Skip to main content

Full text of "Slovenské pohl'ady"

See other formats 


This  is  a  digitai  copy  of  a  book  thac  was  preserved  for  generations  on  library  shelves  before  it  was  carefully  scanned  by  Google  as  part  of  a  project 
to  make  the  world's  books  discoverable  oniine. 

It  has  survived  long  enough  for  the  copyright  to  expire  and  the  book  to  enter  the  public  domain.  A  public  domain  book  is  one  that  was  never  subject 
to  copyright  or  whose  legal  copyright  term  has  expired.  Whether  a  book  is  in  the  public  domain  may  vary  country  to  country.  Public  domain  books 
are  our  gateways  to  the  pást.  representíng  a  wealth  of  history,  culture  and  knowledge  thaťs  often  difficult  to  discover. 

Marks,  notations  and  other  marginália  preseiit  in  the  originál  volume  will  appear  in  this  filé  -  a  reminder  of  this  book's  long  joumey  from  the 
publisher  to  a  library  and  finally  to  you. 

Usage  guidelines 

Google  is  proud  to  partner  with  libraries  to  digitize  public  domain  materials  and  make  them  widely  accessible.  Public  domain  books  belong  to  the 
public  and  we  are  merely  their  custodiaiis.  Nevertheless,  this  work  is  expensive,  so  in  order  to  keep  providing  this  resource,  we  háve  taken  steps  to 
prevent  abuse  by  commercial  parties,  including  placing  technical  restrictions  on  automated  querying. 

We  also  ask  that  you: 

+  Make  non-commercial  iise  ofthe  fihs  We  designed  Google  Book  Search  for  use  by  individuals,  and  we  request  that  you  use  these  files  for 
personál,  non-commercial  purposes. 

+  Refrain  fľoín  automated  querying  Do  not  send  automated  queries  of  any  sort  to  Google 's  systém:  If  you  are  conducting  research  on  machine 
translation,  optical  character  recognition  or  other  areas  where  access  to  a  large  amount  of  text  is  helpful,  please  contact  us.  We  encourage  the 
use  of  public  domain  materials  for  these  purposes  and  may  be  able  to  help. 

+  Maintain  attribution  The  Google  "watermark"  you  see  on  each  filé  is  essential  for  informing  people  about  this  project  and  helping  them  find 
additional  materials  through  Google  Book  Search.  Please  do  not  remove  it. 

+  Keep  it  legal  Whatever  your  use.  remember  that  you  are  responsible  for  ensuring  that  what  you  are  doing  is  legal.  Do  not  assume  that  just 
because  we  believe  a  book  is  in  the  public  domain  for  users  in  the  United  States,  that  the  work  is  also  in  the  public  domain  for  users  in  other 
countries.  Whether  a  book  is  still  in  copyright  varies  from  country  to  country,  and  we  can't  offer  guidance  on  whether  any  specific  use  of 
any  specific  book  is  allowed.  Please  do  not  assume  that  a  book's  appearance  in  Google  Book  Search  means  it  can  be  used  in  any  manner 
anywhere  in  the  world.  Copyright  infringement  liability  can  be  quite  severe. 

About  Google  Book  Search 

Google's  mission  is  to  organize  the  world's  information  and  to  make  it  universally  accessible  and  useful.  Google  Book  Search  helps  readers 
discover  the  world's  books  while  helping  authors  and  publishers  reach  new  audiences.  You  can  search  through  the  full  text  of  this  book  on  the  web 


at  http  :  /  /books  .  google  .  com/ 


'  Jf.f.^-fv-ŕ'-;^-\^^'^ 


p-OPERTY     OF 

•  V, 


»»i7 


ABTHS       SCIĽNTIA      V^RITAS 


h  53   ''' 


dl 


J  - 


Velecténý  Pane! 

K.íKž  jscni  nsi  pred  dvénia  lety  pŕcdstoupit  pred  obecenstvo 
sloYfOäke,  abych  je  vyzval  k  nezbytné  soiiGinnosti  pH  popise  ná- 
ŕí'.i  shreiish'fch,  nemohl  jseín  predpokladali,  že  jméno  mé  a  cíle 
nit'Ľ:i  v<;deckŕbo  podniku  Šíre  známy  jsoii. 

BelioiH  téchto  dvou  let  donfAm  vďnk,  že  podnik  nulj  veŽel 
ľ  ■■UcDi'jši  znÄintist.  Pnspi/vky  z  mnoliVxb  strán  dochäzely  a  já 
rsiTi  neopominal,  vdŕčnŕ  podávali  zprávy  v  Sb>venskýcli  ľohradech, 
jicliž  ti  víecbny  odborné  kruby  slovanský  povšininuly. 

Pndnik  milj  víeobccnť";  se  cbválí  a  oceňuje.  A  kdož  by  se 
í»k'--  Dfľtí'íil,  kdyby  se  nám.  spojenými  silami,  podarilo,  podati 
^-f'i^iCaii'f  //f>/»íV  nynt-jÁich  núŕfií  dovenakých ,  na  jeliož  základi'' 
tŕprve  ninžiiu  liude,  objasnili  vývoj  jazyku  ŕeskoslovenského  a 
fhip'íi  platn*"'  k  di-jiriám  j.izykii  ŕslivanskýcb  vubecl  Ncbof  neni 
f-cl.;.iiy.  žľ  |>ľáv.-  ŕilovcnítina,  kteiá  dosud  bezpniati'cdni-  se  stýka 
•  Ľv'Liin.ii,  i'idítinoii,  ľuítinon  a  éá.steihn*  i  s  náivOiini  jibuslovan- 
i»vni;.  kilyz  dnkladni'  vyložená  bndľ,  pn^kytno  nám  nad  mirii 
ijleziivL-li  piiznaikii  v   jazyk-i/.pytii  fluvaiiJikôm. 

Avíuk  pivs  v.-eclon)  nn'  úsilí,  [irujev m-  sbjvcin  i  písmom, 
u^i'irati  p'-íľt'bnéli't  m.'itcri.ibi,  iielzí;  mi  di>sud  ríci.  že  jsem  do- 
•p-i  t-ik'.'V(''liii  •jtnpiiľ.  abveb  s-'  zdarení  k  víe<ibc'iit''inn  opracovaní 
pHfli..ij[,iii  mnhl. 

Mozí-ry  dosmi  jsnii  velkŕ;  eeli'-  kraj'',  ryziin  lidem  slo\enskýin 
Wíil.jnt'.  2Uát;ivají  mi   nepi'ísť.iimy. 

F-kusiv  se  rozmanirým  spilsnlnin,  nab\li  zpr.iv  o  výslovnosti 
Mo\^  i:a  S]>ívcn-^kii .  pukláil.iin  za  svou  pnvir.nusl-,  neustávati 
'  {^tdiiiku  svéin  a  vynaluziti  víecli  jiiosti-flkiij  abycli  eílo  svélio, 
■ip'-'ij  v  lilavuvidi   rysccb,  dosábl. 

A  J.ikii^.  ijám  Dsobuc  pokľaenvuti  cbri  v  ccstiiváni  a  sbíniní 
■bveíiít-li.í  inaieriálri  nu  Slovciiskii,  tak  opľtn"'  itlir;iĽÍiii  so  s  vreli>u 
ffMlj'ja  ku  v^^f.'Hi,  JÍU1Ž  lá^ka  k  rodnému  jazyku  nasenm  prsa  za- 
mvrii,  atA"  p.idb-  >il  .svyeli  prispi-li  k  sptdeŕnému  dílii.  h  r.iiobtc- 
■dvii  i"'i'i.>u   h'iiríí  i<litľiii->/,i)ili. 


\il 


y^ 


I 

■>1 


/ 


\  Popisy  a  pHspevky,  které  jsem  dosud  obdržel,  pocházejí  z  nú- 

flledujících  mÍBt  a  jsou  od  následujícíäh  OBob: 
I.  Preňporská;  1.  Modra:  vi.  p.  far.  D.  Minich,  p.  uč.  J.  Izák, 
p.  ué.  J.  Voda,  p.  dr.  J.  Izák,  cestár  Saio.  Janko.   2.  Pe 
zinék:  y\.  p.  far.  J.  Žarnovický  a  jeho  cfaof,  pani   Žarno 
vická,  pak  p.  uČ.  J.  Zigmundik.  3.  Švajnsbach  a  Slovenský 
Eisgruh,  pak  Vajnory:  vi.  p.  far.  J.  Žarnovický.  4.  Pernek 
t),  p.  far.  J.  Novák,   nékolik   poznámek  též   vi.  p.  far.  J 
Žarnovický.   5.  Nádaš:  vi.  p.  far.  M.  KoUár.   6.  LinČ:  vi 
p.  far.  Ján  Klempa.    7.  Gajary:  nčkolik  poznámek  od  ne 
jmenovaného  zasílatele. 
IL  NltraiiBká:    1.  Skalica:  vi.  p.  K.  J.   Pospech,   p.  med.  drd. 
P,  Blaho,  též  vi.  p.  far.  J.  Novák.   2.  Ghely:  >1.  p.  M.  V. 
Medlen.  3.  Sobotište:  vi.  p.  far.  P.  Beblavý.  4.  Senica:  vi. 
p.  far.  M.  Braxatoris.  Ô.  ČáČov:  p.  uč.  C.  Gallay.   6.  My- 
java:  p.  uô.  P.  Slávik.   7.  Vrbovce:    p.  stud.  med.   I.  Slo- 
boda. 8.  Na  Smolinském:  p.  A.  Petráä.   9.  Brezová:  vi.  p. 
far.  J.  LeŠka,   p.  not.   J.  Jurkovič     10.  Kostolné:   p.  stud. 
med.  J.  Trokan.    U.  Stará  Tura:   p.   u6.  G.  H.  Schmidt, 
p.  Š,  Rohaček-Uher.    12.  Krajné:   pani  Lud.  Markovičová. 
13.  Lubina:  pani  M.  Holuby,   14.  Horné  Bsince:  bIč.  Lud. 
"^  Riznerová.  15.  Žlkovce:  p.  uč.  P.  Tomkuljak.  16.  Bučany- 

Trakovice:  p.   St.  Selecký  a  p.  Paulovič.    17.    Frašták:  p. 
:■.  dr.  M.  Šimko.    18.    Čary:   vi.  p.  far.   M.  Kollár.    19.  Háj- 

Nová  Ves:  vi.  p.  far.  J.  Rlempa.  20.  Prividza:  vi.  p.  far. 
M.  Hoits,  též  p.  stud.  techn.  J.  Dohnányi. 

III.  Trenčinská:  1.  Beckov:  p.  theol.  F.  Bálent.  2.  Bošáca:  vi. 

p.  far.  J.  L.  Holuby,   p.  uČ.    L.  Rízner.    3.  Mikušovce:  p. 

uč.  A.  D.   Svoboda.    4.  Zárječ:   vi.  p.  far.  P.  Zoch,  vi.  p. 

far.  Ž.  KriŽan,  slč.  B.  Križanova.  5.  V.  Bytča:  vi.  p.  far. 

'-  J.   Badík,   p.   A.   Mamatoj.    ti.   Rovné- Makov :   pani   Leon. 

Hoffmannová.  7.  Bajec:  p.  rod.  A.  Čcrniansky.  8.  Stránske: 
p.  uč.  J.  Ďurjan.  9.  V.  Ostratice:  vi.  p.  far.  J.  Kompánek. 
10.  Skalité:  vi.  p.  far.  J.  Badik. 

IV.  Orava:  1.  Zázrivá:  vi.  p.  far.  J,  Štefnnica.  2.  Medzikradnó: 
^  p.  uč.  L.   Izák,   podlé  p.  Medzihradského.   3.    Záskalie:  p. 

adv.  A.  Halaša.  4.  Malattná:  vi.  p.  far.  J.  Klochány,  ô.  Ja- 
settica:  vi.  p.  far.  A.  Florek.  tí.  Krivá:  vi.  p.  far.  J.  Ste- 
fanica.  7.  Bielypotok:  vi.  p.  far.  J.  Štefanica.  8.  Habovka: 
vi.  p.  far.  J.  ätefanica.   !l.  Trstená:  p.  bohosl.  K.  Schiffer- 


3 

decker.    10.  HruŠtín:  vi.  p.  J.  Martvoň.    11.  Jablonka:  vi. 
p.  far.  F.  Zvada.  12.  Rabča:  vi.  p.  far.  A.  Florek. 

V.  Turec;    1.  Kláštor:  p.  J.  Maro,   p.  dr.  KorauS.    2.  Necpaly: 

p.  uč.  A.  KOrka.   3.   Mošovce:   p.  u6.  P.  P.  Zgúth.   4.  Sv. 
Michal:  p.  I.  Žiak.  5.  Slov.  Právna:  p.  theol.  K.Chorvát. 

VI.  Tekov:  1.  Vetermk:  p.  arch.  P.  KriŽko.  2.  Horňaves:  p.  J. 

Greguš.  .3.  Jastrabie:  p.  uÔ.  A.  Kováčik.  4.  Kretnnička: 
p.  8tud.  tcchn.  J.  Dohnányi.  5.  Vieska :  vi.  p.  far.  M.  Húska. 
f>.  V.  Lovca:  vi.  p.  far.  a  dfk.  J.  Qeromctta.  7.  Žamovická 
Huta:  p.  J.  Gontko.  8.  Tepla:  vi.  p.  far.  R.  Osvald  9.  Nová 
baňa :  p.  Št,  Volf. 
VIL  Zvolenská:  1.  Baňa  čili  Španodolina:  p.  uiS.  I.  Štubňa, 
p.  A.  Mamatej.  2.  Jabríková:  p.  A.  Badaj.  3.  B.  Bystrica: 
p.  arch.  P.  Križko,  slŕS.  A-  Križkova.  4.  Králová:  p.  dr.  J. 
Veael.  ô.  ižadfaií:  vi.  p.  far.  M.  Braxatoris.  6.  Selce:  vi.  p. 
far  a  dťk.  F.  Šujanský,  p.  uč.  G.  Timko.  7.  V,  Slatina: 
p.  O.  Hronec.  8.  BuČa  a  Želeená  Breznica :  p.  not.  J.  Bánik. 
9.  Šalkova:  p.  uč.  I.  títubňa.  10.  Riečka:  p.  uč.  I.  Stubňa. 
n.  Zvol.  Kupca:  p.  A.  Csellár.  12.  Hiadel:  p.  A.  Šustek. 
I.^.  Brezno:  p.  uČ.  A.  P.  Záturecký.  14.  Ilandle  Čili  Čierny 
Hronec:  vi.  p.  J.  Kačka.  15.  Očová:  p.  uč.  Št,  ŠenŠel.  16. 
Detva:  vi.  p.  far.  P.  Tomkiiliak,  p.  E.  Prokop.  17.  Dobro- 
nivá:  vi.  p.  far.  J.  Slávik.  18.  Polhora:  slará  pani  Dax- 
nerova. 
VIIÍ.  Hont:  1.  Štiavnica:  p.  bohosl.  S.  MibaloviČ,  pani  M.  Baker. 
2.  Pukanec:  vi.  p.  ťar.  M.  Bujná,  p.  uČ.  S.  Kupčok.  3.  Pren- 
Čov :  vi.  p.  far.  A.  Kme(.  4.  Beluj :  vi.  p.  far.  G.  .Stollmann. 
.ô.  Počúvadlo:  p.  uč.  K.  Straka.  6.  Bndín:  p.  not  Št  Blaho. 
T,  Tirany:  vi.  p  far.  P.  Koričánsky,  slč.  L.  Koričánska. 
s  DrornUy :  slč.  L.  Koričánska.  9.  Drieiiovo :  p.  uč.  J. 
Hotaridcji.  10-  Cerovo :  p.  uČ.  St.  Zoch.  11.  Senohrady:  p. 
št.  Popálený.  12.  Ľaiolôm:  vi.  p.  farár  S.  Záturecký,  vi. 
p.  ťar.  .1.  Slávik.  13.  Zahorce:  p.  inž.  M.  Alp'lver. 

IX.  \ovohriUl:  1.  Senná:  p.  uč.  .!.  Molnár.  2.  Závada:  vi.  p. 
far.  .št.  Algiiver.  3.  LuhoreČ:  si.  E.  (íoMpiTíierová.  4.  Vď- 
riná:  p.  theol.  J.  Bednár.  5.  Turičky:  p.  theol.  J.  Bodnár. 
ií.  Zclenovo:  p.  uČ  L.  Izák,  7.  PoUchno:  slč.  Bož.  Slan- 
čikova.  8.  C.  Brezová :  p.  O.  Finjjys. 

X-  Dolní  zem:  1.  Sarvaš:  p.  prof.  Št.  Koreň.  2.  Čaba:  p.  uč. 
J.  Bella.  3.  Slov.  Komlóíi:  p.  M.  Bencur.  4    Hojditšica:  vi- 


p.  farár  E.  Kolenyi.  5.  Kysáč:  p.  uČ.  J.  MiČátek.  6.  Ilo?: 
p.  uč.  J.  Mnliak.  7.  Stará  Pazova:  vi,  p.  far.  VI.  Hiirban 

XI.  Gemer:  1.  Ifrachovo:  p.  Ii.  Viest.   2.  Shilni/::  p.  J.  Botto 

3.  Drienčitny:  p.  stud.  J.  Botto.  4.  Hošíiéovce-.  podlé  pan 
M.  Älarkovičovč.  5.  Luluviíte :  p.  stu  d.  J.  Botto.  (í.  Ponde 
lok:  vi.  p.  far.  M.  Bodický.  7.  Sehie:  vi,  p.  ťar.  M.  Bodický 
S.  Válkovo:  j).  O-  Fingys.  1).  Kraskovo:  p.  O.  Rada  : 
I.  Ľiib,  10.  JSrátlno :  p.  A.  Mamatej.  11.  Klaiorec:  p.  uf 
J.  Bráduan,  p.  ufi.  li.  Ií.  Kuliiiny.  12.  Lom:  vi.  p.  ťar.  O 
Kojko.  13.  Tisovvc  s  Hámrom:  dr.  S.  Dnxner.  14-  PUn 
vi.  p.  far.  J,  Vansa.  15.  Muráťi  Dlhá  Liíka:  vi.  p.  far.  L 
A.  Gál.  Ifi.  V.  lievúca:  vel.  p.  far.  L.  Itcuss,  p.  adv.  .J 
Botto,  p.  tlicol.  y.  Ormis  17.  Mokrá  Lúka:  p.  lu'*.  M.  líoháč 
18.  V.  Poloma:  vi.  p.  far.  U.  Kellner.  lí).  Itatkorá:  vi.  p 
far.  D.  Kovät*,  p.  iič.  O.  Oallay,  p.  uč.  .J.  Alikuláš  a  S 
Kliiicko,  p.  tlicol.  .r.  Palic.  20.  ŠlUnik:  p.  iií.  I.  Mikulá 
ii  Ij.  Nwgy  21.  liéílová:  p  uč.  A.  .lároasy.  22.  llfTjKt:  y 
uč.  .T.  Bnidňan.  23.  Trfgarf  a  Vrrnár :  \\.  p.  far.  St.  Mižik 
24.  Sykavka:  vi.  p.  ťar.  Št  Miďík.  25,  Krokara:  p.  f).  .1 
Krajce. 

XII.  Liptov:    1.  IJkavka:   vi.  p.    .1,  Kačka.   2.    Ccrnorá:    vi.  j; 

ťar.  .'\.  Hlinka.  3.  SHac:  vi.  p.  far.  A.  Hlinka.  4.  Siehúca 
vi.  p.  far.  .ľ.  Cinirák,  p.  red.  K.  Salva.  U-.^.  p.  nč.  A.  P 
/átiireck\-.  ň.  Sr.  Mikuláš:  p.  uČ.  K  Trám.  6.  .Sr.  Pf/cr 
vi.  p.  ťar.  St.  IÍĽlla.  7.  Ilihhe:  vi.  p.  ťar  .1.  Siinkovic.  í: 
Prihylina:  vi.  p.  ťar.  J.  Inítitoris.  0.  Východná :  vi.  p.  ťai 
O.  Prúiiyi.  10.  strhni  vi.  p.  far.  (\  Bodický.  U.  X  Lupča 
p.  .T.  Jí.  12.  Va^ec:  ncjnien.  zati.  l.">.  Kimjittna:  ncjiuen 
zas.  14.  Láhia:  p.  adv.  A.  llnhi>a  (v  Kár.  Nov,).  1;').  Sô 
šorá:  p.  .1.  Boliúň,  p.  š.  I-íoliárck-Uher, 

XIII.  Spíň:  I.  Veľký  Jlnilcc,  Jhiitišurcľ,  Luŕicuá.  Odoriii.  pal 
Juryoľ,  I''i (tuková.  Lichiura^  pak  Porái;  Lipník  a  Závadka 
vi.  p.  far.  Št-  Mi.íik.  2.  Malý  llhihc:  p.  tu'.  .1.  Kovalcik 
.'i.  Jiatizocľr:  vi.  p.  ťar.  C.  Iíodit-ky.  A.  Jiniiont.:  p,  uŕ 
K.  Schicli,  r».  Kľi.tiiľá    \'ts:  p,  .1.  Ií. 

XI\'.  Šaľis:    1.  Slzný  Ň/i/s;   vi,  p,    K.  .1,  ľo.-í|KK-li    2.   Z  oko] 
ľťfšnvu  li^t.  jiMiií  mi  píislai  p.  adv.  A.   Halaša, 
Takovv   }('  piiviid   iiH'lľi   dns.-wadiilnr  matí'iiáln.   ."^bírka  má  - 
avýui  éasi'in   udivzdäin   ji  (-(-loii  inii/.i-H  slovo!i<ki''Miu  -      poskytuj 
piipÍM'   iľ-ktf'rvfli    ii;'ii'ľ("'í    VL'liiii    dukladiu'-.    z  jinvuli    inist    podáv 


Tíak  ']fíT\  nepatrné  ukážky,  js  mnohých  mfst  neobsaht^je  pŕispévkA 
a  ukázfk  zadných. 

Abvch  i  z  takových  niíat  dobyl  nijakých  zprár  o  výslovnosti 
iidovŕ,  pnpnjiiji  otisk  povŕsti  „Divostvomý  lovec",  upravený'  podlé 
ľvdání  P.  Dobšinského,  a  prosím,  aby  do  mistního  náŕoíi  co  nej- 
v^mf'ji  pŕohi/.ena  a  pŕepí«ána  a  mné  láskavé  zaslaná  byla. 

Prosím  o  preklad  této  krátke  povesti  odevlad.  Za  pľíspčvJcy 
:  mííŕ,  oilkmlž  dosud  nijakého  pnsjicvktt  netnám,  sUhnJ{  následujicí 
pnfiité  odmeny.  Za  pi-oklad  do  mistniho  nárečí  pripojené  povesti 
,DÍTústvorný  lovec*  slibuji  odmenu  1  zl.  Kdo  pHdá  obíírnťfjíí  po- 
['ií  svého  doniácfho  náŕeČÍ,  tomu  slibuji  2—3  zl.  Ä  kdo  mi  dfi- 
kla'lnf*  nárečí  své  domáci  popije  a  obaírD^ý'mi  ukážkami  opatH, 
Intuu  slibuji  ô  zl. 

Di^oitvomý  lovec. 

V  hlbokej  doline  býval  starý  lovec,  ktorý  jedine  divinou  Živil 
ta.  Xcralcko  svojho  domku  mal  jazero,  po  ktorom  na  plfkc  vo- 
liéra] sa  a  kde  čo  zočil,  všetko  ulovil.  Priletela  mu  raz  hrôza 
C'i'izicb  kačiek  na  to  jazero.  Po  jednej  j  ich  striernf,  to  by  nebolo 
au':  chcel  jicb  maf  odrazu  víetlty.  Co  ti  nesmyslel?  Ved,  vraj, 
k'.if  k.n'ka  hlce  hada,  ten  celý  prevlečie  sa  cez  ňu  a  z  druhej 
t\nn\-  7,ac-b_\ti  ho  druhá  a  keil  i  cez  tú  prevlečie  sa,  zachytí  ho 
»j  tretia  a  tak  visia  a  raorcujú  äa  na  ňom.  ITijúrai  on  teda  mastný 
D-iHiz  dlhočizný,  zatiahol  s  plfkou  do  kaliny,  pustil  niotiiz  na  vodu 
a  'trif-hol  na  kačky.  Kačky  priletely,  rozkrákíprily  sa  a  lapaly  si 
MkOiky.  Tu,  nndhodily  na  ton  mastný  mutúz  a  bnuíf  ho  prvá 
ihhl.i  a  kei[  cez  ňu  prevliekol  sa,  shltla  ho  i  druhá  a  tak  zachytila 
ko  i  tretia  i  Štvrtá  a  že  dlhí  bol.  navlicklv  sa  naň  víetkv  u  lovec 
8ul  bo  druhým  koncom  pevno  oviazaný  okolo  pása, 

\"  tom  postrčil  plfku  na  prostried  vody  a  ztfapkal  rukama. 
Kičky  zplaŕily  sa  a  schytily  vo  zvýí.  Ale  že  jit-h  bolo  moc,  uvlá- 
Ätly  ai  luvca  a  unášaly  iireč,  líôh  zná,  jako  by  mu  bola  b^'vala 
kodina.  k<^.by  kačky  noboly  letely  ponad  jeho  dňmok.  Ale  z  domku 
níDÍoval  komín,  nnií  milý  h>vec  eíte  za  prvá  Času  zachytil  sa 
ftíi  ii,  '[iiiítil  sa  ddlu  kutiiínoni  zrovna  na  kuchyňu.  I  veru  milým 
kíŕkárn  biicif  krky  vykrútil,  ušklbal  si  jich,  vypytval,  upiekol,  a 
pojeil'.j  \>rtky  odrazu,  lebu  buly  chutné. 

-Ki  ab'  bv  som  ja  doma  oštc  aj  vyhladnul.'^  pomyslel  si,  ked 
■ž  IimIh  po  vŕetkom.  Iíadítj  teda  sýty  ako  hladný  pusti!  sa  íívc- 
biiii  \VA  vvzkusv. 


Ide  fti  on  linraini  vrclmmí  veČcr  prí  peknom  uiDsiaťikii. 
Um  jodnolio,   ^o  do  nieHiaca  mieril.     „Čože  toHco    roícrij  do  U>| 
mesiaca?"  opytnjo  sa  ho.  „Co2e  by  som  mieril,*'  odpovedá  tonto, 
„Či  vxAiň  v  tom  mcftiaot  tú  skalu.  Um  niA  bova  hniezdo.  A  ich 
nechuo  hluvu   vylnlif.  i^o  hych  na  ňit  dtrelíl."    „Oa)  ú  t  (ým  jtok< 
nach  tá  sova  nspoA   svoju   mlfíd»u   vysedí;   poď  radít^}   so   ain^ 
vorafi  9V«la  medzi  TiKrmi  xkúsif."   Prehovoril  ho  u  áll  dvaja  spol 

Idú,  idú,  vidia  Um  jcdnoho,  čo  uiaI  oí^i  upretť  na  jedna  U 
pod  horou  a  tá  lúka  holá  aspoň  na  desaf  míľ  vzdialená.  ^Co 
kTadii,  vod  si  oíi  vyoCig?-*    opytiijú  sa  h".     .OoŽc  hycb  hľadí 
odpovedá,    ^chcem    mn(    pečienku.     Tamtn    nn    tú    lúku  vychot 
Jelene  popásať  sn.  Kade  prvý  z  hôr  vjkroOi,  vtdim  ho:  nA  jei 
skok  som  tam  a  uchytiin  si  pcčicDku."     „NestreŽ   na  darrimnít 
poď  s  nami  sveta  Bkúflit!"    Prehovorili  ho;  íiel  aj  ten. 

Idú,  idú,  sti-etnú  jodnobo  roajcruikn;  Ham(^  r«.'tazc  boly  nai 
é&nt  na  fíom.  .KdeXe  ideš  s  tými  refasmi?'*  opytiijú  sa  ho,  .Kd< 
bych  Šiel,    nemáni    tamto    pri  majeri  ^Jadnej    hory,    nuž  chcem 
aspoň  jťdou  celý  háj  retazmi  <ipnntu(  a  prcnicst   blfžej  k  maj< 
aby  loi  paholkom  nebolo   ifaleko  chodil  po  drevo.**     Pomohli  mu 
ten  báj   preoíest  a  on  uhoatil  jioh  mliekom  a  maslom.  Potom  pra 
hovorili  aj  tohto,  aby  ňiel  s  nimi.  J 

Idi'i^  idú,  vidia  slaren  nn  skale  (na  kameni)  aertief,  kturý  ml 
jednu  nosovú  dierku  prstom  zatkalú  a  druhou  nozdrou  neprestajné 
fúkfll.    „Oo  tak  fukaS?"  opytujú  sa  ho.    «C'oŽo  ťúkam.  vcct  ^■'''■ 

tamlu  ten  veterný  mlyn  na  tom   vršku?  !  Na  ten  ťúkam^  aby    

A  akby  som  otvoril  eHe  aj  druhú  dierku  na  nose,   nuž  by  bo  to 
ľoztricskalo.''   „Nezabávaj  sa  ty  smlyn^okmi;  pod,  kde  da£o 
aj  roxtrieskaj  "  Pristál  aj  ten  a  úiel  s  nimi. 

Keď  už  boli  v&etoi  piati  vo  vedne,   vyhlAstlí  sa  za  svctoký< 
kunStárov  a  pochodili  v«elky  knijiny  a  čo  vSeiko  navystrájalí, 
by  ani  na  seftaný  vôz  nepubrnt.  Napoeledok  zafíli  veľmi  ifaleko 
Tureckej    krajiny  a  tam  pred  tým  najväč>«ím    pánom  svoje  kúa] 
stvárali  a  vyrábali.    Baia  pozval  Jich  za  to  k  obedu.     Pri  ol 
keď  sa  rozmanitŕho  roŕisa    boli  najedli,   zachcelo  «a  ha^tv^j  2c 
£n  Un  na  jazyk  piietit  tej  tokajdiny,  ktorú  títo  vychvarovali,  ift\ 
oa  nej  tak    vyrostli  a  od    nej    aj    zmúdreli    ku  vSctkvm    kui 
•veta. 

„Óo  len  trocha  tej  lokajíiny,*    povie  divoslvorný  lovec,    „< 
moji    Fadia   doneaú,    e$te    kým    posedíme    a    pohesedujemn   m 
stole.'    „K},  to  by  aom  predaa  rád  vidief    Tokajský  vrch  obehí 


Koužoo!"'    Kr&lil  hlovou  tiašd  n  lov^c  len  na  to,  íe  to  veru 

Hn  hyf-     nNo»  ak  e£te  k  tomutu    obedu  t_v  stanovíte  skle- 

z  TukaJA,    dám  vúm  rýdzeho    xUla,    korku    uufsletc  »!; 

!aU  nie,  pôjde  vúm  vďetkým  o  hrdlu!''  Kiekúl  baSa  a  od  tuho 

fiac  ud<tupif  nemohli. 

Uta  tú  ton  jeleoiur   urobil  len  skok  a  u2  bol  kdtiiii  heu  v  To- 
pro  tú  sklenicu    vína.     Ale    voljakoai    oazpilt    ucpríchiuliuil  a 
u2  chcela  od  stola  vstávať,  lebo  bola  srnädnA.    ^  Kukaj  za 
kde  toFko  meiká  Aa!**  vola  lovec  na  toho  me«a(!nika.  Tento 
a  víd),   ii^   milý  jeleninr  zjispal  až  tam    na  Podhurc  v  }>oU 
hrtiSkou.  Razom  uchytil  mesačník  svoju  knlu  a  odstrelil  tomu 
íOiu  nad  hlavou  hrudku.   Ifru^kn  padla  mu  na  nos,  prebudila 
^imily  jeleniar  pnkvitol  na  joden  skok  a  položil  sklenicu  šama- 
na stôl.  BaSa  i  barová  napili  sa  tokajčíny  a  vari  jim  trocha 
]o  aj  z  ruky  do  hlavy;  ho  vypravili  len  komorníka  s  najirai 
i,  aby  Jim  otvoril  sklad,   žeby  teda  nabrali  si  toho  rýdzeho 
kofko  uniett  vládcu. 
Ale  tu   komomJk   dlho  neprichádzal  nazpiatuk.     Basa  poslal 
im  vojaka,  2c  kde  toDco  me.ská.  ,Ucj  babU  múj,"  príde  vujak 
býroín  naspiit,    r.ve<I  je  tani  zle!    Vetl  tí  zanikli  za  tvojim  ko- 
avnrtkom    dvere    ako    vstúpil    do   akladu ,    a  potom    tt  n    rrfaziar 
''    sklad  a  zaniesol  su  všetkým  na  lu<t.  Tam  ti 


Skoäil  baÁa  na  nohy,  skočili  s  ním  vojaci  jeho!  Sadli  na 
ejfia  loff  A  dohiUíalí  našich  kunSlárov,  len  tofko  že  jich  u2 
íailL  pKdcžv  si,  starký?''  retMe  k  tomu  fúkavčmu  divo- 
lovec  ftSoto,  teraz  napokon  preukáž  an  u2  i  ty,  C\  si 
10  kaJtu  nedncbal!"  Starký  aadnul  si  hore  na  loď  a  jednou 
hvavou  dierkou  ŕúknul  na  jcjich  vlastnú  loď,  druhou  nozdrou 
pitil  vetor  na  cudziu  lod  baáovu.  llneď  rozstúpily  sa  lode  na 
Ím«í  mit  od  jedaadruhcj, 

Baiu  mohlo  t^m  puknúf  od  huuvu! 

Tiin  lUe  »U»tJtvu  tlijsiali  sa  do  svujej  krajiny,    60  zlatom  po- 
4  na  rovno  a  íijú  až  po  dnes,  ak  e^te  v2dy  majú  z  Čoho! 

V«  Vidni  dne  9.  prosince  1894. 

Frantiáok  Pastrnek 

Wien,  IX    SchwarupanieratraBse   15. 


e-   ...  -  .  ''■ 

K»[litliiOinnk<)-A4'niitliiAn>k.v  ^yn].ik  v  Tur>>.  St.  Manini-. 


Rok  1806. 


Sofiit  1. 


Slovenské  Pohlady. 


.rp^-r. 


Z  našej  dediny. 

Itozprávky. 
Spifinje  Terézia  Vansuvá. 

XII. 
,«Dvaiiásti  iiiuHia  byf." 

llui,  to  stalo  sa  na  klonovskícli  vrchoch  —  alo  dávno,  dávno. 
•  ia/jirt  klennvský  mal  na  „Oltárnom"  kolešŕm  i  izbičku.  Klenovskí 
-:')-yvatolia  oliyŕajne  Ictujú  na  vrchoch,  ha  ktorí  inajii  viac  statku, 
i  ziiiicviiť  muiiia  tam,  aby  krm  ni>nm:<eli  pu  neschodných  ccshích 
r.-./it  ii<>  niľsta. 

Ií"l:i  tichá,  jasná  noc.  Od  Vopra  dúclialo  ostré  povetrie  — 
ik"  dakťdy  okolo  Jána  býva,  žt^  je  chladno  ako  v  jaseľi. 

Gaz'hi  náš  uložil  sa  do  sena  v  stodole,  alo  nespal  —  načúval. 
li.il'  ticho  a  predsa  videlo  sa  mn,  žo  od  hory  nesie  vetor  vravu 
t  Ulapov.  Vtedy  chodili  Iionií  clilapci  po  horách,  a  veru  nebnlo 
ra-lri  ■  pustaviť  sa  im  na  odjior.  Načúva  tou  tiuzda,  načúva,  len  tii 
í.u  -k'iiiť-iie  dostavia  sa  tí  istí  chlapci,  na  ktorých  myslel.  Videl 
:.;í  ..'.'^  ^kitľu.  že  ich  je  viacej,  nebodaj  ich  bolo  dvanásť. 

_l.bl.ipci"'  isli  hore  ua  kôliiu,  št-ptajúci  lued/i  sebou,  a  tam  na 
ni-ikkí-m  ŕťiif  poukladali  sa.  .Ale  uemusťli  ešte  všetci  byť,  lebo  po 
■.hvili    pricliodí  ešte  jeden  a  štverá  sa  hor  na  kúlnu. 

,Ľi  si  to  ty,  Päto?-*  oi)ýta  sa  jeden  z  tých,  čo  už  b(»Ii  tlriev 
;iri=!i 

_.Ij."  udpovedá  ten.  „Čože  jeV 

_Nu7  nič;  len  či  si  vykonal?" 

,  Vykonal,  neboj  sa  nič.-* 

-A  lí  si  ilobre'í"* 

.I'"bľc.  nenájde  hn  nik,  iba  takí,  ako  my  dvanásti." 

„  \ki-ž«'  si  ho  zaklial  y 

.  \k<>V  Nuž  tak.  aby  ho  len  dvanásti  bratia  tuoiili  dostať,  takí. 
ak"  MJ.»-  my  dvanásti. •* 

.  r.ik  jf  dobre.  8pite,  chlapci,  zima  je,  lepšie  tu  na  sene  ako 
li.i-^-b-  v  hore.*' 

ľ..-tť  za  fhvilku  šuchotali  a  ■^('ptali.  potum  posjiali  všťtľi.  -a 
^■j..-U  taiiubdii  nepočul  inšie  iba  chľái)aiiie  dvanástich  i-hlapnv  a 
*a  i  ťi  /húknutio  nočného  vtáka. 

I 


Nemohol  zasi>a(.  „Drnudsti  bratia!  hvaiiáäli  musia  byC,"  ojm- 
kovftl  si  v  inrsli  a  Imtal  (ruluj.  „ľnuo  Rt-že,  kdežo  li  lu  i)vauÁ«fti 
bnitia?  KUtrÁ  mali  ŕ.**  icli  tnlky'"!!  v^■«*l,(^VI\?''  A  iiciiokojiln  tio  to 
vuliiií.  VtiMty,  titk  ako  aj  l^vni,  .ly  sa  luifoiii  a  xi^ly  hu  Im 

vžily  vetmi  dobn'.  t  luíŕniu  Ivliu  i  t  by  sa  boly  ijšly,  vedel 
tiž  noprod,  ktoré  polo  by  6i  za  un  kiipil  a  ako  by  si  dom  poni^ 
]iľHví)  —  alu  Uvanáíili  musťli  by(,  dvan^lHti  bratia! 

Hútal,  li(ita),  110  nie  nevylitital.  N'aoRUitolc  len  prediíia  xaspal, 
u  speil  do  bioluliu  ľáua.  lú-J  sa  zobudil.  Ľldtipov  na  éopo  už  dc- 
bulo,  kto  ĹWA.  kde  oni  už  f^i^Likovali,  a  kložo  vie,  kde  budú  \to- 
ludňovaC. 

ZaujyslfiDý  Šiel  (ía^ída  do  meata  (ICIciiovca).  Prijdňc  dnuiOT,^ 
sadni  si  na  lavicu,  oprel  sa  o  sU^I  a  htavn  založil  do  dlane.  Tii 
dranilsti  uc£ll  mii  z  uiysle. 

„i^Qle  ju  tube,  starý  >"  o py tuje  sa  gazdiuä,  diuvajtica  kuriatka 
nu  izbe. 

„Nič,"  povie  í^azda  a  btadl  ua  tie  kuriatka,  ako  /obkajú  chlebík* 
I  napadne  mu  zrazu  niečo  a  on  povie: 

,rV  to  máš  »simú  kobdty,  xeua?' 

^Veiii  samé,  ani  jedná  ndádočkn;  nuž  ale  predám  a  ktipUu 
inlndky  /a  ne,"  odpovedá  gnzdíná. 

,.A  kolko^.c  icli  jo?  Vari  ich  je  dvanABCV 

„ľvanilsf.  Tak  ako  sa  vykotrdulv.  Lak  ícb  ju  aj  tulko." 

„Itvan-lsti  hnitia, "  zasuiial  »a  t:»^"i«  i*  skočil  od  stola,  ilajcdinä 
temer  sa  nalákala,  čo  tak  strmo  skočil  a  za&mí.il  sa 

nJaj,  alio  som  m  laklal  Čuxu  sa  ti  rnbf?" 

.Nič,  žona  moja;  lou  ich  uaohov;^,  tycb  dvamksticb,  &  potvRi 
irh  do  ko^i  a  od^ezieme  icli  ta  na  íHUnio." 

.Na  kvho  —V  rbcťlu  u/  tjik  piivrrlat,  ako  netreba,  ale^AzdAl 
jej  [K'kiie  níá^  vyrozprával,    čo  a  ako.   a  Kazdioii  rada,    všetko  lak 
vykonala,  ako  jrazda  rozkázal.  Uvanästích  kohútikov  nacbovuli,  jra- 
lapali  a  do  koía  ^aviamli,  a  tak  i^b  sama  ^zdiuá  vynleälu  tábore, 
aby  sa  im  len  dai^n  /lú*lio  nepriko<lilo. 

Okolo  b(«púdky  lirabkiili  Vľsebi  II  „flvnuAsli",  až  ti  in  »tjdd 
i  kus  (falt-j,  nk^  nie  na  veľkom.  len  tam  pod  ubloin  kdoKi  to  i 
nu'uii   bnibkai,   a  tu,  ako   od  samo   .soba,  vyníme  ^a  im  \< 
hromada  peňazí 

/ohkrtrkaly  kohútiky,  zasmial  sa  ^iLzda,  ?.e  predsa  len  uasiol 
týrb  dvanitslícli,  a  p(iKbi(u*jil  pLUiia^.ky  do  jodnofio.  A  pnluni  tít 
li;t/.dovul,  ako  vedel,  kymkolvek  ueuuirel  u  ueuuhal  väulko  lu  nu 
tomto  laieíiuuiii  avctc. 


xm. 

„K(.Hl>->.tí  holo  Uožlf  iKirodxciile'^ 

A  ai  ci  veríte  alebo  nie  —  pnitUyui  vám  to  bolu  iuak,  nkn 
je  dnes  A  predtým  ^y  všakovó  datn  mi  videí,  i  U  ilí.ibli  i-liodilj 
poku^t  ludt,  iviiiv  eu  sa  nespustil  Ibdio,  honu  neubll/íli  l^bo 
uemali  pravá  do  uebu.     Iba  óo  bo  niipokúäali  u  čo  simcliu  vy^Ul, 


'Dil  KhImiioii  irávv.  A  Um  tg  nucúvaU, 

iii\  si  obúa,   pusa<tali   okolo  uebo  u  potom  éa 

.,    ,'•  .j..>...>vaI,  a  to  siiuiiuku,  to  bryntlziŕ.ku  ujŕdali  äi  a 

(ajtcfr  Okolo  uiťh  tichu,  lichúCko.  Ohnik  veselo  blukoU), 

'vo  V7iliuiiu,   listie  ii  ratolesti   najbližéíelio 

'  Äii  V  /ohriatom  vzilncliu.   dolu  žblnkotal 

iV  A  lu  i  iií  uLšvffholilii  vUlca.  Uolo  jaaiio,  iia  nebi  nikdú  obláôka 

ymfnajú  cblapi  v:<elinječo,  medzi  hesedovaDím  prišli  aj  na 

■  ' '    '-.vch. 

h  ju  nie,  no  uiel    To  lui  uiôžoŠ  voriC,  žtt 
aíi  liidf.  Či  vieš,  Ondi-ej,  ke<f  sme  to  h  uitäiiiii 
to(  pukludV    opýtal  bu  ľo/pľ;lvajúei  jeduobo 
inunuoT. 

«A  ui  DA  GMbíéku?*  p^  sa  Oodr^. 
,Slhn»n  —  lanu" 

,T  *  ii^jV  opytujd  R«  inf. 

a^  iiúni  icuy,  žo  (am  mi  Glianikn  a  na  (ili>biäku 

pukUti,  u  A'  právu  uialo  byt  \'stiípfinÍL>,    išli  srnu  bo  stľie- 

pTí'd  Yntupeniiu  v  ti'i  noc,   lak  mohlo  byC  okolo  jedeuiÍKt*]. 

tak  ««<lÍmL*  —  (ťplo  bulo  a  ticbo  —  len  Ttlm  tu  raz  prileU 

katii  tMn  —  8  píiHiu.  kúril,  len  mu  tak  z  tej  plpy  oheťi  padal." 

-Aito^  alfl  na  koni  V  spytuje  sa  najmladší  z  chlapov. 

len  mu  tak  pod  kopytami  iskry  sriíily. 

jMii,    ako  p;\Q,    pDstiivali    sm«^   pekno  a 

iaji  ■■-•.  ,l'Án  Ktjh  diij  dobrý  veOer!*'  Ale  on  nič.  len  prc- 

..  .úA.  tba  sme  hlavami  pokrútili,  strach  nás  obcliodil, 

u:    No  DÍč.  reku,  to  ic  nie  dobro,   poifme  my  domov. 

m  toĽ  cestou  k  ľile  a  dlvamu  Ha  nan.  lebo  uiesiaíik 

ko  v»  dne,  —  kým   nepríde  na  toí  mostík    poniže 

iiuľt  zu)«tal  a  páli  i  s  koňom   ])repiidli  sa,  aui  no- 

I..,  bla,  musí  len  byt  voluky  ten  jiokušiter." 

,.\iii  a  tu  ua  Knlfovomy     Kolku   táa   íiočuIi   tu  voloviari   na 

''^'•'    -  cajdy  —  a  v  potoku  ákrek,  hvek.  piskot,   ako  by 

t  maio  —  tak:  na  hore  (;.ijdovňl,  a  v  jarku  svad- 

.!7o,*  reoi!  najstarél,   ^aespomfnajtu  ho  veľa,   lebo  v^ni  móžo 

'  f*>  dopovedať,  l^u.  kde  iui  vezme,  tam  sa  vezme,  pu* 
:ní  malý  chlii{>ťok. 

'mky?*  Mpifta  sa  a  hľadi  ua  chlapov. 
v  n^iij  irnky  holý?"  riekll  chlapi  a  popozerali  jeden 
£o  to  xá  má  byt. 


10  äs 


'kyV  pokuSinva  zase  inalU^ky. 
li,  čo  majú  povtilaL     F  oltlibd  sa  PaTo  Mihov- 


,Alc,  do  iiĽcíiceÄ,  éo  si  neprUieHV  Oj,  nech  Um  ouvitnc, 
/fliuľkiiŕ.  A  kedyže  bolo  Hoílifi  iíňľOtlzenieV" 

Nostačil  dopuve(lttt»   Ľhlapíok  zmizol,  i  strliol  sa  vresk, 
po  Uore  a  po  jnikii  n  víchor  sa  schytil  taký,  loii  tak  krovinu  lái 
H  dľú/fíAl    Ato  n:L.^iiii  iii>.stalo  sa  u\(\  do  nich  zlú  ai  práva. 
kerf  spomneli  na  ííožie  iiuroihcnic  ■ 

Dolire,  že  ncpoviMliilí,  že  i:licii  trpký,  alclio  šípky,  b-' 
hy  iťh  buU)   povlái'ilo   po   Iriiint*,   pu   o/itil,   bložiuĽ  u  i- 
ŕertocli-diabloch,  kým  by  sa  ouboli  sastaviU  hm  kUcsi  v  jarkíL 


XIV. 
mAJc  b1  cblapčok,  tok  h1  Adnméok**. 

Na  kraji  mesta  stojí  dom.  Pmitým  hovorili  o  ňom,  že  jp  ti 
nepokoj  veliký,    'ľt-raz  hyvii  v  ňom  stiAž  hozpečnohti  a,  iiiožiin, 
i  tie   duchy  ntiably  sa  pred  tými  kohOUnii  perami. 

Ešte  pľťdtýni,    kým   Iíto  iiHbývalí  v  ňom,   bývali  dvaja  81 
íudia:  muž  a  ^^oua.  Mail  jedmi  &lú2ku,  vUuvicu.  Bula  to  osuba 
bQf.uA  a  rozumná  .1  vedela,   kedy  má  slovo  pavedat  a  kedy  uúi 
Zbadala  ona  len  nti|K)koj  v  doiiio.  Ale  dlho  nepovedala  nií,  Icq 
kála,  to  bude  dalej. 

No,  navela,  jednu  uoc  nemohla  ani  ttpaf.  /pivnicť  dvere,  idi 
do  kuchyne,  oTvúraly  Ba  a  /.taie  počuf  bolo:  „tap,  tap"  kroky, 
by  luokrýrai  nohami,  lebo  pivnica  bola  mokrá. 

»Ale,  čože  si?"  povie  Marka.  „Ci  si  pes,  či  bí  mačka?  Poí 
veď  (a  javydinfm."  Vstala,  zapítlíla  svetlo  a  hladá  po  k 
pod  jHiätef,  no  nikdtí  nič  —  aj  do  pívutce  chcela  läC,  alä  n 
jiekiiH  rúče  yjitvorené. 

Marku  Inhla  si,  že  už  bude  mut  Ledva  zadiuiUu  svetlo,  nt\ 
zotte:  „tap,  tap,  tap." 

„Ale  čo>e  si?   Čože  mi   nedAÄ  pokoj?"    Spytuje  sa  Marka^ 
vasc  leu  vstane,  Mf.ue  a  lu  zase  nič,  véetko  |K)kno  bolo  v  poriai 
ako  vev-er  a  nikde  živej  duše. 

.Nif,"    hovorí  Marka,    „muselo  sa  mi  to   len   prisnit,   ČI 
alebo  na  dvure  to  bolo."  .\  už  len  /asc  labla  si  do  postele. 

N'psťičila   zudúchnut  uvincu,    už  len  xaae    „tap,    tap,    taii" 
illážke  a  po  schodoch. 

„Nuž  ale  čože  si?"  •  Marka  uavera  zase.  .Ty  do 

nič  nenuiA,  ja  do  luba  Ui  —   ŕo/e  chceš?    A  ak  to  chi 

nuž  tak  vo  mono  Ito/ju:  „Ak  kÍ  chlapčok,  lak  si  Adainčok,  ak' 
dievčička,  tak  si  Evička,  vo  meuo  Uohaf  Olca  i  Syna  í  Dn -1. 1  kí 
tého.  Ameňl" 

Tak  pokrstila  a  prcichnata  Marka  ttl  nepokojnú  dušu,  u  j^ii^ 
vzdychla  a  prcriekla: 

„A  luľHz  chcem  siMit!"  A  xaäpaU,  ako  spia  spruvedllvl,  pokoj 
a^  do  rúna. 

Iba  r&no  vstane,  len  tu  si  ua&hi  väeiuk  ruid  so  stieu  a  s  p4 


aa  zciiii  pniikladiui}',  ale  ani  jeden  kus  nebol  poiskodený,  na  zn:ik 
tuho,  7.t}  tá  jtokľstt'ná  dnäička  skutočutí  tam  bola,  a  Marka  od  tých 
ms  tiial.a  svätý  pokoj. 

XV. 
VíTaŕuý  medvecT. 

Uhliari  tiež  vedia  všakovú  rozprávat  Oni  vidia  to  i  to,  í  o  ŕerno- 
kiiaiiiíkti  i  u  tom  čiernom  z  pekla,  i  počujú  hudbn  a  škrek  Ocitovťj 
frvdilby.  a  preto  musí  to  byt  aj  pravda.  Ved  sa  za  starých  časov 
všeliľO  dávalo  videt  —  teraz  to  už  nepočuť  viacej. 

Ale  toto  je  naozajstná  pravda.  Uhliari  to  rozprávali. 
/o  išla  jedna  uliliarka  s  tarchvm  ')  ku  omžovi.  Mala  čo  niesC  na 
rhrbte  a  preto  len  pomaly  šla  hore  vrchom  na  „Iíožkovú."  Ako  tak 
ide.  jtozre  hore,  vidí  tu  velikého  medve<ra  sedeC  pred  sebou. 

^Jaj.  Bože  môjl"  zvolá  žena  v  strachu,  a  temer  spadla  od  vcl- 
kt^ho  laku.  Nevedela,  do  má  urobiť,  či  sa  vrátiť,  či  bežať  na  bok,  ŕi 
napred,  —  nič  nevedela.  Naostatok,  vidiac,  že  mu  ujsť  nemó/o. 
j*<>ujys]ela  si: 

.Poručená  Pánu  Bohu,  už  som  ja  v  tvojej  moci." 
A  tu  medved  išiel  proti  nej.  Ona  sa  ani  nehýbala.  Vystre  ined- 
Te<I  laby  a  chytí  ju  za  plecia,  posadí  ju  na  trávu.  Úbohá  žena  aut 
temer  nedyi-hala  od  strachu.  Medveď  ku  uej,  a  len  otŕča  jej  labu  a 
tra^ie.  o^ŕka  tou  labou.  Žena  zbailala,  že  ten  medveď  musí  dačo 
m-.u"  v  tej  labe.  Vezme  mu  ju  do  ruky  a  pozerá,  pozerá,  len  tu  na- 
ozaj :  v  iabe  bolo  drevo  zadrotó. 

.Xo**.  pomyslela  si,  „to  ja  ihličkou  nevvkolem,  to  je  velkô,"  — 
i  spauiiitata  sa,  že  má  kdesi  aj  nožík.  Vykrútila  batôžok  a  vyíiala 
nožík  i  vyvŕižila  nm  to  drevo  z  toj  laby.  Medveď  všetko  trpel,  aku 
ttv  pjzumel  a  len  hlavou  kýval  a  niunďal  —  od  boTasti. 

Kijnečne  bolo  drevo  tuvon.  Medveď  oblizoval  si  labu  a  pu- 
tom začal  jej  ruky  i  hlavu  i  háby  lízať.  Zrazu  schytí  sa  macko  a 
leží  do  hory.  Ženička  tiež  nelenivá,  iiaziiávajúc  sa,  že  už  medveď 
Mpnde.  pobrala  svoje  veci  a  hybaj,  ponáhľala  sa  svojou  cestou,  l^en 
In  vidí.  že  medveď  vracia  sa  z  hory  a  zal)Ľľá  za  íiou. 

.No."  pomyslí  si  žena,  „keif  si  mi  dosial  nič  neurobil,  neuni- 
bis  ani  teraz. "  a  zastala,  čo  bude  ten  medveď  robiť.  Medveď  ide 
bi  nej  a  nesie  jej  voľačo;  príde  bližšie,  i  vidí  chudobná  žena,  že 
Bedvéd  nesie  jej  v  pysku  plášť  utešeného  mo:lu.  ľoložil  jej  med 
k  Duháin.  ])0zrel  na  ňu  a  zašomral.  Ženička  naradovaná  vzala 
ned  do  obrúska,  a  medveď,  vidiac  to,  spokojne  pobral  sa  do  hory_ 


'i    .'iarch",   itfitraviny  vydietanč   sluhom,  valarhom  a  níliárom  —  tnrko 


€•€-- 


Sevastopoí 

'v  decembri  1854,  v  máji  a  v  auguste  1855. 
Od  X.  A.  ToUléltu. 

Hovnittopol 

v  moRiací  decembri. 

KnunA  žiara  len  Čn  začala  oblievat  iiebosklon  nad  5apun*liDroii; 
Iľtiiiio-siiiii  liliidiim  nioni  shoililn  nj.  90  sokí  siinimk  noci  a  l^aká 
prvý  Iiíŕ,  aby  zailiralu  veRolým  bl^ítkoii) ;  zo  zátoky  vejfi  chladným 
a  hmlou;  Kftnhu  niet,  v^tko  je  čiernn,  ale  ranii<  mniz  Ktí|K'  tvár 
a  \T/.dí  pod  noliíimi,  a  daloký  neuinfknjťici  šum  mora,  chvíUmi  prc- 
trliovnny  rachotiariini  vystľeíuii  v  Srvastopoli,  sám  rusI  tisinu  rána. 
N*:i  ludiaoh  jii  hlni:ho;  bije  H-wa  liodinH. 

Na  Severnej  dt^imá  činnusC  pomaly  utčíuu /.amionftC  pokoj  noŕ-Oj^: 
ktle  premenili  str&ž  a  zafítrugaln  zbraťi,   kde  lekár  u2  poudldu  s» 
flo  nemoontcc.  kdo  vojačik  vyliezol  zo  zcmlianky,  iimyva  si  tndovon 
vudon  osniahlii  Ivňi*  a,  obniíán  sa  k  zapilloiiť-riiii  vycbndn,  rýchle  sa| 
piť/plinajnc.    iiioilli  sa  lt<dui;    kde  vy^nkA   fa/ká   nuniínra  na  vťí- 
iilúdnch  BO  šliripiitom  vyvliekla  ua  na  rintorln   por.hovávať  zakrva-l 
vených  mŕtvych,  ktorj'mi  je  ttimer  dovrchu  ualoženÄ...  fílí-Žite  sa 
k  prístavu  —  zvláštny  zápach  kamenniMio  uhlia,   hnoja,  vlbkoiiU 
rožného  tstatkn  vá»  zaráža;   Usfce   rozličných   predmetov:    drero,! 
mäso,  koso.    múka,   železo  aUT.  —  na  hromadách  ležia   okolo  prl-i 
bIjivu;  vojaci  rozliŕných  plukov,  s  mÍBikaini  i  puškami,  bex  míeákov' 
i  bez  puáiok  tisnú  sa  tu,  kúiia,  vadia  sa,  preuá^ajii  tarrhii  na  loď» 
ktorá,  dyniiacsft,  stojí  pri  podlahe;  svoboiln*''  člnky,  napinom^  rozlič- 
iH-ho  dťúliu  náiudoni  —  viijakmi,  námorníkmi,  kupcami,  ženskými,  — \ 
piibljajií  1  odbíjajú  od  náplavkv. 

—  Na  Grófsku?  vaše  blahorodie!  ráčte,  odprirúč^jú  vám  svojej 
i«lu/by  dvaja  alebo  traja  vyslúžili  matrosi,  vstávajú'.-  z  člnkov. 

Vybľriete  si  ten.  kti)rý  je  k  vám  iiajbližiie,  prckroŕlto  polft-] 
zhniiy  Uni)  akOhusi  hoediWio  koňa,  ktorý  tu  v  blate  lež!  pri  činka, 
a  pricbodite  k  veslu.  Odbili  ste  od  bielm.  Vôkol  vás  je  lÍRotajúco 
sa  u2  od  rannt^lio  slnca  mon^  na  predku  star^  roatros  vo  veíhlúdom 
keponi  a  mladí  bcluhlavÝ  ľ.hlaptíC,  ktA>rí  ndŕky  usilovne  jnaciyúl 
v(>»l:inii.  iXv.iic  sji  na  pruhovan*'^  hromady  lodi,  blízko  i  dalekul 
ľ'  iK)  zátoke,  i  na  čierne  nevelke  punkty  veslnvVvh  Indiek,] 

!■  ,;.  .  ich  sa  po  liííotnom  blankyte,  i  na  krásne  svttié  budovy! 
me^ta,  obliate  ružovými  lúcanii  ranného  >tlnca,  ukazujúca  sa  f>  tamtej 
Klrnny,  í  na  peniacu  »a  bielu  líniu  molu  a  polo)K!uych  lodí,  z  kto- 
rých kdo-tti  smutne  trŕia  äerne  koDce  stažfiov,  i  na  djvlekii  ne* 
priateľku  Hottu,  mihajúcu  sa  tia  kryštálovom  horizonte  mora,  i  naj 
peniace  &a  prúdy,  v  ktorých  skáču  šolot^*  bublinky,  robené  veslami;, 
počúvate  rovnomerne  zvuky  hl.'isov,  po  vode  donáôanýcb  k  vám, 
i  veíkolepO  zvuky  streľby,  kton-^,  ako  sa  vAm  zdá,  stáva  sa  tuhšou  1 
T  Sevasiopoli. 


! 'iiífe,  ŽĽ  ste  tie:',  v  Sovnstopoli,   lu'- 
I  I  /.lUiižitoäú,   In'iioäli,   a  žo  liy  krv 

-f!  rovno  poii  Kistentiiu ')  drite,  povie  vAin 
matmii.  otinUac  sa  na^iri,  aby  sa  presvedčil  o  smere,  ktorŕ 
dAíatfi  cinkw,  r  pravo  vesla. 

—  A  di!lA  iuá  estti  väelky,    puztmiiieuá  belovlasý   Ŕuliaj,    pre- 
ÍM  v-  ■"  Ä  pľizťnijiic  HU  joj. 

_       —  A  uov.i,  na  nej  ivorailov  hývnl,   poznamenil  starý, 

Úti   !  ua  l0(f. 

ic.  kde  prasklo!   povio  cfalAi)Oc,  po  dlhom  mlóaiiť  pvi- 

úc  ea  bíeieniu  oblúŕku  rozcliodiacolio  sa  dymu,  razom  ^javiV' 

~    ko    nad   .lu<čnoii   ziltokou  a   spľeváflzaDého    ostrým 

z  iiiiía  bouilty. 

—  lu  t.íí  2  iioYťj  hiittcrie  Iľľaz  p:l!i,  dido/íl  sUircc,  rahostAJnn 
r»TTnvairr  ^1  rnlni  No,  pritískaj.   Miška!    bárku  pľedbťlineni(*. 

ulo  napred  po  širokýt-h  vlnách  zátoky,  sk«- 
,..(...'. M..'    .../»<i  barkn,   na  ktorej   uaviUené  sú  akt*si  vrticia 
YBo   vti8Íujii   nt'iiirannií  vojaii,  a  zastane  medzi   muoŕ.»tvoui 
■  '    v  pri  íirófskťj  náptavke. 
,    ,-i  SA  Zilstiipy  Ŕerych  vojakov,   Oier- 
:  m;1i   žien.     Iíaby   prpilivajii    biilky  *).    niskí 
..ričia:   uiipnj  fiorúci :  a  tn  na  pr^^ch  scbo- 
id/Hvooŕ  ?idtí,  ttoniby,  kartáčo  a  delá  z  liatiny  roz- 
iv;    Irnchn   dalcj  jií  vt*rk*>   prinstranstvo,    na  ktorom 
1  ■imn*'^  brrnji,  podstavcu  diel,  spiaci  vítjaci,  stoja  kone, 
'y,  ku/ly  pt-clioly;  bemžiii  sa  vojaci,  mntrosi, 
L  ktipľi ;   i:Ii(i(iiu  vo/.y  so  sonom,  ä  vreciaini 
kde-tn   pľĽJdr  k(tziik  u  oflicidľ  aa  koni,   yeufinU   ua 
privo  ulicji  jo  /..tliradoui't  barrikádou,  na  ktorej  v  am- 
akäíii  malinké  delá,  a  pri  nich  sedí  matros,  kiirincl 
vu  knbny  dom  s  rlmskynii  okrjsami  na  fronte,  pod 
viittň  II  /FikrvavHUi!    iio>idl;i,  —  vsnde  vidit<»   nepri- 
iiia.    ľrvy  dojem  vitó  je  iste  čo  najno- 
..jie  tábornŕhu  a  mcstskŕho  života,  kras- 
lefttA  A  :  vojenäkt^ho  uitorahu  pod  holým  nebom  nio- 

iA  <.<l:í  $a  byt  odporným  neporiadkom:  áno,  tak 
t*  všetko  3plaÄeiit>.  beha,  oeveíliac  čo  robií.   No 
ít  , "   .,  íudí,    hemžiaciťh  sa  okolo  vás,  a 

sa   lioi:  na  tuhoto  voziarskeho  vo- 

iit  akusi  hnedú  trujku  a  tuk  pokojne  hudie  6i 

......        .:    on   nozablúdi  v  tom   rozmanitom   zástupe, 

pre  neho  ani  niet,  lež  vykoná  svoju  vec,  čo  by  alta  bola*  — 
—    ^1  >     ._..._.,  ^p|^  —  j^jj  poiíojut:^  g  dôverou  k  sebe 

.ľ  to  dialo  sa  niekde  v  Tnlc  alebo  v  Sa- 
Itai  laLy   výiax  iítAte  í  na  tvári   tohoto  ofGciera,   ktorý, 


í.    v 


■ 'IIO". 

-J  »«(■>*,  ■«i  '."  «  nit  icmrt. 


v  liczúhonnn  bielych  nikavickách,  ide  vedľa,  i  na  tvári  matrosa, 
ktorý  kúri,  sodiuc  na  biinikťulf.  Í  ua  tvári  robotu^ľ.h  vtijukoT, 
■s  no^tdl.tnii  čakajtidoh  v  Imme  bývalého  ährouiaxdciiiii.  Í  UA  tvári 
dit^vľit(a.  ktoh's  tiojae  8a,  m  /aiuočf  8i  ružové  i^at}'|  so  skalky  iia 
skalku.  puí>k;ikujúc  ide  cez  uVícn. 

Áno!  vy  ist<í  sklaiiipte  sa,  jestli  prvý  raz  vojdete  do  Sevasto* 
poTa.  Danno  buileto  Uladať  čo  leti  iia  jednej  tvári  stopy  ntaťosti, 
roxtržitoKtj  alebo  í  oduKevneuja,  hotovosti  k  Hinrti^  odhntll&iiobtif 
tnho  ničoho  iiief;  vidíte  každodenných  ludí,  pokojne  zawjatých 
kuždodeiinými  starosíaini,  tak  že.  niožnu,  budete  si  robiť  výčitky 
pro  prílišné  ttadäťnío,  budete  tnicliti  podivbovat  i>  )H'avdÍV03li  po- 
ľliopu  o  bt'roisine  obrancov  Sevantopnla,  ktorý  utvorili  ste  si  df* 
reči.  opisov  I  výzoru  a  zvukov  so  Severnej  sírany.  Ale  prv  neí 
ninll  by  ste  poehybovat,  zájdite  si  na  bastiony,  pozrite  si  obmncoT 
Sevasto|>oIa  na  .samom  mieste  obrany,  alebo  radšej,  »ijdito  priamo 
oproti  lio  tobto  domu,  kdo  prv  bývalý  Kuvastopolskó  »bromu2deDÍa 
a  v  bráne  ktorídio  ftoja  vojari  s  nosídlanií,  —  uvidíte'  tíun  obrancov 
Sevasbjíiuta,  uvidUo  tam  úžasné  i  sniutui\  velikí*  i  /ábavui),  no  nA* 
raiune  prekvapujúce,  duäu  povzm^júce  divadlo. 

Vojdilij  do  velkej  sily  Shromaždenia.  Lttn  ío  otvorili  ste  dverft, 
víd  a  7.ápach  40  alebo  5C»  anipulačnýcb  a  samých  (aíko  ranených, 
jedných  na  posteliach,  zviíŕáa  na  dliUke,  razom  vás  /aruí.  Ne- 
verte citu,  ktorý  zdržuje  vás  na  prahu  sály  -  to  je  iiedolirý  elt; 
idtc  napred,  uestytítu  sa  ttdio,  že  ako  by  ste  bfdi  prišli  divať  sa 
nn  trjdacích,  nestydte  sa  pristúpít  a  posbovArat  sa  s  nimi:  neäCaslni' 
vadí  vidia  fud<tkú  súcitnú  tvAr,  radi  rozprávajú  o  svojom  utrpení 
a  rndi  ponijú  slova  lásky  a  účastenstva.  Pr(*j<lite  pomeity:!  postele 
»  hladajte  si  tvár  menej  prfsuu  a  trpiacu,  k  tomu  odhodlajle  m 
prístúpit.  aby  ste  sa  poRlirivámli  s  nlrn. 

—  Ty  kd»'  si  ranený?  spýtali-  sa  n<*n)/liodiie  u  iKija/.live  jednobo 
starého,  schniinubdin  vojaka,  ktorý,  8e<liac  na  železnej  jiosteli,  spif- 
vrtdM  vás  dobroduéným  pnzorom,  ako  by  vás  volal  k  sebe.  Ilovorím: 
„bojazlivé  sa  pýtate,"  preto  že  W>le,  okrem  hlbokej  sústrasti,  vuu- 
kajú  strach,  aby  sle  neurazili,  n  velkú  úctu  k  toum.  kto  ich  zuá&a. 

—  V  nohu,  odp'ivtnlá  vojak:  no  v  tom  saimmi  oka"'  ''li 
Kbadáte  po  £úbyLoi-li  prtkrývadla,  že  ou  uemá  nohy  už  \ y  ■••i. 
—  í>akova(  Bohu,  teraz,  —  dokladá:  —  ui  chcem,  aby  taa  vy- 
pustili. 

—  A  dávno  si  už  ranený? 

—  Šiesty  týždeň,  va.4e  blahorodio! 

—  A  bolí  ftt  teraz? 

—  Nie.  t*Taz  už  nebolf ;  len  ako  by  v  ikre  Ininlo,  ked  je  ne- 
pohoda, ale  to  je  nič, 

—  Akože  si  to  bol  ranený? 

—  Na  piatom  baksioue,  vaáo  blahorodle,  ketf  prvá  bandírnrkA 
bola:  namieril  sorn  delo,  začal  som  odchodit,  takým  spl^soboio, 
k  dnihej  am1>rasúie,  ketf  ch  uderí  ma  po  nohe,  celkom  ako  by 
Bom  du  jamy  bnl  stupil,  pozrem.  a  nohy  niet 

—  A  nebolelo  v  tom  prvom  okamženl? 


t 


—  V!  iko  by  n»:i  clinsi  honkim  Iwl  pichol  v  nulm. 

—  N  MU  y 

—  Am  piHoín  Diť:;  lon  ako  ]{o/ii  nafatiovíiC  začali,  Uk  Claôilo 
osL    Odo  prvi  vec,  varte  hlaiiDrodic,  mmifsld  nič:  ak  nemyslia, 

ti  j«  nič.  Xajriflc  <u\  toho,  že  myslí  človek. 
V  lom  k  Tám  prichodí   žGoa  v  sivých   pruhov:inýrh   ^atAcli  a 
v  tiernej  ft>Uko:  zamiľ^na  sa  do  vilšho  ri*zhovoľu  s  matrosom  a  i\i.ac 
M'  bôloľh,  o  ziilalout  |iolužciit,  v  ktorom  litil 
.".  už  nuioiiy,  iM^diai  nn.siill.i,  ahy  ^i  pmliviii 
.  ako  velkí  kíia/ia  hovorití  b  níiu  a  daľovali 
.i  .i.,.,  im  on  povedal,  že  zase  c-hco  na  bastion,  aby 
ak  \\i.  sáni  pracovať  ni)m6Že.     Hovoiiac    toto  všetko 
;  II),    /ťim   díva  su  tu  na  váít,   tu    na  tuatľo^,    ktorý, 

;ik"by    ju  np^nŕúvajiii-,   šklbe  si  na  poduška  Ŕiirpíu, 
tufc  tuyui  nadšeníoi. 

1  ,  iinrudicl  povie  vám  matros  s  t^kýtu 

;ilíO  bv  cbiud  povedať:  „iiui  joj  odpusťte.   Žcdä — lám,'* 

wn.itatfl    cítápat    nhrancov    Seva&lopola;    znŕlnato    sa    pi*ečo»i 

a  icauK'ho  .seba  pred  týmto  rjnvekoni.     Žindalo  by  sa  vám 

f'    '  '     ^íc  mu  mohli  vyslnvií  svoju  sústrust 

álov  alebo  nie  ste  fptikojuí  s  lyiui. 
:ia  *ani    na  um,  —  a  ndcky   skloníte   su   pred    Uuito 

..  povixluuirm  TBtkoäfou  a  pevnosťou  ducha,  touto  stydli- 

Xun  pn^d  vlaíituoo  kAsIuIiou. 

'       "  '    f]  daj   čtm   skorej   zotitviť  sa,   poviete  mu  a 
I  dioryni,  ktorý  le^l  na  dlážke  u,  ako  sa  zda, 
Dt!abL-9>u«-iu  <  'i  0('-iikiíva  siurf. 

*r  '.r.  \>.-  opiiíľblou  :i  bkidou  tvárou  človek.  I^žl  horo- 

r  nai^ad  íavú  ruku,  v  položení,  vynUajúcom  ukrotnú 
n-,.'iŕ  (láta  tažko  vj-púštajii  cbriplace  dýchanie;  svctlti 
iné  sú  nahor,  a  zpod  vyhrnutŕlio  prikrýyadla  vy- 
'iky.  iiookriR-anej  obvjlzkumi.    'Í';»žký  zíÍ- 
vás  zHTtUu,  a  žravú  vinitoľn.'i  hoľučosC, 
preč.  ud)  tipiaceho,  preniká  akoby  i  vás. 

.:  pamäti  V  spýtate  sa  ženy,  ktorá  ide  za  vami  a 
lAakaTŕ,  uko  na  brata,  díva  sa  na  rks. 

Su-    '■  1  ■  -i  -IIP,   ale  je  votrai  zle,    dokladá   ona  Šepotom. 
•  '\n   luipájiUa  —  vcif,  hoc  je  i  cudzí,  predsa 
Uvbd  lAloäl  1  tenioľ  nepil. 

—  Ako  'pytujelo  sa  ho. 

I>>ii  I  zoruičky  na  v᧠ hlas,  nie  nevidí  a  Derommie  ?ás. 

...li 

r  stan'dio  vojaka,  ktorý  aa  preoblieka.  Tvár 
*■    'v  a  chndiS  ako  tikolet  Huky  celkom 
Sedí  budro,  /ota^'il  sa;  ale  podfa 
'   Btra^uej    L-hudosti  a  vrások   tváiv 
uivšia  U'psiu  la.-t  svojho  života. 
ly   uvidlie  na  posteli    mučenícku   hladu  a  noJnij 
v  Ľ«  hť'ioj  po  celej  äírke  \\r\  hurúčkovy  rumenev. 


—  To  dft&u  tiiaLľoskii  :V  dŕ>t:oiabi-A  v  nohu  ifachytilo  bombiMi, 
lH)vio  vAm  voSa  sprievodkyňa:  —  rioKlIa  ubed   mužovi  na  batdioii. 

—  A  o(Ire«ili  jej? 

—  Vyše  kolena  odrezali. 

ToťiiÄ,  ak  niiile  silnú  jinrvy,  pťejdite  do  dvior  oa  ľavoi  T  tjfij 
i/be  robia  obväzky  a  oponicie.  l'vidftc  Uiin  lekiíľuv  so  Kakrva- 
TOu;ŕn)í  po  lakto  rukami  a  »  bfadými,  zaarnuäilymi  ťysiogiioininmi. 
zaujatých  okolo  postele,  na  ktorej,  »  otvoreoynií  ocaiiti  a  hovoriac, 
ako  v  bliknetií,  be/^uivíkMtié,  úiäto  proitli^  a  dotklivč'  slová,  ležf 
ranený,  pod  (ičiiikítni  <liloľolorniu.  [rftk;lrí  sií  wuijatí  odpornou, 
ale  dobročinnou  amputilciou.  Uvidíte,  ako  ostr.ií  krivý  tiúž  vchiMlI 
do  bieleho,  zdra\i'hn  tela,  uvidíte,  ako  s  li/asnýni,  do  srdca  zadiera- 
júcim  krikom  a  preklínnufiii  ranený  raxom  prícbodí  k  sebe,  nvidft^^ 
ako  felčiar  hodí  do  kiiLa  odre/anti  ruku,  uvidíte,  ako  na  nosidlách 
Iťžl,  v  tej  istej  izbe,  druliý  ranený  a,  liladiac  na  operovanie  kama- 
nlta.  krčí  sa  11  stene,  nie  tak  od  fjsickej  hufasti.  ako  od  umľáluvcb 
striidaui  očJikAvauia,  —  uvidíte  úžasiiŕ,  duirti  potriasujiice  dívadht, 
uvidfto  vojnu  nie  v  pi-avidehioio,  kráí^noin  a  nkvcloui  »1of,cní,  s  mu- 
7Jkou  a  hučaním  bubnov,  s  vejúcimi  ziUtavauii  a  harcujúcimi  gcue- 
nllmi,  lež  uvidíte  vojnu  v  opravdovom  jej  výraze  —  v  krvi,  v  bó- 
rncli,  v  smrti . . . 

Vyehudiar  y.  tohoto  domu  botastl,  iiíte  pocítite  útechu,  plnáii; 
vilýchnetei  do  seba  svleíi  vozduch,  pocítiť-*  spokojnosí  v  |H:)\edonil 
svojho  zdravia,  no  jíiíroveii  z  vidunia  tých  boíastí  dustanele  po- 
Tedumic  svojej  ničoty  a  pokojne,  bez  noodhodlaností  pitjdoto  na 
baatíoiiy . . . 

„Ču  znaŕia  amrC  a  str&ilanía  takého  clialmého  červíaka,  oko 
ja,  v  ]iorovuHuť  s  tfiílťýtiii  smrfanii  a  lolkynii  bohisCaud?"  Ale  vid 
Čistého  neba,  lliíotavOho  sltira,  krásneho  mesta,  ntvorenébo  (.hr.-^wu 
a  pohyl.'UJtiľPhií  sa  ro/liOnýni  smi*ľoin  vojenskúh'i  Iiidu  skoro  pri- 
vedíi!  viLšho  duttlia  do  normálneho  stavu  labkomyselnosti,  drobných 
starostí  a  zaujatia  samou  pritomnosCnu. 

Stretnete,  možno,  z  cbránm  idúci  pohrab  nejakť'bo  oŕfíciera, 
8  rutovou  rakvou  a  muzikou  a  ro/viovajúduii  sa  koruhvauii ;  k  sluchu 
vám  doletia,  inužno,  /.vuky  stroíhy  s  b;istÍiinov,  ale  to  neprivedie 
vjte  na  iiredoslť'  nijálienky,  pohrab  bsiUe  vám  velini  knisnoit  vojen- 
skou parádou,  zvuky  verini  kľiisnyuii  vojenskými  zviikami,  a  vr 
nespojité  ani  s  tou  parúdou,  ani  s  tými  zvuluni  myálienku  jasnú, 
prenesenú  na  seba,  o  hofastach,  u  smrti,  ako  st£  to  urobili  v  izbe 
nemocnice,  v  kt-ort'j  obväzovali. 

Prejdúc  chrAm  a  banikAdn,  vojdotí  do  íasti  mesta,  najožire- 
nejsej  vnútorným  životom.  S  obidvoch  strán  vyvesy  obobodov.  bo- 
atiucuv.  Kupci,  ženské  v  klobúčikoch  i  Äatkáťh,  iviliúcki  oflirjeri  — 
vk'tko  bovort  vám  o  sile  ducItOi  o  dúverovani  samým  sobe,  o  bexpei - 
nosti  obyvateíov. 

ilínjdit*  do  hostínea  na  pravo,  ak  rhceto  poíut  reíi  námorníkov 
a  offieierov;  tam  už  istt*  ro/právn  "  '  n  I-'enke,  o  bnjí 

dna  24-ho,  o  tom,  akt-  dralié  a  u>  i.  a  o  tom,  ako 

bol  zabitý  ton  &  ton  kamarát. 


II 


ako  je  toiTiz  ii  ims  /lol  hovorí  basom  uAnioinírky 
.  ..ov.  s  bielymi  ohrvami,  v  zeltínom  viazanom  Šuift-. 
:,  :     ii  aáji?  upytiijp  s:i  ho  ilruhy. 

-N;,  stvrtoiu  biistione,  odpovedá  mladučký  officier,  a  vy  iste 

TelVou  pozoroostoii,  áno  s  istou  iíctou  poiircte  oa  officiera  s  bto- 

'     kh:  „au  ätvľtom  IrAstione."  Jolio  prlliá  vcrkú 

:^    niííiimi.    hlasitý    «mittch   a   plnV  ht.is,    ŕo 

byt  drjtosíoii,   ukiUe  sa  vAiii    IVni  /.vlastným 

I  (liidin,  ktorú  osvoja  si  niekt.orÍ  vclmí  mladi 

pi)  Di-bc-zpečen^tve;  ale  prcd:^  pomyslite  »i,  /u  ou  začne  vAiii 

Lvä(,  ako  ÄJť  je  na  ňtvitínii  bagtione  od  bômb  a  gút:  to  vi-rii 

ii>í  »Ip  íi>  prctíi.  žejo  blato,  „i'rejsí  na  hatteriii  nemožno,"  povie 

ro^  uka/  'ly,  vysoko  zalíIattMiú.  „A  j:i  teraz  xtratil  som  iiaj- 

íJehA  la'),  rovno  vľľUi  lio  udľťbi,"  poviu  druh)'.  ^Koho 

Xi(í...  «lť  čo,  dajú  int  teíaciny?  to  je  ŕoliadka! 

-    .  .  i.uu  poítlubovučoTl . . .    Nie  MiCucbina,   ale  Abiosi- 

iTjL  .lunAk  —  v  šiestiiih  výpadoch  bol.** 

Ntt  drutiom  rohu  stola,  pri  kotolotlAch  s  hriÄkom  a  buteloii  kys- 

iD  kryttiskŕ)io  vóia.  naxjvanéh't  ^boríbt",  g.edia  dvaja  nftifjpľi  od 

uym  ť<^Iieľom,  nílndý  a  s  dvoma  livii 

LiIiiMnu,  s  čienijiu  golieioni  a  bi^z  h^ 

[^  pn  Aime.  iVvy  trochu  si  už  vypil,  a  \to  prestávkacii,  ktoré 

v  jeho   ľo/,pľúvanf.   po   nerozhodnom   pohlade,  vyrá^^ijúcom 

>nost  f  tom,   že  nm  veria,   a  Itlavnit  vec,    žť   príliš  volká  je 

k!  firal  vo  u^elkoin   lom,   a  véeíko  je  priliš   strA.Mit% 

jinn  on   silne    oďjliylujo    sa   od   prisnehn  vykladania 

n        i'.^ži  ua  tom  vypravovaní,  ktorí*  cšto  dlho  bu- 

W'  ;.M:[lvycIi   kiituch   Utieka:   vy  dicťte  skoicj  íst  ua 

iorití^  na  štvrtí,  o  ktorom  viiin  tak  mnoho  a  tak  roz- 

■•^^.1.1     '       ',    f  niekto  hovorí,    že  bol  na  štvrtom   bastiouo, 

Ui  8o  I    uspokojením  a  hrdosítiu;    Iíotr  kto  hovorí: 

i  lon,  iste  bada(  na  ňom  malú  vxní^enie  aletio 

í:  keiľ  (;h*Mi  si  iirobií  žart  s  nekým,  hovnria: 

kuítion;   kci  stretnú   nusídltV  a  pýtajú 

•"  •     -j'  -"lajú:  so  Štvrtého  basliona.  Vôbec  sú  dve, 

mienky  o  tomto  strašnom  bistiotie:  lífh,  ktorí  nikdy 
;i  íítorí  sú  presvcílcoDÍ.   že   štvrtý    baation  je  istý 
.   kto  pôjde  naíi.  a  tých,  ktorí  žijií  na  ňom,  nVo 
íiTíiuji  .^  Í.1.-..11J1   obiTumi.  a  kloľí,    hovoriar  o  .štvrtom   bastiouo, 
kYcdin  vain,    ó  jo  laui    sucho   alebo    blato,    tflplo    alebo    chladno 
f  temlianke,  atil. 

'/a  iNil  hiidÍDy,  ktorú  strávili  ste  v  hostinci,  tns  promenil  sa: 

imla,  ktori  ftUla  sa  po  mori,  sobrala  &a  v  šoilú  hrontadnä  vlhké 

*Dá  A  zu'ki  i([|4  inovat  sype  ea  shoraamoä 

rhv.  (p^(■  

je^liiu   bamká<lu,   vychndite  zo  dvier  na  pravo  a 
rJuMti.  Hl)  oUcou.    Za  touto   Itarrikádou   domy  po  oboch 


rp-'iiij  'J'HMUvhť,  ktorý  ibíití. 


stranách  ulice  sú  otKibyilleoi^.  vývcsov  niot.  rlveľfísúzuložonédosiknnii. 
okiiA  vyhitií,  kúe  oúUhý  roli  sreny.  kila  jirtibiU  Rtrcclia.  Ilqdovy 
/tlajú  sa  Ktaryíiii  vetordnini,  pmtsii'ijtív^lmí  VKi*mo/nú  hiedu  a  tiúdxu, 
a  akohy  hrdn  a  trochu  uiMivr/live  dívajú  Ha  na  vAs.  Cestou  putk/- 
íiato  sa  utt  iMívalujúco  sa  j;;ak',  vystupujeto  jamám  s  vojou,  vyrytVuj 
v  kaniouucj  pôdi>  bointiaiui.  ľo  ulici  slií-tAK;  i  diiliAíialo  oddelenia 
vojnkuv,  plasluuov,  uftioiiírov ;  xriedka  najdo  sa  ía*uíl  alobn  UioU, 
AJe  žena  už  nie  t  klobúčku,  le^,  malroBka  v  starom  kožÚKku  a 
viijensby-cb  či^inát:!).  ľivjdúc  ííaloj  po  ulici  a  spustiac  sa  pod  maly 
ko^iee,  zbiidňtť  okolo  soba  u^  nie  domy,  lež  aki'si  ('inliiň  hromady 
rozvalín,  ukál,  doMiiík,  hliny,  In-vicn;  pred  whmi  na  fítinioni  vrelm 
vitllte  akŕsi  Oienie,  blatU'í  priestranstvo,  popn'ľvvanť'  priekopami, 
a  to  Je  pred  vami  fctvrtý  bastion...  Tu  národa  ĽŠtt*  menej,  iieo 
vúboĽ  nevidno,  vojad  idú  chytro,  pu  eeíU?  nachodía  sa  kvapky 
krve  a  inU'  strfltiiťle  tu  Štyroch  vnjakov  8  nosidlami  a  na  uosidlacli 
l)Tado/)tého  človeka  a  /-.ť  ■   kepeu.    Ak  opVtato  sa:  „kdo  je 

ranenýV"  nosiči  srdito,  ic  sa  k  väm,  povedia:  v  nohn  alebo 

T  niku,  ak  jo  raueny  Taliko,  ulidio  surovo  pienilčiji,  ak  s  nosidiet 
uovíduu  hlavy  a  ou  \ii  umrel  alebo  je  (ai^.ka  ranený. 

Nedulek}'  hvizd  píle  alebo  bomby,  v  ton  Rnraý  čas.  keiľ  za- 
čínate vystupoval  hore.  nepríjemne  váš  zarazí.  Uneíf  pochopíte,  a 
cele  iudče.,  m-ž  chápali  íite  prv,  čo  /.naŕia  iie  zvuky  výstrelov,  ktorô 
počuli  &tií  v  uicbto.  NejakA  iÍcho-pi>  -nienka  razuni  ' ' 

vo  vašej  predstave;  vlastnú  vaia  -  n-'  vas  /^njlniat 

než  pozorovanie:  buiitte  mat  menej  pozornoeu  oproti  víietkOmu  vô- 
kol a  akýsi  noi)ríjemn/  cit  neodhodlanosti  raieom  vAs  ovládne.  Na- 
priek tomntn  podb^mu  Idasii  uprostred  nebcÄpečenstva,  rrazu  uzvav- 
flienin  sa  vo  vils,  vy,  najinä  po/.iúť.  na  vojaka,  ktorý,  rozháíujúc 
rukami  a  ki/uc  s.'i  dolu  vrchom  po  riedkom  blate,  rvaloni,  so  AmÍ0> 
cbom  bfU  vťílla  vás,  —  vy  prinútite  ndŕiaf  ten  hlas,  niimovolne 
vypritimitc  bruif,  2odvi)mete  vyššie  lilavu  a  škriuhulť  sa  hore  na 
kixky,  hliu&ty  vrch.  Len  co  dustali  ste  sa  trochu  hore,  s  pravá  i  s  láva 
vás,  začinajn  Gŕat  fliolorŕ  tnilky.  a  vy,  nioAno,  xamyslíte  sa,  či  ne- 
bolo by  vám  Isí  priekopou,  ktorá  ve^lit*  parallelne  s  cestou;  alo 
priekopa  jť  '  takún  riedkym  žltým  snnadíavym  blatom  vyé« 
kolena,   že  ;  ifo  si  ceittn   nuhor,   tv'ni  viar,  }v.  vidíte.  v^t^fJto 

ide  crstou.  ľrpjduc  s  ilvesto  krokov,  vychndíle  na  pi^rozt^ 
blatný  príeistor,  ukiúžený  sn  všetkých  tstnln  túrami,  násypmi,  si:., . 
nimui,  platTonnami.  zumlEaukami,  nu  ktorých  i>toja  vetkó  žoleuié 
delá  a  v  pravidcduych  bromadách  ležia  fiule.  To  víietko  zdá  sa  vám 
byt  nakopeuýni  bez  v^clkt'bo  riehí,  súvisu  a  poriadku  Kde  na 
batlerii  &ed[  hŕbka  matrosuv,  kdo  v  prostred  rovinky,  do  polovice 
v  blate,  letžl  ľozbib^  dfhi,  kde  pechotný  vojačik,  s  puškou  precho- 
diaci  cez  batteríe  a  k  naniáhiinlm  vytaíiujúc  nohy  ?.  lipkC-ho  blata. 
Ale  v^ade,  so  všetkýck  ^tráu  a  na  všetkých  mieKtach  vidlta  čropy\ 
uerozprasíkniiti!'  bonihy,  pule.  etopy  tábora,  a  to  vAetko  mpf  sa  v  ried- 
kom, lepkavom  blate.  Ako  Ha  vám  vidí,  ucíaleko  od  seba  počujvttt 
úder  ;jule,  so  \fiť'tk\ih  sliUu,  i:dá  >a.  p()ňiji*lc  r«t>:ltčnó  zvuky  filnto- 
vydi  guliek       hitu'  iace,  aku  véola,  favis^diacn,  hysin^  alobi)  akuciace. 


ts 


altu  rtninn,        iMiťnjŕli*  li^^ňsm*  duDouiu  výsUťlo,  putriasujúco  véc- 
tkyeh  v  •(>  ^triiÄriyiií. 

,1-h  i:i3tinii,  tťito  jp,    to  stniSntS  skiitt>čne 

llitamé  tuiHsio!"  iiiVHlife  bi,   majúc  mnlinký  cit  hrdosti  a  veDíý  cit 

'  "■'■■•  fttrarhu.    Ato  mýlili  ate  sa:  to  ešte  nie  je  štvrtý  ba- 

JazonorskA  it^nta.  —  inicíito  puiueruc  vĽHni  nió  nu- 

nie  slnišui*.    Ak  chcete  príst  iiii  ^lvľtý    bňstiuii, 

■.  »<"!  i'vľMtHi  iiriľkopou,  kturou.  n:ihinic  su.  brodil 

"■  tej  etretnote,  nnj/iio,  zaso  iiosiilhí,  iiia- 

;.  vidllí.'  |nniko|iy,  zfruliniiky,  v  bhiie  lito- 

'u%t  lon  pn  dvaja  Indiu,  u  mm  uvidltn  phistuiiov 

Y T.nlionnv,   ktoľl   tam  prenbúvajú  sa,  j(Mlia,   kúľía 

i  uvidltp  ojiäť  všade  tože  smrad  liivú  blato,   stoity 

■  k«zi)  vo  v>eMH'žnvf:b  spúsoboi-li.     ľi- 

vji  vvĽhodltc  iiu  iKitlťriu  —  na   pri*  ^ 

mi  a  ubstavaiK^  tiinmi,  iia»>'paiiviiii  /.f'iiioti,  doiaini 

xetKovymi  valmi.   Tu  uvidíte,  mu^iio,  bo  pär  ina- 

V  karty  pod  ätítom,  i  námoiD^lio  officiora.  ktorý, 

'lio  í-loveka.  /vodavŕho,  s  raddsEítu  uk;lžtí  vim 

ttin.  čo  pre  VíLi  mó/e  byť  zaujdiiavŕ.  (»fťii:ÍĽr 

i  papirnukii  zo  žlitMiít  papieru,   sodiíic  na 

i/:a  fia  «d  jt-dnoj  ainbrasury  k  drubt-j,  tak 

•j  iilft-ktáĽÍo  hctvuľf  8  vauti,  žtí,  napriek  gul- 

...j,-,.    Qí'ž  jirv  fiŕia  nad  vami.   vy  sami   stávate  sa 

m  a  vnlmavo   vypytu}«-te  sa  a  poslúcbatc   rozprávanie 

olfi  iH  viim  —  nie  lou  lak,  jestli  Inidi-to 

¥í  vaní  ô.  decembra,  ro>,povie.   ako  íia 

n  dolo  mohlo  pracovat  a  á  colej  obsluhy  ostalo 

,...  ...   na  druhy   dt.'i'i,    0.  dccombra,    on  piÚil*)  zo 

.  diťl;  rozpune  vám.  ako  5-ho  padla  bimilta  do  matrosskej 

'      '         'i  riAsf    ludi;    ukAže   vdra   it  amhniľjiu^  ne- 

pv.  ktuiv  tu  nie  su  dnlĽJ.  aÍío  na  1)0-40 

pod  vlivoiii  fičiiiiia  ĽÚI,  vyln^ajuľ  sa 

.1,    vy  mi  nt'nvidik*,   a  jcsUi  uvjditr-, 

'■•  sa  divu,   že  ten   biely   kauienísty  val,   kíoľjŕ  je 

-  a  ua  kt»irom  vyblkiijú  biele  dymiky,  tento  biely 

fAl  -r  —  ow,  ako  hovoria  vojari  i  matrosi. 

:  I  y  ortirier,   /.  mjirnnmysetnoHli   alelm 

hude  rhcef  pred  vami  postrielať  si 

,  1  i  ubíluhu  k  delu,"  a  so  štniiisí  niatiesov 

ie  do  vrecka  fajucku,   kto  dožiivajiii*  sii- 

r  Kvau^mi  člxmami  po  platforme,    pristúpia 

'  n/iite  sa  tv;n  ■ tniim  i  pohybom  tyoltto 

lej  oborenej.  !  tv;iie,  v  ka/doni  svale, 

bľúbke  Iví-li  i.iii.  íl  VfIKvrli  ŕi/riia<'b, 

'OJQiiiii.  p'<vni'in,   .M      II,  viiliju  tie  h'avné 

•  eúa  límMi,  —  pro8tí)ty  a  tvrdosti;  ale  tu  u  každóho 


[lid  vMy  liovoxio  pálif,  a  nio  tlritlat. 


Pôv. 


člnvoka  ztlá  hu  vtlai.  io  nobozpoťurnitvu,  xloUa  u  stľiiUauia  vojny, 
okrpiii  (vľli  hluvnýcli  /.iiáinok,  zAiiochaly  e&to  slopy  {luvcilomia  svojej 
luidiioty  a  vvsnlicj  inyšIitMiky,  <'itu. 

Zra/u  iiíijiižaľiiiejšíi?,  poinasajiíce  !;i 

bytooíií  vušu,  (lutiĽuie  porazí  viis  rak,  ,  i". 

[Incd  za  I.Ýni  iH)čiijoU>  v/dinliijiicií  sa  tivižtfaiiic  náboja,  a  buBlÝ 
prachový  dyni  xastro  váti,  plutfoľmii  n  čiernu  postavy  piihybujúcicli 
sa  na  nej  matrosov.  Z  prlložitosti  Uiho  výstivlii  poéujctu  roxlicné 
vyklariy  matrosov  a  Hviilitt?  ieb  odušcvucnio  a  pľcjuvenio  citu,  ktorý, 
niužuo,  nenrakilvuli  st«>  vittľf,  —  jo  lu  cit  /.loliy,  poi)i}<ty  na  vrahovi, 
ktorý  íikryva  sti  v  tJiiši  ka/(!i!'bn.  „1)0  samej  uhntsiiry  padlo;  xabilo 
▼nri  Uvoth...  vyiiiusil  ich,"  počujete  iňdostuO  kriky,  .A  lila,  ou 
srdi  »a:  zarftx  pusti  sem,"  povie  niek^iľý,  a  nkiitočne,  ftkorv  po 
tom  uvidíte  pľftd  snljou  bifisk,  ilvm;  strážnik,  slojaní  na  Stítc, 
zvoW;  „de— lo!"  A  hneď  zatym  vtiifn  v:íh  zaskučí  ^miU,  In-piit*  do 
íenic  a  v  podobe  lievika  vyhodí  ukolo  selm  prsky  a  íkalie.  Velilel 
battwiu  tiazbtslí  sa  pre  túto  v:ulu,  lo/kúže  nabit  <lnihe  i  tretie  delo, 
uepľiat^r  titíž  z;iĽutí  odpovodat  iiAm,  a  vy  okúsilo  /aujítnavé  cilv, 
jwtiyete  a  vidíte  ľuujIuiavĎ  veci.  SlráAnik  zase  zvolá:  „delo!* 
tt  ry  počujete  ten  istý  zvuk  1  úder.  tie  íst^t  pr'íky,  alebo  7.vt>lá: 
„mažinr!"  n  vy  pnŕiijele  rovnomemf'*,  dos(  prijemne  a  tak<K  s  kto- 
rým Ca^.ko  spojí  KA  niy.^ljonka  o  li/asnom,  hvi/danio  bomby,  po- 
čujete  pnbli/ujiirn  8a  k  vám  a  hUívhjiích  ?ia  ľ}Vhh'jšlm  to  hvízdiuiie, 
potom  vidíte  (ieniu  jínfu.  udorcnie  o  zem,  citeliié,  cvondžiace  prásk* 
nutiu  bomby.  S  hvizdom  a  vreskom  ro/li-tía  sa  potom  triesky,  za- 
hrčia  v  povetrí  skaly  a  zabryzírne  v:ís  blatom,  ľri  týchto  zvukoch 
zakúsite  čuduý  poeit  nasladenia  a  spolu  stractiu.  V  ^Jm  úkatu:í(iDÍ, 
ako  náboj,  vy  znáte,  letf  ua  vá.Q,  isto  príde  vám  na  um,  ic  n&bo] 
ten  váx  zabije;  alo  dt  ítainuriibuKti  podporujo  v;U,  a  nikto  ncxbadA 
nóž,  kť»rý  reže  v;\iu  srdi.e.  Ale  zato  ked  tiilboj  preleteli,  neza>'hytioc 
VíU,  ožívate  a  akýsi  dobrý,  nevýslovné  prijemný  cit.  ale  leň  n* 
oknmženie,  opanuje  vás,  tak  ^e  nachodfto  altúai  zvláštnu  prcluat 
v  npbezpečenstve,  v  tej  bre  so  žívoloru  a  Hmrfou,  žiada  na  vám, 
aby  L'áte  a  et*te  bližáie  padlý  pri  viis  }:nía  a  bomba.  Ale  tu  -ítnííník 
eSÍo  zvolal  svojím  silným,  liustým  hlasom:  „lua/iar!"  esť' 
vanie,  úder  a  prásk  bomby,  no  spolu  s  tyni  zvukom  vás  ,  u 

človeka,  ľrifllúpito  k  ranenčnm,  ktorý  v  krvi  a  blati^  mA  akjst 
čudný  neludský  vid,  naraz  s  nosidlaiui.  Matrosovi  vytriilo  ča-sC  prsú. 
V  piv(V  okain^enia  na  zabrýzvianej  Ijlstom  tvári  jeho  vidno  lea 
zruknutie  a  akýíii  pretvárený  predčatíoV  výra/  b<>btsti«  aký  máva 
človek  v  t.ikom  pniuženi;  no  v  tom,  ako  mu  prineíiú  nosidtá  a  on 
sAm  na  zdravý  bok  položí  sa  na  nieh,  zbadáte,  že  vyraz  ten  za- 
mení sa  výrazom  akéhosi  nadšenia  a  vysokej  nevyjadrenej  my- 
ďlienky:  učf  horia  rezkojáie,  xnby  sa  stískajú,  hlav.i  i)  naniáhanlnt 
dvlhn  f>&  vviäMe,  a  v  lom,  ako  ho  zdviliajú,  on  zastaví  nosidla  a 
s  (a/knMiiii,  trasúcim  sa  hlasom  hovuii  kunmrátom :  „odpus(t«. 
hraiVkovri!"  t-Ŕte  chco  povcdat  niečo,  a  vidno,  že  ťhcr  povednt 
nieťo  dotklivťho,  no  n|iakuje  ťšte  raz:  „odpusíle,  bm^ekovcil"  Tu 
kamarut-nmtros  prikročí  k  nemu,  položí  mu  čiapku  ua  hlavu,  ktorú 


IkulklofU  mu  mn<'ný,  »  |>okojue,   rovnrxiuéne   rozliáfiujúc   rukamii 

Tracift  'iolii.    „To  l;a/(Iý  tieň  takto  sodom  alelm  oaeín 

ludí.'  iiáiiníiny  ofiicipľ,   odiiovcdajúc   na  vviaz   lUasu, 

a^  'A  na  vaäej  Iváľi,  /alitailiac  sa  a  knifac  ňi  papirtisku  xo 

K  Ink,  vúHi  *.t(^  'tlir.i'nifv  Si-Mi^hipulii  iia  j-aimtiii  iniesít;  obrauy 

I"  u  íly  mzrušeiii'ho  javisťa,  —  iik'te 

lilavnt^,  potft>itorDó  presvedčpnifi, 
ki  I         '  Jčuuití  n  iiomoAiiosU  »klátic  čoby 

^  "   >jiii    iii;^n'jiM   iJiii.Kij,  —  a  túto   ntíinožnosf  videli  ste 

Xi-  ..Duží'tvi*  travciis,  štítov,  napfiťhytre  iiaľobenyĽh  priekop, 

«■  li  na  (Iľiiliycli,  z  ktorvclt  vy  nurozuinell  ste  ni- 

<■■  '■  ju  v  ot-ÍHcli.  n:'ťiai:li,  spôsoboch,  vtom.  čo  na- 

CTva  iUL  ilurlioiii  oltniiiľov  Si  vastop^ra.  To,  čo  ľobia,  ľoliia  oni  lak 
prr.-**''.  i-'k  mälo  napnuln  a  iiainilíjavo,  že,  vy  stť  presvedčení,  otií 
r-  qrobit  8t«  rrtx  viac...   oni    všetko  mňžu   iirobif.    Vy 

ciitp^  ^   ktun'  núti  icti  lobif,   nie  je  teu  cit  nialicheinosti, 

HAnt<  'i,   y.JÍbyvčivosti,    ktoľv  mali  ste  vy  sami,    lež    akj'KÍ 

ir'  ':tory  urobil  z  iiii-h  UuU.    pn\vo  tJlk  poknjiK'  ži- 

1  ,  iii  ^ulami.  pfi  stu  prípadaosíach  smrti,  uauiiestu 

ktorej  podrobení  kú  väotcí  India,  u  žijúcich  pri  týchto  okul- 
.,  _i^.Ii  uprusiľod  iiopresiajuoj  práio,  bdenia  a  blata.  Prekríž,  pľO 
tueiuK  pre  vyhrážanie  nfiiiúžn  ludía  ísf  do  týchto  úžasniŕcb  okol- 
íi-  'f  iiiA,  vvHckil.  povzbntjziijtica  príčina.  A  lálo  pricína 

i*  -a  pn-iavujiK'i,  sívdlivy  n  Itusa,  no  lepiaci  v  hlbiny 

';  rodnému  kraju.  Len  toraz  povesti  o  prvých 
.^.Ujpola,  koď  v  ňom  nebolo  opevnení,  uebolu 
^'  '*j  moKnoKti  udrtaf  bo  a  predsa  ntrijolo  ani  naj- 

u  I.    žo  noítddá  wi  nepriateľovi,  ~  n  číisoťli,    kerf 

t>  wý   liľievnebo   íjii'cka  —  Kornilov.    Ľhodlac  po 

deti,  a!o  nfľddi'i.nie  Sevaí^iopoí,"  a  naÄÍ 
*'■  U,  odpovedali:  „nnnvmt'!  uial"  —  len 

:<)  Ciisoch  prestaly  byť  pre  vňs  kríť*nym  histori- 
u....,.!  ,.  ..Lily  sa  hodnovemostou,  faktom.  Jasno  pnchopíte, 
rltjo  si  tých  mdf.    ktorťch  ste  teraz  videli,   tými   heroami, 
I  '  ulii.   ale  povxnífsli  sa  duchnm  a  s  na- 
i.  nie  »i  me^jto,  alľ  7.i\  ott^inu.    Nadlho 
Im   >    i;ij>l>u    v.  ,iK.<  tttopy   Ulto   epopeja   äevastupofa,   kt<irej 

<'  prtHl  flaniým  /ápadmn  vy-'^lu  /.pozit  gedVch 

ii.-M.t.   a  razom    purpurovým    svetlom    osvietilo 

ivtV  more,  pokryto  lodiami  a  člnkami,  kolitiajúce 

pohybom,  i  liieN'  budovy  mosta  a  národ,  heiu- 

I\i  vodv    I  ii/.íuLŠJijii  sa  /vnky   akŕbosi    slam- 

Mrý  lirA  plukova  hudbu,  na  bulevardc,  a  zvuky 

™.. — oť,  ktoič  im  podivue  sekuudujú. 


••^ 


Smrt,  pohrab  a  mŕtvi  v  tradícii  a  zvykoch 
ľudových. 

Napíul  Sriátof  Ohorvát. 


4.  „Pohníh".') 

Malej  hé\,  hovoriac  o  turčianskych  sobáAoch,  pripojuje  k  tomn: 
,iiie  menšiu  sijirost  vyiiakla<lajú  na  Btroj^nie  pohmhov.'  (NoLit.  Ií. 
nov.  II,  MOri.)    A  vskutku:   riadiin,  to  jest  bo  vselkjmi  rirkevuými 
i  ludovymi  zvyky  provodt-nf'  porhnviiitie  vetmi  Iwí  na  snici  Slová- 
kovi. Lud  Uovurí,  žo  kosti,  ktuiť-  uio  sú  riadno  po  krt'stansky  po- 
chráncné,  ucuiajú  v  hrobť  pokoja  fľuhr.  IHi)4,  KľJ).  Odidcsky  toblo 
niichJid/iimo  i  v  povosUirh    dosť    často.     ]\h\  nidií'ia    rmjdii   svoju 
dcť-iu,  sestrou  zabitú,  pod  javorom  iwchovniiú,  vyhrabú  ju  a  „pekne 
pochovajú"  iPobíi.  ľov,  4,  41*(.  Nebojsa  itiá  rozit^ano  poí!bii;ra(  a 
zalnaltiiC   ludskŕ   knstialiky.    Ak  td  neurobí,    vyjdú  i  jftho  kotíti  uk 
Uíii  istý  o«ud  (IbiiioiH  7*1;   cf.  aj  Salvovn  vyd.  405,  r>85.  attf.J.  — 
l'ohraby  odbiívajú  tm  \'ždy  vo  dno.  Lon  XV.  Cnnon  ružorab.  íiynoriyi 
zakazujo  uic-dziinym  aj  „noctumas  sepuiiurati*  (Cf.  Corpus  maximu] 
Wťinoľab.  synodarum  vU\  ed.  S.  SivUviiuyi  lH4>í,  sír.  78)»   a  k( 
povážime,   /o  vyslanci  na  lojto  synode  buli  prevažuo  z  krajov  »k 
veuskych  (z  pľt?ďduuRJski''ho,  pDtissk<-Mio,  baúHkého  okolia,  cf.  Cuecft.! 
Kpyhjgtn  131),  nutiio  uiim  súdiť,  /.c.  Slováci  do  tých  čias  aj  v  nod.l 
pochoviivali.  Je  to  tým  isKíjšio,  že  na  pr.  aj  svadby  dialy  sa  v  ouci;( 
aspoĎ  10.  článok  šKtnlirkoj  <»ynody  z  r.  15!U  zakazujo  nočnt*  kopn- 
lácio  (Itarthol.  ('st^tnek,  str.  211  fn\).     ľodobno   poštíaníiku   synod&j 
z  r.  17!M  Acta,  para  111.  cauoii  XI.  (S/.ebťrinyi  t'oipus  etc.,  str.  14-'l).j 

K  nastiivojúcomu   pohrabu  pavoltlvaf  i'hodia  /.váči,   tak  ako  i^j 
na  svadbu  (Oobé.  lOS;,   alebo  žena  ucJakA,  zváčku  (Itlatuica).   V< 
viičÄine  však   nepuzývajn,    nanajvýš  ak  vzdialenejším    priatolom 
príbuzným   dajú  vedioŕ  ainrf   (Ťurec.  Novohrad,  liúčka).    L«n 
/omre  mladý,  povoblvajú  družičky,   n'spi^kUvo  mládencov,  kton  ho\ 
majú  nifst  na  cintorín    N'  IVavne  a  hornom  Turci  vôbec  vyšlú  jednu 
ženu  pZ  rodiny',  ktorá  odd.1  patričiiýu)  p  izdravy  smútiacich  a  prosí, 
„či  by  iii'poľtili  ich  zomretii  (Ícltu  (syna)  dľužbnvstvlui".  V  lióčkej 
požiadajú   len   jednu   druÝ.ičkii,  a  tA  naverbuje  si  ostatné.    KaxtU,! 
ktorú  osloví,  drží  si  za  povlnnost  fst  „pruukázat  poslednú  poČL'st-' 
iwsr.    Y  Hlatnici  a  okolí  samy  sa  hláaia.     Ktoré  dievča   doucsitó 
|Kíro,  K»j  dajú  fltuxku,  óalkn  alir.  a  lá  je  potom  družicou. 

Pohrab,  rhrauba,  chriluenie  deje  si  vždy  na  Irell  deíi.    Za 
však  (ud  vždy  vyjednáva  obzvlašto  b  ľftiiii-oni,  aby  pohrab  bol  číi 
skorej.    ^Ui\é   telo  vraj   u>.   nič  in.šic  nojiíuda,   len  do  zeme, 
pokoj  (Dabn.  HM). 

Nastúpi    hodiua   pidinibu.     Vi  liodiif   |)redtým    nahnilo 
izby,  kde  lurtvy  leží,  hodne  ndioda,  puĽôvaí,  ako  vykladajú.  (,' 


')  l.  OmÍii&  ■mrti.   2.  rinjt>rani&    Smrt  •  ~t.  VtcA  polir*bciiD  iIúk 
aile  äluTcnikjcb  PublaJoch  ISttl. 


n 


-1 


I 


eborá"  Žťua  v  Novohrade  nesmie  ísí  k  nutvómu  )    Domáci  obloôd 
n  do  otievii  to  iiajcIiALrnf^jí^iobo  fOnbá    lODj.    V  Ceľuvft  v  Houtéi 
>  aj  iiipoiiitMiutn  hnlo  —  Ind  äž  do  ukončonia  pohrnbn  ani 
i.  ani  i\o  IírajŔíeho  rúcha  nooblieka,  &  v  obyčajrtyoh  robitt- 
'     ■     V\i  poliťabr-  ob/vIftJtť  milíílio  élovi>ka 
■  iľšip     Oľsky  Liil  III,  2t;t).     Báfanskí 
fi  robuinycíi  ŕatiírli,    ženy  v  či)*rnycli  r  liielyin 
.:  ľnvna  sú  v  oliyčaji  šaty  cím  lepéiť,  čiome. 
(Ttr  a  recblor   pritluldzaju  (iiialŕ  deti  v  Turci  často 
>  iK)  pOťhoYii),  unstiiic  (xlubiŕrka.     «Ako  iiils  lu  utiuycb 
Aííh.    boliibott    niAj    zJHty,    iii    iní   iil«é   do  cby/ky,    i»lp 
ach,  fo  si  len  poéiietn  bez  t^lm,  veJ 
m   /^čiisto   bozk»jú   mrtvOho   na   čelo, 
p«)Om3a   mu   ruku   ilurec).     ľotoin   ?.iiklin<;iijc  sa  vľclin:lk.   u  delí 
rŕmJD«  až  na  ťiutorme,  ketf  si  mrtvi^io  pste  raz  obzreli  (Turoc). 
dolorj  Onite  radi  hy  nerhali  truhlu  po  celý  íis  pobrabu   otto- 
a  i  ua  ťÍDtor  br  ju  radi  chceli  tak  niesC.    Často  utiekajú  sa 
Isti.     lUkôT  husto  obstanú,    chlap  vimKu   cblafMi,   len  aby  farár 
jdeK  1«  j«  otvorená,  a  mn:ia  sa  ua  tom,  ki>(f  ľOítkáže  vfko  pi-i- 
>iC 
Moínvia   xermň  truhlu,  a  majúc  ju  tak   obnllenú,   aby  nohy 

1,    1      .1  ,,[y^  vynesú  ju  na  dvor.  Nohami  napred  musí  sa 

sa  UtívrHlil"  (Itäéka,  Nnvohrad,  Tn-očlu  a  DobS. 

'■riii,    ze   ki>hn   nt'vvnt'su   vňo    uohatni,    ale 

x  sa  ílkoUkmii,   cliudi  von  z  hrohii  u  túla 

ii<-i.  Máclud  ISl).  I  keíf  do  kostola  vnesú  rakev 

'""i  M,   leu  aby  n-ihy  buly  smerom  k  dverám 

la  rakve  z  ixby  prevrhmi  v  bielnici  (Liptov) 

u.    Motív  je  aiiilif  ten.  ž(?  hlukom  chcú  prímaf 

i  sa  T  iom?  skn'ío,  aby  tie*  vvšl.i  vnn  (Lippert 

II.  VoIksbniuch'.'Wô,    iíih).    Seôlenknlt  Kí).     Nii 

iprtvy  v  i/.be,    /.'ihlubia  v  okoli    Mošuvxoc  klinec 

ťud«ibo«  i  do  kaŕ(¥bo  pr.ihu,  „aby  nemátalo".    Keif  pre- 

06t  dven\  .skl»ai»  tia  s  rakvon  a  udrú  ňou  o  prah  tri  rasy 

100.  K.  ý.  I  ^5*3  ŕ.  lôK  Zvyk  tento  panuje  dosisl  v  severo- 

h  Slovi-nskii  (Nár.  Nov.  U2  ŕ.  35),  ale  inde  je 

•i.  dfa  zpľáv  muť  znftmycb,  panuje  ešte  v  okolí 

Fdelťnť'  mi  b<ily  e^te  asi  tri  prfpudy  b'at- 

h>  mienka,  že  zvyk  tento  je  do  Turcji  z  inÝch 

ivtt  obstojí.  Sú  to  skorej  posledm^  dozvuky  ke- 

'      '■  •  rpretäcia  je  tniťhu  íažkA.  Tíoluozemakl 

.al)y  triizdnvt^tvo  za  nim  iieSIo".     Po- 

IbidL'ni  č.  Ifi)  myslia, 

s  doMiovími   prahy, 

iim,  nie  spnivue.  Omtiohn  pravdepodobnejším  zilá  sa 

II  že  jp  to  zbytok   tých  xwykov,   ktoré  malý  xa  rieJ: 

u  i«  prlclMíd  nazpat.    Mnoh^  národy  týiii  ciet»m  pre- 

'        '       '  'o  Ctí/  ohliikv,  diery  vysekaní  do 

1    II.  Tylor  U,  STí— 7.)    I  v  Qáicrj 


:)-  I- 


>rf. 


trailicii  Jo  to  tnAmo.  Krásna  Ibronka  9Í  ľozkftzuje:  pKtíď  ja  umieinil 
ufpľoiiáíajtc  Ty  mnjii  triihlti    ponafi   prah   cez  dvtírt*.    ani  neílajíť 
uiln^t  trulilou  triknif  n  pruh;  Jile  tlajtf  popod  prah  jamu  vijki>pn(^\ 
u  hu  diťrou  vifdúhniif  moju  truhlu  vun  z  doinn"   (llohš.  1,  H't).  Je 
tu   nad  všetku    pocliyhnost    rellnx    niekdajšiclio    zvyku,    pn'ťahiiva( 
mŕtveho  popud  domový  prali,  a  nie  je  vylúčonA  iitožnosf.  ie  udie- 
ruaie  pu  iri  razy  jo  ib.t  zashihľuitn  onolio.    /  tuho,  le  na  sporne- 
luitoni   inienif  i  zvyk  udíoľaiiíii  jnko   súča-sny   vystupuje,   nedA  n 
niyglhn   nič   zatvííiaf;    siníasnost   niôin  paduúf  Í  na  konto  ifiiprá- 
vaOov,  a  keby  aj  nio,  i  vtedy  je  ued(»káziiteIo<',   /e  by  otázno  dva 
zvyky  Iioly  hetorojiĽnne. 

/ačuú  Fa  ĽJľkevué   obrady,   kton>  lu  x  pricio    puchopiteTuyeb 
opÍ8ov&(    nenióÍHuie  n  kton^   ostAtne  9  ľudovým  byloui   majú    ináUt 
do  čiupnia.   Mužskí  i  žen8kt>  obyčajne  sinja  okolo  rnkvo,  len  smú- 
tiaci sadnú  al  okolo  noj,  vyzdotx'nej  venci  zo  ziraozelena,  ruž(  atd. 
V  BÄcke  ozílobujií  rakHV  venrí  z  papieiovýih  iiižiriek  biťlyr.li,  ôm- 
venycli,  zelených  atd.   Defoiu  na  ril^a  konre  Ĺľiihliciuk  zapichujú  pu 
jablku  a  do  jablka    7:.ipichujú    zase    „kupenskô    piorko".    V  okoU 
LoviuDbane  dňvujú  na  tiublu  mladt-bo  vence  z  „barbtnku",    dolats 
český  „barvínek"  (Siuu;:rúD,  VincA  pervluca).  Muuho  plakal  oie  je 
dobro,    lebo  by    nutvý    na   druhom    svein    bol    od    sĺz  ^uniAgany", 
zmoknutý  (Novnlirad).  V  Tuixi  zvlAšte  matky  majú  malo  plakaí  xa 
deťmi  z  tcjŕe  príčiny.  I  bilčnuBki  Slováci  odsudzujú  plač  z  ' 
II teoretických"  piícin,  alt'  /oto  v  praxi  bo  tým  väčšmi  pr- 
lebo  uu  jo  merftkom  zármutku;  kto  chce  ukázut,  ako  vefmi  „bauujo* 
zn  zomretým,   tým  väčšmi   narieka  a  vf/Uadá.    Vykladanie  je  zvy] 
nie  šiwciňlnii   sluvenský,    ale  iste  \tdmí   zajfmavý,    punevác  v  ňoi 
javí  wi   najlM'Zprostrt!diiej>-ÍH  —  abycb   liik   riekol    —   dufta   ľudu 
jeho  improvi.sjičný  talent,  ľreto  je  aj  velmi  náitaduý,  a  uit*  div, 
i  starší  i  novejšt  spiíiovatelía,  hovoriac  o  pohraboch,  najviac  pocoi 
uosti  um  venujú. 

Z  historických  svedectvl  o  ňom  nech  stoja  tu  nasledujúce. 

21.  artikul  štftníckej  synody  duchovenstva  lô'Jl.znio:  „Fletni 
vel  potiuk'  ululatus  tuporum  circa  fuuus,  iumodicus  et  tiontilhs,  i)i 
Ht  cum  onumt-raiiouc  rerum  ^ostarum  uiortui,  sit  probibidis", 
v  slovenskej  uMnovt?  iirt.  XVII.:  Pohaiiftkje  to  uad  mrtvým  telení 
narjckanie  da  uvlkanie,  kvilent,  rukama  Umäul,  ktert*  bjva  s 
iituvaním  kde  jakovych  skutkou  a  učinkou  mrlvŕbo,  to  se  md 
necbuti.  (Uartbol.  (.'tietnek,  str.  1*23).  Dostuttiý  8  týmto  posledn.Ýii 
ziikaz  vydal  vnij  cech  .^letlaisky  pýte  r.  I5K.Ť  v  artikuloch  uniiilú< 
skvi-h.  p'-čuCou  stvrdených  od  pAna  Júliusa  z  HerbeiMeina,  kapitáni 
'  "  '10  iriež  XVII.  ailikuli.    Tak  plie  Nŕmcova  111,  ;;:>7. 

J'  '  nie  nejaká  mýlku,  a  jcslli  nieje  rvč  o  jiduom  a  tom  istoi 

/.ikAze.  Ku^ombenikik  synoda  v  XV.  kanóne  ziikazuje  „uimías  tuoi 
tuonim  laudes,  cantus   Lattnos  (srov,  Corjtus  nias.  meuior.   Syu< 
duním  etc.,  str.  1\>}.  Roku   1742  v  IV.  svAzku  svojho  diela  IVd 
f       '    ■    vorí:  ^Mortui,  more  sulito,  olferuniur  cum  ojnlatu, 

tarum,  ipmc  ad  ecrtas  quaai  mdodin.s  cunt  laudes  ■■ 
ItíHt  »tíAa  inler  euudum  calainilates  exidicaul.     Quin  ct  injurias  il 


fkUft   dŕfuDcto   acerbo   cxprobnnt  et  quiritantuľ.    Qaod   plaoctus 

' ■   >*'  ''- J  r.  quasi  c\plic»(ioiitíni  calaniiTjitum  suaruio,  adpťJt&nt 

rh    Slovákdcii   htr.   74í»-ŕ)(().    To    istť  v  kľútkonti 
Kiíi*;^i\:li  ^iI,  llí;  cl,  aj  Haľthnl.  Csctuck,  str.  ô!'.  Notit.  com. 
ť.  I.  c).  Obšlruľjšie  opisuje  zvyk  Csaplovics  íU,  íK)K). 
Olifiäh  U)butn  vvklii<laiiÍA  jt  voTmt   rozitiAiiiW,    ilía  lolio,   koho 
.•■tUL  itujú.  I»uhio-oruvská  matka  tmi-i<>ka  nad  svojím  dicfiiConi: 

Ach,  akyiv  to  )hí[  luräz,  ktorý  fa  mi  spálil, 

akj  1(1  hol  vietor,  čo  ta  mi  ticli}til,  kvietok  môj  zlatol 

Vučtt  nleti  —  a  vráti  sa  J»8e^ 

A  ty  SA  mi  uikdy  neDaviiiliš  1 

imioA  vsotko  mužDČ:  ako  sa  bavicvalo.  ktorŕ  jcdlA  jedáTalo 
aj,  a  pudobnč.  Tak  v  i'raviie  jedna  matka: 

Ktože,  kto  Uudo  jŕs(  lekvárová  liatu&ky? 

ktiii«  bmlú  krídaf  na  mím:  &lamka,  uTartti  mi  kaši£ky? 

iJínti]    iiarioka  /ona,   (ak   asi  ako  v  Čechách   (Český  l.id  !» 

Plcolkn  uineclial  majf!tku^   statku,  aký  bol  dobrý  hospodár  — 

md  M  brt  tesný,   úzky   domček!     Komu   zanechal    svoje 

•-,    -iV  at4Í.    Pilťom   /atamujil   rtikama,   pripomínajú 

ú,  jeho  [iľáce.   Néincovii  (III,  iíLT))  takto  opÍ.suje 

..    ]    ir.jlf  \    ílvbArocIi   (Zvolen)   roku    I8r>5;     „Když 

■    i  '    i..:l.u     -:u.i  rukev  juž   ua  dvore   prikrytá   bílou, 

i^tii  plarhtou.  Opodál  stál  vesnlcký  lid,  okolo  rakve 

í  ..ikvl  &tala  9ehuut^  vdovu,  moontoimím  /pévem  vykld- 

:hDy  nebožtíkovi  cnosti  a  svOj  žal  i  ztrAtu.  Náhle  zamĺkla, 
Ae  n&  rakov  ts  HloHtnyiii  rjkem,  po  chvíli  /.ase  povstala 
mkoma  dált^  nankala; 

KJ.  BMdíčko  môj  sladký,  liprimuý  —  ej, 
'  'a  Rom  sa  v  utorok, 
idem  naiiekat  vo  štvrtok  —  ej, 
uj«  jak  ruda  bycli  (a  opatrovala. 
Božiu  pomoc  jm"  ti^ba  volala  —  cj  —  ej, 
ide  ve(ŕ  teba  už  niát  nebolí, 
rany  tvoje  sa  vystrjibeué 
a  duáa  tvoja  lávou  vyletela  —  ej,  ej 

prutJihujtf  tAk  žalostným  a  tklivým   hlasem,  ie  to  po- 

i'lnv  ide  na  javo,  že  majú  Í8tú  formu, 

;   formu.     L'plne  podobajú  sa 

I  Uíktň  cltarakteľisu,jtí  iVolks- 

1.  .  |l)ie  roviiye  zerfällt  nicht  in  eigentJicbe 

'*"■'  ň.  .1,   wnhl   aber   in  längen?  und   ktírzere  An- 

lufs  von  dem  vortragi.'nden  Weibo  eine  lÄnfiere 

'í  wiľd,   je  natľhdem  der  IJ;>  '     ke 

.  platf  i  o  sl'jvt-n»kvch  vyk:  .  a 

u«|nir<ÍHriiiv   Qvtodol  k  nim  ako  analut^nu  srbakó  ueuiu.    NA- 


10 


pa<1n<  je  vÔade  htý  spevavý  túru  „Certas  quasi  meladios*  sijoiutni 
líél  (I.  c.)  a  Sloíwcla  {Koll.  Zpicw.  U,  H87)  hoTorí:  .nuHkajI  oby-| 
éejnč  do  taktu  ox  tciiipore  rýniy  skládtijfco  a  žalostuou  nuton  ry-j 
rážejíce",  i:f.  i  NéuícovA  atif.  (O  iiAr.  písuích  ťi  povínlťcli,  str.  77). 
No  dnes  ui  hynir  aj  vykladBiiif*,  a  kde  aj  kvitne  cäU\  l>)va  iiielotii 
lonnou,  ale  i  obsahom  prosaickťí.  Výnimku  tvoria  odrahló  od  iiveU| 
kút;  (ua  pr.  OiAva). 

Keď  zomre  muž.   vykladá  nad  nim  im\9^   itad  deťmi  matka,  aj 
ked  niet  umiliy,  Pestrá  alebo  uajbližíi   ptibnzni.    (Némc.  II!,  ;i.'>l, 
32r>.)  /a  neŠfnstiii'lio  považujii,  kulm  Uikln  iiKiuá  ku>  oplakat.  „NiMiiá 
ho   kto   iiaľtpkMt"    ztiači    úplnú    opusteiľvst    Človeka   (Némc.    !126).  | 
ľreto  kett  zomre  sirota,  jak  je  šuhí^j,  vvkladfL  obyŕiijnc  jedno  z  de-| 
dinskŕcb  dievčeniec,  ak  je  starkí  muí,  žena,  ktort^  sa  äisto  k  tomu 
samy  poimkuú.  „Ľ  jedné  (lOdiny,  Ui  ve  Zvolenskú,  vyhodil  jednou 
Hron  nfZiiJtiii<>ho  ntopettco.     Kdvž  )io  Redliit'i  naálj.    ndtiefití  ho  do 
dediny,   vystrojili  mu  pohran,  a  iiejkiAsnéjiil  dŕvre  nad  rakvl  jehoj 
natlkalo,  a  tak  prý  pekné,  rozpráveta  mi  stará  ^.ona  jedna  z  tobol 
okolf,  jako  hy  to  jojt  rodinný  hrat  b^val,  a/  se  pHtom  v&ickni  lidó^ 
rozplakali"   {Nemo.  H2G).  Prirodzená  vec,  žuje  k  tomu  treba  hoduuj 
vtipu,  a  preto  vraj  menej  ducliaplué  osoby  poprosia  niekoho  z  ro-j 
diny  k  tomu   ciefu  (\ŕmc.  32.'»).     OobŔinský  spomína,    /e   niekde 
Rchváluc    najmú    zbeltlú  v  tom    ženičku    {lÔ)^);    Uariholomeides    &< 
Ctiaplovics  tiež  spomínajú    Ukéto    „najatá  vykladaŕky"    (Csapl.  1I,| 
308).  Itolo  by  zajlinavo  zvediet,  či  e&te  aj  teraz  ten  zvyk  je  znŔmy, 
a  kde?  Indče  je  to  nie  ojedinelé.  Už  star(  mati  svoje  praeticae  =ŕj 
-v>liv.3.  Francúzi  svojt*  ^plnreusoa  ä  ííaye"  íl.efŕvre  2(»Ki,  Baskovia, 
líumuDí  (Ausland  IHtift,   str.  ôitT),    marocki  Turci  (Ihidem  TM')    a, 
i  slovanski-V  národy  lua  pr.  Husi.  uf.  bbierku  Uspemtkčbo  v  Ktnugnj 
olKiíreoi  18'J2,  MÓiTivania,  Č.  U.  I,  W.i). 

No  tstÄ  vec.  je,  že  i  aflfektovatiia  jo  pritom  mnoho.  Véknú  vy-] 
ktftdanie  lud  dlho   spointua.    V  Orave,   kvtX  ide  pohrabu^  sprievod 
popred    domy,    v  ktoryoh    líjWa    nejakV    prilíuzny    mrtvOh's    ilA   si' 
l>atľi('mi  velmi  na  tom  /liležat,   aby  pekne    „vyôilovala*'.     Prelo  aj! 
učí  na  pr.  matka  svoju  dcéru,   ako  má  „vyčitovaí",   kpd  jej  dietAj 
a  i,  zomre:    predrieka  jej,  a  dcéra  t.&  matkou   lamentuje.     Castoj 
stávajú  Ba  velmi    podivné   veci,   je^tli   vykladačka    nevie  až.   ako] 
(falej.  Ale  i  infiie  s[)olui>ŕ))íohí  pri  tom    Sonitiaci  v  svttjom  hlboknm 
ííhU  mimovoľne  pospomína  vtri  najm/manitejšie,  naivné,  di 
1  komické.     Zármutok  \vr»/.l  um  z  lilbiu    ilii»e  a  loy^'f  v  t 
nehladia  prlIiŔne  výrazy,  ani  neanalyzuje  ob^ah.  V  Blatnici  nariokab 
ofiiistená  ^.ena  nad  mn^om:    „Ach,    Ďurko  moj,   Ďnrko,    menovanj^ 
r.upták,  ktožp  mi  ui,  kto  tú  dieru  na  Uun  zadku  popUcaV"  Nast 
vŔťid^ecný  smie<:!i,  čo  ketf  spozorovala.  nliMtila  aa  k  ohfceOHtvu 
zvulala:    „Ale  nie  tú.   ktorú  si  vy  my!ill[i\    ale  tú  na  tom  daebu. 
Príklad  Iroťhu  dra»tický.  ale  faktom.     I  Nŕmrová  cituje  i  KoIUi 
nasledi^úci  .proalosrdočiiý"  nárek  matky  nad  synom: 

Snilo  Ra  mi  fminko, 

že  vyskočilo  ukoom  biele  psiiiko. 


II 


Kj,  Stmo  —  Janlkn  — 
Rj,  ty  si  to  psisko. 

lež  pôjdľs  lillpoko, 
kdtí  slnce  nehruje 
n  vietor  neveje. 
Ej,  Janlío  môj,  Janko  I 
Čo  li  111)  tam  (láme, 
kooák,  a  <-Í  jarmo? 
Ľj,  ved  iiťbofitíä  seka^ 
atii  brázdy  onit, 
Ej.  Jutio,  uiôj  Jaiiú! 

J).     Níincová  toto  nkladaaie  necituje   rtiilne.    V  Kollárovi 
11,  5«7)  po  veržl:  „a  vietor  iieveje"  atojt  ešte: 

Gj  .Tauko  môj,  Janko 
povod&luch  ráuo, 
■}.e  (a  vfi/nm  Parum ; 

iWVľ.l  '  MO, 

Že  fci   ,  '  iriio. 

ito  pocbádxa  z  Nitry,  ako  to  stojí  v  KoII.  U,  387,  kde  za- 
■     '  '     '  '      t  aj  /.ajliimvý  výklad:  ^Snisko  zna- 

-eii;  /'(V/ť  psisko  jťfit  duch  illovŕka 
tkčhu.'     luv  [ulí^ídii   nariiíkaiiin  dočry  iiud  otťom   tiniže 
rýmy  a  assonaiicít?   ukazujú,    /o  príklad  teiiť>  patrf 
ueáuŕ  ludovó  piesne.  Lobo  fud  prilišnč  „rumád/ganie" 
)7ÍioT0rticli  I  v  pieíiňach.  Jctluu  takú  uvádza  aj  l>obd. 
Ittorej  na  pr-  2.  verš  znie: 

Včera  si  jeel  tri  jelitíí, 

aj  chleba  t  pul  kily  Žitn, 

dne^  u2  lu/fä  ua  luáracb, 

ako  brarec  na  káracli  atď.  (íSborn.  11,  113.) 

'>1e  pH  \él  smutné  ceromonií   sotva  tísiuŕcbu  sem  se 
,    iio»leuthiij('  iind  hrobeui  lamtuticie  niatľk,   sméánií 
>piaíe    píinie^ujfi-ícli,"   hovorí   D.   Sloboda  v  Kollár. 
.  Tníko  o  vvklíiitanl. 

Ipoveffou  na  vykladanie  au  e■«•á^  jediný  to  cirkevný 
iojíiu   zdaním  má  svoje   korene  v  Tude.     Kecbtor,  ro- 
BJlic  xuinriľtčhu,   odobiMii  aa  od  smúiíacicb  pn'buzuýcb,  me- 
!/a,  ak*';  dobrodenia  nm  klory  preukázal 
íSrov.  Štúr  "C.  str.  lib  a  Dobš.  lOit.í 
vtTÍmi  Mbliibujr  H  kaMV,  i  najv7.4liaInnojäi  príbuzný  veľmi 
ua  toui,  abr  nj  nn  bol    „vo  veráurb.'     Zlé  vt-rÁtí    môžu 
itomvi    cťlú   pnpularitii,   a  naopak.     7a\í  aa  mi,    že  akt 
takr'jtu  forme,  nikde  nie  je  v  úžitku,  len  u  Slovákov, 
by  veuortt(  predmetu  tomuto  kus  átúiliumu  a  Urndet 
Txnikly,  2*  jakých  okolnuäti  a  z  čoho  asi  sa  vyvinnly 


ií 


Keď  sa  ciľkevoé  obrady  vo  dvore  odbuvia,  vyiieäú  truhlu  butfj 
n)viio  HU  cinlnrm,  aloho  iiinkdo  do  kostola.  V  to]  ilivflko  v^Hiok 
statok  puijbiitiiajú  :i  dajú  nui  í.rať,  aby  aj  ou  nevypadal  (Mošovce).] 
Nn  mieste,  kde  bola  vo  dvore  tnihla,  zahlohia  tri  klince  (Ibtdcra). 
Nesú  mŕtveho,  je-Ii  starší,  buďjobo  iHÍato'ia.  bud  ^oechovul",  ktorí 
xa  to  istý  poplatok  hĽľú.  8tjiio-Luniiisky  (■izmáľáky  Ľťch  U  r.  ITltí) 
nariadil,  žu  pri  pnhniboch  insijii  iimjstri  so  íivÍHc.;mii  v  páPK-h  v  pri- 
merauýcb  diŠtaiuciacb  kr^icat,  mladsf  napred,  alAtái  i  b  cecbuvu^ni 
luAJstľom  vzadu;  nosJčia  nech  neutekajú  a  mrlvolou,  ale  necb  idú 
Kvorim  (Oaplovicä  II,  2tll ).  Mladších  »e»ii  druižičky  a  mtldoaci, 
ktorí  už  vo  dvore  oknin  tľuhly  st^ili.  Uh  ťilobtui  je:  ňvhit  kvieCn 
a  vence  nad  truhlou,  kríž  okrášliť,  iiiest  sviece  a  rakev,  K  S-|it- 
ručuŕní  i:hlapi.'0Ui  vulajú  dievŕatil,  u  naopak;  zonuu-U  udádunoc 
alebo  pHuna.  Tuii^ujú  pri  pohrabe  i  niládoucí  i  družtiVky  (JuI^vak 
čabianski  Slovílci  dávajú  udildencuv  niest  dľužiciam,  {tanny  za&o 
Dilúdencom  (Csaplovics  II,  3ťi7).  Ked  zornice  mladý,  uc»ie  Jedou 
z  mládencov  äabíu,  alebo  panna  vence  aid.  (Ihidcni.)  Na  ľlle  |Hri 
smrti  diuvraŕa  nesoný  ju  na  tanieii  citrón.  Za  službu  do»tAaú  dvft 
ručníky,  kton*  majú  piipäté  na  pravom  ramnu*?  (Iíárka)- 

Kakev  nesú  temer  všade  štyria,  odkiaľ  i  hAdka:  ftto  nrator, 
pilt  kusov,  štyri  duše  a  pnf  hláv  t.Mrtvý  nesená  k  brubu).  OstabM 
tú  sa  riadi  día  okoluostl.  ;^;iriš8kó  diuvda  &i  spieva: 

Ked2  ja  uiurom,  krásne  mne  bovajce, 

éesc  tuladeucuu  vy  mne  puueHc  dajce  &t(f.  (Sborn.  I,  38.) 
Alebo  inde: 

Šak  ju  budú  niesti  štyrmi  pármládenci, 

a  mäa  budú  viesti  katu  pod  mró  ostrý  ut<f.  (tbid.  U,  102.1 

V  sprievode  pobrabnom  kráčijii  napred  muži,  za  nimi  nesú  trublo 
na  márach,  be/pro^tredne  /jl  truhlou  plačúci  po/ofirali,  a  žouy  uza- 
vierajú sprievod.  Kde  6ú  ciutotlny  vzdialenejšie,  tam  vozia  truhly, 
a  tu  uiekeily  na  voloch.  I)ub»inský  to  videl  na  Halnnci.  Na  voz 
ku  truhlľ  po»adaly  si  i  iženské,  majúce  cestou  vykladat.  l)o  zá- 
prahu dá  každý  príbuzný  svojich  pdr  volov  a  vedie  si  ich  ticho 
ta  róby,  alebo  za  Jarmo.  ZApraby  takéto  zAlezfO<^  potom  z  pät, 
éesí  až  desal  párov  volov  (I)obš.  I(i0,  srovn.  i  Pokorný  Potulky  I, 
H2.  Podobné  spomína  1).  Sloboda  /  myjavských  kopanie,  Kollár  II, 
387).  .Icstližo  pi)  Oas  nesenia  truhly  na  cintorín  prší,  znamí»ná,  i« 
neboliélio  Bóh  rád  videl,  preto  „slzí"  (Nnvolirad*.  Ked  prší  .ilí'hn 
prudký  vietor  duje  a  po  pohrabe  prpstano  —  IhpI  hriešnik  (! 
ría  čiu  truhlu  dážd  iwdA,  to  je  iste  blahoslavený  človek  (K..-.i..,. 
Potkoe'li  sa  niekto  z  rodiny  zomret<^ho,  niebo  ispadne,  z  tej  rodiny 
dakto  do  roka  zomro  (Novohr.  a  Pohí.  XII,  ^11).  ťez  clmtár  prc- 
váíaí  mnveho  nesvobudno:  ladovec  a  biirkv  sbilv  by  úrudy  \I)nbä. 
113,  Mirhalko  2ľJ). 

Nu  rtntoľiue  ponáhfa  sa  každý,  kto  mA/e,  staC  si  nad  jamu, 
aby  videl,  ako  sa  odoberajú.  Kde  vrchnák  doma  nezahlohili,  otvoria 
rakev  cite  raz,  a  trúchllacn  rodina  obzír  si  eáte  mrtvŕho.  Fonnula 
odobierky  je  temer  po  celum  Slovensku  láistji:  Bohu  ta  porúčam. 


M 


9  tťbou  <w  roxiúčnm.  Pritom  prežehnajú  niekde  rartvého  kiižoín 
(l>obA.  Uíl't,  inde  vezniii  kiísok  ícme  do  ruky  a  , krížom"  hodia 
ttft  rakur  (Pramo,  liAčka,  Novoln-ad.  cf.  i  Hollý,  str.  127).  Často 
borntiii.  in  by  sa  nirtvý  iikuiíiirítl  svojim,  kedhy  rÍ  Iio  ešle  posledný 
r*.  '       ![  li  sa  s  níni  ^Uohs    lOíM.     línziimie  sa, 

ť  j.^ifi  sĽóny.     Smútiaci   kŕŕovite  objfmo 

fi-  111  mur4Íu  ()dlľbuú(.   litívaí   bAilžu  9a  U7.  do  jamy 

»i  ľ'  11  žÍPii  v  Tuľci  dos£  častt^.    V  tiikoni  prípade 

dl  I  nitä  ucjahii  voŕtačku,   zapáíii  sirku  a  p.    Ilakev  niusf 

au  .1  .  t.M-i.u  vždy  tak  položit,   alty  nebožký   ležal  na  chrbte;   po- 
luilU-li  by  ju  lak.  2o  by  tiirtvý  ležal  na  tvári,  alebo  aa  boku,  túlal 
■  iMk'h.nlko  ľ7l,  Csaplov.  ÍW>1*).     Ked   malkc  zoiiire 
.iiii  HU  pozrel  /a  ním  do  jauiy,  lebo  bv  jej  aj  diiihó 
wnireiD  ina  ľile,  cr.  i  N.  N.  18113  '"/.). 

1  5  milodary  sa  tn  oáto  streLimft.  V  hornom  Turci  hodia  za 
tnihloQ  .skrojijk  novopoŕentílio  chloba  a  krajciar.  Podobne  Dobí. 
IIÄ.     v  'j.  xvlá^ie  u  cbiidnbneJHicb,   stáva  sa,   že  polirab  len 

pnOi  pt>iiťv4c  ni(.'t  Mte  novóho  chleba.     Kyiii  sa  zoraeltt 

•  DAp'  dlbA  cbvíta  —  a  riadne  v  dome  chleba  niet.  t'tni- 

ptený  r  iil  t»y  svojej   poloviákc  ríid  aj  ooiy  chlieb,    len  keby 

Mi  Komrela: 

Keby  mi  zomrela  moja  ataiA  žena. 
dal  by  jej  do  hrobu  celý  bochník  chleba.    <KolIár, 
^pji!*s.  i.  1*6.1  Indu  sá  zvyk  tento  trochu  pozmenil  v  púhy  symbo- 
Ur\iý  fikt.    V  'rp'nr-íne.   'ícmrtí   a   Novohrmtskti    diivajti  k.  Iilaväm 

:  nesú,  vcíky  bochník  chlebit.  ktorv  sa 

.1   , !  v   ro/dell   (Nčuíc.  III.  H'24,  Vlach  Die 

ivea.  str.  Htij.  Keď  pochovávajú  gardu  alebo  ya/dinu,  roz- 

1  i.^i.,.,.  .. ,,;.,,;,  (^bleba  a  rozdelia  ho  nieďi  hrobárov  alebo 

.  Podobne  v  ľravne  donesú  k  hrobu  chlieb, 

1  kii^uk  udtomí,  ostatok  si  podrží.  l>dvnejáte  há^lr^li 

pílky,    aby   zabránili    cboiltííiie    mľtvť'liu   po    svete 

.    Itiirthol.).  Prlparly.  kde  sa  chlieb  uebodl  do  jamy. 

.  i.n/..vr  iiv,  ii,   respektíve  žobrákov,  javia  už  kom- 

I)  80  staršími. 

;•■  juiiiii  11/  /u^\p;iii:i  a  hrob  zsirovnaný,  obídu  ho  nnjhliJiM 

i(  koj  do  kola,  .aby  žiat  tam  uerbali  a  za  ním  dlho  neplaká- 


lie  deje  sa  v^dy  na  hadnoiu  cintoríne,  ile  dávncjáío 

tumu  lak.  Stiiri)»Iovanftky  obycaj,    dfa  ktorej  „noEofliiiicoírb 

iH  ui  snu'teccyfo  iiopy  nn  rópan.  bi  .i'licaxi.   na  pac- 

rkili.    ciivťCíi.ni   wu  oojy   uko   hovorí  Veselovskij,   ľasucK. 

'     ijúc  sa  na  KntlÍnľevsk«iho  „O  norpe^>a.iMiurb 

;i:í,   227  L'tc.  I,    udľ/al  sa  nielen  v  podaní,    ale 

Krásno  Ibrunku  zavezie  kunik  na  krížne  ľt-yly, 

;  (DobB.  Pov.  1,  1^5.  ťf.  i  Kollrtr  I.  IGií).  V  chó- 

n  jc  Urobet^  pod  ktorou  mal  byC  pochovaný  na 

1  ii'-l'MuV  boaoľ  tohoto  vidieku.  Pudimucha  ívatif ;  - 

li   .: k- 'l:ikom  a  postrachom  celého  kraja  (Pohl.  VIL, 


Í4 


236),  VT.PtopiHe  matičnom  (IX,  I,  str.  37í  iiiužun  ŕ.lUt;  Vuliau-Hký 
nbyČaj  pndiovávaf  initvé  tnlá  <ln  liäjuv^  na  ;;» merítko  m  ilurehrDiif 
tiTal  až  do  17.  storočia,  a  hol  tak  zíikoroiiPDý,  že  scoiorút  ^uuivrtk^, 
ako  o  tom  piotokolly  avodčiu,  íažko  stíhal  tjVh.  ktorí  sa  opoviliilí 
mrtvé  tclíi  tie/  kúuza  do  hájuv  pod  HtľOuiy  [im*liovávat.  Iíuku  1043 
mi  lU'\]*ť  f)uľo  ílaiiiii  svojo  dťi-.ko  tak  pochoval,  a  platil  /a  pokutu 
600  s^kvťikovVch  šiudlov,  a  daiino  sa  vybovAral,  /e  predtým,  ked 
eSte  na  l'olómko  kňaza  nebolo,  bnl  obyíaj  pod  ktoľýmkoŕvek  Btroinoin, 
alebo  na  polí  na  isinni  niioäte  dictky  svoje  pocbovávaf.  Vo  Vurnárí 
r.  1003  bola  jakásí  žona  twi  tak  pot-hovaná,  a  Henioľ.  vhit&cu 
ustanovila  *•  z).  pi<knty  na  toho,  kto  by  .sa  opuváŕil  biuliK'iio  nirtvi^ 
telo  takto  pochovat.  Na  áuniiaei  ľ.  1<>43  Uož  senior.  vis'iU'icla  lu^ta- 
novila  na  lo  VJ  lel.  pokuty  (Sitiv    i  Nŕiucová  III,  32Tl. 

Hľoby  sú  väčšinou  wlkoni  jednoduché  podlhovasté  kopce,  oh- 
lo/oDd  paJtifoa  a  ozdol>enií  kolami  alebo  jodnodncbynii  krlžaiui.  Ná- 
pisy, kdo  vôbec  Au,  811  velnii  roTimauité;  zvh'ía  tilbi  näíi  Tud  veráiky, 
často  vtdmj  rozv)á<^ne.  ktoré  si  sám  skladá  (Dob^.  !II|.  Hroby 
ozdnhuje  kvíctím:  ľo/marlnoui,  lu^auii  /riedka,  niariilukoui  t  uiAfi-- 
rinou  diiskou.  Teríantík}'  tuládenoc  si  káže: 

Zásad  lui  na  uiój  hrob  Červonú  ruiíiťku, 

xasadžo  mi  ešte  rozmarín  /elcný  atd.  (Vlastuft  sbivrkii.) 

Alebo  pieseň  z  (^bel  (Nitra): 

Na  jeho  hľobeŕ.ku  ľozninrťn  wlený, 
to  gbolakym  pachoukoni  roste  na  rnanif>nl; 
na  jeho  hrobočku  marijánek  ľOSt«  atd.    ^Sbornik  1,  1 1 ; 
grov.  i  Btr.  27.  Kullár  I,  127;  347  aur.|. 


5.  Po  jHihmlio.  Kar.  SiikťiUik. 

Mitvv  jti  pDľhuvauy  a  ludstvo  hrnie  sa  domov.  Kto  äa  luttvého 
liojf,  UKch  aa  neobzre  na7,|m(,  a  kfd  príde  domov^  necli  sa  podÍT& 
tri  razy  do  pocc  a  povie:  tu  uiŕ,  tu  nií,  tu  nič  ~  tak  m  ho  ne- 
bude btlt  (Mo&uvce\  Aby  patritní  odvykli  žíalu,  odktúdajú,  nieho 
odhadxujii  všetky  predmety  vzpuk  ruky  (ľravno).  Ked  smútiaci  prňtu 
z  pohrnhii,  nič  doma  do  nik  nehoní,  kym  ceU  rodina  m'|Kiumvva 
8i  ruky  [O  Lid  Hl.  ^13).  V  Ky.sAói  umyjú  si  ich,  abonjtlile  prídu 
do  dvora.  Na  Lovinobani  prv,  nex  by  vstúpili  do  domu,  musia  na 
dvere  xtajae  a  na  všetky  obloky  zaktopaC  a  2vot;iC:  Je  í.'axda  (ga- 
edlná)  dunui?'  —  a  len  i>otum  môžu  vojsC  Zjiiiedbaaie  tohoto  aklu 
niÄ  za  nAaledok  vyhynutiu  tioliylka  Íkiov.  aj  Pobi.  XII.  327>.  V  Udo- 
rinej  (tíe^  Novoliiaď)  kriOia  p"d  obloky:  „rbjíua  ĽU/daV"  ft  k  vmUm 
niekto  odpoved.t:  ,ej,  doma!"  A]  statku  vtedy  oznámia  smrt  pa- 
£dovu.  \  Treuŕirinsku  v  okolf  Bytče  vojde  najprv  dii  izby,  kdu 
mŕtvy  ležal,  najsUir.si  z  rodiny  a,  otvoriac  dvere  i  okná.  aačub 
valaikou  do  véotkj'ch  Ŕtyroch  uhlov  izhy  šEucIint,  hovori'ic:  ,Kdd 
si?  Ak  ftí  tu,  chod  vou!'  Tak  po  tri  nuy,  a  uk  aa  mu  idč  ueo/vo, 
j6  to  zDanicuim,  ie  sa  duáa  nikde  nuikryla,  a  iu  odletela,  kam  Ju 


!6 


Aku  už  hj 

rlíit     'T    ■'(    Ai,\    v 


r  v-\Y 


,cun»>itn 


I.:.  Ui.  3'JS    Ad  rem  cf.  Tylor  !.  448.   Uanusch 
-.  l.ort?vro  242), 

ry^tp   IkjIu    pnviHlaiK^.    nechávajú  v  oknU    Hliiluire 

t,r,i.,.;i  stáí.  V  KyBúči  pnlvc  naoptik:  soivaí  mrtvť^ln) 

ko  riaďa:  /ikadU  a  uhia/y  udostrú,  zametajú, 

\    UTuve  dom,  v  ktorom  je  Kinútuk,  až  po  okná 

l«u  pi}  roku  /ubieliii  lut  ziisn  vibnmn  (f.  L.  III, 

Taii  í«l»tu  i  \  Srbsku,  Krauss  VoIks;íl.  u.  Iíijli^íioiisbľ.  d.  Sful- 

V  Hoš(\ckej  doline  umývajú  hivice  vodou,   piipravcnou 

n  AľI'í^).   podíteiniifíj  hazy  (Satnbucus  Kbulusj  a 

t-.i^.     ;iii  i:vi.' i.i.sia  vulg.)  (Lťlnp.  MaL  Slov.  X,  I,  Str.  'ib.)    Tii- 

ruíku  j^i  tPtJž  ^7.\ý  duch"  bojí    (Náš  domov  III,  378).     PosteK  na 

■  i'  "  I    '   ■     ■..    mii   byí  k:udý  deŕi  od  dúkej 

'á  ncin:il;i  v  bnibo  odpučiuuLia 

^.  II,  'á\\t).  Šaty  po  mŕtvom  sa  lui  3  týždne 

■..,  :■.  1.  Mh. 

No  vrätmo  sa  k  pazoBtalcj   ľodine.    Idúcky  z  cintorína   koho 

"  ■  "-   ■  -  "hylif.  zachytia  na /.(ir,  prodovsetkýni  ovšom  celú  , rodinu". 

'     ndiípvíi  1(1  iiojiiksl  žoiia,   iiidii  zovú  hríiliári.   čo  mrtvóho 

■      '  ■.  .'t2'^l.  V  dnliiej  Orave  je  výslovnŕ  zavolanie 

Ĺ'uMejsie  i^a  prihodi,   /e  opomi-uulio  sláva 

vclml  dlhú  dôíiu.  Pľodtym  všade  povolávali 

k  n.iutorov,    niekde  trvá   (ento  zvyk  eŠte  vŽdy. 

h   Miiosto   pozvania  posielajú  na  faru  a  do  ékoíy 

i^icriú  i^liijiku,  kus  mitsa  a  .skl<'iii»:n  vtua  (DobS.  I  lOJ. 

kii   kani    rtarfa  (ja  dfii  /.atno/iiosti    patľičnÝoh.     Chu- 

"A  ľhlieb  a  palentí  \Vlhá  Lúkat,  v  Kys;lči  papríkAá 

ii-  1  i   ťbudobm    sa    pochlapia   ako    môžu:    koláče, 

Ita,    pfrčiruka  a  nezbytná  káva,    ktorou  sa  zvlábto  xeny  a  dru- 

ty  traktojú.     Ked  /omre    gazda,    zurežú    kohúta,    keif  gaxdiuá, 

tpkn  íMoftovceí.    V  Novohrade  v  okoK    Udenuej  zrtrežú  k  tomu 

■     polievky  s\  knpusty  (ako  pri  svadbei.  VJel- 

iiii    atif.    varia    a    \tf.}.(\    „ako    k    dAk^j    ho- 

S    do^li ur    I.a7.    ťľreaéio)   odbavia    kar   veľmi   je<lnnduchn. 

po  pnhmbe  idú  v^tci  pnkľcvnl  do  krčmy  a  tam  aa  počastujú 

tou.     Do  krčuiy  sa  schádzajú   proto,  lebo  dedina  je  roz* 

(•o  vnrboch  &  velmi  obtfžiio  je  chodit  do  jednotlívň-h  domuv. 

•t  tfír  volr  k  p'tbnibu  v/dy  ^ne8Ú   dolu   pn-d  kľstol,    tak  že 

"ndbyva,  tiko  iiMJe.  .luľ  ťhlapck.  kedysi  oby- 

■  ,    I  vo  svojej  autobior;niliÍ  pojednáva  štyri  „svá- 

.1.  v.  aa  dolní  zemi"  (krátenie,  priadky,  svadba  a 

;     J..  .:.4lie  s  karu  hovorí:  ^4.  Sváloat  gest  pohreb  kdyx 

'tire  t^  idu  ženy  opáŕit  guk  ležf  gaké  má  phichty  a  ŕ,i  M 

iiviiií.i-    íu    kkr  a  ki'ilv  au  bude   poľhovitvut.     (jokIIí  íh.'  Hohaiy 

Iti  «•'  mtvhf  pn  pobľibe   prij^du  \Ŕett:Í  do  domu    napred    mu:*Í 

ipulovat  gedoii  kiuen  vyloíiit  puioni  dostanú 

a  víno."     íl'vert'j.    aj  v  „Slov,  v  Amerike"* 

'ki.  Ií*94,  str.  8.)  Uužomberská  synoda  (can.  XV.J 

ujr    iiiL-UĹiiuyui  i  ^exccMsus   Huportluos  in  funeralibos   apulis" 


Jäi 


9» 


(Sreberinyi  Coríms  max.  inemor.  Synoiloruni,  str.  79).  Hostia  po- 
sadajú  ai  po  stÄršotn  a  dta  poliUvía:  napi-ml  inu^i,  potitm  žľuv. 
iJružicfi  a  mláilciiuí  liyviijií  ohyčajne  (nlddeiil  ud  osttitnVch.  Hodo- 
vanie začína  sa  budto  iiiodtitbon,  alobo  krátkym  prfvctoni.  ktor^ 
povie  „starejší",  „pohľabny  otec";  iiiekdo  bo  volia  (Dobá.  MO), 
inde  najstaišt  z  pifbii/nyrb  Háni  od  seba  prttvoznic  iílobu  dirígi>- 
vflnin.  V  Kysáči  drží  n.i  /aOlatku  reé,  v  ktorej  sa  zomrĽtý  znova 
odoborA  od  pozosUlych,  nlobo  aa  pomodU  a  začne  pieseň  ndhožnii 
(pohrabniíl,  a  ustatoi  vpadnú  do  loho.  V  Ľdíinncj  jo  vodfti  toho 
jobo  lilolion  aj  delouic  tnääii.  V  okolí  ľi-avua  robia  to  jeduodiHilii'j&lc. 
SIäi'ší  vstaiio.  povie  knituôky  vina.  „dobro  slovo*,  &  JuizoM,  ,aby 
nám  dal  Pán  Bob  ttHo  dfiry  k  dobrômu  užiC"  1  nastanf  jedenie  a 
pitie,  ľripijaju  si  jeden  drnhíinu,  prednáííijú  vôeUJak*^  vinše,  pre- 
pletene reniiniseonciamí  z  bil)lie,  sponiínajií  znova  a  znova,  čo  do* 
bľiíbo  ft  piizoniliodm'ho  mal  na  sebe  iioiíoliy,  a  pfidoljná.  Doatiivit 
Ba  i  incndici  a  lirobiirí,  zaspievajú  nábožnú  piefteň  a  dostanú  avoj 
podiel.  Po  čas  älolovaniu  dejú  Ba  tiejí  sbicrky,  to  na  chrám,  lo  ua 
iný  dobročinný  ciel,  niekedy  aj  pre  sinútiacich,  aby  iui  korko-tolko 
t7nahradili  útraty,  spojen*^  s  karom  (Dobs.  110).  Posielárajú  pri- 
tom  dary  Ľhudubnym,  í.obľiikoni. 

NiUnda  býva  z  pittiíitkn  smutná,  víižna.  Zostane-Ii  taká  až  do 
kouca.  vstune  zase  starejšf  u  povie  reč,  modlitbu,  alebo  začne  spev. 

V  reči  svojej  ďakuje  domácim  za  predložené  dary  liožie,  poit4uJ6 
icb  odvolávaním  sa  na  .lóba  a  inŕ  8t.')ro7ákonn(^  osobnosti,  želá 
mrtvéinu  lalikv  odpočinok  až  du  dňu  súdneho,  potom  vesolč  zuirtvých- 
Vfitaiiie  a  veŕny  život  A  hoilitvníci  pomaly  wi  porox' '  '  bš. 
110)    .\le  takouto  harmóniou  sa  kary  dnes  už  dos'  ia. 

V  Právne  a  okolí  si  po  čas  stolovania  aj  „bl.-^znivt^  pesničky"  la- 
D6ta.  I  v  Kysáči  Ka  pozdejšie  roxveselia;  ^poriadni"  idú  zavčasu 
domov,  ale  d(»sC  icb  zosranc,  čo  potom  v  trme-^Tine  aj  fnnebrálo 
putratía.  I  lo  je  vraj  nie  vzácnosť,  že  sami  príbuzní  povadia  sa 
bued  na  kare  pre  „tále",  majetok  v  dedidvo  poxo^UiIť.  «S  po- 
divenlm  počnt  dosí  často  z  tej  izby.  kde  knitre  predtým  lamento- 
vanie Ka  rozliehalo,  ozývat  sa  divé  hulákanie,"  hovorí  Csaplovicft 
(II,  HIO).  —  Ked  T  Háéke  všetky  jedlá  uestrovia,  prídu  i  na  dnihy 
deň  sa  pohostif.  V  Novohrade  sa  ne-sniie  vseiko  zjesí;  x  každého 
jedla  muK!  trochu  zoslať.  Toto  je  isln  zbytok  dávnejšieho  kŕiiieuia 
du&l  zomrcIVch  (Tylor  H,  ;t!»>. 

Smútok  trvá  ď  j  roka,  zn  dalšfmi  roilinaými  u  defmí  aj  kratšie 
(Doba.  U).  Lež  treba  poznnmenaf.  že  toto  Ka  viacej  len  hovorí,  a 
prax  málokedy  tomu  zodpovedá.  Kste  najviac  sa  to  javí  v  nosoul 
sa.  Ilolo  už  rečeno,  ie  na  Cerové  do  t)fcb  rias.  kíni  uo8Ía  smútok, 
i  ked  čisté  nichn  oblečú,  vždy  to  najbrubáio.  Suiútíaca  rodina  se- 
dáva v  kostole  v  najzadnejéírh  laviciacli.  Po  váŕi;ine  nosia  iba  2eny 
diťrne  Satý,  a  i  lo  v  nedeľu.  No  niekde  iša  lo  aj  prísnejšie  boriu. 
.V  okoK  Iíjtče  je  zvyk.  kej  umre  dievčatit  matka  alebo  ntpc>  íe 
muHl  b)  t  po  i:eiy  rok  j^a  pokore,  musí  totiž  nnsif  čiernu  sukňu. 
Čierne  noliavičky  fpuučochyi,  nesmie  m  rtait  izdobiCl  ani  halélaf 
(epieraf).  S^  noal  na  znamenie  smútku  čiernu  stužku  okolo  klobúka 


tJ 


Kebuileol  liauiiva(,  ani  horokovaf. 
kúpim  (levtia  >Ui/Mtí,  btiiloin  pokot-ovAt    [cí,  i   Kollár 
Ii  Itl).  splevA  tti  Selár,  ako  tam  šiiliaja  volajú,  kU>r>'  nosi  smútok 
•t4  '  dievra  voiA  va  želarka.     ľ«  roku  idú  ua 

■-',   a  sú   zbavení  liokory    (Némc.  III,  3äÄ). 


w  spieva  SI 


1,2i  112.  a8fl\. 


ľúkialkolvek  živá  faudoui, 

čionie  §uLy  iiosiC  budem, 

čiernu  paallu  na  ruku  atď.  (Sboľ.  11,  N,  Kollái- 


I.  c.  str.  127.1,  že  iiiiaiclia  do  tieti(;lio  díia.  iQXíy 
lio   [iii  )iľnbo   niľtA(Hio    iiaiiekatí.     1  v  KyuAčí, 
fiičic,   ťhodítiVAJú   žony   nariokaí  na  hroby,    niekedy  &}.  muži,  a 
(f^  lu  rina,    altíbo  pod  večer.    Niekedy  to  aj  po  dva  roky  robia. 
E^  l^|y  ide  5e»tľii  alebo   niekto  in^  na  lírob  rodiŕ.ov  plakat 

'■iHi.it  ;  ■  '    iv3.  Tam  potom  dosí  dliio  vykladá  i  svoju 

^ii  o  'ni  .  -utívťsly,  alebo  ln-ata-mladožťnk-ba.    Ktoľt 

itirtvýhô,  t(  aj  pľi  najbližšom  pobrabe  po- 
"  tiom    odeve   idú   na   pobrab  a  priduc   iia 
luinokAju  nad  broboiu  svojbu  uirtvúbo.     Kde  rastoch  po- 
v  nitM,    tam  v  naiíledujúcii    uHielu  pf)  pobrube  chodia  zvláiéto 
\v  iiďd  bľoby  pokoľovaE  a  vyktadaC  IĹ)obS.  111). 
Ki  do  roka   ľi>  spôsoboni    udri^.ujii    pamiatku  po  ža- 

tom,   V  Ky$at:)  it'uy  na  sviatky  nesú  jedlá  na  bniby, 

pwujviic  rtefom  orecliy.     Ldcrauci  dávajú  v  tú  uedoíu,  kUini  naj- 
MiJ;.-  i.iiliio  k  víročitiMiíu  dňu  smrti,  sviťce  na  oltár,  ptikryvadM 
ia  tvm  naznari(  rozpomienka  na  mladého,  venujú  pierťe, 
pui   .     „ť{oŕníi"  v  Turci  svätí  sa  zvonením.  Zvyky  na  „6ich- 
t\\\  .nu^ii'ky"  wi  dostatočne  známe.    Zomre-li  dakto  t  cq- 
.kouitble  príde  7.vesť  o  tom,  aj  duma,  v  ko- 
*'■  ,  I'.  Pravdu,  mkev  diýba. 


G.  Život  uirtvých. 

■  ^     knrsfanskrj    do^tanu    sa    duša    po    smrti    budt<(  do 
lovuo   uu   niie^tu    zatraienia.    respektíve    blažeustva 
lUtiU.  rediv.  \  str.  Biy;    srovu.  i  Ľv.  Luc.  L'o,   43.  ľil.  1, 
r.  3,  ľJ  etc.).     I  náá   ľud   sa  tejto  vimy  drží.    A  predsa 
[:verf  aj  v  to,   9.e  aa  nirtvl  zjavujú,  túlajú  no  svete,    stradia 
f  vyavntlitV     Uvádzame  Veselovgkťdio  (l'aDUCK    XH,  str. 
iiprurra[i.ieuie  (obcovanie  »  mvtvýmii...  ne  pA3pUBa.lo 
"U   u    MľpTíiUMH:   o,|iiui,  K  TOTi-xe  po;ti 
II   iiú.^i  iteio.    ()ľj:nuiuic  ue  uoKHAa.iH  xuity- 
BUi.  ueciBo.  oiVb  iiHii  H  T.  iip.    Iťb  .«iy  u1i.ibnocii.  xiibuxk  n 
fpíHÉLm    \piicTi.iRCTBo  Biiec.iu  if.ieueun  pasAut^eiiiA  —  paa- 
>ii>  ;iyain  n  tIua...  Ofíu  cpyrn  nAcfl  rom.iHci.  bx  cnn- 
:l>  'I  '  iľ&piu  alif.  í(í.  iMáeltalo.c.  MM-  /krátka: 

!  -    animistickí!    názory    skrlžily   mi,  a   toto 

rime*  objasňuje  uáui  terajtiiu  populárnu  i  ufäcielnú  vieru  ľudu. 


ZjaN7  iartv;ŕcti  a  strašidlá  vôbec  nazýva  fuil  »loveD8ký  2:krátktt 
inŔU>hami.  (HnjnosC  príkladov,  z  nichž  možno  videí  nAzoiy  íudovtl, 
podiiva  i  knižočka  „Miltahy,  ti\i  noôDĹ*  strašidlii"  ot-c.  od  V.  Jeseo- 
akého.)  Žľ  by  „Mátoha"  volala  sa  Äppcielue  ^bytosť,  která  v  horách 
ztnute,'  ako  Lo  tvrdí  Milchnl  istr.  13I).  nestojí.  Ja  l«  iste  díhIo- 
rozuinonie.  M.1toba  je  kaM6  sMii^idlo  vúltec,  iJo  i;  j>n:om  nxd^ 
uirtvý,  chodiaci  |)o  svete  (cf.  i  KollÄľ  I,  4i'2). 

Obcovanie  k  mŕtvymi  je  í  v  tradícii  elovcnskej  lecela  beíaó 
{cf.  Štúr  o.  c.  Hfi},  Uvediem  nirkofko  príkladov.  Dcéra  na  matkinom 
hrobe  sa  žattijo  a  matka  jej  í)ditovedá: 

Má  dc^ra  ro/tuild, 
ťo  9Í  ty  vvDiyäfaá, 
keď  mi  v  cMeriiej  zemi 
odpočinku  nedáš?  (Sborn.  I,  17.) 

Sirote,  plafňcfj  na  maikínom  hrobe,  matka  aa  ozvo: 

—  na  tvojej  maikiu  hrob 

tri  razy  nan  udri,  veď  Ha  ona  zbudl. 
Čože  to  šuchocc  na  tom  mojom  hrobe    (Sbora,  U, 
ďl).  Podobne  milá  milému: 

Čo  to  po  iném  hrobe  chodí, 

niú  zelend  trávu  brodí  (Sborn.  11,  101). 

Aj  inde  sirota  šibne  Älpovým  prútom  a  ozvú  sa  ji?j  hlasy  jtororetych. 
I  hrob  Ba  otvorí  a  Um  v  biulej  pUcht-e  zakrútemi  sedí  jt>j  sestra 
(Dobá.  Pov.  I,  ^)^  91).  PodobutV  príkľidy  v  Salvovom  vyd.  Povestí 
str.  154  atdí.  KaŽdV  mrtvť  prfde  Sii  ua  tretiu  noc  odobrat:  /aklopo 
na  oblok,  alebo  iuýni  Rpôsoboni  dá  na  javu  svoju  prťtomiio»(  iPravoo). 
„Takové  ženy  po  smiti  piich:i/.lvají,  kterŕ  jiH  ihiilicbydi  ditkách 
umírajl.  a  žo  plakávají  oknln  svŕch  dltek"  (Micbalko  (íO,  Csaplovics 
^>U).  Pred  úvodom  zomrelá  posteíkyiia  každú  uoc  navštívi  svoje 
diefa  a  pridojí  bo  (Novohrad,  ííárka,*(:f.  i  ľohí.  II.  'Myľi)  Umru-U 
éu8tinedieTka,  cbodl  svoje  diefa  za  G  t^ídíiov  uivštovoviiC  o  polnoci 
v  bielej  postave,  a  kojí,  umýva  i  bozkáva  si  bo  (Pobi.  U,  305). 

Priľiny  /javovanía  sjt  mŕtvych  m  rňzne.  U^.  boln  ret  o  tom, 
ie  koho  nepoložia  dobre  do  rakve,  ak'l)o  do  hrobu,  po  smiti  chodit 
moaf.  V  Turci  veria,  ic  takí  Tudia  mátajú,  ktorVm  za  života  uedall 
to,  čo  Hi  žiadali,  a.  DtáUijú  tak  dlho,  kym  to  nedostanú  Niekedy 
poltiiia  im  tú  v(h:  na  urt'il^  niíi'sto,  a  oní  prestanú.  V  JaftflDovom 
ukrivdila  rodina  jednu  ivtm  o  kravu.  Po  smrti  pncbádzulii,  zastaU 
si  na  proätix'd  i/by  u  hUUu  tam  do  rana.  Kouľčue  spýtali  sa  jej: 
Čo  nechcel,  čo  cliccVŕ  Tu  ona  udrela  o  stôl  tri  1112y  a  zvolala:  Xú 
kravu!  tú  kravu!  tú  kravu)  Kravu  na  druhý  deit  zabili  a  pmstAlft 
chndiĹ  V  KvHáči  iindal  si  zoiuierajúci  starec,  aby  ho  onpovedalL 
i^^ena  mu  to  odoprela  u  oq  ouedlho  zomrel.  Potom  tak  dlho  cfaudil 
domov,  kým  žena  DeosU'pta;  v^o  sa  jej  ukazoval,  váadc  jej  bul 
za  chrbtom.  Komu^ii  na|radlu  utÁioi  äa  hu,  ie  čo  chce?  Povedal. 
Zaniesli  aa  jrbo  broh  oblátku  a  vina  —  prestal  chodif.  Sem  patrf 


i  prfpBd.  sdeleny  v  Pohradoch  fXU.  382).  Ií.  Hilô  v  llmo- 
jíanncli  jt^dnoiiiu  vdovcovi  sa  íjavovula  íoíiiivlá  Žtma 

.  -uou  H  vla^irni  ro/|iiJ8leDymi.  rodinu  ziiťpokojovnla  ňtď., 

a  7A'  úiitih]  nuhnde  mat  v  hrobe  pokoJH.  zakial  si  jej  ovdovt»|y  muž 
*iUii  smrí  inurutif.  —  Aj  tluše  ludf,  ktorí  dajaké  Lajomatvo  vzali 
#(i  ;^<'-h>rii  ilii  liMiiiii  iietiiHJú  pukuja.  S  týmto  vu  spojpui  stojí  dušu 
takly  'i  (urov.  Dnbš.  str.   117). 

■  (oedokľšlonce)  a  v  nocí  poi:hovanó  deti  ža- 

in-vtnn    pl.iiiiivaju   na   ciiitoroch  (ľohí.  XII,  2<t0).     Inde   plukávajú 

kužilť  siťdiuv  rok  ma  «vojicb    hroboch   (Michalku  2(ifi,    CsapIoviĽS 

.10  1 1.    I  o  Dcsp&IfnÝch  striíAch  Imvuriu,  ii*  t  hroliov  vychád/ajú  a 

pc  :ŕfnii  iíľulia.     „S'ebo  tnkovi'  pn  íinrri  neiiiulioii  tuk  zméravŕi  a 

,  ;,■-.. hl. ..of    iik"  Jinf  líd*?"   iMichulko  Tľ).  ľričinou  toho  bíva  niekdy 

iiM.    .U-dno  dievča  pitsto  kravu  na  (intorinť*  a  vi- 

u       -tupiť  bielu  (vaľiaiil:  ("ionini  ^Piiii,   ktorá  vydÄvila 

.^  zuova  iľji  po  poriadku  pobltala.    Bola  , zarobená"  (ľohí. 

■..II     'i\).     Ktorá  žena  nevolá  <\  niiiM  pckiio  po  meno.  ten  bude 

■   í'O  «mrtí  von  chodit,  kým  by  ho  pekne  nepozvala,     ľreto  mladá 

ij'-'-t-M.i    ľ.itľt  po  prvťj  noťi  má  daí  svojmu   mužovi   pekne   kuäclii 

«•'   -!■-'      A':t  li,  .Irtiikn,  košiaru"  iDobš,  28). 

ujú  sa   nitjčastejéie  na   mčitýi-h    miestach.    Sem 

pJtt;     ,.  :..ym   ciutorínv.   krížne  cesty,    polom  vôbec  miesta 

YMfW.  1  ii>iiuTan6  povestmi.  V  Hlatnici  príde  každý  pochovaný  v  tú 

.' <    '1  ozmiMiif  do  domu  najhli/síp  pri  cintorínp  ležia* 

1"  malt*  dii'vŕft,  stojí,  plaŕe,  trasie  su,  odrazn  itačne 

;  I.     Ohbío    tíiký   mrtvý  v.-etko    náradie,    hrnoe  ptn 

"  zem  —  no  nič  sa  Uf?rozbÍje.  'IV  sa  už  aj  tamej- 

ftíťtnu  hrobárovi   stalo.    Na  detvianskej   ťolano  nuriekava  bývalá 

■T..'....L>     I  .,,,.:ii  ,vj^    ktorú  un  pru  neveniosE   du  priepasti    shotlU. 

i  ai  tii  priepust:   -iwd  Kutruikou"   (Tovaryňslvo 

vermi  jemuy  zrak.  a  preto 

utko  í>íii. 

iVaUía   muluh  je   n'ijtna.     Sajťastejňie   zjavujú  sa  vo  vlastnej 

(u.l-^V.-;  imdtibť,  /-akrutenl  dn  bielej  plachty;  ale  časUi  su  In'zhlaví. 

v  Turci  xavío  vraj   stretajú  ich,  ako  chodia  sa  na  tretiu 

'  li.  zostava  rastie,  rastie  a  zmizne.  I  v  podobe 

I  A  pniftciaiui  (ľravnú)  sa  ukaitnjú.    V  naÄich 

tulipán,    Intia,    ru/a  atd.,    Utoni    rytier 

ni  sa  na  ŕlovťka.    V   KysAŕi    ide    mátoha 

rob)  mnohn  hluku,   n  leu  pntoni  prldc  rio  izby. 

liluk   robif   nemohla,    odtrhnú    mrLvéuiu  z  čiilom 

život  docela  analoĽÍcky  Iu<lsk<'*iiiu  ŕitotu.  Za- 
í,  dr/in  svndi'v     lu.sthív,    riii-dia  d»  k^Ktnla 


•Ibii.  [  Rjednal  sa  8  prwláknm  Uzankom.  Tento  äípI 
I  Q  hral  v  Sitne  obesenej  dievke  na  svadbe.  Kerf 
locoval,  zavesil  ju;  druhý  ju  odkvačil  a  zas  Cauäl 


so 


s  ftou  atrf    fKuioť  Veleba  Sitna  str.  H)    —   Na  ulierefi  neradno  ísť 

Íirv  nko  o  ilviiuiistuj  horliiio  v  iii)ť;i,  lebo  predtým  i1r>.iu  mrtví  onišii. 
toz  oktisi  žeim  bola  sama  doma  a  xaspala.  O  II.  hudiua  sa  ui* 
biidilii  a,  in>'%I>Ac,  /e  je  už  polnoc,  äla  do  kostola.  K  itvojmtí  naj- 
vučÄiľmu  podiveniii  videla  tam  množstvo  tudf,  medzi  Dimi  niekto- 
rých zn.iuiych,  už  zomiTlých.  Htietf  VLilelii,  kolko  mlrelo,  a  spcĽhala 
von.  Mŕtvi  ita  iioii.  Tu  jej  ktosi  p(iä<>|ikal:  a^l'"J^  *"'  ^^'^^  vrclmŕ 
^ty!"  Urobila  tak,  a  keii  Išli  na  riadnu  omšu,  videli  tie  éatv  ua 
kusy  ľOKtrh.ini!'  (Vercsényi  v  ľroťľ.  kremn.  reAlky  IHIM/^  str.  I6j. 
Podobmi  udalosť  roziiráva  si  ľud  v  Ne^italoch  ♦Tuľoe),  Okolo  pol- 
noci |)ríb<*line  do  fary  kostiílnik:  ,l*iia  farftr,  v  kostole  sa  síieti  a 
niekto  spieva!"  Kai-íir  sa  obleiíie,  no  k  svojmu  prekvapenia  vidi 
kostolní'  kltiče  na  obvyklom  mieste  ua  stene.  Zavulujú  aj  rechtora 
n  idú  poKix'f,  Ľo  aa  to  rubj.  Otvoiíu  dvere  —  plný  kustol  fudl, 
všetko  u/  pomľtítýťb,  a  pri  oltire  dvanAsí  kňiixov  v  liraduoiii  rúchu. 
\ííetci  spierajú.  Naraz  vstane  Jeden  z  nich  a,  pokynúc  im  rukou, 
zvolá:  ,.ľokoj  mŕtvym!"  Naši  t)"aja  sotva  vyšli  von  od  sti^ehn.  'Aa 
chvirku  biilo  za»e  všetko  Ucho.  Prípad  tento  má  byt  dľa  jf»Inoho 
NecpalčauH  aj  v  cirkevných  kroiiíkÄcb  ^jipisaný  a  potvnlfiiy  pod- 
pisom farárovým  u  recíitorovým,  ako  i  cirkevnou  pecafou.  No 
o  niečom  podobnom  niet  v  cirkevných  protukuUuch  ani  zmienky. 
Vídztuo  teraz  v  krátkosti,  ako  možno  týchto  „zlých  duchov" 
a  niAtoby  odhAŕiaC,  odífalovat,  a  naojiak :  docitovaí.  Všeobecne  roz- 
éhená  je  povera.  2e  miitohy  zvon  zapudzujc,  „jen  proto,  ie  jp8t 
posvécenV"  (Michalke  lln).  To  isté  je,  ked  sa  hovori,  že  zvonenie 
ntxliÄúa  ublaky.  búrky  aťľ.  (cf.  príklndy  v  Cas.  miiz.  8p.  dlomúckeho 
lHHi>,  gtr.  127  a  Í43,),  Xnámo  je  totiž,  že  lud  búrky*  víchrice  dril 
za  účinok  zlých  diicliov,  ľe.>[)ekUve  duňf.  Na  pr.  v  Čechách  veria* 
zo  kcd  človek  spi,  vyjdú  z  neho  duša  ústami,  chodí  po  svete,  ,a 
to  ve  vétruém  víru,  vétrici"  (Č.  Lid  I.  4:'>.'l).  Tak  zvližte  duie 
mŕtvych,  a  to  takých,  ktorí  neobyčajnou  smrtou  zomreli,  zúiia  vo 
víchťoch.  Veselovskij  pndiU-.i  (XII,  1431  ni/.ozem^kú,  inílče  temer 
\&ade  /nániu  poveru,  ktorá  vec  objasňuje.  iHisa  :ŕeny  umrevšoj  pi»  čas 
pôrodu  ide  do  nebi»;  tam  ju  véak  nenustia,  pre  jej  líriechy.  Ule 
iio  pekla,  i  tam  ju  nechcú,  lebo  ona  dostatočne  vykúpila  sa  svojimi 
strádaniami.  A  tak  ona  K  mcmctc^  Mea:.iy  neŕiovi.  h  »eM.lefi:  TUKl 
oA'bJ)  CUK  OTca  aB.ienie  HHXpn.  V  našej  tradfrii  túl^  roUu  má 
dnwi  obeseného,  Kerf  sa  velká  vlchric4i  strhne,  hovoria,  io  8a  v  blíz- 
kosti niekto  obesil  ^Michalko  111*,  Orol  1874.  Hl.')).  Odtiat  sa  ob- 
jasňuje i  to.  prečo  zvon  búrky,  oblaky  rozliáňa:  oo,  rúc  posvätený, 
oddaruje  vlastne  duj^  mŕtvych,  búrku  ntd.  spôsobivšie.  Iba  takó 
ZTonv,  na  ktorých  áíbenroví  zvonili,  uič  neosožia.  (Slov.  Nov.,  I>^1)4, 
«";.,  BwDd.) 

Mrtvfího  ehodiaĽelio  domov  treba  |iľežcl^nat  sviitým  kriiom  a 
spýlat  sa:  „ť'o  tu  Hrchces,  čo  «i  i/rprišielV  t!(»  «i  ni*' t:un,  kde  sme 
(a  nr'polo^ili?*  Ak  má  duch  dajakú  žiadosf,  ťik  ju  prejaví  —  ftk 
iiiľ,  odíde  preč  (Nár.  N.  1>?1>2,  č.  15.  Boscd).  IVkný  prlkhíd  toho, 
nkn  mrtvý  robí  si  nároky  ua  evoj  nuijetok,  udáva  pauí  VansovA 
joco  cituto.     Dušička  jak<^hoAÍ  dietuta  chodila  domov  u  nepokojila 


SI 


sL 
A 


1- 
bo  n 


4lwiiáricb.  el  prišlA  je<lna  mi'idra  70un»  ktorú  lud  )eu  aHmDiovkoii" 
nuyvKl,  R  pmaila  y  i  i  (ntoai,  al>y  dovolil  posbierat  zábavky 

diciťAfa,    ropnovilP    n  biŕlk,   ako   .ij  ^atoOky,    kton-m    rany 

HíľCaÍJi  nljväitovali.  I  >ubiahi  „miifiiovka"  lio  ve<:i  li  udniťsla  do 
cintorína.  Tatu  pomudlilu  m  a  zahrabala  bíčIk  so  véťtkym  čídoiu 
do  hroba-  Oiltod}  bol  aa  fare  pokoj."  XrtvtVnm  duť,  čo  mu  palrí, 
«  on  presune  8tŕa<if.  Odvamk  rastliny  „ziadsasáiii"  zabraňuje  pri- 
ťáiiHl  urtvébo  (cí  ľnlif.  XIV.  (h4— 5).  N*o  iiirtvOhú  iiuižuo  aj  ílo- 
cttnrnt.  Tri'ba  lo.n  o  polnori  do  zrkadhi  puzriif,  jobo  nietio  Karolaf, 
%  en  H.T  iikri.'f.  uk  ŽI*  možno  sa  s  uliii  i  shovárať  (Tur^c).  Siroko- 
dji  "'iiá  pnvem.   že  v  noci  do  zrkadla  nie  je  radno  sa 

ílu„,.  ^    .1  alebo  dt-rt  (Csaplovjca  II,  27t>)  alebo  smit  (DobŔ.  471. 

Ducha  zonirLdi^fao   iuoždo  aj    „Kriátoruvyni  Hkloin"   doL'iloT&Ĺ     Tak 
'  I      ■    tíii-iiodhradsltý  insiirŕ;eiit,  vnUiväf  sa  z  napoleon- 

Hvai  si  ducba   zomrolcj   matky   (í'obl.  XU,  '^H), 
ofovo  Äklo"?  —  Velmi  komplikovaný  je  rocept 
mv.  o,  ž'i).     Treba   si  z  cinforína    rebro    v/.iať. 
na  brody,  zaŕri  do  liruka  vody.  nasyp  za  3  priebi*éUa  pitfsku 
n  t  ohnisko  pred  čefustc;   do  toho  duj  kaáe  na  husto  a 
m  rebrom  míe^j  od   U.  do  polnoci  **  Akonáhle  v  hmku 
pod.  potí!",  slrbue  aa  nirtvý  frajer,  vyskočf  z  hrobu 
'm  koni, 
-  Iitdu  bol  i  fan'ir  J.  Sdiíndler  nekromauta,  I  Kaliuka 

lr/;il.  lUz  vraj  proti  drábom  biskupäkym  postavil  na 

<voju  obr&uu  zo  zeme  vyčarovftnýrh  nirtvých  fPnbľ  XIII,  37!»). 

*■    zjavy  mrtvŕcb.  ktrirť*  v  ludovťj  traillcii  dosialy  celkom 

.ivti-     Sii  tii  vedľji   iných:    Vmnitir  (ľťspektivo  Vlknlak), 

llís)    Vampír  a  Vlkolak  t<ií  vlastno  rozdielne 

K,  prenneŕiajúci  sa  na  vlka  a  v  tejto  podobe 

ďtif.t  tamten  je  umrlec,  ktorý  z  hrobu  vychádza,  ludutn 

■lenioci.  ohne  /apríciiiuje  atd.    {srov.  Ansbind  IHiK),  ati". 

I  lt*L'«tíí.|.  Olii».b  treba  teda  dobre  rozlišoval  —  v  Louilo 

Kreiťuvi  pravdu.  Ale  vcdfu  tohoto  prísneho 

v  tradícii  i  miréaninv  oborh.    I  slovenskej* 

1    (srov.  príklad  Úobš.  117.  IWl  Notil- 

I    j  ,  .,('  je  pekný  príklad  /,  Oravy,  at<f  (,  znii 

.1,   a  zná  miešaninu   (kde  Vlkolakoví  dáva  sa  úloha 

:ai      iuklad  k  poslednému  podáva  Dobšinský  (lUi).     Koho 

napn'd    v>'nesrt   na  rinlorin,   stane  sji   Vlknlukom  a  túla  $n 

í         [lobrabe  prldť  tia  kar  a  učupí  su  na  juidlikAi  za 

ku.     ľotoui   kaidú    uuc    chodiova   deti  a  uiladf) 

nmj  ulavit;  uk'-,  čo  sa  na  priadkach  one<4koria.  leaviidzn.   Vlkolak 

cii.i    ,:    í.fi    :.iii,h,   kton*^  mi  prespaly  a  zii  trest  do  ve/i  za  tii 

■  boly   Naj)iid>i  piKestnýcb  na  kriínych  cestách. 

'uz'  1  u]',M.  Miij'iiy.   dáva   zAvdavky.    ktorc'  sji  na  uhlie    preuieMia. 

VflcnJAk  iií  vt.uty  prcstADC  chodií,    kťJ   do  jeho   hrobu  hrom  iidiv 

).  Aj   Ilotiy   [indi^va  i'ukí  o  Vlkutakovi :   WlkolAk 

'■Ua  na  Wlka  [.ronn-íienŕiio,   kferí    LxuU  dáwi  a 

ii  Hl(ľ4MftTa  rO»  ^Vaulpyrus''  (Oir.-Meth.  Vi4).    I  tu  Je  akAsI 


y 

h. 
1 


s> 


tľocliu  nejaitná  spleteiiioft  Mboch  byrooslf.  ínáčo  tottt  oerozlisovaDío 
oboch  bytnoBtf  je  veíini  kUiiVí.  V  slar*']  assyrBÍíPJ  biLsni  -VBtúpťtiie 
Istary  dô  pekla"  str.  ľ.'  sťijl:  „Wcrde  dic  'ľoten  cnttlioheii  lasson 
in  der  (i^•^tfllt  !ľbeiuiij:n-  Waluwolfe"  (cf.  Vígoiiľoux:  I^a  Biblu  str. 
111  a  Auiwl.  dt-'  pliilotí.  cliiŕtiene  1H7-Íl 

ľektiý  príklad  viiiii|>iľi»mu  podávn  BO)  (Hung.  aut.  ti  novno 
prodľomus  etc.  \ľJ',i,  str.  108—9)  o  knimArovI  Ga^parkuvi,  ktorý 
pú  smrti  »a  tillal,  násilio  robil,  piidp.'tiil  nieslo  auf.,  a^  mŕtvolu 
jtdio  vykopali,  hlavu  joj  od'ali  a  sp.'ililí.  /jiľáva  v  pôvodinu*  znie: 
.Portenli  nioduni  balif-i,  id  ipind  in  oppidn  islhor  (r.iihovna  v  Spiši) 
anDO  MDCCXVIU  evunissc  accepiimis.  liistiťiriim  nonnoino,  Ga- 
sparek  dicUis,  vitae,  uti  creJebatur  non  uiidiquaeqnc  inťgme  vi- 
vltc,  nec  opiuatu  defiiernt  Vix  duiu  Kepultus  fuíi^  quam  oberrarc 
posfdni  ct  redire  nd  suos,  lodem,  ipio  vivns  cmt.  habitu  oocepisset 
Neque  ostentuni  irtaiio  ťuil:  eniinvero.  rippidiiiios,  sóle  otiam  uiití- 
diano.  rdjvios,  diľis  niodis  Infesíavii,  aueillis.  mri  operantihus,  vim 
ÍDl«>Dtavit,  tcťtis  oppidi  soinel  itoľuinqiin  igntím  8ii)>ifcit,  ct  (|uo<l 
tideni  superat,  nxort  Kuae  se  nií^ícuit:  qnin  heic  i|uidem  aes  utttíuum 
iviotrasit,  íllic.  i^uo  obrutiis  erat,  dissolvit  Ad  nlmuni.  multis  pa- 
trati«  faĽinoiibus,  id  mcruit,  ut  pro  moro  hiť  ^cutluiii  Bolemnt  ca- 
daver  eius  c  sepulom  orututii,  ľapitu  truncaretnr,  exuľereiui'()iio. 
ľalfta  sint,  an  vem  nräLÍo,  coiiiítaati  tamen  fania  [Hirliibcbiitur, 
praeseissum  Intro  captit  larfíura  fudisse  sanguinein.  Cadavyre  Itaud 
sine  superstitione  crimine,  exusto  novo  iterum  incendio,  a  nefando 
iiíthoc  spectro,  oppidum  iiiulctatont  Tuit"  atď.  I'ndobné  knličenie 
mrtvól  muselo  byt  kedysi  hodne  rozSfrenŕ,  ked  i  ružomberskii  sy- 
uoda  Ha  proti  tomu  musela  poMavif.  ^Cavtsitnľ  etiani,  ne  u  sepulchriK 
oh  spf'ctľa,  artť  dialtolita  dpamliiiUntia. .  .  cadavera  effodiantiir  ct 
capitibus  pleclatitnr  (XV,  Canon.  í-zel)erinyi  Cnrpus  ťlc,  sir.  "Í'J. 
Aj  teraz  eéte  vidy  možnú  podobné  jin'pady  v  uovinách  Cftat  (□»  pr. 
Slov.  Nov.  1894  äo  dňa  10.  apríla). 

KfVjv  sú  Wiiiie  íiiilnio,  tak  sa  KdA,  iba  v  Trenčianskej  stolici 
(Kollár  I.  iV\  8|toniínajii  sa  aj  v  Nitrianskej i.  Zprôvy  o  nich  inňme 
jednak  z  okolia  Žiliny,  jednak  z  doiiny  lío.^iickej.  Zomre-li  uevľsta 
med/t  oldáškanii  pred  sotiáAoni  jaho  [Anna^  stane  >a  z  nej  Vilau 
Vily  (HÍijudtnn^  sľi  k  nočnému  túlaniu  na;  /vla.ste  na  kriMiych  •&• 
stAch  u  pri  vodikli  tancujú  do  kola  a  spievajú  dcsivó  pier^  v  KollAr, 
Zpiew.  I,  41l»— 13;  ľohľ.  XII,  2(f8).  FoUIadajii  Ba  za  ťebe«|«éné 
mladíkom,  osamelé  cbodíactui.  Takóhn  uchytia  do  Kvojho  tanca  a 
tak  dllio  sa  ?  nim  vrtia,  Vjm  hu  v  pase  neroztoŕiit  a  on  dušu  ue- 
vypufdí  I,  Kollíír  1,  8;  l^eskí  Lid  I,  L'ľJ.  Ca*op.  niuz.  spolku  olomúc. 
I8ít2.  str  \\%  V  Podhradí  stóráí  India  fw  e.^te  pamätajii,  jako 
ji-dnobo  mu'fJBi  Vily  vyše  dudiny  zvŕtaly.  Na  druhy  deii  naäli  jeho 
telo  úplne  UA  kuay  mztrhané  (ľoht.  VílI,  str.  32).  I.fin  kto  pri 
selie  nosí  ^biele  neio".  k  tomu  ntMimjií  Vily  prístupu  fC*.  L.  I.  c). 

Svrtlomifp  8U  v  plamienky  pix'meuinŕ  duše  nekrstenVch  delí 
(Turec),  alebo  dnäe  zlodejských  ľudí.  ktorí  za  živa  medze  prenúŔa- 
TOli  íľolil.  XII,  2I2|.  V  Tniui'ian^kej  je  t»  elovek.  čo  »o  zWm 
svedomím  íiáiel  so  sveta,  čo  boBorovul  ft  veátil   futíom   na  ňkoúu, 


s» 


Jtrivo  príí-íihnl  ntíf   V  T«rci  piodatavqjii  t*i  lio  —  vraj  —  v  po- 

fibaI<  i  í^  kuliaiK-oii)  v  nike.    Hi\d  nsh&M   tuďoín 

Ii..     ....::._   ::L*(lÍiaktn-i   SArtol   si  ľAZ  tiA  vox,   koif  v  noci 

lOro  ^íol  f!  pilv  doDiov,  a  liodiiu   lio  porakal.    Ináče   najradšej 
íháTÄ  po  iMriÔAcb.    Pretíi  ha  Drieucanci  volajú    „Vodnou  babou" 
ilkfi.  lliV,  {'Aj).    V  Turci  spoinlim  pieseň   uiočiai-e  okolo   potoka 
—  mi  Blainfce  k  Ccniiakovu  —  ako  miesto,  kde  často  vodí 
I.   Ifij. 


-*i^ 


Vzkaz. 


DD  UVrBKl)09LATA. 


O,  vytr\*alosť,  zmorený  môj  riidc! 

Znám  balvan  farchy,  avSak  aeldcsaj: 

bár  cste  milc  po  ^trku  a  hnide 

\xo  potcružiá  —  urcdaa,  pamätaj ! 

ra»  ítkt74ic  tí  s  piicc,  skj-dnc  na  pokraj 

prtepa5ti  —  rutom  zlinni  úplazami, 

po  príkrych  spiíäkach,  žrabin  kremení, 

íjak  brvno  všc...|:  aí,  v  bczdno  čľupnu  tlamy, 

morského  oka  zuíicnc  pod  vlnami. 

Jak  povctnilH  v  pád  nebom  .tvržený, 

O,  ardnatost,  môj  u-stráchaný  fude! 

Znám  silu  hroľ.by,  ale  zmužtlosf: 

ten,  čo  ti  na  kar  v  hájoch  svätých  hudie, 

ten  víchor  —  krátky  on  niv  rodných  hosf! 

I  za  t?n  ŕ-.AS,  liej,  mnohý  letorost 

tí  utne  cšIľ,  bj'ťky  venca  schváti: 

no,  ver  mi,  skmáŠe  iba  krehkú  vňať, 

(jKii*  byť.  i  jaia  celkovité  satý, 

skTost  mája:  kmeňov  avšak  majestáty, 

prdl»a  život  nemôž'  v\'trha£! 


O,  trpctlivo-il,  ztýraiiý  roôj  ľude  í 

Znim  pálčivošf,  hryz  tvojich  siedmich  rán, 

Ic£  nedúfaj !  —  Ach,  bolcť  cátc  bude 

ta  nejedna^  krv  z  nich  jak  zo  Atudán 

sa  TOfýiti:  —  krv  v4ak  aj,  čo  v  nebies  báň, 

bo  Ábelova,  volať  neprestane  I 

Ti  vj-zahjjc  knihy  neresti, 

i  v>prcwi:  ó,  pomsti,  stresci,  l*ancí... 

A  v  lom  i  b;il«an>  z  čaše  Jchu  skaiic 

tí  jaxvy  zavrie!,  ^liasif  bulcsti. 


34 


Ved  nebadáš-li  mrkaC  zkazy  znaky: 
svár,  kúdol,  vrávor,  zmät,  puch  rozkladu? 
Hoj,  na  všetko  kde  lož  udrela  flaky, 
smetiska  hriechov  rastú  v  hromadu : 
tam  dohnije  to  skoro  k  základu  — 
Kde  svevoPa  je  zákon,  zrady  planstvo 
však  zásluhou,  kvet  vidín  dravý  zisk 
pod  svojich  kopýt  drzo  sráža  manstvo: 
tam  vánku  prst  —  a  nafúkané  panstvo 
bublinou  pukne  vlastných  barinísk... 

Nuž,  netrať  mysle,  nádej,  vieru  v  obrat! 
Tvoj  štít  je  pravda;  pravda  zvíťazí!  — 
Ved  stihla  krivda  s  iných  krás  ťa  obrať, 
na  krýdla  ducha  dať  ti  povrazy ; 
no  slaboch  je,  kto  siaha  k  reťazi : 
kto  srdca  pozbyl,  utratí  Í  hlavu; 
vidz,  čuj  ich  plesy-besy  šialené! 
už  prechádzajú  v  pomätenosC  pravú... 
Jak  Bôh  že  jest  i  vedie  sveta  správu: 
tak  iste  verím  v  tvoje  spasenie  1 


Ratmír. 

Ilra  v  troch  obraKOcfa  so  spevmi. 
0(1  Svctuzára  Hurbana   Vajanského, 

I.  obraz. 

OSOBY. 

MatÚK  TreDČiausky. 
naivita,  jeho  ilcéra. 
Marta,  jej  kojrá. 
Ratmir  z  Likavy. 


íl 


ilruSka  Margity. 


vefmož. 

Starešina  mesta,  radní,  tnesfania,  mcStiauky. 

Tcretn  na  Trent-fnc.    Po  stenách  zbroje,  Štíty,  zástavy.    Nad  zadným  vchodom 
bielo-uhorflký  údeloý  erb:  na  troch  vrchoch  drojramenný  kríž.  S  pravá  i  s  Ťava 

vchody. 

Marta.  Voni  tak.  duše  moje  uiilé!  ľo  dlhom  smútku  ľadosf  \ 
ná»  očakáva,  jako  po  noci  ľannč  slniečko.  Uozbelinite  sa  mestom  \ 
a  po/vite  všetky  nu'.Hti.-tnske  dcéry  na  hrad.  IladosC  k  nAm  letl  \ 
dolu  Váhom. . .  \ 


«8 


i.  4fuibtt.  Alti  jakú  rndust,   io  by  .smu  rady  Kvoilely...    Wd 

MArvitAt  iiB^  diabá  velilorka,  ktiirej  verne  kIú/íiiii!,  ji^  vždy  sinuUill 

•Tiui  JaliA.    Jako  iiiôžtno  sa  vesolit  my,  jej  dnižky,  ktKÍ 


,1-..  t 


!'im...  ňiožuo /a»('  (>riskm;f  iiii  Trenčín 

^•'j,    ío   la   1k)I  a  MmúSa   im   tJ-i    razy. 
ľiiii  juituku  vyjiisnilo  sa  tok,  jako  keď  since  vyskííčí  po- 

S.  druJka.  ľlutky...   Vladiftliiv  lú  iunai  skdče  na  bujD,Vť)i  čo* 
vnucúclj :  t&  pniíťtvnnu  AIífM'tini  na  Vvňľhrad  Toho  sokola 
£trmlilt. 

Marin.  lUhe  vlaNV.  knitky  rozum  žiudiiu  iWhŕ  It&dauky. 
vfctiEO  xvjpte...  Tf>ri</  Iod  dolu  du  mosta...  KastellAnovi  pri- 
blitj*,  aby  i>ozval  Hinri'.šiiiu  mosta  a  vÄntkýcli  i-adnycli;  nech  do- 
tiavU  BA  T  plnom  počte.,     hnjdu...  (Družky  odídu.) 

3íarlft.    Xict  na  5voU>  nad  múdni  kojnú...  zvlášto  kod  diéta 
matiT...  Oua  ju  na  joj  udostfí  —  otflc  —  a  taký,  jako  uiU 
ttitt    MHtM^.    .   mz  liije  su,    níz  mudrujľ   nud  krajinou,    raz  c^ 
je...    I  vio  n  nicnni...    Niotii  nad  žt'iisky  rozum,  keiT 

ítAtižto  ..   jakí)  na  príklad  múj.    Acii,   ten   môj  rozum! 

na  pratooh.*  Mar-^ila  liu  Túbi,  to  je  prré;  on  —  totižto  pán 
lír  z  l.ikavv,  Iiihi  MaiTjitu  —  to  je  druhé;  rozum,  ktorý  icli 
imatli  svi>tiie.  tn  je  th'tle  n  lijíivné,  a  to  tretifi  Jh  tuto  i  ukáže 

'^  ■  ■ 

íl  fhue).    Ó,  moja  diahá  dada!    Tys'  mujlm 

aiijŕlom  spMy!  A  príde,  naozaj  prldo? 

Vntt.t     \jc,u  pomaly,   len  pomaly!  .lebo  posol  koĎa  na  smrC 

v  ma  Kavčafi  uvedomil...    Ó,  holúbok,   mój  rozum,  môj 

T    ■'  L   pod   kopytami  jeho  komoiistva   zástene    most. 

II  predtiirhii. . .    Včasné  nluo 
I  .  :iu,  iiby  mi  Itoli  dal  v  úzkosti 

ľik...    to  ti  letia  traja  havrani  od  jubn,    letia 
|..Miiu-  J.1-.1 ...    ../u  Mníku,  a  utraftno,  sinutuo  kráču... 

Varíú.  ľpukoj  sa,  dicfit  íblailká  ju  po  Učil,  väetko  usporiada 

tmi*  dada  a  Boh.     V  vim    tulndyi'li    vselko    vrie  a  kypí,    zato  my 

^*T*f    tttA^v**   if.izuni.     Hlúpy  vUÍi  viLs  rialaká.   nás   vozuuiuycb  ani 

w  letí,   kam  sa  mu  zachce,  a  krAče,  jako  ho  ha- 

;uaľlla... 

'(}.  Ale  ottic  nič  nevie  o  tom.  Bože,  jako  sa  mu  ukáxat! 
t -a. i  J  j.t  /liorini  nd  hanby. 

Mnríft.  NVhoi  >;ji'  Kwf  ma  mój  nebohý    -  ľiin  IJoh  bo  obIät  — 

:^e  —  prvý  raz  lakíom   štucbol,   potom"do 

iŕ  mi  dych  za>iel,    ie  ci  ho  vraj  chcem... 

riex  zhoreC  ttUbou  a  láskou  i  hanbou...  a  jako  vidlŠí 


.J. 


(PoŕnC  nuUitil  sbraM  a  kroky,  i 

'  svojej   komnaty.     Potf.    idem  ^  U'liou  ■,    lak  (a 

ďzaA  AizboiH   bude  \edía  teba  ibu  kuchynskou 


88 


dievkou.  Ptxf,  lii)ltihi)k . . .  Fgti-nsie  |>ará>  zlatohlav,  anitlickii  siiknički 
poif,  niojft  krAsjivica  tatninsliá,  potf,  holúhok.  (Obi>  odíHiM 

Matúš  istriMiskom  s  veriuoiiiiii;  iiolom  zoiuani,  horoltli,  pilitat 
bii8(&lliiii,  /brojudäi'.    l^iilivtiA  vi>ť !  Môj  hysrrookv  tslnUtiik  z  viíi 
oziinriiuje,  h'  dolu  Viilium  liaixiije  jiikéi5Í  skvtdŕ  kuiiiotistvo . . .  Prilbj 
Myítkajii  »»  jako  mesačný  svit.  ^'(HÍ  uikobo  nei^akítu)  ft  t.ích  strái 

1.  vehttoh.    Mncn^   pane  Tntry  a  VAhu!    Časy  sú   pohouU^ 
htrukaté   jako   Icnpardova  sľAf.     Kn^d^   deň   má  svoju   iidalos( 
žiullioliu.    uujviiic   snmtuti.     Nediv  ks   pt'lchodu   &i)Í   pnatulov, 
vrahov. 

Matúš,    Hja,  veru  zle  robí  sa  v  tej  našej   dmlioj  vlasti.     Nť 
uás  sype  sa  cud/instvo  jnko  %m\\  tm  lúku  cáte  dost  zelooú.  OtrovtA 
nnši  žili  lii  v  tinšom  údehinin  KloveiíHkom  kniei^lstve  jnko  v  raji. . . 
Itratia  sme  holi,    svnju  ľoTu  sme  or.ili,   rudziHlm  lu'/iadali.     Sbivn 
Jložie  padalo  iia  nnše  duše  jako  nebeská  nianna,  niiHím  praatarvnij 
älovonským  jazykom  úiú'xW  sme  Hohu...    Všetko  trati  sa...  Ä 
jQ  n&jhoiiio,  i  na^i  paiu;Uiajti  ibiltan^kcj  sberbe,  ktonl  priala  tucj 
sa  na  našom  poli...  /radcovia,  zradcovia! 

2.  velrnoi.   Zato  inttnic  i  veiuých,  ktorí  ía  nikdy  uoopustia. 
i  teraz  Bilne  zbroja...   Katnilr  likavRkV,  Jarbod  liet^u'ský,  Omodt 
filávny,  llojifthívič.  Mikiiš,  Štefan  C'ieľiiy... 

l\Iiitm.  Kolo  hy  /le,  nhy  naše  pi-asLHľ^  práva  nemalý  ohrnncov 
säm  ätcfan  svaly  ich  aiprisahal.  Ale  Karol  líoberí  posbiiňal  dobrr 
druhov  celej  Itálie,  kondotticrov,  ktorí  nemajú  práve  nateraz  pi 
pouioeou  Kfmu  v/búril  kňažstvu...  ved  uži  biskupi  Hriorujú 
témami  po  nalich    najlepších...    Hladní   TaliancJci   aTcri^po    iáinj 
uaňe  svätú  zákony 

/.  veľmož.  Sám  iianiitťný  knil  tahá  proti  tube  a  statným  Ouii 
dťjcnni.     Okolo  Kusíc  sbiera  sa  vefký  voj,  aby   pokoril    zastu] 
starého  práva. 

.?.  vdmoi.    Biskup   nitriansky  je  s  ním,  i  tvoj   PoUcian  7Á 
divno  8a  kräti. . . 

Mahti.  A  ľo  by  pi-klo  spojilo  »&  proti  imámu  aviitt^nm  pi-Avi 
Matúš  C'ák  trenOiausky  nepoddá  t>a.  A  čo  í  paduom,  tody  padoei 
jako  posIcdD]^  palatln  Hielo-ľhorska,  mojoj  domoviny,  ale  dol 
volne  nevydáiii  dedíctvo  svojich  otcov! 

Vi9lci  (šlrngiijit  nicčaini).  8  tebou,  v  ŕ.ivote  i  amrtil 
(i)tl  prei)hrx<]ÍN  irAlictilc/t 

T.  vfímoi  (hrailiac  uhlokom),    Wd  tu  ICuLmiľ. . .  po/nám 
noho  vlka  irn  jt*ho   štíte.    A  prichádza  «  ceiym  dvorom  —  tJk&n 
Ujsiaia  prázdnu. 

2.  veľmoi.    Ou  je  äiised  samo^itana  ua  Mníutiu.    Tam  kui 
*tán  90  svojimi    križiakmi    kuje   plány  a  pleiidiy    odredy.   f.ú 
MatúS  je  pod  Miatbou  (íeotilis.i.  M<tžno  prin:lHa  váŕ-m*  zve:*ti. 

Mnttii.     ť'i  pľináÄJi  dnbnS  či  zlé  zvestí,  pred  lUUnírom  VÄi 
klesnií  moji!  hrudnú  mo^ty'  (>u  jo  uiiš  t^  leluui  i  dunou  I  Privíujl 
ho  s  Irúhanii  a  hudbou.    KastellHn,  otvor  kunion>-  i  piviiicet  Št 
zapiml  »a  v  Hirieborny(^')i  čačiach  mciluvina  i  start^  vínu! 
(lÍMtolUn  otlidt*.  ťnotarj'  a  budlin.) 


B7 


Hfiittiir  (S  tíouioiiítvom.  zbrujnoiimí  atä.).   Boh  (ti  žoIid^,  |>áu 
a  va4li.a   náš.   sliivny   olirauai   uáľudft  i  viery!     Po/íIiavuJú  U 
'  tvnje  TrtirvI 

afifi.    Vitaj  nn  Trenčíne.  Tfťaz  cliladnej   Ukavyl    l>r»  pm- 
.Tyku...  ■      '  rnôj  Trenčín  so  vSetkiími  jelio 

na  cas  >:istva. 

Ralmir.  Tu  iluiin   privt-t,  (Kin  iiinj !  Ale  jii  pri  slironiiiosti  ne- 
i'Tír.'íiiin  cele  tvojej  tásky,  nm  nu  illlin  nežiadam  tvojho  pohctstin- 
Jiujú  sa  proti  uum  úklndy,  z]ý  ňäs  to  na  pohostinnú  po* 
Dkv     Ale  žo  Qii  poniikiLH  hrail  so  vJietkynii  pokladmi,  vyznám, 
bycb  z  imhn  ioilnii.  jf-iliny  klonot... 
ť    '  rTL^kinit  N  JtiJoi-j  strany,  )>  ilnihfj  itareiina  nieňta 

v  iiiiiiidDvili  krojocb.  ttrupptúil  m.  —   Spcv.i 

■'1*.     it  klenot  mu  prosíš?     Ó,  Iwattulr   mftj  vern^.    mnoho 
.  «.iy)e  HA  v  poil£iMuu)^ch  Hklejmch    Treučlua :    cltce:^   lureťkú 
IiUd,  t  {Mitíladnc  »ami^ho  HuluLna,  ťhi'eä  prílhu  itaUkú,  ciselovann 
m  ľ    vlaiskvni,    ktoi-ý  je  pyiliou   Florencie,   éi  chceš 

u  Jako  dvtír  tiiój  ta  piiviint  sladkom  spevom,  Ja 

ta  ódtíHti   |Ki|ir)í4tÍnskyMi  —  vylir'r.ij! 
Ratmir.     Nechtem  ja,    pane   tatrj  a  Váhu.    Bultáusku   šabľu, 
trij  fitarr  meč  verne  slúži;  ani  flnivnttnsku  prilbicn,  uioja  trnavská 
,-  ,., — -.     ..-t,,i,.,.i;  \t^i  okrás,  n  kuíiovi   môjmu    talranski-mu  ne- 
iliraka,  un  vesulo  hrá  pud  kojickýn)  sedlom  remen- 
tí-  -i'iii  pre  iny  klenot  hrudu  Ivojho... 

1  sa  k  Marte).     KrAluvno  uebieä,   prečIsU  pannu, 
i. 
1^  k  nej).    Len  ticho...    Môj  rozum  váetko  pred- 
iin! 
Fre  klenot,  ovšem  najskvostnejM,  najccnaejM.     l^ed 
liiirkou    piirhádznm  poistil  si  najvyššie    i^idanif!  iluJte 
viuiBtne.  verne,  v  najviíčŕiej  úcte,  pýtaC  dcúru 
,■1  ryti'ľiiku,  éestnú  niun^olku. 
( Vlŕoltevné  Ucho.  Vieiň  lihiilU  n«  Matúia.; 
prekrapeny,  urobi   krok  nazad;    po  dlháom,    trApnnm 
Taic  —  tak    —  velnii  pilhoiino.   PľiWe  teraz  je  najpnhíwl- 
chodit   na  vohliidr,    k  ne[ii>slii^iiym    dcŕraiii    oklaiimnyrh 
Vnio  tÁU*  »v:id(>hná    náhlila,    preto    tieto  mnou  nevotani' 
Tá...    tieto  *ipĽvy...    (Horko.)     Nedobrú   hodinu  volil  si. 
y  i.i  ...t,>yin  ?iiU*toui...    Uonč  lua  zradil.    Záč  (aliá  proti 
:iitni  piedstoií  krvavÄ  svadba,  ktorá  mi  rozhodniiC 


lut 


a  Žiada  priamu  odpovedi  Vríáiel  som  p^tat 

MO  níL*..  a  ty  halís  sa  do  krivých  vytáČíek... 

nii  (latuhoni)-     i'riamu  odvetu  chceš?  Maj  si 

i  nevojde  čo  žena  do  tvojho   likavského 

J  INI--,    vysoko  si  zsfal    svoju  liptovskú  valašku! 

dpoved  na  veľmi  priamu,  ale  vL^Imt  timolú  uU'uku' 

iiÄ  V  u/ase).    l'ž  je  po  luojom    rozume! 

l^dá  do  millobv  s  výkrikoni.  V  Diuvai''i(>iii  zmimka 
opoúa  ftpadne.) 


II.  obraz. ') 

OSOBY. 

Komtúr  JAn.  —  IS  KakukUaýrli  kríAiakuv.  -   M«n;ltn. 

TajdJ   iMitlzciiiii)  JÄik  T  iftmustaňe   n«   Miiírliii,    Ok«''Io  vr>rk^tiM  hihIa  ^MÍ  1 
líri/iakôv  v  Ai^ilolmj'i^li  Utgäch,  na  liUfáťli  inj)skfi\)'>  kapiirf,  iin  pfTiw^m  racifni^l 
vclký  kh j-  Uliišiŕ.  k  ranipi!  na  r>-sokom  íotiúi  kointťir  Ján,  nblcť-cný  tak  ji  ~ 
ostatní,  )ea  ic  htz  kapuctf,  na  tioku  meč. 

Komtúr  J dii.  OIu  obvťujfl  uoäebo  TÁdtí  kľi/iackťlio  pozval  lom] 
vAs  na  siiil...    Sáiri  iK-zriáin  oj^oby  važe,   /rob  vjih  sám  vyvoUl., 
Váš  odev  skryvii  telesne   vaée  formy,   tu   iiecU  hovor!  u  súdi   hn 
iifthá  duša  a  nvcdoTníe.    Pochopili  sto.   (VAetci   oklonia  sa  numo.) 
Pľlsahiijtc,  iv  liinlete  RjMuvedlivo  súdif. 

Vsftr.i.  \*vÍíii\hÁuw. 

Komíúľ.  ľrl:<jiliajtt%  ;^e  na  odHÚduiiotn  vykoiiAtc  súd  a  iiasndc-i 
ním  životov  vlaslu^ch.  Váetci  za  jednoUo  a  jedeu  za  vŕetk^ch!      | 

Všetci.  IVísahiíuiĽ  I 

Komtúr.    Sltibujole  veÍHii  iiilfanlivost  do  hrobu  o  tom,  ío 
počujete  a  uvidíte? 

Véf'ici.  Sluhujemo' 

Komtúr.    Aincú.    Itratiu  krí/uví!    VtĺIkO   imbť/iKiäíniítvn    hro/l 
nflin,  vlasti  i  cirkvi.   M:i^iius   iiiiuiicus  totta  spiritibus  Ľľ  dc^ídmiol 
conatur  ct  vi^ilnt  diit  uoctutpie  ad  dantnuui  et  destľuctiuiipui  Htattm] 
nostri.    Veliký  iiopriatol  hruzí  uáinl    Vyháňa  biskupov,   plieai  id 
linuly,  voruyiu  odbcnl  statky,    protiví  sa  ziikountímu    královi,   jobo] 
Milosti  Karlovi  UoIfLMiovi  i\u^uaiisk'>iuu.    Z  clirí'iiuov  u  od  oltárov 
vyháiui   svätý   ii.^š  ja/>K    IntiiisKy,    podporuje  a  /.osiliiujc  schisuir 
.lebo  Emiueiida  legát  Oenlilis  pre  tieto  zločiny  vrhol  naňho  ai 
toma. .. 

Všetci  (povBtauú).  Anutheuia  sit! 

Komtúr.  Tomuto  duchovnému  prekliatiu  trúba  ramieu  a  sily... 

Jtdcn  t  hriiiakov.  MtMiujžť  nám  zUi.svna,  u,  vi'Iiky'  majster  ndií 

Komtúr.  Syn  prekliatia:  MaluA  Čílk  Tnmčianskyl 

(Všľfilircuj'  poliyb  x  zdoicnitt.; 

A'">»/Mr.  Čo  xusliiži  aiitikľÍRt  a  burič,  Matú^  ^áV  Trenčiansky 
Všetci  ŕpo  malej  i>aust?i.  Siiirt  —  suirt  —  annC 
Komtúr  (povstanoj-    Cnnsumniatum  ^•»t.  Vyhlasujem,  že  Mi 
TrHn('ian<<ky,    pán   Tuiry   u  Vúliu,    pi-c|>adol    telurii    i  du^ou    vášmu] 
oľtiťtii.  Nii  znak  toho  povHlaiitr  n  [ludávajtt!  mi  »vujo  pravice. 

Kriiiaci  (idú  vážne  úkolu  koititúru,  každý  mu  podá  ruku;  pri- 
tom spievajú  chorál  ľo  odbpievaul  usadia  sa  na  unesta). 

Komtúr  (ftadno  sii.   A  tora/  k  čiau!     ľredvedto  piŕd  obliči 
nit  xajatú!   (Dvaja  vyjdú  a  privndú  Maiyitu.)    Milá  dcťrra!    Xedíi 
u  nad  tým,  ŕo  vidl^  h  ŕo  jiočujt^ä.  Nad  Urhuii  Ntníži  zvláštna  mil 
n  pľ  r...    Ona  vytrhla  ía  z  piletlm  zrady  a  hriediii, 

/iichí  I  it  tVDJu,  a  jeätii  budeä  poiiluňiiá,  i  tvoje  časuč  š(ai 


'j  MiU    Vfoá    historír-k}    Hilky   o   ItusAO'inec  t  KiiAarh    ilrnmatit 
JooAii  /Abonkélio  'ihlanu-  Juh    Vtfalorfn*  ,  itr.  107    t:;o. 


S9 


(otizeri  SA  u^traictio).    Kde  som?    Co  tn  u  prfňer)- ^ 
—  jak4  Ui  \mi:\M»l  ma  fivioiii?    Klft  ma  to  iicliyLil  pri 
lani  javliekli  niíi...     Kde  Marta  —  ktle  otec '•■...     Oči  mi 
ríAzatí,  rukv  mi  retiazkmi  spiali...  Som  n  zb^ynikov?. . .  Vážny 
ía.  telio  viUoQ  tvár  iklakuo,  pro  Holm,  éo  tia  ta  rubf  so  mnou? 
Komiúr.   PoTiítaó!    Lon  prod  Bohom  kTačfiiio.     Sa  finte  jej  re- 
%..  (Stane  4a.)  NoboJ  sa,  dcérka!  Si  v  bezpečnom  úkryte. .. 
u  Mblťtiu.    v  saiiio.itatie.    ni  v  bezpecno^ítí. . .     ťtíä   sa   a  od- 
radil,!...  VlíiRok  uoskľiví  sa  ti  na  krAsn^j  hlávke.    Ale  poknr  mi 
vieme  všetko!     Ty,    MarííiU,    licéra    Matnžuvji, 
Katmínt,   va^alla  nááho,  a  si  mu  pred  Hoboiu 
cjuDubenA  ? 

iaryita  (náruživoi.  Ilatmfr!  Ó,  Bo2e,  kde  je,  čo  chcete  s  nfiu. 
«<•  urnou...    Pustte   ma   na  vozducb,    zaitusf   ma   puťb 

I    SklOJM)V.  .. 

On  bude  tvrij,   len  posíúcbnt   moje  otcovské  sIovä. 

u  a  uetili...     Likava  je  Uf<rn)eko  Mnícha,   tvoj  snúbenec 

[D.  .  . 

Unrtfttfi^    t\  môj  sladký    lUtmlr  —  kde   tvoje  rameno,  kde 
li.. .  O,  otec  mój. .. 
..,.,.-.ineň  otivi...  vytrhni  ho  z  pre  svojich.  Vedz,  on 
leny  jiiko  zradca   vlasti  a  krála.     Sčítané  sú  hodiny  jeho 
Odrickni  sa  hol  On  ui  icubyiiul... 

Hta  (Hilrunvoj.  Mój  otec,  môj  drahý  otec... 

(Ír.  lutinír  je  tvoj  snúbenec. .  VoI  si:  alebo  pridŕžať  sa 
o-íí    I  L -iil' iiŕho,  nič  ueniobúi*  premeiiiC  na  osude  jeho,  a  ntratfš 
rvk}    KaUuíra,    ulobu    čaká    ía    amtn   ľi;£unii    posinLi  a  ziUluha 
krtia  a  v|&s(. . .   Vul  si. , . 

\r.,...:e..    K'dc  olec,  kde  Ratmfr?. . .  Čo  bradíte  Uk  nemo  z  dier 
iek. . .  jako  strojne  ligocú  sa  vám  oči. . .  čo  mlčíte, . . 
f.  i^  uí-'-iiA.. .  iKl.idie  ruky  na  lvi\r  k  plaču.) 

K-'mfúr   Un-TÁ  moja  í  Spaiimt-tj  sa. . .  Povedz  slovo,  osti"  dne8 

.  že  čo  mu  spupne  odoprel  neprirodzený,  diablom 

..;. . .  ....... .jca  a  odsúdenec,  to  mu  vyplní  samostan.  Ty  mu 

litt.  budt*3  ho  proiiiC  v  ňom  za  vysvobodenie. . .    Cena  vy- 
ia:    nech   nd|adn<í  ml  rebélia...     Ihneď  otvoria  sa  fozkó 
ky  TšMuia...   vofiú  biideň... 

Morffita.    .la  ho  miiin  odvrátiC  ud  srachetn<-lio    Matúša...  ja. 
lu.,  .i,.ir-,'.     Nikdy...    Zabite  ma,  Ir^fznUe  ma...    Smr(  —  poď, 
;yä*  mojim  snúbencom,..  Ó,  môj  drahý  otecl... 
Obo!   I  v  leljo  vriľ  ndbojiiá  krv!   Nie  —  tak  Tahko 
, M  vzdorovitým,  zatvrdilym  hriť-šniciam!  Nie  tak...  teba 
T  oajhlbáom   sklepcni   »amo!itaua,    hadi  a  éčúrí  budú  ti 
LVku...  na  svete  uiot  hro/nejáej  hladomorne...    Nik 
Me...  Nik  fa  nemôže  vytivubodU,  čo  by  mal  vojsko  Alex- 
"T  vi-íiicj  tme  zv.idrni.š  juko  podlaty  kvieiok...  Nik 

[h  :<je,    dMľiiiu    budť6  Ui  vonnú   hlávku  o  slizskú, 


«0 


Rtudeuií  nltalul  A  uadto  zlniUs  dušu  svoju  nesiiirtefnú     -  pii  uiUri 
Mfísnom  —  vecnŕ  peklo...   Vnl  si... 

('ľirJiý  spev  krížiakOT  —  plftoiMimo.) 

Marqita  ipo  dlhňou  boji  a  váíiAuf,  tvitlo).  PritiMle  papier  u 
pťm!  fSpc'v  pn-stAiiB.)  Tak...  (Pf&e;  radoBdié  roíjart'iiie  u  suď'uv.i 
Mftrt/ifa  (vstane).  Hntovn...  (ti  máte  môj  sinrtelny  ortiel.  (^tiirl 
jíťiulny  uehanebnej  dcí^ry . . . 

KotHÍúť  {cluiG  radu«ilne  pi-cv/íaf  list). 

Martjitfi  (odnwu  vystre  hlavn,  vzpriÄmi  sa).  KÍo.,.  ohkfúŕte 
ma,  tiny  pekelne,  vitaj  mi,  piiepasf...  .In  suiu  dcéra  Malúšova,  vu 
mne  viie  jeho  kiv  hrdinskí^!  Obkliičtfl  ma,  tmy  pekťlné.  re/Ut  ma 
nu  ktjsy,  katovia!  Nikdy  iie/radhii  ntca  svojho  n  Hvoj  Sloveniek) 
národ!  (Kŕénvitt*  roztrhá  ii«t  a  hodí  koniĹi^rovi  do  tvánv) 

Kriiiaci  (rl^cblo  povstanú). 

(Opotut  ryclilo  spatlne.) 


III.  obraj:. 

n  RouDovipť  na  tAvntn  bretin  Toríoy.  8tán  MttAinv.  /.akopy.  K«plnk». 

Sviti. 


OSOBV. 

NaHkA.  —  Katmtr.       Komtúr  —  ^  Tctmožl.  —  t  tcdllacl.  —  9  s«(11iftŕli)r. 
Vetrnoii.  Kjrtieri.  Vojsko,  f^ud. 

Matn&  (vyjde  7A  stánu).  Kozhodné  okamihy  b'fšifl  sa,  starottil 
nedovnljii  ppat...  Arh,  jakfi  hrozné  boly  to  sny  /.a  \ei\  kr:ltky 
okamih,  čo  nkloni)  fiom  hlavu.  A  ja  pred&a  chcem  lak  dobrt^' 
Moje  hriechy  sú  velké,  ale  iul  inn  vyzývali;  näsilíe,  valiace  sa  na 
môj  národ,  odbíjal  som  ndailím  —  v  tom  celú  moje  previacniol 
PrcTÍnenio?  IlrieĽli?  Nit*  —  kto  volal  k  nám  cudzirtiíkú  záplavu 
Mal  som  j»,  moľn\  a  bohatí?,  /ant'chnf  Hvojicli  slabMch  a  pUvi 
pohodlne  s  tokom  svetskej  priazneV  ÍŤilno  tre.sceá  ma,  ó  Panel 
Odlial  si  mi  poklad  môj.  dci^ru  moju,  jedinú  iitechu  ])l)srf^ho  hradí 
bcľicň  mi  priatelov  a  rozmnožuješ  počet  vrahov  mujich.  Vojsko  moji 
eáte  5pl,  e^le  nevicru^il  sa  nich  lezenia  —  pôjdem  ku  kapii  aväti 
Barbory  a  pomodlím  sa-  1 1de  kn  kapii  a  krnkne,  zahrúžiac  sa  t  ii 
dlitbu.) 

!.  veľmui.     llTadáni    Matúša...    niet   ho  v  .stane  —  aj  — 
vidim,  ou  modli  .ta  u  kaplnky. 

Mntúš  (vstnue).  ľo^ilnil  si  rameim  moje,  n,  Hnže  môj  —  B< 
príde  čo  chce  —  som  v  tvojej  ruke. 

t.  vrľwni.  hrahy  pane,  uuráô  mat  ym  báuoaf,  že  nislm  modlilbí 
tvoju...  Ale  ('flíS  núii...  podvihni  vojsko  k  Uosanovciam.  Sť 
priatej  je  tam  najslabší.  Čo  čakáme?  Udrime  naňho  vtedy,  k< 
nám  je  prihodno.  Omudej  ti  odkazuje,  i.f  dnr^s  udre  na  pmvi 
krjFdlo.  iuimlľ  je  v  /.áloliť,  on  [Hisllnl  na:^e  cctitnim  \  roxhodnoi 
okamihu. 


41 


3,  rtFmoi  ŕprihelino).    Ku  /hmiiiam!    Slnko  Aťafltno  vviilo  pre 
ttAs.  Teatti  deň  rozhtulut^!  N'apľed! 

MaUU  (pn  ;tre8tAvke).    Tuk  jo.  moji  verul!    Tento   rieň   mt- 
ktxlnc!  Vzbúriť  lojíeniel  Som  hotový.., 
J.  rťfmoi  (odide) 

á.  rfJmoi.  lUtmlrovj'cli  (tsemtiafc  sviežeho  vojska  musí  rox- 
Milúf. ..  Sú  to  silní,  Deiistupnl  Oravci  a  LíjiUicJ.  Okamih  Je* 
frfuolTf.  Včem  Kai-ol  llobcrt  hodoval  s  l>rii;:ptoni  a  ľalianini, 
IcAidnUc  čaäe  oa  tvoju  zhubu.  My  sniu  aii  modlili  za  tvoje  íIOKtiť ! 

íTrtfcj,   ŕkiUkrj,   bndh&.     Srť-ni  plní  M  vnj^koni.     /ÁfllAvy  íl^ň.    \>ImoJínría 
phťliÁdzijú.  Luil  obojŕhn  pohlaTÍa.) 

VÁeohtctt^  krik.  Nftprfd  k  Rosatiovciam !  Nech  žije  Matl^i^ 
Tnučituisky ! 

(^ť«v:  ,SiDeU  uosi  bojovnlcľ*.) 

UqIhš.   a  Uik  tedy  v  Uoíčúdi  uieiie!     KaJídý  znd  svoju  povin- 
iA6l:  ZTlbuiC  alebo  soúiruC...  Naprtd  /a  lunou! 
iiWrhádii,  XB  [t(m  vojsko.  Zo«t«ne  na  prknAch  len  hid  r  peslrom  odeve.^ 

lud.  Boh  vj'i8  spnivÄdzÄJ!  (Pniualy  sa  trati.) 

Huttuir.  Dnmio  ma  pokúšaš!  Darmo  sfubujoé  váetky  slávy 
Idioto  svfta...  UhľaKÍl  ma  do  duäo  hlbfii  -  ale  od  je  predsa 
fiiD  BK>j,  jedinit  opora  v)a»li! 

Komíiir  Ján  (preoblei-imý).  Niu  slávu,  ale  éCastíe  ti  nákaiti'. 
"   '  '       ■     '     nemôže  vyplniť  svoj  síub? 

ľS  pouukmif,  ty  biedny  skytaleci  Ale 
Iróm  Im)|  bohatý  jako  kruí  Šalamún,  i  vtedy  mi  iiemtô  io  po- 
aulúiat...  Muv  JĽ  milá  itia  sunC  ua  če»tiiom  poli  bitky. 

Komtúr,  A  kuby  souj  (i  pom'ikol  —  Margitu? 

"  ■  ilino  Sii).  Jaké  lo  slovo  preletelo  z  úst  tvojich  v  moje 

E 

Kvmfut.  Všetlíii  vypiulin,  čo  hovorím. 

ílatmir.  l*mi(!  uebieít,  jaká  to  reť'I  KU)  si,  že  smieŔ  len  vy- 
íIbtíI  tuto  nifiio?  ()o  na.slL>dnje§  ma,  jako  tieň!  Čo  viei  o  Maríte? 
Jaku  upfiTážié  sa? 

KcmtHf.  Lea  pomaly,  ohnivý  rytiuru . . .  Víduo.  uovies,  s  kým 
iisTorä . . . 

Raimir.  Tofko  viem,  že  8u  ävodcom  a  i^hvasU'moro  Odlif 
odo  múA- 


Vi 


nie..  .   Ty  hovorié  s  mocujm,   ktorý  drží  ud 
ti  to  splniť,  CO  slubujo. 

itunnit .    MWA  múza  obťhád/a.     Tvoje  oŕi  zlovestne  svleta... 
iUrcita Ô,  ja  neäfutiUiý* 

Komtúr.    Nevtrhni  »o  svojim   voj:^kum   ua   KosanOTce    —    a 
VirglĹa  Je  dnes  večer  v  tvojii-h  nunt-nách. 

Hatmir.     HlúxuiS?     t'o  to  za  reč...    jako  ty   prídeé  k  lymto 
poppcbopitern.^m  itlovAm  a  sTubomV 

Kotniúľ.    Takýmto  spôsobom  (odhalí  zakuklenie,   na  pravom 
macnf!  Ri  mu  /ai^kvie  komturäky  kríž).  Kozumics? 

Hátimir.  Tvs    komttir  h  Mniclia... 


■S 


4S 


Kotniúr,  V  mojich  nikárh  ji»  &rfli*í:ibi.  Vot  si,..  ľ>»i»  hndin} 
<»l»uiíslíOR'mn,  (1  Itudo  tv^jit.  Ináč... 

liufm'tr  {stmjtuo  pomzriiyf.  Zudii  —  iicliovor!  Si  BlrAÍii^.  (IVi 
v*irk(nii  (liifif'vimui  lioji.)  Diy  mi  Mai^iliií  (CiiyK  Im  za  nilcu.)  'I\i 
moja  |)i-avji:a. 

A'ŕ>mt*ir.  KŔte  ykk  ti  hnvoľfm,  in4t'... 

/{uímir  ízúfulni.  Mlč.  pre  liolia!  Kozumiťm.  rozurniom.  SI 
iKMiiilosľiluy.  Iložf  môj.  Hože  môj  ! 

Komiár.    Áno.  volaj  na  n<ilm.   ale  i  slúž  jcniii  Ji  j'i  mi 

dieUui*    ľočujcm,  Íile  sem  ndľod     Musfiu  sii  ztiutit.   i<  l- 

kuklcnie.i  Na  i^hv.  je  zaliublt  aeba,  i  míia...  Vydaj  iim,  fxk  chceš, 
uÄi'uiln,  ktoľV"  sii  blííi.  Vod"  sopi  v  tvojoj  moci.  bezbranný.  Alŕ 
v  tú  minútu,  Kfíd  na  mím  niku  vztiabn^ň,  prestatá  /i(  tvnja  MaiKÍta. 
Na  nás  dívajú  sn  tďjm^  oči.  \\oi\^/.  kí.  (Odfde.i 

Ualmir  {klesne  im  kolfino).     líuŕe   môj,    predo  si  ma  opuslU!^ 

y.ud  (pi-ichád/.af.  Otnliny  horia,  Torísa  lečiu  krvou! 

1.  seúliak  (hladl  do  poIa),  U&  sa  pochytili.  A  tu  eétc  jedno 
bohatier. 

Jiahnir  (spamaUl  sa,  vysktičf  a  odíde). 

/.  sŕttliaiht.  ľrach  dvíha  sa  nad  RosaiKtvcianii.  Mám  Ĺ&w 
kmotru,  adi,  ňbobA! 

."í.  mdlítiHa.  Mne  aa  to  všcrko  ueíúbi:  ľáoi  sa  pobijú,  nit* 
sedliaka  bude  holôt... 

1.  strdliak.  HIn»  hla  —  naéi  vftaitia...  Matúé  vrhol  sa  dii  aa;- 
vílcfioj  Sťči  —  bftj,  jako  pred  ním  beiia  Taliani.  To  bú  tí  s  i»rx^ 
nýnii  kaliAtky. .. 

'J.  snHidk.  Niiťdy  iíom  tu  nevidel...  Zem  duní  &>.  sí^m  pod 
kopytami  koni...  pocuC  pľa&kot  mečov.  Celkom  sa  pmioéali.  iWe-. 
pomálukj  tomu.  kto  dobro  mieni. 

1.  scdliaHa.  iVzriti*  tyr.h  temných  rytierov  8  krízami  na  ra- 
moni'ichl  Vyrojili  sa  £  hory  jako  búrka. 

1.  iŕéľtol:.  Ó,  hoiQ  n&i\  Väetku  sa  obniiľia.  t  Florvati  n^.  ohráMIí 
sa,  a  tím  noálfli! 

2.  ícr.iiliaf:.  Matúš  padá!  ;^  koíia  nemô^^...    pnmab.ijú  mu. 

2.  sctiliučka.  l'x  sú  na  úteku.  Hej,  jako  /pnú  h.-i  zii  nnni  raj- 
tAľ) . . .  ťtiahnime  so^  sem  sa  blížia. 

(/.ft  K^nou  bukot  a  šr&mot  E>>riiiir<  ,i 

J.  sedliak.  Zle  je.  Uí  i  král  vtrhol  na  pole  —  musí  vífaaif, 
in.-tó  hy . . . 

:í.  ardiiak.  Zástavy  naMch  klesajú .. .   Boko,  bmf  nám  milostivý  ! 

(Korí  Mlifthnv  Ml  oa  tavo.  Vňchádrtjá  voj«li>i  nn  úlekn.  xnsuvujň  sl  VťlmciJi, 
rylípii.  ^'K  poBÍikacb  prinetú  rtncn^lm  rastúca.  Oknln  ntlm  iiiforf  m  grup|i». 

Matílš  (faiko  pozdvihne  sa  na  lakeC).  DosC!  NfincíiUí  nm  ďalej. 
VŔade  je  dosí  miesta  zomret.  Milí  mojil 

tVrrtnoJĹi  okrúitui  ncMtlLka.; 

MaÍHs.  Poraxila  nás  zrada,  ktoni  spojila  sa  b  presilou ., .  Onu 
porazila   naše  voje,   nlo   neporazila  pravdu,    neporazila  naäe  starú 


41 


pcilvol    Ja  zumicľniii,  nit*  nczoitiioni  so  iniioti  niUč  milf  nArorl,   on 

n»i*Ue  ft{  MsKtiioj^U*))  linlíjiov!  Ia^ii  sainvi-li  Ht>l»a  mropúíifajt^,  a  verr<(* 

jMfTBM  na  vefkii  a  MuKlnú  Imdiírnnsf.    Iíatmlľ  ziailil  ii.is!    \poIi  jp 

ipivkh'fitK  pnmiíitlíft  jeho.    nech  je  nn  odstmÄujúcim   intkladom  prt* 

T<^  ľ'kv.    Moje  sily  ma  iipúšfajii. . .   Co  vúiii  /jince)t:Un 

d  '  •>  k  viíui  liuvoľif,  liičiat:  su  su  životom?...   Milujto 

n.  nif  ste  stojí  I     L*iiik*rjijiic  viddii  v  Jaleki'j    ínnliiniosti    vťlikt* 

ilávuc*  slnko   vzruk&af  na  nad   nároilom...    Oônkávajte  hu  tľpelívo. 

Ofw>  iuii»i  v<J8Í!  (l'iiiiem.i 

'^príŕvod  pnkrvvA  lio  nlcuvAmi.  ~   Opont  iiiidnr.i 


Z  mojich  žiackych  časov  modranských. 

Rox|>ľikvii  Ji>£.  L.  IM'iby. 

lí'tlii   tn  v  1847.   kcf  v   mojom    r(MlÍ6ivskom    domo 

T  i.'jouir  mbii)        /    .    ivy,  aby  aj  míta,  jako  posledniítio.  k  sUr- 
iuan  bratovi  prUlant^ho  a  jeho  dozoru  oddant^ho,  odviezli  do  gym- 
*  ■'  -  ;nodľa(iski'h(>.  jakú  nám  najbližsiL'ho  a  iiajtnciiuj^ieho.    Kováč 
;.imi  a  kladivom  obchádzal  vúzík,  abv.  kdt>  do  na  úom  diyh- 
vil,  U'U  kl'tľv  iireiilk  z;i(i;ihf»l,  ráfy  upi*vai), 
.'MStanil.  kramliť'ky  un  ľtOtriiiy,  k  zastn-fidu 
^  s  vix'liii  vľlíká   pl:ichtii  ua  spôsob   .^iatľa   to/.- 
luiettUi  povbijal,  brdoia  a  háčky  ua  rebríčky  k  na* 
•  koue  slúžiaťe  náleiitf  upravil.  víd)ec  všetky  čiastky 
'  M'  pre^kľuíml:    aliy  sa  ná.iti  nie^o  v  i:e»te  nepo- 
bi mali  s  voxoiii    rolintu,    lebn    niiiHeti    niastif 
1 1  pfitiipu  svcU  nevľzaly,  a  fv  je  to  staro- 
,1  oKvedéouá   pravdu:   ie  kto  dobre   masti, 
»  ToxL  V  (h^nie  však  |»akuvaly  fa  do  truhly  šaty,  |iar  kiiih. 
k  ih]  myjavských  huxiarov  kiij>C'iiyoh,  alebo  aj  doma  iia>jbÍHnt- 
l>ŕk  na  perá,   línaj,  kalamár,  ai^i  dve  kuíby  siaro-turatiskiMio. 
rfímeô  [MíVMľho  papieru,  uzol  miiky,  hrníek  masti,  —  a  kto  by 
TJietko  tera/.    ti-uit^r  po  jiult>loľOL-í,    pamitUl   —  ŕ.o  holú  treba 
om,  von  /.  domu  idúcim.  Iiuchny  sa  vpi-ataly  do  vreca.  .\  cely 
VtiNIí^    iurenUr   bol    ua  ťe<lulu  podrobne   napiiíauý  a  na  veko 
.irá  prilepený,   aby  k  toho  Študent  v  ruku  nič  ueztrutil 
uiúucil,   ale  koncom  äkolski^ho   roku   vi^utku.   Iiárs  aj   na 
r  roztrhali'',    domov  dodal.     Mójitui  brnloví,    ktiirý  hol  ux  /a 
mk  v  INtí  ir.i  .    a  tuiniu  dva  alebo  tri  roky  v  Modre 

BB  symitá-^iunie  t>Un-  mnl  tam  u<:  juky^i  indijfcnát,  nelxdy 

tiib)  pripraw  níČ  nového,  a  aáni   pri   uícli   pouiulial,   upozoríiujúc 
In  ni  w.Aii..-,triilió,    tu   na  kladivko,    k  vráianiu    širokohlavych 
'T,  aby  sa  tak  skuro   uepodnUy,   tu  na  ihly  a 
i_iľ_  L.iiiv.  :i,  iíii  >p.i:i.\t  a  ÍĽ*>  drobnosti,  o  ktorých  /o  zkúse* 
vcdtl,  ye  !^  lo  <.uo/.--  putrebovaí.  a  kod  sa  su  selrtju  prive/ie. 


WlV^> 


ttíM 


u 


TK*tn!l>a  na  In  v  ciidxatn  sveU'  iirok  inániit  Do  ci*lfi  iaiicc  Iiľiulvl 
soui  iin  tie  pr(|n-»vv  ju.  imvillí  iic^kú^ciiy,  jako  po^kmbok  n  imj- 
níladsl.  iŔu*  )iik(l\  Uk  <faleko  /  lodičovskŕím  lioinu  ikv  vkročí  vši, 
n  tiusada  ko^u  iiií  nailskiikovulu,  kfií  som  |)Oiit>Blúl  na  :ifiiiiiti>'imi, 
na  pľUuehii  proít'Hsuia,  im  kaiccľ,  packár  a  trsteiiiiii,  u  kt<»ľýcii 
kolovaly  poveHli.  /e  nimi  trochu  ťarbavým  štiidcntikom  chuti  k  učenia 
dodávajú,  idi  vlohv  budia  a  rDziiin  l}rúsift. 

V  dott  ndMhú  odchudu  holú  celu  Umi  ua  imbiicb,  ft£  sinu  sa 
Tolmi  skoro  miio  vybenili  /  doiiin  Nieloii  tii}'  od(;h;*nl/jjúci  snit* 
sa  rozplakali,  i  otec  si  licliť^  slzy  utieral,  ale  aj  8lii;''ka  a  ineudlci 
nad  uami  nnriekali,  Jalío  hy  smo  >ili  až  iia  kraj  sveta  n  nikdy  viac 
navrátiC  sa  nemali.  Napiikovauv  a  plachtou  prikrytý  vo/  h(d  e£U! 
r&í  »o  väetkýL'li  strán  dôkludiit*  popruzeraný,  a  my  sme  s&  dnŕiba, 
jako  sme  ^ajlep^ío  vedeli,  spolu  s  inatkoii  usaluéilí.  NiB  furinan, 
sviatočue  na  tuk  Jiilekú  eestu  ublcĽeDý,  iipruvll  bičiskoro  oa  zemi 
pred  koiiini  kríž,  a  po/dvihniic  klob-Jk  k  žehnatiíu,  vytiahol  /o  dvorn. 
Hej.  (i  iiilin  bolo  leskiio,  /vlá.^re  mne,  novidovi,  na  titk  dlby  ésft 
opúbfaf  rodičovský  dom!  Cestou  hore  Oholíiiom  sme  každú  cbvitu 
oddiyľovalí  plachtu,  nhy  sme  sa  cäte  raz  podívali  na  červenú  voiu 
lubinskú.  Ke<r  nd  oko  zablúdilo  po/u  vc/u  ua  príkru  Skalku,  piišlo 
tni  ua  myHcr.  jakú  suiľ  sa  tini  vei^elo  sankovávali  v  xiuie  i  v  lete; 
v  zime  na  sánkach  a  v  tete  na  íloáku,  zo  Htrerhy  vytrhnutom;  a 
a^  sme  pritom  aj  pulidery  niileiiio  dotiUali  a  pri  dos(  malej  uv- 
opatľnosti  i  hlavou  (bj  starej  brúsky  /.abrčkovali :  Lo  nika  od  siinko- 
vauia  neodKtrahilo.  /a  ŕtu-»kou  /Aliradou  /{vajúce  Idbokč  jarky  8  dnsC 
fiirokým  pažitnatym  dnom  boly  miestom  hry  na  loptu.  N'ieéo  (falej 
v  Turnisti  sme  na  Kvt-lnii  nodelu  Morenu  topievalí.  To  vňelko  a 
mnoho  iného  mi  iiioz^^'om  pľrletúvalo:  a  teraz  snm  sa  s  týmito 
milými  miestami  mu^el  m/.ludf! 

iJobľá  a  o  uAs  starostlivá  matlía  počala  nám  už  tu  ua  voxe 
dávaC  naučenia,  jako  wi  ehovat  a  učit  a  jakn  gazitovat  uitimc.  Kiuf 
sme  ale  vez  biTbeú  Uliolfna  preí>)i  a  uliáňali  ho  zjibamovunýni  ko- 
lesom do  doliny  k  Lf^inctam,  eáte  jedno  miesto  u&a  eleuicky  na* 
ladilu,  Hol  to  úzky  pruh  lúk,  ktorými  sn  badl  malý,  toho  čauu  tm 
rakov  vermi  bohatý  potóŕek,  v  ktorom  »me  velrni  eastit  pojioludnl 
i  po  západe  ^tuka  rakov  lapilvnli ;  vo  dne  na  rybky  alobo  maxo  do 
pnitov  xacviknutt^,  v  doľÍ  ale  pri  svetlo  odhorkov  smolných  fakieF. 
]&k6  uám  dakedy  dávali  rcchmujstii  lubinskýcb  súkenníkov,  koif 
ich  uÄ  viac  „ua  ťuniis'*,  t.  j.  pri  poht-nlioi-h  poln'lMivat  nemohli.  IveiT 
iilo  nelKjI(»  tjikyeh  fakíovycli  spiiŕkov,  slúžila  inlm  Ka|Nllená  slama 
k  elektriľkOmu  oiívetleuiu  p<'tiM^iiMtiu  dno,  kde  smo  pnvyliu/auýcb. 
nič  netušiacich  rakov  pohodlne  vyberali.  ^Json.  jsou  na  po-to-ce 
ra-ča>ta,  jsou,  jaiiii  na  po-to-ce  ra-ci;  pAjdeui  na  nô,  vvbtíKím  je, 
p&jdem  na  ni^,  vyWŕeui  jt*,  b  mon  pa-nen-kou  v  no-ci!"  'i  ak  by  Brne 
M  boli  mohli  aj  my  pri  tom  rakárcnl  spieval,  keby  ŕmu  už  vtedy 
tú  ée&kú  peäuiéku  boli  znali;  lebu  sme  brávali  so  sebou  uj  lUov* 
cAlká,  ktoré  nám  svietily  u  rakov  vu  vnei  uosdv.  S  faklaini  alebo 
80  slamou  sa  tak  gazdovalo,  aby  uilm  vyäUilo  aj  na  svieleuie  na 
spiatočnej  ceste  domov.   Aj  tomuto  potúčku  sme  duli  vale!    Cesta 


46 


náoi  ubieliaiU,  htu  tuhu.  že  by  aa  nám  ru  paiiiähitíjsielio  bntii  |jrí- 

hodilo,   rU  (In  NnviMio  >fn8tj  imd  VAhoni.    Tam   ule  na  uiyte  pri 

■  i..!...;    i .í..  v...K>".  cvaDJelick}'  kostol  stáviil.  ktorý  im ruzkaz  ťrófa 

bol  sboroiiy  ii  rozhúd^aiiv.  —  bjfvftl   Cerborus 

uiivlio    vyb'TÄÍ.i    iiiý'a,    kloi-v    tm  potniitio   Í<liW'.idi 

sa  vvskiikuviii,  alty  mu  ritv'tny  obolus  zapIntiU.  Mwja 

l»"|)ríMlkii    iMikynutic  iurmíinovi,   aby  na  myte  ncKZiiätat, 

ipiihuni.     Sníva  ■siiin  uknln    mytá   pľťbt-hli.    vyj^koŕil  ua- 

'    :       11^  S  krikum:    „ľočkaj!  inýtoľ*  h  kvtJ  sme  loniu  ne- 

ilivt-li   r-</)iii«-r.   ľosbolio)  8)1  7JI  nami  u  honil   nils  až  lemar  pu  Iri 

htUŕ.  Tam  nm  už  vvila  pani;  jfroto  /asLil,  zafatoii  päsťou  pohrozil 

«  mtil  «a  p>>ii>  '        '  "if.  liťi  í'Vitjb't  poltvhii.  [>nili:i  lakii  komôJia 

MlbkraU  Ki  tiii  I  lilb'kom.  Tímu  rlbaval  iia  poccMiiVcb  jakysi 

intlAvy   piiblikítn  v  šnin-dvaiiom,    n-e  náležité    vypolioliaiiom   ílolo- 

«iBc.    Hol  U>  jakysi    vyHlii/ijý   Iiaidiicl),    ktorý  i(c<f  nevládal  viac 

ibdÁK!   podilanydi   na   |miiÁtinu   a  tatu   im    palicou    doilAvaC   chuti 

k  TiSote  a  builit  úctu  &  ):Í8kii  k  Hl.-\vut>mii  |iaiislvu.  so  svojimi  vlast- 

?'mi,  ktort-   ziUi'iŕiily  zo  zrit'iikavfj  surovosti  a  vydridiišslvii,  vý- 

boilil  /a  pubJilUiia mytiiikii.  Ten.  jnko  by  hot  tušil,  čo  íin 

sotva   počul  /<riilľkA   liruu>l  vozíka,  u/.  &i  /astAÍ  pod  uiý- 

'■ľi   nrvno  a  čakal  lui  poplatok,    jako   kura  na  sopní,   alebo  jako 

jaliln.  KiiíF  však  vozík  tibána!  (Talej,  jako  by  Ijun  ani  mýt- 

)olo  bývalo:  poŕal  sebou  trliaí  a  mykaf.  jako  sysel  na  mo- 

nisi.  s  krikom :  „niy-lo!  my-y-y-tn!"  hybaj  za  vozom, 

.  ila:  ale  všetko  na  darmo;  aj  ten  sa  inu-SĽl  upat-htený 

lebo  matka,  jako  zemíanka.   ani  za  sviH  nebola  by  z  phvi- 

ippULunia  wyta  a»i  špetku  popustila,  až  v  »amej  Trnave,  kdo, 

tm,  DÍlríanskií  prívileuia  platnosti  nemalý.    Ach,  Im)  to  kráany, 

'■  ■'ihodoy  vyn.llez.   tie  uiýLi.     ľoddany  sodliak.   ktorý 

ycb  pleciach  relľi  i:ítľľlovu  vc/u  bremien  nosil  mlŕky 

'^  ku  v>i  hlinku  \n'i^'  /atitial  .i  iii-pM/nľovane  zubami  7.aÁkrf|Hil,  illu- 

teui   svojimi    v.-.f^tijakt'    mliorv    yvkniiával,    /a    ktoré   sa    mu  často 

tóBfo  Tifaky  paKc  rioBlalo,  musel  na  cesty  kamcíi  lántnf,  nalámaný 

II.  /,.ir».   Mavozií,  tam  niŕe  v  hroby  uložií.  uložený  na  drobno  roz- 

Tvťov    pekne  po  hradskej    porozsýpaí  a  pournvnavat;   a 

'  "      <i«ite  Šiel  či  pe^ií,  <'i  s  kiirou,   či  »  vozom, 

•m :   musul  platit  mýtu  a  miesto  poi»tenky 

Mľh    pnblikilnov  a  iiriľfiiiikov  5o  seboti 

:   i.ľHti  pii-tíku  uchodil  na  lestu,  mýta  ne- 

a  Ifeíta  by  hn|o  t)ýva|n  tomu  mýtnikovi,  keby  mu  bol  dajakii 

voza  jako  /dloh  odopiU!     Nie  nadartno  !ia  chvdli  tá  stará 

Ale  nebudem  celii  tii  cestit   podrobne   opisoval; 

'«  snic  prišli  na  noc  dn  Tmavý,  slávneho  niekdy 

a  pri'  jebfi  mnoht^  kostoly  a  vežť  Malý  m  líjumm 

'i  t&  ManželÍĽianii  |H.»Ľaly  sa  num  uka^ovat  /da- 

..  ,  kiorv,  .&  sme  uháňali  uie  bradskľu,  ale  polnou 

nam  <<ki7ly  pud  obzor,   bueif  ease  sa  ohjavily,  to 

'  ■Msr  lei)  tým  viac  dnl/dilo.  V),  bhzko  samej 

■  alo,    obskakovalo  jedno    chatrne   obleconO 


H 


ilievi'^tku   ilpový  keľ.   na  liraji  ťt»ty  i^lujuĽÍ,   veselo  pokriktiúiic: 
.ľ  "  rt  oil  iTifloírti  si  (llaíiUaini  pliŕííkalo,  äo  hí  mohlo 

ť'  .  '  ZiiíitoiKy  tiiitrliat.     Hoj,  iiomyslel  snm  si,  keby 

si  ty,  uhoxinLko,  |iriAli)  dit  iia^rj  xáliiady  InliinHkí'j,  tairi  liy  hoiii  ti 
íuakšiehn  ovocia  iintľti»l,  xiH  aú  iwín  IfyKlé  a  zvnútra  pichluvO 
šípky!  Tak  mi  toho  (lj(>vťatka  bolo  tiUo,  ie  som  aa  nad  nim  nkoro 
rozplakal,  lebo  som  na.  nazilávul.  /.t:  nikdy  lopálcho  u  chutnejšieho 
>jvoriA  iiuJĽillu,  nvi  šfpkv.  Iitiktoľ^  vi-cí  :t  zkiiiíoiiostj,  ^ni  iioviein 
jtiTííd,  tíik  iitkvojú  čUivekii  v  pamäti,  it?  sa  na  no  nj  v  staroho  ŕ.iv(i 
rii/.pomfiia.  Moliol  som  mat  asi  ô  tokov,  ko(f  som  na  Äkolskej  lavici, 
Jako  benevoliis  auditur,  .lodluc,  po/onie  poMviil  hibínskébo  rektora 
('oinák.n,  jako  nánt,  ťhndiar  b  |>aliľknt)  jKimcdzi  étoky,  ro/pi-ával 
bibliľkú  híHtoriu  o  stavaní  bahyIont«k('j  vr»/<»;  a  kťif  riekol,  te  víelcl 
ludia  na  svete  jcdnon  ľočoii  hovorili,  spýtal  som  sa  ho:  „ľán 
rechtoť!  ktorá  to  bola  lei':"'  u  kcif  «a  tviírmi  ko  nmo  obnilil,  usmial 
sa  mi  a  a  výrazom  \ťlkyrli  rozpakov  váhavo  riekol,  žo  „šlovooskÄ*. 
dobre  fiom  vyrozumľl,  /e  mi  nepravdu  povedal.  Naoko  som  M 
iiitpokojiK  ale  co  jako  sn  tváril,  tc  ma  poučil,  ten  výmx  rozpakov, 
na  jeho  tvjiri  vyrazený,  aj  ducs  ml  jťi  e.^to  pred  otMma,  a  bál  iooi 
sa  ho  viai-  intňľpollovať,  aby  kímm  ho  do  ľoz|Mikov  uepriviodol.  — 
N'  'ľrnavií  sa  mi  oh/vhištiiť  hihily  pokm-  ílomy,  kostoly,  veíe  —  a 
iiialiŕki,  v  uniformách  vojenských  obiečpiii  a  so  šabliŕkami  chodÍKi!Í 
xiačkovia  kadetäkoj  ^koly.  ľí  to  tie  uniformy  jakosi  ma;iicky  lióin- 
kujú  uioleu  na  dospidé  dii*vúitil.  ktorýcli  ideálom  jo  uniforma  a  Čo 
v  noj  trčf,  ale  aj  na  malých  chlapcov,  ktorí  )^a  domnievajú,  žo  lui 
Kvcte  idet  viióMcho  blaha  nad  uniformu  a  ^abliOku :  a  ko<f  il  chlapi-J 
dorastú  a  aj  proti  vôli  ich  vopfhajú  do  uiiifoniiy :  už  sú  lej  slávy 
])ľ(*sýtťiií.  —  Tu  v  Trnave  smo  zatiahli  nu  u<to  do  hostiuca  ^u  Zele- 
Mí'hn  stromu",  a  prenocovali  snm  pod  plachtou  na  vozo.  aby  luUu 
dakto  uaéo  mi:ikulaucie  nepohral,  ("hrútnanie  kŕmených  koťiôv,  ich 
fŕkanÍB  a  nohami  dupanie  nm  skoro  nspaln;  i  H|ml  som  jako  ea- 
rezaný,  až  do  bieleho  rána. 

Z  Trnavy  sme  sa  /avras  rána  vybrali  pidnými  refitami  na  Ko- 
Aiudol  (mií  to  byf  Kosenibal),  ľudmorice  a  Kľáb>vú  <o  ktorej  u 
vledy  nikomu  nettnlvalo.  že  by  Ha  mala  menovaC  Királyfai  dn  Mmlry. 
č'im  viac  sme  !>a  k  tomufu  mestu  bližilí.  tým  nilnejšie  mi  srdce 
búclialo,  lebo  veď  tam  som  mal  pred  slávnym  rektorom  Kalínciakom 
zkúôku  složil  A  Ixílio,  CO  viem,  a  ŕo  neviem,  a  oéiikfivaí  jeho  výrok: 
či  mám  od  prvej  triedy  eraminatiky  poOal?  a  éi  m  mi  puéCafitl 
dve  triedy  preskočií,  aby  som  bol  hneď  za  syntaxistu  povýSeuý? 
Modru  sme  xazreli,  až  ked  sme  sa  dolu  vŕškoui  k  nej  Hpúi^tali. 
OpiDti  Trnave  zrlula  »»  mi  byf  vehni  nhatmou,  lebo  vyi^nievala  z  nej 
len  jedna  veliká  veia  a  nie  celá  hora  veži,  jako  tam ;  ale  parilo  sa 
mi  velml.  že  pri  bornej  hráuĽ,  ktorou  sme  do  mestu  schádzali, 
ánorovaný  dráb  i^  koženým  kot-prdom  >tál  na  stráiíi.  nám  ale  nič 
oenblíiil.  ft  ani  ua  |»a*»  sa  nepýul.  Tak  asi  mohol  vvzerat  ten 
slnbny  pri  bráne  mesta  Viedne,  ktorý  krála  Matvja,  sa  slovcuikčho 
furmana  preobitrčenóho  a  kolesu  vqzik^  von  z  mosta  kotulajúceho, 
poza  uíi  sekol  a  mu  riekol:    „Kh,  máš  ly  n  iiosisko.  jako  Matej 


králi*  Ale  ueilalú  sa  uii  kedy  promysíat  o  Matejovi  krAlavi,  jeho 
hiiUostrácb  a  do!iroilni;'stviích.  K^I">  sotva  snu-  s;i  |«isklm|jili  v  lio- 
•' "  !  bneif  nás  mnlk»  viedla  predsUivic  rektnmvi  Kalinčiakovi, 
(■ni.  jako  ui  ziiAmytn,  Dobnlo  okolkov  žiadnych;  tou  bul 
'  prezDÄÍťny  —  tiiSím  do  poetiky  tVI.  tiiodyi.  Alo  uiíia 
i,  ritffiitn    pt-rd   k^Tvui  s;i  ml  ii^kriln  v  očiiieli  h  lui  koIrliiL 

\  'nubu  jtn'íl  takým  IíAimuii.  od  ktortMio 

I  uii  u  tlvii  ľiiky  viac  ;ilebn  ineiu'j  äIimu- 
lat:  oJo  kí'd  som  iK>?rel  na  siciiu  a  videl  Hom 

—..   .   ...i i;,    obľflz  jiikcjsi  mladej  íeny,  bez  vžetkej  loalctly 

lii  u  mnohii  ľuktiv  poídfJMO  mi  svitlo,    že  to  ijola  jaká^i  nedbalá 
V  lil  som  so  nž  po  uŕí.  a  počalo  mi  bľdin  ?(aliovaf,  tak 

í'  ':'•  iioi'flkal,  Dl'/,  že  s  bubny  a  trúbjími  na  (om  eia- 

1  liiĽiii.    k  iiinjľj  Vľlikľj   baiibc.   na  mrziitosC 

olťH,  kloi-ý  mi  bol  f^raíitUve  celú  é-ulťkovu 

I  iitiku   |>o   kuse  do  blavy  poniAšal  n  ina  x  jakébosi 

i-r-nn  im   tľ;líii  nemecky  bovoľií   naučil,  a  teraz   by  bol  musel 

)«reda(:   „(Hííuui  ot  upeľiiiu  pĽididi!-*  Keď  ma  aUt  Kalinéiak  vímiuo 

vťb  nm  povedal,  čo  hoiii  sa  ílmiia  učil?  čí  vium,   kolko 

II  a  kniijiijiuciiV   bolo   po   stľadiu,   a  od  ra/losti  som  aj 

ten  obraz  zabudol.    Že  som  dťkliaovat  a  konjimovaf  vedel,  jmj- 

vil  »tttii  sa  smelo.  Najprv  lui  dal  :^kloúova(  ^^uijua" :  álo  to.  jako 

t»)  miulo;   na  lo  luixiedovalo  nhomo"!  „rusmariutiK",  ^respubiica*' ; 

'  M',  bol  môj  e.\amin;Uor  cele  spokojný.  \Jž  Bom  čakal, 

val  J\w  gallus  cantans,  íii  arbore  sedeiis.  kikiťiki 

•i  bvi  by  sa  /.lu'udovul,  jaku  by  :iom  mu  to  hol  vyrapotul 

t  uva  v  pluráli!  Keď  som  mu  oÄte  /akoojugoval  pomocne 

HoTCHO   s&um"  v  prilomnom  a   v  miuulom   rase:   vstal  a   riekol: 

,l'p)dp  do  .syiitaxi."  i.)dvtedy  som  mal  Kaliočíaka,  ač  nebol  mojim 

fnfnaorom.    uáramuo  nld,    ačkolvok  tni  raz  bol,    jako   ďalej   roK- 

■  'viuu  vvkoual,  mal  som  bo  stu  rá/  rudšcí,  jako 

'•  loliií  picŠpoľskiMin  mizt-nítia,  kturý  aspoii  dva 

I.  papulovul  lú,  v  provralnnom  luozgii  ľ/iiiklii  Iriilant- 

t  I''"!  "vom   preduni    krajiny  za  bielebo  koi'ia, 

'  itjim  sa  usmieval  a  potom  vftaKo.olávnc  na 
£ii:s  j-ar   .'iMvjuihu^    p'J/t'ľal. 


Ja 


Venec. 


vil 
iiii  I  čase, 

ja  vid.it  icb  i  knumy  uUj, 

váok  v  JAJicá  —  po  icb  kri.«e. 

Ja  viiial  vtt  i  Mtn  som  vU, 
kž  vaicc  vždy  lUÍ  svádul, 


48 


a  bárs  som  ho  aj  porosll, 
viac  nikdy  neomladol. 

Však  časom  som  sa  naučil 
viť  venec  z  krásnyh  ruži, 

za  ktorým  duša  nejedna 
tak  vrelé,  vrelé  túži 

Môj  venec  nikdy  neuschne, 

kvet  jeho  v  stálej  vôni, 
snáď  preto,  že  ho  kropievam 

slz  rosou  v  srdca  tôni. 

Čo  kvetov  mám,  tie  vencu  dám,  — 

pre  koho  venec  vijem? 
Mám  komu  —  svojmu  národu, 

a  budem  viť,  kým  žijem. 


Somolický. 


•M* 


Reflexia  na  „Hamleta". 

(Slov.  Pohľ.  1894  str.  603.) 

ISlie  »byť«  či  »nebyť«?  —  lež  na  ktorom  boku 

v  pokojnej  lieni  ležaf  v  časoch  toku, 

o  tom  náš  Hamlet  dumá,  —  jestli  dumá  — 

a  tisicletý  chlebík  ďalej  chrúma . . . 

ovsený  chlebík,  nedvižnosť  v  útisku : 

udrží  ho  vraj  pre  dalšíu  tisícku. 


J.  A.  í\ 


-•M* 


Otcovia,  matky! . .  . 

Otcovia!  matky  I  —  v  rodine 
bedlite  na  smer  výchovy!  — 
Nech  rodný  cit  nevyhynie, 
nech  deti  svet  neuloví! 
»Svet  tento  všetok  v  zlom  leži,« 
svedomie  svodne  naruší; 
dedictva  urve  puk  svieži,  — 
odníma  vzlet  krajších  duši ! 
"Svet«  je  bez  mravnej  zásady,  — 
»svet«  svojstva  cit  len  zlahčujc; 
a  kázeň?!  —  ftsvetu*  zavadí: 
roztopašnosti  žertvujeí 


49 


Nestálych  ».svet«  v  smere  myli,  — 
nedajte  sa  mýliť  )>svetu«,  — 
vrtkavý  nedub  mu  milý, 
nad  Boha  vzýva  klebetu ! 
Len  prísny  ráz  k  blahu  vedie: 
učte  detí  k  poctivosti, 
slúžiť  pravde,  slúžiť  vede ; 
plniť  verne  povinností ! 
Tak  bezpeční  môcť  budete, 
zistíte  si  podstať  detí : 
neztratía  sa  v  cudzom  y>svete«, 
vás  budú  držať  v  pamätí! 


M, 


«•«•- 


Boh  mení  —  dobre  mení. 

Obrázok.  N'ačrtal  Anton  Bielék. 

o^o,  UŽ  pôjdem!"  vstával  pán  Udický.  gMám  ešte  duma 
prácu." 

,Ale  éo!  Kšte  partiu.  Prídeš  dosf/  opponoval  Peter  Hatuiansky 
a  miešal  karty. 

.NiCf  už  musím  i'sf." 

,Tak,  sobraf  groše  a  utiecť,  —  moja  ty  premilemí  udatnosť. 
I^ácu  má  každý.  Ja  idem  zajtra  do  mesta,  a  neuáhlim." 

,A  čo  tam  máš?" 

„Chcem  skončiť  tú  kúpu." 

„Hja,  iiáni  kupujú,  kupujú." 

.Tak  veru,  ploty  pália  a  popol  predávajú.  Ty  to  máš  lepšie. 
Stones.  stoneš,  v  sebe  sa  usmievaš  a  sedfš  ua  peniazoch  jtiko  du- 
dok...- 

,Hej,  trafil  si.  So  všetkýi-h  strán  sa  mi  sype.  Mám  tof  majere, 

^Hm,  chudák  Udický  de  eadem  — " 
„Kt  Nemanic."  doplúovnt  Udický. 

-Nie,  nie,  N'edanic,"  smial  sa  mu  Hatuiansky,  „čo  sluboval  sú- 
aeduvi  cent  rynštiakov  za  horu. . ." 

Ľdického  jako  by  šidlom  pichnul,  ked  nm  spomenuli  historku, 

kU>r:i  vyzradila  jeho  rynštiaky.  Skrčil  čelo,  chvílku  čakal  a  pýtal  sa: 

_.\  kedy  sa  vrátiš?" 

'  ,ľod  večer;   čakám  liostí,"  odpovedal   domáci,    usmievajúc  sa 

■a  hosta;   ale  ho  nedoberal  viacej,   aby  sa  nenamrzel.     Udický  sa 

;  •dobral  a  Hatuiansky  zostal  si  doma.    Shiko  už  zapadalo,  bolo  už 

'■ad  horou.   Lúče  jako  zlat('^  nite  tahaly  sa  šikmo  purami,  vplietaly 

m  v  bujnú  zcleíi  stromov,  vnikaly  cez  otvorený  oblok  a  v  neuréi- 

tjrch   formách   tria.sly  sa  na  protejšej    strane.     S  poía   znela   tichí) 

Ámiuu  itiescň  a  uiesta  sa  tii,  k  <íalckýui,  čerúavým  horám.     Starý 

prechádzal  sa  po  izbe,  i»otoui  sUU  k  obloku  a  dival  sa  v  dial, 

I  čerúavú  refaz  hôr,   na  zelené,   bujnč   nivy  oseuia  a  ua  staré 

i 


BO 


blízkb  li[)y  s  traslAv^ni  lisUtn.  a  pocúvAl  leo  neiný,  v&bnv,  tajomo^ 
iiumot,  vítajúci  vlhkasly  letný  večar. 

V  izbe  SA  ui  stmilo.  Zapälil  sviecu  a  usporadoval  aktA  na 
/Ajlrajáiu  cestu.  MyälitMiky  juhu  (im  dínl  t^ui  vííiľ  obracaly  sa  ua 
pľodmel  Itíiito.  KíMlykorvek  mal  iat  ílo  mcMA,  ah^Im  Iľti  myslel  ri.'ifi, 
ožila  v  invHli  jeho  miiuilosl  a  s  iiou  i  U>  vetktí  sklamanie,  klnrŕ 
musel  pretrpeť  a  prežiť. 

^il  niu  tam  syn,   nii   ktorého   ImCTal  sa  u^.  roky.     Koityii 
v  íioui,  bol  hrd;^  naň.     Výcha  jt^bu  ua  svoje  hrdč  meno  uinlu  dt 
siabnn(  v  iinm  vrcboln.     ^trieliul  bo  jako  oko  v  blavo.     Nelulurí 
iiámab,  ubetí,  aby  ho  dobro  vychoval.  Po  skončeuýcli  ättidiaťb 
sadil  bo  do  úradu  v  stolici  a  myslel,   že  pri  iiajbli7.f(ej    reátni 
budo  z  neho  jak  uie  podžupan,  teda  i»t*!  j^doti  /  prvých  úradl_ 
stolice.    A  to  mal    byC    iba   /ačíatok.     Ďaleko  vyššie    myslel  on 
fivojfm   synom.     K  bohatstvu  Jt-lio,    myslel,    že  nrldc  bobaU*  vei 
2eny,  rodlunóho  lesku  u  rodinných  stykov  pribudne  a  potom  C( 
nahor  budo  bíiz  prckj\žok,  volná,  svobodna. 

A  všťlko  (Oto  v  jeden  deň  vy.^lo  mu  na  ziuar.  tlozuf  nečakauo 
prikvirol  raz  z  mesta.  Bolo  to  pľťd  roštíturňtiami.  On,  otec,  mysk 
ze  prichodí  v  záležitosti  volby.  Išiel  mu  zveilavo  v  ústrety.  AvI 
kto  jo  v  stave  vyslovit  to  zhrozenie,    koď  syn  ho  prosil,   aby 
dal  ävoltiuie  na  ženenie. 

„Dobre,  Jožko;   veď  viem.  že  ženíC  sa  ti  bude  Lritbu.    Ale 
to  tak  zrazu?     Myslím,    že  by  si  sa  aebul    oneskoril,   keby  si  b< 
i  o  rok  totíi  urobil." 

A  pozrel  mu  do  očú.  Syn  zbladnutý,  rozochvený  stal  pred  nli 
a  nehovoril  nič. 

„Nuž  a  ktože  je  tá  vyvolonä?"  pýtal  sa  bo,  u>.  ostrejŔííf,  číl/yi 
z  ivAre  synovej,  že  sa  tn  dobre  neskonči    „Myslím,  Že  tilto  ot 
sa  ma  tiež  týka  ako  tvojho  otca  a  polom  i  človeka,  ktorého  mci 
v  stolici  /namenii  jednu  velikii  stranu." 

ľoslcdnó  slová  zvliiátnym   dôrazom   prízvukoval    Hatnianakjr 
sadnul  si  na  díván,  oslr;ŕ  zrak  oprúc  na  syna. 

.,Noviem,  otecko,  éi  tí  z  tohto  ohtadu  vyhoviem,"  odvetil 
po  dlhšej  puirdčke.  nSloja  volba  padla  na  dievča  cliudubnO.  O  ruď< 
ketf  sa  už  pýtaš,  hovorím,  že  je  (ľSlny  pľňve  lak  uko  náž.  Iba 
majetku  nemá.  Ale  aby  pravdu  povedal,  na  lom  mi  uviáIHÍ.  Osubi 
vlastnosti  boly  mi  prcdnejäie.  ue^  všetky  (radfcic  a  uamysly 
triedy.    A  tu  mi  i  rozum  i  srdco  hovorí.  íc  som  dobro  volil  a 
i  ty  ni'obanujce,  dajúc  nám  svoje  požehnanie...' 

Ilatnianskv  vstal.  Nevedel,  čo  má  rVchle  povedať.  Iba  «.ltil, 
v6etky  jeho   plány   rúcajú  sa  ako   kartový   dom.     Krv  mu  bila 
hlavy.    Všetko,    v  čom  žil,   zmizlo  okamihom  ani  mydlová  bnhlíi 
Iba  sa  pýtal: 

,Meno  mi  povedz,  meno!  C'o  sa  tí  tak  nechce  it  nim  von..  .1 
„Oj,  4no,  poviem,  ntocko;  len  ma  bolí,  keí  vidfm,  že  M  vi 
inúj  krok  nolúbl.  Menuíe  sa  Kila  /avodí^ká.  ja  dcOra  átofana.  assc 
sora  pri  sirotskej  stolici." 


