich túh, 

obrazov mysle: 

jak sa jej východ 
ružový menil v nádherný juh; 

preškoda juhu 

tohol Sa schýlil 
k západu skoro: zsinavel luh 

na súmrak v slzách — 

Stmiskom myseľ! 
^azdy ju, času, preoral pluh . . . 

Hľadám sa, hľadám; 

nenachodím sa. 
Niet ma viac; stín to, iný to tón — 

Tklo sa ho čosi, 

peruť čajs' vetra, 
ináče mlčí bez srdca zvon. 



Ach, nie som viac ten, čo som býval, 
nie viacej ani bľadý toho tieň; 
deň, čo mi prsty zor>' do sna kýval, 
kým — snivý chasníl< — o nebi som sníval, 
v polnočnú dávno vtenul priehlbeň; 
ni nezasvitne z bublín pien. 

Ach, nie som viac ten, čo som býval: 
tak istí mi i samodôvera. 



Cti prvými sa lúcttií v tvár ini dival, 
kým, juiioi cituý. o kráse som sníval, 
deň dávno zhasol v chladoch večera; 
£rak máme tône fozberá. 

Ach, nie som viac ten, čo som býval 
daromné mieru pritkniit Jírdnakú, 
Co v zenite ml slnconi odpočíval, 
kým muíom čimi o sláve som sníval, 
deň zbrnavcl už šerom súmraku ; 
ho odict v 5vit niet zázraku. 

Vlas zbelel mi, čo tmavým býval, 
ach; vystavajú smysly ?. úradu. 
Kým o blahu som zarputile sníval, 
rok 7.3, rokom hnal, sťuby letný príval, 

hotovosť žitia berúc k nápadu . . . 
N i nebo nevie náhradu. 

Jak brehom, keel ttž sbehol privíd, 
vše vídat rároh, trosky odžité: 
tak po človeku, ktorý nepožíval 
len samý chlieb, kcd prcíiiial búrky rival, 
dticli buj.^rý; len svlcky spatrítc — 
1 u mňa tožc odbytic. 



Netrápte sa, piesne moje, 

že vás málo kto má rád. • 
NevÍĽte byt Aj/í/ír — to je — , 

priezračných sa krás i vnád 

uka9:ovaí, hudit chut 
^murkom ociek, maľbou liček . 

Z vábov tých, vraj, vám — 
7ÁSÍO by sa za uzlíček. 



vžc čuí — 



Môž' byt, pravdu majú vSetcia, 

čo tot uzlik núkajú; 
no vy neberte ho predsa! 

čo vás do chvál hurhajui^ 

Rccte: vetrom kúdol pliev.,, 
na humennej zrno dlážke; 

i nech sme tici, čo i spev, 
čisté zrnko : trebárs taíké. 

Necnitc si, moje pte$nc, 

že si licho cenia vás. 
Neviete byt Ttmčnč, t. tiesne 

pŕs tých vyx.nicí vo súhlas; 

zu smieikii prcj.it v ^vitor a 



2(>0 

hrkalkami rýmov zvoniť . . . 

To vám chybí — hovoria — : 
vo trilkoch, bár slzy roniť. 

Možno, tak je ; ale zato 

hor' sa! — zvukov v svete dosť: 
no nie každý : striebro, zlato ; 

mnohý : faloš, jalovosť . . . 

Rccte: jarček žblnkotá, 
bo mu plytko, hravo-vlúdne ; 

s hlukom váha života 
z prehlbokej čerpá studne. 

Neželejte, piesne milé, 

že si vás nenôti nik; 
že ste sťa kvet na mohyle, 

v knihe leda pamätník 

mlčanlivý, bľadnúci — 
Neviete sa kloniť tielky ; 

vzrast váš — triznia — nesúci 
melodickej do košieľky . . . 

» 
Snáď tiež stojí; ale, deti, 

preto hopsa ! v chorovod — 
Slza v očku? — i tá svieti! 

Krivkom ústka? — piesne zrod! 

Nápev vám váš skladateľ 
v najtenšom stkal citov brde, 

škálou po nebeský ciel . . . 
Recte: tvrdé sme, bo hrdé. 

Ostatne: sú ľudské vlohy 

rozličné; i verte mne: 
nie či si vás vážia mnohí, 

ale ktorí? rozhodne. 

Ktorí? akí? platí skôr; 
zriedkavé sú dar>' ducha . . . 

To náš tichý rozhovor: 
iste nik nás neposlúcha. 

Slúchajú ? nech! — Co vám robiť? 

Povedzte im : Nesnadno 
každému sa prispôsobiť; 

nejednému neradno. 

A ja k tomu: Bárby stál 
taký spev vždy v našom poli, 

nikdy nik by nezbadal: 
vás ze niet uz, ie ste bolv! 



'>h\ 



O, po tak ťilhcj trápnej šuchote 
|>rez obraxnosli nťkooečné lány, 

kde bylky nc/akývlo aní, 
po živorení o polživotc 
či 07..i,j nebies sa to odstav ily žtabyV 

nie, žeby zaplavily svet 
potopou novou (bárs .ij /.asKíženoit, 

snáiľ viac, než v dobe Noacha: 
bo páchartiin zla zvšadiaľ zapácha . , .), 
lei aby 
kriesivou vlahou, z ň.idicr zory vyprýštenou, 

natlobre napojily rct 

vyprahlcj mysle-iiivy, 
jej ž úrodienkou v prilezitý čas 

<;a národ jeden kŕmi-žíví, 

i cifruje a krášli zas: — 
toť, v oblôčku mu xtadiaľ vzkvítä kvet 
(so smútkom jeho sťaby do protívy), 
a za príelazom ztadta[ svitá klas . . , 

Nie, pochybností nebolo, ni niet 

a nikdy nebude : 
že Hospodin je otec dobrotivý! 
Hej, nežby zúfalstva dal žmocniet oblude, 
On radiej oblečie sa v divy 
i dnes: — 
tak Jeho ponukom, hľa, z mŕtvych času kríh 

umáravého objatia 
sa vymaŕiujú^ schablé v\'prástajú údy; 

úl mysli vymretých 
ÄŠepoce, zhmyri vraz, sa zjatri prcz okrĽS 
po^niurnej du§e, citov zašpľachocú prúdy; 
Čo smysol, veitme ,efala', 
CO miazi^a, rozpusfa sa dobročinnou ; 
i zvetralou tam rozvalinou 
omladný hýbe z,áchvat, a 
zo ísckantska šibe les — 
Nie, nerád smrf; On život vždy a vš.idc buttí! 

O, polchnanta dähh bohatý, 
7.niclč, ikj'pri, zúrodni tie vycivenc hrudy I 

íc každá roľa v nový zašati 
sa úbcr nádeje; 
ČO inladucha sa rveučí jabloňovým vzkvetom, 

od studu /.ardcným, 
x úsvitu oplccko ai — rubái jarom-lctom — , 
hnecí na to iívotok sto zori odcjc, 

i 5 okrá.Ucnta šumným umením 
ši opne panenstva pás z dúhy uperlených 



stuh, T.ivoj hmlistý prehodí 
sťa boky^^Tatrv ho vše vídať obletnvľ 
čo všetko prstom plamenným 
jtamilovaný shicový ten ženích, 
jak vychodí k ne], Kachodi, 
on poslabnvať bude, shŕňat, rozväzovať 
k šťastnému lásky hodu prírody . . . 
až z toho otijatta 
zas detvu rlatú vähcsC) oplodnené hrudy — — • 

Tak dolej, pŕško boh.itá, 
jak v/prúdená"^krv, Sfav.i, zápalný jak olej ; 
te] mojej kaidýni vlákiiom boľastiväej lírudi , 
ó, do lej liekom božským, d olej I 

Ach, áno, dolej, polej . . . 
nech od úvratc k úvrati, 
kde už-ui zvládol pod/.Ím. samozvanec dry.ý, 
preat mysel opäť vzbfkne roívítok ; 

t doáa vadne Ka straty, 
tsL ikody, ujmy, strádania i pôsty, 
íakusované v miere nemalej, 
za úra/, čo tak bolí, priek or, čo tak mn\, 

i k utíšeniu vlastných výčitôk : 
s náhradou roxluží sa stolom obrazností, 
do opatery vezme trvalej 
a nadicta 5a, pouhosti 
čo úžitok, čo pôžitok . . . 
I ro/pomienkc nech je konec, ktorej 
len tônt-cloni pamäť, pochuť boli-mrxi: 

nuž, dolej, polej 1 , . . len, ach, nezalej 
mi smavých kvieťat-dictok v kúpeli tak sporej, 
jak leják s oblačných by brál sa so.šú.ttal — 
I radosť žitia upíja si slzy; 
no v povodni ich utonc i žtaf . . . 

Ci skorej, 
ty pf^ko nadšenia, $í iba dažda dúlom. 
čo r. čísta-jasna za leta, 
sía olovenej kcjs' by klenby íilom, 
na tírúne spadne, vichrom ulícta, 
až k stranám spustené x šniúh dlhé pcrutc ? 
I^n posledný si záblesk duše chorej, 

nad /.vádlým kvictim motýľom 
čo omareným v jaseŕi poletuje? 
to ostatný raz srdce polmuté 
vo plamcá vzňala, trime podvečerná tucha 
v iskrení- slzení túh unylom, 
xa ktorým neodvratne nasleduje 
zmrknutic, schladmitie, zojinutie, zhynutíe...!? 



SU 



Och, konuc jfom sa ztakol ! jak nii srdce búcha, 
a du5ou vjtcJych Čo mráčok pluje — 



Nedávno, jak tak v izbe sedím äí 

yavrený, zrovna sťaby zločinec 

{5náí.f v'skutku viniiik aj: nu, ktorého 

pod obíalobti vzal i odsúdil 

na /alár prísny ?Jmy tribunál, 

z tej totiž príčiny, /.c všakových 

až množstvo spáchal nespliech za leta: — 

tak obral zoru o plášť ružový, 

keď dvorila si holí temenom, 

I duši si ho v plecia prihodil: 

tým výčinom sa zmocniac hodnosti 

dvor majstra, v sveta sieň čo uvádza 

3ta rána slncc králiť, z večer.i 

sprevádza k spočiny, Í jeho to, 

hľa, veličenstvo Spätne ošudiac — ; 

zo vzduchu opäf, napusteného 

dvojuTkýni ntVa7. vínom pre vzácny m, 

iskrivým jasom, sladkým šveholoin 

to, kradmo neraz natočil si v ľ bán 

svoj (lebu nie viac mlailý tu?,ubnik, 

pre nehož nadšenia sa tlači mušt; 

čo n:i zápalu výtrž právo má), 

i na.súkal sa dobrej vôle ; v tom : 

jak pravý ľ.áškodmk a KÚrivec, 

pošliapal brodom lúč in nádheru 

vse, mnohý zamárniac kvet, — zrkadlo 

jajtierca rozbil päsťou vášnivou, 

bo vlastné vrásky dalo spatriť mu, — 

zdroj xmútíl v závisti, že za noci 

ovcčky-hviexdy cliodily ta pif, 

ked nadišla ich záha žiarenLa, 

čuť tDuscl v duši zmĺkať zvonkot ich — ; 

x. nepozornosti ulomil ružokcr, 

nimi krdef pukov tučných ovisal, 

poločkom rosným brúsiac azurom, 

ústkamt ssajúc z ňádier prírody, 

rúčkami hmyriac v listko-kaderách 

jej: — koIkú takhía zničil rodinu! 

sdniženú láskou v hniezde šfastlivum, 

jak švárnu čeľaď zbavil výslnia 1 

než rozbalila vietek kúziel taj, 

Ičn rub co perí došiaC chutnaný; 

krb aký sboril krásy, obeti 

k)' oltári čo tam všetko snov a lúh, 

kratochviľ, rÁbíív zníklo ! piesní čo 



m 



zdusené v lírdle, slasti zhorknuté 

na siných ďasnách! hviezdny koUkých 

tam noci závoj sčernel flórora, dni 

však koľkých modrý v oblač splavcl pláSt! 

sám doplakal sa preto — Všetkým tým 

sa previnil? ¥xh, paprsk nejeden 

zabnidil ešte mračným pohľadom; 

v nejeden súzvuk crkol njšivc 

kyslosťou mysle, trpkou žalobou ; 

tým ledin srieňom /.nectil leta vrch, 

velebný zlatým vekom, neduhom 

však svojím pásmo zdravia nakaicil, 

a iné všeličo — — }, y.\k v izbe tak 

si dumiem tesnej, sťahy 7,a všetko 

to pykajúci vaziiom : tuliti ! 

vraz ro?,krýdlia sa dvere do korán, 

a dnuká vpáli ^ var' že žalártiik, 

myslite, drsný s kľúčov chrapštiacich 

ozrutným n7Joni ? oj nie, ale bo! 

osiíiiaty šuhaj, oči blankytných, 

sťa pivoňky by líčka, čelom svit, 

pŕs povedome v zd m u tých, v pravici 

as kaiiek zlatých kytičku — Až môj 

byt z rad oval sa jeho návšteve, 

oknama žmurknúc jasotne : čo kút, 

to tnňa mykla dvermi, povetrím 

izbeným vôňa prvosienok sfa 

prúd /.atočija hravý ; všetko kot 

od prekvapenia zhiklo, vzoprelo 

kýms' natešenim : dobre, do skoku 

íe nehuplo s miest náradie, zpod rúk 

mi zrovna nezvirj^al stôl, s nákladom 

dúm ía?,kotuys1ných bár, hŕba kníh 

S3 nezdvihla v let — i pec, stará mať, 

dlaňaraa spíaskla, plameňmi to zdnu, 

pre podiv nad tým jeho zjavením 

tak roztomilým, sviežim. Oblek mal, 

jak bol by synom hája, dúbravy; 

náš smreček stihtý, Šumný javorec 

o sviatkoch hôr tak nosí sa: sta lub 

lykavý, na ňom kroj, a halienkou 

lá. najveselšia zeleň. Do kolien 

bol takmer zprýskaný, stuž návlakov 

sä jarabela ; iste z daleka 

sem prifáral, i zašľuhal sa cicíít 

bezodným kvasom v pôstnom počasí 

r lenže strhol širák ovenčený 

so jtlatovlascj svojej rintico, 

kol 7.obzer.il sa: riekol ^dobrý dciV 



í? I 



spevavým hláskom, nJ číž, lutialvmic 

lirdiclcc pritom. Čakal odpovc<f, 

i zvŕtal klobúčkom, až kvetiny 

pršaly s neho na podlahu, z nich 

však dúška vonná zvíala ])omimo. 

Až zara/^ený, vetítii krmecne: 

í'Daj Pánboh. Vítaj, synkul Číže si? 

i jak fa zovú ? Zkade prichádzaä 

a počo k nám? Snácí poslal ťa, no kto V 

s posolstvom akým? vari s dobrým len? 

Nuž, čo mi donášaš? rec; môz' byť v.4ak, 

si prcmrzol: tak postúp, k piecke pod, 

tii sadni, xohrej sa i rozprávaj —a 

A mladoch, smelo vzozriic, akoby 

s tej v ruke kytky motyf li^jotný 

bol vzlett 1 ko mne, riekol rozhodne : 

,0j, dalíujem! Moc krajín prešiel som 

na totých rezkých svojich konikoch, 

za rovnou bežkom, ztuha do vrchu 

a s vrchu letkom temer, na chvíľku * 

bár neoddýchnuc nikde si, krom kýra 

som merindky si zobnul, napil sa 

z pramienka dlaňou, trochu pousnul 

u krika-strvka v mílom útulku : 

i jak som ani najmlcň neustal, 

aj vyhrial som sa vcni-veru dosť, 

ba hodne vyše ! šticu vyparil, 

aí, v obláčik to zhustlo nado mnou, 

rozpálil líca, že z nich šľahal plam, 

jak vetrík by ho z vatry odtŕhal, 

hej, vskutku! . , .' štebot jeho vyznel v smiech, 

sta bol by zcengal zvonček strieborný 

či Ikorvánok sa ozval prvý raz. 

,Tic kvety, hfa, len v púčkoch boly, keď 

som v perko uvil ich r í v hrstí tej 

horúcej cestou ony rozkvitiy, 

pod <Iychora mojím viac než pod slnkom, 

vi;\c . , .' i sa zase pustil do smiechu. 

>»Nťch Či si koľvek.* vrahcc iirchodim, 

»'SÍ hodný figloš, šibal — •• žCváincl v lom; 

navidomoči zbtadnul, povzdychol, 

a slzy v oéiach zahraly mu, jak 

by veliké dve perly v slnku. ,Ach,' 

nudprtadal dalcj zlictia, .sirotti 

som, bez otca í bez xnalky ; a či 

mám bratov, sestry — neviem, neviem sám, 

nik neprihlásil sa mi (IosíaT s tým, 

nik — toľká sirota som . . .' z;ivzlykal 

«x krušné, .stá ked struna xakvUi 



21.') 



v hre praskotu. »C)vi ! chudáčik . . « som ho 

po vláskoch pohladil, tak mäkuškých, 

že oproti ním hodváb zrebným je 

a pápcr kostrnkom. »No neplač, nie, 

môj syn. Je sirôt veľa na svete, 

a nehynú ; lež rastú, dužejú 

vo pokolenia vrstvu rozkošnú 

pod várovčivým ueba /retelom. 

Ilad! i ty aký bucko, valibuk 

si, zdravý, silný! ani z výchovy 

bys' rodičovskej lepším nevyšiel, 

nie z kruhu najmilšej bár rodiny ; 

znak, v opatere si bol — « Pretrhol 

ma zprudka, a mu záblesk radostný 

prebrnkol tvárou, ako v stráni vše 

zo slnka oka zmihá pod večer : 

,oj, áno ! našli ma, no neviem, kde. 

a neviem, kto — kdes' v horách dalekých — 

i vychovali rúče . . . Dojkou mi 

kás' stvora bola, hodne vyššia ! než . . . 

(ukázal k povale, k nej podhodiac 

svoj širák všetečné) ; vždy v rubáši 

belučkoni, s vlasmi rozpustenými 

sedala briežkom; na jej prsníku 

som visel milerád, bo slaďučkým 

až mliečkom plekala ma . . . Pozatým 

mi predkladali chlebík pánbožkov, 

plášť od ulov tiež lesných, oriešky, 

jahôdky-lahôdky ... A postieľkou 

mi bola haluz vetrom kývaná; 

s nej hupol som vše vatiu popraviť, 

ked varievaly nápoj čarovný, 

či pokým pri nej míčky šívaly 

si letnice z hmly riedkej — neraz aj 

do črtinovej ihly prišlo mi 

nejcdnej navliecť nitku, navitú 

tiež na klbečko mnou, jak upriadla 

ju hviezdka v páde, dlhú zlatú niť — 

No a ked stálj' plesy, besíedy 

vše pri mcsiačku: prv čo úlohou 

mi bolo všetko ! jedle na vrchol 

najvyšší pripiať luny lampadu, — 

kol vencovim chvoj sviazať stuhami 

vetierkov kolotných i potrúsiť 

ho drahokamov mrvou, svetlušky 

pozapalovať v uzly jeho — sieň 

tak celú okrášliť; i podlahu 

čistiny horskej sčeriť vlnito, 

nakloniť trávky, kvietky vypro.stiť: 



»16 



pod rahiičkc ich nôžky — nástroje 

naladiť lesa všetky! — *' »Ncpovcdz!« 

nm prervcm reč ja, bo UŽ samému, 

ač priateľovi divných hyperbol, 

mí čudným predišlo, Í bral ma smiech, 

tak blúzniť čujúc toho chasníka. 

»To odchovancom víl si nebodaj ! 

cí panien lesných, chlapče — Nuž a dnes 

si e5te v službe ich, tej obfažnej, 

presahujúcej iífte daleko 

sil tvojich spolok? Vcrim, zmoriť fa 

to moohdy muselo — « ,Nic!' sponáhfal 

«a s protimkivou, hlavou pokrútiac 

i pochlapiac sa prsi vypätím, 

.hoj, ľ.doial soni ja vecí netaksic 

na ííeraii vo vzduchu: kecf faunov húf 

na čele s Pikulikom obliehal 

nám horskú tvŕdz? — ked Rarach s Pochvístom 

na vichroch hnali bujných pre^ lesy, 

ŽĽ tieto fahly zbožia steblamil — 

ked veľký Perún vrchov otriasol 

refazou, až to hrklo-štrklo, chmár 

podpálil strechy bleskom kľukatým: 

i vodopádmi sústat začala 

horiaca smola — ' »>No, dosf, s>'nku ! Znái 

až strachu nahnaí badám, rozprávkou: 

i kdežeby nie skutkom, fortielom? 

Ač papTuh, chlap si už ! sfa x povesti 

by si bol prikvitol — kýs' popolvál! — 

Však povedz už raz, odkiaľ vskutku si 

a čo tu chceš ?« Cajs' dotkol nemilo 

som sa ho, bo mu riasa mihalníc 

zatrepotala placho; ale priam 

sa octniil v koľaji zas: — ,Za jednej 

výpravy predsa (rečnil), ktorú sme 

raz v noci búrlivej, sbor kužami 

a praky, no t iným náčiním, 

chichichi! — ako metla, praslica, 

piest — oÄbfojcný, boli podnikli 

oproti Loktibrade práve a 

tej jeho priečnej, zbojnej hávedi: 

ako tak pochod vediem úvalom 

hlbokým, sosnu blkom rozžatú 

čo fakľu v ruke, Í už cez maras 

Si\ píahočíme, s byle šáAovej 

na krcmcniny podkovk^í a Či 

dlaň stulikovu aho žabivlas 

poskakujeme íicm-tain — odra/ji, 

jak uvidel som, hodný ešte kus 



21T 



bariny, ja sám krepko presadí m 

a hupntíin na súš! vrhnem pochodeň 

do čiernych vôd, a hybaj v nohy ! . . . Mal 

som k tomu príčinu i k odchodu. 

Ver' posielali za mnou lapajov: 

Bobákov hrozných, Trasa, Velesa, ■ 

i Ježibabu — ušiel som im preds'; 

v kráž dostal som sa vládcu iného, 

v čarovný ohrád , . . 

Ztadial prichádzam. 
Stred záhrady tej, plochou nesmiernej 
a na rastlinstva divy, kvetín skvost, 
šum vonných vánkov, vtáčkov spevavých 
rozkošnú súhru, plesný šplachot vôd 
podobnej raju stoji budovou 
akoby vzdušnou na smaragdovom 
sťa ostrovku by palác čudesný. 
I za noci sa skvie mu stĺpov rad 
čo laliových v svetle mesiačka; 
v dni mračné jakby toľko pestrých dúh 
sa pretkávalo z chmáry do chmáry 
prameňom trblotným, a v jasný deň 
kto bol by v stave prezrieť krásu ich? 
Im na hlavice tulipánové 
krov jeho splýva riasou nevädze, 
smiešanou s klasím zlatým: súcitná 
ked noc ho rosoii pokropí, sťa by 
bol hviezdnatého neba úbočou; 
a ked tak svitne slnko v prôčelí 
mu zoristom a či keď spočine 
na štíte mu jak v kresle zenitu : 
kto bol by v stave vystihnúť ten jas? 
Z kvetúcich večne ruží oblúk je 
paláca toho vábnym portálom, 
kam zľahka vznesú schody z kryštáľu 
ni krýdlaté by vlny, vetierky 
vše stupňované vozvýš vzdúvané. 
Hned u nich strážcom stanovište mám, 
na povel čakám sluhom, posol jak 
zas na zvesť, s ňouž v svet treba zabehnúť; 
a záhon, čo sa prvý naproti 
stre, opatrujem ja čo záhradník. 
Naň panstva môjho pozor láskavý 
zalieta najprv v celej záhrade, 
ked vyzre denne z okien úsvitných: 
a vtedy na ňom všetko vzchodi hneď, 
vzijdené dospie v rozkvet mladosti, 
čo v kvete, krásnym sgulie ovocím, 
čo ovocie, už padá, lenže viak 



1218 



sxi 7.enic dotkne, zdvíha sa čo klík: 

tak rozvoja tam frčí kolovrat, 

tým poháňaný" božským pohľadom — 

I z úrody, tnt, jeho bohatej, 

tej prvodobej, oesiem k-ytku tú 

v dar sladkou predtuchou . . / a položil 

mi na lono ju, ale zasiahol 

až k duši mi tou po7.ornostou — 

.Nuž 
a panstvo moje — vlastne pani to, 
tá najmocnejšia v svete vládkyňal — 
tá odkazuje: '>Bola bych ti list 
písala, áno; ale bojsa by 
bol poxemskej tam pošte uletel 
a ustrnul kde krovím, alebo 
ká háveď by ho bola shabala. 
1 vzkaxujeni ti radšej : nevzdychaj 
tak ľútostivé, že až veje sem ; 
toť, xavraciani ho sľubu vanutiin, 
že skoro prijdem, a ty povohic 
si budeš dýchať, v/dychať KabodneA! 
A dokazujem tí aj : nestenaj 
tak boľastivc, až st-'m prmiiká — ; 
tnf, zarážam ho co sip bodavý 
?;[)át mladistvých síl pružnou tetivou, 
ním zfuniac: pnjdem ta, čo ncvidet, 
a bôle tvoje s hanbou odijdu — 
A zakazujem takže: nezúfa], 
že zopŕchal si plenom jascnným; 
kto spieval , vlastne srdcom mladí sme*? 
Hejl jemu ja 7.as miazgy Kga/.dujem: 
í trebárs sňali sa belie temenom, 
my v údolí si šťastne kvitneme- ..<« 
Tt> odkazuje ona a — ' 

x>Nué Lak 
je panou tvojou Vesna !?« vykríknem, 
í* vladárka najniocnejsi,i ! — w ,rravtlažc, 
jej hcroldom som, . .■ 

Ttt ma zachvátil 
cit roztúženiar — í'rŕjd, ó, Vesno! prijd. 
ty všcmohúca. iília obnovo, 
ty zmŕtvyt-hvstani;! heslo radostné, 
ncsmrtcľnusti skvúci prejave'. , . 
Vlas posj'pc nii kvetom j;ibli;nť: 
pod kvetom kvetom zmladnú >cdiny; 
ňou stará vŕba odmoká: i prút 
jej — pistfíkou ten, ten zas peniťou; 
na srdťi veknm skrahlonv, zbctlcticm 
len ulkviť jij lúč, ?r;izi sn jej dych: 



2tf) 

a ono otaje tiež, podskočí — 
vf), povedz duše mojej povdačnej 
jej celý obsah I . . . « 

Ale šarvanca 
už nebolo ; len izbou krúžil kýs' 
ťah voňavý, sťa sladká predtucha. 
A či, jak každá z mojich nádeji, 
bol to len prelud klamný, márny sen? 



Zas oslavujú poetu 

tie prosaické zeme deti. 

I, k úcte gálu odetú, 

to k nemu ženie, frčí, letí: 

a reční, chlúby raketu 

vše pustiac — duje fanfáry, 

poklony strúha, stele kvety; 

ba i z tej tajnej alraary, 

čo nad duše je úkryt svätý, 

dar prináša, by pri obeti 

žrec sám sa v svetle zajasal. 

Po tcleiírafu zhraly sieti, 

sťa príval poštou hrnú tretí 

už deň, i z cudzích hučia brál 

pozdravy, holdy, adressy; 

na oblak vzrastá tymian stletý, 

sa kudliac s ohnísk, valiac v diaľ 

kotúčov hustých kolesy : — 

jak stelesnený v obra vznet i 

vzlet keby prsty prešiel bol 

u velorgana — v tónov vety 

od spodu začrúc po vrchol — 

prez všetky jeho klávesy, 

a s rynku sveta zodvihol 

kýs' samum všetek prach i smeti. 

Nu. pekne, dobre. Tak má byť. 
Hej, poet at je zvlášte ctený' 
Ved z lásky čírej dobrodení 
nám hioc už ráčil uštedriť 
ten jeho veFkodušný genij : 
myšlienku svetlú, teplý cit . 
a svieti, hreje bez premeny. 
Na tirsné tahy životi 
tá duše jeho milota 
posticra závoj zazorcný ; 
do protiv smierom zurkotá; — 



l«* 



mier nedrrny v trh všcdňo denný. 

On tcsi, ač sám v sniútku tieni; 

nn túžby kíjjí pn kráse, 

sám v nckoncčntini ruztúŽĽtJÍ ; 

vo spravodlivoní /,ápasc 

bár baránka on v Ivica xineni, 

i ako prorok rozhorlcný 

on trónom krivdy otrasie, 

lož rozpráši ni vietor peny . . . 

Nie, zásluhám mu počtu ncni I 

Ba s prostrÍĽtlkotn čo Holi má s nim 

svoj cief! Kde ešte hovieť mieni, 

ho národu — zvon rozzunený — 

s nápravným sverí poslaním; 

len ak ni tomu ncz^ná ceny : 

nad ľudom v takom porušení 

Hôh zhmii súdonj ostatným! — 

A hlučná stíchla jubilej, 
zapadla sfaby do mohyly; 
hja, vlna času na perej 
ju vzniesla: iné privalily. 
1 prípad zkúsmc náhodilý : 
jubilant čože získal /. nej 
viac nad svoj záblesk prchavý, 
krom opojenia v krátkej chvíli? 
a čo mu spleti í kol hlavy 
ten vcnec, čože utratili? 
povážme: kam sa váha schýli? 
Toťj miska frunt»la oslavy! 
jak honosí sa, vzpína pych , . 
Ech, onomu ti na vrátili 
to zbytkov leda nctrcbných; 
im básnik väak dal svnjc sily, 
krv srdca, mladosť, dcň-scn milý, 
svoj život po posledný ílychí 



Jui. 191, 24. 



Rec moja, scstro utrápená, 
kam si to v púti dos[>eU 
s vernosťou Marty šafárenia, 
s ostražitosťou anjela ! ? 
I^os mccú o tvoj nesmrteľný 
žat, suki'ni krásnu, ríasnitú, 
ncsosívaitú v Fmlskcj dielni, 
lei »tkatú v brde úsvitu. 



•J21 



KecT mccú, nechže mecú zlobci! 

bo kto im hru tú zabráni? 

Chcú hýriť na popravnom kopci, 

chcú — farisei, pohani! 

I ako kocka z rúk im hrkne 

na bytu nášho podlahu: 

mne v srdci strihne — v duši mrkne, 

ma pomkne hrobu ku prahu. 

No nechže losujú: čia bude? 

vecT kto ich fígle znezdarí? — 

A darmo: akže v Božom súde 

je určené, že na máry 

má ľahnúc mluva môjho rodu: 

bár skrz tých očí ústroje 

i dušu vycedim čo vodu, 

zo srdca krv . . . viera : darmo je. 

A vo mne život žialom zmiera 

až obávanou nad ztratou. 

Však upýtam sa u žoldniera 

snáď, prosbou citom bohatou 

nim hnem: i dá strap, možno, svoj diel 

Nedá-li, vezmem nasilu: 

bych si ho satou na smrf odel . . . 

tak uložia ma v mohylu. 

A preds' vždy zvieri vo mne viera: 

odvisef nemôž* dychot náš 

od slepej sudby, od žoldniera 

a nech mu pánom satanáš! 

A Božia vôŕa rozmar nenie, 

že dnes svoj výtvor zadusí, 

v ňomž včera mala zaľúbenie — 

Bôh nevyvádza pokusy. 



Čo tak tie piesne naše nábožné 

za pôstu spievam si ( — a robievam to 

aj ináč často, lebo z potreby 

žížnivej duše, srdca ponuku 

hladujúceho — tcdy iste nie 

z okázalosti dákej : — okázalosf 

čo by aj vtedy u n)ňa hľadala, 

v komôrke túžby tichej? — ; robievam: 

tak v nedeľu, keď v mieri velebnom 

ma na pcrute vezme sviatočný 

vzlet zdvihom k bohopocty stanovišti, 

i ako na rtoch mojich zapálil 



hM 



hymn .Svetlo z svetla' v blkot, VÄchj-tí ma 

a nesie vozvýš, vznáša pochodňou, 

čo spevom plápolá i spieva planím, — 

v dcá robotný zas, z mrákot spočtnku 

k dni sviežo preÄrúc, r. mnou jasnosťou 

CO oblieva už celá hôr, i čujúc 

vtruch týždňa šprachnút v smeroch, v zájinoch stých 

životnou vlnou : v obraze tom' opát 

kfcf zjaví sa nii Jeho dobrota, 

tá veliká, čo dušu preniká — 

alebo z večera, keif tisíce 

hviezd rozletia sa z Jeho pravice : 

včiel xiatý roj, by videla, vraj, bieda, 

kde slasti zdroj, co zahynúť jej nedá 

tu žitia horkosftm — ; a robiac tak, 

ni nehanbím sa tomu priznať, bár 

nejeden sveta tohto slávny syn 

sa preto vysmeje mi, ale zrovna 

a plným hlasom požehná%'am tých, 

čo složili tíc piesne, jak i tých, éo 

rozspievanýnii ústy v nápevoch 

ich v moje vložili I — —), jak spievam si 

tak totie piesne postné, ony však 

mi dušou tiahnú sfaby stehovavá 

vtač vítluchom jasennýni, k vil z pyštckov 

itpúštajúca k rodným dúbravám 

ikvil, aký pršal Iste v íilzách raz 

na temá Golgoty) : tu hlasy dva 

vše začujem sa skrížiť, prerážať : 

až zarazím sa nad tým. Jeden ide, 

jak prameň z ťažkých vrstiev tiesňavy 

by krušným prýšteníin, mi zo srdca : 

je clivý, tklivý, Ikavý, prenikavý, 

ku každej sloky citu, nálade 

(nech z tej ,Ach, taklíž* v tôni súmraku, 

bo umrel zlatý východ s výsosti, 

rek silný padol . , . abo ,( », krev df »hä !' 

z tej, riekou svätfMi du^i iidolitn 

nariekajúcej, či z lej ,1 Jokonáno ť 

sa vrývajúcej v pamäť kopijou . , , ), 

ku každej, áno, |>Ícsne podstate 

prilíeltajuci prinu-raným rúcii<>m, 

Imcd tichý stcak, hncd výkrik bolasti. 

nad zradou úžas, kliatba na zlobu, 

zúfanie temer, ľútosť, ston i plač: 

tým vyráža sa z hlbiny ... A druhý, 

^ hudby diafnej pulsujúcí tok, 

kás' reťaz zwkov, v' vných lún, 

a ikorvioka jak m^ ... ., uiiui 



^3 



mačina hovor j.tro, a čí záxvon 
jak na svitaní s hradit:b stonských 
Uk čistý, čerstvý, milý, lahodný, 
len omýšíavý trochu, pritlumený: 
bo shord poSlý, v§ak i bohužiaľ, 
kým spŕchal k zemi, prinútený prejsť 
nuut, hluk, puch ovzdušia ; a jasotný, 
zbarvĽný radostou i veselitn, 
po plesot svadby v y tešený; bo 
pochádsLajúci z oných sí^, kde niet 
po pôste, križi, muk e, smrti viacej 
ní pamiatky, hz u nôh Baránka 
MŽ vzkrieseného k sláve naveky 
si aedá život večne v blahu: — hej, 
bo hlas on — mojej matere . . . 

A oba 
sa v duši mojej sliodnú, objímu; 
tak velebia vše: onen uscdave 
sťa vzJykot pohrahný, ten radostne, 
čo hlahol životci . . . 

I vykríknem, 
lUa.s drahý poznajúc: O, požehnaná! 
CO si ma totým piesňam učila, 
v mchž, zaspievaných, ohlášaš sa mi, 
v nichž si ťa postretám — Burf požehnaná 
tým viac, činí dalcj žitiu uchodim, 
cím viac iía bhžim k tebe I . . . 

Okamih : 
a celý chorál zavxnit* súzvučnc 
mi vo sluchu jak Velkcj nocí roxkoš: 
môj potopiac žiaľ vefko piatkový, 
môj rozvejúc vzdych plcsným trepotom, 
naraziac ducha v moje úzkosti — 
Napospol známe, drahé zvuky í z nich 
sa skladal kedys' chór, ach . . . domáci . . . 
O, požehnaní tobôž I , , . 

Takto mi, 
hľa, v duši žijú všetci! prítomní 
v ti ch piesňach áú ini — I len akby duša 
tak zomrieť mohlu (čo však nemôž' b>t): 
len vtedy zomrú vo mne, so mnou tiei. 



Stst. 36, jo. 

Už za detstva, sna J čo som prvý raz 
bol počul ho, jak uteč z biblie 
a či keJ čítal pa-Mc, už vtedy 



mi napadol í utkvel v mysli verš: 
ten svrchu reccný — A od tej chvíle 
{ver Šumná diaľka!) podnes nerax nw, 
tvlálf v dobe podobnej, až v duŠi škrie 
zveda v o st : čo to bola za pteseňka, 
juž učeníci — jedenásti bár 
už iba, ale s Pánom na čele 
preds — v ten čas boli spievali ? 

I Kútal 
som o tom zakaždýnip čo v záhadu 
sa htbil, uvažoval okolnosti, 
čas, miesto, podnet kutal, dôvody, 
náladu ; laik neukojeným 
i potom cšto roKniýšral som, ako 
som poznal žalmov spevy, modlitby 
nádherné; i vše dušou preblesklo 
mi: aha! to bol obsah piesne — text — 
No nikdy nedal som mu výra?,u, 
myšlienka ako vznikla, iskrou zápät 
i pohasla ; nuž, iste nebola 
životaschopná, doby významnej 
j deja hodná, vystiliujúca 
cit božský spevákov . . . 

Tak uvážiac^ 
že práve vstali od večere, ktorú 
čo poslednú v tom knUku užili 
— On za vrchstolom, majstcr-učiter: 
tak spokojný, že niiplnii už všetko, 
len pečať na to udrcť istoty, 
len pečať krve, ach - a ktorážto 
od totých čias je svätou kresťanstvu, 
večerou Pánovou, i jiaistc 
tou najštedrejšou du5i hostinou, 
čo žiadostivé sú jej : uvažujúc 
to, na tú som rait prišiel osnovu: 
Nakŕmil &i uás, llostítcru nebeský, nasýtils' života nás chlebom, 
a z ňádcr révy v/.prúdenou rosou si nás obveselil. 

I ako orlice, mladosf ich ž z koristi chutnej obnovenia došbi, 
vznášajú sa duše nale k Tebe darcovi a vysočín aionských; 

a privolávajú Ti krákorom radostným: vďaka Ti hlboká t chvála t 
Chvála Ti i sláva naveky! šumocú krýdlami: 

íi celý vozduch pohnul sa, aioävihotal perutc jak zcnic, 

a ona vxiteta itmerom tým tiež, prízvukuje nám : Hullclujah 1 . . . 

Zas iným razom stala do popredia 
9ii doba večerná, tá ohromným, 
j^ í libámtkcho ccdru štetcom by 



cimburie Chrámu, veže na Sione 
pozlacujúca, i čo pochodňou 
posledným slnka lúčom iskrivým 
zapaľujúca vrchom Olivetským 
na vatry olivy: — a vtedy ten 
sa zdal mi hodným piesne pomysel: 

Deň Tvoj sa skláňa, Pane svetiel ; ako narodil sa vo svitania zorách, 
tak vracia sa k zorám mrku: by v svojom dokonal pôvode. 

Medzi ráno a večer uzavreny je človek s životom i prácou; 

Ty, Nekonečný, určils' mu hranice tie nezvratnou priehradou : 

ba i medzi nima tú času piad mu predlžuješ alebo ukrácaŠ, 

a pokým prenáša po nej bremá dňa, pomáhaš, jak zachceš; 

medzi večerom však a ránom je obeťou sna, hlivie vo tôni to smrti, 
a dielo jeho oznamlivým mu dlie u hlavy pomníkom. 

Smiluj sa nad nami, Hože! keď v nočné zachádzame stiny, 
daj svitnúf obličaju Svojmu na nás ránom utešeným. 

Ršte k výšinám patria naše oči, k horám, imž deň ešte svieti: 
ó, nech sme temeny ich i my, kde svetlom predlievaš! 

Do brán Jeruzalema vstupuje súmrak, voj jak nepriateľský, 
v Kedrona údolí stmieva sa, noc už v Jozafatskom : 

«'), varuj od tmy duše naše, Otčc I pricloň hviezdnatým ich štítom ; 
,i neuvod nás v pokušenie, ale zbav nás od zlého' .... 

No najviac preds' ma priebeh večere, 

joj svätodej i sprievod upravoval: 

jak mohla pieseň znieť? Tá zvláštna péč 

i staro.stlivosť nežná, úprimnosť 

tak srdečná, ňouž preniknutý. On 

— sťa brat by, otec — v kľudnom večcradle 

ich shromaždil, by s nimi posledný 

ra/ jedol baránka: a kcd sedeli 

už hodujúc, tá sdielnosť jeho. láskn, 

obetovavosť: ako, lámuc chlieb 

a kalich pošUu: radom, v symboloch 

tých večných sa im rozdal, hotový 

tú smluvu novú stvrdiť múkou-. smrťou; 

prv svojim duchom nachovavši ich — ; 

jak zrazu povie tichou výčitkou, 

skôr ľútostnou než ostrou, plachý zápyr 

na líci bľadom: áno, jeden z v«ás 

ma zradí . . . pohyb hned kol z dôtku, hluk, 

dotazy . . v pokon drzec vrkne tiež : 

či ja som, maj.strc? a ten, pozrúc na ňho 



ŕ2ŕt 



ttcbcským okom, s trpk)''m úsraevom 

mu vetí : tj"^ si riekol . . . zradca v«ak 

aj uvrzo] už; nato nstrnutie 

až súdruhov, jak bo] by otriasol 

hrom večcratllom, pred ich očami 

tvár desná predtuchy, jej ž opátne 

On bol dal výr.xz — xämlk, zármutok — 

uijÁz v leto duši. úzkosť, nevôľa — ; 

lei On im víeje sil zas: Hoii Otec je 

nám útočiHÍgm, dobrorečme Mu ! . . 

Z onoho plodu v Jeho kráľovstve 

piť budem s v;iml nový , , . človeka 

syn tam sa zaikvie Kristom . , , ľodme, čas 

môj blíxko jer — v tom, ajhľa, vSetkom koľko 

pudnetii, nárazov čo íirijemných, 

kam zachytiť ľza dušu! Zachytil 

som svoju tiež, a pieseň jtaviinela: 

Nech stroji úklady zrada, lakoniost ťaží si z mantmony neprávostí: 
cesty, juž vymeral.s^ m!, Hoža, ncKinýli ; .spásy mi nc/iáka. 

Čo je chytrost Človeka-diabla oproti múdrostí tvojej, IíospoUinc? 
čo Lif putnosť jeho úmyslov, snáh prudkosť, keď Ty sa sprotivíš ? 

Všetko vraJiíi úsilie, jeho výstroj xáhubný, i postup i útok: 

len, Vsemohúľi, ntžikiiri okmn Ty : hiuly /.mizne vlá'iťním. 

l)úf.uti v Teba, Milostivý, dôveru svoju zakladám v Tebe karcnom 

[ leťmona, 
dyclitenim Ťa hľadám, v nádeji chytám sa Ťa vinie úponkami: 

ó, bnd mi piRÍporou, kcd klesám, v boji ramenom, krýdlami v čas 

pádu! 
nech nepichá xášk idnik n:id krivdou, dravec nad lúpežou — 

Av.^ak má-li zúrivec nástrojom byf, Sudco, Tvojho dopustcnia: 
kam unikol bych štvam)u laŕinu pohonu, bys' raa ncnahnal mu? 

l^lahuslďvenl, \c\yl la^skáA či kár.xs: prút IVoj vinkvitá požehnaním; 
,bu<í vôľa Tvoja ako v nebi tak i na icm'ť . . . 

Ach, 7.míknite, rty! nepokračujem -- 

So žiafom badaui, vyznAt nie ste v alavc 

ni to, čii teplom wilca vycítil, 

čo ťlovide! som mysle zábleskom : 

nič dôstojného v roxkriku tom vašom. 

nič l\lhokĽho, vysokého nič, 

po hrudách plazot, črcpkot hlioeuý . . . 

Ty nie, duío, o tej xáhadc 

len tlumaj tíalcj — iste: bez konca — 

vcd sladká duma to í vznesená! 



„Ozvena vlúdna**. 

(Posdmv flrieídaslavovij 

1 najväíšich inoĽoárov a íiajplochicyších géniov niusf uav^tívit 
unšlieiika o uiániu&ti ícli snáh. ile tu stará piescA: lilbSl Jej pratneil 
siubotif ft ničotn ŕlovekn i\ jelio žitia v ijorovnanf s obkluť^ujúrjini ho 
tuassami, nebužpéá'iistvami a nerťsfanii. Zbo2nA uiysel, clo nokoiieína 
«iižovuri;í nimi, uttítie k Bohu t; piosfiou, by urobil rtíz konoc Iml- 
sk»*j tiíigikonuHlii a pviSiťl súdiť svet: kúí'uIí revolucioiiAn, riospo* 
kojiif s Kiukkyni Iitiitíni v 'NirviKie, radí by » Petuúlio rtľu'íniiteiicom'' 
vyliodiÉ celú zeruť-^uru do povetriu. Ak- baz ziirkoutia sa muuWho, 
1^0 iičakAval a ho<Ujil, inálukto z dejateľov vyšSích vlôh a vzletov 
najtle koneí-ut'ho uspokojciiia a tnk i korko-tolko stílléliu blaha, 
ľritom ntii ncmyslíiu ufi resifiiuiciu Schillora ; ona í*n týka sveta 
mnívnelio. a ja iKJVorim osvete rysiko-metaľysiťkom. A predsa: ti 
iiuozHJ k vyššieiiiu povolimf upustíivajii v práci, pokiaľ ich sily ne- 
opil stia. 

Hy sa ale v privysokej filosoHi beíi inojicli inyäliciiok liťstal 
bii)li»týrii, Ktľhneni ho do našich krajov. L^ náš /avzriely slovú: 

^Ať vitlíiti liiámost svojiuli (tniiti 

jak Kjiev môj /(tilkn duliii mi )hif: 
jiľPiU" iiPHstáAaii), iK'luUijciii, 
že \íetko dbracia sa v prarh. 
iťž liatej mysle svoje anujeni 

^_ ^__ ^ m 

a keby i nobnly riadky tieto rastpjšie citovane, <(p(ivúžil by sa pred- 
pukladaí, že ich vritšina ritatclov nu prvé ^liliaditutie pamätá 
z U. svazku Ilvifíidosbivŕulio. 

Jestli by pritom i nesln n iné, len o pocit vŔeol^fnej hidKkpj 
slabosti, ŕí liy sme U>mu i'.viiku, ako jfíilneuiu do akkordii s inými 
pnšliišia<eiini, ifaišiu poz»iľiiOíi.f nemuseli vennvaí'::' Ab-' v lýchi-x' 
,l,eturitslOť)r, pri ^skrotniitfini cite a tichom odriekaní" ntikv.tUne i 
iiaf nad t;ŕni, že pot<H''ik jeho žitia je iiialá voda k malými rj'- 
Itanii — a íf. rád by bol tokom dÔHtojným, as' lUimijoni: a hueil 
v nasledajiiconi oslovuje skuiľáťia život, jdiož neprosil, by mu svoj 
knim planý (ítvoril : 

„imí, kedy ťhccA. zapri dvere/ 

Znamenalo by krivdiť bíisnik«vi, keby mw si to tak vysvetlq- 
valí, ako by nnúd predpo^^lLil byť rodu iného, ii tom n^ni tak vý- 
mluvne spieva: 

liľoiia kde to lká. toľká — > 
natľli.'iiii n>iln('ji hicdr ito podulk* , . . 
Chudobu TiiiMi iiHclio^jtm xi yitnvM, 
Nupojím, jak Ifn x lu^lty du»taéiiii . ." 



SiiS 



A v tej sntiH'j hasni, káv žaloval sa na uiárnoiií, konM luo- 
(llithoii. hy mu Bóli |>omáliiil: Äe Vť(f i-hťr biedu uii (íšunieloHi ŕalit 
Rvojliú ľiuJii zjKízl.'K-ať u m» dd iluäi* uei-ľStami ztiorkli'j ňkkfudoin 
Sjhidkpj Itarinonio vticct 

Tykĺi sa Uilo iTsigiiácin veci, jejž hásnik slúíi, aleho len jeho 
osohy, altíbó snáiľ oboje ji u? 

Medzi prekráHuymi poiuiäkuiui tohu sväitku ma ani jedmi Uk 
ui-'diijala, juko aiitit»^sa k Honírovej xmlnitíj ódt*: „Kxefíi nionu- 
iijonunii'. Iloťáo. jnko väčšina jolio súí^iiisnýcii l>!Ísriik(iv-krajíinav, uC 
riitNl/i uuuihými p|iikurskýiiii sbisfarni ním velobcnýiui nacliodítní' i 
son [iri rniTiilajriroui putôfku, lUii najmi^ncj niMriietii tiMriúť nii veŕ- 
noRŕ: nn je presvcdŕiMiý, í.e je iiesmrterný, a opjsiijť tu iíali'j tak, 
žp kyni Knpitrd sWť bude, hude rjlHÍ v slňve: teda, tf. kým Ilíia 
bnde trviiť. potľv.i i lť[tfiia ŕas( jeho. Hviezdofilav naisto tvrdí, že 
Zítiíiro cele, žt? jťho bnjné nádeje nodnÄly k rozkvetu, „klesnú! vy- 
strvk'uý Síjt tlaleko cifľu". 

I*>taiUĽ'li sa, odkial [)<^!$HÍinismnfi ten, niusime hádať. .Dom ro- 
dičov kfuká v uuir — **, máme to na vec. jojž básnik slúži, roz- 
iiiiK'ť, Lia jeho rud a uiírodV Akt vetí Horiicov mírod tÍĽž ui dávDO 
zanikol ! Ale keby i chcel stotožňovať svoj osud, osud veSt^'a, 8 osu- 
dom n;1r«da svojlio, 

„. . .... ketf to mi siidenč: 

aj [ilainvm stanr ..." 

8 naJvMäim dôrazom by suie mu íiadmiotli, že vľJ Krmu \ťľi. A 
oa uznaní a zdare osobnom nut ibísaviid uaištc nechýbalo. Jaroslav 
Vlľ.ťk už prí'd tiiii/tstimi rokmi vyriekol, že Hvie/.dotdav |irovvšil 
sviijljtí niiijstra Slrtdkoviča, Vajaiiský tiepiestal a oepreslííva vzdávať 
m« najfiUíííí hold svoj, iné slovan.Hké literatúry radostne .ti väimly 
jehf) plodov ; a rez ľťtroliraíl vniká jeho meim i na daleký vychiid — 
IŽ tcraK! Azda každý básnik už za živa naíezol svojho ijuintilia a 
Yirfiibi a .Miirt'nasaV a Kmiff by sa Hviezdonlav tak bol sklamal, že 
by sám iiť|)oziial ceny svojich prác? 

Hájnikom ovládnu rity, ony ninuí zalrasú, nás iJO\ztieMÚ, ale 
&tále a pcvuľ účinkujú, len kcJ icli rozumieme. Ja, nakoíko si vôbec 
v tejto voľí môžem dovoliť súd, vidím menovite z ,.]-eto roštov* 
v bás^nikovi prirodzenosť jfmuocltu, receptívnu, nadmier bidiatú, 
ale prelo súritu vi^ľnii /i^.niacu. Tie kvety, ktoré jeho duísii hojne 
rodí, bažiíi /n msťm ; a v naSom duÄevnoui ;!Ívote v píŕsh-iUié letá 
tuk udomáenila 8a apatia, nevniuuivosť, žitie len pre svojirh naj- 
hlií&ích vlastných, h^ Npoloť'Ué diela finátf vyzvú odfiodlauý výkrik 
bojovný, snád kde-tu i prácu lezziStuú, uhelivú, ale sotva toho, Co 
t«kvm letorám, ako je Hviezdoslavova, naj vítanejšie, ba najpotreb- 
nejšie: dôkazov pozornosti, lásky, oddanosti, vifaenosti k osohAni 
» vyznaionínfc pracujúcim. Akoby ksi/dý myslel; a mne kto dakuje? 
Tflk si vj-svotlujeni tieto riadky: 

DoliáAali restoii ma sirjiútiii*.-!, ak* 

xriodka ktorý irndiodil : lirniVk, podinn spolu . . . 



8ší9 



To ikosiyeut; málo je súcitu, ej, tnulol 
Srdrix Ml jnJť knmonie, ívunaŕA Iní yvsij ; 
ItrijiU^Fstvo, ,-ti-li, tjiiviiii kdirx v li'iui |i(>r.u.spnJa : 
láska, ia>jinK\ olx'ŕ: tu %vuky stíiri'j xvesti ^' 

.fc sUiíiT imiulio imivdy v ti>m, ale fMH-liyl>ujciiK i.v Uy piíívft 
Hvii'ziloslíiv ľtu] iiR'tl/.j tiarni boz lilsky n priiitoíslva. A i pomoci a 
olH'ti, joKtIi liy ji'j pofľt^tioval, isti;' l)y mišiel. 

Ale ľiňčo si pľ;1viim niú/.e sfeíÄoviiŕ. a v Coiii siuiď je iiníina jeho 
iu>s|Hiknjrins*ti, že vecŕjnŕ [ní^jnvy toljn sikitu, tej lásky, ji'ht) jinroie- 
umenia, t»;i i snahy j<»Tuu jioro/,uraeť sii uíiskr/e tiie hojiié. I r dru- 
hýťli liteialiirarK by sa tlviezíloRlav len pomaly stal v SiiSfcIi vrstvách 
populáinyiii, HO stav veci i u nA» prehÁňa, íceif píSe: 

„Som sirj lilíiliol volajúceho 

na |>úitt^ viilíin zdávim, s žiaľoín vidim,** 

„...., itiiíkiaľ vfúdnej ozveny, 

nik nendiiovif : idera ! *) nik mi r. rodu : 

ai zchriiuuíin. aj i ímlkoem str;'i]<nný, 

svoj ruislroj v konár vŕhv zvesím liolý. 

tak strádant" , . 

Ja RÁm som u?, inde poukaz.il iia potrebu kritiťkť'ho vhĺbenía 
sa dn význaíiiDfjSiľh výtvorov litťrííľaych, uiptiovite na^ir.h. ich 
ocpnenia, nbjasiictiiíi. Ťažšie vcri len tak prejdú do I rvi a kosti a 
dôjdu svojbo ťiela. Ale joíítli na to i t-liybujú sily, to aspuň dobro- 
prajné ohojínanio vanie íi obsahťim vnovp sa /javenŕho, alebo n šport 
upozornenie nbe<'eu^^tva nie ste renty pne, alí> aspoň prehŕnanie sa 
v listoch novontitlaiVných |>rozr;id/jijúct*. — To je požiadavkou 
vľdlivofvti, alebo, iestli toho luMJzuiiite, poviem s básnikom: I, 
a súcitu, a dfa svojlio ponÉmiinia : Víľut-noBti. 

A pontHfíč naskrze mi jt> tii«í tjijnosfou, í.e zbroj tá sa i proti 
ume môže obiYitiŕ, neniieniiii naskrze n.idalej skrŕ'vat ani ja, že 
ciefom týchto riadkov je vyslovíf vtĺaŕnosf básnikovi, žf* v po- 
slední* rasy pri vlastnom tvoroni pôvodnom preložil nám a prekladá 
ninr>h«' z najkrajSiľh básní svetových vôfier. /.n slavianslsych luisni- 
ikov Síl site u mís. aŕ i to dosť skromným poŕtimi, prekladaJo, 
z invfh sotva ío. A jakokolvek som xi\ Šírenie čcskoj prósy, čituuío 
íeskej poesio pôvodnej u mís, tn už svojou by uťUieno\iiI len í^lo- 
venskii p(*esiu. 

Jaká to pľáea v tých j>i h prekladoi'h! (> Sfo\vrtrk«^ho 

, Hrobe A^ani'Mnnona'* p, V*-<< > uX povedal svoju mienku. 

I'reklady z ľuÄkinji, I.ejuKUjlovii i Mickifwiťza uii iste netreba ihválif, 
nafii prekladatelia / ruského a vóbee slavianskyh jazykov sú k Uímu 
povulauejÄí. 

Ja vyslovujem básnikovi tvoju lilbokn povifaŕnosŕ zr> „Msku, 
pntiKH*. ol»ef''. kt< rú tidím v rozSfľťul nlilnstti t<'|to jelio pn^ce í 



Ticdtýni báŕDÍk vola) Eadu svojmu: ^iiid inúj Uo$ť'. 



sdg 



■na Zii|inil. .lak»' tu vorkolojK' lilohy : ŠliÄkcsiKriHovlio llnmh'hi, I. ukt 
rioľtJiíľtiti ľ'nníittí, iii/koíiiý ProioiJ v nebi (škodil, žo veiiovauiť 
Zuoifíiiunfí nit! ju pridaiié!); potom Štyri r, uajznáiuejÄJrli bnlliúl 
(loťllM'hf), luwlzi nimi MÍMnoua TíybAr 'i, dve serÍHZ Ittipní Sť.liilk'ľo- 
výdi, z klurých, iiu'iiovite v* druhej, hftsne nám i tak naínfko Ijľžrié, íika 
sú llievóiz cudziny. Túžba, IíťUm zrnii% ľtĽvimi žaloba'-'), Iíoiiovia 
• íií^ťka. v /cvití'Hľj sloveiiťiije rohí y&tc Idižäfini. Obdivoval mnn 
nn-novilt^ trpozlivnsť na jioslcduú báseň vyníilóží'm'i. I (nia soivii 
l)iidt> driev poitnliírua, uež Uiiši j^yumanisli budú pľiiiútí'UÍ ju na- 
zpíiniŕií 8B umu'iit a i \o véetkýcli joj [todrobnostiaťb si umom 
osvojif. Ten preklad je triniufom slovenčiny, k oliladu na jpj lahfnl- 
nosí dať sa (xispňsobiť i najsloíncjíiím ťiloliiíra : vôbec nacbodím, 
že / Dťineckýr.'|!i luÍHnikov je Srhillerova pcirodzenosf llviezilostavovej 
nríbuznú. Medzí uiaílítľskými by asi taký bol Arany. No i /. ľettitjlm 
lyriky Hviezdoslav vybral si, v čom krásne zíkadll sa jemnosť tohoto 
ťusto bezoliľadnébo a surového mladfka-inuža, žiyuuVBkú hísku u útlu 
Túbosť. ZíFaleka, V dym poSlý *) plán, Starý krŕuiár*K Noc je . . . 
("i modrajú sa ežtoV ad a ostanú iste peilnmi lýi7 XIX. veku. 

A v&etko to mím ptnláva llviezdoíbw darom v reíi jemu tak 
milej, jiiko mím. Tuto jjuľovnaiiie ovíteni kuítiiir jelio láska k rei^i 
lej je, jako lo p<ičetné jolm prác** duka/njij, Idbftia, plndnejÄiíi. .laku 
domov, lak i materôina v/budziije oajintenf<ívuejŔie city oddanosti 
a scbaohct/ivauäa; a jcstli on sa nám clice podať i s tejto strany 
ľtílý, namáha sa pre nás o radosť, pre nás myslí, cíti. trpí, a Co 
takyui spôsobom vysokým umením a neúnavným trudoin vypracoval^ 
to nám predkladá s íúlicznýnii slovy: 

„(u cbliťb i sveliij! pruľ setu . . . biiťf môj host," 

to by sme museli mať íiernu dušu, keby sme sa mu za to sríleftna 
ne]K)rIaknvalí. 

Iste nie som aáni, kt^rý mu za to radostne volám: „idem". A 
nakochav ga tým svetlom, okiisiv znamenitého chleba a nasýtiv 
dušu nim. posielam hlová liprimiiehí* obdivu. — (hftem vo veršoih, 
v hfadiuiýcb slovách by mi ntibolo snadno vzbudiť „vliidnu o/venu'*, 
ale ji'stli mu idt* o íiúrit ä ním nám jtracujúcim, to nech má verejný 
liôkiiz toho i naíľalcj. uceli ncmbM Htrápeny, iioeli nezavesí nástroj 
8Voj na konár vŕby, u jestli, jako s radosťou vidíme, v/dy znova 

M Ta mám iioĽhylmost nhr^doni (irekUdii sluv* „feiiebt" v rí&dka 
A srn um. 

') V prfklmlo l*»j(f> hásnf chybuje podťiarknutio letnaia : v ptj- 
Mrdnom risniku v nrijiináb* sloji: S-htiuTíon utíd KIiujch — ^bftle í 
ŕ.inb'" v tomto pádo neiíftstníj. 

■*) fľi Síl lii * ii.]ovfiii'inp MŽivn? .la som výraxu icjho ísťpocul ; 
v ifiíKfanHii*' j<* lipbie iMijiuiiirny. 

*( V |>ri>v()ib' t»jt(' Wsiii^ sa mi leľmin. lieJ nadaiier Iiidovv : „Aldja 
ntet; az i*(cn taiad a kŕl kozŕvel" iic/dit : „Nech lu> Pinboh x plná rôk 
jmjfohnať fári," — Ut ,ráŕi* vytýknm U'ii prt'to, It^ho «a toľko ri* 
•ijwkujc- 



ä:tl 



schytí haiíu, nocli Je to iiii> m to, by „pochnvaf vlitstiuj škiuľu 
v zvukov búivuľ*, u «.'li mi tdtj>tit. >,>» i |ril>o pimuiík Iirobový |m- 
trvá mul kov a vzruHio v iiyniniid vtii. Mtiin) tohn, ľo aátu póvoijuo 
vytvoiil, hudľ 11)11 sliižlí k slitve, vo i ľlairc.ovi, v pnmtH-aiioiu sinysle 
slova : 

,Prime|js Aeoliom carmcu nd Italos 
.Dedoxisfic modos." 

MoljKimt'no — svetlŕia o lom na Siroko-dňlcko — nn vpítiust 
tiui í-ťlo už o/tlohilii (lolfickýni vavtluoín, 

J. Kraathi. 
■•♦• 



Na Čiernej Hore, 



Žeiiíi vyjiukta v zajikavý pliií. pokniťíivuť tffiiinlilji; odtšiu uh 
stmnii, a m*Mlzi nami nnstala hlbíikii tk'hosf. Ilci kil<?-t.n iiťí'ľiiÄil 
jii hlhnký vzilyi'Ji. iba kHo-tu protrlilo ju priUiiinem'' „íiik". .h to 
jstB jedni 7 prastjirýĽlt nbycajov slovanskýťli. Mňa ui. t.n tlujalo, Äe 
(tt>yi\ij jf prastarý: a ívmu za<*abi nphikávjiť Micluijlovlio luata, 
ktorý našiel smrť vo swtp. KViT to poí-tili jeho rodtií, pustili sa do 
skriiÄt.'ni^ht> \)h^■\\^ tak, žo som sa ani ja tieiiKihol i!flrž;if. ziiplukiil 
SHrni natl jt*hn osintoiii. nad osníJntn miioitvťh iuyi'h a nad osutloni 
svojím, ako nikdy ÍiiíSí-í^I Zaplakal snm tak, ako Icu lutlski' srdce 
zaplakaí inô/o, Iíolo im tn n róby i* aj ni'*, i'nsin sa imi pýtuli. fiirčo 
som (dakal, alo snm iiii vysvotliť nemoliol, neiiiohul som a in.'iiiôžťm 
vysvi^tlit ani sebe samŕmu. 

Slzy, kttív«' iifsťdi.-idzaly z oíii, stvorily prod ninj zrak i\iroviiii 
prisinu, f07. ktoni hľadisu*, /dalo sa mi, f.e naäii spfllofnosť objala 
/áhariná hiolit n nesie n:ís, nestí*, ja mnipm kam; po|iovu hlavu 
iiici'o ožiari, stvorí su vúko! nej ťloria, kommatidírova posLtva /.mti- 
btitnic, vrásky sa ztratia s jeho líca, a on, sťa ndadý junák, s vy- 
taseným mcéoni postaví sa mím na ŕelo; my letitnc hore, lioľť, až 
sa octneme v kole. ^kde tancujú ndadi ildaini'*. . . Mohutný kom- 
mnndfr njini vodí kolo, a ono sa bystro prmlja okolo ttžiarenť'iio 
popa , . . 

\ tom i'-njem Idus konnuandírov toho r dlhýni hrdlom a 
mnlou hlavou, ŕo sedH pri mno yc ](• \rl vraj fas. aby na telo 
nfl'ohého odnieslo a položilo na verný odpočinok. Väetci povstdvalt 
mtíky, vyniesli truhlu z domu ; ale kým sa to dialo, treba ki pred- 
^t.uiť najlilasitejätc kukanie, že »n mi mozo^ otriasal od m-hu. 

ííprievod sa pohtd. Nrfs dvoťh a uíiteía postavili eelkuín na 
^elo, a, jaki sií ľtslii2n(, silou tuim povtJskali do rúk anibiely proti 
velkoj lioniŕave. Za nnmi Sli ilvaja stJirkí popovia, /.:x nimi niesli 
rakťv a za toiilit Ŕiel zifstnp. Stveraíi íím*> sa hor<^ lizkym chod- 
nlkoni pomedzi huk* skalíc, ľepovia spustili flabym hlasom sv<yp 
.Svialyj Ibŕť, sviatyj ktiepkyj, sviatej hezismtrtnyj pomiluj nau." 



3J2 



Leu íe v KpiiHvoile nepuŕnli, ío sh na priMlku spieva, preto hoc- 
kedy zaŕali ^kiikii, lele'*. 

Kvd sriio tloňli iiu vtrli Koriiet, tm kíoľom híjují kostolík a 
vôkol iiťho cinlnrín, niilvolu vuicsli Un chľáiiiit, slozili na prosí ľiedok, 
pop udslti^it uuil ]\(iu KiiiŕJm^ prii^oín initvO telo v.^ctri Int/kávati ; 
jioloni v)\4]i vuti % tiuchali ho tiiniiliin a.si ni hojinii. l'ti sriio m 
pnsiuhili pod ľirt'/y do ('|]].-ldkii a l)eaeilovaU''ísmc. 

Mňa kouiiimudír neopustil ani tt?raz, ľivdstavovtil mi t:vm prítoiii- 
uýcli šUirych junákov, ľuzi«'ávul mi o icli diťlai'h, u tuniu pind ' 
A ťľeriiohorcov. ktorí vykoutili nejaké jiiuiLcko diľla, cliuraktťi i 
že siutií nikdii iiezaíiiú ho\oriť o tom ; ult- luxli iuý ztu'uť, dulyŕiiy 
sa liiK'il uuiťša tifa by chcel napiávaí miesta, ktoré hovoriaci oo- 
správne pretlstavuje, — a potom je už v svojom elemente, 

í> divlíii vyniesli lurtvohi v ti'uhle Itez vrchnáka a položili ja 
pri jame. Mŕtvolu \yrtali (u nicli jedna trnlila je pre vMkýťli a 
imtvé telií jjociioviívajú iiez truhly), niektorí sňali svoje dilit' 
(opasky 1, jiretiahli ir,li [lopod mrtvélio a spustili ho iln jamy, k 
bola lilhoká asi na meter. Hlbšiu jamu totiž ťažko vykopat do 
tvrdého kameíla; preto i na iiirtvohi nasypú viac dn>l>uéiio kumeuía, 
ako zeme, na to založia jeden alebo dva širííké ploské kamene — 
a cinloľiti je buhatží o jedeu hrob I 

Také 8u vSetky, Kde4u sa nájde i z bieleho vápenca vytesnuý 
Stvorliranný hrob, s kunieuným krížom, a ua ŕioni vyrezané vSetky 
medaille. ktoré zit živ<íta krúálily hruil ueliohéhn, Na nit-ktorom 
hrobe sú vyrezané do kameňa celé histórie v prose, alelio veršované. 
Tak je na pr. na cetinskoui einlorínc hrob istého nevi!sinskélio ju- 
náka 8 nápisom, n ktorom sa hovorí, že ho 8áuj kňaz Nikola složil : 



liaprtau Tripko (iriiliaMr>NťVťíilujar. 



Kad nstanka pkni ;r:iilnmpu 
Nevcsinjskih vilezovu, 
Da slobodu iikopanii 
DígDU rudu h ju!robova, 

Vilex ovdje spávaj h ŕi 
ľstao jŕ s prvociinii, 
Borio ftŕ j krv Ito 
Sve H najboljim junantna. 



Jid{0 mu izlontifrte 
M nik sad laiiui kosti krije, 
Jadnuni Tríjtku liiubaŕit.^u 
Što no živ t, t% mu nijc. 

U nov Innm: Nevealuje, 

Knd oslávi ftvnije milo, 
K od tidikfi srpsko krvi 
Kojoni fie je natupilo. 



Spaviij, spávaj (jrulmíiťu. 
U saii svťU tíoíHA luolt, 
I>a i/vida srpsko >ii-re 
Od ontŕRa. ito ŕo boli. 
CHii^p, m. Hŕpt 1W)5. 

Seiiíuie v chládku pod lirezanií. ľod každým stromom sedia 
niekorki a shov.-íraJH sa. Na favo vidno viac hláv okolo ženy, kloní 
Hideva InAtiilicu. 

Ale už priblížilo sa ptduduie a ludia zaŕali sa ruxchodiC, každý 



In !»ví>ihn ílinmi. Vlastne iiir> VnMý tlo svojho, alt* Iíflc líto ríkchytí. 

I>ij u;yltlt?!í;íť)i tltinio\ vojiiii r» (í., tmii im tirrdlo/.ia ua otjcd, ŕo 
majú, jvo oIkvIp si policspdujii, a k<'<f troclm schladno, lozijiiú sa 
itnmov. Mfta tii^í; ítavit'iliil osud !i ilia^n^viiiMký iji'ilťl iln ii;ijl»li?.Äiť'Ii(> 
tloiiiii, k |n>[io\i na Kniiicti*, k<i{» nás hostili vžetkýiii, čo mali v doiue 
najvybeiftueiSie. 



A toia/, preskoíím asi tii lýždue, alebo aspoň pľŕjdoui čť/ n«^ 
veliiii laliko, iinkľíiitko. Za ten i^as l»ol Zivut jeduotváruy. 

Ten i'^as sme trávili asi takto: Nocnviíli smo pred domom mi 
p*jsteli z tntvy. pod /.áfttiUiu Pudarice, vt^íkej skaly, vyčnievajúcej 
Tiad nami a nad naMm domom. Ildoo äli sme alebo do hC>r na 
|iľeťliád/ku, alebo po íudodi, oa návštevy k rodina MíĽhajJovej. 
Ke(f nás už tak dostali za hobtí, ncpiistili nás, tahko; neraz sme 
museli o«taÉ i Cez noc, i mi druhý deň. Prv)' ra^s nás io zastihlo 
y driihélio popa diaževinského, Micbajlovho ujca. Popovia^ málo 
delia sa od svojich vertai-ich, najviac bradou. Lehu vSetci C'enio- 
horci liolia brady, lem popovia nie, Ich domácnosť jes tiež Uiká istá, 
odcv tiež taký. Pri veŕeri vysluhovala nás itcera popova, MáSa, 
ktorá tiež v niCiom nedeli sa od oslatnyith draževinských dievčeniec. 
Po veíeri sme sa shovárali — bob Um í niekorkí susedia — kým 
neprišiel ^as Apania. Tu MííSa priala ko mne a Micbajlovi a chcela 
nám vyjTuť topánky. Ja som su protívii, hovoriac, že si ja môitem 
i sán», ale upozoľuili ma, ie jii tým urazím, nuž som len nechal. 
.\le Htm ue/osUila pri tom, lež doniesla do drevecej nádoby vody, 
umyla nám uoby a utrela bielym uterákom. Tá stará obytaj zacho^ 
vala sa na niektorých miestach í^rbstva. 

Čas sme teda trávili takýmito uávštevamj, alebo sme ostali 
doma, a vtedy sme po záhradách sUedili za Hgami, ktoré v ten Cas 
zndy. .Vlebn sme sa shov.-íj'ali a žartovali s otcom Michajla. Oby- 
čajne /.aca! takto: J) .loksimel*' (.Menovali mu Jokísimora, lebo im 
je .b>ftif neiináme). a potom oliyŕajue hovoril o viere, o osude. Ná- 
Iifady jeho o osude ja som vj-vracaL Ked äkricpka skončila sa a 
R raojítu vfíazstvom, on vytiahol revolver, že ako sa ja opovažujem 
v jeho dome tak hovorif s tifmj že uia zaiiije, hlavu mi ofireže a 
posk' gospodárovi, aspoň vraj dostane medaillu za lacnianskú lilavu. 
.la ííoMi niií obyŕajne odpovedal : 

- Hobre, Petre, zabi ma! Prijmi ua st^lia moje líriechy a ja 
iMideni odpoíívat nspofi v junáckej zemi, med;;i junákmi. 

Vtedy mi ou s vážnou tvárou: 

— A ty myslíš, že žaitiijem? Pod sem, ak sa uebojíS! 

Ja iioui i>a priblEžií, ro/opäl šaty u naäUivil brud pred revolver, 
i'i jtopredku vedel, čo sa stane. Ou odložil zbroj a objal ma 

íl ,\t\ iiko ňrstiiásífrofný zalúbenec prvý raz svoju zbožflo- 

vaau. Zalým naslcdfvaly výjavy vrelej lásky s obidvoch strán a 
iTrdfDÍe, že nikda v í.ivete sa nezabudneme. 

Alebo sme trávili i-a» rozprávkami a anekdotami. 2 gospodá- 
rovlio života, ktorýcJi oni majú hojnú zásobu. 

16 



'i34 



Miirhiijltiv uU*ľ ľi-xpiiiviil mi, jiko iih kňiiz cestoval jtu ľiidzd 
líťmaku, u JíľíF sa vrillil, ;)ko ľeťľľoval Kvojiiii ťľniolimToiii <» Uuu, 
ťti v u svťki zki'tíjil. (Viiiulntľťi /haíMUJú svojliu jmoviillxji, |iľHit 
nuli i-ozpríivnjú o ňoiu. 

Tcnu'ľ kíi/.iiý veí-ľľ Sťhôdil,-! sa k nám *'f!ií ľínliiiii, tJi, i^íi som 
ju ]n\y r;iz zustilidl preú (loiiioKt; i)i)8a«la!i smi' tin stan'" riii»'sti>, 
na kaniciit* ]nvi\ thminíH a fiesťdovali. Alo snu* {iľituiu vždy imšli 
aj iMilinínŕ /aiiiľi-ttianU', pili sine liernu kiivii. piekli iiu oliiÚKku 
zeiijiuky, a tjui sniť sa zabäviili, aleho iiieniii potlcilniýni. 

.In som su sfií'ľjil, žť jiójdľiu do mesta Slímlrii, ložíarchn lifízko 
«n aľiiaiilskdii líraiiirnu, pnzioť si Arafiutov; ali"! oni ma vystríhali, 
že niektorý Ainaiit zanlrtdí ma len pn-ti), aliy si Hintu jiľohoval, 
lobí) je ti týrli vraj larjiy ludský život. 

V ŕipniíňj linrc jí> vľiťÄia lioiiiŕosť, iiož som sa luudal. Vodne 
ni'vk'S, kam sa podieť od liorúŕavy, a v noci ti môžu ľuby ovo- 
koluí <hI njniy. Ja nit>keíly clu'ol som si zajuiiíií'Jť, Šiel som v iiaj- 
väcÄťj lioriti"'usti na |nrľliádzky, zväŕ'Sa liore vreliom, a!*y som sa 
mmŕil ztiáŕiat ťa/.kosti [tifroíly-, aie ki-tP suiii sa zo zAbavy vydľiapal 
no ľmlaiifii, nityŕajnr! snoi sa ntialiol do stmliírií^j jaskyru-, ktorá sa 
na iipj narliodi, a tiieto^ tej moci, ktoní by ma íjuia vytiahla z jaskyiie, 
kým Ka slnco no!!i4'.hýl)lo k /iípadn. (*im nastiípila horút^ost iia ne- 
vydriani^^ my sme^ sa nk utiekli do iiaŔpij jaskyne, ako medveiF 
pitul zimou do Hvojlio brlohu, 'ľam nnx? sa pohrúíiili du oilpolud- 
Auji^iäho ^|ráiikii, l<*bo nás tam nií' iié-zuMpokojovalo, ani kobylky, ktoré 
tamdolu si]ic]y a ťvri-uty mi ka;^.d4tm /eleimiii lístť; ani muehy, 
ktítié pod uašoĽ ľtidai icími fiomi7.a!y koňa, Momára, mulicu a ť'ht- 
veka jedttako; ujti hoiiicosťt v ktoiej si síí pražil, ked si laliol, a 
varil, keif si chndil a potil sa. Vôlioť ľtidarica bola náš „hrad prc- 
pevný". Kým sme sa na fiii vydriajjali, iipotili smo sa. Ale proti 
lomil ľudariťti mala liťk: vy^ti sme na jej vrrhul. /,antafi smo iia 
ňt»m, a vi'tľík nás ovjeval, Imc by on s kloroj strany jiodihaM 
Okrem t<djo mohli sme sa koctiat v krásnom vyhladí' na všetky 
strany; uirkedy sa s ľudariec strAžily vinohrady, odtiaí |iochodí 
i jť^j meno (pudiír = strAžnik vinii.-). 

Keil Rmo si (jtm ptdiovi'li, l'HduriťíX ntls iiž čakala s rozvíre- 
nými rukami do svi\|ho otijatia, VoäIÍ sme do jaskyno na jej vrchole; 
nie je to /vlíištna jaskyňa, nemohla by sa iimrať s miÄon dobÄin- 
skou, riľrhiidia zvi'davi ľudia do nej na div.-iky — ona niA svojidi 
vybranýcli, svojich milái''kov. iispokojujiirich sa s jqj jednoduchou 
jtidiobtinnosfou, ktorou ich ohsýpa, oceňujúcich jej j L»dmtduch ú krAsu 
a skromný priestor, na ktorom si môžu najviac jdati dobrí ludia 
odpočinúť. 

VojdeS du Uťj úzkym otvorom, a nemóŕ.t'íi odolaí Hvodnéinn 
volaniu ŕistej posteh', ktoiii ti príroda poatlala. Nie je ona z m;ik- 
kŕho iMTia, v ktorutn sa /tratŕíl, kctF ľahnr'íi doňho, je len tikA 
jednutluľhA, lebo príroda michcť zo svojich deti odchovaí roicina;t- 
nancov. Neprestrcl tam nik hielcj (duchty — miesto nej (a vAIjI 
chladná, ojtviežujúca fiorna zem a kameň, pokrytý zeleným mnchoiu. 
A pulum ťstt' judiio. ilusíS byí skromný, nesmieš Iiyt /áviiUivý, 



niiHťS sn prulolif so RmnSímJ, iiesíuieS nimi (Mihňiaf, 
írjlii jt'iiiijtki) kfiŕ.ík' svitjť ilifťii, tt'ha ako mňa, a ohiihurh nu», alío 
toho Í^Pivlí'kíi. .My iKidolilt sme sn i s chioIiÁŕikiiii n kdo-tn i s ha- 
cloDi, ktorý pľťdňa ii/fiával níiSu prednosť, pokoril sa pred kultúrou 
n utiahol sa. do kútika za. niektorý kiutiei% ^tA l)y hut v^dt^l, f.íi 
ííiiM' my len íločasní hostiu. 

A týľli fiadov je v Cirmcj ]l^í^f velini mnoho, stretá sa človek 
s nimi takreŕfno na kažiioin tir-íom kroku. Pravda, sú tí hňfíi tiie 
P'doxatí. To sú hadi difií asi na niRtcr, c.hrliilt im je tmavo-óorvpii- 
kavý, mtmiijú ioli ,,linoľnu'*; t-ernohoľskt^ deti irk chylíijú do rúk 
a npásajú sn nimi, alty vraj nt^maly v ten i-f)k iíimdicť*, Keif som 
šit'l po ptdi úzkym cliodníkom, s olioch strán luistým krovím ohra- 
deným, vždy som iimsid po/oi- dávaí. aijy som niektorému nechtiac 
ucpotľľl tľiiieno. Zo /;;iťiatkii snui sa iťh hál, iile keJ ma preto 
niekorko rá/ vysmiali, [trestal som skákal! zpred nich. 

Fauna Čiernej Hory má tri zviíí.Himsti, klorť' sú i nám ^n.átne^ 
ale u nás sú zriedkavt^ kdežto'tti hemžia sa na všetky strany; to sú: 
1) /Acľív kobylky, 2i hady, ktojí^ som iiž spomenul, a i\\ koryt- 
nať'ky, s klorvini sa tiež stretanie ua každom kroku po jwli a 
v kroví. Ke(T som popadol jnvú, myslel som si, že koiq vymiSiel 
Ameriku; letel soiti s ňou k mojim ukázať im, ale oni sa joj ani 
nňjmeuej uezadivili. Ká/ali mi ju odhodif, leho je to u oicb naj- 
linusnoj.'íŕe zviera. Odvtedy sa mi posmievali, že my jetíávaiuc žaby, 
korytnačky; éaatfl sa ma pýtali, ŕi vraj hudem jesť tú ^osedlanú 
ki"iť-ku", že mi zarežú. Žatým som sa dohre oboznámil s týnitn 
krotkým zvieratkom. 

Kft.stliníiitvo jp sk(»ľo to, f-o u nás, leu>e »a tu uf. aj figy urodia; 
(fíilej majii istý druh divŕho ovoria, meniijii ho šípkami, ale je to 
ovocie velké, ako najviiť'äín jahlká, podobné ľitrouu, /vnútra je jia- 
ploeiié ftervenym šentĽUom, majúcim kyslú šŕiivu. Majú aj olivy, & 
okrem toho spomenutí' už .jdraŕe". Vrthy sú im zv!u''i5a holé. »iv<; 
kametiie. len kde- tu pnkľvtt' sumotnými koreňmi S;alvie, ktorá u nich 
iná meno ^pelen" (palina) ; tatu rastlina vetmi tuho vonia a z nej 
n len / nej — hotovia íernohorské vľkIv, ktori^ držia skoro 
pri ka^.dom dome, med. Tento med má tiež svoju vôňu, tuhú, su- 
rnvri. IVdia sú pokryté kukuricou, pšňníc<Mi, viničnou révou a do- 
hánom. Ooháu je nie mouopolovaný. preto ho Hňdta mnoho, rodí sa 
výteŕný, a predávajú ho Nelmi laeuo; jednu oku, V^y kg., možQO 
•lostaf za ty» krajciftrov. 

Ale ja soní sa tu rozhovoril o klimate a nespozoroval som, Že 
slnce u), t'hýli sa k západu a nastupuje poloSero. Musíme vylieíít 
z jaskyne a prepustit naše miesta iným ohyvatelom l'udarice — 
sovám. Ked sa my vysťahujeme z jaskyne, zaŕnú sovy obletovať 
'* I ricu. A my hihnenie si na naSu postii*rku p»fd ľudaricou u |»o- 

iie serenádu, ktorú mím Sovy s celou ochotou robia svojim 
jilltokým, bassovým „uhli!" 

To liul nás s[>ôsob života v Jtra^evine. Ale niekedy naftla sa 
I výnimka. Taká výnimka hol deň, v ktorom draítevii Li mala 

8V«je /kiiÄky. .ta sa jiiamiit.ám eílte na na.^e elemenUi...- ..«.-lv, víaik 

10* 



&«] 



HOlij iH."(liiv»u / uich vySirI; alľ luusíiii ku cliváh^ ri'ľiiohuľslťýi-h 
žkôl uzuuí, žť su leiiišie, ^'Äo1k>■ jUĽtliuety &ly kľúíiní', /vlílftte pri- 
r<(dc)pis a uiatL-nuilika ; iiŕili sa i znfialky jíeoniet.ľi<\ ň áí*t\ jii 
krásítie rozumt'ly. í-en joilcn j»rp*lnn't SJt'l vrliiii zlť, a tu jo spev. 
V ("it^niť^j lloľť ji' zricdknvý rttivrlí s íltilxym shit-huiiii, proto u nich 
atii iiľpnŕuf iHJiikí-'j lui<il»y alel o jiit^siio. rnivda, /c /, tiikých s|w- 
\"iík(»v uí'ití'f nič lU'iykioSo. ( Vniohuriikíi IiuiUki ohiiii'diiiln mi iia 
jpitiné (íusle, a uii týĽli sa uijuk:i pifSPii oilulinif noinôžĽ,, ony len 
HprovAdzujú svujíiu tľúclilyiii hlastuii juiiácko picjiiio, ktoiV; sa UeÄ 
viac reťittijú, nví. spievajú. Majú tíšto i tUplr. To sú <lve fujary 
spolu, ilúciia sa )Ío iiii-|t jnlným spoločiiýtri ot,voľoin ; ale sa pi« 
tiii nidi luľniiiaf fívAÁ, len su tak piSti liez vÄetký<-h iimzikáhi 
zákonov. Cfľuolujrť.i vehni iini noJhajii iin spev. Pri svadliikli sa 
rhytia do kola a spievajú vždy tu isté, nioiiotónué kolo, IVťLo aj 
na /.kúSkc tak äiel spuv. Buto tam detí drobných, a bolu i takých, 
že som 8u ja mus«l pred uiitiL zaharibií; l)oli tiim žiaci skoro 
t) hla\u vySSí odo mím. ľutom si pte.dstíU'ie, kfcT joden /.a^pitíva 
: svojim faloSným sopniiiom, druhy ťaloSnejSím hassom. fo z toho 
nióže vyjsť V 

PozkiíÄkt! žiari postavili sa do radu po dvaja a Sli na vrch 
Uogomotjou zvaný, aliy v tainejšom clirííiiie odbavili „blagodarenije". 
Na ččltí poĽhoťiu Sicl ufittíľ, xa ním koiiuuaudír na odiiú a okolo 
neho my, ako kuriatka okolo slepiie. VÄelci, ktijľí boli na zkúSke, 
šli aj rni Itoj^ouJolju. \' jednom báuo ]>od BiiHomoljoii mal byť spo- 
ločný obťd. ľľi;Sli jíine k hárin a jílavári zaduli sa vylioviíniť, Ät> 
je vraj velká Imrtičosf, /e ilalej nfmôŕ.u : nuž inflíe noostávniu, nm- 
8rU len \ojsf do li;ínn, aby tam doŕkali, kým sa vnitime. 

•la som vySifd iia llof^oiiKdjii, lebo mi hovorili, že je s nej 
krásny výhlad na všetky htrany. Učitel mi poukazoval väetko. 
S jednej strany vidí sa zetHká rovina, prere/arijí potokom SilnicA; 
to je najprieKtľanrrejšia a najiiroihiejíía rovina Čiernej Hory. S ňou 
koni) sa i ú/eniie Čiernej Ilury a za ňnit dvíhajú 8ft íií vrťhy Al- 
bánie, arnantsikľj /enie. Na líranici sú nastavané veio — slniJínice, 
Ä sice jedna i^ernuhorská, jedna arínutská. S líogniíHtlja pekne lie- 
lejň sa ony, asi na kaidyi-h íJiní krokov jedna RlyAtí sa /<ľaleka 
i Skaelarské jazero, a nad ním rnzn/naí temné kimtiiry mesta Skadra, 
podobajúce sa viac fati moifíane. než ^kntočnénui mestu. 

Na detskej rovine leží iledJna ^rpskas kde Turi-.i idiytili okolo 
roku IT<.«i vladykii I>anila, pozvaného la jio.svriliť ťhriím. Turti ho 
Klťe uisťovali, že sa mu nif: uestuuf, ale elui pre.Sitd za ich hranicu, 
vierolomne ho ehytili a vydali len za éenwhorskí^ ťažko aosbiernnt? 
peniaze. 

ľonevíič predvideli, žo nú* tam Kaf^hnc poludoie. deťom ÍkiId 

f>riká/am% id»y si aj pokrmu vzali ho srbou. heli ssa usa<lili pod 
ipeu a o edovuli, ľčilel i ja sme lahli pt>pri niidi na tntvn a čakali 
sme. Tu jednému žiakovi prišlo na um pomiknuí ma vareným vaj- 
com, n ja, rozumie sa, 8om hu prijal. Vtedy po.sk!lkalf všetri n na- 
silu mi pľhali do vreciek varené vajňa; že ke<f som prijal od loho, 
niusfm aj od nirh. Vyhováral som sa, í.e van^nýih tolku nepotre- 



huji'iii. iiiiií'ie žŕ l»y !<oii( domu kôtku ndsmlil mi ik*. AIo oni «» týra 
nt'dali (tiihyf, itntijt-kittľ) Ľl)ir]i linotT Iťtt^f doiuciv \m siirovt^ vajciii. 
Ní^tiinlio! biiiii srt nijakxi nlujínif, a ucitof .síi h'ii smiiil (iiojiin luz- 
paknin. 

Ifľti sa ľo/iÄly a my sitio tit^ž HliťÄli ti iío^tJiiiuljii. f'rijílui* ílo 
hiiitu, iiíišli smo tílaviiľGV Vťliiii živých. Posafiili ná.s kii stolu a do- 
iiiťsli miŕi Víirt'iiť kozliatka, |)íitľhyné iiu kuiiy. Oihiíilt siup sa doň 
jioľiitdíie; kciF íiiiic lici struvilu iiiisk'duviUii vni'ľiiá Suiika, « iia wi- 
lievniiíť j>ľiiiÍP!sli lijikčliu i-u'nu-ljtr vítui. I'oituvia oliťdovali pri oso- 
l>itUMiii .stole rybu « inó pô^tiit' ji.'dln; l»fi} prtľo^sltý |)n8t. 

V» fittľdi' nas|(MÍoval« porada o Skolskýdi vtH'iatii. ako sú hildio- 
tt'ka ji iuŕ. Šlo U) tak, ako ohyi'^fljne, s vtdkou živosťou fi s verkýiii 
intiresísovaiimi. Žatým sniľ sa loziSlí. 

To íiída jťdna odchýlka od nášhn obyŕajm'ho tnlvonin ŕ^su. 
IhuluS Ixdji tíi, žť šiiif sa {irosťahovali na Ií— 4 dni k M i c ha j lov mu 
ujľn\i, kt4uv jľ „ofifírum" [m iiiiiodtituu vojsku v dfdinki.' Bt-ri. Jií 
vfíielý, dubľosrdt'čfiý ŕlovek: zviii'Sa sine fm s ním trťivili, pollLujúci 
l>o rhi^dkodi. KeJ nťholft velká íiorŕuosť, vodil däs m lov k Sit- 
nici, kdo nme Hiiton lovili ryby a vtáky. SítuiťR mA jednu zvláSt- 
nufiť: lylíu dlliú, okiúhldi^ vtrhni podoltrui hadii, ktorá sa mcnujft 
)f'*t"!Ja iÚDiítúnn). .le to Ví^ľini ihutniii ryba. juvto ume ju s vcTkou 
iitii uiiv^tsfon litvili; ale It'ii tak. holými rukauii. lebo ona iicmóžtí 
dobf*' |>lťivaf, ale uliahne i>a pod kumi'ň, medzi vodtie rastlioy, a 
latu Síl ani iiehýbo, Uk že môže sa rukou chylií, leu ju treba vy- 
liíudaí, jVk* kúpHÉ suie sa v Sitnici nosnu'li . , . chytá sa v uej zimaicA. 

V iH'dt'ru sme sa šli podívať ua vojenskí'' (ívifhy, ktoní sa 
každú iir-dťííj o<lbvvajú íiu jednom iiiiest-e. v liérocli na pr. navrchu 
KľUM', iisajutoui i historické^ zvláfttnnsti. Tu sa udohnívala velkd 
bitka, uiiHiJio 8iH)iíHnai).-t na C'icniej Rore, mciizi vladykom iVtroín 
Kviitýin a albánskym velkýni ve/.Jiitm, MahmuťpaSom [tuäatlijom, 
o ktorom sa hovorí, ie bol potomok Crnojevicovcuv, panovníckej 
rodiny ŕeiuohorskej. V U'| bitke zahynul sám ^Tnhmut -paSa ud noža 
pr< htého L'ernoliorcA. Medzi L'enioJiorci udržuje äa o tom nasledovná 
piiArsť: 

Sv. vladyka mohol ni oii Hoha vvÄiafhif, t^n t-hcel. Knhn on 
požehnal, toht* rodina je i podiioH po:^.4dman:i, a koho preklial, pre- 
kliate mu je i potomstvo. Tak zvolá] vladyka, keiľ mu ozn:iniili^ 
že Mabmiit-paSa tiahne zatse proti Čiernej Hore, už po tretí raz: 
.Ak ide na nás s vojskom, daj Kože. aby bo oheä spíllil!" A ou 
I»rÍ!4i<-l s vojskom, Černoliorri uí, stííli v tJlbore, a síce každ*"^ ple- 

ite-i siílutť. Z plomt-na NiegUMtv sa r<iy,liel»al v nori veíký smiech. 

Vlrolyka šiel ta po/.reC čo .*a lieje, a videl, že Nie^'uíianía vysmie- 
vajú sa 7. chlapa, ktorý ztratil poSvn .svojho noža. a zakrútil si ho 
do kože 7.0 Htaiého baŕkora. Keď to vladyka videl, utíftil ich, a 
povedal: ,.I(aj Bože, aby iiíii) odsekol zajtra blavu Mahniut-paäovul" 

A tak íia stalo. Na druhý di'ň bola bilka. a ine<tzj (uKatýnií 
ľ' naSli nj hlavu Mahmut-pažovu. Vl.-dyka ^ dal, ktíi 

J . i'l, a wsvitlo, že ten NieguSan, Chcvli ii.^ iijnnfo\o 

U'Uk ale to už bolo na oliDÍ; India, nepurnajiit: lio bez hlavy, Hpá- 
liit 1)0. Tak splnila «a i druhd kliatba vlad^'kov«, (OokM^ 



a^8 



Záhada. 

V dôvernej chvilkc spýtil sa ma ktosi, 
akťjžt: k piesni potreba nií vôli: 
či ?,o zármutku n či r. citu slasti 
sa srdce hiojľ piesňou rozšveholi. 