«Viiri  ozaj?    Xo,   veru  ei  vvsoko  xafal,  Jožko."    vybimhlo  xo 
'hry  slostnym  wnieríiom    ,  Najt-kúi*  mi  ju  sem  na  kAre  dovezú." 
'>>2«f  Stál  jako  zmrmvi^ny.  ý^titaiinul,  oko  lozAlrílo  sa  a  ukazo- 
nlti  hnev. 

MvtitA  M.   otec.  ju  ikeiiiám  v  úmysle  dovieuf  nevestu  k  vátii 
vôli.  Nwliťíílť,  neistaiit!  wi.  Mám  tuky,  budHin  pnicovaC  — 

-:  -'ntrcbujem  vozif  ženu   dakomu  na  káre.    Tu  ide  iba 

,,  * 

ľamuli.il  M,  hovítril  sUnil  tk'to  tjclm,  iio  hlas  i^a  mu  Irtasol. 
Haioianäki^tjo  c^tc  viar  popudiíovala  ľnzÍio<lnof>t  uyiiuva,  Nebol  na- 
■éeoý.  aby  mu  kin  odporoval.   A  ešte  tiiro  hl.-lzuívosL    Nie,  musí 
IKMM  orobK  konec.  Na  kumt^diu  je  už  prÍRĹar^. 

^Pftaá  svnlt*oii\   Jozef;    ale  čudujem  na  ti.  že  ho  pýtaš,    keď 

■  '  111.*'  hovoril  po  chvíli  hlbokým,  Cažkým  hlasom. 

•rik,  je  urá/.ku   mlsinu  rodu.    Ja  sa  tak  Ľttim, 

-n  plíĹuoiti  umicľii'korn  /votiili.     ľrctuňlmm  sa, 

Jiiiui,  abv  80 m  sa  iindiil  xadiViUií  hucvu.  Pm.síui 

odstup  od  ?vojlio  limysiu.   ľováž,  čo  roblS.    Pred  tebou  budijc* 

TencA,  neodhadzuj  ju  od  seba.  Mladnftt  poť-habosC  —  zabuineä; 

DCfK>mifr  cestv.  abys'  ne/abliídíl  I" 

"■  ■      ■  Vieui,  ťa/ko  vÄm    padue,   ale  [>oviem  Uk 

n  po  Ŕtäití.     Takú  hudúciiost  ml  ho  nedlk. 
I  mu  sú  mojim  živlom.'' 
^..... .       .:.:...:iul  olľe.     .Nato  som  ŕa  vychoval,  nato  som  sa 

I,  aby  8i  mi  oial  takto  prepadnúť...?    Nu2,  konečne,  ked  sa 
tci,  prepadni:  aln  ueiiadaj,  aby  tvoj  vlastný  oter  k  tomu  prirolo- 
Mijtt  iia  lo  U'^dn.^íanoš.    tď,  ked  chceš,  rob.  Čo  chceš;  ale  pa- 
te jc«tli   zabudneš  ty,    čo  si  povinuy   orcovi  a  rodine,    ía- 
i  )a.  Čo  3oni  povinný  oproti  tebe.  To  sú  moje  posledné  slová!" 
Roxilli  sa  N  hiiťvom,  so  žiafom,  otec  so  sklamanými  nádejami 
.,j. ;    'í,-,,  ...iísípI  a  oženil  sa,  oter  žil  jako  pn*dtým,  íba  že  vy- 
:í.    málokedy  vychádzal  i  dediny,    /il  viuc  sám  pre 
uechcel  ani  počut.   Neodpovedal  mu  ani  vtedy,  keď 
fiíl.  že  má  vnuka     Spojonie  medzi  nimi  bolo  úplao 
iKd  nVit.  ked  na  to  nemu:^i-|  myslel  syn  ?.  nutnosti 
'  v  >i(iliŕuom  meste  svojmu  povolaniu. 

t  a  zlá  vAIa  starého  pána,  keď  mal  ist  do 

t  ^ľU'i    iiiii    jiiirrlo  na  um,    čo  sa  vtedy   stalo,    čo   ztiatil. 

lu  videl  vlastnú  krv,  jako  v  podriadenom  úrade  živorí,    krci 

'  ■■•     'nlio,  aby  bol  zaujal  miesto  otcovmu  menu,  bohalstx'u 

•  ■h        ijovedajúce.    Nu   staré  dni   toho  sa   dožit.    že   fudía 

Viť  (U  na  neho  akajmjú,  sa  chrbtom  hrúsia  si  na  fiom  vtipy  1 


U. 

Holo  asi  preil  poludním.  ketffHatiiiansky  dorazil  do  mesta. 
K'am  pAjdcHne?"    pýtala  8.1  bo  dcéra   Mariska,   keď  zahli   do 

,Tt  MtdidofA  u  S...ých,  a  Ja  idom  rovno  do  úradu,"  hovoril 


1-2 


aUľý  t)án.     „Hej,  Ôtefo,   zatialtuí   ,pOf)  SlokoV    Tftm  iiAs  <loi 
volal  na  koŕián.     »ľn  obeilo  {irlileni  pi-e  t4^bii,  Mariíika;  pukiipíj 
pôjdeiue.' 

Išiel,  T\tiiiliiiiil  /  vaku  mobiitnií  tobolku  a  položil  ju  d< 
prsnŕbu  vrecka.  Úudiiý  lisiuev  prt'K'tol  nm  tvúvou.  ^r^ručo,  kul 
pvlal  na  sám  soImi.  ^Syi)..."  Nf'dukoiKJl.  pokývnl  hlavuu  a  vxtl| 
yi.  ,.Me  kúpit  !^<^)n  ho  initsel.  Je  lo  jnku  klin  do  iiiójlio  a  pvta 
k  celku.    1-ííii  aby  kohi  na  iľi  tíi^kála  doiiiii,"  liiital  cfstou.     kedi 
tťdy  sa  zaRiaviL  stretmíĽ  znAmych,  ktorí  ,novôho  kriifa"  vštíiuožoVi 
otiizkauií  ZÄsypAvrtii.  Odvyknik  od  nif^Ht-skŕho  hluku,  rudným 
zdalo  strt't^iC  Indi.  7ľiiÚĽÍ<:li  sa  l>ez  ^liiva  za  KVujim  cit_'Irjm.  pot 
jiicirli  sa  iiťVHiiiiJivo.  l'iilad  a  (.'tulwla  htt  oviulii.  .lak  liiár  je 
dediue,  Tjiui  híjl  suáiny  uhostí,  upovi^i,  tu  noúprimnobr.  kľnntAr 
zo  ai  odpoľno  dfvaC  m  na  to.    Zasiol  ulicou,  no  ndvokiim   ae 
douia.  Vrátil  sa  nn  nániestio.    Pn-d  uiui  tia  piir  krokov  iáta 

„Mariška!" 

IHevŕa  Ra  obzrelrt  a  usmialo. 

, Mrzutú  vcť.  tiškáln  uicto  doma ;  iimslui  dočkať.  Co  u  S. . 

„Hnevojú  sa,  ťa:  8Í  ucpľlšiH    ľoslnli  uiii  híudfit  fa.* 

„No  už  vbohucm;  do  obedu  sutva  ču  vykoiiiimp." 

[)ievŕa  voälo  do  »kl(*pu,  otec  iéiel  pomaly  napred  MysI 
syna.  Keby  t«a  tak  s  ufm  híjíídI.  „^\c  čo.  Krdohlavost  je 
lilavosC!  Co  si  v>k<MmK  m\,  iiiu  mu  ji;  nikto  uu  tiu^/  Napri< 
tomu  nevedel  ho  z  mysle  vypudiť.  Tu  ľutosf,  tu  dAvny  ' 
oiuť/lost  stricdnly  sa.  Itol  neprtkojiiv,  roztržitý,  iluej  i 
odohral  ^1  k  fiškálovi.  S  ulicf  zjLhnnl  na  pravo,  prišiol  na  rintii) 
ne&tnŕil  vyliahnut  cigaru,  ked  /uAmy  hluK  poduje  za  sebou,  tj 
sai  /asniia)  ?a:  star^  kaiimiiVt  Zíkvaďsky  krivkal  proti  uemu. 

„Hľa,  hla,   UybrĽol  z  hatnian.skyŕh  liiir!"   kriŕiil,   nž   ludl 
oluorali.     „Vitaj;    nemyslel  soui,  že  (a  ešte  vidím  na  tomto  si 
C<i  tu  robis?" 

Jako  na  mAi'ŕ 
nnd  nuvoty,  fl^M 
vjsť,  ^udicrstvo  a  papulaáčov  jako  ^lab  v  barinc.    Neprídeš 
čomu,  každ^  by  len  hrabal ..." 

,To   nieje   pľÄve    najhorší":    ne<liv    sui,    i  kp<f  sme   luj 
mladi,  Síl  to  stávalo,  ľamrita.4,  ke(f  to  hol  krik  pro  —  * 

^To  je  luáie.     Ked  bral,  hral  uáä,  a  tľd  u»pitä  /.o  stuiU 
nie  boh  vie  i  ktorého  vrt!ca  vytraseny  odkII^dt>^'.   Tu  ti  prlfh 

^Najponl^^enejél.. .  púnuvia!"  pretrhuul  í^ilvadského  idnci 
pAu,   dobre  chovaný,   hrdo  odetý,   a  utekal  tVcblyni  knjkoui 

,Vidiš,   tento  m  ti   ver*  ucpožaluje  na  zlŕ  čaity,"    smíai, 
llatniauiiky.  .Kto  je  to?" 

,Hja.  braček,  jpden  k  tých  „n  mh".  Ií«l  najiirv  pisiiroi 
tom  doKlat  ya  knrte.Hsíiť'  ;tiisluhy  úrad  pri  stolici.   Uraček,.  i( 
uAtura     Vyliod  ho  dvenuí  a  eáte  M  íťh  ani   uoiiavrel.   a  on 
oblokom  tínii.     Ľudia,    kifif  .sa  xjnvt  nirdzi  uinii.    pret<lanú  hnvui 
bitja  sa    l*ii/ľi,  juko  ih^kÍh  hlavu.  V.Vtko  vidí.  Vjii'lko  pnŕiije. 
«i  strčí.  *>il  .\.  ide  k  iL  a  vy»n(d/a,  lo  judeu  jtovedal  ua  diul 


1 

dH 


,Ale.  braóek,  priäiet  som  p»ote  »a  litAnif. 
,0  toiu  ákoda  hovoriĹ  Časy  7.lú,  novoty  ni 


BB 


:iB 


'  ■'     íiu.  u  jftk  lo  slúži  jpnn  mujmom. 

,      ■■]    V.    Ilojl  Sji  ho  íŕaždy.     Klu  ji- 

.1    iio.     Ktijii-j    /jiMihiijú  fin  poU-iiviitutiii.    linKtíiisÚi 

pivuiiľu.    SUvhii  lia,  í.e  kníf  by  dnes  prišla  potoja 

icíl    ulioct  641  BTujnu    špajzou  na  nejaký    nedostupný  vrch. 

>kov  bv  tam  6  celou  rodinou  hladom  nezhynul." 

liaosky  uačtivAl,  imnival,  puiom  su.  pustli  do  smiechu.  Zá- 

'^prél  811  UH-  paliťii  a  zlostne  kýval  blavou  na  iitekaji)- 

m' 

M'    * 

jako  kntóa.  Ale  keby  si  lio  videl,  keit  je  prod  hlavným 

ú  bye'  ho  kuniótne  tuto  du  ániiptichla." 

lieh    prechádzali  sa   tudia  a  iiLwšdnavu    kráŕali    ifalcj. 

vyhybovaly  8a,  deti  b  kríkom  helialy  liore-dolii,  tržob- 

iľi  n  vycliildzíili   z   krtimov,    náklailiiO    povozy    pomaly, 

1  'ly  8.1  (ľiUfj.  Kde-lii  učeii  polivi/dovai  >í  /.námy 

ŕil,   /uhiinl  sa,   xavvíikuiil  a  potom  y.as  uteká! 

Máli  tu  box  Klova.  Hatniansky  díval  m  na  tun  puliyblivý. 


'Mi  o 


'  pytAl  3;i  ho  Ziivadský. 

:iy;    len  aliy   Ka  odbavil   u   ääkála,    ídcin 


ííolo  sleslpj.  Chcol  by  Rom  li  esto  povc<l»C  niečo." 

.  truia-itiua,  pnuuávku  tak  iivÁ.  ic  ía>.kn  bolo 

«r.  vyhnúť  s;i  zAprahmu.  Hatniansky  práve 

.1    kcd  /pod  liián\.  f 'proti  ktorej  stilli,  vy- 

u  liii.ilv  ovalom  na  mUnestic.  i>trach 

K..  ..'..<....  ...     .„.kkom,   /desonini.     Hatniansky   len  čo 

tt,  vidí,  )íXi  knue  nraxily  ťhlupŕnka.     Smelým  skokom 
kone  a  Hrbvtil    ich   za    xuhadtá.     Okamih  —  a  knnť 

íl  \>-  tlivďk'iv,  trvalo.     Každý  stjU  jako  solný 

l'i  ix  ženiŕka  u  vzala  cMapca  na  ruky.  Putom 

ha  8hrntilo.  ťhlaiwť  ležal  na  nikácli  ženy  jako  omnlčeny. 
je?-*  pjtÄÍi  sa  India  j<*deo  ilruhňho.  Očkii  ntal  privreté, 
biftdú,  ale  nikde  ani  známky  úrazu  nebolo  videf. 

i.I  preberať  chlapca,  ale  on  v  tom  nit 
iljvnl  Ha  po  ludoch. 
|t  íkizi  mdiránil!"    Hkladuly  ženičky  niky  a  po- 

se  kažilÝ  po  svojom,  8  rhlapŕekora  zostal  len 
li-í.    ludía  inysleli  si.   že  je  jelio,   ketf  on  najviac 

'sa  domov,  s  takou 
isel. 
pôjdem  8  tebou,  aby  sa  U  eito  uločo  uc- 


M 


Mpeter,**  otl|>ovtidaI  cblupec  a  obsuvrtU  9i  starého  pána. 

.Hin,  tak  jako  ja,"  mysle)  si. 

„A  čí  si:"* 

„Apov  oj  niaiuiu.  Ale  apo  ochorel  a  ležf." 

^A  čo  mu  je?" 

„Htavička  bo  boli,  nj  leží." 

.A  ľúd  ty  apu?** 

„Rád.  Aj  inaiuu  ľád,  aj  Maríšku,**  chválil  aa  chlaptr.  Pobi 
aa  zadíval  na  vVklad  v  sklepe  a  ukazoval: 

,  Pozri,  báči,  jakj  pekiiy  kĎĎ." 

„Pekný  je?  A  chceá  bo?" 

„Chcení.  Mám  už  aj  čákov,  aj  flintu.  TA  tí  iiiA  kohúlOc.  10 
naľastíera,  budem  vujakotn." 

Petilk  vystúpil  k  výkladu,  obrátil  5A  k  starému  pAnovl  a  pýtal 

„A  ty  máš  koiia,  báti?* 

^Mám,  aj  malé  kofiíča  mám." 

„A  mutu?" 

„Aj  dÍDtu  mám.  A  takú  velikú." 

^Ja  by  som  chcel  takú  malú,  jako  nii  upa  kúpíl.^ 

^A  naŕfl  by  li  boly  dve?" 

„Mal  by  som;  srríelnl  by  som  a  aj  ua  vojakov  sa  hral." 

„Xo,  aj  takú  ti  kúpim."  A  iáli  spolu  do  sklepu  a  ktipov.\ 
čo  sa  chlaiicovi  páčilo. 

Ked  vyšli,  Ilatniansky  sa  pýtal: 

,A  kde  býva  apo,  Pefj-ídek?*' 

„Hentam!  Pod,  dnvrdirm  (a.  \deh  aj  ty  k  nim';' 

„Idem,  doved  ma.  Ale  mi  ukážeš  tú  fliutuV*" 

„Ukážem,  aj  Ú  dátn  vystreliC" 

p  A  už  cíiodíí  do  školy?" 

„Ešte  nie,  ale  ur.  mám  kiiĺžku.  Aj  mi  apo  koAa  MOMlffV 
Ale  mi  ho  Maríäka  roztrhala.'* 

„A  nuťo  Bi  si  dal?" 

„Ták,  ja  som  bol  vtedy  u  starého  apu.  A  vy  máte  doi 
detičky  ?" 

„Nemáme." 

„A  prečo  nemáte?" 

„Kerf  už  vyrlstly.* 

„A  nám  ležiško  doniesol  Janlôka.  A  vám  ninlomíÄk?" 

ITalnianKky  ri\  u.smial;  nevfdel,  čn  od[K>ve<lAt.  Ctilapcť  post 

„PoKíl  báči,"  ukazoval  ua  koč,  Ja  som  sa  už  viezol.  Bi 
sme  s  mamou  tam " 

„Kde?" 

„Tam!"  a  chlapča  uká/uilo  rukou  na  pravo.    ^\   lak'' 
bola  tam  aj  veža  s  kofitolum.  taká  v}'8okH.  Iloh  sme  u 


Chlapec  ukázal  ulicu.  Ilatniausky  išiel,  drJtíac  ho  za  iiiku. 

rohu    ulici*   bol  nuvý  dom  r  vežícou  na  uhle.     Petrfk  ea  /.adiviil 

zvolal : 

„Pozri,  hóči,  to  bola  takáto  veža.  Ale  eéte  vytóia.  Ojojoil" 
A  etdapča  štebotalo,   vypytovalo  sa,   že  Atarý  páu  ucvlánAl 


&£ 


wlrí»  mi  rtdi>ov(vlii(,  íha  oci,  jako  by  mu  ich  prikoval,  80  erdľc- 
■II  spočíval}-  na  fiuliajkuvi.     Ked  u/  zašli  iralej,  ľetľlk 

,.:  :'Ai:    ^ľoľťi,  tííni  bývame!"  Chlapec  chytil  ho  za  ruku: 

.ľwT,  volal,   vej  ťa  ajio  nUiniii."    Voäli  do  pirvoro.     Potrlk  po- 

pwdkn,  otvcirii  dvere  a  volal :    ^Pozrí,  apa,  jakého  ddbrého  liáčilin 

fedMa.     Kúpil   mi   koňa,   tíintii  aj  všetko."    flatmansky   prekročil 

inh.  íoslal  :  by  ho  omráŕil.  nohy  mu  vypovedaly  službu. 

Stál  VI  i   Jo/ka,    ■/.  oôi  v  oči    Ľcvcste,   vuuktíia.     Títo 

iil,   prt'Iaknull    iieveddí   povodat  HJnva,   nevedeli  sa.  hnii( 

"itiiiansky  nevedel,  kam  pozreí.  Iba  vnukovia  obklopili 

■  •  díTAli  sa  na  neho.     Pohliadol   na  postel.    Tam  leŕ.ť 

j'íťi,  í'i.iiy.  Iba  oči  mu  svjotily  latlosCou.  Vystrel  ruky. 

,Otť»cko  tUMJ,  tťila  ste  predsa  len  prišli.  Vedel  som  to,  vedel; 
ť  takí   dobrí.'"     Hol  v  tom    vítaní    bóí,    railoaf,    prekvapenie. 
usnuDíť.  pokora,  láska.   Ilatuiaiisky  stiU  v  bezvedomí,  srdce 
tilo  v  prsiach  jako  svon,  pojala  bo  h'itosf,  že  slzy  jako  hrachy 
lily  mu  do  očí.   Ten  jeho  syn,  mocný  jako  buk,  vysoký  jako 
driečny  jako  hy  bo  vymaloval.   leží  tu  schválený    nenn»*ou, 
A  tam  vnuka  maty  zadlii\if  kone!    I  on  je  vina,  on 
.cl  svujvtom;  íud-skó  krehkosti,  túžba  po  sláve,  lesku, 
Instit  vplyve  ho  poditianity,  iv  spáchal  hriech  na  ítvojom  vlast- 
synnvi.  StlU  tu  jako  hriešnik,  nevedel  slova  píivedat.  Syn  vy- 
nproti  nemu  ruky,  h  radotífou  na  tv&ň,  s  celým  srdcom  ho 
v  p-ikore.  uznaní.    ('hi:el  vslaf.  ale  otec  skočil.    Preraožený 
srniho  duvnn  nevideného  $yua  a  zaplakal  plačom  otcovským. 
Uc-  hvaly  Ba  na  vTjav.  Seredely,  prečo  otec»  matka  a 

I  (íu  h.'.  .     vLiju  si  rukami  tvár. 


111. 

\iv.-,.i..   -t-r-mo  čakala  otca  ii  S.-.ských.    Ketf  nie  nechodil, 
Vi  Ha  večrrílo,  a  sUur<^ho  pilna  kde  nič  tu  nič. 
il,  /.tratil  sa.  íiuduej  stopy  po  ňom.  Dievča  počalo 
i'.ilo  .*ía,    aby  .sa  otcovi   nimi   npstilo.    .\ž  v  samý 
pnsiťl   kučiš  a  vnlal  ju  m  sebou,     /astaly   pred    neznAmym 
im.    bievCa  voiilo  a  uaäio  otca  sedet  pri   posteli   nemocného 
KAL  Marinka  »krlkla,  objala  brata  a  nevedela  od  prekvapenia,  ka 
'  ■  -     -f. 

•ky  H  dcérou  a  dvoma  Toúčatmi  až  neskoro  v  nocí  po- 
u  (iomov. 


A  tenú  »näff  hy  bol  u  konca.  Ale  CuŽko  je  rozlúčiC  8<i  s  luďmi, 

'    '  -k'}  zktiéky  životné  kúpili  mier  duáe  a  nároky  na  ätaittio. 

m,  ŕo  viem. 

Vťfu  p  ■  *•«  (o  v  dome  pjin.'í  Hatniaiiskelni,    jn-emenilo. 

dí.    Nm  >.    (ichosf,  ale  smiech,  škrek  a  štabarc  nialych 

ucfra  Ba  domom,  dvorom.  Stiirý  |>jin,  ten  zachmúrený  samotAr, 

ý  nujatý.  Deti  má  pod  fernlou.  chodí  jako  kaprál  semo-tam, 

[biči,  hwfvA  (O.  mustruje,  hovorí,  že  to  nenie  pro  starého  privykat 


«« 


na  lakúlo  ^revoniPiu' ;  nlo  Imcíf  zase  je  pn  iiich,  siih-Jp  ftt  im,  s 
keaí  nit^ktotV'tiiti  <=:tan<'  sa  iiiočo,  iitiAi  Im,  tilitailí,  )»a  iiiiioho  r/l/  Im 
i  zaMtAiio,  koif  oU'iľ  [ílo  [tťd  pnititv. 

Rpzumie  sa,  /e  iiilady  pan  feter  Hatiijansky  jo  najMjžéť  unicu 
jeho.  Keď  sít  díva  naň.  u?,  mysli,  žo  éo  aa  mu  nepndnrílo  pri  9y* 
novi,  podar!  sa  u  vnuka.  Najtnioň  vioišpanstvo  mu  obetoval,  a 
ťlilapCĽ,  ]uk  niužuo  súdit  z  jeliu  odpovedí  ft  uTAzok.  uiil  ilubry  ptid- 
klad  k  touiu. 

fPozrí  len,  jaké  mii  on,  jakú  riebožká  tvoja  matka,"  koTorf 
dfíťre  .Mari&ke,  keď  sa  mu  chlapec  simn-  v  hrade  a  usmioTa  sa 
naňho.  ,Kj,  keby  tak  žiln,  mala  by  U  radosti!" 

A  keo  rozpráva  tiUíiuduvi  Udickil-iiiu  o  chlapcovi,  hovorí 

„A  múdre  ti  je,  ftpala,  u'  oči  otviiraš.  Tolko  otiizok  ti  da,  zo 
neviiíé  i:o  odpovedať."  A  hladí  vimka  po  hlave. 

Muuho  riz  berie  ho  so  sehou  iia  piv^chadzkn.  rozpnW:i  iim 
rozprávky,  uapniva  hraŕky.  Ah^  uiii  uslatnŕ  doli  si  ueilajú  odurať. 
Jniilk  objínic  jeflno,  Manška  druhn  kolouo  fvyšäie  chte  nestačia) 
a  lichntia  sa  mn  o  preteky. 

„Ko  v.šetky  .ste  moje.  vKutkÝch  vás  nU."  u>niiova  ea  Htarv  pán, 

jozťť  má  )iosp(f<lHľtitvo  na  staroHti.  Život  liioticDý,  politickí 
drobné  intri};y  bo  tiť/aiijimajti. 

.Vyrodil  sa,"  mníí  sa  starý,    „Jako  hy  ani  zomau  nebol!"... 

A  synovi  hovoH: 

„Vídi'ň,  predsa  by  tn  bolo  pre  nofiu  famíliu  dobre,  keby  mne 
Iwli  vystúpili  za  /rtiipcketid. 

„Veií  hudpmn  hkisoraf.  Co  chce  viacej  V 

„Tak V  To  nejde,  jako  ai  inyslíň.  Treba  i  jirebovorit,  pochodit, 
pre8vie«lŕat.  Vo<r  vieí,  zo  smi'  trochu  i  rodíua," 

Starý  pán  v  takýto  čas  túžobne  očakával  sÚBtida  (Idického. 
Tento  chiidil  po  íitniii-i  n  korUisoval,  až  sa  bnry  judenaly.  Vpíer 
potnm  pri  pnlfeniUĽÍ  rozpii^val.  ŕo  »a  robí. 

„Ale  škoda  tebe  veru  byí  za  Zarieťkeho."  huĽvá  ho  domári. 
keď  IJdidív'  sit  chváli,  koTkn  hlaítov  dnes  /.isknl  a  koTkej  ákody  nn- 
rohil  strane  protivnej. 

„Mm'V  Alo  prečo  V 

,I*ovodz  mi  leu  jwlnu  reštituráciu.  kde  by  tvoja  stmna  bola 
vyhrala."  dobíja  IJatutausky. 

A  keď  HA  pustia  do  hádky,  domáci  jián  dokladá: 

-A  veru  8oni  lid,  žf  lak  iiuLš  teraz  čo  roldt." 

Uditky  bJKlÄ,  ^e  sUtry  jt'ho  priateľ  ide  byť  kIokIuVui,  ilb  nedá 
aa  pomýliť,  hovoriac; 

„iVkne  by  holo  s  nami,  keby  ama  véolci  Uk  {kkI  pei^ou  sedeli, 
jako  tv." 

„Nie  lo,  uío.  Ale  keď  tak  chodia  hoi^dolu,  aspoň  dA&  mojim 
honlui  pokoj." 

Ďalej  u;^  nemohol  sa  sta%af,  žr  mrniziimie.  Bolo  lo  medzi  nimi 
jasne  povwbino,  Že  ttdicky  poltiva  po  horách  susedových,  liolo 
treha  brániť  aa. 

Keď  v.šak  v  tomt<i  pmikto  ("im  ďiar  vÄčÄrai  ukor-ovaly  m  slabiny 


IMidióho  A  Ilatuiaiisltv  ui  tluftU  90.  slailk^ni  Rniíoclioiii,  tu  (vii  xinxu 

uhritíl : 

,í»obrt»  je  tolw  amínť  sa,  fcv  w  SfasUivŕ  človek." 
,A  i'»  prečo?"  meravo  porrpl  na  neho  Ilatniansk)*. 
V)'^<  aevcstu.  vuiičiitá •* 

„.MÍS  r<*ku,  nKVP«Ui,  vmiäiW...  A  pri§lo  t!  ro,  ako  Iiy  s  nrbii 
sfKtill'V  Ani  veselá-  (u  nič  nestalo...  IIÍa.  tu  ide  pAii  Peter  llM- 
Bi  ohiflril  sa  ťiltchy  oproti  vsiiipiijúoemu  clilftpcovt. 

.S  i-inltV  Uolirť  ta  starý  ot*!Ľ  posliíĽha?" 

^jrUTŤ  otťc  iuifíiknil  na  Udicktílio  a  vystrnl  prnti  nemu  rukiu 
akv  br  tm  odrliafovni  od  chlapca,  ktorého  iňm  vzrI  ua  koleni^. 

^Verf  som  U  ja  dávuo  povedal,  /u  to  tak  budo." 

^Cm  ^t  puvt'dal?"  xAvrÄM  uiii  llatiiíaiisky.  Ale  FťtrfkA  hladkal 
a  hopkal  ita  kolenadt. 

,/ť  s;i  to  tak  nkouči.  Že  si  hudeš  tlurdil.  hnevaf,  a  koner- 
ttfíu  koitroiii  /e  [táa  ľotcr  liatoianaky  seuior  bude  oa  rukárli  nn$it 
punm  Peira  Hatnianskoho  junioiu.* 


Slovenský  jazyk. 


študovanie  slovenčiny. 

Ivaje  T  poHÍedoim   no^ilé  tohoto  ŕ.i.<íopii^ti  stľuôiiuii  TiprArii 

i^tvcírli,    jež  iDi  prei)   leto  zasUiiy    hyly,    iiedupatŕetnm  opn- 

11,    vrdati   povinne*  dlky  vi.  p.  Aut.  Kťuh^lkori  a  holiosl. 

.f f  /'u/ícori.  ľro8fiii  nyuí  Bkrou&enú  za  odpuštčuí. 

VI.  |i.  J.   Kufiflkfi   pupsal  iní  na  nii'm  otazném    archa  uáŕei:!, 

ptnnjo  v  Sii>e.    ľliesdvťfľli,    ri.tlu*niivŕ,    Bahiné.    Krupine,    I*- 

ce,    bre/lnách.     ^Ku  kaľaklen.ttijkyin   zmitukAnt    dA^íh  nárečia 

prípočltat    narira.*    tak  pÍ5e  bedlivý  p.  /asílntť'l.    „že  ttmto  lud  ut 

t.^íi,,i..n    t.i      '\:.l,i  iní  Xvulenci  pri  Hnine   mäkko   npr.   ícrďi  lež 

>/;  Cíuly  H  nie  vodt.  /vlastne  mi  xuelu  vHsk,  že 

^  v  1  iiíiva  slovo:    ry  chlapi  u  nie  pravidelne  fi  chlapi^ 

%  1^0  •>  -vlovo  uitva  lak.     Ntipadtie  }v  dalej.   že  na  konci 

l)\t  N,  vypovedia  ho  tu  m:  na  pr.  thm  (miesto 

ni  mw^\u  pán;  unftiti,  puojih n  nUJ.  Slovo  j>rií/y 

ii.'sto  neho  ;>rií,  podobne  <írw  a  ihjfu,  a  tak  po- 

...  ..'t  jiomfiTi  a  patoH   tail"     lakových   dŕlležjtých 

[•saui'iii    iiuitŤI  ,jo  in  jtiáté  vícu.    '/.  nich  ju  patrnú, 

i.ych    tibci,    jež  atii  tŕí   hodiny  na  jibo/.áiiAd 

I    IíanskO  átlaviiiľf  a  Dalas-l'íaraiôt.  W.f.i,  ud 

<j6  se  \u  odlišuje  a  juk;8i  pi-Mliod  k  bon- 

.    1  _.     ..    LVoH.     „NajÄiníomvejsiň   obec  Je   l^ehotka. 

•  )u  im>ni^e:  Lubotka.    ľrvii  rodina  ludu  v  nej  pod  menom: 


Škínla  .lAn.  Tento  mal  sjrnov:  Toiiiáía,  Frantiíika,  ľala  n  Mrei.  Tp-i 
raz  iiií'ho  pľiezvvMlííi  tu  vt'hni  iii;íln,  nkreiii:  Touiá^ovic,  l-Vrjauc, 
ľerjaiicik,  ['iilk;i,  JiUio;^.  ľutin  u  luky  si  Ukto  mnnujú:  lirebfíH. 
hraio.  ua  hohodáukc.  híí  rákyti.  Ilnnková,  itcika,  koncom  do  braía, 
7to  hlohu,  tÍHdi<}jv  ftrrch,  Dutk<*vn  vršok,  Ľntfimkorá,  na  sikulkúch 
ňtď.*"  Pŕipojuji  siiaiiinu  in-oshu,  iibv  vi.  p.  zasdalel  Í  díUe  xajlumrÉ 
toto  iiiii-e(^l  po;torovati  a  véechny  dVlIežité  znAmky  zapísorsti  sobé 
neobtťžoval. 

I\  bohosl.  Ján  Palir.  joiiž  nú  ji/.  iiriklutlnyiu  popÍHOiii  svŕh"' 
ľoilnélin  ratkuvského  n^íW:!  vt?luii  pUtui'  pti^ilotižil.  poskytl  mi  tmi-| 
knlU):  Íl  popÍK  ii:^reôi.Jehnž  užfvajl  v  Rornt'iii  a  snnd  i  v  ľnlnine, 
Zdychavtí,  ľoproši  a  BľAdiie,  sestjiveiiy  pomoĽÍ  rolulka  p.  Ondreja 
Hiásko,  s  pHpojcnou  rozpiÁvkou  o  livezdárovi;  '^j  ob&íruy  pupU 
i  s  ukŕtxkatiii  i\&\eí[  .Icléavski^ho,  jeliOi!  Riiad  i  v  KopráAí,  Mlyuto- 
necb,  .I(*lš.  Tepliri,  Mij;lt>HÍ  a  Šiveticlch  uživajl, 

Lidová  ŕoc  v  Itdviiŕin,  oč  obec  v  samém  sousedstPí  ItatkoT- 
skOm  leží,  ukazuje  dosti  pozoniliodiié  odchýlky  od  iiáiočl  Kalkov- 
fikóho.  Vťdlŕ  inL'kktílio  f  &  iľ  objevuji;  9ľ  íH  mčkkó  rí;  sprosťtho, 
sachUí,  stutľemi,  chttdohňi,  kde/.to  v  Itatkové  n  vŕdy  tvrdt'  ani. 
Jeálŕ  ráxiiéji  vyniká  rordŕ!  pH  blrtecc*  ic:  v  Ilovu<?m  se  zacliuvávú : 
svjefelo,  tj  ŕdtUmu  tťjtdiu.  fjť.'ikoiur  orechi  atd.,  v  lUtkové  víaIc 
ppecluí/ŕ  v  ja:  chljap  (cblób)  atd.  billnžilé  jsou  takové  formy:  Suo 
si  jed  lz=:  jedol)?  íÄy  si  ňfínjifid  (nespadol).  S  tlm  hv  úpluŕ  sho- 
duje,  že  na  arcliu  od  p.  A,  Maraatoja  kdysi  vyplnénéin  stojí;  som 
srict  (srietol).  Žádoucno  by  bylo,  aby  se  takovt^  formy  co  nejúplnéji 
xa/natncnaly. 

Nárečí  Jolšavskť;  vyuiká  tvrdosti:  t,  d,  n,  I  iie/.mékči  ne  níkdT. 
Vyslovujtr  He:  c  drdinách,  utekajte,  nrspokojnr,  ani  nitka,  vžil  v 
s  tvrdínii  rf,  /.  h.  V  tetu  vlastnosti  zračí  se  rozdŕl  nd  obe*;utó  rcA 
V.  lEoviiťkt* ;  jinak  alp  panujtí  značná  ^hoda.  ľozMrubodnii  je  ry- 
slovnost  tmhvili  *<■  a  vedlo  tobo  (v  obou  »onkromÝcb  bstcch)  « 
sndavrli,  Bmlavct.  Dále  /asluhujc  puvMnmutí  pŕíslovce  tíMt,  uaj 
kteiŕ  jgoni  taňini  ji7.  dŕfve  pnuká^il.  Vyslovuje  86  tak  väude  p( 
Oeuieru  V 

K  témto  dúkludnym  pitspthkílkn]  pridružil  ac  v  pusloduí  dobi' 
jt\šté  jeden,  jen/  mi  pfítol  dr.  .S.  Daxncr  zaslal.  Jsou  to  uktUky 
náK'čf  tisovskŕlio  a  bámorského,  kU>rt1  dŕívi^j^í  popis  vbodni^  do- 
plňují;  dále  ukážka  uáreäl  potlionikt^bo,  7.  dť^diny  ľolbory.  jež  letí 
již  ve  Btolici  ZvoIi)nHk(>.  Toto  náf-pčl  je  mi  dosti  zábadn^.  Dr.  S. 
Dajner  píšu  v  uká/ce  tak:  jcdon  chndóhyu  hórar.  muit  »i  drúAu 
iňiu,  od  pŕcty  th^i  mu  xusíáh  dr'ji  iléii  ald  Hlavni  tedy  rozdil 
od  ohncnt^  slovouStiny  by  /áleŽtO  v  lom  prodhižováni  prt'dposlednt 
slabiky.    Suad  i  pťlzvuk  ua  túto  släbiťt*  upočlvá?   Snad  tato  pŕcd- 

Soslední  slabika  50  lotl?,  ncjen  ncjdéle  nýbrí  i  nojsiíntíji  vyslovuje? 
eli  tonm  tik,  jiak  Ity  Polborci  byli  zariiovali  doíiuil  pAvodní  AvflJ 
polftky  pH/vnk,  Nebot  n«ní  o  tom  pochyby,  /e  jsou  tn  priat^bo* 
valci  polŕtí.  z  bornl  prv  Onivy.  Vysviti  to  2  mnlO  shírkv  slov, 
klC'iv  puuí  DtiJttcrová,  etiboduá  matka  piltele  Samka,  pro  mne  ut- 
znamenala.  Mezi  nimljc/>mŕro  (nad  humnom,  éi-sky  patro)  &  jrfoMj> 


M 


(1itiil»,  koitíal  7.  kaptmty).  tedy  dosud  nosová  výsIovnORt,  diilc  praví 

ÍT>i,(HtH    rú^Mŕ  ikronipeli*    ukopyvati,    ínirtn  (&110),    mcoíi?  bni:  anebo 

Nntŕeha  mi  zajistí'  dodiivati,  že  bych  za  každ*'?  mz- 

^'Itírky  z  púvodu'í  ijolskt;  ŕtjči  i'olliorcú  byi  veimi  i>o- 

fdéč«n. 

Vtf  Vídni  dne  22.  prosíme  I8ÍM. 

Franfigŕfi  Pustrneí: 

Shteriijuic'  1  Pozoruííodné  vyzvanie  uverejnil  prod'viauoínýini 

^viaiky   v   NArotiujfcli    NovinácL    |»Au   A.   P.   Zíitiireoký   z   Itre/nn. 

>"  .. .MMO  —  liovorl  —  tip  ])e\ta6  aleliu  aspoň   nejaké ''jadľo  ma- 

'■'',    často   velnii    prekvapiijiice   iegŕndy,    akó   nám  Ind  vo 

.1  cykle  od  Vianoc  po  Tri  knilň  podííva,  áno  i  (/»)>>  [z  ludu, 

:]>('■(  n  ftrnmatkké  výjavy.  Jeátu  taiu.  pravda,  i  vÄelijakjIch 

i;o,    Ľo  :il(>  zase  môže  imií  iuostrainiý  vy/nain,  n 

i    ,  k  poznaniu  Iiľln,"     Sbierky   Ukŕlo  011  itľubuje 

svojfui  časom  uspoľiudat. 

Sutc  íiice  po  Vianociadi,  ale  radi  tipozorúujome  ha  vyzvanie 
pena  /4^tun'('.kél)0.  Iíok  prejde,  a  nastanú  xase  Vianoce,  Novy  lok. 
Tri  knile.  Áno  jedna  vec  vedie  k  dľuliej:  vedia  tyclito  tradtdt 
sl'Htíiiského  íudu  možno  slnerat  u  zmOn-aňovat  iné. 

-  ^t-  -    - 


BESEDA. 


SCcmiiiiiNki  verdoiiiíci  Hlovcnskf. ') 


37.  Ni6. 

Co  uáin  na^i  rickiiii,  iic  ?om  »  v/a)  peknú  V  NtČ! 
CoIp  by  niím  rieklí.  ked  sme  oba  pekní?  Ni^! 
A  íoíe  nám  dajii,  ked  nás  privft^'ú?  Ni£* 
Tíial)  nás  muobu,  io  nám  prialo  t  toho?  Ni£! 
Keif  dorouv  prídeme.  £0  my  tam  n;!íjdemo?  "S'xt*. 
V  pWnirt,  Bvotlici,  v  komore,  truhlici  ?  Nifi ! 
A  V},  milý  tato,  iicriuudc  gs  za  lo  —  nič  t 
Vetf  ume  pvkni  oba,  —  £0  nám  viac  polreba''  Ni£! 


*)  Sbieram   poKostatŕ  TCr^   zomiatiskycli   Tcr&ovu(kov  sl0TeDsk>''rh. 

ftili  ca  konci  miuuli^ho  n  nu  začiatku    lututti)    tftuletia.    Susbicrané 

tm  verSŕ'  od  KiiK-rirha   Pítniírácii,  .Imiliy   Kiszely,  ÍJri'Rorft  Vjtáliíia. 

Äottma   riaihylif'.    Kafni  úi>    Kis/t-ly.    Terŕ/ic  Vitáliš.    Jana    ť'oraiclíŕ'bo. 

Kuria  O  •Ulít:  kotlu.   Kj^cľIiíl-Ili  i^uiikaya,  bai-.  Antoua  lladvaunkúbo  a  Oaruu 

:ho.  Pro^iin  ks>dótin,     kto  má  v  nikopisorh  nieŕo    podobni'bo 

.;.^iiUi  mtlnvutkocli  slovenskej  rcČí,  aby  ml  to  r  odpise,  podTa  mo- 

i  t  krátkym  životopisom  veriovnika,  lásknve  poslal. 

V  Upi.  St.  Hikuláii.  „  .       ,. 


Jh 


60 

38.  Ztratená  nevinnosf. 

Iliiz  som  si  uplictla  vcnec  fialkový, 
ružový  s  cyiirusom,  i  tulipánový, 
pri  p  -knotn  mesíačku  a  blýskavých  bviczdarli 
vtáčky  si  spievaly  tíško  v  svojich  hniezdnch. 

Jedna  lastovička  za  mnou  štcbo'ala, 
sýkorka  nado  mnou  nAty  si  spievala; 
vždy  viac  mi  klopkalo  moje  verné  srdrc, 
vzdychla  som  a  očko  zaslzilo  licp. 

Ach,  myslela  som  si :  kým  zájde  zorit'ka, 
i  na  ten  môj  venček  napadne  rosička ; 
tak  i  moje  kvietky  budú  mi  zas  krajMc, 
ketf  ich  otúkajú  vetríky  raiiujšic. 

Pomaly  deň  prišiel,  Škovránky  spievaly, 
lastovička  vzdychla,  vrabce  stebotaly, 
rosička  napadla,  kvietky  sa  mi  smíaly 
a  ako  perlami  tam  pokryté  stály. 

More  celé  ohňom  zapálenej  zory 
ekvelo  sa  a  vetrík  povieval  od  bory ; 
videla  som  venček  môj  bleskom  odiaty, 
ach,  ale  Bože  môj,  cele  už  zvädnutý. 

Hned  ma  vyjasnenie  rána  zarmútilo, 
spievanie  skovránkov  už  ma  netešilo: 
plakala  som  horko,  jak  siroty-dietky, 
pre  tie  uvädnuté  na  venčeku  kvietky. 

V  tom  mi  tichý  vetrík  dovia!  tie  slovíčka : 
„neplač,  nenariekaj,  úbohá  dicvčiČka, 
netráp  sa  nad  vencom,  nenájdeš  mn  lieky, 
bo  Čo  raz  uvädne,  už  je  preč  na  veky  I" 

„Na  veky!  na  veky!"  —  bôfne  som  skričala, 
uvädnutý  venček  ku  srdcu  pripäla ;  — 
„s  Hobom,  moje  kvietky!  Viac  mi  nevoniate ! 
Za  sladkú  nádeju  bolesť  mi  dávate." 

Jáu  Cemický  n  Jlliníka. 

--  -•»«' — 

Literatúra. 

Ddjiny  ŕeské  literaturj'.     Napsai  Jaroslav  VUeh.    Seäit 
čívrtý.  V  Praze.     Nákladem  Jednoty  českýcli  filológov.   Tiskem  B 
Stybla.  1894.  ft",  str.  20í)— 28H.  Cena  75  kr. 

Tretí  sošit  končil  sa  rozborom  diel  Petra  Chelčického,  tohoto 
zvláštneho  zjavu  stredovekej  literatúry  českej.  Tam  Vlček  začal  ešte 
Ctibora  Tovačovskólio,  jeho  Hádaní  Pravdy  a  Lži,  tu,  v  sošite  štvrtoni, 
jiokračuje  a  berie  jebo  Knihu  tovačovskú  i  Listy,  potom  Václava 
Koraudu   mladšieho,   Martina   Lupáča,   Václava   Miŕínského,   smrť 


fíijkjťanuvu.  TlU),  ml  Ctibora  Tuvačuväkúlui  pnčuuc,  buli  pr<U>tA- 
vitefmí  litiTíinuj  (itraiiy  štólnt'j.  Niiílt'duje  sti-juiu  kiiloIlVka:  <1  r.  Pavel 
Ž(dek  A  jeho  í^pravuvua,  UiUiriu.s  LituiueHckV',  JuH  z  Iíožnibi*rka, 
Aotncln  MaiiDÍ  de  (initiaiiopoli.  í)ittoj  oceŕitijo  biblie  piitiuistelifi 
ftt"!  ■  ,  ;iDi^  i  IIh^í^ui^;  [irH'liodi  k  o/Ívorivm  siiahrliii  odlníľiivui; 
hv  -1  niiilťiii,itiki\  lekiirstvu,  fiťjppisii  (Itailo^ck  t  Dníhviik, 

8t-i  ľľaviiirtvii  a  h.ziivni  iným;  oh/namujc  s  (TStopisirii. 

!'■  vrstvy  tiiivoda  ľD/preslhmihi  sa  v  lejtii  ílobť  litrm- 
lúra,  ktorA  z&lc/iUii  %  prepisuvuaiu  a  iiiťĽo  pozilej^io  t  LUóetiin  ítta- 
rŕrli  roiii&iitickj^cli  vn-šnv  a  povieduk.  r.I>Í<)eiii  ľ.íiU>I<>  so  čísi,  bnvit 
nlinzntvnrito^t.  zaiiodbAvaiiou  r  dlriuhýcli  sporech  tlieoloííických 
i  T  ?tŕí?lÍTyrh  snalif^  vydi.     ,|pn  thnio  hliulpin  diišovním  a 

zúTiiTuQ    piičťtiiiiu    \...  I-   ťlJ»iiiiístvu   viRtev   ŕipodiifcli   Ize  vy- 

loiiti  obtíbu  sliiiT  lydiskn  miiuiitiky  v  deí-(tilctn*h.  jejiľhž  ideály 
a  \(n\\\  ii.\í.])'iiky  vlastne  byly  zcolu  jiiití."  V  pľepisuvunf  alebo 
T  "  iil  prepisov  zn&túpuuó  buly  váetky  vnttry  iiAroda,  kloró 

leri  ^.■ll<I^  \'\\i\\.  „Jiídiioiid.i  M  poľiiliii  diuliý.  DO?y  preklad  vysokjŕ 
uhidnik,  jftko  na  pi",  ľilľ  Xtiir/lik  ze  Svojšína,  nojvysíil  minĽiiiistr 
:i  IV,  Mll   Ui'iuil  (t  KľonÍk"U  ti  .  podrubŕ  zase 

'■\  \\i  v  píií-dnich  letech  stai-erk.*'  ■:'.,   dii  si  opsnti 

|uiu  ťrtvei  /  Jeiiätcjim,  líratrovpi;  arcibií^kupa  pia-ískcbo,  tou>.  kuibu. 
Ji^uu  ŕeský  Zťuiau  VAclav  Itašuky  /  I.cmjM  ít  Cbvntúrub,  ua 
veoktiré  Prahy  vzdälcném,  dáva  si  prepisovali  f-adu  sUirícb  ro- 
livAnfiv  a  bdsiji  r  I-l^^ň:  pndruhí)  vužiiy  iiiistť  uiiivoľsitnl.  jako  in. 
J«n  JebM.  nebo  7,ise  bakaliii,  vyiičujlci  až  iia  iiioíMvski'Tn  llradišt- 
*kii:   M  I  >  MťSta.  ítiiťbit  pn.'títy  iičitel  z  kraje,  da- 

leko  nii  .    i-ka:  domailirký  -lan  ľiiiviíko,  pohzují  hí 

lined  celú  ŕhfrky  pf-epi<iillv  staiélio  Čtont  rytlhíkého."  Prvuu  čeBkuu 

IÍB'^-     "  '  "' •'■■!:i  biblia,  nlfí  Kronika  TrnjAiiska  (v  Plzni.  UKS). 

V«  .)  čitaiiini  boly  i  OeBta  roiiiuunnini,  ^.ivot  Alex* 

íio,    Ĺ  uovýcli  romautiťkycb  povesti  tuk  ílyohlivc  ŕíta- 
tiiÄ    .líŕikovu  vidŕriť    (Spľawivainŕ  zo  strcduvekcj    povesti 
v  ucfMťi  SV.   ľalľioia)  a  Onzeldo. 

PiWniliiA  Produkcia  patetická  v  X.V.  stoletl  v  CerliAch  bola  najviae 
UiilaktickA.    „Prflbeheni  patnáct^^ho  vŕkn  belletrie  českA,  nukolik  jí 

'   '-^  ti'ti  uázer,  poiiriije  vždy  v>trvalrji  a  pľoi)ikavi''ji .leátô 

iciu  S*'  vSak  TXi.  poesie  v  nikoii    strizlivňlin    mcsfáka  a  vy- 
''Vati'Ki  iirozenť'lit)  nebo  rysvéccnť-bo :  nejen  že  po- 
;    vypravovalíi.   iiýbrž  za  pi-|iiii'',    barvití-  a  plastické 
.i  ftbsriaktuť,  hx^Xxy  velmi  í^Iožitou  atle^iotii.  iSmér  U<n  je 
'tak  iiiolittti}i  u  siiiiio^tntul  diioliovt^,  juku  byli  Danto 
hli  mn  veskrz.    Naivní  radost  ze  života,  x  íivjfcb 
■'    plnýrli  znikOv  ph?siala;  učotiA  didaktika 
,.  liv("'  iio/íráni.   pi'ťa  všfliký  »Mlpor  starýnh 
IV,  pľiiiiiká  i   vrršľ.   jiiktiz.  vftbrc  veAkcrŕ  sbiVHsm: 
a  pak  pľľmmitikaťe  a  iidegorie.  vycltázejiť  z  Fniuciu 
iUlíis    znTlAdlu  obeL-D<^  jakOiítu   ŕonnu   opínvoOiuii  proudu  doby 
-'   -  -  <)(|[Htvidiijíi:j     Iluuba  za  Ľ^sikMU  pí-cd:4tavuje  ^e  jako  hon  na 
xvtV,    M'dy  a  uiuciii    bcnm   iiu  se  podoby    paiten  a  pauf; 


ctiiostl  í  iierestj  /Jevují  se  JAkú  oäuby  žeuskv  a  nnížslu^ ;  srňce  \\d- 
9ké  je  liľatl,  moiiilrnat  bindu  toho  vratný,  slhí  /ÁmacUf  správe**, 
mímoKt  kuiimŕ,  Kin-avedlanst  jeho  prtn,  aUl.  Poille  jistých  pívdiob 
fram.'(iuz»kycli  i\  itnlskVch  iisUitly  hp  nhocnť'  typy  a  šjiíiloiiy,  kterí 
potom  v  litoraliintľh  oviopskvch  vniiilv  d"  všoch  druhCiv  poeti- 
ĽkýĽh." 

Sloletie  XV.  nebolo  stolotíiii  pucHÍí.'  ineuovitt^  ani  v  ČetúiAclu 
Ale  zato  i  to  luälo,  čo  produkovalo  sa  tu  v  poetiii,  nebolo  bez  sta- 
ujftnnvosti  Tzl)[ado]ii  na  pôvodcov  a  ducha  skladieb.  V  prose  písali 
ludia  vväÁíoh  stavov,  voľše  vAak  m  od  deuiokmcie.  \ú  i'i  kiiu/skej, 
či  študentskej,  i'Í  oď  pľostŕbn  iiUiodu.  ^1  vkus  furniiilni  zlidovél; 
slovo  7111  volnf^jt,  buíf  3  bľutiiluí  bozohlediioulf,  iiťbo  s  phro/«JDoa 
pixistonflrodní  Brdedrmstí,  vyproátujft!  se  z  uaučonýcU  uintMýcb  ľorom 
uiioulíeli  ví'kňv."  To  plutí  uajiui!  o  avelakej  piestii,  ktoiú  apisovatel 
dejín  dcli  na  štyri  skupiny,  /.týchto  naJKajliimvoj&ia  Je  akupina 
ôtvrti,  pozoist.-ivajúca  /.  drobných  rýmovaných  prísloví  a  počiatkov 
piesni  ludových,  ktorých  prvý  ver^  alebo  i  dva  často  Hlúžily  za 
predlohu  spevom  chnimovýui  a  tým  sa  mím  zacbovaly.  („.Milovanie 
bez  vidánie  jukužtu  uoc  Iwz  tivítiinÍH,  a  vidájiie  i>e2  mluveuie  jako 
role  bez  ouenie."  —  „Milovati  a  neniieli  jako  eóti  u  neAielí."  — 
„PuBtil  Bern  so,  pustil,  bez  vesla  oa  moťc."i  „Studení,  ,iÄk\  scho- 
Iftríu^í.  7.  lidu  vyšlý  a  roduou  svoji  vrstvu  s  ostatofm  vzdélanstvcm 
spojujlcl  v  kultúrni  celek,  ta  bujnA  a  zbuju^  neposedná  a  ékádlívA. 
nadaná  a  obratná  kopa,  uejon  veršoval... ;  on  i  F>vé  a  ci/i,  uniélé 
i  piestouiirodni  skladby  také  pilne  prepisoval  .Snúsky,  do  nícbž 
ulčládány  byly  všetky  tyto  plody>  uejsou  piive  nie  jiiiébo  ne/,  stu- 
dentskô  zápisníky,  kam  .íák',  jenž  vždy  míval  času  nazbyt  i  dost 
zájmu  na  líterulm  zamestnaní,  vpiaovul,  i\o  se  mu  libtlo,  co  mu 
bylo  prfstupun,  u  často  poiize  i  to,  co  se  mu  naniauulo.  Odlud 
jde,  iň  v  giniákácli  Uikovych  litied  vedie  vážne  latinsk*'?  ptsoé  eir- 
kevul  čteme  ,prorAnuľ  popévek  lidový,  vedie  kunu  kroniky  para* 
Rtafy  starých  práv,  za  traktátom  theuIoRickým  recept  alchymi- 
atický." 

Takto  lahko  je  precftat  takúto  čiastka  Vlčkovej  knihy;  n^mi 
pri  forniAltivcb  výtečných  vlastnosfarh  spisovatelových.  Ale  čo  on 
musel  prekouat,  aby  moliol  prisadnúť  a  sostavovať  svoj  text  I  Naj- 
prv vyhrabávať  ziuimc  í  menej  známe  staró  ítpisy,  cítaC  a  študovat 
icb;  potom  zase  vyhladávaf.  eäte  prácnejšie  vyhfadávut.  H  už  a  ču 
povedali  o  ktorom  z  nich  iu(,  skúmat,  príspúsobovaC  svoju  tnieuku 
atebo  vyvracať  u)ienku  iných.  Ako  literárneho  historika  Jaroslava 
VJčka  silnou  litninkou  je,  že  vypuklo  vie  predstaviť  i  jednotlivých 
dejateior,  i  dobu  a  jej  periódy.  My  te^íme  sa  tejto  jeho  velkej 
prári.  frebái-3,  ňou  privalený,  odtrhnutý  je  i>d  podnpierania  nlU, 
5labfil(.'b.  odtrhnutý  na  čas  od  svojej  prvej  lásky,  od  pracovania  na 
tvrdej  nive  slovenskej. 

DťJoplH  MU|H*rintc'iul43ii<'ie  iiitľluti>4k«j.  Dtu  starých 
i  nováfcTi  prauienov  Hostavil  Ĺadish*-  rouh'ti;/.  ov.  farár  v  Prieti-ži. 
SvRzok  IV.  \"  Jaseňovej  1SÍ*4.  Nákladum  redakciu  aCirkcvuých 
rjittov-.  8"  2Cr>  Rtrán. 


es 


Y  knílic  je  IkhIuv  kus  slúvoiiskej  hii^toriLV  llovoríin  rozmyslenú, 
19  alOTviiskťj;    lebo  jťSlli    i    iiuili  bv    siim   »A  dolíf    podla    VÍU17, 
"• ;  .     -    <|uvikov  inenilu  BH  Uk,  že  «  uiIh  míllukUj  veUol  by  po- 
ľ>  vierovyznania  boli  jebo   predkovia   m   pr.  v  stoleti 
WII.  Nft  vythode  Slownska,  v  Zemplíne  a  Ŕariši,  nie- 
'>.  ■  sloii^nsW  sú  lolioto   Hm  m  jiri  šlvrloiii  vicrovy/iianí. 

Ttt  tien  tťila  nemôže  byC  žiadnnii  priebrailoii :  my  sme  všetci  jedna 
kn  ft  jedna  kusí. 

PaulfDvho  Dejeiiíu  Kii|H>ríntendonĽÍ(.i  iiitrianäkej  tie.^  prifdslavuje 

'      '  (Kiuly  siov(>iiHk«''lio  uÄroda.  V  ňom  je  tniko  mien  a  díU, 

pny  putifäil   /dá  sa  byC  suchou;    ale  kto   ruľliludi  sa 

1  lobo  tu  všetko  užije  a  suchť;  lueiiii  i  ilátA  ukazujú 

.:l!  i  ..  :..;..iii  stnliikam   íluveuskiíbu  života,   o  kttiryrb  v  knihe 

iiirl  rHt'i.     Mfiinvíte   literArny   hii^tnrik    nájde  8i  tu  inaterisU-     Kto 

'    í'Títtavuvaí  topo;:rafiii  Siovenskíi.  tomu  ona  posk>ine  množstvo 

,  —  v  pôvddm-j,  pulitiftkym  násilím  uezohavenej  forme.  Skuda, 

!  H.    &ko  vydjvalel   &oziiáva,    musel  vystal  pre  nedu- 

I-  .- 1  ..     j  ( ti  prostni'dkiív. 

STMeHvI  \*lry,  niÍbo/«:í  kjUiiui  z  tekstfiv  KpištolÍĽkych  m 
ihdi  ■  svatky.    l'spDKidal  a  vydal  Miihnl  lioillch'f,  slova 

tt  fc»L: u*  ev.  tt.  v.  pondélské.  V  Uužomberku.  Tiískem  Karia 

Ml»u,  Xilklndem  vlaslufm.  1894,  «".  str.  473  +  7.  Cena  2  zl. 

Boj,  ktorV  v  ev.  cii-kvi  iiborskej  vedie  sa  pre  maffnrís&ciu,  je 

(»bíírHau  a  dn'tklivou  kapitolou  slnvoiiski-hu  utrpenia.    Tŕ.  čo  h  po- 

w>CDtt  v&etkych  i>roÄtrÍedkov  štátnej  iiioľí  v  ť)mto  boji  dostali  sa 

tá  tr.-u  .\  pt-antavujii   Ba  iiko   obrancovia  a  oĽliraucovia   cirkve, 

H    &k  madarskt^   šlabikáre  ~  ti  vytískanl,   o  práva 

I,    ítil;i;,"vaní,    proc.esaipvani,    ti  takiHo    (ílisažiu*   knihy  jtroli 

.!iŕm(i  lilailu.  Od  Irocli  rokov,  ndkí'dy  ro/lirnyoii  niaiiévľami 

Kvnodu  u  p'ivyk'inavall  roly  dlhy  rad  násilenství  k  zlomeniu 

\\   ttito  jo  ul  dťubý   sliOľuík  doeliovných  rečí.    vydauy  Mi- 

Éíodickym. 

'    '■        'ivu  /  ročl  ósniicb  kazatelov.  hed  však  2a  n&Sho 

koiby,  Ofiiialy  by  v  iiícb  chylmvaí  reéi  lakycU 

I,  ;iko  .sú  .1.   I..  Hnlnliy  a  .h\a  U^hkn    Chválime, 

MJekloti?  kil/ue  v   čistej   slovenčine:    v  svojej 

onstvu  otom  hovorí;  „Keď reči  polodiv^ch  národov 

.  ^iit}Sobut5  k  t4imu  a  hodne  toho,  aby  v  nich  kázauú  a 

velikú  voči  Božie:  ŕi  by  je<iine  slovenská  reč,  táto  milá, 

mala  byť  vvätrkovaná  od  ottAni  Božieho   na 

í;i  ploty?" 

l^rnHtiini'irndfif  l>omiu>i  lekár  čili  sbierka  len  vyxkiiee- 

;ov  ii  vylieieniu  ro/líčnych  nemoci  n  íudí 

^poUblivýťh  priitneiiuv  a  od  vytečnilch  \v- 

iva   Ján    Korädh,    učilid  a  orKanista    bo)ídani>vsky.     Vo 

'IHÍU.  'Hačoii  ti  mikUdnm  ^Ausľ^lriu",  kníhkupectva  a.  kullí* 

íc  !«*,  str.  232.  Cena  franko  1  íl. 


áib 


u 


Dobrú  vec  vykoiml  by  sloveiiuky  U*kdľ,  ktorí!  preweJ  by  tňlo 
];uii]fu,  sosUlvenú  s  dobrou  tiuahoti.  a  nnpÍHal  o  nej  svoju  mienku 
tak,  že  by  (>rf|>adn»^  nové  vyilaiiíe  podla  toho  mohlo  sa  usporiŕiilÄť. 
Lud  náá/ noMiAJiiitt  bik.'lľa  vždy  |in  ruko,  riid  niá  UkiJto  knííky.  « 
ich  rady  —  ak  hu  dobrŕ  —  nióíu  byŕ  užitoŕn^,  kým  ueprídfl  le- 
kárska piimoc. 

Jak  Sľ  kd.v  v  ťVrliárli  tniicovalo.   lU'jiuv  '  '"•- 

t:bái:b,    iia  Xlonivi-,    Vť  Sle/íiku  a  na  Sluvouíiku  /  vóku  ;<  h 

ikí.  do  uovŕ  doby  !>t!  /.vbVšlufni  /N'ttdtMn  k  dť'^jiiiiiui  tiincu  vúl>L>ť. 
Ljôi  Dr.  Čttiŕk  Žif'ľt,  docent  kultúru!  bisKnie  ua  českn  universiU:. 
Se  136  wobraaenimi.  V  ľraze,  Knibtiskílrna  n  nakl.  F.  éiniAfiek, 
18í)5.  H".' Str.  4't'J.  Ctíua  H  /I.  ííô  kr. 

V  n&šoín  ŕahiipise  už  bola  reč  o  saljdnyt-h,  syuipatičuýcli  kul* 
túrno-liistoni'kycli  triidu'rh  flr,  Ĺ',  Zlbrta.  rodaktorn  Crskí^ho  Lidu. 
'Ĺ  ruko]dsriýf'h  i  tliičeuýĽh  pamiatok  <k1  urtjstuiiii'h<t  vi'kii  až  do 
naäcj  doby  v  tojto  vi-rkoj,  knlsiioj,  aá.  ututbornoj  kitiho  soíibieral  a 
sústavní*  spnu'.oval  vAtttok  prístopiiý  nuitiTÍál,  prtHlHtavajúci  doJÍDv 
tanca  a  čiastoŕ-iu*  i  budby  v  Cerhiúli,  a  vedia  Čiwb  na  Morave, 
v  Sliezsku  a  uaMini  Slovoiiskir.  A  kniha  jeho  podáva  vjnstnť  vtar.: 
vedľa  dejín  tanca  v  nej  ritateí  všiiilľ  nuchodí  i't/adio  všeobocuVcb 
kultúruij-hist^iľii-kyt'li  ptom-ľov  Hiivekýcli. 

Čilutelia  nuái  uajlcip^ie  pľed!*ttvia  si,  co  je  v  kuibe  dr.  /ibrta, 
keif  t  obsahu  odtlučlino  niipisy  kapitúl  aspoii  na&leUovne:  KnihA 
prvnl.  Tanec  v  zeinícb  tcti|íjí<b  t  doby  nojsitaráf  aá  do  zacätka 
ví'ku  XV.  Kapitola  1.  Slovanskí  názvy  v  dobé  uejstarši  a  /iinivy 
o  budb(>  i  tanci  u  SlovantV  Kap.  ľ.  l>oh.tily  n  noJRtaľSim  iq)ú8obn 
tančeol.  Kap.  .'í.  Pidiatiskt^  tance  obraduŕ.  jojích  ulpuvťdí  od  ciťkvtí 
a  zkazky  (t  nepuslnŕtnyrh  t^ueŕníclrh  ziiklejvcb.  Kap.  4.  /právy  noj- 
starslch  letopiscft  četikých  o  tanci.  Kap.  ó.  Tanec  za  vljídv  rytlŕ- 
Kkčho  mraru.  Kniha  drubU.  Taneu  v  sloloti  XIV.  a  XV.  Kap.  1. 
Iludebnl  nibtrnje  a  hudebnfci.  Kap.  2.  Tam-c  u  ť'ecliQ  vo  vi^ku  XIV. 
a  jolio  zäliba  I]  svétsktrii  i  n  iluchovnícb.  Knp.  W,  Mravokárc)  MiU£, 
Waldhauser,  Žtltný,  Hur,  Uokvcana,  Jan  /  l'Mbramé,  Korsnda, 
fhelŕický  proti  tanci.  Kap.  4.  Tanoc  .sv.  Vito  a  lanec  smrti.  Kap.  5. 
Tauw  Bolsky,  liduvy.  Kap.  G  Ta»«:  pan&ký.  Kap.  7.  Tanec  ve 
zbrojí  a  puchudňovy.  Kniha  thHi.  Tance  ve  vŕku  XVI.  ii  v  prvuí 
pohivici  veku  KVII.  Kap.  1.  a  2..  Mravoktlrci  touži  na  tauce.  Kap. 
J.  Jednota  r-eskobratrska  proti  tanci  Kup.  4.  Spití  i^iinouu  Lomni- 
ckiMio  /.  líudŕo  n  Unci  Kap.  ó  Tob.  .Mouienina  r^pis  o  ličidlí*  tance- 1 
cbtivych  paiien  a  panf  i  r.  I.'íiU.  Kap.  w.  Snemovni  i  jiné  uLiiovŕili 
tunrt*.  Kap.  7.  Kde  ne  tancovalo.  Kap.  K  Kdy  se  tjincovHÍr>.  Kap.  ti. 
/pÚHidi  tanŕenľ  Kap.  10  Lidnvú  tance.  Kap.  U.  Tance  modoJJ 
vl4i<ke,  ballcty  Kap.  \1,  .Staročeská  povéht  o  tanci.  vzbuzeuC*in  ni*- 
odolatťdnuu  bndbtiu  kmizelnou,  a  povr^li  pŕdiuzoť*  »  látkuii  uyn^jaí 
lidttvi-  zkazky  o  .^vandovi  dndáknvi  Kap  1.".  Zkiwky  o  tandch 
ranidťjniľ.  príšer  a  o  Uin»lĽli  <r;iliť'ftk\ch  Kup.  U  IjdoT»>  /ka/ky 
«  tani'jťun  slunci.  Kap.  15.  Tanec  v  lídov^cb  ú^lovich,  puhíkttďt»ch 
u  hátUukách  staročeských.  V  knihe  ňivrU'j  JA  reč  ti  nániduVch  tiii- 
ťcHih  a  oliAÍrna  zmienkn  n  xlovanitkycli  bálncli  vo  Viedni  v  Myndtiia- 
(vcii  rokoch. 


Iné  slovenské  časopisy  na  rok  1895 

iiil|iurácaiiit*  iiu<iIc<IiiJi)cľ: 

ŇmiiliiU*  \<i\ÍUJ,  ŕaiioiiís  politicky.  Vy<-liudú  v  Turännslíurri 
Bf.  9l«riin'-  tn  razv  tin  t>idŕio.  Preilplnlná  ť''na  13  íl.  na  lelv  rok, 
€  <L  u  |»u  nitM.  Z  xl,  114  ^urf  ruku  Oo  xAhraniOU  pluU  sa  oa  cal^ŕ 
■'■y    ľ"-  i\.   Iít-ílitktrrt-  AtHtifO   Pirttfr. 

NáriHltii  HI^Hnik.  Noviny  vro  xluvnnbk)  Tud.  Vychodl  ru 
,^  hiirkn  v  TurďiauHkora  Sr.  Maiiine.  ľr^iIjtldtJiA  rfiiu 
'jr      Ho    7A))ľain>'Ía   1  zl.    In  kr.     Ilivtnktoľ  a  vyilntiilrt 


<  < 
nu  u 
n>lc.   1 


iMiUi^užllikí  Oliriir.k(/vý  Ausopts  pro  liuninr  a  ttntyru.  Vycltodl 

rtir^iaii^koiu  $y.  SĹlrliiK'.   ľrttilplniná  rftm  2  xl.  na  Cfil>^ 

1. 1   ['mI  roku.  Ileilakí^r  a  lydavaief  />«/■»  Í\tt1a. 

Oli^ir.     Ca^'tpU  |in?  húiiioflirsivo.   reroe'ilo  a  doiiii^cf  fívM,    V^- 

•  '  '  mpsaŕue  ra/;    predplatná.  <.'ona  I  xl. 

K  I  lfi|iľfii-tivnik   L.    V.  Htziict. 

Kjlt4»li<*ktí  Novill).      Vyi'JiodiA  dvii  r.uy   niľsaOnŕ'     l'rodidnlQa 

'•".'         -I    1.    '..'•       1   /I.   nt  |ifil  p'"--       V-i.l,' >•■     V.w;.-     A'„/Mr 

«kej  itolíci. 
^  irkt*\iif    i.i'^l.v.     Ĺ;.i;-oj>U   vcniiiutn    -:i'ijiii 'tu  iiikvíľ  i-\.  .v.  v. 
dbiiiliA    iiif.>iŕDP    na    dvoch    liáľku<:U.     Predplatná    cena    ua    celf    n>k 
JL4   pfd    rukfl  I  /I.   ňo  br.     Iíedaktor  Jur  Jano^ka,   ty.   iérkr 
"H-j  íp'tM'i  AHti-KuMu). 

aviit^ríiil.    Oa40|>i!i  prť  kAlolíťkr  duťtioviiŕ  re<^iiÍelvo.  Vycliodi 
Atat  \  Mixiltidi  u  i>ľci1ptatn<    ulm^^ía  >l  x),  im  céK  rok.  „KanateKa" 
ha  Mt4*ráriK^   Linty*   K<'iljktor  Fr.  Hiehar^l  Oicaht,  Kprávra 
V  TcpUj  r  it. 

D»in  ;i   "  iiiíky  vjchuf avntoTský  čauipln.    vjcti»dl  XA% 

ŕof:  leuft  lift  ľclv  rok  'J  íí.  6*i  kŕ.,  iifl  i»ol  roka  I  zl 

ki-   Ui<<.  ..irW  .SW'fj.  v   KuiuuibiTkti. 

Piítuik  **V.  VojU'AhIvJÍ',    i-asojiis   pr*  K-otolickv  ľud-     Vychodi 

iiir.     Prc<lpUln<^   1   íl.  im  ct'ly  mk.    iwsirU   sa   nu  ipulok  «v. 

*  TtBttii«>  {N'ďs^^/nniliat^.   lUíitiiklitr  >V.   O.   Mutstn-ian: 

'<'  ■  '  -^  -tíky    Iht    pic    eraojolu-ky 

Prcdplutui  '-■eiia   I   id.  uii 
Tok,     itroakif'!    i'.nŕ/  jŕwt/j  t  /ancťi  (puiu   Pacliň-Luky),    «pola- 

Vŕt^líkr   a   Uvoľiiiíir.     Vyrliádje*  v  Tnr^auKkuiu   íí=v.  MarU'  iir 

'  ■  •■  I  tiiirku.  Prt.>dplatiiä  iroim  im  celý  nik   I   i\.,    tiu 
I    -Airdrťj  í'ťľiiiunsUy. 


LiMU'ireíi. 

Marrtn  Kiikuŕir  ^ikujffn    V  iiaftMiijAťom  ŕjulc.  -   Hr  ft.  v  K- 'Hei 
""  —  t.  T.  R.  Sinri-  rv,k"ľi«  hol  uŕ  i  s/iiUanÝ,  a  prrdwi  niurl 

i»r:  f>fi  talcIii.ovMii  iIhI-í  mal  »ou  ršťlijako  aialíiuiirc.  I) -U 
T.  Porjiu*>kú.  ľi"~nľ,  ihlfljtc  tai  trviť  ruMun  laUto  a»i 
1.1,  a  (i  jiíik-itliii  (ii.ii(i      -  p.  S.  v  11.  V  nvKlvitiijiH'^iin 

Lau^kjlťli  i  davni'Jšicli  dUnikav.   klort  uí  obľujLuJu  v)ľhiMlťUÍt* 
■>  ■'•  "'■*    '   ■    ■•  frrt^lWm     'm ■    dilrHniiP  JilniUiup.  »liy  vj- 

H    iirlj.      I  mn  ľpdŕi   iii-nsu'dt'iii  w,  tlo' 


1^ 


-**  - 


o  R  s  A  FI. 


N»  Dule.  Ni|)lial  Martin  KuttUin 

Z  mi^fiob  2Uľk>cb  ŕa»or  moOriiiiitkýťh.    Roaiir&ra  Jom.  L.  BáM^  41 

^DoVonôeniť) T4 

SiurC,  piihrali  a  mrlvi  \  Iradfcil  »  XTykorh  Fuilov^fb.    Niplul 

Kri*tvf  íVifrrdf.  i'l>c.konŕ<fuie) 

A  za«4r  (irlila  Ju«ŕíi  ■  ■ .  ľAuimila  I\)iOfivoTituhA vs 

Sviulobuč  obyŕ^je  \  lllljukora,  v  DlUrliinttku.  Voái^  Pavtt  Sekerka  BI 

C  L.  a.  Tot>ftťlio.  Dr.  DuÍoh  Maitmdcý lOO 

Itozh^ŕťnh'.  liludár .         .  III 

Ju  iilitiliA  —  -AŕkÄ,  —  —ôäca  ,111 

IMnniíťiiky.  B<tľko 118 

Tiťíi  Do.stoJevMkťbu.  Napful  A.  S.  Suvorin lU 

Sloveuiiký  jaxyk.  (ŠtodovaDie  sloveníiny.  J*Vanťiá/ifc  ľastmei.  —  Po»ery 

a  obf  ŕjge  ruilii  slorenskébo.  (Zrolŕniká  stolicA.)  Á.  B— y.  —  &Ugkké 

recepty  lioKpuilártkť.  Zo  st&rébo  rukopisu  podáva  I/ud.   V.  Rixncr)     .  Itfl 

Brvťtla.  fSlovíci  t  Amerike.  Šk.) 1S& 

Literatúra,  [ľroti  prúdu.  —  U^iMpmn.  —  Jan  KolUŕ.  ~  Nadá)    .    .  ľi7 


Spisy  redakcii  z&BlaBé. 

Bbtrka  jwvéatl  blsloiiok^oh  lidu  ôeftkôho.    Scbnd  a  upravil  Au^st 

Sedlíiíľk.    Cesliŕ  kothovny  aibavy  a  pouéonl  scsit  5,  str.   \2V — J60, 

GeOB   12  Itr.  Tiskem  a  tiiktadem  J.  Otty  v   Frazc. 
Dediny  vddy  n&rodohoapodáŕakó.     Sepsal    dr.   John    Kolls    tngram. 

AutoríiiovaDý  preklad  die  \7di0i  t  roka  1993  od  Jos.  Pelcla.  Svaxel 

I,  sežit   \.  Cfaradimi.  1895.  Ceoa  30  kr. 

Sboralk  Ccské  epulcOnosti  zemčTMoé.     Poŕádi^'f  dr.  Josef  Frejlacb  a 

dr,  Jindŕicb  Molelko.  V  Prazc.  Kurník  í.  S«&it  1. 
Jo«.  Koŕcnskébu  Oeata  kolom  srdta.   Seáit  4.  Cena  30  kŕ.   Tiskem  a 

iiJ^kladcm  J.  Olty  v   IVa/e. 
C!«ský  Ud.    Stforiifk  vénovauý  stodio  llda  £eitkóbo  v  Čechách,    na  Mo- 
rave, vo  Slcziku  a  na  älorensko.  V  Praze.   Roŕnlk  IT..  tMo  3.  Kmh- 

lÍBkirna  F.  Ôtmáíka. 
Stlfttá  PrahA.   ObrA/kový  ŕasopis   pro  zábavu  a  pOD&eDi.  Itointk  XXII. 

C.  9—11.  Praba.  Xakladatol  J.  Otto. 
ProsTJeto,  LUt  za  zábavu,  znanost  i  oiqjetDOSt.  Zsgreb.  God  III.  Ilroj  3. 
Lnzutr.    ŕasopie  zábavný  a  poučný.    Praha.    Bedaktor,  m^itel  a  ryda- 

vatel:  J.  V,  Slidck    lloíník  XXMI.,  ÍWo  12. 
BvdtoBor.    Illastravauy  tj'dunnfk.  Praha.  Uočník    XXIX..  Í^  9 — 11. 

>*akl.  knihtlKkáma  V.  SímAčka. 
OtTétA.  Listy  pro  rozbled  v  améuí,  ridé  a  poliUcc  Praha.  Bo£oik  XXT. 

č.  2. 


Bok  IS9K. 


SoAit  2. 


Sloveiislíé  Pohľady. 


rp^^. 


Na  (ade. 

NapinAl  "HfnrtiH  Kukučín. 

Milo^  a  Hohiié  „iinsl-ŕhovali"  sa  do  jediiolio  bytu.  Neboli  bralia, 
;i,  hu  ani  sa  neznali  prŕ>dtyii).  ŇAlioda  ich  Kinjetta  tliivnilna, 
Mžká  staroŕt  o  byt,    keff  v  oktohri  prišli  itu  vysoké  školy. 
UbA  UiU  mladi,  a)e  akí*  medzi  nimi  ľu:^díely! 

VíI-jS  svťUi  zkúseoV,  i  všakovak  zkiisaný  macošským  usudoui. 
báduily  bo  8  jeduoliri  kouťa  krajiny  na  druhy,   z  jednej 
Jľuhťj,   i  z  jednoho  úboru  do  druhého.    Zkú^ál   t^oloí^iii 
•  firinhylil  sa  na  ohryxonej  kosti   ^tilosotie".    A  všade  ho 
-■''.\.  Kým  l>ol  doiim,  naJviit-Mmí  bo  miióil  takzvaný  pan- 
ici   mu    na   krku    večno  a  preháiial    bo   zd  ^kuly  di> 

-  M    f. II  nt'vybnal  z  krajiny.     Nie  div,    že  celý   élovek    Iml 

I  ný.    Vietko  jeho  žitie  nosilo  na  sebe  náter  provisor- 

'le  ledy  zostal  pri  fíloeofii.     7.Tiim%  vec,  čo  všetko  sji 

'■      !ie:   u  íi  ueznámn?    Musí  to  v  uej  vyzerat 

|(ku    ua    ^laiidlmarkii",    kde    pri    zamatovej 

I  u-  hľdzavt'  ľyh>,  s  druhej  strany  podšitt^  ólžmy, 

;  iíredeni*,  na  noni  sUtré  hodiny,  a  pri  pečleiikoTpj 

1  na  dveráľb   akási  vojenská   uniforma.     1  on  véetko 

'   <n  i.-ii .  Kanta.  Leibnitza,  Sdiopenhauera,  matematiku,  dejo* 

J  koae^nt^   (tuRtil  sa  do  hebrejčiny,    chaldejciny,    arabčiny  a  do 

'vfov.     Hol  to  človek  Ľoniálny,  menovite 

.  dniliý  raz.  Omiilčil  ía  svojou  universí*!- 

iicl  „Í'(iii\ir:*alions-I.exicon'.  Vedel  rozprával  o  Cíne 

-  .     lupli,  o  ŕibiľi  i  o  ľealisme  v  uineni  a  píditike,  o  ne- 
ibýcb    ÍUrnspanch    neviem    z   ktnri:^j    dynastie  í  o  politických  tA- 

Josue  í  prilaidenta  -Mac  .Mnhona.  Vysvetľoval  vynálezy  Edi- 

i  roxkladal  jĹásudy  budbísmu.    Známu  mu  bola  politika  Kleo- 

íV  iirusko-rrnncúzí.kty  vojny.  Vedel  i  v  analytickej 

.e  sa  vymiJHt    Ha  raz  nám  vysvetíoval  zo  všako- 

ktoré  z  |«pieru  navyBtrihával  —  základnost  uŕeuia  o  ne- 

'  '.  jemDý  spoločenský  takt     Kde  ane  holi  medikovia, 

Ji->vuni    >*  t'rnnimalikv    tnreekf^j;    ke<r  ha   našiel  s  technikom, 
í —  (I  TýRkuniľch  Liviniístona.  Kcrf  náhodou  sa  dakto  zami(^il, 
tá  riekol:  „ľočkaj,  Jožko,  Ju  ti  to  najlepšie  poviem. "  Kedsadoitto 


ed 


opoviUil  potloli ylílvíiŕ  lio,  alebo  opruvovut :  „Ty  čiii  —  ly  mSi  ivXieki 
juateríiiskó  na  tíaiiibAch.  Ty  si  moiiirHsI*' 

Nuíno  uznať,  že  on  rlAval  u\i\  v  ťeU*j  spoloŕnorti.  Kaidý  sä  tiu 
liAI:  jeho  je(lovut_v<:h  iioziiíVniok,   n  menovite  i'vilii'lmvych  iiudilvok.] 
A  zu««  kiiždy  iiial  Im  räii.  Spoloŕnosí  U>z  ucho  bola  iikohy  uarlínLiMi 
vanú,  oeipalii.  Menovite  v  hoKtíiici  l>n  (n/koni  i>ivc,  tuk  po  <k^^Jul**J| 
hodine.    A  jelnt  iim  počínuvala  právu   touto  hodinou.    Vtedy  akosi 
o^il   odľúzn  a  kriesil   ftpoloi^uust  to  sua  vtJponi,   vedeckými  anoly- 
snini,    ritovýnil    výlovaiui,    dakody  Rpevoni.    čnsio  toaftaiiii  na  na-l 
hodílú  oKn)>u  tam  v  reAUiirilcii,  politickvnii  jiovorfliiiía —  kupectvuui 
Ak  Im'I  totiž  pri  ^'roši,   neprešiel  popri  stole  ani  jeden  kupec,  iil)yj 
/o  svojej  itk.'itide  Milošovi  óo  to  nepn-dal.    Jeden  veŕeľ  skúpil  na- 
príklad:   fajku  ptireelirniku  i  „écsliv  vvnibr'k''t,  tl^aršpic  nu  kuby 
dľuliV  na  viržinky.     „Zdravotne"*  hosentraf-do.     r>va  pilry^  punčoch..] 
/i;;-,kn  ŕtfóšku  z  j^ypi^n).    lUihx  do  ^ouibičkovej  dierky,    šnúrky  m 
/.avii/ftvnniľ  topiinok.  Klietku  na  kanftľka  (lieit  kanAľkaf.  I>ta  |mkl(ky 
„iiáľodiilľir  /itpiiliok.    KeK  s  ťJernou  dlhou  kystkou.    7a  p.it  ^rogi] 
pálpnýľii    lipíikovľov.     Tri    razy    jieŕi'n*^   gaštany,     l.iter   liwskovcov 
z  L'herski^lin  Iírodn.    Keťkn  na  tuzy.   Nninženóho  „nwi"  i  dve  iia- 
luienú  cibule,     /a  Ŕestilk  dľolm>eh  preotikov.    1  u  ku  ebiu  vyhral 
veuec  U\:.  Dva  pomaranče  a  dakolko  äkatúi  búuboudv.  ViVboe  okolo 
Hlola  «ljiio  kupcov  t*ta  na  vyroŕnom   jarninku  v  Lipsku,  kí^I  totil 
nial  Miloš  peiiia/e.  j?Ii(lovi  sa  prihovoril /Idnvsky,  preclikáľovi  česky, 
ku'^obrovi  hoľvatsky,   kupr.oví  s  bonbunami  taliansky,    /nul   vôbec 
ka/.dv  ja^vk  v  nionaichií,  i  huvoril  —  koTko  i  ako,  nemožno  určito 
poveďaf.  Jednal  sa,  menovite  so  židmi,  nadával  im  a  konečne  doeo 
kúpil.  Všetci  kupci  xvuli  hn  „jeduospane". 

Co  sa  mohlo  zjesf,  to  sa  xjedlo  ^staňte  swHsione*',  Pivo,  fiííT, , 
poniHninče,  Kurdinky  a  kyslé  uhorky.  To  bobi  takfi  ču'luoviitA  ultiaucaf 
/e  obyčajne  wi  končievala  kriticlivmi  crupLiauii.  Ubyč;0»e  su  iílo 
uinučeny  žaliidok  eíite  ..zľe>launivaí''  do  kiwiiirue.  Na  in  tilú/ily: 
absynth,  co)jnac  (Kenlevich  IstVítn),  slivovica  (8ť(>mrtki\,\  knikebajn 
a  dakedy  puiié.  A  tu  nriš  MiloŔ  najpilnej!.ie  rozvinnval  svoje  teórie. 
Napríklad  jednu  noc  zabili  sme  r  kavinmi  vyše  droch  bndln  lúät^*- 
nitii  pľohleniu:  či  tí,  co  sedia  v  balóne,  cítia  vietor,  alebo  nie  ; 
Spobu-nohí  sa  rozkAlala  na  dva  tábory,  a  Hiior  nemohol  sa  nuhodiiiiť 
oni  na  idici  n  skončil  všenbei.*i:ou  nespokojuosí'Ui.  NikUi  uemobnl 
prebit  so  svojou  „spríivnou""  ndenkuu.  Miloš  jedine  žkatule  s  b*.m- 
honami  nevenoval  qVerejnt^mu  dobnt",  ale  pokufí  rúče  schovAval 
do  vľ<ícák  Hvojlio  ľ.imnika.  Načo  —  o  tí>ni  pozd^'jŔie. 

Cn  HA  nedalo  zjest,  to  ninctela  nojíir  spnloŕnotit  so  tteboit.  Tedj 
/.Í0a,  hcfiontľ.v-'Ie.  Wilbcltn  ľell  ntd.  attf.  —  vM.ko  putovalo  do 
kaviarue.  Koif  Mue  tu  tiiin  poskladali  na  Któl  u  počali  živú  'Iŕ^itMlM 
o  balóne,  atťbo  o  /ele/nii'i  z  (irbnlnndu  na  Kauičatku:    >| 

V  kaviarni  napína  ui^i.  Vidno,  že  nemôže  uuni  prlst  „na  diM 

Nnjvineerl  myslia,  t.o  Hiue  ildka  ./plvajícf  8potečuo8ť'  »a  ce8ta<  \-. 
ä  la  pivnl  česky  tin^ilUuigl,  ktorý  /pivá  Hnchnuinn  l-'mnkl :  n  lo- 
preilnnítv  íe  kú  rekvjsity,  a  Miloš  hrdý,  ktorý  vedie  blavnó  slovo 
»  vykrúca  íú/y,  že  je  , režisér"  alebo  ^urtiHlický  spriivcc". 


67 


í 


SpítIoŕnos(  M  konečne  rozišla,  alo  níkdy  nie  na  iidvrh  Milošov. 
Vidy  proti  jVhn  zjavnej  vôli.  ()u  sa  vžily  nlililsil:  „AUí  iiočkajte, 
cliIa|Ki!*  Alebo:  „Co  buiIeU*  rohit?*"  Akoby  bolo  ešttí  pľivčns  ist 
»I«f.  ,To  ty,  Maco  —  ty  vždy  kazíš  spuločiiosf.  Kwf  sa  ti  ilriemOt 
ehoiS.  rydricíuii  sni"  A  obyäijno  stJkol  partiu  na  billiard.  05|>aK 
niArker  musol  /äpťilit  plyn  íí  Miloá  ziičal  knranibu}.  Oh>ôajno  ^nifa 
(ietala  «  jťilitolio  knijn  na  (litihy  a  tu  i  lii,  tnitiodipu,  tlkla  ílo  jcidiiej 
í  druhfj  Tu  obytajiiť  Danuizul  tnyn  a  cliystil  sa  na  „seriii"  vehiii 
5ŕrí<^ne.  Ale  pocbybil  scdiika,  zabiiclml  ta^oín  o  zem  a  nadával 
mantinelu,  že  Je  nie  „citlivý".  „Tu  nemožno  vyrátať  štós,"  túževal 
■A.  A\tr  kťitffa  príliodil  .tuá"  a  z  nebu  nálindou  sa  vyliahlo  „pľASft*  — 
tu  «a  prisahal  im  spttitenťi  duéu,  /e  tento  karambol  „vyrátal". 

Bohu£  sa  veiiuval  tei:hiiike  Hol  človek  do  kosti  solídny  a  len 
tnz  xa  .nhtíräky^  iiieíiinc  zatniíll  sa  dt>  uvedenej  KpoIoČnosli  „šiin- 
iCDtjstoT".  Bol  prosaik.  splazil  sa",  „koril  sa  hniot^?**,  „filisler", 
,iÁsäk*  —  a  boíi  znA  e^te,  :tko  bo  kistll  Miloš.  „Myslí,  ie  inte- 
tiTály  sú  ci'Ií  ívet.**  ^Myslí.  že  slnko  preto  stojí  a  zem  s:i  kriitl, 
jr  t"  rak  Tvrilal  Kopplťr  a  rirnbí  tilistri."  p.Ia  som  dávno  y^bnduí 
a*  on  HA  if'raz  3  ňou  ihra."  „Nemá  smyshi  ani  pre  uineuie 

a  ,:^     -     u.-     Takc  ulnssy  piišíal  o  ňom  vo  spoloénustí.  A  nielen 
TO  vede  m  nemolill   ^uiesC,   ale  ani   na  byte.     liohuš,   sediac  pri 


kri 
ď 


'lo  robiac  vykivsy.  potreboval  teplotu.  Miloš,  sediac  málo 
-iŕl  sa  i  pri  nezakurenej  izbe.  Dáva(  na  uhlie  bola  um 
Ja  si  10  dovoliC  nemôžem.  Moje 


posmieval 


l    1UXQ8. 

■  .Teilt  seď  na  ulici,   keiľ  ti  je  leplo  nepríjemné!' 

ftjp  na  BobuA. 

^^      T'»  <a  Miloša  vždy  bídiie   dotklo,  videl  v  tom   urážku,  že  je 
M  »>  '.  kfd  äa  pri  rudzom  uhli  ohrieva.  I  vždy,  ked  sa  rnitil 

'  .l.>m.,v.    bolo  prvOi,   že  otvoril   oblok      Čistá   atmosfáru 

(  pud  nultou  zobudila  Uobuša  a  nútila,  že  preliatiol 
ti  ixifLit  miMi  «Dlidnu  perinu,  kloní  mu  mat  zapakovala  do  kufra. 
A  Miloía  teraz  Ihu  ei^te  nadišla  vedyirhtivKst.  Subral  svoje  tabule 
bi*  a  lú»iil  ich  v  posteli  do  o~4.  bodiuy  po  polnoci. 

...  ..    m'»pi>,  prosím  laí'-  vyzjJval  bo  Buhuä. 
,Mne  sa  npí'.lue,"  odsekol  Miloš. 
,  \'         -     tipzohladnosť  svietit  mi  terass  do  očí." 
»>:  i  Atvrt't." 

A  nno  na  svitaní  Kohuš  musel  vätaf,  ist  na  techniku,  a  Miloi 

ff^r^ial  Juuáťky.   be/  vytrženia.     .lebo  neženirovala  tranmay,    aní 

fakr«.  iini  nikladn<^  vozy,  ani  itvonec,  ktorým  btá»a  mestský  Kluha, 

i*  'rniáľ.  ani  žid.  ktorý  v  douiť  kričí  .haodlO- 

^■'  ,inie  v  siiseduej  kueliyni,  kde  sa  práve  varí 

i'iiií  „sekauá  svíčkovii".  Prebudí  sa  po  desiatej, 

.  "a  idií  sa  prejsť,    aleb**    „na   hodinu".     .lebo 

'■  nikdy  nelwly  pred  desiatou    -  to  už  vari  professori  mali 

v uňbti 

Z  tim  je  obyčajne  málo  sdíeíny.    Nie  dubroj  vôle.  VH^-tko  je 


3L 


tak   „tilúpe",  t  .fiidne*',  celý  svet  nebodno  .iba  do  dela  nabiC  a 
Tystrolit". 

ľo  iibede  s&  iilu  do  kaviarne,  tnmbu  sa  zlrn^  trochu  fia  čítajú 
noviny,  iľoclni  sa  „kibicuje"  pri  iMlIinrdocb.  A  v  zubodi  iistAvična 
viriluku.  „Scrvus.  Nácko!"  aU-bo:  „Naidarľ  ali'bo:  „Zdnivol"  to 
JL'dlntS  ŕo  tdm  puvie.  O  ti-ct^j  „sa  socia"  t  kavinnic  domov.  Nojdo 
i/bu  vyriaileuii,  vyŕistfinrt,  pHxditii.  líoliiiii  zaso  „sa  bifTujo'*  na 
teibiiike.  Noiiio  ani  zakiin-no,  b'bu  on  tíHtCintatlvim  i)[>ovrhuje 
T4>|>|r>toii  a  nechce  sa  v  izbe  potif  ako  „stajcr&ký  k^iň''  pod  ná- 
kladom. 

I  vozmt!  kuihu  do  niky.  Xťch  jť  klonikuľvek.  len  nech  je 
kniha,  Preíita  pol  stnliiky  a  zaŕujo  šejmt  v  8u»ednĽJ  kuchyni.  Túlo 
tichosC  jo  „inouotônna",  „fádou^.  Hľa,  k  vAli  nemu  tam  v  kuchyni 
ako  sa,  uťahujú!  Ve/mo  knihu  do  niky  n  hybaj  do  kurhyne. 

„A   —  íuÁ  uctil,  pane  X!"  volajú  iiaii  mlrazu  trí  ^.criskú  hlafy. 

Ihirnio  je,  tu  |>atiÍlo  zaŕať  bisttiľíu.  I  Milnt:  hovorieval:  ...Móžeá 
ty  hovorif,  čcí  ihiieá:  ale  bo/,  ženy  nemáš  /ivora.  Žena  je.  kUtrA 
dáva  cvny  vedám,  lebo  nik  by  m  ueučil,  keby  nebolo  ženy,  ktorá 
bo  úduscvŕiuJĽ.  ^eoa  dáva  podklad  umeniu  —  bez  uej  by  umenia 
vôbec  uebolo.  '/.vm  ju  <i»n,  okolo  ktorej  «a  svet  turí  —  a  nie  shiw, 
nko  to  ti  Bohuííívi  filistii  vymysleli.  I  politika  bejt  ženy  nemá  smyslu. 
Vidiá,  i  prvá  vojna  na  svcre  bola  prf  ženu  —  trojňnska. . ." 

I  jebo  život  tol-ii  sa  okolo  takých  os.  Vrtel  sa  rax  sem,  rax 
tam  —  lebo  un  mával  vždy  viac,  ideálov  odrazu.  Má  tolku  buhal- 
Rtva  v  »vojom  Krdci,  te  mô/e  nim  podelit  i  Marenku  í  Aničku  a 
ťšlľ  /oRlaiie  Tonické,  ľepiŕke  a  „rencrvny  funď",  s  klon'm  niOie 
v  páde  potreby  disponovať.  A  tu  v  dome  m.1  hneit  naraz  dve  — 
.Vuii^ku  i  Maienku:  ich  mamu  nerňldiu,  bárs  je  velmi  diieciia,  ma- 
troaa  v  uajIep^^íMi  veku.  Kforá  /.  nich  mn  je  milšia:  Anícka  d 
Marenka,  nikdy  nevyjaví).  On  ani  v  tomto  oblude  neníe  prialclutu 
urovDávania,  ľo/tľiedovauia.  stavania  sysléinov.  Jemu  je  prijemná 
Anička,  lebo  je  veselá  a  kedy-tedy  vie  dobre  zadreí  doňho  i  sama 
/nesie  žart  a  nikdy  sa  annahnevá.  I^Iaŕenka  /iiK  Je  vážnejšia,  aiií- 
viíjšin,  ale  tiež  sa  rada  za.smc«jí*.  lenži*  málokedy  rlá  podnet  ku 
smiechu.  Jej  veljkó.  čierne  očí  xvláíítoym  kiií:lnm  omnlilvajú  Milo- 
äoro  srdce  ~  i  tak  velmi  pohyblivé,  ua  slabom  mutiiziku  u^iazanŕ. 

>'ikdy  sa  nevedelo  určite,  ktorej  r.  nicli  sa  lyilieča:  Auiike» 
Maŕenke,  ŕi  obom?  Nebodsij  ani  ony  samy  neniftiu  sa  v  lom  vy- 
nájsť a  akist«  prestaly  hí  už  s  tym  íámat  hlavu.  KeJ  vstúpil  do 
kuchyne,  priŔlo  mu  na  um,  íe  má  vo  vieckn  bonbóny.  Vbehol  do 
iiiby  a  rozdelil  pekne  rúče  škatulky  medzi  sedtry. 

„To  jislu  dobrej,  pane  V!"  dakiijú  nm  aestn*  a  nn  si  vážne 
vykrúca  fúxy.  A  v  tejto  spoločnoHti.  kniha  na  kolenách,  strávi  <Ht- 
poludníe.  kýiu  sa  nezoírkno  a  netreba  Ist  na  večeru. 

Ale  pred  Viiiitocmi  prialo  tmi  ua  um,   že  sa  zná  i  klzaf.     Na- 
hovoril Aničku,   aby  9a  učila  kl/ať   na  lade.     Maminka   dovolila  n 
(ak  sa  staln.    /e  Miloš  s  Aničkou  trávili   popoludnia   na   .  i 
Olenoin  spoločnosti,  v  ktorej  MíloŔ  vyvodí,  sa  pozdáva,  že  n  > 
tade  začítm  sa  MitoSovo  srdce  nápadne  steplievaC  a  Aničkino  vari 


t 
i 


M 


liet  V«f  Miloi  robí  wlikAnsky  dojem!  Má  čuiny  ,uu  haniioniku"v 

u  Mraini  iiuhdviľr  .  ^imnťku  ueiiosl.   ale  knilky  kaixUik:  a 

na  hrdle   i^irokii    n  .     :i  mi  tilitvp    íioiMiili.slicky   široký   kioMk, 

kíory  vtedv  mi  iia/_(vdl  —  socialistov  uste  nebolo  —  ^alovanckej". 

Tm  8u  ro/iimi(\  Tti7iiika  v  ústach.    KeJ  Anička  ustane  a  odpočíva 

oa  lavičkľf  Ui  on  piišta  sa  Bvojitn  sauiostitiiym  If^loni  po  failu.  Kobf 

dťKabtiH*  kruhy  >  '  '  aiidť/./ou.  žp  i  verklíkár.  ktorý  Latu  í-'nlý 

flpfi  pi^liúďi  na  ,,.  iii"   vorkllku,    ide  od  nidosti    oči  nortmC 

m    pniiu   Sluviiuu,    anebo  je  líulhai".    Vtedy   totiž   každý 

<1:    buď   NVmec,  alebo  žid;   btíd  Slovua,  alebo    koiiočne 

\k  totiž  nebul  8laročeidioiit,  atobo  Mladočŕchom. 

i»iii    s(H(Rolinm    fiiíura    iiáÄho    Miloša    stala   sa   ua    „kluziôti* 

typirkna,     I  p*i.'.lpJ9Íľ,  ketf  som  videl  „kluzlato"  a  Miloša  na  ňom 

až  utrbolo:  zdalu  sa  mi,  že  to  tionit^  „klu/ište",    ale  boh  zná,   aký 

iľŕ"mv*rl     Nsf"'  i"'  tťdy  div,  /a:  >Íilošova  slávii  uedalii  jeduoiitu  čie- 

i  ^spoločnosti  t>pávar.  Zatiižil  i  on  natičit  sa  ^vyšál 

i  ;:Uiiktora  5i  zvolil  ^^atucho  Miluäu,  nazrúc  bo  ^iri- 

I       m.  K  vôli  tomuto  kaudidútuvi  vyššieho  brusličj'tva   -  í>urovi  — 

Miloň   vtittira  o  bodiiui  včiu^sic,  iiby  mal   cfK-  dopoUidnlo 

ti.    „Hiidiny"   hci  iictriipiii  ani  iiaimenej,  lt>bn  sú  vakácie. 

■>    di»tl  »id  pol  desiatej    do  pol  dvanástej    hehiijú   tedy 

•      -  \  Ďuro,  klory,    bubuiial,  za  uolýcb  desaE  dni  noprc- 

:i(  aui  ápetky  „luleulu\ 

,Tt  si  íaiUk-  naúí^a  ho  Milož.  „Stojíš  na  korčuliach  í»ťa  loTa, 

knf  &a  vyliahne."  ,ťhodiŔ.  sía  lupčiaiiskv  čižmár  ua  jannak '  „Ty 

iimmÍMA.'     »K('by  ja  bul  taký,  j;i  by  sa  ul4ipil."     „Daj  8i 

n  nnch  ti  ich  so  dva  Ŕtkhy  pripustia."  A  kto  by  vúbec 

Tynii  jeho  aforismy! 

I  -.     ...cien  že  si  tiero  rady  ncprípúňía  k  srdcu,   alo  hurí  m- 
^jUfuu  i  poiu.slua  k  svojmu  iičitufovi.     ftaz,   keď  vyparant  sadli  na 
'      '      ':  obidvaja  zahlaileli  sa  na  jelno  osôbku. 

ivko  ruža,  ach.  čo  ruža*    ľúpíítku !     i>näčne,  tui 

ev.  Kralici  buiidjčka  i-^te  váčsmi  htavift  na  obdiv 

drit;ku.    /pud  nukieii  vvzrnijú  nôžky,    ktoré  sú 

■   zetezatni  a  tiež  neiste  stúpajú  po  lade,  —  nie  sú 

u..»,.   L>....^,  ua  xblá/ucnie. 

Miloi  si  vykrúca  ťúzy,  a  vykrúca  icb  ešte  lopšio,  lebo  diev- 
čatko, ta< '  minici,  pozrt'lo  sbežnc  na  oboch.  í>uro  postríebol 
ai^l»nk<                  ti. 

.  ako  pozrela  na  tebaV   poktián  Miloäa. 
.   droroedár:"   zlostí  sa  Miiuá,  ale  len  naoko.    A  ketf 
^slBha  tuiiuo  nich,  p)  ta  sa  ho  Miloš,  kto  je  tá  ^slečinka". 
Stuha,  aby  vari  urobil  reklanui  „svojmu''  kluzištu,  vniví:  „Tu 
j»  ilc!^inka  vod  pána  purkutistra.  Vidčj',  hezká!" 

"'m  bude  mat  peiiuiii!'  zadiera  dou  f.)uro. 

len  peniaze  na  ume,  ty  kvar;ira!''   napuuifna  ho  Miloft. 
^Vy  .ilia!   Váš  ideál  je  misa  a  „knedliky  so  Kelím"." 

...  ., sa  kizaC    tak  nepn'dpnjal*.    Ale  musel  bo  trafií 

áikj  pohlad  x  jej  oií,   lebo  vždy  váčáraí  a  váč^nii  padá  pod 


vliv  akejsi  um^notickoj  silo.  Ako  mesiac  okulo  zoiuc,  Uk  kni/i  m 
okolo  elcču)'  „v«(l  purkinÍKtiu'^.  A  tAU*  líra  trvjilíi  do  Mtin^ho  obodn. 
Milo6  vonkoncom  zubiniol  na  Bvoje  iiistrnktotslTo. 

„Počuješ,  ty  si  jej  celkom  zaknitil  hlavu,"  drtidi  ho  Ďiiro.j 
,ČIi  ty  máš  sveiioinio?'' 

„Ty  iii  tnilo !  Ani  to  tievieš,  že  dífívéa  nemá  srdCf  ako  äii.ferj 
aby  sa  hnetí  mohlo  doň  véelku  liat  My  sme  ruliet;  fudiu  mixeruíJ 
My  Ba  nevieme  {wv/jiiest.  ale  blivíeme,  ako  (spomenul  zmkmo  zvieraj 
s  rypAkomt...  v  kaluži." 

t)uvo  bned  vycŕtil,  tfí  kráska  na  ľade  urobila  na  Miloša  vciikyl 
dojem.  Ináŕ  si  nemnhol  vyavetlit  jeho  mnralistijiife  vílevy.    A  po- 
dobná scéna  opakovala  sa  zdjtia,   pozajtie  —  lía/.di'f    pred  pol  n  d  nie.  j 
Ale  »bliženie  su  nestalo.   Ita  Ďuro  i^iel  i  pii  (d»ede  pu/ref  —  a 
iiachodil  Hlečiiiku  z^s  len  samotnú.    Miloá,  pravda,  nemohol  krúži  t^ 
okolo  nej,  lebo  vndi  Aničku,  ktorá  dost  dobre  sa  nauťila  kÍ»iC. 

„Chlapci,"  ozuiimuje  í)uru  ostatným,  „viete,  čo  Ba  slaloV  A 
rxzprúva  im,  aku  si  Miloš  /atiliet<il  sľiiťo.  sta  kurča  labky  v  klkácb. 
„Z  toho  by  sa  dalo  darn  utobit,"  dokladá.  Jen  by  vedel  íu." 

„Nože,  o/aj/  obodrujú  bo  drohl.  Ale  nemohli  8.1  nstálit  naj 
ničom,  lebo  vošiel  MitoÄ  a  zasadol  za  vrch  stola,  pozdravujúc  blaho-1 
sklonne  hosti  pri  äúsednum  stole.  Ale  f)uro  sc<h  pii  13ubuáovi,i 
ustavičue  si  še|>kajú  i  smejú  sa. 

„To  sa  nesvedči,"  napomína  ich  Míluä.  „Vy  vôbec  nevictH,  čoj 
je  slusnost." 


Na  SV.  Štefana  inučedlníka  o  ôsmej  ráno  v  izbe  naáich  pnatefov 
je  ticho.  Míloii  spr,  odfukujúc  sla  dáky  kozák  Cxigfdov,  a  Bohui  m 
krčí  pod  perinou  od  radosti,  ie  nemusí  na  svjiani  vstávaf.  V  ku- 
chyni sa  prihodil  akýsi  nenbyčajnV  áum,  hovor  rudzieho  človeka 
i  odchod  —  a  o  chviľu  ozvu  sa  ua  dvere  jemné  klopanie,  bobuä 
vtiahol  hlavu  pod  perinu,  ako  by  spal.  Vosta  pani  a  na  prstoch  at 
bltži  k  posteli  Milošove], 

„ľane  X,  slyšte,  jsde  máte  psaní  —  pane  X  M 

Sllloš  sa  zbudí^  mysliac,  ^e  je  lo  „psani**  fažk^.  /ahladl  »a. 
vyvolí  0(3  a  vraví  lita^om  cbraplavym:  „Zálepka!  Co  pak  to  je? 
Vžilyf  lo  neni  psani  z  domu." 

„Ke,  pane  X,"  vraví  pani,  ktorej  vari  tiež  vec  zaraz  napadlA, 
„lo  byjo  odevzdaný  v  môsté.*' 

„A  —  sknlečtiŕ.  mlstuí  i)ošta!  ľatme  mne  zve  pan  Zucker- 
kandl  na  obi^d."  Zuckerkandl  je  jeho  nuvsia  ziiániost.  t*/,  dva  razy 
ho  poctil  po/vai)(iu  ua  ub«d. 

„.lá  nevlm,"  odpovedá  pani  a  odchodl  s  ironickým  ťtsmovani. 
Ona  nenie  síce  ^sprisahaný  znalec  písma*,  ale  toTko  pozná  na  prvý 
pohľad,  že  je  to  „ženská  nika".  [  Anička  i  Maŕenka  jej  v  tom  hor- 
livú prisviedčajú. 

Míloí  roztvorí  zálepku  a  naraz  nm  prešly  diiemoty.  Krv  um 
udrela  du  tváiT  a  srdce  bhiziiive  strepolalo.  ľo  dtbej  chvíli  Sa  uj:ve; 
„Bohué  —  Boliuž!* 


i 


I 

i 


n 


ile  liohiiá  krčí  sa  pod  perinou.  Miloš  kTaknc  na  postcr  &  imliiitt 
tiaíl  ?ysokú  r.ifru,   ktorá   \nih  |)ľÍI<']>oiiiL  na  podiio/io  ini  joho 

,      .  a  —  i  divu  H3  do  Iloliušovťj  imsWle,  kUti-;i  i^toji  koiiča  jcko. 

P'tLíahtKí  ItctlitiM  za  via«y,  ten  shí  oKve:  „N'oí" 
ViM.ec  tn'jilo  dlbo,  kym  sa  Hnhus  „ľiíZobral". 
Vh    iiu/ri,  ftki>  mi  lioťhiiilia  listv.   Ale  ut-povadz  lýiu  drubym 

>  11  f  tVni  bodl  mu  uilcpkíi   ílo  posede  a  uis   ritlioe  im 

pam'!  íidibi  St<"  cbtelvŕ  Novat  jednu  rbvilku 

""»  ~  >».■>   ...•itodv  ualťt,   ^diMtí  vítam   /.onyui    |nlnem    flú 

i*l«    ííues  natretí  Scela  jisié  ale  scela  Sam  abychoni 

uv  um  vjir  uuvaní.    Z  uotmi  Oltra  F "     ítolu  t<i  meno  mešfa- 

ao«to.    A  k  lomil    piMistíiL-ripruín".     .Todlepaa  ny  pmsitu  Uťty  vje 
jbDut  spiiito  adv  íl'  iľ'dost:ilo  ď)  niki  iiepo  vol  anŕ." 

,A  f  o  u>  mu  hyt?""  pyla  .^a  Holmá.  ^Tolo  je  karrikati'ira  lisĹu. 
Ktn  je  u  Otua  t'.?" 

C    '     •^'Tii  mesfannstova  "  A  dakofko  slovami  objasňujo  mn. 
Mi  al  sa  ^tjinániil  s  iiuu. 

:t  ptsel"  Holiuš  9a  naozaj  od  srdca  ruzosiníal. 
ila,  ťv  Korydiíu!"   ura/.il  sa  Milu'. 
,1"  am  I  mu;   či  by  pís;ila,    lebo  nepísala.    Ale  takto 

yisat,  odpuíif,  u li.tľka.  alebo  i^ička,  ale  iiio  dci^ra  me^fanoiitu.'' 

,IVrse,    uied7i    intf^^nily  sa  du  tvojej  tekvice  neum/e  ;:uiestít 
"'    ■.  vy  vÄetľ.i  sa  plazite  \to  wmi  a  lížete  pľdch.     Ja  práve 
"  jv  dnéra  mc.šíiiiiustova.  átyl  jt'  íUtst  dohry..," 
.  1  '  ■.  ja  pripuňCiiiii.   že  je   štýl    bezvadný,"  ohUsil  sa   i'.oliuš. 
iv  St^l  je  bezvadný.    A  ty  ako  U'cbnik  inÄš  zuat,    zo  štýl 
élýl  Je  ťiovok,  alebi:  človek  je  étýl.  hovorí  prvý  špa- 
l'iaoí  Torriuemado  de  ia  (ľavca.     Na   štýle   vidíš,   že   je 
že  vie  svoje.  mv»iienkv  jasno  a  uréit»  vyjavIC" 
kurhál" 
i'oaf!    Neznáš  ty,  blAzoo.  že  práve 
jU  piĽziadiiije,  zf  je  ona.  Oua  isto  ená  druhé  {triinima- 
ľM'/riá.     Nestihla  sa  ju   naučií.    Ako  vôbec  vieá.   že 
■    na  svete  opt>vrliiyú  svoju  inaterciun.    To  vidíé 
iich  a  zvlA-íte  v  I" horskú  a  menovite  mislai  tak- 
i  Slrtvíikmi.  Keby  ti  dal  teraz  iiapfaaC:  pomyje  — 
.1  pomyJA  u  ČI  poniije.     Ostatne  pravdu  nni 
ked  vo  svojom  pojednaní,    ktoiym  pnslavi! 
iiskii  na  vedecký  podklad,  hovorí,  íe  pomyje 

>.^_.^  1-  ...  ^. .*....  mu/f£u  v  hlavo. " 

„Mt*uov|U>  pu  takýchto   rečiach  sa  to  dá  dobre  súdít,"   slabol 
bil  fťihaA. 

,OHatn'»  ty  w  habríJk,*  sakoncil  Miloš  túto  raúajŔia  výmeuu 
Idei.  neprídu.  Ja  (a  uí»ezpečojcin." 

uv,  ye   nemôže  v  pusteli   ubstáf.     Proti 

I,  a  to  ve^mi  pečlive,  a  vsadil  klobúk  na  hlavu. 

'    ii...  i-,Ĺ  rukavice,   nie  tu  /badal,   že  mu  vyliezol  velký 

j  ruky  a  velmí  tmpertiueutue  svieti   svojou   bielutou  na 


A' 


JfcÉi 


ts 


fiernoni  ň/adí  nikavicť.    To  lio  Iľocliu  mrzí  i  vraví;    ^BoIiuk,  pi 
čuješ,  nemáš  ty  dákych  poňuzlV 

.Neiiiiiii).''  odpovtHJá  btíhtiá,  ani  sa  iieotiráfac  k  ucuiu. 

.Ntícigáut  T;  si  ipíitavec  V  tvojom  xainastfnom  pudilári  vid] 
8Ú  peuiíize.* 

„Teraz  nenjúm." 

fVidíá,  ak)  si  ty  skuhroš.    Včera  si  iiiitl  celú  piatku.     Stroví 
8i  z  uíj  žitsfák,  más  ich  esití  žtyridsatdeviif.  ľiaj  mi  icli  dvamlst.' 

„Nemám." 

„C\  chceš,  aby  ti  spmTÍl  hanbu  a  požičal  od  domftcicb?'' 

„A  načo  sU  ti?" 

„Kúpim  si  rukavice.  Vidlé,  v  týchto  nemôžem  nii  verejne  ukázal 
Ak  cliceé,  dnj  si  icli  pnpraviC.  Tttidií  ti  tsite  dobrf^  na  rimn.' 

„'U  môžeš  ty!- 

^Nic  som  skľbloá.     Ko<f  doetuncm  Hrošc    víctko  ti  rrazlm  d( 
paáeiáka,  čo  som  ti  dUeii.  No,  daj  I" 

lifdmš  sa  zdvihol  a  vyčlial  mu  zlatkn  striebornú  i  dn  ketUkyl 
A  sase  si  tahol. 

Hvízdajúc  ,proč  bychom  so  notčšili",  vyôicl  na  ulicu  a  vy- 
hŕua  goliur  na  isimnfku,  lebn  pnC-ilinje  čurstvy  vetrík,  liádŕ.ac  drot>n] 
snáh  ľovuu  do  ocí.  Na  ruhii  ulice  sedí  tilepii  ži)brú<?ka,  vídaí  ji 
kaž<iy  deň  v  táto  hodinu.  Ale  Miloä  vidí  ju  dnes  prvý  ra?^  tebi 
prvý  raz  sa  stalo,  že  v  lútu  liodinu  vytiahol  sa  z  |K)!itele. 

I  zjtôtavl  sa  pred  íinu.    ,Co  pak  /.de  dŕlA(«,  umtičko!"  prilK 
vára  sa  jej    „VždyC  vam  je  zima.** 

„I  sedím,  milostpann,  'Ay>.  niuáim.    Daji  néco  k  svátkflm." 
nadlužila  dlHíí,  tvrdú,  '/.itnou  skrahnutU. 

Miiuá  siahol  do  /imnlkn  a  vtisol  žene  do  ruky  striebornú  zlatku.' 
,To  mate  nu  cAf  de»  dostí.  .Tdéto,  matičku,  se  zahŕát  '  A  udiáiel. 

„A  vlastne  som  vykotml   pyraiiii<táluii   hliipotif.    Teraz  neii 
rukavíc  —  a  ona  zl&tku  preje  na  vdulečkAťh  »  povidlami    No,  elt 
mAm  dva  šesUky  —  pújdom  do  kaviuruc."  A  zase  intoaoval:  ,prc 
bychom  se  netešili*,  a  odiMel  do  kaviarne. 

Ale  i  Jtuhuš  na  zodvihol  i'-lm  íikorej  z  postele;  vypil  kávuj 
ktorú  mu  doniesla  domáca  a  zapiilil  íajko.  ľred  sehna  dr/.í  Mlepkí 
a  ätndoju  každú  literu  n  usmieva  sa.  Huka  musí  byt  žen!<k.-i.  K 
uctrpl  pochybnosti.  Litery  sú  dlUočiznó  a  úzke  —  sfa  najnoväii 
nioda  panžHka,  kUmt  zo  žien  robí  oziijRttiŕ  tyče  do  ehmefnfäJ 
Obliekol  sa,    niirovuul  š.ity  a  ttdchodiac   poliodil   zAlopku  pod  stôl 

Ženské  v  kuchyni  s  vofkou    zvedavosťou    hladia  na  tento   čii 
lluhušov.  V  Dcdciu  a  vo  sviatuk  vždy  ostával  do  jedenástyj  v  izl 
pri   knihe,  alelio  pri  kreslení.     Dnes,  bío,  i  on  premenil  domáci 
poriadok. 

Pri  obede  Miloá  obracia  sa  k  Ďurovi.  „Vidlé,  bibas,  inoe  pi* 
otia  —  vieš,  tA  na  lade.  Dala  mi  na  dnes  po  obede  randevú." 

.Ach.  hej!  To  k-n  tak!" 

^Vari  HU  nejdem  vystatovar«  keby  nebolo  pravda.  Napísala 
zAJepku.  Na  tretiu  popoludní." 

.A  kde?' 


ta 


.K«  íade,- 

,5o  rera!  ItAiidevii  sa  iieililva  a&  také  miesta.  Keby  na  prc- 
ekádilni  —  to  netečiem.  Ale  na  Ia<l!  To  je  luystifikáťU." 

.Tvoja  líotrba  je  mystifikdcia!  Ib&  v  nej  8a  iu6že  uvarit  taký 
p. —  r.i  I....  ii^myse]^  o  cmn  mi  tu  kodko(ÍAkaÄ.  Znáš.  žo  díovcjt, 
il  n*anú,  nejde  fa  hneď  volať  na  prechádzku,   Ty  máš  po- 

thhý  u  diĽvétincoch  —  sU  inuiuut  aiitidiluviálny!  To  si  ty  spravfá 
laAtaMi  s  tJÚcuu,  in  li  hneď  ponúknu  šambi-  st'paré." 

,No  —  ani  to  nenie  koáoľ,  keď  napíše  /.álepku.  Mna  tn  vcrmi 
dUj^^turalo.  I  rerit  iní  je  fažko..." 

,.Saoc(a  8Írnpli(^itii»-  To  ta,  dÍBgutituje,  že  napísala  mite  a  nie 
ífltt  To  je  tvoja  morálka.  Ale  ona  lineíf  vycítila,  že  neiiie  raba, 
■by  sa  ntala  hodi(  do  kaluže." 

, Nechce  sa  liodí  bárs  do  petroleja,"  riekol  Ďuľo,  ňplne  pu- 
riiEuý.  Aspoň  u  lani  ui  nenadväzuje  rozhovor  a  MiloS  taktiež  mléi. 
Uo  kavtiirne  iňli  v^tci,  in  eorpore,  ako  každý  sviatok.  Miloš 
II  prechod  1  pnpri  bitliardoc'ri  v  myAlienkacb  zat)raný.  Sfa  by  ČJikal 
T  jimlsieni  rectiTa  inajíniticíi.  O  pol  tretej  nahne  sa  f>nrovi  na 
ucho  ii  vmví;  ,Ja  idem." 

baru  «a  tíeí  subral.  Ked  íloobodili  k  domu.  Milo&  sa  zastavil. 
^To  je  ttpro8lt>.  ie  mňa  bude  čiikaŕ  Anička  Čo  urub|(?  Musím  sa 
M  rfn---  'riafsf.    Fuj,  to  je  sprostŕ.    Čo  ja  urobit?" 

.'I  že  Jej  nejiloí  ro^klatlaf.  že  rnáÄ  randevú," 

•nm.  „Aleliu  jej  chceš  ädelit  tajomstvo  a  pozcraf  na  ŕin, 

^    .udnúf  a  cbradout  nad  tvojou  nevernosíou." 

,čoi«  má  vádniU,—  vari  ako  loboda  na  slnci!  A  vôbec,  čo  má 
čakal  odn  mňaV  Že  ju  naue'lm  korčuľovat  —  a  nie  viac  ' 

,Su  ryviedol  si  ju  ua  lad  —  vieš,  kde  môže  pokíznuí,  padnúC 

V  nionitnnni  ohlade,  myälím.  Alebo  lad  sa  prelHírí  a  ona  zapadne 
i|o  blhiu  a  zhynio  vo  vlnách  zúfalstva  To  si  vykonal  —  za  to  po- 
noltí  lodpoTednost" 

Milofi  sa  /iimyslel.  Vidno,  že  uvažuje  nad  osudom  biednej  Aničky. 
Aln  bnťvf  iníriaMií  «o  seba  niy--lteiiky.  „Ach,  ly  si  ^knipulanl,  tilii«ter. 
Ja  ftpm  pred9.i  nie  na  im  viazaný.  Ani  jediným  Blovoni..." 

Ale  predka  neopovážil  isa  v  kuchyni  vyzuaC,  kam  ide.  ZarazAným 
dimain  vysvetlnje,  je  ho  rozbolela  noha  v  kolene,  že  tedy  dnes  ne- 
pi'rjde  na  lad.  Zato  sa  im  ponúka,  /e  ich  vcčcľ  doprcvadi  do  divadla. 
ak  fau  nolia  väršmí  iie/aboif.  Dámy  pozerajú  jedna  ua  druhú,  zu- 
tnMaiú  pul!  ::.i  vymtiivnč  a  vefmi  ochotne  prijimajú  Milo^ovu 

lož.    Bok  v.  ivná,  ked  sa  pováži,  že  snád  bola  prvA  v  jeho 

tlTote. 

Pred  domom  tu  Ďuro  i  Miloš  roziSli,  každý  v  inú  stranu. 

Ďuro  M  preáiel  do  druhej  ulice  a  tam  u  Maca  čakala  bo  celá 

spAUKnoflC.  Keif  oimiimil.  /e  MiloÄ  už  odišiel,  váetot  sa  dali  do  smiechu 

»  sobrali  sa  dolu.     [)<>  IrtHi'j  sa  prechádzali,   a  keif  udrela   tretia, 

triliili  na  .kluzi^te*.  Diváctva  tam  stoja  velké  rady,  ktoré  vy-zerajá 

itvý  niär,    obklučujúci  kĺzavisko.    Tam  sa  roztrúsili  medzi  di- 

:or  a  pozoľajú,  čo  &a  lobí  ua  lade.     Bohuš  zas  skočil  domov  a 


akt 


na  krátko  oTinamuje  domAcini,    čo  sa  Miloánvi    stalo.     N'ie  div,   U 
dievčatá  tincď  ä  nim  slr  ti(>2  prizrof. 

A  ua  \mUi  veselo.  Ani  v  niľuveuisku,  tak  wi  Lam  snuje,  |il«Lie., 
strkd,  lietji,  sni^je,  kričí  veselá  čuliadkn.  Vi'lnu  skupiny  íU\m  i  júnov, 
aku  sa  po  tade  priíliáňajú  s  vybiiaryaii  JIcaiuí.     íha  Milo^  sa  kÍJUii 
sólo,   rohiac  vt;rkole[)ú  oblúky.     Huky  slo/il  na  pr:iiaťli  a  iiiätíe 
mm  a  tam.  sia  bludička  v  toniť)   !iy!<témi>  plam'tt..    A  pomaly, 
inaly  —  iienií|)u<tne,  blíži  sa  i  on  svnjniu   uiaŕ-netu- 

lUz  prcšnchol  popri  nej  a  pozpľá  „milosrdne''  na  íiu.  Ona  uir. 
Zdfl  ju  prľdbeimo  —  otm  nič.     Obráti   su  proli   nej.   ľľvno,   blailíj 
s  poľozuuíciiiui.    Ona  nič.    Túla  sa  zase,   túla  v  luintx)  uiravcniaki 
ludslru,  aku  vidno,    uitnytileuy.     iMezurá,  skúniu.    co  jn  to.    A  ako| 
j'-iBtiab  na  holubicu  —  ú\k  ou  rovno  k  nej.     Dvíha  klobúk,    klou 
hlavu  hlboko  a  ústa  čosi  kt^snoho  hovoria. 

Slečna  sa  ob/erá  v  roziKikocIi.  Čosi  prerečic,  /.akniti  hlavičkou 
a  ide  svojou  cestou.    Milu^  utojl  na  niíeaU*  a  Kapulujo  viržinku... 


U  MiloAa  sišla  sa  celA  rozjarenA  spoločnosC  Anička  je  celA 
vo  vytrpení.  Na  mrkaní  tía  vnltil  Miloš  a  í>uro  mu  vrav[:  ,No  — ^ 
čo  bolo?" 

JUiloä  ň&  ťozhiiada  po  spoločnosti  v  uedoro/.unioni  a  ra^om 
uiu  svitne  v  hlave.  ,>Íd  veru  —  bol  tu  duchaplný  vtip  I  Ved  ja 
80M1  hne<ľ  povedal,  Äe  je  to  pyramidAlne  neálkovuá  uiy^tifíkilcia " 
A  hodil  xeJezá  ku  peci. 

«» 


Z  mojich  žiackych  časov  modranských. 

Roxjtr&vi  Joe.  L.  Holuby, 
(DokoRAaHlflLj 

Ubytovaní  sme  boli  u  vdovy  Ií.,  krorA  mala  dve  ob^tarni^  drfirr.' 
V  jednej,  dost  bodnej  izbe,  s  oknami  do  dvtira  obrÄleuynii,   bŕvAll 
ame  átyría:   ja  a  bratými,  jedpo  Sobotititan  a  je<|ťii   Myjavan,   a  ia\ 
ce\ý  rok  sme  sa  výbi>rDe  sníl^li.    Zu  byt  sme  platili  po  1  zl.  fttr^ 
A  v  tom  i  kurivu  bulu  /ahruuté:  ba  ilom:k£i  (uini  nám  aj  z  UA^j  tnuky 
píľ  riU  cez  týždeň  varievala  n-zaiue  ifill/e>  uu  večeru.  Kuiuoráiem, 
kvilHloioui  a  fitianŕuvm  niini^lruiu  bol  brat,  juko  Ktarf>f  a  zkúsirnejíd, 
a  mne  akkurAlne  vyphkal  každodouuo  dva  fajnové  krajciarp,   a  tiel 
pravidelue  zapisoval  do  účtov,   a  koncom  mesiaca  don)ov  posielal. 
Mňa  ale  naučil  variť  za.sntážanú  polievku:  a  mutíel  som  »a  tomu  ku- 
cbai^kcnm   kunHo  výborne   ľn/umípf,    lobo   mne    nikdy  ^adna  po- 
lievka, —  ani  ta,  čo  ŕnie  minub'-ho  leta  pri  n;išťj  nezdarené)  expetlleti 
v  budapeátianKkoui  boteli  (Jrieute  jedávali.  —  Uik  nechutuaJa,  Jako  tAi 
mnou,   sta  jcdenlsCročnym   modrauskýni  „fiznláľom,"    t.  j.  alumni- 
»totn,  k  raiiajkjim  varená.  Číiu  v&čéie  brčc  zl»inažky  sa  po  polievke] 


76 


il 

P' 

ti 

I" 

rail 


it.. 


rmrlilr,  tvm  vw:  Ktue  sa  pri  ulovení  ich  h  bľatoiti  prt*d  chytával  L 
K'  1  o  nás  fahiiln,  }.e  sme  si  nj  štnidlc,  alcbu  jakú  tt)  náš 

meauje,  ^circuni  deiloľunt,"  stimi  ľobilJ,  a  cľsIo  na  im  na 
hlŕ  vyíaliuvali.  Tu  ule,  milý  ĽÍtiti^ru  a  rúUi  čitAlcIka. 
hu  nnŠM  kiicliytíHkŕ  kiinšty  m-siahaly  cfiilnj,  jakn  im 
v  /iiiip  v  kacliiiitth  rt  vaiiMiie  iiolitnky.  Len  rai 
!M>vi  niľnJtviti»k»''ho  liostiu&kľho.  Ii-ptošovi,  ktorý 
i.  že  Kiiit>  hu  odhudlali,  po  dlhoni  vitlianf,  až  na 
p«ft'aÍĽ  dolkov.  To  už  nepamiltáui,  či  »ine  do  nal).il}ľanLMit>  v  brtiui 
nula  dati  aj  kvaHnír;  len  tn  viem,  te  biat  Ous'áv  »  tiuslinskŕho 
tTuoui  flllio  varediuu  Ircpali  a  narábali  cesto  v  braci,  a  potom, 
"  'I  pufToťi,  to.  pravda,  Utísvfrili,  —  oba  milievali  z  toho 
'  di)lk<tvľj  fonny,  ked  jumky  celkiuii  korrflkliio  pu  ku- 
,iľv  iiAlfžitt?  pomastili.  Sotva  sa  cesto  s  jednobo  boku 
.'klo.  ubnUilo  sa  na  drnh^  bok;  a  kecT  sme  sa  nazdá- 
vali že  je  u:^  doff  priptíčeui^,  hnod  sme  aj  traja  doiibo  vidličkami 
pichli,  j&ku  haľpunami  du  ryby^  a  kto  bn  nlapil.  nfukoval  ho  Sľiu- 
Uo!,  A  lijir.i  lii  bolo  jnko  hnníco  blato,  predsa  to  len  8  chuíou  požil. 
'/'  '     '•  maAkrtť  aj  viac  hostí  mali,  obstupujúciob  ohnište 

J-  invatisi,    osly  SA  nám  každŕttm  sntva  lei  dolky.    A 

(o  tiolo  fiafie  štuslie,  lebo  L:iik<^  imvykysnuti'-.  blatu  navlas  podobné, 
k  Uíinu,  jako  by  to  bolo  pre  čertov  pečené,  horúce  mavkáée,  keby 
mif  (ch  boli  riar  pojedli,  mohly  sa  nám  cen  brucho  von  prcpálíf, 
alebu  aspoň  zaluduli  i  sií  všetkými  ŕrevariil  nám  náležito  poákvaríf.  — 
J4  wm  ^ň  o  10  uesUiial.  j-iko  uám  domáca  pani  slIžky  robí  a  varí; 
»■  iify   kvästor  bul  ostražitiijší,   a  raz  rosí  spozoioval, 

f- ;.-.;    ni  do   duše  znecbutilo,   a  mne   ani  alovička  ue- 

ritkouc  pl8al  domov :  uby  nám  viac  múky  na  slIžky  neposielali, 
(•*•  I**  pani  roľt-iiraiii?!  sifžkovó  cesto  veáta  na  kuchyŕiskií  dvcM'e, 
kaai  íhorfiev.^jii  muchy  spávaf,  jako  j^Iiepky  ua  hambálky.  a  práve 
pr  1  cela  vrstva  iicŕii^toty.  Tak  to  zaviníly  muchy,  žo  sme 

i*  ti  ber.  slí/kov  nbchad/ať  museli. 

)ia  frymnásíume  modranskom  rektor  učil  V.,  VI.  a  VU.  triedu 
(f^.riiii  poetiku  tt  logiku),  konrektor  I.,  U.,  ÍII.  a  IV,  triedu, 
élr  )Ui  to  vLedy  menovalo,   í;rammatiku   prvo-  a  dnilioro^ 

nyrii,  a  ŕvatiix  prvi>-  h  druboročnýcli.  Itol  aj  subrektor,  učivŕi 
4oBatÍ8tov,  jnk"t  prípravu  do  ^ívrnuásia.  Národmi  .-kolu  spravoval 
kntnr.  u  k"  :o  aj  husle  boly  v  múde.  do  ktorých  za  pokutu 

OCTikovávaí  y-U    abeied.tiov.     Iíektorove    tri    vyá.^ie    triwly 

difidily  do  jednej  siene,  taktiež,  aj  knnrektorove  celé  niží^ie  étyr- 
theáor^  crmnásium  muselo  sa  vprataf  do  jednej  siene:  a  veru 
■bmI  bmC  s  lou  cbasoi)  konrektor  mnoho  trpcIivosLi.  a  oči  jako 
,  ked  Ba.  a  jednými  zapodieval,  ostatní  z  dlhej 
ria. 
I.i?  ab*  muMoi  meŕo  aj  o  ^kole  povedaE.  Konrektora  hme  držali 
3Í  vv;;íi:  bvtiiQft,  a  i  bäli  sme  sa  ho,  i  radi  sme  bo  mali; 
fjackárom  a  trstnnicou  výborne  iiarál>at,  a  málo- 
ivii  iiiiijul,  čo  by  neboli  aspoň  dvaja-traja  po  jednej  alebo 
pftckAcb,    Klobn   trateuicou  na  skryto  dostJtli,   tak,   že  by  sa 


76 


bola  mobla  na  znak  i-Atlosti,  že  nikto  tľcsten^  nebol,  biela  xástan 
vysfľôit   Uii   gi,-ntmifÍ!ÍInu    biiii<íVii  (Itcby  Ui  bolo  bívain  vo  zvyku*: 
preijsa   njkdv    neiinU^il   ani   n:Uii>ženskv,    ani    uárnilný    cit  :íiačkovj 
Už  musel  byť  na  žiaka  nahnevaný,  ked  niu  riekol:  „Tyl  ty  badeí' 
g|t^|fky  pásfl"  ale  žo  by  bnl  komu  íIú  ^drúLos  tútov"  alubu  „kulyok'.j 
alebo   inýcli    uiuUeruvcli    ftibo2no»tf   nadával:   to  sa  nikdy    uuäUlo. 
Facky  rozdával  so  zvláštnou  Kruäiosfou  sAm,  Utk,  ^e  sa  dolinkv^n-' 
tovi  ani  ua  dlafi  uedival,  a  predsa  mu  (enilou  na  ŕiu  tmiil  tak  dó* 
kladne,  že  to  až  zahvižifalo.  Keif  ale  holo  iťcba,  žiakovi  od  iadku 
naliuaí  rozumu  a  moresu,   pli  tom  hýval    uk^m   liint^'ľhideľoui  pri 
katedre  najbližéie  »ediacl  a  privilégiom  vyplár^nia  obdarený  arum< 
lista-xiak.     Toho   času  bol  takým    cxukútúrom    výrokov   koorektur- 
Bkýcli   Karol   Martťšik,   rodom  t  Myjavy,   skrz   naskrz  UobrAk   oUj 
koe^ti.     Ked  koiircktor    za^roiutitil    klúčikom  na  fioku   katedry,    ui 
,contÍcuoľe  nrune»,  iuU^nliqiio  orn  Iťuchant,"  bo/  dyrlni  naíiivajiícj 
jako  povie  —  vždy  po  slovensky:  „Na!  I>aj  mu  Ž— 4—11.''   I}elin*| 
kvent  áiel  mlčky  za  stolice  ku  kaclillam,  kde  bola  omiuósna  laríoi. 
dercíi  zastupujúca,  a  Maitťslk  taktiež  automaticky  tuhal  za  níni^; 
keď  sa  odsiideucĽ  ua  lavicu   uložil,   nameral  mu  exekúťir  usudent 
rany.     Jak  to  bol  dobrý  kamarát   Martešlkov,    ten  tak  tuilabolo  \\k 
fukol  po  pulideroch,   alebo  zaeskumoloval   naúbo  s  Boscuvskou  ry-l 
chlosfou  dajaktí  čapicu  alebo  kč|H^ň,  a  potom  mu  vyotl  lany.  a  blŕýj 
skríkol,   jako  by  bo  dral.     Jak  ale  odsndiMiec    Maitošikovi  dakodyj 
niečo   proti    srsti    vykonal  a  pr^kotil,    uaskytla   sa   mu   prílažil«»sl 
aby  tm  mu  za  lo  ^pod  zpftsobem  práva  a  spravedlnesti"  vypomstil;! 
tolio  uešanoval,  ale  vyplatil  spravedlive  a  jnkn  sa  patri.  7a  to  altil 
nepovstívuly    žiadne   hnevy,    len  neškodné  a  tievinnó   apprcheuaic*] 
Daktoré  predmety  učili  sme  sa  slovensky,  jeden  uomccky,  jedĽal 
miidarsky,    ostatnt^   latinsky,     ľamiiiam  .sa  dobre,    že   .sme  sa  učilij 
zcmepia  slovensky  z  pfsanýcb  soAilov.    Maďarsky  sme  sa  učili  prí- 
rodopis, a  afce  botauiku.  Ešte  viem,  že  soäit  nosil  nápis  .Novény- 
orsziig'',  a  že  sa  tam  čosi  spomínalo  o  „3äľt;a  rc^pa" :  ale  to  soml 
vteiiy  nevedel,  čo  znaiucná  „niivt'uyorszáť"  a  čo  „síirira  ťépa".  lebul 
nAin  to  professoľ  nepovedal,  a  IhjI  s  nami  spokojný,  ked  sme  ulo-j 
ŕ.enú  lekciu  po  dobront  či  po  zlom  nazpJimriC  vykodkodiikali.  Kobyj 
uás  bol  čo  len  raz  vyviedol  do  pofa  a  nám   tam   daktorú  rasltiuy 
iikAzal.  a  čo  všeličo  sa  dá  o  ktorejkoľvek   rastline  ľozprávat,    kt 
sa  do  veci  rozumie,  nAm  vyrozprával;    keby  niUu  bol  ukájal,  jak< 
treba  rastliny  ^\úM  a  v  herbiírik  ukladat:  boli  by  sme  i.  tnbn  malij 
omnulio  väčší  úžitok,    než  z  eminencie  do  svedectva  '  nej, 

keď  sme  itc  noroznmuli.  —  /  kaidiíbo  predmetu  vyvolá^  ;aorl 

každého  druhébn,  v  abecednom  poriadku,  a  tento  systém  £acbo 
vftvnt  ustavične  rok  po  roku.  Dfa  toho,  či  bol  prvý  vyvolaný  AJ 
alebo  B,  už  každý  vedel,  kto  pôjde  lekciu  odriekat  a  kto  nie.  /iaci] 
ale  si  bedlivé  značili  do  soíiitov  pri  každej  lelícli  „ful"  alebo  ,noi 
fni** :  jak  si  dnes  vplKal  „fui',  to  znaiuciialo,  že  dnes  bul  vyvolaný, | 
a  zajtra  mu  ani  /^  mak  nezaškodí,  keď  sa  na  lekciu  ani  nepodfvaJ 
lobo  i  Vík  vyvolaný  nebude,  ľreto  sa  slAvalo  pravidelne,  že  pnnij 
lekciu  kaidý  na  nauäl,  lebo  nebol  i&tý,  ä  ju  nemusí  odriekat;  xu< 


a 


(K«oin  ftlf  učil  Bft  Ifin  kiiiflii  drahii,  a  inedzen  neučených  lekcií 
I  ■'■Icu  iľi^lého  „ftúília",   L  j.  učtíbnťlio  prudmeLii.     Jak  aÍ 

\>i.  ^..:....-  vyLialtul  kélin,  iia  ktorej  bo!a  náhodou  otázku  z  para- 
gnfot  ktorŕ  »a  žiak  bo)  učil  n  /.  aelio  aj  pred  katedrou  odriekal : 
bnj'j  1  uím  dobre;  v  protivnom  páde  bol  jeho  exuineu  len  teká 
iMcewia  nniseiia  s  octom.  Pri  odriekiiiii  ii>kľií  konrektoľ  zäcIiovAtäI 
tíkú  prax,  ii>,  ketf  vyvoLiiiy  /ost^Unl  >  n  aN'^lio  uaskrxi^  nič 

npTftipl.  r.dníeKoI  si  jpdnu-ilve  parky;  i  i  mnl  dušu  na  mieste 

ľ  I  vr  momentn  na  dlani,  aby  sa  po  druhí  raz  iepMc  lekciu 

iiú.. ,.  i  „rammritiiili  i  syntu^istí  museli  sme  každý  deii  ráno  pri* 
mm  jednu  strunu  kulliuraňcky  uapísauýL-h  forrutiliek.  Kto  už  v  puu- 
dejnk,  lebfí  v  nt(>ľi)k  doui*»8ol  fitnnulky  ťisto  a  jHíkiie  napísim)^,  tie 
pnf«u(»r  pozn.V'il  '•Tii/kon  íib'rom  ^absoluttis",  a  taký  katll^raf 
DffpotrebnvAl  tel  '  ítirmuliok ;  kto  nedostkl  zuámku 

«ibwlatas',  uiii       |  ,    ,   každý  dt'ň.  Našli  sa  ale  aj  takí 

Ivpdiu,  ktorí  sa  pot:ijmi>  dlho  v  ti>m  (.vičiti,  aby  vedeli  „absoliitUK" 
!»lv«  Lak  nupííaf,  jako  konrektor.  a  potom,  jakokoľvok  formulky 
omaalK  2azávruti)í£tli  si  podptsaium  ceruzkou  „absolutuíi''  a  tak 
u  U  v  utorok  oslubodťi  oil  pjsiinia  roniiulick  na  ostatné  dui  týž- 
itfcL  Teiite  klam  moliol  byť  \v.<fW.  prevádzaný,  It^bo  si  professor 
Mpuiátal.  kornii  naplsnl  ^absolutus",  n  komu  nie.  K  polročným 
Äfil-ATii  >iŕ>  cbystaU  sme  všetci  už  popredkii  „Speciroina  Kalli-  et 
*'  :;U!",    kde  Brne  do  sošitkov  aftpim  5— li  čo  najpeknejšitt 

pt-^ii'Li:  ii>ľmuliťk  umiestili.  Iniciálky,  ha  celŕ  prvé  riadky  bývalý 
M<it«lirít>mi  ŕniktiiranii  popísané,  vyiiifrovaiiô  a  ŕahto  aj  viac  far- 
*'  a    boly    rhlúboii   i  žiakov  —  Í  prnfessora,     Sotva 

»'  .     .       1  itiej  zkuáke,  sohral  i^tačik  všetky  snšity  a  formulky^ 

čn  ich  kolvek  behom  Keme^^tm  popísal,  pod  pazuchu,  n  hybaj  s  ce- 
Wn  lym  archívom  k  iioíifukárke,  aby  sa  to  vymenilo  za  oškvarky. 
iic  Inutsit  ^íloria  niuudi!  ftnes,  pravda,  banujem,  žu  v.nm  aj  ja  tak 
iisiiau  urobil,  a  všetky  písané  , štúdia*  za  knrniit 
lil.  Vipfiy  som  si  myslel  s  ostatnými,  že  sa  z  toho 
>i  riac  utkdy  uóit  ut-budeni.  lebo  nomuslm;  a  kto  tie  sošity  po- 
trebuje, nťch  íi  ich  spisu.  .\  predsa  by  to  sUllo  za  pnicu  aj  daua 
f^mt-t  lio  lych  .studiC,  čo  to  vlastne  bolo?  ZvlAáte  ten  ^NovéDy- 
iehn  ^aarga  tVpoii"  by  soiu  teraz  r&d  vidol ;  o  čom  to 
bola  reí? 

I  <lHklann>v:ivab>.   Professoľ  i<ostiiptl  so  svojho  tn»nn 

<|pi)  £8  druhýiu  na  katedru    hrabnti.    a  i:o  kto  jako 

j  lu  doklanir>ranku  —  ndverktovalí.    Dcklamovávalo  sa 

ueiuecky    a  mnífursky.    ale   to    vžetko   boly   pramizomé 

lúi.  klorŕ  ani  Jed  noho  ri'hiíkR  nevychovaly      Sineläi  iiaci  pri 

ivant    rozhafjxovali  vottpust  i^veta   rukami,    jako  rak  klcp<;- 

lúlo!'tiv(  v.ip.  iKili    ruky  do  vaéku.   a  Rtíijuc.   jako   svfttí  pvi 

síl.  .recitovali    strofu,   dve  dajakej   nerozioiienej  a 

if;  I        a  ja    ieu    obdivujum    tii    zä/račuii    trpelivost 

lorora,    še    pri   takých    ciekhtniáriaťh   z  kože    nevysknčil  od 

spevokol*  mávali  sme  uA  s^  uiy  malí  žiaci  jakýsí 


78 


sputnk  bez  stanov  n  hex  protokollov,  a  achá(l/.eLli  smo  bk  týždouD^ 
(Iva  razy.   aly  smo  si  Icii  Uik  bez  nôt  píwinýcb  /  a  ktoi 

iiihIí  .>vi)ikejsio  nohy.   od  ivinc  /aitani'uvHlí,   a  |iii  .lii^lté  tu 

zjU'udiié  žíuly  a  /.äbavy  prevtítt/alí.  rrofc-tauri  o  Uuu  linlin:*  vodf^lí,] 
a  nevysielali  /.a  nami   épiolov,    kturl  by  sa  ua  sviijicli    kainamtocl 
v  udavačstvo  cvičili,  až  by  na  hotových  jftiiiéiarov  vyzreli;    vftboj 
tam  nikto  špir.lovstvom  nHotr.ivovitl  dušo  ctilapcov.  Keď  sme  sa  dt 
chuti  ntLspii-vati  a  hnliá  vysychajúce  nie  Huáif  ptvuín  alfbii  vlnuni, 
—  lobo  lu  mini  ani  ua  inysel  neprialo,  —  so  pár  ŕbAntiii  vody  pu-] 
vyplakovuli:  ro/išli  sme  sa  v  pokoji  di>niuv.  A  hla,  uui  jedna  hnitU 
tĽtíiC    lihoľskoj    nepošiuula  kh   na  Sibír!     l*ľí  tých    ítpevokolovýchí] 
sriiúdzkacb  naučili  snte  m  velikť^  mnoMvo  ]>ie.snl  n  tnlpi^vov.    Ini 
zAbavy  boly:  líra  na  loptu,  na  iMižiti  za  pezinskou  bránou,  helianii 
n  závod,   pasovanjŕ^.   a  hra  na  Iď'hu.     ľri  hr.\ch  ita  loptu  a  blcbol 
bola  t^yniuaslika  l>eliania  šarvancoDi  osožnA,  a  žalúdok  vždy  v  takoinj 
poriadku  sji  mir/.oval,    že  by  bol  uj  h  Valibukom   oIovouľ  halu^ky| 
strovil.    Aj  vyciuldzky  do  hôr  až  k  opu8tt»n«j   Zlat:OJ    bani  a  <falfj,j 
konavali  sme  liúľue.   V  Harmónii  byt,  a  ncMbcbnúf  podivat  sa  il 
nedalckoj  bane,   liolo  by  zuanioiialo  byt  v  lUine  a  pápeía  nevidetj 
Ka/  flinn  sa  odbtiiltali  co  najtfalej  vlie/t  do  tej  liane,  lebo  sme  mali 
kuB  lojovej  Bviečky  so  stdwu;    ale  neboli>   možno   (Taleko  Ist,    lebol 
mne  phšli  ku  kulmej,  hlbokej  diere,  cez  ktorú  sa  noilalo  preskočif  J 
n  čo  i;mo  v  bani  videli,  nebolo  zlato,  alo  celé  hromady  nelopiorovJ 
Nikdy  som  nepočul  sponiinat:  kedy  sa  tu  proKtalo  dolovat  na  ielaio?j 
Aj  v  pezinských   horAch  kú  opustené  zlaté  bane,  o  kti>rycb  viemi 
že  eSlť  roku  1H(Í7  aa  v  nich  dolovalo  a  z  knmenia,    fltupftml   roÄ- 
mrvenébo.  /laty  pnBok  su  vymýval ;  ale  ;ío  sa  to  nevypUcalo,  bane 
zo&taly  zanedbané. 

Inť'lio  Rpôsobii,  pravda,  nepekný,  šport  prevádzali  v&čll  iiad, 
u  ktorých  ne<lernó  popoludňajšie  bitky  h  tovarišmi  remt^oInlckymiJ 
„/a  hľánkon"  a  pri  rybníku,  iieboJy  nič  nevídaného.     Na  Uikýiblof 
lirdiDtikýťh   kúskoch  sme  alo  my,  syntaxisti.  alebo  pnlvn  ^ľamina-j 
tisti.  podielu  uebľávali.    Ked  ale  hro/iio  do/rícvat  počínalo,  umselij 
hiijnicí   vo  ilne  v  uoci  hyť  na  stráni,  lebo  žiari  he/  mzdii-lu  triedyJ 
jako   i^pai'^ci    vyletúvali  v  tlupách  po  trocb  i  viacej,  jakoby  lo  ničJ 
ua  preoliiidzky  do  viufc,  a  vracali  sa  domov,  uakradeným  hroziiouif 
oboprhanl,  jako  jc:ti;    a  iíc   sa  hrozien   malo   do  vačkov  vpratalo, 
rozpárali  bi  ktorísi   na  kabAic  jioddlvku,  aleiio   najsmelší   vzali  sc 
sebou   poduškoxy-    sovok,   a  a   nakrftdeaými    strapci    ntek.ili,    kadf 
labái?   domov,     .lak   hol   zlodej    dolapený,  —  čo  !*a  veími    zriedka] 
stAvalo,  —  odsedel  si  to  v  karcerí,    kde  sa  mu  zavdala  piíle/ilosíj 
zvľčuiť   svoje   meno  na  slune,   alebo  steny  rozličnými   nápiKami 
kresttamt  okiii&Iovaf,  na  nehynúcu  pamiatku.    Vtlčši  žiaci  u^bAli 
ani  hAjuíkov,  ba  púMnrali  sa  s  nimi  nj  do  víťaznej  pračky,  a  pi 
iiioícni  hájnici  sa  h  tým  nikomu    nepuchvAlíli.   to  od  ti/uUrov  pu-1 
rážkn  utľ|»eli.     Vi  dávno  pnul  Ihirwinoin  zniiH  iíHtdnLiiskl    hájnici,] 
čo  je   ^mimicri''.    lebo  aby    sa    prispôsobili    zeleni  viničov  a  Um 
(ipnzoľovanl  neboli,  nosili  jakesi  zelené  blúzy;  len  íe  oko  tiznlrtrovuj 
bolo  dost  OKtn^t   aby  ich  xdaleka  rozosual  a  vedel   pred  nebejipf 


n 


immxam  zaycaKu  imznúť.  Bolo  to  —  lužlm  —  koncom  septeiiibm 

»!•  t  nktíthni  r.  1S47,    kcír  sn  mudzi  /ialuiii    n'/hL-isiln 

II"  ;i  v  tú  iiuc  nii  /oliriro  pli  Nitfo  ialijisi  vcIikA  vatra 

líorBt  botlp.  Vyiiťl  nAs  iťily  po/ile  Vf?éeľ  veliký  Iťŕilťl  aá  za  KľúNivii. 
pr-v,i,.  .,,i  jodt-n  ni'vedel,  v  ktorú  stranu  v  takej  liii**,  jako  v  nihu, 
tt  r  hrniiaf,  lebo  innoliy  2  tid5  lú  iĽ^raz  po  prvý  raz  počal 

*]  I  iiH'iM).  —  iini  to  8U1C  nevodoll,  či  od  KrAlovej 

^  -  iííIľC'     Ktííf  siiK*  »!i  ilo  liiiy  lui  Víviífky  strany 

<iĹi  tiii  ti)  ta  iiav)  viiíiivulí  a  /linla  iiiO  nevíiloli,  polH'ralJ  srne  na  ílonmv. 
Tii  xxl  v  prostred  resty  nekol  ktosi;  ľoífme  na  lirozniVI  a  fuk,  už 
ľ.i    potnitilí   do   TÍnfc,    míin   nanintného   na  co&lo   odlieliaiic 
I  tiRO,  70  by  mi  bol  mohol  snido  dakto  oko  vyklaC,  ít  nebol 
I  I  htt  fitiefl,    ľnžlo  mi  tiun  lizkn,  a  všetky  rozpnlvky  o  Mm- 
'    '     'i,   čn  som  ich  kódy   bot   pupočúval.    kniitaly  hä 
'<t;»I  som  Sft  i  ja.  —  ť'ľíiz  skrúš'^no  vyznám,  — 
ifci  tnj  Tiuíce,    sniiitrajiMt  len  (*tk  vi)8ptist    Kvela    po  viniĹ'Och,    alo 
ut  jnliného  almpecka  t<oin  namatat  neniohol.    Ten.   ktorý  už  nml 
pbŕ  racky,   a  jako  chrček   plné  ústa  hrozien,   zavolal    ntlnnieným 
bUsoni:  .liAjnik  !"  a  vk'iko  sa  o  zlomkrky  hrnulo  na  cestu  a  dolu 
k  IMiť     To  bolo   ii-diiiy  raz,    co  mm  í  ja  probovul,    alo   len    zo 
''  ■••   osaniitte    odl>**liniit)'ílii>    niučo    nťzožralo, 

.    ~"bnm  ilu  cudziohť  vinohradu.  Ale  po  obe- 
ti  nikto   n4in  nebi-ňnil  cbodit   „po  uberkoch" ;    a  tu  sa  nám 
)>ribo(lllo,   jte  sme  nalratili  na  cti\e   noobraný  vinič,   ktorV  ŕi 
iii,  éí  z  DtiloHrdľnRlva  nasrbvAJ  nboiaŕi  zabudli  obraf.  Upriniuti 
iií  ani  vtedy  noľiibily  laki^  llibustVľske  kúsky  žiut-kc, 
A  iú  vi:ir-  ľA/  v.-ibilí,  aby  som  áiel  s  nimi  na  hrozná, 

tíi  n«  Honi  l<>  neurobil,  leda  „po  obcrkoch"*.  Za  to  ale  ľ.hudievali 
w,t   A(\    Hnisčova   (tak  sa.   tuším,    menoval   teu   lion,  v  bok   niže 
I,  kde  na  svahoch  položitébo  kopca  cťlá  hora  plauVch  hruiilek 
'-■     sme  8Í  pu  zemi  napadaných  ptAunk  uasbiorali  a  doninv 
fi  ''<n  sysJi  žita,  a  potom  sme  po  vííťieľkoclt,  jako  delikjt- 

t  .,%li. 

iinniilg  ľi— 6  lýidiiov   po   mojom   príchode   do   Modry. 
!'■  .   a  po  čas  oberariek    14-dti»vô   pr/izdniny.     Mnoho 

ii ,    i   , .  .i,.dzn]u  »a  na  pľáxdniny  domov.  Vybral  8a  Irdy  aj  máj 

(cM  «  karavánou  ilakov  sevcro-uitrianskych  domov,  mim  ale  ne^^^hal 

iac  Mt)  ťoly  strieborný  dľSiftlnik.  v  bodnoie  terajélch 

.   š  príkíizom,   abv  som  s  nim  lak  .uazdoval.    že  by 

!  t  diil.  Vypľi'vadil  som  oď.'bAdzjíiúrirb  už  po  hornú 

ijric,  ida  ťostou.  čo  vSetko  sa  s  takou  sunimou  poäaj;! 

\ae  áá  vykonať.  Sotva  sme  sa  za  bránou  rozlúčili,  nemal 

, ,  ..  !,..fv,  j.iko  že  Roni  si  kúpil  za  Sajnový  kmjľiar  dve 

:  ľi  katollokom  kostole  za  dva  krajciare  ÍMijnoré 

'<ri  som  sa  tej  nmťnotrtttiK)»ti   nalákal, 

,fué"  !  „K.isHekl"  bol  tvaroboiu 

bmliia  lilnii  velíkV,    koliU',    na  jakúit  tiiaškrtn  sin« 

priazni  ľy<  b  tinaučnycb  pomeroch  smeli  pomýšIaC. 

dobrým  «biilkom  opatrený,   bol  by  takých  kolAčov  bes  ubli- 


r 
1: 


n 


ženia  si  oj  \2  /Jeilol:  ale  kdeže  by  sa  vzal  v  Modre  tak^  alumni&ta, 
ktorý  liy  8i  smel  dovoliť  iift  jednu  posedenie  24  Itrajciare  prťje^t?!j 
S  kúpenými  tj^íammi  u  s  kást]t>klniii  vo  vať-ku,  a  k  pHvnýin  prAdsa-j 
vzanin,   ie  s  ostatkom  peňaul  lepôie  budem  tjnzdovaf,   iihiera!  soi 
sa  na  byi      V  biiiny   domu   obzrel  som  aa  cUv  ra/  za  sotm,   a  tu! 
vidiw  k  mAjiim  ueniiili^rnu  uslľuutiu,  /esa  brat  čosi  domov  vrat-ial] 
No,   ľekii,   to  buile   peknA  bistoria,   jak  sa  ma  spyt:i:    ^Kúh   nii 
desiatnik  V     Kástíekl  by  som  len  dajako  bol  vybovoňK  ie  som  si 
ho  ua  uiavcDÍu  žialu  7^  odchádzajúcimi  domov  kúpil;  ale  beda  bj 
!)n|(t   bývalo   mojej,    už  vtťdy  dlhej   šiíľI,    keby  bol  u  míia    cigantl 
našiel ;   lebo   fajŕif  miieli  žiaci  len  od  iftAi-a  bore.     Keliy  retor  io\ 
jak  mladý  a  skrčený,   ŕo  jak   si!n<''lio  a  iirasteni^ho   syntaxistu    hol 
pochytil  pri  fajíení,  či  na  ulici,  íi  v  hore,  či  v  dome,  osobnval  si 
právo,  —  ktoťô  mu  ani  nikto  neupieral,  —  mitne  ho  vyfackova(  a,] 
fiijku  alebo  cigaru  (fttorých  sa  ale  toho  času  rrTnil  millu  tajcíeTalovI 
vziut;  a  keby  tá  fajka  bnla  bývala  bárs  aj  strit'brom  okuvautt  „taj-l 
tyčka",  nebol  by  ju  syntaxista  pred  žiadnym  fornni  vysiidil.  tlnitnma-j 
tisra  a  Nyniaxistji  hol  rntorovi  a  žiakom  vyšších  trit>il  luii    ,puer* 
ale  lipda  hy  bolo  bývalo  tomu  syntaxistovi,  keby  sa  on  bol  npoválil 
(lazvat  rotora  „puerom",  a  keby  ten /etor  hol  tak  maly,  že  by  boj 
mohol  syntaxislovi  za  sAru  spatínúf.  Žiaci  prvých  4.  jíymnasiálDvcl 
triod  museli  rotorov  a  vyí'^IcJi  im  ulici  smi'kuutttu  čapice  a  slovout] 
„seľvufíl"  pozdravovať.    Jak  to  taký  ^puer"  urobif  zauiPiŕikal  a  bol 
alumuistom,  trestaný  bol  absentovaufm  od  miisa,  a  jak  bol  vzdoro- 
vitý a  aj  druhy  raz  nepozdravil,  nedostal  na  obed  chleba.     DaláieJ 
privilégium  retorov  a  vyišich  žiakov  bolo,  že  smeli  na  prechiid2kacli{ 
uosit  paliŕky,   v  čom   daktoii  taký  luxus  prevád74ití,   že  so  set>ot 
vlárili   celé   zabíjačke   klacky.     Nncb  by  sa  len   bol   opovážil    syn- 
taxista,  —  o  grammatistovi  ani  nehttvonac,  —  vyliezC  v  ncdelo  pq-j 
potndnl  8  paličkou  na  ulicu  I  Prvý  retor.  ktorý  by  ho  bol  popadol,,! 
ImíI  by  mu  uši  ponatahoval  a  paUčku  skouHškoval.  Tu  máme  botov/j 
variant  tej  duchaplnej  výpoveile,  že  sa  človek  až  s  barónom  taUnt 
(Der  Mensch  íiw\it  crst  boini  Barón  an).     Študent  vlastný   začínali 
sa  až  8  reiorom.  všetko,  čo  bolo  od  retora  ni/šic,  holo  len  „pupr^j 
jako  by  riekol:  čvar^za!  —  .lako  som  s  tým  spomonutým  deaiať 
nikom,  vzdor  bratovmu  príkazu,  šafáriC  počal,   ncpochválil  sum  saj 
niu  do  dnešného  dna.     Teraz  už  strarh  (»dkladáui  na  stranu:  nerh 
sa  to  dozvie.  .Tak  mu  tieto  riadky  prídu  pred  oči.   pokrúti  hlavou,] 
ale  nebude  starú  hria'hy  hýbaC,  ale  ich  pláätum  bratskej  Idsky  lea- 
ki7je,  a  to  tým  viac,    že  na  vyéticovanie,    pre  tie  dve  cigary,    bol 
t>y  som  už  pristirým  puerom.  Jak  hy  ale  chcel  r,  tých  Časov  prottj 
inrte  uieč-o  hýbat.   čo  soín  /amičat  za  dobré  užiial:    vy7.radíiii  aj  j*] 
o  iioín  to,  čo  vykonal  domrtcej  panej  v  Itóci  s  petržclom  v  záhrade.[ 
Toho  času  boli  aj  dvaja  bratia  z  Myjavy  v  Modre,  ktorí  znali 
na  hufilv  brat.  Kedykulvek  sa  pod  voŕ^r  viac  stadrntov  siSlo  a  za- 
žiadalo sa  im  zaskočiť  si,  vybrali  sa  traja  k  tým  muzikantom.  Jedei 
im  v/al  husle  a  dvaja  ostatní  každý  jednoho  z  muzikantov  veuI  podj 
pazuchu  a  doviedli  tch  do  HuilfUtskiMio  rákoí^a.  ť'i  sa  mu/ikantoiiif 
chcelOf   či  nechcelo,   museli   bral.     Nič  im  aui  to  ueoBu^iio,   že 


81 


íTivali.  -^t  im  kiipiiy  novŕ,  i\ 

rnnMo  "bff,    Rn/-  V"  .  keď  ^oin  i.(ľ;ivo  z^\iiiiineiiy  z;t»mŕiiku 

|ir  :  m  uu  iiLv(iľťn<''    ikeifi   okrioín   dnu   /.iiťjiici   krik: 

.i  -.  .   liDiiiiiir'  ľočkaj,  vžak  lioHUaisš!"  /.ásina/ku  odstavil^ 

A'  Ib,  &  prínkoiif  k  oknu,  otvoril  ho  a  pozrel  dolu.  čo  sa 

ta  i,jui  >.u>tntf  doje,  bolo  diolutn  okamženia,  kett  moilzilým  aj  ostatní 

I  pciKtiril    |ii)»kiikiilí  ti  k  okiiit  sii   ^ihlkU.      ľútu    pnU   saiiiyrii    na^fni 

"'  'ľc,  tiii  jakii  >*a  piJídln  vcši.i  sušif,  Ptiirši  z  tých 

iL'.  I  dvaja  étudenti^šiuiru  p«»))od  pazuchy  prevliekli 

I  ho  uk  tiore  na  stonu  vytiahli.    Cini  viac  sme  sa  tomu   smiali, 

tŕn  viac  niini  ton  ňiiúron  hore  vytiahnutý  nadíWal.  Jak  ho  so  šnúry 

^raitili.  If>iel  zrovna  ku  Kalinčiakovi,  ktorŕ  i^a  nad  tym.  pravda  že 

(r   '  :  ym   iíirtoni,   mnl  od  mniochu  popukať.     Náš  miizikillny 

I)  110  alľ  hekul:  „Vyeokoučeuy  ľane!  to  uoní  do  sniieťhu; 

dfiťa  ma  zvesili  ĺíí  y\tk\\  zajtra  ma  uióžu  /.avetiiť  za  krk!"  Kalin- 

i\ú  <la]  »í  oližaliivnuVtli   /.avolat,    naoko   prťsne   icli   pre  taký  ne- 

\  spils  vyhrešil:  a  bolo  dobre. 

'•<-Inii  &uue:iftou  ŕigiíron  bol  jeden  lo^ikus,  rodený  Maďar,  |>o- 

rtíVT  úreuľií'tfj,  q^  asi  22-roČDý.  s  bradou  straiHiton,  ryšavou,  kerf 

littíirou  v\'  '  ikoii  ua  dllioŕizuoni  pipasňre.  so  sukoTilým 

kíttn.  a  .  .titvťího  m  um  opíibity  kožom^  dlhé  strapce 

toblkuvt'ho    mešca   i^   dlhým,   juko    kupitálue    épikadlo,    ^imrAkom. 

VoUl  sa  ľ or.     ľri  jakejai    piílcžitusli  žiai:i  vyšších   tried  pri- 

paväi  Kalinčiakovi  ^erenädu  8  fnkTaini  u  8{h!toui;  a  inily  Maďar. 
'■■  "       .  V\.,''-    .!  'ii     -Invcnsky  uaucil,  siluym  idiraplavým  hassom 
:.\Vli  ^tiiniHriiv"  ttloveuiíkt?  piesne,  jako  by 
I  t  probkribovaný  panslÄv. 

A  ,  >;  niirodu  škodilo! 

k(>tf  »|M(niinam   mestskú   hudhu,    nebolo  by  spravedlivé,    keby 

■it   ka^dodpiinť'   pastierske   koncerty  na  nahnaje,   ktorými 

volávaly  na  pašu;  čo  tomuto  kniilovskiímu  mestu  vcími 

'■    "  1  sa  ozývala  každú  štvrfhodiuu  vo  due 

I  kaHú  Stvrlliodinu  nh(s(  ctdú  chodbu 

"^  ii,  a  na  vši-tky  štyri  slriiny  sveti  zaŕanfaruvaf, 

,.  :.-ik;iluemu  smyslu   meštianstva  k  vôli.  jakú  pre 

lebo  keby  pri  tých  obchádzkach  veže  bol  dakde 

-;.  •:   musel  v  tú   fltniuu    wtyčií    zitstavu,    cez   velikú 

tr  ifí  ani  l,ehe|ova   neinntda  byt  váišia,    na  popla'ib 

totat  u  v.-tf:    a  Imeď  bolu   celé  mestn  na  nohách. 

V  iwi  diuu  musel  vykrikovať:  ..(i'lobr  tníi  .lesus 

!*  iJi  to  dnsial  trvilV  míviem. 

.  >i  v  íime  prechorol  a  nesitil  som  ani  do  §koly^ 

taá  ta  obed  do  alumuie,  ale   mi  alumiiický   seuíor  po  ktoromsi 

'  '         f  aj  s  porciou  chlotui.    Ustatni  boli  vftotci 

.it  bol  dlhy  čn»  na  po»teIÍ.    VyhTadal  som 

íatuM.-lriM'    kitii.^,    ii;i    kt.a-'  ^:i  'f;íiši    jiaci  u  nás  o  nrw:hy, 

i-fňi'./!  IhI  hni  nplť'l".    íirav,ili.   a  j'i'kiie   rúre  eom  si  ich  po 

lial.    Najlepäie  sa  mi  lúbil  Koleny  tuz  6  obrá'kum, 

w  i<iKA*i< i^ťh  hrubo  rezanom,    predsinvi^úcim  acéuu  na  ao- 


81 


uv«ranic,  kde  jakiisi  Xflnti[fpa  dniTiil  kr&čiftcu  metlou  popod  kiižo 
^ralmlii,  dodnes  iievicin,  prečo?  Sotva  boly  kaily  rozloíuiiž,  otvoria 
ha  ilrei'e  a  tu/íhtuf,  objavil  sji  pri  iiiiie  rektor  ICnliiu'tak !  Uo  luúa 
jako  by  hot  Btrolill  Kaity  nemal  Hoín  kedy  ukryf,  a  u^  som  č^kalt 
l&  hude  zle,  od  strachu  nni  nevítujUc  Tysokoučeni^tio  piiim  rektora. 
KiiliuOink  aIc  vzal  dve  kariy  do  ruky.  ro>!trbol  icli  po  /.dIMue, 
riekol ;  „Toto  tebe  netreba, "  a  jakn  prižicl,  tak  odišifil.  Rozumin 
sa,  že  ma  to  náj-anint*  škrelo;  Inbo  ke(f  som  ešto  pred  Katinčiakum 
(lost  na  sucho  obišii>l,  trápila  ma  myŔlienka:  čo  poviedla  o!jtatnf« 
keď  5a  /o  i^kúly  %rátja  a  uvidia  kaity  rozirliané?  Ale  mi  dali  pokoj, 
karty  spálili,  a  sauii  boli  radi,  že  neboli  i-itovaiif  na  mpporl.  l'otofa 
sa  m  dlhý  tas  u  nHs  karty  neukázjíly,  od  strachu,  ie  by  nii  no 
zase  Kalinŕiak  mohol  naďabif. 

Zvláštneho  spomenutia  zasluhuje,  že  toho  času  v  Modre  bývala 
len  jediná  židovská  rodina,  a  Uik  všetko  knpectvo.  priemysel,  re- 
meslá, po/fimky  a  domy  boly  v  rukách  samých  kreslatmv  dvoeh 
vyzuuui  a  dvoch  národnosif.  Obyvateľstvo  bodré,  pracovití:^,  náltoínó, 
neprevádzalo  žiadnu  zbytoŕnň  nádhera,  n  malo  sa  dobre.  SprAvA 
mo»tA  bývala  v  rukách  mediánov  samycb.  V  ŕ.om  a  jako  sa  tam 
Ofivtedy  immery  zmouily.  o  tom  by  nám  uajlep.^iu  zprávu  mohol  pci- 
dať  daktorý  syn  toho  mesta. 

V  na^om  dvore  mali  sme  nám  homiakam  vertni  nechiiinn, 
aladkú  vodu,  a  ač  domáca  pani  na  dlhom  povraKs  vešiavala  zváa 
Koli  až  nad  samú  vodu  do  lej  studne:  aemobli  sme  jn  predsa  píC 
Takých  studní  bolo  viac  v  okolí;  inde  ale  bola  voda  dobrá,  bexl 
odponH'j  príchuti  sladkosti.  —  Naša  domáca  pani  mala  aj  kdesi 
syna.  lak  sa  mi  zdtt,  že  vojaka.  Ha/  mu  poKÍi.dahi  10  /.latých,  a 
ie  m  to  v  dvadniatiiíkoch  uemuhlo  vluHt  do  lii»tu,  povstala  lua  s  týu 
striebornými  peniazmi  ku  kupcom,  aby  jej  ich  na  papierovú  de- 
fiialkii  premenili.  Pochodil  som  po  viac  ku(ieckýob  kráumch,  až  u 
mi  konečne  pošťastilo  trid»aC  dvadsiatnikov  za  papierovú  desiatku 
zamenit.  O  pár  rokov  pozdejšie  nehol  by  človek  tak  Htiudno  dostal 
za  papierovú  desiatku  äkvivalent  v  striebre,  a  keby  ho  b<il  predstt 
dakdt!  naiiiel,  bol  by  atuHcI  bodne  ažio  /aplatit.  'í'olo  preto  apo- 
mluain,  že  r.  1847  papierových  peiitizí  bolo  málo,  ale  najviac  lou 
Htrieboruých. 

LahkomyReTDO<<f  a  ^íbnlstvo  nie  sú  nič  ncohyŕajnóho  u  chlapcov 
bez  rozdielu  veku,  a  /  takrj  rahkomyRolnoati  /abývnjú  aj  ua  sluft- 
no»f  k  všptkym  Tu'fom  bez  rozdielu.  Itlizkn  dolnej  brány  bývala 
jakási  ženička,  ktorú  i^  menší  .^taci  premŕzavali  poknkovaului  ua 
ňu:  „iiopsa.  Lisi,  iu  die  lloh!"  alebo:  „Trády  uudl  1  rau  uiám!" 
{(ifdrchte  Nudeln,  Frau  Mam.)  lYeco?  nevedel  gom  vtedy,  a  ne- 
viem ani  <lnos;  len  to  viem,  2o  éast^t  ftlAval  xa  domovými  dvermi 
jej  bytu  hodne  ndraiíteiíý  Ŕuhaj,  —  tuéfiii  jej  syn,  —  e  noiQym 
klackom  na  stnlži,  klop'*niu  tn  nevýslovní^  poteženie  robilo,  ked 
mntud  tlaktori-hii  p<fSuieÁkára  „li/ulára"  ijako  nas  atnmuistov  na- 
pospol posmeátio  menovali}  doiutdnúf  a  mu  náležíte  namazať.  Tu 
Ha  alr^  pri  vftclkej  jtdio  nbozretnoHti  vcľnii  zriedka  stalo,  lebo  lizu- 
lári  iií  dali  dobrý  ponor  ua  seba  a  vykríkli  tie  poKUieÄutí  slová  tä 


1 


* 


-^éBm 


M 


K  d  cuuDOQ  mestslinn  hnliiou,  a  potom  dali  nohy  mt  p\ev.ú,  a  fak, 
de  Tatisie  Ho  pre il mešita,  kuui  »a  icli  ueo|iová/.il  ten  klackár  pre- 
nulettfint.  —  ľri  ľe^toskej  bnlne  stávnl  na  strtži  starý,  krivý 
-  Iio  vžefcl  žiaci  len  „Pipajom"  menovali,  a  to  leij  proto. 
ik  f»i  ľilpluvul,  vžiiy  Zflvoliil:  „b— pflj!"  O  torato  stnlÄ- 
sine  sa  my  uc/liodmci  bez  vsKkej  pľffiiiy  tlosC 
■i  iiK'ilz)  žiuctvom  ve»elil  liistijrka.  lU/.  mu 
ul-  v   ma<^iiiirát,   aby  istého  voiiabinida  šitpom   dohnal  do 

l'e«4..»...  J'iiä  kunic  >A  hodil  do  i^Iy;  obliekol  $mirovauy  dolomAn, 
trT«vc«ÍI  si  tinb  k\\<Ui  v  koženej  (Htävtí  zaätrčeuú,  hlavu  prikryl  cA- 
koni.  vzal  paltrku  do  ruky,  a  tak  predstavoval  pritom  váetkom,  že 
Tiľlou  kríval  u  i  boka  na  bok  sa  metal  a  len  drobné  kroky  robi( 
omMioI,  térmi  tíLžuu,  n-äpťkt  v/bud/ujúiui.  hu  a/.  forinidiibUiiú  vrclino- 
uteBskii  oaohii.  KiMf  so  si>ntuany(ii  htlakom  borko-taiíko  došiel  na 
paiit  za  ľfziDKkoii  branou,  kde  bolo  mnoho  siah  dreva  vo  viac 
mdoťh  aloienych,  počal  šnpovaný  stonaí.  jirimassy  robif,  za  brucho 
tt  kpaC  z  nohy  na  ooliu  prestupoval  a  drái»a  prosiť,  2c  ponováč 
9t\\  ■  uiŕ  je  možno  Ih'ä  n(*vyslovÍU.'fnej   ostudy   ifulej    kľítčAt 

pf  -ri  ^f>  ŕidnin   ponital,  aby  ho  puntil    xa  U)  drevo,   žida 

!  aj  dnib,  iíe  by  nm  to  (a2ko  pudlo,  na  diarrhMU 

-,...  .„     ..;_... 1  bez  vfikcj  galiby  do  IVzinka  dohnať,  a  pustil 

b*  u  drcTo.     Polirajt  m   xatiaľ   nabil    fajku,   zakroAal  a  ódpluval: 

*      lil*  a  sotva  začal  s  fhníttu  prvé  kotúte  dymu  r.  fajky,  jako 

líre.   TTp!iíi(ať :  už  íuizrfíl   vaiíahnnda  zpoza  drubŕho  konru 

iitpkaf  sniiTcm  k  Trlinkn,  ivh  sa  tak  za  ním  kiirilo! 

nlnni  rozkatoviiny  dľáb  zlobivo  si  odpíul:  „fi— l>áj!* 

noi  uobama   drobčíf,    palicou  nad  hlavou    kriitií  a  z  celých  pttio 

.*Vn^,.yj(;  ^poŕiiuj!  Ijx  en  imini!  už  ra  máral*  Ale  vai^abuud  na 

'lil  A  íiel  svojou  cestou  ďalej,  Nolwlo  od  nite  chlapcov  pekno, 

"  ;,,      ■      -'       u  b"*zp*.'čnusti.  tym  zlobievali,  že  idúc 

'I  ■      ■'  /-ňťňl  ntekat  a  drnhy  za  uím  drobčil 

Koval;  ^líž  wi  mam!"  Zato  sme  bí  utŕžili  od  neho  stereo- 

■,•1'!         fi/!iMri'- 

V  .'dal  senior.  najlepM  žiak  VII.  triedy.  Tomuto 

"Mntr-ij  ru(jľii/.'-i  liul  ephonis,  ktorý  vo  vedíajšej  komôrke  chleby 

Mll  aa  «tnly      Kod  u  jednolio  j^tola*  sedelo  is  žiakov,    poslal  naŕi 

'fhartt'  '>   a  jednu   polovicu.     Toto    zase  pri  stole  pn- 

**•»*  jal  op.tiľne  na  Ŕtvrtky,  sem  i  tam  prstom,  no- 

■  '  promorjavftjňc,  aby  tie  živrtky  jednak(^  holý.     '/,  roz- 

..  ^j.  ^vrtky  chlebov  nesmel  »i  b.'iľ»kto  búrsktorý  kus  vzlaf^ 

'-'.'I  čakaf,  až  naňho  priide  rad ;   najpo.slednejma  štvrtka  zo- 

■ui  1  •  tiitf    Uiiví  ich  bol  ľozknljal.  Keby  vti'<|y  foKtijrafia  bola  bý- 

"    tii.l  by  sa  molm!  od  dverí  kuchynských  rozkoäný  obraz 

1  ŕiaci,    ktoiy  stMiiačky,   ktorý  stnjarky  Hvrtky  chleba 

na  rukách  poťnzk.iviijn,  aí.  i*a  konečue  ka^dý  —  mimo 

ého  —  rozhodnul  »  štvrtku  si  vybral,  ale  ešte  aj 

■IX.    "k-im  na  ostatne  chleby,  éi  by  tAvn  nebola  eSte  vät-Aia 

a.     Kedykoľvek    vidím  aj  tt^rax  v  tr.nfíke   náhodou   žída^    tri- 

tiMtirtf   pakllk   tabaku    kupajikeho.   vŤdy  mi  príjde  na  myfiel, 

6» 


l«'j 


M 


B4 


p«r  Associationem  ideariini,  to  nnäo  niokdnjáifí  vyberanie  t  Htnt- 
kAí'h  Altimniclii^ho  chlfba.  Tuky  /id  nevezme  toa  paklik  lalMlku, 
ktorý  by  nm  t^níid  tratikant  piHlul,  ale  si  ká/e  vyložit  čím  najviac 
pakllkov,  lebo  —  dfa  toho,  že  „ktit  kde  bhIA.  tam  iní^ho  htudA,"  — 
never!  ani  štAtnej  váhe.  ulo  pakllóky  rad  riidoni  okom  pretnenava 
K  rukauii  pú(ažkňvB,  a  ktoi-ý  za  dajTa^ííI  nzná,  ten  si  vezme,  Ĺrí 
krajciare  nti  pult  lindl :  a  kšeft  je  liolovy  Žid  sa  pritom  Uk  liplne 
spolieha  na  fit  svojich  nervov  a  ?il  v  dlaniach,  že  v:Uiu  uhAdne, 
lepSie,  ne/  by  mn  ju  ukazovňla  patentovaná  „l'riicisioQswaĽe",  — 
Aliiinuista  predposledne  pri  stole  delil  74ise  •/.  kuchyne  na  drevenej 
doske  donesený  kuH  miisa,  un  tolko  rovných  Čia8t4)k,  kulko  žiakov 
okolo  stola  Hedelo.  Aj  ten  si  musel  daC  pozor,  aby  /.krátka  n«*- 
obiMel,  lebo  ai  posledná  porcia  bola  jeho.  Tak  Ba  ainuiDÍsti  prakticky 
učili  merbe  a  delbe,  Icjiéie  než  /o  íusítov  školákoch.  Ini  hodnosC 
bola  zase,  ktorú  iiastával  (íeiiitiroiii  vyiuenuvany  delič  miisa  v  ku- 
chyni. Ten  kurháľkeu  ?■  hrncov  povytabovam^  a  na  velikii  dosku 
naložené  mäso  rozdelil  na  tolko  čiastok,  kotko  bolo  stolov  alnm- 
nistských.  Na  žiadneho  deliča  nestríehli  alnmnÍHti  tak  imzomc. 
jaké  na  tohoto:  lebo  ked  sa  prí  krájaní  mäsa  semtaui  zvŕlii]» 
lu  i  tu  odsekol  aj  pre  seba  kúštik  a  nožom  odsotil  na  l>uk,  až 
vychladol,  a  potom  ťuk  s  ním  šikovne  do  úst.  Jaknáhle  to  kto 
2  tiíueitvjúcích  do  kucbyntí  žiakov  spozoroval,  skríkol,  ohráliac  sa 
tvárou  k  seniorovi:  „Carnes  comedere  non  licet!"  To  bol  totiž 
tennínufi  technicna.  ktorým  sa  označovala  nedovolená  hltavo$t  delí* 
čova.  Nepamáljili  llto  žalohnfci,  ze  uf.  v  Moj^.išovoui  Mkono  aa- 
plsant^  stojí:  „Nezavížeš  úst  vola  mlátlclho":  jako  by  kto  mobol 
zaviazať  ústa  alumnist^vi,  ke(r  voňavt'  máso  pre  iných  80— IíXi 
kri'tjal,  že  by  si  nemohol  kedy-teily  šnpnút  sústo  z  neho  pod  nos? 
Tnto  liodnosf  bol  huiu  Kantával  xa  čas  aj  ja,  a  nemálo  ma  xlrtatilo, 
ked  mi  ti  loptoél  cez  otvorené  kiicbyiíHkO  dvere  do  úst  kukali. 
Mali  sme  v  alumnii  aj  „poľtans"-ov,  toľko,  kolko  bolo  atolov.  Ja 
som  medzi  syiiiaxisty  /.jiujímal  jiikési  privile^iované  po>taveuÍe,  preto, 
žo  som  mal  bniUi  vo  vyšSej  triede  a  bol  som  v  grácii  i  sťa  puej* 
^  u  ätudentov  kat  exoohén.  Múa  iictsekirovali,  ani  uenukovnli,  lebo 
ved  oj  vyšSích  tried  žiaci  chodievali  k  nám,  zvlA-^te  ked  nám 
vľliovský  hrnäar  Fabián  doviezol  za  vrece  miilknlancií:  pecfiô 
chleba,  ovocie,  koláče,  slaninu,  a  čo  sa  pre  žiacke  žalúdky  hodilo. 
Keff  som  bol  za  portansa  dekrétom  seniorským  vymenovaný,  pri- 
hodila sa  rai  raz  tá  ^aliba,  íe  letiac  s  plnou  misou  horúcej  po- 
lievky, narazil  som  medzi  dvenni  ua  ntekajúreho  s  prázdnou  misou 
do  kuchyne  Jožka  Tur/u,  s  ktorým  smena  vetmi  radí  mali,  hádaui, 
preto,  že  sme  boli  oba  maličkí,  —  a  od  nosa  až  dolu  p>  nohy  von- 
koncom som  lio  oblial  a  mu  tvár  a  ruky  vriacou  polievkou  obaiiL 
Ač  som  ho  /a  to  Inu-d  na  flaku  odprosd,  lebo  mi  ho  bolo  vpIú 
lút-o,  a  on  sa  pre  svoju  n^poxomosť  vyhováral,  pokutoval  w 
Samko  Kolény  za  túto  (arbavosf  tak,  že  s*ira  v  ten  deň  i 
cbloba,  alu  soui  bo  umsel  prepnstií  Turzovi  /ji  hola»L  Zato  sme 
ale  uobnovali.  a  zostali  srae  vŕdy  dobrými  kamurátmi. 

Velikou  slavuostou  bolo  pre  daklorýcb  uluninistov  »tnihauiv 


gnUrenie  kapnnty  pro  pfitroby  atnmuie,  k  coinu  len  seiiioi-om  a 
cpbtiľum  púvnlauf  žinti  [rripiistoní  Itoli.  Hľa  stArodávnolio  zvyku 
prí»liľ:halu  u^UapuvHuie  kajMíHty  v  suiIikH  výlučne  eplioroví.  IClebci- 
ni- ■  .r  po  Modro,   f.o  cphorovi   pri   t-akej    práci 

v^ :  vrecku  s  tabakom   do  suda  a  on  ho  tam 

dľ  /.ušliiipa),   n  až  po  Novom  roku  zuse  k  svojmu  vrecku 

pi;  .  -t  si  bo  K  mi«y   uvureriej   kapusty  vyliahol.    To  je  ale 

ttki  pmvda,  j»ko  to,  čo  sa  tu  v  Fodhrudi  o  Jednom  zemanovi  roz- 
priva,  že  Ha  mn  urodila  tik  tvrdA  šoäovica,  žo  ju  tri  razy  varil. 
Crí  razy  jedol,  a  po  štvrtý  raz  ju  zasial,  l^,  kctf  sa  eáte  nqjdú 
ladia  tak  i  lo  diidia,  ktorí  vytuý^Ujú  také  nepekné  klebety, 

ktorým  bás  "  neverí,  predsa  nevinnýťb   ludí   nimi  do  po- 

STDťétiu  uvádzajú.  Ale  takó  klebety  kolpurtajú  sa  na  vietky  strany; 
fiak  letí  pred  piir  rokuuii  stUo  v  iioviuách,  že  nebohý  slávny  HyrtJ 
po  prfiveiienej  oporácii  jakejsi  žene  ?.a»ii  do  brui'íia  špongiu  aj 
8  noiaiciamí.  /e  klebetnici  neušetrili  naf  aluninistov,  tomu  sa  ne- 
éivfme;  retf  sme  im  to  oezostali  dlžui  a  spískali  sme  aj  my  niečo 
o  nich.  ŕu  ich  uii/do.  —  Kcíf  bola  kapusta  v  sudoch  uatUčená, 
duitičkami  prikryla  a  fažkýnit  kameňmi  privalená,  zaHadlo  sa  k  pri- 
pnTenoj  boHtine.  Knchiírka  totiž  upiekla  koloBSálnu  kapustnú  álrúdlu 
pre  tých,  ktorí  lia  pri  kapuste  paebtíli;  a  že  taká  trakta  bývala  len 
ru  do  roka.  uA  dllio  pred  i'iou  .sa  o  nej  rozprávalo,  a  dlho  po  n^j 
n  efi(-  i:da. 

N  >  *  boly  Kase  U-dňová  prázdniuy.   Ktorí  žiaci  mohli, 

ili  domov,  lu  sa  ale  vysielali  suppltknnti  po  meste  na  alumneuro. 

•  eíre  po  dvoch,  ?.  nichž  jeden  slovenský,  druhý  v  nemeckom  dome 

oeniecký  ňxih  odriekal.    Ja  som  bol  b  Korlom  Marteéikom  vyslaný 

po  supptikačkť  na  d(dnC<   predmestie,  a  síce  Alartesík  dastal   slo- 

t¥B«1iý  vínA  a  ja  lu-nierký ;    že   ale  v  tej   čiastke    mestJi    boly   len 

v,   aktívne   som    vystuiwval   len    málo.     Vo 

..    .!       -_  ;  -  .  iiiôj  kolle^'A  doiĽíhľemu  p/movi  alebo  pumy 

•iu,  kde  Ml  milodary  zapiaovaly.    Kto  pár  krajciarov  dal,  ale 

-^   i.-  knihy  nenapísal,  to  f>i  supplikanti,  d fa  starej,  ale  nepoctivej 

pnuj.  pfp  fteha  podrziavali.  V  iiejoílnnui  dome  nás  iij  nrileiite  vy- 

IrMiľ        '     -íiiuov  nepnzdiiivujeme;  aloho  jak  sa  komu  žiaci  na- 

ooBdi  i.iadu,    odstuiiiili   sme   to   my   dvaja.     Po   skoučouej 

bqi{iIikaL'kt*  £jLä.idIi  íuie  si  domu  k  sčilaoiu  summy  t  v  knihf  vpfsa* 

so  vrecku  o]»atrovaných  peiinifi.    I  sčífali  stuo  asi  8 

h,  7.  ktorých  sme  vylúčili  darky  do  knihy  uevplsané, 

r;  •!    ^  ního  liMak  Martešík  presvedčoval,   ie  nám 

..Lch.     K(!ď  sme  knižočku  a  peniaze  zaniesli 

j/kii  pnv.rel,  posície  sčíLil,  pc)tom  peniaze  očital 

i  ste  sa;  tu  vám  prijdii  4  yroše  nazpút."    Keby 

kde  8t<-'  vziilt  tie  uudpočetn<>  -I  í:roáe?  boli  by 

'ho  pomykova.  Ale  nielen  ^e  nás  svojimi  inter- 

dfl  úzkolio,  než  nás  ešte  pochválil:  žo  z  pred- 

'iioho  supplikanii  nepriniesli,  jako  my.    Okrem 

.  4.  groixix  dostalu  su  nám  kužiiŕutu  ešte  nsí  po 

ik  to  Uula  Bumma,  s  ktorou  sa  už  dačo  na  Štedrý  vccur 


DÍI7I   <ÍJ 


Spýtal ; 


(T 


ir. 


611 


TämŕžňíTŤoiii  ivltnlliii.  a  eŽte  viac,  kmf  lozsialiíť* 
liiky  Šurii  o(Í  Trtinkti  nž  \in  ýenkvice  hUdknu  ki>r('ii  Imlii  pnkiylo 
lioly,  vyitijili  Síl  žiaci  kajtlti  stľe<lii.  siibotu  n  noilelu  p'tpuludul  ua 
kizačku.  iMktorí  louli  bniule  u  lioiiili  !.a  po  tiide,  u/  radosC  bola 
na  U)  sa  d(vaf.  .la  som  sa  leu  iia  podošvách  éinýknl;  ale  keď  ma 
jedeu  kaitiardt  posinefoval,  aby  soín  si  jclto  bnisle  uviazal  a  tok 
sa  kJ/.A(  naučil :  privolil  som  k  tomu,  iia  moju  velikú  škodu.  l>ebo 
Kotva  Koni  sa  a  hriislumi  ua  Fad  pustil,  tak  som  hlavou  :£ukrosal 
do  ladu,  ití  »oiu  sa  uazdíĹval,  ie  ináiri  lilavu  na  mlii'Uľ  trupy  rox- 
trcpanú  a  uio/,^y  po  ľudo  ro/8tríckíin(>.  No.  tak  priltáue  7.1e  to  oe- 
l>alo.  len  1105  sum  mal  odľetj^  a  na  čele  sifiaTicu,  ktorá  mí  v  pO' 
riadnu  hľťu  napuchla.  To  mi  ale  tuk  zuĽchutilo  váctko,  čo  leo 
na  bruslo  uiHmirna;  i^.e  by  8om  sa  bruHlíarcuiii  ani  dnes  uecbcel 
viac  uči(. 

Konton)  jauuara  boly  zkiišky.  a  dukolko  dní  pred  zkťkškanii 
takrečeuĽ  tcntnininu,  na  kloiv  sa  ale  prihtá^it  len  tuii,  kto  ohoel  a 
ý.iadat  maC  dobiťi  zuauiku.  ľri  tenl^ltnem*  hladel  profes-^ur  jakosj 
vyakúmai,  ro  kUtry  ičink  vie.  nby  potom  pri  zkúáke  v  bunbo  n«>- 
zostal.  Ketf  som  prv6  polroéui!*  svedectvo  do  ruky  dostal,  bol  by 
som  od  radosti  vyskočil  nad  tým  dlhým  radom  eminemil,  koo- 
rokt«rovou  rukou  pekne  doiilio  vi)lajinVchI  Ale  úi)ľimiie  roŕeno,  zo 
všetkých  eminencii  nemul  soni  pľažiadnoho  ohoIiu,  a  muje  z  dumu 
donesené  skrovn^  známosti  o  uic  uoboly  rozšírenia,  leda  o  Bpú»tu 
uazpamiiC  naučených,  ale  uero;!umcuýc1i  a  nepochopených  lekdl. 
Doma  však  bolo  nmoho  radosti  nad  mojimi  cnilnencianii, 

Každii  roku  íloha  m;i  svoje  zvläáui08ti  aj  u  žiakov.    Jaknlbli 
sa  na  jar  zem   osuíiila  a  slniečko    pripekať    [Ninilo.   vyliezali   smo, 
jako  červení  Ľlirobári,  uu  pažite  k  lirám  na  loptu,  a  netrpolívo  sme 
čakali  ua  dobu  kúpania.  Obyčajno  sme  sa  kúpavali  v  rybníku,  ľri- 
skoré  kúpanie  bolo  nám  zo  zdravotných  ohTadov  prísne  zabnVoentf ; 
ale  my,    neznajúc,   ču  je   teplomer,   ani   tobo    pravidla  8me  sa  ne 
dr/atí,  že  fla  kiipaf  možno,  kmf  je  voda  najmenej  -}-  15**  Jt.  teplá: 
dovolili  sme  Hx  rozkol  kúpania  kolko  ráz  už  v  iiprfli.  Za  to  raz  bola' 
v  škole  hroinaduú  výplata,    lebo  sme  aspoň  <IvadstíitÍ  boli  podelení 
každý    dvoma   kapitíUuyuu    pnckumi,    bárs  sa  näm  od  kúpania   ani 
nič  nestidu.    V  miiji  sme  chodili  im  Holý  vrch  po  gumbaliách,  po- 
zdejÄie   po  pustých   vínoiiťadiskilch   na  jahody  a  do  hôr  na  čgŕ<>- 
riedky;   smelSi  však,   ktorí  n  kažilum  čere^inivom  strome  vo  vino- 
hradoth,  i  o  tnni.  kedy  nu  íiom  čerešne  dozrievajú,  buli  dobro  ín- 
iiirmiivaní.  chodili  ukradnniky  na  čerešne.  —  My  s  bratom,  a  m  namt 
mnobf  žiaci,  hladu  sme  uemavidi;  lebo  nám  po  vrbovských  hrnčia- 
roch éatito  poBielavali  /  domu  potraviny,  tak  že  sme  si  temer  voľna 
a  na  alumnistov  litxuriósne  žili.  PrAve  pri^d  Veľkou  nocou,  kerf 
mlm  dvojtvžduovť'  pr.i/dnJiiy  /.ačinaly,  pHi^iel  z  Vŕbového  niĽ  dvom 
dodavAČ,  iiručiar  ľabiiiu,  do  Modry.  lUdo  by  bjvalo  hriechom  pre 
púsf   tak   vbndini    pWIežitost  a  nezaviezf   sa  s  nim  k  stjirej    matk 
nn^ej  do  Vŕbového,  zkudial  sme  už  nemali  (ľaleko  domov.    Vybra 
sme  sa   tefla  n  tym,    nám   obzvĽiiiU'    milun    l'Vbi&aom,    plnú   funí 
Y  slame  zaobalených  hrncov  vozúcim,  do  Vŕbového.  Na  tejto  ceste, 


mne  B]  nncftii  Sli  a  ja  som  v  žrajili  /a8p»l,  stala  sa  mi  tá  itp- 
)<Ía,  It  soui  zltmil  s  lilavy  čapicu  a  ja  «oin  |<rostnvIa8ý  dopálil 
k  Iwbiŕke,  a  že  neholn  možno  v  celom  Vŕbovom  čapice  ktipit, 
praktická  babiíka,  knľ  nás  na  druhy  deň  v  náramne  srarom  koči, 
v  Itoroai  od  dávnych  if)kaT  sliepky  sedávaly  u  tam  aj  iiií^aly,  k  ro- 
dičom mlvažätj).  /akiútila  mi  tiltivii  do  ručitlka  a  lak  ma  vedia  scha 
IH^sadila.  Ja  sum  sii  m  to  vc-riiti  Imnbil,  a  keif  sme  &a  či  ce/.  de- 
dinu, či  lez  rnoätcľka  C'uctilice  a  Novi!  Mesto  viedli,  nnijaliul  som 
»i  ru^ik  hodne  dalťl(i>  pľed  nos,  aby  ma  Indía  radštíj  za  dievča 
dráilJ,  wiW  za  chlapca,  a  to  eéto  k  tnmu  syntaxistu,   ktoiý  takto, 

n-  i-h  sveta,   zahatmšeny  ccstovaC  musí.     Na  tom  ale  nebolo 

•  i  babička   čítala  mi  kapitolu  od  Vŕbového  až  po  Lubinu, 

ta  tiiiu  4  hodiny  cesty,  že  jaký  sum  ja  uedbalec,  darebák,  ne[Hi- 
sonilk,  H  ŕo  ja  viem  čo  eÄte  incliu,  keď  sum  si  čapicu  ztrati). 
.Veď  by  si  ty,"  riekla,  „aj  hlavu  ztratil,  kebys'  ju  nemal  pri- 
nstend.*  Na  Ukélo  domluvy  bolo  najnuidiejšie  mlčaĹ  kf.  doma  sa 
BftJU  kdesi  odbodenA  čapica,  kCt>ľá  sa  k  takému  interirn  dobre 
botliU,  jtakiaf  mi  na  Stirej  Turej  Stavinoha  novú,  peknú,  svetlú 
éspicu  neuMt  a  nedonic:^nl  in  persona.  Sa  :itpiatoŕnej  ceste  do 
Slodrr,  s  Eym  istým  hrnčiarom  a  naším  dostavnikom.  dal  som  si 
iLii  čiptťu  dobrý  pozor  a  jirikvačkoval  sotn  si  ju  rcmeiium  Luho 
pod  brada. 

Vi  o  tom  isäň  sme  aj  my.  drobní  žiaci,  badali,  že  ba  čosi 
fDÍmohaditeho  doje  r  hrajme:  lebo  n^cstäká  £;arda  tuho  sa  cvičila 
v  Jtruji;  len  2e  sme  si  my  Uiho  vehni  nevšínmii,  ač  revolúcia  už 
Irtit.i  T  pnide.  ľo  skončťUínn  druhom  pol  roku  školskom  uháňali 
^rými  svedccLvauii  domov.  ti,ok  revolučný  1^4%  zostali 
^  .  a  pod  dozontm  oLcuvým  učil  sdiu  sa  <Talej.    To,  čo  som 

n  I,  zkúsil  a  zažil  v  revolučuom  roku.  tu  spomlnut  nebudem, 

icľ.i  ,,,  iioi>atrí  do  mojich  modranských  žiackych  zkúseností. 

M  v  septembri  r.  184í'   zase   sme    boli    odvezení    do    Modry 

'h.  I  rili  sme  sa  i  ďalej  tuho  nii/pamäť,  ale 

'la  tíimu.  čo  pred  katedrou  odriekala.  V  tenio 

110  siravrny  školský  rok,  boli  sme  ubytovaní  u  starú- 

.,.(.«>>.   kenrektora  Albreclita  v  Ottovskom  ďouie.     Staručký 

-bt   M  temer  celkom  už  slepý,  a  prndsa,   keiF  sa  holilr    po- 

,      '      'i  xrkadlo  a  tak  kosil  strnisko  britvou,  bárs  v  tom 

1.  I  drevo  si  Káui  ua  dvore  kála),  fieii  si  ňtiepu 

iMij,   a  piilnm  s  reluu  silou  do  nej  xatal,   a  nemal  to 

sa  mu  my  núeňali  do  reun'sla  a  chceli  drevo  štiepať. 

'  ktfír  kaidý  deň  večer  po  škoto  prišiel  si  rodičov  navátiviC. 

i 'timi   pekný  znak  synovskej   hlsky  u  iicty  k  rodičom,  pre 

Qis  sJe  malý  tiu  uáv^levy  ten  dobrý  účinok,  že  sme  si  v  domo  ne- 
•!  !'',  aby  na  nás  sLurf  páni  ne^nlovali.  Vu 

L  ,        ,     i;tor  AlbiX'cbt  v  svojom   byte  delskt^mu 

pkn  '    zjtbavu.     hi  neviem,   či  letí  povolaní   alebo  aj  ne- 

P"Ví  :..^isli  a  malý  počet  meštianskych  žiačok  sa  sišli,  idvaja 

i  :    húdii,  a  my   sme   veselo    tancovali,   jako    ktorý   vodel. 

{i(-._i>Htt(iy  pochytil  husle  aj  tam  prítomný  Kalinčiak  a  strúhal  nám 


80 


skoéni^  inelodiíí.  My  sme  mysleli,  že  t«  huAe  vftotkn,  ŕn  nAs  im  toj 
zábave  oiakávulo.  Ale  keď  sme  sa  tlo  sýtosti  iiaKkákalt,  pripravila 
uiliu  pani  konrektorová  velikí':  prokvapuníe  v  poiltihc  k(j|i>fi?)Alnqj 
misy,  plnej  Ät&ick:  čo  sa  nťitni  aluninisloiii,  verini  Tiibilo,  u  Ixili  by 
ame  Ba  a  každ^^m  ílo  ktve  bili.  kto  hy  nám  nebol  clicel  uverl^  ic 
máme  najjepšti-li  pioťes^oruv  na  ítvcte.  Mne  Kalínŕiak  pre  tie  kariy 
uikdy  do  Bvedoniia  iicví.tttpoval,  suii  mi  ich  na  oeí  nevyliadxovaj. 
V  synta.xi  mal  som  spulužiaka  Alexandra  N.,  jiihiéliu,  ale  aesod- 
äADÍivóho  .^iiliaja.  A  a£  ho  konrekior  rád  ma),  2c  sa  dobre  učil. 
predsa.  Že  mu  luz' t;osi  piokotil,  kázal  mi  ho  za  liodinu  xatvorif 
do  školy.  Sotva  babt  po  8kolt».  milý  8áudor  zostal  jako  dudok  iia- 
íiíkaný  na  mic»tc  aedut,  a  íhIc  už  vtwiy  varil  zradu  proti  mnt-.  .la 
som,  ked  škola  bola  vypnizduená  a  len  Šáudor  sa  /  nej  nehýbal. 
dvere  svouku  kliiŕoni  zamkol  a  k  udrbodti  som  sa  stľojil,  abycb 
8a  íEase  n  hodinu  vrátil.  V  (oin  priskočil  mňj  väzťii  k«  dverám  n 
cez  klúÓovú  dieru  iia  wíia  volal,  že  aby  som  sa  vrátil  k  nemu.  že 
mi  čosi  nového  piivio.  .la,  jako  ne'>i>atrný  väeteOník,  kázal  som  mu 
počkaf,  a^.  sa  /iaei  /.pod  brány  vylrutia,  —  a  o  chvitu,  hnaný  zvoda- 
voafoUf  —  ved  ktože  bv  nechcel  dajakú  novuŕičku  novinu  pučut?  — 
otvoriac  školu,  vkročil  som  za  árestantom.  Sotva  som  ale  bol  v  skolo, 
tOQ  loptoš  vyskočil,  kláč  zvonku  vytiahol,  ;svuútra  do  plecbu  ho 
vstrcil,  ľ.akrutil,  zase  vytiahol  a  riekol:  „Alebo  ma  hneď  puatíft. 
alebo  aostaue^  aj  ty  so  muou  za  celú  hodinu  I"  Tu  máá  —  níku  — 
čerte,  kropár!  Na  Ukú  novinu  Rotn  nebol  pripravený,  a  náloilte 
ma  prekvapila.  Staval  íioui  sa,  jako  by  i^otn  hn  «  najváČHOu  rodn- 
bCou  chcel  vypuBtlí,  preto  som  liekol:  ef'orri,  professor  je  eite 
Icu  pred  slovenskou  farou:  čakaj,  u^.  zájde  za  bránu,  potom  Ca 
pustfui."  A  borký>.e  som  ho  pustil  ja,  lebo  on  pustil  mňa,  keď 
vládol  klúŕum,  a  tak  p(>vnií  bo  držal,  jako  hluchý  dvere  Aby  som 
nemusel  celú  hodinu  s  nim  v  skolt;  presedcf,  privolil  som  na  to. 
aby  sme  vyali  uba.  Šándorko  šiel  pu  oklukách  domov,  aby  ho  nikto 
nespozoroval;  i  ja  som  sa  zará/^al  ísí  celú  hodinu,  a  potom  oddaJ 
80DI  ktcič,  komu  patril.  Keď  priáifll  konrektor  večer  rodičov  ns- 
vstlviC,  vytratil  som  sa  /.  izby,  aby  aa  ma  na  Šándura  nepýtal ;  ale 
ani  ja  som  sa  ncpochválil  nikomu,  že  sa  za  profosa  nehodim  n 
rozumie  f^,  konrektorovi  tiom  Sándora  neudal. 

Na  oboničky  a  na  Vcikú  noc  šiel  som  aj  ja  &  celfm  kŕdlom, 
žiakov  |>ešt  domov,  Obyčajne  sme  chodievali  nii  noc  do  Oreäian. 
kde  sme  sa  u  jakejst  babičky,  ktorú  sme  Kaiserkou  meuovali,  n* 
slame  vy:<>pali,  a  na  druhý  doi'i  ccí:  Biele  Hory,  Nádaii,  Brezovú  do 
Myjavy  z^se  na  noc  dorazili,  a  na  treti  defi  ftino  si  pohodlne  du- 
ápaclrovali  domov,  —  .lestli  som  mal  koncom  prvého  roku  dobré 
svedectvo,  vyšpikovan*?  eminenciami,  bolo  ono  na  knuci  mku  dtit- 
bčho  ošto  k'pšie;  len  tak  ba  v  ňom  hemžilo  výť'čnými  zuáinkiuní, 
a  dobrí  rodičia  sa  nazdávali,  /e  zo  mna  jakúsi  monštrum  učenosti 
vyrastie.  Vkázalo  sa  t4)  hneď  budúceho  ^školského  roku  180"/,  na 
pre^porskoin  lyceume,  kde  som  vstúpil  do  piatej  triedy.  Tam  u 
váetko  predná.^alo,  —  ba,  Ixprkýŕe,  pndná^lo.  ale  len  z  pamilti 
biflovat  dávalit,  —  jh)  maJarsky,  a  múdri  professori   ua  to  zhoU 


L 


nie  ohradri  nebrali,  /p  vyše  polovico  pätoklasnikov  po  inadanik;  uii^ 
Dcrctzumiu.  Ja,  na\7kiiutj-  už  v  Moilie  iičiC  sa  iiazpainút  i  ueroic- 
amené  a  nechAiuiui-  veĽÍ,  drvii  som  lokciu  za  lokeiuu ;  a  keď  toft 
n>  '     '''T  vvvulal  z  jak^'husi    „Riímiiink   tortí^nel''-u  a 

ju  ^laiiicky   odľiekat   počal,    miisťl  som  Oysi  ve/ini 

šUTApattMin  piiVfdiU,  keď  sji  celá  tiietla  dala  do  boinorickóhn  smiechu. 
lichuťr  po/rf'l  8trmo  Da  uifia,  čelo  Ktuiaácíl  a  spyUl  su  ina  po  ne- 
mecky: .Unztimifn<e  to?"  A  keď  som  odpovedal:  „Xemzutuiem," 
rí«koíiní:  „TpíIv  sa  tn  neiičtel"  X  ja  som  potom  tú  jelio  pädago* 
;iíťkú  radu  irn  liU^ru  zudioval  a  do  cťMIio  „Uómaiak  turtéuct"-u  ftz 
d"  :itii    leu    netialiľcjdol,    lak  uii  XA  kuižoč-ka  IioIa 

jfi  I    .>ťná.     Fac'it  IioJo:   huwJ  v  prví  8em«stťľ  sláv- 

nostne* a  dvunu  sťkuitdniiij  prepadnutie.  Ale  to  už  nestalo  8a  v  Modi'e, 
a  ja  Mm  chcel  leo  niečo  o  uiojoni  niodľanukoni  ätudentätve  a  tizti- 
lár^tve  rozpnlvaC  Možuo,  že  ma  daktyly  napadne  chnf  prehovorit 
niečii  aj  II  kom  mujnm  žíantvp,  al)y  8om  ukázal,  jakú  tam 

f  nami   &<•  de  že  aj  tam  $a  nai^li  dotul  fiidia,    kton'ch  si 

s  úetou  a  viíttkuu  aponiinani. 


F 


Smrť,  pohrab  a  mŕtvi  v  tradicii  a  zvykoch 

ľudových. 

>'«p(ul  KriSíof  Chorvút. 

7.  „Čary  a  kiizly", 

11     .mic  sa  samo  seJiou,  že  tu  nemôže  l)yf  reč  o  inom,   ako 

! ;  -  pozostatky  mŕtvych,  a  s  vecmi,  kton'?  v  nojakuín   sebe 

111  |>otyku  íloja  s  umrelymi.    Všetky  takéto  vecí  eo  ipso  do- 

r^'-  DAdíudsky  a  tym  hodia  sa  dobie  k  podobnom  výkonom. 

■  liť    Diuire  —  hovorí   Krauss   ((tel.  Braach.  d.  Siidslaveu, 

'■   znglľifh    einen   Thfiil   íbrer 

"  i  1 ,  u.  d;iruni  siiid  diese  Sacheu 

■n  mamiiiiiachstťr  Art  v(»ivii^iicli  lieeiŕiuot."    Najprv 

, -^dy  vzaté  zo  života  hospodárskeho,  potom  róziie  lie- 

uťiiMK'i,  kúry  a  p.  a  uakoneo  príklady  váeobecnejéio. 

•diirnm   vrabce   na  siatine  škodn    nerobili,    vmiešajú 

i  i!<>m   trochu   zeme,    vzaU'j  z  hrobu  tCsaplovics  27><, 

il;.l*-i^v,  :  m.  I.   2<>3).     I  búscnÍĽe   z   kapuf.ty   tak   možno 

■^'Vj!',  iic   do    nej    kúsok    dreva,    txllumpnŕbii  z  rakve 

-  ^78,  Miťbalko  283).     Ku»  sa  chce  zbavil  ploštíc  aleho 

-'"  uiekofko  2  nich  do  truhly  k  mnvému  a  tak  lO  P^' 

o  280).    Ony  potiahnu  i  ostatnú   za  sebou:   pekný 

í''-í  iv,    že  CO  8  mŕtvym   príde    do  spojenia,    to  je  jeho, 

"G  BI  Nu  pluitic  aj  tak  uiužno  sa  stria.'íf,  keď  niekolko 

'-mt*  do  vrecúáka  a  hwHnie  na  krížne  cesty  (Csaplovics  274). 


M 


ÍQáií  kľlloe  cesty  /Atiliiimjii  tu  hrol»y.     N'o  mo/iio. 

i  to,  že  iíloštíce  ciiytia  s;i  potom  človeka,  Ídúro)ni  (tkolo  uicli,     

na  pr.  okolo  KoSlc  vešajú  liandiy  /.  OUivfilia  ríjiile|itickť)in  (zrAdníkl 
okolo  costy,  aby  ho  týin  v>'Iiečih  (Csaplovics  27(5).  Tieto  handrr 
potom  prcnúšajti  nemoc  na  iných  (Ad  rein  Lcfi'vro  5ti.  Tylor  Íl, 
UiO.  Auslunil  IRíK),  str.  l»'.»2).  —  Zo  ttlatiiy,  uu  ktorej  milTý  ležal, 
nech  du  doäky  (»upky)  pombia  a  do  strechy  priviažu,  tal^  dom 
nikdy  nezhorí  (Ôiol  Í874,  st/.  3lól,  Chcii-li  furmaui,  uby  ich  kone 
pckn^  n  tučné  boly.  ucch  si  zaopatiia  lianilni  /.  obescrii'ho,  a  tou 
nech  ich  utiera.ajú  (Michalko  2HB).  lode  to  Í!»t*5  spraví  aj  handra 
7.0  žobráka  ir>ob6.  01}.  Bačovia  lui  salaéoch,  ker?  chcií,  aby  nmli 
moc  masla  a  syru,  odrežú  prst  /  oboseného  človeka  a  močia  ho 
v  mlieku.   Aui  sirií;y  vraj  nebudú  niaC  ku  salaáu  prístupu  (Turec). 

No  naiväcSiu  rollu  hrajú  pozostatky  mŕtvych,  hroby  a  p.  pri 
lipčbach.  ŕ.iid  xui  tu  velini  mnoho  pntstrindktiv,  z  nichž  nech  lu 
stoja  nasledujúce.  Vt  Hartholomaeidťs  (Csetuek  iy'3)  spomína,  ako 
líeča  poverčiví  ludia  deti :  „infaiites  morbidos,  aut  parcntibns  úr< 
batos,  ad  o.ssaria  dcferebaut,  mortuos,  ut  eos  aut  r.Avue  do&ui«DU 
aut  ad  se  recipťľent,  oranles  (cf.  i  Kutit  com.  iidin.  I.  c).  To  isté 
robievaly  matky,  jimž  stri^n,-  pravé  diela  ukraďly  a  miesto  nebo 
iné  poďhodily  („priemeň",  „prienieňôa",  „odmeň".  Dobš.  115>. 
V  Xovohľiide  je  zvykom  iliefa  často  plačúce  ponosit  po  hroboch. 
a  ono  presmne  plakávat  (8rov.  i  iVhf.  XII,  377).  V  okoli  Itlatniei; 
nezdravé  malé  diefa  takto  Heča:  vezmti  z  prahu  kostolného,  krčmo- 
vého, z  deviatich  domov,  deviatich  stromov  a  deviatich  hrobov  po 
trožke  prachu,  to  väctko  spolu  uvaiia,  v  toj  vodo  dic(a  —  kcd  jo 
.znečistené"  —  vykupujú  a  na  ciutoríne  po  H  hrobocli  povaľkajii. 
hovoriac : 

Kosti,  kostí,  dajte  tomuto  dietafu  mäsa  doati. 
jak  neniAle  mäsa  dogtl,  povolajte  sí  ho  do  vasej  vlasti. 
Iný  variant  Je:    Ked  má  decko  suchoty,   uvarme   pred  východom 
slnka  z  deviatich    hrobov    trávu,    doviliorrtké    >tcle/o  a  prach    epod 
deviatich  prahov,  diefa  v  tom  udvnľkii  vykúpajme  a  vodu  u;i  krOm- 
cesty  vylejme.  S  vodou  vyleje  sa  aj  nemoc.  iTiež  tam.)  V'i: 
doline  majú  podobný  recept.     „Deviif   kapustných    hlúbov, 
vretien  a  z  deviatich  uáro/níkov  slamy  varí  sa  spolu  vo  vode,  prad 
východom  slnka  /  deviatich  brodov  dolu  tokom  načretej,  aucboiami 
morené   diéta  v  tom   sa  okúpe  a  do  výchoilu   slnka   |>o  deviatich 
hroboch  v  einturínc  popre^ulujo  —  konce   suchotiim  (Letop.  Mat. 
Slov.  X,  SV.  I,  str.  :nt;  srov.  aj  Pobi.  III,  2i^H). 

Ked  niekoho  u§i  bolievajú,  nech  ide  na  cintorín  a  vytinhnuc 
z  kríža  klinec,  mxh  si  ho  v  uáiach  tri  razy  pozvŕta  a  zasti  na 
predoi^lť'  miesto  položf.  ľri  odchode  pacientovi  nesvobodno  nazpU 
sa  obracal,  kúra  by  neosožila  (Sarvaš).  ./ubQ  bolení  lidé  zahánéjí 
lakovým  klincem,  kteryui  truhla  umrlčí  shitá  byla.  a  klerym 
se  mi\  nečistota  z  inezi  /.ubô  vypichilvati,  jcstli  chceme,  aliv  nás 
zuby  nebolely"  iMichalko  l'Kli.  Najlepi-i  prostriedok  k  wpiidenia 
braduvíc  je  ten,  jesUižc  ich  rukou  mŕtveho  tremo  (Ibidem).  V  Bo- 
Mci  mrtrň  kosf  ^rozhaíiajú**  potieraním   rndskoii  kostou  na  cioto- 


91 


Hl 


•u  íTolir.  XI,  1581-  iVoti  vredu  užíva  sa  v  Tiirri  tento 


n?»,. , :  .  ..H5tl  /  hlavy  človeka  násilnou  smiCon  zomrelí'hn,  z  krtovho 
A  UsUvričkiitho  snlca,  (la^.(f(ivvr.b  čorvikov,  vlčích  ^jadier",  pdvovC-ho 
Cmsu  t  pÍTOfiovébo  korei'm  spi-ävl  sa  prášok  a  Icit  Ha  užijf  (Nir. 
Nov.  \H\iii  ŕ,  "J*]).  Odrarok  z  umiliiej  liiavy  je  dobrý  proti  chi'ro- 
mjselnosli  a  nočučmu  ^'aiaveoiu  (Polti.  XII,  38). 

Pr«  zlodejov  dobro  sú  tieto  rady.  Kto  nosí  pri  sebe  paltjc 
t  obeMint^bo,  inťiže  bezpeäie  kraduiiC:  nikto  ho  DOvidl  (MicIiAlko 
2^  '  ^-  1*'>).  NevidÍt*ínyiu  n)l)ia  aj  prsty  z  ucímrodHin^bo,  t.  j. 
«M  J  U'hoUiej  žeuy  vy  rečiam?  b  o  dietaťu  iPubf.  XII,  37t.  Kto 

BOSÍ  pa»  z  ohcscnélio,  bude  maC  šfastie.  Keď  sa  niekto  z  Uuska 
Vriti,  kde  ako  gerrannikovi  dobre  ga  mu  vodilo,  hovoria  Pľavi'iania: 
pLahkn  mu,  tmsl  pás  z  abtiseuóho!" 

Keif  sa  Hiihaj  m-chce  Btat  vojakom,  nosí  šaty  z  nirtvi'dio  (KynAé). 
V  Ndfohiadľ  jť  to  omnoho  komplikovanejšie.  Keif  mi\  Ist  , detský" 
k  odvoiju,  uhstarú  »i  košefu  z  inrtvŕhu  a  dá  ju  do  chleba,  ktor^ 
s«  nul  piĽCf-  Kťíí  je  cblieb  upečený,  vyue  košeíu,  chlieb  zje,  ko- 
i«Ia  oblepiť  a  (uk  ide  celkom  Kpoknjuý  na  asi:<entlrku.  Prihodilo 
U  to  r.  18ÔÓ  v  Lovinobani  (srov.  aj  Pobi.  XII,  U7j. 

Š«tky,   kturynd  bola  brada   podviazaná,    kradnú  ženy,   zvHšlc 

IwvdftTitčky   v  KysAči  u  tým   i'aria;    totko   vraj    fudt   príde   k   uitn 

knpoviC.   ako  čo  riirtvť-Ii'i  bolí  obzcraí.     „IVuy  initvi'-ho   používajú 

M  ,liek"*    proti    oj-iKtvu.     Namiešajú  ich  do  vlua  a  dajú    ožranovi 

o*|»rorovann  vypit  Stane  sa  obyčajne,  že  potom  vskutku  viac  ne- 

i,''i.     !..i.,.  v  najlepšom   prípade  sa  aspoň   zblázní'  ŕliáčka'i     Tieto 

čareoia  a  liečenia  sú,  myslím,  od  Srbov  požičané.    Na 

i.ui.ioh    ich    nieU>  —  aspofi    mojím    vedomím    nie  —  a 

:.i     i-Iľ    sdciuje   o   .Juhoslovanov    (Vnlks'.;!.   u.    i-el.  lír   d. 

1      str.  m,   l-i.**). 

/uihlubíiue  H   do   podosvc  toho.    na   koho  sa  hneváme,    klinec 
I  umrláťj    Irohlv,    [Hitriŕnv    okuíhavie    (Michalko   288,    i'saplovícft 

m,. 

I  prí  \A?\{p  a  man/elst\e  u2fva  su  takýchto  prostriedkov.  Koď 


dllie 


nanesie  do  toho  domu,  kam  mnoho  frajerov  cbodf, 

..jtv^ho   merali,  a  tam  ju  nechá,    nikto  tam  viac  ne> 

'   I>'74,  íilOl.  Kt<^>rá  nedočkavú  chce  sa  éíni  skôr  vydat, 

r  kev.  v  ktorej  už  mrtvý   leží   (Mošovco;   podobné  už 

ie   ŕdekni.').     Jestli  sa  chce  vdova  cím  skôr  vydaí, 

;uru  nad  janum  svojho  zonnclŕho  muita  nuo|>iik  pn^viažc 

luic  s  hrobom  a  relikviami  sa  častejšie  spomína.    (Tak 

■  in,  2Vt.^;  tV,  42.)  ľarár  .lelen  bol  žalovaný,  že  ludskii 

-ínirp  prodal  j.nk»'JRÍ  čarodejnici  (Pohľ  XII,  382),  a  roku 

muR(*l  Daniel  Krmaii  medzi  ;Ú  body, 

k  zachovávaniu,  vložit  i  túto  pokutu: 

I  y  K  kostnice  oŕco  bral  a  čaroval. ..  fi.  1." 

.\  ío  ubí  má  xnnmenaf  lEáka/  v  V.  artikuli  synody  štftnickébo 


n 


duchovenstva  z  r.  Iô9l:  „V  pátek  Velkonočaff  nech  žádný  a  nikde 
obľazu  ku  podobenství  človéčl  tvíUti  vyrytého  a  vyrezaného  do 
hrobu  nekladA"  atď.?  Snáď  tiež  nejaké  čary?  ') 


-frfr- 


A  zase  prišla  jaseň  . . . 

J\  zase  prišla  jaseň  chladná 

—  krás  letných  neľútostný  vrali  — : 
už  opadaly  stromov  lísty, 

i  sňah  už,  zimy  predznak  istý, 
hor'  belejc  sa  na  horách. 

A  zase  zvädly  duše  kvety, 
a  zase  srdce  objal  chlad . . . 
Len  chvírocka,  len  okaniženíe, 
a  navždy  pŕchlo  milé  snenie, 
čo  blažilo  ma  nastokrát... 

Sňah  padá,  padá  tiško,  tlše, 
zem  bielym  kryje  fáColom 
a  ani  stopy  dookola, 
že  kedys'  krásna  vesna  bola: 
zem  pozasnula  tichým  snom. 

A  dobre  tak !  Mňa  slasÉou  plní 
tá  mŕtvosC  —  smrti  predobraz ! 
mňa  tajne  slasťou  plní  vždycky 
ten  zimy  nádych  elegicky 
nad  hrobom  pochovaných  krás, 

A  v  milom  srdca  ukojení 
vždy  s  úsmevom  si  spomínam, 
že  dlho  potrvá  to  asi, 
až  nové  zkvitnú  kvetov  krásy, 
hymn  žitia  vznesie  s'  k  výšinám. 

Že  dlho  potrvá  to  azda, 
až  nebom  zapla  slnka  svit 

—  ved  príchod  jará  vždy  tak  Éažky !  — 
kým  zkvitnú  fialcnky,  kašky 

a  nové  tuhy  trysknú  v  cit. . . 

')  'Ah  láskavé  ^rávy,  reap.  za  vyplnenie  môjho  dotazafka  Bom  povďačný: 
tlč.  Chorvátovym  v  Blatnici,  paoi  Hrivnákovej  v  Moáovciacb,  pánom  :  J.  Bo- 
doárovi  T  Terbegovciach,  V.  Mičátkovi  v  Kysaii,  J.  Babkovi  t  Nem.  ĽupČi  a 
t  P.  Andrášovi  na  Sarvaái. 


9S 


Ó,  prečo  po  zimnom  sa  spánku 
príroda  zo  sna  budí  znov'  ? ! 
A  srdce,  sotva  zacelelo, 
by  zase  novou  láskou  zvŕtalo, 
sa  nových  chápe  túh  a  snov?! 

O,  prečo  navždy  nezanorí 
sa  v  svoje  bôle,  v  žiaľ  a  chlad : 
by  večne  iba  tomu  žilo, 
čo  v  prvej  slasti  zacítilo . . . 
Veď  sladko  by  to  bolo  snáif 

sa  cele  oddať  svojmu  bôľu : 
len  chvilkou  v  srdce  nazerať, 
jak  hasnú  ideálov  plamy, 
jak  tuhy  trávia  seba  samy, 
A  tíško  žitiu  umieraf... 


Sňah  padá,  padá,  rúcho  spriada 
—  úmrtnú  rúšku  —  dolinám... 
A  ja  si  z  jará  zvädlé  kvetj' 
:i  vlastných  túžob  zašlé  svety 
s  úsmevom  na  rtoch  spomínam. 

Tívduitlu  ťoiljin'urinská. 


Svadobné  obyčaje  v  Hlbokom,  v  Nitriansku. 

Podávs  Pavel  Sek'rka. 

^íio  ČO,  kmoti'fčku,  bude  z  toho  môjho  krstného  a  z  vaátíj 
Anky  pár?' 

rKmotríčka  moja,  na  vašu  otázku  s  Písmom  svätým  odpovedám : 
kde  hledá,  ten  nalezá,  kdo  tluče,  tomu  bude  otevrfno.". 

Takýto  rozhovor  viedla  kmotra  Belanka  s  kmotrom  Žákom.  Uol 
to  rozhovor  vážny  a  dôležitý,  lebo  veď  išlo  o  budúcnosC  dvoch 
mladých  Tudf:  Janka  Bartoňa  a  Anky  Žákovej. 

Janko  a  Anka  boli  síce  už  dávno  usrozumenf.  Však  od  tých 
čias  už  pár  rokov  prešlo,  čo  Janko  prvý  raz  hodil  okom  po  Aničko. 
Bolo  to  pri  „muzike".  Šuhajci  vnútri  v  izbe  rokovali:  aký  tanec 
majú  im  muzikanti  zahrat;  dievčence  za  ten  čas  stály  vo  dverách 
a  trpelive  čakaly,  kým  sa  mládenci  rozhodnú.  Rozhodli  sa  za  ten 
^slovenský". 

Spustili  muzikanti,  poskočili  mládenci,  zatlieskajúc  rukami  a, 
mihnúc  okom  v  tú  stranu,  kde  dievčence  stály,  privolávali  si  jeden- 
každý  uToJu  vyvolenú. 


Jauko  Tínrtoftovie  cíto  lon  sÄm  poslcnkoval.  Tak  aa  zrtaJo.  tc 
fjižko  mu  padne  vybrať  ei  zpouiedzi  lývh,  ktoi-ŕ  vo  dverách  zustaly. 
/nixu  pndnl  zrnk  jeho  na  Aničku  ^^kovio,  ktoríl,  bárs  \m\  iumIAvuv 
prekročila  prah  detiuského  života  a  vyäla  ifi  kunlinniU-ic,  bola  už 
panna  irn  miesto. 

Mihne  na  iiu,  —  XÁ  véak  tomu  e$te  ni'roxuiuio,  a  prelo  miiitl 
aj  ntvola(:  „Anka,  |MjtI'" 

Začorvciiala  «a  a  ostýchavo  pozrnila  ua  toho,  ktorý  ju  volal. 
Ako  i))'  sa  biUu  \7sldpit  na  to  javí^to  verejného  panouskúho  iivota, 
iitáia  len  vo  dverácli,  sta  i)ľikovauÄ. 

Jauko  druhy  raz  uťtvola),  alu  prikroŕil  k  nej,  vxal  ju  xa  ruku 
u  vtiahol  do  kola. 

Od  tohoto  času  Janl(o  vždy  leu  s  Aukou  laucoval,  Anka  tiola 
Jeho  vyvolená,  a  poznať  bolo  ua  nej,  že  touín  je  rnda. 

Ľudia,  keď  videli,  že  Janko  nielen  pri  „inu/ike'',  ale  či  ua 
priantkach,  či  pri  inej  príležitosti  vždy  len  k  Anke  sa  tiahne,  a  že 
Anka  tiež  od  neho  nehučí,  povrávali  si,  že  z  toho  sa  W'si  vyklujť, 
že  z  Janka  a  z  Auky  akiste  bude  pár.  Títo  hy  Ituli  nedbali  eitu 
skontj  »kutkoiii  t^'tvrdiC  tieto  ix'či  ludskú;  väak  sa.  mali  riidi  a  vy> 
zkúsilí,  že  aj  rodičom  by  to  nebolo  proti  vôli.  Museli  však  čakaK, 
kym  Janko  vyjde  z  tekrutačky. 

Vyélel,  neodobrali  ho. 

Tu  nielen  Jaukov.-i,  ale  aj  jebo  rodičov  xiadosC  bola,  aby  po 
lekrutačke  stav  svoj  pronieoil,  preto  u  ftaitoňov  častejšie  pretriasali 
túto  /.lUežitosť.  Jauko  síce  by  bol  hotový  liued  zabebniit  k  strýcovi 
ŽAkovi  a  povedať:  „Slrvče,  nevzali  ma  za  vojaka,  už  &a  možeui 
ožonít  —  ak  mi  tlÄte  va^u  Anku!" 

,To  nemôže  tak  byť,  slušuost  sa  nmsl  zacbovaí."  Iiamovalj  hu 
starí.  ^Musíme  najprv  na  vedomie  dAt  ŽAkovcom,  aby  nás  očakávali.* 

Poverili  kuiotm  H4daiiku  s  toiitu  úloboti,  A  {Á  vykonala  to  lak, 
ako  sa  patrí,  /naji'ic,  čo  je  nlnánoí^f.  uemohla  udreť  na  kuiotni  '/.ÁkAi 
„No.  knioíre,  líartoíiovri  sa  už  k  vám  ťhystajú,"  ale  za  do»tat4'iéuŕ 
držala  vyjadriť  žiadosť  Dartoíiovcuv  b  tou  otAzkou:  „No,  kmotričku, 
bude  z  toho  môjbo  krstného  a  z  vaÄoj  Anky  pár?" 

Kmoior  Ý.ik  tiež  nebol  „mechom  uderený",  a  proto  poroľumel, 
kam  Helanka  mieri,  /najút:  slušnnsf,  nemohol  odpovedal:  ,Noch 
Jen  prídu,  ŕakiime."  Vedel,  že  líehinka,  ako  múdra  osoba,  poroe- 
umie  aj  tej  odpovedi:  „Kdo  bledá,  ten  nate/á.  kdo  llude,  tomtt 
bude  olevrino  " 

Takýto  roxhovor  ro/bodiye  und  budiÍcno8(ou  aj  takých  uiladý(:b 
tudl,  ktorí  oôte  nie  sú  príliš  otioznáiuenl.  Kde  stránka  ženíchova 
nezná  mienku  rodičov  nevestiných,  tam  neobnlti  sa  hne.T  na  samýoh 
riidičuv,  a'e  na  najbli/Aiu  rodinu,  pričom  viac  dipbimatiľk}ľh  roz- 
hovorov potrebuje,  h'de  dievča,  nsrozumené  s  rodičmi,  nechce  ík( 
xa  toho,  ktorý  ju  pýta  a  pri  iotu  nechce  (du'aziť  mUdeuca  n  jeho 
stnluku,  tam  obyčajne  pytícká  odpoveď  dáva  ba,  z  ktorej  viak 
mládenec  a  jeliu  stnlnka  porozumie,  kolká  uderila 

Med/.i  Jiiiikovou  n  Ankinou  sLninkou  nebolo  trettn  dlhého  vy- 
jednávania. l\t  to  iátu  vkako  hladko. 


9S 


O  |i,w  liiH.   po  rrwnnvow  Ri'lauky  s  kmotrom 
Jiakfl  «f>  ■ítrÝrom   /.älosAhoni    Uľáčat  hore  dedinou.     Ohiilvaja  pii- 
*ÍT  '■■  iln  linsUíIa.     Kniéajú    zľovnii  tio  doiiui   Žákovlio.     Tu 

Ct-  __^._— k  límlkoii  m-ou  ozuámi  |irínitu  iiľH:ho(iu;  ilumáci  ot**{: 
tiri  Dft  krdtko  odpovie  —  n  nitndl  sú  /a8imlK>uI.  O  chvllku  po- 
poTolajií  rodičov  žľnícliových,  äfde  sa  iij  iif^bližsia  jeho  rodiua  a 
UŕT»tÍnA  A  Odli&viljr  ii  uialil  ffv&dbo. 

K  KtHiMÍtM'niu  ;'onicli  Ú  vždy  povolá  /a  tlumocníka  iitrkolio  leo 
svojej  rodiiiY,  alnlH*  kľrtltit^ho  otca,  ktoiy  však  pri  opravdovej  svadbi' 
Dtoba  Htarť*ho  svata  u/  vykoiiiivat  iioniusl.  Svatovstvo  nie  je  Jabká 
wc;  k  tomu  >a  vyhľadáva  R*čník  smoly,  v  Písmo  svätom  z^Kddy. 
fOD«r&č  takýťhti)  je  málo  v  dedine,  tyth  istých  atarých  svatov  vída- 
TMDP  skoni  na  ka/dej  svadbe. 

ľakjtc  na  slovo  vzatý  starý  svat  pľ».'d  prvou  ohlávkou,  v  sobotu. 
ralti  v  ďoino  lU'veŕity  na  žonlcba  a  jeho  pytača.  Tu  sa  už  starí 
ivilovia  z:ičtuajit  zji  prsty  ťalwí;  lozhoduá  liitk.i  Lo  však  u«'l)ýva, 
ítiiv-  reserrné  vojsko    nlddvaja    necliávajú   odpoŕivaf  až  po  aobití. 

\kí}  tento,  pred  ohláäkon,  menuje  sa  „ruínik",  lebo  ženích 
tloftaitL*  od  nevesty  ručník  aj  pero,  a  on  tie^  musí  niečiiu  obdarovat 
«aúhŕiit>*u  svoju. 

iVrn,  kiiíľt'í  nereiíta  dá  ženíchovi,  je  ío  zeleného  roitmHrínu, 
siiiikami  popľŕ'plctané  a  na  drevkÄcli  priviazaní:'.  Niekedy  je  aj  na 

f dI  metra  dlhé  a  akn   dl..ti   áirokt^;    lilbocky   mládenec   ozaj   musí 
ULkovne  držaC  hlavu,  aby  mu  maličký  klobúčik  neshodilo. 

ľn  ručnlkn  ženích,  nevesta  a  obidvaja  starejšl  idú  do  farv  da( 
a[)Ua(  nhláitky. 

■:  ohlávku  ani  žŕ'nlrh.  ani  nevt>Kta  nejde  do  kostola;  na 
'''•  :m  idu  už  obidvaja,  ženích  za  klobiíkom  8  tym  perom, 

i"  fíU  uevťsty  dosial,  nevesta  s  partou  na  hlave.  V  kostole  ženích 
".-.li  Ti,>  ^...i.,m   mieste,    Dev(»>ta  s  dvoma   družičkami   stojí  v  pro- 
1    U  nAs,  kdo  aj  dievčence  po  čas  sinžieb  Božích  v  slo- 
'•■'  pekne  vyzeíil,  ke<f  ozdobene  nevesta  s  pristroje- 

".'i!  V  prostred  kostola  stojí. 

itiMiU  ua  hvudbu  povolávajú   obyčajne  vo  štvrtok,    pred  tretou 

vUáihi'u,  a  druhy  ni/.  odpoludnia  v  deú  pred  fiobášom,  dvaja  dru^- 

ftotía,  j«len  so  strjínky  ženícha  a  dnihý  so  stránky  nevesty.  Chodia 

•"  T*-  .m  po  dedine:    predo  dvormi  toho,    ku  komu  idú,    spustia 

'    Nosia  palii-u  stužkami  okrMlenú. 

•vatovia   dostiinoviu  vn  do  domu  nevesty, 

nejťden  praktický  ženích  ilo  vena  žiada 

ŕ'awit   nj   to.    čo  so  svojou   budúcon  v  rolách,   v  peniazoch  atd. 

■f^-íjri.    (iri'duiunáK  pod  týmto  „venom'*  iníie  ro/umcjú.  V  tomto 

-tarí  Hvatovia  nnpĺňu.  poHtamné  je  o  budncnos(  nev(isty 

"    í  v  ženích  pred  roknm  be/  potomkov  zomrel,  a 

je  aj  to,  čo  ženích    bude   dedit    po  neveste. 

pitd  lokom  bez  pntdnikov  /.ouueU. 

I  hotujú  sji  k  sobíUu.    Ženích  so  starým  svatom  a  so 

iit  fi  mnzikou  ide  do  domu  nevesty,  kdu  iakA  oddavuč 

oatinnii.  Ale  ťažko  jo  4losta(  sa  do  izby.   Dvere  uiydú 


00 


zavreUi»  muRia  búchať  a  volať,  aby  im,  „zeradleným  a  bohabojnjŕm 
púĹnikoiit**,  otvorili  n  „v  tomio  cfoóin  príbytku  odpociaiíLi''  dopriali. 
Vuiiliaiši  ich  vsL'ltJtLku  odlinvitiajií,  posiuinjú  \cU  u  dutii  ďalpj.  lebo 
Äe  jinbliidili.  ľaltyto  ditikurt;  cez  dvwo  obyíiijne  Hont  dliio  trvá  a 
n«  konci  už  aj  „bohabujtiych  pútuilíov"  nedústojiití  odpoveile  6a 
dávajú  so  stránky  voiikaj^iotio  ätaiého  svnta,  tinjniit  kc<f  je  tuhá 
zima. 

Konečne  ich  pustia.  l,ež  tu  lis  nová  odpomost  ich  čaká.  Tú> 
ktoní  hradajú,  pre  ktoní  „z  tak  ďaloka"  putujú,  nikde  npvidÍK, 
lebo  tá  je  schovaná  s  dru/;ickami  v  líomore. 

ľytaé  prosí  rodičov,  aby  im  uuveatii  doviedli.  Najprv  dovtídú 
rozliční'  oioj^kary.  iHilum  družičky,  a  kwí  ani  jedna  z  lýcbtd  nie  ju 
tA,  ktorú  htadajú,  dovedú  nevestu.  Smiechu  je  tu  dosť,  lebo  starý 
Hvat  udáva  aj  príčiny,  prečo  tú  ab?ho  druhú,  ktorá  im  predviedli, 
nechcú.  Najmil  pri  oblečených  m  maškary  m6že  svoj  vtip  uileiitc 
briiHiC 

ľo  príchode  nevesty  začína  sa  najtuhšia  .patália"  medzi  pyta- 
čom  a  oddavačom.  /ačtnajú  s  Adamom  a  iOvou  a  nezastanú,  k)*m 
aj  jedoQ  aj  drubý  svoju  múdrosť  nevyčerpal.  Niekedy  ^luiic  sti  to  pň 
Tobiašovi,  ktorý  bral  si  za  manželku  Sáru,  dcéru  Iía^^uelovu,  uie- 
kedy  dojde  to  v^k  až  k  tomu  Pavlovmu:  „Lépo  jest  v  stav  man- 
2clB*ky  viitúpíti,  ne^.lí  páliti  se." 

Ked  je  vojna  sUrej^ícb  dokonaná,  poeadajú  všetci,  aby  aa  ob- 
čerstvili. 1*0  tomto  občeiíitveni  pytnč  p\ta  Fšte  jeden  dar,  a  HÍce 
pero  pre  ženícha.  /  protivného  tábora  ohlási  «a  najstaršia  družička, 
vezrap  pero  a  položiac  ho  pred  ženícha,  hovorí:  „Tu  máte,  co  žé- 
dáte,  vie  od  nás  nezadajte;  spravíme  si  krátku  reč:  vezmeme  ne- 
vestu a  pujdeme  preč."  Tu  povstávajú.  /eních  a  nevesta  odoberá 
sa  od  nidičov  a  aj  od  ostatných.  I^etilch  chlapom  a  nevesta  ŕ^^nňm 
podáva  niku.  Za  tým  idú  do  kostola. 

ľopredku  ídu  družbuvia  s  mladou  chasou  mu^skčho  pohlaviu. 
Kaŕ,dý  sklenicu  alebo  krčia/tck  v  ruke,  ktorého  obsahom  oboznamujú 
i  dívajúcich  sa.  Nejdú  ticho,  lež  preberajú  nohami,  vyskakujú  m 
natriasajii  sa,  ani  čo  by  sa  „potrhať"  chceli,  —  lebo  ved  za  nimi 
Itrá  muzika,  čo  srdce  preniká. 

Za  um/ikou,  med/i  starejälmi.  kráča  ženích,  zvolna.  aku  sluší 
iia  takŕho,  klon''hi)  do  „člnvečenstva"  uvádzajú.  Za  Ijra  kráčajú 
ienáči.  Potom  nasleduje  uevestíi  v  prostred  dvoch  vážnych  mairon, 
a  naposledok  ostatut^  Wmq  niatruuy- 

Po  sobáši  idú  do  hospody,  kde  mladi  tancom,  storéí  pobárikoro 
krátia  si  čas.  V  hospnde  ka2<ly  loii  za  svoje  jir  a  pije. 

O  krátky  čas  žonfcb,  nevesta,  dru/bo\ia,  družičky  n  n\M  atarcijél 
pul>orú  sa  do  domu  nevesty,  nby  si  zavcčerali;  ostatní  hostia  zo- 
stauú  v  hospude. 

Tálo  večera  má  svoj  ciel.  Vod  ženích  a  nevesta  musí  sa  putom 
„múdriC,  družbovia  musia  obsluhoval:  družičky  a  starej^f  majú 
tiei  svoje  povinnosti,  kten?  požadujú  viac  rozprávať  nežli  jest 

Po  tejto  večeri  ?.tts  Idii  k  ostatným  di»  hosjiody  n  čakajii,  a/. 
kuchárky   odkážu   svojo  „hotovo".    A  leu  kcd  sa  to  stalo,  upuslia 


I 


vr 


husptidu  a  idú  vftelct  na  večeru;  ženích,  nevíta,  družbovia,  dra- 
iíicky  tt  yyiné  do  domtí  i^ťiikhn.  [MldHvaŕ  d«>  domu  nevesty,  ustutní 
i4ai  kauj  ktor^  je  povoluuý.  Mu:eikii  ide  s  iiiladyni  pAľoiii  do  domu 
ilchJi:  lio»lift  v  duni6  nevesty  uspokojit  na  musia  ?  i:!rtjdoáoiu. 
r  doniit  Jteiticlia  vil.ajii  svndoliiii'i  ľf.^u  [loknoii  rróoii.  nevestu  však  — 
R  mi-lJnu .  lií  jf'j  Itndia  pod  noby,  kftt  ijrah  pifUniĽit  má.  Niektorá 
(n  ne/badá.  prftknri  sa  —  a  to  je  zlý  znak;  oboziptnejáia  zdvihne 
mvUu,  budí  do  kúta  a  pyšne  povie:  ,Aj  u  nás  vymetávainc." 

VcgdUc  do  izby.   leenlcb   predstavujú   svoju   žienku   rodičom: 
.Iktn"  'd  Holii  si  ženu  U  vám  nevestu."   Nevesta 

n  li       .  ŕLii.  iiumii^ku,   radi-li    uiiia   máte,   radi-li 

mba,  cii  iiovwttu  piijlmal*-?'  Rodiri.i  odpovnilajii :  „Radi.  radi  ta 
ináiri.=  koby  eine  (a  mdi  nenicli,  ani  by  srne  pre  teba  s  muzikou 
li "  StJiva  na  aj  to,  keď  í.enk\i  dovedie  takú  nevestu,  ktorú 
i..<.  i.utua  xbraunvala,  že  táto  na  prímluvu  nevesty  sa  odvráti  a 
/^mrndp:  „itadi,  raiti.  ako  soI  v  nčach." 

Sa  to  si  fiosíidajú,  inlailý  pár  s  družičkami  a  so  staroj^lm  za 
vrť!i  st->ta.  ostatui  kde  sa  im  uiiosta  ujde.  Hromada  koláčkov  ubýva, 
a  óliánky  Ka  prázdnia.  Toto  sa  neráta  k  .večeri",  tá  ne- 
^K'.'i  uuikc.  Tu  počuí  znizu  vyskot  a  ujúkanie  od  dverí.  To  druž- 
tKtTía,  ne»ti  misy  s  polievkou  a  kladú  na  stoly.  Vravot  utiĽbne,  ani 
<*  ':il".    len  .HUtrV  svat    pokaMáva.     I  to  netrvá   dlho;   zrazu 

^  '    /hllxika  a  siene  e.pii.'vaC  pr>si)íť-kui    ktorú  ohtalni  uttume- 

DŤm  hioaom  sprevádzajú.  V  lllbokom  túto  spievajú: 

StaĎ  sc  v  tomto  dome  nyuí 
s  nebe  Boží  požebnání  — 

pokoj  Blíži  budí/  s  uámi. 
Veselí  sme  my  r^áni 
|:  v  ctnúm  tílitedáuí. :] 

Pľátťl^  untf  pt^zvanl, 
v  lonjto  dobrť-m  posedení: 
jeden  s  druhým  se  radujme, 
v  bázni  Boží  pro8i)evujme  — 
[:ke  cti,  chvále.:] 

Ncb  nevime  jiste  toho. 
abycbom  jeden  druhiHio 
prez  rok  niohli  uhlidati, 
Uh  veselé  hodovati  — 
;  vi  to  iJflb  9ám. :] 


ľnsvntiž  tleži^  Kristus  Pi^n 
pokrmu  í  nápoje  nám ; 
jako  Jeruzalemský  chrám  — 
posvetiz  Jpžiš  Kristus  ľán, 
[:  jsa  mocný  král.  ] 


98 

Veselé  všickní  hodujme, 
Boha  í  blížnych  milujme. 
Veselme  se  v  Páuu  Kristu, 
majúc  vskutku  cestu  jistú  — 
[:  ku  životu. :] 

Že  po  zdejším  odebrání, 
z  toho  sveta  vyprostení: 
budem  s  anjely  spívuti, 
s  Kristem  Pánem  hodovati  — 

v  sláve  večné, 

nekonečné. 

Po  speve  nasleduje  modlitba,  ktorú  tiež  starý  svat  odrieka. 

Jedlá  nasledujú  v  dlhých  prestávkach,  ktoré  krátia  si  spevom, 
sprevádzaným  hudbou,  a  žartovnými  rozprávkami. 

Ked  už  a]  uvarené  sliepky  naMy  svoje  určené  miesto,  povstane 
najstaršia  družička  a  pýta  pre  nevestu  ua  „vlnek".  Žiadosf  svoju 
predostiera  takto: 

Muzike  milá,  červená,  bila, 

postoj  máličko,  nech  já  promluvím 

jedno  slovečko. 

A  vy,  milí  hosti,  zdejší,  prespolnejšf, 

ja  vás  prosím,  lebo  niosfin, 

na  místo  ženícha  a  mladej  nevesty : 

aby  ste  im  byli  nápomocní 

na  vínek  zelený,  na  prstienek  stríbrný, 

na  Čepeček  bliený ; 

kerý  groš,  kery  dva,  kerý  pul  tolára, 

a  v  tem  co  vašeho  možného. 

Ty,  mladý  ženíchu,  dukáty  stríbrnýnia. 

Šak  ked  vy  budete  vaše  dcérky  vydávaci, 

ona  sa  vám  bude  scet  stokrát  odmenici. 

Ona  vám  zabije:  kravičku  rohatú, 

kačenu  trdelnatú,  slepicu  chocholatú. 

Za  tým  podá  tanier  a  každý  hodí  do  neho  svoj  príspevok  „na  vínek 
zelený  a  čepeček  bílený". 

I)ružiČka  nezapomína  ani  na  družbu  najstaršieho,  tomu  ona 
sama  posiela  dar  za  vernú  službu,  na  vidličke  kus  kostí  a  korky 
z  ciileba,  v  sprievode  týchto  slov: 

Ty,  družbo  nejstarší,  mládenče  nejkrajsi : 

posilám  ti  službu,  na  sánkach  družbu ; 

z  apatéky  leluju,  že  fa  verne  milujú ; 

kebych  ta  nemilovala,  tej  výsužky  bych  tí  neposílala. 

Tá  výsužka  je  malá,  ale  je  pocivá, 

jako  tá  panenka,  kerá  ju  posila. 

Yýsužku  si  ráčte,  koníčka  iní  vrátte, 


w 


m 


ale  rai  ho  dobre  vyobrocte. 
Aby.  kcj  Já  pujdeín  prez  lior>%  prex  doly 
k  tej  gvoji  matťri  — 
alty  sa  on  nepnibel  na  Bvó  éiyri  iioby; 
aby  on  harcoval.  aby  on  tancoval, 
jako  by  mu  ^tyri  muzilianti  brnli. 
Muziko,  hraj! 

tňm  spustí  liudha  a  zabávajú  sa  daloj. 
Okolo  poluucj,  alebo  i  neskúr,  počut  pred  ävadobnVm  domom 
I^NfT.  ujúkanie,  bubmoauie  oa  plecbovycb  hrucOĽh  a  pkskot  bičov. 
iií  idú  ,(lucbriárk)'.  Nf^ii  ilucbny  iievestinn,  v  plticliriicb  na  chrbte, 
kaŕtjjí  iiípio.  KvadíibiiA  inladsja  chasa  z  domu  nevesty  ich  sprc- 
»|  I  rnltj    tť*n   hluk.     Duchny  nevydajú  len  tak  darmo,    tie 

'ii '  'i.iiú  matka  vyiiieiiií;    k  ('omu  sa  ona  bneif  nepodvoluje, 

^  najprv  {l^kna  icli  chce  dustaC.  Poaiika  duchuiírkum  aklooicu 
t  tlodryni  .(rúnečkeni",  tieto  vŠJik  nedajú  sa  naviesf,  lebo  putom 
ťj  im  hovorili,  /e  duchuy  propily  —  a  výkupné  by  v\gtalo, 

ľfl  odnvzdJini    dudiieu    svadobtiA   ríSa   sa   už  miešu:    niektorí 
^nda  t  ď'Uui  ntívcHtÍiih>>  do  doinn  /j'tuicha,  a  naopak. 

Sviidlta    Irvd   dva,   nieknlv  aj  viac  dní.     N'iektiiry  z  hostí  vy- 

kT5di!4-  sa.  nad   ranom    domov,    aby  si   trochu   podrienial,    co  veak 

iuty  Dťbyva.    Takúbu  „hriešnika'  idú  budlf  s  mu/ikuu;  po- 

'^••t  <iiu  priviažu    reta^t  im  nohu,    niekedy  zo  žartu   tak   Ciúkil.    f.Q 

**  to  vdect,  a  t;ik  vedú  hu  nazpát  do  domu  svadobného,  kde  uiu 

lú  McM  dtisí  /uŕsilelny:  musí  sa  svjidhit  dalej.  V  druhy  deíi 

prfxlpidudutin,  rbudiit  pľťoblečrni  /h  nia.^kary  po  dedine  a 

'"riijikŕ   žarty  vyslriijajú.     Okolo   p<dudniii,  v  doiue   ženícha,  pri- 

fc^ô  nevestu  k  úvodu.    Ketf  jo  pristr  jena.  posadia  ju  na  malý 

Vilčďc,  pre&tru  jej  ručiiik  na  lono  u  dávajú  jej  /as  na  ten  „čcpeček 

Wcnt- ;  polom  ju  ženy  a  dru'iŕky  obklopia  a  spievajú;   „Kto  chce 

*tí"jmí  ít-nn  miťí.  muRl  si  on  prn  im  jef ;  ívtyrina  konum  vranynui, 

'^^  ílo  Urna,  do  línia,  do  Lfrueŕka,    du  novŕho  mesteOka". 

-   ulch'ívi,  kt^n'-mu  véak  lahšio  by  bulo  doviczí  svoju  žeuu 

>.  n«i  iirhytit  ju  x  toho  klbka  iwn  a  dnixičifk.   Má  si  žeuu 

i  n  níku  —  pred  selion  vidí  však  10  -20  rúk  vystrčených. 

tory  vyvedie  si  druhú,  a  putom  je  smiechu  áosl    Ale  kto  tak 

krútil  sa  okolo  svojej  vyvolouej,   ako  nás  Janko  okolo 

!  aj  uumIäí  Iisíc  rnkami  po/na  tú  pravú. 

K  uvudu  idú  8  muzikou  a  so  spevom,    ľo  úvode  víw^tky  ženy 

^u  do  domu   nevesty  a  lam  ^a  hostia.    K  večeri  zas  odprevadia 

°BTi»ta  do  doiuu  ženitha  :i  zatiiivajú  sa  vd  do  bieleho  nina.  Iláno 

* — ,  ia  porozchiidzajú,  kaídy  po  svuji*j  prári;   lou  mlddenĽi  ešlo 

!    aby  mnzík.iníov  vyprevailili.  Vyprevadia  írh  na  konec  de- 

;.K    prt'd    nina;    jeden  z  nich  nesie  vetký  koláč,    ktorý 

ľ  dajú  mufikanluiu  —  a  jo  po  svadbe. 


•**- 


lon 


^^      U  L.  N.  Tolstého. 

Mttl  Rom  vorkú  lújibu  vi<)e(  L.  X.  Tolstého.  Po  (]lhoiii  váhaní 
vybral  eom  8a  k  nemu  počiatkom  septembia  1H94.  OilUycbnuv  kÍ 
Ä  cesty  v  Tnle,  vrátil  som  sa  v  prvú  septembrovú  iiti^lefu  miiajl^liu 
vlakom  UHzad  na  stiiiiicu  Koí:Iovkii  /jlsokti  [kuiivko-iulskej  :^.elo/- 
liM'tiej  čiary)  a  ixltiar  pe^o  na  Jasnú  Puraiiti.  Cesta,  asi  tri  vemty, 
iíle  širokým  proífiekom  cez  sťirť  átiítny  les,  stromy  sú  listnaté,  len 
kdc-tu  vykukne  cbvujku  tliličnuti'bo:  pôdn  vluistá.  plocho^vŕákovatá. 
Deú  bui  jasný,  voztlucb  priezračný,  ako  kryštál,  a  bojub  rosy, 
Spriovodôiebo  cblapcn,  syna  železnicnŕlio  alľiúaika,  vypytoval  hoiii 
sa.  či  pozHi'i  stíirélio  ^rófa  T(tÍ8i<^Iio.  Že  veru  pozná;  chodieva  m 
pod  večerná  stanicu  pre  poštu,  dakedy  s  í*fírf/>V//imŕ,  dcŕiami;  ony 
sa  vezú,  a  on  popri  kočiariku  peškom...  Asi  pii  dvoch  treliiiácb 
Ľtisty  ukáže  sa  ruzsiahly  park  Tolstých.  /a  ufm  a  na  lávu  ud  UHhn 
dedina  Jasná  Polanu,  na  pnivn  jHirk  primykA  k  lesu.  Ostatok  céatj 
ide  ui  polom.  S  jednej  tabuli  sväžajú  zbožie. 

Čim  bližšie  bnji  sme  p^irku.  .sliival  mm  sa  tým  nepnkojnejSliu, 
rozpRí'itťjšfm,  hanbil  som  sa,  že  iifnui  vyrnšovat  Tolsiŕliu.  KoTkíl 
dôsk  je  tu  planej  zvcdavo&ti,  —  uivplel  som  si.  Cítim  aj  úprimnú 
túhii,  potrebu  videí  ho,  poučiť  sa  ôd  neho,  ako  treba  žít;  ale  to- 
muto pri  dobrej  vôli  možun  naučif  sa  i  z  jeho  spisov.  Nuž  jo  to 
len  slabusC  »  mojej  strany,  že  idem  k  nemu,  uuúvaC  ho  pre  to, 
čomu  mu^em  sa  uaučif  bei:  obfožovania  jeho.  Hlava  mi  horela  a 
potil  fiom  sa,  kecf  vi^túpil  snni  du  parku,  i^li  sme  stínnou  allejou. 
UkAzal  sa  biely  duní  na  poschodie,  kn  ktorému  ilvaja  le»áT\  pri- 
stavovali drevené  krýdlo  (stavali  vix'h  nad  sedliacku  izbu  Tolstýeb, 
ktorú  sii  búl,  ako  som  volakde  čítal,  sám  I.ev  Nikolajevič  postavil). 
Okolo  ňiľokej  verandy  donui  zahli  sme  ku  scliodikom  nu  úzku  dre- 
venú chodbu. 

Holo  'J  hodín.  VySiel  mi  slutui  oproti  a  pýtal  sa,  Čo  si  žiadam. 
„Ia'v  Nikolajevič  ešle  nevstali  (a  či  nevyšlij",  odpovedal  mi.  Vtom 
vyšiel  Tulstoj  a  prihovuri!  aa  mi  —  neviem,  ako.  [Vivedal  som,  kto 
som,  Slovftk,  z  Uliorskai  a  ^.e  som  priMcI,  abych  mohol  jeho  vfdeC 
«Mi  je  velmi  milo,"  u  podal  mi  ruku.  Kriizal  mi  bIožK  veci  na  la- 
vičku, lebo  že  je  esíe  nie  vyrindeno,  a  zaviedol  ma  na  verandu. 
i^^shováral  sa  krátko  so  sedliakom,  ktorý  čŕtk.tl  na  dvore  a  pr<ísil 
niečo.  Vytrln>l  si  kaitu  zo  zápisnej  kni/oŕky.  napínal  na  nu  riadok 
a  dal  ijpdtiakovi,  aby  s  tým  šiel  k  upravlajuáčeran  it^'^t^duvi).  Potom 
TTúill  tta  ko  mne.  „Vy  dobre  hovoríte  po  rusky;  kde  íitc  sa  na- 
učili?" Käte  spýtal  sa  ma  niečo,  potom  riekol:  „Ken  čo  projdem 
sa  pár  minút,  vrátim  Ka  buetf."  ')  Siáiel  dnibou  sttiinou  s  veramly 
a  obrátil  $a  okolo  fns&dy  domu  do  parku.  Pozeral  som  za  uíiti,  kým 
nezašiel  med/i  stromy.  Potom  som  sa  spamätal  Iílaženost  nm  prc- 
jala :  nuž,  vidíš,  dostalo  sa  Li  bíastía  videt  Tolstého,  Diúžes  ďukovat 


*)  To  lilel   pbmodllt  ».    KaMé  ntno  Uitto  pr»chádzijA«i  «m  modlIeTa 
OUxnái,  ku  kuláifinu  rÍdvu  dokladajúc  iiirkturO  vfric  i;  Kvai^clU. 


täl 


liobu.   Aky  jo  prostý,  ticíW  a  iiiltý.   Ale  nkí  atiiry  a  zoélý!    Pred- 
iTov«l   som  si  lio   mladšieho  a  eáte  juiiäckelio.    A  je  shrbenV, 
:ou  WHirafý  starec,  v  tvári  ustiuy,  smutný  a  ako  by  mal  tuyaíťd 
1«')'  í^í^í  hilíokí^  sivfi,  pokoJQ^  a  juívotive  hTa<liace;  husté,  dlhé 

fp., .;;_    ::. ,  1...  |,...,  ](t,(|ysi  vysuky,  molmfiiv :  liolohlavý,  v  uehielenej 

remeňom   piTpAsaný ;   bn»da  ako  mlii^lco  a  skoro 

O  chvíľku  sa  vr&til  a  savolul  nm  do  duuiii.  Zaviedol  tna  v  prí- 
zemí dt>  liililioti^ky.  Tam  som  sa  složil  a  polom  zval  uia  hore  na 
rauiU^}-  ^^  sclioJoch  piedstavit  ma  dc^raiu  Tatlaiit;  a  Márií. 

V  ciĹolovfj  nrholo  iiikobo.  Lev  NIkolajevič  sadol  si  7,a  vicb 
f  '  'iDČal  si  vaní  na  iii:iSiiiko  z  ovscuej  múky  čosi  podobnt^lio 
I  i  riedkej  giifiui.  iiina  ponúkol  k  nemu  si  sadtiút  a  obslúiiC 

&«  liU  liiboKli    Na  &t:Ol('  bo)o  mlieko,  ktiva,  átj,  maslo, 

udelil  ^^om  mu  pozdravy  zo  Slovenska  a  Moravy.    Oddávajúc 
>ulrmv  od  Š.,  poveilal  som  :\ Mladý  tti\&  splsovatef,  pfducí  podobne 
^nivno-tendeDWosnf'.  ako  Semeuov.*', 
,A  vy  Jtnáte  ŕíemeuova?" 

.Ann,  z  niekolky^'-tt  rnzpnWitk  ktoré  vydal  od  nelio  Po-^rfhuk.' 
Äliht  mu  bolo  počiif,  }.o.  SemoDova  nt  i  mimo  Uiiska  radi  čltAjú. 
^urnUl  mi,  i^  vyMy  aubrauú  spisv  Semenova  v  jcduom  sviiicku,  iti 
íl  ÚA  irh  vytisk. 

,Aka  stránku  mojej  činnosti  vás  zaujfma:  umelecká  či  mravoA?^ 
.Mravmt."  odpovedal  som. 

g  A  mím  (irávo  t/i  t<^-^f..."  ľo  chvilke  spytoval  sa  ma  dalej: 
„Je-  >- 

-'lo,  nití  slabý.  Z  ludn  sponmnul  som  po* 
.y  H  iwptiRiický.    /  Ciecíi  roŕiprával  som  mu,  že  tam 
.■  - 1  na  pľ.  pokroková  strana  medzi   mládežou   bola  pô- 
rodné z  velkoj  čacii  pDhvbom  mravnvui  (/^oberanie  mravnými  otáz- 
t  ''•    prppornilíMľ.e    índividní),    len    neskoršie  su  stii  tak 

I  liľkýui.   V  pro^ramme.  ktorý  \7pn1covala  si  pokroková 

ĹLiuxi  iiitľ-''i«itiľ'j    iij1:Í'1'V.   bolo;    rovnŕ  právu  vJi.Hkým.   svoboda 
iiía    st.in<ivi>ku  ptiti  alkobolismn,   prostitúcii,   militarismu  ^), 
•'  naliradit  vojsko  militňou  a  medzinároduými  vojenskými 


iij  tnal  ryviché   Wtk.    lelia  ua  ilrubý    tlcu   počul   som    od 
.  <f  Tiilstij).  itc  0(1  \>Ar  Jiii  luilift  ho  jiiira. 

'(  h  '■■>   i—  Sť4lti»b  Sfinťnrtv),  Uk  podpísaje  ea  ni   ivojlch 

prii'-Éiíj  ali  r  tnoí'kovsk^^j  gul'nrpii.   Bol  , polovým"  (k-'Unru.Tiť 

k»'í    Ako  taký  ildUtsl  do  ruh  ľnlstŕln)  ívann  durakn 
j  t  .'    K- SaUii,    lo'krl  vn  vydartl   Pourutnika.  ŽUlliílI    pn    <  1 

ftib  k  iavľh    fliti«ŕ>rh    'ľiiUti'-hn.    nfctiftl    Mnakvu  ■  iirl    dotnov  iii<t11u«-iI. 
•tei    p(«a'    rirprilvkv,      Iľit   ■nfl   uJjiloiti  xu  SÍ»ota   Tudu,    poCntn    poslil 

íly,  ie  ícli  opnvil  t  poslal  Posrednlku  iik 
M«;  mAln,  al>?  dobre.  —  V  Salvovýib  Douio- 
Lal'-  Jj   «il  M'lin  j\<m\lÄ  Seno  (ISllS)  a  Deäietvo. 

*!   ^  .L.  N.  Tolstoj   (na  uiklule  ut'ruia  Krívlorbo:  aeprotivle 

'it^bo,  ailltijt«  oeprUť^FoT  ivojich)  Mvrbuje  tojkIid,  ako 
^6 


IM^ 


Lev  NikolajeviČ  poziminenul :  ^M^dzinároduá  súdy  nie  ne- 
nekonajú." 

í)alej  hovoril  som  o  stanovisku  pokrokovej  stnny  proti  vef- 
kétnu  kapitálu,  fídeikoiiiissom.  zviičáoviiuiu  piustvi  n  f.:\  pAn-eltáriu. . , 

^Maf  5iles»tii)y,  iilebu  :í()(Ki  lU'satlii,  toje  víieikoji^lno:  tak  ako 
tjaja  otroci  alebo  3000  otrokov,  ťu  má  Ilenry  Geor,;e ')  praviíu  : 
zniŔit  [)OZPinknvií  vlastitost!" 

Potom  pýtal  na  ma: 

„Jest  u  vás  v  iiitelliíiRnr.ii  polrili  prpineuit  živol  zvuritraV* 

„Jesto,  alo  nakotkn  ju  znám,  leu  u  málo  ludf.  v  ktury*  li  vxbu- 
ilito  lio  čitunie  vašícti  spisov." 

„Sto  ženatí? 

sNiť.;  slobodný  som." 

„To  jf  dobre,"  povedal  ľiprímnyrn,  radostným  tónom. 

Tolsť'j  žije  jedi^n  deíi,  ako  druhý;  má  ustanovený  čas  pre  líle- 
rArnu  pi-áou,  pru  tolesnŕ  /ot.aveni«,  pre  pubuduutie  v  kruhu  svojej 
ľottiny.  Teraz  ur.  bol  čas,  v  ktoruni  riadne  äadá  k  písaniu.  Ziivottl 
ma  80  sebou  dolu  do  svojej  pracovue,  kdo  dal  mi  slúbený  výtisk 
spisov  Semeiiova,  s  predmluvou  jeho.  Tolstého.  Povedal  mi,  mí  mal 
v  mnoho  výtiskocb  ruskv  vydanie  Chríŕického  Sieti  vtŕf^,  ale  to  že 
už  ro/dal.  Keď  vychodil  som  od  ntího,  upozornil  ma,  že  môžem  fst 
do  bibliotéky. 

V  bibliot<.^ke  mi  bolo  po  tolkých  dojmoch  pridusnu.  Vy&iel  som 
na  balkón  a  do  zálirady. 

O  chvilu  prišla  MárÍB  Lvovna,  ktorej  otec  povedal.  2e  ftom 
lekár,  ci  bych  uovyšetnl  chorú  osobu,  ktorá  ku  nej  cliodi.  M/iria 
Lvovna  toli/.  zabýva  sa  Ut^^'ntm,  učila  sii  medicínu  priválne-,  aj  dve 
zimy  :«lnivila  v  neuit»mÍĽÍach  inoí<kovskýcb,  učiac  ga  prakticky. 
Chodieva  k  nej  každý  deii  niekolko  cliorýcli.  niektorý  deň  i  dvadsať. 
Neraz  pľldn  z  vcind  daleka.  Alo  nenie  spokojná  e  iieópmm.  Saraa 
pie  seba  nevzala  by  vraj  žiadneho  lieku  do  úst  Vidf,  ako  uiiUo  m 
dá  piiniáhat  len  samým  liečením.  I.ieči  len  preto,  že  chorí  veria 
v  lieky,  že  sú  spokojnejší,  ked  dostanú  od  nej  radu  alebo  li«k. 
Kolko  lekárov  podobne  smýšla.  Ilyiíiena,  prophyUxii  je  sviaíauá 
8  rieAenltii  sociálnyili  "tíizok  a  ľieáenie  týchto  s  Hijíiósnou  ntô/kou. 

/audala  chorú  do  svojej  izby.  Povedala  mi,  že  trpí  bez  po- 
chyby na  xenskií  choroba.  Bola  to  hyííterická  amlliačka,  muž  Jej 
umrel  a  či  ju  len  zanechal,  pred  10  rokmi,  žila  s  nim  len  •»  ruk, 
dva,  a  od  tej  doby  datuje  Ha  jej  nemoc.  Vyšetril  som  ju,  povedal 
«om,  čo  som  n  nnj  za  r.hoťolm  nasipl.  aj  ako  by  ju  na  klinike 
liečili,  ale  doložil  som,  že  ten  komplikovaný  spôisob  liečťnía  uspo- 
kojuje leu  lekárov  a  takú  choré,  ktorä  sa  rady  iieóa  alebo  ktorým  j 
to  povedomie,  /e  robia,  čo  sa  za  potrebné  drŕi.  poskytuje  útocím. 
Tejto  radím  len  fabkú  atravu,  ľaliálu  pnicu,  a  keby  s  ňou  rodina 
dnbrp  zaolH-liádznla,  Z  izby  Márie  r>vovnv,  malej,  prítulnej,  xa- 
kliidenej  kniliami,  najmä  vydaniami  Posietinika  u  zajimavytni  obrazmi, 
&iel  Bom  hore  do  stolovej.  .Mária  Lvoviia  odcbádjcula  do  Tuly. 


*)  Hearj  Qcorge:  Prognrss  aad  ťoveit;. 


t03 


StoIoTá  je  velikíl  svotU  i/.ba,   kde  sa  jediva  a  besedige,   keď 

je  na  rerande    príchladno.     .ledny   dvere  vedú  do  nej  od  itchodoT, 

drnh*.^  od  izieb  rodiny.  V  ])ro&txicdkii  je  ú\\iý  sLôl,  v  dvoch  ktitocb 

proti  dvEirám  meuáJB  sloly  s  prostými  ^urnitúľamí.  okolo  stien  ešte 

meodio  stolíky,    /.rkudlá,   stoličky  a  klavír.    V  jcdiinin  ktíto  {iii]ii-«io 

Tolstého  z  bielebo  iiirainuľu  ud  Gca,  v  druhom  od  Uiepiiin.  v  tretom 

v  sklcni'j   schninke   so^kn  .jelio,    pracujiioeho  pri  ätole.    tiik  sa  ml 

ridl  od  jťho  /.♦my,   Sofio  Andrejevny.     Xa  sienäch  obrazy  predkov 

Tolstvťh.  ZAclou  a  kobercov  niet-  Izba  je  vybielení 

«  y,  Bmiraoiových  poprsí  sa  mi  zdalo  lepšfiD  to  nd  Gea,  \a  úom 

I    je  vyraz  tv&ro,  uč(  veruy.  Len  držanie  sa  nie  je  trafenú.  To!stoj  má 

m  BAkluacny  krk,  a  na  tomto  popral  je  vitpriaineuy.  TvAr  chudá,  výr.iz 

I  fVesiaiej    rhoroby    (pnpri^ie    kii    datiiji;   z  doby,    ked    Tolstoj    bol 

r  jire.<til   ^apáleulc  okustice  na  pfisfali;    dva  me:<ii4ce  ležal,   to  bolo 

'    pred  H  rokcui).  Na  toto  pupr^ie  človek  nemaže  sa  úosi  nadíval,  tak 

ako  DA  samého  Toliítŕtho.  Vyclla  /  neho  to,  co  zo  Spovŕď'  a  infcb 

sptsur  jťliM.     Ja  Huni  videl  kajúctihn   človeka,    vf>líkt'hu   U'pitefa  za 

iH'ia  1  vM-tkyrh   Indí  a  hliidajrtcťho    východ,   Hpdsn,    snažiaceho  sa 

L     mi  udí  i  väelky  tvoi^  ;i  sliížií  iin  zo  všetkých  síl.    Na 

I     !>>';  ,Miia   iiiii.   niniĽUÚ   tviir,    ako   ai   prvej    poilobizni  pri 

1    svojich  Kobranycli  spisoch  (od  r.  1Š!>4  jo  dmhd  pndobizŕia). 

PríšU  Taliana  Lvovna  »  detmi   pWslnhy  u  Ba^kircit,   ktorý  im 

IcnwTfl  pripravujo.  *)    Rozprávala  všoličo  vcliui  zajlmavého.  Čo  som 

El  pt»yii      ■    .'  '  'I  itfí  Hli  xnsUilo  v  painiiti,   tu  bez  súvisu  podávam. 

['■  iil  nej  o /'osm/íij'Äu,  vydavatelíitve  knižiek 'i  obrazov  J 

ptv  lud  tt  uii  dvoch  rukov  i  pru  tak/vaiivch  „intelligeutuvch  čitaterov" 

íľf"<Mtuá    sena   kuih  .     /,alo;.il  ho  prod  l(t  r^ikmi  Certkov,    bývalý 

r  gunle,  ctitci  a  printel  ToIstiHio.   iVvi^  knižočky,  čo  vyMy, 

■  1  ío/prívky    ľnlstélio:    Čim  Imlta  bjú,    JUh  jr  vie  HÓhhvý.  ate 

^mtlict/  atd   Vydali  asi  IfM)  knižočiek  pre  hid,  daktorŕ,  ako  roz- 

'   ■  '  alebo  I.ie.sknva,  infiVdy  sa  aj  po  !(>:)  tisu*  i-xtMnpti- 

iiy  knižoriek  od  1 — 2;')  kojH-joji    Čertkov  riadil  Po- 

V.  Oil  jtíduo  roku  hlavným  PMlaktoroín  je  ľav^l  Iv. 

.;..ly  uánioniícky  oiíicier.    Teulo  rcijijíuje  soriu,    ktorá 

ľ  i  n.>ila  meno  pi-e  iutelli^entuých  ťitaterov.   Jckutcriua  Iv.  Rota- 

'     '  1  riadi  ŕaa(  preklaibuú.  Tavel  fv.  (i(}ľbtin<iv*PosaiÍov  rediguje 

.1  prn  fud,  a  ona,  Tatiana  Lvovna,  inA  na  starosti  olirilzkovii, 

aiiia  pre  lud  nedonitéajú  oaob,  vydania  pre  in- 

i        "V  áno. 

KuiprtViihi  mi  o  1>ro/inovt«  hývaluni  národnom  ucitelovi.  Ked 

'ívJcUli  k  vojsku,  oilvolávajúc  »n  na  Kvanjelíe,  net:hťel  prlenhaŕ, 

zbraňou  ^lužíC,  pýtal  si  zatiiestuauie  v  špitáti,  kuchyni  a  \H)á. 

íUTieii  hn  'Ií  do  disclpIin;iriieho    hatallionu.     Tam   ho  tiet 

avrt'ti,   v  :  iiddtivou  či  asfaltovou    illá/koii    dostal  suchoty, 

aj  zumrut    pu   II.  lucKÍacuch  v  januári   1^!M   v  numornici    civilných 

arekuv,  kam  previedli  ho  2'J,  dnami  pred  smriou,  oko  k  vojsku  už 

BfiJa<hUac£lto  50.    Iiiý  Iziumčenko,  ktorý  u2  ako  vojuk,  po  prfklido 


Tjp  loboto  BulcirčA&i  je  celkom  podobný  mailank'ľDiu. 


L, 


104 


Drožioa,  tiež  odiiokol  sa  íaIpj  liyt  vojakoni,  odvolúvajúc  m,  /e  M 
to  s  kresiftiiííkoli  viomii  ucsroviiáva,  šedi  posiiií  v  fireSte  lohote 
díscijtIin.iriiffKi  h;itUIionu. 

ĎAlej  iití  ri>y.|>riivalu  o  Nikolftjovi  X.  TiOtii,  léu  Uľdávno,  t  júni 
ti>bi)  roku,  ZDinndntii  iniiliarovj,  ii{iriii)iifini  priateľovi  Lv;i  Nikolaje- 
viČÄ.  íloveka  jc(ltH?j  viiMy  s  iilin.  Tatiana  f^voviia  pB**  rn/.poinienky 
o  ňom.  Lev  Sikolajpvič  jn  k  fomii  m.l,  aj  inycli.  homriai-,  /h  !»*• 
hol  taký  voliky  človek,  ia  čo  kolfcl  hiulú  písať,  o  ŕioín,  iiovvĽcrpajtí 
jeho  podstatu.  Ako  čluvt?k  hni  iiei>l>yrajiie  dubrý,  ukromiiy,  milý, 
sútrpný.  On  bol  <pingi  kazat^Ioin  kresťanstva,  ako  ho  Tolstoj  |k>- 
nlma;  pova;íoviil  si  za  poviimusf  liovoľiC  o  ďdid,  kdo  len  mohol. 
Bol  znarneoity  prialoL  Oakedy  tu  „inicšanit!  8a  do  privátnych  v^er-i* 
xdnlo  sa  nntlskaníin,  ulo  on  to  robil  k  ďibrVin  úmyslom,  clitiac 
poniilhííf.  Nikily  nnodiiekai  v  ničom.  Hovuril  s  ka^fiym,  kto  Im 
potreboval.  V  umení  slu/il  kresťanským  princípom.  Ó  nniekuitvo 
bovOľilf  2e  Je  kríž  ').  Mul  04  ruky,  u.h  bol  asto  celkom  svioH    líoif 


')  O  N.  N.  Oeiu  piati  lo,  ŕo  Tolí^toj  vraví  o  oprnvdovíťli  uiyitil^ 
íoch  a  umelcoch :  Ciiinnsí  vedcckä  i  nmelerká  v  svnjom  pravom  auijr^le 
je  len  vledy  plodutiortiou.  kt^iF  nezná  práv,  ale  ia»  len  poviiuiostj.  Len 
preto,  íc  jo  ona  vídy  taká.  ž<?  jej  vlastnosťou  jo  scli&xnpíeramo,  ludstvo 
ctí  kí  tak  vyt^oko  tijtn  i'-lnnosŕ. 

Jc9tli  sii  Tndia  skritočne  povolaní  k  f>lú:íicuia  iným  duáovDon  prócoa. 
na2  oqI  vždy  budú  strádaf.  pluiac  tAto  sluj(.l>u,  preto  ie  len  6tr6diuUiaÍ, 
■ko  muknnii.  rodí  m  duiovný  plod. 

8i^ bii7apierBr.il*  a  Ktntdanle  hutlc  údelom  my%IIioTrt  a  nmelca  prelo, 
{«  cieroiii  mu  je  IiUlio  Mi.  I,udia  5Ú  nt-žťastní:  strä'laju,  li)nrt.  iVkaf  a 
vystierať  *•&  nieto  kedy. 

Hy«litťt  a  umilec  nikdy  nebude  sedef  na  olyinpických  výikacb,  nkv 
li  predstavujeme;  on  bude  vJidy  —  verne  nn)iokojnÝ  a  v  rozäalaiU: 
mohol  rieiit  a  riecť  Tudom  to.  éo  by  dalo  tilabo  luďoni,  zbavilo  ich 
strádaní,  a  on  ani  neriešil  ani  neríekol,  a  zajlm,  niúí'byť,  bude  ne- 
skorú —  iEOmre, 

Nie  len  budt-  myxUteľom  a  umclrom,  kto  vycbodl  inMttút,  kde  ako 
by  robili  uŕenea  u  umelca  (a  vlastne  robia  kazilrla  V(.*<ly  n  tiiiieuia)  a 
dostane  i  diplom  a  postarajá  ta  o  nebo,  ale  ten.  ktorý  by  I  rád  ne- 
myslel a  nevyjadroval  to.  čo  mu  je  xiloženu  do  du^e,  nn  Dcmôíe  uerobK 
to,  k  ŕomo  bo  liHlinn  dve  nepreiDoilirtné  sily:  vnútorná  potreba  a  po- 
iUdnvkn  hiHl. 

Illndkýťbt  tyJQcicb  a  so  ««boa  spokojných  uirsliletov  a  umelcov 
nebýva. 

Dukvuú  ŕinnosí  a  jej  vyrazenie,  npravdovc  potrební''  pre  Iních,  )• 
najfaBIm  povoisnlin  iMoveka  —  je  krížom,  ako  je  to  povcdano  v  Gvaa* 
Jolin.  A  jediné,  nepocbybné  znamenie,  iv  mA%  povolania,  je  !*cbuaprenie, 
je  obetovanie  seba,  pre  prejavenie  sily,  vlo^.encj  do  Človeka,  na  cMob 
iným  ladom. 

Ufit  to.  kotbo  jeslo  kodavok  (eoccinnlls)  na  xvetť,  a  ttkúmaC  fľaky 
na  sIdcí,   pisaf   romány  i  opery,   moinu  '  nestrádajúc :  ale  u^iií    fud!  ich 


■ft 


dli 


lOS 


sa  bnlf   Uwntpnuis,   pi-eslialtiíval   uhmdy,  ktoľá  mu  boly  skoro  po 

pás.  A  rPKPiy  hývn\  liĽDliycajnc.  Kfif  oii  bnl  ii  'ľolatycii,  býval  sumy 

íTT.f.vÍj      <»i'  hol  Malonis,  ale  ion  akkliuiutisovany :  jeho  starý  oU'C 

>l  sa  t  ťnincúzsku.  Ktitf  bolo  tobo  roku  (I8im  v  Moskve 

t.i/Ai>:<uÍe   ruskycb  uui(>kov  &  amatouiov,  jeho  zvolili  za  hlAv* 

rAinlkiu  PrAvB  vtedy  bol  v  itifliieiici  (a  srdce  mal  slahé).    Na 

lio   liovnril,    ťboijil,    naiiiábal  sa,    musel    iilahiiút, 

[II  ľ-  plúc  a  iimivl  ') 

\    reči  iirišli  6me  i  na  lilad  po  neúrodtiotii  roku.     ^Ako  &a  to 

,¥^tko  zabúda  t"  huvnrila  Taliauu  Lvovim.  „V  Líc  časy,  kc<I  bol  hlad, 

>5  tRBV  neboli  pili  kiivu,  haulMlí  smtf  sa.  a  Itjrux  za»&  ako  žijemel* 

'  som  M  podrobnejšie  o  bladi?.  lindina  Tolstíib  chovala  asi 

J  U.   Zprvii  málo  a  20  svojho,  pjiom  vždy  viacej  a  viarej. 

ŕftDi  Ä.  A.  Ti>Ut4    iia[i(siila   vy/.vaiiio   o   pomoc   do   novín,   v  immit 

StáTn,    f.p  um^  k  dviniti    dcúminl  a  zast)   osnbiUie  syn  i^ll  p;)iiiábuC 

n.  ľrislo  aai  25  pomocníkov  a  pomoouic,  mnoho  potr.iviu, 

:. ...i?va  a  asi  ;Wk.i  tisíc  rubľov.   Z  Francúzska  —  doložila  Ta- 

tiiiiii  Lvovua  —  a  ud  bratov  Slovauov  »ui  kopojky.  (Tu  som  cbccl 
tiŕit  '  '    i  nieto,  IkIio  i  /.  Innsbrucku  ndišifi!  od  jubo- 

-.1  peťiažiiy  prii>pevok.  Ale  som  tu  v  sťljH  pri- 
li/;il.  ttt-iliti.ir    (Meiuauvat.i  .ledon  /  našich,  čo  nám  prišiel  pomáhnt 
Liurb<-  ^  íila'lnm,  vyzval  oätatných,  aby  napísali  o  svojii:h  dojmoch 
tas   bUilu  a  o  prlŕiuách  jeho.     Príŕiim  hladu  je  r.sadť  Ul  istá. 
■■■^""*<kej  gubtiťuii,  kde  ame  my  pomáhali,  jesto  dediny,  co  n»- 
,11  le;  vi»oiky  zemo  okolo  de'díu  si  panské.  Stjitkári  vyu/ivall 

la.i.  .ílJkmi  priídiival  Ttmt  z»*  ľemiaki>v.  U  u;Í8  je  sedliakom  strajko- 
rnf   -n!;  i7.:iUM.   a  sutlkdruiu,    arundátorom    5uižova(   pldcu  dovulouo- 
plfttiá  íeuAm?*   —   „Po  20  kopojok."  —  „A  ja  po  15. 
,y.„  „ui  ty  viacej." 


>«,  ktoré  je  vAetko    leu  r  otineknati  sa  od  seba  a  v  släSenl   In.fm, 
Tjrtlíí  ^ilnr  (Oto  D^enie  nvh&  bez  odrieknutia  sa. 

!  ''qU  ťirkpv,   kíni  nŕitplia   tqiell  a  strádali,   ale  ako- 

íhl'  :  mi   —   konrc  bnl  ich  iiŕitdtpkcj  ŕínnoulí. 

kňtKi  xiati  o  kalichy  drevené;  pomaly  byt  kalichy  ^laté,  kúaci 
.11.  —  hovorí  nAroil. 
Nie  nadarmo    aurt'l   KrístOH  na  krlil,   nie  nadarmo  obe(  strAdania 
»Kaxl  n«d  v.4t^th>''in. 

Ale  nadá  veda  «  atnonie  sú  zabexpc£cnč,   dí|iIomovaaé.  a  len  o  tú 
vtMnjú.  oku  by  ich  cčte  vflŕtoii  zabeipei^it,  totií  urobií  im  ueraoinýra 

.  Tľita  a  oprardoTó  umcnio  m^gA  dve   nepochybné   tna- 

i  ■  rné,  lo.  Jp  ■■lúlobnfk  vedy  ii  omenio  nie  pre  rý  bod  a, 

sr'  '    biidc  plnif  svoje  povolanie,   a  drahŕ,  znvňajšie,   to. 

rrby  jutiu  kti  srozamilclDé  T&t^tkým    radom,    btiho   ktorj^ch   ta&  na 

L.  N.  Tolsloj :  Clo  íc  delaC,  str.  105. 

')  O  Gem  nieto  v  uajnov&om    Brockhausovom   Slovníku  Náuínom. 
ktsrj  práva  vycbodí,  ani  zmienky.  Ani  v  inadsr^kom  ľallasovíikam. 


•HusudaruTÍ  bolo  zlo,  ktíí  precital  Kráľovatvo  lioéifi  je  vnútri] 
'vás  (C«ľstvÍo  Božie  vnútri  vns.  !,.  N.  Toistai:o  Iteilin  18í>-4.  Aj  po 
nemecky:  Konifíivich  (ioťcs  iti  cuoli  líŕrlin.  Ľiiitioii  Jáiiliť.)  ľri- 
^iol  s  kuitiou  v  nikn  do  ^tiiil^viio  j(í<liio||i>  mo  bvuuv,  klon'mn  pr.We 
proftíssor  preiináéal  históriu.  „To  je  hroaru*,  čô  Tnistoj  pláo.  Treba 
by  ho  bolo...  ( Mopamiitilm :  vysÍAt  n  H  ako  potrefitat.)  Vjitlat  mi. 
ho  vy  íprofessorí.  Terftjná  iiiiciikui  nedovolfte  "  Na  radu  svojich 
radcov,  aby  TulstéUo  potrBsLal,  odvetil  vraj:  „Ju  iie  vpux  ajoulBr 
a  sa  ploire  la  muronnc  de  riiartire."  (Keclicem  nm  pridut  k  joho 
sláve  uiuc^Qtcku  korunu.)  My  čakáme,  ie  nds  daknm  vyálú;  ale 
vláda  \ie,  ie  Uehy  vyslala  otca  2a  hranicu,  Dui  xc  by  e.^te  vjU^áIui 
p4)2ornosĹ  budil." 

Tobn  roku  boly  prehliadky  u  učedlnlkov,  nasledovníkoT  Tol-J 
stého.  Kiidrluvcova  zapreli  a  pohrali  mu  hektoErrafy,  s  potnocon 
ktorých  ro/.šitoval  tie  spisy  Tolstého,  ktoiô  sú  v  Kúsku  /akázaii(V- 
K  I.  ľopuvi  pobľuti  vgoItjak*>  lukopíííy,  na  pr  jehu  životopis 
I>ro^.ina,  ndpisy  aj  ženevské  vydania  ."piKov  Tolslého  (H)  knUkycfa 
výkladov  iM-anjeliai.  privátnu  korrešpondenciu  atrf.  U  Olccliiua  lui 
Kavkaze  bola  tiež  prehliadka  a  v?:ali  mu  hcktograf. ') 

MetUitým   MÍuha  prikryl  na  stôl-     Doti  sa  e.^to  vláy  bavily.   a 
síce  veľmi  slobodne,  živo. 

ľríšii  najmlad^a,  asi  13,  14-rocná  dcéra  Saéa  (Alexandra 
I^vovuai  a  najndadšl  asi  8-ročoý  svn  Vaiiocka  flvau)  s  povernantuu 
Anífličankiiu.  Sadli  suie  si  obudovat  äluha  v  liiely<:h  ntkavičkacb, 
IKidiWal  misy,  Jedbi  trojaké,  mhoHó  pre  tých,  čo  míiso  jodia,  bezj 
itt&sA  a  /.vieracej  miistí  pre  tých,  čo  sú  poloriAui  To^eUrfúni,  ako 
obe  ittar^ie  dci^ry  a  ninolil  z  hostí,  !i  bez  mäsa,  zTÍľra''»j  masti, 
masla,  mlieka,  vajeť,  km  čisto  rastlinné  jedlá  pre  Lva  "■  1/4. 

Tatiaua   Lvovna,    keif  sa    tna   spýtala,    či  som  i  ja  v.j  na 

kladnú  odpoveď  pieliodila,    ŕe  teraz  jesto   medzi  jej   známymi   uit] 
tolko   VHfjptariánov,    že  hy   ich  ani   vypncftaC   nevedela;    pi-eil    p4r 
i-okmi  ich  ešte  bolo  málo,  vtedy  ich  načítala  50  a  niekntko. 

Lev  Nikoliijevič  je  od  jedno  h  rokov  vĽpetiriáDom,  a  "d  rokoj 
vegetariánoMi  v  pravom  smysle  sluva.  SoBa  Andivjfvoa  mi  povedaU,| 
íe  prv  jedoval  ninohu  vajec.  Od  roku  nt'jie  vajda,  ani  mlíťku,  in.'ialo. 
Mlieko  mu,  ako  mi  sátn  Lev  Nik<dajevič  povedal,  na  jatrá  /te  robilo. 
Itáno  a  večer  o  10-tej  Jedáva  ovsianku  (riedku  Rulaäu  z  ovsenej 
múky),  ktorú  si  sám  var{,  a  chlieb;  na  obed  a  úžin  (o  ({-tej  večer) 
polievku  zeleninovú,  strovovú  alebn  hubovú,  potom  stmvu  aiebo 
ka.Au  B  Tanovym  olejom'),  zeleninu  alebo  (ui^ladkä)  múčne  j«dlo,J 
ovocie,  zaváranie. 

My  sme  už  olK>do\ali,  keif  prišiel  Lev  Nikolajevič.    LVejal  ma 
pocit  obdivu  a  radnsti.  nechcelo  sa  tni  veril,  ie  jeho  vidím    Vzuo- 
šeDý,  prorocký  Kjav.    Málo  Uidí  jesto,   ktorí  by  zovíiajškoni   robilij 
dojem,  bllxky  tomu  mocnému,  aký  robí  Tolsloj.   Na  tvárí  nm  bol«] 


')  Kí-if  len  hpkt'Li   '     '      *    '.     il,  jt  [oho  ridno,   Ie  raiki  vUUlt  ju  irpt 
livA  oproti  Ktrnini'  \»-  niti  grófK  L.  N.  ToUti'ho,        ftnlakttrr. 

')  Pravuvlámi  ft  M</.i.niiu>i  •   )<-><,if  uťpoéíviijA   ani  mlirka,    ani  domU, 
jvdli  li  uma«Ue\itjA  «TÍCjtiin  Unovým  alebo  dreveným  olejom. 


t07 


poznaf,  ľf  jo  veltui  uíttatý.  Vyčítať  uiu  z  nej  i  to,  že  rysbU  hrozné 
dl!  jy  B  že  icli  í  teraz  so   sebou  a  so   svetom   podstupuje. 

U<  pod  btistyui  dlhým  čieiuym  obočím  ležiace,  malé,  lesklé, 

nv  íiyHipaticky   spočívajúce  uu  človeku,   s  ktorom  liovoii, 

al-  do  duše  luu  iiazenijiire.     Tii-liosť,   pokora,  dohrota.  hú- 

61.1  1  na  T  Dícb,  n>i  i  ))lbf»k>>t>(  duš«\.  V  ttAľi  na  jebn  vpk  a 

][o9l06t  ťŕlt)  dost  zdravá  červená  fiviha.     Il;a5  uiá  prsitý.  prijemný, 
tichf,    iukIju   ^ti^ľuvý.     {\ji  keď  sii  /.euil,  iienmi  udÍ  jednuho  zuba 
adravéko.) 

7  roxhovoru  pri  obede  mi  zostalo  len  toto.    SpVtal  sa  mn,  či 

»ooi  rf>i:t>tanán.  a  že  ako  su  cítim  od  tých  čias.  čo  som  ve^etariA- 

Dom,  či  som  zdravý    il>ľuliý  ni/,  na  pľ(^;Ii!\d?.kĽ,  hovoril,  že  vege- 

tariiii   je   vylivanlivtíjši  v  prAri,    <tiôdzi,    aj   že   viacej    vydrží   bfiz 

lipania.  Sponieiml  Uinukova,  že  jf  shihý  telesne,  ii  vydr/l  pracoval 

T  Uí-    III  it«di.  v  zime  ako  fhlavny]  redaktor  ľosiednikii  i  Výskumy 

cť  kde  tak  zle  iieubstoja.  ako  o  /áživnosti  zotniakuv.     Že 

utc^ti.'ijii  iiiitlu  dusíku ;  a  Tudia,  čo  žijú  iin  nich.  sii  zdnivl.   Potom 

bavunl  n  luravtiy^'b  olúzkjich.  „Vy  ale  ^peciulisUi,  lekár,  vy  budettt 

UL.  zabýval  sm  týmiio  otíUkami."  ,Teuto  mravný  pohyb 

*a  1        ^    to  je  tak,  ako  na  jar  iUé  kvietky,  tu  i  tam  ich 

nijtíeš,   Ba  rôznych    miestach   odrazu  vym&tajú.     <U«to    krestansky 

^byb  v  jožuťj   I-'rauL-ii,    tam   tiež   nechcú   byf  vojakmi,  v  Srbska, 

n  vis  Uirjuéal,  ux  Kuvkaze  ducbolhírci '),  v  An^^licku,  u  nás  kre- 

itauiíý  ifohyb  v  literatúťt-  a  medzi  intelliueniinu.  •}  Človeku  srdce 

pfesĹ*  Tu  si>ýtal  su  Tatiany  Lvovny,  či  mi  ukiV/ala  obrazy  Nikolaja 

>ilnl8JeTÍC'a  Uea.  —  ľo  ubode  Ijcv  Nikolajovič  i<áte  zostiil  sedet 

{ú  siole^  ja  »  niui  a  shuvďralí  sme  sa. 

tViäla  Tatiana   Ĺvovoa  a  xavolala  ma  do  svojho  ateliéru.    Šli 
......  ...  -,i.,f  krokov  rez  p;irk  smerom  k  dedine.  Na  kraji  parku  sú 

-'  5ta\-y  a  býv.inia  pre  polnú  čelutT:  v  jednom  z  nich  je 
a  sv4'tl:i  izba  s  dvoma   oknami-     Pruti  nim  je 
ilíaspialie)  a  oproti  dverám   „ Hoden  je  Murti* 
-iiH-rli*  nlebo  krätkn  „í^iidl,  oba  obrazy  Oen.    Na  oboch 
votuej  veľkosti,  rámy  bladkiS  čierue.    Na  rňmoch  i  far- 
i/dovaj,   odtial  je,   ie  tvár  Krista  na  obraze  , Hoden  je 
(od  rokai  in>usľbla.   „Ukrií-ovanie"  hnecf  a  veriní  upúta 
Vopľpd  som  (ičakával,  že  ťt  nebude  Kristus,  akých  vída- 
li r  MnlľíKwe,  Viedni,  lierlino,  vypnčiinoý  na  effekt, 
tloveka  spokojným  su  sebou,  aidce  Ľhliuinym  a  no- 
I    .lúlriinosti,   ale  /e  Ui  Imde  ruský  (chce  sa  uii  povedal 
«.     KiÍJ«tU8,    a^tíručený  uoáej  zemnoj*   (vidx  DoKlojevskťiho 

XrmijQ    obrane,    ktorú  vmIcÍ    «|)ilíli,    ňhy  iicxjitifjalí   iÍA<lnf]io    iWŕbo 

■  ';  ií  pniirľi  tiji.íiiľ.íii  rn--('iua  BH.  V  Hauinm  Hiislcu  jp»to  nkrťta 

vrcbnuiti,   príMliy,  súdy,   vojaka. 

■    I  v*»"  uvAdsa  TylNtľj  ťitť  B  iiijnJi 

inrtiín  ponaiUrnk   Httttnv'-'')*  protivných   krrftlAliskťNm  iióciliil, 

■,    I*ru«kii,    Švŕtlski.     Z  niiaiiluBti    uváiU*    tiiiioti>i    ilľjatrrov 

ytít,   lu  pr.    ť«in  CheK-tckébo,   itldasnlka   Uuu,    HarrifoBa, 


loa 


romáu:  Bratia  KaraiiiA/ovi,  líapíb^la  Volib/ iakvisítor)  a  priéiy  nheA 
pustif  Da  ZPín,  b'iľcovať  sve'lnrniH  7.0  spíliikti.  Ak*  to,  čo  í^oni  videl, 
predsa  som  iienčakáv.il.  I*ri  prvom  pnhladc  na  nhraz  stislo  mi  srdce 
a  zostal  ftimi  ako  zim^ľavcnv.  1  iia  jednom  i  na  diiilioiu  nlirazc  je 
Kri»tUH  ubieilfiiy.  /dalo  sa  mi  proraiiáciuu.  Na  pupolavo-žttuín 
foue  Kristus  tia  krfži  a  lutor  po  pravici.  Z  krl^a  po  tavici  vidno 
len  konec  rumeua  a  za  nfm  časf  odcbddzajúcebo  strážnika  —  vojaka- 
Kľiätu^  dokonal  a  lotor  pozcrň  na  nebo  bio/uvm  pobtailom  a  s  oivore- 
nynii  ľisly.  Na  Krihtovej  tvilri  vystiUo  ninky  a  .snuŕ,  telo  vyzial)l«, 
biedni'*.  T»Uuna  r.vnvna  mi  vysveilila,  že  Kriístiih  pnive  dokonal  a 
že  bitor  po  pravici,  ktorý  po  prvý  raz  v  živote  svojom  počni  bratskí) 
iilová,  ktorý  ud  Krista  nauiiil  sa  nuvčmu  nílzorn  o  živote,  vidí,  ti 
tt'Q  jediný,  klory  ho  dosial  zamib)val,  žo  ten  umrel,  neverí  sa  mu, 
kricI  na  KrÍRta,  chce  sa  preiivedčiť,  či  oyjij  umrel.  Tt'nio  víraí 
liiasu  (brózy.  KÚŕalstva,  stracbui  v  iviiii  lotni  maloval  Oe  vtódy, 
ked  mn  žena  zomiela,  hovoril,  /e  to  iiamaloval  svoj  úžas  do  tváre 
lotra  a  vetf  že  klo  je  /poined/i  niis  tiie  bd^ir.  Tatiana  Lvovna  (.'bcela 
Knaf  tnoju  niiťuku  g  obra/e.  ľnvedal  som,  že  som  už.  víiIhI  lepšie 
zobriizeuébo  KrÍKta,  Mysibekovu  soclm  Krista  na  kríži,  tiež  doka- 
Duvšiebo.  ÝjSs  tam  bolo  vidno  na  tvári  i  božsky  pokoj  i  rudsk<>  múky,  I 
v  ktorycb  dokonul,  h  iih  tomto  (ieovoín  obraz4>  uieto  božskusii  v  tvári 
Krista,  ľroti  toniulo  Tatiana  f.vovna  povedubi  nii  hnoju  mienku  a 
pctoni  doložila,  že  mnobym  nepiUi  sa  tento  obrUíí.  Cár  úVlMandei-  III. 1 
povedal  o  iiom,  že  je  to  bljár^n  a  kA/al  oba  obrazy  f^ňaí  a  oddialil 
8  pperodvižnoj"  výsiavky;  Riepín  icb  velnii  cbválil  a  obdivoval  aj 
techniku,  napríklad  ako  je  Kristovo  telo  namaľovaní^. 

N'a  obra/e  „Hoden  je  smrti"  na  pravo  tialme  siiil  preč,  na  Vavo 
Btojl  pri  stľne  KľÍ!-Ins  a  okolo  žiiiia.  ndiajú  sa  mn.  MAtu  folí'- 
ľejirodnkoiu  (samým  Oeom  rctušovami)  tohoto  obrazu,  nid  .' 
])Ozerán)  naň,  vždy  ma  dojfma.  Kristus  zdá  sa  nú  na  íioiu  tak  zo- 
brazeným, ako  ket)y  sa  i\f.  bol  riadil  vypnve(fou  proroctva  0  Krl* 
Btovi:  Nebude  8e  vaditi,  ani  kŕii-eti,  ani/  kdo  na  nlíclrb  uslyM  hlas 
jobo.  Títitiy  nalomené  nedolomi.  a  Inu  kourfclho  se  neubasi. 

Kym  som  pozeral  obrazy.  Tatiana  Lvovna,  sediac  na  zemi, 
hladala  v  niappe  reprodukcie  i  originálne  slii7.7.y  ínycb  (dirazov 
Gea.  Ukázala  mi  niekolkiS  aj  velkó  illustrňcie  k  Tolstébo  ro/pravkr 
Cim  titäta  iyii,  V  tom  prišla  ndvÄteva:  Sofia  Nikolajevna  Tolstá. 
žena  llia  Lvovica  idruhého  syna  Lra  Nikolajevica),  s  ó— ti-roénýio 
dievcjitkom.  Hyv^yú  tiež  v  tulskej  gul>emii.  SoHa  Nikolajevna  eslu 
nevidela  tieto  obmzy,  poiala  h  ich  oltrerat.  O  chvibi  odiiíly,  zOMtnl 
som  sikm  v  atalieri,  pivzeral  som  obrazv>  porlraity.  med/i  iuynii 
V.  (1.  ť^ertkova,  K.  I.  ľopova,  s  ktorŕmi  sme  si  boli  oiokolkl  Mn- 
donlí  pražskí,  ]to  puvodu  Devydan\ích  diel  'ľolstého,  dopisovali,  nuí 
mi  holo  velmi  milo  videf  icb.  K.  ).  ľopov  nám  písaval  dlhé,  brat* 
aké  listy,  aj  naposiebil  mnoho  nikopisných  i  ilficeDýob  novycb  staU 
TolsU^bo  Z  lístuv  som  ho  po.a/oval  za  mladého  človeka,  u  ua  obraae 
človek  s  hradím  po  pás,  idadnu.  tichou,  smiilnim  tvárou.  Rokov  mn 
možno  hádať  okoUt  40.  Ale  Tatiana  Lvovna  ptivedala,  ie  ueniii  víjíc 
ako  30—32. 


~    "T        T 


IM 


í 


Pritíel  Ijev  Sikolajpvie.  „Tu  sU«?  Zjipisajetu  si?*  Zbadav  fíito- 
grsBu  N.  N.  Cien,   položenú  na  kriísle,  povedal:    »ÍÍFa,  Oo,  dubiý 
prititťí!  KaýclÝ  deú  za  ií(>  rokov,  ked  81  Ifbul  spnt,  čítal  Evuujelia. 
Na  ojtnizy  litiidis  i\  nvimUhúli  »ii  (Jo  sýta).  Ja  Tfíraz  sediivAnt  ŕnäto 
v  atŕlitrri  Tntii,    [m/rráin  iih  oIki  (ilirazy.  a  cim  viac  iiozorAiii,    tyiii 
lf;*íie   irh   rozumiem  n  lyni    vÄŕšiui   ich    räd   iiiáin.     Tieto    ohijuy 
trorijy  »a  isUif^alisl  v  Rrdcí  a  hlavo  umelca.  .1  c»Ui  akéh<->!  desiatky 
rokov,  —  a  uiv  ich  chcenie  za  paC  mitmt  ro/.umet  a  pusúdít." 

Lev  N'ikolftjevíč  odišiel  fahuúC  &i  u  po^puE.  Mal  U'i  uoľ  tfoTiuti 

jali(!r.    niAlii   K{ml.   ť)*z  ilen  811  ho  na  všerkv    titianv  spytovali  u  on 

I  riadiui  spisov;l^?^?ika,  lij  imi  prácu.  Jasom 

;  ■iiidnia   holo  so  ď'i.wt  žobrákov,  Rtrannikov, 

iiych.  Do  pohidiiin,  keď  píi^e,  nuvytrtnijii  ho;  ale 

..   ..   ..j.>.Jíym  piMSitiíIom,  ktorí  hu  lui  dvora  pod  stronioni 

ŕakajú,   sílm  vyjde  dva-tri  razy  a  5  každým   prehovorí. 
ľjvuI,  i  vtedy  bo  piiéla  dcúrU  vôlaCk  ukytusi  žen&m.  Nuž 

Mť. 

'*m  do  parku.     Sadol  som  si  pod    HUri\    vysokánskr.'' 
;  I II  lifilie  vo  retľlku  šncholalo.  l>eí»  bol  kiii^ny,  jasnv', 
sply.  /pod  topoíov  hoto  vidno  konec  dediny,  pob;  obriilieD*^  vdialke 
>>etkýcb  íitrán  losom,  vyjtni'ir  malt^ho  pdsu  na  jiiho-v^ctiode,  ak 
s*  mmiŕltin.  Ako  som  tak  »edid  na  pni  a  zapisoval  si,  vyšiel  z  kmvia 
kdť  je  ateliér  Tatiany  Lvovny,  Lev  Nikolajpviŕ, 
-uiyin  výrazom  v  ivári,  s  tehlou  v  rn\n:\    pozeral 
L  tui  /enív  ako  by  blndal  daŕo.  a  zase  sa  vii^Li!  <lo  krovia^ 
<rit    Nu/.  ani  t«mz  si  ueodpočmul,  utíspal,  alebo  jestli  áno, 
)i  desat  roiniU. 

i  11-M.i  -..rii  sa  po  Rado.  Sad,  bývalý  park,  alo  od  dosiatok  rokov 
iMriadf'DV.  jtiipiinrí'nŕ,  prelo  tŕní  krajci,  jo  nAramne  rozsiahly.  .Tfíito 
.    coli^  hílje  vSelijakych    stromov,    kroviny,  hrady 
tmi,   pH7.itt>,   na  ktorých  sa  pásly  kravy,  kobyly, 
uy  som  s  boku  )H)di;^iol,   chrejúc  ju  potlapkaC,   ale  (á  sa  ku 
Akom  obnilila  n  vyhodila  nohami,  ledva  Kom  uskočil,  kopy- 
lUdrela  do  komlrov  slivky,   vyše  mojej   hlavy.    To  bola  jedna 
i\cb  kol-yi  haAklrslívíli.  /  mlieka  ktorých  Muhamcdšach,  Ba- 
11  niiillii  moli:iMit:<l;uisky,   prícli!ĹdiUijúi.:Í   každť!   leto  na  Jasnú 
i\'ujp  kiiniyH. 
(včasná  »  hojná  večera,  kdežto  obed  je  menoj  hojný) 
id  &a  o  našich   pomeroch.     Hozprával  som  mu  o  po- 
11^  uittirarskVťh  národností  a  vAliee  o  slabých  a  chudobných 
1    ie  partujú  Madari,  madaroiii,  židia,  nrislokracia,  bierar- 
■    Potom  o  polJtl*-ky''h  bojurh  slovenských.  Tolstoj 
ivtH  ku  ŕ^a  bijú  luiľľdnnsii  patiiotisiiiom.  To  je  detsky. 

»i  nii  ruíbil    moju   bu^ku  (hlavtit,  ja  ti  ro7.bÍj(>m  tvoju.    Tn'lia 
-.  iil.rvii.'jšmi  zúujniom  zameníC  patriotismuH."    (I'atriotis- 
;    kresíanstvom,    toto  je  ÄirŠia  idea,    tiUo  proti- 
ii-^niu.   kre'íD^D^tvom  sa  borit  s  patriotismon>)>     Keď 
»utu  o  židof'b  a  ako  /mníľfvajú  í^voj  mocný  vliv  v  Uhoraku, 

povodni :    fZidía  viade  usilujú  sa  zostAt  židmi,  oxclusíviiostou  idú 


110 


na/ad,  namiesto  aby  iäli  napred,  namiesto  aby  »a  stali  väetudskymi. 
kresťanmi. " 

Člov<>ku  je  Lrel»a  uúrW.ct  sa  od  účasti  v  násilí  vl&dy.  Miic,  tlak 
iúv-  sl-irze  iftirliiinent  —  neltudem  ólnmii)  parliinientn,  nohiidf^m  volíí 
du  nebo.  UvniDásia  sú  tuuď.'irbkó  —  uľbudcni  posíulat  deti  do  g^m- 
násií.  Kostoly  iiin(farčia  —   pnde  uccbodentc  do  kostolov. 

S  vládoti  &íi  chcet  borif  lýini  iatyiiii  prostríodk&nii,  kturyínl  ona 
vládne,  JR  nemožno,  'i 

Xeborií  íln,  ono  samo  padne.  len  nemat  ličasti  v  ŕioni. 

V  Anelii.-kLi  .je  Hiravity  pohyb,  hádaní  eite  nio  silný,  ale  pre- 
krásne pii-u,  dohre  pochopuiit  kľesíauatvu.  Mo^Jio  a  nimi  to  všíHkoin 
8ijhlB«i(.  Nerobia  kuniin'omiHsy." 

Tol&toj  neodobril,  ke<f  som  mu  povedul.  akó  nádeje  skladajú 
ľakilski  a  uborítkí  Slovania  na  Uiisko. 

„Ah;  riol  /iipadnydi  Sloviinuv,"  buvoni  8nm  ja  ifalej,  ,je  8  cfe- 
roiii  ni^kt^hu  národa  totožný,  ľreto  spolčeným  labute  bolo  by  im 
dosiabnut  cieta." 


')  Citujem  tu  z  *J.  kapitoly  Kráľovstva  Božieho'.  Kaídá  vl&da  vie; 
ako  a  iSvň  sa  bránií  od  revolacjonárov,  i  ma  na  to  spAsoby,  a  preto 
uťbojf  sa  tíxbtu  zovňajMcIi  neprlotelor.  Ale  ío  robií  vliilnm  proli  t^m 
tatfom,  ktorí  j)*eilťitt  o  iiepotrebuosti,  /byloOno^^li  n  škodlivosti  *Ukýo)i 
viad,  a  ntbujujú  |iri>li  uiui.  lež  len  neiKitrebujú  icb,  molicbád/ajá  u  bei 
tiirb  h  prelo  nechcú  mat  ttast  v  nich? 

licvoluolonári  hovoria:  ^tátny  poriadok  je  zlý  preto  a  preto,  treba 
bo  rozmáif  a  zHtneufC  tiikýnito  a  takýmto.  KreAfnn  vilak  hovorí:  ja  tút 
ni'viťm  o  iiáinoii)  poríattku,  o  toro,  nakolko  je  oa  dobrý  atcbo  zlý,  I  ao- 
iclám  bo  rozrušií  práve  prelo,  íc  UĽvicm.  ŕi  je  o»  dubrý.  ii  /lý,  ok  pre 
túto  ban^á  pnčina  bo  ani  nciieUm  ndrŕ-owif,  A  ninlcn  ncívlám,  alf  ani 
Dcmôícm,  lebo  lo.  ^  na  po^ndnje  odo  niAn.  protiví  na  mOjinu  STciloinia. 
A  protivDé  8Ú  svedomiu  krv^ŕďua  všetky  povinnosti  Átátne:  í  prlsaba, 
i  dsnt*.  i  sAdy,  i  vojtko.    A  práve  na  tvrbto  poviiinobfocb  spoCUa  ťeU 

rniK  Matu Kcb)-  to  holi  revolucionári.   hUMijúct    násilie,   vraždu. 

A  páŕbhjári  icb,  Ink  inotivciiip  í4  írn  hulo  hy  fahké :  i^iastka  zporacdu 
nich  by  podkúptii,  čiastku  oklaniuli,  r-iai^tku  xaHtraAJli,  a  tých.  ktorí  hy 
%x  ucdali  aoi  podkOpit,  uni  oklaniat,  aui  zii&traíif,  lýrfa  by  vysuvili  ako 
xlotincnv,  orpriatrluv  spoloŕaosti.  Irrslalí  alebo  zavruli  by  iťh.  a  nia»»a 
by  odobrila  riadne  pokrii<>ovnnÍP.  Krby  to  holi  ncjnki  puvr^r^ivci,  hlása- 
jáci  nejakú  /vhibtnn  vioru,  dulo  hy  sa,  vdukn  tým  pover&iu,  Ijti.  ktoré  u 
primirš.ivajá  ainii  k  irh  ui!-eniu.  vyvrátiť  nj  tu  pravdivŕ.  to  oni  vyznávajú. 
Alt)  tu  robiť  9  hidiai.  ktúri  tiL>htás&jú  aiii  rcratciťie.  aiii  nijako  rtU):iúi>ue 
ih>Knialy.  ale  len  preto.  iv.  nechtiá  robif  nikonia  :ele,  ndríeknjá  sa  oil 
prisAhy,  platenia  daní,  Aŕasti  v  silde.  od  vojenskej  služby,  od  takýeb 
puviDU05tl,  na  btorýťh  sa  zakladá  eolá  ur{.;auÍBáťia  iiátu?  Co  rohit  t  takými 
ludmíT-'  Podkapif  &a  nrdnjú;  u^  samc<  to  risiko,  do  kt4)r<>ho  dohrovofne 
idó,  nkaxiJJM  iih  noxi^ttiDxt.  ()kUtmn{  tub  tým.  in  to  ptt/uduj  Boh,  Urž 
Drmi)ŕiio.  pri'to  že  i'-h  ndríľknnte  sa  je  osnovanti  na  jusmrnk,  nfpochvb- 
Dura  zákone  BoAom,  vyznávanom  i  tými.  ktorí  rhcú  tudi  primát  pokrAčovaC 
proti  neniu.  Aid. 


I 


rr 


111 

.To  je  druhá  vec.  Vidíte,  mne  je  s  vami  milo  hovorif,  i  s  mo- 
jimi a  vašimi  priateFmi,  my  máme  čosi  spoločného  a  pre  miia  je 
rad<»C,  Čo  počujem  o  vašom  národe  (uazaľenismus).  Ale  to,  že  mi 
je  s  vami  íahšie  pohovoriť  (dorozumef  sa),  než  s  Angličanom,  to 
nič  neznameuá.  U  vás  vtedy  stane  sa  premena,  keď  proti  patriotismu 
oebudete  sa  borit  patriotismom,  ale  kresfanstvom.  S  vládou  borit 
sa  tými  istými  zbraniamí,  ktorými  nás  ona  drží  v  porobe,  je  ne- 
možno. Vstupovať  za  úradníkov  a  premieňať  smer?  Vláda  má  moc 
nad  úradníkmi:  premení  ich  činnosť,  alebo  zamedzí,  alebo  paralysuje. 
To  isté  je  chceť  do  rúk  doatat  vojsko,  parlament.  Vláda  zavedie 
i  parlament.  Vláda  všetky  cesty  zaberá:  noviny,  parlament,  a  robí 
ich  svojimi  nástrojmi.  Treba  hfadať  iué  spôsoby.  Sú  poddaní  a  vláda, 
a  ona  má  spôsob  podrobiť  si  parlament,  ktorý  ako  by  bol  vyrazitelom 
mienky  národa,  a  je  nástrojom  vlády." 

(PokrkčOTMiia.) 

Dr.  Dušan  Makovický. 


Rozlúčenie. 


č 


i  podívam  sa  ti  ešte 
do  pekného  očka, 
moja  milá,  premilená, 
zlatá očka. 

Ci  už  driemu  v  tmavom  hrobe 

oči  vyplakané? 
Ci  sa  smejú  na  druhého 

na  Šťastnejšej  strane? 

Neviem,  neviem . . .   Žitie  chváta, 
múdry  s  chvíľkou  ráta . , . 

Pán  Boh  ti  daj  dobrú  nôcku, 
očka  zlatá! 


Bluáár. 


Ja  úbohá očka, 

uplakané  moje  očká . . . 
Ci  mi  čudo,  hej,  Martine! 
keď  niet  lásky  na  dedine? 

Smutný  večer :  clivá  stienka, 
dlho  stávam  u  okienka, 
dosť  ťukajú,  —  škoda  dlane 
znám  ja  tvoje  zatukanie. 


in 

A  ked  mesiac  zpoza  hory 
začne  kukaf  do  komory, 
kde  najdalší  kút  utekám 
a  nariekam  a  nariekam. 

Oj,  Martine,  oj,  Martine! 
srdce  moje,  srdce  hyne; 
jak  vyhnaná  duša  z  raja 
blúdiš  z  kraja  mi  do  kraja. 

A  ja,  a  ja  tu  prikliata 
a  na  samý  žiaf  rozliata 
nežijem  a  neumieram  — 
ach,  čo  sa  fa  navyzerám . . . 

Iba  tá  noc  tichá,  čierna, 
jako  mati  dobrá,  verná, 
prijde,  temnom  prikryje  ma, 
a  hanif  ma  srdca  nemá. 

Jak  dieťaťu  medovníčkov 
prinesie  mi  sladkých  sničkov, 
a  ja  tešim  sa  a  hútam, 
jak  si  s  tebou  pohrkútam. 

A  keď  slnko  budí  z  rána, 
ach,  taká  som  ukochaná ; 
chytám  metlu,  metiem  prahy 
i  chodníček  —  tebe,  drahý. 

Verím,  že  raz  iste  prídeš, 

očku  neobídeš, 

čo  si  teba  tak  vyčkáva, 
jak  jar  kaška  zlatohlavá. 


ÓCÄfl. 


Plamienky. 

z  jari. 

Anov'  sa  zrodiť,  znov'  sa  zrodiť  I 
Jak  sa  cez  tú  tmu  prebrodiť  ? ! 

wSlnko  s  neba  usmieva  sa, 
svieža  rosa  rozlieva  sa, 
začni  pučiť,  strom  jalový, 
rozvíjať  sa  v  rozkvet  nový. 


118 

Vetrík  zšumíe,  včelka  zšumie 
šfastný,  láske  kto  rozumie! 
O  jaseni  pozohýna 
vetve  dužia  ovocina.4c 

Pomoc,  Bože,  veriť  v  seba, 
prijat  lásky  z  zeme,  z  neba. 


Bez  všetkého  »keby« 

£>ez  všetkého  »keby« 
ber  sa  rovno  k  nebi. 
Ošúchaj  si  škôme 
a  klop,  klop  pokorne, 
tam  sú  zavše  doma. 

A  neboj  sa  hroma, 
to  je  len  blesk  biČa 
z  nebies  pohoniča, 
by  neviazol  kŕdol, 
ale  ďalej  bŕdol. 

Divné  srdce  naše, 
nechce  sa  mu  z  paše ; 
čo  len  po  oddrapku, 
Čo  len  liznúf  kapku, 
ešte  vždy  by  chcelo, 
hoc  by  sa  už  tmelo. 


Nechoď  na  život . . 

Nechoď  na  život 
s  pitvacím  nožom, 

len  ho  priam  miluj 
vo  mene  Božom. 

V  čom  ťa  svet,  rozum 
sklame  a  zradí, 

to  milovanie 
vše  zas  nahradí. 


Profánna  pieseň. 

»Frofánna  pieseii, 
bez  pomazania, 

o  posvätnosti 
ani  len  zdania.« 


lU 

Svätá  je  pravda, 

svätá  je  láska 
i  bez  pozlátky 

t  bez  obrázka. 

Kde  nieto  ducha 

—  nečacfée,  nečacf!  — 
tam  nespomôže 

kostolná  pečaf. 

Boiko, 

^«. 


Tieň  Ďostojevského. 

Napísal  A.  S.  Suvorin. 

DeA  pred  Štedrým  večerom  dostal  som  od  jednoho  literáta 
dosC  dlhý  list,  ktorý  začlual  sa  takto: 

„Jedna  biedua  žena,  osobne  mi  známa,  má  podobizeň  Ďostojev- 
ského, ktorú  maľoval  olejovými  farbami  v  deň  vynášauia  jeho  z  bytu, 
31.  januára  1881,  umelec  V.  S.  Kriukov  (dosial  živý  a  zdravý).  Ne- 
dávno táto  podobizeň  bola  ponúknutá  A.  G.  Dostojevskej  za  2r> 
rubrov." 

Potom  literát  dost  obšfrne  rozpráva,  že  A.  G,,  vdova  F.  M. 
Ďostojevského,  vYslovihi  pochybnosť,  že  by  bola  podobizeň  jéj  muža 
v  rakvi,  okrem  malovanej  Kramskym  hnecf  po  smiti;  potom,  ked 
obraz  bol  jej  priucsený,  neuznala  hu  /a  podobajúci  sa  a  nechcela 
ho  kúpiC.  „Nenašli  by  Ste  niekoho  zo  ctitelov  Ďostojevského,  kto 
by  kúpil  túto  podobizeň?"  Tak  končil  sa  list.  Ja  telep;rafoval  som 
literátovi,  aby  mi  poslali  podobizeň.  Práve  v  Štedrý  večer  doručili 
mi  potom  podobizeň,  na  plátne,  veľkú  na  pol  aišina  štvorcového. 
Videl  som  mužskú  hlavu,  so  zatvorenými  očami,  s  veľkým  čelom, 
s  ryšavou  bradou  a  fúzami.  nad  ktorými  černely  sa  dve  nozdiy,  a 
s  ústami  stisnutými.  Dovôkola  bolo  čosi  nama^ano,  kvety  a  či  je 
čo.  Ci  preto,  že  podobizeň,  ako  písal  mi  literát,  bola  uiaTovaná  pri 
spustených  záclonách  a  voskových  sviecach,  alebo  pre  niečo  inšie, 
no  ja  úplne  súhlasil  som  s  A.  G.  Dostojevskou,  že  to  nie  je  jej 
nebohý  muž. 

Kúpil  som  podobizeň,  trebárs  nclúbim  ani  fotografie,  ani  mafo- 
vane  poitréty  z  mŕtvych.  Tie  tváre  so  zatvorenými  očami  sú  onmoho 
horšie  než  náture  morte.  Vzal  som  podobizeň  a  položil  do  kasne, 
zakryl  som  ju  nickolkými  listami  papieru,  aby  ju  nevidel,  keď  príde 
mi  otváraC  kasňu.  Ale  možno  práve  preto,  že  tak  usiloval  som  sa 
ukryC  podobizeň,  potom  celý  večer  myslel  som  na  Ďostojevského. 
Živo  pripomínal  som  si  jeho  smrť  i  ten  hlboký  dojem,  ktorý  bola 
urobila  na  mňa. 


116 


MArítf)  Fft  mi,  /p  idem  dn  jeho  hytu.  Bolo  okolo  polnoci.  Xe- 
Tcril  s<itu  juliii  smrii,  alľliu,  s)>ľávut>i>iie,  cítil  som  akú&i  pochyb- 
uoBl.  tcmaii,  Ľudnu,  zuepi>kojujúcu.  Možno,  un  iieuturel  a  ja  nájdem 
'  ^  '  .    pocil  ja  mul  som    mnoho  riz  po  smrti   blízkych 

im.  iť  to  inštiukt  žirejti  u  ueudvisf  k  smrti.  Žíuda 
■i  liMt'iDU.  HA  štvťt  hodiny  úplnú  prcsvoílčen*>s(  o  snirti 
í :  .  --'ka. 

VhĽhol  Bfnii  po  Rchodorli,  a  ked  sluha  otvoril  mi  dvere,  za 
mnoD  TsiiipiJ  hmbôr,  ktnrŕho  sluha  zoOal  vvháŕiaf.  Složi!  som  8Í 
piiletol  M  voáiťl  f)ou  do  temnej  hosfov^kej.  kLisí  opakoval  niekotko 
'-  nioja  uiiiforiiia?*  a  klosi  odpovedal:  „čože  ja  viem.  kde 
l'oln  (o  pre  iiuifonini  syna  IV)Stíijev8kt*ího,  (.'y"'"*'*^'i*'Uf 
il  som  8i  a  mvrtlel  som,  akú  auiformu  má  Dosro- 

sk.  litvo  jeho,  opifiaué  ním  v  ^Mŕtvom  dome",  blyslo 

ml  v  hlavo. . . 

Ticho  Húpajue,  priíifd  som  k  jeho  nialíiikt^mu  kahiniiii  a  po- 
zrel Mim  doň.  I>]hý  stôl,  zakrytý  bielyni.  stál  priekom  od  kútu. 
Na  lavo  od  stolu,  k  stene,  zazrel  som  štyri  ieuy,  sedev^ie  9kí"éono 
Ds  ílame,  po5tI.im'j  mi  dliuke;  uaťahoViily  sji  y  éímai  bielym,  čliap- 
'  honí,  polievajúc  ho  voilon  a  utiurajiii:.    To  bielo  obracalo 

u....Un  klopalo  po  dlážku  člinsi  a  Kuchotalo  po  slame,  ^euy  Lak 
ile>  &  hrubo  zachodily  s  t^m  bietrm,  ani  zlodeji,  ponillilnjucí 
j  aobrat  iialúpent^  veci  a  titiecC.  Ja  rn/hndiie  nemohol 
.'..   én  je  to.  a  piizernl  som  sa.     Uazom  bielo  zodvihlo 
te  *  bdóiu  >i.  a  uJí  tioín  vií^ela  hlava,  tvárou  nadipl. 

—  Dri  mu  iTiku!  puvedula  žena.  —  Daj  ku.^eíul... 
A  odvisnntej  hlave  vytiahly  sa  ruky  a  celé  telo  klonilo  sa  lo 
nazad.  In  napred . . . 

To  bolo  lelo  DoBtojrvskť^ho.    Umývali  ho  na  slame,  utierali  a 
^Aadi!  I,  dlhy  sti)!. 

il  Hoín  fci  na  rozhovory  s  nim,  spomenul  podivuhodný 
II  ktorom  vtedy  som  povedal,  ío  to  bol  „nie  pohrab, 
lurti.  Ivi  oslavu  života,"    spomenul  som  si  na  teu  čas, 
íiný,  rozťulcuý.  ^atajiväi  čosi  vsube,  dýchajúci  člmsí  tajomným 
ínfm.     Holo  U}  krAtko   pn-d  1.  marcom. ')    Veínii  dobre  sa 
I  im.  ifí  n  kaWí^hn  bolo  bí»daí  akýsi  nepokoj  a  akúsi  nervnú, 

akuby  >)  MÚ  poliyhlivost. 

\  '■  sa  tento  talent,  zakíučovav^í  v  sebe  čosi 

■',  str.vstueho  n  z.'^ihadin^ho.  V  literatúre  našej  on  zjavil  sa 

,.: —  i-ik.  ako  vyi<Iý  z  nejakého  takého  sveta,  o  ktorom  do  neho 

iftcu  nehovoril.  T'  rito  itTot  lak  )irotinduvil  všetkému  tomu,  ôo  otvA- 

lo  do  jeho  vyMúj'ľiitii   lu-l*-'-   ^!'t\.--špiŕ   umenie.    Akísi   poMmaoi, 

lori   todin,    akrVi   ťt^^i,    íilí<.<[i     sn^v-rlniri,    previnih-i  sa  zjavili  a 

podivuhodne    koniiiltkovnnú    <lu!^u,    v  ktorej 

It  .  0(1  vekov  rabstvo,  svoboda,  selmobetovanie, 

kiu«   všotkťhu  jestvujúceho,    prosto paS u osC,   podkupooRt  tela 

&  jauvé  illutiie  fantastickej  budúcnosti . . . 


'j  Defl  imrti  Al«xuulni  I). 


a* 


u« 


Do  samého  nina  Dostnjevský  norychodil  iní  t  pamäti  a  podo- 
bizpfi  jelio,  tAto  uetiafeíiii,  zlá  poilobizeň  ziicpokojnviila  ma  tak,  te 
veftui  sa  mi  clicelo  vybodif  ju  nlcbu  odpiAtat  niekam  tJtk,  čo  by 
ju  cnlkom  zabudol.  MiiiiovoToe  príňio)  mi  na  um  FortrH  Gogofa  u 
ten  nepokoj,  ktoK-  opaiiova)  umoloi.  1te»!ii>ntio8t  inui^ila  ma  a  Do* 
Btojevský  vyrasral  proilo  mnoti  v  akimi  fantnstickii  o8nbn(>8ť. 

ľodivuá  vec,  na  druh^  d*»ň,  na  Ititžie.  narudcuÍĽ,  ja  cele  /a- 
budol  soDi  ua  podobi/eň.  Ale  bolo  mi  vetmi  smutno  »  (a^.ko,  uojmá 
k  Doci.  Äko  by  som  hol  uľobil  niečo  tiikébo,  čo  nebolo  urobít,  a  to 
ma  trápilo.  K  tomu  piipojil  sa  cit  akojsi  iiŕznr'sitelnoj  opnstenosri, 
toj  opustenosti,  ktorá  iiajviičSmi  cíti  sa  v  stanilxi,  kod  uiulon  íe 
fudía  v:lK  nt^ťliAvajii,  ale  uei^bilva  vAk  sám  život,  pritirajúc  uás 
k  opustem-sti  v  hrobe.  Ja  rozhodne  nenašiel  som  hí  miesta.  V  noci 
vzal  som  Sbakespoara  a  začal  č(ta(  liidiarda  lí.  Zasťd  som  pri 
veréoch : 

2ial 
mb]  je  vnútri:  zvonku  n)o?.no  vidoC 
len  tieň  neviditcTnétio  »miítku, 
tj'ápiacoho  zmučenú  bi-uď. 

Nechíyúc  Kicharda,  chytil  som  sa  do  Henriúha  IV.  Valstaí 
ma  rozveselí,  —  myslel  som  si.  Ale  i  u  l'alstafa  pozac^tavoval  som 
sa  nie  pH  komických,  loz  nnmýcb  slovách  a  zachoval  somfli:  „Ak 
raz  ľuuianŕek  ra^^úe,  tv^ni  lepšie,  čfm  viac  h<i  álíapu ;  zato  roladosC 
zahubf  sa  tým  skorej,  čím  viac  robí  sa  jej  násilie."  Sliakespeare 
medziiným  tým  Uši  sji  od  terajších  draniatupcfov,  ž«  u  neho  hlupáci 
hovoria  umué  reči.  a  n  terajších  —  i  umní  hovoria  hlúposti  Vinný 
je  v  tom  nie  náá  vek,  nie  lealism,  ak*  naši  dramaturgií,  u  ktorých 
umu  nonajdeÄ.  Vý|Mivi;ir  Sliake»peara  o  mladu9ti  priviedla  ma  na 
Besov  (Postoje v ského)  a  jednu  moju  y.nániost,  8toj»y  ktorej  zacho* 
valy  sa  v  listoch  ko  mne,  ležiacich  v  tejže  kasui,  kde  položil  nora 
podobizeň  Dostojevského. 

Otvoril  som  priečinok,  a  mrtvá  tvár  Dostojevského  holá  predo 
mnou.  Otvoril  som  prečosi  pr-Ue  ten  priečinok,  do  klorŕho  polozil 
som  včera   podobizeň  a  v  ktorom  —  vedel    som  —  listov   nebolo. 
Chcel  som  ho  /alvoríf,  a  razom  spamätal  som  ^,  2e  podobizeň  bol  J 
som  zakryl  papierimi.     Kdeže  je  papier-'     Priečinok  bol  zamknutý.  H 
Otvftral  ho  niekto?  ľozrel  som  ktúč.  ako  by  mi  len  mohol  povedaC  " 
niečo.     Potom  vyňal  som  podobizeň,  prezrel  som  ju,  znova  položil 
a  odišiel  do  izby  vziať  biolelio  papieru  a  zakniiiC  ju    V  izbe  mojej 
horel  elektrický  luster,  knižnica  nebola  osvetlená  a  ja  ^iel  som  Uo  Jj 
nej  80  sviecou.  Vezmúc  papieru  t  knihu,  bllíil  som  tut  ku  knižnici  fl 
t  tým  čudným   pocitom  pn^d   temnotou,   ktorý  je  mnohým  známy.  ™ 
Je  to  strach,  ale  slrach  nizsudznjiici,  hovoriaci,  že  v  svete  niet  ai- 
čoho   tajomnť;ho  a  ;fe  strach   je   len   následnk    našich    predsudkov. 
Premohol  som  ten  struĽh  a  prikročil  som  k  priečinku.  Bol  otvorouý* 
ako  som  ho  nechal,  alo  mne  tak  sa  zdalo,  že  podobizeň  položil  aoui 
hlavou  k  oknu,  a  teraz  ležf  hlavou  k  dveiAm.    Aký  nesmysel!  po- 
ťmelnval  som  sa  a  položil   som   na  podobizeň   niekolko   listov  pa- 


-— -  -  *  -* 


117 


pieni.  umrnAl  ftnm  ich  a,  zamkaiíc  teuto  priečinok,  v,rtlAhol  som 
ilruiiý.  kijo  ležaly  listy. 

ZaôU  »um  bliidiit  tie,  ktoré  boly  tui  potrebné.  Aká  sines  j« 
f  plAiuo  i  v  o;ioI).1ch!  Hovoľia,  ie  plaino  vyráta  charakter  nielen 
muža,  nl"  i  i^'^iiskej. 

'^  ;  listy,  kforó  som  htadal    Sú  písauŕ  Uikýiui  rovnými. 

juoyn  I,  ŽP  i'ítalj'  sa  ako  linbro  vytlačoitá  kuilia.     ZnaiiieaA 

to.  íe  i  ruka,  písaváia  ich,  piinálnži  jasnfj,  rovnej  a  Oe-stnej  duši, 
r  V*r>rej   možno  cJtat   bez   tiúbtistiV     Itoztiiý&tal  som  o  tomto,   za- 

ic  sa   pri  rlattkorh.   kde   pi-icliotlily   slová:    Luzanna,    Oruiout 

*>iiibkTct. . .  iiiabŕ>l...  čoil...   tajonmost Prečo  xastal 

>■  nail  listom  z  liiahleret?. . . 

1  ubot, . .  Obzrel  som  sa  a  srdce  mi  tuho  začalo  bit. . . 

Cbytí  :i  som  listy  a  zamkol   priečinok.     No  len  čo  zatfchol 

CTondžiarl  zvuk  zámky,  počul  som  jasno  íiuchot  právo  v  tom  prie- 
änku,  kde  ležala  pudobi/oú  Fedora  MÍĽhajltiviča  Dostojevukého. 
Xie  »ú  to  rayn?  Odomknem  priečinok.  Podobizeň  bola  itakiTtá,  ale 
pipicr  je  pokrčený.  SAal  som  lisly  [tapieru  a  viillin.  že  podobizeň 
je  prevniioná  dolu  tvArou.  Nomužno!  Iste  ja  säm  pierrátil  som  ju 
aeoaxiljigky.  Vari  možno,  žo  by  nicŕia  noviditeľná  ruka  riadila  v  tomto 
prieäaknV  liolu  mi  opačito  a  ja  puildal  8om  sa  tomu,  čo  na/.ýva 
ia  panikou.  Zacbtopil  Rom  priennok  u  hodil  som  sa  von.  Ale  urobil 
som  lea  niek'ifko  krokov,  uf.  mi  sviecu  niekto)  zadúchol. 

—  Fodor  Michiijlovič!  zvolal  som  nechtiac,  ako  by  rai  niekto 
t  '>!,    že  to   žarty   uebobv-lM    Líostojevského.     Srdce  mi  tak 

r;  bytil  som  sa  nikuu  stola  a  jasne  som    počul,  ako  by  sa 

niečo  bolo  priínieido  nado  mnou,  sfa  liehy  pohyb  povetria. 

Vojdúc  do  svojej  izby,  za/al  snm  v  i;ľj  dva  elektrické  lustre 
ft  Are  lampy,  a  dvere  som  zaprel.  Podivná  je  tAto  neshoda:  uk  sú 
■  *     '  ■    ,     ikiiú  Ľoz  steny  a  /amknuté  dvere.  AU-  jn,  iste, 

v  som  ínácu  n  oddychoval  som  od  Tuku  v  za- 

mknu  t'uej  i/be. 

.\L ..,:,....:  sa!    Káte  i  jesUi  tiene  prichodia  sem,  veď 

«>nj  nikomu  ueurobia  uíč  zK'bo.  O  kolkoch  mátohách  čítali  a  po- 
é'  '-  ■  lo  «a  aui  raz,  že  by  takt  prišelci  bolí  zahili  nie- 

I-  li  niečo  zlého,  .la  nepaniátám  ani  to,  Že  by  niekto 

tK'l  uuiivl  wl  ^tuľliu,  a  predsa  o  akých  strašných  veciiicli  naroz- 
práva!) «fl  .očití  svedkovia",  .livsnii  vec.  uuitohy  neublížia  nikomu. 
I  aom  tak  vznišcnť,  že  ku'by  nie  človek,  ale  mAj  pes  bol 
vil  v  i/.bu,  bol  by  som  sa  mu  poteád,  ako  opr.ivdovému 
i  Čoŕc  pes?   I  hrkot  izvozčlkovho  voza  bol  by  ma  uspo- 

k';.!  At"  prie*'na  ulica  Krteleva  je  i  teraz  taká  pnstá,  ako  bola  za 
čacii  M.  t  '•linku,  ktnrý  býval  oproti  mne,  to  iest  doštička  e  ná- 
(  k.i,  piibitil  je  pr.ive  oproti  oknám  mojej  izby. 

.  juc  a  usiloval  som  sa  zjisnúí.  Ale  nostojevský 
1  Ja  som  ho  tak  jasne  vidol.  jeho  postavu,  ticho 

í  ijilcu  8n,  jeho  chudú  a  smutnú  tvár.    Videl  BOin 

I  l)oly  zatvorenie.  VzniiSal  m  nliora  nadol.    Nevidel 

■OBI,  AKO  á4  uviLal  hore,  no  spustiac  m  dolu,  znova  zjavil  sa  hore 


^^ 


IM 


a  aliHÍDÍát  uailol.  lUz  videl  eom  ho  hovúri&ceho.  PobybAval  m 
slinrn  nmlul,  hovoriac  čokí.  ;i  len  fo  skryl  sa  z  priľytrrtnsU'íi  laôjho 
vnútoinélto  zreiiin,  ja  Jaí^ue  počul  som,  £<í  Utosi  stúpal  Oätrožllc, 
akoby  v  papučiacb. 

,Kto  je  to,  zvolal  som,  —  kto? 

—  Tu  Hum  ja,  poveilat  čísi  hlas,  a  kroky  znova  bolo  ptiŕuC  u 
zioUmou,  ktori  oďrlvIi)vala  iii[t|u  postof  od  tzby.  Clnvok  chcijil 
horedolu  ticho  a  ostntžite,  a  ju  usiloval  som  sa'  zažat  lumpiéku  a 
hmatat  som  clektriiikí'-  vodii-e,  visĽváio  iia  stťiie,  u  posU'lr.  Iluvoht 
80111  iitMooliol  o<l  Ht.r:iAni-}in  vzruí^oiiia.  Me  i)u  u^f  iiieHnl  m  mi  lichý 
ôum  krokov  a  hluchý  hlas: 

—  Aleša  Karamazov,  Aleáa  Karamaiov. . .  I>Ta  cenijovia  •— 
TolstoJ  a  Nietzsťhc,  NieUsche  a  Tolatoj...  Nieizsclic  vystúpil  tt 
antikrista.  TuUfnj  íiko  krtsUulko...   Ha,  ha.  ha... 

To  iK'hol  smiech,  ale  suché,  chlaUué  zvuky,  \7eh01iiviie  akoby 
z  list  mechanickej  biihy. 

'-  Ja  ftom  uiopLst,  utopist,  utopist. ..  Ja  som  mystik...  luy* 
stjk...  Ach,  Aleéa  Karamazov...  Ty  8Í  tieš  luyslik...  Tici  ato- 
pist. . .  I  dobrota  je  iiLnpia,  velká  utopia... 

Potom  hlboký  vzdych  a  ako  by  niekto  utekal  drobným  krokom, 
ani  ina]iuk«>  vtáča. 

Svetlo  kuiiečne  v/blculo.  Predo  mnou  je  uevysokA  nácjona,  a 
nad  touto  zazrel  som  hlavu  r>o8tojcvskéhu. 

Stal  za  Kadonou  a  zpoza  uej  bolo  um  vidno  len  hlavu,  itu  uie 
tu,  čo  na  podobizni,  ale  druhú,  jemu  iítte  podobuii,  a  riedkymi 
vlasmi  na  hl.ive,  s  jeho  očami,  8  jeho  hradou.  Ako  by  bola  za- 
pichnutá na  záclone... 

Hatluťinácia,  haliiidiiácia,  opakovalo  sa  v  mojom  nin/;;u,  ani 
kyvadlu  tiu  hodinách,  bijúce  sekundy.  No  hlavu  videl  som  bez  všti~ 
tkej  pocltybuosti  úplne  reíklue.  a  uČí  svietily  a  mibaly. 

—  Hallucindcia.  hallucimk-ia,  fauvurila  fdava.  kÝvajúc  sa  r  boka 
na  bok.  —  Najprv  umri  a  poinm  hovor:  hiilluciíiAcia,  liaíhiľinacia. .. 

A  hlava  zakývala  sa  rýi-hlojáio.  . ,  a  /mizla. 
Neviem,  možno,  áe  ja  tratil  som  rozum.  Ale  lo,  čo  som  vidol  — 
videl  som,  a  ako  Ha  to  menuje  vo  vede,   ä  nie  je  váetko  jedtu»? 
^.  Vr.- 


Slovenský  jazyk. 


ŠtudovDnte   BlovenÉiny. 

Chtéje  v\*naložiti  váechno,  aby  jiofis  nátrH  xlor-fn--'  '  ',.• 
Metavnjl,  byl  pokud  možnA  úplným,   obrátil  jsem  so  |^^t■^<  m 

roduviVni^m  a  jazyka  sví^ho  ndlovuVm  syníim  a  dcéram  imrnda  slt»- 
venskiliho  s  urlivou  prosbou,   aby  mi  pri  d(lu  tom  nÁpomocni  byli, 

K  proflbči  pHpMJd  j^iom  soznam  prl8|>évka,  jeí  jscm  dosud  ob- 


119 


\í.ti  i  ni(8t  a  osubnosU,   které   ae   toho   podniku   ochotne 

;i - j . 

Konečné  pŕidána  povést  „DivostvoľDý  iovec",  upravená  podlé 
rydáJíi  ľ.  Uobňiaského.  aby  do  místDfcli  nárečí  co  nejvérnčji  pŕe- 
psána  A  mnú  láskaví!;  zaslaná  Ityla. 

Tohot"  vy/viínl  dul  jsem  zhotovili  deset  tisíc  výtiskä  a  páni 
rmluktoŕi  ItstQ  M.-iriinskych  byli  Uik  láskaví,  in  jicb  viem  svftn 
ct>ľnán1m  ro/p'^slali.  V  Ňáioilnícli  Novinách  stul'i  ««  Uí  ješlé  pred 
ivátky  vánnčuínii,  v  oHlatních  listoch  bólieni  loboto  inĹ'Sice. 

NyDJ  poÉlnáni,  abydi  vdétné  podával  zprávy  o  pŕlspévclcb, 
jichi  jjtíiin  na.  t(>to  v)'zvÄnI  otidržel. 

mni  hyla  sUŤna  Lwlmila  UUnnova,  v  Horních  Bzincích  v  N(« 
tnutflkŕ,  jož  ^Iíitivotvornyru  jtifíioni"  múj  dosavadui  uialeiial  o  uá- 
feíf  haroo-b^cinrcki^ni  ojm^I  pliitiin  rozmnožila. 

Druhým  byl  p,  8tud.  jur.  Vhd.  Krno;  jeho  „Divostvorný  po- 
rntk"  je  v  nárečí  ČerenčanskL^in,  v  Gemeru.  Ž  Čereudan  jsera 
ud  phsfiévku  D«múl.  a  pruto  p.  Krnovi  velnii  jsem  povdéčen, 
.  /e  luť  i  dáíp  píulpoľovati  bude.  Pan  VI.  Krno  do- 
n.lŕťčl  {'erenĹ'ansk'''  „je  temer  to  isté,  čo  Ilrachovské". 
Já  v4ítk  twcliá'i'm  rozdíly.  Nfi  arclm  Ilraiihovski'm  psiino  \*idy  -m: 
meäam,  mašiam,  cmkom,  iitbmfnn  t\U\.,  kdežio  „v  CereDčiacIi",  jako 
TB  Vyäíifra  a  Ni/nlm  Skáluíkn.  vyslovují  -n:  s  krikon^  ván.  Také 
Y  cbartkleristitkf^  vplovnoäti  drojhlásky  r/  ncuaciu^fiu  úplné  sbody, 
Lak  ie  dal^i'.-Ii  zpráv  rui  Vídini  zapdth'bi  jest. 

Trrtl  V  pfíhíiikn  čaf^oviiiu  byl  príspevok  p.  Joz.  Sohúňa  z  Bie- 
leho ľiitflku  v  IJptftTi).  Nežádaje  žádiié  odmŕny,  zaslal  mi  p.  BobúA 
BpjwJ    ,lJyvo!.tYoruydio   lovca",   nybr^  i  dftlcžitó   daláí   pozDámky 
'■  •'t'wlovnoÄti  biulu-potockŕ  a  liptovskú  vflliľc.  „Belauia"  vyalovujii 
ao  Ivrdv:  »yŕ,  s  ným,  tMtyahoUt  vidijni  atd.,  av:^ak  pŕece  rase 
íiŕ   mifkkt^  t:   Tňľfi.  kvfkijvtk,   no  hidiťta.     ľozoruliodné  je 
MíVííŕ:  atitf  ny  hrnyft  íani  nia  nndopaluj),  obtitfft  pavm  (po- 
:■.  )'"il  iv.V' ŕi,  aby  Itorelo)    Dálť  taková  slova:  u^Jďu  (akože, 
■h  (Čože),  iifda  (kdeže),  léi  trá  (treba). 

k  budú  i  dtUe  zachová vati, 
milú  pŕekvnpoQí  zpúsobil  mi  p.  med.  Samwl  Sme- 
npiseni  nárečí  Myjavskťlio.  Mél  jsem  dosud  jen  roz- 
V  ii:iŕťči'  lom ;  nyní  pŕibyla  mi  pomAcka, 
>t|  a  dukladiinatl  je  íwstavena.  Myjavské  ná- 
^e4í  je  hcz  vyrainky  tvrdtí:  dakujrm,  djeía.  zaňho,  sedrt.  Zvtňété 
pnicrahodnó  je:  jar/l  Ool,  jách  videla,  jáck  kororeh  a  zase  bolaek, 
pórtslahdt,  MÍraitlach  Atd.  Vyslovuje  ac  ncjen  havcla,  pozdraceU, 
Di\tr}  I  kriM,  drkfl,  I*an  med.  S.  Smetana  dobyl  8i  velkou  siAslubu 
o  ojfli  ptidíii)*: 

ľ  '^ehrt"  (Va>ec  v  I^iptovéi  mél  jsem  nrvelkou, 

ju     ,  .      ,       iit>   napsantm    ukážku  od  uojmonovauť'ho  pQ- 

CB,  n  wi  jHPm  ^e  na  str.  Iii2  lon»kvch    ľohfadA  zinfnil.     N'ynI 
ripl  jsem   od   p.  Andr.  Ckrohfika  v  Hybbiach    „Dyvotvornyebo 
j«gn*,   hmi  matoríal  máj  pro  toto  znjfm&vé  náŕeŕl  platné  se  roz- 
Biitlil.  Vfalovnost  -/'za  >v  se  potvrzujo:  sa  niof  (za  boo),  šo  itbof 


tu. 
si' 

»■ 


1   Vli/ll      J." 

t«fta  pi^knyni 
právku   ,' 
kterA  a  n* 


180 


teeboul,  pitstyf  (pustil),  namnstyf  (namastil),  též  u  za  ti 
tí  (holfti,  Iftfuuua  (bývala),  t»V  vÄeobťcná  tTrdost.  K  tomu  pri- 
cbázf  niuoho  jlnÝch  vlastnosti  Dáŕočl  Vaätjiiusk^ha,  která  z  nové 
ukážky  poznávam  a  za  nŕ).  p.  Chrobákovi  dlky  povinuen  jsem. 

y.  Ky^áŕa,  v  Háčský  stolici,  mčl  jseín  již  velnii  |»ťkní'  pťíspčvky. 
li-ece  6  upŕíiuuou  radosti  uvítal  jsoni  „Divostvornybo  jágra"  a  jinô 
poznámky,  Jež  mi  zasliil  p.  uó.  Vlád.  Mimif.h.  ZUá  se  níl,  ze  to- 
prvé  tiitíí  ukážka  podáva  nárečí  kysáčskf^  nt'jvŕrnŕji.  ľak  iiyní  te- 
prve  pozoniji  zrejmé  pravidelní^  vysouvánl  d  pf-ed  w:  pa  fu^,  oAiejtt 
(odDÍesli),  ;)W  poluňaSkf  (poludňaáke);  podobné  pred  /;  najeti  (na- 
jedlií,  hrlá  (hrdlá).  Také  t  88  vysouvá:  ttfrittsľi  (vyriastli),  vhsný 
(vlastný).  Nejvíce  se  divím,  Že  p.  ué.  V.  MiMtek  plSe  puuhé  *  vc 
slovech :  turzi  ľuiími,  ruzich  kaŕicóv,  vfprichásar,  alo  pŕecu  zas* 
kcľko  uthesC  vlfUhit.  Tu  je  vysvetlení  volmi  uuUié.  Doufáiu,  ie  se 
mi  lio  dostane. 

Nárečí  MikuSovské  (Mikušovce  v Trenčat)ftk<^  stôl.)  je  mi  zaámo 
z  výborných  ukázek  a  {wpisft  p.  uč.  A.  Ď.  Svnhody.  1  tenkrále  ue- 
opomenul  p.  uc.  Svoboda  posiati  mi  „Dzivot/nrnébo  jágra-*  v  ná- 
fečí  Miku&iivsk(''m,  začož  nm  opút  srdečné  díkuji.  Uále  pŕiiK>jil 
infij  clťuý  spnlMprucovuik  rozprávku  u  ^liviczdárovi,  íloklurovi  a 
hodynárovi  na  dedvue.''  v  nárečí  Kaluickéni.  sepsunon  poraiK;í  bockov- 
fikého  ov.  uč.,  p.  krajčoviča.  V  této  ukázcc  upuutnla  mou  pozor* 
nost  výslovnoat;  fi  jednému  kallubtt,  tedy  mfsto  (U  dvojí  U,  Jiaýcb 
slov  8  lakovou  výslovnosti  oenacházlm,  a  též  na  archu  Itccknvskôm, 
velmi  pilné  shotovenŕm,  o  takové  spodolfé  nie  nečítam.  Zde  bvcb 
proäil  o  ilalšf  zprávy.  Kuiiet'nč  pHdal  p.  nč.  Svobnda  fadu  zajíma* 
vých  slov  a  rčení  z  Treiičinskt^  stidice^  jako  etiiiťtt/  :=  aiiahovi^  zá- 
veje (Mikué.),  ragac  ^  liezt  po  stromoch  (Iírivoklát),  hladxi  bjé' 
lým  =r  zazerá  (Mikuš.)  atd. 

P.  And.  fíuday  ua  mé  vyzvaní  ueodpovčdč]  „Dívostvoroym 
lovcem',  nýhrž  jinoii  puvldkou  :  „Jako  cbceu  z  lutrii  vybrat".  Jelíkož 
p.  Ibiday  hyl  již  dŕlve  tak  laskav,  *«  nii  své  rodoé  uái-tíči  .lahrlcko- 
Tajovskó  iZvolou)  popsal,  tedy  oväem  i  tento  sp&sob  mé  us|>okojiI 
a  dobre  mi  tato  uká/ka  poslouži. 

Znamenité  poälouxil  mi  p.  dr.  Miloš  Stmko  PoHlat  mi  pnvést 
o  „Divotvortií^ni  lovci"  v  nárečí  dvojím:  Fraštackém  a  Nitranskím, 
t  j.  tím,  jež  panuje  v  Nitre  a  v  okolí  mezi  Nitrou  a  Velkýnii  To- 
poléauy,  Fražtákeui  a  Velkými  Topolčany,  tnklŕi  ve  VelkýĽh  Topol- 
ŕanech.  TiÄle  pŕijnijil  p.  dr.  Šimko  vlafstiií  „výpravku*',  opftvubou 
lechlo  náŕečlch;  ^Co  fígel,  to  (íros".  Ro/íilI  mezi  obéma  sousedntmi 
náŕečlmi  záleží  hlavné  v  tom,  že  t>e  ve  Frai^táku  vyslovuje  viechno 
tvrdo,  kdežto  nedaleko  od  Frastáku  k  V.  ToptdčanQm,  a  zase  mezi 
Nitrou  a  V.  Top<ilcany,  pak  v  Nitre  a  V.  Topoli'ufncr.h  už  v&echno 
mékko  znf,  tedy  ku  pŕlkliidu  vidiji  a  ľi'ťťVá,  scri  a  sfrá,  dým  a  dVrq, 
Tcutýž  ruzdíl  pauuje  mezi  voná  a  voňá.  Za  Fraátákem,  podotýka 
dálc  p.  dr.  Šiniko,  podlé  nnšeho  pouímani  za  Váhum,  hovoH  asi 
jako  ve  Fraštáku,  a  Um  rozdllem,  ie  okolitá  dediny  od  Trnavy  po 
Písfany  na  mfsto  d  n  t  ŕ.iKto  užfvajf  dn  a  c:  ridýŔ  a  vidiiA  atd. 
Jak  vidéti,  väímal  si  múj  ctený  phtel  velmi  bedlivé  celého  podatko 


( 


■^-"-   ^     *" 


191 


mébo  «  osvojil  si  mnnho  vzii^uýcih  vedomostí  o  reči  lidové  vc  Frs- 
itálni  a  okolí,  t  nichi  líoŕiMi  vo  pi-Dspŕ-rli  jazyknzpytu  alovenskélio. 
Noof-liž  to  rÝmliiviiou  iikú/.kou,  jak  pati  dr.  Älmko  s  hdem  svym, 
v  Démž  *ipanvá  htidoucnust  älovciiska,  obcuje? 

Z  Uutli-a  (v  NitraDskč)  ouiiiét  Jseui  dosuil  žádnó  ukážky.  NjrDÍ 
obdršol  jgiini  povČHt  o  ^DivotvorntlMii  lovci"*  v  tomto  iiAŕečí  wl  mla- 
dôbo  p.  Michahí  liuiičhf,  jenž  svou  zAsílku  takto  doprovíizl:  ,ľo- 
neváč  uX  z  okolilýrli  ol>cí  príspovky  »  uiirečl  iiaôój  ailléj  slovenskej 
reči  *te  obdt-žiili,  kily/  jÍn<ílio  iicdí  co  by  náreŕ.!  z  nosOho  inostf^čka 
zaslaJ.  priui'itpii  shiii  já,  ľo  roluícky  syn,  háľs  i  ninohn  rasu  k  tomu 
uemAiii.  n.ir*;čí  naše  vyptmti,  kUrró  s  velikú  pozornosti,  od  slovu  do 
sliiva,  CO  nejvernŕji  proložiti  sem  so  snažil.''  Dále  píše  tento  sta- 
\ivt\ý  rolulk  šlovĽUSký.  že  uúŕeéí  Holičskí*  ihíľujc  téi  v  KopčíLnccb, 
■-luTtí,  VľjUli^ti  a  Tľiiuvci,  jen  s  Itin  i-owllieiri,  ie  v  léciito  dé- 
•li,  .irikoŕto  v  sedláoki^m  jazyku  užívajii  na  mlsto  hyi,  hvee 
atcL  '  atd. 

i;..,  .>.»..Lť  dúlezity  je  pro  urne  pŕfípívfik  vi.  p.  far.  J.  KcUu 

x  Uar'liiira.  Vel.  p.  faľáŕ  ueobiiiezjl  se  na  preklad  (lovésti  o  „Divo- 

lôin  liivri"  ilo  šaľišskf'bo  uáŕťŕí,  nýbrž  pripojil  Iŕž  Mtruíiiý  síce, 

ik  vi'lini  fenny  Sťzuain  ^zvliištuustí  natočí  šarišskóbo",  ktt'ľt^jô 

latiŕ    mezi    ľľcSuveni,    Itardiovenj   u   Sabinnvem. 

.Mii'  kraje,   kdo  toto  nAroťi   pamijc,   pŕál  bych  bÍ 

1   ukázek.     Snad  se  mi  jich  ještč  dostane.     Prozatim 

!-m-iitv  povdt>óen  za  výborné  príspevky  vi.  p.  far.  Kellu. 

Z  Yereša  {uťdaUko  Tisovníka  v  Novohradci  obdriel  jseui  opis 

I  liivotvomý   jáger"    od    ml.    rolutka   p.   I'avht   Krtísnika; 

oc  (u  Hitliunic  v  stôl.  Prešporskój  od  rolulka  p.  Maiuša 

i :  koneŕne  z  Novt*  Bane  fv  Teknvé)  ad  remesl.  p.  Karht 

'•  seiM  tt^in  vzdávam  verejné  díky.  Z  Vercža  a  z  Paderovec 

-■■m  dosud  zadných  ph'spŕvkft. 

\  eiiui  \)ŕkttý  phspévok  poslal  mi  p.  uč.  D.  K.  /ťVôwiVíy.  Pŕe- 

d«*m  pŕ»>klail  povi^sli  o  ^Divntvornt^m  lovcí^  do  dvmi  náŕi^I:  Uyl>- 

iT:  '■   flemerské  a  Šóš-l.ohot!ík*íbo  v  Novnhradskŕ  Htolii'.i.  l>ale 

.   /     •  firovn&nt  celé  rady  slov,  pudle  výslovnosti:   na  Rybníku, 

ävi-tťbotÉ,  v  Sáäe,  v  Kameíianech,  v  ápanumpoti. 

Ku  konci   vdŔčné   potvr/uji,    že  jseín   pi-oätŕednictvfm  p.  red. 
A.  Piftra  obdržal  rozprávku  „VjezdAr,  dokUtr  h  tuijiuár  ua  dedine" 
jou  od  uejmeuovaaébo  čftatele  sUlátfDika'  v  Kátové  pH  íIoHčt 
N'ítrBK 

^  byl  véecb   svyoli   cténýcli    prispívatf^IA  vdečne  vzpo- 

sni -..i  jedooho  uejmenovanL^iho,  uikoliv  pŕispívatele,  nýbri  — 

fcTte.    V  (djálce  otevŕcuó,   pod  adressou  chrvataky  psanou,  jako 

inku  korektúru",   obdržel  jscm  uovím  odkud  (poštovní  iw^et 

•tíWľlniii    8vŕ    po.slediií    vyzvaní,    jen    zpola    roiíSiHženŕ    fpan 

ho  vyzv.lní  a   nié   zprAvy    na    -  I— i)  patrné 

iitťl.i.  v  uémž  slovenský  le\t  „Ih  "ho  luvce"  s« 

tiprftvy  týkiýl  so  ,pr.ividla"  prý.  „ako  ireba  upotrebnvat 

^■:  .i.  ittf  itd.  V  slovenŕine:    „v  hlavnej   vete   ide  tprý)  sa,  ho, 

\UL  za  <^o»Iovoai,  v  podriadenej,    priviazanej   pnMl   iiuoslúvu: 


ttHfci 


ISS 


Nechcem  ta,  lel>o  si  chĎup.  Ja  fa  Docliceni,  lebo  si  cliAup.  Nebano- 
Tftla  1))-,  ktíby  nemusela. "  Káslerliije  ještť  ni'knlik  )ir[kfa/|&  a  pa- 
znAiiick.  Myiíllni  véak,  žo  to,  co  jsom  iivodl,  již  liplnô  dostačí,  abr 
bi  každý  BouduV  čtouňŕ  o  tomto  ,opriivci"  DobsiuskŕUu  učinil  pojcui. 


.,V  hlavnej  vele  ide  {prj?)  fa  za  čažoslovom* 
klad :  ^Ja  ta  nechcem'  1 

Ve  Vldni  dne  23.  ledna  1895. 


a  puk  uá&loduje  pŕí- 


FrantiAek  Pasímek. 


Povery  a  obyCaje  Tudii  slovenského. 
(Zvolctäki  Stolica,) 

V  2.  éísle  Slovenských  Pohľadov  Ih94  boly  uiektorŕ  povery 
a  obyčaje  fiidu  j^Iitvcnskt-bo  v  Zvolouskej  stulid  mnou  uverejneDó. 
Du*'8  k  týmto  dodAv.-im  nuslediijiíce. 

Zeiie,  ktorá  umre  pred  pôrodom,  alebo  prAte  pri  pôrode  spolu 
8  diefarom.  dávajú  do  truhly  i  hábočky  pre  diéta,  aby  ho  vraj  mula 
do  íoho  obliecC  a  previť. 

Deti,  ktoré  boz  krstu  unirely,  chodia  v  istú  dobu  v  noci  plakávaC 
na  cintorín;  jestli  kto  počuje  také  dieťa  plakaf.  uedi  b'U  povie; 
,Je8lli  si  chlapec,  ja  teba  krstím  Adamom  v  mene  Otca,  i  Syna, 
i  Ducha  svätého;  jestli  dievča,  Kvou."  ľútom  nikdy  viacej  nikto 
nepočuje  (aké  deti  plakaf. 

Kto  umre  v  dňoch  OBtatu'íbo  fašangu,  príde  do  pekla,  lebo  Ue 
dni  peklo  je  otvorené  a  diabli  chodia  po  »vťte. 

Klinec  z  umrlčej  truhly  ke'f  sa  zabije  do  stromu,  taký  do  roka 
vyschne. 

Pozostalé  liáby  pn  mŕtvom  len  tak  dlho  trvíýii,  dokiaľ  mrtv^ 
v  hrobe  uozlinije. 

Na  Viauocc  po  utlerui  kto  cez  ktúdovú  dierku  pozre  do  i/.hy. 
tak  vidt  toho  vystretého.  kUwj  niA  do  roka  umrct. 

Mrtv^  na  tretiu  noc  po  umreli  pride  odobrať  sa  od  domácich. 
Bud  prldo  na  ohlok,  alebo  ua  dveie  /uklopat 

KeJ  niekto  umre  v  dome,  pootvárajú  obloky,  alebo  dvere,  aby 
duia  mohla  snuduojšle  vylet«f. 

Kto  z  cintorína  niečo  ukradne,  toho  prídu  mrtvf  mátaťadrhoúC. 

Z  nevádzanej  ženy,  ked  umre,  býva  amrt,  ktorá  chodí  v  bielej 
plachte  pre  fudí. 

Keď  má  niekto  umreC  z  rodiny,  dáva  ohlas  domácim. 

Aby  sa  uplirtl  po  smrti  mŕtveho,  treba  ho  len  chytiť  za  prsty 
ua  nohe  —  nuž  nebude  sa  ho  bát. 

Prsty  t  nekrstených  detí  potrebúvajii  bačovia  k  rozllŕnym  danira. 
Zlodeji  zase  zapiirujtj  oi  ich,  ktoré  im  vraj  ako  sviece  h'iria,  a  nik 
ich  pri  kiádeii  nedolupí.  Podobne,  ak  /  obesenca  dostane  sa  ni»?čo, 
potrebujú  to  k  čarám. 

Komu  sa  sníva  so  slivkami,  bude  mat  omrzloati,  alebo  budo 
plakať. 


lt» 


-  VMn^  Stbit  je  Hriwli,    lubu   TČela   vyMa   Krislu 
ôtt  totofi  s  no»!i. 

Na  &r<Ȓln'  vedier  chodia  dievky  popod  obloky  ktopaC  varechou, 
ktorou  9A  opekanco  braly,  a  ktort^j  pi-i  KAklopniii  ziivulajú:  „voziiii 
w!"  tá  sa  do  roka  vydií;  ktorej  však  zavolajú;  ^iiahaj  —  by  ti 
zaákodilo!*'  lá  zusUuh  i  ffalej  dtľvkoii. 

O  di»?vke,  ktnnl  si  bvizdav.i,  Iinvoria,  ie  sa  prespf. 
ÍUdo  kto  vstáva  a  pazre  do  obloka,   zabtidue  u&  váetky  sny 
niiniilei  nod. 

K  nm  8ji  ifiitva  80  gnirCoii.  bude  dlho  iit 
Ak  do  koFflola  donesú  deti,  ťblajvca  i  dievča,    musí  sa  najprv 
dieTt'Ä  pokrstif,  aby  aomalo  tiizy.   Fiizy  dosram?  i  to  dieviSi,  ktoré 
pokrstift  211  i:bla[>ca,  jako  sa  to  zaváo  stáva  z  D^pozorností  kmotrov 
a  tiaby. 

Krd    na   krst   nosie   baba   dipfa,    pri   odchode  z  domu   vraví: 
V.^i.-n,,.  pohana,  donesieme  kresíana."  Z  krstu  kcd  pride,  hovorí: 
iiiť  pohuuii,  doniesli  sme  krť^tana." 
ľi'iiiaťcho  hada  xabjf,  klory  sa  okolo  domu  zdržuje,  soaČi  no- 
iÍAStif*'  v  krátkom  číiko  niekto  unire  /,  donuicich. 

'  -^jikT  V  noci  prodbohne  zajac,  značí  neštastie  pre  nich, 

*  Tt'  ■  |t!pši(.',  aby  sa  douiov  vnitili. 

a  uikliate  poklady  vyhárujú  bnd  na  Kvetnú  nedelu, 

I—'  .    ■    c-pievajii,  alebo  na  Vstúpmiío   Krista   Pána,  a!ebi)  na 

!•-•   Kriita  ľiitia.     Ktíd  vjháraju  pred  polnocou,    tie  nikdy 

'  lebo  na  tycIi    sedia  zlí  duchovia;   ked 

uo  dosU(  "  a  vtedy  na  miesto,  kde  vy- 

b*mju,    d'ibie  je  luntit,  unicu  s  Ťavej  nohy,  aby  puklady  nezmĺzly. 

Ked   brozl   hurka  a   prívnl,   palia  pa  púuilky,   pitsváienťS   od 

kvetauj    nedele,   h  za)mlujn  sa  hroninirné  sviečky,    pri  ktorVch  sa 

lodlia  tA  odvľátenie  nebezpečia. 

TrUbŕuío  puiftiera  večer  pred  Luciou  (13.  decembra)  počul  som 
T  Kromnici.  ale  význam  toho  mi  je  neznámy. 

A.  B~y. 


Magické  recepty  hospodárske. 
2d  tUnflia  nikopiiu  podáv«  ÍMd.  V.  Risntr. 

Bvtítulny  rnkopií.   ktor.^  tu  podilvam  v  najvernejšom   odpise, 

frt  iom  aai    pred   ilvňnňíiiiriii    rokunii  v  knižnici   katol    kostola 

medzi  mnoiiíitvou)  všelijakých  papierov  tam  ptdiodených. 

■''^M   i   s  „Uesistrom'"   ronnátu   osmorkov(>hn:   je  pfRaný 

hom.  a  súdiac  dla  hesla  na  konci  pripísjinŕho,  myslím, 

I     '■'ktnrélio   ťli-na    rádu    fľantiškúnskebo,    ktorý  má 

'.    .  Kfikopifi  pocliodi  anad"  s  konca    minnlt^hn  sto- 

mcÚL  alť  ,rfrťjtty"'  obsahom  svnjim  zaiste  sú  dávnejšie.  Jtf/.  v  fjom 

i,-  iľi.'.MuiM    ■".-tiuy  BO  slovenčinou,   ale  že  prichodí  tu  i  viac  ta- 

.  ov,    ktoré   sú    Dolno*Trončano\  i    neznáme,    teda 

^ii-^UM    ■tmy-A  ^rMcliádaal   z  tohoto   knija.     ľnivopisnej    dôslednosti 


1S4 


Dovldet,  vynímajÚĹ.  že  v  celom  rukopise  óiet  oznacDvania  dlh^^ch 
samohlások  (á,  f.  í);  hliskn  v  písaná  je  raz  joiliioiiictio  (ť^.  iuj 
raz  dvojité  (w):  predložky  pfsunú  sú  ^viičéa  dovednii  su  slovom  a 
jf  mii'Htanii  uziiaceiit^  je  jednou,  íiide  dvoma  bodkami.  —  Ku  slovám, 
i  muo  sami>mu  uozoámym,  pridal  som  otiUuik,  uíektort^  vyAvetlií 
som  pod  čiarou.  A  pnnovdč  v  celom  rukopise  jesto  len  bo  pár  ta- 
kých nárad,  ktoré  pri  jednotlivých  diorohúch  dohytka  s  lepMm  vý- 
sledkoiri  upotrebiť  možuo,  ttda  nailpis  „M:Lj;;tcké  recepty  ho»podáľäko* 
bude  SQád  pnmerauv. 

Abi  Kratvam  Mirko  tfoúnalif.  Wktere  kolwek  suché  dui,  nezmi 
skazdey  Kraxvi  Bkri/a  Krstj  Í  uie/í  Wemeiiom  lese  a  uloívs  tu  srat 
do  Orechowe^  Sskrupini,  ktere  sa  w  Ščedri  wečer  I.ussčja,  uwai 
10  dohre  ziiiiu  a  polož  pod  ľrach  kade  chodia  Krawi  t  Masi^tale  a 
do  MuSiitale,  žadua  Oaro{leluic/.a,  bu  ani  saui  Djabel  z  pomoci  Bu^J 
ucbude  uiocii  usKkoditj.  Itnn  Ilawa^  ^m  každé  Iíauo  Lupcsek 
í  Chlebom  na  lac^uo  gest,  bude  mat  hogne  Mleka»  a  žadeu  gíra 
neusskodi.  Krm.  ZaKTtujz  giiii  do  Kochow  Čertowincza,  zadue  Hn- 
sorstwj  giui  neusskodi.  Uem.  W  Magy  Mesac/j  ua  zhirtig  S.  V.  Swína- 
cincznw,  a  dobre  ^ich  u.suss,  a  &tim  ľrachoiu  gidi  na  Nove  Mesacza 
í>kadatí.  rn/uuiiin  Ivn^^'e  Krawl,  žadeii  giiii  neusskodi.  ľrobovimu  ^úäU 
liein.  Weznii  Vagt'zo,  a  obnes  ho  okolo  Kruwi  Tri  razj  ked  sa  Otelí, 
a  rikn^  takto,  ^ako  stohoto  Celého  Va^'c/a  nemôže  sa  udiatt.  tak 
less  od  tegto  Krawi.  žjidua  Sztriga,  a  Carodeluicztvi  geg  gak  Mleko, 
Maslo,  Sir,  oduatl  nemôže ;  potom  ked  urohiss,  rozpucs  to  Vagczo, 
a  roíítrep,  a  dag  Krawe  wcšom  kolvek  vipiL  //««.  Dng  .si  posvacit 
Klokoči  we  Welku  í>ob()tu,  u  slrcS  ho  zji  Hradu,  f*  Mu^stali,  žadna 
Bosorka  ti  ue  pristúpi  <lo  Ma-sslale.  Itim.  Ked  wipuRtjass  í>tatek 
prlvikrat  na  Gar  iia  ľole  poloss  Ketas  pod  i'radi  a  Zamek  zamkui 
iianju  poloBs  tt-ss  gedno  Vagczo,  a  í^ediiu  Hlávku  ("/.esueku,  a  po- 
tom stim  Ceäuekom  kravám  Nohí  a  Ceuki  potri,  a  to  Vagco  ag 
stim  Ceanekom  cžo  zostane  daj:  do  krczini  t.>  gest  do  Mmvcseho 
kop(!/.a  zapraw.  Itcm.  Weziui  OertoviDoza.  a  do  Nového  Hrocxa 
Obna,  a  Okadiss  Krawi,  ale  prw  vp/.mi  ľlachtu  s  Postele,  ten  ko- 
nec,  cžf>  b<i|  pod  Nocliaini,  prestri  na  nu  krobam,  a  cžo  holo  pod 
Hlavu  dai;  na  križe,  tak  gu  príkri  po  Chrpte,  a  potom  gu  odkad, 
n  ten  čas  zadnému  t  Domu  nisst  iicposscžavají  a  ani  do  Tretiho 
Dna,  do  Domu  cudného  nepripusstag.  Item.  Uutu  a  Lupcäekom  zo 
SoIu  dap  Krívam  í^izat  často.  Itnn.  Vralicá,  Kozlik,  a  zelcui  Pa- 
tružleu  dag  Krawam  s  Cblebimi,  Item.  ľred  Svatim  .lanoin  T  '   -n 

w  ten  den,  iiuebo  na  ten  i>eu  S::  Jana  zasej;  ľatľžlcne  a 

Potom  8  toho  ľatržlenu,  ked  hiide  zeleni,  wezmi  neknlik  bilek, 
ktnmu  pridaj  Vaudeticšku,  a  Mariauek  ti  Tri  /idini  nove  Dui  dawag 
8  Chlebom  twogim  Krawam  neusskodi  tebe  zadne  Uoaurstvo. 

Ahi  Krau'i  MUko  vcjiotiňtily.  Ked  sa  Krava  Oteli,  ungprw 
prw  neá  Tela  CVcat  bude,  naduj;  Mleka,  a  stim  .Vlekom  urob  CeatÄ, 
potom  bo  upei-.A,  n  hIoIio  ('hlchit  ua  Nove  davaí:  krawam  gest  /ŕŕm. 
Ked  sa  Krava  Oieli,  Okress  Hlobou  Kwulik.  a  wssecek  do  zeme 
sakopog  na  tom  Miste  kde  u  Krawa  Ot«)ila. 


IfO 


KeH  pe  Odnate  Kraire  Wfko.     Natri    ze  svrofíincom    Kravám 
r«moDa,  •  pochvili  dobre  poumiwag,  a  potom  kdo  ti  Mloko  otliial, 
'Mleko  to  Kpp  biidŕ  S.  V   7.  Howuama  sujnlet,  Uk  in  tiubudĽ  k  ža- 
doRoio  ľ;íit.kii. 

Af**  KrtiwoM  tadcu  nŕitínihodit .  Woziiii  z  Viijícza  ŽUck,  wlož, 
do  nehu  Temjami,  íiirííi.  Kopni,  a  to  spolu  Kinisnat!,  a  lu  zinis8a< 
iiÍDii  dat:  Krasvant  u^.it  Itŕm.  \Ve?.nii  t  Močjdla  ilv.i  Kvoliki,  a 
whlub  gích  pred  Massťitnim  ľrabom,  geden  z  gedneg  í^traDÍ,  a 
dnihi  z  drubcg  stráni,  žadeu  ti  Mleka  neode^juie. 

Kfd  ti  iľkilo  Sťttrk  zabomrugf.  Wezmi  Liipcšek,  Ilnzílicäku, 
xuiichn^  to  spolu  z  HežDu  Múku,  stoho  upecs  ľakačok,  a  dawaf: 
kmviiii  w  Nuvu  Nodelu  gest,  budo  ti  ^poiiiožeuc.  Item.  Ked  po 
r,,.!.iĽ.!M  Micko  prucťdíss,  wczmi  í'odfllko  a  vimi  ho,  a  tu  'VVodu 
.  koiiacziDcze.  ale  nech  budú  veoku  na  Ce^tu,  Sioataiia  ta- 
kuvť-  bčerrivje. 

iťoXníeotftitlt.) 


-M- 


BESEDA. 


Slováci  v  Amerike, 

O  hndúcQOfiti  Slovákov,  oe vracaj lici ch  sa  domov  z  Ameriky, 
T  Jfän^U  (Tfdávauoj  v  Clevelande)  osval  sa  vážny,  i  nám  z  duže 
hoToriat'i  hlas. 

.Pritoniuo»C  olifadom  slovenskej  veci  je  ešte  dosf  priaznivá  — 
Itiuiw  v  élánka  JtiJnoty.  —  Ale  čo  sa  stane,  so  Slovaŕon  v  biidúľ- 
lostí?    Slnvaŕ   za  niekolko   desafročí   splynie  s  Aiiierikániní  a  ue- 
<\y  po  Slovákoch,    ako  nenstane  stopy  po  po- 
m  in:eáiit\  A'iVŕ  pomoci.  Itratiiv  Cechov  je  tu 
Muc  noz  nás,  oui  «toja  vysoko  aad  nami,  majú  8vojirh  ludi 
..^í,  roujťt  vygi&nrov.  policajtov  atď.,  b  ui  títo  roxmVšTajti  nad 
že  ako  by  9a  dala  udržať  česká  rec  pre  budútuos(.  Vidia,  že 
nemoínosíou,  a  pn-lo  kod  nie  ceiy  chlieb,  a.spuŕi  kúátek  z  neho 
liť.  V/diiIi  s;i  iiiiiii'if.'  uilr>.a(  ľťč  im  iiiekolko  storoŕj ;  ale  vraj 
k«bj  ame  ziirlinvali   8V<tje   zvyky,    aby  tieto   upominaly  na^e 
ittvo  na  to,   ie  je  púvodu    českého.    Alo  aká  z  toho    radostV 
a  hho  onoh  pre  nás,  pre.   národ   slovenský  Y    ^iadon...    Kšto 
rystabuvalHťtvii  trvá,  tik  za  ten  čas  sa  len  udrŕ.lmei  ate  náhle 
prestine,  tak  sme  v  uiekoikvch  rokoch  zahynuli." 
Aby   Slováoi    nt'vfoptli  sa  dn  cudziolui    elementu    aspoň    hneJ 
tifvn-M    i'iikoleni,    narodenom  v  Aiueiike,    proti    tomu    spisovateľ 
iil/,a  zakladat  školy.    „Školy  šú  au^dické,  v  nich  neuilí 
■-.">•  11-in  .  Bpoločeniíká  reŕ  je  anglická,  ona  ha  fahko  chytá  mld- 
Ale  mláik^ž  tu  zrodouá  auí  ue^n.-i  iucj  spoločenskej  reči  ako 


186 


anjrlicTíej.    I  rodičia   doinii  lioToriíi  len  :iiinticky  íío  8v  '         '  ^níí 
Dit'tn  lu'itĽiK^  jy  ueiiuučit  8Ji  siiueiisk*']  ľeči.  AtoiuuU)l>;  lily 

kolko-loíko  žkoly  sioveusk*^.  Ale  ktožfí  sa  postará  o  školy  tn-ui?... 
^'áelko   iuo/ii(!  maiito  ha  paiiiuti,   Icii  ť>  iw,   ni  uAin  je  iiajpotreb'] 
uejéie.  ZáBlavy,  odznaky,  éarpy.  uniformy  —  na  to  v&f>tki>  iJochodftl 
len  na  to  uicto  (jroša,  oa  čo  ho  jo  tak  velnti  tri-ha.  ako  vyprnlil**] 
zemi  ticht^iu  tlažíra...  Nuch  sa  spniiažia  tie  zbytočnú  čačky  a  cifry. 
inutiiJiíre,  ^alilc,  dipliiiiiy,  a  kU>  by  VĽtlel  tiiizpaniiiC  Uru  Ľľly  Ľuiitilki 
uťpoiľí'biioKíl,  u  (luiista  si  bude  inúcť^  každí  ploj/,  v  ktorom  tiVvujúi 
Slovftci,  uáriM  uôitela  slovouskC-ho."  Školu  sloveiiskii  nomysll  kaido-l 
dennú,  taká  je  nemožnoftCou,    pmto  m\  na  t^míLri  takú  školu,   do[ 
ktorej   slovenské  deti  cbodily  íiy  vtedy,   kud  híí  un;.'tické  ^koly  £&-] 
tvorenó  —  v  subotu  a  iimlclu.   ^\  ten  čas  vyučovala  by  na  tu  ruč' 
slovenská.  Ih'li  nčíly  by  sa  čiUit  a  pfsat.  ľopri  totnto  vtičäln)  detomj 
mala  br  m  vštepovať  láska  k  rudu  sIuvensAt'-niu,  predná^t  sa  deJc[»U| 
Blúveusky  a  dIočú  í  barbarisiiiu  uiadaľskťbo." 

[MKat^'I  takúto  $kolu  predi^tavtije  si  ako  prvý  krok  nie  k  tomuJ 
aby   iílovenská  národnost   xacliovala  sa  v  Amerike  —  len  k  tomaj 
aby  slovenský  jazyk  udržal  sa  tím  aspoň  za  čas.    7a  (faláie  nro^i 
striedky  tolioto  možnť'ho  liefa  poviižuje  časopis,  „ktorý  by  ustavidnol 
prebúdzal  uárod  k  milovaniu  svojt»j  malen'-iuy/  a  rozvitie  Slovenskej 
Matice,   /.aložeuej   minulého  roku.     „Keď  my  smrtelnki,    praťujik-i 
dne.s  na  viniri  národnej,  by  sme  sn  pominuli,  Malitta  mubla  by  du>| 
staf  človeka-národovca.   praoujúeebo  na  ro/.kvele  svojho  nánida,  aÍ 
/  kraja  (=  y.  otčiny,  zo  Slovenska).    Matica  v  takomto  páde  iiiJiU 
by  podliehať  tútorstvn  zo  siarého  kraja,  ktorý  virnŕne  .staral  by  ba| 
o  ňu.  aby  nrzaliynula. .  .    Unes  nnijii  nií'kloré  uryanisáoie  dobrýtrh 
vodcov,   nuž  držia  sa  národa,  ale  ked  ttto   pominú  sa,   kto  ziiniči, , 
íe  na  čelo   ortiunisáĽie  dostane  sa  rozhodný  Sbtvdk?    To  nomôto 
nikto  ľai'učiC.  a  potom,  pouevdč  tn  jii-ncujc  sa  icväčáu  peniazmi,  časom 
mŕíu  povstat  lozlr/ky  mcd/.i  ŕleiunini  a  ro/padue  sa  aj  orj!anÍ5ácial 
a  zanikne  slovenské  agitovunie.     Kdežto   Maticu,   pracujúca   jediuo 
T  pľosp(>ťb  národnej  veci,  nemá  s  obchodom  čo  robiť  a  tak  nemôže 
povstní  aui  závisť  proti  jej  úradníkom,   keďže  by  nad  tvmitit  drialj 
stráž  starý  kraj ..." 

Týmto  článkom   Jeihwti/  poctivé  predložená  je   otájika,    ktm 
pri  slovenskom  pohybe  v  Amerike  zakrýva  sa  zást;tvami,  odznakmi. I 
šarpanii,    nniformanii   a   in}nii  —  ako    pi&aUr    hovorí  —  čačkami.] 
Aiio,    mb\slo    takéhoto    nva'nvauia    budúcnosti    iiajtná    pitt-^ 
Amrrikňiishu'SlaľnLtkŕ  Xovitty  niprlzi    Slovákmi,    ktorí    i\^t- 
v  svojich  /emplmskvrh,  inri&ských,  spišských,  liptovských  at«l.  de-i 
dinách   majú   ženy  a  detí,    veselo  a^^tnjú  za  to,   aby  sa  osádzali, 
v  Amerike,   stali   sa   občanmi    Spojených   étátnv  a  kupovali  si  po-j 
zemky.  to  jent  aby  sa  ten  vrhali  do  ludzietio  mora.    ľroU  njiuí  lio] 
islé  noviny  raz  už  vyolovily  sa,    h:   kto  je   vr.ij    lepším    priateron 
slovenského  Tudu;  či  len,  kto  chcel  by  h>i  zdržiav-it  doma  v  bicde^ 
n  či  ponúkajúci  bo  k  flubrob_\tu?    Nu/  v  Anioriko  jest  bodne  veli- 
kých boháčov,  ale  vetlTa  tycti    nmobo,    uuioho   chudoby.     No  kebi 
.Amerika  bola  oľ.HJ  Kldorádbm  pre  každého,  ešte  i  vtedy  lákať  ta  aU 


Ift 


twsk^  Tnd   bolo  by  od   slovenských   národovcov  —  nonadonálntí. 
F;  v  pi  I  svete.  iiujrnH  do  íípnJHiiyrli  feutov   Sevcľnej 

Ai    .  ...  1..    -lukom  ťleitieolií  v  druhom,  Dajpozdejšie  v  Ut»toin 

l«iko1ťnl    xjuiihrití   ka>(la,   iii«  len  taká  slabá  uärodnctjt  nko  je  slo- 
(ea»ka,  zoiiitiená  pripravovaC  naáii  národnú  tiiurt.    Truháľs  v  Mede, 
ihŕ  nArort    slr.v.nFiký  tu    od    vekov  žil  a  trvul.     Tu  čakajme  a  vy- 
'lUhr  'piiiii    liuilúenúst.     líohrobyl,   pri   liioroni    nii<l  bv  sa 

tiat  fi.  u  k  ľuKiuiio/eiiiu   iuych,  je  i  ptt^  náro<l  t»eba   mcniit 

tloín.Ýtn  d«bn>bytíira. 

Z  tej  diite  radime  Irattuu  slovenským  v  Amerike,  aby  wt  usilo- 
rili  (ičinkovaf  v  dtichn,  aký  javí  sa  v  citovanom  článku  Ľlevelunď 
ik«j  JedDoiy.  pritom  ludii  nážinii.  ktorV  už  sndcf  pomohol  si  z  biedy 
i  táttf  nt'fHitľh^l  vbetky  svazky  so  svojim  viasíuti,  aby  nozabiidall 
pňrutäTat:  „homov!"  V  kh  noviiuirskoni  slovnfku  aby  č(m  menej 
pncbudilv  nedobrý  slová:  .stará  vlasť".') 


Literatúra. 

Proti  prúdu.  Pnusky  Cas  (1.  é,  189&)  nasledovne  odponíča 
tODlu  pani  Solti'-s/ovej: 

,0d  íloh  Víijniiski^ho  Such'^  ratolmti,    toď  í  v  českcm  preklade 

ľrílťli   Domoviny)  pjtstupuM  i  zdejítimu  čtenárstvu,    prvul  velký 

slovensky  a  co  do  rozsahu  vObec   ncjubíiirnój^í  beletristická 

'T"  '    'ťiiská-    Spiaovatelka  vytkla    si  úkol    UHsiiadny:    pŕedví^st 

.Tť    sp'>!oň'nsky  n    kultúrni   život   iiynéjšllm    Slovenska, 

vjuu.  je/  iiejvíť  užírá  nm  korene,  oiir.tdil- 

,  :  ^  ich  vi-slev,  a  ukázat  cfsty  k  jeho  pulitiľkŕmu 

DinvDímu    obľozenl.     Dvoudlluý    román    pi.    Sollészové    m^l    b/t 

Äoé  trilógii.  ľrvDÍ  dfl  ostal  neiwtpsán:  odrodilskt^  štádium  hlavní 

bj,  zemana  ŠavelsÍí<'*ho.  Diuhá  část,  v  román<^  prvnl.  Učí  proces 

lí,  jiraž  hrdina  ze  Äavla  stal  pp  Pavleni.  TMÍ,  v  knize  dnibá, 

AŽ  i>o  vyblduuU  z  jinú   strany  api.sovatelka    pfidala  k  hoto- 


I- 


1: 

t" 

»<• 

T" 

P- 


•ľ'- 


Chir&llRie  mySttciikti  ŕinnŕho  redaktora  Atneríkinskn-Sloven^kýrh 

koniircssfl.  klorí-  prrdRtavliella  r  Aniŕríkp  /ijiii-i'-h  Slovákov  mail 

;i(  R  iirí-tl$lovitorii)i  nás.  douiácirh.  s  niektorom 

II    Predmetom  tulin  .'ilovrnfki'ho  kongrľs*o  malo 

ne    prostriedkov  k  vydubyvniiiii  práv  prp  sIoTcn'ký  ná- 

-^11  a  v  primeranej    forme  upozorueni?  sveio  na  polnicnie 

I  h  DérodoT  v  Tborsku.  To  je  úloha  pre  Ameriku!   Len  tak 

ivrb.    aby  ho  nioino  bolo  uskutoi^uif.    A  prŕdDvj;etkým.    aby 

:  ''•k  nf'iabndid  na  ^voju  my^^licnkii,  ako  tn  oerax  robieva. 

rilťiiUisU  aspoii  v  kriilkoMí  spomenlemp.    ŕo  sme  dosiat 

tj    •itovcii^kon    knilion   v  Anieríkŕ.    níidcD  tlaŕcQou    Um, 

<a.  jc  JátuMk,  román  Gustúva  Maršalla  (New  York,   1894), 

-  [.1  a  redaktora    «S]ovika  v  Am<-rike''.    Najdcmn  bÍ  eite  pri- 

|iuTcda(  viac  o  tejto  prá<^'i  doma  osredčeotfbo  ^písovatefa. 


198 


Tému  kmeni,  fítopuje  btiditelskoa  a  obroilirelskou  ČinaoBt  obrir^nébo 
zemana  v  živote  voŕejném.  Pnite  tŕto  s  pani  I  o  mys  Iné  ženy  slovenské 
je  boz  odporu  xnamenírd;  znanu-nitil  wtrvítlostf,  s  jakou  je  pro- 
vedcná^  i  cílem,  za  nimi.  se  nese.  V'eškery  život  roiiiiiní  v  riizujcb 
jsjevech  svýcb  a  zmenách,  společeuský,  politický,  cirkevní,  sprdvDl 
ard.  diieánfho  Slovenska  obráží  se  v  ní  životné  a  verné,  lído  z  Čecliä 
pfeéte  tento  objemný  svozťk,  ku  [>udivu  Hnudno  a  piíjomné  nvedeo 
bude  v  jadro  v^cb  existeuĽiilfh  otázek  glovcuskú  vetve  uiL&i.  Vedie 
nepopfnitelné  budiioty  litenlrnl  Proti  prúdu  uiA  Í  dňlrý.ititHt  iiiirudnl 
i  politickou.  Autorka  pozoruje  bystré  n  véroi^.  A  pŕoce  čteuiíh  ubrkst 
pHpadi  |)Mli§  jasným.  To  je  odlud,  že  joj  zjaRiiila  apaniU,  iiilraá 
(luilo.  S  láskavým  žeuskym  taktom  a  mékkou  rukou  pťošla  pŕe« 
broty  a  hrany,  Rtluy  a  trbfitiy,  jemnie  ii  tlumlc  vše,  co  uráil  a  dräsA, 
Ceho  tím  výtvor  její  pnzbyl  ze  8kutečn<>  životnosti,  toho  získal  v  očích 
Éiriiíbo  ctenáŕstva:  iieoiini/.ujo  a  neodpuzuje,  iiýbr^  vábi  a  p^itabuje. 
PrlUžliviífet  jeho  pak  je  zľjmi'na  tak**  v  jebo  lahíHtiié,  obratntí  a 
vytŕtl)eué  reči,  jujfž  rozmanitost  a  plynný  tok  vôni  spisovatelee,  kterA 
Be  vzdelávala  jen  svou  vlostuf  p(l(  a  snahou,  sloužl  ko  cti  A  tak 
celkem  nelze  než  našemu  čtoucfmn  obecenstvu  srdedué  doporuéiti 
tuto  sympatickou  knibu  k  hojnému  odbírául  a  čtenť;  četba  jcjf 
upoutá  od  pučátku  du  koiire." 

T>obroprajDÚ  zmienku  nncbodlme  o  tejto  slovenskej  kuibe  i  v  zi- 
hrebBkora   Vimci  (4.  č.  181*5). 

UvLlUPUSMl}.  njftiOHa  Kj'iAKOBcwro  uacJ^oBiala  nu  ucrupiu  lopiMx- 
CKOíl  iRKimTypu  napioiK  ttNpovt^teaía.  BapiDBBB.  TunorpB«iJi  BapmatKnro 
yMeíiaiuy  'Híiiyra.  K'ipojico'-HM  vj.  i.H.  ihy-i.  Ctj',  411    ŕ  ÍS,  h".  U.tuB  3  py^sa. 

Jan  Kollár.  Napísal  I>r.  M.  Murko.  I.  del.  Pouatis  iz  „l^to- 
nisa  Matice  Slovenské*  za  leto  1Hí»4.  V  IJubljani.  Samezaložba, 
Tisk  .Národne  Tiskarne".  1H94.  Str.  76,  ft". 

Tínda.  Poučí,  zabaví  i  umjetoosti.  Sarajcvo,  godiua  I,  broj  1, 
2.  Izduje  gemaljska  vláda  za  Bosnu  i  Hercegovinu.  Ure^ijuje  Kosta 
ilunrianu. 

V  ruke  s  týmto  novým  časopisom  saMJevským  človek  stojí  prwl 
záhadou.  Ptíkuý,  velky  formát,  ;<ko  českého  Svčtoeora  alebo  XL 
Pitílijf,  text  národný,  illustrácie  tiei  zo  života  domáceho,  národného, 
k&ídé  číslo  má  dvoje  vydaní,  jedno  latinkou,  druhé  cyrillicou  — 
a  to  vydáva  v  Sar^eve  Kállayova  vláda !  Kšte  i  redaktor  je  vládny 
iiriidntk.  V  pri'>Mrainnie  hovorí  sa,  že  Nfida  chce  byl  zľkfidloiti  je- 
dnotnej kulttiry  juhvslovrintikrho  národa,  chce  sjcdnocovat,  obznávat 
)4B,  sbližovat,  „aby  anic  sa  ukázali  ťudziemu  svetu  ako  jednotný, 
sliny  kultúrny  element"  Ináče  dôsledne  opakuje  sa:  tidi  národ. 
Ktorý?  Ýai  jubustovanbký,  to  hovorí  sa  len  raz.  Aui/u  iste  bude 
fíglom  viedc-iiskej  pnIiLiky.  Srb»kú  mitmku  o  nej  tíäto  neznánie; 
z  Ilorvutov  }vA\ni  uvllali  ju  ntdoHtne  (na  samom  prodku  1.  číhUi 
má  báiieíi  Ivan  Truski,  veterAn  borvatskej  liieratáry).  drubl  skepticky. 


Kftto  dgba.  Kevne  pro  vMu,  umčaí    a  incl  soctaluí.  Prabi.  Roínfk  I. 
itiat  4. 

Rochledy  sociálnt,  politické  a  literárni.  Ročník  IV.,  é.  4.  V  Chrndimi. 

Obsor.  Cásoiits  pro  buspodárstvo,  remeslo  ä  domáci  Život.  RuSoniborok. 
Eoín.  VI..  Č.  10. 

gMatotfta.    ČuoptB  pre  kat.  daclioroé  reänfclvo.  Ružomberok.   Roihifk 
XV^  é.  5. 

Héi  domov.  ObrJlzkúvj  časopis  ľábavnií  a  poučný  pro  lid.  RoČolk  IV., 

L  2.  Olomouc. 
VleauM)  ubavi  i  pouci.  Zagiob.  Hoín.  XXVll.,  i.   1 — 4. 
JIMCTOKI).   ÄyxOBHO-.THxepaTypHuB  xypHa.Tb,  yurBapi..  Voxt-  XI., 

spi-  1. 

HlTa.  Rovník  v.,  ŕ.  7.   Bľuo. 

Kréty,  ťraha.  Rot^nlk  XVIL,  t.  1. 

ÔUL  Lift,  včoovaný  voŕeja^m  otázkam.  Praha.  IXoin.  tX.,  £lslo  3,  4. 

Clrkevaú  Listy.  H(i^omh«rúk.  Rof-n.  IX.,  d.  1. 

KatoUťko  NoTiny.  Trnava.  RoíB.  XLVI .  Ô.  3. 

tln.    ŕíusdpie    pŕíroiiiiiĽky.    Praha,    ročník  V.,    Ô.  2.  Vytiavatel   a    na- 

Usiatľ!  J.  Oito  T  ľraze. 
FJ^^tOE  OEO.'UliHUi.  .lnTcpaT)'pHO-no.iHTHieci!ft  h  HayiEufl  xyp- 

lli.ll.   ľOtl  lUTUÍt.    MOCEBtt.  Xi    12. 
Lmy  Fflologiokó.     Odpovedal   redaktori   Jaa   Gobauer  a   Jos.   EráL 

Itjónlk  XXI..  seäit  6.  V  Praie. 
Skroroaki  Svet  LeUlk  VIU..  ôtcv.  3.  V  Trsto. 
liBliu.    Mŕ-sttilriik  za  ^abawu  a  powuŕeiyc  Zhromadoy  časopiit  homjo- 

a  dnlojoliihakich  Serbow.  Uuilyšiii.  Ijetnik   14..  ŕ-  4, 
Vlut  Uodnlk  Xt,  £,  4.  Praha. 

Hliúka  XatenmL    Usty  vénoTané  literárni  krítice.   V  Rajbradé.    Roč- 

iiiL  XII..  L  1. 


t  r 

Re^k 

J- 

3 


iHopis  lUstorieký.  Vydávajl  dr.  J.  Goll  a  dr.  A. 

;-i  C.  k.  českti  university.  liočulk  I.  SešU  1.  V  Praze, 

ládicaC  bode  sesf  rá2  do  roka  i  prudpláca  sa  celoročne 


Obtjďli :  Náš  prograuini.  —  Casta  Amošta  z  Pardubíc  na  Litvu. 


Napsal 
DrobuAJAl  články.  —  Literatúra.  —  Zprávy. 


■■^*^^ 


\  II 


llrilAUil    ll'tľ    pukaiiikď.     I>rjr|ii^ii^    i>li[m£tik    Mt  BtľtlriutuiQlctin    ataručuL 

ľ.n1ft»a    /'ríM   Kríít"      .      .     '. IW 

SÍHVnit  .  .  .    T.iťívitht    ľi,>  13V 

\\i»  7.  jura.  Lv'líHtU  !'<■  |.S'> 

Korrŕi  ft  ľyhiHik}.  Nnvplla  mí  tietvuara  tíwhann    VqjoMktho   .    -  l-t" 

SlriB|ilii->oi  Mplatisuft"-  Hr.  íran  Zurh       isfi 

Ľ  L.  Si.  T(ilNtŕli»-  Itr.  ÍMtiai*  Sfokovický   ^rokničoraaíe)  'ť^. 

Uritlliiviský  KrUtim,  PoNhÁ  Ivgoniia.  Spíésl  A-   V.  AmfiUatror    .    .     .  17a 

Zu  HÚniraku.   Ltuimiin  Vadjnottrmskň 179 

Akn  uitirťl  Hftiii|>ur  v  chutrni,  *^l<iit<ii.'-tiit  utlaloei.  Í)otirodntŽBký_  ixo 
S|o\eu!ik)  jiixyk-  (Magické  rťcľi>t>  tnnipi)UBn*ko.   /m  uuréhn  ruk<ipisii 
podivB  Zud.  V  Rúnrr.  fPokrsŕuvftnie.|  -^  iviihké  ponktiM  x  okolia 
bju^íovskébo     Sosblert)    Pttruáliin,    —    .^uulorinle   slurfO^iu^    •ío*f/' 

ÄJhiiíiťy)  ....,, .,  183 

BŕAŕda.  (Zemiinttkj  vMovafci  slovrnvki.  Slikm  ItcMor  Drmni)  ...  int* 


Spisy  redakcii  zaslané. 

ĎeakA  otáxka.  Snahy  a  Uiiby  aárodnibo  obrozenl.  Nipul  T.  d  Ma- 
ifnryk.  VPraze.    Nákladťni  ^('a-.u".    lôltft.  V  16".  str.   24fi.  Cpna   I  zl. 

jIKKIUM  IIO  CjtABHIICKOMy  }13MH(>;{1IA!UK>.  'ľtuooťJi  iPiopiwciauD.  'Uu-ri. 
nepiuui.  I.  UiRiniii!.  11.  }()in-:unii.utue  oatuHciuii  jciueii  'Aojmpculft,  cep60' 
XUptiaTCIlin    M    UlOUUIii  niti).   KtcK>,    IHWt.  (^TJ).  Í>8U,   4". 

HOBIiniUlE  TPVJlU   no   tMyintiiv  maio-ciamanicMll  nrApmiu    ii  aapojiiocTa. 

ripu*.  T.  <I>jopiiHťKiu-u.  KieB'b,  1^94.  Crp.  49,  8*. 
AFTOH-fcMcioBi:   noR11<mi  M  l*A:i(1ÍAara.  Mockm,  ISÍB.  Crp.  VM,  Ifl".  UtiiK 

I  pffijlk 
Svatupluku  Cťcha  Povidkff,  arutv^ky  tt  hutnoresky,   Vyáiai  lUoslrovanŕ. 
ľ  KreKb>  V    K.  MaJlka.    Tit^kcm  »  niU(ladot«  J.  Ou;  r  Prue:   Seäli 
1.  4".  %lr.  33    Cena  :t()  kŕ 

Vpády  Bočkajovoú  na  MorsTu  .*  r.-itltíkacŕ  inlru  Vfdeňtkého  od  zeinl 
korány  České  roku  1606—1606.  Šepkal  dr.  Fr.  KomeofAek.  [OtiMéno 
i  C.  M.  C.)  V  Vnue,  lôufr.  Str.  76, 

SvOtoior.    IDuRtrorauý  i^ídenolk.  i*talia.  Hočnfk   XXIX..  £.   13— U. 
Nakl.  kuibliak&rnn  F    Símiiikä. 

Pron;)et«.  Li^l  xa /.abavii,  /iiAnoHl  I  niiijetaost.  Zagreb.  God  Ul.  Brtij  3. 

Lumlr.  Cflfiopii  zabáraj  a  pout^ný.  Praba.  Redaktor,  u^jitel  a  r>da- 
vatŕl:  J.   V.  SUdok.  floinik  XXIlt.,  c^Mo   lA. 

SUUk  Prahik.  ilbr4jtkuvy  éaM>|>U  pru  túbavii  a  poaóenl.  Hoinik  XXIJ. 
C.  13— 16.  Praha.  Naklailatef  J.  Ouo. 


Bok  1S06. 


SoHt  3. 


Slovenské  Polilady. 


-rfv:^ 


Hrozná  noc  pukanská. 

l>q>plitiý   obrňxolt  xd  setlcniDáii«lio  «toriiéÚL 
ľodifft  ľawl  Krilko. 


K 


1'.  to  vľttsn<í  lUno  v  iHtiiiipItik  Ji'ia  1.  nktobľa  Hí4(\ 
liu^tÁ  tma  [KiVľvvala  ľukanet*  i  ji'ho  nkttUtí  na  širnko-fraleko 
a  ohrratpNtvo  hovelo  si  v  tuhom  spánlíii.  Len  mužstvo  na  nočnej 
stráli  ]iostiivonif  ncnpalo,  ule  tHliac.  cliodilo  v  meste  pozdĺž  drevenej 
ohnuly.  vvstíiveoej  na  uĽtiranu  vniiloniŕhu  mestA. ')  Častejšie  n&- 
b»by  ■    I 'i   liord  do  okolitých   dedín,   ba  pi-úve  iv>.  ku  brnniiiu 

sunel,  ra  zbyslrily  jeho  shiťh  a  navykly  bo  dr>a(  pozornosí 

iítAle  ua;)nutti. 

No<:  pominula  t  väčšej  polovice  r  úplnom  pokoji  a  licbosti. 
Až  tnedzí  jednou  a  dtiihou  hodinou  po  polnoci  fav/nely,  nesúc 
•ft  tíchjfio  vo7.diieboni.  jeden  za  dniliým  dva  dunivé  hlasy.  Ač  temné, 
predsa  zasiahly  shu*h  pukaiif^kej  gtriiže. 

T*)  boly  iíelové  výstrely  z  levickt-ho  zäuiku,  výstrely  vystnižn**, 
uiiiAntiiMÍ''r'  blížiaceho  sa  úhlavmHio  nepriatera.  Turka,  a  uapomiiia- 
jáce  '  k  ku  pAzorn  a  bedlivosti. 

1.-.-   .*■  ..,ii/e  tálo  výstraha  v  prvom  rade  vlastne  platila/' 
To  iitAem  neniohol  nikto  uhádmit;  uezuuU  to  ani  sami  t(,  ktorí 
OTým    '     ■  inýob  vuľovalt.     I^n  smer,   kam  sa  brali  kliati 

T»»r^í.  bol  v  takými  vvslrelmi,  ponoviíč  výgtražniei  obracali 

mÍotaíi  dela  vAdy  v  lú  stranu,  kam  videli  tiahnuť  nepriatelskó 


t. 


d!  - 


í*ukAO!tk'á  strúž,  Koslúcbimvšia  zuáme  znaky,  zdvojnásobuila  bC' 
■r  -:—-;«    hhidíar  pilno  k  juhu.  aby  videla,  kde  /.radí  žiarou 
■  lopii  ndvckŕhn  vraha.  \o  čas  uchúdzal  a  nočná  tma 
t|-8iiy  ueprebornoa. 
II  hodina,  a  keď  táto  odbila  na  ko- 
!  veži,   hneď  za  lým  boto   badaC  čosi   neobyčajnóbo  a  mimo- 

PoTctrím  nifttol  sa  akýsi  potajomoý  éuni,  podobný  éumu  t  diaľke 
nSiňCJtj  M  rÍAvy,  alebu  hukotu  duirliodiacej  povíchrice. 

ArMk  ni'bolo  uknlu  ľukauca  tak  áuiiiiueej  vody,  ani  nemohlo 
ticM  povetriu  vyd&ral  lak<}  zvuky.     StrAž  pukauskí  badala  v  tODi 

,  VlJa  S«lvo«  Stotcnský  domorý  kalendAr,  18»5,  tír.  79— ä4. 

9 


sume   blížÍHCtihu  sa  neprial  ela.    ktor(''ho   pro   tmu   ovSeiii  vidor  lu 
uiobla.  a  prelu  hnetf  \7slala  jeiluoliu  mu/u  ďj  ^ziiniku",  aby  ozr 
podozrivý  btikot.  Hartakovit-ovi. 

(iHšpnr  líarUkoviŕ,  |inl.itiiioin  ii!)|;uii>v(![iv  libirný  vnliít-'f  |n>k»i 
8k<?j  puftAdky,    vypKČUvM    zvest,    vyti.1l  rovM.i/.,    aby  strAž  iirwkiifki 
UľPbiiii  poplach  v  celom  mesie  a  ndcvái  i  nzbrojivsi  bji  tn 
(tcbo  i  ou  spal  &i  do  tej  chvíle),   pnnúblal  tia  i  5áu)  ua   l- 

Poplach  a  suniia  uociiuu  ítinlžou  urotHíiié  pouiobly  pukuii;(ki.Mi^ 
obyvatolstvii  »koľ«  ua  iioby.  VžPtkn  tĺkAkaln  z  poKticf.  Mu/ovm  sú 
balí  za  /bťojou  a  rútili  sa  na  určití'  miesta')  a  ženy  i  deti  i  \ól 
zbroja  neschopní  ponáhľali  sa  nájsť  litulok  v  kostole,  pevnou  zdoi 
už    oJ    biisUskvob   dôb   idiradeomn  a  prelii  i  puknnskym    zámkui 
zvanom. 

Keliulo  toto  pil  prvý  r&z  v  Pnkanci;  stalo  a  stAvnlo  tta  on| 
tak  u2  i  prv  a  častejéie.  Terajší  turecký  udpail  IBÍI  m  vďak 
predošlých  t^m.  /c  bol  celkom  nenčjikňvftnV,  kde>ro  prv  dosi 
ťukanec  n  podobuýrb  zÄiiiyslorh  nepriat4.>Titkycb  obyčjijiin  vždyck] 
vopred  akiMaku  /.piAvu  a  jeho  (tbyvalolia  bnij  uásledkom  lolio  fcl 
obrane  stňle  pripravení. 

Sotva  štvitma  bola  tora/.  nučnv  poplach  zbadala,  ked  už  i 
víuely  vôkol    cebiho    mosta  trúby  a  Turci  (diorili  »h  s  ne^ľcdnyi 
povykoni  a  strelbou  so  všetkýcli  «tráii  razom  na  mesto. 

Šíastie  veliké  bolo  preň,  íe  prozreteľnosť  Božia  ibila  v#dit»'Itn 
Unrtakovicovi  vnnliuuiie   práve    lento   ra/.    ked  o  vpáde    turerkoi 
v  Pukanci  nikto  nehovoiil,  ro/.u)nn/Ít  uoioii  strá/..  Nebyŕ  toho.  h< 
by  Tuľck  dla  soznania  pukanskej  vi>:hnosti  razom  celé  mesto  0| 
noval  a  obyvateľstvo  7.  postiel  povyberal. 

Prvý  nňpor  turecky  musela  t^da  vydr/at  poetom  nesilná  nnéi 
sirÁi,  kitírň/.U),  krytil  drevenou  mestskou  ohnidou,   xtutne  /adri^lj 
prvý  tiápnd  nepriuteľský,  kým  jej  neprifilo  i  oKbľojou4>  meitiausli 
ku  pouioci. 

Neuiillo  podporovala  v  tuinlo  diele  obrancov  íioiyui  Unu^  batíac 
Tiíľkov  s  kľoka  na  krok  v  napredovaní,   kdo^to   obrancom   dAvj 
mmt6  smolnice  Uolki^-toľké  hvcUo  ku  ťaŕ.kej  práci. 

Nnčuá   tnm   stala  sa  v^ak  velkou   dohrodltelkou  !  pro 
ri*íti   bývajúce  v  predmestí,    kttným   nebolo   inoŤino   prcdnif 
tureckií  vojsko  do  mesta  a  najst  úkryt  v  kostole.  Tielo  in 
hladftly  útulok  v  Ŕírom  puli,   nakoľko   neupadly  do  rúk  ľ  : 
a  bufiú  mr^ikota  zakrývala  írh  útek  pred  tiravýmí  zrakmi  neprial 
»kýmí. 

No  ľa/om  premenila  sa  temnA  noc  t  jasný  deŕi.     Na  nimút 
niiestnch    zdvihly  sa  sriŕasne  z  Pukanca   niobiitmí  itlaioeno:    tuiai 
ptv  obloba   premenila  sa  v  zarudlč  veľké   more  a  Turci  videli, 
je  obrana  drevených  mestských  hnidieb  niť  doslatučnA.   1  vrhli 


')  Uaftskŕ  mrsiA  Imly  tolU  Q*  od  rokov  1528—1530  |ki  vojcnskJT 
sriadenŕ  a  ich  obyvateľstvo  oa  itvrte  a  ilesatiny  podelení  n  desiatnik  .m , 
^iivrdiíkom  a  kapttí'uiotn  [poilriadeui-.  malo  vjká^aiit*  urillč  uiíCMla.  l;,i.' 
lauftrlo  poNpiccbaC  v  cas  Qi.>príah!ľ.<(kťbo  nápadu. 


131 


•y  (liilí.i  ľozlH.'finorni  vefrickft  proti  fťuhoín  u/  aíii  swiem- 
sUryíii,  tri  i  (;un  «fľn  itoplj-ujinvin,  alo  v  cf-lku  a  velku 


a  po  neniiinhvTii  namaliarh  pľer(U>alt  i  pľehnrili  icti  na. 
tiu. ,,  ...■ .  ■■  äiyroch  miestnch.  Ziifalá  ohľana  a  lisilné  námaliy  mcštian- 
ttra  OHbolr  v  ítave  prekaziť  u^prinU^rovi  preloiitunio  vctch^'bu  plotu. 
VíKfíl  ot)ratiĽi)v  bol  uť-iHiiuenio  chatnivtii  opiolt  poctu  tureckt^lio 
Tnj»ka,  nt'huvdriai*  iini  n  tom,  že  tott»  holu  chlap  do  rlilaim  vo  vo- 
jenskom rviiiei'e  vycvičem:'  a  v  boji  zaocolovuutl;.  kdežti)  obrancovia 
ifxnali  SA  lopMc  v  prjemysk  n  pokojných  diclacb. 

K>iii  bolo  pultuiiiikf^  iiiii/8lvn  sniboiii  kryté,  vydržalo,  ke<f  všik 
aepr--!* -''^^' Ť  otvoril  Ha  priechod  do  nbrady,  miiBelo  ustiípK.  Utiablo 
a  u.   toti>.  do   zdent'j   obrady   okolo   kostola  a  cez  diery 

1  hiAiiucj  /i  úsiliio  do  iKrpríatelo. 

Srdce    )  :  ci    krik    uiiphtheuvťb   ^trerbou  Í   obnoui    deti, 

túlíucich  M  tľsnn  ku  svojjut  niatkáin.  a  usetluvy  plaŕ  i  uArek  žirn 

utM.i.'v.ilv    oiobutDe    t  otvoreDi-ho    kuštota,    prťbiuäujúc   občasuo 

bu  a  ryk  bojujikích. 

\T>:áh  lioxtolnŔ  ohrada  poskytla  poslednf  útulok  iba  tým,  ktorí 

hfnili  Tn  Tniitimiom  meste. 

i  v  preiimt'fitl  byvajľici.  vedení  STOJim  étvrtnfkoni.  lA- 
M  íios  v  samoni  pretlmt^stf  s  nopriatetom  za  jedno  preto, 
h  boti  tilui  Uin  SO  v^otk^oh  sinUi  napadnutí  prv,  uež  by  sa  boli 
'U  TDÚtoruélio  niťsta  dostali,  a  po  drulié  i  z  tej  príčiny,  aby  t^uito 
bojom  umožnili  a  kryli  útek  svojich  iivn  a  dt^. 

'    '  -11  oheň  obCa^oval  im  ŕlm  diaf  t^m  viac  obranu 

,  že  iob  v  nerovnom  bnji  sily  ui-už  opiií.raju. 
i«h!i  ?íi  trda.  liMjujiii:  Deprostajne,  ku  prielomom  v  raíJStskoni  snibe 
A  dostaví  sa  na  námestie,  chceli  htailaf  spiúu  tiež  v  kostolnej 
liiude.  Netušili,  že  Turci  boli  i  tiiie  ohradu  už  prv  obkolesili. 
XúAo  sa  doHtuli  ntívdojak  medzi  dva  ohne  a  zaplutili  draho  ttvoju 
tiiltiL  MiudivĽÍi  y^iste  srúbali  Turci  (am  na  námestí,  a  iu(,  kUni 
m  ■'''■''  ■  ii  pivufo,  brňniac  odlial  svoje  životy,  za- 
V  iií.  Ak  napadnul  daktoľ)- ?.  iycbto  obrancov 

Kinlin«;i»o  lurka  a  uz-nz  dúlal  vpčne  neškodným  urohiC  divého  vo- 
trtl.^  I. J  r.^nto,  volajiic:  ^jtiri,  jiiri!"  prívábií  si  ku  pomoci  iných 
<''  '  a  odvá/livy    pukanskÝ   luesfan  bo!  v  najbližšom  oka- 

1  Turkov,    zlomivších    konečne   odpor   pred- 
ka/ po  domoch  ohiKmi  /čiastky  už  horia- 
■     li,   liľancnjui:  a  odnAšítjúc  z  nich   váetko, 
-  dalo.  I  rady  obliehajiirirh  kostolnú  ohradu  redly  /  leij 

lU  ItaiL^koviť.   a  poncváč  xiiríaci  požiar  už  i  sarai^mu 
limbou,    velcl  rozvinúc  zástavu,   otvoril  na  ohrade 
iiio    kvlliacich   žiun  a  dvli  vyrúlit  sa  na  obliehajú' 

fa. 

tned»  šif^Rtou  a  ^iodmo^  raňajšou  hodinou. 
Ucy   pukanskŕhn  mužstva  vyrojily  sa  za  smelom  vodcom  a 


liojujuc  sía  levi  i  nehladiac  viac  na  svoje  Životy,  drali  sa  iiexlom 
iiýin  tiilpoľoni    do  nepríntcritkydi   Ilúp.    ruzdávaly   i-auy  a  BiiirC    u< 
vM'tky  sti-nriy  a  po  kÍIiioiii    /.IjiaMe   '^uáili  konečno  ilnčif  zp;ii.  kli 
teho  Turka.  Miisel  ustiipiť  s  hanbou  a  potupou. 

Kiiíniio  i  peSky  pod  dvuná>ljtni  veíkynií  a  troma  meušíiui 
Htavaiiii  na  Pukanec  pnlialitnivších  Turkov  bolo  vyiic  2(KN>  inuÄ« 
pnltitiubkýcb   obrautov  iiaprotj  tomu  len  volaco  ^7še  200,  leda 
desiata  čiastka. 

A  Ĺáto  lírstka  zvítazila! 

Oslobnd/.ujrice  dielo  obbliôila  jej  však  hlavne  tá  okolnosť, 
Turci  k  vôli  koristi  doviedli  so  pobnu  i  velk*'  množstvo  voíov  z  dťrii 
ich  panstvu  pod<hmých  a  tieže  vozy  nccliati  stií  eŕto  prťd  ?apoi!fltir 
nílpadu  do.sf  obiralcč  za  uicslom.    Plieniare  mužstvo  odimšalo  teda 
fiiduatť'  vpci  až  na  vozv  a  t^m  stenčilo  vo  vťlkfj  miere  rady  boju 
jiicich.    Miiuo  toho  bolo  i  značné  množstvo  Turkov  po  doinocb 
íiippžou  roztratených,  ľoŕet  tých,  na  ktorýťh  sa  z  koí-tolnej  ohrád 
vystúpivší    ľukani'ania  boli  oÍKirili,  bol  xuačue  /nionšcnV,   a  kad 
náhle  títo  začali  ciivaf,    hneií  zavjáiliiiil    tureckým  vojskom  brozn 
neporiadok  a  jeho  útek  stal  sa  náhlym  a  väeobecným. 

IJneff  za  tým  svitnul  doň  a  v  jeho  svetle  odhalil  ea  oku  ob 
žalostný  a  hrozný. 

Lúče  slnečné  neboly  v  stave  predral  8A  cez  husté  mrAkavy  dyniu 
zaharujúce  celo  nieslo;  miesto  nich  osvecovalo  hu  cel^  píanienm 
more,  zožierajút:  nouiiloprdne  vSetko,  čo  nestačil  odniost  alebo  zniči 
Turek.  Ťažko  stoiiv  so  snirfou  zíipasiacich  ozývaly  sa  ešte  chvirkiini 
a  zakrvavífní  i  zohavenia  mŕtvoly  v  boji  padlých  bolo  vldat  povalciv 
v  prachu  a  popole  po  iiáine.Htl. 

Len  ti  velikou   námahou  a  tvŕdzou  podarilo  aa  v  boji  u.stalýi 
mužom   zachrániť  asi  deí;ar   domov   okolo   kostola   pred   jio/.iiirum 
ostatné   mesto   lah'o    popolom  a  jeho   domy   boly   ziiivučeu**  ai  d 
základov    A  ten  istý  osud  jtastihuul  i  nujvilčšiu  čiastku  ocbrauuéliOj 
dreveného  srubu. 

Čo  v  náblosti  stačili  zahodit  na  seba  nočným  poplachom  vy 
durení  pnkanskí  obyvatelia,  to  bolo  teraz  celým  ich  majetkom.  Zi 
krátke  3—4  hodiny  stali  sa  núdznymi  bedármi,  a  i  tí  niestaulfl 
ktnii  prv  vládli  znaniym  imaním  a  b(di  v  fítave  porlporovat  i  dru 
hýcli  zo  svojho  prebytku,  nemali  Iťrnz  čím  zákryt  nahotu  u  ukují 
hlnri  svojich  žien  a  ďett;  im  tiež  uasili)  odveký  vrah  kreitaaslvj 
do  nik  ;^obrácku  palicu. 

Pomerne  najŔfastnejšImi  boli  tí,  ktorí  zahynuli  vo  vraíedlqon 
boji  alebo  v  dusivom  dyme  a  žhavom  požiare.  í'očet  týchto  spol 
5  nešínstníkmi  do  tureckélio  zajatia  upadnuvšími  a  preč  odvlecfr 
nymi  ohnái^al  vjäď  áe^rdesiat  osoh 

Ale  ani  Turci  neobiSli  sm-ho.  Miesto  korisťou  naložili  nie  mcoe 
ako  dvanást  vozov  svojimi  mrlvvmi  a  íažko  ranenými;  menej  ranen 
museli  Htokaí  z  Pukanca  len  pri  podpore  svojich  spoludtiihov  j 
okrem  toho  našli  mnobf  l^irci  svoj  brob  v  ohni,  ktorý  boli  &nm 
založili. 

Aby  bola  bieda  pukaaského  ohyvutelstvA  úplne  x/ivráenou,  oilo 


famti  A  xjtaM  feo  sebou   lúpvžnl  Turci  i  dobytok  až  do  poHlt^iInej 
odbr. 

V  rumy  obrAtouy  ľiikanec  a  vozuii  i  koňskými  kopytami  zdeptané 
okolití  pudobalo  Ml  ilivcj  pvistt,  z  kt4)ľ<>j  uajväčAÍA  éiiistka  žiou  a 
<leti  uitahla  »a  po  Inoziioj  uoti  v  im*,  In^zpí^iníjšir  Mtrauy.  Leu 
ulf  [K>Í'loni  zástup  n)u>.ov  ubytoval  sa  v  ucRborenych  diikoTkých 
ilDOioch  a  hlavne  v  kostole,  hotový  prv  položít  /ivat,  nex  opustit 
r)dn*s  im-í)to  a  vydaí  uebráneui*  v  plen  u  na  posifas  Turkovi.  I)A- 
luipc  liožiu  H  v  udatuiiät  i  spÚKobuosC  svojhti  vndeu  a 
i.  Itíirtakoviča. ') 


Ozrutuá  tijira  nad  lioriadin  moatínii  osvioiila  v.i'U  kraj  iia  ši- 
roko a  Jatoko,  [lonuic  nd  viclinv  bevťľnýcli  a  7ýcltoduyi;li  a/  ďaleko 
a  levicicú   rovinu  a  zveätnvala  všetkým  obciam  na  týcbto  vefkých 
iviesioroch,  čo  8a  robf  s  ľukaneoni. 

PiiwäE  o  hrozuej   zkazu  tohoto   mesta   lotela  vo  v^tky    Hýri 

a  iste  K.t  ťal*'  kúriid  /.  )iona>ich  HlHjľeuln,  ked  do'éla 

'lío  jw  vrchaiiii  kvjiľ.oj  lliiuríkej  líystrioe. 

I'uť^  by  to  nebolo  divným,  keifže  slu/i  lu<foin  para  t  etektriua ; 

""I  ' -'I  tretá  sto  rokmi  éďil  sa  chýr  tolkou  rýcblostou  len  o  volmi 

'  li  udalosťach. 

t   to  vf^kiitku   tak    Htalo,   svedči  jusne    prípis    baíisku* 
..J   1.  uktobra  KUo  písaný  a  tamcjäiia  mestským  j:i/ď 
na   drnhý  deft   kremnickému   mestskému    rycbtárovi  do- 
-■■-  -I 

KslM  prv,  neá  dorazil  posol  baiisko  b}Striclfý,  daletely  x  viace- 

Dcli  «ir4n   do   Krernuice  lÍKly   a  zprŕivy  d  pi)kan:<koin   neŠtastl   a 

•fstekV  rvťblár  svolal  bue<í  v  uasb.'dujúoi  doó  nino  niesiskú  radu, 

■  ti  tľibnnuv  na  poradu. 

díia  2.  (iktubra  11140  (list  208  b)  bovorl 

••  W;  x  u  preklsíle  toto: 

T  U    piilutovanin   bodné  smutné  zprAvy  a  rozličné 

díia  rAno  predo  díioui  o  'ó.  bodine  asi  dvanást 

^    i.Hiiiii'j  i  pcííky  pred  ľukiinec   došlo,   na  rozličných 

ia<'b  bo  /apalil'i,  nuľibých  Itidf  sľiibab>,  niuobl  v  obní 

iŕtý    pnČPt   bol    zHJatý  a  preč  odvedený,    celé    mesto 

(imiinv  a  koBlída  jľ  vyiMilcnú  a  jiozostavši  sú  do  naj- 

uvrliuiití,  žu  ani  kuäka  chleba  viuc  nemajú,  a  puucváč 

........ uoia    trpia   niMlu&ljitiik  v  pušnom    prat:lm  a    naboJDch, 

pre  Bužk'  smilovanie  ich  tým  nko  í  mužiítvom    [lodporovaC 
písma   boly   posluué  do  Uaúskej    Ltystrícu  a  do  LubietOTOJ 


■>  ObéJro^li  opis  brozoýrh  týchto  ved  nacbodi  sa  v  kremnickom 
lium  »v)i[vi?  pod  11.  36.  9,  2307  a  dopluky  k  nemu  v  iných  čei- 
luttaácb 
*)  Uloi«ný  Jo  v  krľinoi<:koin  nieftUkuni  urchivc  pwl  II,  36,  9.  2201. 


1S4 


a  tuD^Síe  mesto  posiela  dolu  pAfdesiat  muiov,  ktorí  m^ú  hyi 
z  (ledfo  sobraof." 

Ak<»  vfdaf  z  t«jto  zápisnice,  urobíly  úoÍ\é  ch^rv  nemalf  dojem 
na  Kreniuicu;  polutovala  aestútoj  Pukauoc  a  o  tri  dni  skutrójie 
poslala  mu  ijh  pomoc  fx)  dobre  ozbrojenýcli  chlapov,  darila  im  za 
vodcu  Júna  Karga. ') 

I  Baíisktt  Byslľíťa  poslala  KX)  uiužov-)  a  LubietovA,  iieiiiavsia 
dosf  inii/slva  na  porúdzí,  obetovala  vďačne  piach  i  olovo  a  okrcin 
tnlio  lUa  luo/tiosti  í  penÍa/.(%  aby  mohli  b|C  za  ne  daktorí  obran- 
covia pre  Pukatifc  najali,  ba  ked  »a  toto  pnslediiejšie  sta(  nemohlOt 
priBlúbila  i  ona  posiat  potnociní  čatu  na  svoje  uákladk->'. 'i 

Nie  luk  urobily  však  Štiavnica,  Uelá  a  Novii  Baŕia. 

Táto  poslcdnii  Ktliž,  oznámivšia  dňa  'J.  uktubru  Krnumíci,  co 
stalo  «a  8  ľukanconi,  neukázala  iini  najmenej  uťhoty  puuiôcC  íňhaJM- 
aitti\i  tomu  mestu  *),  ale  žiadala  zrovDa.  aby  jej  posl^'i  Krt-mnica 
mužstvo  ua  pomoc  í  aby  primalá  i  ostatné  baŕiskó  mestá  ku  ta- 
kémužtí  činu.  ^l 

Štiavnica  dala  PokaDcu  hnej  v  drahý  deú  po  jeho  spustošeoi 
H()  fimtov  pušného  prachu  a  10  funtov  olova')  a  prosila  Kremnicu 
dna  3.  októbra  o  poniuc  pre  Pukanec,  predstierajúc,  že  jej  saiiiťj 
treba  sa  mat  pred  Turkom  na  pozore  a  prelo  že  žiadne  iiiuhstvo 
ta  posiat  ueinóžc. 'I  Pravda,  ani  peniaze  neposlala,  za  ktoré  by  si 
boli  I^ukaučani  sanit  obrancov  najať  mohli. 

Bela  konečne  neprispela  zhola  niŕlni  ku  pomoci  Pukančanom, 
p^e(]Atie^ajú(^  že  je  i  oua  sama  Turkami  ohrožená.  **) 

Toto  sebeckŕ!  pokračovanie  vzbudilo  obzvlášte  v  T-ubietovej 
oprávnenú,  šľachetnú  nevôľu,  ktorú  í  bez  obalu  vyslovila  v  prípise 
dňa  1 1.  októbra  k  baňsko -bystrickej  vrchnosti  upravenom,  f^ubieto^lk, 
od  Turkov  najdalcj  vzdialená  a  tak  i  tureckým  nápadom  zpomcdzi 
všetkých  banských  miest  najmenej  vystavená,  niclfu  cítila,  ale 
i  jasno  uznala,  -/e  je  Pukanec  klúčom  ku  všetkým  buňskVm  niastám 
a  preto  že  by  tieUt  k  vôli  vlastnej  svojej  be/iíečuosti  nialy  cítit  sa 
povinnými  í  teraz  mu  pris])et  ku  pomoci  i  inokedy  dost  silnú  po- 
sádku v  ňom  udľžiavaf.  ^) 

A  veru  mala  Lubietová  svätú  pravdu. 

Keby  sa  banské  mesta  koncom  predošlého  roku  neboly  daly 
sviesf  závistlivej  Novoj  Haoi  a  keby  neboly  odoproly  peíiažtié  prí- 

>)  Kremnický  mestský  arrbfv.  TI,  26,  9,  3233. 

»)  Tamže,  II.  26.  9.  22lf». 

')  Tamže,  U,  2tí,  í),  2209. 

*)  Y  Usle  dňa  31.  úec.  16.111  Kremnici  písanom  roblU  Pokancu 
výAiiky,  že  stará  sa  len  o  svoje  vinice,  alo  nio  o  bann  a  odoprela  rox- 
liodnc  akýkoľvok  príspevok  na  udržiavanie  iAMiejS>-j  posudky. 

'')  TainŽc.  n,   2U,  íí,   21ÍU. 

*)  Tárate.  II,  26.  y.  2206. 

')  Twníe,  II.  26.  9.  2202. 

*)  Tamže,  11,  26.  f>.  2263  a  2220. 

*j  Tamže,  U,  26.  ',i.  2201). 


■M 


ipBvkv  k  udržiavaniu  dostatočne  silnej  posádky  v  Pukanci,  bolo  by 
-  u&etreuó  bývalú  hroznej  tej  noci  a  boIo  by  uälo 

iurci  znisie  buli  pokúsili  sa  oii  už  viac  ráz  i  vo  due  i  nofinýrn 
íuaifi,  keď  ráak  badali  v  noni  čctuojšiu  posiidku,  odtiabli. 

V  ťiuto  roku  vj^ik  tuätii,  ^.o  <ia  veci  v  icb  prospech  xoienily, 
prelo  i  previedli  k  totkym  zdnľ<>m  dilvny  svo]  úmysel. 

l*R*dihnni  ku  dnu  I.  okt-ibr/i  bol  im  lu.  27.  august  UUO,  o  čom 
Hvvdomil    ťukauc'C   Uncd  v  naslcdujúd    deú    átiavuicu  a  kro2  ftu 

i  9%tAtué    llAÚSké    ttlĹ>StiÍ. 

ZaujUiuivy  iibi^ah  loboto  latinskébo  liatu  bol  v  doslovmun  pre- 
klule  tento: 

.Včera  ráno  pribehol  k  a&tn  istý  sedliak  z  dediny  Almá^it  roe- 
umu  ■  i  ira,    oziiftmiiitk  nilm,   že  preďlí  dakoíkí  Tiirťi 

i'^h  !<(«  «ťbou  styľoch  chlapĽav,    lapcnvcb  v  hor- 

■  jť  viiik   iiuit*   uiiísť)  sťa  kliič  vÄotkycb 

_  -.   - -        .  i    ,     .-'.i\\í  a  kriijučinu  uebe/peíenstvu  vystavení* 

ftTíeÚoj  posádky  /.tiaveuŕ,  oznAinití  sme,  čouiJskovMc  sme  mohli, 
iprávy  n  Turkoiíh    nsobimým   prípisom  velitolovi  levickej  posádky, 
(irwtĹtr  ho,  aby   krHsŕnnskoii   tiskou    bnutý  a  súsedntvom    viazaný, 
oproti  Turkom  i  tt'jy  vyslobodil  p.n'hyunvob 
ľred  vt»čoniýiii    siiuirakoiu  t^ilio    islt-lio  díia 
■lor  tomttt  žť  sme  5a  tobo  nelomnievali.  i  pred  našu  bránu 
Iurci  a  u^nirtivsi   uiektrirých  naSich  mc^Canov,    opozdiváích 
>M  v  poli,  odvliekli  [tw-č  miiobych  uhlapi'iov  a  dievčaU  pred 
'    ■        '  ôňiini.    NiifiltMlkfím  lolio  [loviižovali  srnu  za  svoju 
iiri    oa  /,(iáiiiO!»í.   tnto   im.se  a  všetkých    na.šiťb    ne- 
ViU  so  všiírkoii    svcilčnou    iícíou,    lAíte    toto 
.  .  Hiiif   oätatuýiu   luuskym    mesláui  a  išmilovaC  sa 
'.]\  1  opatril  n&a.    svojich   Hpoluúd'iv,   z  kresianski^bo    milo- 
mi,   potrulmou  posádkou,    aby   ste  po  páde   Pukaučauov  ne- 
vy ryuiže  Turkom  v  obef." ') 

'  iŕ  volaniť  o  ponioť  bolo  tu  teda    zreteľní^   ale  odznelo 

iMi\.    Tuľci  vÁak    vidi'li,  ím  je  ľukatiec    nie  scbupnýni 

t**jB,  kuil  ya  díval  ueŕinnc  a  inaluiuocno,  ako  mu  (Hlvádzali  jeho  drU. 

\  to  tni  ibulalo   tirdoa   ku  oktobrovi'mu   nitpiidu,    ktorý  sa  iiu 

že  vnikli,   oku  sme  videli,  do  Pukanca  u  olúpili 

III  i<>('<  mesto. 

II  ľukanív:  /uslal  baii»kým  mesrám  podrobnú  z  práv  u  o  hroznej 

t '|.  o;námiväi,  že  dla  udania  ostrihornský 

mhcov  veími  rozhnevaný,  ponovúč  mu  tak 

•C  a  tak  uijIo  zajatých   priviezli,   kdeito   táto  výprava 

:ir"ilnýťh  Turkov  $uila  hvuty,  i  ie  vyzval  ľukanec,  aby 

u  H  du{  poddal,    ináče  že  pritiahne  on  Hiiiit.   oV> 

I  i'ijKiuľ^ay  zámok  x  sbon  ho  t&k^  ie  uezoäUue  ani   kamefi 

tamfni. 

..iU  n,  26,  u,  '2182. 
*)  UloJenA  Je  v  kremnickom  mestskom  arcbive  podlí,  2ti,  t*.  2i]07. 


186 


V  Hm  (1mi  víittlť,  kcif  imkaiisUy  tioUr  (úto  zprwvt^!?ral 
ui  í  pultttfu  Mikuláš  KstHľbázy,  bojujúci  v  diilekej  Sitiuvť  v  Nitrian- 
skej stolici,  o  »pustoíieDl  pukuniikčího  ine^ta  oliilrne  pončeDý  a  ná- 
sledkom tubo  vyzval  oíiUitnych  sest  batiskýcli  laifAt,  aby  Pukanca 
mu^&tvo  ku  obrane  puslaly  a  poiuot!  ku  obuovetiíu  sl>oreiiého  a' 
zhoreného  olufirini^ho  srubu  poskytly.  Vi>  evojom  prfpiae  vyhĺ'dil 
banským  mesUui  na  oči,  tv  sú  prtčÍDou  Ulioto  ucáCosUa,  kodto 
JĽhu  napoiiifouiiio  tieposlúclily  a.  I'ukAncu  poitinc  oUobľaly,  trebárs 
mu  Tuití  u^  níl  irorb  rokov  |iľ02ÍIÍ  obitom  a  mottom.')  A  o  dva 
dní  pozdejélľ,  ?:iiajuc  dobre,  ^e  baťiské  mest/k  nebudú  a»í  terax 
velmi  ncbotn6  postúchnut  jebo  rozkaz,  opakoval  ho  s  tym  po/oainc- 
nanim,  aby  tincď  najaiy  100  dobre  ozttrojcuýľh  pešiakov  a  niosačuÝ 
plat  tomuto  muži^tvu  u  krém  lobn  ešte  t  po  5(1  zlutycb  iiiĽ!UiÍ'nľ 
IííiríJikoviŕMtvi  aby  vyphn:aily  iik  nie  inak,  teda  lui  vnib  buducoj 
královskej  dano.  -;i 

Oba  tieto  paíatÍDove  listy  boly  dňa  7.  októbra  už  v  ŠtíavDid  ') 
a  cez  Ba/iskú  Bystricu  a  F^ubietovú  o  dva  dni  na  to  v  Kremnici, 
avéak  situáciu  uezmenily.  Štiavnica,  Relá  a  Nová  Haäa  nerbccly 
sa  ani  teraz  zaat,  aby  prispuly  Pukancu  ku  pomoci,  trebapí  Krem- 
nica VMotkýiii  oznámila,  ie  sx  veru  buŕiské  uii*í>tá  budii  museC  po- 
staral o  pouiaze  na  pUt  pre  pukunskú  poisádku  a  o  opáiuó  vybudo< 
vanie  pukauského  plotu.*) 

Nová  haňa,  t^nažiac  ita  vyhnúC  tejto  |ioviaaosti,  predstierala, 
že  musf  vydržiavat  na  vlastné  trovy  25  drábov,  súc  Turkami  tioe 
nemálo  otirožeua  ^i,  a  na  dotvrdenie  tobo  zaslala  Kremnici  ba-' 
sledujúci  slovenský  lisr: 

Nnilpia:  ^Piouido  ac  Krudito  víro,  (iabrieli  Bakay,  Uunúpolao 
Magospartensi,  Amico  lionoramlo,  MaiLiospart," 

Ohsah:  „Salute  praemissá,  domine  (>abriel,  ty  Ijdc,  klerr  gyž 
Po  nassem  Yarmarku,  u  nesáte^tj  Pukauskem  Posledne  tiy  euďy  do- 
wiezly,  aný  se  my  vkazaly,  ä  neb  opowedely.    Prosym  was  kapusty 
Hkupte  za  to  dežonine  obilv.  ktere  |L;est  u  waa  kam  uaywjrczlmdetc 
niňczj,  nebo  Potrebugy  y  k  Zámku  kapUHty,    Ponewacz  se  zde  P 
malý  obrodyla.     Odpyss'u  my  tež  kterak  se  watn   krczma  dary, 
innoboty  gusste  wyiia  mate  Po/nstalybo.  Toto  wam  te/.  uu  wedomo: 
dawam  /e  ľubaii  zase  se  IVewyezol  wen  Pros  duna^  Kwetssy  ByloD. 
Oxnamte   ľanom   Nouobanskjni,  á  y  breuniom,  z  Brezuýezanraý, 
žeby  se  welmy  dobre  opatril  y.  Nebo  gystotna  wecií  gest,  že  se  nebo 
na  oassyťh  LewyĽzach,  nebo  na  Swatfm  llonedykn,  á  nebo  na  Nouo- 
liauĽzanecb,  á  spolu  suiuiy   >   Na  Itrezauecb,  yakol^  uu  itre/ujc/a- 
net'b  zbehne  nesstejity,  kterc/to  P.  B    hj  rarjtj  ml  naa  od  vrntily. 
Než  tak  se  Poselstwy  Prinaŕise,  že  se  na  tyťto  uiysta  dowedowal 
Kztorgomsky  Beck,  kterak  su  upewnene.  Ktery  leulo  lyst  ta  hore 

>)  Tamže,  U.  2«,  u.  21&:í. 

')  Tumt^  II.  2«,  9,  :í15». 

")  Tamle.  II.  2ti.  9,  2206. 

4)  Tamže.  II.  2B,  9.  3334. 

^)  Tamže.  U,  36,  9.  3S3B. 


um 


Jium 


i 


ir, 


t 


teu  ták  strán;  k.tpusty,  yikol^  y  strán >^  desuok  gest  ta 
lírawfío,  Kefltly  ^mnWi  lutniíin  w>ua  dotiiii  uiatA,  harby  »to 
<UI»  ndwiesty  do  Mtísta  N'oweRbauye-  Opatryteae  kam  naíílepsRye 
hadcte  wiídcŕj  Valcte  I.eQac  die.  8.  Octobris  Anno  104í).  AmicuH 
Ve*Usr  N.  Kowaczy. 

P.  S.  Clirczľ  sem  y&  iiľiuoIiI  dústnty  tin  wassu  stranu;  tobu 
Pol  ílalylľ)  ľotoin  vezineniľ  do  roeilii  ťzo  ste  bily  Poflalv  od 
Kycbtard  hie^kyho."  'j 

Takéto  7prilvyboIy  vtych  ČÄsiech  časté  i  obradom  iných  miest. 

Tiik  (iFusil  Jiin  äzúmbatbcly,  obdržavšf  |>odutm(^  /vusti,  už.  dňa 
.*.     '  ■'.'..   pod/iipiLUit  u   liKí  (-blapi)v  ku  puiiuit-i  pre 

!■;  (liriiáiiiil  tobn-žo  dnu  tuiJiu  ísťt^iiiu  podžtipa- 

Duvt-,  iv  f  urci  I  udret  m  Krupíuu. ') 

I  siju  Puk.u...     . ..  j1  sa  novť'bo  tureckého  nApadu  a  OKuaiiiujúc 

tiHo  svoju  obaTU  dúa  \'2.  nktnbľa  Ki-einiiici,  ialoval  fia,  f.o  je  ku 
[Hiionci  poslnnO  mužstvo  bojazlivo  a  hľadá  zámienku,  aby  Ha  vzdíaliC 
mohlo.  *i 

K  ;:ie  tohoto  muží^tva  Dcbnln  voru  na  zjividonío  a  hlavne 

Obo  Hl  .1  priMÍ  Uťpriiiterom  bub)  priĹinou,  že  v  druhej  polovici 

(iklil  ..  'vndŕat  kromnickyrli  chlapov  z  Pukanca  zutekalo.  ^)  V  a&- 
iiihUi'txú  doiuDV  a  byti:>v  zaiste  muselo  sa  povatovat  okolo  kostola 
T  mruocb,  prachu  a  popole  a  zaŕa^to  nemalo  ani  dosratoén^j  potravy.*) 

1  baĎsko-bygtrickiV  a  Tubietoväká  pomoc  uachodila  8a  v  tom 
jstmu  stavp.  pivtti  rotlly  i  rady  a  umenšoval  sa  so  dňa  na  doň 
i  p(<ľt  tul  tva  a  ie  Ilaitakovir  tiež  nebol  s  týni  spokojný, 

ftle  hl:i>Ia!  u  palatíiia,  ti>  bolo  celkom  prirodzenou  vecou. 

N.  jeho  a  pukauskýcb    iíalôb    pfóal    teda   palatln  dňa 

21.  okuct.i  /,j.-L-  buňskym  mestám,  karhajúc  ich  nesvoruosf  ohla- 
ílom  [foniiici  pn>  Pukanec,  a  vy/yval  ich  už  pťfflnej^íui  hlasom,  aby 
naliľuľ"'  ■    Pukanec,    obraňujú  samy  seím  i  alty  daty  na 

Tmb  Ir  ji.ttrebiK'  peniaze  na  udiíiavanie  pukunskej  po- 

iddkv  a  na  opnivu  iaiiiíjšicho  ochťaDuebo  arubu,  poneváč  je  troma 
taQftKýnú  mestruni  pntilan<-  mužätvo  nie  gpolahlivó.  l'ento  raz  ôiol 
foUlin,  chtiac  pimiúcC  Pukancu  i  ccMmu  kraju,  lak  daleko,  že  sa 
tavlanl  vn'>t''  '  ){f\\í  utíKtám  zo  svojho  imania  véetko,  čo  vy- 
BaWia  04  í  ak  by  to  cisár  nechcel  vpočlttit  im  do  dane.  ^) 

pristála  a  vo  valnom  sbrouiaždeni  dňa  2.  uo- 
rt  ]••  obyvaleístvo  i  u/avrevšia  najať  na  jej  Čiastku 

pi  ň  äľ)  „liajdiiliov",    totiž  vo  vojenských  dielach  vycviče- 

-  platiť  každónm  z  nich  mesačne  po  4  zlatt^,    poslala 

•)   umu:   11,  26.  9,   2203. 

*)  Ttmit,  II,  26,  9.  22113. 
^  Tíkmif. 

*}  Tamie.  II.  36.  K.  2213. 

*)  Taivfe.  IL  2B,  9,  2213  fl  2S2*.t,   ako  1  koriáloa   zápisulcu   dňa 
S.  DVterabra  1640.  foL  211   a). 

'>  Timie.  U.  36,  9,  2317. 

'J  TuUe,  U,  26.  9.  2154. 


1R8 


namiesto  zutekav&fch  poddaiWch  hiiod  na  miesto  pätotUtích  chkpor, 
ktorých  muaťly  vyaUvit  tulť-jSie  ľeuifsťluícke  cvihy  \irv.i\heiitie  tui 
osem  iluí.  Za  ten  čas  totii  ilúfiih  iimt  spunioiiutých  30  kajdiikn? 
uaverbovaiiýcb. 

Ale  ätiuvnica,  Ueld  a  Nová  Uai'ia  ncdaly  ani  torax  ní<i,  a  j  po- 
tom,  koď  palattn  dňa  7.  novouibra  už  hrozil,  že  iipotľoht  iač,  pľí- 
anejšie  poriailky,  aby  svojim  ro/Miituín  vyuúLít  poslušuusL '),  ba  eátt* 
i  za  týiu.  ke<r  íloäiel  cisársky,  dňa  26.  uktobni  v  Hegensburgu  vy* 
slavtíný  i-ozkaz,  aby  daly  ba/iské  mestá  na  vydr/iavanie  pukanskej, 
zo  100  uiužov  záiofat  nmjticoj  pnsiUlky  a  na  novovystavenie  ochrao- 
ntíbo  pIoUi  potrcbn<^  peniaze,  že  sa  im  ti«to  preddavky  vpočltajú  do 
budúcej  dítutí^i,  i  /.a  tým  eát«  zotrvaly  niiKvujoiii  ndpDľiijiirom  stano- 
visku. Tym  vymobly,  že  bol  počot  mužstva,  ktoré  ony  malý  Ty- 
držiavaf,  konečne  snížeuý  až  na  5i>  c^dapuv. 

Íjcu  ked  sa  tuto  sulo,  podarilo  ási  uapukon  avolaf  a  dosut 
Kremnici  baúakt^  mosiA  do  vahu*bo  shroinaiídonia  a  primát  iťh  ku 
ponide  o  f«jto  záležitosti. 

Tu  v  shiomaidenl  vysliipili  predovšetkVm  áti:)vnirkí  vyslanci  so 
žiadoíifuu,  aby  baňskO  riKíSUí  okrinn  ľtO  cblapov  i)iikaii!4i;><-h  pMp  iných 
desiatich  v  ich  nieste  vydr/iav:ili;  boli  však  s  loulo  /ladostou  odbití. 

Na  to  mienili  prítomní  vyslanci,  iv  by  sit  mal  Gnäpar  Barta- 
kovič,  ustanovený  palatfuom  za  hlavnt.4io  vodcu  v  Pukanci,  uspo- 
kojil 8  2<>-zl&Covŕm  mŕSiR-ným  platom,  keďjte  jo  me6(anom  a  »t^lyiu 
spoluiibyvatťl'irn  pukaii-skyin.  a  každ^  jednotlivý  liajdiik  •/*•  hy  uta) 
dostlvat  me.vaňip  po  Iľi  zlaté,  i  uzavieli,  /e  iKiiiiazí!  neinajii  sa  od- 
dáviit  Uarlakovičovi,  lež  pukanskej  vrcl)no.sti  a  (A  že  má  vyplácaC 
jKiSildku.  Podobne  zazlili  Bartakoviŕovi,  /e  i  s  pukanHkou  vridi- 
nofifou  zaubcliodi  tak.  ako  sn  svojÍu)i  podriadenými,  a  utstaooTÍli, 
/e  sa  budú  v  tomto  ohlado  sCažovat  ]jaÍatíuovi.  Konečno  ustfíUli 
rozpočet  pre  blavnťdio  vodcu  i  pre  púsj^diiu  nasledovne: 

„Náíiledkom  jelio  kuieiat;ľj  nnlosli  urobená  límitilcla  MhlndoMt 
velitola  a  >m*  bajdukovv  ľtikauci,  másalýniže  dávat  mesaŕiie,  iiko 
nasleduje: 

robí  zl.     35  —  kapitánovi  každý  mesiac      .    .    .    H5  zl. 

^      „      20  —  každému  desiatnikovi,  tých  je  .ť  .      4    , 

.      ^        4  —  záatavulkovi -i   „ 

,      „       4  —  bubeníkovi  4   , 

,      ,135  —  každému  liajdukovi,  tých  je  4í)     .      3    „ 
roht  zl.  Id8,  kloré  majú  mesUL  mesačne  platif."  *} 

Teda  neúplných  ďOC*  zlatých  mesačne  obnášala  ot>cf,  ktorú  ko- 
nečne iivnlily  sa  hAňskt^  me^tJi  dávať  ľukanou  k  tóII  svojej  vlastnej 
|.K'/j»»'čiio8ti,  a  i   to  7.  diuiovýrh  peňazí. 

Túto  posádku  vydiviavaly  potom  až  do  rokn  IC'-l'í  a  okrom  toho 
pomolily  znovu  vystaviC  i  dreveuú,  ochranuú  zod  pukantikú. 

To  bolo  konečným  výsledkom  onej  hroznej  pukanski^  noci. 

<)  Tamie,  II.  26,  0.  U1&5. 

^  Tontlte:  kuriálna  xápisnlca.  dAa  tíTt.  nov.   1640,  fol.  31.1  h). 

')  Tamie:  korláloa  zápUuica,    dňa  30.  dec.   ItilU.  fol.  216^217. 


139 


Návrat .  .  . 

A  zase  sa  len  ku  vám  vraciam, 
píeseňky  moje  drobné,  sporé, 
Čo  vyrástly  ste  v  mojej  duši 
sťa  biele  sláčky  na  úhore. 
Ja  sama  neznám,  éo  vás  živí : 
či  vlaha  sĺz,  či  blaha  cit  — 
len  jedno  mi  je  cele  jasné: 
že  bez  vás  mi  už  nelzd  žiť! 

BôI  zatlačil  vás  do  úzadia, 
útechu  slzy  dať  mi  malý; 
však  darmo  srdce  plakávalo : 
tie  úTavu  mu  nepodaly. 
No  sotva  prvý  tóník  piesne 
hor'  zo  srdienka  vyšvihol: 
sťa  kúzlom  padlý  duše  putá 
a  razom  stíchol  srdca  bôľ. 

\už  zase  sa  len  ku  vám  vraciam, 

kvietoČká  moje  —  moje  piesne ! 

Veď  nádej  sladko  pošepkáva, 

že  ukojite  srdca  tiesne. 

Ja  neviem,  prečo  vám  tak  verím, 

no  nemožno  už  neveriť: 

tak  prirástly  ste  k  môjmu  srdcu, 

že  bez  vás  mi  už  nefzä  žiť! 


iMdiuila  Potljarorňiská. 


Ako  z  jará. 

r rŠalo,  pršalo  —  a  zas  je  jasno, 

slniečko  zahnalo  s  oblohy  mraky ; 

ač  Vesna  cfaleko,  ač  ešte  včasno, 

žiarivé  upiera  v  dolinku  zraky. 

V  laškovnom  rozmare  bleskami  márni, 

zlatými  lúčami  dolinkou  sliedi  — 

K  čomu  to  mámenie?  naČo  tie  klamy? 

Faloš  ti,  slniečko,  v  očičkách  sedí! 

I'ialka  otvára  ospalé  očká : 
»Vari  už  radostná,  prelestná  Vesna  ?!« 
Tej  sa  tak  radostne  srdienko  dočká : 
komôrka  tmavá  je,  cMadná  i  tesná. .  . 


140 


»Sničky  tak  nudné  sú  —  nudné  i  dlhé  — « 
(radostne  k  slniečko  hlavenku  točí) 
»ťažko,  ach,  ťažko  je  odolať  tuhe.  .  .« 
Slniečko,  preboha!  zavriŽe  oči! 

Bolelo,  bolelo  —  i  stíchlo  zase, 
v  dušenke  ružová  rozbleskla  žiara; 
srdienko  schvelo  sa  v  predivnom  zase: 
ved  je  to,  Bože  môjl  tak  ako  z  jará. . . 
Zas  nádej  laškovné  utvára  lety, 
sľubuje  storaké  krásy  a  vnady, 
srdienko  pestrými  zasýpa  kvety, 
hrdielko  znemelé  ku  piesni  ladí . . . 

Čo  sa  to,  Bože  môj,  čo  sa  to  robí? 
Ved  je  už  srdienko  zmámené  celé ! 
daromné  odmieta  núkané  zdoby : 
láska  si  ku  nemu  cestičku  stele. 
>»MIadosť,  ach,  krátka  je,  strádanie  dlhé  — « 
(srdienko  chveje  sa,  hlávka  sa  točí) 
)»ťaŽko,  ach,  ťažko  je  odolať  túhe...« 
Šuhajko,  preboha!  zavriŽe  oči! 

TMilmilti  Potijavorinfihi. 


Koreň  a  výhonky. 

Xovella  od  Svetuzára  fíurbana  VtijanuJcého. 
I. 

Stanica  Bťibaň. 

Pred  malou  železničnou  stanicou  Rúbaúoii  večerom  o  pol  deviatej 
zastaly  vefké  štýrsedliskové  sane  páua  Jána  Drevanského  z  Korič- 
nébo ;  on  sám,  hatený  bundou  a  botošami,  nemotorne  sliezal  s  uiclu 
V  saniach  icostaly  ešte  dve  bundy,  rozličné  ručníky  a  plédy. 

„Jožko,  daj  pozor  na  veci,"  riekol  ku  kočišovi,  „prikry  kone 
Ä  nezadrieni."  To  posledné  napomenutie  bolo  zbytočné:  studený 
vietor  vial  od  severa  a  hádzal  na  kone  i  sane  oblaky  drobného 
si'iahu.  Drevanský  prešiel  na  pusté  nádražie.  Neveselo  sliepňaly 
lampy,  ŕakalňa  druhej  triedy  bola  temná  a  nekúrená,  zato  v  trecej 
triede  chrlila  prekúrená  pec  nepríjemné,  ostré  teplo.  Na  laviciach 
spali  dvaja  železniční  strá/nicí.  Drevanský  postál  chviTu  u  pece. 
Z  oblôčka,  nad  nímž  bol  nápis  „pénztilľ**,  bolo  počut  tiky-taky 
telegrafického  apparátu.  Visiaca  petrolejová  lampa  čmndila  a  roz- 
prestraúovala  odporný,  dusivý  puch. 

Drevanskému  bolo  tam  príhoľúce  v  bunde  a  botošiach,  vyšiel 
na  ]>errou  a  octol  sa  v  opravdovej  púšti.  Ani  koľajníc  nebolo  vidno, 


lil 


r',.,!  zahalil  sňah  t  bielo.  Biela  tma.  jcstli  možno  Uk  povodat 
;ti.:(.iť>Li*'mlasj  váudt?.  i  ti  itialka,  ačkolvrk  Ŕedá.  vlastne  lou  liišcil.!, 
o««maIa  pravÝ  tieú  (my,  bola  nifikkú,  jako  hovoria  maliari. 

„Skoro    eino    priíli,"    zahuuiintl    Dieranskv,    .celú    poDiodinu 
treba  éak&f.' 

I  po<  '  vstiipiijiío  TO  velkýťli  i  h  bolo- 

.^iarh  pn /..i  :.  Kolu  lichn,  /.mrzlý  iíj    :  .th  padal 

mu  na  i-iapkti,  na  äirokv  golier  hundy;  vietor  tu  t  tu  zahral  na 
♦o^t  'nfickirh  drôtoch,  jalío  oa  strunách,  Osamelý  vozeň  nákladný 
na  bočiWcti  kufajnictach.  Čo  len  roblf  za  celú  polhodinu 
ajuii-uiu?  A  jftko  to  býva,  i  jemu  prí:ila  na  poĽioc  niilil  družka 
eaniotif,  gvätica  víctkych  (tdliíconvdi,  jtavn^tVch:  faiitáítia  íťastiif. 
ŕinni  Tudia  (len  čÍnni*Rii  štastni)  ani  nevedia,  jakou  dobrodlnkou 
je  ona  nešťastným  nečinným  Bez  nej  bolo  by  zle,  velini  zle  prove 
IviDf  ktorým  je  už  dost  xlo. 

Drevanský  nešiol  s  faiitásiou  daleko:  ou  prwlstavoval  si,  jako 

nuom  ilo  tnito  púftti,  do  íejlo  hieb'j  tniy  vmzi  o:ŕiv('né  teleso  vlnku 

>  ■   land,  brnchototn,  iNtnai.  dymom,  so  svojimi  poliyblí- 

%;  1,  ohriatymi,  naplnenými  Indmi;  jako  razom  premení 

SÁ  biela,    Itp/toreniDii    pti^C  v  nialii,    dviijuiimitovn    Ihíhcu    kolóniu 

Indi,    rô^notríednych,    no  teraz   za  Jedným   cielom   žeuúcích  sa.  a 

predsa  tak  rozličných,  druh  dniha  neznajilcich.  A  potom  zvonok  — 

rv&eó  bvfzdup.  para  /astipí  z  jeho  ncotových  no/dier,  vagóny  pohnii 

s*,  búchajúc  jeden  o  dnihý  8]iiežovými    taniermi         a  opäf  tiíiun, 

l»«it,   Iba   kofatrii'-^.    oíistoné   kolami  uil  sňaliu.    jako   dvo   éiomc. 

p4U»IMné  nite  pobežia  d>>  dialky  a  zaniknú  v  i:humeli. 

Ale  nielen  to. . .  7.  kolónie  odlúcily  sa  dve  osoby,  oddaly  karty 
•tiáioiknvi  a  letia  v  ústrety  jemu  -  otcovi.  Dve  jeho  dcéiy.  Ne- 
videl ich  HÍ  dAvni>,  jestli  dobre  pan)ätá  sa,  bude  iiž  tri  roky  twiuu, 
^"       ■    ■    ■  ■;     jf^    na  čaj.  veími   krátky.     UA  fi   ich   ani   nevie 

\*  ■  sa  na  star-iu  Máriu  jako  vo  sne,  mladšia  .Inlŕa 

Ä»ií  ri'U'  unikla. . .  HIii.  keií  sií  deii  nie  doma. . .  Inu,  tak  to  chcela 
s*i».n.i  Matku  icb  utratil,  ked  eáte  boly  len  maluuké  deti.  A  tu 
F'  a\  %^  mu  preSlý  i.ivot,  bez  poriadku  éa.<iov6ho  a  knusál- 

■*^-ir     lil  j«>dnot.vánm  púŕf  vohnaln  ho  jakoei  do  rozp-tmienok;  bro- 
diacu potlrbu  Riiajiom.  cítil  ro/ciilenie,  a  pnŕal  sám  seba  pozorovaC 
tvp  hol  neMastny.  a  preto   hľadel  deti  (tdjiratat 
I  'j  dlťry".  jako  menoval  svoj  dom.  I  Kíl  ich  bez- 

^*íUej  !U**lre  ^vojľj  do  Novúho  Sudu,  kam  bola  sa  vydala  za  skrom- 
^\iX>  Neiura,  v(»jeiimMio  účetuíkii,  ktwrý  jej  zanechal  dom,  peusiu 
*  dvid^attií-lľ  kitpiiAbi.  Ked  druhA  žena  jeho  ušla  do  sveta  --  niti 
^tea,  ,  nl  po  hrdlo  dn  dl?ňb  zamoíoný  /andarmský  ofticier  — 

**a  li.  /fini/il  /:i  rodinným  životom  a  povolal  domov  svoje 

Wtt.     Ii  "vA  ľcly  rok  ]>ľotiviIa  sa.    HoIa  o  dva 

'•b  starí  i  i  i  chýrna,  s  ostrým  jazykom,  ale  dobrým 

*r4cADi.  On  volu)  i  Ju  k  sebe,  a^o  ta  uechcela  ani  počuC  o  Horuia- 
\...\    ^1 .1,  Dii  ívoje  ludisko  •úd  rozpomienky.  „Áno."  pfaala,  „aliych 
[ť  i  narob  a  poklonkovala  t^a  vaSim  veľkomožným  áubrám; 

ácj  Qt  mu9l   tjyt,   ber  ai  svoje  dva  ákrir&uky,   ale  je  ich  ákoda. 


U9 


veni  rtože  äkoila.  Tu  sú  jnko  vo  svíityiii,  vetirrok  sa  icli  iiorlutkuo] 


Ale   lam  u  vfls,    vo  važej   ľalosthio  s. 


110  ty  SI  uteč  —  tvoj 


vôld.  Ale  k^d  btidc  /le,  udiliiií  m  mi  vÍac.  V  decembri  pôjde  ui<ij 
ktnotm  Sitki-iiiskit  do  Krakiivii,  uuh  icb  ve/.iiii*  a  oddA  tí  ich  t  Kd<^ 
liiini.  Saum  neiiió/^iit  ľi>stiiva(,  ak*  ^;i  nebo],  to  je  iiiilA  {lani,  n  riíi-i 
priek  toímj.  /e  jo  ľoíkii,   sporalilivá.  Deň  ti  oxnňmini  po  ' 
Nuž  s  ijolium.  a  daj  mi  vcdief,  juko  dosly.  Tvoja  semlni  !>      ;     :.- 

Drevausk)'  spoiníiiul  svoju  prvú  ivan  u  okolo  snlea  ufitlalo 
niu  jakéiti  toplo,  blažiace,  a  pritom  i  bóTue.  VrÁve  temz,  koil  ocakl 
vnl  joj  deti,  ožil  i  jej  obraz.  Bola  ona  jeho  prvou  láskou,  prvou  iwi^ 
skou,  s  ktorou  zaviazal  poniei ;  áift^lm:  okoliiosTi  po/.volíty,  že  mnhí* 
n&  v  dvudäíatoin  šlvrtoiii  roku  o/enif.  Ôtix.  jt-lio  Audrej  pocbdd/J 
zo  sedliaĽko-uieätíaiiskťj  rmliiiy.  velikej,  /átmtžnoj,  zijút:ej  tak  riekiiuc 
v  dobrovoluej  zÄdnihe.  Andreja  dali  na  štúdium,  stal  sa  uŕitelor 
potom  noUrotn,  a  neskôr  vyňal  svoj  podiel  ti  maC  jobo  bola  Dt 
vaoskii,  z  tej  samej  ro/.vutveaej  rodiny  i.  prllo/il  k  úsporAm  a  kdpU 
jHikný  majetok  v  Koriŕnoui.  [iodinu  uebAní  milo  liíadel.i  tia  vy- 
rostka,  ba  ani  Htan'  neboli  spokojní  8o  íivíijím  Lrt^hii  synom, 
banovali,  že  dali  sa  naviesť  íhnU'ovi,  daf  ho  do  škôl.  Andrej  na- 
rušil ich  prastaré  rodiiiiiii  tradície,  ožonil  sa  s  chudobuou,  ucN 
cudzou,  a  tak  zohľU  v  istom  ohladc  ndštiepeucom.  Privolal  /euboi 
všelijakú  „chabnič".  ktorá  mi  blAäila  o  poutoc  k  bobtl^om,  jako  tu 
príklad  Kladnovci,  Andrejovi  šva^irovci.  Di-evunskich  zvali  v  LiíHtveJ 
nie  ináó  jako  „do  bohÄčov",  a  pre  svoju  Ŕaiioblivosť,  ktorá  prechác 
d/ala  časom  do  skúposti,  malí  posnie^uó  )iri<!/viäko  „Turákov".       i 

Andrej   pre  tieto  pomery  luAlo   kedy  chodil   do   Lipovej,   ua 
hyna  .liina,   ktorý   študoval,    jwsielaval  ŕaäto  na  návštevu  vo  viikd 
ciach.     Jenm   to   pravda   bolo   dosC  riivnu:    on,    švihák  v  knitknul 
kabAtku.    bozkával    oborenú  ruku  babičky  t)vy.   oblečenej  v  riK^nti 
žltustú   suknicu  a  čierny,   tvrdý   kabátik,     šnirf  Andreja   protrbl 
štúdia  Jánove.  Vnitil  sa  domov  v  svojom  dvadsiatom  roku  a  zostu 
1)7.  na\'ždy  v  Koričiiom.    Ou  v  mnohom  vrátil  sa  k  rodinným  spô 
sobom   myslenia,   a  skutočne   podarilo  sa  mu  naklnnit  8i   Lipor 
akých  —  aspoň   tak   zdalo  sa.    Už  to.   tc  nemal  žiadneho   únda 
bolo  jaksi  po  cbuti  sLirOmu  Jánovi  Ilrevanski-mu,  skoro  W-ročnOmfi 
predstUovi  adcj  rodiny,  ľod  jeho  rukou  nu  jednoui,  pravda  sirukon 
dvore  žili  traja  synovia  ao  ženami,  defmi.  vnukmi,  ba  i  pľavnukmi, 
n  »«  istý  čas  i  jednu  dcéra,   ku  ktx)ivj  prižeiúl  sa  .láu  Vnibel,  ni 
vftlmi   ďaleký  prfbuxn>    Drevanských,  a  až   po   suirli   svojho  ol 
odviedol  ženu  do  dediŕnt-lio  mlyna,  „na  (ľhudobkí"  levaníďiu      Ni 
knlko   pradednvsky  dom  nestačil,    budoval  atarý  patríandia  oovó 
nov<^  obydlia  na  tom   samom    urunte,  pri  čom    hu^^podárske   stAvy, 
stajne,  humná,  sýpky  tisly  s:t  v/dy  viacľj  ua  Uihuinnio.  bolo  mie»t^ 
hned  m  nimí  poi-fnato  »a  jeho  pole. 

pJako  to  bude,"  premýšral  Drevanský.  .keď  priveziem  ftvoji 
deti  na  TurákoT  grunt."  a  UBmíal  sa. . .  „Víoh  ni6j,  lušhn  tA  wi 
mA  udrMijúcu  Kilu!  Múj  olcc  odtrhol  sa  od  nej  a  zomrel  mladý 
Strýc  Mii^o  itije,  bude  mu  skoro  sodenidesiut  rokov  —  u  má  eéi 
otca...  iná  vlastuú   mat.    A  ja   bex  otcm   bez  matere  —  n  j^ 


u  J 


yn«...  No  j  bej!  íony,  a  čjikrttii  ík'ti.  ktoii^  skoro  ani  nepo^nÄm. 
.S  ŕo  je  htavm*:  u/,  rltim  roky,  u/  siámľiii. . ," 

Víťtur  niiKiiť  xjkIuI  :i  liniíjl  inu  (In  tvt^re  ilrofmú  Hpŕťliii  niiliÍH- 
v#.;i.    «i".  .ýiiít:]]    liľáskov. .  .     .th.    čo    hycli    HUirnul/    |)OU'«il    m. 


.*= 


it  roky  eíte  mi  nťniinuly. . ,  alt;  život,  jak*  to  život!  Čo 
■:*,  m  nížiť,  M  čim  šuažif  sa  V" 

Tí !  zvnnfti'   iiai)   j^lio    hlavou   jHK'al    ľýclilyiii    Ukloiii 

li  ^a  s  lavlľ.    H  |>(i[i6ľiic   (In   i'Éik  lani)hl-t* 

H-  io  vyšli  z  čakaliio  uii  niidľ.ižie.  /voiipc  ne- 

ksi  upeulivn  zavyjat  na  múre  stanice.  /  úrailuTnc  vyšiol 
11.  ...    itrfidufk  A  lilaKiic  kívuI. 
»DaiÍe  8Ä  lAľit  kni-Ui?"  siiytil  Ha  Orevaiiskť'ho:  ^u^- j«  svrclio- 

.Nie,  t&kúm  hmii,'  odvetil    DrevADsky  a  iiJadel  v  tii  strann. 
litorpj  mal  íloi-nzíf  nikanf  vlak. 

V  BúaiDej  hmlť  nká^ajy  ^a  «lvt>  ruih^  svetlá  ruaua,  a  huud  ua  tu 
arznftl  pnuiikavy  hvixd.  'ŕdiko,   |totľiasajú<;  zeiiion  Ľ(*lk()ni   citeľne, 
víocbal  dlhy  iniešiuiy  vlak  iia  rúbaňskO  nádnUie.  Zvonit:  /aconijnl. 
I>rťvatt:<k(''lto   /rnncnilo    »a    i-u/.čulouíe. . .  on    počal    behat    ud 
v»'.'!  '^lor  Bkočil  s  vlaku  a  otváml  dvere  iretťj 

tri  s  hatobaini  \:úko  aVwi.Ala  sn  srlimlov. 

„UnnnD   —  dvo  minutý !"    kričal    koiidiiktor;    ,nožo  skoro  — 
uLnLťem*    Iľiby.,.*,    a  obrítil  sa  k  liradnlkovi,    úclivť    saliitiijiir 
DfwTansky  be^l  ďalej...  prešiel  dlhy  rad  roziuiv  tretej  tiit'dy. . . 
a  tu  poOaly  Hl  U7  iiukladn*"  vflt;,')ijy.  Jobo  rozôuleuie  rástlo. 
^Koiiilnktnľ,  koudiikliir!"   vohil  z  plnt'liu  lírdla. 
J'  opj'ral  KU h<i knnduktor;  „iiietČJittu  —  widaf,  prosím. ' 

,1'  ,  dve  diťvčenťe.  moje  dcéry..." 

,.\  }u  môžem  znat?  Co  sa  páči  V" 

I)r«rauský  uial  cbnf  níikrlif  tohoto   iicciterm^tio  chlapa,   nepo- 

io  skiUeŕne  nemôže  veilieť.    ťo  vlas'ne  od  nehu  žiada  sa. 

'  sh-!iťhoin  hnaný  lete!  snien)ni  k  ruŔiin.  Ziise  len  vnííiip. 

•ikjtné,    ti-mni''    niiklndnť'.    svetlom    slicpíiujua-    usubiti^. 

zvonef  zacen^al  jedno  po  druhom  tri  razy,  ezvahí 

*"      iitie,    liľwhnt  a  fiipenie   pary  a  vlak   poäil   sa  po- 

"'^inky    bfbaf.     Drevaiiský    nevedel,    ci   má    ostar,    či  vyaknôit  na 
•'  ':ii.  kt«ry  okolo  neho  nemilosrdne  tiahol  rzdy  rýchlejiiie 

^  '   nndru/l   vriiky  kufer.  pnive  Uuii,    kde  sa  bol 

pfwl  vj,  'izal.    n  u>.  z-iivziicl   iiplwkaiiy,    poIedelskV  hlas: 

,Tu  sme,  tn  .tme,  Mari^k.-K  neviiUít.  to  je  on;  tata  otó,  Uita!* 
Tc  1,1,!,  lidka;  onu  uspela  iiž  rozplakať  aa,  kerf  ortly  sa  v  »QaJíaeJ 
ľ  I  piittiipila  k  otcovi  a  híadala  jeho  ruku. 

^■»ľ\  rasu  na  vítiinky,"  nekol  otec;  „ale  kde  trčíte  —  celý 
Ma  BpoUMii,  í-n  KAtn   vás  hladall" 

,ľ  '  nevedela  hí  nuly,  keď  iiikoho  nebolu,*  riekla 

^irxH  i      ^  rkym    hlasom,    l^k  /v  I»revanský    rozponieuul 

ta  ŕiví)  iin  Dfhiíhti  jej  ninC  —  Ik)|  to  ton  mutý  hlaa,  „a  uvt  d&s 
IMImoIa  von  puntiť." 


144 


,Ja  som  tu  dámu  uisUI,  že  ftte  Ui,"  ozval  rh  úradník  {iéfl 
stanice,  tele^i-afísťt  i  kaHsir  v  jednej  osobe),  pľiblfžiac  sa  k  nim  ftl 
salutnjúc  po  vojensky. 

.Áno,"  zoätniata  sa  Julka,    npani  Sakciuská  pomenovala  tithn 
pána  anjoloiu." 

OU'C  (fakoval  zu  lúbeziiost  u  potriasol  ň^fovi  ruku. 

„No,  deti.  Hkoro.  kone  sú  tiotnieliv*!'" 

Dvaja  Btráíníci  odnášali  kutoľ  k  saniam.  Medzitým  (o  Jožko 
s  uiini  priväzoval  kufor  nii  sauo,  éfastlivý  oteií  ubliokal  dctVy  do 
tnužskýťli  búnd,  obsluhoval  ich  pobi  po  oti:ovsky,  poin  po  káva- 
liersky,  a  posial  aiii  len  nevidel  ich  ivÄričky.  Deti  sniialy  sa,  vývko- 
taly,  naíahovaly  na  tenkí  nužky  plstení,  ohromné  kapce.  Im  bolo 
tak  veselo,  juko  nikdy.  Ale  ani  nikdy  ešte  ut'boly  tak  zafačlované, 
ponkladanŕ  na  pnvoz.  jako  nejaký  drahoconný  tovar.  7.  ich  obm/:- 
nosti  r.i/,oin  zinizly  fadue  vagóny,  nekonečné  trasenie,  Blanicy,  Von- 
duktori  i  pani  Sakcinská,  a  cltilý  len  sviežosť  vitduchn,  chlad  pada- 
jikeho  símbu  u  prijemní  teplo  na  tele.  Otec  dal  im  čestní  miesto 
na  blavnom  sedtísku,  sám  posadil  sa  proti  u!iu.  ^.ložku,  daj  e&te 
tie  koberce."  On  nknt^O  ich  e^to  >lo  kobercov,  pAcbnucfcb  silným, 
no  nie  nepríjemným  potom  konským. 

Kone  tľhty,  s  jakýmsi  radostným  ohňom  daly  sa  do  bebu, 
veselo  hrnuly  sviežo  napadnutým  suahom.  Na  brad-skej,  kde  bola 
vydra^.eníl  sanica,  daly  sa  do  bebu  tak  rýchleho,  2e  na  tak  smelú 
jazdu  nepiivyknutí  dievčence  vyskaly  polo  strachom,  polo  radnatou. 
Korba  letela  mäkko,  bikillky  cvend^aly  jeUnostajaým  zvonoolm, 
Kvonec  na  oji  veselo  teufíal;  otec  obi-acal  8:i  k  nim  už  pu  tretí  raz 
s  otázkou:  „Nenie  vám  /imaV  Nefučí  vám  na  nobyV"  u  nečakajúc 
odpovede,  upírhoval  ich  kobercami  a  plúdami  Bol  divno  ro/čulen/. 
Viedol  xn&me  nezminie,  najbližšie,  vlastní,  no  časom  i  priestorom 
odcudzení  bytoosti...  Verf  aj  icb  jazyk  nunel  iným  prízvukom,  bi 
medzi  sebou  hovorily  po  srbsky  alebo  po  nemecky...  Jak  rád  by 
bol  videl  icb  tváre,  ich  vzrast...  No  \šetko  príde,  potešil  aa  a 
zdvihol  Jtilke  bundový  golier,  vetrom  odhodený  s  joj  mladej,  saie- 
jňcej  sa  tvAri. 

„Teta  fa  pozdravuje,"  hovorila  Julka,  „bArs  sa  hnevu,  io  aiš 
beiie^;  Jej  bude  oxaj  smutno,  nebude  mat  koho  lue^iC,  riekla." 

.To  len  tak."  pretrhla  sestru  Miiria,  a  opiif  upomenula  svojim 
hla»»m  otc.1  na  nebohú  ^enu  jebo,  až  nm  bolo  Ihidno;  ^málo  9a  nifl 
nalirešila!  Ona  je  tJik  dobrd,  v/dv  dobrá,  i  ked  hundre." 

^Neliovurte,  deti,  vietor  duje,  moldy  by  ale  schopiť  ka$el. 
Usta  drile  /Jivnlí.  U  uás  je  krutá  zima!  Tu  tu  uic  v^ša  J*n\u,\  zpm." 


II. 
Krámy  itoni. 

Koričn*'-  le/alo  v  kraji  /.vlnenom  pahorkami,  ale  preto  úosi 
úrodnom.  Jako  by  nevysoké,  ale  široké,  podzemnou  silou  rozhti|iaoí 
vlny  morskí  ra/um  stvrdly  a  premenily  sa  na  zem.    Boly  i  meuej 


í 


úrodné  flaky.  pieskovitt*,  alt;  tie  bol)'  ubraällé  borovými  leslkaoii 
alťbo  miešanými  hôrkanii  s  rozmanitým  stromovfm,  a  lieto  dndávaíy 
knOu  /Tlítótii>  krdjinánik}'  v&z.  KoričnO  ukrylo  tia  právo  od  sevcra 
UkÝmíto  tievL>rkynii  borkami,  z  fava  borovou,  /.  pravá  mieäauou. 
Obe  jŕÄtrily  k  iiiajťikii  Ihtívanskéfto.  Dedina  bola  /  tVcli  unjmon- 
ifch  r  celom  kraji,  nemala  ani  kíiaza,  ani  rínduej  školy.  Do  cbrdmu 
chodili  Koričanitt  do  KrAíovej,  ta  chodily  aj  ich  deti  ílo  školy.  Keď 
bolo  vefmi  zima  alebo  velmi  blatnato,  Dochodili  ani  gtari,  ani  mladí 
v4b«c  uikdp.  Nikomu  nenapatlne  chváliC  xausralust  u  fudu,  kaidý 
cestný  a  s  ludom  dobre  ^mýslujnci  človek  ie\á.  si  preň  ŕim  dôklad- 
nejšiu školskA  výchovu:  no  Konóauia,  po  knyi  vysmievuní  pre  ich 
obn>edzenosC  (oni  uikam  noibudili.  Žili  len  xo  zeme  a  hory.  boli 
pri  tom  zdraví,  pre  seba  dosC  rozumní,  v  mravoch  zacbuvail  a 
mmjetkoTe  neodvislO.  Boli  osihoteni.  lo  je  pravda,  mali  niektoré 
slová,  xvraty  a  obyčaje,  ktoiých  nebolo  inde,  ale  ked  prišlo  k  U- 
roanin  chleba,  nedali  E^a.  boli  tvrdí,  svomf,  nodúverčívl  a  i^viazanl 
neuradnou,  moíno  puvedat  tajutui  itrjíaiiisáriiiu.  PredchiKlca  Drevau- 
ekébo,  bankn>ttovanv  barón  Šmolcti^'l  itak  ho  oni  volali,  Boh  zná, 
Jako  u  sám  volali,  chcel  ich  obraC  jiri  kouímassácii  za  príkladom 
ostatných  {uiuských  uiisedor.  Mal  podplateného  íužcuiera  (tňktiei 
ai  príkladom  ostatných  panekvcb  .<4iiííodovi,  dobre  titraklovauii  eú- 
dobnii  exmissiu  —  ále  úklad  nepodaril  sa.  Nik  nevie,  Jako  sa  lo 
stalo,  alti  atalo  m:  barón  Širiľlctigl  ustúpil  a  vyrovual  sa  pu 
pnatelsky:  lo  jest  oddal  sedliakom  všetko,  ŕo  im  patrilo,  medzitým 
CO  .uéené"  dediny,  vzdojaníiie,  pokročilejšie,  boly  drauc^vane  ad- 
Ttdcitini,  súdmi  a  ínŕeiiiermi,  jako  hovorí  sa,  do  devialt^j  kože  — 
jAko  obyčajne  a  riadne  vnade.  A  eéte  jedno:  KoríČnŕ  nemalo  žida. 
**"  '  ']  ich  najväJží  kúsok.  Lebo  piimaf  k  smiuve  baróna.  obrániC 
i  ii^iom,  traktovaným  alebo  uetraktovaným.  ujst  menilckej 
ítUUŕ  M  iiiieuiera.  to  váetko  je  omnoho  ľahšie,    neíH 

'  ľliKi-  ,  aby  do  dediny,  [>oritujiict!J  vvšh  štyristo  duťti, 

ticvkrailoi  sa  íid.     Pod  baníuom  vydržali  niekoľko  židovských  nA- 
<'"I'>T  ritazne.    Ich  obrana   holá  neomiUaná,   surová,  ale  úspešná. 
>   vyviedli   na  chotär  s  celým   niobilárom,   s  Itebekou  a  jej 
'I"tmi.  dmh*íhn  vypÄlili  j.'íko  škorfiiona,  tretieho  vy- 
:  —  doslovne  vytopili.  Totiž  uanizili  mu  na  chalupu 
'U4.    stAli  strážou,   aby  t\á  uomobol  vodu   odrazK,   až 
karb  plúval,  a  vyše   kolien  vykasaná   j:idovka  odnd^la 
ristvo  na  výhon,    Bolo  lo  za  6i80v  pandúrskej,  stoličnej 
..njiiíj  É.stoty  . .    No  ked  priély  iné  poriadky,  ich  zaoceľovanosť 
n  ni  histftrickou.  IVirúel  zase  žid,  ale  už  vtedy  nebolo  tretta 
ikov.    V  Krá.<ímmi  dome  u  borky  sedel  Drevanský. 
na  ponulu    traja   obecni    dóvoruíci,  a  síce  ci  majú 
^í  VTtnpit  a  či  vypAliť. 

tni  mdoo.  ani  druhé,"  riekol  Im  Ján  Drevanský.    Traja  vy- 
nlci  sa  za.-^karodiIi,  a  už  po&ernli  na  klobúky,    uložené 
ria  zemi  «  dvier.    V  troch  hlavách  vznikla  jedna  a 
_  ika:  „Tak  !  vyfApali  a  vypaľovali  amf  my  židov  i  b«t 

fttraijy  v  Kra.'^ooín  dome,  budeme  i  ďalej.' 

10 


n  Ani  jedno,  ani  drubŕ,"  á6r&/.tíe  riekol  ešte  ľftz  <Ián  Drevaoskjí: 
„ja  som  vám  tá  ruda:  netrí'lía  ho  videí." 

Tiajft  dôverníci  zostali  nemo  stáť. 

„Nfitroba  ho  vidoE,   a  líolio   čiovok   nendí,   s  tíui    ucmôn 
shováral.  Ten  vúbec  ue/ije  h  vami  a  medzí  vami.  Hozumiet4' ?* 

Keby  boli   Koríčanci  viac  bkolovam',   neboli  by  tak  dókladnt*] 
porozumeli  naučeniu.  Ooi  prosto  verili  l)revaii8k«?niii,  ktorOho  niew 
bnln  zuánie  ieb  otcom  i  dedom  u  klun^'ho  siai^  otec  bol  znilmy 
celom  kniji,  ktflr*^ho  slrýcovia  v  zamasteiiých  lajblíkoi-b  ŕa-som  finá- 
vali  stAda  oviec  ich  chnt;li-om.  Cítili,  že  vzdor  bohatstvu  je  "n  koaťj 
z  ich  koRti.    I  vyšiel  rozkaz  (od  koho  ~  to  nik  nevedeli  nevidel 
Aľpada  Ekátajna.   Kto  ho  uvidf,  zaplatí  dve  zlatky  pokuty.  Nik  juj 
iiezaplatil:  za  dva  mesiace  nebolu  v  Koričuom  aul  stopy  po  Arpá- 
dovi Kkštajnovi.    Tráva   mnhla   ttezpečne  ritst  pred  jeho  domom,] 
jako  známo,  uajvačäia  kliatba  pre  synov  Israehi. 

Dedina  bola  rozložená  na  áiroko,  po  kopnuiäarsky,  tažko  bol 
určiC,    kde  začhia  sa  tá  pravá  dodiiia,   a  kde   presijWa;    roztrat 
dvory  bez  centra,  ked  nebolo  ani  fary,  ani  kostola,  ani  ékoly,   baj 
ani  krémy.   No  holý  surrogáty.   ékolu  zastupovala  chalupa  krivôho 
Ondreja,  najpriostranncjšia  v  dedine.  V  ncpoliodu  uňho  sbrouiaždovmly 
sa  deii.  äenkovauie  dával  už  Drevaupký  do  árendy  oI)ľí,  a  krčmiirom, 
bol  vždy  rychtáľ.  Pravda,  nebola  to  ani  opravdovú  škola,  ani  oprav-, 
dová  krčma.  ?o  nedeliach  vo  fašiangoch  mládež  tancovala.  vla»taftj 
mieaila  sa  v  najväčšej  izbe  u  krivtíbo  Ondreja,  v  lete  na  dne  v&l-J 
kého  výmola,  pod  ohroumoii   borovicou.    Zôkol-vóknI  boly  drftovú] 
terrassy,  /.  níchž  hTadela  na  tancujúcich  celá  dedina.   Muziku  malí 
svojn,  gajdoša  Hrebeňa  a  primáša  Ivútika.  ľostačili  úplne,  Koričanti 
uspokojili  sa  so  svojím,  ba  ešte  t  poži<:iavuii  svoj  duet  do  iiiyi  b  dedín 
na  svadby,  pri  ktorých  vynikal  hlavue  Hrebeň,  ktorý  veďi-l  nieleu 
preberat  na  piskorc  a  hrat  vo  dva  huky,  ale  i  RpievaC,  a  to  z  hlavy, 
príležitostné,  vtipné  verše,  pravda  často  ^okrúhle  jako  mutovidlo^, 
jako  sa  hovorí. 

Krásny  dom  stál  asi  uprostred  rozlľateiiych  domov,  posolenf  do 
úzadia,  k  potoku,  temer  do  lona  íavej,  uiiešan*;j  hôrky.  Širnky  tívor, 
ohradený  silným  purkanom,  siahal  až  po  dedinskú  cestu.  Vest-lo  svietil 
jeho  vybielený  front,  hlyskaly  sa  ohromné,  sklené  dvere,  len  tuft 
noc  zaknŕvané  druhými  železnými  dverami,  z  pravá  i  íava  dvier 
rybichaly  risalitové  krýdla;  každé  malo  po  ilva  obloky.  Xedarmo 
volnli  ílom  krásnym:  nebolo  mu  páru  ani  po  dedinách,  ani  po  me- 
stečkách. Na  predku  ilvor  tjazdovsky  obstavený  bol  z  dvoch  strán  i 
hospodárskymi  staviskami  pod  škrydliťou,  a  vyzeral  sucho,  triezvo, 
zato  dvor  zadný,  kam  obrátená  bola  pohodlná,  äiniká  veranda,  po*1 
doba]  sa  viac  záhrade  s  velkými  orochami,  priestrannými,  pieskoal 
vysypanými  miestami,  húpíičkou,  dvoma  búdkami,  obrasteuymí  divým) 
viničom,  a  zanedbanou  kolkárňou.  Zo  zadného  dvora,  oIim  ' 
mocným  múrom,  viedlv  vrátka  b(?zpi-08tredtie  na  mostík,  i>. 
Intoro  liinil  aa  silný  a  hllwký  potok,  „Lipovským"  zvaný,  a  za 
bola  bncd  hustá,  starú  hôrka,  ľod  banmom  mostík  každý  vi 
dTfbalí  povrazmi,   vodenýnii  dierami,  v  múre  vydlabanými.    Mohol 


141 


ai  starý  Noiui*<:  pľituiu  oumyšTaí,  in  doiu  juho  je  str^dovekýni 
hradom.  Pod  nuvýnii  majiteliiii  povrazy  zUnily  a  y  dieruh  nosily 
M  vrabce. 

.Pou>if  M  pdn  a  htíiW  vetkt*  pr^^kvAponie,"  liovortift  asi  päť- 
i]MÍfttro£uá  Tiiik.1  KiibL'tovH,  vdova  pi»  haltiQáioví  Ka)Kíli<vi  z  iiia- 
sImIuu  od  dvadsať  rokov  klúrnini.  Ľa/díiuí,  kiicliárka  a  dôveruicu 
doma  HreTaaskyrh.  Ona  to  liovorila  k  mladému,  černovlasému  átu- 
deoco?í  7  zlatých  ukuliaroch,  s  čiornoii  kozou  brioilkou  a  šumuvmi, 
mladfmí  fiizikami.  Volal  m  Mojmír  Kiaduy  a  pricliiidzal  Drevan* 
skt^mu  priltuzuym.  Amlreja  Drevanského  (otca  ttíraj^ieho  majitefa) 
žena  nala  sUiršiclio  bťata,  učitorn,  veľmi  biedaebo,  vek  svoj  prežir- 
Uébo  na  horskej  brdárke,  lolioto  votikoni  po  prastici  bol  Mojmír, 
ttáy  braUiit^c  .hinových  dw.r  v  ilruliom  fitiipni.  Cez  reálku  prubil  sa 
po  biede,  na  tetliiiike  podporoval  ho  .lán  Urevanský,  no  Mojmfr 
neryužtTal  jeho  dobroty  a  vedel  sa  vyživit  vo  Viedni  hlavne  svojdn 
prekr&snyni  lilasoni  a  muzikálnymi  scliopuostami  v«')bcc.  On  prišiel 
pr«ii(  a  .sváka",  jako  volal  llrevunskŕho,  víanočm^  prázdnioVt  a 
iMžiel  prázdny  dom. 

^Aj  ja  ieh  prf^kvnphu,  Tiuu^ka  moja,"  iíekol  Miro,  sediac  pri 
stole.  Babral  hu  a  jakymisi  papiermi,  Ákatulami  a  lepenkami,  pri* 
pranie  éudnt^  patnmy  na  driičky.  Pýtiil  od  Tinky  klince,  kladivo, 
^era,  a  vybehnjiio.  von,  majstroval  ŕosi  na  dvoré.  Tinka  obdíTO> 
rala  srdečne  jeho  horlivosť.  Jeho  jemné,  biele  ruky  konaly  véetko 
s  takou  zručnostou,  y.e  milo  bolo  aa  ne  bradet  Časom  padaly  mu 
dlhé,  jako  ^.liiol  ŕiemo  vlasy  do  tváre,  a  on  ich  silnou,  bieloo 
nikon  Kahrna)  rji  uAi. 

.P'tŕknj  len,  Tinu^ka,  čo  ty  uvidíš."   Vonku  pomáhal  mu  ovčiar 

!:ij  vtipný  a  úŕinlivý.    Vóber  cely  opaslony  dom  oživnul 

..,    ...u  Mira. . .   ľo  obede  bolo  počuE  klimprovauie  na  klavír  — 

rko  hli  ladil.    Na  starú,  siibudnuttí  ^mitarru  natahoval  prinesené 

!no  nové  novuäŕhé  struny.  Vytahoval  malé  vianočné  podarky, 

vttpnó  a  origini'lné.  Nemohol  /AtlAt  sa.  aby  Tiiike  nezapálil 

.Unt'juovho  hada"  (preparát  zo  rtutit.    ktorá   nevedela  sa    nadivif, 

Ntojtmalej  pyvamldky  vyrástol  šedivý  had,  a  naplniac  malý  stolílc, 

jikl  sa  [i(>  zem  a  tdinal.  Nad  kachle  pripravil  papierového  rubača, 

,j*t'  'i'-'-v..  pili,  pohyboval  sa  tutiž  nahor  vystopujúcim  teplom.  Dvere 

^ej  izby  okrá-Alil   t^uirlandaitii  ?.  ppieru,   ale  tak  podob- 

Pu  mui.*/elenu,    že  Tinka   uiusehí  sa  suchými,    tvrdými    palcami 

ľcdcíť.  ie  je  to  loii  papier  a  nie  iiauzajatny  /imuzeleíi. 

.Ak  1^0  ^  trápite."    poxuaiuenala    ľinka.    stojac    nad    pilným 
nijstruni,  ^\ttd  oni  nemó/u  pr(s(  pred  jedenástou!    Chodle  spád" 

.Kedykolvek,  tu  nemení  mi  veci;  prineste  mi  eétc  so  dva  kliu- 
ääj,  nnnika." 

KmT  blížila  sa  jedenásta.  Mirko  poroznášal  u2  nachystané  a  do 
stttbkuv  vhlohené  sviečky  do  predných  oblokov,  nabil  poKome 
Ji  li^tnl,    dul  í)nrkovi  pn»tednt'  naučenie,    postaviac  bo 

k  ja  šánt  .HUtl  si  na  pravé      íiuka  sa  im  smiala,  že 

^  cát«  aa  iw  mrzmit.     ,A  jostli   pán  6iel  na  Kohov  a  tam   zodtal 

I  u* 


ut 


na  noc,  a  kctf  i  nezostal,  možno  ie  pokŕmil,  lebo  v  Kúboni   oem 
ani  kde  koňoiii  pohodií.  Málc  sa  nanirzDútl" 

Mirko  tlobro  rátel  (nedarmo  mal  chrooometer  pri  sebe),  okolo  - 
dvanástej   ynvznely  Tíiiko   dobt-c  zuáine  brkálky  a  ituámv  zvonca.  I 
Olvoronou  Itráiiou  čerstvo  vjecbaly  do  dvom  sane.  V  tom  okamihu  ry- 
švibly  sa  h  výbncbaini.  syäac  a  fŕkujiu-  plaiiioue  a  ít>kľy.  (Uf  rikŕty 
D  oboch  krýďiel  domu  a  na  počudovanie  snni<$inu  ohú<  na- 

raz, DA  jeho  ticbé  konimando:  raz,  dva,  (ri!    Uja,  íhu  nmn 

bol  TDJakuui  a  ueduruio  pálil  „deäaržu*'  ua  pohrabuch  penKionnra' 
n^ch  majorov,  KeiT  nikŕty  vyály  na  istú  výšku,  tamhore  rozprakly 
sa  v  niekotko  róznofarebn^cli  gúf.  s  treskom  exptodiijúcii:b,  pred 
dverami  počalo  sa  pomaly  kriitiC  kolo,  ro?.s}'f>äjiÍĽ  ÍAťbiató  iskry  do 
8ňabu.  V^iiU-el  z  piätolo  uijacal,  a^.  na  kone  trbly  a  po(?aly  diro 
preberaC  iiobami.  Umelá  ruka  Jožkova  ich  ukrotiial 

Oievčeacc  na  satiíach  zvýskotaJy. , .  Jáu  u>.  älpil  pÓvodcu  tofaoUi 
prekvapenia. 

,No,  kde  8i  ty  pncbábe?  viedenský?"  zavolaj  scbádzajiic  so  saní. 

„To  Mirkol"  zakričala  ua  ptué  hrdlo  .lulka,  ^to  musí  byt  «Mirko! 
Acb,  jak  milú  I" 

Kolo  ešte  krútilo  ba,  prskajúc  ua  sôah,  osvietený  obloŕnými 
sviecami,  iskry,  kroré  ihneď  busty.  ICouečue  zbasioalo  a  na  duáti' 
covom  lešení  íinUily  sa  za  éas  pci/,ostJit,ky  llejiicej  lepRuky. 

Mirko  skry)  sa  kamsi.  Na  preddomi  zjavila  tia  len  Tioka,  celA 
prekvapená  bombardirovkou  mIadt>ho  pána  z  Viedne. 

„No,  ukážte  sa,  ukážte,  deti,"  nateäeným  hlasom  rirkol  Ján 
Prevaiigký,  keď  Titika,  plačiio  radosCou.  vylmlovnla  dífti  z  búnd  a 
ručníkov.  .Tulka  vylúpila  í^.i  prvA:  ona  objala  otca  okolo  pásu  t 
zaplakala  radostným,  detským  plačom.  .Mária  )>rala  otcovu  ruku  n 
Uäla  ju  k  prsiam. 

„Na  muj'  dušu,    ste  podarené,"    vyra/.ilo  z  Jána.    ktorý    u 
posadit  sa  ua  stolec  a  držal  obe  dcéry  za  ruky.    Skutočne,  nobôl 
sa  čo  divit  otcovi.  Mal  razom  pred  sebou  a  u  st^ba  dve  cele  n< 
a  pritom  tak  staro-milŕ  bytnosti,  ktoré  s  prvým  vkročením  cez  p 
dodaly  doiuu  jeho  cele  ítiy  ráz.    Mária  v  ^o>tiiA>lom  roku,  rozvi 
UlhU.  8  pravidelným,  čistým  pnitilum,  up'tinínajut.'im  na  tváre  t  &1 
ckých  relifocb,   Julka  vyšvibnutá,    následkom  ť)ho  trochu   cbu 
ale  svieža  jako  rosa,   pohyblivá  jako  živé  striebro  —  otoč  ne 
svojiui  očiam.  HTadiac  na  .Máriu,  nápadne  podobnú  maike,  Urev 
nevedel  sa  na  óu  nabludet  a  bol  by  sa  hádam  rozämutil,  keby  Ja 
nebola  odbehla  a  za  ruku  so  smiechom  a  krikom  nepriviedla  už- 
zabudnntého  ohŕiostrojca. 

^Ty  to  ináč  nedáš...",  itmial  sa  Jáu  Drovatiský,  ,ikoniedíiintl 
Nuž  ale  vitaj!  Dobres'  urobil.  Prichádzaš  v^dy  oevolaný.  a  kti  fli 
človek  Tolá  -    vždy  darmo!  Vidno,  Tahká  krv..." 

Tinka  vol»la  k  čaju  —  do  jednej    bola   rodinka   pohro 
Ale  holo  to  divné:  nik  sa  nič  nedozvedel,  otázky  mtatly  sa,  odpo 
vede  boly  trhané,    zniäteuejšte  ešte  nežli  otázky,   všetci   bovo: 
8  elipsami,  8  netrpelivon  horlivosfou,   dotýkali  aa  predmetov, 


I 


Obd^ 


140 


niydi  im,  ale  De^iuímycli  ostatavm,  utnlalí  druli  druhoví  doboToríC, 
initali  fia,  cbmli  za  ruky...    Bola  to  ilisharmonia  myšlienok,    aJe 

dJTaá  buriuúnia  duší,    všetci  boli  si  na  vMjotn  noví,   zaujímaví 

Mirku  pústal  „fár&oiiovhi)  hada",  suiia.1  ?a  uad  poláinanuu  sloven- 
Čiana  dnívi-uniec^  tie  bonosily  sa  svojou  8rl)štin(fii,  pospevovaly 
srbské  pieíiie;  Drevanský  a  jakousi  neotcovskou  úctuu  pozeral  ua 
Mahu.  na  jäj  ticLč,  isuí  pohyby,  s  ro/cilt:iil:ii  lifadel  na.  uciné, 
bystré  kr<>čky  Jrilkv.  kloi-4  bolii  pliiá  eU^gauol<í  a  poloilelskej  a  polo- 
pinenskŕj  nehy  Ved  \i>.  i  jej  utiuul  štruásty  rok,  a  ona  váade 
hovnhlB.  ie  ich  niA  piitudst.  Najmaledy  Mirko  zahodil  starú,  vy* 
bf  iia   chriiál,    dnikiml    präludium  a  spieva) 

3*1,  ivm  harytiniom   „Ituluú  iiiíc,  iitá  milá,  dobrú 

Docl*  •'  B  ulubou  p'ičúvaly,  pototu  ue»melo  počiily  pri  dru- 

hom Tc.  ■  ,...aC  za  uíui.  Mária  hustým,  prsuýia,  Julka  oadlome- 
d/oi,  mutirujiiciru.  ale  príjcmaým  hliiáom. 

,Adi>.  liho,   dobrú  uoľ!-'    ritíkol   konečne   Drevansk/,   vypijúc 
dAvnu  zxsiydniity  ('aj;  ^ustaly  6te,  deti,  hajde  do  perín.'' 

.tahkíi  nnč,   tabkii    noci"    volaly   dievôcnce,   a  ked  prišly  do 

svojej  chf/e,    objalf  sn  pcvno  a  obe  /.aplakoly.    Xtíí  uie  tou  samé 

svetlé  u  íCastat^'  rozpomieuky  uialv  ua  tento  doiu.  Boly  i  horké,  ba 

priamu   ovpokrié.   aŕkolvek  už  polovybradlé    rozpomienky  ua  biiroe 

T^»topy   metUi  otcom  a  macochou...    Boly  rozpomienky  na  pre- 

kr4auu,  hnJú  zemskú,  ktorú  ony  volaly  „nmma"  a  ktorá  dala  si  od 

nich  ruky  bozki^vae  rilno  pri  kjve,  a  potom  ich  celý  defi  Deob/rela. 

íii  búrtivt^  spúludnoRti,  tance  a  spevy,  pri  ktorých  ony  boly  cudzie 

»  zakaždým   icb  vyhinalj,    keď  aa  piihljí^Jli  k  lio.slovskej.    Vyháíiul 

1d  i  otec...  No  teraz,  ra^om,  toto  itakiizané  kráľovstvo  je  im  do- 

\  jo  ich  TÍastnostoii. 

Devy  spaly  v  malej  izbici,  klorá  mala  obloky  k  zadnému  dvoru. 
ko  po  vyhasení    sviecfl,    vy/.vleŕpni',    bľadtíly    oblúkom    na   polo- 
idontv    dvor...     Mnoho    nevidely.    vonku   bolo   posniúruo.    M 
i,  pohraly  sa  do  postielok.   „Ach,  Mírkol"  riekla  .Máriám 
.,:...  ie  prišiel  —  alo  veď  je  už  cely  mladý  muž!" 
,Hude  Dám  veselo  1    Ja  ti  bo  ratli,  veľmi  rada.    Pamittám  sa 
),  jakn  dnen  —  len  tin  fúziky  nemal.  Milá  došaľ 
,Acb.  čo  robí  naša  tetka,  naša  tetka  I" 
,Spí,  Mftriška  —  pjdme  za  ňou " 

O  chviľu    zamiklu   dievčenskí^  izbuáka.    Jako  tichým  južným 
pobýlmná  mladá  jamA  hora,   čumelo   pravidelné    dýchauie 
rJi  diev. 

brevanský  piitiahol   Mirka  k  scbo  a  nalieval  do  pohárov  čer- 

,/o  samt^ho  (^.ijii  nt>vy?.iipme!'    riekol  a  ehodil   kabát. 

sa  ti  vodí  v  tom  Bjihybiue?' 

,Ta    wtet     Predstav  si,    sváko,    nčím    minitlrových    chlapcov 

jp«í*-r,  ,.fiL,.    .luidím  každú  nedcfu  spievaC  do  ruského  chrámu,  ve* 

d  'ivý  chur,  a  casoni  lirám  ua  ŕollo  v  orchestri   Kar- 

Iwug  V  tak  Ra  jakost  pretrepeiu." 

,1  U)  bude  —  Idu  —  o  rok  ncäkér,  jako  malo  byť...  Mohol 


ISO 


bych  tij  terar  do  praxo  k  sUviteíovi,  a  to  k  LinhardtoTÍ.   čo 
v  robote  dva  paláce.    Ale  načo  pretrhniU  teoretické  štúdia,  ketf  M 
nemusí  byt?" 

„Dobre,  synku!  Dokoná  svoje  do  konca,  ku  praxi  dosC  času. . 

„A  mitujom  tú  teóriu!  Ďakujem  Kohu.  že  soiu  dal  vale  maití- 
nám.  To  roa  o  pol  roka  zadržalo,  tá  inuja  ncverno-^t  k  masinorfinu 
odboru.  Taii)  níel  lej  du8<',  ub^l  toho,  čo  hfadúiii,  m  c(m  túžim. 
(„Ba,"  pomyslel  m  lirevanský,  Brechlorhkíl  kiv  sa  hýbe".)  Ach, 
stavitelstvol  Vieš,  v  tom  vySÄom  smysle  stavitolstvo,  Ut  tvoríte, 
verk<3 ...  tie  myšlienky,  vyjadrcii*^  hlúpou  matériou,  tehlou  a  Bkálím  t 
Tá  hudba,  äkamenelá,  Lá  poeHÍa,  vyjadrená  drevom  a  železom.* 

^Hm.  hm  I  do  tohu  <tnloku,  môj  lúbe/nýl  Ci  vieá  už  vyrátaC, 
koHco  tehiel  nutnú  na  poriadnu.  Itezmyšlicnkovú  maétal?" 

nZasc  tvoja  st&rá  nóta,  tivákol  Apropos,  čo  robia  lipovakí 
abderili';'" 

»Oho!  Wiener  Frúchlel!  To  uie  sú  abderiti,  Ireiiárs  ti  ucĽhcu 
pomáhať,  m6j  milý  sveták!  To  sú  ti  zdraví  ľudia,  a  rozumu  majú 
vyhc  mnohých  diplomatov  viedenských ... "  Drevnnský  vypil  ostatok 
vína  a  počal  síl  vyzvliokať  „I>edko  nedl  na  svojom  Uv''ne  pred  troj- 
uhlovou  Unlilicou,  údy  už  nevlád':n,  ale  ro/uniom  predsa  on  je 
eéte  niazdom.  Jelio  staruška  uounavuľ  op'entá  sa  di^niom,  a  vždy  eéte 
bojí  sa  biedy.  Micbul  jeho  najstarší  chodí  po  dolniakoch,  pn  Sodmo- 
hľads]<u,  Rumunsku,  a  veselo  kupf.i.  Mladšieho,  Samka  —  jo  mu  Ríca 
už  asi  Ŕesfdefíiat  rokov  —  málo  viiluí  doma.  Strýc  íinrko,  vieš  naj- 
mladší zo  synov,  sedí  doma,  bije  barauy,  mesiaiti,  orie,  seje  — 
čo  cliceá,  011  je  omnibufí.  Tetka  Judka  je  u^  vo  mljiie  vrábelovskom. 
róba  jako  kremeíi,  má  doväť  deti,  radost  pozret.*  A  o  tých  iiila*!- 
šfch  —  tažko  referovaC,  niet  im  podtu.  To  aa  nirví  a  sháíia  jednu 
cez  druhé...  Miáu  vydal  už  tri  vnučky,  ľravda,  žiadna  z  nich 
nemala  eéUj  šostuást  rokov,  ^ám  sa  už  nevyznám.  Ale,  aynku 
z  nich  trčí  iste  Iíožíľ  požehnanie!" 

.A  na  úroky  požičiavajú  V-* 

,Clind  spsf. . .  aí)y  sme  sa  nepuvadili. . .  netreba  vec  porrrhne 
brat.  Ostatne  už  mjfá  čn  chvíľa  dvadsatstyri  roky,  ergo.  mal  by  si 
mal  rozum.  Zajdei.  uvidlí.  Kebys'  vedel,  koľko  tam  zdravia,  prí- 
rody, utuu,  istoty  a  |>evnoty  na  hroTnade.  I  ja  som  sa  smiaval 
z  Turákov.  Oím  som  starší,  tým  menej  sa  smejem,  tým  viac;  plačem 
nad  tými.  ktorí  odštiepili  aa  so  starého  koreíia." 

^VMťi  nemô/iiie  baranov  bit!  Dobrú  noc,  sváko,  dobrú  noc  ľ 

Mirko  ľahol  do  postele,  divno  rozčúlený.  On  vedel,  že  diev- 
čence nialy  i)r(8(,  mal  ich  r<id  od  prvých  detských  dôb,  no  ich  zra- 
júca  panenská  sviežosC  ceJe  bo  omámila.  Zvykuuti^ho  v  poslevlni* 
časy  na  ženskú  spoloŕnosf.  zčiastky  vefml  vyixíranú,  duchaplnú  a 
STObodnú.  zarazil  novy  mldych  čistej,  nevinnej,  pritom  silnej  žen- 
skosti, ktorý  vial  naítho  jako  čudný,  bájuy  aromat.  Celý  dom  zdal 
aa  mu  rajom.  Čože  boly  proti  týmto  „Skrivánkom"  krásne  dpCry 
viedeíiski^ho  maliara  Kalinu,  ačícoľvek  etariliia  spievala  jako  o; 
risika  a  mlttdšia  !(r;^ata  vtijKim  a  nmľovala  akvarelly  le^ie  než 
otec?     Co  tie  dámy   od    Karlovho   divadla,  a  dámv,    ktoré  pi 


1 

I 


IBl 


\ 


domo  miaistrovom?    Na  ue  hradel  jako  oa  lahosUúač,    treb&rs 

lôe  predmety  umonia,  ale  tu  /javily  sa  mu  áu^,  žouskó  duše. 

llladiac  na  nivoľcuú,  voHttIú  tváľ  Mirka  KladuVílii},  iifprišlo  by 

ľ'  ■'  umu,  ŕe  mlady  muž  prožil  xriedliavo  tnlpue  (.'lilapileDské 

0  ■'  roky,  ľochiid/al  zo  vzdelanej,  no  Uiipaduo  s  hmotayiu 
ocUoistatkoui  vi^čuo  l»ojujúcej  rodiny;  jcdiuá  Elcrtia,  ji'bo  stiirá  totka, 
r»)il.ti;l  Nfulá,  žťua  Audivja  Drevuoskŕlio,  bola  mu/om  vytrlmutá  zo 
>  vueduľbu  (iiravda  lut  bnov  a  proti  vôli  [irevauských  — 
iuu  Mff  dosC  trpela),  joj  brat,  Dionys  Malý,  zuamcnitý  učenec, 
xnmnel  Mtp  riMtaW,  možno  povedat  temer  biadoni,  zanechal  sirotu, 
I-  ■  i;i  biedu  jilailá  —  Kleua  vydala  sa  ^a  obstaniébo 
u.  I  .1.1  v  Uohnve,  Józu  Kladnt^bo,  človeka  s  veľkým 
umoni  a  cestným  srdcom,  alo  uesamostatuého  do  detinstva,  bez- 
oáročni^bo  du  sa motry znenia.  Možno,  vďaka  b'mto  vlastnostam, 
trpeli  ho  poíivetáčeul,  od  aárodx  odpadli  rohovski  „me^fania"  v  úrade 
rnlnr  touia,  ie  bol  h<irlivý,  možno  povťdat  fanatický  .národovec", 
jako  sám  verejne  vyznával.  On  ryl  sa  v  svobudnom  čase  t  archf- 
Tocb,  a  jeho  vedomosti  archíválnc  boly  velkô,  trebárs  historicky 
ceanéhu  jadra  ntiilo  bolo  v  tom.  Posledný  iíros  vydal,  aby  mobol 
itav^tirit  niektoré  »taréie  mesto,  za  účelom  dostaf  sa  k  listinám, 
kton-  prepisoval  avnjlm  zretetnýra,  vždy  jediuikým  písmom.  Celé 
baldy  verne  odjd&anycb  listín,  v  príkladnom  poriadkn  s  indejcom 
mien,  lw.ftly  v  jeho  skromniu-kom  byte  roliovskom.  V  osobitnom, 
tta  klúc  u/4vrL>tom  priečinku  ohromnej  almary,  chránil  originály. 
Sám  Bob  vie,  kulko  ntrádania  jemu  i  rodine  /apríčiaíly  tieto  slare 

^  líctiny.  Afii  toľko,  čo  jeho  „närodovectvo"  v  betárskom  Rohové, 
T  meste,  sn  sriadeuym  uiagistrátom,  du8(  bohatom,  zaslepenom, 
kocúr  ková  t"  ni  a  pritom  mravne  zkazenom  uni  veíraesto. 

Frí  takýchto  pouieroťh  študovanie  Mnjmňovo  (i  v  tomto  po- 
krstení joflinóho  syna  ukázal  sa  .lóza  národovcomt  bolo  trápne. 
ChUpca  pi-enastedovali  už  [fre  meno;  učil  sa  stredne,  ale  vytrvale. 
Skončiac  reálku,  vdaka  jakémusi  archivdlno-vedcckómu  spojeniu 
otcovmu  vo  Vit^iii,  tlostal  t^a  na  technika  viedenskú.  Ňo  e&te 
•ko  prvoriK^uy  tocbnik  stával  s  hrnčekom  pred  bránou  kláštora 
V  kde  ro/deľovali   dobrí   muísi  polievku  s  kúskom  bovä- 

f.  -a.    Ale  011  to  všetko  znááal  be/.  reptania,   B  jakousi  od- 

li >st*iu  a  dobrým  humorom.  Len  j'dio  prilifadlá,  chudá 

ťi—  -    : ie  mladý  človek  neiil  na  žírnom  ko.ste. 

N«  tretí  rok,  hncíf  na  počiatku,  bolo  nž  hej!    Jeho  vytrvanli- 

T^-'    ' tAročuá,  vidy  veselá  letora  skoro  um  áoLdovážlly  zuilmusti 

%  I  i  mimo  xpnlkov,   .šuh.ij  vžil  sa,   a  sňc  raz  v  prúde,    ui 

1  ilikh!  I*lšle  i  domov  posielal  občas  peniaze 
t*  I,  í  zriedkavé  autitt^rafy,  listiov.  prvotlače  a 
gnmry,  ktoré  kupoval  u  antikvárov  alebo  na  licitáciách. 

'  "  ií  Ja  som  boháči"  kričal  starý  Józa,  keď  dostal  prvú  zá- 

syna;    „pozri,    to   od  Mirka!"  a  slarik  vybozkával  ženu 

oib  ulripfciai^,   svifllé   llco,  a  zmáčal  jej    celú  tvár  slzami.     „Hľa  — 

tntlenka  moja  —  netreba  zufuť !     Pozri,  jaká  to  kniha...   1481  — 

a  preponátná  —  pozri,  smetforezoml  A  tu  —  plán  Viedne  z  časov 


-•-^  -• 


lU 


Sobieskeho!  Káte  i  puDÍaxc  pofilal  n)6j  milý  eokol,  moje  drahé 
diéta!"  Eleuii  Kladná  liTarlela  na  stait^  harabiiníy  a  iieitorliopoTaU 
jeho  rado8t,  a  peniaze  ju  temer  zabolely...  Káte  malo  biedy  prt^ 
trpel  v  tom  hnusnom  svete  —  a  tu  posiela  peniaze.  No  uspokojUa 
sa  a  t)ba  manželia  fahli  pod  modré,  chudé  |»annky  s  dávno  uepo- 
cfteuýui  BtHKtim. 

Krásny  dom  n\nom  po  príchode  dievéeniec  prebudil  m  dávnu 
uevldftQýiu  ruchom.  Jakoby  holý  oži  I  y  i  tie  múryl  Všotko  zakypclo 
životom  a  radoBfou  žitia.  Zvuky  dobrého,  a  už  Hprávne  natadunúlio 
klavíra,  drukaníe  guitarry  s  novými  »tninami,  souôrny  barytuu 
Mirkov,  Bpev  dievčat,  dupoty  nôh,  výkriky  mladých  hrdiel,  umiecb 
nad  ničím...  Ján  Dre\*an8ký  temer  nepoznal  svoj  byt,  a  kdriac 
z  velkt^ho  čihuka,  hladel  na  všetok  neriad  a  nepokoj  a  dobráckym 
úsmevom.  No  i  serinsne  vedela  použlvaC  čaan  mladá  celaj.  Mii 
nemohol  odolal  svojej  náklonnosti,  učit.  Vyzkúsil  hla»y  dievi 
vytal  nóty  -  a  pravidelné  hodiny  v  speve  počdly  sa.  Julka  Bopr&o, 
Mária  alt  —  duot^>  išlo  za  duettom.  O  pár  dní  podali  s  trojspevom. 
Večer  MÍrk(»  ŕital  nuhlab*.  t^ám  r>ľevanský  divil  sa  jeho  i-fUuiiu  — 
vidno,  nedarmo  chodil  do  „bur^n". 

Ked  už  ustali,  .Mirko  počal  majstruviif:  uieleu  že  pooprAval 
v6etko,  Čo  bolo  v  dome  porúrhaué,  vyčistil  zanedbania  obrazy,  do 
nabitého  lampáán  vsadil  nové  sklo,  zacvikoval  vykláteuú  v  porisku 
sekeru,  vyklopal  pokrčené  svietniky,  nie  oddal  sa  s  celou  euergiun 
na  tvorivú  prútu;  on  lepil  velkolepé  jasle  k  Vianociam  a  dievčonco 
mu  pomáhaly,  tu  hrialy  jilej,  tu  strihaly  papier,  ircly  farby.  S  ma- 
lými prostriedkami :  z  papky,  Joštičit-k,  muchu,  pozlátk)',  skaliek 
fovčiar  f>uľko  bol  hlavuvin  doilavateľoui  matmáln  n  neunuvuc  behal 
to  do  hoiy,  to  do  Hobova),  povstala  na  širokom  otcovskom  stole 
celá  krajinka  s  vrcbami,  dolinami,  potokom,  so  stígunu,  kde  narodU 
M  ľáu,  80  státiami  oviec,  kráv,  s  pastiermi  a  tr<»nui  uiudn.'^ami  od 
výcliodu, 

Slávnostná,  predvianočná  nálada  opanovala  celý  dom ;  dievčence 
rohily  Ujnosti  pred  olcom  so  svojimi  prácami,  zatváraly  w  na  colŕ 
hodiny  do  svojej  izby.  neustále  klupkanle  Mirovo  dorážalo  až  do 
kabinetu  DrevanskOho,  pilue  átudnjiiceho  národo-hospodárake  vedy, 
ktoré  najviac  krivo  ponímal,  často  vôbec  iieiloro/umieval- 

Jeho  prípravné  átúdia  boly  veľmi  chatrné.  Madarské  tiymniisiam 
nedalo  mu  ani  rozumovej,  ani  citovuj,  ani  mravnej  postatí  —  nechalo 
ho  plával.  Popluif  mi/ernú  vyučím  a.  výchovu,  k  tomu  nemal  dost 
charakteru  a  iwvndty.  Ou  Iwl  chanikterom  slabý,  a  vedel  o  tom. 
.Málo  ludf,  slabých  vôlou  a  charaktorom,  sú  i  povedomí  svojho  vnú- 
toroého  neduhu,  •lán  Urevanský  nepatril  medzi  tých,  60  samých 
seba  iudiavtomto  punkte.  .\Ie  U  produosf^  kloní  mal  medzi  tisfcmi 
rovno  siahami,  priniesla  nm  niuky  a  Htrádnnia,  od  uich  boli  tamU 
svohodnl. 

Od  vedel,  Že  ueštostie  jeho  druhého  manželstva  bolo  výsled- 
kom jeho  charakternej  lebavosti.  Ve<lel,  že  len  jebo  BÍobosČ  vOle 
zapríčinila  lu-ozné  pohaueuie  jeho  domu;  nerozhodnosC  v  pravom 
okamihu,  Tatálua  hejpomocnoB(  práve  vtedy,  ked  bolo  treba  jeduat. 


IM 


Od  redel  v&etko  TyhoTái-aC.  Damazáva(  svotijmi  farbami,  o  kto* 
rf "         '     '  MošnĹ*,    OA  hriech  hladcf  ziimoáiijÚĽim  sklom,  na 

U  ii]iii!Íut-    „Saiiui  uii  vyhih  (KiutuflD,"  [loduuia]  a 

položil  Vj  1,   ale  že  vrátila  sa  z  Ruliova   uuskoro  v  noci, 

roKpiyiocui  ■  :■•,  s  ťuduýu).    mdlým  bleskotum  v  očiach  a  cu- 

dzím, Dcdomäcmi  zApachom,  '/.v  strúniia  sa  ho,  ua  pastorčeucc  sotva 
pownUa,  že  vodila  do  domu  časom  cetú  baudu  rohovsk;ŕch  darebá- 
kov a  vydrigrosov  —  to  vyhovAral  jej  mladosfou,  rodnými  zvykami 
(bola  dcéron  niokdy  majetného,  velký  dom  vedúceho  advokáta  Robinu). 
Ona  oddala  vdovcovi  svoju  mladosC  a  krásu,  pred  ktorou  korila  sa 
celá  stnlíca  —  nech   vornu   preiije  čas   rojčenia  a  vrenia    mladých 

dtOT. 

Uder  uevystal.  Bolo  treba,  aby  tratil  práve  na  jeho  omámenú 
Uavtt,  Iftii  (ak  vytrezvel,  í  to  (axko.  Nerutovul  ceuné  piipiere.  ktoré 
/«oft  uezabuiila  v/.iaC  so  tfubou,  ale  kecT  už  videl,  ie  je  zlá,  zkazená 
ft  pre6ho  ztrateDá,  zmocnil  sa  ho  divý  hôr...  Jak  krásna,  jak 
krífna  bola!  Celu  situ  jej  smysetoej  krásy  poeltit  až  viedy,  kod  jej 
ni  preĎbo  nebolo  a  byt  nemohlo.  I<erióra  VY.aIa  so  sebou  nielen 
iŕlezuii'Dé  obligácie,  hotové  peni&^ce,  dve  spurítelničné  knižky  rohov- 
skej  tianky,  ona  vzala  i  kus  jeho  ^ivotA,  kua  jeho  .mik^hu  hriechu* 
toho  sladkého  zla,  s  ktorými  vedci  spriateliC  sa  jeho  slabý  cha- 
rakter. , Dračou  dierou"  menoval  svoj  Krásny  dotu,  v  iniaviiom 
ptivrdoml  joíio  Dcprlvosti.  nepriľodzQuosti  —  no  ked  premenil  tu 
útekom  l^cuáry  v  tichý  príbytok,  on  hrozil  sa  toho  ticha  a  poriadku, 
jáko  hrojcime  ía  roKpauajúcej  sa  mŕtvoly 

No  ŕas  väetko  hojí,  aspoít  dáva  blahudcjné  morfium  polozabnd- 
notia.  Svet  ho  opovrhol,  rodina  smiala  sa  mu,  pomoci  nebolo  — 
O'  vt'ril  SH  dftlir<iinaiiy.  jako  hallon,  /-  ktorého 

T;  ,  plyn. .  ,   Klesol  na  zem,  'la  zem  ho  neopo- 

vrhla, am  nesmiaJa  sa  mu.  Nesmlala  sa  mu  ani  hôrka,  v  jejž  bú&tine 
prelcial  celO  hodiny...  Deti  rástly  najviac  medzi  sluhmí,  túlaly  sa 
deilÍQOu,  zachiutzaly  do  všetkých  cbnlúp,  hraly  sa  s  deCmi...  a  už 
eUrátij  príäiel  čas  učiC  sa.  vtedy  prišm  Beatríca  Steinová,  ktorá 
dotTed«la  sa  z  novín  o  smutnej  histórii  bratovej,  pobudla  mesiac 
r  upast4>Dom  dome,  vyhnala  darmožrútov-sluhov,  ktorí  uspeli  uvit 
si  u  apatlckéiio  pána  teplt^  hniezdu,  vyríadila.  oprášila,  vyčistila 
ff  i>omncon  čulých   dedinských    neviest,   a  koucom    koncov, 

nt:|".tu..»juc  na  slubť'  protesty  bratove,  vzala  deti  k  sebe  do  Nového 
Sadu.  Nedarmo  hovorila,  že  v  nej  vrie  pravá  Drevanská  krv,  ale 
Y  bratovi  len  krv  Malých. 

Čas  ťiplooj  Ramoty  pučal  sa  pre  biedneho  Jána.  Sedel  bez  vý- 
jasdn  doma,  prehodiac  otcovu  starú  duplouku  kapslovú  cez  plecia 
chodil  pu  poli,  ponad  výmole,  viac  stra^iC  než  stríetat  zajacov  a 
knropKve.  ktorých  bola  hojnosC  v  jeho  peknom  revíre.  Hospodárstvo 
riedol  dos(  p4)ria(Jne,  no  bez  passie.  Uobil  a  nakladal  robiC  to.  čo 
bolo  Dovyhniitnn  potrehnn,  za  hospodárskym  pokrokum  uechvátol, 
DOfizne  U'  Imu  už  ked  mu  fiúsedia  jcdno-druhú  nanútili  — 

poasfTiľ  .  ,  :  lI  nej.-ikii  opravu,  nejaký  novy  stroj  alebo  nové 
lO.    Tifika  stala  aa  vykonávatefkou  a  udržovatefkou  toho  do- 


JL 


164 


brého,   čo  Beatrica   zAríaditA  v  dome  svojou  zručnou  a  euergickou 
rukou. 

A  M&  —  teraz  zuovu  Krásny  dom  ožil,  omladol;  doňho  vr&tiU 
sa  duša,  jako  riekln  Tinka  Kábelová  Mirkovi,  natierajúcemu  strechu 
sala&a  huedou  farbou. 

,I>?c  duáe,'  odpovodal  jej  Mirko,  ,a  to  akvostoó!* 

eAiti,  y.\]n)  spievajú,  slzy  by  človeka  /Jilíaly.  Ale  keď  odfdeie, 
bude  stuiituťjšie.*' 

^Ptečo  tak  luysIfS,  Tinka?  Ony  zostanú,  tío  vafte  äkríráQky; 
eSt«  ich  viac  píesiif  naučím.'' 

Dievčence  dobehly, 

„Už  je  tu  Ďurko  so  Btromkom!'*  kričala  Julka  a  oveaiU  in 
Miľkovi  na  ramano.  .Takíl  krásna  jodlical...   Poď,  pod!' 

Ďurko  priniesol  stromček  do  izby  i  a  krásnym,  zoleuýiu  ma- 
chom. Mirko  upevnil  jedlícti  nad  svojou  krajinkou,  práve  m  &uluiom 
ôCAStnýcb  pastierov,  svedkov  Božieho  narodenia.  Máría  počala  bo 
ovešlavaC  ovocim,  zlatymt  retaznii,  pornťkami  a  váetk^mi  vianoč* 
nfmi  skvQHtaini. . . 

„Marinka!"  zavolala  .hilka,  klačiac  u  hŕbky  machu,  „pozri, 
pozri,  chrobáäk,  živý  chrobiičik  —  ach,  nebožiatko  —  jako  vy- 
Cahujc  nôžky  —  a  tu  drnU^!*' 

„Neboráci,"  po/naumnal  Mirko,  , myslia,  pomýlení  tzbov;^m 
teplom,  že  je  tu  jari  Máte  sa  nucakaf." 

Julka  vzala  dva  chrobáčiky  na  dlaA  a  bežala  ich  ukáza(  otcovi. 

„Milá  jo  lá  Julka,"  riekol  Miro,  ked  zostal  sám  s  Máriou,  ^ale 
inne  zdá  sa,  trochu  pohnutá,  príživá!" 

a  Povedz  pravdu:  uáruiivé  decko,*  riekla  Mária,  privazujúc  ua 
ratolesť  cukrovú  bábiku;  „kebych  jej  nevyhýbala,  i  so  mnon  by  sa 
povadila  —  s  Tinkou  už  bol  process." 

„No  —  vod  je  eôte  dieťa." 

„Ona  je  hotová  oddat  sa  s  celou  dunou,  a  práve  tak  bUzko 
je  pre  im  znenávidet.* 

.Ty  si,  pravda,  z  iného  dreva,  Máría,  ty  ani  nemili^e^  ani 
nenávidia." 

.Ja  milajem  Boha,  Mirko.  Acb,  čo  som  lo  povedala,"  a  ona 
sa  laFiko  zapýrilii;  Ja  chcela  bych  ho  niilovat.  túžim..," 

Mirko  pozrel  na  ŕiu  a  odlomil  štetec.  Bola  krásna,  keď  jej 
čistá,  pravidelnú  tvár  tahkým  rumencom  oživla.  „Novú  krásu  odo- 
kiyl  80IU  ua  nej,"  pudumal  Mirko  a  chytil  ju  m  ruku. 

Ona  svoju  ticho  utiahla  a  oddala  sa  do  práre. 

, Všetky  deti  z  dediny  zavolám,"  riekla  už  pokojuým  hlasom ; 
„bude  to  híkauia  a  ochkauto." 

,A  ja  budem  dnes  hotový. . .   OsUitné  si  samy  zňjtra  doplníte  " 

.Xui  a..."  MáJ-ia  pozrela  na  Mirka  velkými,  seiiými,  ale  pre- 
krásno  lesknúcimi  sa  očiamí. 

„Musfni  k  starým  do  Uohova.  ťhcem,  ba  musím  u£  raz  pre- 
kvapil rodičov.  Tri  roky  nebol  som  doma  na  vianočné  sviatky. 
Predstav  si  —  oni  sú  tak  samotní,  opustení >* 

Mária  neriekla  ani  slova  a  priväzovala  pozlátené  jabĺčko. 


i 


19& 


,J«j  — ",  pretrWa  jakési  neprljomin.^  ticho,  „jako  tie  ihlice 
Twlin  pichmií." 

KÍ.iiltiy  strmo  poxrel  na  Máriu.  Jej  tvár  bola  (lOkojná,  tichá, 
jako  na  gréckom  relife. 

fUno  DrevAUský  dal  Kladného  7Jiviez(  do  Kobora,  Kocié  Jožko 
Davrduac  sa  doniuso)  M&rii  malý  Kľaa&tuvy  krížik,  Jutkti  skvostne 
tnn'vuajié  allmni  s  uápisoín  ^I^uesio",  poUaiky  to  Mirkove.  Uii  mal 
lo  oddat  Tinko,  ktorfý  iiiohoii  malo  byí  položiť  vnci  pod  vianoény 
strom.  Alo  Joiu  mal  na  Tiuku  s  brolia,  ntMloprial  jej  iťj  radosti, 
Al<r  oddal  ruvun  obom  drvtiin  pakliky:  „To  od  mIad<'ho  pAtia", 
riekol  a  rnrslel,  že  pouiatil  sa  nad  Kabrlovou. 

Biŕvajtí  vžaknvé  pomsty ;  i  ten  ii.'^tirbáí  dom  kryje  pod  svojou 
strechou  rôzne  pnidy,  sympatie,  žiarlivosti  a  intrižky. 


■••»- 


Sinapiusov  „Plausus". 

rrezeraji'iľ  .sUín^  knihy  v  c)tcov»k*«j  knižnici,  ntišiel  som  medzi 
inými  znamenttdsCami  živolopiscimi  Sinapiuhovým  dosiaf  nf/náme 
diťlce:  ,Plausu8  poli  et  soli  in  Felici  diei  Natulis  recursu,  revo- 
reudí  at^ue  e\i.'ť)IeDttssimi  Dn.  Davidis  I^ni.  ecclcäiae  Brisnobaa- 
aeo>iä  ťaíit(jrÍK  meritis.sími,  uec  uon  Comitatiis  SolieuHis,  Thuro- 
czltwaifi,  utriusque  Huotensis  atque  Nt>ognidieu8Íi*  Supernltendoiitis 
dignissimi  auditus  et  pruesentatus  a  Daniele  Siuttpio  Tbuioc/ieu. 
Cllentc  suo  humilimo  In  soLennl  aCaDeMIa  Vltebergensl.  Typis 
Jobonaia  Hakcn." 

Tento  „plam^uB*'  čili  oslava  menfn  D.  Lániho  spísal  Daniel 
"  1,  ako  vidno,  vo  Wittenberj:u  počiatkom  roku  KlCCi.    Tam 

-iačlC,  u  pravdepodobne  doniesol  bo  sám,  vrátiac  su  na  va- 
k»UL*  domov,  Ij^uímiu  ua  meniny,  pri  ktorých  bol  osnbm.%  pravde- 
podobne i  8  bratom  Janom  n  inými  súvekými  slovenskými  teolo- 
jk^mi,  8  ktorými  zdržoval  sa  v  Kemecku,  kde  oslavovitl  Lániho 
svojimi  hAsfiami,  svojou  hudbou  i  svojou  piesňou. 

Plausus  tenUí,  dnea  srultf  niiiktini,  llat'ený  je  vo  Tormáte  malého 
krartit  (14X1'  '-">■*  "»  štyroch  listdrh.  N.i  drubí^j  strane  má 
dedik&ciu:  ,K-\ime  vi  Prestantissime  Dne  Fráter  Salutem  et  cnm 
leailou  qnao  vis  desiderata  a  DuO  DEo  precuudo,  mea  ampla  ofBcio 
paratiaAima  eiimnieiulaus",  písanú  rukou  póvodcovnti. 

ľbiusus  obsahuje;  li  ako  úvod  ver^:  Plausua  exorieotis  Solis, 
L  j.  blabok*laitie  vycbAdzajúieho  slnca,  v  hexametroch;  2)  I.  diel* 
bUhoieUnic:  .Sniiuni.  solíum  felix  precatur,  t.  j.  bluhoželanie  k  bi- 
kkupsitvu;  3|  II.  diel.  Tburoczium  ndob't  Thus,  t.  j.  p:ili  k  oslave 
íiifŕLirmkij  myrrbu  ítymiaiii,  tiež  v  bexanietroch;  4)  Iíí,  diel:  Hon- 
tonnm,  t  j.  boubansku  národnú  pieseň  v  nótach,  harmoniso- 
yj.iín  <  podobe  budobnéhu  toastu  v  troch  hlasoch,  ako  som  sa  od 
xnalcQv  dozvedel,  uloženú  pre  hudobn<5  nástroje  (hasle,  kontru  í  biiss) ; 


166 


6)  sedem  strof  hytony:  Cborda  iioetra  (|ui<l  raoraris,  k  oslave  menín, 
8  nótami   pre  diskíint  i  bass,    teda  pre  spev,    pôrodnfl    '■<■■  i.i 

Sinapiusova;  ti;  IV-  Neoiímduiii  ivr;f.  pardum  ejí",  t- j-  "'  '- 

hindský  voŕiavý  olej  naidový  vo  veráoĽli,  u  kotiečuu  7)  TuiTae  lurba, 
t.  j.  sbor  tých  mUdycti  Iiidí  duiiá»u  aitagnimiiiT  síoiauý  v  kvadráte 
tak,  že  sa  číta  i  lava  na  pravo,  zdola  na  Ťavo  vždy:  Dávid  Lani 
vivat ! 

Prv  ne/li  prejdem  na  objasneDÍe,  jak  zaameoicý  pomník  starej 
slovenskej  kiilUiry  Mi:lin<>  v  tomtti  inalinn  dielci,  podám  na  krátko 
životopis  Uoľčičlcu-Sinnpiusa,  í  superintendenta  D.  Lániho.  podta 
zápiskov  niújho  ocboliúbo  otcu,  i  preklad  pôvodiny. 

Daniel  Horäčka-Siiiapius  n.irudil  sa  v  SučanocU  v  Turtíi,  kde 
inu  bol  otec  Michal  okolo  1(Í3(J  ev.  fardrom,  ded  Ján  v^ik  v  lits- 
ckove.  Študoval  hib'J  a  )iO  vo  Wittenberpu.  stal  sa  v  jaseni  HKíO 
rektorom  v  Jeläave,  1005  knn/om  v  Kameňanocb,  IG07  v  Teplej 
v  Liptove,  odkial  odiôiel  pozdcjsie  do  Uiidvaue.  Koku  1073  bol 
pre  näbeženstvo  vyhuiiny  r.  vlastí  a  odišiel  h  manželkou  KaUrfnuu 
Mayer  i  synmi  Jánom  a  Danielom  i  :»  dcérou  Znzanoa  do  Ureha 
v  Slie/sku,  1075  presťahoval  sa  do  Vratislavy,  roku  1077  stal  «« 
rektorom  skoIy  bojiuioviíkej  v  ľuliiku,  kde  vytečne  ličlukuvaL  Pri- 
šiel ltí83  zase  do  ItaUvane,  ale  ui  lOSl  odiMel  xa  Jíliivenski^bo 
kňaza  do  Levoče,  kde  bol  pre  veliké  záiíluliy  aj  inápektorom  ^yra- 
Dásia,  llol  átastnýni  skladatetom  nábožných  spevov,  v  Tranoscíusi 
Ich  má  II  preloženvoh  a  4  |K)vodnt^.  Okrem  toho  bol  výtečný  hu- 
dobník, o  eoni  iiajlepMe  svedčí  jeho  vydanie  Tranosciusa  a  núlunii, 
ktoré  stii/ily  /a  základ  Skiilt<^tylio  partitúre.  Vydal:  Záhradka 
duéUky  jwhogu^  (1075,  v  [)riiždaDOĽb),  ktorú  venoval  slnvdiskť'UiQ 
zemanovi  Jur.  Itudvunskéma  a  jeho  panej  Kat.  MariiSi;  VtrUčkn 
dííek  boéich  (v  Levoči  1084,  i  1701),  TranovAkiho  Cythara  Sattcto- 
rum  s  nóUinii  v  Levoči  10H4  (to  je  2.  vyd.  Jodea  excmpl&r  naftiet 
som  v  zemianskej  rodine  Prlblšovcov  na  Cerové);  .Vro/Í>ni»  lat.- 
shvonicuiu  ^ifi  A'^ľý  trh  íat-slovenský  1678,  v  ktorom  je  XXX 
decuriiis  slovenských  porekadiel,  venovaný  slovenskom  zemanom 
Jánovi  Hadvaiiskťiiin,  Iturvútovi  u  Kubínimu,  v  peknej  prcdmlure 
hovorí  nadáene  n  slovenskej  reči  a  literatúre;  Kax;>.  AVurnnmia 
jádro  všech  modlileb,  v  Levoči  17U3,  pozdejžie  viac  rAz  tlučeuäf 
zvliišt  v  In^titorít^ovom  vydaní  Trdnoscíusa  v  ÍVcšporku  1787,  v  Ži- 
tavft  I7<)<>,  v  Lubiie  1745.  v  Proápurkn  I77í»,  v  Prahe  1782  i  17B7, 
v  Purdubiciai'h  iwiO,  v  Knií.  Hradci  1S18,  v  Jindr.  Hradci  IS25, 
1«27,  1.S31,  \y.yj.  1H:í.5,  v  Litomyili  Isi'O,  v  Prahe  \)<:VJ.  V  knihe 
kftaza  breznianskeho  Jána  Milechovskeho:  Ojidoha  vnhinsti  svetské 
sú  ako  predmhiva  krásne  slovenské  verše  od  Horčičkn,  konečne 
dosial  npznámy:  Plausus.  ^e  vydal  toho  i  viae.  možno  predpo- 
kladal: ale  kde  sú  tie  spisy?  —  Jeho  brat  Ján  bid  ltl5l)  reklonim 
v  Hlohovci,  po  odňatej  slobode  náboženskej  preiiel  v  jaseb  ItíliO 
do  Velkcjv»i  ť  Orave,  odtial  do  Tu'nOfna,  potom  do  vvhoaDstva; 
zomrel  v  Halle  1082.  Vydal  jednu  slovenskú  ple^eíi  v  k^levchovom 
kftQcionáli  v  Žítave,  a  v  Skalici  zvlAMny  katecbismus  latinský  v  sp^ 
Bobe  gr&mmatiky  s  krásnymi  obrázkami,  ktorý  sa  nachodl  t  knii- 


157 


nlci  môjho  nebohého  otca;  moino,  že  časom  r.nv<fač([n  mi  repro- 
dukciou tývh  iihrázkov  slovpiisk<!'nti)  ohpcoustvu. 

j)áTÍa  \Án'\.  vnuk  Huperintenilt^mii  Etinša  zo  slAvnej  Hloveoskej 
rodinf  ^i  '  kt'j.  narodil  sa  v  liAji  v  Turci  Itílí^      '        "'  teo- 

lofnii  vi      :        K  ^tiil  SA  iiiátnikWroiii  ^n^fíi  Jura  II  .  po- 

UiiD  rľktorom  v  ľriesidzi,  UM8  kňazom  v  Dobronivej,  HUí*  v  ľrie- 
vidíi.  1053  v  Hrezne  Iíoku  11353  bol  vyvolený  na  ktuiveutB  ludan- 
8kom  superiiiteiidentom  titollc:  Zrolooskej,  Turčianskej,  Hontitmskej 
a  NovobradRkej.  Umrel  29.  aprila  liifíí*. 


Pr«kljsd.  Úvoil.   Blahoželuiii<^  vyvliádzíijťic-olio  hIiicu. 

So  slocom  vtsTÍni,  mraky,  vzdíaltesa!  Veselie  vám  prináiani, 
sby,  TzdiaTre  sa!  'IV,  ktorý  si  nickdy  žartom  vyvodil,  prijmi  terax 
naíe  radosti.  Vy  Bvia^ané  fuky  vetrov,  odstúpte!  Híatfte,  prosím 
Vis,  jako  sa  jasá  bvie/dami  náš  ohnivý  kočiar,  a  ty,  tátoéu.  co 
^•Tonkfl  Tozfs  naie  kolosa  rýchlym  behom,  prepletaj  nohami  krajšie, 
latJi  obyčajne,  po  okräleku  colúho  neba  nad  nami. 

Prosím,  nocb  složí  Dávid,  ktorého  spravil  národ  obyvateTom 
litGA,  na  cíUru  nové  !;pevy  (podta  tohoto  bol  by  Lani  brával  na 
[citare  a  skladiil  tiež  spevy)  a  nech  oduševní  struny! 

A  vy,  svetielka,  čo  obývate  vysoké  sídla  nebeské,  rasít*  ne- 
prest^De,  a  svoje  lúčo  srlaďte  dovedna,  a  tak  ozdobte  tento  svi.i- 
ločuý  deti. 

Vy,  drahí  bolm%*ia  zeme  (Bnád  epiteton  prítomným  na  meni- 
Oách  zemanom),  prespevujte  a  vyvýšeným  hlasom  vzdávajte  chvály, 
nech  sa  rodia  uchu  vá&mu  radostné  znamenia! 

Nacn  by  mlčal  plavec  pri  prajných  vetroch,  ked  po  morí  uiírle 
,TeslovaC  jeho  sluha?  Alebo  snád  uezvestiije  vojak  dobré  predznaky 
ined  svojmu  vodcovi? 

SluáQO  je  teraz  pretrhnúť  okovy  mlčania,  veru  slu&no  vesolif 
M  lolkémn  svetlu.  Prelo  pozdvihni  hlasu,  kto  chceé  žiC  pri  tomto 
iveUe. 

L   Trón  I  vlAdu  ^níHtUvťi  pnije. 

N'aHtupaje  teraz   ľhoebns  islnce)  nezvyklú  v  ovzduší  cestu,  a 

rodí  sa  jasnejélm,    opraty   pod   vln.imi   západu.     Co  mlčíä,   Svado! 

[(hobyňa  výmlnvnostil,  čo  nespievaš  zvob>nflké  spevy?  Či  nedržíš  za 

icMlné  vxdávnt  tolh'i  rhvály  ?   Oj !  hor  sa,  a  rozpovedz  oslavy,  ked 

loíké  dôstujouKtvá  hrunmdia  ÍMvidovi! 

ľntjná   horlivost    kypí   hojne  z  pŕs,    hhite   hrajii  žilky  a  pre- 

Mibujň   sa  vo  ttprvooh.    opojená    myseí    rozplýva  sa  v  nepočetných 

pjpsóarh  Itez  méíkauia,   a  ruky  tlieskajú   radostou.   obdivujú  sláv* 

lostné  dni  n  ctia  trh  v  úprimansti,    vzdávi^úc   oslavu,    ked  toTké 

>jcu9tvá  hromadia  t^a  n.-ividovi. 

Acprdvt!  nifl  dosf  miesta  jehn  spôsobnoHtíim.  vy,  nváté  múzy, 
oslavujte  bo  ko  mnon  n  spojte  sa  v  sladkí'  pochvaly,  prnslni. 

ťúčni,  ťUo,  prebehúraC  svojimi  rukami  po  sirunácb  a  vykúzli 


fahkou   pravicou   ľadoai  spevy  a  prednes  oslavy,   koď  sa  túlkä  dô- 
stojcnstvá  hromadia  rMTÍduvi. 

Vy,  ostatDé.  k  veselosti  sa  majte,  zivotfle  s  Apollom,  nech 
slávou   ozdobí  náš  oslAvcutíc  a  povedzte:   dlhu   nech   bude  slávni 
tvoje  pixwtolie  v  uaéirli  kľjijoi;b,  t\  najdôstojnejší  a  i)svieieuý  iduíu, 
a  tToja  hviezda  uech  sa  tu  jaiiá,  ako  stále  slucc,  oslavujúc  ho,  keď 
loí\ié  dôftlojeiistvá  hromadia  sa  Dávidovi! 


11.  Kadí  ťnrŕiaiiNkyui  t>iiilitnoiii. 

Odkry,  Fňtro,  svoje,  ktorékoľvek  rodíš  vône,  tymiane,  ruže,  a 
prines  sem  tieto  sladké  rozkoše!  Teraz  DťprevýM  ani  kús  plný 
ovocia,  atii  plný  aDubo^ch  darov,  ani  Codrus  naše  viiiée,  lebo  vyšite 
Cabároe,  my,  ktorým  praje  sám  božský  Phobus,  ktorf^ho  ospevi^Je 
veselými  ústami  nebo,  a  ktorému  sa  ponáhla  prespťívovat  veselý 
zástup  pozem^íiinov  ústami  vznešeno  hovoriacimi.  Co?  Aj  Músy 
spojily  sa  zvláštnou  blahusklounosfou,  kto  by  bol  tfím  dnihy,  ktO' 
rébo  by  tak  oslavovalo  slnĽeaj  zem?  Aj  Ty  naplň  sa  vôňou  vzneše- 
nosti, a  celý  tento  sviatočný  deň  stráv  v  dobrote;  ani  štíty  na  do- 
múch  nech  nevydávajú  inšie  dymy,  aby  sa  neublížilo  zaslúženej 
dôstojnosti  tufanto  dím.  A  ako  vonia  rozličným  nosom  bludom)  tá 
ííladká  vôňa  fialky  sladko,  tak  nech  voňajú  Tebe  prinesené  kadidlu, 
aby  aj  ]Xf  tristorof^ných  uarodzcnioách  moliol  Dávid  v  tejto  sláve 
žiť.  (Toto  želanie  sa  plní.)  Ty  však,  ó  vlasti  ozdobti  veliká,  ue^jiznaj 
úprimné  dobrožclania,  ktoré  H  prináša  sbor  Tvojich  verných 


lU.  VeuHfe  lioiitian»kii  pieneA. 

m.  Hontum  frrt  t<mum.  (h) 


X- 


^ 


'tz>- 


Stfmpk.         Pa-ui    má-mo.    oj.   pekná   dcéru,     peknú    dcéra     má-ie. 


peknú     dcéru       má  -   te.    |>re-éo-ie    ju    e-ite    ne-vy-dá-te? 


Ka-šig      pv  -  kn^    dcč  •  re 


e-ite         vy-daí  nie  je. 


nech  si   o  -  na    e  -  ite      rox-  miý-rtn  -  éob       ple  -  je. 


169 


fe^^l^ií: 


Sjfmph. 