Tón lásky lit či zrádxa oiiravdívý 
a čí on iba umelý je zcela, 
alebo akže srdce dačo citi, 
či práve vtedy pieseň zanemela? 

Ja odvety som sama nevedela, 
len cítila som čiijnýni cltorií ženy, 
že vystavený v ubdiv v rámci piesne 
cit opra vdovy bol by xnesvätený. 

Keď ate prchly sniky pcktioduché, 
CO poesíoti v básnika sú žití, 
kým -Spomienkou sa ditSa nasládxala, 
sa hravé v pieseŕi snuly srdca city. 

Je duša moja vtáča pošetilé, 
čo nemé kvetné prcletuje sady, 
však v rozpomienke na radostnú Vesnu 
čo hrdiclce si k piesni lásky latSí. 



ľ.uiÍHitdt fhfljrttfariíukd^ 



Do oblakov . . . 

Do oblakov jn/era 

Mtiťnýin hrkom zaberá 

Orol, keď nafi dorážA lov 

Nepriateľov, 

A čim väčšmi hviždia vôkol neho výstrely. 

Tým si vyíšie 

UTadá jíá tisíc — 

Rode môj ' čo v xímnej chumeli 

Desí» 

Je len tóňa prtíti hrôze, ktorá tlamy 

Ruzdraptije v pohone x;ičatom na teba. 

Sire Tatier lesy 

Nevládnu torkými jcdlicami — 

Ha 

Všetky jcillicc 

Ncbátiajú turké ihlice, 

Kolkc jedovaté strely 



MO 



Páli na teba zlobivec zaŽrcl;. 

Každodenne ! » . . 

G to teba do výšiny nevyžcaic? 



ílájnmtl. 



-*«' 



Prehíad slovenskej literatúry z r. 1902. 

ľorlávH Liul. V. Jíicmr, 

Ahrcpthír pre prvú tľícdu kiitolíľkyrh i»oŕiali>ťnvťli Škôl. Vydul 
Spíilok SV. Attrtllu'rta íVojtťĽhíil. Trináste vydiiuiť', V Trimvť. Tla^uii 
Kon^írt'ííiiiio Mcctittaristov vo Viedni; š" str. TtH. 

AbuJcaeem. illitdi^ vdoviťti. H uiiiuri stiekli poviedka. Prol. Kcvka. 
N. Nov, i. 70, 71. Ezer é v uiulva. It;az tiuttínet, Ford. Buday 
József Jíyitratu. SzemJe č. 48, 44. 

vľ ri<ľh-tiit nttnzrtťfjtfsŕri tnniijit, jch'HC r's jV/ľiýV? V, CzftUlibel 
!)r ^. 

Adámek K. Piílentený mor. K. HláBtiik ŕ. 17. 

Alfft. Zali>1i luodlo. Nová dom. pokl. iíl. ISoclm Sokiatova. 
Tuiiižľ (is. Noc uad (iolfíotou. Tamžt! 7a. l)<ldyt;h. Taiiiíte 1*4. V 
jííSťiii. Tmiiže iMí. 

Anderaen H, (lir, Jedia. '/A\). i\ tiouŕlió knižky. III. iSv. 2. 
112— li's. 

Andre Antou. A na /eiiii pokoj! Vianoŕuíí iiovcsí. Prol Pód- 
ia t ľ n n sk ý. N. Kov. í-.. l.'»(l. 

Am-hlnitir, Sftirnixkjji. V. Kojíer V\\ 

Ättiéka. O í^lilvuom irunlrcovi Hnrun al Iíaj^iiiiívi, Vyuŕmdiiá 
Hovesŕ. Z;ih. a poiiŕu*'' knižky. íl. Sv. 4.. W2— lU. 

Anzelrn (.Iíln rvtroviŕ). Pri jaHliíkíii'li. K. Nov. iV I. Iskrii^ky. 
Tauiži- í. *í, 4. \^. VyKĺvdniy kríž. Tamže i\ '.i. Nad krvou Kristovou. 
Tumže i\ ii. Noviny /atnkiiú. Tairižt* ŕ.. ľ<i. Na du^iŕky. Taniží* í. 
íl. — O srdci JeŽtSovnin. I,it<ty sv. Anfoiia *■. (I. a Posol h. Srdca 
J. ŕ. (k Meno Mariť Tiiruže ŕ. í'. Na duSiiky. Taiuio i\ II. Na 
VianoĽť. Tamže ŕ. 12. 

ArisUdes. Božä«' proslritnlkv k zaclirdnentu iMoveka. Stráž na 
S. ft. 1. 

Arronge A dol f, Zttjnŕko'r driry v. Or. Iiotník 1>. 

A. (1.1 Pdtrestjiná pýcha. Slov. Nov. ŕ. r>4. »;'>. Včely v. Ra- 
ní e a n. 

A. llľ) O jľduotť* gpisoviit'ho Jazyku íeíiko-jslovenského. Slov. 
Nár. Listy c. 3. 

A. (III, i ľťna nohios: tľíipfinio, niilosrdľiistvo, pokánia. Slávnosť 
VŔech Svíitych. Kaííatidňu ^i.'ilt. 

A. It. Pozdrav v piesni. (Vraokň. i. 8. 

A. M. Z cťaty. N. Nov. C. ;'>;$. — Stála tipoloŕtiini, Hla luduvej 
povfisti. Obzor L .1. 

A-y. Múj prvý výlľt Kre^íxku t. 8. 



3ia 



Babku Jui. Ti J |>nilrii('. hľa J. Ob/or 0. 1. ItodÍKuval 

„Ohzor-'* 

Baoo Aiit^iistÍD. Pekná si .. BI. Nov. ŕ. ;Wt, Neiuožoni /.al>ml- 
liúí... Taiužľ é. Má. Ku m-j. TnuiŽe ŕ. 41. 'J'y si vžtly tá in>knA. 
Obntzok f, vcíkopiínskehd života. Tamže t\ 4l'. .Jt'diiiáuk. TnniAtí ŕ, 
44- -4(1, I>t>l>ív sii ntaj. . . Tamže ŕ. fVH. Veje votiik, vfíjt\ . . TnuiÄ« 
ŕ. í;3. s flohoiii sji iimj I Tanižť li. '.U. ^iaf ľ.u miltiu. Tamže č.. lOL 
ľtptlliodeiiý syii, líozi^ríivkii / tiirt'ekvĽl) aisov. Iíla ťudzieho. Tutužt) 
t. 144— I TRI. MiUka a «yii, Ttiiuž-^ŕ. 224. 

Bakule ľr. Pľo^'ľJKiiiii vycliodiť iiiiijikicU „álovenských Listov". 
Slov. Kiiľ. Listy í. 1— :í. 

Balucki Michal. Mamuti. 81. Nov. ŕ. Iti2, IDví. 

Barlo Janko Sliepkáľ. Z hoľ. prel, Z íí h o r e c. N. Nov. ŕ. 
y, 10. 

BárooDjr Štefan. Čaroilejiic sklo. 81. Nov. C. 25U. 

Bartoí Fr. Zo životu monivskýdt Slovákov. (S obrazmi.) Slov. 
Hom. Kal. ."^H— ťrf). 

Bátye] SaiM. ('ertov piintel. ľoiti^ná a skutočná udalosť. Slob, 
z inatf. VI. a Svet í*. :í<). 21. 

Bážik Andr-ľj (Spadovskýl. Sírojoui" Iniojivá, Kresť 6. 6, O 
ijuíjtovniii jaŕiiiťňíi. Taiuže \\ lU. Tiež výtcifné krmivo pre svine. 
Tfljiižo C. 11. ľľi|navi>iiir iKuly jhmI st>m)i. Tamži* O, Kí. Pohňnka, 
TaniÄo č. a(». n sviriskvrli tieiivoiiach. Tamže C. 27, 28, 30— H2. 
Ako sa založil v KoiMíľkovp koiisuín ! Taiiií!*' ŕ. 4ť\ — Úcta a ri 
zncijcUi SV. Autoiiii? Listy Sv. Aut. č. 4. Uíiti^'irský fortic! a ukrad- 
nuté ovuoiŕ. Taiii/<' í*. Vi. - Zimuäiiý obra/.. Posol b. Srdca J. č. 
1. SvätO'Poterský halier, TauiŽo f. 2, Vy»IiJžil si Šibenicu. Tamie 
ft. 5. Doknru'de ílokil/al. Taiiixe f-. M. Matkin ruženec v lukAch zlo- 
íincA. Tamŕe c II. (ive dnÄo n;ira/ /arhrííiieaé. Tamžft í*. 11. — 
Ohťíizkv. Pútnik svrttnvnjt. <».'l (>!'. Neprifttelift roliifkovi. 'ľamže 

Beblavjr Piivťl. KoiitiÄkovniiie ainerickéhi) „Lulht-^niiia/ C. Listy 
č. 2. Zo života ťirkvť Jvtibutištskej. TainAe č. Ií. Povodeú v äobotiSti. 
Tamže t. íl. Jur Myiuirik. Živottipis, Tuuižo i\ 11. 

Bella Audrej (A. H. f Nôcku tinavií. fíetuiira ŕ. ;>. Svätil uoc. 
(Luk. 2.) Taiu/.e í-, 12. 

Bella Ján Pr. Slováci v IíékcJskoj stolici 17IH— jlMKi, Slov. 
Pohr. 2;i:V-;;it;i. 

Bella Ští'fuii (Š Íl.) Pojtuáte pravdu, a pravda Víts vysvobodí. 
TľHUovský :M — 1.1. 

Betin6 štľf.ifi, Žimlítsť tela i)o rozkogíaih. Ncdt»ta prvá pôstna. 
Ka^atehlu 'X\. 

Benianiin. tk-ň radoiíU. Stráž tift S. í. 1. 

B«fiiovaký M. SUnrti^kit dohrák. V. C i ta n i e, Lacné. 

BefSBônyi ÍL Hlížiaca sa äíuiu. Prd. .1, H-, mt. Slov. Nov. ŕ. 
108. Samota. Prel. D— ý. Tamže t, I3t>. Krotkosŕ « StiifdnioHt. 
Prel. I>— ý. Tamže ŕ 140. SpokojnosL Prel. O— ý. Tamže ŕ. H>:i. 
Môj puditl. Pni. I>— ý. Tamže (■. 17l». (.'iiitorfn. Prfd. D- ý. Tamáo 
e. 247. 



m 



{litlŕ^'H ritVnitil.i JiíiMJ Tlľif/, t a (iiUľi-!] Bi'thljll v. flot t, o. T. 

Beao -liiii. Ih'ttlid ('itititUt ti mlucmru jhv ťvanj. a. v. piuSsi- 
toť^Uť šk«!y. IlesiíiU- vydania. Ttíiŕoii Jjíua Uvio i\ spol. v Stíuiťi; 
H" SU". IS(>. — Hťdifíôvfil „Noviny Miilýcli.'* 

Bielek AnUm ( , k n ; X. ; ISk.) Na í>ylvc3tni. Lmlovií 

Nov. ŕ. I, 'ľrnijšic sviilifirly. Ta niže í. I. ZoŔUtiKTiiť stnlíľUľj sauiu- 
H|iriivy, Tiiin/ľ «?, 3, Niťŕo o duniacli, Tam/e i-. íí. Záverwuť liŕty. 
TainÄo A. /I. Katolícka samwspľrtva, Tamíe C. 4, tí. Orava. Tamže 
C. r>. Liolioviiiy — iíkaza ílovi^čenstva. Tamže č, 5. DÍ«cip1in;irnt} 
vySetľovinijo |noti red. „Fondových Novín." Tiitnže t. fi. Chnirtiiif 
8Í ívaje! Tíuiiže í. 7. O vysŕahovaiií. Tamže d. S. NAľodiinsto:^ 
otá/.ka na simnio. Tamže C, 8. Krok iiapiríl. Tamže 0. í*. NaSr st(i- 
Jicnt! inisiuwLIrskc spulky. TamžP ô. 10. Voii s uím ' Tarníe i\ II. 
í>/.(í]l o iiároduostiach. Tamže ŕ, II. NwSim mamiŕkííiii Tamíe ť. 
11. r^íhtikÄistvo. T«niže C. 12. aífltwtlia. Twmže f. i;t. Zápisky .vy- 
luulfiiélio študenta. Itozpoiuienka tia Jozefa FraStackého. Tamžfí č. 
in. Yeiký pôst. Tanižf í-. M. Zlý vývin. Tamže L ló. Nitriati.'<kc 
figle. Tamže ŕ. !.*>. Vlastenectvo. Tamže c. l(i. Vlassitso^a i*eŕ. 
Tamže C-. 17. Slovenskí' Školy. Tamže í.. I S. Spah»k sv. Vujleclia — 
n vlastizrada. Tamže f. ÍR. VrliovskA vyslaneckíl voIlia. Tatjiŕ.e f-.. 
l-s, ľJ, Lôiuoz v snemovui. Tamže t\ 19. Na stráži. Tamže í. 20. 
Slovo na íase. Taitíže tí. 21. I^ii vlastnou silou. Tamže č. 22. Ná- 
rodnostný iíiikoti. Tamže ŕ. 2?>. Výchova detf. Tamže i\ 24. l*ri«- 
teľské slovo. Tamže í. 27. IíiscipliiiiMue vyšetrovanie prati re<lak- 
tomvi „Lud. Nov(n." Tamže C, 2f«, X\. IM. Zlá prdi-a. Tamíe ŕ. 2Í». 
VSak je ten svet zmotaný. Tamže č, :íl Uoninajd Zaymiis. Nekro- 
lóg. Tamže C. 31. Nezabiidajte! Tamže ŕ. ÍÍ2. Zase tlaŕová pnivota. 
Tamže 0. .'t2. .■luiíustovd slávnosti. Tamže ŕ. íí;!. Zlé pinhopy. Tujuio 
f. 3-1. Haličské Idedy, Tamže i*. 54. Tá naéa pravda. Tamže í. 3fn 
To vlastcnertvo. (.M>ľ!Í/.ok našej dohy. Tamže ŕ. .%. Na /.ačialku 
Skolskť'lio roku. Tamže (\ 'IS. K otiízke môjho disciplináruelio vy- 
ô<!trovani;i. Turiže (-.. :M* 41. liubicäov ^ijastiersky" list. Tamže 6. 
40. NárodTiostiiý zákon. Tamže í, 42. «Ťažké pomery." Tamže f. 
•12. Haydin o národnostnej oUizke. Tamže i. 42. Ako Ut ide V Tam/e 
L 4;{. IíoliotmVke sL-ívky. Tamže ŕ. 4'í. Opatrnost. Tamže i. 44. 
Triezvy hlas. Tamže é. 4S. Tnľŕiarisky Skóldozorca. Tamže ŕ. 51, 
N» Víamue. Tamže i. Ô2. Zlé nafte zvyky. Tamže Č. á2. — Redi- 
íioval .Ludovi- Noviny." 

Bielek KiiľoL Idoalísmus a roídisums. Ií» d. « Šk. í\ 7. Tľoe 
Htavu untelskelio. Tamže ŕ'. H, ľodmieriky domáeej výchovy. Tamíe 
i. ľ. Co a jako máme rozpráva/ pri prítomnosti dietok? Tani/e 6, 

10. Pestovanie lásky ku práci, i>óriadku a čiHtote dietok. Tamže ŕ. 

11. Vjdvv ženuki'lto pohlavia na mravnosť, vlasf a náboženstvo. 
Tamže !■'. 12. 

Bielôk Kletns (K. B.) Ĺ'o lio napravilo'/ Oljráiok zo Skuliic. 
Nová dom, ptíkl. 48-52. Opikom. Tamže 52. Kúaz a ?ud. Obraz 
20 Äjvota, Tamže G9— 73. V tom skalickom poli. Tamže 84. DievÍR 
moje sladké... Tamže í»l. 

mhan B(^la. Je«t lioh. Slov. Nov. i. I3b, ii»t». 



S4á 



Blaho Dr. ľavol. Noni domom pol'lwhiiľti v. K Aleii(i;ire. — 
IlíWťíuá scbôdzka piiatf^ľov „Hlasu*' v Utiorskej Skalici iliia !♦?, 
aug. líini. Hlas H>— 14. Čo sme vykonali. Tamže 14-20. ľi> vol- 
liádi. Tamže 92—94. .líln Kollár f 24 januára l.Hn2— 1'M:»2. Tainio 
J 01 — 102. SUiliŕ-né voľby. Tatnže Há— 118. Podpora Slovenska. 
Tamže 140—150. „Zábavné a poufné knižky." II. Šv. 2. (Itec.) 
TamÄc iy8— lítl. „Hrvidska Misao." (Rec.) Tiiinže 221—224, Lo- 
kálne (•asopistM'tvo Sjovŕiiskŕ. Tamže 220— 22<;. UuieleckA výstava 
slovŕuskíi. Tamže 227— '22^. Uspnriíidanie uincJi^ckcj slovenskej vý- 
fitavky v Hodnníiie. Tamže 280— 2s2. O lUiK'leckoj slovensikef vý- 
stavke v Ilddoníiie. Tamiío 2H2 — 284. Slftvenski' umenitr Tamŕ.p 
2ii2— 2ÍI4. Novší ílomovrt pokladnica. ČI. NovA dom. pnkl. 42—4(1. 
Dr. Ján í\rnocli. Život s podôb. Tamže 47— 4H. Alkolinlisiuus, pí- 
janstvo, mmioi! Tamže fi.'> — ľi>, OunajíiVo-oder8''ý kanál. Tamže 
100—110. Uiyvky z prác. zaslaných !-« zostaveniu hospodárskej 
Ätiitistiky Slovenska. Tamže 122 — I4r». NieHorŕ spolky v skalickom 
okolí. Tamže lŕi4— ir>7. -- Kedigoval „Hlns". 

Boôko. Kúpila mi milA... i>lov. PohT. .^10. 

{Itocskny Štefan.) Štefan Hucskay a jeho anjeli. Nákres deje- 
piany. V. Botto .1. 

Bodiekí Cyrill. Víiútorno-missiová a krtazská kouferesicia v 
líul. Kutiíne Ki. sepi VJO'ž. V. I*isty t\ !•>. Zpráva o vmíturuu- 
mis8Íovej konferencii. Zpráva o IV. vnútorno-missiovej kimfertónuii 
str. 3— (x 

Bodioký Michal. (M. R.) Slovenské služby Božío vo Viedni. 
Ľ. Listy L 2. Preddunajfiký diStriktuálny konvent. Tamže t. K, 
Pavel Markov i 1^ n Miloslav Kiŕm*Vy. Nokiolo[n'. Tamžt* ŕ. 11. Itiií^ 
ktoľoii otvoril zasadnutie missúrÄkej synody Fr. Pieper. Tuinže ô. 
II, Ludske súdy. Tamže c. 12. — Ja som Siovákí ľov. Nov. ŕ. 
:í. (.'hráil si ŕesfl Tamže C. (3. Narodil 8a Ľ;lm dnes Spasíte! I Tamže 
f". 10. — Pamiatka reformilcie alebo napravenia iňrkvp. Stráž n.i S. 
L 11. — Kázanie pri vnátormi-missiovojn sLľomaždení. Zpráva o 
IV. vnjjtorno-niisšiovej konferencii str. 7 — 1(). 

Bodnár .íiilius Í.I. B— r.; .1—8 B— r; —n —r.). Lovinobaňa. 
Čas, MSS. ŕ. 1. ^ Príspevky k míestopisu Slovenska. Novohrad. 
(Oprava v r. IV. ua str. i:>4~.^»8 podaných dát.) Hlas 2:íti-2:i8. — 
Nedele V. po Veliké noci. Stráž na S. t 5. LÍ8t Dra Luihera na 
svojn nemocnú matku dňa 2iA imtift r. Ľ>31 x YVittenberyu pÍRaný. 
Preklad z nem. Tamže i\ b. Nedele Vi. po sv. Trojici. Tamže C. 
7. Na zaŕiatku !-'kolské!io roku. TamJte f. í>. Myjava. (Z dejín pv. 
cirkve.) Tamže ŕ. 7. Podrkování za nrody zemnkt^. Tamže C. 10, 
Svätý advent Tamže í^. 12. 

Bogoslav. Prekvapení e. Kresťan L íí<>. 

Borbis J. Výročm^ zhromaždenie Ciuíitav-Adolfiikého Kpolku. 
C. Listy i\ h ^Nemecká rläska cirkev." Tamže é, t. I>. Chr. K. 
LuUiardt. */:ivoto|tÍ!*, Tamže ('•. 10. I»r. íJiThard Thlkorn. Životopis. 
Tamže ŕ. ľi, II. — Ito/.pomíenkn tm ceíikvľli vysíjihovalcov lutc»- 
rdnHkycIi ní^ffaleko PerKna. Traii. loíí — l(«i. 

Bôor Ján. Pravý % vestu vatci nvť^dectvi liožieli. Kázeá, kterou 



213 



pri pMIf'/itnst.i kaiMinitľkť visiticf*, vykomlvanŕf dne 21. dubna r. 
lí)(>2 v ľirkvi holičské povŕdŕl. C. Listy t. fj. Na nebi sláva — 
na zemi pokoj, 'ľainže ŕ. 12, — Kto 8« narodil? Stríí2 na S. ŕ. 1. 
lYavji uiikev. Tamž<i L 11. — (K miluj cirkóv. Trajiovsky sti% 86. 

BoroTohftjBky (Ií— y). K JiivotopiHii Jana Čipkay. C. Listy Č. 2. — 
Oravsky žáuiok. (S vyíftír.) Ilist. RožhltMly V. 33—37. 

Borsa lulf>. Siniluj aa, Božp! Kresťan ŕ. L Listy sv, Antona 
ŕ. 1. Mesiiu* nnšicli piitov, TarnÄt* ŕ, .*>. ClivAlospev. Tuujže t, *.*. 
lípn!*ť''"ifi. Trtmžo ť', to. Viíinoľp. Tanižť t 12. NaSa pomoc. Tamže 
('. Ilí, — K lyin pomeiom im Slovensku. Slov. N. Usty (•, 14. 15. 
U splynutí Slovákov s Cecluni. Tamže í, 19. 

BothAr L. StfftMíuíí jiodlŽDHftť v. Prihni .lozrf. Osud pravdy. 
.Siov. Nov. t ~. Milá otnna. Taiiižc C. t*. Mailuii v. Cettler. 
KiiniHíV poklad. T«ni;?.<» i\ 11. Niílioda. ÍHn Dcni. Tamže i, 13. 
K ľui'iíäi. Tainŕeí'. I K. Milý tnój ! Tamže ŕ. 24. Margita v. Csillag. 
tíladkv je bozk... Tamže č. 31. ramiUjij. Tamže ŕ, 36. Milujem 
fa . . . Tiimi^e ŕ. 40. Mnohý pnkkíd skrýva . . . Tanižo í. 42. Jasno. 
Tamže i^, 43. Vľľná. Tamže ŕ. (H>, Najkrajší poklad. Tamže ŕ. 171!. 
'A (Jiííľky, Tamže í\ ]~V. Uodiuný ;i:ív(it. Tamže Htí>. List v, Líizár. 
Zdravie, šŕastiľ, pttželniiinie, láska a poknj. Iíozprávka. Tuniže t. 
24H, 24U. Spokojnosť. Tamže ŕ. 2-ľX 

Both&r Miťíial, Viauoŕný pozdrav, N. Nov. O. IfK). 

Botio Július (J. R,) .íuraj Thur/,o a ľiftbriel Hethlen. Príspevok 
k dejinám cirkve ovanjeliHťi^j v riiorsku. C. Listy (\ 1— 1>. S, 10 — 
12. — Z gemrrskí'ho lirona. Nilértok miestopisný. Sboniík Mí?S. 
34—42. — Parilnpíía v. Kole s e y. Jiín Ziípnfa. Nikreíi itr-jepisný. 
SI. ['olii. ^30 24tí, 272— 2ítri. ľtií»ÄPnit' a jinslrdný Z.ipoTítvec J.i'n 
Žigmund Tamže 4(;ri-483, 513 — 533. Stefau BocFkay a jeho anjeli. 
Nákres dejepisný. Tamže .V.*2 — líKí. — Z dejín evanjelickej cirkve 
v IJlnádi. (Ako utsatili evanj. hetv. vy/naiiia v Kim. Sobote nílbo- 
jtenski) svobodu. kustol, faru a Ŕkolyj Tranov&ký 5H — fii. 

Bousergent Adolf. Malii obhida. Prel. ít — ý. Slov. Nov. i*. 
IU5— 107. 

Braxatoria Maitiu (M. B— s, M. Sládkovičov). Koho brftdate.' 
ť. Listy ľ. 2. „Ejlile, kacíM* (K /níímenui olirazu.í Taniŕie »'•. <>. 
ľ<*-lanie. Tamže r. HX Klernk Kristus Píipravnje ft vystrojuje svŕdky 
^\;itľho evanjelitioi. Nábužné kázaní, které z píiležitosti kanonické 
visilucc v chríímŕ B. tirkve ev. a. v. senické dne 24. srpna WHtí 
pi oslovil. Taiuže í. lu. — Klorý si slávne z mŕtvych vstoJ... 
Dcnntca t. 3. — Väzňova Veľká noc. Nár, Nov. ŕ, 37. I*ár vianoč- 
ných Vľrsfvv. Nár. Nov. f. Uá). — Po pľrtzdtiinácli. Nov. Malycli 
«\ I. K iiaišim čjtateloni. Tamže i\ 1, LLška-ľ-liuUjka. (S obr.j Tamže 
í". L Novendier. Tamže ŕ. 2. Poka/ený hod. (S obr.) Tam^e i\ 2. 
K Vianoriam. Tamíe f. 3. Miknhíá. iS olir.) Tam/e t\ 3. Na Via- 
no(ť. (S obr. ( Taniže í-. 3. Mudrci od východu. (S obr.) Tamite ŕ. 
4, ľžitcjfná Aniť^kti. (S obr.j Tamže í. 4. Hra na slepú babu. (S nbr.) 
Tamže *'. .*i. Na kĺzaŕke {S obr4 Tamže ŕ. .'), Na dolaii ttoe. (Sobri 
Tamle é. li. Malý hrieAnik. (S obr.) Tamjtu (. 7. Za kriisnej pidiudy. 



iU 



í s ohr.i Taníne (\ S. Fiizy. (S ohr.l Tam?.*' f. H. _ Z tfj riufti^ 
^.<'l;im... Pov. Nov. L K). — Níl zviaUí. Slov. Polil. !I7. -- Na 

iMífastiu'j Bf«te. (S obľ.) Stráž na S. (\ ;i. /rhiiaj Sttivii...! Tiiiiižľ 
ŕ. 10. t Milosliii. Krŕ'iiKÍry. Tiuiiže t. 12. — Na tfalšiii púť. TianrA 
sliý '.V.\. ("'íiiiui uŕiii livii'zdv? TnjiiŽf [K\, Modli sa a itnu'uj 1 Tiiinžt? 
Vh. ť'as k'tí. . . 'ľiíriiiiv l.ťl. 

Bret-Harle. V dtM'i vzkt(.*n'nia, Sítjv. Nov, f. "ŽI^^ 2:>'2. 

Brutus. /ii st(ilii)dm\j vôif, Pľt'l. (Jos/itntiyi. Sltiv. Nnv. ŕ. 2<í<í, lifíT. 

Buäan Pavel, Výlet tia íhinií>it'ľ. Náľ. Nov, C, 113. Na SU'flrý 
veí-ec. Tanií;e í*. lô(t. 

Buday Adolf. Vydavateľ Veľkého ofir. kal. svätélin Antona 
Padiianski^hn a Listov sv. Anloua. 

Buday Andny Í^A. H— y.) tStrifiboľné svietniky v chváme Sv. 
Kataríny v Baňskpj Štiavnici. Cm. MSS. f. C. — Äfissie a obnova 
iíhrámu v KľťninÍĽÍ. Kat. Nov. í. 22. — Vylf^t do Banskej Bystiict!. 
Nár. Nov. ŕ. 8í>. Vydiíidzka do Pnevitlze a k Bojiiirkť'nnu zániku. 
Tamže ŕ. Itil. — tlť'inok pofasia un rastliny. (Hizor i*;. H. — Ban- 
>(kií iíystriťa a juj okolie. Slov. Ptihl, 74— í)4. Povesti z íiidu. íl. 
Zoluárkí- dievfa. 2. Pnízdne núestu najdenéíio pokladu. Ií. Nočný 
uepyktíj.) Tamže 4.*i8 — 441. 

Buday .lozef (.1. B— y ; —y.) Prialt-ília ludu HlovťUfikéliu. (íb- 
rií^uk xo s{,i«loŕctiskélii) života slovenskíílio v sUircj vhisti. Jednota 
172 — 177. Kuiltnný a spolow'uský život nnAicli predkov. Tam/e 
1ÍI2— 1P»>, — Dohní smrí. Sknto.^uíí udalosf. Kat. Nov. ŕ-, 4. Na 
ifíiritbky. Tamíe í. 4. NetlbiÍTu. Tamže i\ 7. Na sliivnnsf Boí-ieho 
Tela Tamže ŕ. 10. Doinsy — Modlitba ia dar Ducha íiviUéhn, Krí- 
Ä<ivť' dni. Kazatí'ľfta. ir)0. Päť prípravných kázní ku svätým tni.ssiám. 
Z nem. prepracoval a v Boäáci povedal. Tamže 22SU'-2í>2. Cena 
omše svätej. Na deň Porciukuly Tamže 2r>(f. — Nová lUjmovii po- 
kladiiifa. (llec.) Lit. Listy C. 1. Ptitnik svatovojtešaký. (Uec.( Tamže 
ŕ, L Slovenský doujový kalendíír. (Iít'c. ) Tatužť (\ 1. ZiUnivué ii 
pouŕne knižky II, Sv. 2. (Rfci Tamže ŕ. 2. Jednota, kat. kal. na 
r. 11K)2. íKoc.) Tamže č. 3. Zíílmvn^'' a pini<^né knižky 11. Sv. :i a 
4. (Rec.í Tamže í. (í, — Ilospodiimie rozumne! Lnd. N'ov. ŕ. 47- 
Povera, hľa cudzej niySlienky. TamžR C. 4'J — Iiu(f Idalinslavená ! 
Indiek:! lapenda v. Rienkicwicz U. Anjel v, Sienkiewicz H. 
Bozponiienky z rcítty. N. Nov. ŕ^. 124. — Pref-o si vyvolil JežiS za 
prstúim sv. Jozefa, chudobného reinesolníka I Posol b. Sr. Jež. i-. ]. 
Nflslľdnjnie svätt-Mio Jozefa. Tamže č. 7. Niisledky nevery. Tam/e 
C. 10. — Posvätný VeN'hrad. {S obr.) Pútnik svatov. 44— fK-í. Od- 
mena almužny. \)h cudzej niyS'ienky. Tamže ÍH)— 93. — Kzer év 
niulva v. A buk a/ e m. — I^py tidvMZ ! v. Sienktewicz H. 
Janko a muzsikn.'i v. S i e n k i e w i c z ÍL Az aniryalka v. S i e n k i c- 
vicz H. 



-»►- 



ítr. 



Slovenský jazyk, živá starina. 



HI<Msí 1. latiiiMny do sloveiiMiiy l>o3:prostr**<lne prijaté. 

/'l/í i/l. pľťilví'ŕ-ľľjt* Ví'lkť'lio sviatku. zvlášU' pľí'il NnriHleníiii 
Kľ. i',, líilitiske rfj7#/(ťf zjvaéí lnliMiii\ lat. ^7 vyslovovali i. ťtk: viiiliii. 
X tolio vilijn. 

ji<itnl:tf, fMÍinHtf-^ ni},ctmc. -- páter nostCir. 

(HJtiít nui/i(ts t utekaj !> ^ ľu^irts Mattliius. tf vysl. j. Z toho 
utvorili zvIiiÄtno slovoiiské slovo: ufujnrdiť. /m/ŕ-ív? ijtoknt. 

ťfíhlúľ iiľitel — luilí ľector. 

kaní or — spevák. 

uľffnnifita. 

kompmK lulíwläi ucitef, z fniHĽ. ľiitn|)ap;m"Hi " ť* ^ '«'- ť^"í- 

prrcŕľhtor, tiež ufiiteí — pereeptor, 

tntipfrr (reniosía) — lUrtŕíJí'tt'i", ff^j- 

wttulik, diuílobný ?,!ak — rneiidicus. 

iiíjilifc/int — supplicaDs. 

kľf\itonif, kreMúľ. Žobraví innlsi, jako íraiiti^káiii. rli(nlia pfi 
kre^ie, ki'ciiovali — lat. quereíť, questus, vylifarlávaf, -nit*. 

t(ihnhi lat. tahula, tabella, nem. Tafol. 

konin. povráznk; vzaí na kordu — lat, Ľonla. 

koniuta (ovwi ľubatá). laL coriiut^i (dvís) od Rumimov. 

mlľiu, lat. šalvia, nem. Salbci. 

Jliiíialú, JiHSwUd ^ Tiiríťť, LetDice x lat. fV.sta Itrisarin, sr. 
iiiair. píiukosdi róz-Ha-iiniiep, odtiaí namyslené rusalky =^ vily. 

iifrrti. pol. oliora, I lat. otíero. 

oriíihrnf, Int orare ^ piosif, modlif sa. 

imhi. Ixtkufn, lat. baĽulu^h. 

ílom — ilninua. 

fahtífn, fdbKhvaŕ. fahuľkúr — lat faUuln, nem. ľaliol. 

ľÄ^ii'ky to napospol x pozdejSÍĽh vpknv, ccstmi školy a pfa- 
in.iknv. p A 



Literatúra a umenie. 
T(Viiioi!ij/í ľ.iniíAPh 'A'uiídľo HFJMKopycoK.vra H3HK\ 

ÍUA.liniH'A ,1.\JÍ}1. iVysvcirijjúci slovník živého v.^fko-nisk.^ho ja- 
zyka VlatUitiha Dfíta.) Tpťii.e. HCiipaiiittiíinu h aiia'íKTf.u.iľ) ,10- 
Ho.itiemioe. irnianie iio,ai> poiiiuititnt iipo* H A. Rd.iy'JUA-.ic-Kýľ- 
TKH:í. Il:í.va»i« TtiHapHUti'CTM M, (I. Hn.li,<lťl.. (V.HuTCiiňypn- m 
MooKBa. i— O.tarfJBO.iH Tii, Crp. 223. 

Na [íui^ialUii XIX. stnltítiji r rnskt'j lil<"ľn!iirr /a vzorný jtovatoval 
U jaiyk Karaiii/ín;t, ktrinítntt |)ľ(«8toiiAro4Jut> bolu itt/,Uym. Na Karaiu- 



•HCi 



zinovom jazyku boU ry&tarcná i gramatika N. I. (trei'a, ktorá mah 
íÁUvia<\i\mTiň mor, Tnk ruzviliľ litcninielro jiizska buln cii»iiirH?oviirn', 
lintriii^'. AU; sTiiv tfii iti iiemoliol illln; trvaf : iiánuliHisŕ jn-tt-luittita k )>lal- 
iio«lí, iM'fttiud/.alu sa lu.ska k prostiMiárodne] sUn^snofiti. /.i><''uli raiiísnvaf. 
HlHCiaí a lú vo dvťiáili .Mál iiHrlioiliari Pitíkiu^ v ktorť'lH) ilictuch potom 
od tlvail>«iiity<-li vakov XtX. ntolelia ru^k^' jiixiyk omladni, /riinliuinc!l a 
zaskvel sa novými kráHamí. ľuikin liovorieval. žp Jä/.yk |tľfistffui nň- 
ľodii (tudit; liodeii je najhlbíiielio žtudovíiiiiji", r vyznával. }.c au ,jmi- 
slti<liíiva riiositovskť' 0[)l*it,kiM-ky íllpoctill|/HH, ít-ny fiekiivajiii-e o|>hitk>J, 
klorŕ jjlmvoria poilivulioilDi! (''i-ttym u [n-iiviiloltiviii jazykom." 

A /jiivil sa i Vladimír Ivanov il^ Diif, poiitejíí |>ňvo(lrtt vpíkŕhú slov- 
níka íirí'ho riiNki^lio jazyka. Dar. kní /apHal ň |»rv«' slovo, jcniii do 
i)'ch í-ias no/náme. mal len 18 rokov, ale vtedy umionil si, že viac ne- 
zamohká diia, ir» hy nciiapfsDl „reŕ, ^\mo, tibrat" pre svoju sbicrku. 

NeoLvŕujiiý trtito ŕlovok iinrodil su v novembri 18(11 v I.UKaiii, 
v KnHku. Otei; jpJio liol Dinŕati, vzdPÍaný na nemei'kýrli nnivn-sitAch. 
ťovniflti lio do |)ctr(iliradskoj bitititiiéky. Ale Ual, kpií ro^ltladpL sa a 
vidct, io v RuBku múlu lekáiov, fidiiid iia/pilif m líranicn šttidnvaf u 
vrútil sii rlo Ruska jako lekár. SlúJtil {lotoni juko baAsky tekdr: roku 
171)7 prijal ruské poddanstvo, bi>l lioiiivým ruským patriotoni, inal ruský 
jazyk ako materinský a roku 1812 í.eM, ŕc má doti ľ^te mlartŕ, ne- 
spúsobné bujovat la otŕinu. Syn jťlio Vladirnk vyui'il sa za murntirs, 
ale slaíbu pri maríne bol pritnitrný znnpchaf — loJ na mori sa kolíic. 
OM tobo nevydržal. Na nniversite v Derpto vy&t«doA*al mi*dirinii. ^V relom 
svojom í.ivole — Vladimír Ivanoviť napísal v autobiografii — bTadal 
Honi ))rile>.ilost potľhodiŕ po Rusku, ob/tiatnoval som sa s byinm ludu, 
pokladajúť Tmi /a jiulro u korfň , . . ľri nudoílutkti kniŕ.nŕj iiri-nosii n 
/nitiiosU «átii život oliÄiiomoval ]iriot»-lil ma xfostrauiip s jozjkoin: shiíba 
vo flotle, lekíirska. obŕianska, zuujalia reracselTiŕ, ktorí som ľúbil, - 
toto víptko ?i»oIti objím«lo Široké pole, a. od roka 18151, kaf na reste 
do Nikobjova /íipfsal som i^t v novjíorodskpj gubernii divŕ vtedy prt* 
mAn »lnvo ^ílMOJiaXHIilieTl* (pamiitiim dosiat) n presvcdi'il Koin sn skoro, 
i.ť my nfvieme po rusky, ja nľzauipsknl som dňa, ŕ.i* by som n».'bnl za- 
písal rcŕ. slovo, obral na d»j>lnŕ'íiiť svnjji-b sbierok. (írec a Puškin bor- 
Hve podporovali letito í«mef môj, Úoi. Goi;o|. (.'horniakov, Kltiejevski : 
/ukflvskij bol k tomu akoby lahoslajncjíií a bál sa ŕoscdliaéenta ( MjľXM 
lecTua)". Roku 1829 ako lojctiský lekár bol na poi-hodc v Torecku: 
v nrmAdc boli hidin ?.o všetkých gubernií, ma! leda prllciitosí i tnm 
juipisovnf Žyär v rozliónvtb krajocb Kiií^ka. sbícral ulovú a, naslúrljal 
ndri'iMatn rnstkt'lK* jaryka, Mŕprŕpú.sfnl slov, poŕtitttii v rozhore. Pritom 
zapisoval príslovia, poifkjidli, sbiŕral pieant' a i»oveíiti, povery, í'ary, 
„Stalo sa mi i^bbou — napísal o sebe — skúmať a zkúáaí: akn Im- 
vorf knižník & jako vyjadri tú istú tnySlienkti, jesttí mu jo prístupná, 
filovek umný, ale prostý, ncnôený. — a netreba ani povedať, f e i»rcdnosť, 
ŕi> by pri tom akej miery použil, bola vJdy na strane poslednŕbo." 

Tak povMal msteriAl na Tfilkorifj Shmrí,. I'al bol si ttnii«tiil. Že 
do H^ojho (»(t roku biittf vídy sbi^nif n doplímvnŕ, Tlaŕiŕ- /.aŕal skutoŕne 
fti roku Itífil. Slovník v Miiitoľb vyiliodil ún 18íiH — íÄlival /o sly- 
rocii sviUkov 1". 



o slove tolhtnii (z= \)sveítoirncí) v titule »lovnika Daf napísal v *v<vjej 
prťiiiiiliivc : „Sloviiík na/vauy je ^iolkov)m*, preto iée uieioii pri'kLkiJá 
jŕilno ílii\o rlľHhym, lei, vjŕvct?nje (ru.lKyťTt), objasňuj*? podľobcioRtí 
zna^piíia slov i iioťhopov, im poitriadeiiych. Slová .iivogo vciikorosskago 
jarvka* riknŕujľi ubjnn a smer ťelpj prúťo." 

Záhlavia slovníka ílotkol sa i J. K. (irot v svojom rozborte jeho, 
prcilložminrj ntkii 1801* ruskej Akatlentií NAiik. „Ale — tak písal — 
»eviilím(» I II (v zúhiflví) slova iturfnin<i, Itoc iiwltr)|) jetio I tvnrí jianii- 
Ji'ini /lásiitlu celc;j (iráce. Pririiia tolioto xftiiit(^ania zM&il v lom, /.c. plAii 
filovQlka je (ibsírijí'jši: mal ubjat všetku ittisabu vetkoriiského janka, 
ako javí SR ona v ústnej i-eĽJ, v liiterámyi.'h dielach a íiasloŕnú i v pa- 
mättiikorh dricvnej píscniuostí, no iV'r// ja^j'k vôbec bol lilavnon áJobou 
uáiho lexikografa. Z tejio oblasti ru^kóbo jazyka on vnosti ,«torá> ret^i a 
obraty všetkjib strán Velikej Buši', ostatne, ako sáni objasňqje, ,nie 
prt' ich bezvýniroPťnií jtojntic do pisomuej reči. ale pre štúdium, pre 
icb poriianic a posúdenie, pre študovanie samébo dui:ba jazyka a osvo- 
jenie si jebo, pre vypracovanie i neho postupne svojho, v /.de I a noho ja- 
zyka'...- TpyAU H. K. ľpoxa, II. str. 20.) 

^Bohatstvom materiálu — hovorí o slovníku A. K. Pjpin — práca 
DaTova prevyšuje vietko. ío niekedy bolo n nás vykonané silami jednej 
osoby; nie uinuho jest pudofiných prik oívi v bohatých inostranuych lite- 
ratúrach.'* (IIíTopÍH pj'ccKoU ;»Tiiori)a*iH, I, .H46.) A v p)ffdml«ve k to- 
muto :t. vydaniu slovníka prof. f lläudouin de Courlenay napísal: „Sú, 
(travda, u drulj}ťh národov slovníky, prevyšujúce slovník l>aľa dokoná* 
iostou vypracovaní?* . bohalfitvom historärko-lSterArnŕ'hí^ miueriiilii at<f. ; 
ale fažko najst drubv slovník, ol)«nhujúii ioUm muteríátu, nasbínľaiiť'lio 
len jednoa osobou ío iivi^ho. roihovoniflm jít/yka istí-bo národa. Dafov 
slovník je nielen jednou z najbohatších pokladníc reŕi íiidskej, lež okrem 
toho fibuťDJkom materiálov k študovaniu a arčeniu uloženia umu u ná- 
roda, k urôct^iu názorov^ ktorŕ ruský národ má o svete." 

(Spomíname toto Vhctko i preto, aby sa budila 7.aujatosC /a slovník 
jazyka — slovenského.) 

Iíruht*' v}dttnip Dahvvhn Totkovrho Sloviira ruskŕlio Ja/.yka Je z roku 
IH7W. V terujšont, trťfoni vydaní, tiudú vžetky duplfiky u opravy, vyiado- 
vaaŕ pokľoéiKnii xuátnosŕand o ruskom jn/.yku. Kedakda je v povolaných 
rukuťli prof. J. Baudouina de Couitenay. Tretie vydanie vyjde t 4U bo- 
iiloub ti - 7-hárkovýfh, i ktorých budú 4 vofke svÄžky veľkého lexikál- 
neho formátu, líoťue vyjde 10 sošilov. Predplatnú cena na cpIč dielo 
jp 20 rublov — beí posty. |rodmii*nky predplatíMiia v Rusku sú vý- 
bodi)ť<. ľri podpi$(> sloJiíH sa 'I rubtn M kopejok. potnm na každý 
x prvých B Ti M>§itov zjiploti !<a po Mi kopejok, a posledných ľi soSítov 
pride u/. bi>/plalue, lebo tých cena bola alo^.ená na počiatku. | Adressa 
vydavateľstva: M. (K |{()jlh<l>'lí, C.-lleTCpftypn., rofTHiiwfl .UBOji-b, 18. 

Slovanské slová maďarskôho jazyka. Hskur Atbólh, professor 
peslíansk^ uníver<>iiy, ktorý u£ roku 1893 bol vydal rozprava Ä attáv 
íxók a matfunr nttfftbeii fHudape«t. Kiadja a Ma^yar tudnmiinyos aka- 
diHi'a, «>lr. 53> a v i^asopise Ar-biv fdr slavisr.c IIuIoIorÍp XXII {lynd^ 
it.'ipfsal ÍHť Anfiinge tiet- titujatisrhslnriárheu rthnisf-htu litriihrunij 



24ÍÍ 



{»tr. 433 — 187). v posIeJiioj knižke „IlaB'kTifl o'Iví'Íí.'ichím pyccKiin* 
mutň n fJoneniocTU H«!ietraTO|íťi:t>íl A«:íi,v'mím llňyri." (Vil* \) ma 
ľDKpi-a; u 11 1; c c o .1 h E u 3 a m t •) a ii i A ii a c o m K ii e u i c H. 11. }I r n n a 
o(*% H (TO pi II iipotn yoxaimiía i^epKOBiio^cjnufl u ccara 
fl:iHSa iRtr. i-iil :í:*(\>. vŕiiov,iiiu tiiv. len »iiá/.ke slovanskú h slov 
írmilarski'hf) jii/vlio. V laíi^íkum ronriku Njclvtinlíiriiáiiyi Ku/leim'iiU'k 
(XXXIlk v)iliivntiycli v l*e&fi miurarskoii Aka«lemioii, Ala ro/jír;iva dr. Jíina 
M*'lirlia Htltiľ jôrŕffhitfsmtmnk íN'ttáp prejatí' slovanské ílová), a v mnrci 
vytlttUftm lolim-rtc'iiom sošite je pokr^iŕovaiiic. Tato jf dosiar najvaMia 
Jiludiii tt tiiiMto xaujJitiävoii) ]in'(hii(>l.c. Otú/.kft stovaitskýdi slov laitifur- 
skúlio ju/>'kft ie vťfnii váiiia i pro liístonn. Kturt' /. lýrli sJov 5 kfut'-íio 
slovaiiskŕho jo7.>ka bolo iJľfjalť', ktk a kethťť Riľíeniru lýľhtii otA/ok 
liUtúria dostutio liodtic svetla. 

Literárne Iiisty. ľnlolia ku „Ksíatelni*. Koíník XIII. \W?i, 
tVííílo 3. 

Obsali: Slovenskí spisovatelia i rádu sv. Fniiitiíika [irovincie Marián- 
skcj v Ulirdch, ľudAva J. Ii.rasijiinskj. — Aku svedomité pracoviva sa 
•u nás n.L monuaientáttiVĽli dielach liter.'irnych. (O knilicu-íi „A kutolikus 
Mugyarorsŕág", v ktorýĽli igiKiriyo sa víetko, ľo je slovĽiiské.) — Mojiiš 
íi líarwiu? Od Margina. (Pozoruliodnó vystúpenie snailivého mladúlui 
$[H»fivaioU.) — Ako niektorí íudia nudužívajú nábožnast slovoDäkéliO' 
fudu. í». M, — Iíiteránty obzor. — Všeličo. — Nove slovenské spjay. — 
Nové filuveiiské vydania. 

Batoliestky s hory OliveUkej. Nábožné básne a piio&ii«. Napísal 
Mattm Braxatoľis (SládkoviOuvj. V Liptovskom Sv. Míkuläiši. Nákladum 
fipnlkn „'ľranascius". 1903. Str. 204. Ceoa 1 kor. .iO linlícrov. 

ľrí /.r tvárani cMsla dostali £di£! lúto novú knižku sluvciiskú, s milým 
mcnotn v slovenskej literatúre. 



„Hlovdcl a Icli reé.** ľod týmto ní zvoní, ako sa dozvo- 
(lAiiH- z iiríňineho inameňa, v kiátkoiii T^ase napíSo a vydá dr. S. 
Czonihfi spis, v ktnioín slirnií' vŕipiko. 1*0 sa poíahiijc na pôvod 
Slovákov a ich reíi, na jazykový a literárny pomer Cesko-slovp.nský, 
n ŕfi ohjasňujt? terajšie poriiory slovenskej spisovnej reči. V /a- 
vŕšimí toho spisu odpovie podrobne na \ Statky iiiipady. namierené 
proti Rjunostíitnej sloveoťitie špisovuej, ako aj uu inlpady, ktoré sa 
udaly z piíiežitosti jelio luatíarskoj brošúry „A fsteh- ttit nľnizote^ynét: 
Diultja, jelene és juvoje". ľo upim- inuh rrf^ťJttond no ľ^Hhj rirm' 
Htitniftktf, ktori utn prijdii uu rfdortwíif do }>omu aprilti. l'óvodca 
chcel pôvodne nupÍMHÍ a vydaí len poletuický spi.s, ale po Ulhokej 
úvalm na roziuMlol, že [kmIsí slovenskému i i^eskému ohwenstVH 
holými dátaijú olyasňovauy nestranný oliraz toho, jako sn otázka 
KpÍHovnej reí'i slovenskej rozvíjala od díivna až do našich íias ri 
j*fkť rir^cmr iiiulo iotú hisfnrukŕ ro'rifjľ.. 

ľôvoik'ň pľosl f-asopisy, aliy prestíiíy to/AUÍovnf oíiecenutvo 
x príležitosti jeho madar&kej broSúry — pokiaf vyjde jeho spis 
, Slováci a ich reč*. 

♦♦' 



Bok 1009. 



8<iitt 6. 



Slovenské Polilady. 



-^Pi^ 



z básní Alexandra Petôfiho. 

Preloíil tíiirjtiôslttv. 

Čarovný- sen. 

IN a rieke v divom hrone čajkáš som, 
V (n hučí val ; čln Tahky chvie sa, liojká, 
chvie, kolíska jak, s drmom-skubotom 
ňouž pohybuje srdiaca sa dojka. 
Súdbo, ty dojka hnevná môjho bytu, 
tys\ čo mi čajkou zmietaš tak, ty ver*, 
CO strhlas' búrkou na níňa vášne, citu 
mi zmútivšie jas, zaplavivšie mier. 

Som ustal ui; breh ešte ncdozricf? 
CO príjme v chobot ma . . . či hltan víru 
skôr? ktorý takie spočinúc dá, ked 
ma v bezJno polkne, lotfku zdrviac airú. 
Niet v blízku brclia, krútňavy : deň po dni 
len zmietanie, boj prúdov s prúdamí; 
!ía stále strkám riečnej na povodni . . . 
ni prtbií,^ ani zomrief neba mi. 

Ixi aký hlas, ký zásvetný to zvuk, 

sa miešajúci vo vln vravu tú? 

var* duch, čo k nebu vzlieta z miesta múk, 

kde pretrpel uJt svoju pokutu ? . , . 

To labuf Icti nad mnou výŠou, vrúca 

j^ jej pŕs to pieseň zncje prcsladká — 

O, tíško let a dlho spievaj, mrúca 

ty labut moja, krásna pamiatka ! , . . 

— Viac deckom nebol som, no cste ani 
mládencom, je to najkrajší rok žitia, 
jak okamih, kcd s nelía na svitaní 
opona noci do poly je svitá. 
Tma diela cite v srdci xlava, zprava 
však vzchodil mnohý s ruinými ui pruhy 
mi klík, jak z očí slnca vše, ked vstáva, 
vyhrklé lúče : nádeje a túliy. 

17 



250 



Po čom som tiiill, ufat som sa, že to 
i obdriim ; aj som ho do cela 
obsiahol . . . siiätf, že nebolo oioc, preto: 
len pohova na lone priatera. 
Hol verný druh môj : bo vcd ešte v č.ise 
tom zištnosť v kukli vHz't bez vlády, 
tá húsénka, čo skoro kvet, list spasiu 
priateFškej vcrc vlastnej záhrady. 

Môj druh bol verný ; s ním som vyprázdňoval 
čas sladkij Šťastných chvíľ, i v nadšenia 
ochmele božskom orlom preletoval 
som vesmírom. A kade vzrušená 
ma túžba niesla, všetko mojím zvalal 
Na prehoja som diváit z baršúiía 
si skláňal hlavu, ktorú otáčala 
mi velcslávy hviezdna koruna. 

O takom ^^kvúcom budúcnu som snil; 
aj veril sora ui, že to nie sen číry . . . 
Tu vraz však zbadám. Čo som naplnil 
bol svetom, srdce moje £e sa Síri ; 
to priestranelo, či dač uberá 
tam sveta? neviem, no cítil som vskutku, 
že v mojich prsách vznikla medzera, 
hej, v hrudi mojej najteplejšom kútkni, 

A so dňa na dth rástla prázdnota tá; 
pre ňu mi duša strpia v letku, t himct 
f.c padne v priepasť jej ... i ani zlata 
ni slávy, ču som posiaľ z plná strážne 
bol objímal, viac nebolo mi treba* 
Tak bczleské už obe čudesá 
su ' besílc-ské, jak bude azur neba, 
keď jeho závuj hviezdny sderie sa. 

Netrebným všetko mi, i priatel; batoh 

jak bol mi život sám, í utekal 

>íom, ako koho kŕdeľ stíha mátoh, 

od lUuku sveta v najzadncjšiti diár. 

V samote tichej nájdem pubj't svoj, 

hôr temný údol osadou mi skromnou . . . 

Och, akých podôb totu krúitil roj 

kot mha. a vadctkom bral sa ponado mnou! 

Z pŕs mojich vyšla Čefacf tá vil, xhola 

lej srdca môjho skrýše objavok, 

Čaro-bytostl, na než som sa z póla 

pamätal z pĽkných detských rozprávok. 

/> Dočkajte I stojte 1» vrkrikncm, »keií nie prvá. 



251 



Oistiitnú aspoň — jedna nech že. hej, 

len potial, kým bostk jeden, objem trvá U 

No nezastatý; imiúy do jednej. 

I hnal som hľadal ich, však bez výsledku: 

ni šľapajky ich nemal zemský luh ; 

bez stopy chodily, sťa páper v letku, 

ba raháié boly nad vetrík, nad vzduch. 

A čim viac unikaly ÚKemi, 

čím nejívsnejšie šotu ich videl : tým 

sa slávnejšími zdaly, srdce mi 

tým úmornejším tlelo dychtením. 

A jak mi nylo srdce, sám som schradal. 
Bledáňa vysmievali druliovia; 
Iŕň dobrý priate! môj sa nesmial : hádal 
$(iá(f — hlavou krúti! smutne, bez slova. 
Čo ti? sa pýtal vposled na nehodu, 
ja mičal však, sám neznajúc svoj tm 1, 
Smäd trápil ma, a darmo píl sum vodu, 
neobčerstvila omareinú hrúd. 

Až zunoval som pozemské to žitie, 

ztrativšie v očiach mojich súhrn vnád. 

Hor' ! zvolám, do nebies ! kam, hľa, sa i tie 

y. j>ŕs bôlnych xjavy sinú naporad ; 

do neba! síľir ich vzduch ked zvlaží mi 

dych* popusti snátf záhy protivenstvo. .. 

A ak í tam mi ujdú? za nimi, 

bach, sbchám trebárs celé veškercostvo I — 

Jar skvostná stála. Poľom dúha žiari, 
horiaca dúha tisícoro- kvetá; 
uo na mna kvet tak žiaľno hľadel. . . vari 
bo vedel, ie sa sberám s tohto sveta. 
Na najvyšší vrch vystúpil som, v tvári 
znoj ; zta<í sa dívam v neba dutinu 
Priezračné modré bolo, bcx šmňh, chmáry.,. 
dnn videl som... som čisto videl dnu... 



Najkrajšia zo stvor, vybájených mnou, 
ľatf! v nebi... Rty hla; temer nehyplnc 
jíi>m čul jej zvanie... no že pravicou 
mi kýva, mohol zrieí soui zretcdlnc. 
Hneď! rcčicm, a v tom na kraj kričím srazu, 
kde pod nmou pôda na sto siah sn trati. 
Už-ui chcem skočiť... od xiul^i na zrazu 
ktos' chvatnc... zpät som skle^uiul bez pamÄ'í. 



^2 



KgíÍ prebral som s;i: bytosť spanilA, 

juž prv len tilaiikyt ukázal mi htastný, 

tam stála pri mne. . . ó, čo cítila 

mi duša!? pocit nevýslovné slastný! 

-íNuž tak je blízko neba zcra?^ som v hlave 

zmätenej dumal, wsvojho u anjela 

toť! v nebi som, a pred chvifôčkou práve 

na prašnej zemi noha ešte rpela.<i 

To myslel som, riecť viak som nevedel, 

a či snácí nesmel preriecť z obavy, 

ak ústa otvorím, že neba diel 

z pŕs umkne mi sta pablesk prchavý, 

I anjela som chytil za ruku, 

by predo mnou kams' neutiekol las', 

a driek mu moje ramä v oblúku 

ovilo, stužky horiacej jak pás. 

A mrivo patrím v obličaj mu skvelý. 
T vtuí sa divím, od toho že blesku 
nii nadzemského očí nevytlely, 
jak pásly sa mu oči po nebeskú. 
Tie mal s(a hviezdy sivé v záserc, 
a obrvy; dúh čiernych roztočcnie; 
s pliec stckaly luu tmavé kaderc, 
sía noc kecf morom ružovatým tenie. 

Som odvážil sa preriecf napokon 
O spáse, nebi, anjeloch až mnoho 
mu rozkladám; čajs' blúznil som, bo on, 
jak dával znat, nič nerozumel z toho. 
»Nie anjel, dievča soni,4! zjav zahriaka 
ma; »kde sme, nie je nebo, ale ixm, 
a ty hen v priepasť spadneš, nech tak ja 
(a zachrániť dosť zavčas ncdójdeni.« 

»Nuž bud7.mc na 7.cmi,« ja na to v spcch, 
»na Ecmi --v nebi: pre míla za jedno je^ 
len u boka nech tvojho, povždy nech — ; 
vcd kde si ty, tam nebesá sú moje. 
Lež sadni ko rane; dopusť, rameno že 
to tiihšic zajme ta, ó, daj mu dojsť! 
Si beztak mojou, svojcf jak byť môže; 
bo stvorila ía moja obraznosť.* 

Tu brál tam sme si sadli na vrctiol 

k besede. Kto som? bol jej dotaz priam. 

»Sora dosiar,« vctim, »smutný bol vzdych; zvoľ; 

ti v náručí, toť, s bozkom dokonám. 

Včuf vráť mi bozk, bych úvúc popadol 



SĎ8 



íiiov . . . tkol sa ma : aj, z mŕtvych povstávara ; 
í čo som vzdych bol, ktorý splodil hôr, 
žiaT: teraz úsmev rozkoše som sám.^ 

Ma pobozkala. Neprosená najmien. 

na prvý zyv k rtom pritkla mi rty; hách, 

tert bozk ! tie rty ! . . . čo neškrabli sme v kamcíi ? 

bych večne bol jej ívjsnul na ústach ! 

Ten bozk ! bol sladši nad med^ prsník matky. 

Len z tých čias iijcm; bozk ten do ovzdušia 

jak odznel vrelých perí našich vrátky, 

som ocitli, ie vletia do mňa duša. 



ifrPáč vôkol,* po tom bozku dievčina 

mi povie, wvidiš, kofkej Kmeny Čar? 

Ja neviem, zkaď to, aká príčina: 

no nebo, zem včuf inú má tt tvár. 

To belasejšim, slnko stnnejsie je, 

pod stromy totu chladnejší aj stí n, i 

červenšou ruža, voňavšie van veje. . . 

Ach, jak by, kde som, svet bol celkom inýl« 

»Hcj, iný to svct,« odpoviem, *me ten, 
čo predtým; a či mv- sme premenení? 
Však bud jak bud, nač o to dbať, kctf len 
nám poicehtianie v>'pívva z tej zmeny ?« 
Objatí, tak sme plietli shovoni 
ružový venec. Až ked prebrali 
sme I marenia sa: svitlo poíoru, 
jak slncc na zem schádxa pomaly. 

Mrkalo Dna spräž na oblakoch zlatých 

za fialové vrchy zatiahla. 

Do diali roveň zažlú rozostatých, 

to suché more, bledá kryla hmla. 

Štít, kde sme stáli, v pozdnom malcivanoin 

tlel lúči, 7. nachu poduška jjik drahá 

na tróne. Veď aj trónom hol ; my na ňom 

co kráľovský pár mladý v kráži blaha. 

Sme roxlúôtli sa. Nie slovom: zraky; 
ní smutne nie; oj, s plesom t Na noc tak 
sme žrclí, ako mrúci okom vďaky 
v hrob, za níníž krajší svet vie duše zrak, 
Srub neviazal nás ku žiadnemu znjtru, 
pred.i' prišli sme si verne v ústrety; 
tak prežili sme jaro, srdca vatru 
u vatry, ruku v ruke, na rtoch rty. 



SÔ4 



A tak sme strávili i leto Kaidý 
»á§ deň bol co kvet článkom kytice, 
jcjž vôňou ptýtva stôl, kctf ushromaidi 
na Olymp bohov sláviť Letnicc. 
Však kvety tie ui zvädly ; čo mi z nclio, 
zrieť uschlý kalich, spáľu lupienka 
ich?.,. Vyleť z raja veku prekrásneho 
tni, mrúca labut, trúchla spomienka! 

Prikúril podzim, tento ukrutník 
prírody. Jeho neúprosné dlane 
ošklbú stromov listvu, pret chodník 
roxhodia sveta, a sám šUapne na ne. 
On sdeptal žeň i naše] blaženosti ; 
narazil vichrom na nás zhubný ávist 
pod menom rozluky, i v nezbednosti 
dal strhať s líc nám šumný ružolist. 

Rozišli sme sa, by sme sa nestretli 
viac. Pošmurnv bol večer jasenný. 
Hmlou diale ešte raz zjav devy svetlý 
xrak vyhľadal môj, slzou z rosený: 
a bežím . . kade, neopierajúc sa; 
tŕň zkrvavil nvi ruky, obličaj . . . 
som trielil sám, jak hvičxda padajúca, 
juž 3EO seba vyhostil nebies kraj. — 

Od vted)* t^fár Í ruky lacclely 

mi, ruky, tvár, kam zadrel dravý sip, 

i srdcom úraz scvrkol v skornatelý 

šrám, roxlúcka kde ostrila si vtip; 
no od tých rán mňa o veľa viac boli, 
že už' už zabúdam, ač lútustnc, 
na blaho tvojich vzletov na vrcholí, 
ó, prvá rúbjsť, čarovný môj sne! 



Živý telegraf. 

I očas návštevy v sirotinci, pani ŕ''**"*^ uvidela na diodbe nt'- 
obyfiaJDÚ scénu: štyria chlapci vydierali ú z rúk podratú kiiiíku, 
do8( smelo oblulúajúc sn pnt«ui iiäsfnnií. 

— Zdá sft ini, deti, že sa bijiíte?... — zvolala pre8tr«k»tiA 
dáma. — Za to ani jeib^n ncdostaru;: mí*doviiika a oätí' [tôjdn klačxif. 

— 1/obo, piotjím, pani, vzal tni líobifi.sonaI - vysvfitloval 
jeden chlapec. 



9«» 



— Nie je praviln, h^ho to oul... — škriepil sa dnibý. 

— Vidtš, ako klaiiješ! — zvolal troU. — To si mi ty odabral 
Iíobiusoua. 

Muíäka objasnila dúitie, že uapriek pílnt-iuu dozoru podobné 
prffiotly, bývajú dosť caaté, lebo deti lipnú /a ŕítauíiii a kníh siro- 
tíacĽ wiiik 

V srdci pani gr<)fky zažaln sa akási iskra. Ponevát i tak nu- 
dilo ju myslef^ snažila sa zabaduúť na to. Len v salóne radcovoiii, 
kde prišlo hovorit o preduietoľh pobožuycli a dobročinných, opísala 
prfbeb %' sirotinci, s vysvetlením tnniSky. 

Radca, počúvajúc, pocítil tiež tosi ueobyíajnóho a, ako zbeli- 
lejÄI vo svete myšlienok, vyslovil úsudok^ že bolo by treba poslať kníh 
sirotám. Pripomenul si Imed, že v kasnt, íi v kufre, má celú hrbu 
pniĽlniivejiiťtcli tlačív, ktoré niekdy kupoval pre svojo deti; lež... 
bol už privelini ťnžký, aby niohoJ sa prehrehaí v starých hara- 
buľdách. 

Večer radca bol u pána Z., ktorému celý život plynul v drob- 
ných úsluhách turfoin. pri iiíí ležiac ich od Vil. do IIÍ. triedy úradnej 
liierarcbie, fUtiac mu urobiť radosť, radca oziifímil pánu Z, to, čo 
grófka videla v sirotinci a fiočula od niniíiky. doložiac so svojej 
strany, Jte - treba postarať &a o knižky pre siroty, 

— Ni6 prostojšioho! — zvolal piíu Z. — Vojdem ráno do 
redakťie Knnjťra a požiadam ich, ahy uverejnili vyzvanie. 

Na drubý deň pán Z. vbehol zadychCaný do Kitnjem, na vSe- 
tkých svätých prosiac redakciu, aby vyzvala obecenstvo skladať 
knihy pre siroty. 

Traťii šťastlivé, lebo chybovalo do Čísla tiiekolko riadkov scn- 
sačnoj vedomosti. Ako referent udboru milosrdenstva sadol si « 
napísal: 

„Hi'bka detí, nachodiacich sa pod verejným dozorom, trpí ne* 
dostatok v knihách. 

„Detva cíti žiadosť. 

„Pamätajte na hladné du-íe!" 

Poton). hvízdajúci, odišiel na obed, 

O niťkotko dní, v ue<lelu, pred zamknutými dvermi redakcie 
Btretíd soín chudobne odetého človeka s rukami fiernymi, ako ko- 
minár, ň s ním äťúple dievčatko, nesúce balík starých kníh. 

— - To si žiadate? 

Zaíienieuý Novek strhol f-iapku u odpovedal nesmelo: 

— Pľmieali sme, prosím, niekoíku kuíli pro tých ^hladných", 
to páni písali. . . 

A Sťúphj dievčatko poklonilo sa, ŕervenajúc sa, nakoľko mu 
Uovolovaly poťíialky bledaíky. 

Vzal som od nej knižky a oddaJ redakčnému sluhovi. 

— Akože sa voláte? — spýtal som sa- 

— Prosím, pane, a nafo to V — odpovedá zmätený. 

— A^usimo predsa vytlačiť, kto <lal knihy. 

— í)! toho netreba, prosím^ pane: vecí som ja predsa ehu- 
dftbtiý človek, z klobúi^ni^j fabriky . . To netreba . , 



SM 



A odišiel s biednoti (k'éniSkou. 

Pľi inno sUil uŕeiiý prufesor fysiky, a z tolm priälel uii ua 
um — ttílej;raf novej konŔtľiikťio. 

lUavQou stanicou bnl siiotincc, boírnou — ruhotnlk jí klobúfinoj 
fabriky; kiiff jiiden zasi^'nalisoval „pozor," druhý naskutku odpo- 
vpdul. Ked jľďtíji xaprosil, druliý priuíesol, 

My (Mitatuí komilí sme íuiikciu stĺpov telegrafií iiýrh. 

Prelož, s. š. 



Kant o duchovných bytnostiach. 

Pocitu KiiiiUiv^ch »TrAmne pinee flttÍBiersehers* 
iia|íí8al Ladiílav Koeáľ. 

Kp(f mítine na pamäti vSetko, fo SkolAk od duchov vyinodliká, 
Oi> sa o duclioch medzi íutfmi rozpráva a fo Hlosof nám k roz- 
Riýäruniii predkladá, vtedy vidíme, že to ueuí malá fiastka náSho 
vedenia. A predsa iiiôžeín siiiele tvrdif, f.e by hocktorý 7. tých v ne- 
vedomcov liol vo \'erkýĽh rozpakoch, keby sa ho niekto pýtal, fo 
je to tou duch. Muohl vodia vettni chytro rie&iť túto otázku. Oni 
povedia: I»tiťh je taká liytnosť, ktorá niá rozum. No uobol by to 
potom nadpľirjdzený dar videť ducijov, Icho vieme, že i iMovck jo 
rozumoíri ohdiirená bytnosf. Ale dal ej pokračuj li: Uíto hytrMisí, ktorá 
v človeku ujá rozum, je len čiastka ídovckii a ona obživuje íloveka 
a je duch. Teda roztim pripisujú jedine duchovnej bytnosti. nie ífl 
by prv vysvetlili, aký pochop .si mám iitvonf o duchovnej bytnosti. 

Ide o to, vysvetliť, to je dui-liovná bytiiosf, lebo o duchovnej 
bytnotíti TuJia rozprávajú ii vlastne iiev(HÍia, čo je to. Teuto soba- 
kíuín je dosíť veľký, že bo môže badať i ten, ktorý má oH len do 
puly otvorené, ale že jestvuje, to možno v3^svĽtliť tak, že človek uÄ 
od detstva mnoho vie o duchoch z poCutia a potom neskoršie z oliy- 
Caje verí týmto veciam. Tcdy ani neviem, Ci duchovia je-ntvuju, 
tým menej si ni6žem vysvethŕ. ío to slovo duch znaf.ŕ. Ale preto, 
že som tohto slova yám užíval a i dnihl užívajú ho, raual sa predsa 
pod tým niefo vyrozimuevaf, či ja to už nejaký výmysel, n í ' 
niťŕo skutofntMio. .Vie aby si predisa len raohol vysvetliť sk. 
siuyscl ttdioto sflň porozumeného slova, uvediem ho tak, ako ho 
ludja v obyčajnom živote užívajú a budem pozorovaí, ä sa mi pod- 
stata duchovnej bytnosti tým vysvetli, 'li 

*) Keby poclu»]t o dtn-Uu bol oddelený od (locho^iov, ktoré zkúse- 

[postoti nadoliáildiiiŕ, potom by sme Tahko mohli ]mziiat podstata dacha, 

ilebo by iieboUi treba len uvioít všetky znaky, klori- nám na§c sinysly 

rigluviijá na týchto bytuoetiacb a ktorými rozoznávajú sa od veci /.o 

wfaenosti ZD&myi'h. Ale vieme. íe ľudia ŕaslo o durhocli rozprávajA, 

keď ani nevedia islotne, íi dachoviu jestvujú alobo niť. Nemô^ŕitnc leda 

I poehoponi o iťrirDdxt-iuisti Juchií tak nurábaf, nko h poclKij^oti) vzatým 

t» •kuUtfnosti, To však mhlt- sa uiokto jivtať : K od tento poihoj* neiii 

vtatý tu tkuuiŕtiosti (zkústaosíou uení nadobudnutý), ako mohol povslaf ? 



967 



Myslimfi si priestor, ktorý obsahuje kulriŕnú íiahti a dajine 
tumu, žeje tu niečo, ío teuto |»riestw vyjdňujť (lo ztjnŕí, že druhá 
Vťc už nemôže zAiijaf ten istý i>riestor). Vtedy nebude niktu tvrdiť, 
že bytoosť, zaiijímajňca tento priestor, jo duchovníi bytnost. Iste 
povie, že je to htuotii;í bytuosí, lebo inil rozmery v prieHtore, je 
ucpriestupuiíi a Uik ako každé teb'so je podriadená 7.:íknnoin delitef- 
nosti a srážky. Až potia! kráčanu; iío vyrovnanej ceste iných lilo- 
sofov. Ale predstavte si teia/ jednodiichii bytnosŕ roxumoiu obda- 
renú, ti uí Diíite úplný poefiup o duchu V Al>y sme si ttilo otiúkn 
zfMlpoveťlať mohli, jirifíľiajiiie íia tolio, že lozuni je vmítoraou vlast- 
nosťou tt\it 1 jeiinodnobej bytJio»li !i Sikiiiuajjne prítoJu tiiU> v jej 
jEovnútorný* h pomeroch. Nuž čo by sa stalo, keliy túto jednoduchú 
bytnost va; dil do onej kubi^nej siahy V Myslíte, že l»y uiu»ela jedna 
iast hinoť z tejtí> kubiínej siahy ustúpiť., aby upriiitdnený priestor 
mohtil or n dudi icaujaťV — Kuby tak holo, nuž by musela ustúpi C 
i druhá ŕasť tejto lituoty. aby druhý dueli uaäiel tam svoje ujiešto. 
Keby suje tak daiej pokratovali, udjolo fiy napukou v tejto kubiCuej 
siahe viac hmoty, ale by boia plná duchov. Ale hoc by tam hmoty 
nebolo, len samé duchovné bytnosti, predsa by sa vyznanienávala 
tak dobre uepriestufmosťou a bola by tak ibiltre podriadená záko- 
nom srážky, ako aj hmota, ktorá z ttiyto siahy kubiCnej ustúpit 
íuusela. Takéto bytno.sti ueboly by jíovnútornc rozdielne od hmoty. 
Vnútorný rozdiel by bol teu, že by malý i mocnosť rozumu. My 
alo vieme, že bmuta svoju pdtoniiiosť prezradzuje zovnútomými 
silami, ale čo vSetko prináleží k vnútorným vlastnosliam liiuoty, 
to nevieme, A prelo by sme tttké bytuosti nepomenovali duchov- 
nými, z ktorých by sa mohly ty hrmtky spravit. KeJ teila chceme 
zailržat pochop duľha, musíme vždy mysleť na také bytnoati, ktor<í 
mňžu zaujímať i prie.stor hmotou na[i|neQý. M Teila len také byt- 
uosti sii liytnosti duchovné, ktoré nemajú vlastnosti nepriestupnej 
a ktoré nikdy netvoria pevného celku, čo by ich koíko bolo. Ta- 
kého spôsobu bytnosti menujeme nehmotné bytuosti, a ked majú 
mocDOst rozumu, duchovné bytuosti alebo duchovia. 



Odpovedám im lo : ľochopy sa tvoria nevedomky pri tajných a imaných 
xávicrrkiu-ti, ked nejaká pobiiiltka tiajuiniúha titviir^nio takyrb závierok . 
Mnuho jest závierok, ktoré sú len výmysel obra/ntvornos(i. Ic2 sú i také, 
ktoré sú pravdivé, boc eite JMoý pucbop o uíib oeuí atvorený. V mlavo 
taký výraz epojujc sa 9 rozprávkami a ja$ný význatn takého výraxo 
nájde sa len )iorovTiantm ividito rozprirok. 

'} Miijrnc na patnäti to, že tu ruxj imanie bití <i (Incliorh. ktoH 
patria k naácj svelovuj sústave, a ic* In tijct reii o tom iiekit»etVnooa 
dtiĽhu, ktorý je iiôviiilcom a inlržovatcíom víiOtkťbo. í.ebo jtocbop túboto 
IJli^lťdlll•ho dá sa labku utvoriť, keiT vyblad;lniť opak Ijch vlastnosti 
hmoty, ktoré [lekonei^néma a outne je^tvujúcetnu dauba protirečia. Inakäic 
sa veci majú s takou ducbovnoa bytnosťou, ktorá m& byt v s|iojcq{ 
8 hmotou, ako je t>a pr. dni^a človeka. I.ťbo ttt maidm myxleí na vzá' 
jomné sjiojr'ni)' du^c s telcKiioii byttiusťnu, a pr<id.sa loto ttjjojeaic neol 
tuke, tiko metl/i dv(Kiiu tuleiiuými li> ttiOidiiaL 



S&8 



Tu sme si rozložili, ío pochop durha v s^be mušt obsahovať, 
ale eôte sme velmi vzdialení tvrdiť, že takét.n bytnosti ozaj jť^stviijiu 
alebo Ät> s«i í'o ten iiiožtii'. Musíme o tojt'" veiň (faloj ro/juyŕifítť 
(nakolki) mw v stíive ro/unioru pochopiť!, ií'btt uetiióŽPiiio tit'ž kažtly 
poľhojt hnoťf zatracovať, ktorý sme skúseattsíou neMadobudli, aí(?lto 
ktorý neiiióžeme ani príkladom (auttlo-iiou) znÁzorait. 

Zo zkúsenosti vieme, Že nám hmotu svoju pritom nosí nepric- 
stupuostou dáva na vedomie. Táto vlastaoaí hmoty skoro sama jo 
(lo8tatof.uA, aby v nás vzlitidiia piedstavu hnioty.^ Alo pri tumlu 
badáme len to, že nieŕo v priostoro (svojej prítomnosti) <ulpor kládlo, 
alo podstatnej príi'iny toiioto odponi nepocliopujeme. Tento »)dpor 
je tak dobro sila, ako vSetko, to nejakej Činnosti prekáža. Smor 
ttíjto sily je protivný smoru linií, podfii ktorých sa priblížonie koná, 
a prtíto je to sila zpät vrhajúca, ktorú má binolu a každá čiastka 
hmoty. Len zkúsenosfou dozvedáme sji, že tie veci na tomto svete, 
ktoré my meniijeiiH' hmotnytni , túto silu v sel>e niajiJ , ale žo 
by sme my inožuosí jťstvovaiiia tejto sily pochopil! mohli , to 
sme my nie v stave. Ale myslime si teraz v priestore Iiytii' i- 
inakšieho spôsobu, ktoré uemajii tej odháilavej sily, ktorej náBle<i)>k 
JB nepriestupiiosť telies. Zrejmé jtf, že si nemôžeme predstaviť, aká 
by mohla byť finnosť týchto byttiostí. lebo nemáme pre tento prí- 
pad medzi svojimi predstavami zo zkúsenosti vzatými nijakého 
príkladu (aímhiŕíie), Ke<f im teda odberáme tú vlastnosť, že vy- 
plňujú istú ŕasí priest<>ru. vtedy mi cbylnijc- taký puchop, tiez 
ktorého mi Jiouí nijaká vec na svete myslitetná. Hkazuje sa nám 
tu istá mnnysliteínost. Ale za to nemôJieme tvrdiť, Ze by táto ne- 
niyaliternost l)ola vec nemožná a U* preto, lebo protivu tiež nemň- 
žeme pochopiť, hoc o jej jestvovaní nás zkťisenost iifí. 

Takýmto premy:£lovanfni poiínávame, že: nie je vytvorená mož- 
nosť jestvovania duchovných hytnosti, ale ich jestvovanie rozumo- 
vými dovodami ílokiizat sa nedá. Taktíto duchovné bytnosti by bftly 
v priestore prítomné, ale predsa by tento zostal pre Jiniotu preni- 
karým, lel*o tíi ciíistka priestoru, v ktítrum Ity sa taká ducliovná 
bytuosť nachádzala, vykazovala by istú i^innost, ale nebolo by tu 
nijakéljii vyplnenia toho priestoru (totiž nebolo by tu nijakého oti- 
porn, ktorý je príŕinuu ne|vriestu|mo8tii. 

Ale keď taká jednoduchá Ijytnosť zaujíma istý priestor — ne- 
protiví sa to jej nerozdelitelnostiV — ľriponieŕitiK* si. že jedno- 
duché elementy hmoty musia tiež istý priestorŕek zaujímať (ktorý 
je pi-ti]toľciouova[iá čiastka celého telesa), lebo bod ipunkh není 
ŕjastkou, len hranicou |>riestoru- Vy])lMenie tohoto priestoru vyko- 
náva sa íinnou silon ( odstrkovaním >. Táto sila ale neukazuje na 
mnohrtsť i^iastťtk ťinného predmetu, lež (iznafnije len väŕ'Sí objrm 
íinnosti- A itreto vyplnenie [irií'stoni neprotiví sa jednoduchosti 
elementov hmoty, hoc my nemôžeme mužnosť tohoto ifalej doka- 
zovať, lelx) to není možná vec pri nijakom prvotnom pomere prí- 
činy a ú&iuku. 

Nemôžem ani to uznať za nemožnosť, kecJ tvrdím: duchovná 
bjtnosf, hoc je ona jednoduchá, zaujíma istý priestor Uo jest môže 



byf v istom prípstorp fiiinsí) bpz tnhn, íe by hn vyplňovala (to jest 
hniotilýtti bytuo:íitniii udpuľ kliitUii). Zatu lúv uiMiiu^itUĽ liuvoriC, že 
takii tluchovnii l)ytno«ť je rti-di%íÁíá, lebo ani elementy hmoty ucíiutjú 
ľo/mL^niv. l.ebo lun to je rozťiižité, tu samo u sebe ji'Stvujúc istý 
Iiťiťstiir zaujíma, ale tie liytiiosli, ktorť- sú elettiocity liiiioty, zaiijí- 
majii istý priestor len vonkajMin úí-inkoni do rinjliýdj elementov. 
KeiT si aie imyslíiue olementy lininty len pie soha sanu^ tik že 
dnihe veci nie 9Ú 8 nimi v spojení, vtedy neobsahujú v sebe nija- 
kŕlio priestoru, lebo sa v nich niC nenachíSdza, f o by bolo jeduu 
vptiía (iruhŕho. Oo platí v tomto prípade o elementoch hmoty, tu 
liy platilo i o duchovných bytnustiach. 

Ďalej si položmi^ otá/kn: či majú duchovné bytnosti nejaký 
tvar y — Hranice rozfa;:ilosti nstanovujú útvar a podTa toho hy pri 
duchovných bytnositiacU litvar neiiul njyslitelný. 

Toto sú ťažko poťhopitelné dôvody, ktorými by sme sa pre- 
svedčili, že duchovné bytnosti jestvovať môžu. ') 



Dajme tomu, Äe by sme boli dokázali, že duchovné bytno^U 
jestMijú a duša ŕloveka 2e je tak.-í duchovná liytnosť (ačkohrk est<í to 
nikto uedokiizal). iste by holá prvá otázka táto: Ktie tííto duSa 
ŕloveka má 8Vť)j stánok medzi telami pozemskými? Na túto otázku 
by ja takto odpovedal : To teio, ktorého premeny sú moje premeny, 
je moje telo a jeho miestu je i moje miesto. Pýtame m efalej : 
Kde je tvoje iduSc) miesto v tomto lele? — tn by m mi zdalo, 
že v tejto otjizke je nieíu poiichytavdio. Leho v tejto ottízke už 
niečo predpokladáme, co nílm iiení zkúsenosťou oznámené, lež to 
zakladá sa len na vymysleuých závierkach. My totiž predptikladámo, 
že moje mysliace ja uachíídza sa ua istom mieste, ktoré je rozdielne 
od ostatných čiastok tela. Ale nikto nie si je vedomý, že by mal 
v Hvojom tele také zvlfištne miesto, lež má vedomie len o tom 
mieste, ktoré on ako ftlovek zaujíma ohíadoni na svet okolo neho 
lia nacluidzajúci. Tu by sa ja priilŕžid všeobecnej mienky a hovoril 
predbežne takto: kde cítim, tanii Kom. Som tak dobre na koncoch 
svojich prstov, ako soui bezpi ústredne i v mojej hlave prítoumý. 
Ja som to sám, ktorý v piite bolaať cíti, ako som to, ktorému pod 
dojmom íirdce klope. Nijnk;í zkiiseiiosť nm nepoucnje, že by holý 
niektoré jiocity odo mňa vzdialené, nejioučuje ma, že by lu>lo moje 
novidiiťlné ja uzavretí' v nejakom mikrofikopicky malom miesteŕku 
modz^u, aby odlial riadilo celý [jakostroj môj hu tela, nÍel>o že by 
aáui bol riadený, ťreto by sa pýtal prísny dôkaz, keby niekto na- 
chádzal nesrovnalosť v tom, fo sa v ákohich uífme: moja duäa je 
celá v celom mojom tele a je i cclA v k^iždiý ŕtiistke luôjbo tela. 
Tak to býva: JEdravý roy,um chĺíjte pravdu, ačkofvek mu chýbajú 



'i Ktu vio taliiie pro;<triť(lky, kltué vedú k tomuto po/uuniu, necfa 
ncobmcškáva oxQániif ich tomu vedochtivému, ktorému sa (!a6lo pred 
oéinift viLt^jú cctŕ vrchy tam, kde tni rovnú ■ pohodlnú cesta vidcC u 
domuievfljá. Kuni. 



a6ú 



lióvoily, ktoľj'mi lij pravdu mohol dokiizať alebo vysvettif. Tým by 
mím nikto ncjiomýlil, kdty mi iiá oŕi vyhodil, že 8i Urúa. inyHlím 
duéu v ťelojii tule rozprestrptú asi tak, ako ju „Svet v obrazoch ' 
niafujt) <luŕonj. Tnki'iiui ja odpoviem takto: bezpľustľe<lQíí prítom- 
nosť v ístoiu priťiiture dokazuj*' leu sfaru zovnúloint'j činnosti, ale 
tiící iiiuoliusŕ- vmUoľiij'cb čiastok, a prelo o ro^sprestretosti alebo 
útvare rií'inôÄe liyf reči. Lobo u tvare a roÄprestretosti môže .sa 
len vtedy mluviť, keif v nejakej osamelej l>ytiiosti je priestor, to 
jest ked C'iastky tejto bytuoati jedna Tujnio druhej sa nachátUajií. 

Učenci hovoria takto : duSa človeka raá svojo sídlo v inodzgii 
a zaujíma iiesmiorne iiiaU'' miesto, A tam v moct^igu cíti tak, ako 
pavúk v svojej sieti. Nervy modzgu úou otriasajú a zaprítiĎujú 
predstavy. Z tolioto »vojlio sedliska riadi aj pohyby celtiho tela. 

Nuž Uikiíto vysvetlenia majú len velini plytký ziiklad, lebo ne- 
dajú sa ani prísne dokázať. A noní ani hodno o tejto veci sa ' 
dovaf, lebo ani jedna ani drubá strana nemn^e o tom nió i~L. .i,, 
tvrdiť, kde má duäa v ludskoni tele avoje miesto. Ale posudzujme, 
aké následky (conse(juentie) by to malo, keby mienka povyše uve- 
dená bola pravdivá. 

Teda dušu zaujíma v mod/^íu nesmierne nude miesto. N 
dok toho je, že by sa duäa od elementu hmoty uijako ueroz"* 
Vttla, lebo roxdiel medzi elemeutom hmoty a duáou by bola len 
mocnosť rozumu. Ale toto je vnútorná vlastnosť a Uikú my ueinô- 
žeine svojimi Rmyshuiii postihnúť. ľonevAí- my nejKiznáme ani vnú- 
torných vla.'ítností hmoty, te<la by pri nej nebolo nié, ŕím hy sa 
od hmotných elementov rozoznávala. Ale že ona predsa tiito vno- 
tornú svoju vlastnosť (.niomoHÍ rozumu totiž I uám prezradzuje, to 
hy pochádzalo len od toho, žo zaujíma v tete Uiké míesUt, kde 
fiústredeuó nervy umožňujú jej preukazovať túto svoju vlatituoäť na 
vonok, ') 

Teda priali sme na to, že taká du&a nerozoznávala by sa od 
elemi>ntov surovej Imioty. X tohotit nasleduje iFalej, Äe hy bola i 
podriadená okuiIu takýľlito hmotných elementov. Lebo fo by sa 
i^lo, keby napríklad toto náhodnŕ spojenie pre .s ta 1 o ? I*()tum by, 
možno, tiiU) liušii lihidila, kým by neprešla zas do druhého Uda a 
stala by sa riaditeľkou pohybov a vole v tomto druhom tele. Taki'to 
následky |conse(|entie) treba pred oi-i predstavií takému, ktorý je 
na nepravej ceste. 

Ja soznávam, že s,om vcTuii uaklouený tvrdiť, že nehmotm^ 
bytnosti vn svete jeslvujú a ?.e i uioja dtiSa k týmto bylnogtiani 
patrí, *) 



*) čo Leibaiz žartovne povedal, že nevie, či a kávou, ktorú pije, 
ncprDhltáva aj diiíe ludski', touto žait by jutdra toho ncbiol vj«r sniiešny. 

') Tak »n lái, íc pôvod íprincipium) vsHkého, óo v»Vl>ei: iirtvra- 
dxuje kívoi, j<r m^imotni'j prinnlxcnoKli, ÍA-hn život zttltJudá sa na moc- 
noKti NehauriM'aia I'rolí tomu uajlilAvnoj>.i znak hmoty je vyptnt.'nie 
pricatorn istou nutuoa mIou. kturá je obnirditeiiá zovAaj&oa proti 
Z toho naBlednjc. íe stav víetkéhn limotnébn je oilvislý a nnt«*nv. 1 i'H 



S61 



Ale a^(^ tajoTiiin* j<» potorn toto sjMijt^nie ducha s telom í A 
l>redsa ii není táto nepncho}>iteIno}>f jíiinutzciiji, kod hvoJí! pot^liopy 
zovmUfirnej í-iiniosti sme o<ÍliJÍ!^ili otí í'innosti hmoty a vždy sú s|>o- 
jenŕ » jtodmienkanii tlaku a nárazu, ktort' tu vSuk neiu^inkujú. Iáúío 
ako by mohln indimotná liytnosí stííť v čestí' hmote, aby títo biiioLa 
pri pohylidvani luirazilíi na iluchii? A. itnoprtk, ako tuAie Linutná 
vec pôsobiť iia nejakú ne/tiáiiiti byttiosť, kiMÍ Tííto Uí'pristavujc sa 
jej svojou nepriestupnosťou, alebo ináô reŕono, ktorá hnioto nerobí 
prekážky, at>y mohla ten istý priestor Kanjíoiaí, v ktoioin naclirtilza 
sn i ona? 

Tak sa zdá, žo duchovuá bytnimí j*' hmote ŕo najužj^te pri- 
tomná, lež nepôsobí na tie sily uleineutov, ktorými sii medzi sebou 
v pomere, de ona pôsobí na viuUornú prlŕiuu ich stavu. I.ebo 
každá bytnosí, iiť\7Jímajrif ani jedtinduclk'ho elementu hmoty, musí 
predsa mat nejakú vnútornú čiunost, ktorá je prfcinou ťinuosú 
zovĎajšej. Ale iievieu>e, v foni títká vnútorná finnosť pozostáva, 

Leiliniz vyriekol, že vnútoniá prídina vÄetkýrh jiomerov R icli 
zmien v elemente -hmoty je intá mocnosť predstavovania. Túto ne- 
vypracovfluú mySIienku prijali neskorší íilosofi so smiechom. Ale 
dobre liy boli urobili, keby si boli prvej rozmysleli, fi taká bytnosí, 
ako jednoduchý element hmoty, je možná bez všetkého vnútorni-Uo 
stavu. A ked i neprijali túto Leibnizovu nevypracúvaní inySlienku, 
mohli vymysleí nejaký druhý možný stav elementov. Ale keí i 
prijmeme túto myšlienku, že by elementy hiuoly malý istú inocnosí 
temného predsti\ovania, i toho ešte nenasleduje, že by Í hninta 
túto mocnosť musela maf, lebo mnoho bytnosti tohoto spôsobu ešte 
netvorí jednu mysliacu jednotlivosť. 



■»•►- 



Na Čiernej Hore. 

{Doicmitiiio 

rriSiel raz pondelok; vybrali sme sa s Mídiajlovým ujconi do 
Pod>zorice na „pazár" itrh), ktorý tam býva každv pondelok a 
átvrtok. Podtíorica le/í odtiaf asi na tri hodiny clf' ' -'tu sme 

§li vŕati ráno. K i'odgoricj tiahlo veiké množstvo <\< ^ ■■^<-* íudu; 
jeden hnal jaíineuce ua predaj, druhý kozy, tretí iiiesol Hvra, a 
dievi^eut-e nosily veľké l)reniená dreva, ovocia a t. (f. ľrišli sme 
£ez Ij^eäko pole k riei^ke Murači, previezli sme sa na člnku a u ch vilku 
smo boli v Podgorici. Tu po prvý raz íitretli sme sa s malým bra- 
datým Turkom, pekne oblečený m, uáS oticír sa « ním priateľsky 
rukoval, poshováral, a keií sa roziält, pýt^il som sa ho, kto je tn'f 

„To je aga/ — odpovedal rai, .jeho brat soíal mójlio otca." 

tomu tte bytuo»il neniúin b} í htnolaé. ktoré svojou ŕinnoalíoH a svojou 
vlai^lQou vnútoruou ríIou Jtívot udržujú, alobo inými slovami, ktorých 
STobodná v6Ia j(> v etave seba samých určiť ■ premciiiC. 



äwľ 



Mne sa to wh iiriatelstvo zdalo poilivnýin, alľ sumx nemal ŕjiHii 
ťoziiiýSíní o ňoiu, (IruhO veci iiuujímaly moju pozoľtio&í. 

I'udtzorica je nteŕito celkom výehoiluť'lio c'harakt(?r». Myslím, ža 
vidtm; PoiJ^íOľi''u, celkom dobre inôžotn si iirodsUviť i TiHis. Hcli 
sa ona ua dve ('asti: iia sUn* tiifísto, ttliyviiiie Tuixi, a na iiovó, 
obydlenť* Srhitii a Jatinini" ikaloliri). Idúc na tľh, pitiSlí sme 
ťiad Moiaŕou \n)\m niii^ste, kde máHiari sokajii miiso, Tii vidno na 
stá odľatýcb Julmonjec, ovioc, ko^liatok a kozí; vjiluo na stíi íivých 
na sinrí odsňiíľuých ; jedny leÄii, tliuLé dtíiú a tretie už potu na 
ražni a upeOeiH' sekajú na kusy, Mäsiaroní je len na tomto mieste 
dovolené spkaí. Po uliriaťii lioinží sa uajpestrojší Ind, Prt^d ture- 
tkvati sklfpmi sedin u.r KOmi Turci sd škľížfmýiiii nohami pod 
itíbou, niekde dvuja, iiii*kde Iraja a i po [tiati. Tu 8fdí starý hodjža 
a okolo neho Turci v C'eľVfiDýcli a liielych fe/;och s dlhou, modrou 
kyckoii, s ví^Ikými iiomliy na dŕ-amadaiioch striebrom vyšívaných. 
Tam sedia pri kri-nw iiii a cliKpu ŕiernu kávu. Tu jeden sklep 
naplnený ,,inale8orkami'', arnautskými ženami, a na všetkých stra- 
nÄch podobné skupiny. 