-m — W 


f=^'rT""^=?^^^ 


^ — **— ^í=-^ 


ii^^^^ 


*=5 


?=S: 


y^  V^^¥ ? 


i=|!=T-:=ir 


-*' "í < 


* ¥ ti 


¥— 


%^^^^^^^^^^^ 


^^J=^=Ž:=g=^ŕ— ž— ^--gŠEfcýzj 


^ 


^EjEfzzfEEPEÍEjEj^ľJE^,^ 


1^^^ 


pjl^^^iíii^i^^^^^ 


Chorda   nostra  qQid  mo-ra-rís  cea  sepolta   sub  re-ces-sa? 
Čo  ml-čí-te,  stru-ny   na-áe,  j  ako  t  hrobe  po-cho-Ta-né? 


-í=* 


.^=^: 


^5E^--ZÍ^^EJ^^SS 


'so-me     lae  -    ta       con-so  -  nan  -  tes  ex   -   ci-ta-ta  su-me 

Hlasmi      zvn  -    íte       ra-dost  -  n<-  -  mi,  zvukmi  hudte  vc- 

vo  -  ces,  i»an-(íe  laa-des   at-que  vo  -  ta,        Mu  -  si- 

se-lý-mi,  v  súzvuk  slá-vv     roz-i-hra-Dé       zaMa-hol- 


m 


=?=■: 


í 


cosq  fer-to   can-tus. 
te  stro-oy    na-£e. 


BaMtv>. 


(W- 


m^^^^^^ 


-^ 


160 


* '    '  Lnx  Ba  -  vi  -  di    na  -  sci-tur ! 
Da  -  vi  -  do  -vi  k  o-sla-ve ! 


IV.  DonáSa  novohradský  nardový  oIqJ. 

Veselá  družino  pozemŠtanov,  pozdvihni  sa  na  nový  Btupeň  a 
nasleduj  ma  svojou  nohou,  lebo  rýchlo  nesiem  Dávidovi  nežný 
nardový  kvet  (nardus  ^  voňavý  kvet,  z  ktorého  robili  Gréci  voňavý 
olej,  u  nás  odolen  zvaný  ^  valleríana),  plný  vďakonosných  a  nových 
jarných  vôň,  ktorý  zbožná  ruka  sberá  oa  jarnom  slnci.  V  tomto 
znamení  oslávme  veselý,  slávny  deň  Dávidovský.  Ä  Ty  si  pripni 
túto  kytku  cyprusovú,  aby  bola  potom  ešte  väčšia  veselosC  tohoto 
dňa,  a  bol  veliký  tento  deň  aj  spevom  oslávený. 

V.  Terrae  turba. 

D  a  v  i  d  L  a  II  i  v  i  v  u  t 
a   v   idLanivivata 
v    i    dLanivivatav 
i    dLan    ivivatavi 
d   Lan   i   vivataviv 
L   an    i    vi    vatavívi 
ani    vivataviv  in 
nivivatavivina 
ivivatavivinaL 
vivatavivinaLd 
i   v  a   t   av   ivinaLd   i 
v   ata    vi   vinaLdi   v 
H   t   av   i   v   inaLdiva 
t   a   vi    v    inaLd   ivaD 

O  básňach  neraám  čo  poznamenať;  len  to  je  zvláátuo,  že  pô- 
vodca spomfua  v  nich  všetky  štyri  stolice,  v  ktorých  lAni  bol 
superintendentom,  uvádzajúc  zvolenské  spevy,  turčiansky  tymian 
čili  kadidlo,  hontiansku  pieseň  čili  snáď  lepšie  „nôtu"  a  novohrad- 


Hl 


skv  iianlový  ntej,  teda  gratuluje  v  raeue  všetkých  stolíc,  ktoré  pri- 
D&leiíalj  pod  niipf*ríntenďcDTn  LáDibo. 

Čo  ma  UÄJviiic  interass^tvalo  a  |»ľH  uÚ9  je  iiajvyznarontijšie,  %ú 
uóty  pud  cfsloin  Hl. 

ľna  je  hontianska  národmi  píeseii,  t  tie  časy  snáď  stolíčnä 
uóta,  kcoľd  ešte,  keď  tiie  aj  cele  tak,  ate  vo  variantoch  žije  v  Honte 
i  T  susedstve. 

Keif  prehml  som  pieseb,  hneď  som  videl,  že  je  fAku  sloven- 
ského, a  tmia  iní  onánia :  pozdej^ie  môj  test  Laciak  ma  upozornil, 
že  le  pndnhnii  v  Hontf^  n  v  Doltťonivoj  zniimej  piesni:  „ľani  mamko, 
Ih  i  rku    inál.o''    (Slov.  Spevy  11.  'M'Hi,    to  vxliudilo  vo   mne 

!i(  .  i-iuÍHuky,  a  /vlaíiif  trRti  a  átvrtý  takt,  ktorý  mi  nd  prvého 

ptKiitia  tejto  piesne  bn|  xostu)  väzeí.  ako  taký,  ktorý  sora  predtým 
xvlášte  HÍ  bol  uipaniiital.  I  rozpomeuul  som  sa,  že  nám  pri  jednej 
prlIežiCofti  v  krupinskom  kúpeli  cigáň,  bez  pochyby  zo  Šialt,  na 
erinhale  bral  nôtu,  v  ktorej  tie  l^kty  boly  a  na  ktoní  sa  spievala 
národná  pietíf^ň,  ktorú  som  si  bol  vtedy  do  notesa  napísal.  A  ja 
hned  zaŕnem  svoje  íítaré  notesy  prezerať,  í  nájdem  text  piesne  tak, 
ako  »oiD  ju  hore  pod  nótami  udal,  t  j.  Pani  luanio!  (oj)  peknú 
dcéru  (peknú  dcéru i  mátť.  peknú  dt'.éni  máte;  precože  ju  ešte  ne- 
vydáte? —  Xažťj  peknej  ilcére  ešte  vydaj  nie  je,  nech  si  ona  ešte 
RHnniúriočok  picje.  rozmajrfnčok  pleje. 

Túti'  peeuičku  priluhoiHl  sum  k  m'ttain  (^i  som  cele  dobre 
utrafil,  neviem  —  un^x  hudobníci  uoch  to  pusúdia  a  opravia;  no 
íMä  vec  je,  že  ínm  piesni  Siuapiusom  roku  l*íiH)  do  nót  uloženej 
na&iel  text,  iio  dokor.uje  aj  reŕená  píeseŕi  vo  Spevoch,  lebo  má  ten 
istý  počiatok,  čo  Sinapiusova,  aj  v  dal^^j  melódii  je  podobná  a  i  text 
je  T  mnohom  ten  istý. 

tVsnička  táto  zvláštna  je  teda  nielen  svojou  krásou  a  rýdzosťou, 
a)'  ŕc/P  tu  dosiiiľ  najíítarMa  hodnucrme  fijrirovami  slo- 

rrr  I  f/ľsniH-n.    Teraz  je  vecou  našich  hontianskych  ná- 

rodovcov stopovat  ilalej  a  sosbierat  varianty  jej  melódie  i  textu. 
leba  tá  pieseŕi  musela  by(  veTmi  známa,  keď  si  ju  Turčan  iiorcička 
vybral  za  základ  svojej  skhidby. 

01  '  '  I  -aniyrh  nôt  treba  mi  ešte  spomenúť,  že  sú  v  origi- 
nále   \'  !''.     Tlačení  sú  len  línie  a  slová:    III.  Hontum  fort 

loauni  uh.  ^^ymph.  I^tssis.  Nóty  sú  na  tých  čiarach  písané 

TÍntiiQ    ,  [tó*obn  toho   času  ako  kvadráty    tejto   velkosti  ♦; 

■  sú  nad  uólami  alebo  pod  uimi,  len  dakde  pred  nôtami,  a 
■nx^-Liii  nij  znalci,  že  v  basse  neznačia  povýáenie,  ale  slúžia  k  07.na- 
c«niu  akkorda.    Taktových  čiar  nieto,  no  v  prvom  hlase  je  prvý 

oddelený  komniatom  .,  taktiež  tretf  i  Ŕtvrty;  v  drulioui  hlase 
prvý. 

I)ruhý  a  tretí   hlas   nemohol   som   ani  ja,    ani   moji    priatelia, 

ktorým   som  t<i  ukázal,   úplne  do  súldasu   doniesC  s  prvým  -    n(S> 

TTcliMtt*  takty ;   no  jed^n   znalec  mi  povedal,  že  je  to  krásne  do 

:'^'         '  Jtíiiŕ,  |«n  že  treba  to  prcStudovat  a  preplsat  podľa  dneá- 

t'U.    Ten  istý  povedal,  že  je  to  složeuo  viac  pre  hudbu 

auáä  pre  s[>ev. 

U 


Druh}  ku8  je  pôvodiiA  komposícia  Sinapiusova  a  pod  ňou  j 
i  7  veršov  textn,  z  ktorých  vrak  len  prvý  pftdAvam  i  so  sloveiiskÝni 
prekladom,   lebo   na  jednom   iiiifste   vydrapený  jo  kúsok    papieru 
prelo  je  [Hitrťhiii'jší   W^ki   ziialnc  luliuskúlui  jazyka,   uežli  soui  ja, 
nby  BA  mohnl  it>Nt  doplnif. 

Táto  pieseň  složemi  je  v  diskantv  u  sprev^UhaiiA  basKom.  V  dw- 
kaote  sú  takty  oi'.iiik^eiiť-  kouiinittanti  ,.  v  baSHO  len  pľvy;  no  dis- 
kant  nestojí  nad  i)u»»om,  Ushn  je  hahs  napísaný  na  jednum  riadku 
kým  diskaut  na  dvocli. 

Nóty  som  vtirne  kopíroval  a  dat  litoRrrtí'ovat;  kto  by  sa  interes- 
soval  o  ne,  nech  mi  odpíše  a  ja  mu  ich  vdučne  pošlem  ŕr&nko. 

Na  závierku  dovotim  si  nasledujúce  ^los&y.    „Zlalii  doba*  ftlo- 
venttká  padá  do  časov  diWnych.  Kresfauttvn  priMo  po  Donají  k  Slo- 
vanom na  území  terajšieho  Uhorska  v  pr^-ýcíi  stoletiach.  V  tie  casj 
Slováci,  Horvatl,  Srbi  a  ŕlovenci  tvorili  jeden  národ,  hovorili  spo- 
ločným jazykom.  Na  jak  vysokom  stupni  kultúrnom  stali,  toliu  dú- 
kozom  je  staro-slovetisk.-i  pod/emnä  Hturo-krestiinäkú  kaplnka  v  E'úli* 
ko8tol(H-h  80  vzácnymi  nmthami.     i  Štyri  Ipililické  obniiry  u  dve  po 
prsia  BUŔd  slaní -slovu  n  s  ký  t:  h  vladárov.  Vidz  Oesterr.-Unj*.  Monarchie 
in  Wort  n.  Uild.)   Tálo  doba  dosiahla  svojho  vrchola  v  královst^e 
v  efk  o- m  oravskom    zn  času   Cyrília  a   >Tetoda,    Kit.<)tifilava  a  ävato* 
pluku.  Rozklad  staro-slovenHkvrh  dialektov  na>4tal  po  prichodH  Mii- 
cfarov.'t  N'a  severe  Dunaja  vyhlatil  sa  náš  slovenský,  na  juh- 
slovinský,    na  juhu   srbsktf-horvatský,    ua  juho-výi:hodc    In 
jazyk.     Za  času   sv.  Ladislava  (slovensky  „rcs  junior")   slovcustvu 
ešte  znamenite    kvitlo,  pozdejšie    v/dy   vim  uspávalo  sa    latinou.^ 
Nanovo  zodvihlo  sii  v  \V.  stoUai,  rozvíjalo  sa  v  XVIII.  a  XV'Ii-iom 
keif  Matej  HOl  vyhlá^^il  sluvenčinu.  že  je  najkrajtiía  reč,  ked  Iíene 
dikty  NedožeľÉský  stíil  sa  otcom  klussickt^h"  biisiiictva  ée^ko-sloven- 
akého,  keď  Komenský  podpisoval  sa  „episoopus  ecclesiae  slavonicae', 
keď  .lakobei  písal  „Iďornmae  ťentis  stavonícae'  a  vydal  blovenskj 
písanú  hiatfliiu  Slovenska,  keď  sa  preslávili  ľiláiik,  Uúrnvflký,  kt 
Lani  vydAl  aííenriu  „ecclesiae  sliivoDieae\   keď   Kalínka  alovensk-] 
sa  bránil  atď.  atď.  —  ľúto  dobu  nášho  slovenského  vývinu  tľebiil( 
by  teraz   študoval,    keď  nám  Vlŕek    dobrí  prepurodetiin  tak  knUno] 
opísal,  Lauiek  a  ja  počali  t-me  Jukubeim,  Motko  Kalinkimi,  Kvjľ^Ij 
Komenským,  no  nebral  ohlad  na  účinkovanie  Koinenski-ho  na  SU 
vcnsku,    kde  jedine   ostaly  až  podnes   zrejmó  stopy  bratistva  jalť' 
medzi  zemanmi,  tak  med^i  kíiazmi  i  medzí  remeaclníkmi.  OsvalUove 
„Literárnu  Listy"  horlivé  titopujú  diela  katolíkov. 

ľroto  vyzývam  priatelov  slovenčiny:  sbiorajle  klásky  k  ko- 
stiteniu  histórie  slovenskej  litointury  a  kultúry  tejto  doby.  Nigde 
u  lease  literárny  historik,  ktorý  to  dovedna  složi.  ätudigmo  na^ 
uiÍnulo8(,  ktorá  bola  vždy  dost  skvelá,  ba  práve  skvelej^ia,  nežli 
minulost  ntnohýťh  susedov,  za  ktoryeb  len  inl  pracovali;  hlaďiue 
BI  zabczpeŕiC.  čo  bolo  DaAe,  aby  sme  tnk  pre  budúcnost  boli  svojou 
minutostou  obrnení  do  boja  2a  národné  práva.      ^^   j^^^  ^^^ 

')  Doslir  luHkA  otAtMu     ,\li*  /'U  HA  hrt  'lokizanýiu,    fte  v  IX.  « 
jcfltroval;  vielky  lor^JHÍí-  hluvuŕ  juzjlt)  HÍD\aoskt>. 

*•■ 


U^^l 


163 


U  L.  N.  Tolstého. 


(PoknkC«iBnl«.) 


í 


ČAStíliisp  Zukunfi  vyšla  ľuy.prava  „Tulsloj  uiid  Guy  iiľ  Mau- 
*.  Ta  rozprava  uni  tak  nevolá  sn,  uj  iJOvynw.liAvuli  z  nej 
c*?l<^  ruíetita.  ')  ^rakto  pi-ekrúcajú  —  hovoril  Lev  Ňjkot^evič  —  a 
skracujú,  čo  pfá(-m.  Ča^to  ue]irckladftjú  ani  t  riiHíny,  ale  z  inojazyč- 
ného prekladu,  a  na  vydaní  «tojI:  „ autori sierto  (íberec'tjíimg".  l^red 
lýr '  ;    -■  '   -     ,  ,)n  Neuicrka  list,  Že  sicf  i  na  rfalcj  môže  ka^.dý 

pľ-  .       :   moje  diela,   ale  ahy  obecenstvo  vedelo,    ktorŕ. 

prrklndy  ^u  ct-lé  a  venu*,  nuž  ie  tie  budem  zvlášt  označovať." 

,0  ui^protiveni  Ka  zlúmu  (Mat.  V,  .'ÍOj  vždy  hlásajú,  že  ja  ká- 
^it  neprotivit  sa  zlu.  Už  som  o  (nm  dvadsaC  ráz  plita).  Akože  by 
to  bolo!  Veď  ŕlovek  colÝ  ítvnj  2ivut  musí  sa  protiviC  zlu,  len  nie 
uásiliDt.* 

pOefom  človeka  má  hyi,  aby  váetei  Imlia  kIúžíIí  Bohu." 
.Henry  tíeorge  plse:   fred  inojlni  nknoni  Ktojl  byk  privia/aiiv 
7a  nozdry  o  stĺp,   okolo  je  ti*Äva.  ale  on  zaknitil  sa  okolo  stĺpa  a 
ncmŕiže  sa  {uíst.  Ťonin  je  e^le  Tahko  pomócC  ale  /aniotanemu  svetu, 
uám  tudoui,  (ažku.* 

'  i'I  Buín  so  sebou  fiaucúzsky  pi-eklad  Tolst^'ho  novŕbo  spisu : 

A'  a  putnutisiiius,    kloK"    pár  tyždíiumi    predtyrn    narobil 

volkrt   hluku.     N'a  Jasnej    Pohiue  ho  ešte  nemali.     !>«v  Nikolajevlč 

pr^iľt!  1j(.  troška  a  znse   na.^iel  velikt-   chyby  i  v  tomto   preklade, 

|>^  •tn   od   Poliaka   Halperína   Kaminského,    ktorý  už  tísc 

liľ..    l'MM-ho    preložil   do   ŕranrú^ätiny  a  ktorŕ  hol  aj   na  Jasnej 

rnlup  akii  i:á.itupĽa  francúzskych  literál^iv  v  záležitosti  tranmizsko- 

r  vencie  í>  spisovatelskora   práve.     Napríklad  slovo  MHpl 

■  11  J I   bolo   prekladané    kousekventne    le    monde    (svet  := 

íipi.i. 

.la  —  hovoril  íaloj  í.*v  Nikolajevii-  —  so  Strachovom  'i  óisto 
^  n  (Kitriotisnie.    On  povážime  ho  čímsi  prirodzenýn),  po- 
111.' 
I>'>mpnul  Aom,  .iko  účinkoval  spis  Kresfanstva  a  patriotizmus, 

'   :■!   ■   !. liy  z  nehíi,    lehíf    sám    spis    málo   čILhIí   na 

I     ..    p  I  :  .y  aj  u  Cechov  a  inýrh  potlačenýijh  národov 

Ukázal  som  Sv.  llurhauu-Vajanského  úvodný  čiuuok ') 

-o^urU'.ura  íííIk  Národnýrh  Novin.  napisauý  za  horúca,  istť  na 


*t  Ja  fpomrnul  ^otii  Tíjlstrimi,    iv  v  lom  istom  rasopise  bola  jeho 
.T'ffiniŤA    .0  nedclini"   prolo/fuA  „Arbcitot  nii-ht!"  a  v  ílmhom  f'lánku 
le  9cplsarati^^  u\ÁdzAl,  íe  TolstoJ  kiU«  noprSĽOvaC 
I  .1.  N.  Strachor.   slavianofil,   kritik  a  príatel  Tot&tého,  chodieva 
iMl  rokn   IH7&  kaldi^  leto  k  ueiuu. 

Ss   d»e    LIaviití    vyŕitky.    preložením    piunoni    vytla^ent!,    ktoré 
'<    robí    ľolMt^nm,    ie    odnfnis    vieru  v  spasenie    a    tivol    voCoý, 
L/n  iuktiUieri^  pozBimeual,  2c  to  nikdy  nehovoril. 


K 


lU 


zákinde   Keuu  fr.  Pre»8y,   ktorá  fá  vybrala  z  Krusfanstva  a  palrit 
tisinu,  čo  jej  do  krÁnin  patrilo,  hlavnú  my^liťnltu  /Hml6ila  a  siuy8< 
pľťkrútila  tak.  nko  by  bul  namierený  „ proti  lži  alaviíinofiloV;  tODi< 
KÄverok  som  i  nahlas  prečítal.    Lev  Nikolajevič  poíUval   pozorní 
alf  iiepnvpdal  nič;    privykaní  iiž  na  tňk(^  vykladanie  svojich  flioi 
Potom  ukázal  hoih  nsi  jedno  m'iMto ')  v  Krmtanstvr  u  patrk 
tiiimr,    že  je  vari   priostrí    i  najmä   pre   näs   ií;ipa<lny';li    Sluvau<ír)J 
AksAkov  reku   robil  to  a  tak.  čo  a  nko  najlejisie  vedťl      Koby  boj 
vedel  iiiakíl  8pÔ84»b  pomoci  Slovanom,  nuž  by  bol  ten  volil    Je«tl| 
volil  vojnu,   to  pi'Ľto.   že  inŕbo  apósoliu  iiťKcnal.     iTo  soín  povedi 
vtedy,  teraz  bych  to  nepovedal.  I^bo  nemôžem  predpokladaí  o 
kých  luďoch,  ako  Aksakov,  Dostojevskij,   že  by  neboli   znali   sp6-' 
aobu  pomoci   bratom  Slovanom,    ktorý  by  nebol  býval  zlý,    ako  je 
Tojna.)  •) 

')  SpyTDJú  fta:  „^  J^  '°  áého.  ie  si  Knmcťuftko  a  Uosko  Ty-< 
ja\íly  svoje  vzAjomné  sympatie  pre  zabezpečenie  mieru?"  Zlo  je  lo,  í^ 
je  iD  lož,    ■  ]oJt  sa  nikdy  nohuvorí  a  človeka    pre    áa   neminie    pokot 

DÍAbol  je  Kabijač  TikU  n  otec  Itt*.  A  lož  mi  vláy  za  následok  «mi 
niekoho.  A  v  touitr)  prípade  zrejiufj^ie  uc2  bookedy. 

Veď  celkurii  tak  nko  tera;;,   i  pred  tuiet'koa  vojnou  ako  h\  vjiplá* 
l»olala   odrazu    nonaddia    láaka   niís    Kusov  k  akýmiíi    bratoia    SUivauot 
ktorých  nikto  neznal  n  iti  het,  vtedy  ked  N<<mci,  Francózt.  ÄnnliĹ-ani 
ridy   boli,    «j    dnlej  tú  nám    (Jedna    print e fka- Rafika  dotoíihiT    ^Nát 
vzdelaným  triedivni  ruským    ľoľuúmka  D,  M.)  ncsrovnatefne  bli2if  a  prf^ 
boznejil.    neí  akísi  Ccrnoliorci.    Srbl.    Hulhnri.     I  povstaU>  crll; 
oda&ovncnie.    prijímania,    slávnosti,    mzdu'-liovnnú  Aksakovmi,  K 
ktorýrh  spomínajú  už  teraz  v   ľaríií  nko  vz<ory  palriolísmu. 

Vtedy,    uko  í  larat,    hovorili    len    u  vxá)oninuj,    nenudále    vxpl^ 
Iftvsej  láske  inedid  Kusmi  a  Slovinoii.  /  poi^iatkn  tľelkom  lak.  ako  U 
v  Parili.  Ttedy  v  Mo<ikve.  píli,  jedlí,  hovoňli  vospolok  hlúposti,   opáji 
fta  svojimi  vyvýienýriii  títmí.  hovorili  u  spolčovaní  sa  a  o  mieri  a  mÚ 
o  hlavnom,  o  zAmcruľh  proti  Taicľka.  Noviny  ľo/ilui-bovsly  cutQ<iiaJima>>; 
do  hry  p<i  troéke  iiočalu  sa  miféať  vlida,     Povstalo  Srbsko.    ľočjiJy 
pisat    tliplomalickč    nčtty.    poIooftiťiAlno    ŕláuky;    noviny    vidy   vačiini 
v&iHmj    luhaty.    vymý^faly.    rozpufovaly    a  konce    bol,    zc  Alevnndpr  11.^ 
ktorý    skutočne    ucchcid,    aby  buln  vojna,    nenutbol    nepristal!    nn  Au. 
stalo  Ha  to,    čo  vieratK    /liyunln    sl)lli<:lre  nťvlnnýob  ludí  n  ntil' 
zdively  a  /tratity  všetky    kr(>8ťanské    city.     To.    čo  kb  dialo  > 
Paríži  a  Čo  lia  i  leraa   deje  po  novinách,   zrejmo  vedie  k  tomu    iitieiua 
alebo  iľšte  broznrjÄirmu. 

^)  Poirt.  rfdakctf.  Neznati,  neutohli  znaí  a  ne/oA  bo  nikto.    Ako- 
kolvŕk  dolklirp    rozpráva  grr^f  Tol$toj  o  biede    ruíkčbo  mužik'      '      ' 
nevie,    aké  y-á  biedy  uárudúv   jiodrobcnýcU    nebijúcich  svojim  i 
iivolum.  Biedy  uáiodov  svo)>Ddných  sú  uie  to,  čo  bítídy  .nán>duv  pvHl.-r. 
benýťh.     I  najnhiíťtenejfeí    mtiilk  rusky  má  povedomie,    Jle  fár  je  jp-Ikí^ 
i  vláda  jt!  jeho  {ruský  cár,  rushá  vláda) :  preto  na  miesto  oplana 
niko.  ktorý  jcma  zle  robí.  m6žo  prlsf  úiíidnik  poctivý,  oa  loholo  mloi 


106 


Le»  yikoUjetií  odvetil:  „Vetí  som  ja  pozual  Aksakova,  Čerka- 
•ského.  Oni  pnriŕialí  tiito  0Tn7.kii  umele." 

.Fatriotiíiriiiifi  jo  niy»tí('iíinin».  Nábožensky  mysUdsmu^  bol 
v  t  "  '■■■■■  sjlav,  a  teraz  jf  Iiliivnt*  patriolismus  (patriotický  iiiy»ti- 
CÍ>i  ivm,  p  nim  trehíi  aa  Ľorit." 

.Vu  ťmiicúzäku  putľiotisuius  robf,  že  vládne  buržoasiu,  v  Ne- 
mecku, if  je  poloviťti  uilädeie  vojakmi,  u  vás  v  Uboi-sku.  /.a  7 
millionov  Maifarov  potlat!-uje  U»  millioiiuv  Slovuunv  a  inýcb.*' 

„Dikedy  počnje  človek  v  retkoiii  presnej  forme  vyrkiiuty  iírii- 
dok.  .ledwj  môj  pnateí  povedal :  Tie  miery,  ktoró  franctízska  vlida 
pf-  'ti  auai'Ľbisniu,  ukazujú,  že  proti  uemu  niet  pomoci,  2c 
je  1  .^ '  ^  libtralÍKmu  spúš(ajú')  len,  aby  si  kožu  cbrítuili. 
iediay  liek  je  krestausivo." 

Lev  N.  mi  odporučil  čítaC  a  rozširovat  naHlpdujúce  knihy : 
John  KmiiiH>yrthy:  Anaroray  of  raisery  (Anatómia  biedy),  From 
iMiodage  tn  brotbertiood  (Od  otmcivu  k  biut.stvu)  [LundonJ. 

Jŕ.  Dm-ki.ioii-Mor/son:  'VUtí  old  order  and  tlio  uew  iStar"? 
poriadok  a  uu\ýt,  Tbe  Gnípn!  nf  the  poor  {KviiiiJHlinm  chudobných l 
(liflOfírtíi,  Iíeilaniy  IJbraryK 

flrttiy  Gforqt-:  ľľogress  and  poverty  iľokrok  a  chudoba),  itie- 
mecky  v  tniveréal  Jtihliothek),  Social  problems  (fiociálrie  probitímy) 
(New-York  Webster). 

Hemhtiťd  Kuhttstrin:  Die.  einzige  Steuer  tí>inK)e  taxt  fJediuit 
da:i  n.  slrtji  marku]. 

Jíelíyion  des  íieisUs"  (C^ipxi^.  Alfréd  .lanäsea,  .'i 
vur^y  roĽDo).  rediguje  ho  a  väčšiDii  článkov  doAho  pí&e  Engen 
Mtinrick  SchmUi  v  ľeiti. 

PodAvam  tu  list  TolsttJho  K  Etilensieinow  písaný,  ktorí  sotva 
tni  eM>     ■  ■'  '■  '  iv\ 

( -  dajúc  Vám  na  IÍ5r  to  ifúa  ^.  roaira  ( IS^>4K 

«o  KTlá>tu>ui  in'U-M-iiiui  iidelujcm  Vám  nasledujúce:  Ja  poznám  H. 
ť^OOrgfti  mlvleily.  ako  vyšlý  ipd  nehu  Soriálnr  pníhV-my. 

Prťcltal  som  iib  a  bol  som  zadivený  pr.-ivdivnstou  jeho  t:\klad- 
nej  Bj&liťnky,  vynimeínou,  nemajúcej  sebe  podobnej  vu  vedeckej 
tilerítdre  josnostou,  popnlárno^tou  i  silou  výkladu,  u  zvlištne  tým, 

v.  Tej  oádoje  duchovne  i  materiílar  hynAci  nynovía  |K>dro- 

tJ  '!   maí!  Proti  rojnr  argumeiUiijút:,  ^^.  Tohtnj  spo- 

"  i  lyrh  íadí,    ktori    zahynuli  v  niskn-tiirenkej   vojn« 

i'ilcl.   o   kotko  viiKT   ícb   hynie  i  boz   vojny,    iiokrvava,    ale  tým 

■I    mifiitlin    cuJztmí    spravovaných!!     U    TnUtčho.    krestanN. 

lUDini!  sneje  Lá  xlobitá  reč  proti  číDlteroni    poslednej  veíkt^ 

:'    ■ii)voril  (Anna  Karenina)  ni  o  vojne  srbskej  (1876), 

h    dobrovoliiíkov.     No  ako    prepadol  na  pr.  proti 

■t,    iitjM'i iv^íciitn.  íe  l{u«k<>  |>uitTbujc  i^inuc  Kuujíiu&ŕ  sa  m 

riraiiiv.    nt»v   ^amu  moliio  /i(   vyšším  životom,    a  dukazovat- 

Ueaui    tanjabMiŕuu    národa    tA    osvnbodxujúcn    vujno,    Í9   Tulstoj    svojim 

dtáfMDlm  veci  roxpado!  lui  a  <ihraitinfiu  \B^hí»om  ru4k>'ľh  fudl. 

')  ZAkouy.  ktorí-  írauiľútska  kooiora  vynii^la  po  uvraždent  Carnota. 


_^^^ 


',sssa^ 


186 


liež  vvni merným  vo  vedpcki'j  litťraitire,  krpsíanskýui  (iiirhnin, 
rVni  je  preniknutá  celá  kniha,     ľn»ŕ(tftv  Uitn  knilui,  vrátil  som 
nazad   podfa   rasu  a  prečítal   som:    „ľokrok  a  chudolui''.   a  uittf 
väL^äiui  aoni  ocenil  význam  dejatelnosti  il.  (ieoinsea. 

OpytnjelC'  í^a  ma  na  moju  mienku  o  dejatehioRti  H.  Georgea,{ 
jeho  níililade  u  pozemk«vt»j  otázke  i  jeli<)  nyHliíine  jedinej  dane. 
'Moja  mienka  o  tom  je  nasledujúca :  Ijidstvo  u!*tnvičnfi  pnhylmje  Kij 
napred  v  siiiysle  ujasnenia  si  tuiiem  iivota,  /odpnvedajiicirh  tomuto . 
prenmnenému  povedomiu.  A  pľoto  v  kaičdej  ilubu  života  ludsĹvai 
deje  BA  8  jednej  stmny  procesiS  povedomia  a  h  druhej  strany  u(»kutocôo-| 
vanie  v  iivote  toho.  ío  je  ujasnen<>  povodomím. 

Koncom  míuuk^ho  stoletia  a  počiatkom  tťTnj^iehu  diftl  sa  v  kre* 
sfaiiskom  človoŕenstve  proress  ujasnenia  si  povedomia  dotycno  roliotu- 
júceho  stavu,  nadiodivíiieho  sa  vo  všelijakých  tormarli  otľuclva.  i  pri>- 
cess  ustanovenia  zodpovodajúcich  njasnenómu  povedomiu  novfch 
foriem  zivotjt,  zrušenie  otroctva  a  zániouu  jetio  nájomnou  pnlcou; 
v  terajšom  čase  duje  sa  a  zachvacuje  vse  väcái  a  väčší  |>učet  ludf 
process  ujasnenia  povedomia  Tudí  dotyčné  u/ivanla  zeme.  a  zanedlho 
musf  nastúpit,  ako  sa  tui  zdd,  process  uskutočnenia  tohoto  pove- 
domio  v  živote. 

A  v  týchto   pľocKssocli,   tvorí&tuch   hlavný    liko!   aaáej   doby, 
predným  človekom,  vodcom  pohybu  h<il  i  je  Henry  Georpe.  V  tomlo 
je  jeho  ohromný  a  iirvoHtupňový  význam.  On  pomohol  avojinii  pre* 
kr^l^nymi    knihami    ako    ujasneniu    povedomia    hnil    dotyčné    r^jto^ 
otJizky,  tnk  i  uvedenia  jej  na  praktickú  pôdu. 

Ale  divné  je  to  pri  otázke  o  zrušení  zrejme  pohorélivŕhn  práva 
vlastníctva  zeme   isohslvenuusti   na  ztMurii),    opakuje  Ra  celkom  to 
isttS  <^o  Ha  dialo  za  našej  pamäti  »o  zruáenim  rohuty.  Vltidy  i  vlád- 1 
Ducie  triedy  vedely  v  hlbine  du^,  že  v  pozemkovej  utázite  &a  za* 
kluŕuje    rozriešenie   všetkých    sociálnych    otňzok  a  preto   zruieniej 
všetkých  i<h  pľivihipil;  vlády  i  vládnucie  triedy,  vediac,  žejetilo 
oUzka  na  rade,  robia  nn,  že  h.i  stíiľajú  n  hlalio  národa,  zav.-ídzajúcl 
kassy,    robotnícke    iušpekcie.    dôchodkové    dane,    ba   i   >*-hodinoTuj 
prácu  dennú,  starostliví-  ignorujúc  otázku  \)o/.cmkovú,  ušte  i  s  po-J 
mocou    sviijej    posilfvnej    vedy.    dokazujúcej    v^jelko,    čo  im  trená, 
tvrdia,  ^.e  exprupriácíu  pozeuikov  je  )>e/  úi^itku.  ékodlivá,  nemnžaá. 
[leje  sa  celkom  to  ist*'*.   čo  holo  s  poddanstvom.     Ludía  ni  dávno  i 
cítili,  iíe  tak  (folej  byť  neu)ó/e,  že  je  poddanstvo  akýsi  dušu  hrozoRJ 
búriaci   anachronisnius.    ale   •{uasireHrda  i  veda  doka/ovaly,    že  je 
otroctvo  alebo  potrebu"'',  alebo  že  je  ho  ešte  privčas  /rušiť.  A  tenix, 
robf  to  isU'  veda,  tá,  ktorá  zaujala  miesto  náboženstva. 

/dalo  by  sa,  že  by  malo  byt  jasnŕ  ka/d(!-mu  ofívíetenéinu  člo-| 
veku  našej  doby,  že  vlá4luut  zemou  Iiiďom  neprarujúcim  na  nej  9] 
prekáiiijúcim  dostiip  k  nej  .^Uin  i  ijsicim  bie>diiych  rodfn,  je  celkom] 
tak  zle  a  podlé,  ako  vtáduuí  |>oddauými,  a  medzitým  vidítne  quast* 
vzdelaných,  jemných  nristokiatov,  anj:lickycb.  rakiiskycli,  pruäkýchJ 
ruských,  používajúcich  tohoto  divokálio  i  [Kidlého  práva,  a  nielen] 
nehanbiacich  sa,  ale  ešte  pýšiacich  sa  tým,  a  veda  politicko-ekono-j 
mická  8tavta  im  na  tot"  hotové  sofismý.    Zásluha  H.  Georges 


m 


zostáva  T  tom,  že  on,  ako  znatnenitf  bojnvDíci  2(t  slobo<)n  t  Amerike, 
Aogticka  a  Rusku  -  Channin?:.  Ilarrisoii,  Wjtbprforce,  naši  deka- 
hňsii,  rozbil  vädljy  lii-  snhsmy.  ktoiv  v/stjiviijú  na  ocbranu  po- 
i^etukoTébo  vlasiDlťtva, 

Znlíeiiie  poKtMukového  vlastníctva  je  oieleu  uevyhnutnô.  ale 
ono  je  i  možné. 

Heon-  íínoľfip  to  tltiká/al.  A  toto  j  o  tá  tak  velikit  z^Iiihu  jolio. 
Nielen  tp  linvietlol  otázku  ri;i  posli^dny  siupfii  jasiiuKti,  na  ktorom 
nviuuat  iiezáknnnniiti  vlnstníclv.i  pozetiikovi'ho  &a  nedá  iimče.  iba 
ak  si  človek  uši  zapťbl  Ou  prvý  ukiual,  aku  sa  môže  tdti>  otázka 
nr/ríuJtit  <)o  prvý  dal  jasnú  a  iipritnuú  odpovwf  na  obyéajuť:  vý- 
hovorky, kton''  |K)iiífvtiíi'i  nepriatelia  k.-thlého  pokroku  a  ktoré  po- 
jtoAUvajii  v  toni :  ía*  požadovanie  pokiuku  sú  nepraktická  blú^uenia, 

DP'!    "     ■    ■    " 

L-onrea  ziiÍL'nJe  tiito  výhovorku,  stavajúc  otázku  tak, 
ie  aj  zajtra  niožu  sa  sliroinaždíí  kiunítéty  pľeskľirnaC  a  iivážiC  návrh 
a  nmbK  ho  zjíkunom.  V  Ku»ku,  ua  príklad,  uva^^^aie  otázky  vý- 
knpu  zeoie  alebo  odobnktie  jej  bezplatne  k  vúli  jej  naťlonalisAcií 
nôžŕ  sa  počaC  z^jtra^  a  cetkotn  tak,  no  vr^elijakVuii  prekilžkaini 
vile  byt  rozrieíwDái  ak«  boli  ni/.rícšená  pred  .'Í3  ruknií  oLá/ka 
odeoia  sedliakov  Ľudom  je  objasnent^.  že  je  nevylinutno  pre- 
lif  8tAT  it«riU8i)  a  ukázaná  je  možDo^f  tohoto  imó/n  <ía  s^tat  pr&- 
oieDT,  opravy  v  systéme  Rtufjle  lax,  ale  základná  inyálieuka  je 
íplníternái,  á  preto  oni  nemôžu  nevykonaŕ  ť>.  čo  poMdiijo  ich 
rozani.  í^n  to  je  treba,  abv  sa  tiUo  myšlienka  stala  v^>becnou 
Bii  '  Vy  to  konátľ  i  ja  to   konám,    povnžuji-ni    to   za    svoju 

is\..  noKÍ,   a   pieta  s  celou   dušou    .sympatií*ujeui    s  Vami    u 

čelám   Vám  uspoiliu.  Lev  Tolátoj. 

O  H.  Ueui^eovi  povedal  Tolstoj.  ze  v  budúcom  stôl etl  bo  budú 

tovniovat  za  najváč^icbo  pnikUckóbo  äoveka  našej  doby,   a  lonu 
o  koT     '       "r.i^   umlLtijú.    nielen   Časopisy    (najmä  anglická,    kde 
jeh»»  !■■  na   úrodnú    pôdu  U    ale  i  taki  íudia,    ako    ftlosoť 

S]-  i.ľt'bo  Tolstoj  v  !»pisľ  „Čože  máme  roldt"  nazýva  veli- 

kT!  III  pitsitívuľj  viemuky;.  ktorý  vžofky  mlobrujiicť  /.mienky 

o  .  <'OTÍ  vyfikrtal  zo  svojich  diel.  ttk  že  v  nových  vydaniach 

S{>t.k>^v..-.>cli  ich  ui  Dier. 

,H«irv  fíeorjie  bol  pred  10  rokmi  orannho  známejší,  populár- 
Mj^U  nejfc  je  teraz."  

l'vádxain  tu  chtfí  litit  ktorý  Tnlstnj  písal  l«/3í>  ao^  dr.  Eufic- 
anvi  U.  Schmittovi.  jedtiomu  z  čelných  tuužov  gpolku  Itelipíiou  des 
Gťistrii.  Tento  lial  som  fii  vypfftal  z  nií^kých  novín  v  septembri, 
•le   vyitel  I  v  novembrovom  (Gtom)  aogile  6tôoj)isu  Relifiion  dea 


Oeittca. 

O 
Ustfn: 


■!   Vaftu   Iľ-iíúrn    ,Manimon  und  Iíeliaľ  i  s  Vaáfm 

lÁvnu  d(>.~l;il  a  snliŤne  Vám  dakujem  za  ne.    Som 

-•   n. -t:il  i-aH,  v  ktorom  treba  vynaložiť  vžetku  energiu 

/.iklailiiých  UI.  na  ktorých  spoiMvajú  véelky  nenormál- 

míMti  r  u&iej  upoloinotsti,  oko  to  Í  Vy  v  svojej  broéúro  robíte.  Naj- 


"    ^  •"" 


106 


väŕfiftn  nepiiaterom  pľavdj  a  pieto  i  piavt^ho  pokroku  v  terajáť) 
ílobe  nie  je  iii?vo<Íi)most.  ale  cbytn-  koinju-nmiŕisy,  kii  ktoi-ŕin  u 
lernz  utiekajú  vo  vSiítky<"-b  prtp;u|tir|i.  Najautoi'jsrtu  u  niijvážni.'JÄou 
lUohou  nak>j  doby  je  poukazoval  ua  iio  a  životní)  pravdu  krátku. 
jftSQe  a  jednoducho  vyjadrúvaf  a  sQaiif  sa  za  ňou.  Vasii  broäúi 
dám  preložit  a  podlá  mn/oosti  inzAIriť...  Koh  Vám  poirtáhaj  vi 
Vafiom  neolirožennni  a  dubiom  liŕínkovuiit. 

Váš    pľÍAtHt    IrfíV    ToIfilOJ. 


V  tento  deň  priSly  na  náviítevu  dve  slečny,  piiatefky  'ľatian 
Lvovfif.  Jeiina  t  nich,  '^.  K.  .M  ,  zabýva  sa  i  hnnioopatiuu,  dnjhá, 
si.  K.,  študovala  tri  roky  miitúiiiatiku  ua  nxfotdskej  a  Či  cambrid- 
^leskej  uuivíľrsite.  Obe  milá  a  uáramue  speňne  huviiríaw  dámy. 
Pomáltaly  prekladač,  odpisovat,  listy  písat  a  ín(^,  S.  K.  prubovala 
slovensky  čítat.  rozumela  na  podiv  ílolirf;.  Husi  lepšie  rozumejú 
slovensky,  lebo  vedia  štaroslovatisky,  iiez  my  rusky. 

Po  užiui;  douiesli  poštu  /  Kuzítivky-Zimieky  Pozostávala  afti 
Ĺ  \h—%)  zásielok:  liatov,  novlii  ;i  brošúr  temer  so  veetkyí-b  liastok 
sveta.  Riadne  cbodia  tieto  „žuniáiy  '):  týždenník  Nedeľa  s  mcsačnjmí 
„knižkami  Kedele"  (varí  zo  väctkýdi  žurnálov  najbližäiu  stojac 
Tolst6uiu;,  Sovľruy  vestník,  Rllli^kaja  myH?  <uba  Lie2  bhzkui  a  V^itt- 
nik  Kiiropy.  IíHiníky  i^'azety):  Russlíujji  Žizň  ívychodl  v  Ptnrobrado, 
Tolslérau  zo  vfeetkycb   pttrobradských   denníkov  uajbli  n;!  i, 

liusBké  Vedomoari  (liberálny  orgán  proíessnrov  mosk  .  ,  ini- 
versily,  zmývajúci  i>a  hlavne  vniitoru^mi.  spoločenskými  oUzkaQii;r 
Novoje  Vrenia  a  naily  ľhronicie.  —  S  touto  poštou  priélo  so  7 
čísel  novín  ,New-Australia%  kton*  bol^  Tolstŕmu  nevium  odklal 
zaííliinú  pre  rad  ŕlankov  o  jednom  free-lamle,  koinmnnistickej  kolónii. 
Velmi  drobnú  tlač  a  Hlbí^  čhlnky.  Na  dnibý  deŕi.  po  čiastočnom 
prei^lUml  tycb  čliiukov,  čítal  jeden  z  nich  i  pri  sniedaní  a  povudal, 
že  je  to  pekná  kolónia,  ze  niet  v  nej  žiadnych  sekU  »le  ste  je^ 
r  nej  duch  kresťanský.  Vidno  bolo,  že  niá  railosf  z  (ithu, 

l.isty  pootváral  Lev  Nikolajevu  sám  a  prezrel  irh.  Xomoho 
ich  hned  precitať,  preto  nickHM'f^  dal  Tatiane  Lvovne  a  nstatoť'  vul 
90  aebou  do  pracovne.  Jeden  z  týrb,  čo  dostala  ľutiaiia  Lvuvna. 
bol  neobyčajne  bnibv  IíhI  od  iŕik^ho  Ľubica.  Písal,  ako  prišiel  k  po- 
vedomiu a  presvedčeniu,  že  je  vojsko  zlo.  hrubý  hrubý  Hat  Ltír 
MkolajeTÍi-  čftal  nahlas.  Nasmiali  sme  sa  s  nim  na  dakťirých  mio- 
Htacb  lifttu.  Kol  to  list  od  riiskvúlt  dám,  podpísano  bolo  so  170 
osúb,  prevažne  ilám  arístokratok,  potom  iných  diini.  ]>ár  [irofeíisoror 
lekárov.  Písali  vyzvanie  proti  módnym  suitám;  inijda  bola  nazv&i 
„koHMium  zla  v  Knskn".  Vyzvanie  obMihovalo  návrh,  aby  m  nnaily 
nejako  racionálne  šaty :  TolHíĹ'bo  profiili,  aby  prejavil  hiihloä  tomuto 
dielu  a  aby  to  véetko  poítlal  nioktun^niu   peirohradskému   časopis 


')  V  Roskn  voliUá    gAumály"  meftaŕnlky.  a  naJic  jnrnály.    dennlki 
ifraietami". 


1 


fl 


169 


uverojnif.  Prdre  \iedy  vychodilÄ  sería  ŕláiikov  o  tomže  predmole 
,RaUoiwl  costmne"  v  Daily  Oironide. 

Neviem,  ako  xaäíoJ  rozlicivoľ  na  porno-hoapodárskti  ľetruvsko- 
Razumoviiku  :ika<leiniii  pri  Moskve,  s  pÚRohciidn  ktorej  je  vt-rejdA 
mienka  r  Itii^ku  on:  i^pokojQá,  ktonl  aka(l<>niU  bula  nedávno  pro 
ätudt-'Dtäkff  nepokoje  ')  pár  rokdv  aj  zaviená.  ľenuc  dustaUt  nový 
AUKút,  Bj  Dovchu  liin'kttíiii.  veblusut;ho  pľu-ktickčlio  ekúnrimft  ti.. 
otti  u*m  si  stubujii  úspech  od  uej.  O  lejtu  hospadátskej  akadémii 
M  etrhta  ostrA  debatta  medzi  S.  E.  a  Lvom  NikolajťVičouí.  Boln 
tá  IrÄpno  itočiivat.  S.  K.  toližto  hovorila  nAramne  chytro,  maoho. 
skáčuc  do  reči,  a  jednyrh  a  tyrli  istých  lugiinientov,  ua  ktoré  už 
dostala  itdpuved.  znova  u  znova  |K>užlvajiÍc.  Li>v  Xikolajevič  hol  ua 
podiv  trpezlivý  a  tichý,  len  ku  koncu  debatty  (trvala  s  hodinu) 
prichádzal  do  roitborčenia  a  poúil  ^estikuluvaČ  rukami,  dvíhajúc 
(rredloktta  parallelue  pred  selm  a  dakcMly  chyiajúc  sa  uhouia  rukanm 
ZA  pr«c,  ako  by  íiji  zdr/íaval  ua  niiesie.  počal  íta  dvlluit  h  divAna 
a  us^  si  saitul  idivAn  trn  pod  ufni  až  tiiasoh,  ale  zaka/dyin  sa 
U6ť  opanuval.  Tvár,  ktorá  bola  raka  rieh.i  a  tajila  hole,  počas  de- 
baUr  sa  menila,  nnjjirv  {irijaln  \ýrn/.  i)chntD08li,  potom  žialu  a  usla- 
kwti  Sedeli  sme  pred  poprsím  OfI  Iliepiiia:  Lfv  Nikolajevič,  S.  K. 
■  ja.  Solia  Xikotnjevnu  (nevesta  Tolsir'ho)^  slečna  K.  a  Tatiana 
tvuvna  ai  presadly  do  druh(^-ho  kúta  sály. 

Teda  S.  K.  tvrdila,  že  selsku'clioziaj&ka  akadémia  bude  odteraz, 
iku  vlida  vymenovala  na  ňu  li.  /.&  (nového)  direktora,  luitočuou. 
Lev  Kikolajevič  hovoril,  in  nemožno  uir  očakávať,  že  takéto  ná- 
deje boly  pri  každej  piT'uiene  oäôb  v  riadttelstvc  tej  akadémie  od 
5l>  rokov,  a  že  nepriniesla  >.iadneho  osohu  liospodArstvu ;  dalej 
hovoril  **i  takto:  „Čože,  40  odchovaiiivtv  ťlohotu  školského  roku 
l»4í'ri  prijiili  len  id  študentov,  prednost  uiajii  švtiovia  statkárov) 
l'ii  blahu  línskaV  Čože  sú  40.  vyučení  ekontmii  pi*e  UuBko« 

ak j»  Li  zdokonalovaC  pohié  hospodárstvo?  Kmpyricki>  známostí 

fA  ntjja  prístupnými  učíniC  áirukym  vrhtváin,  sedliakom,  a  nie  za- 
vreoŕwu  kr    '  '  -h  íudí.  VlAda  už  vydula  tofkí  milliony 

u  ielťdto-'  ii,  a  akv  je  úžitok  £  nej?  Ako  ntenej 

uf  i.  Uk  .-I  |nílfp>ují'  svoj  bvi  1=  národný  byt,  život,  spô- 

*'  i  i4A/.dov^ivo.     Kuby  nbeU',   ktoré  majú  vr^   slúžií  ua 

p-  io  JRho  samého,  od  Nidu  nebrali,  stál  by  omnoho  vyššie, 

iie>  MKAv  lio  intelli^'encia  postavi(  za  tie  obete." 

C«  meilxitým  i  dalej  hovorila  S.  E.,  nemohol  som  dobre  po- 
strebnút,  ^in  menej  zapamätat  si;  i  z  toho.  čo  l#v  NikolajeviČ 
IvjTOnl,  zostoly  mi  len  jednotlivé  výroky. 

,K.  tok  nevori  v  prospešnout  svojich  názorov,  ako  neverili 
KsUov,  Pmilrij  A.  Tol?toj  v  návrhy,  ktoré  dávali  vlAilu,  alebo  v  re- 
foruiy,  ktoré  svojim  vlivom  uíŕkutočúovalí. ..  l>mitrij  Tolstoj,  veď 
Muu  bo  dohre  poznal,  potreboval  20  tisíc  na  zariadenie  b>tn,  vyňiel 


*)  Vidx  moje  Zápisky  z  Moskvy  v  U.  sv.  Bielkových  ll«&{edok,  vyd. 
R.  Saíra  t  Rtiiomberkí]. 


^bi 


170 


S  Dftvrbom:  gréótinti  /Aviesi  do  ^vniDásif,  2e  kUssícké  v&tlelatiiv 
bude  dobrým  prostnedkom  prott  nihilismu." 

„Ten  zemsky  načalnik,  ktorý,  ked  som  sa  bo  opýtal,  prečo 
dáva  palicuvuf  miižíknv,  lnivnril  mi,  ^že  váze  robit.  ináče  by  bola 
dlbá  chvlía,"  udpoTodal  iíprinine,  pravdu;  alt*  K.,  Dinitrij  ToIkIoj, 
Kiitkov.  ked  hovoria,  žľ  to,  čo  rotiia.  vobia  preto,  lebo  je  tu  ^tíifí- 
čestvu"  potrebné,  nepravdu  hovoria." 

„Dtiiitrij  Tulstoj  lak  veril  v  Ľľi^čtiiiu  a  l»k  bol  za  ôu  oduácr- 
iieuý,  ro  ešte  i  ímíiii  zač4il  sa  ju  učiC  a  priíiiel  pu  litery  ts  v." 

„Ktože  verí  vTioJicii,  matku  Iktžiu  teraz,  a  arcliierej  •■»  tulský 
<syu  pi-otoJereJA,  vychovaný  v  pravoslAvi),  keif  som  mu  bovoril 
((^vnoi  o  kreKfai)í(tve,  dii>,  f>i  lon  zitlor.il  rulty  ua  život  a  v/dycbal : 
,0  Hospodi.  (j  Hospodi!"  Alt*  kdeže  hy  sa  nn  vzdal  Iže.  ked  mu 
národ  bozkáva  mku.  ked  býva  v  paláci  a  <lostáva  3  tisíc  mesačnej 
plAce     Ketnú/c  sa  zriecť  nľtikkej  postele,  palácu,  bozkávania  rúk,' 

^Ked  iiiektu  bráui  nepravdu,  prfcliodf  mi  mi  uui  rozprávka 
Gorbuoova:  „Krajčír  letí  v  baltone,  a  (udia  vravia:  „prečo  letl, 
pokradol?"  ľrečo  bráni  nepmvduV  Okolo  neho  je  atuiosfiira  zii- 
njmov.  pre  kton';  nevidí  alelio  nechce  videí  pravdy." 

S.  E.:  „K.  to  robí  z  presvedčeuia." 

L.  N.:  „.lesto  presvedčenie  napustení';,  xvonku,  presvedčenie 
pred  ludmi,  a jesto  presveilčenie  vnútorné,  pred  Eíoliom,  Bvedomŕm* 

S.  K.:  „K.  10  iieiobf  /.  nnirnouiysefnoíili  alebo  i  lásky  k  pe- 
uiazoin." 

\i.  N.:  pN*epo/.aa]  áom  ani  jedin^Mto  človeka,  počinajún  od  R«l>a. 
Iwz  samojásky  a  lásky  k  peniazom." 

„V  Iíi:izan.')kej  gubernii  vláda  predáva  na  dane  statok  aedlta- 
kom  (a  dá  ilva  milliony  na  hospodársku  akadémiu),  berie  deti  se- 
dliakom k  vojsku." 

S.  K:  „Ale  ved  ti,  čo  vyjdú  z  bespodárskej  akadémie,  pretUa 
leu  budú  rozširovat  hospudáiske  /.minioáii  medzi  ludom.*' 

L.  N  :  «Ja  žijem  ô()  rokov  medzi  sedliakmi,  a  uevidol  som, 
že  by  SA  bolí  niečomu  naučili  od  Htalkárov,  naopak  áno.  „Molotílky" 
Hedliaci  prcinačili,  a  statkári  podla  nich  Ko/umie  sa,  ie  jeden 
človek  učI  sa  od  dníht^lio.  Ale  /e  statkári  menej  naučia  národ 
akadémiami,  nežli  by  m.  sr-dliaci  »ami  zdokonarovali,  keby  irb  ne- 
potbii'ali,  U)  je  ÍKtí!'.  Liul  degeneruje,  priamo  umiera  od  pnlce  fŤÍIám 
svojim  neprimeranej  a...   Zmen^if  dane  a,..' 

„My  (takzvané  vzdelauč  triedy)  z  nich  (sedliakov)  žijeme  t  fr* 
sícky  i  mravne." 

„Ja  som  sa  mravne  na  iitívot  liladet  od  nich  naučil,  i  bústpti- 
dárslvu.* 

í>.  E.:  .l'redsa  jesto  a^ríkultúrna  veda." 

L.  N.:  „Ap-ikultiirnej  vedy,  ako  ani  medicínskej  niet  Jest 
veda  matematika,  fysika..." 

S.  E.:  ^Vi  len  doktori  lepáie  líeča,  uvi  klukulvek?* 


')  trcibukup. 


171 


\m  n.:  ,MáÍa'),  proBíin,  tak  líečú  ako  i  druhí  lakirí.* 

.Hospodárstvu  clicii  podvihovaC  akftdcmíami  a^M-ikultúriiynii. 
ahoro,  ako  chceli  za  KaUtrfiiy  dvfhaf  vzdelauosf  Kiiska  ulíadtiiiiidiiii." 

jSniysel  iniuistťrstvii  pre  jioriní  hospiMÍi'u"ritvo  v  Spojuuvííh  stii- 
Coch  eéU'  rozumiem:  .šUt  iiaii  vynakladá  píir  desuC  tisíc  dull&ruv  a 
tieto  idii  na  utplateiiio  najomuóho  zn  byt  a  na  plat  tých  pár  úrad- 
níkov, čiuDosf  ktor>rh  pozostáva  v  tom,  žt>  /  prisielanŕch  vzoriek 
novŤeh  hosiKtildiskvcb  uámdí,  äemieii  a  pod.  iiujiepäie  vyln^ni  a 
v  T  v»:h  opjsocli.   výkresoch   upozorňujú  na  ne  priamo  drob- 

ný 

„Jeäiu  inštinktívne  protivenie  sa  pravde,  lebo  ona  prevrautu 
c«iy  niôj  íivoi." 

Po  ukončení  delmUy,  x  nej/,  ako  je  tu  pudauU,  práve  to  d^- 
podstatnejšie  akosi  chybuje,  o  iiejž  ?  tohoto  opisu  čitatef  odnAto 
ten  chatrný  'lojeín,  i^íí  sme  sa  prejsf:  l.ev  NikolajevíiV  s.  K,,  si. 
R.,  Solia  Nikulajcviiu.  Tatiana  Lvovna  a  ju.  ]ti>Ic)  nkolu  T  hodín 
večer.  buli>  cliladiio  a  hujun  n)sy.  ObiAli  sme  okoln  čiastky  parku. 
Lev  Nikoiajevu-  sa  spytoval  o  A,  I.  Dobrianskoni,  V.  I.  Lainanskom, 
o  pctrohrudskum  slovauskom  Dobročinnom  spolku,  ä  účinkuje  medzi 
xápadu^fmi  Slovanmi,  u  uaäic.h  slovenských,  čoských,  srbských  pu- 
neroch. 

Keď  sme  Ka  vrátili  s  prechádzky  do  dutnii.  Lev  KikohvieviČ 
i*iel  do  3Toj»j  pnicovim  listy  čltaí  a  odpnvoduí  na  no.  O  pol  do- 
úat«j  večer  prišiel  h<tre  do  stolovej  medzi  ná?.  navaril  si  ovsianky 
t  sbováral  sa  žartovne.  Okolo  lO-tej  doniesol  kočiš  postu  z  Tniy, 
nHmfiíu,  ne/  bola  poilvečcrná,  začalo  sa  otváranie  a  číUinie  listov. 
Ja  som  »a  ndiionu-.il  a  išiel  som  dn  ^knzminskehn"  dninu  spat. 
V  tointo  dome  v  parku  je  v  prl/emí  bývalá  škola  Márie  Lvnvny, 
Unx.  orditt&čuá  izba  pre  jej  .:liorých,  aj  malá  lekáreň.  Tiež,  v  prf- 
leml  zdrvovala  sa  vtedy  spomenutá  baškírská  rodina.  Na  poschodí 
hj\%\\  íol  hoalia.  Zariadenie  ixby,  kde  som  ja  sital,  aj  všetkých 
ostatných,  v  ktorých  som  bol,  je  ciernpHmerané,  ale  podlá  našských 
alrokov  až  príliš  skľonmť'  a  jednoduchf''.  Zapirioval  som  si  dojmy, 
kjm  ma  sen  nepočal  pieniábaf.  llul  som  vetmí  ustatý. 

Na  druhý  dcn  v  (H)ndpl()k  ráno  po  wríadenf  si  Í/by  lu  Tol- 
Wjth  si  mnohí  z  domácich  i  z  hosti  sjimi  riadia  i?:by)  pokračoval 
•on  v  zapisovaní.  Okolo  pol  deviatej  pnäíel  sluha,  ie  l^v  Nikola- 
fifií  puäUli  po  miui.  aby  šiel  ..ZiivtrakaC. 

\  sU>1ovi-j  seiiel  Mini  Lev  Nikolajevíč,  dnes  v  t^iavej  súkennej 
koieii.  podal  mi  ruku  a  počal  rozhovor: 

.Čítam,  aj  včera  večer  som  čítal  Xew-Australiu  (iiovinv.  ktoré 
v^jíion  po.<í(oii  dostal,  v  nich  boly  články  o  kolónii  slobodnej 
<*ísw.  free-laodc,  .N'ew  Austrálii),  dari  sa  im  dobre,  a  čo  je  hlavnét 
)Wi>  u  nicb  duchovné  kresCansktV  rozt>oložänie.  To  sa  mi  páči." 

„Čvcfaom  xovňajšia  civilisácia  zakrýva  očí,  železnice,  vzdela- 
li (iframutuotttj,    buhatnutíe    —  duchovných    (krestanských)   zl- 


Uárla  Lrovna. 


I7t 


tijniuv  iiomajil    V  uits  (Riuov)  je  alebo  hrubost  alebo  6iroké  ni-j 
zory." 

«Či  na  ztiáto  s  anaiTliisUtiu?** 

„Xie,  rifiiiHl  som  pľiležitisti  poznaf  icli-^ 

„Veď  u  vils,  najmä  vo  Viedni,  ich  ranobo  jest.   .la  by  aoiu  d] 
volmi  žiadal  ziiviosť  styky  s  aiiarclii^taiiii,  povedaí  im  brntäké  slovo. 
Krupotkiii  je   vraj   dobrý    '.'lovek.  i  Aiiarcliisti   sú    vúbec  dubrl,    u 
íloljľo  ludi  8«lm  v  oijeí    prinááajúci    ludia;    leÁii   dobrŕbo  srdca  sú 
a  takýcb  hrozuýcb  prostriedkov  sa  ueétítia  k  dosažeiiiu  ciela).  *) 

l/di'i  »iL,  xe  krosfaiiia  a  aiiarcbidti  hú  &i  bll7.ki.  Wfí  to  sa  lea 
tak  zdá.  Tak  sú  si  bliitki.  ako  zahnuté  konce  na  kruhu  drôtu,  na 
ktorom  ^a  klúče  nosia;  tio  zahnnté  konce  sú  jeden  pri  druhum. 
nie  aby  ktúč  s  jednobn  konca  na  dľohý  prešiel,  treba  mu  prejäC 
c«lú  obrúčku  doukobi;  tak  je  aj  anarcbistovi  ifaleku  ku  kľesíanovij 

(S  účinkovunim  anarchisti  v.  s  ich  sntižením  slúžít  ka  blaha 
hidfutu.  je  lo  Uik.  ako  kt>by  ludia  <ltahali  nejakú  nádobu  2  hliny  a 
clíceli,  aby  ŕim  viacej  vody  (blaba  ludonii  sa  do  nei  zmestiln:  naA 
xvnútm  vyskrabnjú  stenu,  aby  bolo  čím  viacej  priestoru,  ale  spravia 
dieru  a  všetka  voda  vytečie.  Atteniáty,  ttMTOľ  sú  laké  roht;nie  dier. 
To,  čo  bolo  dobľčlio  v  ro/polo/eul  ludí,  spoločnosti  (verejnej  mienky), 
to  po  takýchto  attentitocb  skape.) 

„1)0  I.  marca ^^  verejná  mienka  ponúkala  ešU*  i  najsurovejňích 
fudl  pracoval,  žít  ptv  národ;  |>o  attenUito  /mi/la  táto  nálada.  Po- 
dobne po  terrore  veľkej  francúzskej  revoliicie  priSiol  N.ipoleon,  a 
tera/  po  smrti  Carnotovej  retroKnidue  xákony't  delenia  aa  kást, 
bočenie  vyäáích  a  uzavieranie  sa  ich  od  niP^álcít/ 

„Na  vás  I  mladých)  čaká  dielo  povedaC  anarchistom  naše  kre- 
sCanski^  vzhľady." 

„C'ascrio  povedal  vraj  pred  smrtou  (či  pred  súdom),  že  by  te- 
raz nezabíjal  (videl,  že  je  lo  k  ničomu  nevedúca,  planá  cesta)." 

^Anarchistov  bude  u  vás  mnoho." 

Keď  som  mu  povedal  o  poslednom  iv  lete  Išif^i  proceasv 
»  anarchistami  vu  Viedni,  ako  iob  posúdili.  Lov  Nikolajovič  riekol: 
„Slabtf  tresty  sú  v  Kakú.sku.  Vo  ľrancúzsku,  Nemecku  by  ich  prU- 
nejíie  posúdili " 

S  lýmtu  v  súvise  tn-išla  reč  na  Vladimíra  Solovieva. 

.Solovlev  je  dobľ,f  liberál :  rovné  cbnvanie  sa  oproti  vsetkytu 
hicfom  (on  je  nie  liberál  podta  západných  pochopov).  Prv  bnl  vlád* 
nyni  liberálom:  ako  Ščedrin  íSaltykov),  ííleb  Uspeiiítkij:  zalirAvni 
si  na  liberála,  ale  iii'vyľiftrf  jasnŕ,  úpriiiim^,  skutočne  cítená  názory. 
Holoviev  bol  slavianotilom,  potom  kaiollkniu,  teraz  je  dtibrym  libe- 


*)  Co  r  /úlv(»rkáĽb  d&viun,  nip  jo  cí^lknm  \»rne;  to  äum  zči 
dobre  neporozumel,  ŕOiastky  «i  dobre  ntwapumftUl.  äi&y«el  ToUttbo 
podifocn  len  svojlnii  slovami. 

^  Dcfi  smrti  Älexaadra  II. 

*)  Vtedy  rokoraly  fnincúzskr  komory  o  ohrani^ovBal  sloMVd. 


iU 


rilotn.    Tohoto  letu  Iml  u  mi'ta  (na  Jasnej  PoTanf^),  prječíl  hh  't  so 
ätmcboToin  ft  jn   noni   povedal   Strachovi,   ktorý   mi  je   príatetom. 
Že  Sftloviov  uiá  pravdu.  Mnohé  v/hlady  prcvzaj  odo  mh&.-* 
h)  ttimto  I.cv  Nikolajevif  odišiel  do  svojej  pracovue. 


Éťoktučoiaale.j 


Dr.  Dnian  Makorický. 


Brailovský  Kristus. 

.Spiul  .4.    V.  AmfUratror. 

A  čo.  paoe,  boli  stu  vy  na  Podotf'ť  a  poznáte  náš  br&ilov? 
KieV  Tok  iste  nepočalí  ste  ani  o  kaplnke  Da&ej,  ani  o  PAnu  Krista 
x  tej  kaplnke?... 

l>ívQ<ŕ-pro4Íivny  utojl  v  kaplnku  —  a  niet  tobo  človeka,  kto 
pomrel  by  Mu  do  tváre  u  nedotklo  by  ka  jeho  srdca,  .la  som  or. 
nie  dneéný :  vo  fiiznch  šedivé  vlasy  u  plešina  na  hlave  od  neha  do 
ucha.  aj  fwira  privykol  —  ako  som  sa  narodil,  tak  i  umrem  v  Brai- 
love  pod  krydlom  nášho  Kristju  Ale  i  mne  úiy  hrajú  v  očiach, 
k*ví  vidlm  Jeho.  s  ovesenou  hlavou  a  pribitými  rukami,  s  tŕňovoa 
korunou...  a  tvár,  aká  tviu  !  (]i>  holo  vo  svete  bolu  a  múky,  to 
véetko  prijala  Jeho  rvár. . .  Iilva  sa  na  teba  Pán  emailovými  očami, 
ako  by  hovoril:  Vidfá,  čo  irpiin  za  teba,  človeče''  a  ty  čím  od- 
pUtiá  sa  mi  za  moju  bolastV  Nazri  v  svoju  duäu,  zdes  sa  svojich 
kriecliov  a  padni  na  zem,  kajaj  sa  a  pinč!... 

Dobri'  umelec  robil  tu  dtatuu,  čo  na  nej  spočinul  Duch  Koiil 
k  vlasy,  (lane.  na  tej  ňtatui  nie  sú  /  hodvábu  alebo  konopl,  ako 
to  bjva  v  iných  kaplnkách,  —  nie;  i  vidíš,  i  ohmataí  móžcí,  te 
to  opravdnvý  vhis ...  I  —  nio/no,  pane,  2o  ty  nie  si  z  t^ch,  to 
divom  verb,  —  no  ver  al<d>o  never,  ale  tie  vlasy  rastú  s  rokft  na 
rok:  oi  sú  dlhšie  od  íen.*íkyob  vlasov,  a  eäte  vždy  rastú...  ketT 
Pi    "  ií  p<.i  zom.  kto  \ie.  čo  sa  stane;  jeden  hovorí,   že  bude 

k'  i.t,  druhy,  ie  nafm  Iteč  pospolitá  vstane  z  lirolm  h  znova 

patTv  na  flvel  prísnym  okoni...  Ale  rozpoviem  vám,  ako  prt&iol 
fkái  Krifituii  do  Brailova. 

Dávno  to  bolo,  eáte  za  starodávnych  kráľov  pofských ;  možno, 
«äť  za  Jána  Sobie^kebo,  a  možno,  eštn  dávnejšie. . .  Ty  mne,  pane, 
i>dpu«(:  ia  «nm  neuŕťny  starý  človek...  čn  íudia  bovoria,  to  je 
■  a  nie  z  kníh.  Ak  si  ty  človek  učení,  tiík  vieš,  íe 
IM-  je  sám  na  svete,  alo  jest  ešte  kdesi  v  Tureckej 
druhy  braiiov.  kde  pohani  hubia  národ... 

Chodil  náä  brailovský  pán,  cliodil  svobodnýÓ.hetmau  Polocki 
I  ndataou  dnirioou  po  Duestre,  lUiuaji  a  Čiernom  mori,  bil  pohanská 


M  Tak  «a  mi  vidí,  u  patríotisroe:  £i  Jo  dupusUtefný  s  kresUoiikébo 
tUaovtfka. 


äíL 


iU 


lode,  bra]  p4>  pohanskj^cli  Itreboch,  dediny  pohanska  dymom  požíAror 
púäCal  po  vptre.  Mnoho  slávy  dostalo  sa  na  svete  Pot<ickómu :  sám 
sultdn  v  Stanibule  búl  sa  ho,  ani  nučiiého  ducba!  A  tým  viac  xá- 
sliili  mal  na  uebi,  k-bo  kolko  dusí  krestauskýŕb  vysvobodil  on 
x  inuxiilmauskťj  nevôle,  a  kolkýcb  Tudl  (Híítninml  Caxkt-  putá,  to 
len  SHni  Bob  niilosi-duý  vie;  näm  biieényiu  lo  pi-esabuje  roznm. 
Hojuje  ľotockl  v  Tureckej,  bije  vysväteným  v  Oonstochove  koro- 
bufoín  (krivá  ^bfu)  po  lureckých  tuľb:^iioĽli,  teinnico  otvára,  putá 
rozbíja . . .  Tu  jeilnu  nor  spi  on  ua  kobercoch  v  svojej  loďke  8  falikými 
veslami  a  počuje  hlas: 

—  Hoj  ty,  hetmane,  hetmane!  Mnobo  si  ty,  dobrý  rytier,  yy- 
koufll  pre  Búba,  ale  nujváóáiu  vec  si  nevykonal ;  uinoho  nevolDlkov 
vysvobodil  ni  /.  tureckŕbo  nibstva,  ale  najdrahší  nevoíník  je  eéto 
v  temnici . . .  Ako  ho  vysvobodlô,  tak  všetky  hriechy  budú  ti  od- 
pustené. 

Fotocki  Ľuje,  že  to  nie  obyčajný  sen,  ie  bovorf  a  niui  anjel 
Koži,  i  povie: 

—  A  kde  je  ten  nevoľník  V  Li'n  mi  znat,  ja  ôable  nelntiijeni. . . 

—  Chotf.  —  hovorí  anjel.  —  k  brailovakŕniu  paŠovi. 

—  Aha!  —  odpovie  ľotouki.  —  uko  vidim,  ly  nevieš,  že  teo 
pa^a  alúbil  za  moju  Idavu  dvu<l8aC  tisíc  dukiUovV  Neviei,  vidno, 
ani  to,  že  niArn  mnlú  družinu,  a  v  Brailove  je  títo  tisíc  TurkoT 
okrem  janičiarov?  A  videl  si,  ak(^  sii  v  Hrailove  miiry,  pritom  valy 
a  na  nich  delá  a  možiare'?...  Ja  hlavu  nenašiel  som  si  na  poli, 
aby  som  ju  vystavil  istej  smrti . . . 

—  Čo  som  ti  hovoril,  to  je  pravda.  Urob,  ako  ti  ludim :  dobro 
bude  tvojej  duäi. 

Prebudil  sa  Potocki  —  zamyslel  sa.  I  chcel  by  un>blf  PAna 
Bohu  po  volí,  i  vie,  že  nio  taká  je  Brailov  pevnoät.  íe  by  ju  mohol 
p»-emficí...  A  Turci  za  níúramí  sii  tiež  udatní,  čertovi  synovia, 
nohoršf  od  našich  ! . . . 

Hozmýäf;)  hetmau,  tuho  rozmýšia.  Vidí  to  jebo  verný  zbrojnoft 
IMu^coš,  i  spýta  sa: 

—  Prečože,  pane,  ehndlš  taký  zamyslený  V 

—  Mlč,  niugoš!  to  je  nie  pre  tvoj  rozum. 

—  Ej,  pane,  —  hovorí  lUutíoš,  —  nie  tak  ni  hovoril,  ked 
kryítittký  vban  držal  ía,  maloleti*lio.  v  itajatí  v  BacbdĺsarAJi.  *ko 
vLňt-a  v  zlatej  klietke,  a  ja  hlúpym  svojím  rozumom  vybťital  soBk, 
ako  ťa  vysvobodK. 

/nbaubil  sa  ľotocki,  sveríl  sa  Dlu|!oftovi«  a  ten  hnetf  bol 
hotový : 

—  Varí,  |Mine,  máme  málo  dukátov?  Kde  sila  nodoslaéí,  tan 
zlato  pomôže  Sobliekaj  rytierske  brnenie,  odievaj  sidovaký  kaftan 
ideme  do  Brailova  ktipovaf  Tudil 

Bohatieri  i  privšli  do  Brailova.  Vodf  it-b  pa^a  po  temniciach  A 
mučianiach.  za  chlapa  berie  po  groši,  za  ženu  ptdovicu  tuho,  a 
torkfi  vila  zjijatC-bo  národa  bola  v  tom  Brailove,  že,  Irc^bárs  tak 
lacno  dávali,  ľotockéuiu  už  nestadly  peniaze...  Vtedy  opaC  zjavil 
sa  mu  ai^el  t  uocÍ. 


iiSfii 


1 76 


—  No.  spylnjc  sa  Potocki,  —  urobil  som,   ako  si  žiadal.    Si 
spokojný? 

—  Nič  si  ty  nevykonal,  —  hovor!  anjel. 

—  Eátežo !  A  kde  jo  teda.  tvoj  krostansky  nevoľník  ?  V  moste 
tsrax  aú  váeUty   íLMutiirc  prázdne...  ja  sum    všetk^Ľh    vázíiov  vv- 

kúpn. 

—  A  po;itľe1  si  v  pivnici  pod  donioui  pa^výin? 

—  Nie,  nepozrel...  ktože  by  tam  bo!?  I*ivniťA  je  sto  rokov 
akoby  zamurovaná. 

—  r>obry  8Í  vojak,  i  krestan  dobry^  ale  mnoho  zbytočaéhu 
hoTorfJt.  Ty  svujfni  rudskŕm  rozumom  noroxvaáuj,  ale  poslúchaj. 
Kťd  U  k&^em  puzreC  do  pivnice,  uu2  pozri. 

!&iel  Du  dľulif  deň  Totocki  k  paáovi,  prosf  odomkuiit  pivnÍĽU. 
Počúva  ho  i>ašn,  hladí  hÍ  hradu. 

—  Odomknút.  Prečo  by  ne«domkuň(?  Za  peniaze  všetko  ide. 
l^en   čo  ty  tam,  žide,  cbceé  hľadatV 

—  Čo  Dujdum,  to  kúpim,  olfendi.  Nottuj  sa,  zaplatím. 
Zaaodal  sa  pmi:t : 

—  Vldnl  t^oti)  ja  bláznov,  ale  takvcb,  ako  ty.  žid,  eéie  som 
uevidor  ZlatA  strovil  si  mnohú,  ž^ajatych  si  si  nakúpil,  všetko  ti 
je  ruiUo.  Ty  akiste  nciieá.  /e  neodvedieš  svojich  /ajaiyeh  ani  ua 
d^aí  mi7,  a  budt^  už  i  nahý,  i  iíobnlk,  a  dakiij  edlo  »vojmii  Bohu, 
tk  sám  nodosĹanoÁ  sa  do  pút  Nepučul  si,  že  chodf  po  Punaji 
UiUk  a  Uriuui  Fot4>cki?...  Tou  je  hotový  ulúpíĹ  a  puvešuf  i  vús, 
adoT... 

—  Ehe!  a  ty,  effendi.  vidno,  ani  nevieš,  že  uät  mesiac,  čo  Ho- 
(ockôbo  telo  v  mori  ryby  žen'i.  líol  prismelý.  Nebolo  mu  dost  hnbíí 
iDe«U  po  Dunaji:  šiel  oapadnúl  antitnl»ky  breh.  Ale  zle  pochodil: 
potial  »a  na  mtiri  8  velkou  silon.    Tri  dni  bil  jeho  družinu  z  diel 

LjH^iyMidaky  pHtiu.  rozmetal  po  sinom  mori  Tahké  cluky.  ľotockébo 
HHbh  pretrhol  eulim  na  poly  n  po  všetkých,  kolkikolvek  boli  na 
~  aej,  nczostnlo  ani  pamiatky. 

/antdnvai  ^a  pa^ii.  Neponiyslet  ^u  že  ho  mtthi  klamat.  ľveiil, 
hoc  i  divil  sa,  ^c  neposlali  k  nernu  6  taknu  vážnou  veatou  kuriérov 
tu  Suuubala.  Ale  židi  sú  taký  národ,  že  u  kažilej  novinke  vedia 
vptm  o  dľň  prv.  uež  ťtíine  s«  vec.  Mojžiš  riiy.povíe  Icikovi.  Icik 
^lori,  —  kuriér  síce  ide,  ale  židia  predbehli  ho  n  sto  mií. 

—  l>obre.  židiti!  poteŕi'i  sto  um,  Ničoho  väni  noodoprem.    Ja 
s  mullitmi    ďakovat  Atbihovi   /a  umri   PotoektMio:   lAk  mu 

uľIul,  psovi:  A  vy  otvorte  ai  pivnicu  a  prebmbiivajte  aa  v  nej, 
*kTi  sa  vám  páči. 

"pustdi  sa  do  pivnice.  Temno,  vlhko;  noha  kl/e  sa  po  mokrom ; 
'  un  Ktenách:  so  sklepcnía  kvapká;  žaby  čľapocu  po  spodku 
hjiMti...    Kdr  by  tu  mohol  byt  iivy  človekV  Nevydržal 
it-n    ľokrcil  ple<:iami  ľotocki: 
•  Vo  varí  nie  aujid  HoU  hovorieva  so  urnou  vo  boe,  ale  mánii 
••»  •"'Vo  nedobrč.    INxfnio  my,  IHnŕoš.  kym  je  dobre  s  imrai,  aby 
/myslel  paša,  čo  ítnte  my  /a  vtáci.   —  A  už  obrátil  sa  k  dve- 
rami, íle  atarý  xhrojao6  chvat  ho  za  kafUn. 


ITfl 


—  Stoj,  |MUie!  A  to  £o  zt  dív  BTÍeti  v  kúte? 
Obzrel  sa  Potooki,   a  prohraililo  lio.    Neudržaí  sa  iiu  rioháJčI 

padul  dolu  tvárou  ua  dlnžlm  piviiite    A  za  pánom  spadol  í  DIulíoh. 
Le/ÍH^  ani  Ibu  oči  otvorič  nesnili.  A  svetlo  ju  vždy  jusuejéip  a  jas'j 
uejttie,    aui   Oo  by  slnce  bulo  vyšlo  v  pivnici...    Svetlo  to  álo 
svätej   štatui    Krista,   ktorá,   bodcná   od   neveriacich    do   pivnicrj 
mnotié  roky  ležala  nikuinu  neznáma  uied/i  sincranii. 

V2.ali  bohatipľi  sUtuii  na  plecia,    vyninsli  /  pivničnej   pololut} 
pod  jasné  nebo.  I  modlil  sa,  i  radoval  i&  ľotocki: 

—  Illa,  hla.  akémn  novolnikovi  poaliížil  som  ja  svojim  ryti< 
iskyut  äfastíni.  Velikú  mWosl  preukázal  si  ty  inni;.  Bože,  ie  nalo2il| 
äi  lui  takú  sviitľi  vev. 

Vidí  paša.   aky  div   našli  bobatierí  v  pivnici,   I  zachmúrí 

—  Ono.  krcsťanskiího  Uoha  ja  nepotrebujem:  ja  nulni  Mobi 
uieda.  I  to  pravda,  fc  lepšie  je  oddat  Lo  vAni,  /Idoni,  nez  psom* 
gauroiu:  oni  postavia  ho  ešte  do  cbrámu,  bndi'i  sa  mu  modiiC... 
Ale  —  ak  je  v  ňom  nejakŕ  íarodejstvo? 

—  Pamätaj,  efl'endi,  —  prehovára  ho  í'otocki,  —  dal  st  Diml 
STOje  jasDé,  velké  slovo?    Všetko,   Čo  nájdenie  v  pivnici,   je  naSneJ 

—  Čo  slovo?  Slovo  je  moje.  Chcem  —  dáni  lin,  ueĽbcem  — ^j 
vezmem  nazad,  Xo,  berte  si  modlu.  Ale  nie  darmo. 

—  O  peniaze  nára  uejde.  Zaplatíme,  cu  cliceš. 

—  Nechcem  mnobo,  ale  ani  nie  málo.  Korko  bude  vÁlit  modk, 
tolko  nasypete  dukátov  —  lAt  na  Iňt,  ani  o  dukát  menej. 

Vyvalil  oči  PoUii'ki.  Nie  je  ináč,  paša  pntratil  rozum  oH  lal« 
niiiíH.    Poi'ia/.I  jemu  nebolo  by  lúto,  ale  kde  v/.iaí  zlato'.'    Čo  iiiaI, 
všetko  oddal  pašovi  zn  viiziiov.  Co  tu  robil?  Pozrel  na  Dlugoša, 
ten  tiež  »tál  v  nedoiozumeuf,  prestupuje  s  nohy  na  nohu,  alo  nuly] 
nedáva ... 

—  Nie,  efTeudi,   to   ueimjde  . .  —  začal   Potocki,   ale  v  tomj 
okamženf  ovialo  ho  tichým  vetrom,  a  v  Uim  vánku  {točni  zu&my  hlsa:] 

—  Piivor! 
Uodil  rukou  bohatier. 

—  Kí    Nech  je  I    Pofslav  váhu,    effeudi.    Ačpráve,  nechnem  (a 
uraitif.    lacný  si  ako  vlk.    Ale  čo   robit:    platím  —  tvoje    šta8li«'.| 
Lúto  mi  zlata,  ale  hito  i  pustif  z  rúk,  čo  som  naéiol.  Sedem  koii 
itderíem  zaň  s  bohatých  ^'aurov  našej  krajiny. 

Postavili  ^tatuu  na  váhu:   tiaž  :>lrašná  —  plná  miska  siudlaj 
na  zem. 

Usmieva  sa  pa^^t: 

~  No,  židia,  otvárajte  vrecká! 

Nevjditeftlý  aojel  šepce  Potoľkéniu : 

~  Nelákaj  fui.  Vyui  z  vreck:i  prvú  mincu,  ktorú  dostaneš  do] 
ruky,  a  hod  na  prázdnu  misu. 

ľutOL'kí  vyňal  dukát,  položil  ~  a  misa  s  dukátom  spustila 
a  xastala  naruvno  k  druhou,  na  klon-j  bola  štatuu-  /desil  sa 
vidiac   Uiký   div ;    ale  kým  si  on  hradu   hladil  a  volal   na   pomoci 
Mohameda,  ľotocki  h  Ulugošom  schytili  ätatuu.  Okolo  nich  v&etkaj 
vykdpená  raja. 


ITT 


—  Zostaň  zdravý,  eŕfendú  s  Diúfiu  dukátoui,  a  nespomínaj  nás 

po   xlODL 

Zakryl  ich,  %  7Ô!e  Boiej.  lemuý  obiftk  ft  vittlol  pml  ŕvojfni 
kri'dloin  k  Síiníťtiiu  Piiiiäju,  kiin  čalííily  níivažlivcov  icli  byslrt^  čluky. 

?[■  '    Ml   (íflža,   pozval  k  sel-Nj  iiiúdr>t.h   iinillov  a  uleniov. 

.  írmllovia,  /  komim :  ŕn  m  tn  zn  div  sta'V  Vzali 
mi  íiiliii  krt-Ktiiiiekilm  Ili^lia,  a  iiocimli  mi  zaň  lon  jeden  dukát 

iUdalí  tiiiilinvín  dta  koľauu  a  uhádli: 

—  Illúpj  si,  hlúpy  pašjil  Bolo  by  ti  bÝvido  lepšie,  hlúpemu, 
ani  Ml  DcimrodK.  Nie  židia  kupovali  od  lebu  raju.  aie  Mordko 
B  Icikoni.  iiIp  éuloiii  s  Leihoni  mtiiiosli  li  krusUnski^ho  Bolm,  ale 
relky  hi-tnmii  PoUn'ki  s<i  svojim  vpriiíni  zbníjnoSom 
IHu^io-  tf  li  povjuuie:  len  tá  átatua  udľžuvala  niiui  Itiailov. 
Ketf  8i  jii  núdal  do  nik  kresfanoni,  lak  u^  hneiF  mohol  si  im  oddaí 
I  krdôe  ikI  mesta. 

Zaplakal  paAa: 

—  Prepadla  tiraj^  moja  hlava!  Budte  milostiví,  mulloTÍa,  mlčte 
Mpoťi  2a  kriltky  Ms  o  uaíiom  prťi>adiiutí'  Vytrhnem  ju  ja  t  ^'aur- 
akycfa  nik.  ti  liudr  VM-tko  pri  starom.  Al(>  ak  chýr  dôjde  do  ätaui- 
buU  k  !tuliiin<ivi,  poHlľ  ou  šnúru  na  moju  lúelu  šiju. 

Veje  vietor  ponad  Čierne  more,  uesú  éirokí*  plachty  lodliu 
ľotockéliM  ua  Dnentfr  k  zrtlivu,  a  rodmi  /.ein  uí  nie  je  daleko. 
SUiiia  f'áua  Htoji  na  xadkti  loírky.  piipraviije  dobni  cestu.  Díva  sa 
Uluiroi  do  Ŕerej  in'trskej  diaľky,  u  tam.  kde  uebo  schodí  sa  a  vodou, 
maria  sa  uiu  nopriacdské  plachty. 

—  Nľdobn."  ju.  pánt'!  Pouálila  sa  Ka  nami  brailovsky  paäa 
bcbom  na  troch  fregatlÄch.  ľritläčajte  veslA!  Ctekaj,  kým  eäte 
neridlii  náh  bÍBurmaul: 

Ale  ^o/e'  Neminula  ani  hodina.  \\i  zahvt/ďaly  nad  člnkami 
mih)  *  tureckŕith  fregatí.  Lenže  každú  ide  pomiiuu.  Gule  lietajú 
í*onad  člnky,  Padaj li  dn  mora,  —  vodoé  stĺpy  vbtAvajú  vyše  stažiiov, 

PaÄa  kričí  na  delostrekov: 

—  Akf  ste  vy  delostrelci!  baby,  a  nie  vojaci!  Kadenáhle  vrá- 
timo  M  domuv.  vuif  vy  dosUnetf! 

A  rozká/al  svojim  askemm  posadat  do  Fahkých  Člnkov. 

bol  ľoti.>cki.  i  jehu  prehradilo,   kotf  od  tyla  pla- 
ľ',   ako   uí'Äiiseliiŕ   kobylky,    bu.»^ur mnu.sk A   sila.     Od 
vaíl  «a  ako  ujíir,  od  bokov  donUa  ako  lohy.     Ztttrúbil  Po- 
i  shninly  m  k  jelio  lodke  člnky  Ufhtnej  družiny. 

—  Bratia!  nezvládzť'me  s  pasom:  na  každt^bo  t  nás  padne  po 
■'-'  •:';r.  chlapov.     Neujdomc:  rýchlejšie  pUv^jú  tí  čertovi  ay- 

íLy   uiajií  siržie,  veslárov  viarej    Vidno,  pri.^iel  <':at<  tr|)e( 

■^ru  Uristovu,  sloHf  bujné  hlavy  jmm)  turoikými  jata^anmi.  Ak 

tak  mrime,   ale  za   živa   ut-krestaiiotn   nídáme  sa  do  rúk! 

ime  ani  kíia/Ji,  ani  popa,  —  ale  tu  je  sám  Kristus  Páu.  Kajajte 

nnt).   kto  v  ť:om  /.hre.äil.     ľlekat  nebudeme  pred  hi.surmaDnii  I 

lemr*  it-h  na  obtré  äable;   dmho  zaplatí  paäa  ía  uaáe  hlavy. 

I.    '         '.-..v  za  pyoom  na  Pudoli    —  dľ.-íať  materí  v  tureckej 

'A  nfku,  luinovia,  so  svätjfm  vyobnizenim  ja  neoddáin 


^trikfc 


M9i 


Turkom  ani  živý,  ani  mrtv}.    Rad^j  oech  Bv&tá  átátua  rozletí  m 
v  pnvetrf  na  tisíc  kii»ov,  radäi^j  iieoti  nUtnlo  v  morskej  hlbine,  akoJ 
by  m  mala  ílostaC  ^ase  áo  pleim  k  nevertiiciiii.  " 

ľuftbliŕkali  si  čisté  koáeto,  každý  pripomrnul  kí  tiríechy  a  (flotíl 
ir.li  k  nuli^iiri  Kristovým,  odohral  sa  brat  od  brata...  Vi  plnia  M 
nepriatťískť*  člny.  liílejú  síl  turbany.  ófírviMiojii  &a  fesy  a«kKmv. 
ĎlyHia  m  muškety  n  jutigany.  Sintihló  tvibe  viUat,  čierne  oči  svíete 
Huk  ide  od  člnov: 

—  Atlali!  Allab! 

—  Sloj!  —  ntzkázal  ľotocki.  —  Hor*?  veslA,  pánovia! 
/astaly  člny,  /.dvibnnl^^  vesla  trrdy  akn  štetina.  A  h  tureckých 

ôlnkov  už  vystierajú  sa  háky.  ani  niiiéacie  |)a/iir)'.  /atroŔíaly 
muškety,  (»hňom  a  dymom  pokrylo  sa  6in»i  more.  N'eblaiJia  bisur- 
mani,  že  u^ker  za  askeroui  padá  s  člnov,  krvaviac  ipeuenú  vodu ; 
luzú  ce/.  oheťi,  ciiytajii  i«a  bakmi  7.a  kraje: 

—  Allah!  Allab! 

Bleskom  mibd  Ra  knrobeí  v  ruke  ľotockeho.  ako  tekvice  pa- 
kajii  sa  pnd  lidmnií  ubolené  hlavy.  I^siami  svojimi  zakryl  Fotorkí 
vyobrazenie  Krista.  Koíko  ^úf  rozplaštilu  su  už  na  jeliu  vernom 
pancieri!  llúbv  l>ez  ustaníu,  spievajúr: 

.SviU?  liože,  svätý  mocný,  svätý  nesmrtelnyi  8luil^j  sa  nad 
nami  I 

Na  blas  jeho  ozvalo  sa  na  člnkoch  váethn  kozActvo,  akn  jeden 
človek.  í  skolisalo  sa  od  tRJ  piesne  siní"  more. 

Ohnitil  vietor;  od  zálivu  zaliuŕal  sevei-ák.  Zamračilo  sa  more, 
potemnelo,  zavzdychalo.  Vlna  s  vlnou  podáva  si  siinhové  chiimUČO. 
Cítili  na  fregattúcii,  že  bltži  sa  velká  búrka,  i  vyvesili  vlajku  Uk 
znak  tobo,  aby  člny  od&túpily  nazad  k  lodiam. 

—  Načo  Iratit  darmo  ludí !  —  hovoril  paéa.  —  Teraz  i  lak 
neujdú  nám  ^auri.  ľregatty  pašove  sú  mocnó,  morská  búrka  ne* 
urobí  im  nič,  ale  člny  gnurov  rozmece  ako  triesky.    Ktor* 

utopia  vlnv,  dobouia  bo  paéove  kalenc"'  ^ule...    ľálit  so  > 

lodi! 

Na  mori  je  peklo.  Delá  brmia.  vlny  revú.  Tmavo-modré  valy 
do  oblakov  dvíhajú  Btriebonni  hrebene.  Uozsyimly  aa  člny  po  mori. 
hltajú  kozáci  slanú  vudu. . .  Starý  zbrojnoš  Dluuos  vykrúca  sivý  fúz : 

—  To  je  nič.  More  nám  neublíži,  nczratli  nás  my  sme  s  mo- 
rom iílan  priatelia. 

ľiitÍ8o)  kormidlo,  f^tf  lodka>  KriKtom  zasti'tená.  tŕpnu  pie  ôu 
kozácke  člny,  ako  čienie  oblaky  dorážajú  o<l  zadku  bÍBurmansk4!> 
fre^Uy,  bleskom  lietajú  s  nich  kalem^  gule... 

—  Postoji  nedlho  bude:e  pálif.  čertovi  synovia!  --  vrčí  DIu* 

goi,  a  ftáiu  vždy   tuháiu   a   tuhšie   pritíska    kormidlo,   tlačí    ludku 
severo- východ  u. 

—  Zem!  xem!. . .  Hla,  zakypely  už  uapredku  iasným  striebrom 
Mé  vlny 

—  Ah,  Dlugoá!  Kade  žeuieš  lodknl  Na  drobizg  rozmrvia  luu 
skaly  prabov. .. 

—  Neuč  ty,  pane,  starého  Dlugo^a,  ako  sa  znááaC  a  uahneva- 


179 

ným  morom...  Prítískajte  vesla,  bratia  atamani!  aby  člnky  naäe 
letely  napred  ani  strely! 

Letia  člny  —  predbehujú  vlny  i  vietor.  Turecké  fregatty  za 
nimi. 

Splákla  vlna  a  jedným  rozuhnatím  preniesla  Potockého  cez 
inelčinu.  Len  dná  zaékrípotaly  o  skaly. 

Zbadali  sa  Turci,  že  dali  za  zachvátiť  a  vbehli  na  nebezpečnú 
melčinu,  ale  bolo  už  pozde :  Ca/ké  fregatty  uedaly  sa  zdržat,  v  prud- 
kom behu  udrely  na  podvodné  skaly  a  zostaly  tam  rozbité.  Po 
doštičkách  rozšvihala  ich  srditá  vlna,  na  duo  popadaly  fažké  delá, 
ani  jeden  asker  nedostal  sa  živým  na  breh ;  utopil  sa  paša  s  celou 
svojou  silou,  ako  faraón  v  Červenom  mori. 

Potocki  na  druhej  strane  v  tichom  zálive  čakal,  kým  prestane 
búrka,  potom  plavil  sa  hore  Dnestrom,  oslavujiic  Boha  za  svoje 
spasenie.  Prišiel  do  rodného  Brailova  a  s  velkou  poctou  postavil 
Krista,  vyvedeného  z  nevôle,  v  svojej  rodinnej  kaplnke.  Tam  stojí 
i  teraz  —  v  jednakej  pocte  i  u  pánov,  i  u  chtopov,  u  katolíkov 
i  pravoslávnychf  a  bude  stáf,  kýmkoNek  taká  bude  Jeho  svätá  vôľa. 


•M* 


Za  súmraku. 

olnko  zašlo.  Už  len  odblesk  zorj' 
na  oblôČku  zlatú  žiaru  tvorí, 
na  oblôčku  hrá  si,  až  i  zbladne, 
dolinkou  však  razom  súmrak  zvládne. 

Ako  clivo  v  tebe,  chyžka  milá, 
.sťa  by  si  sa  bola  premenila. 
Ci  snácT  že  mne  srdce  po  nevôli . . . 
Ako  ma,  ach,  moja  hlávka  boU! 

Nebom  hviezdy  jasajú  sa  ladné, 
do  komôrky  luny  svit  sa  kradne; 
na  oblôčku  k>'tička  sa  belá . . . 
Jak  je  myseľ  moja  rozochvela! 

Konvaliniek  kytka  vonná,  malá, 
kde  si  sa  tu,  kde  si  sa  tu  vzala? 
ach,  to  dobre  moje  srdce  tuší... 
A  cit  divný  jeho  pokoj  ruší . . . 

Vôňa  kvetov,  ach,  tak  omamuje, 
dávne  borí,  nove  klamy  snuje  — : 
kási  sladká  tucha  dušou  tanie. . , 
Povedzžc  mi :  čo  máš  za  poslanie  ? 


180 

Ze  ta  čtasi  ruka  vďačná,  milá, 
sosbierala,  do  kytíČky  svila  — 
a  že  ste  sa,  konvalinky,  schvely, 
kecf  vás  dotkol  pocei  dlhý,  vrelý? 

Z  jednoho  že  čítaly  ste  zraku 
moju  túžbu-súžbu  trístorakú?.  . . 
Ach,  dost  už,  dosť !  Vlhnú  moje  oči, 
srdce  chvie  sa,  hlavička  sa  točí . . . 

Neznáte  vy,  kvety  útle,  vonné, 
čo  môž'  skrývať  srdce  potajomne, 
srdce,  v  ňomž  sa  pieseií  tvorí  hravá 
ktorou  samo  seba  oklamáva. 

Neznáte  vy,  jak  to  bolí,  tiaži 
odriekať  sa  toho,  čo  nás  blaží, 
jak  to  ťažko  srdca  bôTnu  tieseň 
ukájať  a  v  hravú  ladiť  pieseň! 

V  srdca  bojoch  —  harmóniu  snívať, 
slzy  tlumiť,  za  úsmevom  skrývať, 
a  keď  bôľ  sa  v  duši  vzmáha,  rastie, 
zahrávať  si  so  slovíčkom:  šťastie  — 

Dost  už  bájky!  Vlahu  cítim  v  oku; 
nezraď,  žes'  mi  zvlhla  na  obloku, 
nezrad,  konvalinka  moja  milá, 
že  ťa  slza  zradná  porosUa: 

veď  už  srdce  pokojné  a  chladné. 
Krajom  celým  tichá  nôcka  vládne, 
hviezdy  žiaria  sťa  by  v  sebevôli. . . 
Dobrú  noc !  Ach,  hlavička  ma  bolí ! 


Ludmiia  ľúdjavorinská. 


-•»«•- 


Ako  umrel  Sámpor  v  choleru. 

Skutočná  luialosf. 

Dolnozemský,  iiepriehraduv,  dusivý  prach  valil  sa  nám  za  chrb- 
tom a  radi  sme  boti,  keď  sa  uáni  ukázaly  úhľadné,  biele  domy 
velkej  slovenskej  obce,  ktorá  ešte  raz  toľko  obyvateľov  iná,  ako 
náš  S  v.  Maitin. 

V  ulici  zadržal  trochu  tichšie  náš  vozka  kone,  tak  že  sme  inali 
dosť  času  čiastočne  obzreC  si  obec. 

Ulica,  ktorou  sme  sa  viezli,  bola  rovná,  široká,  ako  vôbec 
všetky  ulice  bývalej  Vojenskej  hranice,   s  oboch  strán   husto  stro- 


I«l 


numi  vjsaclfinii,  po  nnj  heinžil  sa  futl  nílS 


mhotii)', 

trepúátáli 


jedni  vyvAíuti 
iirtid  (louuuni 


í 


bnoj,  č'isUaĽ  tta  ťozluiz 
rozprvatieinjúce  bb  barinj  vou  sa  obec. 

Z  Oiíiycli,  väčí^ícli-inľiiélcli  ílomov  vykiilíiivuly  puriadue  tváre 
Df  vical  B  dinvfvnii'C,  ľvciJavc  olt/mijiicich  nás  upriišeiiVľh.  Chlapci 
betoli  M  Oíišliu  vozom,  kričutc;  „Žid.  žiil,  súdi  lidl"  a  to  len  preto, 
ie  sme  niult  bmd) ;  a  JiUej  oAm  vykrikovali:  „ľerl,  perí!"  L  j. 
ie  peria  Akopujeiuc. 

Zastali  sine  pred  bi^áuoii  priatera  Ď.  BíHim  fi&  rýchle  roztvorila 
a  vu  drnre  holi  sme  uradnsteno  vítaní. 

8<)tva  že  sme  pľach  so  Heiia  Hinit^llí  a  VHtú[iiti  do  pľljeuiue 
chladoej  izby,  privieiíol  iita  priatel  k  obloku,  ukazujúc  mi  človeka 
ulicou  viac  »a  kývajúceho,  ucž  idúceho. 

Prizrel  8oin  sa  človeku  Na  prvý  pnhlad  vidot  som.  že  raA 
.pod  klobúkom",  l-laúni  jeh"  bola  oriiiiuúlna.  Zpomodzl  pliec  vy- 
čttíerala  hlava,  ktorú  na  zadku  veočity  :sti'a|>al4'  vla.sy,  ua  predku 
Ir^^  mu  bajÚKV,  iiakosúreui^  ako  škuriuy.  Medzí  vpadlymi,  širo- 
kými Hrami  »L4Í  noK  sťa  vrch  Ararai,  pnpri  ktorom  tvorily  jazierka 
dTP  raaiť',  žmurkajúce  oči,  tieto,  akoby  hoiou  obrastené,  obočiami 
boly  /akr>ti'*.  Navrchu  kostrbatej  hlavy  mal  klobúčik  peciarkovoj 
—  fautmvej  —  podoby,  éaiy  visely  na  iiom.  ako  by  mu  bez  merania 
boly  bývalý  ôitó. 

CÓIý  človek  ukazoval  pred:^a  akii^i  dubriMlušnosť.  On  nemohol 
ani  v  opiloni  sláve  nikomu  ub]|:^,i(.  Nuž  o  ňom  rozpnlval  mi  potom 
priatel  naRledujúcu  príhodu: 

Ako  sme  i  my  videli,  v  oboi  čistili  buriny  y.pied  nblokov  a 
liooj  zo  dvorov  preto,  že  hula  k  nim  zavítala  choleru.  VrchuosC  mala 
plné  raky  prÄce.  Zdravotný  výbor  dfdiliiulal  z  dom  dn  domu  na 
ŕúlolu.  Karbol.  »  kolomažuu  mieéauý.  z  ktorého  nie  jeden  dodavatel 
xbobad)!,  smrdel  po  uliciach,  dvoroch,  izbách  a  ätajíiach.  Zvony 
nŕpre5tAvaly  zvouit.  Kíiaz  r  učitelom  boli  by  uí  i  so  za^.múreuými 
oénmí  uhádli  cestu  nit  eiutortu.  Shiznov.ský  lirail  v  sídle  prestal 
(traroTst.  Hlavný  Klúíny  »  okresným  lekiVrnni  iiľcIioiIíM  ospanlive 
I>o  obti,  ale  lietali.  Najmii  ten  imslednv  od  práce  a  strachu  l>ol 
omortmy.  zdaleka  vyzeral  chulorti,  ako  ďn  fyloxerový  inšpektor, 
JcCorý  rúvovú  voáku  hbidal  cez  „o|H.'rn)íUcker". 

V  ktorom  dome  zjavila  sa  cholera,  tam  postavili  stráž,  aby  im 

Tai"  opalrcvuíknv  k  upinoruc-mu  nrpripu>;liti.  .Vie  cliv  trda, 

i»-ii  ľini  [Mívntvjt.   ?A'  diorýrh   tráviu  U.   čo  prídu  ich  liečiť. 

ilf  'izj»li  do  všeobecnej  truhly  a  odviezli  do  chyžky  na  hm- 

Ml.-.  -....    '.r\\  eéte  v  ten  deú  alebo  na  dmhý  včaa  ráno  pochovali. 

Žena  uMha  Jana  S^mponi  nie  sfce  h  veDiým  iiafom,  ale  upl.a- 

i'v  poproHit,  aby  utekali  o/nAmtt  vrrhuosti.  že 

;nmiel.  Susedia  síce  divjli  jyi  tomu,  ako  muhol 

<>r  bez  doktora  ;i  strážnikov  rozlúčif  sa  so  svetom,  ale 

yi--'-  'ti'u:  hlavou,  oznáiuíC  pAd. 

I>v  I   [miia  doviezli  truhlu  a  bes  okolkov  dali  do  npj 

mlUho  ^innporii,  pri  náreku  Jeho  ženy.  b«z  všetkého  sprievodu  za- 


1^ 


1^ 


lai 


vleeli  ho  ďo 


:hy^ky,    kde  iio  aj  s  tniittou 


t:iuluťmovfj 
littfi  slo/ili. 

Bold  U)  pred  večerom. 

'ľain  11/  nepotreboval  žíaduu  hUH,  lehit  veď  kotnii  by  sa  A) 
chcelo  v  noci  dn  cÍDtorlna  lät.  A  Uk  n&á  Janu  Sámpoi*  ležal  cha- 
d&čisko  sanmčičký  sAm.  ale  nebdl  sa  inátob,  lebo  ^i  chutne  spoJ  i 
äuilo  sa  U1U,  /A-'  mu  Jeho  draliá,  ftle  áuiuravil  poIovičkíL  di/aU  káxea, 
011,  noditiac  ju  počúvať-,  obrátil  hA  ii:i  to  ik^Iío,  nit  kloľ*^  dohrt*  po* 
ťul,  mysliac  si;  počkaj,  len  nech  sa  vyspím,  v^d  ty  znUchneé! 

JaiHt  SiliiipOľ  bol  šinj  so  ífúsedoin  hned  ím  rAna  do  ufuf&lekej 
židovej  krôny  choleru  odháAat,  a  nafolko  ju  odbáha)  pAlenkon,  ie 
sotva  doliezn!  domov  Tam  padni  na  y.em  a  potom  bol  odvezení  m, 
cintorín. 

Okolo  ireltij  hodiny  ráno.  keď  vyapal  ai  0|nIogC,  prebudil  tuu 
liniatajúc  a  hladajiíc  svoju  ženu,  lebo  sa  nazdu).  Jte  je  na  poateli,  — 
u  chcel  su  jej  pu  včerajšom  dni  utllchotif. 

í^eny  sit  uedolimata).  Lon  to  uiu  holo  divuo,  že  má  ig  tia  pravo* 
leu  na  tavo  stenu,  ľokúsil  ea  vstatt  alo  uemllosrdne  buchol  u  d^ 
rrclmáka. 

^Pano  UoŽe,  kdeaom?**  lozmýšral /abedneny  Sáinpor.  ,Či  aoO 
v  pivnici  a  či  v  jamn?  Vi  aom  ja  vniakde,  ale  kde?' 

Hiiiiual  (falej.    Ktrd  mu  toho  u/,  primouho  bolo,  celou  silo^ 
kopnul  nohami,  a  tu  vrchnák  odpadol.  Hrieždiace  xory  avietjly. 
že  bolo  vidno  obrysy  már.  Tu  po/iial,  kde  je. 

„Tristx*  okovaních  a  zaocetovanych,  kt^i  ma  to  sem  uložil?  E| 
počkaj,  /uzu,  veď  jä  tobo  uumacbllm  chrbát.   U/,  ledva  čakáš,  kýir* 
ma  čert  s  pomocou  cholery  vt-zmc.  Ale  si  sa  prerátala!  Či  by  8on» 
ja  len  tak  nadarmo  bol  pil  pálenku  od  cholery?*  chladnnkrvno  au 
shováral  Sámpor. 

Pristúpil  ku  dverám,  ale  tie  boly  zamknuté;  preto  obrátil  a* 
k  obloku  B  otvoriac  ho.  vyskočil  von. 

Strmým  krokom  krádál  k  svojmu  domu.  ľrijdúc  ta.  pnhtadal 
na  dvore  dobrú  palicu  n  a  hťmntom  sa  rútil  do  izby. 

Zuza,  jfho  Aonn,  pmvt!  i  \»iííUúv.  liezla,  zcdiuduná  krnkami  na 
dvore.  Ako  vydesuná  vytreétila  oči  na  svojho  muža.  Ale  ten  nedaJ 
jej  k  »lovu  prfsr,  chytil  milú  ženu  za  ruku  a  nemilosrdne  maehli] 
ju  po  chrbtft.  kričiac  pri  tom; 

„Tak  ty,  naničhoduíca,  chcela  ai  sa  ma  flproKtif  a  tbiU  i*i  ma 
tým  sprostým  pánom  za  živa  na  cintorín  vyvii-zt?  Veď  ja  aj  tÝch 
naučím,  kedy  Jano  Sámpor  mal  choleru." 

ľri  inyštieuke  tm  pUuov  prestal  si  ícuu  bit,  ktorá,  či  od  atradiu 
a  či  (íá  radosti,  ani  vpruii  uekričaln.  Ale  ani  ho  velmi  nczdríiiar«U, 
keď  hneď  jioumí  odrhád/al  r.  domu. 

Sámpor,  majúc  v  ruke  palicu,  tii  iittú,  ktorou  ženu  učastoval, 
kráčal  už  za  dňa  na  obecný  dom,  rozmý&IfOilc  cestou,  ako  bode 
hrefiít  |>á[iov. 

Kráčajúc  chodnlktun,  nexhitdiil,  že  neďaleko  pwá  niva  stxtal 
obecný  sluha  Štefan  celý  udivený  a  /btadnutý. 


dh 


188 


.Pre  Bohft,  HU  .laao,  £i  ste  10  vy  «  či  Je  tô  li>ii  vM  dueli?" 
hovoril  T  Htrachii  ^tf^faii. 

.Tt  osol.  aky  dueli  ?" 

,Na^  vptf  právo  itiem  pozret,  éi  je  vaša  truhla  hotová." 

,I>aj  si  ty  do  tej  trohlv  svojich  Tm'uirych  pánov,  rriato  okova- 
ných!...* 

,A  kde  idťte?"  pretrhol  ho  étofan.  ,V«ri  idett*  pánov  hradatV 
TI  Hte  nebudú  v  obcciioui  dome;  porfmo  ich  dočkaC  som  —  do 
krém  T.' 

Sámpf^r  ncodliováľal  sa  veía.  ľo  tako]  iiori  potiohoval  ntiiÄif  sw. 

Stŕun  už  dávtiti  l)ol  udišiel  —  povinnosť  ho  ndvolnla.  Háfa 
Jaqo  kaidómu  prfchodziema  sa  žaloval,  äakal  pánov  a^  do  mraku  — 

Dohrodruiský. 
■»«--  — 


Slovenský  jazyk. 


Magické  recepty   hospodHrske. 

7ai  itat^hn  rtikopiau  [mhIíva  £im/.    F.   Rigner, 

Kfd  y  Kfdtiam  i".-Sl(rf:  odnatf)  Wikopag  Tekviczovi  Korón, 
laoinu  Tph-Ihi  liľ/.j.  a  )>ľiit:iu-  tľocha  2Ín)u/i.'lt!nu,  m  i^pulu  u^var,  a 
4awii(í   I-  Leliití  wipiL  a  pogest:  bude  .Hpouiuzeno, 

J''  a  (J  r.  ÍHQynu  Krminm  puUiértic.  '1  Ktíd  niutit  bn- 

liees  wbod  do  /honkí  -)  novu  Ihlu  uepotrobuvaQU,  ^'ak  fzu  ucnagdoss 
iaf  w  Masip,  a  ani  w  Cntarc,  í:ÍsU;  Ĺi  í;e  usskudrne.  —  A  Tak  /a- 
icacän  l{«pku  kopni;  pred  Swatini  .Innoui  Krstíteloiii,  a  tu  davnx 
UsUja  Kravum,  žaden  •.•im  nt^usskodi.  u  usskodeaím  poinoi^.eS8,  a 
dosUuMS  pr^Df^ii^y   Ľžitek. 

A'/'-  'na  Kraicnm  l'nHfi'idmF.  Po  wichodu  SJuncí  podo^  Krav], 
a  Mlť-ku  priĺCťd,  lo  Ccilelko  ^vt-zmi.  a  do  vichod  Slunui  zaves  iin 
áip,  a  Hy  ho  le  Srponi,  potom  pri^ide  ktelw  iJiedua  Osoba  wssecka 
|if  Kukaŕh  ubito,  a  ta  tebe  Oskcdila. 

Kfd  Kfiiicfi  MMo  o,litfmu.  Wiíiladati  konskú  ľodkavu  ua  Cťisto 
u«f.'duta,  ro/piil  ^'11  dolľľ  a  iiaJH^  MU>ka  naniu,  hned  twoLtemu  N(^ 
praidowj  Kmwaiii  Wt-mena  sa  popukajú. 

Jtthrica  ktmt  sa  ma  OMit,  poÍrel"i  gu  luo/iatnt.  ntn  t/t^r/  ^Uku 
neodn'iiý  'i  ser:  Kup  ^^  SklepP  wsseckeho  Korenia,  zaTurak,  a  za 
GroRcjcar  Musľ^katoweho  kv^etn,  dat;  ííí^^i  to  nipíi  8  kapu&uicjcu,  po- 
loi-  '  '  '  Kralicsk.1,  ii^ii^s  lio,  potovicsku  dag  uhu  ze-At,  a  polo- 
ví' na  do  Valová  bude  oclinmena  od  w^Keho  zleliu 

/V*v»ii^iw  a'/y  fíim  šaden  neusskoäU.  Ked  M  OteU  wezoii  Mle- 


'i  /b.-tik*,  iaiľ-  n 


oútovnik,  dbatiks,  dbenka,  tlhonka,  «booha,  kerôt,  kcraira. 


i& 


IM 


ziVÄ,  a  trocliu  Miiki  do  rolio  datí,  urob  Cestf>,  a  dn  toho  Cesta  di? 
wsAeckehn  Koreiga  polrosce,  a  ďa^  ^og  to  prtoni  zcst,  huie  u- 
cliratieua. 

O  J^tloviesff.  Oako  frpg  llok  dofide,  hited  geg  éasto  rnuatj'  yoA 
Brucliom  U>  žily.  Mladim  Maslom,  bude  dobru  im  M»alt>  ked  "w 
Otťl>'. 

Krawnm  dnwatj:  Z  Mlexivom  Chleba  upccš  a  dawat:  Krawftn 
nunove.  /ŕctw.  Mfíena  (i7ba)  upocé.  ale  lepsseg  uaiiss,  utri  a  daw-ají 
2e  Sólu  Da  nove. 

Äbi  Krau'if  kogne  Mlcht  mnlij,  Kup  w  Appatocc  ssest  I^lov^ 
Aiitimoniiiiu  crudum  uvar  w  M]et*/e,  a  da^  Tf*ple  kriivam  vipit^  htidu 
mat  ho;;ne  Mleku.  Ifnn.  Wezrni  Czesiick  w  Oedri  WefVr,  puknutajS 
ho  iiadrobiiu  ziuíssaí;  i  Miidoiu.  a  das  to  w  Čedri  Weá'ľ  Krawan* 
užit;  u  stiiu  8pugOMi  (S|)(t;<oliiini|  a^  bielu  Subotu,  ii  na  ľjlipa  .lakubA- 
to  ^rest  !••"  Magja. 

Ahi  Krmci  íhftre  <Íoijily  Oawa;^  často  Koprnik  Krawaiu  fiejiL- 
lUm.  llozchodnika.  Lupcšek.  dawag  í^asto  Krawain  w  Chlebť  givL^ 
budú  did>nL  dti;;it  Itetn,  Duwai;  ;;ini  často  Mrkcv  drotmo  pokragnili 
w  Sečke  puiiitK^iiiuu,  budú  dribre  dnpíL 

Ahi   nmli   Krani    htistr  a  .S'/nfíiv  Mhku.     Na   Swiitoho    1iaa». 
Krstítťla  ľalr/.leii  Sati.  wezrni  snobo  Tn  bilki,  \  uiidelicskj  t^ss  TrL 
bilki  ň  ked  sa  Korito  (kťd  sa  Chlob  p<^cžo)  postniba,  vezmi  stobo 
Cesta  xa  pol  vagczn,  a  zaprav  ti  YaA'iuv  do  tobo  Cestá,  a  davaj;  to 
Kmwaui  w  Nove   dni  užit  na  laŕno:  N'B.  n  Ui  každeg   Krave   Laku 
Portiu. 

.16/  Knttri  tUihrt>  itw)ilý,  SleXQVU  pliiu  Ružu  ľšflrvenii  wp  Wode 
dawag  Kravám  Oasto  pif  Imdu  mat  bojiinist  Mleka.  Ked  podo^iss 
Kravu,  u  proccdiss  Mli>ko.  ve/rni  to  Cedutkn  tak  UL-umitc.  prestri 
do  Zaliradi  na  ztdeui  ľatr/Ien  Wetnr.  Ranu  ale  pred  vicbod  Slun- 
kum  gic  (id^i  do  itabradj  a  ^ruk  ua^^duäs  volagaku  í^izalii ')  uanem, 
wezmi  bo  u  wítľbiii  iim  tícduu  uobu.  a  nebo  zabi  uadobre.  Ktra 
tebe  Mleko  oddania,  ta  Krava  zostane  be^  Nolii,  a  (lak  i;ii  ubi|j;e«s 
uadobre,  Iwoga  Nt-pratelka  priude  o  Kravu. 

Abi  na  Swftíina  vi  Mira'  seilnla,  SVtízmi  Sl.idki  Kortn  A  |Mí* 
I088  do  Mlecánicii  ílrurzov.  ked  \ik\i  umijiess,  n  wloss  do  Teplog 
Pew  aB8  svucfi  uskuu. 

Ahi  sn  Mlrhu  unrírhlo.  \V«'ziui  Malpriuu  IhiSšku,  a  suu  Hracze 
wíkad.  HriH.  We/.iiii  Tri  í tuiludi  Sipove,  Tn  Trnovo.  a  Tri  Hltuhííve, 
urob  siiicb  Tri  Veocseki,  ked  niaMS  Mleko  tiedit,  iKdoss  girh  im  O- 
delku  geden  na  druhí,  n  nane  d^u  Nože  nu  Kriií,  to  ucäin  Tri  nug, 
potom  sa  nepovlecéo. 

Ahi  Kravi  Mleko  jiustfí^.  Ked  sa  OUiIi  Krava,  dag  %ef,  do  im- 
púKU  klapku  Ovcsebo  Mleka. 

Komn  s't  Hi'thcr  jíntucit.  Wisip  utluceuebu  Ladkn  nadrobno 
rrossku  do  Žbenki,  polom  dobre  Muc/,  bude  bued  Ma^slo.  Item. 
NVezmi  6  jHidnii   Kworku   s  Chleb»,  u  wikad  snu   Zbenku.    Ittm^ 


')  žibluDÍ  xove  (loUiQ'trvofiBntky  Tad  ulrleu  Uayt,  de  1  rneuiiv  chladno- 
krvné rrJtinU- 


166 


^ermí  tt  Sus^duveho  Natunja  M  Tri  Iíorky  *)  a  pnloss  pod  Zbetiku. 
lír  ľecz.  cžo  na;:Jeip?seŕ.'  iiiozess,  a  wezini  ze  Zhrnki  tmsskd 
Uaiiiilik,  a  lia^:.  ílo  tcti  horuc/ep  Pecze,  a  tiwl 
tio.  fts8  ta  Suiatanka  na  noui  :cliori,  ^iC-slli  jío  I 
anc  prindf  la  kUra  pohosoľovala.  biid**  voluc/o  |K)JJczawat,  a  iiobo 
liledat  //«iť.  /Uťiiku  wikad  z  tiobkovima  korienky. 

.^Äí  Ä«  skoro  Xmuiilo.  Weznij  Hrai'bu,  war  bo,  a  ked  sa  bude 
lokocšorii  warít  wle;:  doprazueji  Žbeukt  a  wipar.  a  potom  Smelanu 
les  t  zinut?  sa  ty.   iVobovaiie  ^est, 

O  Behaní,  a  Trlený  Kruw  a  Julovict:  y  Telatoh.     Ked  J&lo- 
pniii   rat*   llugaktívi   wedesä,   vec  ^u  na  aovem   l.ic^aku  (?i 
uv^Anciii,   a  iiemui'aiituii.   lukdi   fi&ii  Sztrj^'i   Hosorkv  Mleka 
u. 
Abisa  Kravi  Behaip.  Dap  jteg  napravení  Kolene  Soli  potixat; 
wde  sa  bebat 

K^  Krttmt  od  Butjnka  dou'edŕiui.     Kravu    kŕd    dovedess    od 
ajzaka   úuí:   ^ŕ^   /.o»t   xniku   cžo  vte   riluuie    iia^do»:«    Oinlarzono}.' 
Čhltfbe  nebrnio  so  Davrucat,  a  ssčnslivf  sa  Otťly. 

(íako  posuuss  Krntru  tjeli  Trlua,  Ked  fMi  Woda  iiausílDtij;  Warl 
Hracej,   wbziiií  od  tej    Kmwi    podo^eoeho   Mleka,   wleti   ale  Tri 
.itícw,  dfi  te;;  wrclep  Wodi,   gestli  fo  Mleko  popde  do  spodku,  a 
^\oda  sii  rieíabjeii,  post   gisUi  Tulna;   rosUí  alt!  to  Mleko  stopi 
a  wrciiu,  H  ta  Woda  zoslané  lijeia  iíisle  neni  'IVIna. 

Krd  gť  Kniua  Tehin,  VÁen  Krave  často  davap  Kapusniczu 
it.  pnk  bi  malit  /iinT^ncť  tV)  pnpuczja  sa  geti. 

Ktd  Sít  JalnncJia  jioprtvľ  OUli.  Wilep  na  to  Misto.  uaktereín 
Kjcfrto  Tohi  rift^dnís  )iednu  Putmi  Wodi,  prjaiu  z  Itjeki  lUmeseuu, 
Dioni  odkríi;^  t-odelio  \tecna  konczoni  i^niidu,  kleni  natnjäs  /.  yetine^ 
tmni  Ma^lont,  a  podnihív  Siiom,  a  tu  dap  t^  .laloviczj  iižit, 
udp  dobra  na  Maslo. 

Kfd  sa  Prvuska  Oté^.  (lak  náhle  8H  <Helý,  ok(i|>a^  okolo  ncp 
Vi  nízi  i  Motikit,  pod  Valov  pod  DJu.  a  necbap  tu  Mnliku  zataln, 
a  Itíui  Miste  za  Tri  dni,  pi'ioni  sok  (b>P  <^c'n  (.'ibul  z  Chleb(»ni 
tíl  Cudt-uiíiko  'i  dru:  do  povehu  Hroc/a  ncputrebovancho  a  novu 
inkrívku  prikri.  a  zjikujui^r  ho  tini  kile  vídi  uiokne.  bude  sa  wždi 
ťasliwe  Telitj,  a  ocbľaniss  pil  od  wsaeho  zlého. 

tiak  nahlt  sa  Krami  Ofrli  co  mass  robif.     Hiied  to  Tela  po- 
Tro  Kralovi)  Wodii,  a  dap  bo  (xíiom  Krave  obli/at-,  pefitli  ho 
e  l-ijíat,  |j;iíiU  weť  pt-st  ie  pri  nep  Hosorka  bola, 
A'ŕvTo  Kraua  Kopf  pri  díujtmij    Wezuii  (dvornú  a  jiremerap  pu 
Ikľ'lll^^ki.  y  ua  Siľki,  a  ru  Mjeni   <lap    tep    Krave  w  (^blehe  n/it; 
iic  kopat.  Probovano  gest  Itrm.  Weziiii  Šatu  namaŕJ^;  pu 
11  "-■  Wede,  a  prrstri  pep  na  Križe,   spokopne  bude  stÁt,  a 
;  "ji,ipi.  //rm,  Ko<I  sa  .lalovicza  privi  raz  Teli.  tecbdi  gu 


-  nátvm  —  ' 


I  ;i  dvorv,  kde  rtbava  ta  drevo. 


chtt  za  Usst,  a  pewno  }fu  stiskny  í:o  ass  Jazik  wivraK-,  a  dotul  gu 
dr>,  pokud  snet;  Tolu  uevipatlno,  a  Uťtnidi-  iiikdí  ]iri  (íngeut  Kupat 

Ahi  Jaloricifí  nr/copnin  kr<Í  Tda  C'r-czn.  tíftk  aa  iialilť  Jftlo- 
VÍC7A  OU'li,  to  geg  I.o7issko  (ibucs  okolo  iieg  a  okolo  zadnicb  N'ocb 
Tri  razj. 

Ktereg  Krave  Tntdovisko  wirhoiti/.  Naber  pluttich  'ľriiok,  fcterfl 
zosiatiu  preš  /iiuu  na  Trtikp,  klomu  Zinidzelenu,  a  Pdlružleuiié 
korene,  to  uwar  spoln,  a  Letne  wleg  'lo  Kravi;  spomuž'*. 

Od  Zmfx^eniect  (V.i.  Kapu-iiiiczii  war  a  Krawnm  (lava>í  prľd 
O  Telený.  Itein.  Matŕririu  Ďiissku  wiir,  a  prod  IJtolonitn  davrtc 
Krawe  u  najioMi  zhinii. 

Ahy  sa  Cecky  m  pukal  ij.  Ked  Kľavi  prwi  krát  pussc&aKs  na 
Pole,  na  tri  ge^r  Cccki  z  .Madom  zwanoénim;  nebudú  sa  pukat. 

Kiera  sa  Krau-a,  po  Otalmif  mmmr.  Loie  xhacit  I^enovi  kuch') 
utri  a  rozmoĽSotii  (lawa^í  w  Napugi  pít,  gakbi  neclitela  wle^  donfif. 
I>otJ)ni  pi'M  na  riideniäko  zawes  Zwamczy  Kanien,  ^nik  necäo  očí' 
tabni',  uwasH  wisset:. 

Ahi  Kruui  Tuanír  holi.  WIľ.Ŕy  Hriich  var,  a  dava^  ťiiii  žľ»l- 
Item.  Mezí  ľokriii  (i^pau  uaitiísHag,  skusiss  žo  Ha  ti  to  podari. 

Kturfi  Tela  WssAi  saut/alj,.  Kod  Cblŕp  8  Pecze  wisadiHU,  OmetAfC 
t*n  Cbleb,  na  to  Misto  kade  Tela  Wsaely  ma. 

Telatkú  od  Wssy  očistil.  Da^;  do  štarobo  Mocsa  llrezovebo 
Li&tu,  a  lak  necb  Mokuo  du  Trulibo  dua,  potom  teu  Močž  Osol,  k 
stiiu  uniiwttg  Tela:  wíčíhUrs  bo. 


äariéi^ké  porekadlá  z  okolia  bardíovského. 
SoBbieral  Petrulkin. 

Baba  vev  spolnčnosci   kritek  —  na  ulici  angel  —  doou  čorC 

Beda  toho  bic,  8  kym  niuKÍme  žic. 

Ber  svoje  -    daj  moje! 

Peda  t^iuu  domoví,  kdze  rozkazuje  krava  volorl! 

Bodaj  CC  doit  diirkuut ! 

Budz  zdrav,  rozume!  (Pri  štrntíiinť  pobiirom.r 

^Co  Buh  spojil,  ťlovek  uerozliičuj"  ~  ta  /i  s  obludu  ai  do 
sudu. 

Co  se  potrebuje,  to  še  spotrebuje. 

Co  z  IcMa,  ta  do  lesa!  (Surovpc  /ostaue  fluriiTcom.) 

Co  durnomu  po  rozuuie! 

Což  tam  po  rei^i,  kedz  :ie  jej  ávedtí!  (ätatiej  panne  i  pri  otnlu- 
vách  za  kohokorvek  vydaC) 

Což  tam  hybn,  kédz  je  bida! 

Co  se  baHtiuje.  ta  S**  baluje    (llalejec  ^  drat  sa.) 


'>  kAcb,  kúrby.  pagtéiuy,  t.  j.  pag«£tuy  vš&korýcb,  aa  ulej  Tjrpnéovstiýcli 


^ 


187 


Co  fte  vari,  nni  ée  nvaii. 

Cílio,  blyho-  (Hlvha  =:  hlcha  ^  uevýKnamiiý,  mlčí) 

Co  je  väkŕe  jnko  vpé,  to  si  do  torbečky  veá!  uuími). 

Co  oči  vidzu.  äcrcu  uc  ial. 

Co  Uni  po  titiilc,  kcdz  oit  vľv  äkatulc. 

Či  pee,  teho  nulu  vjrje. 

ČliDuu*  nm  telo  zisku,  co  iiacahue  skuru  (kožu)  v  pysku. 

člstŕ  ruky  —  šlfbodné  rIoto. 

Čomu  (prečo)  žh  robiý  sobolniii,    kedz  si   tbumiiV    iU>hor>im). 

Človek  jaxykem,  vul  robem. 

Človeka   cóbaju    za  jazyk   a   vola  »  rohy  (pred   súd  —  do 
mftsiame). 

Čuc  fA  &6tc  a  bt-yodzu  za  ^loác. 

Co  me  do  telio  —  ne  moje  ée  inoief 

Daj  kobovi  ovsa,  môžeš  bo  buac  jak  psa. 

Daj  slaaiy  volovj,  la  ieň  bo  povolí. 

Oakedy  mudiy  pochybf,  dakedv  zaá  blazeti  tmfí. 

Vq^s  fiľe  I*ajo^m.  jutre  I.udvikem,  a  predca  zostaueľe  vár  b>m 
Uj/erem. 

Uiibrý  iiazda  ptauiije,  múdra  icmt  ga/duje. 

fíobre  íiu  starým  olinisku  oh«n  klaso. 

Do  ľrtra  nit  repla  —  po  Pelre  už  \*o  ceple. 

Do  oéi  bral,  kreín  uŕit  vrab. 

DrAba    -  drahá* 

Dve  hUivy  uevi'jdu  pod  jeden  kapelách. 
Ej,  iid/e.  iid/o,  <:nrt  po  tebe  ídze, 
dám  mi,  llo/c,  znac.  ki>dz  cc  budzf  brac, 
ja  badzfm  tam  niar  i  budzfm  ce  pbac. 

J(>dQo  bijp  harnky,  drube  trepe  rabynky. 

I  zez  prázuej  stodoly  sova  vyleoí.  (Oiudobti  netreba  posmievat.) 

Jak  fie  TvsuM,  tak  ko  vykru^f. 

Janko  roWl,  Jauko  zjid. 

Jaký  ty  mne  Idib  úAvnš,  laky  ja  ci  zohabim. 

Jaká  táka  *ttarA  baba.  kedz  ju  bozká,  ta  je  rada. 

Jako  vvsUc,  tak  pristar. 

Jaký  hlop.  taký  sunp. 

Jeden  idze  na  ndpust  a  dniby  zai  na  rozpual.. 

Jaký  lUovek,  taká  beseda. 

Jedinaček  —  ciÍM-ŕiaŕelt. 

Jednému  hladmi,  dnilieniu  chladno. 

i  ko»  by  uepoiiila  iia  jurmak,  keby  iiemnéela. 

Hlava  Mveje  a  rozum  ^leje. 

Uutor  mu  lem  pravdu  v  oči,  un  do  cebe  s  kyjeiii  fiJcocí. 

Hudobný  rlovek  ani  v  nebe  pravdy  nemii. 

lindcibni^mu  z  harnku  vykypí. 

Hudobný  zez  vodu  vari. 

Hrada  xitu  byža. 

Hnivi  ic  —  ueniA  pravdy! 

Horoba  ce  trôpila! 


tSB 


Kdze  baba  ronfizf,  tam  lem  čoil  plondzi. 

Kedz  Pud  Buli  ílopušri,  ta  i  niolvka  vypušcf. 

Kuľdv  vtedy,  kbdz  má  keijy. 

Kdu  še  Ifči  (vrcĽícoiu  í*i  pomdhu),  u*  kaliií. 

Ivdu  šc  rucf,  ten  äe  mučí. 

Kdo  pije  vody,  toho  ucvodzi. 

Kozfi  z  voza!  —  voau  Ifličcjôi. 

Iwdz  hida  —  do  žida. 

Kdo  še  boji,  zle  ostojl. 

Kdo  probQje,  nobaiiiije. 

Klam  —  k  nám!  (Klu  klame,  sám  seba  oklatnft.l 

Kofao  iiebolf,  lekko  povolí. 

Kdo  ée  jak  kdo  siimvuje.  tak  äe  o  uiin  beáedi^e, 

Kdo  laz  poctivosc  ztruťl,  uikdo  mu  ju  uoitavráci. 

Kdo  šc  radzl,  že  iiťzradži. 

Každý  švot-er  huucút 

Kdo  r'eii)i,  ta  paorije. 

Kdo  iiil  majstiorn  i^euiii,  totnn  katont  tumii. 

Kdo  nii  úiá  duv:i.  £a  dvuli  |iomatia. 

Ked2  §e  ztj-aty  bnjiš,  zárobku  netifaj. 

Kdo  ma  v  torbe,  zji  i  na  borbe  (na  bore). 

Kedz  pravdu  fM-epailiie,  to  Š4?  iiôprepadnf! 

Komu  tľťltu  liky,  lej  pujd2<í  na  viky. 

(Kdn  sa  vra/com  dá  lUvK.  stniKie  krpcami.) 

Kedz  davaju  ber.  kedz  bijú,  ucekaj. 

Kdo  hližse  ohna,  skorej  sa  zehreje. 

(HokrifovKuic) 


Študovanie  slovenčiny. 

litdííie  sjavupí  sa  v  Slov.  Pohímioťh  eprány  pánaúr.  Fr.  Panímka 
n  príspevkoch.  í;{oré  doistára  k  scojmit  šltifiiumu  o  áhvfHských  ttú* 
rečiach.  Tu  siutmctiíi,  kr  snii^jatost  sloicnskŕhii  ohcvaistva  ttí  níŕ  Jŕ 
iaká,  aká  holá  tm  počiatku,  Mnoki  t  tých,  ktori  $prvu  tnk  ochotne 
potipororiili  iúto  (hbrú  vec,  mysUa  si  snáď.  ie  so  arojcj  ttirany  ui  py- 
écrpatt  všríko,  čo  tunhH,  ,4/'"  veru  nie  jf  tak.  ľusíedné  r^rvantr, 
ktoré  pán  dr.  Pastrnek  rotposielul  s  i'a^iOpistni  slocrnAymi,  ukasuje 
stav  jrho  priicľ :  tatfi  vitlno.  kilr.  r  ktorom  kroji,  v  Uorrj  ohei  čo 
eiífr  trchn  urohU.  Kto  na  pr.  poves  f  „Ihvosivorný  Invťc",  vytlufjuú 
r  tomto  vtfcvatií,  ršte  nef>rep(íi<il  th  st^ojho  nárečiu  a  Jemu  HŕSitslal. 
t0n  eMe  nvm&te  povedal,  itf  »o  stojrj  strany  ui  tn/koHal  vMko. 

NeíreÍMi  ttrim  snáit  kovoríf,  akú  dôUkiUtsí  niti  pre  nás  práca 
pánom  Fu^tnikrnn  pudnikuntň  Duroľujmu  »/  Im  upoMomií,  J«  mjr 
(knidý  f  bóä.'J  poftnni  st»f  rstf  mnoho  urohif,  jestli  snleii  nám 
I  na  tom.  aby  jeho  vedecká  a  ulovauská  mahn  nie.  na  ná$  sa  emarilu, 

Joxrf  Škultéty. 


169 


BESEDA. 


Zemianski  veräovnlci  slovenskí. 

49. 

Ó  blahoslavený  človek, 
ktorý  prepil  čo  mal  kotvek, 
spi  bezpečne  na  lavici 
T  Otrhanej  kabanici! 
Umrlý  na  ceste  ležf, 
beznohý  popri  ňom  beží, 
bezmký  mu  peniaze  vzal, 
nahému  do  vrecka  vopchal. 
Beži  slepý  hore  rjnkom 
s  opáleným  velkým  drúkom, 
vbehnul  do  domu  pustého, 
všetku  čelaď  vyhnal  z  neho. 
Umrlý  hnecf  chcel  tam  bývať, 
a  nemému  kázal  spievaf, 
a  hluchému,  by  počúval, 
polámaný  by  tancoval. 
A  keď  sa  tak  shromaždili, 
lenivca  gazdom  spravili, 
a  behúňom  kulhavého 
a  za  strážcu  čaptavého. 
Za  gazdinú  vzali  psotu, 
čo  deravú  mala  botu, 
a  za  paniu  biedu  vzali, 
a  tak  sa  tam  dobre  mali.  — 
A  kto  čuje  túto  píeseú, 
každý  je  zaplatiť  dlžen, 
bo  kto  nechce  za  ňu  platít, 
ten  sa  bude  v  pekle  smažiť. 

Ján  Čemický  m  NUnika. 

50. 

Stalo  sa  mi,  stalo,  čo  sa  mi  malo  staf : 
oženil  sa  šuhaj,  čo  sa  mi  mal  dostať; 
stalo  sa  mi,  stalo,  už  sa  mi  nestane, 
už  sa  mue  ten  šuhaj  nikdy  nedostane. 
Kctf  si  ja  pomyslím,  jak  vo  svete  padá, 
nechže  sebe  žiadna  v  láske  nezakladá! 
1  ja  som  si,  i  ja  v  láske  zakladala, 
ale  teraz  vidím,  že  sum  sa  sklamala. 
Ten  šuhaj,  čo  som  ho  verue  milovala, 


IM 


pri  ňom  oaJvftííiiD  som  faleš  zkusovala. 
Ale  sa  Dehneváin,  zle  ma  neTinSojem, 
to  falešné  srdce  ja  inej  cedi^em. 
Nech  mo  Boh  pomáha,  v  čoro  sa  usilige, 
nech  sa  srdeônejSie  s  druhoa  zas  milkoje. 

51. 

Sama  sa  ja,  sama  oa  sebe  čadojem: 
zanechal  ma  milý,  a  ja  nebanigein. 
Rozum  by  nemala,  keby  banovala, 
miesto  neho  som  už  iného  dostatá. 
Rozlúčil  ma  Pán  Boh  so  šab«jom  Švárnym, 
mdže  ma  rozlúčif  i  so  svetom  márnym. 
Bantg,  dievča,  banoj,  máš  za  čím  banovať, 
mala  si  milého,  neznalas'  Sanovaf. 
Pásla  som  Ca,  pásla,  ako  valach  ovce, 
nech  ta  teraz  pasie,  milý  Soht^.  kto  chce. 
Nájdeš  sebe,  nájdeš  bohatšia,  kráanejšío, 
ale  až  neni^deš  nado  mňa  vern^šia. 

52. 

Povedzže  mi,  povedz,  sivá  holnbička, 
£i  nž  skoro  výnde  tá  rannía  dennička. 
Povedzže  mi,  povedz,  má  milá,  na  ráze, 
nechže  mi  koníčky  nestoja  na  mraze. 
Povedala  som  ti,  ešte  ti  raz  poviem : 
miloD  tebe  bndem,  za  teba  nepôjdem. 
Choď  si  len,  šuhajko,  kde  je  tvoja  v6Ia. 
k  inej  sa  nachodiS,  a  ja  badem  tvoja. 
CboďŽe  ta,  šuhajko,  kam  fa  namlúv^ú, 
kde  ti  desat  tisíc  s  dievčatom  dávajú. 

„Keď  nebudeš  moja,  budeš  švegerína, 
predsa  mi  len  badeš  voláka  rodina. 
Keď  nebadeš  moja,  budeš  susedova, 
budeš  mi  sasedon,  fr«jerOčka  moja." 

53. 

Ach,  ja  zarmátená  pre  teba,  nidj  milý, 

že  si  mi  ty  nebol  nikdy  spravodlivý. 

Ja  som  ti  verila,  iných  opustila, 

pre  teba  by  bola  život  položila. 

Ach,  jak  mnoho  nocí  pre  teba  nespala, 

bo  som  sa  i  v  noci  o  teba  starala; 

sluboval  si  hory,  doly.  mesiac,  slnce, 

a  predsa  neverné  bolo  tvoje  srdce. 

To  dosvedčiť  mdžu  slnce,  mesiac,  hviezdy, 


191 


Že  si  mi  sloboval,  že  uŽ  budeš  vern^ ; 
ale  až  zkusajem  tvoju  velkú  faleŠ, 
lebo  iné  dievča  nž  tajne  milojeS. 
Tak  ostatné  „vale"  tebe,  milý,  dávam, 
ketf  si  nebol  verný,  viac  si  (a  nežiadam ; 
preto,  žes'  mi  srdce  ranil  mečom  ostrým, 
bude  fa  Boh  trcstaf  tam  trápením  večným. 
Učte  sa  už  zo  mi^a  všetky  vzácne  panny, 
aby  sa  nestalo  takto  niekdy  b  vami; 
ako  mňa  vidite,  i  vy  to  zkúsite, 
jestli  zradnej  láske,  jak  ja,  uveríte. 
Ja  som  mu  verila,  pieto  nešfastlívá 
a  smutná  byf  musím,  dokiat  budem  živá; 
vzdychať,  plakať  musím,  cele  opustená, 
dokiaľ  ten  nebudem  v  tmavý  hrob  vložená. 

54. 

Ty  si  myslíš,  že  neviem, 
keď  ja  tebe  nepoviem, 
kde  a  kam  cielioeš, 
koho  ty  miloješ; 
ver,  že  o  tom  dobre  viem ! 

Tvoju  tajnosf  dobre  znám, 
pri  tebe  ju  poznávam, 
že  tu  miesta  nemáš, 
inde  si  bo  hľadáš; 
hľadaj  pre  mfia,  ja  nedbám. 

Kde  miluješ  hybaj  tam; 
ja  na  teba  nič  nedbám; 
keď  ztratim  milého, 
nájdem  si  iného: 
o  to  málo  sa  starám. 

55.  BoBhovor  dvoch  milých. 

rrec-ože,  šuhajko,  čakáš  tofké  roky? 
f  resial  si  chodievať  pod  naše  obloky. 
I.cn  svoje  a  moje  srdiečko  sužuješ, 
veď  si  ty  povedal,  že  ty  múa  mili^eš! 

„Nečuduj  sa,  milá,  na  tie  toľké  roky 
a  že  k  vám  nechodím  často  pod  obtoky : 
tvoja  skrytá  láska  príčina  je  tomu. 
Ňkoda.  že  som  chodil  k  vám  do  vášho  domu.'* 

Moju  lásku  vernú  dotiaľ  ja  ukrývam, 
dokiaľ  sa  nedozviem,  komu  ja  veríC  mám ; 
bo  príklady  teraz  všeljaké  nás  učia, 
ako  má  zachodiť  so  šuh^mi  dievča. 


in 


^Dobre  miš,  má  mtlá,  v  Irújom  prcdsitvx&U. 
2e  ty  lástcu  ekKvsŤ.,  necbreS  ju  lýavlU  ; 
ale  jirŕdsa  už  raz  otvor  svoje  srdce, 
lebo  ja  bez  leba  nemôžem  iU  vicc." 

ľovetlal  91  síce,  lož  /iianipoiu  nedal, 
ie  (y  mňa  miluješ,  skotlcom  nedokázal; 
noi  a  svoje  srdce  sverif  len  na  reiU 
lak  in>'!>líni  na  tlicvt^a  ttlobodaŕ  iiesvedfj. 

„Cožť   teda  2iii(laš,   miJA,  £a  znameiiio, 
aby  snili  [lutvrdil  lo  lvt>jfi  doiiinpníe? 
Ver,  že  niojŕ  srdce  icbe  je  jioddaiié, 
ani  ui  nebude  viac  im>j  oddan/;.'' 

Ja  to  troje  srdce  r  poddanosť  nežiadam, 
bo  na  tTojej  láske  najviac  ?)  nakladám: 
ale  prcío  moju  ty  tak  vyskúmavai, 
a  len  tak  (Tifalcka  na  ún  ^a  dostávaš? 

„Láska  vemá,  míĽi,  lo  J«  í/astie  svcla. 
tii  trvÄ,  tá  teái  do  smrti  ť^loveka; 
preto  teda  tvoju  lásku  vjskúmavAm, 
prelo  sa  na  statky  tvoje  ncdupiávam." 

Darmo  sa,  šubajko,  darmu  vyhovárafi. 
darmo  svojn  veruost  predo  mnou  otráraé; 
kde  prideí  na  obed,  tam  je  tvoja  milá. 
a  večer  /as  lihidúš  kde  by  bola  iná. 

„Pozoávaiii  už,  milá.  kani  l«  ly  smeruješ, 
o  vernosti  mojej  k  sebe  pothybiyes; 
ale  rcmó  srdce  od*íud7;ajľ&  ziadnp. 
keiT  je  to  nie  vcmŕ,  nebude  ti  žiadne." 

„Len  kc'f  som  pri  tebe.  srdce  ^a  mi  teAi: 
vzdialený  od  teba  myslím  len  \lúy :  kde  si. 
Zamiloval  som  ía  z  vrdca  vnútornosti 
a  s  tebou  i  žiadam  složiť  moje  kosti." 

Sloboda  je  poklad  na  svete  jediný, 
nezsŕará  nikto  tok  ľahko  z&  íný; 
jedine  ja  nemám  v  ňom  až  potešenia : 
<i  daj  srdcu  mftjmu,  daj  raz  poTab^enia! 

Tcrceia  VUáUi. 

Dajte  pozor,  mládenci,  u  múdre  sa  žeňte, 

ledujakym  díevŕatkám  nikdy  niť  neverte. 

K.Vm  si  Itufaaj  slobodný,  uži  tú  Mobodu, 

Bár&by  si  sa  utopil,  žena  by  nedbala, 

ba  nad  tvojou  Kmríou  by  sa  len  usmit>vala. 

Malo  by  tu  takto  by(.  napíšme  poháre, 

i  tak,  ke<r  raz  xonirone,  vložia  uᣠ na  naáre. 


Katarína  Ku 


-*•  - 


Osvdui.  lAny  pttí  nuhlfd  v  timAnl,  v6ňb  u  ]rulitico.  PnUu.  RoéoU  XXV 

•■     .1. 

tVafto  doba.  Uovuc  pru  vMu.  umčtii  a  ^ivot  sociálni.  Praka.    Roŕtilk  I.. 

•ipiit    f.. 

ly  Mi-filn(,  potitícké  a  Htemírnl.   Ročnfk   IT.,  é.  5.  V   Cliradimi. 
>r.  ^'a^ojiúi  [jro  lio«pod<\n;tvn,  nnneslc*  a  domáci  ilTot.   KaŽomberok. 
\l"ŕii.  VII..  A.  2. 
HóA  domov.  Obr/ixlt'Hv-  .'bwopíí  .',ll>avnv  -.1  n.mi-nf  prn  lid>   Hoi'^nlk  VI., 

t-  ^,  4.  Oloni'iui 
VtenHo  nbiiTi  i   pour.i.  Zu^'uti.  íI'h:!!.  .\X\11..  č,   &— tí. 

.UlcrOJTI*.    1íTuBHo-.iirrepai7pnHíi  xfpira.n.  ynniapi.  Toä*  XI. 
irpfK.  4 

HiVR.    BočtilU    v.,    č.    8.    UľliO. 

KTéty.  Pralia.  Kuťuik  XVll.,  t.  J. 

čaa.  (iftt.  cAaovaaj;   voŕujnfin  DUukutn.  Pralia.  Hoéa.  IX.,  filslo  H. 

Ctrkernú  Listy.  Uaiomborok.  Kú<-q.  IX.,  í!.  3. 

KAtoUcke  Noviny.  TniavH.  Ki^ŕn.  XLVI ,  d.  3* 

ÄíYft.    Oítóiipii*  pflrtfdinck}.    Pralw.   ročník  V„   t.  B.  Vydavatel  u  oa- 

ki3'l«u-l  J.  OtUi  r  Prazr. 
Hloraoalci  Svet  Letnik  Vili.,  itev.  i».  V    ľrsta. 
IiuAiaa.    M»V<(iiŕiuk  2a  utliMWn  a  powači>iije.  Zbromadnj  i^aflúpis  horojo- 

^  iÍo!nJotii>ÍMkic)t  äfrhoír.  Ttudyiin.  Letnik    14..  Í.  b. 

VU«(.  Kofuik  SI.,  t.  fi.   Praha. 

Hltdit*  Iďtontml.    IjJMy  v6niivanú  lUaranii  krítice.   V  RafhradA.    Hoŕ- 
olk  XII..  ŕ.  3. 

Krok.    Ĺ'-aaopis  vÁoovniiý  veíkprvm  (mrtvliun  hhV-ImíIh)  ikotttva.  Praha, 
rtk*.  tX..  softit  'J. 


IĹli 


AH. 


Kuivá  U  \'ýbuuk>.  Novcllu  od  SvkU  .ára  Uurbttna  Viýansttého.  iColcriŕ.i  31S 

(í»z<1h  a  Hlulia.  í'i)vÍH<Iktt  L.  N.  ToUtéhn    ,     .     . 

Poxflľnv  lIvlťEdnslAvovi.  Hýéer^ý   .  3J 

BraInvI.  fMdmila  TodiavwituikA      .    . 

ľ  L.  3í.  Tolfilŕlio*  I>r.  Vuéan  Makovuixj.  it  "Mix-ímun  :jí' 

Mlovuaitký  Jmiyk.  (^Indovxniit  sloveniHnj-.  Fratitiiek  J'.:  .    .  ^r,'. 


Spisy  redakcii  zaslaué. 

Jul.  Verne:  Zemi  ftelem.  (La  múson  h  rapenr.)  pŕelotil  B«dHrU  Fiicke. 
Se  66  ill(i.nrflccmt  I*.  BencUa.  Díl  l.,o  11.  Slr.  S54.  9^  T  Praxe.  Na- 
klftdal«lstvl  Jo£.  R.  VUlmka. 

Jiil.  Verne:   Tojonutvl  praleaa.  (La  jangada.)     Osn  -^el  mll  na  foc^ 
Amtuxfucc.    Preložil  Ur.  Alois  Cortnan.  S  67  illuatraceuii  L.  B' 
äeííit  ].  filr.  82.  cena  13  kŕ.  V  Pnue.     NaklaUaUil  .Io3.  K.  Viiu.._. 

B.  V.  llackl&Dder:  Moderní  otroQi.    Spoločenský  román.  lUuatroTAl  S. 

i.  r.  Díl  I.  8".  str.  376.  V  Piiue.  Nakla-lal*!  Jo5.  R.  VUlmol 

Svat  ;  - Ľchí  Povidky,  arabesky  a  humortsky.  Vydaní  Ulustroniil 

).  Kresby  V.  K.  Ma&ka.    Tukom  a  cAkladou)  J.  Ottf  v  Vtate,    S«Ut 

2.  4**.  slr.  32.  Cena  80  kŕ. 

ZlHtá  Fraba.   Obráxkuvý  ňa8o|iitt  pn»  xáUavn  a  pott^^tinf.  Ko^Tifk  XXIU 

0.  16—19.  IVaha.  Naklodater  J.  OtUi. 
ProBTJata.  LKtxaxabavU,  xnauost  1  aiiu'etuosl.  Zo^ieb.  Oľu  lu.  j>iuj   4^ 

Lumir.  OaM>pi»  uibavný  a  poučnV.  Pralia.  Kedaktor,  majitél  a  vydá* 
i.aiťl:  J.  V.  Bládäk.  Ročník  XXm-  čislu   18. 

STétoaoT.    Illustrotany   týdeunlk.  Praha.  Roíník  IXJX..  i.  Ifl— 1" 
Nak1.  kDifatisk&rDa  F.  šiioáCka. 

KaAe  doba.  Bevue  pro  védo,  uméni  a  tirol  aoclalnf.  Praha.  UoČnik  1^ 
s«iit  6. 

Boihlody  Kodälní,  politické  a  literárni.  Itočnlb  IV.,  £.  0.' V  CbnuUnĹ 

Obaor.  OnvnpU  pro  tiospodársUo,  remialo  a  dom&cí  iivot.  RnlomlKrok. 

lliiťn.  VI  t..  K  3. 
ISU  domov.  Obrázktivj  časopis  zábavný^  a  poaôaý  pro  "lld.  Uočaik  VI*. 

í.  5.  Obiniaui:. 
Vienao  tubavl  i  pooci.  Zagrcb.  Roin.  XXVK.,  k.  9—12. 
JlUCTOJTb.   iirxoBuo-JUTupaTfpnufl  zfpUA^*  ynrBapv  fo^b  XL 

Hp^.   ô- 


iim^ftjmT 


Mnr>if"-i  ■ 


ji^Ĺ 


Rok  1805. 


SoUt  4. 


Slovenské  Poliltidy. 


rp^^ 


Dozvuky. 

Krcsbii   0(1  LHdmiltf  Podjawrin)íkd 

AoLudily  hi»  vosťk-  zvuky  Iíiidby  —  a  hm'fľ  v  pivíim  okniiiihu 
preättnnlia  bulii  mu  jasné,   že  trižobt)(>  rakauy  deň  predHa  koneŕue 

STÍtol. 

,SIAva  Bôbu!  konečne!"  vzdycliul.  snažiac  sa  posadil  v  hfbe 
UxkjPeh  (XTln,  abv  pohodlucjäiu  ruzhfadel  m  po  chyži,  osvctloDoj 
lúcamf  iiíiika,  kton^  \padajik  dnu  i'i/kvni,  zniun^/ovaufra  obloknni, 
|Kthrivaly  si  na  pifitpjšrj  stene.  Toto  osvetlenie  dovoJovalo  uzret 
V  ■  '  'uu,  kflžd(^  opiTskiiuric  nmínvky  nii  sUsiie,  ktorň  \nič*t 
\  nebolo  vidno.    I  celej  tljyžke  dodilvnlo  ešu?  clindobnej- 

jiťho  Tzozrenia.  Holá  to  inald  izbietka,  predtým  za  koraoni  pou?í- 
vADÁ,  ttraz  opalľetiá  iba  najnutnejším  náradím  -ale  jemu,  Pavlovi. 
xdal*  sa  áuv*  akosi  /vllštne  príjeninmi  a  útulnou.  Svetlo  slnečné 
pruboin  padalo  na  podlabu  a  tieíi  na  obloku  postavenej  pelargoniu 
xrvŕi)  «i  v  tt>ui  pruliii  ako  hmlisti\,  fiintastiťkil  kresba.  TAlo  pelar- 
i  jedinou  ozdnlmu  chyže.  ktorA  ako  by  len  na  náhle  pri- 
^j  •    bola   ku  bývaniu.    V  jednom    kôli*   bola   postel  s  hŕbou 

perín,  v  oichž  cele  tratila  sa  vytiahla,  chudá  postava  Pavlova,  fialej 
k  obloku  opieral  i^  o  vlhkú  stenu  malý  stolfk  8  odrnzcnym  rohom 
■  nevpfkyui  Hlilinkom.  Nu  ŕiom  rozložeut!'  boly  najpotrebnej&ie  toa- 
I"''  \v  u  s  ninii  flji.^ky  s  meditlnanii    Vedľa   stolíka  stillrt 

I  linutyni    rnkosovym    sfiladlom   a  na  steue    nad   po- 
^  uin    pUteuom   puzdre,    zrkadlo  a  malá 

i:yža   bola  takmer   prázdna   —  iba  zpod 

'o   vyzeral   itth   ručnibo    kufríka,    ne(faleko    nej   pár  topánok, 

...  — f.,l|ýt:h:  vR(f  ich  vtiíHtník  nž  týždeíi  čo  nesi^iel  s  postele! 

iiné    boly   žltou   farbou   a  jakousi    rohat*tu    vzorkou, 

1.  i;i   sa   u/   nekonečne   protivnou,    kedíe  cely  tíí* 

'1  íie   pred    oi-iiiui,   siio   pritom  od  počiatku  v  ner- 

len  stiipnovauej  tú/bou  po  ŕivte>otn  vzduchu,   slnku 

'••\  priidiaťoíri  mimo  týchto  štyrocli  stifu.    Po  celý 

o,  kúsok  oblohy,  ktorý  vidno  bolo  oblokom  nad 

ii[>u,    zdal   bn  jako   kus   áedej   opony,    oblok   zašiel 

L   cliyža  bola  raz  tnk  vlbkA  ako  za  pekného  počasia. 

i'rvio  •iottii  pojala  ho  nidosf.   kerf.   zobudiac  sa.   uzrel  svit  ídoka  a 

U 


IM 


jasavé  zvukár  faudby,] 
Sám  oezntil,  pr«£oJ 


ŕlak  oblohy  sfarbený  do  inndi-ava  a  ketT  poŕ^u 
zvestujťKP.  že  svitol  prvý  deň  mája. 

ľrvý  miij !  Co  nadakftl  sa  na  tento  deň 
alH  h  faialismoín  utriicnenýcli  dioru-b  o  tnuU}  doii  opíeiAl  vStHkv 
ttvoje  iiádeJH  u  pridŕ^-al  sa  ich  s  hii/eviiatosŕou  suchotiinlľuvi  vlastuou. 
Itola  to  viera,  že  mAj  prinesie  um  stratené  zdravie,  tiilii,  Kvieiosf 
duťlia  ň  —  nádeje.  Bola  to  viera,  ňonž  r  posledný  éas  živil  sa, 
uk^a)  n  nasladzovúl  si  dni  do  neznesenia  nudnC*  a  protivné  s  riad- 
nymi iiíivfilevanii  lekiWa,  s  odporne  púťbuuťiuii  lit-kanii,  ko/.iui  mhe- 
knin,  do  nevynÍJitia  dolirodiiHnýni  »tiri^eki)ni-h>kitľoin  a  »hovt>rŕ.ivou 
tetkou.  Tito  dvaja  iie/nňli  iué  ako  kaidcdonue  nabuvAntt  ho,  aby 
uesdiAd/Al  s  postele,  aby  si  „odpočinul"  —  ako  by  to  l)ol  odpočinok, 
ked  nm^ime  sa  o  samote  pod  farehou  často  ncodôvodnitclnt^'bu  žialQ 
pod  tlakom  čobosi,  čo  ubíja  v  aúx  posleduii  energiu,  »auiod6v«ľn 
a  pritom  túžime  za  zmenou  a  jakyinKÍ  iným,  lepšfni  žitím... 

Ale  pevne  veril,  že  mäj  uzdnivf  bo  a  urob!  konec  vhc 
uiukám.  V  iiom  znovu  ziit^ne  žiC  a,  jako  si  ZiiUMiieiiOTal,  začne 
zase  tak  «ko  kedysi ;  súŕlujc  s  niinulosfou,  zabiiilne  všetko,  Čo  00- 
pokojilo  a  mučilo  bo  a  xase,  tak  ako  kedysi,  -/.ií  bude  jedine  AníMe  — 
tomuto  svojmu  ideälu,  ktorý  jedine  dodáva  jeho  životu  ceny  a  ktor^ 
robil  ho  lak  ncvýslovue  šfastnym,  kým  hudba  v  nebeský  súzvuki 
splývala  v  jeho  duši  r  jeho  prvou,  snivou,  ideálnou  Uakou... 

A  teraz,  v  pekn»^  ini^jitvŕ  rÄiio,  s  usutevom  na  ústach,  iíponuna 
si  len  jednu  jedinú  túžbu :  uiôct  upŕclmuť  /  tejto  chyže  a  jako  kťf 
dysi  zajsC  9i  daleko,  daleko  do  samoty,  niekam  na  breh  viUne  telcó' 
cehu  VAhu,  s  busranii  r  rukách  sadnúC  si  do  tioue  jeléi  a  braC  — 
brat,  až  v  piei^ní  ^)zplynuly  by  sa  i  posledné  borav6  upoudenkj,  • 
rit  Bľdcn,  v  poslednej  dobe  dusený,  mŕtvený,  zase  roxjofial  by  n 
tríumloui  éfaí^tia. ,  . 

Pruh  svetla  postúpil  s  podlahy  n  zahral  na  proteJM'j  ^teno. 
Odrazil  sa  od  uejasnej  plochy  zrkadla  a  svetlom  oblial  nevelka. 
pod  ním  SA  nachádzajúcu  podobizeň,  ľavel  zahfadcl  sa  na  Au 
v  duchu  vykúzlil  si  originál  tak,  ako  videl  ju  pouajprv:  vyfiokň 
átiblú,  v  bielom  odeve,  nt  neprirodzene  hladu  v  tvárí,  so  zihadiijím 
svitom  v  ŕiornycli  nčincb,  a  na  ústach  taktiež  záhadný  ňsmev 
úsmev  pnlopuhľdti\ý,  polomelanrholieký. . . 

Tvir  ľavluva  skrivila  sa  v  po&mešny  úsmev. 

^IdeAll"  xa^eplal.  dívajúc  sa  na  podobizefi.  Chcel  sa  zastnia' 
veselým,  zdravým  smiechom  —  ale  v  tom  vzchopil  ho  tuhý  kašd. 
Ka^Tal  dlho,  sediac  na  posteli  schúlený  v  bŕbe  perín  a  Usknác 
rhudi'',  kostuatť!  ruky  k  brudi,  kde  ako  by  trhalo  Mi  oieco... 

Svliekol  sa  s  lóiíka  a  piM'al  sa  ohliekaf.  Vi  týždeň  nebol  dolu 
kyiu  le?^,   myslel,   že  bude  dnst  silný  poprechuďiť  sa:  tenú  cítil 
ako  trasú  sa  nohy  pod  ním.  Sotva  nml  sily  projst  po  malý  ätfdík 
„Ijla!  ako  som  zleniveli*   pfMlumal,  usmievajúc  sa  mdlé  a  sadajú 
prHl   zrkadlo   na   sUdicu  s  natrhnutým    rákosovým    sedadlom,    AJ 
úsmev  bneif  zmizol  s  jeho  tváre.     Žo  zrkadla  zieralu  naú  pri 
hladu  tvár,  s  vyŕnievajúcimi  lícnymi  kostauii,  ktoiú  ti-u  ušnici 
viacej  zošklivil.     Dlhé,   tmavú  vlasy  v  nelado  sjdývuly  ma  na  čel 


ti. 


xn 


A  oa  vrchu  blav^*  iiajAzenA  tvoril;  hrebeň.  Nenle  sintiDl  po  kefke 
A  pečlivo,  s  dôkladnosfou  jemu  vlastnou  počal  icti  iinhlá<Iz&f  do 
décftu. 

Trvalo  aíii  hodíuii.  k<ni  ako-tak  dokončil  tívoju  toalettii.  Cftil 
sa  ut  o  vefa  silnejším  ii  pružnejším,  a  kett  konečne  zastal  na  pro- 
stred chy/p  v  Itleíom  |!olifriku,  v  nákrčtnku  z  ni/ovej,  kvicLkovuncj 
titkv,  cítil  aa  dosf  sviežim  vyjst  si  na  čerstvý  vzdiuh. 

(jtvuril  dvBi-B,  vedúce  do  kuchyne,  a  nakukol  dnu.  Móla  prázdna 
n  T  celom  d<»nio  panovalo  sviatočné  ticho,  hudhs.  ktorú  Ih)|  počul, 
n/  "'  Len  na  dvore  znel  veselý  rozhovor;  to  deti  apoluoby* 
Vil  .iiiku  pn'liáTialy  sa  po  dvore.  Teraz  ozval  sa  akýäi  Dtížný, 

kikravy  iilások.  ľavpl  vzpri.nnil  sa,  pokročil  ku  dvenlni  a  otvoriac 
ich,  9  úsmevom  vyzrel  na  dvor.  V  uetfalekycii  dverách,  vedúcich 
do  bytu  Mrvdnkovie,  stála  dievčina  asi  äcstnástročnii.  Bola  ešte 
v  nedbalk&cb;  zazrel  bielu  sukničku  a  obnažené  ramienka  —  ale 
šntiľovačka  už  tíisiiila  polovyvinuté  formy  jej  útleho  tela.  Holá  to 
najatardia  z  pni  tucta  drtí  MľvAnkovveh  a  ako  ševkyňa  už  vypo- 
mábaU  rodičom  svojím  vlustnÝui  xárobkoin. 

Pavel  viilrnave  zaliľadel  sa  na  uii :  veif  už  vyhe  týždňa,  čo  ne- 
TÍdol  inej  tváre,  ako  strýcovu,  tetkinu  a  lekára.  Pri  Bvojoín  prvom 
rykrodeal  9palrí<  mladú  dievčinu  považoval  za  dobré  omen. 

.Dolm^  ráno,  slečinkn!"  zavolal,  snažiac  sa  dodal  tváii  čo  uaj- 

prtjomnf^JMcho  Wzorn.     Ona  strhla  sa,   /faknuiA  a  prekvapená   ne- 

Uié**ufm  ohdívov;ilťIom,  a  zmizla  vo  dverikh.  No  ui  v  naslcdujúi-om 

okamihu  jej   hlúvka,   s  uŕríom  od  včerajéka,   znovn    objavila  sa  a 

xahladela  jí&  03  Pavla,   ako  by  neverila   svojnin    zraku.     Pavel  za- 

chytil  jej  pobfad  —  a  ueprijťmue  dojatý  vtiahol  do  kuchyne.  Bolo 

r  tých  modrýťb  očiach  Nelliných  tofko  zrejmého  úžasu  a  útrpnosti, 

že  nebolo  možno,  aby  u^ln  tu  i  menej  by^tnizrakéniu,  ako  bol  Pavel. 

*>n  oÄ  zvykol  na  Likt-   poblady:  veď  oil  istého   času   každý   hlade) 

s  istou    [le/.npsitf  Inou    útrpuo&tou ;   ;de  že  ?aidesk!a  mu  ona 

Nelliných.  lo  horšie  dojalo  "ho,  ako  k^-d  DiektorŔ  zo  susediek, 

bo  sedet  schúleného,  duHi:icebo  s:i  kaéloiu,  dost  neútluťituo 

'kla:    ,Pane  Ho/n!   tak  mladý,   taký  dobrý  muzikant,  n  muaf 

f*  Pri  lakojtfl  poznámko  zjizrel  na  hovoriacu  pobladom,  kto- 

l^dej^ie  odpudil   ^i  všetky  známe   ileny  zo  suseilMva,  alebo 

ftttmiAl  Ba  poliľdlive.    IJmreť!    Ked  on  eéúí  len  stroji  sa  iH  — 

tit  hutltie,  umeniu,  Iriske . . . 

K  vt^dy  obyčajne  rozhovorí  sa  pred  tetkou  o  svojich  plánoch 
d6  budúcnosti:  ako  neustane  prv,  kým  nedovedie  v  hudbe  jm  ume- 
^  '1   nevyilubvie  si  mfi7io  a  s  ním   uábiadu  za  váetko  do- 

pené  1  [ni>tr.idané. .  . 

nachk'ha  ticho,  ber  slova.  len  tu  i  tu  pokvvujúc  hlavou. 

J  mu  lie  pošetilt-   pláuy,    len    divá  jia  na  jeho   zviičšené» 

fjiui  divným  leskom  potiahnuté  oH.    a  ke^f  sa  rozčúli  a  červené 

vyvstávajú  na  jeho  vpadlých  lícach,  ona  roikom  kanafasovej 

. ._^   piitajonmo  sotiera  si  slzu  za  slzou. 

*Jc  to  dobili   du^a,    n  jt'dirm.    ktorá    Pavla  rada  má-     Prilmda 
ftttma  utiUiá  žtadu^cb  duti  ií  že  je  Pa\el  opuilúUji" 


106 


a  pľiUttii  taký  biedny!  .Mala  bo  rada  u/,  vtvdy,  keď  on,  plný  živnU,] 
/ítľ;ivý  a  svieži  trjívil  tu  ^vnje  pi-jzduiny,   ked  iiavriítil  na  z  gym- 
nasia  alobo,  jin/dejšie.  z  p — xkélin  knnscrvalnrin.  Fíni  >íynovctiui  jejj 
muža.  JanovBk«>lio,  a  že  Pavel  ztratil  otca,  ked  ešte  lou  prvý  roj 
Irávil  v  kODseľvatorinme.   ujal   sa   ho  .tnDov»ký.    Silm  sUo  húdol 
tifliom,   \\i  ako  rtilapca  hrával  lio  k  seho  „na  lekciu",  a  k<?d  prt 
rukom   prtHÍt'l   z    V.  chorý,    so    záľodktun    KuchoUn  v  alahom   \m\i 
prijal  hn  ako  za  svojho.    Janovský  bol  —  ako  sa  niirn  nazýval 
pkapcllinajster    hudobného    sboni".    a    že    ľavel    vytečae    hral    nftl 
husle,  micuil  lio  navždy  u  seba  podržaC.    C'elý  rud  .lanovskýrh  bol] 
viac-ineuej   niu/.ikálny  —  ale  doterax  ani  jedeu  x  nieti   nevydobyl 
si  mena  a  slávy.  Janovský  za  mladi  lieí  mal  svoje  sny,  pritvc  akt 
utľíi/.  jelío  sjTíoveo,  no  spreneveril  sa  im  liplne,  z  rozmaru  pustiac 
sa  svetom  s  koi'njiK'oM   divadclntm  sjioloŕnosfon.     Dosí  skoro,    na-' 
Hýtiac  sa  dobrodru/riélio   živora,    zostail  v  jediiuín    lioruo-vidifckom 
meste.    Tu  podarilo  i>a  mu  sohnaí  hudobníkov,   ktorých   po/dpjšie 
vyĽviéil  si  a  stal  sa  Ich  mlčelolkom,     Otec   ľuvlov,   tiež  hudobou 
nadaný,    ustálil  sa  beľ  v§etkých   dobrodľužství :  stal   sa   kantoroiu 
v  tnalej,  pohor»koj  dedinke  a  pomaly  bol  by  hudbu  i  cele  zabudol^ 
keby  svoje  „iMnenie"  nebol  mohol  provádzaf  na  rozlaď^nom  oPrtanofl 
primitívneho  složenia  v  malom  kostolíku.  Svojho  synka  už  v  útlom    " 
veku  priúčal  spevu  a  hre  na  huí^Ie,   snívajúc,   že  kedysi  mohol  by 
SA  8tat  umelcom.  Ale  on  len  málo  mobul  piispef  ku  vzdelaniu  ta- 
lentu už  vtedy  patrného:  umrel  mladý  eôte,  na  prsný  neduh,  ktorý' 
pritiahol  si  v  škole  vlhkej  a  studenej,  —  v  škole,   naplnenej   Rio- 
šesíilesiatimi  „vedeclitivcami".  Pavel  pi*Äve  končil  prvý  rok  učenia 
v  kouservatonuiuv',   kod  došla  bo  sdicujúca   zvesť  o  smrti  mIcovl-j. 
Vedel,  /e  Jeho  sny  a  nádeje  skosené  sú  akoby  jeilnyui  ťahom.  Kým 
ntiH'  ži),  leii  pri  najvuč.šom  Hebazaprení,  sám  ulŕhajúc  ai  vo  v^otkom. 
mohol  vydržať  8}ma  na  štúdiách;    teraz   vňak    zostalo    jto   lioni  lh4 
tolko,    že  mohli  zaokryť   najsiiniejšie  potreby.    Vdova   od'  '       ' 
sa  do  prenájmu:  ani  ona,  ani  ľa\el  mrznali,  ŕo  tera^:?  Pet; 
práve  tolkú.  že  nemu&nia  unirrť  hlailum:  ako  vydržinvaf  hviui,  kto 
každoročne  potrehov.il  mi  štúdia  znacnejšie  iwniazeV    Teraz  vidt 
^.e  bola  lo  po.^elilá    myälienka  daC  sa  drilhou  tak  uesua'luou.  ne 
vedúcou  k  blízkemu,    praktičmíum   cieTu-    Ale   ustúpiC  s  tej  drAh) 
mladý,  tvrdošijný  nadšenec  Pavel  už  nemal  sily.  Bol  hotový  atriil 
a  trpef.   len  aby  jfalnj    mohol  kričať  za  cielom,  v  jehož   .i 
tak  pevne  veril,  išiel  na  zdarbóh,  nesúc  vo  vrecku  vMky 
úspory,    ktoré   socvs   muhly   stačiť    pre  začiatok,    zainýšfajúc  vypti 
nuihal  si  dAvantm  hodtn.  A  tu  nečakane  priala  mu  [K>muc:  v  rmlim 
kde  Uľil   domikebo   synka  hre  na  husle,   oboznámil  &a  s  dávnyi 
priatidom  ottovým.    Bol  to  bohatý  osamelý  pán,  priate!  mlUdi 
šfachetný  ímlomil.  Presveritiac  sa  o  Pavlových  pekných  Fíhopat 
a  vidiac  smutný  osud,  ktnrtMiin  schopnosti  inaly  prepadnúť,  ak  ni< 
neujme  sa  lio,  odhodlal  sa  pi^skytnúí  mu  toľko,  aby  mohol  í  dalc 
zosiaC   na  svojej    dráhe.     Pavel    zajasal  v  duchu:    hudúcunsC 
počala  sa  mu  javit  v  rn/ových  íurbách.  Teraz  zase  mohol  sa  odi 
9  celou  dušou  hudbe  a  hvojim  anom  o  ätaslí  —  eíito  vždy  nemajú^ 


197 


í 


prítoai  iw  nifsli  iný.  praktičuojšl  cief.  ako  vyhovef  svojej  tuho  po 
anieiil  i  iif  svojmtt  vlafttni'inii  (lušťvnŕmu  svetu  [iriincrane. 

'ľak  trvalo  fn  dva  lokv.  Au  t«M)  čas  vyitiUtil  mťil/.Í  8|i<iliižiakiuj, 
ti>  vany  priiij^tinu  iK-it-t'tov  a  a  poinncoii  Kvojhu  ílotiľnilincu 

ob  _... :  í>ji  s  rmlinanii  v  mt'áte,   ktor^  pcRtovaly  huilbu.     Mladý, 

akn»n)D.Ý  áulaj  vitau^  li^vul  v  icb  kruhu  uko  spoluúčinkovatef  ua 
súkmmnc  uspuriättanydi  budobiiyĽli  večierkoch.  V  tom  čiisc  oriirela 
mu  itmtku,  alf*  nit  {inMiinsol  Ui  niuii  doat  (uliko.  Hudlkt  zatijiila  lio 
cele,  il'-  ■1(10. 

Ii.  I  ulály  úder,  na  ktorý  dovtedy  Dcna)>adIo  mu 

pomvflet .  mucen  umrt>[,  od  zostal  he/.  prostriodkov.  Za  čas  potikal 
JUl  iSlŕ.  vydr/uJÚĽ  Ba  hodinami,  kloró  v  svobodiiycli  chvifach  dával 
T  bobaiydi  domoch,  a  xiin^tky  poiiiúbajúc  si  tými  páľ  zlatyuil, 
ktoré  ■  Joiiovsky  vjnc  lueoej  riadne  zajiehd. 

A  priáu-l  a  usadil  sa  tu  do  tejto  malej,  vlhkej,  pred- 

ifm  za.  |Mji)avoví)ii  Hhížiarcj  rhyže.  Pi-i:^icl  ziiieneDý  ua  DcpiP/oanio, 
neniijúc  ail  ŕysickvolt.  ba  itfďy  ani  duštnnyi-h  ku  dalniemu  po- 
StnpciTaniu  a  íc  boju  za  pOí>tAf. 

ľnniusol  si  svoje  huslií  v  zelenom.  pntODum  puzdre,  sv&zoŕck 
DÚi  lla^i'QVch  i  vlastnou  rukou  plsuuVcb,  a  podobí^cíi,  predstavujúcu 
ď"-  '•  slarfiiu  >  '  'levn  s  akýmsi  -iáhailiivm  wvilum  v  čier- 

u;.  I  s  na  u>'  in»voui  —  s  úsmevom  polopobrdlívýin^ 

I>'>  kym...   Uo  vtĺliiwsta  ueuu'sol  síce  v  e  ía  —  nie  vráti  í 

sa  .: chudobný,   bieduy:  ved  zanechal  v  ŕioni  zdravie  a 

J  v  hmotnom  stnldaal  nepremožitclne  zachovanú  sviežosf  ducha  a 
vreíosl  srlca,  A  náhrada?  PoloHa/iaea,  polopokorujúca  rozpomiouka 
na  dviiju  prvii.  idraliiu  a  zavrhuutu  liUsku  a  pozdej^ie  znovu  uživáía 
páJčirá  av^ik  niilrna  tuha  po  hudbe,  pestovauej  vyäáfm  vzletom,  a 
Côita  po  l.iäke  uovej... 

A  odvtedy  mu<!f  sa  tu  v  tomto  okoli  tak  koutra-stujúcom  s  jeho 
pj,.t,i.;:i,r,i  predstavami  a  je.bo  dii.ševuómu  iivntu  tak  nepiimerauom ! 
7;  <d  vtdmi  noštastným,  stráuil  sa  [udi,  uchádzal  ]ired  nimi 

d-  '      *  Tiii  pnd  pazuchou.  Takmer  úzkin>tlive  chránil  sa, 

ftť  iky  jfho  husiL'I,  ktoré  jtdine  mohly  lio  potešif. 

.    ahy    [liľsuami    [irtlluiuočit    mohol    svoj    žiaľ 
[iťuň,  pod  tlakom  luuolui'lio  nedosUlku  i  teloä- 
■4ho   stradarim  8(a  v  »ietl   trepotajúca  sa  du^  v  takýchto^  nikým 

'"    "intych   okamihoch   dostávala  zfrateny  vzlet  a  znovu,   ŕo 

ttu.    vuii<<í<la  sa  do  sfikr  vyšších,   v  uichž   jcdiuc   mohla 

'  Iť'nie. 

d  £  neho  žiaduej  radostí.  Týra  ilivo<m,  neurči* 

111.  za  ktorými  hujti  »a  joho  synovec,  nerozumel 

I  chlúbil  äa  istýui  hudobným  nadaním,   ale  — 

•!  sa  vvslovoval  —  Jio&tal  s  nim  pekne  za  pecou. 

;  ))ťiij?.il  daíej.  Ako  .kapellmajster  budobnť^ho  sbom', 

■  z  členov  poshľudávanyeh  a  nie  velmi   vybwanýchi 

\iú\  tolko.  že  moliot  um(  íiaždv  deň  svoju  naduu  ítkle- 

—  tia,    vdaka    Bpurivo»ti   jeho    zeuy,    ešte  i  odlo/ílo    sa 

OD  vÍac  nežiadal.     Pretu  i  ked  Pavel  vnUil  su  k  nemu, 


-'"^^— 


lOB 


hez  prostriedkov  a  celo  zAvislý  od  neho,  ou  považoval  celkom  pri' 
lOiUonyni,  že.  ak  uzdiaví  so.  ľavel  jcriekue  sa  vŔetkýcIi  tyL-h  im- 
šeliiycii  a  Heiuužnycli  suov  o  sliivf  a  vavríaoeb  h  navídy  /.usuiw 
pri  fioiii.  Časom  i  ou  môže  ea  8ta(  tým,  čo  ou,  Janovský,  iiiA^ť 
oženiť  8  dievčafom  z  remeselnfckycii  rodičov  alebo  siidd  i  z  moátiapi 
skej  rodiny.. . 

Pavel,  uslAvícne  poflni2d«>n>\  na  túto  dobit?  miciietiú  nidu  uil 
8a  roxliiieval,  že  za  (llhý  čnä  iiocItĽel  na  Im.sU^  ani  po/ref.  Uol] 
hntový  radšej  tresnúc  iťli  o  skaln,  než  sviiecí  btuibu  f*  vyíistch  sfiii 
nnienía  a  puvíLtaC  jn  v  blate  špinavýcb,  malomestskych  hospúd.  SuÍ 
sa  je<liiodachyn),  obyčajným  hudobníkom,  ntriedave  omAIajúcim  čap 
dá:^  a  pulkn,  dla  rozmaru  pmlnapilydi  tanečníkov;  fit<lf  v  kiiti;  taue^^- 
nej  äiune,  na  jfilnej  úrovni  s  mu/ikantotn-cí^ánoni,  ktorý  nenii  pr^ 
hrani  inej  myšlienky,  ako  zarnbiC  ^toš,  aby  ho  prepil :  to  uráuti 
joho  jemnocit,  to  priečilo  t;a  nm  z  hjbky  du>^e.  itol  hotový  trpel 
čokoľvek,  len  aby  hudbe  mohol  žiĹ  vo  vyšnom  smysle;  sprofanisuval 
Bvuje  ideále  nechce)  za  žiadnu  cenu! 

Len  letke  mal  čo  cTakovaí,  že  v  ten  čas  nerozpadol  sa  so  strý* 
cont  a  tým  nepripravil  sa  o  poslednú  pomoc  a  iítulok.  ktorý  bol 
mu  tak  potrebný  I  Jeho  sfl  zaaóiie  iibývalo,  kašfal  ŕaiiteJ8Íe  a  Ča< 
stejgie,  jeho  telo  traiilo  svieži  výzor,  svaly  priižuoKf.  I^n  oŕiain 
pribúdalo  lesku  a  srdcu  túžby  po  hudbe  a  vôbec  akomsi  iaom, 
lepšom  žitf... 

Ä  jako  niizly  jeho  telesné  sily,  tak  pribúdalo  tejto  márnej 
túžby.  Žuovu  zuád  úfaC  v  budúcuust  u  veriC  v  možuust  doaiuhnutia 
ideálov,  ktoK^  vyplriovaly  dušu  jeho  a  nnhrad/.ovaly  to,  ču  život 
nepodal  alebo  ui  ndňal  mu.  /aso  oddal  sa  hudbe,  vyhľadal  zaoe' 
dbané  skladby  slávnych  majstrov,  medzi  nnni  svojho  inill<äa, 
Mozarta.  Hu  dakedy,  v  chvílach  jasnejšej  nilady,  ked  jelio  usra- 
viéml,  nervósna  podráždenosC  ustúpila  okamžitému  uspokoj  entú, 
chápal  sa  pera  a  i  sám  tvoril.  Dlho  do  noci  sedel  sr.hni 
stolíku,  H  hlavou  schovanou  vo  vytiahnutom  golieri  svojho  '.■ 
šedého  kabátji,  a  jako  rústlo  jeho  rozčtilenic,  tak  ntKtly  drubué 
hlAvocky,  čiarky  n  zniicky  na  äcdom  počiarkovauom  iMipicri.  3vhn 
ruka  /imnične  sa  triasla,  mifsto  niinenc^  červou''*  flaky  vystúptK 
na  jeho  lícach  —  ale  keď  potom,  pri  zjimkuutycb  dverAch  prehrával 
8i  tieto  svoje  pokusy,  zrak  lesknul  sa  mu  uad.-ienosfou,  ktorá  bola 
mu  odmenou  za  všetko  pretrpené  a  pnstnídauú. 

ľozdejíiiť  smieriti  sa  so  stiýeoui  natofko.  že  ľavel  už  xúčastiiova) 
sa  cviťieb.  kto«^  niekedy  udbývaly  sa  u  Janovského  A  kouečue 
po  tomto  počiatku  odhodlal  s;t  i  ku  kroku,  ktorý  predtým  zdal  aa 
mu  tak  untžujúcim  a  nemožným:  kody-tedy  šiel  hrat  so  „sborotu*. 
Sám  neznal,  ako  sa  k  lomu  odhodlal;  ale  ked  po  najprv  oeinul 
v  kruhu  muzikantov  nii  chodbe  mestskej  dvorany,  kdfi  miejitua  tti^ 
telliŕienfia  mali  svoj  ples,  a  kľd  zavziiely  prvú  tony  valčíka  i  z  jebf 
drahých  husu-t  vylu<ien<},  zdulo  sa  mu,  že  v  hrudi  jehu  zttJl 
£osi  —  xalkalo  noil  ztrnl^nými  Kuy  a  nad  ideálmi  teraz,  t  t«|jl 
chvfíbe  nmierajúcimi. . .  A  napndla  ho  šialená  lúha  vylutot  vi 
do  tmavej  noci  a  zaplnkat        zAplaknl!. . . 


m 


AIo  to  bol  iba  clivíIkovV  poi;it,  podohný  lomn,  s  ktorŕm  človek, 
tlovlcd)'  živiaci  sa  poctivou  piilcoti,  otvúra  pi*vé  ilvera,  u  oicbi 
hotlljl  /jprosií  o  kiisiHt  rhU^lía.  Je  to  stud,  urazonA  lírdosí  a  zo- 
pietitf  sa  istoj  diisoviiej  intôlli(;eacie,  krom  vo  väŕšej-menšej  míere 
f'}e  9a  T  srdci  kažď'-lio  chuifusn-poctivca.  Je  to  okitmili,  v  hoiiiž 
Sftrodnť  sa  všetka  tiayika  (isndu  tuho  isU'hn  —  alit  u  víícšíhv  iba 
nkaniih.  ľtloťil  poiiiíily  mizne,  ustupuje  do  ú/adia.  na  jeh"  miesUi 
tl.t.';  VI  nnvťdomie  ne/iiytnosti,  istč  právo  n^okov  na  spohiútrpnost 
^  !i  a.   konečuc,   bobuitiaf,   nie  zriedka  stáva  sa,   tc  ten, 

k\'-.\  >>'  šklupenýiu  zrakom  a  g  rumencom  studu  v  tvíkri  príjfil 
prvú  podávanú  skyvu,  Uiii  iBtií  o  pár  roknv  skončí  v  JtalAri  pr** 
priHStupnk  ťdcudzeuiii  majetku  iiiVoh.   —   — 

I  ľavel  otupel  —  nie  nie  tak.  aby  ztratil  pri  tom  vyšM  smysel 
pfť  budbu.  Olufiel  uatolko,  že  už.  nebolo  oiu  Rtyduo  Isf  s  niuzi- 
kAuLtuí  hra(  ua  tanec  alebo  do  kaviarne.  To  síce  nestávalo  sa  častú, 
l^bo  jebo  sbibí^  zdravie  nedovolilo  mu  tniviC  noci;  no  kecf  ŕiiel, 
9t&l  medzi  nimi  raliu^tajae.  s  blavou  schovanou  do  vytiabnulébo 
fzotiem  svojho  ošumelŕlio  svicbuíčka.  í)n,  niekiUj^í  premiant,  vy- 
xnačovaný  ptiazituu  učitefov.  hnil  meľliiiuii'ky.  be/  ľhuli  a  bez 
istého,  i  u  nHJvšeiInHJšJeho  muzikanta  nezbytného  nadšenia.  Strýc 
medzi  hmnfm  často  obracal  sa  k  nemu  a  v  prestávkach  silne  klopal 
Trcbuákúm  svojej  ko^tenej  Ubaticrky,  čo  bolo  uíibu  znakom  ne- 
spokojnosti. 

Iba  níz  vyslovil  nni  svoje  uznnnie,  ked  pod  vodcovstvniu  za- 
milnvanébo  meslskt'dio  pís;irik:i  zašli  bruC  pod  oblok  sleŕny  dokto* 
rvsuK  Bola  pekiiA.  uchú.  letnA  noc,  plná  mesačnŕho  svetla,  v  lesku 
bvic^d  —  noc  dychnjiica  súladom.  í  tuhou  po  äfastl...  VMitko  po- 
brúícDó  bnto  v  spánok,  len  oni  plú/ílí  sa  ]ioloáerom  a,  xastAnúe 
pod  oznaceu>^m  oknom,  lichúnko  spustili  nápev  píefine,  rozplýva- 
}úcv}  Ka  niilo^lnim  túlion... 

A  zpornoil/.i  zvuk<ív.  vyludzovaných  z  hudobných  nástrojov,  vy- 

uiktilv    '.'vtiky    slíidké  u  nežne  —  tilk   sladké,   ako   keby    pr>§tily 

.    slávika,   z   polospánku    za^veboliv.^ieho    u    boku    svojej 

dl ,  -..iižky.    A  plynulý  raz  ticho  a  dojemne,   ako  poloutluuiený 

vzdych  tu/by  —  tiižby  mSiTej,  ncsplnilelnij,  a  zjise  jasnejšie,  akoby 
pod  rlirom  "kaiii;^itč  vytrysknuvšej  nádeje,  už  vyôvibly  v  triumf 
[iLiJia  radostní',  jiisave... 

Janovský  obiátil  sa  k  ľavlovi,  hudobníci  ustali  jeden  za  dm* 
b»ni  —  len  tie  zvnJťy  znely  vždy  eÄle  a  zaae  tichšie  u  tioliŔie,  a* 
ne/ni)  zaklokotaly  i  zamrely  tichým,  tiahlym  vzdrcbom... 

A  ten,  ktorý  ich  vyludzoval,  stál  tu  nehybne,  nikoho  .si  ne- 
rštmajtii-.  len  di'vnjúc  sa  hore  k  obloku,  kile  za  čipkovou  zuclunou^ 
v  »Ift'  '  'i,  akn  vyi'.arovan.'V  Htála  .Uiblii,  birhi  posUiva. 

riekol  rozjarený  Janovský,  plesknúc  hvojou 
(Itaíiou  vynurcovi  un  plece.  Ten  puzľoí  uaii  a  bez  slovu  podiel 
k  domovu. 

Tú  DOC  letka  Janovská  uemolila  Hpa(:  x  komory  Pavlovej  ča- 
Stfjftie  a  o.Htľejiiu  znel  dunivý  kaäel  a  zAse  $}(Hi  nrvalé  zvuky,  ako 
iJamenŕ  vVknky    bolasli.    Vstala  a  šl.i  pnzreL     ľavel  vzprinmil  sa 


MO 


nn.  posteli:  jeho  oči  lesklý  sa  takým  divuťin,  tak.^tn  nopotnym 
leskom,  že  skoro  ?Aiik\A  sa.  \\Asy  v  učIaUť  äplývňíy  mu  ua  čelo. 
u  práv«  hni  vsl.iipila,  ukryl  čosi  iia  hruií. 

,Je  U  azila  horšie  >"  spýtala  sa  Biistrastne. 

.Nie,"  odvetil  skoro  drsue,  „zabudol  som  iižit  kvapky**  (kton* 

mu   lekilľ  od  kašľa   predpísal  i.    „a  isti<    preto   nomúžom    7Jt8)«C 

ro<lajte  mi  ich:  élviiadvadsiU  kvapiek  u  lyžicu  vudy...''  A  vidUc 
tetku  Ľclii  slrApenii,  8tiahol  tvtlr  k  iisme-VD. 

riánu  vstal  bietliicjši  u  nu  strýcovu  chvAlu  muovIIo  mlčal.  \\t 
Htrýc  bol  uad^D^  jeho  hrou.  „Tys'  ápeciftll^ta.  bľaclml"  riekol  mu 
veselú.  .Teraz  u^  ro/uiniem,  /e  neuiá.^  chuti  ku  ,hop.sa-p)>lk;lni% 
keďže  tebe  iuak^ie  veci  vru  v  hlave...  Čerti  vedia  —  ala  keif 
som  Ĺd  počúval,  tak  mi  holo,  ako  vtedy,  keiF  Ront  moju  ^starú"  ]io 
piTjŕ  raz  pobozkal." 

Strýc  veselc  smial  sa  tumuto  svojmu  ujpadu;  ale  ľavej  tvAlil 
sa  jako  taký,  ktorý  dlho  skrýval  uiečo  tak^lio,  čn  pó^^ibilo  mu 
ro/kué  a  čo  zrazu  bolu  udhaleiio  u  vystavenú  véetečitým  zrakom. 
ľri  riadení  ľavlovt^  kouiory  tt^tkií  nrt^!fl  na  zemi  pohodenú  podi>- 
bizeii  „tej,  čo  uui  to  hlavu  pumiitila".  Bola  poďkodená,  ua  jodnom 
robil  natrhnutá...  Tetka  vložila  ju  do  rámca,  2  nehož  akisii:  vy- 
]>adla,  a  zase  zavesila  ju  na  stonu. 

Od  onej  sereoädy  minulo  pár  mesiacov  bc/.  všetkej  zmeny: 
éas  p!yuul  jcdmrtvi^rne  a  uudne.  Na  stolíku  pri  lôžku  ľavlovom 
stricdaly  tía  flašličky  a  obsaliom  odpornej  chuti,  prišky  v  ákaiul- 
k&ch  i  cifruvaiiých  uhutktiĽÍi,  nie  ani  lauitie,  ani  ti'Mo  nepnnie»ly 
Úlrtvu  Tmavel  dirndol,  jebo  živetnĽ!  sily  lopily  sa  jiiku  tamvun  lim 
Sňali  pod  blaluidaruoM  mocou  jarného  slniečko.  A  00  ešte  v^d; 
veril  na  dosiahnutie  Hvojich  predstáv,  ua  Bpluenie  avjjich  oAdcJf, 
ešte  vžily  hú/evnute  pridŕžal  ^a  svrjiuh  ideiUov.  V  nich  žil,  ony 
dndávaly  ežti^  cľny  jeho  životu,  ktirý  imičf  bol  bv  sa  mu  už 
sprotivil  tými  äistými  niVvHtevami  lekára  a  dávkami  íiekov,  kUtré 
len  necbcely  a  uoĽhcely  vi.Uit  mu  zlratené  zdravie. 

Bol  mrzutý  sám  na  seba  i  na  celý  svet.  Mrzol  aa,  ie  trAvi 
čas  lak  podaromne.  Kým  inl  johu  gpoluitiaci  postupujú  za  ciefoia 
—  niektorí  suárf  už  dráhou  k  dosaženiu  mena  a  umeleckej  slávy  — 
zatial  on  sedf  tu  neänne,  najviac  ak  zabíja  das  odpisnvantm  svn- 
jícli  tvorieb,  kturt!'  iieuiá  smelosti  a  ani  i:hiili  predlo/ií  pretl  cudzí 
zrak.  A  prílom,  z  dlhuj  chvík;,  >iu$(va  hiimlričky,  vytvuruje  z  nich 
mašličky  n  víazanky  dfa  avojho  vkusu  a  rozmerov  látky,  u  dvori 
>ťolliiike  Mrvánkovej.  Vraví  jej  i  o  svojich  plánoch,  maluje  prod 
Äou  svoju  budúcuost  tak,  ako  si  ju  on  predstavuje,  a  rozpráva, 
jako  i^taiie  sa.  umelcom...  Ona  vti^dy  vždy  lak  uedúveiive  usmieva 
»a,  ze  on  za-se  pučne  znovu  a  znovu,  presvedčivo  a  prudko,  a2 
rozčúli  sa  tak,  ie  vzchopí  ho  kadet  a  on  potom  ledva  domotká  3& 
do  svojej  komory. 

Preto  dnes  Uik  zarazil  ho  ten  litrpiiý  výraz  v  modrých  očiach 
Nellioýťb.  Nemiluje  Ju  —  vtxf  sám  vraví,  že  opravdivá  vrolosť 
jeho  srdcfl  vytnchta  tnin  u  ť  j  iJrMhfj:  ale  núti  sa  do  zamilovanottU 
a  chápe  ňu  jej.   aby  ni/anonl   sa  úplue  v  avoje  hcz\'ýchodn<ŕ   jm- 


i 


901 


Inioiiift.  InätJiiktlvne  tuší,  že  oim  iiul  mu  l>y(  zlatou  iiit/íľkou,  klm*^ 
•■••'■'1  rtncha  jeho  vo  ^ftmcli,  v  Dichž   musí  predlievaC.  tuusi  pre- 
if.  aby  svujifii  íileiUoín  nespreneveril  aa  nele  a  noztratil  siuur, 
ii         '■     '■■aí  l(U(lf,  až  o/dravejt)  —  —  — 

1.1  tllhu  kUiI  u  ilTcri,  luiskleotjDý in  ukioiikom  ilfvajúc  sa  na 
(Ivuľ  a  ku!<olc  modrej  ubluliy,  t'o  /račilu  sa  uad  strechou  miisedn^hn 
doniB,  až  z  dumania  vyrušila  liu  tetka,  ála  s  trhu,  a  najdúc  ľavla 
(iblGceuóho,  8  riižnvvm  iiAkrŕnIkoui  na  lírdle,  holá  volmi  prekvapení 
^Č<i2e  nolfíáíš?!"  zvolala  [inlopWshc,  pololäskave,  ako  prihová- 
rame sa  milému.  uh>  nepofllušiit^uín  tleckii.  ^()i  nevieš,  že  dokt^ir 
SAltital  ti  Klsf  K  imsieleY" 

,r>oklor  niť  nevie,  tetiiškal  ľoHliicham  ho  už  odkedy,  a  nlŕ 
lepiíe. ..  Ale  reraz  mi  je  dohrel"  zaUovuril  rýchle,  ako  hy  sa  bdi, 
Mse  musí  pod  perinu.  f,Už  uobudum  le/at,  teiu&kn,  je  prvý  máj 
vouku  je  isiľ  kniKiie...  Ó,  ja  viem,  mne  u/  niŕ  nebude:  máj 
lieól  EkUi  jo  U'u  prvé  ráno  a  už  mi  je  o  vefa  lepžie," 
Pat  by  ľán  Boh  í"  prerivkla  t^'tki^  skladajúc  objemný  kôň, 
ktorj  bola  m  sebon  priniesla,  a  gpechajúc  predloziC  Pavlovi  raňajky. 

.Tetuška,  čo  ste  mi  priniesli?"  spytiil  Ka  po  chvíli,  kecfsabol 
naraňajkoval,  h  detinskmi  /vedavnKtnu   uiuerajiic  do  koša. 

.Kvetinky,  ľafko,  taht^  bíelunké  a  voňavé.  Vvhľadaj  si  ich: 
uetyrád..." 

Na  jehí)  tvári  znhra/ilo  na  sklamanie.  Vyliali(p|  z  koSa  kytičku 
konviilif,  (lyrhajiirich  jemnou  voňon.  To  boly  ninnlovnnc  kvietky 
ľavlorc;  ale  teraz  sotva  privoňal  k  uiin.   už  odložil  it'h  na  oblok. 

,Ja  som  si  myslel,  ze  mi  prinesiete  dačo  iné,"  riekol  smutne 

,Ä  ío,  syn  môj  V* 

, Kuriatko  — " 

, Kuriatku?  .Vkť-  kuriatko?"  zadivila  sa  letka.  Pavel  mal  da- 
kedy velini  poä4Hilť'  iiápudy;  Cas^tu  »ám  neznal,  čoby  ai  uutl  /tada(. 

„Nn^.,  kuriatko!  Viete:  také  malé  a  tučm''  —  vypraziC  an 
iemioa  —  viete:  to  ja  rád!''  vravel  so  ^ivyro  zábleskom  v  očiach. 

flKdeže  by  teraz  kuriatko!  Je  ešte  skoro  na  jar,  ešte  ucíia- 
ráílly.  Miiíil-  piK-kaf,  až  pozdejšie  " 

Pavťl  íii  rn/hneval. 

,iU«>  pv>/di.|tÍĽV  í'o  vr,uit"_-.  že  uenarástlyV!*  nadskoäl,  zlobue 
dív.i'úc  sa  na  -ívuju  dobro'iitclku.    „Ja  víľw,  ie  klnmete,  lebo  ku- 

1  flú  n^,  vy  sami  videli  ste  i^:li  aj  dnes,  un  rynku.  Ja  viem, 
■  '-  ■•i|p|i.  aj  ste  ich  mohli  kúpif  -  ale  vy  ste  nekúpili, 
;  eli.  \  teraz  klamete,  že  elc  ich  ani  nevideli..." 

,.Na.:,  videla — ",  preiii-kla  letka,  /ii  i:  sa.  že  pristihol 

ja  pri  \f.x:   ,:iW  to  nenie  pre  nás,  pre  ch.  i  ludt.  Kúpila  ich 

kucli,  i.irovie." 

1..  ,  ...^uiial  8A  poili42euo. 

,A.  10  je  knbtnet  To  je  krásne!"  volal  chrchlajúc  a  dusiac  sa. 

je  hnUite!  Kuriatka  ncn.inlstly  pre  nás,  lebo  »me  diudobni  — 

pre  dokrnra  áno.  .la  inô^ľni  hladovať,  ale  on  bude  jost  vy- 
pfíkieoé  kuriatko  —  lelio  je  hohatV,* 


e02 


„Ty  tiež  Debladujcä!"  zvolala  Janovskíl,  podrá^Uiínil  jobo  tía- 
vaiiii;  , odkedy  si  u  mi'm,  uiáS,  co  ti  len  dušu  zažiada.  Imu  by  si 
neliol  nevdačný.. ." 

Pavel  tiklúpil  iici  a  niahul  hlavu  do  íioliera,  ktorý  si  bol  nt 
piedt^ni  vytiahol. 

,No  veď  — ",  riekol  ticbšio;  ,alc  prcŕn  doktorovi  kiiríaUío,  a 
mne  ŕo  ja  viom  co?I  ľovedzte:  prečo?  ľreto.  že  je  on  bohatý  a 
ja  chudobný?  .ledíiie  zato?!"  Pavel  za^e  počal  sa  rozciitovaf.  '(')éi 
lesklý  sa  luu  akýmsi  tupým  leskom,  u  ústa.  ktuľé  už  dávno  utratiU 
svoj  niekdajší,  pekný  úLvar,  ru/tiahly  sa  cátc  viac.  lluov  zoápaiil  ho. 

„A  prečo  je  lioiiatvy"  pokracoviil  zlostne.  V  poslcdnoj  dobe 
čím  viac  pribúdalo  nm  ätrádanía,  t^rn  viac  zanevivl  ua  \uiU,  žijú- 
cich v  zdmvi  a  pohodlí.  „Aká  je  jeho  zásluha?  To,  i^e  lepí  pilulky 
R  mieéa  práákyV  2.e  dáva  icli  hltať  chudiakuiu.  bez  toho,  aby  spo- 
moholV  Áno  —  jedine  preto  je  bohatý  a  pnao  preubo  mstú  ku- 
riatka. A  nielen  on,  nie  i  drulif;  i  žiil  úženiik,  1  žid  pfHeočiar.  Ti 
tiež  majú,  čo  im  teu  duäa  zažiadu,  lebo  sú  bobaif  —  len  ja  nie. 
lebo  som  chudobný. ..  A  jaký  rozdiel  nted^i  nami?  Ti  klamú  kaxdy 
po  svojom:  jediín  litrom,  iný  piliitkami  a  priLskanti  — :  ja  Ujem 
dobru  a  Atíísc/"  Pavel  vyriekol  to  skoro  krikom,  hrdľ  a  Hphavedouic, 
a  potom  8l«bos£ou  prevládaný  sklesol  na  stolicu.  Tetka  útrpne  po- 
hliadla  naňho.  Neodporovala  mu,  lebo  už  zvykla  na  tiikéto  íýbuchy 
chorého  synovca,  roztrpt'em^ho  na  celý  sveL  VeiT  znala,  zo  až 
o  chvilu  s  raiiostou  a  »  dôverou  užije  liek,  predpísaný  lekárom,  a 
zoftla  i  U),  že  jedine  tá  zaznávaná  veda  lekárova  udržuje  v  iioiu 
život,  ku  ktort^mu  cez  véetko  itretrjwQú  Tne  tak  húževnaté,  8  takou 
láskou  1 

, Upokoj  Btt,   syn  môj!"  vraví   mu  pokojne  a  láskavé;    ,je  to 
tak   od    počiatku  a  bude   naveky :   jeden   áfastnejší,    iný    btodiiejd. 
Ako  kumu  ľán  Boh  vykázal  a  udelil.  Dal  kažrit^mu  —  viac-raenej  — 
dfa  Svojho  dobrozdauía.. .  Je  to  nž  niVä  osud...'' 

^Cert!"  preiuSil  ju  Pavel.  „Aký  osud?  Oo  je  to  ,OBud^?  - 
NeMnslic  je  to,  kiúr<í  si  zväcäa  íuimí  zupnViníme,  a  žiaden  oaud!.. 
Ale  dobre  mi  liik,"  riekol  po  krAlkej  pomlčka.  „Prečo  zatúžil  »aii 
„vyššie"  a  nezostal  ako  tl...^ 

Pavel  zarazil  ua  v  prostred  vety  a  odvrátil  sa.  Vo  dverácli 
zastal  nízky,  beluvlasý  starček  s  láskavým,  dohroduSnýui  výrazom 
v  okn'ililľj  tvári,  /uzrúc  Pavla  oblečeného  a  počujúc  jeho  tikmer 
krikom  prerečenč  slová,  usmial  su- 

„A,  zuameuite,  mladý  hlosofe,  /.naineuite'    Ako  vidím,  s 
jo  už  dohrcl     Len  včcm  leží  jako  by  sa  mn   uni  ži(  nechcelo, 
dnes  vyľiolený  ani  mlailoženŕch  —  —  Ale  čo  to  zaae  ináteV*    d 
lozil,  tázave  i  prísne  pozerajúc  na  oboch  a  chytajúc  ľavla  za 
aby  mu  ohmatal  tepnu.  Ten  scliúlil  sa  jako  žiačik,  očakávajúci  za- 
služoný  výprask.    Sklopil  oči,  a  v  jeho  tvári  zobrazilo  sa  - 
liázen :    cely  jeho  zjuv  dojinuil  vt-Iuii  trápne  a  vzbiitUoval  ^ 

,No  —  nič  l»'.'  riekol  doktor,  vyjasňujúc  IviVr,  ktorá  va  \v 
pnhfiulei^  na  chorého  bola  zachmúrila.  „Zase  ste  sa  hádali,  a  to  rá: 
íkodl.  Žetritc  sa.  mladý  človek!" 


-*     *- 


soa 


.Prosím  — ",  ohlásil  sa  ľavo!  tíško  a  krotko,  „veď  hy  «om 
ntd,  ale  8áni  nomAžoni  za  to,  že  ma  vécrko  rozhoréujo.  Iíáťtť  po- 
nidit  ..",  /.apľusil  toho,  jemuž  len  pred  chvílkuu  upieral  všeikv 
jtásliihy.  l.ek:Vr  mal  mv\  nfin  ueobmedzeoú  moc. 

, Myslite  na  veselo  ved.  Ste  mladf  a  uaduDí  — "  (tvár  choréhd 
vyjftfiuihi  sa).  .Možno,  milte  pred  sebou  krásnu  biidúono»C.  IVeč 
a  lými  čiernymi  iiiyslienkaiiii  a  čo  ja  viem  akým  ňloflofovaniin ! 
Ste  mladi,  myslite  na  hviezrty,  ru^e  a  čo  ja  viem  čo... 

,Ved  by  som  rúd,  pán  doktor!"  usmial  sa  Pavel,  nežno  dívajúc 
na  iekära.  ,,Koby  len  (uto  uTavilo  — ".  položil  si  niku  na  hrúd, 
,ale  tu  dakiMly  tnk  tažko!  Lak  (ažko!  Obzvlište  v  uuci.  A  s  tuho 
■  potom  tie  myšlienky. . ." 

,Len  nezúŕiiOte!  Nebude  dlhn,  do  prestane  i  to!  Len  chrdŕiLe 
rozčúlenia.  Pokoj  —  nadovšetko  pokoj!. . .  Teraz  užijete  liek  — ^, 

|K)daI  um  na  ly/ieu  ak^si,  so  sebou  piinesený,  „a  potom  si 
lahnetp  a  lunlHle  Kpaf." 

Pavel  ochotne,  ani  nezamračíac  sa,  zhltol  obsah  lyžice  a  po* 
slušne  /alie/ol  pod  perinu. 

,lde  to  s  ufm  rapídne  dolu  vodou",  riekol  lekár,  ked  už 
nloiil  ho  a  mal  i>a  k  odchodu.  ^Leii  majte  s  ulm  trpeIivo.s(  a  ne- 
idráidite  ho.  Dlho  to  beztak  nemôže  trvaf..." 

,0,  Ho/p  mój!  rt  on  tí\k  rňd  žije!  Kšte  i  teraz  hovorí,  le 
10  nič  nenie,  iba  ka^el  u  boIasC  r  prsiach,  a  ntysll  si  u  ^ebe  boh 
'20a  ŕo.  A  dakedy  skutočne  je  taký  svieži,  že  sama  začnem  lifat... 
A  v>dr  len  predstavuje  ai,  ako  lo  bude,  až  ozdraveje. . ." 

Ldcár  uúťhul  rukou. 


Neznal,  ako  dlho  spal.  ale  prebudil  sa  osviežený  a  ^»okoJDý. 
Itol  v  komôrke  siim  a  v  reloiu  dome  bolo  /aíte  ticho  sk<l  x  r&na» 
Jeho  prvou  jaijUon  mySlienkon  buly  slová  lekáiove,  aby  totiž  myslel 
ii«  veselé  vecí,  a  teraz  mdlé  usmieval  sa  pri  lom.  Sliezol  s  postele 
II  za»e,  ako  ráno,  obliekal  sa  s  dôkladnou  pcčlivostou,  prehrabávajúc 
sa  v  nákrčnfkotľl),  ktort;  z  dlhej  ehvfle  sám  si  zhotovoval  /.  látky, 
ktorú  dudíivalu  mu  ^cvkyiia  Nellinka.  Ľvázujút!  si  nákrčnik  pred 
zrkadlom,  uí  uexdal  sa  Rám  sebe  takým  biednym,  ako  ránu:  slová 
Ickárove  a  istč  polahčenic  dodaly  mu  novej  sviežosti. 

Vyiie)  do  kuchyne.  Tam  ueholo  uikohu;  ale  v  izbe,  kam  tfáko 

...LmL.j    ložaia  tjctka,  iste  vydržiavajúc  odpoludinijsí  odpočinok.  Zo 

pj  niry  voiialji  pečienka.  Sám  nastolil  si  obed  a  nasytiac  sa, 

;  [   /mýšlat,    ako  strávil  Čas,   aby  to  bolo  ŕo  možuá    prijemne. 

0^  ~  :.'  iii  od  dávna  nestál  o  zábavu,  ale  —  doktor  rozkázal! 

V  celnra  dom«,  i  u  .Hpojnobyvateía  Mrvánku  bolo  ticho :  letka 
apala,  str^c  iste  sedí  v  krčme  alebo...  Napadlo  mu,  ;^e  je  deii 
prvfVbo  m^a  a  tAk  iste  hrá  niekde.  Ale  ako  zabaví  fta  oa?t 

/rázu  napadlo  mu  niečo.  Vstal  od  stola  a  pozrtlc  sa  do  zrkadla 

s  napraviac  si  nákrčiiik,  vySitel  nn  dvor.  Nikde  ani  :!ívej  duše,  len 

lia  s»  dvH-iľi  í«tiepky  a  na  streche  čvirikajú  vrabce- 

I  ko  žiari  už  dosí  teplo  —  zimnť^  trampoty  preály 

tfcz  a^kiidvniH. 


904 


Z  Mrvánkovlio  hytii  zavzne]  spev.  Pnvel  rozliliadnl  sa  dookola 
a  priíilúpil  k  oblokti,  zkadiaT  Hpcv  bh  iiieHn). 

^Slečinku!"  zilvoUI  dnu.  Spev  umlkol. 

„Ä,  ti)  ste  vy,  pane  Janovský?"  ozvala  sa  veselé. 

gJa,  slečiuka.  Hiid  hy  som  si  s  vauii  poliuvurit." 

^Xo,  ui  viem,  ío  chcel*  —  ale  tťraz  nemám  čaru.  PríJle 
itajtia:  ínidem  i^it  šaty  pre  |kiiiÍ  kiipeovú,  a  rnžovýin  „nuŕpulzom*. 
K  vôtl  vaiu  uknidnern  z  nebo  knätik." 

pVcd  luDC  nejdo  o  uákrčin'k  —  mám  ich  dnsC!  I^n  tak  Xty 
som  su  Ľhcel  s  vami  KliuváraC...  Viete:  ju  mi  dlhý  caa  a  —  Terf 
ftme  sa  už  tak  dávuii  nevideli  1" 

H  Veru,  dávno!"  duľdf  sa  itleČnn  Nella.  Počut  íuchot  fttnt  a 
otváranie  fikríiic.  „A  ráno  kto  to  /izal  /o  dvcri?  Človek  nikdy 
iienie  istý  pred  vami..." 

„Hoíiol"  smejť  na  Pavel  a  ro/kašlal  sa. 

Nella  vybehla.  Je  vytinteuA  ani  komtessa:  nížovt*  íiaty,  biely 
klobúäk  s  kylicoii  ujneiyi:h,  pulovrli  níži,  lukuvičky  a  miiUný  slneč- 
ník s  äpkou.  Jej  tvár  jo  zru/uvcíá,  usmievavá  a,  &č  iuÁie  nehonoRi 
sa  krtf8i)ii,  predsa  lerax  nep<jstľädn  istých  i>ôvubov. 

ľavel  zadíval  sa  na  íiu  a  ona  sa  usiuieva  —  vzdor  toiao,  že 
ráno  velmi  hnevala  sa  nanbo.  Nnž.  obdiv  labodf,  nech  pochádtt 
bárs  aj  od  zouiiĽrajikcbo. . . 

,Aká  Kle  pekná,  Nellka!"  vraví  Pavel,  neprestávajúc  dlva(  ha 
ua  j^  útlu  postavu.  Ona  koketné  zvrtla  sa,  schválne  presljäiac 
jeho  poklonu. 

.Idem  na  prediádzku,"  vraví  veselo,  túžobne  zadivajúc  sa 
k  bráne,  ako  by  čakala  na  dakoliu.  «Vy  a<!da  ani  neviete,  ŕ.e  Je 
prvý  máj  V" 

„Viem  —  ale  ô.o  mi  z  toho?  Von  nemôžem,  až  budem  zdrav/  — 
a  tu  je  ticho  a  smutno.  Nechodte,  Nella...'' 

„A  prečo  V  spýtala  sa,  zvedavo  zahľadiac  sa  nabbo  srojimT 
ilutakými  očami. 

„Tak budem  vám  nízprávaf . . . " 

.No!"  80  smiechom  pretrbla  ho  Nella;  „vaSe  ronprávkj. , .' 
Je  to  tak  jednotvárne  a  —  Dudud.  Vy  neviete  iué  ako  o  l&skc...' 

Pavel  zahladil  sa  na  hu.  Vravela  to  akoby  vážne,  ale  pri  ústach 
iiý.  tvoria  sa  jej  malé,  éelmovské  jamAčky.  Hla!  vyxýva  ho  Fabko- 
iny.^etne,  a  iH)U)m  &i\  vysmeje.   Kásí  íarcbu  zalalilii   rinj  na  sr ' 

„A  to  je  nudm''.'"'  spytuje  ba.  pristiipujúc  bližšie  k  nej  a    : 
jijc  ju  za  ruku,  vii/,iitcu  v  letnej  rukavičke.  „Povedzte:  jv  io  nudoéť' 

Nella  pozrela  naúho  a  —  udvnitita  sa.  l.'smev  razum  xmizol 
s  jej  tváre.  Jeho  oči,  tie  čiemo.  veliký  oči,  účinkovnly  na  ňu  vždy 
tak  zle,  a  teraz  planú  tak  divne...!  Špatný  je  s  tými  vyŕnievi^n- 
cimi  lícnymi  kontami,  s  blndyml  perami,  ktoré  teraz  chvejú  sa  vun- 
tornou  triaškou,  a  s  tym  divným  výrazom  v  očiach 

„i^istile  ma!"  skríkla,  vyviiiujúc  svoja  ruku  z  jeho  a  ohlia- 
dajúc sa  dookola  Vrabce  splaáily  sa  na  jej  výkrik  a  brnkly  so 
iitľochy  do  susedného  dvora. 

,Ne|iustfm,  Nella!  Ja  vás  milujem,  povedal  som  riui  ui  kolko 


1 


Jfe 


1 


106 


liz.  Až  oz(lravBJ(!iii,  stanom  xa  unielcoiii  — :  niáni  jiľed  sebou 
krámu  bndiícnost !  Ndlu,  sám  doktor  povedal..." 

, Postite  mft!"  znovu  skríkla  oun,  a'c;  Pavel  eftte  pevDejšie 
srloriil  jej  rubu  n  t^vojoii  druhou  už  ovíja  juj  dríťk.  .loho  dyrh, 
/)i|iliťbfljiki  |m  iikonisi  /.ťlitiuvoui  odviirku,  ktnvy  iihyčajno  l'ljal, 
p<i»ial  jej  (vár  a  fipóííobil  jej  nepremožiteliiu  ošklivosí.  So  /.lifalýni 
nspoiiUm  Kvojich  fili  oilstičila  ho  od  set^.  Zapotácil  sa  jako  opilý 
a  inascl  sa  zadriaf  steny,  ahy  nepadol.  .Vy  ošklivý  človeče!" 
oxvalu  sa  t  ru/.ovýcl)  ÚHtok  Nť.Iliných,  kým  j(*j  ruka  ^otierala  Aty^ 
č*)  Juj  ílosť  uiilinaia  do  očí.  „Smrf  vám  8t<d(  na  nosi»t  a  vy..." 

Nella  rozbehla  t>n  k  bráne.  Prdvo  v  toui  okamihu  objavil  sa 
ť'm  ^jhly  áuhaj  v  svíaloáiúiii  oblúku,  »  vir/.iiikuu  v  úsUch  a  a  ja- 
]  lym  kvietkoui  na  k:i)>at«.  Bol  to  čiJímarsky  tovaríä,  zAlet- 

1....       ..111,  teľ.ix  na  preohdd/ku  scbystimý. 

Xi'tla  Tífazo^lávne  ohliadla  sa  na  Pavla.  Stál  o  stenu  opretj, 
ku  predku  nnohytený,  držiac  šarkn  na  ústach,  aby  udusil  mučivý 
kašel  ^  —  bol  prlácľuý!  Uozosmiala  sa. 

/«  dvíiľl  vyôlii  tťtk«  :i  rhytiac  ho  za  niku.  juko  rhlapca  vi«dla 
lio  duii.  Na  jej  tvAri  stiieijal  sa  hnev  s  výrazom  podiveuia  ^ľaue 
Bože!  If kár  vraví:  ,dnes-/ajtľa  príde  tu  uajhoräie  — '  a  on..." 

,Z«  Ca  nvmrzf  kUbosif  s  ton  fiAtmou!"  hovorila  nahlas,  rOK- 
växujdc  hudvnlin^  nia^ln  svojho  ŕÍHrnebo,  KviatočíH^bo  čepi-a  a  Katte 
ich  zav&íujúc,  ^0  robievala  v  riajvá*>om  ro/čnleui.  .Keby  si  vedel, 
lekár  povedal...!  Ci  bi  \\i  zabudol,  ;^.e  (la  jiesmieš  rozčulovat?'* 

Pavet  zadíval  sa  na  tetku  s  akýmti  bibvm  vyiazora  v  tvári  a  — 
roKosmial  ba  uepukuym,  cbičuniu  podobným  siuieĽhum. 

,A  práve  zato!  pnive  xato!"  volal  iHidnizdene,  „budem  sa 
roacuIornC  i  hnevat,  aby  ona  videlo^  ie  nemÄ  pravdu?  Vi»»ie,  ŕo 
mi  p.ívcdala?  Viete?" 

,Keby  bí  ty  myslel  na  Pána  Boha!"  rozhorlila  sa  tetka.  ,Iio»t 
9A.  chránim  —  aJe  s  Leltou  človek  nijuko  newjdtí..." 

.povedala  mi,  že  smrť  mi  scí'i  na  nose!'  prernsil  ju  Pavel, 
v. -t:,  i.  v/rn.,.T,y  slovami,  klur*?  mu  Nella  bezohíodno  vrhla  do  tváre. 
.1  ťukoät  soVR-la  ho  pri  uich,  a  tenúc  čaká,  la  tŕtka 
vyvraii  I' u  .1  pule.^í  bo... 

Tvár  telkiita  stahí  sa  vfúdnejšou.  rtílostne  pozerá  na  Pavla, 
l>exTtiflne  na  ?to|ici  wdiaielio,  u  navi: 

,Co  in  pn  nej.  syn  muj?l  Nemysli  na  také  veci,  radéej  po- 
todll  sa  Pánu  Bohu,  aby  ti  On  sám  spomabal...  Nemyslí  na  takó 
točí;  /•>  neniw  pre  telm!-' 

Pare]  poľoíiumel  náraitke  telkiuej  a  nahneval  ml  Vystúp  s  Nellun 
I    '    "  "  'I  dobre  znal,  že  jej  je  protivný,  ked  zaéno  takým 

'  (>Q  siíni  nemiloval  ja   —  ač  tvrdil  Ui,    a  pove- 

i/i,  kotko  ráx.  Ale  jej  /loätuá  poxnámka  o  KUirti  bodla 
...  u^tc  1  tetka:  uiv  aby  hu  poteáila,  oojí  e&te  ako  by  pri- 

,No»  pravda:  .to  nenie  pre  telw!**  ohlásil  aa  podnUdene. 
,Cliť<.»ÍP  poved.if,  ako  ona:  .Smrt  ti  sedí  na  nose'  —  nuž  prelo! 
To  nefiív  (ire  teba  —  práve  tak,  ako  vyprážané  kuiiatko..." 


906 


„Ale,  Parko!"  jemne  krotf  bo  tetka,  ktoní  zAse  gpomenala  m 
príkaz  lekárov  a  nechce  drA/rliC  rliorého  odpoioin.  „Kflif  ty  nerhwš 
iixnat,  ž«  dobre  je  Ui  tak,  ako  je.  a  že  kažiiy  itui  byí  appkííjoý 
8  tým,  čo  mu  Boh  nadelil !  Kto  znÄ,  ŕi  ten,  ktoK'mii  ty  závidíš  to 
kuriatko  — "  ľavel  urobil  nduiietavý  pukyn  rukou  —  ^či  teu  zai»o 
nexAvidí  ti  tvoje  hudobuó  nadanÍR?!  Vieš,  ako  (a  strýc  aj  iul  ob- 
divoí'älí?  Ou  i  nedávno  riekrd:  „Keby  mu  Boh  poprijil  zdravia, 
to  bol  by  niu/.ikanr,  nkých  málo  u  nás  f* 

Tvár  ľavlova  ifmenila  sa  iftkol)y  jednom  ťahom.  Tetku  vedela^ 
čim  ľavla  uti'áit,  pote^^it  u  i^inimt  s  osiidoui.  Zmienka  n  liudbv 
bola  mu  tým,  čo  decku  pamlsok. 

„Ozaj  povedal?  Naozaj?  Ko,  vidíte!"  vraví  b  hnIo8(oii,  ako  by 
SR  um  bolo  podarilo  dakoho  presvedčil  o  pravde  strýcov3ŕch  sIot, 
kton^  poteMly  ho  velmi.  OhTadom  svojej  rnusikátnej  ^ipôsobuo9ti 
viedlo  sa  mn  lak,  ako  umelcovi,  kým  nedôjde  u/tiania  a  neuMtáJi 
aa:  „raz  plesá,  raz  zúfa  sám  nad  sebou,  v  tidivcb  cbvilach  nexuA, 
čo  je  oprávnené:  či  plesanie,  či  zúfanio..."  ľravda,  o  týchto  du- 
áevných  poryvoch  Pavlových  nikto  nemal  ani  tuäenia.  Bol  zavretý 
u  nesdieruy  i  v  oČÍ  8vojjm  dnibom.  On  ai  pri  vatúpeuí  ílo  kon- 
servatorift  bol  sa  pokúsil  sklepávat  melódie,  tvorií;  ale  k^d  jeden 
jeho  spoluiíiak  nepriaznivé  vyslovil  sa  o  jednej  takejto  tvorbe,  po- 
tom zavrel  sa  a  za  nič  neboí  by  takisto  veci  hral  pred  inými.  Po 
svojom  i)rlcbode  do  domu  strýcovho  často  zatváral  sa  do  chyio  > 
zkúŔal,  prehrával  cele  hodiny  a  zakaždým  drobné  anáčky  a  hlA- 
Točky  ako  z  vody  rástly  na  počiarkovannm  papieri.  Poplsant?  peé- 
livo  ukladal  a  zamykal  do  ručného  kufríka  —  ač  nikto  nehol  na 
to  zvedavý.  Tetka  nerozumela  sa  do  toho,  so  8ti"ýcom  však  pre 
liudbu  mul  vždy  vojnu.  ftMýr  [lodceiioval  umenie  v  hudbe,  berúc 
ju  iba  ako  prostriedok  ku  zabladávaniu  výživy,  a  Pavel  neukrýval 
svoje  opovrženie  k  nižšiemu  druhu  muzikantov.  Jedno  ránu  Pavel 
odišiel  do  mesta  s  balíčkom  pod  pazuchou,  a  odvtedy  kufrík  stál 
otvorený,  prázdny.  A  odvtedy  Pavel  každodenne  spytuje  sa  po 
liBtárovi,  ako  by  čakal  boh  zná  iio... 

„Ale  (o  nič  nenie,  čo  strýc  počul  odo  mňa!"  pokračoval  Pavel, 
stojac  proti  tetke  vzpiiananý,  nakolko  mu  to  jeho  zúbožené  telo 
dovolovalo.  ^tiol  by  ma  počul  tam  — '',  mácbot  rukou  stranou 
k  mestu,  kde  strávil  Hveje  krajšie  dni.  „Tu  iie^tá  sa  lirat  tak^  ako 
vtedy,  v  ústave...  Tam  i  v/duch  inakší,  i  vóIa,  i  hosle  znejú  ve- 
selie a  sladšie. ..  Ako  na  priklud  pri  zkúdkacb  alebo  pri  koncerti} 
v  ústave  usporiad.iuoin.  Stojíš  na  podiume  s  huslaini  v  rukách; 
vť»kol  teba  i  pred  tebi>i)  nesčfsclnt'  svetlá  a  tauidolu  dav  poslucháč- 
stva —  samý  hodváb,  i^ipky,  kvety,  skvosty,  a  všetko  to  vlni  aa  a 
ínml...  A  ty  len  stojlä  s  huslanil  v  rukách  a  zdá  s;t  ti,  ako  bys' 
bol  kdesi  ďaleko  —  daleko  a  vysoko  nad  všedným  životom...  Sám 
neznáš  ako,  len  pretiahneš  sláčikom  —  a  všetko  stíchne;  I  ruch, 
i  éuín,  i  vlnenie.  A  sám  neznáš  ako,  leu  sfoji§  s  liusTami  v  rukách 
a  melódia  prýšti  samu,  oko  by  vytekala  z  tvojej  dute^  z  vlastného 
srdca ..." 

„DoiiL,  ľalko!"  uchopiU  Im  tetka  /a  ruku;  ^viillš,  už  aa 
rozcuíiyešl* 


407 


,A  to  je  eluťl  to  je  krása  1*  volal  ľavol  ako  vo  vytriení,  no- 
bigiíc  oa  totkiiic  slová.  Bol  skiitočtio  i-horobuo  rozčúlený,  v  očiach 
lei^kDUl  sa  iiiii  aKysi  tlivný  svit,  ktoiv  tttkvi  sknro  imlakal.  Vravel 
j  zfažka,  v  jiresLivícach,  ale  on  iiebailai  to,  tak  zabral  ea  do  spo- 
mienok a  prcdstiiv,  ktoré  utkvelý  v  jeho  mysli  s  budohnjch  ve- 
čierkov verkoDiesUikých.  na  kt^uych  spoluiičiokoval.  ,To  je  hvdha. 
iinieuiŕ,  —  ah":  nít^  lAliá.  nho  s'ľ)-c...  A  bez  nej,  bez  liudby.  niet 
pnt  niíia  /ivotal  t'o  by  mu  pre  mňa  doddvalo  ceiiyV!  Mysíít*-,  žť 
tukto  innhol  by  som  žif,  keby  to  vyééie  nadšenie  nedržalo  ma  V 
DAvDo  by  som  bol  \u  umrel !     Sepomohly  by  vaSe  vodky,    pilulky 

a  práiky Alo  lakto  uiu8íni  žif,  musím...  Ja  musím  vyzdravod 

Tď*  —  ľavel  uderil  sa  na  hruiT  —  ^páli  a  zvuíí  t«  a  nedalo  by 
pokoja  (fnilď  ani  tjim.  na  cinttirine.  A  jedine  tu  ma  drží  a  uzdraví . . ." 

['rudky  knípf  udusil  (faišie  jeho  slová.  Kašlal  dlho  tirozuym. 
dutým  zvukom,  Tiskriiic  biele,  kosUiaU^  tuky  k  hrudi.  Tetka  pri- 
skočila a  podala  mu  liek,  po  ňoinn^  obyčajne  iitläil  na  trorbu. 

„Vidlé,  vidíš,"  vraví  mu  vyčftave,  .zase  zabudol  si  na  príkaz 
li'kÁrov,  n  teraz  Ir  bude  dusit  celú  noc...** 

,A  nech  -",  zašeptal  syi)Iíra  hlasom.  Šatkou  sotierajiic  slzy. 
čo  DflAkoóily  mu  do  očí.  ,.V^ak  i  kaéoT  prejde  —  súm  doktor  po- 
ve^UI.  A  potom  vrátim  wi  k  Mo/,;irt(>vÍ, . .  •' 

„rhíi(f.  lahni  si,  syn  uiúj!"  zapiosila  tetka,  nemoluic  počut  ta- 
kíto dlová  a  videí  ten  sebavedomý  vyraz  jeho  tváre,  do  uejž  zrojmo 
rptsaný  buI  ortieľ  blízkej  smni. 

^Nepôjdem!"  oprel  tia  vzdorovité,  sotva  majÚĽ  Kily  vstal  u 
udriat  sa  v  rovnováhe.  „Uad^ej  vám  niečo  zahrám,  ľočkajtc: 
SrJmbert..." 

Vzdor  tetkinmu  /dnlhaniu  a  bri^neniu  v/ul  busle  a  bez  ladenia 
príloiil  iťh  k  lícu.  Lioly  zaprášeué  i  rozladené  a  pod  sUxčikom  za- 
xntčaly  diiiharmonicky, 

„ľočkajte,  leMiíkaj  Scbubertov  JjibutI  spev...  znáte?* 

„N'prlijijl  nechaj!"  prosebným  hlasom  vravelu  táto-  bJ*^!^'"  *■' 
ílobro  —  vidím  ti  to  na  iviiri.  Vidíš,  doktor  povedal. . .  A  ^!  ľane 
Uoie*  kde  ia  ttj  v  tebe  heneV!"  vravela  zmäteno. 

ľavul  sadol  si  na  peUsC  post*fIe  u  počal  hraí  —  uo  ui  pH 
pnr^cb  akkordofh  ?inialol  na  u  roziuičile  8lo;^il  husle  oa  lotio. 

.N'o,  zabudol  som  akosi  — ",  vravel  zadiimeno,  trúo  si  čelu 
íHaAoa.  „Ale.  počkajte,  zahrám  niečo  iiii^." 

&kb>uil  hlavu  u  ludadiac  struny,  prefliel  po  nich  sláčikom.  Za- 
/■  ■  ■  hlinku,    sladko  a  nežne...     Ale  už  v  uasledujúram  oka- 

rí(  kly.     ľreíl   očiuia    zahmlilo  sn  mu    —   —  zacliytil  sa  zá- 

lilftvui  poatťle  a  sklonil  hlavu  na  podušku. 

Plakal. 


Ticho,  Hinutuo  H  flivo  bolo  v  t**j  malej  chvii  s  jedným  oblokom 

B  !*n  ?<tntikoui,  inedínuamí  zaprataiivui,  pri  lo/ku  nemocného.  Matu 

r  zeleným  Ktluídloni  osverovula  ju  len  sporo  a  tu  punujúcu 

t  -.i-ilii  íha  Hváiuie  plHUieiia  v  hlachnvých  kai:hhčkái:h  a  ne- 

dýcbuuie  ľavlovo.    Janovská  sedela  pri  stolíku  s  ukuliaraiui 


sor 


na  ocíAcb  k  s  Trftuosciuaoín  v  ruke.  Projitovalft  si  pícsue  „o  kriÉf", 

tu  i  tu  pozníc  k  lôžím.  Cliorí  leJal  ticho,  so  /.nŕ-miufMiVma  ocimii' 
iste  UBDul.  Starene  boln  otupno.  Nenie  ío  uič  piljeninébo  sedet 
v  noci  pri  chorom,  pri  slabom  kmite  litmpy  ztiovu  a  znovu  (Mvnt 
ML  na  tvár,  au  un'ji,  zdá  fla  nám,  zrojinn  oapísan^  ji^  oitief  iiiiirti  — 
sedet  a  trnúC  tou  jedinou  my.šliťokou,  že  aujel  smrti  Btojf  snáď  už 
pri  lôžkíi.  botujúc  au  samiicbaf  krydlami  a  tak  vyhasie  plamienuk 
jodnoho  života . . . 

ť'uuvA  a  nczvyklust  bdenia  y.moi-il}-  ju.  Skluiiiln  blavti  ua  ti>- 
piiite  ruky  a  /a/iurnila  oci.  No  tiolKila  liik  dlho,  V(mI  v/budilo  ju 
volanie  Pavlovo.  PreKtrašenn  roztiiindta  Ra  dookola  a  jtrakom  utkvdA 
na  Pavlovi.  Polnležiac  sedel  na  posreli,  majúc  hlavu  opretú  o  laket 
a  dívajúc  sa  do  sveUa,  ako  zabudnutý  v  niyälii'iikach.  Celý  hol  akýsi 
premenený.  Jeho  iiéi  zapadir  v  hibku  a  ui  ueleskly  Ka,  aku  vtedy, 
ked  hovoril  o  hudlío.  T:l  ostrá  ŕrta,  ktonl,  zvhUštp  kecf  bol  rozíuleny. 
jasue  rysovala  ?a  pri  jeho  dávno  udkvetlýcli  listaeh.  zmizla,  Na  jej 
mieste  rozložil  sa  výraz  du^u  opRuovav^ielio  búlu  a  vyraz  bezvlád- 
nosti. Hký  zväčša  vídame  na  tvári  chorŕlio  decka  a  ktorý  tu  di 
tvári  mladíka,  stojacieho  v  zenite  mladosti,  dojímal  eéte  úžaBnejéie. 

„Teiuflka,  nespite,  prosím  vás  1"  tichým  hbisoín  zaprosil  Pavel, 
dívajúc  ija  do  svetla. 

„Ved  ja  nespim;  len  tak  som  si  hlavu  položila,"  odvetila 
táto,  eÔte  vždy  iiemohúc  su  spaniätaf,  ako  dlho  spala.  ,J«  U  a/.da 
horšie  V* 

„Nenie  —  ale  nemôžem  apaí  u  je  mi  smutno.  Vytiahnite  svfjtjo: 
t«  iHiioSero  je  tikŕ  protivné    -    ba  strusnŕl'* 

„A  prečo  Demôžeä  spaf  ?"  spytovala  sa  tetka,  sadajúc  si  k  uemu 
na  poster  a  rukou  siahajúc  mu  ua  čelo.  Rolo  vMikť;  a  vlainä. 

„A  leo  tak ",  odvetil  Pavel,   nemouiac  svoje  poloitootL*, 

nVieličo  mi  prichodŕ  ua  um,  uujt  preto..." 

„Nemysli  na  nič,  len  bud  tichučko,  a  isto  zasplš." 

Pavel  neriekol  uič.  Pozerá  uprene  tbj  svetla,  ako  pred  chvíľou. 
Zrazu  pozľo4  na  tetku  a  pokúsil  sa  usmia(,   no  nepodarilo  mi  mu. 

^Tetuška,  viete,  čo  som  vám  hril?"  spvt.:i!  sa.  jakosi  detsky 
dôverne  pozerajúc  jej  do  tváre,    čo  uňho  predtým  nikdy  nebývalo. 

„Ni;viem,  syn  iníij  —  pesuičku." 

^To  nel>ola , pesnička' !"  vztýčil  sa  Pavel,  „to  bola  tUapáranka^  — 
vicUf?" 

„Coze.  ja  toum  i  tak  nerozumiem,*'  odvetila,  diviac  sa  jeho 
zvláHnoj  nálade.  Vidno  bolo  na  ňom.  2e  je  rozcltený.  ale  nio  mrr- 
vúsne  rczí^uleiiý.  ako  inokciiy.  „Som  už  stará  /ena  a  budbe  roí- 
umiem  iba  toľko,  nakoľko  mo/eni  srdcom  poroziiineL" 

Pavel  prckvapeno  pohliadol  na  tetku  —  a  káaí  svetloal  rox- 
Mala  sa  jeho  tvárnu. 

„To  ako  ona...",  preriekol  sntva  slyiateľne,  záduméire. 

„Kto.  fvn  môj  y  liprinme  zadivila  sa  tetka. 

jUut,"  ukázal  chudým,  akipl)Y  priezničným  prstom  na  podohixeu 
visiacu  na  protivnej   steue.    Svetlo  len  siahu  ju  ožiarovatv:    AtlA, 


\ 


i 


Aé^ 


W9 


dievčenská  postava  zdala  sa  len  bielou  škvrnou  na  tniavoni  lizadf. 
Tvár  tetlúiin  /atiiračila  sa. 

k^.,Co  ta  jto  nej !  Nemysli  teraz  na  hu !"  riekla,  dohrc  tn6iac, 
fe  sloTíŕko  oita  ji'tline  smutné  rozpomienky  môže  vyvolat  v  jeho 
doši.  TaTel,  zdalo  »i,  presly.^1  jej  siuvá. 

,1^'oua  ľo/umetft  iba  srdcom  —  a  práve^^preto  porozumela  tak, 

ako  som  si  ja  imflel...    Viete,   tú  .ťspávanku'  som  ja  šložil"  — 

pAvel  oa  chviľu  zamlkol  —  ,»a  nikdy  nikto  neslyšal  ju  iba  ona..." 

Tetfca  mlčala,  obávajúc  sa,  žo  ou  zase  rozčuH  sa.  Všetko  tomu 

ívedčnvalti. 

,A  pn*i)sa  ma  nemilovala!"  zvolal  zrazu,  vzchopiac  sa  na  lúžku 

■  rozhliadajúc  sa  dookola.    „To  všetko  holá  iba  lož  —  \oi\    1  ten 

(iflmev,  i  to  nadšenie,  i  Lá  chvffa,  v  ktorej  raa  pritiahla  —  aby  ma 

za.<ip  fidiwtibil To  véetku  hnia  lož  —  a  ja  som  verili   A  to  ma 

zničilo!  to  ma  zničilo  I  Tým  ztratil  som  svoje  sny,  ideále  —  svoje 
zdravio. . .' 

pre  Boha!    šetri  sa!"  prosila  tetka,   nežne  tiski^úc 
ho  Dit  .  u.     Bolo  čosi  ntipľiľodzRnHho  v  ľ.eloin  jeho   chovaní: 

Desdalo  Ka  iná<-e.  ako  /e  blOzni,  a  strach  pojal  ju  pri  tej  niyálienke. 
flsti^  zdalo  fta  ti  niečo,  a  teraz   uamyšfaá  si  bohzuá  čo/    po- 
kúsila 8a  cblächolK  ho. 

,Ja  9i  uič  nenamyšlani!"  rrtzue  prerušil  jn  Pavel,  „ani  nosní- 
valn  sa  mi  to:  viem  o  v.Vtkom,    ako  by  to  teraz  bulo.     .la  stojím 

8  hnsrami  v  rukách  a  hrám a  ona    spočíva    na   pohovke  a 

dfva  sa A  všetko  Je  tu  ružové:   steny,   uáradlc  i  záclony, 

i  svetio  —  len  ona  biela,  bielunká  a  očt  čierne.  IXva  sa,  dfva  — 
a  mne  z<tá  sa,  íe  nie  som  na  zemi,  iile  kdesi  ifaleko,  vysoko... 
R  jako  by  sme  sa  oba  v/nášali  vyšcj  a  vyšej. . .  A  dookola  je  tak 
ticho!  Len  ak^^si  tikanie  pm'uŕ  kdesi,  slabúnko:  tik-tak,  tik-tak. 
A  xaso  Tôťia  —  až  omamuje  a  uspáva. ..  Nuž  vidíte,  /.e  sa  mí  to 
Besnlralo!"  riekol  živšie, 

.Bolo  to  naozaj?-   s  úžasom  spytuje  sa  tetka,   ešte  vždy  ne- 
xiujúc,  či  ľavel  hovorí  v  horúčke.  „A  čo  tralej?" 

^N'ir!"  nijvetil  nevrlé.  A  len  po  hodnej  chvíli  dodal:  „llral 
som  ,ĽS|iávanku*  a  ona  len  {Kislúchala,  dívala  sa,  a  v  ružovom 
oaretlnni  bula  taká  krásna,  taká  krásna!  A  tá  v6ňa  bola'^v/dy  sil- 
oejftia  —  a  to  tiknnie  ozÝvalo  sa  vždy  tak,  ni  hlava  točila  sa 
x  tobo...  Nemyslite,  že  neviem*  čo  hovorím!"  prerušil  sa,  zbadajúc 
ncdôvcrťivy  poijlinl  tt-tkin.  .Teraz  viem.  čo  hovorím  —  ale  rí*íy 
flom  blújtitil,"  doložil  pritlumiMit?  ,V'/r(/y  som  blúxnil  —  —  alo 
ona  nenahnevala  sa,  len  sa  osmiala  —  lak  smutne!  tak  trúchle! 
Položila  mi  ruku  ua  ústa  a  neriekla  ani  slova.  A  dookola  bolo  tak 
tjcbu!  A  ja  kľačal  som  pred  iiuu  —  —  a  jej  biela,  bielunká  ruka 

L    spoéívala  mi  na  hlave —  — 

L  —   — A  odvtí>dy  som  tam  nebol!" 

I  , Dobrej  si  umbil.  syn  môj!*'    tíäko   preríekta  tetka,   stierajúc 

Vtfta  x  oka.  \i,  leraz  mu  porozumela... 
W  l^vlova  tvár  fikrivilu  sa  ua  úsmev. 


U 


810 


-Áno  — ;  ale,  viote,  preéo  aoín  neéíel?  Viete,  preío  toi 
nfiéieí?" 

„Preŕo,  syn  môj?!* 

„Prelo,  žŕ  zapwla  dvpľp  predo  innou!"  ziisinial  8a  Píivel  oákl 
výiu  smiechom.  „Moja  ,U8pÄvanka'  zunovala  ju  — :  iimla  oua  in< 
.vznešenejšie"  zábavy...  .-V  ja  som  ju  milovali  (!'o  naplakal  soi 
sa  v  ten  čas!  Často  l)Iiidil  som  celú  liodiny,  aby  som  ju  motii 
spatriC  —  alebo  aspoii  jej  tôňu  za  /iíclonou ..." 

,A  videl  &om  ju.     Sía  práve  iiii  ?:álmvu  a  pri    lu-j   mV 
pekný  a  zaiste  bobntý.    A  ona  zase  bola  cel.-i  biela.  bielii> 
oči  dienie  a  v  nich  zase  ten  záhadný  svit,  ako  vtedy...    tla  i»tál 
som  a  dívam  sa,   ako  na  nebeská  xjnvenie  —  a  ona  zbadala   uia 
a  —  zasmiala  sa." 

Nekonečný  žiaf  zobľuzil  sa  na  jeho  tv.írí. 

„Ä  tá  noc  mu  duraztla!"  pokračoval  zádumčlvo,  akoby  siin 
pre  seba.  líozrušcuie,  s  ktorým  v  prodiliňd/ajúrnm  okainilin  vy- 
riekol poslednú  vťtu,  už  ztratilo  sa  a  jelio  tvAre.  Mitisto  nebft  XAse 
ten  detsky  výra^,  ktorý  dojímal  tak  ú^.a»ne...  „Bolo  blativu  a 
chladno,  a  ja  blúdil  som,  neznajúc  prečo  a  kade...  A  vtedy  tn 
umrelo  čosi"  —  položil  vyziablu  luku  na  poodhalenú  hruíf,  —  .a 
odvtedy  som  taký  biedny!  taký  biedny!" 

„Nezúfaj,  syn  môj!  Pjui  Boh  pomôže,"  zahovorila  tetka,  sama 
pred  sebou  etydiac  sa  jakosi  za  pobctilú  útechu,  ľavel  z&porat 
potriasol  hlavou. 

„Takým  spôsobom  nie,  ako  vy  mfslitc,"  hovoril  k  pevnou  prv* 
svedčenosCou  v  hlase.     „Vy  myslíte,    že  mi  spomáhatc,   nj  doktAir 
mysli,  že  mi  spomáha  —  a  ja  sa  smejem.    Niiv  nehovorím,  len  aa, 
smejem  —  lebo  neviete,  ako  a  z  čoho,  len  pctniábate.   Vy  my^iltl 
že  mám  snchuty  a  čo  ja  viem  čo!  Kde  by  som  ich  vzal?  Ale 
boli,  a  proti  tomu  uiet  lieku." 

^Čo  by  nebolo?  Ljtiky  sú  na  všetko:  iia  to  i  na  to...* 

,^AIe  tlie  taki\  ako  viUe.  Tu  il»a  čas  a  piesne.  Ano.  pfesno!..] 
Až  mi  hufle  len  trošičku   Faháie,    odídem    (Taleko,    ifaleko  —  —  r 
zase  budť,  ako  kedysi  —  i  nádeje,  i  nadôenie ...  A  zase  btidc  plno 
piesni,  ako  vtedy.. ." 

Hlas  stával    íui  mu   slabším   a   slahMm.     Hovoril   s  uáuiahMtj. 
kton)  ešte  snažil  sa  utajiť  v  preutávkacb  sipiac  a  dusiac  sa,    m 
by  mu  čosi   zastavovalo  dych  v  hitlle  a  hruď  zavalovulo    fa/Mb^m. 
Sedel  schúlený  do  oblúka,  bokom  ojtierajúc  sa  o  steuu. 

,A  teraz  —  dajto  mi  moje  hiisk,"  hcptom  preriekol  po  chvdi. 
, Dajte!'  zopätov»)  blasnej&ie,  ke«f  tHka  odporovala. 

Trasúcou  rukou  siahol  po  nich  a  váánive  pritisnúc  ich  k  hrudi, 
skiesol  im  podušku. 

.Chudiaŕík!    umrel    tak  tichúčkot*    na  piaty   deŕi   rorprávula 
Janovská  pani  Mrváukovej.    .V  nedeľu  bid  cäto  tak  svieži,  ie 
sa  nevedela  prenadivit   Celý  deti  rozprával  mi  o  svojich  um^ 
a  večer  iba  o  tej,  čo  je  to  na  obrázku  v  jelio  izbe.  Ale  to  nll 
by  ani  on  nebol:  nikdy  ten,  úbožiak,  takým   Debýrsll... 


Sll 


I 


•i  ňom  celú  noc;  nemohol  zaspať,  len  kašíal  a  stenal.  Ne- 
uiô.  Ílmi  chvíľann  spýUl  fis.  ]io  liätáľovi,  ako  by  Qcztial,  či 
jo  noo  A  ^i  (leu.  Chudiaŕik  muj !  bol  tak  slabý,  i  t&žobu  šla  iiiiáliii 
vťllká,  A  predsa  kužíiii  clivítu  netrpezlivé  opätuje:  ,Eéte  nepríáiel? 
Kšta  nRpríAleiy*    Čakal,  neborák,  akoby  neviem  do,   a  ono  toto:** 

Janovská  vstala  a  piiložiln  ua  stôl  balít^ek  nôt.  Váetky  písanej 
boly  ľavlovcu  rukou,  po/orue  a  pečlivo,  a  tcrxí  iniestami  viac- 
lueucj  impiiíltrhovani^  ŕcrvenou  tui^kou.  Nikde  ani  ríadka,  ani  slovca, 
íIhi  IU4  jednej  strane  nepekným,  ťažko  čit-ttelným  písmom  ciasi  po- 
ZDámka : 

gPoéiotok  dosť  dobrý,  ale  finále  ni6  nehodno." 

f.A  čo  011  oa  lo'ŕ**  zvedavé  spýtala  6a  MrvAnková,  ktorA  Pavla 
žira  ueniobla  vyst;iC,  teraz  vi^ak  prvii  prišla  —  súätrastnd  du&ftl 

.Nič.  Ked  llstár  prišiel,  ja  sama  te.sila  som  sa,  že  n/  Icnu 
uspokojí  sa.  Bežlni  a  podávam  uiu  ho  —  ale  ou  hned  akosi  divno 
hladí  a  uebovorf  ani  slova.  Strhol  obálku,  prezerá  list  po  liste  a 
x»»e  ne%Tavf,  len  btadl  tak  smutne,  že  mne  samej  ardco  sovrelo. 
A  od  tej  cbvUe  ako  by  mu  ktosi  život  bol  podťal:  nevravel,  ne- 
jedol, len  leží  alebo  gedi  scbúleny  u  Htem*,  a  mne  samej  je  pri  tom 
tak  smutne!  Neopustila  8nni  ho  aoi  na  chviľu,  ale  on  vždy  ešte 
ani  slova,  len  odmieta  i  liek  i  všetko..." 

.Bol  on  od  jakživa  divný  človek!"  poznamenala  Mrvánková,  no 
xbodajúc  sa,  rýchle  dokladá:  „ale  takto  ináce  dobrá  duia!" 

.Veru  dobráí"  prisviedóa  Janovská.  ^A  mňa  mal  t/ik  rád!  Ani 
vlftStuej  matke,  so  v.šetkým  sa  mi  itduveril.  Nuz:  videl,  /e  ho  vefmi 
rttda  mám  a  i^  muofao  natrápim  sa  s  nfm.  A  veru  aj  mnnho  utratili 
Btne  s  jelio  chorobou :  doktor  iistaviíno  a  lieky  od  výmyslu  sveta. 
Nuž  neéetľíti  sme  peitazl,  bárs  nezbýva,  ziälu  by  sa  na  stiirŕ  dni... 
A  neupustila  soui  bo  ani  na  ehvfhi,  i  t  noci  ta  ustlala  som  si  na 
nlanmlk  a  načúvam...  Svetlo  horf  a  on  leží  a  oči  má  mmiírenó. 
('houIa  .lom  ua  clivllu  —  a  zrazu  počujem  akýsi  strašný  hlas.  Skočím 
hore  — :  bolo  tma,  svieca  uí  doímrela  a  to  on  volá  tikym  strašným 
hla^oTn!  „Starý''  bral  mi  svadlni  u  kupcov,  bobi  som  iba  sama,  a 
t-  icuila  sa  ma.  Zažnem,  iiezim  k  nemu;  nn  .sedí  na  posteli 

a mu    ziera   pred    seba.    Vhisy  má  rozcuchané  a  celý  trasie 

a  —  I  bol  taký  strašný!  ,Ja  umrem!"  zvolal  s  úžasom  u  hrôzou 
v  trári,  a  ja  sama  som  neži\á  —  nemŕtva!  „Ja  umrem!"  opätuje 
xa»  a  MS,  a  chytil  um  »v  ruku  a  tisne  ju  tak  »iltit:!  Snbrala  som 
U  4  hovorím,  len  tak.  aby  som  čosi  riekla:  .Neunireš.  syn  utôj!" 
boTorim,  .neumrež,  I*iin  llob  pomôže!"  A  on  len  noknica  hlavou 
a  vnvf:  ^umrem!"  A  potom  zaplakal.  Plakal  ako  dieťa  a  len  túli 
m,  akt)  liy  ha  Ml. . ." 

, Úbožiak!  on  vefmi  rád  JÍ1,  nuž  faiko  bolo  mu  umieraĹ* 

^cb,  čoby!  Potom  ho  už  všetko  opustilo.  Už  nedbal,  cbu- 
diačik,  o  nič,  ani  o  husbs  ani  o  nóty,  len  skladal  ruky  a  oddával 
n  do  vôle  Boiej,  Suiieril  sa  so  všetkým:  i  90  životom,  i  a  bôlom, 
i  *o  «mrfou...  Ba  podivoo!  už  bol  celý  preč  —  hladím  naúbo  a 
oo  ako  by  sa  usmieval  a  ilve  sUy  rinú  nm  po  tvári...* 

sUi  J0  v  poriadku!'  vraví  aký.ii  mu/-    zastamic  v  otvorených 

u* 


fiia 


dverách.  Jeho  ntlelickii  postava  snažf  sa  udržaC  rovnováhu,  ale 
kloní  M  8  bnka  na  hok,  zachovávajúc,  pritom  vážnn  tvár.  Ji^ho  n^j 
niutné  sú  po  probdetcj  noci  a  no»  rdejo  sa  od  požitého  nápoja. 
Ustúpil  s  prahu  —  lúče  ranného,  májového  slnka  padlý  cezeň, 
úžiarilj  dvoĽh  vstupujiicieh  mužov  a  medzi  nimi  íicľuy  frak. 

,Ó,  syn  inôj  drahý'.  Syn  môj  drahý!'  zaplakala  Janovská, 

^Zastrite  Kľkadlo!^  upomína  Mrváoková. 


Nui  umlbly  už  tóoy,  zamrely  piesne!  Umfkrd  hôT  i  pálŕivá 
tuha  po  živote,  štastl  a  lílske  —  a  on,  ich  pestítel  i  áertvii,  Ie>.l 
lii  tichučký  —  tichučký  a  jakoby  uBUiievavý . . .  Krátka  hob  pút, 
ktoľú  vykonal  —  alo dlhý  a  lažký  bol  to  boji  Umíkly  piesue,  ideďle 
roíletťly  sa kto  ujme  sa  opustoných? 

Prodstavujem  si  ho,  ako  leží  v  strýcovom,  vyšedivelom  traku 
tichuoký,  stuhlý,  raŕtvy  —  s  tým  usmievavým  výrazom  v  tvári  —  — 
K  zaao  ako  kedysi  vychádzal  z  dvorany  plucj  posliicháratva,  od- 
menený potlohkotn  i  puchvalou  uŕitelov  —  ako  vychádza]  z  dTO-v 
rany  8  rozblúzuenou  hlavou,  trepotajúcim  srdcom,  plný  nádejí,  snoV' 
a  viery  v  budúcnosf.  ukrývajúc  ua  hrudi  ružu,  ktorá  loa  piud  chvlToa 
zdobila  Qáilra  dievi^ie... 

„Počiatok  bol  krásny,  ale  finalo  nič  uebodou!"  zdá  sa  boront 
ten  ÚBDiev  na  tvári  zvečnelóho. 


Koreň  a  výhonky. 

Novelu  ad  Scttoiára  Httrbcna   V^janékého. 
(Pokntf  oranie, ) 

IIL 
LiipoTský  kostol. 

V  širokom,  rozmaníto  nadstavovanom  a  pristavovanom  dome 
Drcvanskych  v  Lipovej  vládlo  muibyčajné  ticho,  vzdor  lomii,  *o  do- 
stal hnsiť,  koríčan^kého  Jána  s  deťmi;  uo  i  rodina  i  ho'-' 
v  kostole,  jako  svedči  sa  na  prvý  viniiočný  sviatok.  Iba  v  „i 
kuchyni.  (Mtriacej  k  pôvodnému,  od  sto  rokov  nepremeuonéinu  byii 
starých,  šumela  robota  i  v  t(>nto  oviatok ;  trnn  ^azdovahí  Beta^  i«i 
druhého  syna  Samka,  ktorý,  pohittmý  starostami  o  mnmun,  nevráti 
aa  s  ciest  ani  len  na  tieto  vyročitw  sviatky.  SiiArf  nt  \  proto, 
vyplnil  sa  všeobecne  v  kraji  rozšírený  vtip  o  Lipovancoch.  bs  ri 
nikdy  doma  neboli,  ani  iichudú,  a  to  ani  It-u  nit  súdny  deň 

Samkova  iitjta  bola  krikľavá,  panovilá  staručká,  pravá,  skostoa-, 
telá  I.ipoviauka,  o  ktorú  nezavadil  novší  čas  ani  na  iiiiuUrku;  ui 
neustále  rozkazovala  početnej  čel,adi  domácich  nevíeat  a  sluŕok, 
rozmnožovala  svojimi  komniandami   neporiadok.     Nevesty,    slúŕííT. 


tis 


I 


lujaté  baby  behaly,  fituchujÚĽ  jeiliia  ilruhú,  prHvrhovaly  vahany  a 
oparova'y  si  uavjEájoni  lucné  raiiieml,  S|>(«cb  n  kuchyňiiký  /mMok  bol 
odpustttúrný :  uu  ubťde  budú  nieleu  všvtci  syuom  k  luauželkami, 
h'  '     i  Vníbť't  K  Ciiuilobky,    JinlkíD    iiiiií,    priäiťl    Koričanský 

*>  -         a  jiikd   kaMy   rnk,    iiovulíiiiý  jft  i  jiAii   farár,    obetlovaC 

»  |»rvy  itvialok  u  TiiiAkiiv.  Mníizitym  čo  Iíéta  kričala  a  rozkazovala. 
sama  nič  nerobiac,  Toiimšova  ienu  Evka  (Tomáš  bol  synom  Míchalo- 
wým,  uajätargiebu  tú  syna  Jánovho),  n^ätará  ešte  Lipuvíanka  fi  by- 
strfma  uciuta  a  un'itými  pobyhauii,  pracovala  Kaina  be/.  velenia,  a 
pracovala  Jako  obeň.  \\)&  Aničke,  l4-roônej  dcére  Ďurkovej,  óaäom 
tkcbu  riekla,  čo  treba  doniesC  z  komory. 

A&ičkiu  otec,  l)ijrko,  bol  uajmladsf  a  uajvzdclanejdí  zo  synov 
f(fan''bo  Turúka.  Äíal  smysel  i  pre.  iné  veti.  než  pre  večjiú  borbu 
i".  -v.i.t.vhm  majetku  A  Vtíťuu  staroHt  o  jeho  zachi-ánenie.  Aňkolvek 
h  I  cstiival  ma  nebo  boly  složené  hospodárske  stjtrosti  nielen 

»■  .'  majelku,  ale  i  novúuadobudiiutych  mujetkov  bratských). 

^  vhC   ílotiia  i  iia  blízku  s  fudmi  Vjtdelaušíiui,   najviac  člt&l 

^  '  'rev;iiiRknm.  u  äisom  Vťiiel   pustií  i  tíroá  či  pre  zjtMune- 

iľ\  i  ľ)k,  či  k  nejakému  VNŠ.-'iemu  cielu.  S  farárom  lipovským 
fltál  T  pomere  tomer  priatolskom ;  ŕasto  chodil  k  nemu,  bezdetnému 
vdovcovi,  a  presedel  eeló  večery.  Fanii'  mal  zaTôbeníe  sliedif  i& 
oeučtfDýiii,  materinským  dôvtipoiu  svojho  cirkevnika,  {mučoval  hu 
nie  jako  nŕitel,  alu  jako  vyší-ie  stojací,  dobri^  /.elajiici  priater.  í)urko 
Hvna  aTojhii  l'alka  pod  i  žal  tak  pri  dome,  jak»  to  robili  ostatní,  ale  už 
i  Palko  bol  /.jenmeuejši,  viedol  za  mládenectva  predok  medzi  roves- 
Dikiut,  ZbtjjiMialy  ho  veci  verejné  i  národné,  í  vzal  si  za  žonu  chu- 
dobnú Lipoviaukii  po  láíike,  co  bolo  iie.slýchané  v  Lipovej,  a  tob6ž 
u  '  =i.í  firevanskych.  Podobne  i  Anička,  Bestra  jeho,  bola 
j<  vxdel.iU4Ííi,  než  oi^rainé  Lipoviauky;  ona  pracovala  v  poli 

i  "  i;ik,  jako  ony:  silu,  čei-stvosť,  priiodzenosí  prostej 

i    .  _  "iríaia,  ule  ju  mierullo,  zdobilo  a  zjciiiiiovalo  vycho- 

váme otcovo  a  liberálnejšie  používanie  bohatstva  v  dome  Diirkovom. 
Kosila  sa  lak,  jako  váetky  napospol,  nebolo  na  nej  inakšieho  éva, 
inej  (arby :  vUi<y  ležaly  hladko  a  prosto,  imtcom  rovno  delené, 
vi'  '.il  volue   cltrbtom,   ale  tie  šaty  i  ilfa  látky  boly  fajnejsie, 

v/.oľiM'i^ie  pnlifliuly  k  jej  mladéum  telu,  jako  by  ich  uliat, 
li  vlasmi  a  siluym  vrkočom  umla  útlej6íe 
il'  -  ■  '-    ,-!  i.-::.;uia  pľi  bežnom  lipovskom  kroji  vedela 

uniomir,  bez  toho,  le  by  čo  len  uialičkoBCou  upomínala  na  nejaký 
vplyv  iniidy  a  {uinétenia. 

Okrem  kuchárok  a  početných  detí  zostala  doma  eátc  i  starenka 
r  u  už  vyŠĽ  dvoch  rokov  nebrali  do  chrámu,  nio  preto,  20 

I'  I  ibi.    ale  ona  zaspávala  poil  káxňoii.    Vysoká,    chuduuká, 

•  iiij  podlbovatttej  tváre,  celá  v  bielom,  sedela  u  ohromnej 

p'. . '.;4hi  ttvujimi  vyhasiymí  očami.    Časom  vstala,    prcďla 

k  stolu,  na  ktorom  le^al  otvorený  kancionál  s  medenými  xápouarai, 
oa«aditii  na  jemno  krojený  nos  obromix'*  zväčňujúľo  okuliare,  podo- 
prela chudé  bielír  I(ce  ľuíiou,  tspievalit  tithym.  trasnym,  jnk-iby  za- 
mienjúctm    hlasom  vianočnú    pícseli:    ,Na  Uo2í  nkrozenl,  AnjeJé 


au 


i-adost  roéli".  Boh  sám  vie,  či  naozaj  £IU1h,  a  či  znala  pieseh 
zpHiniiC  —  jedoo  i  druhô  bolo  pravjfm  divom  pri  joj  vekti,  pri  týcb 
oekonečiiycli,  zvíidäa  tvrdých  prácach,  žíafoch  a  trampnUcti.  v  kto- 
rých žila  od  áestD.'tsiuhí)  lokii,  kuiíjii  vydali  pnloiiá-siliie  za  Tiiráka. 
Ona  |K)ťO(ÍtIa  Turakovi  dcnať  dorí,  z  ktôľých  p:i(  i  pitcli(iv:ila,  jť-dno 
v  dolÄkom,  Iri  už  v  zialšoni,  syna  Andľoja  v  mužtiknm  voku  ľž 
teraz  málo  žila  prítomnosti,  alo  pamäC  o  proŠIom  zdi^huvala.  O  pre- 
áloui,  dávnotn,  hovorila  presne,  rozumne,  len  iiž  o  veciach  novHich 
iievedela  pravt'dio  vývudn,  zabúdala  to»  čo  sUlo  sa  včora,  a  paniäUla 
raaliŕkosti,  ktoré  udaly  sa  pred  pid  stoletini. 

Starenka  pľi  speve  dlho  nevydržala,  vsrala  a  počala  upratovat 
Ŕirokii  , prednú"  i/Jiu  s  dvoma  ohromnými  postoHami :  vystlatí  i lol r 
perinami  až  po  bukové,  síiltdne  hrady  povaly.  Ka  prieĽuej  hrade 
stálo  vro74ioó:  „Anno  10H9  Audreas  Drewanski". 

Tohoto   Andreja  u^  nik   viac  nepaiiiílUil,   ani   len  stArý  Ján. 
Vôbec   iiilľod  náš  mnoho   paiimlá.    keď  pamäLá   dedov.     C-elá  jeho^ 
pozornost   pohlti^na  je   iiľitnmnnsfou.  a  o  minnv.^fch  sa  dii(  povesť 
nebárií  stará  sa;   žiaf,   práve  tak  málo  stará  sa  o  istotu   budúcich. 

Staronka  upratovala  a  neni;ila  čo  npnilovjif,  všetko  bolo  ná- 
ležii^  upratané;  ona  dotýkala  sa  sudiyuii  prstami  lavíc,  pohladila, 
periny,  utierala  dlaŕiou  stôl,  ktorý  len  tak  tisol  sa  čistotou.  Na- 1 
rovnávala  kútnicu  so  stirými,  bohatými  výšivkami,  no  kútnica  až 
i  tak  ležala  hladko  na  tučuo  porfm  nabitých  podu^kácli.  ľozruU 
ua  foíiai:  tam  v  strojnom  rade  visely  čhánky,  a  ua  polici  stály 
kvielkovauó  poháre  —  prachu  na  nich  nebolo.  V  kúte  mtd  stolom' 
Htáhi  v  ulile  trojhranná  kasnička,  od  klorej  kluč  ntal  jej  mu/  od* 
vtedy,  ako  do  d^mu  pňšhi;  no  í  tá  bola  vyutieruná.  Nebolo  roboty... 
Tedy  pri:»la  do  kuchyne  svojimi  krátkymi,  ale  dosf  chytrými  krokmi, 
počala  dávat  rozkazy,  ktoré  uik  neplnil,  ale  sa  im  au!  neprotivil. 
Nevesty,  baby  a  dievky  ani  za  okamih  nenstily  inrvií  sa,  keď  Eva 
zjavtla  sa  na  vysokom  prahu,  ákreklavý  blas  Bety  SamkovpJ  ne- 
umíkol.  Nieže  by  stará  Eva  prestala  požívat  úctu  najstaršej  gazdinej, 
ale  život  tiekol  svojím  prúdom,  ani  ony,  ani  stará  Eva  numobly 
ho  zastav  i  (. 

H&uniijte  mast. ..",  napomínala  Eva  svojim  tichým,  poloáepta- 
vým  hlasom.  „Bože  môj,  jaká  drahot-t!  Čo  z  nás  len  bude  chudob- 
ných ľmlí. . .  A  ty,  Dorka,  nevylej  pomyjo  na  hnoj,  jako  onehdá,  — 
bude  oŔlpaným." 

„Bez  kožuéka  ale  vyšli,  babička,"  riekla  Anička  a  vzala  sta- 
renku za  chudú  niku.  Otia  ju  odvíetlla  nazad  do  prednej  jako  dubré, 
posluôuŕ  diettt.  „Sadnite  si,  priložia)  do  pece,  aby  vám  bolo  teplo." 
Vybehla  jako  la-MCJi,  dnpkajúc  svojimi  čižmírkaini  pii  nedlážfinejt 
pevno  ubitej  a  pieskom  [Htxypanej  zemi.  NažHkavá  sukuica,  ria.tn&. 
fttozáhybová  šuchotala  okido  jej  siluých  údov.  Tvár,  eäte  roz|fá]enft 
kuchynským  ohťiom,  jasala  zdravfm  a  tou  veselosCou,  ktorú  dúvi 
iba  skončená  práca.  V  sieni  v/ala  dlhú  opálenú  lopatu,  položila  aa 
ňu  kŕče  a  polienka  a,  jako  chlieb  do  pece,  šuchla  drevo  dlhým 
čríeslom  do  kachiel. 

„Kh,  jako  buchla,"   Aeptala   babička,   sadajúc   znovu  k  stoTo, 


ES 


tlft 


aeite  pec  zrúti,  pochAbcl  Tŕ>u  mUiiý  svet  uič  ncäADujel"  ZťvU  a 
poíala  inovu  spinvat 

Auička  tú  iiomala  price  v  kuchyni,  i  šibla  k  svojim.  nariadiCsa. 
Ďnrkov  byt  bol  najzadoej^i,  najuov'äl  a  Dajmotternojél.  Tam  holý  uŽ 
i  dlážky,  moderoiŕ  .-itulcc  n  dve  fumírovauĹ-  kasne.  rfliiitlové  hodiny 
kIflpkaJy  ticho;  povál  ätukatuľovauá,  ubloky  vííľšíc.  Na  oblokitvýcli 
doďíftcb  válaly  mi  ^IhU  uoviii.  iia  »teiiíiĽh  vIsaIv  obnizy  výtec- 
nOtor,  svadba  ävätoplukova  a  podoblzeŕi  Jána  KolUi-a  t  luteráku 
s  Ubliťkanii,  s  knihou  v  ruke.  O  chvilti  Anoa  vyšla  zo  svojej  ko- 
mdrky  vymvul,  vysirojoiiá,  jako  avodči  sa  na  sviatky.  Krátku  sukuicii 
mala  už  cťle  žllii,  tu  jtwt  novú,  lebu  npfarlieiié  suknť^  ]ipovían»kť 
lon  ?a  nora  udržujú  prirodzenú  t\tú  farbu  knuopiiii;  sukňa  mala 
tisíf  jťuiiiýťb.  umelo  sprcšovaiiycti  záhybov;  novŕ  čižmičky.  kordo- 
Táiiky.  krú&hly  potncruť  uuilú  nôžku.  Biela  koáielka,  jako  taiuo  ten 
auah  na  Hradovej,  volnými  sábybami  splývnla  mladou,  jeumo  vy- 
\''--:  '  '  '  ;;  aksamitovy  živóUik  so  slrieboruymi  Konibíkami  a 
t:  -iivmi,  tiliŕíránskymi  záponauii,  prosté  biele  rukiivce  — 

jiHiuududi)',  Uk  rÍLkiiut:  triezvo-suchý  kroj  lipovsky  pristal  tejto 
mladej,  silnej  a  piiloni  clasticl%<>-strojuej  postavu.  IJna  netrpeiive, 
so  zvudavosíou,  ba  temer  predciloui  lásky  očakávala  pricbnd  svojich 
Detii*r!  Vetf  je  iui  ona  tetkou,  trebái*s  súéasno  temer  vrstovnicou. 
Joj  vetmi  zalubily  m  útte  krásy  mladých  diev;  toiuer  so  /áviatou 
hlMlŕlt  na  biele,  podlhovasté  ruky  Márie,  na  kypré,  pred  shikom 
ocbreAoTaué  furliy  na  tvárí  Julky.  Devy  vzbudily  v  nej  tušenie 
Iného  eveta,  ktorý  zostane  pre-d  iiou  uaveky  zatvorený. 

N»  netere  boly  medzitým  v  kostole.  Icih  otec  i  v  tomto  punkte 
obnovil  Andrejom  Drevanským  upusteué  rodinné  tradície  a  chodil 
ttpoú  ro  sviatky  do  lipovského  chrámu,  cl.odil  i  mimo  toho  pozret 
srnju  rodinu  lipovskú,  vôbec,  pestoval  styky  s  pradeUdvským  domom, 
s  ktorého  pochádzal.  Sám  Bidi  vie.  jako  mohol  otec  jeho  Andreji 
syn  starého  Jána,  tohoto  starinného  diiba,  t;ik  skokom  odtrhnúc  sa 
OÚ  svojho  koreňa:  no  tak  bolo;  hlavuc  uotaľcenim,  podlou  úlohou 
<.pr*,(i  t...diym  predstaveným,  večným  strachom  pred  cbútkami  slo- 
Ii  ov,  vitkovych  komisii,  vrhol  sa  cele  do  prúdov,  ďaleko 

TjiH^ir>icb  z  lichého  koryta  siaro-rodinného,  pohnevjil,  odcudzil  sa 
oa  m<ilío»  I  bmtov.  panšlil,  maJarončil  a  vôbec  „zoplauil  sa",  jako 
1:  lako  od  neho  žia<lalí  podplatky,  darované  obedy, 

ľ  uni,    tJik  i  ou  vybtadáviU    náhnidu  tým,    že  zase 

podpUtiiv  pňjiMiaJ  a  lud  drat.  Item  „Koplsnil  sa". 

v.  'L  v  lipovsky  chrám,  prosto  vápnom  vybielený,  architektonicky 
}•  '  Sahara,   prázdny  jako  ohromná  šalanda,  bol,  jako  vždy 

TU  s^  nabitý  I.ipnvitnmi  a  občanmi  /  tnn'h  filii.    Na  dvoch 

hJAVi  \ľ.b  cbóľOL'h  jrtko  temno-modrý  mrak  ŕernely  sa  jedno- 

dúeh'  meš^Cauov,   lisly  sa  tu  tcuuié,  vymastené,   tu  áedivé 

Uat}.  i --■-■.-  iia  hlave  ai  |hi  drevené  vešiaky  s  ohrouiaýro  počtom 
čiernyclt  klobúkov,  v  štyrocb  vrstvách  bolo  vidno  osmablé  tváre. 
íí»  chóre  za  oltárom  belply  sa  rady  rirkevnlkov  z  tílil:  biele  ha- 
lienky iHÍr:t/Hly  aa  od  meštianskych  kabátov  a  šúb.  To  b»ti  statm 
fcopauidari;    lued^i  uimi  našli   sa  i  takzvaní  ročíaci,   ktorých   do 


Jb 


818 


clirtmu  m  rok  raz  lebo  dva  privolávajú  výiočití  svialky  Sä  prí- 
zemí, iba  proti  kancli  Imlo  nevelké  oil*Ieleftiť  pre  členov  presbytéria 
a  vážnych  hosti,  ostatok  zaiijíiuulu  žotiskt^  pohlavie.  Bielti  t  farbistd 
áalky,  čipkovaní^  čopee.  kacahajky,  knžiiúky  a  bohatou  vý^ivkoo, 
rauiené  i  bladi^,  nitad*^  i  Htaré  ženakó  tváre,  lo  všetko  splývalo 
v  pestrý  obraz,  jako  vídame  na  dobrých  starých  gobelínoch.  Dcéry 
Jánovo  najviac  porážal  spev;  s  chórov,  8pn*vád/.uuá  vyučenou 
hrou  lu  unikal  neho  UĽiti'fa,  valila  sa  unisonná  /.jplava  z  tÍ8íc  muž- 
ských hrdiel,  mohutne,  tiahlo,  kovovo...  v  prízemí  zvuéal  prcut- 
kavo,  tiež  unisonoý,  množstV'im  zosilnený,  pričom  Iiihí  diskani 
ženský.  On  splýval  v  jedno  s  bu»tým  bla.Hom  mužov,  niieruil  hn  M 
dodával  mu  lahnduosti  i  mäkkosti.  7.  troch  elementov,  orf^iuia, 
mužského  a  ^.enttkého  spevu,  povttiala  čndoá,  možnn  máln  muzikálna, 
ale  duéii  uiuBajúca  harmónia  Jako  obetný  dym  vznášal  su  äilný 
spev  hure  rnívkusuými,  fažkými  stípaiiii,  až  po  plochú  sklťpouíe 
chr/unu.  Učítel  nerobil  žíhiIuh  íutervalJy,  uetulikal  medzi  veráaml. 
ou  prosto  jakoby  mol  muoholudnú  massu  na  vodŕtku,  tiahol  M 
•ehou  celú  ohromnú  snies  hlasov  a  panoval  nad  ňou. 