Trh je rlosť priestianDV, ale plný, ako nabitý. Ukazuje najpest- 
rejší obraz. PriMlstavte si Óeruohorťa, chodiaceho po trhu so soraá- 
j'om a poiiúkajťu'eho na predaj drevo, kUtré somňr vleŕic ua chrbte ; 
pravda, Oeniuhorec puSku musi mať so sebou, ako vScLci v íetskej 
nahiji. Hez pušky nesmie ísť V(m z domu, lelto je to n/, na aruaut- 
skej hranici, kde vždy musí obiívať S!1 níí|(adn. Tam hrba Arnautov — 
tiež 8 tlintjmii a oi>askoin tiSaknii naplneným — prohujú liiple, naraz 
i desiati, a rotíin tíiký piskot., že na sto krokov od nich luďia ne- 
môžu sa rozumeť. ídiic dalej, vidíš plné ko6e dolulnu, za ním syra, 
zelené figy, sucln? ryl)y, varenť' vajcia, lepne, koberce, moriiše. ple- 
tené baŕ-kory, varenú kozacinu, chleba kukuričného a pšeničného, 
íernuhorské opasky a čiapky, nože, snahu, ktorý dicvfence doniesly 
s planín a predávajú |jo kuae, aby sa Imlia oclibidili; vidíš mlieka, 
kyslej papriky, a to všetko v pi-strom neporiadku, pomieÄawé, a 
kupci sú tiež najrozmanitejší. Tu nesie stará tuť^ná latinka v Ši- 
rokých Salvaritch velkého poviazanálio kohúta; hentam dvaja Arnauti 
v hielyrh fezoch bez kycky, s pnškami a v opasku so stanní j)iš- 
tofon na kríž strCeiiým lUIiým handžárom, jednajú sa o mulicu 
H latinoiii, ktorý tmi hlavu po ich zvyku bielou šatkou okľútcnú. 
Postred cesty sa prechodí ťiruitník v /.elenoni, do kolien siahaj liconi 
kabiite s Turkom skvostne oblečeuýn», ktorý dal svojmu červenému 
fejEu podobu turbana tým, že okolo neho okrútil biele [dátno. Oproti 
nim ide mujezin v dlhom fiernoin kaftane a 8 príjemným úsmevom 
pozdravuje 8a s Turkom : „Salem alejkum, ofendije," Pritom potoíJ 
ruku na lírud, na ústa a na vrch hlavy. A hla, ani Kom nes.p*»KO- 
roval ('i;:iírta. ktorý si tu popanštil nteuo na „(iabrí." 

Krčmy sú naplnené vyKokymí, kostnatými postavami Arnautov, 
ktorí robia taký hluk. ako l»y cehi Pod^orica leu im printiležala. 
Dovolené ím je prichodií do ť'iernej Hory, aby sa nabnilo na nich 
trochu ŕernohorwkej kultúry (oni sú od nej omnoho iii?.Sie>, ale 
Cernohorci nesmú piechodiť Cez ich hranicu. 



S68 



Kťd einH sa už nasýtili tej trray-vnny, ^^liíadali stnú s Mi- 
diftjlom DáSho koUegu v ľodfíOTiri a Sli snio sa piecljikižaŕ po od- 
tahlejSirh alitMai'li. Zvedaví sniť ho)i na lurfcké mesto. Ttirci sú 
všctri Da trhiu ah» vi<Uine ich zatvoreué buly, Siuíií loii \ji*!it>fiinie 
TiiciH) Ľľ/ ubloky, lioc sú i /.astreté licdkyiii (iláfnnm, ňlcho m- 
praveiH? hustou ilroveiiou mrežou. A uosklainali sur*. sa, Uneil na 
začiatku, ako suií' ^trcSli ympri starej dÄamiji (modlitelutiei) s vy- 
sukivu tenkou drevenou vožou. na ktorej jiiif r;l?: denne miij<*ziu 
jievÄ Bvoje: ,11 Al!ah!" a volá verných na inotilitlvu, ifeJa naproti 
_ Im v pestrý hofIvál> olŕleíensi Uiila, h tvárou odokrytou, lľl>0 je 
ulica mŕtva, nik nechodí po nej. ľrildižilíi sa k náui ua Tt — (í krokov, 
a len vtedy sa spamätala, že ju nesmíľuic vjdeí, a skryla tviir do 
širokej feredží {Široký ženský svrchnik), ktorú inala na pleciach 
prehodenú. Zanechali sme ju u?, mx hodný kus, a ešt^ sa obzerala 
za nami zvedavo. Videli sme potom eSte dievíA asi Strná.sirofné', 
v bielej ko&ielke, s vanú lani i — drevenými papunuui — na no- 
hách: iSlo do susedného domu, a spozorujú c nás JCiFaleka, tsik zaí'aio 
božaí, že mu odfrkla jedna vnnula, a ani mu neprišlo na uiu zo- 
huút sa po iiu. 

Turkyne všetky tmijú červené vlasy, ale nie prirodiieue červené, 
lež zafarbené, čo je u nich v móde; farbia si i nechty, pery a 
obrvy. To som videl pri maivcti dievčatkikh, ktoré smú chodiť po 
slobode do dvanásteho roku: vtedy ju zasnúbia niekomu a držia 
ju v dome. 

Podgorica bola až do roku 1875 v tureckých rukách, Turci 
ImíIí v nej vo väčiíine, preto i podues nachodia sa stopy tureckých 
obyiťyí i medzi srbským obyvatcístvom. Podŕ^oncké srbské dievčence 
na pr. uevychodia x ílomu, neukazujú aa, práve tak. ako tureikŕ-. 
Ale jedua jvríŕina je tomu tá. že za tureckého pauuvunia uosmely 
vychodif preto, lebo ich Turci silou odnášali do háremov, Dnes 
toho nebť/pcčeDi*tva už niet, ale sa zo zvyku nkrývajú. Len je to 
medzi Srbkyňami nie tak prísne, ako medzi Turkyrtami; to som 
mohol zavierať z toho, žt? z jedného srbského <lomu tri kučeravé, 
černovlasé hlavičky vykukly čez oblok totko ráz, kolko ráz sme 
popred dom prešli. 

Ked sme sa iiablúdili po sUirom tureckom UH*šte, ponunki 
staré, nebieleué íloiny, ú/kymi ulicami, kton' upomínajú uh labyrint. 
b(»žia ruka nás vyviedia za mesto — na turecký cmiter. Auo, musím 
poveilaf, íe božia ruka. lebo naSi. keff culi, kde sme chodili, začali 
lia žehn-aC krížom od strachu a divu, že sme živí vy.^li xtadiaí; nafie 
ätat^tie lioto, že Turci boli na trhu. že nás nestretli, lebo by sme 
boli drahit platili za stiedcnie okolo háremov. Ale jsiih .tsa 

naíili zit niestuui medzi okrúhlyuit mratuorovými stĺpmi, ľ muí 

pri vrchu turbúnom. to jest nnjobyčíijnejSimi pomnikrín tureckými. 
Jeden z nich stojí pokne do pravú, druhý uavážeiiy dolu, tretí leží 
celkom po zenii vystretý, zo Štvrtého trčí už len jedna polovica 
hore, a ilruhú keby človek hladal, mohol by najst v celkom pro- 
tivnom kúte cintorína. Na [>omníkoch sii navyrezávané dlhé vety, 
•k lurocky a arabsky, llroliy by sa ani nerozozoali od zeiae, keby 



2(vt 



nie týcli pumaíkov. Vyisei-á to ako zelená pažit, / ktoľoj tréí kdctu 
ku-í okrúlilelio ktiiooňa k nehu, ináfe pusto, mi stroinii, ani kviotkti, 
ani nijakej Ityfky. Snátí preto i povstalo srbskt^ [iHsluvie: „Tfodjr, 
kao jtiiľcít Luľsk*)^ }írolilja.'^ 'ľo Iiovitria, ktiil niokt-o pn>jt(ť. popri 
riovekii a nepozdcavi ho, m^ofizin sa na neho, >ía hy ho ani m^holn. 

/Ľidiiil siiir zaubišH mesto, a sľtiskýin krajom >iue voňli dnu 

na trh, a vyľo/4>r:ivaIi sme naiíiiii dobrudrtížstvá, ktoré snu* zažílL 

Tu Biutí sadli do hostinca a naobedovali sme sa baraniny tia ražni 

^peí'Ŕnej, ktorá je u Sr)tov všade oldúboní. V uiijmcnšej dudinke 

'upečd na ražni každodontíŕ jahňu, a ked ju hotové, vystrelia z flinty 

na /.tiak, 2c u^; tuôičii prichodiŕ po niääo. 

ľľpd večerom í*nie tiahli ofiravdovoti karavíínon domov, Bolo 
tu na stá a stá di^díii.skélio ludii, ktorý i^ioj z Podgorice na vSetky 
strany, a bolo tii i koní, ratdír., snnitírov, aj iného dobytka, tak, 
že to mohlo shižií maliarovi ako modpll — síahovania národov. 
Ale zástup sa íiin diid väC'šini delil na čiastky a do Draževiny nás 
'priálu iiž len š tridsať. 

V Draževino som stnívil eSta asi päí dni Htarýin spôsobom, 
až konečne priblížil sa pravosliívuy „Petrov dan", v ktorom mala 
byí na Cetini svadba kúaževiŕa Mirka so sletnou Natáliou Konstan- 
tínovicorou. V celej Čiernej Hore sa robily veľké prípravy k svadbe, 
malo to hy[ uieío veTkoiepé, nuž chcel som to videí i ja, A nj 
ioifcí? nazdával mm sa, že sora už dostatofne vykoristil pohontinnosf 
Draževiucov. prelo som sa odhodlal, že na Petrov dau pôjdem na 
Cotiuie. tu pozrcm svadbu, odídem do Kotora a s prvou lodoo 
domov. 

Rozlúčil som sa 8 mojimi liostiteltui t^o najúprimnejšie a n«u> 
citlivejšie. BO Rluboni, ío aepoľi ešU: raz v živote ich navštívim, a 
le vôbec nikdy nezabudnem na nich. Niektorí (Menovia Michajtovej 
rodiny — a Michajlo tiež — AU so mnou na (Hinie íiastotnc 
k vôli svadbe, ŕiastoCne aby míia vyprevadili. 

Na ('otiní sme našli ulice preplnené í'ernohoľcami, Turkami 
a Arnautmi, ani nabité. A to tak trvalo po svadbe eSte za týždčíi^ 
a ja Hom musel nocovať po pát nocí alebo za mestom pod äiatniud, 
ktoré boty za ten čas pre Ind narobené, »Iel>o v prostých domoch 
za „äesticn" (za šostAk), a t(t vždy v najvyberanejšej íípoloi'noati, 
mne celkom iiezniiniej. Obyčajne wm Sii po večeroch prechádzal a 
a naslúchal vojenskej muzike v parku, a ked su zotmilo, voSíel som 
do prvého ttsvťtieného domu pýtaí si noelah, a ten som vSiido do- 
stal za šesták. Pnivda, že som musel noľ(»vať na jednej posteli 
s dvuiua-iroina nezn.'lmymi Óernohorci, ale som to vdaCue xntiSal 
pro tú lacuotu a ctdkom som sa dobre cítil v tej spoloŕuosti. 

Na Cetini mal som príležitoaí videť vSetkých členov panovní- 
ckej rodiny. Prvý raz som ich videl pred domnm, ktorý bol sria- 
dený pre novomanÄelov na krátky cas. Videl som ich vtedy, ked 
sa si£li, aby privítali mladuchu na Cetiní. Ked delá oznámily, žo 
mladá pohla sa z Nio'íuji, kde obedovala. lud sa začal v (dirom- 
ných mansílch hnuií pred dom ; i^etinski policajti postavili zástup 
i obidvoch 8trán coaly <lo šíkov. Mne fta dostalo Sibalst>om jedného 



Sfô 



JUakii cetinskť'hd volmi ilDtuv ratestít, r(»lkoni pred ílnmonj p.it!i'ii)'ra. 
On totiž „podvalil* — aku Srbt hovoria — poJicajtovi, že som ja 
Btlttpi&uík slovouiikých novín", u tt^nto s« lui postaral o krásne 
miesto. 

Koiiare prehrkotóly jiopod trlumfiilou l»riínu, ktorú postavil 
taliansky konsuhít a opatril ruSpisom: „Viva ;;li sposi!" f.uá icb 
prijal s voíkyiii odu.^ťvneuíiiT, a ktorom som sa prcsvedíil z líromovi- 
tŕbo : , Živili inlatlonci !" ozývavňieho sa na všetky strany. Kňaz 
Mirko čakal už oil pol iioiliny pred íloiuuui. zabávaj lie sa ;!;a ten 
fas s iiiostarskýtn nílíulým básnikom Alt'xom Santiéotu n uovelliKtoin 
B'. ■ ri Ooľoviŕ'om. K&l koCiur priblížil sa a z noho vjsítúpila 

čli isUititínovirova s mladým kňaííoín Oŕiuilom, celá panovnícka 

rodiiíii irli v(t;ila ml('í''iu\ Vtiahli Jo ílonin ; pravda, národ nechcel 
m ro'dHÍ, nlo ^atial ob^tupoval dom, kým »a mladí iiepokáícati na 
balkóne. 

Vecťť boly v parku ohňostrojt*, hrala vojenská kapolla, a mňa 
milo prekvapilo, kťií zavztiela „Kde domov miij" a iuO Oeskť' piesne. 
Na druhý dťň l>ol v panovníckľj kaplnke sofuiá, a potom za díhý 
Cas saniť vesolie. 

Kóte jedno, a ]>otom dosť. líyť v Ríhk!, a m.nidt-'ť p;ip(*?,a — 
byí na ('ťtinl a novideť kóaza Nikolu, je »si jedno. í'reto Kom 
bTadal priležitosí videí ho Cíni viac. Um tastejSíe. V tom mi bol 
na pomoci j<>ho dobrý zvyk: že každí' ránn vjítáva vŕas a o pol 
Äicdmí-j, o isiťdmťj sedí pred i>ahícyni na štoliľi b dvomn adjutautmi, 
a ludu nalu'iiiľ ša kolo nehu, sía kuriatka okolo älic]>ky. Ja ^oni 
bol každé niiio v tuiii zástupe a oáikával sojn s veľkým rozochvciiím, 
tí raz padue kila/ovo oko na mňa, či tiia zavohí k sebe bliž&íe^ 
Ako obyčajne robieva s tými, na ktorých sa iipoxorní. Ale, obkole- 
sený čeniohorskýini rhlapinand, ani som 8a nevidel! v 2á»tu|>e, a 
skoro som preklial Úeraohorcov, že sú taki velkí. Mohol som síce 
pristúpia kn kiWovi siviit a boxkaŕ mu ruku, ŕo je Uim obyíaj, ale 
som tak nechcel: mal houi trému a áikul som náhodu. No UX ma 
pre;koŕil«. lUz .soín stíd už ľ,elkom v blízkosti kňaza, a hol by ma 
iste oslovil, ako bol začal od jeduého kraja /islupu, a vždy pri- 
ľhodil bliííiie ko mne, ale v tom priSlo mu na um, že moí.no nie- 
ktorí 7.0 zástupu niítjií k rioHiii prosby, nuž povedal: 

„Kto má so 'mnou ntvjakti prácu, nech vystúpi napred!" 

Na bi vyzvanie vystii|jili s tíid-tiati. a ja v lej ntienke. že j« 
moja vec nie ílosť vážna, osUil som zase. A to uii bol už posledný 
d<*A na Celiíil. Nuž chcel som sa uakucliať aspoň v slovách kňazo- 
vých, ktor*^ ou na tri kroky Idízko boliate trovil ua prítomných. 

Mňa zaujímal len Liiii. akým tento panovník konferuje so svo- 
jimi poddanyuíi, a eSte viac oni s ním. Nik by si nepomyslel, aky 
pomer je medzi týmito i*?íobanii; tu hovorí človek s - -irý 

známy so sarým zruuiiyu), jniatel s pľiateh>m, ľn^ i lec 

a na pr. povie: „(ios|iud:íru, ja by ta prosil, nťy t»i mi dal zástavu 
uá.^ho brttíiillouii (aby ho urobil „barjaktíírom"!. lebo soni ja naj- 
zaslňik'nejäi a mijhoduejSÍ jej." A kňaz nm odpovie: „Ale, Óoveiií, 
ty 8i mladý, a ja fa ešte nepoznám, neviem, H si jttatoiný, či si 

18 



Stt6 



junák" n poti. -Opýtnj sa. jídSpodítru, môjho kommiiudíra ; on jo 
tii, nn nm /iiá." — „Ab, |H.>ziiátľi ja týcli viišifli koiuumiiillľov í Ty 
len žniurknt'S n» uchu (a li> kňaz žmiíľkal) a iiuÄt'piK'S mu, že mu 
pokoiíiš celú lúku, Co luá doma. a on hneď pnviť, že n ty uajlopAi, 
Ale, vicS ío? .la zíistavn poälem do hataillonu, iipcli on vyheiiu 
niij hodnej äieho prť ňn, a ty, ak si jej hodný, aj tak ju dostaneS." — 
„Iíohn^, jinspodáni, ja myslím, že ju dostanipml Živio gospodárl" 
Á vec if vybnvťníí. 

Ih'ijde di'uhý, žií idicc by ŕ afliťíerom pri vojsku. A ki^nz ho 
hnťd pozná; „To si ly^ La/-aľO, to si bol kapitíinouj na ^vapítru" 
itodi)." — -Áno, jj;o*|KHlánn.'' — ,>No, ŕakoj, možiio, že doátnnciae 
od niekoho vjnmi-, luKÍeň potonj kapitánom, Ale, raóž" byť, li je tn 
dlho tiikaŕ. nuž budefj offii-ioľom." 

Trťti iiiií tiož piosbn, kňaz um povie: „liobľo, dostanf^ä. Buíf 
presvedčený, ž<^ ílostanoS." Ale tento Toniáŕ. sji ti/ve: „,bi vi*nn» Ím 
iiy si ty to niruí t'hcol dať, ale ty to itabudueS, aiebo tvoji íuditi 
nevykonajú." — „Nn, ja som ti to slúbil, a to sa splní." — 
„Len potom nezabudni, tí<JSpndilľu!** A bohvie, dokial by sa eite 
hádml, keby ho iní neokrikli: „MlC! Knl ti raz j^ospoilár povie, že 
dťJStaiieS, nuž dostaneS!" a odtisnú ho na stnum, aby na jeho micstn 
prišli novi, ešte dnliidiavej^í. A ^oapothtľ s najviLť'Son tipezlivovŕtni 
vyslúdine vSetko. súdi. napomína, radí, s.hovára sa, ako učitví 
g dietkami, ako otec so synmi. KľiÍ je s tým hotový, vstúpi do 
palácu, a spreváflza Iio ta siluŕ „Živio .yos|)odir ! * idúce zo sto a 
sto hidiel, hlíísajúcc líiisku ku ííospodáľovi a zvpstuiiicľ, že pospodár 
itpilf ukázal svdijn náklonnosí k Itidu. 

Tento osUitný di'ň stnivd s<im na Cetiní, ako uj ini\ Na obed 
som kúpil /a O krajciaiov kus bmnuiiiy, za 4 krujciurí- chlĽiia. a 
utiahol som sa za motiastýľoni do hóiky pod Urlovým Kr.som, t-ini 
som stjovil svoj obed a vyvalil som sa lio Äelencj tľá\7 do chládku 
a spal som celé poobí-rlic. Veť^er som na.íiel v jednom liome nocľafi 
za &eHt;ik, ale uŕ peknú bielu postol osobitnú, lebo zástupy tudu už 
rozišly sa z Cetinia. 

Ráno o Štvrtej Kum u;^ putoval peSo do Kotoru. Bpouáhľiil 8uiu 
Ha preto, aby soui päťhodinovú cestu nemusel konať v uujviieSom 
úpale. Na NicguSocli som m naraňajkoval a oddýchol som si za 
pol hodiny, a šiel som dalej zase leu síini; a tíito samota mi bola 
po vôli. Nik mi noprek:1ŕ.al v myňlinnkach o čeľutdiorskej statofnosti, 
pohostinstve, Hidskosti a iskn-nnosti. . . 

ľriíiiid som ilo Kotoiii, tri-štyri hmliuy som blúdil po jeho 
úzkych, snn'adíavych uliciach, a <ib(lJYoval som túto zdemoľalisovaurí 
niieäaiiiuu ludn, ktoni po milých t/oruohorcoch zilú sa e-Sto prolivnejšou. 

„ľauuonia" doviezla ma nítklbaného, od cesty ijuiorcm^ho domov. 

A dues som zase tu, kdo pred rokom, pred dvoma, to jest 
v íikok'. 

J6i«f tíútňbok. 
<•• 



267 

Pieseň Aničky, 

/.lilázii<:uej prt- brata zu .škôl vyhodunčho, 

Mi>tto ; >Cerni(ll(> vedoinca a krv mar- 
týra majú v nebi jeduakú cenu*. 
(Mahomed v Al-Korane.) 

A-ch, Anička! Pôjdeš za mňa? 

Vecí ťa ja mám rád! 
l'ôjdcm! Pôjdem! Spln mi žiadosť, 

Milý kamarád: 

»Ke<í preplávaš ozbrojený, 

So šabFou v ruce, 
Rozbúrený, mutný Dunaj, — 

Dám ruku, srdce.« 

Dievčatko som i6-ročné, 

Kj, vydám ja sa; 
Vydám sa ja za zbojníka, 

Nie za mamlasa. 

Kecí preplávaš ozbrojený, 

So šablou v ruce, 
Dunaj mutný, rozvlnený, — 

Dám ruku, srdce. 

Ochomútený je národ: 

Hcz národnosti, 
Melódia bez pesničky, 

Hc/ duše, kosti. 

I Iromohlasná harmónia 

Tiež bez ozveny, 
Je i hrozný mstitet Hu.sa 

Nemcom dusený. 

J.'i som prázdna melódia, 

Pesničku hľadám; 
Stvor národu piescií hnevu, 

Ja ti srdce dám. 

Čo je národ bez bandit.i? 

Krčma bez viechy! 
Slniečko ho neprisadí, 

Drichmú v ňom hriechy. 

Ked preplávaš ozbrojený, 
So šabľou v ruce, 




Som dicvčatktj dHečnc, pcknéi 

Šestnásť rokov mám ; 
Smelému len banditovi 

Srdce svoje dám» — 

Na íiolgote, hor' na kríži, 

Traja hriešnici; 
Jctlcn klnie; pol<ajal »a 
Tcii na pravici. 

V strede stoiul mcdxi lotry 

r.Živoia zárod^t — 
Ten modlil sa xa svýcli vr:iliov 

A umrel tA rod. 

Nám odmotal slncc nove 

S križa Jeho ston, 
A národy z riocí chlieva 

ľo vypúšťal von. 



Kto prĽrube brcli t"íol^;oty, 
Sn šabroti v rucc. 



Xn nebohý T.uka akou8Í níihotlou i]o9t4)I sa un more. I\t/<ial«) 
sa mu, í.e je ícpšio mať do íinonia k týnjtn vrtkavým elenicjítoiii, 
DPŽ H llj(k>?ii()d;iniii — stjit sa monisíroiii. Pomaly shonol>il hoiko- 
L.(ažko čosi iivotin iv nadolnuloj si nt'Ví'likťi ]i)tliru. na kloivj sa " 
'sem a tam ito Adiii. ľo/iícjsiť lual velikú loiT, s ktormi sa iip 
|J0»lliut]laf i iia (íul.šie výloty: od tjťli cius /.aťal rtipiiliie bohatnúť a 
rcíadjf sa. Kuiu-i v Tnest«\ Sety i a Heiidtkncli zoali dobre tullHulla- 
iéhn majiteľa lodi a kúpili od neho nejedi^n okov vína. Kapitán 
Aik& — lebo &a stal kapitánom medzitým — hol kuppc Äf.iiSttiý, 
tapitan šikovný. I.fxf mToztrieskal, ani nevysadil nikdy na molí-iuti 
[alebo úskalie — a tých jfsto hodne v uašej .Viirii. Treba doiožiC, 
í« v lif ('-asy nebývalo tofkíi ^Janterion", n íi lú majákov, ako dne», 
dfu ktorých sa iiiožLtš i po noci orioutovní m ujori. Nie, vtedy sa 
Uii imkiitti radftoj utiahly lode do príst^ivov, neí blúdiť sem a laoi 
poiuŕdzi uebe./.peŕné ostroviH-ky, ktorých je taká sila rozosiata v toD)t<» 
finari. Me kapiian Luka aeboí íiojko: keif bolo treba, i bazarďi 
stavil lo(f i život na kartn. Nie div. že mnoho ráz predbehol tln, 
riode a dostal sa do TrieBla atebo Itunátok práve v okainili, kv*l 
nebolo koiiknrreiitov. 

Tak sa stíilo, že kapiUín liiika v krátkom iase ohrnul pekných 
piir tisíť. NajiažSie je jraaií. IVvA tisícka je fa;^äia. než pozdt^šie, 
ke<f icli už uM miiobo, desaftisíc. A knpectvo čím dial, týni väčšmi 
jOSH prekvitalo. Anfrltŕan alebo Nemec bot by sa aŕ, teraz hodil naň 
!e*'ľnu viíboii, vykorisíoval, roz.niroval ht* v nenásytrnmi híade za zla- 
tom. Kapitán ijuka bol Slavinn, k tonin mal stuľéljo morii.ira. ktorý 
nm ustavične hridol: „Cliráó sa ty mora. kapeUnne — radSej sa drž 
zťOHí. ti fcíi neoklame"... I v ňoín, pravom Slavianovt, prebudila 
HA túžba za pohodlím, ťjžba, aby užil í oiv diičíi z ovocia svojej 
prtrŕv S|;azdovaiié peniaze nevkladal do kupectva, ani du banky, 
I ' ich na podniky a špekulácie: aJe jednoducho kupoval za 

u , i svojom rodj.sku. Ako vzrastal zili-obnk, v tej miere vzra- 
staty jeho zeme, tíik že za dakoľko rokov stal sa prvým statkárom 
v naActni meste. ílol majitelnm velkých vinie, ktoré boly výtiosué, 
lebo vino začínalo j>ráve v tie časy priehodiť do ceny. Niuktorť' 
ubnibal oti s;íiii, nvší'm čo lepÄie, ostatné — Vťliki'i väčSiiHi totiž ~ 
dal na l»'/aka, f;iliiijiic sám čistý ližitok, bez namáhania, bez útrovy. 
Spodiv;)\ioi cítanii vstúpil na svoju „lionavenitiru", ktorá bola 
2;tkotvťná v Iíoiŕinácíi, naložená vínom, jhIio vhislným vínom... 
terat ui, nemusel hazardovať — istotu, bczpečnost má v ruke; kým 
ye, vytita^í mu dóiihodok i na živobytie, i na pohodlie, i eäti' mu 

Okrem majetku šhonobil v králk' ... jjjn^ 

ktotú ľoziK)žičjil niečo v mestečku a o .ijúc 

||lfietk*^ho dostatok, i na/byt, iaoh<d sa mhhi. pníitídlm a Uuchu pi*- 
iilií uiiibícii. Syn úbcdjého Ir-žaka zaklopal raz na dvere starť'ho 
v Novi^trado, kde prebývala od storočí slávna ťaniilia de 
^atjj;uji ii-riuppaneo. vtedy už pravda hodne schutiobuelá. Prijali 
ID s mnohými kompíimentanii, ponúkli ho studenou limonádou i 
upiekli juhiia. Na konci hostiny /.uiiuubili s nídit vy&o Štyridsaťročným, 



a7i> 



morským uiedverfom, Aiipoolinn, jtMlimi tlcúni, vohni ilrioPau, inlúttú^ 
vzdelanú hlťtnu, iMlcliDvanú peiMivť u v staiýfli U'iulíťincb. Knpitnti 
Luka vystavil si v mĽstcvktt roíti^iahly dotti. n t\ ^kôr {lultíc, ktoiý 
zodpovední jelio vkusu u požiiidiivkjím jflio volikťln.* t;ítz(laV5;tvii 
ii|tlne, a uviedol doň svoju lultidii žonn Angoolinu, alebo, ako ju 
xara/ ineki-fitili, Šoiu Anzulu. 

Dom je tťiiy veliký, z i>ieleho kameňa, a síce zo samých kvá- 
drov, na hlailkn tesaiiýtli. ?ía ňnni sú vkusné ozdohy, kresané v ka- 
meni, rímsy a krásny balkón. Doil 8a vchádza pritistnmnou ve- 
randou, ktorá je v lete pokrytíí vtniioui a so stríiuy morskej miesto 
krova nacliíídzíi sa aa dome velkolepá torľas«n. 

Ked vstúpiš iiľáiiuu, voŕuo utvoľPnoH, octneS sa vo dvore, 
oknižfnoni so všetkýdi stríin zdliľíiiiami. í»vor je vysypaný drob- 
ným bielym pieskom a v úzaiií, kde sii liospodáťske staviskň, vy- 
dláždený illiížkanii. S tejto strany, zo ^.adnébo dvora, sú vchody 
do ptvnic, zalužL'nýeli pod domom pod mohutnými klonbunii. Tu 
v i'iiaUí sú i sliivisksl iia páleniit ľidíije, na preíovanie vína n olťja, 
s patrifnými, vSetko modernými, maSinami. 

Uvijúť si tíiké bnieiida v moRtc, uvedúc doĎ mladú, pckiiú 
Aenti, ka])itau Luka začal zanedlKtvnť plavby po klamlivuni mori. 
Riedko kedy vídali ho na moste jeho „Itonaventnry", viac ako hos'a, 
než ako kapitána. Naostsitok nevdatný piin predal „lionaventuru", 
na ktttrej shonobil vSetko, čn mal na tomto svete, a definitívne sa 
utiahol do svojho paláca, 1 tento predaj vykonal — ako vžotky 
špekulácie velmi výhodne: ouedllu* xaŕaly sa zaklaJať paro- 
plavebnt'^ spoločnosti, ktoré za pár rokov urobily lode na plachty 
temer bezcennými a /ničily drobných majiteľov takých lodí. 

Navrátil .«*» k zemi, ku ktorej bol prikovaný celý jeho rod. 
Človek zkúfiený, zvehidil svoje vinice, zveradoval i svojiclí teíakov. 
Národ ho ctil í miloval. (!hceli ho vyvoliť i za náť^eluíka, no chytrý 
kapitán Luka vedel vždy fiikovno vyhnúť podobným hodnostiam, 
ktoré nedonáÄajú ničoho, iba starosti a prehiouiníe. 

Ked sa kapilan Luka utiahol, bol svieži človek, plný sily a 
bujnosti, riecia Široké, hrúd mohutuií, tvár tervená, ako u Moveka. 
ktoľi^mu ne.^kod] vietor ani slnce. Ketf viedol mladú ženu do kost.ída 
v prvý rok maiižefatva, nebid by nik povedal, f,e jť medzi nimi 
tolký rozdiel v rokoeh. Vynínnil sa pri nej, taký ondaduulý, ako 
bol, sŕu človek, ktorý ilosiahol tridsať rokov. Iba čo hojdáva chôdza 
prezradzovala, 2e nuisel roky it roky stiá\ií na khUivDin tnoste 
kapitánskom. No utiahnuc sa definitívne od moia, začal oi&itarievaf 
rapídne. Darmo je — mornárovi more! Navôtívil ho kaSel, o ktorom 
pix'dtým nechyroval, nezvyknntý pohodliu tiež v krátkom č^se stu- 
čnel, tak že sa stal íažkopádnym. Vlasy mu tie^í: takrečeno fez 
jednu zimu ošedi\ely. 

Tu i tu smutné predtuchy preletely xuu mysíou, sťív tône po 
nivách. Napopáckaly ho neraz, kod oíiolo neho poskakoval malý 
Niko, Sauloval po dome a dvore; ked čul hlboký alt svojjj panoj, 
ktorá prekvitá sta ruža, V také chvíle sklonil hlavu do dlaní, za- 
myslel tia, rozväzoval a £ska;?.dým vzdychlo sa mu zhlboka. Kj, 



9i] 



,ítij*.'5kal všťlíľiŕ iiii iiioľi, /ui«.'§kal! íŕhonobil vcľky mniťtok, imdu- 
lnulul si |K)liodliíi, žufiťzpwil sUiroliu: ah- utrutil im'ií/ilýui švojil 
ujlnitoísí., ktoľíí su už ueutiťľáti- . . „Tíužc, nko je ten život krátky!" 
{lOžalyval su iH^nv/. s;ím sebe, ^ Sotva pofnoS svojsky žiť, uživat 
ovocit.í svojej prúro — iiJ; ti vycliodí tofiiiln a tľahakul Jivotíi kiirujo 
ílo (iristnvu. A t-iuiviiri na (itvoícnoiií umri iiofiihiije nuMjzityin oÄte 
tak priazni v y vietor, plarŕity sa nadúvnjú, plavltii jr t^ik výhnduíí a 
prijeninrt. . ." 

Tak sa ujSs kiipiUm stal jtádumŕivýín. uoriac inyscf hlboko do 
tuiavýcli iíhná života. Skľntnul ako jahňa, mi. prudký moniár, 
ktorý iirŕíiil tui mušte, až sa liory zelenaly. Zaťal i ki)St*d navátevo- 
vaí. liivk-n \ ni^ilťru. ale i v idljotiiý der'i. Hal ziepanjvaŕ oltiír 
,sv. Nikoli putnikn", [vatľonnvi lunniárny. Spovedal sa riadne v pred- 
písauťi termíny, kajal sa dókladnf z hriechov, plnil pokuty ako 
statot^ny inoruái, ktorý iiroklatnal nikdy nikoho o krajciar a w- 
oklaiuat by ani B(dia o jeden otr-enŕil l*o4il sa svi*ílouiite, i vtedy. 
kt:(f mu hutnátiny níiš don Iíoko vykonal n bisknpa diŕpeiisáeiu od 
l>()stu. Oakolku rokov p«lji)dhiŕlio života na suťhu zlomilo tvrdého 
„liberála" tijtlne, /ni"''ilo nábožtMiskii íuliostíijnosŕ. ktorou ía tulnie 
liouosil, kým hol kapiUnom. 

\' zime. v dlhýcii smutnycli noi-iarh, nemohol íasto oka za- 
ÄnMiiií. Neraz vyskočil z ]>ostple, trápený od dýrhaviť,**, a pristúpil 
k fdiloku. Zazrel nekoneené more Umdohi, obliatc majíickýni svetlom 
mesiai-a — m(ne. ktoré ho toíké roky trpelive nosilo n d<>ponjohlo 
mu k hohaLstvu. Nesniierua ťarclia /uvalila sa um na úbohé prsia. 
Ťajť.ha, že je ou už iba porÚĽhaná loiT, vyLodeua oceánom životu 
na Ireh, rozhesíauá iiesúoa na vysoké more, kde tsa dvíhajú nc- 
smienie vlny, kde zavýja hurá.., 

V takú jcilnu noc mohil sfuh svojmu patrónovi, »v. Lukovi, 
ie mu vystaví kajdieu na koin'i mesta, na svojej zemi. No ton síuh 
n?, nemal kedy vyjdiiiť. Prechladol, hoc sc domu ani nevy chodil a 
hoc doktori i r(»bilí, čo mohli. Itarka jeho života pristala doliuithtie 
do prístavu veOuého pokoja. Sora Ameula dokončila sama stavbu 
kaplnky, nadobudla na otuír obraz sv. Luku v pozlátenom nime, 
ako sa i dnes vidí tia vySnoni konci UJÍSho mesUi. Na ilverách ka- 
plnky nikdy necfjybnjr venec i í*erstvýťii kvetov, dar šory Aozuly 
putionovi nťl»itln''ho muža. 

lioia ešte ndadíi, svieí.a nevešti, keil ovd<>vela. Mohla sa veľa 
rár. vydaí, i výhtMlne, no nemohla sa odhodlať „pre udio zurvalca". 
,A potom," vyhovárala sa telkáin, m ju prišli pokúsaí — „teraz 
JL» kopaŕ:ka, uemáni kedy". . . Za ko|iačkou priSla podpieniíka, itotum 
polleviička. zas ristenif pivníc a roparjícia sudov, na ostatok olte- 
rtiŕkn. putom prétnnitiie nového vina, mletie olív, pálenie rakije ^ 
rohotrt robote podáva lukii. žena iieiná^, hrie>na stvora, kedy pre- 
itehiiat a nit to myslet na svetské niámosti..- A keby len roboty! 
kde m druhé sUirosti eáte! Napríklad: vydávaí zeme pod težak«>v, 
(loKeraí im na prsty, ditvaf im pšenicu na úh't budúcej úrody, tcAíH 
9 nimi komputy^ pravotií sa a vlácit \m súdoch, nadavaŕ im A Jcleť 
im k hluve, lebo by „uiúč uholiu sirotu a o|)Uii$léiiú vdovu riavQÍvoč 



272 



doviedli. Težuk iiemA uHlosrdpnstvn, kto sa mu dá". Iloi-ky tu 
myíileť rií\ vydaj ! Sotva zíizvoiií Ave Maria na svitAni. t.rolia vsUf.. 
inť/eíuiaf sa len talí lefkoin a už naŕiiii sa jedrivat uaiiívat sliižkarii, 
žíl i^hlii^i noniŕ uppťfný a toHň sa nevylirali do poIa. Príde pu- 
ludiiíp, sotva odloží iyžiľii, už ido za ŽLMiatni. .It» inli iistavičiio 
|diiý dom. Alobo |uírú, alelni umývajú a drhiiti, iik'lm f-fiidirajii plsť 
do iiiatrat'ov, ak»lio pridiorujú h suŕia ľijíy, ak'ho sn vrtia (iIímIu 
liťSok, ua ktorých sai snSia viSuc. A ked sa v donn* tjdtisne ŕo-to 
tej roboty, naciin vysadnúť im ninlíi a popre/iírať pal*i a vitli^^ 
Tam sa vÄtiy iiajdo nm'-n, od f-nho aa rozpili tviír a nadiijo s;i -I.i 
na i^elp. Nasleiiiijo obyŕajne citovanie težaknv prpd rozliiiKvainí 
paiiiu íl drží sa B nimi „vidikií uiiiývHŕ'ka". Vyrita sa im dlhy lajhlcr 
hriechov: uko kopuli, ako liuojili, aku podpicruli — každému sa 
do&tam) ŕo-to a tcžact oddiodia skrťišťnl, hľadí, vrl-iaľ- hlavou. 

„Čertovskíl buba, prociíireuií vyše práva!" dumil v sebo iiboliý 
težak, i tn ocsinoto, aby mu ticiihíldia myšlienku, „ani všetci čerti 
by ju Deprevitídli'*. . . 

Neraz i v kuchyni zariadi íudnú komť^diu. Blúíky i nájomnice 
(d)letujú nesmÍĽrne ohnlskn, kfle visí kotol a kde sú hrnce do kolena — 
vňetko s chovou pre ádiadku a tesákov. Shižky a menovite ni^jom- 
uice majú hlhoké vreckíi V nich neraz zmizno tu bcuditiík. (u kaval 
syra, alebo kusisko údctK^io itiiisa. Ona liiiej zluulií. ak vrecko da- 
ktorej prí\ormi odstiiva. Keď ich [ireiíňäťa večerom z ruboty, vy- 
konň v taký deň iíeuerúhm visitlrkti, pri ktorej výnde každé tak*'' 
zlodejstvo na svetlo Boíie. Po takej visitírke celý mesiac mÁ o (oni 
naSe mesto hovoriť. Niet sa f^o tiivif: nietn v ílom ani divadla, 
ani novín. 

Ale zato Aora Anziihi uenie oBiludeiiií v tiašinn meste, hÁn sa 
vSetko priíd ňou trasie. Nieto veru nikoho, ktt) by ju nenávidel: 
Jiaopak, každý si ju ctí a váži, ked tiahne v nedefu na maJii — 
na veľkú nemit kedy chodiť, tá trvjí temer za dve hodiny — pri- 
družujú sa jej Icžarke ženičky, tjik že ked príde pred kostol, má ich 
celý liijf okolo seba. Každá s ňou pekne, kn/d:i s lirbon najvylw'ia- 
nejÄJcb koui.plimeni.uv a |io<"hviíl. Pani prijíma to väetko í'hladiio, 
svetská cbvííla ju nerozoclivieva a hana neza«tr.iSuje. No vzdor tx»mu 
mi dne srdca citi ŕosi za týchto „úbohých diabbiv." 

Šora Auzula vie dokouale, ako stojí jej iía/dovstvo. Ale vidi i 
druh'^'mu do lírnca, na samŕ dno. Vie dobre, kto ako fia/duje, ''n i 
akvt v;u(, ("o jiijľ a ro robí. íMií na hhive nie len svoje ohniiimr 
gazdovstvo, ale i y.áK*2ito»ti pol uíeata. Krém toho vie dorábať vý- 
borné ŕlajptre na vn'dy, vie natiahnuť nohu, alebo ruku, ke<f žila 
ponad žilu prei^koŕi a ked kto orborie, p(»j^]e nm kva|iky „ud uuitice 
a niatníiiíi". alebo ružového octu, a ak je choroba ťažÄia, i tTa!%ku 
mocného pro.šeka >& Äálku dobrej polievky. 

Nuž ukožti by na taká žona mala k^^^ly vydať? 

A veru auí dnes nenie mrzká, bán? sa priblížila hodne ]>äf 
deiiiatke. Medzi bohatýnji čiernymi vliuíuit iba kde-tu sa ti;i|í<- 
vlákno ScHltvé. A oko^ živé, cieroú oko i dueii sa vie zažať ptu- 



iiurŕioín, lí>ái"s od rokov nťízaltor<'ln plaineilom Irísky, nm sn ncitsminlo 

No najv^iac staiosti ju lui<lam Ktiilo vyihovať malŕho Nik*. 
Vykntiíilti i to, ciiviilahnhii. ako iiHJlepÄic mohla. I>tik(iníiti).sť, ako 
viuuiO, uikde wt Ufimjdo. veJ Indiu suít* kivlikŕ luídnby... Najuar 
Yjrstála. keď ho ImíIo t.iťl»a vypraviť do äkoly. Ona ho ríjcela pfisiilnť 
(Jo Školy, no od toho ju odhovorila žoia Boniiin, žena iov Hijó Zorko- 
viča, jej jediná priateľka mcíi/.i pnniajiii, 

„C.fi to rohí^;, prť Hoha, Ankutrt moja!" vtotela jej hiiej ráno 
do domu. -('<> povie svp{. na to. v niesre i wloj provincii! Iiut*ť;i- 
ŕnv malý a vysediívať v školr I E^U" ti taiu (irhurie, dout»KÍP dit 
douiu chorobu, aiebo dáky iiciin a {mtotu už ty í'o I A ak liy ti 
tralil umref, dievka moja V Lon «i rozváž. A potimi" — doložjhi 
ticliíihii iiiasom — „musíá maí ohínd í tm svdj rod. Jedna de ťriip- 
paneo! \.cn f»i pomysli, moja!" 

„Ty preluiňn5. itonina moja", odvetila pani An/iila iípokojrie. 
„(.'o ti pľospojť hmI. kod sme sa nevydali do famílie I I neíiožky 
bol ro<iu težai'kého a ío preto? .la ver' nebanujem. Človek bol sta- 
točný, a potom vSotci sme krcsíaiii. chvalaboliii. Tí ubohi diabli Ijcz 
toho sami vedia, fo stno my n ío sd oni: sami sa držia obifelet, 
tietľéha veru, aby sme sa my od nich uťahovali. A potom o ti> mi 
je lahko : ak kto sa opovíUi len inihnúC — ja viem, ŕo n»a ide, 
svoje ohbitiim... Ale čosi í ty hovorí:^. Mohol liy lahko dotiiei^t 
eh<irobu. Vieme, fn je, úbohý svet azda li mií kedy okolo dľliir 
Ta auíš pravdu — ani doktora ti> nevolá, žije tak tia vospust sveta. .. 
Mandina!" zvolala hlasno do dverí, do ktiných onedlho vstúpila 
Mande, prvá slúžka. -Rec, Mandp, mladému — nedi neplaéiif Že 
nepôjdu dnes do školy," 

Uľilef zaŕal dochodií do domn a vyučovať mlndŕho. Aby um 
bolo veselšie, uiMl sa s ním i rtuilý Didi §ory Boniuy, jeho vľst<>v- 
nJk. ííora Anstnla bola \ermi spoknjuá a pani líonina lieí-,. ľani 
llouina je tiež zo starej rodiny, cle Welleschi, iba že nenatrafila 
na také gfastie, ako jej priatefka. CImd.lk ?»>r Ilija, bárs rodu stat- 
kárskľhti, ani idaleka sa nemôže rovnať nebohéom kapitiinovi Lu- 
kovi, tlemu v dun>e i chybuje nerai; — Holi lio opsypal (b'ftni, 
ÍMtra Anzuhi podstrCÍ neri\/ pod rukou svojej priateľke, s ktorou bula 
už v ó»tau' nero/.lurml 

Niko odijavil /.a piiť rokov dedinskú Školu i í*osi tej ^rammatiky 
talíanakej. Didi mu bol celý ten fas spoločníkom, ba pozdejäie sa 
im pripojila i malA Dorica. ked už oni uMIi sa talianske slová, so 
Älabikíiroín F'onialy si\ uviedly i ostatné deti Zorkovicovské a robily 
liel !ľc po douie a vo dvore. Doma nebolo Uikej volnosti, 

8t;ii -m 80 štyrmi ixliicami a uialy dvorec bol predka h'U 

pritesuy totkej i>erepiiti. 

Pani Anznla oihiedla Nika a Mida ílo riieíitii a zapísala ich 
nboch do re.tlky. Didi na diidiý rok ochorel a umrel, Niko dokoníil 
wlú reátkn a odslúžil duítrovolnícky n>k. Fotom tV»si oa^ftt^'voval 
vinárskn Skoln a naostjitok vnitil sa domov, lebo viac je hodno 
cvičoniť pri gaztlovstve, než v&otky Školy. 



iU 



Niko Ra vrátil až tiotí ilfň \no\l sfímýin Vňtonitii. 

„I)(tbiý Vťftcr!*' jMíztiľavil mamu. 

„Dobrý veŕfil" ilakuje nna. 

To jô vši'tko. Ni*]>vtiila sa. ktle si lutl, í-o si roful, ktlr si su 
túlal. Kažílý mň svoju sJoboilu a svdj roztiin... Ostatui! nriirt^zru- 
(l/.ovalft nikdy vclkej iiť/iinsti k m-iint. a iinTjnvito otl tých rias 
nie, oilkíuiy sa vjŕittl íloniov ako poruŕík v rťservo. 

Šora Uouina jej to vyhoflila neraz na oCi. „Nik by iipriekol, 
že ste mater a syn. Tak ťludno akosi zaohchodíttí jeflno h druhým/ 

„Yšakové m obyOajt?, BoTiiaa moja. [J uás sú už raz takéto." 

„Alcí mne m uovidia!" 

„A C'd si |hh'*iu'š. dijšo ! Z počiatku sa aui mm* iiovidľlo, alu 
Díwela vžila som sa i .ia tio iiiflufrov luoriiitrskycb. A teraz m mi 
jtáC'ia." 

„Alt? ty si rodeitíi de Ciiii^paneo!" 

„Co na tom. korT sme iiapadli do ílľubeho prúdu ! A polom 
láska nepozostáva v samom lizaiif a mazuanL My sa i takto Iľj- 
bhiic* 

„O tom nepoĽhybujťiu" — odpovechi Sora IloDJna, ale v scbt* 
sa pirdsa len diví a Ľoodobruje takisto drsuO mravy. 

„Mama. ja soui li piisiíd," zaŕiil Niko po u^ŕeri. Sedeli prílvc 
na tenassp pi i svíoci. Veŕer je lop'ý, ticliy, nebo jasnť' a ŕisté, ako 
obyčajne býva v ]oto. 

„rinhjci mi doáao!" usmiala sa matka, kývnuc lahko hlavoiK 
„líol už i ffls veni! ZacMnalo mi Í»yf hcz hospodära clivo," 

„Hospodári'' usmial sa Niko u zuby mu zasvií'tily zpod Oiw- 
uytrh fii/iknv. .ľekuý hospodár I líludiir, povedz!" 

„Nepoviem. Sám Aot Niko to rúíili nahliadnuť. . , Dm'sku »ii 
akosi velkodužrií." A kcíf naň pozrela, oko jej zabralo takou uež- 
nosfon, ■>.c by i Sora Honina bubt to sitozorovalti. Nika len [lohľad 
I'u/oliľia!, nútil ho ku sdieluoŕiti, 

„lUies som taký áíastný, mama — tak uvelit'ený!" Založil 
ruky do lyla a /.abra<lel sa tam hore, do nťba. Hviezdy trldietajii — 
mliečna cesta sa roztiahla, sfa pokrovec [losypaný xlatým práškom. 
Tu dolu zas na okolo tmavo, akosi tajomm?. Iba ŕo sa vidín biele 
krovy v neurŕitýfh obrysoch. „Koíko tých hviezd! Všetky vysoko 
a nedoRtižné. . " 

^ťbvillis hviezdy, ani dáky pocta. A íi fa zas okúzlila iláka 
bludii'kaV H.ldam ani nie z tých, í^o sú tak vysoko, vysoko a ne- 
dostižni'í ... * 

Nikovi prftlptel tvárou úsmev v sladkej duuie. Oko zasvietilo 
oduševnením, uprúf su kamsi ta do dialky. Mater pozrela nafi »nl- 
mavo. Jeho celé držanie /namemi ťo*i nového, aký.si uľuat. tJn 
pristihol jej oko na sebe, luhs oua bnocf o(]\níti!a [lohhid. 

nMandína, odnes so stola, lIo8i)od:ír dio-s in'Jťdli." 

Maiidina Sľabla -svojim sivým oCkom, skúmavým a zlo.'itným na 
pána a kýsi tieň ú.smevu preletel jej pnuvadlymi perami. 

^Nebodaj in) zaľahlo," odpovedá Mandina. hodiuc uu pauiu 
Vŕznamný pidilad. Znamenal by aísi tolko: ^Kebys' ty Vťdela, ale 



t}' u to nestoj (ä. . ." Pftui mraz zbadala, že MudiUua iná čosi ta 
Itrboni, no protv.^ra sa, ako hy niŕ nevíilela. ľovažiíjc za ncilôstojiK^ 
jmiiej vj'zvedttť sa a dať Ra iiifonnoviit o(J slúžok, a čo iiiiotf sLirých 
a 8i>oíali!ivvch, ako oitstaniá Manilhía. „A pot<>ni ve(f ona nk í-o 
\'w, lip/. tolm neudrží ua jazyku" — dmnýATa sa ľhytr(», a v Umi 
luá úpliiťi pravdu. Maudiua je verná a ^polahlivá — no vzdtír tortm 
s tajoiDstvoiu uomožtn) sa oa ňu spolahmií. 

Nikó len pozrel k'linovsky »a Mandinu a bladí fúziky. 

,Ä čo mi malo zalahniíiV* dráždi ju on, lebo vidi. že ona 
čosi Ôípi. 

„Hm, peíienka, divotvornií na príklad/ odpovedá nna, poky- 
vuj úc. lilavnn n pozrúc tu i tu na paniu svojim významným pď- 
liladoni. Ako by jej dávala termín, dokedy ju hot-ová hovoriť, a ked 
sa raz tt*u tortu i n prepasit?, ej, potom sa ona zatnc a ani slova sa 
i>d nej uevytifthne ani klic§ťanii. No pani nui teraz si uevšftua 
relej hry. Vie ona dobre, že sa dozvie vžetko u nczadii si ničoho. 
Lfii trpel ivosf! 

Nikn })n2eríí oa Maudinu, nko by chcel premeraŕ liĺbku jej 
tajniiistva. Potom sa usmial, pozeíajúc na ňu vždy vyzývavo. Msin- 
diua sa u Aker i la a zažmúr kála ua mladébo pána, ako by chcela 
povedať: „Veru tak — ja viem všelinieí'o. . ." 

No mladý pán by nedbal, mu-h vylniäi, Co má vybňSif. Jemu 
&4i Všetko vidí, žo by Mandína miihla vypáliť prvý náboj. Zato jej 
nedáva poknja. 

„Hovoríš pokryte, sfa zatvoreml kniha — v znakoch a mihoch. 
]iu<í tak dobľíí a povedz odrazu vSetko. co vieš ~ slobodijo.* A 
Niko čaká, pozerá na ň\i nie bez rozčúlenia, ŕo urobí Mandina. 
Pani naklonilii na bok libvu, sklaflajiii'. a zas rozstierajiiľ <4prvUu. 
Ako by sa celý rozhovor jej aut netýkal. No jej čierne okn míraz 
sa pozdvihne a pozerá skúmavo na pôtku, ktorá sa začína pretl ňou 
i>ozviňovaŕ. 

„A Ľo ja viem?" krúti ona hlavou. ,Ja neviem niCoho," do- 
kladá určite a ua ostatok s úskočným lisnievom (Jokladá: ,Nič zlého 
aspoň.,. " A zas äelmovsky Šibla okom na níladi^ho, ktorý sa ne- 
trpelivu zimu'f'liril ua stolici. Táto hra o slepú babu, úskoky a 
vytiičky .Maudinine začínajú sa tmi nepáčif. Zdá sa mu, že omi ako 
by {(ozabudla, že jired ňou nesetlí malý Nikoletto ml kedysi, ale 
luladý gazda, kturénm dnes-zajtra vSetko sa bude museí podriadiť. 

No slúžka uko by nebadabi uetrpelivosti mladého t^azdu. i^kor 
spokojná, íe sa jej Ijo podarilo trochu p4>|uehái"lať. u»n)i»la sa a 
obrátila «a rovno k panej. „iíospodariea, tento raz bude Iíiimenko 
oddychovať." 

Uumeuko jo, uko vieme, jeho kôň pod sedlo — bystrý, vytrvalý, 
pcilive držauý. Ketl vysadne naň ^;azda, zacifruj** í>od ním ako 
Uuečuica, ale zaraz sa rozpáli a iikoL-i fahkým cvalom, £ulomiac 
peknú hlavu. 

Na tieto slová Í pani podvihla hlavu a pozerá ua syna a za.s 
na >IiUku, ako by až tŕtni bolfl pobádala, čo lo medzi nimi za 
polka. Niku äa zač.erveiia] v t^'ári a z čieroeho, ohnivého oka étuhá 



376 



hl«sk /íl Mi'Hkoni nn í.f^mkú, kUnú m nm prf)tiv| svojimi ťitoktutii, 
iSiiI iiy ľíidíej. k<'l»y hu usifíadiíi |»riistn, Uez úskokov n /akiývaŕíok. 
Najítilovalii hn zvL-ifttp riaľážka nn Itninpuka, vlastno ji^ki tj\jainu«^ 
jVycIuulitki ua kouíku do stisediijch oIk'Í. kdť za/ít nfjwluo dohimlniž- 
'Stvo, zasunvňl nťjťil(*ij niniáriik. Z<» vsrtkjVh vylnilol, to jf inavda. 
ntíi {íii jľiJiioiu iiritavinzui : no (Hlniosnl si mciíiz i haiiu n |)nnižĽnÍP, 
neraz i česf uti|iida iídoľ — voči, na ktoré iHiiloklo su rád rojspa- 
niiätiyo a tjm iiiein'j teSifi oiiy, k(í<r ti iťli druhý pripamoiiic. 

,Tedy u:^ rax nech ťujemo, ŕo má^!" zvohil inziiujodoiiý. 

„Co radi máiuť, o tom radi itoŕiivrtmc*," od|>ovľd:l ona im len 
svojím spiVsohoiti. ktorý sa jej toTiiir pííŕi, A drdoŕilft zno/rndy : 
pOdjmsftť, ja UľinitKi kódy. Trnha íkí spaf. (lospoílarira, dohrá víítji 
uoc. i vám, Sor Nikol ňtiívajto sladko!" 

Líklotiilu sa a Kvilla svižitu. uui ňiika mhidica. ohräliac sti ku 
schodoui, ktofť Vťilú i terľas»y do domu. I tento ústuj) bol vyriítíiiiý : 
smo!'oval k tomu, al^y syna uviedol do rozpakov i^fiii viicSícIi pred 
niftlmou. 

Niko sa skiitoruľ ríti nepohodlup, ako ŕiovi^k. ktorý msi vy- 
philií ijL*iiriji*iuiiv dlh, n H skňľ sdtdif ver, n ktorf'j nevie, ako na 
dotkne. No (liies vuter, vzdor ro/pakom. .irdcň jo pluŕ ňíastia, v uchu 
mu Ävui!'! jej sladký lilas, na ústach dti jtý híjrúľi hozk. ktorým 
bo obdarovala {iri rozlútke . . Zaso zalomil hlavu u oko mu blúdi 
/.daulive hore medzi hviczdnini : no skôr Dno hladá, íi nt'zafhytl 
niektle zamatový k'sk joj t.ka, zažutt-ho žiarou líísky . Maí hľadí 
iamysleuo. skryjúc rid<j jhkI /ástrrku. Kuniiiri, dovábenl sviecou, 
'obletujú a hudii svoji; pisklavú, nepríjemnú ootu. 

„Ja Murí, mama, nnftiel dievŕa,* ozval sa Niko jto dlhej chvíli. 
IJlati jeho Jtiiiir aknliy ztŤaleka, zpoza vysokej priehrady, ľozerá 
cite vždy k nebu a kiuf [>ľitvorí oči — vi<lí pred Kobou jej strojnú 
jiostnvu, midheriui, sťa kt^f zora poleje svojou ;:iaľoii kvet ^írunátový. 

„Ešte ŕuľ* zadivila sa šora .\Tj7ula. Pomkla sa k stoJii neoby- 
čajne živo, v oku jej zažiarila úpriuiuá radosť. ^Tedy nieŕo váí,- 
liobo -- konečue!" zvolala s prízvukoiu radosti. 

, Celkom vážneho í" 

„lionoŕno, že to ŕujeni!" dodala s úľavou. „Hd dávna suni na 
ti* Oakjilii, í'íhata, . Teraz len -- ktoni !*•' 

„Pektuí je." 

„To som i bez toho vedela." 

j^IVeluruSa. ..." 

yoľxi Ai)/.ula privrela oci. Svieca ako by bola wiiib'ala, jej pbi- 

meň ako by bol pokryl ttnTa.ssu, l>ubt'.ifov»ký pabír a Šibal do hora. 

^do samej ubloliy, kt^ir?! sa zakrvavila prudkou žiarou... ľritisla 

ruku so zásterkiUJ na ústn, chviľu poť-kala a kone«''ne sa pýta: 

.ktorá z nirhV Hlas jej je o piiznanie niíiši a akoby lupejäf. 

likovi sa zdalo, že ruje v úoni jemuč chvenie. 

On už teraz pozrel mi matku. No v jej tvári nebadá žiadni'j 
premeny: ani len údivu, .Katira — raIadSia." odpoverlii tirbo. 

Šora An/uln zadržala .4voj mier, rovnováhu duíie. t h\m prijal 
svuj obycajuy hlboký [irí/vuk altový. Ziuala tak pokojne, ako by 



sa shovítrala o veciach kažiiodimných. ^Ty viť'ft, že do ísiýrh jjále- 
žitoslf sa npinieÄatn — ŕo sa týkajú tcl»a tnti^. Naschvál ioh igno- 
rujtMn; ziitv.iiam oOi i uÄL (.'i s« mi páóia. l«>l>o fi*']itÍ'^íh, mlí-ala 
Som, ako Ity u díľIi iievctlptii. . . Alt' dnes. kv'\ liilzaä 

s nimi — ueviem sama, kde sti IteriĽ tiiká sl , ^ n som 

ti nie povtlačiiii za ňu '- pavteoi ti tiiojti inicuku jusun a doprosla. 
Dievča' jŕ uezkúseué, nie ho ŕíi^ko jsavíitsí : nemáš sa tcdy íim ho- 
nosiť, ak si zvitíuU. . Ale tu treba vziaí do olifadii i to, že si'i 
rodiíia statoiíní, väeobecne ntnni : maj tedy ua 5iich chlad a oa to, 
íg jej otec hol veinýtii sluhom tvojhu otca." 

Nikci eňte uejKií'ul z jej úst tiikej tvrdej reiM. V udivem' hluilí 
ua iiu a koiiečiie ziiktiboiiilu 8a mu i^elu. 

,>Nie, mama — neber v toui siuysie. Mám útiiysly vážuc u 
i'estué. Ak Itys* uemaht uiC proti tomu, ju by sa ožeuil/ 

MIas mu ne/.vti(M obvyklým ttiiiom istoty a sľbavedutiiia. I oko 
akosi ostýríiavu stn'iiiť, i-\ ne/iU'hytí asjioň tieň judmulia v jej 
peknej tvári, tak spokďjuej. No nemrižr* v nej po.slľiehnuť niŕ ne- 
obydajmdio — kľudná je, chladná ako prvej, jej oko blúdi kdesi 
VO tme. 

,,Katica sa volá a tui§im slúži" — doložila Itlusoiu lahostajnýin. 

„Vystúpi zo siiižby/ zabíahotal ou. 

Po/>ľela Jiafi s m-koMeŕiiiýtn v)^razom nežnosti a túbosti... iídá 
sa mu, že jej v oiiarli /alvraly slzy. Niko sa zaŕervonal a musel 
skiopif u(''i pod týnt pohladoui, ktorý ho hlboko otriasol, do doa srdea. 
V ťioiu vyitítil svoj ortiel. jasne a xretelne- No v/dor tomu ŕakíl 
netrpelive odpoved k jej úst. 

„.k ti ujára tedy dovoliť alebo zabrániť!" A tvárou preletel 
jej úbinev, no tJikv. že sa Nikovi srdie stislo. „Ci ty to myslíS 
vážue .^ Ja som v rhúloi^tivom postavťiil, ako sám tuôžei pochopiť; 
bráuií (i*miáui moci a odobrií luožiio uebudem uiaí vôle. Toved/ ty 
«áin: odvrátil by ťa uiój odpor oi| predsaxzaiiaV" A terai iiž po- 
irela naň svojiui pekným okom, >.e mu pohlad vnikol de oajUijuej- 
fifch záhybov srdca a on vidí, že je pred úou be/biamiý. 

,Ty 9Í nie spokojná,'' vyriekol on nie bez bótnelio rozochvenia. 

„Oduševueiiá sotn veru nie. Môžem ti i to povedať, žo »i sa 
volmi neukomil jiri tých prepaŕkáidi" . , . 

„Ako to myslíš, mama V** a hlas mti znie ostriySie. 

, Vybral si hned prv ň, co ti nadbehla." 

„A ^4 by nám bola vari na lianbuV 
iiom a z oŕi mu siahol ble^k. 

„To srnu netiekla — to si sám dodal. 
tiýcli rodiŕjv." 

„Mue to pOštačI," ihjdul ou, uddychujúc prudko ud ro^čuleuin. 

„To niáS voru lualé nároky ť* odiKwedá ona, vždy s týui istým 
kíndom. Tú vlasstnosť si nvohol nájsť pri desať, páfdeí^ial druhých. 
TA jediná vla.stitnsť a ŕi už ctutisí ume by e.šite nestaŕila. Vybíadáva 
sa lofko druhých podmienok . . . ľro.sim, shovárajme sa chladno- 
krvne, /iilo ufinrasti éelo. Nejdem ti vyratovať, co by sa v&etko 
vyhlodá valy." 



zvolal roÄíuleným hla- 
Statoí^jié dievía statoŕ- 



fJH 



„Uoil. majetok, postavenie, lesk, elegancia," floložil s trpkým 
ústufívoin. „Viťitiľ. ktcur KÚ tio pridmiimky !"* 

„Nuž ttxly! llovorini ja: zhyloOiié ÍKtlit i litivoriť s materou 
o tťjtí) viíci. Ty si sa dtiviit) rozhodol n iiidy ti ni'tri'im. ViiIíS váetkí* 
tak jasm;!" Tu sa tú uľiuoIiIh zdržať, aby sa iiezavrtola im svnjom 
trojuohoíri kťfsle. I v tviíjí pod jtiiunou, bielou kožou naskoŕ^il jej 
rumťuec. V tú ch vilu bola ozaj pekuá, 

„Mama, ty sa liiievííÄ!" zvolal on. Zraxu sa mu ]>oz(lalo, že 
nerobí dobie, í.e je na faloSneJ (testec takto sa nemií s materou 
hovoriť a menovite uio o takých ffalekoniahlych veciach. „Vedel 
Koni, žtí l\ to iielmde po vťiti, ía ti sdolínj. No iiahuevať Koni ťa 
nechcel, 'ľo liy mi lioto tažko a práve v táto chvilti, kde sa rozho- 
duje nad mojím osudom I" 

„Eh, syu uiňj! Uznaj i nám starým. Ty povieš — predsudky. 
A darmo je — ^ v nich sme sa rodili, v nich odrástli, v nich osta- 
i rcli : ťažko näm sa bririť a dvíhať proti iiini. Nimi sa svet riadil, 
dfň nich pokraŕovrtl a dosial sa osvedčovaly. . . No ty si kí imiieiiil 
iná'" ; M[H)Vľliniiŕ, neuznať, staré pravidld. Dolire — ja sa pokorím, 
ale následky — /.a tie ja nemá in /odjtovednoKti'* . , 

Niko prikývol hlavou, ktorou sa mätie celý roj myšlienok. 

„Tedy jii sa ruiíhodol? revue V Neodvolatelne?" pýta sa, ona 
hla^íom iiiiikkýni, rozochveným nežiiOHÍou. Na oŕiacli sa jej zatriashi 
slza a fez ňu poKerú naň pobhidoiu i)ro>;ebavin, ako by ocakiivala 
inilo.sí, „Nemožno to piiiueniťV" ualii^ha naň. v hlase ostjituý zá- 
chvev uádeje a uf'aiiia. 

Syu sedí pred ňou /uitený. Na čtile perli híi ntn pot v mo- 
hutných kvapkávji. Ruky ŕ.míka, preiufna na na Sľdí.sku. Sila du- 
íevná nalomila sa, popúňŕa.., Nu cez ten tmavý chaos zasvietily 
zaa oH U'fšku zanuitového, predstúpiln ías viibna postava devy 
8 okuzíujiicini usiutívoni. 

„Mntna, ja ju lúhim. Ja nemužem*". . . vyriekol hlasom dutým 
& pozrel un ňu ao /úťaliiitvom v oku. 

Otia iba prikývla lilavou a stisla pery. Slza, ktorA sa naliala 
do oka, prevalihi sa dolu Krom a padla na st*'d. Trvalo dosť dlho, 
kým SA Rohrala. 

„A kedy sa niieniS ženifV ]>ýtak sa už zm hhMta cele ktud- 
uým. jídanlive chladno. 

„O rok. ľrvej ani nemožno.'' 

« Jediné rosíumiiť slovo, i:o som í-ula dnes veŕer," riekla už 
svojím obyfajným, skoro posuieSnýn* tónon). No lined doložila s dô- 
razout: „Auo, rozunrné — netreba prenáhliť. VyHpi sa, vytre/vej 
trochu z opojenia — rozvažiy, porovTuivaj, l>rž sa rozumu a nie 
nlopťj n:\ruÄivosti, bdio" — tu sa nahla l)ližáio k nemu a |íozn*la 
mu svítjím prcmkavyni okom rovuo <lo očí, „tu uejdt^ o ľalikt^ 
HmiťSuo dubrodruMvo: tu je hru^ mój syn, u života ätastie.,. To 
muj pred očimal" 

Vstala zo svojho miesta a za\in8ujtic synovi dobrú noc, aiSla 
do domu. Niko ostal sám. 

Chviľu fitojf pred ním ohnx matere so 8kou v oku. TA ítlza 



_279 

ho straší — fo znameuáí' Oo vykonal materi na tolký zármutok ? 
To, že lúbi — lúhi opravdove, celýrn snkom; že stojí pevne pri 
svojej láske a nedá sa od nej odstrašiť? 

Nie — nemožno ustúpiť! NaCo by ju bol oslovil, naCo by jej 
bol hovoril o citoch, načo by bol slóbil? Nemožno ani rozmýšľať. 
Či nerozmýšľal celú noc, celé dopoludnie po známom plese? Čo má 
rozmýšľať ešte? To by znamenalo váhať, otálať, klátiť sa. 

„Nie, mama, nejdem sa ja vyspať! Ja pred spaním sa roz- 
hodujem; nerozhodnutý nezažmúril by oka." Ä pevným krokom 
pobral sa i on dolu schodmi do domu a cestou ešte pomyslel: 
^.Oprobujme i naifatej vzdorovať predsudkom" — a usmial sa. Zdalo 
sa mu, že podniká niečo mimoriadneho, že je on hrdina... 

(PokrafoTunie.) 



■*••- 



Popevky popevkára. 

1. 

Oj, Múza moja, Múza milá, 
veií áno, tys ma posvätila: 
viem zaspievať si ako-tak — 
nuž prijmi za to vrúci vcíak, — 
ač bez vehlasu a bez vencov, 
som predsa z tvojich vyvolencov. 

Ba posvätila si ma, milá, 
mňa polubkom si vyznačila, 
nie ovšem hore na čelo, 
ni tuším dáko prevrelo, 
no aspoň tíško, ncžno, milo 
tu, kde sa srdce rozvírilo . . . 



I nečudo, čo zo strún znejc, 
ach, nie sú zvláštne cpopeje, 
ni dáky zvláštny príboj dúm, 
za citom zaostáva um, 
jak detsko za náhliacou matkou, 
keď nechytia ho rukou sladkou. 

Viem dobre: boli, sú i budú, 

čo onakvejšic pejú, hudú, 

z ich veľkých skladieb blýska um 

a šumí búrny príboj dúm 

a láva citu žihá, páli — 

Oj, jak ma v zadu zanechali ! . . . 




o, Petrarka, ó, Šclispir, Dantc, 

ó, popočkajte, pozästaňte, 

chcĽm s vami, s vami — Taký hlas 

jn vyniesol vrelo xas a íasi. . , 

Lež kde by počuť — chýru nciú — 

ja /ostal bóíne rozochvený , * 



O, pevd, Puskin, Kollár, HtiUý, 
ó, keby ste tak dobrí boli ... 
Ach, beda, unikáte tiež: 
Mpodlietaj, ciepkaj jako vieS«.», 
Sládkovič, vem ma xa ručínkti í 
vLcn vo z výš, vazvýš, milý ítyiiku !« 

A kto by všetkých vypočitíilt 

za nimiž som sa v túžbach víchýtal 

i vzchýtam — dosť ich eíitc kol, 

no unikaj ú napospol. , . 

Za nimi hladím nemo, žlaFne — 

Hej, zaostávam valne, vahie , , . 



4. 



No nech.si, — spokojný som v celku 
í j;i som zkúsil milosť veľkú, 
bozk Múzy, iskry Hožcj v/;pUm, 



281 



No, hladia na mňa tit-tam krivo 

a pohŕdavo, Fútostivo : 

»Toť, miesto žitka objedze, 

ten blázon trhá nevädze, 

a, miesto, by sa držal hmoty, 

tof, s oblačím má do roboty. « 

Čim pohŕdajú, čo im Túto? 

Zc striasam s krýdel zemské puto? 

Že neklaniam sa teTafu, 

lež vozvýš túžim v záchvatu? 

Ze volám s sebou zas a zasí 

ta — k výšam dobra, pravdy, krásy? 

Im odpovedám: Už je darmo: 
Vy svoje, ja zas svoje jarmo, 
vám tamtá, mne zas táto strasf, 
vám tamto, mne zas toto slasf, 
vás nadol — mňa to vozvýš vzpina . . 
Som rád i chválim Hospodina! 

Oj, chválim za to teplo, svetlo, 
čo s výšin jeho v hrúd mi vzlietlo, 
i prosím: Neschlad, neuhas, 
no roznief, prispor zas a zas! 
I budem hrdý neskonalo, 
bo boháč ozaj, jakých málo. 



Vše ovšem v srdce čos' ma bodá: 
či chvíľok spevu nenie škoda? 
Ved ozaj letí, mizne čas, 

a ja len snívam zas a zas 

Co chcem? a za jakým to cielom 
sa ženiem s rozpáleným čelom? 

Oj, povedomý som si cieľa, 

hla, jak mi kynie, pozdrav sicla, 

jak vábi, volá, plápolá — 

(), k nemu letkom sokola! 

llur, dušo, napred! známou dráhou, 

ta — s celou túžbou, s celou snahou ! , 



Je úkol pevca vcleslávny — 

Hyť ním, to sen môj ladný, dávny 

i túžba vrelá, snaha aj — 

1!> 



y14i 



C), MiiÄ.i milá, pt>iriAli;ij ! 

Na srdce s' ma už puFúbila - 

tof, čelo: poľúb I tam, milá! 

Preč, pochybnost ! preč, /ciuľ j;iniu» ! 

— txk volám, íl hfa, nenu4;iniii> : 

Jas v du^i mojej dokola, 

vxnet, rozchvcv — žcrtva pl.ipolá . . , 

I klcm ttalej cestou smelo, 

na ústach úsmev, vozvýš čelo. 

Iícj, vzpláía žertva - jasno iíarí 
tu srdca môjho na oltári — 
Svíef, žertva fijoja, zhrievaj aj. 
slc5 duše, obijV rodný kraj, 
v/.bud nátleje a odzvofi tiesni — 
Požehnaj, Boícy mojej picsiiif 

Máriin Sládkfiviévv. 
—■**< 



Pieseň jarná. 

v Kplanutým láskou okom slnko s poľ-^ny iiľadi belavej a 

Ilúboľúby budí život na vypočinutých prsiach 7,emc. 

Pred jclio lásky úsmevom sa snahovc perly v slzy žiafn 

Menia a, by utonuly, do potóckov bczia so zurčenini smutným. 

ľrÁškajú fadovĽ vôd putá ; jarčičky do závidenia svorne 

Zblnkotajú chválopicscň Stvorítcruvi ku sláve. 

Chlady mrú mrazu ; briežkom hodvábne výšivky sa skvejú 

Trávy zelenej a útly kvietok pery otvára žhavému lúcu ita polúbok. 

Ostrý trii nevinnosti šatu oblieka t bicieho si kvetu ; 

Na ohľadoch, ako niladucha, si j:tblnii nn /.clcnč vlásky vence vije 

bľadoruiový. 
TuČnie puk na ružovom sipc; milený zalieča, sa púčkom 
V'anok: teplým šepotom im Icsku vcônú nad slniečko horúcejšiu 

sfubujc. 
Nad bräídou skladá pieseň škovrán, lúbosíou omámený vrelou ; 

V zahradí: zamilovaný stehlik dvorí hláskom presrdcčným snubcnióke 

drahej ; 

V hájiku pievoňavotH čížik vyznáva druJlke svojej lásku; 

Na ehrasti tctrovcc, prevládaný fúbostou , chce srdce okúxliť 

niilcnkc. — 
Sladkostí rozkoSncho jará Dcsinicniyfu plynú vzduchom čariic; 
Storakou sa skvejú krásou lička rozžiarenej zeme. 
Všcvládny darčc svetov, Pare vcsmira velikého, 7. tvojej 
Ijisky sa to vsetk<» prý>li; ncvyčcrp;itcrný prameň dobroty máš: 
Na západ od východu, sseta uú kraja jednclio po druhý, 
Celým váehomirom ohroiunc liviead Hvcty čcrstviš rosou žehnania. 



Š&t 



— MoJĽ lyn srdce in;ilé horknc Jíármutkoin. Hospodine, iJalným. 
Len v ňam pohltila jará rozkoš posmúrnosí osuhle jasenncj : 
Malý rod môj že tisiclctý bije trest v podtatránskoiíi kraji. 
Spravedlivý sudca nás, ketí ty nás svíhás, zasluhujeme Ircst, lei 

huj milostivý, Otec nás, 
A daj, by, ako kvapky vody v jarčíček, jarčičky zas v rieky 
Stekaj ú sn, tak aj ray s,^ svorne stekali v mohutnú rieku celým žitia 

tokom ! 
Nielen, že cudzí, ako jastrab holúbka, prepadúva nás a 
Driapc, iklbe — lež my sami medzi sebou žerieme sa ako vlci hltavi ; 
S nesmiernou ítlosťou hrj'ztemc sa, kúsaví akokoivck hadí. 
U nás nenávídi mater dcéru, dcéra mať, syn otca, otec syna, 
Až t.ik jeti k>'pi prekliaty z. nás, pekelným ohňom Že by sme sa 
Pálili — lež v oči cudzím ztobconi /.babelci sme : tižeme im päty 1 
Našu reč krásnu, najcennejší tento skvost vo vesmíre celom, 
Ktorú prvý praded náš % úst Boha samého čuť a sa učiť musel, 

— Ho je tak zvučno-zvučná, že z úst človeka zrodtf nemohla sa — 
Nielen ?.lobd cud/i zášťou preohnivou trhajú, 

Ale aj sami bezs^'edomt synovia rodu ro7,trhať chcú ! 

Nádej hlaženä zablysne nám len zriedka, ako dúha mizla, 

Takže už vlny zúfania nás chytajú do zhubného víru — 

IVcto t n-ijiiižšej poroby k tebe, panovniče najvyšší, zasielam prosbu 

svoju na orličích krýdljch ! 
Vyslyš ina, Hospodina, vyslyí, z hlbín lkám užiajencj duše : 
Džiar požehnaním svojim Tatier údolie a svornosti 
Hamcňu vjtblkotaf dij v srdciach rodákov, rodáček tiež všetkých 1 
Záblesk svornosti blysiiutim bmic u nás dennice, 
Po ncjž hncd rudým zrakom zora oínámí úsvit rána slávy t 
V'scvládny a milostivý Hospodine. pomiluj! 

//ri/omi/ 



-<lí>»- 



Dejepisné záhady. 

VII. 
I hrL 



ľojediiávuŕ o meiiť tJliorsko a Úbor dla naíiicli domácich kroník? 
Škudu ji<na a jazyka. Kto rozvažite ŕltal juedošír' ro/luŔŕovaiiio 
dcjľpisiiycli záhail, vie, íá". Arpád so svojimi Turko-Hulharmi aTiirko- 
Ko/.ariiii [iriŕiiid od dolnôho Ituniija na Potisic, nio ale ťitíz Kttr)>aty 
k l'fifíw: tŕila ani od ľn^íu tii(* sú na/vaní Uiivanni, juko d hido 
Arpádovom blúznia nuSť riouiárc Kroniky. I>arm(í niadarskí dí?je- 
/.pytrí tvrdia liež. ž*í hni s prfťUudtim Madarov pu v stalo nn^on 
Inor; leho — vraj, oni sa saiui luenoviili Madnnní, nemadarskl 
ale ludja, ktorých v Uhorsku za&tihlí n podmanili, menovali ídi 



'iHl 



Uhnuiii. I etymológia (vysvetľovaitie slova i jchu koreňa) i dojt'tiis 
dokiizujú UiIki proti vu, 

Ktyinolojíia v Uhorsku narliAtlza koreň ,u lu'tľ" : teda Uhorsko 
ztiftmeníí rtzomie »í /«> leíiao.o. inenovito ú/fmio ležiace nad iMiiiojotii 
u Karpat.ov, [iráve tak ako /.lUiorsko a ľofljíi^ľskn znamená tizenije 
biKÍ za liovnu, aU-bo poíl tiorou ležiace. Lntiiiskŕ ílun^arin, vlastne 
Un^ariii, lUvorilo sa (íla (írL-ekeJm Oj'csp'.j, 0j-,7:pt3; a lotu posli 
dfa jnavidla čitatiia {.Tt-ckeho vyslovuje sa Uiifíoria, ako A-.-. .,, 
Angelos. 

Je pravda, že západm'- dejepisné pramene pľiSlýeli p<jd ArpMom 
Tiírko-ltullmrov a Tnrkti-Ko/arov ineiiovaly riirami'):; úIm í-injly 
tak {ireto, že sa boli usadili pôvodne na ľotisl tili v Čiernom 
Uliorsku. 

Je pravda, že i Nestor (o. r. 11K\) menuje ic.h Čierny mi 
Uhrami; ale darmo sa odvohtvať iiaňiio. Nestor uezual deje Ar- 
páda, aui jeho Turku-Hulliarov a Turko-Ko/Jirov ; a í to milo, čo 
podáva o Ciornydr Uliroch, nosľoviiiha sa s dobou ArpAdovou: 
nad Úiernyin mi>rom medzi Volgou a Karpatami neboli žiadni Čierni 
Hiri ; ľcŕeuci (Pnlzinat^itael nekonali svoj výbojný pochod pri-d 
Arpádovými Turko-ltiilliarmi a Turko-Kozarmi ">, ale hnali týchto 
pred sebou; Aipdd so Bvojiuii Tuľko-Iiulhanni a Turko-Kozanni 
netiahol veilla Kijeva, ale pobavil sa pri rieke InfíiikMi, ktorý teťíio 
ďaleko pod Iíijt'vom ; /a Olcga (KH4 — 80K) nešiel fez Karpaty do 
Uhorska^), nie, nujatý od cisjira Uvji. z uadústiii himaja viedol 
válku proti poddmiiijiíkým kre^fnnskýut litilhurom, u potom na nad 
duuajslíom brehii (iahol na Uolisie. Jediné, v čom sa Nestor sho- 
duje 8 cisilioín KoDstantíntim i'orf , je, že U jeho Čierni Uhri 
vyhnali Vlachov / ľotisia ŕili z Čicnieho Uhorska a osadili »r 
iDedx.i Slovenami, nad ktorými predtým boli panovali Vlasi ■•>. 

Nestor hovorí, že hory, íe/ ktoré Čierni Uhri preŔti (?), od 
tej doby s,i menujú Čieniymi Horami; a zem, ktt^rii oponovuli, 
menuje sa Uhurskum *■); aváak Karpaty meuovjily sa u iueuujťi sa 
Karimtami. nie Čiernymi Horami, a ííeotrralické meno Uhoiska 
známe bolo v Uliorsku I Ku rope t pred Arpádom ''). 

') AvarM, íjui dicnulm- l^ugari, iis leniitoribus uUra Dannldam 
pcragrantes. Annales Francofuld. ad an. H'Jt. 

') Ohri . . . Po niľh prišli Pf íenoi a potom končine sJi U^ri ('icrni 
(KumAut) iiiiinn Kijcv za Olrpa. Nestor ap liiflowski: Moii. Pul. ílist. 
t, 55S. 

') Pri*pdíiie od východu, pripravili mj Ht. ^tíľliľ hory, kloré na- 
ivaiié boly uhori.kýtnL 'ľnm7.e str. Q6.^. 

*) Pot^U bojovať B m •/ijťicimi Vlaťhami a fílovenamí , . , Vyhnaviie 
Vlachov a íaujavíie tú zens, sodelí «o Slovedami, podrobiv^io si íľIi: 
Tamže. 

^) Prepravili sa i: c/, vcľk<5 hory, ktoré tiazv»ni:> boly tilior«kýtnl . . . 
edljar (ipicvaná je lá (uttni zauja(i) zom uhorskou. Tumi'.f;. 

*•) Qtiondani vero iJQn'^art vocabnnlur Ofptdpf. í, po xapiens np, 
Mignc t. 107 pag ayr>. Tťda uí preUiýnj, ki?"Í Vfthisi ^(ícpiduvia, ino' 



Akoží' priiiľl No^slor k tiá/.vu Cicmycli rhrov? HozoznávMié 
holá rUorsko bifle jhonif). ŕili l>luu'níšku, a íiňrrie (iíolnfi), ŕili 
ľutisie'í. V u»mto Cíťruoni IJlioj-sku usadil sa Arpád so svojinu 
'i'urkrt-Bulhariiň a Turko-fv \nvtH uazvaui Imlj ('icr- 

uymi l'hľaroi '). Nestor, n m Ai'íKulovjfh Ttirko- 

Itulharocíí a Turko-K<>/«ioťii, alty ivcli |iii»e!i-t"V iia lizeíniť Ciorofluj 
yiioiskíi jiik-tak lozn/ual od pozostalých tam Sloveuov, aazvut idi 
í'ieriiyiui Uhrami. Možno, že i on mal už na mysli PečcDcov a 
Kuiuáuov. 

Z toho uasleíluje. že mú Nfigtor uetilúži k objašminiu dejín 
" i'li, alo k zatiíniiiťdiu. Pravt^ svetlo podal uáin leu cisár 

I v Ai Poif. a lúiigsi Stepeoaiija. 



derai Rumaiii) pam>\alj iiad pútlssk^nii Slovenami, iíio uosilí mcn<« 
UKrov. — Togare. Vuiälane. Sleeu/tan?. Geograf bavorskí ap. ntelowski 
(, II. n. r. 866 8Í*0. — O (joľiŕdnoi;li (tici od I6r) lllirtimí mono- 
vutiyrlt, čítaine : Pattifius cpiscopiis Aemanicnsis Civítíis ..b Ungiris 
d<'>inicla. Sefles ad Cilfa Xuovii Iransliila. JÍon. íieim. llist SS. IIR. 
I.titi^'oli. d Itai. Ilauiiiiv. IH7>*. p:ig. lnl. ad uti 5H0. M!iriiii.i Vngji- 
ria«;. Sliorník Miis slov. sjíoločriOíti. T. S. Máriin. I8yi>. II. lúO-lä.S. 
So erfahrťu wir. ilass dtt? „inh|)ia g«n& Hungarorum" berelts 7&0 die 
DoDaQ [lbers.rhritt und Itifi íiach Giaubaadtcn vurdľaiig. wo sie ein Volii 
hcil. Sicgbprt jiesUíietes K1<>«>ioľ ^ťí•ít6rtc. Im J. tíSS titiden wir ftĺp aa 
dcľ iinteri-ti I'oriíiu. Iiort wcidfn sip ats veibntMÍHe dt-r Hiilfíitru tffgcn 
ilrts 0«.lreitJi iinii untn' drín N'iiineii Oniiii. Iluiigri (uler nach íhinni 
crwaliiit. VioruodivvatuiR Jabrc ^ň^^er (8G21 grifffu sie das RoiťU Ludwig 
d€« ilťulschcn au. AuslanJ, 187tí. S. 361). fluiigarí atu h99, «n. 815. 
Wriuel: ťud. Aq* wot. VI, 23,24. DobiiĽr: Anuale!« II, 2Í»8 au. 744. 

') bniíms e|iisc()|ms . . . abiil in iirovinciam Ungiiatu. quae dicitur 
alba Ungaria. ad diflferŕ^ntiam alloii rngrie iiigľc, fuo to, i|qoiII iiopiitus 
I«-%t ťňloic fiisi'o volut Ivibinpes. Ailrm^ri Ili^f lib. IM. ag ÍVrt/ SS. 
V. 12í)... íJtL'pbaiiiis etiam rcx IJn-irie n}*]M'(tTis Uncriíim nigram. lam 
vi (inam tíniurc ot úmore ad fitteín veritatís litluin illiun U^rratii nttiver 
Icr*' mcruil tlO02). Atlemari bist. lib. lU. ap. Peru SS. IV. 129, 131. 
AKii Utigniii (Ungun). ZťJiippiser llaveonal-ký. Sbomik Mu%. slov. spo- 
lo<^íitJ!iU. r. íj. Míiilin. }SW. I, i7 -19. Tento, ako i Kniga Stcpen- 
iiaja, majúc ua tnysU biťlych 1'lirov, mu^ol niaf iia mysli i iHemycIi 
Ľbľov na PoliÄÍ, uékotvfk tii iicvyvloviL — ľiígľos (albos) dimisimns 
**t ad OBiUtum [lagáDtirum rratlflissioios Pi'zrnt-gDs viiim aiTiimimtis . . . 
Audívi ctifltn d<; uigrih l'tigriä. Epiät. s. Kľunonis ap. Uíclciwiikl: Moii. 
!»or. Uisi I, 224, 22& o. r 10»«. 

*) riiťnorú vero, quac ornuia Tarcts tiabitaiiiur, eoguumina dhrc 

Iialieni u íliiintnibtiíi .. Tiioťses . . . Tut«i . . . Moitsc*... Crisus . . . 

Titia. t'uUíit, Pui'iilJíľ. r. io. Kf» (cBi|><iľP (!íl8) triltrilarii ( Ilii>is(iru)n 

furrunl . . . Kosari, ííulgítri ad Ilaimbimit, Vjtgiu-j aJhi, r/ctbt, Pobuii . . . 

.bi ontUí'A oiim uuo noininc älummí ilictilmutuľ. Kníg>i Š(t;p«ntiuja. 

') Na Poliši ŕili v Cítrnotn ľbtirsku iíerui Ubri Ivlasttue UuMiari 
a Knzari Arpádovi) /.nlitmli Vlarhov a us<tdili sa medzi Slnvoniiini, ktni-i 
vi |»ri*'liyii) norili inŕiict (ťíeraycU/ llhrov. Srav, poia. 7. 



336 



Do ohyby Nestomvoj uj>aiil>' nj tie zípadm^ pramene, ktojf- 
Ľcrozo/Jiáviijú Arpiitiovýcii SarncPtniv, Agaienuv i'ili maliomodán- 
skych ÍSulliííľov od l'lirov fili od sluvaiiskýrh praobyvatylov Čier- 
uoiio riiurska '"^i. alť iiícnujii ich Uhrami, [íoiicvi'n; pod Arpádotii 
usadili sa na ľutisí iSli v Cií*ľnoiii ľhoisku"); tmu ako íSlovaiim 
sliali sa vjedno s pozostalými latu Slovoiiaiaí u odtiaľ ("iuiU vý- 
bojric útoky, najprv proti Svätoplukovi a jeho synum, polom proti 
Noiuuoni. 

Že tí, ktorýrb /a doby Aipídovpj menovali Čiernymi Uhrami 
ale.bo jednoíiiicho Uhrami, neboli Madsuini, ale Slovanami, vysvitne* 
i z nasledujúcich dôvodov : 

a) Tí ílhri boli vlastne Ikilhan aKozaii: toda — jako v prtí- 
(lo§Ioin V. odseku dokiiíiano — národmi od koritňa slovanskými. 

b) Tých Uliľov mali za Avarov, ktorí boli mali sídlo svoje na 
PotJsl '*) a boli Slovanmi'^): tedu i Bulharov a Koxarov mali xa 
im rovných Shŕvanov, 

ľ) Kniga Stopeunaja (967) Arpádových Turko-Bulharov a Turkn- 
Kozarov, ktoiTícIi západnť dfljepisnc pramene numujú Ilhrami, pofítu 
medjii Slovanov •''|. 

d) Týťh AľpiUlovýcii Bulharov a Košiarov, ktorých tiu západnŕ 
dejepisné prumene nazývajú Uhrami, kniha o zilzrakoch 8v. Apra 
má za súkmeňovcov Moravanov: toda za Slovanov. ľíSe totiÄto, >,e 
Uhri. ktori boli (r. WKi'i opiinovali dolnú ľannouiu, putom podma- 
nivSie si Mosoňsko '■'') a poiazivžie Moravanov, ačkolvľk svojirh to 
mikfHertúirov (ffmtilrít), vtrhli do ich (hornej) Pannonie*''), t. j. do 

") Sivé sint Ungari, 9ive Uulgarí, sivé Cumaní. Theincr; Mon. 
n ang. I. 109. ad an," I2a;i. Kej ér: t .od. dípl. 11 1. 2, 298. Slováci 
v IJli&rsku. ľ. S. Martin, 1902. ilr. 4. 

") Avarrí:, i|iii dic'untuľ Uiigarí, \h tcm]ioribus ultro Danul>iini) 
l>crngranlcs. AniiaUs rVancofiilil. ad aii h04. Daljininuli . . . cnndii\.ť-rijol 
ndversiis euni (lleiinfum) Avares, qno.s modo Ungaros vocamu*. Vili- 
Ľhindus. Uib. I. ad un. !)2H Ipsi (Sclavi jtaimnníi) UnKaroriun non mo- 
dícam multíiudinem ad se Mmiitscrunt H more eorum capita suonira 
pseudo-chríPtianorum jienitus detondcrunt ct super nos ťliristtanos im- 
miscľunt, K[ih\. cpisi-ojtoriiin Ilavariae Joanui IX. «n. 9ri(». 

") Av»rcs, inii dicarttiir Unguri . . . uitrn Daiiulíiiini |K'r3jinuilí"3, 
AiMiutes Frsni'oi'uiJ. nd ai\. HiM. Ad illaii) ciiiin Danubii imrtcm Abaro<i 
lane commoraliauUir. ubi bodie (^49) Turcac degunt. Con»t Por[)Íiyr. 
c. 30. 

"l Trans Dunubium ínícneruut Sdavinoa. qtil et Abari uuiuupati. 
CoDst. Porpliyr. i*. 29 Tvm HiaduŕjJiľ mohli Hutgnrov mať /.ii Avarov, 
pon<ívú6 tito náležali k Hulbaroni. Mcnandcr op Migur : Const. Porpliyr. 
l. 113. paR. 5)03. 

'♦) Srov. poxa. 8. 

^^i ['riucbod ■/. Paniionie do lialíúska fu(?nova] sii „poita MocMac". 
Ollo PLrísinK. lib. I. c. 32. Podbiadr/ky : Névtclen jegjjtti, 413. 

'*) Uflgari Misia cvcrsa, Marabi.'nsiumijuo. Ik'ot tjentUium, coiivulsis 
labcniflcaKs, %u».m oHin Pann<Mií»in. írruptirnnt. Ex míľ. s. A pri ap. 



sar 



ttTfljíií'lio poddijjiajskťlit) Hnki'iska až po Kn>,u. H(»li-li už Arpádovi 
rhn súkiijeiKtxcaiiii slovanských Muravaiiov, mali s nimi j spolo£nťi 
slúvanskú níluvu. aspoň Ijiilharo-stuvaiiíikt' imiečie. 

f) I>l!i {-isííni LevH (fiUJ) Ľliri, ktoiýrli nK'iiiiji* Tiirkami, teda 
Arpí(Io\i Turktj-Ikilhnri a Tiirko-Kozari, rú/iiili sa od poddunajskýiľh. 
slova ríí<k vrh. kresfíiuskýcli Bulharov jeduie svojím ítmriiniu'dáiiskyiii 
iKÍlíOženstvoiii "■), uit; ale krojom, zvykom a jazykom: tuda boli ja- 
zyka slovanKkého, 

fl S\'. ľyrill 10. ľ. šr>ŕi) ľťn'nil slovansky ľlirom dli Arptido- 
výiu Bulharom, nad ŕicinjm monini TneAkajúiMin. a sv. ]^letod 
(n. r. Sf*4\ besedoval s ArpjídoTii, nadvojvodnm Uhrov, nad iífitdn 
iMiiiBJa meškajúcim ">: teda Ului Aľpsidovi ŕili Tuľko-Hulliari mali 
jazyk btilliaiiiko-slovanský. lien tak rozumeli sv. ťyrilla a Metoda. 

^) Cisár I,ľo praví o Srieiiisku. že náležalo k ULorsku, a 
cisár Konštantín Port', že Turfi Arpádovi éili Tujko-Iíultiari a 
Tnrko-Kozari olrsadili i ulud mrtizi Ihiuajom n Savou, ŕili Sľii*m- 
8ko •''); dosiaľ nikunm nenapadlo tvrdif, ?,o vo Sriemsku liola nejaká 
iná minva krpm slovanskej. 

li) Arpiidovýcli Litrov tili Turko-Hulhartiv a Turko-Ko/arov i\».sto 
nuMtujú i Himami -"), a tým niťlt>n potvrdzujú to, žo Arpád uviedol 
na í'otišiť Tuľko'Iiullmrov -'}, ale i to, že pod Hunami rozumeli 
ni'nod jazyku slovanského--), 

i I o&v. Wi.lK'ťlovi, ojidttivi (ienildacenskom, čítanie, žt- slovom 
Itožím mnoliýcli Uiiľov, ked ineäkali v (leraldakn, oiľrátil na vieru 
kresínnskú '^). Ako k nim IiovonI V MadarskyV kde by sa hol nia- 



Pertzr Mon. (jenu. SS. IV, 517. I.csíťoti iMjcMnífit: «etirili«. t}jú tix 
fudťin gente est. 

") Ili sant Tur/i»ruiu "tiiures. »}ui n lí«l«.lrHrum ($tibiI.uiuWanoľum 
imuHbTJS) pateiius soltitn diiíeruiit, ijnod lií, Ckrii^lianoľiim tidoin am]ilcxi 
rt m Romaniim tB>/antiuum) *itac tiiltum nonnihil tvadniti, v\ aspcri- 
lalem moruín el vamira akjue iiHlabilc vtvctidi Kťios iinacum icifdis <*') 
suU ahjeťcre. Ad. Fr, Kollár: Ainornitatcs V, l, pag, 4, 43. 

*"> ľrairícny iK-jin íeskýcli I, Kí. fil, 77, Hl. 

''*) Con-ít. Porjili. c. 42 !Íyp;A(;v, ^ vjv Oyvjííot, jty. 2i.Tpi;[A:.;. Mt^nc: 
ľalrdloiiiae iíiaeco-lat. t. M. 'S. jiafí. 82. 

'"l .Vri ulrlititim oaľ4irii t^xtctiníniiim Iliini^ hxAti^. vclut rabidts 
(vaiittius, ad ilcM«rAtionoiii ťťľaruni rt brtšiiurum ai;ri iiistlKnli^- äiiiťb. 
(ídiiibbccnsis 111 víta iK'odcrici (.■pisiupi M^-ttctií^is c. ú. ad sa. ^^4. 
Inttoiverunt UoRarí vct Ihuii i» Itdltiun Lupus Proiospaia ad an. iUD. 
Ambilia . . . lliinnoic prr Knrinlliíum nllťxit. .\kd>lus nd an VtľiS, 

-'I Kosnri f^t I^ld^'ari ud Ilatiuhiutti, Kniiŕ^ Ste|tĽniinja ad an. 918. 

'--( K'tdetM aiHii* (ľn'tli Butini, uni ot Sclavlni dKUitlut-. Thraeiam 
ilifotaiuľit. Srov. .Iiiua Kollilra: lto/.in*a\j. X Iludínc. 1830, str. 233 al«I. 

") Fngaris crg<> et cuiido ri rťdiuiido per vinim ripnililai,'<'i»<.í*n) 
tranieuutilus. occurrlt vír I»ci WirUertw^ (yft4>.., Dffľi'eiis illi* "rfirham 
parí"), tngrcs^os c«t vjam )iracdicatiuui$ cU paulntim mirif^ata eoruín rabín, 
coepil jnin n^vrú dt* irurain suluto . . . douec aU<iuos euruiii a rctrno dia- 



2m 



ďarôinu nauŕiilV SnAď nf*m<íeky? kile l»y sa holi Madmŕ nBiiŕili ueiii» 
dnu? Hovoril k nim šlovmiýky. <iťitiianin Htv vk-dy n<*l>ola tak, 
ako potom, jioiu'iiH'cná ; i Hinu risili Otu* znal slovansky-*!, a ORAtly, 
ním (O'Hl) klASLuiu potvjili'tii^ boly sIovnnRkť ''^í. 

Z uvodtjuýcli H) (lôvoddv je tmz pochyby isto, že Arpíidovi llhri, 
CiJi TuľkO'IiuIhari a Tuľko-Kozaii, boli jazyka slovamskélio, uáicí^ia 
bulliarn-Blovanskŕho, nie niatTarskéha ; ako i to, že skrzo tých 
Tuľko-liulliaľov a Turko-Koznrov sloviiu.skii Iviirnosf Uhorska a 
ľannonie nebola zniŕ't'iii'L ale roziunožeiiá -'). VciI uni 8 preiioAlynii 
slovanskými nbyvatehni vz,újomiie í do manželntva vstupovali n 
i tíik ich poťťt zvyšovali -"), Kto to iiííležitt!, bez proriswílkn a pro<l- 
pujatosti uváži, prestane ea diviť tým historickým hliisími, ktarť^ 
IMjfítajú rhorsko k zemiam slovanským '••*). Tá slovanskosť lHioníka 
nanJÔi»ná liola až skrze maďarských Peŕeni^ov a ľniovcov, od polo- 
vice II. stiiletia do Uhorska sa stahovavéífh. 



-4«»- 



PoHkuška. 

povesť R ŕiisov poi1(laD!!lva, 

L. iV. Tohtŕhn. 

I. 

— Ako ro/kíí/,af rarite, veíkoinožmi pani ! Ale škoda Dutlnvaiv. 
Všetci do jeihn'ho sú to dobrí cíilapi; a ak ani jeden z panského 
dvora nebnde daný za vojaka, bude iiiuseí ísť /. mcli dajeden. — 
hovoril príkaAŕik:') — už i teraz vSetci n« riich ukazujú. HsUiitnp, 
ako vám lúho. 

A preložil pravú ruku na íavú, držiac obe na bruchu, nachýlil 
hlavu na druhú stranu, vtiahol, temer mírtskmic, tenké }:amby, pre- 
krútil oči a zamlkol, so /.rejmým úmyslom mltaí dlho a počúvať 



boli nlisiraxit, ciiHiiric . . . lriiiiS8<'rip«>ít in novtim xiomeu chrt&imnďo iiiili- 
Uot'. Sigťberli íicmblaretjsis vitú Wkbeni np, Migne l. 163, pag. tíľy. 

**> Praelprfta roiiinna (i. e. ({"'hi-'a) língua, sclavonicaiiuo lotjnj «c.iL 
Widukind aji- Migne t. 137. pag. 178. 

"">, Parlamentár. \Vien, IHHS, Nr. 2tJ. H. J. 

'*) Ijtsi (Sťlavi [laniioaii) rnparoruni aun tiiodirarn itiultitiidincm 
ad &e sumpcniitl. Kiiist. cpiscojioruut Ba\aríať ati. Dtio. 

^^|| AítiiitUitetti ľtini Turcis vi amikritiaui (.-onirahuuL Cou^L ľorph. 
C. 30. 

3«{| guodsi adjeceiis ľnjjjinam in (Jtirtom í»]avoniac . , . tpiin nuc 
habitu nec linguu dÍHcrepac. [l«]mol<Iu«. Srov. Slov»ii v ľliorAkii. 'ľ. S. 
Uartia, 1902. str. 2ä. 

') ľrikaiŕ'k, asi n&i iipáu. 



hcí pozníiíi] 
U) paui. 

Bol to 
(zvlÄAtnehít 



ff v*ŕtôlr ten iiesinysel, klnrým ruu musPla odvi^f M 



iÄjtííii /. panskej ŕť^IaJt-, vyholený, v liJhuui kabiile 
iŕipHQskeho Ätrihu), ktuľý jetim^luji jiiseiin<Mn.i veOera 
stál s rajroitotii pred svojtfu paiiou. Uaport ZiileÄal podfji paniných 
poťluípov vo vypoŕúvani účtov z tutnulych Iľ ' kyrii záloŕ,JtosU 
a vydaní rozkazov pie hinlúcc I'odla puch- -aia, .!**jj;<)ra Mi- 

diajloviia, hoi raport utiradoiii mviK'ho sláiia tia dÍmjcIi loztopinMiycIi 
uohdcb v kúte. s tvúiou obľiUeuou k diviliui, vypoCuvaiimi vt>ťli- 
jakej nepoUebopj tiíiatiiny a (lovedeiifiii panej roRličiijun spOv^obaiúi 
k toiĽU, že ľýclite a iietiptízlive sa ozvala: ^dobie, dobre," a pri- 
stala oa vŕitítky návrhy Jegnra Micliajlovífa. 

Teraz bola re6 o rokrutaíke. Z ľokrovsk<*li«i mali byť postavení 
traja, itvaja boli ue^vľatno urČ:eMÍ samým osudom, pudín rodÍDriých, 
mravných i hospodárskych podmienok. Obkdoiu aich imrnohlo byt 
vútiauia a bádania aui sa sitrauy obce. ani so strany pauej. ani 
EU Strany spoloCenäkeji mieoky. Tretí bol otájeny. Išpán dicet obriUiiŕ 
Dtitlova 3 jeho synmi a postaviť ženaU'^ho panski-ho ŕeladlna Poli- 
kiiškti. ktorý atál vo vctnii zlej povť.sti, nfraz hol ]»olapťný pri krá- 
<!■ . iiftťl a seua: paui ^as, ktoiá často lasknia otľlnvné d^ti 

ľi . .\e a pomorou evanjelických nauícní naprávala jeho mrav* 

no.'ií, — nechcela ho dať. Sučasoc! uochcola žltí ani butloveom, 
ktorých iieštnala a nikdy nevídala. Ale akosi nijak nemohla sa do- 
vtĺpit, a išpdn sa ncosruelii prinmo povedaí jej, že jestli uejjôjdt; 
Poliktiška, teda pôjde hutlov. „Veif }i\ nechcem ue.sŕastia Dutlov- 
Cítru," hovorila a citom. „Ak ncťhcete, teda zaplaťte tristo rublnv 
za rekrtita". — toto hift bolo jej treba odvetií na to. Ale politika 
toho nedopttäŕalí). 

Nuž Je{íor Michajlovit^ zastal si ^spokojne, ba i uprel sa nepo- 
zorovane o stenu, zacLovilvajúc v.šak v tvári poiiíítínosť, i poŕal 
pozerať, ako sa panuj ústa pohybovaly, ako podskakovala í-ipka 
ftobrnt^ na jej í^epíeku spolu s jej tói\ou na stone pod obrázkom. 
Ale votikonooni urjiovažoval za potrebné vnikať do smysln jej rtití. 
r»DÍ hovorila dlho a mnoho. K istvauíii ho poskubávalo za u.vami, 
aJe ou vedel premeniť toto poskubávanie v kiišer, priložiac ruku, a 
pretvAreuý si odkažlal. Nediívno videl som, ako sedel lord í'airaer- 
slon » klúbiikom na hlave, v ten äis keif ílen opposície hromžil 
na ministerstvo, a odrazo, vj^taniic, trojhoiiinovon reiíou odpovedal 
na váptky pnukty protivníka: videl mm txy a uedivil som sa tomn, 
lebo čosi podobu<'<ho tisíť ráz videl som medzi .(egorom Michajlu- 
viť^oui a jeho paiWn. (t bál »a usnúť, ii ziliilo sa mu, žo už príliS 
tíaíeko zachodi, jneuiesol váhu svojho tela s lavej nohy na pravú 
a [mi'al äakranieutáliiyni úvodom, ako vždy počínal: 

— Ako viím fiíbo, veľkomožná pani, lenže. . . lenže shroma- 
JSdeiil stoja teruz pred itiojuu kanceihiriou, a tretia konec urobil 
\ je povedano, že do prvŕho októbra luusejii byť rckniti 

tm .. 'U) mosta, ;\ sedliaci na UuUovcov iika/iijú, ba ani nemajú 

na koho iného, .^le dodincí sa o váS záujem 
ÍBO, h Dutlovcov donesieme on vnivuŕ. 



nestarajú : im je všetko 
Vet! ja vtem, ako im 



2ÍV) 



ťažko holil. Z tých rias hla, ako ja si>ľ.avujom mnjetok, vát* žili 
v cliiiiiobe. Sotva Joí'kal sa starý vuuka, zas miijú vynsí iiíi viiivot'. 
A ja, nííite veilief, o váš majetok pečujcni, ako o svoj vlastný. 
§kt)tUi, vetkomožuá paui, ale ako vám lúbo. Oni sú mi nie niŕlui, 
ňni som nie od nU:h podplatený . . 

— Ja 80111 to ani nemyslfla, Jťjíor, — pretrhla bo v reči imni 
a hneťf si pomyslela, že ho Dntlovci podplatili. 

. . LeDže v celoiD Pokrovskom sú oni najlepií gazdovia. Bohft- 
hojní, pracovití ludia. Stíirý je tridsať rokov kostolníkom, pálenky 
nopije, nekľaje, do kostola diodf. (Vedel iSpán, čím ju dostane). A 
liluvtiá vec, o/tianuij<^m vám, že synov má len dvoch, ostatní sťi mu 
hi-ntanci. Dedinci naň uka/.ujií, ale po pravde by mu pľichodiío 
dupiovaný lós ťahal Druhí sa i pri troch synin^h osvohodili pre 
svoju netnajetuosť, a po pravde, a títo musejú pre svoju mravopo- 
čestnosť trpef. 

Tu pani už nič nerozumela, — norozuuíehí, ío ziiauienii ^úxi- 
plovaný lós* a „luravopoŕestuosť;* len zvuky poCula a pozorovala 
natikýnoxc ^íomblky na kabjíte išptlnovoiii ; vrchný oa pudistým 
zriťdkax'jšie zapínal, pr^to sa i tuho ilržal, ale stredný bol celkom 
vytiahnutý a visel dolu, tak že dávno mal byť prišitý. Ale, ako 
vÄtiikým známo, v rozhovore, zvlášť olichodnom, naskrze niet po- 
treby ľozuuioť to, čo vám hovoria, a treba len pamätať si, Co sami 
chcete povedať. Tak i ťJ)bila pani. 

— Aku ma ni'cliceS mzuuiĽÍ., Jegor Michajlovi6V — hovorila 
mu; — ja naskrze uežíjidani si, aby Dutlov bol vojakom. Myslím, 
pozuriô ma natoíko, nióžeS vciticť, že všetko robím, 60 niôžem.. len 
aliych pomohla svojim sedliakom ň ?.e nechcem ich neŕťastia, Vieš, 
íe hotov;í som vSetko obetovať, aby zbavila som sa nemilej potreby 
a nemusela za vojakov dať ani Dutlova ani Choriuškina, (Neviera, 
Éi prialo na um iiipúnovi, že tomu k vôli, aby zbavila sa nemilej 
potreby, netreba obetovať fA»iko, lež stačí tristo rublov; ale ľahko 
mohol prísť na tú itiyŕitíenkuj Jedno len ti hovorím, že ľolikeja 
nijakovsky nedám. Keď po histórii s hodinkami sám sa tni priznal 
a plakal i božil sa, že sa napraví, dlho som hovorila s ním a videla 
som, že je pohnutý a úprimne sa kajá. (^No, ale že tára!" pomy- 
íílel si .Tetior Micha^lovit íi poôal skiimave hladeť na za varenie, ktoré 
mala položené v poháre 8 vodou: Ci je pomarančoví^, ti citrónové? 
„l'tidistým bude uahorkastŕ, " poniyslol si.) Od tých Ôias je hta už 
sedem mesiacov, a on ani raz ni'bol napitý, aj poriadne ^a chová. 
Jeho Žena mi vravela, že sa ytal cele iuým človekom. Nuž ako^e 
to cbceS, aby som ho teraz trestala, ked sa napráva? Ba či to nío 
neľudsky daí za vojaka človeka, ktorý má pätoro detí a je samotný? 
Nie, volia mi ani nehovoriť o tom, Je^íor. . . 

.\ pani upila hí í pohára. 

.le^íor Miťhajbivič sliedil, ako jej víjda prechodila hrdlum a 
potom naduiít;Li)l krátko n í^iicho: 

— Teda Dutluva ráčite určiť V 
ľani Rpľa.inula rukami. 

— Akože ma to norozumieíi? Vari ja chctmi iiešŕiištia íiullov- 



991 



com. vari mita iiiefo proti riĽHiu? Boh jp ini svedok, io som v^i^tko 
hoUtvú vykouttť pro uicli. (iN.tZľľlíi ua obľiu v \i(ib.\ ale je/ pn*Io 
iia um, že je to nitt liuhr „nuž ale vôetko jetUio, uie o to ide", 
pomyslela 8i. Zns podivno, že nepriSlft na myšlienku o tristo rnbloch.) 
Nuž čože idAiii ľobiť? Oi ja vietn, fo ajftko? .la to nemôžem voíliet 
Urot) tak, al*y vňetci boli spokojní, podta Jííikona. Oo poíatV Nie len 
QH'u Všetci uuLvajú ťažké f-asy. Ale ľolikeja neslobiMlno duť. iíozumej, 
tiy to bolo uktutne s mojej ivtľuny. 
ESte by bolu ilalej Lovorila, — tak sa oduäevtiilii; ale v tie 
Časy voSiu cliyžuá. 

— Co cheeä. iiuňaša? 

-— Chlap priôieJ, kázal mi opýt«iť sa Jegora Míchajloviea, ŕi 
rozkfíZu, aby ich shroiuaždcnte čakalo ? — povedala HiuínÄa a srdito 
pozrela na .li'jfora Mifliiijloviŕa. („Iíodaj ťa i a is|)fiiiniiil — pmiiy- 
slela si: — znepokojil paniu; teraz mi z&&e ucdú usuúť do diuhoj 
hodiny''.) 

— ťhoJ teda, Jegor, — rekla pani, — urob, ako uajlepšic vieš. 

— Xň službu. {Vi iíií' nepovedal o Dutlovi.) A po peniaze 
k zAhtadníkovi knho rát-ite poslať? 

— A ti Petťuša ešte nepii&iel z mesta? 

— Nie, prosím. 

— A Nikolaj iU nemôže? 

— Tatko mu Ifžia na úsad, — povedala huňuSa. 
«Nerozkíížete ume samému /.ajtra fja vylmiíV — rtpýtal sa išpíin. 

— Nie, ty si tu potrebný, .lef^or. (Pani &a numyslelu.) Kdiko 
je pei'iazí? 

— 4t>2 ruble. 

— Pfjôli ľolikeja, — povedala patii, odhodlane hladiac do tváre 
J egor a M ich aj 1 o v i ŕa . 

Jefior Miťhajlovií, neodkry vaj ú i*. zubov, ro/tinhol pamby, ako 
keby sa smiíU, ale nezmenil sa v tvíiri. 
^ Na službu. 

— Poäli ho ko mne. 

— Na službu, — a .legor Michajlovié Šiel (hi kanceltárie. 



IL 

Polikej, ako flovek bejívýzuaiuný a zufúlaný, a eéte z druhej 
dťdmy, nemal pľotekfiť, ani skrze klúéiarku, ani skrze bufetuého 
sluhu, ani skrze išpána alebo ehyžnú, a uial kút Oo uajhoräi, vzdor 
tomu, 2c ich bolo sedmoro 80 ženou a ileťini. Kúty boly ešte nebo- 
hom p^Uiom žbudovatK- takto: v piiftíiktrovej imiranici etit la po pro- 
striedku pee ľuskií, dokola bol holidor lako hovorila panskíi i'.elaíf), 
a v kaičdom kúte bol doskami uhradený kút. Miesta teda uí-bolo 
mnoho, zvliisť v l'idikejovoui kúte. krajnoni odo dveri. Muni^olské 
íiiiť so Stepenýni pnplúnuni a kartiiauvýnii hlavnicami, kolíska s de- 
ckom, i^tolfk u tľucli nohách, ua kturom sa marilo, umývalo, kládol 
sa domáci riad, a pracoval sám Polikej (on lieŕil dobytok), vedrá, 
Itstvo, kury. tela a ich sedniioro naplAovaJi väetok kút, a nemohli 



•J'J'J 



by sa ani ru4iŕ, keby sptiloŕtiá pec iiavyMtrkovala íívoje Stvrle, m 
ktoľti kláílly sa i voči, i fudia si lífmii, a osie kchy nebolo bývalo 
inožiinsti vycfiiUlíiaí un priedomie. Ono, impokon, ani iieholo niož- 
iioiíti ; v (»ktuhri chliulnu u te|>lcj odovo mali jluUmi kožricli tia vSe- 
tkých sivdmicli; uIľ zato doti molily sa zobriovaŕ lyiii, žt* bfhaly, 
u Ycikí týtti, žo |inu*ovali, a jedni i tbiilil tým, ža ItozU iia ihh'.. 
kde hinlo 4n alujiňov teidn. Onu sa zdá slľasiným ilí v takýcíj okol- 
uostiacb, alo ich to niíitmitilo: íií sa rlalo, Akulina iniiyvata, ub- 
Slvala deti a muža, priadla a tkala, i bji>rila hvoJií plátno, varila n 
pií^kla v spnlnínoj }>oťi, dohadovala sa a klnbetila sn súsiulkaini. 
Dipvo holo svoboduí'*, a ki*ui |«e statok tívi,. I st'iika zo stajn<> sa 
im dostávalo. Midi pásíá-k ziUiiadky, Kravička sa otelila; svoje 
kury mali. Polikej bol |>ľi stajni, dvoch žrebcov opatroval a stlal 
pod kotie a pod rožtiý dobytok; £islil kopytá, s|>ú&íal uasosy 'i i 
dAval masti vlasttitdio vyjiálo/ii, a xa toto sa mu dostávalo peniažkov 
i [íotravln. Panskôho nvaa tiež iivýáilo. V dedioe boi tíazdík, ktorý 
pľavidetnn každý mesiac za dve miery \ydávnt dvadsať íuntov bara- 
niny. Dfilo h\ sa ť\l, keby utrbulo bývalo zännntku dušínih-ho. \lo 
zármutok bol vciky pre rdú rodinu, ľulikcj b(d za mladi v driihoj 
dwline pri koňorJj. Koniar, ku ktorému sa dostal, bol prvý zbtdej 
v celom ukrt'se: vyhnali lio iia Sibír. 1' tohoto koniara sa vyuéil 
ľolikej a v svojej níladoísti tak privykiiul /.• hfmto uttiltťlcostmtfí. že 
potom í rád liy liot ntn-liaí, a - iieniohol. Človek oti bol ndadý, 
Hlftbý; otca, matere nemal, a nemal Im kto poučií. ľoUkťj »i rád 
vypil aj nerád videl, ke<f niekde oieco krivo ležalo. Ci povrá/ok. 
či sedielce, ('i zámka, Ci svoreň, alebo nieí^o draháiehn, väetko íiaftlo 
II ľolikeja lijiŕa svoje mie»lo. N'äade »a iiaáli hi ila, ktorí vec.iCky 
tii*t<í prijímali h platili za ne nápojitui, alebo peniazmi, po<lIa do- 
hodnutia. Totíí je najtaliSJ zárobok, idít^ fud hovorí: ani učenia, ani 
práce, ničohtj tu netrelni, a keiF lo ra/ zkiisiš, inej pjáce sa ti iie- 
zachce. Len jedno je nedobre pri týchto zárobkoch : hoc lacnú a 
lahko sa všetko dostáva, aj príjemne sa pri tom Žije, ale odnutu 
sa ti pre zlých Tudl nevydarí tento prítímysel, a za vSetko musfŔ 
odrazu iiaplatiť tak, že aj život sa ti spríkri. 

Tak sa stalo i s ľolikejotn. Oženil sa Polikej, i dal mu Uidi 
Šťastia: žena, kravjarova deeru, dostala sa mu /euská mocná, roz- 
umná, i»ratovití1, detí mu narodila jedno lepšie od druliého. Polikej 
svoj priemysel váe peatovul, a všetko .^lo \ vlečné. Odrazu ho po- 
stihla nehoda, prichytili ho. Pri harabuníe ho chytili: jednt^mu 
gazdovi icntetinť' liace schránil. NaAli ich, /bili ho, k panej ho za- 
viedli a piM^ali ho dfizerať. hrubý, tretí raz ho prichytili, r.udia 
hanobiť ho poi-ali, iÄ[ián mu vojenčinou prihnuil. pani roldla mu 
výíitky, žena plakať, uaru'kať počala, všetko |hk\iIo ísť iiati|Kik. 
Človek ou bol dobiý a nie zkazený, leu slabý, rád si vypil a tak 
tuho zvykol k tomu, že nijak nemohol odvykuúť. Stávalo sa, že ho 
*cna počala kliat, ba i biť, ked jej priSiel opitý, a on plače. ,Niv 
iíastný som ja CJovck, povedá, to »\ nkám po^aíV Nech ini oci 



M ľciniDL-oa liauklc naťahaní'- picsg&re. 



/%#/<. pirkl. 



vytíííM, viac piť nebudem." Ale o niosiac zflse oildle z ďotnu, na- 
pije fia. dva íItií ani Hly^liu íini chýru o iVmi. „Zkarliaí t>ií len berio 
ptíiiiazo tiii pijatiku, " li varovali ľmlin, PosliMlná jetio liistoria Itola 
s Imkííikiuií kwucflljíľskymi. lioly v kanr<'lláľii staré pi^uillovi.' stc- 
iio\*' liodtiiy. dávno už iifíty. Ilaz saiiiotiiý voŔiid do otvorenej 
kanceltiirie: ulnkouiil sa na hodiny, odniesol ieh n predal v meste, 
Alío l>y sa natidiviíl stalo, že tramár, ktoréuiu predal hodiny, bol 
svalom jednej dievky i panskclin dvtmi, priiiej na sviiitok, a roz- 
pnvf^dal n hoijiniícli. Pm'ali su vyptdviií^ (mi «:o by U* niekomu treba 
b<d<>. Najniíi išjiiijii urinliil l'tditieia. I naí^li ich. Ozuánvili panej. 
ľaui preilvolala Poíikeja. On odrazu padol na kolená a tt citoni, 
dotklive sťtzuftl všetko, ako ho Aena naučila. Všetko vykonal zna- 
menite. Poŕala mu pani do duÄe bovorií, hovorila — hovorila, 
všelijako lio napomínala, všeiií'o mu vyratúvala, i n Bohu, i o ctnusti, 
i o budúcom živote, i n žene, i w ilefoch, a k slzám ho priviedla. 
ľovedala mu: 

— OdpHÄfam ti. ale mi prisTub, Že toho viac nikdy robií mv 
budeš. 

— Nebudem! Rodaj bycj] ssi prepadol, bodaj liy ma rozpuCilo! — 
hovoril ľolikej a dotklive plakal." 

Tolikej prišiel <loniov a doma bľac-íil ak(t tela celý deň .•» ua 
peci leíal. Od tých čias ani rii;; pri niconi nedolupili l*olikejft. Leu 
život mu pof-al byf nemilý: ľudia pozerali na neho ako na zlodeja, 
a keif priSie] Ons rekrulučky, xSetci |iočalt uať> ukíuovaf. 

Polikej lieŕil dobytok, ako už bolo reíeno. Ako sa stal lekiíroni 
lobytka, nikto nevedel, a tým menej on Siim. V koniarui, pri kouia- 
)vi, ktorý líol vypovedaný na Siblr. nekonal nijakej inej pnviu- 
"no.Hti, okrem čistenia hnoja, inoketly ristenia koni a dovážania vody. 
Tam nemohol sa vyurií. í'otoni bol tk:icom, [»otom robieval v zÁ- 
hraíle. f istil choihiiky; potom z pi)kuty robil tehlu; potom, chodiac 
na panské, viitúpit /a dvutníka ku kupcovi, 'ľak že ani tu nemal 
praxi. Ale poíMK posletluélio jeho pubytu doma akosi cMni ťíalej tým 
\- "'-7 1 sa vesť o jeho neobyť^aj"'"!'^ ba tuidprírod/enom zvero- 

I I umení. Žilu pustil — laz, druliý ra/. potom svaiil na 
/ L a pn.^parchal mu cnsi v slabine, potom prik.lzal, aby 

II ivoila ílo stánku a poŕal mu re/ať kopyto do krve. napriek 
tomu, že korí sa spitna^ ba i frdžal od bulasti, a pove»lal, io to 
/nanieiiá „spiišÉať podkopytuú krv". Potom vysvetlil sedliakovi, že 
treba pustiť krv l oboch žíl, „aby bol hihéi do behu", u pofal biť 
kyjauiíkou po tupej lancete, potom pod bruchom dvorulkovho koňa 
ro;?dľai»il obrubok zo ženiucj košický. Kouectje poCal pri^yjiat bela- 
výtu kamienkom vSelijaké bijaŕky, primáčať zo skb'njčky a inokedy 

jrDiitorne dávať, »^ti mu na um ziftlo. .\ čím viac trápil a mordoval 
me, tým viac mu verili a tým viac ich vodili k nemu. 

Ja cítim, i.v nám. pánom, nepatrí smiať sa nad Polikejoiu. 
Prostriedky, akých užíval ku vzbudeniu dôvery, sú tie isté. ktoré 
úŕinkov.'dy na nal^ich otiox. na ná8 bodii ú(''inko\ať a na naét^ deti, 
fk*<Iliak. bľuťlionj luivalivSí hhivu nvojt-j jedinej kobyly, tvoriacij 
DiHou celé jeh(* btduitstvo, ale U'iner časť jeho rodiny, n s vierou 



3M 



i hrôzou hliuliaci na výzuamuf zatiiraconii tvAr Poljkcja a jeho U:ukv 
vysi'ikíuu'' raDie'iiíí, ktoi-ýiiii sťhviUiie thičí pvAvc to micstíí, ktort- 
lujlí, a suielo ľľže živŕ iťdo s utajťuou inySlienkmi: „kde fa paroiii 
ponesie," a pref.vdrajťír »a, že on vie, kde je krv, kde matťiria, kdŕ^ 
suchá, kde innktá ŕila, a v ziiborh diíl liefebnn haihirifku aliiho 
naStiľku H vitriolnrn, — seiJliak touto iiPtiió/j' si predstaviť, aby 
T'ulikťj zdvihol luku irzať, nerozumejúc sa do loho. Sám uti by 
toho Uľohií nemohol, A akonáhle je rozre/ané, nerobí !4i výeitky /a 
to, že dni daromtie lexiiť. Novient, ako vy, ale ja /kiisil som s dokto- 
rom, ktorý na moju prosbu muôil ludí blízkych niôjmu srdcu, do 
cela to istt^. LancetUi ii tajoinrirt belasá skletiica so šublimátiuii, a 
slová; vonfjfr, jn-uHuti, púsM' krv, mtiUrw a t. pod., sn!Í<f nie sň 
tie isté wŕ*n7/, rrnuiitlisttii/, ortfaniítímf a t. pod.? Ww^e du zu Irreu 
und zti Iľiiumen — vzťahuje m nie taíf na básDikov, ako na doktorov 
a koflskýil) lekárov. 

Ilí. 

V ten istý vefer, ked schôdzka, voliac rekrúta, hučala pred 
kancplláriou v chladnom mraku októbrovej noci, Polikej sedel na 
kraji postele u stola a ľľašou rozotieral ua ňom koňský liek, kloiý 
ani s:uu nepoznal. Iloly tam sublitnát, síra, hin'ká soI a tráva, ktorú 
ľolSkej sbieral, immysliac si akosi, že tráva ttito je velmi osožná 
od {■eiueru, a uznal j:a ílobré dávaí ju i od druhýcít nemocí. Deti 
už ležaly: dvoje na peci. dvoje na posteli, jedno v kolíske, pri 
ktorej sedela Akuliiia s kúdeíou. Ohorok, ktorý bol ostal / pnn- 
ských svieť, krivo ležiiicich, stál v drevonoiM svietniku na okne, a, 
í.f hy muŕ, rievyrúíiid Ka v svojej dôležitej práci, vstavala Akulina 
píiprávaf ohorok palcom. Holi takí titier:ili, ktorí iiovažovali ľolikpja 
za nedobrého koftskélio lekára a za darebáka. Iní, a síce vi!t''^!'i:i 
považovali ho za nedobriHio ŕlovekn, ale za velkého majstra !5^ 
remesla. Akulina z.u, napriek tou\u, že íasto nadiivnia mu, ba i Ijij.u.i 
svojho muža, považovala ho istitíne za [>rvélio kitňukŕho lek,1rn a 
za prvrlio ŕloveka na svete, ľolikej vysypal na dlafi akejsi Sp- 
(Vriíok neužíval a ironicky sa zmieňoval o Nemcorh, ktorí icli 
viyú. „To je, — hovorieval, — nie apatéka!*') Polikej podliodil 
avoju ôpéciu na ruke a potriasol ju; ale málo Ka mu jej videlo i 
nasypal jej desatkráť viac. „VSetku položím, lepSie ho zopne." 
riekol sám k sebe. Akulina sa bystro obzrela na hlas mori 
íívejlio. t'flkajúc ro/.kaz : vidiac, však. že uíe jej sa týka vec, i 
pleciuni: J'i h* vidí,?.! tídkiar sa to len v ňoui berie!" pomysleli* 
8i a (faiej [iriadla. ľapierik, z ktorŕlio bola vysypaná Spacia, pailol 
jMíd stél. Akulíne to neudlo. 

— Aňútka, — zvolala, — nože zodvihni, to otcovi spadlo. 

.\úiitka vytrŕila lenm''k<^ bosé nôžky zpod kaputa, ktorým bola 
prikryte, ako maí'a sliezla pod stôl a zodvihla pupierik. 

-- Nate, otecko, — povedala a zas šmykla ílo poHlelo oziali- 
lytnt iiožit^kami. 

-- Tso SÄ stucháe, — zaidátala jej níladíiia sťstm šuíľ:ivt« a 
zaspávajúcim blahom. 



~ .la vris! — zvolala Akulioa, a obe Ijhivky gkryly sa pod 
i&\niU)U\. 

— Tri píJitjpľky mi úA, — riekol Polikej, xatkávňjik fíaSkii, 
— ak \yliťčini koiui- To eí>to lacno, — dnložil. — Lilm ni IjI.ivij, 
Sprot»uj ! Akuíiiin, chwt pýtní doliiinu oil Nikitii. Zäjtrzí mu ho vrátim. 

A Tolikej vyŕml /. noli.ivíc lipový, kedysi zafM'^eiiý pipaaiirik, 
B peŕatiiým voskom miťsto tiitory, a jHn-al nflprávať fajku. 

Akiilina iiecliaiu vrctťiito a vyšlii, upzava<liac o uií'. čo bolo 
veíml ťažko. I'nljkŕj otvoril ahimt'ijku, postíivtl ílnkii n prevrátil do 
tist. pr]Í2ilnu liollui: ale pálenky iieholo. Ziini^til sii, íile ke(f ženu 
ilonicsla doluinu a on tinprhal 8Í ílo fajky, /.np^lil iíi a sadol na 
poste I, tviír sa mu zajasala spokojnosíou a hrdosťou No veka, ktorý 
Hkoiii'-il svoju (lenini práni. Či myslel o tom, ako zajtra schytí jazyk 
kui'iovi a vU'je mu do pysku túto podivnú mixtŕiru, alebo premýSlal 
o tom. že iiúil/nemu Novcku nikto neotiopre niŕoho, že Nikit» hFs 
predsa len iioslal doluíim, — tlohre sa i-ílit, Odra/u sa dvere, vi- 
siace na jeiinoni zAvcae. otlsntily. a du kútsi voíla nrhrin slúžka, 
nie druhá, ale tretia, mulická. klnrú držali m posolkyrtn. 
.Vd vľťfm znamená, ako ví*et(.Í vwlía, v pnnekom dome., hoc by 
OD stál dolu. Axiutka, tak na/ý val i dievfica, lietala vžil y ako gula, 
a pritom ruky sa jej neohýhnty, ale kyvotaly, ako perpendikel, 
poiila rýciilttsti jej poliybov, nie po bokoch, ale priekivui tela : líca 
jej vždy buly ČervenSie. než ji'j ružový oblek; jazyk p(diybovaI sa 
jej právo tak bystro, ako i nohy. Vletela do chyže a lapiat >m 
pecť-, po^jila m kaisftť. a ako by l)ola ebcela vyptŕvedaf aspoň po 
dveje. po troje sbn' oilra/u, rn/oín, dydífiac, vyriekla nasledovné. 
ol*ľátÍAc RA k A kaline: 

ľani veíkumožná ľo/ká?.afi I*olÍkejnvi lijicovi naskutku prisí 
hore, rozkíízidi. . , (Zastala v reŕi a ťažko si vydýchla. i .lecor 
Michajlovii- bol pri pauej velkoiuožnej. o rekrúLot-h hovorili, ľoli- 
keja lijiéa spomínali... Avdafa Mikolavna ro/ká/ati naskulku príisí. 
.\vdu(a Mikolavna ro/.kázali . . . uas vzdychnutie) naskutku prjät. 

Asi pol minúty pohladola Axiutka na ľolikeja. na Akulinu, na 
detí, ktoré sa povytrndy zjiod prikry vadia, schytila oreclinvú :škri][dnci, 
ktorá sa povarovala na peci, hodila ňou do Artúlky a, zarectujúc 
pŔte raz „naskurku pi ísť", sťa víchor vyletela z chyže, n perpen- 
diklc zakývaly m obvyklou bystmtou prieŕno k línii jej behu. 

Akulína vstala znova a sňala mníove íižtny. Čižmy boly naiiiŕ., 
deravé, vojenské. Sňida kaftan s pece a podala mu ho, mpozera- 
jác oaň. 

— lljii^. ko§ebi si nepreobleŕieSV 

— Nie. — iinvedal Polikí-j. 

Akniina mu nejio/rela do tváre ani raz za ten čag, ked mU^ky 
.sa obúval n oblii'kal, a dobre urobila, Äe nepozrela. Tvár mal ľo- 
likť'j bladú. nižná iVľusť sa mu triasla, a v oí-.iach mal onen plač- 
livý a pokorný, hlboko nešťastný výrnst. ktorý mávajú jenline íudia 
ftobri, wlabí a wnni. ľricosal wi a ťhccj výnsť, žena ho zust;i\ila 
a popravila um šniirku na koJoli. ktorá um visela na brusleku. a 
položila mu Cinpku na hlavu. 



í 'o, ľolikpj Ujif. var' vils pani volajú? — ozval sii IiIíis 
stoÍ.»ľ<iv<>j Aftny /poza [U'it^liľady. 

Stolíírovft žiMia len íliiffi rÁno mala s Akuliiioii oHtrú prírtivcfi 
prr hľTič(«k liiljir. ktorý jej ro/.lial) Poliknjovť Heti^ i holo jij fií- 
jťiiiiip v prvú divífu poíuť, žp volnjú ľolikeja k panej : podjstviij 
pre niť dubréhtv ľrilom to huh prff í liatia, politickA a kús»vá dííiiia. 
Nik lepSie uko nníi itcviHlel odsekmiŕ slovoíri; tak uspoň 9«iiia y sebe 
rnyslťla, 

— Podistým viís clu-ú poslať tlo moí*ta nakúpif, — pokraŕu- 
vala. — Nehotlrtj spalahliviílio človeka vyherň, iiiiÄ vás poálii. Nože 
ini tetla Stvrtofku ŕajii kúpti^, Polibcj lijič. 

Akulinu premohla slzy a ÚHta sa jej atiahly v zty výraz, 'ľak 
by sa bola dala do pliihavýcli vlasov tojtt) hávpdtí, stolárovej ženy. 
Ale ke(f pozrt'la na svnjo deti a pomyslela «i, žo ostanú sirotami 
a ona Vojenskou vdovou, }!»t)udla tui kiisavú stoIÄrovu žoou, zakrjlu 
si tvár ľiikania, nadla ua postt^ľ, u hluva jej klesla na lilavnice, 

— Mamička, si ina plitlncila, — ozvalo m éuSIuvó dievi^atko, 
vyíaliujúc Rvojti servienkw zpod híkín materinho. 

— Kehy sme aspoň pomreli vSett-i ! Na Ineilu som víl.s naro- 
ililn: ^ krikom /volala Akiilina a zatĺkala, až 8a celý kút ozýval, 
na imtešenie stolárovťj ženy, ktorá nezabudla eSte o raňajšom lúhu. 



TV. 

Minulo pol bodiny. Diefa íiiikrtCalo, Akulíiin vstala a pridojila 
ho. Vi. neplakala, ale, oprúu svoju ešte peknú chudú tvár, /.aJitadela 
sa na dohílivijúi^u Hviecu a pretuýÄlala o tom, naŕo sa vydala, naŕo 
sii toľkí vojaci potrební, aj eáte o tom, ako by mohln odplatiť stolá- 
rov ej žene. 

liolo poC'uf kroky mužove, utrela si stopy sĺz a vstala, aby uju 
dala prejsí. ľolikej voStel hrdým krokom, hodil ŕiapku na postel, 
nafi'ikal sa it poáil »i pás sníinaf. 

— Co je V Naŕo ťa volala ? 

— ilm» to sa vie! í'oHkuSkn je posledný, ale akonáhlo niečo 
treba, koho volajú V ľolikuäku. 

— Cuže je vn veiú V 

ľolikej sa neurihlil odpoveilaf; zapálil kí fajo(^ku a odtdul ú. 

— Ku kupcovi mi prikázala iht po peniaze. 

— Po peniaze y — spýtala m Akulina. 
ľolikej sa usmial a pokýval hlavou. 

— Vie tií ľec'ňovaí! liol si, povedá, zlo zapísaný, ic »í vraj 
nespofalilivý ílovek ; lenže ja tebe viac verím, ako lifirikouiii dni- 
hému. (ľolikej hovoril hlasité, aby súsedi poíuli.) í>Iulnl 8i mi, 
povedá, že sa napravia, nuž prvý dôkaz hfa ti dávam, ä« U verím: 
íavej! sa. povnlá. ku kupcovi, odober peniaze a prines ich. Ja, 
reku, velkíimožná pani, my. reku, sme vSetci vfl?ii sluhovia, a mu- 
sínn.- slúžiť jak Hohu, tak i vám, jiteto »a cítim, že môžem všetko 
vykonať pre vaSe zdravie a nijak<"j úlohy že sa nesmiem zriecť; 
čokolvek rozkážete, to aj vykonám, preto, lebo »om váš rab. {2&m 



297 



sa usmial tfm zvl;ÍSf.iiyin ri.smovoni slnliiího, (lobróho a vinnf^hn ílo- 
Vfika.í Ttulii, poveilií, vykmiáŕ; -SjiravtNÍlive ? Ci ty to rozmuieä, po- 
ve<lá, že osutl tvoj závisí od UihnV Akože bych lunoíumeí, že 
vSíílko môžuiu vykoniiťV Kotf jui uifta nahovoľili, vSak obviniť možno 
každť'hfi, íile ju som nikdy nicíiu, vari. proti vslÄmu /draviu ani 
poiuysloť nť!|>o!iiysk'l. Tíik som ti jej, viťá, nahovorii, žo moja jtani 
celkom zmiikla. Ty, povťdíi, budeš mi prvým íluvekom. (ZatídioJ, 
a zas ten istý úsmev zasadol na jeho tvári.) Ja dobre viem, ako 
ireSía s nimi Iiovoriť. Stávalo jja, eSt^e kuif som za výkupným chodieval, 
skofí dajedtíu do í«ba! A ja som len po vravel s ním, Uk som ho 
tibmiikDil , ako hodváb bo). 

— Či moí- peňaiEÍ? — spýtala sa ešte Akulína. 

— pol treťa tisíc rubíov, — nedbalé odvetil Polikej. 
Pokrútila lilavuu. 

— Kedy mAS ísť V 

— Zajtra rozkázahí. Vyber si, povedá, koĎa, akého cliceS. hlíís 
sa v kaocellárii a cbo^f $j Dohons. 

^ f)akovaŕ Hospodinu, — riekla Akulina, vstávajiic a žehnajúc 
sa. — Nech ti je Uoh mi pomoĽJ, lijič, — doloitila šepotom, aby 
Hepo(':uli za pnubnidoti. a pridi-žajik ho za rukáv košele. — Iljif;, 
po&l'icliui ma, pre Krista-huhu ta prosím, kett pôjdeá, kríž pobozkaj, 
2e kvafiky do úst neve^smeS. 

— Vari piŕ Ijudcm, s toTkýtni peniazmi v ceste! — odvrknul 
jej. — Čiže hral tiim ktosi ua klavíri, 5ikovm^ iKidaj bo ! — do- 
ložil. |«oin]iav a iisniievnjiic íía. — Nebodaj, sleCinka. Takto «tim 
pted UMU s(:i|, pred [laiiou pri briežku, a slečinka tam, za dvenni, 
ĽÍfrovala. /ubmká ti, zAbríiki, tak pekne naladí uiebWiiu, >.*> len! 
Zahral bych ja^ na moj* veru. Potraál byt;ií. Akurát by potralil. Ja 
mm ua také veci siki. Košeľu že mi zajtra ŕistú doj, 

A Míli .ši spaC §6)stHvi. 



DbeciiA SťlK'Kl/ka medzitým hučala pred kaucellAriou. Vec bola 
Dte ua Sjiá?. Temer vSetci chlapi boli posiwlu, a za ten čas, ío 
JpliOľ Michajlovjŕ chudil k panej, hlavy sa pokryly, viac. hlasov 
bdio l^tti v ííiioloťnom bnvore a blany boly tuh.íie. Hukot hustýrh 
Idisov, tu-netu pretrhaný zíidyfhiViuou , /.ať.hn'pnutixj , krikľavou 
I! > Mii. rozbehal sa povetrím a hukot tento duchoilil. ako zvuk btiŕia- 
ť»']to uioni, do okien paniuých, ktorá mala pri tom nervový ne- 
pokoj, podobný citu, aký vzbudzuje v na* silná búrka. Uued jej 
bolo íttraSne, hnw? uepríjenuie. Jeduostaj sa jej zdalo, že uaskulku 
budú hlasy niocnejaie a častejšie, a že stane sa uief-o. „Ako keby 
Ki nedalo urobií všetko pri ticliosti, pri pokoji, bt<,z Hpoľu, bez 
krikti,** myslela si, — „podla kiesťaníikébo, bratského a krotkého 
2ákomi. " 

Muoho hlasov hovorilo udntzu^ ale najuiocnojSie krtt^ul Fudor 
Ue/im, tt ?..ir, Un mal dvoch synov u D»pádal Dutlovcov. Starec 
JluUos sa l>ráuil; napred vystúpil zo zástupu, za ktorým stál zprvoti. 



298 



a, dusiac sa, Siroku rozkladajúc rukami a podpíenijúc briadku, fufnnl 
tak vtĺfmí, íe ŕ^ííin oii sotva by porozumel, Co vravel. Iíeti a bra- 
laiici, vybcľaní ciilajn, sUiii a tískali sa poza neho, a starec Dutlov 
upoiuínal iia kuľu pred jastrabom svoje mláďatá clirániacu. Jastrabom 
bol Rezún, a uieleu sjíiii líezún, lež väetci, čo mali po dvoch i po 
Jednom synovi, teuicť celá schodiska, naliehajúoi na Dutlova. iSlo 
o to, že brut Dutlova bol prt'd tridsiatnii rokauii daný za vojaka, 
a preto nechcel byt na rade so svojimi troma, ale cUcei, aby mu 
službu bratovu zanítalt, a jeho aby srovaali b tými, ktorí majú po 
dvoch synoch, medzi spoloCut; lósy, a z týchto aby už vybrali tre- 
tieho rekrúta. Takých j co mali po troch, bolo c§to štvoro, okrem 
Dutlova; jeden však bol rychuír a tuho pani osvobodila, z druhej 
rodiny bol postavený rekrút pri predošlej rekrutaCke; z ostatných 
dvoch boli urôení dvaja, a jeden z nich ani neprišiel na schôdzku, 
len žena jeho stála za všPtkými, mlkve {-akajňc, že sa nejako koleso 
obráti k jej šfastiu; druhý v&uk / dvoch nréených, ryšavý Roman, 
v otrhanom hriiÉäleku, — hoc nebol chudobný, — stál podopretý 
na priedomí a, nakloniac hlavu, celý Cas nUčalj len tu-netu vnímavé 
^lahliadal sa na toho, kto hlasitejšie prehovoril, a zas ovesil hlavu. 
Len tak vialo uešfastíni z celej jeho postavy. Starec Šimon Dutlov 
bol taký človek, že každý, kto ho trocha len poznal, dal by mu 
na chránenie btií aj tisíce rubľov, liol to človek vážny, bohabojný, 
majetným pritom bol i koiitol nikom, Tým pádnej &ia bola prudká ná- 
lada, v ktorej sa nacbodil. 

TeBár Rezún bol, naopak, človek vysoký, úieniy, bujný, pijak, 
smelý a zvlášť obratný pri sporoch a hovoroch na schôdzkach, na 
rýnku s robotníkmi, kupci, sedliaknW alebo pánmi. Terau hol spo- 
kojuý, kúsavý, a s celej výšky svojho vzrastu, celou silou zvučného 
hlasn a rečníckeho talentu dlávil dusiaceho sa a úplne vyšinutého 
zo svojej vážnej koľaje kostolníka. Účastníkmi sporu boli cŔte: 
okrúhlej tváre, mladistvý, so štvorhranuoú hlavou a kučeravou hriadkou, 
úiseničistý (íaraska Kopylov, Jeden z reCiiíkov mladšieho pokolenia, 
ktorý vždy vyznatneuával sa ostrou rečou a už Jíasiúžil si hol vliv 
na schoilzkť. Potum bol Fedor Melniíný, žltý, chudý, dlhý, trocha 
shľhený sedliak, tiež mladý, s riedkymi vlasmi na brade a malýma 
očinia, vždy hnevlivý, mračný, vo všetkom nachodiaci zlú stranu a 
Casio prekvapivšf schôdzku svojimi neočakávanými a trhanými otáz- 
kami a puisnámkami. Oba títo rečníci boli na strane Hezúua. Okrem 
toho kde-tu miešali sa do reči dvaja papuliaci, jeden s dobrodušnou 
tvárnu a úhíadiíou rusou bradou, menom Chrapkov, ktorý vše miešal 
do reči: „priatt-í mój ľúbťzný", a druhý, maličký, i vtiíčou tvári- 
čkou, Židkov, tiež vše n.ie.^ajúci do leŕi: „tak teda, priatelkovia", 
on obracal äiÍ ku všetkým a hovoril tak, že to nemalo ani hlavy, 
ani päty. Oba oni stáli hneď za jedného, hneiTza druhého, nik ich 
však nepočúval. Boli aj iní práve takí, ale títo dvaja len tak drob- 
Éili pomedzi ľudom, najviac kričali, strašiac pántu, najmenej boli 
slúchaní, a ošialení šumom a krikom úplne oddávali sa pôžitku 
mletia jazykom. Bolo eSte mnoho rozličnej povahy občimov; boli 
mraiiní, slušní, laliostajní, prtíuáčení; boly i ženy za chlapmi s pa- 



ličkiimi; s\« o oich všetkých azd&j inoketly budem rozprívať. Zá- 
stup však vóbw po/ostával /. ťlibpov, ktorí sUli 's ' " uke ako 
\ kostole a poŔOjikv sliovjh'fili sa itiedzi sebou o n ii Mleži- 

tostiach, o tom, kedy v liíiji výrezky iiakladuf, ulebu uilčky ŕiikali, 
kedy i)restane lonio/. Potom eští: boli bohatí, krorýin 8cbdd2ka ui- 
í^otio nemôže prida( ;iiii odňať \ ich blahobytu. Tnkýto bol Jei'mil, 
H Ŕirokou. lesklou tvárou, ktorého tvedhaci naxývalj hruchatýin za 
to, že bol bohatý. Taký bo! ešte rychtnr, na tvári ktorého {ežíil 
síinioľúby výraz moci: „vy Uun, rec. hovorte sebe, ŕ^o chcete, mňa 
iirdotkae sa nikto. Styi'ocli nytiov ttiáiií, a hhi, am jediného mi tie- 
ve/mú.'* Kde-tu i do nich zapárali svobodAäi, ako Kopy lov a Ro/ún, 
a oni odpovedali, ale spokojne a pevne, s povodomliu svojej ue- 
dotknuteľnosti. Ak sa DuUov pooáSal na kuru, chnlalacu svoje 
mlátfatá pred jastrabom, to synovia jeho uaskr/e nejiodobali sa na 
kurence: neujetali sa, uopišťíili, lež stiUi spokojne za jeho ť^hrbtoni. 
Vftstarší, Ifíoác. bol už tridsaÉro^iiý ; druhý, Vasil, hol tiež už 
/'■f 1.1 ty, ale nesúci za rekľúta; treti. lljuSka, bratanec '), ktorý sa 
nedávno bol oženil, biely, ruinenný, vo éviluickoui kožuchu ifuruiauil 
totiž}, stál a díval sa na národ, äkrabúc sa niekedy v tyle pod 
čiapkou, ako keby m vec jeho netýkala, ač práve jehu chceli uoiesC 
jji8trabi. 

— Ve<I i môj ded bol vojakom, — hovoril jeden, — nuž ani 
ja netiudeui ŕuhnf losa. Tiil<«''lui, bratú, zákonu niet Na minulej od- 
beraíke .Michejceva ostrihali, u strýc jeho eítc bol na vojne. 

— Tebe ani otec, ani strýko cárovi neslúžili, — v ten samý 
čft» hovoril Uutlov. — ba ani ty si neslúžil ani panstvu, ani obci, 
len 8i žral a darebáôil, eäte aj deti sa od teba oddelily. Preto, ie 

.iiŕ s tebou nemožno, nnž na druhých ukazuje*, ale ja som bol 
^gótskym -) za desať rokov, rychtárom soui bul, dva razy som vy- 
horel, nik mi nepomáhal; nuž íi preto, že je na Daáom dvoro pokoj 
a statoŕnosŕ, ii |)ruto nm treba spustošiť? Dajte uii brata nazpäf. 
Ntíb<tdaj. tam i umrel. Sútfte podla pravdy, podhi Božích príkazov, 
Imlin pravoslávni, a nie lak, Že čo ožratý zahavká, to poslúchate. 
Sučítsue (íerasim hovoril Diitlovi; 

— Ty sa na brata odvolávaS, veď tiUo nie obec dala, ale za 
jeho rozpustilosť ho páni dali, nuž ten ti je nanič výhovorka. 

Kftte tleľasim nedopovedal, ked počal mračne žltý a dlhý Fedor 
iMelničný, iiapied vystúfúsc: — veru tak, páni dajú za vojaka, kto 
im na vini zltle, a potom sa s obcou dokouávaj. Obec prisúdila íst 
[.jtvojmu synovi, a ak nechceš, pros paniu, hádam mne roiskáže. jedi- 
nému, deti nechať a rukoväť. Na ti zákon. - povedal hnovlive. 
A máchnuc riikuu^ stal si na predodlé miesto. 

Ilyňavý Hoiiian, kt-Mého syn bol preznaŕený, zdvihol hlavu a 
wzval sa : - tak veru, tak ! — a i\ž sadol si od inľzut(jf*ti oa sdiodlk. 
Ale toto ueboly e^te väetky hlasy odrazu hovoriac*. Okrem 



') lÍA6UiíLmwh, bralauBc, t. j. bratov tyo. 
'J Sotskij. doxen^úvl na 100 domov. 



au- 



aoo 



tých, ktoľl, najitáilku Htojac, rozprávali n íivojicb veciach, papiiliaĽi 
tieí uežabuiWi na sv(íju pnvíiiiKisí. 

— Veru tíik. futliii pravoalávui, — hovoril maličký Židkov. 
upakt^úc sluvá Dutlova, — siitlit M má po kresfiiusky. Po kre* 
stansky, veru, bračekovci, po kri*stiiriäky Irclui siulif. 

— rodfft svetloiiiia Sii má sitiliÉ, biňčck uiój Iiihť/,ný, — hovoril 
(ioliľoduftný Chnipkov, optikuji'rc síovú Kopylova a pošklbávajiic 
líuttovu za kožiieh, na to bola paiisUó vóIa, a nie usneseníc 
wbectié, 

— Pravdu ml Ono je takí — hovorili iní. 

— Kto ožrutý havká? — natlmietol Rozúii : — íizrjaj »i ma 
ty napiíjal, fii syn tvoj, i'o ho na cesttr sbiirajú, mi bude piilonku 
vytýkaí? í'ože, braOekovci, treba rozhodnúŕ. Keil chcete l>iitlovi 
miloífť pieukiizaí, uiiž určujte takých, ío sú po dvaja alebo po jednora, 
a oii sa nám smiaŕ bude. 

— Dutlov nech idei Čo darmo reŕi tratiťt 

— To sa vie! Takí, ío sú po traja, majú prví lósy tahafl — 
ozvaly pa rozliŕnŕ hlasy, 

— Käte čo pani prikáže. Je^or Michajlif povrával, žo z pan- 
ského dvora chceli JL-ďai-ho postaviť, — povedal fiísi hlas. 

Táto poznámka zastavila trocha spor, ale onedlho teuto /.näe 
vzbikol a znova prešifl do osohiiiŕkárstva. 

Ignác, o kturoiii Ru/ún j)ovi>(lal, ie lici posbieruli na ceste, 
poíial dokazovať Iíe/Jinoví, že ukradol pilu pocestným tesárom a 
svoju ženu že liczniála ubil opitý. 

Iíezún odvetil, ?.e žŕ>nu od bije i triezvy i opitý, a áe vňntko 
to málo, a tým všetkých k aTiiiechii priviedol. Pre pílu vňak zrazu 
dtil isn byť urazeným, prijitúpil bližšie k I},nií!covi a pýtal sa ho: 

— Kto ukradol? 

— Ty ši ukrailol, — sniolo odpovedal chlapísko lynác, poillduc 
k nemu eáte bližSit*. 

— Kto ukradol V uebol s' to ty? — kričal liczňn. 
-^ Nie, ty 1 — kričal Ifinác. 

Po píle prialo na ukratlení^ho koňa, na vrece s ovsom, na akýsi 
pásik záhrady na hradáclif na akutii mŕtvolu.- A také j^traSrii^ veci 
kí nahovorili oba sedliaci, že keby stá Oituitka toho, v čom vinili 
jt'iien diuhélio, buhí praNda, [)iitrí!o by ich, pudla zákona, naskutku 
poKlat na Sibír, aspoň na pjesidleuie. 

Starý lintlov medzitým vybral si iný spôsob obrany. Nepáíil 

sa tou krik syna; tlŕiac ho, hovoril; „nehreš, nechaj to! Hovorím 

j_ti;" a sňm dokazoval, íe trojenci sú nielen tí, ktorí majú troch 

lyuov vedno, ale i tí, ktoii na podelili. A ukázal eňte iia rychtilra. 

Rychtár sa /lahka usmial, uddrlmul s't a pohladiac si bradu 
spiVäoboiii bohatt'lio sedliaka, odvetil, že na to je pauská vola. Musel 
»i toho zaslúžiť jeho syn. keifže ho kázali vynechať. 

A čo sa týka rozdeli-uých rodlu, (lerasim tiež zničil dôvody 
Dutlova, poznamenajúc, 2ľ im nemalí dovoliť sa deliť, ako bolo xa 
start^ho zákona, že ked leto minulo, nechodia jahody sbierať, že 
teraz vari jediuáčkov nebudľi odoberať. 



3U1 



— Viiri z prosto paSnost i sa (loliH> iVefožc icli tťraz nadítbro 
uiiiiy — bolo poŕuí lílasy [toilťb'ných, apaptiliaci sa {tiipojili k týtiiUí 
bh&iíiu. 

— A ty si kúp rekriHo, ak sa ti ne/dá. Ovládzež! — povedul 
Rezúii Dutlovi. 

Dutlov ÄÚlale /ajml kaftnii a st^l si za ílinliých sedliakov. 

— Var si pocíťii moje petiJii/e, — prebovoril s hnevom. — 
Toŕkajte, fo nám eSte Jegor Miehajloviŕ povie od panej. 

VI. 

Skutočne .ÍPgor Mitliajloviŕ v ten čas vy&íd t domu. ťiapky 
m jedna za rlnihou dvíliiily tmd blavamí, a podía toho. uko sa blížil 
í^áii, jedna /.a druliou odkrývuiy sa pleíiivt", /. prostriedku a zpredkii, 
äedivť^, pološprlive, rySavé, ŕieriie a lust^ hlavy, a pomaly, poniialy 
tíihly hlasy, až na linkou celkom zatfchly. Jefíoľ Michajlovič si stal 
na pľipdoinie a dat znaf, že chce hovoriť. .legor Michajlovií, v svo- 
jom dlhom kabíítt». s mípoboillne vloženými do predných vrociľk 
rukami, vo fíihrícnej, do ťcla stlaíenej ŕiapke, pevne stojac lozlo- 
/enýuii nobaini na \ y výšení, komniafidiijiu' nad tyiiiito zdvilinutými 
u k nemu obritenýinij zväčši starými a zviičsa pfíknými, bradatými 
hlavami, mal do cela iuý výi"nz iiež pred pai^ou. Bol majestátny. 

— PoĽiivajt^?, chlapci, paiiino rozhodnutie: z panskej (Vfade 
neráči dať nikoho, ale niekoho vy sjimi zpomedzi seba vyberte, ten 
poioii) pôjde. Teraz potrelmjenie troch. Mastne pol treťa, ale pid 
chlapa vopred pójdĽ. Vŕ.ťtko jedno l ak nie toraz, (Iruhy raz. 

— To sa vie! To hla je reč! — ozvaly sa hlasy. 

— l»Ia mojej mienky, — pokračoval Jcfíor MichajloviS, — 
majú isí CboroäkiDov a Miťuchioov Vasko. to uí sám ISoh tak 
prikázal. 

— Tak je, pravda je, — ozvaly sa hlasy. 

— Tretí musí ísť alebo Dutlov, alehn d aj eden z tých, ŕo s(i 
po dvaja. Čo poviete? 

-- Dutlov, — ozvaíy sa hlasy, — Dutlovci hú traja. 

Ä zase pomaly, pomaly vzmĺiihal sa krik. a zase doSlu do aké- 
hosi pásika na hrade, a do akýchsi z panského dvora poknidnutýeh 
tríimov. .fegoi Midiajloviť- už dvatlsať rokov spravoval majetok a t>ol 
t'lovek rozumný a zkúsený. ľosfjll, aliichal asi Stvrf hodiny, a odrazu 
rnzkií/.al, aby všetci mlíaJi a Dutlovci aby losovali, ktorý z troch 
má ísť. Vystrihly li'isy. Chrapkov liahal z í-iapky. ktorou potriasali, 
a vytiahol lós lijuškov. VSetei zatíchli. 

— Môj vari? Ukáž hu sfuj, — riekol Ilja zlomeným hlasom. 
Vä*»tci ndŕ-ali. .legor Michajlovič kázal doniesí k zajtraj.<^ierau 

dťtu rekrutj*ké peniaze, po sedem kujjejok z kažtbdio dvora a, ohlási v, 
í« je vÄetko skoniené, rozpustil shioniiij^íleiiii-. /iU(tup sa rušil, 
kladú)- si i'iapky za rolnun fi huť^iiic vravou a krokanti. iSpán stííl 
tui priedomi, pozerajúc na odchodiacich. Ketf mladí Dutlovoi zaíili 
za roh, zavolal k sebe sUvrého, klorý sám bol pootital a voáiel 
8 nfru do kaucellárie. 



^Í2 



— Ľutujem ta, starý, — riekol Jcgoľ Micliajlovií*, eadajik do 
kľtôla pred stoloin; — tpnw jp na tebe rad, — ihlkúpife bratauca 
ŕ'i nie V 

SUircc, neodpovŕdiijiiť, výztiaiíiiie poziel na .legora Micliajloviŕa. 

— To (a Ľeminie, — ydvetii Jogor MidiajloviO iia jelio poiilad. 

— I rád íiych, ale nemám odkiaľ, Jegor Michajlovič. Dva 
kiniť mi toho leta padlý. Bratanca mm ženil. Iste uiís osud taký 
stíha za to, }.e statoŕae žijeme. Dobre mti vravef. (ľriportictml si 
Iíczúiia). 

.Icgor Michajlovič si potrcj rukou tvÄr a ziviiul. Akiste ho to 
ui nudilo, a už hol ŕas faj piť. 

^ Kj, starý, nehreS proti lioliu! — povedal mu; - leu ty 
pohradaj v jame pod lilážkoii, iiajde§ ty tam staré štyri sto váčky. 
Takého ti rekrúta kúpim za iie, že ten. Onehdy sa hlásil jcMiťn. 

— V stolici V — pýtal sa Dutlov, pod siolinni rozuiriejúc uiento. 

— Úo, kúpiš? 

— I YÁá bych, Boh mi svedok, ale . . . 
Jegor Michajlovič ho prísiio pretrhol: 

— Teda, poŕuvaj mu, starý ; aby lliuSka nieío so sebim ne- 
vykonal ; keá poň pošlem, íi dnes, ŕi zajtra, aby rí ho hiieJ aj 
vicKoj. Ty ho odvezie?, ty budeš zaň zodpoveduý, a jestii, nedaj 
Boh, uieío sa s ním stane, atarííieho syna ti dám oilobraŕ. ľoCujesV 

— A či hy sa nedal niekto z tých, Čo sú po dvaja, .Ieť'*r 
Miťliojlovič, veíf to neprávifst, — povedal po krAtkom tnlčaiif. 
— Brat mi iia vojuc umrel, teraz mi ešte syna berú: za Čo že mu 
stíha taká uehodfk? — prcriekoJ temer s plačom a hotový padtuíí 
na kok^nil. 

— No, ťho<T už, choif, — riekol Jegor Miehajlovič : — nič sa 
nedá urobiť, taký je poriadok. I>ají.e pozor na Iliušku; si ítod- 
poveduý. 

iHitlov Šiel domov, zádumčivé poklopkávajúc lipovou palicou 
po chrochoti. 



-«•♦- 



Prehľad slovenskej literatúry z r. 1902. 

PodAvR bud. V. Eúner. 

Bujtia Martin (M. B— ^a.) Zprávy zo života imkauskej cirkve. 
C. íiisty Ľ. tí. „Nádejný sirolítiec". TiUiižc ŕ. á. Kňazská konfe- 
rencia vo verkohontskom fienioráte. Tamže č. <í. Kdo a udkutT bude 
moci ná» naknntti chleby ina divé »vť*ta pouStiV Tamže č, íí. — 
Štedrý večer. Stráž na S. ŕ. L IHamjint. Tamže č. 1. Korunovanie. 
Tamže č. 5. ^A uziev mčsto. plakal nad ním." Tamže č, H. 

Bull« Anton it;i. sľjit. 1>^T;! v 1>. Kubino.) Z národných piesní. 
Slov. Í»ohí. 092— <5U3, 7 í 3— 774. 



80S 



BalyoTský Miloslav. Prísloviu, jiurokadlá ft úslovia t Tuľca a 
I.i|*tova Čas. MSS. c. 1— íi, 4>. 

Bunôôk L. Z národDých piesuí. Slov. Pohl. 2i'ú. 

Burian Ján. VytrVíijnie! IirKÍ. n šk. tV 1. Elospo<lárske npakn- 
vactf ákofy. Tamže ŕ. 1. Dobre snaiierit' nárofluŕ školstvo TiákliKJoiii 
blaha ľudu. Tamže í. 2, íl. Čo tlačí naSich hospoiUrový Tamže č, 
2. IHeťa vyeliovavateloni roiliía. Tamže L 2. Pňtlacojíirkŕ juhilctiiii. 
Tiímžc ŕ. 2. O zubocli, Tamžn i\ 4, Otázka vyuŕoviittej refí v slo- 
venských Školách v krajinskom snenie. Tamže é. á. Žeušká otáxka 
vo vycliúve. Tamže ť:. ;\ Na kunci školského rokti. Tamže é. i>. 
Ministt^skŕ naria^loaie ohladom vyiičhy reíi tiiatfarskej v pospoli- 
týrh Školách. Tamžo ŕ. 10. Úi ma<faľŕine vyoŕovaí, a či raailarisovaí ť* 
Tamže í. 11. Mens sana in corpore saoo. Tawiie ŕ. 11.^ Práca 
v íude. Tamže C. 12. — Je típolupiacovuíknm „Rodiny a ^koly," 

BurUoTlô. NiekoFko poznániok k byrokrati srnu škôldozorcov. 
Rod. a Ŕk. í. á. 

Jíttmtr'Kti Jimtsicä, Bafjská Bystrica a jej okolie v. Buday 
Aiidroj. 

Bytčanský. NaSini bohoslovcom. Kat. Nov. C. 14. — Pracujme! 
r.ud. Nov. tV 8. 

B. ZvoDV kláštora „Zjevení sv. Jána" na ostrove Patmos. 8lob. 
nem. Stráž na S. č. (5, — V Štedrý voter. Tranovský KMí. 

B. A. Pop a Pelija v. VeatíliuoviC J. M. 

B. \ B. iWiltožetii^ké rozprárky. K jMiuteiiiu a prebudeniu evan- 
jclick)ťh auííÄp, wyzn. kresťanov, tíwiizok L Nákladom „Traiioš- 
ciusa". wydavatelskť^ho a kníhkupeckého úí-. spolku w Lipt. Sv, Mi- 
kuliíssi. tlňfoi! knihthiťianie Karhi Salwn w Ružomlierku: 8" str. 
im. (Cirk. Listy f. 4.) 

B. Helena. Zachránený. DJa skutočnej udalosti. Ev. Kal 5<j— 59. 

B. J. Mária Daxnerova. Život, s pod. Slov. í>oin. Kal. 4—10. 

B. O. Oj, 8 liohum ty nutj horský svet! v. Greyorčič Š. 

B. P. Dohrosrdeŕný Abdallah a nesvedomitý Ilassán v. Mik- 
sxáth. 

Caballero Fernan. Kvetina z rožvaleoín. Posl. A. Š. v B. Slov. 
Nov. ŕ. 174— ITtŕ. 

Caragi&le-Costaohe K. Z pamätných spisov jedného mŕtveho. 
Slov. Nov. ŕ. 224. 

Cármen Sylva. Legenda o dobrej královnej. Lutl. Nov. i, 25. 

Cemper Stáfta. Kdybych! Dennica t 10. Ilráí-. Tamžo t 10. 
^koda. Tamže č. 11. 

Cettler. Marina, Prel. Lud. B o th ár. Slov. Nov. č, t*, 1«». 

CibíslavBky. Škrob, N. Nov, t, ii7. (.'ert m výlete. Tamže C- 
71t. SUa.íiidio. Tamže (\ 1*4. Delnlci, Tamže t i:»0. 

CUka. V «vetie vjanoínej noci. N. Nov. t. IftO. — Ja.senný 
vzdych. Slov. Pohl. ÍITO. 

Cimrák J, sťahovanie sa evanj, luiJu do cudziny, posúdená 
.«í ' '-ko-evanjelického stanoviska. Zpráva IV. o vnútorno-niis- 

f*i' I, slr. 4ii— 57. NaSe f^uzdovsko ['ulľavné a iherkovi- spodky. 

Tranovský 139—141. 



7»H 



CoUas Louisí. Nevesta námorní kuva. Imú, Nov, f-. 4i— 4f?. 

Courteline Georfíos. Pľňažiiý list. Slov. Nov. f. I3íi. 

Cseilágb Ludvik. MimIH sa a pracuje Pííu Boh fa i>ožťhtuK VI. 
ft Svet ô. 3. Saďmc stroinky pri cestdcíi a ua prázdĽyťh iiiiĽstuch 
pti chotárorli. TaujÄt^ i\ 4. Náruživosti. TaiiiÄe č. 9. Dobľt'lii) pria- 
teľa v niítízi poztiíuK*. Tainžf i":. 12. 

OsUlag. ÄíargitJi. ľrd. L. BotlnSr. Sinv. Nnv. L :R>, :il. 

CB&mbel I>r. ííani. Itukoinif spiaoľuľj rn^i fihivenskej. Turt. Sv. 
Martin. Vyduuie Kulbkupecko-nakladatetského spolku. Tluŕuit 
KiiihU. úCíik. spolku; H" str. XIl a ;J74. {N. Nov. L 34. — Siuv. 
Nov. t. 71. Obzor. C. 3.) — A cseh-tót nemzrtegyst'fj fnnlijn, jehw. 
ŕnjťifojfi. Ki'i/iíitive1ťMlt*si i% politikai taiiulitidny. Túróca. Sz. MArton. 
Mfiskóozi U. kiiriy vnyoniíirtja ; w" str. h4. 

Czambel Danieloviô Sam, Trest. Slov. Nov. f. IIH. Lýdiu 
v. Ilrabovsky Jjujza M. Ukradnuté étastie v. V (í ese i Janko- 
vi ch Lujza. Študent pod kaJou v. Koucíí Akúsius. Návrat doniuv 
v. V ŕ c 8 e i J n n k o v i c h Lujza. í^ťastie ľetra Hodáka v. N ó ť r á d i 
Ladislav. Zitzrak v. Ilrabovsky Lujza M, NevLditerný kepeň 
\. Zlífiray A. Kiáfovnoj boxk v, ííboray AL 

Cseisel (iilltr. A siílVfínyteľniesztĺls Nyitrauiejíyében és a sáfrii- 
nyiŕsok v. Nitrianska st. 

Osiosel-DiósEcghy M. S najhlbšou bofnsťoH. Slov. Nov. A. 200. 

GairbuBe hr. Ci. Maďarský národ v XX. století. (Výťahí jfdio 
knihy, ŕ Nár. Nov. č. 1B5. 

C. J. Za búrnej noci. SI. PoUL 4i)íi. Deň spásy. Taioie 4!n«. 

C. d. a .liÍQ, Mŕtva wyš. Día ŕesk. ZAb. a pouCné kn, IL Sv. 
3. Ftr. l)r>— ÍIK. 

ť'ahn 11. r.ndovi' zvyky a povery v II Calie. SI. ľohl. 38r^-;ílM). 

CaohtiĎan .lozoľ. íhichovné íítanie. Pútnik svatov. f>;t-5l». 

Ôajda Duro. ,Ie redaktoioin „Černokňažníka** a členom redakcie 
„N. Novín". 

Čambiirsky S. K naSim nítrodno-hospodárskyni úluhám. Liid. 
Nov, č. L O Čítaní, Hosp. Nov. f. 2. 

Čaroviô Svet. Zaprisiahanl nepriatelia. l*re]. Janko Klen. N. 
Nov, £. íl. 

rfl.fť)/><> Mmrältitý uhľmskfj upolin'msti, Uedi(i;uje A. Sokolík. 
Ikif;ník V. Vychodí každé dva mesiace vo v. 8*' o IG str. v Turŕ. 
Sv. Martine. Tlaťon Knlhtlaí'. ijcaptinilrpkpho spolku. 

Čebrataky K. S. v. Salva K. 

Čc6otka Karol (—a; — tkii.) 'ľop.'iuky. l!unioreí;ka. fíla ctí- 
(I/ieho. SImv. Nov. í. 173. Neňŕastuú bitka pn MoJiáŕi. Tamže č. 
1U4. ^art. v. Maitpassaut. Odrezaná hlava v. I»emuulius J. 
Slepá Wška v. Kndn K. — Je ílenoui reiinkcie „Slov. Novlu.* 

Ôeciiov Anton. Špatný cas. Prel. J. Maro. N. Nov. L 13. 
Aŕíafiu- Prel. .1. Klen. Tamže t\ 27, 2H. Poplach. Prel. .1. Maro. 
Tamže f. :VJ, .'53. Vo Velkoni týždni. Prel. J. Maro. Tamže ŕ. :\7. 
llíSd. Prel. J. Maro. Tnniže ŕ. i'ô. Umelecký výtvor. Prel. J. Maro. 
Tamže č, átV Viut, Prel. .}. Maro. Tamže d. Í>H. Smutné skum^enie 
úradníka. Prel. Podtatľunský. Tamže L tíO. To sú ludial Pret 



Mar f), TaíMže C. f)4. Ihiíina. l*ri-I. J. Mar o. Tatitže ť. *iK, Klobktka. 
VnA. J. Maro. Tamie ŕ. 72. Kapitíiiiov umtidúr. ľrel. .1. Mar o. 
Tamže i\ 7.-!. švť'fiska záiialka. KiiniiiÉiílufi ľuz|>ľiivka. ľrel. .1. Mnro 



.1. Mrtľií. Tnmže iV lííl. 

Proolil. i'rel- .1. Maro. 
J. Maro. Tamže L Í2(í, 
ľ2H. Vydáva sa kuchárka. 

ľrel J. Maro. Tajaže i", 

IloxprAvka ohžalovaui>lio. 
Prfl. J. Mar o. Tamže C. 



Timiŕ.r i\ h.l— f-Ti. Dcťra Albiona. ľrel 

llJí>a!i^L ľrt'l. .1. Maro. Tniažp L !22 

Taražť í. 12.'). V cudzom kraji. Prtíl. 

ChamdeoD. PrtH. J. Maro. Taiiižo t. 

Pícl. J. Mnro. Tamže t 145. Iíafníci. 

14l». Noc preil súdtihnýin pojcdtiJÍvaním 

l*rel. J. Maro. Tamže í". 147. Allunj, 

149. Výkrikník. Víanofiiŕi rozjŕnivka. ľrfl. .1. Maro. Tariiže c. l.'XX 

Súatok 8 výpoOtoiiT. ííoindu v ilvotii častiach. Prel. J. Maro. Tamže 

e. 151. — Zlv ťlilapfr. Slov. ííov. f. 24, Ženy. Tamže f. IVX 

Stávka. Tamže L LSíi. — Spevácka. Prel. .1. Maro. SI. Pohí. íiT— 

71. Zablúdili. PreL B. Š. Tamže UfIK— tí7í). 

(Černoch Dr. Jiiu.) Životopis, s poilob. Išitvií itom. pokl. 47 — 4H. 

(Wíwkíitiíful,-. Huiiioristicko-satyrirky íiisopis, liedaktor a vy- 
'davateľ Uuro Cajda. Iíociifk. XXVII, Vydíúdza 20. dňa ka/jk'ho 
■ mesiaca vo v. 4" v Turí, Sv. Martiue. Tlačou KoILtl. ličast spolku. 

Ôerný K. liratr Slovák. (S ohr. kaSikíra.í Hes. Malých t IH. 

Červienka A. Najsladšie meno Ježiš. Listy sv. A. t. 1. \' deň 
íkŕisíovania Panny Márie. Tamže č. 2. Milým Ilratora i Sestrám ku 
I itiu! Tamže f. 2. Pán .ležíä nás miluje a žiada «id mis 

f I ;, m b}^! Tiuuže č. 3—12. Svätý kríž. Tamže č. ;1. \' deň 

l.Vhn augusta. Tamže C. 8. Svätý AugustÍD. Tamže é. 10» U. Ru- 
íencc iVL duSc v očistci. Tamže í. 11. 

ťľervinka I. L. Dírin a Vrlrhrad, dvu hrmhj relkomorttľ»hc. 

V K ;; X" str. <;í<. íSIov. PohJ, 45íi-^^5fi.) 

Jíín.) (fSíi. jan. IW2. v Brezne.) Nekrológ;. Cirk. 
iisty i:. 2. N. HiáBnik i: :i LiiJ. Nov. L 0. N. Nnv. 6. 12. Stráž 
'Jia S.^fc. A. 

ľitank'. Lnniŕ. Sviuok VI. Slorruský tlohrák: Obrá/ok jso ži- 
vota, d la cudzej myšlienky podáva M. Iíeňovský. Dniiié vydanie, 

V Trmu'e. Tlačou a tjíikladom Knílitlaŕianie Adolfa llorovitzu: 8* 
8tr. ;)S. 

('ilnnht. Mnírnd, prr titiii Iml. Vydáui: Spidok »v. Aílalberla 

jVojteclia!- v Trnave. SuSit MV. ffV/dV. Náuka o včeliirstve pre 

Tiii) n ľudové ho.spodár*.ke i opakovacie Školy. Sostavil Kniot J-o- 

vpcký. Podielovýrh kivíh č. 71*. v Itužumberku. Ila^ni knlbtlaŕiarne 

K. Salvu; 8^ str. Uík -f 4. [IM. Listy str. (Ul | 

Ôobrdft Pavel. (Urkm'ttff rof>\ jťhu nľfkl*', fttfiatlff tt liLitcHOsti, 

f (I itťdnjctiftoif. Nn poučenie a 

ii. Lipl. Sw. Mikuhíxs. Nidíkulom 

Ďč. spolku ^Tnirjoííciuií.'* TlaCou 

m. H" gtľ. .')7. — I>o boja! I>ra 



ntťittľ' dni ftť. 
• invrtMJcliťkých 



ho u knihkupeckúiho 

k...-. M.iiHí pCoľvdiy" v fabe 

nem. Traoovský 124. 

Čororió. Prekliaty zrailra. Posl. Tri ti n o v. 

Č, Tnstissima ťncies. C. Listy í. L 

ô— ý. .Kvangeliumi 'ľroinbita."* C. Liaty 4. 



Pov- Nov. ŕ. »). 
I 



SU6 



Diuiileraký O, P. Tajomná svieca. Z vianoíných rozpríivok. 
Piťl. .!• M a r o. N, Nov. ŕ. 4. Strážnik. Sviatoŕmí povesť. Preložil 
— [(. Záh. a poiiľné kn. Ili. sv. J. Rti\ 7;')— 1)2. 

Darányi IfíníSc. lieť^, ktorú predniesol v snemovni xftstupitt'ľov 
pri pojednávaní rozpoŕtu orby dňa 17. marca roku H»n2. Piílolm 
k t. 14, časopisd „Vlasť n Svet." Tliiŕou SpohŕCnosli „ľraiiklín- 
Tdrsulftt v HndapeSti ; 4" str. Ih, 

Darov Jiiu. Assekuraiit na dedine, Tranovský Uň— lOŽ. 

Datibtier .í. rUnii^íoval „ľosla b. Srdca JeÄiSovho," 

Dajtner Dr. Samo. Medved n vila v. Divadlo, Slovenské. 

(Ľaxmr &t Marko.) Životopis s podobizňou, llliistr. Sívŕt í. ít. 
Št. M. Ba\n<>r. Zivnt. s pod. 7Áh. a poiiínŕ kn. lí. 8v. 3. str. 37—41. 

(Dnxwrúni Mária K (* IK. aují. 1K2ÍÍ v Tisovci, f 31. mája 
lítOl tamže) Životo]>iíí k podôb. Snlvov Slov. Doin. Kal. str. 4—10. 

Demoulíns Jule!^. Odrezaná Iilava. Posl, — tka. SI, Nov, 6, 185, 

Dénes Fr. A Tatra hegység geôlogiája. V. Karpaty. 

Dennú fí. Ženský list pre pouŕ^enie a zábavu. Koŕník V. Rô- 
daktorka Ter. Vansovil. Vycliádza mesačne raz vo v. K" o 16' — 
^4 str. v Ružomberku. Ó, i— '.» tlačou knlhtlaf. K. Salvu, í. 10— 
12 ttnfou knjbtl Salvu a Ilerle. 

De profundifl. Post festa, N. Nov, L 122, 125. 

Dcrraotft Auton. Mlad&í hnutí ve Slovinsku. Hlas lu2— 110. 

Detvan. Umelecká vý sláva slovenská v Hodoníne. ('as. MSS. 
č. 4. 

Dimítťijevlä lír. St, Nenadále ženenie. Zimná rozprávka, ktorá 
sa iTióže aj v lete titaŕ. Prel. Jo^. H o 1 ií b e k. Dennica É. 3—5. 

JHľfuih, Slornt^fcŕ. Sbierka dramatických kusov slovenských. 
Vydáva Karol Salva. Sväxok lí. Mcdr^tJ a ťHn. Dianiatická bá- 
chorka v ij dejí^tvácb. Napís^ala K. Krásnohorská. Prt'loý.il Dr. 
Sain. Daxner. Ružomberok. Tlačou fi nákladom kiiíhtločiarntí Salvu 
a Herle; H" str. 04. 

Djoroviô Svetoziir. Spasojov hriech, Prel. V. M. Nár. Nov. C. 5. 
Jeden deň v zátvore. Ortn z Neve^inja. Prel. V. M. Tamže ŕ. 57. 
Prvý badnjak. Prel. lievka, Tamže ŕ. l;iO. Dohviczilnn noc. Črta 
Prel. V. M i čate k. Tamže t. Wl 

Dobrodružsky v. Márt i S A. 

DomanoTic K. M. Danpa. Prel. V. M. Náľ. Nov. f. 2.'i, 24. 

Dúnoval Ján v. T i ľ b o in í r. 

Don Ôpagát. Hruška. iS obrázkami.) Záb. a pouŕiié knižky 11. 
Sv, 4. Ŕtr .Mi— (iS). 

DoroSeviô V. Odmena. Zo zlatých povesti Cíniíkvch. SI. Nov. 
e. 4í)- Iluílec. Tamže č, 123. 

Dovalovský P, S. Čo je cellulosa! Nár. Nov. t 28. O starých 
a nových veeiach. Záb. a poučné knižky II. Sv. 3. str. 12í> — 131. 

Drobný R. K. V. (iotíol. Hioŕraticko-kritická črta. Hlas 227— 23ť5. 

Drobný .lán. ťstavujícl valná lirnmada Národní Jednoty Úesko- 
slovenííké v ľli. Hroilŕ. Si. Nár. LÍKty ŕ. li<. 

DroÉ Gustáv. O nmnželstve. Slov. Nov. č. 2U'J. 



Äff 



Dro4 Kurol. Hradlii. ľolilwl im uiysteiift iKulzfiimf. Čti*. turiivtíl 
XIIL č. s. rod TnUftiui. Vŕstník Ceskošl. JihIu. c. I. 

DubrovBká H. Na mraku. Picl. J. Klen. N. Nov. i\ 22. Ko- 
stľft. ľiel. .1. Klen. Tainíe r. íU— íifL Anuškin žiaf, ľreL.l.Klen. 
Tamže ť. fil. Udalost. I*reL J. Klen. Tumív L iúK (Httn. ľid. .1. 
Klen. TamÄť ŕ. l.'Ui, läl. l'ivá láska. ľrel. J. Kleu. Tamže č. 
14;5. 144. Uflalosiť z nedávDPJ minulosti, ľrel. .1. Klen. Tamže 
L ť-líí, HU. 

]>uohaj Jitn. liospodái'ska biedu im Horniakoch. Obzor c. 7. 

Dula Matťiš. K IV. ÄJazdu slovanských uovínáľov. N.4ľ. Nov. ŕ. t»7. 

Ďuro ao Štvrtka. A'ei^eriió záitavy. N. Nov. ť. I. 

Dbutov. „Kazíir fíildiin." Hlas :Uii— 320. 

D. J- I*. Kňazská konferencia, C Linty f*. í*. 

Dan-i£ M. Ajhín, Slovák! Zdh. a pouŕnó ku. III. Sv. 2. str. 
12í<— 14G. 

Dt. .r Nepoviem, ťeniokň. ŕ. 2. 

Dr. — fc, Na5e Školy, Lud. Nov. f. 23. 

D -ý. Napochytrá kázefi. Slov. Nov. ŕ. 117. Malá obluda 
V- Bo user y;e II t A. Menuet v. Mnupassant. Samotný v. Mau- 
I^ns.HADt. Slečna Fideln v. Maupassant. Kto zná? v. Maupns- 
»ant. Samota v, Berzscnyi D. Krotkosť n striedniosf v. Ber- 
£S€>nyi I>. Spokojnosť v. ííerzsenyi I>. Múj podiel v. Berjts^ 
nyí D. Moju dwíru si beriem za ženu v, (i r a s z A. J, Cintorín 
v. Ber za en y i IK Na fare v. iMalonyay I*. 

Eromanuel Jozef {* 18. marea I8ft4 vo Vrbovoín, Ť 8. mitja 
181K.>. v Košeci.) Životopis s podôb. Jednota 41—43. Z jeho báísní. 
(Žiadosti ťlilapca a muža. Sirota. Hrobitov. Piitmci.) Tamže 4.'i—4<;, 

Engler ÍMÚ. A. VžeobecnÄ evanjelická augäp. vyza. slovenJ*ká 
cirkev v Ameiike. C. í.isty t 10. ľosviaľka chrámu v Passate N. 
y. Tamže í*. 12. — K iiovŕiuii roku. Itenojfa (■. 1. Založme siro- 
tinec. Tamže ŕ. L Mťy .strýŕko. Tamže L 7—10. — Cestopisné 
črty od Klenovca po New York. Nár. Nov. ŕ. H)8— 112. New Yurk. 
Tamže č. 154— lítô. ľentjálny park v New Yorku. Tamže ŕ. 140. 141. 

ÉngLis^ih K. .^udiatur et alteni pars. (,\ Hejŕyes loruny Ugyťv 
rôl.) V. Karpaty. 

Eriô Bayl7 A. Sedem hodín trínáší miuát. Slov. Nov. i. 22H. 

&myei Pavel, Pannrt Mäiria Co kavens. Kráľ. sv. Ruž. 6. 1, 2. 

Eiquler ťharles. ľošledný zástoj. Slov. Nov. ŕ. 20ň. 

Kraujeliťkff Kaleutliir v. Kal e n d á r e. 

E. K činu I Kresťan č. 1. Víťazstvo v Hlohovci. Tainžo C. "V. 
Piiťadvadsať ročné jubileum Pápeža l^eva XI H. Tamže č,. í*. Libc- 
ráhia upacha. Tiiinže íí. 10. Budúcnosť strany íudovej. Tamže č. II. 
Budúcnosť liberálov. Tamže č. 12. Kristus víťazí. Tiímžť- č. Kí. 
Budapeí^tiansky kat. delniťky spolok. Tamže č. 14. Kuilúrpolitika 
WJaiisicšovft, Tamže č. 1(1. Kkzekúeie. Tamže č. IH, Pniravni^ spolky. 
Tomže c. IK. Proti kráíovi a tronnenm dedii'ovi. Tamže č. 20. Po- 
mery Rpiftsko-AariSske. Tamže ŕ. 21, 22. Proti úžere. Tamže í. 2!i. 
VjTOvnanie s Kakiiskoni. Taniže č. 24. Nitra. Tamže í. 2,^. I-evoč- 
íské flláviiotfti. Tamže č. 2G. Liberálne gazdovanie. Tainže t. 2^. 



,^m 



Kci]itiii.4ii Hľesztytíiis/-I{y. Tniuže 6. 21*, Mui'enk* katolíkov vo Fran- 
ctUsku. 'ľíimÍA' L .'M. Novŕ kiimSty liKpiálov. Tuiiiže í'. -U). Slovo 
iia íaáiť. Tamže fi. 4ô. Smutné výhrady. Tauižc £. 51. 



Slovenský jazyk, živá starina. 



Príslovia. 

To jp taký dom, äc liy iiiii ovcft uumoro slízala. 

tlak lUípojdťŔ M' rniiň, veznem Ui, 

Čhliel) kúpený je ise ztatpj lopňty. 

Žiblavu mráz nesiiáli. 

Ktmiu je dze píla, nenie mu zlá (ihvlTa. 

Chlo iikii sallo^ tomu je sriannu. 

Chto Mce irhytro zholiatiiúŕ, o vgctko príd«. 

Koho ovftd ptiSíMpe, ten sa uj komiíra Itojl. 

Zatri íerti) oŕi blatom: bude myslef, že je zlato. 

Husi pí'rl všerkn siiiert. (Skalica,) 

Vzánvv, jako kucliamvi pos.ané drevko. (Skalica.) 

Np mnoho zvídej a málo jídej, i Irndí-S dliiho živ. (íSkuJiai.) 

Ttik sa napajedil, že Sii skoro v kozí roh tíbrátil (Skalica.) 

Aj malA žalm sa velkej vody nebojí. 

Každý nei'h si svoje kuky vyzúva. 

Chto dobre mascí, dobre ves!e; ale dobrý forman ani koiomaK 
Dppotľebiije. 

Hohrý, keií iípí, ani jesť nepýta. 

Vití sa, jeko prd v ^^acrieh. 

Oilkladá, jako s krňlovú snirťú. 

Tustý, jako Žid pod kolenom. 

Príde tíiký hlúpy, feo to kúpi. 

Sedí. jako tetka na hodoch. (Skalica.) 

/.olinal KU, jíiko hii<i [lod bránu. 

Obrac!Í 8a, jako jalito v hrnci. 