Pri  tejto  lunoholudnosti,  pri  lislc  očiacli.  hladiacich  s  chórov, 
pri  strojnej,  živej  smesi  ženských,  jednoduchých,  ale  čistých  krojov, 
pri  tisfchlasovom,  aŕkolvek  unisonnom  speve,  sprevádzanom  tiahlymi, 
seriósnyuii  zvtikbDii  v)''boroŕho  organa,  všetka  chudoba  a  žialna  pa* 
stota  arcbitekti'iry  razoui  zmizla,  ^ivot  a  človek  preiuenil  biedotK 
triezvy  chrám  v  jedmuluchú  síce,  ale  sviatočnú  a  impotíantnú  bu- 
dovu, 1  ztratil  ea  suchý  dojem  holých,  nič  nevraviacich  fádue  bielych 
stien,  nevkusných,  dole  hlúpo  odrezaných  oblokov,  hrubo  remesel- 
nícky pracovuuýcli  lavíc,  /tratil  sa  ((.mutný  dojem  fu^ersky  mal'jva- 
nebo  obrazu  oltárneho,  jako  i  colého  hezvýznamuc^ho,  Hadne  taje 
neukrývajúceho  oltára.  Žahladený  bol  dojem  vni^n'ého,  furmálneho 
nevkusu  íivuu  hranou  fudovej  masKtf.  Táto  živá  krása  ludttvej  niimy 
javila  sa  nielen  v  tom.  čo  oko  videlo  a  ucho  počulo:  vtom  úchvaí- 
nom  obraze  pokojných,  zdravých  postáv,  utvorených  obličajov, 
v  blesku  tisícich  očí,  v  silných  otrasoch  jeilnoiného,  vciebnúho  spevu, 
ale  menovite  v  lom.  že  tu  suverénne  králila  tichosf  a  duchovuá 
BosúiFtrednenoíif,  umelecký  poriadok  s  umeleckými  kontra^ttami.  do- 
jem  mnohohtavého  celku,  pozostávajúceho  z  ucsčfselných  jednotiek. 
Táto  mnssa  bola  hlavne  a  preilovšotkýu)  trpná,  nečinná,  prijímajúca, 
tak  rieknuc  bezprávna,  ale  pritom  všetkom  ona,  tá  nmssa,  tei 
boly  hlavným  faktorom,  a  nie  činná,  podávajúca  účasí  VUa/.  > 
organa...  Kňaz  so  s\ojIm  oltárnym  spevom,  svojou  kázňou,  urv'ui 
svojimi  panovitými  zvukami,  zdul  sa  iba  odbleskom  tejto  maasy, 
ktorá  shroma:ŕ,dila  sa,  zanechajúc  pri  vchode  do  chrátnu  vietky 
osobitne  mysle,  túžby,  svoju  váetku  volu  a  svoje  práva. 

Na  prizemf,  v  oddelení  pre  vážnych  a  najvážnejších  cirkevnlknrt, 
mali  i  Drevanskí  svoju    lavicu,    ve<f  kurátorom  l«d  i  terac 
hodnosf,  ktorú  prejal  od  otca,  keď  jMKfakoval  sa  starlk  pre 
Tek  svoj.    Na  mieste,  kde  indy  bolo  vdtaC  plešivú  ňirokú   hlavu 
staróho  Jána  Drevanskéhu,   sedel  teraz  jeko  vuuk  Ján  Drevanský, 
a  pri  ňom  obe  jeho  dcviy.     Ony  vlastne  narušovaly   obyčajný  po* 


V17 


mdok.  DJa  prasUrélio  poríndku  tuHLly  by  i  tiott*  devy  stif  pr«d 
olUrom.  v  acpoéetaťj  ful&tige  lipovských  p&nit^ii,  kinró  úiii  siisuutÄ 
bUIt  i  pri  nUdriiťj  luodlitbo  s  prfjeinuytn  šumom  rUenycb  suko^c  a 
bielych  nikávcov  klakaly  na  olilailnt-  štvorce  lacnŕ'ho  nirainoťu.  No  — 
Jtlnove  ikt^ry  iiž  vynisllv  zo  i«laľelio  mravu,  už  sú  slečny,  u  malý 
na  bUvách  klobúky...  Tieto  klobúky  u  mantillky,  zuámosf  cudzích 
jazykov,  noblejši  si>é8ob  žitiji.  to,  že  ich  dodo  a  oteo  biedne  prešli 
so  pár  Ík6l,  Iv  bývalý  v  panskom  dome:  bolo  dosC  prervaf  Btoročny 
poriadok.  A  lo  tneuujií  sa  všeobecní'  pokrokom.  Vcif  oiiy,  Ue  devy, 
boly  priamymi  výhonkami  lipovského  koreňa,  pravé,  krvné  sestry 
tAUJtVch,  do  BtAly  pred  olt/lroín  a  kbtkaly  pri  posvätnej  modlitbe 
ollároej.  KrvnC'  se^U'ľsrvo  zirarilo  m  pod  klohuknm  a  inantillkou, 
prAvn  iámaí  .starý  zvyk  tttjilo  sa  pochopifeliiým,  tiik  iv  aui  ueua- 
padalo.  Nev:i2t  v  tomto,  jako  v  puku,  ľ^rodok  národného  ronegil- 
atva?  Nevedie  knžd(>  oddeľovanie  sa  od  ladu  k  odrodilstvu? 

U  boku  Julky  sedel  Ján,  uabŕbený  starec  so  širokou,  lisnäcou 
Aa  plodinou.   Dvioiitou   drieňovým  voiic-mu  dlhých,    v  tyle  hrebeňom 

ych  vlasov.  Iíladá,  vyzu;imnJÍ  tvár  jeho  bola  starfcky  krosna; 
tváre  miloval  Iteinbi-andt  a  vodel  v  ue  vložiC  krásu  vzdor 
tomu.  i«  boly  vráskovité  a  zošlé.  Viala  z  tej  tváre  patriarcháloa 
vliuost,  leraer  hys"  povedal  sviežost;  len  mdlé  oči  a  vpadlt^  pery, 
vefmi  vniiŕkovité,  zjavovaly  neohyŕajne  vystiký  íudský  vek.  Mohutné, 
fiiroké  felo  ävixičilo  o  niekdajšej  site  vole.  Udy  scbudnú  a  .<íošuveria 
14,  plecia  Hvísnii,  sily  tele.sné  iipadnii  až  ua  stupe/i  l)ezporaocai^ho 
deCstm,  ale  hlava  starého  človeka  podrž!  svoje  dimensic,  svoje 
UtirHiv  ><  ^táva  sa  nópaduou,  imponujúcou.  Pri  ňom  sedel  Michal, 
je!  rší  syn,  otcovi  nápadne  |>odolmý.  tiež  plešivý,  do  ešto  no- 

}\  ubrov.^ky  mohutný  v  pleciach,  tak  že,  ačkotvok  ui  sám 
Mlieuil  svojho  otťa,  u  jako  by  vyz'tvihoval  jeho  starobu, 
roka  áuba,  b  liato  vy&ívaná,  s  čiernou,  baiunčeuou  liazucbou  na 
clu'ble,  xviu-šoval.1  jeho  postavu. 

Ján  i  Michal  »iliiben(  holi  v  hnliosiužbu.  ticho,  nepohnute 
trtnali  sa  —  zato  Ďnrko,  asi  päCdosiatnik,  s  mladým  rumencom  na 
Kviri,  čulo  pozeral  pred  seba,  raz  na  more  ženských  hláv.  raz  na 
lemnú  moasu,  vi«iacu  [>onad  nfni  s  chóru,  l'rí  dlhej  piesni  vianočnej 
ustal  splevs(  a  uiekoTko  ráz  xivol  Mladší  členovia  r(>diiiy  boli  roz- 
Kntral  po  chóroch.  Vráber  s  Juditou  priili  z  dalekej  „Chudobky* 
iMnkoro,  na  pol  kázui.  JudiU  piíchylila  sa  do  poslednej  ženskoj 
lavice:  chudobní^  želiarky  urubíly  jej  vifučne  miesto,  stisnúc  sa  do- 
bmmady.  Ján  Vrábel  so  synom  polli  ku  organu;  to  úu»či&te  pre 
UuU.  nemajúcif^h  v  chráme  zákonné  miesto. 

Kiiaz,  vysoký  mu/  s  krátko  strižeuvnii  šedinami,  v  sňahobielcj 
kamzi,  hitvoril  n  kaucia  lichým,  ncrt'tohckym  touom.  jako  by  bol 
mal  pred  wbon  len  malé  shromazdenie.  No  každé  slovo  padalo 
•  kanrla  jasno,  uróite,  odrezauo;  pri  tichosti,  jaká  panovala  v  chráme, 
prcEiikalu  ka^ilé  íl  do  posledaóho  „meudfckeho"  kiUiku  pod  n»- 
dľ'  I  vežou,    kde  sedel  po  kladách  a  zlomkoch  vyinuátrova- 

oy  najmladM   podrost  lipovskej   mládeže.     Len   ku   kooco 

káialtií    niulrýiil   hlas;    zriiito,  jako  zlatý  dážď.    padaly  jeho  pre- 


918 


mvHleni^,  pekne  konštruované  SAdy,  prípadné  citáty  písma,  silné 
slová  proroka,  ktur\^nii  /Apnc^il  a,  jnko  bolo  badat,  ide  í  kontíŕ. 
Pozdvihnúc  hlas  až  k  pátosu  —  zostal  na  chvílu  a  tichým,  ticfaýtn 
hlasom  riekol:  amen...  Jako  by  jeiluými  prsuii  zavzdychol  colý 
chrám  i  ozvul  sa  razom  nepokojný  sum...  Tudia  pridlho  boli  ticho, 
žiadalo  sa  pohybu.  Poliyb  priSiŕtl  do  uiaeity,  juko  kiMf  do  tichej 
hladiny  ŠtrbskiMio  piosa  s  vysokých  brál  Bašty  priletí  nečakaný, 
silný  vietor.  ZnŔiichotaly  listy  kancioiiAIov,  jako  by  tou  samý  vietor 
sadili  do  suchého  opadnutého  lísfa.  Mo)iuLn*%  v.šelkýini  mutáriumi 
xahnnel  do  áuinotu  ort^an,  až  sa  niektoré  lavjc-e  potrUisuly  zvukami 
pedálovými.  Hovoria,  že  dosky  majú  istý  stimulus;  keď  oruanorá 
drevľnä  pl^tafa  zaliučf  tým  samým  stimulom,  dosku  strašia  so. 

ľi)  jiiciiui,  pri  áľouovskora  požchuuni,  pri  prvýcli  «povných 
slovíiťh  kimza  všetko  povstalo  z  miest;  chrám  iMitmel  *»,  jnko  by 
razom  jasné  zimné  slnko  zdélo  bolo  zii  hustý  oblúk.  í^dalo  íia,  jako 
by  budova  sama  chcela  sa  vystret  do  vyše.  Kad  pavlačmí  nbjavily 
sa  rady  temných,  vysokýcli  postáv,  a  zakryly  chrbtami  a  hlavaiói 
svetlo  nevkuBuýcli  oblokov.  Po  tiikraf  poklouily  sa  rady  za  každýiu 
odstavcom  požehnania,  A  skoro  potom  nasledoval  šumný,  radostný 
východ.  Jako  tmavá  rieka  valila  sa  z  ohrúum  massa  ludu  dolu 
schodami,  piitila  sa,  nemobúc  dalej  pre  babky,  ktoré  v  prizemí  lisly 
sa  netrpetíve  do  dvier,  batíac  jedna  druhú,  ľred  kostolom  vidno 
gruppy  v  tichom  rozhovore.  Kňaz  wchádza  z  kostola,  klobúky  tetia 
s  hláv. 

«Jftko  ti  joV  pýtal  sa  Ján  Provanský  dcéry  Julky^  kiorá  boU 
neobyčajno  bladá  a  dupkala  nepokojne  po  snahu. 

.O/íaba  ma  v  nohy,  a  liladn:í  som  jako  vjča." 

.Julka!"  s  nádychom  neodobrenia  liekla  Mária.  Jej  nemilo 
dotkly  sa  položartovnó  slová  sestry  bezprostredne  pri  východe 
z  chrámu.  Zuely  jej  priprofánne  a  priveselo  po  vážnych  dojmoch 
chrámových.  Oua  po<l  .sp4>vom,  dávno  nepočutým,  dva  rn/y  zaplok&U, 
skloniac  hlávku  nu<l  hrubú  knihu  kanciotiiUa,  a  pri  pimle<lnýi*h  bIa> 
vách  kú&zových  zauiieralo  v  nej  srdce  novým  sladkým  a  pritom 
vÄetkom  bôlnym  citom.  „Zamknutá  jo  duäa  tvoja,"  hovorievala 
tetka  Steinová,  keď  ju  kárala,  že  je  novlúdna,  neúprimná  a  du  seb* 
utiahnutá.  Teraz,  po  návrate  z  Ilolniak,  počala  otváraí  sa  jej  uza- 
mknutá duša,  jako  kalísek  belasého  zvonku  pri  východe  slnka. 
Tiché  posial  Hrdce,  rovnomerne  puUujúce,  počalo  tící  živÄi-*,  tutiym, 
nepiavidelným  tlkotom.  ^Conm  v  ústrety/"  pýtala  sa  samú  seba. 
Odpovede  nelxdu. 

„Nuž  čože?"  odvetila  jej  nevinne  Julka,  „Tari  teba  nvoziabt, 
a  ty  nie  si  hladná?  Mariáka,  kebys*  vedela,  jak  teélm  sa  na  tú 
polievku  u  babičky.  Takej  niet  v  celom  svete.  A  cl  si  apoeoroTAlA 
Q  organa  l^iicka?  Ja  sum  ho  zazrela  a  hned  poznala." 

Mária  Tieodvetita  a  iála  ticho  u  boku  otca. 

Sluko  svierilo  bielymi,  zimuyiui  lúčami  na  ]Ui8fia2enú  ulicu,  na 
biele  strechy  domov,  na  súažny  kúžel  Hradovej,  ktor^ŕ  pnel  ba  and 
Lipovou  jako  hiomofivod.  Končiar  vrchu,  ostrý  sám  sebou,  /.oslľil« 
eéte    viac    kaiUigrafírká    pyrautida;    omrznuti  a  zasňazeoá    svieCilft 


4 


Sl« 


v       slnku  jako  briliant,     ľoíi  Hradovou   tiahly  liusto  horou  zarastr 

tt^"»,tŕ   ni/.ŠÍc    kopr^o  v  čisU'j,    Himhovoj    pliicbto,    len    luiestamí    prc- 

t»'liutiti*j    sráznviiii   slíalriim.     S  {Iniliej  strany  trŕal  blí/.k(í,    iiad  8;i 

''^iyiui  (lomkami  Záriečia,  nevysoký,  ab-mý,  vulkanicky  kopec  Myslel 

^ys".  nikou  niôit!Š  siahnuť  na  jelio  inalelmi'!  stľánt!  a  terrassy.  Volal 

^«^  pľoaio  Zámkoui,  a  skutočne  uzamykal  lipovskú  dolinu.  Pod  nfin 

^^la  hľndská  cesta  k  Iloliovu. 

Dľcvanovci  —  celou  proccsi^iou  —  išli  ticho  z  chrtimu.  Skoio 
iíh  dohonili  Yráheltivci  z  mlyna  „na  Chudnlilie" :  Vrábel,  jeho  ^ena 
Judka  i  syn  I^adíslav,  21-ročný  éuhaj,  v  hezuhonntí  miHlnoni,  ba 
až  jiviháckom  oblekn.  PríchodzI  pripojili  sa  bez  ceremónii  k  rodine, 
pon  '■  M'niucej  oilmestím.  „Chudobka"  nepatrila  cirkvou  do  Lipovej, 
So  :  !a  dtľť'ra  ílonm,  Judka,  lubila  ra/.om  odbaviť  i  Pána  Boliu, 

i  oávÁtt^vu  u  rodifiy.  Nadt"  pi'iÄIa  ukaxíU  im  iívojho  juristu  pĽ^itian- 
£keho.  na  ktun-Min  pozeíala  a  inaterluskou  iirdDSlou.  Tak  temer  celá 
j'odina  v  jednom  klbku  pomaly  ťahala  Lipovou,  luh  leuier  vSetci 
redhit>hali,  lebo  tttaiý  Ján  s  vuuknui  liýbali  sa  ten  pDumly  a  často 
stivali.  Za  mostom  odbočili  na  pravo,  buro  lavn^m  svahom.  Na 
yvyšenine,  medzi  ostatnými,  menšinjí  domami,  vítal  ich  vysoký 
oni  Drevansk>xh.  na  jioächodic.  ale  bývalo  sa  len  v  prúeml.  Na 
tarotnódnoui  pirncbodt,  s  matymi,  okľúblymí  olilokami.  bobi  ŕ;kla- 
lište  tovarov  a  iuébo  dobra  velkého,  gazdovského  a  obcboduého 
omu  TurÄkov. 

Pred  bránou,  fažko  dfchajňc,  zastal  starý  Ján. 

„Drahým  hosftim  preiínust,"  riekol  tichým  hlasom  a  sňal  svoj 

3roký  klubiik,  ohna/iac  pifšinn,  ktorá  lisla  .la  v  slnku.    Dievčence 

*)h\\  lizkymi   ílviTciami  na  kamenný,  zamcleny  nílsyp.    K  nim  \in- 

aotoe   pripojil  sa  už  na  ceste   mlaďy  VrÄbľl.   a  teraz  pomáhal  im 

■  <^re  scbudkaini.  Za  nimi  otec  a  ustatní  členovia  rozvetvenej  rodiuy. 

I7ľlá  kolónia  starcov,  mužov,  žien  i  mladých  podrostkov.  Eva  vyšla 

tx  v  ústivty  medzi  dvere.    Ona  zalomila  clmdó   ruky  a  v  mdlých 

^ach  starenky  ukäzaly  sa  slzy. 


IV. 
Oj-rlIlHk^ŕ  (lokuiiieiit. 

A'emŽH  atali.t  sa  velké  prekvapenie  v  Iíolifive.  Iíoly  tam  sladké 
ojuuiíiliy  radosti,  len  biednym  a  poníženým  známe.  Nebo  ueuitcdrí 
Uké  chvíle  Devydedcuýut;  také  chvíle  treba  zasliižif  si  celým  morom 
Etrádnnia. 

Mirko  shiHlil  v  saniach  Drevanského  fa/.ké  botoše,  schytil  svoj 
kufrík,  zabudol  dat  Jožovi  na  pivo  a  lotel  svojím  íabkým  krokom 
hurt"  úzkvuií  schodami.  Tri  stupenky  bral  naraz,  vzdor  tomu,  že 
sa  uiu  (a/ku  bunda  medzi  uoliy  plietla.  Na  lavo  v  prvom  po- 
achoilt  zazn'l  ílobrf  znáititi  dvere  s  okienkom.  To  jeho  rodičovský 
byt.  Dvere  zvláštnou  náhodou  neboly  zatvorené,  jako  obyčojno  bý- 
rnly.  on  vhupol  do  malej  kuchyŕiky.  Ovial  ho  dobre  známy,  domáci 
iuipach,  celkom  zvláštny,  jakého  nevoAal  nikde  na  šírom  svete.  Na 


no 


ľavo  uzrel  dvere  do  otcovslíého  kabinetu  —  dnihó  viedly  prosto 
do  hosíovskrj,  iite  on  obriltit  sa  lined"  kii  kahin^tii.  Už  piedstaTÍl 
Bi,  jako  uvidi  otca  slirbeiiéhu  nad  ptsiuenýin  stuloui.  Ale  nič,  cbyžku 
našiel  piázduu.  Na  vešiaku  visel  dubre  zuäuiy  otcovsky  župau  a 
joho^e  čierna,  liodvahiiä  óiapka,  na  jediioduoboni  regáli,  élslovaué 
B  iikuľatessou  kaiicolláľsktílio  človeka,  leiíaly  sváxky  lístiu  v  modrjch 
došUciach.  Plán  Viedne  z  časii  Sobieskelm  bol  nalepený  na  tiilioiu 
]»apieri  a  visel  na  Atcni;.  U  obloka  stála  liiika,  vysoko  bíblíol^^ka: 
slank,  keif  chcel  k  vyšším  [inehľaiikám,  8tiifiil  na  sIoIpľ,  na  ktor; 
nakládol  najprv  múr  tUtýcb  Iwchantav.  ^IIint(>rická  alniara",  uz*- 
Trutá  na  dva  zámky,  zaujímala  temer  štvrtinu  celej  cbyže.  Mirko 
shodil  bimdu  i  icimnlk,  poupľftvil  svoje  lesknúce  sa  dlbŕ  čierne  vlasy, 
priČesal  kefkon  hriadku  n  fiizy,  a  tak  jakohy  nič,  pieňíel  do  bostov- 
skej.  Ma(  jeho,  ač  netttanl,  ale  biedi>n  skniáMiá,  ndpadne  drobná 
osôbka,  sedela  pri  obloku  a  btadela  na  rohovskt^  námestie.  Ona 
i  zazrela  sane  pred  doinoin,  ale  doui,  v  ktorom  bývala,  mal  viacero 
stránok,  málo-li  saní  zasĹávalu?;  k  tomu  v  prizcml  nacháxizal  sA 
iidovský  hostinec  s  nápisom  ^Eis-Bier".  Až  keď  vrzgly  dvere,  ob- 
zrela sa.  Jej  drobné,  pracovitii  ruky  skleslý  do  lona.  VoTkó,  tíenie 
oči  vyvalila  a  ilined  zatvorila,  ľotom  chcela  vyskoŕif,  ale  údy  ne- 
jKislúchly.  No  už  tu  držal  ju  syn  v  uáiuČi  a  bozkával  aa  líce.  Od 
JU  cele  v/a|  y  náručie,  zdvihol  a  odniesol  k  divátiu.  .Miro!"  za- 
volala, a  slzy  vyronily  sa  z  jej  ešte  vždy  prekrásnych  čiernych  oči, 
,tys'  ma  mohol  usinrtiC!  Tak  ma  tuto  zabolelo."  ona  ukázala  na 
prt>e.  „Ach,  ked  si  leu  tu!"  a  vytrhla  sa  z  ramien  synových,  sadla 
(falej  a  liTaib^Ia  nniilio  materským,  skúmavým  a  pritom  milujúcim 
pnhlaiioni.  I'ntDUí  mala  jakýsi  ualinevauý  vyra^  ua  tvári.  Tu  vždy, 
k6<f  bola  rozťuleuH,  lahostajno,  jakým  rozĹuleutm.  ^Tak  dávno,  tak 
dávno,  čo  som  (a  uevidela  —  ale  budeš  hladný  —  Bo>e  mój.  ja 
hlúpa...  bude.<;  čaju,  kávy...  Premrzol  si."  Vyskočila  na  nohy  a 
poúUa  metiif  8a  po  chyži,  nevediac  kam  prv. 

Ubezpečil  ju,  že  mu  nič  nechybí,  nič  neželá  si,  leo  ju  videt 
Nedal  jej  odlst.  Až  ot^c  príde... 

Na  Sťhudoch  zakašTal  niekto.  „Tojnon,"  riekht  StJLSfcni  Elena 
Kladná;  „ach,  jako  sa  pnteSi.* 

.Poŕkaj.  mama.  musfm  ho  tiež  prekvapiť."  On  skočil  s  divAtta. 
.Nehovor  nič,  len  ho  pošli  du  kabinetu."  Mirko  šuchol  na  jxalcoch 
do  otcovej  eliyže.  obliekol  otcovský  župan  a  sadol  si  k  jeho  pfsmo- 
m^uiu  stolku,  nahľbiac  sa  Uk,  že  ^<ilier  zakrýval  jeho  čieiue  kudry. 
Na  hlave  ntal  okovu  čiapku  z  čierueho  hoďváhii. 

Staiý  Kladný  na  očiach  ženy  videl  ihnerf,  že  sa  čosi  dobi-ébo 
stalo  a  žó  je  rozčúlená.  Pevne  myslel,  zase  nejaká  zá&ietka  prifila. . . 
„Nui  čo,  list  či  paketV  pýtal  sa  s  radostným  úsmevom,  vy/.vliekajdc 
svoj  „prorticky  manteí".  liot  to  stíirý  kei>eň  so  šiitikým  golierom, 
ktorý  mu  v  Uohovc  zadovážil  posmešný  titul  ,aľcbívu<.'ho  proroka". 

„Nič  neprialo  s  poäly,"  riekla  Kleua,  ale  nemohla  zdržat  sa  a 
chytila  muža  ukolo  hrdla... 

„Cliod.  chod,  stará!"  Ou  vyioauil  sa  t  jej  objatia  a  zakaHľal, 
.ehceJí  ma  udusíC?" 


I 


i 


ni 


,Iste  bol  tu  listár/  podumal,  utvniený  žeoínoii  TúbezDoafou,  a 

obvíaje  Ŕiel  do  svojej  cliyío.  Mirko  nevydržal  seileí  shrl>eno 
"|>ri  stolu,  a  prŔvo  koď  stnrík  vcliildzal,  mal  lilavii  vystiflú.  Zpod 
Čiapky  m  jiolier  župaua  padaly  jelio  čierne  dlhé  vlasy. 

„Kmín  v  dome,"  r  dobrým  lismevúin  riekol  Jó^a;  ou  ai  po 
kufríku  a  bunde  badal,  ŕo  m  stalo.  „Vedel  som  liueiT,  vedel 
som...",  ale  dalej  n?,  nevl.idal,  čo  jako  cblapil  sa.  ^/kidej,  ÔRiiar, 
Mbal...  takto  neo-^númif. .."  Mirko  bol  už  sbodil  župan  a  bozktlva) 
otca.  ,Čo  tu  chceš?  Čo  tu  bíadáš?"  zase  poíal  otec,  ^vonsním!" 
Alľ  jpiho  oči  íiuiialy  sA  a  slová  v  hrdle  viazly.  CokuNek  by  bol 
pove<lnl,  véftko  žiarilo  Idskou  a  nevýslovným  šrastím.  V  úrade  volali 
ho  i  .suchou  dušou"  pre  jeho  absolútnu  cbladnokrvoost  ku  vše- 
tfefni  mestským  i  kancellArskym  novinkám,  klebietkam,  dôležitostum, 
ai  .*-*,  že  slabý,  bezpomncný,  triwlivy  Kladný  mal  v  sebe  viac 

o.  :.  ijitn,  než  celý  slávny  magistrát  Ŕobova. 

,>a  t>teilry  veéer  som  prišiel,  tata,  vari  ma  nevyhodfš.  Či 
badfl  nftdelenie?" 

,Bttde,  bude,  Mirko  —  kedy  si  prišiel,  jako,  odkiaľ?..." 

Ai  t«  napadlo  Mirovi,  že  kočiSovi  nič  nedal.    Sbehol  prosto- 

^Usf  dolu  schodumi.   Jožko  stál  pred  krčmou  v  iirfzeml  a  pil  pd- 

lOQKii  Z  malej  na^ky.     Krcui.^rka  Heginu,  tučná  na  pľa^nulie,  stála 

medzi  dvermi,  jako  lemer  vždy,  a  uspela  sa  bo  dôkladne  vypytaí, 

-odkial  ide  a  koho  priviezol. 

Bpozdmvuj,  Jožko,  oddaj  paklťky  a  povedz,  že  do  Lipovej 
Sindoni  naisto  —  s  liohoni."  I  dal  mu  do  ruky  uickoTko  šestákov. 

„Máme  poslat  druht^  kone?" 

.Popros  sváka,  že  áno,  ale  iste  —  pešo  je  Jalekol" 

Jožko  dotiahol  svoju  pálenku,  sadnul  do  zadn^bo  sedliska,  a 
kopdn  letel  rohovskymi  ulíciami. 

Kladný  počúva]  oblokom  na  chodbe  icb  rozhovor. 

pA  ty  chcoá  do  Lipovej?"  cele  zarmútený  opyt^  sa  syiia. 

„Na  prvý  svlulok,"  trochu  stuileno  riekol  Mirko.  Jemu  boly 
%]epohodln<^  vysvetlovania.  lebo  znal  ot":ovu  necbut  k  domu  Drevan- 
»kých.  Starý  raz  vo  veľkej  potrebe  obrátil  sa  bol  k  nim.  a  Mišo 
Dŕevanský  odbil  ho  priatelským,  ale  tym  bôľnejším:  „nie".  Druhý 
raz,  keď  už  Jó/a  ueinal  ea  kam  obráti^  (ku  Jáuovi  mladáiemu  ne- 
chcel, vediac,  že  podporuje  Mirka),  prosil  Sama  o  pôžičku.  Samo 
mu  po;íičku  dal,  ovi^oni  len  na  riadny  úpis,  vymienil  si  úroky,  a 
ked  prišiel  grok,  inkasťoviil  p{)žiada?ku  neniilosrdno. 

bNo,  CO  pn  títrfisťach  buitucith  dní."  riekol  s  násilne  vynútenou 
vesoloBfou  Btnrý  Kladný,  „užime  pritomoost!  .Ach,  Mirko,  jak  rád 
&om,  2os'  priáiel  1  A  bodný  si,  ncúrekn.  Jako  st  zmužnel !  Nuž  čo 
novúbo  vo  vysokom  svete?"  Jtiza  naisto  veril,  že  jebo  syn,  ktorý 
uéí  ministrových  synov,  má  veľké  vwlomosti  o  dielach  , vysokého 
sveta",  ľravda  on  nevedel,  že  jeho  ^syn  u  ministri  hrá  omnoho 
nieašiu  úbdiu  ne^  pusloduy  douiestik.  Že  piichád/a  punkt  na  určitú 
hudinu  do  osobitnej  chyže,  kde  ho  už  čakajú  dvaja  žiaci ;  prejde 
a  nimi  úlohy,  zadaiid  v  ústave,  a  ticlio  odchád/a,  nič  nepočtyúc 
^s  vy&okt-bú   svťta".    Nevedel,   že  dámy,  ktoré  časom  navátevitjú 


m 


Mirkovu  hodiuu,   nifi  mii  ncsflornjú,  fnúva.  s  nŕin  hovoria,   prídu  a 
0(lc)iiid7..i)ii,  jako  bvtnosti  7.  výka,  jakú  butiyne.  Pľu  Józii  boln  ilni^ma- 
lom,   že  spása    národa,   vMko   átastie   príde  z  Viedne,    iniriathon 
Naivyášieho    domu.   Až    prícUná    toydlaosf   stanka   nemala    branie. 
Znášal    všetky   pusmechy,   dal   si   ápinlať   do    ^buch-liužaľov,    dt> 
„svarĽ^-elbov",   ked  bula  móda  červeno-biolo-aelenA,  a  teraa:,    kwT 
červeuo-biolo-zeleDÄ  múda  opalisovala  do  ^Svarcgelb",  a  zase  našinci 
vysmievali  ho,  on  zostal  verný  svojej  ddvnej  lAske.  V  jeho  iletiiinej, 
nezlobnej  duši  ueiniUo  miesto  žiadne  pochybovanie  o  liudiKim  )>ehc 
vecí.  Crt  zlého  deje  sa,  to  sii  len  abeiTáĽÍe  časové,  |M)inijajuce.  jakt 
keď  cbmtiľy   zakrývajú   chvilami  nebo.     Či  zato  nieto  neba,  žo  h( 
oblaky  zainútily? 

,,I>ajto  si  pokoj,"  bovoríeval,  „len  Ou  nám  pomôže  I  Oa  miltiji 
nArody...   len  nech  zmiznú  zl(  radcovia,  a  oni  zniisini." 

,Čo  fa  po  vysokom  svete,"  riekol  sucho  Mirko,  „tam  pre 
nekvitnú  ruže." 

r\  ty  si  uký!  Ty.  môj  Mirko  I  I  teba  nakazili  1  Vidíš,  lo  m 
je  Túto  I  Ja  sAni  ešte  dožijem  obrat,  a  vy,  nílailí,  u>.  zúfate.  T  "^^T? 
denne  niô/eft  bladeí  na  Štefanskii  vežu.  na  kolossálny  pnmnlk  Blávw^  'J 
signum  vernosti,  oddanosti,  a  zúfaš!  A  všetci  vy  mladí  xúfate.* 

„Nezúfaniľ,  ale  nekoUäcme  sa  v  márne  sny  a  bli'i/.iienia'  ČetM'^sf 
|>amäU  na  vaše  zhrdzavelé  zásluhy,  na  vaéu  hlilpu  verituHC.  Ta  .^f-QÍ 
svet  netečie." 

„Nie.  syn  môj!    Tys'  možno  učenejsí.  než  ja,   chudák,   pisár 
ale  vernost  a  oddanosť,  pamiitaj  si,  veruost  a  oddanost,  to  sú  velI 
city!  Ony  nemôžu  zmiznúť  ber  stopy.  Vernosí  a  oddanosť,  pmvds* 
dlho  múzu  by£  nevidené,  a  lichotonie  so  zradou  v  zápiitl  U'iiiuifujú. .    -—i 
Ale..." 

„Ba  ešte  sa  povaď,   ty  starý,  e  vlastným  deckom,   ktoré  nA^ 
len  tak  nccaknuo  priélo.  pre  tú  ohavnú  politiku  I"  riekla  mat,  ktorej 
nied/.itým  navjirila  riedky,  hlady  čaj.    .Daj  um  radá^  uáležitA  oi^V 
dýcbnut  s  cesty." 

„Ach,  Bože  môj,  netresci  nás!   Pravdu  máô,  stará.    S  "  ^ 

z  (falekého  sveta,  a  tii  prvé:  nešťastná  politika."   Ä  oni  .  • 

stôl.  Mirko  ro/prával  o  Viedni,  o  svojich  ňtúdíarh,  o  divadle.  M*/ 
ho  pni-úvala,  nestrhnúc  svoje  cicrue  oči  s  jeho  tváre,  az  otec  ho 
pretrhol  sdelenim  tJijnosti...  Bol  by  ho  už  neraz  zjistavíl,  lebo 
to,  čo  syn  hovoril,  málo  ho  zaujímalo,  nic  mat  po  každy  raz  po- 
ložila svoju  malú  peknú  ruku  mi  zilistú  pravicu  mužovu,  ahy  mlčal. 
Ju  zaujímalo  všetko,  i  étúdia,  i  orchester  Karlovho  divadla,  i  upiM 
nových  stavieb  viedebskýcb ;  to,  čo  otec:  chcel  sdelit,  bolo  jej  du- 
statočne  známo.  Otca  tajnnst  pálila,  tak  rád  bol,  že  má  okrem  htaj 
človeka,  ktorému  holo  možno  zdôveriC  sa. 

Józa  totiž  našiel  v  archíve  mestskom  listinu,  písanú  pndivuýmj 
písmenami.  &ípil.  že  tn  môžu  byt  staré  slavianske  litery,  alo  nevoril  sál 
sebe,  jeho  rozpálené  radosťou  srdce  triaslo  sa  strachom,  aby  níokl 
DMpozoroviil  n[ij<lenv  poklad.  Necli  <lnzvir  mi  o  ňom  zúnvy  nta( 
DOtár  Ditiinnjiel,  lebo  do  hlbosti  vypitý  „puilniister".  rukopi:}  m 
a  pochovajú  na  večné  veky.  Veď  už  ru  uaáiel  v  archíve  páua  i 


tctôrf  preíirÄÍíAval  sft  v  ňom,  ale  okrem  že  narobí!  valne  nepmiadku, 
fiič  klúdueho  nevykonal,  vzilor  tomu,  ie  mal  od  pcétianskebo  musea 
masmé  diuruiim.  VetMcľkom,  sám,  potme,  .lóza  šiel  do  archívu  za- 
cbráoit  nájdenú  drahneennosf  pre  vedu  a  národ.  Tisíc  i'izko^íU  ob- 
kliirilo  jeho  biednu  dnén.  Nezapállac  svetlo,  svojimi  zkúsenwni 
rukami  nahmatal  lasťikul  a  vytiahol  z  kasnc.  Sfastie  mu  prialo, 
Fascikul  bol  v  jeho  iHičuom  vrecku.  Ticho  kradol  sa  temuými  acho- 
dAiui  me^ítskéhu  domu...   Poxorne,  po  palcoch  stú|>al  nadol 

^tlž  znám  pocity  kmina.  ktorý  plahočí  sa  s  ukradnuUín  koristou." 
Slurfk  zastal  a  hlboko  v/dychol.  ľntoni  pokračoval: 

,tlž  som  bol  Ľely  natešený...    V  tom    na   srliodoch    počujem 

imtnol,  a  t;lal>é  blesky  liniipä^ika  zo  spodku  pad.ily  na  strednú  plat- 

foriun  schodov.  Do  mua  jako  by  nô/  vrazil...  Co  robit:  vrAtif  sa, 

(sť  napred?  Slalié  svetlo  osvieiilo  starú  almarii,  kde  predtým  držia- 

vali  zhroje  hajdúchov.  Za  ňou  bol  kút...  Pod  ja  do  kúta. . .  i>t4>j(m, 

stojím  viac  mŕtvy,  než   živý.    Nedýchal  som,   nedýchal,  syn  môj. 

Pravou   iiikou   tisol  som  kŕčovite   bočnó  vrecko  k-ibáta,  v  ktorom 

Daťhodil  lätt  mój  puklad.  Rnlce  mi  húchalo  —  ej,  veru  lío/e.  čujno 

bi^clialo  v  hrozm*j    tiíiinť.     ŕ?ám    bál    mm  sa  toho   Ijucbotu :    klop, 

klop,  klop,  klop,  a  tisol  eäte  8ÍlnejMo  písma  na  prsia.  Svetlo  blíži 

SA...  čujem  kroky,  ale  nie  srnolé,   prírodzent^  kroky  človeka  hez- 

•t&roi^tnčho,   ale   UiVé   kmíniíke    kroky,  jako    boly    moje   tamhore 

▼    luchíve...  A  hla  —  skutoóne  na  piileoch  blížin  sa  dve  posUvy: 

nordr  8  kassírom.     I^te  do  arohfvti,    aby  zisiili,    že  chybí   fasciknl 

1H24...    Vž  som   chcel    vyroniť   sa   zo   svojho   úkrytu  a  hodit   sa 

k    nohám  predstavených.    No  mŕtvota.  Jedine  mŕtvoúi,  zasiahuuvšla 

útly  moje,  zadržiila  ma.  Nie  —  oni  nešli  do  archívu,  ale  zvrtli  ua 

lavo  kn  kancellárii;  tam  nachádza  sa  i  kassa,  i  hlavníc  kuihy.  Celý 

balvan  sv.ilil  sa  mi  s  pŕs  I  I»o  údov  mojiih  razom  jako  elektrinou 

y^A-^W  y.lviA,    fahiinko.   jako    páper,    slelel    soni   dolu   scbodami 

^^oiim  ndpfsul  som,  vlastne  odkrostll  kus  rukopisu.  Zasiem  niUmu 
^cetjL^inu  doktoru  Miliisbivovi  a,  predstav  si  moju  radostí  Všetky 
"zkosti,  kloró  mm  pretrpel  za  zhrojovou  alniarou,  obnitily  sa  mi 
y  tnáost  A  sladkú  ro/pomienku.  Ndš  drahý  doktor  mi  píše:  listina 
j®  plsanil  starou  cyriílicou,  znie,  jako  mcdiol  vyhrať  zo  zlomku, 
**  l'rivili*;iach,  daných  nmjiteínvi  icámku  Iíobova,  a  niňže  poírhúdzat 
*  ílesiateiii)  alebd  jedenásteho  stolefia.  Práve  teraz  koi)irujem  ju  cez 
JodvAbny  papier.  IIľ».  dokument  ndšho  života  v  starine,  naiej 
"ultúrv." 

Milo  bolu  htadef  na  oduševnenú  tvAr  Jôzovu.  Oči  jeho  fivietily 

^'leftlnym,    čistým   blejtkom...    I*ri  ro/právke  výraz  jeho  dobráckej 

^'áre  menil  sa.  city  ihraly  v  jeho  áedýcb  očiach.  Pri  opise  úzkosti. 

VTftlrpenej  zji  ulrintrou,   celú  tvár  jeho   svraštila  sa  do  komismu,  a 

^^•i  ro/.prával  o  šíaslnom   konci,   smiala  sa   tá  istá  tvár  a  pritom 

xjasiúla  sa  do  mlada. 

.Mnoho  ty  máä  ú^iikii  20  starej  škrabaniov."  poznamenala 
^(^iti.  ktorá  už  nebola  napnutá  pri  rozprávke  mužovej:  poŕula  ju 
ín'^i*^  hneď  ua  druhý  deíi ;  pud  sviežim  dojmom  Júza  rozprával 
obšJm«j6ltí  a  náhfadncjšie,  a  počula  Ju  potom  niekotko  ráz.     ,Hal 


13i 


si  nd^el  vyzTedlef,  iú  robil  starý  zlodej  Dfiunagel  8  kassírom  ne- 
skoro  vť*ôeľ  v  kasse!" 

,»Naowij,  ntfic/  riokol  Mirko;    „to  ti  nona|>adlo,   že  je  reli 
divná  oná  nAvétevaV 

Józa  iirohii  dobrácku  tvár.  .A  čo  mne  m&lo  iiapadDtlC?  Bol] 
soni  rád,  že  nm  ncprichytili." 

,Vidíé,  otec  môj,  jaký  si  divný.  O  sfató  privilfgia  líradu  RoIi'im] 
stAráá  sa,  reskiruješ  uočné  iiúvštôvy  me&tskcho  aroliívij,  alo  nepa-j 
inäláá.   žo  notár  Duiinaiiel  je  hlavným  vrahom   tvojim,   statočných 
ineôtanov,  bodrýck  kňazov  a  učiteTov  po  vidiuku!  Ý,e  váa  tymnisuje,] 
prehdha.  —  veď  i  tebe  /zvesil  discipliiiárky,  —  bašuje  a  potlačuje 
každé  národué  hnutie.    Vcif  si  mi  pfsal.  že  zakázal  ochotnícke  di- 
vadlo v  Ilohovo  s  bláznovským  odóvodniMiím,   Že  slovenčiníi  ju  za-j 
kiízaiiá  vo  v/delanej  spoločnosti,    a  tiiil  »i\  leu  na  jarmoku,  a  i  tOi 
len  dočasne,  že  liabe  časopisy,  boykottuje  remeselníkov,  ktorí  co  len! 
éuchuú,  že  sú  Slováci.  Hrad  Rohov  leží  dávno  v  rumoch,  a  i  tie  rumy 
už  posvilžali  na  stavbu  uiajerov  —  iba  základy  poznaf.  Mal  ai  pri* 
chytíC  notára!  Mndlit  aa  uešiel  do  kassy!  A  ešt.e  h  kassfrom!  ťokný 
(lárl"     Mirko   pohladil  svojo  dlhé,   íieriie  vlasy,   a  zlostne  puziMíd 
jasnými  okuliarmi  v  zlatých  drôtikoch,  jemných  jako  vla«.    On  bol 
tiež  dobrák,   ttimor   otcovi  sa  vyrovnal,   ale   predsa   vrela  v  dom  i 
i  matkina  rozhorčtíuá  krv.  Kuh  certoviuy  v  ňom  trc&lo,  bez  ktorej  i 
dobráctvo  je  velmi  pochybný  dar  nebies. 

„Veru  ja  bych  bola  narobila  laky  tailas,"  riekla  Elona  a  narl 
rovnala  svuju  uialii,  subtiiiiu  postavu,  ^/c  by  bulo  sbehlo  sa  ttíé\ 
mesto,  t  stnižuiťi  »  hatapartíiami.  Čisté  veci  tam  nerobili!  A  keby  j 
iué  nie,  už  len  ^kaudál..." 

,A  v  mojom  vrecku  mestské  listiny!  Veru  ste  pekol  radcovia... 
Nech  každý  sám  zodpovedá  svojmu  svedomiu...  moje  je  čistA,  Jft 
origíuál  vrátim,  a  s  nimi  tam  nech  Boh  náloži." 

^\  tak  idú  chýry  o  notárovi!  Prvý  kartár  v  stolici  1  Kone,  ne- 
stndné  ženy,  karty,  méble  z  Viedne,  hostinv,  jakých  Uohov  nr- 
videl..." 

„Klenka,"  temer  prosebné  riekol  Józa,  ^nepromluvls  proti  bili- 
nimu  svojmu...   Klenka..." 

.Zlodej,  ío  ma  škrtí,  nie  je  mojim  bližnýra,"  riekol  Mirko. 

„Taák...  Zabudol  si  už  Písma,  syn  môj;  vytisly  li  ich  mate- 
matické formule,  bnjný  viedenský  život  sotrel  katechismus. . .  KaiJí 
človek  je  našim  blížnym,  i  notár  OtLnnagel. . .  Vy,  forizei,  xabúdstf 
na  Samantána. .  .* 

„Samaritán  liol  muž  srdc^,  charakteru^  a  jeho  smilovunie  w 
uad  raueuým  neäfastnlkom  je  krásne.  Ale  povedzme,  Santsriiái 
vyšiel  o  hodinu  prv  /  liospody,  a  sišlt'l  sa  so  svojim  klientom  vtei^ 
moment,  keď  lio  dvaja  zbojníci  držali  za  hrdlo  I  Nuž  čo,  <" 
povrtžujúc  dla  tvojho  kiit^<'hisuni  i  tých  zlodejov  za  bh.  1>I 

nagpl  je  ešte  horáí,  zbfja  celé  meslô),  bol  by  uiie),  a  d  jako 
vek  srdca  a  charakteru  nebol  by  bránil  napadnutého,  a  tak  B| 
nými  silami  nebol  by  xahnal  tvojich  zbojníckych   blížnych  k 


Stt6 


T3  {  jedQoho  tak  očáknul  svojou  aamaríUnakou  bakulou,  že 
bolo  dosť?" 

Neprekruciij  slová  Písma,"  riekol  bezvládne  Józa  a  schiílil  aa 

ady.    MiiC  mala  nitlusC  z  Mirka.    Ona  iiinoho  tľpela  po  cel^ 

ým,  že  jej  muž  svojou  dobráckou  ÚBtupuusfou  nevedel  zastat 

ijo  osobné  záujmy,   ani   dobro   rodiny    rozmno/if.    Co  otec 

vi  menoval  Ivrdostou,  pohanstvom,  v  tom  ona  videla  silu  a 

drahocennú  vlastnosť,  ktorá  chýbala  otcovi. 

_ed  už  išli  s[>a(  a  Mirku  zahasil  sviečku  v  malej  izbudke,  sd- 

c^  8  ho8Cov8Kou,   počul   vrznút   dvere.    V  pančucbách    priala 
mat. 
piš?*  pýtala  sa  ticho. 

ie,   mrnaa,"    riekol    Mirko,    „premyŠTam  o  otcovi.     Ked   mi 
môže,  ani  minútu  váH  nenechám  v  tomto  smradlaTum  hniezde. 

íCl" 

sadla  na  postel  a  hladila  Mirka  po  dlhých  vlasoch. 
aAcb,  Mirko,  jakii  a'i  mi  po  duši!  Al<^.  syn  môj,  chráíi  sa  tnra 
tom  svete  I   Si  mladý:  Pudmistrov  syn  vrátil  sa  z  Peéti.  Ta  šiel 
ko  rnža,  za  pot  roka  vrátil  sa     -  skelet!  Kaéle,  krv  ptuje.  Zima 
Mle  ma,  ke<f  tcl>a  viem  v  tak  veíkom  meste!" 

pápcU  bych,  mamať*  riekol  Miro  a  obrátil  sa  k  stene.  Mirko 
I  druhý  deň  iwbehnl  pn  známych,  navštívil  „národného  sevca* 
|éu«  chudobut^ho,  neohroženého  dioviečka  s  belavou  kučeravou 
kvoQ  a  fanovo' belavou  bradou,  kupoval  po  sklepoch  v&eličo, 
tBlOTal  8  hanblivýiiii  dcéikumí  remeselníkov,  ľotora  íbned 
^■kreslit,  oprAvaf,  sháňal  staré  haraburdy,  klopkal,  pribíjal, 
pwr. .  Medzitým  jeho  otec,  použijúc  sviatočné  úradné  ferie,  celý 
IĎ  hrbil  sa  oaxl  odkreslovaniiu  oyrillského  dokumentu.  On  robil 
pijn  prácu  tak  di'ikl.idne,  že  nevynechal  ani  najnien:^ej  čiaročky. 
Ibcora)  s  neohroženou  láskou  k  veci,  pri  zamknutých  dverách,  a 
^Aral  ich  len  synovi  a  žene,  ked  zaklopali  a  meno  ríekli.  Na 
ftdf^  večer  bol  otec  hotový  s  dokumRntom,  syn  s  reparalúrami  a 
blijakymi  podivnô^itkami.  Xa  bioloprikrytom  vianočnom  stole  na* 
|1  Jňza  ni*>koíko  sliuvch  kníh,  latinské  cechové  riady,  jeho  Elena 
^vlniak,  pár  ti-plyrli  črievi'c.  , .    Bolo  radosti  dos( 

tebe  nič,'  riekla  maf,  v  očiach  slzy;  „svet  sa  naopak  krúti, 
"idov  obdarúTOJú." 

Leh,  to  až  dIc,"  riekol  Józa,  vbehol  do  kabinetu  a  vrátil  sa 

>u  tvárou,  pod  [>nzuchou  trímur  Čosi  v  papieri.  On  vedel. 

ívn  je  velkým  aiiiatt'rom-fotoíirafom,    letom    vídy   cestuje 

ofo.  „Xič  nového,  nie  vzácneho  —  pozri,"  a  oddal  bjdovÍ 

V  ňom  bola  starodávna  daguerreotypia  rodiny  Malého,  jedna 

íb  v  krajine,  krásne  zachovaná.     Mirko  sa  skutočne  potešil 

>n  siahal  rin  nboni  jeho  špeciálnych   passif.     Nuž  tak  bolo 

tkých  troch  dost  vianočných  radositf  a  prekvapení 

ipdlíl  veľkú    latnpu,    ktorá   len   raz   do  ruka   horievala, 

Irý  večer.  Tri  duše  zažily  ticho  svatvečer,  v  opravHovom 

Miro   doniesol  v  kajise  dve  butt*lle  starého  vína  —  nikdy 
t;  molt  nestál  na  stole  Jôzy.     átrugati,    veselili  sd,   rodičia 

u 


«96 


T  synovi  a  on  v  nich.  Po  veíeri,  ked  už  nabažili  sa  vôetkých  d»roi 
ôtedro-večernycb,  brali  v  karty  staromódny  preferans  na  orer-by^ 
Sitirko  hral  žartovne,  Józa  len  zo  zvyku  élodrovečoi-ného,  no  mi 
s  passiau.  Jej  vefké  čierne  oči  svieLily  jako  ohulltv,  kcif  sbrabúvalj 
do  íílítUrky  vybraté  orechy.  Ví)nku  hííhVltalt  jíikisi  rf»zjnrení  lodh 
idik  na  utioreíi,  zo  súsoďutMiu  bytu  bulo  poču(  bňiikauie  lacnčb* 
piana  a  dupot  tancujúcich  párov. 

Na  druhy  doíi  okolo  deviatej  zacengaly  prod  domom  ^^azdovsk^ 
jednoduché  sane.  6urko  z  Koričnébo  poháňal  kont*,  velké,  sili 
robotné..,  Celŕ  ráno  Józa  bol  v  zlom  duchu,  škrabal  sa  to  tIi 
socb,  behal  netrpolivo.  .MaC  behala  okolo  raňajok  a  výuimečne  ui( 
bn^&ila  po^luhu,  Ktarti  babku,  ktorá  chodievala  iba  dva  razy  »■] 
dpu  nlisliižlt  Hauioliirov.  Hm  —  syn  jej  odebAdaa.  boh  zná,  kedj 
ho  uvidí.  Józa  by  bol  rád  poprosil  syua  osta(  aspoň  ces  dvi 
sviatky  —  ale  netrúfal  si.  Načo  ho  rozhorčit!  „.\  veď,  čože  i 
tu  u  nás,  starých   bribov...    U  Drevansk^ŕcb  veselo,   mnoho   furil 

dievčence Inu,   darmo  je,"   a   bodil    rukou  s  rf-^iguácluu    st( 

vek  ndžívajúrobo  človeka.  Ale  že  Mirko  iienahliada  dolcžitoe 
toho  pokladu,  jakého  ešte  niet  na  Slovensku!  Ua  či  ncochUdol 
vúbec  T  tom  cudzom  svete  V  To  bolu  veľmi  trťtpna  uyMionka. 
Józa  mal  rád  ženu,  diefa  svoje  —  ale  jako  nebo  uad  semou,  pnula 
sa  nad  žitfni  jeho  fanatická  láska  k  národu :  on  bol  v  stave  opustil 
7«m  pre  to  iduálne  nebo.  Úfm  slabáf  bol  v6lou,  tým  silnejjkia  bol* 
jeho  láska.  „Citom  vykúpit,"  často  hovorieval,  a  pevne  veril,  ie 
dá  sa  niečo  ^vykújiií  citom".  Dla  jeho  myšlienky,  zastÄral^j,  ne- 
vykoreniteľnej,  len  v  tom  je  chylja,  že  toho  citu  je  málo,  a  kde  je, 
sUiii  za  posmech.  Nuž  nech  smejú  sa.  Slepý  uevidi,  hluchý  ne- 
počuje, človek  tupý  srdcom  necíti,  Na  to  nepomyslel,  ie  celým  citom 
svojim  ani  len  syna  nemôže  zadržaf  od  cesty,  k  ludom,  čo  ho  ob- 
razili,  čo  ho  za  nič  nemajii,  lebo  je  chudobný  a  neobracia  tislc^.. 
A  on  citom  chce  vyinanit  ueposlušué,  tvrdé,  slepé  i  hluché  die(a  — 
svoj  slovenský  národ! 

„No  tok,' tak...  už  len  chod!  Nech  stane  sa  vôľa  Botía,* 
chlapil  sa  Józo,  ked  Mirko  obliekal  zímntk:  „mladšieho  Jána  po- 
zdravuj,  on  mi  je  dobrý..."  Ma(  mala  nahnevanú  tvár,  ale  nebo) 
to  Imev,  čo  v  nej  vrelo.  V  kuchyni  sa  tii  razy  vyplakala.  No  sy- 
novi neukázala  zvláštnu  ľútosť.  Mirko  zapálil  si  dobrú  cigaru  ímAlo 
kúril,  ale  fajne)  a  púMal  hu.sté  obláčky  dymu.  I  on  bol  r 

„Pôjdem  nazad  na  Ilúbau,"  riektd  Mirko,  obliekajúc  u;i  j. 
Drevaaskébo   bundu,    „a  stavím   sa  tu  u  vás  do  veéernélio  vlaki 
Prichystjy  odpis,  otec,  ja  ti  ho  vo  Viedni  odfoto;írafujem,  niój  appiirj 
je  výborný."     Mirko  cUil,  že  robí  rodičom  krivdu,   ketf  aa  len 
dni  baví  v  tomto   malom   útulku  velikej   lásky,  a  hladel    polií 
otcovi  gpoititenkou  o  jeho  poklade.  Ale  dojem  x^tätal.  V  tú  chl 
nebolo  Jiv.ori  <lo  vzácnej  listiny.  Ou  bfadci  temer  s  neuávistoit 
ňirokú  bundu,  ktorá  má  odniesC  dávno  nuvideuého. 

pVeKmi  si  vlníak  na  nohy/  riekla  maC  s  nahnevaným  výraxoi 
v  malej  tvárí.    Chudera,   myslela  tým  zabezpečit   príchod  syna 
ípiatoŕnej   ceste.   Ved  len  darovaný  jej  vlniak   nevezme  so 


sít 


do  Vieilne.  Mirko  pľezrcl  neviimii  lesí  a  objal  iiiaC,  ktorá  cele 
zmizla  v  jeho  ImmlH.  B'^'*''**>jt  "iíiiiia,  na  iste  prídem,  a  oa  nohy 
mi  netreba  tvojho  Tlniaka,  v  sauiach  sú  svákove  kapce." 

Hodlčta  vyprevadili  syna  preil  dom.  Tučná  židovka  Regina 
vykukla  sklcuViui  dvciini  z  krčmy  ^Eis-BiKr".  Mat  mala  lisfc  chuti 
eke  vyobjímať  syna,  ale  poy^rela  na  vnučenú  tvár  Reginy,  s  ktorou 
mala  častv  potýčky,  zdr^.al»  sa.  Otec  stál  vo  srojuni  župane  na 
prahu  &  poTioraí  smutno  na  9yn&,  obúvajúceho  kapco.  Urkálky  mu 
smutno   zvouily.  Saoo  Uhly    Jôza  vybehol  na  ulicu  až  na  uhol. 

^Neprevrhni  pána!"  zvolal  na  Ďuľka.  nevediac,  čo  iná  iného 
poradaC 

.S  bohom,  mamička!  dovidenia,  tata!"  zavolal  Mirko  zo  saní, 
pohodlne  rozhofUinc  sa  v  bunde. 

Sane  zniízly  za  uhlom.  Józa  faladel  za  nimi,  až  ziratily  sa  mu 
s  očí. 

^Zase  sami,"   riekol  žene,  ktorá  sa  vrátila  pred  nim  a  sedela 

Erí  obloku,  kde  ju  syn  prekvapil.  Jej  tvár  už  nebola  hnevná,  ale 
rotliu-boloslnň.  Nemala  aa  pred  kym  ukrývaC  —  pustila  sa  do 
blaant^ho.  §lkavť>bu  plaču.  Pre  oboch  razom  spuslnul  malý  útulný 
byt^  cele  premi-nil  sa.  Zdalo  sa  im,  že  oetli  sa  v  cudzine  s  velkou 
túžbou  M  domovom.  Pácblo  ešte  cisárovým  dymom  —  slabá  upo- 
mienka na  synovu  prftomnosf.  Čudná  vec  s  tou  liiskoti.  Oba  Klad- 
novci  neoiuhli  vyiítát  dohán  a  chránili  sa  dymu  jako  uákazy.  No 
Mirkov  dym  bol   cole  iný...  sama  maC  ho  ponúkala,  aby  si  len 

líl  a  zaiihala  nm  sama  Kirky. 
_  Józa  chytil  ženu  ta  hlavu  a  pritisol  k  hrudi.  .Mamička,  neplač... 
DTldfm«  ho  cáte...  počkaj,  mám  plán,  vyprevadíme  lio  do  Kúbanel 
Neplač,  mamička.  Aí'puu  níz  jtrv^tankujnm  Ci  tejto  zimy!  .Sanica  je 
predobrá.  ani  v  Rusku.'*  Józa  sial  sa  výrečným,  tešil  svoju  o  mnoho 
mladšiu  ženu,  smial  sa,  robil  žarty,  poiTapkal  ju  pu  llci,  ale  samému 
bolo  clivo.  „Ach,  jaká...  si...  mi  ty  ešte  nevesta..."  V  tom 
obrátil  u  joj  chrbtom  a  zaplakal ,  utekajúc  cvalom  do  svojho 
kabinetu. 

Veselo  Ictely  sane  hore  dolinou  !  Ďurko  fiŕliar  vedel  pokrikovať 
na  kone  a  viedol  celé  dialógy,  sám  sebe  odpovedajúc  menom  koui. 
,Čo  aa  srdfá,  Lnca,  handra!  Tíuka  málo  ovsa  dali,.,  áno,  áno, 
málo.  A  ty,  Drieň!  Starŕ  nohy?  Eh,  čo,  starň  nohy.  Počkajte, 
mrchy!  Myslite,  ia  Ďnro  vie  len  ovce  bonít!  Jegé...  Pomaly... 
Luca*  bili.  biti...   Lenivá!" 

Dolina  skvela  sa  v  panenskom  zimnom  háve,  zasňažeuO  stráne 
lisU  »  v  ^iiikn.  Často  prichodiln  jechaf  hore  prfkrymi  kupcami: 
IJp«vá  leialu  u  mnoho  vyššie,  než  Uobov.  Ruhovani  už  Lipovanov 
volali  , horniakmi",  tak  volali  zase  Lipovani  Koričuncov,  Koríčanci 
LebotaQftv.  Lehnfani  Kttpidlanoov  a  tak  dalej. 

Ku  koti-Mi  púii  zúžila  sa  dolina  na  pravý  priesmyk.  Tcsno  popri 
br  pnuly  .na  dn  výšky  bučinou    obrasllŕ    bnky  kopcov, 

Cii  Ino,   jakým  spôsobom   pievinie  sa  p"tok  a  hradská 

pnamíu  stráne,  zdalo  tia.  niet  priechodu.  Konečnu  ukázal  sa  atrmy, 
o^ý  vrch  Zámok,  osamelo  slojucf,  jakn  vojak  lui  stráži.  Jobu  úzka 


an 


S3B 


lysina  belela  sa  8n»honi,  skaly  jio  Itokocli  černely  rh,  miestami 
ovťšanŔ  íaflovýnii  sUlaktítami.  Pod  piitou  /Amku  b«íaia  hradská,  a 
ked  obiSIa  jeho  ostrý  uhol,  razom  ukázalo  sa  niolen  prpilmcÄlie  Zi- 
riečio,  altí  i  cel6  mesto.  Z  horäkt^j,  be^rudnej  samoiy,  j:  tichŕhn, 
niŕtvehn  kr-ija  razom  vhupol  si  pred  pt'stry  obraz  lu'lskvťh  príbyt- 
kov, lin  živŕho  inruvpniska  ludhkej  činnosti . . .  VytMiko  vyčnievnl 
pouad  domy  ohromný,  i  zvonku  nevkusný,  (a/ky  ľlirám  dolný  8  okyp- 
tenou, nedokončenou  vdž<»u.  Ďaleko  pouad  zaftiia/eué  strechy,  jako 
minaret,  trčala  štíhla,  staroijou  čierna  veža  hornf^lio  rhráuiu  s  ostrým, 
strmým  zakončením.  Veková  streoha,  neilávno  obitá  medoii,  blýskala 
sa  v  poludňajšom  slnku,  až  oči  holely. 

.Kam  rozká^etft  zutiahnuíV  pýtal  sa  f)urko.  keif  celým  roz- 
behom jcchaii  hore  meatei-koui.  „V  líepku  je  najl*'psie  víno."* 

.Prosto  do  Turákov,"  riekol  Mirko  a  radoatuo  pozeral  po  Má- 
rnych domoch  a  domkoch.  Putaly  ho  ua  éulň  Lipovú  rozpomienky 
prvého  detstva  a  chla|)ectva.  ľam  vyberal  a  chlapcami  aovy,  tam 
chodil  na  strmú  Hradovii,  nn  /:^mok,  s  tienÍ!4r.vtni,  hustými  lesamí, 
8  pôdou  vulkanicky  dutou,  jakoby  celý  kupeu  bul  prázdny.  Na  ňom 
rásUy  vefké  tniekavce!  S  malou  Anicou  neraz  holi  na  nich.  Eile 
mu  T  ústach  slndne  a  vonia,  ked  na  ne  pomysli. .. 

Turáci  neradi  púáCali  groä,  tile  pohoätiC  radí  ho^tievali  ätudenla 
K  rodiny,  trobfLrs  d^tlekej.  Mirko  v  chlapectve  býval  ča.sto  u  nich 
a  kamarátil  sa  H  chlapcami.  Zual  celú  Lipovú  jako  Kvoju  eliy^ti, 
všetky  prlojiírne,  parbiarne,  váetky  stupy,  mlyny,  dielne  boly  mu 
dobre  známe,  on  v.s;ide  našiel  vdačné  pole  pre  svoje  zábavky  í  ni»- 
zbody;  po  poli  a  po  horách  sbieraval  chrobákov,  nistliny;  k  Martinom 
Micianom,  vnukom  Jamkovým,  chodieval  do  hôr  na  pustriežku, 
!t  koscami  na  lúky.  Tento  Martii)  Mician  mal  velkú  dávka  lieroismu, 
on  zajunáŕil  bÍ  často  vulmi  nebezpečným  spôsobom.  Bol  to  nopokný 
mui.  žilnatý,  nevysoký,  tvrdý  jako  jeho  suirý  otec  Samo,  ale  v  inak- 
šom smere  Mo/uo  práve  prelo  mal  inákkčho  Mirka  rád  —  také 
pntlivy  bývajú. 

Pred  fitAľýiu  Jánom  mával  Mirko  temer  stmch;  Samka  málo 
videl.  Michal  choval  sa  k  nemu  jakosi  k  humorom,  nn  ílurka  mal 
opravdu  rád.  Pravda,  už  dávno  nebol  v  Lijiove).  Ke*f  sane  tiahlv 
hore  svahurn  It  donui  Drevanských,  snlce  Mirkovo  počalo  /■  ' 
KiizpomiiMiky  prvej  inladostí  spojitý  tm  s  nnifisfou,  uvideC 
zvJA^tnom  a  oriniijillnom  svete  dve  milé  díevi-purŕ*;  ani  &ái»  sebr 
nechcel  verif,  jak  oiocno  ho  dojaly.  Máriin  obraz  neschádzal  nm 
s  umu  a  nedal  mu  pokoja  v  ináč  milom  dome  rodičuvi:kom.  .lulLí 
tviirtlR  v  tejto  jeho  náklonnosti  jakuby  pridavnk,  jako  punktlcvh^ 
uad  i.  On  delil  srdce,  pravda  na  nerovné  diely. 


1 


l'o  HtaroHvelHky. 

Ladinlav  Vr4ber  íon  plsul  sa  od  štýr  rokov  Vrábely)   nodoti 
cítil  sa  vstaro-otcovskoin,  prostotou  a  sedliack"u  starinou  páchaucoi 
dome,  vzdoľ  tomu,  že  preJíil  chlapčeiistvo  v  .prosirediioni"  hvlo 


n» 


stuŤ  otec  Vťibel  vzal  ho  od  roiltčov  do  mlyna,  až  ketf  mu  tiolo  dva- 
oiLst  rokov,  busuota  a  duchota,  množstvo  ludi,  ce!ú  hajná  drobných 
deii,  arťopdg  prc^íiho  uiidnydt  5tarouv  a  mužov  v  jeduoducliýcb 
kabaAach.  ť^L  Depohodlin'i  [MdiostiiiiKi^f,  jakilsi  prisnu^f  mravu  a 
roiUunA  TJUnost,  to  všetko  odpnd/ovalo  svt^tiika,  a  ufhyt  bľatanco- 
Tjch  cli^i-'aíitnvĽli  dcér,  bol  by  uvrzol.  Ost.'itne  Í  patriaroha  rodiny, 
jeho  f  I  nebárs  vtúdoe  prijal  syaa  najmladšej  dcéry  Judily. 

li.o<ii<.<.'.-M  majetok  n  mlyn  na  Hodera  ženiovov  (na  sedem 
k&mL'äov.  jako  bovorih  r  Lipovej  a  ukolf)  uiiiohiily  uajsUrbiemu 
íy  '     i  Vrábla  študovat  s  kninfortitm   nepnmt'rni!  väčším,   n6ž 

iii>  iitiaí   ostatní  synkovia  zd  slovoiislivcb  krajov     Čo  neza- 

okryvrtiy  utoove  riadne  mosačin;  ]>ouk:Uky  poátovt?,  pnnjubla  doplniC 
matkina  tajná  štcdrota  .loj  štúďrota  pomohla  vyroviiávaC  prípadné 
deäcity  i  občas  naiiroma<li>iié  dUoby,  ktorú  d(a  úsudku  ^vysoko- 
Tzdelanvho"  syna  nepatrily  pred  mlynárske  uši  pilsnojšieho  otca. 
Mater  v  tomto  ohlude  jaícosi  vyrodila  sa  z  rodiny  Drevanskych. 
c!j  ''>u:   vnči  Lackovi  bola  átedrá,  í^kôr  ä|>ori)a  pri  dcé- 

ra- Ji  Byiiocb.   Zato  i  viil  ŕci  miiy  Lacko  do  svetáckeho 

(ivou  assiinilačuou  spôbobnosíou,  ktoi*á  je-,  žiaf,  tak  velká  r  slo- 
Tcnakom  plemeni  /o  SlovÄka  okolnosti  vykresli,  čo  sa  im  zachce: 
Ne^nca  s  akuratessou  a  fi:isterstvom,  Ma(fara  s  poNTcIiným  chvastiin- 
stvom  a  im|>ŕ'rtin(M)cluu.  \Bn{omt<stKkt^ho  boháča  Si)  závrauilckymi 
dpokuUciami,  :rnK-nymi  baokrottimi. . .  ha  často  transti;:tirMvan]ŕ 
Slovák  \epi\i3  vyrú^-ít  iin  sebe  typické  rlastnusti  cudzej  nissy,  oež 
praní,  nesfalaovaui^  exeuipláre  nemecké  li  nutdarské.  Byvft  neme- 
ek^ítm  a  uiKdarskej^lui,  než  Nemec  a  Madar  od  koreňa. 

Z  mlynskŕbo  pra<  bu  „na  Cbudobke**  behom  kmtkubo  času  vy- 
lúpil sa  nniileniý,  svetíiľky  minýl,  flantfur  pcitiiiuskebii  nábrežného 
korsa-  Vedel  tak  vtismií  do  pravého  oka  inonokl,  jako  najziidlžeiiejáí 
Hvrfioagoát,  s  chikom  bodiC  cit^ádoví  desiatku,  demnustntvaC  po 
oHciaťh  proti  ileuttibo  ponmíku  alebo  proti  ministrovi,  ba  t  reč 
driat  na  kerepľÁskoni  cintormť  u  hrobky  „mučedlnlka"  JeseDákt, 
ktorý  ▼  časoch  povitUnla  rudiuti  jeho  i^aláŕuval,  t»»  jednobo  z  Vráblov 

í  ob€«iC.   Nosil  sa  uttra-módue,  dal  si  nurásf  na   uintíčku  ľavej 
dlhjŕ  paxnocht,  ktorý  bolo  treba  donne  desaf  riz  čistit,  škrab- 
C  a  často  uuii'le  obro/ávat. 

IdAč  bol  .^Dny,  knť^Tio  urastený  jonoš;  ani  pestiansky  skutočný 
t  mravný  vorduch  nebol  v  stave  sotreC  s  jeho  otvorenej,  opravdu 
drr'  "  -1^  ■■  tviiro  sviežosC  a  zdravý  n&dycb.  Bol  po  tele  pr&x'ym 
B}'  !^y,  klor.L  vehni  podobala  sa  uaj^^tarsiemu  bratovi  Micha- 

lom, ni  .htifri:i,   g  j  rok  it  H  vysoká.     Radost  bolo  puzerat,    koif 

hnil  i  t  I      !    '  nntá,  pilml,  ueuusvnA,  ked  miesila  v  ohroniDom 

k'Ti''  iM-li  pre  poŕetnii  čelaíf.   Do  pliec  vylirnucé  krásne 

silu*-  ruHi  ua  u  tiis  sa  lahko  do  hustého  ct^sU,  jako  by  Ui  hold 
Tofia.  Ki*d  icb  vyfahovala.  Cťf.to  pukalo,  jako  by  strielal.  Boh  sám 
/ná,  kde  vzala  sa  pri  silnej  rner^ckoj  žene  až  priútla  slabueC 
proti  syuuvi  Lackovi,  kctf  druhých  vedolu  obháňaC  po  kaprálsky. 
1  bielo  silnú  niiiifiiň  klcsiy  —  a  najviac  kcrf  objaly  syna 
Jej  mu>.  Vľjibc?  vidH  in.-itkinu  s'abosť,  ale  od  mliidi 


norj 

ť: 


«0 


navykol  počúvat  .ludku  jako  svoje  orakiilam.  Naž  i  tu  Dcbol  v  suv« 
filiľotívií  sa,  liodil  ľiilíou  a  trpol.  Najviai:  ho  vniiUtrim  žralo  syiioV'i 
ruaJai'out'enie,  len  ie  syn  hn  opatrne  skľýval,  vediac,  ž.e  v  tnmt^ 
punkte  ncsladí  s  otcom. 

Starý  Jáu  Drcvauský  zamračil  sa,  keď  prezeral  vnuka  svojinf, 
šedými,  starobou  zmeníenýnm  oŕima.  Stiabnul  écdivé.  hustŕ,  stni- 
palŕ   olirvi.     „Synku,"    riekol    tícbfm,    ale  dost   /]o8tiiýni    blosom,] 
vyslovujúc    každi^    slovo    osobitne,    ^alc    si  sa  v>éepiril    na   opicu !] 
Ozaj,  na  opicu  so  zvoocom  Čože  to  más  za  plundre...  óo/eV  TtojJ 
otec  mohol  nia(  z  nich  dve  poriadne  vrecia  na  oiruhy,"   a  obrACaiJ 
sa  k  dcére,  doložil:  „Judka,  nože,  tam  sú  nožnice  na  strihanie  oviec,] 
ustiibni  ma  ten  pa/úr  na  malíčku. "     Od  tej  cbvile  utarec  nž  viac 
nevidel  vnuka.     „Staiý  všetko  vidí,  a  ziy  je  jako  ŕert,"   podniotU 
Jndka  bodne  urazenti,  ačkoľvek  vnútorne   neodobnivala  synove  v^- 
KtrednoHtl.     Zato  stará  mnC  Kva  nevidela   ani    pluudre,   ani  paziír. 
videla  len  Judkínho  syna.  a  pohladkala  bo  po  tvári  svojimi  tvrdými, 
suchými  prstami.  Judku  mala  vermí  rada  —  inn,  najm'adšic  diefa. 

^Noúrekn,  neúreku.  neiireku  —  jaké  si  mi  li  od  u  é,  ona  odpTnh 
tri  razy  za  kai^dýni  „neúreku'*,  vlastiie  len  tak  robila  perumi,  jakí 
ked  Ba  odpliiva,    ,nuž  a  čo  uovŕho  v  PešU?     Bol  velký  jarmak 
No&icb  vela  prišlo?''  Starenka  žila  v  minnlosii.  keď  eáto  hen  o  vcl-' 
kých  jarmokoch  hrmžili  sa  Lipovanci  po  ľešti  jako  Ävitby  u  pekára.^ 
Jej  predstavy  skoatnately  a  zostaly  nehybné  ešte  z  tých  Čias,    kei"' 
synov  vystrájala  na  (falekú   cestu,   až  bcn  do  Peéti,    na  vlaHtnýcl 
koňoch ;  keď  ii^fa  zásobila  jedlom  na  tri  týždne,  nalievala  do  kula£o< 
starú,  dnma  pálenú  ražovicu.     I{eif  l»nivali  na  seba  najboräie  §aty, 
zaplátané  a  umastem'',  žehys'  bol  dal  Sauikovi  f;roš,  stretnúc  ho 
ceste,  alebo  v  židovskej   krOnie,  kde   kť-mil.    Ale  ten   umastený 
poplálaný  Saniku  mal  v  kabani  pudilär  nabitý  tisfcknmi. 

,A  piiua  cisára  ai  videl?"  vypytovala  sa  Kva  ďalej;  .Icorkole 
tná  deti?" 

Lacko  nevedel,  čo  odpove<lat.  krátil  sa  a  hladcl  čím  skÓr  ujs( 
do  Ďurkovho  bytu.  kam  utiabty  sa  mladt^  slečny.  Ta  dorazil  i  Mirku 
Kladný,  veselo  privitiuiý  devami.  Anička  podávala  nm  nesmelo  svoju 
silnú,  vyrobenú  ruku  jako  .starému,  úprimnému  kamanltovi,  ale  od 
ktorého  už  delil  ju  dlhší  čas,  rozlnka  a  rozdielne  životué  položenie; 
DO  Ďurko  mal  z  jeho  príchodu  nellčcnu  radosC.  On  ho  i  vo  \'iedni 
niekotko  ráz  navátívil  a  pohostil.  Vráhel  ihneď  pritrel  sa  k  Márii, 
a  uachylujúc  tvár  blízko  k  jnj  ivári  (niečo  podobného  umne!  kdeni 
videť).  hovoril  jej  lúbeznosti.  Zničny  šuhaj  ihneď  zbadal  pr 
byt  ujčekom  lakých  milých  stvureui.  Mária  ho  priamo  piV: 
omámila.  „Kdeže  sa  len  v?.ala?*  podumal  a  hladel  na  úu  cez  tno- 
nokl  znatelským  okoui.  Mária  taký  publad  zniesla  no ún ne  a  prosto 
hladela  mu  do  príbrftdlej  tváre.  I^en  opravdu  lumeo^ká  dnSa  nepn- 
hýtia  aa  už  alebo  odvrát«nfm,  alebo  ttmyseluosfou  pri  takom  |mw 
h  tu  de. 

,Ej,  Mirko,*  veselo  riekol  f)urko,  ,dntís  bys' už  poznal  kravsk* 
kožu,"  u  smial  sa,  až  jeho  i  ti^  červeuá  tvár  do  tmavá  zarudla. 
,lÍol  si  eäte  malý...  opeutal   t>í  aa  okolo   Jatky.    VyBtrem  sviežu 


■fiS 


Uí 


stiahnutú  krarákú  kožu,  pekne  rúče  hore  róbami.  ^Mirko,  co  to 
bolu?*  pfUau  sa.  „To  bulo,  to  bolo.. .  kôň!"  A  Ďurko  zase  /a- 
smial  sa,  „(ak  si  veru  povedal.  Ale,  Mirko,  hororfm,  či  mil  kôA 
rohy?  dobro  sa  iHHlWaj;  uo,  to  to  bolo?  „To  bolo.  to  bolo  ~ 
kosa!"  a  potom  si  z.ič;il  rcctovat:  ,ja  som  koza  rohali,  do  pol 
boka  ndraUl  cuptru[iv  nú/kamj,  pokolmn  ía  rožkami'.  Veru  tak.** 
Jnlka  M  smiala  s  Ďurkom;  jej  bolo  veHni  voselo  t  tomto  dome; 
Ju  zaujimalu  všeiko.  ale  najviac  Anička.  Nemohla  nahtadet  sa  na 
ňu,  držala  ja  xa  struntstč  rameuo  a  hladela  joj  do  od(  a  na  tvár, 
ktonta  pod  chvilou  letťl  íabký  rumenec. 

Lacko  preáiel  do  maifnrŕiuy,  M.1ria  sa  mu  zasmiala  do  tváre. 
Jej  ta  ma^farčina  hrozne  komicky  znela  v  tomto  írečitom  slovon- 
skom  dome,  v  ktonmi  nikdy  oc/avziiel  cudzí  zvuk,  komÍ\:ky  z  úst 
Janovho  vnuka,  .ludkiiiho  syna,  ktorú  ani  ako  ndynárka,  ani  ako 
pani  majstrovi  ,na  Chudobke'*  neuložila  svoje  lipovské  rukávce  a 
svoju  riasDu  sukŕiu.  Mirko  uajedoval  sa  a  mlčal.  Uned  pri  prvom 
strtiioutl  vyrazil  sa  ostrý  kontrast  medzi  oboma  mladými  študentmi. 
Oui  tumtavali  sa  za  cblapectva  tu  v  Lipovej,  tu  .na  Chudobke*, 
D"  i  "d  ich  v/.del.inia  bol  cele  a  základne  rozdielny.     Mirko 

b«>i  ^y  na  chlebe  nemecko-kultúrnom,  pritom  obcoval  so  sla- 

Tíanakvm  svetom  vo  Viedni  í  inde,  znal  českú  literatúru  zovrubne, 
zčiaslky  i  ruskú,  písal  dokonale  (lo  česky  í  po  slovensky,  hovoril 
dosť  4vobodne  po  rusky  i  potsky.  čomu  naučil  sa  z  knfh  a  v  spol- 
koch, kde  bo  milovali  a  uvažovali  pre  jeho  skvelé  spoločenské 
qiAiK>bti09ti  n  krotkú  kaumnitsku  veselosf,  ktorú  tam,  kde  irelta 
trálo,  Tfdťl  zameuit  energiou.  Lacko  bol  vychovaucom  čisto  uia* 
ďarskóho  {tymnásio,  po  nemecky  niečo  rozumel,  ale  nehovoril, 
slovenčinu  |>oznaI  povirhne,  o  pravopise  nemal  potuchy,  nečítal 
ani  ríadka  odvtedy,  čo  ho  prestala  mat  nútit  k  modlitbe  a  speva. 
Chudobných  našich  žiakov  stránil  sa,  obcoval  vylnčne  s  veselou 
modernou  luliidožou,  požívajúc  všetky  ich  národné  privilfjíia. 

,Vái  iwozíij  lu-ucili  po  maliarsky?"  spýtal  sa  Ijicku,  bodne 
zmiUeoŕ  smiechom  Márie,  ináč  ticho-važnej. 

.Voračo,  volaco  v  äkole,'  riekla  krotkú,  jako  by  jej  fúto  bolo, 
le  LacQ  britko  vysmiala,  „ale  doma  sme  nesmeli  ani  cekaúĹ* 

^Bola  hy  n.-lm  dala  tetka  Steinová,"  prihovorila  sa  Julka,  ,«Éte 
len  lo  by  cliyhalo.  Ostatne..."  Chcela  niečo  ostrŕho  pnvedaf,  ale 
sdrtala  sa.  Ji-j  hol  celý  Laco  trochu  smieäny,  i  linevalo  ju,  že  sa 
t^  Btrkit  sestre  do  tváre,  neustále  napravujúc  svoj  mouokl.  Sklo 
T  jednom  oku  dodávalo  mu  ŕxm  arroguuluélio.  f-Vavda,  bol  im 
bV"^'  ...in'vný,  tým  dalo  ^a  mnoho  ospravedlniC  Veif  bol  vnukom, 
or  iŕencami  starAbo  Jftna. 

\  mu  k  ohochi.  í'ivlria  uiplnila  sa  členami  rodiny.  Starý 
p(atrinr\:h  sedet  ua  zakoiinnin  mieste,  v  kúte  pod  trujhrannou  kasni- 
čkiia,  na  pravo  u.'^ilili  pána  ťanira,  pri  iioín  kiiriŕanski'^hn  Jána  a 
VrAbta,  D.1  lavom  h'>ku  bolo  vidno  mohutnú  tigúru  Míšuvu,  pri  ňom 
ĎnrkA.  Tomáň  prilepil  »a  un  kraj.  Oproti  st&rilm,  na  vyrezávaných 
.legátkach'  stisnutí,  tak  že  bolu  nmenfm  rukami  pohybovat,  sedeli 
Too^áoví    tr^'a   zafovía,    vnuk   Samkuv  po  dcóre,    Martin    Mician, 


^Ik 


tu 


Ďurkov  syn  PavoI.  Domáce  ženské  neaedfily  vôbec,  iba  pre  Jáiiov^ 
dcéry  a  dvoch   mladých  pAuov  pripravmijŕ  bol   osobitný  siôl,    pri- 
Dcseaý  z  Ďurkovbo  bytu.    Julka  chcela  na»ilu,  aby  i  Anička  sadla 
k  oím.  ale  tu  žiadala  tiplaú  ncmožaúsí.  Vari  Je  ona  nejaká  nvafraoa? 

Keď  priniesli  ohromnú  hrnčenú  misu  s  polievkou,  Ján  vstal 
Cažko  v  svojom  kúte  a  nahol  sa  cele  nad  stdl.  Za  nim  váetko  vstalo 
a  farár  pomodlil  sa  tichým,  prijemným  hlasom.  Mišo  dplil  polievka, 
a  to  za  otca,  ktorému  to  vlastne  patrilo,  ale  jeuiu  triasty  sa  až 
ruky.  Mladým  slúžila  Bťta,  žena  nepntomut^bo  Samuelu.  Cele  pns 
raenita  sa,  nekričala,  nekouímaudovala,  jakú  tuC  v  kuchyni,  choilila 
na  palcoch  a  usmievala  sa  celou  tvárou,  rocnuvula  Jánove  dcéry 
.moje  holúbiatka,  moje  mušky  svätojánske".  Ostatuó  ^íeiiské  alebo 
jedlý  po  kútoch,  stojac,  sediac  na  dlhej  lavici  okolo  |>ece,  alebo 
cbodily  neustále  von  a  dnu.  Stará  Rvka  bola  dávno  po  obede... 
ona  obchádzala  stôl  a  sadala  raz  tu.  raz  tam,  pov7^1ychaľi,  pooch- 
kála,  požalovala  sa  na  z\é  časy,  drahotu  a  tohoročnú  neúrodu,  ai 
zmorená  neobyčajným  nepokojom  iála  do  ^hornej  komory'  odpučiuúf 
si.  V  celku  bolo  tidio  pod  celým  obedom.  Hovorili  len  sUiršf  okolo 
Btolá.  mládež  pri  osobitnom  stole  najviac  éuäkala.  Leu  ŕasom  osval 
sa  mladý  smiech  Julky.  Na  polievku  nedarme  teäila  sa.  Iba  v  mäsiar- 
skom zámožnom  dome  možno  jest  takú  silnú,  milo  píiclnuícu  prn 
lievku.  MiLso  prišlo  na  stôl  vo  vtilkých  kusoch  na  drevených  tanie- 
roch a  Ŕlrilo  chnt  dražiaci  zápach.  Z  velkých  kvietkovaných  krčahov 
(dva  bolv  z  minulého  stolctia.  jako  svodčily  hrnčiarske  letopočty) 
zatovia  Tomášovi  niilievaii  minuloročné,  ešte  náležité  nevyky^íQuLŕ 
víno,  rezkej,  výbornej  chuti,  ľoiiáry  boly  drobné,  mnohé  z  nich 
rarbistt'*,  i  pozlátené.  Ijicko  Vrábeľ  z  poi'Í:itku  uirnil  sa  nad  primi* 
Uvnou  servirovkou  (na  osobitnom  stole  bíd  každý  tanier  inej  formy, 
boly  i  staré  vidličky  dvojzubé,  i  lyžice  plechové),  aie  potom  jedol 
za  dvoch  a  pil  z  modrastého  pohára  a  náležitým  gustom.  On  scdet 
proti  Máríi  a  v  pol  obede  prisahal  si  v  duchu,  že  takú  krásavicu 
ešte  nevidel.  Mirko  bol  tichý...  snád  už  i  preto,  že  bul  puvndora 
nt^datál  rodine  Tiirákov,  asnád  i  pre  I^ca.  ktorý  sa  mu  čim  dial. 
tým  viac  protivil.  Usiloval  sa  nehtadeC  naňho.  í*ravdÄ,  ani  *tn  uo- 
vnútil  Vrábcfovi  vclini  printelské  city.  Laco  oslovil  ho  ulekoFko  ráx. 
DO  dosial  odpoveď  .cez  zuby*',  jako  sa  hovorí. 

„Kozia  brada  nemecká,"  podumal  Laco,  a  už  n  bo  nevitmal. 
Tým  \iac  välmal  si  sestier,  uieuovitc  Márie.  On  uspel  sa  do  nej 
Ealúbif,  jako  si  sim  vyznával.  Fľttom  ne/držal  sa  vtipkuvuC  im 
konto  pohostinskŕbo  domu.  ^Hía,"  šepol  Márii,  hľadiac  na  pieskom 
vysypanú  podlahu,  „to  sú  lipovské  parkct<r." 

Mirko  pozrel  naúho  cez  svojo  oku'iare,  potom  na  Máriu.  Ich 
oč)  stretly  sa.  Bol  by  niečo  poznamenal  na  duchaplný  vtip,  olo 
T  očiach  Márie  videl,  a.spon  tak  zdalo  sa  mu,  že  Í  ona  neodubruje 
slová  Lackove,  a  tým  ut^pokojil  sa. 

r.IJja,  i  svet  sa  teraz  inak  krúti,"  riekol  Ján  k  susedovi  fará- 
rovi ;  „ja  som  sa  už  prežil  a  túžíu)  ta  k  vám."  V  fary  bol  totiž 
hneď  cintor.  Starlk  žvýkal  dasnami  miiso  na  koia  rozkr&jaaé. 
V6^o  ma  opúáta.    Nohy  nechcú  poslúcbat  Syaku...  podaj  pánu 


■±di 


S$8 


riekol  k  Miclialuvi.    Julke  bolo  lirozue  divné  oslovenie 

^ho,  pleäivélio   Michala  slovom  ^synku".    Ona  si  pod  flyukoiii 
johla  iné  prodaUviC,  jako  Jecko,  cblapca.    Pekný  synček  lu  leu 
mohutný  starec. 

.Zriedkavý  dar  je  dlho  žif,"  riekol  ticho  ťanir,  ^a  eáte  eríedka- 
vejll  ď'ííf  88  podareuej  rodiny,  vnukov,  pnivnukov." 

„Tatko  vľdy  sa  žalujú, "  riekol  í)uro,  „a  v  tunohom  i  nás  pre- 
skočia. Wosít  iu)  liovoriine,  aby  si  datt  už  pokoj  s  tou  robotou.  Ale 
niet  NedAvDO  vyliezli  na  vrchný  záčiu  v  stodole.  Hore  to  iélo,  ale 
dola  až  nemohli.  Načakali  sa,  kym  som  ich  spoľ.oruval." 

.Naozaj  1  Mobli  hy  ste  ui  prestaC  s  robotou,"  riekol  farár; 
fPemále  doat  iionntci  ?■* 

,r\  dom,  a  tíaiídovstvo?  Kam  by  prišla  chudoba  bez  prAce.  .. 
Cnsy  sú  z>é,  a  každý  deň  väčšmi  kazia  sa/  VyvrátiC  starému  že 
neniť  chudobný,  bulo  pr&ve  takou  neniožuostou.  jako  ataruj  Kve. 
Odí  svorne  báli  aa  biedy  po  cdý  dlbý,  vefuii  dlhy  ^.ívot  Karär 
mal  icb  slubosC  a  neodpovedal,  leu  pnxrel  na  Ďurka.  ktorý  utjmieval 
n.  Michal  bol  temer  niiklooný  sdíerat  rodičovský  strach  pred 
biednu.  .Mladší  zuuli  už  tuk  dôkladne  stereotypne  nábratly  8tar6(ch, 
ie  im  ani  do  umu  neprialo  niečo  jiozuanienat.  Tatovia  TomÄéovi 
hfadeli  na  Htarébo  J&na  s  úctou  pokornou,  sAm  Tomiiš  mal  pre<l 
ním  strach,  lebo  raz  proti  jeho  a  otcovej  vôli  nakúpil  draho  vlny 
a  Iscou  predal.  Bola  to  ztrata  vetká,  najmä  pre  Turákov,  ktorí  ne- 
xrykli  tratlí  pri  obľ.hoilocli,  keď  aj  ich  výhry  neboly  nemierne.  Oni 
Uli  riac  na  isto  a  uspokojili  sa  »  inenším  úžitkom.  Aj  ícb  obchod 
bol  lak  slarnsvfttííky,  nernodeniý,  jako  Miclialova  nbromná  šuba 
s  luuiichou,  alebo  Jánov  hrebeň,  ktorý  spájal  v  lyle  jebo  strieborné 
iedíny.  Darmo  farár  presvedčoval  Miša,  že  netreba  mu  staré  klby 
támaC  po  svete,  povafovat  sa  po  dolnozemských  čárdach  a  rumuu- 
sltyrh  hanoch.  'i^.v.  tak  už  nerobia  vo  veíkom  svete  1  Nie  I  Solvaže 
píl  dlhých  zkúsenoHCai'h  privykol  živý  tovur  svemvaC  železnici.  On 
dlbo  siim  hnával  stAda  starými  silnjcíami  a  umril  čas.  ľo  otcovi 
fu^viac  hovoril  Michal.  Hovoril  o  cestách,  obchodoch.  Slovo  .tisícka" 
lo  vetmi  Časté  —  to  bola  jeho  obluboná  summa.    Stovka  —  to 

íjí  za  rei*. 

.Veru  Hjeme  hlúpe  časy,"  riekol  Michal,  ,vo  svete  samý 
Aríndcl,  b&má  nepocLivost.  Mna  mali  oed&vno  c  ISme  vavref..." 
VMko  pozrelo  na  Michala,  chutne  ujedajúceho  pečienku,  ktorá 
pňftla  na  stôl  taktiež  vo  velkých,  chutných,  na  ražni  jimMiych  ku- 
■och.  .Mal  som  pri  sebe  summičkn  (z  chvtrosti  nepovedal,  že  to 
-"^^iat  tisíc  zlatých)  a  bál  som  sa...  teraz  po  íelrzniciack 
■•k  am  lak  istý,  jako  niekdy  po  dolnn/.cmskyoh  pustati- 
li;--  .  ,     L..J  Moldavii.     ľridp    nejaká    stomdia  a  vyliahne 

li  .-um    Momvčlkovi   nedávno  \7tiahli   celú   kúpnu 

aunimu  za  tri  sto  volov.  Ideš  do  banky,  poniy&lím  si.  složiC  tu- 
ráéky  (Aha,  nedarme  vás  volajú  .Turákmi',  podumal  .Mirko  KUduý.t 
Bol  som,  jako  vždy  na  ceste,  r  starých  háhorh.  i^Nodoložil,  že  ma 
a  kafaoae  trčahí  vata  a  nohavice  mal  ma.ttné,  na  kolenách  po- 
pUcaaé,   rysoké,   divno   nečistené   čižmy.)    Vyložím   peniažky... 


Jt^ 


tu 


Odohrat  odobrali...  a  »oU>iii,  abycb  éakal.  Sadnem,  čakám.  CĎurbo 
uííiDial  sa  a  bluskol  Mbal&ky  iia  farára.)  \U.  ita  uiiia  i  sen  iáiei. 
Jakoby  nie,  hnal  som  týždeu  skopy,  všetko  krmné,  pre  Parii. 
U  Dds  také  škopy  aehijii,  vf;Iké,  sedtnohrudskt?.  PoUnn  pri  vogoDO- 
vaul  sauiá  »taľús£\  samé  ťažkosti.  pNožu  um  už  odbavtti,"  hovorím 
u  depozitnej  kassy.  Okulo  mňa  jakiäi  dvaja  páui,  kam  bladia^  laoi 
hladia  —  konečne  sa  ma  počne  jeden  vypytovat:  ^X  čo  roa  je  do 
vás,*  pomyslím  si  a  mlčím.  „Tak  musíte  6  nami  na  policiu,"  riekne 
druhý,  čo  mlčal  dosial...  „Ja  oa  policiu  —  nuž  prečo,  začo,  veci 
mám  v  poriadku,  škopy  aú  zdravé,  tu  attestät. . ."  „Xie  o  škouy, 
ale  o  peniaze."  Už  som  mal  ísC  do  locUu,  V  tom  otvorí  sa  oblôčUc: 
„Šon  gút,  äoa  gijt,  herr  komtsér,-'  a  kusír  mi  podáva  poísltinkul 
Predstavte  si,  telegramriiy  liotily  k  slú/iiovskému  únkdu  do  Uohova, 
ci  som  to  ja  a  či  čo?  Človek  peni.ize  donáša  a  uuveria  mu,  nebolo 
by  divu,  keby  dicel  brat  a  neverili  by." 

Doniesli  ua  stôl  misy  koláčov,  oplátky  s  medom,  opekance,  a 
obed  bol  u  koiiĽa.  SUrý  Ján  složil  ruky  a  počal  svojím  sturfckym 
hlasom:  „Sláva  buď  Tobé,  Bože  náA,  1  avaté  dékováuí*.  Kuďma 
vpadla  ihned  po  prvých  trastavýcb  zvukoch  Btarého,  chyžji  len  tak 
zunelo.  lieta  vytahovala  tt^ny,  ostro;  ona  spievala  staromódne,  pre- 
tabujtk  hlas  od  sloky  ku  sloke.  Fotom  všetko  povstalo  ku  krátkej 
modlitbe  —  a  o  chvilu  bola  izba  uvolnená,  ätól  odprataný...  Ulo 
to  jako  po  ônúrke.  Babky  i  mladéí  členovia  poU'atilí  sa,  v  izbe  zo- 
stali  len  najstarší  a  starf  s  hosCmi. 

Mladý  Vrábel  citíl  ulabčenie,  kecf  chyža  vyprázdnila  sa.  Ou 
pod  spevom  usmieval  sa  a  hladcl  rozosraiät  í  Julku,  pri  modlitbe 
ruky  neiiložll,  jako  to  urobili  všetci.  Stál  a  uaprával  si  moDokl. 
Mirko  tiež  nebol  uábo/uv,  ale  chovanin  sa  Lacovo  rozzúrilo  ho. 
Aby  sa  niečo  nestrhlo,  radšej  vyšiel  von.  celý  rozpálený.  Vetf  i  tak 
Ldco  utiahol  sa  do  kúta  pri  peci,  zavolal  ta  dievčence  a  baraburdil. 
hovoril  dve  na  tri.  V  Samkovom  strednom  byte  bolo  vzduáno,  tam 
nebolo  drobných  detí.  Tam  vošiel  Mirko  a  prechádzal  sa  Širokou, 
bodne  zvýšenou  izbou.  Mala  i  ona  starinný  sedliacky  typ,  nlŕ  už 
menej  pôvodný.  Vnuk  zámkov,  Martin  Mician,  bol  vojakom,  nubmi 
iných  vkusov  a  kadečo  popremieíial  a  ponadobúdal.  Medziiným 
v  pravom  prednom  kóte,  kdu  stivnla  manželská  postel  starých, 
téru  ni  bol  velký  kožený  dtváu,  prikrytý  jelenou  kozou  (Miniau 
bol  tuhý  potovnlk  a  ntylepäí  strelec  celého  kraja).  Na  diván  lAhol 
ai  Mirko  a  dumal  nedobni,  žravú  dumu. 

Videl,  jak  radostno  mladý  svet  utiahol  sa  do  útulného  kút&  pri 
peci,  medzitým  čo  starí  pri  stole  besedovali.  Vedel,  že  Laco  pri- 
pútal si  dievčence  a  neustilo  hovoril  obom  zaujímavé  novinky  xo 
Hveta  i\  upanúval  dôkladne  situáciu.  Kšte  i  .Vnica  hladcla  naňho 
xvedave  a  milú  usmievala  sa  jeho  fahkým,  niukde  po  svete  »»• 
cbytanýni  vtitiom. 

ženské  —  fahký  puch.  dumal,  nchodno  trápít  sa  pro  ne.  Kolko 
jemnej  pozornosti  venoval  im,  jako  koril  sa  Márii,  neštítil  s*  zimnpj 
cesty,  dorazil  najprv  k  níiu,  aby  uvítal  pricliád/ajúce  s  dalekých 
Dolniak,  zanechal  dobrých  rodičov  a  letel  za  nimi  do  abderitského 


bniuzrlu,  tak  protiviiélKi  jťlio  ntcon.  A  tu/ibiid  —  pridf  nix<im 
L  chlapík,  ktorý  ich  dnes  lasktL^  KHJtra  Kabndoe  —  ale  ponevái*  inA 
ftuuiDokl  a  dntii  bezoíivost  —  ony  ibiied  pri  i'ioni.  a  jeho.  Mirka, 
■^tVA  Že  vidia.  Sliibily  iiž  pri  obede  cifíi-lnvi,  že  dajii  sa  vysanknvať 
f^ld  Hradovú,  on  bude  sám  riiidit  bujné  nílyuáiskť  kone  ulcovo. 

Miľkn  /.Hčal  tthi^pat,  že  v  ňom  rastie  nie  diiatni,  ale  bodinaiui 
vrelý,  chorobne-trúpny  cit  oproti  Márií,  ktorý  nijako  neinô^  puctiudlC 
1  italekĹ'bo  šva^orstva,  ani  z  vdakj  oproti  ich  otcovi  Jinovi  Dr.'van- 
akémti.  V  stariunej  nbstanovke,  v  linrhaji  rodinnom,  tned/.i  týmito 
MtArcanii,  babami,  d<*ťini  z  tretieho  i  štvrtôho  pokolenia,  v  prostej, 
sedliackej  i/be,  tak  ppvnu  slnja(-i:>j  na  uHliybnyi'h  zAklaiJoch  obyčaje, 
mravu  a  podaní,  ačkolvek  nťrfalckych,  obraz  Márie  vynímal  sa  mu  jako 
v;r&oký.  nedustižiteluý  ideál.  Naáa  Ŕfachetná  slovenská  krv,  myslel, 
jáko  vyrazí  du  emainujiícebo  kvetu,  keď  »  ébiveka  padne  hatíaci  lupeu 
DPSTobody  a  na  hrudu  príktiU'j  obmed/eiiusti.  Veď  i  .\un»  je  äumni, 
i  ona  bo  prekvapila  svojou  be/náročnon,  silnou  nehou.  Ko  Mária 
je  krásna  cele  ináč,  cele  ináč!  Iíezvadný,  ume'eoky  bezvadný  profil, 
slnini.slŕ,  Jakií  joiUn  štíhle  telo,  blesk  ocí  —  to  vSetko  už  v  Korič* 
nom  dojtnialo  ho  a  pokorovalo.  Dne^oé  úzadie,  silné,  surové,  no 
zdravé  a  ásteticky  účinné,  ešte  zvyi^ovalo  jemné  krásy  devy.  A  pri- 
tom jakáäi  chladnoist,  jako  by  duševne  neprítomná  bol  i,  sosústredneuá 
na  cele  inom  pirnkie,  než  mohol  ubádunl  Laco  so  svojim  dvorením 
a  dnfiľravon  liibeznosíou,  ktorá  nebola  odniietnntii,  dorazil  lio  po- 
koiine  Mirko  bol  neŔtasiný  a  rt-iý  zničený  prevaloval  na  na  jelenej 
koii  díTána. 

Anica  vbehla  do  Samkov.  .Mirko,"  riekla  spesiio,  „už  idú, 
Tolajú  Ca  na  sanicu." 

.ľovedz.  že  nejdem,"  riekol  a  obrátil  sa  k  stone. 
Vari  si  chorý?" 
hory,"  <Hlpovedal  drsno.  Anna,  nafakaná  nevludnyin  tdnoin. 
k  divánii. 

„Chorý,  Anička,"  on  obrátil  »a  a  polo/il  rameno  okolo  jej 
drieku;  ^kedv  pôjdeme  na  Zámok  na  trimkavce?*' 

.Ach.  jako  vtedy,  ked  uá.s  lá  hurka  prií^Uhla!  Palko  a  ty  nie&ii 
Bfr  ■  rozvodnenú   Lipovku...  baba!     Skoro  ste  ma  pUíttili 

u('  .  lieky." 

.Nťamej  sa,  Aniíka,  mne  je  bôíno,  mne  je  zle!"  Ona  sklonila 
sa  nad  nim  a  Idadela  mu  naivne  do  oôť,  jako  by  chcela  vyzvediet, 
to  mu  cbybl.  Všetka  jej  nesmelosC  a  odcudzenosC  uspela  už  ztratiC 
SA,  jako  by  boly  obnovily  sa  veselé  časy  detátva,  ked  ju  neraz 
i  vybúebal  ]m  cbrbátku.  1  slúžil  jej,  cukríky  uosil  za  ktujciare, 
t\  'inint'i  od  skiipuj  babičky.  I  Mirkovi,  vzdor  horkému  búlu 

a  !  ,  :*Ji  -^iarlivtiHli,   živo   obnovily  sa  staré  rnzponiiouky.     Tu 

vsamntť,  kerf  bola  mn  tak  blízko,  videl,  ie  je  vpími  kráKna  v  .tvojom 
ftfiAftotif^,  /e  veje  x  nej  jakásí  životná  sladkosĹ   On  objal  jej  hlávku 
A  bojtkai  ju  mi  okrúhle,  tvrdo  líce.  Ona  ai  líce  utrela  rukávconi. 
Jaký  rýiľhly —   Ľi  ta  čakajú.** 

C  hľadel  na  Taliký  rumeň  jej  Iváre,  na  ústa,  oeiíno  a  ostro 
auo-rudé  jako  zrek  malina.  Na  dvore  saceugaly  zvonce. 


«S8 


Laca,  sediac  na  kozie,   plaéil  kone,  ktoré  nezvyklé  na  jebo  nikr, 
vxplDuly  sa  a  pätily. 

.ľovfidz,  ie  nejdem."  riekol  Miiko,  nfívypú^Cajiir.  t  ruky  ]cj 
ťl&aiické  miuiiiukn.  finvá  jelio  ramenu  spočivalii  na  jej  plicckn. 
PotoDiteilue  pritialiol  ešte  raz  k  sebe  jej  hlávku  a  bozkal  ju  dvA  rax) 
na  ústa. 

Jak  éudno  svietily  joj  uči,  ktiif  boly  tak  bitzko  Mirkových,  jik 
borely  už  purpurom  jej  osmahlé  tvrdé  Iícka.  Ono  l>ez  slova  vy- 
tľlil.i  a  naruvnala  íta  jako  trst,  ktont  boli  zohli,  a  šihla  vun  ilvemii 
Iiíhku  na  palcoch,  Dcbúctiajúc  po  dlážke  vysokými  opiitkami,  m  nidií 
Hsly  sa  miniatúrne  podkoviňky. 

.Co  som  to  porobil,"  pomyslel  si  Mirko;  Jako  »rovndva  sa  to 
6  mojhn  hnevom,  s  mojou  —  láskou!  Ach,  veru  láskou."  Prvý  raz 
si  pľi/nal,  že  je  do  Miiiiu  /.aliíbouý.  S  Auuou  bol  ud  detstva  známy, 
rád  videl  či[H!rué,  8meli\  najviac  8  chlaiM'anii  baviace  sa  dievča. 
Jak  často  i  chlapcov  prevýšila  pri  odvážnych  kúvkoch!  Vedela 
dľiapaf  sa  príkrymi  skalami  Zámku  jako  divá  koza,  i  pri  bitkách 
nebola  posledná.  No  —  oua  už  nie  je  decko.  Nučo  Ltkú  žarty  V 
Ale  je  milá. . .  a  í^vieža. . .  jako  \á  velká,  tvrdá  jahoda  na  úbučinách 
Zániliu.  No  dojmy  peknt^ho  /aitu,  jako  v  duí^i  na/.ýval  ncf^nliu 
8  Annou,  zmizly,  ked!  zadul  cvendžauie  brkálok  a  zvoncov  a  preni- 
kavý hlas  Lacuv,  pokrikujúceho  na  kone.  .0,  moja  hrdá,  nevtfačQá 
Mária!*  Mirko  obrátil  aa  0{>iiC  k  steue,  až  keď  už  Lacove  Bane  jako 
vietor  vyra/Jly  z  Turákovho  dvoru.  ,Oii  icti  sánkuje,"  podumal, 
„a  teší  na  z  ich  rnilýiih,  zimou  osviežeoírh  tváričiek." 

ľľihla  Beta. 

„Namiesto  do   kostola,  lietajú  po  sauiciach,"   dudrala  a  b 
zpozH  rušta  kancionál. 

„Blázuivý  ítvet,"  riekol   Mirko,  rád,   Žp  eSte  nlekl*i  je  nes 
kojný  s  výletom  mlalýcb  ludl. 

.Teba  pán  farár  pozvali  na  noc."  riekla,  vychádzajúc.  Ona  ot 
v  komore  bola  si  obliekla  premovauý,  modrý  kožuch,  «že  m  vng 
máte  tihovárat  o  čouisi." 

„(>akujeui.  tetuška!  Pomodlite  sa  i  /a  mha." 

.Ka/dý  nech  sa  sám  za  seba  mudlf,"  riekla  Beta  a  vyált. 
Pred  obedom  nemohla,  tody  ponáhľala  sa  na  odpnlndimjáie  službj 
Božie,  i:  ňou  išly  i  nevostV,  švagriné  i  všetky  slúžky,  ktoré  bol» 
obed  varily.  láiel  i  Michal  s  mlud^iini.  Ďurko  šibol  po  záhumal 
k  Kepkovi,  kde  ho  už  v  osobitnej  ciiyži  čakala  kartová  <. 

Zvykol    každú    tiedelu   po  obcdo    hodit  si  prefennn:,    žr  iký 

sviatok,  auí  hostia  neodviedli  ho  od  starej  obyčaje.  Aj  lak  bo  ni 
netrpi-livu  čakali  kamaráti:  preceptor  Slíednik,  sUirý,  ale  itadmis 
vHätílý  kouipan,  dobrý  strelec  a  pijak,  (^lejár  Pubec,  vzdelaný  mlatUi 
muž  K  novšieho  sveta. 

Starý  Ján  zostal  sám  s  vnukom. 

„Nuž  čo?"  pýtal  »i  starec,  klopkajúc  prstami  na  dubový  nt/Q* 
.jako  stojlB  so  ženou?  Jaký  poriadok?" 

„Ide  rozsobáá  už  piaty  rok...  nái  slá^Tiy  Duchoii  ho  vedie* 


I 


S37 


.HoiIíiídUI  I*  ZAákaredi)  sa  TurAk.  ,Z1&  vec,  &p*loá  toc!  A. 
prtftatui?  A  [>oriadok  —  hA?- 

«Ale,  Btirf  tatik,  —  ve<f  viete>  čo  sa  stalo,  jaký  vi^chod... 
Mám  rleti." 

,ZIá  ver,  Spatníl  vec!  ľovadit  sa  —  él  sa  lu'liu  nu  piivaílía'? 
My  Siiit*  žili  so  iíUrou  jakn  lifiliihy.  ale  atalo  sa  pľP'lsa,  i^.e  suiu  ju 
i  ohlilrknij  poohliiliiiil.  Ženičky  dok  je  už  taký.  A  tu  ty  lined  ros- 
lotuU.  N'ačos' ju  bialV  Uutňaa,  /náiua  vec.  Úo  mohlo  pojs' dubi*äbo 
S  Robiny?  Kniín.  V  tributiáloí  sedrl,  koď  Svatika  veštili.  Čujem,  ui 
noni4  nič  Preliajil.ikaln  m.  Tak,  tak!  Ale  (y  si  ju  ra/.  vzal.  Váa 
spojil  kna.2.  Ooktnr  hticlioĎ  ne-cli  koiniuadsiiťie  tepsie  prtívádea,  altí 
nie  toto..."  Stank  zívol,  umorený  dlhou  rečou. 

Ján  Drovansky  vedel,  že  starému  otcovi  nemožno  vy^vetliC 
TOC.  Jemu  by  aui  Ľelý  »vf!t  juristov  uenabil  do  hlavy,  ie  sú  firl- 
B«dy«  kde  daL^ie  niaiiželské  spolužitie  je  uernožny-m.  „Čo  sis'  chytil, 
fo  BÍ  dri."  bolo  jeho  uezlomoou  /dsadou. 

.Vari  chceš  sa  žeiiií  po  iretl  raz?"  apjtal  sa  vuuka,  ostro  po- 
zrúc mu  do  tvArľ,  „jmí  ŕivj  druhej  žeue?"* 

.Nie,  starí  tatíáek,  aui  mt  nenapadá  Ale  chtem  mat  po- 
riadok...  Chcem,  aby  moje  a  vaše  meno  nevláčila  po  svete... 
Poslednú  xvesC  o  nej  dostal  som  z  Píačence  —  peuiaze    p^ta...* 

.Poriadok?  Poriatlok  je,  abys  ju  vzal  k  sebe  —  nebude  ti 
meno  ŕireUim  vlačif." 

Jin  Drevansky  zalomil  ruky  a  sklonil  hlavu. 

,Iveby8*  vedel,  latííku.  jako  som  neštastnýl" 

,NeäU-stu>'  je  človek  vtedy,  keď  je  chorý  alobo  keif  uemá  čo 
Jesr  A  čim  šatiC  aa,**  riekol  tvrdo  stnec.  ^Chod.  choď.,  idem  si 
(MJdýi'huuí. . .  ustal  som.  Počuj  slaního  otťa.  Ontíitne  —  vy  ste  ui 
primiidri...   Co  vás  do  slov  sMľt'bo  sedliaka,  spro&U*ho . , . " 

Starlk  poHiel  k  peci,  lahol  si  na  tvrdú  lavicu,  položiac  si  pod 
hUvu  slAry  kožuch.  iSkoro  zaHpal. 

{>reriin»kf  odišiel  na  faru.  ľarár  odpočíval  na  diváne.  Ubloky 

cfayio  boly  oprutj   dverám  chrAmovym.     /  chriniu  cele  jasne  bolo 

ptKUt  i  8pev,   i  oľuan,  ba  í   ieduoťivé  sluvá  kapUua,    ktorý   mal 

čaj  velini  kričaf.     ftrevunský  vyspovedal  sa  farárovi,  riekol  mu 

ly  starého  otca  a  pylal  radu. 

,A  čo  jt*  s  rozsobasom?"  riekol  farAr,  vyhybujúc  priamej  od- 
povedi. 

,Oaii  sama  i  jej  zástupca  fahajú  vec  do  nekonečna.  Meul 
inieMÄ,  ŕasom  úplne  tratim  jej  stopu.  .Ip  to  hruznŕ.' 

,Ja  vám  int^  neuióžem   povedať,  jako...  cti  oIcjí  svojho..." 

.\  deti?  Moje  neviuué.  krásue  lieti,  čo  s  uimi?  Ved  mor 
ri'  domu,..  Co  s  uimi,  velebný  pane!    I  to  sú  liuše,  dve 

dij  __  —  nemám  sa  o  ne  triasr...?"    Drevausky  nemo  stisol 

kiuunTi  ruku  a  ušiel.     [>lho  blúdíl  siiažnou  cestou,   vedúcou  okolo 
ťhriron  do  kopanfc. 

Asi  bodiiku  bolo  ticho  v  starom  dume  Drevanskych.  .\ž  ketf 
rrAtili  sa  mladi  .pdniri''  so  Hankovice  n  ŕeľad  z  popniudtmjíich 
aluíícb    Božích   s   käy.ňou    odbarovauých,   jako    vždy    býva  v  prvý 


188 


sviatok,  zašumel  celý  dom.  Starušká  tiož  sišla  s  honiej  izbice.  po- 
ochkala,  vyžalovala  sa  boätom  na  bieilu  a  ili-aliutu.  Vrátmľovci  Uli 
domov  hot  syna,  klorý^  mal  v  Rohové  iiAvôtlvif  kamarátov.  Diov- 
čence  Jiídovo  spaly  n  Ďurkov  vo  vysokých  p08t«liuch,  form&lne  za- 
topené v  ohromuých,  perím  bohatých  ponnáilt. 

Nad  Lipovou  ziivládla  tichá,  liMczilmL  noc  8  tuhým  mrazom, 
^až  šitidnlo  práskaly"',  jiiko  hovorili  v  I  jp«v«j.  Vi  d.ivno  potitfcbaty 
spevy  po  chalupách  a  všetky  oblôčky  potuchly.  Úzky  srp  novmesiacn 
stál  nad  pyramidou  Hradovej,  jako  na  nejakej  niešete.  Medená 
strecha  hormMio  kostola  shiltúnku  Usla  sa  v  sveltc  jasných  hvÍĽxd 
Itw  hlAsiiik  s  halapHľthiJii  kývnl  sa  ulicou,  ale  i  ten  skoro  utiahol 
sa,  bnlo  mu  zima.  Z  neiFalekych,  sňaliom  7apR(]lých  h6ľ  niesol  so 
sotva  čujný  zvuk,  jako  by  &a  boly  Bňahy  sosypaly  s  ich  dkrahuutých 
bedier.  /amok  mohutne  stál  nad  Xiiriet-tui  a  celou  Lipovou,  jako 
silný  strážnik  u  dvier  svojho  pána.  Tichá,  krásna  vianočná  noc! 

íVakrwitarmala,} 


i 


-9*^ 


Gazda  a  sluha. 

PoTicdU  L.  A.  TolMUho.') 


I 

Bolo  tn  v  8e<lem desiatych  rokoch,  na  druhý  deŕi  po  MikuIáM. 
Vo  ŕarnosti  bol  sviiktok.  a  dedinskt^mu  hostinskému,  kupcuvi  U. 
gildie  Vasilijovi  Andrejičoví  Itrechuuovi,  nebolo  možno  odlúiU  sa^ 
musel  by(  v  cliráme.  —  bol  rirkovnýni  starosbtm,  —  Í  doma  bolo 
treba  prijať  a.  uhostiť  rodinu  a  priateíov.  No  i  poslední  hostia  odišli, 
a  Vasilij  Audľejič  začal  sa  hneď  sberaí  k  súseduĹMim  pomicščikovi  -(, 
kúpif  od  neho  u/  dAvno  jednaitv  háj.  Vasilij  Andrejič  piiuiibrul  sa, 
aby  mu  mestskí  kupci  nppredrhytili  tt'ito  výboilnti  kúpu.  Mladý 
pomieéčik  žiadal  za  háj  desat  tisíc  len  preto,  ie  Vasil^  Andrejlé 
dával  zsú  sedem.  A  sedem  tisíc  bolo  len  jeduou  tretinou  vlaíttaoj 
hodnoty  hája.  \'asilij  Andľí'jič.  možno,  kúpil  by  eftte  larnejäie,  lebo 
les  nachudil  sa  v  jeho  okolí  a  ini>d/i  iiíin  Í  detlinskymí  okľp-suýiiii 
kiipranň  nž  dávno  bol  ustauovi^oý  poriadok.  podU  ktmvho  jeiteii 
kupec  nepovýši!  cenu  v  okuli  druhčho,  no  Vasilij  Andrejič  dozvedel 
80,  že  tinberDskí  kupci  chcoli  fst  kupovaf  {.'oriačkinský  háj,  a  od 
umieiiil  si  íst  hneď  a  skouät  vec  s  pomiešcikom.  ľrrto,  akonáhle 
bolo  po  svihtkn.  vzal  i  tndily  svojich  7tK*  rubíov,  doložil  k  nim 
cirkevných  -'3í"',  kior*^  mal  u  seba,  tak  aby  bolo  :í<nn>  rubtov  a, 
pečlive  ich  prečítajúc  a  poloitiac  si  ich  do  pugiíára,  sobral  sa  na  i^esm. 

')  Nová  pnica  grófa  Tolst^ho:  vyéla  v  marcovíj  knižke  SievernéiMi 
Virutnika.  Ňou  vrátil  mi  k  tristo  omolctkómn  tvorcnio.  klorčlio  ni  bol 
lA  zrlckot.  K  e  d. 

•f  alaikárovi. 


2M 


STubá  Nitítft,  jediný  Doopftý  v  tento  deft  zo  sluhov  Vasilija 
Androjiŕa,  utóknl  zapriahaí,  Nikiu  ut>bol  opitý  v  tento  úcii  preto, 
OD  b<il  korheľ,  a  teraz,  od  predpóslu,  kpíF  ho!  prepil  sn  seba 
jodný  kabát  a  čižmy,  zoriekol  sa  plt  I  nepil  druhý  meniac;  uupil 
aiii  teraz,  napriek  poku^nin  všeobecnej  pijatiky  t  prvé  dva  dni 
sviatku. 

NIkita  bol  MVročný  niu/fk  /  blízkej  dedinjr,  uie  gasda,  ako 
>Torni  o  ňom,  väčšiu  časť  svojho  života  pre?!VŔ[  nie  doma,  ale 
tudoch.  V^ade  radi  ho  mali  pre  jeho  usilovnosf,  obratnnsí  a 
[lu  V  robote,  hlavne  pre  dobrú,  príjemnú  povaha ;  no  nikdo  ne- 
rjdiial  dlho,  lebo  so  dva  razy  ročne,  vlastne  i  častejšie,  opíjal  sa, 
a  vrrdv.  okrem  toho,  že  prepil  všetko  80  seba,  býval  eéte  bujný  u 
idíeral  sa  r|o  Tndf.  Vasílij  Andrejič  tiež  niekolko  ráz  odohnal  ho. 
Ic  potom  ho  ľ.nse  prijal,  vá/iac  si  jeho  statočnost,  lásku  k  statku 
"a,  čo  bola  hlavná  vrc,  latruolu.  Vasilij  Andrejič  platil  Nikitovi  nit* 
MO  niblov,  kolko  stU  tjikv  sluha,  ale  ňtyiidsat,  kt-orá  vydával  mu 
ncpnividetne,  na  drobno,  i  to  z  väčšej  čiastky  nie  v  peniazoch,  ale 
po  drahej  cene  tovarom  zo  sklepu. 

Nikttúva  žoua,  Maita,  kedysi  za  krásnu  považovaná,  rázna 
baba,  (íaxdovala  doma  8  podrostkom  malým  a  dvoma  dievkami; 
ani  aesvala  Nikiiu  býva(  domov,  pi>  prvé  preto,  ie  už  so  20  rokov 
tWä  tí  bednárom,  mu/ikom  z  cudzej  dediny,  ktorý  býval  n  nich 
v  dome;  po  dnihO  prelo,  že  huc  ona  i  mykala  mužom  ako  chcela, 
ketf  bol  triezvy,  ale  bála  sa  ho  ako  ohiia,  kerf  bol  napitý.  Ka?:, 
napitý  donia^  Xikita.  pravdepmiohne,  aby  »a  pomstil  na  žene  /a 
všetku  svoju  triezvu  pokornost,  vylámal  jej  truhlu,  vybral  naj- 
ih«i(í  jej  paiAdne  veci  a,  vezmúc  sekeru,  na  nátoni  ponihal  na 
rohné  kusy  všotky  jej  sarafany  n  featy.  Zvýiioná  pláca  Nikitova 
la  dávala  sa  jeho  žene,  a  Nikíta  neprotivil  sa  tomu.  Tak  i  tc- 
dva  dni  pred  sviatkami.  Maita  priala  k  Vasilijovi  Audrt'jičovi 
a  nabrala  u  neho  bielej  múky,  čaju,  cukru  a  osmičku  pálenky, 
všetkŕho  na  tri  ruble,  potom  ešte  vzala  päť  rubíov  v  peniazoch  a 
ďakovala  za  tu,  ako  za  zvláí^tnu  uiilosC.  vtedy  ked  najlevncjšie  po- 
Čitlino,  Yasiiy  Andrejič  mal  zaplatit  20  nibtov. 

Teraz,  ketf  mal  rozkaz  od  ííazdu.  aby  priahal,  Nikita,  ako 
wi4j,  veselé  a  ochotne,  bodrým  a  labkým  krokom  svojich  rovno 
-ti>i<äiucich  uífh,   äiel  do  kdlne,   sňal  lam  s  klinca  (ažkú,   remeňmi 

'i  uzdu  a,  zaštrkajúc  /.iihadlami,  šid  k  zatvorenému  cldievu, 
ifsol'itne  BtAl  kóii.  ktop.'ho  kázal  /apriahať  VasiMj  Andrejič. 

—  Co,  mAš  dlhý  čiis,  máš  dlbý  čas,  biáiíuiikoV  hovoril  Nikila, 
uUpuveiiajúc  na  s-labŕ  ^urechtanie,  s  ktorým  privítal  ho  stieduŕho 
Timiitu  pt^kný  žrebiíc.  trochu  s  ovisnutým  /-adkum,  tmavo-hnedý, 
*n  i^Itkavými  Kuakmi,  sstojací  samotný  v  chlieve.  —  No.  no  I  do- 
-taíM'  M  ti,  len  in  napojím,  blá/onko.  —  hovoril  s  koňom  zcela 
tak,  ako  hovorí  i^a  s  byinosUmi  rozumejúcind  slovám,  a  ošurhnúc 
aM  polou  zapnLšený  cbrKít,  tučný,  so  žliabkom  v  prostriedku, 
<ttiabul  na  krásuti  mladú  hlavu  žrebca  uzdu,  narovnal  mu  uši  i  šticu 
j^  sbodiac   kantár,   viedol  ho   napojil.    Ostražito  vyjdúc  ic  chlieva 


^U 


S40 


T}*!ioko  nastlAtého,   pcjko  ziiihral  a  kupol,  pretvanijúc  sa,  ž«  cbca 
zadnou   nohou  uilľcC  Nikitu,   cvalom   beMväieho  s  nliii  ku  studai. 

—  StváiTij,  stváraj.  Šelma!  pribovÄral  sa  Nikita,  pozunjuci  tá 
ostražitosti  s  ktorou  pejko  vyhadzoval  zadoou  nohou  ton  laJt,  $hy 
sa  dotkol  jeho  kožucba,  ale  nio  udeňt,  a  obzvlá^nt*  Iiibiaci  t«nla 
kúsok. 

Kôŕi  fia  napil,  posUil,  nddýcliol  bí^  pohybujúc  mokrými  tuhými 
gambumi,  s  ktorýcii  padaly  s  fúzov  do  válova  prii-zi-ačnt*  kvapk;, 
a  zAfŕkal. 

—  Nechceš,  netreba  tí,  tak  budeme  vedíeC;  už  si  viac  nepýtaj, 
hovoril  Nikita,  cele  vážne  a  dôkladne  vysvetlujúc  svojo  pokračiv- 
vanie  pejkovi;  a  zase  rozbehol  sa  ku  ktMni,  potrhiijúc  za  uzdu 
jíadkom  vylmdzujúccho  a  dupútajúcebu  veselého  mladého  koua. 

Sluhov  iiL'bulo  duma,  bol  leu  jeden  cudzí,  huchárkin  muŕ^  ktorý 
priáiel  ua  sviatok, 

—  Chod  Bpytat  sa,  du^  moja,  hovoril  nm  Nikita,  —  do  akých 
saní  kážu  zapriaíiaf,  širokých  a  či  rahkych? 

Kucháľkiu  muž  išiel  do  domu  a  skoro  sa  vrátil  s  vcdfou,  to 
kážu  zapľialinuť  do  Tahkých.  Nikita  za  ten  éos  ui  položil  chomút, 
podviazal  vankúšik,  obitý  klinčekmi,  a,  v  jednej  ruke  nesúc  lalikú 
farl)enii  dúhu,  druhou  vedúc  koňa,  prichodil  k  dvora  saniam,  stoja- 
cím pod  kôloou. 

—  Do  lahkýcb,  lak  do  lahkých,  hovoril,  a  priviedol  k  oju  n 
celý  ÔAS  pretvárajúceho  sa,  že  ho  chce  nhryznút,  umného  koĎa,  a 
8  pomonii]  kuchárkinho  muža  zaéal  priabaC' 

Keď  všetko  bolo  temer  hotov6  a  ostávalo  ten  zazubadlit.  Nikita 
poslal  kucbúikinho  muža  do  kôlne  pre  slamu  a  do  auibára  pre 
vrece. 

—  Nuž  dobre  je.  No,  no.  neiindúvaj  sa!  hovoril  Nikita,  utláča- 
júc v  sabach  prinesenú  kuĽhárkin^m  mužom  sviežo  onilátenú  ovsenil 
alamu.  —  A  U'.raz  dávaj  plachtu,  hude  scdlisko,  a  na  vrch  vrece. 
Takto,  takto  dobre  hudi?  seileť,  —  hovoril,  robiac  to,  co  hovoril, 
upchávajúc  vrece  na  slame  so  všetkých  stráu  okolo  sedUíika. 

—  Nuž,  dákujem  ti,  duša  mo;a,  hovoril  Nikita  kucbárkinmu 
mužovi ,  —  dvom  v&etko  lepšie  ide.  —  A ,  rozoberúc  remeuné 
opraty,  s  obrúčkou  na  spojenom  konci,  Nikita  sadol  si  na  bok  a 
pohol  dobrého  koíia,  ktorému  žiadalo  sa  IsC^  pi)  /mrxlnm  návoso 
dvora  k  vrátam. 

—  Strýc  Mikit,  strýčko,  strýčko!*  zavolal  za  ním,  dtukniic 
hluckou,  náhle  vybchnuváf  z  pitvora  na  dvor  sedemročný  chlapec 
v  čiernom  kožúšku,  nových  bielych  kapcnch  a  teplej  čiapke.  —  Mňa 
pusad!  —  tonunký-ro  hláskom  prosil,  idúcky  zapínajúc  si  kožoštek. 

—  No,  nii,  bež,  holúbok,  hovoril  Nikita  a,  za^ttanúc,  posadil 
radosťou  žiariacebo  chlapčeka  ;;j:a/(lovhu  a  vy^iol  na  ulicu. 

líoly  tri  hoiiiny.  líol  tuhý  mráz  —  so  desat  stupiiov,  poämuroo 
a  vetmo.  Ale  na  dvore  zdalo  sa  by(  Ucho.  Na  ulici  vSak  dol  silný 
vietor:  so  strt>chy  susednej  kôlne  metlo  siiab  a  na  rohu  pri  kújiefí 
knitilo.  i.rn  en  vyšiel  Nikita  a  obnltil  koňa  pred  dvere,  už  i  W^itij 
Andrejič,  s  papiroskou  v  ústach,  v  priliehajúcej  baranej  bunde,  tuho 


S4I 


íiroíio  jíropásanej,  vyíiol  x  pitvora  ita  vridíace  pml  jeho  kap- 
cauii  /.it>li.')imiiĽ  simhoiii  Krhitdy  a  zaslal,  iiapnlvajÚĽ  hÍ  s  dhoĽh 
strun  Hvojcj  ŕorveDej ,  ukrľiii  íVizov  hoit'iiej  tváre  ťuhy  goliora 
bnoilového.  ko/ušiDOu  do  vnútra,  tak,  aby  kožuáiua  uepotila  sa  od 
d^chaDía. 

—  Podivíijtu  Rn.  aký  chytrý,  už  je  tu  I  hovoril,  vidiac  synčeka 
v  saniach,  a  vyteiil  svoj*'  hiele  zuby.  VasiliJ  Andiejič  bol  rn/jaiený 
od  viim,  vypiU'ho  s  hosdiii,  a  preU*  ešt*»  viac  než  obyčajne  spo- 
kojný S(i  v.^etkýni  tyin,  čo  jemu  prináležalo,  i  všetkým  tým,  ŕo  od 
robil.  ZakuUnä  ua  hlave  i  pluciach  do  vlnenej  šatky,  tak  že  len 
oii  bolo  jej  vidno,  tehotuá,  hladil  a  cIiuiIjÍ  ;íena  Vosilija  Andr^jiča, 
vyprenidzajác  ho,  stdla  za  nim  v  pitvore. 

—  Veru,  mal  by  8i  si  vziat  Nikitii,  hovorila,  hojaílive  vystupu- 
júc  Xfl  dvier.  VasUíj  Androjič  neodpovedal  a  len  odplid.  —  S  peaiuznú 
{Njijdeä,  pokračovala  týra  Istým  žalobnýui  hlasom  žeua.  —  1  vietor 
ak  bode  väášl.  Vern  I 

—  Cd  ja,  vari  cestu  ne/ndm,  že  tak  potrebujem  sprievodcu? 
preriekol  Vasilij  AndrejiČ  s  tým  zvlíiátuym  neprirodzeným  uapnutfm 
úst,  s  ktonifi  on  hovorieval  b  predavačmi  i  kupovatefmi,  iste  za- 
kladajúc si  na  svojej  reči. 

—  Veru  raal  by  si  si  ho  vriať.  Vre  Boha  ía  prosím!  opako- 
v&lii  žena,  preväzujúc  si  ^tku  na  dnihú  stranu. 

—  Veď  je  nahý...   uo,  akože  ho  vezmem? 

—  Čo,  Vasilij  Aodrejič,  ja  som  hotový,  veselo  riekol  Nikita. 
—  Len  aby  koňom  krmu  rlali  bezo  mňa,  doložil,  obrfttac  sa  ku 
gudínej. 

—  Ja  pri/rem,  Nikltuška.  .Semeuovi  rozkážem,  hovorila  (zazdinA. 

—  'Tak  ču,  is-í  a  ti  ako,  Vasilij  Audrejič?  hovoril  NikitA,  oca- 
kávAJúc 

—  Teda  poslúchnime  starú.  Ale  ak  máš  Ist,  odej  si  niečo 
tapleiéic.  hovoril  Vasilij  Andrejié,  opflC  usmievajúc  sa  a  mihnúc 
o1  :  .'  pod  pazuchami  í  na  chrbte,  i  dolu  pramom 
p-  'iiý,  mnoho  zkúätvái  kožuch  Nikitov. 

—  Ej,  duiia  luoja,  poď,  podr^  koäa!  svulal  do  dvora  kuchár- 
kinmu  mužovi. 

—  Ja  RAui,  ja  p<tdritin !  hovoril  chlapec,  vynímajúc  preziabnutŕ, 
č<?rvené  ručičky  x  vrí'ciek  a  chytajúc  sa  chladnýrh  remenuých  opr&t. 

—  I*n  aíiy  si  dlho  iiepristrájal  svoj  diplomat,  skorej  I  zvolal 
Vasíiy  Audri'jii',  vycicnijťií-  7iil<y  na  Nikitu. 

--  Jrdtivin  d>clľ>ni.  kitu^k;!.  Vusilij  Audrejlč,   hovoril  Nikita, 
'  ^  pyi>ky  Jeho  podsíiiýcb  zavláčcných  kapcov,  ako 
.,<*-.  ..u  .:.  ,u  Ji  do  čefadnej  izby. 

—  Nože,  Ariouška,  chalat  dAviij  iiiAj  s  pece,  idem  s  gazdom! 
ll^irorll  XikJtA,  vbehnúc  do  izby  a  snímajúc  si  pás  s  klinca. 

Slohová    TiaspavHa  ťa  po  ohede  a  ti>raz  stavajúca  samovar  pre 

';ila    Nikitu  a,    rbyli-ná  jeho  pospeftnosfou,    Uež 

'■   /oliraciilii  i«a  .1  vm1,i  s  pece  sušivšf   sa  tatUt 

..  obnoHcný  itúkeniiý  kaftau.  u  otrias<ihi  a  vystierala  ho. 


ut 


x  (lobrodnšiiej   úctivosti   vždy  hovorivél  niečo  človeku,   keď 
s  níui  x  OČI  v  oíi.    A  okrii'ac   okolo  seba   liziinký   pokrcpnÝ 
vtiahol  i  tak   cliiidé   bniclm  a  stiahol  sa  do  kožuchu,    čo   mu    síl 
Btaíila 

—  Tak,  hín,  hoToril  |iototn,  obracajúc  sa  iiž  nie  ku  kuct 
ale  k  pásu,  upchávajúc  si  jeho  koace.  —  Tak  novyskodí^!  a  pn 
dvihuúc  i  opustiac  plecia.  :ihy  ruky  mal  viJui^,  odel  9Í  ua  rrcl 
chaklL,  tiež  iiapiniiíil  cliibát,  aby  rukiiiu  voltio  Ixdo,  a  vxal  .s  police 
rukavice.  —  No,  teiaz  je  dobre. 

—  Mal  by  si  «a.  Stúpanie,  aspoň  preobuť,   hovorila  kucliárfca,| 
—  čižmy  sú  ti  planta. 

Kikita  nastavil  sa,  ako  by  Ka  bol  spaniiltnl. 

—  Bolo  by  treba...   Ale  bude  i  tak,  nie  je  tíuleko! 
A  utekal  na  dvor. 

—  Nebude  ti  ziuia,   Nikituáka?   hovorila  íiazdicá,   keď  prí^el{ 
k  Bauíatii. 

—  Čo  by  ziuia,  je  tepln,  od|H)vedal  Níkíta,    uaprávajúc  slaniaj 
na  predku  saní,  aby  mu  zaki7la  nohy,  a  pchujúc   uepotrebnf  pr 
dobrého  koňa  bič  pod  slanm. 

Vasilij  Aiuhejič  už  ueitel  v  saniach,  zapínajúc  svojim  chrbtOE 
odetým  v  dvoch   šubách,    temer   celý   hnutý    zadok   saní,  a  w 
Yezmúc  opraty,   pohol   koňa.     Nikiia  v  toio   utiahol  sa  na  pr 
6  Ťavej  strany  a  vvtrčil  jedim  nohu. 

(Dolcoočenít!.) 


Pozdrav  Hviezdoslavovi. 

Zaletel  bych  s  pozdravom  v  daleké  lic  strany, 

do  Oravy  —   a!c  mi  krýdclcnko  bráni. 

Vôle  dusf,  aj  ochoty  sniečného  citu. 

Ncprcletím  dlhú  púf,  mihoti  pozakr)'tú. 

I^edsa  však  ta  musini  isf  s  mojim  slabým  vrancom 

-^  bárs  sa  bte  usrocjú  našim  contrc  dansuin. 

Neučený  na  sedlo,  neviem,  oká  to  iipravaä, 

ani  odkial  xysadnúť.  z  pravá  a  či  z  ľavá. 

Darmo  1  tLen  sa  dobre  drž  u  ulap  sa  hrivy  !h 

(iste  —  kričia  —  aby  som  nespáchal  verš  krivý). 

Aj  On  HA  mi  ttSkcri  blahosklonnýra  smiechom: 

T-Ký  to  drusa  cvála  heo  takým  čudným  spechoín?^ 

.Alebo  i  prehodí:  -Sancta  símplicitxs !* 

alebo  snácf  v  radosti:  vr.ara,  Mato  Kytas!«  — 

Darmo  vítetko !  Ja  sa  schvcl  vreluti  tiUbou  v  duíi 

uvidcť  Vás  cSte  raz  krásnom  na  »?odvrsÍ<*, 

zaxif  slastí  tvorenia  Vášho,  chHpnút  zdroja, 

—  túžby  po  Vás  prelcstnč  tým  sa  upokoja. 


SiS 


Upokoja?!  Sotva  ver";  nové  v  duši  skrsnú, 

poô'iv^  Vás  budú  ľíc,  nikdy  neuhasnú  I  — 

Ach,  len  aspoň  na  chviDoi  vládat  piesne  letom, 

obsypal  Vás,  ^ahrnúC  poesic  kvetom. 

Neraz  zdá  aa,  Musa  že  usmeje  sa  iste... 

danno  .striasam,  padá  len  požlknuté  lístie. 

Často  viďim  kvictuk  tak»  v  duži  svietiť  blízko, 

ale  dostaf?  ľud  nohou  "mizne  stanovi.sko«.  — 

Vrálmc  sa  však.  vranko  môj,  ved  tam,  kde  snic  boli, 

dávno  svieti  knt  hlavy  žiara  aureoly. 

Tam  ten  f^pavtik^i  v  čas  ožatvyK  snuje  aureolu, 

ona  hádže  svetla  jas  na  tú  našu  hoTu, 

mňcti  svetlom  Ugotným  v  .^ire  diaFnc  svety, 

"Hájnikova  žena'",  hFa,  stri;isa  biele  kvety, 

Bútora  tam  s  Cútorom  pomerení  v  celku, 

tu  zas  vchlapci  v  košieťkach  s  hmcom  na  hrdielkuoi. 

Eätc  ver   i  >pán  .štátny*  prí^'el  k  svetlu  kuknúc 

chcel  by  hádam  ->onô«  —  jas,  jedným  dychom  sŕúknuĹ. 

Tuto,  hla,  zas  koniari  divým  chvatom  speSia, 

svetlu  sa  ti  —  jak  vatre  uiámej  v  hore  —  tešia. 

Koľko  ich  je !  Celý  húf  beží  /.  pravá,  z  ľavá 

»maIiniarok«  s  kvetami:  vcnčaf  Hviezdoslava. 

Hviezdy  tiei  tu  pospolu  pejú  v  hlasnom  chóre... 

Tu  svit,  tu  ívuk,  tôiia,  blesk,  krá.s  tu  cclč  more. 

Čo  t«  pridať?  V  kráse  a  jase  všetko  teníe. 

Co  tu  značí,  načo  je  moje  pozdravenie?! 

Xo  je  ono  kvietkom  tiež,  duše  mojej  je  hlas, 

K  tej  du3e«  —  tak  ako  Vy  —  »pordravujem«  ja  Vás. 


Kýérrak^. 


•M* 


Bratovi. 

JViňa  šťastie  moje  tiché,  nevýslovné, 
a  teba  vážne  tlumy  tvoje  zvaly, 
ta,  kde  sťa  vciicc  lipky  nasc  strojné 
kostolík  malý  kruhom  oboplaly. 

Bol  krásny  večer:  nebom  hviezdy  lužné, 
kraj  celý  bielym  .sniažkom  po7-astretý; 
my  kráčali  sme  nika  v  ruke,  družne, 
sta  dôverné  dve  robiace  sa  deti. 

»Jak  pekný  je  svet  — «  blúznila  som  vrelc, 
•v  Aoro  kolké  vnady  —  vnady  ncsčíselné,  ..4 
Ty  uhfadels'  .sa  v  tiene  noci  šeré 
a  povzdychol  si  sotva  Rlyšatorne. 


i^^i 


9U 


»A  Život  —  —  jak  je  krásny  I  jak  je  krásny ' 
Ver'  Hcnnc  novým  vábnym  kúzlom  žiari 
a  denne  pre  nás  nové  blaho  básni..." 
Tu  úsmev  zabral  v  bfadej  tvojej  tvárí. 

A  ked  som  potom  sestry  vo  dôvere 
ti  vyjavila  môjho  blaha  zdroje; 
ty  7^hradcLs'  sa  v  tiene  noci  serč 
a  kási  vlhkosf  zaála  v  06'  tvoje. . . 

Acb,  nemaU  som  vtedy  túíbu  žiadnu, 
čo  bola  by  mi  Šfa.slie  doplnila: 
len  xTiibaf  tvojich  oči  vlhkosf  zradni'i 
a  v  tvojom  srdci  tušíť  —  čo  ja  snila. 

LudmiUt  Po^jariofirndA.  I 


U  L.  N.  Tolstého. 

lFolcraAoT»nl».) 

Od  T&Uftny  Lvovny  pýlnl  som  ei  uejakú  prácu,  vidiac,   iv  j«>) 
iDAJú  mnoho.  Dnia  mi  prepl!tut  do  svojoj  zúpisiiice.  kam  rií  . 
čo  stihne  z  otcovjťh  článkov  a  listov,  dva  jeho  listy.  ľmlt.;. 
pisnú  knižku  si  vedie  i  Mária  rvovna.  Okrem  toho  si  ?edii  i  den- 
níky a  prepisujú    ka/dodeiino   otrovi  tn,    ro  pr:We  plšfl.    na  tÍ»U.t : 
čo  do  poludnia    napíše,  to    mu   prepíšu,   na  dndtý  den  on  len  ich 
odpis  opraví,    dakedy  celkom   premení,    ony  /nse  prepíšu,     ' 
i  tretí,  i  viac  ráz.  V  tonto  doň  videl  som  prtípisuvat  jeiJeu  , 
háročkov  práce,    kturú   len  uedávno   zaťAl    písul  a  n  ktcroj  vniVL*!, 
že  mu  8  veľkým   trudoin    ide:   na  tfun   háročku  uebulu  8koro  aiii 
vety  nepremenenej,  ľrňca  tá  boliv:  „ťieuitto  pravde*. ')  Lev  Nikola- 
jcvič  píše  íistyni.  verkým.   ráznym,   veľmi  vypísanom  pismom,   ale 
(aikú  sa  dá  i'ílaf. 

Tieln  /.ápisuf'  knižky  poriailiie  víesf  nedostáva  »a  ini  rasu  pn 
inom  mnohotitraunotu   zaujatí.     Mnohé  články  a  listy,    ktoré  vrjdii 
v  časopisoĽb,  len  udtiuľ  si  vystrihujú  a  vlepujú  do  /ápHnyťb  kui-l 
xiek.   Mnohé  vôbec  ani  uemajti.   Tak  že  liplny  sborník  spisov  Tul-j 
stého  jeho  rodinu   nemá.     Ookonaluj&ie  (a  či  vari  úplné)  sblerkyj 
jako  mi  Talínna  Lvovna  povedala,  majú  jiriatetia  tva  Nikolajevij' 
K.  i  C,    ktoľf   si  jeho   spisy  a  listy   počlive    sbierajú  a  vo  rlacejl 
exemplároch  odpísané  majú.  Ako  je  i  véeobpíľue  známu.  Lev  Xikola-1 
jevič  nestará  sa  o  nt^ud  svojiľli  spisov,  sám  nič  nevydáva.     OdtiaH 
pocbádza  to,  ie  toľko  nedokončených  prác  jeho  vychádzA  Únton  ti 
v  origiuále.  Äi  v  pri)klado<:h. 

M  Pr«l  dvoma  mt'siaťmi  dnni«j(ly  tntiľanski-  it  iN'xlíi-  ■ 
rranťäx^kyrh.    íc  'ľoUtoj   napísal   prácu  „o  Áfasli".     Itoiu 
oba^b.    Ale  (o  je   už   sUrá   práca,    roku  18^2  vytlačená  v  l'^  svazka 
JcliO  Hobnuiych  diel. 


U6 


O  noráie  price  Lva  Nikolajeviča  —  o  luravnú  strAiikii  jehg 
dejttU'ínosti.  jeho  pnni  Sofia  Androjeviia  ntfioej  sa  štart;  jej  zdleií 
hlavnú  na  SĹarsIcli  jolin  dielacli,  iia  iiiiicIeĽkej  stránke  jeho  dín- 
oosri :  sbieni  johu  Ibtv  z  luhulúLio  a  umúkúhu  veku,  prHcúvR  celá 
tfSAiití  f  Jtuniianreviikoiii  Miiseume  v  Moskve,  kdt?  je  onobitnô 
^muMum  L  N.  Tolutúho".  v  ktorom  sú  po  väčšine  bIožodó  joho 
rukopisy   — 

iTvádzam  tu  chronoIorickÝ  soznaiu  L.  N.  Tolstóho  spisov,  ktorý 
mi  diktovali  z  pamäti  ľ.  I.  birítikov  a  K.  I.  Popov. 

J.tpnried  {Spoveď)  IsTlt  [Ispovied  grafa  L.  N.  Tulstogo.  Qonéve, 
M-  Klpíditiu  Ubriiíre-t^ditetir|. 

K      '  '■tvnago  ílof/mnii&skago  uťetňa  [Kritika  dogiuatl- 

CťjiikuL  Geiiŕvt*.    Klpidine.     Toto  je  len  I    Oast,  druhA 

čaaí  nie  jf  iiikdt*  vytlaítMia}. 

Sojtätitetiie  t  pt^notl  Ceíi^rŕeh  EvangtUij  (Svod  [spojenie]  a  pre- 
klad 4  KvaDi^elil)  [8  hrubt.^  sväzky  u  Klpidtna  v  GenévoJ  IH81. 
U  C«jtú  práci  Tolsioj  píše.  že  je  ifaleko  nit;  dukoučuuá  a  ž^  v  uej 
mnoho  nedostatkov.  Máría  Lvovna  hovorila,  že  pred  3  rokmi  ju 
chc«l  iftko  i  Ki-átky  výklad  Kvaujelia)  upravlt,  ale  nemal  času.  — 
Tul.stoj  v  liato  k  ticliťocdnívi  zn  ziiktiidiiŕ  diela  svoje  vyhliisuje 
Krítíkii  pravu8l.  dogiiiat  učenia  a  toto  Sojediueuie  i  perevod  čety- 
rvch  EvanK^líj. 

Kratkoje  ijsloiemf  Evangelia  (Krátky  výklad  Evanjelia')  [Go- 
oévo,  Elpiditn'l.  Spracovdl  pn'.  učitera  í  Francúza)  svojich  detí.  Na 
x4kUdť  ui-iuťckt'hn  prrkladu  tejto  knihy  kritizoval  M.  Bodícký 
učeoiŕ  Tolstóho. 

Crrkov  i  gosudarsteo  (Cirkev  a  ítát).  Tiito  prácu  nedokoučíi, 
A«bol  spokujny  8  počiatkom,  hueval  sa  vraj,  ked  ju  pfäal.  Vydarená 
■e»ie  nikde. 

K  ňow  moja  vieru?  1884.  (Genéve,  ElpidineJ.  V  českom  pre- 
iciadť  1  7.  »vä/ku  SflTaiiyrl)  ^pÍM^  I..  N.  Tolstt^lio  {n  i.  Ottu  v  Prahe), 
kturf  olisahujc  i  Zpovéd  u  íSimt  Ivana  lijičť. 

'Smtrf  ImtuM  IHiia.    I8li4— tí.   (Moskva,   l^í-ta  čast  Sočinenij 
L.  N.  Tolstého.) 

Tak  ito-ie  nam  delaf?  (Nui  čoie  máme  robit?)  [V  Ženeve 
11  '■'  í  '  ii  je  vytlačená  v  Íroch  častiach;  1  Í'jSAÍ  pod  úlilavim 
h  ju  iizu  (Aky  je  môj  život).  2.  č.  Dŕmji  (Peniaze),  '6.  c. 

Ctv-át:  nttm  iMnCý  i'Co/e  imlme   ľ"bi(?)l 

Sihilaj  PalUn.  [(iĽnévi.',  Kipidiiie.J  Nedokončená  práca.  V  če- 
akuRí  preklade  vyšla  v  8.  a  9.  čínle  časopiflu  Lid  v  KoUue. 

Chodíte  ľ  srteta,  pohi  jest  svirt.  Sept.  lííítU.  (Kráčajte  v  svetle, 
pokJal  jť»to  svetlo.)  fG^ncve,  Elpidiuc.j  Nudokoudená  práca. 

/       ■  -híh   Ttondnrntí    iTrcilniluvu    K    spisu    Ron- 

dnrev.i  iťva,   Gťuŕve,  Klpidíiio,   Trudoíubie.  ili  tor- 

iestvo  tvť  'Im-,i,,  1,  \i\,  8v.  8pÍ8.  T.].  Sibireky  sedliak  Iíon- 

«hirev  nap!  ,.   ;    .  -  <>  ii,).   že  zpod  potnej  práce  sa  odtahov&C  jo 
hríťťfa  proli  pnka/u  ikiziomu. 

PiViNo  k  Fraucusu  (I.iht  Francúzovi)  [Gcnévc,  FJpidin  Moskva, 
I^  »v.  spisov  L  N.  T.;  ceusuiou  skľáícnt^:  Kučuoj  trud  i  uiuslveQ' 


^jm 


tu 


liaj&  dejattíľaosf].    Toto  napísal  po  francúzsky,   do  ruštiny  prelviil] 
P.  I.  Birinkov. 

Piazänik  jiTOSi-iešieniit  (Sviatok  09V(?ty1  [Moskva,  13.  8v.]. 

\'l'ts(  (mtf  (Moc  ttiiy)  ("Moskva.   Kí.  sv.j. 

Phdif  pTosviťSf'ť.n'ui   (Plody   osvely)   [Moskva,  13.  8V.J.     Počal 
písal  luTd  Krtnitiierovou  soiuUju,  dokončil  po  iiej. 

Ô  kimi  (O  živote)  [(ídiŕve,  tllpidine;  censOron  Bkrättmá  v  13. 
8».,  Moskva].  Keď  bol  r.  188.T  chorý  ua  nohu,  plsni  pani  C-crtkovej 
list  o  živote  a  smrtí.     Ona  iew  IÍ8t  prepínala  a  poslala  mu  bo  na* 
7:a<l.   pľo»tiae  lio,   aby  e^to   pokračoval.    S  pokračovaníoi  xase  tak. 
urobila.  VyrÄstol  icntu  spis. 

KreuUirovn  sonnťt  [Gcníve,  Elpidine,  Moskva,  13.  sv.,  BorllD., 
Beck  (nie  tak  dobré ;  podľa  lobuio  je  prelo^^oiiá  rlo  nemčiny.  čoHínr))..] 
ÍA.  Hebrs  spomína,  že  r.  1887  v  novembri,  keď  bol  na  J;isuej  ŕu-ľ 
lane,  T.  písal  posledné  kapitoly  Kŕ.  sonáty.  Vjila  len  r.  lStí9  aj 
bola  skoniiákovauá,  alo  ISiM  dircktne  od  cAra  dovolená.  Je  i  v  slo- 
venskoni  preklade. í') 

Poshshivir  (Dos'ov  ku  Kreutzerovej  sonAte)  [taražo] 

Dla   ŕego   ľudi   odurmamvnjutm    (Prečo    sa    ľudia    muamajúi 
[Moskva,  lil.  SV.,  a  osobitne  ako  prvé  čIsIo  kuíh  serie   „dľa  intel- 
lifiputnych  ŕitatolej"  vydania  „Posreilnika"J.    Po  prý  raz  vyôla  akoj 
pľĹ'duduva  pri  spise  sihiľífkého  Ipkára  dr.  Aleksejova  ,0  pijanatvc',, 
nakladiun   žnroáln   lUisskuja  raysľ.     Je  i  po  slovenskv  v  Slov.  Po-| 
lifadoch  1892, 

ľmajt  änpŕň  (Prvý  Stupení  [najprv  t  íurnále  Voprosy  filo- 
sotii  i  psycholoŕdi.   potom  Moskva.  I8{>3,  vydanie  Posrodnika,  ako{ 
prednduva')  k  Williamsoťmii   dielu:   Tho   Ľtliics   of  DíeL     KtikAi 
pišči  ili  nravstV(>nnyJH  osnovy   iKiznbojnago   pitania  dla  i'eluvieka]. . 

O  gnhde  (O  tiladet  [1.  ataf   Sirnkny)  vopros   (StraSiiá 
vyäla  v  13.  sv.  Pŕftkrho  vydaniu  spitíov  T.  v  Moskve.  II.  O  _.. 
(folodajuščim  (O  [wmošéi  nasoleniu  v  miestoostacb  postr.idaväich  otj 
ncurožaja  —  tJikto  znie   officiálnv  titul).     III.  O  QQl(>Jr  (v  žuruAl< 
Nedele  1893.  celí  v  I^o  Tolstoj*:  U  famine,  Paria,  Pei-rin  Co|, 

Cnríftro  Bojtte  mutri  ms  ili  ctiristianstvo  nie  kak  miiitičeskuj^ 
učenie,  a  kak  novoje  jSizneponinmnie   (KiTlľovstvo  Hníio  jo  vnútiij 
váií.    čill  kresťanstvo   nie  ako  uiyHtické   učenie,    ale  aku  nové  {Kt* 
chopovanie  života),  [Uerlln  IS'.M    ixdanit!  HibtiogniHČĽ.skago  biuro;J 
Ueich  Goties  io  euch.  Deilin.  Kditioa  Jaoke;  Le  Kalut  ost  en  voos,! 
ľans,  Ponin  Co.]   Pozostávalo  z  8  Uláv,  pripísal  oáte  tri  a  puloi 
eáte  12-tu.  V  prvej  hlave  sú  obsažené  Ohlas  Harri^onu  a  Katccbia-I 
miis  Adr    Haloua  (O   m-protivenl   sa  zlu   ná.'íilfm),   ktoré    Mf.   bolj 
dÄvno  v  jeho  prťklade  po  Iínsku  v  rukopisoch  rnziiirené, 

NŕdetaHie  (Nedelanie)  [v  žumále  Síevernom  Vieslalku]. 

')  ]j.  N.  Tolatčlio  Krrutzorova  sonáta  i  Doslovom.  K.  K.  My^lienk] 
Ttbndi?né  DoflloTom.  Preložil  dr.  Du^an  Makovický.  DostaC  u  Ivaoa  Pivl 
v  Dulnom  KuliltiP  (Oritxa).  ttna  Gn  Itr. ;  í  v  Kuflittae.'Ačo^l.  spoUtl 
v  Tar^^ianskom  Sv.  Martine  a  u  K.  Solvu  v  Rniomberku. 

^)  Pre    ĽĹ-Dsúra  je  t  n^)  V.  G.  Certko^ŕiu   irocba  povyiieibiví 


S47 


í 


í 


lUiiítitt  i  ttravstrrnnn^tf  (Xáboženstto  a  mravnost).  [Rusky,  ui- 
koHEo  ja  viem,  eite  nevyšlo  ťačoii ;  nemecky  Relipion  und  Monl 
T  Berlíne].  To  ju  odpovetf  tii/yckt-iun. 

Pŕrdigluvif  k  dnťrniku  Amich  'i  (Preilmluva  k  tlenníku  Auiiela) 
fSiBVwnyi  Viŕstnilí  ií*íl4). 

Ckn^tinnstco  i  ytttrMism  (Kresfaostvo  a  pntriotiBiuus).  ( lUisky, 
ntkofko  ja  viem,  ešte  nevjšlo;  fmnt'úzsky:  L.  Tolstoj:  Ľ  esprit 
cbivlieQ  et  le  (tatiiotisuie.  ľAiis.  Peniii  Co.J 

Prrdislovie  kitlirannym  xoéhwniam  (iitif  tie  Mnupassanta  (Pred- 
mlura  k  vybraným  spisotn  Ouy  de  Maupassanta).  (Vyšlo  ako  pred- 
mluva  pri  románe  „Motit  Orioľ*  od  G.  d.  Maup.  v  Moskve,,  vydanie 
ru!>re<lhiku.)  ľisal  ho  k  I.  svä/ku  vylfrativeb  spisov  (t.  d.  M.,  al^ 
D«>b()Iu  ílokonŕent^,  keif  ten  vvsíhI.  utiž  dostalo  sn  k  Mont-UrioÍUf 
ktorwmu    priamo   ne/odpovedá   („IIe<wuTiíliTCTByeTfc   npBMO  yroMy 

TOMf.") 

ÍSkaeka  (Rozprávka),  napísal  v  novembri  1894. 
Učenie  o  istine  (UčeDÍe  u  pravde)  pí^e. 

Tento  soznani  je  ďaleko  nie  úplný.  Cliybia  7.  neho  na  pr.  skazky 
a  int^  hlinky  ifrK}:rrifnty  vo  vuĽŠÍne),  vyáló  v  12.  sv.  jeho  sobranyi'h 
spisov,  potuiu  I*isiN<i  k  N.  N.,  Poňatie  o  Iíogie'í,  Spielyje  kolosia  *) 
auf.  vy&li^  u  Elpidina,  potom  preklady  Saratskú  kaviareä,  Karmu 
tífd..  konečne  práce,  ktoré  eäte  necirkulujú. 

Keď  sine  sedeli  pri  obede,  zrazu  bolo  point  ktdoknlčjky  ŕzvon- 
čeky  na  dúhe  nad  prostredným  koňom  v  trojke).  „Mama  ide!"  za- 
krioUv  deti.  Kfl<f  kone za.sUly  pred  domom,  navrhnnl  Miša*),  zdravý, 
iíeeelý.  rnzpnstilý,  asi  10— IT-roójý  molodĽc:  „Skryme  sa  mame 
|»od  stôl/  I^v  ŇikoliO'-'v'f^  pozrel  na  uelii  s  veselým  úsmevom  a 
akrŕil  ím  ako  všetci  —  deti  s  vclikýin  krikom  a  sinitfchom.  Aku 
t'!  Kfuŕíme   pod  guiloni,    nevdojak  íM>ra  s;i  /ahladel  do  Lva 

>i  .1,  011  tieít  pozrel  na  miia,  u  ako  sa  uáui  oči  stretly,  po- 

crol  pre^,  pohlud  sn  mu  premenil  v  lúto&livý,  zasmu6íly.  Čakali  sme 
tak  p^  stolom  s  minútu,  ale  (.'rófka  neprtchodila.  Najprv  äla  do 
svojej  iiíby  nbrat  »i  s  cesty;  pri^sla  bola  z  Moskvy  od  HynoT.  Vi 
■me  boli  p<i  obede,  ked  vstúpila  do  stolovej.  Privítala  sa  so  T&e- 
tkými.  nakonec  I  so  muoii.  Ako  voäta,  hned  bolu  okolo  nej  živo, 
a  tak  býva  v  jľj  prítounioiíii  vJidy.  S(i6a  Amirejevna  je  vysokej, 
iD*»ciiej.  velmi  súmernej  |)i)stavy,  šviíkii,  zdravo  a  mlmlo  vyzerajúca. 
Má  íivé  Imavŕ  oči,  ktoré  bystro  tekajú  f*  predmetu  na  predmet. 
Bola  celá  v  bielom,  rakto  chodila  i  v  daždi  a  blate  za  gazdovstvom 
doteraí.  V  t«u  doň,  3.  septembra  (22.  augusta  starého  štýlu )  1894 


V)  H.  Amiot.  1827  — Itisl,  morallst-tiloaof  a  básoik  Svajdarsko- 
{raocAuky. 

*|  „Poúitii!  o  Itoííie"  len  prvťťb  pár  (vari  len  dve)  strán  pfatl 
Tobloj.  ostatní-  P.  L.  Uiriukov  a  inf. 

*J  ^  Dozrela  klasy.  Z  privátnej  korre&pondencie  TolMébo  softUiU 
iCadriavcrr. 

*i  Mtrbnl  f.voTti. 


JB 


* 


máta  50-ročné  tiarodzeniny.  Sama  mi  to  povedala ;  nevidel  som,  ú) 
by  jej  bol  niekto  íjraiuloval. 

Pupoliidni  Mária  Lvovua  oslovila  ma  í«t  k  jej  diorým.    VtM     n 
(loinom   už   Rlál    kočiariii   "  jednom   sedatle  a  s  jedným    koi^om.fl 
Cestou   ci'Z   [>ark    sme   stretli    v  spoločnosti   dám,    tttoré   mu    boly^ 
oproti,  Serfícjtt  Lvoviia,   najstaršieho  znomedzi  dcrí  Lvä  KikoUj»- 
vi6r,    práve   pri§it*l   na   návštevu.    Vyjdúc  z  parku,    MíVria  T.vovaa 
pustila  koiift  po  širokej   coste  hore  dedinou  (dom  Tolittycli  Icil  ui 
jednom  plochom  vŕšku,  dedinu  na  dnihonii.  Vší^tťi  vstrifóni,  vlastne 
preil  dumanii  nejakú  prácu  ktmftjiÍĽÍ,  printelKky  »a  jej  puzdravnvali-    i 
Po/iuijú  ju  vŔetci  dobre,    lebo  de'nm.   zŕiastky  i  dospelým,   kafíefl 
v  Iínsku  SA  častejšie  triafa,  že  i  dospeli  chorlia  do  školy,   íwla  do^ 
nedávna  uéitelkou,  chorým  je  lekárom,  vdovám,  sirotám  chodí  |mk 
luAhat  pri  potnej  i  domikej  práci,  a  všetkým  rovuiiko  sa  suail  bjC 
spstľoii.  XuÄ  aj  radí  ju  majú,  a  nakolko  wni  inniiol  postídiC  t  cho- 
vania fja  k  nej  cliorýcli.  ked  som  ja  bol  pri  tom:  úprimne  ju  radi 
majii.    .Icden  priateí,   ktorý  často  bývava  u  Totstých,    mi  povedal, 
ked  bola  rc^  o  Márii  Lvovne:    „Kto   očeú    choroáij   čcloviek*.    Je 
slabi*j  telesnej  sústavy,  ale  neohyŕajne  energická,  vytrvalá  v  prici, 
vydiví  vraj  celé  dni  ndátit  a  podobné.    Dost  rfaleko  za  dedinou  ^ 
cniiter.     Máriu  Lvovna  nkiízala  na  jeden  kríž  so  zeleiiýin  ^  ■ 
„Po/ľite,  inobvlft  Karia  Iváuoviŕa."   (Sii.ie.šny  dobrý  Nemet;.   ■ 
uČiloT  fjva  Nikolnjiivíča,   ked   tiol    malý,   ktori^lio  9  tAkým    ritoin 
jemným   bumornm   opísal  v  svojom    « Detstve"  *).    ľoúmi  sme   s^ 
viezli   läkoro  mtlu  cez  polia,   lúk)'.    Cesty  boly  2—3  popri   íiebe 
Kôň  nás  blatom  fŕkal.   a  fučal  tuhy,   veľmi    studený  vietor.    V«Íci 
tomuto  vetru,  ktorý  často  nedal  dýclmf.  Mária  Lvovpa  celou  cesto 
rozprávala,  a  stce  tak  xajfmavc  a  jadrne,  ako  všetci  z  rodiny  Tol- 
atýťb  rozprávajú. 

Tak  rozprávala  o  hlade  v  Uiazauskcj  gubernií,  kde  dva  roky 
(ISOV,  a  IHO'/j)  pomáhali.  Najprv  vybral  sa  ta  len  sám  Lev  Nikola- 
jevjč  zislit,  či  naozaj  hrozí  blaď).  O  tom,  čo  tam  videl,  napitnl 
článok  do  „Kni/ky  Nedeli".  Článok  vyznel  v  ten  8my«el,  že  jest 
i  hrozí  hlad  (hlasy  v  časopisectve  bolv  všelijaké,  protirečiace  si, 
bulletiny  úradné  tkkrie/},  í  navrhnul  Jmed  spóäob,  ako  buriC  ea 
s  hladom:  zakladat  íttolové,  kde  bude  sa  variC  i  jesC,  a  iycii.  Čo 
majú  do  stolových  chodit,  nech  sami  äedlind.  sami  čo  núdzu  trpia. 
označia.  Okrem  tuho  zakludaC  matertuäké  útuluĽ  pre  deti  do  - 
kde  budú  do<tjÍvaf  ndiekn  a  prímtTanú  pi>tnivu.  Tým  í^ji 
predíde  sa  tomn,  že  ^a  podponi  nepopntplja,  piícbytn)  nt^lrovi  s 
že  ju  nebudú  požtvat  na  ukoľ  hladujúcich  i  (akí,  ktvri  majú  avojhft 
dost  Lud  noxval  stolové  „útulAami  áirôt"  *). 


')  Detstvo   L.   N    Tolstétio  v  preklado  Aar^rla  Siylca  vyllo    a   K. 

Salvu  v  KuíombcHíQ. 

')  Roku  1S73  Tolstoj  oliriUI  poíopnosf  na  hlad  v  SririHr/ikyj  j 
')  Vlada  a  xenisivá  poiiiiiliai>'  vätSinou  tak,  že  \y-da\»ly  li<< 

rodlDám  každý  mesiac  múka,  ^trora:  ale  oj  inými  spésobmi. 


-'   —     "^      *• 


i 


rotoni  vybral  sa  I^ít  Nikolajevié  s  dvoma  dcérami  I  évatírinou 
(Ženou  ('.  A.  Hehrsu,  ktorý  napísal  Spomienky  o  I..  N.  Tolŕ:loiii, 
uverejneoti  t  v  Slyvpuskyrh  Pnlilaďicli  IHÍI.'Í)  —  lálo  Oitliorrla  ii» 
ákvmitý  týfus,  ziirivšl  medy-i  hlailiijúcimi,  i  zomrela  —  do  JUazan- 
siíej  guheruio.  SoRadli  v  Biepičevke  u  statkára  Uajevsk^ho,  stan^bo 
príut«rH.  »  kUirýni  si  LťV  Nikoliijeviô  tyká,  i  za  cťl,í  éaa  trvania 
h'  'íi.     |Ľšle   pred  icb  piíchudom  zalo^JI  lUjersk^ 

v  .      Ii  éesf  ettiovych  na  ten  spôsob,  že  ilá\7il  potra- 

viny oajtiiui/.nejšim  rodiuáin  «  tie  varily  pre  ostatných,  ktorí  cbodUi 
"k  DÍDi  j^davnt.  Vybralo  z  „La  faniine"  Tolst^-lio.j  Najprv  satožili 
stolovú  len  v  tej  dedine,  kde  bývali,  potom  v  okolitých  blixkych. 
/  počiatku.  kVm  mati  málo  stnlnvýfľti  a  poznali  vftetk>cli  ludf,  älo 
dielo  u^pt-^ite.  Ale  Tudia  prichadrali  vždy  s  (falej  a  s  dalcj,  U\\í  ie 
sa  im  rayiio  roxíiírií  iia  OíVvtrstovy  rádius,  a  dielo  šlo  fiúj^io.  ľriälo 
ixu  80  2Í'  pomin'uikov.  ľočet  stolových  volmi  rástol.  [V  lete  189:í 
ich  bolo  2Vi  a  chov,Hlo  m  v  uich  i:í— 13  tisíc  ludí.  «krem  toho 
]24  matcriDských  útulni,  v  ktorých  chova>>>  sa  asi  3  tisíc  detí. 
Ž  *I.a  famílie*.]  VrAcA  bola  ťažká  a  neuspokoji^úca.  ťoinábanie 
h^  h  stalo  sa  vysokej  spoločností  módou,  športom,  a  Tolst^^ho 

v:- 

Čiiio-  h  bola  taká:  prišli  do  dediny,  pri  pomoci  sta- 

rostu,   avi.i  t.    statkára  spísali   Dúd/.nych.    polom  naäli  dom 

u  nejakej  vdovy  alebo  íuého  uúiUueho  pre  stolovú  a  sklad  potravín. 
Do  kaidej  dediny  bolo  treba  chodlt  zvl/tót  dozeraC.  Kým  vypracovali 
M  tento  sysbhn,  dlho  tivalo.  Chodili  k  uiiu  India  k  ďalekých  dedín, 
aby  aj  im  í      „Museli  sme  im  hoviniC:   čakajte,    kým  prí- 

deme do  i  ■  y  ii  Um  vAfi  ziipišiMue."  Vždy  toto  sjimé  opakovaC 

akoby  úradne.  Aie  koiisekventne  to  prevádzať  sa  nemohlo :  priÄll 
I  x«  40  takých  dedín,  v  ktorých  ešte  nebolo  stolovej:  do  véetkých 
treba  le(,  kým  väetky  obldeä,  prejdú  dni  a  dni,  a  za  ten  čas  mô^u 
dnlctorf  —  deti,  starci  —  aj  pobyuúC  od  hladu.  Nu^  museli  roz- 
liáoraC  (udf,  co  im  bolo  velmi  trápno.  jednotnú  veríC.  druhŕmu  uio. 
Po  d^inátľh  chodili  po  jocluutn,  ešte  Í  be^  pubnlka  —  naŕn  mu 
rraj  mr^nút  .Dakt^irl  ludia  neohceli  z  počiatku  od  uás  nijakej 
p4imi>ci.  Dakde  priamo  nraieralj  od  hladu,  a  ked  sme  priali  k  aim, 
povedali  nám:  .N'echc^mo  od  vás  nič'.  .\ni  len  dreva  na  ohrev  ne- 
ebceli  vzixĹ  Divili  sme  sa,  prečo  to.  Potom  sme  sa  dozvedeli.  2e 
sviaičennik  kH?.nl  o  otcovi,  ŕx*  je  antikrist  —  Tam  lesov  niet,  In 
je  stepný  kraj.  kuria  slamou.  Následkom  neúľoHy  nemali  ani  slamy, 
oní  trAvy.  i  statok  pobyuul.  Slamu  zo  striech  dávali  po<!osialt>mu 
nUtk:  i  ttrevom  <c  gazdovských  stavov  si  kúrili.  Neúroda  trvala 
T  i;  krajucli  po  dva  roky.  —  Sedliaci,  čo  nám  voxili  drevo, 

niuMí,  ^>M»vu  &o  železničnej  st&nice.  priali  dakedy  s  umrznutými 
mkdmi  a  prá^ilni.  /ele/ničná  stanica  bola  tak  daloko,  í.e  kaMý  len 
jťdau  fúru  cex  deň  mohot  dovifzf.  Núdjeni,  ktorí  t^le  mali  kono, 
doAtali  drevo  darnii>,  len  si  hu  museli  dnvíexf;  menej  núd/ni  vozili 
jednu  fúni  pre  takých  celkom  iiiidznycb.  čo  nemult  koni,  a  druhú 
sel>e.  lUz  urobili  vxk,  it  doviezli  dreva,  ale  len  sebe,  u  druhý  raz 
itt  odoprel).  Váctky  vysvctiovauia,  prosby  nič  nespomubly:  uušli  a 


Éi^ 


s&o 


nešli.  Potom  sme  im  v  niečom  v  stolovej  ulahodili  (nejaká  pretnurui, 
litoľá  sa  aiektoi-fm  zn|)á(^,i)a),  nuž  hnt^ď  sa  prerueiiild  cbovauie  sa 
icb  k  uáiD.    Pľiálj  m\u'\  oliláMC  sa  a  itabidiiuC  hľomudne  k  prái:Ĺ* 

Drtkedy  bývali  veími  ustali.  Od  rAna  do  večera  'J-tej,  lO-taj 
obehnúc  i  20  dedín,  vy|točuC  žaloby  Iud(,  často  poiikytuval  aj  te- 
kiirakii  pomoc,  dozcraf,  zapisovaE,  účty  viest  pre  vert-jnosť,  ,lta* 
večer  otec,  ktoi)' vteti  dt-ii  um!  s  innobými  ľuifmi  do  činenia,  celý 
deti  prepúátal  sedliakov-vu^iurov,  aj  iuycb  fudi  u  písal  (Krárov8<'vo 
Iložle  je  vnútri  vás),  keď  sme  my  so  sestrou  priaty,  pučal  bovuriC 
a  liovoľif  nesúvislo,  potom  aa  Ľbechtal,  polom  máchiml  mkoa  a 
nehovoril  uič  viai!.  My  sme  m  divaly,  čo  Ha  robí  b  otcom  Keď  bí 
vypoŕinul,  ráno  bol  celkom  normálny.  Nuž  vftetko  to  bolo  od  veli- 
kého ustatia."  —  Ucčram  pricbodilo  cliráuií  ho  aj  od  prlUšiičbo 
znepokojovauia.  „ľomocníci  priĽliodili  dakedy  k  otcovi  pra  „nojakÝ 
zemiačik".  Nepúšfali  sme  ich,  ^andilruii  ntis  nazvali.  Preto,  ä 
o  zemiak  viac  alebo  moaej  dat,  hyú  otcova  práca!  Medzi  pomoc- 
níkmi našli  sa  i  takí,  čo  boli  len  na  obtiaž,  na  pr.  jedna  bliizoívá 
dáma,  ktorú  poslala  juj  rodina,  aby  sa  jej  striasla." 

I.ev  Nikulajťvič  tam  ukrcm  jazdenia  a  chodenia  po  dedinách, 
btavnélio  spravovaniu  i-eiej  činnosti,  vedenia  účrov  pro  verHJoosf 
iloio  nui  bolo  zvláát  (ažkou  robotou),  okrem  svojej  ohromnej  korre- 
s|>onilencie  e§Uí  aj  písal,  a  síce  ^Královstvo  Božie  je  vnútri  vis" 
po  oba  roky  Idadu,  aj  rok  pred  nim.  [^Niekde  v  novinách  som  čítal, 
že  si  líhal  o  4.  ráno  a  vstával  o  9-tej,  letn)  len  v  n^d  mobi>l  pu- 
kojne  pfsaC  ]  DruhV  rok  hladu  strávil  vAčšinoii  na  Jasnej  ľofAiie, 
písal,  do  Degiŕevky  chodil  len  dozeraí,  dc-čry  zvsialy  tam.  Za* 
Btupoval  ho  ľ.  I.  Óiriukov,  ktorý  v  prvý  rok  liiada  pomáhal  v  Sa» 
marskej  gubernii  s  Lvom  Ĺvovičom  Tolstým.  u  nebo.  O  tomto  bra- 
tovi (e^le  dvaja,  najstarší  bratia,  pomáhali  v  Tuläkej  gubprnii,  kde 
hfvajň)  .Máría  Lvovna  hovorila,  že  mal,  najmá  z  p<k:iuii{u.  hrúza 
práce.  Mnoho  tam  v>'srál,  aj  je  obory.  Itaz  áiel  popri  .oboze*  (rad 
vozov),  vezúcom  potraviny,  čo  sosbierali  a  poslali  z  Ameriky,  ÍÍO 
verst  80  stanice,  v  zime.  Mar.  Inžalo  u  neho  odiazu  9  chorých 
na  týfus,  on  s  nimi  8|>ával  i  jedával,  čo  im  jodiná  obsluha  prí- 
hotovila.  j^j  on  sa  roznemobol  na  týfus  (Iste  ambnlaturný  tyniB), 
ale  bo  pnchodil.  nemal  sa  kedy  ao  sebou  zabyvat. 

í)alej  rozpnívala  o  Cliilkovi.  Stojí  o  ňom  v  Fiehrsovych  Spa- 
mit-nkacii  iSluv.  I'ohlady  IMÍ'H);  tam  je  pomenovaný  \^  '-h<i\. 

kovom,  an;íliťkou  oito^'iafiou.  Ťu  len  folkoin;  Chilknv  b-  '>m. 

Vo  vojne  na  Kavkaze  zabil  človeka.  Počalo  bo  to  trapit  vysiúpil 
r.  vojska  a  bíailel  svoj  život  so  svedomím  do  súhlasu  prívádzat. 
Do.spel  ta,  že  sa  vyživil  z  práce  vlastných  rúk,  a  ro/dal  majetok 
sedlialíoni.  Kerf  toto  robil,  neznal  ešte  nčenie  Tolsli^ho.  Teiaz  ob- 
rába iíciu  na  Kavkaze.  Vypovedala  ho  ta  vláda  pre  .sovniáčvaie 
kri'stian'  (svádzanie  sedliakov).  Sedliaci  totu,  medzi  ktorými  či), 
slúžili  ikony  ua  voz  a  idviezli  sviaŕ^čoiiiukovi,  traja  lekrúti  odtt- 
preli  vziat  zbraú  do  ruky,  deti  sí  preatali  dávat  krstiC  atd. 
Stará  kňažná  Chilková  hnevá  sa  na  syna  a  ieho  ženu  neuznáva 
nevestu  ilebo  uie  sú  sobáéeul),  deti  im  vzala  a  vychováva   ich 


I 

( 


Ml 


STojum.  Mať  mešká  im  blfzku  nich  v  Cliarkovitkej  guberu:!,  ale 
TidavA  íä  &  uiini  len  s  pomocuu  älúžobalctva  a  sedliakov.  KodičU 
nijak  ucíuóžu  ii  vym6c(  dotí.  Už  i  Tol&toj  bol  písal  o  toín  ne* 
bobéniii  cArnví. 

Prišli  sme  do  dedinky  Telatiua.  kde  bol  tpn  chun'.  Uýval 
T  jeduej  z  najmeošlcb  a  uajnižstob  choJúp.  Urastený  ~  ako  sú 
T  toDi  kmji  mužovia  napospol  urastení  —  do  nedávna  mocný  chtap 
a  prat'ujúct  ešte  Í  iiToz  vzdor  pikroŕilej  cburobc  (ťarcÍDoma  pylori  — 
carc.  jť  v  Iíusku  zriHdkiivťjPiin.  než  v  západnej  KnDpel.  ľriSli> 
ekte  80  ées(  cboi-ýcb  žien  a  detí  —  vôetko  cbodorlavé,  8lab<>  a 
ftkfúčeiié.  Cestou  nazad  sme  sa.  stavili  ešte  u  jednej  choiej  i.orthrit 
dŕform.  genui.  Mái'in  Lvovnii  väade  vítali  b  verkou  rädoäCou  a 
xHr^iarali  ju.  Vracali  Hiiie  sa  druhou  cestou.  Neďaleko  cesty  stála 
|it  knjl  nprícbndská  corkov"  (farur  chi^&ni).  Ked  srna  popri  nej  éli. 
Mária  tvovnu  poznamenala,  že  jej  káaz  je  jej  velkjín  nepriatelom. 
a  rozprávala,  picčo.  Ona  uáila  od  pár  rokov  cez  zimu  deti  z  okoti- 
týcb  disllu.  Cbodíovalo  ich  aJ.  80.  Učila  hlavne  uábož^nsLTo  na 
úiklade  Kristovej  reči  ua  hore,  ŕítaC  a  plsaf.  ľoneváč  deti  učily 
sa  len  dobrovofne  a  pnčúvaly  rozprávky,  nuž  rady  chodily  do  školy. 
Kňaz  zhni  okom  pozeral  na  §kolu  a  vymohol  u  úradov  najprv  to, 
že  Márii  LvtivDB  zakúšali  vyučovuC  nábožoustvo,  a  puvfinli  jeho, 
kúaza.  Ked  prišiel  <lo  školy,  ^fária  ľ^vovua  nevychodila,  zostala  tam. 
h^t  počujúc  celkom  iné,  hľadely  ua  iiu  tázavo,  v  rozpakoch,  ľo- 
tora  usiloval  sa  vykouaf,  aby  jej  vôbec  zakázali  učít,  lebo  že  uČl 
proti  ÁtÁtu  a  cirkvi,  ľríéiel  úiadný  zákaz,  ale  ona  učila  ďalej.  Na 
to  prichádzidi  osobue  najprv  školný  iušpektor,  nakonec  gubernátor 
mkazovat  jej  učíf.  Ale  ona  len  učila  dalej.  Tu  nasial  neúrodný 
rok.  Mária  Lvovna  odiäla  /  Jasnej  I'orituy  pomáhat  bladujúcim,  a 
pobudla  preč  dva  roky.  Za  ten  čas  vláda  vystavila  fikolu  a  dala 
učtleTa  du  nej.  (Na  Jasnej  Pofaue  bývala  u/  od  dávna  éhola,  ale 
nenadua.  pár  rokov  učil,  Jiko  zuiimo,  Lev  Nikolajevič,  a  z  tťj  doby 
poctiodía  jeho  azbuka,  štyri  ruské  a  štyri  slovanské  (staro-slovanskél 
čítanky,  —  polom  Sofia  Aiidrejevua  a  skoro  všetky  staršie  deti 
Tolstfch  striedavé.) 

Mária  r.vovnu  rozprávala  eSte  o  chorých.  Najviac  jej  chorých 
trpí  na  anámiu  a  nemoce  za/ivaiii-h  orgánov. 

SUirý  kón  kirp/^ko-ruského  plemena  pomalšie  beŕal,  bolo  ho 
treba  častejšie  puvzbudzovat  slovami  (bičov  u  Tolstych  nemajú  vôbec). 
Kod  siiic  priMl  k  mostíku,  vž<ly  sme  prn-^li  vedia  cez  vodu,  zb  je 
lo  vny  mski^  pn»vidlo,  „ked  prídeô  k  mostu,  nbld  bo."  Ale  to  bolo 
lu  polných  t;i^«.;t).h.  Na  šiótuoj  ceítte  Uijovsko-tulskej  sú  mosty 
r  takom  dobrom  poiiadku  a  také  širok<í,   akých  som  inde  nevidel. 

Ked  sme  sa  vrátili,  ja  som  vysadol  v  juirku.  Mária  Lvovna 
zaiiahU  na  hoitpiHlársky  dvor,  a  bez  pochyby  naiua  vypriahla  koúa. 
ľo  dlháej  cbvllí  šla  odtial  k  domu;  nat>adla  mi  jej  enerfíická  cliAdza. 

Dr.  DuAan  MakavUký. 


-*f 


dfa 


sss 


Slovenský  jazyk. 


študovanie  slovenCiny. 

Podávam  ofiét.  zprávu  o  pŕfspévcfch,  kleré  jseut  v  pnslcflttf 
ílobé  obdržet,  zachovAvaje  poHdek  chi-ODoIosický. 

ľ.  ud.  Á.  D.  Sloboda  nrimuoííW  ukd/ku  uáťočí  Kúlriickóbo 
(Tn*nĽuuskJÍ)  doklady  u  spodulH^:  Jt-mm  (jednal,  chmnýk  (cliodnlk). 
^nnimi  (pred  iiú),  likrallu  (uknidlu)  atd.  K  tomu  dodal  Jiiid  8lov», 
pro  ziul^DU  bldsťk  výziiamiiA,  jako  šč^a  (včera),  sldu  (slze),  09títi$, 
ovoUi  niísto  ovocie,  ovocA  a  pod. 

Z  Važca  is  Liptove)  poslal  mi  nojon  p.  A.  Chrobák  uékterŕ 
lUIii  poznámky,  iiýlti/  léi  p  iiŕ.  ,/.  Ilhtraký  a  p.  PiÁtu  LtJutč  — 
tento  na  vy/.vjini  „ŕlovenskýcli  Noviii"  —  prepis  „divotvoniého 
jÄjíra"  do  mfstullio  nárečí.  Vyslovuji  všem  témto  pAa&m  téi  Vtiŕi^Dé 
diky  za  Jejicli  ochotnou  spolučinuusL 

F.  med.  S.  Smrimta  téz  ochotné  podul  mi  uékolik  dAtc/.itých 
vysvetlení  o  nárečí  Myjavskť^m.  Tyká  se  to  pŕedeviílro  vVslovnosU 
m«/y,  spomedy  nýcH  (spomedzi  nich),  o  kxeré  jsoni  pochyboval. 
Tak  se  ale  skutcduč  v  Myjave  vyslovuje,  ačkoliv  jinak  se  hovoH 
nifds'i,  sadze  at4Í.  Suail  Í  jinde  se  vyaľívuje  medi?  Vtdnii  poituru- 
hodné  je  dále,  áe  se  v  Myjave  vyHlnviije  i  masUím.  sr  spriJkom^ 
e  muíom,  a  tak  v/dy  v  instrumeiitále  om.  ačkilív  jinak  panuje  < 
'/A  Staroslovanské  %.  Takovyoh  vy/nariiD^oh  odch,Ýlck  je  t  MyJAVč^ 
&  zajíKté  i  jiude,  muoheiii  víco.  jeu  že  dusud  málokdo  k  ním  pH- 
hližel  n  jioh  zapisoval.  KiH  se  najdon  pu/orovatelé! 

MáhxM  KaiiK'íiaoKké  ((íi-niHi-f  priznávam  uyní  z  ukážky  p.  uŕ- 
D.  K.  Rt/bnifkŕi'O  „Sol  nad  zlato"  (z  Dobäinskŕho),  pak  z  apimi 
„dživotvomybo  jiií.Ta"  od  p.  uč.  it  Leštáka.  Ačkoliv  tuáni  pi^knon 
sbíľku  ukážok  gemerských,  pŕcce  opčt  nalézAm  /.vldátnl  obmeny 
ut'ktí^rycli  lilásek  v  lítiové  reči  Kaiiieiianské.  Tak  na  pŕ.  t  prvé  po- 
vesti i»atľuo  je  pravidlo,  že  pQvodnf  slovanské  f  naíiylo  n " 
ohl&sA:  Ij  e:  me,  te,  sŕ,  xmľdná.  uvedne,  jezyk  niá.,  kdežtľ 
hláska  je  2)  á:  ľár,  pamáíka,  jrráéé,  saftrá/tnúá  atd.  Od  téhož  horii- 
vélio  p.  iió.  J).  K.  Uyhnirktho  obdržel  JKeín  povéal  ,Sol  uad  zlato* 
v  nárečí  Ôpanopolítkém  a  Ralkovsko-I,ehfltHkém,  s  pHpnjenym  srovná- 
ulm  mnohých  slov,  podlo  rozličné  vj'sloTnosti.  Jaou  to  vosmi^s  relnii 
cenné  a  dúkladné  príspevky.  Dourám,  že  ume  p.  uč.  D.  K.  llyhuieky 
i  dále  podporovali  bude. 

'/.  Opoiilr  (Xagy-Appony  v  Nitranské)  zaslal  mi  opU  Bdivolvor- 
neho  lovca"  \).J.Htijrk  (ua  vyzvaní  „Slovenských  N'ovin").  Jellkoi 
t  údolí  Nitranského  mám  málo  ukázek,  jseni  této  zásfke  Teluit 
povdečeu. 

Nárečím  Holní  Strehové  a  nkoli  (Novohrad  i  uapsal  mi  «Čnd- 
u^ho  puškára"  p.  ./.  Ki^zrly  a  pHpojil  nékolik  pozoruhodných  vy- 
nízfl,  juko  vrlichuý  na  niísto  vclki}:  vrlicItHej  bntt  ivt-Ikí  braV), 
velicfinvo  ŕÍvveH.sko  (vcľky  človekl  a  jiné,  Pan  J.  Kiszely  Í  na  dalši 
mé  otázky  velmi  ochotné  odpovédčl  a  i  dále  umteriil  pro  puKnánl 


SS3 


ŕ 


dfil«^it;cfa  nárečí  Novohradských  sblrati  sllbil.  Hledím  vžom  pŕí- 
spóvkúm  s  potčšciiliu  vstflc. 

Poíllc  vvíväuí  „Slov  Nnvin'*  napsal  mi  íéi  \i.  ŕV.  Pntuhy 
imu  |K)T«Kt  v  iidh'cl  SjíiŔiíkého  ľodhrii(Íí.  Miije  výtťcné  popisjr  zo 
Spiéa,  pfece  i  z;t  tuto  ukážku  z  ŕeci  IíiIdvč  jsum  upŕímuť  povdi>čen. 

Itude  tomu  asi  rok,  co  mi  vysoco  cti^uý  a  suaživý  p.  uô.  Jmef 
Matiak  v  Iloku  v  Bilčko  Ijiklo  niexi  jiiiVm  psal:  »Ceiy  coluéičký 
rok  8otu  čakal,  že  x  našej  uieti'opoli,  ako  sa  Peirovec  rtid  menuje^ 
kde  je  celá  akadémia  a  kde  sa  i  nčitefské  porady  odhývat  /vykly, 
Tjmdi  inobutD;ŕ  imdnvt,  t.  J.  že  sji  ústroji  užší  odhoi-,  ktjirV  pre- 
▼«rmí»  na  seba  sbieraiiití  materiálu  tak  prepoLrnI>uébo  k  ilusiabuutiu 
v:  1   cielu   (lotiž  „popisu  Uilŕečí  Blovenskýcb").    Ale  uoni  sa 

2-1  ,  o»vf>dči(  muset.  že  inetiupola. . .  zuviazla  a. . .  zaspula. . . 

oa  velikú  ^kodu;  lobif  čo  by  sa  ešte  dnes  sosbieraf  dalo  ako  zvláit- 
noBt,  vyliynie  behom  uujbíižíílch  2Ô  rokov."  Jolikož  Potn>vec  raá 
(podlé  Ĺéhož  listu)  SCKX;)  duM  sloveuskVcli,  očekával  jseiii  tím  spíše 
pMspŕvku  pro  „prtpis  náfecí  šloví-nskÝch".  S  putčšeuim  tedy  po- 
dáviim  zprávu.  že  jscm  ohdiv.ľl  z  Piarovi-e  volmi  pečlivč  sestaveny 
pK'pÍR  „divoslvoniyiio  puškáia"  du  mlsLiilho  uáŕeu  ud  krajnrskí^bo 
ponioculka,  p.  Ondrrjn  Iliurnčn.  „Keď  som  dobtaV,  tiik  uii  pl5o 
p.  sasiUteí,  .Narodiiibo  Hlásnika  do  ruki,  a  som  čitAv  vaá  list, 
a  kerim  sto  sa  obraiili  mi  národ  Sloveusky,  hoed  som  si  zaumjcDiv, 
2e  aj  ja  vas  biitb'iti  podporuvať  vo  viušoui  poduiku,  ktdko  moícin 
T  Utm:  rad  bi  sniu  PHte  aj  vjaccj  opisaí,  kedbi  soiu  vedev  dokonaie^ 
io  tam  jKitri.  ľrosim,  žp  biste  uentvfileli.  že  ja  robim  to  za  peujaz; 
ni.  to  91  ja  pokladaní  7.a  ponnosf,  lebo  ja  velmi  pečujem  za  nnš 
Dnrod  Sla^junsky,  rad  som,  ked  sa  dočitaui  N.  N'oviuacb^  ako  sa 
mi  dviba'iie.  uiobu  Ulasniku."  Pozdčji,  když  jsom  so  tomuto  borlí- 
%'•'  ■  (1    svC'ho    ľi'dnť'bo    jazyka    byl  podŕki^val.    poslal  mi 

y  i  ukii/ku  ní'-íililiiita  hora",  kteni  iní  ojtét  novy  malerial 

pro  iwn'ii  i'oíi-ovskŕ  podáva.  Dalo  postal  uii  povést  o  ,divotvor- 
nniii  i.ii-.'iVľoví',  oíl  slečny  Murišhf  Maršalovi  do  h;či  Petrovské 
|>i  .  [MUl  uč.  Dnn.  Boäirký. 

iMH-ii  sliiľhii  vykottá  mi  i&i  pfeklad  „(fivostvomiho  ôicara" 
tlo  náh'cl  Ky^účííkt'ho  \iŕi  v  Dáčke).  kterŕ  mi  poslal  stolársky 
iua>^ior.  p.  /*'Mť/  MaiedJ:. 

Siaíťťuy  rolnik  sbivcusky,  p.  Michal  Ruiicka  v  HolíOi,  jehoi 
jteta  již  miduh'  po  /^.'diize  chválil,  zaslal  mi  diUe  „divného  uovca" 
j>,..ii.,  .v..i.,i„oHti  dt^din  v  okolí  Uollčském  a  tež  rozdiluosti  od  na- 
ť  iio.  Yzdiiviim  mu  op^t  veh^jué  diky. 

j-uľ-'^iui  iiadíuskvin  i  v  Hoiifŕ)  jiz  dŕíVĽ  múj  otázny  aich  vťlmi 
p,Ýltv«*  ?i  .li'iklattnp  hjl  vyplnil  p.  okr.  Dot.  áf.  JiJuho.  Nyni  mi 
I-  orného   poŕkära"  v  tomtéž   náŕeíi,    „nežiadajúc 

Ä-j  .  i  ..-.i.-.i-u  svoju  nižiftdnej  odmeny,  jtdiue  z  hlbm  srdca 

•VOjbo  len  žclAjilc,   aby  moje  juzykozpytné  hádanie  slávou  venčané 


bo' 
h 

opb 


-.  pŕtsjiívťk.  v  nŕmž  opét  jinA  slovu  podlo  viíslovuosli 
•na  jsou,  jméuem  dobré  víľi  upŕimue  povdŕiVn. 

pol.iko -slovenskŕ  v  honu'  Orave  pHbyl  mi 
nd  p.  privát.  JftMd  Zomllythi  v  ľekelnfku, 


dobrou  jcnaiosti  shotovený,  který  má  pro  mno  Tážnou  cenu. 


SM 


Kékolik  pozuáinck  o  oAŤeii  «v  dedinke  Brehy",   v  okolí   Sn 
Kríža.  T  dédiiikáťh  Walé  a  VelkĎ  Lehotó  poslal  uii  p.  Karoí  VotU 
v  Nové  Bani  (v  Tekove).  Jsou  to  pro  mne  vesinčs  dúležíĹé  zprái 
a  vyslovuji  zdo  úprimné  diky. 

Porile  výslovnosti  Zalužanské  ív  Gemeril  poslal  mi  „divoRtvor- 
neho  lovca"  p.  Ondrej  Finiiú,  roluík  ve  Válkové;  pro  obtížné  ono] 
Dáfeči  je   to  platný   pHspŕvek,   ač   dalMch  vy^ivétleuf  je  zapotŕcblJ 

Z  vŕbového  (v  Nitranskéi  obdržol  jsem  „divostvoruehu  strelca*/ 
od  p.  Jana  Iíalaniy  ml.  Z  oiit^  kľajiny  mám  dosnd  mäln  pi 

Volmi  ilúktndnuiii  príspevky  ziivdečit  se  mi  p.  nč.  G.  li. 
v  Slan^  Tuní.     Poslal  mi:    1)  Šblrkn   slov    Muniňsko-Dlholucl 
Bľovnatiých   se  Staro  Turanskými.    pak   „Zvláštne  výrazy  ua  Si 
Turej",  konečné  obé  iiverejníoé  rozprávky,  o  hvexdárovi  a  o  díw 
tvorném  luvci,   podlé  výslovnosti  M,-l>lholúckŕ.  vSe  co  uejpe^livŕjij 
aeslavené  ml    pani  íjudmily  Schmidtotŕ;   2)  tytéž   dvé  ro/právky, 
p«k    porekadla  a   povery,   v  nárečí    Staro-Turanski'm,       '  s**- j 

ptuiné    od    slacny  M.  Ž.  JeiorA;    Hl   osm    podobi/en  uch, 

ktcré  kroj  Staro-Turanský  a  Myjavský  znázorfiiijf.  Vzdávam  z«  lotoj 
obobacení  vaých  sbirek  nejvŕelejšl  ilíky. 

Rozmanité  drobné  príspevky  obdržel  jsem  od  alecuy  Drahoimjf] 
Kriikotu-:  rozprávku  o  „hvezdárovi"  a  jinou  krátkou  povfdku  v  ná-, 
reči  Krupinskéni,  dva  soiikromti  listy  z  Tr|)ína  a  konečné  .drobly* 
leksikálné.  ľrosfiu,  aby  spanilumyslná  slečna  i  dále  na  mne  painotovaja. 

Náreilui  ^íbritoväkým  (v  llonté;  podal  mi  „divitivornybo  po* 
^kára"  p,  nč.  Sam.  Siska.  Nemálo  sc  divím,  jaký  zmatek  zde  |ianaj« 
v  koncovkách  -m  a  -n.  Čtu  lem,  na  Um  íajch,  *  cht/žky  vom  (vou), 
gachytiti  sa  eam  (zaň),  odpovedá  fcntlo,  na  jrdom  (/rok  (na  jed«i 
krok  í,  tedy  za  -w  pravidelne  -m,  a  naopak  zase  mrVyn  kaiktht,  jw 
stiu  sa  svelon  atd.  Jednou  psáno  dokonce //rn/f^n  konicon  (druhýn 
koncom).  Nenl  to  pouhá  cbyba  pH  psaul?  Či  mluvl  se  tak  skulečnŕ? 

ÓíUtečne  po  Myjavský,  částečné  po  Turolúcky  pi^psal  mt  .divo- 
tvorného polovnlka'  p.  uč  Pavel  Stáviít.  Myjava  a  Tundúka  jsoo 
jen  pai  hodiny  od  sebe  vzdáleny,  avíiak  rozdily  náŕeínl  json  jií 
doflli  značné.  Turjini  nejen  tvrdé,  nýbrž  často  i  mŕkké  /  „obalujf* : 
úka  (híka),  pnhoukom  (paholkom),  šjeu  (šiel),  t»uhi  (mlyn),  ' 
na  dfisft  miH  dtmeko  (na.  deset  míl  daleko),  jťHŕnc  (jelene). 
(hladíš)  atd.  Nevyslovuje  Sé  na  Turé  Liice  nikilá  I?  Jsou  tt>ž  rox- 
dfly  lekKikálné.  Myjavani  jménujl  pitvor,  Turani  sin,  oni  povaly  tiM| 
hurá.  oni  iber,  tiío  škopek  atd. 

ľo  Kraskovsky  f(iemer)  velmi   bedlivú   napsala   mi   rozprávki 
o  „dÄlvost\omMn  mrelci"    Milina  Hudorá,    U-ročná   dcéra  rolntka 
O.  íťady.  jfnž  mi  již  dŕlve  pŕispól.   „Tak  myslím/  plée  mi  v  lislí 
pruvodnfm  p.  spnivce  Ivon  Lub,  „že  na  loiké  milé,  láskavé.   \wú\'. 
ale  aj  iléraznt^  prosby  Vaše  z  každej  dediny  mobla  by  Vám 
byt  žiadaná  práca;  ve<f,  keď  aj  nenájde  sa  v  každej  dcdin'- 
lúduvej   rovné  dievča,   ale  tam  žena,  tu  chlap  vie  z  prra  \ 
svoju  materčinu.* 

Z  llajdušice  CIorontAl)  poslal  mi  ,ňudniho  sti-elca*  vidy  ho^ 
livv  \l.  p.  far.  F.mil  Kolmyt.  „Žiadané  tu  mátp."  píäe  luí  pH  tom. 
^Nehradajte  v  tom  nejakú  dôsleduost  a  správnosf.     Hajdu&íca,  tt 


IBS 


DOvMa  kolónia  a  lutl  poaháňan;^  so  všelkích  8ti*án»  najviac  sVrbo- 
vípľ  z  Nilr.  stolice.  Ale  hneif  pná  peDoricia  prispôsobf  sa  k  dohio- 
Kemskť^mn  nárečiu,  lebo  piedlíovia  tunajších  nielen  z  Nitry,  ale  ^ 
z  Novohradu.  Nadlaku,  ľadín,  AradAcu  a  iíáčky..."  ,l*ŕoio  tuná 
počujete:  im  n  ínn,  len  a  lem,  on  a  vom,  veľký  a  veVcýt  refuzámi 
a  rr<atutmi,  ich  a  jich,  (elJci  a  tdkí,  levom  &  kvoiX  atíf.**  Podk  toho 
by  Ke  zdftlo,  že  liilová  reč  slovenská  v  ílajdusíci  je  jakási  smés 
z  mzlicnych  8lovensIť)oh  nárečí.  Avšak  z  ukAzky  i  nyuŕjší  i  diíve 
od  tL%)2  horlivého  iMina  fnr.  K*denyiho  zaslaní^  v)SvltÄ.  že  v  Hajdu- 
álci  panuje  donii  jednotnú  näŕečí,  které  6e  jen  v  jednoUivostech 
od  nitfeŕl  honCJinsko-novuhmdsk^^ch  odlišuje.  A  to  je  tnálm  velmi 
phro/ena  \vc.  Jestli  so  v  Hajduširj  udi-želu  tradÍĽe,  že  obyvutelstvo 
p«clui/l  nejviiie  z  Vrbovec  v  Xitrausk*^  stolici,  tcdy  piivod  ten  v  ny- 
ncjší  (-tíŕi  ji/  fádnych  stop  ni'Xiinechal.  M;lni  ukd/ky  z  Vrbovec, 
bfihužel  jeu  skruvnč,  avšak  lolik  z  nich  zŕejinč  ua  jevo  jdo,  ž© 
T  Hajdušici  mluvi  docela  jinak.  —  Od  tčbož  tL  p.  faráŕe  obdriel 
iftem  úÁlv  krátkii  dva  dialógy  v  uáŕ-ečl  Myjavskom  a  Turolúckém, 
klei^  IKHlala  et  p.  AmnHa  Koleniji  v  liajdušÍĽÍ. 

Ochotné  též  pťispél  mi  „zÁ/räčnym  strelcom"  v  nárečí  Čáčov- 
sk(>ut  (Nitľanäkii)  p.  uč.  C.  Gallay  r  ľozuiuožil  takto  opčt  platné 
môj  čáčovský  luatciial. 

l>o  ^hjadlovskv"  reči  (ve  Zvolenské  stôl.)  preložil  mi  ,dzivo- 
stónivho  lovca',  luéim  podlé  l>oscdnice  Slov.  Novin,  i».  Náter  Istián. 
O  zajlmaví^m  nárečí  „hjadlovskŕm"  mám  již  uôkteré  zprávy.  Známo 
mné  jii  bylo,  že  laiu  každŕ  mt^kké  ŕ  a  íÍ  proméDujI  v  k  (c)  a  t/í. 
Ar&aic  v  tť'to  nové  uká/ce  objevuje  se  pŕekvapujici  zmena  t  rf#  a 
c  i  pred  tvrdými  soiíhKlskami  Čiu  tam  tnkovou  vy^lovnosi:  idšu 
(idii),  potls  horou  (pod  horou  I,  dslho  (dlho),  </  ohetizu  (k  ohedn), 
jtdenvn  tUirrkou  (jednou  dierkou),  ítrc  (svet)  a  penitiv  sveca  (tnvelA), 
oii  opTtcir  (Očí  opretá)  aUi.  Vyslovuje  se  skutečue  tak  v  iijadliV 
TaJcové  v^slovnoíitj  uenl  nikde  vlce  ua  Slovensku.  Za  pHs[>čvek 
jMm  velmi  povdéčen. 

ľodle  výslovnosti  SkalickO  (Nitransktli  napsai  mi  .divotvor- 
DÔho  lovca"  p.  niod  drd.  ruvH  liUiJw,  a  pomucí  mladúho  Martina 
Čaša  též  po  Dojčaiittky.  Z  Uojče  jseui  dosud  vlastní  ukážky  nemél. 
Uimo  to  pridal  p.  liloho  učkolik  pokusä.  ustanovili  oblast  takových 
fclot  B  tiarft,  kierá  phi  povuhu  jodtiotlivych  nárečí  jsoo  d&Iežita. 
K   '  uej/iipadnť'j>im  konU*  Nitraiiski'Mn  slova /jíífšŕjŕ 

•*  'f,  klerii  /•-  Híiiisedni  Moravy  na  Vtiersko  vnikla. 

SU'jné  kAroktcri^itické  jsou  výslovnosti  co  a  tM,  tvary  hudu  a  Aiiárm, 
<t0V|i  liíJal  a  rotit  atd.    ľndobuá  pu/oiovául  jsou  pro  štúdium  ná- 
1^1  nad  nílni  dAle/ita-,    proto  bvdi  pi'iklad  p.  P.  Blahu  veluií  do- 
M|ntéoTal. 

^Hf  Náŕ<tčim  lUilno-  a  Hornu-Súčantikvm,  ve  stolici  Trenčauské, 
pOfLil  mi  rozprávku  o  „divotvomŕní  lovci  p.  Ján  Lukso  v  llrabnvke, 
, chudobný  rolnik.  ktťr>-  uiá  ruku  k  písaniu  fažkti  a  od  deuních 
prit!  o«lábnutu,  večťinim  oddychout  sa  trasúcu".  Teším  sa  z  t«kfl- 
rV-'  ■ -'  p'vkft,  kleré  jedÍD4^-  jsou  sto.  aby  mi  popis  vičch  J^ovat- 
fi- .  í  umožuily. 

\dťčaí>  opet  zazoanumáTám  jméno  tL  p.  Kap,  Jo$.  Poepécha, 


iS 


S66 


klerý  mi  ptiÔm^rávy  z  vyrhoUnicli  krojft  slovŕnských.  tuk  milo 
pHstnimydi.  Poslal  iiii  '„ľňnríičného  jágra*  v  luiŕPťí  Niži.  Ico- 

Kelltíiiiesskóm,  v  Žaríái.     K  tomu   pHpojil   peknou  rad..  ..  ...  -.:ich 

slov  a  vjrrazft.  Cltci  jm  oiikolik  uvŕsti:  A/Wi'Á  =  sinter,  ras;  ííijEeí=: 
oje  oa  VDzo;  /urŕo  =:  stiulmtllo.  stniIiAk  (kuchyĎskí);  chomnní^ 
ctioiuút:  oš  ^  osa  iia  kolesi ;  H/i/;ta  =:  opii-a;  tjumho^hM  :=.  ÄpondlOt; 
/iruff/ ^  železný  klinec,  Iirebík;  itur/ofŕA:  =:  šaflll  ■;  oAti*- 

íiwiy  =  odrobinky   [z  chlebu) ;   džad  =  žobrák,   '  .  ^  io- 

bräička  atd.  Dou£iliii,  že  statectiy  pŕitel  Pospécli  neustane  a  dllo  mé 
diUe  podpoľovati  bude. 

Ukážky  vychodnlho  sloveuskťlio  uáíccl  poskyti|jí  umé  také  dv» 
dopisy  americké.  Záslulia  v  K**  v^oi  náleží  „AraerikAntíko-Slovensh^m 
NDVinám",  jež  inou  prosbu  a  rozprávku  roz§)iily,  necekavíp.  ní  jicii 
o  U)  požildiiin.  Na  vyzvaní  jpjicli  obdržel  jseui  Icdy  po'.  tni* 


c^r 


bmtovft",  kterou  iní  nárečini  spišským  napsal  l2-roČny  i'lil 
Gajan  z  Novej  Vsi.  pak  „Uzivotvôrnéiifl  hajtola  (leSuika)",  uAuNiím 
šariéskýn),  od  p.  Juž.  MuhnUsku.  VzdávAui  zdo  obéma  pHspIvaU'lfini 
tt]iľiiunO  díky  u  pi-uji  si.  aby  našli  uinohn  iiAKbiduIkú- 

Z  Pukanca,  v  Uoutó.  prispel  mi  opčt  p.  uč.  ÄVim.  /'  '»<>- 

sláv  mi:  mfij  otáznik,  „divosrvorúilio  jAgra*",  pak  vclnu  ú' 

Blickou  rozmluvu.  váo  v  nárečí  Piikiuiski^m,  ktoré  svou  uukkosti  äb 
rovná  lí.-iJyatrlckému.  Novýnii  téniito  pŕlsiwvky  p.  uč.  Kupčok  mi 
velmi  platnč  poslunžil.  PH  ^divostvoľnora  jtlti"""  '*Ma  i  paul  dvtí, 
Svarcovd  riApumocna.  začež  i  verejné  diky  vzdAvAm.  Tutéíi  povéft 
v  ŕeéi  Pukanskr',  podlo  bL-scdnice  Slov.  Novín,  poslala  mi  TeréeiaOUih 

Nárečím  li.  Byfitrickym  podal  mi  ^Divostviiríifbo  lovca"  p.  ut, 
Sam.  Masný  v  Kišpešti.  Podlo  vybornycb  ukázek  íoči  li.- Bystrickí, 
kíoré  mám  jmenoviié  od  slč.  A-  Križkové,  obavám  se,  že  p.  u£. 
Maaný  ze  svébo  rodného  hovoru  již  Icdiicus  pMzaponuiuul. 

Z  éándoni  v  Torontáli  poslal  mi  povést  o  „divotvnninm  jAíini* 
p.  uč.  Pavel  Jtiraii  a  pripojil  UH  nt>k"ÍÍk  pozr-  ;,  '  lof, 
jako'.  íiŕrííitf  =; obecní  dom  ;  Ŕaá správe;  fskut^ií  ■  ::^ 

priimeú ;  račú»  =  porty  atd. 

Veloct  slč.  £mma  Golápergerúvá  opét  pMspéla.  a  sire  nejeo 
^divoatvoniem  puIovníkoDi",  nýbrž  i  ji6kuou  sblreckou  poxornhod- 
oyob  slov  a  rčeni  z  lidovŕ  ŕeiM'Lnboredské  (Novnbrad).  Dále  vtlmi 
dobre  upuzorŕiuje,  že  ^potiiĽimtý  v  12.  čísle  lnn«kýe.h  Pohindň  od 
p.  .luľ.  P'ánika  Jtlarh'  není.  jak  Jsem  já  myslel,  nC'm.  blorb.  nyltn 
néni.  bolejí,  neboí  Uk  se  vŕc  nŕtiitíi;ky  uazyvá-  t'tŕ'ná  slečna  vy- 
avŕtlnje  dÄle  i  vábadné  ^dnoŕ."  z  tt^hože  jKppisn  ]>.  Hánikova.  .(iyolcs 
menujú  .Maďari  tenké,  bielo  pamukové  plátno.  To  by  vari  bol  ten 
^duoé"."  Vzdávam  velect  pHspívatelce  upŕlmmV  díky. 

ííeŕ.í  IMIirhiianskou  snpswuí^'bf)  „Divoslvurnebo  poInvniUa"  a 
mimo  lo  p  ovcu  t  „Puškrtnej  sbiba"  poslala  mi,  jak  podb'  písma  po* 
xnuvám,  rt.  slč.  Boévmt  Slatiéih'rn.  Jako  di-ive|ét  ukážky,  tak  i  lyto 
neson  na  sobe  patrný  rú?.  dôkladnosti  u  spolehlivosti. 

Konodné  vd.-ivám  díky  ťiiboduťiMiu  voiftránovi  slovtíoskámu,  |i, 
J.  fídnikoľi.  za  obšimj  a  drtkladnv  popis  kroje,  pôvaby  a  posUTy 
DčlvauĎ,  jenž  mi  p.  dr.  Mŕdvtcký  láskavé  pnujal. 

Ve  Vidni  dne  2'^.  bŕezua  1895.  FrantiAfk  l^,*trHeJc, 


Kiva.  Roáoflí  V..  0.  9-  Bruo. 
LvÄty.  Praha.  IloČniU  XVII^  fi.  a. 

Lint,  venovaný  Toŕeínym  ot^k&m.  PrAha.  Rodn.  IX.,  Mslo  9 — 12- 
totta.    CoKopis  pre  kat  duchovú*.^  rei^fUtívo.  lla^omberok.   Rnčalk 
X\\,  č.  6. 

rkeraé  Listy.  Iluiombcrok.  Rú^n.  tX..  í.  G. 
íloUoko  KoTiny.  Trnava.  Ročn.  XLVI .  t.  4. 
Živa.     ŕusojHu    [iŕirodnlckí.    Vnhi,    roiník  V.,    t  4,  Vjda««U!l   a   a»- 

kladotot  J.  (hto  v  ťrftxo. 
Bloranaki  Svet.  LuUiik  VITL,  žtnv.  t2.  V  Trtía. 
I,ii±'  /a  /ftbawo  u  powuóeuje.  /hromiitlny  ŕjiaopis  huroja- 

a  !i  S«rbow.  Itudyíin.  I.ťlmk   1-í..  «V  O- 

LTUst.  Roíhfk  XI.,  6.  S.  Praha. 

Udkii  Lit«ramL    Usty  rdnoTsaé  litemnit  kritke,   V   Il4jhrs(i4.    Roč- 
ník  Xli.,  c\  4 

Krok.   0a5opÍ9  vénnvaiij  veäkcr/m  potrebám  stŕintnfhq  ékolstva.  ľraba, 
Mí,  IX.,  seíit  3. 

cova  MortiTskik  Bibliotéka.  DQo  &7.  Rúíalk  iX.;  Drobné  črty. 
(Itiďl  -1893.)  Nitpsal  Jan  Osteň.  Ve  Velk^m  MeuNčf.  Čisto  ai  a  22. 
CcAa  20  kŕ. 

Poíifi,  íftdavi  i  unijetnoitl  Samjfívo,  tíodina  1.  broj  S  — í. 


J    n.  <r  7V|.  TatcH  mivnlia  nblje  ta  um*.  Vritlv  Vŕj-Ss  Ä^fnnfir*  Hurhuia 


(»lll(U. 

tu.    l»' 


}eho  mt>no. 


'  li,    sni  v   PŕiliTailfirh; 
t     S>(ío9tttoŕmS  olra- 
"  •<  '   sjl.    sutni  biťjii 
'    r  .Tuvarȇst>a*', 
uk  r.tiiM(«,    uVo 
^..    I*.  S.  v  II., 
V  jtŕtiiiblit   alvbii  T  liruliom 
AIp  n-Uahci«  nie  jn   iJiuv 
kom  kniií.    Omyl  Vii 
.    ilO<t*>U|ltrlŕ)i  iiť". 
;il.iM.i  [ii-m»'rké  piMin/ni- uMji\  y,  iipti;ri< 
H)  i»:ml  ttxníituili.  ufi  ttkfbu  úiluvu  ii   ' 

-   KU   iDťnť,   alLibo   žimliiLl  u  [lat^ *" 

N  pťutaztoi  utlnl  1  nicuti  PlAtiti' 
iujňc.  If  lu)   viťiiif,  iiil  k<i)iii  wu  I  .:  .i.....i^ju 


míňali)  ^a  t  naÍKti  < 
-  J.  it.  T  J.  L. 
na   P,,    r.  P.  V.: 

-   M.  >l,  Iionirrnfi. 


OBSAH 


UUffiä  í»tuV(;ii^tiA  nii  pamiaikii  i^ucila  turŕ.tamka-ir.'iiuu'tiaikábf)  C.  jôľ.- 

IStil.  Ud  Junkn  KrdZa 

Z  DK^*|  cletllu).  Hor.pfávli]r,  SpÍ9U^«  Th-ŕtHI   VMUKivá 
B&bťl,  Miirtin  Slii.lkvm^  .... 
Uľntiit  íťtiH.  (  rtji.   NiipiMsI  Avt^m  m*l- 


yiixT' 


itiik;,  vviiy  a  vzdtiliutiMLi  v  Utľ 


iSkIcUiUU^  jlll' 

.1.  !.   (1,1  Jiwfi  r 

llnudrnr.  Jan  t)<ttrl    . 

ľav*"!  Jozef  ÄstVirlk.  i.'-     i-^.-.,  ^.  . ..,    .    .    . 
liiuilii  n  Hlidia.  Fiiviodka  /«  N^  foUtélu^.  (ľokmíioviiiii 
V  niujoiii  trdťi.  tMHiniln  ľ  -' •• 

%  hVľIttV    HTllril.    ľMíivtilU   J'  :■• 

llol)   iaay,  Iiol)  !  N*|it&Jtl  J'iirftl  íiŕk^a  .  .     ,    .    .    »    . 
Bť«i>(lii,      SltivtíiiHk}  srvtii*.    J&n  Uollý  MutioP*!   n*iiii)lÍH! 
iitÍMiiiki  vvxiovnlct  itovcuthl.  ■'^íem  Behor  Urav. 


Ä* 


SpíBy  redakcii  zaslané. 

ČaAOpiH  Mufloa  králorstn  Ôeskôho.  I8!)5.   Urň,  Ant.  'rroMif.     Ro{ 

nik  tiXJX.  Svftzelt  1.  V  Hr»«e 
EthnoIogiAohd  Mitteilungen  atta  Unfiarn.    i\ .  iiaiid.     lo.i.i     .iunita^ 

1    Ilefl.  Hurtairrsl. 

IIOJLIIIA  U  lli»;il>CinfÍ  BOlIi^Oť'h.  Ilpo^  ll.  u.  (Ptucuím.  Uoni 

18W.  8".  Str.  104. 
Karet  Klnsl^raianii :    Za  AtéatUu.     Koruáu  xe  života  TldeAsk^h  č«cbíL 

lUu^^trovAl  Včoc.  Ccmy.     V  ťra2ŕ.    KakladAl^  Jos.  K.  TUÍmek.  16* 

-14.1.  Ona  2  ú.  8U  kŕ. 

PoBlodnt  dnoTó  UdttVB.  Konaiicttu  3.  Arlicso.  [Ilustroval  Víoc  Četu/. 
V   Ih-ane.  Kaklad^itľl  Jos    11,  Vilimék.   Ití".  437. 

Tftciav  niuilIK :   Tfetl  láska.    UumAn.  V  PrDíc    Natcladatol  Jot.  R  Tj- 

liinek.  Ití",  2tírt.  Ľena  I  jil.  iň  V^.  ■ 
8v6toxor.    nia«tri/raii>'  (ýdenotk.  Prdlia.   ixovnik    XNJX.,   ^.   20^23. 

Nakl.  kiiilitiiikAnia  K.  StniA^kR. 
ZlttlilL  Prohft.   otirá^knvv  i<»^>|tifi   (inj  'Atliikvti  ft  jMiaŕeni  Kolhílk  XXlĹ 

Cl.  au     23.  ľrohn.  NakladutcT  J.  Ouo. 
ProffvjetA.  t.)M  ra  »tl«Tu,  xn«no«t  i  iinijf MumL  Zagreb.  OodlU.  Bruj  O,. 
lAuntr.    O'iumpiit  igihaviiŕ  a  pouĹiiV.    Prulia.    Ecdoktor.  nqjltd  ft  yy\ 

vatŕl:  J.  V.  í>lAdck.  Kof'mik  XXIU..  ťi»lo  JU,  'Jl. 

Ka*e  doba.  Itm-u*)  t>ni  vŕfdu.  uioént  a  Utot  socialot  ťroba.  Rui^uík  1., 
BMíit  7. 

Roxhlady  Mdálni,  imlitíĽké  a  UUcAnU.  Huí-oik  IV..  e.  7.  T  CUntiUou 

Olxor.  l''-a90|n>  i>tr  tioňpodárstvú,  reueslo  a  domšcl  tWot.  Ružomberok. 
K..i'n.   Vil.,  ŕ.  4. 

Nai  domov.  Ohrrtťkovŕ  äa^opK  xábavnÝ  a  tmui^f  pm  lld.  Roŕntk 

i\  6.  OlofnouĽ. 
Vieoao  zabaví  i  jutiii  <     '  lú-in,  XX'>íl.,  r.    U  — If>. 

JTU("ro(n».    .'iTitinuit-  vpKuR   x]p?a.ii;.  yiirDafvi.  rojn*  XI. 

H|>1.    6 


.£■ 


'    -*-^^ 


•  ■  ' 


1^ 


Bok  1895.  SoSit  6. 

Slovenské  Pohľady. 

Duma  slovenská 
na  pamiatku  sjazdu  turčiansko-sv.-martinského  6.  júna  1861. 

Od  Janka  Krd^a. ') 

K-ebych  bol,  ako  nie,  sokol  sivokriely, 
lietal  by  ponad  Váh  jak  obláčik  biely, 
ponad  Váh  by  lietal  a  na  Štíte  *)  býval  — 
čiže  bych  sa  pekne  na  Slovensko  díval! 


Vlasf  moja!  ty  schránka  upomienok  svätá, 
na  činy  ohromné  v  prešlosti  bohatá, 
keď  sa  ako  vody  z  jednoho  prameňa 
dvíhaly  do  sveta  slovanské  plemená.  ^ 

Tu  Slovák  v  pralesoch,  kde  len  orol  lieta, 
vystavil  si  hniezdo  od  pamäti  sveta, 
by  ho  neopustil,  kým  trvá  zeme  tvár; 
tu  Svätoplukovej  moci  zablysla  žiar, 
ktorý  spojil  prvý  pastierske  rodiny 
a  viedol  ku  sláve  slovenské  družiny. 

Nad  tebou  už  trvá  búrka  od  tisic  liet, 
už  od  toho  Času  zmenil  sa  celý  svet. 
O  národoch  mnohých  niet  už  ani  chýru, 
len  ty  nepodliehaš  živlu  ani  víru. 

Kcd  z  miest  ťa  vyhnali,  zašla  sláva  tvoja : 
rastieš  si  po  poli  ako  tá  povoja  *), 


'  Tiiii  bňseň  Janka  Kráľ.i  cite  luiioia  tiačonä.  /.achoval  ju  ľavcl  Dubíin^ký. 
llo  ijpisnice  l'stavu  Oeskn-slovenskéhu  v  I.cvnCi  ,■  roku  1843  4,  ktorú  u  seba 
opatroval  .\  il splňoval  literáriiymi  pracími  >lovcurjkĽj  mhulcl'í-  7.  rokov  ^tyriiisi.v 
lych,  viiiesiil  ju  -^  lýmtij  ;<i>/n.tiiiĽiiaiiiiii :  ľicsťfi  lúto  poslal  mi  jatikn  Kráľ  roku 
■861  .tko  reilaktoroví  Sokola,  v  ruim'  iieuvťrL-;nil  sojii  ju  prelo,  že  s>jm  mal  u*. 
víac  oiá/ok  11  jiolioiou  mairaroiíhkoii  pre  piesne  u  tumtii  predmete  uverejnené,  a 
tatu    by  bnU  bývala  snáif  iiai.'.ávailin;jíou.«  Rcd. 

•)   >tlt,  vrtli  naíi   Sv.   Mikulášom  v  Liptove. 

'i  Itásiiik  lu  privesil  toto  vysvetlenie:  Z'i  Sloveu-ika  •/  Tatier)  vysťaliovaly 
lA  s    roziíly   svetom   --  ■Iľ.i   Neslnra  víclky   slnv-iii-ké   plemená. 

*i   Fovoja,  zelina,  často  spomínaná  v  nároilnej   poesii. 

n 


»8 


jak  ľxlic  domáce,  co  ncvykorcni 

íí»den,  a  vždy  rastie  bez  všctkcj  premeny. 

1-cž  aké  právo  más?  Jak  tcti  \'t^k  na  kriku 
äliapajú  fa  jako  trávu  na  chodniktu 
Ucti  tvé  jak  blato,  tak  citu  nemajú, 
Upnú  na  tie  škóme,  Čo  po  nich  stúpajú, 
a  na  teba  hrnú  hanbu  od  stolcti ; 
predsa  jedna  veTká  pamiatka  ťa  svätí, 
pamiatka,  nad  ktorou  slnko  nczachodi: 
tys'  tnilda  úraluvy  pre  slovamkó  rody. 
A  budúcnosť  tvoja?  Ktože  tú  vymcrá? 
Jestli  bude  taká,  ako  naša  viera 
a  naša  nádeja,  taká  bystrá,  smelá, 
bude  veru  ona  velikánska,  skvelá! 


Doly  časy  krásne,  to  časy  zápalu, 
čisté,  bez  ohľadov  a  sebectva  kalu, 
kctf  úbohé  deti  poznaly  vlastný  byt, 
ketí  v  nich  zkrsnul  a  to  prv>'  detinský  cit, 
kcJ  v  záujmoch  zbožných  zvolali  zajati: 
^Slovanstvo !  Sloveostvo !  na^  drahá  mati ! 
naša  túžba  jedna!  nአ poklad,  celý  svet!«c 
Pamätný  zostane  ten  snáh  míádenských  let. 
A  srsláva  !♦<  vodcovi,  Čo  zastal^  jak  búra  — 
kto  nepoznal  kedy  Ľudovíta  Štúra? 
Ktorý  opovrhnúc  prekážky,  holotu, 
prelomil  po  vrchoch  tatranských  driemotu, 
a  podopmc  seba  na  Tatr>'  jak  zázrak, 
zavolal:  uTu  vlasť  je!  Tu  ži,  tu  mri  Slovák! 
Nech  toho  zem  zhlti,  kto  odstúpi  zradne!* 
Tá  hviezda  na  veky  vekov  nezapadne. 
ŠKirovo  meno  vždy  bude  vychýrcno, 
také,  jako  on  bol  za  svoje  plemeno. 

Nebolo  súdeno  z  tých  kvetov  vence  viť: 
prišly  časy  divné,  zaníknul  rána  svit, 
nastal  knit)'   osud,  ako  ten  Boží  hnev, 
umíknul  po  Tatrách,  dolinách  slávsky  spev, 
každý  cit  ustrnul  a  bieda  nud  namt. 
Bože  všemohúci!  čo  to  bude  s  nami? 
Nepozná  matku  syn  —  nesmie  ju  viacej  znat, 
nepozná  syn  otca,  nepozná  brata  brat. 
Hriech  je  aj  tá  pieseň,  každý  ruch.  každý  vxtah; 
aj  ten  cit  národný  chce  nám  už  vjTvaf  vrah. 

*Slúžobný  chlieb  žitný,  ale  je  nie  slaný ; 
vecí  si  ho  posoUiu  horkými  slzami.«  ') 


')  Verí  1  národných  piesal. 


^ 


S&9 


LI2  ani  ncsvitá,  ako  svitávalo; 

ani  tak  nenirká,  ako  tnrkávalo. 

Ani  tá  horička  nie  je  tik  veselá, 

aj  tá  dolinôčkn  celkom  spustateL^. 

Čo  rai  je  po  lúčke,  po  jej  celom  kvete ! 

kctl  už  nenachádzam  potešenia  v  svete, 

čo  rai  je  po  poli,  zelenom  úhoči! 

keá  ncvyschýňajú  od  sĺz  moje  oči. 

Čo  bych  mal  celý  svet,  neznal  rady  xlatu, 

keď  nemám  ten  poklad,  slobodu  mi  vzatiJ: 

nemám  nič  na  svete,  som  biedny,  chudobný: 

len  ten  je  bohatý,  ktorý-  je  slobodný. 

•^Potešcma  nefnáin,  poteš  ma,  Itožc,  sára, 

poteá  z  takej  strany,  z  ktorej  ani  neznáma  ') 


Spišfal  sokol  sivý  ponad  hory,  nivy, 

ponad  vrchy,  doly,  na  slovenskom  poli. 

Zapistal  na  pávy  v  kniežacej  palote: 

ijSlobodenka  moja.  či  ty  trúnis  v  zlate? 

Či  rastics  v  záhrade  lebo  v  pan.skom  sade? 

O  tam,  kde  vetrov  \'2tck,  ako  na  grúni  smrek  ?« 

Spisfal  sokol  sivý  na  grúni  zelenom 
na  bratov  po  kraji  širokom,  vzdialenom: 
»Vrchy  sa  ncsídu,  čakaC  márna  rtrata, 
či  brat  už  nemôže  vidct  svojho  brata? 
Osud  nás  rozohnal  na  vše  sveta  strany, 
odobral  nám  svetlo,  jak  chmára  nad  nami, 
zahlušil  aj  nás  hlas,  prestalo  srdce  bíf;  — 
to  ale  nemusí  vždy  tak  na  svete  byťl 
Bývali  sme  kedy,  jak  rodina  svoji, 
spojme  sa,  že  nás  viac  žiaden  nerozdvoji. 
Jedno  sme,  jedna  kr\',  deti  jednej  raati: 
upevnime  spolu  svázok  starý,  svätý. 
Spravme  si  raz  takú  smluvu  mc<Í7.i  nami, 
ie  ztrati  aj  peklo  vžetku  moc  nad  nami. 
Jako  chlapci  sme  sa  rozišli  dakedy, 
terai  sme  mužovia;  zkúsenost  a  vedy 
a  tá  naša  k^i^'da  stará,  hradby  nasc. 
Nebojme  sa,  žiaden  nevezme,  čo  na^. 
Kým  Váh,  llron  pohrmi  cez  našu  vlasť  svätú. 
Boh  bude  vidy  chránif  alobodenku  zlatú.<> 

Hlas  ten  sa  oRýva  po  celej  krajine, 
schádzajú  sa  bratia  vo  Svatom  Martine. 
Svity  Martin,  v  Turci  maličké  mestečko, 
rozäir  sa,  aby  sa  tam  vmestilo  vSctko. 


t  národaýtb  pionl. 


It* 


S60 


Rozvite  sa  v  horách,  po  poli  kvetiny, 

spievajte  slovensky  slovenské  dievčiny. 

Z  Kláštora,  Mošoviec,  zo  Sučian,  z  Martina 

schádza  sa  nám  drahá  slovenská  rodina, 

Gemer,  Zvolen,  Nitra,  Liptov  —  všetky  kraje ; 

už  sú  veru  teraz  možné  všetky  báje ! 

Vrchy  sa  schádzajú,  čo  nevídal  predok; 

a  Tatra  sa  teší,  našej  krivdy  svedok. 

Tatra,  tá  naša  mat  milá,  zaplesala, 

vidí  deň,  ako  za  Svätopluka  kráľa. 

Bol  to  deň  pamätný :  trápenie,  mysle  mrak 
rozišly  sa,  jeden  milý  bratrský  zrak, 
jedno  srdca  bitie  pri  celej  družine, 
ked  sa  bratia  sišli  vo  Svätom  Martine. 
Vládze  len  jeden  duch,  všetky  spory  hynú, 
snôtili  si  pieseň  pospolu  jedinú, 
za  slobodu,  rovnosť,  bratstvo,  pre  rod  vlastný, 
kto  sa  tých  troch  dotkne,  to  bude  nešťastný. 
Sloboda,  Slovanstvo  bude  vždycky  jedno, 
jak  má  jedno  padnúť,  tak  nech  padnú  vedno. 
Pohostinná  lipa  slávska  stroji  hody, 
prijíma  do  lona  susedné  národy. 
Ešte  raz  výstava  pomsta  za  trpenie. 
Ale  beda!  z  koho  príde  pohoršenie. 
Zabúda  na  krivdy  staré,  starú  vadu, 
ale  Bôh,  ten  bude  kárať  každú  zradu. 

Hory  sa  ozvaly,  doly  zahučaly, 

na  slávu  Martinu  v  Turcí  zavolaly. 

A  pokiaľ  sa  Tatra  Tatrou  zvať  bude  len, 

zostane  Slovensku  to  vždy  pamätný  deň, 

kctí  Slovák  od  vekov  trápený,  šliapaný 

dokonal  účty  svc  s  dávnymi  vrahami, 

a  pre  bratstvo,  rovnosť,  na  budúcnosť  slávnu 

obnovil  zas  smluvu  rodnú,  starodávnu. 


Kebych  bol  —  ako  nie  —  sokol  sivokricly, 
lietal  by  ponad  Váh,  jak  obláčik  biely,  — 
ponad  Váh  by  lietal,  na  Studcnci ')  býval: 
čiže  by  sa  pekne  na  ten  Martin  dival! 

'")  Studciicf,  vrtli  nad  'Íur:iiimi  v  'ľurci,  čiastka  inalťj   ľatry. 


•»*•- 


našej  dediny. 

RoKprivky 
Spift^e  Tertíia  Vaujiová, 

XVI. 

Nie  atnižliuy,  ako  stružliny. 

Kfídy  tn  bolo,  neviem;  ale  to  vtetn,  že  hulo  diivoo.  Lebo 
daes  vám  už  zlato  nerautie  pu  horách,  ani  ohník  zlat;  uohorí,  — 
ani  tftké  veci  nevliíaf,  iiejmciif,  alíi*!  prf<ltvni  sa  sUivaly. 

läiel  raz  jeden  mlňjy  valach  —  Ilandelec  bol  —  pást  ovcv» 
tam  vôkol  tolio  Vepm.  A  to  viete,  ie  olíolo  VĽprtt  vSakovjo.h  veci 
doät  vtd»U  kto  ich  uiijst  iimíť,  —  to  .Uno^lkuva  záhnidka  a  v  nej 
vlťtko,  váetko,  éo  lio  kuchyne  trolia,  i  Jänošlkov  kostolík,  kde  mu 
pán  farár  Sramko  prisluhoval  večeru  Pána.  —  i  pivnica,  v  ktorej 
visia  Jánošíkove  nohavice;  ale  o  pivnici  niet  znaku,  len  suipole 
strmia  k  nehu,  jeille,  ukaxujÚĽľ  vchod  do  uej,  dávnu  vyvalily  víuhre. 
Sn  o  všetkom  tomto  náš  mladý  valach  nevedel  ničoho,  lebo  bol 
trochu  naspťosĹastý  a  Kvetn  uezkúsený.  Nevedel  teda  o  žiadnych 
húfoch,  ako  nz  len  stdrM  valasi  vedia.  AIo  si  on  veselo  prchvizdáv&l 
a  hfudiM  na  tie  »voje  ovciatka,  uko  veselo  sa  pa»ii. 

Len  ako  tak  pred  seba   hladi,   zatibliece,   zajasá  sa  nm  niečo 

Ered  ctčima.  ako  maiy  ohník,  ba  pahrabka  /iv)n'li  ulilíkov  celA, 
Idiveny  nad  lýni.  že  kto  navjitnl  tu  ohňa,  xaŕne  pichat  do  toho 
ohiilka  9VDJ0U  paličkou,  a  čo  viac  kutnl  do  tej  žiary,  tym  viac  na- 
bralo sa  mu  z  nej  na  tú  )*alíčku.  Ale  nie  že  by  bola  obhorela,  ako 
v  ohni,  —  nie,  ona  ožlkla,  ako  kerf  králiky  rozkvitnú  sa  po  lúke. . . 

Ako  sa  uvrtatka  napásly,  zahnal  ich  dolu  do  doliny,  do  dvora 
gazdu  svojho.  Ked  ich  opatril,  bolo  eŔte  trochu  vidno,  sadol  si  ku 
vrátam  im  kamoň,  vzal  paličku  i  nožík  a  začal  tú  paličku  atrúhaí, 
len  lak  fŕkaly  stružliny  okolo  neho. 

Ide  lade  j^azda,  ohzre  8a  ita  valaška,  a  vidí  aj  tie  stražliuy 
po  zemi.  Vezme  z  ntch  za  hrst  a  prizerá  sa  im,  prizerá. . . 

,A  to  si  kde  vzal  V  opytuje  sa  gazda. 

.Tam,  hm  pod  Veproni." 

.Daj  mi  tie  stružliny,  zaplatím  ti  za  iie  " 

Chlapec  usmial  m-  „Há,  ved  si  ich  berte:  načože  sú  mi." 

Gazda  zohnul  sa  a  pozbieral  ich  do  jednej  so  zeme,  a  duby 
ako  mak,  nmiechal  tam.  Nalach  udivene  prizeral  sa  tomu  a  nepO' 
v«dAl  nič. 

^  ŕi  vieš  to  miesto,  kde  si  to  nabral?" 

.Viem,  akože  by  som  uĽvcdel." 

Ko.  keď  je  tak,  na  zniň  zavedieš  ma  tatam,   zaplatím  ti:  aj 
IMmí  Dude  dobre,  aj  mne." 

.Čože  by  vás  nezaviedol,  keií  tak  velmi  chcete;  zavediem  vás, 
Tc<f  tobo  tam  bolo  hromada,  môžete  si  ho  ty  do  cedídla  luibraf, 
*k  vjLm  nevyhorĹ* 


«6S 


Gazda  neRpat  celú  noc  od  samej  neiločkävosti.  Kocečae  brie- 
7.<lilú  sa^  a  011  sohuiil  vahicha  i  káza)  nm  ísf  pud  ten  Vepor. 

Idú,  idú,  [iiichudia  oni  popod  tie  zápolo  —  a  co  diaf,  lým  (sií 
ony  ntiinšie.  Už  nevidno  ani  chodiifčka,  i:hlapec  ob/.erA  fia,  poštóva; 
zaľudla  mu  tvár  od  sptrbn,  pol  vyrazil  sa  na  dele;  no  koueŕno 
za-^tal,  obľátil  sa  ku  gazdovi  a  rečie:  „Oazdfčko,  ja  už  neviem, 
kde  sme;  to  miesto  ja  najst  nemôžem." 

A  ani  nennšiel  lio  viac.  (ííizda  niuNnl  uspokojiť  sa  8  tVmi  stružli- 
nami, za  ktorŕ  dal  vu]iii:hovi  celých  sedem  LToäí;  ale  viac  nedostnl. 
Valach  bol  Kpokojiiý.  d  aj  jsizAn  —  o  tom  sme  nepočuli. 

(V  T.  túto  istú  povesí  tak  rozprávíýú,  že  valach  našiel  jaakyíiu, 
T  ktorej  i-ástlo  ditivo  takej  podivnej  žltej  farby,  a  z  toho  odreMl 
8i  paličku,  ktorá  gazdovi  /apilčila  sa  a  on  kúpil  si  ju  od  valacha. 
Za  lii  paličku  dostal  muoho  peňazí  a  z  toho  vystavil  »i  dom,  klorf 
aj  podnes  stojí  a  ukazujú  ho  ľudia,  že  ta  ten  za  tú  zlatú  paličku 
vybudovaný. J 


XVII. 
H»J\iiUa.>) 


I 


„Za  čo  som  kúpila,  za  to  predám." 

Kde  bolo,  tam  bolo,  že  vraj  bolo  v  Muráúskej  Hute.  Stalo  sa. 
xe  umrela  jedna  stará  dievka,  menom  Hajvidla.  Za  2iva  ju  niklu 
necbcel  mat  za  ženu  a  po  smrti  skoro  zabudli  na  ňu. 

A  žil  (am  kdesi  tiež  jedeu  uiládeuec.  Bol  iiiáče  hodný  tak-to, 
aj  dobre  sa  opatroval,  u  predsa  žeun  dostaC  nemohol.  Dust  sa  na- 
chodil,  naprosil,  napytal,  nedaj  ľane  Hože  dostat  ženu. 

Konečne  raz,  idúc  domuv  zdakade,  cestou  stretne  sa  s  po* 
riadnou,  hodnou  dievkou.  Dali  sa  do  reči.  Ona  spytuje  8:i,  kde 
chodí  a  čo  hfadá,  a  nn  jej  povedal,  že  si  hladá  ženu. 

„No,  ked  je  tak,  ja  ti  budem  ženou.  STubujem  ti,  že  tí  budem 
dobrá  a  verná,  len  jedno  nmsiä  slúbi(  aj  ty." 

Nar&dovattý  mládenec  opýlal  sa,  že  čo  to  má  byt?" 

,To,  že  sa  nikdy  nenahneváš  na  mňa.  I*ebo,  ako  sa  prvý  raz 
na  mňa  nahneváá^  vtedy  opustím  (a  a  nikdy  viac  nevrátim  sa 
k  tebe." 

,(Ncuabnevám  sa:  ej,  čo  by  som  sn  mal  nahnevat!"  sľuboval 
mládenec,  a  oni  šli  do  domu  jetio  a  žili  spotu  veľmi  pekne  a  dobre, 
ako  dva  holúbky. 

Len  tu  raz  umrel  otec  mužOT.  Bol  to  človek  statočný,  a  preto 
plakali  ho  mnohí.  Ale  nevesta  nie;  tá  práve  dula  zavolaf  hudcov, 
a  čímkolvek  on  ležal  mŕtvy,  hudci  liralí  a  nevesta  spievula,  Lanco- 
vala,  veselila  sa.  Muž  ovesil  hlavu,  zafal  zuby,  ale  nepovedal  mt, 
KÝmkolvek  mrtvé  telo  neodprevadili  ku  hrobu,  ona  leu  veselila  sa, 
ihrala  u  hudci  museli  eäte  aj  do  cintorína  íst  a  hrataj  tam.  ľútom 
opýtala  sa  ona: 


')  Snád  Hadviga. 


S8I 


Muž  môj,  či  fla  nelinováŠ?" 


-Nebn*»v;iin,''  povpJal  jej  a  vyšiel  ron. 

No  minulo  [liir  čias  a  naši  maaželia  žili  zase  volmi  dobre  a 
pckuc,  uivo  dva  hulúhky.  Ona  mu  u'nzdovalii,  pracovala  a  miiiire 
si  počínala  vo  všetkoui.  tak  že  on  uctnal  príčinu  ani  tiiievat.  ani 
len  lantt  sa.  tiospodúrstvo  vzmáhalo  su  oŕividome  a  ludia  chviUili 
dodrO  xenu  a  iíiui  hlalitireril  U<j  IkkHuh,  kedy  siäíel  sa  s  ŕiou. 

I,fíi  raz  priňiel  do  dťdiuy  žnijrAk  akjsi  otrhaný,  ošklbaný,  nik 
lin  Rpznal.  nik  lio  iienmi  rjli'l  —  ba  ešte  aj  výzor  riial  taký,  ako 
h'  Hol  sedeiD  dedín  podpálil;  a  tento  žobrák  umrel  tum  v  dedine. 
i  mali  ho  pocbovaC,  ako  pochovávajú  /.ohrákov,  bez  s|>evu,  bez  ná- 
reku, bez  modlitby. 

Ale  čo  Ha  nestalo!  Naäa  mladá  žena  začala  žobráka  naríekaf, 
zsplatita  zu  pohrab.  dalu  mu  peknú  truhlu  spravif  a  plakala,  na- 
riekala usť'<lav<!  za  ním,  dokialkolvek  poslodná  bruda  naň  ne/apadla, 
ona  plakala  a  nariekala,  len  jej  tak  í^rdce  trhalo  a  oči  ani  neosychaly. 

ľrlde  potom  domov;  akoby  nič,  opýta  sa  muža: 

,Muž  môj,  ti  sa  nehneváá?" 

„i,  čert  by  sa  nehneval  nad  tým,  čo  robíš.  Umrel  mi  otec, 
OBä  tancuje,  veselí  sa;  umrel  žobrák,  zkade  ruka,  zkade  noha,  ona 
dobre  neumorí  sa  v  žiali.    Neviem,  kto  by  sa  uad  týra  nehoršil!" 

„Tak?  Ty  sa  hneváň  -  ja  idera.  Ale  i  vedz,  prečo  som  ja  to 
urobila.  Tvoj  otec  bol  statočný,  bohabojný  človek;  on  umrel  a  pri- 
šiel do  slávy  nebeskej,  za  to  Hom  8a  ja  veselila.  Ale  ten  žobrák, 
to  bol  VBÍký  hriošnik,  on  knidol,  zbíjal  a  neľutoval  hriechy  svoje, 
pwU)  prišiel  do  večniMm  zatratenia-  N'ad  touto  ztratenou  dnäou  za- 
pl&k&la  som  ja,  ktoní  som  prišla  nazpiít  na  tento  svet,  aby  som  ta 
ílMtiiym  urobila.  Lebo,  vedz,  ja  som  Hajvidlal" 

BUc  riLZ  pozrela  nai'i  hitostive  a  zmizla.  Ť!iadne  tmlftké  oku 
W'idelo  ju  viac  un  tomto  avete. ') 

XVIII. 

nťložciio  Je  človeku  zomrcf  . .  .♦* 

Aj  tctkoQ  Uvczdiírkou  toIaIí  tú  istú  staričkú,  o  ktorej  som  už 
r>2  rozprávala,  že  so  svojim  tiež  velmi  staričkým  bračekom  aa 
(UA/toviech"    peci   sedávala  a  ihrata  sa  s  čriepkami  a  drobným 

ľnenini. 
ľľcčo  ju  volali  „ílvozdárkon"?  Preto,  lebo  jej  miih  večer  vždy 
'^'MifH'ul  uu  hviezdy  a  veilul  u  vselkých,  ako  sa  volajii,    kedy  vy- 
:,  kedy  zapadajú;  vôbec  veitel  on  väikovó  o  tých  hviezdach, 
-■'  ,^  vívtko  zauiklo  s  uím  v  hrobe. 


')  Túto   povc»f   počula  sotii  od  ndadej    Klenovčiniik}',    na  Píle  vy- 

duitj.  a  ja  rozpr;iviiIa  f>om  jn  í^larhej  naŠeJ.   mojej  zprarodajkyní.     Na 

lo  ona  vzchopila  sa  u  puvíe :    „Nu.   ked  je  o  Žobrákovi   reč,    tak  i  ja 

poiiem,    čo  sa  stalo  aa&ej  tetke    „Uvezdárke*^.  —  Tak  zav^e  dostanem 

potest  a  povest. 


t«4 


ZuU>  pomenovali  ho  tudía  Hvezdárom  a  jeho  žena  Hve^dárkon. 

Táto,  ešte  kým  aj  siinia  sebe  ^lazdiuou  bývala,  uič  neui  ' 
Sielio,    ako  kc(f  jej  prišiel    žobrák  du  domu.    Vybuala  bo  •-. 
iiiprloii  a  uiídahL  niti  nič.    Potom,  Ufd  wi  lak  vulnii  m  oiittorcila,  rv 
bola  z:iii6  dieUtoii),  scditvala,  bľa,  na  tuj  peci  a  zakaždým,  kecT  žo- 
brák otvoril  dveťe  a  natrčil  sa  do  izby,  ona  zlostne  akrikla: 

„Tajdite,  nevidíte,  io  gazdiuá  má  dvoch  žobrákov  tu  na  peä? 
Pracie  sa!" 

Oníít  ga^ídinii,  tá  dobni,  pobožná  Marika,  nadpoviedala;  .AlCij 
Letka,  čuštežc.  čuSte,  keď  vám  je  dobre.  Oi  neviote,  čo  n<1m  Pf:}n)u| 
ká/.e  o  almiižuácb?" 

Totka  Hveztlárka  dudľnjik   na/piit  stiahla  vycivoné  telo  avoj< 
na  pec,   aby  tam   zase   úbohého   bračeka  dražila,    alebo  ihrala 
s  nim. 

Ale  raz  len  priala  tá  hodioa,  o  ktorej  povedAtne,  že  nepáči 
nám.  Prišla  —  a  telka  Hveztiárka  HÍ&la  8  peco.    .sniesli  ju,  aby  ju] 
položili  „na  dosky".    OblíekU  jti  pekne,  lebo  mala  od  t!mrt.i  habl 
všetky,  ako  náleží,  prichystanó;  mala  plachty  vyšívané  staro  by  lýroí^ 
hodvábom  vyšívanými  mrežkami  a  čipkami  —  tie  jc^  dalisusebot 
a  tak  pekne  vyjiravili  ju  na  tú  poslednú  cestu. 

Medzitým    stalo  sa,   že  do  dediny  priíiol    zobráŕik   n-  ■ 
starý,    vycivený,   nbiedený.     Nemal  niOobo,   ničoho,  len  ti« 
na  tele,  a  triasol  sa,  chudák,  zimou,  štaroltou  a  chorobou. 

Na  kraji  dediny,  tam,  kde  tera^  krčma  sUtjf,  »Lála  vtedy  Ira^ 
akiíai  pivnica  alaumu  krytá.  Tatam  vtiahol  sa  pod  itlamii  opustený 
žobrák  ua  noc  —  a  zomrel.  Háno  naäli  ho  tam  mimoidúci  Tiiílía. 
O/námili  to  rychtárovi,  odnie~sIi  bo  odlial,  a  že  bol  ttiký  reími. 
velmi  chudobný,  nemali  mu  2a  ŕ.n  spravif  ani  truhlu,  aul  /aplaíit 
za  zvonenie,  ani  za  jamu,  i  usniesli  sa  ua  tom,  /c  vynesú  bo  na 
cintorín  a  pochovajú  do  hrobu  toho,  koho  najskôr  pochnvárat  budit 

A  ono  to  bola  sama  tetka  Hvezdárkiu 

I  položili  žobráka  na  dno  jamy. 

,N'a,  tu  ináŔ,"   povedal   hrobár  a  uapil  sa  páUuky,   k; 
po.slali  od  rychtám.     ,Tu  lež,  dobre  ti  budet**    A  nual  n  .1   . 
ako  hrolMlrí  majú  vu  zvykn. 

Tetke  llve/.dárke  pekne  vyzváŕiali,  veľký  sprievod  ludu  hrnul  n 
na  cmiter  i  spustili  imhlu  dolu  na  toho  žobrák a-ncboráka.  Ttn 
krásne,  starobylí*  plachty  pekne  zakryly  liandry  jeho,  že  ani  kÚ!«ka 
e  nich  vidno  nebolo  —  u  p*>Lom  prežehnal  ich  kiiaz  a  hrob  xm- 
syiHili . . . 

„l'loženo  je  človeku  zomret  a  potom  bude  iiúd.* 

Hneí,  idúc  i  cintorína,  povedaly  si  ženy: 

,Ufa,  tetka  Hvezdárka  nechcela  žobrákov;  teraz  musí  po  smrti 
HO  žobrákom  ležaC  v  brobe." 


-«••- 


^m 


S6fi 


Bábel. 

JMne  striasla  srdcom  túžba  podivná  a  smelá : 
tu  duša  v  daleké  mi  kraje  zaletela 
a  v  krajoch  ďalekých  sa  ^'znáša  ponad  rumy 
a  myslou  križujú  sa  mojou  clivé  dumy. 

Hľa,  šíra  rovina;  iíou  v  tichom  majestáte 
sa  valí  rieka  dumná  bez  hrádze  a  hate 
a  vôkol  v  šír  a  diaľ  len  rum  a  rozvaliny, 
a  v  rumoch  mihajú  sa  zašlej  slávy  stíny, 
ba  sova,  netopier,  hmyz,  živočíšstva  háved 

O,  keby  vedely  tie  rozvaliny  vraveť ; 

to  bol  by  velehymn,  i  prísne  »mene  tekel«, 

i  nebies  predtucha,  i  sirkový  puch  pekiel! 

A  rieka,  svedok  veľkej,  dávno  zašlej  slávy, 

vše  zalká  žalostno  a  vzlykot  prebolavý 

jej  iíáder  zneje  svetom  rozvalín  a  rumov 

a  vlna  spiecha  v  dol  so  stonom,  s  fažkou  dumou  — 

O,  keby  rumy  tie  dar  Fudskej  reČi  malý ! 
ja  zaždav  ustrnul :  jak  ?  ozvaly  sa  skaly  ? 
Z  najväčšej  rozvaliny  hlas  mi  došiel  k  sluchu : 
»Birs  Nimrud«  meno  mi ;  ja  kedys'  v  slávorúchu 
sa  neba  dotknúť  mal  za  dávnych,  dávnych  časov,  — 
no  nechcel  Boh,  pre  ľudskú  spupnosť  Qako  z  hlasov 
čuť  kroník  pradávnych),  v  nejž  vezel  diela  zárod, 
i  zmiatol  jazyky  a  rozpŕchnul  sa  národ 
po  svete  semotam.  Ja  bez  koruny,  hlavy 
už  padal  v  behu  čias,  —  no  prišla  doba  slávy : 
na  prestol  svetovou  sa  sťavšej  slávnej  ríŠe 
krát  sadol  preslávny,  sta  rovno  s  nebies  výše, 
bytnosti  večnej  sluha,  Merodacha  svedok, 
poklonnik  Neba,  vsadol  v  prestol,  zastal  v  predok 
nesmiernej  ríše,  k  nemu  pouprevšej  pozor, 
a  temer  z  rozvalín  on,  Nabuchodonozor, 
mňa  zdvihol,  obnovil,  krov  z  tehál,  z  mede  vstavil 
i  skvostne  prizdobil,  vo  venec  slávy  zavil, 
ppvýšil  v  svätyňu,  v  chrám  v  počesť  boha  Bela   — 
O,  dávno,  dávno  to  I  O,  koľká  preletela 
nado  mnou  búra,  blesk!  —  Na  starosť  (ó,  jak  starý, 
jak  starý,  zošlý  som!)  tu  v  prachu  idem  v  zmary 
a  mrúcim  hlasom  hlásam  meno  Nimrodovo 
a  vážne  »memento«c  pred  každé  vsúvam  slovo« . .  . 

A  také  reči  mncl  som  počuť  z  všetkých  rumov. 
A  stredom  rozvalín  so  stonom,  s  ťažkou  dumou 


9M 


v  dol  ríeka  spiech;Ua.  Ja  srozumel  jej  stonom  — 
nad  slávnym,  hriešnym,  padlým  lká  to  Habylonom, 
až  ťažko  srdcu,  fažko  ušiara  duác  obom  — 

ó,  koTkcj  nádhery  a  slávy  brodim  lírobom! 

Kde  onen  štvorhran  mesta,  ncduhliadny,  žíry, 

obhnatý  nerozborným  múrom  v  strán)'  štyri, 

posiaty  sťaby  kvictím  palácmi  a  chrámy  ? 

Kde  rozkoš  visiacich  Cot  ^irád  Semíramy  ? 

Kde  hrady  kráTovské  dva,  brcliov  oboch  zdoba? 

Kde  kolosäálny  most,  čo  hrady  spájal  oba? 

Kde  niva  rozkošná,  na  nejž  syn  Izraela 

lkal  žiaľno  v  zajatí  (<::tjs  rieka  poželela 

ho  v  jeho  nešťastí),  po  rudnom  túžil  krbe, 

kým  harfa  znemelá  na  smutnej  zvislá  vŕbe  — ? 

No,  slovom:  kdeže,  kde  tu  mesto,  kdeže  hostt 

ozdoba  iných  kráľovství  a  dôstojnosti 

chaldejskej  okrasa?  kára  Babylon  sa  podel?  — 

Ach,  beda,  Hospodin  so  všetkých  krás  ho  sodel, 

že  pustnul  postupno,  až  vposled  spustnul  cele, 

hľa,  hŕba  rozvalín  .sa  púšfuu  clivou  stele... 

Veď  ovácm,  mámosf  je,  ach,  všetko  tu  na  svete, 

je  para,  bublina  —  no  trvám:  tcjže  siete 

tam  tobôž  korístia,  kde  hriech,  kde  nemrav  zvládol, 

kde  spupnost,  tyranstvo,  kde  Baal  ua  prestol  sadol, 

kde  útisk  sirôt,  vdov,  kde  v  božskej  zácti  telo, 

kde  Bal:iaziu:ov  hod  sa  zopätúva  smelo, 

kde  spätná  smílníca  za  božstvo  povýšená, 

vzlet  duái,  idea  kde  pranie  neznamená 

pri  zlatom  tcFatí. . .    Ó,  beda,  taký  národ 

už  nosí  iste  v  sebe  vecnej  smrti  zárod . . . 

To  on,  hfa,  Babylon...   Tá  jeho  sláva,  pýcha 

ui  v  peklo  svržená,  on  viacej  nezadýcha, 

amrt  veáiá  vzhníezdila  sa  v  srdci  jeho  zvadlom, 

mof  jemu  posteľou  a  čcrvač  príkrývadlom.  — 

Tak  postlal  Hospodin?  Vetí  prorockým  On  slovom 

dosf  volal,  vystríhal  —  hlas  zunel  spieže  kovom  — , 

no  národ  maznavý  a  spitý,  omámený 

vždy  \nnom,  rozkošou  a  k  raoiUám  pričarcný 

8  necudnou  chlipnosťou,  ču(  nechcel  prívet  svidi  — 

Ô,  sám  si  postlal,  sám.  a,  jak  si  postlal  —  leží. 

To  on,  hla.  Babylon,  —  už  odznel  ozón  zvona: 

hrob  večný  do  lona  vzal  slávu  Babylona. 

Na  jeho  mohyle  .-ívoj  chorál  húka  sova, 

hmyz  píska,  netopier  mlaď  svoju  pištiac  chová, 

had  plazí  scmntam  sa  tclora  obra  smelo 

a  žravá  hyena  tam  vctrí  mrtvč  telo, 

sup  dravý,  krkavec  v  kosf  suchú  pachtmo  dobe  — 

Mej,  nemá  pokoja  trup  obra  ani  v  hrobe: 


M7 


I 


Ó,  kolko  kradmých  rúk  sa  vztíahlo  ľas  a  zaši 

po  suchých  kostiskách!  Vcrf  aiclea  žreci  krásy 

a  pravdy  v  mŕtvole  sa  prplia,  v  kostre,  v  kosti 

na  osoh  unieiiía  a  vedy,  no  bol  v  hosti 

í  mnohý  špekulant  a  ziakubažno  snoril 

a  9cm-tam  sprcvracal,  v  kost  hladné  rraky  noril. 

či  niekde  nezoči  kus  drahokamu,  zlata, 

spoú  striebra,  n)Oí).-idzc,  a,  naiiel-li  čo,  schvátu. 

Kc J  toho  nebolo,  i  suché  kosti  zbavia : 

nalámal,  navozil  a  Seleuciu  stavia,  — 

aj  iný  koristil,  jaknáhle  zvedcl,  stíhnul 

na  brehu  Tií^risa  tof  Ktesífon  sa  zd\'ilmul. 

i  kalif  navozil:  tot  líagdad,  takoj  Kufa  — 

A  zase  koristit  si  mnohý  iný  trúfa 

toC  domov  mošci  a  mausolci  k  zdobe  — : 

Nuž  nemá  pokoja  trup  obra  ani  v  hrobe. 

Nad  hrobom  obrovým  vJak  Hilla  zdvihla  lilavu, 

snád  sUbá  náhrada  za  drievny  prepych,  slávu . . . 


I 


ó,  picseií  presmutná!  A  komu  zneje  ona? 
Nuž,  komu,  neznáte?  Im,  —  synom  Babylona, 
i  tebe,  ak  si  z  nich . . . 

Už  moja  z  dialnej  vlasti 
sa  duša  navracia,  no  s  citom  bôru,  strasti 
a  clivej  predtuchy ;  mne  yiiícne,  mene  tckela 
znie  dušou,  stilcový  puch  čujem,  závan  pekiel, 
a  duáa  kviU,  lká,  ach,  tak  jej  strašno.  Tuto  — 
Ach,  Bože,  kdeby  nie?  Vcd  Babylon  aj  —  tuto, 
tu  v  našom  domove...    Hla,  hriech  í  ncmrav  zvláda, 
hla,  spupnosf.  t}-ran.stvo,  hľa,  Baal  na  prestol  -ladá, 
hfa,  úti.sk  sirôt,  vdov,  hla,  v  božskej  zácti  telo, 
hľa,  Ualsazaruv  hod  sa  zopätúva  smelo, 
hla,  špatná  smilníca  za  božstvo  povýšená, 
vzlet  duši,  idea,  hľa,  pranie  neznamená 

f»ri  zlatom  leľati O,  tícže,  ticzc  zjavy!  — 
Has  počuC  prorokov,  —  no  Bábcl  —  ncvsioiavý... 
Mlč,  dušo  —  povedal  ja  neraz  —  nádej,  nádej : 
snád  vzhliadnu.  precitnú,  kcd  záblesk  zory  mladej 
v  zrak  blyskne  zasleplý,  i  príjde  pokajanie. 
No  dosial  uebadaC,  a  bojim :  prv  než  vzplanie 
ten  záblesk  s]>oznaina,  ó,  pozde,  pozilc  bude: 
hnev  Boii  vyleje  sa  v  prísnom,  strašnom  .túdc. 
Vcd  znaky  rozruchu  už  badal  —  beda,  beda  — 
Uôh  spravedlivy  je,  On  posmtcvat  sa.  nedá  I 
Pád  blízko!  Veža  krívd  sa  skydne  (mene  tekel!) 
t  padnú  modliská,  HaaJ,  Nebo  na  dne  pekiel 
sa  octiie  5  Molochom,  a  spupcov,  ktorí  revú 


««6 


na  pohrab  národom,  Bôh  rozptýli  éo  plevu,  — 

v  mm  padne  svcvoFa,  jej  spili  žreci  zhynú 

a  modly  navráfa  čest,  slávu  Hospodinu, 

i  Moloch  pažravý  Mu  korísf  hojnú  vrátí  — 

On  vráti  národom  a  pozahoji  ztraty. 

Hej,  zh>'nie  líab>'lon,  už  sčítané  rau  časy, 

ku  svojej  koristi  už  smrt  sa  večná  hlásí, 

Dost  skoro  zahniezdí  sa  v  srdci  jeho  Evadluni,  — 

mol  bude  lóžou  mu  a  červač  priko'vadlom . . . 

Hoj,  hor'  sa,  Izrael,  hor',  národy  vy  bité, 

veď  spupnosC,  svevoľa  na  clirbty  ranovíté 

uí  rany  posledné  vám  v^iva,  väzní  kruto, 

len  chrabro  nadstavte  a  strpte  chvílku  puto,  — 

hej,  trpclivosťou  a  vierou  ozbrojlc  sa 

na  dobu  prestrastnú,  kde  vozvýš  po  nebesá 

až  vzrastie  neprávosť  a  spupná  modloslužiu, 

Í9h  hriešna  lahoda  a  naša  žhavá  súžba  — 

O,  padne  Babylon,  to  pevná  viera  naša,  — 

nám  rany  scelejú  a  svetom  poroznáša 

sa  niiíim  slávoliynin  a  nový  život  zšumi 

nad  hrobom  fíábela,  čo  navždy  padne  v  rumy. 

Hoj,  hor'  sa,  Izrael,  hor',  fude  zotročilý! 

llárs  e^e  poboli  fa  za  čas,  neraz  zkvíli 

brud  cstc  hofasfou  a  slza  mnoliá  skanie, 

rct  zalká  modlitbou  o  Božie  smilovanif, 

suád  mnohý  odpadne  tiež  ešte  hojum.  bôlom 

i  strachom  nebodaj,  ku  cudzím  sadnúc  stolom: 

no  hore  hlavy,  srdcia.  —  dúfaj,  bity  Tude  — 

kto  verne  zotrvá  do  konca,  spasen  bude. 

Hoj,  hor'  sa,  ľude  môj,  a  —  strež  sa  Babylona, 

do  spolku  ncclujtr  s  nim,  —  bež,  vyjdi  z  jeho  lona, 

bys'  nemal  podielu  v  stých  jclio  neprávosťach,  — 

a  kedže  zka/.cný  je  naskrz  v  špiku,  v  kosfacfa, 

uuž  pozoruj,  ni  netýkaj  sa  nečistého, 

bys'  nemal  podielu  ní  v  biedach,  v  ranách  jeho, 

no  život  zachoval,  ked  zhrmía  BoŽíe  súdy, 

keď  zhučia  Bábclom  múk,  strasti  žhavé  prúdy . . , 

Ó,  Hospodine-Bože!  Od  vekov  na  vekj' 

je  svätá  milosť  Tvoja,  —  j.iko  prúdy  rieky 

sa  ona  vylieva  na  synov  hriešnej  zeme  — 

ó,  zjavne  vídame  ju,  slávne  zkusujcme, 

ju  v  pokon  vídame  aj  v  svojich  strastacli,  mukách. 

v  diioch  dobrV'ch  lebo  zlých  sme  jednak  v  Tvojich  niki< 

Tvoj  podar  nercst,  križ  i  múky  srdca  žravé,  — 

!_,  s  tým  nám  dobre  chceš,  i  tam  sí  v  svojom  práve. 

Čuj  predsa  otázku :  čí  í  tá  múka  žravá, 

juí  spupný  Babylon  nám  v  telá,  v  duše  dáva, 


sse 


od  Teba  pochádza  a  k  iiá^mu  dubru  Čdi?... 

Ak  áno:  trýzni  nás,  sme  Tvoji  celí,  ccli,  — 

ak  áno:  čísf  nás.  tricb,  —  nech  ako  zlato  čisti 

tak  pozdravíme  raz  den  .spásy  l.stý,  istý,  — 

ak  áno ;  tíchne  hrucí,  í  neprosíme  za  to, 

bys*  Bábel  \7vrátil  hnetf  v  rumy,  v  črvoč,  v  blato 

(bárs  v  pravde  zaslúži)  —  no  v  duchu  Tvojho  Syna 

v  zdroj  Tvojej  milosti,  éo  nikdy  nevyschýna, 

v  ten  s  prosbou  siahame  za  —  synov  llabylona: 

nad  nimi  smíluj  sa. . ,   Ó,  nezmát  do  pokuna 

ich  stmclé  rozumy,  —  no  prskni  lúčom  svetla 

v  tmu  desnú,  osudnú,  čo  v  umy  ich  sa  vplietla 

toť  diabla  námahou,  aC  poblúdenie  svoje 

čim  skorej  poznajú  a  k  Tebe  zvrtnú  oje 

a  Tebe  vzdajú  cľsí,  hymn  srtlca,  Žitia  zmladlý 

prv,  než  by  dospeli  nad  priepasť,  pozapadli, 

prv,  než  by  zvíril  súd,  trest,  v  ktorom  Bábel  zhynie  — 

No,  tak,  či  onakvo  —  spas  Tud  svoj,  Hospodine ! . . . 

Martin  StádkovUop. 


Druhá  žena. 

Čňa.  KapIdiU  Anton  Bielrk. 

Vlíidimír  Pvomicky  vľacňl  sa  s  poľa.   Bolo  pod  vočer.   Slnko 

>lu  uz  nail  Uuľuu.  Čeríiavy  nkrali  hôr  zauikul  v  diali,  roviua,  prc- 

[t&tá  pntúčkoro,  blvätiacim  sa  v  slnečnej  žiari  jako  široká^  zlatá  stuhu, 

[ilfcbala  zeleňou,  osenie  na  nej  vyrážalo  ui  v  klasy.  Okolie  voňalo 

kTietítn,   travinami,  ozývalo  sa  spevom  vtáctva  a  žiarilo  purpurom 

večerujrch  zór.   popi-etkáviinym    ztatýnii  vlasmi  zapadajúceho  slnka. 

liíomicky  vybnul  cesleacliodnlkiini,  kratším  smerum  hral  sa  domov. 

Obišiel  bránu  a  dvierkaiuí  voéiťl  do  dvoj*a.  Tu  bido  ticlio.  V  i/l>ácli 

nikoho,  prázdnoTa  ziala  z  Qit:h;  sohtul  sa  do  záhrady.  Okolité  stromy 

cpustJly  u->  dlhé  tiene,  lislie  éeporalo  si  tou  nemou,  ale  srdcu  predsa 

Uk  hh/kou  rečou.    Hrážaníe  pár  nž  holo  znaf  na  bujnom   trávniku. 

Zwlal  na  bielom,   drobnyui  štrkom  vysypanom  chodníku  a  obzeral 

I*  V  kvetinovom  kole,  sklonenú  nad  kvetmi,   zazrel  svoju  mladú 

waii  Ľlľiiu. 

.Elica!" 

Hladá   pani  sa  obrádla  a  milo   prekvapená   utekala  k  uemu. 

?nŕ  hfltky  zachnipily  na  bielom  drohnuni  piesku.  V  ruke  držala 
tu.  bohatý  vrkoč  sviezol  sa  jej  na  ruku,  a  rumená  tvárička 
^Mla  smiechom. 

^a  práve  chcela  soiu  ti  oproti." 

,A  Yoru  som  Klicu  vyzeral.  Ale  kde  nič  tu  nič.  Fotom  zrýchlil 
'^tiikrok,  prídem  domov,  izby  pľázdae.  ani  vtáčka,  ani  leblčka. .  .** 

Mladá  pani  prikývla  žartovne  hlavou  a  strojoným  veselým 
^viwxk  hľadela  na  muža... 


STO 


,A  vtá£ik  uáiel  do  xáhrädy." 

.Schoval  sa  modzi  kvety." 

„Hej,  ale  nieŕo  som  predsa  našiel,"  začínal  iianuvo  Vlnilo,  pr 
vuuíavajúo  pudiivanú  kytku. 

„A  čo?"  pýtala  8a  Elena. 

„To  tak  fabko  nejde.  Musíš  uliiUlnut" 

„To  potom  hudcm  vedieť  I  bez  teba." 

„Len   hádaj.    Cim   neakňľ,   tfin  v伞ie  vvkupoé.    Tĺka  sa 
Klice." 

Ona  [Hicala  liFadet  po  sebe:  nebadala  nič.  S  ntAzkou  na  tvAn 
dfvala  sa  ua  muža,  ale  ton  mlčal,  len  usmícvavo  díval  sa  tia  íiil 
Koiiečne  zdvihla  niku  s  kytkou  k  hrdlu. 

pMoJÄ  agraffa!" 

,Tam  máš,  už  je  po  iiej!"  smial  sa  zvuŕne  Vlado  *  plasol 
dianiami.  Ale  bned  napodobnil  Klenu,  ktorá  zohla  sa  trocha  a  hla- 
dela  okolo  seba,  a  pumtibal  jej  hladaf.  Jeho  vyjasnená  tvár.  ^- 
tovué  iiáražky  véak  presradzovaly,  žu  hladá  iba  nwiku.  Elena  badala, 
prikročila  k  nemu. 

„Ale,  ved  ju  tv  máá.* 

.Kde?" 

„Schoval  si  ju."  Ä  zuovu  siahla  rukou  na  krk,  jako  by  ne- 
dicvJa  verit,  že  jn  tam  nemá. 

Dvomick^  vytiahol  sponku.  Klena  vystrela  po  nej  nihu.   Trd 
jej  zasvietila. 

../lakla  som  sa.   Je  po  starej  oianie.    Bolo  by  tuu  to  mnelc 
A  kde  ai  ju  Dasiel?'' 

„Tu,    vedia    chodníka, "    vysvelloval  Vlado,   potom    sklonil 
k  žienke  a  pýtal  sa: 

„A  moje  nálezné?" 

„Budem  dlžná:  ked  ty  ztratíš,  ja  nájdem,  ucmosfá  vymieiiaf,' 
smiala  sa,  a  vložiac  nikti  do  jeho  ramena,  polili  sa  napred. 

Elena  s  pokojným,  Ŕťastnym  výrazom  na  tvAii  iála  vedia  mni 
Kedy-tedy  pozrela  na  nebo.  Duževný  mier.  povedomie  blaíia  žiarilii 
jej  z  očú,  tesno  pritúlená  kráčala  vcdfa  Vlada.  Piichádzalo  joj 
tikoro  neuvcriternýni  byt  s  ním  o  samote,  shovárat  sa  8  nim  o  s( 
ločnýcb  záujmoch,  povediiť  nm  „ty",  „muž  môj".  Tak  mál<».  roje 
jpbo.  Mvsel  jej  bola  eštť  napoly  v  rtKlnom  hniezde,  pň  matke,  m- 
strach,  kde  bolo  tak  dobre,  tak  milo.  Iba  kcd  ju  vyruäil  i  nif- 
Plienok  jeho  prdeŕny  bla-s,  inovu  po/.rela  honí  a  ]irítúlila  sa  k  mma.. 

Zastali  pred  zábononi  kvetín.  Cestička  delila  sa  nn  dvoje, 
daltíj  víDdla  k  besiedke,  lepiacej  v  samom  kúte  záhrady,  druhŕ 
rameno  krutilo  sa  v  opačnom  t>mcre  nahur.  V  povetrí  lietaly  muákTJj 
hore  v  ožiarených  vrstvách  povetria  poletovaly  laKtovirky.  Na  kv< 
sadol  už  pťl  prvpj  rosy.    Z  bllzkoj  veže  zav/nel  /von.    Jeho  čiJrti, 
milý  hla.<í  jako  by  spieval;  nie&ol  sa  okolím  B  älril  sa  ďalej,  tbil^. 