(.'o vlfko ham: to je už títtiil 

.Iftko Ra mňk'ŕ kľoni jedeňíí a piM, jak na hoiltir.h. (Skaliťa.) 

Vzal Ledíd»ot hedaholku, leda holi oba v spolku. 

Má delŕí pátek než sobotu, t, j. dlhšiu Hpodnň uťž vrchnú 
sukňu. {Skalica.) 

Na riiuri svadba, nn Kalejíich tauw.. (Skaliai.! 

V jaseň sa vydávajú hnilice, vc faftauky tnnr/itkť, ii na jar robot- 
niw. (Lubina.) 

D/.e je ziechackn, tam je driomaí^ka. 

Prot'/ I*ro starý kvoč; aby staríí nekvokala. ketl ueniá [rroc. 
(Skalicu.) 

Kťíf devíaUi hvízdajú, panenka ^faľia plaŕe. (Skalica.) 

Šarkanie mlieku ^ prili-nt^. 

Z blízka sa žeň, z íľaleka krtidni. 



8oe 



Keď íert inSie nemôžť!, aspoň zasinratU. 

Čert ho vzal, ani zaňho oegaJakoval. 

('hto je potljiercu, tolio os..em; a chlo nic^ toljo eSôť víc. 
(Jjiibiiia.) 

Škľáljíiť sa a illhy robíC, je len na chvllu dobre, 

Pobúciialj i>otnlátiI, uavQiveC obrátil. 

Zakrútil giijdy lutiiíkol.) 

Báleš hlavy neobvesclí, 

Hlázna s cepein ! ^Hovorí sa v Sknlici, kwf diiktu nf^umyset 
hovorí.) 

Stará žena je j.nko stará koókn: vžily iiiioHto inoiií. 

Hluchý si domyslí. 

Kť(f aa hus uprdiie, povetbs: vítaj, tetko! (Hovorí sa dctŕuin. 
kwl sa miešajú všetučne do reCÍ.) 

Dobrý tesár, mdlo triesek. 

Ket! má, aj sa obejde. 

SlepaCí svátek. (Keií pre dážJ v poli pracovať sa iioraňže.) 

Jaloviíkii chovať pri hrante, je jako svatL^ho mať na steni*, 
lltoftác, kopanice.) 

Kňazom knižka, a tunc fTaSka: to je celá káj:cA. iFÍIo8ofia 
korhela.í 

Rapoce, jako stiaka. 

Co sa uaučí§, to máš; ču užiješ, ťi vioš; ío dnidotmému dáä, 
to u Bobn máš. ab,^ co po tobť zostarni, čert viť, koitiu sa dosUiin. 

^S£jem. PodhrHiiíé, Trenčiiuisku stolicn.) 

./. A. lMn(>y. 



Literatúra a umenie. 

Najstaršia kroiiika ôeská, V^ Čechách v dvoch rukopisoch za- 
chovala sa latitiaká legenda o sv. Ladtnilc a bv. VáeltvovL Legenda m& 
jimlog, v ktorom spiaovttcf hovorí o sobe a o svojej práci, pražského 
biskupi SV. Vojtecbu (f yt^7) spomína ako svojbo vrstovníka, sám «eba 
iiazvva mníchiun, Krí^liátioín {Cbrislianiis). Sroysol pruloi>;u je, že aplso- 
rateľ Ir^'eiiil}' hol iJruliíiu s):ii»ni BoleslavÄ !. (f 9tí7), nazvaný Strach- 
líras, uätanovený od otca k ilucLuvtKMuu stavo, mnkh v Uczne. 

Legenda bola b>' trdn sjijbaiiá v dnihej pulovict X. stulctta. AIr 
Dobncr á Bobrovský neverili prcdmlme legendy; Uobro^sky ilaktt2<*val, 
že jo lo falsítikát k(nn|JÍlAtt»ri» aí /o XIV. sloleltn. Pravda, f»fl ňasii 
Uobr(irsk<"bo ni/niiioAily sa |ir«tiionn \irv túto dfibu lii»torie a prof. Jomif 
Pťknŕ (v (' l'"ast>jií.sť liišturickoin VIII, str. ätí.i- tHl i vo zvU-Hiiom 
vjiittní) u£ vysvctlujŕ, ic Kriíliáiuivu Iľ^cuda jc pôviídné tlielo X, &to* 
Iclia, tii^!ttarí(ia óeská kronika, (iupoň í'iO tokúr staršia od Koítmu, 
pný českV spb (latinským jazrkom) litcrámcj vj-sokej cŕny. „Naše 
lr»dJcc letojiisná doby starší — hovorí Pekaŕ tiáleii skoro výhradiiŕ 
Rtolpti dvuiiicióiuu ; nyní Imdŕint; míli v K. ' 'n- 

dami 8Uľ(>sluvaii!<ik}uii (2iUa svv. Cvniiu ■; i^iio 

praniťnia-ho i 9. — lú. itoleti. z dob> jťsít; iittiiw lioUittutí vU^jí lÁ- 



imjj Aavjm ikosicuuTutacj , t «, nii|i. v yv^iaiisut iiuii«i| 

Mi sama faktum, ie historik český iíohy BDlnslavovy j 
tak oliälrné a s lakovou syni|)atii vyložiJ osudy Cjrillo! 
je argumenteín vj^nluvným v léto velkú otázL-e. (Slovi 
o Cyrillovi a Metodovi — Žili — Kristián, tak sa zdšk 
pótiíA].) Vn k lii^torii Metndovŕ vice sc dovidámc, je t 
íuidoó : Metod vrátil íe / liimív jejitť do Moravy Rostisla 
jeho se Svatoplukťm pozdeji dosin'ly tak daleko. že oi 
SvutopUika n národ jchn kletbu ... V snuvisloi^li s ttn] 
o vj;Äťní zdiim-e o Morave v stuJelí 10. K dť-jináin sU 
Krislján dala /»?!» nová." {(l Č. Hi^rträ.kv VUI, str. i 
Proti vv'kladu prof. ľokaŕa o/valy sa jíocliybnosít (j 
lousek v OBvť'te iy03, str. 108 a sL. Fr. Vacek v Čase 
J 903, atr, 72 si.), ulu on v Českom Časopise Ilislorl 
12Ô — 163J brúiii svoje presvediVuic. znkladujťice sn na \ 
hore matíriátu. nŕpomýlpuý a s horltvcs(ou. V závereční 
ziiiiinkiieh niť bo/ tcpkoíiii vravi, lo výsledkinni jelio j>rác 
pnlvrdcné ivit-ktoré dúlcžitó puitkty, klort* fpskA histoi 
hlolrlia bľónita proti tícnirťl^cj. a „píere sc vj^sledky H 
hsDii dftvody zaloíenc-, íefkávjtji ve skepsi právč v téch 
kd}si .stýskttiy 114 ufťiiou kritiku, íe pracuje pro radost nl 



8Io franská encyklop&dia. V Akadémii Náuk v { 
23. do 2h. íiprila (rial ?ívoje poraJy sja/d slavistov, V j 
ostálilo na, £o vk>obei-ný BJa/.il slavistov bude v septembri 
hrndc- Sekcie sjazdu budú: ]) pre ja^yk, 2) národopil 
A) lii«tortUt 5) archioloKiu, 6) právo, 7) vícobecué otáíl 

Sjuľd slavistov postarii sa í o vydania slovanskej < 
n;iut^nť-lio fšloVDÍkii sluvanskŕlio. rudfii iiiieuky tikadoinika 
pjedloieiiej na sja/.de 21. apriln, sbvaeiakď ejnyklojilíij 
ináiiuisti ti Hlovjinskvľh jii/ykrn-h. /. niinulosli i pritomnosli, 
lilcratúracli, u ument, dejiuiich kultúry, o národopise. 0% 



síl 



v iimej literatän}. Juridický b} t starých Slmanov bmJe zuujíinaf íilologo^ 
lebo byt tento zakladá sa na tých istý r h zňsadách, ktorí' ino/no stopo v&( 
i v prosí on A rod n ej slovejsnosti, i v mjlok>gii, i v jn^^ku. 

Tuku niá byi. slovunská encyklopíldiu — hovoril A. A. oaclitiia- 
tov — ubžírua, ako ju (íbiírtiy sUnauský svet, sloíiti. ako je síoáitá 
liiatoria slovaiiskclio pleaietia. 

£nc>klupädta vydá sa po rusky. vydaTateloin btid« ruská Akadcmía 
Náuk. 

O poezyi polskiej po roku 1863. Cz. III. Tak uazvatiá j o práca 
dr. T. Orabihwski'lu) ; sám referoval o nej v krakitvskíy Akadémii Ľtaic- 
j^tnotici vo februári toho roku* Je to už fa$í III., v ktorej je reŕ o polskej 
poesii 80. a UO-tycli rokov XIX. slolptia. Týchto dvadsaf rokov v puTsk(^ 
poceii že ostro doli ^bl od predoälých dvadsiatÍĽh, nasledovavíicb po roku 
1803. Predtrtťtnosf, pessimisni, syinbolison vystupujii postupne, pripojujo 
SR k nim m}slu'ism. Pessimístieká tilosotia änhopenhauera i Uartmanna, 
pessiniismom nabratí DAturaliäti ŕrancúzski, najmä Maupassant, jMieti 
Leopardí, Tiaudeiairc a podobní, požívajú slávy. Nimi propafrovariý pessi- 
rois.m vybuchne celou silou: v poesiS fraiirúzskej bFadajú sa ameleekó 
vzory Tn rnal svoje žriedlo poI«ikv neoromantism individuálny, bláznivý 
(marzycielski), zvciebujúfi formu a obľubuj úcj ja^yk bľady, bez s¥ÍežosU. 
Koif starM poeti, ako Asnyk alebo IíonopulĽká, postávaj ú venií pred nie t- 
uérmi spôsobu tvorenia, mladli zaujímajú sa sami sebou, vlastnými bôIaTni 
u sklamaniami Nie bez váhy je epika, v ktur^ vynikajú dos( konveucio- 
nálny Wysocki, realistický Wierxbicki. Djíiedusžyeki a i.; ale dráma je 
slabé a má znrtky úpadku, nsiioi^ v tej forme, akú mu dali Sxtijski, 
Itd<-íkowí,ki, Kaparki a > iih ílapejach idúci Koŕlowski. I-'utikciu pro- 
strednika med/j poľskou poesiou a y.ápaditou koná tera<e, okrem Pr/e- 
smyckého, viac teoretika než í ndividuábicbo lyrika. Lanize; on a Nowícki 
Síl zvestovateľmi novrj pocsic, prvý viac svojimi ŕlánknmi o piekladmi. 
ako ľr7A!smycki, druhý krátkou ctnuostou pôvodnuu. Od nicIi pochod! 
i*elý rud jndividtmlistov, pre ktorýťh vittírom je !?lowackí, & celou svojou 
rozladenosŕoi], nedustutkum rovnuváby. iinpressíoni&mom a jiodivuhodnou 
koloristikou a «yinbi)likuu poetickou. Ked dávnej41 báftuici čerpali zo 
Slowackého hlavne ťraseologiu a neporovnateľne effekiy koloristjčué, 
úovil obvojiU'!^ *i i jpfao Styl vzletný, farebný, rai skcíľtíi^ný. raz exta- 
liŕný. Vliv západného mysticismu a ctidirícb symbolistov najväíšl je za 
oftíich dni. Majrftznej^ic smery idú jeden vcdlu druhŕ'lio. {.Sprawoidjinia 
Akadémii r!nicjt;(rn»s. í. Vili, 2, str. 4.) 

Vi i. [atvťhutn kndkťho referailu po/.naí cnduu dobu, ktorá v litcra> 

túrach zai^ala sa v usenídesJulych rokoch. PessimiBm. symboUsm, iuy»tl> 

ism, spiritistn, neoľomautisn). individualisni á podobné -isiny. Len pôvod- 

Mti. ^aniorostlusti a prostoty málo. Za Mickiewic^a a Stowackébo ne- 

>lo tých -ií^mov, aio vtedy bola - poesia. 

Časopis MuaeiU.aaj slovenskej spoloänosti. Rediguje A. iiokolik, 
Ujomník. Eločoik VI, íiúxi 2. Turčiansky Sv. .Murtiu, li)03. 

Denmce. Ženský liisL pre pouciiníe « /.ábavu Redaktorka Tercxia 
Vatiijová. Ročník VI, číslo 4. Ružumberok. 
Zvon. UvMk 111. ihiA 2(i— 31. Praha. 



812 



acyPIIAJníMIlHHrTRľíTItA HAľOAHAľíl HľOCMÍiHUíllIil. Cm,- 
Moe ;iecíiTHJliTÍť. IDÍKJ. Aiijy!;.ii., (I.-JIťTei/»y'pľb, 

C. 0. 0.iivT.eii(jypľ b : <l>a6,iu BotToniiaro if|M)HCxoxACii>fl- — H. 
B. ÍIiry6oitťEÍÍÍ r ííoicfíie iipnitH.ien ľe.íHKaro iina*'ľCTBa JlHTourKaro, 
1- L — H. A. lít),iy;Mľi.-,vliy|)Tťiľ»: .Iniiľi(H(.ľj(ii('ľ.KÍH humíjikm if 
a-i-oiiHaMU 1— IV. ^ II. ,1. MťM) iHiľi. : ii ruKh iw.maiimoíi Kapiij 
Ua|)ri{){t|a Oco.'toini (ioitHcouH'iii f"o;^yltl>na. — B. II. JlauaiicKlA : 
€.9UHíiHCK<)Ľ xitľie V,n. KupK.Lia Kaei> i)e.iifrto;tiio-<)iit(<iccKOC u|><jh:í* 
iKUeiiie H KRin. HĽTupvtqefKiR HcTomíHKt. I -V. — H. V. BaceiiĽO: 
XpyíuDBcsií! cjiHcorb „CTeiieiiHoit KUHrn" h ínatcTio o aeMCKOjn. 
foňopls 1550 roAfi- — iípHTHKíi H 6Hií.iiorpa'i'ia. — Haiiui y'uiCínujH 
-iKTepuTyi^a. — ťoBpi'MeHiuiÄ .i-hToniich. -- OT,n-fe.rb E.i;iccH4fH'i:uii 
•t>Mo.ioriit. 

Bosprawy Akadémii trmiej^tnoáúi. WydKÍal titologícieQy. Serya 1]. 
Tom XXII. \V KľíiUowic. 

1. KoiTioli Uetk: Sx3nitni Sxymotiowiiz (Šimon áimonides). jrjio 
áywol i fiíiľlii. Str. 1 — ^TG. — 2. Casimiius Moľawski: Catulliann ci 
CifPioniantk Str. 377 - IÍSlíi. 

PyCCKlň HB'-TUIIK'Ij. ToMb ,'lBÍJťTH DOCCMiaeCHTb HCTIJOpTUfl. 

ro,u ii3;MuíÍ!i coptjKT, i{oiiioň. IWi. Aiipt.iir. ť.-lleTep5ypn». 

liľAHKílHO KOJU ;»a aartaay, (loysy h Kii»M«eiinyfT, y (.'p, 

Eap.KJBiUíMU. IX, 17. [('h\n Jo/ŕfnvi I j oteckov i venoviini*, tin |)»mia(kii 
jfítid {iftf desili ti rh ruku v ) 

Zborník za narodui život i obiáaje jutnih Slavona. Xa svijrt 

Iztlfljc .lu^íúšlavetiska Akaileniíjn iirisin{i«.ii i umjotiHísti, Kťiiiía Vil., sve 
zak 2. l'rcdiiid dr. 'ľ. Mnrotíó i dr. U Boraiiiô, 
Cljena '.i líruiie, 

Prvi dio: lleii*.' Fr. dr : .SluiPHskii „llagada." 
O tljeŕjmi iŕiľania. — Murptiŕ; T. de. : Sitiiiji jirilozi. 
.Jedna gobelti u kiio. a driiga tx kála, 
je ticlm, da jfi liííl arfije''.) Dnígl dio: 



Zugrfbu IÍHVJ. 

IlciiĹ' Fr, dr. : 
Ktitn i kortmOa. 
C'ovjt'k i zmija. Pjavolak. „ftto 
Ardalit' VI.: Hukovira. Narodni 
živol í obyôíiiji. Goiiisúi obii^ajj. i Doniílci običají kod svŕikov:u'i», Jiivtii 
olu^aji kod svetkovarta.) Vje^rovaiia. (Postanak i op*t;iiiiik svíjcUl Kakf>ve 
Rnage ima u «vijctu.) - Žir I.; Vrlmik (na oUikn Krku). Národní 
život i obií^nji. Mmii jH-itti.iíii, Lovrctiť J,: ľo/latin?ki lezovi u mo- 
jim M)b»tiui. — Zovko I.: Kudlitnski nuzivi ti IIcrccfi-lJosniK — líalarin 
K.: Gutatin nu (inidi. Kri^nik K.: Miiirf. f<M»iŕaji u Motnikii n Krai'i- 
Hkoj.) — Stnriui: Jankovič J.; Neito i* ndriigľ vnruhUnskili viidviii- 
Hm. •- Ireči diu Bttnmit^ 1>. dr. : ľríjcglod ŕasuiiisA. 

FrantiAdk SuAlL Životopisný nástin od dr. Pnrln VtftJtoililtL 
í>HU 5. (str. 2fJ7 - ;-t20J — Cena 8<i U. V Brm' 11)M3. 

IÍ&sornA kvätena seml koruny Ceakô, olisaljujii-í tŕž čelnc'jNi 
rrjKtliny li^u/cmski-, iiŕstuviuit- n húh jiru n^^itck a okraHU. Se /vlií^sluiin 
xŕctckin k syfvftrn iivotníni í^cpsnl Frntit. S'olírka, íeditel í-e&kt' ronlk) 
f Olnninuri. Seéit 63. a 64. Ona I k. 2U li. (Celo dilo vyjde asi 
y 7l» íCJilccb A litidft ohxahoviiii pre* 301*0 olniÄcft.) Xákladcm knili- 
kupcctvi Et. rroniborgcia v Otoniouci. 



n* 







tenes jpov aeily m iDtai biK .liádn pv^anli • 
1^ » HiWN « iMiadbi iti ba je} ■ ■ i ft i. apiiCM 
MMfeef kóte* » MM Hrfiiii Ai <*±rf teioL — Kawr i 

I tlftAj . isfaaf M* iaat faftsvfl « rakfcdL eJBe k p flif la 
ai* fi» tefai vMaí Mii n fc iiiU f á . a p ita L 

ĹMiydMi jrtm. Míttm, fclMý vjteWI ■> |iíiiMii, fýtii 
aÉf b0 |«n>nÍL Trtirl SIflb « tiet Míate pjirf. i% ja ,| 
9MÍl Jt í^ ie «cyt» i lez laodka*^ a rafikq fiMluil Bsiin 

A, Mrikaée « ^ mam, frátfkj aa yof eéik. ^ij twital ftt si 

2Me M láaitíL, nm « y«frafl tíapfca a fatcS tt sái 

pH fc«i4Ma tvfEBali éittMi a 
tdv|7. SfÉfta a Mittai xn feWU » 
r ýct lM<><w a • Cakýn IkfH^oai fxM^ ka inna mi kfafaw vŕiin. 
pQlirihiffci «a fli 4ŕifňMa pes pozrrl aa aáni a 
méá mkff rfivoNt, m íŔ^^j^Ŕgm poitfl m dnoor, i^d tobrt $kai 

MMb Ma fkanáá, f ídar mal da tvid, a hotd téÚL ha/Bá 
éátílf kmá fcribf Mbn^ IHla pa ttári, fa hoiýdi rakáck Ictaié 
afciýTaí » fktxmyfmf TfarnR dá rafeáwr haXitmf, i po r>»fBW 
dbiMK tare ItenlHOHi, ktorf táHI ii6i a Žamrlul. 

} : ,,. . ...w . , .»i»tÍTali> a za diTjTn «a Trŕístilo: jane bolo 
^14'^ noo'iraj't^ ^f,ahové cliaiáry. í alnce ako by b«In safíaalo vf- 

Spfcáraŕ, iti}^ ňfTf'/' ' ko ásmev aunébo IHkltkM. 

stpríek u>ii)a tl;> pfijramýrh layiBeooL Oé, 

kUÝélM elieei] . ktofiéoia vyfarižali voj^očínoo, 

Irtarébo Im kí. lU, ktor^o TjUljr strkali u, kde 

borfiŕ. on Aid teraz odol^ral ííniwjmm peAazL a síce vdíku »iiDiua« 
a pani mn iJóveniji% a yfvÁe fia on r tépm^kp; tele^re na l^raho- 
Dfivi, na kUir«»ni sama pani xa vozicva. >ť^ie sa ako ^aztla tiriaký, 
M ttm»anjná boŕnikaiui a liacanii. A i sa ocsáil ' •■], 

nairráva] cľilpy v £ÍA{ikf, i k&peĎ si lui tbd. lii . si 

Vfthkf.i nsituýkhil, hi na (í{)lne [loiiáäa ita bobatťhti gazelu, to sa 
mýlil. Prav<l» hU.f, kaŕ.Hv Ut \'u\ žo i de:«ji f tisícoví kuitci vozicvajii 
IM v tťÍ4-|t£f H ľeiiíľnoými lírami : lenže toto je pretfóa iné. Vejtie 
sa r-Iuv«'k, brBilatý. v íiemutJi ŕi belasom kaítäae. na Ui^noia koni, 
sám »eilí ua truhlin; Un |!0/ľe§ naú, či je $\\v kôň. íi od sént 
jn Hj'ly, ak»» shI), uko i»ii korta 2a|»iialiniit4>hin \ ukoui stiivt* je 
ieU'ti,^, ako jf |K(t|{)ás;iiiý. zaraz vi<l(í, na tistii". či na Ptt>vky kupŕl 
t-hlaiiiina. Každý zkúseiiý éliivt'k, aknitálilč l>)' sa xblí/ka prirrtd 
na Polikťja. na jrho ruky, ua jelm tvár, iiii jeho uedttvno /a|>iistťoá 
lirndu, na upasok, na senti, kadi-iakti pidiottent^ /a truhlicou, EU 
chudého ÍSarafiana, na /.otlr.ň*' vú\\\ lined iiy íu>| jioznai. i.f sa to 



vexie bedár, a nie kupec, tie stutkovy knpec, iiio hmltý vjmh, nie 

8 tislnrii, íini nie stuvkiimi. !t;i ani s (Itísiatimi nihlami nie. Ale 
[tjiŕ t»k ufinyslt*!, tni Mii/nil. |>niťiitiiť litii/iiil. ľul ihulia tiAú: ruh- 
I<»v pnví'/io poli svujíiu piizut^ltoii. Ak sa mu /a|nit'í, olmiti lt»ľa)i:inn 
iiajuiťstd tíoifiov ilii (Niessy, a pôjili- scln*, kik» ho l'áu Htilt pi)vi*ilic. 
Ia'Užo on tolio neiuohi, vl\v ípľuviHlIivc piivťjtiií pi-uiii/e paucj. u 
ljii»k' lit.ivi>riť, /M imiksic oii eálv pcniu^e vuzievtil, Proti krciiic poCd 
Baľalniii Tavii Vinen faliať, zastilvať a károvať; a!o l\iliki»|, hor itiui 
peniaze, kUn'ť' mu »lali, ahy nakúpil Vťcí, í.|alutl Barniiaria hiŕon* a 
minul Ivn'-uHi. Tu isté woU'ú [wvA iIiuIkiu krŕtitou n k puludniii si- 
äiel s tele^'v a, utvoriac biánn na kiiprovom *.\mw\ v ktorom sUtvie- 
vali sa vSntť.i paniiri lutlia, vovitnlol telpfju. vyprialml, 4lul Rťiia 
koňuvi, zaoljcdovHl si h kujcovýiiii n)lji)tiijkiui. nt-pr^uieSkajúi* rt»/,- 
povethií, v akej \i\mv} veci prišiel, a odíSiel. s list<i!ri v íiapke, 
k ií;i]uafhiikovi. Záljiuiliiík, ktoiy ztial ľolikeja. preŕítajuc list, |tt>- 
vyptaval s:i ho s viilitefaon poťliyluiosťou, ci skutoúne jemu pri- 
ká/ali oilutnnf peniazľ. tljiŕ ciicet ukíi/a( urazeného, ale nevi-dcl, 
len Ha nstiiia! svojim úsuievoiu. /síliradník prečítal ckte raz list a 
luJov/dat mu piííiia/e. Odolierúť, jienia/A', ľolikej položil ii'h pud 
pH/u<-liu a ^tul na kvurtiel. Ani hostinec, ani kr^niy. iú('. hu nc- 
sviedlo. l'ítil j»ríjemné podráždenie v celej liytnošli a m'raz zastavil 
•ía pred krámami s lákavým tovarom, nŕ.nuiiní, Itrusleknii, ŕiapkami, 
ľavlnei;ýnH l;iíkami a jeilivoin. A postojac trocha, ud<diAil/al « prí- 
jemným poí-itom: múžem všetko /.akú]iif. aie neiirôldm toho. Šiel 
na ľýiiok mikňjMť, ('".o mu prikázali, /aliral všetko a jednal hiely 
ktižuťh, za ktorý pýt^ili dvadbaŕpiif nihlov. lYedavač, yKizerajiii* na 
ľolikeja. akosi nechcel veriť, ie by ho PoHkej mohol kitpif; ale 
l\dike( ukázal mu na pazuchu, hovoriac že celý jelio krám môže 
kúpií, ak zachce, i žiaclal si primeraf kožuch, pokrčil \w, pothijikal 
pu i'iom, dúclinul do ko/.ii^iny, uj iciípuclium kožušiny sa nahral, a 
konei'ne ho bo vzdychom Hohliekul. ,Ceua privelikii. Kehy ■/. pät- 
lublich nibluv sle sitUätili," — povedtil. Kupec nahnevano prehodil 
ku^uľh íez Któl, a l'olikei vyAie! a vo veí*t!]ej niílade poheral Ha na 
kvartíel. /-avečerajúc ši, napojac Ilarabana a nasypiic mu ovsa. 
vhejiul na pec. vyťial ohálkii, lilho jn luezeral a pojiľosil pisma- 
icnalélio dvttľtjika, nby nm precital adrcssu i slová: „iVipojetio lisíc 
^•»kto sedemriiiisí ľuhíuv v banknutiicl)''. Obálka bola z jednodu- 
chého papieru, pečate / burelui peCatiiého vosku s vyobrazeíiitn 
kotvy: jedna velká na prostrie<lkn. štyri na krajoch: naboku bolo 
kvapnut4) voskom. lijiŕ všetko to poolizeral a /apamiital si, ha í 
ohnuital usin- konce bankoviek, .\kiisi lieLnkú radosť pociťoval, ve- 
ilíttc že v jeho lukách nachodia síí tolké peniaz<». ľotoni za>ilrŕil 
oliálku do dM'ľy na čiapke, čiapku iHidloži] pod htavu a luliol si, 
iilf v noci su uiekolkokráŕ prebúdzal a ohmaLival obálku. \ za- 
ka^^lýin, niicijodiac ubálkii na mieste, zkusuval prijemný pocit po- 
vedomiu, že hlft, nu, ľoliktij. zneuetŕDv, urtíianý, veuie lulktí- pe- 
QJaze a doručí idi spravetllivf*, — tak spravodlivé, ako by ich ne- 
<lari)Ml ani sám pnk:tM'ik. 



IH' 



:iľ 



VIIl. 

Okolíj poliHH-i i»ú\ i kiijíĽuvi slulioviu i r'Mliki»j xohmliMií Sta- 
barťoiii iia vráta a kiikom rlilaiiov. ]in]\ to n^kiiHi, ktm"j'ľli pti- 
viozli £ rVtkľďVskŕlKi. Holi ílosiati : ("hoľiiiíikiii, Mituíikiii ;i Iliju 
(Itľiitíiiiec I>uUova>, dvaja Rpi-ievtiiliiici, i-yrlitir, wtarý 1) útlo v n hir- 
niant, V hW Imrela nočná laiii])ka, kucluiikn sypala, ua Iuvíľí |mmI 
evíltýnii ohľaziiii. Ona vyskočila a pdť^ala /.aí.iluiť svit-fku. ľttlikťj 
íja tioí zolňulil a naťhyJiať sa h {leco, liladcl iia v<!h;1il/:«jiioiclu Tí 
vcliodili, prržťliiiávali sa a íšhiIjiIí na lavio.e. VífU'i l*i.ili i'ijilriu spu- 
kojni, tak žv ríťtialo fia [Kiztiiiŕ, kto koho iluviczol (.rJovziliif za vt>- 
jaku. ľo/.ilľaviívali sa, liiitorili a pýtali bi zesí iiicŕolm, ľravda, 
niektorí holi mlianliví a sniutul; ijato inl fioli nenhyôajue víísbIí, 
akiste podnapili. Med/.i posU'ilnýini Ind i Ilija, ktorý postivíítr nikdy 
nopil. 

— í'o, ťlilapťi. VťŕotJií ídelm sjtaí chľťti'V — opýtal sa lychtáľ. 

— Veŕeiaŕ. — oilvľtil 111 jäi. rn/opnťu- kožufli a uiŕiadiac; sa na 
lavici. — ľiílonky rozkáž. 

— Daj ty jiiílťiiko pokoj, — udpuvtdaí rychtAr, akoby iniiiío- 
cljodoui, u zLDVrt tduiltil Ka k druhým. — Teda dilobíka ú i!ajľd/,tť, 
cliJapĽÍ! naíti ľndl ItiidifV 

— Pálenky dnj. — opakoval Ilija, na nikolui nehladiac a Ui- 
kým hlasom, áo [mziiaí holo. ž<* ncdrt sa ľahko odhiť. 

Chlapi imslľirldi radu ryi-litáia. i ttdiey povyJicľali ^i chU-hlka. 
;íaj<,MÍIj si, kvasu si pýtali a ]jol(haíi si kto na zi^m, kto na poľ.isko. 

Ilija kde-tu fátc opiikovah „ľálenky daj, vravím ti, al)y si 
dal." Odľftzu zbadal ľolikeja: — Iljif, á lIjiC! Si tu. priattdko 
milý? Vetf ja idem /.n vojaka, uadoliro som sa rozlúčil s lualonm, 
80 žittiou. . . Ako naiiľkala! Šuclili ma za vojaka, ľotľaktuj pálfukoii. 

— ľertazí niot, — odpovedal Pojikej. — Kštc tiiídain cliybiiý 
hudeS. — doložil ľolikoj, tcáiac ho. 

— Nie, bratú, /.dravý snin, ako orecli, nikdy som nijakľj dio- 
ruby nťnial. lloiký Uun cliyhný ! Akýi'lite ešte trobd cárovi V(»jakov 

I'olikťj pfM'al jnzprávaf. aku jiMb-n dal doktorovi stovôf ku a tiili 
sa DKVobodil, 

Ilija sa podvihol k pwi u jmsUl sa di) rozhovoru. 

— Nie, Iljič. teraz iiž ^šelkcinu konce, luii Sííin iiŕ. ostaí ue- 
ťhceiu. Slryko ma upiekid. Var' by siue my nekúpili diuliebo za 
aeha? Nuž ale, syna lúto j p<^ňazl liito. Musím i»t . Teiaz ii2 
sám niH'liľe'in. < Hovoril tirint, dôverne, pod vlivom tirludu) žialu-i 
,ledm> mi lúto. ujatere: aktf vyiMtovala, chuderka I iSa i ženy: tiik 
ueuiilobohu ju /.ahuliili; tí^raz jej vota: vojeuka. veJ vieš, to to. 
Volil livcli sa nrženit. Načo ma oženiliV Zajtra prídu po u^i^. 

— A Dflfo Víls Uik vŕa» priviť^íli? — opýtal sa ľolikej: — 
oclwlo poŕul!, a tu zrazu, . . 

— Kťíf Ha boja, aby si>m ."ío sebou niftdo neundíil, — otljn* 
vedttl Iluška, usmievajúc- sa. -- NebojU' sa, nií si neuroitíin. Je 
utii pri voj.sku nezahyniem, len matere mi líito, Naéí> ma ženili V 
povrával lirho a zannúU^ne. 



lívere sa luztvorily, tuhu hiiclily, tt voäicl sUiľí iMitlov, utrin- 

jsajHľ ôiäHiku, v svííjicli krpcucli, vMy ohromtiýcli,* ani keby í-lny 
mal mx uohách. 

— Afuiuiííij, — jiovťdaí, žehnajiic. sa u nltraaijúe sa k dvorní- 
kovi: — Ci niet buiiKÍ&a, uvsu daí koňom V 

THitlov iH'pozľťl nn Uiju u pokojne zupaloval ohuiok. Ilukavict* 
H lijľ tiial zaŕítrŕpnŕ za pi'tsom a halenu akurátne prepíísanú : ako 
in liy hol s fiirnmnkou priSii'il, lak <ibvykie jeilrutdíuhit, p(tkr»jnil a 
•5i7,(liivHkHii prácoti zaujatá hota jeho ľohdtná tvár. 

Jlŕjíi. kcd zbadal strýkft, iiamíke*], /.ase oiatstil mľin''iiv poldad 
kúvM na lavíťu a ozval sa, obraiajúr. .sa k ryťlit."ín)vi; 

— ľák-nky dávaj, Jerniila. ľáteiiku chcem piť. 
Hlas jeho bol zlý a mraíný. 

— Čo za pálenku chceš terax? — odpovedal rychtár, idilípajúc 
x vjiruika: — ťí nevidíS, hiúíň ú zujedli. pulíliiilt si; a ty ŕo Sara- 
patiftV 

Slovo nSarapatíA" nm ziejme podalo myšlienku jiaľajmtiť. 

— [lyclitár, xte uľol>íiu, ak mi pálenky nedáš. 

— Aspúú ly by si lio mal k lojiuniu ijriviení, — obrátil sa 
rycIíUíľ k Dullovi, ktorý ui bol zažal Jantpái^. ale, iste, zastal »i 
poíiivať, (■() dale| bude, a skidiac, so Äústrasfou pozrel na l^rjitixnca, 
ako liy sa divil jeho chlapectvu, 

Uija, jML^rinirny. zase zahovoril: 
-=- ľäleuky daj, jtli< urobím. 

— Jľaj Ri pokoj, Ilija! — jiovedal rychtiír krotko: — NaosAj, 
daj ííi pokoj, lepšie bude. 

Ah' nesUiôil e.ste dohovoriť tieto slová. ke<f Ilija skoŕil, plísťoa 
udrel do obloka a zakiiTal celou silon: 

— Ni'LhcL'te ma puí-iiviiuf, lu nutU'! — a vrhol sa k drnliŕmii 
ttkiiti, aby i to ro/bil. 

lijič v oktuniiiii pR'kutúInul na d\a ra/y a skiyl sa do kúta 
na peci, t^k že znáíil tam vsetkýili Švábov. Itychtár poloífl lyj^iŕku 
a ]io<rbtdio] k llijovi. Kurlov poštJivil pomaly lampáS, rozjKÍsul sa, 
ja/ykom tloskiijúe, hlavruj puknUil a porliíiet k llijovi, ktorý sa už. 
naťahoval s rychtápím a dv<»rniki)m, brániacim mu po<llsf k oknu. 
Srb)Uli ho /a ľiiky, a želala sa, /a* !io tulio držia, ab- akonáhle 
zbftilal Ilijrt strýka s kuSakom ^vll]^•ný iipasok). sily jeho sa ziieHat- 
naLsobnily, vytrhol sa a, vyvaliuc oči, pristúpil sn zaí-atými páRÍami 
k Dutí ovi. 

— Zabijem ťa, neblíA sa ko mne. Iiarbár! Ty si ma zahubil, 
W, H tvojimi synmi/bojnikmi. ty si ma zahubil. Naŕo .«tte ma ženili? 
líoMíž sa ko nini', /abijom ía! 

Ilu.škii bol NlľaHuý. Tvár mal /arudhl^ oCi nevedely, kde m 
riHijú podicť; relé jeho /dravť mladé telo triaslo sa, ako v /.imuici. 
Tak sa zdalo, že chcid i mohol zabiť v^'lkýih tioob chlapov, ktorí 
S)i proti nemu. 

— Iíratovu krv |>ijeS, lakomec! 
Co8Í zabh'slri ua veine s[Mtkojnej tváii Dutlovfij. Urobil krok 

l|>R*c!. 



äWgt M T»bi r £< 

uvalil m s — -' 
na rhrlrfit 

ten nik 

xad rnltAaii > ; 



pohytMtm Sť! 

» v,„ ,...-,.1 



H bfadou tvárou a ztr ' ' ■ 
krby si bul pripotníti. 

ituj*.'m. t;í>žť! robiť ! ľhorioAkin, 



pomrme. - ^vt 

HÍkafí: — 

vnnoiD 8 zas vfHíd ku koonin. 

lljlflr ' - ' •• ' " vls^mí 

koAefon. m :. ako 

líironilk Hl 
aby noiliil'' 

K j, J I uchá, Unr.hn í \ 
M»^ je tieí- ženatý; osutiti u ...j , 

~ Prf! rtrýka-zlnsyna h)Tiieni, — opakoval Ilija s rblailnýin 
(inmevom. — .íeinu HV»>jh(> liilo. . . Maf mi pove<iala, iáp-in ma 
naklndďl, abj kúpil rekrúta. NiTbrc, nťiiiii vng nijkíar. Vari f^ciť 
tiiy M Irnitoiii málo ílo domu <ioiiii!^Ii?. . , Zlodej i:*ko I 

I»iHlo\ voSivl do d\yiv. piežŕ'imal sa pred obrazmi, sobH-V"' 
m (I prisadol k ryt'htárovi. ÍHovŕica nm enU* podaUi kvasu, 
žjrn, Ilija zamíkol a, priÄnviiriac níi, oprel sa na halenu. Ilyi nutr 
iŕilrky ukí't/aF uaú n pokýval hlavou. l>utlo> hodil naň rukou. 

— Vari mi bo je nie lutoV Vlastin*hn brata syn. Nielen h- 
ttii bo lútír, i'Ŕte ma zlaijéjoiii urobili pred ním. Nabila mu dii 
hlaľ}' jľha žena. ma«'iŕka (iliMiun hoc aj hilndá, ^e vraj uidint* úitsi 
peňazí, Ä<' n)r);,(iiK' jtúp'ŕ rckniUL NtiJí tni to vyiiltije, A ako mi 
UtUt iíiuhjijji ! . . . 

V»'rii, dfdiľý ŕuttnjl - pdvtídal ry<:htjíľ. 
- Ni|ak ai m'viľitj s ním rady. Zujt.ra Ijínitta piíSiem sem, aj 
žena jrlio t-firolu pľl»f. 

ľoÄli ich, doitre bmlľ, povedal ľyrhtíiľ, vsUil i\ iSiet na 
iwc. — l*o j«ň ]MMiiii/c? ÍV'niaiíe sú imírtKtííf. 

Keby bíild (tefiiu!. ktože by irli želejy — ozval sa 
palndok, thlbaju<: hlavu, 

- Kj, pfiiinze, jmiiiazeU Mhoíikj hríttrliov z nich pochúd/a, — 
nliljí«il sa iJiittdv. — Niŕ vo svete nerobí tniko hriechu, ;ikn pe- 
lúnxo, i v ftvHtoni písmo Ink stojí. 

— Vľľii stiijf, -- fioivrdit (Ivornlk. — Taktn mne raz jcdea 
ŕlovok vypnival : I5o! jedi'n kii|H*u, pi-íia/í moc iiiikojtil a nič ]>o 
>»f'be iieeliať. ucelicel; t-dí mibival svnjľ iienlaze^ že Ich so sebou do 
lirnbu v/.iil. Kvit iniiiiM'al, pri kázal len, alty mu vraj hhivtn'ŕa do 
truhly ])oln/ilÍ. Neflomyslelt sa. Tak i urobili. Potnui |<očall {itMiiaze 
blrtilaí synovia; a tu niŕ- Jeden se ilťtvtípil. že pndistýni boly jie- 
iiiaze v hlavnleati. K cárovi šla prosba. íIo volil ho vykopať. A to 



kupcov 



si myslite-' Vyhnibali. v hlavníi^Ati uií* nobolu. a truhla plná CrvaCi; 

tak bo í ^íakopävli zmiva. Hla, i^u fiťuhi/t* tu^iwľohiíi, 

— To sa viť, hriechy iiud luiťcliy, — povt^dal hutlov, vstal 

n poi\xl híí moiilií 

^VmxKlIJac sa, pozrel nn brataucii, IVn spul. l*utltív podišiel 

k numii, popustil nm p:is a lahnl si. r>ruhý sedliak šiel spať ku 

koňom. 

IX. 

Akfinŕílile vSeiko stii-hlo. slie/ol potichiK^ky Polikej, ako Hy vinný 
bo], íl |Ki("al Kft sberať. I5o!o inu prv ŕosi ťažko noc jvať tu s rclirútini. 
Kohiíli sa už iast+ySie oldilSali, Hmafum zožral všetok svoj ovos a 
tialml sa k žíalMi, Iljiŕ lio /.aprialiol a vyviediil mimo sedliackych 
telieg. Cinpkn s obsalinm hnla v relosti, a kolesá tpležky znova 
zrtlirkntaly po primrznutej pokrovskpj ceste?. Polikojovi otlíahlo ten 
vtedy, krd sa vyviezol za nu'iitn. Ho sa mu jeiinost^ij akosi zdalo, 
že iiíiskutku zaí'uje od zadkn, ako ho stihaji'i, zasUivia ho, a ua- 
niiesto I Ujovi jemu skrútia na chrbát ruky a zajtra odvedú ho na 
rckrutftcku. (t od ľ,imy, ii od ntrachu imi mráz prešiel po chrbte, 
a ak duril, tak duril liurabaim. Prvý človeik, ktort^Lo stretol. hoJ 
pop vo vysokcý /iiiinej čiapke s krivým paholkom. K.<ite váíSmi sa 
preľakol l'olikťj. Za. mestoui ho víiak strach tento pomaly opustil. 
iSaniban šiel krokom, cestní vopred seba pni'ala byť vidnejSin; lijit 
sňal ľiapku a ohmatal peniaze. „(*i iľh nepoložiť pod pazuchu? — 
poniyslľl si: — ale rozpásať sa inusim. ľoékaj, zatiahneui k prie- 
chodu, tam sideni s telexy, uberem sa. ťtapka jo tuho zašitá shora, 
a nadol zpod futra novyskočia. A snfniaf ŕ-tapky do domu uebudem." 
Spustiac sii k priecliodu. liaraban siimoclitiac cvaloui vyliahol na 
vľ.Vk, a Polikej, kloľL'Uju sa práve tak ako iiarahanovi éím skôr 
chcelo byf doriin. mu v lom ucpľokáižal. Víietko bolo v poriadku, 
aspoň sa tak na/dal. a poťal si bláhať o vdake paninej, o piatke, 
ktorú mu dá, a o radosti nvojicli rlomái-ich. Säal čtapku, eSto rax 
ohmaUil liht. natiah(d fiajjku tuhšie na hlavu a usmial sa. ílyS 
na ŕ-iapke Uu] prehnitý, a práve prelo, že ho Akulina vŕera vcť^er 
bedli\*' ptvzaňívah» iia tom mieste, kde bol ntztrhuutý, popustil í dru* 
Im'Im) kiuiľa. u práve ten pidiyb, kturvui [Vdikej. suimuc éíapku, 
aticnil potme hlbšie zastrCiť pod chlpy list s peniazmi, práve tento 
pohyb ro/pánil t'ínpku a vyti^id obálku jedným rohom zpiMl plyAa, 

ľoŕalo svitiiť a Polikej, ktorý relii noc uespal, zadriemal. Ketf 
vtlačil rí bol čiapku. eSte väŕšnii vystrčil list, a v driemote počal 
hlavou klcpať u rázpin. Zobudil ^^a netfaleko od domu. I'rvýiu jeliu 
pohybom bolo ťliytiť sa /.n čiapku; tuho mu ístáia mi hlave, am jej 
nťí<iial, JM ••svedčený, že je obálka tu. Toduril llaľíibaua, popnivil 
serm, zase í^i dal výzor (ívornlkn a v.ážno ohliailujúc &a vôkíd t>ida, 
|M)tria.<<aI sa k domu. 

Illa kuchyŕin, hla „krýdlo liouui'*, hfa ntolárova žena nesie 
plátno, hla kancellária. hla paniu flom, v ktorom naskutku Pulikt'j 
ukážť, ŽI* jp ou človek spoíahlivý a slíiločuý, /e ,nakl»'bťtiť. n^c, 
lUožQu ua každťdio", a pani povie: ^No. tfakujem tí, Polikťj, ua ti 



:í2ii 



tri"... H Icttiuiii i |tilť, ti }i:1(iftni i ik'>iiif ľublov. u |>ľikúŕť ho i'Stf 
04iijom pocastovat, <lo*ť možno i luilcnčičkou. Zo /.my liy lu-jioákci- 
(Ulo. S de«iatinii rultluiiij »a i zalxívímt! y sviiitkot^li, i i^i/.my si 
kúpime, i Nikitovi vrritiiij jiol piata, iiiujsltti, lio mi »}. pukoja lu'iljí... 
Ní'il<ijili'ir na sto kľokov k dímin, rňto tuhšie /.jitiabol si kepeň, 
píHiíiinrivíil opasok, sutku iin tiidlc, sňal í-iapku, /JiKniuI <i 'vloKyJ 
lir/ pMiiťkhrmiia vopchal ttikri pod ťutľo. Itiika sa pohyftoval.t v i-iapkoj. 
potnm i'hylľí'j^ic, ťšU* oiiytieiŕic, druhá tirž vopchuln sa l4i. i\úr 
Idadla a Madla, jedna luka pľĽíiťiiulu sa irndoUio. . . IViIikiý Nkofil 
na kohniií, /.astuvjl \n\fm a poŕal pr<'kutí<vaf telegu, semt. nakúpení^ 
vpci, oniacal pod pa^íiirhnii, nohavice: poňnzí nikde no1iol<». 

„ľrt" Jtoha! Co sa lo volú'ŕ Co to hudnV'* zareval, Hrliytiac sa 
/« vlasy. 

Alií iiuKktitku ])rit^l<i mu na tJiii, Áv ho môžu videf, ohr^til iSnra- 
biuiíi, pOMtiívi) SI ŕúapkíi n tluril ií.'nliv(>iu''ho u ticspokojiu'ho Uam- 
bana cestou iiazpiíť. 

,l*rotiviio mi viexť ľa]Í;k«;Ía," — iini.std si poiriysicť Haľahiiu. 
^I£az za životíí ma nakŕmil a napojil na i-m, i tfi li-n pnito, aliy 
mn Uik uvnúlo oklamal. Ako som .sa usiloval ŕíni škót dnlK^hiiňf 
domoví Ustal som, n tu k'U i'o /apárltlo nui^fm sonotu. h4»nf ma 
níLZiiiiŕ." 

— Nužť sa. ťhuíuro tcľUvynky! — so sl/ami \ očiiuli kričal 
IVIikcj. šťiuút* si v tclrmi. drujúc Itaľahanovr pysky lianami a 
^laliHJúľ lió Idí'oni. 



X. 

(tdý iĽUtii dľíi nik v ľokľovhkotu iu>vu1pI ľotikťja. l'aiii sa 
Hpytovata yíac nix po mIumIt, i Axiutka |>ľilrtcla k Akuliiic: i\U' 
Akulirta (lovorila. žr tirjuišiol. /r lio, podistýni, žr ho kiJ[)iH- zdi/al, 
alebo žo sa koňovi pi-ilii)i|jl<» nii-čo. „Iía či nťokrhol '■"* lanoiila 
Akiilina: — riiiunjr takto iclý dni liol v tcsto Maxiiii, t-olii ct-stu 
ftjol peší!** A Axiutka hyliaj so svojimi pľľ[i(*ndiklauii ku pam-j^ 
a\i* .\knlitia vymý^lala príčiny nHi/.ovlio oiicskoionia a híadrla sa 
ns|iok(iijiŕ, -- pravda, ni'Sto jt^j to ! Ťažk*'* mala srdci* a ka/dá pľjlca, 
k zajtrajÄiľinu sviatku fthi jej nfspoľ«i, Tým viac sa tiiipila, hol 
stolácnva žťiia jti uisťovala, nkn sjinin mia videla: ^ľlnvek, i'Mlkom 
akfi lijič, pľivie/ol sa k pi*'Sp*'ktu a polom riíwad ohríilil. IŕHi 
tie^i čakaly utca iiospokrijno a netrpe/livŕ, ali> pro inť' príčiny. 
Ai'iutka a Maí.ka ostaly Ihv. kíiŕ.uclia a ionsleka, v ktiuýrh moiijy 
ňÁpiiH stricdavtí vyrhádxaf na nlirn, a protu boly pľiiuiLi'tK' len 
úkotii domu. len v háhočkikli. ruhiť kruhy so zviičkmou ryrhlostuu, 
ŕhn poriadne /nvadzuly nsťitnym ohyvak'Iom. vchád/ajiniim a vy- 
'^''■' h'ini. Ka/ Máška shehla pod mdiy sUdárkine, ako ťitu Voiju 
I hitf pojirrdku zre\ala, udieniju*- sa o jej krdeiiá, predsa 
Inda vyšticovami, n e.šte Inhíiie zaplakala. Ked sa vSak iieliľisila <io 
uikolin, vt4>dy vletúvala priamo do dverí a hore Aňlikont vyškiiahala 
íui na pec. J<Mline pani a Akulina holý opravdove zue|iokojeue vlastne 
pre p4dik»^ja: deti len pre to, čo mal «ihh'čené. A .le«or .Michaj- 



Hat 



lo\ii, rwií»Tnu|u!^?»npi. lui jľj otázku; „íi sa nevrátil tt kdp ozaj 
môže tiyťV usmiiil mi, txl|)ovťdiac: „tu'viťuj, ntívieuj," a hol akiste 
siiokojný, iv jťho liLšeiiiť sa pnUľil/.oviilo. ^Míil k olifdu prísf/ 
riekul význattitie, ťelj tou dcíi v ľokrovskom nik uii' ntí^cdcl o iVili- 
kiýovi; len i»oliiin u* vySlo na javo, Že videli ho súseilní nazdovin, 
liiv. fiapky iitííkííjúrnho rpstnu u vSotkýfh sa spytujúreho : „či iiľ- 
iihAII listu V" Dľuhý ŕlnvok vitl<!l ho s|ii;it*<'ho pri cwtc, vctíla pľi- 
viazanéliu koňa s tťli^jími. ,K<it-c som si jiŕimyslľi," - hovoril tonUt 
ihvvk, — „Äfí jo (jpilý :i že kôň ilva \\\\\ jiolml napiíjauý, \\K'\m\ 
kŕmený: miž mu ÍH>ky vytislo." Akuliiia iiespalíi wlii uoť, váe na- 
íúvalii, iilc aiii v noci Polikoj iiepľiäéel. Keby lioln bývala sauiutuá 
a mala by kucbárn a »lúŕ,ku, bola by eäte ucátasUiejäin ; ale aku- 
miblc pn irotí ni/. /rís[iiíív:\li kiiJiiiti a stohirovft žťiiii sa zodvihla, 
musela Akiilina vstaf a chytif sa ílo pni*;**. Hol í*viatok: do svitu 
inusľila thlt^ba tiupiocť, kvasu uaiobif, kab;íčov napiecť, kravu po- 
dojií, Äaty a knštíle vyhladli, deti [toumývat, vody iluiiiťBť a Miisťdke 
iicdaí väctku pec itaujaf. Akulitia, jednostaj uaíúvajúc, pribrala na 
k t4'jt(t pníci. Ľž svitalo, už odzvonili k raňajňím službám, už deti 
povííbívaly. A Polikoja vSu len ueholo. Zveŕera bolo stdiladilo, siiah 
jMikryl m'rovrio polia, costu a strechy; a dnes, akoby na sviatok, 
hol lioň utťHi-i\ý, slnce ŕtvietilo a mrazilo, Uk že nadalekn bolo videí 
a poŕuí, Ale Akulina, stojac, pri iK^ei a hlavou ju-hiijik" sa do ťie- 
fuHtl, Lak bola zaujatá pcreniin kabíičov, l^ necuJa, kedy jni^ie] 
ľiilikej, a len podlá kriku deti zvedela, ^e je muž tu. Afiutka, ako 
Htarňia, namastila si hlavu a suma sa obliekla. Holá v novom ružovom 
kartúuovom, ale pokricuom obleku, ktorý jej pani bula darovala a 
kUirý ako kôra odstával na nej a klal oŕi susedom ; vlasy sa jej 
tiftíjtly, kus Injovťj svírcf vymazala na ne, ŕižmy, hoc nie novŕ, 
lM>ly jruiiK'. Mi\ska bula eSte v kacabujke a zafúhiná, a Auutka ne 
|tnpust;ihi |u k i»obe na blízku, iiby ju uezavldčíla. MiíSka bola nn 
dvore, keif otec priviezol sn » kutkom M. „Otco prišli!" JsvreSfídíi, 
vosh'p vpalila do dverí n»injo AAutky a zavhuila jti. AiVutka, teraz 
uít lu'bojac sa zavláŕeniu, naskutku udrehí MäÄku, ale Aktilína sa 
nemohla odtrhnúť od svojej práce. I,en /avolahí na deti: „Hodajží- 
vás! vSľlky víis uliijem!'' a obzrela s:i na dvere. Iljic VívSitd 
t< ktilk<mi v rukjich fhi pitvora a huotf na zal»ial do svojho kúta. 
Akutine aia za/dalo, že bol Idadý a tvár i.v mal takú, nevediet, (i 
mi plac. či \\\\ smiech; nemala ki^ly iepSic sa nafi prizreí. 

— <.'»», Hjič, SŕastliveV — spýtala sa ho cmI f*ce. I ijiŕ zamrmlal 
ŕ«)si takého, co i>na nerozumela. 

— Ozaj! — zvolala. — a bol si u panej'.' 

Iljii'" sedel v svojom kiití' na posteli, divoko hhidel vôkol Kf>ba 
u usmieval na svojím vinným, náramne nešíaKtným ÚKmevoni. Dlho 
nit neodpovedal. 

— Ujic, há! Co .si bol tak illho'/ — ozvul sa hlas Akuliuy, 
l'ľntitzľ. Akulinn, som íloruril panej. Ako mi dakovaluí — 

riekol odra/u, u i-stľ nespokojnfj^i»> sa počal obzeraf a sa iiäuiievat. 



'y Vrerotr z rohoi*;. 



»JSt 



I>va pivilinety zvlúst |nHn]y ji'hii fn'jMíkojiK'', ako v lion'iPke vo/- 
Skcľťtit* oči : povľn/y. ktoiŕ liulj fiľivtiuaiu" ku kolískť, u diľía. 
IN»iiÍiii»l ku kolí.ske, a svojimi teiikyiiii patciimi poť-iil rozvíUídvtiť 
uzol povľnza. ľntoiu oči joho zasUdy iiii liccku ; iiW v Lom vítňlit 
Aknliiia, s kulwú'anii na lopíiiu lio kúta. lljif- Itystio spniUil jniviňZ 
pod piižuchii II s&iUú KÍ Híi priKtrr. 

— ('^^ li in*. [Ijit^, nko krhy li /kí Ijolit? — riekla Akuliua. 

— Nespili som, — otlvľUl jpj. 

Oilra/u niililo t-osi pred oblokam, a o clivíTkii ako stiTla vlotrln 
íilúžobnA Aviiitka. 

— ľňiii vzknzujií, aby Pk>likĽJ Itjii- piiíiirl Iiiumí a fiiicd, — 
povedala Hiifrf a hni'iT rozkíi/ali Avdolia Mikolaviia. . . linw? a 
ImpíT. . . 

I*olikľj pozrel na Akuliou, iia .slťi/oltnťi. 

— Naskutku! tože jej ešte tn^lm? — riiekol tak proato. žt> 
AkuHiin sa uspokojila: hádam m nm rliii* odnioriif. — ľovedz, že 
IiiumI jjrideTii. 

VsLíd íi vyšiel ; ti Akulina vztda koryto, postavila lin iia laviru, 
oaliula vody z vcdifr, ktoró stály vwlla dverí, z horťn'L'hn koLla 
v pťici, vylirnula rukávy a upáéihi vodu. 

— ľocF, M;íŕka, umyjem ťa. 
Hnevliví^ SuStavé dievŕa poCnlo revaí. 

— ľntf, praSivťíi, ('i.stii koftohi ti oldeŕiem. No, iierozťahiij sa: 
ľo(f, eAte sestru treita uiuyŕ. 

i'ídikľj ííiel tiiľd/itýui nie /.a shižobmu] k pancj, lež ri'le inam. 
V pitv<*ľ(.í vedľa sleuy Uoly strmé scliudy, vwlúťe n;i pôjd. ľolikej, 
kotl vošiel do pitvoru, pooliliadal sa a. iiovidtnc: uikftlio, ualiiuitý, 
temer Iteliom. obratue u chytro vylteliol schodumi. 

— ('oži» 1.0, že Pniikoj nejde', — ricklu netrpezlivé pani. uhní- 
teuii k iJurtašii, ktoní resala jej vlasy: — kde je Polikej. iireŕo nejde V 

A\iuta /aíš [tolettíla k ŕeladí a '/aí^ vletola do pitvora a po/ia- 
dnJa, nUy IIjiTr šiel ku panej. 

— VlmE dávno i^iel, — odpovedala Akulitin. ktorá, utuyjiii" 
Mlieku, v tie éasy len fo posadila do ktjryta svojho iiinlélio clilajt- 
tVka n uiilŕala mu. vzdor jt?!io kriku, jelm rieitkc vSásky CtilniH-ek 
kriť'ňl, Mirstil sa n elieel chytiť i'osi svojimi m-tnotoruvnit riiikami. 
AkuEina podpierala jednou veľkou ritkou jrho llstj\ vší-tok v jamo- 
("kib'h, niiikký chitiiitik. a druhou ho umývala. 

— ľozľi, ("i dakde DC-xaHpai, — pnvedatíi. ues|(okojne »a ob- 
zerajúr. 

Stoláľova žena v teo ŕas, ueuŕesanji. rtizfíajdanii, v podkasanej 
sukni, Sin hort* na pôjd po rozveňané tam íaty, OtlrajíU /nziiel 
krik ir/nxu k pôjda a Mtohtrova žena, ako šiab'iiii, iso /aý:niúreuýnii) 
oOami. štvomo/ky, zadkom ofiriíU-urt, a hkôr letkoitt, než behotu. 
äpUKlila íta dolu schodmi. 

— lijit! — vykríkla. 

Akulina vypustila /. rúk ľh!apŕeka. 

— /ahrdiisil sa! — zrevala stohirova íriu. 

Akulina, ne/ltadajiiť, Äe sa ehlapec, ako klbko, piekoLuItiul 



9äs 



Unrťíniaíky a, viríínik Tifiŕiknmi. h'avou ponoril sa pofl vodu. vy- 

— Na liraílp. . . visí, — pionokla stolrtrovň žt'iiii, túv zastala 
v jtíŕi, kfít xliaiJala Akulinu. 

Akiiliiia sa vrlila ku sdioiiínii a |»rvej, iiťž ju stJii'ili /ailržaí, 
vyttt'lila h(»rr a so stražiiýtn krikom, ako inrtvŕ lelo, s|jjullti so 
schodov, a Wola hy sa /.alŕila, k(4iy ju s<i vSetk^cJi Rlrán 8bebDHV§f 
sa htilia iirWoli /.nrliytjlí. 



Dakonxo miiuit sa nir iiddnlo rozoznať vn vScnliocnoni zmätku. 
Ludii sa sím'ÍiIo itáiainiio iiniohn, vAotci kríóali, vm^cí liuvonli, dťti 
a stíuciiy idakaly. Akulitia ležala bez pnmliti. Koiioi-iie vyý^li sht^- 
bnuvši sa chlapi, stohir a nnkíiší'ik, hore na pôjd, a stolíírova žciia 
dvadsiaty ra/ rozprávala, ako^ iiiŕidio iietušiai'. šla po poleriiiu. 
{lozrelii, \ivXx\ títkto: vidím flilapa; podívala som .sa naň; ŕiapka 
vt'ilľa uolio opakom vyvrtítenA leÄí. ľozeríím, nohy na kní.šii. Loii 
ma Uik mráz preňiel. Vorii to nie Äpás, fdovok sa obcsiJ, a ja to 
vidi'f mii»ím. Ako som zlirmela h toho pôjda, ani sama tioviciii. 
Lim ziixrak. ako ma Itoli ;;acltľátiil. Skiitoi-tit? Ilo.spndíii smilovat su 
uadf* umou. Vťrii to nie špiisl ť*u za striii ua, fn za výška! Na 
i^iiirí by som sa bola zabila. 

Lodia. ktorí šli uuhor, tiež rozpriivali. lijic visel na brndť, lon 
v koSeli ix >iatiarb, na tom istom po\Ta/.o, ktorý sňal » kolísky. 
.lebo ŕ'iapka. naopak vyvr.^tťiiá, lo/ala pri samom thiiii. Kabát a 
kožufh b(dy sobleŕL'm'" a v jioriatlkii Kložetit' vľtlbí ucho. Noliy sia- 
haly |n> zciM, a piíziiňkítv žixota »/ nebolo. Akuliiia pľi'rítla a opáť 
sa ("Jifela rútiŕ na schody, ale JH nt^piistili. 

— Mamickn, Sitimka sa zalial, — zapiäfalo odraxii šiisfavo 
dievčatko z ki'ita. Aku iiia sa opaf vyrvala /. nik a utekala do kúĹa. 
ťlilapi'í'k ležal, bfz pohybu, hoľi'zmu'ky v kovytľ. a uóžky ŕ^a no- 
hyitaly. Akuíiim hn schytila, ale ťhlapŕck lU'dýrlial a iitdiýbtil sa. 
Akuliua ho Imtlihi aa pustrt, podopn'la sa ľtikami a rozrbiľhotjda 
sa takým hlasitým. /vui'"uýt!> a straŕiitým smiptdiom, ŕo M.-Iška, kfom 
wi /.prvú ticŕ, rozosmiala, zaprliala si udi a 8 plaŕom vyindila do 
pitvora. I.udta hrnuli sa do kiita so zavýjaním ň plai^om. Diť-íatko 
vynií'sii. poť'ali ho triL'ť. alp vSetkcŕ boln diiromnť'. Akulina sa víílala 
po postt'Ii a chcrbtila sa, tak sa iduH-htala, kŕ, Vivhléhu projal strach, 
klokofvťk poľul toto ťhpťbtaniľ. hon tt»ra/, vidiac tento rôznorodý 
zástup mužov a žion, sUircov. dotí, nahruuv^ích sa v [ňtvoro, dalo 
sa pijťhopií, nkii hrúza a jaký národ býval v í^elaďuntii doiiio. 
VSetťi na tmolili. v»Ptii hovorili, HHi*d«f plakali, a nik Jii^ nerobil. 
SU>l;irova žf^iia v.šo t*.Ato narhodila ludí, ktorí nopnŕuli joj histórie, 
ft Xiiova ľoziiľiivaln o tom, ako boíy joj jomnó nity zastihnutí' w- 
t'akaným |tohladom, a jako Ju \\\n ttoli /arhránil u'\ piidnutia so 
tKÍmdov. Stntký ItulVotriý sluhu, v žrnskoj kaťnbaikf*. irtzr>mval, ako 
.!■ la ucbiihcho piíuti žonn v rybníku iit4>j>iitt. i ' tflHlftii 



im 



k etaiimcmu 'í h ku kňazovi posUiv » potítuvil stráž. 8liíi(»bojl 

Avintkíi. s vyvuk'ijyirn uíanii, všť liliulťln tlienm na i*i\jiK a Ikh- 
tam nií luíviik'ln, tuMriolita sa oiitrlmiiť a íí<ť k iHiiu-j- A^^atiíi Miťliíij- 
lovnú, bývaM cliyžiiíi sUii\\\ panej, pýtula si raju iiu iitíšoiiic svojich 
iKíľvov u plukata. Hahiŕlin Anna uklmíala svojitni prakliŕtiýnii, uinidi- 
niitýini n olejom zitinastenyrni rukami maliňki^ iiebtižiatko na stolfk. 
Ženy sťily okolo Akuliny a nílŕky hľariely na ňn. Ih-ti, Htialiniilť^ 
(iíí kiitín'ti, fiokukitvnly na mať a púSŕaly sn tlo revii, potom zanilkly 
a oštn viuľ. sa tulily jedno k <Iru}iénui. Cíitapci a chlapi sa tlaŕtli 
im pľii!(lonií a m naTaknitýnii tváinmi híndeli do riviér a ito okua, 
ničoho ii(.n'i(liae a ueiozunH^jľn;, a spytovali tiíi jpth'n ilnilu'lio, í*o 
jľ v<j Vi'ľ.i, ^í'^hn vravel, že íftobír svojej ženo jjekeruu nohu mlfaJ. 
jlruliý vravel, že prílfka pororlila trojíatíí. Tretí vravel, že kudiA- 
rova marka sa zbesnela a pnlnyzla ľudí. Ah^ ])raVíA ponoily sa 
ftíľiÍJi a konef-ne doSla do pauinýcli ušú. A, láň sa, že nfstildi ju 
ani pripraviť: ^írobiíin Jegor ji'dnoduchíí rozpovedal Jej wcŕ a tak 
jej ľozkulil nervy, žo pani dlhu jíototii nemohla prísť k selie. /.:l- 
ííttip sa už poŕal tlf;iť; stoláruva ženu postavila sauiovnr n Knvariht 
i^aj, pri eom postniiíiií. uiípDtviiiií, pokhľt iti ii mn\u\ue lUhSie t4Uii 
ufitiií. Chlapci sa počali biť na {iriedomí. Všetci iiž vedeli, éo sa 
istalo a, žebnajňť sa, jtofali sa rozchádzať, ketľ odrazu zavznela: 
„Pani ide. pani!" A o|iät sa vSetci do kiby sbili a stisli, aby jej 
ŕipľuvili r.esti). ale i to rhceli všetci videí, 1^0 Imde robiť, ľani 
voSla (iladá, uplakaná, do pitvora če/ prah, do kiita Akniiny. Ilvba 
hlíiv sa tiskaln a hladelo do dverí. Jednu saniodrtihii ženn tjik pri- 
tisli, 2e /aiii^ťala, ale na.skutku. vyiižitkujťic túto okolnosť, í.enn 
táto zaujala si napredku miesto. Ako/e by ncpozreť Uít pairiii v kúte 
Aknliuy ! Holo to ])re vrhvl tým istytn, ŕiin jť lH*n;^iilsky ohei'i nn 
koiiec pľcihtiivetiia. Je veru pekne, ketf beo^'idšky oheň zažnú, jg 
i*' [lekne, hni pani v borlvábe a (Mpkárh voSla k Akuline do kňta. 
ľani pristiiiiila k Aknliue a vzala ju za ruku; ale .Vkiľinn sa jej 
vytrhla. Starí sluhovia pová^tivti pokn'itili hlavami. 

— Aknlina? — prehovorila pani. — MáS ileti. Äetrí híí. 
Akulína sa nwliiehotiilii a zodvihla sa, 

— Moje de(i sú vSetky Mtrieborné, všetky jstríebonn''. . . iHi- 
piťrových pefiazí nemám, - znnirmlala rýťbh>u inluvou. - llji(V>vj 
som povedala, neber peňazí, tita, ako ťa zamazali, zauiazali kolo- 
tua>.iiu. KolouiH>.ou s mydlom, audaryňa -}. Akákoľvek nech je pra- 
ftiua, zaraz slde. — A zase sa rozchiehotjila e.íte väŕ-Äinľ. 

ľani sa obrátila a kázala z.Tvolať feli'iura s horŕieou. „Vody 
studenej dnjte," a sanm poéala Itradaí vodu: ale ako videla mi tvebo 
chhi[ii'*ekn, pied ktorým títála baldŕka Anna. odvnitda .sa, a ví,elťi 
videli, ako »i /ukryla tvár rumikom a zuplrtkahi. Itabiika Anna 
váak l^koda, žo pani nevi^lela: ona by to ocenila, pre ňu to i 
bolo itroliené) prikryla chlapčeka kľtskom plátna, popravila mu níčkii 
ävitjon napitrhnnton (dirattiuu rukou, a lak pntria^e^ala hlavrm, tak 

') šinnovoj. |Kilit«jn.< úradník. 
') Sudaryóa tiz pani. 



S36 



vyfiiel Iiy im |M'tj<l, n p(iriialy riizlidriujúr \\rvú sv\\(m svotloni sviofc 
hiimi noľi h osvetľuj i'i c kliuly. |iiľHuk, koinjn jHikryty jmuií'truui. a 
žabu ti n II t*^ Um stohíílťino íitity, a »l<»tinil Ity «u k Mjičovi, u kfliy. 
nfpotiľaliinu' ritu Ht.ľnchii, /.dviliul líiiuiuiš tlo výšky Iváie, Iml lij 
videl /iKíiinj i'lni(loľínv(' telo s iiotiiniii, »ti\jíiľíiin na /emi (|íuvľ;í/ 
intfmstil), imHvo /o!iiitit(' mx l>ok, s rozoímtýiit >íoliťľ()tii nri košťli. 
Ijijfi ktorou iH-viiliiu kn'^.ik;), u iiii liľutf o|nislť]ii'i lilavu. :i (IhImú 
tvíír h otvorenýiiii, iiĽvitliaciiDi oi-aini. a tichoKÍ iia vSrtkotii. Skii- 
toŕno, stolárovn žciin, utijilmutii ilti kúta [nosWlť s ľuzĹ'mihiajiýTui 
vlíksini a píVstľnSoiiými ocuiui, roz|irtSvoj«ca, žo (joíuje, uko liudujií 
vrecia, je luoc líroziu'jšia u strHšnrjSifi, mú lijit, hoc krížik jfho 
je sňatý a lo/l na k Ind ľ. 

ffoľi\ to josi u iiam^j, ]t,i«oval ten istý stiarli, ako moiJzi vvh- 
dtm. V iianinej cliy?,i za(<iichalo odekoIóiuŕTu a liokaiiii- líníiaša 
liľiahí žltý vosk a liotovila niaŕf. N'aŕo to robila. Ľovtcni; nl<^ vtciii, 
masť botovlla sa vždy, ke<[ pani bola oborá. A tt-ra/ bola ľu/ladťn:Í 
lid rlRnuby. K l>iiňaSi, aby bola ulirnbrcjšia, prlAta noctnaí jrj tcika. 
Váetky ôtyri sctlely \ Bli'tžkinej i/Jn* a tiťlio si lozjínívaly. 

— Ktože i)0jije [m olej V — oKvala sa Diiňaša. 

— Za u i L" na s veto, Avdoŕa Mikolajcvmi, ií«3[M)ji]iMn, — urŕite 
udveĹJla úvnhú Hlúžobiiií. 

— ľroHtaiVže, s Axiiitkou sípolii dioif. 

— .la i sama zabehnem, ja Ra neboj im, — povrdala Axiutka, 
ale hne(f ju íítiach jncjal. 

— Nnžť ľ.ho<f, ty nujdra, in'Uij ud lial>ii!*ky Anny, do |Hihara 
iiech ti dii. a doiiws, a norezlcj, — jkj\ udala jrj lUii'tai>a. 

Axiutka !^i podobrala jadnuu rukou sukftu a hw. n;islťdkom 
toho UK iicmolda iiiáchai ulioiiia ľukatt^i, /umáclialu jťdnoii tým 
siln<'jšie, iiHprioí.ky k svojmu brm'ľu, a b-tt-hi. Uulo joj strnÄne a 
cítila, žť kt^liy porula ab^bo uvidela ŕnknTvck, lior Kvoju ;',(vi*i mnt. 
TUthynida by od strar.liti. Ltit(>Iu so /.a/.mtirtniyiiii oŕautt po /tiáitiom 
chodníku. 

xni. 

„Spí inini. f i nie?" ozval sa vodia Axíutky tvidy sedliacky 
hlax. (hm ntvonja oŕi, ktoiv boly za^inťiroiiô, a /hlindlu cim postavu, 
ktoni m JOJ zdala byí vyšSou ako dom: zaptSŕala n bybiij uíi/ad, 
tnk žr jej sukňa ni'staŕda loloí za ťiou. .lodným skttkom bida na 
Sťhodlkorh domu, dľultým v jíbtt. a h divým krikom sa hodila na 
post<.>I. iMji'inša, tetka a druhá Hlii^nbnji /unidloly od strachu; ale 
nestaŕily k »ebe pľífií, keif bolo i>nCní ťažkt^. pomalé u ni-smeh' 
kroky v pitvore :i pretlo tlvonui. DuAaša vrhla sa k panej, vypustiac 
K ruky masť: rlruhá sli'iž<tbníi skryla sa za stiktie, kton? vtsely na 
Ht?Dtí; tetka, odhodlanejšia, íIiccIa |)ridr/a( dvere, alo dvore sa roz- 
tviirily a ehlňp vťtšiel rlo rliyze. Hol U* Iiulhív v svojich Mnoeh. 
NevSí'uittjúc »\ strachu sUižobnýih, vyhladni oínmi ikony (sviité 
otirazy) b, ocnajdúc uialého obnizka, ktorý visel v lavotn kúte, pre- 
Achnal m pred kaŕuiíkou so ftíilkanii, poloí.il ŕiapku na (*kno a 
vopchajiir hlboko inku pod koj*.iirb, ako keby sa txd chc(d poSkrabaí 



397 



pod |)B/uľi]<)U. vytiutiol U*t » piatimi Imrýnii ppi^íiťini, ňu ktorýiií 
Íki!^ vyubra/t*nĽ' kotvy. r*iiňaÄinii Iťtka s:t rliyUlíi /.;i prsia. . . l/<*(tvft 
priala km .-^lovii. 

— Ak* si ma u»kkul, Nauiuii^! hIovu numôžiuu pri.-. riei;ť. 
Nuzdalii som sii, že je i>o itiiie. 

^ Ktuže ttŕ slyrlirtl? — Oíivulti sa tlruliá sliiŕoljiia, vytrciiic »a 
Äiuí/.u iíiikieíi. 

— I |KHiiu až ^plaSili, — iíovedalu Duriaca, vyclimlmc /u 
Uvt'ľi: — to lezieg sein do slrtžobnej i/,l<y beí dovoIeniaV Naozaj- 
stný 80(11 iak! 

IiuUov, nevyhovárajúc sa, opakoval, že chco byf s jmňou. 

— ťlioní jľ, — ]í0vcdala huňaša. 

V Itn Ĺas vyltúšil z Axiiitky taký iicsluSrie hlasitý ÄmiuĽli. že 
ma iiiusťta kľjí lilavii do iilavuíc, z ktorých ju celú hoditiu, iiaprick 
vyliľúžkam DaňaÄi a jej tetky, lUTUolila zodvihnúť In.'/ lolio, aliy 
Hľvybijšiia siiiit'choín, iiko keby bolo niecu exitludovalo v jej ružo- 
výfli ťiáílľadi a čPľvoných líendi. Takým sinieSnyiit sa jej tu zdalo 
byt, Äe sa všetky naTakafy, — a opJiŕ /aiyJa hlavu do lilaviiíe, ako 
v kŕcoťli dľijjjala topátiknu a podhadžovala sa celým telom. 

htitlov Zii^Ul v reŕi, [>ozrel na úu vníaiave, ako iSj by clieel 
jtvediet, í-.o sa s ňou robí, ale neporozumejúc, o h\ ide, odvrátil sa 
a tlalť'j híivoľil. 

-- Tak. rec. vec je veľmi dôležito, — povodni iJutlov, len 
povedzte, že sedliak Dašiel list s peuiaznií. 

— Aké peniaztiV 

ľrv, oež by šla Qzuúmit paiiej, Uuťiaäa pieCitala adressu n 
povyptávala sa Dutlova, kde a ako uaŔtel tieto pľtiiay.e, kton'- mnl 
lijiŕ /. iiiestrt pľivie'zf, Zvť'diať vftotku d<t poiliubita a ^ystiŕiat- rlo 
pitv<ii;i lychlonň/kii, ktdiii sa iiefUfstjívala ľliirliot.;>f, l'uŕiaÄa ŕla 
k panej, ale, na prekťa(iciite liutlova, jiani [Mcdsa ho n^^inijnla a 
nedala ÍKiňa^i nijakej rozumnej odpovede. 

— Nii' neviem a neehcem vedíef. — povedala tuini: — at sta 
sedliak a iVi za [leuiaze. Nikoho uernôíiem a nei:h<em vidití. Nech 
mi ilá pokoj. 

— (dže si poincinV — riekol Dutlov, Mbran'jtic olntlku : — 
penia/e aú veliké, ('-o/e je napíí«iiJo na nicIiV — s|tvtal m iMíľiaSi, 
blorá mn znova prečítala adiesbii. 

Hullov vSe eäte ako by neveril, hiífal, /.e penbize nie sii pa- 
uiut*. a íle iieHpnívnc jtreí-ŕtnla adressn. .\!e haTiaSa eÄte raz po- 
tvrdila. V/rJyi'hol si, |Kilii^il pod p.'i/ii4-bij obálku a po)ier:d sa. 

— To ich stanovému odov/datn, — {Hivedul. 

ľoťki^j, jniibujiíii ešte. poviem. — xatitAvtln ho lUtŕ^aki, 
vrniiuive po/orujúc /iiii/nutie obálky pud pa/uchou sedliaka. — Haj 
sem lixt. 

Ihitlov htt ?as vyltahtd. ale ntľ hoeí ho vložil iln vystretej 
ruky iMiňaAiiH'j. 

- povedzte, íe naftiel na rente l*utIov St», 
— .Ale dajže ho. 



— Myslfíl som si, Ílmi t.ak, list nejakým ale vojak preŕital, íe 
s pť>niazmj. 



N u ilajžu lio. 



lívk poví'ít/.lť. 



— Ani iloiiiov som Sii iieodviížil ztijsl jiľľtu , . 
lHUlo\\ riéľozhíľKJúc sa s •Iľahorruiiou oluílkou: 

iHľťiaSa \inh (tinílku m oäto avA išla k paiioj. 

— Ach, Hožť iiiňj, l>uňaSii! — jiovt-ilnla i»jutí kárnvým hlu 
som: — iiohuvoľ iiii o týchto ptyiiazocíi. Ako si spouioiiiujii lui to 
malé dieCa. . . 

— Mužík, sudnryí'm. nevie, komu ich prikiUate uddaf, — zun 
povwlab iMirtaŠa. 

Pnni ľoiiipocatila obálku, striasla m, akonáhle iizicla iieniazť, 
a zatnysiela sa. 

— Ätitiíín' peniaze, kolko zla narobia ! — zvolala, 

— To Outlov, sudaiyŕia. ľiikfížete, ahy voSiid, aleho vy vyjdptí' 
k nenui? Ba 6i sú vSetky ľátc peniaze V — »{)ýtiila sa iVuňiiía. 

— * Nechtxnn ja týchto peňazí. To sú hrozne p«>niaze. Co tie 
narohily! ľovedz mu, atiy si ich vxal, ak chce, - iiovrilatii odiazu 
pani, siahajúc pn nuňasinej ľuke. — Áno, únfu áno. — o|iiiki»v;ila 
pani zadivenej Duňaši, — nech si ich vcztne navždy a urul.tí s nimi. 
čo chre. 

— ľol dinilin tisíc ľnhhjv, — pohadihi DuňaSii, /fidika sa usiiiiť- 
vajúc. ako s fieckain. 

— Nech 8t ich vezrno vSetky^ — nelľpc/.live o|ŕíikoviila p;uii. - 
ť'o ma neľo/Jiniiež? Sú lo neÄťnstné penia/,e, nikdy mi u nich uo- 
Iiovoľ. Net'h si ich vezne lentft soilliak, ktoiý ich uaširl. ('hod, n(* 
(;ho<fži> ! 

DuňaAa vygla do slúžohnej izby. 

— Či sú vŔetky? spýtií sa Ihitlnv. 

— Sám ai ich spofítaj, - povedahí ItuúUMt, podávajúc luu 
obálku, — tebe ich rnzkáxali dať. 

Dutlov položil Čiapku pod pu/uchu a, uahrbeiiý. poíal íítÄť 
peniaxe. 

— Niet t m vari [tortu V 

Dutlov titk (tŕzumel, žr inint z hlúposti nevie icli počítať a 
rnzkiizala jemu to moliiŕ. 

— Doma si ich poŕítas! Tein', tvoje sú! ixjvedata Duňaäa 
nahnevano. Nechcem ich, vraj, videí, daj ich Uiiuu, ktu ich duniesid. 

Dutlov, nevystľiic wi, uprel svoj /.nik na Duňašu, 
Duňašimi tt^tku len tak picslii rukaiui. 

— Maf moja prenrilá! Ilía, ŕo /n äCaKtic od lioha! Maf moja 
premiUí 

Dľuhá slúxobnii neuverila. 

— Cn vy, Avdofa Nikolajevnii, /itriujeti* .' 

— Co by žartovala! Sedliakovi icli kázala rtilovzdaŕ. . . No, 
ÍMT peniaze, a ch(Mf, povedala Diifinnii, netajac, 2e ju tu mrxi. 
Kitniu /;Vnuutok, a komu äCistie. 

— Nie žart, pol druha tisfc rublov. — riekla tetka. 



329 

— Viac, — prisvedčila DuĎaša. — No, postavia ty sviečku 
za desaf kopejok Nikolajovi, — povedala Duňaša posmešne. — Co. 
nemôžeš k sebe prís(? Chudobnému by sa ziSly, ale on má i 
svojich mnoho ! . . . 

( Dttkoatcnie.i 



Hamlet, 

ki-Ŕlovič dánsky. 

TngMia v 5-tich dejatv&ch 

od 

V. Slinkespearea, 

preložil 

Hvicedoslar. 

( PokrsŕOTabio.) 

Tretie dejstvo. 

Scéna 1. 

Sieň na sámkn. 

Vyitúpia: Kráf, kráFovná, Poloniuii, Ofelia, Rosvukrantx a Guilden- 

storn. 

Král. A nie ste v stave činonj-spôsoboni 
nijakým z neho vydostať, zač v zmätok 
ten odieva sa, dni si pokoja 
tak domŕzajúc drsne búrnym tým 
i nebezpečným šialenstvom? 

lios. To sám 

uznáva, že sa cíti rozor^'aným; 
no z akej príčiny, už nechce riec( 
na žiaden pád. 

Gitil. Aj nachodime, že 
k výskumu nenie povolným; ba s Istivou 
kous' spozdílos(ou strvá obďaleč, 
jaknáhle zamýšľame k vyznaniu 
ho dajakému piimať, ako v pravde 
to stojí s ním. 

Kráfor. (ľi dobre prijal vás V 

lios. Čo najrýdzejší dvoranín. 

duli. Však moc 

násilia činiac povahe si mysle. 

JRos. Sám na otázky skuhroS; ale zas 
na naše prezvedy až priStedrý 
vo svcúich odpovediach. 

M 



:uo 



Krdhľ. \ 8tť pri rtinn 

irobili pokus H ilíikou /íLIjhvouV 

IloH. Tak, niiJQHtivá, iiadaiilu sa, 
íe cestou istých hercov potkali 
Äiiie: •» iiiľh tc'íiy snie nm r«kli; a tu 
XTKÍ hoío u ľiho druh jak rudosti, 
ke/r o toiii iioiii*Ľ»l. Tu iiHiškajii 
kden' ]H-i flvfin^, a jak sa ílonmiĽvaui. 
aj majú rosíka^ dnť*RkA veŕ^er už 
ros' zahrať pred ním. 

Pol. Istučkií to pravda; 

a mňa ou požiadal, by uprosil 
soui vŕ»liťeustvri vaär vyslťiťhaí 
a pozriet rrffif U* taiiL 

Ä^í'í/f. Z celého 

ver sjdťa svojim riíd. I veíuii itia 
uspokojuje, fut môcť, tým že BriKtixuii 
äa naklonil, — 

Tak, uiili páni, popudzujte ho 
i lui (lalťj. H toten john nritijoj- 
len popctiyňajte uUile k rozkoíiaiu 
podolriijiiK 

/i'ojs. Vykoniintt*. jasný pane. 

fRusptiJfrÄntz. n lltiUtlrHSteni iicJiiliit 

/Trŕir. Geitrudo drahá, ráč tiež uťťhaf nás. 
Sme totiž tJijne dali íkmieta 
nem upraviť, by totu, akoby len 
náhmloti bolo ärou, postret<il 
Ka s Ofeliou. 

Jej otec a ju wSiu. — preris' äpiihúoi 
to oprítvneiií, — im sa uniiestime 
tak, by snio, vidiac no videní, z tej 
irli sťluVlzky luoíili snadno pusúdií, 
i dnsliiontf sa u ťilio /námok, juk 
sa pri tom zadrží: í i ^zaj z jeho 
fubosti vznikla súiha lubii uiť. 
ŕo tak ho inipi. 

Kráhr, Vďaŕtiť posítiohneui. 
A s vaScj stríínky. (Wclia. to 
(Ť) prajt'H). alty vnSa spauilosf 
líríf-inou ÄfaKlnoti bola llaiiilctovej 
tťj divokosti; tak bydi úfala. 
?,e vníe ctností uvedú iiti zntvva 
do bpÄnfj kitrajp, v.-ím obom k cti. 

Of'rí. To hvťh si priala, milostivá pniii. 
Kiálovmi iidíde.i 

J^ťíí. Ty, Ofclia. prechádzaj sa lu. — 
Ak vám tak lúbo, vxiuženosti, my 



zas uchýliuf sa. — ig OfeliL} Čítaj z tejto knižky; 
Ufcli tak^L'liD, liľu, poliFad výkoau 
o|>ckfií tvoju i^aiimtu. — 8uk' nistu 
i):i itokarliaiiio (n-eto. — pri u j noho 
nvi i>8VťdreiiA vec, — že poho/.nosti 
tvíirnosťoii, nkutkoni niilosnienstva 
vše Joveilieme pocukrovať. i 
samého ŕťrta. 

Kráľ. ,k Bsbei ('>, až veľmi pravda! 
.lak rc/iivm Sťkoiii reí tá trafila 
Hia na svedouii! Líce kuniska, 
6 umendi] líCby okrái^lt^né, nenie 
ver' oliyzdutijšim popri nd lepku 
tom. ŕ'o ho zvyšuje, neí jak je iin 
niôj napriek slovu najiitníovnejfiieiDU. 
i), íaÄká noSa! 

i\>/, Poľujem, iile; ustiipnie, máj pane. (Odidíg 



VystiSpi llamlťt. 

Ham. liyt abo iiebyf, tu je otjizka: — 
íi Äľttťlielufjším pre flucha je zitíiSať 
leu z prakov vrhy, Aípy siiďby zlej, 
a íi zhrň} srhytif v ocipt^r jednéinu 
bjír moru pľieknrov i v proti voustva 
tom zakonfií ich razom V — Zomrieť, spať, — 
mf viac ; a skrze i^^pánok ftltlí^tf, 
sme zavŕšili srtlca bôI i IiííIľ 
tých prirotlzeíiých úiiiäov, Oo niiísa 
sii (lírdictvotu ? — to tlokotiaiiim je 
k vruťtiomu želaniu ver". Zouirieŕ, spaí; — 
ypať, luiilam snívať; — áno, v tom je hák; 
bo v íjpiínku smrti tom ŕo za stiy môžu 
as |>ríij£, ked totým hhikuiti pozinuským 
i kúiloloni suie pre!>nlli, to ntiti 
rtá:; ustľtiúť: taut viLzi uhtad ti^i, 
íu ľubí biedu takau dlhovekou. 
Ved kto by volil trpet bi(\í íasu 
a výsmechy, kto potlafitelov 
by krivdu, porok nmí.a spupného, 
/.lahíeiiej ttýzeil hiisky. práva prieťah, 
preehuiaty ú radov, i kopnutia, 
akovýcl) tr{»elivej zusluhe 
vSe (histane sň od iiiťomnnsti : 
ak on by ítútu sa mohol s odiiorinok 
dať pustým ÄidkuuV Kto by batohy 
bol r.htivý \W\t stť'uaŕ, cedif pot 
pod truilriýui životom: uech uie (alt 6trftc}i 
pr(*(l (inm po i<uiiti, - tou ueodkrvteu 



Iťtó 



rnz|iaíi. 



knijinau, / liianír jpjž kíi m'vrnfia 

viac jKítiiik, — vôIu /iniitie v 

i [tonťikn njís radäcj prestať zlá, 

i'w zkúsem*' tu, než sa uti^^cf k iným, 

ifhž nepoznámi*V Títkliín svedomito 

7. nís vSt>tkýcI) st\:1ni ttázlivcnv; i takto 

ZilctlCBý nmicň (iiUioiltanosti 

skrz iiaskľz zuSiorolíi vSľ hlí'ilnvjl 

pleí totá inyšliťuky ; a predsa vzatia 

Mr inoliutuého stržäa, výzimmu 

pn> tcnže zreteí v svojicli milicliudi 

zkiiľuíti tiJikľivo, i utratía 

1" .» i-inu. — Ale tiťlm, lalaií! 

l'i Ofelia! — Do tvojich 

moillitioli, vilo, nwližp porutenŕ 

sú vÉctky hriechy moje. 

Ofd. Dolirý páu môj, 

ako su vodí vašej výsosti 
ml íiejediu'lio iiž dňa V 

IJíim. í>akujeiu 

vám ponížene: ilulue. dobre, ilultrp. 

Of'L Môj princ, luáiii od viís iianiintky; som ich 
tak liitvno main žiadost uavríítiť; 
nuž. prijm't*^ ich zpät, inosím, teiaz. 

Iídfu. Nie, nie. 

Ja nedal Rom vám nikdy niŕoho. 

iifrL Mój vzikny piío, vy viete iiriliS díilire, 
JSe ilnli sto; a k tomu slovíi^ka 
•/. tak Hlittliiiiki^iio dychu Kložené, 
ŕo /iiu'ihly ti HU tie veci zrobiť vela 
Hli drali&iiiii, Icli vôňa vyvetrela, 
i odoberte si ich na/ad. hej; 
bo sľhudobiH'jú niyí<li Sfaciietnej, 
i d;íľky za bohaté pokbidaiiié, 
jaknáhlu darca iievhidnyin na stam*. 
Tu, milostivý pane. 
Jí<ttn. lla, hu! ste vy pocti v ň ť 
Offl. ľauey 
Jfxm, Ste vy kril.sna? 
Of'fl. Co iiiieui tým vaSa vzneSenosíV 

liatu. Že ak ste poctivá i krásna, vaÄa pocti vosí nech nepúŔÍa 
sa do hhuvoru k kráHou va$ou. 

Of'el. A ť^i krása, pán môj. môže mať lepSieho obcovaniu tiad 
In s poctivoston? 

}l*ini. No, luuznj ; jk tievííf D ľc kriSíy nkniej lúM pretvoriť 

|.()cti\of-f lak. Je tílo >li ne sa kiipleikcu, než »kt> sila pottivosti 

v stave je kjíísn pripodobif k svojutu ubiaín. Holo la kedysi putti- 

rekým, nie dnes frs ptdávn toho dôkpz. Ja mm vás raz miloval. 

Off!. Skultŕoe, vj'nítf, sp/isoJitH ste, ?e som tomu iivprila. 



ss» 



I hm. Nemali ste mi verií; lolxi ctuosť wimoitw tak zaofJiovaí 
(io luíähu staľélio knicilia, aby sme nfm tiura^iii, •Ta mm vá» ne- 
miloval. 

Ôfrl. Týiu viit'Anii bola som uklamaníí- 

ífauK lil do khiätyľii; prečo aj chcela Ity mí byť n.Kliteľkaii 
bricÄnikov V Ja s:ím som ulrstojne [wctivým ; a pritom všetkom mohol 
bycb s!i ottviuiť x takýtli vecí. žo by bolo lepéiĽ. keby ma mať nebola 
porodiln. Sum vetmi p>Suý, poiustlivý, ctižiíidnstivý ; viacfj prestúpení 
trCÍ v mojimi pukymití. než iiiyšlicuok triiini ich vyhúUiť, nltrazo- 
Ivomosli (l«í im pcniobu, alebo í-íisu kh npúdint Taki čeíailíni, ako 
soDi ja, to sa inajú potĺkať medsti nebom a zemou ! rreSibaiií äibali 
s?me my všetci; never íkiii jednému z mís. Chotf si ty len svojou 
cestou do kláštora. Kde je vííš otee.V 
0/ť'ŕ. Doma, milosťpaue, 

UfiHi. liaj /iimknúť zu nim dvere, nech nedtiva inde blázna, 
krom vo svojom vlastnom dome. S Bobom. 
Of'eL O, spomozle mu, lúbexĽé nebesá! 
H(tm. Ked sa budeš vydávať, tú pliagu obmýäíam ti venovaí 
svadobný' m darom: — butf bár Lik he/ po.^kvrny ako Lad, tik ŕistuAkíí 
ako 8ňah : |KtmliiVfl uevyhneS. Idí.o si do kláštora, ehoďže; s Bohom. 
.\lebo, ak u^ silou-ujocou vydať sa ti treba, nuž vydaj sa za blázna; 
IpIhi ľo/umní miiŕ.ovia vedia Itm piidostatoíue dobre, to za potvory 
donilwite vy z nich. Ho klážtora, rušaj: a to čim skôr. Dobre sa maj. 
ítfcl. O, nebeské mocnosti, napravte ho! 
//fíj/f. Dopočul som k Uimu i o vaSich ponmluvkÚĽh, hodno na 
doHtiit'. ľíinbuí) víim dal jednu tvár, ;i vy zriddto si druhú sami : 
zvrtjUť syi. dľboljtf si. ii šuSlete, a pn'/ývate Božie tvory. a vhäu 
roxlítpaSiiosí obraciate na ncvtHlomo.sť vtiiSu. Mtc mi, ani muk viac 
o tom; to ma urobilo vzteklým. Hovorím, my nwhceme viac ženitieb : 
ti, ktorí sú už ženatí, -- vÄetei ai na jedného, — nechž« si žijú ; 
ui^tAtnl nech ostanú tak, ako sú. Do klí^tora, hybaj. Odídej 
(Jff-I, O, aký iluch smi uilachtilý tu 
vyvrátil čú základov! Udvoruíka, 
učenca, roka: oko, jazyk, mec; 
Saka i ruža peknej otčiny, 
zrkadlo mravu, tvaru fonua, každým, 
kto pítzoruje, s|K>/.ori>vaný 
u obdĺvmii predmet — celkom, celkom v zmar I 
A ja, zo ženštín mijubiednejšia 
i najsiiiutnejäia. čo som ssíila med 
tých jejio sľubov labozvnčuýcli. ja 
včul mnslm videť toti-n NzneÄený 
a samovládny um, sťt äladké zvonky 
by v svade, rozladeným, chraplavým; 
t4^n nevyrovnalefný v /rast a tvár 
mladosti rozkvitnutej oákvrklými 
tak iid vyLržrniu. <►, btida mne! 
čo viď 'la som, že som videla; 
2e vidlni i^. čo vidím <tn cela! 



ä»4 



Knií. Vraj, líiskal VáôeA jeJio nelicrie 
sa touto cestou ; ani to, í*f> vrav**!, 
afi chybeln mu skladu troclm, sa 
iiespoclobato ňialrnosti. J h 
tam íosj v jehu diiSi, na fmu MOili 
ťažkoifiyselLOsŕ jelm kvoCicou; 
aj ílouiýÄlain sa, liažba tji i kfuvot 
iK'bodaj hrci/A noUdijpečcnstvom 
kýnis' — Tomu ttnly predísť, v nsililivoiti 
som uvíížeuí tak sa usniesnl : 
nw,h on mi í de takoj iJo Ansílie, 
jiužiadat xanedltaný tribút náS; 
snáií moro tiim, a všaké krujiuy 
s rozmanitými prednietami, ony 
to imčo rozptýlia, mu usadlé 
rlnu v mysli : na ŕom UBtavií-nc kujňc 
mu modzofí, v tom ho sobe sanuinu 
ujíma 7. úžitku. Vo myslíte 
vy o tom'.-' 

Pol, Nebude to od voči; 
ja alo verím preds len. počiatok 
i pôvod jelio trýzue vyvrel ŕist<i 
m /.olirdem'j fiibosti. — Nuž hej, 
ty. Ofclta! nepotrebuješ 
nám ro/]ii-;ivať, in liuvoril piín Hamlot; 
sme vyKhit'hali vSftko. Kiáíii uioj, 
urobtfi, jak vjím t ľaká ; aln, ak 
vám /Aá. «i vhodným: po tej lirt' ikhIi sama 
královmi matka poprosí lir», jej 
by odkry) svojt* útrapy; Ivn ultíi 
si poi^ne zkríHka a ním, ju npravte. 
A jestli lúbo v;íni, ja mal bycli vôIu 
v ten čas sa stjinóviť tak u ucha 
ir,h relej rozmhivy. Ak ani ona 
sa pri ňom novyzrid: tak poftlite 
ho do Aniu'licka; abo zutvoiU' hn. 
kde vu&a múdrosf mysli riíijb'pSif. 

Krú(. Tak má byt; bo/: .strá/c liy nebol k Akuilt!, 
vzU^k velkých ncsmit* chodiť po svobiMU?. lOtifdu.) 



Scéna 3. 

Vfttúpi Hanik't h niekorico lii>rrov. 

Jftttn, l*ov(»d/ tú roť, prosím (n. ako t»nni viim ju ja [trťdniľsnj, 
ľf/ko od jn/yka; h'lto niáA mi ju omálaf, ako nejt^deti / vás Ijcn-ov 
robí, práve t{ik rdrl bmkMii, akti koby inest«ikv vy volá var. odrcctoval 



moje VťrAp. Ani ncjiífiK jiMptrie [jrivťliiii svojimi nikatiii : takto, 
hla; ale prev.íd/ajte vSetko uj^ľaclitllp: jmnievíU i za o[)ľ;ivdivi^bo 
ľiiCaja, liúrky, a — nkn fiych rifikol — zu povíchrice vášne svojej 
musíte hí /aopiitrit u vy|iesti)vaŕ istú nuiienietiofiŕ. ktiná má jej 
• lodaí ulilafh'uustt. Ucli, až do iluSc ma uráža, ketl počujem, ako 
taký drabiihiy žugtiii s víásf^ikovou hrivou tú akúsi Ditruživosí driape 
ua fľimíVM\>\ ua tiaozajstnť iiandry: aby rozpáral uSi osndoíttom 
v prízemí, ktorí zv;i«\Aa praniŕ nechápu leda nevysvotUleín^ posúuky- 
ftkftri*diny a povyk. ľriid ľiych si daf vyÄihať takéhn knnipaua, ŕo 
prerevc samého TcľmíjíaTita. prehí'nMtŕ'suje líť-ródtisa. ľrosíin vjIh, 
varujte sn tnlio. 

rrtjf ínr. Kučfm /a to vašej výsosti. 

Ham. Nu nelmcfte aui prikrotkí^ ale vla»luý ľu<!suduk váá nech 
jtf! vám učiti^íom. ľľispôsolnijto výkon slovu, slovo výkonu ; xvláSte 
pozorujút" na to, aby sto n»*pľestú|iili skľomnosti prírody, Lt^im 
liársičf) tak ])reímaué je oproti liáMu hry, ý\ii. ťiloiion od prvoti až 
piMlues Itnio i j(? nastaviť akoby zrkadlo prírode; ctnosti ukázaf 
jťj vlastae Éaliy. otupe jej vlastný obraz, a saniŕmu veku i celoj 
{asodube icb podolu ii odtisk. Teruií už toto, í i prepiate alebo 
predstavené ledabolo, neuiiielého sĺcť prÍTedie do siniecbu, uo znalca 
môže iba pohorSií; odsudok t»le tohoto jedného musí, s dovoleoím 
vafLlm, preváiiť trebárs pliiuíiéké divadlo oných, Oj, sú herci, kto- 
rých hou) videl hrať, — :i poi'til <id iných zvelebovaŕ a to vysoko, — 
ktorí, abyi'li tu m^povedal fiohapráKdne, ani prí/vnkii od kresťanov, 
ani chôdze kresťanskej, pohanskej, ba ani fudskej nemajúc, tiik si 
vykračovali a ryŕiali. že som myslel, nejakí šichníci prírody narobili 
fudkov, a nezrobili ich rúfe: Cbtvei'enstvo tak iíliyzdne mípodobilí. 
/Vr 7/ brr. Ufáui sa, výsosť, my smo to obstojne opravili pri sebe. 
Hn>n. O, opravte to voskrz! A naložte tým, čo predstavujii 
vaAicb bláznov, aby nehovorili viacej než je pre nidi vyanarené; 
lebo uajdn sa med/i niuii, klorl sami rehocú sa rsidi, len aby dajaký 
ton kŕdtd posetilých divákov tieí ro/i;liiehotali, ŕo hued medzitým 
fjitý uevyimuteľný oljrat hry mal by byf právt; do povahy vzatý. 
To je po bItípiU'ky, a rlosvedčuje najmizeniejsiu osidutvai^nosŕ 
u onotin ŔialeucA, ktorý ttt praktikuje. Choííte, priUotiOte sa. (Hcmi 

Vyatápiti ľoIiiiitiiH, ltn«i>nkruntx u («uildfiis.tŕm. 

liitm. Nuž, íiko, pane! je král u(iklonuý vypoŕuf ten kTisok 
roboty ? 

ľol. Áno, lia i kráľovná; a to zaraz. 

lioni. iVikáíte horcoii), aby 8a rýchle pripravili. (Puloniua o«J1ff*» * 
Nemalí by ste vňle, vy obidvaja, pomôcí tch podnrit? 

/'., i f;<. 'í/. Vrfai'-ne, vaSa výsosí. (Olm <>tM\i.) 

/;■,... a , lloratio! 

Vystiljii lloraUo. 

Iíor. Tu, hibezný pane, na službu. 

UanK Tys'. lloratio, taký hodný muž, 
jak kedy « jedným voftiel obcovaním 
íuiin do poty ku. 



am 



Hor. Ó, môj ilrahý pán — 

Jíam. Nío, nuiiazdaj m, í.e ti liťholini ; 
vt!<f íu hj'ch iiiôliol úfať m niipoinof 
od teba. ktorý neiutó dúchodku, 
leo svojíío ducha voselélin, ti 
i pokmioiii i ýat»tvom? ľreŕo hy 
sft ehuilolíiiii'niu iiinlo pochlehovaťV 
Nie, neťh tam jazyk oiukrovaný 
si oblizuje nesmystíliiý prcpychí; 
a kolien nech sa krívia sliybaillá 

Covornó. kľútidivostikovaniu 
tie výjioda niož" v zrtputi ísí. Oujcš, 
ty V Odkedy letí luoja duša dťahá 
sa paňou ňtala svojho výbeni, 
a rozlišovať ludí doviedhi: 
jej volby jieŕ-aí teba znamenala 
za svojho. lU) ty býval ni sta ten, 
kto, trpiac všetko, zdal sa Oťtrpeť 
preds' niíoho; umž, ktorý osudu 
tak údery jak odmeny s tou istou 
prijinial viľucuosfou. A i^oiiehnattf 
h^ idiíXo krv a rozvaha sa tak 
smieSaly zdarile, že uiii nio sii 
kous' píátelknij ht^n prstom Štasteny, 
znieť priniitoní, jak sa zapáči 
jej {iľebťraí. i>aj toho muža mi, f o 
náruživostí neuie olrokoni: 
a Jn ho Viilfm nosíC v prostriedku 
si srdcu, úiio, v srdci srdca svojho, 
jak robíiu s tebou. — Trochu privela 
vÄak o tuiiilo. — linos večer pn^dstíivc'nie 
je v piítomnosti krčila. Výjav tam 
sa je(U*n sblíiíi okolnosti, o nejž 
som rozprával ti, otca mojehcŕ 
to smili: — tiuž í;i protiítu, jakiiáliic 
\i\U\ii lU'j mu itastať, daj a to 
s veäkťrou svojej duše výkladri()sťou 
na strýca môjho po/or. Akže jtdio 
ukrytá vina neoiijaví sa 
pri reŕi jednej sama tul seba, 
tak zatratenia dur h je, ktoriMio 
sme videli; a moje pre<istavy 
tak neSvííriio sii sfalty Vu]kánov:i 
nákova. Všímaj si ho InMilivt;. 
Ja svojo oci |»nkiincujem v tvár mu ; 
a potom oba svoj<» nále/y 
vo výrok iisnesicuie o tom, jak 
vypailal. 

Hor. hobre. \yAn mňj. .h«atHžt» 



SS7 



un ]MZW m(*i-u /a ía*;. pukým hra 

\Á potrvtíj a dopadnutý stihol 

by ubzikniíí: r.h<:em krádeí: naln'adif. 

ilatn. Hla, prichádzajú do divadla; niumm 
bjrť pochnholoin, Najd ai miesto kde. 

ItÚDíky pocbod. Zatrúbenie. Vfstdpiii: KráF, krárovnú, Totimiut, ítridla, 
Ke%i*nkraiitXt (iuililiifD«ít>rn. a ml p&ní aprinvodôt, »u Mtrážiiii. nemtcou 

pochodne. 

Kťííl. Ako sa má nás gyoovec Hamlet? 

IJrifH. Výborne, pravdaže; na chameleonHkfij rhťivt*: jtí<lílvara 
vozdueli, nadievaný shibami: kapúuov uenióíle tak tm'iŕ. 

Krdí. Nemám tiiŕnho do Amen la s tou oilpovcífnu, llatiilĽt; tit* 
slová nie sú lauje. 

Ifam. Nie. ani moje viac, — (K Poloníovl) Pane, vy ste hrá- 
vali kedysi na iiniversite, tak hovoríte? 

Fvl. lUíbievňl som to, môj princ; ä bol som považovaný xa 
dobrého hriíía. 

Jíiint. A i" Q ste tak predstavovali vy? 

PoL ,ta aom predsUvoval Júliusa Cäsara: bol som zabitý na 
Kapítoli; UrutuM ma zabil. 

Ham. l'o bo! brutálny kúsok od neho, zabif tam tak kapitálni* 
tela. — Či m herct htitoví? 

Kos. Áno, pane královiŕu ; očakávaním stoja nad vaSu vytrvalost. 

Krútov, Pod sem, Hamlotu môj íúbv, sadni si ko nme. 

//ííw. KitN dobrú mati, tn jt«to kov j*d(ažlivejší. 

ľvl. (ku krÄIovii. Aha ho í ŕiže badáte? 

Ihm. lukijuliijúä Ml k nnhAni oreliinýmt. SleCno, mám sa vám ulo- 
úi do klina? 

Ofťl, Nie, pane. 

íínw. llazumiem: svoju hlavu vám na klin — 

(ifrh Ano, |»anc. 

iinm. Myslíte, že mm mienil dar setlliacky neokrôohant'ho V 

n/ŕŕ. N i i' nemyslím, môj jmiie. 

liatn. Je Xň uteä«uá iny^ilienka ležať wed/i udžkama dievCaŕa- 

ii(d, Co to, môj princ V 

Ham. Nit. 

O/ŕ/. Ste dobrej vôle, mibstpane. 

iinm. K tu? ja? 

OfA. Ano, pane. 

Ikim. U, Bože! vitó jediný tigliar-obve«elovfttcIV to aj má 
tíovck robiť; než byí tlobrrj vole? lebo vidzte len, jak zrozkoScue 
vyzerá moja matka; a otec uiôj scomrel toť pre<i dvoma hodinami. 

Ofd. Nie, sú tomu už dvakráf dva mesiace, kníToviíu. 

//fíjm. Tak dávno? NuÄ, ked lak^^ to nech parom noal fiemo; 
dám 81 uäií odev zo sobniiny. n, nebesá! zomre ti [tred dvoma 
mesiacnii, a ešte nie zabudnutý? Vti^dy je na miestt^ nádej, že veí- 
kéhu dovekn pamiatka prežije jeho ^iv»t tJik o pol rôčka : lenže, 



:5,'is 



pri matke Hožiíjl bol Ity num*] on stiiviiť koKtoly. ihn tíik: aloUo 
ináí bude rí mnf dať pátiť, že na ľiho vijíc ani nepoinyslia, pa- 
tiobiie onej paripe z prúta, Iítoroj náhrobný nápis jo : „Acli, beda- 
prehftda! «, óvi-preóvi 1 už /abuílnutý JL* koníček prťitový". 

Hudbu HH hobojatb. Naak'tluje uemobni. 

Vyflttípin krňľ jt Ariífciriirt, veÍBii sn ľúbení: ona objímiijilír jeho u oo ju- 
Onn kiiikne i^ iUvh iiiu tanky tAlclÍBanía «n. Ou ju sdvlhne, a AkUmt hUvii 
tirt jpj íiju; iwtýiji ľahne ni nn lavicu kvetinovú ; onn, vidÍHo, že yjwpíil, fľpunti 
ho. ŽápšU [írijtie hxf óUivitk. snime mu knninti, ttitn pnljo/ká, nuíľj*" jr'ilti <]i> 
uiS kráf'Pi u (nííile. Ki/ito>'fľi »» vráti ; iiHJ'Jt! írú/'-i iflŕlvym, i |irí'<l-*tierH (km'ík 
í«l<iHleiiÍii. Tnivič, h tioJHkfmi tlvniim iilclm Lr»iin« ncmýnii nflnlmmi, nrij'lr 
íonva, a. stavia ?», í.e horekuje b ňoti. Mŕtve Lclti txiftefiiš prt'č, Trávié iirliúilíu 
an (1 icrafatniM, futiokujik* aa jej diinui; ona fiaf nu u^pouajnuu u iiťpnvofiKm 
B chviru, ale konedne pqjme jeho láaku. (Odkiu.^ 

Ofd. C'Q to znan>ená. môj princ V 

ftnm. íiiii, je to taká úkiaiiuií gcbiizina; v)v.nnnien!Íva Dnliodu. 

OfH, Akiste líra tá iiasfitačujo obsah kusa. 

Vyaliipi l'rľilsltíi. 

ííítm. Duzvíciiie sa oil tolito diliiplka. !Ii!ic-i nw sú v stave 
zachovať tajomstvo ; oni vyiozpníviijú vši-tko. 

O/í;/, ()n niJÍ nám rozpovedať, čo U hra znarnonala? 

Unnt. Ovšeui, alťbo ktorákolvt'k hra, akú viini Uy sa /.aťhcplo 
pľoitslitviť jt*nju. Len sa nehnutiitp hrať vy, on nclMnlo Ra lianitif 
ut/.Uú'il vrím, (Ht to zuamíniá, 

Offl, Vy ste vSetťcný, ste vÄntedný. lUem pozorovaf hru. 

Prethl. Vtv. nás n uašu trajsúiliu 

IiľOfií«hi\ VII prat-li kloniac ňiju. 
i> poslúchli í:cai tľpŕ^livú. 

Jífijii. Mjí Ui liyť predslov, a í'i básiMlka vyrytó do piKtit^Dka? 
Of'fl. Je to kľíUkť', môj prin*'. 
JiitHh Ako láska í-ruy. 

Vystúpi UotliiiUKU H IIuptiHlu. 

iioHM. \]i tridsať rht. vo/. KíUhjv nliohnal 
pläfi mora slaroi. knižný /.emr vnl; 
a tri'lHaŕ tuťtnv hin pojŕaiiy jas 
«!VPt (rrehicl dvani'ľíf tíil po tridsaŕ ráz : 
jak Amor srdcia, Uymcii ruky tým 
nám spojii svAzkoiH svätým, vzájomným. 

lUiiii, Tnk iioraK slnko, mcsiaf nech nám f>úf 
dú i)u/-(ta(: ču tÚ!<ha nám dmc hnid! 
I.ŕž lieda (Dne, sle ud isiých H-ás mdlý 
tak, ohťiiý, be* vôle, iiio predošlý 
viac fltavom zdruvutnýin, le dAvrru 
\ vám titrácfim, ľrcdp' iým« že, hej veru, 
16 olmva vSe ntnou a^. KAlriu^a, 
vtó, pi'itT mflj, diirh iirrh rmi'ifif nodá sa; 



33ÍÍ 



i\en strach i liiska zná teii ^ miere knik : 

iiiŕ 7 obocb, »h(i z oliocli tiadhvlok. 

Nuž, jak vás nula, zkiisiSi sle sám ; 

Ji kuTkii lásku, i Ut&ch tiilk}' mám. 

Kdí' láska velká, v strach i pt>chybno«t 

lioj menšia ^dužic; slracbu leda osť 

zas vznisttt v strtim, kde Iítsk>- vin<' nei dosí. 

iintis. Hej. Tinisírn si fn, draliu. /aiie^hat, 
a jjmkftfo; ho cíitm odovšiad: 
i prác v;,|ira1nijú sily nnjinrnul. 
Ty xo&taneii ŕ.it v krásnaiii svete tom. 
Q iSetkích wity, lásky jtrcdnietiim ; 
n siláci — bo dnes to v ía«.ov Iilbokii — 
ti iný kt<i, lak nežný, kn bokw 
ĽO maiiÄd — 

Ľnpi, Zlilušte. i*, slov dnxvuh IjfcH* 
T 11 lásku zradou íve múj cií, môj dycli. 
Muí druljj : — kliatby slilini presila 
iDA "■ Za drufaŕlio fs( mbi.' /lotrilá 
len: |)rvť>bo ^o tiioža ziibilft. 

Ham. (atnuioui. Palina, (jaliila. 

BnjiL Čo maiiíetslvô stnov ieoie do svS^kii: 
vífah tia mr/kv to /isk, nie na lásku. 
Znov tunía káiitrim si, bár umrely 
jo; neeb ma druhý rmuká v jiosteli. 

ilonz. Co vravii. ti aj v my%ľi, verím, je ; 
viak niiei)imo my n ^as mcntmc. 
Je úmysel len nujtomienky rab, 
(*)ibp od rodu, mt v /íti jednn f báb; 
tkvie, pli)d jiik stroHUKiri Zfleiiý by, vť^uf: 
O xrcti ťuti'! ač vtĺtrik nezadul. 
Ílu imlná ni to pri nás potreba. 
si xabudniit vrub arezaŕ o seba : 
bja, ^o bol kto 7. ná6 t vášne uzavrel, 
jíik táto zcbladtn*, 'íkrabne iímysľl. 
Či ŕiaľ ci radosí : prudkosť obidvorb 
ii'U účinky i s nima snui s itikb; 
kým výska radosí, liaf &t bedáka: 
%\a\ |)rejde v radosí. rado&í v žiaf v^ak a 
to : nabodka nech zkrsne dajaká. 
Svet nenič navidy; í.iaden tedy dif. 
ie 8 iiMtiiň, púpavoti to ;£cmských nív, 
f « liskou sa liuín deje premuna; 
bo — kto vie, »^i nj bude ríitšená? — 
jii podacs 7.áhadoii, éo vedie tak 
t nď» : liíťkn štaNtic ? a H naopak ? 
Vt<liká!< ii:t(lind : oblábemi btiä ! 
poKttipd li^dar: vrub uiu dvorí tti, 



MC) 



tlej, [lOtiaf mdv.1 láíika na >;ŕn<iliŕ 

lo naincrent.', loviom íjiod vhrasto: 

kde hfiz prtatŕía ;£raUka vMh by 

sa, tam tcli búfoia nikdy iicciiybí; 

kto \ tvŕdzi však má obraf jedm'-ho 

bár: »rt>viui nevruž íkusi od neho. 

No, abycli riediic- zavrel tatn., kd« pralk 

soni itníkroŕil : — beh iiaÁii'li iibLivírh snáb 

a nsiidov tak si je ofíroti, 

íe kaAdj jdán nái v tom sa prekotf; 

lon m v Mienky: to nasc paberky, 

vlak nikdy vlastne nám icb záviorky. 

NnJÍ mysli si: sa vydar. boŕ.echráň! 

zas; mysli tých v^ak zvädne kvelný b'in, 

Irn otri zavre ten tvoj prvý pán. 

liapt. Nech pokrmu mi ui»dá vincoj /i*nti. 
nl svetla nebies nikdy neu/j'em! 
deň zamkni pred mnou ka^.dú zábava, 
noi' pokuja mi ncstli pod hlavu j 
í o nádeje jest pre mfia, techy len. 
í\ raôi' byf; vk'tktí v zófalsivtt sa zmeň! 
jak pusluvtiíku má jii samota, 
t6 ro/koS htíd mi cicfom života! 
nech odpor kn/.dý, radosti čo tvár 
JuietT zldadi, čobydi to najlepšie bár 
si pľiula, Irufí hú i zvráti v zmxr! 
hrj, tu, LaM Uvi ma kára trvalá; 
«k, vdova raz, zas byeh m vydala! 

Ham. (k orelili. Keby t<i una teiaj; tak zruSiíii! 

iionz. To obroniuý slub, fjťiba, na pár ch vi f 
ma Dťcbaj tir, Moj diiclt sn unavil; 
i riid bych dett ten tiudiiý oholstil 
snom. (Uínc.j 

ĽapL Veŕi li iiiysťf vkolíš lahoda! 
a nikdy nerozved nás nebodá! fOdide. 

Umn. Milostivá pani, ako sa vátii zdá trt hitiV 

KftUow Myslltn, tíi pani veril sa piiniňc. 

Utim. Oj, (de ona zadrÄl svoje slovo. 

Krnf. Poŕuti ste^ olisnh? Nieto v ňom ni<'' zAvadnť'ho? 

íhnn. Ni(?, tiie, oni to iljii žartujú ; otravujii /o žartw ; olf »á» 
vadn(^ho uu tom hožora svete. 

Krtit. Akt) voláte ten, kitsV 

litint. ľasia tia luysi Ej. že ako tu? Obraxue. Tá hni je vy- 
poílohenírti vraždy, spáchauťj vo Viodni: (tonwi^o je meno vojvofiu, 
jch(» Hianŕ,flkj Haitlista. Priaui uvidíte, i^o za kujonsky to kus 
pnl«" ; ale fo tam po ňoio? \'«š<' Vfliťťtuslvo a my, ktorí wAxm* 
ŕ:ÍHté Hvedoniin, nl<i Ha to netýka; nwt., nt^cli ^i vyhatUujt* /adkotu 
odrunioi 2aťln-:tHt.iven:i inirtia, naAe chrliáty rú neoniJUé. 



su 



Vymú{»f LurÍ4ii. 

TmU) ,\v ístý huciaji, iiľiiíiiinok krjiľov. 

iifH. Htť tak doliry. jvnilty <lnj«ký chór, mój princ. 

fítim. Iítil liyťh 8Ú('i /a tluniaút medzi vami h vaSi>u liU<kau, 
ki;lt}'ch tak vidfl ihrnť sa luimpíľaLí. 

OfH. St(? ostiý, i»ane, ste <istrý. 

Ilfím. Stálo by vás to jctiiio )(uí>teuauio odAuť iiti môj rez. 

O//'!. 7okaj^(lýtu lepSiť n hnršie. 

//<mí. Tuk iiiiistte fHiťliopovaí víifeitii umtižflúv. — ZaC'ui, vra- 
žcdluliku : iiipusf tni týťh /loioícnýcti tvťitrnín ii /a0ni — Hybaj; — 
krkujúci líftvraa Skriekn o p^ujsUi. 

Luc Sfn žiiípí mysi+'í, ruky wbratnt-, 
liek itriluifliií, i i'asH vúiatne 
doat k tomu ; tloha : so muou tiež. sĹa uHic 
by spujenú, a Lihde Jlivej doie ~ 
Ty llinusi).< odvar, t tráv v ías Llýskavice 
sbiemuýcb v jiolnoc. ŕarHio do iretice 
Urkatou zara/ených, naka/oných : 
ui ivnja siln kúzii^t prírodKenýcb 
i liľu^ná vlaK(tiu<íŕ, jak U badem kapat, 
iiecb zdravŕhn sa íitia žmocDÍ zi^iM. 

^Nalojť< jeda spiacemu do uM.i 

Uiim. Ou otramje hf> v náhrade pre jeho bodiwsf. JoIh* iuľn*» 
j** <íoiuu|{4>; udalosť to na porrtdzi, spísaná v(ŕ vylnťninfj vlaStiue, 
Zaruz uvidítí'. ako vijiŕj^dlnlk ten získa si Idsiku OoiizrtjniVfj ženv 

i)fcl. Král sa /dvilia! 

Unw. ťi). UiiplaAťiiv faloSnýtn [ložiarom!? 

Krdhir. Ako sa. cIMtí^. pán manžel? 

ľol. Prctrliuite líranie. 

A'i-fíY. Dajte mi dikt* svetlo: ^ pieĹÍ 

VŠetct: SvothU svetlá, svetlá! 

Uttm. N'u, » rQQúu xver akui^ tia fitepi. 

a jťlcA %káČ ú idra\ý. 
Ilja, jpdeD bdie, kým dnihy síd; 
to bf'b je svela pruvý. 

Čiby tt)t<i. pam', a trebárs za. horu pier (akže |>o/.u»Uituk môjho 
í)(4.stÍA ufiiju/dil by k Tuľkovi so muuuK ŕíby mi to spolu » dvoma 
Tídicťkyma nixií^kama iiu luojich vystribriutýrh tupáitkiu'ti iiexiv 
opatrili) diikfsi i'jnisteiistvn v dajednoj tliipií hi*i"t^ckej, ako, panilŕki) > 

Hor. ľol ptMiiŕlu, 

//ifHi. .la že jeden íf\ý. 

Ro, hracbn, po Aoníž v zámiulkti 

ilasť. OlymjíU bol posol, 
liol Joviit xÚR) : diK's krált (u 

Ozaj&tn^f'vlaylriÝ — pár. 



342 



JJor. Mohli stB (lorynioviif. 

Httm. O, dtŕbľý IIoiatM), volil l,>ych pľovxiní to slovo ducha čo 
hnetf /a tisíc funtov. Oi si zbadal V 
ií(jf. Velnii tiol>ro, niňj fuinc. 
/íníH, ľo tm ref'i o otráveaí — 
Hot. VeTnii dohi-e pozuľoval som hu. 
liiim. lieh, holiou ! — Scui sii h dujakou hudbou! hcjžu, píStele! 

Bo keď sa hra tá tiexdá krátii: snád. 
ba podistým joj ani nemá rád — 
Nože, Dejakovskú luuzikii! 

Vystújii ztinvii ItitKfiikriiiitz ti (tuÍUlľiiM4*rti. 

(htxL láskavý pan? kráfoviču, dovolt*? k vÄm jťiliin slovo, 

Httm. Panfi, tiehjíľ lelň poviedku. 

(iu'tl. Kráľ, môj princ — 

llnni. Acti, pane, ŕa ,ir s ním V 

iiuil. Utiiihmiľ sa do svojej svetlice, ntirainoc (irhDľrl 

í/ťitíf. Od pitia, pane? 

GiúL Nie, inilosfpanf^ od žlŕe. 

Ham. Vaša inúdrosí hy ba bola bohatšou oHvadŕila, ki^f okiiíí- 
mítit to jťhu h^károvi; lebo, ío sa mňa i)-H\ in^t-h mu ja nuini daf 
\m jiiefisleuie. urhoihij zanioĹ'i ho eAte do viiííiľj žlfuvt^j kaluie. 

iittvl. Iíolnotivý Hiój prtn, vsutltcže svoj hovor do nej«k*Hvo 
ráiiiut, a m^odskiiikujtu tak divoko od /áiežitosti mojej. 

Ihim. Soui krotký, pane: — povedajte. 

(riiil. Kľátoviiíl, vň.sn matka, v uajväCSoní zArmutku svojej diL^c 
poslala ma k vám. 

Htim, Ste vítaný. 

VtHil. Nie. milobtivý pán niój, tiíto zdvorihisť noiiÍLi tuho jtra- 
vtĺbn pôvodu. Jestli sa vílm budf lútiiŕ dut uii zdiavii íttlpovťtľ, 
dobrt\ chcem vykonuť rozkaz vaSľj matky; ak nie., tí»k nd|mslíti-% 
a mój návrat bude zakonfiiním môjho olichodii. 

Hnm. Pane, n<'móžem- 

(iu'iL Čo, mňj princ? 

Hntu. Dať vihii dákuni /.dravii odpovi-d. Môj ih'ivtip tifhitľťl mi; 
uhv pane. tJiká odpovod, ako ju v moci uuim daí, áno, stojí vám 
k služhán ; alebo skorej, ako fiáni hovoríte, moji-j to materi. 'IVdy 
ani ákrku, vyjma k samej veci: luoja matka, vravíte - 

/ífŕ.<. Nuž tľdy ona hovorí: vaíiť r.hnvanic sa, vraj, Rpôsohilo 
u nt'j hrozil a podivenie. 

Haw. O, podivný syníik, ktorý v stave je tak do úžanu priviesť 
matku! — Av.^ak nieto riadneho nsísilwiku v /ápíití tohoto údivu 
materinHkt^ho V 

f f f/s. Žiada si prehovoriť .h vami vo avojľj KÚkroiiuiej chy/i 
prv než pňjdeto spaf. 

Ihm. ľoKlíichnenie, bár by de««ť níz bola naftou matkou. Mrfte 
nieto <ía!i*j pokoiiávnC s nami? 

i/os. VýsDSÍ, vy sU' ma kedysi milovali. 



fínm. A rohííij iiosuváií, |ui8ahilm na uiiýcb poÍJihovaéov a. 
zlodejov I 

}{on. NajtiiilostivpjAí jjaiie, «^ jií za pririiia vašej roxníľZŕilost] 
SkiitoŕiK', pred vlaHinon vo[iio:ifou uxamkýňato <lví>rG, jeslti svujl* 
U'.ini|iúty zatjijítK preil jtriatťľíiiii vaSJrn. 

l/nm, íliaOľk, ncdostóva sa tni povýfiotiia. 

yťos. Ako íl) mu;Äo Ityt, ketížc máte itririokmitti «aiiiýn) krátimi 
iiáKtupnícivo v liánskii? 

Ifa»K Tak je. lenžt*: „Nech psom Itfiva rastie...'' ľrlslovie 
ta trochu stuilmuté. 

Itľrct {irichudia « i>íit«rami. 

Hoj. flauty f Pfnhijte tui jednu. — Uchyľmc sa pOHpolu. I*n?Co ma 
(iÍH'hrt(k!ik'. zahfľitjúc livetľie s miijej strany, ako keby ste uia idiceli 
ii.iliriaŕ do diíkej siete ý 

(ruil. (t, tiiôj princ, ak ptivmnosí moja je pristiielú. tw moja 
lilska je prinesposohnjí. 

tíant. Tnmu <!(it»re nejti/nniiom. ChĽetw /uhradia totej pfôtetkeV 

(Ťuil. Mildstpane. ja uevieiu. 

ílom. Prosím ťa. 

Guil. IJveitr mi, že neviem. 

Ham. Í!indan> ťíi o to. 

(iuil, Neztiúm S!i toho aui ilotkniií. pane kníloviču. 

Ihtn, A je tK tak íahké. ako hihid. Iíiaiíte lieto veterne dierky 
vn^imi prstami a palcom, listami vašimi dúclniite doň: a inm zahovorí 
HajvýreO.uejAlui súzvukom. Poiurite, Ujtu sú climaty. 

(ifiU. Veíf priíve tie neviem avlťkdaŕ, iihy vyrazily liarm«'>tiiu ; 
lu-niilni tej ŕ m čnosti. 

/AiHi. Xu?., vidíte terast, jak nehodnii vec stvíírale vy zo mfta! 
Chcete hiať ua mne; staviate sa, akt> by nUí znali moje klapky ; ratli 
hy ste vytrhli srdce niójho tajomíitva; volili by Mte lua vymaekat 
od uajnií.íej uóty miijtj po vrrhul mňjho olmru: a ktU* jest t<dkn 
hndby, výU*ŕiirho hla.vu. v tumto míjitroji malom : ten/e |iredsi nie 
Ht<* v stave ľn/.liovorií. Strela ukoviiuá! íi si n>yšllt»', že j<' nu miif 
TahÄie tudlikaf, ako na dakej pí^teľkeV ľnzvit*) si nta, nkym ná- 
strojiHn len rlnete ; mňíetť ma sbe rozdnOdiŕ, nu zahrať na mne 
nedovediete. 

Vystiijii iiiovii l'ii|tittiu!<. 

Pozdrav \Aa Pánboh, pane! 

PoL Môj i>rinr, knítovna chee hovoriť s vami, a to hnerf. 

Iíftfu. Ci vidíte hen ten oblak, ktorý je na tvar temer pddubny 
vcIííltídoviV 

/W. Uí:t4)vern, pmlobii sa vefbhidovi, naoxaJHt. 

Ifíini. .Mne sa C'ini, je sía lasica. 

iW. Chrbei má to sCuly Insifa. 

HfitH. Alebo ako veTryhfl, 

Pol. Skutoŕne ako velryha. 

Ham. Nuž tak idem k svojej iimtkt- jeduo ta, diubjni. 



'MA 



iK Mbf . Oni i)tvblí1iziiiu lua eslc |io temeno mojej náklonnoKti. 

PrijdťMii jctliiti za liruhýiiK 
ľol. Idem tak po vedu f. 
//ŕJMŕ. ,.lp(íno za tlruhýnť sa Hiiatlno jMivie. — (Poloníu* orlHc 

Opiwtíto tim, priaMia. — udldu Hon., Ouil . Hor. a t d t 
,!(! jjiílvp iiofj opnivdová elnila 
tá farodejuííka, ktlo Ľiiiitont 
t$a otvánijú. vo svet luvkazu 
vôak samo peklo vydychuje. Teraz 
by som liol v stinc krv piť horúcu, 
i vyviesť ťvký skutok trpký, >.e 
Wn deň by strnul, pohliadinic naň. Pst! 
ku matke uiojr'j ti">ľaz. — O, ty &rdcť, 
dák ne/.trmhnj si podstaf; nedopuať, 
by kedy voSla iluša Neronova 
v tú pevnú hruif: nedi ukrutný som, len 
neprirodzený nech nie. ílotovv 
80111 hňvoriŕ jej dýky* ale jednej 
neupotrebiŕ. Tu nech jazyk niój 
a duôa pokrytci sú; — budF si twiy 
bár akokcdvek ona karhíiná 
vo slavácli mojich: ty na shivá tie 
neudri. duSo, nikdy pečate! frvlMe.i 



Scéna 3. 

ä'wti tamie. 

V]r«ldpw: Krát, HownkrvmU. n (iniliIvttMťni. 

Kru f. Ou sa mi nepári; D i nestojí 
to B uiiini be/peCiKi. ked necháme 
tú pomiiteuo.sť jeho potíkaí sa, 
A preto pripravte sb", iiarýclihi 
dám vyhotoviť pre vá.s plnomttc, 
a on nech niSia s vami do Aajjlie. 
Tie dôstojnosti nasej podmienky 
dial neRuiú strfieť latme bro/ivn 
niíhodu. akú po hiHlínádi vzrastá 
z tých jeho Sialeiistvl. 

(ruit. Sa prichystáme ; 

zvlášť svátá je i zbožná starosť to, 
zachovať oných tolkých-tolkých Iiidj 
be/ ujmy, ktorí žijú najiospol 
A tyjú ■/. lá.sky vášho veln'enatva. 

7?ojí. Už jednotlivý život, wimosvoj, 
je zaviazaný s celým úsilfni. 
U'/.bľ<tjoni rozumu sa zavarovaf 
pred p(»^k(iih<nin) ; n vefu viac vfiiak 
duch nuei), na jelio/to dobrobyte 
KÚ ííívIhIi^ a ktorým trvH,iň 



SM 



životy mnohých. VĽlitoastva skon 
sám D(>umk>ra len i lež, knitúiiva 

jak. Čo JĽ v blí/.ku, stŕha so sebou. 

Ju mohutným on kolom, pripevneným 

im imjvySžielio vrchu temeno, 

tift klori'hožtd spice hrozitánske 

sa desať tisíc drobných obralo 

i nalepilo vecí; jikomíhk* 

to zavalí sa; každý chatrný 

prívesok na ňom, príťaž najmenftia 

tiež nasleduje prehúrlivý jelio 

rut ilo priepasti. Nikdy neviidychal 

sj'iin kniľ, lež íobecnei vždy jeho žial. 

Krdl. Nuž, vystrojte sa, prosím, iia skorú 
tú cestu ; lebo cbcemu poputoat 
strach tento, ktorý ua svobodoej nohe 
si chodí teraz. 

Jioít. a íittil. Sponahhime sa. (Obn udldu.) 

Vystópj Poluniuít. 

ľol. Môj [mne králu, on je na skoku 
do chyže matky svojej. Idem tedy 
tiež za koberec kde sa popratať, 
hycL priebeh vyčul. Rm'lm /n lo viím, 
že ona ritče vy škôl í ho. Aj, 
jak povedali ste, a bolo múdre 
ver povedantí, pristojné je, by 
dac posluchiii^ov viac, než sam.i maf, — 
ho príroda tie robí strauníctymi, — 
prepoC'úvalo reí tu dosahu. 
I dohre sa mi majte, mocuárc 
mój: ohlásim sa u vás prvej, nežby 
»te Ka&li ua lôžko, a rozpoviem 
vám, čo znám. 

Krul. Vríňka, pán raAj radostný. (Polôniun (vdide. 
n, moja vlna ohavná je, smrdí 
po nebo ; prvá kliatba, najstarSia 
Ju stihla, — bratovražda I — Nemôžem 
sa modliť; trebárs je tu náklonnosť 
tak pj-udká ako vóIa, silný zámer 
mój premáha mi hriech nlt^j silnejší; 
i ako Človek, ío má pred sebtiu 
dvojakú prácu, .stojím neveiliac, 
{•n poi!ať prv, a /ancdbáv.im obe. 
Jak V nech by táto ruka prekliata 
i hrub.Aja bola krvou bratovou, 
než samá je: — f i v dobrotivom nebi 
niet dažífa dosť ju umyť na ht*'lo 
ni sneh? Vc^f naŕ je ptUom mihtHÍ, ak 



MG 



uic sUit si z oči v uCt zločinu? 

A fo je na mofllithé, jestíi ociiiá 

tťj ílvojnásoliĽoj vlády; odvuitiť 

Bííä pád pľv, neí sa stal, i*i odpiiätenic 

vyprustredkovať, ketf iiž pmlli smo? 

Tak tedy vzozrem; odetál poklesok 

ttiój uavždy. Lež, ocli, aký inodlilby 

tvar v stave je byť mňjuiii pH pádu 

posltižným ? — I'remíň moju bľidkú vraždu!. 

To ncsiiôť byť; kýni preds' sotii v držiuií 

tých bodriiVt, pre než vraždu spíídial soín, — 

koruny mojej, mojej ctihažnosti 

täik vlastnej mi, a mojej královnej. 

í^i niože ktn byí rnzhreAený a 

pri hrípchu zotrvaí? Hej, v sthuinplovanom 

luin boli u .svťtíi nechže zíatcnú 

si kiivtly ruka právoiti pomyká; 

nj ČÄSto videf, bezbožný že penia); 

asíra ziikun uspie zakú[>i£ si: — uo 

htui hore nenie Uk; tatu utntlaf 

to nejde. — tmi sa skutok predstavuje 

vo vernej akosti ; a sami my 

smi* priniJti*n(, ío viac naproti 

si vidiac bryz i čelo n:iAiťli viu, 

svedectvo o nifíh složiť. ("ožo trdy? 

Co zbýva? Zkiisif, 60 môž' pokjUiie: — 

f o ono oemóžii? A predsa Co 

inôť ono, ak kto, nemôže sa kajní? 

O, liiedny stav! O, prsá, sťaby ŕ^nirf 

tnik iHerup! O, ty duSo lapená, 

i\o nincujúc sa z pút sa lio^tať Von, 

!eii viac sa zamotáva ! l^omoztc, 

anjeli! oprobujte! Zohnite sa, 

nu'riuť kolemí : n, si tlce ty 

s ocelovýiiii Ľuvy, uiiikké buď 

ni svaly nuvunaiodzeuiatka! 

M6ť vSetko dobre byít ípotwiídue, kľAkne m.) 



Vystúpi lliimlťt. 

Teraz by ch mohol prevjpsť pohodlne 

to, teraz on sa nntdlí, iiln; a teraz 

HJ urobím; — a tak si pôjde o» 

do neha: a tak ja soim |)onislJíuý — 

To ua<^im uvážiť, IVeds' oplan jeden 

mi otca zabije; a za to ja. 

syn tohto jediný, ja tohožo 

zlosyna poSlem do ní*ha — (t, vefí 

Ui zrovna mzdou a phlcou jo, nie It^^l^;tn I 



On vzal ml otca v dtilja l«ínatom. 

v o(|i>h<»(lui)jAoni sylu hojnom, v Hu!<toni 

rozvitku všŕtkvt^h jeho nectnosll, 

tak bujiuiiii sťaby máj; — i ako tam 

sa 8 útUivaiiíui jeljo majú veci, 

kto zná k rum samých nebies ! ale illa, 

toť, okolnoí^ti našej, súsledku 

tiež ro2ui>.^Tai)ia o tom nesnaiiiic 

to bude s nim : — n vtedy, hych sa imrnstU. 

ja tohoto mám v odisťovaní 

sa duše jrho sprevadiť, keď on je 

uspôsobený, zrelý k priechodu? 

Nie I Zpiitt môj mcf; ty poitnať straSnejŠie 

uiJÍS vytasfuie, Ketl ou opilý 

je, na spaní, ŕi soptí Imevomj lebu 

si v krvoiíiniliiťj liovie rosíkusi 

v posteli ; keí hiil, bolnije tak ; n íi 

dai' takým on »a /.nme^tnilva, Co 

ni neudsne len po spasení: vtedy 

ho traf, že paty k uebu utrŕí; 

a jeho dusa biiti tak zatrateoil 

i tílla^íi ako peklo, do uohož 

udirid/,«. Matka inoja čaká; — ten 

liek piíMlb.i ti cí)Oľoi>m.' dni leo. odttie.i 

Krát. ivst«uúĽ odchodí). Yhoľ uletujií slovií, mySlieuky 
zaostjívajťi dniu; danno, lebo 
bez týrhtn nikdy nezajdii tie v nebo. {<)il!»)«.) 



Scéna 4. 

1mi i-liy?Ji uimíe. 

Vjf8t(ipÍA; KráFovua h ťolouiiis. 

ľol. On prijde zara?:. Hlafhi! piistúpit 
nm zt.vrda; rectc mu, žť joho fijílo 
sú pridrzí^, by fia im trpelo, 
a ŽĽ len viiŕiu miloíjŕ slálu i 
to/bn\ňuvftla medzi liorÚL^avoii 
Lak časton a ii(m. Idem ncupiť 
fta právo tu. I, en zkrátka s nim, vás prosfm. 

J f nm. uvtfukui. Matko, matko, matko. 

h'niľoľ. Vás uisťujem o tom ; mdjcrjtc 
«a o niilia: — ujtítel čujem, prichodí. 
íP(iiloDÍti» flchovií AA K]i i^aliin.i 

Vyittúpi lUnilt't. 

Jfnm. Ntíž, mati, čo vňm Túbo? 
Krnfor. Hamlet, ty 

kí otra svojlio ťažko nmxil. 



343 



Jlnm. Maticko, vy ste iiiújho otcn íiiiSko 
tni ura/ili. 

Knihv. Irl, id, odpovedáä 
jaKykom neäetmým. 

Btttn, Choifte, choírte, 

su vyzvedáte planým jazykom. 

Králúv, Ntí, to ti>, I lamiet V 

Ham. (ki to uul hyť, iio? 

Kráľov . ZHbuiiDlfi', kto som? 

Jíam. Pri toín kríÄíl tiio^ 

bi nie: ste kríilovná vy, vášho niužn 
íte brata žeua; a ste — bodaj by 
tak radôej nebolo! — ^ts moja nifiter. 

Krdfov. Mo nikfly; tak sem takých dopravim, 
^o budú vedeť s tebou shováraí sa. 

Iínnh Ojí potftf, poflte, a si sadllilc 
tu; nerušte sa ani. Ztadial vy 
ueodídete, kým soiu nopredlDži? 
vám zrkadlo, v ňoiitž mJite uvideC 
najvmitonipjšiu^ svoju stranicu, 

Králov. Cď zamýšľaš tým V snáíí lon nodicrš ma 
?4» vraždiť V — ťomoc, poinor, hej! 

FoL II dzadm). Ľi, Talft! 

hej, pomoc, pomoc, pomoc! 

f/rtíH. II a t ŕ o to? 

Ci potkan? iTasí meí.) Mitvy ! duk.1t za tu, mŕtvy! (."íituoline cm ínliin.) 

Pol. ŕlamäU^y. Och, joj, som xaliilý. Spnilnfi a uiurŕ.l 
Krdhr. O, piebedal 

Cos' vykooal? 

íhíM. Hm, nnviom ; var' to krdl? 

KrtiL Ó, aký Uiíhly, krvavý to skutok! 

Ham. Hej, skutok krvavý 1 — ziý skoro tak, 
jak kráfa zabíf, inatulictiko xlat.1, 
a potom vydat za jľho su brutu. 

Kmlov. Jnh králn xtilňí'ŕ 

I h m. A ti O, pani, to 

je moja výpovect 

^Zodvihne átltín ii #{)ittrS Puloiúa.) 
Ty neíťastný, 
nerozvažitý, dotieravý blázno, 
chtul s Hohom ! liol Boui ta pokladal 
za lepSI tvor : i ve/iui údel svoj ; 
uachodíá, že byť prlliä prlŕiulivým 
jo istá nobczpeč, — No nelomte 
lak rukami; cit J Sadnite si sem, 
!i pottpte, iiŕcb ja vám lomim srdmm : 
bo tú ilicem zťobiť, akže ono jo 
x preniknuteínoj hnioty spravení' : 
ak xloreŕcný návyk noskuvati) 



M9 



ho uatorko, 2e sí je obstojnýiu 

a íipínnenýni nroti pocitu. 

Knihľ, Co spáchala som, že si trňíaS ami*ií 
sa opovíUií j»zykoiu tak & hurtoiii 
u tlrsno šprihať tlo mňa V 

IJam. Uíinok 

tu jeden taký. iiicaidclosť íiu 
i nehu pŕžiii mravopočestnosti, 
ctiiost pokrytstvom zve; ktorý strháva 
s krásneho Cehí Jásky neviiinpj 
kvet ružový, a kiohne sad( taaiže; 
manželské^ prínahy tak falÄuje, 
jak zaklínania hľáíov v kocky sú: 
ó, taký skutok to. ío z tela smluvy 
vyskuba sainú (híšn, z náboženstvu 
sladkého robí trhaniťu slov! 
Tvár nebies horí; áno, nákladnosť 
a skladitosť tej zeme s obličajom 
presiOHtuýni, jakby v oŕi výroku 
dňa súdneho, je chorouiysernou 
nad činnin týiD. 

Kräfov. Achí heda! Čo 2a poCin 
to, ktorý už i hubou eoztiiainu 
tak hlasne rykoce a buráca? 

iífifíi. Scin hraífte; na len obrft^ tu a tamten, 
napodobnené bratov preiístavy 
dvoch. Vidíte leo, ká noha sídlila 
na totej obrve: — toť, kufery 
Uyperiona; čelo Joviäa 
saniého; pozor rovný Martovniu, 
tak spôsobilý hroziť ako vfleí; 
pDStava sfaby oná zvestoňa 
Merkura, ktorý práve sostiípil 
na nobotýôuy vrchol; soradpnie 
i útvar, skutof^^ne: kam ka/dý boh 
navtdouioči vtiskol svoju peáií, 
by zistil svetu, čo ja človok-inuž. 
To bol váS numŽeK — Teraz obzrite si, 
fo nasleduje: tu je njanžel vííá 
terajší; ani siietlavý by klus, 
£0 spálil svojho brata zdravého — 
Wáto vy nf.i? Schopná boli ste 
»a ])rust:i£ ()áMaf u/.uj nn malebnej 
hen hídiri. a poíaí napchávat 
tou slatiinJuV llachl či vy mite oí.iV 
Vy nemôžte to láskou pozvať; ha 
vi> vaSom veku defl ten s menom ,íhopľ 
je v krvi skrotlý už, je pokorný, 
i slúii rozvahe: a rozvaha 



im 



by kloľá iiialti vôľu |nestiipií 

oil toho ku tomuto? Siii.vsel |iľľ U> 

xaiste lUilte, ináí' iieholo 

tiy vo vás hnutia; äle zaiste 

to po&inulý sinyst>l je: bo vefľ 

tu poiijiitťiioKÍ iiepochyhita Ity; 

uie, nikdy siiiyscl iieljni zjiiľuitíný 

tak vytľží'iiíriii, že by uei^acbovul 

81 k'ila Štipku volby, použiť 

uiôcf v rozpore ju takom. Ký to Jas 

hol, ŕo váa tnkto vedel previesť v lírc 

o knlem-bubu? OCi bez pocitu, 

cit bezo zraku, uši bez rúk ŕi 

hoz afil biľ, ňuťli bez vSetkého, lebo 

to i leii clioľií ŕ'iaiitkn ktorého 

zdravŕtio srny si u knfvek oeiimljla 

by /.hlupief natoľko. 

(), .Htytle! kde je ten tvoj rumeiW Peklo 

oííbnjfié, jestll vhidzeš vzlnirií sa 

v koStiafoch jetlnej niatroiiy : tak butí 

u plamciiistej mládeže si ciuosl 

&i& vosk, a stop s.ii v svojom vlastuoiii uhni 

nik nejaí Iianím, popudlivý ked 

žiar i'itoí.f vSe: ponevŕlí- »ám mráz 

tak živo blkoce. a vôľu svádza, 

toť, um. 

Kťtihľ. O, llamlct, neliovoržc viac: 
zrak zavraciaš mi v dune útrobu; 
a tam zriem také f-ierne, vsíakle äkvľuy, 
ŕo nepúšťajú farby. 



Uam. 



Nie, ba žiť 



v páchnucíJKj Kiíoji v lóži zpŕzaenom; 
šA smaiiiť v huilobe; sa mla&kať-íáakať 
nad brudnýiu brlohom — 

Krúľnv. Ú, nehovor 

viac kt> iiiuoí Slová tie, sťa dýky by 
len, vuikajú mi do u&í; uie viac, 
úprimnv Hamlete môj! 

Ihnu. Vrnžedluik 

a lotor jerlen! Otrnk. nelinden 
n i dvadsiatu íasť desatiny z vjíSho 
to predoSlŕho pána nian^.ela; — 
kríll ^aSrterJík ak! Vafkový kmín ríSe 
a vlíidiirstva, i'o kradmo s police 
bol druheceuný pupiil diadém 
a .^upnul sebe do knpsy! 



Kľfifoľ. 



Nie 



viac 



líam. Král onuck'k a záplat! — 



tShi 



llarli au sjftvf. 

lUitujU" ma H vzmĺS^tjto sa mul nmoit 
ua svojich peiutiach, vy nebeskí 
strážcovia! — Co si praje niildstná 
pudoba tvnjaV, 

Kráhľ. Ovi, on sa bkzniel 

ŕíam. Či nepľicháikrtš syua, ftiplaví'u, 
si pokarhať, žľ, druhne prepadlý 
£-0 úo c^asu i strážne^ zatueäkíiva 
ŕiii vážny, teboji prikázaný uiu 
t«k stnvšiiv'e? O. poved/J 

ľhiľh. Noznhuď; 

tá návšteva je len, ti síaostriť 
tvoj otupený temer úmysel. 
VSäk pozri! úžas prikvačil ti matku: 
ó, zakroč medzi úu a boj-iacu 
sa dušu jej, — vždy v telách uujslabších 
obrazu os £ najmocnejšie pracú vu, — 
prihovor sa jej. Hanilet. 

Ham, Ako je 

vám, pani V 

Krňhľ. ÄcJi, jak tebe je, 2e zrak 
svoj naväzuješ v prázdnotu a s vzducLum 
kol netelesným vedieš rozhovor? 
Z tých tvojich oíí divo kuká duch; 
a^ vojaci jak spiaci na poplach, 
tvoj ulablý vlas, zpniikou ovšeaivnitkuu, 
vyskočil hupkom, dupkom stojí. (.), 
milený synu, sparu tú a plameii 
nevôle svojej skropŕe chladivou 
trpelivosťou. Kára to i)07.eráš? 

Iltim. Na neho! nn ílho! — ľuzrite, jak bfadý 
sa díva stípknin! Jeho pohľad a 
vec jeho v gpolku, kážuc kameŕioni. 
tie zrobjly by vnimavýmL — Nehfad 
lAk na nifia: abys bujsa pohuutiin 
tým läústrastným mi nezprevracal temné 
liŕiuky ; vtt'dy tomu, vykonať 
čo mám, by pravej tiedustíívňlo 
su farby: akiste siz miesto krve. 

Kráľov. Komu to vravlS? 

Ham. Nevidíte díC 

hen? 

Knifor. Nikde ničotio; x preds", ŕo jc«t, 
xriem väetko, 

Jiam. Ani ste nič nepočuli? 

Kn'tlov. Nie, uič krom nás dvoch. 



S53 



Ham. Aha, poiiiitc 

tal hTa, jak vykráda sa preC! Mňj otec, 

v tom iibianí, sťíi keif iWl Laíatf, jak 

ucliodí — teraz práve : liveimi von I iDucb *u zimii.'i 

Kráľov. To je len ŕisto moílzgu tvoj bo razba: 
je vytrženie velini šikovným 
vo bezteíých týcli tvnrliár.h. 

Ham, Vyírŕí'mr! 

Môj puls, sfa vás by, mierne drží tiikt, 
a zdravý liiidit? tťm. Nio hliíznivosť to, 
CO dal í>oiii na javo; len podrobtí; 
m zkiJ^ke tiia: a ja vám do t$lova 
odreí'iem predmet, kdcžto pobláznelosť 
od neho xbočila líy. ľrť Božie 
uiiJosrdťtistvo, iitiitku, iiožu 8i 
iieprikliddiijte lidiotivú masť tú 
iia (IuSh, žo iíie pnostupok váS, lež 
bláznovstvo nioje hovorí: len bhlDkou 
a kožtiť'.kou tá miesto potiahne 
vslni hnoj i vr, ŕo mrcha hnis a kvas 
medzitým, vSetko podrývajúc vnútri, 
säa rozožiera skryto. Nehu sa 
vysptíVťdajtG ; oželtt^, ŕo už je 
tam, vyhýbajte tomu, Co má prísť; 
i po zeline uerozkydávajte 
zlej truÄ, by vzl nikla eSte bnjoejSio. — (Strunou-) 
Ctaosť moja, prepáč mi; bo v žíru tohUj 
kľíitkodyrhého i'asn sama etnosť 
u nepnivosli musí žehroaiť 
n odpustenie ; áno^ kríviť aa 
a kuleiuiŕky Iťidif, dovolenia 
by dala, môcť jej konať k prospeclm. 

Kráľov. Ú, Hamtet! srdce äí mi rozpoltil. 

Nani. (), odhoflzte i>rec jeho hoľäiu Casf, 
a ŕiiňtejšie si žite s polovicou 
tou drullOH. Dobrú noc; uo nechodle 
ua liJžavisko niAjho Rtrýca; ctoosť 
si oÄobujtť, nemÄte-li jej. 
TA potvora: zvyk, ktorý vSotek rozum 
pohfta, ttíAUi vyriadený íert, 
je anjelom v t<jm jtredsa : že Í pekných 
a dobrých skutkov vykonávaniu 
ou dopriava vše haleny a či 
oldeku, aký jemu pristane. 
[iOn tejto noci zdržte sa: a to 
isU'ho druliii oľboty viím ihdá 
k zilržanlivohti nasledujúcej; 
rinHledujuca k dalšej tymbóž: hu 
oIjyOaj skoro ^monit v st.ive je 



853 



ráz prírody, i ilÍHÍíln podnmní si 

či vyobcuje inoi ou zázraŕuou. 

Raz eSU' ílolirú nue; a kecí viis ti'ižlm 

po požohriínil iiatlhk^ ja za* 

J»yill \yptosil si vlšho. — ('o u. tuhtu (ukasujňe im l*oloiii»j 

lu {i;iu;i lytc, jt^lm lutiíji'in. 

No nebesdiii s-a z;iiri'ii*iii) Uikhľa, — 

múa totiž ztriíhtíiť týmto, toto mnou, -- 

^e inusim byt ich hiŕom, sluhom ich. 

I opalrfui ho, zodpoviem aj riadno 

stjitíf, jemu ííavdatú. Nuí, opät dohrii 

noc, — Kinljni musím byí, l*^n uby som 

bnl fáskavýn]. Tak zlý to pôCiuok, 

a horší eÄte zbýva iíCinok. 

Leu «lovo eäte, mibiefpani. 

Kťtilor. Čo 

DiAm robif? 

Ilam. Nie to, naskrzfl nie, k ŕomu 
\ás vyzývam: — Nech opuch lý trti kráí 
si znova vábi do postele vás; 
Vili! V h'ce s ľhťtfkou štípe ; nivSiiíom 
zve svojfiu \iw; i iiechže za dajedcii 
jsapáchajúci t.losk ton, ali-bo 
m pochamratiic \'Ám v krk prekliatymi 
pahtchmi svojmi, pri viíb zarobí. 
ti! pekoe-knisiic rozmoceto mu 
ťhtp cely sama: nu, že nopodstúpil 
801U vlastae z inzumn, lež /. chytráctva 
sa šaliem iba. Dobre bude, ke<f 
ho o tom jjuuť-íte ; lebo ktorá 
ŽP u befaha stvora, čo si je 
krjUnvijciu ]eda> krásna, striezlivá, 
rozšafiiäi, vedelii by pred jednou 
ropuchou, jeduým hft.stopiťroiri, jedným 
kociiroui také vzácne okolky 
udriaí za zubami? kto by to 
tak vykázal ? Nie, aapriek rozsudku 
a mlf-anlivofiti ta odklopte 
kó.í na domovom Stite, dajlĽ \n svet 
ubrnknťif vtáíkom, Ji jitk puvošUiá 
tú opica, môcf v.šeteŕ vy/.kiisif 
k dôsledku: záležte tiež flo koáa. 
a vylomte si vjuy. 

Kn'doľ. 1a uisíujem, jestji slová z dychu 
pi' 'li a dych z života, 

z< u žitia iifl to: vydýchnut. 

fco hí mi povedal. 

Iífiui. Máni do An|.'li»?; ci vám zuáutM ." 



^m 



Krdtoľ. Acli ! že 

som iíii[iU(ila; tak uzftVľpué je. 

ttum. Sii sfK'i'íiilené listy \ť/.\ ti rntiji 
dva HiKílužiiifi, -^ ktorýui ost-uľnu 
tak lióvenijem, ako jedtivatu- 
zubatýiii Kinijaiu, — oui odaesú 
ú VQ/k'Ai'^ oni ľťstu majú mi 
/iUiH'Uŕ, ityť mi tiiíŕťliilkrui k itrstvu. 
Nech vyŕliUjii! Ved tú zííbrtvm''. 
tak ohťiostľDJľa jeho vlastným jHuchatci 
podsadiť vo2vysi>k ; a inugeúi by 
äa tiťbáľ& daní I iuáč- podo m lem 
na siahu aspoň tie ich prnlkopy, 
a vyhodím ich do mesiaca. O, 
za rozkoš: jednak dolujúc bí v zka/u, 
dva úkhMly kťd v tom sa Htn'ttiú ^ra%u! — 
TiNi chlap má mne byť na ŕarcliu: 
nuž, do susednej chyže odvleiioui 
bacíiora toho — Matko, dobľú noc — 
Naozajst, radca tento kráhnský 
ju terasí vclmi Uchý. mlOanli^Ť 
i vážny v**rmi : ktorý, jMíkým žil, 
ťhtupí'i.skom šarapatil, repetiJ. — 
Dobrú noĽ. mati. 

i;0dldu 08ve ; Bamlet If^i^riia* iiu-lviilu I'oIodíutu.j 



-^♦■- 



Dom v stráni. 

I*OVP3t. 

NB[»Í8al Martin Kukučitt. 

VI. 
Freh Hádka pota. 

Nu'a An/ii!a vstala, ako ol>yvíijne, i dof?* do dňa. Noliola za- 
spala sviijjm olvykh'm, ividým i^nom, pH-luuh'ovata sa a huka 
na bok, ako ŕhnek, ktorý má ustjatú imaM íažkýnii Htíiríísíami a 
Lrápeuím, kturcmu sa roja myšlienky tdavoM a prepletajú be/: po- 
riadku jedna í ez druhú : no vzdor tomu vstala, sotva zaŕaly nosmele 
ôvitoľif liiMtuvicľ, š hlavou akoby prázdiioti, s údami prebitými. 

^Ostaiieviiniť, moja. ostitrievaiue !" myslí si smutne, Mldieknjúc 
sa. „ľrekioľjli sme puludiiie simre 8a narliýlilo", . . 

„Aspoň prvej lU'ijdeuie odpočinutia," odpovedá jej druhý lilas 
úú útediu. ,. Nasýtili siue sa i života — vzali svoj diiíl, 5o nám 
prialúľhfll. I v ňom bolo dosť klamn a mamu, ako vo všetkom, m 



dáva »vet. ZiaT, ic joIk* |hr;ízilin>tii iiexhatiAS už vUnly, kcí 8i tiincT 
na luiHc. Asj>oň l>yš' u^iJivdiovávab iu;ttiijcli Uiidťjl". . . 

Keinuiiiitíí, že Ity kťdy bolti všUila * takýuiito iiiyslicrikauii, 
Hádži? híiliy na seba Ľlivatoiu, len aby ŕíni skiVr l)o!a vuiikii, vu 
viľo litíniiýľh prať -a stiiiostí, stjias( so si'Na nun'ľivf myšlienky. 
Pndalo sa jej ini tom po/rof na neha. .lo ln^yľ '<■. popuhiv<\ 

ihu 1(1 sa Dati piiiumskmi ľlaninou za;íilia iii/.- ■ i. taui, kde 

sa jíifíá skvflá (IciJUH-a. <"osi ji^j zishj tui um, čosi, ini Coliu sa vy- 
rovnitly hlboko vrásky uhhIíí oliuŕfin. Vysln cliytro ua dvor u zvulala 
svojím icvufnýui. Hltovýni hlasími: 

„Jure, osotllaj <ínl<'Ju! rdľnic do pfiTa." 

Jure, juiholok, ukladá právť dľvíi do sitôsu. prclivf, poleno za 
pulenfttu. Vyfitrcl sn na jij Iilns aui zpruha n dJvii sa na svoju pauiii 
vn vfíTkrim ndivcní. 

,A kfdy, hospodaľifay* 

^Zaraz. prt'd slnconi. Vieš, aký jií pozdejňie úpek.^ 

Nfclial vÄetko tak a poberá sa do stajiK* tiundrajúc: „Ký to 
za»ť Čert! A ja že si poukladaní drva. V touito donie nevieS DÍkdy, 
ŕo uiáá robií . . . VrUlu prekliate práŕky, sprehadzujii mi ich. ľo- 
pjllia suché — boly by i blázon pálif suiiivé. ki^f uajdú suché! 
Nech to áMti vezmú, i takú robotu ! V Um\ťn dome sa jednostaj 
perie, drhne, bieli. Len kýho ŕertji toíko perú!" 

Hutnenkit m zob^eml zpoza prejiny na hurt Jurových krokov 
a zarehotal ilôverue. 

„C.'akaj si, cifníň naniŕhodiiv! i ty si lu na ŕertA! Keby nie 
teba, nubnlo by mladŕniu kadejakých chodníčkov do ŕertovej matere. 
LcD prei'o mu raz iiedolámu buáty títo mbUleuí-i hlúpi? (^erta sii 
lu mhídenci, bitiasi sú, do nohy! Ja liyí yazdi)ui v tomto donu\ 
dal by fa ja piul sauiAr, mazntivee kadejaký, a Uiiválal by ti fiiru 
drva na holvie. Videl by 8i, ako by si ty cifrtnal I (;idali ovna!" 

l'suviíne Aomrajúf voäiel /,a prejmu, kile GaleJa duiná svoju 
nekonei^nú duinu. Je to mul starý, poť^erný, so i^erlinami okolo pysku. 
Zadnú nohu podvliekoj a napvel sa na ost;itné tri, 

B Hybaj ty, starý, hybaj!" priliovara sa mu Jure, ťahajúc ho 
za Šticu. „Iíti.sŕ !ii sa naílriemal - pôjdeme na fertovu svadbu. 
I Icbe by sa už veru /.i^lo, aby ťa odmenil syn". . . 

GaleSa iba imndt' a kde-tu b>pne jedným alebo druhým uchom 
na dtitieravú muchu. Nohy prekladií meravo, ako by boly oasadenť'. 
A l'ijuienko sa /.a ten ť-as iirt-mina ako na tŕni ; kaiúíi žilka hrá 
na ňom bujarou silon a tiižliou vyhorrovaí sa , . Jure uuil iba po- 
kyvuje hlavou a ftoniie: n-^'*'kJí la ten ovos, i^tekU, psia raca! Leu 
z& ío ti ho irúsia — za kýho í^erta!" 

Juro osedlal tialeSu ako svedŕi, j»ritiahol mn sannir tuhn, aby 
{lu mu nekľivil, napravil strmene a (\ povr;í/ky. Oo sii miesto wtruiertoY. 
ľYeíktrel jaj samari pesixy koberee a naú polojíil neveliký vankúft. 
V IM Čaká v kuchyúHkýľh dverách tiaui s popolavým slnečníkom, 

lí'j áa točke mi hlave. Zpod nej vyzerá jej okrúhla tvái všIa: 
:>vii/.i'jšia a mlailíja. 



366 



„A bielizeň í<iflO nei>orátaIi, ŕo idť du pľáiJlii!" pľipnmína 
Miiridiiia. 

„Tnirttaj sama!" culpovedá pani nedbalé. 

Matidiiia Idiidi lui ňu v udivení. NeodčIUit prádlo, ku» xa 
kusom — aeza}>lŕiaí! Vo sa to dnes rohí, pr<» ííolia? Vari sa jej 
čo stalo, uciimvaj Hože! A pozerá na flii, pozerá, no nehadjí niŕ 
neubyŕajiiólio. 

„Či si piii-bystala torlni ?" pýtji sa paní, nedbajúc (t jej udivenie. 

Mandina skočila du fcuciiyne a vyniesla torbicu. pestrú (i vlne- 
ných fľuuibyudi. íiola do uej poloižtla <lva boĽhnlky, kus syra a 
pfoský poliíír. I>o inalŕlio niio&ka oatofila bielcbu vína ti ťi>niz 
toildcn i mešWk viaže o saniáť. ^Čo sa jej leu robí, pane vefný 
línže!" IfiiTie 8i Mande hiavu. „Prádlo sa idfi motii a ona botmo 
kedy príde". . . 

Sora Anzula vysadla a poiila sa zo dvora. 

„A fio B obedom, hospodariciiV" pýta sa jej Mande. 

,Ak neprídem na poludnie, ani nia ueíakajte," odpovedá ua* 
krátko. 

„Ani tia obed tedy/ krúti Majide hhivou a vracia sa zamyslemi 
do kuchyne. 

Jure vyviedol paniu zo dvoi'a — no íosi zabudol a beží na/.ad 
<lo dvora. Miesto (tvoia, vtriolil rovno lio kuchyne. 

„A či s" na mňa nezabudla ?" pýta m Mandy. 

„Ujde sa i tube, neboj sa. Je skoro dva litre". . . 

pKo veit tak! Horúčava nám vypije krv a špiky. Drva aby »tc 
mi tiero/bádzíily ľ' dudíil s hrozbou. „To ti povedáiul Suché áatiujl 
ľod kotlom zhorí i surové." 

.Cidali! Budem sa ti na dyme údif!" 

„A ja musím chlípat papulovú polievku! Nahladlä sa ty, tVo 
bude dnes!" 

A Mande pohla plecom. Tá vec sa jej už netýka. 

Na námestí sa cesty rozchádzajú na všetky strany, Iveil ta 
tlošli, .lure ŕiiká, v ktorú sa má oljľátií stranu. Dubtič má vinice 
tia všetky strany; ale Jtire sa boji apýtaf, kam iroba /akarovaf. 

„Nie ja. ani za Ävet," rozuuiujc on, „nafúkaná je ako mech - - 
nie, iiesobral by si ju na tri fúry. Oh, nestojí ona o .shovárať'ky 1 
Najle|ifiie mlíať, kým jej vyfuní z hlavy, ťo tam má . . . Ah, akŕ 
živobytie, toto moje, ukrižovaný Spa.Hiteli! Nie, iiehodno ani deravŕho 
groSa, so v:>etkýni činom". . . 

MedzitýTu puui sama ukázala mu jednoducho slneŕiilkúui, aliy 
zahol (lohera. .Jute chytil (>alešu za uhlavu,, kráč^t popri Aoui hore 
u1icuu« smutne v myšlienkach. 

„Iltietí íioiu ja Slpil, že ideme do čertovej matere krky láinaí... 
Ak SÍpiS í'o zlého, neboj sa, to sa ti splní navlas. Merinda je ve- 
liká — i obed na t^ucho: a sluha neborák í^uA, Morí;) hi nd tolui 
ilah'šu ... .\ suché drva mi tie klampy popátia — to je už isti'*. 
Ako by nezimrelo i suroví', keií je hodná pahrejj : ale kde l»y Lit* J 
Nevie Sanovat tivojo a kdfi by f^azdovo! A ty, Jure, hlUij papulovú 
])fi!iuvka, kuif sa such(< minú". . . 



Sveta na ulici nevidaf. VSilko sa vybralo do viníc. Iba fo sa 
íltíti poneviciajii popod domce a imiriky v koslyiiioeli cigáňskycli. 
Kdc-tu mihne >,enská postava, obycAJDe s hlavou kostrbatou, po sln 
Mpliit mi sukni a kabätku. 

„Fuj 1" oiiplúvíi .lurc pri takých zjavocli s hnusením, on, Za- 
j^orac, odrastený v iKuUue, kde í,eDske nosia svoje tist*^ kinje, í.asto 
krásne a vkusne. „Aki* cundry naniŕhodné, čerti icli vzali! Kým sa to 
nevydá, parádi sa loz poriadku. A ked u)ovi chudáka hlííča na udicu, 
ani sa to neuinýva^ neCeSe". . . 

KecI vyftli za mesto, pani saiua diu rozložila prograuiin iJncô- 
ního výletu. „PojdeS na rĹiScljai^u. itUuliai do Iíiiničkých i>ľf«doíri)v, 
potom pod Bili kanuk a cez (íradine spustime sa pod /astľažJíire.'' 

„Budete slnží^ni," odpovedti on ú.Klužne a sám v n^bv trnie: 
„'tuj, ukrižovaný Spasiteli ! Čiže sa ujde tej papuíovej polievky !" 

V každom x týchto honov má DubiMť vinice, najviac na teJtaka 
a IcD kde-tu pod svojou réžiou. Nie div, že ^azda, vyjdúc len zriedka 
kedy do poIa, nájde vždy ŕo vytýkať — a menovite tíazda, ktorý 
má oko naíiej í;oľy Auzuly . . . Tak sa stíiva, a Jure takŕ veci dobre 
81 vätiepi do paniíiti, že pani Anzuia práve z týclito honov sa vvať.ia 
s rnzhoľľu'^.enou tvárou a iskriacinia oC'ima a težakov dá ritovaí 
k sebe, ak ich náhodou nepris^tihla hnecf na vinici. 

V takýto deň rád sa jej vyhne každý, ak len môJte : lebo »a 
stáva, kto prvý podbehne, ten vÄetko odnesie. Preto tmie Jure, 
lebo súc uft porúdzi, bojí sji, že sa naňho všetko vyleje, ŕo i bex 
viny. Kto by sa mn <livil, že nenie chudák vo vytržení: naopak, 
hotový by bol Čarovať kedykoľvek š bezsťirostnýui Ciale.^om, ktorý 
9i &túpi\ lalioätajne s nohy na nohu, liutidrajúc t^oäi pod nosom. 

Ked priali pod Rašeljaíu a pauj sostúpila na cestu^ Jure Iiolýnia 
rukauia ro/hnia trnie, ktoré zatváj'a „lazu", t. j, otvor v kamennej 
ohľade, vyvedený ani brána, iba že miesto vrát je nahádzané do 
otvoru tŕnie a Sí]»ie. Jure by sa vovahl nie do tŕnia, ale na holé 
bodáky, len aby nemala \nvh) zadref doňho. . . Pani vstúpila do 
vinice. Je veliká, vysatleuá uajviac bielym koreňom, tdiýrecnou „Zla- 
taricou", pýchou a ozdobou je} pivnice, t'horoby nebadať na li«tí, 
auí na zrne, viuicii je obrobená dôkladne, obriadcná perlivé, 

„Toho roku bude (lobre podsýpaf* — ozval .sa .lure, ovSera 
sinielo, len aby pretrhol mlčanie, ktoré mu je už trápne. 

„Do oberačky ifaieko,'* podotkla ona. 

„Hoh uchovíy kamenca," nadhodil un. „Druhého sa ja, úfajúc 
v Uoha, nebojím" . . . 

„Nuž zrno je xilravé," pripiiňta ona. 

„Zdravé sťa cekin!" vychvaľuje Juru už teraz plnými ústy, až 
ttiu prekypuje. „Netušené, i^ospodunca ! Môžete slobodn** htadaf 
debnára, a to i'írii skôr"... 

„No-tin! pomaly 1" tíái ho pani s úsmevom, i to akýmsi tni* 
cJilivým úsmev(tm, akého (iri nej dosiaľ Jure nevídal. „Vy každého 
letu predjiovedáte zíízraky: a ketf prííle oberačka, oveníte hlavu." 

„A ke<f sa, chvalabohu, vidí, že ho i joKto, i čÄ.sy »a držia, 
DuA akurát ako načim I" protiví sa eiUs Juru. 



8ri8 



„To je pľíivdn. Do dnes sa nemáme ŕo žalovať.* 

„Neinániť*, chvalabnliiil Mnft ísa vMko viflí, ?,r Irndo toho roku 
oljeriif'kíi vpHolfí!" vykríkol on, uvo1í<'umiv itie tak mtilf^jami na skvelú 
úrotlu, koími' sliovorŕivosťou svojej imiŕ- tak iiepristiipiiej jiíiQoj. 

CtilA bytiiosť sa mu rozveselila, rozihrala akosi. Zdá sa mu, žo 
uel)ude dnes hurka — oblaky sa rozpŕťhnu a oti sa vráti s paňou 
v doltrej nálade. NeiiDžno, aby vybúSila búrka po takomto rozhovore, 
ticliom, skoro fíňvernoin a ]>natt>ľski)iu. Je pravrla, že Ita;^eljat*ii je 
(lolire obrobená, l*ibo sa obníba pod réžiou íhibr-iť-ovskou ; teža- 
ckt'ho tii niet ani koreňa; no vzdor tomu iiiohia by vytýkaf váeliío, 
k«by holá v tíbyt-ajiiej, bojovnej nálade. Nie, celá jej bytiiosť pouka- 

xuje k tomu, že dties nobufle škandála Je fidielua, blahosklonná, 

akej jej eSte hádam uikda nevidel. 

Ako chytro beží po riaíešti, ktorý medzitým ohlirýzal kríŕkyf 
Ako držf prate, kým ona vyssidne, ako popráva strmene, priŕabuju 
popruhy, bárn sú i popritaliovaiié; a to vSetko s na|KiL'koii v ruke! 
Ako KtaroHtlive skiima, i-i víiukľiSik fc na mieste, el pani sedí Ih'z- 
pei'ne ! 

A pani pozerá na vern*'bo sluhu a vlúdnyin úsin<?vom. Jeho 
starosLlivosí dotýka sa jej tak zvláštne akosi. Ako by okolo srdca 
horkoisť lioirt rozplynula, akft hy tvrdost holá odmUkia. „Neboj sa, 
iintbím ti k vôli" — mjsli si otia — „nebudem robiŕ kriku. Tempi 
pasisati!" A iia srdce privalila sa jej zase ťažoba, tŕpnutie, strach, 
ueistola... Nech lihk ninže Jure uakukuúí do jej niysíll: ío ju to 
tam hryzie, trápi; bol l>y sa nah\kal vilCiimi, než najhoráej pajui- 
íovej pttlievkyl 

Tej noci, po rozhovore ro synom, nezaimúrila oka. ľrehadzujúc 
sa sem a tiim, bez odpot'inulia. rozmýSlala nad sebou, nad syi" 
nad budúcnosíou a mmulosíou. Jefio odvrátií od úniysln, pn'lv 
mu pliitiy, roztrhať predsavzatia? Vie ona dobre, že .je to práca 
duromuá, be/. výhla<hi... 

Načo sa tedy protivit. uaco rozhorfovať jeho i seba V Zaíítiat 
zApas, keif vieS napred, že musíi^ podlahnúf: prehrať i to, ť^o si 
mala do duí-Äka — lásku svojho diefafa f Nie, daroitiná vec, tu sa 
načim pf^koriť osudu, skloniť Sijn, rakať, ŕo Tiob dá . . 

Slzy ju zalialy, kcrľ sa nnSibi v t.akom polož<'ní: ona, nantVná 
o všetko peí'ovaf napretl, priprávať sym)vi hudúcnosŕ bezstarostnú, 
skvelú. Vybrala inu pred rokmi dievéa, milé, krotké — z dobrej 
rodiny. Doricu Zorkuvícovu. l^rži ju v ústave, tom intoui, kde sa 
omi odchovala, pod záštitou pobožných utníšek. TeSila sa od tv' 
ako mu ju predvedie, peknú, sviežu a položí jťj ruku rio ruk> , 
a vovedie do svojho doma... 

('o ostahí z tých pi>knýcli snov a plánov? Zdrapy, pavučina, 
trpkosť a Kklamanie. .lej predvídavú cittnosť, usíjivanie rozruSil 
jediný jeden okauidi, fimietol sťa vlííhor, k(»(f rozpráši plevu. 

Keby bol aíspoň ktorú druhú vybral: sfhe roveň, rodom i vý- 
chovou, "'ku í ľo si ona pítí'ue .s ňou V Ako má s ňou na- 
ílvflŕ 8 ii iiou, hádam i surovou I Či sa ona dá ohladiť, zo- 
Slnchtif v panskom doraey Xa zovňajšku možno — ha cele iste; 



3f)í> 



príjmo cma únihŕ nianýre, ilruhť' obyčaje, pnpanÄtí sa v kiiít.kom 
fasí", ro/iuazná-. u\v duša, mystrí ositant^akn bola, rnnžno t'áte v hoií^om 
stave. Vetí ueiiadálť ^(astje k'u zriedka koho {lozdvihnt*, zoSfaolití, 
polnpät. Kto neiuíí v SL»he zdravt'ho jadra, toho skôr pokazí, vyhodí 
vonkoncom z koliijí. Ako potom výuáC s takou nevestou, ako lužívtiť 
s ňou v láske a svornosti? 

.Nie jii !" rozhodla sa po dlhom rozmýSTaní. „Ja sa, na to nedám. 
Ponechám im voIni* pole a ja — uetújdm. Načo prohovaf? Nech 
sm tam ríaďa sami, ako vedia — a ja oa stranu. . . Olietiijeín sa — 
hez toho to je mój iidel, ako vidím. Nevydala som sa druhý raz, 
preňho, aby neostal siím sirotii : obetovala som sa. Prei^o by sa 
neobetovala znovu? ťo na tom, /e starosť strávim ttsiiraotĽ. že bude 
Otupno, clivo: komu to bude Skodif? A mňa tu v domo móie lahko 
nahradiť druhá. O rok o flva nebudem chybovut nikomu..." 

Slzy ju zalialy, trpkt', žeravé slzy. Vystúpií z domu, klorý bol 
vystavený kedysi k vôli nej! Zriecí sa práce, ŕinuosti o dobro 
synovo i dobro ceU>ho mestíi a zviáSte nešfastijých tesákov. NebyÉ 
im prísnou pannu, ale i*asto i láskavou matkou.,. 

Slzy JU zalievaly, ab> ona stisla srdre a utvrdzovala sa v pred- 
savzatí. A keJ vstala z postele, noiimierne rozhrebeuej jio takej 
tiižkej noci — úmysel bol zrelý, premyslený, íistý sťa to sluce ua 
ocbi. Predsavzatie sdelí synovi, joduoducho, bez rozčúlenia v deA 
pred zasnúbením, oie nhy ho nútila vybrať medzi materou a snúbe- 
nicou — nie, ale jednoducho nech vie napred, co ho ŕ'aká, nech 9i 
dla toho uľobt i)oriadky. 

A potom jej už trochu odTahlo : vedela, m, ako má robií; ne- 
bolo váhíuiia, pochybnosti. Iba na dne srdca pečie, bolí rana — že hľa 
už nebude dlho íiafárif v tomto dome. . . A vtedy sa jej 2ä>.iadalo, 
že výnde do póla, snáď ostatný raz, že sa pokochá du ňom, poleSi 
srdee pohladom nu mnohoälubm'i úrodu, nájde ťilcvy tui lone ISožej 
prírody. . 

Ilued na Raáeljaí-i pocítila tú úlevu. Pohľad na vinicu, vzorne 
obrobeiUK obtažkanň úroilou, sťa na nevestu o/,dobenľi chystiijúcu 
sa pred oltár: povedomie, že je txt ovocie jej práce, jej námah a 
Uíttávania — to jej vyhnalo zo srdca bôI a 7<ármutok. Kapetan Luka 
kúpil vinicu uÄ hotovú, on ju čosi popravil, to je pravda, no ona 
ju priviedla do rozkvetu, nejedtia hlava ušlmula v bolouj kameni 
n predsji jc muhuíuii, oveSinná í^tľapcanii. Zrno jr zelené ešte. zakrpa- 
tené akúsi. No onedlho nidrje .'^a sladkou ífjivou. Iiojue, do piiknutin, 
prijme žltkavý, voskovitý lesk zrelosti. Prúty sa uí. tera/, oliybajú 
pod úrodou ; skleslý by na i^m, keby neboly podvihuuU^ na vidlice. 

,Le.n z čoho to žije, zkadiaí to berie vlahu!" rozmýÄía šora 
Aozuía. Tátfi myšlienka í^b. jej vracia zakaždým, keif prezerá svjye 
vinice, .Ani tolm roku, ako každý rok. nepadlo ceb- leto kvapky 
dažďa. Slnce ustavii-ne praží na tu zem, ŕahá oätatnú kvapku \l»hy -- 
A t)red»a tá zem ueuio holá, vycivuuá, ale nosí úrodu! „A eSie sa 
ialnjenie na maco^kú ^enil" uvažuje äora Auzula. „Aki sme ne- 
vtracni!" 

OaleSa ide C/e«taiiií a chodníkmi, v!i«tko pomedzi vinice. Kdo 



360 



tu zdrapí chlp suchej trŕiv7, alebo konár íPiniŕta, ovpSanŕho zrelým 
nvor.íni. Dostali sa na návrSio — výhTad na vÄetky strany otvorený, 
k výchmiii nž do sami^ho mwa. Všade vinice, iha miestami ŕiernť! 
fíaky hory, alebo ňedť' plochy olivovýr.h hájuv. 

Spustili sa zas v doliau. (ialeáa krdía opatrne, aby sa nepotkol, 
vyhýba sa múrum, aby paucj neoäkúlil uoUu. Tu i tu zdrapí chlp 
trávy, alelto chvojku, iudCe drži opustenú hlavu a ustaviíiie mrmle. 
Tak si3li do Biiuifkých prodolcuv. 

Ohrotmiíí plocha vinice zaujíma ceh' í'ulolie i oha boky, obo- 
hnal mohutným, širr>kvm unirom. Zdnuka je rozdelená nevysokými 
múrikmi na väíŔle, mooíio parcele — vSetko diely jednotlivých 
tiižakov. 

„No — a teraz už bude vojna!" ehystá sa Jure. Vinica celá 
v težaťkýcli rukách — ■ tu sa pani najviac, jeduje a krifí. Ona <lo- 
stiivft síce leu dóľliodok, m St\ľtoj a 6asto z piatej, težak ak ji* 
zaliaraŕ", Škodí sebe ítyri razy n jej len piaty: riO ona vzdor tonm 
>ía tu vííčAmi jedujť, než by sa jedovala na svojom, i väcSmi ílozerji. 

„Težak je ako diéta/ hovorieva ona. „Treba naň dozerať — i 
nadovšetk(* treba ho naúi-ať a karhaf." 

Prezeni jednotlivŕ diely i teraz, prekraôujúc múriky. I tu je 
vfmí bujníi, strapce mohutne. Daktoré už bronejú — ío chvíľa j"' 
sa nalievar. Tu je vSíHko sorta tmavá, z ktorej je víno í-iei 
trpkť. Hrozno sa rtedií ani jesŕ; stahuje v ústacíi a drhne v In 

„Tu hľa máš Mikula!" zvolala, prekrofiac do parcele \i 

dobľť obrobenej- ^Nežiatluni si nikdu lepäieho težaka. Antziihrada! A 
pivzľi jeho vhištuO zeme — aký to rozdiel! PreOo uomístoji na svojom, 
ako tu V" 

„Nemá ho kto nahrífiaf," smeje sa Jure. ^Tu sa bojí hospo- 
dár i ce". . . 

„Akíl to prevrátenosť!" roziiorlila sa ona. „Mňa sa boji a Hoha 
sa nebojí! Leíto kto zapúšťa svoju zem, trn hre&i proti lioliu- Koby 
jti ou neobrábal, našiel by sa dnihý, ktorý by ju obrobil tívedomite. 
Tjikto m'TiiA zo zemi' osobu ani on, ani druhý. Potom nech mi i'šte 
dakto povi)', že m\ uiiälio tt'žakn n^tn-ba palica !" 

„Sviitá pravda, huspoilaricíi ! My sme nedbanliví". . . 

„Pozri, Juj e, nešťastného Iluhora!" zvolala, vojdňc na ilrnhý 
diel, kde je vňať šŕiipla, prútie U-'nkó, strapco zarazent^ Znaky tfi 
napospol peronospory, ktorá niči vSetko, ŕo jpj podbehne. Jurr 
ovakáva s hrôzou, h\ to teraz už bude. „.\ni nepolieval ttfn ŕlovek, 
pozri — u dala kouí uju ruoilrý kameň! Od jari nenakukol ten 
bibas lui svoju zcni! Tráva prclmáda vžetko, A ešte mi kto povie, 
že sme vntj pred Uohom j^dnakí! Zaslúžil by, naničhodník, aby 
ho zaraz vyhnala. Nech uehyzdí vinicu!" 

^Holo by níylepäie!" prisviedín Jure. „Ale zas," osmelil sa 
nadhodif, hoc i okúftave, „desatoro dettl"" 

„Úboli(i deti!"* povzdychla a hnev, ktorý jej zafarbil Km, razom 
opadol. „Aký si vezmú príklad! A 60 bude z nich, keJ je otee 
ť*ký!" 

.Fúru len pokyvuje hlavou u nevie jiochopií. čo !ia to s äou 



robí. Mifslo linevu, ryxnieva z jej slov a vyráža sa na tvári akýsi 
Zlirmutuk. lia vidtio, že má j&tý súcit s hriechom a Hluhosfou luúL 

.Veru siixt eíte iluleko. tlaieko/ ľo/tiiiiiijt! pani, keJ už vy- 
sarlla na (ialeŔu a poberá &a napred. „Težaka ešto treba ufiť, ako 
má kopať, polievať — tieha ho viesť k dohréiiin, tisnúť neraz i 
nasilu. Kuíká zem leží mii^va, alf>bn hocako obrobená! Težak leti 
do Ameriky hľadať zlaté /írnká a tu necháva kusy zlata v zemi!" 

„ŕo len môžtí byí tejto stvore !" láme bí hlavu ,lure. ,ííekricí, 
nenadáva — iba fo je akosi smutná ... Čo jej môže byť, môj 
Bože V A sedt po hrdlo v masti a mohla by byť veselá. KecT ui ua 
boháŕov ide ucvolu — ako neprikváŕi teba, úbohého ŕervika? Veni, 
veru, nehodiio žiť na tomto svete — niet nikoho, aby bol Letkom 
spokojný" . . . 

Keif vyS^li na kopec, pani sa ešte raz rozhliadla po Buuiíkých 
prodolcor.h. Oko sa jpj s útuboií pasie po ohroomej vinici, ktorá 
je v celku veíkolepá. Odletel i nemilý dojem z Huhorov^j nedba- 
losti. Statkárka ráta v duchu, korko hektolitrov výnde z tohoto 
kusa zeme; koFký firoš sa rozleje medzi svetom; kolko hladu sa 
tikojí: kolko nahoty priodeje , . , A to všetko jej majetok, jej pil- 
nosť, jej zásluha! Hrdosťou sa jej dvíhajú prsia a s povdatuosťou 
8i myslí: , Predsa len pekná vec byť statkárom! Óez tvoje ruky 
roiílieva m bohatstvo a šťastie medzi &vet. Boli si vybral teba, aby 
tvojou rukou sypal hladným deťom svoje štedr<s dary**. . . 

Tu (idnizu slzy sa jej tisnú do oíí. Ziélo jej na um, že sa ide 
vzdať tej v/iie.^í'nej úlohy, sama, ílobrovoíne . . . pNiť* to" — pote&uje 
Ka xane ^ „xa tebou prídu druhí, za nimi ich |)otomci. Žera ne- 
obtano nikdy hulá'^. . . 

„A kofko to ty rokov Rlúžiä, ,ture, u nás V pýta sa ho ona 
ynezrady. 

„Dva roky som bol slobotlný, hospodarica, a Co som sa oženil, 
bude po Váechsvntých šestnásť. " 

„Míňajú sa tie roky, Jure, míAajú," doložila i ona s povzdychom. 

,Veru — vtedy eom bol mladý. I otí^c žil, chudiUc. Bol 

ostatný raz s ním, ked som íiel pod a.«vsentírku. (odkedy munil, 
som už uni nebol v Za^atrl. Hoh viť, H tam e.^itít kwly budem í' 

„A žiada m ti, Jure V" pýta sa pani so záujmom. 

„Kh, hospodarica — Jtíde na um ono. neraz. Ale zase to — 
uemáš tam uiíuho a moja Ursa by nešla. '?.v vraj to si jjotnc metlzi 
Vliii-hmi . . . Kťby íispuň boli> detí : alú lakto, veite mi. stArosť 
neveselá. IVu oflpoly bútlavý, bez výhonka". . . A .lure si vzdychol 
od .*<rdca, liotknúc sa tejt(» bolavej rany, ktorá už nikdy ne/acelie. 
JiMHU Ha zdá, ?,e je zbytiu'ný na svetK, žo žije bez ciela a bez 
osohu, nemajúc detí. 

„Nenu. môj Jure, zan nevieS sám, ŕo je horäie: 8 deťmi a ŕi 
bez liich". ,. riekla jiani a vzilychlo sa i jej od «rdca. Keby ne- 
bola mnhi syim, liolii by íliies snrria^ to je prftvda -^ ale neliolo by 
i^ármutku. s'ti.iosíí i\ odľiek:iuÍJi . . , Žila by sama sebe, snád íiv /ila 
tatla a Boha a bola by spokojná. Kolko starých dievok žije Iroliu- 

24 



HGi 



milé, navStevujiír chríím. swimr u núh Spasitclov^cli, a dtia sa 

„Nuž ja už tŕrju neviem, ňo to k nami bude." žuluje sa Jun' 
svoji^j panej. „Keliy Ursu clu-.tila dit Zuf'oria, uiohli tiy smo i kj'itiiu 
držať. Našlo by sa čosi i talio groša. Ale oua že íi vnyi inú ol)- 
sluhovaf Vlachov na stan^ dni.. . Nuž rob čo cliceS. floveŕol* 

„Neboj sa, ani tu nežali ynie*," poteSwje Iici pani, „a tam kto vie, 
ako by holo". . . A zas upadhi do akýi'Iisi RiriHt«)Tlv myňtienok, aÄ 
sa naostatok pytA sluhu: „Nuž a teraz. kť(T si tolkn loky u nás, 
ty budfS vedieť najlepšie, íiko ideme : ŕ-i v^rasUme a ŕi upadujenie". . . 