„Kolko  je  už  hodín?"  pýtala  .sa  Klcao. 

„Hned  bude  osum." 

nMama  bude  už  doma.*  (Vo  ohede  odišla  od  nich.) 

.Kj,  ty  mama;  vždy  eáte  len  mama,"  smial  sa  Vlado. 


■HéA 


u 


síl 


iako  by  ju  príoUhoI  pri  zlom,  Elena  xapálila  sa.  Oči  ja^ily 
iT)rtriÍtí)sf.  Vlado  to  /liadal,  vzal  ju  za  lukii.  Riekol:  ^^aitiijetn, 
Pietiča,  nehni'vaj  sa.  Som  rád,  že  na  svojich  spominaä." 

nJa  inyelím  zas,  te  tí  rnhim  ujmu,   keď  tak  óasto  myslfnt  na 

,Níe;  ve*I  to  priroJzcnd  vec.  Dočkaj,  odvyknoá." 

A  iäli  ífalej  Slnko  skláňalo  sa  nž  /a  horu,  iba  vrcholce  divích 
Kastanov  kúpaly  m  v  zlutrj  záplave  jeho  papršlekov.  Dovôktila  hiist- 
nilca  tóna.  tictiosť,  iiiieriiy  <'hliid  a  tajomný.  S()tva  slyžiteTný  šepel. 
Klťoa  /ntfchta.  Napriek  preuiôhauiu  oživly  v  nej  upomienky.  Pnivo 
ditts  po  odchode  matky  uevedula  sa  zhavif  myšlieuky  na  n>dný 
dom.  Chýbala  jej  tn  lá  živosť,  ktorej  zvykla  doma  niedzi  sestrami. 
Tie  drobné  railé  upomienky,  ktnryui  dievčatá  tak  nuly  priloii,  clio- 
dilv  ZA  ňou,  jako  tieň.  Veselý  smiech  seetier,  spev,  hry,  reči,  to 
vš*tko  bolo  fažko  razom  vyrvat  z  mysle  a  vžit  sa  do  povolania 
(tnibŕho.  V[a<lo  obrátil  k  besiedke.  Zo  západného  obloka  strel  sa 
uUíécn?  výhľad  na  rovinu. 

.ŕozri.  tu  si  o  takomto  čase  eáte  nebola.  Je  tu  kiÄsne.  keď 
^Rce  zapadá.  Po/,ri  na  oseuia.  Ja  ti  to  tak  rád,  keď  na  nive  klasy 
a  ílnia.  Zdá  sa.  ŕe  človek  díva  8a  na  povrch  jazera,  keď  slevy 
íiidže.- 

Plcna  dala  si  ruky  nad  oči.  Žiara  dopadala  ešte  na  oblok  a 
h   priidoch  lámala  sa  o  sklo.    Tamvon   bolo   videC  rovinu 

rj^.i.a:,.u)  púželinaním:  vysoká  raž  skláňala  sa  na  hok  a  jas  vzpria- 
Hhsa.    Leu  úzku  cestičku  vidno  bolo  pomedzi  table,  ale  i  tá  au 
^(a  tam  v  diali. 
.Vidíš,  Eleuka,  toto  tu  je  naňe,"  ukázal  na  pravo,  „KeJ  zdo- 
Mrnieš,  povodím  Ca  po  roľach ;  pôjdeš?" 
Elena  prikývla.  .Doma  sme  tiež  často  museli  von.** 
,&[ama  posielala,  avšak?" 
-Veru." 

»A  Elena  rada  chodila,  čo?" 

,Ano;   ale  sestre  Ba  uechccln.    Ta  radžie  pri  klavíri   sedela.** 
p... a  nemeckť*  klimpty  vyhrávala..." 

....  a  pre»ladoiiii    kávičku   pih*/    dodala   Klena  a  smiala  sa. 

\1.íilti  rnzniuel.  Bola  to  náraika  na  jeho  žaity,  ked  chodieval  k  nim 

niiberal,  najdúc  ju  pň  klavíri,   Úhjal  žienku  okolo  pása  a 

i"r.i!iiii  JU  k  sebe.     Upretí  o  okno   dívali  sa  vou.     Slnko  bolo  už 

íJíli),  mník  sedal  ca  doliny.  Itodil  áa  v  honkh  a  blížil  sa  k  dedine. 

.Nepôjdeme  eáte  domov?  Nie  U  jr  zima,  Elenka?" 

.Nie.  Vhtdko.  terux  lu  tak  pnjemue;  mesiac  vyjde  čo  nevideC 

'Avor  oblok." 

^.K  teraz,  ked  už  tak  rada  mysUd  na  mamu,  rozprávaj  mi,  čo 
Wt  doma  večer  robievali.' 

.Sedávali  sme  obyčajne  v  .spoločenskej**  a  shovárali  sa. 
9  Sami  i" 

al  íauii,   ale  obyčjijne  prišli  apatekárovie,  alebo  Novákovci,  a 
potom  bolo  veselšie.    Oh  satjla  ku  klavíru,   dievčatá  sa  pochytaly 
taocovaly,'* 


tM 


.Lipa  tiež  chodieval  k  vAm?" 

.Keď  2  apatéky  prišli,  vtedy  vždy.  Vieš,  za  Marionou  |»5 

„A  ncdiiil  ju  Sťdeí." 

„BtAva  Ha   Preložili  hu,  odišiel,  zahudol." 

„A  Maňeim?'* 

„Nedá  oa  sobc  znat     Ona  má  ,dobrú   náturuS  jakn  dievč 
hovoi-ia." 

,Taltií  asi,  jako  lápa,**  smial  sa  Vlado,  potom  aa  pýt&l:  ,A 
mama  čo  robieva?'* 

„Ona  leii  okolo  hospodárstva.  Vieš,  že  nebohého  otecka  slihly 
velké  ztnity.  Kcd  zomrúl,  nezostalo  uáiii  krom  inalcj  petisie  oíč. 
Čo  holo,  holo  ohtažené  dlliiuiii.  Iba  iimwiua  iisilovitosi  zachnlníla 
nás  od  úpadku.  Potom,  ked  zdedili  sme  po  tete,  pomohlo  aa  náni. 
alo  mama  viedla  bospodái-stvo  ďalej.  Vžila  sa  do  toho,  na  inši  život 
uomtíhla  uŽ  privyknťií."' 

Medzi  rečou  vyšiel  mesiac  a  braiiim  svetlom  osvietil  itkoliK. 
Vú/duch  jako  by  sa  bol  triasol,  matná  modravá  dial  tmtiin  sa  v  ťi/adi 
a  priesvitné,  lahké  obláčky  plávaly  po  nádhernej  modrine  nebie*. 
Klena  plnými  prsiami  vdychovala  čistý  vozducb.  Jľj  /rak  sledoval 
stiipauie  mesiaca.  Teraz  pnive  zastal  nad  pustým  hradom,  skrytým 
v  horách,  énejiicim  na  strmom,  z  Vábu  jakohy  vyrastlom  kD|>ci, 

.Pozri,  Elcnka,"  hovoril  Dvomický,  ukazujúc  na  hrad,  ,to 
chodievame  na  výlety.  Je  to  romantická  partia.  Dolu  pod  bradors 
hučí  Váh,  čistý  jako  |iovrch  brúseného  skla,  —  lybolov,  pod  jedlí- 
nami  voiiax'ý  chlad.  Rada  pôjdeä  s  nami  V* 

Klena  prisvedčitu.  Vladimír  vsUil  a  díval  sa  na  hrad.  'AttM 
jakú  by  mu  duma  sadla  na  čelo.  Upomienky  oživly  a  tiahly  obzorom 
duto  jeho.  Taru  obxnul  sa  s  pr^-ou  svojou  ženou.  Boi  skoučeaj 
jurista.  Musel  prísť  domov  h  pn-vKĺat  majetok  po  otcovi.  Mienili 
že  iba  čo  si  bospodán«tvo  zariadi,  potom  f.e  da  majetok  do  pre* 
nájmu,  osadi  na  v  meste  a  otvori  kancelláriu.  Ale  ináč  aa  stilo. 
Život  na  dedine  a  s  nim  spojené  púvaliy,  práca,  doeon  pohyb, 
slovom  tá  istá,  ale  vždy  obrodzujúca  sa,  vždy  nová,  pMvabná  idyll* 
pudmauila  ho,  žu  skoro  zmeiiíl  úmysel,  zavesil  plAuy  o  kaucoUárti 
na  klinec  a  usadil  sa  tu  stiUe.  .Teho  kamaráti  z  mesU  krútili  hU* 
vami,  vidiac  ho  ^  hospodárskou  knihou  v  ruke. 

^ZaostávaŔ,  hrachu, "  hovorili  mu,  „smrdfä  už  dedinou,  pvi 
mesiace,  čo  ta  nebolo  v  kassine;  skysneä..." 

Ale  dnst  skoro  spriatelili  sa.  Vladova  dobrá  TÔfa,  kypiaca 
zdravie,  bobaiv  stôl  uHohrili  ich,  a  ked  on  nechodil  k  nim,  choilili 
oni  k  neum.  a  tieklo  víno,  rozliehal  sa  spev  veselých  hustí  po  li* 
chiiro,  vá/nom,  starootľovsliom  kaštieli  Iívuniickrho. 

Ale  tu  stala  sa  zmena  v  živote  Vladovom.  Okolitá  socleU 
strojila  na  blízky  hrad  výlet.  Vlado  i  z  vlastnej  vule,  i  z  povinnMti 
musel  9  nimi.  Bol  čiastočným  domácim  pánom.  Krad  a  okolité  \>t>- 
zemky  zpolovico  boly  jeho  mHJetKuín  líiel  a  vritil  sa.  Vrátil,  ak 
!i  iiepoknjnm  v  Hrdťi   fi   n>/tržit<m    mystou.     )U'dzi  vyirtnikmi    bol 

neznámy  li*>sf.     Preílstavili  ich.   g ,  sleŕiwi  Zrnka  llni- 

bovaká."  VUido  splaaul  ruky. 


Wm^ 


S"  3 


.Ach.  ach,  sloctiaf  l.cn  pred  pár  rokmi  som  vám  lilAdil  ItckOf 
diťvéftlku,  ked  sUt  sa  v  Hraluivoj  na  mŕia  naliuevali,  ie>  som 
sbuilil  bábiku.  Vidíte,  vy  ste  TyiiUtli,  ja  snm  ostarel." 
Ženka  sa  /^ipálila^  prijala  jeho  sprievod,  a  putom  ztibávala  sa 
s  ulm.  Vlado  /abuďul  ini  spuluénosr,  kúril  sa  iba  joj.  Svic/J 
(jav  (ievy,  skromní^  v_vHtrÍ|K'ni(',  liyslntst  mysluiiia,  iiHilutkniiW  litla 
fcrása  ueoiloUiteliie  pósobily  na  bujuú,  prckážnk  ueznajOcu  jeho 
ovahu  Nedbal,  že  kamaráti  zamieňajú  významné  pohlady,  po- 
mrkávajú,  robia  nura/.ky.  CeU*  tnk  bolo  to  Da  ilruliy  deú  i  v  kassíuu. 
'Iftdo  jňko  by  iK'poĽu),  sedel  medíi  nimi  mlčky  a  fajčil,  že  ho 
li  vidct  Oťíbiibi  tni  dyniii.  M  putom,  kfií  Sumn  Vrátnik,  prásfis 
-ml;;  '  >  klubu,  vstal  a  s  lismevum  liuvonl.  že  b&rs  no- 

aie  i'.ni  siimtuii  puviuoDSť  a  vystrihat  jednoho  z  členov 

latfiraj;   mpno   jťho  zainIčíK    pri^-hovávajiicolio    /.nidnt^  a  liskuČDii 
n-sly  opruti  klubu,   tu  uH  Vlado  poobzeral  aa  dov6kola  sta  tur, 
*sol  pohárom  o  st6l  a  utiekol  i  izby.     illasitv   smiech   (^r^onov 
íTfldxal  reterujúceho  zafiibcuoa.    Kooätatovalo  .sa,   že  mu   uiet 
>IMCÍ  &  Typisauá  ua  jeho  blavu  pokuta. 

Vlaílo  ZÄtýiii  Mtd  tniuvou  nomu  domov.  Cestou  obraz  tťj  štíhlej 
latnví.lsky  tak  mu  uvía/ol  v  mysli,    že  zatisol  do  pozadia  vŔetky 
'■nky.    Chytil  bič,  slabol  do  koni,  že  tie,  nenavyknutó  na 
11    xachádžauip,  jako  divé  bnaly  hrboľatou  cestou.  Ňa  druhý, 
[eti  dťii  bolo  K  nim  tikiste.     I  rozhodol  sa,   že   použije   pozvaniu 
;t  nrobl  návätevu  v  dome.  Stabi  sa.  flámy  našiel  v  zA- 
jtrt*bpliol  piráKÍk  tnloni,  ked  videla  vysokŕlio,  široko- 
^iKt^ho    pt'knébo    nmža   podávat   jej    ruku  s  úsmevom    srdočným. 
•behli  cííÄ  vätidnó  otázky  spoločenských  foriem  a  prešli  ua  vorný 
»ehovor.  Vládu,  ani  sám  novedd  jako,  zastihol  večer;  prišiel  domov 
noci,  a  7,lalovIá.ska  vídy  sa  len  vznáJala   pred  ním,    myaeí,  jeho 
by  bola   príkovauá  u  devy.     Návštevy   sa  opakovaly,   Žeiika 
)Stou  ho  očakávala.  Stalo  V:i,  íe  Vlado  octuul  sa  s  ďievčafom 
it  záhrady  fiám.  Slnko  už  zapadalo. 
,t'ž  xas  xabúdHm   na  t»»,  Ženka,"   pretrhol  rec,   poanle  ua 
lÍBTČa  zomyslené,  roztríit^. 

.Nepustime  vás,  noĽhoJte,*  zucla  neistá  odpoveď,  a  ruka 'ž^eny 

po  lístku  divcbo  liro/.ua  a  krútiln  ho  mt-dzi  prsty. 
'.Bude  večer.  A  dokedy  by  »te  ma  Ľlireli  držaf  tu>"  pílal  sa 

^oka  3  ^irckvapcutm  pozrela  ua  mladého  muža.  Nevedela,  čo 
ijsU.  Hlava  i^la  jej  kidom.   Jeho  hlas  a  ti^n  lesk  očú  jako  by  ju 
"^taacnelítiOTal.  Rtda  hy  bnla  u^ln.  nevládala  krok  urobil. 

VUdo  stál  nn  všetko  pripravený.    Srd<:e  búšilo  v  prt«iach  jako 

íOD.    lYiSliipil  "  kmk  bližšie  a  rozochvenom,  ale  velmi  srdečným 

riekol:     „oimitim    reč  n   poviem:     ,Ty.    sladký   môj    íieu. 

[Utoŕni  m;    drnbf  zjav.    pinf  k  môjmu  boku,  nepustím  ta  odtiaľ 

cťlj  ŕivol  svoj':  /držnli  by  ilo  um  i  vtedy?* 

X  chytil  lirbii.  citom  unesenú  devu  /a  ruku.  pohladil  jako  wi 

za>   jfj    llŕko  a  díval  mi  dlho,    dlho   du   tVcb   modrých, 

oŕl,  ktoré  pre  neho  svet  ziiaroenaly.. . 


tííä 


I  stľíaaol  sa  tak,  že  Elena  udivená  pozrela  naň.  , 
•n,  tak  znlahlu  uiu  Qn  du^u  ľúziioiniľiikA  Uto.  Jf'lio  /.i 
vážny,  tváľ  xjidnniťiii'i.  Clicflla  sa  Im  opjíiaf,  oilkiiit  tá  /niena:  nlr 
ohľátíla  IiIhtu  t^tni  k  hradu,  Muskíc  vyplával  /pom  oblakov  a  zai^tal 
m\ú  šUrou  )}Oln>bo[euou  vežou  Vetrík  tľínäol  lísUm  diviVUo  vitiiča. 
obloky  sa  poŕaly  bybaf.  Vlado  iiahnul  sa,  ^titvoril  ich.  Svtnln 
mesačné  zažiarilo  iia  tablách  a  zlomiac  sa,  hralo  no.  ploche.  Ne- 
hovorili. Klena  podoprela  hlávku  o  niku.  ^ľdcp  zápasilo  h  nt^ 
jtokiijoin.  suiiilkoni.  Zrak  bez  cieľu  díval  sa  na  mesiiénú  žiar.  jako 
sa  hrá  uii  skk'iiej,  iiriezničuej  l^ible.  iVi^rela  sa  i)!iž»iľ.  Na  IjiI'Io 
vidno  bolo  živ^íe  osvullftut,  díaiuKnlovyin  pľuteiioni  r4<2uoi>  črty: 
srdce,  imvtúce  v  pravej  »traue  vryté  meno  .Vladko",  a  v  lavej  >lrau( 
„Žeiikft". 

„To  nebobii  a  to...",  noil  n  povedala,   rzdychla  si  a  jej   my 
bola,  jako  ked  čistou,  jasnou  oliloltuu  poinic  sa  íiuat  nfŕaknná  húrl 
ľoť'alo  ju  mnait,  ale  nepritidila  Ba  k  mužovi.  Jako  by  joj  Tíosláva 
cudzím,  joko  by  sa  bo  bála.     Len   dívala  su  na  to  srdce  a  na 
mená.  Slzy  jej  hnalo  do  ot^ú,  strhla  sa. 

KvornickÝ  sa  obzrel.     „Co  ti  je,   Klonča?"  pýtal  sa.    Jej 
pozdalo,  že  ten  hlas  nie  je  už  taký  srdetny,  jako  býval,  ie  je 
douý,  hrubý. 

,Nic;    zima  mi  je,  smrC  uia  preskočila."     Potom,   ne^akajiic 
rýchlym  krokom  brala  sa  preč. 

Vlado  jako  by  8u  bol  zobudil.  „Čo  sa  jej  stalo?"  hádal.  „Sni 
zbadala,  oa  čo  myäKm?"  Zrak  jeho  náhodou  pndol  na  okno,  u 
kresbu  tUiie  osvetlemi.  Jako  by  mu  fužká  "záhada  luilabla  na  niyilt. 
Miuulo8t  znovu  ilubljala  ua  neho,  a  to  zbrtiiiou  OBtrejšou,  (oÚob. 
To  srdce,  tie  menii  on  vryl  do  skla  v  prvej  doiie  svojim  prVii<i 
manželstva.  Po  boku  mu  stála  uetKihii  žeita  a  a  úsmevom  u»  tvAri. 
8  radosíou  v  srdci  sprevádzala  jeho  pi-ácn.  Holo  to  za  letu*'*ho  ráDi-l 
Kosa  sedela  im  víuici  a  žiar  slneČtiá  lámala  sa  v  jej  kvapkMi 
ľrítťilila  sa  k  nemu  a  šeptala  mu  tio  sladké  a  veľké  slová  hlikT,| 
a  OD  pohladil  jej  vláítky  a  viuul  zlatú  hlávku  na  prsia. 

Myst-f  /sbeh[;L  mu  v  minulosť,  .(ako  by  um  ubra/  v  xUte  sít 
nej   žiary   sa  kiipajúoej.   farbou  i  krilsou   boluitej    krajiny   prt'lí 
popred  oči  a  zanikol  tam,   tam,   dateko.   daleko.     Zasmutil;   kone 
lohn  krásneho  sna,  a  zrýĽlilenym  krokom  odišiel  yíí  ;^eaoa. 

Vonku   mesiac  bol  už  vysoko   nad   horami.     Oblát'ky   iiknpi); 
potom  roztiahly  sa  nad  obzorom  hôr.  Ponad  stiomy  trias'a  sa  mi 
joho  žiar.  Svieže,  vlhk»^  povetrie  driemalo 

Klena,  neub/ruc  sa,   utekala  do  svojej  izby.     Nevedela,  t%t . 
hnalo  preŕ,    že  liez  slova  nechala  muža.     Cítila  i^kbttuaiiie  v  srdi 
žial.  a  v  duÉl  rodily  sa  jej  (a/ké  záhady.    Joko   ťieruy  \tAk, 
vzoáéa  sa  v  povetrí  a  vždy   krúži   nad  nami,   tak  i  jej    u! 
boly  na  očiach  tie  mená  v  prostriedku  snlca  na  skle. 
icli.   Prichádzalo  jej,  jako  by  Vlado  hol  od  nej  dnleko,  jako 
ho  chcel  dakto  neznámy,  ale  mocný  no  srdca  rvaf.    Chcela 
ruky,    utekaC  k  nemu,    no  tá  hmlistá,    biela,    neurčitá    pustni 
stavovala  jej  cestu.  Ticho,  nezbadané  vkročila  do  izieb.  Toín  tie 


-täSSm 


ST5 


pokojne*  iba  cez  otvoreuy  ublok  bolo  vidno  b^bA(  sa  Hetie  zAhrad- 
ných  stromov  r  cdif  pnitly  vi>£ilucbu.  Cítila  sa  oi^melou,  opustenou. 

Joko  x  ueznámebn  iízndía,  iivzbadauť,  iio  tiťndolatfílno  tisly  sa 
do  puprťdia  dojmy  bU7.kej  iiiJDulostí.  Vidala  inladtMifl,  iiitereiiwiiit- 
O'"  '!U  00  aui  sa  jej  Dcprisiiiilo,  že  lo  ton,  s  ktorým  jej  riľceno 

k  I  "íom  ruka  v  rukť.  l'vornickÝ  sa  páčil,  roky  tšly,  un  uo- 

iťíiil  šil,  iif\edel  zabudmit.  Jeho  drnhuvía  rhcĽli  bo  už  volit  za 
proKrkloľa  sUiro-iuljideneťkébo  klubti,  ale  sklamali  sa,  Vlado  icačal 
chndK  k  nim,  bnl  prijemným  spoJoŕnlkom,  bez  toho,  že  by  ktorú 
zo  známych  dioTôat  bol  vyznameudval.  Zdalo  sa,  ^,o  pozoruje.  Kjuí, 
bolo  to  u  niaraiťky,  fipolnŕiumt  vybnila  su  k  ryhiiíkoiii.  Dvoruický 
Itol  u^eí  bosfnii,  hol  vAak  flnet<  nftpadne  ukAlomluvný.  Ilovôkola 
bruhoT  boly  alleje  líp.  Starší  bavili  sa  rozhovorom  na  predku, 
mlAdoi  zabávala  »a  osobitne.  Vlado  bol  s  ňou. 

,HIa,  hlftr  čluok!"  zvolala  Ula.  Dvuruický  äkocil,  salotoval, 
rnlajik: 

^Klorá  x  dam  pôjde  do  člna?"  Ale  ani  jednu  nemohol  naviesL 
Jedna  sa  hAla  prevrhnutia,  druhá  závratu,  tretia,  že  utonú. 

,Ani  vy.  slečna  Klena?*  pytal  äa.  a  nna  bez  váhania  pristúpila, 
pudata  uiu  ruku,  skočila,  člnok  Ha  rozkýval,  pnbnut  a  Vlado  vesloval 
itt  iirokú  vodu. 

,A  teraz,  slečna  Elena,  budem  utckat  s  vami  na  tajomný,  ne- 
zuámy  ©."itrov.  Svojej  mamiľky  nikdy  už  nevidíte.  Nebojíte  sa?" 

Elena  sa  /jutini.'tla.  „Aspoä  si  získame  zásluhu  o  vedu,  keď 
objavíme  neznámu  zem." 

,A  jak  je  lu  niekde  knilnava?'* 

.Znám  rybník;  xiadne  nebezpečenstvo.  Ked  ustanete,  pomôžem 
vAro,"  a  zohla  sa  pre  veslo  a  riadila  loďku,  nesúcu  sa  tabko  po 
xeic&ej  hladine  vody. 

Slnko  bulo  šikmo  nad  obzorom  Ujbnfk  plávnl  v  zlatej  jtíare. 
Ki  iilo  Te:íli\  utvoril  sa  zlatý  jws  pohýbimých  vrstiev  voily, 

kv'  ,>   sa  dial  a  dial.     Spoločnost    ^ašla  v  bok,    iba   dievčatá 

dívalj'  sa  s  brehu  a  kývaly  šaikami  na  plavcov. 

Vlado  s  Elenou,  ked  vrátili  ru  s  brehu,  nenašli  tam  nikoho. 
Boti  už  doma.  matka  bola  znepokojená,  spoločnosť  prijatá  ich  veselo. 
Iha  Elena  s  n^zdareno  tajenou  roztržitosíou  vstúpila  dnu.  .Mala 
l  príčinu,  \ladn  v  rozbovon'  išiel  vždy  iTalej  a  dalej,  pýtal  sa.  či 
fm\é  sa  ucháilznf  o  jej  ruku;  jej  zatočila  íU  blitva,  prebudila  sn 
a  hlavou  oprel4fu  nn  jeho  pk-riach,  i>utom  odskočila  u  triasla  sa  ua 
edom  tele  strai^hom  divným,  uevypovediitefnýiu. 

\>-t,.,  9[e  blúdili,  alebo...",   ne^lokončila  pani  apatekáruvá, 
UM  sa. 

(,(»,  :iip.^  odvrril  vpst'ly  ^  ladiinir.  .,Ítoli  sme  na  lajuuuuuu 
oMruve.,  kam  u<<]i<i  suirt'Inika  eáte  nevkročila  a  \táCik-let)U:ik  ue> 
doJetel.e 

,Ach,  ach!" 

«A  slečne  Etenko  sUlo  sa  neétastio.' 

Klena  zbladla  a  nsrra^eno  pozrela  na  Vtadii  Ale  on  pokračoval : 
,l>Dch   ostrova  mi  ju  uniesol.    Musel  som  pre  íju  viest  celý  boj," 

18* 


tf« 


„A  Evífazili  ste?"  s  dvojsmyselu^m  úsmovoiu  p]ítaU  u  fiticAlovi, 
hladiac  na  Klenu  i  VUidn. 

„ľroefni,  milostiví^,'  odplácal  Dvoniický  8  poklonou,  .eleŕiui 
Eleuii  t«,  ja  tu:  vlt&zsUo  musí  byt  naše.* 

Zrazu  stiiasla  sa.  „Ona  stojf  iiitid/i  nami,"  Reptala,  a  tlta  pred- 
stava dvíhala  sa  a  r^tta  pred  íiou,  jakú  vejká  aeroa  stena,  niesla 
nestastie  na  joj  hlavu,  tipkoät  do  Hntca,  bôT  do  duŠe.  Siidlu  k  ukuu, 
složita  inky  na  lonu  a  dlvnla  sa  do  diale.  Potoni  tichu  volala  « 
i6U  du  lioóuej  izby.  Tam  ložitl  malý  syn  Jožko,  ŕileua  chcela  Ist 
ďalej,  chtapAC  oa  pohol.  Pristúpila  k  postierke.  Zamysl^In  sa.  , Ma- 
cocha!" prešlo  jej  iiiysfou,  Iľpky  usiotív  prelietol  tvárnu.  ChreU  sa 
odvrátif.  ale  predsa  nahla  sa  a  [irikryla  chlapca.  Jožkr)  ho^íil  hlšTkon. 
bacul  bucfaiou  rúčkou  a  zas  odokryl  sa.  Klena  pootvorila  ocÍ.  Pri* 
zrak  tej  huili«tirj  obávauej  postavy  jako  by  sa  Iraťd,  iiii/uul.  ked 
zazrela  nevjuný  úsmev  dieťaťa.  Pozrela  hore.  Nad  poslielkou  Joi- 
kovou  visci  obraz  jeho  nebohej  niniky.  Chcela  sklopil  mrak,  jako  by 
sa  bála,  jako  by  b&  ozývalo  v  hlbinách  jej  dii^e  svedomie,  ole  ten 
obraz  pričaril  ju  k  miesitu,  že  stála  a  dívala  sa  ua  tu.  Jaké  protivy 
8  jej  namyslením!  Tichá,  dobrá,  usmievavá  tvár  s  mudryíii,  srdeŕ- 
ným  okom.  Mákkost,  šlncbetnosf  žiari  z  nej.  A  tu  v  postiefke  jej 
dicCa  usmieva  sa...  sirota.  Kleua  sklopila  zrak,  to  svedomie  osÝ* 
valo  sa  Htálc  v  duši.  Mrak,  búra,  ktorá  tiahla  jej  mysTou,  ZAnikala. 
Cftila,  že  vidí  josuej^ie.  Postava  ua  obruzo  stále  usmiatu,  pokojní 
Iíetuiila,  úbohá,  čo  sa  stane.  B6I,  sklamanie.  Jaké  neSťastie  zt- 
stihlo  ju.  Musela  umreť  mladá,  iiechat  tu  malé  dieía,  musela  vr- 
huút...  Žiar. 

Mladú  paniu  stríaslo.  Zdalo  sa  jej,  te  vidt  ju  na  posteli  v  po- 
slednom hojí,  jako  túli  a  žehná  dieU  svoje,  slza  tečio  po  bladoiu 
Ifci,  umiera  s  Cažkuu  starosťou,  s  ToHtým  nepokojom;  co  z  nelio, 
malého^  bude,  kto  ho  ojutrl,  kť)  mu  dá  to,  Čo  iba  matka  mHt 
da(:  svojej  lásky,  a  kto  ho  povodie  klzkou  cestou  iivoXa.  4  chránil 
ho  bude  v  nežíáfítí?. . . 

líôT  Devyslovitfílny  ftkíúčil  jej  srdce,  v  hrdle  jako  by  sekloi, 
Točiach  cítila  slzy.  nZhreäila  sil^  volalo  na  ťui  vselko,  ^zhrešila!* 
To  nie  cesta  k  mieru,  to  vina,  poblúdenie,  hriech.  I  znovu  cbceU 
zdvihnúc  ruky,  ale  nie  aby  tú  bielu,  hmlistú  predstavu  /.oiehnAU. 
Chcela  ju  'Klprosit,  udohriC.  Sklonila  sa  potom  nad  chlapca.  Pt^ 
jej  neéeptaly  už  „macocha*.  Vedela,  že  arástla  »  tym  deckom, 
splynula  a  ním  s  duäou,  telom  a  v  srdci  jej  zrodil  sa  pocit,  že  by 
ho  bola  ako  drah,<ŕ  poklad  st^hytíla  do  náručia  a  pustila  »a  preú  do 
boja  80  svetom  ceíym.  Pohhulila  ho,  zbozkávaln,  potom  vybehla  voo- 


Dvomicky  Stt  spamätal  a  ponáhlal  za  Ktcnou.  Nová  tarrha 
k  žialnym  nj>omi*'ukani.  Jak  ona  vystihla  tú  chnmru  na  tvári  jeho, 
I>oddÄ  sa  jej  a  podrahuo  dojmom  znepokojenej  duše.  Oj  nie.  tomu 
iiiusl  predíst,  to  by  boln  nešúistie.  I  zrýchlil  krok,  voíiel  dn  izby, 
ale  jako  by  v  dome  žlvuj  duáe  oeb<)lo,  Uk  bolo  vaado  ticho.  Myjild, 


«b 


*  ■  -" 


w 


4e  ju  lajáe  v  siwlni.  Ätiii)  krok,  aby  ju  aevyruôil,  ale  triti!  m. 
Prtv©  votfU  ci)>.    1 

„Kde  pani  r" 

,  Pred  i-bvi7au  vrili  von ;  myslela  som,  že  sa  vrAtíli  do  zAlirady." 

Vlaď^    '  i  vi   slova,    pohmi  sa  w  íiou.     .Musela  isí  hore, 

by  ju  ~:  tiivíilťl.    Miiry  starého  sluviska  cemeh  sn.  iba 

štrccbc  iiiťiimcorii  u&vetleni^j  jako  by  sa  Cahalu  strÍĽbi*isU  sle(. 
I  liúrnýiiii  itveirianii.  Vyše  knádela  t&bal  &a  park  du  vŕáku. 
Hu^  svrčiny  súseilily  mi  bora  liund  s  dvorom.  Poď  icb  koruuauii 
bola  tma^  iba  fbnduiicy  hetety  sa  do  dialn  a  drfbaly  sa  na  vŕ^ok. 
Vla^^o  kráŕ^l  a  pozoroval,  či  Kl(>nu  niekde  ne-rbadá.  Ticho  bolo 
dori'ikola.  Stritrltristý  zásvit  iiiesačuv  opieral  sa  o  slráú  a  licbá 
tmavn-iuudľá  tibluliii  i  lyiu  jasoiu  liví«;zd  jako  by  žvíiuala  nAdber- 
néinu  mieru  jwKdiWcli  chvll.  Cbodulk  kriíLil  »a  ďobora.  Dvoroicky 
zabočil  cez  trávnik  rovno  na  pravú.  Na  vŕ^ku  belela  sa  kaplna. 
Z  újsadia  okni;eD&  bola  jedliitami.  0*1  predu  na  bokoch  boly  dre 
mohutnú  lipy,  dolu  jazierko  s  vodouietout  a  kvetisU!!  /.ábony.  Vlado 
kráčal  tirho.  Hozčulenie  a  oba^a  mi/la.  TícbiL,  hlboká  zbo^lioaf 
Tcbiid;!a1a  do  srdcu  jobo.  Polo  |n  miesto  preň  sväté,  tu  odpočívali 
äho  predkov  iu,  tu  i  jebo  prvá.  dobrá  ;íeua.  I  zaáiel  okolo  jedlí  a 
eal.  Mesiac  nad  borauii  svietil  jusuo,  plechová  strecha  hrobky 
leJa  m  jako  biela  inramonivii  Uibuta,  pDprelkávaiii  žiarnymi,  re- 
[oiD  uieRačníoh  lúčov  spósobenýiiii  pruhanii.  Hlboký  pokoj  pano> 
^11  dnvi^kola  Jakn  hy  tie  velkt\  tajné  záliady  bytia  tu  uacbádzaly 
STojť  roÄlúštenie  Míit,  ttíu  IiidsktíiDU  uidu  neprístupný,  velikým 
snderfnie,  to  božskú,  iievyskúmatelué,  nedotknute  vilšňou,  náruživo- 
8(aDii,  vybtieralo  pcrute  svoje  ponad  sväté  miesto.  Jeho  srdce  po* 
ŕalo  tichfie  bit;  zbožnosC,  pokor.i  zaujala  celé  jeho  bytie  a  roz- 
ivala  v2<l;lvuC  úrXu  painiiitke  zosnulých. 

I  [jebrúiíil  au  do  myžlienok  viUuycb,  potom  ticho»  jako  v  ko- 
stole, s  hlavou  sklonenou,  išiel  pred  sitniti  kaplnu.  Ale  2rnzu  znstal, 
jako  by  ho  prikoval.  \a  kiuiuMii  pri  vi-lrndi*  kráčala  v  modlitbe  po- 
hrUxeDá  jebo  žena. 

.Elenka!" 

Uladou  paňou  trhlo.  Dvoruický  pristúpil  a  nežne  sa  priklonil 
k  nvj.  Ona  vsUla.  Hula  blaiU,  ale  pokojná. 

,Mal  som  o  teba  stju'osí;  bindňin  (a  Kde  si  sa  tu  veala  tak 
neskoro  ?"  buvoni  m:ikko,  starostlivo. 

Klena  polo/ila  hlavu  na  jeho  prsia.  Net^^ila,  vyznala  sa  zo 
rleUĹ'ho.  Uoxjintvala,  čo  victko  rodilo  sa  v  jej  duäi. 

.Tá  |Kimiatka  tam  na  skle,"  opakoval  Vladimír  hlasom  ticbdln. 
,NeniS  ju,  česí  joj." 

,Sie,  Vladko,  Priznávam  sa.  Iírioch,  poblúdenie,  ľokúáalo  sa 
O  lona  neďfastie.  /dalo  sa  uii,  jako  by  (a  mi  chcel  ktu  brat. .  ,**  a 
prUcjlila  sa  k  nemu  blii.ňie. 

Vlado  podvihol  jej  hlávku.  .Nevolaj  mŕtvych  v  boje  titíii,  po- 
|wajme  im  odpočinku.  Oni  nestavajú  sa  medzi  nás;  oni  sú  prostí 
Mdj  slabosti ..." 

KJeaa  pozrela  na  noho.  On  pokračoval: 


„UozuiueJ.  Klenka.  ľokoj  im,  a  Dám  sily,  aby  sme  plnili  svoj? 
pEiviuuDSti.  I  tL'lit'  |iifkuj.  dušu.  Vi'hC  sa  životu  a  je)ir>  jiovtnnosCam, 
tiiiiiliuľť  —  iikáxal  iiii  livinziluf  (liale  obloliy  —  iieprijiUtlii  ueináá. 
Níkuliu  niet  tnedzi  nami  Ty  bÍ  zawUla  na  inieKU'  tpj,  ktorii  oHvnlal 
Boh.  .lej  čosi  a  iicia,  vľetii,  mdečná  spomieuka,  a  tebe  lažký  úkol 
plitonia  povinnosU " 

Hlas  Vludov  znel  neine,  zo  srdca,  skoro  trasľavo.  Klena  íWm 
pri  ňom  tichti. 

„Odi'UBf.  Vladko;  voJ  preto  som  tu.    Ja  modlila  som  sa..,' 

Nedoliovimln    Muž  rhytd  jej  oho  ruky. 

^Ty  HÍ  dobrú,  Klt-iika;  vdaka  lí.  Auo.  modlitbou  bUžiito  u 
k  JTOHUulyin  a  UKidlimf  sa  za  uaše  po^ebiianie." 

Obrátili  sa  Na  príeŕolíe  kai>lnky  zasvietil  meäinr  a  ožiaril  tam 
veľké  pozlútisiŕ  litery :  „Odp'jčinutie  večné  daj  im.  Paneť* 

Vlado  ulii'uiil  bore  Elenine  iiäta  vriK-ne  M-]itiily  tie  krAane, 
blbuki^ho  tjniy«lu  ulovfi.  Nad  nimi  inesiiLt-.,  n  striebro  jebo  Idcov 
jako  by  8ii  triaslo  na  kroch,  na  kveliuacli  n  na  ii(-b<iiii  zrkadle  ja- 
zierka. Pohli  sa  domov.  V  izbe  fipalo  chlapča  sarantné,  trafí  sn  %!>• 
budiC,  plakat.  Jako  by  sa  druhá  žena  vyhovorila  tam  pľťd  tym  vý- 
iiijuvnýui  obrazom  mul  poslietkoii,  je»tli  by  m-lH)lH  tam.  keif  je 
treba;  jako  by  ilosWlu  úkolu  žitia  :i  danyni  zilviV/kom?  [  vrnaila 
sa  8  pevnyin  odbodlaniru  a  plnou  bliU'kou  pekných  úmy&luv,  spo- 
kojná,  8  tvárou  vyjaanfnon,  :)  čistou   myslou,   s  pokojom  v  wúcl 


'•^ 


Národný  klassicismus 
jaho  princíp  náuky,  vedy  a  vzdelanosti  v  stredných  školách. 

Oil  Jote/a  ľvährailikéko. 

.Nech  nežila  sa  byt  márnym  ustiivanfm  pisa;  niečo  o  predmi 
lomlo,  a  ešte  v  slieduyi-.h  .íikoläcb,  kroryeb  nenninip.  Voj  lo  \idy 
tak  nebude.  Svet  tento  nestvoril  ľuôer,  /e  by  hrierb  aj  zvitazil.  Len 
uctinje  cudzie,  a  svojo  nedajme.  Lebo  kto  nezná  hy(  páuom  svojho  — 
nájde  ich.  U  nás  zarába  sa  chlebíček  odrodilstvoni.  VyjmsnejUe 
renie.«lo,  nežii  žubraC.  Človek  dlho  pohráva  Ha  s  hriechom,  nevidí 
mu  hnusnej  tváre;  ale  keiF  hriech  sbudí  larvu  a  ukáže  sa  v  celej 
svojej  nahote,  jako  v  Nitre,  tu  sáui  brie^uik  so  nad  ním  zhrozí  a 
hodiny  mu  pomaly  odbijú.  V  tejto  dot^rej  nádeji  prehovoríme  o  oá- 
roduom  klasHicisuie  v  äUednyeli   ^tiaAirh"  hkolárb. 

V  duchu  kazriťího  n.'lroda  tají  hh  istá  individuálnosC  ^  národ- 
nosf,  ktorou  sa  rozo/uávu  od  ostatných  n.-iixtdov.  Nároilnost  táto  je 
klíček  duchti,  je  jadierko  v  človeku,  Jako  v  kôstke  tiemä,  >)  ktonľ' 

I)  KcfT  som  )toiiadimv  od  ncboliélio  Miklosjrlia  iiraroval  prcAho  aa 
cljtáátikotii  jaxyku  asi  d\a.  roky.  našiel  ^vm  si  živý  lt-j(ik<in,  jpdimho  ftif- 
pélio  cigáňa.    Í-Ioreka  vrTraf   b^-atn^bo  rozumu    [(predtým    kradol   kone. 


ST» 


riiÄVOJoín  (inbí.ia  sn  a  vjmáha  k  ideAhí,  k  určeniu  svojnm. 
fe  slovo  Diižie  v  ŕlopcku,  ktorí,  jako  lúč  slnka,  v  rozličných 
aái'udoctb  rnziiiaiiiU'  sa  prelamuje.  Náiodnost  je  všeobecný  a  xÁ- 
Uadny  zákon  pdnidy.  V  záhľade  [w/náÄ  aj  potint*,  ktoi-ý  stťími  jo 
Ubloň.  ktorý  hruška,  elivu,  lipa  —  po  étylc.  A  všetky  tiotu  roz- 
maituäli  kvituii,  žijú,  lodía  v  náhrade  jvánrj.  Náuka  '](••  vňeuti(>cná« 
lUiu  človerijUMtvii  spoločiiii,  ale  len  f.  nar>iduoslÍ  rozvijo  »a  cha- 
r,   to  jest  dueli  už  silný,    už  svoj  pán.     Sainá   oauka   nezrodí 

IM  rozvoji  strom  potrebuje  slncfí,  oblaky,  zem,  jako  poirehnú 
potnuc  a  potravu  k  životu  a  k  rozvoju.  Pri  ruKvoji  ducha  prejdiia 
alniil  nd  luiroda  dostihnutii  náuku,  vedu,  na  kUtrej  celé  človečen- 
stTí)  pra*:iijo  od  RH»  rokov,  pľĽčo  je  ona  aj  všetkom  nArodoni 
ipoločnA,  a  lilohmi  pojoiJiný'-.h  národuvje:  iiailpriadat  rfalej.  Náuka 
pripidA  svelu,  literatúra  nsirodu.  —  Ale  popred  náuky  a  vedy  hlavný 
Biompnr  a  byi>adlo  v  Mvote  uAroda  a  v  zivotti  indivídua  je;  pulsácia 
hbu  iidrodni'ho  elementu,  jeho  národná  história,  čili  rozvoj  índivi- 
(liului'iio  tluelia  —  vvuiálmuio  sa  indivídua  do  »so6y.  Osoba,  svo- 
'"Inv  si,  koíf  ■i,\\  vyiitňžHŠ  /.  cudzcho^  zo  zverstva,  z  otroctva,  zf> 
*i.r(Vii^ti,  t  nízkych  strastí  atff.  Len  vtody  bi  už  o  scUp,  osoba,  leu 
Ttwlj  ú  už  Äivy.  svolioilny,  svoj  piin.  ktorý  aj  sťbe  \ie  rozkázat 
Charakter  nuda  sa  na  človeka  prilopiŕ,  nemôžeš  ho  vyliraC  na 
bnrsí;,  ani  na  trhu  kúpit;  on  sa  nuisl  rozviniU  adm  zo  svojho  ja- 
ká, i  to  svohoáne.  Svoboda  nie  je  cioí,  ale  prostriedok,  lebo 
Turnélio  rozviijň  jadierka  usciioe.  Odrodilej  ktorý  cical  mamu 
v«iikn,  a  len  už  jako  chalan  odrodil  ^a  v  skolilch.  nikdy  sa  ešte 
vil  do  charakteru,  letfti  uert>zvíjal  sa  sám  zo  äoba.  a  dýcha 
^iiUni  prdaiini.  Nikdy  je  nie  .vwy,  mkdv  osoba,  večne  cudzí  ma- 
meluk. 

Ustnčky  tiii  plúca,  ktorými  strom  dýcha;  jazyk  a  reč  národná 

plucíi  ducha,  ktorými  ;íivot  pije. 

Človek  je  tiež  duchovuý  stromček,   s  určenfm  ua  priesadu  do 

itSii  k  nekuneinému  rozvoju.    Vidzuie,   jiiko  hn   tu  vzdelávajú, 

váelko  dii  nebo  átepi.n.  sejú,   a  jako  treba,  aby  sa  rozvíjal. 

Odpove^r  je  fahká :  človek  má  sa  rozvljat  sám  to  seta.  t.  j.  má 

i  a  iif  sTt>ji$m  pliicami,  svojím  ja/ykom.   Rozvíjat  sa  má,  — 

fidunK  to  tak  pochopnui  figáúskyiu  —  zo  svnjho  jadierka.  Cudzie 


Mu  ho  prichytili  u  luk  dotlklt,  ic  celkom  oslopol.  Terax  bol  pokornýoj 
l<|'i!'jb<jm.  Iluvnrí]  (liak'ktoin  rumuiiiikým  (si),  nie  cigáňsko-uhurvkýiii, 
mbiilm  (bi)].  .Jako  ume  po  skončenej  gramniatiko  prekladali  z  I.  knihy 
Miiji  I.  kapitr'la.  uderili  sme  na  ŕažkosť  pri  verilkii:  „a  Duch  tíoU 
'  <u>  nad  vodíinii."  Neznali  sidc,  jako  je  na  cígáfisky  duch.  No 
J  ^[loniattivul  môj  Ľih'itň.  a  povie:  tíurh  je  otfi.  A  čo  znuŕí  íiiácc 
ľ»>  Povie:  to  zuaČt  jadirrko,  í-o  jo  v  kĎ5tk:ifli  slivky.  To  je  v  tele 
tÍHch.  My  ťipáni  lak  zovemo  duchrt.  A  rak  mi  preložil:  „ktorý 
il  x  Jhicha  svatí'bo  =  kaj  astardtliis  le  tn-unlonc  Odesíur  ^ 
lioAal  Ko  7.0  svftlúlio  jadra. '^  Váitné  aj  [ksychologicky,  aj  pre  nft- 
nyást^  rot\iij. 


jv,ykj  nikdy  nerozvijú  v  človeku  iMiarakler;    auy  mužu  ulúHt  \ta 
jrtko  chodmVky  do  skleim  aiiolnéiicj  náuky,  fin  poplíuil  Pftrarľ., 
lutiuskom   jazyku,   lo  jť  diivm*    pochnvaoŕ  v  italiudnutusti ;    r^- 
impittal  oii  svojoitr  jazyku  nmterinskom.  to  je  a /.osuníi  veti' 
Lebo  pVti?avv/ii:uiiiič  jft  ahro  marnťiiisktl,   onn  od  IVihÄ    :: 
jwŕftť.     Cudziu  reč  ma  Ibii  tolkn  úcty,  koflío  joj  imiti  napafiaj 
Oúdiio  by  vyzeralo  arcidiolo  volíktího  národoúho  pcvtui  Janka 
X'trrliorauý.  kcd  by  ho  buj  napísal  po  Ditniecky  alt>bn  madarsky. 

Kaídiŕ   národ   pnkiišiil  sa  /  p<K'iiitku    /alo/it  svoju  knlíóru  m 
svojom   rodnuui   jazyku,   a  to  potUa   vľíidiinŕlio  nm   nitrodDĽlio  itt-^ 
itiuktu.  {Itiátiukt  jťi  náhun  vfíónúho  zákona.)     Tak  na  pr.  puiial 
poľskej    lireratúiy   siaha   do  doby    indiánskej.     Vi  rUŕ-i\y  malí  P< 
iiaci  ťisto-  a  pravo-slovaoské  elemeitty  národnej  kultúry  v  porekl 
á\ric.h,    náľi)dn;ŕoh    piesňach   a  povefitíioh.    Ale    r  i 

eleniPíDty  nouiohly  ^n  liDod  ruzvíjat  v  literatúre,  / 

latínŕin-m.  S  ])rijatiui  kresťanstva  v  X.  veku  zavpdfuy  IhiI  za  osopí 
Iit6ľatúr>'  latinsky  ja/yk,  ktorý  uHpal  a  ndutiil  čisto  národný  rozí 
lebo  slúžil  dlhé  veky  za  princíp  náuky  a  vzdľlanosU.  Až  v  drul 
polovici   IH.  vokii   V2AII    Políarí   z  rúk   jozuitov    latinskú   vVcho^ 
niláde/o  „v  Mnjme  ÄtiUn",   a  prvý  p»A-ug  polskej    ^raniniattky  uäJj 
nouV  bol  aí  1S17  roku!     Navzdor  tomu    majú    Poliati  ?.  tých  dôť 
svojho  velik<5ho    národut^ho   rtVnlka   Piotra  Škarini,   jezuitu,    ktoi 
ga  skveje  v  jednom  rade  s  francúzskym  Hossm-toni  a  (;ičckym  Ih 
moKtheuoui.     Majú  svnju  národnú  klassickú  litoratúru :    Kochanot 
ského,  iioitdejsje  Kra.tiokiHio,  Krusinského,  Mickiovlcza  aitf,  at<E. 

Klassioismiis  latinský  a  ^rt-cky  zavedŕiiy  bol   všadť  /a  prioclj 
U  osnovu  vzdeliinosti.  Poiumľou  lutiiiskoj  u  yróokoj  litorutúr)'  suttiill 
sa  národy  vyhrt-dnút   /.o  strodovukej    Uny.     /huvIidilosC  a  Kuroi 
liidskú,  nízke  zvri-skt^  tslrasti  a  samovdlu  —  tút<t  niťua;í«ľiu  hvkA 
dlh^  veky  držal  na  duchovnej  uzde  len  klérus  latinský,  a  to  lik 
viery.     Nech  v  éase   dozretia    voťedic  .sa  ílnvt^ŕenstvo  a 
plemená  /o  starillio  klatísicísinu  do  živých  národnýľh  oliľáni< 
jazyk  oslavovať  budií  Boha),  bola  h\  vy^tUla  i  reforma^ria  a  i  iii«:^ 
inšie,    čo  vla»tue  nemecká  národná   nenávisf   nemeckých  biäkuj 
proti  Slovanstvu  zapríčinila.  VŔeobtícuý  Sion  bol  by  býval  —  mie 
katastrôf  sIovan.skýcti   pleutien,    ohradený  novými  hoslamí  i^rietíc 
národov.     Záát  táto  Xenicov   zadala   ranu  aj  všeidiecnej    ľirkvi, 
ätoranoin.    na  ktorú  oba  krvácajú  podnes.     Poliaci  na  (ir.  ot 


ij  Ked  piiKtiti  r.  184  B  Janka  Kráta  (mysleli,  it  sa  drtí  a  t] 
tt  ^kfátn*'  slorenskiMio)  i  vä^eain  dos(  rII)H''bn.  nn,  poot,  prijiľl  x  fi 
k  poetovi  Kollárovi.    Prvý  rídel  ho  koslolntk  KuUáni  a  vuviedol.  Tc 
mi  rozpráva),  že  v  tak  hroznom  stave  človeka  nevidel  cStc.  Jak  »um 
potom  D   UnbJcka  vypylova)  Kráfa.  jako  h  nfin   tam  zacbodili.   rickiil 
to  ma  sbabalj   jeho    bAsno  a  žo  im  ich  mníšcl   prrd  Midom    celé  Ik 
čftaf.    Potom  žo  %a.  ho  pýtali,  prc^o  nebá!>Di  niaifarsky?  A,  reku.  tj 
si    odpovedal?  —   BÄCf?  sa  mi   nrpúŕi*   —   Prnvti  Kráfov!>ká    odpoTi 
Báane  Jehu  tam  xhynuty. 


m 


..i.l 


iiatlnebo  nábožeostva.  Jodiné  dogtna,  morál  a  viera  im  ju:  uetiáviät 
oproti  HiiBoui. 

Tak  základom  tcíIv,  náuky  a  vzdelanosti  položený  je.  a  drH 
Mi  podnos,  v  euro|>ejakvch  ŕ^yninásiacli  títAiy  klasstĽÍ:siiius.  Vyiičo- 
vftaiu  vtranimatiky  pripisuje  ha  veliká  formálna  sila.  Nm  málo 
utvrdil  Quíntiliaii  iintt<ror  núrndii  v  tom,  aby  lalintíkii  a  yréckn 
grnuitiifttika  sliinly  v  gyuinúsiach  2a  priocip  kultúry,  ked  uaplsal : 
„Non  surii  fGreiľli,  <\u\  ^minmacícain  ut  tf'DUt.'iii  m-  jejuuam  artäfii 
ca?illuntuľ.  N(!ĽP9saľÍH  pueri:^,  íiicumla  seiiibiis  (ttc.  Interiora  volut 
ri  tiitjiis  ailfuntibua  ndparebít  iiiulta  reruni  siibtilita^  etr." 
To  víetko  3tojí.  Stojí  i  tí>,  že  inA  rramritatika  velikú  /lormáÍMt* 
cenu  a  silu  pre  roxvoj  rozunui  a  umu,  2c  ona  li^strí,  učí  myslet 
aUf.  Leuže  všetko  toto,  čo  yuintilitin  tak  trefiio  piše.  prikrojil  svet 
iiiýlno  Un  na  latinäkú  a  grécku  {.'rainniatíka,  kdekto  všetko  tu  váži 
o  véetkycb  dubrub  ^Tammatikácb  všetkých  uárodov  a  bohatých 
Jazykov.  1  pri  i^TAtnmatike  svojho  jazyka  luusíá  srovnävat  a  roz- 
defoviif  —  leda  myshf.  A  Uin  iiii  pr.  uaáe  Äloviiiiskt^  Kmuiiiiatiky, 
ktoré  ináine,  vo  vedeckom  oliTadt*  mnoho  vyššie  stoja,  nežii  na  pr. 
gľanimatika  latiQäkä.  Grammatilfu  vedeckú  (irčk^in  a  Uimanom 
stvorila,  ba  latinskú  ešte  len  tvur(,  Kuropa.  Dva  tisk  rokov  pracuje 
oa  uicli  a  ešte  nie  je  hotová.  Keby  bol  :ŕ.ivot  zemský  assekurovauý 
aspoň  na  5ik>  rokov,  umt  išl(}  by  to  ešte.  Ale  takto  nie  je  to  v  tých 
íkolácli  umenie,  hriešna  a  nemotorná  je  to  hračka.  Vyššia  titolo;<ía 
pr^«niná  a  dôležitá  je  náuke,  ale  len  jnzjka  už  jako-tak  -«fimW(0 
(Cáesan.  Keby  boli  tji^éci  na  pr.  uejakuu  cbaldajskou  ^íniDiiiialikou 
tAkým  spôsobom  mučili  učeníkov  svojich  ^j<)  historických  rokov, 
neboli  by  zrodili  Sorukla,  Tukydiila,  a  Kimani  neboli  by  stihli  pod- 
jftnnit  skoro  celý  svet.  Učili  oni  i  gramrnatiku,  ale  grammatiku 
svojho  jasyhi,  a  učili  jn  rosumne.  Latinských  (.Tainniatik  od  L'tKX) 
rokov  viacej  sa  napísalo,  nežli  úhrnkoni  pre  všetky  ostatné  euro- 
j'  \k\\  A  predsa  latinífká  ;.'raminattka  t>^te  aj  dnes  je  skoro 

ľl;  lalejáia.  SaniĹ'  j>ľuvidlá,  a  zákon  v  háji.  Ešte  ani  len  vel- 

kého  Huiubolijta  slovo  uepovälmti  si  filolď^,  ked  ptäe:  „Koajunk- 
eioDiUne  vety  sú  prcdfioná  konju>!ácia,  relatívne  však  predĺžená 
deklinácia.*  A  jak  by  to  objasnilo  učeníkovi  ten  konjunktlv.  tú  con- 
íiecuLio  temporum!  .\le  nedaj  bože  nejaký  zákon,  rflá  hora  regúl. 
Regule  5Ú  pre  kone;  pre  človeka  sú  zákony.  A  tie  hypotetické 
ftty!...  Koíiovi  sedí  mucha  na  uchu,  —  teda  impeľfectum  con- 
JttOCtiT).  To  by  všetko  molilo  mat  jasný  láktad  \xi  v  aaniej  kou- 
jogácií.  Ale  i  tu  sa  len  gi^llnje,  aj  u  nás  aj  v  Nemecku.  „Nové 
npTaven<^  vydanie".  A  celá  oprttva  ležt  v  tom,  kde  bolo  na  stene 
xrkadlo,  tam  zavesí  sa  ohraz,  kde  bol  stôl,  poHtavI  sa  postci.  — 
V  paslťduých  časoch  zavedená  osnuvnícka.  ;;euctická  fjcrammatika 
iatiDská  krúti  iui  hlavne  okolo  tretej  deklinácie.  V  Uhrách  tiež  je 
ttTi->dená:  Latiu  alaktau,  od  Bartala.  Čo  je  výz[umn6,  sloveso  0«-$0 
pňťbodf  ai  na  kraji  po  ostatných  slovesách,  kdežto  na  úoui  by  aa 
nuly  oflnovaC  a  obJasniC  váetky  konju^irácie,  modi,  teinpora,  —  6> 
by  malo  velikú  syntjikUckú  viUnosí. 

Celá  doaavádua  metóda  pri  klassicisme  sále;:!  t  tom,  leo  jako 


aSs 


a  ÍÄkým  8pfl8n})fim  ticlmtle  mužnr  jnzykn  Immi  Hft  iiftiičiť-  Dva  pn 
roky  suiné  vety  (=  teda  seí-ku,  nie  Juzyk):  iIi'uIih  liva  mky  xase 
scC-kii  za  ayníax  (z(lvoJeno!|  a  pritom  nejaký  aiiktor.  A  tu  onAtane 
leprv  metafysika  jazykĺi !  Kto  to  uozvlndze,  zle;  kto  zvliídEO.  ešte 
boľ^ie,  tt*L>o  ten  ])otom  tak  je  očeinereuv,  že  o  ^raintuutiko  svojho 
jazyka  ani  piičuf  Oľniôžť,  /iiniiPÍly  n\  imi  v&etky  gruniinnliky.  l'ŕil 
sa  vlastne  anatotniu  jazyka,  a  nie  jnzyk  sám.  Ka;td_v  nepoveditnie 
ťlti,  ití  mu  to  zadnbilo  ilni'tia  a  nánidu)'  ťit  uäpalo.  I.on  tu  i  tu 
vymutä  sa  súlíľoninan  tjuahnii  z  tiiki.'-hoto  školského  klaaaícisina  do 
svojho  Dáľoduého  elementu  pojeditiy  mladý  orol-duch. 

Ta  dl/no  pripomenúť,  že  ncbrojfme  proti  jnzykn  lattnttk^mu. 
n  ešte  menej  proli  liteniliire  gréi-koj  (lepŔie  hcUvnskcj.  na  rozdiel 
od  ŔpinavycU  <iiiíkov).  Alo  rlržínie  za  škodní  a  siurti^utísné,  oby 
starý  ktaäsiťisuius  aj  na  ifalej  zostjival  záklailmn  náuky,  vedy  a 
v^dôtunosii  v  nnäich  j^ymnilislach.  Miesto  toho  by  sme  8Í  žiadali 
za  princíp: 

NAruilu.V'  kluMKiťUiiiUM, 

a  myslime,  že  aspoň  my  Slovania  nebudeme  ešte  nových  2fXX>  rokov 
cicať  latiiiskň  a  ť^-'^ku  pranimatiku  v  strednýi-h  školilch-  K  tomu 
nás  Sluvanov  ženie  a  núti  i  na^a  bistoría  i  príklad  llellenov,  ktorí, 
ke»f  prejali  resulutv  náuky  a  vedy  od  Egypť^inov  a  Foniŕanov,  roi- 
víjali  8a  zo  sťbn.  Vťliky  MHvd  v  Nitre  ešte  ben  pred  tisíc  rokmi 
Tj-tiabol  Dárodu  jednu  nohu  zo  starého  klassidsmu  a  položil  zA- 
klad  národnej  kultúry  v  cirkvi  a  v  živote.  Ktoré  slovanské  kmeny 
viUusue  zachovalý  tento  svoj  národnji  element  kultúry,  vyihvaly  ná- 
pady a  bi>ľbu  R  .Mon;;ultni,  a  Tatlnni^  s  ifdatnoui;  tu  sú!  a  smelo 
hradia  du  budúcnosti  svojej.  Ktoré  to  utratili,  dnea  lebdia  a  lenga^Ď 
sa  v  problcmoch,  podelení  na  kúsky,  jak  Kristovo  rúcho. 

ľo  Metodovi  o  pol  tisícky  pozdejáie  jcdnn  nohu  tie;í:  vytiahla  so 
starého  klansicisain  reformácia  a  postavila  národný  jazyk  do  jeho  práv. 

A  jako  stiirl  CtCki  mali  sainoi*tíilni^,  sauiorontlé  dialekty  «o 
samostatnou  literatúrou,  v  takom  dóle^ilom  potopení  na<-.hodi  sa 
í  Slovanstvo.  1  my  mánie  samostatné  dialekty:  ruský,  potuky.  ŕetíký. 
slovenský,  srbský.  A  tieto  hlavné  dialekty  nai^o  majú  svúje  Kasebo^ 
samostatné,  národné  lilemUa7,  a  ani  najmenej  neváhame  vyríekooft 
literaliiry  Mansid-é,  ktoré  v  mnohom  prevyšujú  i  duchom,  i  siloO, 
1  obsahom,  i  pokročilým  vyšším  suieroni  klassicismus  starý.  I  ja- 
zyky naše  sú  nž  knisne;  lebo  jazyk  ani  jeden  nie  je  krá-nnym,  kýto 
v  ňom  národ  a  poet  nezaspieva.  A  pri  vknn  toru  my  äluvania  sme 
i  praví  hurbari;  my  máme  nie  rudziu,  nie  od  inud  prev£atu,  &lfr 
vlastnú  na&u  históriu,  *toS:u  národnú,  samov/,niklú  poosiu,  mAá 
literatúru,  našu  národnú  cirkev,  wuš  národný  ja/yk,  nnie  národni 
melódie,  naÁe  obyčaje,  mravy  a  povesti,  a  to  povesti  nielen  tradldoo 
prenesené  hen  z  Indie,  z  K;:yptJL  atif,  ale  aj  prísun  národné,  samo- 
vzniklé  a  samorostlé  z  jadra  slovanského  ducha.  Najvvznamnejšii 
povesC  naáa  Je  o  Matejovi '),  —  náá  l'aust 

')  Nie  Je  pAvodae  sloveniiká.  Je  i  legendy  o  dr^ve  krtia. 


aaa 


A  nie  Je  pravdu,  žo  ludsfvo  i^mpalo  rliamkter  20  starých  ktassi- 
Qv!  S  malými  vyniriikaini  slťetiiine  sa  tam  ko  gmavyini  cliarakternii. 
'ravý  cbarnkter  tam  uebol  ani  eét«  možným,  lebo  diii-h  nepustil 
išle  kvetu  do  si'uUu.  jiiirisky  duch  ku  ctiarakteiu  v  pravom  pôjuio 
slovji  uHht)!  ef!t«  daleko  /.rely.  Scliopeiiliiiuer  píše.  že  Európa  utľatila 
lUgefHhl  =  Mi[>tríist,  súcit,  Bpuiuútľpnosť.  A  prÄve  to  je  kvások 
k  pravému  chaľaktciii.  V  národnom  klassiciame  poznal  by  každý 
Däpreil  sám  8el>a,  jako  člena  svojej  krvnej,  vt-likej  rodiny,  a  tak 
Qniicil  tiv  s:i  uctiĹ  .samt^lti)  seba,  potom  svoj  národ  fv  tom  ležala 
ärovná  sila  tjtúrovej  školy  >,  a  to  by  rozvilo  sústľa$í,  predne  k  «vo- 
jeti,  potom  k  eeloj  rodine  ľudstva;  človek  by  bol  viiĽseuy  do  mp- 
portu  k  svojim  bližn\'»i.  A  tjik  zrodil  a  utvrdil  hy  sa  thai-akter, 
Jiký  výsledok  darmo  ocitkAvame  zo  stw^lio  klassicísmu.  Nuž  leu 
Jedno.  Nikto  a  nikde  nezahrú^ili  sa  Uk  do  toho  klnitsicÍHmu,  jako 
Nwnci.  Videl  som  tíMtárkovii  tlaŕenú  knihu  nemeckú  o  konjunkcii 
•■/"ŕ.  Ale  v  f,elťj  „histórii"  Xemrov  nenájdete  ani  len  jeilnolio 
jMiiikŕhii  vídikŕho  rhurakterii,  a  čo  ho  budete  bludaf  s  lampášom 
Vezmimt'  len  najnovšiu,  leda  pokročilú  dobu.  V  poslednej 

.i.'.wuciuet'kej  vojne   pofský    pluk    vzbudil    pozoruosí   svojim 

innáctvom.  VillM-lm  a  BÍ8maľťk  hladolí  /.daleka.  Tu  Disraarck  povie 
vilhelraovi:  „Schauen,  Majestiit.  wie  sich  die  Säue  fär  uns  schio- 
•íeu.*  Tiež  charakter,  a  to  nu  oboch  Btrauách.  Nevieš,  koho  viac 
Moraf...  Naduiiotuc-li  kto  I.uthera?  Ked  priälí  k  nemu  česki 
If&iri  a  gdelili  nm  svoje  učenio  a  cirkevnú  kázeň  (disciplínu),  jakú 
aviŕdli  niedKt  »ebou,  Lutber  ich  pochválil,  ale  vzhtudom  na  kázeíi 
poriadok  v  cirkvi  povedal:  „Moji  Nemci  by  to  nevydržali/  Teda 
^^fcoecha). 

^^^Čo  SÄ  týŕe  Štýlu,  ktorý  dáva  vraj  klassicismus,  Nemci  teraz 
Äiii  uvideli,  jak  pokazili  a  poprevracali  jazyk  svoj  a  átyl  silným 
^liľ'im  klashicismu.  Zamotaní^  periódy...  subjekt  v  Uerliue,  priidi- 
^  Jii  hen  pri  Kongo. 

Hovorí  8ÍI,  že  je  potrebné,  aby  sme  sa  vžili  do  ducha  siarýcli. 
^treboé  je.  uby  sme  sa  my  vžili  do  naSelio  národof^hu  ducha  pri 
STHle  a  [)od  vodcovstvom  cirkve  a  histórie. 

Híivorl  sa.  že  je  starý  svet  (_ln>kov  a  Kinmnov  jaro  človeôen- 
Mva.  1  do  toho  nás  nič.  Každý  národ  má  svoje  vlastné,  národné 
)tru.  v  ktorom  sa  taja  vÄetky  predošlí^  zuíitýcli  národov  jará,  lebo 
10  svete  všetko  postupuje  a  v  každej  sekunde  prítomnosti  zachrá- 
"**)  je  jadierko  minulých  dôb,  ale  už  bez  plevy.  V  jjrréckom  svete 
^Til  &a  prvý  jaruý  kvietok  ducha;  ale  aj  to  je  krásny,  tiež  prvý 
Mrof  kvťi.  ktorý  Jijavil  sa  v  .ludstve:  „Jcdeti  je  ĽÔh".  Dôsledne 
'^iinutft  ilúvodu  treba  tedy  zaviest  do  gyniiiiísil  /a  princíp  kultúry 
'j  jazyk  Iľ'brojský.  A  India,  čo?  Nou  Vano,  treba  i  sanskrir.  Tak 
^í  človek  pekne  rúče  predeklínovat  a  prekoujugoval  v  ^'mnásiach 
(^  kúSitik  mladého  životu.  Všetky  ;:ranimariky  by  vedci,  len  nie 
•t'Vh.  Národný  jazyk  je  duchovná  manželka  človeka.  LíOn  darebák 
'íilii  cudzie,  iL  nie  svoju.  Cudzie  ucti,  svoju  miluj. 

Miesto  starého  klassicismu  zavedený  do  stredných  škôl  klassí- 
ciuuiift   národný   mal   by  oplodzujúcu  silu  na  pojediné   slovanské 


S84 


kmeny,  bez  úštrby  lu<livi<luiílnoho  cliiiriiklŕtii  jazj 
treba  tobo  sa  už  hla.siie  pýta  do  živoUt.  \a  pr.  vc1ik:\  Russia  ubdí 
teraz  veľkého  poeta.    A  velikí  náiotl  bez  nebo   nikdy  nesmie  hrf" 
Nadvrhne  sa:    Má  Uossia  dosC   iaakäej   práre  plnt^   ruky.    aii*  (K 
sničky  skladaf.    Veliký   kolosa  nemá  zodpovedajúcich  ptúc,    imi 
dosC  luorn.     OcťAu  mu  treba,    nie  pusníčky  a  epoit.  Až  po  Dojaltri 
velikej  vojne  vytutl  ékroviUi  /  brázdy  nitižiku  u  zaspieva  ľudu  bIí^ 
epos.     My  však   tvriiíiUĽ,    že  práve  k  velikým   dielam   potrt 
poet;    uáľod  Im?z  ueíio  vyzerá  jako   dedina  bez  chrámu,    ber 
ho7    /vouov.     Jakosi    divo    v  nej,    ked    nikdy   peknt^   ncvy/vábiji 
Kľ^iim  tu  nevynahradí.  tNieti  stoja  na  slr^i  nárudiipj,  uárudti/ 
nici,  aby  nevyhasla  svátA  vatra  v  živote  rodu.     Oni  krešú  do 
roda,  i  do  koruny,   i  do  diplomatov  veíné   iskry.  —  Aj    u  inýe 
kmeňov  slovaoskyĽh    slávičí  spievajú  len   drobné  svoje   pejioiéli] 
quanliini  sjiiis.    Ale  nejaký  slávny  epos,   národmi  dnimu. .  .   durí 
sa  obzeiá>.    Troškári  sa.     Impotenciu   túto   odsitraoil  by  a  nam 
rozvulkánil  len  národný  klassicisnius.    Za  princíp  knltúrr  oárodai 
miesto    latinčiny   a  gréčtiny    /.aviesf   treba    vzájomne    yUivanskýc 
klasRÍkov.    A  máme  tcb  na  vylrerl    Tu  prípomeniemd  leb  nidtt 
do  gynmásift  sbudué: 

/.  Zo  srhsko'horvaiského  kíasnicimm  ijnistupne); 

1.  Branko  IĹadlčovÍĽ    í)arki  rastanak,  pre  V.  triedu. 

2.  Prjpoviedky  geuiálueliu  Janka  VcseltuoviĽa,  pre  VL  lrÍNÍl 

3.  Výl»ur  asi  :jO  národných  piesul. 

4.  Čenyič  Ajľ?i.  od  Maíuraniéa,  pre  VII.  triedn. 

5.  (ioľski  Vieimc,  pre  VIÍI.  triedu. 

//.  Z  lioFskľho  íhissicisníH : 
I.  KochanowsUi. 
*Z.  Kuči  Piotra  Skargu. 
'ô.  Krasicki. 

4.  Krasifiski. 

5.  Mickiewic/. 

///.  Z  českého  klassieismu: 

[__        I.  Machov  3/tv*  (Kťl)j  Česi  nič  in&íchn  nemalí,  hodno 

^'-It  P"  ^sky.) 

'J  Antolofjia.     {Tu  Týber  dost  t&iký,    Česi  dlhé  rekv  ("i-«ii»H 
nemecky,  a  pisali  česky,  čím  utrpela  pAvodnd  euetííU  jkj  > 


J  V.  Zo  slocenskéhv  klassicisiHu: 

t.  N'árodné  povesti. 

2.  Hollý. 

3.  SládkoTÍč. 

4.  Ilviezdoslav. 

&.  Antológia:  Janko  Král,  Vujanský  atď. 


MS 


F.  X  rwikS^  Hassidsmv  : 

už  Tibor  nekonečný. 
N«ch  oikto  OLMiadniiutno.  le  samou  poesiou  TTkrmeDy  národ 
U  hy  hlňduy.  ľre  reálue  náuky  liy  pritom  víncoj  hinlíti  /.ostalo, 
i  d03i»r.  A  KtnrI  llfllnii  za  princíp  vz(lrli\ni>HtÍ  či'iali  svojho 
lera.  V  divadlííťh  dAvali  kusy  leo  xo  svojlio  života. 
V  ma(fíirskvc)i  cyniuii!íi.ith,  poueváč  Mnríaľi  samostatných  dia- 
IV  onniajii,  od  piatej  trítMly:  rusky  í  francúzsky,  oainibslo  latiny 
ťťtiny.  KrauĽiizsky  mohlo  liv  sa  imčaí  už  vo  IV.  tiieíle.  V  oiž- 
gymnasiimíť  hlavný  úkol  mal  by  jazj'k  nialtírinskV.  Ti>  hy 
urov  vrudilo  medzi  statočné  národy  u  zachrAnilo  od  nemecktSho 
raka 

Tak  hy  sa  kiDcuy  vzAjoninc.  porosily  duchovnou  rosou  života, 
"iai  by  každý  svoj  typ.  Puškiu  at<I.  pre  Siba,  Poliaka,  Slováka, 
jowicz,  Gorski  viecitc,  Hviezdoslav  atď..  pre  Uu»a  atcf.  bol  by 
duchovný  beefsteak  k  posile.  Atc  takáto  vz^íjomné,  duchovné 
dunif,  kiid  k  nemu  sutinu  aa  už  až  v  dospelejšuni  veku,  mi 
pol  výsledku  Žtepit  treba  do  prútikov. 
Hlavné  pri  čitaiti  jo  intuícia:  neprekl^mJC  len  po  auktorovi,  jako 
l  z  crcfbungu,  alebo  kelluor  po  románo.  Diela  treba  rozobrat 
icky,  jtikú  inA  ídf^u,  jako  je  v  organismtí  ro/viiá,  kde  l^ži  mo- 
i  poetjrkej  sily,  jaký  je  plAn  celku.  Na  pr.  v  Homérovi  hnov 
Ica  Achilla.  ílez  neho  za  desaf  rokov  nemôže  &&  nikam.  Povaha, 
;  stmčnost  a  správnost  štjhi. 

Ka  pr.  V  duši  srbského  juii.ika  vznikne  nilia  po  národnej  hIo- 
Nepusti  sa  do   bombastickóhoi  senĹimeutálnuho  vzdychania, 
livori  báseň  takto: 

MUtlenoc  zaTitbi  sa  do  krásnuj   devušky,   i  »iprosf  ju  o  niku. 

ho  liet  rada  má,   ale  mu  sľúbi   ruku   len   pod  výniiukon,    ak 

lom  ojtbrojení  vojenskom  preplÄva  rieku,  potom  že  bude  jeho. 

je:    národná   ^lobmla    musí   sa   vyrúbať   mečom —    Prosto  a 

ticky. 

Alebo:  Srbská  národná  pieseň  ^.Dclba  Jaktíčov*'. 
Mesiac  kára  hviezdičku  Zorničku,  kde  si  bola.  kde  til  de/i 
la?  Ja  som  buta.  ja  ííom  i\fň  trávila  vyšp  Inrlelio  hradu  Pele- 
u,  vídWa  tíoui  volikú  čudo,  jako  sa  dvaja  bratia  delili  so  zemou 
tc  L^imiter  a  Jakšíč  Bofidaa.  A  bratsky  sa  bratia  po- 
.  ,,  1:0  dostal  Kanát,  Sriem,  druhy  Srbiii  &/  do  Užíc  atď. 
pre  jednu  uialičkosf  bratia  sa  povadili.  —  pre  vranieho  ko&a 
'■  '  -okída.  tto^dan  nedá  bratovi  ani  jednolin.  Í  koňa  i  so- 
pre  seba  Dimiter  však  vezme  vranca  i  sokola  a  odíde 
oi.  Pred  udťliodom  zavolá  svoju  ženu  Andeliu,  1  redo  jej: 
la  vemá  Ijubu  Audflio!  Otráv  môjho  brata  Ho^dauu;  ak  ho  uo- 

ílmj  ma  doumv."  I  odcvála. 
^.■.,  ;u  sadne  nevei^elá,  a  titkto  húta:  čo  mám  robi(,  ja  du^ 
lAtná!  Ke<f  otrávim  svojho  devera,  u  Uoha  hriech,  u  ludf  hanba. 

'  wtf  na  miia:    hľii!    tUo  otrávila  brata   svujbo 

im,  uesniiem  čakat  muža  domov.  Váe  myslela^ 


jSon^ymyslela.  Odŕde  do  pivnice,  tam  vezme  ittaty  kftHci 
bola  dostala  od  otca;  natočí  lio  plný  dobrého  vlna  a  odnosie  íivoji 
doverovi.  Forúhi  doverovi  niku,  pľkne  sa  poklonf  u  podá  iiiii  kaliť 
s  viuoiu:  „Nesiem  ri  dar,  í  vlnn,  i  kalich,  tv  imiu  daiuj  knua 
Hokola,"  Tu  dereni  vidmi  lútu  prialo;  darujú  jej  kntia  i  tiokola. 

A  I>iniit£ľ  p{>riije  cely  deii,  a  uÍč  iiudoKtaDä.  Pitvl  vocororp 
prtdft  nAboílou  k  zeltíiiŕinu  jazpru.  Tam  /.axre  zlatt>kr\^dlii  kvko 
plávat  Uueď  pusti  sgkola.  aby  ucliyHl  kaŕku  zlatoki-yillii.  Ta  ku 
však  Bokobvi  chytiC  nedá,  chytf  sokola  ona  a  /lomf  mu  pnir«' 
ki-)Mlo.  Jako  tí  je,  môj  sivV  »okoIe,  jako  ti  jo  Wz  krýdla  tvojdio? 
Sokol  piakotout  odpovie: 

,M('ui  jcstc  he/  kríla  uiojega, 
Kao  hratu  jednom  hez  drugoija.*' 

To  hodno  Diiuiti-a  do  srdca,  rozpamiitii  sa,  že  jotio  Ijuba  otrávi  mu 
hrata.     Hned  skočf  ua  vraiica  a  honoru  letí  k  Belehradu,  či  hy 
nenašiel   brata    ešte  živého.     Jako   pride  k  mostu.   iMiháfta  vnuií 
abv  precválal.    Ale  na  moste  kóii   prepadne,   zlomí  si  dve  pi 
uoliy.    V  tejto  nevôli   stihne  s  kol^a   sedlo,    zapne   u&  bu/.doi 
o  KÍoiukrky  náhli  domov.  Keď  RtJhne,  zďaleka  zavolá: 

Andciia,  moja  vjeina  Ijuhol 
Da  mi  nisi  bratá  otrovala? 
Andelia  nemu  odgovara: 
Nijcsam  ti  brata  otrovala, 
Yeée  sam  te  s  bratom  pomlríla. 

Časomieni  je:  —  ^  t  —  ^  M  —  H ■  —  '-'• 

Wea    piesne   je:    Dobrotou  vydobyješ  si  srdce   tuilnkŕ.    A  ja 
divno  je  idea  tjUo  zobrazemLI   A  jaký  divný  gyst4>iu  v  celom  or 
nistne!    Kcd  prečítam  tu  i  tu  p'>jednu  srbskú  pieseň  a  rozoberal 
ju  ästeticky,   vždy  mi  ťažk<i  verit,  io  to  vyhútal  a  pekne  metrickf 
i«amvm   inštinktom    zaspieval   kdejaký  oŔklbnuý  slepý  dobrák,    ktr*- 
i-Cmu  vlastná  matka  vyklala  očí,  a  to  z  materinskej  lásky,  len 
jej  ho  Tur^í  iieinuhlí  v/ia£  za  janičiara.   iHisloriĽká  pnivda-) 
slepí  žobráci  spievali  potom  a  skladali  národu  tie  utt^^ent^  nái 
piesne.  A  pravda  íivota  je  v  tej  piesni;  neuie  prázdna,  ío  aj  ki.i.. ; 
fantJtsia.    Óasto  rodina  t>ekne  sa  podelila  s  majetkom,  /oijtalo  lea 
kúsok    [ilátna.    na  ňom  sa  povädla  a  prepravotia  potom  i  ceM  tlŕ- 
diťtvo.  —  ŕiltt  poetického  momentu  je:  iiedui-kavoHt  Mimitrova  ni 
tom    moste;   .1  ked   potom   spýta  sa  uŕijafivHfi-.    Da  mi   úiiii   br»t» 
otrovala/.. .  a  nie  positívue:  „Otrovala  si  mi  brataV  — 

Predložme  takéto  zobrazenie  idei  tomu.   kuho  mučili  4 
^ranitnatikou  a  sečkou -vo  tam  i,   a  potnou  pri  ŕltani   aiiktora   e^ 
špecjáluy  lexikón  mu  dali,  aby  len  zhola  nič  nemusel  mysleC 
Ten  lo  tak  chladno  preélta  a  vydcklaniuje,  jako  junoe  otiepku  sti 
zpoxa  rebriny.  Večité  abiativy,  iiitinitlvy,  kondiciiinále  celkom 
pily  cit;   lebo  v  tom  gymuásiunie   bol   opravdovým    miisiarora 
Conielio,  tii  CiceroDo,  tu  íloraca.    KozaiuUomtsoval  tých  klasaib^ 


MT 


[ako  tnrcíDn,  na  samé  a  vecnó  ablatlvy  a)>aoIiiti.  tak,  žo  keby  mohli 

lirobnv  vsUÍ,  za  kečku  by  )io  vyhiMlili  z  tpj  jatky.  Hozumio  sa, 
im  [lucba   uikde  ik.'vii1('1.     Nič  tak  ueuuirtví  snke,  jiikti  večná 

iminulik:!,  lá  bom  Kiicbt/rb  pravidiel  liez  Zi^kona  —  jnxj/tn  rilr. 
•xnúmŕho.  Žiadna  školská  ^raiuiimtika.  cictom  miuŕenta  sít  ktorómu 
uykii.  nemala  by  byť  viiH'n  od  4  hárkov  pre  tvary  s  jedným  hái- 

MN  syntaxe,  ľotfiiii  hncír  Čituí.  V  čas  potreby  pri  ŕítaní  slúžila 
lipln:*  yľainm.itika  jako  ivgnlátrvr.  l'ľofľRsor  preŽponäký  í>r.hroer 
rencú  raen-i !)  poveria):  Ktn  sa  cudziemu  jazyku  noiiauťf  m  tri 
ifäiuťc,  nikdy  sa  um  uonaučl.  A  to  platí.  Ovlddat  orfiianisuius  ja- 
rka  ítrm^Dou  praninmlikuu.  a  bued  člĹn(.  /  poäatku  \en  jedinú 
i\ú  »Lraun    rozithml    dóklailiie    lexikálne,    ťormálne  a  syutakUcky 

ílne,  —  nerb  t()  trvií,  kolko  trvá.  A  lo  naučif  sa  nnxparnäf  na- 
Ia5,  ked  mu  U7  všostrann<^  loziiniieš.  ľotnm  rfalej  ideS  už  po  ie- 
ízniť).    Vzbliidoui  na  uaču  filovauiiké   dialekty,  u  lub  lexikálnych 

ékosil  je  máličko. 


Ke<r  v^íik  takto  rojčíriK'  xa  národný  klassicismiis  a  za  to.  aby 
lc)l«mjši  princíp  lalinismn  a  ludlHnisnni  bol  vvobcovany  zf>  í*lrt*d- 
|Vcb  škôl.  nedi  nikto  nezdvihne  kríkeb&jsky  ékrek,  /e  chceme  do 
inta  hodiť  Uomera,  Sofokla,  Horaca.  Sallusta  atď.  Naopak!  V  zá- 
jme  fiam<?ho  Rtarého  klassicismu  treba  bo  vylúčit  zo  &kól  jako 
rintíp.  a  /aviesí  svoje,  a  síce  príkladom  Kamýrb  llcllenov  a  Rimanov. 
Indaň  sú  proti  stďrému  kla^isicií^mu  z  lenivosti;  Srbi  i  náruduúhu 
lÄtinktu. 

Y  klaijífickych  gymnáziách,  ked  učeník  eáte  neokúsil  stAtočno 
Ftvor  svojho  národného  ducha,  núiudoý  jeho  element  dostane  prvú 
:ku,  vovedú  ho  do  elementu  cudzieho,  počne  sekcirovat  cud/l 
Eyk.  Kšle  nevie  dobre  cbodir,  u/  ho  učia  lietaí,  ked  sa  mu  e§te 
úrodné  krydelkii  neoperily.  ťtly  klíček  jeho  charakteni  už  je 
larený.  í'oytnvený  nn  pevnť^  nohy  vo  svojom,  lahko  popne  sa  do 
cíitncho  samouka,  a  za  tri  mesiace  bude  môcí  zvládat  ktorýkolvok 
cyk  nalolko.  h'-  môže  pri  pomoci  »bivnik;)  čitaf.  Jedna  minúta 
1 1110  my  telenia  stojí  v  cene  gyninasiáloy  sninester.  Terajšie  gymimsí- 
rtsbriky  tvoiia  jetlnosTrannycb  luďí.  timínens-ninturaut  je  dobre 
^lená  húska,  bez  letu,  ak  si  len  ndáde/  siikromne  nepomáha 
InVni  jazykom  k  Humustatnoflti.  Ináŕe  takv  inaturanc  vu  ve- 
im  my.sleul  je  taký  nemotorný,  ki>d  spadne  na  chrbát,  rozbije 
noe. 

Ncbovonuť  oní,    že  je  polrebuy   ndrodu  idejU   dokonal<^bo  už 
rkft  a  klassickýcb  vVtvorov...    ík>da  národu^   klory  bladá  ideál 
Imo  seba.  T>ovedÍe  (u  do  oi>ice. 

Ak   chce  čerpaf   posily  z  literatúr   cudzích,  a  to  «  origináJa, 

'■■■  naufi  sa  tomu  jazyku  a  nech  čltn.     inárc  musí  sa  uspn- 

t<^  l'-brým  prekladom.    V«lelmá  budova  krcítlantttva  tiei  uouic 

Uolena  na  origináloch,  ale   na  preklade   píšem  —  a  sLojl,  a  žije 

deJBtvnje.     - 

Tulko  chceli  ume  pudoLkuút  u  princípe  národného  vzdeláv&uia 


m 


266 

T  Btredných  školách,  a  síce  —  bez  nádeje  na  povšimnutie.  Starý 
klassicismus  dlho  ešte  bude  uspávaC  národný  rozvoj,  a  to  z  dvúch 
príčin : 

1.  Naučení  filologi  nevypustia  ho.  K  čomu  kto  velmi  Cažko, 
v  dlhých  dressúrach  prišiel,  toho  húževnaté  sa  drží; 

2.  mohutná  je  sila  zákona  lenivosti,  ktorou  aj  lastovička  lieta 
bez  pohnutia  kiýdel;  krýdlora  dá  len  prvý  impuls  a,  riadi  letu 
smer.   A  grammatiku  latinskú  a  grécku  cicia  svet  už  2000  rokov. 

Večitá  škoda  je  len  v  tom,  že  pri  národnom  klassicisme 

a)  vyvinovaly  by  sa  čisté  charakteiy,  a 

b)  vo  velikej  biblii  prírody  naučili  by  sme  sa  skorej  a  hlbäie 
čítaf. 

V  Belehrade,  na  Velkú  noc  1895. 


Handrár. 

O  poludní  v  najväčšom  úpeku, 

keď  i  kvietky  sparnom  uvädnú  - 

o  poludní  reku, 

keď  si  tónu  chladnú 

vyhľadáva  aj  to  vtáča, 

do  dediny  pustej  naoko, 

brodiac  v  prachu  hlboko, 

Človek  volne  kráča. 

Zkadial  sa  to  kradne, 

z  Kamenca,  či  z  Poruby, 

to  už  ani  z  kroja,  ani  z  obruby 

jeho  obleku 

v  našom  veku 

nik  viac  neuhádne. 

Holé  jeho  temeno 

širočizný  klobúk  tlači  — 

jak  zaslúži  to  meno 

postrach  ten  zajačí; 

že  bol  nový  voľakedy, 

odškriepíť  sa  nedá 

—  hádam  za  pradeda  — 

ale  určiť  dobu,  kedy, 

mala  by  dosť  biedy 

ver'  aj  staroveda ! 

Silnú  jeho  šiju 

poriedkavé  kryjú 

striebrom  pretkané  kadere ; 

nie  div,  veď  ich  po  čas  leta 

vietor  scm-tam  smicta, 

slnko  suší  i  dážd  pere, 


289 


V  zime  zas 

bieli  mráz. 

A  s  pliee  visí  kabela  — 

Kedy  svetlo  Boiie  uzrúa^ 

nemožno  riccf  o  tak  starej  hábc ; 

možno,  že  ju  ešte  Evíi  tkala, 

bud  snád  na  Noekorábe 

jako  vlajka  viala. 

Ale  TiACO  lámať  hlavu, 

dokíaf  vek  jej  stačí?! 

Na  tom  dosť,  že  látku  zdravú 

každá  nitka  značí: 

bo  kus  do  kusa 

konopa  je  rusá. 

Ináč  je  to  v  našom  čase! 

Dnes  vám  zase 

na  pospasy  oku 

robia  nesčíselné 

dielne 

všetko  len  z  pamoku.  — 

A  tá  stará  kabela 

jeho  imanie  je  celé, 

do  tej  si,  čo  vydelá, 

opatrne  stele. 

A  ked  iní  hádžu  radi 

každú  ťarchu  s  pleca, 

on  si  predsa 

s  láskou  na  ňu  hladí. 

S  krku  zas  píštelka 

lengá  mu  nevelká; 

pri  nej  nožnice 

jako  škriepne  blížňatá 

hádžu  ramenami  sem  :i  ta. 

Hrusa  dávno  nevidely  síce  — 

na  také  však  parády 

vefmi  prisno  nehľadí. 

A  bárs  žujú  poriadne, 

čo  im  do  štrbín  padne, 

škrípu,  krivia  í;amby, 

nerobia  mu  predsa  hanby : 

lebo  rozum  zdravý, 

istá  nika 

vraj  i  /.  drúka 

dosku  spraví. 

A  čo  družku  cesty 

palicu  má  v  tuhej  pästi, 

a  ňou, 

čo  aj  tupou  zbraňou, 

krotí  dcdinskycli  hafanov, 


t90 

keď  naň  ostré  zuby  cena. 

No  kde-tu  vymeria 

ňou  aj  slušnú  odmenu, 

ked  mu  potuteTný  čučko, 

ň  boku  plaziac  sa  tichučko, 

sklbne  krpec  lebo  halenu, 

tak  že  nemilobohu 

na  »troch«  beží  do  brlohu, 

pritom  o  dostatom 

dare  kamarátom 

Čo  mu  gágor  zdolá: 

»vidiŠ,  vidíš,  vidíš !«  volá. 

Na  nej  čo  okrasa, 

či  var'  dáka  čara, 

oku  zdá  sa, 

samý  kríž  a  čiara: 

sťa  by  bola  dlhý 

rováš  od  krčmára, 

na  ktorý  sa  smädným  vtáčkom 

s  prázdnym  vačkom 

režú  »na  bôrg«  dlhy. 

A  tie  znaky  na  palici 

nie  sú  tam  po  daromnici, 

ani  na  ozdobu, 

tým  mien  na  porobu : 

ale  sú  to  jeho  miera, 

vedľa  ktorej  kupcom  svojim 

z  tovaru,  čo  príhodno  im, 

meria,  ťahá  a  vystiera.  — 

Tak  ubraný 

tiahne  v  cudzie  strany.  — 

Nuž  a  kto  je  chlap  ten  smelý, 

čo  tak  bez  všetkého  pasu 

za  dnešného  času 

cestuje  deň  celý? 

Kto  by  ešte  neznal,  kto  je, 

na  obraz  nech  upre  zraky  svoje 

v  jeho  črtách  každá  čiara 

prezradzuje  vám  handrára. 


Tiahne  handrár  do  cudziny 
k  dvorom  gazdu  pána, 

priemyslu  čo  živel  činí, 
v  handrách  zdrapoch,  sháňa. 

Sedliak  za  nim  rád  vyzerá, 
pán  smiech  z  neho  robí; 


891 

predsa  obom,  tým  čo  sbiera, 
sladí  žitia  doby. 

A  bárs  prvé  na  osvety 

oltár  steblo  skladá: 
predsa  možné  sveta  deti 

s  posmechom  naň  hladia. 

Trpký  je  to  kúsok  chleba, 

potupné  remeslo. 
Keby  aspoň,  jako  treba, 

vždy  aj  osoh  nieslo. 

Ale  všetko,  čo  vydelá, 
sú  len  handry,  zdrapy  — 

Čo  má  robiť?  potrieb  vefa, 
doma  bieda  trápi. 

A  všeliká  bárs  pohroma 

proti  nemu  brojí : 
on  vítazí :  ved  sa  doma 

zaňho  modlia  svoji. 


Ked  sa  na  tej  svojej  púti, 

sveta  po  zákutí, 

chôdzou,  sparnom  zoslabnutý, 

do  dediny  dostane, 

pri  prvom  hned  dome  zastane. 

A  tu  jako  starý  známy 

na  prietos  si  sadá 

a  hneď  skladá 

svoje  krámy. 

Potom  si  rukávom 

po  vráskavom 

prejde  čele, 

sotrúc  potu  jarky  celé. 

Nuž,  či  nemá  Šatky? 

Mal  raz,  za  čas  krátky. 

Aj  tú  dostal  pred  sobášom, 

jak  to  v  zvyku  v  kraji  našom, 

čo  znak  lásky  jednoduchý 

od  mladuchy. 

Ale  tá  sa  v  tomto  svete 

k  nemu  viac  už  nezaplete, 

bo  ju  dávno  hladná 

kassa  vládna 

dala  zmeniť  v  zlatky ; 

a  z  tých  sa  ver'  u  handrára 

19< 


^-.'í'W*' 


S98 

máloktorá  tára, 
okrem  na  výročné  sviatky. 
Na  to  jako  vodca  pred  útokom 
skúma  pole  činu  prísnym  okom. 
Ale  jakokoľvek  bystro  hľadí, 
nikde  nezavadí 
oko  jeho 
o  živého: 

zdá  sa,  že  spi  vieska  celá. 
To  však  nemrzí  ho  veľa ! 
Zná  on  dobrý  spôsob 
aj  stá  osôb 

naraz  vyviesť  predo  zraky 
choťa  vražcc  dáky. 
A  v  čom  trčí  tá  moc  velká, 
to  je  jeho  maličká  pišteFka. 
A  keď  priloží  ju  k  ústom, 
ozýva  sa  v  kraji  pustom 
Čarovný  hlas 
zo  sfci  spletený  krás, 
jako  by  bol  všetkých  svetov  hlahol 
do  nej  vpriahol : 
tak  že  vtáčky, 
vo  vetvách  čo  drieniii, 
vystrkujú  pmti  nemu 
/.pod  krýdcl  zoháčky, 
:i  v  podivu 
hlavičkami  kývu. 

Nuž  ;i  zkíulc  má  tie  pejniy  krásne, 
n;id  nimi  čo  tvorstvo  žasne? 
Kde  ten  majster,  čo  Icli  skladal? 
"ľoho  bj's'  tu  darmo  hľadal! 
Hej!  to  nenie  hudba  zo  sĺz  kraj.i! 
Sú  to  pozostatky  piesni  z  raja, 
ktorými  vraj  pevci  mali 
predkov  iiiišieli  nsi>ávali, 
ked  ieh  praniať  kolisal.i. 
ľýi-li  vľ.ij  /lonik\'  sebou  v/.A.\ 
v  list  i  /.  iVku. 
Ued  sa  pre  velikú 
\inn  .•  l'.ilenu 
hľal.i  ii.i  /em  /líicdcnú. 
\   .'e  ieli  vraj  \šetkvni  deíoni 
poiu^Sl.i  .-ävetom. 
Ale  že  vraj   ieh  jiarlesy 
po,Ml)udla  kdesi: 
pielo  viMJ  j.i  Inulb.i  odvekú 
li.ns  s.i    j.iKii   tnilo   vlni. 
jMedsa  nikdy  tu.by  eU'vek.t 


gS3 

po  jej  slastiach  nevyplni. 

A  tak  chvílku  prepletá  si 

rezko  raz,  zas  dumne. 

A  hľa,  na  tie  hlasy 

bystré,  šumné 

pustá  vieska,  niva 

zas  ožíva, 

choťa  v  hájoch  mojej  domoviny 

pozaklínané  krajiny. 

Na  to  z  každej  chalupy 

chytro  vystúpi 

veľkô,  malo, 

jako  by  ich  čosi  hnalo, 

a  sťa  dáka  čierna  chmára 

zaclonia  handrára. 

A  niet  vari 

toho  mena  v  kalendári, 

jakým  ho  ten  lebo  druhý  volá. 

Najviac:  šva^jre,  strýčko, 

ujček,  ňaňka 

počuť  dookola; 

pritom  každé  za  handier  máličko 

od  neho  hneď  dačo  dr.mká. 

On  však,  vediac,  že  má  času, 

nedbá  na  tú  dotieravú  chasu, 

ale  zahovára,  slová  krúti, 

aby  kupcom  dodal  chuti, 

by  vraj  v  kúpe 

nemali  sa  veľmi  skúpe. 

Uňho  tiež  ten  výrok  zlatý : 

»Čo  vraj  figef,  to  ííroš,«  platí. 

Po  chvíľke  len  predsa  vyne 

7.  kapsy  objem  skrine 

a  jej  obsah  pod  vrchnákom 

odhalí  divákom. 

A  div,  čo  v  nej  všetko  trepe! 

Tam  máš  sťa  by  v  dakom  sklepe: 

rášky,  stužky,  prstene, 

šnúrky  tkané,  pletené, 

drumble,  ihly,  šidla, 

kde-tu  I  kus  mydla, 

hrubé  niti,  tenké  cverny, 

galóne  Í  cukor  Čierny, 

<;ombiČky  tiež,  babky,  háčky, 

náprstky  i  navliekačky, 

pražený  kus  živice 

na  prieslinku  pod  praslice ; 

vôbec  všetko,  čo  sa  minie 

na  dedine. 


»4 

A  z  tých  veci  krámu 

každô,  Čo  zdá  sa  mu, 

volí,  preberá  v  nich, 

jako  v  hruškách  planých, 

a  je  to  len  predsa  všetok 

handrárov  majetok. 

Je  tam  kríku,  jednania, 

otázok  a  núkania, 

hany,  chvály 

všetkej  harabury, 

tak  že  by  to  kury 

sotva  pozobaly. 

A  v  tej  trme-vrme 

jedno  druhé  drme, 

strká,  sráža  spolu, 

hemží  sa  to  hore-dolu, 

sťa  ked  svevolný  chlapčisko 

pošturká  mravisico. 

On  však  ako  dobrý  tatko 

pre  všetkých  má  slovo  sladko, 

a  kto  si  čo  žiada, 

vcbčne  mu  dá, 

čo  aj  za  zodratý 

kúsok  šaty; 

len  že,  chvalabohu, 

nikdy  bez  osohu. 

Tak  to  ide  veselo 

odpoludnie  celo 

v  počestnosti, 

obom  stránkam  k  spokojnosti. 

Ale  nad  hlavou  handrára 

sťahuje  sa  čierna  chmára, 

a  už  z  diali 

naňho  hrúzu  vali. 

Je  to  nový,  jako  z  brusa, 

nečakaný  jeho  drusa ; 

sťa  by  vypadol  mu  z  oka. 

Ach,  i  on  má  svojho  soka! 

A  hlas  cudzej  píŠteTky, 

jako  jedovaté  strelky, 

do  srdca  mu  vniká 

a  mu  každou  žilkou  myká : 

boji  sa  o  kus  chlebíka! 

Aj  to  hlasné  trhovanie 

na  chvíľku  zastane, 

jako  džavot  vrabcov 

vo  dni  jaseňou 

ked  daktorý  z  chlapcov 


a&5 

medzi  ne  zalúči  kameňom. 
A  tá  kúpychtivá  chasa 
na  tú  stranu  obzerá  sa, 
a  má  vôTu,  vidí  sa  mi, 
poobzerať  i  tie  krámy. 
A  to  náš  chlap  dobre  cíti. 
A  čo  svetom  prebitý 
za  slabosti  kupcov  pochytí; 
nejedná  sa,  nepreberá, 
neváži  ni  klbká  prísne, 
len  každému  vrtko  merá 
a  plat  do  kabele  tisne ; 
a  tak  dáva  za  pol  ceny 
tovar  ťažko  dovážený. 
A  keo  popotíska 
všetko  do  mecha, 
miesto  trhoviska 
prázdno  zanechá . , . 


Tak  to  ide  v  celom  svete, 

jako  u  handrára, 
bieda  sa  len  všade  piete, 

nepokoje  stvára. 

Všetko  jedno  s  druhým  brojí 

o  kus  toho  chleba, 
zapomína  v  tomto  boji, 

že  to  len  dar  neba. 

Vôbec  všetko,  čo  je  živo, 
vždy  sa  s  druhým  skandrí, 

a  to,  prečo  hladí  krivo, 
často  sú  len  —  handry. 

- — — »«. 


Ján  Ďatel 


Pavel  Jozef  Šafárik. 

1T05-1805. 

ieraz,  13.  mája,  bude  sto  rokov  tomu,  čo  v  skromnej  sloven- 
dedine,  Kobeliarove,  narodil  sa  Pavel  Jozef  Šafárik.  Slovanstvo 
iČDvm  srdcom  zasvätí  pamiatku  svojho  veľkého  syna, 

* 

V  tridsiatych  rokoch  v  Rusku  ua  uuiversitách  začaly  sriadovaC 
ry  pre  slavistiku.  Vedochtiví  mladí  ludia,  zapálení  láskou 
ivanstvu,  ašpirovavšf  na  tieto  katedry,  so  štátnymi  ätipendiamí 
ralt  sa  na  študijné  cesty  po  slovanských  zemiach.  A  tu  každého 


SOfi 


priťahovala   Praha,   Iíde  bÝval  Šafárik.     lioďanskij,   V.  (iríľ'T-.iľi.' 
ľroia,  Srííznievskij,  onpiUlio  potom  (okrpín  Preisa.  ktxiti  ľkot 
><tf|iy  slnvistikv.  nu    riiskyi-h    uiiiversiĹiÍĽli,    považovali  ŠaláriK:!  ahk 
svoju  ak:i<leiiini. 

Shvotľ-ké  Sfaroiihľ'SÍi.    ktorými  v  Slovaustvo  a  vo  ^ 
svete  vôbec  vysoko  pov/.oiesol   sa  äafiirik,   vyály  loku  1" 
Ktia/ivVcti    iiilaiiycli    Husov  u/,  prv  upozorňoval  ua  noho   najiiu  M. 
P.  Po^rodiii,  ktiiri'lio  vťfkou  uiflhílion  zostane,  že  z  Kusov  an  pm 
začal  vrelo  peatovat  nsohiu^  styky  so  Kápadiiými  Slovanmi.  iN^odin 
u?,   ľoku    IHHó    vylilachl    áardiika  a  v  liste  z  ľrahy    (i  lo?: 

„éiifAľik  presídlil  fta  sciii  prod  dvoma  rokmi,  dok'iiiáva  -<  vnu 

históriu  Slovanov,  ktnrou  zjiin'pnizdiiova!  sa  niľkolko  rokov,  liU^ 
dielo  chybovalo  v  europejskoj  literatúre:  nemeckí  spisovatelia,  la- 
obei-ajrtc  sa  všetkými  jazykmi  iia  svete,  tivými  i  mrtvýnti,  hebrej- 
nkým  i  sanakľitským,  ľinakym  i  koptským.  majú  dosial  akýsi  oe- 
porhopitehiý  oripor  proti  slovaunki^iiiu,  í  tlai'ia  o  tomto  sveiovoQi 
národe  to,  ňi  iftaf  hnnba  je  pre  nich.  Oni  nijako  uemôža  Ri  vy- 
svetlif.  že  v^cobe^ná  histt^ria  nemôže  byf  bez  slovanskej  a  i.*!,  oa- 
slcdovne,  všetky  ÍľIi  diela  v  loiiito  uboro  mnji)  len  lelittivnu  ctMiii. 
Dielo  Šafárikovo  urobí  iM/liodini  reformiU'iii  v  histórií,  u  položí 
pevný /Aklad  speciiiluym  hi^jtoríam  slovanských  plemien...  fejrfarik, 
hez  váetkej  pochybnosti,  je  prvým  zo  slovanských  iiloloíov.  ľieolk 
Dobľovskfího,  on  ôiol  o  mnoho  dalej  od  svojho  učitehi.  (ľo^li  tn  <if- 
xHX-b  l^paJ^í^,  Ur.-liKľ' 

ľozdejbie.   opísujiie,  aké  rozhovory  mul  8  nfiu,   ľuuudiii  Ukto 
ťimraktorisoral  éarárika:     „/achrániC  ja^yk  v  ústnch  imruda  —  bi 
ji^  nak'  uré«nie,  a  viac  nič.  Nám  o  nič  ini^ie  netivlm  sa  stanU.  T» 
nie  je  un&a  vec    Ako    bude  sa  Túbif  Ltohu,  —  hovoril   'Šafárik,  a 
začal  ľo/.víjal  predo  mnou    históriu   osudov  slovanských,    i!> 
i  Lorajiích;  rw- jeho  liťklii  pokojným,  velebným  prúdom,  ľ- 
hodnoty  ^ívojho  n.iroila,  vrel.-l  libíka  k  nemu,  pľesvťdŕt>rufí  o  veJkoui 
určení  jeho,   akási   posvälmi    trjíelívosf.    nedopúšťajúca  ani  valohy, 
ani  reptania,   viera  v  ľrozreteluost,  —  lo  je.  čím  bolo  pľeuikoutif 
každé   jeho   slovo.    Ja  videl  snm  jasne   rozdiel    medzi    zApi'    ■ 
prudkým  nitndíkoin,  ktorý  mysli  len  o  zajtrajšom  dni,  a  /I 
muioni.  pfxitujúcim  vekami;  videl  fiom  jasne  rtzdiel  '" 
iiýni  presvodčoHún,  zrelým  plodom  dlht^liť  rozmyšliinia,  i 
z.Í(')ivatom,   ja  houi  pochopil,    čo  xunuHMiá  7jivisef  od  okam>.ťuia  ft^ 
panovat  nad  časom.    Aká  vysoká  reč!    Ani  jedno  meno,  ani  jednal 
osobu  nespomenul  Šafárik;  len  pleniemL,  národy  ho  zaujímatr.    Oij 
temer  nevšimni  si  každodenných  udalostí,  a  hovoril  o      ' 
náftletíkoch.   ť'o  yn  v/ne>eriý  pokoji     ľresvedčeiiie  o 
o  vysokosU    svojho   povolnnla    zobnizovulo  sa  na  jeho    ts.i: 
ho  počuť  v  zvukoch  jeho  hlasu.  Ja  počúval  som  veľkého  m  i 
smejúc  dýchnuC,   ohávajdc  sa  preriect  slovo,   hladel  som  nu  Deiif> 
s  pnhožuôsfou.    /dalo  sa  mi,  ie  počúvam  hlas  s  tamtoho  sveta,  iti 
predo  mnoii  stojt  muž  /.  časov  apošUdských."  Ako  mohol  sa  vyTioňtl 
taký  muž.  Pofíodin  vysvetloval  si  to  nasledovne:    , Ťažko  j 
stavif  si  takú  lásku  k  n;\rorlu  a  rovné  účnsTeusivo  k  tisndu  ■■ 
rozličných  plejnien.  Bolo  treba  /vláilnycli  okolnosti,  aby  sa  vjrvii 


197 


í 


taký  ijav.  Bolo  treba  ži(  zprvu  v  ttúfteilstva  Turkov,  polom  pod 
rakÚKkTíD  puiiKtvoin.  ohznámiC  sa  s  Poliaknil,  stAf  r  iKítykoľ.b  a  Mti- 
dkrmi,  aby  koueäiu  pobral  si  v  duel  réetky  sluvanskú  ťtemĽiity. 
stal  ML  ftkobr  predstivitoroui  i-elt^ho  národa,  Abv  bu  bolely  jeho 
nuiy,  lí»sily  jpbo  mdosťi.  aliy  pn^cboviUjil  ji-hi>  n.'idt^jo.'' 

ľritoin  rtiiM  obdivovali  äaťariku,  aku  uxohol  kouat  také  pi-áce 
T  takých  fožkych  niaieiidliiych  poinerocb.  ľiofessor  liľanoTdkij, 
ktor)'  DAváilvil  bo  v  Prahe  rokti  IHHH,  napísal:  ,.la  neviem,  čomu 
ilittC  sa  viac  u  éaíarika,  jebu  velkej  učenosti  alebu  jeho  v^rkému 
charakloru.  On  je  iiieh'ii  jednoducho  (.budubiiy  čltivt^k.  lež  v  do- 
slovnom sniysle  novic  dnes,  čo  zajtra  bude  jest.  My  obdiviyeme 
»eb«xapreaic,  &  kToKtii  Nemci  oddávaji'i  sa  vede.  ale  u  Šafáiiku  je 
lo  ftštfl  |K>divuhodi)cj^io,  pľoio  že  jeho  oki-om  biedy  tlačí  tisíc  inýrh 
okulnoistí,  ktoryi!h  v  Neinet-ku  niet  A  pritom  všetkom  on  je  spo- 
kojný a  povil)'/  Ftoífanskij  tas  písal  Po^odinovi  „ŠafÄrik  je  pre 
mňa  cti\&  akadeuiia...  cela  bibliutékn.  ŽiviL  eneyklupfidia  všetkých 
v  o  Slovuiiocb.     Tu   ka/dy    ileii    mám    pnle^itusf  iHidar,  a 

k'  .    iityslíii),  čo  Lo  stAlo  jeho  pri  takých  krurých  okohmaUdi, 

aedostAUocíi  a  prekáiíkarh,  privádza  ma  v  podiveiiie.  Takej  úŕinli- 
Tosti,  neúnavnosti,  nezlomnosri  a  llsky  k  svojmu  predmetu,  takej 
tr]ieiivo.>itÍ  ja  nenašiel  som  ešte  nikde.  Trpiat:  ua  stľaäný  reumatls- 
inns,  /.áhubue  ličinkovrtviií  na  neho  v  íenijšiu  ilH3B)  neobyčajne 
chladnú  v  zdejšlch  krajoch  stimu,  ani  dh  hodinu  neodklndnl  pero, 
a  leu  pri  piiíacom  su-le  zabúdid  svoje  telesné  múky.  Piidajte  k  tomu 
trfiner  vždy  chorých,  žeou.  lesfinu  a  dvoch  synov,  ji-lio  nedo«tjUôk 
v  unjuevyhnutnejMcIi  potrebách  života  a  i.apriek  tomu  váetkeaiu 
slAlu,  uejKmennii,  srdečnú  botuvost  $\iint  k&hÚmM,  čfnikotvek  môže. 
ani  za  uuik  pýchy,  vypumvonti  atebo  samoTtibosti,  a  kaMý  z  nás 
i^  bude  obdivitvaí  tohoto  muža.    (llncbMa  rb  M.  (1.  Iloro- 

.íi  ľ.iuuHHCCHXi.   ;teMľ.iiM    I,  '2^.  l'í*.)*     Corfuuskt^ho   zle   do- 

jjuialo.  if  éaftuik  k  vôli  chlebu  musí  mari(  sily  t  čas  v  zaneptúxd- 
o<*ni  chatrnoni,  jeutu  ut-priuieranom.  ^Ĺ'o  hy  ešte  —  volal  v  inom 
lisu?  —  táto  jasná,  jtrlsua,  učená  hlava  vykonala  pri  trochu  lepňlcli 
okolnostach  života  1"  \Um  uozvati  SaĎlríka  um6i?Dfkuui  vedy. 

« 

ľ  svojim  Äafímk  pilne  dopisovával.  i.istov  jeho  k  sa- 

tnŕmi.  iitívi   /.iu-.hovalu  au   pol   dnitia  sta   (IIhosva  ck  M.  !!• 

noroAHHv,  U|.  /  listov  Kollárovi  z  Nového  Saiiu  plsavaných  publiko- 
vali v  CiH.  Česk.  Musca  (I87;i— 751  8H;  má  ich  byť  ežie  —  ako 
K.  Jirečok  xvestuje  —  fíT*.  Šafárik  bol  takým  dupisovattílom,  i.e 
du  \udúí'\iQ  listu  vr^Jľl  vhiÁii  niečo  i  '     Iiit^lio.  Pre  hás  veruii 

rsňciia  je   novo-sailftka   jeho   koiresp  -s  Kollárom'j.     Nám 

')  Z  Nového  Sadu  Šafárik  mal  velkA  korrc§pondcuc)u  i  s  Martinom 
llaniDtjakoiii,  ale  liity  jeho  Haniuljakovi  ^A  tlačcoŕ  v  Snkole  (1N62. 
166a,  l^6&>  len  vn  výtáhocb,  a  iť.h  orlKlnále  hynú  v  ^atvoreanj  Matici 
Sloveufkcj. 

Nii  Slnvniltii  ľiinNitu<if  dobrých  ftidt  tstc  povynacbodda  by  eilr 
tak«to  puiníBlk)'  \<ií  ^.it.inkovt.  N»  pr.  kde  je  pozostaUiíit  jvIkAv^kéhn 
Forj^nŕlka'"    V  naíej   liomovľj   knUulci  v  T.  Sv.   Martine  nacbodt  u 


Baf&rík  v  Novom  Sade  bol  najbllžáf;  vedfa  Bvojlch  vodeck^ŕt'b  tru 
dov  žil  sloveuským  duiuáin,  cbcel  slúžit  predováetkým  svojmu  slo- 
venskému národu.  Čítanie  hneď  v  prvom  liste  Kollánívi  ifebr.  \S2i): 
„.. .  zde  8e  Véui  osvédčují.  že  já  z  tohoto  vyhnansrvi  svétio  ria 
srdce  vlasti  návnititi  se  hotov  jsetn.  jakniile  uiíato  ualtt/eno  tmUe, 
ú  UL'iuž  by  äe  ŕici  mohlo  poulnfku:  tu  vstrČ  bril  svou  ílu  zeme,  tu 
86  rozzeleuii!''  V  ll»toeh  t^rbto  je  hojnost  ()óka/.<kv  i  a.  to,  ŕfi 
Jaroslav  Vlček  bovoľl  v  Dejinách  literatúry  gbtvcnskej,  ie  „KoIUr 
a  éaíárilí  sú  otcami  litei-ámej  slovenčiny."  Už  v  reéenom  prvom 
\hÍA'  písal  Šafárik:  „I  sám  pnivlm,  abychoni  sebe  vli-.e^  q«2  Cedili 
liledi'lí...  Ja  soIh'  aspoň  dohi'e  jistou  prostrední  cestu,  níž  by  •« 
zvliiáté  néitelítm  k  tidu  uiluvícím  jíti  dulo,  uiysliti  n  pŕed^ttaviti 
uiohu...  Zde  myslím,  aspoň  nyní,  ue  tak  vysokých  ideiild,  jakú 
radŕji  hlbokého  života  n^icb  /anedbalýeh  bnitŕí  Slovilkú  äeti-iti 
treba."  Kollárovi  závidí  šťastie,  že  v  Peiti  môže  .pŕedce 
i  8  vrtmclmi  pi-átelskvmi  sloveuskými  dušomi  ohcovati."  Keď 
1823  boio\*ili  sa  k  vydaniu  národných  piesni  Blovenských,  Šai 
húta,  čo  by  bolo  povedal  v  úvode  a  aký  pravopis  ustálif.  ^.Co  m 
pravoplsebnosU  tyče,  dle  mélio  domnéui  by  se  oblcd  zvláát  na  ty 
Slováky  bľáti  inŕl,  kteŕl  i  Čechú  i  Moravanú,  i  Poltlkti  u  Uusňáku 
jednak  vsdálenijsuo."  (Stredná  slovenčina  t)  „Skoumuti  slu^I,  cojest 
n  vyslovovaní  všem  téméŕ  Slovákňm  ftpolečnú.. ."  .Časeui  svý 
musíme  dokonalou  Slovenskou  it.  j.  našich  Slovakia)  bibliogrAli 
zhotovil. "  Kolláia  opytuje  sa:  „Kteráje^t  nejstartií  i^lovpu'íkä  v  Chŕlch 
tisténá  knižka?"  Kcd  Kollár  v  svojich  hojnch  {\H2bi  nž-u/  pod- 
liehal a  chcel  odíal  z  Pesti,  Ôafárik  dotklive  prosí  bo:  ,Hle<fte  Sd 
nám,  pHteli,  na  kterykoli  zpú&ob  zachovali!"  —  .Holýho  bá^né  hv 
mi  nad  miru  libí.  Daj!  su  mi  i  dle  naáelio  spúsobu  {isnuí  dubŕia 
čfsli."  Keď  v  Čechách  (1827)  vytýkali  nm,  že  v  svojej  litrratiire 
(GeschichLe  d.  slaw.  Spr.  u.  I. j  oddelil  slovenská  nArečie  od  če- 
ského, Šafárik  písal  Kollárovi,  že  v  budúcom  vydatil  e&te  tralej  po- 
kročí. „Pokud  si  naši  Slováci  jakýsi  svému  nárečí  pHmeŕený  spi- 
sovný sloh,  nech  treba  s  na  základech  české  grämmutiky,  nezanuejf: 

exemplár  ShtHinského  I^árodopisu  (1842)  6  týmto  vlastnonifoým  veno- 
vaaim:  „PŕJtcIí  l''erjenčfkori  na  |iamálku  Saftŕík";  a  k  titulnej  ttnne 
kiiiíky  prilepený  je  lístuk : 

O  fclix  horoíDutn  genas, 

Si  vestros  animus  amor. 

(juo  coelnni  rcgitar.  regst! 


Jedeu   skutck    dobrý  vico  mondrosU    aká2o  na  ŕlovŕka,    ticilí   ti 
Hlnv  krásnych  bez  akutkáv. 

Drahému  pŕlteli  akademickómn 
Fcrjonŕlkovi 

na  paitittiko  psal 
V  ?nas.  30  t&H  Pavel  Jozrf  äaraŕik. 

1851. 
LaoČokovci  na  Píle  boli  tioJt  blízki  Teľkúmo  syaovi  Kobdiarov«. 


i^JMl 


AiiAi 


Ul 


>M 


národné  literatúry,  nebude  u  Itdu  cliuU  ku 
Ttl.  My  splsoAmV  biideine  jen  Itniminovc  mezi  tiiletn  naMm: 
jokii  hUit->  |}08avnd  byli,  a  sbíh  náš  a  jiLzyk  knižný  u>,  ('<•  Saiinkrit 
a,  ťlrkcvnä  ijlovenčína.  Pi^f  to,  ahyeh  Vkit  utvrdil  v  presvedčení  a 
pmUevzelL  Neodstúpte  nd  zjlkladóv  nami  pred  3  lety  polo^^mých ..." 
V  juJi  1H1>7  pjsol:  ,Premyšlnji  o  3fatici  iílovenské." 

O  slovenskej  vreJosti  Pavla  .t.  éafrtrika  vydAva  svedectvo  i  jeho 
VDuk  prof.  Konštantín  'lircŕek:  ^ItylC  éurai-ík  pri  veäktírŕ-  svŕ  liorli- 
íosti  n  jtarhovjirií  jťtlnulnť'lin  Česko- slovenskí' ho  plHHinnťbn  jazvka 
rozhodný  človek."  (tísvcta  lhlV>,  :S'.t8.)  J.  ŠL 


i 


Gazda  a  sluha. 

Povimlki  Z.  X.  Tvtníiho. 

IL 

Dobrý  žrebfc,  s  Tahkym  taákrfpnutfm  plazov,  puhnul  sane  a 
*ivo  pustil  sa  po  zamiznutej.  v  dedine  vyvo/enoj  ojsíľ. 

—  Kde  6í  sa  to  prilepil.'  Daj  sem  bič,  Nikita.  —  zvolal  Vft- 
siílij  Andrcjíč,  orivíduo  tfšiitc  íia  ttyiinvi,  ktorý  učupil  sa  ud  /.ailku 
aa  plazoch.  ~  .la  ti  dám  I  Ideš  k  matke,  ťhíapĽÍsko. 

CtUapťC  snskočil.  Pejko  prísporil  krokov,  zafŕkal  a  prešiel  do  Iropu. 

Osáda,  v  klorej  stAl  dom  Vasilíja  Andrejíia,  poKostávala  zo 
šiestich  domov.  Akouilble  >tšIí  za  posledný  kovAčov  domec,  hneď 
ctťili,  že  vietor  je  o  mnolio  silnejší,  než  si  mysleli.  Cesty  už  tetner 
Debolo  vidno.  Štak  saní  bneŕf  zametalo,  a  cestu  uio^'jio  bolo  rozo- 
rnai  len  preto,  že  bola  Tyvv.<^euá.  Po  celom  poli  sa  kiirilo,  a  cele 
uevídno  holo  črty.  kde  zeni  scliodf  sa  s  nelmm  Tetatinsky  les,, 
vždy  dobie  vidný.  teiiino  éernel  sa  cez  sťiažný  kur.  Vietor  dul 
s  Uvej  strany,  zakrúcajik  i'iporne  na  jeden  bok  hrivu  na  tuhej 
ulirj?.irut<*j  šiji  pejkit,  skrúcal  luu  na  bok  eôttí  i  podviazaný  chvost 
a  pritískal  <ilhy  polior  cbalatu  Nikitovlio,  sedevšiebo  proti  vetru, 
k  jebo  lícu  a  nosu. 

—  Nemôže  poriadne  b(^ža^  je  nňažnOf  —  hovoril  Vasilij  Andrejič, 
pýíiiac  sa  ívojlni  dobrým  koňom.  —  Raz  do  Paáutina  viezol  som 
sa  na  ňom,  nuž  za  pol  lioditiy  priliel. 

—  Žť  col' 

—  Oo  Paántina,  hovorím,  za  pol  hodiny  priíiel. 

—  Ani  rtx^i,  kóti  jo  dobrý!  bovoril  Nikita. 
/amjkli.  Ale  Vaeilijovi  Andrejičovi  ebnrlo  sa  hovorif. 

—  I^^ne  tvojej  som  veru  povedal,  aby  bednum  nenajiájalal  — 
iMfQríl  Vasilij  Audrejiť.  tak  uverený  v  tom,  že  Nikitoví  muel  li- 
chotit  i>oshoviiraC  tta  s  takým  značným  a  umnVm  človekom,  ako  oo, 
A  tak  spokojný  so  8vojlm  >jirtoni,  h"  mu  ani  do  hlavy  neôlo,  že 
ixahovor  ten  rodie  byt  nejirljemný  Kikitovi. 


300 


Nikita  zase  nedopočul  zvuk  gazdových  slov.  odnáSaiiý  vetroiiu 
Vasilij  Amlrcjíi:  opakoval  svojím  mocnŕm  vypočítaným  hlasoui 
uvoj  xftit  o  btíiluúrovi. 

—  Čo  ma  do  nicb,  Vasilij  Andrejič»  ja  nesU-iráni  sa  do  tých   _ 
veci.  Len  aby  mi  s  clilapcoín  dobre  nakUdnla.  iiiáce  uť«lojfm  o  tiu-fl 

—  Tu  jo  tak,  —  hovoril  Vnsilij  Aiuln^jič.   —  No.  ;i  ťo,  kounV 
kúpiš  si  na  jar?  —  začal  nový  prednior  rozhovoru. 

—  Veru  iuáĹ*e  uemôžem,  —  odvuLil  Nikita,  odhmúc  aí  golior 
k.iflana  a  obrátac  sa  ku  gazdovi. 

Teraz  už  rozhovor  bol  zai^ímavjŕ  pro  Nikltu.  chcel    "  "        cuI. 

—  Chlapec  narástol,  musí  sAm  orat,  a  dosial  — 
hovoril. 

—  Kuž  ve/mite  ú  toho  bez  U'j  lopatky,  uezaceuíin  vdin  bo 
draho,  —  zakričal  Vasilij  Andrejič,  cíCac  sa  rozjareným,  a  preto 
prochodiflc  k  milému  svojmu  zamestnaniu,  zabárajúcemu  vdecky  Jch" 
KÍIy  —  ku  kupčeniu. 

—  Iíajte  8  [Mitnást  niblikuv.  kúpim  ua  trhu,  —  hovoril  Nikita, 
vediac,  že  pravá  cena  koúu,  l^torOlio  chce  mu  uatíänúí  Vusilij  An- 
drejič, je  riibluv  sedem,  a  Ae  Vasilij  Audrujič,  ak  uiu  bo  oddá, 
bude  si  počiut  zaň  so  dvadsaťpäť  rublov,  a  polom  za  pol  roka  m^ 
uvidí  od  nebo  gro^a. 

—  Kôň  je  dobrý.  Dožičím  ti  ho,  ako  sebe  samému.  Svedoniitŕ, 
Itrecbunov  nikoho  neoklame.  Itadáej  nech  ju  máni  ňkodu,  ja  u'w 
soui,  nkii  ini.  —  ľoctive,  —  volal  svojím  tým  hlasom,  kforyni 
každóho,  od  koho  kupoval,  ulebo  komu  predával.  —  Kón  jf?  > 

—  Hej,  —  hovoril  Nikita,  vzrlychnúc,  a  pnrsvedčiar.  sa,  »)  vii 
nemá  čo  po»lúchaC,  pustil  rukou  golier,  ktorý  hned  zakryl  uiu  ucho  Í  lU 

S  pol  hodiny  vie<;lí  ea  mlčky.   Vietor   predúruí    Nikitovi    bc 
i  ruku,  kde  šuba  bohi  ptedranil 

Skrčil  ftiL  u  dúchal  si  do  eoliera,    ktorý  zakrýval    mu    uHta. 
tento  dych  jeho,  tak  sa  mu  videlo,  že  bn  z(dirieval 

—  Oo,  ako  niysllŔ,  na  KaramySevo  pôjdcmOf  a  či  rovDO? 
pýtal  sa  Vasilij  Andrejič. 

Na  Karaniy.ševo  cesta  bola  lep&ia,  obstavaná  dobrými  víechí 
v  dva  rady,  ale  —  dlhí^ía.    Itovno  bolo  bli^.šie,  ale  cesta  malo  vy- 
chodená a  viech  nebolo,  alebo  boly  uedobrd,  aoiate. 

Nikita  rozmýSral  trochu. 

—  Na  Karamyäťvo  hoc  je  I  dalej,  ale  lepšie  —  n/v-il  sa. 

—  Ale  ved  rovno    len   priehlbinu   prejsť,   aby  .na  nepobi lid í Ifl, 
potom  je  at  dobre,  —   hovoril  Vasilij  Andrejič,  ktorý  bol  by  ú 
fsC  rovno. 

—  Vaáa  vôľa,  —  hovoril  Nikita  a  opÄl  pustil  golier. 
Vttsitij  Andrejič  tak  i  urobil,    a  keif  zašiel  tut  pol  versty,   prtl 

vysokej,    knísucej  sa  od  vetra  dulwvej   haluzi,   so  tíuchým,    kde-taj 
diviacim  sa  na  nej  lístím,  obrátil  na  lavo. 

Tu  vietor  dul  im  al  rovno  du  tváre.  S  hora  pusUl  aa  snlažik' 
Vasilij  Andrejič  poháňal,  nadával  líca  a  dýchal  si  pud  fúzy.  NildU 
driemal. 

Mlčky  preäli  tak  asi  deiuit  mloút  Zrazu  VaHiJiJ  Andrejič  u<nl 
aa  čosi. 


4 

lamn 


i^J 


mu 


«n 


—  že  ŕo?  —  pýtal  sa  Nikita,  otváiujúc  oči. 

Va^ilij  Aiidi-cjic  DcodpovcdjU,  ale  sbybal  m,  obzurajiiť  sa  uazad 
1  tut|ire<lok  pred  boiin.  Kôň,  zoBÍrapatcuý  od  putu  v  slubinitťli  í  uh 
&iji,  išiel^  krokom. 

—  Co  je,  reku?  —  opakoval  Nikita. 

—  Oo  je,  čo  je,  —  poníbal  sa  mu  Vasilij  Andrejič  sídito. 
Viťcb  uL-vIdat!  Isto  boih  pnbUidili! 

—  Tak  8tojtt\  ja  pozľom  ce^tit,  —  hovoHI  NikiU  a,  íahko  so- 
skoŕiac  BO  sani  a  vexmiic  biČ  zpod  slamy,  poäiel  v  tavo  a  s  toj 
strany,  s  ktorej  itctiol. 

Sňah  v  tom  rokti  bol  n^blbuky,  tak  že  vJiado  bola  cesta,  ale 
iirerl^a  tnirKtaini  bol  po  koleno  a  sypal  sa  Nikitovi  dn  čižient.  Ni- 
kita  ťbodil,  ^'fupal  nohami  i  bičom,  no  costy  oíkde  nebolo. 

—  Nuž  čo?  —  hovoril  Vasilij  Audľejič,  keď  Nikila  vrátil  sa 
k  &aniaui. 

—  S  l^jĹo  str&uy  niet  cfsty.  Treba  v  tú  strana  pozret. 

—  Tu  pred  uami  černie  sa  íosi,  ta  cUoJ  podívať  sa,  —  hovoril 
Vasilij  Andr<*jič, 

Nikitn  šiel  i  t.i,  doňiel  k  tomu,  čo  sa  ŕeinelo  —  to  černela  sa 
/.pnv,  nasypaná  z  holy'cb  ozimíii  na  sňah  a  zaíarbivŔia  hn  na  čifrno. 
Puchodiac  i  s  pmva,  Nikita  vrátil  sa  k  saniam.  sbit  sôab  so  seba, 
Tytriaaol  si  ho  9  užiem  a  sadol  on  sane. 

—  V  pravo  treba  (si,  —  povedal  rozhodne.  —  Vietor  mi  do 
laväho  boku  dul,  a  teraz  rovno  do  tváre.  Choifle  v  pravo !  —  roz- 
hodne hovoril. 

Vasilij  Andrejič  poslúchol  a  v^al  v  pravo.  Ale  cesty  len  ne- 
bolo. Tak  šli  nejaký  čas.  Vietor  ncust^lval  a  padal  sniažik. 

—  A  my,  Vasilij  Andrejič.  iste  sme  celkom  poblildili  —  zrazu 
povedal  Nikita,  akoby  r  uspokojením.  —  ToU»  čo  je?  —  hovoiil, 
ukazujúc  nn  rieľou  zemiakovú  \iinf,  trŕAvsia  zpod  sriahn. 

Vaíilij  Andrejíŕ  zjLstavil  už  simtončho  koťia.  —  A  á)  V  —  pýtal  sa. 

—  A  to,  že  sme  na  zacliarovskuui  poli.  Veru  sme  prišli  I 

—  Túraíí  —  skríkol  Vasilij  Andrejič,  hovorivŔÍ  ai  cele  iným 
ad  domu.  prosom,  mu/fckyni  hlasom. 

—  Nelkrani  jn.  N'asilij  Audrejič.  ale  pravdu  vravím,  —  hovoril 
Nikita.  —  I  po  saniach  počuť  —  po  zemiakovom  poli  ideme,  hľa, 
ta  Bu  i  hrouiaily,  na  ktoré  svexili  tíľiL  /aeharovské  fabričnť;  pole. 

—  Podivjij  sa,  kam  sme  zablúdili!  —  hovoril  Vasilij  Andrejič. 
—  Ako  to  možno? 

—  A  treba  rovno  ist,  to  je  tak,  dakani  len  vyjdomo,  —  hovoril 
Kikita.  —  Ak  nie  do  Zacharóvky,   tak  nu   panský   majer  vyjdeme, 

Vftsilij  Aodri'jii^  posliícliol  ,\  postil  koím.  ;iko  ka/al  Nikil*.  Šli 
tak  ď>sf  rllbí'.  Niekí^y  wt-liodili  na  I:  ■'  nii»*Rta,  na  ktorých 

riivťje  boly  po  vivhu  siialui  prachom.  Zase  vyÄli 

,    tu  z  o/imiiiy,   tu  z  jariny,    ktle   /(hmI   súaliu  vyzoraly 
Ha  od  vetra  palyny  a  nianiky,  zum:  zaéli  do  hlbokiMio  a 
iiko   bieleho   rovného   sňabu,    na  ktorom  už  oič  nebolo 
^Mjab  padal  i  sltorit.  i  dvíbul  sa  zdola,  ll&z  zdalo  sa,  že  ídii 


Tí... 


*ľlQ. 


cidot,  nu  ŽĽ  nalior,  uieki-dy,  /c  stojit  na  mieste  a  /.e  siiaint^  ]kole 
<Mil  (uhnu  nich.    Oba  mlčali.     Kóň  zrejme  bol  umorený,  celý  zo* 


xtéfcpattiný  a  inovatou  pokrytý  od  potu  a  Mel  krokom.  Zrazu  trfaol 
sa  a  zupadol  do  vfnioru  alebo  priekopy.  Vasillj  Andrcjlč  chcel  ho 
zastaviC.  ale  Nikita  likrikoi  ua  iiclm: 

—  Načo  zdľiaí!  Vošli  sme  —  treba  výjuf.  No,  inOjI  um!  uo, 
kamarát!  —  vulal  veselým  hlasom  ua  koňa,  vyskočiac  zo  tt«ni  « 
i  sáDi  zaviazuuc  v  priekope.  Kóíi  potrlio!  a  hneď  vyšiel  na  xmral;^ 
násyp.  Zrejmá  vec,  bola  to  priekopa. 

—  Kileže  sme  my  to?  —  hovoril  Vasillj  Audrejíč. 

—  Ukáže  wil  —  odpovedal  Nikita.  —  l.en  pticfme.  OôjďfrM 
nekatn. 

—  A  vedto  iste  ^foiiačkinský  les?  —  hovoril  Vnsjlij  Aiidrejič, 
ukazujúc  na  čosi  i^ierne,  vyftuipívsie  zpoza  síiahti  pred  nimi. 

—  Dôjileme,  potom  uvidíme,  Co  to  za  les.  —  hovoril  Nikita. 
Nikita  videl,  že  a  tej  strany,  kde  sa  to  černelo,  vietor  prinášal 
Buché.  podlhovasté  listic  vŕb,  a  preto  vedel,  že  to  uíe  le«,  ale 
obydlie,  no  ueclicel  hovorif.  A  skutočne,  neprešli  ešte  am  dra^aí 
8iah  od  j)ríeko{)y,  ako  pred  nimi  utčernely  sa  akídt^í  stromy  a  bohi 
počut  akýsi  novjŕ  žalostný  zvuk.  Nikita  dobre  uhádol:  bol  to  oír 
les,  ale  rad  vysokých  vŕb,  na  ktorých  kde-tu  e'slpi  trepotalo  sa  Ústie. 
Vŕby  iste  hoIy  vvBailoné  po  priekope  liuiuna.  Ako  prišiel  k  vŕbam. 
žaloHne  hučiacim  vu  vetre,  kúň  xrazii  zdvihol  sa  prednými 

vyše  saní,  vymohol  sa  i  zadnými  a  prestal   Ŕliapa(  sa  v  v 
kolen&.  To  bola  cesta. 

—  Hla,  prišli  ame,  —  hovoril   Nikita,  —  ale  nevieme,    kom.] 
Kôň,  uemýliac  sa,  ajel  po  zanesenej  ceste,  a.  neprepli  po  n<j 

ätyridsaC  i^iah,   ako  začemel  sa  plot  suštarue,   s  kton'j  neprestajD« 
sypal  sii  shali.     Miunii   sušiareň,   costji  ftkrúlila  sa  po  vetre  a  oni] 
vo:clí  do  záveja.    Ale  na  prerlku  boto  videC  medzem  medzi  dvni 
domami,  tak  že  zilvej  iste  nadulo  nn  ceste  a  bolo  treba  prejst  haj 
A  Kktitoŕne,    ako  prešli  cez  závej,    naälf  sa  na  ulici.     Pri  knijnufEa 
dvore  na  žioke  zúfale   trepotalo  Ha  od  vetra   povť.saD(!,    zamrznute 
prádlo:    košele,  jedna  červená,  jedna  biela,   gate,   onuce  a  jobl 
Biela  kosefa  najmä  ziífalo  trhala  sa,  máchajúc  rukávmi. 

—  Aká  lenivá  baba,  niebo  umiera,  /e  na  sviatok  nesobrala 
prádlo,  —  hovoril  Nikita,  liladiac  na  trepotajúce  sa  koáele. 


Ka  začiatku  ulice  eäte  bolo  vetruo  a  cesta  bola  zauieteiÚT 
v  prostred   detliiiy  slíUu  ticho,    leplo  a  veselo.     Pri  jednom  dví 
brechal  pes,    pri  druhom  žena,  znkntaná  od  hinvy  do  kaháta, 
behla  odkiaľsi  a  vošla  do  dvíei  domových,    zustaniic  na  prohn 
zreí  cestu jucirh.  7.  prostred  dediny  bolo  počuť  spev  dievčat.  V 
dine,  tak  sa  zdalo,  i  vetra,  í  snahu,  i  mrazu  bolo  menej. 

—  A  ved  je  to  (íriÄkino,  —  hovoril  Vosilij  Andrejíč. 

—  Ono  je,  —  mlvciil  Nikita. 
A  skntočne,  bulo  t^i  Griškino.  Vychodílo  tak,  že  odrazili  tf^ 

lavo  a  prešli  ohcui  vcrst  nie  celkom  v  tom  s.nn'-r<»,  v  kUTotu 
trebovtkli,  ak*  predsa  približili  sa  k  miestu  svojho  určenia.  Do 
ľiačkina  od  iiri^kiua  IkiIo  páC  verst 


a 


SOS 


v  prostred  dediny  potkali  vysokého  človoka ,  idúceho  pro- 
triedkoii)  ulice. 

—  Kto  je?  —  y.volal  tento  človek,  xastavtýiic  koňa,  a  hnorf. 
pomajnc  Vuisiliia  Andrejiča,  chytil  sa  oja  n,  preberajúc  po  ňom 
rukami,  piisiel  k  í^Htiiam  n  í^ado]  si  na  ich  kraj 

Bo)  to  Vasilijovi  Aodrejicovi  zuámy  mužík  Isaj,  pove&tuy  vokoK 
sIeo  prrý  kuŕiokrad. 

—  A,  Vasilij  Aodrejic,  kamže  vás  to  Boh  vedie?  —  hovoril 
Ittj,  ottlicvajiic  Ňikitn  zápachom  vypitej  vodky. 

—  Do  GoriHČkitia  by  sme  chceli. 

—  Kde  ste  to  zašli!  Mali  ste  ua  Malaohovo. 

—  Mali.  znali,  ale  Dcpotrafíli,  —  hovoril  Vasilij  AnUrejid,  za- 
ttavínc  koi'ia. 

—  Kotlík  dobrý,  —  hovoril  Isaj.  obzerajúc  koňa  a  zvyklým 
pohybom  zafaliujúc  nm  až  dohora  uslabenv  u/ol  zaviazaučhu  chvosta. 

—  Co,  preiiocujettf,  ŕl  ako? 

—  Kie,  braček,  trelfa  írí  nevyhnutne. 

—  Ted*  inuafte.  A  toto  je  kto  V  A!  Nikita  Stepaničľ 

—  KtožQ  byV  —  odpovedal  Nikita.  —  Leu  aby  sme,  duáa 
ooja,  eíte  raz  n(*pohIúdilt. 

—  Kdeže,  tu  poblúdi(V  ObrAÍ  sa  nazíld,  ulicou  rovno,  a  lani,  uko 
'yjdoi,  vždy  rovno.  V  Ťavu  uojdi.  Vyjiieš  ua  bolšák,  potom  už  v  íavo. 

—  Obrátit  sa  s  bol^ika  kde  -  po  letnej  a  či  po  zimoej 
(MteV  —  pýtal  sa  Nikita. 

—  Po  ximnej.  Hneď,  aku  vyjdeš,  sú  kríčky,  oprutt  kríčkom 
^^  viecha  vclká  dubová  fštrapatá  atnjf,  nuž  tam. 

Yaíiiljj  Andrejíč  obrátil  koim  nazad  a  éiel  dedinou. 

—  Veru  ste  mohli  prenocovať!  volal  za  nimi  Isaj.  Ale  Vasilij 
Aidrejič  iicudpuveihil  mu.  potrhujiic  koňa:  —  päC  vcrst  rovnej 
^ty.  t  ktorej  dve  boly  lesom,  zdalo  sa  ľahko  prejsC,  íýni  Iiihšie, 
tt  vietor  ako  by  zatichol  a  sňah  padat  prestával. 

ľreáli  opát  nazad  ulicou  po  vyvozenej  a  černeváej  sa  kde-tu 
'^ieiim  trusom  ceste,  minuli  dvor  s  prádlom,  kde  biela  košeľa  ni 
•wU  sa  odtrhla  a  visela  ua  jednom  zmrzloni  rukáve,  tak  zase  prešli 
*  älniám-  hučiacim  vŕbam  a  za.SB  dostali  .sa  na  otvorenč  pole.  Meieľ 
jDekn  nestlchahí,  lež  zdalo  sa,  že  stáva  sa  ešte  vačsou.  Cesta  celá 
^l^  zaviata,  a  Haló  sa  zna(,  žo  uezbtiidít.  len  po  viechach  No 
I  ^ochy  na  preilku  UiíMo  bolo  rozoznal,  lebo  vietor  dul  im  oproti. 

Vasilij  Andrejič  žmurkal,  nahyäal  hlavu  a  vyzeral  viechy,  ale 
""^  púšťal  koňa,  spoliebajťic  sa  naň.  .\  kôň  skutočne  nepomýlil, 
*j*  iiel.  sknJcAjÚĽ  sa  to  v  pravo,  to  v  hivo  po  záhybocli  cesty, 
«t<>rťi  rul  pod  nohami.  Tak,  napriek  tomu,  že  sňah  väčšmi  padal 
'  vittor  bol  väčtl,  viechy  ('aly  sa  videt  tu  8  pravá,  tu  s  ľavá. 

Tak  prešli  so  desat  minút,  ked  zrazu  roMio  pred  koňom  uká- 
•io  w  čosi  fiemo,  pohybovavšie  sa  v  kosej  sieťke  boueníího  vetrom 
*^u.  To  boli  spoluccstovatelia.  Pojo  dohnal  ich  celkom  a  klopal 
Wliiitií  o  zadok  poprwlku  idúcich  sauí. 

—  Obíd a — a — j . . .   napred !  —  kričali  zo  saní. 

Vwilij  Audrejič  začal  fdichodiť.   V  saniach  sedeli  traja  mnžici 

*'eiu.  hle,  to  šli  hostia  so  sviatkov.    Jeden  inužtk  éfahal  zadok 


804 


koníka  itnitoin.     Dvaja,    luiicbajúc  rukami,    kričali  čosi  v  prcilku. 
Ukutaná  žena.  zaayi>auá  núalioiu,  sedela  pokojne,  uachuclilftuá  v  uulk 
saní. 

—  Kto  ste?  —  zvolal  Vasilij  Andrejič. 

—  A— Ä— a...8kl!    -  t  ct'lej   sily  /.akľiúii  jeden  z  uiužiko 
ale  predsa  nebolo  možuo  {ločufi  kto  aú. 

—  Uchyi!  Nedrž! 

—  bte  so  sviatkov. 

—  Hybaj,  hybaj!  Uchýl!  Senika!  Oliitr!  Utli>í : 
Sano  Brazily  síl,  leu/.e  sa  uezachytily,  odlúŕily  sa,  a  muo  mu 

žíkov  začutý  zmis'ávaL 

Strapatý,  celý  zasypaný  sňahom.  brachatý  koník,  Cožko  dýchiýú 
pod  nízkou  dúhou,  iste  z  posledných  síl  preberal  svojinti  kratučký 
nohaou  po  hlbokom  snahu,  podliadzujtÍĽ  ích  pud  soba.  ľysk,  zrejiu 
mladý,  a  podtiahriufou.  ako  u  ryby,  spodnou  sambou,  s  rozšiceuvu 
no/drunii  a  pritlačenými    od    strachu    u&ami,    podržaJ    au   niekolko 
sekúud  vedia  Níkitovbo  pleca,  poioiii  začal  zaostÄvaC. 

—  Čo  robí  pAltíuka.  —  hovoril  Nikira.  —  Ako  zmučili  koufka. 
Ani  Asi&ti! 

Niekolko  miuut  počut  bolo  chrapot  uozdier  zmučeného  knnlka 
a  opitŕ    kriky    mužíkov,    potom   /Jitlcbol    chrapot,    potom    /ainíkly 
i  kriky.  A  dovôkola  zase  nebolo  ničoho  počuC,  okrem  vetra,  hviždia- 
cohu  okolo  uší,  a  zriedka  slabého  zaškrfpauia  saní  pú  sdutých  mitt-J 
stAch  cesty.  1 

Stretnutie  toto  rozveselilo  a  obudrilo  VaailljaAndrejič&,  a  rtmel^c, 
noprízerajúc  sa  viecham,  hnal  koiia,  spoliehajúc  sn  uaít. 

N'ikita  uomal  čo  robiŕ,  u  zadriemal.  Zrazu  kôň  zastal,  a  NikiU 
temer  spadol,  zaryjúc  napred  nosom. 

—  A  vtd  my  zaeu  nedobre  ideme,  —  hovoril  Vasilij  Andrejič. 

—  Ale  čo? 

—  Ve<r  viech  nevídať.  Isto  sme  zase  ztratili  cestu. 

—  Ak  sme  ztratili,   treba  ju  itohfadat,  —  krátko  (lovedal  Ní- 
kita,    Vätnl  a  za.se,    lahko   stúpajúc    svojimi  do  vmtira    úhrátpnými 
krokumi,  äiel  chodif  po  snahu.     Dlhu  chodil,  tratiiic  sji  zprcil  nci 
o|mt  sa  ukazujúc  a  upílt  sa  tratíac,  a  napokon  vrátil  sa. 

—  Niet   tu    cesty,    moíuo   niekde   ďalej,  —  hovoril,    sedi^úc 
uu  sane. 

Začínalo  už  hodne  mrkat  Metel  nerozm^hala  sa,  ale  ani  neslabis. 

—  Keby  sme  aspoíi   tých  muilkov  pučuli,  —  hovoril  Vasilij 
Andrejič. 

—  Veru  nedohouili  nAs,  iste  ďaleko  sme  zablúdili.  A  muj 
\  oni  poblúdili,  —  liovoril  NikiUi. 

—  Ako  by  nám  bolo  Ist?  —  hovoril  Vafcilij  Andrejič- 

—  Treba  pustit  koňa,  —  hovoril  Jiíkita.  —  On  nis  privcdti 
Dajte  opraty. 

Vasilij  Andrejič  oddal  npmty  tým  ochotnej6ie>  íe  ruky  j 
v  teplých  rukaviciach  začínaly  ziahnnt. 

Nikita  vxal  upruty  a  len  ich  dr>.al.  usilujúc  8a  Uehýbat  qÍ 
Icáiac  sa  roKuuiu  svojíio  miUrka.  Skuiučne,   umný  kúh,   nnfahig 


% 


306 

tu  V  jednu,  tu  v  dľuhú  stranu  tu  jeduo,  tu  druhé  ucho,  začal  sa 
pomaly  skrúcat. 

—  Len  nehovoriť,  —  upozorňoval  Nikita.  Čo  on  robí.  Id,  id, 
znaj.  Tak,  tak. 

Vietor  začal  dut  do  chrbta,  bolo  teplejšie. 

—  Veru  ten  iná  rozum,  —  radoval  sa  ďalej  Nikita  koúovi. 
—  Kírgizík  je  silný,  ale  hlúpy.  A  tento,  dívaj  sa,  čo  robí  näamí. 
Netreba  ani  telegrafu,  na  verstu  čuje. 

I  neprešlo  ešte  pol  hodiny,  na  predku  skutočne  začemelo  sa 
čosi:  les  a  či  dedina,  a  s  pravej  strany  ukázaly  sa  zase  viechy. 
Akiste  zase  vyšli  na  cestu. 

—  Ved  je  to  zase  Griškino,  —  naraz  povie  Nikita. 
Skutočne,  teraz  s  Ťava  mali  tú  samú  sušiareň,  s  ktorej  nieslo 

sňah,  a  ďalej  lá  istá  žinka  so  zmrzlým  prádlom,  košelami  a  gaCami, 
ktoré  ešte  vždy  tak  zúfale  trepaly  sa  od  vetra. 

/ase  vošli  do  ulice,  zase  bolo  ticho,  teplo,  veselo,  zase  bolo 
vidno  zatrúsenú  cestu,  zase  ozývaly  sa  hlasy,  piesne,  zase  zabrechal 
pes.  Už  uatofko  zmrklo,  že  v  niektorých  oknách  už  ukázalo  sa 
svetlo. 

(PokraéoTaniB.) 
-M- 


V  mojom  srdci. 

Vám  divným  zdá  sa  úsmev  v  tvári 

a  na  rtoch  pieseň  o  šťastí, 
kcťí  mysleli  ste  slzy  videť 

a  počuť  vzdychy  bolasti. 

Vám  divné  sú  í  slová  hravé, 

v  nichž  zdá  sa  zračiť  srdca  mier, 

a  myslite  si  nedôverne, 
že  pretvárka  to  bude  ver' : 

Že  sotva  tolko  toho  šťastia, 

jak  prezradzuje  zraku  svit, 
jak  z  mojich  slov  to  hravc  zvučí  — 

že  pretvárka  to  musí  byť! 

Ach,  nezpytujte,  nepátrajte, 

čo  skrýva  mojej  duše  taj : 
či  slzy  dávne,  zatajené, 

či  znovu  zkvitlých  slasti  máj . . . 

Ach,  nezpytujte ...   a  či  predsa 
vám  tajnosť  svoju  zradiť  mám : 

/c  prečo  v  slovách  smútku  neznať 
a  prečo  vše  sa  usmievam 

tu 


8M 


Čo  slastí  skrýva  srdce  moje, 

tíe  Tahko  v  úsmev  stlumočiť  — 
však  to,  Čo  tiaži  ho  a  boli, 

to  neTzä  v  slovách  vysloviť! 

ľMdmila  Po^javorint 


-•»••- 


Z  kvetov  srdca. 

I. 

Mladé  jaro  vo  prirode, 
mladé  jaro  v  duši  — : 

kolko  nových,  tajných  slastí 
moje  srdce  tuší ! 

Sotva  zmizly  snahy,  lady, 

zmizly  srdca  žiale, 
miesto  súžby  —  nové  túžby, 

nové  ideále. 


Sotva  slnko  vyvábilo 

prvú  fíalenku, 
svieža  nádej  zaklopala 

srdca  na  okienku. 

Zaklopala,  zafúkala, 
zašeptala  schvele: 

»Zase  prijde,  zase  prijde 
jaro  zružovelé ! 

Zase  bude,  ako  bolo 
v  dávnom,  milom  čase, 

ktorý  sladko  srdce  uČil 
veriť  dobru,  kráse. 

Zase  bude,  ako  bolo 
po  čas  dávnej  vesny : 

plno  kvetov,  plno  sníkov, 
v  duši  plno  piesní... « 

Splnila  sa,  splnila  sa 
nádej,  milá  skazka: 

jaro  prišlo,  piesne  tryskly 
zmládla  v  srdci  láska. 


307 


11. 


Rado  by  srdíenko  znalo, 
čo  sa  to,  čo  sa  to  stalo, 
že  ako  za  dávnych  dníčkov 
plno  v  ňom  tuhy  a  sníčkov. 

Darmo  sa  srdíenko  zveda: 
nedá  sa  vyskúmaf,  nedá, 
prečo  je  vzrušené,  schvelé  — 
pritom  však  blažené  cele. 

Rada  bych,  rada  bych  znala, 
aká  to  zmena  sa  stala, 
myse!  že  —  predtým  tak  ledná!  — 
teraz  je  pieseňka  jedna. 

Zvučí  to  v  dušenke,  zvučí, 
znovu  ju  nádejam  uČí ; 
jasá  to  dojemne,  tklivo  — 
a  mne  tak  sladko  í  snivo! 

Povedz  mi,  povedz  mí,  zlato, 
prečo  je  hádanka  táto, 
hádanka  v  srdíenku,  v  duši  — 
ved  ma  to  v  pokoji  ruší! 

Zjasaly  Šuhajka  oči . . . 
Koľko  v  nich  slastí  sa  točí! 
chvílka  len  —  chvíľočka  krátka  — 
razom  však  luští  sa  hádka . . . 

Viem  ja  už,  čo  sa  to  stalo, 
prečo  to  v  dušenke  zhralo, 
prečo  je  srdíenko  schvelé... 
Šťastná  som,  šťastná  som  cele! 

Ľudmila  J*u4J<tvorituká. 

■W" — 


Boly  časy,  boly! 

Napísal  Pavel  Sekerka. 

Vám  je  sveta  žiť,  strýče  Krištof.  Ani  v  živote  matky  vám 
obré  nebolo.  Xávideiiia  hodný  život  —  bár  by  aj  ja  niečo 
)  mohol  zažiť  v  mojej  starolío." 

Janko,  siisiMÍ.  ty.  ktorŕuni  len  nedávnu  temenu  zatvrdlo,  môžeš 
ií,  že  mne  nikiiy  lepšie  nebolo;  ty  vieš,  čo  je  život!" 

so* 


ilOfI 


„No,  stKče,  vám  už  na  twm  svete  nikt)  neuhovio,  C( 
chybuje  y  Ste,  na  váš  vek,  /tiravl  a  jarí;  sniuvia  n  nt^veäl 
uu  mkách  nosia;  vnnkoviii  a  vniu'ky  aoí  len  sUkUmk^iiu  vetriltu 
na  vÄs  poťúkiiut  uedoimslia.  Vciu,  neviem,  éo  lepšieho  by  ste  «; 
niohti  print?" 

„Dobre,  dobro,  Jauko,   pravdu  miÁ;   rúhal  by  sa,  keby  nel»»l 
S])okojn}ŕ;    ďakujem  ľánii  itolui,   ie  mi  toto  v&etko  popiial   t\9UÍ;\ 
nifi   kužíly  to  (ložijn,  —  ale.   predsa,  —  eh,   nado  to  spomfuat,  — 
buly  časy,  boly ..." 

Krištof,  roziimiiiŕm  h(ispľ(i.iťfiifni,  iiadohiulol  pokuy  niujotok. 
Ku  slaruotc.ovskiMiiu  iiľuniu  prikúpil  susedov  ^ľtiut  8  rozvAliLUviu 
domom;  nn  {iriestore  takťi  ro/šircnom  postavil  pohodlné  byvunif 
u  bospodáľske  staviská.  /.a  boHpod&ľskymi  star}-.  svojou  vl&stuon 
rukou,  zftbudiiviil  kritsiiy  ovortiý  sad,  ua  konci  Mdu  postavil  dvo 
murované  stodoly.  Ilobni  pomoi*  mal  v  dvodi  synorli,  v 
v  kázni  a  biizni  íložej  Ked  prišiel  ŕJis,  tiv]>{|nl  írlj  dn  > 
6Ám  vyhral  im  ^eny,  s  ktorými  nielen  .sám,  ale  aj  mladi  spokojní 
boli.  Fár  rokov  po  ženbe  aynuv  pudr>ul  eSte  opraty  v  rakAcb ;  clia 
zkÚHÍt,  ako  sa  to  bude  gaždnvaí  s  rozinaožeuou  čeUtíou.  Zkúňbi 
dobre  vypadla;  synovm  počiimli  ä\  rozamne,  neveKtJlui  práca  iitla,' 
ako  po  mu-sle. 

Presvedčiac  sju  že  nie  ilo  nehiHlnýcli  nik  svcrí  h  o  k  podám  (vo, 
uniieuil  si,  že  odovzdá  váetko  tiyuoiu;  nech  na  svojich  nohách  stoja. 
ne<ľh  sa  xit  sami  trápia.  —  on  chce  v  pokoji  žit.  Stiršiemu  n^^ 
z;i  bývanie  prednú.  mlndMemu  zadnú  cijistkn  dnmu. 
hlásili  äú  všetkým,  len  v  jednom  sn  nemohli  doliodniit  m 

iiby  otec  s  ním  iiV'val.  Aj  tu  ro/,b(»dla  vula  Htnrélio    .Ncliudei 
u  starsiiiho.  ani  u  mladšieho  —  ale  budem  o  obidvoch  )}VvaI:''1 
ma  jeden  zunujete,  prc^sfahujem  m  k  druhému.'  A  tak  bolo.    yo- 
zunoval  ho  sice  ani  jeden,  ale  on  sám  nevydriíal   dlhí*  ua  JMlnom 
mieste;  no,  a  ^.e  nebolo  trebit  len  pár  krokov  /^st,  hnetr  bol  iido* 
mneiioný  v  prednej,  hneif  v  widnej  ízImí.    On  sbe  btivoril. 
niiiíti  robil  k  vôli  tomu  drobiť^^xi.  Na  prcdkn  uiuly  .lanko 
wi  perou  každý  doli  usiielal  sUrt^mu  otcovi,  ta  poMiítóul  v^ 
leu  vládal  a  mohol  odoietif,  ručníky,  kabátiky  í  pudusky; 
íxbe   7.1US  ninlá  Auka  t  postiefkr   pre   bábiky   nechávala    mii 
í  pre  staľi'lio  otca.   ba  aj   prikazovala   bábikám,   aby  sa   - 
dľ/aty  íl  stanMio  otcii  uekepitly.     Musel  tedy  vyhove*  nj  :,- 
druhej  žiadosti. 

V  lete  sedával  ua  nálepku  pred  domom,   v  tôni  kobitŕj 
s  fajoŕkou  T  ústach  spokojne  hlade]  na  krásny  Beží  svet,    di 
na  tmoliai'e  sa  okolo  neho  vnriŕat.á.  alebo  Fliováral  sa  í  oknlo 
i:inii.  Spokojnotit  a  lilaženonf  \*y/.erala  z  jeho  oé(,  a  pn^tsi,  kerí  mi 
kto  príjemnosť  života  pripomínal,  vždy  končil  odpoved:  ,Xenil 
su,  dobre  im  ji*,  ale  --  boly  časy,  boly."    Keď  kto  pýtal  sa  hu 
na  tie  spoinlnan<^  cnsy,   obyčajne  »o  slovami:    ^KK  ty  tlt^  vtí«(I 
by  !ti  chcel  vedietl"  oilvrátil  sa  a  odíäiel  preč. 

lYe  tieto  svojo  sjuvá   ,boIy  6isy.   boly'    Kil^tof  aUl   B«  ryÁ 


Upri 

idú- 


<tod 


chýreaym  v  doUtui:.  AIľ  nikto  u^vedul  povpilut.  pručo  u  Kn^luf:! 
„boly  étay,  boly.  kptf/e  právií  lei-a/.  žije  /.hite  äisy.    — 

ÍIaa  iilúr  lionitiv  !í  |)ľetliA(Ízky,  SfbvÄ'  u  prcii  tliMii 

Kri*tnfnv     Nebolo  lin  na  ualt'itku     Tviii  I-  asiioli  uä8 

T  Qfíhiiito  nikto  mylit.  Mladi  lndi  v  iioit,  pu  prdci ;  pivd- 

ptjk-:4—  .  .'lu,  hi  ilun-  jií  v  izba  Skutočne,  tam  sť*UoI.  zii  stolom, 
a  čiUU  v  Biblii,  liutíd  liiuť  kh  dali  du  ro/buvoru,  o  xdraví,  o  po- 
časí, o  ílMdÁch  iiU.  li:\á  bych  bol  príviiMlol  reč  na  tiu  «bo]y  ŕusy, 
boly",  ale  som  &a  dominevivl,  íe  tym  n.'Lnit-/lm  siurlka.  Načo  mu, 
nľ.  it  tl'ibľti  viMii.    ľri  lozpľiivanl  iipo/nrnil  íom  i^a  itrt  tri, 

fh>>.  .    ŕbilny,    ktoi^í  v  iitbe   n:id    dvormi  ua  kiiucoch    vis«lv. 

Viwly  po  poľtadkii,  malí,  väčéí,  najväčái.  lioly  pekrttí  maTovanô; 
ti  mólovka  ma  k  nim  initata. 

jSXrýtii,  kdť  Kto  viali  tieto  krásne  maloTunô  čbáiiyV  SniUf  ich 
aúVBMa  priulcslu,  vo  vťiic.* 

^ííi..,  lo  iP  moja  vlastnost,  iminiatka  z  ŕosov  dávnych." 

A  n,  takto  snid  bex  uľaxenia  tutarika  phdem  k  tym 

tlarýiii  '  „boly   -  boly-. 

.Je  tu  pamiafka  na  prijnnm^  časy.  čo,  uhádol  aoni?  Snád 
I  týdičbáuuv  lui  pilo  na  vašej  Kvadbu'^" 

.Äiin.  je  ti>  pamúilkit  na  prijemné  Časy:  ój,  takýcli  ti^raz  niot, 
4  iiebudť  u;,  viucej  —  boly  časy,   boly,"    odvetil   starik,  a 
iaf  >A  ro/.pľdvat  o  týoli   staľýi'.h  časorb,    ua  ktoré    nemohol 
Xnhddniic  nnt  v  teraji^oui.  d<  bróm  polo/ouí. 

,Je  to  pamiatka  i-jcIitAntViiuia  môjlio  v  obci  iiaioj.  Predtým 
koidy,  kto  bol  y,vn'ony  za  ryrhlára.  musel  si  lakó  člnlny  /adovážlL 
Ju  íiom  tieto  m  z  Modry  doviť'zol,  Hchvúhie  soiit  i^itd  pre  ne.  keď 
pit  /volih  M  ryc.htAra.  ÚbAny  tieto,  lak  ak'*  tu  visia,  pn  čaB  môjho 
n  na   obuLuoiu   dome.   tiež   nad  dvermi,    v  iebtí 

r>  lo   n/,  nevuiu:    na  obecnom   dume.     Iloly  časy, 

bnly:  leTÄZ  rycbijir  pre*!  sebou  mu»í  maf  knihu  zákonov,  ked  súd 
vynA^;  t^^ra^  musí  sj  blavu  láuiat  s  kadeukýiui  (mra^rafv  —  a 
pŕeds«  m.ilokedy  to  vykoná,  čo  sme  my,  niekedy,  pri  tých  čbán* 
U'  •  '  iKili.  Tii  botv  noäe  :£áKony,  (o  boly  na$e  paroji^rAfy,  ktoré 
ol'  I  >ipiiatťlily  jij  najzaíateJHicb   protivníkov,  —  no,   a  my 

5IUI'  >.  I  hlavy  lilmaf." 

.. tiň  tyeh  cbiinkodi  leu  nesudill,  strýée?*  p>tal  soiuiul 

piJorkýie  nie,  bcgi  tých  sa  ned.^ía  Rpravedlívost  prisIU^.it;  ^ 
trr- '  '  ■  '  olo  uieoej  nepriati^ľstvl,  keby  protivníkov  takýmito  para- 
gi  ili;    nnž  ale   darmo  je  —  boly  časv,   boly!"    odpovedal 

Rri*U»l. 

,A  akože  to  bolo  pri  takom  súde.  rozprávajte  mi,"  ponúkal 
imm  fttarkt^in 

„Ako  to  bolo?  Nuž  dobre  Iwlo.  vfeak  som  uí  povedal,  že  tým 
fiboinom  ani  n»j/^itatejäi  oemohnl  odolar.  ľoviem  leo  Jeden  prl|md, 
iií.    '•  tilopije  nixpamiiTám,  lebo,  luÄim,    bol  posledný   za 

ni  >'a."  hovoril  Krištof,  a  začal  rozprávnC: 

l-nii  sme  sídeni  ua  iilMírnniii  liom-*.  ja,  slyria 
|ii ,  I    sme  Ztt   stolom  a  vypiuvali   sme  všeličo; 


JLifti 


81(t 


Iral  tati)  aj  kiňbír  (obecný  Kluha),  tinolíl  Ba  po  ithe.  Vyprárall  sto 
o  tydi  chýroch,  ktnn.^  koluvaly  už  aj  v  nhc!  niúej;  žo  vraj  a^  ae 
bude   tAky  poriudok,   nku   Hosiaf,    lebo  že  iiovt>   /jtkoiiy  to  vňetki 
z  gntntii   !)u|)reii)iciiajú  ;    ba  že   u^   aui    lio  i:t>áii>  nesmia   byt   M 
obiícnom    ilome,    ic   sa   to   oesrovuáva  b   vážDosfcu    rychtárak(*bii 
úi-adu  " 

.Veru,  ako  by  ich  už  ani  nebolo;  však  tUvno,  čo  nifbttiy 
s  klincov  dolu  vzaté,  pmch,  až  na  prst  /hnibo,  ich  pokrýva,*  Iich 
voril  najstarší  pilsažuV,  smuiným  okom  pozerajúc  ua  zaprášení 
čbAny. 

„Nebude  hodno  úradoval  statočný  človek  sa  na  to  nediL   Cn 
ako  skolád  máme  tu  vyšlabikovat  z  knižky,  akú   pokutu  vvmcr* 
ua  .lura.  ked  miesto  svojej  susedovu  horicu  odvezie?    To  by  bola 
pn^  lián!"  rečie  Maitjn,  prlsažný,  ten,  čo  nedávno  zomrel;  víak  si 
ho  znali. 

.Takto  uastrbít  hodno&C  úradu,  —  ncmusíS  sa  uspokojU  s  rŕ-^ 
ľokoni  poctivého   ryilitárskelio  úradu;   keď  aa  Li  itelúbi,   n 
k  í^lú/nenin;    kto  íii  uril,  kfo  /.asanuje  tvoju  poctivú  hlavu 
inamlas  '»  m  ti  uió/e  do  oči  sniint,"  ^andc^t  som  6a  du  ri<či  aj  jau 

„V  tom,  ako  my  takio  hosodujcme,  vbehne  do  izby  >li*ii 
ävánív,  teu,  čo  mu  hovoría  Klukan,  cel;^  /.advĽhčany,  ani  Čo  by  bo 
ÍH)1  nif^kto  poprehäiial.  Zantaup  v  prostred  i/M  a  odfukujo.  ailí 
koviitsky  uiech,  Už  sme  mysleli,  že  ho  šliak  trafil  ua  jazyk,  lebff 
su  len  díval  a  nič  nehovoril.  O  dobrú  chvitu  začal: 

„Pán  Itoh  váui  díy  dobrý  déii,  slavuf  úrailé,  aj  lobe,  rychtárn 
aj  im.  pán  iiotiir,'  pozdravil  pekne  všetkých. 

„Pán  lioh  daj,  Pán  Roh  daj  aj  tebe.  No,  čo  nového  oAtn  oe* 
8ieé.  Miíko?" 

„Co  nového?  Mrzutosť  Váak  taký  8om.  že  by  ma  na  štyri  tou 
nesobrali.  Mňa  málokedy  čo  namrzl,  ale  čo  jo  moc,  tu  je  moc-' 
hovoril  Mišo. 

„Tak  na  štyri  vozv  l)y  ta  nesobnili,  a  my  snáď  vaAtntí  fa  m 
táckach  vozil,  no,  no!"  ozval  sa  Ondrej  prisažiiý,  len,  čo  rti 
dopaloral  ľudí. 

„Oh.  ahy  ta!"  zreval  Mi.4o;  ,na  to  som  prišiel. 
statočného  človeka  iMisjneoh  robili?  A  ku  konín  sa  i 
u  kohij  sprav(_>dlu().H(  hludni!,  ak  uie  u  predsUivtíiiých  ?  ' 
už  nemá  iného  obrancu,  okrem  Páua  Boha?" 

.No  ten  pomaly,  Miško,"  tfšil  som  ho  3ám;  ^[cn  nám  vyrMt- 
právaj,  éu  sa  ti  za  krivda  Htala.  my  ti.  dla  vedomia  a  svedomia. 
Bpravťdiuoflť  prislúžime." 

„Co  sa  mi  za  krivda  stala?  Veru  nikto  uemóža  viac  byt  ukriv- 
dený na  tom  šírom  svetĽ,  ako  ja.*  hovoril  Mišo. 

KiŇbíľ  IťU  ua  to  čakal,  aby  /vedel,  čí  malá,  čí  väčiía,  či  nij- 
varšia  krivda  Ktala  s;i  Mišovi.  Keď  po<uil,  že  na  tom  slrum  stc^ 
nikto  nemi^že  viňc  by(  ukrivdený,  ako  Mišo  Švárny,  vza!  ten  nij- 
väčäl  čbán,  postieral  prach  a  neho  a  položil  bo  ua  8t6I. 

*)  Mimlaimi  menitjii  u  náH  mládencov;  náaov  be^oý,  ktorý  atniriii. 


ahv  «te  a> 


•**■-  -^^ 


ab 


811 


,NiiJŕ,  Miéko,  vfílká  krivda  sa  ti  stnla,  hovoríš,  a  clice^  aby 
!me  to  aj  my  uverili;  myslia,  že  keff  ty  fiovieft  čieioe,  aj  my  po- 
vieme Ľierao,  a  keď  povioš  hiolo,  hiele.  \'w.  musíme  imjiirv  vy- 
skúiiiaf,  d  leu  ))ut<uii  nň  iiktl/e,  kde  je  krivda  a  kde  pravda,"  lio- 
vorii  som  Miéovi.  Ale  Mišo  už  vedel,  kde  je  pravdA  ttcliuvauil,  a 
tby  slaTní  úrŕid<^  nemnBeii  sami  dlho  lifadaf,  ponúkol  pomocnú 
ruku.  Vzal  éhán  a  /tiatil  sa.  /a  urali'i  clivírku  doniej^ol  ho  nazpäŕ, 
play.  Pri|iili  sme  si  všetci  a  pokt'ačovali  v  práci. 

,Tak.  lak,  Mi^ko.  teraz  uám  vyprávaj.  kto  *(a  obrazil,  kto  ti 
ífl  za  krivdu  urobil,"   hovorili  sme,  skoro  všetci,  uaraz. 

„Podajte  ttídy,  ílavni  úrade,  aj  ty.  ryrhtáru.    Viete,  že  mojím 

'l"i"v'ii   sú.<tedurii,   bi)daj  by  na  sto   mlí  býval  odo   múa,   je  Jauo 

Včeiai  večer,   neskoro,    prišiel   domov  z   mesta.    Zatiahol 

^  vozom  na  dvor.  Tak  mi  lo  vypriíval  môj  maraľas,  ktorý  v  raaátali 

spil),  }.c.  zobudil  ho  hrmot  voza,  vhI.i1  a  po/.rel,  kto  to  tik  iieakoro 

prišiel,  i  videl,  ako  ľetráš  vypriahol  kone,  pnsboral  s  nich  Ľhomiity 

a  odišiel    preč.    uecliajúc    kone  na  dvore.     Kone   chvllku   stdly  ua 

dvore,  potom  icroviia,  ako  by  im  hol  niekto  puécpnul,  —  však  ne- 

neui,  fi  im  lo  nepošepuiil,  keď  chomťiLy  sheral  —  tiahly  do  humna. 

UAj   uiamfaft,  ukvtíliac,  že  v^ak  idu  len  do  Petrášovho  humna,  odiáiel 

íloľkýže  aa  ti  prisfavia,  na  vyhorenej  tr.We'    Oj,  nie;  ráuo 

zbadali,  že  [jrcšly  pri  .stodole,  preliezly  cez  prieloz,  ako  kozy, 
tt  E  1*0  v  na  do  „dielcov''.  IVtráš  má  hneJ  za  prielazom  knimple.  Kóä 
ti  to  ani  ntioímchá!  iVtríláov  ávatior  má  cíalej  zasiafy  mak.  Vari 
tA  ti  kôii  do  maku  pustil  Oj,  nie;  zrovna  Cahajú  do  môjho  ovsa, 
ktorý  je  za  makom,  a  to  nie.  aby  si  orl  kriOa  zažraly.  kde  je  po- 
dlujší,  ale  rovno  do  pruätriedka,  do  uajlepšicbo  sa  vtepcria.  Oj, 
lt«Gy  ste  videli,  ako  mi  ho  doiiadily,  /.»|iIhIuiIí  by  ste  —  Nuž  tak 
MW  pľi.viel  II  liožie  poždmaiiie,"  doliovoril  MiSo  Švárny, 

„lutujeme  ta,  Miško,"  hovorím  nm:  «Nuž  ale  neboj  sa,  nato 
Brne  tn,  aby  sme  spravedluusC  prisluhovali.  Bude  aj  tebe  prishižem^ 
^  tn  bnecT;  nemusíme  sa  unuvat  do  dielov;  my  vás  aj  bez  videnia 
ikoíly  pokoniime  s  Pefrňšom.  Kišblr.  zabehni  pre  Petrááa." 

Za  chvílku  prišiel  kisbir  8  Petrášom. 

nVÁD  iioh  vám  daj  dobrý  deň,  a  íi  už  bude  aj  večer,"  po- 
**luvil  nás;  „čo  žiadate  odo  mňa?"  spytoval  sa,  ako  nevinný  ba- 
"^iífllc,  Pelrás. 

,Co  žiadame  nd  reba?  Ty  to  neneô?_  Svedomie  ía  nehryssie, 
ppe  tií  krivdu,  velkú  Škodu,  ktorú  siised  Švárny  utrpel  pre  tvoju 
D^dbalosíV"   opýtiil  som  sa  ho,  pozetajúc  mu  ostro  do  oči. 

,A  čo  by  fiie  ma  lu  križovať  chceli,  nevedel  by  povedal,  čo 
»■  krivdu,  čo  za  Ŕkodu  spomínate." 

,Bol  si  včera  v  meste  V 

.Bol  som." 

„Prišiel  si  veŕor,  neskoro,  domov?" 

gPriéiel  som." 

„Vypriahol  si  kone  a  sobral  chomúty  8  nich  V* 

pVíietko  sa  lak  stalo,  uko  hovoríte." 

„Kde  si  nechal  kone,  ked  si  vypriahol?" 


Sií 


.Zaviedol  som  irh  do  izhy  r  tiloži!  do  iMistelo." 

,No  len  ucli   pri'dsUveuých  a  odiiovodtij  stuJfDe.    Kttt  tnien^ 
aáiu  seba  trucujú." 

„Nuž  ua  dviiie  ««iu  icli  nechiil.  Mojo  kone  sú  iJik  nančonô.  1«; 
po  vyiiri;iliriut(  clivCIku  postoja  uu  dvom.  ponaťalnijú  a  iinkrltálajĎ 
sa,  a  potom,  aj  bez  iionuku,  iriií  do  otvoľenej  nui^lo.  M'ija  ĽÄzdioii 
popľťdkii  narhysrá  pre  ue  do  jasict,  aby,  ked  piidum  s  t:ťSly,  »p- 
niuBcI  š:i  sám  tiVijiit;  ja  len  vypriabneiii,  a  kuuľ  uj  äaitu*  najUn 
Hvoje  ntiesto.  Oj,  to  so  kone,  takýcli  niet  v  dedinu;  kwf  v  nicaU 
zavulám  hió.  môžem  smelo  faliuúC  do  voxa,  iiezasUivia  sa  tie  \ea 
doma,  oa  dvore.  A  oeultližia  uoi  tomu  mftlŕiim  dietafu,  môta  po<t 
niiiii  <:hndií,  aui  sa  Itíii  nehnú.  Oj,  to  sú  kone!"  áiroko-ďalcko  V]'- 
kladal  VHvá». 

„Pekoó  kone,  neublížia  nikomu,  len  môj  ovos  im  Ind  v  rosle: 
však  sniif  si  ui  videl,  ako  mi  ho  doriaijily ;  až  tuk  sidce  ZAb'dl 
človeka,  ked  ua  U*  pozre,^  nadhodil  posniesuc  Miäo. 

.Čo.  moje  kone?  Tvoj  ovos  V  A  videl  si  icb?"  krft-al  PeirAJt, 
CO  mu  len  hľdlo  staŕilo. 

.Nekrič. ■lanko,''  hovorím  mu.  „Krikom  ne  i  i  vda 

neudusís    ľľi/.naj  sa,  že  lo  tvoje-  koue  Imly,  a  d  .  .1.^.* 

„Oko  by  vyklal  tomu,  ktorý  by  povedal,  že  niuje  kuntj  v  švár-- 
neho  ovse  videí,"  kričal  i'etriš. 

,No,  tak  si  líjn  vykol  svoje,  lebo  ty  sám  si  Ich  videl.  Vari  by 
tie  Aj  nazad,  cez  priolaz  buly  liesly,  keby  ich  bol  niekto  neviedol/ 
ohlásil  sa  ävárny.  '  1 

Tn  som  už  videl,  že  musiin  prísin-jšie  zakim'if.  lebo  by  sa  daU' 
aj  do  vlasov    fVtra»  u?,  dávno  túžobne  pi>/.enil  tia  čIhíq,  ale  pitsial 
sme  mu  ho  neponúkli,    mysliac,   že  k  tomu  je  času   dos(;    terax, 
myslel  som,  je  už  svrchovan^  čas,  aby  sme  teuto  paragraf  privolali 
ua  pomoc. 

„ľonij,  Jnnko,  —  ale  najprv,  tu  máš,  zapi  si,  nech  ti  sldzi 
na  ídnivie,  —  mohol  by  si  pred  svätým  oltárom  prisahat.  že  tvoj* 
koue  ueboíy  v  šjvdrncho  ovsoV"  pýtam  sa  Petráša.  Ten  vímU  čbáik, 
napil  sa,  a  položiac  ho  na  stôl,  ho  von  I :  „Nuž  ked  je  tak,  nech  je 
tak;  pri/nám  sa.  moje  kone  tvoj  ovos,  .Miško,  tak  doriadllv;  j«  aít 
som  vinný,  ale  moja  juiazdiná.*' 

.No.  vidfi,  aky  si  ty  hriešnik,  Janko;  takto  t4Ji(,  takto  n 
nosom  vodií  predstavených.  Viod-Ii,  že  af.  toto  je  vefký  priestu- 
pok?"   hovorím  mu  prísne. 

Pelráš,  ve<líac,  ako  sa  veľké  priestupky  men^fmi  robia,  vxal 
prázdny  čbáu,  odišiel  u  2a  krátky  čas  vráill  sa,  ne&úc  ho  uaploea) 
PríptjaJi  sme  si,  a  pomediti  to  Peiráé  vyprával,  ako  sa  to  aulo 
s  tými  koňnd. 

^Hovoril  som,  že  nie  som  tak  vinný,  ako  moja  gazdiuá,"  vy- 
Bvetíoval  ľctriVô.  „Ona  luibudla  naložil  sena  do  jasiel,  a  ume  tt> 
neskoro  povedala.  V  noci,  kuif  diuhú  hndiuu  hlásil,  zubudiii  sok 
sa,  a  c^na  uii  hovorí,  že  neprichystala  sena  koňom.  Ja  som  hned 
vstal,  ryáiel  von,  a  zrovna  do  ma.^talo.  Ma^iUil  prázdna,  koni  alkdc. 
Idem  do  sadu,    pozerám,  —  ale  kde  nič,  tu  uič.     Kde  ste?    Viik| 


31  > 


len  ueály  ste  nazad  do  mesta,  k  vôtí  tej  trocha  sečl;y,  čo  itte  oe* 
vláitoly  zožrať  a  kUmi  v  lir)*;iiuri  zostala?  Siiáif  .sú  pri  stodoIoV 
Iilfiii  ta,  &/.  k  huin^mii  jineU/u:  :iui  tam  ii-li  uiibnlti.  liatie  Ho/u, 
kde  len  môžu  hyt?  Prejdem  cez  piiolu/  a  uačúvam.  Tu  zrazu  oíu- 
jem  ťtiiupiii.  UUhu  dalľj,  a  čo  vidím?  Mojo  koue  v  av»ť.  Mi!»kovom 
No,  dtnlo  8»,  ču  8a  nemalo  srat.  N'oliauuj,  Mi^ku,  vynaliradiui  tí  to, 
dovoziem  ti  dreva,  pójili'm  ti  orat.  alebo  už  uitVin-takym  spúsobom 
sa  ti  ndälúžim.  —  Kišljiiu,  vezmi  teu  čbáu  a  Uuoes  z  tobo  stari'bo; 
povf'iU,  ž(>  ftom  (a  ja  poslal." 

Mi^ko  Švárny  /.  poriutku  len  plecom  mrdal;  nU:  kud  prišlo  to 
i<taró  a  JVtľáš  pekue  mu  pripil,  uezdniliul  síi  prijal  prípitok,  bo- 
roriac.  že  však  auj  on  nemá  srdce  z  käuieťia,  ití  ou  tiež  neui  takjf 
zW,  ako  vyberá.  A  kciX  uui  byt  tak,  iiu/.  uecli  je  tedy  tak;  nech  je 
aabuduut*^  všetko.  - 

Ale  uačo  mam  vypriLvat,  ako  bolo  ďalej  a  ako  sa  to  skončilo. 
Miško  odpustil  .lankoví.  Netskór  sadli  jcdon  k  druhómu,  objímali  sa 
a  slubiivali  si  viiniust  až  do  smrti.  Nuž  a  my,  predstavBul,  ľo  suio 
DuUi  robiCf  Dali  suie  aa  to  svoje  puj^.ehnaiiie,  a  rozišli  sme  sa, 
blažení  všetci,  aj  Mišo,  aj  Jauo,  aj  my  Užili  sme  všotct,  a  okrem 
toho  Jauo  a  Miéo,  kde  len  sa  liii  piiležitost  zavdulti,  z  vdačuosti 
*7prdvalí,  vychvaliijiu:  predstavených,  ako  sme  ich  pekne  pomerili, 
do  ak(^hn  tuhť'ho  priateľstva  privÍHilli. 

^Tak  sme  uiy  sUdili  pri  týcluu  čbánkocb,  a  každý  sud  pre  obe 
stránky  dobre  sa  skonŕii.  A  teraz?  Vyjdú  proti  sebe  ako  kohiitj, 
nauliodia  sa  ud  Kuifaáa  k  ľilälívi,  uaro^tbad^ujú  peiiajil,  —  a  čo 
i  tobtr  tiiije  jedeu  alelfo  drnhý  z  oícb?  Čo  sa  vykoná  výnikamí, 
vyQii.-«n)uii  pri  lyeb  kniluiclr?  —  /aóali  sa  klbčit  aku  kohuti,  hryzú 
M  ďalej  ako  p>8y.  Eh,  buly  časy,  boly!"   dohovoril  starý  Kri&tof. 


BESEDA. 


Slovenský  archív. 

tlán  nolI.V  :>f;irMiiovÍ  Ilainuljakovl. 

Najdražáf  ľratciu! 
T>m   ítwitek  pred  s.  Duchem    priň^sel   ml   (lelinek   od   S^ích 
ich,    pako  ľ.  W.  ľalkowiŕ  písal,    za    Kneidn  3<i  zl.  a  od  T. 
lierčika't  darowanlch  ľrt  zl.,  za  ktern  nas^'ác  až  wčil  poňfžeňe 
kogeui;    neskoro   sU*e,    než  wibowúrá  to,    čo  sa  se  mníi  pomimo 
^llrati,  iWdí  a  ľtioti  stalo,  n  čo  sa  mi  až  dosawad  eščc  nikda 
.    odllo.    Od  nndi  dowĹ-ilkn  wždícki  sem  Chwatn   Bohu  zdrawí 
liwal,  a  o  žAdnlch  T.ekocb  ništ  ťiewedel ;   ale  uá  wčil  wŕm,   čo  ge 

^)  J&u  Dercík,  vol.  biäkup  pristfnsky,  miesto držitefsky  radca  v  Bndíoe. 


lU 


4 


to  Tá  latinská  Kuchina.  Htietf  na  druhí  ďeň,  ^ako  Oerioek  oileíiol. 
začala  iiiiia  Ziina,  ľrt'ílĽhotlinĽa  watii'g  NťnifKÚ,  limiií,  a  lo  oA 
welnii  ranohép  Žlíi,  kteni  wsťlijíakú  Osludi  a  Mrxutosfi  prÍ8pi>ri)i. 
Vr'\  stawaíiú  wšecko  weíini  ňedbauliwo  íŕIo:  čo  inoljlo  biC  wtfŔtwrtťw 
Tiiliii  holúwt^,  bolo  teprw  až  w  dĹ':iateuj,  a  z  watSé;;  Stráiiki  ílť.  vc 
dwacíitém,  ano  až  powčil  t»äčfi  iwní  wSpťko  holowé  a  dokonan*^. 
Ketf  často  a  s  piudka  pršáwalo,  Člowekowi  na  ma\Yii  lék'-  i 

nemal  kam  ucbílU:   Sloli,  Kusne,  Šati,  ľiikrhvadla  na  ľľ  i 

Uiicbni,    auo  ag  tí   ňewolDt^   Knibi   a  iuú  wšecko   iiioklo   a   Sk 
bralo.     Za  eelú  tri  Tfdúe  íiiät  soui  íieinohol  geäL   wšecko   bolo 
horké.  Sen  žádnl,  we  Dúe  Hniiut  od  R«iiiei>eíiiíkow,  a  w  Noci  d« 
Žabí  ive  dwore  w  Bariňe  pekne  mi  spfwalí  do  Noti.    Wldda   pre 
wäeuek  sem  opadel;  k  tomu  dlhotrwaŕiioíi  Kíinbňa  a  čosi  t-äčc  hori 
než  Knabna  ua  Nohu  mi  prialo.  Sotwa  sem  z  prwég  Nemoci  za 
uicIiádzaC,  zase  wa  priwalila  zrádnä  Zimnica  (jiak^g  na  tícbto  Stra 
ndch  wšaďc  plnoi.    Štiri  a  dwacat  rtlzi   hro/iic  ma  dnvila,   tak  i 
sem   tenkrát  wšeličo  wespust  Sweta   táral.    W/.di  o  gedau  IJuiTisiF 
úeskôr   pricháilzala;    aiii    skúr   iioprestala,    az   kcd   ua  tú  Hodinu, 
o  kten'g  sa  utéala,   totíHo  iia  desátú  pred  Poledňľ-tn,    zuko    príél:i. 
Lekár,   ačkolwek  ináč  znaiuenitf,  a  Léki  ňepiimáhali  iiiát.   luda  ui 
ľrfklitd  od  bllčlio  Wina,  w  kterera  KoreA  Ĺ'akiiuki  za  átiri  a  dwar 
Hodín  sa  mučil,  kod  átwrtf  rú/  napádala  Zinmíca  wipitéhu  ale.  p 
desat  Rukuw  Každému  w  ktiréui  kolwek  Weku  pra»tála,  ale  w  teuilu 
preatat  nechcela   Mdnému.    Tak  cclô  toto  Leto  pre  mňa  na  puslit 
preélo,  a  bolo  rowuL^  0.  A^  wčíl  eéče  sem  darebnl  Uhlap.     fam>k(. 
Hlavu,  ua^le  w^^ecko  Nobi  slabé  sú.  Umki  w  Plechowici  na  ktéjB 
Tabak  zawreté  pod  Kachlatui  w  KúCe  plaču. 

Takto  Hok,  kcd  som  tiial  éčaad  tu  u  mfm  tak  dmht^ho  l'rúlt 
osobne  puznuf.,    Zminku  fleni  učinil,    Že  bich  rád  Hunn^ruwu  lltidil' 
ráz  oebo  dna  rázi  prečítal,  ale  uš  wčil  gu  mám,  a  to  widauú  od 
C.  O.  Hajne  w  ôsmi  weiktch  Zwazkoch  na  I'očet   Uaikow    snadoo 
watšú  noľ  Bernolákow  Slowái-.  I  a  2  Zwazek  má  ireckí  ľe'.t  s  P«v 
merkowáiitm,  tretí  ľreložľiií  laíinsk*^.  ustatnicli  .'jWlklad.  c 
sa  a^  ad  Codicem  Mobouenseui.  r>obľe  bi  slúifila  lemu,  kii 
Cbut  na  sloivenski  gu  obracat!!!    Kúpil  sem  ^  ^akokolvrok  laika 
od  Nowomestskeho  wčilagšóbo  Prepošta. 

Pripojení  tu  iiekteri    Kxempiar    Kneidi   nech  wdaóue  prlgna. 
Bolbicli    poslal  wác,   kebi  to  nebolo  tažko  Ďést  t^Kto  Zeíie,    alo 
bi  sa  Ulm  lubllo  wác,   nech  odpisu  Gelínkowí,  a  on  odcšle  koíko- 
kolwek  budú  chcet. 

Čo  sa  w  literuém  sloweoském  SwoLo  rohí.  nevim  niät 

Rusi  preukázali,  že  sú  Chlapi,  a  zahanbili  wseckiťh,  ktorí  o 
wielico  neprawdiwiMio  roztrubdwali;  že  lobejzčeho  Uoku  celO 
^Yagsko  zabinulo  tak  aako  ňcbdi  francúské  w  ruské;:  Zemi. 
v.\ir  Tuľkoni  ne/.li  thuto,    ueľo/pouiuuúce  sa  na  to,  gak  ukrutne 
ohawiiR  s  kreslaul  zachádzali  nekdí. 

ľorúčam  sa  aé  do  predeélebo  úprimného  Prátelstva  a  xosU 
z  wrúcním  liožkaním 

ft  Madunicách  Dna  If)  Higba  1829.         Nattwemegílf  Prátel 

Cí.  JhUy  K.  M. 


—  -     *• 


aifi 


ľ.  P.  ľmtelow  dbAícI)  Slowákow  bn(UDslcfr.b  «  peääauskfch 
Ixňkáwiini. 

Ma!  BPín  ošro  n^'  P.  riprčfkowi  písal  a  /adakownl  m  lieh  2i)  ľ.l., 
ale  Uito  Žena  z  Pohodínia  dlž  sa  tu  btiwií  iieiiióžo,  prttsini  teda  m 
tu  pnitohkíi  Lisku,  kclii  mu  sauii  Mciiotii  mo^iDi  mesto  múa  nno^dn 
Časom,  kiMf  buiíe.  riileAitojit,  /atfakowali  a  prečo  sem  fiú.  to  učinil 
n«mo^lel^  Príčinu  Be  StrAnki  Nemoci  predložili. 


Z«iiiÍuiiHki  verAoviiioi  nloveiiMki. 'j 

Z  veriov  VarJianskeho. 

(baróna  Antona  líadváo^zkcho.) 


Rosum  a  srdce. 


hva  mocDárí  v  tomto  svete 
r  nephiterstve  žijú, 
Iw)  prf  jí»(Jiio  mak'  pole 

vo'^poliik  sa  bijú. 

Tf  (DĎcnárí:  miIcc.  t-oxiun 
fpoU  sa  pasojó. 


láska  je  to  malo  palc 
a  i»  to  bojt^ál 

ilojnjĎ  ai  nmoho  roknv 
vermi  rozsrienf, 
a  leu  vtedy  aa  pomeria, 
keil  ni  poIa  oeoi. 


Mladý  a  starý  oheft. 


Yjhorcl  tíl  v  sľdri  (dicfi. 
mladých  vekov  plameA : 
naxdal  >iom  m,  oa  «ttr«'  dní 
hude  lÄskr-  amt-i. 


Ale  liorký!  plameii  xblčal, 
popol  aie  zostal. 
a  £  popola  na  staré  dni 
xase  obcň  iMvsIal. 


PonsloTi  na  Vianoce. 


Vianoce  sa  obnoTigú  — 
1taÍtl«ro4n&  sliva, 
a  farArom  z  povinností 
ofrra  sa  dáva. 


Akby  Peiuel  '|  vek  mladosti 
modlitbou  uavrátil, 
&lo  ráx  račiiu  bv  ofeni 
vďačne  ma  zaplatil. 


*t  Shieram  pozostalá  verte  zemianskvrh  verSovnlkov  slovonskŕch, 
kťrrl  tih  na  konci  mlnnlého  a  na  zaŕiaiku  itiboto  sioletia.  Sosbierant 
ul  mám  vetfio  od  Emericha  Pongráca.  Judity  Kiszely.  Gregora  Titáliio. 
Antona  PUthyho,  Kataríny  Kiszcty,  TerPíic  Vililií.  Jána  Oeinickébo, 
Kalia  O«mirkť!tio,  £xecl)iclft  Uiiltkaya,  baróna  Antona  lladvánezkeho  a 
Bi'-  ftiváryíljo.     ľľosím  každŕho.  kto  má  »  nikopisocb  niečo  po* 

d<'  takýcblo    raitortiikucb    slovenskej  reči,   aby  mi  to  r  odpisu, 

podfa  mo/uoati  i  s  krátkym  iivolopisom  veriurolka,  láskavti  poslal. 

V  Uptovskom  Sv.  Mikuláži.  JUhor  i'ram. 

'I  Anton  Penzel.  spisovateľ  OMcinéru  na  Slcvemku,  er.  farár 
;V  B.  Bjfftricl 


^jg 


^ 


316 


Iľexná  láska. 

Hore  Hronom,  v  peknom  dome 

Znzička  bývala, 
strojná,  biela  ako  labuf, 

ŕierne  oči  mala. 

Chodil  som  ja  pod  ten  oblok, 

kde  vždy  sedávala 
a  pred  sebou  svätú  knihu 

na  lone  mávala. 

Chodil  som  ta  viac  mesiacov 
v  zamyslenom  kroku, 

a  vždy  som  tá  krásnu  zazrel 
s  knihou  pri  obloku. 

Keď  som  prišiel,  pozrel  na  i'm, 

pozrela  i  ona, 
tak  Že  mnohokrát  Biblia 

spadla  jej  do  lona. 

Hore-dolu  popod  oblok 

vefa  dni  som  chodil, 
ale  nikdy  som  tú  milú 

rečou  neoslovil. 

Kaz  nevdojak  som  sa  sisiel 
z  rána,  ked  deň  svitol, 

so  ZuziČkou  pri  kostole, 
kde  orgován  kvitol. 

Oba  sme  tam  nemí  stáli. 

reči  sme  nemali, 
len  si  tíäko  naše  duše 

volaco  šeptaly. 

Bodaj !  ak  tie  naše  oči 

to  nepovedaly, 
i'o  sme  dosial  potajomne 

v  srdciach  zdržiavali. 

Bo  môj  hlasný  vzdych  Zuzička 

za  otázku  vzala, 
v  čiernych  očkách  biela  slza 

odpovetf  mi  dáta. 

Nevedome  a  nevinne 

v  náručí  mi  snila: 
nemá  láska  so  Zuzičkou 

takto  ma  spojila. 


Fod  okienkom  .  . . 

Pod  okienkom  pekná  rnza 
rozkvitnúť  sa  stroji, 
dvoma  púčky  ozdobená 
v  bielom  hrnci  stojí. 

Prikročil  k  nej  krásny  šnhaj 
ponáblivým  krokom 
a  zaujal  si  svevoloc 
ružu  pod  oblokom. 

A  z  obloka  krá.sno  dievča 
kričí  na  mládenca: 
„Nedám  ti  ja  moju  ružu 
do  cudzieho  venca!" 

Lež  ten  Šuhaj  s  ružou  letí, 
kríku  sa  nekloui, 
a  dievčatko  na  obloku 
horké  slzy  roní. 

Opatroval  si  dva  púčky, 
aby  mu  nezvädly, 
lebo  dievčatka  tie  slzy 
do  srdca  mu  padlý. 

Kým  sa  mesiac  raz  obnovil. 
púčky.  Čo  sa  kryly, 
teraz  už  sťa  krásne  ruže 
kvet  svoj  odhalily. 

Tieto  ruže  šuhaj,  panna 
k  srdcu  si  pripäli, 
on  a  ona  pred  oltárom 
Čo  manželia  sti'ili. 

Vtedy  a  terás. 

V  tichom  poli,  v  samotnosti 
kvitla  ruža  strojne, 
a  kvet  kvitol  mej  mladosti 
pri  tej  ruži  hojne. 

Vospolok  sme  oba  žili 
krásny  vek  mladosti, 
spoločné  pli  nás  tiež  boly 
života  radosti. 

Ale  časy  sa  zmenily, 
a  ťažké  prívaly 


817 


pre  nás  oboch  smutné  boly, 
radosť  odobraly. 

/vädla  ruža  milovaná, 
vyschla  na  žiaľ  svojim : 
bez  nej  vŕba  otrhaná 
len  holý  peň  stojfni. 

Pamiatka  na  vnuäku. 

Mal  som  v  mojej  klietke 
vtáčika  pekného, 
opatroval  som  ho 
toho  premilého. 

Vylietol  mi  vtáčik, 
jediná  má  radosť, 
zanechal  ma  milý 
iia  mú  vetkú  žalosť. 

Vábil  som  ho  nazpak, 
slzy  som  vylieval, 


ale  vtáčik  s  hora 
takto  mi  zavolal: 

„Viac  sa  nenavrátim, 
letím  ta  do  neba, 
však  sa  my  sídeme, 
tam  dočkám  i  teba." 

Tajomnost. 

Nebadáš,  a  vždy  U  hradí£, 
jak  ten  kvietok  v;erastal ; 
len  to  zkúsiš,  keJ  QvidiŠ, 
že  puk  kvetom  ostal. 

Nevieš,  jak  tajomná  sila, 
aká  moc  vyvodf, 
íe  keď  srdce  k  srdcu  ŕ4ihá: 
láska  sa  urodf. 

Ak  nevidíš,  ako  z  puku 
zrazu  kvet  vykvitne, 
tak  neuzreš,  ako  z  citov 
láska  raz  vysvitne. 


Poznamenanie  redakcie.  Aspoú  tieto  podávame  takto  pri  tejto  prí- 
ležitosti z  veršov  Itadváuszkeho ;  pán  Uram  vzal  ich  viac  do  svojij 
sbierky,  a  tie  všetky  sú  vypísané  zo  troch  soširov,  uachodiacich 
sa  u  pána  dr.  S.  Medveckého.  Sošitv  tieto  sú:  I.  Jarné  city,  de- 
diki)vané  veleb.  p.  farárovi  a  vyslúženému  seniorovi  Jánovi  Fuchsovi 
oíl  VarŠianskeho  r.  1866  (v  odpise);  U.  Zimné  kvety.  Do  venca 
sviazal  a  veleb.  p.  vyslúženému  seniorovi  Jánovi  Fuchsovi  venoval 
Anton  Varšiiinsky,  1874  (v  odpise);  III.  Novoročné  spei^y.  Psal  a 
veleb.  p.  Jánovi  Fuchsovi  venoval  Antonín  Varšiansky,  1877  (vlastno- 
ručne písané). 

Ján  Kuchs,  vrstovník  Hadvánszkeho,  bol  farárom  v  Slovenskej 
Lupčí.  Vo  verši  „Pozdravenie"  piihovára  sa  mu: 


Kdeže  sú  tie  dobré  časy, 
koiT  -imc  uilndi  boli, 
keiľ  smi'  spoln  tam  v  Prcsporku 
rhodilí  do  školv. 


A  od  tých  čias  medzi  nami 
úpritiinosť  povstala : 
Teba  fara  a  nu'ia  láska 
do   r.upči  volala. 


I^iska,  láska  dražila  poetickú  venu  Uadváuszkelio.  On  dôkladne 
pokorrigoval  Luthera,  keJ  napísal : 

Kto  spev,  víno,  krásne  žeuy 
verne  nemiluje : 
ten  na  tejto  niúrnoj  /cnii 
jiik  blázon  putuje. 

Láfka  smyselná  ho  dražila.  Verše  jeho  dýcliajú  silnou  sniyselnosfou, 
precliodiacou  zvarša  až  do  oplzlosti.    /  uich  cltif,  ako  nm  sladko 


9I« 


holo,  starómu,  vyjadrovat  najkrajDCJäiu  oplzlost.  A  to  nielen  že  by| 
tak  odbočil  vo  vei-fii,  ale  on  volí  si  oplzlé    luotivy.     IVoto    tunuh^ 
z  jeho  verôi)v  nemožno   tlačiť;    iiiohly  by  sa  ŕltat  luu  v  zavielyfli 
krúžkoch   milovníkov  okorenených   anekdot-    A  ékoda,    lebo  pií?e 
v  ukýcb  opl/.lých  je  orii^'inálny  lečoii  i  vtipom. 

To  je  pravda,  že  v  klapanciach  svojich  Rjidvánszky  bol  doít 
iíprimný  aj  s  inťj  strany.  Hovorí  na  pr.,  že  pravdy  doaUhlMmri 
„len  na  mnohých  krivých  cest&ch". 

Skrxe  podvod,  lo2  a  klaniäLvo 
ku  pravde  prídeme. 

ľalolue  síce,  ale  pekné  podolienstvo  použil  na  dôkaz: 

Jak  pod  zomoa  tmavou  cestou 

kv&pky  sa  váTigä, 
a  len  Val  sa  v  atuduí  sfdii, 

ŕistý  nápoj  dajú. 

AIcIm  ďalej  taovorf:  tak  pasujú  sa  vtiy  sily,  že  i  deú  ccx  noc 
sa  robí. 

A  Lak  k  pravde  pravú  cesta 
v  2Ívote  nemAnio. 

Taký  bol  Anton  Kadvánszky  ako  muž  verejnosti.  Tak  <m  rof- 
ume)  ^pravde'  i  ako  hlavný  iôpáu  zvolenský  alebo  tuľči;tnsky,  i  ako 
generálny  inšpektor  ev.  cirkve  uhorskej.  Ou  podvodom  pricbodíl 
k  nej.  \eťi  jeho  má  len  tú  chybu,  že  miesto  pravdy  mal  invedat; 
cieU.  Zaklučuje  bo  vzdychom: 

A  k«<T  «mn  raz  skrze  podvod 

k  pravde  privedení, 
vtedy  je  tíi  krMky  životy 

oS  sme  opozdení! 

Madaron  radvanský  v  fiv<íjich  vtĺráoch  rád  zndicral  dn  vemvch 
Slovákov.  Tuk  na  pr    v  lejlo  traveslii,  uedbate  hodenej  na  papier: 


Bolo,  nebtidel 
iJIa  spevD  Sama  Cbalopku:  ..Uolo,  bode*' 


Mrcbi  vetoľ  vf^e 
v  Lehote  *).  a  Äore 

stračDý  cb.Vr  zveslujd 
/.  Debrt^cína  bore. 

Fo  slovenskom  kn^i 
»tnuli]ť  idú   blasy, 

ie  vraj  pomirmly 
tie  :«loveDskA  rasy. 


Pominaly  vem 

iňsy  naá^  ^ávy, 
bo  nám  polúnialjr 

elov(>iisl<c  /jwtavy. 

roláuialy  v  Nitre, 
kcd  vlnní  volili 

vyslanca  a  pri  tom 
Slovákov  V}-bili. 


')  Uoruá  LcbolAf  bydlu  Chalupkovu. 


S19 


Keď  pod  Díeljm  vrchom 
T  Cocbácb  jedným  /.mkoiii 

IťoufAne  zvifazil 
Nťmcc  nad  Slovákom. 

Ked  Sv&topluk  vláde 
sToJe  zbrojc  oddnl, 

m  bieleho  kofia 

noga  krajná  |)rcdul. 

Koúa  ako  koiia, 

toho  len  kijpíine, 
a]e  vlasí  a  slávu 

fiiic  nevnnenlme. 

Alebo  íronisoval  cynickjr: 

Í>ajteže  im,  tým  Sloväkoai, 

DOborókam, 

to  od  rakov  uŽ  ziad^ú 


a  na  Ío  a^  prAvo  m^ú: 
vlastná  re£  im  dajte! 

Kezvyknutl   na  sloboda, 
u^  od  rodn 
okllienl,  a  uadonito 
vK'Có  oni  ŕaíké  jarmo 
len  cudzieho  panstva. 

KonStítúcin  ne/najú 
a  nemaj  A, 

zúvereni  od  poddanstva, 
vtip  a  darha  samopnoHiva, 
reč  len  si  žiadajú. 

D^Jte  tedy,  čo  pýtajú, 
reč  nfch  majil; 
však  jn  sami  vždycky  monia, 
kýin  natolko  ju  promcuia, 
ie  aborská  bude. 


A  niadaróuaku  lož,  hllnt  a  čí  ueBtydatú,  le  oní,  uiacfdťoni,  sa 
dobrí  Slováci,  akojte  by  nebol  starý  hrieänik,  podvodom  pricbodtväf 
ku  Bpravde",  tiei  složil  do  veräov. 


DajteŽe  mne  al  ríkx  pokoj. 
Vždy  ma  npkarhnjtel 
Nie  ftom  Slovákom  nepríatel. 
teda  pokoj  dejio. 

Z  Liptova  i  mne  slovf^nflká 
matka  život  dala, 
ft  slovenská  koUsocka 
i  mfta  kolísala. 


Príater  vždy  sont  bol  Slovákom, 
a  tak  celým  jtľávom 
nepríatel  som  vždy,  aj  budem 

terajMm  pan&Uvom. 

Lež  národu  slovnnskému 
a  slovensky  slávy 
najvitč&i  sú  nepriatelia 
sami  U  panslávi. 


} 


Taký  inafraron,  iiepriatel  ndrodnych  snáh  slovenských,  predsa 
nemohol  sa  vj-mnníC  z  ki'izla  slovcnskóho  jazyka.  Sntval  cšU>  i  o  tých 
časoch,  v  ktorých  Slováci  s  pochvalou  hudú  ho  spomfuaC  pre  jehu 
ver^,  uschovávané  u  lupóianskeho  Kuchsa.  V  marci  IStíií  s  ^mto 
listom  poslal  Fuchsovi  Bvoje  Jarné  ciitf. 

„Obviiiovali  mi'ia  Slováci,  /c  celou  silou  chcrui  sa  star  sloven- 
ským pofítom,  uaproti  tomu,  že,  ako  oni  inieňa,  poetická  vena  sa 
u  mňa  nezvestovala.  Súd  tento,  ktorí  uárodnlci  na  mňa  vyniesli, 
mňa  bolestne  dotknnl,  —  ale  mňa  od  ďalšieho  zkuaovania  m<>jho 
poetického  talentu  len  neodstrašil,  ba  čo  viac  povzbudil  vo  mne 
dslejäie  a  horlivejšie  usilovanie  na  poli  poe^iin  k  väčšou  piluo8tou 
pmcovat  Vííik  voíakedy  čižfuár  Ján  Sachs  bol  v  Nunibeifíu  pre 
svoje  veršíky  prenasledovaný,  a  predsa  ncsk'iršie  jeho  za  výborného 
a  vA/neho  poctu  uznali.  Tak  sa  aj  mne  staf  môže,  «  azda  volakcdy 
Slovenská  Matica  s  pochvalou  bude  moje  vei-élky  spomínal.  V  tejto 
nádeji  som  pri  príchode  jari,  v  jaseui  môjho  života,  moje  jamó 
dly  v  týchto  veráíkocb   vyslovil.    Tieto  jarné  city  Vám,  Velebný 


ItO 


Pane,  inoc  milý  Priatelu,  ako  tomu  dcdikujeín,  s  kt/>rím  wim  kvat 

inlAilosti   spolu  žil.  —  N*'pi)tkTiíte  sa  uh  mojej   oi' 

by   St«  uiienil)   chyby  nale/af.    hurfte   presvťdíľin, 

chyby,  ale  základ   novej   oitoírrahe.     Keď  pánu  ŠUinívi  a  (iruhym 

pánoin  bolo  dovoleno  rtovú  ortot;raíiu  a  tikrečono  iiovii  Bbtvenskú 

reč  ustanoviť,   proío  by  ume  nebolo  tiež  sloboilno  túže  ortografiu 


vedľa    raójho  presvedčenia   znovu   vykuvat. 
slovenskej  ortografii  obetovať." 


Aj  ja  cheeiu  a  žiadam 


Ako  inoĽoe  údiukuje  na  neho  alorenaký  jazyk,  to  eSte  opravd(»- 
vejšio  vvaual  IlAdvAnszky,  kerf  rokii  1874  posielal  Kuobaovi  avcye 
^(»in^  kvcíft.  F'isal  totiž: 

,,Velebný  ľane!  To  je  ginioáoa  vec,  íe  krtt  som  v  PrSti  m«d«> 
Maďarmi,  vžtijf  ma  pmukne  nejalý  sJovrnuký  tlticlt  a  '■  ■     '"Wi 

vo  vei-šlkoeb   zjaví.     Pi-avda.   že  zimy  tfjto  čítal  som  .  "iiui 

Cbjdupky.  a  spevy  tohoto  vyboraího  poetu  pohly  za«e  luujo  po- 
etirku  žilu,  kiorá  od  jodiiolio  áisu  znak  života  nedávala.  A  vera 
nie  div,  že  lá  malá  kni/.oŕka,  kforíl  obsahuje  pmimenovauí  spety, 
mňa  pťínieRla  do  oliŕia,  lebo  krajšie,  uiilejsie  veršrr  ítom  ešte  na 
|iolÍ  slovpuhkej  literatúry  uenalezol;  ^  a  potom  darmo  je.  uznif 
musfme,  že  slovenské  spevy  idú  k  srdcu.    Takto  preniktuity  ^knv 

Chalupliove   ppovy, =j  som  tu  pripojunŕ  veršíky,    ktoré  Vám, 

milý  priuttilu,  ako  druliý  svázok  mojej  poetickej  vzdclano«ti  po- 
íiielam.  Ní'poziuíruvujte  sa  na  uiojoj  oito;-'rafii,  \'šAk  Slovdoi  sa  drtU 
za  uajsiobodomysehiejší  národ,  pn;to  dajú  právo  každému  pistí 
Lik,  ako  rbft*;  zato  sum  I  ju  v  oľto^'raíii  libeniliiy.  Ketľ  Chalúpka 
iDit  to  právo  »  novou  ortoyľaíiou  vystiipií  ^,  pre^io  by  i  ja,  ako  seuio- 
rálny  inšpektor  a  tak  hlava  seniorátu,  to  vSišlm  prÄvom  urobit 
nemohol  y 

Ale  aby  sa  av.-martiuská   Matica   nad    mojou  urtugrafiou  00- 
nrazila.  a  aby   ma    Národníp   Noviny  za  to  ostro  ui-ivyptHiily,    som 
blízko  ľuk-ni-a  vážneho  mužu  naf*it:i,  ktflrý  bol  vdaOny  uiojp  ortn- 
iírartnu'  chyby  napraviť.     Ci  to  dohn;  urobil,    n<'ZuaiiK  a  a' 
kitniiktúra  ľtoji.    neviem,    keJ  už  Chaiu|>ka   zasti   novú   uii 
vyHi)-»leÍ. 

Nuž  ale  to  je  porekadlo,  akú  mala,  tAkú  dala,  i  ja  v  mojitb 
vuľ6och  tak  Hom  spieval,  ako  Rpii^vaf  vioni,  —  však  Stu  vMy  iea 
na  iDojc  srdrp,  u  niti  na  moju  ortografiu  olilad  mnli.  zato  s  dolirym 
!^rdcom  Vám  jiosiolam  moje  ostatnó  spevy,  ufáui,  /e  eélií  nie  lalnitio 
hlasy,  —  prijmite  ich  vdačno  a  luilujlc  í  dalej  Vááho  starého 
priatela 

Antona  Varšianskebo. 

MuaUcft  niKrca  14i4. 


ie  nuun  bo  Iff 


M  List  preto    netlaäni    Radványzkvbo    orloftraŕiou, 
v  odpise. 

*)  í -h)  boj  p  filovd. 

')  Ako  ruAmo.  pri  tvojich  Spevvch  Chalúpka  bol  *>a  dopailtl   hi^t- 
ie  dkl  Ich  llaŕiť  svojou  ortograliou. 

*♦ 


Ntva.  Boŕnlk  V.,  ŕ.    II.  litit- 

Kvety.  Pítbit.  Boíník  XVH..  í.   l. 

Ô»«.   '  ■rpŕrjTiýij]  ntázkAm.   ťrahftľ 

XV,  é. 

OirkOTiid  LíHiy.   llu/.<>iiibĽiuii.  llain,  IX.,  č.  4. 

XAtoUoke  Noviny.  Trnava.  Hočii.  XLVl ,  i^    •'    '. 

Ätvtt.    OmopU   pHrortoicky.    Praha,   toísudc  VydAiatAl   »   na- 

ht««Utrl  .r    Otttí  v   PraK*. 

Slovanflki  SvoL  i-etnik  VUl^  «tcv.    U  — 17.  V  ľrsm. 

X^iiiitr  nik  CH  xAhinrn  a  pow|i£ctua.  Zhrotuaritiy  i^wupifi  horajo- 

a  •!  .icli  StíHinw.  Budykfu.  Letolk    II,.'    7 

VlMt  XI..  ŕ.  7.  ľmha. 

RUdJcft  taterarat    l.i>ay  v^oovan^  literAmi  kriUoc.   V  (Uúhradé.   Bo£^ 

Qik  XII.,  ŕ.  n. 
Krok.    Casn|ttR  %(tiov3ny  ^o^kŕtHm  i>Ptfphňm  ítfeílnlhí*  ^kolflta.  Prilui, 

roĽ.  IX.,  Miii  4. 
Hada.  FtíUi'i,  ralfavl  i  uiiijnu-i^u,  .-'ar-ijctv.  "Kniiua  i.  bny   7, 
I>Om  a  ÔkoliL.   ^^^.•lnlva^»^oIskŕ  An=?pi*  pn»  rmlii^ov   r  (lAiinínv.  Unínm- 

kcrok.  fiotuiík  X.,  čUlú  4. 
J<».  Koŕciu)kéh(t :    Oesta    k.oleui    >^    ::  .       ^    : ..         Ili. 

Ttsk(>in  a  uakladťTu  J.  iHlv  r   ľ:. 


v  Cena  3x1. 

iimTnrskii 

I  v  ť'jto 

jf   v  ľiiiiiv.   >)'isi>vaU-í  jt:   .  Kde 

bistoríti.  Z  niiiiov  f)u  jeti"  ,       i  ,  ui 

ivUa;  nie  ŕ<<  on  jtám  sUria  od  iioVít,  z  tolio  e.4ut  v£fltico 

Orrt  ,u-í-    na,  »i-ijtif. 

Y  svojom  ťtuíľkoiii  judre  Maďari,  ktorých  Arjiiid  príTíedo],  sú 
(Tľ     '  '      "  !  "*iii  i  KtiniAni  a  Pe- 

rí ■  ■    .       .  liili.    [núče  bťvednii 

oiČMinr  urcti^lio  o  íví<ii>.   s    kiuruiii  /javili  ku  Miiďnri   pod   .\r)tlidnin; 
fM'cíMliu.    .ik.i  SA   riniií  tíi  T,,  vodca,   ketf/«'  arptui  zuATDOtiti  liuilnosť 

jui  udalostí   prvého  desaíroéta  po  loli 
y.  r-  t-'-júi  w.i:>ii.    H■iK^  vliisuití   nikto  nevie,  9  kVoj.    kdŕ^  n 

k>  !  aa  Itoi  Alfúití  kŕulv  SA  RkmiŕJt. . .   Mnílkň  stí  iiaipoiniQAa- 


I  rn'iiiťiitov. 


•tiií    Matrurov    uiot  u/  aoi  kva; 


,-«- 


L 


''   ' 


'.  aU.  Stoloií  pÓTp'         ^'     '       '     ' 

j»  iví-li.  klrtrl  v  íl 
1  ludí.) 
.-->'  tta  k  obsiihD  Vambi'rvho  knibT 


-   "^    ^ 


ť^  dnes 


o  HHA  II. 


, ^ •ttwk* 

ľotťoti  n  rax|iŕávoŕk>  i  HuňáŕktJ  ddllny.  Itintpntva ^úí.  h.  Tiól^An/  Stt 

Klincu  OnrAiu.  /  CMflkiua  (ir^kljultl  Saurn  Bo'tický  ■•■'*■' 
V  L.  N.  ToUli^lio.  |tr    Pus/iit  Makovu:ký.  iPukričovauľ 
Z  infniil«>((i  v  budntirnoHt.  '                ti**  nán>(lopisD«J  «jr*uivk.f  čeiku- 

slľrjuiik'j  r  ľľ-ilHí  impival  .■■                   '/:*■/»          ...,..,          .  341 

O  ru(li)iiti)  kraji  Pavlft  J«Z(-fn  Ňaf«.rikii.  J-  B .119 

K«fťK  n  t  ýllMIll^  1  -    Ni»\i-i.,i  "kl   ^'ľ(-'n.■^^fl  fíur'nníi  ľniVíMsíŕÄrt     ŕPnltríŕ..  iM 

NIxa.  ff.  a. 

LlHÍy   7.  í'lťPll.    \i.   .''n(-r.N,'iu>    *ar>,-    .      .            ....  a^, 

iiaxán  ň  ihiliii.  ľ'>vit>()ka  ^  ŕf.  Taiti&a,  <rukŕaľuf(iiii<'  .ii^ 
SluVPilsk)  jRZjk-    ^Mi-iiskL'  ;-- 

f\1rw-ki*i.  fPokiti.''<miiiiľ.i  -      ■  .    , 

niknpttu  |i<idft*«  iJwt  V.  JlúHŕr.  FifokonOfDKf      ........  STT 

tltrmtúrn.  tl>niby  ivjíoic  .  lo^inysstvr.  ,-; 


Spis^  redakcii  zaslané. 

D<Ú»pi*  Slovákov.  Nat>ikal  yr.  V.  Siuiuek.  Uolomlicrok.  TI«čon  ■  ná- 

kiaitom  knihllaŕianti!   Karta  Sylvii.   IB^:).   F<t«    49. 

A.   U.  :^k<iitrt;tiu  n  ľ.  DubiinakOliu  Slovonskd  Foveati.  l>nihé  vzdutie. 
Vyiiivň  Karol  Salvji.   Soťiity  37,  28.  V  Rojtoniberkn. 

ZlatA  Prmhtt.    Obnlxkury  ^osopia    pro  zlibftvu   a  púafcnl.  Kodnfk  XXIL 
C.  3.S— 2H.  í'r.íba.  Nakladaler  .1.  Otlo. 

Bvétoaor.    Illiistnuvaiiý  iiMcnriilt.   ľralia.   Ru^mk   XXIX-.   t.   Í6< — 38. 

Nukl.  kniliiíítkáriia  K.  AituáŕUa. 
Froavjetft.    lÁA  /á  xabATU,  znanost  I  unijcUiost  Zagreb.  God  IIL  Broj 

a,  lo. 
Lumiť.    ŕ-MiiplA  xébavaý  a  pouftný.   Praba.    Redaktor,  ninjitel  a  vrtli 

valel:  J.  T.  Sládok.  Roéofk  XXIIL.  £fi}0  23.  34. 
HftAe  doba.  Rcvdc  pro  védo,  nmŕni  a  ftvot  sociálni,   t'raba    li/ľ  Dik  („ 

seáit  H. 
BoEbledy  mdálni,  poUUckó  a  Ht«rAmi  lUtínik  IV^  i.  a.  V  Chnidimi. 
Obser.  (''asaptN  pr«  linibpodántvu,  reniesln  a  domári  iivOl*  Uoioinb«rofc. 

Flft/ii.  VII..  ŕ.  6. 

NU  domov.  Obni/loirý  Oaiupis  úbaviij  a  pnvčn^  prn  lid.  Ro£nlk  VI., 

i\   1(1.  Olotnour. 
Vlanac  zabaví  i  poqci.  XAffrck  Uofti.  XXVII..  £.   18—21. 
.THCTUCli.   iljrxuBfiO"4irrepaTji-pHKfl  svpHAjb.   Vnrsapv  ro,i>  Xi. 

H(V|..    T. 


Bok  1896. 


soAft  a. 


Slovenské  Poliladv. 


-rf4-M 


Povesti  a  rozprávočky  z  Bošáckej  doliny. 

ItftxpráTB  Joi.  £.  ifú/ufry. 

u  oiAjbo  detÍDského  vel^u  milou  ro/potnienkou  mi  je.  keď  ttotn 
v  sobntu  veŕer  ua  jniiuJky  k  uicijej  umlkĽ  priali^  siis<yl>,  iiHMiovitc 
sUľii  Tľnkovií  |HnMi\al,  jako  wAm  rozprávalu  pHkíii''  iiároilin^  povestí^ 
a  iieveitet  som  sa  jej  dost  iiadiňí:  kde  sa  tu  tá  staľá  liabička  véetko 
naučila,  a  jak  pekne  a  plynné  nám  lo  vedela  rozprávať,  až  bolo 
radosf  počiivaí  ju!  Ostatní^  ženíŕky  priadly  uíi  vrot«n4,  len  moja 
iiiiitka  uinla  poiUvuej,  taraz  UľTlilaiiPJ  podoby  malý  kolovnil.  ale 
'  i  ttj  ?iR  vreteno,  ii  vedela  s  nim  tak  obrátilo  JMíĽhiidziíť, 
■úa  len  l^ik  dlhľi  uif,  pokiaľ  jej  uatialmutá  ruka  stačila, 
tlo  DÍi  tia  konec  vrtiieuu  zakogldlilH.  vreteno  r^cblo  zvrtla,  a  ouo 
js  za  hodnú  cbvlTu  stačilo,  a  ui£  sa  /a  ním  teuučkd  a  dlhočizná 
rltekla.  Medzi  ro/právkami  povestí  ani  jedna  pradliťA  nedriemnia. 
ini  v  osiialoäti  nepniidla  níf  „niie>itanii  jako  vlas,  a  inii'HUml  jako 
tUs",  ale  zahryziijúc  podslluky,  obyóajno  jublkA.  mlŕky  ale  rezko 
A  vi*iwlo  napriadalj  svoje  hoiiné  vretená,  I  "obré  sa  paniätáro,  jako 
mi  vlasy  dúbkom  vstávaly  a  jako  uoni  husaciu  kožku  dostával,  ke<f 
matka  ro/.práv{iIa  povesC  o  koze  do  pol  boka  odratej,  a  jakn  ma 
U)  tc8Í)o,  ked  lAto  8tra.^oá  koza  našla  majstra  nad  sebou  v  pudobe 
•:iiieli^bo  ježa!  „Ja  tfom  koza  rohatá,  do  pol  boka  odratá:  cupy. 
imi,  pivkn!'*m  la  róbami!"  .Tež  ale  -sa  toho  púbfanla  strachu 
.  !.  alť  lifkľl:  ,A  ja  som  jeí,  prt'kolem  ťii  tiež!"  a  tak 
obavou  kozíi  vyhnal  /.  diery  líí^čičky-sestričky.  A  jako  v  zinioýrh 
vei'ľrucb  na  lubinskej  fari'  nn  príadky  na  scbodiv^ie  ;ŕ,eQičky  tíchii 
pTica  Bvoju  koľouily  rozprávkami  [>ekuýcb  povestí,  t&k  to'  robie- 
^valy  aj  v  iu^cli  donmch.  Kdpžto  v  Ito^kej  lioline  ?  sídnitii  sa 
epríadavR,  v  f<nhíue  konopmi  prad;ra  právo  v  sobotu  sa  priadavnta, 
10  /  tej  príčiny,  h^  /akitiT  cetá  dedina  zanáfala  mi  zhotovovaním 
jUenovŕho.  hielclio  siikna,  ženy  '-elý  tyžden  musely  vlnu  ŕi&tit  a 
iríast,  čo  každá  doma  robievala^  a  nn  praileoie  konopí  zbyvala  im 
I^AoboU:  a  tu  sa  už  5  fí  sÚHed  spolu  scháduilo  ua  priailky  a 
BtaIv  uJHť}čne  ku  sladkým,  prácu  r  milou  zábavou  rozprávok. 
ijf  lo  bol  vk'Jy  kto  /a  f-tarou  Trnkovou  /načíl,  ŕo  nám  tá  cez 
^mu  aoiexprúvata,  holo  by  toho  nbjcmna  kniha  bývala!  Moľ  doMaf, 
ač  «dvt**dy  viac  než  polstoročia  uplynulo,   daktoré  kusy  nesúvislé 


SI 


923 


týcli,    Ktaľou   Tnikíivou    rozprávali  ý  r)  i    jidvcsU,    v  paiiiiiU  sa  iiít 
ale  ani  jednu  novedol  by  som  nž  celii  vyrozprAvut. 

■Ale  ŽĽ  u  luilu  nášlio  ešte  liojoá  zásoba  iiilrnduých  povesti  n 
zajímavýcli  rozptavútuek.  ktorí?  Juäiar  nikde  llačoti  uverejnene  di>- 
boly,  sa  naclioiK:  o  lom  presvedčil  som  sa  aj  nitrmlej  zimy  la 
v  Bošáckej  doline,  kde  som  počul  daktoré  povesti,  mnti  dosi&l  db- 
znánie,  a  nakoľko  viem.  v  st)icrkac)i  slovenských  [Mjvestf  neuvivej- 
iioné.  Ale  ked  tieto  pokliuly  básnÍĽlva  ludii  nášho  sbi- ' 
miiBÍme  si  prispit-šiť :  lebo  starenky,  tieto  /ivé  archív* 
povesil  našich,  jedna  za  dnibou  vyniieiajii,  «  novíiie  pukoíeuiCf 
problematickou  kiittúruu  pooblizovaué,  alebo  »tarosCami  n  výži«q 
nbitd,  tmtf  smysct  pre  tieto  poklady  dncba,  a  nebude  to  dlho  trvat. 
že  s  kľáttnyui,  ('istuukyni  národným  rÚĽhoni  vyhynú  aj  pamnrostlt' 
národnt^  [tuvť.sli,  a  t  tamtie  j  tieto  zamenení  biid'u  púhym  talinká- 
tomt   na  velikú  škodu  náŕlin  bodrého  a  dobrého  Indu  slovenrikí^hi!. 

ľodiim  tedy  priatelorn  slovenských  povestí  daktoré,  ktorŕ  KOm 
tu  v  Bosáckej  doline  z  úäl  tudu  sobral,  &  punsilujc&i  sa  Uk  Icb 
vyruzpľAvat,  jako  mne  rozprávame  boly. ') 


Chiuliibii.Ý  Hcdliak  a  jťhn  h<»h;it^-  kinotor  inl>iiär. 

Bol  raz  jeden  velíce  chudobný  a  deími  obsyiuny  sedliak,  kUyvy 
mal  ZA  kmotra  bohatého,  t}ezdctuébo  mlynám.  Keď  »a  u  sedliaka 
zhusta  nedosUivalo  pro  laky  kŕdci  detí  potrebnOh"  rhletw  a  živ- 
nosti, chodieval  si  vždy  kn  kmotrovi  nílyniiruvi  p  /e  s 
to  ale  kam  dial,  tyni  i-a^tc^jšie  stávalo,  impoBledy  tu  .11  -mrrMv 
a  riekol  sedliakovi:  „ľane  kniotre!  najprv  mi  viilft«  to,  čo  sto  Ň 
v)-požidali,  a  potom  a/  si  požičiavajte  iné;  lebo.  hfa,  ani  mne  knxy 
neorú,  a  i  ja  potrebujem  tu  na  živnoijt,  tu  na  §aty,  tu  na  opravu 
mlyna,  tu  na  iné  sloraké  veci."  Sedliak  ale  neprestal  p-'  ><it, 
aby  nm  požičal  mieni  zrna  na  semeno,  lebo  netná  ŕlui  ivo- 
siiit.  a  kedsi  ne/aiieje,  nebude  ani  ža(:  aby  mu  len  pre  uiíiu>rd<'n- 
fttvo  Uožie  z  biedy  pomohol.  Mlynár  sa  zamyslel,  a  dal  sa  npniaiĹ, 
„Už  vám  len"  —  hovuri  —  „[mw  kmotre,  folio  zrna  na  semann 
poKtŕiam,  aby  ste  nemuseli  roličkn  ťdiorom  ležať  neehat,  aleb(*| 
práve  zmámif:  ale  mi  muältt>  srňhit:  že.  ked  umreín,  prijdeu*  iiui{ 
po  tri  noci  vartovaí.*  Sedliak  riekol;  „ľrijdem,  pane  I  ;.ri- 
jdem  vdačne:  len  keif  mi  z  biedy  ponióžure,"  Mlynár  um                •val 


>)  V  Usie  pán  J.  L.  Ilolaby  doklailá:  nMim  f^tr  ilakloič  poviotlkrj 
B  povedačky,  a  v  sbieraoi  pokntiítOcm.  Dakedy  počinu  loaliŕhoat  o  ftft^ 
tavc,   k  ŕomu  vilctkvmu  ju  tud  i  povertíčne   pulruhtijr;    Ivu  m  ti*  í 
vyhebnúf    do    kopanie   ii   tam   itaklon-    l)al>k>    vyexaitictMivHi 
v(ra6no  všetko  povedia,  éo  vedia.  Keby  sme  nmli  \  Ľ 
jŕdnolio   i'bcralcla,    zadivd  by  »i  svet,   jakj    jtokUd    1  rtj 

ndrúl   sa   dosial  u  nažho   ubitého   a  zaznaiiŕbo,    roztičoýrai    |iijavlciaiiii] 
vyiwávin>-bo  ludn."  í((%i. 


BSS 


itra  smlli&ku,   zroa  ob  suinciio  tuu  N'viiteral  t  pekno  bo  vypre- 
-liulil,  a  len  aby  na  slub  Doxíibudol,  bo  ua{>oiuliiFiL  SodlJak  pn^ičané 
jctoo  zasial,    ale  ílmna  žiMit*  uepovHlul,   jakiŕiD  sľubom  ka  kinotrovi 
M  tú  poličku   zaviaml.     Vi    bol  aj  tia   slub   zabudol,    keď  tu  raz 
T  uoci  pi>duje  na  okno  klop&t  a  volaC:     „Faiie  kiTiriiľf>!  ja  som  už 
somrvl;    poďio  ma  vHitovat"     Sedliak   po   tichúi-ky  vsU),   aby    ho 
iem  nepočula,  obliekol  m  sviatočne,  prekrizoval  m  a  šiel  nirtv^lio 
niIvDára  vartornt.  Naéiel  ho  na  doskách  vystretého.  Sedliak  si  za- 
sadlo] do  kúta  pod  pec  u  taui  sa  potichu  modlil    Zrazu  si  vystretý 
nirtvý  mlynár  aiulne.   poob/crä  sa.  dokobi,  a  \hhI  vidt;!  kmotra,   že 
ho  Tartaje,  xane  sa  uložil  ua  svoje  init^sto.    Na  avitaul  Kedtiak  im1- 
iíiel  domor  a  iene  ničoho  nepovedal,   kde  bol.    Aj  na  druhú  noc 
1  tiilyiiAľa  n-streiého  vartovat.    MlynAr  zase  zodvihol  hlavu,  po- 
itU  Ha,  a  íced  vidol  kmotra,  že  )io  vartuje,  isiRfí  sa  uloŕ.il.  IlAno 
Uíel  sedliak  domov,   a  kí>d  udynára    pochovávali,   šiel  mu  aj  ku 
svojou  ženou  na  pohral).  Ale  po  pohrabei  sťdliak  už  Inn  so  strachom 
lei  na  tú  tretiu  noc,  coz  ktorú  mal  mlynára,  tera/.  už  ua  cimeri 
hovanťbo.  vartovaf.  Šiel  tedy  ku  kúaaovi  o  radu,  a  vyittisprával 
mo  vjit'tko,   jakn  mu  inlyuär  zrnu   lu  semeno  požiŕnl,  a  jako  mu 
on  slúbil,  -^c  ho  za  to  bude  mŕtveho  po  tri  noci  vartovat,  jako  bo 
ai  po  dve  noci  vartovnl,   a  teraz  tretiu   noc   musí  ho  vartovat  na 
ciulHi.     Kúay.  nm  riekol:  .Ničoho  sa  neboj;  tu  máš  svätenii  troj- 
liNfovú   kriedu;    tou  urob  na  cinteri  okulo  seba  kruh,   ale  7.  nehu 
kroč,  CO  by  Ba  čn  robilo,  až  do  predoduia."  Sedliak  sa  kňazovi 
'aknval,  vzal  kriedu  svätenú,  s  rosta  svojej  ixbičky  stjahol  n  virhu 
v  hiik  ohnutú  valovú  palicu,  a  po  večernom  zvonení  vybral  sa  na 
dnter  kmotra  vartovat.    Tam  si  zastal   nedaleko   čerstvť»ho    hrobu 
mlyu&ruTho,  svätenou   trojkntlovou   kriednu   spravil  na  /enii  okolo 
aebA  veliký  kruh,  zaslal  si  v  prostred  kruhu,  a  väzov  ú  palicu  v  hrsti 
driiac,  vartoval  pnL-b(iväni>bo  kmotm.  (>  pravej  polnoci,  kde  ait  vzali, 
tu  SA  vzali,  dobehli  k  mlynárovmu   hrobu  traja  dlhí.  čierni  psi  t 
x»i»ii  na  tom  hrobe   kutat.   až  vykutávami  hlina  sedliakovi  do  ocf 
fŕfeala.     I^ii,    sedliaka    nezbadajúc,    len  kutali  a  kutali,   až  konečne 
truhlu  a  v  nej    mlynára  z  hrobn  vykutali.   z  truhly  bo  vyvliekli  a 
tak  dlho  ho  uatiiasali,  až  ho  /  kože  vytriasli.  .\a  t.i  kožu  zahoilili 
xa  Mjba,   mlynára  ho./,  kože  do  truhly  uložili  a  zase  ho  do  hrobu 
okuUvaU.  Šitdllak  sa  ua  to  vš^iko  z  kmbu  díval,  a  ked  psi  hrob 
ukuUvtli,   potiahol  tým  va/ovýiu   hákom   mlynárovu  kožu  k  sebe 
do  kruhu,  a  u;^  len  čakal,  plný  strachu,  čo  sa  ďalej  bude  diaĹ  Ked 
pai  hrob  zakutali  a  urovnali,  chceli  vziat  s  scIhmi  mlynárovu  kožu; 
a  že  jej  už  tum,    kd(>  ju  boli    /alindilí.    nebolo,    riekol    jnden    piis: 
,KHr'-'  tii  kožu   dal?''     Uruhý   odpovuúul:    „.la   soui   ju  tu  za  nás 
ale  jej  tam  už  uivt."    Ked  leu  ko2e  nebolo  pri  hrobe,  dali 
^  :.  ,>>i  do  bitky  medzi  sebou,  a  jako  sa  zvŕtali,  zbadali^sedliakft 
▼  kruhu  stojacieho  a  pii  úoín  svinulú  ui]yiián)vu  ko/u.  I  priskočil 
teu  niúväŕ61  |>os  a  riekol  s  hurtom:    .Daj  mi 
ndpoveťlal ;  .To  nem  tvoja  koža,  ale  kmotmval* 
oni  tú  kožu  vvkutal.  ((>dv  )o  moja!"   Sedliak  /.aae: 

ľ" """ 


T  sniiiu  siojaťitľiio 


«• 


*      -^ 


324 


červ(!Dcov  ŕ  medených  (lefnusO'"  ľcs  sn  rozbehol  a  ci  chvíľa  na  vrAtil 
s  mechom  lencncov  a  rieknl :  „Tu  máš  mocli  íerveutov;  djij  kožu" 
Ale  sedliuk,  keir  už  dvajii  psi  sa  br)ií  /tratili  knm^i.  Ih)1  t^l^ku 
smelŔl.  n  leu  pretahoval  jednanie  o  kožu,  aby  sa  čae  mďial,  riekol: 
„Dones  mi  eáte  za  mech  srriohornýcl*  pciiazf:  potnm  ti  koia  tt- 
dám."  ľcs  sa  kamfii  rozbehol  a  o  rhvllu  dutijesol  za  mech  strí(v 
horných  [leťiazí  a  pnvHdal :  „Tu  nuls  tedy  aj  za  nienli  stľielH)rnákuT: 
a|p  teľa?,  daj  Hem  kožu!"  .Sedliakovi  už  počínalo  byt  úxko  v  tura 
kruhUf  z  ktorŕho  vykročiť  sa  neopovážil,  aby  ho  ten  pes  uero/trbal : 
ale  sa  posmelil  n  riekol:  „.lak  mi  eátc  dunesieš  ■£&  mecb  dukator. 
ptiloai  ti  kožu  vydám;  ale  iuÄče  uie."  Pes  Ra  aj  tretí  raz  kamsi 
rozbehol  a  doniesol  za  mech  dukätov  a  cele  nabnevanjf  povedal: 
„Ale  teraz  už  kožu  niusíä  vydat,  keď  máS  aj  áervenAky,  aj  striebor- 
náky,  aj  zlatiky!"  Sotva  tn  ale  vyslovil,  holn  počuí  z  dediny  ko- 
húta zaspieval,  a  ptt«  8a  /.tiatíl,  jako  by  sa  bnl  do  zeiiiť  prepadol. 
Sedliak  sa  už  nemal  éoho  bát,  lebo  už  kohút  zaapieval  a  svitalo; 
sobral  tcdy  kmotrovu  kožu  a  mechy  peňazí  a  poberal  sa  domov. 
Až  teraz  sa  žene  priznal,  čo  bol  kmotrovi  mlynárovi  sliibil.  a  jakn 
■m  mu  pri  tom  vartovanf  kinotnt  voHílo.  Len  to  bo  mso  tiiifulo: 
Čo  má  s  tou  kmotrovou  kožou  urobitV  lebo  tja  Ml,  že  si  kmnto 
pre  ňu  v  noci  prijde.  šiel  redy  zase  ku  kiwzovi  na  radu  a  vyroz- 
prával všetko,  čo  sa  mu  na  cinlerí  prihodilo.  Kŕiaz  mu  povedal: 
„Vieá  ty  čoV  daj  mne  ten  mech  striobomákov  a  zlaiakov,  a  červe- 
náky  Rí  nechaj;  ja  tú  kožu  vysvatim  a  zase  ju  do  mlynárurlio 
hrobu  pochováme;  a  budeä  ma(  pokoj."  Taká  ruda  »a  alo  sedUa- 
kovi  nepozdávala,  preto  riekol  kňazovi:  ^Mohli  hU*  fät  sami  r  ' 
nára  vartovat  na  ciuter  a  jeho  kožu  tím  zlVm  uchvátil,  boli  b; 
mali  aj  červcnáky,  aj  strieboruáky,  aj  zlatáky.  Ale  viete  čo?  M 
mi  tú  kozu  vvKvätlte  a  pochovač  pomôž>(4te,  dám  vám  Inn  uiedi 
červen.-ikov. "  Kňaz  na  to  pristal,  kožu  vysvätil,  a  večer  jn  so  »* 
dliakom  do  mlynárovho  hro!)u  pochovali.  ESte  v  tú  noc  prtiiftl 
pochovaný  mlynňr  sťdiiakovi  sa  podakovat,  že  mu  kožu  zaehrim^ 
n  sedliak  loaí  od  tťj  doby  aj  od  mlynára,  iij  nd  čertov  pokoj; 
peňazí  mal,  jako  Hiiietí,  a  žil  50  Ženou  a  s  deCnd  š(a.stlive.  u  tíj« 
až  doaitl,  jak  neumrel. 


Túto    povesť    rozprávala   mi  v  Podhradí  Anna    '/.' 
Jej  syn  Ján  Xamec  rozprával  mi  iný  varlaut,  dla  ktoť  m 

mlynár  pochovaný  v  kostolnej  krypte,  a  sedliak  kmotur  Uu,  sedÄl 
pn  oltári  v  kruhu  svätenou  trojki-álovou  kriedou  načiaranom,  s  ra- 
zovou i>alÍĽou  vartoval.  Okolo  polnoci  priÉli  ku  krypte  traja  čiMal 
ntládenci,  sedliaka  hued  nezbadali,  kryptu  otvorili,  kameň  od  krypbj 
o  stĺp  opreli,  mlynára  z  truhly  vytiahli,  /  kože  vytriasli,  hoftá 
Reha  uložili,  a  ked  zase  mlynám  d<»  truhly,  tút()  alií  d- 
ukladali  a  kameňom  zavaľovali,  mlynárovu  kožu  aedliak 
palicou  k  t>ebe  do  kruhu  vtiahol  a  svinutú  k  Rvojim  nohaui  iiloul 
jak  mládenci  kryptu  kmneúom  zavalili  a  kožu  mlynárovu  v/iit 
L*)u*e]i:  naľakali  Mt  ked  jej  tam  už  nebolo.  1  začali  sa  medzi  aeh«.'a 


i 


tu 

o  tú  kožu  dohadovaf.  V  tom  zbadali  sedliaka  {irí  oltAri.  ,čo  tu 
robíé?"  pýtali  sa  Uo.  ^Modlím  sa,"  riekol  sedliak.  J>iy  som  tú 
kožu!"  riekol  jedru  iitlíidoueť.  Sedliitk  iitii  ale  odpovedal:  „.lasom 
a  (iíhou  iníjťdol  vajce  na  Vi*Ikú  nou;  až  ten  prijilo.  s  ktoryíii  som 
jeilol  vajco  na  W'fkii  noc.  potom  ti  ko/u  dám."  Takým  ttcni-tam 
dnliadovaním  hovil  sedliak  čiernych  mládencov,  ktorí  mu  nemohli 
abllžit  preto,  že  l>oI  v  kruhu,  HvÁtenou  tiojkrálovou  kriedou  urobe- 
Doui,  tak  dlho,  až  kohút  zaspieval,  a  čierui  uiládenťi  sa  y.tratili. 
FUdo  zaniesol  sedliak  kožu  ml>'Qi'iroTu  ku  kňazovi,  klitr}'  ju  ^7- 
srätll.  a  zavolav  aj  kostolníka  a  sedliaka,  kryptu  utvorili  a  mlyná- 
rovi jeho  kožu  zase  do  truhly  položili.  Na  to  au  hue<f  v  uot:i  i  kua- 
xovi,  i  sedliakovi,  i  kosíloliiikovi  leu  pochovaný  mlynár  v  suách 
ukáuú  a  riekol:  ^Páii  Bóh  vás  opatruj  t&  to,  že  Rte'ma  od  zl^ho 
vysTobodili  !* 

U. 
Dvaja  clrotÄrL 

Dvaja  drotári  vybi-ali  »&  svetom,  a  keď  už  ächorljti  krajinu  za 
knúinou,  prišli  do  vysokých,  hustých  hôr,  a  Uun  poi-lúditi,  až  k^- 
nečne  večer  došli  k  velikému  zámiču,  pri  ktorom  bola  velik:i  pajta, 
ploá  velikých  oviec.  Jak  du  zámku  vkročili,  stretli  v  i'iom  ozrut- 
oébo  ohra  s  joduým  velikým  okom  na  prsiach;  a  bár  sa  ho  uá- 
raniDc  naľakali,  predsa  pribrali  si  smelosti  a  prosili  ho,  aby  im  dal 
bárs  v  lej  [tajte  pmnocovaC  lebo  že  /abliidíli,  a  do  noci  sa  ne- 
Tr"  "  '  i  puutit,  aby  nezahynuli.  Obor  im  síúbil  uoclah;  dul  sa 
iiii  laf,  vzal  ich  s  sebou  do  tej  pajty.  zavalil  z&  ^ebou  vclíkd 

kanicuiM-  vľňta  a  povedal:  „Dobre,  že  ste  prišli.  Jediioho  z  vás  zjem 
hned.  a  drutiĹdio  si  uecháui  na  ráno  na  poclitiíku."  Hotva  to  [h>- 
TVfUI,  schytil  jednoho  droUlra,  zabil  a  huett  na  mieste  ho  zožral, 
ie  z  neho  len  krpce  a  zdrapy  haleny  /ostíily;  druhému  ale  riekol: 
.Vyspi  sa  do  ľánii;  poioui  uj  teba  zjem  na  pochúťku !*  Drotárom 
Ivn  lak  /inm  iiilclu  od  strachu,  a  ani  oka  zažinúiit  nemohol,,  luu 
nad  lyni  piľuivi^lnl,  jakú  by  sa  mohol  vysvobodit.  Keď  ale  pozrel 
na  nralené  kamenué  vráta,  soznal,  že  ich  nebude  v  stave  odchýlit, 
a  inokade  nebolo  východu  žiadneho.  Obor  sa  po  večeri  roztiahol 
oa  zem  a  zaspal;  a  ked  tak  tuho  spal,  že  ho  ani  blačanie  obrov- 
ských oviec  npprehiidiln,  v/.:il  drotár  svoju  palicu,  n]iatrenii  na  koiicí 
silným,  dlhým  špmiU-om,  prikmdol  su  k  obrovi,  a  vrazil  um  ten 
IpiĎár  s  takou  silou  do  oka,  že  mu  hned  vytieklo.  Obor  od  bolasti 
SxAol,  ti  sa  váetko  olriasalu,  vyskučil  na  p)vm*  nohy.  a  s  velikým 
bo«vom  riekol  dnilArovi:  „Váak  mi  fy  predsa  neujdeá,  Icho  la  ba- 
Jtkm  a  zjem  f"  Iirot^U'  sa  od  .strachu  do  kúta  učupil  a  čuáal  až  du 
rána-  Keď  obor  na  svitaní  ovce  na  paáu  vypúítCal,  donmtal  na  ka- 
menuýdi  vráL,  a  len  natolko  ich  odchýlil,  čo  ovce  po  jednej  vy* 
cbádzaí  muhly.  Obor,  aby  mu  nted/.i  ovcianii  aj  dndár  nevyrraol, 
Wdú  voD  vychádzajúcu  uvcu  po  vlue  pohladil.  Drotár  sa  ale  za- 
jVelikt^mu  ^um]^jyyum^^J||l||^    telu   popod  barana  po- 


3»« 


ukmIzí  prndiió  a  r.tiúné  notiy  prnvli«koI  a  uobaoií  sa  do  lnuraiu  tt- 
kvaŕkovít].     (-)hur  :tj  tohit  bäruna  po  vliip  pohladil,  alú  tiľotáni  I 
iiuÄrnátriil,  —  a  vypiisiil  ho  von.  Takto  z  in;be/.i>ečorií*tra  »ys»oho- 
áoný  droUľ  dal   uohy   ua  plece,  n  utekal,   čo  mu  |iara  stačíU,  i 
átaatlivo  &ft  dostal  domov. 

PôfíifiíiJia.  óo  grť-cke  báje  rozprávajú  o  Ody&Beovi  a  jebo  s[>olo^ 
iifkoch.  ktorí  sa  doMab'  \  SiciUi  do  ja.^kjr»e  Kyklopov,  kde  p<ilv<inií, 
jednooký  Kyklop  Polyiibŕinos  viac  niuiov  Koiral.  ti  bo  OdysM^us  vinom 
opi(  a  jtoluro  vyvalencnm  v  opilo&ti  žcruvj'ni  kolom  oko  vyklal,  e  Oiljr^ 
Rcas  i  40  spoloŕ.nikmi,  poTŕiAjňr  ľa  ohroTským  ovrinm  popod  brucbA 
porušte  ťolypbéniovcj  nh\i:  to,  s  nmloo  premenou,  tuto  poviestka,  filn 
bojoviiviti  lírdiijoín,  ale  prostému  a  chatroómu,  svetom  zbelilijmu  droU- 
rovi,  zUibC  dávil. 


m. 

Kovi'ij^,  k(or,V  Biedu  liTadá. 

Bol  rnz  jeden  kováti,  ktorému  sa  tak  dobre  vodilo,  in  nevedel 
ani,  čo  je  bieda,  a  vy^iuicviil  sa  t\'iit,  ktorí  »a  na  biedu  žalovali. 
Leu  m  rav:  na»lrojil,  subrul  kladivo,  kliešte  a  íiidlo  a  riekol:  ^\)i 
len  iDUBÍin  íst  tú  Biedu  hladať  do  sveta,  abycb  aspoťi  vedel,  čo 
to.'*  .lako  tak  /  dediny  do  dediny  a  z  me^ta  dn  mesta  putoval, 
pľišiol  ílo  bufit^j,  tnmvej  bory.  'ľti  ho  sti-etol  neznámy  i:hlQp  a  pýul 
aa  ho:  „Kováč,  kam  ides?''  ^Ideiu  liiedu  hlartat,"  odpovcJul  ko 
Na  lo  nm  riekol  ten  ililai):  ^.hík  nemáš  nič  proti  tomu.  puj 
i  ja  »  Lehou;  a!i|ioii  nám  bude  veseltiie,  ked  tnidtnno  ilvaia,  aaaďl 
sa  o&m  poätaKlí  iiajftt  tú  Biedu."  „bobie,"  re^ie  koviic,  .poď'-* 
Idú,  idú  hustou  hotou,  až  v  nej  zablúdili,  xe  už  nevedeli  kam  t  ko- 
uopl.  Tmavá  noc  sa  svalila  na  lioni,  a  tma  bola  tak  hustá,  le  by 
ju  bol  mohol  jako  najŕiemejáin  smolu  krájat.  Zro/u  s&  ím  ŕo»i 
Kdaleka  zasvietilo,  a  keď  zasUilí  a  k  tomu  svetielko  oči  uprub, 
poicdávalo  sa  im,  že  to  svetlo  z  okna  vychádza,  áli  tedy  opatrne 
za  tým  svetielkom,  až  zastali  pri  malej  chalúpke  do  kŕorej  k«d 
vkročili,  videli  Ijirn  vyziablu,  velikú,  f^tani  žonu  s  jeduvm  okon 
na  č-ete,  v  izbe  ale  v  kúte  kŕdeľ  oviec,  ^^ena  tk  u  ich  spýtala: 
«Ivde  ste  sa  tu  vzali?  a  ču  tu  hradátcV  Kuváč  riekol:  .BladáiM 
Biedu,  a  tu  v  hore  sme  zablúdili,  a  ie.  sa  z  váiho  okna  svietilo, 
po  tom  svetle  prišli  sme  k  vám,  aby  sU:  nám  dali  prenocovať 
„No,"  riekla  \7ziabla  t>ab»,  Ja  som  Bieda;  a  dobre,  že  ste  pri^i, 
však  ja  vá8  usporiadam.  Teba,"  povedala  kováčovmu  katnarátovi* 
.zjem  na  večeru,  a  tet)a,*'  riekla  kováčovi,  „ua  fristuk."  X  bonf 
takúrila  pec.  schytiU  kováčovho  kanmi*ála,  upiiikla  ho,  ľo?:trhala  oa 
kuAy  a  pred  orinia  knváčov^ma  ho  zjedla,  totnuto  alu  li'.'kla:  „Na 
tebe  si  a/.  vHiw  pochutuám."  Kováč  at  lutuuval,  že  sa  vybral  Biedu 
híadat,  a  od  strachu  nm  nadskakovala  husacia  koža  po  tele,  ked 
8i  na  to  pomyslel,  čo  ho  ráno  čaká;  a  bárs  mu  tá  balia 
aby  sa  do  rána  vyspal,   on  ani   oka  sotknú(  nemohol  a  v 


3i7 


I  tizkosfach  i^aí,  ítt  r  ním  rdno  bnilfl.  Kiiuo.  íkh*  ani  iltilnt* 
neHvitalu,  riekni  liieUe:  „Balúŕko!  ja  Hom  kovAč;  uĽpntrebovall  by 
íte  ilajakii  rnlH.tii  otio  mňa?"  „KotT  si  ry  koväč."  poveilaia  liaha. 
^uktij  nii  (IruliĹ-  oko."  Kováč  na  t«:  „To  sa  lahko  stane,  a  ja  vim 
hú  vttsČDe  ukuj^tu.  len  mi  iiiuiíite  duiiiest  jtnleu  silný  povruz,  a 
dniby  ť&Uí  Kiluojáf.'  Keď  Bieda  {wvnizy  (ibsutraiii,  kusal  jej  kovAft, 
aby  si  UhU  im  zeui  a  dala  sa  lym  iíilnyui  povrazom  poviazaCv 
«lebo."  Iiovorí),  ^keif  vám  to  druhí^  okn  kiivat  budem,  musfie  bez 
pnbuutía,  ticľho  leiat,  itiiltV  .sa  mi  tu  oho  nepodarí,  a  leda  čo  by 
som  vaK  puspätil.''  Haha  si  lahla  na  zem  a  kovái*  ju  tým  povra/om 
pevDo  poftvä/nvftl,  a  potom  j«j  riť*ko| :  „I^bičkot  probujte  tea  po- 
vnuí  potrbaC."  Uaba  sa  ^opiílu  u  povraz  ou  miiruo.xdrapy  potrhala. 
,Z  tohii  tíií  UL-biide/  puvedii  kováte,  ^iiiiisím  vás  poviazat  tým  sil- 
nejším pitvraxnm."  Keď  babu  posvíí/oval,  riiíkoljtíj:  „Hiibičliol  po- 
lil' '"  povraz!"  To  ale  baba,  čo  rä  jak  spínala  a  svfjala, 
111  "ihla.  ,Tak  je  dobre,"  riekol  kováč,  „a  t«raz  len  licho 
lcit«.  uech  vám  to  drohf^  oko  okujem. "  Xa  to  vzal  hrub<^  šidlo, 
nastivil  ho  Biede  na  to  jej  jodnu  oko  a  kladivom  juj  ho  tak  rÍIdo 
Trazil  doňho,  te  jej  bntKf  vytieklo,  a  baba  sa  od  holasti  zopäJa, 
povraz  ľuztľhala  A  hned  k  dverám  si  zastala  a  riekla:  ^Ltár  si  mi 
oko  vsrit/.il.  predfta  mi  m'iijdť^!"  Ki'ifsauž  ovce  bla^ním  na  |>ašu 
pýtaty.  púštala  ich  Bieda,  u  dvorí  stojacia,  jednu  pu  iliuboj  Lak, 
JE©  každú  chytila  nn  chrblc  za  vlnu  a  von  vybodiliu  Kováč  \idol 
na  írdi  prevesený  koŕ.iidi.  ohliokol  si  ho  na  rnby  a  áíol  Mvornožky 
medzi  ovce,  aby  sa  s  nituí  von  mohol  dostJit.  Kwl  u),  hol  pri  dve- 
nich,  5chytila  baba  aj  jehn  za  vlnu  nn  rnby  obl<>čeu<ího  knžuclia  a 
rybudila  ho  /a  oŕtJitnýnii  iivcíauii.  Keď  ut  hul  ubehol  kus  od 
chabipT,  /nkrikol  lui  babu:  „Hej.  bábo.  n/  mi  niŕ  uourubiš'^  Ona 
al<  i  prfdo  dvere  a  vykríkla  za  ufm:  „Kšte  si  mi  ueuiiej!'* 
lvt>^...  ..L.kal  horou,  len  su  mu  Uik  hluvu  tríaifla;  u  ked  už  bol 
hoilne  ďalekú,  že  sa  domnieval  by(  bo/.pečnýni,  zastal  a  ob/eral  aa 
dookola,  aby  vidol,  kam  ^  to  ílo^tal,  a  jako  by  sa  najkraiáou 
ceston  2  hory  na  š(r«  pole  vymniaf  mohol  .lako  tak  na  všetky 
strany  pnzcn^:  tu  aa  ti  ma  zalíi^oce  do  buka  /.atiiii  zlatá  sekera! 
KotAČ  uaraduvaný,  že  sa  nielen  pred  babuu  zachránil,  ale  aj  zlatú 
sekeru  uaAífd,  priskučil  k  buku,  [HiehyLil  pravou  rukou  toporisko 
aekerj  a  cbL-el  ju  7.  buku  vytiahnuf.  Ale  sekera  nielen  že  zostávala 
pevDii  v  buku  zaUtou,  že  iiou  ani  pohnút  ueiuohol.  ale  počul  zda- 
Jťk  ktorá  za  nfin  kráčala.  Kováč  sa  baby 
iiii  nie  nemuhíd  dlane  olvoriC,  lebo  mu 
bulu  II  piui»filei.a  na  t<ip<iri8k(i.  Vi  málo  uhýhain,  íe  ho 
baba  i ...  :  j  . ;  liere  ncdochytila;  ale  kováč,  vidiac,  že  je  s  nim  rie, 
rytiahol  lavou  rukou  z  vačku  oôž,  udrezul  8Í  ud  toporíska  pravú 
jTjIr  ■  -  -p  ketf  mu  už  Bieda  bola  za  chrbtom  a  »  ebicboUim  riekla: 
^i;  i*i  Koni  ti  nepovedala.  >.ti  mi  ueujdeíi?'  a  leu-len  že  bo 
tu  ''*y.  -  11  utekal  bez  ruky  domov.  Potnou  iď 
riu-                          '   hladat,  lebo   jej  sám  mal  oa  celý  xivot  dosĹ. 


tA 


ssa 


IV. 
(vifi^A,  klorý  hÍ  sám  lírob  ko|>»l. 

Vyéiel  kí  raz  cigáň  na  strom,  aby  r  dííIiu  iiíal  hoflnii  li»luz  la 
lialivo  u  na  uhlie.  1  zasadol  si  uteitzi  kutiAre  a  ilal  »a  s  chuCou 
iťi  utfDAiiia  liaiuze  —  pod  sebou  na  hrub^ioiti  konci.  iMmiino  idúci 
kňaz,  vidiac  cijíáň.i  halu/  poil  aoboii  iitínaí,  riekol :  „CijíAíi,  s)iaduoS!* 
„Kj,  nesp;itininii,  VaAa  iiuioKťl"  rjekí)!  cigáíi.  ^však  im'viim  scdlui  a 
dobre  ťa  držím!"  Kiiaz  alp  povedal  mu:  .Uvidíš,  žh  čo  chvdi 
sletís  »j  e  haluzou,"  a  pi>huľal  sa  daJQj.  Sotva  vzdialil  sa  na  do- 
atrelenie  nd  di^áŕta,  udtal  ťigáň  baluz,  spadol  aj  -á  iiou  ua  zem  ft 
nAlcžite  bh  dozarážal.  KtMf  sa  citián  so  zeme  posbiei-al  u  zjiomedzi 
konárov  vuuaUil,  odbehol  tam  1  íialuz  i  sekeru  a  bežal,  ledva  dychu 
popadal,  /a  kiia/oiii,  kroťt-ho  keď  dohonil,  ď^kol  mu :  „Vaáa  mitošt! 
prošlin  pdiii/eno,  jako  ^ie  vy  to  niohli  voilioC,  ?.i*  ja  Š  tou  haluzou 
Ipadnem?'^  Kňaz  >ia  len  usmial  a  odiiovedal  mu:  „liohre  som  Lo 
vedci,  lebo  som  ta  videl,  y.e  na  teušou)  sedlá  a  na  lirubäoni  rúbe^" 
„Nuž,  Vaša  milosť,"  povedá  etgiň,  .ke<f  vy  to  všetko  tak  dobrt 
viete;  povedzte  mi  est(>  aspoň  tu,  kedy  utiirem?"  nKe(f  ri  zadok 
ostydne,"  riekol  kňaz  a  šíel  dalej.  Tato  odpoverf  /.ara/iln  citíáňa  a 
za  hodnú  chvilu  stál  ua  mieste,  j«ko  svätý  u  cesty;  potmii  vrátil 
sa  pre  drevo  a  sekeru,  a  phjda  domov,  rozpráva]  smutno  žene,  ct> 
sa  mu  priliodilu,  a  kedy  umre.  Haluz  ua  drobno  porúbiU.  drevo 
pekne  ulo/il,  potom  si  prisadol  na  zem  a  xadumený  zaŕal  kuvat. 
'ht  ale  /eni  bola  studená,  počalo  ho  iia  /.adok  i^hladit;  preto  pn>- 
strašeuý  riekol  žene:  „Žeiio,  žie  je  I  Už  mi  zadok  vhIuií  uštydá  a 
ja  čo  chvíľa  umrom.  Abycb  ale  vedel,  kde  budem  ležaí,  pújdtnn 
ši  zavčasu  áám  hrob  vykoi>at."  Vzal  tedy  rýl  a  luotyku  s  lopatou 
a  ut^'kal  do  hory  ua  kn/ne  cesty  a  tam  si  s  velikým  chvatom  kopat 
jamu.  Ke<r  už  bol  tjik  hlboko,  že  mu  leu  kučeravá  hlava  vyzersďa, 
ked^  SA  pri  vyhadzovatii  hliny  v  hrobe  narovnal,  ubáiinl  ton 
bohatý  pán  ua  ^tyrspražaom  koči,  a  ked  ša  pribli/il  sžkti- 
janic.  leuto  práve  lopatou  bliuu  vyhodil  a  strapatú  hlavu  i 
vystróil ;  kone  sa  splašiiy  a  pána  prc^kotily.  Namrzený  |ián  ne 
ai  to  nijako  Tysvetlit,  čo  sa  to  s  jeho  po^^lusuj^mi  kouuii  porobÚo, 
žo  sa  uu  ra/om  splašiiy.  I  poslal  kočíša,  aby  sa  šiel  pudivaC  na  la 
miesto,  čo  je  to  Lani?  Kočiô  sa  kus  et:sty  vrátil,  po  obidvoch  b^^ 
koch  côftty  S31  ub/eiajúc,  pred  čini  sa  to  vliistue  tie  kone  splašiiy? 
Až  Ui  zraxu  eijián  zase  vystrčil  hlavu  z  jamy  a  hlinu  vyhodil,  ífl 
sa  ho  aj  kočiš  voliče  nalákal.  Ale  vidiac  cigáňa  v  robote,  p>tat  a 
ho:  „Ci^dň!  čo  tu  robišV  ^Nuž,"  riekol  cit^áň.  ,.,iamu  ii  kopcoi, 
lebo  muÁfm  uniríeí.  ked  mi  už  zadok  oštydá."  Kočiá  !Ul  so  Bitát^ 
chom  vnUil  k  pánovi  a  povedal  mu.  že  sa  to  kone  cigána  natakah. 
ku>ry  si  tam  sam^nm  sebe  jamu  kope,  lebo  že  ut  nn^iiore  umi 
keif  mu  zadok  ostydá.  ľán  si  dal  cigána  zavolal.  i:[ 

a  prišiel.  Pán  sa  ho  spVlal:  ^Oo  to  tJiui  koiMiš?" 
možoy,''  hovorí  ci^án,  ,ja  mám  prorokovaní^,  že  unišim  umrel.  jÄ- 
náhle  ml  zadok  "í^tydac;   a  ked  mi  už  vniičo  oHydaf  Mč&l,   nui 


«M 


í 


som  vwlíH,  kfle  bmloni  ležat,  Äám  ži  jamu  líopem."  »Ke<r 
je  len  to,"  ripkol  pán.  „ja  li  /.aduk  rnznhrejťiii,  /h  ti  nťlnide  nsty- 
daf.  tahni  hí  na  xom!"*  Cií^'Uu  si  Uho)  ilulu  hľuchnm,  pán  vytiahol 
bodný  korbáč  a  začal  nim  ci^áua  celou  silou  ta(.  Ci^'áii  uielen  iv 
ueaarífkui  a  uekr'.áil  od  bolaäti  a  ani  neutekal,  ale  eeU-  luiĹeíumy 
atal  zuby  a  volal:  ^I'eŔl.  pán  volkonio/ný,  len  feňt  neob  álahfgú; 
ui  áa  uii  i!adok  rozohrieva,  až  nm  páli !"  Ked  mu  ich  páu  ešte  bo 
(lár  uaprišlval  korbáčoni,  povedal  mu:  ,.N'o  už  budeš  mat  hádam 
doHt  !*  ('iuáíi  Ts{al,  [Kiuuvi  sji  pekne  poďakoval,  že  mu  £adok  n>zo- 
hrial ;  vzaÍ  ryl,  motyku  a  loímtu  a  pomaly  hu  dovliekol  diimoy,  ale 
na  tora  roxohriatom  zadku  za  rely  týždeň  sedával  nemohol.  Bol 
väak  predsa  rád.  že  ei§le  uinref  nemuBf:  ale  od  tej  doby  nechodil 
fti  viaĽ  Rám  jamu  kopat. 

V. 
Sorrák  a  ŕťrt 

(Nárečim  tiasÁL-kyin.) 

Sťtiák  ŕ^azda  mal  jeuuu  velikú  rotu  a  posál  ju  žitom,  ľrud 
žatvu  sii  pri^'l  Kcľlák  iiii  '^ito  pod/ívat;  a  jak  si  íio  tak  obziéral, 
dise  sa  ral,  tu  sa  /.al,  pristal  si  k  nemu  čeii  a  rékel :  „Oa/da. 
tnešŕ  ^hiie  nyjp,"  povedal  seíľák,  „len  si  žito  požieram."  Čert 
na  to:  ,A  čo  mi  slúblá  a  podpíšeä,  ked  c  to  žito  prencohám?* 
Gazda  povedal:  ..Co  by  ^ow  já  tebe  slubuval  a  podpisuval,  ved  mi 
lo  iltrt  mimo  Mohft  nichto  záí  uemó/e.'  Ale  čert  rííkel:  ,Jä  c*  to 
ietko  kIiiiiuí  Uložení."  A  t;azda  na  to:  „Veru  ueshrneá,  kod  Bôh 
niídopu.'ín!-'  Ked  lert.  selfáka  nemohél  nastrasif,  Ktr&ril  sa,  len  čo 
smrad  po  iium  ostal. 

Ked  žito  dozrelo,  ziičal  ho  soflák  žat.  I^otvá  kosákom  roľu  na- 
čal, lužibud  čtíľl,  a  puvo<la]  sellákovi :  „Môj  je  vrch,  a  tvoj  j«  8po- 
dek."  StíllAk  ale  mu  rékol:  .Ita,  môj  je  vrch,  a  tvoj  je  spodek,* 
a  nedal  sa  čertovi  nijako  prehňdat.  Naposledy  povedal  čert:  »ľočiíJ. 
gaxda!  čo  sa  už  tolko  budeme  dohaduvaC.  ale  stiivmo  sa:  kcrý  z  nás 
níL  peknejš^^iii  koni  Ui  žitt>  obejde,  toho  bude  vrch."  Sellák  na 
Btávkn  pristal,  čert  sa  ztracíl,  ale  o  chvftku  prisél  na  velice  pekném 
koni.  .tak  ho  pazda  eéče  /daleka  vidzel,  kázat  svéj  žene,  kerA 
nrám  bnU  za  ufm  ua  rotu  priéla,  aby  si  chytro  vyhrnula  toty  a 
h  behala  nkoln  žít)     Jakú  čert  na  peknŕm  kuni  prícválai 

a  -  iilo   /Ít;i   obiehut,   a  n):   myslel,   že   niú  sU'ivku  vyhrintí, 

ked  seíink  tiijakí^ho  koná  nemal  pri  sebe.  —  dobehél  až  k  seflá- 
koTC'j  ženo,  zastal  a  rékel:  .Jak  som  živ  som,  starý  ócit  som,  ale 
takéhu  koňa  ešče  som  nevidzel!*  „Ani  nikdy  vác  neuvidzlš,"  po- 
v«  '  "  tk,  „lebo  takých  koni.  jakého  ty  máš,  je  dosd  na  svele; 
al'  .11.  jako  je  tento  môj,  je  len  jeden.*  čert  stávku  prehral, 

xaitmradzil  a  ztraiil  sa. 

Na  druhy  rok  nasadzil  selTák  na  tii  rotu  zoroákor,  a  keif  jicb 
pod  jejten  začal  vykopávaC,  pri^él  ten  čert  zas  a  povedal:  ^Oazdat 
itéii  je  ale  apodek  môj,  a  vrch  tv^j!"    Gazda  sa  ho  ale  neDafakali 


JBAAi 


380 

len  mu  rékel :  .Ba,  veru,  je  spodek  môjf  a  vrch  trôj."  „Nedoba- 
dujme  sa  zas,"  povedá  čert,  „ale  nech  je  spodek  toho,  chto  dôjde 
na  roru  ani  cestami,  ani  chonníkom,  ani  peá(,  ani  na  voze,  ani  na 
koni.  „Dobre,"  rékel  gazda,  a  zal  si  kozu,  obícročil  hu,  jennu  nohu 
mal  na  koze  a  druhú  kráčal  po  zemi  po  trávniku  vena  chonnlka. 
Čert  zas  stávku  prehral,  zasmradzil  a  ztracil  sa:  a  sellák  už  mal 
od  neho  pokoj. 


-M- 


Eugen  Onegin. 

z  PuBkioa  prekladá  Samo  Bodický. ') 

Tretia  hlava. 

XV. 

1  atiana,  moja  Taňa  drahá ! 
Nad  tebou  slzím,  poklad  môj : 
Do  ruky  módneho  si  vraha 
Už  položila  osud  svoj. 
Zahynieš,  ale  tak  sa  stáva, 
Že  najprv  nádeja  ti  hravá 
Privábi  temnú  blaženosf, 
Ty  rozkoš  žitia  spoznáš  dosC, 
Ty  piješ  túžieb  čarovný  jed, 
Domnienky  chodia  v  zápäti 
A  takým  krásnym  zdá  sa  ti 
Čas,  keď  s  nim  niekdy  mአ sa  vidct; 
Pred  tebou  stojí  den  po  dni 
Tvoj  pokušiteľ  osudný. 

XVI. 

Tatianu  hryzú  lásky  bôle, 
Do  sadu  ide  tratiC  žiaT, 
Nehybné  oči  klopí  dole 
A  nechce  sa  jej  kročiť  diaf: 
Nadýma  sa  hrúd,  prchľadlú  tvár 
Rumencom  zrazu  oblieva  žiar, 
Zamiera  v  ústach  dýchanie, 
Šum  v  uchu,  v  očiach  blýskanic... 
Noc  príde;  mesiačik  sa  zjeví, 
Obchádza  čo  stráž  nebesá, 
A  slávik  v  kroví  zaplesá, 
Započnúc  zvučné  svoje  spevy  — 
Tatiana  nespí  v  temnú  tom, 
Pestúnke  vraví  šepotom : 

')  UkUka  i  prekladu,  hotovenčho  pod  tlaú  v  samostatnej  kailie.  iiíed. 


Á 


831 


XVII. 


;>Nezaspir  uaňa:  tu  tak  dusno  I 
Odokry  oblok,  pod  ku  mne.« 

—  Čo,  Taňa,  čo  ti  je?  —  »Mne  krušno; 
Rozprávaj  niečo  rozumne.« 

-^  O  čomže?  Nemôžem  ja  z  toho, 
Že  niekedy  som  znala  mnoho 
Povesti  pravých,  nepravých 
O  pannách  a  o  duchoch  zlých, 
A  teraz  mi  tak  temno,  Taňa: 
Zabudla  som,  čo  znala  som. 
Tak  sa  to  deje  chudasom ! 
Skapalo ...  —  }>Rozprávaj  mi,  naňa, 
Čis'  predtým,  dávno,  premilá, 
Ty  niekoho  tieŽ  rúbUa?« 

xvm. 

—  A  pravda,  Taiia!  V  tamtie  letá 
O  láske  vravef,  stonoha! 

Za  to  by  vyhnala  so  sveta 
Mňa  moja  svokra  nebohá.  — 
»Nuž  jak  si  vydala  sa,  ňaňa?«( 

—  HTa,  takto,  kázal  Boh.  Môj  Vaňa 
Bol  mladší  odo  mňa,  môj  kvet. 
Mne  vtedy  bolo  trinásť  liet. 

Dva  týždne  \^dali  sme  svachu, 
Ked  prichodila  namlúvaC, 
Mňa  prežehnali  otec,  mat, 
Plakala  fažko  som  od  strachu ; 
Rozplietli  vrkoč  mi  s  plačom 
A  spievali  pred  sobášom. 

XDC. 

Tak  zaviedli  ma  k  fuďom  cudzím . . . 

Ved  ma  ty  ale  neslúchaš . . . 

»Ach,  ňaňa,  ňaňa  moja,  túžim, 

Mne  je  zle,  mňa  udusí  plač, 

Ja  plakať,  vzdychať  by  som  chcela  I« . . . 

—  Dieťatko,  ty  si  prechorela; 
Pomiluj  Bože  a  nás  spas! 

Co  chceš,  len  povedz,  kým  je  čas... 

Svätenou  vodou  pokropím  ťa. 

Ty  si  horúca. . .   —  »Nič  mi  je; 

Ja...  rúbim...  to  ma  ubije.« 

Pán  Boh  bud  s  tebou,  milé  dieťa!  — 

A  starkej  ruka  svraštená 

Devušku  krížom  prežehná. 