Jure jio^íeni na ňu v udivení, otváraj ú i; or i. 

„Áno," pokyvuje naň ona, nemuhúc sa nedržať úsmevu: „i i sme 
1^0 Zf^azdovali u či prepnzdovali," 

,,Aoh, ŕo to liovorite, bospodarica! A ŕo sme mali pľejíaxdovaf? 
Zemi sme nepre<lali, dom sme nezaložili, dlliov nenasekali, A vy 
eftte, ÄP pretíazdnvali! . . . Oca, i 8ina, i Duim svctofía. Amen!" 
prežeimávíi sa Jnre od divu. 

„To treba na druhý spôsoh ráťít, mój Jure. Ja Ity dicela vi*- 
dieť: í'i by nebol kto druhý viacoj Kvýňil tam, do ŕoho sme my 
wírlli. I,ebo, JuiT. keJ si nezarobil, kde bolo zarobiť — to ti zna- 
tiienií toľko, ako keby isi bol pľtíjruziluval. alebo ľo/iiirlial . . . Tam 
ti je príklad diel Huliorov. Hubor na ňom ziuíírnil tlvadsat iiekto- 
litrov svojieb a oa&e štyri, keif vezmeš do povahy diel Míkulov. 
Tak sa robia kompnty. mňj Juro!** 

„Hm, to vám je už dnihá pe.snička! Moj rnzuni nemôže za- 
pásať t:ik naítkoln. ľnp iilebo fnitar rozlomili by vám tieto veci 
pekne od stvorenia svetR, ani na dlaní. Ale ja — kdeže by ja t" 

í'ani sa usmiala zafí tým svojím úsmevom zádumŕivýni. 

„Úbohý Jure — ŕo ťn ja tntpim dnes I" 

„A naŕože sme, pre Bolia!" z\<dal Jure l«t<lľo, akosi roz- 
v«8elený, ani ŕolty boly padlý putá, ktort' mu celú bytno.HÍ dr/)i*ly 
okovanú. Oéi sa mii /aiskrily istou hrdosťou, že pani, táto bytnost, 
ktorá sit()jí nad ním tjik nesmierne vysoko, sklonila sa k nemu a sťaby 
u iwhfi liííidala rady a jinmoci v akýchsi tajnýidi úzkostiaťdi. „od- 
povedať. ("O vieuiť — ■ na to sme! A keby liolo treíia, i skoiMť do 
idulaj alrbo do vody, na to sme my sluhovia!" Až sa zadydiŕ'ul 
zvláštnym pohnutím^ ktoré nm lak dobre padlo . . . Kofko ju mknv 
Khíži, iitkda sa s uím takto ne|ioshuvárala ! V iiom m {irebudilu 
horlivosť, neobmedzená oddanost í> pôžitkom by podstúpil za ňu 
i'-o akú múku . . . 

Ona vycítila / jeho reŕi to hnutie, pozrela naň skoro nežne, 
sda na dieťa, Vetl on skutií-ne v svojej ťarbavosti, prostote je ozajstné 
diľŕa. I v ťit4K*h eSte nevyzliekol detské íiáliy *- ani ich už ne- 
vyzlečie. 

„Ja len to vieru. Iiospodarira," pokniéuje Jure s tým Istým 
odu^evaenim: ,kým vy budete pizdovať, všetko bude dobre, vSe- 
tkédm bude hojno.sl Dostane sa robottiíkovi /ároliku, žobrákovi a]- 
muJ:na, popnvi, ŕo jť popíŕvo, a kostolu, ť-n jjiitrl kost-idu. I Uvíňk 
bude sa mať ku komu urhýliť, knf hn pritiKne núd/a. A predsii 



M» 



neprídete na dno nikda — piíícii vaSij požehnávii Hnli, lt:l»o ga mii 
muiJlf fhufloba za vás",.. 

Oŕi Síl jej /iistrely vIhIiuu. ĹY'z ňu jtigá sa wlý kraj v tisicícii 
farhildi. I biivlií iie<J«Iekýc!i Gradiii ilirajií pred ďdu s£ji v Imlliaii- 
toch. Celý kraj \n\jal uový, uovídaný výzor, poliaty kú/Jou jej 
vnútorného pohnutia . . . 

„Ako sa odtľlim'iŕ?" spytuje sa saiuii seba a cíti, že už pri 
mySlicnkí! itkn by sa jej snlce malo vytrhnúť z lírudi. VSelko pri- 
n'istlo k nenm tulio m tesuo: i polf, i pnka, naíinvšetko vSak opu- 
stené težiictvo. ktort-ho omd u hhiliohyt spuŕiva v jej rukách, i tti 
holli chudoba, ktorií demíc klope na jej dťere... 

Svcn( tu vSelko druhým rukám, mladým, nezkúseným ? kým 
ona vlárl/.e, kým užíva zdravie a silu? Težaka že íreha votliť, nti- 
úf'ať: a jej syn;» vari netieJaV Kto mu bude uivovaf smer, ak sa 
ona od neho utiahne, opiisU ho. vydá na pospas každej náhotle, 
každému pokušeniu? A ak nn pol)Iťidŕ, padno: kolkí padnú a za- 
hynú s ním! Nie, nemožno sa odtrhnúí — bol by hrieeli, fjižký 
hriech proti vhustnej krvi, proti uajs>'iltejŕím /ráujnunu. 

(\i tedy robif. kaui sxi vrhnúť, i'-o si poi'atV 

Hla. boťba piiéina sa znova, prudká, tikruMiá, niiiŕivá. A jej 
wi 7,dalo. Jte tej noii vAetko ro/hudla. ú^ty vonkoncom zatvorila! 
Nie — vidí jasne, urf'ite v tento okamih — od^trhnúť sa nemôže. 
nesmie, ak uerhre /ahubit syna i seba . . . dikohi-k druhého 
Uľcd)it -- štisiiiU srdce, zapriet seba, zatajit predsudky a názory, 
obetovať, city, zabudnúť plány a shidkť* osnovy; všetku druhé urobiť: 
len sa neodlrhnúť, nikdy sa neodtrhuáť . . . 

A potom, ŕi je už vŕeiko ztratené? Ci «ž niet aní znaku ná 
fif»je. najmenfiieho yýhíadu? Ôn teraz U^kto myslí : kto vie, či nepre- 
nieni úmysel, kto vie, ri sám nenaldiadne, či sa sám nenakriatneV t'as 
môže premeniť všetko, i najtuhšie úmysly, vyvrátiť najpevnejšie roz- 
hoilnutia... Snátí sa vzdá dobrovolne — sná<r si Icpňie rozmyslí... 

Srdce jej zabúchalo nádejou* celá bytnosť ožila, rozoliriala sa 
paprSlekôfri oživenej nádeje. Ah. či by to bolo krásne I Ako jedno- 
ducho, laliko ro/ltiáti o by sa toto zau/lenie! 

Len íi .Ha to dá predpokladať! Keby nebol rozvážil, či by bol 
pixMi ňu predstiipií y Nie — nemožno rátat na to — nenie to vrtoch, 
ani ukamžitý nápad. Celá bytnosť mu horí, hoil posvätným ohAoni, 
ktorý už nikdy, nikdy nevyhasne..- 

Nedala by sa vytrvať pri ňom. keby si vzal KaticnV 

Nie — nemožní ' ' nemožno zdrviť srdce a jeho 

city. Musela byvylu, -t prv alebu pozdejšie. Takého 

ftdriekania nenie oan schopná, mkdy ! A menovite ak nebude s nou 
S6uitný, ak sa v nej .sklame; nemohla by s ňou vydržať pod jednou 
Ntrechou. Vybušily by búrky, ktoré by otriaaly hrdý dom riubčiénv 
až do základov. 

DuSli i pod Bili karaik a v panej zúri eäte vždy nkrutný boj, 
na život, Tia smrť Nieto tu vyjednáv.iinia, ani jednarkyt tu je krutý 
zájwfi medzi celou uiinulosCÍai a ImdúcnoHťon — víta/.ntvo, aleI)o 
amrf . . . 



d64 



„Tu iba Boh ni6že ruzlioilnúí — On nuižo pomôcf/ \/(!ycljjl 
tma piikoruŕ, „Nocli rozsútli Ou — jti sa iíinišíani na S'lio". . . 

Odlahlo jej ticsmiorne ; ŕo Lolo stiahnuté, poiuistiio; ona tlýk' 
sluljothiujšie. Cíti i ona lilavii v |jovc(loiuí» že je potí záštitou luoci 
vySŔoj, niúdroRti nevyŕer]iatelnej. 

Šince už tuho piipekií. Nad tiolýiiii miestami neifalekýdi Gradin 
vzduch sa ehveiť' rozpAlt^ný slncom. Od takých niicBt siUa h(»ľú(!«va 
ani i. roKpiíleiu'j pece. Na vjuiťiach eíte je chládok, oko js lOickoSou 
Hpoŕiva na bujnej Koteni. I tu je vinica iia težakoeli, ak oliri>l)ená 
bezúiioiHR'. 

„Bili kainik sa osvedŕil !" pocJivaluje šorft Auzula. ^^ >'li^iu bol 
iia ňom ddhľý dôchodok." 

„Ve(f má i polohu!** ozval sa Jure. ^Ani clioroha nemá k nemá 
prístupu." 

V jediioíri diele zastihla pani težaka, ako pleje, preílSía, Za- 
flivík sa nm, nko bielej vranti: j>red oberutkou a on ešte prjilo 
v Äcmi. Vyjasnilo sa jej oko, tvárou sa jej rozlial uiiiý úsmev. 
Težak, vidiac paniu, ide proti nej, rozhráriza priechod, aby mohla 
prejst. 

„Dobro dolli, t^ospodarica!" pozdravuje ju s Ciapoôkou v rukt% 
ti ľadosíou ua tvári. ^Veru som sa nenazdal, že ma dnes postretá 
t;ik»' Šťastie, videt tu uaSu yospodaricu. A teraz je ozaj krása, pô- 
žitok, tÄkto ránom, kým nepripečie glnce". , . 

„A ty sa iritpiá, Andre — i t4>raíí, kerf druhí odpočívajú," diví 
sa oua. 

„Otio sa i hnvťvľí, že vinicu neslobodno teraz uä týkať," roz- 
práva on s i^iaiioŕkou v ruke. „Ale ja zas myslím, že vinica musí 
liyť itstÄvične pod uŕima svojho pána — ako ženn, ne]»nrovnjVvajúc., 
pwl oŕima svojho muža... Ak nič iného, OÄpoň sa vyphíje tráva: 
a tráva uberá vínu slnca a pôvod jo vlahy i každej choroby, I vi- 
nica sa zaraduje, ke(f ju odkryjeá alucu". . . 

„A ako sa máS/" 

„Teraz dobre, Bohu chvála i vám ... .ía sa môžem len chváliť, 
i keby horšie bolo. Nikdy som sa nenazdal, žo bude eSte kedy 
tíikU*.*' 

Andrija ustavične s íiapoŕkou v ruke stojí úctivé pred svojou 
paAou. No v oku sa nm /raCi neobmedzená lanka i dôvera, asi tak, 
ako keiľ dierni pozerá na svoju matku. Kofko ju kohek ráz vidí, 
zakaídýin ju postretá s tým istým pohladom, pred ktorým ona, aku 
v ľuzju^koch, tnusl sklopil oko. 

Nie mnoho rokov, ŕo «a Andrija vrátil t. Ameriky, ale tak, žu 
nedoniesol níi'oho. Dfliy mu dávno pohltíly dom i ptde a žeua 
vefíetovala so Ŕestoro deími. ľo príchode mužovom ochorela na aiurť 
a ledva-ledVH ^a vytialila po piatich mesiacoch. Andrija už nevedel, 
í^o si má |K)ŕ"ať: Ind horšf od žobráka. Žobrák aspoň nióAe l»í žo- 
brat, ntc on, utladý, zdravý /ubraí bu hanbil a mi zárobky ísť ne- 
mohol od dioií'j ženy. líyvali v domŕt'ku odfíoly srôi'iinom, íIo kto- 
rt'ho dtit vietor a lial ^a dážJ. Nm2 prichodilo im vonkoncom za- 
hynúť. 



v tom súdení ftora Aoxtila /iikrnŕiln svojím t>npríricl<^in spôsoltoni. 
Vylirošila dokonale iniíža pre lalikojnysWuosí a tubU'tvth — po>laia 
mu k žene doktoni. chnni ženu i s celou jieieinifou dala pieuicsí do 
svojho domca n ztinilo sa liadiir ])o^5í^•|anlu pľoÄokii, politnky a 
mlieku. Naostakík prijala dol*rodriiIifi luetlzi svojieh tcžakov, dala 
mu '/.mne i tosí podpory, kým poŕaly zeme donišiií lirudo. Dnes 
Andrija je zabezpŕ^cený, ako ktoľýkotvek težak : dlhy povyplúcal a 
žijp htv,Ktarostiu\ Nit* div, že kíMf vitii svojti paniii, hladí na ňu 
nkoni plným poviIm''iio8ti. 

Pani vošla na jeho diel. obľobi'uý vzorne, obsypaný úrodou. 
Jej oko 8 pôžitkom su pasie na hlavách, prikrytých strapcami, 
adravými, mohutnými « mi ktoré teraz slniečko pripeká. Milo účiu- 
kiije i to, žo nieto medxi radmi ani bylky tľíívy. 

„líudeS tnaf veselú oheraŕku, Andre," poclivaíuje pani. „X\e 
i zaf^luhuješ: prií'inil si sa statočne, ako pravý ti'žak.* 

„Oh — lahko tu liyf težnkom!" zvolal Audrija s úsraeviim. 
„Tiito zem by, ja myslim, rodila, i keby neprehižil krlžoui slamy" 

„To už vari oie!"* smeje sa [>aai, „tíez pnice nieto koláCov! 
Ani ti neradím, aby h\ sa spolahu? na zem; práca rúk sa vy 
híadáva." 

,1 ihuhi praeiijťi a nemajú zisku. Vyhľadáva sa Božie po- 
Jehiumie: a to spuíniulo mi zemi, i na vŔetkom, ŕo vy miite a (•o 
podnikíite. Ju by mu pudubrul byf u váK te>!:akom i ua holnm ka- 
meni: i teD by iiuiset pojavií^ . . 

„No, m> — ty, Aiidre, hudieb ustaviíne Uí jcílmi*. . . 

„A budem ju húsť, kýiukolvek bude vo mue dii&ka. Lebo ja 
viem najlepšie, keby nie vás. iiiôa í>y tu nebolo, ani nikoho z mo- 
jich. Hlas sa mn zatri.i.sol a na oíi mu nafíkoí-ijy slíy. 

Pani »a odvrátila a be/ sb)va, tieŕ. <b>jfitá hlboko, vysadla na 
lialešn. 

Andrija jej popráva titrmeuc pod uulumii a ketl s.ii íjuleäa pohol, 
xavolal za paňou; „Teda oátaJí sme na t^tm, hospodárila: budeme 
sta Itohii modlit za víts"... 

,Niií ifakujem ti, Andre — modlitba nenie zbytnítiiá, a ke<f 
ide nd sídru, prebíja neltesA*... 

\ v srdi:i .na jej jtas rozlialo blaht^ teplo — xora uádojo M 
v ňom zažala a ro/ohuala ehniáry, pochybnosti... Oo — veď ani 
tlueäuý zármutok nepotrvá na veky! Potrvá do rasu. potrápi vSe- 
tkych, každého po trocbe, a naostatok zas bude vSetko dobre, ťesty 
Hožie f*ú divné, /áhiulné. ni'\ ystiŕtié ; ktt* by mohol urŕiť due.s Wh 
smer a c.'wľŕ „Ne.slobodno sa odtrhmíf, neslobodno sa vzdaf — 
vydríať naeím, pevne, odhodlane a ufaf sa... Hlavné je vydržaf a 
nezúfať, a ak nadide kríž, prijať i kríž a trpeli ve hu zniiSaí". . . 

Či SH Andre nazdal, i:e on bude eSte kedy težakom, akotlrubí 
težaci; ba iimjetným. sloboduým težaJíomV Holi ho vytrhol zo z,1- 
hiiby, zufalínlva — jej rukama ho pozdvihol, potešil... „Nie, ne- 
vnsdám f*ft," UMiienihi s^i tú pevne, í* novou nádejou v duSi, — „vy- 
IrTiim, a ŕo by sia í'o robilo; ak sa bude vyhrabávať, donesiem i 
ob*>( . . . Nie, moja úloha nenie vyplnená: ja musfm vytrvať, na- 



866 



praviť moju krv napinvií cprUi. A fo bude pomiešaná i i? teý.ackou — 
tá kľv jo len pretlRu mnja . . . A prečo tieilontesť i ober, iik treba? 
A Ci sa jniisí vSetko diat dla imSicb cliiiíok/"' 

Tak sa kochd v svojom novom lumtí, rpIc protivnom, nei noŕné 
/imniÍDé prcnijotaiiio, zúriMiie. (liile^ia vkiirovnl do hory ŕcsuiínKvej 
a poberá sa íbodulkoui svojím Noľnýni kiokoin. I jouui padno dobrií 
aspuA na c}ivf[ku utioci sa do ľhlddktt. ľaui ani nevie, kde 8u un- 
chodf. Ona sn iba kochil v iiovydi úmysloch, dobľýrh, Älňchetnýcli 
predsavzatiach. V hrudi sa jej zobudila akíísi nežnosti í>ko by ona 
bola matkou nielen svojho nyna, ale i všetkých, ŕo s oŕakávaníra 
oliracajii k nej oci, vystierajú k nej prjixdne ruky. A ten pocit ju 
lílaži, lebo je v ňom mriolio sladkt'ho, bArs i trochu bôlneho, lebo 
vyžaduje obetí . . . 

,A kto vie, aká je konečne tA Preturuža?" pýta sa sama seba 
odhodlane a bez zímniŕného rozoch\'enia. .jHodicia sú statoŕní. Musí 
byí pri nej i-osi, keií mu parlia do oka: iM je to len míJoba pekná 
a li je v nej nápoj zdravý — kto to konečne mô?,e vedieť V To 
budúcnosť ukáže . . . Ved konečne ani o Dorinke nevieme niC bliž- 
i5ieho: ľo je v nej. Kto by to mohol dnes vyslilinúť';' Preto by nemohla 
byť i PreturuSa pravou, statočnou ženou 'ŕ Vari že jo n rodu sedlia- 
ckeho? Ve»f ! njój Niko je pôvodu vlastne sedliackeho! A ak jo 
nohoduii, pokazená: prečo by sa mu nemohly otvoriť oči? Nehudt! 
azda ustaviŕno lon blfať plameňom slepej náruživosti; uudldu azda 
i okamihy triezvej rozvahy, kecE prehliadne a zaŕne skúmať, po- 
zorovať, porovnávať... Preŕo by sa nemohlo dosUviť i vyfiľ/vcuiti, 
ak sa V nej aklame a nenájde pri nej to, fio hradal?" 

Takto rozjíntajúc, doéli horou odrazu kjedntUnu bodu, zkadiaí 
sa otvára xvláÄtne divadlo : chodník sa spúšťa strmo nadol, kauií^i 
do priepasti, na dne ktorej aa modrejú more a odkial povieva chla- 
divý vetrík. 

GaleSa sa spúäfa pomaly chodníkom ; drží sa tuho. aby sa ae[)o- 
kUól. Onedlho vyÄlí z hory, Pr'ed nimi m rozprestiera stráň, po- 
krytá kern>i ohromnt*j áalvije, ktorá dýcha na nich tulioti svojou 
vóúou; kdivtij sa rozložil zase mohutný ker rozniajrinu, zelenéhií, 
bujui^ho, omamujúcej vône. Inde zas sa rozložily ohroomd, ňťaviiaté 
listy kaktusa, ispomedzi ktorých vystrelil mocný stvol, na ktorom 
by sa mal ukázať kvet. 

Sluo(> pečie v tejto stráni, obrátenej k juhu, ani dakde v Ambii. 

Uiodulk med/itým vedie knsmo, dolu stranou, v oktiikách u 
serpentínach, vuoií sa na chvííku do ní/kclio krovia cesminy, až 
prjdt' do úboí-e oujtioho úložitejAcj, V nej je založená vinica, perla 
vj^ctkých viníc, kde sa rodia najjemncjAej sorty vina. /tadialto 
puchudí chýrefný profiek uaSej lory AuÄuly, ktorý ona prezuje 
z hrozna dobre pre,sLi.%efi(ílio. 

No vJifSmi než vinica, prí6ihuje i ju more, ktor*'* člapoco tiini 
iíolu. itohriivujúc )<n s drobným pieskom na brehu — more, čo sa 
hiň kiiuáiom k susednému ostrovu. 1 jeho kopec a vrchy kúpajú sa 
v slnečnej náplave, posiate vinicami i bielymi dedinami. Z druhe| 



strany zas stelie sa b Priraoiiu, ktor<*ho Sedí ľlauina fníe smelo do 
modrej oblohy. 

Viuic.i tiito dnes je rozsiahla, zaujíma celu úhoL Znrvu sa pi e- 
stipialtt ]*íri (tolii na iiložilých miestach okolo tuoru. Tu bola sadtmá 
prctl viac Drž Kto lokmi. VekoviU', hiíiiati' iilavy držia sa potlni'S, 
pusadeuť seiit a tuín hex plánu. Ich životDtt sila sa nevyi^ľľpula, 
vzdor dlhýtn rokom, lež každii jar prebíja zo starých hláv uovuu 
silou, novými výhonkami. Kapetan Luka rozšíril vinicu smerom do- 
horn. Trito ŕiastka vysadená je moderne, dla phinu. Hlavy sii poaa- 
dentí v nidnch, ani vojsko; tu sa nachodia i prístavy a múriky, al>y 
xem iieodii:iš!ila voda, keií sa h-je odhora, dolu ätráňou. Vyzersl 
láto mladíi vinica sía dáke schody, po ktorých obrovia schádzajú 
š hory do mora . . . 

Kapetan f^uka vystavil i domec tam pod česmínarai. StAvauý }« 
bez Štýlu, ale solídne, 2 kresaných kvádrov. Zariadil si v i'iom izbu, 
jednodurhú síce, ale í* pohodlnou postefou. Ostatok je kuchyňa a 
spolu rozsiahla izha^ kde sa môžu uchýliť robotuífi, ked ich zastihoe 
dáž(f- Z bieleho dachu sváíižajú rj'ne a žlaby kamennt^ vodu do 
císltírny, ktorá je hned pri dome, vsadená v samom bralisku. 

Pani sadla pred domec na kameň, Jure poatíivil pred ťlu druhý 
kiimeň a položil naň toibicu Í mieéok. I GaleM sa priMížil n krotko 
/arehtal, pýtajúc pitie. No Jure už tahá vodu z hlbokej cisterny. 
Najtlnil najprv f'faáu a ostatok z vedra leje do kamenice. 

Pani dala Jurovi bochnicu a kaval syra. Vína mu nalial a (dný 
krfiažok : nech sa napije neriedeníího. Ani ona sa nedá núkat. I )o- 
máci chlieí) a syr chutia jej ani neviem aká lahôdka. Víuo pije s hrdo- 
sťou človeka, ktorý pije m svojho. 

Po stolovaní spustila sa v dolíuu. Kde-tu utrhne medzi chôdzou 
zrub* zrno, ktorŕ je už cele naliate. V tejto polohe dozrieva hrozno 
desuť dní prvej, uež tam po vrakoch. 

Breh morský vyložený je pieskom, bielym, Ci8týrii, drobným, 
8Ía by ho bol navyberal. Piesok je i na due mora a tiahne »a dialeko 
do mora. More ho vymý\a, prevracia, mieSa. Chôdza po ňom lahodí 
Doháu), aťa chôdza po kol>erci, alebo lúke. \nnky dobehujú na samý 
kraj, jeilna za druhou, akoby o preteky, Podajcdua akoby z rozto- 
l>ašc preš i n ii' sa ponad dmhé a ofrskne ti nohy. More je Oistŕ, 
pritliíadué, sía tatranskí- jazero — rozoznáä nm na dne každý ka- 
Rienček, každé zniko. 

Sadla iia kameň a zadívala ^a na more. Nevidí na ňom niŕ 
nového a [iredsa sa jej nezunuje naň bladeí. Úpek slncaje miernený 
vetríkom, ktorý už začal poíahovať od mora a popoludní zatne 
fúkať po ihlap&ky. VSadť tíSina. ani v chráme. Ibu čo svrčky vy- 
búdaju neúnavne, ako to len ony vedíii, a to medzi kumeulm äuiykuc 
jä.^terica a áibuc zarnz pod kameň. Kde-tu podleti jialeb, blysne 
bielym krýdlom vo vzduchu a padá zas na hladinu, akoby unavený. . . 

I ona cíti potrebu zahĺbiť sa do tohto tichého toku prírody, 
oddýchnuť z i''asu na čas na jej mat<>nnskom lone. . . ľtrapy života, 
západy a trampoty, neresť a íúeda, hnev a závisť, nezdary a skla- 
pumia — to väctko tu mizne, hynie, tratí sa. Viietko to padá kamsi 



36S 



do ]>rtepatl tiská ľadäkých nmesU — ty luu cítia, že si autmtnié 
^niko, ako tu zrnko piesku, nepatrný okamžitý zjav, ako tií vlnka 
mora — v tomto volkoleptmi (liviullti, ktoi/' pi'istrojita matka príroda. 
Tu ta váctko púta, víotko /iinírna jríliijiko. I inohutiiť' vlnobitio a 
hrozný rticlint íiiomu, ako i poljľíivjinie mora s pieskom, alobn rylika, 
to sa vyhodí do vxíÍucIiu, äilitulc chvostom o Iiladinu. V prírode jo 
azaj»tnii rovuost, jeduakosť. . . 

^A preto í>y iienioUol byť i s ňou Šťastný?" Nô zob^cerula sft, 
akoby v strschu, že vetrík pochytí túto mySiíénkii, ktorá sa tir 
v samote vyStmila na povrch duäe, sfa tnUU tíl ryhka, /rtíilysnúc 
striebriíitýnii äiipinauti — 2e ju pochytí, zanesie ta do inpsta^ roz- 
tj-asie po dvoroch, domivuh... ^Prei^o nie?" posraeJuje sa /.novu, 
oi^meliac sa Icp&ie. „Mladá je, tnohla by s:i t pnäpôsohif naAim 
obyŕajom a mravom. Láska vraj stvára divy. Ach, Idska, liiska — 
vclikA, väeuiohi'ica. . . Ona naučila druhť' zabiidmiť iiii skvost, pn.'pych 
a lesk: preŕo Ity ju nenaučila prispôsobiť sa pohoiliiu a hojnosti V* 

„A naŕo sa proljovuť odtrhuiif, keJ sa odtrhnúť nemožno? 
Korene bú hlboko — srdce by sa vytrhlo s uiroi... Ntislobodiio 
m odtrlmút, treba sa zmestiť, žičiť jeden druhému vzdueliu a 
miesta" . . . 

A dufta m jej rozširuje, vznáža sa sIoitodncjŔie v ŕistoni ateri, 
kde sú výhlady široké, *?ist(', zreteínť... Dýšo svojským životom 
novú rozkoá, novú radosť — vydvihla sa nad trampoty a malicbpr- 
iiosti, rozhiStila zilhady, prekonala ťažkosti... 

Juru itašla pri domci, ako duvalkal starú česminu tam shora 
a ol)kIieKnil suchí* konáre. Ke4 sa rozkiila, bude Vkichora un palivo. 
Beií toho apotrobujú silu drva, tí jeho V I asi, sediac a vyvainjúc sa 
celú noc okulo vatry, dmbijúc svoje monotónne pitisiic na smutných 
gutiliach, rozpnívajÚĽ divotvorné veci... 

Vysadla na (ínleSu a poberá sa hore stranou ta, odkiaf prišla. 
Ako jej je teraz imikSie! Nie rozochvenie, zúfalstvo — ale mier, 
tichá radosť svieti jej na tvári. Pri ostatnej zakrútia olwrela sa eftte 
raz na tento kraj, kúpajňci sa v horúcour, poludúaj&om silici, a ten 
pohhvd opakuje jej eÄte raz: 

„Nie — nemožno sa odtrhnúť — tebe niet ní druhého života I 
NocJi »H plní vóIa lložia a nie tvoja,.." 



-W- 



Janko muzikant. 

(>d Ifmricha Sienkutuíc^a. 

PriÄlo tij na svet útle, slabé. Kmotry, co sa boly stÄly ku 
posUdí Sestomnlierky, krútily hlavami i nad matkou i nad deckom. 
Kováŕka Šimonová, ktorá b<da najmúdrejšia, poŕala chorú poteSovaŕ. 

— iJajtíí — povedíí — • zapálim nad vami hnMnni«'nii svieíkn. 
ui / váii uič neltude, kmotrn moja; už vám treba sberať sa Da 



tamten svet a prn pdna farára puslnt, m by váin hiit^chy va§p od- 
pustil. 

— Veru I — poviMlá druhá — & chlapca treba zaraz pokrstil \ 
on aiii pána farára netloŕká a, puvedá, dol>re Uiide, k^d 8a aHpoň 
iiedostíine štngi\ 

Tak hovoriac, zapálila hľomnií-nii sviočku a potom, vozmiic 

decko, pokropila ho vodou, až začalo ni^kiiiiii žmurkať, a noklsi ržte: 

• — Ja teba ^krstím" vo meu*? Oti:a, i Syna, i Imcha svíitého 

a dávam ti lueuo Jún, a tcra^, duáa „kiRsťaDská**. chod. /kade ^i 

prišla. Ameil! 

Ale tluSa kresfanská nemala naskrze ochoty ísť, xkade priSla 
a opustiť fhiidoríavé telo, ovšeiu poôila virgať iiobami toho tp.la» 
ako mohla. ;i plakať, hoc tak slabo a žalostne, že, ako hovoriiy 
kmotry, ^tnysl*'! by si, že to mat^atko!" 

Po&lali pre kňaza, priáid, urobil svoje, odišiel; chorej bolo 
kpáic. O týždeň vyftla žena do roboty. Chlapíek liMlva živoril, ale 
živoril; tiž v átvrtout roku odkukala ktikiiéka na jar chorubu, potoui 
&a popravil a v akom-takoni zdraví došiel do desiateho roku života. 

Chudý bol vždy a ohoreiiý, s brnchoni vydutým a vpadniitýnii 
lícami. Vlasy mal konopné, biele a ; na jasné vytreštená oíi, 

hladiace na svet, akoby v nejakú w ■: ni díafku uprené. V zimtí 
sodával '/Ji pecou u [dakávat ticho od Kiniy a Časom i od hladu, 
kerl tnauika nenudí co vložiť ani do pece, ani do hrnčeka; v httc 
chodil v kožíelke, prepásatiej súkpiutým okrujkom u v slamenom 
klobúku, zpod ktoťí'ho nbdratej striešky pozeral, dvíhajiic, ako vták, 
blavu <lohoľa. Matka, bifilna želiarkii, iijítca /o drta na deň, akoby 
lastovička pod cudzou strechou, možno, že ho i milovala po svojom^ 
ale i bila doiíť íasto a obyčajne na/ývala „preniieftom". V ósnioro 
rokli chodil už ako pastierik zň statkoni, alebo, kecf v chalupe ne- 
bolo čo jesť, na huby do hory; že ho tam niekedy neiíjedol vlk, 
to bolo smilovanic Božie, 

Bol to chlapec nechápavý a, ako dcdinskŕ detváky, pri roz- 
hovore s ludnii kládol palec do list. Netrúfali si ani fndia, že sa 
vychová, a eSte moiiej, že by matka mohla sa doŕ'kať potechy, bo 
i do roboty bol ledaí^o. Nevedomo, zkade sa to takií uliahlo, ale 
k jednej veci bol vehni chtivý, to jest ku hudbe. Všade ju |«)ŕul, 
a jako l«u trochu podrástol, tak už o niíom imirn nemyslel. Ide 
tibyčajne do hory za statkom alebo s hrncom na jahody, to vráti 
sa hex juhtiil a hovorí Sepotajúc: 

— Mumo ! tsik ti Čosi hralo v hore I Oj ! oj ! 
A matka ua to: 

— Zahrám ti ja, zahrám ! nelioj sa ! 

A ť-^som mu i spravila muziku varechou, ('hlapoc krii^al, slu- 
boval. že už n(*liude, a pred-sa myslel, že tam v hore f osi hralo... 
Vo'ť H on vedel?... So.sny, buky, brezina, duby — vSetko hralo: 
celá hnrii. 

Echo tiež... V poli hrala mu belica, v sádku /a chahr(K>u 
Cvirikaly vrabce, až sa viáno tiíasly! Veíerom pociival väetky bla.sy, 
aké sú na dedine, a bol presvedfŕiiý, že hrá eetá detlina. K<'d ho 



370 



|io8lati í!o roboty, že by hnoj rojíkydával, to mu i viotor hral vo 
viilljich. 

Videl lio tak raK íafár, HtoJHcielio k ro/fcuchranou hlavou a iia- 
ŕiiviijúoeho vetiu v ilrt'vcných \idlikh.. . videl — a odpásajút- remeň, 
dul mu dobni inimiíitku. Ale c-ožo to osožilo I .. , Na/v vnli hu India 
„Janko muzikant". . . Na jar utt*kal t domu knitiť píSffttky pri 
potoku. V noci. kcd žwby zaŕíualy kíkaí, prepelicji v poli ozývaí hu, 
srfiue po rose bracaf, keJ kohiUi kikiríkali na pántoch — on spaí 
nemohol, leu poCúvnl. a Boh jodiný víb, akú on i v tom poCul hudbu... 
Do kostola nemohla ho matka brať. bo, akoiulhle zahuŕal orgiui, 
alebo ozva! sa spev slíulkým lihiKom, tlecku oCi tak zatiiodíly hmlou, 
ako by už ani ucdívaly sa z tohoto svfta . . . 

IIlŕiBnik, čo chodil iioi'ou po dedine, a aby neza.spal, fíml hvie/dy 
na uybi, alebo shovílral sa ji^otichu so psami, videl uera?. bielu ko- 
fteíia Jankovu, premykajiicu sa vo tme ku kričme. Ale on nechodil 
dti ki-t^ny, leu ku kríune. Tam, prikrOiac sa pod uitirom, slín' ' 
Ľudia tancovali obcrtos'), čASom jeden-dnihý parobok zakr 
„l'hd!'" ľoŕtiŕ holo dnpolanie j^ižiem, tu znova hlasy dievŕat: „(>i 
Husle Bpievaly ticho: „Jed^mť, pime — jedzme, pime, a dobi 
rozvcseímii'*. a baset la hrubj! m lUnsom sprevádzala vážne: „Jak Boh 
dá I Jak Iíoh dií !" Okníí ži'arily sviítlom a každý trrim v krC-mt; zdal 
sa triasť, spievať j hraí ttcž tak, a Janko slúchal . . . 

("o by on za to dal. keby mohol imiť tuk(^ husle, hrajňce tt'u" 
„Jfdznie, piiiie"< — jedzme, pimt% a dohrĽ sa ro/ veseľme". I 
doStiŕky spievajúrie! Alt* zkade ich dostiiŕ? Kde taki^ robia? Keby 
mu aspoň dovolili hoc len raz vziat do ruky nieto takčliu ! . . . 
Kdťže by! Volno mu bolo len potiívaf, a tak i počúval dovtedy, 
kýtti hlas hlásnika neozval sa za nim vo Une: 

— Nejxjjdeš ty domov, budúr? 

V Uiký Cas potom utekal na svojich boíiých n(dittch du domu; 
u Äa uím bežal vo tme hlas husifí: „Jedzme, iiime — jfd/me, pime, 
a dobro su rozveselme". i vjižnv hlas Imsťtly : „Jak J!oh dii! Jak 
Boh dá!-. , . 

Kedykoľvek \v\\ inuhol pot^úvuf husle, ŕi pri obíinkách, či ua 
vesolt nejakom, to už [»rc neho bolo veľkým sviatkom. Vliekol po- 
tom za pec a nič nehovoril za celt^ ilni, vyzerajúc ako kocúr s blyátia- 
eimi oŕ^jnii jio tmy. Pototn spravil ú sám husile zo Äindľa a z koň- 
skej srsti, iil' Mk pokne, ako tamtie v kn'me : brnfaly 
ticho, vehu! . ako nejaké nvySky alebo komáry. I'ri- 
tom VNetkom hral na nich od níuu du \'rčĽru, hoe m to dostávalo 
sa mu tolko ätucliancuv, la naposledy vyzeral ako potlíeué jablko 
nedozreUÍ. Ale taká to už bola jeho uátura. Neborák, chudol fo raz 
vfi^Ämi, len bnitho mal vždy veíkŕ, vlasy co nu hu9t4>jňio a níi 
Široko otvon'Uí*, hoc najt^^HUijÄit; slzami zaliate, ale Ifca a prsia 
vpudíily mu vždy lilb^iť i lilbíi»> . . . 

Nebol naski/i' íiko ini" deti, bol skorej ako jeho husli&ky ftiud- 



•) Tance ma/urskv. 



871 



lové, ktoré sotva brníaly. Na prednoví pritom mrel hlady, loho živil 
sa najviacpj len surovou mrkvou, a tiež túžbou môcť mať husliiky. 

Ale tá túžba nevypadla mu tlohrt?. 

V panskom dvort* mal lokaj husle i hrával íasoiii na nich pod 
Vffťľ, ahy sa xapačil panskej eliyžuvj. .Tanko ť-aslo priplavil sa po- 
mťídíi lopúcliy až ku otvoreným dvoráiu é.yladnoj iiiby, aby sa im 
nmluO prizľniť, Visoly na stent^ oproti dvcrfim. A ta vysiela! chlapec 
colú svoju duítu za iviuii or.tuii. tm zdalo sa mu, že to prt* noho 
ak;ísi nepiístupníí sviatosf, ktorej nehodou je dotknúť sa, že to iikilsi 
jeho najviiŕäiii rozkoš- A predsa túžil za nimi. Chcel by idi a:^pMi\ 
raK raai v nikách, aspoň prizreť sa im IdižSic . . . Úbohé malé 
dilapecké ísrdr.e triasln sa pri tej myšlienke šťastí m. 

Jednej uoci nikoho nebolo v celiiduej izhe. ľnustvo od dáv- 
riejAieho času zdržovalo sa '/a hranicou, dom stnl pustý, lokaj tedy 
vysediiva! iiii druhej strane u rhy;:uľj. Janko, utajený v loipitelioľh, 
pozeral už od dlhšieho ŕaíiu otvorenými širokými dveriui na predmet 
vÄetkých svojich túžob. Mesiac na nebi hol plný a svietil kosuio 
oknom do ŕeíadnej izby, odrážajúc sa v podobe velkého štvorca iia 
protivnej stene. Ale teu ňtvoref; sbližil sa pomaly až ku husliam a 
koneŕiio osvietil ich úplne. Y Um (^iis v temnom úkryte /dalo sa, 
ako by odbíjahj od nirh íívetlo strieborné; zvlažte vypuklé záhyby 
osvietené boly tak silne, že Janko sotva mohol na ne po/eraŕ. 
V onom blesku vídať bolo väetko dokonale: vrúbkované boky, 
struny i ohnutú rúrku, KoKHíky [iri nej svietily ako muSky svatcj- 
jÚDske a pozdĺž visel smyf-ek v poilobo strieborného prútíi . . . 

Ach ! všetko holo roztomilé, ba t^arovné, Janko tiež prizeral sa 
i'o raz túžolitiejšie. Uŕupený v lopúchoch, s lakťami opretými o chudé 
kolená, s utvorenými ústami díva) sa a díval. Tu strach iikýsí 
zdržiaval Jio na mieste, tu zase iiepreruožitelaá chuť pobádala ho 
napred. Či íary nejaké, či ŕo ? , . . Ale tie husle v svetle xdaly sa 
lasom približovať, ako by plynulý ku docku . . . Olivlíjimi hasly, 
aby s!i znova rozpnidily ešte väŕSmi. tJary, zreteíné čary! .Medzitým 
vietor zavial: zašumely tichúťko stniny, xalopoUily lopúchy, a Jauko 
ako by sľoxumitelne poŕulr 

— Choď, Janko! Y éeludnej izbe niet nikoho... chod, Janko L ., 

Noc bola viduá, jmiú, V panskej záhi-ade nad rybníkom slávik 
prespevoval a pohvizdoval ticho, i zas hlasnejšie: ,Cho(f! ľo(f! 
ííer!" Poctivý lelek tichým letom zakríitil sa okolo hlavy derka i 
zavolal: „Janko, nie, uie!" Ale lelek odletel a slávik zostal, i lo- 
púťhy 1^0 ra/ srozumitetnejSie húdly; „Tam niet nikoho!*' Husle 
zasvietil y sa znova . . . 

Iti(.tlua, malá, stúlená posUiva zvolna a opatrne ponikla sa na- 
pred a medzitým slávik ticiiúčko pohvizdoval: „Chod! Pod! Itcr!'' 

Hiela koSela niiimtala sa to raz MižSie dverám Ceľadnej izlty. 
V}, nezakrývajú jej ín>avé lopúchy. Na prahu ŕeíadnej izby (toí'ut 
rýrhly dych rhorýcli prsú decka. Okamih ešte, Iciela košieľka za- 
nikla, laž len jedna biela nôžka výstava za prahom. Nadarmo, lelek, 
preletuješ ežte raz a volá.í: ^Níel uíeí" Janko je už v izbe, 

StraSoe zakrkaly žaby v rybníku záhradnom, akoby prestjaäcné, 



filf" pof.oín htifíf utíťlil)'. ŠJilvik iirijiial pnlivizdnvať, lopúrhy Senirni. 
MiMl/jtytii Jutiko krivdol 8u lictio n M]mtrtic uk' hnvtí \vy uj KľľiU'li 
(jLikrúčil. V lopúcliuch dúl sa ukuby liuiiiA, uko divé jevieľalko 
v kruví, a Wm bol ako tlivé zvioratko v klt^pci. ľuliyby jeho sUly 
m rýchlymi, dyili kiátkyiu a piskľavým, piitom olckľútVila Ijo tma. 
TiclííC tetiiá blýskavica, pretctevôia nietiKt výťhoíloni a z^lpariom, 
oíivietita Pšte ra/. vnútľf) ŕelaiJnej izby a Janka Mvornožky prod 
husranii s hlavou pozdvihnutou dohora, Alu blýskavica zhasla, me- 
siac /.aclunila chindi'ka a ničoho už nebolo vída(, ani poi^uf. 

Po chvíli len vyšiel z tuiy zvuk tichutký a plačlivý, ako by 
sa ktosi núopatľue bol dotknul strún — a náhle . . , 

Hnibý aký&i, ospalý hlas, vychodiaci z kiíta izby, pýtal sa 
hnevlive : 

— Kto tam V 

Zápalka zamihotala ua »toiití, nastalo vidno a potom ... Kh! 
Bože! Puí^ut kliatby, bitku, plaC decka, volanie: ó! pru Ilohal 
ôtrkot psov, behanie svetla po okrirtcli, íiltik v celom d\or« . . . 
Na druhý dofi úboliý Janko stál nX pred súdom u ryclitiíca. 
Mali lio tjiui súdiť ako zlodeja? . . . Zaiste. Pozreli na noho 
ťvchtáľ i ]ui8ažni, ako stiíl pred nimi s palcom v ústach, s vy- 
treätenýiui, nalákanými očami, malý, chudý, preilesený, ubitý, ne- 
vediaei, kde je a (o od nebu chcú V Akože tu siidit také uboža^ 
ía má desat rokov a ledva stojí na nohách';^ Do vábenia ho poslať, 
či ako y . . . Treba pritom maí trochu milosrdenstva hJid deťmi. 
Nľch ho tam ve/me hhisnik, nech mu dá prútom, aby aa druhý ra/, 
m^kľudol, a vec je skonŕľiiií. 

— Tak ! 

zavolali Stacha, i\o bol hlásnikoni. 

— Ve/mi ho ta a daj mu na pamiatku. 

Stačil kývnul svojou prihhíplou, zvieracou hlavou, vzal Janka 
pod pazuchu, akoby nejakc maCiatko, a vyniesol ho ku stoťlolke. 
iH'cko, ci nerozumelo, o Co ide, ŕi sa nalákalo, dosť na tom, ne- 
ozvalo sa ani sb»v(ťkoni, len po/.eralo, akoby nejaký vljíčik. A či 
on vie, čo s ním urobia V I, en ako ho StJich vzal v stodob^ do hrsti, 
vystrel ho na zemi a, podvihnúc koSielku, začal ho bif, vt«dy Janko 
skrik(d : 

— Mamka í — A jako ho hlásnik prútom, to on: „Mamka! 
ntuuika!" ale co raz tichšie, Hlab^iie, až £i\. ktoiýmsi razom uticbto 
decku a nevolabt už tnaniky . . . 

Hiedue husie, pre kton^ priáiel do osídla . . . 

— Kj, hlúpy, zlý Stacho! Ktože to tak deti bije V Ved je tn 
mali'*' a Nlaln^, a zav^e bolo Iťdva živé. 

Priala matka, sobrala chlapca, ale musela hu zaniesC domov... 
Na druhý d^ň nevstal .lanko a tretieho veť'erom umieral už »jio- 
kojne na lavici pod zrctiuým prikrývudlom. 

Lastovičky .štebotídy na čcreSni, ktorá ľá.stla na priediiiní, lúč 
ulnca vchádzal oblok ont a oblieval jasnoston ziata rozčuchranú tiíávkn 
decka i tvár, v ktorej ne/ostalo kvapky krve. Ten lúŕ bol akoby 
cestou, po ktoré) mala duSa chlapčeka íkIíhí. hobre, že aKjHrň vn 



ľ.hvDi vnirti otldiíitlzalfl širokou^ sluitŕuou drAbciti. leho za života 
SIft ozaj tľuistiHi. Metlzítýiii vyclui<ÍJé prahí pnlily sii uSU' nu ílychtKii 
n tvfír tlecka í^olň ;»k<iíty polniižeiiií v tio ti*-tliiiskŕ ulihisy, klotr 
vdcUlzaly ntvorpnýiii okuoiii. IU»1 veŕor n dievŕíitit, vľacajtuo sa imI 
sena, siiitívaly: „Oj, na zelenej lúkt'...!" a oú potoka (lot;hoiľil 
blas fujahek. Janko počúval ojitntiiý rtii, ako dedina hrá ... Na 
prikry vadlc pri ňom ležuly jeho husle zo jiindla. 

NAhle vyjasuila sa t\Ár uiriierajúfeho decka a z ubeletiýcb pítír 
vyšiel Šepot: 

— Mamka? . . . 

— Co, gynkuV — ozvala sa matka, ktorá duHÍla slzy. 

— Matnkal Pán Boh mi dá v nebi opra vdove huslitkyV 

— há ti, synku, dá I — riekla matka; aíe nemtdda huvorit, 
bo i jej tvrdých prsú v^búšiia iitlatnená íalosf^ teda Iľh zastenala. 
„O. .Ie?.i&t, JežiSi!* padla ivjíľou na .skriňu a začala nariekuť. aku liy 
íitiatila rozum, alebo ako Človek, ktorý vidí, žo smrti nevytrhrit) 
svojho niilovauého . . . 

\ íiDÍ ho nevytrhla, bo kcíf na zdvihla a pozreln zase na Janka, 
ot'i nialuho niu/ikatita boly otvorené síce, ale tiehýbaly sa, tvár zase 
bula viUna. atumrafená a stuhnutá. Lúč sluei^aý odi&iel tiež . . . 

Pokoj ti^ Janko! 



Na druhý deA vrátilo ^a panstvo tioniov z Vlach, nízom m 
slečnou i •gavalierom, ktorý sa o ŕiu nehádzal, tjavalier hovoril: 

— Quel beau pays (]Ue ľlUilie. ') 

— A jaké umelecké talenty v fmle. On est heren^i de eherelier 
lá-lnvs des tíilcnts el dj les proti^ger, '^) — d<KLala islfčna. 

Natl Jankouj šumely brezy . . . 



Prdlolil A. IMaia, 



•t* 



Spišskí Poliaci. 

Polnký íivLd v severo-východnej Žasti Spi Sa xmáluU sa na i^jum 
íSíovňkov, Iíusniíkov a Nemcov už jtred poŕiutkuni kndovstva Úhor- 

sk«^h(j už lio pb.'ííu tíitárskeho. O Slovákoeh spiäskych jľ i»t(', tt 
m tu praobyvaternii ; aspoň nepochybuje o tom ani ieiUm historik 
pri zdravom ľ»'Ziime. Nemci piiÄli sem najprv v 12. .stolelf a osil- 
d/.ali »a i v nasledujúcich steletíach, zakial kvitlo banírtvo. KľiiTcivia 
uhorskí Ijrhotili im na iíknr ostatných ohyvatelov a obsýpali ich 
vefkými výfifidíinii. Uusnáci ftriéli neskoríiie a osadili m v ncťirod- 
urjíich krajoch, menovite po odchode Tatiiiov. teda asi od druhej 
puíuvice 13. al do konca U'>. stoK-lia. Ke<I po slroskutani \eIko- 
moravgkcj dŕ^íavy jednu íasť tejto opanovalí ÍVliaei (okolo r. íHmí), 

') Acli, £i je utešenú tú talianska zem. 

*y Aké iíostie tam liľďdaí talenty a aapomáha( ick 



874 



A sk'f prilvľ tvi, v ktorej hývnli Slovsíci^ imrliopit.eTiH' je, >,« v u2S)>m 
styku s Poliakmi vlivu polStiny potllieihaly také kraje slovenskí?, 
ktoré pre zemei)Í8mí polohu ?jvoju boly prístu|)nej6ic mocnejšiemu 
živlu polskómu, ako na pr. okoUe Dumijcii alelio údolio dolnť'lio 
Popradu. Tieto kroje buly najviac vystftveiu* popolátetiiu, oh v nich 
vôfnr holo ohtfrntcJsti'o slomiské. Dnešnú Jimiiice itoištiuy v severo- 
východootu Spiši sialia,)ú až po Kežmarok a LuMcu, no kedysi ne- 
Itolo tomu tok, lebo už meno terajšej Slovenskej Vsi poukazuje na 
tfl, í.e. tam kedysi bývali Slováci a ni*^ Poliaci, ako dnes. Teda 
hranica poľštiny bola užšia. Všetko zdtí sa poukazovať na to, že 
po7i»ký živel tunajší ifniáhal sa menovite následkom úsiluej koloniäá' 
tnrskťj ŕinnoští uhorských kráíov v 13. a 14. stolftS. Už ľ. 12ÍÍ.1 
spomína sa obec Kolačkov, ktorej obyvatelia hovoria dnes síce po 
poísky, ale nie bez sloventkých výrazov, poukazujúcich na to, že 
8IÍ to pôvodne Slovitri, potažni* slovenskí zeniani, ako napríklad 
v lieharovťiach v Liptove, lenže pravda už popoTšt<'uí. I terajAiň 
p<)rské mesto Stíini Ľubovňa spomína sa v listluárh už r. 1222, 
ale vlastný náter poíský dostalo pravdejioilobne len potom po kľá- 
lovi Si}íiuundovi. keJ spiäskó mefítii za viítc století boly do zálohu 
dané poläkýni krťironi, ktorí na Lubovenskoiu z/unku niAvali svojich 
kastollánov a v spomenutých mestách rojo polekých úradníkov. Ha 
i kňažstvo v mestách spišských bývalo polské. V starších matrikách 
fary uniaztfanfikej, kde okrem filiálky Forbasov sú ílnes samí Neniri, 
zazuaŕené sú len samé pojské mená kňazov, ktorí tam pôsobili. 
ľravrla, že spiSfiký lud, iiovoriaci po poľsky, mktly neiiovažuje sa 
aám za poFský, ale za slovenský — aspoň ja som nikdy nepoť^ul, 
že by níluvu svoju držal za poľskú — ale pritom v&etkom poľský 
týp, ])oľský kroj, poľský jazyk tohoto ľudu ani jeden etuo^íraf ne- 
Inule [lOVflžovaC ?,a slovenský, ale rozhodne len ■/.» poľský. Za M:i- 
Kuroií je síce kroj a jazyk poLský, poťažne podhalanský rýd/cjší. 
ako v obciach bližMch Slovíikoui, na pr. v Slovenskej Vsi, Lendakii, 
r'orlmsoľh, Lackovej, KolaCkove*, Ružbachu, Starej a Novej Ľubovni 
at(f., no v celku to len predsa mií poľskú tvjír. Ŕusnáci v Osturni 
sú už tldvno spoištení a Nemci v Ikdej a I-ubici sú na ceste k jm- 
poISteniu. lebo v najnovšom fjise obyvaU'lia polsski od Spigskej 
Ňluííury za peniaze v AiiKTÍke zarobené vo veľkom počte skupujú 
domy a pozemky od nemeckýľh obyvateľov a tam sa osfl<i 
Vôbec bej; [Mohilúania môže sa dnes povedal že <liii Nemcov 
Hkých nú pocitanť^; vo£i Poliakoui a Slovákom uriržia sa len do 
rasu ä, jeslli zaduje prajnejÄi politický vetrík, s pomocou líožou 
asi o jedno polstoletie nebude lu po nich ani stopy, Zkúsenosŕ 
učí, že kde sa Poliaci osád a v obciach, v kttjrých viičÄina oby- 
vateľov jo sloveuskii, tam sa vetmi rýchle poslovem^ia; ale kde do- 
stanú sa medzi Nemcov, tam sa títo i'-o nevidef poiiolštia. hoci Itv 
tam okrem nemeckých nebolo inýc.Ii škôl. Lndovíi škola je potrobuíí, 
ako kuH chleba, k Aiíreniu vzdelanosti medzi ľudom, av^ak k udržaniu 
mirodnoBti a zachovaniu materinského jazyka nie je tak nevyhnutne 
piitn*bná, ako sa to nmohým u nás /.ďS. Ve<I máme mnoho juí- 
kladov, žo mlŠ slovenský a poľský lud i tam, kde žije osihotený 



^6 



V CHĺlzoreCovrun mori a nemá ani škôl. nni kňazov svojiclí. doteraz 
xachovat reč a. mlvodno^i a, boci sa naai^í iný js^yk, predsa ro- 
stane len slaveiiskýni. Tak je U) i s naSimi poískýini bnttmi u nás, 
v l'nzúausku a inde, 

Že poľskú rei a uái-oUuos>ť vo Spíši voCi ostatným obyvaU-Iom 
iiatolko sa udržala j 2e sa o úu dnes nikomu bál netreba, toho 
(tríčinou je niflen známa ,hiUev-natosť poľská," ale i poUticki^ po- 
mery, v ííkýi-h znafná íiastka spiíiakýoh obyvateľov za mnoho sto- 
rnŕl žila, keď nac.hodila sa pod vplyvom poľských kráľov a icli or- 
gánov. Nebyť tohoto poľskt^bo vplyvu, bol by Spiš iste aspoň z polo- 
vice nemecký, a io by to pre nás znaCilo, to si každý domysli. Tento 
vplyv bol veľký i v ohľade ťirkevuoin. Hmdszky v najnovšom diele 
ävojom ^Initia, projtressus ac praeseus ;*t.itus Cupituli í?cepusieD3Ís" 
na str. 5(>1 píSe, iíie spiSské fary v Podolincí, ťiniazdach, Ru/bachu. 
Starej Lnliovni, Novej f.ubovni a Hobgarte patrily najprv pod právo- 
mocnosí kíakovsfcŕho a potom tarnovskt^bo biskupa. Len spiíiský 
biskup Salherk s dovolenim iozefa 11. r. 17>í5 zaŕal v Uinie vy- 
jedná vaí, iiby spomenuté fary iltocesi spišskej privtelenť* boly, éo 
sa potom r. 1787 i sUlo následkom diplomu biskupa Uunovského. 

Štefan AtL^ik. 



Na prechádzke. 

1 ak dobro, sladko ziivšc padne 
zanechal úzky chyžky svcl^ 
/iiplašif žitia chvilc zradné, 
7. všednosti vtrhnúf bezodkladne 
v sieň krásy, ktorá nexná bied . . . 

I beriem klobúk s jarým dtoin, 
z.iniykiitn v bexpeč «mútku tieň 
— vetl iste dočká v kútku skrx'toni 
a znovu zajme srdce bytom — 
len idem, spiecham v skvostnú sieň. 

Je ešte zima v plnom práve: 
potôčik smutno iblnkucc 
i tvorstvo čuší, len čo práve 
m škovrán snuje trilky hravé ; 
snád prvé jará ovocie! 

ľo nebi pláva slnko bXadc, 
pút zimy Ume ohnivá : 
navôkol viesky kade-tadc 
ro?.sÍatc sfaby hnier.da v sade, 
v ničil tichý hid si preUýva. 



376 

Idúcky dumám: kedy, Bože, 
Ty slnko pntvdy, zbavíš pút, 
ic ?. poroby sa k žitiu vzmóžc 
a nechá briesiicj liene lóže, 
ten ubiedený, dobrý Tiid?! 

V to ^raxu xavznie nečakane : 

biin-bairi'boiu z viesok iiaporad . . . 
a XV u k ten letí k neba bráne 
peruťou vdaky, že Ho h dlane 
roztvoril, aby stíšil hlad. 

Je poludnie. I vädim v duchu 

ku stolu sadať rodín smcä: 

jas v tvári, v dusí zbožnú skruthu, 

vďak na rtoch, trebárs skyvy suchú 

Hospodin 7. lásky podal dnes. 

Zas diimám . . , Povinnosť však volá 
sa vrátiť v prosu žitia zpät; 
buritioii skvie sa beztak roľa ; 
nuž idem ; aby bolo s poľa 
ču sóbraf : treba spore plicf . . . ! 



Vrbieký. 



Večerná dumka. 

J\,cir KUiii Jtvončck v súmrak večerný 
a volá k vrúcnej niotUitbe, 
xašepcú moje tíchtičko pemy; 
)»zacl)<>vaj Bože, národ ni6j!« 

Po tichom dajže raz odpočinku, 

by národ xbitý, iibicdcný 

ukázal chuti, čo len bylinku, 

že chce žiť i mret v prospech svoj. 

A zvonček hlási ďalej bom, Ijom, bom 

a volá vždy len k modlitbe. . . 
•'|{oh iivota dá len tyin aáruďn)], 
CO v neho veria, dúfajú. « 

TaTí nebeský hlas sľubuje, vraví. 
Nuž vola], zvonček, modliť sa! 
O, Hožc, hrad náí, obrancji pravý, 
na biednych vililiadní, volajú! 



-'♦♦" 



Jamniľky. 



377 



Prehíad slovenskej literatúry z r. 1902, 

Podáva Lttd. V, Ruttcr. 

B. B. Môj prvý ideál. Nár. Nov. t. 98. 

B. S. Do pamätníka konfiminiiílovi, Ev. Kal. Ififi. 

FÄbry A. J, KrAftui swluľu^ Jtj poitrthttir i ^nflržitnir. Návod 
k vyuiNívaniu koiifirumudciv evanjelickýdi a. v, i Dedefným katu- 
r,ltigáci:uu mládeži'. TiPtie prepracované vydanie. Ťurc. Sv. Mnrtin. 
Tlačou Kiilhtl. účast. spolku j 8" (Cirk. Listy t. h.) — Ktmfirinácia 
a ^Krstjjá suduva". C. Listy L 2. VwMmUy k „Bivnéiuu jwvoxu 
liožieiiiu". Tamže č. 5. ítnloženie evanjelÍĽkého siroticnca. Tamže 
č. 12. — Vnútorná missíia. Evanj. Kal. 3*1 — 38. Najlepšia viera. 
Tamže 39—42. — Vinitonio-misíiiové slávnosti. Stráž na S. L 12. — 
O láske k cirkvi evanjelickej. Zpráva o IV. vnútorno-miss. koofe- 
rencii str. 17^ — 45. 

Fata Morgana. OdraÄtíJié šípy. r>ennÍĽa č. 1, 2. 

Fatranský. Major, ii Rudnay? Kreslan f. f). Pod {jcliranou 
kríÄii, Tamže ŕ. ií>í. Kto sú vodcovia socialistítv ? Tamže C. 35. Vy- 
8(ulio\'aíiie. Tamže ŕ. ííH. Liberálue kolovraty. Tamže C. 30. Ru- 
lutitiskí židia. Tamže L 42. Viníioce. Tamže č. l>2. 

Ferasyn. Starý Žolirák. Z f rane. VI, a Svet t. 2, História jed- 
uoho dukáta. Z fnmc. Tamže t. 4, Orailosteuie. Tamže C. 7. Naraz 
do úst chleba. Tamže C. 16, 

Fiala Aloiz. Zkúseno-sti o keramice slovenské. Č. Lid XI, 84^ 
K7, 147—151. 

Pietg A. Ako vodilo sa Adamovi a Eve ffalej. (ľo kra í o vanie 
leiíendy Liiidemuiovej.) N. Hlásnik í. l(i. 

Filkom Em. Ueda manželstvu. Vlasť a Svet L 14. Špeudllk. 
Tamže t 44. 

Flaramarion. Slaee. Záb. a poučné ku. III. Sv. I. str. lOtí — 1 14. 

de Forg© Henry. Vofná chinKira. Posl. A. K. Slov. Nov. c. li'ÍL 

( Fruiiri-in Jtitij .]\w Fľancisci. (K 1. jiíuu ľ.Ki:?.) N. Nov. č. 
\\%. (>Hliivenie H(i-roŕuýidi narudzenín Jána Francisciho v Turí. Sv. 
Maľtlm?. Tamže 1. lí.'í— iiŕi, 

Frsni.ois ľaul. Testament. Slov. Nov. í. 247. 

( ľraMiu-ktf .Inzefí. Nekrolofí. Lud. Nov. ŕ.. 12. 

Funk Karol, Španielsky luimor. r,ud. Nov. č, 4l~48. 

Purdok Štehm. Jnlnôía v. Kalendáre. — N: "in. 

Jedmita Hl. K Novému roku. Tamže 31. Dve ľ. Čn lio 

životii. Tamže 37 — HL Loreto. (8 ohr.l Tamže 47 — 4ít. .\ko mňj 
uií»jt*t<'r utratil zrak. l'arnže fiít — 54. Haviarov [loklad. (S oUr.) 
Tamže 5:*) (í i. Z rňznych ktitov sveta. (S vyolvraz^niami.) Tnuiže 
12 112. Nebožtík. Tamže ll.'l lie/ podpruT. Zo slmenskélio amc- 
licki^ho života. Tamžf* If)'! — 171. Pieseň v cudzine. Tamže 18U. 

F. Truhla smi u vy Hospodinovej. Evanj, Kal. 44 — 51. 

F. J. \'i:iiioťe ua vyliuauisku. Vlasf a Sv. í\ 51, 

^O » 



878 



Literatúra a umenie. 

NArodopianá Mapa uherských Slovákú ita í&Mnái' iji^il/uii lidu 
z ľiíku llíUO. 3TH0ITM-HUEťKA« KAľŤA BKítľEHiÄHX^ O.lOIIATOlťfc, CO- 

cTaBJíeHn hm ocaoBaHÍH iiepeiiHCH 190(í r. Vydul H:t>ííivrh Ur. Lubor 

NieUerle. Praha 1903 Ilpara. Náklaiiem Národopisnó sjifilpí'itosti ŕcako- 
slovanski- a s jiodporou Ccskŕ Akadémie pro vŕdy. slovestiost a umŕní. 
Tiskí Aiois Wiesncr. N^trodopismhn Sbornťka svnzck IX. Sír. lex. 223 a 
Sali m&n. 

B DQúbyĹ-aJnou radoHtuu heríemtí du ruky tútt) knibu, Lobo on* je 
u nú&, o Slovákoch, ukaj:iijňica aám, kde to bývame, ako sa naSe o»ady 
vat^á. Následkom poliiickvch pomerov žijeme v takom položení, že nám 
je fíihžio pouŕií sa tia pr. o obyvatetoch nejakého ostrova na dslokom 
occánp, neí.li o spbe samých, o Slovilkoch. V krajine na^cj víctky snahy 
smerujii k loniu, »by sa o slovenskom núrodc íím najineiiej vedelo, aby 
potorn ra:^ tuk moliul by f vyiKichnný i zo ^talistiky, ako Slovincov uhor- 
ských vyneebaii až pri popise roku liltlfl. 'ŕ Pred piir rokmi v Pestj po 
tnadarsky vydali v^rkú encyklopädiu. v ieslnástich sväekocb, na spôiiob 
nemeckého Meycra alebo IJrorkhausa ; ale kto by aa i týchto bachaiitov 
chcel ptmíií o Slorákoťh, iityde v litere T dvŕi článofky, jeden (o sloven- 
skom jaKyku a literatúre) 42.iiadkový, drubý (T'íŕo^ = Sloviíci) 31- 
riadkový. Tak oás ta skrývajú, zatiernjú, menia menii naSirh obydid, 
aby sme ŕim menej boli viditelrii, a nám samým chybuje vseliŕo k tomu, 
aby sme &a mohli bránif proti takéma vytieranin j;pomed;!i živýcli. 

Práca prof. Niederlu má za základ úradnú iiborskú átatístíku i roku 
Í900. „Jinak než na základe povšediné, atejnomérnč štatistiky úŕcdtil 
— bovoff v svojom úvode — nel/.e dnes väbec vydali podrobnou mapa 
národopisDou. Štatistika musí jí sloužit m »iroký. pevný základ, a toprvc 
když výsledky na mape graticky znázornôDy leží pi'*ed oŕiroa, možoo 
tokálniro i'Mab-Úm utijíií omyly, nesprav noi^li a oavrhaouU opravy. Ale 
pŕe9 (o, ic základ mapy, lotiŕ. úŕední i^i^ftátii z r. IDQO, neiii vŽdy 
správny, jscm [iŕedoiii pŕosvédct-n, xe mupa tak, jak jttem ji /iiracoval a 
vydal, bude v celku mimo ílosalt tiHrhtn nesprávno»U, a to ze dvou át- 
vodú. Jednak chyby pri aŕ-ítiní. tŕebas velmi rast)*, z nejví'täí f. isti no- 
uiaji vUvn na kategórie itercentuúlui, podlé niclíž jsem ORady slovciiMké 
roztľídil a na mapu znameiial Jc&tliíe v osadu A ucho U j o vo skiHc- 
ótiosti vioť Slovakii, ncí jich adává štatistika -- iňstaiic jistô v nejvťlli 
íiisti prípad íS osiida A pies to v kategórii osád ua pi\ raezi Tô^íJO'Vo* 
osada H iui pŕ. mezi 2fi— 5fi"/m — b prisliisiié Oŕuatcni na mapŕ ho 
tie/riH'tií. Tak Umin budf jíslč pravldlem a jen ŕiJc'ejí upravím absoln- 
imho ófala itŕeskoŕí obec z kategórie jednaj do kategórie druhé. Uále 
jsem vSechny dAlei>.íi(>j&i a spornej §f éôAú mapy (zejraiina celoa slovcnako- 



*' Vkiitse 81ovind boti vyueehuDf ui roku ÍSSU pri krajinskom popiae 

y1.. " ^i, a pri pnip)»e 1W!> vňWc n<ib«>lo rubriky o národ n o«ti, n mutorin- 
•f H roku [li*.*K ked rtiinistroni <d»<'ln>dii, pod ktorŕho prináleií kra- 

jinský iMi-iliflcý lirad. bid tlubriťl lliininH, f>upÍH(ivLilet mi i slovin-' ■ ' flii- 
*k& rt-í, íútkn I!** f bnlji pre silyvim-uv uí rultrikji -lue^ mm "'•!, 

akttliy finlwi v tcjtri kmjiuľ. (it. iHMit prodiui brali ich cSlc v ruiiu*- .ij> Ito 
krajinukúbď jíĽtykici 



879 



msdar&koQ bmniei) posial pred nveŕcjnŕnlm na Slovensko jcdnollivýin 
zimlcflni ijŕísliiíiiúh knijň s prosbou za revisi Revist tŕto vyhovť'no 
lijlo s ra*lusti a irťkter*' vťrolitidnť'' opravy by)y iiifiou dotlatvčnŕ nii 
mapŕ vyitijaiSen}. Tlm vjim. jak se doiiiuÉväin. v) rovnal jsem pOfUe nio2- 
nosli v doslatet^aé mlŕe chyby, jež by molily povstati i poalediiich vý- 
slcdkil sčíláflf, pobad jeal nesprávne." 

»ľŕi liotovenf mapy Hdil j sem S6 nasleduj f cf> pracnou štce, ale 
Jedinť'' správnou metódou. Na základe iíŕedni, srrchu nvedené stalistiky, 
v níž jest H viech jednolliiých obcí ŕi§e nherské iivedeno takt' obyva- 
telstvo jíodle piiznani'hd jazyka rnaleŕskťlio, vybiral }f,em v ka/dé sUjIíľí 
a každéiii okresu ty obce, v túúú ohliiioiio hylo aspoň lO^jg duši sloven- 
skýcb. Obce, kde oznaíeuo Slovakii pod 10" ,j, ostavil jsem úplní .stranou; 
m-koUk Slováka šedi pravidelné t obckb po vŕUÍ ŕástí ŕfäe. UstAOOvil 
jsťiii ú obce, kde jícb je mén^ než 10%, za äistA neslovenské, jako 
jtasíí naopak obré, kde je ich aspoň 90%, za óistŕ slovenské. U kaidŕ 
oíady s ľíce t>ež 10% Slováka vypočitávul jspm puk, kolík pro^ent 
StúvAkú má. a všecbna etsla t.íkto ziskani, resp. osudy, ro/.di'lil jsem 
do ô skúpia : 

1. Osady s vlce než 90% Slovák fi 

2. „ 5 90-75 , 

3. ^ 6 75—50 „ 

4. „ s 60—25 , ^ 
b. , s 25—10 . 

{Nn inappc kai^dá sktipioa tná svoj Knak: prrá i:elkom éierny krú- 
žok, drui.á v froi'h šlvrlisiíich óierny, tretia t polovice čierny, v krúí.ku 
Štvrtej je jedna štvrtina Ĺterna. krúžok piatej je ro/ulelem' ua štyri biele 
élašiky ; osady, v kloryíli jľ iuern-j tiež 10% Slovikov, znat^enť- sú na 
mappe íisiýra krúíkoin, O.) 

istanoviv bí tylo procentualui poinŕr}', zaznamenával jsem Aiiai'ky 
potJle príslušných kategórií ua plochy jednotlivých stolíc n tím /.ptlsolinm 
jsrrn oUdriel podrobiíi'; a správu*'; ro/ložoní sUnenských obcí na piidť* 
lise iiberskŕ!. z neho/ na prvnf pohled vysvilne uejen hranice Slovákfi, 
nýlifí i (o. CO jinýiii národoiňsnýin mapám cbyh|v4: percentuálni roz- 
vŕstveid nvniiť !>loven±<k/- oblasti^ to. ca bycboni zväti molili plastičnosti 
mapy nároJopi»riť.'* 

V šesfdosíalyťh rokoch minulého sloletia na požiadanie a mikladimi 
Matice Slovenskej Uionys. Štúr vo Viedni mal vydar mappu Uhorska so 
slovenskými názvy. Už bol predložil Mulici i plAn svojej práce a vypo- 
čítal tnivy ^ ni;vedni», preŕo zmarila sa potoni dobrá vec. Pravdepodobne 
iíko mu i>tU> sliiermnio sloveiiskýcli ndeMopisných názvov, a potom zniŕili 
Mi)Vfii8kú Maticu. Úradne moi- u nás robí všetko moáui\ aby sa vy- 
kureŕiovaty vlaMuíí, jí6 vodne mená osAd. V jrdnej svojej práci bol prinú- 
tený ozvat aa proti tomu eáto i polilikán U. Volf. ') I vybúr madarskej 



») VnV~ 

iilunii»ii i' i I 
L.t«um nn 1<;, 

í\rnnn O" ■ ■ 
liiVlUI^ vrtli,, 



f toto: •N<rsmkniie dóverovat uajiuň uái^u dradn^^mii Mie- 

larl. pri ktitnmi nujineuc] db4 *n prive nn mcnii uU<:í, 

..T.iin;. r.,.,iT, -i.iihn nAxvu. KUi vcri, *e knih* Á mtt^v'tr 

niVrfUe u v ÚpIlIDUl ikm"!*" pOflwVB eil» 

, ^ r, vetnii Bil !»liliinie II<HÍn<)»rrnp pudáv» 

u^vbie ak útnáno udtAieofí meuo, pri oatatn^cb ocdbi ui{ u Ivtír, imi & fUlo 

2Ď» 



880 



Historickej SjiolofDosU (7. liec. 18&3), pňdŕiajúc sa Blanovislía. íe 
kaíd/; iiii«.;ätnc ineuo Je najliudno vernejšou a ns^vtac poni^onia poskyta- 
júcúu putiijalk<m )iatn(':tii^lia miesta, v xái^jme btstorickébo bádania vv- 
fiktvll požiadavku, „aby tuieatoe aieuá našej krajiny, rele falt ako lirvtinv 
alebo iiiv bistorickť pamiatky, boly podlá Jitoí.rujsii ktinservtnníH', " u 
pozdejSio (v októbri 18!)8), kod mu predložili návrh, podfu ktotŕbo i«ly 
mi madurôif inioslw meoú v NilrltmskeJ stoJici, v odAvúdiiQiil Hvojej 
neodobrujiiccj micnlty povedttl, ic Jednotliví íudia môžu voslep premeniť 
Hvoje nícná, lebo lun samým sebe budú m to zudpovrdni, sId pri inono 
oMdy trcbn povédit tisícke pOiiiadavok rnitiutO!<ti i prítoinuo&ti/ (äzáxadok 
ISaé, utr. ii5U.) No vktko márno. Dotiiesli i zákon o iiomaifarrpui 
mleRtoycb mien, a v MScstopise úradnom, Khotofenom ua záktudo }K>|ňsu 
nbyvatotíitva roku 1000. už vAboc sú len maďarské názvy. Aby len kra- 
jina mala äim matfarskojáiu tvártiost! 

IVof. Nicdcric v mnobých pAdoch iate len s veľkým ustávaním 
mobol vypátrať íkiitočné meno slovenskej osady. Zkúbil, že v [latriôncj 
Blotiťi, v patnŕnom kraji neraz ani myintonnovanejSí Tudia nevedia, kf<mi 
iíbcc treba litadíiť pod jodným alelto dnibýin púmadarŕeuým nni 
4no — ako Rpomlna v svojom úvode — „]mtkíival jsem so s tftuoMi i 
íe ae mi madaraká jmí'na v atatistice z r. llfU2 neshodovala s niadarskfmi 
názvy star^ibo scznamu a staräicb map, a to proto, že ud r. IHOŠ ma- 
(farská vtáda äsilovuŕ a od korene po<.Mné madarísovaii ^tará jména 
obcí." EMo dobre bolo pre neho, íc posledmlio ŕaso n nás bol podujal 
nofAbkii prAiMi posbierať slnvciiskó mená sluvciiskycli osád Fodor íloudrk. 
(Vyslínlfík svdjfj práce, (>ri pomoci J. líodnára a dr. J. Mináiika. uve- 
rejnil y Hlase III— IV.) Proť. Niederlovi takto prišlo len tlopliiof, íisíovaf 
a poprávať. „Má-li mapa n.iée nad jtné výhodu nepopiratelnou ve /.jift- 
aobu, jakým je zobrazená uárodnost obci — piže v úvode — má jeíit^ 
jednu novou dúležitou stránku: je totiž jedinou iiovt-jäJ n velkou mapou 
severnÍL*li ľh(*r s ntLcif dovrtisktfmi,'' K tomu my doklodámc, žo roapjta 
má pripojený so^nam slovenskýcb obci po slovensky, slovenské, vlu&itió 



j«ho. Na ur. ílovenalcé m>e«tne m<*nä »ú písané trojakú, nu podfá madartkej 
vfalovntMU imNgyaruaan), rat RbveuNky, raz um deAleao, o ťxn ut. khI iir- 
h'ovoriar, fr nrtoRraftaíastoJeoí'le Itoufdsna. Potom kde nhrrmá ninio i v dvfich, 
jt'h n*ŕi«ch. biii) i>krem njen»v lifiidrie n ■iii nlel«> Tftelkr 

i'ii Iru dvť, uIcIh) tttii jedno. A lie pvú v akľj «d rečí, 

• ki kiiilty mi>Žuu len bádal, ale nÄlt/iiu nti/idiiuf xviidAa ne- 
nm, kto ii> iÍTilitr sthcblí v palrifnýih j;i7.ykoch. Minulnsl 



triľ'i 

to pj^l iľ 

ItotiHri - 

lakKv;; 

(h1 t': •' \ 
mtum itVfiV Jirinl;-. 

t«pÍtetoQi Ak ^ 
row&o Mteitupisu u^: uí^í 
■laUWt r muro-tobot^koHi a 
nfch áM ^tnUt i;iiú>t !v 

Úradne t 
cpTtoovi mi' 
koTTrV, n} f I 



hliJUiin minulosť. kUira tiemAí 

'H H BpOJtly i HVUK' uit'ui. m 



•ft 



«tt. lYL 



381 



-QilTy slovenských sídel najprv zo sedemnástich stoHc, po okr«*och, po- 
iém i x ostatiit'Lo Uhorska. Slovenskí- názvy idú [Jíintllcliie s nijtifantkyiiií, 
aby nwno hladanej obce vždy n bc/pei^nosíou mohlo sa najsf. Na map|)fi 
kd«*tu, menovite zo skracovania mion. vySla i nesprávna forma (na pr. 
v Turci z Jaseňová je Jii*;eno, ') v Liptove na pr. z liobrovca Bobrov.") 
ľri vpisovaní miea tiii niaiipu ]n»v!italy i iné f^hyby, nn pr. v Gemeri 
Kim. Bre^HO miesto Itim Brezoftx ule v onom soíname sUivenskyi'h 
obci btkéto všetky sd správne. 

Prof. Niederle pracoval na základe úradnej štatistiky, ku ktorej 
my, nakoľko ide o vykázanie národnostných pometov. nemôiente mat 
dôvery. Aic tu niet pomoci, zäktad uiôie byť len takýto. Pi'i každej 
filovonsJiej obci Hdat. podľa úradnej štatistiky, koľko mA obyvateľov, koíko 
je z tvťh Slovákov, a síce i pŕrcentuúlne, a tento percenttúlny porner — 
ako 9tne o/, počuli — poziiaOit I na mappe. Chyby pri popise obyva- 
lefstva, ,tŕeba.s velrai óaslé, i nejvŕiši iásti nemaj í vlivu na kate,p;orie 
percentuálni, podlé oicbž j&em osady alovenskó roztŕidil a na mapu zna- 
menal, Jestliže v osadí A nebo B je ve sknteínostj vícc Slovákft, než 
jich ndivá štatistika — zústane j isté v nejvétší ftásti ptMpadA osada A 
pi^es to v kategórii osád na pŕ, mejri 75 — ííO**/,,, osada B na pŕ. mezi 
25— 50\, a príslušné oznafení na mapŕ se nezmcui.*' Skutočne, tak 
vychodi. Vezmime na pr, Trenfiunskn stolicu. Podľa úradného popisu 
človek by jc^j nepoznal, lebo i v tejto stolici i po dedinách jest napospol 
istý percent Neslovákov, i vyše 10. áno í vySe 20%. kdežto v skatoč- 
noäti sú to iisio slovenské dediny, Ma<fara v nich zväŕéa níkda ani ne- 
videli, neslovenský element tu predstavujú len Židia. No tu r\a roappe Trcn- 
(iianskej stolice vyšlo, ŕe dediny sú nujiospol čiernymi krúžkami znafcné. 
lou kde-tu belie sa štvrtina čiernelio krňika, ako znak toho, íe tam íije 
10—25% Neslovúkov. Pravda, v Trenrianskcj stolici niet obci, v ktorých 
by bolo ai do 25% NbbIo vakov, tým metiej takých, v ktorých našlo by 
s« ich 25 až do 50% (na mappc i p dovice biely krúžok, akým znaéeué 
sti nielen Žilina. Trcnŕin, oSte i Bolciov. Prílesl. Ale nech si majú. 
Na národopisnej mnppe Nicíierlovej miznú tieto znaky a Treníinnska 
Stolica jednako prcdst.ivuje ŕíro íistý slovenský kraj, akým je v skuto(^nosti, 

V texlc pri niektorých stoliciach zatemňujú ubraz skoto«'n<''ho stavn 
slová o Nemcoch použité. V Torci Nemcov í.e „značnéjsf p<it'et sedí 
v Moéovcich, Suíanech. Taianech. . .,* v Nitrianskej stolici „NemcA 
dosti nnsuzeno /ejmťna" i .na Myjaví-, Senici, Star*'* Turé. Vrbovéra..." 
V M<tšov('jí»(h, Stičanoľb, Turanoľb, alebo na Myjave, Starej Tnrej niet 
Nemcov — to sú Židia. ktori ako materinskú rct jiri popise ndali si 
nemeckú. Nemec, ak i nažiel by »a nejaký, na takýchto miestach u ná? 
nie Je stále osadený. 

Ťažko by bolo podjiisuí jednu vetu Nicderl^vu o PoUnkocH v Orave, 
Du Oravy zasahuje ,/ Iíalít^e oblast jazyka polskť-ho a to podlé tioví;!<ic.h 
studií tak, že okrasy trsionŕký a námcstovslíý byly púvodnŕ sknro ■ 
pnlské. Cislť" slovenský je jen okres dr.tni>knltín<<ký,'' Takŕi „n(t\ 



'^> jp chyba pret", ie JjiiiM>n(», Hnrut* i l><)hir', inílini' tu na lutij straue. 
n jKízrctí Da mappu u> preU> earaef. ie líobrov je luoinj olice v éú- 
'MeuQi'j t-iruTB. 



sm 



stnHio" je ntyviitc nk GtirapJowiťJ'.ova {Lud VI — .Vľll), neakurátna, po- 
vrchná. (!Srv. i Slovenskí'* Polifad.v 1893, str. 244 a Sbornik MiiscAincj 
slov. BjKiloi'tnosLi VI, str. 170.) 

Na str. lOU éitamc, že v Šoinoďskej stolici jest v cclka Inn 291 
Slovákov. „ačkoHT jméoa ukazojl snad aa staré osady ttlovenské, na pt. 
Tót-Újfala. LengyeUótihács, Tót-Gyúgj\ T6t-Szenipál. Tót-Keresxtár.* 
Za Dunajom Sloväci nebývali tak jtižne, niže Blatná; fót tu nie je ^ 
itloraisktf. TjiIí sa zdá, že Maífari dŕivnejiie lóími zvalí aj ín.ŕch Slovanov. 
im len Slovúk<ív. Slo vonia v íľIj jassyku je od saniélto pofiaikw Tót- 
firszig. Východ t 20 všetkého, íq najmä Slovincov zvali tým íatýtn menoni, 
áku nás. Eáte pred [läí de siati m i rokini vo Féuyesovej ätatjstih(> meno 
Slovincov je : vhuiuít-tóf^ a v Želoíiiej stolici dneänjí muro-solíotský okres, 
v ktorom saroí Slovinci bývajú, u Fény esa má meno: tátmgi járás. 

Chyby, ako na pn (str. 127) že na Ulmave Hrachová Sloviici od 
rokli 18ÍÍ0 zflbmli Mairnrom (t. j. ?.e obec t4to 2a posledných dcsaf 
rokov jioslovem'ilia saj, elmraklensujú nnŕii ťiradnú slatistikii. Hmchrívo 
je sltí\enskč ud nepamäti, od svojho vzniku, ale roku 1890 xaphali 
v ňom 290 Matlarov d len 124 Slovákov. Popisom z rokn 1900 prišli mž 
b!i/5ie k pravfle, uznali ua Hrachové t57*9*'/(j Slovákov. Leuže štatistika 
taká Irati hodnovernosť, vývody na jej základe robené nemajú ceny, 

Prof. Lubor Kicdcrle vykonal prácu nám milú, uHtoónú. Na tk- 
kiiidi^ toho, to OD podáva^ bude \ú rahšíe poprávat, doptiiovaf, ai dosta- 
neme úptiicjäiG vŕdomo&ti o slovenských sidtacb a dokoDálejäí ich obraK 
V Slovenských Pohľadoch bude nám všetko velrai vítané, ío tnôíc príspc 
k /.(lokonalcriiu národopisnej mappy Slovákov; vytlačíme kaídú poprávkuf 
knMý dojilnok, uložíme zroko, ktoré samo o sebe zdalo by s,t byŕ. i, 
rliatriiyni. Najmä bolo by nám obsteraŕ sa po krajoch slovensktjbo územia. 
kde náft národ súíiedi s Madaimi; odUut treba sbierat dáta. 

Petor Verký a ruaký jasyk u Slovanom. Turecká moc v Iľhorskii 

zlomená bola roku lfib3, kcrf Sobicski poradil Turkov pred Viedňou. 
IVttoni uí. uaílodovaJo vifazstvo za viťazsívom nad Turkami, až Uhorsku 
bolo í-clc osvohoilem-. Ukúzab) sa, ŕ.e Aiislria bota pr*.' LThorsko predsa 
Icii ílolirá. Svojou äilou my neboli by snír sa vymanili /pod lurci'kt'lio 
jtirmi. '1 Ako pomoc porského krála Sobícskelio KÍskala si Viodeň, Uk 
i ifalsie vfŕiiicstvá nad Turkom vydobyly sa hlavne silami nemeckej riso a 
od roku lfi97 pri tom ešte iíenijooi cudiieho vojcvodcu. Eugena Savoy- 
skť'lio Po ävnjpj [loniíke pod Ilciehradom (1717) Turci boli prinútení 
podfdsaŕ poíjircv.ioký pokoj, podľa klon-ho boly im odobraté i znaSná 
i»t Srbskit (s llolchradom), ílosny a Vntacbiii ui po Olutu. (Pravda, 
^O dvndsnŕ rokov, v poslední' Oasy panovania Karia U L, to všetko prehralo 
su zase.) 

V leviestijavh petrohradského Slovan<ikt-ho dobrocVinnébo spolku 
(lOilfl, ífílo H) P. A. Kulakovskij podáva zaujímavú ro/,jiravu n Petrovi 
Vetkom a o ruskom jazyku n Slovanov. Lep^í duchovia v Srbsku na- 
fakali 6a pnžarovarkťbo pokoju Aby ^n mohti hránit záivadnčmu vlivn, 
chceli rí vykonaí pomot: ruskú. Ilelehradský TnítnjpoHi Moisej Potrovič 

■) Btrinka uhonki, kiorA držala h VivdAou, •siaknla nám pinoc nemeickpj 
rti«. ktorá konope vyhnala iur«cki^ho neprtateTa e nníiei kTnjiny.' {•- ■ ^anU' 
DjerA axáoittiikra a némat birodaJon Mgita/'ir^'t, in^iy elvŕtfr«^ IciOeto n u^rOk 
«u»9ég«ii hAaáakbóL*} iailtmon Fereac Kisfibb títttíassíím, dxilgoaaiai, str. ti. 



už roka ITIS obrátil Ha k Petrori Veľkéma s listom, v ktorom jirosíl 

I neho pre Srbsko UĽÍfŕfov a knihy. List ueiJoíiŕl k ľárovi. Mttroiiolit. 
k- nedostal odpovede, písal po liruhý ľ%i a priložil odpis svojho prívlui 
listu, ľrpdstaviac ncbeŕpctJenstvo, ukŕ srbskť'mu národu lirozi pod vládou 
západoťho suseda, mitroiioUt písal ruskému cárovi • „,.. Neprosím tľlc- 
sncj, ale dtuttovuej pomoci; aby stite si mohli postnvit Školy, prosím 
dvocb ui^jtefuv latiiiskŕho a slovanski'hu jaj:yku, a slovanský juzyk )e t 
imi jaŕvk; prosím kníh. !obo svojich tlaŕ-ijirnl nemámL*. . Buif drnb<-m 
apoätolom Kristoiým pre uás, oívicíŕ í oás, aku i avojich ludí, aby ne- 
{jriAtcliu naži itcpovrdali: kde ich Boh? Uml diubým Mojži-^om a t\mv 
náe ud EKypta neuŕrnia.'* ') Peter bol ochotniŕ poiiiiibaf Srbom; on ro/umcd, 
čo to znatneurt. V senúti? y máji 1 722 nariadil vyiiladaf a poslaf uf itiíluv 
k Srbom. ako i knihy pre budiu-e ?.koly i prt' cirkev. 

Ale kde víiaí u^^ileľov pre takú vážnn missiuV liolo ich mi\lo i pro 
domáíno potreby v Húsku. Synoda oliruiila sa k« kijevskŕmu mitropoliiovi, 
aby ich opatril zpomcdzi Študentov kijevsk^ch bratsky-tb ékfll. Na poŕi 
1723 61a do Petrobrada odpovecf, íe v Kijeve uenaiel sa nikto, b" 
isť do dalekťbo Srbska Ale z Paríža, kde boli v uíeni, práve vrútiH 
9a 'ľarns Posinikov a Ivan KargopoTskij ;: Peter naložil synode vziať ich 
na zkúska, ti sá zbehlí v náukách, a synoda určila ich za ociteľov 
k Srbom. Ale k,ím potom priSlu k toma, ie učitcľuro bol uríený plat, 
roŕne po .300 rubíov /o ítátnej kancellirie. oni ^menih &voj úmysel, už 
nechceli isf do Srbska. Vtedy zas naMel sa flovek. hotový k tej missii. 
Hol lo Maxim Suvorov, jeden z prekladatefov pri Synode. Posla milro- 
pnlitovhu, ktori bol doniesol li&t cárovi, pustili domov do fielebnidu ai 
teraz, toku 1724, a dali mu knihy pre budúcu Jkohi : 70 exemplárov 
slovenskej grammatiky Sraotrickť'ho v moskovskom vydaní z nikii 1721, 
10 exemplárov Polykarpovho trojreŕovébo sh>vnika u -iOíi exemplditjv 
Iiukvára (šlabikára). Suvorov ešte ostal a čakal peniaze na cestu i [AfH. 

Maxim Suvorov níil sa v slovansko*)atiaskveh školách moskovsl 
z poetiky roku 1716 bol poslaný do Prahy na pomoc archítnandn 
Teotilovi Krolikovi a Ivanovi Vojcjkovo, ktorí z naloženia Petra Velkého 
prekladali do roitiny užitoíné knihy pod dozorom feskŕho jezuitu Jána 

FM« v \"V. <*liileti bol srbtkf jtixyk na j iiho východe Európy roxÄtreníui 
íii. AlbáiMki liŕinzi holi k»toUr.i s Intlnskou omi^u, iilo 

1 i-ii'irnv a .»a.mi hovorili pritom ■.Iti&nsky. Uubrovt^dnlii píiniJi 
tiikn Andrej Topia má len »*c1hiio- 

noM I vtcmm,* abymu d»ár bndiícnB 

dni yiotii po sii>v;i.ii{}kv ; * iut;u4ikýiu liftu»m Topin muaí m\ obrálti >ku kaucd- 
lárum l<Ht.iiiMv< v p<)(trt<^,nýcb meatácb, pri^um ubivib prírodx^P^ tiťziMitane 
trtjnjui. V lln^jr^-kn ŕiltMkŕ'listJíiy iv arbútioe, pouniťSiineJ cirkťvoo-síovňnftkými 
foruwmii vydÄvjtli i .lán Hiiíi;til, MiUiai a ZápoTa. l.ietiny, vyiljiaŕ v XV. <itoh>tí 
lunfi'kými aultániui *ú ív;í'.'<a iilel>o grécke, alclm srbaké jarb-itinii, " ' * rr j 
j« viditvlný btilhnr'íký vliv). ŕ^rb$iký jiizyk dusbil ía hÍ k dvoru oľ 
Vítjvodov, Arvbiv í, kIuv l*)iiloli>L'Íe XlX, «U. tí(Xij Alť polum v d! 
ticknm rab:«tvc vymierali jtrhííjfíi kultiirjt. ľo vyhnaní Turkov t. V.U- í 



linl) 



lolili mat 






tniijc odtittfťí, od svojicli brittov lu ,:. 
tu biiíy p"Tnery, multio sddit r, lej okoi- 
l^■rHku H vôIk'c v AuHtríi aí do roku 1 (71 nebolo itju^ÍArni* s ovfill- 
:iuu. Roku 17^') kjirtovackf mitnipojtt dal snová vytlii«*it .'->molrlck<'4n> 
<<vu, ab< v Muldavikii, Hvmiiiku; roku 175M ariHdUl cyrdlskú tla- 
i^iujiii'i vn Vrriťcii, ki<ni-i-iK- roku 1m1 poviitala cyrillaki titátiM lU/^mreA vn 
Vieilni, kti>rA onndlhu prémia du prii^tnyťJa rúk a mlru 1T9G doKlaln lui dq 
BiuUoa, ako majetok pcitjjujBkrj university. 



LilteHiiia. V I'rAlie Suvorov konal i úlohu svoju, i ^tuduvul a oienil sa. 
Do Ruíika vrátil sa i-oku 1721. Odliudlafúc sa is( íh ui^itcCa k Srfaom, 
hladil si :iaopatri( zásobu kitib \jre školy. V jaí<cni 172't (jrosil u Synody, 
aby jirijali od neho 1 50 inoreí-ovy^ch kuiíi a v icli bodtiote dali nm kníb 
^slavitnid-njskýcli" i liticr „uŕebiiej azhííky". aby v Srbsku mohol nodfa 
HOtcťby un sáiii tlnŕif biikváre (ílahikíirp). Siivorova ešte nemohli vy- 
inravií tiit cesta, kmi im iiottiatkii roku 1725 umrel Peter Vŕtk)'. Tak 
o]iiil lueliahla sa vce. Ale kutieoiu roku Siivoruv [trcdsu mohol odi&(. Do 
ViťJuc dostal sa ai na jar 1726 a do Karloviec v lete. 