388 


XX. 


y>y.\  rúbim,«  znovu  šeptom  vraví 

Starene  v  dychu  horiacom. 

—  Srdiečko,  chybí  ti  na  zdraví.  — 

)>Mňa  nechaj:  zarúbená  som.« 

A  luna  vtedy  zasvietila 

A  temným  svetlom  ožiarila 

Pohľadlé  krásy  Tatiane, 

1  vlasy  porozpúšfané, 

1  kvapky  siz,  na  stolčeku  tam 

Sediacu  smutnú  starenu, 

Keď  hlavu  bôTom  strápenú 

Trasúcim  sveri  svojim  rukám; 

Driemalo  všetko  v  tichosti 

Pri  tej  mesačnej  svetíosti. 

XXI. 

Tatiane  srdce  lieta  v  diali, 

Hľadiacej  v  osvetlený  kraj . . . 

Myšlienky  nové  rozum  jaly. 

>>Chod,  samotnú  ma  zanechaj. 

Ňanička,  pero,  papier  daj  sem, 

Stôl  primkni ;  ver  mi,  hneď  si  ľahnem 

Tak  s  Bohom.«  Dievča  samé  je. 

Zatíchlo  všetko.  Zaskveje 

Sa  v  okne  mesiac.  Ona  piŠe 

List,  mysliac  o  Oneginu, 

List,  čo  jej  lásku  nevinnú 

V  nerozmyslených  slovácli  dýse. 

List  napísaný,  hotový... 

Tatiana !  koho  oslovi  ? 

XXXII. 

Tatiana  zavzdychá  bez  slova, 
Ju  strasie  jako  osiku, 
Uschýiía  pečať  oblátková 
Na  rozpálenom  jazyku. 
Ku  plecu  sklonila  sa  hlávka, 
Košieľka  spustila  sa  ľahká 
S  jej  prekrásneho  pleca  doľ. 
Už  mesiac  svetlý  vybľadol. 
Tam  údo!  sa  cez  paru  jasní, 
Tam  potok  striebro  oblieka, 
Tam  budí  zo  sna  sedliaka 
Zvuk  pastierskeho  rohá  hlasný. 
Hľa,  ráno.  Všetko  povstane: 
To  jedno  mojej  Tatiane. 


MS 

xxxní. 

Nevidí  ona  rána  úsvit, 

Len  sedí  dolu  sklonená, 

Jej  tažko  príde  vtlačit  na  list 

Písraeny  ryté  prsteňa. 

Tu  otvoria  sa  ztíška  dvere, 

Staríčká  ňana  dnu  sa  bere, 

K  raňajkám  donášajúc  čaj. 

—  Tatiana,  oČi  otváraj; 
Yed  oblečená  si  už  znovu! 
O,  ty  môj  milý  ranný  vták  I 
Večerom  bála  som  sa  tak ! 
A  ty  si  zdravá,  chvalabohu! 
Po  strachu  nočnom  znaku  niet! 
Tvár  tvoja  —  jako  z  maku  kvót 

XXXIV. 

»Ach !  ňaňa,  urob  mi  po  vôli« . . . 

—  Len,  milá  moja,  rozkaz  daj 
»Ncmysli...  niečo...  to  ma  bolí.. 
No  vidíš...  len  sa  nevzpieraj. « 

—  Dieťatko,  svedok  Božia  ruka.  — 
»Nuž,  tak  mi  tíško  pošli  vnuka 

S  lístokom  k  O      .,  ku  tomu,  vieš., 
K  súsedu ...   a  mu  rozpovieŠ, 
By  neotvoril  ani  ústa, 
Nech  moje  meno  nespomne« . . . 

—  Ku  komu,  milá?  Povedz,  mne 
Je  teraz  hlava  taká  pustá. 
Susedov  vôkol  toľko  všiatf, 

Že  ťažko  ich  len  spočtovaf. 

XXXV. 

»Jak  fažko  domyslíš  sa,  ňaňalu 

—  Srdečný  kvet,  už  stará  som, 
.\ch,  stará;  tupý  rozum,  Taňa; 
Kývalo  ináč,  rozkazom 

Mne  bolo  vôle  panskej  slovo.  .  .   — 
»Ach,  ňaňa,  Čože  mňa  do  toho? 
l.'o  biedy  s  tvojim  umom  mám : 
Vecf  vidíš,  lístok  oddávam 
Na  One^ina.^'  —  Rada,  rada. 
Nehnevaj  .sa  mi,  dušička, 
Vco'  znáš,  že  som  už  staričká ; 
Lež  prcčožc  si  zase  btadá?  — 
"Nuž,  ňaňa,  ničoho  v  tom  niet... 
Len  pošli  svojho  vnuka  hneď.« 


au 


U  L.  N.  Tolstého. 

Ukolo  4-tcj  popoluduf  vy&iel  Lev  Nikolajevič  z  domu,  vsUir 
od  popo[iiduAJ6ej  práce.  Bol  [MhrúJUíDý  v  seba :  ci  iireinábiil  fysicJté 
bôle  od  jaiier,  fi  rr>zni)'šral  nad  dačím  vážnym.  Ľavú  rubu  mal 
pňsnni  7.BBtrťenú  (ako  na  poslednej  ŕotogra6i  i  a  v  Tadviecb  xa  pásom 
širokú  riiski'i  sokeni  s  knltkym  poriskom.  vyfttntliauVm  tak,  aby  sa 
í  ruky  ucvyšniykla.  Oh/rel  sa  na  lavíŕku  pod  Htrnnioín,  éí  bo  nikto 
nečaká,  a  uumifíril  kroky  k  lesu.  /badav  iirn  nedaleko  domu,  jmt 
volal  ma  s  Bebuu;  ale  upo/orDÍ)  tna,  že  v  lese  bude  mokro,  abycb 
8i  šiel  po  kfllošc.  Koitbebnul  Bom  sa  po  ne  do  druhého  doma,  » 
odlial  eáto  po  Rckcrti  do  čeladnélio  dvora.  T;ŕni  suín  sa  dost  dlho 
zdržal,  a  I.va  Nikolajeviäi  som  viacej  ita  rlioduiku  t  tom  äinerv, 
v  ktorom  mi  ukázal,  že  ho  dohouim,  nevidel;  chodník  na  p(>čal 
krútit.  Volal  som,  ozýval  ^m  mi  luobutný,  hrudný  hlas.  Vn  ňom 
idúc,  našiel  som  Ĺva  Nikolajeviéa  na  malej  čistinke,  chodil  okolo, 
vyzeral  drevo  ua  trám,  i)re  pohorelca  jasno-polaiiskŕbn,  čo  bol  ráno 
pýlat  Na  jedličku,  nad  ktorou  sa  skláňaJy  tri  mladé  brexy,  po- 
znamenal: „Trel>a  by  bolo  túto  „jelku"  oslobodiť.**  Pýtal  »«.  ukŕ 
stromy  u  nás  rastú,  ako  /ije  lud.  čím  sa  živí.  Na  odpoveď,  že 
hlavne  na  liapuste,  šv^bke  a  chlebe  a  is  dakde  jie  ovsený  chlieb 
bez  droždí,  podotknul:  „Nuž  vetľ  sa  taký  rozsype."  Hovoril  5om,  íe 
u  nás  lud  lepšie,  zdraviu  primeranejšie  sa  §at(,  že  eáte  doma  tkajó 
plátno,  aj  súkno  valkajú ;  že  spodné  6aty  nosia  všade  plátení^  hieJe^ 
a  nie  ako  okolo  Tuly  fabrické,  farbisté.  „Aký  bol  n^irod  za  moj^ 
pamätí  za  poddanstva!  Mocný,  zdravší!"  Sli  siiiu  ]iopľl  pas 
Ha  koňoch,  ktoré  nialy  predné  noby  (ažkými  žele/iiými  putami 
zámkami  sputnané.  „Pozrite,  od  ŕoho  sú  tieto  putá?  Ud  xboí- 
nlkov."  —  Potom  sa  špáral:  „Či  je  u  vás  kúrenie  rozSírené?"  Na 
udpovetf,  že  o  mnoho  väčšmi  než  v  Uusku  i  v  Nemecku,  pokračoval: 
pTeraľ.  je  kúrenie  a  pitie  (omamujúcich  nápojov)  v  svojom  zemtA. 
Povpdomie  o  ich  /hi  začína  sa  už  ujlmat  vo  vyášícb  vrstvách,  lle 
v  nižéich  vrstvách  eáte  illho  bude  trvaC  (fajčenie,  pitiei  inerciou.' 

V  daléom  rozhovore,  ktorý  som  si  vetmi  nedostatočne  zapa- 
mätal a  zaznamenal,  spýtal  som  sa  Lva  Nikolaievii^a :  prečo  je  mňli- 
dna  nie  veda.  Udpoveir  som  dobre  nerozumel.  V  p»niati  mi  zoslal/ 
len  tieto  výroky:  „Medicína  je  umenie,  rad  empyríľkvch  zniiniostl 
(svŕ-denij),  ako  je  i  hospodárstvo.  Veda  jena  pr,  matematika.  Medi- 
cínske /námoKti  sa  majú  iičiniC  dostupnejšími  Cťl<^mu  národu,  Uk 
ako  i  hoiijiodárske.  Najvážnejšie  pre  lekára  je  ostdit  za  iia  dediiw. 
vstúpif  v  čim  bližšie  prosté  styky  s  národom,  aby  bola  dôvera,  abj 
lekár  nebol  pánom.  Toto  i  vám  želám.  —  Uečenie  nemoci  neíim 
ani  1%  toho,  čo  by  malo  byt  úkolom  medicíny. 'J     Medicína,  akt 

*)  t^kAmvH  domnclA  vi'dn  je  všetka  lak  |ioAUv«aá,  ip  on  vift 
Uetíl  len  t<cli  fitdi,  kturi  iiic  ncrubin  a  môžu  iit  t  prAec  dnihjeh. 
Triiba  &ú  mu  tiopučctue  dralié  pooiAcky,  ínitlruineoty,  lieky,   hygienické 


1^ 


3^5 


i  aí^nomia,    má  sa  ^C  čim  poputáraelšou,  vdutkýni  piííitiipiKiu  a 
nio  -íit-im  akuHfiiiilíom   froHekiovuiiio   na  iíobaitu  "hu  dún 

o  užitučiioäli  IVtroVHku-liazuuiDVäktíj  hoäiiodurskoj  «:  LokAr 


xaríadenle  liýTania,  putnivy,  z&chodov,  ab>-  mohul  vodécky  iiôsobif ; 
okreoi  platu,  tú  mu  poirebtió  ukŕ  n&kladky,  Že  na  lo,  aby  vyliečil 
Jcdooliú  ťliorébo.  je  uia  treba  hladom  umoriť  1(10  Lak.fcb,  klúii  pone&A 
KJEto  n^ladkv.  Od  tsa  uHl  u  kaimcit  v  >ttulD)'i-h  niusláib.  dr^.iatt''h  sa 
len  bikVih  btonrh  je  iímžno  l\pi-\t  na  kliník  p,    alebo  ktorí, 

lieíai;  sa,  u.  i.   nevybimtDĽ  pre  liei>cnie  lieky,  stroje,  Ua  I  prejsť 

liiietf  so  serera  na  jtib  i  do  lak^t^b  a  íiinkčiťh  kApefor. 

Icb  vŕda  je  taká,  ie  kajdý  zeinský  lekár  »a  ialige  na  lu,  ítí  ni«tú 
pr<MlH«dkov  lieéíf  piacajúri  n&rod.  lebo  2e  je  takŕ  chadobny,  Že  nieto 
prostriedkoT  postavíf  chorého  do  byKieniŕk^cb  okolností,  a  zajedno  toníe 
zemsky  lekár  ^  žaluje  ua  to.  ie  iiicto  ipitilov.  a  ie  ud  oestací,  že  «ä 
mu  lrr>ba  iHminciifci,  feld^iarí.  Čože  z  tobo  nasleduje?  Z  luho  iMsludujc, 
ici  bUrnä  bicnla  národn,  od  ktorrj  pocbádzajá,  &iría  sa  a  nolíeča  áil  mu 
cbon>by  —  je  nedostatok  prostriedkov  pro  Život. 

AJhta.  veda  pud  zástavou  rozdelenia  práce  prisývii  srojii:b  bojov- 
nfkoT  oa  pomoc  národa.  Veda  je  váelka  prííipAsobtmuá  (|)rifiU*ujeQá| 
k  bobatýro  triedam  a  za  úlohu  fti  klAtlie.  ako  lieŕlč  t<ch  fudi.  ktorí  si 
rnHiu  victko  zadovážiť,  a  posiela  Wetii  tfch,  kloil  ntčobo  zvyšného  oe- 
niuú  —   tými  isiŕiui  prostríeilkauii. 

Ale  prostricdkuv  uiel,  a  preto  ich  treba  braC  z  niroda.  ktor|  cburic. 
nakAia  na  a  nevylieči  sa,  lebo  Demá  dosť  prostriedkov. 

Otiraocovin  mediríny  pre  národ  hovoria,  že  sa  teraz  (otú  dielo  eltc 
nevyvinulo  (miilo  vyvinulo). 

I»te.  ie  sa  nevyvinulo,  preto,  že  keby.  Boú'  ihrdň,  ono  vyvinulo 
M  Q  náAho  uároila,  —  miestu  dvrjc-h  duklun)v,  liitb  i  dvoch  feldiíanív 
do  qjezdu  dali  by  lío.  ako  oni  lu  rhcií.  skon)  by  uebolo  aut  koho  liečit. 
Vedecká  pomoc  národu,  o  ktorej  bovnria  obranrovia  vedy,  musí  byf 
celkom  tnakAia.  A  tá  pomoo.  aká  má  byt.  ešte  sa  nepodala.  Počne  m 
ly.  krtf  človek  vedy:  technik  alebo  lekár  ucbudó  považuvat  ia  zi- 
iŕ  U}  ro/dclenie  práce,  I.  j.  usnrpáciu  cudzej  práce,  ktorá  enist-QJe, 
idá  fta  puv&žovaí  7.a  opri^vnenýcb  brat  nd  fndt,  itnhovorini  už  hIA 
!e,  ale  ani  ^krutmtycb  1<>0  otelni  ÚOn  rubfov  m  svoju  poiui>c,  lei 
liC  medzi  pracujúcinif  Fotlroi  v  týcUe  ukolnusUch  a  takže  ako  ont, 
t«dj  badá  prikladať  svoje  vedomostí  k  otá/kani  mci-bauiky.  techniky, 
í^y  i  liečenia  robotujťirebo  národa.  Ale  teraz  veda,  kŕniiaca  %x  na 
itnjácchu  InOii,  lipltír  .'ttliricJla  ua  okoliuisti.  v  akých  žye  touto 
(nruje  (ak"'  sa  ona  vyslijMjjej  tieto  okoluosij,  a  preseriôtuc  ^a 
'ftt  nntienon.  io  jej  domnelé  vedoran^li  ii^nachädícaiú  |H)UŽitia  «  národe. 
Sfitra  <obiai.()  medicíny,  ako  sfihra  technik; .  leil  est(>  nenai^aU. 
iky  otáxky  o  tom.  ako  lepšte  ruzdi-rovať  pracovnú  dobu,  ako  &«  lepšie 
tlm,  ah)'in  sp/rsoUtio.  ked).  ako  m  \e\ik\e  odievať,  obávať, 
ibií  ea  vlhkosti,  zimy.  ako  na  Icpi^ic  umývať,  choval  deti,  vychovávať 
atd-,  a  rlce  v  tých  okoliiohtacli.  v  kiurvcb  u  nachádza  riilKtiujáci 
—  vietky  tieto  otjuky  sú  eite  nie  postavenč,  L.  N.  TolstoJ: 
Ie  uaui  d<-la(.  Str.  03. 


SSA 


Ity  ma)  lun-nlaiihovaC   lueilii-liin,   iiŕiť  iiíroU  liy^^ipniN  tiVej.  aká  ]{ 
možná  u  pracujúceho  turtu,  prvej  pomoci  pri  ochoreiiiiich,  prosUimj 
liečeniu   nemocí  —  sú   profítricdky,   ako   obklady   studené,    top) 
kiipele,   oilvary    daktorýcli   rastlín,    ktorými  sa   dA  v  miiohýcli   nr^ 
mociäch  pomôct  —  a  iilavne  propliylaxi,  predídeniu   iiHiiiiH'.iftin,   - 
rotlrostn  umiera  5<)  percent,    sni/it  túto  úmrtnost  se<l  Wu 

na  40  percent  je  važiiejSie,  než  liK-iť  starcov.  —  V  sp'  ^  ijin. 

že  je  medicína  nie  veda,  uviedol  konkliísie  zv  stati,  ktort^  nedávno 
Čital:  jedna  o  poslednej  leoiii  účinkovania  ehininu  na  sptrílly  a 
drubá  moskovského  fysiototia  Seccnova  o  jeho  vy«kumoťh  dotyŕm* 
práce  srdca. 

O  robote  i  oddychu,   o  co  by  sa  mala  veda  stAr&t   uňinif  m 
u  sedliaka.  Pred  snledauim  pracovaf,  po  iihede  oddychovat.  .\J  keiJv. 

kolko  rAz  a  čo  jesí  učíme  sa  u  sedliaka. Odieva   nitó   ínm-. 

cúzsky  krnjôfr,  cieltipiimcranoftti  tu  iiioi. 

NazpäC  idúc  z  hory  äli  sme  tíclio.     ťoneváč  aom  ja  mal 
e^te  Bekern  xaníeíiC  do  gazdovského  dvora,  Lev  N.  nešiel  do  domt 
ale  sa  skrútil  a  viedol  ma  popri   parku.     Ked  sme   p 
kuzmfnskcmu  domu,  spýtal  !<a,  či  floni  už  pil  kumys  <  ; 

kobylíe)  a  zaviedol  ma  v  puzuinf  k  Baškircom.    V  prvej    izbe   ue- 
bolo   uíkoho,    za  cbvflku    priala    Haškírku  z  druhej    izby.     .Zdrav* 
slYtute!"  liekol  jej  L.  N.  a  poprosil  kumysu  pre  mťia.   KalUla  mi 
M  črpák   do   takého   korytčaCa  (valuinčeka),   v  alc^ch  u  nás   nr-- 
k  pekárovi.  Kumys  chutil  ako  kyslá  žinč-im,  len  bol  o  moc  osti 
I.ev  N*,  mi  povedal,    že  ked  sa  viacej  vypije,    i^.  sa  blava   zal. 
človeku,  opít  sa  môže.    Chytro  som  vypil,  kývniil  som  hlavou 
skirke,  nepodakujúc  sa,  a  mal  som  sa  k  odchodu.    Myslel  som  si, 
zajtra  prídem  zase   napit  sa  a  dám  diskrŕciu.   Ale  Tolstoj,    ktorí] 
nič  nepil,  poklonil  sa  hlavou  hlboko  až  po  prsia  úctivé,  a  výrazot 
vďakv  v  očiach  i  tvAri,  a  p<iJakoval  sa. 

Ťá  poklona  a  vďaka  Tlatíkirke  bnla  taká  úprimná,    prvcíteoA 
liMvedoiná,   ako  vdaka  uejokého   pútnika  alebo   žobráka  za  vlúdi 
prijatie,  občerstvenie.    Hol  som  veTmi  dojatý.    Ako  som  sa  predc 
šlŕlio   dňa   presvedčil,    h*  Tolstoj  vo  vývody   Krenlzerovej   soi 
jH-vne  verí,   presvedčený  je  o  ich  (a  jedine  ich)   pravile,   sna 
podla  nich  mysloE,  ži(,  aj  úpHmne  želá  rodine  svojej,  bllzkj 
Tudom.  nj  všetkým  ludom,  aby  ich  pochopili  a  žili  pudfa  nich. 
som  Uíin/-  zasH  videl,  že  čn  hlása  o  pokání,  o  nelhuní  samŕmu  sci 
ani  pred  inými,   o  prestatí   hfadof  nn  seba  ako  ua  zvtá.Hnehu  i 
veka,  alo  hiadef  ua  seba  ako  na  takcHiože  človeka,   ako  su  oslí 
fudia,  —  ticÁ  mnií  m  zacliovávat. 

l'žin  (večera)  hol  slávuoslný.  Bolo  óo-ročné  nanwUcnie  i^i 
íjoíie  Andrejevny.    ľii  stole  sedelo  viac  hostiacej  rodlnv  ;%  nu 
ncf,  domácich.    .Sofia  .Vndrejevna  mala  miesto  nn  konci  sť 
tom  mieste  sedávala  i  v  nasledujúce  dni.  I>ev  Nikolujevič 
sníedani  a  večeri  seihival  za  vrch  stola,  lebo  tam  stávala  niaMaii<| 
na  ktorej  ai  ovsianku  varil.     Ináče   stJileho   miesta  pri  stole  oikf 
nemal.  —  Holo  volmi  živo  a  veselo     Kozhovor  viedli  hlavne 
Andrejevna  a  uajstaräí  syn  Sei^ej  Lvovič.  ľo  polievku  som 


IB 


as7 


ití  mám  rukii  velmi  /akrvaveiió  —  bol  som  tMi/  pred  samým  uii- 
Boni  Hppšnt*  zub  trhal  —  vstal  som  a  odišiel  som  dolu  iimyt  si 
ruky.  Kt-'tT  som  sa  vrátil,  Lev  Nikolajevič  spýt*!  sa  ma.  či  mi  príí^lo 
xlť  í)d  kuuiysa.  ľovťdal  som,  že  nit*;  viac  uiŕ,  Iml  som  skonfundo- 
vauy,  Mtlria  tvovnu  povedala  (itcovi,  kde  a  u  kolio  chort^ho  smo 
boli.  Lev  Nikolajtívič  lio  patrne  };nat,  lebo  puznaiiieual,  že  tam 
v  Tclatine  jesto  aj  celkom  oliudobiií,  v  Jasnej  (takto  liuvoría  skni- 
teno  namiesto  v  .Insnej  Polaiic)  a  Ku^ikAch  nieto.  V  rozhovore 
príálu  sa  na  obraxy  Nikolaja  N.  (íóa,  ktoní  poslal  nedávno  »yn 
innltMio  ua  Jasnú   Pofanu,    i)rosiac  Tolstého,    aby  s  nimi  urobil 

za  najlepšie  u/ná.  Ani  Scp^ťJ  Lvovič,  uni  liosriaco  slečny  ne- 
videli eále  l<Ľb  ubrazov.  Iío7.hodlo  Ha,  ic  pu  úžine  sa  [lôjde  tlo 
aittlípra  Tatiany  Lvuvny.  í>ev  Xikolajevié  p<»ved&l  inedsi  iným : 
.Idi  do  DiastíTskoj  Tani,  čitaj  tam  Évan^íelie  i  posič  ismolri  uu 
kartimr." 

Kale  sa  pretrela  poňta.  Potom  sme  $li,  Le?  Nikolajevió,  slečny 
S.  K.  a  IL,  Tatiana  Ĺvovna,  Sei*gej  Lfovič  a  ja  do  .maslftrskoj* 
illera). 

Už  bolo  pritma  na  pozoranic  obradov.  Tatiana  Lvovua  zažala 
ú  viaiaĽu  lampu. ') 


*)  R  ttp^iŕiiiu  p<tro/inn('n[n  toho.  to  bnde  QRsledoraC,  zdi  sa  ml 
ibodným  eitovaf  \   úplmmi  /ncnf  Tolstúlio: 

PredmluMí  k  slMirtilka   aCvietiiik'*  ŕízdanie  Posredaika).   O  tom.  íú 

je   pmrtla    v    ttnKHÍ. 

Pokolení   jeátérf-I.    ktcrubž    by   jste   mobli    dobrč   vŕci 
mlaTÍti,  jaoace  zlí  ?  Neho  z  linjnosU  srdce  áata  ndavi. 

Dobrý   iMovŕk  z  dobréhn    pokladu    srdce  vyná&l   dobré, 
a  i\ý  ŕlovék  zo  2lt}ho  pokladu  vyrtúši  zU>. 

Ale  pravím  vám,  ic  i  ka/.iIt-tio  slova  prAzdnčho,  kierä 
ntluvilj  budua  lidŕ,  vydujt  yniel  v  den  soudný. 

Nebo  le  slov  svých   spiavcdliv    bndes.    a  t  ívH   svých 
bndci  odsoiizen.  (Mat  XX\.  3i— 37.) 

V  lojto  knibc  Bobraai^  sú  okrem  ro/právok.  v  klun'cb  &ú  opísané 
ikntoŕnd  udato^U,  cHq  iihlnúf,  podania.  p'>\esU,  tt'iiendy,  b^ky,  takó, 
akŕ  UOy  so^Uv.ľnf  s  napífiscé  na  ližitol:  ludí. 

V)I«-iili  MIH*  liikč.  ktort-  povaíiycinc  za  iúblasiacc  s  uienim  Kiisbw 
«  preto  irj]  |>ov<iinjcinc  za  dobrí-  a  prardivŕ. 

Mnohí  fudtn.  rvbzvlili^ttio  dt!ti,  ŕiujiic  históriu,  rozpravkn,  legendu. 
Ii4ika.  predoiHftkVnt  sa  KjiytujA:  él  Je  lo  pravda,  ŕo  sa  itpisi^e;  a  £a«to, 
ak  vidia,  íc  lo,  cu  »«  oj.isnje,  nemohlo  3«  stat,  nuž  hovoria :  to  Je  len 
vymjtlCQČ  a  lo  je  oJc  pravda. 

r.niKa,  1^0  ijLkto  ainlia,  súdia  ne<tpriivne. 

ťrardy  u  dozrio  nie  leu.  kto  »i  dozvie  len  to,  io  bolo,  jo  i  bý^n, 
ten,  kto  sa  dozvie.  £o  má  byf  po  vdli  BoJhd. 
Napfie  pravdu  xúv  ten,  kto  Irn  opi^r,  ako  sa  rec  mala  ■  tn  fipmvil 
a  CO  >pmTtl  dmbý  ŕlovek,  ale  ton,  kto  akÄic,  ^.n  mhlu  Tiuhu  dubre, 
t.  J.  •úhla.Mie  H  vAfon  Ik«/nu,  n  Ou  zle,  u  j-  protivuo  vôli  íl<tí:í'j. 

Pravda  jt-  cesla,   Kiintua  riekol:   „Ja  som  ccsln,  Í  pravda  i  iivol." 

9X 


998 


Aku  I^v  Níkulajevíé  zahTailel  sa  du  obi-iuov,  oéi  iiocaly  lU  mi 
sviiilií,  —  zdaln  sa  mi^  že  aj  vlhniií  —  a  sví.ly  tvúiv  k 
bI:Uen«^iiiu  úsmevu  sii  Btahovat.  Celá  jeho  byintsf  ukobv  iik> 
Tala  sa  TU  vníniiinf  ol>i*axov.  jebu  tťlavtie  clivíle  mohlo  oní  ni 
^Ath,  Bože,  akí  jti  to  kľáitnel*  zvolal.  Bol  celý  dojmy.  ?ybTf 
a  opylnval  sa,  ako  sa  nhrazy  nám  páčia.  „V  U* j  to  izbe  cítiC  smrt!*] 
A  \>o/A:rn\  to  na  ľ&sí,  aký  dojem  na  nás  robia,  to  zase  nm  sami 
obrazy.  „Čtui  viacej  ua  av.  bladtin.  lým  lepšie  ii:h  rozumiem  A  riil 
iniim."  Joduu  zo  í-lečieu  [iirhodila  nu  itbiuz  t'lírt/ov-ituÍi\  že  j«^ 
Kristus;  vj/iaMy  ako  uiééij  iKubrák),  a  putoui  povediiUi,  že  tiu  obr»í 
Hodeu  je  ainili  {=  Súd)  tiej^  vyzerá  ako  niéčij  a  nezuaCltcTne, 
puta  pozomost  súd  (čleDOvia  súdu  a  sprievod),  ako  tiahoe  aUt- 
nofitne,  a  nie  odsúdoný  Kristuíi,  ktorý  Rtoji  pri  stene  na  kmjij 
obraxu. 

„Musterakaja*  je  v  čeladnoni  dome.    Pri&ly  dievíatá-éi''hnfŕlti 
v  húfe   už  na  odchode  domuv  a  zaslaly   picd   ňirokýiu  a 
oblokom  „niaatcľskoj",  a  dívaly  sa  duu.  .ťkrtžovaiiio"  inohi,    i  . . 
videŕ,  ale  t-Sud"  nie.  Zavolali  ich  dnu.  I^v  Nikol:ijevič  im  povedal, 
čo  predstavujú  tie  obrazy  a  vypytoval  sa  icb,  ŕo  vedia  o  ukri/ovuni,] 
súde.     hievčatá  ueodpovedaiy,  len  pozeraly,  pozeraly.     Ked  odiály. 
zase  sa  nás  Lev  Nikolujevič  opytovnl  každéhd.  i  (iiiin  opiituti,   akaj 
äa  iiÄui  tie  obrazy  páčia.  Míia  buly  uba  obrazy,  ked  >uui  ich  vid<:<ll 
predošlí^ho  dôa  po  prvý  raz,  veFini  zarazily,   hodly.     Kebych  iwbol] 
počul,  aký  povolaný  umelec-krestan  a  s  akou   láskou   ich  lualoval, 


A  prtto  pravdu  zdA  nie  tcu,   kto  si  bladf  pod  noby,   nie  tvo,   kt 
vie  podfa  slnca,  kam  má  ís(. 

Váelky  slovesné  prii:e  stl  i  dobn'*  í  iiolrebuť'  lúc  vlcdj,  kctľ 
čo  bolo,    Kle  k«tl  iikazi^ú,    co  rciá  hji\    un-  vlody.    kťd    rozpr;i    ;, 
kouali  Fudia,   ale  ked  oceäujá  dobrt^  a  zlŕ,   keď  nkaznjA  luďom  jedlsi 
ÚEku  costa  vdlc  lložcj,  vedúcu  k  íivulu. 

A  nato,    ab.T  bola    okiuaaá,   lúto    ceeU,    nct^  opísovat  len  U». 
hýva  Ml  svet**.  Svet  leží  vo  zle  a  poku&eniniti.  .\lt  hudci  opixívní  - 
aííj  je,  lo  budeš  npisovat  mnoho  líc,  a  v  slo\AcJi  iVKjjib  hcIuhI**  pr; 
Aby  bola  pravda   v  tom,  čo  oiiUujeS,  Ireba  písal  nie  to,  60  je-' 

{30  má  byt,  tiela  upiHOvat  qíí>  pravdu  tubu,  ixt  je.  sle  pravdu  ki ..  , 

IlDiieho,  kturti  príbUiajt!  u  k  nám,  ale  ktorého  i>éte  uíeL  Odtiaľto  p»> 
i:hodÍ.  ic  je5to  hory  knfh,  v  ktorých  so  hovorí  o  t*im,  fio  skutoční  Uila 
alebo  mohlo  byt,  atc  knihy  tictu  všetky  sú  lo>.  ak  U.  (v  i>'li  i>>íd,  «(*• 
vedia  sami,  čo  je  dobré,  ťo  x.h\  a  ui*veilia  í  ucnka/ujA  tň 
ktorA  viiho  hidi  ku  krifovstvii    KoŕJeniu.    A  )W-va  Ui.    Ic   < 
pod  oheň  KtYH.  bájky,  legendy,  v  ktorSi'h  opisi^e  ííb  taki^  t^ndeiDe,  >>o  miAj 
ni-bývalo  i  nemohlo  byí,  a  legendy,  povesti,  bájky  tieto  »ú  pravda  pre'*- 
ic   ony  ukazujú  lo,    v  čom  v6Ia    Božia  v2d>  huJa,    je  í  bude,    úkM2'i> 
v  čom  je  pravda  kn'iľovstva  ItoAirho. 

Mtie  tiyl  takit  kniha  u  niiiobo.  mnoho  jestu  takých  romámn,  i'- 
*iorií,  v  ktorých  vi  upisuje,  aku  človek  žije  pro  *v()jo  náruči  v  ŕte- tí.  'r*f' 
«a.  injŤck  trápi,  vjrdáva  im  iicbc£|)CčťU}'t\í'uii,  trpi  uúdiru.  ]K>máha  si  ľ"' 
vudom,  borí  M  n  inými,  vymáha  ia  x  Módy,  a  nakuucc  s|»oJiije  sa  %  prr'- 


M 


JM 


í 


noi  by  som  bol  povedal,  io  je  tu  prfáeľn;^  realismus,  2e  postrAdAin 
na  nich  boiskoBli  v  Kriiitov),  a  že  9U  tou  brózoii,  ktorá  z  uíeli  ide, 
odpiirlzujiice.  Alt*  vf>diac,  nko  vefiiii  si  ich  l.ev  NikolajeTÍč  vAži, 
lilitiUI  t(»ira  T  nich  to,  čo  sa  jemu  páčilo,  cha^l  som,  nby  sa  i  rane 
p&čilv,  uot^hcel  simj  ha  pri/rmi  z  dirt'ktnďlju  dojmu.  Na  upälovnú 
utAzku  Lva  N'ikulajoviču.  odpovtídal  ^im\  tu,  čo  som  si  len  žtílal, 
«by  lak  boju:  „že  i>ác(d  sa  mi,  boj,  veliiii  sa  mi  pAŕia,"  I/pv  NikoU- 
jeviť  pravda  hDerf  zbadal,  ic  si  ja  v  sebe  inŕ  mysilím.  „Skutoŕiiei* 
Ja  bych  ľ&d  zvediet  vaňu  iípriumti  mienku.'  A  ja  som  zase  Icd 
ii|iakoval  to  i&uy  Slečny  n  >yn  wt-vkali  uliľazntn,  íq  unlžajú  krásodL 
Nikolaj  N.  (!i;  nainafoval  za  :M}  ri)kov  len  8  obrazuv  7,0  /  votÄ 
Krista.  Ale  uko  icb  maloval,  čo  sa  nad  nimi  niiro^ritVAIal,  u  tom 
rŕrazno  Bvedŕl  ten  fakt,  že  ku  samotnúmu  „Ukrižovaniu"  uaírUl 
alebo  natnalovol  70  osi)uís<jv,  driktorú  £  nich  na  rum  istom  plátne 
(v  životnej  vf<Ikoäti)  olojovVmí  farbatni.  Jeden  /.  tycbto  ob<|uísov 
sobrdzovat  totu:  privedení  3Ú  váetci  trajn.  Kristus  i  lotri,  ku  krížom. 
Knsrus  81  zakryl  tv.-ir  rukiima.  li.  oíiniii!*:  Kristutt  samotnjf  na  kríži, 
druhých  dvoch  krížov  nim  .K'don  vojak  pochújňl.  111.:  Jeden  Kristus 
tísí  na  kľíži  a  druhy  Kiistus,  pri/rak,  priňitíl  k  lotrovi,  objíma  mu 
tvár  a  bozkáva  ho.  IV.:  Tolä  všetkých  troch  sú  sosíialé  u  krížov. 
Tolo  joílnohu  lotra  leží  tvárou  na  prsiach  Kristových  atd.  atrf.  do  70^ 
Gŕ  Vfetko  ptt^bi-al,  íiby  vyraxil  icb  pomer.  Na  lotnto  obraz«  bol 
D.ijprv  Kristus  s  dvoma  lotraini.  ton  po  lavici  sa  mu  nepáčil,  od- 
strihfd  ho.  zontal  len  jedou  lotor,  ten  umieral,  Kristus  žil.  Putom 
prtíinalovai  ľf:ritňruHifi  tak,  ako  je  teraz:  Kristus  práve  umrel. 
Vajak,   čo  mu  prišiel   podat  octu,   utiekol;   vidno  ho  polovicu  za 


netom  svojej  lásky  a  sláva  sa  slávnym,  bohatým  a  ifastUvým.  Taká 
kcilia.  kfby  i  v^tko,  to  sa  v  nej  upisiijp,  i  boln  celkom  tak,  ■  keby 
DPhnlo  v  ni'j  ntŕohíí  jiravdr  n  f  podobu  óh  o,  predsa  bnd«  lož  a  nepravdu, 
IfKi  Uiký  ("lovck.  ktorý  žije  pre  «ľbn  a  pľc  svnje  uiniživosU.  ío  hy  innl 
aká  pekuá  žena  11  čo  L*y  bol  aký  :>lávny  a  bubatý,  neinOže  byf  äfasllivým. 

A  ttiAŽe  byt  (oká  legouda,  ic  Ktiäius  s  u|ioHolmi  chodil  po  zenii 
ft  xftáicl  k  boháčovi,  a  buhät:  n«'vpuBtÍI  IIo,  a  xaáli  k  hipdii«j  vdove  a 
tá  iŕh  vpufitilA.  A  potom  On  kdxal  boi*ko  zlata  £agálaf  sa  k  bohä^ori, 
a  roj   vdove  zožrat  jej    podcdnú   kraviŕku.  a  vdov« 

ti»l<  I  zle. 

Taká  hiKTirin  je  celkom  pravdu  nepodobná,  preto  Že  ntŕ  tak^.  io 
Í«  iipÍMOŕ.  noliolo.  ao)  aeiDolilo  byf ;  Ale  ona  je  všetka  pravda  preto, 
ce  4  v  nej  ukaiuje  In.  fo  vždy  mn  byf.  v  6om  je  dobro,  v  totn  tlo^ 
k  u  ŕlm  >a  mX  íinnžif  ŕlnvek.  nby  plnil  vdFu  Božiu. 

Co  liy  M  ftkf  divy  opiňovaly,  lo  by  sa  akfl  uveri  ahováraly  po 
rodsky,  ífl  by  akŕ  sjjmoleiiace  koberce  prciii^ialy  Íqiíí.  i  bftcndy,  i  podo- 
bcBstvá  i  rozprávky  budú  pravda.  jesUi  v  nich  bude  pravtla  králuvMva 
Božietko.  A  jvsiti  ni'bude  tejto  pravdy,  nuž  môže  byf  victko,  io  sa  opi- 
9a^r  ■'■■-'  ■  ■  kymkotvek,  včctko  to  bude  lož,  proto  žo  niei  v  Aom 
pTA  I    UuŽírhu.     Sám    Kristus   hovoril  v  podobe nstvii- h,    a 

<  zoftab'  vetnou  pravdou.  Ou  len  dodal:  I  lak  zachuvá- 


tf 


i&d 


1<0 


koDcom  ramena,  ktoré  z  lavt^ho  kil/A  zokIaIo  na  olii-ate.  Bárka. 
LoUir  jío  pravici,  ktorý  v  ten  (Iri'i  po  prvý  raz  v  Kvujntn  živote 
počul  bratské  slorá  a  nove  ponímanie  životu,  zhrozil  sa,  tesne 
Ton,  od  ktorého  to  počul,  práve  Dmrel.  Lotrovi  m  nevert,  knčf 
ku  Krístoví  v  zúfalstvo,  stracliu,  búli,  ét  ozaj  umrel. 

Na  obraze  Hoden  je  smrti  (Súd)  ua  pravo  tiuhno  8iid  preŕ- 
Annaáá,  test  Kajfá^ov,  nesie  thoru,  knihu  zákonov.  KhjííVJš  ktový 
hol  v  tom  roku  arcibiskupom,  ide  so  složenytna  rukama,  zamysleDT, 
Na  tvári  mu  vidno,  že  je  ešte  v  pochyhnoHfa<'.]i  a  že  ha  trápi,  tsr 
čosi  zlólio  vykonal,  kdežto  Annaás  jií  cplkom  pukojuej  tvári,  po- 
vedomý si,  že  vyplnil  povinnost  „pravosúdia".  Nikodeui  ?edl  u 
procesaiou  v  úzadí,  zakryl  ai  tvár  rukami.  Na  lavo  8tcjl  pri  stene 
Kristus.  Je  cely  sii^trcdnt'uý  v  sebe,  ničoho  oevidi.  Okolo  stoja 
židia  a  rúbajú  sa  nm.  .leilen,  eneruická  fí^úra,  ide  mu  práve  pluvnúC 
do  tváre,  druhý  mu  trhá  rúcho,  tretf.  starec,  dvilia  prst:  Na  lln)ta 
si  zabudnut.  liueď  {a  ukrižujeme!  ivri^Uis  srojf,  nehlndf  na  nikoho,, 
aby  sa  nedal  ut:hváti(  hnevu,  jeho  wi  vyrážajú  vnútoni)  boj,  po- 
koru, jeho  zrak  i  myset  je  obrátená  vuútri  do  seba.  Ni-^posud/uje 
ich,  trpí  urážky.  —  Na  jeho  oči  zvolal  \sv  Nikolajevic  s  odudvv'j 
noním;  ,Oči  čudesné!"  V  očiach  mu  vidno,  že  sa  modlí,  abj  pi 
meeol  váetky  urážky  bez  odsiidzovaiiia. 

,V  (ýžduL  níz  dva  Ľliodlm  mm  podumal  si.    Tu  Ha  tak  (lobr«| 
čitx  Evunjpliuiii.  'í 

08tatnvi!h  li  obrazov,  ktoré  Gó  ešte  namaloval,  sú  na8)ed^Jáce:| 
I)  Večera  Pána,  2)  Umývanie  nôh  uiedlnikom,  3)  Kristus  ryrf«-| 
manskrj  sáhrade  Ír.  lli?t)9),  -í)  Svedomie  (Juddä  stojí,  hryzie  ho 
svedomie.  Poďal ej  fakle,  odvádzajú  Krista.)  r>i  Čo  je  pravda.  ^Kiialus 

')  List  L.  N.  TolKtébo  Nikolajovi  N.  Gŕma: 

Už  bj  Bora  VAu)  bol  mal  dávno  odpnvpdňí.  dralij  prittcta,  ale  Vi4 
Ii»t  uiE  nezo8tAl  na  stole,   odpovedal  som  tcdj*  ua  íoč  Vtítjf,   nie  na  vi^j 
jeden  2  o^jbližšÍĽh  môjmu  srdcu. 

To,  itf  obraz  sosúali  (f>  výstavky)  a  to,  io  o  áoín  hovorili,  j«  val 
dobrí  a  pouĹ'DČ-  Zvlášť  slová  (rárovo):  ,To  je  bijúreil".  Tioto  «1< 
včrtko  vraviÄ:  bolo  by  treba,  aby  boÍ  zobra/ťný  Ircsl.  Umi  is(v  irí^t. 
ktt>r>  >a  teraz  koDÓ,  luk  aby  iiai^  bulo  takže  prijcnnie  hlade',  ako  na 
kvlcUíľky.  Podivuhodný  jn  OMíd  kresťanstva!  Spi-avilt  ho  <kres(att>tvo) 
domi'icitn,  vreckovým,  uänili  ho  neškodným  a  v  lukcj  podobe  bo  prtjafi 
Tadia.  A  aieleii  2e  ho  príjali.  ule  privykli  k  nomu,  nn  Aoto  sa  rariadfG 
a  uepokujili.  A  zrazu  sa  ono  poclna  roxovíerať  v  celom  evojou 
fikom.  pre  nirh  hroznom  významp,  ktorý  roznitujp  Ľwlŕ  irh  ia 
(urtrojstvo). 

Nieleu  uíouio  (o  tomto  ani  bovorif  niet  ^o),   nU*  &aaifl  bUtoria  If* 
vota,  imrti  dostáva  svoj  skotoi^ný  význam,   ktorý  oblii>(^e  (UKved6ttie  i»j 
lie|    ľudí,  u  oni   hrozia  ga  a  bláxn^ú.     Hosŕiatie    (ubraza  a  odalráaaÍf| 
jnho)  ^  výktuvky  je  vaÄ.i  viťa/nsláva-     Ked   huni    ho    |k>  prvý  roi  vkM,! 
Ud    som    presNŕilčcný.    ie  bo  bo&ntinu.    a  teraz,    kcff  »om  •■i  iivo    \>ná'\ 

«tav|l  ubyi^ajuu  \y»(avku  h  jej uatuie  umrUami.  aí  smiešno  aá  je] 

|iomyslcŕ,  že  by  obraz   tam  ŕiiiel. Oo   hovoria   unwlci?  AtA. 


Ml 


}t\  PilAta.)  fi)  Noe  ;»o  ttkňiovaní  aíebo  Zvrstmmtelia 
■krieufitia.  Tento  obraz  bol  iiamalovaný  podía  ponímania  Straus- 
vijo.  Vtťdy.  koíJ  lio  nmínval,  hol  lií  eši^  pnil  vlívom  Str&ussa. 
)dk  Tolstc'ho  telesQil  (ná/liii  vzkriesenia  Decxistuje. 

^By  TretiakoTskej  gallerii  t  Moskve  som  vidol  eäte  jeden  maiy 
HB  Otl  Géa :  Východ  Krista  s  uéedtnfhni  do  gchutiansktj  aáhradjf. 
týmto  by  bolo  všf^tkýcb  obrazov  zo  života  Krista  £).) 

I>ev  Nikolajevié  vyíial  z  vrocka  Kvaujelie,  stal  si  pod  lampu 
počdl  hfadaC  mieiito,  kioré  nám  cbcel  priii^ťtat.  A.le  jedna  zu 
pčien   poznamenala  na  oliraz  ,UkrÍi»v«nie,*  iť  to  tak  vyzťrA  — 

PiToreiió  ÚHta  u  h)lra  —  ako  keby  nadával  Kristovi, 
iiťív  N'ikolajevič  jej  odvetil:  ,Zprvu  som  i  ja  bol  tej  mienky. 
vy  o  tvári  lotra,  ale  leníz  vidím,  že  v  ňniu  deje  sa  cek^  vnú- 
rnŕ  dráma,  medzi  predošlými  pncbopami  a  medzi  terajšími.  Ten. 
orý  si  h»  zamiloval,  práve  umrel,  a  lotor  pochopil,  že  i  on  iimre. 
lakiiul  sa,   kričí,   zňri  a  TiiLbnr  sa  k  Nemu.  —  Kerf  ku  Casetiovi 

S"'el  kat,  počal  sa  vmj  trbat,  hádzať. " 
fcV  tomto   oljraxe  je  tii  >.kuločno8C  (dojstvíternost),    ktorej   ne- 
n  niet. . .  Toto  jo  pravda." 

Zase  opakoval  ktosi  vy'čitku,  že  v  tomto  obraze  nieto  krásy, 
apoRienul  obrazy  Viasuerova,  (Videl  aorn  potoui  nbnizy  Viasiie- 
ira  z  krľaťanskt-j  histórie  v  Moskve  v  Tretiakovskej  gaílerii.  Sú 
»roTskýc!i  rozníerov.  eťfektne  prevedené,  ale  teatrálne,  Učoné,  člo- 
Éj^ni  k  srdcu,  ani  k  rozumu  nobnvoría.1 

^fev  Nikolajevic    odvetil:    .Viaaneeova   radi   majú,    lebo  vidÍA 
wm  lož,  ku  ktorej  privykli...   Vlasnecov  hovie  kráse." 

^Umeuie  nemá  slú/it  kráse,  ale  len  idiíálu  kresCana:  Bohu, 
«vdc^  dobru,  mravnosti." 

^LKrása  je  ideál  grécky,  uostalv  za  uami  20(X>  rokov:  ale  náš 
■Tje  iny.- 

^KKrása!  Kľ&ucuzska  krása  I  Ovocie  marovaC* 
^Tía  námietku  synovu  Lev  Nikolajeviŕ  hovoril  ifalej:    ^Pre  Ra- 
[Irca,  kf-ď  vidí  vyp;iľádenú  ženskú,  je  ona  ideálom,  prichodí  „v  ba- 
rd* od  nej.     Nuž  teda  nie  žena,  ale  krása  grécka;  keď  sa  |>áči, 
lll^  Ale  u^.  ideálom  nijak  nemA^e  byt/* 

HlPoAatia  krásy  nieto  u  východných  národov,  tiuddbísti  nemajú 
R*  pre  krásu." 

.Orť'kom  bola  krlsa  ideálom   prcil  2000  rokmi.     My  sme  sa 
rlili  x  n^   a  teraz  sa  zase  vraciame  k  nej,    zase  ju  pozdvihujú 
U.' 

(iníkov  krása  a  dobro  splývajú  islievajú  sa)  v  jodou;  takú 
Imlii  niveau  ich  mravného  vývoja,  ich  mravaóho  života  fmrav- 
ich  iivota).' 

I^Od  ŕiáa  kresfanskóho  ideálu  dobro  a  krása  spolu  sa  nesneaú." 
Tftetkých  krosCánskýcli  pocbopov  je  krása  ai  protiruá 


343 


„AW^  by  mohla  byt  krá&a  ioay  Uobnim.* '). 

,'ľwaz  je  idľúloni  uiravuost." 

„Bobužíttl,  uiiň  teľajgf  európsky  srel  sUijf  pnvedoinf'  na  ntxlcej 
iíiovui,  ua  kUii-eJ  stál  Kit-^cky." 

„Tielo  olti-Äzy  (léa,  m  je  nie  kni.sji,* 

„Um«nití  má  sa  siiažit  po  iilcáli  liobra." 

,  Kresťan  jo  pekorný.  Krosíanstvo  požadnjo  obeH." 

p/ivot  iiiaUrľiálny  je  lun  iniráž,  klnm,  rtíitluyui  životom  je  2ivo| 
íiiiľbovný." 

„AkouáblH  jesto  Huchoviií  ciel  života,   nuž  niiiU'riAl  rnlpaiU."] 

^iíivot  nestojí,  lei  Jejct^ávuoui  pokrok,  a  t^n  poäohUva  v  tiiai] 
—  uio  pokrok  zcle/nfc  —.,  íx  sa  íudia  vždy  väčáini  a  vAčámi  milujú 
rospolok.  Totn  krása  nena[H)in!llia.'' 

^/{vol  má  jeilitiy   smysel:   ilvi^enit*  k  Bohu,  a  ja  aom   áéa»t- 
nfkom  tohoto  dvjženia. 

nSii  váelijak^  i>oiihuania  života.  Uozvojom  rozumu  rozvíjajú  Bo*] 
Kolo  také  puutmanie  (ktorí  sa  Í  toraz  uajde  u  Fudl  uÍKkeho  nirtr-i 
neho  vývoja),  že  blalio  pOÄOSti'iva  v  blahu  môjho  osofmŕho  jíiv<ita.*j 
[Druhé   ponímanie  života  pozostáva  v  tom,   /e  vifznam  íivota  pri- 
znáva sa  DÍe  v  Mahii  •ulilii^lnoj  osoby,    altí  v  blahu:   rodiny,  rodu, 
národa,  žtátu,  ha  i  človečenstva.  (Pokus  rt-lif^ip  posiiivisiov.)  Trotl 
pomer  človeka  k  8vetn:    krestansky   (tamtie   dva   btily    pubanskŕ). 
ten,  v  ktorom  sa  nevoľky  c(ti   každý  starý  človek,   a  dn  ktorOh"! 
vstupuje  teraz,  podla  mienky  Tolst^Mio,  ŕlovočeustvo,  pozosUvA  v 
že  výy.urtm  života  sa  už    nepriznáva  v  dostižcul   svojho  _^ 

cieľa  alľbo  ciola  dákejsi  úhruuusti  ludí,  Ic/  len  v  slúžení  It-j  vôli? 
ktorá  ho  utvorila,  nie  pre  doäti/.enie  jeho  cieíov,  lež  ciefov  lejtoj 
vôle.  Doplnení)  zo  spisu  Tolstóho:  Religia  a  mravnusL] 

Syn:    „Jesto   cíeluprimeranosf. ..    Ciolom   Mvota  je  dobm 
krása." 

Ifi.v  Nikolajevič:  „CíeluprimeľHnc  — jodunmu  Chrám  Spasitch,] 
druhému  ťabrík.i,  tretiemu  obraz..." 

.Dobro  a  krása:    .Tedno  sa  protivi   drubt^mn.     Krása  žcuy  roa 
pokúéa,  je  mi  protivuuu.  podobne  divadlo,  kone,  IVtrohrad,  Nizu-*, 

^KrásabuiauajvyShim  ideálom  hnibébo  grŕrkeho  nároíh*.  Noi 
Bauui)jart»M  vymysloí  trojicu;  pravda,  dobro  a  krása;  prv  bola  len] 
dvojica;  pravda  a  dobro    -  a  ti  vás  mýli.' 

„V  celom  indickom,    čínskom,  židovskom   národe  nieto  slon 
blúkeho  kráse." 

Syn  :  ^Nie  krá-sa  dekadentov.  IdeAlom,  cietoui  má  byt  harmónia, 
slúčenie  istých  predmetov,  čo  moju  vôhi  uspokojí." 

,Vúfá  nič  neznamená.     Sloboda,  ponímam,   čo  ZDHineuá.    V&h 

')  Podivná  vec,   aká  je  to  Číra  ilhista,   íe  krása  je  dobrD.     K^if 
pekná  žona  hovorí   hlúpoíti,    na(Ova$  a  ncp&fujoi   hlúposti,   ak  mi 
Hovorí  a  robí    mr/kosti,    a   ty  vidíii    čori    miU-bo.    A  ki-d    ni'buTon    — 
lilápo.  ani  mrzko,  ale  je  pekná,  hucJ  sa  uiíiCiúci,  ie  ŕudoá  tec,  aká  J* 
múdra  a  mravná. 

L.  Tolstoj :  Krenucrova  Sonáta,  str.  2.'> 


843 


je  dh  Scbopenliaiifíra  „Dintf  an  sicb*,  ktoi-A  jest  v  skale,  vo  mno. 
Ja  £1111111  živnt.  alf  vtMf  neziiiim,  nopniifniain.  Psvehulo^nTm  fynjo- 
loKicJíj*  vysvettiijii  vňlu :  nanlťänk  iiiipulaii,  ilujnm." 

.lYeéoie  ju  krása  ťielupriiuoraná?" 

„Ke&Iiiy  /jvut  ju  len  Uucbnvuv.  Zväč&ovnuie  lásky  ft  rnxumu." 

.Rusa,  zAimd  ííIiicm,  ^ena  —  lu  je  kr&sn.  Alff  narnžť  ju  stava( 
iiieil?- 

.Krása  je  Jd(>áloa)  Váiil,  bude  ideálom  MlSi*),  aie  s  vekom 
tmtúpi  ideálu  poveilomiji  dolu-a,  pťavdy." 

^,hi  Inuleiu  k  vôli  krasf  (tbetovaf  dubrn,  builnni  nútiC  Tudí 
tripit  sa  pri  budovaní  pantheonuľ* 

^Ak  si  človek  postaví  za  ideál  krásu,  nuž  sa  znmotá,  vráti  sa 
o  2(.tO<>  rokov  uazad." 

„A  kvintessfuťia  všetkt'ho.  ŕo  aoui  za  l.'i  rokov  dumal,  j(í  lá: 
{HiKtavit  ní  ciťloiu  životo  stuitMiÍP  ideálu  lti>lia,  dobru,  všetko  nstatné, 
i  osobné  šťastie  i  krása  .bude  viini  pridano*.  A  ak  bude  človek  stú- 
Ut  ideálu  joDickému:  kriiso,  pôžitkom,  bude  uoäta.stQý." 

,!louan  vravf,  ie  krása  je  ^le  Li;raad  art"  (veíkó  umenie)  & 
Jle  kretttangtvo  spravilo  cbybu,  keď  zahodilo  krásu.  *) 

„Ja  Icu  to  viem,  že  budem  2ií,  ale  čo  tam  bude,  to  uemóžem 
vedieL" 

„Nikdy  ueuastaue  ča»  dukoimloiiti.  lebo  blaho  je  v  tom,  že 
xdokonniovánie  sa  bude  večuô.  Pokrok  be?.  konca." 

g^vfii  zo  zl^ho  Htavii  poBiupuje  k  dobru." 

^Váa  budú  pľP«asle<iovaí,  ako  luňa  prenasledovali." 

, Chudoba,  pokora,  znftšiiDie  piiekorí,  oiidze,  tn  je  to  trenie. 
Keby  nebolo  trenia,  bolo  by  uiožué  per|K>tuuin  ntobile.  Viem,  žo 
JĎ  tff:  Ht,  bez  ŕoho  byť  neniožno." 

«iv  vo  je  ii  preudre  ou  íi  laisser.  (KresCanstvo  berte  také, 

aké  Je,  atobo  ho  iiechnjte.) 

Po»Iednŕ*  sentencie  I.ev  Nikoll^jcvic  riekol  obráten;^  ku  tej 
íleŕno,  čo  najluhšie  debattoviila 

.Sofia  F.nianuilovna!  Kivsťaiistvo  i\  ľ  eau  de  rose  (naparfumo- 
vané)  —  akým  ho  vy  chcete  maf  —  nebjŕva,  ale  býva  véivavél" 

Tento  vyruk.  kt^iym  zuklúčil  cely  spor,  vydral  sa  mu  z  hrudi, 
keď  už  VKtavftl.  ľoneváŕ  ustal  v  nepredvídanom  8{M)re,  aj  čas  po* 
kroill.  ouž  nárn  u2  nečítal  Evangelium,  kton^  po  celý  ča.<(  ilr^al 
T  ruke.  t  počiatku  roztvorenC%  potom  »  prstom  uvloženým  uied^í 
Uity.  Spor  hol  veíinl  ostrý,  oho  slečuy  aj  syu  tuho  zastávali  avoje 
mienky,  hovorili  chyrvo  a  mnoho,  óiislo  opakujúc  tie  isté  dôvody, 
Da  ktoré  im  l*v  Nikobyevič  už  m/,  odpovedal,  tak  že  i  oa  musel 
to  iftt^  opakovat  Tu  je  podaná  len  čiastka  toho,  60  hovoril,  len 
jednotlivé  jehu  výroky,  ako  som  ich  zachytil,  a  väčšinou  luieď  tam 
pozoamfnal. 

M  VlAft,  7— 9-n>frný  synček  (umríl  vo  februári  1BS>5).  Miia,  Ifl— 17- 
loŕoj  1511  FiVa  Nlliolajr'viŕa. 

>}  Srovnaj '  Tobtiúj  o  Ony  de  Maupasstntovt  v  UiDikýcb  Pobladoch. 
atobo  eAle  \a\ú\f  v  UnukeJ   ,NaAi  Dobé",  kde  je  sta<  [loditá  ccU. 


UÁ 


/alia«ili   sme  Initipu  a  šli  do  rodinitC-lm   ílomu.   Vnn  ni  boli 
ľŕlkoni  zflliiiono.   Žli  sme  iiajkMrpiin,  lizkym  chotlnikoni  cpz  (tAvilI 
IM  kuzmĺnskoiu  ílome  siiir.  za»tuU,  lobo  slečny  cluM-Iy  íst  iÍo  svojej; 
ixby.    Tu    Lev   N'ikulujevic    ežte    raz    tiovedíil    SuCii    Ktimnuílnviiŕ, 
vľaciijiic  8a  k  Cematii  sporu,    nii  ktoré   neprestni   inysleC:    že  Je  l»j 
veru  tak:    „Da-  s.   christianstvo  a  Venu  de  rose  uobyTajet,  a  by-| 
vajťt  v^ivoje.     Emi  bik  l>ylo  i  tak  hnúoi.     V,Uí  oe  ja  vydunuil.   iio' 
ja  sebť  ísču,  ŕtn  niue  *^Xa  Í8tiaa  pDňalua.**  (Tu  som  ju  iiuvymyslol. 
ak*  ja  si  UchoUiu,   žf  ja  tiHo  pravdu   diá)teiii.)     My  snu*  šli  d*lcj 
do  Tcrkého  domn.  Ja  som  zaňiel  t  prízemí  do  bibliotéky  zapiaoraC «., 

O  cbvlfa  som  poĽuI :  piišly  sleŕiiy.  Lov  Nikotajevič  prAte  rtrdy 
Aiel  zo  svojej   pracovno  bore  do  stolovej.     Pri  scboducb  u  atrellí.i 

„Prečo  Hom  wi  s  vauii  hiidídíV  —  To  jp  nie  dobro!,..* 

7.  prenikavého.  dojemii<>ho  blasu,  akýui  bola  UiUi  vy^if 
vyi-Čcnáy  dalo  sa   vycítií,    in   Irf^v    Nikúlrtjm'ič   opiavdnve 
7.  toho,  že  sa  dal  slrliuiít  k  8poni  a  iichv^Uf  rozbore*' ni u.    fravUu, 
má  Bebrs,   ked  pí^e  o  Tolnioni:    „(!elá  iodivíduáliioat   človeka  u, 
premenila  v  peľsonitíkdciu   idey  lisky  k  bližnómu.    A  nech  sa  mi 
prepáči  parudoxou,   že  mu  vytýkam  to  /a  cliytm,   kod  si  mytílí,  U 
je  Lo  odstúpenie  od  jeho  názorov,  jefitli   ostro  kurhá  drubŕbo  pre 
jebo  skutky,  iičkotvťk  to  robí  k  vôli  samej  idei." 

Okolu  H-mej  siála  sa  ccl.^  rodina,  okrem  malých  deti.  i  hotttia^ 
v  stolovej.  Samovar  áumol  na  konci  stola,  ale  iiikco  nepil  čaj,  ani 
sa  za  stolom  nesedelo.  SpoločnČ'bu  rozhovoru  noÍKdo.  Každý  robil 
to,  éo  mu  bolo  vhod:  Khovára)  sa^  počúval,  čítal,  pÍKal,  prechodil 
sa.  Najživšie  slo  okolo  .Soíie  Andrejeviiy,  ktorá  jtrišlíi  s:imá  posU^dna 
a  ktnni  bned.  ako  prišla,  obklopili,  nie  ako  jiihilRiitko  t.oholn  íloa, 
ale  ako  matku,  ktorá  dlhéie  bola  preč  a  len  pred  pár  hodinami 
vrátila  sa  domov.  A!e  najväčšmi  bolo  počuí  Micbajla  Lvoviča,  ktorý, 
drnkajúc  na  balalajke,  sbováral  »a  sn  starším  bmtoni,  diibrým  hudob- 
níkom. Serpej  Lvoviŕ  sedel  za  klavírom  a  prelirávul  si  líáko  prff 
sebii.  Pomaly  sa  stalo  ticho,  len  jeho  Itihodná  hru  zvuOala.  Po  r bvtli 
piiáadli  si  íc  nemu  Micbail  Lvovič  (•  Imluluikmi  a  Mária  tvovna 
B  ijitaroii.  Iťiadili  sa  —  museli  —  podlu  .Miťbajia  r.vuviča,  ktíkfj 
má  TO  všetkom  8Voju  hlavu.  líra  bola  velmi  krásna,  milá. 

„Sigr^te  ruakia  piesuí,"  riekol  im  oleo.  Medzí  brou  sp^ttl 
sa  ma:  či  sú  naše  slovenskú  piesne  podobnú  ruským. 

Čo  hrali,  bolv  vurku-niskú  piesue,  ale  pripoiniualy  ĹroSkn 
halicsko-maloriisk*'  kolomyjky.  Náhodou  tieže  piesne  hoiu  počid 
spieval  v  Kostromskej  ^íaberuii  (uu  SGVoro-východ  od  Moskvy  a 
>  olivou)  kováčov  vo  vyhni. 

Spýtal  som  »h  F.vu  NikolajevicJi^  či  Sokrata  (SokraL,  jeho  iith 
i  učenie,   vyd.  Posreiiiifk)   on  nespracoval.     Kiekol,   ie  áno.    TAlo 
maličká  trojkopejknvá  kui;iočka  pre  Ind  je  tak  prosto,  ja^ne  a  do 
duáe  hovoriacim   spôsobom   napísaná,    že  som  hned   ni^ 
Toistoj  jej  póvodcoui.  Ostatiu-  populárne,  v  Posrcdniku    _  ;• 

a  uóeuia  umdrcov,  Díogena.  Prskala,  Go^nla,  s[>racovali  mt,  mlAdín, 
pod  Tolslŕho  rukovodstvom.  Čo  riekol  o  Kpiktctovi  a  Markn*i 
Aurelovi,  noparolitám  sa.  — 


Ui 


Tiiú  iie|inmrit&iii  &A,  v  okoj  s|iojitostí  riekol:  ^Maz/iiii,  dľuh 
tiuHbaMilio,  diovfk  by  uiyslťl,  že  stiiovj  vojak,  a  to  bol  tichí, 
dobrý  človek,  uapfital  list  o  iipsmiteíiiosti."  Tento  list  vvôiľl  v  AWW/. 

.Pred  roknmi  chcHi  moji  pnnMia,  aby  sme  zal«v.|li  svoj  íASopii*. 
fSoiii  uťpiiateT  orfíaiiis:icÍe.     Oilvtťdy   ptešlo  š  ľokov  a  olvoľily 

am  ;i  ča»i)pi»y:  Jiusskaja  Xisi*  (p(>tľ()hľa<l9ky  denník  t,  Nedfta 
n  SieventffJ  ViestniL" 

Nftpiétŕ  populárny  č!»iiok  o  nazurŕnstvo  Uo  daktorábo  ruskúbo 
xuruilu.  Xavritivle  titho  ua/arŕtut  (bol  m»\  spouíciiul  jeduuho  čc)- 
ni^tio  nia<rnn»kť'bi)  iíHKíiréim,  /Hvi-eiit»i»  v  blAzinri  v  Pf^ti),  ve<r  ta- 
kyin  íutfiuii  je  velikuu  uttYliuu  vidľt,  žt*  jťsto  íudia,  čo  s  uimi 
spolucitia  i  veria." 

„Keir  je  nay.aiť'nov  toTký  počet,  niusf  byt  u  nich  vntítnrnf  po- 
hyb. Každá  sekta  fikosLuatie  vo  ffiľmáľ.b,  ťtirme  podrudi  obsah. 
i  pnvstAva  vnútri  nej  iiovV  pohyb,  obrodenie  krestaiiskL^in  givota. 
í'ruzvedte  sa,  ái  jesto  metUl  niiui  mladonazariiusky  pohyb,  a  či 
loUdonuzahIni  vei-ia  v  božakoiíť  Krista." 

V  tom  prestali  brat  a  niŕali  hovoľit,  obrátíac  8a  ku  Lvovl 
Jiikniajevičovi.  Vstali  Mite  od  ubloka  a  presadli  ku  slolu.  ľil  sa 
caj,  bolo  veľmi  živo.  Kozhovor  sa  tiKiI  okolo  vážnych  otázok,  ue- 
nnirteraosti,  manželstva  attf..  ale  nebol  všeobeĽný  a  jedinf.  l^v 
Nikolajevič  len  kedy-tedy  vmiešal  Ha  poznámkami,  ako:  ^Nilá  život 
Kíl  oe/.ačlnn  a  neknnči  našou  osobnou  exi.-^tenciou."  Hol  veselý, 
žarttjvul,  ale  najviac  len  počúval,  hovorilo  sa  mnobo  a  o  v&eličom. 
Sofia  KmAtiuilovuá  bovotňla  &  velikým  oduievnenim  o  Sienkíewic/,o- 
TOHi  románe  Itodiiia  Polonieťkych,  ktorý  práve  vychodil  v  ruskom 
preklade  v  Sievernom  Viestniku  a  ktorý  i  r  rodine  Tolstych  so  zá- 
njiDoni  aleduvali. 

Seryej  tvnvir  na  ma  spytoval  o  atraiiáĽh  v  peštianskom  parla- 
mente, o  ir)i  proĽTainmorb,  o  vorbach  a  n  stave  národov  v  ťborsku* 
o  Tlive  kléru,  anstokracio,  lo  íkU^  o  Cislajtáuii  a  zvlášte  o  Mlado- 
cecboch  a  o  Masarykovi.  Tn  wi  vmiešal  l.flv  Nikolajeviť:  a  spytoval 
m  o  8uiere  a  poli  účinkovania  Masaryka.  ľoioni  pýtal  8a  ma.  či  je 
u  Dás  7aveden«^  povinné  poäíelauie  detí  do  ikoly.  V  odpovedi  som 
äpomenut  i  ovody. 

.Teraz  idú  v  Iíuskii  chýry  o  všeobecnej   ékolskej    povinnoati. 
iblaflim  9  lou  vm'ou  ^) 


*)  Tohtoj  mnobo  xabýval  sa  otázkou  výchovy  Fudu.  Kf.J  bol  druhý 

ca  hnuitcou,  r.  ISba,  i^tadoral  hbkvnc  táto  nuízka.  Vrakoch  Ifítíl — 4 

opftt  I><71  —.1  sjim  v>tiíovaI  n»  Jnfinpj   ľolnne  iklí  aj  stnrAích,  ktorým 

%9  rhr*j\r,  ilii  Uit.ly  rhodif,  V  (jO-tych  rokoch  vyiiAval  a  redigoval  páda- 

is  „.la^tná  Pofunu",   v   7<>-l>cb    roku<'h  sa  zaliýval   otázkou 

, L    .jlitlva.  aj  chcťl  /alo>iť  sťuiiuár.    Nech  lu  sloja  nasU-dujúre 

lotá  ToUlčbo:  Otá/ki.  v  tom  Káleil  kritérium  toho.  čo  a  ako  m  má 
7tíU  ^vala  ea  mf  vJldy  významnojAoti,  \en  |)o  rozhodnutí  tejto  otárky 
lom  mohol  hyí  presvedčený,  i-c  to,  čo  a  ako  som  uĺ'ÍI,  nebolo  auí  úkod- 
irŕ.    ani  nrosíižnŕ.    V  Ijc  časy  v  pftdftK*'írick'*'  ■  ■    ornažicl    wim 

BJrIm  sáhtasn,    ulľ  ani  protirečí,    U'í.  úplná    li i    opnili    otázke 

lotžtto  čo  A  ako  učit),  ktorA  som  zadal.  Napádaty  dalcton*  p<tdrobno9ii, 


s4e 


Odpovedal  áoiii  t^tp  na  otizky,  äi  Wo  u  nás  lud  čit&t,  pl8iit< 
ci  josto  dosf  ítkúl,  lokÄľitv.  kolko  ílostávajú  m'-iiolm  plíieo? 

Lev  N.  odišiel  dn  iinicovne.  Sotia  AiídľOjovnJi  donitísla  si  šitio. 
nejakú  &atu  pre  jodnu  starú,  iisi  ICO-roČDÚ  ^enu,  čudácku,  ktnri 
Itťmi  niyňi,  šváby,  a  rozpľAvala,  ôt  počnirt  v  Moskve.  Cár  je  vraj 
i!tiorý  iiit  obličky  a  celý  je  opucliuutý.  (Zprávv  n  chorobe  cám  eH(* 
vtedy  iieboly  preuikly  do  novín  i  Z  oláz(tk  jej  kladciiýťb  prešla  na 
to,  aký  '}*•■  cár  AlťxuDdrľ  III.  c!ovek.  \ivii  bola  prod  dvoma  nikmi 
u  neho  v  záležitosti  liladujudcb,  odchodiac  iiiví'iela  m  :  „/zachovaj  (a 
lt61í,  dobrý  človeíe!"  ('lirovi  vtedy  povedala  i  o  neprepustení  ceiiitúrou 
13.  8vAzku  TolKtébo  !;pÍHOv  pre  KreiitxQľovu  ROD&tu.  nKoď  pite 
proti  manželstvu,**  odvetil  jej  c-ái-.  —  ^Nie,"  liovorila  ona,  „vyROlt* 
ideál  Ľudnosti  je  pi-eto  postavený,  aby  boío  mo^no  zacbovaC  nwD- 
želstvo  čistým."    Ďaloj  rozprávala,  že  v  Moskve  v  Iíuť  ,'jui 

nmseunie  prepisovala  ätani  korre.špoudcnoiii  f.va  Nikol. i  My- 

slela si,  :^e  ju  tam  budú  „na  rukdcb  nosit",  a  tJtk  8a  kii  nej  cito- 
vali, ako  by  Ba  jej  chceli  Btriast.  Duli  jej  9luhu-»tra:ínlka  do  utrr. 
kde  písala;  ton  vždy  hovoril,  kotko  je  už  hodín.  „Mali  by  bytraJi. 
že  ta  chodmi.  Keil  ja  timreni,  nikto  neprepíše  túto  korľeš[KtndencÍu. 
Kto  sú  žijúce  osoby  jnbo  mníánov,  okrom  nebo  ibfi  ja  vipin.'  — 
Taktiež  hovorila  fírófka  Sotia  Andrejovna:  „Mne  Lev  Nikolajevlí 
páči  sa  ako  umelec,  nie  ako  mystitel.  S  Jeho  mravnými  uúj^oľami 
uem6žem  súblasiC,  aie  sú  primeranú  ná§nm  terajšiemu  svetu,  ni« 
sú  UHkntoônitelnú.  .Ta  som  napísala  roniáu  proti  Kreulzerovej  souAte. 
ale  tíom  bo  nevydala, 

„S  ve|jľ!tjmÄii8tvom  m^úblai^fm.  Ve^jelaridní  hrozne  mrndio  jeiiU 
a  8Ú  vždy  bladul  ako  s^lci.  Keby  mi  dieťa  bolo  choré  a  ak  by  ma 
mäsa  bolo  treba,  nuž  by  som  i  sama  zarezala  hydinu  alebo  niečo  int^.* 

Rozprávala,  ako  liOV  Nikulajevič  pise:  „Keď  vidí,  le  Je  na  pt. 
krásny  <lon,  ie  kŕdel  vrán  letí,  poznačí  si  to  do  zápisnej  knižk;, 
ktorú  vždy  s  tsebou  má,  u  k^  mu  je  v  umeleckom  spisu  tretá 
pekný  deň  opísať,  vypíše  ť)  miesto.  Alebo  počuje  zvláUuy  výni, 
zapíÄe.  Nn  koiiiikr'  ílostiliy  nikdy  ueiiel  sa  dívaC,  nikdy  b'h  lu 
vhíhtiié  oči  ni'viibd:  v  Anne  Karenint-  opísal  icb  podla  rozpríiviutn 
jednobo  vyššieho  officiera  (ktoriího  Sotia  Audrejevna  i  pomcN 

Okolo  pol  jedenástej  vrátil  sa  Lov  Nikolajevič  z  piu.  .^u.^- 
Povedal,  že  čítal  Uoborykinov  romáu,  ktorý  práve  vtedy  vychodil 
vo  Vie.slniku  ŕ'.vropy.  „Ňestoit  čiLat." 

Odpoľúčitl  šotu  sa  a  šiel  sunt  do  svojej  izby.  (Iiokoaŕíoki 
Dr.  Dušan  Makovidrý. 

ale  sama  otázka  patrne  nikoho  nezaujimitla.  Itol  Rom  \Im\\  mladým 
táto  íahostajnosŕ  ma  rozhorčovala.  Nccliapiil  som,  ie  som  bol  so  STtyaa 
otázkou*,  prťčo  vy  viete  čomu  a  ako  učitV  podobný  tomtt  ''-lovcko.  kiof^ 
by,  dajnír  tomu  buc  v  sbrumoidcnl  tureckých  baáov,  ruknjácicli  u  toDk 
ajto  sabrat  Čiiu  Tíar  dani,  predložil  iui  uaslťtlaj  úcq  otáxku:  Páni.  afaj 
ta  vedelo,   x  kobo  kofkn  da6  bi^ť,   treba    roMbraf   oli/kn  'm 

saklidä   nate  privo   vyberatiiD    daní?...    Isto  by  vietcl    ! 
rokovali  o  spôsoboch   vyberania   daní  a  Icu    oilíaulm   by    puminoli    tf- 
inic«l[iu  otázku. 


347 


Z  minulosti  v  budoucnost. 

Na  otvorenie  národoiiisnťj  výstavky  čcako-slovanskŕj  v  IValie 
napísal  SvatophiJc  Čech. ') 

O  jcšté  jednou  utkvi  v  plném  vdelcii 
nám  pred  očima,  zjeve  rozmilý, 
než  odplaví  té  navždy  vlna  veku, 
než  dosnÍH  navždy  sen  svúj  pŕežilý ! 
Sem  slefte  se,  vy  chaty  rozmanité 
z  niv,  hor  a  lesu,  z  koncu  vlasti  všech, 
vy  hnedé,  jako  klíčky  z  dreva  sbité, 
vy  béloučké,  jimž  dosky  halí  mech, 
vy  s  ŕezbou  prostou,  malbou  neumelou, 
s  líp  vetví  slinnou,  mátou  zahrádk}', 
vy  s  poesii  rodné  hroudy  celou 
a  s  kouzlem  detské  písné,  pohádky  1 
Zas  mezi  vami  zkvítej  chrpou,  mákem 
v  cet  lesklých  zdobé  starobylý  šat 
a  zasvit  pestrým  srdéčkem  a  ptákem 
bél  pŕíze,  kterou  pilný  kolovrat, 
své  mise  vrČení  s  dév  hlasem  zpévným, 
tkal  spolu  s  pásmem  báje  stobarevným! 

Kol  s  okem  zaroseným  zrime  nemí. 
Svíij  venku  nechali  jsme  boj  a  svár, 
kal  vášní  s  ŕeviiívosti  jedy  všemi, 
a  všichni  cítime  niv  rodných  čár : 
Zde  kolem  vše  jest  naše,  naše  stejnč 
a  naše  pouzc ;  matky  jedné  dech 
nás  ochvivá  tu  všechny  blahodéjné 
a  v  jedno  ladí  tlukot  srdcí  všech.  ^ 
Z  hor,  dolín  všech  od  Tater  po  Šumavu, 
z  lieh  vlasti  všech,  kde  český  slyšet  zvuk, 
jsme  shromáždéni  tuto  v  tésném  davu 
a  vítame  se  tískem  družných  ruk. 
A  jsme  tu  sami  spolu,  jako  bratŕi, 
když  v  jizbé  shromáždí  se  rodinné ; 
kani  zrime  kol,  nám  samým  všechno  patrí, 
vše  bez  pomocné  ruky  jediné 
sem  snescno,  jest  naším  vlastním  dilem 
a  poznat  samy  sebe  naším  cílem. 

Zde  básnik  neshlcdává  s  umnou  píli 
k  fanfáre  slávnostní  slov  chladný  lesk, 
zde  saniodék  se  ruka  do  strún  chýli, 
z  niclíž  tryská  duše  plné  ples  i  stesk. 

')  /  NáriiJnich  l.istov  16.  máj.i  ľ^íS. 


MU 


Co  stálti  lilcdal,  7.ä  čím  toužnc  xirnl, 

když  vlnila  se  klaíiy  širá  pláíi, 

CO  po  lukäcli  i  hájích  riizno  sbíral. 

by  pravým  vencem  ozdobil  svou  akráň    — 

v5c  rázem  shrnulo  sc  kolem  neho 

v  sad  pŕebohaty  netušených  krás, 

a  plné  dý^c,  ráŕí  z  toho  vžeho 

duch  rodné  zeme,  vlastni  lidu  ráz. 

Jest  pévci,  jíikby  mél  sc  do  zápasu 

<[át  xa  ty  vdéky  vzácne  s  Duchem  času: 

»Stúj,  duchu  zlý,  ty  duchu  vecné  xracny! 
Jií  sval  nám  kvetíi  tisíce  tviij  let  — 
chceš  smést  i  skrovné  ly,  jež  ušetrený  ? 
Spiš,  cos'  nám  urval,  vÄcehno  vydcj  ipét  I 
Zn  pŕilnmnosti  chladne,  nudné  rysy 
vraf  minulosti  svéžl,  pestrý  vdék 
zas  krajiim  našim  vsem,  jak  záŕil  kdysí, 
jak  z  tisiccrých  zvonil  zpévanck, 
ať  R  hrobu  vzkŕisen  znovu  zkvete  všady 
tea  starý  život  prosté  rya  vnady !« 

Lcč  raarný  vzdech.  Čas  nikdy  nezastaví 
svíij  večný  krok,  jcnž  méni  zemč  líc, 
vse  staré  bez  ustáni  v  nové  tavi  — 
co  včera  byli  jsme,  dnes  ncjsmc  víc. 
Vždy  v  nových  iiiyšlenek  a  citu  vrení 
do  nitra  národu  vlá  jeho  duch, 
a  s  nitrem  tim  i  vnéjšt  tvar  se  mčni, 
i  kraje  vzhled  a  vScchen  žití  ruch. 
V  pred  národ  musí,  dál  I  Jen  zichovi*)! 
v  tom  proudu  svétovctn  svíij  vlastni  byt, 
od  vlastni  podstaty  se  neoddálí, 
své  jadro  nedá  za  plev  cizích  tŕpj't, 
kdyi  dédictvi,  v  némi  vékíi  práce  leží, 
v  brak  vetchý  pohŕdavé  nehodí, 
než  CO  tu  dobré,  krásne,  pilné  stivží," 
neb  v  duchu  vlastním  nové  obrodí, 
když  Udstvu  prosptvá,  své  slouii  dobé. 
lcč  dbá,  by  prcdem  včrcn  zíiatal  ioh^. 

My  chvíli  stanuli  a  zrime  kolem 
jak  hospodár,  jcnz  shlédá  jméni  své, 
yf^c,  CO  mu  zkvétá,  zrajc  .sadení,  piilcni, 
3vúj  dúm  a  vžechno  v  ném,  co  vkistmni  zve, 
CO  pí^ičinéiii  jeho  shromáždíJo 
i  z  otciiv  dédictvi  CO  jcšté  zbylo, 
i  v  sebe  Aama  norí  zkiimný  hlcd, 
své  sUy  väii,  jak  dál  jlti  v  pred  — 


M> 


Tak  obziráme  národní  »vé  statky 

a  hrdo  múieni'  lila^-u  vypjati ; 

Ať  cokoli  nám  urval  osud  vratký. 

dost  zbylo  pŕcc,  jame  dosud  buhatí. 

Zdc  leži  poklad  jc^č  neprcbranv, 

jcni  cele  nás,  v  ačmi  rj'^ím  každý  skvnst, 

kde  z  draliokamú  tisicerc  hraay 

nám  nezkalcná  ävití  puvodnost. 

A  rez  ncchf  hlodá  na  nčktcrc  kráse, 

ncchf  velcší  sn.id  nepotrebnou  zdá  sc, 

jen  piinik  pŕíloinii;  a  pny-píisobnic 

tvar  sestárlý  za  nuvýni  úkolcni, 

a  v  duchu  tčníž  zas  nove  zdub\-  rúbme, 

jenž  w  všeho  zde  raluvi  kolkolem  — 

ve  vlastním  duchu,  vtastním  po  zpúsobu, 

jen  upravcnétn  vhod  pru  jínou  dobu. 

Ó  chutč  norme  se  v  ty  prosté  krásy, 
ncchf  k  novým  krásam  duch  se  oplodni 
z  té,  která  k  nám  tu  odersad  se  hlási, 
z  té  dosud  jaré  duše  národní, 
necht  pŕilnutím  k  tém  kveti"im  rodné  pády 
síl  nových  svéžest  nabcremc  v  údy, 
šlak  cizich  y.bavii)c  sc  v  tom  člstém  zdroji  — 
Uál  s  lidstvcra,  dál!  VŠak  zústaňme  vióy  svoji! 


O  rodnom  kraji  Pavla  Jozefa  Šafárika. 

Kraj  len.  v  ktornin  náš  vcIasUlvny  ľ.  .1.  Šafárik  uztrI  svetlo 
Ikížic,  M  starndAvita  zvaný  étitDkkc  itanstvu,  pľoviocia  ťsetnck, 
težl  v  sovťľo-vytliodncj  čiastke  stolicu  Gemerskej,  uhmnicenej  na 
ievoro-výťhode  ^nnerskyni  Hri)ni)ni  a  Spi>uni,  na  vvrhodŕ  dolinou 
HoxťiavskoM,  na  juhu  pnnstvaiui  zomkni  n  nu)^lo;>nii,  iiu  &ipH(Ic  do* 
Mnou  Miimiiskni).  PozosUivu  z  dvitcb  vaéáich  tlohn,  /  tAkzvanej 
StitnÍĽkťj  u  Slaaskcj.  a  arpráve  kmj  ten  ru/pľestiťľa  sa  len  na 
troch  kvadrátnvťh  inflaĽt),  ležia  v  nom  predsta  dve  mestá,  äUtnlk 
a  I^obÄínä,  «  Í*.>  dedín,  mi-tnuvite:  KuanvA  Teplica,  Ochtiná,  Ito- 
chovcť,  SIftbušovce.  Čierna  Lehota,  Ilť»dttvá.  Vyíná  Slanil,  IírdAľka, 
Kohŕhnroro,  ilatiková.  .Maiktiákii.  Malá  íflaboška.  tíiT-Ľlovcc.  IVir- 
máAOTce,  UoAtAr.  Uenč,  llystrô,  Kokeu  a  Anluvn.  Itola  IV.,  kráf 
uhorský,  daroval  kraj  u>nlu  roku  124:^  BulK>kovconi,  ituchád^ajúrim 
20  Mnven^kej  rodiny  Bohrtk;  pozdejSii;  menovali  sa  llebek,  roz- 
deJitc  na  na  ilve  rorljny,  Mitnlrkych  u  plesivekých  Bcbekovcav. 
Catftim  utvitríl  sa  z  tiditito  panstva  takzvaný  Ktittiicky  kninpos- 
aewMind  pod  ^spiávou   uKnliitiulio   .sonátu,    na  jehožtu  í\<\v  stal  »Ul- 


msÉ 


nf)!l(}'    lychfáľ ,  juilťx   caatollanus.    Aídlom    provincia   Irohi    m<! 
élitutk.   v  lítoroui    pdni   spoluvIadatľUd    r  '     '       ili    sa  a  t.<. 
j.ftiiftkó  stolice  vydťžiavňli.  Spľuvujmi  ?<  i  ;a  oddiŕl. 

/. nicIi  í>pľuv{>vu]  ])ľavDHiiilnK,  druliv  }i08[i(Kltú^kĽ  /^loiitoati.  \  ptuvu-i 
Midiiom  oddiele  bývalý  I ieíeut'  sporut'  zälezilosU  uiulen  poddauji'b. 
ale  aj  zeninnov;  odtiarto  niohly  byC  na  äioliénťi  ítiidnu  stoUcuj 
flppellovttiiŕ.  Za  dávuejšicli  časov  piitiáložoly  do  kompeteiiĽit*  senAtu] 
i  liniiskó  záležitosti  a  leu  v  nováÍL-l)  ŕusitcb  boly  pridetem^  baíisk^'mir 
súdu.  Kunipos-sessorAl  vydržiaval  tíiiľonmiŕdr-niť  víacknit  fU\  roka.! 
íjpitldťiiť  dúcbodky  lual  z  takzvaných  ix'i:áli(,  mlynov,  jatiek,  Ui>r\ 
a  z  troch  papierní. 

/  toho,  že  v  Dob^noj  i  dnes  Nemci   bývajú  a  HloveuBki  rvt] 
v  obvode  AtiLufekebn  panstva  gerinaiiiiítiiaini  je  sbaltinnä,  zatvárali' 
niektorí    8pist»vatťlia,    menovite  Ján    Severíni  u  I^ulinlav   BartoIiH 
inaeidcs.    že  pľvotiii    ubyvaielía  (oboto  kraja  boli  (iotovjíi,    (.oitiu. 
národy  kmeňa  ^ormiin.skťbi>.     ľanka/.uji't  vraj  na  to  i  'u 

í<lavby  Jiufttola  ov.  štitnínkfbo,  (irbtinškťdio,   gecíduvski  ui 

gotické  nápisy  na  peíiatkacli  a  siavbách.    To  8ii  vŔak  dôvody  tiiť' 
dostatočné,  lebo  i  dfa  svedectva  peálianskebo  proíeasora  slávi tcí štval 
ťridricbu   l^iileka.   s  ktorým  aom  tieio  stavby   prt:d    dvoma  mkmi 
prezeml,  pocbodia  tie  kostoly  z  IM.  storočia,  v  kt  ' 
l*ích  už  ani  níľi  nebolo.  Severíni  tvrdí,  že  prviitiii 
Icraja  boli  Kvadovia;  Vindiscb,  že  boli  Nemci  z  Kľupiii>   pu^lI.  No 
iie.stojí  ani  jedno,  aui  diubtS  ale  stoji  to,  čo  Itartolomncídes  udAva: 
pdsdejéio  ako  opravu  avojbo  mýlnebo  tvrdenia:  čertom  eat,  älavtisj 
ad  antiŕ|uisBimos   iueolas   referendna  uase.     Neodpieraro,    ie  Nend 
spišskí  nezaujali    bane  dobäinifk*^  a  štiinicke.    mesto   Dobšinú    iie-| 
založili.     I  v  Stitníkn,    v  Oclilinej,    Jelfcive,    v  Revúci   bývalo  viac 
nemeckých  rodín,    ktoiv  som  zo  Špiša  za  korisťou  priživ,  v  týchto 
mestcčkácl)  baníctvo  pistovaly  a  knifmi  iihorskvnú  /.vláätnymi  pri* I 
vtlef;ianii  obdarené  i  práva  meáfannv  nielen  obdržuly,  a]o  i  í*pi^Ts 
týchto   miest  do  nik   doataly,    rjivedúc  reč  nemeckú  do  mestskej 
administrácie.  Takéto  ítťabovauie  sa  Nemcov  je  Cí^te  i  teraz  t  Ue- 
mcri  vo  zvyku.  Zo  Švedliani,  MĽcensrifn,  /  Dobsi nej  putuj li  Nemci- 
baníci  i  Li>m/  na  Hnidok  a  Železulk  na  bane  nibit.  .Vie  ^j  zmi/nú, 
akonáhle  značm^ho  ližitku  niet,  do  Ameriky.  Nnž  a  hádam  len  ne- 
napadne uiekonm  tvrdiť,  io  keď  |>ať  tisíc  nemeckých  baníkov  v  KíOé- 
ľike  sa  nachodl,  ^e  autochtónne  nbyvatcistvo  Ameriky  bolo  germán- 
skeho imvodu.  Tak  to  holo  i  v  kraji  .štitjifľkom.  Ani  (ioti,  ani  Kvádi, 
ani  pozdejéi  Nemci,  alf  Slováci  boli  praobyvaleliui  tohoto  kra' 
viacej,    lebo   met  ani  najmenšej    hií-toriokoj   .stopy  o  líun. 
»i  Slováci  sem  pristabovali.  Baitolomaeidejt  síce  vraví:  contnl 
eonim   in  vatle  Csetnek    in    SlavoB  ver»i   sunt    Ale  toto   VinHi 
predpokladá,  Že  in  valle  Csetnek  museli  byt  S|ovA*:i,  ked  sa  Nemá] 
na  Slovákov   premenili.     <N>ud    baltických    Slovanov   naproti    tomu.! 
ukazuje  niečo   cele   imíbo,    lo  jest  že   Slovania  v  Nemcov  sa  prň-] 
menili  a  /.c  sluvnnský  krnen  vyhynul  i-elc. 

Ale  ani  Hti>]>u  isulb-'ho  tvort^ma  nenieckélio  ducha  In  nenuMoi,^ 
ani  v  nábožeuskoui,  aui  v  6polueeUAkom  obrade.  L<a  vyvodil  vi(ti« 


361 


r 


tento  v  sloTeoBkoni  literáľnnni  íivote  v  nie  iiialej  miere  menovite 
v  miunlom  a  pnŕiorkom  tohotu  storočia,  a  to  zvlášte  v  tom  étitnilcn, 
ktorý  teraz  riuiiilu  chceli  by  niektorí  pňni  urobi(  ma(fart;kým. 
ľrftvu  po  ticlo  (lut  tiulft  v  ätiluiku  vuTlm  meäiskŕliu  uotjirti,  pri 
ktorej,  kí'ď  človek  KJovettsky  ani  neziutjiiví  but  zíi  uotÄra  zvolený, 
podala  proti  vnľt>o  iriei^vejšia  viičšiua  protest  z  toho  dAvoílu.  i*s 
ponováč  tri  ítvrtiny  obyvíitelstva  sú  Slováci,  notár,  ktorý  stovoiiaky 
Dozaá.  úradovaC  nie  jo  v  Ktave.  Tento  dôvod  bihiv'ovala  stoliinii 
verejná  mienka  za  mizi-ľný,  udajne  preto,  ň- sú  ŕtilniŕania  Mudari. 
Ba  len  kde  sa  vzjíll,  ked  BaitnIomaoide:>  na  pocuitlin  tohoto  tjto* 
ročifl  o  obyvatelucb  mosta  ätitnfku  pfše:  phodierni  iucolae  oiunets 
SUvi  sunt." 

Ale  ducha  slovenski^ho  tvorenia  vidoo  všade.  K'aj:ity  Itiij,  vrch, 
údolie,  dedina,  mesto,  rieka  majú  slovenskí^  mení  Tepla  Strana, 
ľcklo,  Pleŕivská  lloia.  flráilok,  Ôarrý  vr*  h,  ('ierna  Hora.  Uninmec, 
KabijÍDova.  Koviiú,  Klinientova,  K\ prova,  íflanská.  ľríehylm.  Trcs- 
uik,  Viilovľc,  lUdzítii.  linhriiva,  Magum  sú  mená  tých  nebcilyč- 
iiých  hól.  ktoré  kraj  tento  obnibujú.  Meuä  miesi  u  dcdlu.  naprikíad 
étitnik,  ÍUkovM*.  Siftboéovce.  Oienia  Leliota.  Rt^dová.  Slan^,  BrdArka. 
Kobelinrovo,  Bystrň  sii  ôlsto  slovenski^in  pôvodu,  a  to  nie  z  teraj- 
1,  ule  /  piuiláviivťh  časov  p()i-.h;id/.ajú(:p.  Treba  mi  lon  poukii/JíC 
pripomenutý  už  diplom  Heln  IV.  /  roku  IÍÍ43,  v  ktorom  medze 
paoHtva  šiitnlrkotio,  nim  Hiihekovmm  danu'iiníHto,  udania  hú  a  majú 
čisto  slovenské  uázvy.  l'isáľ  diplomu  bol  akisre  planým  znatelom 
sloTvoskej  reči.  preto  udal  mťn;i  chybne.  No  slovenskoHÍ  mien  je 
zreJDiá.  Tak  napríklad  osadu  ISr^otýn  moDuJe  líer/Ľto  (i  teraz  su 
tak  votó),  Licincc  menuje  Linea,  PlfUrfc  riosiiť.  ílniUc  (lunuc. 
Smolttfk  Snniriltmk,  Hovunfutrc  IÍouh^iih*,  Wh',kn  Holbaka.  Mifutv 
Iŕs  Mlltíos,  Siijaru  Sajeu,  Zťifnrh  '/.i\h\\\u.,  Trplitu  Tnplaclia  alebo 
Topluclia.  Prtrkofa  ['rekupua,  Jntrrany  Ozora,  Vftrnik  Iíeternik, 
Hotloiná  Hososna,  Jelšavu  llsva,  Huk  liyk,  Imunita  Lumischa, 
Ctrhíi  Hnra  {terujSl  KnhiiM  Terna  H(ira,  litiŕky  Itachky,  Turtfc 
Tiiruch,  Mfhata  Melete.  Dľikatce  Durusk,  äVi/níjI  Chitnek.  Po- 
IfKlá  PoI«:la.  IVf/*  lier^b,  Z^uuticu  udáva  a  píäo  správne. 

Tvorivý  duch  pnvdiyvAlerov  Slovi'ikov  dal  váelky  lieto  názvy, 
no  utvoril  a  dal  vidieku  lonmto  i  kultúru. 

Okolonst  bi,  Jte  slovenské  obyva(et«itvn  tnhoťi  kraja  i  terax 
hrp»)  formou  „Parom  t\  7jd)il",  že  znpaluje  Kviltojanské  ohne,  vy- 
iiiÁa  .Mureun,  že  mlädeii  ohlúbemm  hruu  je  „llojn  ŕ>unt[u,  boja*» 
\fi-  na  to,    a:  i  títo  miši  Sloviici  ako  vólioc  väetľi    Slovania 

Ví",  i  iina  x  inycb  mytiťkych  í"diov.  l*o  vykorenení  pidmnstva 

utxlržal  ui  vrt'h  kult  cyrillo-metodejsky.  a  uie  uemefko-btinský. 
Pnivúaijivni  svňti.  uienovitť  Miknlo.^,  Imli  tu  xvMste  ctení :  jcmn 
boly  dintiu\  po^vittem^.  t^n  priôimmím  dynastov  Dutiekuvcov  lea- 
meoila  jeilna  ŕiantka  nbyvatefov  náhn^.enhtvo  právgalávné,  ktorú  na 
geoierskom  Hrone  i  dneK  ir\'ä.  katolfckynt. 

K  týmto  dvom  ivdm  pridru/ilo  sa  v  15.  stoletl  In-tie: 

liu«itu)nm*(.     ^OM,    '-■<  I    ubor<ikou  Al/lietou   do    Uhorska  {mi- 

Toluil,   09ulili   wi   pod   voUcovHivom   .li8krovýui  v  celom    Huriinm 


^k^i 


9n 


Uhorctku  a  tak  i  na  Stitiiíckej  dolim?.  Ich  Iiu:titisiuu8  pťekliewíl 
(M*fitu  luteninisnui,  ktorý  tn  iiž  v  lokocli  ir>26,  1540  IiIIkiki*  kort>pe 
piislil.  LulcniiiÍKmuK  teiitu  preto  inusj  byt  dúkladiiu  oi-HriťnÝ^  Mm 
práve  jolio  najhurlivej^l  zjistavatí^Ha  boli  spolu  i  cirkevno-*ilovfltt- 
äkjmi  literútrai,  prijimk  reč  IJusovu  za  rec  ciikevDú,  vedťckii. 

Kajslaršie  litenlniť    pauiíutky    ccsko- slovenskej    hihlickoj  roä 
uacliodim  v  cirkcvDom  prutokollc  ev    cirkve  (uíhtiii  ' 
\Mi\  litiitom:  .Vvpi'wvnt  lloŕiistor  im  Zeine  A  Lúky 
kii  koHtolu  Ochtinskétiui,  /o  staróho  HcgiRtiit,  kUtrl  hol  spísal  Kiies 
Sfiiioii,  znovu  zane  od  h  mne  Knesa  ľetra  FarAre  Ochtiľ^-- 1  "  "  — 
Ďalej   roku  lôiM  vydalo    „Shromaidenl   Štitnického   1'  tw 

artikule"  v  Česko -slovenskej  roŕi.  z  kiorvch  menovite  piw  /;v^iuíi 
hyf  sUťlenyni  nž  i  preto,  aby  sa  cirkev  cv.  i  dnes  \HH\h  tii<*h  ?«pravo- 
vala.  Ziiejťioii:  „Každŕ  Mtwtťŕko,  Wefi  a  jak:ik(ilvek  ľi^  -ist 

obyóej  svojŕlKi  ťanirtí  držľí,  iiiají  se  nadevšetko  o  to  n  .  iby 

poctivých,  dobrých  pobožných  a  pravdovýcb  farárov  pOToUlí,  »  pri- 
jluiali,  ktyríby  poradne  Úrud  Kazatelsky,  když  náleží  prijeli,  a  niJ 
t()  unde  všecko  aliy  Mušutí  a  spravedlivé  Svedontl  Úr&dii  avi-bo 
nieli.  Tak  aby  uebylo  len  pre  obycej  ledaby  Kneze  moli.  kterj  by 
toliko  deti  krstil,  ženy  wiizel  a  sobášil,  aneb  Svatky  povedal,  ale 
odtud  i,  aby  žádný  Bbtud,  ani  žiidno  Pohoršení  uepovflt;Llo."  I  nie* 
klvľé  výpisky  z  cirkevného  protokolla  cirkve  ev.  hlitnlckej  £  rtAa 
ltí23  zaslúžia  byC  uverejnené.  Znejú  ony:  „Nŕkterŕ  Wčcy  paroetí 
hodné,  ode  nme  Kneze  Jakuba  na  prosbu  Panilv  Safar  Mikló»i,  a 
Lebuz  Matajztt,  toho  času  Koatclrifkuv  Cyrkwe  Wíq:  líoku  PiÍdo 
KiSB  dne  mladatek. 

Iloku  Páni'  1555  wetiký  mor  panoval  v  Čilníku,  tak  že  od 
S.  Jakuba  Apniistula,  až  <lo  matky  božej  hromníčnej  umrelo  jesi 
lidu  52ii  obzvláste  pak  mladá  cliasa  mrela. 

R.  P.  !r)5(l  Velikomožny  Pán  lU^btík  Ferenc  a  jeho  ayn  Fleliek 
(íyorizy  mnoho  Nemeň  zbili  n  mesteôka  Itožnavi,  vssak  ftaucť  W 
Turkúv  spomožeiiý,  ktťľížto  Tuny,  na  3(.Ht  Nčiucú  veall  tuiu  ledii 
do  vezeni,  Tohože  roku  v  ten  den  pred  Obre/anim  P,  il.  K.  JohMnt 
od  Tiirki\v  ukrutne  arabuvaná,  a  vypálená  jest,  kdeito  odvddtíM 
jeHl  lidu  na   UX). 

Tohože  roku  pán  Csetneky  biszlav  od  Oebek  (iyríka  do  iť 
lAie  vzal  jest  a  všccké  majetnosti  pozbavil  m? 

U.  P.  IníiM  Kttestym  <lnem  pred  S.  Jakubem  Aposstolem  nif-l 
stť&ko  Piessuvec,  teineí*  vbsecko  od  Turkuv  ohuem  }*»t  äiMUcao,  t\ 
innoicy  obyvatcIA  preč  aau  odvédcni. 

Tohože  roku  im  Vi^íilian  S.  ľrisky  Punny,  Zeme  uik  rečenáj 
/uhas  f'>lgyo  od  ľurkQv  uknitne  jest  srabovaná  a  i  vcUMj  «tnmyj 
vy|iAlená. 

Tohože  rokn  Turcy  od  Welikoniožnŕhn  Pána  liebek  Oyrík« 
me8t4>čku  ľutnoku  pod  Kaziui  vplice  sau  pobití  a  porazení. 

Kokn  ľane  l')i>1  v  Sobotu  pred  Nrtifli  Jnbiliitp  srahovanA  jr«t1 
florní  Oolina  ('itntcká:    slabošská.    ItiMhnvec.   liorcbive  a   Rnš 
a  do  wozŕoij  odwčdeno  je^l  lidu  :^)7. 


363 


IL  IV  l.ôit'i  v  iiťileli  |jietuľ(>,  ileiliita  [ind  /ánikoni  MumiitMu, 
t*  gruntu  wpaocká  sruhowiliid  a  vypAlená  jest. 

Ií-  p.  Ifwíľ  Tolio  t-asu  byl  Ki»8U'luík  ilantíS  Ssleifer,  a  Michl 
Sustťr  aó.  (losii  pnicdVrtli  slir/r  tntio  vditti-íio  zvuiiii,  kiorý  visťl 
v  prostreil  Tnrni,  ale  ixcdcit  lu-inuíili  uIiilrÁot,  ntjž  ilnť  ua  S.  Agnosu 
njxliiii  ho,  u  tehii/o  (liiH  Váyt  ho  wAžiii,  la  aesli  sau  na  KľiUiiuii 
Korliu  s  Dľlio  4t)  contoi). 

Aaoci  Ui3t).  ľotoni  pule  inOäta  adcríl,  sedí  do  Urzotfna,  ľo 
bulu  UbOKSlvo  Y  liOMSUru  za  nitn  »sli,  y  poli  Sälituikii  so  vi-álili. 
Ntt  driiliy  dwi  v  Otfronik  ItaUs-sy  íVrenťž  se  vrútil  na  IloiwlÄr, 
ľboÄslvo  pobil,  íí'tíííítaľ  vypálil  do  k>'la,  nivostali  doioi  seUeiu,  a 
Kostel  a  Fam    T«»dy  bol  PiUi  liyĽÍitai   Aii^íiifitin  llanes  " 

t)oba  Éii-Áej  cirk(>viin-IJr.('raľnHJ  ĽÍunosti  začloa  sa  okolo  i-nku 
l7rtH,  er.  kŕia/mi  a  tičiti'tiiii  inaugurovaná.  '/^{íoíiú  jn  Jur  Amltrostf, 
niddk  Ä  r».  Kuhfnn,  rtikn  173M  do  §>titníka  wi  ov.  kňaira  povolaný. 
EMc  ako  učlteí  \'u  VrUivcíacb  putnábal  Knuaiiovi  pri  vydilvaiil 
sIttTiMitík*']  l'ibiio.  Akii  kťiHZ  ^lilnkky  vydal:  1)  Katocítismus  uĹonl 
kri  'm    [jfo   inlád<^:^.   wol^áí   Í   lIll^^•^.šl    s   pripojntliii   kmh'cky 

iri"  roku  iTíiíj.    2)  Toho  istého  roku  vydul:  (irijiitownj  vy- 

swctiooj  katecbismu  s  pripojením  reri  jiísina  svatóho  potešuj ících. 
B)  lU»ku  17-lľ  Ko/ebránj  C-AsU^k  kixtt'chisuiu  Dr  Murtiua  Luthcra. 
4)  PoiiohiMi  roku  1742  l^j[irava  k  smrti  s  pripojeDi'm  jiuých  liiileč- 
uý-  '  ■'•k.  b)  Koku   I74r>  iiapisal  a  vydal;  Jiulro  kn  'o 

eT.i  ,.i  uČKui.  Z(imrnl  v  Štiíuiku  ako  sup»ínutťiidt;nt  i  -m 

<U«Uiklu. 

Jur  Bahyl,  naiodil  sa  v  Ochtiucj,  zoiiirel  na  ViXvt  roku  1750* 
kam  pn  oilrcknutí  sa  lary  čcrcnciaiiäkcj  ku  aynovi  b^vat  pľláiol. 
i)  úoiii  pfse  I..  HartoloniaoidoB,  Žfí  boj  činvnk  velmi  utenj^,  zvládlo 
T  literatiiri'  slovenskej  velini  zbehlý.  Vydal:  Hpisloly  a  ■•viiiijrlta 
m»  t  BvAtky,   v  Lpvočí,    kdt?  bol  korrekUmrni   Br  j 

tl;<'.  vod  k  íítari'uiu  a  Novčmu  iuikouu;  Dejiny  sjn;  .    Ii 

kníh,  objasnení  iťninyi'lt  stuv  Sbir^ho  a  Nového  xAkona.  i'omahal 
i  pri  vvdávaiil  KoiiiťiiškOho  Orlus  pittluc. 

\  MattiJ  Boih,  vnuk  íiupoľiuU'ndcuta  Oudiťja  Bodu.  svojho  času 
itjijl4«pá[  kríminali!ita  uhoľský,  ítfutor.ilny  Inšpektor  scntorátit  ^'enier- 
•rkébo,  dirtvtor  boinMiiin  vjiicorvrlr  panslví  ;;eiui-'rskvťh.  assessor 
•tolicuŕliu    sudu    ■.'!  ■  íl    !4a    litcránioii    ŕinnosťou. 

Latinsky  pLsal ;   .]\is  i  um;  stovľUBky;  Zvuk  ovaii- 

jntioiu  veŕD^ho;  obrana  krestanskObo  niibožcu:ftv(.  IMluik,  dielo  na 
•    'fifnÄkóbo  Ijtbyrínthu.    VÄolky  tieto  ditda  písal  ako  »tjt- 
od  roku  174.J— l"ô7. 

■:irAť  v  iío-iUľi,  rndák  /  Ji^lsav y,  napínal  a  vydal 

^cdiľln:  Obnab  potrebných  naučení  a  pravnlol, 

li  kv  vct.'ly  rii/^ifne  a  ä  úžíLkoin  ojutrovati  daji.   Tťdy 

ľ  na  Slovensku.* 

ľodom  Tutiau,   invtl-sa  účinkovaním  svojim  príäliii'hu 

ilii  '.-ut.i.i  i  Mnrtiu  Louč^^k,  po  udbavťnýťh  ätúdiach  najprv  u  či  lol 

v  flníúavi*.  potom  ov.  fanir  v  Kuuovrj   IVplioi  pri  blatníku  a  \  ysnoj 

uakoiiec  v  Ch.  Skalici.  Okixun  n>/.tioru  .').  čUinkov  liiiUiei-ovho 

ta 


^4 


katechisnm,  v  slovenskej  a  tnnitarskej  ľcči  vydanOhu,  napliuil  s  v>dii 
roku  I77(í  ZlaU   Hane;    Slzy  mVilliifkft  oá  pánu   J-- 
bililíckú    koukoľUiiuciu  pre  ev.  Slrtviikov.     líol  zvliisľ 
xnateloni  ilejíii  cirkve  vv.  v  Ulinlcli. 

Ondrtj  Va&ár,  rodák  z  Kleiiovca,  roku  17111  ov.  íaiAr  r  Btit 
níku,  uQpfBal  a  vydal  pi-oklnd  Seilerovho  diela:  NáliožeoAtfo  ot 
iiiluvitíntok. 

Martin  Jtuduch,  rodák  7.  [.íptovskoj  Sv.  Marv.  nktiln  rnko  177< 
cv.  ucítľíoni  v  líľkcni,  napísal  a  v  ľrpšporkii   v 
dielu:    „Sprojitny,   ale   zretodluy   iruklat  arilhííiti 
älaitina  Rfldiifh  t  Svätíc   Mary,    Slávne   Siulice   Lypiovsko   it* 
puKltiht),  v  ľrešpurku  vyliáteny  u  ľraiitiŠka  Augusiiini  Pacrko." 

Laäidav  Éartoíomai'ni/'í,    uarodil   sa  v  Klenovr.i    r>tkii    Kií- 
ítomrol   ako  ov.  kňaz  v  Orliiinoj  roku  \><2íu    Vynikni  vefkon  uí# 
nosťoii,    spisoval   latinsky  a  slovensky.     Jelio   sínv-tisk*'   dioU  *i)i 
l'tttpia,  Kr:itiľká  histórie  n  prirnzení,  Suinnia  n;ii 
fikolin;  Jadro  krestanäkf ho  CV.  náliuženstvi ;  Druh-  ; 
uimršfanskôho ;    ZolUkafera  reči  a  niiídlllhy;    ľrlspevok  k 
L-irkvf  v  Tisovci  a  Píle;   Doktor  (írobjan.  satým  da  íimov* 
Dejepis  Ameriky;  Slovenskí?  zeutepis.   l.aliiiEiky  písal  a  vydal  U( 
velnii  cenné  diela:  De  Boheniín  kishonteiiHiťu'í  a!" 
eoinmcnUitio    historiea ;    Menioraliilin    pľf'vinciae 
hÍHtoritMí-í;eo;.TaphÍco  statlstica  ínítlyt.  fiuperioris    lim  . 
tatus  (ióinuľiensis;  Tractatnu  hi»torÍco-philo)i)gicu&  de  l^m.... 
et  ei  8ÍiniIihuH  apud  Auouyniiiiu  Belae  re^ís  KoUriuui  uh 
S:ijove  nruiie  naltim  naviyero;  Au  nomlmi  Ungariťunt  t^  " 
apud  \eteres  prepria  sint  vei  appelutiva,  Klo  IdadA  sli 
hu»lt<jv  v  Gemeri  a  Malolionte,   tomu  sii  diela  \ii  pi  i 
tohoto  oboru  siahujúce,  zvläštne  cciun?  a  poiríOiui?.  .M 
stranne  v/delany  a  uíeny   i   nieíforejtbe  sa  sám   nauťil. 
pi»diil>Í7.ne,  niappy  sám  ry]  a  vynl  í  svojti  vlaKtmi  piidnhizt'i..  .i<.  - 
í  julio  6J1I0V,   t^adislav  liartoíomneitles,  bol   jtakIa<Íntetom  tu  r<'Vi 
isol  v  l'respurku   blahodarne  pôsubivčej  Spoločnosti  reči  a  libn- 
ti'iry  slovenskej. 

/  novälťh  8Íuvont>kv<*h  Hpisovatelov  ličiiikovali  po/ťhnane  v  i 
kru)i,  pravda  len  zu  kritky  '\is,  Dtinid  LíVAarť/ vnclitiiiej,  A'" 
Ormis  v  Nižnej  .Slanej,    Panf  JJnhšinsiý  »a  Roätftavskom  1^-' 
a  Aui/ust  Škultťtjf  v  Uo/.lnžuej. 

No  koninou    slovenského    tvorenia  holo   tvorenie   .^ii 
AvAuk  tobt  nľprináležf  do  iiluica  tejtn  krAtkej  úvahy.   ^ 
v  Kobcliarove  h;ldum  leu  do  svojho  Dl.  roku,  i  to  i*.  . 
pi-ái^dniiiácli.  Lilenirne  pracovať  začul  v  Kežniarkn,  v  .lune,  v  i 

phľkn  a  nadovšetko  v  Novom  Sade,    N'euAleiMil  le4ly  t" '" 

nie  reléiuu  í^lovaiistvu,  celej  oblasti  slovanskej.  Večmu. 
fhlubon   národa  slovensktMio  osUine  však,   že  ten*     ' 
tento  kútik  odtahly,  /^budniiLy,  /iinedhaiiy,  hol  k"' 
iiiirh  Slovanstvu  naJ7-ishi/.ih'Jšieho.  U,  hy  slnko,  *  Knť 
ninuiloHt    Slovanstva  tak    Hkveli*    ožiarivšie,  i  tento 
národnej  uvedomelosti  čim  skôr  osvietilo  I 


SftD 


Sluvou^kA  kľajoniluvu  lohutu  viiliuku  jr  liojakií ;  Stuviki  v  Ochti* 
uej,  v  Štitnlkti,  v  (teĽC'lMVcincli,  med/i  ktorými  osadílu  sa  lunobo 
Bpiŕskyih  Nemrov-bftiiikov,  hovuiia  asi  Uk  po  sloveusky.  nko  okolo 
B.  Štiaviiicf,  Mslovtijiii.'  všotkn  tvnio.  Tti  jHičujemfi  ŕustu  tieto  l):i- 
niťke  vŕrazv :  ImiiĽitt.  ŕliajilinvat,  fľÍKtov;it,  šadovat,  hámor,  ?.teliar, 
hiciar,  cao^r,  hlniTat.  štľokovat.  Jána  menujú  Hari/oii),  Mateja 
Matajzoiii,  istý  dnib  rudy  zovú  šuferlian;  koláč  iiu  je  kÚĽliou,  trvaf 
im  je  voiat  od  wiiroii.  8lávuos{  pri  kralu  diiiCu(a  meuiiJĽ  sa  ccukcas, 
pri  pnlinibe  kar.  I'r**  slovonskii  ich  v>'slnMM)sf  *  ]iurAkt(!rÍ!<tÍĽki^  »« 
takéto  slová:  psola  iiiiostít  včela,  thmž  iiiiť^to  nôž,  šva  iiiiťsto  čo. 
Iiiy  íp^isoh  hovorenia  panuje  vu  Vťlkýiľh  Slabošovoiach  (Villa  S!a- 
Toruui)  a  v  OiiTiicj  I^hoLo;  tňlo  krajomluva  uiúžc  sa  |K)moaova( 
i  atiiľo-^iluveuskuu  KdĽžto  dla  prednält^bo  dialektu  vietko  tvrdo 
n  vyslovujo,  dla  tobutn  véi-tko  mäkko.  Tretia  krajomluva  paiiujo 
t  dtAiaiích  KoMiarovo,  ItrdArku,  Uoiiková.  Vyáná  Slami  a  Ui'dovä; 
dáviii  prt^lkuvia  obyvatc-rov  týchto  dťdfii  priali  vraj  sciu  á  ŕcuhm'- 
akého  Hrona.  Chaľakli'ľisliknu  lejto  iitluvy  je,  žo  dve  s|HdiiblilHky 
iietrpl,  ale  uiedzi  ne  ijaitioliláskii  kladoiiá  b.Ýva.  Ilraec  vyalovujú 
hemfc  prst  perst,  hi'bet  herbct,  krpoc  kerpfc,  krv  í"m>. 

(I  kultúre  a  vzdelanosti  tohoto  kraja  Bartoloniafiidcs  už  na 
počiatku  tohoto  »ttílL*tia  písal :  Sl.kvus  vtllas  tuhahitaiitos  via  cullioris 
III  HuDi^aria  rcperieí!,  tojesl:  sotva  najdeK  v/delauejších  obyvateluv 
v  Uliorskii.  ak(p  so  Shiváci  tohoto  kraja.  Vzdelaiiust  täUi  vzlabuje 
KU  lak  ua  čistotu  ducha,  ako  aj  tola  a  javí  sa  v  čístulti  srdca,  obleku^ 
(loDiov  a  cbráinov.  Slovač  tohoto  kraja  je  vd/nn.  v  präci  vytrvaulívá. 
V  svetských  zuAinostach  ryuikajii  uieieu  luť.-^ťania,  ale  aj  rolníci; 
HÚ  zlHíhlI  v  dtijf:pÍflo,  počtovfMie,  zemepise,  hudhť,  iiienuvitt;  v  Písme 
svätom.  Zaoberajúc  sa  kupectvom  a  ťunnankoii,  zvlAštt!  dobre  po- 
znajú ľhorsko.  Ilmotno  pomernt'  dost  ílobrc  s:i  majú  t(.  čo  remeslo, 
tučDt-  prcíoľ  prevodzujú.  rurmančia  a  hospodária.  Meuej  iiiajetui  sú 
bauíci;  žiju  i  nik  do  uät. 

Pravda:  v2<telanos(  tohoto  kraja  ide  tora/  jeUiiosUauiiýu»  .sintv 
roní:  íľ-lovAoi  člt«jú  Písmo  sv.  a  kaleudAre.  Ifobra,  v  národnom 
tluchu  pfsaiiA  sloTPDskii  kuiha  uenajde  prístupu,  ^to  Ccrberov  6trá/i, 
Aliy  literatúrou  Hlovciisky  diirh  tu  Ufpovslal. 

Pamiatky  ftjiľcj  kultúry  sl[>vákov  tohoto  kraja  sú  roč,  roN 
nfcivo,  priemysel,  Ituntctvo  a  umenie  stavitťttikO. 

Nie  je  äub  judice  lis,  čt  Nemci  u  či  Sloviici  bývali  8k»'»rv  tomto 

knji,  a  tak  nuí  to  ncule  sporné,  d  Nemci  a  či  Slováci  ko|>ali  tu 

prv!  Läup.  Goltlieb  Henď,  spisivat»>í  nemetíkť,  p(še  v  svojom  diele 

^Vŕr»*'irb    'Iher   die  ält«'ie    r,cschichte    de.>   ŕniiikibcbeu    Kmsi-.s-' ; 

,K  '11  -sicb  die  :^Ia\ven  auf  »leu  iVr^íbaii.  Oii-  ■  n 

Mii  ;;iveľkľ  wiirdeu  von  ihuen   erfundfu,    uhm  .:<■ 

>\ie  entteu  wartan,  welche  .^ich  mít  dťin  Ber^bau  vúr/.u^lu-li 

'    '■■n,   aiud   uoch  so  viele  slawisťhe  Wiirler  iui  Berjíweftcn 

1."  1  baníctvo  tohoto  kraja  je  jíloveusktVho  jHivodu,  ktoni 

aa    lliatiuu,    v  ^tttuikti,   \   Kobeliarove,    v  Iiohjiinej    kedysi    velnií 

kvitlo.  /<'l('>:nú  a  medenú  rudu  sj)nu-osaIi  hámoľnú'i-bulnici  v  t^lo- 

rruskýcli,  poxdej»ie  vo  vysokVch  |>eciach,  nad  ktorými  aarárí  i^nem. 


tM 


Schaffeľ)   Uu/.Pľali.     Možito,  že  i  nielttorV  z  predkov   ä&farikorft 
bol  taliVtiito  šäťárum,  uilkial  putom  Jebu  rodinné  incmtt  povstalo. 

Stitvítelski^  iim*}uic  ^^luťálcov  tobulo  vidieku  pťť'filáviln  sa  r  irwlkl 
fiUiľožiliiýťh  chnímocl):  ev.  kostol  Atitnlcky,  ochlinskV  u  gewIciVAirJ 
pMria  vôbeť.  k  najstarším  atavbáin  Horného  Uboľsktu  ťocl 
z  13.  stoľOľia;  i  veže  i  takzvíiné  Utcfky  chi*Amovŕ  iú  v  fii 
sldbu  :itavant>  ii  voliui  krásuyiui  ťresliovynti  iiiafb&mi  osdol 
V  uctitinskotii  kostole  pozaticntli  tietu  fn.'-sknvŕ  iimrby  —  m 
kťidy  —  vápnom.  Pred  dvoma  rokmi  obzeral  som  kostol  ocht 
8  pcHíanKkyui  stavltctom  ľľidticboni  äiilekoiu,  ktorý  ma  u|h>x( 
/.e  DA  steniícb  loďky  chriLiiiovej  mu9ia  byt  fíreskové  malby.  f'nmb] 
sme  o  dovolenie  na  niektorýccb  miefltJicb  suhvat  vftpno,  u  li' 
ulijavily  aa  nútn  kráfine  obmxy.  pretlHtavujiice  apoštolov  u 
životu  Kristovho.  \'  (_it*L-clovciacli  nažii  sme  tieto  freskíl  už  crir 
odkryté;  miestuenm  farárovi  puduril')  sa  ^taslne  odstrilnič  vakoYknl 
a  vApno.  Naproti  tomu  freskii  átitnfikcbu  koätola  zamittali  modenina 
fart)iŕ.kou;  na  pamiatku  nenucliali  lun  obraity  apo^luv  uoďAleko 
kančia. 

Kc(f   husiti   opanovali    tento   kraj,    npovnili  i  kostoly  ; 
brudbanii.    ktoré  i  teraz   blilfiajti   sli\vu  a  mor   husitov.     N 
nielen  hrailby,   trvá  i  reč  Husovu  i  v  slovt?  i  v  písme,    a  <la  íí«l», 
že  HlovAkov  tohoto    kraja    mohutne   ovl&dze  cit  slovanskej  apoln- 
|iatričuo8ti  a  že  ani  títo  neutoaú  v  madoristiic. 

J.  n. 

4«— 


Koreň  a  výhonky. 

Novt'U-i  iiU  Svftu:árn  JiuriiiitM   Vifjitnukého. 
(ľukmiovuuc.) 

VI. 
'SovÁ  viera. 

Jaro  usmialo  aa  naU  Koriéným,  veselé,  vllazut^f  jako  b>va  bnt 
po  vclmi  mru/ivej  a  BňažneJ  zime.    Vzdor  sóalioiu.  nroziíi  ' 
toptni.    kalníV  voda  pravidelne  sbehla  dolu  LJpovkou,    U*m  i 
bleuim:  ijolm!^  liiky-     Morka  /a  KnUnym  domom  ^tpcstrela 
lístím,  len  borii-e  a  duby  i'ľertialy  ^^a  ešU.'  medzi  nimiym  sti   - 
Vi  i  burina   ukazovala  jemné,   hlado/elem^  prstočky:  tu  aoui  i  }^ 
ktor.i  nerada  verim  prvým  faloňnym  bleskom  jarného  slnka  —  ^t 
\ii  <falej  nemožno  ŕakaf. 

.larná  priroda  v  prvom.  rjŕĽblom  vývine,  kcHf  vyjítanti  i 
slnko  zamieňa  sa  s  hojnými  tichými,  te|dÝini   du/dnnn,  iv 
divy  T  uflsiľli  krajoch.  Vt(.'dy  bvva  tak  krťusni',  /e  žiadni*  j' 
)ii/n>rli  kľiiiipv  uepremó/u  jenmu,  prítulnú  lahodu,   priať-i 
IM  ť:    III  lio  indč  surovt^ho  |Kidnebiu.  Ani  rblad,  ani  hui 
*"/iiii-íi  tiKi  zdanlivé  niitoplie  ntóho  tela.  My  v  uom  ptávam-,  ». 
cítiac  jeho  prítomnosť.  Okrievame. 


SftT 


í 

í 


Jarná  rndost  vlotcla  v  dom  Jdim  DrovaiíHkí^bo.  On  siim  nkiial, 
nízuhuil  sa  dii  roholy.  /<lľaVfj,  dušu  nzdraviijiicíý.  Tiiikji  Kal)p!i>vil 
/ajattt  dii^ŕnico  il»  /abnidnej  ľobi>tj.  Zailný  dvor  pod  loh  pilnýiui 
rukami  po  dllioiii  Oa-^e  zase  iiieuil  t^u  v  záhradu,  ťkonuiuickú  i  ukľusiiú. 
hirvécuci*  iiftjpľv  htahaly,  i^dity,  sialy  n  ut-ovnáxaly,  lUHJúc  na- 
tiuhiiutť'  ľukavičky  a  (-.lintiiiac  sa  8lai*ýtiii  diiždriikariii  prod  úpnlom 
.škiMlného"  janiť^lio  HtiiUa.  Alt*  keď  piišly  robote  na  pravii  chiif, 
tidluidzaty  dáŕdnik.*,  nikavičky  stiahly  —  k  retkej  radostí  Tinkinej. 
ľravda.  icb  tvúrf  zluudy.  ich  ruky  zdrsuately,  iit*  zato  lllialy  di) 
pDäĹíel  spt>kiji,|iR*,  unaviruŕ,  a  spaly  jakú  by  ich  do  vody  bodil,  aby 
nluo  fsUly  (iviť;^e,  KÍliiŕ  a  botuvé  ďo  Jall^oj  piHce. 

^Julka,  ty  husto  sadiš,"  riekla  .Mária,  lea&tauilc  nad  sestrou, 
klaŕiaľou  nn  ú/kom,  práve  len  vedia  änôry  vvf'liapanom  chodníôku. 
/cm  bola  )UÍHiko  pokopaijii,  slaioHtlJvo  hrablaiiii  rozdrvouil  n  prfíto 
nuikká  jako  kubdrec;  vuhio  bolo  na  nej  klačut.  .Skúpy  ilva  raiy 
pbitl.  Cht'pla  by  »i  mnoho,  a  korienky,  ueniujuc-  dusí  prie^itoni, 
vydajú  raálu.*  Mária  uiala  spustené  vrkoco.  jej  volné  äaty,  do  kto- 
rých šui.-hla  priamo  i  poatcie.  prezradzovaly  diskrétne  le|K):«i  mbi- 
ilýcli.  strojných  údov. 

.Pravdu  uäá,  moja  milá,"  odpovedala  Júlia,  pozdvihnúc  hlávku; 
„(fakujem.  Ale  tys'  veltni  nedbalé  oblečená  —  keby  tak  niekto 
pnsiel  1* 

.Najviac  pán  rychtár  Kúdota." 

„Alebo  tvoj  milý  kiivý  Oudrej,' 

.Tomu  dnj  pukôj,  moja  milá.  Ty  si  eátc  hlúpe  decko,  a  ne- 
mzumidi...  no  uení/.UHiieš,"  pouivlená  riekla  Mária  a  /apÝrila  ««. 

■lulka  vedtí'a  n  lom.  ;,*»  krivý  Ondrej  bol  uiiláčkom  Márie ;  že 
k  nemu  rhndila,  knihy  niu  nosila,  alo  dalej  nič.  Mária  nemala  pred 
sestrou  žiiulue  Lajnosii,  no  smysel  t*iho,  éo  ju  pripútalo  k  uŕiteíovi- 
sedlíakori,  nevedela  .lulke  vysvetlit,  a  prero  o  tom  mlčala. 

^Ťaiko  rosuuiof  takt'mu  učenému  mužovi ...  K  tomu  treba 
Ikolu  —  aapoti  koričíauHku." 

,Ja  %&  neiilarátii  do  tvojich  pletiek  s  Dorkou."  riekla  seriósnu 
Maria,  ,nnt  ii»';*niľjťm  sa.  kod  s  non  ttušktó  —  nuž  uesmi'j  }<a  ty 
»  íloT< -^  :ui  RÍ  ja  vážim.  Viež,  vá/im!" 

^  ,  povaďme  .sa  pre  Undra  a  Uorkn,"  zasmiala  sa  .hilka, 

kt<  1.1  HU  napálit  na  rnatičkosti  jako  osa,  ale  ihneď  obanovala. 

,\iťs  1(1  —  ilujme  8Í  pokoj.  l)>irka  ti  viľ  prekrlsne  ŕarovaí  — 
nevinn<^.  ntiviune.  A  čo  tá  /ná  pekných  vecí  I  Na  vuz  icb  uepo- 
bti!  mÍv  sa  jej  a^  bojhu." 

i'olo  tiž  vvľtoko.  A  svietilo  takVw  äirok^m  svetlom,  Jako  by 
ho  vylievalo  na  r.e>ti  nie  liirami,  ale  vodoiiádamí.  X'/,  bol  blfzky  Mk 
f>ddyľhu,  keď  Ján  Drevansky  prichádKal  x  potu  na  druhé  raňajky, 
klon>  ux  Trnka  prípiavovala.  Hbiečuc^  teplo  rozohrievalo  mákk6 
kriailky.    tak    že    vohaly    neopií^atelu^ni    zápachom    čistej,    úrodnej 

rnáÁ!"   voKeto  zavolala  Julka,  vyskočiac  z  hriadky,   .moje 
utie  bolo  ua  čase!" 
írok^fiit   chodolkimi   od  verandy   vedúcim  M«l    k  dievden«om 


^    -•** 


368 


\\7Mma^lý  mu?..  MAriii  naozaj  (Hiŕíilj  rnrzftf  luíribalky.  Oiift  rýthU 
sko'lfl  ešte  ae4^esAiiC>  vrkoče  pod  Tclký  slaiitonV  klolmk  a  atUliU 
II  lírdln  svoje  voľriŕ  Síity,  ntiy  pixtlnly  iiíidol  prostými  rovnými  m- 
bybamí.  No  skoro  poziuiĽi  Ttylikti,  lariliu  z  Knilovej,  a  upokojili  sa. 
Vetf  i  on  nevyzeral  veínii  vylmrjne.  Vi>Iké  či/my.  Iiustá  bradu.  Dť- 
íllbý  kapnt,  široký  plstoný  klobúk  —  tn  rňctkn  holo  by  lop&io  pn- 
Htalo  .SLlmdobnelúuiii  sixlmoi^livkárovi,  tuvi.  diicbovnoj  osobe.  Hol  on 
z  novycli,  tit^liärs  už  nie  vuluií  mladý.  O  Lcolu^ickŕ  ákoly  a  smer>' 
Bíce  m'Staral  wi.  iickolvek  nechcel  kIiiC  raolunalistoni.  To  tii  mitiUi 
«voj  vek:  uasUla  doba  tťorelickej  ortodoxiľ  a  praktickej  RVPUrkí 
/(fa)eka  strhol  kloloik.  „Alasol^iája,  al.isolpája. . .  isU»  mám 
H  ibťrkami...  brailálu  apu^kii.  V  ílome  bo  niet;  OKUáif  budú  r 
kisatíonky. .." 

Dievŕence  vidaly  ho  len  v  kostole,  a  t«  nie  datslo.  Julke  boln 
do  smiechu.. . 

„Odpustite,   vciobuy   pnniN   otoč  je  v  poli,  ale  my  nie  nux 
žiadne  kihasonky. , ." 

Mária  pretibla  Julku  svojfni  pr»ným  hluHom,  ktor^  znel  knviiTa, 
keď  bola  rozčúlená. 

„Oicc  vrAti   sa  v  tii   mim'itu...  uecb  ra  teu   pAti  du  ehjtv, 
alebo  na  verandu. " 

n  Ah,  poôk&m,  počkám...  nechcem  turboval...  prára  volá.  Ah. 
jak  je  knisneí" 

Daniel  líybka,  farÄr  v  Kráľovej,  rýchlo  obrAtil  sa  a  sadol  iw 
verandv  do  príjeninóho  chládku,  slo/il'svoj  íažky.  šimký  klolitlk. 
odkryjúc  miernu,  bielu  lyainu  svojej  suíatí'j  hlavy.  On  hol  pml 
päf  ľokatni  náfiilnc  osadený  v  Kmlovej,  zkadlal  prémúdra  politicU 
vrcbnosC  a  nie  velnii  svedomitá  cirkevná  vysiidila  nílaib'ho  faniri 
z  pnŕiii  tak/.vanyrh  „politických*.  So  pilr  rok<tv  pnttivila  »u  Krilorí 
u&nrpuťii,  a  uionovite  ťflía  KuriOtié  neťlicela  ani  poiuC  o  novom  fará- 
rovi. ľriSlo  brarhiiim. . .  administrátor  Rybka  bul  tnielivý.  vyčkíl 
ňitiu,  jako  liii!^  klasu...  On  dobre  poznal,  Mi  opposlciu,  čo  jalío 
určitú  a  gilnú,  oalahf  každodeniiý  ^.ivot  a  potreby  úeuné.  zlonuJ 
najideálnojší,  fuňnciptálny  odpor,  ked  nieto  žiadnej  opory  sfaot«- 
Ľ  uäs  i  v  cirkevnom  živote  |datl  na  konci  nialnruäkt-  príslovie- 
„Skaci,  vruže,  jnk  pan  káže*.  Iíyhkn  nemal  zpľvn  za  >■  ' 
je<luoho  Krábivatiai,  u  toliôž  Koričanca,  z;ito  cel<^  mesto  K<'l  . 
rozdielu  vierovyznania,  židov  nevynímajúc.  I  stalo  sa.  že  bol  .ty 
volený"  per  fits  et  ncfas  z&  riadneho  farára  v  Knífovej,  vtal  si 
7.  vdaky  k  Uohovu  dc^rn  toho/o  mesta,  dos(  majetnú,  mámh'd. 
ktorA  vykiadzala  (lo  návšteve  cirknrníkiiv  ciiy/u,  baháni  hriit 
koif  iÄly  bo/kávaf  „pani  matke*  ruku.  Rybka,  keí  ui  hol 
trávieval  lelé  dni  v  liohove  pri  kartách,  jestli  nebol 
po  poľovkách  alehí)  hostinách  u  okolitých  pánov.  O 
íir/Jtl  sa  mierno,  OHlnižite,  vypocítavoj  nikdy  pri  pobulankach  w*- 
nrekraeoval  hranice,  i  ked  jeho  kompaui  už  dávno  boli  za  Dinú. 
Volali  ho  všeobecne  „ná.^  tiaztelendri".  Ilácil  sa  a  každým,  bol  ta 
každej  „nobl"  Židovskej  Hvadbe,  nekarhat  nikoho,  odpiiiCal  kalll# 
dank^iclvo.   a  Ivm   zadovážil   ai   cliVr    -toleľantmJh<»''    dnchOTOi 


S6» 


Jttorŕho  íidvftli   7J1  príklad  ^fariaeom",   L  j.  prísnejším  n  ná- 
ky  iMlilcriijiiriiii  sa  kŕm/.din  soiiiorAtu. 

irvt-ĽĽir  zmi/ly  liniiiktui ;  šm-lily  na  gajtilovský  díor,  uby  iic- 
okolo  ho8ta. 

ulka  —  tys'  pocImtM."    Uovoriln  Mílria.    ľoxí«sárajúe  Bvojc 
liiiiy  n.i  ehytľo  pred  malým  zrkadluiu  m  ohrtlíkooli.   „Čo  U 
in  iioiii...  t-ukto  liiii'ir  dn  ^.ívŕlio.    Xáiii  dttvátii  t.(i  imprÍNtatiP!** 
„Muľiciika.  moje  xlnto.    mť>j  aiijol,  uu'ij  ai)jf>t  Htrá/iA..,    viom, 

I  íi  ro7,uinnejfiÍA,  It'pÄw. . .  Ale,  proHňn  ta,  nohiaj  večne  ŕí'ivt'r- 
iiilku...  To  li  uc  pri  sta  h  Ľ,  í-aiiia  si  úprimiul,  otvoreiifl  a  v  duchu 

II  uiti)bt-tij(>Ä !  Čo  fliuť  liiy  I.MUIII  aii^iiľuvi  /ji  jaki^  ki^suiiky?  Hv~ 
►cjilii  ai  íitrii.  jíikn  sji  ii  iatin  vvttlnvil?  Pamaum,  riokol,  žo  uiiá 
flika  zaldúdii  v  ;íivofe.  UKenif  bol  pio  jatku  u  oii  vlMíhol  do  sa- 
i»tip.- 

,l»oíi(  zlo,  že  (Hoc  pred  tukým  deckom,  jako  si  ty,  nedrží 
tiťliu  miem.  Ale  to  je  icli  vec.  Vec.  iímžskíi.  Čo  nám?  Nílui  pri- 
ii.i^i  vActko  ndpiiéCaf.  Ho/,u(nie&,  vňetko!" 

iku?  Nero/umiom,  t  Itliipusf,  i  zlosť,  i  vyhodenie  úbohého 
ilľ>piiľ  ííi'bo  z  KľiUovej,  o  ktorom  pnvctlal  otec,  žf  bol  itIetLIotu 
pA/n.  S  kToľv  S.H  icľa/  potuluje  po  Nfiiierkii,  joslli  už  t)t7J)liyniil  V'' 
'  s  rlŕirazom  opatnvala  M:iria  a  stisla  pfry,  .Iťj  vcikó 
,  :Uy  tichým,  ale  pritom  silným  blrskom.  .1  ulka  m 
Is  i  íntiu  jej  reôi,  i  výrazu  jej  tváre.  Ta  tvAr  potratila  cel» 
"T'wMiý,  milý  dieTcVtiský  wrar.  Jako  by  bola  zostarela  sa. 
'ly  nech  bdif  nad  sebou  samým."  riekla  Mária,  proäiauúc 
ijxt-'snal  vlasy,  „dosí  mú  každý  ntboty.  Udko,  že  uiAlo  klo  ry- 
í-eri  ti,  čo  samých  seba  puštuju  uk  vAIu,  majú  čaa  a  silu 
nad  druhými  a  ndsuil/ovat.'* 

Ike  naimdlo:  Mána  tenui  právo  tak  vyzerak  a  takým  hIa.som 
Toríla,  Jako  prúd  ťhráuiom  v  Ĺij>ovej,  keď  sa  Julka  požalovabi, 
ju  oxiaba.  Taký  Htliiy  btfdk  mala  v  oŕiarh.  ke^f  hradela  s  Tunl- 
vii<  Knvii-t*  nn  knixtiii,    Ktnnrku  p*iKlnvn  lipnvskt^lio  kuai^a,      ^Ona 

I  'ku 

1M_.    '       .-  I  ■'■■,.■■.■  ■'M. 

i'o  kaidum    1ÍKI«^  /.  \  iediie  »\  taká   m-vrla,'    poxuauieiiala   po 

|H'f^stávke  Julka   tona  uf^rada  7.naA;i]a  8e:<tnn    .guvernautAky" 

d  bo  rooDovalai.   n  pivdsa    Miikn   pl^   básne  a  nie  lisfy." 

Mirko  blúdi.    Mua  dutiia  jeho  listy  jako  zlé  sny.    Úo  trápi 

c,  í^o  /i'ifn'-'  I  hitiijriii  ho,  í  hnevám  sa." 

u,"  riekla  Ko  Hmieoliom  Julka:  ^lo  je  Ijl^ka.' 

edel  na  voiaude  u  i^lola  a  klepkal  UKi^ityuií 

i  n«  nepokrytú  tiblu.     IMvítnnie  lulky  ho  utrzolo,   a  vôbec 

iaila  Ixita  tuu  tnlpnou    JAa  !)n!vauhkv  (irišiel  od  hôrky,  riadne 

lý.  no  nHidiyiftjuo  veselý  a  sam  uspokoj  n  ý,  Uoboty  išty  riadnt;, 

ny    pre/iinovaly    t:ik    jako    nikdy,   jarina    sehäd/ula.    daUdnia 

n    ?inr|iniimi,    nie   dnami.     Co  leu  sťmh   íf'iíicl.    u/    bolu   badaí 

.širokom  „Kline".    A  tem/  u/,  bolo  temer  len  kosíĹ 

,.   , .  :ii  vítal   Itybkii  joviiUne,    ktonMio  ináč  (Oiť  nemohol. 

01  «  krikom    rozkazoval    Tiuke   raňajky  —  v  dvojitom   ob- 


3 


36<t 


SiUiu  —  Vflif  jeho  voltíhniisť  impoiinliie  ľnipAlnyinJ  niňajkanii  tiIotí 
nemajúceho  riiuliui  iliiiitáciinsi'. 

ICyhka  ľobil  úrudiiú  tvdľ.  .)áu  voilct,  jic  ťar&v.  kUitcho  »d  tk*i 
držal  za  voirctca  «  pľuti  im'iiiu  bojoval  doftf  siluýuti  zliraDuiiui, 
nepiigjel  k  uiniui  linauý  rilnm  zvIAbUicj  líiítky.  Xn  im  nasiílívrtl  m- 
chcel  poKofovat  nfti'iAlnv  vý/or  liosta,  Äíirtnvai,  vn)  t  ri.  , 

,,ľľi?iip|  som  n.i  kľíitko  slnvn,"  jiočal  knnečn    _  Kni- 

Tnvoj  a  pokašlal  uoľvósiie.  „Mám  /.(ilcžitosf,  v  ktun'j  len  va.šu  vclko- 
iui)žun8t  —  i:ei^  —  ]»n  vu^a  vetkunio7.iioíi(. . .  jako  liitvin-f  sa.,  todtui 
rondet  csinAlni . . .  To  jest,  joto  záujem  vyéáí,  lákajúci  ttacirkve.,/ 

^Iíah!     Dobrotivý  a  provelebný   pauo  ini^j!     Múa  váelky 
vyášiť  zilujiiiy  oiťkovm''  iu.'t>k.ijti  sa...   poviem  rovno:  ndšiCarAni 
o  nt^    ani  lolko,   juko  o  lanský  stiali!     NV.iIWiin,    povai.ujtií  ma  ul 
prašivú    ovcn,    za  poliana,    7.a    luitíkiiiita. . .     I'rfľiny  váui,    vt<li>)in^| 
pano,  udávaf  ncniuetlm.  Spravili  ste  z  cirkvo  svetácke  dik&ät«^ríum,j 
políciu,  vojsko,   či  jako  mám  pomiínuvat  to.   čo  vy  rAčilo  mtraovul 
dľkvou.    Málu  sveiskť-bo  llalajläniu.  urfiťíaluycb  špiciov.   uaÁc 
uiaze,    mozolť  na^irli  oti:ov  nbnUili  slť  na  dispoh"' 
vdáho  Uiteľánskeh'j    „(Ujoľťotta",    školy  ste  uiiin  i      ■ 
nittly  predávate  štátu.  Ncuieoko  a  noineckú  vedu  Mv.  im^-ej  niiodeji^ 
zavreli  ~  nuž  s  ľánoni  Uolioni,  i  ä  buudioui!  Na  starust  ujst  i  tobii 
inutolicou  uuitzenóbo  ovéienca,  to  sa  uii  protiví  —  ale  pod6lva(  kiij 
doäknmi  —  nie.,  velobný  pane  —  to  žiada(  nemôžl*)." 

, Neprišiel  som  Inldat  sa  o  veciacb  cirkve  váeobccno-krajíuRkíj,*! 
riekol    Uybka   po  nmdiiräky,   trochu    p<M]ľA/.deno,   ale 

„Ani   bych   ha  s  vanií  o  toui    UĽbäJal,   vaša    pi«- 
Kľistns  nepodelil  cirkev  n»  krajiny. . .   ť/ slovo  pkľajifmkA  cirke** 
jo  straďm^    Alebo  je  jedna,  alelra  žiadna...    Kri!stu»  ueuosii  vtiu 
attilii  —  a  baala!" 

„Jako  hovorím, "  pokračoval    Ilyhka  po  madursky,    „y.í  ■ ' 
každé  presvcdĹcuie.  a  uznávam,  /.v  každV  uech  je  spiľseuy  .. 
fiisóny,  jako  povediil  veliký  kiál  pru-ký    Kriediich  II.     Nir  u  i«>ih 
je  reé.    Ale  o  uit;čom    bližäum,    čo    musí  Í  vaňu  velk'imi)žn".sc   <í 
ĽUimat..."     Oddýchol  »i,  u  keď  •lán  iuUaI,  preňiet  do  stoven' 
.Od  nickorko  čias  z  Koriéian    ludta   nechodia  du  cfaráma.    N>'>-" 


polovica   nepriniesla  aosyp,   musela  hyt  .sliižuyui  exokvovuuá. 
platia  aui  cirkevuŕ  dune.   Najprv  holú  len  nnilo  iieplňfi 
K  ka/dyni  rokom  ich  pribúda...    Móžte  si  myslel,  ju;, 
je  ducbovnf^um  pou/IvaC  s^eľ^kú  uiuc  uepivíitiijue.'' 

„A  čo  ja  mám  pri  tom...  sosviial  soui..." 

„Nie,  nie!    O  to  nejde    K§le  íioráie.   Stály  sa  nády,  že 
narodilo  sa. . .   balia  iCybová  o  tom  nuzajavila  —  shodili  ju  a 
vymenoval  druhú,   ľá  oznamuje  riadne  pád  —  ale  die(u  neoi 
kiTitu.  ľivjde  tviden,  mesiac...  nie  a  uie.  ŽaudArtlU. .  .** 

„Ah,  tu  sm«  u  polície!  Nuž  a  žandári  y" 

.Môitte  8i  predstavil,    juk  je  to  neprljeinm';. . .    Ale  čo 
Pred  mesiacom  bol  som  tu  pocbovávAf. ..  i'rldem  pred  dom. 
ncrynáia  milvolu.     Kolo  to  malé   chlápíl,  dvanástročníV     Kon 
prikazujem  kostolníkovi,  ahy  šíel  rohit  poriadok.  Kostolník  — 


N«- 


ab 


Ul 


ítcUvál  v?a\  som  lio  /.  KrAíovej  —  áf|»iuc  tiprovftpi,  ct'lv  bliulý  vyjdo 
/'■  I  '  [ii'Ihi  (Itmui.  B  N  u/  n)?**  pyinm  sa.  ^I^roniin  ponlžBOľ. 
tt  iiiv  pane...   oni  povoitati,  [Mivoiiali!"    „Co  puviHlali.  im/ 

liuvoľie!'  „/o  oni  icli  iippoireluijii. . .  /e  je  Rinrí  ve-telie,  railoAt. 
A  íúf  smútok,  —  Žo  DPťli  sa  páči  lon  do  KiiiTovej,  [uho  lupšio 
k  Itdhovauuui.  ktoľí  Íoh  volili."  Xa»ilu  rozkázal  som  vyiiitiKC  mŕtvolu 
prwl  ílora.  Poéuoine  spev  —  tu  iiriletm  (iv^Jft  -  Vyrula  ii  Pukau- 
£fk,  scliytitt  rukev  a  tetítt  s  ťioii  jako  vietor.  Nuž  pýtam  sa:  Dio2no 
takáto  niečo  trpoí?  C.i  io  imic  Iní  IiibostAJiiM  »  vuňej  volkomož- 
un»tiV  Mci>.un  nastarat  »a  o  Aiv«iUtuy  hu\,  klory  lilo  <ln  uiiinhy  a 
v  ÚHlrcty  ftVíTtskvm  trestom?" 

Drevanský  vo  svojej  apatii,  kmf  i  popul  jakési  chýry  o  „novej 
vlerť",  Doh  zôd  kým  zultixlencj  ponad  bluvy  lisicicli  právo  do  Ko- 
rii^nélio,  UfíprídAvnl  tomu  zjavu  /.vl:Utiietio  významu  a  pripisoval 
v^tho  íttarym  volebným  Kporoni  a  lonin,  /o  vrchn<»Hti  KrilTovej 
i  flliam  namitily  nežefatiélin.  iidätľáiiiai:  olirúbenélio  íardľa.  Vo/a- 
stavil  s.i  itad  reôanu  líyhkíi  a  zdibimal. . .  Koneôue  preriekol:  .Ale, 
Vflobny  pane,  či  vám  pri  lýcliío  čudnyub  a  u  uiis  nevídaných  prí- 
fiaduĽh  uešuúká  »vedomie  uicn?"  Oľ<!vausky  Bäm  prešiel  du  maiíar- 
ciny.  Bol  poddajný  a  rád  sa  assimiluval  k  ttúbesedinkovi.  „Či  takto 
je  všetko  v  poriadku  s  tou  vašou  duchovnou  kurutebm  nad  svere- 
n^ni  diišiaiiiiV  IViziiAtc  svojich  ludj  okrem  kostola*'  Iíudmc  uprimni! 
Vaše  vyvolenie  dialu  s«  silnýnj  tlakom  lioliova  a  stolice.  Či  by  tu 
nebolo  na  mieste  sotret  nemilý  dojem  zvläétiiou  pa.storálnou  starost- 
livoHtou?-* 

itylika  mlčal  a  ivmelo  hladel  na  [}ri;van8kého  svojimi  modrými 
oč»mi.  .)iinA  to  pomiatlo  a  on  temei  obanoval  svoju  kritiku  pasti>* 
r&lnych  dejstvi  vtleL-nuka  Uybku. 

,A  iláviio  poíoruj^le  liiké  veci?"  Spýtal  sa  váJme,  jakú  by  chcel 

ť  uemilý  dujem. 
Nechodeuie  do  chrdmu    poxoľióeui   dávnejMe.    Ale  oexbedy 
mnou  opísané  sU  nového  dátumu.    Vt  sa  upozoľiiíla  na  to  í  vioh- 

uuftt Novovyvnlený  ryclilár  Kúilefa  nechcel  slú/nemii    prisahal. 

pvaja  rekniti  /  Koríčného,  príve/.eni  teiiier  posUkom  ilo  ^:trnÍMmy. 
ni^rbc^li  opáíta(  bajonetty,  piijat  ptiéky . . .  Väznia  ich  už  od  okLobra.* 

„Teda  uazureui,  niizareuil" 

,Nemo2uu  uiŤiL  Mo/ao,  oil  uazareuov  prialo  pokušenie,  alo 
Koríf^nia  uezilajú  sa  mi  byt  nazjueni,  v/.dor  mnohým,  od  uinh  pri- 
jatým preiisiidkom. . .  Možuo,  bude  tu  i  kus  —  panslavismu."  ne- 
Riitelo  riekol  Uybka,  prejdúc  za.ie  do  matfu'činy,  za  príkladom 
Jánovým. 

Iírevansky  Äiimyslfl  híí.  Kybka  Im  čiastočne  odzbrojil.  V  JunovI, 
Tídor  nevrloaťi,  následku  to  stroskotaného  zívninélm  štasiia,  prvdsa 
len  ppbiuvnia  krv  Urevamskycli,  iily  tradície  sIov«Dskó,  a  pri  jelm 
luákkrj  duM  /iitaéná  <losis  lásky  k  svojmu  ľudu. 

„Pňišiel  som,"  pokračoval  nž  neiiprosne  iĹybku,  vidiac  dojem 
»v.  I   bol  oHpraveiilneriy.    Abycli  prv,  uež  prikročím 

k  -Ikoni,    prosil  vás,   aby  ste  Bvojlm    vplyvom  ŕo 

pUrtidovec"    (to    iinvo  v  maifanOícj    re^i    povedal    po    doveDsky : 


S9> 


„inint  niiroilovoc")  zarhrrtnili  zal)I(i(l(^n>di  fiiíi4  fiiiiiil(i/mí  oA^ltsI- 
kaiiii.  kloiv  sa  iiĽoinylii*'  (IomUvíil." 

Ohliik,  vmliki  /n  ilvoni  lui  VHmiiilti,  otvnril  no.  V  Íjmid  uk-iMila 
M  Mílrin  8  čiHiiiyiii  hlesknin  v  očiach.  Jej  IwiivnŕlDý  prolil  odnluil 
ííu  0(1  tcMiiiiej  ZikloDV  obloUn. 

^ľftii  fanlľ  žíiltjp  otcovi  m  fiuli'  neviuuvĽli,"  rifikU  zvačnýiM, 
kovovým  IiIilsoiii,  n  zakn'la  ohlnk. 

Uybka  tihol  :ííi.  Oh  bol  hinliu*  iMiinyleoý,  Ifibo  bÍ  Ik)I  poveiloiii). 
7.0  VPI-  pľotjiľbil.  ľž  histori;t  o  ľokľutocb  npbol.i  rak,  jako  h<tvi»ril, 
fiiii  o  kľsfocb  iiesltilo  véutko.  ť-u  siionícniil.  IViivilii  bolo,  te  K<in* 
ŕiiiiJA  do  kostolu  iteľhoilili,  plácu  UL-iláviOi  (luhrororue^  li  <luii,  kM 
to  bulo  nio/iié,  sami  bo/.  knuKA  pochovAvali. 

,iNebolÍ  sme  bez  svedkov,"  prpiíckol  po  krälkoiu  mlčnuí  Itrbka; 
^inu  —  nič  nerobí.,,  vec  neiiie  rajnostoii.     No,   imitn  Ii.u 

/:lleiitogf."  Uii  vytiahol  7.  boŕii^lio  vačku  list ft  ^'poldiii   [     .  J: 

„ľľibiR)  doraz,  nu  farsky  úľad...  stmuy  paiiej  v^Ikniiio/iiť]. . .  pmií 
iiuin/olky. .  •  Mam  vydal  ävedťclvu...  týka  sa  ťo  jediní'  tolio...^ 
éi  žije  jeho  veíkomožnos(. . .  Odpovwlí  vraj  nebolo  ua  Hsiy  a  ui- 
jakŕ  právne  požiadavky. . .  ľoaledný  vmtil  sa  do  MtlAua  8  nápisom: 
.moghalt".  Neviem,  ôi  tu,  a  nechrel  som  narobil  zbytočných  in*- 
príjeinnosti. . .    Ale  úradne  prišlo  (id  mojej  vrchnosti. ' 

líybka  podr/al  si  trunif  na  konci,  a,  možno,  nebol  by  ho  pit- 
tižil,  keby  nebolo  uečakanĽiio  zamiešania  sa  Märie  do  rozhovoru. 
Oa  nebol  uiii  vyftoko  vzdelaný  (neiuaj  inej  äkoly  než  preäponikä 
tef)logitíkú  „nkiidemiu"),  ani  zvhlátne  obdarený  muž,  ale  inal  v«>|kň 
dósn  životnej  pnvn'.hnej  niňdmäti,  ktonl  v«  svete  viac  pkU  oei 
ucenost  Tholuka  alebo  I.titlmrdu.  .lebo  modrtí  oči  bíiul**lv  «iao]u  u. 
veselo   do  sveta,    poznal    ludl.    vycítil    ich   slabé   ^'  vzdor 

tomu,    že    \i<*    knuzi    nenávideli,    lozbi-ho)  sa   za  h'  -    iílnu 

náilejon,  že  lay  bude  kúpo  v  seniitráte,  nie-li  i  v  dištrikte.  Ux  p«»- 
sledný  var.  mal  zitaŕnu  menšinu  lilaMov  na  seniorntvu,  a  ta  meu^ína 
/aprlŕinila.  }.q  Kipovtiký.  velmi  nadaný,  vážený,  ale  prfiiiiy  niiii 
musel  usttipíC  t^'artíinu,  bezclmrukteruémn,  bezfaľcbnŕmu  f-loveku  — 
ľif/.hiMlný  l.ipuv<tky  a  ru/lioilný  líybku  vyhodili  jedťii  drub<-L<t  v  pi*u- 
BptH'h  nero/.hodm'ho  a  obujein^bo.  I*ri  vUMlujsIch  pomeľMľb  svelA* 
čeiiie  Kybku,  mienin  prevádzané,  nenudilo  nm  byt  najmeuáou  baCuu, 
tm  po  prípade  mohlo  byC  stupi'iom  k  ľarnasNU. 

Tak  složený  človek  nen^nhol  nepoicorovat,  jak  hlboko  ináč  dost 
nrpairna  xpiáva  y.ronila  nlabi'ho,  citovt'ho  hrevanskrlio.  (tu  raxom 
jakoby  sa  premenil,  všetka  bodroHt  opustila  bo  i  p«ual  pred  llyb- 
kom  klonjt  ^u.  jako  tr^C  pred  silným  vetrom.  Jako  v:tetri  tilabust, 
/akial  líybka  bránil  sa,  n^ttupoval  \iv\  šermovaní  my^ll'Mikovom,  Jibi 
bol  vei^^íý,  napiUial,  clilapit  sa.  Ale  pi>  prvom  ener^Íi;kom  n'''><<'< 
protivníka  ^nmlomocnel.  Cítil  sa  Kytvinovatý  preil  íenoii,  r 
liehovom,  mncfaroiiRtvoni,  ItalajlÄinom,  líybkom  a  cdým  bv«h.»ui 
vňliec. 

pí'ín  možno  —  nrnluniH.'  pretrhol  tnípne  mlŕnuie  Itybka.  m- 
dotttnc  npn'ic  moilr*^,  vodnať^b*  oči  nu  tvar  .lana.  Tvi^r  mala  vynuc 
prosebnlka  alebo  ua  sviežom  skutku  dolapeného  Urieánika.  Pri  jebu 


I 


Ma 


mohutnej  fipdťo  ilvojino  í/mrne  vyzeral.  „Verf  sú  proHtricrtky,  a  ja 
viiMii,  jak  jo  v:^iii  l<i  t.i^Ma...  We  moxno  poduríf,  phvic«C  do  jas- 
ai'hii  pi))i)^eni;i.  Tnipna  ]o.  imifiínta.  Ona  nap  /ožiera/ 

lirevuímkV  I.ipil  sa  yax  tľ'to  lišacic  hIdvíí.  n  klon'cli  nntluil  zimC, 
žť  HÚ  pnUdne;  jakú  topiaci  sa  slamky  cliyU  m,  tak  on  diytil  laráru 
XA  ?:rudlú  ruku  a  v^UvajÚĽOho  pi-itlaóil  na/^td  ua  stniec. 

No  Ityhka  tedel,  že  noraduo  ju  dlhním  Pľokítm  pnkaxil  dojpin. 
Ni^ílne  vstal. 

„A  čo  týka  sa  onej  veci  s  bludnými  dušiaiiu  —  im  vašu  verko- 
nio^noKÍ  dúfaiii  a  so  iiidou  í  mojtí  virlmosti.  Niíšt;  knUoťstvn 
mruie  t  tohoto  HvetA,  nhm  zhľant>  hú  aUUí',  itieuovito  v  oŕi  urputnóniu, 
blúpt-niu,  pomyionthiiu  liidu.  Vy  ho  máte  v  moci...  Oz  vilš  grunt 
vozia  i  pota. .'  va^  postviská  pouiífvíviú. . .  vaše  struiská  s|)Asajú. . . 
hory  "  no,  jeduyni  Mlovum,  vy  ale  pán." 

Rylika  opiUnf)  rýchlo  vstAl,  vsal  klobúk  do  lavej  niky,  pravú 
Hrdečnu  p<td:ival  .t.-tnovi. 

^Ale  mi  slubte!"  riekol  lichotivým  hlasom.  „Verf my  len  predfw 
dovedna  patríme . . .  Nedorozumenie  mô2e  vzuikDÚC.  Ale  tA  prlepaHl, 
klora  delí  nás  od  Iukv,  ua  tejto  strane  apujuje  vyhrauýĽk.  N'ik  ju 
twztrtwlue  nemôže  preťkočlC.  .\lebo  i>adne  do  hlhjny  —  alebo  \ixv- 
sko^iiU',  taii)  nu  druhom  boku  nemijde  ani  poroztimenia,  aui  eti, 
ani  vdaky.  Oo  Boh  spojil,  (lovek  ucro/lučuj.  nie  čo  ro/dclil,  mánie 
by  sme  chceli  spojiť." 

Drevanský  ani  nerozumel  liybku.  Pred  jeho  ustrašenou  duáou, 
mäkkou  jako  vosk  na  Rliikti.  utv.árala  aa  eele  iná  priepasC 

Itylika  nedal  Ha  zdržať,  aékolvek  Tinka  už  niesla  raŕiajky,  a 
ditívécnce,  jarne  vyobliekané,  zjavily  sa  na  verande.  Odišiel  s  rnsti- 
kdlnuu  poklonou,  bticlinjút:  sa  do  záhradných  *;toIov. 

I>revan«ký  zlilud  uii  rýchlo  kus  pfi'ítmky  a  ušitd  do  svojej  izby. 
Ani  leu  Márie  nesmel  pýtác  sa^  čo  ju  poblo  sainieéaC  m.  di)  roz- 
hovoru. 

A  <^  ja  pohlo,  bolo: 

Ešte  v  zime,  pod  večer,  Ŕla  roztratenou  dedinou  p-i  pitrniiu, 
ľehtdennoni  šití  Ttiahnuta  v  jemnom  ko/iiíikn,  na  nohách  kožené, 
fntrnvam''  ťipánky,  vľ-ichí  šla  chodníkoin,  tiahnuťim  sa  popod  obloky, 
popri  plotoch  u  liuittiiii'.h;  slastne  dýchala  ntraziiým  vozdiichom 
(mrazy  boly  už  niieroejÄie)  a  hladeja  na  riurné  8tlpy  dymu,  valia- 
ceho  Kft  r.  komínov  chalúp.  í'o  dlhom  sedení  chutila  jej  svohodná 
Tych&dzka  he/  ciefu:  ani  uepozoiuvalu,  že  dlhoŕíiiuá  dedina  je  už 
(Úvno  za  imu,  a  večer  len  tak  hupol  do  kmjinky,  miinzdajky. 
Obloha  (Oťd/ilýni  zatiahla  sa  riedkymi  (ihlakmi,  <r/.  kt^in-  Nmi  tu 
i  '  ..ila  čo  váčšia  hviezda.  (Hmltila  sa  rýchlo  a  po.shi  ua/itd. 

ťj  ■  :;iej,  bez  cíela  idúcej  zasnaženou  krajinou,  centa  bola  krátka, 

alfi  IŕniK,  trochu  znepokojenej  veterným  temnom,  zdala  sa  hjt 
Ulhou,  a  ona  pribavila  kroku.  Jako  .^tnlo  sa,  »aina  neve<leln.  pri 
prvých  deilinskv-h  domkoch,  kton'  víUila  jako  priatefov  v  núdzí^ 
p<'i  'k,  a  badala,  ie  ide  siiahorn.  To  iiatkla  sa  na  humno, 

kt  i    ;u  razom  prehradil  plot  jej  ceMu.  Šla  hore  plulom  — 

oo  nebolo  mu   konra.   obrátila  <ia.    .    Oblaky    medKitým   zhustly, 


M4 


2  nidt  jioéttl  äyiuit  8ft  ľíotlky.  ale  voírkoznwiý  siiiili,  kťtrV  ux  ili^cel 
iiifttil  pDildbu  [>ľt^iliiif>Uiv  skuliiciiych  a  iii)ilov:it  iiojťf*lviijii(X«.  V  la- 
liiiiikVrli  p'-iperÍHch  Hailai  nu  bubnwy  í^nijcrik  hiiinličky,  na.  joj 
ulniatii  tvdť,  !\  slopil.  /azroU  svetintlto  v  chiiUipp.  Ono  jii  obriiílo- 
vala,  juk'i  iiitilv  iimják...  šlu  jnustii  k  iicmu.  I]u|>l:i  ilu  juívoku; 
Hiialt,  |>o  vrchu  zfiMlovua'uy.  pt-Ľhuhl  su  a  <>u:l  jĺhIuuu  luilinti  viiaUIa 
lilbuko  du  jarku,  ilnihou  iiti  koleuo.  V  prToiii  okaitiihu  I>oIh  ratU. 
jte  ju  nik  novidel.  SobrnUi  sa  éfastlívo  —  uu  svelielka  ui  DeM". 
A  <tnieľ  k  liODiii  pntrftlilA. 

Spnkojut'lio  duiľaktťťu,  skoro  pn-vltldaln  iiŽ-u?.  dutlUci  kii 
Klľac})...  Viítt  j<'  v  Koľičitoui,  pre  ľ:ina  lEolia,  kde  pozua  kai^dt 
kút,  knžtty  pri<'(*bn*l  diihI/í  stavlskarni  —  nomD/no  tu<nalkniít  ks 
uu  známu  chalupu,  luďiay  strom...  i>la  pozoriiujálo.  bujne  5a  opiiť 
tiL'liu  (fádu  Tu  zjióuliL  ua  tavo  spev,  divuy,  äpňv  vi;to(^j  ludf,  hliuy 
uiu/!!ké  i  žoiiskí^.  Ohľáiíla  sa  ta  —  a  pred  íi'm  uiihiily  sa  ílost 
iM'jasiio  oBVftU'Ut^  obloky  velkoj  chalupy.  Slal>0  liiŕe  onvecovali 
padajúci  Bíiab.  !Ua,  ve<r  je  to  chalupa  krivého  Ondrnja.  J&ko  to 
leu  mohla  nevodief...   vtíď  tu  ide  ulica  ku  Kľáäueinu  dumu. 

.Klu  jfi?"  ozval  .sa  hli;^ku  pri  uej  hlas.  Povedala  uicun  a  u- 
mierila  prosto  do  dvier.  PnučunÁ  inyluym  ziiuuýui  nocasiui  a  tinou. 
uechccla  sama  dalej.  Ved  sa  Oudrejku  post&rl  Z  chalupy  níenol 
sa  xú  Riltio  iiAprv  uilbo/iiy,  alo  äpiovariý  jak>-iii»t  fabavym,  uckostnl- 
nýni  ai»ľ(Siilio[ii,  skúľ  Uk,  jako  spievajú  uu  proríissiadi.  Míiriu  Ut 
/jiujalo,  nedala  hm  ?.držuf  človeku.  ktoiV  ju  oslovil,  poMa  prosto  umn>- 
vanym  podsteufm,  ohmatala  v  sÍodí  po  tme  klučkii,  ot^orílu  —  a  na 
duvu  uprelo  sa  mnoho  zvedavých  ustraseiiydi,  ba  i  houvnycU  oéL 
Ixha  Ondrejova,  ita  dedinskú  izbu  piicstranitá,  bola  plnA  dodiuc&uil^ 
mu/uii  i  bal>auií.  Boli  i  udádeuci  I  dievčonto.  Muria  obzrela  m 
udivťuť.  ľriadky  to  nie  nú  —  nuvidno  kužtilov,  ani  kolovrátkov. 
svadba  to  ueuie.  Ou  to  znamená? 

„ľoki-aéujme,"  riekol  krity  Ondrej,  „ona  je  duch  dobrý,  ne- 
prichtldiia  čo  pokučltel...  tu  ráítc  sadnút,"  núkal  devu  na  la\*icii. 
okolo  [toco  minúcu  sa;  „medzi  dobrých  Tudi'  ste  pri.sli...  udpreva- 
diuifí  vas."  i  poľitl  znova  pretrhnutú  |>iaseti.  .Melódia  tmia  dobrt 
/núiiiií  Márii,  cirkovnä,  ;tlo  tox»,  ktorý  Ondrej  prcdčitoval  nauuj 
Jako  uu  pľoccisií,  bol  jej  ue/uďmy  u  čudný.  Oua  poisurovala  s  ua- 
pnutím,  liladao  liltata  du  svba  uovŕ  ijojmy,  li^asy  a  ítlová,  i  ta- 
rliovala  »i  nsi  smys«l:  hAiijoIíu  t«Ma  aa,  ž«  slovo  sUdo  sat^kutkniu... 
vitaj,  milo  dieU,  z  vody  narodené...  narodibi  «í  8a  a/  dn^s, 
s  Bohom  si  sa  spojilo.  My  tvoríme  jedno  telo  s  Kristínu,  vŔcUco 
nám  ji-  spolocnô,  iieznánu*  násilia,  noiEnáme  ľoxkaxu,  leu  lásku... 
My  ozdraveli  sme  prtí  veky,  prr  celú  večiiost." 

Nie  ani  text,  ani  nápev,  ale  cely  zjav  urobil  na  Máriu  moroy 
dujem.  Ľudia,  jej  JEnámi  i  neznámi,  chovali  sa  cdc  ináč,  uvi  vldAlii 
v   nbyčajuoui    živote    alcljo    trebárs  v   chráme.     Hlavy    poníknul^, 
plecia   svisM,    uo    ua    tváiacb    sosústredoeuá   polHUuost  a  í 
Videla  i  tváre,   kŕčovite   stiahnuté,   videla  oci,   uprntŕ  do  ]■ 
Irnsuce  sa  ruky,    počula    medzi    spovom    hlboké    slouy  a  v 
Zm&tenie,  zapríčinené  nečakanou  núvätevou,  zmizlo  bneJ  pu 


I 


SM 


krivťlio  Ouilreja  a  liaidv  člen  večernej   scbôiUky   oddal  tta  Bvojlm 
citom  n  mTMiPnknm. 

S[iev  zniiijkol. ..  Kto  to  vstal  r  ktlto...  aotva  možno  veriL 
Vpt^no  žartuvny,  číisLo  oitily  unjdoJ  Hn*íioň.  ktort^hn  co  decko  vída- 
vala s  {'iTveniJu  Ivánni,  vyilulyin  <"i  fiikauu  Ufnm,  luliknt  pri 
sv.iilljA'th  it  íaÄ;iU|Ľ'Jvani,  ktori-hu  i-O'uIa  ípiovuť  iio?íi»idľn«'  iiuprovi'- 
sicie,  pokiŕ&kAvut,  nohou  dupkai  v  Ukto  voäpiistuébo  pi^^kora ! 

Hrobcŕi  pOHtMvil  Sii  tipnistrod  chvxe.  altj  jeho  tvAr  uobolii  nk 
cenvak,  Im  prAvn  uvädlo  bfadnžlt^.  a  v:Una,  ŕo  holo  prt*  M&rín 
»Ddiviii>,  Stará  líyhová.  vrchnnsíon  od  svojho  povolaniu  odstiihiend 
ibkA,  dľi^Alu  mu  malú  potrolejovú  tumpii.  On  vyňal  uovtírkii, 
Eoby  ZAiifh'iiii  kiii/ku  ii  počul  iiUit,  nĽpravidí'Ino,  ncdlfujiu'  nu 
kouiiuy  a  punkty,  ak'  hliuíoni  sviatočiiýtii,  sluľlialťlov  jakýiiiKÍ  oniá- 
tnínini  napUinjúchn.  Vsel^i  mlčali  jalio  hroby.  V  polosvetle  dvoch 
DcdostarnfDych,  kadiacich  lámp,  v  ditsnotfí,  pii  šumnom  dýchaní 
dvoch  stjncov,  trpmcich  n:i  /ilduch  (ŕastí  nemoc  v  Koričriomí,  pri 
konviitsíviiydi  pnhyimch  niHklurych.  ua  z^ml  učupených  —  celó 
ähruuwždcuio  dojfnial'i  jako  ŕantasti<'ky,  pritom  fažký  ^mi. 

„Pobledte  uu  pekuc  sliliy.  které  UoRpodin  učinil,  tem  jťa2 
v  noho  dutTAjt.  HnL>d  itapiili  stí  hntnv  jeho,  blahoslaveni  pak  j^ii 
všyt:kui,  ktorý/  diiflaji  v  ntdio  stitjl.  Uxtawa  a  iimdlewa  mlftdt^^>  k 
nitadeucy  te^xe  kles-nji:  Ale  li  jen*  očokawaji  na  Hospodina,  na- 
bývajl  nowi'  syly,  vz-uiiSeji  se  iHjrím  jako  OiHct!,  hežj  awMk  ne- 
umiilpwAJi:  chodj  a  nenstawajl.  My  prospewujeine:  Bfth  jest  mnj 
sam.  ochranca,  /nám,  pred  nim  chci  se  nlžiti;  v  nej  vždy  worjm, 
nit  uťm  alawjm,  mocen  j(>>st  mne  zwyáiti.  Protož  plescj  dilšo  milá, 
Drbudťt  xlf>  8  tebu  konečno,  i  Swet,  brjch  Diabol,  peklo,  smrt  zlá. 
Drmnjir  nilm  skoditi  vw^ne.  NV1»  Syn  Bož]  to  ctne  Kbožl.  premohl 
jt^  sAni  jťdiuy,  w  ut>J2  ja  diitftlm,  jej  2a  t!ľuut  ni&ui,  oq(  spomátia 
koide  hodiny." 

A^.  |Kiliár  Mária  Lkaditla,  že  Hmbeä  číta  knihu  roxumuii,  pa- 
niiitala  aa  na  citát  z  .le»ua.ša  o  orlici.  Ale  r.i2om  prešiel  do  celu 
imVho  ittylu  a  t^'mn.  Ĺ-fni  ďalej,  t^m  viac  mizla  bthljétimi  a  kori- 
čan^kO  nárečie  vifazilo:  zrejmú,  on  u2  menej  čítal,  tde  hovoril 
/  paoiält.  Alt*  i'lm  konfúxnt'ji-in  bola  jeho  rec,  tVin  ^rdečuej.^i  hla^, 
lyo  .iliiijyfivjj,  ífitouacia.  a  tjm  vilŕsí  dojem  ua  posluchňčslvu. 
/  I  >vorit  o  >iMuiramÍ6.  (issyi-skej  knllovne,    ^kt^rA 

Uk  III  roznttida,  Ae  ked  sďe  hlavu  svii  fntjcimerkľ 

ipmvovat  a  če|HMli    dala,   stlviíŕce,   /c  llahylon^tl   oil   ní   odatupitit 

9  "' •  -^;tiin  hlitvii  iia  Kynk  vylM'hla,  vojsko  velikt'  aebmta  n  pn>li 

|v  m  tiihlu,  je^to  inuhla  počkali,  ai  hy  ji  hlavu  xačopčilj,* 

l>.Í4iii>i  o:>iloviild  >a  ^lii^n  nitj>f  ui-.  spojujúcu  čítané  ^  l>m,  čo 
llrfliftr.  /dalo  sa,  dokladu  /••  "vojho,  inde  počiitŕlio  a  čítaného... 
O'  ■;»  Seniiľiimi'í.  čepčcria  aliibo  nečt'pČenjl  !*  V  to,  nečakane. 

V)  n-c  slovA  proti  vrchnosti  a  „černoknazom^,  ktorí  oliavajn 

fri  .tlirhom.     .Diiiholstvom  posadly  svet,  lyjn*i  liHi,  setímo- 

hfiiM  '■.■tK.uii,  sVťa  u  i'heíi.  zka/a  u  Škrípanie  /.uboV'  —  licto  idová 
ínli  •»  Máiii  dtk  památi  Ihv.  pniv**ho  upojiva  iMyickt^l'O.  líazoni 
fikvŕil  na  Mrdiumeta  ttttomana.    „cyKilm   lureckébo'*.    ktorV    dvoi:b 


Me 


mláileiicov,  dvú  uhorky  v  záhrade  udltuuvšícti,  v  pichlivosti  uiiKOtu 
ZHUiiJľtlovu).  Spomenul  l^Iitstava  óeRki_^l>u.  Iiľ&l<»vmlifl,  lJaimil>iiLA, 
a  končil  modlilboti,  pretrliovaiuni  vykrikäini,  ktort^  nomuly  suiyiflii, 
ale  rezaly  sa  príaino  do  duétv 

(Jelé  sliromuždcnie  po/dviblo  sa  s  miest  —  Iod  Maňa,  tisndc 
sa  do  kúta  pod  pecou,  zostala  sodeC,  jako  omiiineniL  Mužovia  po- 
ŕa1i  cliodit  v  kruhu  xa  kľÍTym  Oudiejoín,  ktoľV  híIuu  nnuádal  na 
Tavil  nohu.  I^enskó  v  krulm  vucäDoiii.  sinoroín  opačnom.  Najprv  to 
ik\»  ponmlv,  rytmicky,  im  iieskôi  zrýchlili  tempo...  Na  Márln 
vialo  vetrom  od  ich  poliyhu.  lampy  (ľe|>iily  ävuje  btcnlnc  svetielku 
ml  pnev.inu.  Krúženie  aitichalfi. , ,  spoloŕuost  poŕala  liiOití  Iraliť 
KH  von  dvermi  v  tom  i>orindku.  jako  sa  krúžili,  iba  Ondrej  xo&tal 
a  sadol  k  Márii  »a  lavicu  u  pece.  Vxal  ju  za  ruku.  , Nehovorte 
nič,"  riekol  ticho.  „Hoh  viis  piminl.  Videli  i»te  pravých  bratov 
v  Kristu...  O,  iiHunn  kľáHiia,  ó,  štastnú!"  On  ju  zaviedol  domov. 
Nikto  nevedel  o  jej  neskorom  príchode  okrem  Tinky,  ktoiii  daU 
aa  luhko  uspokojiC. 


I 


-M-- 


Slza. 

Oj,  trj'skní  roM  z  oču  unavených^ 

.1  ovlaž  žitia  povyschnutú  púť! 

Tak  dávno  tomu.  čo  po  činoch  .smelých 

už  túži  mladá,  nepokojná  hnicf! 

Kcíf  dáždik  tichý  vlaži  duše  lány, 

i  činil  kvĽt  s;i  X'znesíe  do  vý*sc  — ; 

lež  presLil  úhiií,  u  divým  vetrom  hnaný 

Icu  suchý  stvol  sa  .SĽni-tatu  koliše... 


Och,  trvítkni  z  oéú  síra  plná  miuru, 

a  vezmi  srilcii,  čo  ho  tiaži,  tasí 

L*ž  dávnu,  dávno,  čo  som  ztratil  vieru, 

i  nátlcjc  \ii  spálil  bôľu  mráz. 

Kc(I  niniéná  košIú  vodné  prúdy  dulu, 

-sa  j.irč  slnko  lahšic  zaskvcjc:         • 

oj,  tcčlc  sl/.y,  zbavtĽ  .srdce  bôlu, 

a  vyjde  lilnku  viery,  nádeje. 


K.  t%. 


■♦v 


M7 


Listy  z  Čiech. 


v  Prahe  dfta  sS.  mftjii  i>«9;>. 

lií  xas   o;iil  veliký   zeliMiy   pňojítor  ea  Prahou  v  Královskej 
Oboľp,    kJn  i»n'il  šlvnui  i-oktiii  lui  uiekolku   rae^iiacov  hyla  br  roz- 
piwMrpJa  Jiibilejiiíi  vystiuk^i   <*skií ,   ožil  vyslitvknii  nnvoii,    cV*/o- 
u  I  fi staťou  iuÍi-inlo}iixnou.    Tiiftita  ukiixuln  iiiir<«l  výľol'iiy, 
1'  I II v,   ku|iľťk_v,   gaKtlovsky,    tnchnicki ;    Uitn   uka/.iiJĽ   mund 

8tuv»jii>-i,  ubliťkKJúťi  sa,  iípicTajncí,  iikazujo  tio  v  Ji.<ň  niboluý 
\  v  sviatok,  [ia  |i<ill  i  pri  kozule,  ä  ililou  i  ít  knihoa  v  nike.  pri 
ítwlbe  i  polunbe,  v  koslule  í  v  ékulr.  pri  piilci  i  pri  'Mldychii. 
TuiiiU  ukázala  ršrihj  vrxtvy  iiilroiln.  pn-tekiijiícP  wt  s  trutUinuii 
hlaviih  v  ííili"  :i  /ivitt.iscliopuoijti  yrit-mysrhwj  v  naj--.ÍľMmi  siiiyslu 
slova,  tciiíi  jťlio  vzdelanosí,  pokročilosť;  tatti  ukazuje  jW/ro  národa 
v  jľliu  sile  ľHiluvfj  vaobuoHti  v  iiiijhtbŕimi  siiiyhIc  slova,  teda  jelio 
púvodtitfíC,  hpiľkoBf,  ZAchuvalosť.  Tamtá  bula  hluäiojiii&  a  Siľ&ía; 
Ulo  jo  tichšiu  n  hlbíiln. 

hii^n  8a   šfri   človeku,    ketf  vidf   tu  noruzkladauí^  n  riastavantV 
I  'nosli    rt   svújakosli   ôľskos-lovouskí^j,    po    torkVťh 

v  ii  Vplyvov,   po  lulkvch   zLnilÄĽh  so  stránky  pusi- 

tlvn»'j  1  DPgativuoj   prodsii  pšte   tňk  volkŕ  a  lak  roziimnité!    Vidíá 
^chalupy   a  dvury    česki^    muraväkií,   HJiczsk*^  i  slovuiiskú  v  starom 
Uýlt*.   dochovávanoui    od    mnohých    uenerAcif,    vpi'Dfl    po   posledný 

tUoec:  a  zasi*  udrhiMloV  vkf.  domca  /  Ciocb  južiiycti  alebo  sevctr- 
lyeh,  Ulu^llv^k^.•lK1  \'al;i3.ska  alobo  Hanoj,  blovpiiskoj  Oravy  alobo 
[Ko|)i)inre.     Vidiš  cfb-  vnuU)ni(''  zanailiMm'  izby  douuižlifkoj,  jilzeíi- 

kťj,  podkrkonosskpj  a  dniliycli  Vidín  ua  fimirarb  v  /ivolnej  vef- 
ltí«lK  pi-evedeitych  s  pivkvapujticou  veruostou  v  (MStave.  výi-aze 
tvÄTo,  piihyboch,  pleti,  šate.  ako  kde  píTajii  dievku,  vnlia  rychtám, 
ako  sUvia  tu  a  tú  ndrodnii  s!ávaos(,  ako  previLd/ajii  lirouiadnii 
I  imj  al^r.   Vidiíi  ylá  .1  stí  výšiviek,  jedna  krajšia  od  diuhpj, 

>  ii  pli?Uv,  pnk'  rezbarskycb.  8toLirskyi:lK  .Htivobuvi^h.  iiiiifo- 

R'k  ua  dľťvo.  ■tteiiu  i  hliuu.  a  iuycb  odborov  »mvmn  Indov^h**, 
Itnlenych  od  storoOi.    Vidíš,  čo  tam  a  tam  lud  najviac  a  ni^rad>ej 

lUI  u  äta,  i  akých  kníiniek   :ia   mndtit*v»l  u  moilU,   ču  spioval  a 
*VAy  aku  a.'i  obliekal  a  posial  oblieka,  (ítin  sa  IíhčiI  a  fítu  v>dy 

5it''  i  naj- 

blií-^  b  spiMí- 

ralŕtov  d'iinat'íľh,   ako  v  nicb  pracovati,   a  /  ii/kych    ]>omi<mmv  vy* 
iidiar,  v  Äirtikom  svťU'-  8i»  preslávili;   kmity,   nikopí^jy.   obra/.y  a 
xm\w  prt-dMiety  dopliiajii  prxzhop  pn  v.4etkvch  Atranácb.  Ako  litera- 
hiijiiia    tij'lľva  a  XÁ  r-a.'-t  vetlcukt"),    ^lorá    iiuu    sa   /^pudievu. 
«i/»nnli  s;i  ii.ijiua    od  ulo  rokov,    najfici    /názoniniŕ  v  orlťiuáb>ch 
I  u  poiKolkuU)  všrtkej  tľj  massy    A  kde  m.'d;da  k;i  pn*dvii*t 

%  ju  n.i/udľuj"'  Hia|ipu.  ľUtistJka.  iinih-'k*'   |>r('lil;id,  pl^i^lildi. 

farlia  lUobo  fotugratia 


S88 


A  ktHf  oid),  uätaté  od  illli^lm  liratleniii  na  lofkÉ  titticoľakč  }»• 
(IríiI»uoMti.  sa  kalí,  vójileš  iln  slari'ííio  tiradii,  ľozhfadís  8u  s  nie- 
kloivj  výšiny  na  vľIj'  Íľh  ineniísty  fibiHz.  Jilfliii  lui/.iťš  do  skujiiut 
starydi  lioinov  zo  šestnásteho  stoľočiu,  niur/.ajstin'j  to  .Slim-j  ľrahy, 
u  vuiyshá  sa  na  ľIivíIu  do  ori;.'iiiftltieliu  životu  zupa^Llťj  utiuul&sli 
iiiĽHtskťj,  vzkncs(?iiej  tu  ä  pn-kriipujúcou  veinosfou.  A  keď  i  tohti 
si  KJi  napoxeral  do  v6lt>,  poŕiiviio,^  »i  Iiidovú  titidbii  čenku,  iiim-avskn 
alolio  rtloveiiskri,  , hrubú'  dedín^kň  iiiu/.iku  ^híachovú',  alľiin  Ntan'')ii 
jííijtloía,  alebo  vabišských  huslistov  s  klaľiiict4»ui  a  primitíTnyiu 
cymbuloii),  alebo  liptovskčho  i:ii;áŕia;  velkč  oiťbestrv  u  koncviív, 
ustJLvíniĽ  ^a  otliuieiiajiíĽc,  ub/.uamujii  fa  8  uuk^Iou  budbou  uporuou 
a  íiymťoiiickítu.  stvorenou  v  ddcbii  Iiiilovoín  alobo  po<irii  jťho  mu- 
tfvov.  a  pľKŽKký  šaiitáii  ukÁXtí  ti,  kofko  í*»ti?  v  samej  ľraha  je  ilch 
mácflio  bijimn-u  a  vtiim,  ľbKiluy  i  výrobky  domorodé:  si  i 
a  iiioiaviíkú  i  českó  vlna,  pivá  a  driilié  ui^jMijc  nsviuža  \-> 
bľdlá. 

Tdtko  lL*n  letkom  o  c«lkii.  ľudrobaosti,  ku  ktitrým  sa  vrAtiiOt 
o^poi'i  krátko  uaziiačiu.  Oo  všciku  výstiivka  predkladá  íačudovaiiŕiuu 
pozoľovatduvi  a  čo  zuauícná  pľo  nás  cvK  uárod. 

Jaroslav  Vliei^ 


Gazda  a  sluha. 

Ľnvíccika  A.  A'.  Tolsttho. 

-Na  prostred  ulite  Vasilij  Audrejič  obrátil  koúa  k  vľAtínuu 
doíMii,  na  dve  krydla  /  toldy  sUivan^nui,  a  zastavil  ho  u  vráU 

—  /nvolaj  Tarasa,  —  skríkol  na  Nikitu. 

Nikita  pľifiliipil  k  zaviatemu  osvetlenť'nin  oknu,  v  HveMo  ktu^ 
rť'Iio  blyétol  sa  poletujúci  sniažik,  a  xaklopal  bičiskom. 

—  Kto  jľ>  —   o/val  sa  hlas  uu  zvolanie  Nikitovo 

-  /  Krf'strjv,  Iírí-'-bunovci,  dobrý  diovok,  —  odpuviídal  ^iklbi. 

—  Vyjdi  na  ľbvílku! 

Od  okna  oilisli,  a  aiti  o  dve  minúty  —  bolo  |ioŕul  —  TnJy 
dveľľ  v  prodsieni.  )tntom  i^iukJa  klučka  na  vonkajších  ilvi^rárh  a. 
pridŕ?4ijúc  dvere  od  vetra,  vystrčil  sa  vysoký  starý  b  biotou  bnnlou 
niu/ik  v  zahodtnioui  knžucbn  na  bioh-j  sviatoŕnoj  kušdi  a  /.a  nim 
n)l;iiiy  v  á'rvcuťj  ko^ťli  a  v  cižntiUh. 

—  To  8i  ty,  Androjič?    -  hovoril  Ktank. 

—  Veru.    ;>oblúdÍli  sniť,    brawk,  -     hovutil  Yn«ilij   AudivjV, 

—  chreli  smo  do  liiiriai^kiiia.  a  tu  priali  sme  k  vám.    TU^  Dine  ai 
i  vrŕitili,  n  ume  sme  poblúdili- 

—  To  ste  vťrn  poblúdili,  —  hovoril  iítarík*  —  ľťtruška,  irho4» 
utvor  vrÄtal  —  obiatd  sa  k  ndadŕum  v  ťi-ivt-noj  kttéť^lL 

—  Móžť  Sii  staí,  —  mlvťtil  lulady  vorlym  hluiíom  a  mllwhol 
do  predsiť-oo. 


seo 


Ale  uiy,  braček,   nie  nocovat,  —  hovoril  Vasilij  Androjič. 
K»m  by  sie  éli,  tioc  jť,  pioiioctij. 
I  rád  by  prenorovaf,  ale  Isí  tioba. 

No  zolirej  Ha  asiMiii,    rovnn  k  HniiiiivAľu.  —  hovoril  »larlk. 
Zuhriat  aa  —  líi  uinžiio,  —  hoviu-ij  Vahílij  .Vmlľfjič,  —  tPin- 
ijäip  u«bude.  n  ine«iar  vyjde  —  hud**  vidnejšie.  Vojdľme,  čo,  xo- 

E»,  Mikii:' 
No  hej,  i  zohri&t  sa  možno,  —  hovoril   Nikiia,   silne  pro* 
/  a  lou   tí)  oČHkíivojiici,   aby   mohol   zohriat  na  peci  ívojp 
Klilť  iidy. 
uHitij  Andrejič  Aici   90  niaľíkoni    do    l7;by,  a  Nikita   vtiahol 
I  hrtny,  utvorenej  Petniškotn,  u  podfa  jeho  ukáxania  pDstJivil 
»tia  pod  kúlniL  Kólťiu  bola  zuuoseiiá,  a  vysoká  dúha  zjichytila  sa 
'      '  :      Ktiľv  s  kohútom,    kťirŕ  už  boly  si  posadaly  na  päults 
i'ikoJiK'    znlcodkodUktily    a    potľopaty    pii/úrnii    po    brade. 
>ia!i'fiif  ov'-e,    dupoliijiic   piipnkjtuii  pu  imnUtiu   stolivo,    shniulj 

« stranu.    Foh,  iste  ndad^,  /iíhilť  ^aknuciar.,  ualakiuiý  a  kIosCou 
hnúc  brechal  na  rudziehn. 
iíkita  mal  slova  pre  ka/dť^ho:  vyltováral  sa  pred  kiirami,  uspo- 
tjil  ich,  že  viac  ich  ueí>plašl,   ovciam  robil  výčitky,  ^e  fakajň  va. 
Uiy    tievediať   čohu,   a  psíkovi   hovoril   do  svu<lomía  /a  celý  i!AS, 

K'ázovut  koňa. 
Ttkío  to  dobre  bude,  —  hovoril  Níkita,  .stríaí^júc  m  seba 
-  Ako  &ft  on  roxbreíhal !  doložil  jhíoví.  —  Dost I  No  doBt  — 
iý.    DosC.  I,eu  t.o  seba  znepokojuješ,  —  hovoril.    -   Nie  smo 
I,  svoji... 

Ve»f  to,  ako  sa  hovorí,  traja  doiniLšni  radcovia,  —  ozval 
dý.  ľtiítkajúc  ííilnou  nikou  sane  poil  strechu. 
Akf  traja  radcovia?  —  pVtal  sa  Nikita. 
Nuž  lak  jo  v  ľul&ouoví  vyUačeuo:  zlodej  kradni'  sa  k  duum,  - 
le,  znamená:  nespi,  pozri  si.  Kohút  spieva, /.aftmená:  vstilvaj. 
^čka  oinyvii  sa,  x.uniuena:  liost  je  na  cetile,  príhotov  sa  nhontit 
^^  hovoril  mladý,  usmievajúc  mi. 

Hlvtrncha   vedel   čitiit  a  pisaf  a  vedel    temer   nazpamäf    knihu 
Ĺtilíiona,    jedinú,    kton)    uial,   a  /vláSto    k'd  bol   i^í   trochu  vypil, 

trax,  rid  litoval  z  nej  veci  primerané  výpovede. 
-  To  je  tak,  —  hovoril  Nikita. 
-  Proziabol  ei,  strýčko,  čaj  ti  dobre  urobí,  —  doložil  ľetrucha. 
-  Veru,  —  hovoril    Nikita.    A  šli  cez  dvor  a  sieŕiu  od  izby. 
01 


rv. 


^um,  do  ktorého    prii^itd  Vasilíj  Andrejič,   bol  z  najbohatáfch 

dedine.   Uodiim  mala  páf  mUlelov  a  prenajímala  vkttí  zem  na  stnme. 

^i.    tri  kravy,    dve  jalovica,    »o  dvad»a(   kji»ov  oviuc. 

*J  duší;  Štyria  synovia,   bcsC  vnukov,  /  klurých  ľe- 

iKiba  b«l  /enaty,  dvaja  pravnu^'i.  tri  siroty  a  Ŕtyri  nevesty  s  doťnií. 

icdca  z  riedkych   domov,  ktoré  oataly  eále  nepodelenýnii; 

[  v  ftom  dAvuo  trval  ukrytý  vnútorný  ro/broj,  ako  vidy,  aa- 

u 


sro 


čaväí  fi4i  medzi   zonoml,  s  inusol   skoro    priviosC  k  donje.     [>vnjn 
Mviiuvi:)  žili  v  Moskve,  kde  vn/ílí  vwlu,  jodcii  bol  vojakom.    I>imuii| 
térax  boli  staiy,  stani,  8jii  ytizdii  u  s^n,  kUtrv  iniíiiei  x  M<>skii7 
sviatky,  i  všetk.v  ;íeuy  a  deti;  okľom  doiniiiánytili  bol  eéta  hust 
BÚKed-starosta. 

Nad  stolom  v  iziw  visela  »  vi'chn^  ätltkoin  Umpa.  jtsi 
nsvi'tlMJÚcii  ihmÍ  shIkui  ('ajové  iiáčíni**,  biiti^lkii  s  vodkou, 
a  tehlovó  stony  v  (■(•rvcnom  kúte,  uvošanŕ  ikonami  a  po  Ír,. 
stranách  obrazmi.  Na  prvom  mieste  sedel  za  stolom  v  i;i( 
kožiiiľliu  Vasilij  Atidrcjič,  obciciavujtk  n'i  /.auir/iiuti^  fúzy  a  obi 
davdkola  ttArod  a  izbu  svojimi  vypuklými  juiitrahimi  ocamL  Okrnml 
Vosilija  Andr**Jiľa  za  stolom  scdííl  bielobrady,  lysý  starlk  gazdA 
v  bielej,  donia  tkanej  košeli,  v  rade  s  uím  v  tenkej  bavlnenej  košeli, J 
so  zdravým  chrbtom  a  plecianii.  syn,  ktorý  prihol  t  Mo? 
Hviatky.,  a  eáttí  flruhy  syn,  šiľokopleťf  najstarší  brat,  t., 
v  dome,  a  chorlavý  ryiavý  muž  (k- staro  sta, 

Mužtci  vypili  ii  /.akiisili  si,  ui  sberali  m  pit  čty,  a  snroorirl 
už  hučal,  i^tojae  na  dlikžke  pri  peci.  Na  priečkach  n  ua  peci  bo)*ij 
vidno  deti.  Na  lavirí  sedela  ^oua  nad  kolískou.  Stará  |j;axdina,l 
s  tvAron  vo  vsftky  smery  pokrytou  drobnými  vrAnkauii.  fšte  i  naij 
perách,  mala  na  starosti  N'asilija  Andrejiča. 

ťn'tVL-  ke(f  Nikita  vchodil  do  izby,  bola  naliala  vodky  do  hni- 
búho  [H)h&rika  a  podávala  ho  VaBiltjuvi  Andrejít-nví. 

—  Neohnf,  Vaailij  Androjič,   nemožno,   musíš  zazdravkat, 
hovoril  &tarlk. 

Videt  a  vmiaí  vodku,  najmä  foraz,  ked  bol  preziabouly  a  nmt*-' 
reny,  velmi  nepokojilo  Nikitu.  Zachmúril  sa  a,  otrasne  čiapkTi| 
i  kaftan  od  snahu,  /astjil  oproti  obrazom  a,  ako  by  nevidel  uikobo.j 
tri  nuy  sa  pnv.tihual  a  poklonil  (dirazom,  poUnn  ohrAtac  na  ku 
gazdovi  stan^nm,  poklonil  sa  najprv  jenm,  pototu  všetkom  sa  stobin 
sediacim,  potom  ženám,  stojacim  okolo  peco.  a  povedioi*.:  dubff; 
večeri  —  /acal  sa  sobliekať.  neliínfliai.-  na  stôl. 

—  AIľ  si  omrznutý,    báta,   —  hovoril   starci    bnit.    h!;r 
zaeúaženú  tvár,  oči  a  bradu  Nikitovu.  Nikita  sobtiekol  kat; 

ho  otriasol,  zavesil  k  peci  a  šiel  k  slolu.  Predložili  mu  tiož  voilltj. 
l^ola  minúta  mučiacej  borby:  len  že  nevzal  pohárik  a  nevylial  tlľ 
úst  voňavú  :^veUú  vlahu;  ale  pozrel  ua  Vusilija  AntlrejičA.  spo- 
menul si  zaiieknutie,  spomenul  prepité  čižmy,  spomí-i  '  im. 
B|>onienul  syna,  ktorému  sliibil  na  jar  kúpit  koíia,  ^  ■  >i  a 
poďakoval  sa. 

—  Nepijem,   ifakujem   úctivé,  —  povedal   nachraúreny   »  pri- 
sadol si  k  druht^mu  oknu  ua  lavicu. 

—  Čože  tak?  —  hovoril  starSí  brat. 

—  Nepijem,  nepijem,  —  hovoril  Nikita,   onzodvihnur.  oci, 
vajúe  sa  na  svojo  fúzy  a  bnulu  a  stipajuc  s  nich  btrnibolco. 

—  Jemu  je  to  nedobre,  —  hovoril  Vasilij  Andrejič.  zuka6ujiii:| 
sl  btráokou'í  vypitý  pohárik. 


')  Baránka,  drob  pcdva. 


371 


) 


I 


—  Nni  tak^  čujú,  —  hovorila  láskavá  staru&ka.  —  Veru  ň 
pre/.iahiiutý.  —  C'o  ľobtto,  ženy,  Uk  dlho  8o  saniovaroiiiV 

—  Ilotnvý  ic  —  f>(lp5veilala  mladli  a,  ofúkniic  zňsterou  ky- 
liiaoi  prikrytý  sajiiovar.  zfnžkn  clnniosíla  ho,  zodvihla  a  lnu-lila  na  stôl. 

Mml/ityni  VusiliJ  Aiidrejič  ľo/pľávnl,  ako  /alihidili.  uko  vivlĹili 
Ha  dvu  razy  du  tej  iíitej  dediny,  aku  ^\  molali,  akn  dohuiiili  opi- 
tjícb.  Hazdovia  divili  f^a,  vysvetíovali,  kde  a  prečo  pohhidili,  a  kto 
boli  opití,  ktorých  dohonili,  a  uŕili  ich,  ako  treba  (sC. 

—  Tu  do  MolČHiiovky  inali^  diera  dôjdu,  li:i)  potrafií  ua  skruto 
s  boládka,  ker  tam  vldat.   A  vy  ste  neprišli!  —  hovoril   stiii'osta. 

—  Ale  mali  by  ste  prenocoval  lííeny  postolú,  —  nahovilrala 
staruška. 

—  Za  ráua  mohli  by  ste  ís(.  až  milá  vec,  —  prisviedOal  atai'fk. 

—  Nemožno,  bra^-ek.  Povinnosť!  ~  hovoril  Vasilij  Andiejič, 
—  zanieäkdA  bodiuu,  rokom  nedohonil,  —  doložil,  mysliac  lui  hdj 
a  na  kupcov,  ktorf  muhli  mu  /ka/íf  túto  kúpu.  —  Vetf  dôjdoiney  — 
obrátil  sa  k  Nikitovi. 

Nikita  dllio  neodpovedal,  ako  by  mu  älo  eéte  vždy  len  o  od- 
hriiitie  hrady  a  fiizov. 

—  Ak  ncpúblúdímo  zase  —  hovoril  mračne.  Nikita  bol  za- 
mračený prelo,  ie  Vfliiii  žiadalo  8u  mu  vodky,  a  jedno,  čo  mohlo 
ukojit  túto  žifldost,  hol  čaj,  a  čaju  všte  mu  aedilvali. 

--  Veď  aby  sme  len  na  sknit  prižii,  tam  už  potom  uepo- 
Idúdime,  lesom  ai  na  miesto,    -  hovoril  Vasilij  Andrejič. 

—  Vaša  vec,  Vasilij  Audrejič.  ak  ísť,  nuž  íst,  —  hovoril  Ni- 
kita, prijfmAJijf  podávauý  mu  |>obár  ägu. 

—  Napijeme  sa  ťajii,  pot<un  marš. 

—  Nikita  nič  nepovddal.  ale  len  pokrútil  hlavou  a,  ostrailite 
vyfejnc  si  čaj  na  tanierik,  začal  si  hriať  ua  pare  o/.iabniit(>  ruky. 
Potom,  odhryznúc  maliuký  kúsoček  cukru,  poklouil  sa  ^'az4|(>m  a 
povedal : 

—  Hudte  zdraví,  —  a  vypil  teplú  tekutinu. 

—  Keby  nttó  niekto  odprevadil  po  skrul,  —  hovoril  Vasilij 
Andrejič. 

—  Proŕo  uie,  možná  vec,  —  hovoril  stanSI  syn.  —  Pelriicha 
zapriabne,  u  i  odprevadí  váa  po  skTiit. 

—  ťak  priahaj.  braček.  Veru  sa  vám  podakujem. 

—  Ale  čoby,  ilušička?  —  hovorila  vfudaa  staruška.  —  My 
ume  radi  c  duše. 

—  Petrucha,  iiT,  zapriahni  kobyla,  —  hovoril  starôí  syn. 

^  Zapriahnem,  —  hovoril  Petrucha,  uannevajúc  ha,  a  hnerf, 
Bchytiac  s  kliura  ŕiai>ku,  hežal  zapriabnuť. 

K<ui  prialmlí  koňa,  rozhovor  jirušiel  na  lo,  pri  éoui  bol  ppo- 
trhnutÝ,  ked  \:isilij  Andrejiť-  prišiel  pud  okno.  Starik  žaloval  na 
susedovi  fitarotttovi  na  tretieho  Hvna,  ktorý  neposlal  mu  uič  ua 
sviatok,  ale  žene  poslal  fnincúzsky  ručník. 

—  Kaz!  sa  mlad]^  svet,        hovoril  starik. 

—  Ako  .sa  karí,    -  odpovedal  starosta,  —  poriadku  niet.   Vi 

u* 


sn 


in\  vťTiiii  ríHKlrí.     Hfa,  DeiiKickiii,  oU^ovl  nikii  kIoiiiíI.     I«t<*  VÍ4*U«> 
oil  iiiMC  ľuzuinu, 

Nikita  puťiivai.  prízeral  sa  tvAram  a  Í9tc  Uož  rlicel  sa  znmípšaf 
ílo  rozliovoi-ii,   alr    bol    celý    /jiujaLv    ŕajoíri  a  1t>t)    Iivval  Iť 
súhlas.   Pil  pohár  />a  poliároin.  a  holo  tnu  v/dv   ti-plťjfiii*  n  : 
I  príjemnejšie  n  príjeimirjžie.     Itoziiovor  trval   dltto  o  Uu 
o  škodlivusti   Uelhy.  a  rozliovor  iste  bol  uie  abstraktný,  u.,  .^^-i 
sa  delbjr  v  tomto  doiiie,  detby.  ktoní  /.iadul  drubV  syn,  tiež  tu  se* 
dťvíí  a  Hpiiľue  inlŕavä).     Iste,   t<t   bid   bôfuy  punkt,  a  oLV^'      ■  ' 
7.auiinal.-i  vHetkýf:b   doniáAnyoh,    ale  unj  /u  sluKnustí    pred 
nerozhorali  svoju  ankľíunnú  vec.    Ale,  uapokon,   siarík  nr-^ 
so  sl7.aini  v  hlase  začal  hovuriC,  že  ou  ílolit  sa  aodá,  kjŕin 
dom  jelio.   ďakuvut  Itobii,   sa  držíf  ale  podeliC  —  to  iíalci  nuiiiu 
sa  pu  svete. 

—  Hla,  ako  u  Matvejovov,  —  hovoril  st&ro«tA.  —  Bol  do>i 
opravdový,  ale  sa  pndolili,  a  niktn  nič  ueinH. 

—  To  i  ty  tak  idiceš,  —  obrátil  sa  surlk  k  synovi. 

Syn  ničoho  nuudpuveditl  a  nastjilo  trápne  niU'anie.  MIúuii' 
toto  pretrliol  ľetnicliu,  ktorý  lú  bol  uiprinhul  koňa,  preii  inľfco! 
kými  tniuiítanii  vrátil  sa  do  izby  a  oolý  das  uuiníeval  sa. 

—  Ľ  Fuisona  jo  bájka,  —  ozval  jsa.  —  Dal  aVňc  syuom  vii 
uiíku  zlántat  Naraz  nezlouiili,  alo  po  pnitikii  lahko.  —  Tak  i  toto, 
hovoril,  usmievajúc  ^.i  na  coIt5  ústa.  —   Hotovo!  —  doloíil  | 

—  Ked  boiovít,  tak  podnie,  —  hovoril  Vosilij  Andrejič.  —  í 
na  defbu  ty.  deduškti.  nedaj  .sa  nahovoriť.   Ty  ú  uu^azdovol  — 
si  pánom.  Mirorómu '  i  podaj.  On  puriaduk  ukáže. 

—  To  vystrájal,  to  vystrájať,  —  plaOlivýiu  hlasom  hovoril  I' 
svoje  starfk,  —  ie  uiet  a  ním  rady!  Ako  by  zly  duch  bo)  du  m 
vstúpil! 

Nikita  inedzilýui,   dopijúc  piaty  pohAľ  iaju, 
prevnVtil,  ale  položil  na  bok,  očakávajúc,  že  mu 
Ale  vody  v  samovare  lú  nobolo,  a  pi/.dína  pre  noho  už  uenallun 
ba  i  Vnsilij  Andrejič   začal  sa  obliekat.     Nebolo   čti  rubit.     Nikil 
tiež  >Tital,  položil   nazad  do  cukrovnice  8voj  ohryjwny  so  vitstítf 
strán  kÚBoček   cukru,    utrel  &i  polou  tvár,   mokrú  od  potu,  tt  i\ 
fldievat  si  cbaláL 

Odejúc  sa,  zlažku  ai  v/.dyrhol  a,  pod.-ikujúc  sa  :.'a/.dfi 
beníc  sa  od  nich,    vyšiel  z  teplej  sviítlej  izby  do  tcmm-j. 
siene,   hučiacej   od  derúceho  sa  do  nej  vetra  a  xaueseuej    súaM 
cez  6káry  dvier,  a  odtiat  na  Uiiuuý  dvor. 

Ivtrur.iia  v  subtr   stál    so    svojím    koiioui  V  prostred    dvora  '• 
R'čnit,  usmievajúc  sa.  veräe  z  ľuulsuna.    Itečntl:    ^Buría 
nelRt  skroit  —  vicbry  suožnyc  krutat  —  až  kak  zvii-r  ona 
a/  zj\plačot  kak  ilita."  Nikita  kýval  hlavou,  prisvicdčal  a  rujiotn!r«í 
upraly. 

ätarlk,  vyprevádzajúc  Vasilija  Andrejiča.  vyniesol  lampis  d« 
siene  a  chcel  mu  posvietiť,  ale  lampáš  hnecf  Ebutilo.  I  tui  dn>N 
bolo  badať,  že  uietel  jo  ešte  väčšia. 

')  fmiorčj  sadctt. 


373 


,To  jť  UŽ  !•*»'"  my»lL*l  ai  \.im1ij  Audrcjič;  „vpiu  ani  iiHójileé-, 
n!r  n<*mt>žno,  piiviiuioHt!  A  kcií  soín  sa  už  solmil.  I  kóň  i^zdovHký 
jt  ity.     [íôjik'iiie.  (lá  Iloh!"     (íazda  í^tíirík  tiež  myslel,  žo 

Dr: ale  11/ nahoviiral,  abv  osUlí,  &  uepoMúclili  bo.  .Možuu, 

^  pr«  starobu  hoiu  tak  lioJH^íiu'y,  n  om  dAjilit/  iiiyslťl  (li.  — 
aAspoŕi  spaf  lahneum  si  v  cah,  hf*K  ^itaľost)." 

—  iWnľ'ha  —  tiež  viijel,  že  íst  je  neboíiwŕne,  i  jema  bolo 
clivo,  ttlír  ZA  svet  l»y  to  noukrtKäl  a  síavnl  sa  smelým,  pretvanijiic 
sa,  ŽL*  uŕlmjí  m  ani  mak,  a  voržlky  o  tom.  ako  ,,vlcliry  suiižnó 
krúta,'  oliotlľovaly  ho  tym,  že  úplne  vyntialy  to,  i'o  dialo  ha 
vonku.  Xtkiiovi  vôhec  necbi-elo  sa  ísť,  ale  on  už  dávno  piívykol 
oetiutsTojoj  vólcAsliižK  ín^.  Tak  nikto  nezdriiaval  odchádzajúcich. 


V. 

VftsillJ  Andrejič  prišiel  k  saniam,  len  Cažko  roxoniojúc  v  tumnoiv, 
kdi-  «i,  vliezol  do  nich  a  vzal  opraty. 

—  Choif  popríiilku!  —  skríkol.  i*)»tiin:hft,  kTaŕiac  na  kolenái-^fa 
v  srnjicli  saniach,  pnntil  koiia.  fVjko.  ux  daviio  ľehtav^í,  rujúc 
pri'd  seh<iii  kobylu,  trhol  sa  m  i'iou,  a  vyšlí  lu  ulicu.  ^a.so  i^li 
osadou  a  tou  istou  ceí^tou,  vedTa  lohn  dvora  s  ľ0zvp,^aným,  ta- 
mrznntym  prAdbtru.  ktoró  tera/  uí  nebolo  vidno;  vedía  iejžo  su- 
šiaruL\  ktorá  u/  tiola  zaviata  lumoľ  p4i  srrechu  a  s  ktorej  sypal  sa 
nekonečný  sŕiah :  vedia  tÝcb  mračne  šumiacich,  bviždiaricb  a  äi»- 
hyhujúľich  M  vŕb,  a  KUt^e  vnáli  do  toho  snabovt^ho,  sbora  i  scdola 
huŕiacebo  mora.  VíKít  bol  i«k  silov.  že  ked  bil  do  boku  a  cestu- 
júci stavali  sa  proti  nemu,  nn/  navalor.il  na  bok  sane  a  snlžal 
koua  v  stranu.  IVtnicba  šie!  ŕirokyni  tľO|ioiu  svojej  dobrej  kobyly 
pnpredku  a  bíMlro  piikrikoval.  ľejki)  biial  sa  /.a  nou. 

Prejdúc  tak  s  deitat  númit,  Petiuclm  obrátil  sa  a  čosi  xavolal. 
Ani  Vftsillj  Audťcjií,  ani  Mkita  ucpoíul  od  vetca.  Ale  dofuysloii 
sa,  i©  priili  ku  skiute.  Skutočne,  I'etrurha  obrátil  na  pravo  u 
vjetnr,  kiory  mali  od  boku,  zase  dni  im  do  tváre,  a  s  pravo,  cez 
Hloh,  boln  vidno  čosi  čierne.  To  bol  kríček  na  sknite. 

—  No,  s  Bohom! 

—  Pán  Boh  záplat,  ľoti-uclm! 

—  Búria  nebo  meloju   ^kritiť.  —  zavolal    Petruclia  a  zmizol. 

—  podívaj  sa.   aký  verižovnlk,  —  ozval  sa  Vasilij  Aiidrojič  a 
>l  opratami. 

—  Veru,  hodný  inniodec,  opravdovj*  muiík,  —  hovoril  Nikita. 
éli  ďalej.  Nikita.  ukutajúc  sa  a  vilai^inc  si  hlavu  moilzi  plecia 

(ak.  te  nevťijká  hrada  prílahla  mu  na  hrdlo,  smIuI  mlčky,  usilujúc 
n  nopotratit  nabraní!'  jni  čaji  teplu.  Pred  sebou  videl  priame  Ifuíe 
qia  'I,  beziirestnjne  mýlívsie  ho  a  zdajúce  sa  tnu  vyvezenou  ct*- 
lu.  —  kolísajúci  sa  zadok  koňa  s  oílvmcajúcim  sa  v  jednu  stranu 
M  uzlom  rbvu^tou),  a  ifabí.  ii.i  pn-dku.  vysokú  (bihii  a 
hlavu  i  íiju   koíia   s  ľo/vjľv.ijurou   si    hrivou.     Kedy- 


874 


niekedy  ukAzaly  &a  inu  vícáky,  tak  že  vedel,  to  idd  rlosiaT  po  ceste 

u  (Ml  ucniá  čú  rohif. 

Yb£ÍIíj  AnUrejié  spravoval  knŕm  tak,  aby  ten  äáiii  mohol  tUijd 
8U  cesty.  N'o  pejko,  mtiiriek  tuuiu,  /o  odtlýchul  8Í  v  ilcdÍQts  hvi»\ 
neochotne  n  ako  by  sa  odvracal  s  cesty,  tak  že  VaaiUj  Andrejíc 
niekorko  r&z  ho  napľAva). 

„Hra,  &  pľavQ  jedna  viei^ka,  Ui  dľuhá,  tu  i  tratia,"  ŕjtal  Vasilij 
Andrejič,  —  „a  tu  na  pre  d  ku  i  les,"  p<HÍunial,  pH/ťia! 
tí'ľncjnn'iuH  sa  pred  sebou.  Ale  to,  čo  zdalo  na  nm  l- 
ker.  Kei-  preéll,  i  eáte  prešli  no  '20  sial),  étvrtej  vienky  uvbuiv,  ani 
lesa  nebolo. 

„Wu8l  hned  tu  byť  les,"  myslel  8Í  Va«IUj  Andrejič,  a  ro»iliriatj 
vodkou  n  čajoin.    noprestAval    potľhova(  opľalami,    pokm-ný  dnbr 
zver  v^k   poslúchal  .1  bcÝA\    tu   krokom,    tu    míeniym   trópom   ta, 
kam  ho  posielali,  tnibdrs  i  ve<lo],  že  posiolujii  ho  celo  nie  ta,  kaii 
tľi»ba.  ľrcslo  asi  ih-sať  mínitt,  lesa  eňtt*  vždy  nebolo. 

—  A  veď  sme  my  zaue  poblúdili  I"  hovoril  Vasilij  Audrejič, 
zastavujiic  koAa. 

Nikíta  mlčky  vyliezol  to  saní  n,   priilržiijik  ai  chol&t,  ta  lip- 
nuvál  k  nemu  po  vetre,  tu  odvrncajúci  sa  a  strhávaná  s  neho.  Hol 
la/if  po  tíňahu;  poBiel  v  jedmi  Ktranu,  p^^il^l  v  druhú.  Su  tri  paži    . 
y.nmoi  celkom  s  očí.  Napokon  vriitil  sa  a  vzal  opraty  r.  rúk  VasiliJÍH 
Andrejiča.  ^ 

—  Na  pravo  treba  taC,  —  hovoril  prfsne  a  rozhoduc,  obracajác 
ko&a. 

—  Ak  v  pravo,  te<la  chod  v  pravo.  —  hovoril  Vasilij  Andraicij 
oddávajiíc  opraty  a  pchajiiť  si  oziabnnl"'  rnky  do  rukávov.  —  Tio- 
bitľä  nazad  do  Úriškinu  aby  wúá  doviezol. 

Nikita  neodpovedal. 

—  No,  kamarAt,    pousiluj  sa,  —  zvolal  na  koiU 
priek  potrhávaniu  opiiit  í^iel  len  krokom.    Stiali  bol  u.  .    .  ki 
U'Uil,  a  sane  potrbávaly  sa  s  kuždvin  poliybom  koná. 

Nikita  vzal  bič,  vige\'8l  na  pre<lkii,  a  šibol.  Dobrý,  neavyl 
na  bič  kôň,  trhol  sa.  pustil  sa  trópom,  ale  lioefr  zase  *iel  len  krokot 
Tak   ])rešli  so  päC  minút      ttolo  tak  tenmo  a  tak    kúňlo  aa 
i  ^dola,   že  dúhy  často  nebolo  vidno.     Sane.   zdalo  »a.    neraz 
na  niieRU^  a  pi>U>  bežaU)  nazad.  Ib/om  koň  strmo  zastal,  iste 
coai  nedobrého  pretl  sebou.     Nikita  zase  lahko  vyskočil,    odl 
opraty,  a  äiel  pred  kofiu,  pozret,   prečo  za«tal;   ale  len  čo 
krok   nrobit  pred   koňom,   nohy  sa  mn  sklzly  a  on  svalil  sa 
aký»i  breh. 

—  Tpni,  tpni,  iprn.  —  hovoril  si.   padajúc  a  uftilnjii. 
ťhytiC,  ale  nemohol  sa  udržať  a  /ustal,    len  keď  vhupol  n 
hrubej  vr&tvy  sňaliu,  nanesentMio  zdola  v^molu. 

Hromada,  visiaca  na  kraji  brehu,   nalákaná  padnutím    :mií|[ 
ttoftypula  M  na  neho  u  nasýpalo  sa  mu  súahii  /a  i^olieľ. . . 

—  It^tdal  ta!  ~  H  výčitkou  ptivcdat  Nikita,  obnicajtir  ha  k 
niadc  a  výmolu  a  vytha^ii^úc  &úab  Z|>oza  goliera. 


8T& 


—  Mikit,  a  Mi)(it!  —  kriŕal  Vasiltj  Andrejic  «horu.  Ale  Nikita 
ueozTol  BA  mu. 

Nemal  kódy,  otríftsal  sa,  [fOtom  lifadnl  8Í  bič.  ktor^  ntn  jy- 
|NiiloI,  keJ  sniti)  sii  [loil  srú/.  Ňajdiic  bi(S  lioľol  rovint  ua^Jid.  kdo 
Ha  Krútil;  ale  vylio/f  neliolo  ino/iKtetí,  i>adal  nazad,  Uk  žf  bo)  prí- 
nitteuj  l,st  dniu  hlada(  východ  na  hor.  Asi  na  tri  siahy  od  toho 
miosU,  kde  spadol,  liorko-fažko  \7lioizol  štvornožky  hore  u  äiťl 
krajou)  vynioru  k  tutuu  mÍL-stu.  kdr  amsul  liyf  kôň.  Koua  aui  íwnj 
nevidŕl;  ale,  iinncviu-  ňiel  po  vetre,  ť^tp  prv  uei  ich  uvidel,  počul 
krik  Vasilijii  Au.hťjii'Ä  a  rehtanie  pejka.  vyvuiávojúc  jeho. 

—  Idem,  idoui.  Co  fiágaá.  —  ozval  sa. 

Len  kcd  nf.  cvikom  príMel  ku  flaniam,  videl  koňa  a  stojnriolio 
vedia  nich  Vasílíja  Andľujicji,  Kdajiicuho  sn  ohromuÝm. 

—  Kde  8Í  8a  prepndot  k  cortii?  Troba  íaí  uazad,  Trt'bArs  do 
(■fiškina  sa  vnUiinu,   —  srdito  zai^l  dohovtlraC  Nikiťm  (:(tiEda. 

—  Iiobre.  vľátif  sa,  Vasilij  Audivjiŕ,  ale  kade  ísí?  Tti  výuiul 
taký,  že  spadni  ta,  iiodnKUmeš  sa  von  r.  uňho.  .la  som  lAni  hol,  a 
ryiuotal  som  sa  len  it  naniáhaniin. 

—  Ale  nebudeme  tu  itáiť  Nekam  troba  fsf,  —  hovoril  Vasilij 
Andrejid. 

—  Nikita  neodp<»vľdaI.  Sudol  ua  sane  zadkom  k  votrú,  zobul 
sa  &  Yvtriafiul  si  ŕihnh,  krory  nabil  su  mu  do  n/ieni  a,  veziuúc 
slamy,  pcčlivť  zapchal  ňou  zvuúlni  diimi  iia  Iiivfj  či/.nie. 

Vasilij  Aiidrejié  mlntl.  ako  hy  všetko  ponechal  ÍMraz  ii^.  Niki- 
U>vi.  lYeobDJi'ic  sa,  Nikita  upratal  si  nohy  v  sAniacb,  nadel  sose 
ruky,  vzal  opraty  a  obrAiil  koňa  pozdĺž  výmohi.  Ale  neprešli  ani 
»t«'  krokov,  kôň  sa  zase  znprel.  Pri'd  nliu  zase  hol  vymol 

Nikita  o]iiíC  vylie/ol  a  opá<  šiel  lazit  po  snahu.  Dosf  dlho 
cbixUl.  Konečne  zjavil  sa  s  diuhej  strany. 

—  Voailij  Audrejic,  ste  živí?  —  zvolal. 

—  Tu,  —  ozva!  lia  Vasilij  Audrciiŕ.  —  Nuž  čo? 

—  Nerozoznat  nič,  torauo,  vínioíe  akési.  Treba  zase  iní  za 
YPtrnm. 

Zatie  šli,  zaae  ehodi)  NíkitJi,  padajik,  po  snahu,  zase  si  Mdol, 
jcas**  padal  a  kon<*čne  zadyclirauv  /astnl  n  saul. 

—  No  ŕo  je?  —  pýtal  sa  Vasilij  Andrejič. 

—  Čo  by  bolo,  omotal  som  sa  celý.  Ale  i  kóň  ustáva. 

—  Tok  čože  lobií? 

'  Len  pustojte.  —  Nikita  zase  uSiel  a  skoro  aa  vnitil. 

—  I)rzle  sn  za  mnou.  —  hovoril,  pus^O''  sa  pi-e<i  koňom. 
Vasilij  Andrejič  už  nič  nerozkazoval,  ale  pokonie  robi!  lo,  ču 

hovoril  mu  Nikita. 

—  Sem  za  urnou !  —  skríkol  Nikita,  obrú&c  sa  i^ťhlo  v  pravo 
a  i'bytiac  za  znbndlu  pejka.  namieril  ho  na  závej.  Kôň  ňfijprv  zu* 
prel  sa,  ale  |>otom  trhol,  nfiyúc  sa  pi-ľskoŕit  hromadu,  ah;  nevliidal 
A  uviazol  v  uoj  po  chomút.  —  Sidiiol  —  zvolal  Nikita  na  Vasilija 
A'  na  saniach,  a  chytiac  t»)e.  ^-iŕal  nadvibovaC 
«^  .  kamarát,  —  obnitil  sa  k  pejkovi,  —  aJc 
co^ť  robit,  iNMiítpiuaj  .vi!  No,  iiv,  trochu!  —  volal  na  neho.     KAú 


trhul  raz,  ilnihý,  ale  pretUa  aevyíiio)  a  opiif  uvíazoI.  Povodil  a&onii 
a  úiiclml  Bi'mli,  položiac  si  hlavu  ua  sŕiub,  ako  by  uločo  premyälJii. 
—  Cu,  kiitniiťiít,  l;ik  uedoliľií.  —  napomfnal  NikiU  pťjkii.  —  No. 
í'ôtť  I  —  Nikilii  zaPť  jiotiskal  za  ojo  so  svojej  strany:  Vasilij  Ao- 
drejié  to  istó  robil  s  liruhpj.  Kuú  potriasol  íilavoii,  [lotnin  /;iit/ii 
trliol. 

—  No!  no!  ncutonieé,  tioboj  sa,  —  volal  Nikita. 

—  Skok,  druhy,  trelf,  u  koiiťčiie  kúri  dnaul  sa  xo  xáv^  ■ 
zastal,  íu/ko  tlychajiiľ  a  stri;iííujúo  sa.  NikiUi  chcel  vi''^  "'  ib- 
Vasilij  Androjič  tuk  ziidychčal  t>í\  v  svojich  dvoch  i  iv 
iiouiohot  i»i  a  vyvalil  sa  do  sani. 

—  Nef^b  8i  odd^chiitni),  —  hovoril,  roKpiiéCajiic  ňatko,  ktorou 
uviazal  si  v  dedine  gniiot-  buiuly. 

—  Netreba  niť,  ložte,  —  hovoril  Nfkita,  -  ja  provediem,  — 
II  s  Vasilijom  Andrejičom  v  snuiaib  previedol  koňa  za  ii/du  iioilid 
ešte  BO  dfUHÍ  krokov,  potom  neinuidiu  nahor  a  nastal. 

Miegto,  na  ktorom  zantul  Nikita,  bolo  nie  v  priehlbine,  kde  by 
shah,  sinetán)'  s  kopcov,  mohol  ich  cele  zasypat,  no  ono  preil» 
diaatúčiio  bolo  cbrUneiK^  krajom  kopca  ort  vetra.  ítoly  ukaiuiAhíA. 
ked  vietor,  ako  by  trochu  Htlchal,  alo  to  trvalo  netilho  a  ako  by 
si  len  chcelo  nahradiť  ti»nto  midych,  hiíni  schytila  sa  po  '  ' 

násobnou  silou,  ešte  horšie  rvala  a  krútila,  tal^  poryv 
v  Mi  chviin,  ako  Vasilij  Audrrjíŕ,  oddychnnc  si,  vyhc/ol  /.u  snui  a 
prišiel  k  Nikitovi  poradit  bu,  čo  robif.  Oba  proti  vôli  uhli  sa  a 
prestali  bovorit,  kým  prejde  pn'krost  /dcbvatu.  ťejko  tiež  nesiK>- 
kojne  pritláčal  u.ši  a  triasol  hlavou.  AkouAhle  tmchu  pn-Siel  porp 
vetra,  Nikita,  stiahnuc  5ti  rukavice  a  vopchajúc  icb  xti  pitä,  pofulcal 
hí  do  ľUk  a  zaŕal  odviíKovat  h  dóhy  uifdii. 

—  Co  ty  ťt  ľobiŕV  —  pýtal  sa  Vasilij  Andrejič. 

—  Idem  vypriahniiť.  Čo/e  e.šte  rnhit?  Ja  nemAm  t(?j  niitci. 
ako  by  sa  vyhovárajúc,  odveril  Nikita. 

—  Ale  či  nevyjilemo  nekntn? 

—  Nevyjdeme,  len  éu  kníxa  zniu^fnir. 
celkom  preč,  —  hovoril  Nikita.  ukazujiic 
nu  včietko    hotového  a   /.ta/.ka    hykijúceho 


Ved  "11, 
na  pok'mt"- 
vp 


ciiudák,  už  jť 
8ti»ja«*í«hu, 
vnii 
bokami  korta.  —  rreuocovať  mu&iiue,  —  opít^  .^  ** 

sberal  nocovat  v  hostinci,  a  začal  rozvazovat  chomutnik.  KlicAtett 
rozHkučily. 

—  Á  neiíamrznemp  my?  —  hovoinl  Vasilij  Andn-jič. 

—  Čože?  I  zumr/uei  —  neodoproS,  —  hovoril  Nikita. 

(I>okoiič«uio.) 


i 


•M* 


8T7 


Slovenský  jazyk. 


Satirtski'  ^joiekadlá  z  okoliu  baidiovtíkého. 
Sosbieral  PetruSkin. 

Krásuu  besedu  nenasýciš  hoscí. 

Kedz  bys  posol  na  Hoscídu,  vem  se  šebu  taDÍstrínu. 

Kto  samý  med,  nepoboškaj  teho. 

Kdze  baba  —  tam  lada  (truhla). 

Kedz  kuň  zdyhá,  najbaržej  virgá. 
Kedz  maá  míšek  jako  cele,  ta  maš  i  velo  prijacele, 
kedz  maš  mišek  jako  lata,  iieiuaä  sestry  ani  bi'ata. 

Kedz  v  poháru  majú,  ta  i  samáľa  dzviliajú. 

Lekkíi  porta  pujdze  do  čorta. 

LožaDého  hliba  nikío  nejid. 

Lepša  rada  —  jako  zrada. 

Lajošeín  še  volac  dace,  a  I>ajzereni  zostaváce. 

Lekko  pohoscic  hoace  —  v  posce. 

Ma  hypotéku  —  cintír. 

Malé  dzeci,  malá  starosc,  —  velké  dzeci,  velká  starosc. 

Mira  —  víra! 

Majú  ludze,  mam  i  ja,  —  dajú  ludze,  dam  í  ja.     (^Huka  ruku 
umýva.) 

Mne  britva  ne  —  druhému  i  motyka. 

Nepamätal  vul  —  kedz  celecem  bul. 

Na  zludzejovi  koáula  horí. 

Nit  ten  hlop  co  bije  —  ale  teu  co  trime. 

Najvekša  rodzina  iiajvekäí  hniv. 

Nit  tu  komu  do  maceri  ualac  (chiidobiiui  —    prázdnota). 

Nt'daj  Bože  zpz  Ivana  Pána. 

Nemala  baba  roboty  —  ta  si  našla  klopoty  (jazykom    -  urážka). 

Nie  vtedy  sediac,  kedz  uŽ  treba  šidac. 

Ne  vše  ten  jí  koláče,  komu  še  pece. 

Na  pohrebe  še  nesmej,  a  na  svadzbe  nei)laô. 

Nedari  še  z  pišma  orac  —  ani  z  knihy  koimc, 

Nebuj  še !  —  lem  še  tres ! 

Nebudznie  svatyma  —  kedz  sme  hrišnima.  (ľokrytstvo.) 

Obecuuka  šalenému  radosc. 

Od  jíuzdových  očí  rozmáha  še  statek  ovOi. 

Politika  —  panské  huncútstvo. 

ľolepšim  še,  pane  —  jak  mene  (miia)  nesUmc  (nebude). 

Perše  kotky  (mačkyj  poza  plotky. 

Pomoc  Kože  dačijo  —  a  svojenui  pridze  čas. 

Poznáme  še,  jak  v  staiym  kožuhu  vši. 

Pijiiny  pijanéhn  nevidzl. 

Podz  sem.  hleba,  gemha  (huba,  ústa)  hotová!     (Nepečlivec  - 
niauilas.; 


ITt 


Polná  u>rba  cežká  —  pi-áKoa  eéčik  Cťíiží. 

lVr:%a  hra  —  pŔa  lua. 

ľalira  vše  zez  hur>"  bije. 

ľes  brofte   —  viUn*  neše.  (Tlocliár.) 

I'ijiitiy  šitlciirimi  hľaL 

I'ndla  lo  ovťJi,  00  sviijíi  rijho  hokíľ  iioSťe. 

l*usc  psa  pod  8tul  —  vylťze  na  stul. 

Píini  še  hnscú  —  a  kone  še  poscii. 

TUila  by  du^a  dti  laju,  ule  jej  biihy  ntxtttji).  (Pvľ.ba,  túitwi  p4i 
m'iiuBtihiintt^tnoin.) 

Itad  ee  vidzim,  kedz  ce  nevid/.iui) 

Statočný  ofeiveje  —  huiictH  olišeje. 

8  nebu  butOľÍĽ  —  s  celPĽim  áe  iiiodliľ. 

títi-yk  babe  ujko,  rtítka  m  iniiiáreín  |iiilyii:iruvi,  t  j.  ilutklu  sa 
iíiblava  plota,  —  taká  jt?  to  rodiua). 

StArosc  —  nie  radosc. 

Švačka  i^robi  vt»čka  —  a  pi*t  tx.'mu  vola  i^l. 

Šnipj  —  želoj  I 

Statecnosc  na  —  večuosľ. 

Šcesce  mu  tak  idze  —  jako  do  kouiina  dym. 

ácj  kclo  zo&ceá  —  a  Btili  požehná  keTo  un  8(x*. 

íntiinA  paskuda  —  lom  že  na  jedno  oko  élo|»a. 

Tľicec  raky,  fiint  tabaky,  éuliac  po  brubu,  —  jakyH*  Lnl,  Uii 
taký.  (Všetko  nič  nestojí. i 

To  slanina  do  komína.  (Satyra  prázdnej  reči ) 

To  v&JĽko  jcduo:  kaineueiii  ú  hlavu  alebo:  lilavu  o  kainen. 

Tota  byža  nu  pusta,  kdzc  ée  varí  k-apusiu. 

Uč  še  od  kiiHia  (kinotra}  ro^iima. 

Učený  rozum  dniliy.  rodzený  drubší. 

/ukovaj  nas,  pane: 

od  kuhmskcj  bodzioy, 
od  stropkovskoj  noviny, 
od  bardioväkej  .spravt^llivoKci, 
nd  kacírskej  pobožnosci. 

Hobati^  Košice, 

PvMiy  PľťSoT, 

Olľhány  Sabinov, 

PopUtany  Pardiov. 


Múzické   ľĽCcpiy    UoHpoddľHke. 

'£a  «tJU-<-1ici  nikiipiiu  iiodttva  Lwl.   ľ.  BitMcr. 

Kai  iJrkun  Wint/  tanffímu  Svibonu  l>ľevo  uUuei,  avArv 
piisnírý  a  slini  uniiwať.  Itmt.  I.jeskonľ  knn-ni  var  a  -'ii 
IlrM.  Na  Wsfiť  Swtite  dat;  každi^nu  StaUšiic^j  t:ťden  Ki 
n  Chlebe  iižii. 

Kct\  gc  'ľclav^  b  Ocšu.  Umi  bo  z  CsisU^/oni. 


»T9 


ÄVrf  tr  Tflarj  gappcSe.  Wlejí  doneho  Ližíczu  kwasnii-z. 

Kfd  ;je  Tih  g  duté.  Dag  mu  TroBsku  Kwasnicz  z  dobre  siluini 
Octom  SViiiiui  smisäa;;. 

Kedi  ijr  Trln  tiohrc  prismlii.  O  SviUtMii  Jakube  keii  sa  tí  Kravu 
l>,  lakovit  |>ríiuul  iiaroHtt-  tmulio  ^Velku  a  ľokna  Cžilec/tta  Krava; 
ktomii  weliczo  dobra  uu  Telczo:  skúsenú  wecz. 

Telu  na  prisadŕnjc  takto  poxuasit.  Gak  nahlo  sa  Tela  Ulaie 
hiifíd  11)11  npaĽs  /.ubi,  gak  ma  Unem  gi^  sia-ze,  |iak  ina  4,  f>,  13  ý  7. 
to  ncni  suĽxe.  llrm.  Na  Ui  ti>K»  ruHrkuc,  gak  ma  iia  Clii'hate  IUJ<«zdu 
to  ^0  siicze,  t!t*j^Ui  nonta  tobo  znamona^  malo  stoho  dobra  Kľnwn 
ía  [ludart. 

Kdo  m  nemoie  Statktt  dochúvat.  Ked  8A  krava  Oleli,  uúoĺ'S 
Telu  Dwormi  do  Ubi,  ale  ho  podag  Okuotu. 

Äbi  sa  U  dobre  Statfk  uiedcl.  Od  í'rwaííki  Tela  doma  mtv^tr 
A  Krw  snoho  vipiist  na  Pekace  Korito,  dag  do  xen  Krwi  Muki.  a 
a  spmT  Osto  stu  Urvu,  a  dup  každej  krave  poku'íkii  užit,  od  ta- 
kého iSlalku  ktf<ri  to  okusL  (ialovicikí  \v/(ii  dwocli  Hokudi  budú 
8e  Telíti.  »  budú  na  Cžitek  ^velmi  dobro. 

Abi  Dobitek  iiidi  dohri  st<tl  na  Masstcdy.  Weliki  Bobek,  Oe- 
snek,  xe  swatenu  Sídu  ztuis&atj  spolu,  a  wlož  na  Cbleb,  dag  Kiawaro 
|ir«d  oastaoini  Nowelin  Mesacza  sHtwrtiin  dDOiu  Ľžit 

Abi  Lichira  n-  Zime  dobre  tfľdia.  Ked  pogdess  i  U^eme  )»d 
Lup  skostela  /.  Moru  kuescšfk  Slalti.  aln  jiaku  dwa  Prstý,  a  ked 
príndew  Domow  pomel  '^w  uadrobuo,  n  porosípag  po  Valovo. 

Kítre  Statcša  dobre  neiere.  Gaxik  z  dobríiu  tnhini  Octom  mu 
witim^. 

Ktere  Statcsa  Kasalr^  Wodu  z  wareneho  Izopu  dawagmupitcšasto. 

Ke<I  bi  sa  ty  Siatfk  edul.  Weziui  Sleimwi  /Aprtek,  iHjmissím 
hu  z  Vinim  Oclom.  n  xvjcfí  iluvadovŤ  do  Hrdla:  Prohintaun  f/ťnf 
irecí.  ItetH.  ŕizacze  utri  nadrobno.  Ôsep  na  Site,  wisip  do  Wineho 
Orta  tnobelio,  pomissag  dobre  a  wlťp  do  Hovada:  spomu/e. 

ÄVrt-f  Hovado  KruH  moŕý.  Wezmi  čei-veuoho  Sukňa,  a  ked 
8A  to  Hovado  Onioä  prt>iítľi  na  to  Misto  to  Suktio  a  pribi  ho  na 
lom  Mistf  /  IIlMbovim  kliucom.  Itt^n.  Wo/iiii  dva  Loti  Kcltarbari 
utri,  a  H  Mlfij/t-  l'wrtľ  a  do  Statku  Mleu.  a  čorai  koreň  Hovadovi 
/avrtag  du  Laloka  a  ucbo  do  l'rba.  Jtmi.  (iako  prví  krát  Wjdisií 
Hovado  močit,  to  Misto  kde  sa  vimočilo,  príkri  klobúkom,  a  gak 
Žena  nech  prikripĽ  Koitucliu.  Ihtn.  Trebuium  zelinu  pri  plotoch 
rosti'.  [{opku,  Matoľinu  lUissku.  Kuloi;/er  u  Krvavnik  to  \vť>s|>olek 
utiac!)  /o  saiíbim.  na  /.wantrpni  Kanii-ni.  i  skamenení  ťeíi^  takim, 
stu  Mahtii  potri  Cliribflnu  Ku!>t,  a  ľitprk,  ai:  do  imtra  dut:  ku»ok 
i:ako  Ljľskovocz.  ítm>.  Wezmí  /elenich  K -nopi.  Koloczeru,  (uulla 
stAD^ho,  stliiŕ  lu  !)  pólu  a  iXxti  do  Hrdla  Hovadu.  Item    Kili>.  \NÍdlaa 

Í  a  ]tn«'p  Hovado   Močil,   /sXmí  na  to  uilsto   $«!koľu  na  Križ.    Uem. 
)o  Mlfk.i  widogeueho   na  sip   ľapiiki  a  H]Hdu    Uvur  a  Teple  wle}: 
du  Hovada. 

AVi/  Uovudo  yocfuvs  lYj  nafudm.  Wľími  Itk'ntívciui  Srmona 
9tJuľJ)  dubri*,  a  \tUv'  d<i  Hnvudii  yi'Stli  lt>n  gi>  inniu  i.iwv  tlovaiji* 
»p<imoiŽeM  mu:  ľrobuvana  ycsí  weca. 


tffjl.     Ze  Ävouim    Muľuiri    mu    / '    >  "■     f^  ■■ 

Geetli  M  mu  Hclnio  i-híia,  spal  Sossovic/u  n  stirii  ^ 
ľiikii[:.    Itnn.    Zázvor   bili    utliicS  na  pracli  a  sti?M  zafukuij;    inH<<Lsji 
ro/elitiat:  Shtsŕna  wtc  Iftm.  I.jchwe  a^;  Owczain  z  Fajki  nan-iltíwnjt 
Močki,  a  skrze  Drko  mu  xafuku;;  tnosi  sa  roz(^KÍt-  Prohaíun  est^ 

Ked  JíoKuio  Ochorjf.  Tchorovo  Mäso  hneil  uvar,  a  polevrku 
tu  iluwag  Hovadovj  jiíl,  a  Masu  Usuííä  a  stiiu  hu  luiätú  okádag. 

Abi  Lirhpu  troffu  Zvrr  »rhtiU.  V«zmý  M<^(lviHÍiho  Sadla,  kvd 
poprve  Statok  na  ľolr  pusstiss,  p«tii  mu  mi  VonKMľi  a  motj  llo* 
haiTiit  hiide  ud  Zveri  bespečne  Ií^m.  Krezovu  Wodu  map  prichistonu 
w  Ujade,  a  ked  pľwí  rm  pusijass  Statok  pokrop  ho  stu  Wodu. 

Ked  fff  Upad  na  Lichv*-.  Wťtaľem  Moc^-i  avoginecy.  di>br«  ro»- 
trep.  [tanú,  Wecžer,  davag  do  Hrdla  Hovňdnvj  bude  íäcIi 
Ittm.  Swoginecz  dobre  ususs,  a  utri,  a  uezdrawľiiiiu  Hovad<'\ 
/^^It.  lUtn.  Často  wikadiig  Massial  í  On'chovu  Hubku.  HorovicTikúuii, 
Sirku  a  Csiirtovitiľ.zom.  Ittm.  líknidni  Tri  'AanUwuiv^.ť  wií  Mliiiocli. 
a  geden  /amek  zaopatrí,  a  l<lere  Sztatcša  skape,  vtkopag  mu  Gnmu. 
gťdiiu  tu  Znstavniczu  dag  poden.  a  stiut  Zámkom  7^mki>i  Dui  pifik;*. 
u  £Si»'i\i  ho  /cmu,  a  lu  Trotu  zastavuiezu  nolos.s  na  Ilmb.  (O  druhtr) 
uouie  riŤi:  Ui  BUíid  má  priust  líezpi-ostretlnĽ  na  „staldÄ".) 

Kŕd  Had  Iíinxid'i  poxsCipf.  MezinJ  Hadi  Koren,  a  Hlliicž  dobrv 
8  Cusuekoui.  a  /viiiotn  pouiissa]:  a  pnlo&»  ua  rauu-  NB  Na  Svä- 
tého Valoniiim  to  gosi  14"  Kobľ.  na  twogom  Statku  iiisät  2juLdu 
prui^/u  uevikoitavag.  aDi  k  Masaiale  nevipusata^,  nclm  Kinaís  ue- 
Í)iidoH8  btvim  t^talkiuu  S8časlivj. 

Ahi/  Statťli  bul  zachránení  od  di  Wsnif  Unid^  Vignkoíp  a  trxfi^i^ 
gtiki>it   ^fHih.  Ked   l.itdivii  popivť  pusstass  na  ľole,  poma^t 
Ätatťk  z  l^tiovítn  Ob'goui,  ass  pn  Cbwnat,    po<i  lirui-litnu,    > 
Weinena;  tak  Lichvu  ualubudiss  od  ussčipanja  wsíieligakich  MacK. 
a  to  Urúb)ss  y  w  (jcmľu  gako  sa  [>ichvn  /avini  ua  Zimu.  VruUoMm» 
vr.c  tfcst.  Kiuia 

U.  Ad,  M.  t).  G.  B.  M.  V.  (K).  SS. 


-*•- 


BESEDA. 


Slovenský  archív. 

z  lÍHt«v  ^nrárlka  Hiiiiiuljiikuri. 

IllahorotInÝ, 

Vysocectŕuý  Piuie  a  ťiítclil 

Dlužf'n  jfu<m  VašiMiui  Blahtuihli  odpovŕxf  ua  dvôje  p^iuii,  oni* 
davuťj^i  a  to(i>  novi\j^i  8tí  5e/nan)em  kníh  n  20  7\.  k.  m..  te>d  ne- 
dávao  rukuu  uiycU  ďušlé.  Itačtuž  láskavé  odputiliti,  ia  lak  poalf  a 


ai 


pfí  toro  vídy  i  t(')T  tik  iíclnslatcŕiH'  nil|wiv((IiViii,  /;iiíll  mť  hcbuAzIív 
a  pT«ka>.ky  vÄelikd>  ai  ilu  diiťs  itv^id,  dltOÉii  v  rozmuoiteiiych 
prdioťli  piTolúnI,  úih'.m  v  kleslnsti  s(l  a  zdraví,  dilem  v  tlomácfch 
rodiauÝrJi  tmiiipotAcli  založľnúf  o  iiinlix  širmrť  vyprnvovatí  i  pracúc 
t  iiiAťué  liy  bylú. 

rhnievžíiii  hycU  Víii^riiisti  prosil ,  Jitiyste  rÁn\  vyiknonti  ty 
knihy,  kten-  hycli  Viiiii  ztioputnii  a  pusktti  uiél.  Tu  jtslíin*  prosfiu, 
aby  io  byly  kiiiby  iiovójM,  vť  kiiiht^upiíiivicl)  jeáU^  uik  pnxlej  jňourf. 
uobo  star^kh  k  doplnoVilDi  itľ  c.oiýc.h  apisiU  iil  dosuii  t^Jko,  Im 
vétáito  dilem  jíž  aai  iibIzb.  Kyni  8<!  taknvú  v^ci  nbľaceji  lined 
v  iiiaktitaUiľu  a  jako  liiulry  pnid.lvajf.  Vlin  to  ze  zkufteuosti,  ne- 
nintiii  nir  v[ľí'  aui  v  bibliolhcce.  ani  ve  svú  slifrce  kuinplctovati. 
Iféb  knihkufn'cLvf  se  !(iii('-iiil  dotvla.  —  7.  poufijt  poslaiiVĽh  j»i'U) 
piiiitKl  nevylial  iini  Ti  ú.  /ouplna:  s  nstatiiiiiii  ledy  rai^U)  ptironŕ^MÍ. 

Sfunani  pi)  líHlIivt^in  jeiui  pf-eéUjnl  posilám  nazpét-  Neiuolm 
navplehiti  Va^i'  na  ruxtŕfdOnl  knih  a  sostavent  pŕehledu  vynalo/nnt^ 
piln<isti.  liputľuoäti  a  soudnof!li:  tak  väecko  puľudiit^  u  pŕiinämnú 
on  svt"  luísto  položouo  jcíit,  že  sii  mi  nevyskytlo  nie,  (-ubyľli  za 
nprav)  pDtŕebui^  vylilibiti  ntohl.  Prejí  z  tŕ  dnÄe,  aby  se  VasnoHli 
podaťilo  tento  /nunienity  UtiTárný  poklad,  výnos  mnoUuletcIio  !&bf- 
ráni  a  neuialťho  itiiklaiín  hrzo  do  néjak<^liu  tre^pečnébo  prístavu 
ovesli,  tohn  nuho  onolio.  jcu  když  to  bode  ku  pros|>éf:liii  vlasti 
nait  raknuäkt^  a  nárnilAv  v  dI  pŕchýrajicírji.  zvlááté  na.4icb  ndiycb 
a   v:Kdi'lání  polrHbnjIcírb   kľujnnňv  SbivákAv ! 

!ii  v  tV'to  príčine   ntMrtobl  a  nemohli  V'asnnsti  ni/iídnýcb 
ftp<  <  tnivrbúv  činitt  a  JiikM  rady  u<liliM.Í,  tohoi  hlavní  phr-iiui 

je«,  íe  \M  veltni  dávno  v  ÍVi.bAch  bydlíni  a  stavu  vecí  nvDi  na 
Sluveosku  naskr^o  povčdom  nejsein.  ľrotu  J!>eiii  ^  aui  n  Mattr.i 
Slo76[if)kť>  nezminil,  ponévail/  nir.  blížálho  a  jisu^ho  o  nl  nevlm  anix 
jsem  w  u  kolin  zde  doptati  ninhl.  Než  Vaťnost,  máje  všetko  jako 
pŕod  oťinia  rozeslrenH  a  znánn-,  zajisté  ló  takovó  me  nidy  a  ptunoci 
livpolŕfbujp. 

Cti  «i*  dntyká  rnkúpJMU'  knib  jii  vytiál^DTch,  ti  vélAfni  dilem 
3Ui:iluhujI,  aby  «icliovjiny  byly.  PHciny  tobo  jsou  rozličné,  NĎkdy 
takorV  rukopis  njiiŕe  slouiiti  píi  iiovóui  vydáui  k  opravení  omylOv 
tiíka?  a  k  doplnení  mfst  od  sázeóe  pŕcskoi'euií^'h  Nékdy  také, 
kdyi  jest  od  .ílovntiiťho  -  le  a  vlastnoruční,  en  pantátka  pti 

nť^ni  vlce  méoé  v/aoiia    .>  nini).     Jen  nepaďnl  rukopisuvŕ  a 

noví  jii  tiátt'nych  knih  docela  šiMitneho  obsahu  neJBou  k  :ŕ.AduiMnu 
užiiku  a  Dczaäluhují,  aby  byh  zackoviUii. 

Toto  j«ai  ťož  na  tmi  can  o  aUežitoati  Va^eiuu  Itlaborodí  tak 
velice  —  a  to  válm  prAvuru  —  na  snlci  leílcl  t  krfttkoi>tí  |»áti  a 
iia  v^doini  daii  niohn! 

!>'  -íky  n  pl-ízné  snažné  so  pnroučejc  zftstávám  s  hin- 

bcikuu  -   I     <    .  úctou 

Vaéeho  Blaborodi 

V  Pnze  ä  Dubna  IBriT.  horlir;  ctítel  a  pŕílcl 

P,  J.  Žafarik. 


v  Pmiíľ  (Ifiť  Jflľltn 


VaAe  nialiorndi! 


/  pobídniiU  otec,  kferýž  9C  nám  tyto  dní  opi-t  iiôľu  roz.itoDAl. 
posilám  Vašiiosti  ^úilanv  vy\ňn  oil  LiLuŕi>ubeľ|j:<':ni.  lutd  jiod  nliiklkoti, 
:i  takt'  tiätťiioti  (lisítertacl  od  Hnesälera,  a  sloe  liil*>  posittdiil  'xť 
di^leiR*  pod  kŕížuvou  ubAlkou.  Otec  mi  to  poručil  proto,  .nbysfť  u 
fy  ŕ*pisy  illouho  čekati  nemusel.  Čitítcpisii  „I)i*ľ  .lurist"  otec  |i«i- 
liodlm^  zilfí  v  ľraz(í  imlfi/.ti  a  dostali  ueitiohl.  Kilyž  jaoii  dva  |t«- 
liotnvú,  snad  m  tom  tretím  mnohn  Mležfiti  uebudp. 

Ot«c  psáti  nepomino,  jakmilo  se  od  neduhu  KUtavf. 

r>o  vzÁciiä  pťfzné  se  poroučf^jc  ^fistúvílm  s  lilulwkoa  iSctOB 
^'ftš<•llo  Blatiuľodí  oUdauÝ  ídužebuík 

'  Pľ.  Jarosl.  SAfaŕnc. 

IílaborodDf  ľane, 

yelectéaý  PHteli! 

Obdržev  psaní  Vašt^ho  IHahorodl  ode  dno  li»  Dubna  noiwíkSi?! 
lut  né,  aspoii  v  knUkoäti  odpovtídíti. 

8e7uam   spisiiv  JReni    po/ornŕ    pŕeŕ-etl  a  rozvrb,    pokud  janB- 
inoh),   na  úvahu  vzal,   i  skut«čné  na  Dt>kolika   málo   nílstecb   iiéťnj 
[iHpsal  aiicb  pľoméoil.  Itáb^  jsem  nie  nenaéol,  čoby  iičjoknu  opravu  { 
uubo    protni>iMi    potrebovalo.     Jliim    /a  to,    že  väecbnn   tak    zútitAti 
niňže.  Nŕktťi^  /,  vyčteiiych  spiaôv  ovsem  uiue  /mimŕ  nejsmi, 

Mi\j  »písfk  Olitíľ  den  Ursprniig  de£  (ilaf;olitisinu!i,  jak><. 
Ilattaloty  spisy,  uiileríUl  bych  Vašenm  Blahorodl  a  to  b«z 
postal,  kdybvĽb  jen  védél.  jakou  cestou  to  uŕiniti  mám? 
mi  to  ozitámiti,  a  sice  talt,  ahy  táä  cesta  a  ícn  sptťmh  sasitánľ 
i  pro  fmiloucHOsí  zustahj.  V/dyt  pení2«  na  to  u  podobné  jinO  kaiby 
jsoii,  jakz  to  Vaáemu  Bluboľodt  védumo,  u  ntno  pohotový:  račteí 
leily  jen  be/  rozpaku  poiouteti. 

So  zilravtrn  (o  u  mne  vždy  jaksi  pnkiiibává,  Jtiem  toti^  \ú 
sproťováu,  a  mimo  úŕednf  práce,  k  jin^m  téžšim  litcrárnim  pricen 
jako  unAven.  A  tak  —  cotttrahu  vela! 

S  tím  se  do  vz:lcné  pí^Izné  a  lásky  poroučeje  zAstAvám  s  hit-: 


bokou  úctou 


Vašeho  Itlaborodí 


V  l*raze  20  Oubna 
1858. 


neproménný  upHmný  ctiUl 
ľav.  Jos.  ^tUAŕlk. 


Akej  viery  Mň  SlovAťl,  Na  otázku  Cirkevných  l.ii 
ktort'  8ú  v  Uhoi>kii  kalvínske  drkve  slovenského  jazyka?  v  5. 
(I81<r>)  lobo/e  časopisu  J.  Mrva  odpovedá:  ľaveí  Joe.  Šfl 
v  svujom  Slovanskom  Národopise  ("2.  vyd.  v  Prahe  1842,  "*•■ 
I0I4I  plS«:  „Všecb  Sloväkfiv  počítalo  m  1.  1842  do  3.. 
2  ntcbž  1,9&3.000  katolíci  a  asi  800.000  protestanil  jsoa   <>u<-'ju'>' 


tfft 


SS3 


rymáDf,  hokotskí^ho  zvláštô  nn  vyrliodí-  od  Koític  k  Tíivíim,  v  21 
církvfĽh  vc  stulici  Ahaiijvári^kt'',  /ťniiifiíHkí!  a  l'hvilrskt^  jinonovitr 
v  Tušicid),  'IVťlioviMi,  liaiioYicfi-li,  l.učkácb.  Itoviští,  Ite/ovcfclt, 
.loDkovclch.  .lenasovclrli  auf."  V  tejže  iíprávc  Cirk.  Listov  (lUmo 
(fiUej.  čo  hovorí  i)eátiaii5ky  „Protestiins  ej^yli.  és  isk.  I^ap"  íIfW», 
č.  7)  «>  alovoiisk^ch  kftlvfnocb  v  Ungviirskcj  stolici.  Spiuninujúc 
Uilií  nebíf/.iK-čuDHtTo  kalvíuskej  ciikvc,  iKutolyka,  /.a  v  huniuj  ľiat^tku 
iinuvfirHkehn  kalv  seiiionttii  naťhiidiacicli  sn  osetn  shwmskýcU  cirM 
len  preto  ostalo  dosial  kalvínskymi,  žo  inedn  nimi  a  t  bllzko.sti 
iit4*t  8lovi>iiskyoh  cvaujelikov  a.  v. 

V«ru  dtdire  j«  8pi>uiíuat  takf^tu  otázky  slovcuskóho  života.  Iven 
tak  uiôžimie  wi  pozn;t(.  kwf  budťriiH  hu  (ílizwľaf,  kd**  wiie.  ío  sme. 
äufórik  ui  \i\vd  päfde^iatinii  ľokmi  ku  katvfuskycli 

ĽÍrkví.    Oii,  iim/.iio  povi^dat.    vyna-;  .hv.     AU-  uiod/,Í 

nainí  potom  zitne  prišli  do  zapoiiieuutia;  az  do  iiedAviia  hovorit^vali 
a  plKavali  sme,  že  smi^  Imi  katolíi-í  n  luteráni.  Od  Šafái-jkovlio 
NíwodopisH  sa  40  rokov  o  Slovákocli-kalvinoch  prvA  zmienka  bola 
isUi  ti  v  Nir.  Naviuáoh  (Sťpt.  1HS2).  ktorú  teraz  i  Cirk.  Listy 
Bpotuŕliuly.  A  predsa  HlovAtM-kalvliii  počtom  i  územím  svojím  /.Dacia 
Dajmeuej  tolko,  ako  pol  Turíiaiiskej  stolice. 

Zv  8lovei]sko-kalvín<tkyiľh  cirkvi  v  l'Ujjvárakej  stolici  ja  nateraz 
Uelo  móžt^iii  vypoťítat:  Horné  Rrvi^tc,  Lúdtn,  obp  v  sobrutiľvkom 
okrwie;  Beiovcf  (v  samej  matke  jest  vyée  li;X)  duší,  krém  tobo  mA 
Fadnatt^  Hliei,  Jenkovce,  obe  v  iin^vár^kom  okrese;  Fetká  Strrtavn 
a  Palin  v  I-  '  fi  okrese.  Ka^ilá  /.  tyebto  cirkvi  iná  pn  viar. 
niii.  Najhoi  -  i-.ťiiŕ  sú  ľílie,  pridtdent-  k  madarským  maikám- 

cirkvAni.  ľ  Šatanka  uvedeui!^  Jenaäovce  oÍe  sú  matkou,  prislúcliajú 
k  Lú(k«;  ale  vtedy  mobly  by(. 

V  Ahaiijskej  stolici:  Únľkov,  Spmica,  Oarhorrc^  Žadany,  Bt- 
sttir,  čatty,  hVwu,  Vulkovce.  Všetky  majú  po  viac  fdií.  —  V  Zcm- 
idíne  nateraz  vyiwčitam  tieto:  .SWoťcc  íGálszéiľS),  Ilardiái,  TuHce^ 
Bánovce,  Ijnsfomú.  Terhoviýttí  ípnmadaréeno  Vdsárhciy),  sptiraemitó 
u  S«Cárika,  je  ľiliou  HáuovicĽ. 

Takto  bolo  by  icb  ľ.*:  s  Jena.Vivcami  a  Terbovistom,  ktorť*  äú 
fílic,  vyšiel  by  Šatilriknv  počet,  t-  j.  21.  Ale  tak  sa  mi  vidí,  ?& 
kli  j«  eiie  viacej.  Dobre  by  bolo  pr*>zref  éematismy  polisi^kej  kal- 
vínskej superintoodencie,  nspofi  dva :  jeden  noväl,  Jeden  zo  stArticb 
éasov. 

O  vierovyznaní  Slovákov  ouú  zmionku  NÄrodn^ch  Novín  iz  roku 

IS-^äl  C'irk.  Listy  takto  citujú:    .Slováci    podla    vierovyznania  sň 

niel**n  katolíci  a  evanjelici,   nielí^n  pravoslávni  (?),  ale  i  ev.  refor- 

iniUí  ik&Ivínii."  To  jc»t  ríUt  tlačený  je  tak,  /e  ukaxnjo  |>ocliybno8( 

vieit*  SlovAkov.     Na  objasnenltí  doHtaŕi  .inii<f  tolko, 

ijú  Rím,   ale  indčo  učením  a  obradmi    pn^lťuJiajii 

k  cirkvi  vyoiiodnej,  pravoslávnej.  Ý.o  tak  dUio  nevedeli  smo  o  tyclitu 

-t..;;.),    bratocb,   to  titalo  na  zavinením   äaľárikuvým.     On   objavil, 

I  nám  Slovftkuv-kulvíiiov,  ale  odlúäl  SlnvAkov-uniAtov.  t  tui 

in*.  5iHJie  Národo^HSu,  ktorá  vyé^ie  ju  cituvanA,  i  na  Ubulke  str.  14)5 


(I  l'tn  iiiiilvii   SIoYÄknv  |p»  katolíkov  a  proU'SLiniov. 

ktiu-y  inkti  lH-11   piectístiival  i  Rťveľo-vých'iilnť  knijn  u. 

ľcctíiitiií  'J  SlovansKV-lin  Ni^iodopisii  však  opravil  Šafárika 

luipíMih  ,.. .  na  vyctiodt!  vyrvuľihSafárikl  z  poéu  SIov.i»..  ..muII 

pi-ii&')VMk('j  (í|mrcbití  ^v  slulioiui:li  Spiäskej.  äurisfikfli  a  /cmlínKkfljl.l 

k<lo>.t()  oní  toiiiiT  vA(»lcÍ   'ffii  /'"  rirre  Hasývnjn  gu    '"  '    ffí\ 

Hiirt'ťi  fiňfnUrstfi  t  Slovátom."   KuiAluv  SlovAkov  ■«(- 

prtfítJil  -*<«MKKi.  A  v  tejto  otázke  Sre/!ni«vsky,  Um*,  j* 

^utkuiii.     Ľ/,  uu  gHiii^ľďkoiii    !I(iľ('liľ'ii)i    máiiip   tri    iiní 

äiiiniuci,  Tel)f&rt  n  Vernái*.  >' 


Literatúra. 

OriiliV  Mvílzuk  ,,Tovai*yNKt.vH".  I'V.  Iíiť.tuiľil  (hívalil  o/ju- j 
iiiuje,   /e  li.  svii/nk   „Tovaryáátva"    už  hu  llaíí.     PnWiimi  do  ui»hol 
dosiitl  pľi&ptílí:    Itielek  Anton,    Biciek  Klet,    Ulalm    ľnvei.    liubiuii 
Juzbť,  ĎutcI  .fúii,   Hernmii  ľavel.   Hojič  Maitiu,    Kaliitm  l'V.,  Kii»rt| 
Aiidnij.  Knllár  Miiiliu,  Kompiliick  -lozff,  Lioskovan  V.,  liOmiiarilmi 
Alex ,    Matzeuauer  Otto  Fr..    Maitinček   Jo/ef,    Medíiunsky  Martiu. 
Novák  Ján,    Osvaid   ľr    llicli,,    liek  Jan   Sylv,,    Sošinek    Kr.   V„ 
Sm<?taiiu  .lozťf,    ftoiuolický.   Tichoinír,   Trocblý    Su^fau,    —  UI,    ťr. 
é.  M.  —  /  príspevkov  uvádza:    Pravú  liislurícki^  titant»vUko,  Snitt\ 
priklndy,    Juk.  I^n.    Baj/.a  a  nloveiiské   prebudenie,    Ant  Ucruolák. 
igu.  JuräVk  S.  J.,  Jan  Arady,  dr.  ľavei  Uczuilk  Ueeadem.  dr.  áiniou. 
I'aIki.  pľ.  CíMiky  Mikuláš,  rraulit'  Tiravi-cký  de  eadem,  Au  i 
iVlc'r  ťouikuljiik.  Gabriel  /iiyMin!>,  Ján  Kk^iiipu,  Jomí  I 
kdajsia  žilinská  knihtlačiaieň ;   Nitra,  nástiii  deji*pi:^uy,  miestof 
a  v/.df.iäno>tny  (n^jvíú'áí  ítlustrovaný  článok);    Zubornké    opát 
ľritifíil  a  Itiskupstvo  v  Nitre.  Karjwity  a  Tati7;  Uiidatýn  čo  •t'^'hla 
a  hrad;    Naduä,    Motytky,  Vráatec,    í^larožitnosti  v  Honte    (bnhatt> 
l)lut;Uovaiio),    Uecensia:    ^Lidstvo  v  dobe  pŕrdhistoriĽkŕ"    'b.-lmt" 
illustrúvaiio;,  Podlialaiiia  u  IVnUiatu  [s  vine  obrazmi),   \ 
SvtMlu  !i  tiť'iie  naslitt  Sli)veii«ka,  8iuiivli  výučba  národti'., 
porovaC  rodinnej  výchove?.   Nieŕo  o  baníctve  k  okolia    ľfačuiJu  ai 
(lumôlky  v  Tekove,  Spracovanie  dreva  na  lupier.  Chlieb  chudoby, 
Jako  sa  lud  |>eriiocky  nos(  a  čo  si  r>izpráva,  7.  mylných  cie^l  ipo>J 
voíit),   NiMouša  (povest),  Farár    povtist  poíská).  Osliriskl  d  /' 
de  eatleiu  (rozprávka),   Stiily  kniTovič  od    bon  ľcdra  Caidi  i 
h  Barca,  Vdovu  u  jej  &yu  (z  aiigtU'k«Hio».  htvondy-pcriy  u  dvtiustie] 
VúM.  Jcži&a,  Iliady  IV.  spov  a  mnoho  básni. 

Ceoa  jodnuho  výtisku  porto  je  3  z].,  viazaného  v  plálno  3 
iK>  kr..  skvostuý  vjítUk  4  zl.  t>(>  kr. 

■>  SyiM.  M.  H.  niHJcit.  itna,  CXXXVn;  po  druhy  r-u  Híumu  Pni 


-^1*- 


B  tí  A  H. 


FftVfHtl  a  roxprAvoŕfky  z  Uoftárkí^)  doliny-  ttoxpr&t*  Još.  L.  Holuhv  sm 

EiiKvu  0uť($iii.  .Z  FuikinA  prekUdA  Saiiéa  Ľodieký      .    .  (9S 

S|mluŕiilea.  ľovieJku.  S.  PvtuHshi       ;\i< 

(■azda  (I  •iliiliii.  IVviľ<lkA  L.  JV.  ToUtého.  {Vokatitenu  .<h> 

Kun*{i  a  \)honlc>.  Nn^i^lU  oú  Svéltuára  Bitrhana  Vqiansíciht/.  \,Viiknč-i  VU 

liisl)   r.  ŕiŕoU.  Xii.  JniuiliW  Vliek       49> 

HävľI  .luÄcf  Suťiirik.  i:o:.-Híy6 «n 

SloVPUkký  Jazyk.     StiiiloTSiiii*  nlfvrnr-in^     T^ntiitií^l-  T*n»'>'H'l'   —  .•ilt^^H'l 

stan.  Swŕtatui}  i:x& 

Literatúra.     'KuríPr    ilcri'Hit    iiln*r    niť  i  m*    ím.i  s(.tMiii{íhn'ií-rii-    —   i.fr>^} 
ľnso)>ÍK  ilÍBtorírký.  —   LJsty  Filulogickt;.  —  Naäť  I>oba.  —  Drobné  po-         ^ 
vHk)  I  krcHliy.  —  TťVjVi'.  o'bcniKKfc  jturc'pnTypu  u  HiyEM.  —  ?An)  . 


Ďalšie  spisy  redakcii  zaslané. 

Svétojtor.    Illuslrovauť  týdemilk.  l'Mlm.  Ri"'nik   X\IX     <V   íía-^!ig 

Nakl.  ktiililigkáma  F.  Šimá^ka. 
Zlatá.  Praha.   Ohrá^kovy  ŕayopÍK    |>ro  /.abavu   a  |JOU^ení.  Kochlk  \] 

C.  'iV     a2.  ľrafaa.  NakladntcI  .1.  Otto. 
ProBTJeta.     I.i^l    xa    labavu,    znanoet  i  nrnjrtoost     Zagrub.     God   IH. 

Uroj   11. 
Lumlr.    Časopis  zátmvDý  a  itontaf.    Praha.    Redaktor.  In^jilel  a  rjdtr 

vBt(<l:  J.  V.  Sládek.  Roónik  XXIIl.,  iMaIu  2Í). 

Naifl  doba.  Rcvae  pn>  v«du,  uméci  i  život  socíalaf.  Praha.  Rotaik  1^ 

^ei^il  H. 
BoBhledy  ttodúlnl.  politická  a  literárni.  Hoúntk  IV^  v.  9.  V  CbrttdúaL 
Obaor.  Casopiit  pre  liosiwdársrro.  remeslo  a  d(miA«*Í  ítvrti.  Kuíori.^'T^V 

Itnŕii.  VIL.  t.  e. 
Náft  domov,  ItbrAxkový  t^oiiopU  xiibarný  a  poui^riý  pro  lld.  Hočiilk   VI. 

t.   II.  (Hoinouc. 
Vienac  zabaví  i  poad.  Zugreb.  Ru^ni.  XXVIL,  č.  :22 — a& 
JIHCTiíKTi.   JlfxiiBHO-.íHTviíaTypHHil  xfpiiin.   yHit»Ap%.  Toxh  XL 

;lE.1i>.  .Imct  iiá  ituycj',  kiihxohiiuct  n  ApyniTBOun  ziidot.  Haj.  To- 


A  1S98. 


Softit  7. 


Slovenské  Pohla dy. 


^A^ 


> 


Povesti  a  rozprávočky  z  Bošáckej  doliny. 


VI. 
Staró  ilievka  a  ^ert. 


11 


leb 


I  sa,  že  sbini  Jievka  v  ilračicii  sa  pR^mieim. 
byraníin  rukov  pribyva  jej  aj  zlosti,  že  tažko  je  s  íiuu  po  ilol»rv>le 
SA  sná^f.  Hota  raz  jedna  velicu  starii.  otl  äUioby  ai  čieroa  dievka; 
lebo  bíirs  hoIu  hobatá,  Inila  aj  robaUl  a  nikto  o  iiii  iif^stál,  ba  ani 
ÄÄ  leu  ua  im  neobzrp-l,  ked  to  všetci  nilidenĽi  a  vdovci  leu  po 
pf*kuŤcb  mladých  dievkach  po/crajii.  Ha/,  sa  í^cbád/aly  n  siisedov 
dievky  k  tancu,  a  jakoby  /.ai^nii,  ustivily  sa  dve  vesehí  vrškeiice 
u  tťjio  sUrej  diuvky  a  rickly:  „Dorka,  nesed  uMen  r/dycky  doma, 
jako  pc*ciarku,  utc  pod  aj  ty  s  iiaud  na  mu/iku."  ätani  dievka  po- 
vedala: ,Aj  tak  o  tnŕia  uiktó  nestojí,  ko  mne  niklo  necbodí:  pAjdma 
8  rami;  aiípo/i  m  poHívnin  na  chasu!"  Sotva  príňla  ua  muťtkti,  kde 
u  oi  vfMiHlo  vyhrávaht.  a  uilúdí'uci  s  dievkand  jako  »*  stávku  rezko 
P"-  ■•\ka  velicr  v^áĽncm;  h'-hn  jeden  švárny, 

p"  I  1  ^^  Ití  jn  zíizľt)!,  litíiidk  nej  priskočil,  pekno 

a  ňou  hovoril  a  do  tancn  »i  ju  prosil,  xe  až  tak  prekvitala  od  ra- 
doflli,  a  o^tatiii!  dievky  len  tak  pukaly  od  zAyísIí.  Stará  dievka  oni 
o^f  nespustila  h  toho  švárneho  mládenca,  a  všetci  sa  divili:  čo  to 
ibAže  byt  za  Jubaja.  klory  sa  len  <ikolo  tej  starej  čiernej  dievky 
jcvŕta,  jii  v  larioi  vyliiča.  a  u  tie  ostutin'!  sa  atii  len  neobzrti.  Ketf 
bolo  po  tanci,  vyprevrtd/ali  lulidĽnci  svojo  tauwuice  doDiov;  i  starú 
dievku  vyprevaďil  jej  Umečnfk  ai  po  bninu  donm,  a  [Kitoui  sa  joj 
pýtal:  či  smie  k  nej  na  volilady  cbo<lí(?  (^na  mu  rada  dovolila  a 
riekla:  ^í*"  prijdi!*  Tak  tedy  chodil  tí?nto  mládenee  neznámy  za 
starou,  éiernou  dievkou  na  vohlady,  aí*  va  jej  raz  spýtal:  ,A  ti  by 
ai  ty  i^la  m  míiaV"'  .ľôjdeín,"  odpovettala  fitará  diuvka.  „Ale  ja 
bývaui  duleko."  povedá  mliidenei;,  ^a  Uv  by  sa  ti,  bádam,  nechcelo 
tii  so  mnou."  „Ba,"  riekla  dievkji.  „pôjdem  s  tcltoa,  bárs  aí  do 
ppkla,  na  samú  dno!"  Sotva  to  vyriekla,  schytil  ju  iuládeuec,  na 
£erta  prcmoneii;^,  na  plecia,  a  letel  s  liou,  až  jej  dycb  zastavovalo, 
ui.  k  samt'mu  peklu  Tam  búcbal  lu  dvert>,  níiy  luu  (tlvorili,  že  si 
nesii*  ženu.  Nn  to  sa  sbehlo  u  biány  mnoho  zvedavých  čertov,  aby 
tú  itno  kamarátovu  videli;  olc  sotva  bráuu  odch)Mili  a  starú  dievku. 