Od jasene 1726 Maxim Suvorov ^aŕal uŕií v KarlovciacU ; ua žindosí 
mitropolitti Moiscja na po<^iatku 172T preäiel do Bclchrada a tam utvoril 
ívoju „slaviflíifikn" fikohi v mitropolitskom dome. Priviedol k Srborn I 
svtybíi mludšiebij bmta Fctra, ľmka moskovských íkól, ktorý bol mu 
dobľýjji jiuiiiocDÍkoiri a i sám otvoril novú £kola v Arade. 

Ťažko&ll, rozutitie sa, Maxim Suvoľov tnal uiuoho. Ruski diplomati 
žia<lalí od acho, aby neprezradil, ie je poslaný z Ruska a do&táva |dat 
z ruskej štátnej pokiadnice. Udržal sa u Srbov len do roku 1731, kým 
}.\\ mitrupolit MoisDj. Ale i kníb. ktari^ Suvorov doniesol, zo Smulríckúhu 
graminaliky, Polykarpovho slovníka a ProkopoviČovlio buk vára, u Srbov 
povMiatá liicraliira. U<'^ebnSky tieto vydávaly sa u nicb nanovo a nanovo 
a jazyk na ii-b základe utvoreuy litcralňruu, na/vaný ííííiťWiO-sWwŕým, 
bol v úžitku ai do polovice XIX. stolctia. 

Prof. P. Kulakovskij konŕi svoja rozpravu : 

„Prešlo dvesto liei od ŕasov Petra, život a Slovanov premenil sa, 
doiital ifív formy v utnobom, fllc vyhĺadávaoift jednouií*'bo. spojovuciobo 
jíiiiykii trvá nc|ircst%jne. . . v naše časy sám iivot víŕajtí nad VM'fkymi 
pri'kážkunii, udajúcimi sa nickdy neprckonatelnýmt. a vedie ruský jn/yk 
k tejto ndle , , Zjaviyú ga miergiónf dfjnielia, so BPba/.ftpiert»dai oddá- 
VijO^i^i ^^ službe (pjto vcrkľj ťilohy v svojom riÁrode, nieitom hlbokého 
pre8Yedi!iCDÍa, ie teikto pro«tnrdok mHv KSU'.hninit icb uúroduos( v ua^om 
veku, hroznom pre Sbnanov oŕiikávaniaini. ako niekdy jtídnota j«;Éyka a 
»lt)viuiskA Ijuhosiuíba zacbrinily Slovanstvu {emcr tid npvyhnutnnj zá- 
huby. . , Nn zemi niet niŕobo siinejAJeho nad život vccut rozvijnjúri sa 
a rastÚĽJ. Život roiivíja Ha na poliaťh, jjopravcnvt.h kostatni pniniiiulrho, 
ide v tom saitTíí, ktorý je utvorený trmloro a rnyslitinkou puminulých 
{Ktkoleni. Uhaivá prítomnosti v dlbt-j refn^i života národov a plemien 
8Ú pcvuo spojene s obnívand miniilosti. Nio je dami 6loveku prodvidať 
biidácnus^, ale skúmavý um má [irávo usilovať sa podvibiiiiŕ opunu, skrý- 
t«j(ii;u nám tiudúí-iiosl', aby umo luubli kuknúť na kantúry novóbo íivota, 
r»!«tú(.-elijo /, Hľprc'itajní'j jvrái-c pokolení. A my môžonic tvrdiť, /c blíii 
Hď las, kd(! ricíi sa z.diada obcovacicbii jazyka íílovnnov (v ktorom Slo- 
vania mohli by ob ovat mcdži eebou), whwia Ukk véiim |tre nveiovô 
roll u Slovanstva. Slovania idú v ústrety jej ríi'Kcniu vso s meniim a 
nnMi^íin KlraL-himi o budúťnost svojícb jazykov u uári^él. A' ŕlm dal^l, 
tým hlbíir jíOínáva i»ii vsrika sila z:i\otov ^! "in 

KkivHn?ikom bvcIc, a vAo bibNÍe preniká pre^i^ - i»tí 

v bi'utní Tutíeva; 

,\oia upíwti«^Ŕ«in čyjtrtíiHiiii 
u (5uJii MU ]>u;Liy'it.'iiu, 

ll«pM <-UUU,<l 



Bok 1803. 



SoMt 7. 



Slovenské Poli la dy. 



-*iP5r**' 



Dom v stráni. 

Povosť, 
Nattfsii) Mnftin Kuku^n, 

VIL 
Boshodnutle. 

k>ln<t' sa (Íi)hľf ti:ikl4inil(í k ilnihpj strane obzoru, tône fefltmía 
poO^ly sa naCnlKtvaf, kcíT pani na spn{»nnim (ŕalcSovi vyáln zas irn 
(ínuliiK'. 

ti'sta íluliíuti ťnžká |»tr úlioht^ljo Giilešu. Naitiera sa cie^trfiu 
kopyta, až sa /[hmí ni'iiio iskry syi>ij a skalky fŕknjii; lilavti kloní 
hlboko^ ft/ nad sa«ni Avm, a zpoxív iiáí vymokií nm znoj. Zato na 
<Irailiiuíct) jť- omnoho lahSie; jo čosi i chUlidku v liori-i črstniínovej. 
Prešli jedťn kus svnjoj hory, iwtom sa vnorili do liory olu'í-iioj. 

I tu icli (iľijala hincbá tiAina. Nehýhe sa tíikťríí'no ani liyľka: 
iha J^o vn vrrl)oIf(Kíl) novystvkycli t^estinín jinlrnlva nu'štrál. ktorý 
jtí tu nnmiilio .shihsj, iioíí taindolu na lurlui nioiíikoin. Tisinu \nv- 
trhntí s rasu uu í-as lon jiladiý SkrokoL drozda, ktorý /oloidťný zo 
mu vyletí z liiiMiiiy a hodí »a vlnitoti čiarou do uajIdižSiehu krovia. 
Ďaiľj /alcU'ť i jonui ťažko v tťjto spariue. Na koitárkn poskakuje 
kde-tii pinka, zíljúr od honíŕavy; pn'kvni>on:l od tlaloSii zolizcni sa 
chvat.nf a vtjalmt^ sa do i:hvoja. ^^íľ(■ly havran vyletí z paÄionka 
a ' ' Iiuhvie kam. .lehu tťiňa orio po tinchfj tnlvi^ a kri- 

k<" kdesi vo vľoholcuch stromov. . . 

Juri »a tií'í zaparila Ätica. Najradôt^j by sa liudil lUi chhidku 
iiA bodinku a zurhn^jal po chlapi^ky. Víno upriedcnó rozohríalo 
xprvu kr*' o teraz púsťa naň driemoty. 

Poíuliky vySIi / hory a vstúpili zas do vinír. Kusy najviac 
maU a stľrttnŕ ^ v túto stranu iiifto velikýt-h Dtibŕiŕovskýťh viníc. 
/#<»Mu* m tn najviar fibfťiuv. pod rolHítou íožakov. No kdo-tu jo 
vininv daktor<>Iio nialťhti ;:azdu: nifkde lafrnok. ^.e t^ys' ju plachtou 
prikryl, inde i vftíSí ki'tôok. V jí-dnoj z najvaWíth knsdv tnnilí sa 
oevyAoká postava toíaka., vzdor liprku, pod iVirvenou ŕiapinlkoii. 
T*ár inn Jť riholcmí, len pod mocným imsnni ŕemejú sa fnzy. Olio- 
rt'ná jo ako n\r<l ako í krátka, solídnu Síja. bcdiny na lilnve Ipťknii 
M nn íilaci 8trn-l<ri.styni tciskum. 



sm 



„Lala, níft Mfitfí!" zvolala pani, akosi vcsetn Myslela o ftoia 
od ľíína, Ä lila, tu lio nachodi znezratly, ako by ho bola sem pri- 
volala jej vóTa. ľovažuje to za dolné znaraenip. 

„Zdravo, Mate — ŕo rohfô, ŕlovefee, v tom úpekii?" 

„Pľiäicl Síim popiexeraŕ vinicu, hospodarica," odpovedá Mate 
Ucnif, pristúpiac liii/sie, k í'iapoŕ.ki*u v ruke. „Dobrn tmiii doSli!" 

„A ketf som už raz tu — pozreui ti viujcul" zvohtla živo, 
hotujiic sa sosailnút. Mate pristúpil cliytro ku (uvleSovi, a bárs Lo 
dľžl Jure, c-jiytil lio i on za ohlavn a drnliou rukou pridŕža saiuár, 
aby m pod partou neprevaril. „Viem, málo sa icb nájde/ pokra6i^o 
pani, stojac na múie, — „takých viníc v našom cbotári". . . 

„Ustávate sa, liospodarica, prciíoraí cudziu múku!" diví sa on, 
uveliteuý nad lulkoti dobrotou. „Btdi vám to odplaí!" 

Jure stojí pri Galešovi v nodorozumení, ako piato kolfiso v« 
vo/e, jjNeuaprezerali sme sa dosť svojho/ — dudre sám v sebe, — 
„zaŕninie revidovať teáacké a prídcnio po poluoci doíriov. A tio klampy 
mi popália suché drva a neáťastný Jure'*.., 

„Juro!** zvohíla pani, „choií domov. Mrta dožeuie Mate/ 

lOas jej Z!ia zvuŕí plným zvukom, urŕito, panovite, nko oby- 
cajno, keif rozkazuje íeliadke, ľo predoäkmi roznointííil, ndmiiknuU 
niet ani pamiatky. Kde je dôvernosť, s ktorou sa s ním shovíralaV 
Ztratila na bez stopy — ona je zas, (^o bola i prvej : pani, gaxdiua^ 
a on iiizky sbiha. 

,Tak letiUi svet bfží, mój Jure!" toáf on sílm seba. ^ Horká 
tvoja rovnosť I ►leden sa narodil ntKkazovať a druhý slúcliať. A ked 
je iiž ra2 tak, Jure, ty shichaj". . . 

Galcäu volmwl do [jríiisdiiej prielirady, kde jesto í-osi tr;'ivy. 
hoc vysušenej. „Uži uspoú ty, na stniií dni/' piihovŕíra sa mu, od' 
pínajiíc mu samár. „Napus sa. ako na svojom. ÍSeztolio je obecné. 
Nieto mula pod ťhicom, aby mal M;azdu, í-o starý (Jalefta .tvojho 
Jaril. Pomaly ho porne nkladaf do postole". . . 

A iioÄemotiac sa trocim okolo mulu, odobral sa od panej, ako 
by mal Ist najmenej do Ameriky. „Kýho íierta dice pn ŕioni, keby 
ja vedtíl!" láme si ,íure hlavu. „Pretiir. čertom podSity — vSetci 
čerti htt nopreviMlii". . . 

Prtni pt)pieirerftla vinicu, no .s clivatoin a rozčúlením. Potom 
síadla im khidu [u>t\ kujsatitu viSňi»u. í'-o vyiástld pod múrom. Tvár 
jej je oživerMi, podliata rumencom, sťa /a iidatlý^di t'ia.s; v pohybnrli 
batdať nepokoj a ro/ŕuleuie. I 7. oi:\ .sa vytratil obvyklý klud a boz- 
pĽÍiiosí - slietfa sem a tam, sfa by chcely SDsbiera( rozpichiiuU^ 
myšlienky. K<meŕue sa u|>ni naň vuimavo, aťa by mu chcely pre- 
boriť prsia a zabodnúť .sa rovno do i^rdca. A on stojí ešte vždy 
pred ňou s ŕiapoťkou v ruke, uetnéjae niCoho, oateôený n«d ctoii, 
ktorej ga nm doslido. 

„Mate — ty si furtJik. Mdá najkrajSI vinohrad v chotiíri. My 
ne$ťa8tn( stntkári musíme prjs£ úu tvojho, ak chceme videť robota, 
ako Pán P<di [irikiizal. Na^o pri)iitriedky nestaí^ia xadovážiC &i takú 
robotu*'. . . 

On požtifá na ňu poaormjáie, c&ti; au vMy uamÍĎifay,iJu:. Zaäaii. 



38T 



)by tušiť, že piuii hóvojf, aby hovorila; no nehoTorí to, 60 má 
na Kľiici . . . .lej spóBob je rutiny, neoliyfiajaý. I hlas aka hy sa 
chvťl, i v otiacli kýsi nepokoj. „Eh — starosti!" mysli on. „1 ona 
inA všeliŕo na hlavŕ — dosť, vySe prával" A s tým pnjímu J6j 
pochvaly « povtPaO.nosŕou, bárs vie, Že ich zasliiJmje. I lirdosť sa 
mu (ivíha na <lno snlni, ud iicj stt mu vypfily prsia, oko zaiskrilo. 

flEh — robota, ako keit rohíš na svojotti," prtxurivu sa on 
8 Úsmevom, zn ktorým sa kryj*^ tiosf Istivosti sedliackej. ,,Mali by 
sme vždy pracovai statofne, ako na svojom, i ked sme n dinh<^bo 
v robote. Ale nsiS svot je n^ raz taký; na svojom sa lepŔie posciSÍ 
i tuhäie zažLinie, ako ke(í jo na aidstpj vinici. A potom vo vinici 
jo jedtioslaj rolxtty — tu popravií piúl, tu preŕisliŕ, odhrnúť Hstie: 
a kt(j unv,(' obriadiť k*pSiľ. ako sátn jííizdíi? Kým ro/.kazujeS dni' 
hému, urobíš sAm a aspoň si istý, že si urobil'*. . , 

pUovorlÄako kniha," usmiala sa onii, „nio darmo si Pretúr." 
No zápát zviižnela, ba ehvttkn ako by zAdnniíivosí bola prelet^ela 
jej tv.lrou. „NNniaj za zlé — nič iné, iba nevinný žart ... A dnes 
mi práve zííIpží na tom, aby si Im! shovievavý — nioto, aby ťa 
roíshupvalíi. ľkazujo sa, moj Mato" — a tvár 8» jpj /iw ro>;iasnila, 
no v oku sji tikrt/.nln kási itzkostlivosť. — „že my Íd<'niľ t>yí eStľ 
v rodine". , , 

„Hm,*" usmial sa Mate, „neboliý kapeUn Luku tieí: riid spo« 
minaval — Ttoh mu daj pokoj dnSi! — ale boli sme len /daleka. .. 
Ani on sa nehanbil y.a hniezdo, skadiaľ vyletel. A vyletel na vysokii 
ratolesť: druhý liy bnl spySnel. No on nie — naopuk; a i v)'". . . 

«0j. kde on hncd /aiiohne!'' zvolala veselo. „A potom, všetci 
srnu jednaki. Tvoja f:imflia jo nie o niŕ mladšia od mojej." 

„To je pravda. Všetky sa fantílíe rátajú od Adama. Iba že sa 
o vaáom rode vedelo pred tristo rokmi u o ajojoín sa mlfalo, A 
o vaSom sa /as len bude hovoriť, ak líoh dá — a my zapadneme, 
ako ko*f kameň hodís do vmiy." 

„Ak sa má hovoriť o mojom rode, bude sa hovoriť i o tvojom, 
Mattí/ zft«\'ila ona znova. „.\k sme boli dosial v rodine, zifaleka, 
ideme tAíViiz byť Idij^file.*^ A tu jto/rela naň zas vnímavú a dycli sa 
v nej zatajil. 

,Ako to ráC'ity mysleť, prosím,"* zvnlal Mate a Idas sa mu za- 
chvej i proti volt. Iíjvnŕ chovanie [innej, tajomm'" narážky, jej ne- 
pokoj — to vSetko budí v ŕiom strach, házeii, ako by ho ŕakal ne- 
tuäený úder. 

„Vysvetlím ti, čjikaj: treba tu ílosť vysvetlovania, kým sa ti 
to spraco do ubfdiej hlavy. Sadni si ledy.'" 

ľkii^ala in n \)ň sebe miesto, na klade. Ale ou spustil sa nu 
kameň oproti uej, n^-spúsŕajúc jej » ocí. ("udnŕ mysJe sa mu miltú 
v hlave; on sa sbiťra, aliy sa ueztratil v ich nekonwnom labyrinte. 

„Mój syu íia ide /enif, ' jinkraŕiije ona teraz už celkom po- 
kojne. ^A beiie si — \ieS koho? No. darmo — neidiádneS: po- 
viem ti tedy. Tvoju Katión!'' 

Mate sa snažil zasmiať, ale ÚHtn sa mu iiakrívily; Kmiech pri- 
Mbol im (Lstach. 1)q oCú su mu tisne honJCava a hmla^ v ktorej fia 



vôetky iirednioty proplotňjň, sťa div<i, Naskoíilti mu rozponiicnka 
íia pies n äoiy Dory. Ako tam tancovaUi s ním — odtiAcvijťnk 
v oku — stratená v slaHkoin snení... Už vidí jasne teraz, po- 
iďiDpujtí dôkladne, vSetko pochopuje. Z prsú sa mu vydral hólay 
Vzdych. 

„Veru tak, mój Mate," vraví ona súcitne, vidiac, ako ho no- 
vina zľoniľa. „Treba sa spriatelif i s touto uiyšlicnkou, Co ako ti 
vyzerá čudnťi , . . Môj uii už i hovoril, celkom vážne, vCcra vtíčer. 
A vyxBÍm, Í ja som sa zadivila" . . , 

„(.'o neŕnjeS e-fSte, hrieftny tloveŕe — ak«'' neamysly!* knlti 
Malo hlavou. ^Koidu len ziŔlo na tira iN) takého!'* 

„Čo ti ja ZDiim, lilnohý môj Mate! Vyvarili to medzi .nebou. 
Vidno, že sa dohovorili, celkom nanzaj. Vieš, že ju odprovadil do 
Dicsta?" 

„Svätý môj Matel" Kastenal on, utierajúc si ]mI s ŕela rukt^voiti. 
„Svojej Hinrti by sa bol skôr nazdal... A ono ua tieru, ktvf tanco- 
vali spolu; ako by ma bola zmija na srdce ujedla . . . Úbohé moje 
dieťii!" 

Sklonil hlavu do filatif a mICÍ, Po búrnom dýehaui vidno, 2e 
sa borí so slzami. 

Oíakávala í ona, že ho zprAva prekvapí, možno i xarmúti. 
Tupila, že i v ňom bude zsisoba hrdosti, hrtdani i i^cdlíackej pýchy, 
hoo trochu poprikrývauej zjíclonamí skroitniosti. No v/dor tomu 
.sa nenazdiila nikdy, že ho takto srazí k zemi. 

Nachýlila ku k nemu, začala nui dohoviíraí, prehovárať, teftií. 
No on len kiúti hlavou a opaknje; „llbohíí moje dieťa — moja 
Katica!" 

Navefa sa vypäla, v celej svojej hrdosti, tvár juj podlial nu- 
moucť, z o(M jej sršia iskry. 

„Ty {lovažiijeň tedy za toíké nešťastie vydať dcéru do môjho 
domu ! Môžem povedať — v tcuu íii ty jediný. Naälo by sa lu^dam 
i takých, ť'u hy sa zaradovali." 

„Aký vydaj — aký výdaji" krúti on hlavou, eSte vžily za- 
hrabanou v dlaniach. „Kde ."^a miim radovať! hruhým sa fahko 
radovať, ke<í vMh, í,e tak malo byť, X]r toto — nie, toto nesmie 
byť!" Vztýŕil hlavn i on, i jenui Hršaly blesky z oíi. „Nie - ani 
riivirkn! Vyžeriiem ja jej z hlavy parníkov! Na paaské cliútky pri- 
vijem ja jej dobrú trávu. Oh. ueboj sa, eSte som, chvalabohu, ja 
ml" A poztlvihol hrozivé svoju tvrdú, mocnú píisť. 

ľozcríl naň v ustrnutí. Nevidela ho nikdy ťik(^ho: ona, pani, 
iežaka Vlatn. Vždy býval vlúdny, zdvorilý s náterom istej srdeč- 
nosti, aŕpľíive sa nikdy neplazil, ani nepodkladal. Jej hnev, jej 
hrdosť prevýšená je hrdosťou, hnevom težaka: a zdá sa jej. že 
s týmto i^lovekom bude sa fožSie dojednať, ne?, si mívahi. 

„A ty by si ich chcel roztrhnúť — a nasilu!" zvolala ona, 
skoro prosebné, „Nánilie tu nemá miesta. Môjho syna ja poznám, 
a tvoja, neviem... myslím, nebude tiež inakSia", 

„Ach, ťo un .irdctr trlirttľ, panil ("o ma trápitc! Ja silm viem 
^- poľhopujen) — nakriatnuť aa nedá . . , Ale fadáij oocU 



ako tii v hanhe! Lebo ío je smrť? Otlpoí.itiuUo — vyslobiírlľuíe: 
a |H>tiipa". . . 

Illiis nm zlyhal, M oíi roti navniily slzy. NuskoÉtly riiii desnť? 
obni/y. .leha Katica, skvostný kvet, /depŕťiiií v haliiie, puÄliiijiaiiii, 
(j|>ijvitifmLl. OSurpaiiA, pokrytá hanbou túla sa a pokrýva prt.'»l jeho 
tvároM, otcovou, pred jeho pohrudom . . , 

pOh — načo smn íložil, tento neSťastný deň — fto tu ťáte 
hra(Ľíii) !" 

„Mate — rozváž, Mate, rozmysU". - . chUicholi ho pani, xa- 
straSeuá týmto pruilkýiu výbuchom, hro/nýui pri ílovcku lak skroui- 
»*»iu. tidionj. pri Človeku, ktorý vMy dal toľko ua e^poluteuskťi 
Hluänost a ohrady. 

„Čo tu rozmýSlať, to tu rozväzovať!" skrfkol prudko. »Nie, 
tu treba plakaf . . . Moje dieťa, krásne, vydarení? — potecha sta- 
roby! A aký ju íaká konec? Ja ju viedol k ctnosti, a ona — hfa, 
do bahna sa rúti, do záhuby! Ak<y neplakať nad ňou, ako mzúr'ii 
nad prevrátenou, l>ezbožnou výchovou?" 

A pozrel jej hrozivé do tviíre, Žily mu na vrelý na sluchoch^ 
pä&te sa mu stisly — hotový vyrútií sa sťa víchor, rúcať, búrať, 
uičiť ... No v tom zachytil okom jej zjav, phiý strathu, zdesenia 
a hnev sa stlSil, nastalo isahaubenie. 

„Odpusťte, pani," preriekol krátko, vyliýbiijúc jej pohfadu. 
„fjittijeni — nechcel som vás prestrašiť". . . 

„Mť>j Mate, ty sa mᎠOo žalovať!" zvolala ona (wte vždy pre- 
strašená, s výčitkou. „Ci som ja na vine V" 

,.\ kto je vina?" ro/horlil sa zase ou, olS mu zas zaiskrily, 
ketf sa stretly s jej pohíadom. „Kto nás má predchodiť dolirýni 
príkladom, nás nízkych, ktori sa prjileine v ŕiernoj Äŕnii od svitu 
do mraku, aby snii^ nezhynuli od hladu a aby si naši hospodári 
mohli hovieť v pohodlí? Oni majú svietiť nám, ktorí nemáme kwly 
po/dvihntiť oťí k výšinám ... A fo vidíme'/ Pnive z ich domov 
vychodí hniloba, smrad a zkaxa u šíri m do naSich tichých chalúp. 
dl) našich í'isiých rodín. Kto je ua vine, že vaši rozbújaní synovia 
idu pred chráni Boží pokúšiif naSe dcéry a mladé ženy'í' Nemoí;no 
nasilu — nemožno, lebo dieťa odrásilo bez házoe Božej; nemá nad 
selkou pána, ani hospodára. Každá cbníka musí byť splnená, mi: 
sa mu nemôže oilopreť. Kapouienutie, výstraha, alebo i trest — 
DÍo, ua to sii nie pauskí ruzmazmiitci! Treba im popustiť — uccb 
špinia. SliAjmjú čtísť, prznia, trhajú svättí sväzky 1 i), pani, povedzte, 
kam nás to povedie? Aku budete žiadať posliižnosť od nás, ko<f 
nemôžete daí ti/dii svojim míruži v ústiam? Vaši synovia nevedia 
staviť hranicu svojfj roztopaSi ; ako stavia haí naši synovia svojej 
závisti n ro/horčenosti ? A či nám je už súilpné, že pôjdeme, vy 
a my — na nože?" 

áora Anzula HkoŕiljL, z oka jej Sibi; ]danieä, v tvíLri jej horí 
niuieupií. Každá výŕitka iozvažiU»ho U>ž«ka Šibe ju sťa korbáč do 
živi^io. (Ihcnla by ho rjihríaknuť, (tkríknuf htasom, prcil ktorým sa 
tniKÍo čeliadka. No odhodlanosť, euort;ia je nalomená . . . Zato jej 
ustavične xvuči v duäi : „Ty 8i vina — ty si vina I Ty si nestavala 



390 



lírjidze — ty si popúftťíiln Rebevôli . . . Ty si vina : he. wx utýdeft 
liiieftať dn istýe-h /iileíitoHtí. MiesUí pokarhaiiia, U si sa tajne to&ila; 
lichotilo lu'doäti tvojoj, žfs synovi žiadna noodolie . , . Ty si vinj^, 
ty si vina", . . 

Slzy jej skotily do ofti. Nie od lútosti. ak> od jedu, že ho muKÍ 
jioírúvat, jtjdnoduehi'ho tužaka, nemá lio fiíui zahriaknuť; že mu 
v duši mut^l prisvedčiť ... T^ si vina, ty si vina , . , Ach, ako In* 
ho teraz naprAvaJa, zavracala, ako by karhala i tiBstnla! Nie. ue- 
pozoľala by Cez prsty aui na tie záležitosti, ktorŕ poomeäne oxnaŕo- 
vala „istýini". . , Ale co teraz? Pozde je, na nej je vina, na nej 
zodpovednost . . . 

„A iJief'O ty tak hovoria — preCo!* vykríkla ona v sUách; 
„ty, ku ktorému sqni priSla s úmyslotu, že prijmem tvoju dcť^ru 
do svojho domu? Či som nie dost neSťastují, že sa musím udriecí 
svojich uajmilSti;h snov V Oi neobetujeui k vôli tvojej dfére tú, 
ktorú som mu odchovávalaV Či nevidíš, že je i moje sídw ranení^?* 

„Afli, odpusťte!" zvolal Mate, „ja viem. že som nohoilou. Ale 
zato nebanujem, nie; pravdu som riekol — svHti'i pravdu. Musel 
som to riecť, ja na tomto mieste^ a neodvtdám ani slova : pravda je 
trpká, ale každý liek je horký, Nie som íiodeu takej cti, ani ju 
prijať nemôžem. Vy mu rozložte, vysvetlite, ako matka — ona je 
moja oíidoba, moja potecha. Ak ju zničí, horal ťudem od žobráka: 
//ibriík môže sa ukázať svetu na oCi — ja by sa prepatlol od hanby," 

„Ty sa bojíš stiašidiel, čo si si sám namaľoval na stenu," 
ozvala sa ona zas s obvyklým kruib>m. „Ak;í hanba, ked sa čestmí 
uchádza o ňu? Keby mal nečisté úmysly, m'bol by sa sveríl mne, 
ale by sa bol tajil. Nie — úskok sa neukrýva /a joho krokom. 
Pret'o Iio tak obviňovať nií po iiií ? Má chyby, i [loklesky, i hriechy, 
ak tňk choeš; ale mA i cit sUxtnfiiosti a cti. Mne je ten cit do- 
statočnou záľukou. Aík 7.ÍIÚ ľuríui, ja pťijímuni nodpovedníi '" 'i- 
Ano." zvolala hrdo. s iskiiaciní 4»kom, natešená, že sa <> 
v svojej kofaji, že striasla so seba ťarchu jeho obžaloby; ja aa 
nebojím, zodpovednusť prijímam i ruŕJm ti, íe dievke sa neskrívi 
vlas na hlave ... Oi ti to dostafí" . . . 

,Ach, j>rosíiii — tidhovurte ho, nech si\ obríiti v iná stranu 1 
.la by moju mohoi poslíiť i do Ameriky — nech ide, ta, s bratom — 
ked mu nebude na oíiacli, zabudne ju — nájde druhú — sjjŕisob- 
nejiiu". . . 

„Úbohý Mate!" zvolala ona d^yatsí. „Xko ťa lutirjem, že práve 
tel)e sa dostal t^nto kalich I Do Anieriky? A H by ta nepotraŕil i 
on? Nie — to by neviwllo k ničomu. Tu zliýva ut len jediná ciwtst, 
Mate-.,. 

„A tá?" hladí na ňu v očakávaní, s tajnou nádejou, 

^SpoTahniiť sa na riadenie Boäío," vyriekla ona akosi sláv- 
nostne, hlasom, že prenikol mu až do !>piku, oltiiisot nui hlbinou 
snlca. ,Ja vidím v tom jirst lio^í, zjavný a un^jtý. Ja sa u^ protiviť 
nejdem. Z počiatku som sa i ja chreia postaviť, ale som nahliadla, 
žo j« raárue. Polom som sa chcela odhodiť od nich, odtrhnúť ^ 
ale odtrhnúť sa bolo by lírieSue, Teraz ja už viem, čo načim robiC. 



Vylrvaí, Mato, hdieŕ^ uapnívaÉ na dohru cístn, íiaiífaf ... Ja vy- 
trvám, ručím za syun, líerieni na .seHa xoilpoveilnosť. .la sa u>. rul- 
hixiiť iK'smú^in, IelK> jeho hrk\-h pailol by na mňa ... S |>omocou 
l;'»'M-i /■i.-!ľ-m i tijto tarchu azila. Nie, tvojt>j (Uevkc iipstano sa 
III ii ^ ► :.!.ľ im, ja mm tu. Ak jť t*iká vôfa iWtii, ona budo ŕ-cntm 
niójho syna.'' 

„A vy by ste pristali I" vykríkol Mate. 

,A prečo sa protiviC? Ak je medzi ninii pravA láska, prečo 
by iieiiiolilí byť. Sŕastni? Preto, že je težatka? I môj muž bol roilu 
te/iiťkí'lio a bola som s nim Šťastná. Pieŕo by sa syn nevrátil ía, 
/.kadiaí vyéiel otec? A tvoja Eatica je driefna, lotUŕov stAtoíných 
Že sa nonosi pansky? Lnbko premenií šaty — mladá je, uŕpnlivá, 
ona sa prispôsobí snadno". . . 

No Mate eäte vždy knlli hlavou. Vec sa mu utxdÁ byt tak 
jťdnodiRbá, jasnú. Všetko sa inu vidi, 2c sa v lom skrýva aie 
Šťastie, ab» zálmba jeho dc.thy . . . 

flPrekiižka by mohla liyí jediná,' doložila pani tichým hlasom, 
hladine zádumčivo k prímorským vrchom, kúpajňcim sa v záplave 
slaca. A Mate pozrel imt na ňu. Nádej v ňom ožila, ako by videl 
v jej dobrej, okrublej tvári paprSk'k uíania. Soád ona vidi i tam, 
kde on uevidí ničoho, ibu chaos a mrákavy -^jej oko SQáď preniká 
tajnosti. 

„Prekážka!" dýchol Mate v utakávaní. 

„Tií by bola, ak by nebolo medzi nimi pravej lásky," odpo- 
Todá ona. 

„I ja som tej mienky!^ zvolal on živo, rozveselený. „Aká môžf! 
byť láska medzi pánom a sedliackou V Vieme, aká býva obyŕajne . . . 
Zblčl a zostáva sklamanie^ hanba a potupa. Dievka má zniŕeuú 
budiícuo!<( a on sa zabáva ifaiej, itko nič*. . . 

„Áno, obyčajne tak Itýva," prisvedčila pani. 

Na jeho tváii rozliala sa bladosf. (Iko mu zaiskrilo, j)iist© sa 
«Usly. 

„Alo tu tak nebude," doložila hned a presvedceuim v hlatse. 
„Nozabúdaj, že ti ja ručím*. . . 

Jej istota, presvedčenie, viera v dobrý výsledok preSly í na 
Matu mimovolnev proti jeho vôli. Obavy a pochybnosti /.actiiajii sa 
tratit, BÍa chmáry pred lúfami simM; a jemu sa otvára výblad do 
nového ol^/oľu, osvietmu'ho nádbeinyni svetlom. Zmocnila sa ho 
viera, že v lútu chvllu stalo sa niečo velkolepého — budúcnosť 
jeho Katice zase je bezpečná, bez úskalia a nebezpečia. 

„Ä k tomu vedie, Jlate, jediná cesta: obtixžná síce, ale bezpečná. 
Neviem, H budeš rhceí zahmiť na ťiu a tu čltn skorej, hned dnes." 

„A prečo by sa už proti vil, keil je raz tak>** 

„Nebudenie sa im protiviť: to jfl tá t^osta. Naojak. biub-me 
ich napomáhať; nech tui her. prekážkv schád/.njii. nech sa spoznajú 
ilôklaiim?, ako Imduci manželia — dajme im príležitosť, netih sa 
presvedčia, či je medzi nimi pravá, úprimná láska . . . Ty dovedieá 
difívča domov, nech sa môžu schádzať [Mid na^^inii očíiua. Vied sám, 
ie tajné, zakázané schôdzky su tiobezpeCné . . . N^h »k schádzajfí 



398 



bí'z jírokážky, ako praví snúbflnr.i: k«(f sa <lobrť Hp(>7:najú, nízhndnii 
už i saiui, hoY. nasej ponKuú. fj m uíiijú ftobrať. ulrbo nio. Ak vy- 
trvajú v lásko^ ak to imde icli vóIa; uu/, vo iiu'iiu Boí.ie, nrch/ť 
sa i soberú. Ja sa nebudeiii protiviť: inijiiicin tvoju Jcôiu s utvoiv- 
ným níSruíMm, akn by boía cioja. Terly, ŕo ty, Mate, niysiíSV* 

„Vetf priívtí to ma tnipi, žo nuvitime, na čom smel" zvoln] 
Mattí xas v úiíkiKSti. Za slovami panej predsa sa len skrýva úskalit^ 
pľt! jľlio dievku. „A keby mludý pAn (t polroku zvrtol V Jemu Ka 
ľahko vnítíí — ale f o sa s ňou ätaue? Jej bude budúcnosť ^ka/criá, 
Sfastie zakopaiiť' . . ,"■ 

j,Viv{'o'ŕ Len Ľcprchií najme, Mate í Budúcnosť i;ka:ŕeuá — to 
nie, itia nezdar, neJiodu.,, Koíkí sa rozídu pred sanioii svadbou a 
predsa každý uajde pozdejäic svoje AÍAstie v druhú stranu. Prpŕ'^ 
by ho ueinohla tvoja dievka iiajsfi inde, to äťastie? Konečne uebtide 
sa jej môcť riitaí zu hanbu, že jpj dal slovo Niko linltCičI" 

„To je pravda," pristáva Mate, ,1 uum m tento spôsob pozdávn, 
hoc väeličo, vSeličo ma trápi . . . " 

„Hja, mňj Mate — fudské diela nem62;u byť dokonalťí. Tak 
rtni t-ento uáS plííii. I ou má nedokonalosti, vSeliCo je neúplné: ale 
tny stne zachránili, fo sa dalo zachránit, umbili, f-o sa dalo urobiť, 
a ostatok je v rukách Božích" . . . 

Matu temer uspokojily jej slová. I v ňom je htuini? lej /.ih' 
ktoroj tento ľud má tjikii silu ua skladu: spoliehania Ba na tu 
líožiu. V ňom len jesto viat vytrvalosti, onert'ie, ktorá ho \ 
aby hned pri prvej prekážke ueocliabol, ntísložil ruky a s ressi; — 
eiou neočakAvid, ču donesie z milosti Božej deň zajtrajäí... Nie. 
on hiieí uekaiMtulige, uevzdá sa, ale rozmýSľu, uvažuje i probuje 
svoje ííily. No vo niúže ešte nroldť v tomto prípade? Vidí i on, že 
nit, ani najnienÄej veci: oíakiívať trpelive a bdieť, strážiť, predísť 
a vyhnúť úskaliu... Teraz mu je už jasu(*. že mu dc(>ra imla vo 
velkoni nebezpečenstve: bola by úqáíÍ zlrateuá, neodvratne znifieuá, 
uech jo &ora Anzula inakšia. Prichodí uiu dakovaí Bohu, že uatrafiJ 
na takú ženu, takú mater... 

„Ja prisl/ivam ua vSetko", preriekol konečne svojím tichým, 
odhodlaDým fipósobom. „Vaŕše rady sú rozumní* a podivé. Veru Kotn 
sa nenazd-ival, že budem dnes cáte takto spokojný. To je vaňa Zíl- 
sluha, hos[íodaľica ! Hol by temer veselý, keby ma jedua vec ne- 
mrzela" . . - 

„Tedy ešte obavy!" zadivila sa paui> už trochu uetrpelive. 

,,Nie obavy, ale lúto mi je, čo sa stalo prvej. íhiev ma uchvátil, 
padio mnohé slovo, ktoré ma trápi. Dal by neviem čo xa to, keby 
nebol pohovoril, éu som jiohovorir . . , 

Pani !4a len usmiala, ale úsmevom smutným, E]])rúr /antynleníV 
oči k vrchom príutonikým, pod oblohou tmavou ako Satá. 

„Necnej hí, Mate — v mnohom fii mal pravdu. I ja nahliadam, 
iu som ho mala držať príHuejSie: dnes mohlo byť vSolifio inakäio... 
Ale /as musia [jovážiť moje okolnosti. Bola som vtlova, mladá, ne- 
jtkúseuá, bcii vodcu u ochrancu uprostred sveta, ktoiý n-- 
podráža nohy, kde môže — vdova olhsypaná prácou a «i 



MR vSetky atratiy, K tomu ]m\i'u, /.e som nemala uikol»», i1.í;i to 
di.TÍu — jeiliiiii puk^chu, Jeilimi luítlpj,.. I ja som len /eiin, iioiliv 
sa, žt? r:i popúÄfalo, zo sluliosti, kde holo tielm pritiahmií uxdu. 
Nuž iieinAJ zato naň ťižk*'' srdce. Ver mi, on jtí dobrý, a Oo jo najviac 
hodno: má cit statoíuosti a poviiinosli v setie. Zato ti zaň niŕím 
a beriem t:elú zoíipovéiliiost na seba a oebojítn sa... Ja lio ťátf 
raz vy/^pýtiim, rozložím mu väetko: ak sa ueskláli — ja mu povolím. 
Ty vy/pýtaj zas ju. a ;ik uajdeÄ pri nej Ddklonuosf k nemu, dovctl 
ju domov a spusti sa na uiťia/ 

„Dovediem ju tak i tak. Bolo by lepšie, kel>y nebola nikdy vy- 
kročila z doiuti''... pokyvuje Mate sniutin' hlavou. „A vyzpytovaf 
ju — nato? Keby nebola pristala, váä syn nebol by liovoril s vami. 
F& viem, že pristala, viem ttóklailno — presviMiíjl som Ka" ... A 
;d očima stojí um zas jfj rvlažtny zjav z tanečuťj dvorany, joj 
výraz plný oduševueuia, šíiistia. , - .Nech býva doma, pod mojimi 
uŕiraa budo bezpeíaiej&ia. A váÄ syn, ak má úmysly čestni\ nech 
slobodno prichádza. Ale verejne !* 

„To je v poriadku,'' prísiedíila pani. 

Povstali a pobrali sa na cestu. Zilalo sa im, ?.e minulo nmolio 
času, {^0 Btráviti v tejto viuici. Ich bytnosti sa dosial traHÚ a vlnia 
IM>lmutJm, ktoré tu nažili. Netaja ú, že scliudobneli u muoliú nádľj, 
o nmohú illusiu; no zas sľe radi, že im ostal pokoj a že sa v pria- 
tŕlstve rozchádzajú . . , 

Mate osedlal lialeSu, iiomuhol vysaduiif panej a už krä£ajii 
]M)maly, pomedzi vinice, bujné a zeleiu\ až »a ich xeleň dvíha a 
akolíy kypí ponad nevysoké, ée<li! múriky. Ich tóne, kráčajúcich 
hrťboňom kopai. padajú sŕa Oudiiŕ mátohy, hýbajiico sa napred 
r 'istn krokom ľri ich kroku vyletujú vt;iŕky, alebo sa vťahujú 

i: i krovia. Kráčajii mlť'ky, každý so svojou ťarchou my.'^litinok 

a Htaroi^ti ' Mvalil život. Malc is& diií ji^dnou rukou Hamára, 
aby bol luiiuiuiizi, ak by Uateäa pukíjsnul, alebo sa prestraäil. 

A Sora AnzulaV I ona prežíva znovu, to sa od vderajéka stalo. 
Akt' íudne premeny! Akíi stujmica rôzny ľh mvslí, Ined, tríípeuial 
A mioí^tatok tento ^ mier, ťíto spokojuosí. . . Teraz sa teSí, že to 
vSotko preiila... Co váetko sa povyrovuávalo, kolko zííhad sa roz* 
lú^tilo, samo sebou, temer bez jej priíinetiia. A i^o je hlavné — 
oiui 8i nezadala v nii^om... Nemusí sa odtrhnúť od toho, fomu 
žila, v ŕoui sa kochala, v íom chce zotrvať až flo KUJiti. ľoddala 
Ha, sklonila Sijn, to je pravila — jjrevzala na seba nove ptuinnost i, 
novú zodjíoveflnosť, ktorej by sa vŕera bola eáte lákala ako iKvíľ 
telnej (archy: no iieztnitila uíOoho, teníz už jej je o polovicu lalr 
Ako by nieŕo tajomuého ponuthalo jej /utl^iiť novú ťarchu zodpoved- 
nosti — kji»i neznáma, tajomná sila, uo sila, ktorá ju <lv(ha, te.4], 
ottodruje. . . 

„Imi nech liude vAetko k osohu, na Äfastiel" dvíha rnyseí 
k výšinám, odkial Ha nnuť-tla pn>HÍť a oí*ak:'(va£ pomoci, vyKlobodenia. 
Pro-st^ inndlí »a /a i^Castie Hvojich, zaixida ochotne na rany svojho 
srdca — na ťaiké oU'te. I ten milý zjav dievčiny, ktorň mu otl- 



m* 



r.lutvávula, na ktorú sa tt^Siln — i ten zjikv /ustuMa zacloium zahud- 
niiLiu. „Lf'íi otlvaliii a žiii(hi;i nln'f iicmužo l>yť ŕažkíi...'* 

IVisihieuíí, iHíZíivihniiťi na tlucliu, vnítila sa di* svojtto mzsinh- 
lelnt tivoľa. <>í»yi*ajnýtn svojím spósoliom (r;ikiijfí Mat.i za iisiávaniť. 
(.'íti tAn v sebe silu, istotu, ktmoii je riauíeiifí podrohií si každi'ho. 
Tak sa hiiecl zasUivila pri pritókach. ktorť' drliniJ bielizr'.ň v luydli- 
iiúľN. Vyhrešila idi, /.a Sii upozddy z ránu, že oofíuzdujťi « iiiytikmi ; 
lia i Míinditie sa dostalo po uose, že ich noímzení. . . Slúžka sa 
lu'smitTn*' mifiikala, zvrtla sa bez slova, že tam dakdo v kuchyni 
uakrtčt na dakoho. No ruje na Sfastifi uiokotať ko/,u /o stajne. ^ Stojí 
ohladfi nebodaj — nik (ly jej uupohodil! ťMe mi prisnhne*' — a 
už hrnie do náruč ta olivovej chvojiny a tertgá do stajnc. 

„Trt'ha jej znaŕ nôtu," myslí si Mande, ke*! hnev trochu ik>« 
inÍDu). „Neodvrkuj, keJ krití — uhni, unu obanuje a htieif je vSetko 
dobre. . ," 

„Kde sú hospodárV" pýta sa jej pani, zas víúdue, ketl vošla 
(Uj kuchyne. 

„Itadú hore." odpovedá Mande. „CVIý deíl sa nopoldi z domu. 
íkih vie, to to 8 nimi.'* 

„Cbotl, povedz ioi, že ja večeiiam o siedmej. Ja som vyhladla. 
A oui ako chcú. so moou, či po/dtíišie** . . . 

O chvílii sifriel dobi i syn. Badní na ňom velikú zmenu. V tvári 
nieto bezstarostnej, bujarej radoBti zo života. Na čele poznať stttpy 
tažkých sUroHtí, v tviíťi stopy vnútorných aSpasov. No tvár sa mu 
bnetf vyjasnila, ked zachytil jej pohkd, z ktorŕho za.s svieti dobroti, 
nežnoíjí inaterinská. 

„I JQ som vyhladol, inarnal'' zvolal, a vidno, žo .sa naniflha, 
nby to zas anelo veselým, bezstarostným tónom. „Obed mi nechutil 
Ihvz ti'ba. Keby bol vedel, kde si, bol by o.*iedlal Itumonka a za 
tebou*. . . 

^Holo vRtať zavíasul* usmiala sa ona. „.\le hospodílr zai^pali^ 
nko obyfajue. Ostatne lepšie, že zaspali," doložila a v tdcu jej 
siahol iikýsi divný blesk. „Bolo treba tunt vybavií všeličo a mladý 
boRpodi'ir nelioli liy nti bývali na žiadnej pomoci. . .** 

Niko uetuSÍ, aký majú význam tieto Ziíhadu*^ slnvA. Ostatne 
mu ani nezíde na um sliedif za ich smyslom, jemu. ktorý berie 
veci tak, ako sú a má prittmi plnú hlavu druhých starostí. 

Vo dvore zas sa rozlieha Sum; život kypí. ako obyčajne. Nikto 
by neriekol, že z toho složitého stroja dnes riíii-i len toíko že ne- 
vypadlo hlavm'' koleso a či hlavná /pruha, že niaío vSetko zaseknúť, 
vyminúť «a z koľají. Samému Jurovi čudné veci, ktoré ■■ n* 

popočúval a i pohovoril, predchodia, ako niečo «falekého, ii -v 

ako by to l)olo preÄunielo vo sne. Aspoň nijako nepristanú sem, 
uepracú sa 4Ío tulito života, ktorý teíie bez jtrekážky, riadue u 
triezvo, svojou vymeranou dráhou... 

Veŕvra .sa tcdy (iflbavibi zii viduji, na terrusiíy, Zôknl-vôkol dvÄe 
vgetko (tokojfmj. I krotkt' more, kton- borí sťn zluto, razbate medzi 
o»trovami a }»cvQÍnou, i prinnirski- vrchy, kiipujúce sa v južovej 
žiare západu. Odkialsi zo stráne dolieha zádumčivá piesoŕi, nekoneŕ'ná. 



Úlla a zaniká v ticlmm kraji. Dolu v zálive ímkajú bárky na mrak, 
aby vytiahly do kanála a zažaly vatru na mámenie rýb. 

i'ri veŕeri uestain sa nU- zvläštnehu. Ľ l>uln;iŕov j<» beztoho 
oUyáij, žtí sa pri stole uuvtídú nikdy rozŕ-ulujuce rozhovory. No 
Mamlŕ \zdor tomu ctti, že jo tu nicŕo iinvéhu, iiieŕiu iiatialtnutťbo - 
vie skoro s istotou, že sa tu budo o ťljvíru rokovať u rozliodovaí, 
A nesklamala sa. Sotva bol atôl odstrojetiý a dvere ua terrasse /-a- 
tvorent', Sora Anzula pristúpila k vbcí. 

,Ty by si m tedy chcel žeiiiÉ," začala t)ť».z okolkov a v ukn 
jej žiari dobrota a shovicvavosÉ. „Cliccla by vedief, ôíui ťa okúzlila 
próve ona, ii nie ktorá drutiá. Vybral si si trochu nezvyklým spô- 
sobom— otázka zdĺí sa n í i by í tedy u a mieste.* 

ňčím ma okúzlila! Úím dievŕa iiióže okúzlit človeka. Milota, 
krása, celý zjav, celá bytnoat, . . Dosť na tom, púta ma celou byt- 
nosťou. ** Červeň mu skočila do tváre, hlas sa mu trasie rozochvení m, 
lebo cíti, že je rozhoduutie blízko. 

Mať mu položila ruku na jeho ruku, horúcu, nervósne stisnutú. 

„Treba sa doruzunieť; ale najprv skúmať sa, vedieť na ťnm 
stojíme, rozvážiť si vec so všetkých strán. Predovšetkým maj pred 
oí^imn, ?,e je toto krok dóleí.itý. Ak sa .stane mýlka, taká mýlka je 
o»udná, v nmohom ohíade nenapraviteluá. . . Skúmať, uvažovať tí'raz, 
kým nenie pozde. Nediv sa, že sa materské snlce trasie úzkosťou ; 
ie sa spytuje, čím ta pripútala, a či je to puto pevn*', trváce, aby 
vydržalo celý ludský vek... Uvažovala som sama v sebe, čim ťa 
luulila upútať? Ve<Í i druhé dievíatti uiajti smUl tie isté vla.stnasti, 
čo ona, u ty si si ich nevSimoL.. Snád má ďxiku zvláštnu, vynikajúcu 
vlastnosť, ktorú si ua nej vynašiel? No nenie tým rečeno" — po- 
kračuje uuii chlácholive. ako by ho chcela utíšiť, lebo na ruke po- 
bádala clivenie — „nenie tým ľ<íčeno, že by ženu uoiuohla byť 
výtečná i bez vynikajúcich vlastnosti," 

>Ja sa ufánij že ona bude dobrá žena" . . . 

„To by bolo tedy vybavené. Ale čo ti UiíUn položiť na srdce, 
je tvoja povinnosť: Či si si rozvúžil ako svedčí, zrele a dôkladne, 
Čo 8Í i)redsavzaľ? Cí eí skúmal samt'lio seba, tvoje predsnv/alie: 
ti jo pevnŕ, vonkomom vážne... " 

„S okamžitým vrtodiuní, vieS dobre, že by sa nebol o[h)v.42íI 

ij»rcd mamu. Mám k nej tolkú úctu, že takť z.ihrávanie hy považoval 

Ka hriech. Ja som sa dosť narozmý^lal, nauvažoval, dost som i 

váhal; ale vždy mi len vychodilo na jedno: Katica musí byť tvoja..." 

„To ma teSJ, kcJ je tak." odpovedá mater s úzkosťoti v snlci, 
no vzdor tomu zaujatá tónom hlbokého presvedčentn, odhodlanosti, 
ktorým prehovoril. 

,Ty si sa spýtala, čim ma okúzlila" — začal teraz už bez vy- 
KTania^ pohnutý snád jej dobrotivosťou. „Ja by nevedel označiť na 
vlas, f Im — no myslím najskôr tým, že yi sedliacka. Tie dievčatii 
majú pretína v setie viac prostoty, nefaláovauej prirodzenosti, iiež 
n«Äe precibrené, edukované slečinky. Pri lejU* tu okrem týchto 
výhod jesto i ducha, i ostrovtipu a, čo je hodno najviac — istá 
ftlarbetnosť smý&lania, Nenie ti to, mama, prostá obyčajná dievka ; 



sm 



H am let, 

k ľ Ŕ r (.) vie d ú 11 tí k y. 

Trag^iia. v &-tich dojttv/lch 

od 

y. Shnh'ítitfurf'a, 

preložil 

Ifvirádosltw. 

Štvrté dejstvo. 

SoénA 1. 

Ti ÍMtá. cbyla krárovninn, 

Vygtápin: KráF, krArovuA, Ru«(ŕiikrnri.tx n tiHittti'TiMťľn, 

Kriif. ľž je kýh obsali v týchto vzilychoch, v týchto 
osŕkoch hlbokých; nuž musíte 
ich na rtíí- prcložif: jp slušné, by 
sme šrnzuiriĹ'íi im. Kúv je vsiS syn? 

Krúfov. (k Ro(i.*TÍ» GhvI.ví) fíožiŕte mím to miesto na chvíNiCku. 
(Obil odfdti.} 

Ó, drahý píLu môj, ŕo sotii videla 
ja tťjto noci! 

Kmľ. Co tak, íiertTudo? 
Ako je » llamletflm? 

Kr'íUiľ. On zňri'búri 

$(a nceán a vklior, oba ke(! 
sfwr Vľdú o tom, kto i uioh mocmíjSi. 
Vi> výiiiineCnoui svojom ziíchviiti*. 
iv. ohŕul túú hnúť m za čulúnuiii, 
vrax kord svoj vychytí, a vykríkne, 
vrajt potknú' ftothiit! a v toín flonmoní 
ttáľnmQom /.akole, jak uU'ijoný 
t.im nirSkal, tohit starca dobrého. 

Krá!. I), fftžký výfin! To sa stiim> tiilm, 
uccji my f^nw tak tum; j*dio Mvubtuta 
jo pluá hroziidi v nr ■ fn : proti 

vám sunuli, ii.liri a \' i/di-mu. 

Ovhí ako biulo krvavý len skutok 
Kodpovivdaný y N. 4 m ho polozia • 

leu za vinn, ichž oputrtiosí l)t>la 
!iy mala iia kiiitkn vzítiť, ubmcd/ií 
ív spoloi'tnistvu oúfiiít tohoto 
7-u*iik*m'ho iiíhKloi'ha: -- bo vcd 
tuk vťlká bídu tiašu hisku, že 
iti nahlindiiuf sme nccliccíi, čo najvýä 



jtí potrebným; lež. utnUy mujitet 
i.boľuby tuiJíkej, jtred ro/chýrcníiii 
■do /^varovní, dali stiiii sa pást mu 
na špiku práve života, Kíioi &U']'ŕ 

Kráíor. Na stranu telo odviieka, ŕo zabil 
oa<l ktorým i \Á jeho vteloná 
zúrivosť, rovno iiejakému kovu 
draheiitu luedzi kopatiinauti 
rúd nectných prebleskuje rýdze; áno, 
on plaCe nad tým, f o bol urobil. 

KfáL O, Gertrudo, poiŤ pteí! 
Prv nesmie slnce vrchy ožiarií, 
než odtia! sme ho na lorf odpravili. 
A za ten mrcha skutok s vo&kc^rou 
to veličavou na§ou« xručnosfou 
nám obom prijde zai^at sa a bu 
ospravedlniť. — HeJÄe! Guildenstem! 

PredattipiA KoAenWľAntx h (culhU'ii^ítťru. 

Fiiatelia^ ťholtP oba, priliorúc 
i t*&te pomoť dajakú sj. Hamíet 
v pomätenosti zmámil ľolonia 
a z chyže matky prei^ Jio odpratal 
kauis'. líľte tedy, vyhfadajto ho; 
s nim rúče prevravte, a mrtvotu 
doneste do kaplice. Len vils prostiu. 
ú puspeSte g tým. — tR(i». n (íuil. chÍmín.. 
Poiľme, t iertrijdo ; 
zavolať dáme našich iiajniúdrojsiŕh 
pľiateíov, by sme rozložili im, 
čo zamýsramc počať, neináŕ 
ťo prihodilo sa tak neprfhudue. 
Tak aída pumluva, — jiyž sipolrSept 
prez obvod svota pioato, auiby 
to delo k cieíu ísvojmu, zanáSá 
svoj jedovatý výstrel, — opominie 
niim meno naáe, voxduch uhodtac 
uezranitcľný. — Och, podl tas itve ráxne; 
mám v diiSl plno neshody n báxne. (odidu.t 



8o4íDa 2. 
Iná ohjfia tamie. 
VjBldpi llAmlťt. 

//(íwí. Itezpeŕiie ujK»nijený, 
/ítJíi. u <ín>L (ivoiiku» Hanitetl pi im* ilaitilot! 
//nm. No tichu! du ía lánita? kto to volá na Hamleb) 
sa šiitnijú! 



(I M'QI 







^ 


^H 




Ynitlu Ilotťnkľitulx n GundŕnMern. ^^B 


^^^H 


Co zrobilí ste, výsosť, s mŕtvym tHomV ^^| 


^^^^^H 


Ho hIikMI s pľachoni, ä itímŕ. jo v roilin^. ^^M 


^^^^Hr 


Tovotii^te, kilo je : by sme ztintt lio vKali ^^| 


^ a dopravil 


li (in kaplnky. ^^B 


^^^L^ 


Neverte tomu. ^^M 


^^H. 


Čomužfi upveri(? ^H 


^^^v^ 


, Že som v stave :íachovať važo tíijomstvn, a svoje vlastné ^í 


^^H nie. Nftritož e§te, sťic opýtaný jodnou Imlinii! — Co za, fnipovtxl | 


^^^K môže hyt 


udťtend od syita jtMlnŕlui krúhiV ^^1 


^^B 


Vy ma považujete za bului, puiíc ki'áloviču? ^^B 


^^^B 


, Tak je, pane, za ňu : ktoríl v^tíja do eelm tviíro králove, ■ 


^^^1 jeho 


daiy, jeho liuduosti. Ale takí úradníci pľeukoxujú královí 1 


^^H 


älužlm ku koncu : on prechováva icli, ako opica robieva I 


^^H s oriešky, 


v kútiku čeľusti svojej; najprv ham! do úst, aby neÄkôr I 


^^H pregIgiiiiU 


' boly. Kadenáhle nn potrebuje to, čo vy sto nacii^kali: ^J 


^^H vás 


smär-kií, a huba, to jest vy musíte byt prdchnom znova. ^H 


^^m 


Nerozumiem vAni, môj princ. ^H 


^^^M 


, Teäim SA /, toho; Solmovská reC spočíva v uchu bláxnivom. ^^M 


^^B 


Milostivý pane, vy musíte njím itovťdať, kde je tjí mŕtvola, ^H 


^^H a 


/ujst ku kniroví. ^H 


^^H 


. Mŕtvola je u knita, ale kriil iienie u mŕtvoly. Král je ^H 


^^^^^ tnkô 


^H 


^^^B 


Ze ouit, krítrovíŕiiy ^H 


^^^^^ 


, Z en-o-no; dovedte si ma kn ťSiim. Skry sa, líftko. «n ^^M 


^^H ňou 


i friäko! lOilklu.) ^^M 




fiotoft ^^^^H 




tamXti, ^^^^^M 




VyatApi : Kvht m sprievodum ^^^^^| 




Krfíľ. ííoiii poKbiI iioIiFíiiíaf ho, ako aj ^^^H 




mŕtvolu vykutaf- .Ink nebp/.ppiMw'í ^^B 




je, ta tt}^ ŕlovek rhodf nvohoitae ! ^^B 




A predsa proti nemu prísnosti ^^B 




xákona nel/a poujíiť nam : on ^^B 




je (tbliibený n niíUe^uc^J tlupy, ^^B 




ŕo nevidí nie ^ivojr»u súdniisťnii, ^^^ 




lež zrakmi äv<»jiuii; n k<b' je t4ik, ^^H 




hun vinníka trest býva povjižený, ^^^^B 




110 uikdy vina. Ahylilaifuŕko ^^^H 




a rovno bolo navliM'-ent^ všetko: ^^^^H 




to, ^e sme /linrtjt poslali Im preč. ^^^^H 




fta mut^í po/dať dlhotrvaidivoii ^^^^^ 




ú radou. Tak krvf v /rastú ncmoce ^^^^B 




po beznáílťjtn fitupeň. /i'ifalrt ^^H 




len opatrenia nbtuliCivf^ m, ^^B 




alebo Žiadne vm\ ^^^^H 



^^1 


^^^^^^^^ 44)1 ^^^^^^^^^^^^^H 


^^^^^1 


^^^v ^^^^^^^^^^^^^1 


^^^^^^^^F 


^^^^^^^^^1 


^^^^^^^^^v 


lios. Kde mŕtve telo pupiiitnué jc> ^^^^^^^^^H 


^^^^^^^v 


Diúj jasný paiio, Ľijak uemohli ^^^^^^H 


^^^^^^^^H 


f^me zvpdiet od noho. ^^^^^^H 


^^^^^^^M 


Krtil. No kdť je on V ^^^^| 


^^^^^^^m 


/íos. Tu vonku, králu mój, je, pod strií^ou, ^^^H 


^^^^^^^^H 


k roxkaísti vášmu. ^^^M 


^^^^^^^m 


Král. Frivcilte ho pretl nás. ^^^^^| 


^^^B 


Ihs. Hej, (iuildensteiiii!! íloved princa hpiu. ^^^| 


^^^H 


Vystfi|») Hitmlet ii (íiiEldľnxtern. ^^| 


^^^^^AVr/7. 


Nn, liauilet, kde je ľoloQiusV ^^| 


^^^^v 


N n ^^^ 


^^H^ 


iV'ŕi retWi! Kdi^V ^^| 


^^^F 


Nie, kile an jie. ale kdt" jeho itídia ; ifitý annn polÍt.jckýr1i ^H 


^^H feervnv otldftl sa piávo do neho. Taký váS ŕ.crv je vám H^tíi ľisilr ^H 


^^H i^n it(ií ^ítiavy. My tuilriiť väetky tvory, atiy snio puttiir] S(<l»n vy- ^^| 


^^H tucili ; a DIV tučJuie sebu sauiých k vôti dirolnikam : \i\š tučný krát ^H 


^^H a váv^ chudý iohrúk sú len rozdielne jedlá, — dve misy, atc na ^H 


^^^1 jede?) 


; tu je konec. ^H 


^H 


lieda, tteda! ^H 


^^^H 


Tťu C'lúvek iniúe. ryhy ťiiytať na ŕť^rva, ktotý jedol ^H 


^^^^_ 7. kráľa, a 


jei>( z ryliy, ktoľá kiiiiilu k\ týin/e reivoii). ^H 


^^^K 


Co tým mienišy ^H 


^^^^^" 


Nič takého: len uká/.n( vám, ako kráľ niôiic pocestovaf ^^| 


^^^l 


(tada. ^^1 


^^^B 


Kde jtí Pulonius? ^^M 


^^^^P 


V nehi; poctite ta opácif. Akže ho vá^ posol nenajiie ^^M 


^^^^^ tíuii, tiik 


hladujte 8Í ho na irioni niie<«te vy sami. Mf., užtoveru, ^^M 


^^H 


li fio liehom tohoto megiarn. tn xavoni.it,«> ho. ke^f tak ^^| 


^^^B hoľi> sHioi! 


hni pôjdete hí dh ^alleriu. ^H 


^^ft 


{k pujediiým zo t«príevoilu). Cliotllí*. liľadttjti* lio tam. ^^H 


^^^B 


On dočká vás nt až: ta zajdete. (.spriovod^ otMai ^^M 


^^^f 


Krát. Hftinlť'tp, tento skntok pi-e tvtvju ^^| 


^^^B 


ht^zpeku zvhĺ&lnu, — ktorú i^eniine si ^^| 


^^^^L 


tak, ako veľmi utrí^)oni iíine ^^| 


^^^^^L 


pre to, í'ot)" Hpáťhal, — skutok ten f a nunií ^^H 


^^^^^B 


H rýchlosfou lilesku ztadtal odplaviť ^^| 


^^^^^P 


í preto prit-hyätuj i^a. Koľáb už ^^| 


^^^^H^ 


jti hotový^ aj viotor priaznivý, ^^| 


^^^^r 


dru/tna čaká poI)riiinadt\ vňfMH' ^H 


^^H 


má namorené víetko do Anulicka — ^H 


^^H IFriMI, 


Vrr^, do Anglicka ! , ^H 


^H 


Áno, Hamlet. ^^| 


^^H 


Dabre. ^^^| 


^^^^ 


Tak aj je, necti /náS naAe ámvHly. ^^| 


^H 


^H 


^^^ 


^^^^^^^^^^^2 



4Ui 



Ham. Viílím itheruha, ktorý vidí ich. — Ale pnfTmo : do Anfiliť*! — 
S Bohom, roxtotnilA mater. 

Kriif. 'IVtyj iniliijútíi ot*!c, ilamlei. 

Ifntt*. Mojn [imtka: nUu' a mať su mu/ !i žena; muž n žcnii 
je jedno telo; a tak tedy : moja matka. - Elajdc, tlo Anglicka 1 
lOdfde.) 

A>«T. Slúpajto žiápfit mu; ho úsiHf&m' 

privííttte na hitf; nľ^otjílnjte; 

chcem, tejto nor i aby hol preč odlial. 

Ta! speíatené všetko, v poriadku, 

ŕo iiiáŕ podporou je samej veci ; 

imÄ prosím ohoidi, spoiuíhíajte sa. 
'Ro«. a Ouiľ odSdu.) 

A. Augliŕ-Hiie, máš'li za daCo 

priateTstvo uaše, — jak ti ua&a vcíinnc 

mitť jeho liodiiotu diif podtií, 

preds' do tých ŕjas je šľiVm tvoj stnipký a 

dPHí'Rný v stopiicli od diinskeho meía, 

a ty síím iktypliiý f<vid»odne 

riátu holdujH, — toá nesmieš chladne stranou 

pohudiť naSu isamodržavuú 

pru^ ktorá y. jdua žiada-nakladá 

(skrzeva listy. Xíiklínajúfť 

ku prevedeniu toho) Wzodkliidnu 

smrť Hmuletovu, Zrub to, Anylio; 

ho, siichotiuy jak, sa vztoká v krvi 

mi 011, a ty itia musíš vylieCif. 

Kým iiezviem jeho skon : nech Ätastio spcfií 

ľiár v lono mi, mňa nikdy nepote.^f. >odfile.> 



8oéna 4. 
Roviim v Dápskn. 

Vystúpi FortiiibraH n tuj^ko poťhixiom. 

Fof. {k dfiBtoíDlkovii. Cliotí. knpitán»; pozdrav odo mňa 
dAnsktdio kráhi. Sdef mu. mlsledkom 
že privolenia jeho lortiribnis 
místitjí na i)ľii*\od<' - '-n 

to poľhothi cez ji>h<i I vo. 

ZnáS mit'Hto doHtavn*^. Ak vťJičťn.Htvt) 
hy Jeho chcido tiíeŕo s nami niaí, 
tak z tvitri v tvár luu vzdáme našu úctu; 
i 1(1 mu oiná.m, 

Khík Vykoiulm, môj princ. 

/'V. Stúpajte zvolna, (OUde Fíntinbrini R vojsko, i 

VyiUlpiti: llaniU't. ]tnt»ŕiikr«utx, (iuUdriííilŕru iiUT. 

Hnm. Dobrý pane môj, 

(íe sú, toC, sily váleioéV 



Knp. Tie patrili 

Norvéžsku, pane. 

ihtm. Kam zamierily, pane, prosíni váslf 

Kttf), Oproti istej <Mastke ťolnnška. 

Hiim. Kto velí im, inoj pane/ 

Kap. Start^ho 

Norvt^fiia synovec to, Fortiobras. 

Jínm, A ide sa to na ľolanska srdce, 
ft 6i sa týka niekde pomedzia? 

Kap. Bycli pravdu riekoí, bw! uaiírikladauia : 
idcine dobyť zeme kavalčck, 
na ktorom osohu niet leda meno. 
Čo platil l>y som päť tliikrttov, pfií, 
hych nechcel na ňom gazdovať. A viac 
vpľ' nájomného ani iicpriapsie 
Norvéžanovi al(o folanu, 
nech ireíite naloží ho, 

iinm. Nuž tak 

ho IVIink ani l>ránif iiľbiide. 

A'f'/í. Oj. predsa; y\>. ho vojfikom ohi^adil. 

ílitíii. Itve tisk- duäl, dvadsať tisíc zlatých 
spor uedo]iľicŕi o to stehielko: — 
10 vred, hla, kde je pri moc blahobytu 
i pokoja: vred, éo zdnu prepukií, 
a neprejaví vneäne prít'iny, 
na ktoni zmiera ŕlovek. -~ Vrúca vrlaka 
vám, pane. 

Knp. Boh vás, pime, opatriy, Odyc) 

/íos. ilôj princ, íi sa vttm bude piUMť ísf? 

Umu. Priam dohonlm Vits. Chocíte kúsok vopred. 
(KusetiknuiU a (JuiMeii«ttím i>di(lu,') 

•lak každú /. príhod na ntf^a žaluje. 

a ťarbavú mi dľáždi pomstu! C<í 

je <Moveki ji*Htli najvyňžie preň dobro 

a jťlio íanu ti7.ol>a jo len: 

spar a m. kŕmiť? Iloviitío. nič viac. 

Uii, ktorý stvoril s liikým bohatým 

nás výrazom, vpred patriacim i nazad, 

nám veruže tej vlohy nedoprial 

a umn bohnpodohného, ahy 

v nsís tuchly bez ližitkn. Teriiz u^, 

íi 81 je zverským z:ibu<lktm) í-i dákym 

vrtochom zbabelým, cu ro/itiýtila 

o zbehu priurčito, — myšlienka 

to ináC, ktorá, rozštvrtená, jeduu 

ŕasticu iba tiiťidro»tÍ n vždy 

t troch Štvrti chabosť v sebe mÄ, — ja ozajst 

nechápem^ načo vôbec jestvujem, 

27* 



len alívrh trkotnl, že: túfo tur 
ti zrobii trcha'f keJ iireds" priŕinu 
mám, vóIu tobôž, silu, prostriedky, 
bych urobil lo. ľríklady, tak hrubé 
dí táto ziMii, tiia íiporiilĽajú: — 
Toť. svfijfctvoiii i vfij tťii, tolký poetom 
i náklad nosíou, v cele s cíntlavýni 
íl ťitlytn princom: ktoréhožto ducii, 
slávobažnosfoii božskou níidchnutý, 
sj tľófa uäklirtbaí sa na výsledok, 
preň nedovirluý; %'ystHVUJúĽ sám, 
fo smrteľntí i neistí^ je, smelo 
všetkému, trebár si je šťastie, siurŕ, 
nebezpečenstvo: a to /.a vajaOnú 
ftkrupinu jciluu. V pravde velikým 
byť nezunniená nerozŕuliť sa 
bez veíkej pohnútky, no veliíizne 
sa pustiť v rozpor o slamku, keď {'mi 
jp v Riíflzke. Jakže tedy obstojím si 
ja, ktorý otca zavraždeného, 
niaf Hpŕiíiieiiti iniim zn popudy umu 
i krve, a preds' všetko nechávam 
spať V iru'dzitýni ŕn, scIk* íia IiíuiIhi, 
zriem v luistiivaitl dvadsiit tisíc mužov 
$;mrť, kturl m (írelud a chýru livi/d 
do hľoliov svojicli zaberajú, sta 
by do postief; o pliacok záftasiac, 
na (]ionižt/0 Šíky ni len nt^mtížu 
boj podstúpiť, iia ktorý uft iiiohyhi 
je nie tlosť priestruiuiýni, t-'i pochovaf 
môcť pobitých V — H, niyHle, /ížniie mi 
po krvi iid dnes počnúc potmutie 
vše, alebo ste nat^kr;! ničoniuél ((id(iii..i 



Soóna 5. 
Ktiiítior. ŠieA iin jeámVil. 

VyUlipia: KráfuvnA, ItorafMi a jetlôn ^fairlitir. 

Kráľov. Ja nechcem hovoriť s ňou. 

Éhcb, ,}e ucodbytnil; vskutku niija^euií; 
v rozpoložení, že « ííou doprosta 
mať treba súlrpnosť. 

Kriifúv. A t'oÄe chce V 

šfnrh. Ilovort veía o otcovi svojom ; 
pitvedá, fuje vraj, je ííra lesť 
na švcto tom: a Ktene, búcha Ha 
do prsú ; slamka na kríJ^. /a|HÍoŕÍ 
jej K pode|it:iuiu po nej v zlostí; vraví 



405 



dve na tri, <^o ak z{)ola smysel má. 

ReC jej je ničím, a preds' neforemný 

jej spôsob poslucháčov pobáda 

k vývodom : oni dopadnú v tom smer, 

i lácu-plácu slová primerane 

ich vlastným myšlienkam; čo, najmii jak 

i k slovám kyne, pokyvuje hlavou 

a posunkuje, ozaj jedného 

mimodak ponúka sa domýšiaf, 

v tom že je pomysel, síc istotného 

nič, predsa mnoho neštastlivého. 

Hor. Ba dobre bude pohovoriť s ňou; 
bo bojsa stihla mrcha podozrenia 
by do zlokotných myslí zatrúsiť. 

Kráľov. Nech vstúpi tedy. (Horatio odido 
Chorej mi duši, jak to hriechu ráz, 
z úst každej pletky hrmí zhúby vzkaz ; 
tak zbŕkle revní vina: v obave 
prekotu, sama kydá strmhlavé. 

Horatio vráti sa a Ofeliou. 

Ofel. Kde je jej prekrásne veličenstvo dánske V 
Kráľov. Čože je, OfeliaV 
Ofel. (spieva:) 

Ako rozoznám, môj milý, 

od iných (a, och? 
Po širáčka s páskoa z mošli, 

kvačkc, sandáloch. 

Kráľov. Ach, Túbezná slečno! čo znamemi táto pieseň? 
Ofel. Čo povedáteV nie, prosím vás, dajte pozor! (Spieva:) 

Zomrel on, je po úom, pani, 

zomrel i je tam; 
u hlavy mu rov z pažite, 

u nôh kamcň-kam — 

Kráľov. Ja nieže tak, Ofclia — 
Ofel. Prosím vás, pozorujte! (Spieva:) 

ľod zásterou bielou ni horský sňah, — 

Vystúpi Krár. 

Kráľov. Ach, pozrite len sem, pán manžel. 
Ofel. (pokračujúc v speve): 

od kvetín rozsiatych (ažkou; 
tie slzavé prez hrobný hrnú prah 
s ľúbosti triaškou. 

Kráľ. Ako Síl máte, švárna slečinke V 



4116 



OfeL Doljre, I^áiilioh vám odplaf! ľovoilujii, ŕ.e vraj sova Itola 
dcŕra fH'kilrovrt. ľaiip, my vit*iiifi, ŕ.cj sihp. íw nt»viiHnu, iMni luóžoinc 
hyť. Holi hmf prítomný v,4äiuu stolu. 

Krt i Ĺ Iluniit* n jivtijoiii otcovi. 

O/'d. ľľosím vás, netraíte viacpj slov o tom; alo kr<( wi vás 
opýtajú, i'o to itnaíí, rtíctc toto: 

(SpíHvn:) Zajtra j O déA sv. VaJŕka; 
)i^n svit čo boiíká zrin ^ 
jd, dievéa, ti ti okienka 
sfa Valek senstanem. 

Tu vstal ni kvet, s.a odel hneď, 
žíuk! dvere: vpustil oa 
rád pannu dnu, (o piintiou, ou. 
ver nevylta viac voh. 

Kräl Šumná Ofelia I 

Ofd. Veru tak, lifa, hez zadušanin sa, urobím tomu kouecl 

{Spieva:} Pri sviitvcli troch, ba prisáraboh, 
fuj t lidnba ! Mládenec, 
priam zrobí ten, keď tndže leii; 
hyi, kokoi! mrzkft vec. 

Tá: Než si bril ma pudviedot, 
ma vezmeS, Istils'. než — 
On : Iste mÁk ina na sobáš 
necL v kottuirku mi nevlestieS. 

KräL Ako dlho j« ona už takto? 
itfd. Nadtijem sa, všetku Imdu doltre. Musftuc hyť trpr/livi; 
alo ju Qemôžem inňt :iko plakaŕ, ked si potiiyslfin, í.e majú iio uhZxt 
iJo Ktudenpj zeme. — Môj lirat musí o tom vtidiet; a tak viim <Ia- 
kujetii íta vašu dohni radu. ~ lUi^aj, koŕiaru luôj ! — l»obrii uoc, 
pairitky; dohiú nor, utcšouŕ drtuiy; flohrá noc, dobrá iwc. (Odíde. i 
KráL 4StHpftjtP za ňou /ápilt; strežto ju, 

vfÍH pi'ítfilm, tUibro. (H«™t"> »dStíe.) 
O, tu žialu jed 

je hJbokťdn); viW'tko sa to piýéti 

zo smrti litra jej. Och, fiertnido, 

Oertru<lo. kctf raz prijdú riPľoHti, 

Uf iioprijilii ti ako jednotliví 

Spehiíni, ale itlukotii ! I*otiajprv 

jťj otíu: /.abitý ; hiiod /.a tyni váá 

syn |>ri.H-: — a jť^n on n:ÍHÍInýiii si strojcom 

hol odstránenia spravodljví^ho; 

tu zasmuÄ<!ný lud, až od uteč 

a DtMhiiivý ttd hútania, ôpptu 

] n'plu pre sHirŕ ľoloiiia to 

tlubľi-bu: — a my ozaj nc/ralľ 



nuiQ jbdnuli, ho dajuir [loliraltiC 

lak žiky-tiiiky; /.nsľ iHchn 

iíIkjIiíí. sumu íii'br odňatii 

i Ciiiíučkŕirui svojmu rt>/suOkii, 

bez iicbož sme len olirazmi ci púhi* 

Ävieratá. V pnkon, — to vSak oliii:iA.i 

o vola viac, ntó totflni do hromady, — 

jej hľat ficm prihnal tjijino z Kranci«; 

sa divom sýti, oblieka sa v imaCiiá, 

a nedostatku im éepkárov niet 

sluch otrávií mu reč mi morovýaii 

o siurti otcovej : v čom potreba, 

súc v núdzi o záiiiinky, nebude sa 

zpeŕovať nijak naSo osoby 

oci ucha k uchu stfhnf ohvinou, 

Ó, moja drahá ŕiertnido, to väetko, 

podobne Iiustej paltie vraíednej, 

mi na oejednom mieste dodáva 

smrť vrchovatú. iHluk vonku, t 

Knihr. Bože! to to za hluky 

Kriii Kde sii mi Svajriari? Nech strážia dvore! 



Vojde ámhý äFarhtU-. 

Čo SA to deje V 

Šhrh. Zachráňte sa, kráfu 
raôj ! Oceán, keíf haťou prekypí, 
nehlce dravším chvatom nížiny, 
jak mladý LaerU vodcom odboja, 
premáha vaše shižohnfctvo. Luiia 
ho pánom zve : a jakby sa len svet 
raal tťraz pofat. znpunienutá 
hy bola minulosť, zvyk neznííray, 
aj schválilelja, Ukže podporj' 
kaídť'ho riadu: oni vykrikujú 
si: ,VnTme ho! nech Laert krdíom je ľ 
A fÄpici* a niky, jazyky 
ich. vSetko výska k samým oblakom : 
.Nech Laert bude kráhmi, kráľom Lacrlľ 

Kníhr. Jak veselo »i uanítojú, lad! 
na Ktope faloSnej; (y, zlyhalo 
viim dôkladne, vy Isti v í dánski psí ! 

Krúl. Ha, vylomili dvere! 

Vyit^pl Laert. oxbrojeDý; Dáni mi hntli ta. nítn. 

Lnert. Kde je to krAltsko? — Vy. páni, vSctci 
zostaňte vonku, 

Dáni. Nie, nás vpusdc tiež. 



408 



Lfu?rt. No {irnsim vás, mae k vôli urobte. 

íhtnl, 1 indi, Tllibmilí. 

Lnri-i, IVaktgjf^n) 

\Am\ '- (Ivpro ohitaňtr ! — Hacli, planý knihi 
ty, vrtíí iiij otcal 

Krátov. Ticho, flobrj" Laerli, 

LfWľí. Tú krupiij krvc, to Je tichá uk, 
iiiiK^ <to pfingartuv nadáva; mi äkointiu 
jii-ezývň oka; cudsíoloÄnicu 
jak, ]*ÁVi ináve totani, stred kde svoj 
má hei poékvľiiy cudm^ olioŕie, 
mať moju statoi'-nti! 

Krtii. Ĺ'o M prfótnii 

jtí, Liierte. že tvojť vzbúrenie 
tak i.tbľom uáiií? — Nechaj, Gertrudo, 
ho; iteštnirliijj su <» ostrím na^n: 
je ohríiileny tolkoii fni;ískosťou 
kráf, /.lada žti sa ilm pripáť^i 
v tvílr tomu, ŕ;o má za luhom, Uik málo 
urobí vôli svnjej za dosť. — Nuž 
vvCf Laertť^, mne, preŕo lozpjtleny 
ú toíiueV -* Nech aj že ho, Gertrudu — 
Vrav, ŕloveče. 

Loert. Kde je môj otec? 

Krdf. Zoiurol. 

Krútor. Nie skrz neho vSak! 

Knií. Ale dovoí, uech 

sa vypytuje do sýta. 

Lfierf. Jak prišlo 

to, že on zomrcdV Nedííni sa viini ver* 
za nosom vodiť. V peklo, oddíuiusí! 
I»ľísahy, itittí k rohatému čertu! 
tu v iiutiaj hlbší kadhib, svedomie 
i iiiiiodiiSie! Čelím /atrateniu! 
A/ na tom stupni Htojím, obidva 
žo HV(.íty v korisť vrhitni iiediiaIsLvu, 
nech pnjde, Co chť-e; leu si vypQmsttwým 
sa zplna octiiem svojho za otca. 

Kráf. Kto prekáža vám? 

ÍMcri. Moja vôra, uie 

tíl sveta f.oleho. A 80 svojimi 
jŕrostľiedky tak clicem dobre iafárií, 
že ilaieko i v malom zajdii, 

Knil. Dobrý 

I>aeľte, kerfže žiadate si dôjsť 
istoty, 10 sa snuti vítftho otca 
dralii^^ho týka, 6i to výnnsom 
jtí pfMiisty vaáej: ita ľuvai"ky'ma<ky 
iv Ľhcell by »t(e ťaliuť uboje: 



44)9 

priatela-iiepriatPÍa, vyhrávača 
i prelirávaCaV 

Lacrt. Nikoho krome jeho vrahov. 

Kráľ. Ci 

ich tedy chcete poznafV 

Lacrt. Naproti 

priateľom jeho dobrým taho šíre 
otváraí hodlám svoje ramená, 
a mláďaUl jak pelikán, si hrúd 
rozpnrujúci vlastnú, I>udem kojif 
ich svojou krvou. 

Král. Vťd tak; preto, hla, 

v čul hovoríte ako dobré dieťa 
a pravý šlachetín. No že ja nie 
som vina smrti otca vášho, ba 
najcitelnejšie želiem toho sám, 
to rozsudnosť vám má tak priamo projať, 
jak deň vám pretre oči. 

7>fťííí (zvonku). Vpusťte ju. 

Laert. Ha, čo to! aký povyk? — 

Vystúpi znova Otelia. 

Ú, horúčavo, vypraž modzgy moje! 
vy, slzy, osolené scdemkráť, 
vid vypečte i zdatnosť môjho zraku! — 
Prisahám nebu, tvoja zbláznelosť 
čo do tiažo tak bude odplatená, 
až s miskou našou zfrungá vahadlo! 
O, mája ružo! devo spanilá, 
úprimná sestro, milá Ofelia! — 
O, Bože! raožné-li to, mladej devy 
že vtip by krehký bol jak človeka 
už starca život? Nežná v lúbosti 
je príroda: a kde je táto nežná, 
vše dáky vzácny bytu svojho znak 
odošle za predmetom lásky. 
0/5??. (spieva <: 

Odkryte niesli ho na márach — 

Hej, lulaj-lu, lulaj, hej, lu-lu! 

Nejedna slza mu v hrob hrk! sfa hrach — 

S Pánombohom, holúbku môj ! 

Laert. Nech máš svoj um a k pomste nahováraš, 
by uedojalo takto. 

Ofd. : spieva) : 

Máte nôtiť: holúš-holo — , 
kc(T ho zvete dulu-ká. 

Hoj, jak kolovrátok ton sa k tomu hodí ! Je to ten falošný ilvorský, 
čo ukradol dciMU svojmu predstiiveuému. 



im 



Lturt. Toto niť je viarpj oil ilaônlio. 

Ofľl. Tni ji> ľosniíijťínik^ jv Ui na pamiatku — 

a tii «ii sirôtky, to je pre myÄlienky, 

í,n>rt. hovedený význam v poiiijitenosti i iiiyälii'iíky u rozpo- 
mienky sroviiiilé. 

(ifd. Tu jť vlabký kúpor pre vás. i orUíky; — lu Jť pre \áh 
iTíta; a totu volatti pre niňsi: — tietórs poniťuujme ho bjahuvoäuu 
zji iiťdele; — ó, vy musíte ľosÍÍ lutii svoju s oiuikvosŕau, — Tu 
jedna f^tokráska; — rada by som vííiij dala so psír liaiúk, ale ony 
všťtky povildly, ako itu otec zunirel: — íiovoľia, že skotíril dobro — 

(Spiev*): lío liodnv, milý Robin je vSvtka muja rodosí — 

L(tiri. Straší, trudnomyKťl, bolasť^ jiuklo stinio 
ju k priazui privrncia a k vlúdnosti, 

OfťL (spievaj ; 

A ncprijdp "n u í vine? 
a ivpprijrte on iii viac ? 

Nie, niť, iiiťlvy toí — 

na Iŕiiko si umrieť cliotl ; 
on nepryde nikdy viae. 

Itrftdii bielu mal sta sňali, 
Inn jak vlásky rietÍMčkť : 

nn je tam, u^ je tairi, 

dtinno vzlykat-tíkal núiii : 
milost jelio rtuKičke! 

A všetkým kresťanským dušiam, vzývam Bolia. — I'ArdJoli s vami. 
(Olidct 

La^rt. CA vidíS to, ô, Kože? 

Kml, Ijrtertp. muríni pool)cov«( s vaSíiu 

zármutkom, nMm vy upreté 

mi pnívo ver'. Nuž stranou itTte si, 

si £ najnnídľejíiiťb /valte priatelov 

tých, ktorých chcfite len ; a líto potom 

uerh vyi>nJH a súdia medzi mnou 

a vami. Akžt* bczprostrcdno či 

krojt ruku postrannú by dotknutými 

náK tmi uaAlí : hotoví sme dať 

kráľovstvo nak% naäu korutiu. 

mtó život, v&ctU, ŕo len zvomo svojím, 

vám k zadosŕuninenin ; jestli vAak 

nie, fipokojrne doJiŕte nám svoj oj 

trpnlivoHti, a my bmleme 

C4)spoIu H duSou V.11S0U praco vaí, 
y íduäne bohi ijpukojemi. 

lAicri. Nechže 

jtí lak. Ten spôsob jeho umrctia, 



411 

Ui\í iinkryjiítiie |tutiľul» — žiiidnu IrolV 
iiR'f. cjiiicľ ji'lw tiad jHMiwtat.ky, 
ui slávny oluad, pompa zvyťiijnií — 
nž kriľia o výsluch, jak jiav/aievab 
liy / nel»a na tú zem, že niusíiii tu 
\y.ht na ntčlzkii. 

Král. Tak aj mátv. zrttbií; 

a kile je vina, in tiecli du|jíuluĽ 
si potom veTký tof>or. f^iiitJaiiL vás, 
hybajtí.! so wuou. (OdMu.) 



B0ÔB& e. 

Ini ľbyla taiole. 

VyaitSpi tlnrnHo a jed«n •tliilia. 

Hor. Kto sú íi India, ŕo si žiadajú hovorif si> iiimm? 
Sluha, Nátiioruíci, pane; otii viavia, že majú listy pre vás. 
Hor. Nech vojdú. — (Hlohu ndíileJ 

Ver neviem, z ktorej čiastky sveta kto 
by ma bol po/dtavil, ak uie pime UaDjlet 

Vojdú til«vM. 

/■Vt'j/ pL Požehnaj vás Pánbtdi, pane. 

Hor. Požoluiaj i teba- 

ľrtnj pi l'ľobí, pane, ak sa in u bude prtťií. Tuto je lÍ8tt>k 
pre vás, pane, — pttnuidl od poslanca, ktorý !iol vypravrný ila 
Anglicka^ — jestliž" ]*• vaíe nietio Uoratiťt, ako mi bolo povc- 
ilané, že JCL 

Hor. fŕttfti: ^Iloratio, akonMlile toto ptebclmcS, dopomoz týmto 
ludkom u:i dajaký spítsob ku kiAIuvi ; otii majú Usty pre ňho. Ani 
sme eSte dva dni nf^stniviti m\ mori. ked /razii lúpeŕ.ník morský 
opravdovtHio váleŕnťho vyntiojí-nia zai^il ti u.ls honiť. Najdúc. že 
my Kami Hmv priŕaibavých vetrťl, 7. pnnút^'nosli ibniali sme tii ducha; 
v Šarvátke ja ^enkvaí-il som onen koisíli ; v tt)ui okam^euí véuk 
títo oHvoliodiu Kíl ti od naAej lodr; tak }x ja sdm 8tal mm sa icli 
zajatcom. Oni nuklailuli so mnou iíŕa niílo^nUií zlodeji ; ale aj ve- 
deb, fo robia: míírn sa im ttííležite odsbižií. ZaHa<r, aby král ob- 
drial listy, ktme som poslal; a ty niSaj ko mne s takým j^jiechom, 
ako by si uti.díal pied smiíou. Msim slovrí povodaf ti do neha, ktui-é 
urobia (a nemým: a predsa »ú bodne [trilahké pre závažie ^mej 
veiľi. Títo dobrí tovariSia privedú í;i ta, kde som. Uosenkrantií a 
Guildenstern pokraŕnjú v pbivbe do An^lie; o nich ti mám ale 
Víla rozprávať. S Jtohoni! 

Ten, o ktoroni znitó, že je tvoj: ílamleí,"' 
Nuž potíte, Ľo vám cestu preklicsuirii 
8kr.£ listom tých; a tím skôr, by hIaí k tomu 
uia viedli, od koho ich De.Htet«, (Odldu.i 



41S 



Soi^na 7. 
InA iieA tamže. 

VyBtdiíia; Kfút « Laŕct. 

Krňf. Temz hí musí vašii sveiloniic 
mi HSpnknikii dať, i zn piiatí^fa 
ma musitP m zavrcť tlo srdca : 
ndkt'dy tiú\ ste, a zualeťkýiii 
to U(-híHii, žo tťii, ktorý /.íil)il vailiu 
vľíki)i]ušni4io otca, mne hol stál 
a život. 

I.iifri. OvScm, z toho vysvitá 
t(i. Av.^nk povedzte mi, proŕoŕe stľ 
iiezakrorili piuti skutkom tým, 
tak zloí'inným a lilikvným tak svojou 
povahou: ako vašu bezpei'iiosf, 
i múdrost vaÄa, všetky veci vôbec 
ván jEvlášte k tomu poháfialy? 

KnU. Ú, 

x dvoi-h menovité in'íŕin: ktoró viíni 
siJÚd puzdajľi sa pridcniífavýcli svalov, 
uo pre miiu sú preds' siliuM Kráľovná, 
ujuf joho, žije tabreíeno len 
/ pohľadov jeho; a ôo sa mňa týka 
(už Ci to moja cdiosť fú potrest mój 
jo, ktoľékoFvek), ona s životom 
i dušou UH>jou tak je spleteníi, 
ŽĽ, ako hviezda iba v svojej síiiire 
sa pohytiuje, ju tiež môžem ňou 
leu hýbaŕ sa i trvať. Druhý dôvod, 
že k miCtovaniii vereJDÍmu som 
pristúpiť oesmel, je zas velká ItiKka. 
juž prechováva k neum obecný 
Tud: ktorý, noriac vSetky chyby j«ho 
do uflkluimo.sti svojej. — podubuw 
studiiici, ilrevo obľaaijtkej 
uti ktimoú, — volil by mu okovy 
na veuce zmeniť; tak že moje Slpy, 
m'h: jire lak lilučiiý víchor priíiíhko 
h'ii un'ibiuié, k niôjmn Uiku by 
sa vrátil y i nefiii^aly, kam 
som tiamicril ich. 

iMfnrt. A tíik uttatil s(mi 

ja Aíai'hetnélut otca; sestra iiu 
pnhnaná v konŕ;iny až zúfalstva, 
jťjŕ: hodnota, ak zpátkovať smie chvála, 
pre suinn svojich dokonalosti 
na »tfte stáJa veku cehMio. 



žtiňfJ vyzývajúc k dn^tihom: — vSak prijile 
deň niDJej pomsty. 

Kľál. NepreľuSiijte 

si [ire to sna. Ho tiež sa nesmiete 
domnievať, že by / takej nedvižnej 
a tujjťj lalky pozustávali sme, 
že v stiue siue dur iiebenpeŕenstvu 
sa za bradu skiibäť u lo p()va:«:úvať 
za kmtin'íiviru. OiiedDio viac 
8i dopočujete: — ja miloval 
som otca vášho, no a Sťba samýcli 
tiež ludme radí ; a to, iifám sa, 
v:l8 pouíi, si domyslef — 

Vojde iiOitoL 

tatľ! CO 
no v ŕ h o? 

ľoii. Listy, král mňj, ()d Ilaiiili'tíi: 
tt'ii veličenstvu víámu; kráľovnej 
tu tento. 

Kráľ, (íd Hamleta! A kto iťli 
priniesol V 

ľos. Loiliiíci, vnij, jasný pane. 
tak povednjú; ja sAm nevidel 
som ícli. Mne tisly oddal ('laiulio, 
U^n v&ak ic!i dostal od toho, to ich sem 
iiml doikiesf, 

KftiL l^erte, ten vyíiijte 

i vy; — ty, odstúp. (Poa«l aJS.le.) 

(Krátŕitn:) „V'zneíiený a premocný ! — O.naiuiijem Víím, áo naho 
vysíidili mu na pokraj váAho knílovstva. Zajtra ponehjíd/am sa o 
dovolenie nvidcť imJcť v;iš kr^ifovský obliŕaj ; potínn ale. ked prv 
vyiiro^im í<i vaÄu Malnosklnmiosŕ k tomu, rozpoviem 
sv(tjíii) iiáhlelio a ešte skôr podivného niivratn. 



ikí to má znanícnaíV 1 ostatní 

sú zpiatky vSetciV a ŕi je to Sa II ta 

len dáka a niŕ samej na veci V 

Ltit^ľL ľnzniíte luku 'ŕ 

Krdl. liamletiwe f«liy 

8Ú. — Nnhfi, vraj, — a osve v pripiskn 
on do