OL 


Bsa 


na  kikti  ŕet-tovoni  p^vno  ľukanii  prikvaŕkovanú,  xazieli:  line<(  brán 
ZÄfio  yjiciilupili  a  zamkli,  a  ii«rliccli  ho  ílo  pekla  pnsiiť,  lolm  sa  ttíj 
dievky  vst-u-i  vcIIi-h  tuifakalJ.  (lert  s  dievkou  na  diľlciti!  tlai'!!!'! 
búchal.  (Iflľino  prosil,  aby  ho  len  vpustili,  lebo  ho  iiž  hľdiiäie  po- 
t^alo,  ĽO  sa  bo  tá  Ktaiil  dievka  poviio  okolo  hrdlu  držala:  čerti  ma 
neotvorili  a  pn  pekle  sa  rozutekali.  Tomu  ale  nuštaKtuéuiu  éiTtovi 
ne/byvalo  iného,  jako  pusti(  sa  s  tou  starou  dievkou  svetnin,  aby 
SA  jej  dakde  po  dobrom  alebo  po  zlom  Htriiist  uioliol.  Jako  tak 
8  lym  starým  batohom  po  svete  behal,  piiíiel  ua  velikú  lúku,  kile 
si  pasák  pri  ovečkách  veselo  tnjaroval.  ľasilk  sa  ho  tak  nalákal, 
že  mu  fujara  /  úst  a  /.  prstov  vypailla^  a  chcel  hji  dat  na  útek; 
keď  mu  ale  čert  povedal:  „Pomôž  mi  striast  sa  tejto  starej  dievky 
n  dobre  ti  to  zaplatfro!"  pribral  si  pa&ák  smelosti  a  riekol:  „A,  veni 
sn  mi  lá  dievka  práve  dubre  zfde,  lelie  mi  bude  uvee  zuvracaĹ,  aby 
sa  mi  ueľu/.belijtvaly ;  ly  mi  ale  diiS  za  mech  strieborných  toliarov, 
aby  tíme  mali  z  čoho  ži(,  ked  už  budeme  dvaja.''  Su'tva  to  pasák 
dopovedal,  rozbehol  sa  čert  aj  3  prikvačkovanou  mu  na  hrdlo  starou 
dievkou  pre  mech  toliarov  a  o  clivílku  sa  vrátil  s  dievkou  na  cbrbtis 
mech  toliarov  pred  ijobnu  na  rukách  nesúc.  „Tu  máS  toliare!"  riekol 
pasííkovi,  „a  pozbav  uia  tejto  starej  dievky."  Keď  pasák  videl,  te 
čertovi  s  tou  dievkou  na  chrbte  pripeká,  a  len  aby  sa  jej  zluivil, 
tjik  ochotue  toliarov  za  mech  doniesol,  [tovcdal  čertovi:  .Vezmeoi 
8i  tú  dievku,  jak  mi  ešte  za  taký  mech  dukátov  doiieáiefi."  Čerta 
to  už  počalo  omlňaí,  ale  volky-uevoíky  i-ozbehol  sa  zaae  a  doniesol 
mu  i  za  mech  dukátová  riekol:  „Tu  máš  dukáty:  ale  si  ni  díovki 
vezmi!"  Pasák  vzal  mech  dukátov,  prilo/il  ich  k  t^iliarom,  dievku 
s  tažkon  núdzou  odtrhol  od  chrbta  a  krku  čertovho,  lelix  mala  pnstr 
až  do  hrdla  jeho  vCatt^  a  povedal  mu:  „N'ože  mi  trusku  povaruj 
lifí  ovce,  zakial  odnesiem  dievku/  Čert  tedy  varoval  ovce  a  paMk 
pojal  dievku  za  ruku,  doviedol  ju  cez  mnlý  hú^tik  k  neiralekému 
rybníku  u  tam  ju  zatopil.  Kcif  sa  vrátil,  riekol  čertovi:  „Ketf  son 
ta  ui  tej  dievky  po/.buvil,  ežie  mi  dovez  za  jniuy  plnú  tácky  iln* 
kalov."  Ale  čtTt  sa  namrzel  a  povi-ilal  mu:  „A  či  som  li  už  ne- 
doniesol,  jako  si  e^i  žiadal,  i  za  mech  toliarov,  i  za  mech  dukátová 
Pasák  mu  riekol:  ,.lak  mi  hued  plné  uové  tácky  dukátov  iľ 
ve/iťii.  vrátim  ti  tvoju  dievku,  lebn  je  pre  nii'ia  iii  stará,  má  si 
n«d)y  a  nehoilr  sa  na  zavracovanie  oviec,"  a  Uik  h.i  staval,  Jak> 
pre  tú  stani  dievku  utekaf  a  ju  zase  čertovi  vrátií  chcel.  Oeii 
uarakal.  dovivzol  pasákovi  aj  za  plné  nové  tácky  zlata  a  1 
dal  na  útek.  až  sa  t:ik  /ii  nim  prásilo,  a  vtac  sa  ne%rátil.  1.' 
impľivázovul  na  ]>lné  tácky  zlata  aj  medi  toliarov  a  mech  duk.v 
a  ked  ovce  ílomov  hnal,  zavie/ol  si  to  vietko  duuiuv  u  žil  si  jiikv 
pán,  a  žije  až  dosial,  jak  neumrel. 

YIL 
Kukiii^ka. 

Vybral  aa  m/.  Kriatua  ľán  .tj  au  svojimi  učedlntkmi  p**  svrtr 
aby  sa  podíval  na  Tudl,  jako  žijú  a  jako  m  majú.    Tak   \itiiM 


■*■*     ^ 


897 


ď    i   'í    ľi,,  fioimi,  kdť  ^íazflina  pníve  dilieb  váhla,  ahy  lio  m 
P  Kriíftiifi  Piin    zasul  aj  s  iiôorlliiíliiní  v  pitvore  a  pýtal 

8i  iisúclia.  (lazilimt  liuoit  udrrhla  kuR  ci*sla,  mzijúrala  u  vsadíU  ho 
do  poctf.  AIp  nntva  Itolo  to  costn  v  peci,  zacaln  nbí,  až  imrústlo 
TO  veliký  pccuii  chleba.  Oazdiiia.  ktorej  bolo  túto  da(  Kristu  ľanu 
cqU  poťľii,  kukala  coz  íikľiru  ilvun  do  pitvora,  £í  tta  joj  kto  dWa; 
A  ki*(f  uiviíIcIa,  3^0  ju  uiklo  iic/lmdHl,  vytiahla  t^^u  vcrký  pcceŕi  z  pc^ce 
schiivala  ho.  Pi>tMUi  priskoŕila  kii  korytu  a  odtrhla  mpnši  kus 
ita,  rozbúrala  a  posadila  hn  do  pci'O.  Ale  aj  ten  narástol  tJLui 
e&ie  vo  väôél  peceň  a  lukouiej  ^^a/diiie  sa  nechcelo  daC  hu  Krístu 
I^u,  len  kukala  za^e  cez  škáru  dverí  do  pitvoru,  ti  sa  joj  kto 
diva:  a  ked  s,i  uay.d.-ivaln,  že  ju  Kristus  Pán  nevidí,  vytiahla /.  pece 
)D  vAi^^f  peceň  a  ukryla  ho  pod  plachtu.  Na  to  odŠtipla  í  cesla 
i\ý  kúštik,  loz^^ľitala  ho  a  vsadila  do  f>ece;  ale  ton  kúštik  cesta 
naristol  lani  v  Uk  veliký  pecou,  jakt^ho  {.'aydínu  nikdy  v  .svojom 
živote  nevidela.  I  /.iskrilo  Ka  jej  v  očíaili  od  radostí,  ale  lúto  JĽJ 
bolo  dat  ten  peceň  Kristu  Pánu;  preto  zase  len  kukala  cez  škára 
dvcťl  do  pitvora,  ale  v  tom  povedal  KrÍNtus  P^in:  „Keď  tak  ustu- 
vJi^uD  kukiis,  zoätaueä  kukučkou  u  btideš  kukuC  až  do  siidnelio  dna!" 
tŕaicdind  su  premenila  na  kukučku,  vyletela  von  dvormi  ua  strom 
*  tam  začala  kukat,  a  kuká  ustavične  až  podues. 


vni. 

(if?áň  a  žid. 

Cijráň  ľoro.  .^iroko-íaleko  pre  svoje  tigliarsko  huncútstvo  znduiy, 
ulomil  si  vŕbtjvú  haluz,  uhkročil  ju  jako  koňa,  poskakoval,  jakn  by 
8a  na  koni  niesol,  n  vyhral  sa  na  jann'ik.  Jakn  si  tak  na  tom 
TŕbovtMn  koni  v  strom  poli  veselo  poskakuje  a  ho  pritom  pošibávaf 
dvhouil  lio  žid,  dul  sa  mu  do  srníeithu  a  pv'tal  sa  ho:  „Fero,  kam 
iddlV"  „Na  jarmok  s  koňom."  riekol  ti/áň,  Mhol  prútom  haluz  a 
podfiknéil  si  s  ňou.  Žid  íui  dal  chle  do  víičiieho  sniioi-hu  a  jiovcMlal : 
,Aj  ja  idem  na  jarmok,  pôjdeme  tedy  spolu."  CiiíAň  mu  riekol: 
„pnbre.  .\le,  viei  ty  č'>,  žide!  kúp  si  tohoto  koňa:  lacno  ti  ho 
dám."  .Ny/  povcdá  žid,  -co  by  to  bol  jaký  kôň?  Však  je  to 
haluz!"  Cigáň  sa  púuhzeral,  n  keď  dovôkol  uiknho  nevidel,  áihol 
žida  po  i'hrbte  haluzou  a  riekol:  „A  ueuí  toto  kóft?*  ,Veru  uení," 
odpovedal  ťiú.  Ci^iáň  ale,  m^majúc  í>vpdkov.  /a'-al  žida  haluznu  ob- 
ííTat  po  hlave,  \w  chrbte,  po  bľu>:hu,  kam  ho  začiahol,  jako  sa  iíid 
zvŕtal,  A  len  v/dv  sa  ho  pýtal:  .A  uení  tuto  ki'iňV"  i^íd,  cel^  do- 
ittahanv,  naposledy  nm  pi-iHVPdčit,  že  tá  haluz  je  kAň.  ^^"^  ^^y 
!ii  ho  kúp,  žide."  i*eŕie  ciíráíi,  .ilárn  ti  ho  lacno,  /a  zlatku.''  „Ný^ 
DEi^  mi  je  haluz  zo  zlatku?"  Iiuvorf  žid.  „A  ď  si  nepovedal,  žo 
)fí  to  kôí)''"  pytAÍ  SA  ho  ci^áň  a  zaial  ho  zuovu  halu^ou  UiU  až 
tdk  írjinfoiy  z  nej  lieluly.  Aby  žid  dalsi-j  bitke  vyhuul,  kúpil  od 
toho  ľjt;ana  lialu/ovéhu  koňa  /aziatku,  ale  nm  hned  riekol:  ..lak- 
nálilo  ptijdenio  do  itie<tta,  Jmetí  ía  zažalujem  u  rvchtáro."  Cijíáň 
■kal:    ah-   U 


S88 


Židovi:  „Vt.'tl  ja  ä  tebou  pújdcni  k  rychlárovi.  i»úľs  biieiľ;  aIl*  viilii 
som  olľhaiiý  n  mám  na  koáoti  Haimi  dieru:  taký  nwá  ľvdiUra  fsí 
iiiMiiužeín ;  ale  jak  chctís,  ahyrh  k  nemu  8  teboti  išiel,  požiŕ^j  tni 
tvojho  kahiita,  inäče  sa  hneíf  odtiaľto  domov  vrátim.'  Aby  žid  cisÁm 
prod  rycbtáľa  dof^lal,  volky-ucvolky  vy/.vlidiol  kiibát  a  podal  by 
dgiiíiovi.  Ľiyáŕi  si  bo  oblitíkul  a  ao  židom  smelo  ktúíal  k  rycbláľuri 
?AÍ\  dal  u  rychtáru  žniobiič  a  prťdiiAäal  svoju  žatoliu:  .ľan  rychUr! 
tento  ci|:ílú  ľero  loa  v  élrom  poli  bitkou  duuiitil,  abych  mu  pri* 
svcdéil,  že  táto  haluz  vŕbová  je  k6n;  u  kfíď  »oiri  mu  ua  to  pn* 
8vedŕi(  musel,  zase  ma  donútil,  že  som  mn  tobo  vŕhov^'ho  koňn 
musel  /a  zlatko  odkúpiť. "  Uycbtár  žalobun  Hchnval  ílo  vačku 
vypočul  a  potimi  sa  pýtal  ci^fia:  „Co  ty,  ľeru,  na  to  jm 
Ci>;áii  sa  smelo  postavil  a  riekol:  „Ale,  pán  rycbtár,  čo  tubo  zid* 
počúvate''  Vcd  ten  židi8ko  naposledy  aj  to  povie,  že  tento  kabiC 
ktorý  na  sebe  nosím,  jo  jeho."  „A  co,  bádam  nenl  m^ij?"  eknliol 
žid,  ^Nuž,  hľa,  pán  rychtár!  sami  vidíte,  jaká  jo  iiidova  pravda.' 
Keď  svedkov  nebolo,  odstránil  rychlár  žida  so  žalobon  a  ci^áiioTi 
zostala  oj  zlatJfa,  aj  kabát. 


IX. 
9f(Hlvti4l  :l  Ifäkii. 

McdvcfT  a  líäkn  vybrali  sa  raz  na  muziku,  aby  »i  zaHkoéiti  i 
pobavili  sa.  Medzi  tancom  ale  strbla  sa  bitka:  liáka  sa  zKVčasa 
ukryla,  ale  nicdvetfa  rliasu  nemilosrdne  doiyiriUiila.  ?,c  sa  ledvá  von 
vyvliekol.  Líška  sa  poválala  po  pazderí.  piiála  k  medveďovi  a  žalo- 
vala t-a  nm:  že  ju  Utk  /.bili,  až  jej  všade  kosli  z  leia  trčia.  lh>- 
ráťiany  medveď  sa  nad  líškou  smiloval,  v/,at  ju  na  chrbát  a  nlivol 
JU  cez  boru.  Keď  už  boli  v  bore,  líška  povolávala:  „Nesie  bitý 
nebiUíhfl!"  Keď  tobo  posmešného  povolávaniu  bolo  mnoho,  nahneviU 
KU  medveď.  Ilíiku  sbodil  a  i-ticel  ju  nále/ite  potrestat.  Liska  ale 
bnta  obralnojMa  a  uíikočila  pod  slroiii  do  diery  a  odtial  sa  med- 
veďovi vyiímievala.  Nad  tym  sa  medved  e-ste  viac  mzdrdil^  vyhĺadal 
fti  krivú  drevo  a  ehcel  nim  líšku  z  diery  vytiabnut.  Keď  zachytil, 
toľine  drevom  v  diere,  Ifákinu  nohu,  volala  Ifňka:  „Chytal  nobn. 
chytil  koreň!"  Metlvcď  dix'vom  polapenú  llškinu  nohu  pustil  a  Mw-ÍI 
krivým  drevom  inVm  suieroiu  pií  diere,  a  keď /acbytil  knr*'n,  v^laU 
líJka:  „t-'byl^il  koreň,  chytil  nohul"'  \  keď  sa  tak  pri  liAktncj  dien' 
nadarmo  upachtil,  /ahoilil  kri\ť-  drevo,  dot;ickal  sa  d"  t^vujlm  (kj- 
ípcliu,  aby  i  utržemi  bitku  i  hnev  odstonal,  ale  potoai  viar.  s  HAIčua 
ua  umziku  nechodil. 


I 


X. 
Hmrf  kmnlra. 

<Vt(IX  vetmt  nJrJiýloy  varíaiil     Itiilišiii^ky   Sluv    ľovciU  &,  Blr.  A(k~74,i 

flol  raz  jetlon  vefmi  chudobný  sedliak,   ktorý  mal  tolko  dtftí, 
jakú  v  hrnci  krúpnv,   lak  že  mu  už.  k  n  aj  mladá  to  mu  uiklu  nei-bcd 


«»« 


ítt  tt  kmotra,  ľo  jak  sa  u  hiáí  doprosoval,  a  e&tc  mu  dohovárali: 
ie  načo  ni:i  toTko  lU'iU  keif  itcin:!  |)ľO  no.  ani  tn  hy  mys  iivlíekla, 
a  ]iHÍ&  nn  liladovanie  sa  mu  rndia.  I  vyhral  sa  ľo/.2Ía)eiiv  n  iitrá|iený 
sedliak  8»etom,  kmotra  lifadaí,  ked  mu  prpdošlí  kmotrovia  všettí 
z  kmotor^tva  vypovedali  a  iinvi^ho  kinotia  na  bif/ku  oomohol  najsC 
Jako  tak  ide  svitlum  uplaliany,  posti-utol  v  Kfroii)  poli  čerta,  ktor^ 
sa  ho  spýtal:  „Knin  ideš  V  a  čo  plačeš?"  Sedliak  mu  odpovedal: 
„Jako  by  soín  uťplakal.  ke^f  sa  mi  narodilo  diefa  a  kuiutroviu  ml 
£  kmotoŕslva  vypovedali  a  ja  sa  musím  svetoui  tiilat,  abych  si  kmotra 
našiel."  ^Neplač  a  nestaraj  sa,'*  povciiá  čert,  .ja  li  pôjdom  /a 
kmotra."  ^A  kto  si  ty?"  pýtal  sa  sedliak.  ^Ja  som  čert,"  povedal 
tento.  Ale  sedliak  mií  riekol:  „Ja  čerta  z&  kmotra  nechcem;  IgIk) 
éert  ucspravL'dlive  aúdi  a  zle  sa  odpIiíiA,''  a  poboral  sa  cestou  italoj. 
o  tak  uplakaný  dulej  kräcal,  >tri;titl  ľáua  Huha,  ktorý  sa  hu 
tal:  ^Co  plučeá?  a  kam  idfž'.'"  Sedliak  mu  odpuvcdal  /aloslnť: 
Äcli,  jako  by  som  neplakal,  ked  mi  pťcdošlí  kmotrovia  z  kmotrov- 
stva vypovedali  a  nikto  mi  nechce  byt  kmotrom;  nuž  idem  svetom 
kmotra  hí  hlmlat"  Uoh  mu  riekol:  „Neplač  a  notníp  sa:  ja  U 
pôjdem  za  kmotra."  „A  kto  si  ty?"  (lýtal  &a  sedliak.  ,.Ia  som  Boh,* 
od|K)ve<lal  ľún  Boh.  Sedliak  nm  ulo  riekol:  „Veif  by  Síim  hu  ja 
lea  šťastiiťho  jutkladal,  keby  som  mal  takého  kmutra,  jako  si  ty; 
Itíbo  lioh  nad  celým  svolom  vladno,  spravedlive  súdi  a  dobrú  od- 
platu dáva;  alo.  vtdíá,  jasom  človek  chudobný,  ktorý  bych  takvho 
kmutra  x  mojej  chudoby  nevedel  náležíte  uctíí  a  uhostit;  a  preto 
Ca  nemú/etri  vziat  za  kmotra."  I  polwral  sa  zaso  dalej  a  postoítol 
rt  Ä't*  \i\íu:*;h'ŕ  n  kam  idešV"*  pýula  sa  Smrt.  Sedliak  aj  t#jlo 
ozprAval,  >e  mu  kmotrovia  z  kmotrovstva  vy|>ovcdnli  a  nového 
kniotra  na  blízku  nemôže  dostat:  preto  že  sa  vybral  svetom  kmotru 
btadal.  ,No,  neplač  a  neittaraj  ^a,"  riekla  Suirt,  Ja  ti  pôjdem  za 
kmotru.*  .A  kto  si  lyV*  pýial  au  sedliak.  „Ja  som  Smrt,*  riekla 
táto.  ^Teba  ui  chcem  za  kmotru,"  povedA  sedliak,  „lebo  Smrt  ka- 
xdŕmu,  bohatému  tak  jako  chudobnťniu.  spravodlivé  platí."  Smrt 
mu  riekla:  ^I.)/.  len  dnmuv,  jasania  piiideui  k  tebe."  St^lliak  tedy 
siťl  celý  iiate-seiiý  domov,  />  si  u^-  kmotru  uašiel.  V  dome  julio  vjx 
chystalo,  čo  len  chu<lobný  človek  uchystaf  mô/e,  na  uctenie  kmotr>'; 
ft  tá  aj  priiila,  ale  z  toho,  čo  u  sedliaka  nachystané  mali,  ničoho 
ani  du  úst  nevzala,  ani  nič  ucjedla,  ani  uepila:  dlefn  naniesla  na 
krsí  B  zase  priniesla.  Ked  sa  preč  poberalo,  riekla  kmotrovi:  „Nič 
sa  oestan^,  že  ste  chudobní;  veefkého.  čo  si  leu  duša  zažiada, 
badetf'  mat  na  dostač:  len  musis  všetko  tak  robit,  jíiko  ti  níz- 
kiUein.*  Sedliak  f>Itibil,  i.e  sa  tak  /aoliuvá,  Jako  mu  kmotra  smrC 
kA»(  bude.  1  poslala  ho  do  jeduoho  mc:sta,  v  ktorom  bol  pťluc 
taika  uemorný,  a  bilrs  aj  svúžali  k  nemu  u  aj  cbý  reč  nej  &  I  ch  doktorov, 
ani  jeden  luu  nemohul  na  liek  utrntit  a  u^dravit  ho.  Tomu  aby  dal 
f  e  ■  ■  '•  zelitiy  a  nomooného  prltu-a  aby  v  nich  pn  tri 

r.i.  I  ale  /e  bude  ftát  pri  nohách    nemocného,   uhy 

ju  nikto  my  nevidel,  len  jej  kmotor  sedliak.  Sedliak  si  tx)to  všetko 
ijoir"  ^oniifnätAl  a  vybral  sa  na  cestu,  až  došiel  do  toho  mesta. 
C'  '  hido  v  ftmulku  u  vn'tci  tudia  chodili  v  smútku  ublťč«ui. 


m 


V  hostinci  ea  serDiak  spútal  hostinslcŕlio :  «Čo  »a  to  to  vB&oni 
meste  porobilo,  keď  je  colé  v  aniútlcu  obletení  ?"  ilostioskv  mu 
vy  rolami  val,  v  jakej  fažkej  iieuiuci  je  princ  pusuveiiý  k  I  il."  li-i 
Tôctííi  tioktori  vylipcit  iiumôžu.  „Jak  je  l<'n  to,"  iwvwdil 
,ja  touiH  Iftbko  odpoiDÔžoín  a  princa  vyliečim. "  Sotva  tn  1 
počul,  liucd  8u  ľo/.boliol  do  /ilnikii  oznániK,  že  je  uňho  jaK, 
ťlovek,  ktorí  si  tnifa  princa  vylicčií.  Na  zäniku  sa  takt-j  uuml, 
vtĺltni  iiaradnvali,  poslali  pre  seilliaka  flo  hostinca  parádny  koč  a 
ílali  ho  pro6i(,  aby  prišiel  princa  ozdravit,  ŕo  kefT  sa  mn  pndan. 
bude  bohato  obdarcDŕ.  Sedliak  sa  rio  zámku  dovie/:ul,  pnúca  ne 
/ilravólio  prezrel,  zeliny  uvaril  a  počal  nezdravého  v  uicb  kúpat. 
Sinrt  ale  sUla  pri  postt^li  koncu  princovích  uóh.  Hned  po  prvnin 
kúpeli  si  princ  sadol  na  posteli,  ked  predtým  ani  údom  poknút 
nemohol.  l*o  druhom  kúpeli  poéal  s-a  už  po  i/be  prerh.id7-ať :  a  pu 
treConi  kiípeti  bol  /.draví  u  Ĺerstv/,  jak<r  znovuzrodený.  Uolo  um 
na  zámku  a  pu  celom  mesle  mnoho  radosti!  Sedliaka  buhalu  oď 
meuili  a  s  poďakovaniu)  prepustili. 

Potom  poslala  kmotra  SmrC  sedliaka  du  iueho  moHta.  v  ktorom 
zase  pľiuce/na  na  sniľf  ni'/.dľiWil  bola.  a  nikto  ju  nevedel  vylieťif. 
čo  jej  jak  drabŕ  lieky  a  kiipt'li!  obstarávali,  Ked  sedliak  dn  Uilici 
mesta  prišiel  a  videl  ho  yeU-  čiernym  súknom  obtialinnti^.  vybni 
sa  zrovna  nn  ziiniok  a  dal  sa  ohlástE,  že  nemocnú  vylieči.  Tam  ho 
hne4f  doviedli  k  nemocnej,  ktorej  Smrt  u  núb  8tála.  Sedliak  zvaril 
svoje  zeliny  a  kázal  neiuucnú  v  nieh  kúpaf.  I*o  prvom  kúpeli  nt 
sadla  na  postef  a  pylula  kí  jesC;  na  druby  <leii,  po  dľuhom  kú|idi. 
vstala  z  postele  a  prechádzala  sa  pu  i/bť;  a  na  Ucti  tUm,  [ 
kú]>eli,  bola  zdravú  a  čerstvá,  jako  ryba.  Všctlío  sa  rv. 
v  zámku  a  v  meste,  a  otec  pľincezuy  bohato  zlatom  odplatil  se- 
dliaka a  s  pekným  potíakovanfm  prepustil  ho  domov.  Vi  mal  •todliik 
Uilko  zlata,  že  bo  ledva  uniesol,  a  mobol  k;i  domov  vnltit  Ale 
počul  ešte  o  nezdravom  j^rófovi,  ktorý  iiž  mnwho  jtolrovil  n, t 
a  apaiéky,  —  a  všetko  nadarmo.  Vybral  sa  tedy  k  nemu. 
vkročil  do  izby  k  nezdravému,  zazrel  kmotru  ämrf  pri  hlavu  jL-ni> 
BláC  a  prstom  brozil:  aby  tomuto  nepomáhal.  Sedliakovi  ale  b>jlť 
nezdravého  grófa  Túto ;  dal  postel  obrátit,  tak  že  SoírC  ui  ni«  viac 
pli  hlave,  ale  pri  nohách  nezdravého  stiUa,  a  poďm  grófovi  pri- 
pravil z  lieťi\'ých  zelín  tľL  kúpele.  Po  treíom  kúpeli  na  ti-ett  deň 
gróť  bol  celkom  vylii'čený.    Aj   tento  f^edliaka  štrdre  il  :i 

za  Hečťnie  sa  mu  po(rakoval.   Keíf  u^.  sedliak  troch  k  .''j- 

juc.ich   áíastlivo   vyliečil  a  za  to  mnoho   peiiazi   dostal,    poberal  sa 
domov,  lebo  sa  mu  už  žiadalo  videt  /.onu  a  Éleii,  a  ich  polešit,  if 
sa  viac  nemusia  báC  biedy.  Jako  luk  pobtui  uháňal  (bimov,  p<ini«UftJ 
ho  blízko  domu  Smrt  kmotra  a  riekla  mu:    .ľane  kmotrel  H  Whi 
viete,  ie  sU^  toho  grófa  nemali  vyliečiť,  keiT  soni  mu  u  hlavy  st 
a  že  ste  Ha  mali  len  tak  zachovať,  jako  som  vám  kiizala?'  Kmj 
sedliak  sa  vyhováral,    že  však  keif  liečil  Krófa,   aj  Imuu   Smrt 
nohách  stála.  8mr(  sa  naoko  uspokojila  a  riekla  mu:  ^1*^06  kmotrel 
prijdite  ma  o  polnoci  uavHĺvit."   Sedliak  sfúbil,  ^e  prijde.     IIodaI 
bolo  muobo  radosti  nad  tulkým  zlatom,  ktoré  sedliak  doniesol.  KmF] 


bUžila  |H)luoc,  vyhral  m  Bcdlíak  na  ciuter.    Blizkn  cintora  po- 

nlretol  ho  starj!  Äeilivý  človoU  a  spVtul  sa  bo:  „Kam  ii|p>V-  ,Mdm 
na  ťjiilľťi  kuiotľu,"  riokul  íH>tÍliak,  „a  UWin  ju  navŇtivit,  Jili>  mv 
viiltiu  Uiin  doiiiu.''  Šeflivý  Rlfiľiíek  mu  a)o  i-iokol:  „V6nk  tin  Lani 
dom  «priiví.  A  jedla  W  t*oja  kmotm  čo  u  teba?"  Sedliak  odpo- 
vedal: .Ha  ani  ničoho  do  úst  nev/ala,  ani  sa  ten  ničoho  rKnlotkln." 
„Tcdy  ani  ty  u  nej  uíŕoho  uojeiU  a  nepi,"  riekol  ácdivy  sUrček, 
KíMÍ  sedliiik  vťhiidžal  do  Ľiut-eia.  vidnl,  jako  sa  w  zeme  dvíha  po- 
divay  pnláť,  /  kturt^hn  vy^la  Smrt,  viula  kiiiutm  a  Kiiviedla  ho  do 
velikej  i/by,  po  steuúch  äam>uá  umrlčími  lilavauií  ovešanej.  Na 
prostred  izby  stál  dlhý  stôl  a  ua  úom  huälo  svieca  u  sviece;  jeduf 
sviece  hoIy  dlliL^  mé  kraláio  a  kloróst  d/  len  n>  dohorievaly.  Se- 
dliak sa  pýtal  kmnin-  Smrti:  „Načože  sú  tie  sviece?"  Smrt  mu 
odpovedala;  ,To  sú  ludia  ua  evete ;  čia  svieca  dohorí,  tou  jioiure." 
,A  ktoiä  je  moja  svieca?"  pýtal  sa  sedliak.  SmrC  mu  ukázala  tú 
najkratšiu.  Na  to  sa  Smrt  pučala  vyhuvúraí,  iv  musí  ua  chvíľku 
odísť  3í  izby,  ale  že  bned  zase  prijde.  Sotva  Smrt  z  izby  vykročila, 
Tzal  sedliak  tú  iit-nl  duhurievajúcu  svoju  sviecu,  postavil  ua  jej 
miesto  dlhú  a  svuju  dal  na  miesto  dlhej.  O  chvlíu  sa  smrC  vrdtila 
a  huedf  poznala,  že  sedliak  sviece  zamenil,  a  riekla  mu:  „A.  čo  ste 
vy,  pane  kimitre,  hovorili,  že  i'hci'te  le»  spravodlivý  sud?  a  teraz 
ste  .sami  klamali!  Vy  skoro  zo  sveta  pôjdete  a  deti  svoje  nevy- 
chováte.'' Jak  pň^el  sedliak  domov,  jeho  svieca  dohorela  a  on 
zomrel. 

XI. 

ťbVHHtÚA. 

ľoctivil  chudolut  cti  netratí  a  svet  na  chudobe  stojí.  \  predsa 
mnohý  /a  to  Irnubi,  že  si  iiertiože  tili  voJiio  u  bujno  žit,  jnko 
bohatý,  a  ač  .sa  aj  pri  iioni  sl;lva,  /e  sa  iiajie  na  Vianoce  —  \m 
gA^orce,  na  Velkú  noc  —  moc.  ua  SváU'dio  líucba  —  lio  pol  brucba^ 
a  na  Trojicu  —  len  za  lyžicu,  aj  to  dosC  bieilueho  pokrmu :  predsa 
sft  nkd  ukazuje,  jako  by  každý  deii  hodoval.  Takým  bol  aj  Jano 
ťUo  v  Illadomenich.  liaz  si  zastal  v  nedeľu  (lopoludní  pred  lírAnu, 
a  kam  slanil,  tam  šlAnd  v  zuboch  drevkom,  leu  aby  »a  ludia  ua- 
iJitvali.  ti.*  si  i:i»lí  zuby  od  uviaznutých  medzi  ne  vlákeii  mäsa. 
Okolo  idúci  .Martin  FurtÁk  sa  pri  úom  zastavil  a  riekol  mu:  ,Kj, 
kmotre,  vy  sli*  museli  mat  velice  dobn*  obed,  kei{  si  tak  dlho 
T  zuboch  sp&rcbatel  Ua  čo  ste  ozaj  obei^ovali':'''  Natešený  Kilo,  že 
dakoho  Ä[mrchaiilm  v  zuboch  ua  krívý  chodník  doviedol,  odpovedal 
Diu:  „AU-,  veru,  mi  to  ieua  kuracinu  pripravila  uu  obed:  ale  je 
a  tym  darobiiá  ostuda,  leho  sa  potom  človeku  iiuisa  plni^  zuby  na* 
usne.'  , Vidno,"  poviiU  I'urtJík,  „že  sU.*  obcdoviili  kuraciuu,  lebo 
vAii)  to(  na  kabáte  eät«  poric  k  nej  zostalo/  a  ukilzal  Kiloví  na 
polier  p(Ml  bradu,  kde  mal  kus  hustej  kyše  (kyslého  mlieka)  na- 
krackanej. 


-f^ 


äd2 


Eug:en  Onegin. 

'Ĺ  Puškina  prekladá  Samo  Bodieiý.  ') 

Štvrtá  blava. 
XL. 

oeverné  veru  naše  leto 

Je  spotvorcním  južných  zím, 

Zamihá,  niet  ho:  známe  je  to, 

Ač  váhame  i  s  príznaiiim. 

Jaseňou  nebo  zadýchalo, 

Slniečko  redšie  zablýskalo, 

A  dostavil  sa  kratší  deň. 

Tajnosti  plná  lesov  sieň 

Sa  v  šume  smutnom  sobliekala, 

Do  hmly  sa  pole  zahalí, 

A  kŕdel  husí  škrekľavý 

Ku  juhu  fahá :  sbližovala 

Sa  doba  nudných,  dlhých  chvíF  - 

Ved  listopad  sa  objavil. 

XLI. 

Prebíja  zora  sa  hmlou  chladnou, 
Na  poli  šum  viac  nepočuť ; 
Tu  s  vlčicou  vlk  svojou  hladnou 
Z  úkrytu  vychodia  na  púť ; 
To  čujúc  kôň  prská,  trasie  sa, 
A  pocestný  na  ňom  do  lesa 
lícz  dychu  skryť  sa  poberá ; 
Pri  rannom  svite  pastiera 
Nevidno  už  hnať  kravy  z  chlieva, 
Na  poludnie  dookola 
Ich  trúba  jeho  nevolá. 
V  chyžočke  spievajúca  deva 
Si  pradie,  žiarou  Čarovnou 
Faklička  iskrí  sa  pred  ňou. 

XLII. 

Hla,  tráva  už  sa  mrazom  túži 
A  striebri  sa  ním  vrchol  hôr. . . 
(Čitateľ  Čaká  snáď  rým  —  ruší: 
Nuž  vezmi  si  ho  trochu  skôr!) 


')  Ukážka  2  prekladu,  hotoveoúho  pod  tkč  v  samostatnej  knihe.  Vi<lz  Slovn- 
tkých  Pohtador  6.  soSie,  330—133.  str.  Bed. 


m_ 

čistejšie,  nežli  módny  parket, 

Do  ľadu  rieka  zná  sa  odcť. 

Rozkošná  v  samopaší  mlací 

Zcliezky  zvučne  reže  lad ; 

A  hus  na  nohách  sČervenelých, 

Zamysliac  vodu  preplávať, 

Vykročí  ostražne  na  Tad, 

Sa  sklzne,  padne.  Z  poČernelých 

Oblakov  chumeli  sa  sneh, 

Sťa  hviezdy  padajúc  na  breh, 

XLm. 

Co  robiť  v  také  nudné  časy? 
Prechádzať  ?  A  tak  stráviť  deií  ? 
Dedina  javí  svoje  krásy 
V  nahote  jednotvárnej  len. 
Pojazdiť  stepou  omrazenou? 
No,  podkovou  kôň  otupenou 
Neverný  nezachyti  ľad, 
Vždy  očakávaj  jeho  pád. 
Pod  krov  si  pustý  tíško  sadni, 
Chyť  s  chuťou  sa  do  Čítania! 
Či  nechceš?  Srovnaj  vydania. 
Zlôb  sa,  nie,  jak-tak  minú  sa  dni. 
Máš  zajtra  toto  isté  tiež, 
A  slávne  zimu  prevedieš. 

xuv. 

Child  Harold  z  Onegina  hľadí: 
Zaľúbil  zádumčivú  lien, 
Z  postele  kúpeľnej  do  kadí 
Si  sadne,  doma  celý  deň 
Samotný,  v  počty  pohrúžený, 
Palicou  dlhou  ozbrojený 
S  j;uliarai  dvoma  billiard 
Od  rána  neprestáva  hrať; 
Dedinský  večer  tu  sa  zjaví, 
Hilliard  dávno  zabudol, 
Pred  kamínom  je  krytý  stôl, 
Onejíin  čaká ;  belohlavý 
Na  trojke  Lenský  dobehne: 
Len  čím  skôr  dávaj  obed  mne ! 

XLV. 

Vínečko  vdovíc  Clíquot,  Moet, 
Od  tlávna  svetom  chválené, 


864 

Hned  radové,  kerf  prišiel  poet, 
Bývalo  na  stôl  nosené. 
Zablýska  ono  Hypokrenou, 
So  svojou  hrou  a  svojou  penou  — 
Neštitim  sa  od  priznania  — 
Mne  milé  bolo:  ved  zaň  ja 
Posledný  svoj  groš,  tak  sa  dialo, 
Som  dával,  bratia,  znáte?  nie? 
Čarovné  jeho  Šumenie 
Rodilo  hlúpostí  nie  málo; 
A  koľko  žartov,  kolko  dúm 
A  sporov  priviedlo  na  um! 

XLVI. 

Lež  mne  už  dávno  pokoja  dá 

Tá  jeho  pena  šumivá; 

Môj  vkus  si  víno  z  Bordeaux  hFadá, 

S  ním  často  sa  mi  prisníva. 

Ku  Ai  som  viac  nespôsobný. 

Bo  Ai  milenke  je  rovný 

Zvetrenej,  živej,  blýskavej 

A  prázdnej,  k  tomu  svojhlavej . . . 

Ty,  bordeaux,  priatelu  si  rovné. 

Čo  delí  s  nami  žial  í  kríž, 

Vždy,  všade  verný  tovariš. 

Hotový  k  službe  v  noci,  vo  dne, 

Zapúdit  dlhé  chvíle  znáš: 

nech  žije  bordeaux,  priateľ  náš! 

XLVII. 

Potuchol  oheň.  Uhoľ  zlatý 
V  popole  skrytý  zhasína ; 
Tu  prúdom  nebadaným  sa  ti 
Z  úst  vinie  para.  Z  kamína 
Teplota  sotva  dýcha  a  dym 
Kúdoli  z  dymiek.  Vínom  bľadýni 
Na  stole  plný  pohár  stál. 
Oblokom  súmrak  nazcral . . . 
(Ja  ľúbim  také  bratské  stykj' 
I  bratský  pohár  vína  rád, 
Tým  časom,  ktorý  zvykli  zvať : 
cas  medzi  vlkom-koťužníky, 
I^ž  prečo,  nenahliadam  ja.) 
Už  besedujú  priatelia: 

XLVUl. 

»Tak  Tatiana  čo  ?  Zdravé  bol)'  ? 
Čo  Oľga  tvoja  jediná?* 


aas 

—  Nuž,  nalej  pohár  len  do  poly... 
Dosť,  milý . . .   Celá  rodina 

Je  zdravá;  pozdraviť  fa  dali. 

Ach,  milý,  jak  sa  povzmáhaly 

Or^ine  plecia,  jaká  hrúd! 

A  duša ! . . .  Tam  nám  pobudnúť 

By  bolo  spolu ;  budú  radi. 

Však  pôjdeš,  druh  môj  ?  Posútf  sám : 

Dva  razy  navštívil  si  tam, 

A  sotva  oko  viac  ta  hladí. 

Však,  hla,  už  sme  za  bolvani!... 

Vcd  si  ty  ku  nim  pozvaný. 

XLIX. 

»Ja?«  —  Hej,  má  Tatiana  mena 

V  sobotu.  Olinka  a  mať 
Kázaly  zvať,  bez  urazenia 
Nemôžeš  zvaním  pohŕdať. 
»LeŽ  hromada  tam  bude  Tudí, 

A  vo  mne  ošklivosť  to  budí<c 

—  Ach,  nikto,  ved  to  dobre  znám, 
Rodina  sama  bude  tam. 
Pôjdeme,  dobrý  si,  to  sa  vie! 

Tak  Čože  ?  —  »Dobre.«  —  Milý  môj ! 
A  pri  tých  slovách  pohár  svoj 
Vyprázdnil  susedke  na  zdravie, 
A  potom  znovu  rozprávať 
O  Olgc  začne.  Šťastná  mlarf! 

L. 

Veselý  bol.  O  dva  týždne  už, 
Tak  vyznačili  v  porade, 
Odtrhne  tajný  kvietok  čo  muž, 

V  manželstva  krásnej  záhrade. 
Jak  slastiplný  bude  to  cit! 
Nemôže  sa  mu  ani  prisniť, 
liy  Hymen  starosti  tiež  sial, 
Zívania  Časy,  trapy,  žiaľ. 

Však  nepriatcrom  Hymena,  nám 

Domáce  žitie  vyrazí 

Len  samé  ťažké  obrazy, 

Vo  vkuse  Lafontaina  román... 

Môj  biedny  Lenský,  on  je  mi 

pre  toto  žitie  rodený. 

LI. 

Bol  Fúbcný.  . .    vo  veľkej  miere. 
Tak  myslel  on  a  šťastný  žil. 


I« 


StistncjM,  kto  sa  oddá  viere. 
Kto  chlidný  rozum  zahtuSil, 
A  srdečnú  len  nehu  chytí, 
Na  nocľahu  jak  pútnik  spitý, 
Jía  lepšie,  motyr  dúhový, 
Čo  vpil  sa  v  kvietok  medový ; 
I-ci  biedny,  kto  vác  napred  vidí 
Vm  komu  nikdy  ncschybi, 
Kio  všetky  slová,  pohyby 
y  ich  prevedení  nenávidí. 
Čie  srdce  pokus  omrazi 
A  zabudnúc  —  má  zák-azyl 


Spoločnica. 

Puviedkft. 


.K 


\p- 


chortavej  panej  na  dí*dine  hra<lÄ  sa,  pod  pňaxnivými  p<)4- 
niieDkami,  spoločaica  z  dttbrt^lio  domu,  ktoril  lioKiUionnu  čltA  ne- 
meeky'.  Diituui  a  adiossa  iiaslLidovaly. 

ňTu  bude  pre  mňa,  to  bude.  Žiadne  okolky.   Raz  po  uinotaýcli  J 
pokusoch  Ba  mi  len  podaií."  " 

Dievča,  oiečo  vyše  30-ročné,  spešne  odloží  z  roky  najnovšie 
číslo  novíu  s  týmto  inceríltoni  a,  prisadnúc  k  slotfku,  napíše  liiu, 
v  ktorom  odporuda  sa  za  spoločuicu. 

„Teda  už  je.  Ci  teutu  raz  nie  darmo  vyhodím  r>  krajciorov? 
M:lm  tušenie,  že  nie.  Ttiiy  nezúfat"  Tvár  dievč&fa  vskutku  vynUitla 
silnú  dôveru. 

„Teraz  nesklaiiiem  sať*  riekla  hlasno.  .Uvidíte,  ludin)*  A 
/niúc  klolmk,  niesla  list  na  postu. 

Ikila  chudobná.  (He<*.  na  malťj  dtíiline  farÄr.  odumrel 
rokom.  Žije  u  svojej  tetky,  starej  panny,  kt^trá  trpkými  - 
trýzni  neter  svoju  každý  ďeft. 

.Áno,  ty  lahkomyseruo  skazila  si  svoje  Stastio,"  vravieva 
tetka  ostrVm  hlasom;  „svujp  i  moje.  Áno,  tak  je!  Povedz  mi  jedmi 
múdru  príčiim,  pre  ktorú  neála  si  za  notám  V.,  za  farára  H.  a  za 
uOitťla  M.?  Povedz,  prečo  opovrhla  ich  cbndobiiÄ  livellna  liatíarovA? 
Vrav,  u  ja  privstanem  navždy!" 

Kva  už  niHidiiovedala.  Nadarmo  vysvetlila  tfilke  pri  prvoj  pri* 
le^itOHtJ.  prečo  sa  to  stalo:  tetka  sa  len  rozzlobila.  .Tn  »ú  hlupnííti. 
hlúposti,  a  nie  múdra  príčina !'  A  puzdejšie.  ked  Kva  len  mléaU, 
hovorila  Nina  Vraná  —  tak  volali  tňtku  —  nasráenú  Jalej;  Jľy 
ncmáÁ  odpuvcde?  ^ialhohu,  nit*.  Musela  by  si  luhuf,  a  to  si  ei- 
brafiujem !  Ale  po\*Íera  ti  pravú  príčinu  ju...  Po/orali  smt!  pnlií 
uiuoho  do  zrkAdht;  Auo.  takí  u  tu  videlo  sa  uiin,  ie  uaSa  tvária 
je  prikrásoa  pre  dediuskt^ho  notára,  primladuáká  pre  4G-ro£aéb< 
ťanira  u  konečne  pre  dedínsk^^ho  lOi'htora  sme  a^  prímúdru.  HoIul. 


í 


i 


poäetilťv,  Tozmozimnú  dievča!'  zasiniala  Ba  zlostue.  ,Tu  zostaricá  u 
mi  na  krku,  uoobzre  ba  o  tc^ba  n>.  nikM." 

Ptítlnbnú  vyjjivy  boly  každodennú  v  tetkiaoiii  doum.  Eva  už 
nui  neplakala,  iiiii  fin.  iiebninila.  Tetka  bula  tjni  roKzlobencj^ía. 
ka/dy  dfii  uiti('uk>vala  roky  Etaitldio  fantra,  ktúrý  bol  pýtal  t)vu; 
menovala  bo  ti/  len  4ťfľo£nyiii,  ač  dobre  Tcdcla,  že  je  i^esfdesiatiiik. 
Notára  zvala  chudobnom,  a  teu  hol  najväčší  lump  ĽoItSho  vidioku. 
A  čo  týka  sa  učiteía,  nuž  tiiho  jedinnlm  lutovala  Eva:  bol  človek 
skromný,  tichý  a  fiibil  ju  lak  vpími,  no  pýtal  ju.  keď  sotva  mala 
osoinndst  rokov,  /.e  čakala  viac,  že  bladtla  vyšáie,  kto  nenašiel  by 
ua  u>  vyliovorky?  Eva  sama  v  ,tntÍdrejšoiu  veku**  odsúdila  svoj 
čiu  čo  najprií^nejMe. 

nlBte,  tetutika,  ja  utolila  som  byt  s  učitelom  úplne  éfaatná," 
vravela  plačiic.  „Toraz  vy  mohli  ste  ži*(.  jestli  bolo  by  sa  vára  túbilo, 
v  mojej  dnin;knosli    -  miesto  toho,  jte  ja  íiom  vám  tu  na  Carchu." 

■Xa  farchul  veru.  Ut  dobrn  hovoríš.  Moje  okolnosti  znáž... 
fium  ľbudohná.  I>ôľboduk  žiaden."  Že  má  svuj,  pre  nu  pekný  kapi- 
ik  v  sporiterui,  to  zamlčala.  ^Xk  dá  Boh/  pokračovalo,  .život 
\itm  DiaC  dlhý.  Som  z  takého  rodu.  Moja  matka  —  IMu  Boh  ju 
o«láv!  —  xila  úplných  devatdesiat  rokov,  starú  matka  temor  sto. 
Som  teprv  päťdesiatročnii.  Kolko  jibýva  mi  eite?  Vyrátaj  í  Na  Uiíkti 
rok)'  pamiitaf  musdn.  Moje  prniňze,  ak  počula  si  od  niekoho,  /e 
mám  nejaký  ten  jiro^..,  mnje  peniaze  na  teba  trovií  nemôžem. 
Hladaj  si  zamestnanie,  akčkuŕvck...  hľadaj  ho." 

A  Kva  ho  aj  hladala.  Oznámila  sa  v  novinách  za  domácu 
Alcŕuu;  keil  takú  hladali,  odponičala  sa,  no  márne.  Už  ruk,  ako 
Jio  chlieb  matkinej  sestr>',  lebo  otec  časného  zbožia  zanechal  jej 
(iramálo.  Tak  malý  bol  jetio  dôchodok,  žu  sotva  stačil  na  kai^do- 
doDuí^  potreby.  Slovanskú  kniliy.  časupisy,  liUtré  v  peknom  počte 
íkvely  sa  v  jebo  praťDViii,  požadovaly  tiež  summičkn.  A  Iml  na- 
tíifkn  .sUt'hetfiomytierný,  že  pkčúeej  a  prosiacej  vdove  odpustil  všetok 
|M)pU|rtk.  Nemohol  videť  slzu  biednych.  Mnoho  ráz  stalo  sa,  žo 
tíiká  «nmtná  vdova  odniesla  si  eš.bí  aj  hoiiný  krajec  chleba,  pro 
,iíIk>I|(.'  siroty'.  NesĽaxdoval  dohnl'  otec  nič,  Mal  len  jedinú  dcéru 
KvĽlinu,  pľi  kt«ľ('j  narodení  žonu  joho,  v  ničom  nepodtilnut  svojej 
ÉMfStľe  Nine,  odumrela.  Neženil  sa  ou  viac,  žil  jedine  ttvojnui  po- 
VoIadíu,  dletniu,  národu.  Dúfal,  pravdu,  že  dlh<l  bude  jeho  život. 
A  lak  uiible,  neočakávane  povolal  ho  ľan.  Kva  bola  zničená.  Tolko 
Ra  naplnkala,  ie  už  i>hy  uestačily.  Kam  ^  podiefV  Otcova  rodina 
iMicndzena.  samí  nmdfln'ni. . .  ona  ju  ani  nepoznala,  f'n  matke  ta 
jediná  tľtka.  ktota  za  rok  raz  priiila  do  ich  dediny,  puudnašajnc 
všeličo  so  spli'Mi.  ™  l'pliľ  je,  Kvťllnka  mnja.  tu  m-trcba.  a  mne  sa 
xlde.'  Selíecká  v  iiujuplnejšom  smysle  slova.  No  po  sniili  olcovi-j 
EvoKoa  predsa  obrátila  i^a  k  tetke,  prosiac  ju,  aby  aspoň  na  č.a.<i 
prijala  jti  do  svojho  dotiiu,  kým...  ,kým  chytím  wi  niečnhn* 
letuška."  Tetka  privolila,  poslinnila  v.^ftko  po  nebohom  Ŕvat;rovl 
A  fMlnin^b  i  Ml  simiou  k  sebe,  aby  potom  vyčllnla  jej  každý  deň, 
j&k  veruii  na  íarcliu  jej  je. 


S9B 


Na  zelezniŕnú  stanicu  V.  pribehla   eleptinUiá  ekipAža  aluik 
Jjrezuiekého  k  rýchliku,  ktorý  práve  mal  Uújsf.  '/.  nej  vystúpil  oi 
sUriiý  pAn,  sUdiac  fUa /oviinjSkA,  tiriidnlk  nejaký,  rrejdúcn'  - 

prochádzaiifiii  krátil  »i  catí.    liychlik  vradiocf  un  staiiicii, 
hemžia  sa  vychÁd/aiilui  a  vcliÄd/aiilni  do  vaiíjjoiiov.  Z  jf>ilnul 
stúpi   dievča,    odetŕ  colkuni  v  bielom;    íičúri  r  vají^omií  os 
fixiľtfjťi.  ľočiit  poznámky  ,fo8s',  .sikk",  „natíyszpríi". 

Obstarný  pán,  čo  to  prišiel  8  ekipážou,   /Jtzrúc  bielu  puala' 
rýchle  obrňti  sa  k  nej  a  pýta  sa: 

„Prusdu,  vy  ste  slečna  Evolina  Ua^ar?'* 

.Äno,  ja  soiti,"  odvetila  zvučne, 

„Teda  ráčto,  prosím,  koč  je  tu  na  stanici." 

Kva  vysadla  na  peknú  eklpáxu,  obsLamý  ptln  tiadiil  hÍ  veilla 
])ľedstaviac  sn  jej  ako   Michal   llavaS,    úradník   |mna  Rreznické 
Začal  sa  jej  vypytovať,  či  už  bola  kedy  v  toiulo  kraji. 

„Nie,  nikdy;  a  je  krásny,"  vravela  Eveliuu,  obdivujúc  utvéeti) 
iHjlený  kraj. 

nlira.  tam  my  by>-ame,  slečna,'*   ukazoval  jej   osamelé  stoj 
kaštiel,  ohradený  rozsiahlym  parkom. 

Koč  po  piesočuatej    ceste  bez  hrkotu  vbehol  do  dvora  k 
ozdobne  vysadeného.     Kva,  vedená  úradníkom,    priala  do  uovetkr 
skvostne  zariadenej  izby;  Havaš  s  poklonou  vzdialil  sa.    Izba  bo' 
poloteniná,    na  ulzkom  plusovom   dívánt  polo  ležala,    polo   sedeli 
bladá.  chudá,  a.si  3<»-roĽuá  tmavo  odeuá  dáma. 

Kva  zdvorilé  sa  poklonila. 

Chudá  dáma  láskavé  velela  pristúpif  bližšie. 

Kva,  uchvátená  jej  lAskavosfou,  úctivé  bozkala  jej  rukn.  Dán 
{lohibila  ju  na  čelo. 

„Slečna,"    vravela,   s   úliibou    obdivujúc  jej    mladbtvý    / 
jasnú,    nevinnú  tvár,    „ja  mám  nádejti.  že  vy  s)>rljťiuuitij  iní 
Mne  volmi  lúbily  sa  i  va^  listy,  ja  očakávam  väutko  dobrŕ  ml 
Pozrite  na  mňa,  som  choré,    bledne   stvorenie;    onedlho,"   v 
žialne,  ^onedlho  ztratím  úplne  zrak.  jLŠte  vás  vidJm,  ste  ror 
sympatická,  ja   budem  vás  lúbiC.     Milujte  Í  vy  raiía,  a  buifU* 
verná." 

rhnrá    pani    bi*Ia    iíeuovi    btatkára    Kupena    Hre  zn  i  c  kého.    Alf 
mlndó  dievča  bola  krásna,  outroumná,  spanilomyseltiá.    V  ifi*.  n 
vydala  sa  za  svojho   t4M-aj>íeho  iímža.    A  umuželslvo  idubuval 
sCastným.     Mladí,  bolinti  boli  uba,  fúbili  &a  vrúcue,    Nu  pani 
v  prvý  ruk  začula  cbradnúf.    Vravelo  sa  vÉeobccD(^,   Že  t>a  8V0| 
sviidlw  prechladla  smrtelnc,  u  od  dvoch-lrocb  rokov  hrozia  jej 
zaiomnt'ulm. 


„Budem   äŕastná...   budem    tu  late  átastná,'  vravela  si  Kvi 
prechádzajúc    sa   [H)   parku.     Obdivovala    všetko,    vysočiziii^   jt 
pekniS    pípskom    vysypaut^    cejitiČky   s   nuiobymi    luvirkanit,    lesH 
rybníky,  rozko^m^  kvetiuy.  bystrý  potok  r  ä^Um  jeho  vodmi  a  rwi- 
manitýini   ohradzujúcimi  \nt  stnoriami.     .Aký  svieži  vn/dtich'   \i( 
milo,  ako  milo  tu!'  lilbuko  vdychala  vuuavé,  príjemne  povuCrw. 


SM 


Bolo  popoluitiií.  májové  f-U\w  loplo  pripekalo,  no  Kva  ne<n>ala 
na  to.  Strinii-ui  krokom  rliuHila.  po  parku,  chcela  hnmt  ob/uAuii(  sa 
80  vsetkjfuii  iiozrmt  svoj  nový  domov.  A  bola  KpokojnA  s  uim. 
Aspoň  tie  tri  Uui.  ako  je  tii,  uplynulý  tak  lýchle,  tak  slastne!  Joj 
rúbilo  fia  tu  váťtko.  Namiesto  iitalej,  chndohue  ^nriadenej  svojej 
chyiky  u  tetky,  dofiCaU  tu  dve  skvostné  izby.  Nstniesto  nnvelkoj 
ovucnej  záhrady,  mú  tu  celý  veličizný  park.  Namiesto  zvadlívej 
totlty,  opravdn  milá,  dobrotivá  dáma.  Táto  nehauila  ju.  Velnii  po- 
chválila i  jej  predčitovanie:  „Opľiivdový  pôžitok  počúvať  vá.s.  ľekuc 
spitívale,  velnii  pekne,"  vravela  jej  litskave.  „Ak  viim  je  nie  na  obtU, 
Kpievajte  ešte  trociin.  Tak  rada  pon'ivani  ja  spev,  tak  vWmi  radn... 
obzvla^le  iialtie  n^jievy."  Kva  spievala,  tak  burnu-suiulue,  až  aj 
sama  sa  rozplakala. 

Itre^cDÍckťi  chytila  jej  mku.  ^Co  vám  je,  dieía  moje?  Zdôverte 
to,  roxpoveilzte  mi  Rvoj  ^ívot.  Bol  <losiat  sUstny''" 

Eva  ro7.pnivala,  zdôverila  sa  dlachetuej  pauej,  ktorá  tak  pekne, 
tak  ako  &  priatotk»*n,  dávno  známou,  zachádzala  s  Ďou. 

„ťbohá  flirotaf"  vravela  dojat-í.  „Nie.  nebojte  sa,  u  mňa  bude 
vám  dobre,  ja  vás  vefmi  ntda...  Kolko  mala  som  \i>,  spoločnic 
—  hn\n  ich  devät  —  a  tak  odpomíí  boly  mi  váetky.  Vy  zapáčili 
ste  sa  mi  bneťf,  vaše  oéi,  vaša  otvorená'  tvár...  vy  ostanete  mi 
verná,  aj  ketf  úplne  oslepnem...  vy  ostAuete  dobrá," 

ľrcčo  spomínala  tak  iievernnsí  predošlých  spoločuíť,  Eva  trochu 
tuMla.  SUrá  .Marta,  drr/orkyiia  domu,  podutkla  jej  niečo. 

Kva  pozrela  na  hodinky.  „Tri  hodiny,"  vravela;  „hodinu  mám 
teUy  eäte  ävebodnú." 

PopoludíiajM  spánok  chorej  {lanoj  končil  sa  o  štvrtej,  v  lete. 
Ona  v  taký  čas  najh'p^ie  oddyrhlu  si,  noci  tuisto  nepokojné  mávala. 

.Idem  blúdiC  okolo  potoka,"  dumala  si  Kva. 

Speáne  kráčala  iítromoradfm.  .Tej  biele  fialy  —  ona  vždy  oblie- 
kala sa  v  biele  —  pekne  snáätily  sa  so  sviežou  zelefiou.  Tu  í  tu 
saatato,  upútaná  vysoči/oym  stiomom,  knlsnon  kvetinou. 

„Illa,  tu  tá  milá  lavička. . ,  tu  budem  seilávaf  čjislo.  Ah,  dobre 
aj  (toleiaf  si  na  nej  —  ustala  som  trochu,"  dumala  Kva,  hodiac 
sa  na  nevelkii  lavičku  pud  jteleným  dubom.  Zažmúrila  uei  a  počala 
ticho  uôlit  jednu  z  lycU  ^Tjajži.irnejSfch". 

^Aká  divná  vw,  že  laku  smutnú  som  K;iČJtla  —  myslela  si  — 
tu  T  tomlu  raji."  a  otvorila  rýchle  oči,  uby  tým  lepŕiie  presvedčila 
sa^  jak  nie  na  čase  je  lá  dutnnú  melódia  v  tak  rozkošnej  prírode. 
,Ach!"  vydralo  &a  jej  z  pi'-s  a  v  okamJtenl  bola  na  mdiách.  ťred 
boq  asi  ňa  dva  kroky  stal  vysoký,  Ŕtihlý,  :^2— 3;t-n>čný  muž  ^ 
Wzy,  vlasy  a  oči  mal  celo  čierne,  no  pritom  všetkom  právom  volmi 
pťkovm  mohol  ^ii  zvaf. 

F'vinc  oči  SľšiUy  hnevom.  Videla,  s  akým  nezatajeným  obdivom 
hfadl  neznámy  pán  na  nu. 

,i'o  (u  chcete?"  temer  krikom  oslovila  ho, 

,t>dpuftteule,  slečnu!  Odpustenie!  Niečo  rozťnnilejšioho  nevidel 
•om  u^c,  uko  driemajúcu  v^,"  vravel  uu  prijemným,  melodu-kym 


-tOft 


hlasom.  „Ci  y*  hiierb,  9a  iiliíc  zfAto,  zasUivil  som  ea  a  Iiíadfil 
na  vAs?  Vy  Ble,  ako  tento  iDájový..." 

Nedopovedal.  Eva  prísne  pozrela  na  áumnóho  pána,  a  hnlo. 
bez  slova  krdŕala  smerom  ku  kaéUeTu,  nechajúc  ho  Imi  (fa[šÍĽtk< 
povéiuiuulia  u  lavičky  sUU. 

.Kto  to  nióže  byt?  Zkade  zo  §lreh(i  ävela  priala  látiem?  VlU 
nejakí^?''  podumal  a  šiel  rovuo  do  kašticTa. 

„Hej,  Ondrej,  čo  novólio?  Nič  sa  ueprihudilo  7A  lých  p;»r  .In 
kým  nebol  goiii  doma?"  zavolal  na  sluhu,  kturŕ  znroviúval  patk'i 
<:fiif(1í)ífky.    Ilňd  pohovoril  r  prihhipym  Ondrejom;  ketiykoíví^l;  m 
chi-clu  &iL  mu  do  chuti  nasmi»(  sa,  vvlirndal  Ondreja  v  [larku 

.Sivka  okrlvaia,  pán  verkomo^ný." 

.Ba  čerta;  a  čo  sa  jej  stalo?" 

„Neviem  voru.  Aj  jedna  slečna  pri&la  onuhdy." 

„Sem,  k  Háui,  Oiidrtj?" 

„Veru.  V  bielych  šatách  chodí  navekv." 

„V  bielych?"  ' 

.Veru.  A  tíca  ako  Taí.&,  pán  refkoinoíD;^.  Nikdy  tu  talU  uc- 
bola,  nech  äkarneoiem!  Tie  pred  ňou,  to  iba  äuvix.  !*ráve  tonu 
preňla  vedfa  mňa.'' 

ľri  Ondrejových  slovách  spiiniätal  sa  pAn.  O  ehvftku  stál  ui 
pri  dverúch  izby,  z  ktorej  bolu  počuť  čítanie,  hlas  príjemný,  difitý. 

Na  tiché  .volno"  vkročil  do  ízby  Kviu  protivuik  i  parku.  K 
strhla  sa.  Ako  blesk  preletelo  jej  hlavou:  ,to  Ureznicky!"  a  nklopi 
Krak  pred  jeho  zadiveným  pohtadoiu. 

,Ah,  Eu}íeu,  ai.  8i  sa  vrátil?"  slabým  rudosiuým  hlasom  m 
Vi^la  pnni.  Ja  som  myslela,  io  prfde§  a},  o  pár  dní.  Tu  slečua  Evf- 
lliia  Uaj^ar,  uxtja  mihl  priatetka." 

Eva  /odvihla  sa  a  ukloiiihi.  Jej  tvílr  bola  o  uiečn  hlad&ia, 
ídAČc.  breznicky  prikročil  bližšie  a  podal  jej  ruku.  /rak  je4io 
/nove  60  zadiveiiím  spočíval  na  nej. 

Eva  hľadala  zúmíeiiku  vzdialiť  mi,  nedržiac  za  laktičné  tiatUl 
T  izbe.  Pani  Hrezmckä  zadržala  ju. 

„OsUiUte.  Evu,"  vravela.  „Nim  muž;  bude  niečo  rosprávat, 
potom  budenie  pokračovať  v  zanímavom  čítaní." 

ľaui  jemným  posunkom  svojej  úzkej  bielej  ruky  velela  mah* 
siulmiC  si  u  ie|   boku.    Od   potom   rozprAvnl  im  pofovnicke  vesi 
híRtoľky,    čo  vormi    rád  a  dolire  vedid    pn-dnie^t.     Pani   smiala 
hlaKiio,  ľo  neobyčajné  bolo  n  nej.    Eva  i-itila  Ha  zle.     Bn'xuickŕl 
ori  pričasto  Äpncivaly  na  nej.  n  jej  bolo  ueTuIuo. 

Ki>if  UľP7.nickŕ  vyčerpal  svoje  predmety,   juini   po/iatlaU  E 
aby  pokračovala  v  čítaní. 

„Uiidtí  nii  dovoleno  počdvat  čítaulo?"  obrátil  aa  Bri^Ullck 
k  obom  ilántam. 

„Xoslau,  Eii^íľn ;  slečiu*  Eva  majstrovsky  Člto,  uvidíŔ.* 

Eva   /.ačfrvenala  sa,    sklopila  oci  a  ht*£  slova   skluníla   bi 
nad  kiil>.ki>.  /prvú  v^ť-vši^  xaíkala  sa,  iio  skorú  opauovala  sro]  k' 
a  čítala  plynné,  be/úhuniie. 


% 

'f- 


401 


í 


Bi-ťÄiiioký  liol  pn'ítviipeiiý,  Kva  iiuoxuj  imijatrovsky  éílaln.  S'o 
jeho  o  nmobo  viac  uež  siiitercssautuy*'  romáu  zaDiuinln  Eva  sama, 
Etid  celý  ij&v. 

Ako  to  ino^no,  ?.e  ona  je  spolociiicou?  (1uui.il,  liTaiIiac  ua  iia. 
S])oln<;ni(:<%  akv  to  nílrml!  Poznal  kli  dosť,  až  íinvíit  oi!  tých  piatich 
rokov,  ako  žena  tratili  ?-nik ;  alo  laku,  ktonl  na  lichoronic  muk- 
skúhti  zmračí  oči,  nensmoje  sa  saniolúbo,  jakživ  ut-pozual.  Či  takii 
20}(taitL>  do  koĽui?  ť'i  nostrílnc  m  ômto  s  nítn  „nálmdou"  v  (Uu-kii, 
oku  tých  doväf.  ktimi  iieirpťlivt^,  rozŕulonŕ  bývalý  v  ženinej  ízIh) 
u  len  vt«dy  vyjattuity  tvilr,  keif  ou  povodai  irii  pár  pekuých  slov. 
A  on  nedal  na  tom  ctiyho:,  jomtí  to  robilo  zábavu. 

Žena  nerobila  výčitky  inu>.»vi  nikdy,  vedela,  že  on  vlastne  opo- 
vrhuje týmito  stvorami,  íctoré  nHtavične  slicdily  očami  za  nim.  <hia 
bola  pre»vedčcuA  o  jeho  Infikf  k  nej,  pozornejší,  úUejél  mu^.  nebol 
snáď  nu  široko.  On  osihotil  sa  tu  s  ňou,  len  zrietlka  íloprajúc  si 
nojakií  vycluiilzku  k  súsednin.  Shiiňal  sii  xa  lekániii,  spreviidatl  ju 
Uo  kúpciov.  olx'tujúc  sa  lam  liplne  jt'j.  Ale  na  spoIoôDice  svoje 
ťox/lotH?na  bola  pani  Bmzniokia  opovihovula  nimi  tie^.  keif  videla. 
ako  íh  i'ita  sa  pri  nej.  ako  nei^hutti*'  berú  knižku  do  ruky,  akó 
zamračení^  bývajú,  a  vysvnbodiac  sa  z  JBJ  izhy,  ako  hlasitn  smejú 
sa  na  dvore.  Ľhtiac  tým  vyĽlkať  Ureznického.  alohn  akým  kvapom 
Itubaly  |io  parku,  vyzerajuc  sem -tam.  až  ked  ^azrely  vysokú  po- 
stavu, slišily  kľt.)k.  trhaly  kvety,  ]•  íiOko,  vily  kytku,  klonily 
hlavu,  iile  zpod  obočia  pozorne  sp  >  pánovu  postavu  u  tichu 
bliiíily  sa  k  m^nm.  nútiac  si  nejakú,  ľu  -jivalo  sa  polom  stretimlltu 
.tuihodou'.  Do  duše  opovrhovala  nimi  Bre-znická,  a  rltila  sa  npravdu 
Deéra.<ftti»u,  že  beí  týohto  osiVb  nemôže  bytt  z  ktorých  eslt^  každá 
tak  velmi  podobala  sa  jedna  druhej. 

J^n  Oi  doknrtoa  oäUncš  takou?"  myslel  si  Br^nieký,  dívajúc 
sa  m\  čítajúcu  ICvu.  „Ncpmlubáš  sa  /i/m,  nie.  A  bola  hy  ta  i  i^kiida' 
Ale  si  prud«íi  spolocuicu,  a  ja  ti  cele  nodúvorujeni*. . . 

Na  druhý  a  trvU  ávä  pršalo.  Kva  nevychádzala  od  chorej 
l»auej:  i  týľli  prtr  hodín,  kým  pani  o4lpočtvala.  ona  itstala  v  svojej 
izbe.  uacbodiacej  m  be/prostredne  pri  izbe  pani  Ureznií^kej. 

Bre/nický  vidol  ju  len  v  Ženinej  i/be,  a  ntvrdxoval  aa  v  pnv 
STľdôeoi,   že  ne|>odoliá  sa  tým  predošlým.     ^Ute,"   myslel   si,    .lo 

JvreU*.  že  je  kŕta/í^kou  dcérou."  Vedel  u*  totiž  od  svojej  ženy,  to 
e  sirotou  po  ohudotmom  farárovi. 

V  i'tvrfy  tlcn  lii>l  nLi'H'ný  rniijový  cas.  Vtáctvo  až  pretekalo  sa 
v  ::i   uľbi    nt'bnlíi   oMiirka.    voxdiich  voňal   od    kvitnúceho 

siiji    L  .  Kto  iťu  mohol,  uu/osiával  v  i/be. 

Paul  Brezuícká  xlo  sa  cítila,  bezvládne  ležala  na  diváiii.  Eva 
étíd^ú  na  iil/koin  foteli  u  jej  lilavy. 

.Pravda,  iJinivim  jtí  knUsneV  Ale  voif  ste  vy  neboli  ešte  ani 
ua  kmk  odo  mňa,  a  ja  ha  opytujem.  Hobra,  dftbra  Kva*  Ale  choďte, 
prejditť  sa  v  parku,  a  mne  doneste  jľdíov<^  votvirky  a  níedo  |edno- 
duchých  kvetov.  Ku^euova  kytka  je  príliš  vcíkáa  mne  tuho  vonia. . . 
tu  fezmitĽ  si  vy...  Choďte,  cbofft«,  vy  tiež  potn^bujctc  nviože  pti- 

16 


40t 


vetne.  A  budU?  tam  dlho,  <lo  ätvrtoj;  jH  snátf  uiflrioiiieu),  verf  ne- 
Bpalu  som  celii  doc...  A  jťdrovú  Imlúzku  nozaluiluiUí,  Ľva.* 

N'evoliLia  ju  slečnou.  ^Dnvorto,"  viavolii  ji*j.  ^wcch  váa  volám 
F.vnii.  Predo&lť''  všetky  volala  soíri  slertiami,  alcf  vits  talí  nula.**  Pri- 
tom polúhila  jii  na  ťpIo  a  prešla  i'ulou  riiliou  pu  ru/ov^j  tváii. 

Kva  vybehla  do  parku  a  zostahi  očarená  stA(.  \/.  temz  bolo 
všfll.ko  krásne,  po  Uvojdiiovom  do/dí.  „V  kt^irú  strauii  ia  DaJprvV 
K  potoku  —  podunmia  —  k  luújniu  potoku,  tam  kú  i  jedltcu  naj- 
krajšie, Ä  ja  uvijem  tskú  kytku  —  krÄ«nu,  ako  leulu  unijový  dľii.' 
Kychle  obrátiia  sa  na  oestu,  vedúcu  k  potoku.  Nan\z.  pn  /ákrulť 
clloihiíkft.  siretno  sa  s  Iíioznickyni.  Na  joho  poknej  tv  ■ 
sa  príjeiiiin!  pn'kvapfiuie;  Kva  sa  strhla.  ,Vy  ostanetť 
lileskora  prelcUdo  joj  hlavou.  Ako.  prečo  priôla  jej  tá  myslieoka, 
nevedela;  uu  cítila  nevdojak,  ie  iste  je  na  čusc. 

„Ach,  tiež  popoludň^sia  precluldzka,  sU^naV  prihovoril  m 
jej  Brcznicky. 

.Áno,"  krátki)  odpovedala  Kva,  h  kraéala  ifol«j. 

„Prosím,  dovoFte,  nech  vás  sprevádzam." 

.Ja...  ja  musím  sa  ponáhrat.*" 

nPonábraC  sa  môžem  i  ja."  A  už  stál  u  jtj  boku.  „1UdÍ  pt^ 
cúvate,  slečna,  čumenie  jedlíc?" 

„Velmi  rada." 

^ChĽete?  ja  zavediem  vás  eétc  medzi  krajšie.  Tiuto,  pri  pi»- 
tuku,  nie  sú  uajkrajälc." 

„f>akujeni;  ja  len  touto  cestiMi  vnitiin  ku  do  ka^tii^Ia."  j 

„Času    máte   dosí,  do  štvrtej    liodiny  je  latu   daUJto.     ľudia,' 
prusjiii,  videf  najkrajéie  uiiesljo  nášlio  parku," 

Kva  obrátila  tvár  k  nemu.  Tak  milo,  tak  melodicky  snel  Jŕbtfi 
blas.  oho  upreto  spoči>alu  na  nej.  \ 

„Nie,  ďakujem,  to  je  suád  prídalcko,  a  ja..."  vravela  mx- 
čulená. 

„Ubezpečujem  vás,  slečna,  že  je  to  blízko;  ale  ataú  sa  Tôtu 
vato,  jedlo  pozreme  inokedy." 

„Nikdy!"  myslela  si  Kva,  a  e.stc  váčáiui  zrýchlila  krok. 

„A  pái-i  sa  vám  naš  kraj?"  obrátil  Itreziiický  na  druhy  ]■■ 

„ľrtči  f*a  mi  vfiťtko  tu,"  tifho  odpnvodala  Kvn.  Ale  v  i. 
olutovata  svoje  slová.  Kotkýiu  neprijeninostam  bude  tu  v\ 
ona,  chudobnie  dievča,  puuská  spuloOulca!  Tento  svobodue  ... 
s  ňou  /jihrávat,  ča^  si  králif.  YmF  je  sp(di»rnii:al  Práv<>  tak.  aiiu 
týťli  úevUy  ktorO  ou  za  nič  nemal,  vysuiial  irli  slabosti.  .Níot  ja 
nie  Hoiii  laká;  ja  ti  to  dokážem!"  N'zdurovite  kVvla  bíavuu,  ú>iái 
rozhorčená.  Tcnicr  behom  sla  napred.  lirezidcky  kráčal  tiei  tak 
strmo. 

„Pn>čn  ponálitate  sa  tik?"  obrátila  sa  k  uenui  xrazii,  /a^tanac 

.Preto,  že  pouáhlatc  sa  vy.  slečna.  Ako  vuin  liuria  tlca!  TftkA 
prechádzka  uoslúzi  vám  ua  zdravie." 

„Mne  iie^kuill,  a  vas  —  vás  rifiHitrebujoni  za  spri*^^  '  ''  na- 
hnevanú riľkia  Kvu  a  behom  dala  ni  ku  ka;^tiotu.  .'.  '* 
zvolala  naruš,  ktMf  u2  vbehla  do  dvora.  .Kdeže  ich  viúat/  lu  amu^ 


i 


408 


malinka  Btrmiik}',  znedkavoKti  v&ťlijaké."  Kvapoiu  rmlániala  )ialiiy.uk 
s  nich,  potom  natrhala  niečo  kvetov  a  utekala  do  vnútra,  akoby 
stlhanil. 

,0h,  to  holo  linihiaustvol  To  Irnlo  bi'uMauiitvuľ'  vzdyclilu 
(Ik'vín,  hndidc  sa  na  iliván  v  svojej  poloU^nmej  izlw.  ^Utv  ina  vy- 
žeiiie.  Taký  pyinv  pún.  £uí!ca  Jíreznicky,  a  biedna  spnloioÍĽa! 
NepolľobrijeM  fíi!  —  b  joliu  cblicb  ji*m  "  ľustila  sa  do  plaču, 
,K  Iťtkť  nopôjdťiu  nikdy. . .  <>,,  keby  moiii  uriitvK  Ju  úboliii  sirotn!* 
a  slzy  tiťkly  jej  hvA  presUnia  po  lozpAlenych  lícach.  ,|Alo  čo! 
nie  on  ma  platil"  a  v/dorovito  vyskočila  s  diváaa.  nSom  spoloc- 
uicou  Kmmy  lírezuickej,  a  nio  Ku^Jiena!" 

ľtíiiiuly  hlfžila  sií  hudinkuvá  ručii-ka  na  štvrtú.  Kva  umyla  al 
tv;lr,  aby  odstninila  sdtpu  sĺz  s  ružových  svojich  Uc,  piililailila  si 
vlasy  a  vtitiípila  s  ueveíkou,  ale  vkusne  vitou  kyticou  v  ruke  do 
izby  [lani  lire2riiťkej. 

Tam  II  boku  chorej  panoj,  na  tmavo-modrom  díviini,  sevlol 
Breznický.  Tvár  mal  pokojnú,  nekalil  ju  ani  najmenší  liuevivý 
mrAčck. 

Kva  bola  prekvapená,  oiiA  čakala  zlobu  a  prísnosC,  a  tu 

ncvúdela  pochopií. 

S  bitziiou  podala  kyticu  {kani  Bre^nickej. 

„Krásna,  utešená!  Ale,  |>o2rile,  Kabudli  ste  vplicst  do  nej 
jedľovú  vetvičku,  n  vy.  Kva,  len  strom  tak  radi  niiiUí,  ako  ja.** 

,Hoed  bežím  doniest,''  vravela  rozpálená. 

.Nie,  dieťa  moje;  nepottebujeie  ísť.  Vám  dnes  lepŔie  sa  ľúbily 
nízke  strumky  okolo  dvord,  a  ja  to  tic^.  ru<bi.'' 

Kvt!  holo  do  plaču.  Leu  &  namähauini  udržala  slzy.  Ticho  »i 
sadla  a  počala  čítat. 


ľreíiel  iii.^ij,  preíiel  i  jún.  Kva  konala  svnjr  povinnoííli,  pred- 
íilovalľ!  prpoh-^dzavíila  sa  x  ohorou  po  dvore  tichučko,  ľani  Itrez- 
n  '  '  zavolala  i  svojho    nnua.   aby  na  jeho  i-anieno   silnejšie 

m  -.-■-  -  pleraí.  Kva  spievaJa,  ro/.veselovala  úlmliú,  nosila  joj 
rnzkoAnĹ'  kytice,  ktoré  zavi-a±<  rána  íihieravala  {h)  parku,  kym  páni 
ešte  spali.  Popoludní,  od  onobo  dňa,  nebola  v  parku;  zostávala 
T  svojej  izbe,  /ítneprázdneuii  la^jakou  ručnou  prácou;  castej&io  cstu 
bVvala  pri  pani  nri-/ni''kej,  ke4f  tálo  niMnohlii  tisnťtC. 

.Kva,"  hnvoriťval.i  ľlioni,  ^vits  miiť  Boh  pO!*lal.  Čo  by  som 
tti  len  poiMla  bez  vas  v  tíimto  bieduoui  stave  í  Vy  ste  veluii  dobra, 
¥y  mňa  milujete  opravdove,  dbcliijete  mi  celý  svoj  čas,  celú  svo- 
búdu.  Ja  uemôžeui  sa  vám  odslúžiť.  Ale  ia  vás  nekonečno  rada, 
▼edteV- 

.0/  zaikala  rta  Kvii  &  celuvala  chudú  ruku.  .Verím,  ved  vy 
slť  anjel. "  A  srdce /abolelo  ju,  dravým  bóíom  Kabulelo,  Keby  molila 
hu  vytrhnutí  uby  viur  tifliilo,  ucbrešílo.  S  hrú/ou  badala  Kva.  aku 
TKniaba  sa  lutkíonnosC  v  jej  snlt-j  k  Hre/.nickť>niii.  Kde  sa  vjuUa, 
ako  povstala  Uiin,  iiko?  Ved  s  najväčšou  úzkosťou  vybyltupi  si,  od 
onobo  dňa  v  parku  nikdy  ncshuvárali  sa  o  samote,  i  na  piiHJčilo- 


404 


Tanie  Ipti  zriedka  ílostnvt  sa  nž  IíiezniL-kv.  Kde  vzalo  ra 
srdci  li)  strašné  niučo,  čo  Dfísinolo  by  tnin  niaf  miesta?  ,To  p 
že  ueclicela  80111  chiidobiti^hti  iičitFta,"  liontkuvala  Kvu  zúfulŕ.  ,KeljV 
nebola  tak  noŔtastnáf  keby  vyzdravela,  ja  ušla  hy  «om  cfaloko, 
svetoui.  Co  teda  robit?  ľovedat  joj  všetko?  I^idnút  iiu  kolnuA 
prosíf  YAX  odpustouio,  že  —  —  A  čí  mňiein  za  to?  či  uebrftntiK 
sa  i^cloii  silou,  a  tlanno,  darinn?" 

Preznický  hncnf  v  prvé  tý/diie  ti<'ž  rlliL  iv  Kva  nie  mu  ju 
íahoBtajná.  Túžil  vzhliadnuC  joj  po&tavu,  slyéat  jej  HIhh,  videt  ioj 
ru^ovii  tv:lľ.  Frcmálial  sa:  začal  redšie  navátevuvnC  ženina  izba. 
Konečne,  Vfdiac,  ako  zaborí  srdcu  jeho  v  pľftoninusli  ICvincj,  pri- 
SiH  len  popoludní,  zdvorilé  požiadal  jn,  aby  šla  na  svíhííi  pnv)«tnt% 
on  že  nahradi  ju  pri  chorej  žene.    AIo  ako  m  nm  ižia  i  'jb, 

ako  ho  dvíhalo  s  miesta,  k  dverilui.  cliytiC  krui-kii,  v})  m 

okaimii!  /ohnili  Ha  uad  knižku,  Idadol  ďo  uej  upri>iio,  nevidiac  tatu 
niť,  nerozoznávajúc  litory  —  len  Evina  postava,  v  bielych  šatdŕlii 
kmitala  m  mu  pred  očami. 

Blížil  sa  n.  aupnst.  Každi»ľočiio  vydržiavaly  nn  v  tento  deii 
domáceho  pánove  narodiceniny.  l>eii  teni<i  bol  výnínikou:  vtedy  pri* 
jfmali  sa  Intstia,  ktori  vo  voíkom  pnŕti*  slirnuia^diti  s;i  pnpnlnilai 
a  zabavili  sa  pri  hudhe  dobrého  cigána  neraz  i  do  rána.  t'ani 
Itrexuická  zväč.ša  ostávala  utiahnutá,  zastupovala  ju  atarodáviui 
priatelia  Halvošičku,  s  nnjváčňou  oi-hutou  prijímajúca  ľollu  dotiiát;cj 
panej.  Brezuicka  /Javila  sa  leii  na  ÄtvrL  uajviar:  ua  pol  hodinu 
v  ÍHisťovskej  sále,  dovedená  na  ranHMie  svojbo  lunža;  |mtiuvonla 
m.iliťko  s  viacerými,  pochváliU  veselú  Ilíilvjtóičkn,  :ik:t  jr  .Mvn 
prívetivá,  pekná,  polom  zase  dala  sa  odprevadil  do  sv 

Ale  po  tamtie  roky  predsa  cítevala  sa  lepáic.  Tora^  >•'.  i...)...i.«< 
klesala. 

^i>rahá  F.mina,"  vravel  Hreznicky  svojpj  ^ene.  neŕne  Ti>zmúr 
jn  za  ruku,  „o  pár  dní  je  h.  aufiuíitii,  Vynechajnír  toho  rokii  sIAv- 
no!>(...  cftí6  m  zle,  neratU  hluk.  Oznámim  svojim  enámym,  ab; 
ucchúdili    8i  usruznmeiiá?" 

ChorA  pani  bola  dojatá,  Muž  jedinej  zábavy,  ktorú  «ii^ 
v  svojom  dome,  chie  sa  pozbaviť  jej  k  vôli.  Vrelo  stisla  mu  ruko, 
bola  nm  nekonečne  povďačná  m  nežnost.  s  akou  rlinval  ^i  k  im*Í 
v  poslednom  čase.  On  hol  síce  v/dy  úslužný,  trpelivy,  ona  n 
(td  ni'ho  prudkej  n-či  za  rtdych  tycIi  dm-ui  roknv.  ai  rclv  f; 
nmioci:  ale  toho  leta  bol  eŕ^tf?  lepži,  ešte  ncžnojéi. 
Cborá  pani  pri  takomto  rozjimaui  vždy  mimovotne  |)om>.' lú 

«Či  dovolíš?"  tazal  sa  Bivznicky  znovu,  ked  mu  žena  ucttá- 
po  veda  la. 

«Nie,  Knijen.  Prečo  pripraviC  ta  o  jedinú  zábavu,  ktorí  U  <rét« 
/ostala?  Nechaj,  nerh  hostia  prídu.  .la  cilttn  >a  dobre  a  nula  po- 
havlm  mi  medzi  vauii.  .Mó/'  l>yf,  luido  In  jtoHledny  tvoj  8VMtt*k. 
ktJ>ry  df^žijcm.  ľreto  uecli  prídu ;  ja  oiU*  raz  chcem  meil/i  tvojKli 
priatciov.* 


,PrahA  Kniinu,  iiciuvkIí  iia  to  Ty  Í8tc  buduň  žiť  oftU?  dlho. 
Vieš,  č«  hovori  i  lekár." 

pL«l(ár  vnwí,  čomu  niii  sám  neverí.  Nie,  Kiti^en.  tilho  medzí 
vami  ja  už  ucbudfut,  n  prt'lo  hmli^iiie  vydr?.iiivaí  tvoje  nuruiIxKiiie." 

^Jefitli  ti  tak  liibo,  ja  )iľístaiieui.  aio  — " 

^SU\  Kuyen,  nechaj  mi  volu.  Vies,  ŕo  niAin  na  iimi'  e-U'  pri 
tftui?  Cliťľui  d4>[>na(  mojej  Kve  trocliu  zÄluvvy.  Oim  Mhetuje  ume 
vííetku,  celý  8voj  čaj*,  k  celej  dušť:  niícb  i  ja  ui-ubiiii  jej  niečo  ra* 
doítU.  Vd  aj  ľozk:'iza)a  Hom  pn^  ťiu  ua  tou  ve^k^r  luklottu.  Onii 
budo  najkrajšia,  aajmiliiia,  ja  viem  iste." 

Ur(v.ftit:k>  bol  tým  tnipue  dojatý.  Kva  mA  sa  zjavif  Um  t  ho- 
Mt»vfikťj,  nit'd/i  tvitii  svetákmi,  don  Juanmi.  Kulkym  tam  uepľijt-m- 
u<>.4ťim  bude  oua  vystavpuá,  kýut  uvidia,  2e  ona  uie  je  obyť'ajná 
Bpnlučoica    Ale  veď  on  bude  t^tm! 

, Lenže  pre  teba,  Kmma,  bude  to  velki>  znepokojenie. " 

^Neuilporuj,  pru!(fm  (a.  Čo  ua  tom?  U  inúa  to  už  nerozliuduje. . . 
Počkaj  len,  eáte  i  Utncovat  budem,"  dodala,  U8uiejúc  sa.  -So  titarýni 
Ilavaáom  u^  shovámla  som  sa,  on  porobí  potrebnť'  i  '■  '  Stará 
Marta  v  kuchyni  liež   urobí  svoju  povinnosť,  a  11  mi  je 

u/  Hlúhend." 

pTy  si  celkoni  ožila,  duáa  moja,  pri  prípravách  k  nu'>juiu  sviatkn.* 

,Ánn»  Eu(?eo,  4no,  ja  sa  toílm,  že  spravím  vdm  radosí  všetkím  — 
a  tomu  dtdirómn  dievčaCu  Ubí." 

„Tak  rada  /.ubiiva  sa  slečna  Eva?"  pytjil  sii  ticho. 

„Iste;  vud  je  mfadii.  Ale  oaa  o  tom  uevie,  ja  chcem  ju  pre- 
kvapiť Irn  v  tťU  den  A  prosím  ta,  Kugon.  urob  mi  k  vôli,  taur.uj 
i  ty.  Viiifš,  Laucovat  Imdeiu  i  ja;  pravdu,  uakolko  budem  mÔi-t  — 
xvrtueni  sa  pri  t(t,oličke  s  niekým,"  vravela  so  smutuvm  úsmevuiu. 

HreznickV,  odoberúc  sa  od  ženy,  šiel  na  dvor,  osvetlený  slaltyin 
mesíarnui,  udti:il  do  parku,  k  potoku.  I^inedel  si  na  „Kviuej"  la- 
TÍŕke,  na  lavičke  totiž.  k<l^  prvý  Vtíz  uaäiel  l'>u.  a  dumal,  sníval. 
V  posleduiini  časf  sediiv:tl  tam  často,  a  zakaždým  tie  istt^  dumy 
xjuťp ráz diio valy  mu  ducha. 


V  skvostnej  toalette  zjavila  sa  Eva  v  hosCovskej  aAle  5.  augusta 
I)  '<'  ve^r.    Na  rameno  doviedla  celo  čierno   odenú  pani 

Ih 

.Niť,  Kuj^en."  vravela  liit4),  kmf  muž  bol  prišiel  pre  im.  ako 
▼  Iné  roky,  aby  ju  iKlviedol  medzi  iiosti.  „dakujera  ti,  ty  len  vrtí 
sa,  mtia  savedie  Kva,  a  ja  hned  predstavím  ju  ako  moju  prialofku." 

/aíinrilo  Brezníckťdio  oko,  nevdojak  siahol  po  ženinej  ruke  a. 
hríiisnúc  vrelý  bo/k  na  hu.  rýchlo  sa  v/iliidil. 

I'h  vsluppol  d<i  sály  dvoril  tak  nesmierne  rozdielnych  postAv, 
stkých  oťi  utkvelý  na  nich.  Aký  rozdiel.'  Tma  a  svclJo,  jasný 
deň  a  tomiul  uoc,  život  a  smrt 

Všetci  boHlia  hrnuli  sa  poklonif  sa  domárej  paupj.  Ona  milo 
vftala  ii:h.  prodí«tavnjúc  de\ii.  na  kťirií  sa  podopiorala:  .Kvelloa 
Ilkgar,  luuja  inih\  prialelka/ 


400 


lliiilbii  zaznela  n:t  ŕAnlá^.  I*:lnť  zjavilv  sa  na  proKtroil  siUt. 
Fn^d  Kvoii  |Hikloi)jl  su  vvKttky  štililý  iiiu^^  a  )iľiMlst»vjl  Ha.  Kru 
vložila  ruku  iiu  pudavíitn'  i-amcno  a  [m/n'ta  jm  siUc  Na  pnttivnnm 
k'tnci,  u|>ľet}'  o  .stonu,  stál  nopotiimU!  Itiľj^nický,  oľí  upieral  iia  im 
ticlio,  i\\o  Lonice.  Kva  ztLcIivula  sa,  rxak  pľouikol  ji-j  ilu  ilnšiL  Pdr 
nkaiitiliov  priiiirelv  jej  oči  ua  očiach  je)io,  až  ieli  ítklopilo.  Olu  čo 
poi-it  jla  v  srdci  í  ŤvAr  jej  na  smrf  zbrudla. 

, Slečna,  čo  vám  je  V  Pre  lioba,  čo  vAiu  Je?"  pjŕta!  sa  lancfnfl^ 
xdeseny  jej  zbladuiitíni. 

pMoe?  Nič...  Hlava  zatočila  sami,  tuälin/  ndpuvudaU  bUIhi 
a  prefela  si  rukou  po  óíIľ. 

„Snáď  neradi  rancujete.  milosfslečiw?' 

nVefnií  rada" . . .  vľavela  a  po/rela  znoNni  v  tú  stranu^  bdr 
Ttreznicky  stál,  ešte  vžily  Idadiacŕ  na  (lu  Ar  Imkoni  ii1>r.klt*iui 
k  iiPiou,  ritila  ten  pobfnd.  On  svojou  tusunetickou  bíIou  (IntutUl 
ju  znovu  pohlíadnut  na  neho, 

Kva  sklonila  hinvu  hlhokn,  oči  /aliiily  jej  sUy. 

lirezniťký  opust.il  svoje  tuíesto,  nasilu  odtrhol  oŕí  od  bielej 
postavy.  Šiel  rovno  k  svojej  žene,  ktorá  so  stan^ími  pauuml  • 
páuini  bhovárala  sa. 

„Äko  sa  cftiš,  drahá  Kmuia/  Si  ncsuderne  btadá."  ttavoI  uezne. 

„Hoiliuku  ešte  pnlMidueiii,  potom  sta  iitiahueui.  Predsa  nieje  b» 
už  pi*e  nma,"  vravela,  ludle  sa  usmievajúc. 

.Dovol,  nech  odvediem  (a  hned  ua  pokoj.  Tv&r  ináä  vefni 
pohnutú." 

gXie,  Kufíeu,  ja  posedím  si  eete.  Eva^  viem,  uBOstane  to  bcvfi 
mtia. . ,  ona  povedala,  a  tť»lo  je  prvií  tanec." 

„Ako  nízkáieš,"  vravel,  vstal,  uklonil  sa  pred  ňou  í^n  filnTanJ: 
.Draliá  Emma,  ty  Kľúbtla  si  tancovať  v  tento  večer:  ja  ÍJi  prosím.* 

„Ty  si  nezabudol,  Ku^eu?  Veru,  ja  skrútnem  ííl  i  ti'boiĽ 

Brezuickým  podporovaná  vstala  a  sVníUa  sa  s  oíin  tichúčkH 
p&r  rííz. 

Hostia,  vidiac  domácu  paoíu  tancovať,  vypukli  v  hhuiíty  jm* 
tlesk.  Halvasíčka  priskočila  a  bozkala  Kmnui  na  čelo.  ^Ty  nevrlú,* 
vravela,  „ty  nevesta  —  u/  na  rok  iste  pripravíš  ma  o  roUu.' 

„Iste,"  vravela  Knima.  smutne  sa  nsmejik,  „iste." 

Kva  bola  dojatá.  Oua  pocliopilu  všetko,  Breznici:^"  •■t^"'>m1«)Í 
aa,  iSiel,  kde  podunost  hu  volu,  kde  jeho  míe»to  —  u  <  mit. 

„Ja  Hom  hríf^^na,  ja  ^oni  tiikíl,  akn  tie,"  myslela  st  I.. 

Po  ukoučeni  tjuiľu  cigíiíi  hued  prestal  hrať,  ako  t<adb 
l«ani.    Kva  vriítila  sa  k  nej.  doprevadená  svojím  I.'nfľnlkxiu.    U* 
slova  tisla  Kmmiuu  ruku  k  svojim  perám,    na  ŕiu  padlo  p:ir  honi- 
cich  sĺz. 

„Čo  vám  je,  EvaV  Co  vňm  je?* 

.Nič. . .  nič. . .  ja  som  taká  Atostná.  že  ate  tjtncnvali. . . ' 

Pani  Hrezuiťká  nežne  prešla  rukou  po  Evinej  tvári. 

„Priliunicw  vám  je  tvár,  dieía  Uíoje;  vy  tuucujle  tiefaáie.  Sw 
vÄm  je  zle,  Eva?*.. . 

.Nie...  (Ak  dobre  sa  cítim  tu  pri  vás,  l^n " 


JOft_ 

(íigAil  wiŕal  Imiit  hiislo  ur  valcik. 

„Nebodom  tai)n)va(,"  vravela  iitlumoiio :  „biiilonf 
pri  vás." 

,\le,  Kvíi,  vy  mňa  /.'irniútjto.  Všctlíviii  tymt«  li'ii  táin  rlicfla 
swai  radost  spnmt,  a  vy  nechccn?  tancoval...  KiifiPn,"  olnátila  »a 
k  mutovi,  nt-ďalcko  stojaciemu.  ^Ku^on,  taacuj  tonto  valôfk  so 
filcčnou  Kvclfunu.'' 

K(a  zdcst^iKí  jiohliadlď  na  Breznickí'ho.  ktorý  tiihím  hitiktmi 
hližil  tu  a  uklonil    prod   ňou.    Jeho   oci    napoly    pii  bnly, 

tvdr  ľhíadiniiá   patrne.     Clivejiic   zodvilila  sa  Mva.    i  <    e.št^ 

mz  prešla  rukou  pn  ji^j  tvárí  a  napi-avila  jtíj  čipkti  na  piivckii. 

^Kra,  Kva,"  /.aikal  sa  rtreznít'ky,  nesúc  v  raineiiáĽli  biciu  fw- 
slavu.  Oči  jeho  nežne  npioraly  sa  na  zlatistú  jej  hlavu. 

Ona  neodpovedala,  triasla  sa  na  celom  tele,  pred  ocami  za- 
mmčiln  wi  jej,  srdce  prestávalo  hit. 

^ľíuilniil  í.Mpiistoiiiel-  vykríkol  je*ien  uáru/ivy  Ijuieľník,  ietiat 
s  iKiui  Ilalvašičkou  popri  Urezuickoiu  a  skočiac  pri  tom  Kve  na 
Dobu. 

,Mé  to."  riekla  zobudená  Eva.  , Prosím,"  zdvihla  zrak  pro- 
sebue  k  Urezuickŕmu.  „prestaňiufl  už.' 

Hroznickí    pn/.rel    íilbok«>,    dlho   do   proKi'bnyf.li    nŕi    devuHke, 
Eva,"  povedal  s  nekoniM'iuju  nežnosťou,  „Kva.  odpustle." 

Za\i(MÍoí  ju  k  svojej  žene. 

I>ieta  uioje,"  vravela  táto,  „udvedíetti  ma  do  moj^  izby?  MAa 
íäla  mdloba,  iDusfm  si  tahnút.  Vy  vrátite  aa  po..." 

,Nie,  ja  ostanem  pri  vás  —  do  ránu...  vždy." 


Na  druhí  deň,  zaväLs  rána,  priÄiol  Iírezntck'ý  do  žeuloej  spalne. 
Ooxvodel  na  od  Marty,  že  nespí  a  že  je  samotná.  Kva  pred  chvirkuu 
IhiIii  ftň  vxdialila  udpuťinút  kí  po  relonočnoni  lidoni  pri  rhoi-cj  panej. 

Hre«uii:kv  prišiel  jej  ozuámii,  že  musí  nábie  odcestovať;  »irýť. 
x  llAlií  volá  ho  rýchle  k  sebe.  Nesmie  rozmýšiat,  inusl  fsL 

^Veiím.  Ku>:eu;  ale  mne  je  zle...  pouáhfnj  su  nnzpáf,  inác(* 
iieuajdľ^  nia  medzi  živyuii."   /:ipl:ikatu. 

,i>rahá  Kiumn,  nemysli  vžiiy  na  smri,  netráp  sa  ^m.  Ak  by 
si  tJik  zle  bola,  nepohol  by  sa  z  domu.  A  ja  dovediem  aj  strjíoa: 
jemu    podnrl  sa  —  dUfam  —  naiiovorif  ťa  (si  na  zimu   do  Itálie  * 

„Ty  vieš,  Kniíen,  že  ja  oe|K>hneni  sa  zíato.  Cv  namotala  som 
fia  už  po  tom  svete  za  zdravím  —  a  máme.  .Miia  nenahovoríte  — 
ja  tu  rhťem  umrel  —  tu.  v  tejto  izbe. . .  Ale  tv  piišiel  si  sa  lučit  — 
uja..." 

,Ja  neodideMi."  vravel  určite  Hreznický.  JTy  si  chorá,  moja 
{Ht^innost  je  ostaC  doma.*^ 

,l^n  choď,  Kiitíen,  a  ke<f  sa  vrátia,  dones  nám  hodne  peknýrh 
ir«í.  Tak.  s  Hnhom !  Treba  sa  ti  ponáhlaf,  aby  (a  vlak  nenechal.* 

.STachetna  duša.'*  vravel  jej  nníž  zmätený,  tisnúc  jej  ruku. 

.f'onáblaj  sa. , .  Ale  ešte  nahni  sa  ko  mite,  relkuni  k  usbiin 
nakioň  neho...  ÍVishib  mi»  KuKon,  prisltib ' 


4(41 


I*;miim,    Kiumaí"    ziiikatl   íia   lírí>?.niťký.   vyskoíiac    túMn 
.Prečo  \u  /.iuihš  mlti   lui'm?...    Odimst...  nie  mm   luidfu  (t* 
I'adol  u  ji'j  16^ka  iin  koleno  jt  celoval  jej  ruku.    Ooa  uottii'ii  nia 
vraveť,  znkryjiic  chudnú  ľiiknu  joho  riRta. 

„ľrislúb,  Ku^eu."  vravela  čkajúc.  Slzy  zmitáily  jej  unuŕŕQ 
IvAľ.  „Ja  iiir  proti)  platem...  ja  Ju  nekonečne  milujem.  Stúl»  Bii 
Kugvu,  u  cboff." 

„Slubujeni,  dub  I"  liozkul  /cnu  a  vvMel  z  ii^by. 

O  štvrt  hodinu  panská  ekipii/.a  vybehla  zu  dvora  «  lJr<VTM'-i'"' 
Hol  veTmi  pohnuiť  a  pľpiiIailniitV*  äiol  do  lulic  k  svojmu 
no  že  by  ho  tJ'U  lak  ujUiIh  bol  k  Rt'bt*  volal,  to  vymyslel  si  urtr?- 
nický  v  položení,  v  ktorom  ocítil  sa  včera  večer. 

Koi*  doletel  na  klanicu.  I'.ľozuiľkv'  vys(.ú|>il,  vymenil  kurtu  h 
u9.  vlak  pťiľarhotil.  „ä  Holioiii,  s  Itohouil"  zašeptal.  kuuI  kb>liuL 
8  hlavy  a  luächal  uiin  v  poveiif  v  tú  stmuu,  odkial  príMcI.  So  »■ 
vlhl.ýnii  očami  sadol  do  vagoutt. 


Bulo  x&čiatkoni  septeuibra,  elnce  uteéene  svietilo  ua  bejoblačucj 
oblohe.  Kva  tichým  krokom  so  sklonenou  hlavmi  prrohá-.lía  sa  i*n 
xelcnou)  pai'ku  Breznickýdi.  Postava  lá  islá,  .šlihlú,  v  bí.'l.*  -^iti 
údená,  alu  tvái*  xiueuila  sa  uiečo,  ruŕ.ová  farba  zmizla  . 
bľadost  poknla  líca,  aj  oči  dosuily  vymii  žialiiy,  siiáif  od  tyi  n  ;. 
ŕo  padí^vajú  s  mihalníc.  „Ka;ždv  mi  umre,"  /av/dychJa  bôlB«,  .lei 
ja  osraiiem  tu  naveky."  Smutne  pozrela  na  oknA,  ta/kynti  / 
kryté.  Tam  na  bieluukej  pustoli  \pi\  biv.vltUiim  pani  ľ> 
tvár  ožlklá,  kosii  vyčnievajú  z  nej.  „Chylt  &a  ku  koncu,"  vw 
b^kár  plačúcej  Kve.  „Ale  vy  iďte  ua  čerstvý  \02ductií  ui  \di 
jiotrebiijeťe,"  a  iHtjniiíc  ju  nežuo  za  ruku,  vyprevadil  ju  x  isltyj 
^ľopreehodte  sn  po  zelenom  parku  aspoň  hodinu...  aspoŕi  di»bŕ' 
hodinu.** 

Poduška  /aŔevolila.    Lekár  pristúpil  k  choi-ej,  nahnác  m 
jej  tvár.  ^Rozkážete  niečoV"  spVtJtl  m. 

^Eva,"  vravela  ticho.  „Cbcém  aa  s  íiou  shovÄraC 

„Hned  tu  bude,  naskutku.  Lekár  velel  Marte,  aby  dtU  sločui 
fcavolat  7.  |)arku. 

^Kolko  hodín?  Kedy  ui6/e  prisí  niój  muž?* 

.0  hodinu,  vii.ša  mi1o.sC;  koč  už  odišiel  na  suuucu.    O  hodil 
iste  tu  bude." 

K  Chcem   sa  slmvárat  a  Kvou;   doktor.   uechajU'  mii,   i»rosii 
n  samote  s  ňou...  len  ua  chvilku." 

.Ako  rozkážete.** 

.Podajte  mi  vody,  prosím.* 

f.ekúr  iHiduiesol  pohár  k  jej  úetani.  I/ín  kva[iku  ndpiUi  t  ne^ 
.Kecbutf  mi,"  vnivela  mdlo. 

^Slečna  u-^  ide  —  ja  idem  jej  v  ústrety  o/námít  t«*u  viirn.* 

()  chvflku  Kva  pristúpila  k  lôžku  nemocnej. 

^Sadnite  fií  >em  ua  kraj  moji*]  jHintele  —  sem...  aem,' 
velft  ticho  B  chýlila  mäkkú  ruku  Kvluu.  ^Keby  som  nebola  t8lA.<^ 


409 

keby  nevedela,  mne  by  vás  bolo  veľmi  Túto  tu  nechať  —  sirotu, 
zase  nemali  by  ste  nikoho...  Eva,  diéta  moje..." 

Eva  vypukla  v  hlasitý  plač,  vytrhla  ruku  svoju  z  rúk  nemocnej 
a  padla  u  postele  na  kolená.  „Nevravte,  oh,  nevravte  ďalej...  Ja 
soni  podlá,  ja  som  nehodná  vašej  lásky.  Vypočujte  ma." 

„Eva,  diefa  moje,  neplač.  Vstaň,  vstaň  hned.  Čo  chceš  mi 
povedal?  Netreba.  Ja  viem  všetko.  Viem  všetko,  z  čoho  sa  chceš  spo- 
vedať: netreba.  Ty  ostala  si  mojou  dobrou  Evou.  A  teraz  sli'ib  mi 
jedno,  P>a:  slúb  mi,  že  po  mojej  smrti  ty  bez  všetkej  námietky 
podáš  ruku  Breznickému,  že  staneš  sa  jeho  ženou." 

Eva  poznove  padla  oa  kolená,  celuvala  chudú  ruku  a  zmáčala 
ju  slzami. 

„Odpovedaj,  dieťa  moje,  odpovedaj,"  vravela  slabnúca  pani. 
„Neplač,  premôž  sa  a  slúb,  čo  žiadam  od  teba." 

„Slubujem,"  zaikala  sa  deva. 

„Tak.  Teraz  nahni  si  tvár,  nech  ťa  polúbim." 

V  tú  noc  odletela  duša  chorej  do  neba.  Emma  umrela  tichučko, 
pokojne,  držiac  mužovu  a  Evinu  ruku  v  svojich  zviiillých  malých 
rukách. 


Je  krásny  máj.  Po  zelenom  parku  Iírezuického,  po  jeho  chod- 
níku n  potoka,  preciiádza  sa  ruka  v  ruke  pekný  pár  —  vyseká  stihla 
mužská  a  nižšia,  ženská  postava,  v  elegaiitnýcli  bielych  šatách. 

Iíreznický  po  prvý  raz  vyšiel  do  parku  s  Evou,  ako  so  svojou 
ženou. 

„Tu  naberieme  jedľových  vetvičiek  do  venca,"  hovorila  míadá 
pani,  „a  potom  pôjdeme  k  hrobu." 

„ľorfme,  drahá.  Šťastie  svoje  (fakujeme  joj  šraclietnénm  srdcu." 

J.  Poľanskn. 

Gazda  a  sluha. 

Poviedka  L.  2i.  Tulstého. 

(DokoaCetde.) 

VI. 

Vasilijovi  Andrejičovi  v  dvoch  kožuchoch  bolo  celkom  teplo, 
uajmä  po  tom,  keď  ponaťahoval  sa  v  záveji;  ale  mráz  prebehol  mu 
po  chrbte,  ked  pochopil,  že  skutočne  treba  tu  nocovať.  Aby  síi 
uspokojil,  sadol  si  do  saní  a  začal  vyberať  papirosy  a  zápalky. 

Nikitii  medzitým  vyprialiol  koňa.  Rozviazal  podbrušnik,  remeň 
cez  sedlo  pretiahnutý,  rozopnul,  sňal  chomútnik,  vyvrátil  dúlm  a, 
neprestávajúc  shovárať  sa  s  koňom,  obodroval  ho. 

—  No,  vyjdi,  vyjdi,  —  hovoril,  vedúc  ho  od  oja.  —  Uviažem 
ta,  hľa,  sem.  Podstelem  ti  slauiičky,  aj  odzubadlím,  —  hovoril, 
robiac  to,  čo  hovoril.  —    Zakúsiš  si,  bude  ti  hned  veselšie. 


410 


Air  pojka  akirilť  itnii8|K>kojtly  N'ikiioTC  mn'  :i  linl  iminAtanv: 
pivstapdval  s  Doliy  na  nohu,  úm\  sn  k  hadííhh,  gtavajúf  lui  /.ailkutn 
k  vetru,  u  trol  sa  lilitvoii  o  nikíiv  Nikltu. 

Akolty  loD  pťoto.  íibj  ueodoiní-l  Nikitovi  v  jelio  iihostoni  ■^Inni-Mi. 
ktnni  NikíU  puilstiril  nur  pnd  nos,  jmjko  i-a/  prudko  srli 
slamy  zo  saní,  ;iIr  liiiej  ro/lioilol,  že  tenix  nejdti  o  slauji.. 
jn  u  vietor  i»kaiiižite  ro/tivpal  slarniit  uaiosol  Ju  a  zatiypiil  píialir-in 

—  Teraz  znamimie  spmvitno,  —  hovoril  Nikita,  obráCai*  iíniit 
pľodkoni  k  vťLru  ít  sviažur  ujíl  reuieuoio,  /dvihol  iť)i  linľt*  a  pn 
lialiol  k  predku.  —  IU»,  nk  itiis  zanesie,  dobrí  Iudí.i  \v}  ujuŕ 
uvidia,  ydhrabú,  —  hovoril  N'ikitfi.  —  Tak  niVs  učili  starf 

Vasilij  Andrejič   mtxlzitým,   rozpustiac  kožurii  a  po7> 
Ha  polauii  jolio,    tiel  jednu  roaforovú  /.ápalku  za  druboii  n 
ucliráuku,  ale   ruky  8a  mu  tľíoRly,  a  7.a>.ihajúcc  kh  xápalky,  jtidi 
7^  dnihou,  alebo  eáte  nerozhorcnŕ,  alebo  v  tú  e&niú  mitii' 
iiiesot  ich  k  papiroske,  boly  zadúvanú  rutrom.     KoQečno 
pálka  t-clá  ^a  ro7.hon>Ia  a  osvieiila  uu  okumžouie  prátn  }cli<^ 
jt;bo  niku  m  zlatým  prsli^uoiu  na  Kaliiiuloni  do  vmiint  uk  i    ■ 
i  zat^yitanú  äňabuin   ovseiní  elaimi,  vydravšiu  aa  zpod  vrťca,  —  a 
papiľosa  chytila  sa.  So  dva  razy  chtivc  potiahol,  prehlt^il,  vypnítir 
ťez  fúzy  dym,   chcel   cáto   jiotiahnut,  ale  d(»háD  s  ohňom    strhlo 
uuittälo  ta.  kam  í  sliiuiu. 

Ale  i  tVcb  niekolko  pukov  duhánovéhu  dymu  rozvesidilo  V, 
Hja  AndrejiČA. 

—  Ak  nocovať,  tak  nocovaC!  —  hovoril  rozhodoe.    A  uviilía< 
zilvihnutt^  ojá,  zachcelo  sa  mu  ešte   2väčňit  to  znamenie  u  iHuľit 
Nikitu.  —  ľočkajže  ty,  ja  ešte  zástavku  spravím,  —  hov"  m 
liajúc  ňatkn,  kloní,  suiumc  s  goliera,  bol  hodil  do  saul.  .A 

RÍ  ľukflvirp  a  natinhnuc  sa,   aby   dosiahol,   tnbym    uzlom    príviu^ 
šjitku^  k  letnenu  na  ojach. 

Šatka  hucd  ztiralc  zatropotala,  to  lipaiic  k  ojam,  to  nuom  imI 
Uúvigúc  sa,  natabovala  sa  a  šušíala. 

—  Hhi,  6o  robí,  —  hovoril  Vasilij  Andrejič,  tfiftíac  mi  xtoJíí 
rol)ote,  a  vliezol  do  saní.  —  Spoln  bolo  by  nám  tfplejši<\  nic  dr, 
sa  nezmestime. 

—  Ja   nájdem   ú  miesto.  —  odpovedal    .N'íkita.  —  len    koi 
trebA  pozakrývat,  lebo  spotil  s:i.  nt'bnrak.  —  ľust  len,  —  dolnti 
a  pristiípiac  k  saniam.    potiahol   zpod  Vusilija  Aadrejiäi  xtvcá; 
dostanúc  vrece,  složil  ho  vo  dvoje  a,  shodtac  prv  átveruo  a  aníoii 
vankiÍK.  prikryl  níui  pejka. 

—  Bude  ti  teplejšie,   bbUonko,  —  hovoril,   dávajňc  mum 
koúa  na  vrece  vankúš  a  íažké  štverne. 

—  A  plachtu   nebudete  potrebovať  í    I  slaniičkv  mi  dajtť. 
hovoril  Nikita,  skončiac  lo  a  zase  prlduc  k  sauiaui. 

A  sobenjr   jedoo   i    druhŕ   zpod  Vasilija  .\ndrHJica,    nuácl 
chrbiir   saul,   vyhrabaJ   si  v  Hiuibu   jamu,    polo/.iI   du   nej   slam) 
tftiahuuc  si  äapku  u  z;ikrúĹiac   sa  do  kaftana,  i<  vrchu  však   prv 
krvjúc  sa  plachtou,  sadol  si  na  postlanú  slamu,  oprúc  M  o  i 
zadnk  Hanl,  chráuiaot  ho  ihí  vetra  a  sťiahii. 


411 


Viixilij  Aiitirejíč  s  nooilobrentin   |HjknJtil   hluvuii   mul  Ivtii,  čo 
>)til    Nikila,    nliii   on    vúliťc    iieodotirnvAl    iievzdelaiiosC  u   lilúpoHt 
iin;ítcku,  a  ziu^aI  sa  ustrojuvut  na  uoc. 

floxrovnal    o»taväiu    sIaiiiu   |)0   sáukAcb,   pndlnž.il  si   hiist^^j^io 

»oH  bok  u,  stialinur  lukT  do  rukávov,  pricIiVlil  5.1  hlavou  ílo  iilila 

itnni  k  predku,   ctiľäniaceniu   ho   oil  vetra.    .Spaf  nechcelo  sa  ntii. 

íí'žiil  a  rn/inyšral ;   rozmyšíal  vždy  o  tnni  istom,  čo  tvorilo  jediiij 

|ci«r^  sniirH'l,  radosf  i  hrdosť  jeho  života:  o  lom,  kofko  nuya/.doval 

tnu^c  H^te  naizHzdovaf   [»eäa/.i ;    kotko  iní,  jeuiu    zni^mi   tudia  ua- 

zaxduvaíi  a  mnjú  peŕiaxí,  a  ako  ti  iui  zatálmlí  a  KarÁbaJú  pouiazť, 

ako  on,  tak  ako  i  oni,  mfúc  nagnzitovaC  cátc  vclmi  mnoho  peňazí. 

„Duli  na  plazy  pójitf.     Sriiby   sauív   sebou.     Dreva  a  ;íO  Kiali 

Ipreílsa  bude  na  desatine'),"   cenil  háj,   ktorý  hni  videl  v  jaseni  a 

[lunu  šiel  kiipif.    „Iíesaf  tisíc  i)ľe(l5a  nedtiin,  ale  osem  tisíc,  s  od- 

[r;^taníni  potiŕin.     /ememeľaáívi    pomastini,   sto,   iiajviae.  pol  druha; 

|on  Dii  :í  pä(  desatín  polien  nameria.  í)tt  i  za  osem.    Hiied  mti  vy- 

Htain  .'HKN>.    Veď  on  zmäkne'    myslel  gi,   hmatajúc  rukou  pugilár 

|vo  vrecku.    „Ako  stne  to  poblúdili  na  skrute.  ľáu  Uoh  vie.  Tn  by 

mal  byf  les  a  utrA/nica.    Keby  psov  bolo  počni.   Tak  uebrešú  pro- 

kliiiti,  ked  by  bolo  treba."    Oilkrj'l  trochu  yolier  a  zaáil  poi-ňvat  a 

tívat  sa:   vidno   bolo  v  temnote   len    černejúcu  sa   hlavu   pejka  a 

|eho  chrbát,   na  ktorom   rozvievalo  sa  vrece;    jročut   bolo   vidy  to 

hvi/<fauic  vetra,  na  ojach  tľe|>otaiiie  a  plieskanie  satkv,  &  po 

[dreve  Slulianie  iíadajiícelio  si'iahn.   Zakryl  sa  zase.    ^K^by  som  hol 

predtil,   bol  by  som  ostul  prenncovaC.    No,   všetko  jttdno,   dójdemt> 

i  zajtr:*.     Len  deň  je  ztrateny.    V  l;ikoni   čase  ani  tí  ne|hijdu  "    A 

«   spamätal   sa,    že  i»-ho   luji  dostaC   za  .škopy  od   musiara   peniaze. 

LCbcol  sám  pMst,  Dcnajde  ma,  žeua  nebude  vediet  odoltraí  peniaze, 

pjc  veluii  nevzdelaná.  Nevyzná  sa  dobre/  rozmýšľal  diUej,  spumiuajiic 

sít  ako   nevedela  zaehodíC  sn  .stanovým  ^),    ktorý  včera   vo  sviatok 

bol  n  neho  liosfom.     „Nuž,  žena    Kde  ona  čo  Wdela?    Za  rodičov 

aky  náš  dniu  buly  Dedinský  mužík  bohatý:  jatka  a  poistojalý  dvor  '), 

a  cely  majetok  v  tom.    A  ja  čo  som   urobil  za  In  rolaivV     Sklep, 

(dve  krčnty.  mlyn,  sýpka.  Dva  majetky  v  arende.  Dom  s  ambárom 
pod  železnou  streclinu,"  spomínal  s  pýchou,  „Nie  ako  u  rodičov! 
Teraz  koho  spomínajú  v  okrese?  Brechunova." 
^A  prečo  lak?  Preto,  ie  som  památlivy,  starám  sa,  nie  tak 
ako  inf  —  leniví,  alebo  hlúposti  vystrájajú.  A  ja  nespím  ani  v  noci. 
Motel,  nie  meter,  idem.  A  robota  sa  durí.  Oni  si  myslia,  že  peniažky 
/arobit  je  žart.  Nie,  ty  sa  pousiluj  a  lám  si  hlavu.  Myslia  si,  ie 
člnTokoiti  možno  sa  slat  štastlm.  IIFa,  Mimnovci  majú  teraz  milliony. 
AIh  prečo?  Usilovali  sa.  Boh  potom  požehná.  Len  aby  dal  fioh 
zdravia."  —  A  myšlienka  o  tom,  že  i  on  môže  byt  takým  millio- 
udrom,  ako  Mironov,  ktorý  začal  z  iitt-oho,  (ak  lozčidíla  VasiJija 
Andrejiča,  že  cítil  potrebu  {Kishovárat  sa  s  nekým.  Ale  hovoril  ne- 

*)  desatiua,  2400  stvor,  f-iúh. 

*)  stanovej,  policnjný  úradník  v  okrese. 

•)  nocfainý  dom  prp  pocestných, 


,^h, 


it4 


lioln  8  kyiu...  Kuhy  liimicl  do  ( ioriackiim.  imahovAnil  by  m« 
inioArikoiii,  postiuil  by  okuliare  jemu. 

„INfiUvaj  SA,  uko  (lujc!   'Aiuiesio  nitM,  ^.o  ľánn  (ini  in  ' 
k:i  von,"  myslel  si,    uuíiiivajúť    poryv   vetra,    ktury  ilul  •! 
iiahyliiijiír;  íio.  n  n'-a\\  jt;lio  (ioštt*nii  oporu  äíialiom. 

„Nebolo  mi  poslúchnut  Nikítu/  dumal  on.  —  „MitU  kidk 
pretlsa  boli  by  sme  yyith  uiekain.  Uoi-  iia/atJ  ilo  liiiiikiiiR,  boli 
sme  [irenocovali  u  Tamsa.  A  r,u  soí  celií  uor..  Oo  by  o 
(lohr^hoV  llsiloviii^iiiii  Holi  il.<iva,  a  níe  leíiochom  aU^bn 
Ale  bolo  liT  7i»päljf  si,"  Sadol,  vytiahol  papirosky,  l^ 
dolu,  /akrj'vajiic  polou  od  vetra  idieíi,  ale  vietor  u.l 
xliAéul  zápalky  jcduu  ía  druhou.  Konečno  pmlarilu  .sa  mu  xopAl 
ľapiľoska  cbytiía  aa,  a  louiu,  že  duiíiaho]  svojliu  riolii,  veTiiiŕ 
/araduvol.  Hoc  papírosku  vykúril  viac  rietor.  než  ou,  predm 
potiahol  so  tri  razy,  a  holo  mu  zase  veseUie.  Ópii(  pľivalil 
k  zadku,  pnukrúail  !<a  a  opiit  /acal  .(^pouiiiiaf  a  giiívat,  i  xodrir 
Ale  /ray.u  rosí  posotilo  a  zobudilo  ho.  Pejko  totiž  potiahol 
neho  slamu,  alebo  vnútri  pohlo  sa  mu  niečo.  —  Jen  sa  on 
hudil,  a  srdce  začalo  um  hit  tak  i^chle  a  tak  6ihe.  žo  zdalo 
nm,  ako  by  ^a  saue  trluäly  pod  uíiu.  Otvoril  oľÍ.  Okolo  o 
ako  prv,  leu  zdalo  sa  svetlejšie.  „SvitA,"  pomyslel  si,  —  b 
iľaleko  do  rána."  Ale  line^f  sa  spamätal,  že  svellejžie  j«  leo 
*e  mesiac  vyšiel.  Podvihol  sa  a  pozrel  najprv  koňa.  ľej 
vždy  zadkom  k  vetní  a  celý  ^a  triasol,  /.asyjianú  sňaliom  vr; 
zakrútilo  sa  na  jednej  strane,  étveme  sviexly  sa  na  btik,  a  zas 
siiahom  hlavu  s  rozTÍovajúcimi  sa  sticoa  a  hrivou  bolo  ienu 
vidno.  Vasilij  Aodrt-jlč  nahnul  sa  k  zadku  a  na/Tíd  zaŕi.  Ni 
sedel  vždy  v  toniže  položení,  v  akom  si  «uiol.  ľlachtji,  ktorou 
phkíytý,  i  nohy  jeho  boly  husto  zasypané  súahom. 
niu/.ik;  planý  odev  má.  Kšte  hudeá  zoilpttvfdny  lUi  i" 
bezsniyselní.  Opravdová  nevzdelanosť,"  podumal  ^'asilij  Amlrejíc] 
chcel  sňat  s  koňa  vrece  a  prikryt  N'tkitu,  ale  chladno  bolo  v&U 
a  obracať  sn,  a  liál  sa,  aby  i  kóň  neprestydol.  .Naío  som  bo 
vzal  t  Váetko  jej  hlúpost!"  podumal  VastliJ  Audrejíč,  spu 
nrmilú  ženu,  a  opiif  prevalil  sa  na  svoji-  prodof-Kŕ  mie<tí> 
saní.  ^Takto  slryčko  raz  celú  noc  v  sňal  m  presedel, 

.tt  nebolo  mu  nič.    No,  a  Sevastiaua  vyhrabali,"  pťLu 

zas  druhy  prípad,  „ten  uniivl,  .stuhol  celý  ako  prosa  na  huji 
spravené.'" 

„Keby  som  bol  ostal  v  (iiiákine  nocovaC,  ničoho  by 
A,  pečlive  /akrúfac  sa  tak,    aby  teplo  kožušiny  Dik<< 
ale  všade,   i  na  hrdle,  i  v  kolenách,   i  v  stuímjaiih  i       : 
tvoril  oci,  usilujúc  sa  opát  /asnuĹ    Ale  ču  ako  chciii  teraz,  u2 
mohol  zdriemuut.  ale,  naopak,  cítil  sa  cele  bodrým  a  čuly~uL  i 
icaČAl  vypočitoviit  Mrobky,  dlhy  u  ludi,  zase  začal  8a  cbvajttdt 
pred  sebou  a  radoval  sa  zo  zeba  i  zo  svojho    i 
vŔelko  teraz  neptehtajne  pľťij-huvalu  sa  podknUi 
a  mrzutou    myšlienkou  o  tnni,    jtreco    neo.Htal    uiiĽ^iva;  v  <j 
,To  by  intiie  bolo:  Je/al  by  som  níL  lavici,   t(>pIo,'     Nieko 


>brátil  SA,  tiklailul  Hä,  umIujuc  aii  uaJHt  hí  pohoilliiojšio  a  ohrántľ- 
ieji»Í(*  0(1  veti'a  polozenie,  no  všetko  zdalo  t<a  mu  nupobudlnvm; 
*a  podvihol,  prpmieiia!  položpnie,  uknical  nohy.  pritvúni!  ori 
Iťhal.  No  alebo  stisnutí*  uoliy  v  tuhých  zímnyd 
trnúf,  a\íAhí  prcfukoviilo  niokile.  .'t  on,  kcff  poÍ' 
niizlostriiý  tia  Heba  pnpt)inln!il  si,  ako  í^pokojiiu  inohni  br  t«ra/. 
tii(  v  teplej  izbe  vOríškioe,  azastí  podvihoviUs.it  obracaK  ukrúcal 
74ue  SH  nkbiliil. 

Ka/  Vä!^itijovi  Aitdrcji^nvi  tak  sa  marilo,  io  po^ujo  (fuloký  knk 

t4»bntov.  /anuloval  sa,  oilbriiul  si   kožut'b  a  /aôal  napnuto  pučnviit, 

iilvck  napínal  slnrh,  nebolo  nit*  pnŕuf.  okrťm  /.vukn  Vľtra, 

ho  v  ojacli  a  trepotaj úCL-ho  šaikou,  a  snahu,  šluliajúcebo 

lab  sftDf. 

Nikiia  ako  učupil  sa  z  vcŕcra.  tak  i  Hodel  celý  čas,  oppohnác 
sa  n  ani  ueodiioveOajiic  N'asilijovi  Antliejidovi,  ktorý  so  dva  ľazy 
volal  na  noho.  ^Un  nimá  tnipenia,  t>pi  si,"  nainrzenv  myelcl  si 
Vuhilij  Andrejic,  pozorajuc  ponad  zadok  snuí  iia  Nikitu.  hustú  za- 
äypauéliu  siiahom. 

Vaxilij  Audrejič  vstával  i  ukladal  sa  ho  dvadsat  i-áz.  Tak  va 
kU  videlo,  že  konca  aobnde  tťjto  noťi.  —  .Tei-az  až  musí  byt 
blízko  k  ráDti,"  mysilťl  si  ro/,,  dvíhajúc  a  obzorajúc  sa  „Bolo  by 
Ifvat  i*a  tia  hodiny.  U>n2e  uxiabocš,  odkrývajúc  sa.  No  ak  ^^vioui, 
bll/l  S.1  k  ninif,  bude  mi  pivdsa  vesHsie.  Žaňu^ni  piiahaí."  -- 
"asilij  Andrejid  v  hjbkí*  duže  vedel,  zo  nemôže  byť  ešte  iiino,  ale 
v/(ly  viiŕÁmi  a  väčšmi  zmocňoval  sa  ho  gtracli  a  ehcel  súčasnú 
i  prosvcflčif  i  oklnniaC  seba.  Ostražito  porozplnul  si  iípodný  kožuch 
TOpch&l  ruku  pod  pazuchu,  dlho  stuchal.  kym  dostal  sa  do  vesty. 
Kfaika,  xCažka  vyliahol  svoje  f^lriebonu'  s  eiiiKilovauými  kvietkami 
toilínky  a  uiia\  [lozemf.  I!ez  ohťia  nebolo  niŕ  viduo.  'áasu-.  Tahol 
ti  dolu  tvárou  n.i  lakt«  a  na  koleníl,  p<itom  tiež  u\\i,  íikn  keď  hí 
wpaloTal  pňpiroskii,  vytiahol  ziipalky  a  zaŕíil  /a/ihat.  Teraz  akuiivt- 
lej^iŕ  chytil  sa  veci^  a  nhiiiatajiic  prstami  zápalku,  ktoni  mala  naj- 
viac r^HÍora.  zažal  ju  na  prvom  ráze.  Postaviac  hodinky  pod  svetlo, 
>zrrl  a  oi^tam  svojim  neveril...  Bolo  len  desať  miniU  na  jednu. 
Ute  ci'Iá  noc  uusledovala. 

,0ch,  dlhA  nor'-  —  mvslel  si  Vasiiy  Andrejic,  cíťac,  ako  mu 

tnlz   prehtdiol   po   chrbte;   a   pozaplnajiic   sa   opílť  a  zakiyjuc  sa, 

)f  sa  do  kúta  saní,    sberajúc  sa  trpelive   čakat.    Zrazu  pri 

>tvitmom  Äame  vetra  zjavne  počul  akýsi  nový,  živý  zvuk.  Zviilc 

)uii-ne   stával  sa  silnejším  a  ílojdilc   úplnej   zreteiUiiosii,    tiež 

)Vnom('rni*  Ziiňil  slahmií.     Selwdo  nijakt-j  pochybnosti,   to  lio) 

vlk  ti'n  vyl  tak  ni'iíaleko,  /e  po  vetre  jasne  bolo  počut.  ako, 

sjuť    čelu^titmi,    tiii'uil    zvuky   svojho    hlasu.    Vasilij  Auiitejíč 

t:o|it>ľ  a  vnlmavo   poslúchal,     ľejko  tiež  tnipnnlo   pf>ŕúvalf 

rodiac   u.šami.   a  ked  vlk    skončil   svoj    ku.'^.    prestiipil  a  na  vý- 

ihn  prxknul.  J'o  tomto  Vasílíj  Andrejii*  u/  nijako  nemohol  nielen 

í<,    ale  ani   nspokojít   5a.     Korkoknlvek    usiloval  sa  i'      ■   "  ': 

íjich    výpoťtuľh,    dielach  i  o  >viijľi  ttlávc  a  svojej    <!.. 

bohatstve,    slnurb  vždy  viac  h  viac    ho   prevládal   u   ku  v^eUvui 


414 


inyélienkam  primiedavala  .sa  iiiyálienka  o  toro,  prečo  oooBtat  o«cdi 
v  ti  risk  i  Dc. 

„Roh  8  iiíin,  s  l(*t)oin,  í  be/  nelm  iIokí  vcd.  sláva  Hulia. 
micovaf  holol"  hovoril  si.  „Hovorí  aa,  /c  opili  zamrznú,*  mw| 
BÍ.  „A  ja  som  si  vyiiil."  A,  uučtivnjiic,  čo  je  b  dÍiu.  ou  cítil,  i 
2ačaJ  sa  (riasif,  bAiu  novediac,  ixl  i-oho  sa  trasie,  —  od  zimy  akt 
od  strachu.  Prnhoval  zakrvt  sa  a  ležat  ako  prv,  ale  už  noinoll 
to  iirohií.  NemohMÍ  zostať  nn  iniettte,  chcelo  ea  mu  vstnt,  poduj 
niečo,  aby  zahlušil  budiaci  sa  v  sebe  strach,  proti  ktort^mu  cftil 
iR'zsilnť'ui.  /jiso  vita]  paplrosky  a  icúpnlky,  no  /á|ialkv  zostjdy 
leii  tri.  a  všetky  imjhnľšie.  Vštítky  tri  otrťíy  9ii.  UL-nizborenť, 

,A,  čert  fa  vezmi,  prekliata,  pn'pniiiii  fui!"  nadával,  s-Am 
Tcdiao,  komu,  a  zahodil  pokrčenú  papirosku.  C\nx\  adb>>.tif  '< 
palnlk,  aIc  zastavil  pohyb  ruky  a  strčil  ho  do  vrecka,  /i 
lio  tjiky  uepokoj,  /o  viac  itomobol  zostať  na  niie-»tti.  Vyn 
sani  a,  staniíc  zadkom  k  vetru,  začal  tuho  a  nízko  zdoi 
pásaí  sa. 

„Budem  le2&C,  smrC  očokávat!  Sadnom  na  koiia  a  mar^,' 
priéln  mu  na  um.    ^Kôh  tak  nezastane.  Jemu,  —  p^myKlel  na 
kitu,  —  všetko  jedno  unireC.  Aký  on  iiulživotl  Jomu  nežial  živt 
ale  ja,  ďakovaf  bohu,  mAm  preču  žiC. . ." 

A  on,  odviažuc  koňa,  prehodil  mu  u7.du  oa  ^iju  a  cb«el  sk( 
na  neho,  no  kožuchy  a  čižmy  boly  tak  fažki*,  že  odpiulol,  Vt 
vstal  na  sane  a  chcel  so  saní  vysaduuí.  Ale  sane  n; 
jeho  tiažou,  a  on  zase  odpadol.  Konečne  na  tretom  .  .  ■  ,.itii 
koňa  k  !ianiam  a  ostraiŕíte  staoúc  si  na  ich  kraj,  doviedol  K 
že  lahol  bruchom  priekom  koíiovbo  chrbta,  ľoležiac  si  tak, 
fia  napred  raz,  dva,  a  konečne  prehodil  nohu  cez  chrliát 
jHisadil  »a,  oplerujiic  sa  ^inpajnii  na  ílolný  remeii  šivímií.l 
snoH  buly  su  mykly,  posoLily  a  /ohndily  Nikilu,  ou  zodvihol 
Vasiljjovl  Andrejičovi  zdalo  sa,  že  hovorí  čosi. 

—  PosbichnnC  vás,    bláznov!    Co,  zahynOt  takto,    /i   ••'•r'" 
zvolal  Vasilij  Andn»jič  a,  poprávajúc  ai  pod  kolená  rozvi 
poly  kožucha,  obrátil  koňa  a  poháňal  ho  preč  od  wiuí  tým  MUifi 
v  ktorom  jnedpokladal,  žo  musí  byt  les  i  btnižoica. 


Víl. 

Ntkitti,  ako  »a  bol  učupil,  zakrytý  plachtou,  za  zadkom  . 
čupel  bez  pohnutia.  On,  ako  vActci  tudía,  žijúci  s  prírodnú  4 
znajúci  inid/u,  htil  trpciivv  a  mohol  sjtokojne  čakar 
necííac  aui  uejiokoj.  ani  rozdráženosí.     i>n  počul,   a-.  .i 

na  neho,    tUe   netizval  sa.    preto  že   nechcel  sa  hŕbat  n  ojiji 

ťrobars  holo  mu  ešte  teplo  od  vypitého  čaju  a  iid  lolio,  Jip 

SH  pohyboval,  chodiac  po  závejoch,  on  vedel,  že  teplo  to  .'itačl 
na  rilho  a  že  zohriťvnt  sa  pohybovaním  u/  nebude  vládaC,  I 
cltii  SI  tíik  utttatVm.  ako  cíti  sa  kôň,  kcd  zastane,  nemôže,  1 
uijakrmn  biču,  tst  ďalej,  a  uuzda  vidí,  že  treha  ho  nakŕmi 
uiidiol   nanovo  ľobit-    Jedna  noha  irnt  v  deraví^  čižme  proat^ 


4t£ 


OD  UŽ  nečul  na  uej  velkébo  luOc^i.  I  kri-iu  lobo  ccl^>uiu  tela  jcha 
bolo  vždy  chlaflupjAu'  a  cliladncjšie.  My&lionka  o  tom,  h^  nMe  a 
dfa  všetkej  pravdepmlobiiosti  í  musí  umrct  v  tňto  noc>  priftU  mu, 
iilc  my.-^ljonkn  U  ukázala  sa  mu  ani  nie  zvhlštno  ni^pr^J<^QiD0Ut  ani 
zvlá-^tnu  í;tnišuou.  Ni<:  zvhi^me  iif-príjoiiinou  uk:izala  sa  mu  tá  my- 
šliťuka  pľfUi,  že  celý  jpIio  život  ufluil  stAlvui  STiatkom.  altí,  ua- 
opak,  bol  tmprHstajiiuu  (^IužIhíh,  od  ktorej  rjiťlna)  usU&vaf.  Nío 
/vlastne  Ktrašu)^  bola  U  iiiyšlioDka  preto.  i*i  okrem  tých  pánov, 
ako  Vasilij  Audrcjiŕ,  ktorým  on  slúžil  tu.  citíl  sa  vždy  v  tomto 
;^.ivat«  xávisiyin  ml  lilaviiéíio  ľÁurt,  Tuho,  ktor^  poslal  lio  v  Uinto 
živitt;  a  vedel,  ui  í  uiniťnijru'  oHtane  v  inocí  tobo  Pána,  a  ž(>  ľán 
ten  neurobí  ujmy.  Skoda  zanecbaf,  na  čo  sme  zvyknutí!  Nuž  ale 
éože  robií,  a  k  novému  privykat  treba," 

^Hriechy ?'  prišlo  mu  na  uui  a  spomenul  si  svoje  pijaostvo, 
pn^pité  peniaze,  urážanie  ženy,  rúhania,  necbudenie  do  chrámu^ 
nezachovávanie  postov  a  všetko,  za  čo  dohováral  mu  pop  na  spo- 
vedi. ,Vern,  hriechy.  Ale  ŕože,  vari  som  si  ich  ja  sám  uvalil  na 
SťbM?    Takým,  iste,  mAa  Bob  urobil.  No,  hriechy!    Kdeže  sa  po- 

Tak  pomyslel  si  zprvu  o  tom,  čo  môže  sa  Bta(  s  ním  v  Idlo 
nor,  a  potom  už  nevracal  sa  k  týmto  myšlienkam  a  oddal  sa  rus- 
pomienkam,  ktoré  samy  sebou  príi:bodily  mu  na  uiu.  SfKimenul  si 
prlrliod  Míirty,  i  pijanstvo  robotníkov,  i  svoje  odrckiiutie  od  pá- 
lenky, aistí  terajšiu  cestu,  i  Tarasov  dom,  i  rozhovory  u  itelMch, 
ÄHÄtí  svojho  chlapca,  i  jiejka,  ktorý  zohrejo  sa  ttíra?.  pod  juikrý- 
radloiii,  zase  ;!azdu,  ktury  vŕz^a  teraz  í^niami.  obracajúc  sa  v  nich. 
„Nebodaj,  chudákovi,  nepáči  sa,  že  éiel,"  myslel  si.  nt'<'>  takom 
živote  uuiieiut  nechce  sa.  To  nie  lak,  ako  u  nás.*  A  všetky  tieto 
sponiienky    zaŕaly  sa  pliesť,   micľsat  sa  v  jeho    hlave,  a  un  /a»nnl. 

Ked  Va-silij  Amlľejíč.  suiditjiic  na  koňa,  rozkýval  síine,  a  ziulok, 
na  ktoiŤ  N'ikita  opiera!  sa  chrbtom,  celkom  sa  potrbol,  a  jeho 
plA/'Mii  uderilo  v  chrbát,  prebudil  sa  a  vulky-nevolky  prinútený  hol 
4meoit  Ävuje  položenie.  Horko-tUko  narovuávajin:  nohy  a  sosýiiajiic 
a  oiľh  fliiali,  pudvih<d  sa,  a  «ini/  muŕiaci  chlail  prenikol  celé  jehu 
telo.  ľocbopÍHc,  číj  je  vo  veci,  chcel,  alty  Vasilij  Andrejií  ntnlial 
mu  teraz  nopotrt-bué  pre  koňa  vrece,  aby  si\  muliol  t\'m  /akryt,  a 
lavolal  uiu  o  (oni. 

Ale  Vasilij  Androjič  ne/.astJil  a  zmizol  v  !<uažnom  prachu. 

(.IstauDo  Hám,  Níkita  xamyslel  ^»  na  minútu,  ii)  robil.  íst 
*.i...t.*  fudjiké  obydlie  necítil  v  sebe  sily.  :fadnuf  si  na  stan^  miesto 
>Iti  mo7no,  —  ono  celo  bolo  /ji>y|>itnô  sňahoin.  1  v  saiiiach, 
-m  '  ,iil,  /.(.•  HHZohp'jp  sa,  preto  ž«  neuial  cími  sa  zjikryt,  johi>  kaflan 
I  ki>/.m:h  tt-rai:  nfhnaly  ho  nič.  Holo  mu  tak  zinui.  aki>  by  bul  km 
s  k'i»''li,  /.ľ.i!"  mu  byt  clivo  ,Iiáťuškii,  iMtx  uobe^kyí■'  preriekol, 
ft  /hadajiiK,  /f  nie  je  Mm,  ale  N'iokto  sly>i  hu  a  neopusti,  u^^po- 
kojilo  hú.  Hlboko  vzdychol  u,  ne!<nfmujúc  a  hlavy  ploehlii,  vliezol 
úo  Mani  a  Uhol  »i  r  nich  na  mieflio  f;:i7.(lovo. 

Ale  nuí  v  ttaniacli  nijako  nemohol  »jt  zohriat.  Zprvu  tri&Kul  sa 


AU 


na  celom  telo,  potom  tr&seuic  prošlo,  a  un  pomnly  račal  tnti' 
vi:(tuiiiÍĽ.  Untifíial  a  t;i  znspÁvol,  —  novodel,  no  clUl  su  jf-i 
botovým  DU  jedno  i  ua  rlrulié. 


vm. 

Medzitým  Vasilij  Aiidrojič  i  noliami  i  knuutmi  uzdy  html  koiu 
Ul,  kilv  ]trcčo8Í  piedjioklfldal  les  ii  stnutiir.ii.  Simli  st<*p[l  mu  (» 
vielin-  vtiak,  zdiiln  hr,  iliiel  ho  zitmM'liiil,  Jilr  on,  nahniir  s:í  uapr 
a  neprestajne  zakladajÚĽ  si  koiucli  a  zakriiťajuo  iio  iued/.i  sclu 
a  chladným  vaitkúšoiti,  pľeká:^.ajiJcim  mu  scdet,  bez  prestania  Li 
koňa.  Kôň,  tľobárs  iaíMo,  al»  pokonio  §iel  nepiuvídelujím  cboilal 
kam  ho  ou  posielal. 

äiol  so  ])ät  miiiiit,  ako  sa  mu  zdalo,   vždy  rovuu.   ničoho  uv^j 
vitliac,  okrem  Idavy  knna  a  biolej  |)iíšti,  a  ničulio  nepočujúc,  oki 
hviždania  vetra  okolo  uáí  koňa  a  goliora  svojho  kožudia. 

Zrazu  pťcd  ním  zaceruelo  sa  čosi.    Srdce  radoätuu  xačalii 
bit,   a  ou  Žiel  za  lým  čiemyiti,    v-idiac  u?  v  ňom  ňlony  (!■ 
dinských.    No  to  čierne  nebolo  nepohnuttituŕ.  ale  vž*?  sa 
bolo  nii?  dedina,   ale  vyrastený  na  medzi  vysoký  černnbyl,  Uw^ 
zpod  sňatiu  a  Kiiŕalo  prehybujúci  sa  pod  náporom  vetra,  UUyrý  tli 
ho  v  jednu  Ktmnu  a  hvi/dal  v  ňom.  Uvidiac  ten  čoniubýl,  mnčr*i 
noniiloKľdiiým    vetrom,  Vasilija  Andrejiča   Ktriaslo,  a   on    po»pf-íi 
aičal  poliáuaf  koňa,  nebadajúc,  že  idúc  za  čeniobýlum.  cck-  ziuifii 
pťC'lušlý  .<ínieľ  a  Tera/  hnal  koňa  už  telkoni  v  dľubň  straxiu,  pifdl 
prodstJivujiic  si,  že  ide  v  utninu  tú,  kde   mala  byt  slrúánica. 
koň  vždy  obracal  sa  v  pravo,  a  preto  ou  celý  čas  vracal  ho  na  1a> 

Za«o  pred  ním  začornelo  sa  čosi.    Zaradoval  sa,   uv. 
l*»raz  je  to  už  iste  dedina.  Ale  tú  bola  zase  medMi,  s»ra*t 
bybini.     Zawe   lak  /úCabí   trepotal  wt  sucby  hurian,   •\- 
Andrejiča..  No  nielen  to.  že  to  bol  Uiký  istý  buriaii.  ;ii 
Aid  koňský,  zauä^any  vetrom  Mak.    Vasilij  Andrejíč  zastal.  iialiooT 
Mt,  prizrel  sa:  bol  to  koň&ký,  zrabka  zanoseuý  šlak  a  nemohol 
niť'l  íuý,  ako  jeho  vlastný.  On.  iste.,  kriitil  sa.  a  uu  uevetkuni 
stranstve.     , Zahyniem   i  Uk!"    myslel   si,    tio  aby   i 
strachu,  e^to  viíčsnii  začal  puháňat  koňa,  zabladiac  »<i 
hmlu.   v  ktorej  uka/.ovaly  sa  tnu  akoby  sviefacie  sa  punkty,    hl 
niizuuvHÍe,  akonáhle  on  zahladel  sa  na  ne.     Kaz   /dalo  sn  mu. 
počuje  štekanie  psov  alebo  vytie  vlkov,  no  zvuky  tip  boly  tak  «l 
a  neurčití},  že  nevedel,  či  (točuje  niečo,  alebo  sa  mu  to  len 
a  ou.  zastiiviac  sa,  začal  napnuto  oačúvaC. 

Zrazu   akýsi    straéný,   ohlušujúci   krik  rozliehal 
ujij,  n  väctko  zatriaslo  sa  a  zotrepotalo  pud  ním.     \\,.  .íl^    .^ 
chytil  fA  za  áiju  koňa,    ale  i  »ija  koiia  celá  sji  striasla,   a 
krik  b(d  oi^te  ň/asnuj^l.   Niekofko  aekúud  Vu8ilij  Andrejič  oeiwil 
9a  KpaiuHtat  a  poťhopit,   čo  sa  stalo.    A  stiilo  m  len  lo,  iu  {n 
ohodľuju«-lí  Sľba  alebo  prizývajúc  koho  na  p«imor.  za.rohtáil 
»ttlným,  vy»iikýni  hlasom,     .ťuj,  ty  kiUíka.'   aku  uui  nafakala? 


41T 


klíaU!'*    faov'uril   k  sutn-  Vasitíj  Atirlr^jic.     No  i  k^f   už   rozumel 
pravií  prlfioii   Mrtu-liu,  už  iieinoliul  tio  roziiUlit. 

„Tivha  sa  vxuiiižit,  vilžuľ  pä  liržaf."  Uovoril  kí  a  iíároveft  ne- 
mohol sa  liiň&t  a  len  hnal  koi'ia,  itúbiiilajúc,  že  šiel  teraz  už  po 
vetre,  n  oiu  proti  nemu.  Telo  j»l)o,  najmú  v  ki'oka,  kde  bolo  od- 
krytá a  dotykalo  sa  vankúša,  ziahlo  a  bnlalo,  ruky  i  noliy  sa  nm 
tria»ly  a  dýchanie  bolo  trhantV  Vidí,  že  hynio  prostred  tejto  úžasnej 
suahoviij  piiÄti.  a  nevidí  nijakého  prostricdlíu  spasenia. 

Zrníu  báli  kflniäi  pivpado)  pud  uúii  a,  znviuznuG  v  tiv£|ji, 
zacal  sa  LíhaC  u  pad&C  na  bok.  VHäilij  Andrejič  Riiskočil  h  neho. 
pri  Boskakovaiif  strhol  ua  bok  ätverne.  na  ktoré  opierala  su  mu 
noha.  a  proTräiil  vankúš,  za  ktui^  dríal  sa  Boskakujúc.  Akonálile 
Vasilij  Andrejitľ  sosknčil  s  nebo,  kôň  sa  narovnal,  potrhol  naprctl, 
spravil  skok,  dnihy  a  njmf  zarehtajúc  a  taliajúr  za  Holtou  vk-äice 
sa  vrece  a  štvenie,  ztratil  sa,  nechajúc  Vasilija  Amlrejiča  saniébo 
v  záveji.  Vasilij  Andrejič  hodil  sa  2a  ním.  no  síiah  hol  tak  hlboký 
a  ko>.iichy  na  tioni  uk  fažké,  že,  viaznuť  kaidou  noliou  vyše  kolena, 
urobil  najviac  :^i  krokov,  a  xadycličuny  zaslal.  .Háj,  Akopy,  aresda, 
aklep,  krčmy,  železom  krytý  dom  h  anibár,  dwlié,  ^  pomyslel 
si,  —  akože  to  všetko  o^^lann?  ('?o  je  to?  Xeníó/e  byfl"  bly«Iii  mu 
v  hlave,  äpdinnel  si  akosi  na  trasiici  sa  od  vetra  čeniobýľ,  mimo 
ktorého  prešiel  dva  razy,  a  zmocnil  sa  ho  taký  strach,  že  neveril 
v  skutočnosC  toho,  čo  s  nim  bolo.  Myslel  si:  .Nie  je  to  všetko 
MU?*  a  chcel  sa  prebudiC,  no  prebudit  sa  nebulu  z  čoho.  Bol  to 
8kutr>ŕDý  sŕiah^  ktorý  šľahal  mu  v  tv:ir  a  ziisýpul  ho  i  chladil  mu 
pravú  ruku.  »  ktorej  ztrutii  rukavicu,  a  bida  to  skutočná  púšC  tá, 
v  ktorej  on  teraz  ostal  sám,  ako  ten  čemobýl,  očakávajúc  nevy- 
hnutnú, skorú  a  be/^mjr.setnú  smri. 

.Kriruvna  nebeská,  sviititelu  otče  Xik()l:iju.  zdriantivosri  uči- 
kelu,*  t»pi)mnel  si  včerajäit?  modlitby  a  obraz  s  čiernou  tváron 
V  xlatum  ornáte  1  itvioce,  ktoré  on  predával  k  tomu  obrazu  a  ktoré 
hnod  prlná^ly  mu  nazad  a  ktoré  on  sotva  obhorené  pratal  do 
beduy.  I  >uu-ul  pľoíiit  tuho  samélio  Nikulaja  divotvorcu,  aby  bo 
spasil,  grnhoval  mu  omÄu  a  sviece.  No  tu  jasne,  bez  pochybnosti 
pot-hopíl.  že  ten  obraz,  ornát,  sviece,  sviaščcnnik,  omsc  —  všetko 
U)  tH>Io  vehni  vá:íne  a  potrebné  tam,  v  chráme,  no  že  tu  nič  ne- 
ronbly  mu  vykoinif,  že  nindzi  tými  svierjimi  í  imiáami  a  ieho  te* 
roj^'m  peluženim  niet  n  nemôže  byt  nijakého  súvisu.  .Xetreba 
xiifoť,  —  pomyslel  bi.  —  Treba  ísí  za  ôrokoiu  koňa,  leb(t  I  ten 
junesie,'  spamatil  sa.  ,0u  vyverlte,  jeho  sa  chytím.  Len  nepo- 
uahfut  M,  lebii  usiane^  a  hoište  zahynieš. "  Ale,  uaiiriek  úmyslu, 
ie  pôjde  ticho,  hodil  sa  napred  a  bežal,  neprestajne  padajúc,  vstá- 
rajdc  a  zase  padajúc.  äTak  koňa  už  sotva  bolo  badat  na  tých  mi(»- 
fftach,  kde  snáh  bid  nehlbuký.  „Zahynul  sum.  —  myslel  si  Vasilij 
Audrejlŕ,  —  /li-alfm  i  Mak  a  koua  ntMluhoním."  No  v  lom  oka- 
rúť  napred,  uvidel  čosi  čierneho.  To  bol  jtejko,  »  nielen 
ale  i  iAtív:  i  ujá  bo  chatkou,  ľejko  so  srutHuynii  ua  bok 
amt  a  vrecuni  stil  teraz  nie  na  predošlom  míirsTe,  ale  bližšie 


áia 


ílolu.  Ukázalo  sn,  íe  2.avia7.o1  Vnsilij  AuilrejU^  v  Irij  íiatuej  iinŕ»> 
hlhiup,  v  kUnii}  /aviaxii  ešt«  ts  Nilňtoui,  že  kôŕi  nítviil  bo  uuod 
k  siiDiain  ti  iis  Boskočil  s  noho  uajviac  ua  5(>  krokov  oit  toho  mieMt, 

kde  boly  sane. 

IX. 

Dovaliac  sa  k  ä:tníani,  Vasitij  Androjič  chytil   sa  ich  ft  iIHm 
sbU  tuk  uGpohnuto,  Ľhcejúc  so.  us|iukojiC  u  oddýchnut  hí.    Na  [irv- 

"  iii 

■>ih 

U) 


dožloiii  uiifíitt:'  Xikitii  iiííliolo.  ut>  v  sauiat^h  Il^žoIo  ťosi 
giiahoin.  a  Vapilij  Aiidrejič   doiuVKlel  sa,    íe  je   la  NiK 
Vasilija  Aiidrojiča   tvrixr.  celkom   pľeéiel,   a  jestli    búl 
len  toho  ú/asni^ho  sbivii  strachu,  ktoi-)' zažiJ  na  koni  a  u  ,l  Ír. 

ked  sám  ostal  v  závoji.  Tieba  holo,  ío  by  to  ío  stAÍo,  uc 
na  sttha  ten  strach,  a  ahy  hn  n<MlupiiHtÍI,  bolo  treba  robit  ii>r<  > . 
/jiuepľázdnit  sa  nečím.  A  preto  prvc),  čo  urobil,  Útlo  to,  ie,  po- 
staviac sa  zadkom  k  vetru,  rozpustil  si  kožuch.  Fotom.  akoDählf 
oddýchol  si  trochu,  vyLrú:^il  suah  z  cižiciu,  z  IuvľJ  rubavice,  prar* 
bola  bťzuádeue  ztraleuti  a  isl^»  už  niťkdc  [kmI  si'iahom;  potom  po- 
zaovo  tuho  anizko,  ako  stahoval  sa,  kťď  vychodil  zu  äklt'pu  kupH 
s  vozov  zboižíG,  dovozené  mujííkaini,  Ptialiol  sa  pásom  o  pňhniOTtl 
aa  k  činnosti.  Prvá  vec,  ktorá  predt^tavila  sa  mu,  bolo  to,  abr  n*- 
pravil  uohu  koiiovi.  VaHÍlij  Andrejič  i  urobil  to  a,  oKvohuiliac  luda. 
priviazal  pojka  opilť  U  žtíleznéniu  liAku  na  prcdliu  k  títanWnu  miwiu 
a  začal  zachodií  od  zadku  ku  koiioví.  aby  napravil  ua  nom  šlvuniŕ. 
vankúš  a  vrece:  —  ale  v  tom  uvidel,  ie  v  saniach  pohlo  sa  nieŕo 
a  zpod  snahu,  ktor^iu  ^^^^  zaäyi>auá,  zodvihla  sa  hUvu  Nikiton. 
Dfa  v^clkť^ho  s  veTkym  uamilhaufni,  /anir/ajiici  ul  Niklti  xdvlbol 
fui  a  Kadol,  ak08t  čudne,  ani  čoby 
rukou  pred  uoroui.  MtVchal  rukou 
Vatíilijoví  .^ndrejitnvi,  volnjúc  jeho. 
Depupravil  ho  a  prišiel  k  saniani. 

—  Či)  ty'/  —  pÝlal  sji.  —  ť'(»  hovoria? 

—  U-mie-ram,  to  je,  —  ztažka,  trhaným  hlsi^om  hororil  Si- 
kita.  —  Čo  ttoui  zarobil,  dajte  chlapcovi  alebo  žene,  všetko  jcdofr 

—  A  ťožp,  vari  si  pozlabol?  —  pylal  sa  VasiliJ  Andrrjii. 

—  Cítim,  snut  uiMJa. , .  odpusf-tc,  pre  Krista...  —  Lovonl 
NikiU  plačiicím  hladom,  neprestávajúc,  ako  by  mucby  odiiinal. 
máchaŕ  pred  tvárnu  rubanii. 

VusiliJ  Andrejič  s  pol  minúty  postál  mlčky  a  uepolinnlo,  fO- 
tom  tnvm  «  lou  íhIou  rozhnclnostou.  s  ktorou  uiliei-al  do  rúk  jrri 
vyiiodnoj  kúpe,  od.vttípil  krok  na/ad,  vysukul  rukávy  kožurh«  a 
oboma  ruktuni  chytil  sa  vyhrubávut  siiah  s  Nikitii  u  zo  &aui.  Vi* 
hrabúc  íthah,  Vasitij  Audri-jtč  |NiKpežne  ro/.|»áíud  sa.  ronpiil  koitwb 
a,  posotiac  Nikitu,  lahul  ua  neho,  »ikrývajiic  ho  niťlcn  svojfni  ko- 
žuchom, iilo  i  celyni  Rvojhu  teplým-  rozhorúčenym  telom  /íiix-bajuc 
rukami  jioly  ko^ucha  nicd/í  lubom  .laiii  a  Níkitnut  a  ki-iU'nanit  pn- 
chytiae  johu  »pud>>k.  VasiliJ  Andrejič  Ir/al  tak  ilu'' 
falavcm  o  lub  prinlku,   a  teraz   už  nepočul   ani    p(<i 


SI  muchy  oilhaiial,  aiácbajúc 
a  hovoril  čosi,  ako  »a  viiWu 
Vasilij  Andrejič  nechal  vrecA. 


4t9 


aui  hviiirauk*  búri.   u  h-D  imäíva]   dýchanie   Nikitu.    Níkita  zprvu 
dlbo  ležal  bez  p^ihuuun,  pittoiu  síIdc  vzdychol  a  poliot  sa. 

—  Lufa,  ve<r  ty  tiovmiä,  ie  iimifíraá.  l<ej,  Lírej  sa,  bfa,  ako 
sme...   začal   VasiliJ  Aiuliejič. 

Ale  dalej,  k  svojmu  vcrkému  podiveniu,  cemoho)  bovoríC,  preto 
ie  slzy  vystúpily  mu  do  uci,  a  niiná.  četusť  rýchlo  sa  potrii&vala. 
I^r^iiú  hovorií  u  leu  Idlal  to,  lo  šlo  mu  k  hrdlu.  „ĽtriiiáĽul  som 
sa.  vidoíi ;  oslabol  som  cifle,-*  pomyslel  »i.  Nu  títo  ji^bo  sbibosC 
jemu  DÍeleii  ueboln  ueprijuiiiiiá,  Ifí?.  pôsobila  um  akúsi  KvlJlUUia, 
ešte  nikdy  nepociteou  radosf. 

.Hra,  ako  snie,"  liovoril  si,  cltac  akési  z?láätne  al&vnostné 
|H>l)nutÍ^.  DosC  dlhn  ležal  Lak  mlčky,  utim*ajiic  8Í  oa  o  prám  ko- 
žucba  u  podobemjác  pod  kolená  pravú  potu  kožacha,  vyvracanú 
vvtrvtu. 

Ma  tak  uilružive  žiadalo  sa  mu  povedaC  niekomu  o  svojom 
radostuoui  stave. 

—  Niklta!  —  zvolal. 

~~  Dobre,  teplo,  —  ozvalo  ía  mu  zdola. 

—  Tak,  ja  som  ti  mal  /^byuiit.  I  ty  hy  si  bol  /.anirzol,  i  ja. . . 
Ale  tii  zase  ^triasly  sa  mu  čeiuste  a  oči  Jeho  naplnily  sa  slsami, 

u  nemohol  dalíg  hovoriC. 

pNit,  nič  1«,  —  pomyslel  si.  —  Ja  viem  p  Mbe,  čo  viem." 

A  samlkol.  Tak  ležal'  dlho. 

Dtílo  mu  teplo  od  ttpudku  od  Nikitu.  teplo  i  od  hora  od  ko- 
iuťha;  leu  ruky,  kli>rVmi  pridržoval  poty  ko/ueha  na  bokoch  Ni- 
kilotjfch,  a  nohy,  h  ktorých  vietor  neprosUtjiuí  chytal  koiíuch,  xa- 
člnaly  /i.ibnuf.  Kajnm  ziahia  pravá  ruka  bez  rukavice.  Ale  on  ne- 
myslel ani  o  svojich  nohách,  aui  o  rukách,  ale  myslel  len  o  tom, 
aku  by  xohriat  ležiaceho  pod  sebou  muzika. 

Kiekofko  rÍ7.  pozrel  na  koňa  a  videl,  že  chrbát  nui  je  odo- 
krytý a  vrece  so  štverúaiuí  le/ia  na  Hiiabu,  íe  bolo  ti*eba  vstaf  a 
Mikrjt  koíia.  ale  on  nemohol  sa  odhodlať  aui  uu  uduútu  nechaC 
Nikitu  a  namj^iť  ten  radustný  stav,  v  ktorom  su  nacliodit.  Strach 
lera2  neťltil  žiaden. 

(.Xeboj  sa,  nevypustím  fa,"  hovoril  si  o  tom,  že  on  zohreje 
tuoitka,  s  ^m  istým  chvastiinstvum,  s  ktorým  hovorieval  o  svojom 
kujwvaní  a  predávaní. 

Tak  prelť/al  Vasilij  Amlrejič  hodinu,  i  dnihťi,  i  Iretiu,  no  on 
nevedel,  akít  nehodil  čas.  Zprvu  v  ubnuiiusti  jeho  nosily  sa  dojmy 
metelo,  oji  a  koňa  pud  dúhou,  kmitajúcich  sa  pred  očami,  marilo 
Ka  mu  o  Nikítoví,  ležiacom  pod  ulm;  potom  začaly  primieáavaC  sa 
spomienky  o  t^viatkn,  ■}aíw,  slanovom,  bedne  so  sviecami  a  zase 
o  Nikitnvi,  ležiacom  pod  tou  bednon ;  potom  začali  sa  mu  pred* 
stavovaC  rau/íci.  predávajúci  i  kupujúci,  a  biele  steny  i  dumy  ki-jté 
íeb'zom.  pod  ktorými  Uv.al  Nikita;  putom  všutko  to  smiežalo  &íi, 
'■  do  dnihŕhit  a  j:iko  farby  dúhy,  splývajmx' v  jedno  biele 
.  Ltky  rôzne  dojmy  sišly  sa  v  jedno  nič,  a  on  zosnut.  Spal 
dlho.  bctz  snívania,  no  pred  svitom  opiiC  zj-ivily  s;(  sny.  IYed»tavilo 


tíO 


za  ň  l<(iiH.*jok  sviecu  ua  sviatok,  a  on  clice  vziat  Hviecu  a  dat 
no  ruky  ueliybu  sa,  ŕú  stisoutó  vo  vreckAch.  Cha-  ubísť  ttediiu, 
ale  nohy  nepohnú  sa,  kaloáne  nov(^,  čistené  prirásily  Uu  kftroennäj 
dlážke,  a  ich  nczodvihncá  a  z  nich  nohy  nevyne^.  /raxu  bedoa  ao 
sviecami  litane  sa  nie  l>ednoti  so  sviecami,  aJe  poKterou.  a  Vtsíl|| 
Andrejič  vidi  seba  ležiacim  na  brucha  na  bedne  ho  svi.  'j. 

na  svojej  posteli,  v  svojom  dome.  A  ležf  na  posteli  a  n( .  lai, 

a  vätaf  mu  ti'eba,  pivto  74;  hucít  pi-íde  za  ním  Ivan  Mutvejič,  stanuvoj. 
a  6  [vanum  MatvHJičom  niuäl  fst  alebo  kupovuf  háj.  alebo  popniTii 
étverue  na  pejkovi.  I  spytuje  sa  ženy;  .Čože,  MJkolavua.  uepriSicI?* 
~  „Nie,  —  povedá,  —  neprišiel, "  A  počuje,  že  prichodí  ktosi 
k  vrát&m.  Iste,  on.  Nie,  prešiel,  vecUa.  ,Miki>laviui,  ah^  MikoIavnA. 
čože,  niet  ho  ešte?''  —  „Niet,"  —  A  nn  li-ií  na  poHtelí  a  len  m- 
môže  vstaC  a  vše  i'uká,  a  očakávanie  toto  je  i  cliv(<  i  radostné.  A 
razom  rudosf  sa  staue:  prichodí  ten,  koho  on  íaka],  a  to  už  nieje 
Ivan  Matvejič,  stanovoj,  ale  ktosi  iný,  no  ten  samý,  koho  ou  iaki 
Prišiel  a  zovie  ho,  a  tentíi,  ten,  co  ho  zovie,  je  U^q  samy.  ktorí 
zavolal  ho  a  ká/al  mu  lahnút  na  Nikltu.  A  Vasílíj  Andrejič  Je  rAd. 
že  ten  ktosi  prišiel  za  nťm.  Jdem!"  volá  radostne,  a  krik  ten  zo- 
búdza ho.  I  zobudí  sa,  no  zobudí  sa  už  cele  nie  tým,  iikVm  7.a.<iiud 
Chce  vstať  a  nemôže;  chce  pohniit  rukou  —  nemôže,  nohou  —  ti« 
nemôsie.  Chce  ubnltiC  hlavu  —  ani  to  nemôže.  K  ou  dirt  so,  alt 
ho  ucrozhorčuje.  Chápe,  že  to  smrC,  a  nie  ho  nerozborčuje.  A  s]<o- 
menie  si,  že  NikiTa  leží  pod  ním,  že  zohnal  sa  a  je  živý,  a  jemu 
zdá  sa,  že  on  je  Nikita,  a  Nikita  je  on,  a  žo  život  jeho  ui«  je 
v  íioro  samom,  ale  v  Nikítoví.  N&|)lna  sluch  a  [mŕuje  dýchmu. 
efite  i  slabý  chrap  Nikitu.  ^Nikita  žije,  to  jest  žijem  t  ja,*'  vtCatft- 
slávne  si  hovoril. 

A  pripomína  si  peniiize,  sklep^  dom,  kúpy,  predne  a  mitltnoy 
Mironovcov;    Cažko  mu  pochopií,   prečo  ton  človek,   kí  :^^         ' 
Vasilijom  Hn^chunovýni,  zaoberal  sa  všetkým  tým,  ŕím 
,0o,  vod  on  UBvedel.  čo  je  vo  veci,"  myslí  sio  Vasíli, 
novi.  „Nevedel,  tak  leraz  vjeu).  Teraz  už  bez  omylu.    / 
A  opät  iwčuje  zvňtiie  toho,  kto  už  volal  na  neho.     „Idem. 
mdosine,  i)n]tnuto  vraví  celá  bytnost  jeho.  A  ou  cíti,  že  ju  svt>....u>.^ 
a  už  viac  nič  hu  uedržf. 

A  vi&c  už  nič  nevidel  a   nepočul  a  necítil   na  tomto  ir«(* 
Vasilij  Andrejič. 

t^kulo  ešte  vždy  tak  kiirilo.    Tie  isló  vlchro  snahu  kŕ 
zasýpaly  kožuch  mľlvt*ho  Nusilija  Audrtyiwi  n  cdi^b't   Inisu- 
pejku.  a  už  sotva  vidno  sane,  a  r  nich  ležiaceho  pod  lurtvyu  •! 
fíazdoni  zohriatého  Níkiiu. 

X. 

Nad  ráuiim  prebudil  sa  Nikita.     Zobudil  ho  chlad,  kl 
začal  nm  prťbľiaC  chrbát,  ľrisuilu  mt  mu.  i*:  ide  zu  uilyaa  .. 
^zduvskej  múky  a,  preťliodiac  potok,  zaáiel  mimo  moslA  i  uv| 
H  vozom.  1  vidí,  že  podliezol  pod  voz  a  dvíha  ho.  vyiftjvr^óúc  t\ 


^A 


m 


Ato  podÍToA  vec  t  Vuz  ueh^bo  sa  a  príliimj  mu  ku  chrbtu.  n  ou 
nembíjc  ani  podňftt  voz,  ani  ujsC  zpod  ueho.  Chrbát  mu  rozdávilo. 
I  chljiiii];ŕ  jo!  Vidno,  h'oba  zjmd  uíiho  Tvjsí.  ,Nodi  je  dost."  hovorí 
koniuRi  tomu,  kto  dávi  mu  vozom  cbrbát.  „V'yfabuj  vrtMÍa!*  Alu 
TOE  vždr  cbliuliiejšie  a  chhuliiej^ie  dtlvi  ho,  a  nízom  /^klopc  rosi 
zvlAbtue'ho,  a  ud  präbudť  sa  celkom  a  spomenie  si  v&ctko.  Cbladný 
VfM  —  to  jfi  nirtv;^  zamrznutý  gazda,  ležiaci  na  úum.  A  klepol 
pejko,  uderivét  dva  iiizy  kopytom  o  sane. 

—  An<irpjiŕ,  Andr^jič!  —  ostraííte,  už  tuéíac  pravdu,  Tolá 
Nikita  na  gazdu,  nai)ín:i.jiic  chrbát. 

Ale  Ahdruji^  neo/ýva  sa,  i  brucho  jeho  i  nohy  sú  sUihnutč  a 
chladuĹ*  1  tažkt-%  ako  pondusy. 

, Dokonal,  iste.  Pún  Boh  bo  osláv  t*  myslí  si  Nikita. 

Obracia  hlavu,  odhŕna  pred  sebou  shah  rukou  a  otvára  oči. 
Je  deft;  tuk  hvi/.dl  vietor  v  ojach,  takisto  8iri>e  sa  si'mh.  len  s  tým 
ro/dielom,  že  už  uc^Taliá  o  lub  saní,  ale  bezzviičuo  zatiýpa  sÓnu 
i  koita  vždy  vyššie  a  vyéšie,  a  nepočuí  viac  :ini  hýbauie  sa,  ani 
dýchame  koňa.  „Zamrzol,  iste,  i  teu,"  mysh'  Nikita  o  i>ojkoví.  A 
itkutočne.  tie  úder}-  kopýt  o  sane,  ktorú  zobudily  Nikítu,  bolo  pred- 
smrtné Dauiáhauie  udržaC  sa  na  nohách  už  celo  ochladnutého  ^lejka. 

.Uospodme,  tíafuska^  vidno  i  mňa  zoveS,"  hovorí  si  Nikita. 
,Tvoja  svätá  vóia.  Ale  trápuo.  No  dvoch  smrtí  nebýva,  a  jedua  Ca 
oemiiiie.  Len  aby  skorej...*'  A  opät  prace  si  ruky,  prítvára  oči  a 
zadrieme.  úplue  uverený,  te  t^níz  už  iste  a  cele  umiera. 

Až  k  obedu  na  druhý  deh  ludia  odkopali  lopatami  Vostlija 
Andreji£a  a  Nikitu  na  3()  siah  od  cesty  a  na  pol  versty  M  od  dediny. 

Snahu  nanieslo  vj'še  saní,  ale  ojá  a  äatku  na  nich  bolo  eáte 
Tidoo.  Pejko  po  brucho  v  snahu  so  strhnutvini  s  chrbta  štveríiami 
a  vrecom  stál  ceW  biely,  pritisnuv  mrtvii  hiavu  k  stvrdnutému  krku; 
nozdry  mu  obnir/ly  boinboUuímí.  oči  pokryla  inovaC  a  tiež  obtnrzly 
akoby  slzami.  Schudol  v  jeduu  noc  tak,  že  ostaly  na  iiom  len  kosti 
a  koža.  Vasilíj  Andrejic  stuhol  ako  huspenina  a,  ako  mal  rozstavené 
Dohy.  takúho  r-izkročeného  i  odvalili  ho  s  Nikitu.  Jastrabie  vypuklo 
oci  jeho  obmrziy,  nutvort-ní  ústa  pod  po  ds  tri  h  mi  tým  i  fázami  boly 
nabiU';  änahom.  Xikiia  bol  /ívý,  trebárs  celý  omra/^ny.  Kt>d  Nikitu 
subudili,  bol  uverený,  že  teraz  už  umrel  a  že  to,  äo  teraz  robí  sa 
s  nim.  deje  sa  už  uie  na  tomto,  ale  ua  druhom  svete.  No  ked 
po^ui  kričiacich  ludl,  vykopávajúcich  lio  a  svalívšich  s  neho  stubk^ho 
Va.Mlíja  AndrejiČa,  on  zprvit  divil  sa,  že  na  druhom  svete  mužíci 
tiež  tak  kričia,  telo  je  lakt^  isté,  no  ke<f  pochopil,  že  e.ste  je  tn, 
-y^tv,  viac  rozhorčil  ^a  nad  tým  než  zaradoval,  najmi 
U'.   :         I,  žu  pr^ty  má  na  oboch  rukách  udmr/nuté. 

Nikita  v  nenioímici  dva  mesiacu  ležal.  Tri  pr»ty  mu  odňali, 
ustatiid  sa  xahojUy,  tak  že  mohol  robit,  a  ešte  dvadsat  rokov  žH, 
a^prv  ako  sluhu,  potom  na  starosC  ako  strážnik.  Umrel  len  toho 
roku.  doma,  ako  si  f.uvM,  pod  sviítymi  obrazmi  a  so  zožatou  voskovou 
sviecou  v  riiUácli.     ľnd  smrtou  prosil  odpustenia  od  svojej  starej 


*)  versia,  mAUnkú  viac  od  kUc 


_4M 

Ä  on  odpustil   jej   pro   hpdnáľa;    odobral  sa  i  od  syna  a  vnúcnt  _ 
umrel,  opravilove  rndujiiľ  sa  tomu,  »:  zhavujo  svojou  snirtoa  íth 
i  iK'vestu  nd  hn'inonji  daroiiiuŕhu  cldLdm  a  sAm  už  opravď 
clindí   z  Udififi)    života,    ktorť'hn    mal    ui   dusí.    do    toho     i     , 
ktorý  s  každým  rokom  a  s  každoti  liodínou  stával  sa  mu  pocliuj 
noj^íiii  a  pľitažHvojším.     Lepšie  aloho  lioľšíe  mu  }i'  laiUt  kde 
bmli)  R.1  po  iMjU*  opľ&vdovej  smrti,  čí  sklauial  sa  aUdxi  noAjel 
Ui  «amŕ,  CO  očakával  V  —  my  vštítci  skoro  i!víeino. 


Um^ 


Koreň  a  výhonky. 

Kúv«lta  oil  Svrtazúra  Uurbnna    VífJQMMkihn. 
(PokraíoTftnic.) 


VIL 
SloTcnflk:í  vlak. 

Včasné  ráno,  zle  vyspatý  a  mrzutý,  Ŕiel  Mirko  Klíidny  uliaml 
vn  vitídonakom  Jozefovo.      Plecom    preliodená    kapselkn 
na  Imkn.  ľrfdnc  pi*ed  radnicu,  pozrel  na  lindiny  —  ni.il 
Času  do  „slovenského"  vlaku.  Itadnica  jasala  sa,  eclá  z;iliata  júihm 
širokým  svetlom  vyrhád/ajúceho  f^lnka.    Jej  filiurilní^ka.   činke 
gotika  rovno  rezala  oci,  tenunké  stĺpiky  v  otdokorli  iMlrkon,  «U1*] 
Rft,  neporaerne  malých)  jakoby  vytočené  z  krehkej  látk^  ■',  ml 

tenmom   lizadi   oblokov.   Veža.   sama  sebou  ohniinné   :  u* 

tlačená  hida  massou   dorini  a  nerobila   ifaleko   dojem  I  »«. 

^Všetko  z  nA5  vytut.'hlo,"  ňekol  Mirko  a  zívol;  „že  >  .,  _  ^a*" 
On  ešte  raz  Imdil  okom  po  kolonáde  územčistých  stĺpov  a  pofitci: 
k  mtisiľám. 

Večer  bol  u  maliara  Kalina  na  večierku^  a  tam  boly  i  ne- 
príjemné veci.  Všeteční  a  milrniví  India  spolkoví-  ôtn  '  "  0*. 
brojc  zaniesli  i  do  salónu  Kalinovho...  stnr§ta  de**!!!!  A  >ili 

sa  proti  nenm  raz  vyzývavé,  raz  bo  odstrknvala  —  uu  bol  pnp- 
svedčený,  že  ani  jedno,  ani  dnibé  nezaslú/il.  Pravda,  iikd  n  Om 
spieval,  ale  inAč  čo  chcela  s  ním  so  svojím  čudným  kokctstTOBT| 
Ničfut  nedal  podnet  —  bol  nevinný... 

Ale  ked  človek  za  triezveho   rána,  a  nevyspatou   hlavná  pr^l 
mýsla,   vželičo   mu   napadne...    Mirko  nede!    pred    op  u 

lavici  K  čakal  na  tntni\viiy ;    svoj   kufor  poslal   pu   pr'  uá* 

draí.ie.     Ešte  nin  zunel  v  uÄiarh   hlboký,    kovový   zvuk   KalimiTho 
<liuhého  piana  a  prekriLsuy  hlas  .\nny  ;  na  ramene  ciUI  sbtdkú  (arviit 
jej  hybkého  tela  pri  krúživom  v.ilčlku...  bol   ešte  plný  jej  p■^ 
fymom,  pomieáaným  s  čudnou  vôňou  jej  mohutnýtíh  vlasov..,  7a>{ 
žuiúril  oči  —  a  tu  tnu  predstaly  ubfočierne.  náru/ivé  oči  Annine... 

^llnuKiiá,    sparná   Viedeň,"    dumal,    opretý   o   nieču^    podotHéj 
dáždniku  —  bola  to  uukelo  komhiiiovuná  palica,  ktorá  dala  aa  prv- 


4S« 


menit  na  (l.-lždník,  iiuiliai-ttky  stolček,  mala  r  scbo  itylet.  koinpat^ 
kalamriľ,  pero  i  ccľU7k7.  ŕuk(>  voči  Mirko  mal  vofmi  rát).  ^Ánn, 
spurná  T  kuxtlitm  ohludc...  Ilfn,  i  7.  tÝcUto  kvádrov  lojo  sa  bo- 
ničinit  —  ony  neuspely  vycldadiiút  ud  vŕťra."  (>u  tiladd  ua  snlidae 
kvadro\'ó  miiry  iiiiihct:  „i  dnu  jf  c^pan.  k  iVc-Ii  pokladov  stila... 
Ali!"  Miikn /ivnl.  Iln]  prosýti-uy.  í'i-e:*ýU'ný  uiiu'iiím.  !<|iMloOťUKkymi 
piij"'miio?raiiiÍ,  tdrsKom  divadir-I,  ^.ciiskon  kniíšou  i  výkonuýiti  (leíito- 
vauiin  spí'vu  a  htnlťy.  „Spaca!  Uhu  loii  čo  Aukn  vyf.|o,  a  uí.  pAli. . . 
i  tie  vrabce  to  dta...  jak  sunitiiB  čvtľikajii..,  V  prai:lm  k  upil  sa, 
potvory..."  pomyslel  si  a  r^karedil  sa;  „i  my,  i  my.  Jak  túžim 
po  vofnosU...  po  liordch...  Nie  —  v  lioro  by  som  mal  byrat. 
iFalcko,  dklokú  od  tyĽlitu  vydbrcoyidi  voeí...  ÍVavda,  jako  opiW 
tJU'kat  M>iii  s:i  1111^1111  sdlaijii. .."  Mirko  hľadel  iia  kolossúlni- ohlirky 
mejczaiiinii,  .opiív  diabnli^iinom  umenia  1  Oialmlji^moín,  pravilu  luiim. 
Umonie  jo  aloho  diabolistickú.  alebo  —  hlúposC.  Tak...  V  ItiibĽn- 
sovcj  dvorane  —  vc(f  to  bolo  do  sblitziícnia...  Ku  mňa  Haly  Ba 
tie  jeho  iufern&Iue  farby  jako  láva.  jako  oh«u  pekelný,  a  bujnost 
foripm  —  pfiij...  jakii  to  ohyzdná,  divuká  knkfyv!!  Žo  hovunm 
hlúpusC...  nie...  t'ravdu  mám,  ale  ju  neviem  puvcdat...  Ohyzd- 
U08C  ťltim  v  tej  moľskej  potvore  -  ale  i  kiilsu,  Uikú  ^ravii,  búr- 
livú kľáfiu...  Oua  na  mŕia  nio  volá,  ale  rove  z  otvorciu^  papnlu 
tygra  í  z  vypúlených  očí  posadlébo  na  obra^ee  .Div  bvátóho  lynáca', 
.Dít  velmi  nesväreho  ľetra  ľavla  Itubensa*.  To  áno," 

Mysluu  Slirkovou  nidom  tiahly  iimelcĽké  poklady  musea;  vy- 
pukh'  pokille,  ouyxové  Vilsne  a  kaiiictí  divno  uiiesaly  m  s  jt-bu  vlast- 
nými prujcktHini,  kresbami.  U/  od  pol  roka  praeoval  alío  volontér 
u  Liuharilla.  jminoho  i  prvých  architektov,  a  obnUil  na  seba  po- 
-/<inios(.  Na  rok  mal  v.stiipíC  koolraklom  du  jeho  ohromutibo  alvliAni. 
Mirko  cliiU  že  ani  lipoľná,  namáhavá  prácA,  ani  vy»ok«^  duchovné 
pôžitky  nornóÄu  ho  osviežit  a  nspnkujil...  Vybral  sa  tedy  domov 
a  tesil  :-  '.ko  ni;il('  dieCa.  A  kej  ui.  bota  tu,  ntr/.í  sa  a  škarodf, 

1*1..    L  ť    knuka   tiahla    širokou    triedou,     Mirko    vyskoŕil 

nnň,  ani  ne/achytiac  sa  nikuu  o  it^lexný  pnit.  Pohyb  vosfta  ho 
uspokojil...  Vi  ido...  Kamenul,  tichl  velikáni  sUli  z  oboch 
strAD,  eitŕ  jakoby  vo  sne.  nvorm'"  divadlo,  roacepíťen<5  jako  kvockft, 
IkmI  luÁ  privolil  vajec  pod  íebon,  parlament,  do  antickej  tOŕry  oble- 
čený t-'iíírl.    molintn/'  židovské  cinžové  kaí^árne  so  smiešnymi  oma- 

tami  —  to   všetko   tiahlo   ok<do   .Mirka,   a   kmf  mi/io,    poteňíl 

.  S  Uoliooi,  veselé  „s  líohoiu"  aspoň  na  dva  mesiace,  po- 
dunml,  keiF  tralily  sa  známe  sUivby.  5idy  um  udpomé,  uk  jako 
básnikovi  m'poflarcná  báííeu.  nejakým  hlnnákoui  vytiahnutá  to  m- 
Hlú;^»tii«*ho  7Abudnulia. 

Oiil  ťpje  až  vo  vajiňne  í.ťle/nico.  Vo  vai^ono  bol  u^  cele  iný  svot. 
Nohýbal  sa  ešte.  stál  pod  šinikýtii,  sklenvrn  svudom  nudra/ia.  ale 
117.  tá  mie.Htnri.st  nebola  viacej  Vípdíiou,  tu  už  bol  iny  voicduch,  inú 
oknlu'Äti.  ini  íudla,  mO  tván?,  ba  iné  hlavy.  Mirko  bíd  prijomne 
dojatý  nečakanou  premenou.    Srdce  pučalo  mu  iivo  bit,  on  necttil 

CunaveuoM  po  včerajšom  lancf,  sjieve  a  flirte. 
í  pohol  sa  a  ranný  vu/,du<:h  pohybom  vozňa  vnikol  do 


iu 


knpŕ,  Miro  tcmvr  zavÝskol  z  phipj  hrndí.  S  Bohom,  oparníí 
8  tvojím  prachom,  divudlom,   st>evoiii,   stavbnmi,   flirtoui  i 
Včoľajpir>  šJimftaíiskŕ  už  vyŕiumplo!    lUcsk  Aíininých   očf   poi 
j«j  viVia  odlou'la,    dotknutit!    äI.adk<T.h,    kráftnycli    údov  už 

ftlektriciiu   —   preč,    jueč    všetky    mainy  a   fiiDtásie Vcicdn 

viotor,  sum,  hory  —  Hradová,  Zámok,  Koricnŕl 

Mirko  jasal,  a  sU)  sa  mäkkyui  a  dnbrýdi.  Staručkej  panej  |ia- 
inAhal  do  vozna,  de(om  dával  cukriky^  Bhováral  sa  ochotno  a  M 
záujme  ro. 

, Slovensko  I**  zuvolal  lilasuo,  keď  uzrel  utešenú  dunajdkú  rovhiH 
u  Devína.  Nikdy  v  žit(  nt-podtil  tak  inteuBívDu,  fanatickú  I.v  ' 
svojej  vlasti.  Viedeň  v  tnillo  hodÍDiW:l).  prebitých  v  traäT&von, 
zuiizia  iíalfiko,  preďaleko.  On  divil  sa,  prcŕo  tak  íudno  a 
odtŕhal  sa  od  nej,  a  nedivil  sa,  že  tak  zapa^iala  v  jeho  uiyt, 
jako  vzdaínjúca  sa  na  krýdiacb  vetru  fata  morf^na.  Ale  £o  ImT« 
príjemné:  prciiýtenost  trafila  bleoovú  prlchuf;  vzdalujiir 
Viedne,  preslAval  ju  neuávideC  v  celku,  a  jeilnotlivosti  vy>.: 
pred  nim  v  milej,  prltíi/livej  podobe.  Umeleck*''  pôžitky  tľatily 
sýtenosí  ti  stávwly  wi  želutťlnynii. . .  Kuzpomienka  na  Ilubi* 
sÁlu.  piedlým  desivá  a  tľápna,  /jasnila  sa  —  to,  ľo  je  tAin  votttif 
a  krá.siio-dobré,  rástlo,  däinoniclíust  tj-atila  silu.  Ouvxovä  vásy  i 
kaniee  stály  za  mu  míKnii  a  prijemnými,  a  rád  bol,  íe  tak  mnoho 
času  venoval  umeleckým  „ullotriam". 

Na  ludl  cele  zabudol,  ked  už  za  Prešporkoni  vlak  vjadul  W 
čistú  slovenskú  pôdu.  Xabudol  na  dobráka  Kalinu  h  dlhou  äedivia 
bradou  a  ueriadnou  doniácnosfnu^  na  sváry  spolkové,  na  Aani 
í  jej  sestru  Klóliu,  na  Linhanlta,  mlčanlivého  jako  hrub  a  prisBCbo 
jakú  ('ato,  na  Nemku,  u  ktorej  mal  i/bu  u  ktorá  ho  meuovaJa  . 
ben-  doktor",  na  svojich  žiakov,  —  zato  tisly  sa  mu  pred  d 
stavy  iné,  domácke,  bliV.ke. . .  To^i)  tta  oa  otca,  oa  mat  — 
KoriČDé  tie^  —  ale  s  prídavkom  bázue... 

Medzitým  vlak  letel  úrodnou  rovinou  —  práve  dozretá  ui  tv 
čakala  na  kosu...    /elenŕ    vŕáky   po   favej   strane   túlily   do 
svojho  vesek',  8pokojnc>  obce  a  mestečká   Znojni^  leto,  sv&toj 
ntcšcnčdni!  Solstititim!  Náž  národ  je  rozpoltený,  rozorvaný  * 
losfon,  okrosuvý,  st()lÍ4uivv. . .   Ná.'i  národ  jakti  by  bola  nejAl 
sila  posekala  na  neorganirkó  časti  a  kusy,  z  uicbž  každý  < 
osobituy   život  bez  spojujúceho  nerva...  No  keď  prnt^-  ^ 
keif  prídu  dni  janovské,  colýni  národom  ide  jeden  sp' 
a  to  pohyb   radostný.     Ilozzvnčia  sa  spevy,    vzphnú  na  p 
vajansk^  vatry,  do  mládeže,    menuvítn  ženskej,   ra/.oín  viijii 
tajomné,  mytoloiňcké  omámenie. 

Keď  Mirko,  zostúpiac  v  liúbani,  pein  tiahol  k  Itohnvu  a  iiHk 
kopanicíamí  ru/om  zazrel  asi  päťdesiat  obnov  po  uávriiach.  poMl 
čudUL*  spevy  a.  výkiiky.  videl  behat  s  faklami  ť 
ľadumal  >m  íilboko  a /ApKíkítl.  1^1  to  očlsfujiict  pli 
ktorému  bolo  htlo  prežitýrb,  prá/dnycb  dni!  Ulaúú  sm\>< 
vo  ňlosofii,   umeul,  po  ateliéroch,   museach  a  divadlách,'  1. 


an 


7  slAticom  hrdle  spevácky,  vti  ftirhiirh  Kiibonsovlio  štHcA  —  a  on, 
ten  sinyst^l  živou  ji>  tu,  v  tejto  liliiäi,  pri  t)V.htn  nliiiot:!),  HpitvoĽh 
a  krikoch! 

Vín. 

M  (>  n  i  n  y. 

U2  flávno  neodh&vali  v  Koričnnm  meniny  talc  slilrnc.  joko 
tftraz.  Isly  prljirnv)',  a  kdo  Imtujii,  tam  nii>t  IiípíIv  o  hosti.  Tiiika 
mala  u/  po  tri  ilui  vyaúkanó  rukávv  a  volela  cpIóiiiu  i-áki^šii  npvi<<st 
a  Mh,  Dn'Tanský  súm  hol  na  Morave  pro  piro,  potom  stahoTnl  <lu 
fliaá  stur*'"  modnmskč  z  voXkých  dvoch  sudov.  Ditíscencc  behaly  pn 
dtítuo,   konioi-áeli  a  kuchyni  jako  vevt*ľíčky.     Geliŕ  dom   osvo/el  a 

Jan   po/ahmlol   nu  hiedu  a  v/il   sa  cele  do  nMlostnóho   na* 

ijeiiia.  Uhniúry  preéiy,..  hrozby  Kybkove  boíy  raanu';.  JTni  w- 

zdviboi  vSčSiii  siintmu,  poslal  do  Karlových  Varov  jako  dehultlvnn 

výplata  žene.  doktor  Duchou  pif»al,   Že  pravota  dobre  stojí  a  builn 

CO  divila  zakončená. 

Jako  by  mlynský  kameň  btit  spadol  s  jeho  pH.  Mlado),  it^iral. 
Zase  btttdel  na  detí  jnku  na  prule^t  a  obsah  ceMtio  svojho  života. 
Joho  dom  požnovu  itakvitol...  a  to  u/návali  i  in(.  lebo  prísli  i  t.'dci 
oa  Jána,  ktori  od  rokov  nechodili.  S  poriadkom  a  ^(astfm  vráiili 
n  i  gratulanti. 

Z  Lipovej  príáiel  Michal  fntcov  zástupca,  lebo  starý  ni  ne- 
TTcbádzal  £a  chotár),  Ďurko  s  dcérkou  Aničkou.  Martin  Miúán, 
fárir;  rozkýval  sa  konečne  i  Jnza  Kladný  so  ženou,  pravda,  naj- 
viať  k  vôli  svuovi,  ktorý  ich  pulomlsilnc  vysádzal  na  voz  Judka 
Vribenta  pusíala  miiM  tona  vraj  iierada  hostiny),  ale  vlastne  prelo 
ueäla,  i^^  dostala  oil  syna  list  s  nepomeme  velkou  peňažnou  po- 
ijadavkou  a  chcela  vec  zaríadít  v  neprltouinosti   mužovej.     I'riMel 

Klíčky  fardľ  z  Ki-álovťj,  mladý  eáte  mui,  ktorého  dali  do  Královej 
ikotT,  leho  tam  Ind  sivje  starý  kostol,  boly  i  /..-^kladitiy,  ale 
Teriacicn  nt-bolo.  On  priviezol  doktora  Miloslava,  učeného,  z  pensie 
xijúceho  idealistu.  Priali  i  niektorí  učitelia  okotnf. 

Toto  bola  jedua  stnuia  janovskej  medaile  v  Kuričnom.  Druhá 
záloiala  z  Rohovanov,  ktorí  nieke^ly  chudie\'ali  do  Koričut!:>ho,  polom 
pnuítali ;  r.hoditívali  preto,  že  Drevauítkv,  ačkolvek  bol  úprínmý 
Slovák  —  n  vedeli  o  tom  —  svojou  filabosíou  a  kauianitŕiiím  Ví-del 
trpct  i  protivníkov  „zo  spoločenských  ohladov",  jako  chankal  vlastné 
svedomie.  !  teraz  razom  povstal  v  Koliove  dávno  zaspalý  ruch: 
^Poffme  do  Koričnŕho  na  Jána."  1  vybrala  sa  celá  tluju,  na  čele 
notár  Dtinnauel,  d\'aja  advokáti,  Červenonosý  poilsliituy  s  pisárom, 
dozorca  iiráľnych  hôr  Sáplaty  (predtým  Zaplatil,  syn  českŕho  vy- 
sCaiiovalcal  n  manželkou  a  rtvoma  dct^ranii.  Amnkou  a  IMro%koa, 
V<l-  ''•  mohutná,  tučná  osoba  s  jedovatým  jazykom  a  ían* 

Protivné  elnmtmty  hrnuly  sa  od  bieleho  rána  do  áiroki^ho  doma 
Jánovho. . .  Drovantiký  najprv  uu*zel  sa  —  uo  starý  obyčaj  je  mocný 
a  jtihu  lebavá  dobiuta  •tkoro  uäčlkala  uevrlosC. . .  Vlial,  ruky  po- 


43A 


(Mval,  nA^il  ffa^o,  tiňknl  a  bol  lú  pictl  obedom  du^ifivne  urodostDeny.j 
iieiMi/ornval  n^Ud  ii  fiilng  v  reloni  tom  inňč  xivoni  rucbn.' 

Samn  s^hou  ľnxiimie  h:i,  mairanmi  so  Kvolini)n)'m  hluknm  a1 
jinnskou  noviaiíUTinstnu  chodili  izbaTni.  zAbradnii,  y^ujímali  pnúj 
miesta  pri  stole  —  a  rodina,   in»!novite  lipovskii.   utiu: 

a  bula  tichá.     Micbul  a  Mtciáu  ani  uphVi  do  |mlJ^4kvch  i 

na  veraudo  v  LÍĽboiu  ^aduiiíťtif. . .  Miciaii  inlio  fajčil  z  krďll£*>r 
„česky*,  jako  volal  svoju  drovíenku,  k  posmešne  hladcl  na  jaradint- 
jiicich  piinákov  z  Kohova.  Zlostný  úsmev  jebo  prichiidlej  iTárrJ 
pro/radzoval  silnú  odhtHllanosf. . ,  I)n  zjlhrailuej  búdky  uLiáb( 
Joža  Kladuý  a  dokloitiin  MlloKlavnin  —  cetý  šfastuý  —  uš 
ľokov  nebol  8  ntm!  Joža  klonil  sa  pred  ním  jako  pred  8tí 
sMu  zi-obíl  sa  jeho  žiakom  u  učcdhilkom. . .  Itúdkn  čumela  umnj 
idea]Í8tiť!k7uii  rečiami,  suaiui,  núdojami . . .  Miloslav  bol  skuio^M 
velmi  iičoiiý  muž  a  vedel  8*oje  pr^lávat.  Hovoril  krásnym,  plyn- 
ným  slolioiu  a  vedel  i  suchý  predmet  oživií  tu  historickou  alebo 
bytovou  anekdot'iu,  klassickym  iiapisoiii,  lotinrim  slnvrom  a  rítAiom. 
Joža  bol  Lak  vhĺbený  do  jeho  pľedu:iikv,    tak  /^bibnný   doňho,  jei 

prttomnoíiC    svojich   robuvskýrh    dobrn/elatebív  ani  Ufciti) Lm 

U)  hu  nmelu,  že  jelio  Mirko  nemal  trpcIívusC  sedet  no  Bt«rikaBi{ 
v  búdke. 

Mojmír  noMiobo!  byt  s  devami,    zaneprii?.dn«M  ^  '         ;»t. 

i  volil  N-ýnsť  8  Vrábelom  do  pobi.  VrAbel  niiinýni  -  ni' 

Jiinovn  pazdovstvi)  a  vysvptloviil  Mirkovi,   jako  by  oom  iiiniilo  d?i 
razy  tolkii   úrodu   vynäšať,   keby...  a  tu  sypaly  sa  kritické  slon, 
jako  Šrot  v  jeho  mlyne. 

.Mirko  nepočúval  s  pozornosCou,  zato  milo  bolo  mn  hľadof  na! 
ohromnú  tablu,  posiatu  ražou.     Ujiž  bola  vyňe  hlavy,    uťdá%Tiii  nd- 
kvitlá,  a  uz  razila  chlebovinou.     Klásky,  dlh*'-  a  moenŕ.  kl* 
už  pod  fjirchou  šíavy,  pomaly  tvrdnúcej  na  zrnkii.  Sluko  |ii 
bh'ííkami  ai  po  zem  —  jakoby  do  čistej  vody,  /lálilo  u/*uz  schutici^ 
stobU  a  hrato  po  miernu    pohnutých   vimich    ra^^vých.     k'ro^h  na 
tablu  s  Dzimlnon;  Ľllo  bida  plantúa,  redšia,  no  zelenala  sa  tiibon. 
prijemnou  oku  zeleňou- 

„Nie  po  raži,  po  ozimine  poznnt  sazdu,"  riekol  Vrábeí;  .vi4íU' 
by  ste  moju  na  Chudobke...   A  čo  —  C'hudobka  je  pravou  Utm 
proti  tomuto  Itaiiátu.  My  o  štrui'mt  dni  ueckór  žneme."* 

kNo,  dnes  je  už  dobre. . .  hovoria,  že  pred  lýin  bolo  o  intvo^ 
horšie.  Polovica  majetku  lei^ala  úhorom." 

Vrálwí  zamyslel  sa.  „Hľa,  vidíte,  pane  Kladn/." 

.Mirko  —  uie  pán   Klatlný,"    opravil   ho  h  dsmevom    mbuty 
inxenier. 

.Vidíte.  Mirko  —  mne  vôetko  zdásii,  Že  pftn  Švagor  /^ 
Ba  ta,  zkadial  borko-íaiko  vybrdol, . .  Čo  to  u  noho  uav  za.  ... .  _. 
Co  nuL  s  nimi,  jako  prišli?  Ved  už  bol  s  uiml  celo  roz{uulnutý... 
a  Lii  razom  ceU  kon>p:^nia!'' 

»Ja  SOU)  tiež  utvoril  oči  jako  hdlky,  ked  som  videl  protivaŕhvl 
I>únna;:la  sliezaC  s  biičky.  NAjezd  nenié  náhodou  —  tí  majú  aii-^{ 
za  lubuiu.  /nám  tú  čertovu  čeliailku." 


4S9 


^Miciiin  škrípe  hlasno  ziitiami,  nhy  tiiočn  nevYiiarátilť* 

„I>l>áiii  ja!  Ale  iiij  ju  boriisiii«^,  /ť  môj  oUh:,  kton'lio  nom  na- 
silu rylmliul  z  jeho  kabinetti,  iiiiikI  i  In,  na  r(Hlíi)Uf<i  pódn,  hlatlot 
na  H  voj  ich  oepriateíov  a  tyranov...  Kobych  nešotril  JÄna,  nwh 
Bom  Kubu.  sUlo  by  sa  niečo!" 

,Bti:Mlijí  suii\  bk'tlui!"  rÍĽkul  siuutuo  Vi-ál>et,  poiit)*áT^)úc  ua 
vliisLiMÍ  íŕlaboí>f  a  iii'n'/liiutnttst 

.Tu  niet  o  biede  ani  R'ä!  Sňin  sváko  Miéo  kúpi  a  proploti 
celn  tú  čeliadkii...  Ale  uĹihujemo  m,  jako  obliali  pmlli!" 

l'riiilelia  preŔlí  na  dolné  liiky,  do  poly  ))okof<(im^.  ľoIudi'iajAf 
vetiťrok  atusol  im  tnhú  vúŕiu  poíosuchiUio  nena  hipovka,  t<?ra/  iii. 
plytkii,  šumela  im  u  nôh.  V  Královej  jcvonili  poludnie.  Illn^  no- 
vetkŕho  zvoua  niesol  sa  vŕfkovjitnu  pôdou,  jako  by  plával  po  vlnách. 
Bolo  horúco,  ale  jaksi  príjemní'  lioriico. 

.Budú  nás  čakaí,"  riokol  Mirko,  a  oba  pribavili  kroku. 

Práve  sadali  k  obedu,  kecf  vchádzjíH  ^izdov&kVni  dvorom  do 
domu.  KiHality,  osviet^ut^  tuhým  slnkom,  Hvíotily  jako  /  alnbastni. 
Na  oblokoch  hordy  lúči-  slnka.  Z  i/icb  niesol  sa  äuui,  treskot  ta- 
nierov, smieťb...  V  širokom  pitvore  strkali  riiíánl,  ladiai;  svojo 
DáslrojH.  Ceroooký  cymbaliäta  udieral  opakom  pier  im  ocelovti 
struuy  nástroja,  skláiiul  sa  nadeŕi,  prítahujiic  kfúčom  kliuo«. 

í  na  verande  bolo  prikrylo,  ľam  sodcl  ii^  m  vrch  stola  Michal. 
Jeho  mohutná  ItMÚni  vyzoraía  iniposantuo.  Široká,  plešivá  hlava 
dľitala  sa  strojnú  na  silnVch,  obmvskych  pleciaľli.  K  nemu  pri- 
plichtil sa  faráľ  Rybka  pod  /ámienkon,  že  mu  je  dnu  linsno,  xo 
miluje  čistý,  svobodiiy  vozdnch  nado  všetko.  ÍCybka  mal  obyčnj 
5púštat  sa  so  svojej  duchovnej  výšavy  k  prosiym  smrtefutkom, 
menovite  keď  to  holi  kurátori  bohatých  cirkvi. 

V  izliách  roKhoHtila  sa  veselá  nálada.  Uohuvauia  pri  dobrom 
oheile  vedeli  i  popústat  —  na  dedine  to  nebol  hriech.  Sám  Uiin- 
Mjíel  rozprával  slovene^ké  anekdoty,  ktorým  smiali  ku  pisári  a  totka 
Rámska,  sediaca  ?a  vrch  stola.  Sáplaty  s  podsliižuym  boli  v  pt.fov 
nit-koui  rozhovore  a  prevyšovali  tia  navzztjoui  v  porovulckej  latinu. 
Todslu^ny  pritom  pil  vino  jako  dúha,  Sáplaty  ifakoval,  prosil  ni 
Tody;  „on  už  10  rokov  nedotkol  sa  vína,*  bolo  jeho  prislovio* 
Amuka  a  ľiroéka  nntríofialy  sukuice,  hád^ly  očimu  —  boly  to 
jahôitky  najnovšej  výchovy,  ktorá  k  volí  maJarčino  .^ledro  oddáva 
co«t,  mrav,  čistotu,  áno  e^te  i  čistotu  {tanenskú  u  dievčat,  uodo* 
eiahuuväúh  eďte  pälnáiíty  rok. 

ľani  lUruska  prispela  nemálo  k  dobrej  nálade  svojimi  pria- 
mymi poznámkami  a  ^.ivostnu  svojej  fautásie.  O  všotkýrli  ruriináuli, 
ktoré  náhodou  nemalý  prítomných  čtunov,  vedela  hlasno,  h  dobrým 
humorom  ro/povodaf  všelijaké  ftpatnosti  a  pikaulnč  äkand&liky. 

ľoutvúľuiK*  ubloky  spojovuly  vi'raudu  s  izbami,  tak  že  fauduT- 
nici  cítili  sa  jako  celok  »  jt-iliiola.  Uraduý  toasl  povedal  DUnnagel 
po  moJaritky...  nastala  trápna  minúta...  V  Mirkovi  Kovrela  krv, 
OD  otUéiel  pn  pr^'ýcb  slovách.  Našiel  na  ^Mxdovskont  dvore  .Miciána. 

„Nehnevaj  íjo,  Mirko,  tomu  oplanovi  to  xaplatfm.*  Martin  Micíáa 
oaiulal  8a  /loslne  a  vyšiel  bránou  k  dedine. 


I&.& 


4S8 


KĽ(ľ  mz  ílobtá  iiiUAila  znsalaŔí  sa,  iiefalikn  ju  xuplailii 
iit«}i(Hly.  .lúii  nilvolíl  na  tnast  milo  a  mäkko,  prcÁlrl  oii  mtiiui 
k  iiiŕriiu,  vôeoliec-uéinu,  vážueinu  predmetu:  rozprtival  o  hvauif 
rýľli  mravov,  a  s  tiimi  i  rodín  a  celých  krajov.  Sám  vn> 
»mutu}'m  produiĽt<}ra  zas  do  vesolej  nálady.  Oasio  vycliodíl  lut 
randu,  sadol  k  strýcovi  Mtr.halovi,  žartoval  a  f)urknm  Drevamk^m. 
Hudba  hučala  domom,  odrážajúc  sa  silno  o  v>'sok<í  svody  chodby. 
Dedinskou  obsluhou  obed  predĺžil  sa  neobyčajne?  —  a  keď  ui 
dali  na  \7s0kych  misách  jablká  a  torty,  počali  pit  uHfuu  kávn 
a  po  čicľnej  káve  /-ase  víno,  lebo  ilía  starťlin  rohovskéha  pravid 
kto  zakazuje  „post  caffam  viuum,  anathemu  sil," 

V  celku  to  neMo  po  rohovsky:  álo  to  poriadne  a  solľ 
bolo  Rvady,  karát,  zabíjania  tíiaň;   mic^anosC  spoločnositi  um 
ju  v  istej   regeiTe.     Podslúžny  už  i  pár  ráz  zívol,   a  pisárovi   bn)o^ 
hodne  „fád".  Pomocník  horííra  Sápintyho,  sediac  pri  Arauke,  d 
jej  pod  stolom  ruky  i  šaty,  čo  ona  odmeňovala  vdaiii}'iD  úfmv 
Pirnška  jodla  ciikroviny  ílo  rozpiikiiiilia.  Laket  oprela  o  stôl.  či 
tak  do  vvHokého  poduosku  a  strkala  podlhovasté  ČokolAduvL^  kl 
do  úst,  až  pokým  nebola  miska  cele  prázdna. 

Maria,  ustatá  posluhovaním,  kuchynským  sparnom,  ztntila  a 
do  malej  izbice  pod  strechou,  ktorú  si  na  leto  zuriadiU.  Hol  z  luý 
volný  výhfad  na  miešanú  hôrku,  ua  dolné  lúky  —  a  hlavnŕ,  kré 
chcela  samotu,  len  tu  ju  naäla.  Ona  po6ala  nebezpečne  silno  fabií 
samotu.  Kypiaca  mladosC  má  bežat  pred  ňou.  To  pravidlu. 

„Smiem?''  bolo  počut  Mirkov  hlas  u  dvier,  ktorý  zbad&I  jq 
zmiznutie  a  túžil  jirehovoriC  s  ňou  niekolko  slov.  Otvoril  dvet«  a 
vsunul  svoju  dlhovlasú  hlavu. 

„Dobre  —  zavolaj  aj  Julku  —  i  tej  bude  dobre  oddýchouC  «ľ 

„Zaraz,  Maria."  No  on  vstúpil  a  zavrel  tu  p>  '  ;i». 

„Len  niekolko  slov.  Povedz  —  prečo  si  mi  neoiij  .  .1  ua  mí^f 
listy  a  prosby?" 

.Mirko  môj,  tn  je  jcduuduciič.  Ja  som  nž  nie  decko,  ale  dova, 
aeilemnásC  rokov  minulo  mi  predvčerom!  Ja  Ca  mám  rada  jaXn 
bi-Ata,  lebo  Bob  uám,  sirotám,  uepoprial  brata.  Ale  hraC  sa  8 
na  lásku  už  nesmiem...  Vieš.  kcd  sine  sa  bavili,  a  tv  si 
v  kuríne  skrytú,  chytil  za  hlavu  a  vybozkával  tuk  hňfno.  Ví 
vledy  sme  boli  deti.  ale  už  vtedy  som  vedela,  jako  siojfme.  KaM 
tedy  pisaC. . .  Nekaz  naňe  priatulstvo,  Mirko,  požiadavkami,  ktorf 
mi  nemožno  vypluit  I  tebe  i  muc  je  pri  tom  bôlno.    Uojiumieál'* 

Mirko  aUii  jako  obarený.     Do  chyžky  vnišla  Anička,    ktorá  « 
po  celý  čas  ani   neukázala  v  komuatjícb.    Jej  bolo  velmí 
v  luieäauoj  spoločnosti,  ktorej  dobrá  polovica  pozerala  na  > 
ua  slúžku.  Preto  holá  vždy  u  Tinky. 

Mária  pritiahla  Annu  k  sebe  a  bozkávala  ju  na  oboreo/  Utítíií 
kŕčok. 

.Ty  moja  milá  Anna,  moja  duéa,  mOj  holúbok!  Ale  Biattj 
holúbok  medzi  nami,  strakami  a  vranami  ľ 

Anna  sa   červenala  n  tisla   úLle   niky   Márie.     Jnlka    - 
8  velkýu)  smiechom...    Ona  rozprávala  trhane,  sotva  d> 


4M 


pndajúc,  te  starý  SApla^  iiupil  sa  octu,  keif  naäho  nehíacleU  (Sá- 
platy  lotU  verejne  nikdy  nepil  a  chvastal  ba  svojou  striedmo  s  tou), 
ie  £  tobo  pOTStal  veľký  siiticch,  ie  vôbec  počfua  byt  velmi  hlucno, 
a  pnnu'ktori  m  už  liodue  smiošui. 

A  skutočne:  hudba  znela  ídola  jaksi  vrieska  vej  Ŕie,  a  do  nej 
hocaj  Qesľíadeuý  chór: 

,Úgy  Kzál,  a  kí  míudig  bort  iszik, 
mig  a  temetobe  nem  vjszik". 

Mladá  spoločuosC,  zredavosfou  hnaná,  Bbchla  dolu  schodkami 
oa  chodbu.  Ale  nt  vtedy  holo  v  dvorane  I  na  veraudc  /.niäteiiie: 
ítpev  prestal  a  Icii  liiidba  e6to  hučala.  Hostia  poskákali  ao  stolíc 
a  tj^ili  sa  k  ublokoui. 

Xa  gazdovský  dvor  totiž,  zapriahnutá  volkolepymi  sivkanii, 
Tjechal  koč.  Sluha  skočil  s  kozia  r)'chlosíou  opice  a  utváral  dvere, 
t  ktor/ch  vystúpila  ťIe{4:iDtu:i  dáma  v  prekrásnej  cestovuej  loalĽtle. 


*•«*- 


Listy  z  Čiech. 


XII. 


i/ierom 


V  ÍVrtAf  «lňa  S6.  jiin»  lawr.. 


.Národopisnej  výstavy  čcskoslovanskej'  je  ukázat,  co 
■Érod  tUavne  v  jadre  svojom,  v  lude.  podnes,  na  konci  storucia, 
xachuval  svujho,  pôvodného,  etnograticky  originálneho,  a  uko  sa 
ror.vil  až  po  UmiIo  dnešný  stav, 

HlavDt^  jedin'tlivé  poklady  prvej  časti,  fudopisuej.  sú  nankla- 
ilam*  vo  velkom  paláci  národopisnom,  v  jubilejnej  výstavke  ivanom 
|iríeiuyslovýro,  a  síce  c  lávam  jeho  krýdle.  V  centre  tohoto  od- 
delenia nájdeš  storakó  originálne  výšivky,  v  ktorých  ornanirnliko 
ju  xrc'énená  zničnosí.  unieoie,  fantásia  i  krdsocit  prostej  iV'skn- 
itlúvanskej  ženy:  hued  vedfa  výšiviek  sú  zuázoruenť  ludovó  obyčaj« 
a  kroje,  a  ukolo  lychto  dvoch  skupín  dovôkola  sú  drobnú  výstavky 
knijit\ť'.  Z  nnjwtnjiiuavfjších  ohyčajov  je  znamenite  prtívt'ílenft  ,Ji/da 
králftv"  z  moravského  Slovenska,  velkd  u'ruppa  šuhajov  i  krála'  Aa 
tcnn  preoblečeného,  väetko  na  koňoch ;  dr/aiiie,  vývoz  tváre,  pri- 
n>dzenoi(t  farby  účinkuje  pn>kvapujúcim  dojmoni,  ani  u  /ivých  ludí. 
HnlVf  lak  živo,  nii-kilť  verii  až  na  nomzoznanie.  dojíraajii  nsoby 
v  jťdnutlivých  výstavkách  krajových:  nech  si  len  niekto  po/i*e 
BA  pr.  LhoiJskt)ho  t:azdu  ŕ  gazdinou  a  dcérou  hned  v  prvej  sedliackej 
izbe  na  pravo,  ŕl  nm  ruku  nepodá  alebo  mimovulky  ho  neoslovil 
Toto  /iiá/ornenie  robí  veru  česť  umelcom,  ktorí  vypracovali  gypsové 
ätniriny.  ľrvó  oddelenie  knijových  výstaviek  »«  tavo  (wlrl  Slo- 
venuku:  nniio  toho  vofji,  uioblu  byí  o  nnmho  viac  —  ale  ak  st»ľtt- 
vetilive   uvážime  všetky  prekážky,   u/nauio,  i*s  ču  jť  tu  vystavené, 


^ 


Pavel  Jozef  Šafárik.') 

ľr05-lS05. 

o  úctou  hlbokou  prichurtí  uám  vyslovovat  meno  í:-'''"^:"    Uj 
Slováci  sme  podobiif  ólovoku,  ktoľému  dedovia  ničoho  úi 

Mohli   smo   iimf   v»clido,    mohli   smo   by{,    uk  uie  bo?iii       .     .   ' 
diihrc  o|iatreu}'riii,  ale  akosi  ziisikíIí  ume  prlhodtiý  ŕns,  ;i  lu^.i.-t[i 
itU  sobraii  pre  seba  vžetko.  čo  mohlo  byt,  čo  umlu  byí  tia-sim.  Nitj 
tym  väčšou  oporou  je  pre  nás,   koJ  t  neďalekej    rnmulotiti   minwj 
muža,   ktorý  už  ryiu  sam^ni,  že  jfl  koaí  z  našej  kosti,  knr  z 
uaäej,   ctou  priodieva   slovanské  meno.     Šafilrika  mat  xa  svojho 
pre  uArod  samo  v  íäobe  veľkým  dedictvom. 

Na  juho-východe  Slovuuska,  v  Gcmeii,  na  západ  od  rieky  Š^aTr.j 
ktoni  na  tomto  svojom  honiom  toku  /.ovie  sa  o$t«  Slanou,  [r 
kľásiiym  R&dximom  v  neálrokej  kotline  ložI  dedinka  Kobeliarotv. i 
'ľu  niiTodil  sa  Pavet  Jozer  Šafárik  13.  mája  1795,  ako  najmlajJ^ifi 
dieťa  svojich  rodičov;  otec  Pavel  bol  v  Kobeliarove  farárom,  sury, 
otec  tiež  ľai-Aľom  v  nefrali>kniii  štítniku.  Ináče  rodina  bola  rtil-J 
vetvená  v  ííeuieri :  za  svojho  detinstva  i  ja  poznal  sum  baflríki 
v  Kauieňanoch.  Z  Kobelíarova,  ak  sa  nemýlim,  i  vidno  na  Uai 
ndiiaf  bola  matka  Pavla  Jozefa,  Kararina,  rodená  Káresová  —  necli] 
je  blalioslavená!  —  pravdepo<lobne  dcéra  učiteľská,  lobu  Károsora' 
bývali  v  (íeiueri  učitermi.  .\>,  na  lyceumo  v  Kežmarku,  kde  v  rokodi 
18Uí— IHlô,  podla  vtedajšiiího  snadenia  uliorakých  íkól,  študuT&l, 
lilosofíu,  teoln;j:iu  a  právu,  prebudilo  sa  v  mladom  bafAnkoTí  nS- 
mdni^  povedomie  slovenské,  a  síce,  ako  pozdejšie  sám  v 
čítaním  Jun^ímannovej  rozpravy  O  jazyku  ntaterinskoiu  (v  ti 
18ŕt:í).  A  v  jeho  vrelom  srdci  lásku  k  jazyku  slovenskému 
niery  potom  už  len  rozplauieŕiovaly.  Tak  tiež  sám  poxnaŕil  pw/.nt 
že  uáľodná  nepriazeň,  ktorú  zakúsil  v  Kežmarku,  menovite  so 
rektora,  starého  Podkouického,  „s  učilefskej  stolicť  bez  stádu 
suvsieho  nonávisC  a  opovržonie  uapniU  Sluvuanm",  stužila  ton  k 
šiomu  rn/.nietĽniu  jeho  zápalu  za  slovenský  národ,  äafárik  ui  z 
niarkn  dal  ttačií  v  Levoči  (1^14)  svoju  prvú  knižko  T'-'^/fiví 
3  Iffrtm  siovanskou,  btlsne,  ukazujúce  mnoho  pozoii 
neobyčajný  vzlet  ducha,  tento  zvláštny  dar  nebies;  .^.uai.ka  u 
nazvať  prvým  básnikom  litenitúry  čcsko-sloveuskej.  ťi  v  K« 
»Lil  8Ä  i  prvým  ssberateíom  slovenských  Dftmduých  pieítni. 

V  tej  študentskej  izbo  v  Kežtnarkn,   kde   Pavel   .loíef 
{•rebudil  sa  k  nárudnéum  povedomiu  slovenskému,  začalo  aa 
duťhuvué  dielo.  S  tým,  čo  z  tej  tichej  izbetky  vj-Sln,  aúvisf 
všeličo  z  ti>ho,    čo  dialo  sa  potom  n  nás,   u  Slovákov ;    lež 
povudaC,   že  z  U>j  študentskej  izby  ke/marskv,)  vyďlo  lemer  vjlt 

'i  llozprava,  tlaiVnä  najprv  v  Národulch  Novinách  (56.  í.   ltS9S>)j] 
tu,  uvjuitt  drubá  polovica,  ruzuinoú'ui. 


4SS 


Jiolej  Hory  umrtveny  íeský  národ  od  dvadRiatych  rukuv 
lí)hro  fitoletin  /oóUo  bnrcovaC  k  životu,  dvibat  a  i  zdvihlo  ho  k  viíéky 
rozvoja,  ua  ktorej  iiachodf  sa  dufís  k  potopeniu  náänm  Í  col<?bo 
Slovuustva.  Asiioít  tuk  sa  má  voc,  imkoTko  iiťavila  je,  žt<  v  pretiiidzauf 
ndriidin*^)ii)  ducho  v  O.'hii'h,  iHuniic  od  dvadsintych  rokov  iíľtôho 
stoltília,  ua  z:ÍkUu!och  velkyiii  Uchiovtikviii  položfwy'Mi,  blava>'^uií 
i:iiiitt*riiti  boli  Kolliir,  fíufánk  a  ľnlio-ký.  í'i^  svuju  Todeckú  a  poH- 
(jckú  ĽiuDot^t  ľalat^ky  po/dtjíío  i  bol  n:L£vanv  otcom  uáioila. 

A  ľalaokí  iiri  naŔuh  |»iamiťnkoťb  zohrieval  i  rozvil  svojho 
daclta.  V  mladíisti  svojej  tňk  hol  pripútaný  k  Slovákom,  *o  bíw- 
niála  i  uviazol  medzi  uami. . .  Šafárik  v  Kcžiuaikii  dostal  do  svo- 
jiťU  kľá/uv  i  .liinu.  lH>ni-diklÍh(>,  n  rok  mtailšiobo  svojho  prialorä, 
sIovHiskt'ho  rodáka  iioroJiľadsk'-'ho.  X  Kežmarku  ľ*nedikti  preáiol 
do  I'R'áporka:  U\m  našiel  ľalackŕho,  od  seba  zase  o  dva  roky 
mladšieho,  ľalacky  ako  paniätuost  svojho  životmi  spomína').  ^ 
v  ľrejipnrku  obzniiinil  sa  s  Benediktíni.  Rozprávajúc  v  ávojom 
iv  '  :  ako  vzdelával  6a  v  ľrežporku.  hovori:  „Takt^  bližší  znii- 
iii  ií  5  duchaplným   .lanom   llenodiktim.   pniolom  ŕafaťlkn, 

vydutilu  SĽ  ku  iiruspi'clju  niŕiiiu"  istr.  251.  „Tohoto  k^ta  nastala 
nová  doba  vo  uiládťiuftvi  móni.  ľočal  sem  zajisU''  svobodoŕjšíni 
duťhem  vzdéhlvatl  sebe,  prospívav  oemAto  pľlkhideni  ľdahoslavovým 
ínedlktiho).  U  uého  /jemntMi  titovii  moji...  (l;í* "  Heuedikti 
ostrodkovnl  zuáinost  medzi  Talackyni  u  ííafiirikom,  ktorý  vtedy 
hul  na  uiiiversite  v  Nt-mocku,  v  .luue.  Pouŕony  nd  Bouciliktiho 
Palarkoiii,  íraiarik  i  Jt-ny  ZÄ(':ttl  lio  lisioviie  povzbiuUovaí.  A 
pií^Tul  mu  listy,  akú  Iími  oti  vedel  p(«aí.  Tuk  ked  ľalacky  (fakoval 
mu,  /e  „oheii  vlastenectvl"  horí  v  íiom  jeho,  Šaíarikovým,  priéiuo- 
nitn.  ^fárik  síce  odpnvedii,  í.e  tá  eest  jemu  nepatrf,  ale  itotonn 
>ii«Tác  ľalacky  isto  bol  mu  vyjavil  svoje  pochybnosti,  pokraí'uje: 
Ijtt*.  slrtitrt!  JeÄtŕ  neul  pruhľáno.  Živ  jest  Iíí\h,  iivo  nebe.  ktení 
-■flťji  snažení  svych  Teľných  prosiMicheui  kiiruuuje. 
"  jen  3eu,  jen  ideu  byla,  což  je  o  lo?  Zemi^ine-li 
ly,  jaJťo  olcovtí  Daái,  ničohu  ueďuvedÄe,  zemŕeme  pro  idey.  a 
iTék  človékem  jest,  že  pn>  idey  xemh'ti  mäže...  potomstvo  budo 
žťhnali  pŕedky,  kten  hIävu  pi-iiott:Ck  vzki'fsiti  mntce,  iivotft  svýtJi 
n        '  '  '    '        fonistvo.  an  ho  Piiadno  nebude,   hudu  louf, 

,iu  élovi'ka  /apsáni  jsou  od  niirodQ  du  pro- 
iu-  Než  i:b)Loenu  ji-st  biizen  našo:  proĽltli  národuvŕ  Sluvanú, 
ibUece  sabajl.  S  novyni  pokolením  nová  v^udy  v}kve(á  híIa; 
CO  mŕtvo  bylo,  se  hne.  Diíuiota  prchla:  iivot,  ^ivol  uAsledn- 
mníif:  jaký  nie,  kdo  lo  nhoduoiili  mAh'/ŕ  Tu  bolo  roku  I7I7; 
•ik  mal  vtedy  22  roky;  Í?'J-ľortiy  ndadlk  hovoril  ani  uadzemskô 
|i*  '    si  vzhlj'l  '.    pokoj,  ĽO  obdivovali  u  neho 

I  Toku,  .^  v  svojej  mladostí,  l'ri  svojoui 

£  Jeny  oi^obno  spuzual  sa  s  ľnhckyui  v  ľre^poľku,  jiulmdoj 
^bo  cviych  desat  dni.     „Unzndonv.int  »  nim  —  hovori  ľalacky 
loni  svojoiii  životopiKo  —  stalo  se  mué  velmi   blahľčinujíui 


ml  gj^gtotáa  ťnmtiika  ľalaekého.  Utffi. 


4S4 


a  upmvilo  soud  tiit)j  jftk  vfibQc  o  mnoliýcb  vftcecb,  Uk  i  ]Et)_  , 
o  uo:^!  litei-atuíc."  K  vefkoj  radosti  Palackčho,  éafiiiik  [iriAiel  jioieH 
do  Pi^cépurka  im  i|va  roky  ako  vychovavatel.  Z  tohi»  rasu  v  aoUn 
biotírafii  ľalaťU'ÍIio  čítame  takOtu  výpovede:  eMilý  l^Hfnfik  učil 
mm:  li'to  zimy  livezdo/uaiiství,  a  návudeiu  jeho  čKl 
Jľau  ľuuluvy  spisy..."  „S  nuvyinluvnou  radostí  čt-tl  v_  .:  _■  ,  , 
Itita  tolioti)  8  milým  äafaŕlkeni  poprvi^  Hukopís  KralotlTorský.' 
i  KoiUr,  vekom  o  dva  voky  starší,  pukoiiiiými  studiaír'  ''  '  i 
luladšf  änMrika  ' ),  z  týchto  pre§[)or.skýi'h  kiä/ov,  hlavu- 
diu-hom  lu-ohenýľh,  mal  vlastne  prvit  iskiii,  ktorá  puiuíu  uu* 
takým  rihiioín  ro/diitiiata  i^a  v  iioiti.  A  lak  k  objaHUťtiiii  t«jl 
ehýlky  dostaéí  mi  už  povcíjat,  kde  wi  vxal  ľalacký  v  Preš] 
Syn  bIi/.koj  Moravy,  kde  je  eáto  tolko  Slovákov,  v  jcUmii 
Bvojum  ľoku  hol  daný  ud  olca  do  hkdl  do  'IVcnčIiia.  Tam  xuetJl 
od  roku  l!^OÍ>  do  lííií.  /  tejto  doby  s  viľakou  spomími  ílom  trfB^ 
ciaiiskoho  meéfaria  Itakoéíi,  ktnrí^lio  syn  bol  mu  spi>lu/ÍHknii).  p^koti, 
milovník  česko-BlovenBlvých  kníh,  uviedol  i  mladého  ) 
ich  ť'iuinia  a  tak  zohudil  v  ňom  iiúniduý  cit.     \    lioin- 

mal  hudiici  oteĽ  í-eskfílio  národa  svoju  prvú  uánidiiú  ákotu.   V 

povku,  kam  prešiel  rovno  z  Trenčína,  zostal  u/  do  skončenift  ŕ46lj 
poloui  ešte  dva  roky  bol  v  Uhnk'li  vychová valelouu    E4l*í  v 
jtoľku    PaJtUľký   /aiiechai    l>ell(^triu  i  a&ietikti  a  oru-i-piĹdC    ik|< 
ívtudiumn    dfjfpisti.    Alo    do    kuniui    (ľval    v  .sloviMiskjfch    ki 
KoIlÄrovi,    ktorý  vtedy  už  silne  začal   dvihat  slovenčinu,    pU 
Pešti:  „S  Vašimi  zíisadaini,  jak  sem  Vám  již  rekl,  cele  se  si 
ony  mi  j'ii  iňmci  du  života  veäly,  —  tak  mi  k.  p.  tdlko  ^pf 

místo  „pŕátelov"  psHti. -|     Uobií  si  nAdejn   doatať  tta  uu  s* 

kiiledru  Palkovičovu  v  PreAporku.  i)ú  PalncktMio  už  oko  titi; 
Konst.  .lirečľk    počni  a  poznačil^),    že  v  mladn>ti 
ilarsky  nielen  hovoril,  ale  i  plsat  mohol.  Ki^d  z  ľ: 
po  prvý  raz  prišiel  do  Pniby  študovať  v  arclnvodi  prameoo  bum 
akvt:h  dejín,  národmi  ciunost  našiel  tnm  eétc  vclmi  cbatrri" 
národnosti  českí',  v  Praze  —  napísal  sAui  Palarkv ')  —  b* 
velmi  neutešený.  Im  temer  boznadtijny.   Aŕkoli  píňŕinr'ii 
Sleclietiiýcb  mu*ňv  i-eŕ  a  literatúra  deská  již  počíily  > 
k  nov^iim    životu,    riUniee  všjik   a   tienice    mezi    literaty 
n  pravopis,   piirismiis  a  i.eologi.smuH  vedly  zase  v^e  k  np 
nis:nunMi.    Velikému  obecenstvu   tdé\y  so  to   bytí   bádky 
pedautAv  o  ypsilon  v  podobné  vŕci,  a  celé   n.iée  udkľndoí    -n. 
upadalo  ine/i  v/dŕtaud  vo  sm*>^^nost  a  v  npovľžeoi;   takŕt    kď 
nosil  sluftiiý  kabátt  neodviižil  hu  tak  auadnn  na  verejných   ml«tv«. 


')  V  rokoch  1816— 1817.  ktort-  Šafárik  iMvil  v  Jene.  K-.iKr 
vychovavatrlom  v  U.  U^istríci;   odtialto  íňd  do  Jcuy,  kat  laui 
u'/,  nebolo. 

")  Ciwopi«  í"'.  Moíťa  1971>,  383. 

'j  Oav.-la    lH!t;'i.   406. 

•)  VlavUií  ilívulopiit,  27- 


4M 


promTuviti  česky."  Zatij  ľalackf  zostal  v  Prahe  zostal  na  celý  svoj 
život. 

Éarárik  modziryni,  od  roku  IHlí),  už  bol  v  Novom  Sade  di- 
rektorom srbského  pravotilávnaho  í;ymnásia.  Tu  mýlilo  ho,  ž<*  piwliia 
odtiič«Dý  je  od  Bvojich  rodákov.  Už  roku  1822  pUal  KoDäruvi: 
«...  bylo-li  by  kút:  u  Slováka  našich  pro  mne  míFta,  kdei  bych. . . 
k  xrtmíluviiriť^mu  oiioiim  účolii  luíti  se  iiiohl,  neomyliu'*  bych  zdojÄÍ 
v,  ■  svi'-  H  otifm  Jaruzaiémeín  pniuiénil.''   Ale  nílu  v  prv«''  roky, 

p'  .    do  svojifli  trudov.  ľučatych  už  v  Jene,  cítil  sa  ešte  dost 

dobre.  Uilzko  NovôLo  Sudu  bola  l''ni:'k.i  ^ora  so  svojimi  nionastrrmi 
a  v  nich  r  patniAtkami  srbskej  8tiľolíyh)sli,  v?4icnymi  pre  historika 
i  jazykozpyit-a.  Y  čase  piMiieľne  krätkum  a  v  poiinToch  vehni  tvrdých 
Šafärtk  z  Nuvéhd  Sariu  vydal  tri  veíkť'  diela  v  obore    slovanských 
Utoralur.  historif  a  jazykozpytu.  ((ieaiihichte  der  Blawiscbea  Spracho 
nud  Literatúr  uacb  alleu  Miindarteii,  ISl^O;   Cber  die  Abkunfl  dor 
Slavit-n  uacb  l.ureiu  Surowieoki,  1^28;  Sorbiache  Lťsekiirn«r,  oder 
historischkritisclie   ííeli'ucbtuo^   der   äerbischcn   Muudart,    18^3.) 
V  píimcrocb  vclini  tvrdVch,  lebo  takt*  t)oly  vtedy  časy,  že  i  Šafárik, 
hľailajiti'i   len  tii-bV'   lituluk,   aby  niobol  sa  oddať  vede.   bol  ea  ne- 
íiiiV.  Vi  na  (Hiŕiatku  roku  ľ^lO  vlida  dotierala 
iini  vrctinosC,  žiadaia  Im  <iiÍ.Hlr:\nif,  ako  človeka, 
ktorý  jť  uebezpečuý  preto,  že  v  Xeiueckii  študoval.  Vláfla,  proäim, 
nejakého  Desidera  BAutTyho,   ale  viedenská!     Professiim  pone- 
di  mu  v  takom   spôsobe,  aby  visel  ako  medzi   nebom  u  zemou, 
lô  tíradu  direktora  bol  [Mizliavcuy  už  v  niarci  rréíMiélio  roku. 
Po  volkoj    revolúcii    friiin:ru«kej   a    po  preiuožent    Napoleona, 
ktorý  bol  odrodeným  dci.-konj  tejtu  revolúcie,  vlády  utreduej  Európy 
nialy  totiž  ežte  vždy  verkv  straih.    IJály  sa  aui  nie  rak  revolúcie, 
ako  vla5tiie  toho,  že  revolúela  zase  mi^že   porodiC   nejaki^bo  Itona- 
parta.  ktorý  bude  nirať  tróny.  A  pri  tom  Hlmcbii  vlád  národy  boly 
potom  hrozue  biedne,    i'ravda,  nikde  nie  Ltk,  ako  v  Itukiisku,  kcle 
'■ho  kaiK'elIára  Metteruicba  prim-ipom  poll- 
-.  tupej  prisiiišuiíHti,  iidu.šat  každý  svobodn^ 
rrli  a  tak  cbraoit  abisolidim   tii'boat,   aby  vnútri  bol  udľ/aný  |ki- 
lok  a  na  vonok  ukazovalo  sa,  že  ríáa  je  mocua.  Funkcie  správy 
íly  z  vyberania    dane^    rckrutačky   a   nadovk*tko   z  policajnej 
tby.    Vážni  hístorikovia  hovoria,   že  neboly  vybavovaní  nni  pe- 
iia  cisára,    h-n  aby  Ha  nič  nehýbalo,  aby  všciko  /.ostávalo  pri 
oni.    V  l'b-  '  .a  rady   nemcdily   sa   aui  len  vy- 

lií,  lebo  Vil- '1  ,  luäst  rokov  neävulat  snem  uhorský. 

ŕ,  ucvHlelaný,  len  vyoibreuy  a  lalivý  Merteniicb  nie  nenávidel 
U  ako  vefkýi'h,  ntiodvi»Íycb  ducliov.  KMu  javil  sa  nejaký  duchovný 
rot.  tam  puticajti,  épioui  a  udavači  striehli  na  uliciach,  vo  verej- 

ni    nielen    reči,   ale  myšlienky,    poliri- 

L  ludi.  Strážili  najmä  liraniťU.  .Tubýrn 

liatym    kindunoiu  —  posmieva   sa    Neinw   WnlKír  —  uíali    sä 

IvnUit    Jed  osvety*    iných   krajín   »d  VL»raých    Itakúfauiov."     Na 

(Uoeeniské  univorsity,  rozumie  »&,  uepá&fuU;  kto  prv  bol  na  nich. 


43& 


Spi-osty  tento  STStom  neušiel  ljaiiki;ottu,  Al« 
nim  fiidiu,  ktorí  liuoliuvne  clireli  íit!    ŠníŕiriU  v 
rok;  bol  v  faliftni  piil(*:^.on(,   2e  s  ľutlinou    Hvojuti  kn^tly  defi  rtiit) 
osUt  bfi  chleba.  Ešte  ketf  bíil  v  Prešporku  vyrlíovavaU'r'i..    n  -tu 
mu  viac  profossnr  na  ev.  ústdvocli  v  DhrAch;  »1«  [" 

—  ako   sám    hovoril   —  divoká   nokíUeň  a  aurový   ppummvj 
duch  lych  ákňl.  pľcto  b(d  dal  prediiuíit  Novŕuiit  Sadu.  V/.  7  St 
Sadu  ilš-^l)  v>dali    ho  di)  K<*žninľkii,    kcil   (uitiíil    tw 
Chalúpka,   iifjirijul,     ľotom  už  TuUtval.   že  iiflšiel  do 
KollArovi  zdôveril  sii,  ie  keby  katedra  slovenskej  reči  t  Pri 
bokí  v  lepŔoni  poriadka.  všemožne  by  hľadel  na  tú  tm  dosUíCi^ 
Prešporka  volali  ho  (1H27)  •/.&  professora  kMiIngiu.     barúrik  vikty 
pisul   KolUľovI:    „Já  Heiii  st  byl   nŕkdy   nhiiusil  ty   uaäo  i\ 
proletisury;   snad   sem  se  zmýlil,    suad   se   u^   mnoho  Í  pre 
k  Iľpžímu   (liťbo  k   hoi-áiniiDi"*,   11  konečne  za^te  neprijal,    hUn 
pi*cto,  /.e  necítil  v  sebe  piwolanie  k  teolopii.  A  neintota  ji  Ii--  v  \o! 
Sade  itt4vala  8a  čím  díaT  viičäou;    vedia   ruakcie  viedi 
vÁ&t  rožky  i  netoIcranuHÍmu  niaďarismii.     ľritom  vlhk 
vého  Sadu  neprialo  joho  zdľuviu:  itborel  fjrtm,  chorula 
im  deti.    Potreby  boly  tým  väŕšití.     Tu,  ako  ked  ' 
oČJikiU'iine  podan.!  je  Kilná^ruku.  tak  priMo  ^af.itn.  tt 
pozvanie  do  Petrohrudu.     ^aftirik   bol   Slovanom,    akycli    It^n    nUÍ^ 
narodilo  sa  po  všetky  časy,  ale  zito  muilenie  si  pred.stÁvit,  Aku 
nm  padlo  prijať  posraC  v  Petrohrade  ponúkanú,    tažko   pi 
cítil  Kíl  naviazaným,  veilla  svojich  všeslnvanskv'di  vedeckfch  trii 
slú/if  predovšiítkým  svojmu  slovenski-mu  nárorlu.    V  listoch. 
vauych  z  Nového  íSjidu  Knlirtrovi  do  Posti  ')»  složrno  je  xkei 
zaujímalo   v  tpjto   dube  veíkú   duiti   fentVirikovu.     „\no  — 
v  liste  1H21  —  já  až  podnes  hotov  sem  váecko  za  milý  nároc 
poloKÍti,  i  život;    m:l)0   ovšom   lépi:  jest  oslaviU   núroď  sv*-  -'• 
m>.  jej  zneriili  Aivotem*...     „1  sám  pmvim,   abychtim  < 
než  ťeelirt   bled^li."'     Dokladft,  že  strany   reíi  v" 
predstaviť  istú  strednú  cestu,  ktorou  mohli  by  i--: 
Ind  majú  písať.  „Zde,  myslím,  aspofi  nynf,  m*  tak  vy> 
jako  radeji    hlubukťdin    života    n;i^ích   zantMlhalych    br..,..    ,, 
ftetŕili  tf-eba."     Kadcjakím  novotám  jankovýui  (Václav  Pobi,  Hl 
niAdktt,   Haiuek,  llunkaj  bol  velkym  nepriateľom.    V  jedii 
horeknje,   nki*  iieáfastie  bolo,   že  slávny  cisilr  .loitcf  nml 
v  iNíŕi  českej  a  ňlovenakej  kublcki'dio  hhi/.ua  ufihtuka  ^' 
ktorý  !»vojimi    novotami    ntufíel    mu  ju  len  /huuslí. 

—  v\-kladA  Kollárovi  —  váhal,  či  nemeckú  alebo  slo' 
|uiuujúcDu    urobiC  v  raktiakť|    monarchii.     Kchy  sa  m.  .i^i 
uU'bo  |H>dubni:hD  bol  vraj  našoj  reťu  učil!  Žijúc  medzi  Srbl 
pre  refoiinu  Vuka  Karadžióa  už  viedol  su  boj.  Safiírik  m-' 
lAi»t  videt.    koTko   bied   spôsobí    pohýbanie    Uľ^tálcnébo    -, 
jii/yba;   ihio,  oit  bál  .-^a  trhať  i  jednotu  s  ť'ľchmi,   u  pn  i 
poíijybaC  (úto  vec  v  ävojoui  národa.  .Nyní  jest  čas  nínrn,' 


*)  Z  nfcli  8B  Jo  v  ĎfiB.  0.  JUusea  1873— 1876. 


w 

i  v  Cochiteb  —  všuckíi  »tj  hýbA,  ješlé  iiíc  nimi  $táU^-l)o;  asHdue-H 
w  jedmi  ja/yk  a,  sloli  í  dobŕop.  v  ČocUdch  —  xatvrdne-H  rozČe»- 
Dotf  mcxt  kat  a  r*v.  Sloviikr  u  íiAs  -  -  hudo  potom  pn  váerh  našich 
iáclostOĽli  veta."  (V  aijs.  Iš'Jti.i  „Xyui-jAí  pospulitý  sloli  českých 
]ípianv.iloliÍv  nemôže  nikdv  núnninyni  šlnlifiii  iiašii'h  StovikiW  hýti. .. 
Pukiid  «i  iinsi  Slnvdľ.i  jakvsi  svóiiui  níin'ví  iíHiiieŕenv  spi;j(iviiý  nluh, 
nech  Iŕobas  ua  zílkludťcb  teikO  t^aminatikT,  uezaľuzeji:  až  potud 
nebuile  u  uils  níiroUtit^  litcmttiry,  ncbiiJo  u  Ihlu  cbiiti  ku  i:U^ni. 
My  ftpisovaleU''^  biideinn  jen  bmuiinovŕ  me/i  liileiii  našim :  jako  sme 
pottavail  liylí.  a  »\ú\t  aáí  a  ja/.yk  kiií/ný  ti>,  ro  SauKkrit  a  i-iľkevná 
8b>v*'nniin.  (V  miiji  1S:Í7.)*'  b  Kollároín  už  roku  1>^X'-1  hol  yn  imnioswil 
u.  Aí  takejto  sluVĽuskej  ix-ri  spisovnej.  Vvskum>  'Vo 

uk  -  .;  Lcšiu  k  stľediiij  sIoveiiĽÍue.  UTujMeuiii  iiáí^mu  :..  .  mu 
jazyku,  .ťo  so  pravopísobuosti  lvó«,  ille  iwSbo  domiieni  by  so  oblod 
»v! '  '  ■ "  *v  SlovÄky  br^íti  iiiŕl,  ku«ŕ(  Í  Čechft  a  Moľavanfl,"  i  ľolákft 
ft  jetlnak  vAdAlcni  jsou...    Skouiiiati  sluší,   ct  jest  u  vy- 

slo.iiv.mi  v.Vmii  tŕniťíl*  ^lovákAui  spoleŕnŕ.  (ľubr.  IK2^).)"  I  itáiQ 
pí^l  už  —  ako  iisly  Jf^bn  ukaxiijú  —  jazykoru  a  pravt>pisotn  od- 
chylným i)d  čpskélm  Kod  z  ľraby  vytýkali  mti,  žo  v  svojich  doji- 
I. :.].  '^tovanäkýľh  lileraiiir  ((lescbicbtc  der  »lawí.st:luMi  Spracbe  und 
ur,  IM2G.1  oddelil  slovonski'  oilreíia  od  čoski>bii,  äafärík 
pov-ial,  Iť  v  budúcom  vydaní  svojej  knihy  pokroéí  í*&to  rfalej. 
Zahraný  do  svojich  hlbokých  štúdii  historickV'li  a  jazyko/pylných, 
pt^dsa  nepre.st.'ival  hiiUit  n  spŕľiálnvch  s!<!>  vociacb.  V  júli 

ľ^líT  i'ísal  K<»llarov),    /e  premýšia  o  Matu  ^'kej.     U  Srbnv 

-'dy  ui  bola  (1H26)  založená  Matica  Srbska,  prvá  zo  váelkych 
.^tľiuu^kých. 

ÔAtink,  ktt'i-ý  (aktu  horlil  xa  .sluviuiski^  vuci,  Iud  b  velkou  ho* 

Ia  '  J  mohol  sa  udliodlaí  pľBložit  avojií  bydb)  Uk  (faloko  od 

uii  7.  v  Novom  Saile  boltt  mti  Umnír  clivo  a  žiadalo  sa  mu 

„du   srd' a  wbistí".     Ked  KolIAľ  v  IV^ti    u^už   podliehal  v  bojoch 

it  i>MMir^[ul  na  Prahu,   ako  na  útočište,   Šat'áiik   mu  písal:    ,Já  &o 

•  toD  my^lKukoti,  abyste  Vy  vlasf  opustili,  sprdtetiti  a  smíiiťi 

1...  Ov^éeni  pro  literatúru  vc  Slovanech  a  v  Čecluicb  —  alo 

iiclL<  r  ťVchachV  Mi  uspoň  Vám  upiíinue  radlui^  abytite  iio  do 

I'fíni  vykládati  nctieba,  /n.ite  je  dobro... 

!ti-li  Vy  jiiiam,  lilenilura  slovoiiskä  v  Uhi-Ich 

ami  usnH  na  veky.  Vi  ji  jen  V.-IÄ  oheíi  ohiivnje.''  Ešte  v  máji 

2  robil    Knilikrnvi   vVéitky  pre  ľrahu :     «Já  nad  ľrahu  rétslbn 

orňilio  íluTONí^kého  Ŕurourkova  ntiznúm.  Tam  jest,  pHteli,  aídlO 

hítví  a  ŕ         .:    • . :      ■  '  M  sloveuskcho 'í  svóta,  a  iiejvetsí  zráil- 

'  j»m  r  i.     Mne  so  až  hnusí,   kd)ž  sobt^  pŕi- 

pouiia.lrii  hi<  -T  ..un  /u  ueuy.  1  ti  aaáí  pťAtek*  j»ou  rapotAvu^  Hiiiky, 

kf'ľ     >- ka/.<lyiii  utj<  iiiMMiu  sem  tam  za  borouca  lébajt." ')  A  prcdim 

\ni  äaŕiU'ik  bol  uj(  v  ľrahe,  v  ťmho  obydlený;  KoUir  osial 

(DokAuMnU.) 

V  Kvnikorvftk  hol  v  Novom  Sade,  o  Šafárika  Hloveiuhé  znimvaalD 

.slovau^kf.    —    =1   íKv.'ta,    IHítfi,  403. 


Átó 


Slovenský  jazyk. 


Siudovanie  slovenčiny. 

Todávajp  po  dclší  piruláTCP   opet   krátkou   xpnívu  o  pHapÍT- 
cfch,    ktťiv   mi    pro  jiopts  náfa:!  ithvmshich   zaslÄny    byly, 
líík  s  upiítmiou   laitostf,   žr  zájera   pro  velodúlužitoti  véc  m 
tlncolíi,  uVbrž  io  vždy  a  n|H!^t  nacliázl  iw  nrhntiKÍ  póro,  ktcrt^  x 
k  ľudni^mu  iiaéoinu  jaz>'ku   pokoušl  se  zacliytnouti  uspoh    ku« 
bohaté  ft  pŕerozmanitií  lAtky,  ktorou  poskytuje  lidová  i 

Slečna  A'.  (ioUlptrífmivd  byla  Uk  huíknva  a  vys  • 
zuam  iiťkolika  pozorulindnych  slov  7.  reči  N*ovoiiraíb»ki>,  jmeqi 
vodmettia  =r  teraz,  po  tieto  dni,  nedAvno;  ŕ^i  ér  ta  potn^zta 
chod,  nehovor  marnť*' reči,  iievyhoväraj  sa;  hdatvií  sa  ^i&komii 
domáhat  sa  iilecolio;  ľMiviJ  člnvok  =  kt«ry  mnohú  pojidá. 

KrAtktf  popis  hovoril   t!'eifiiľnnsk<''hn  (\  f;eintíru(  (K>iflal  mi 
stud.  jiiris   Vhil.  Kmo,  jopž   mi    hyl  jíž  UhVe   pťispŕd.     Z  popií 
zaslmiúho  v/púiiiíuáni  jľu  výslovnosti:  ;j^fVri  ptitiii<)iieíi,  t^c^  = 
pľiti  spurro,  kdekto  pľuviifi  /naniiMiil:  plávaf.  Na  iitfsto  „neut 
voťí  8(!  v  Čerenčanech :  ňií,  úint.  Zvliištiif  vŕľJwy  jsoii:  Im 
bliect)  vedie  sohlirci,  horzitfi  (obliecí)  vedie  honohikci,  pak 
=  í/o  porrjthu  prin^jsd  =.  ŽGiúí. 

Uk&7ky  hovoru,  jak(''lio  u/ívajf  rolufci  v  ničsté  Hulfci  a  v 
tých  OKndách,  v  Kopóanerh,  Kátovč,  Truovci  a  Vrádi^^ti,    roxi 
mi  stalťčuý  rolník  Michal  Ružička,   jiiiipsav  ruziiiaruim  rox| 
r.ud.  ľodjavoriiisk^  „Kiiii.troviii  Ŕpliari"  do  avčho  nAiiiél.  Vá 
8i  teDkľáte  rozdilú  leksikáluteh,   ktťré  jsou  nnd  oŕi*káv;lii( 
Naproti  rozhovoru   stojí    rosmuvu,   naproti  klohúkn   mi\mo  v  H^ 
kirák;   v  Holíéí    iiejl   ždpro'shj,   nýbrž 
pod  foffoš.  nýhri  pud  U.iírH,  nemdi'í  tm  i     < 
„hriato"  DCtáhae  8e  prijemne  hrdlom,  nýbr/  krk/-tn,  r 
misu   kapttstt/,   riyi>rž  zeud,  jivli    bork^^,   ncdúchajú.   i. ... 
nebledí  k  pováh,    nýbrž  k  podunse  atd.    Obzvlášló   pŕlsln 
Túzuň.  V  Holiči  nHtnIuvf  nntva,  nýbrž  ledvaj,  íie  íffrot,    nyiii;:  i-ji 
nc  rýchU\   oybrž  /riikn.    uc  s/cf,    uýbrž  /írarAi,   ne  f"f-frfi.    n*í 
crrstvo,  ne  í^ríitŕ,   nýbľ/.  a/i-Mrn'ŕ  iie.lio  Ani/  atd.      ' 
je  hojnt>.     Sbfrky    podíibných    rft/noslť  I)yly  hy  / .  i 
krajft  slovenských.  Nékteré  jtŕíspŕvky  v  toŕnlo  smeru  jii 
bohatá  rozmanitost  zjisluhuje,   aby  se  všudo  na  ni  obra' 

Z  KoíitoUiého  u  Sturó  TurO  poslala  mi  slč,  Ludm.  Im- 
yDivotvoriíŕbo  lovee',    pak  popis  zvykň  pri  smlbŕ.    t 
v  reči  spisovní'',    t'ena  lobít  piispŕvku  byla  by  se  pr^ 
zvýŕ^iln,  kdyby  vše  bylo  pmláno  vírní  podJo  výslovnosti  a  zpť 
uiluvcDi  v  KostoJnt^ni. 

Do  nárečí  ^piéskt'bi)  (okolí  ňvábovKkého)  pf-epsal  mi  : 
o  ^dÍvotvorn<*ni  lovci"    p.  Jur.  Krajniak  a    p.   uč.  ImH.  i^jar- 
byl  tak  loskav  u  piipojil  nekolik  mluvnickýcb  po/ndmek. 


Í19 


Volmi  {jovildŕon  jsem  vi.  \k  fiinlH  fl.  Krlhttrrnvi  /a  ph*kl.iil 
piivimti  fl  .divotv.  Invci*  iÍo  mU.  V('lkn|uiÍnmHkt^hn  (ilemcr),  ob- 
xvláÁtó  ale  za  íIOIpííW  pozniiinky  o  náň'čí.  ktorŕ  panuje  im  vyAno- 
roíňavskc-  doline,  ľŕál  Iiych  si  ovšoiii.  aby  byly  ulišíniL'jši;  avsnk 
i  iíi  10,  Ľu  mi  poskytnuto.  vysU»vuji  tipi-iiiiné  diky. 

Ho/.illly  jsoH  skuU'ŕnŕ  Vflmi  rA/ruK  Ve  Velk^  Pol(ira<^  objnvuje 
8p  Kico  x  za  í;  4ó  (čót,  fiotniolc,  vciirr,  vynterSít  (vystrčiť),  ale  t  a 
rf  zftstává  jpáté  nŕ/.mŕĽŔno.  Malá  Poloma  je  od  Veíliŕ  ľolomy  jen 
na  5fX)  kroku  vxd^tltMnt,  nie  tam  vyslovuj! :  ruäúSi,  hotäá^.,  sloSé, 
iteHáviúč.  íVMo  ftetJvo);  Si  hudieŕe  iňeif:;  H  už  präilieče  atd.  Starí 
nltyvalľlť'  Malnpoloniŕtí  jeétp  „i'íí/.í"  (hovoHj,  kdožto  ve  Velkt^  Po- 
lome takovi'to  ^vtilcfiľ'  }ou  u  néliU'rýeli,    zvláštč    stAn^Ich,    slyäcU. 

Asi  ',.  boiUiiy  Ľosly  nižu  Malŕ  ľtdoniy  leží  BľUIhi';  Iftín  dA- 
vajl  pŕeduost  hliiskilui  ])ľoslym,  vysloviijlce:  mejnu,  rrírj,  prnfje; 
náméstky  sttif,  mne  (tvrdŕ),  ale  trht;  dále  vysloviúl;  hhdet,  kieC, 
vífxtrájef,  pokúief:  dÄle  dclŕka,  dfUký. 

ílenckovce  leží  výá*  V.  Polomy  *.,  hod.  v/dálí.  av^ak  odliŠnjf 
se  Ivrdou  vywlnrnomí:  ko^t,  smrf,  rflrs;  iniiu.  ifntí.  kuptit,  sedct  : 
imiwr.  tJwtf  íľhodtol,  hlaii:  ihladtel. 

V  NUuO  Slané  (asi  ',,  hod.  ^f^c  Henckovec)  zachovalo  se  č: 
60,  či,  čakáte  iaJt.  Jako  v  Nižné  Slané,  Uk  s  malými  odchýlkami 
hovoH  též  v  Knl>o1árov(>  rrodiítkn  &ifaHkovt>),  v  Uóčovč  (zvlášuiosti : 
ío,  ii;  iiAm.  já  jako  v  čeitiní'l,  ve  Vlachove. 

ľkázkii  nál-ečl  Levočského  íve  Spišit,  a  sice  výňatok  z  romilmi 
-Hnijiiiiha'"  nd  J,  A  Kerioticika,  poslal  mi  /  Ameriky  p.  J.  Afichn- 
h:Ao.  \' zdúvam  díky  za  ochotnou  podporu,  doufaje,  že  mi  iikiizka 
dobro  poslouif. 

D&kladnych  odpovedi  na  mé  dalÄ(  otázky  dostalu  se  mi  od 
vyboľU\Min  znalce  a  midšenr'ho  tlilole  Saiištiny,  vi.  p.  far.  J.  Krllu. 
Prvnl  utu/.ka  qiú  týkala  se  brímu-  šaiištiuy  Z  obštrué  odpovedi 
Tynlmám  tresf,  kterA  zní:  „íaiišiina  ti^dy  zaujíma  temer  cely  Spíá, 
cely  Šariíi,  pol  Al)nnj-Torny,  a  s  cbatrnnu  vyniienkuu  n-ly  Zenijiíin.* 
Na  lakovém  proätranstvl  nelse  pf-edpokl-lilati,  že  by  panovalo  všnde 
jvdwikŕ  tiAŕoi'l.  IVoto  tú/al  jsem  se  dále  po  rĎzn^ch  hovorecli 
v  iart&tluť.  Odpoveď  ua  t&kovou  otiUkti  /dá  se  bytí  uesuadua.  M{^ 
horlivý  poilpurovatcl  na/.načil,  i.v  „kruh  ndzej  šaristluy  leží  medxí 
breliatni  Topil  a  Turisy,"  sti-ediMn  ale  že  je  „ona  kotlina,  obsibu- 
júca  v  sebfi  obce:  l.opucbov,  Stulany,  Pokrivnicn,  odki.if  metajú 
sa  lúŕe  SRVcrne  ku  Kuiiuu%  vychoílne  ku  (iiraltoTciaui,  západne  ku 
llasluvioiam,  a  južne  ku  Prešovu.'  I^ále  podotýka,  2e  na  tomto 
úzťml  nrnl  tŕl  obci,  jedna  píi  dnihi\  kdcby  ve  v)-Hlovnosti,  v  pH- 
xniku  ntd.  imtinvalu  i'ii>lna  shoda;  av^k  btlže  uii  doKud  neuaztiačil 
ftM  niť-  rozličnvL'h  hovoril  šarišských.  Jen  pH  jedné 

pi  ii.uiy  vŕniľ  luľíkytiHívňí  se  udi'hýlky,  pri  tvorba 

minulého  času.  „.Minulý  čas  od  íasoslova  rofcíŕje:  rohrl  snu.  ro- 
hriitm,  rohrh.  V  iimohýi.h  obciaib.  k.  p.  /latŕm.  Mokroluhu,  Svržove, 
hovorí  sa:  róbeťlttn,  Strihl-h'm,  kruhal'lcm^  koéH-U^n:  ženské  pri- 
žene:  rohdam.  koSUum  atd.  Vo  V.  I*oli,  Ijukavici.  Iía^lavii'iach 

hovoria:  rohHvii,  hrnfiul  mi^  kosil  tni"  atil.,  ženi)k<'  pak,  jako 


4-10 


jindo.    Muč  zňjisti-  i  tiikovC   zymity  jsoii   (i  ' 
jniŕHĽi))  íľlt'^ho  jírttlhiku,  vcliiii  |iovtii'*iVii ;  hI- 
kdybydi  U'-/.  MjÄHírli   '/.pniv  u  tik<i/i?k  zo  Blovoiistiny 
Abau]-T(jni6lvtí  obdr^el.  /  onécli  dvou  kmjA  glovenšUj 
nemám. 

Z  Fotrovra  (báŕská  slol.)  zaslal  m  p.  oč.  X>í»i.  7*   '    '  '    ' 
slov,    ktíiľť    ^Sldváfi    háŕmiski,    byvajÚĽ    beziu-osln-ih 
&  nimi    každmleniuí    MUkajiic  .«ä.    provzali"    ' 
(čai'iCJt  rraiica  (čarodejka),    okiíina  (ohec).   - 
(plot),   dxránií  (sltovAm(  sa),    robif  nn  mňbn  (z  líLsUv  urobit), 
márit  (iH^dbaC)  atd.     Dále  pripomína  Kulistanliva  utvorená  z  dxkl 
slov;  cmtúfi  vAba,  miera  cniilflv;^;  funtáA  funí;  K-itáé  kilo;   kff 
človek,   ktm*ý  zarába  koňmi,   furmančí.    Též  iičl;' 
tvarj'   éasitsloviiú   uvúdí   t:t.  p.  zusditud :  pôm,  p-- 
pôilu;    |HHlobué  botu,   bueá,  budú;    lám.   iá&,   iádu  (Ujdem,   ti^i 
Ujdú). 

Pôvabu  duluozouiski^  äluvenštÍDy  usvétlujc  téi^  co  pfšc  nad  jii 
liorlivy  vi.  p.  ťar.  iľ.  Koimiji:  „VľiQým  VaSIm  lÍ»T,on),  pot 
v  ,,Slov.  Pohladocb"  dan:í  mi  odveta  rlurimcf  mi  Vašu  poch^ 
o  pnivdivusii  môjho  vyjadťťnia.  /.v  viii'šina  hajdušickýt-h  p( 
valcov  je  pôvodom  z  uitnanskvcb  Vrboviec,  a  «koÍ>y  sa  to  U 
nojukoj  základu  ncmajiki^j  tradícii  zakladalo.  Za  vclmí  zhí 
pokladňu  vjíš  udané  moje  vyjadrenie  nejak^rui.  Bôb  7.aA 
Tzaiymi  ar-iumeutami  podopref ;  Jť  to  fakt,  ktur^  iiíčiin  sa  odél 
Dodň.  Od  2tí.  rokov,  co  tuud  úradujem,  Ja  sám  sori 
pochoval,  čo  sa  na  Vrbovciach  narodili,  a  sin-  živí, 
vrbovčiansky  „bovorili",  a  tiikícbto  Vrbovčanov  uj  tt-ri. 
je  iťb  už  len  päť.  Už  ich  deti  (te*bi  bncif  v  prvom  p 
liodia  „honiQ/.om&ký"  dialekt,  ba  aj  ti,  čo  ako  detj  odLtar,  ali 
z  inokial,  SBm  pri  vandrovní  i  a  robia  si  Hipy  z  „horniakov*,  t  , 
liakov".  zo  „šišky",  „z  bôt",  z  „včulek",  z  ,r>'Ia",  t  ^mH"  (t 
miesto  „med"),  z  „ujčeka",  „tetky"*,  ,sLryca",  „tatfrka**  ať' 
to  veť!  Aoo.  všade  lak  na  „didniakoeh",  kde  fud  z  r 
oblaslj  jtrivandrovaiií :  mladšť  bned  sa  poddajú  „dolnozemskej"  mloi 
ale  ked  sa  chcú  zažartovaC.  vedia  lii  po  „boruíacky'*  vravt*C. 
v  Pivnici  (v  BAčke),  lebo  sii  čisti,  .hovori"  po  nitriansky,  lo 
vMy  ,,nlíict".''  —  7.  lôchto  pozuámek  vi.  p.  far.  Kolenyiho  vjít 
že  pHsU'diovalci  z  uitranKkvťh  Vrbovon,  bmfto  že  tpprvp  poJ 
pt-icbázľti  počali,  když  už  kolónie  IJajdutiická  nsf ' 
ŽĽ  vždy  tvoi-ili  živel  Suciálne  slabší,  na  výslovne: 
aniid  jrn  nepiitruy.  snad  ibikoncľ  zadného  vlivn  neinoli.  Na  p: 
jiohled  /dii  so  i«  byti  pravde  uupodídmé.  Avšiik  kdy*  je  ť  ' 
ktoľÝ  sa  ničfm  odškriepK  uiKlá,''  objoktivuf  včda  musí  is 
čítatí  a  uznali,  že  v  [-eči  lÍdoV(5  nczadiovaly  so  výdj  stopy  pmyiiuj 
a  pľomŕn  obyvati'htva. 

Pozonjbnduf^  ju  náí'ečí  Jaslrabskú  (v  Teknvé).    k! 
Cfilé  okolí,  jako  Kartoá-Ijehotka,  NevoIníV  Ihrdr.  Kíaé.i:.  . 
Jaliia  (lepňiu  prjŕ:  Jclná),  Truavú  Hora  a  Dúbniva.  Na  uká/1 
diiel  jsom  v  náŕečf  tom  rozprávku:    sDívný  hájnik  (jáger)" 


■fl 


441 


ač.  .1.  Kováaka.  V  nnora  nAŕoŕí  „iieiniĽhniK  sa  ani  Ivrdt^  imi  mukkŕ 
,/',  Ipii  v  iiirktorých  pAducIt,  Í  Uy  ľ.rjedka.  Mlulšiu.  vrstvu  aK'  už 
pocinA  iižívuc  tvnii!  „ž";  úŕinknjt^  na  iiu  škola,  kostní  u  knižky.* 
Vv$lnvuj(  t«dy  ucjcn:  fiyvatt^  nvovitt  (ul(»vil},  ro^vt  (la|mlí),  iiyhri 
tói:  pŕN  (lení,  Arŕ-ro  (hlízo),  jtririťívi  (priUKli)  aUI.  Vyslovnost  nft- 
bnde  ovšcm  soiiliIAskou  r  ftiJľAvtiít  tiznaŕťna.  Xehoí  ve<n«  ŕ/ii.-ný 
vyslnvujť  se  i  iliiini).  Ht:iska,  ktiíri  ziÍp  íx^tupiijí'  /,  je  ntí*vľfm>  r, 
takovť-,  jíii  nŕmž  íIoItií  ťct  k  hoiojšl  i-adé  /.ubrt  neiiŕiléliá.  V  ukázw 
z&chovAno  ŕ  jeu  nekulikiát:  hlboký  vcálo  hubuk^t,  tfl/tánsky  iy<í\uú 
il]úu)iy)»  na  člnlui  ald.  ItúlfÝlU  je  léx  po^náuikJi  ji.  uĹ'  Kováčika 
o  hllsce  fi:  Kpočialkoiii  tuhlo  sUitetia  uitívati  miesto  m  ešle  f2,  na 
pr.  Jastraba,  kúpä^  viíľti,  Uíä,  ryhncn  at(f.  Toto  ale  už  vyhynulo." 
Koneinŕ  rlóKiiji  /a  pripojenou  shín^ku  niisinfch  niizvA  a  jiuých 
povÁimiiuK  hoilnýdi  slnv  z  iivoiIoihMki  iiúŕfiČI. 

iVoíiti't^duiĽtvfiii  p.  ľnhiiťkf'ho  spnivťu  Ivann  ÍAtba  okdr/el  JBt*m 
roz|>nVvku  i)  „divotv.  lovci"  ve  dvou  lulňčícli,  v  rinia-brezovskt'm 
A  rima-baiitskúm  od  Sus.  Dobotíové  a  Mar,  Hradové ;  ohó  povzbudila 
k  U!'to  pľUci  MU.  Kuäorá.  Kuzdity  uif/i  hovoľeui  obou  blízkych 
oli  ^iiK^ji  so  jevi  u  vysloviinsti    HoiihUiiŕky  f:  v  niinubaiii  80 

jĽi  v  Itrozove  (a  tíž  i  v  Likeii)   panike  d»  uiísto  neho  tŔ 

nebuiÉ  c.  dominf;,  pt-tívUŕif  m,  iwer.  oťi.  Na  druhí^  sUnne  pro- 
inčiliuje  i>e  v  lUniutmui  uiOkké  (  v  č:  inllii.  sirit^luči  (.st.rit>lar),  mači 
(ma(),  skusiéi  (skuäií)  atd.  Mimo  infiuitiv  ubjcvuje  sr  takové  č  Te(lini 
Ťídko:  iachiči  (zachytí),  vÁrci  pfči  vo  vedne,  jednou  téi  odnrsieŕ^, 
p&k  dtsci  mil,  koiiečuŕ  jednou  pohlač  (pohíad;  :=  pohIad2.  Jinnk 
ale  zAstalu  v  ukiizce  vždy  f  &  ff.  čomu  sc  ueoiálo  divJui. 

Obzvláštiifiiii  diky  povínnen  jsoni  vi.  p.  Jo$.  OpaíwskŕMu  za 
ukážku,  jak  „pri  hrauíci  sliezsko-polskej  Sluviici  hovoria. "  Je  to 
prrnl  8ouvÍ!3la  ukážka  /.  one  krajiny  trenčanskč  a  uiá  pro  tunt: 
Tdkou  dílile/itost  ľochá/l  z  obce  Čierne,  pri  Caci.  Napodobení 
awiuhujft  t6ž  spňsob,  jak  si  vol,  p.  Opatovský  pH  zapisovaní  po- 
cínAÍ.  f'íšf  o  tom  Liktu:  ^.la  som  to  pi»al  diu  zvuku.  Jedeu  rvdzi 
C<*rňan,  uhmhuu  Jakub  N:ijd<'k,  uii  vypnival  svoju  žením,  ii  |Hitkanic 
sTojc  S  priipoäitom  čačanskym  furArom,  a  jako  ztielu  mi  jeho  vvé^ 
tak  Houi  JU  tn  oziiaŕiU  —  tiež  i  slová  odchodná  od  slovenätiny  som 
Váni  tu  opljial.  Ja  uiysliin,  Nydntnejsio  jľ  pri  sbieraní  uuiteňálu  oa 
Sluvunskii,  kťd  ponechámi'  jťduoilivc'iv  viprávat  svoje  zkú^t^to.sĹi 
dfa  vók*,  lebo  tak  neh.itt.'ui  skdioduo  vyprávajii,  —  jako  ketT  im 
roy  o7niŕimť  vec  imateriáli,  tak  oni  zviU'áa  držia  sa  našich  slov. 
>.■;  iť  by  l'olo,  nej lozoro vane  rozhuvor  uaMcb  ludl  počúvat, 

la:.    .  uasbierali  opravdivý  oriííinál  reči,  L  j.  dialuktu  sloven- 

Bkýbo."  Souhliisfra  8  vt'l.  pánem  Opatovským  úplné;  Uk*í  mám 
uvkohk  ukúzek.  klen?  tak  zApstiuy  byly,  jak  vel.  pjíu  vŕím  právom 
xa  viRor  stavf  Avňak  je  jii-h  bolnižel  núln  Nťpml  bvcb  si  uiceho 
TroUľtiťji,  riť/  liujrii-  l;ikovyob  vŕ-rm''  podlc  výslovnosti,  výWíru  slov 
a  jejifh  "ľÍL'i(i:ihií  ^iJ;tdby  znp^anvrh  nká/ek  7.  rozličných  koučin 
Slovenska. 

Velmi  sv^omíLČ  vynasnaxtl  flO  p.  tbeol.  ŕMd.  Jar.  Hrdlifía, 
aby  mi  podal  v  prepise,  „divotv.  Invce'  vénutu  ukážku  nárečí  uaď* 


Ék 


ut 


laokiíhn.  V  Niuriukii  (na  ílolnf  ZRnii"!  *ijo,  jak  p.  /jisílalrl  pr 
okolo  14  tiKiľ  (liíšť,  iK^jvi'ci*  Slovakii,   okí  7  tiKÍe;    impniti   : 
rtiiiriinift  do  4—5  tisíc.     „Tietn   dva    hlavtió   ulomonty   tvoru 
praviileliie,  jetlnou   ulicou    ľíí/.ílt^Iuiu'  polovice  mesta.     f)stati)^ 
rodaofiti.    vyjiiiuc  Srliov,    íiloií  v  luiimuskí'j    časti  pi)Siif)lij  )»y\-|iijú«] 
viac  Hienoj  ríí/.titigeiic  žijú  po  iiiesbí."  Z  pripojonVcli  poKiiAin«k  vj- 
nlmám   nékteré,   abych   ukázal,  jak  pcčlivé  dbal  paii  HrdliC'ka  m\ 
liílovou  vvslovnor»t,   když  poiilo  reči  dom 
ková  slova:  fisňiilaíijch,  iivicaríirt/,  fisi- 

robit),  ľoíiíir/í/y,  LnvrovitH   Uuro  (I-avroviť  Ihiio;  hUÍ      /a  hujuoa^ 
sbírku  lakových  poxdľování  bych  byl  volmi  povdéčen. 

UkAzku  DAhiči  z  Turé  Lúky  poslal  ml  p.  uč.  Pacd  iíWrU;-] 
Nacbilzfin  v  U"  ukikzcc  výsluvnost,  ktcľá  mii  nemálo  pí-L>kvdpu}o:] 
r  tito  kkfíue  (v  této  &ko!e).  posnoun  sriho  neJtdrJiiho  učitruv  (\ 
znala  evOlui  ii<.>kdejétbo  učitele),  on  sť  ji  iíeuice  saubiH  (un  m  jí' 
velicc  zahibilj  atd. 

Nárečím  Krupinakýin  napnala  mi  „(fivotvoiňilio  polovŕuka*  ji 
Marina  Šuhujiková,   a  sice,  jak  s  railostí  pozorujú,  vehni  p«čiiii 
Podlé  této  ukilzky   jtanuje  v  Kľupini'  známa  již  z  mnohých  koo/inj 
slovenských    mékkost:    g  druhej  stráni,   do  iašiňit    masAi   moŕfti.j 
jedňiho,  ntiti  jdtniar,  (cda,  fen,  do  voiti  atd. 

Prostívdoiclvím  tí^Ä>  Itnrlivi*  ptiilpoľovalelky  \' 
podnikd,  slč.  Ihahotiny  Kriikoté,  ktíTA  U)Í  i  uKn. 
kove  poslala,   obdržel  jseín   konenié  príspevky   nad  jine  cennŕ 
dbkladné,  a  sicc:   a)  o   uáK'i-í   Glatniokóm   v  Turci,    b)    ,vňc4i^| 
z  Gemora",  c)  popla  a  uká/ky  iiAŕečt  Šuuiiackélio,  d)  popis  »  ukAsku] 
nárečí  JelšavskĹ'ho. 

Z  po^íliíduflio  popÍ8u.  Jel^vskčho,  vynímam  (lealtívr  mitoňiŕ; 
écn(,  rtoi,  hvari,  htt^kí,  hruHki  .ntd-,  jež  btaršl  formy:  íirti  (JeUlT- 
sky:  éiafi),  rýb,  hôr  (Jelšavsky:  hvar}  atd.  liplué  vytUkly. 

Podlo  pravoslávneho  (rozuuif  se  sjodnoccnť-ho}  vyznáuf, 
Ro  Šumiac  dosud  drAí,   soiidili  bycliom,   ic.  oltec  založili   p---'*- 
valci  z  onéch  východnlch  krajň,  kde  živel  ľu^inský  si-  al" 
80  stýka  a  oba  vziijemnéuiu    vlivu    podlébají.    Avšak  v  reči    liiiuv. 
po  tÄkovčui    pňvodĽ    niiĽhiÍ/ÍHi   málo   stop.     Nť-kť-TĹ*    uvšeiu.    Tí 
pí^cdevšlm    krätkou   výsloviuisi  v^ech   hlások  a  pŕi/.viik  (accentí 
predposlední  slabice:  itattovi,  jtrottovau,   dohľttrti,  :->.^ť>ih'f'--»'i 
si  tfíki  fttd.,  jak  jscm  si  sám,  podlc  výelovuosti  lidl 
v  Kovúci  poznamenal  a  juk  16/.  na  arrliii,  kt«rý  jsom 
verne  se  pripuiniuá.  iMIe  uka/.ujo  joftlé  na  lusiuský  ľ 
nost^Vi  v«  slnvocb :  hovjtuUina,  pjtiUi,  svjníi  atd. ; 
a  adjoktiv,  vyznlvajicí  na  oho:  takoho  peknnho,  jm 
'omu:  dobromu.    Jíných  zbytkú  z  UL'kdejšf  pQvodnf  i- 
prnzallm  Hopozoruji,  ale  zajisté  jicb  bude  více,  obzvlásl*:  i.  .■ 
lekMikáluíiii.    ľí-iponicuoutí  sluší,  že  koncovka  1.  Oboby  mi 
•Bw;  chováme,  viamc, 

Vclnii  pcknť^  pcjznáiuky  poskytuje  mi  sbhka  „VSeličeho  x 
mentV  HuihI  prrnf.  lýkajfcl  «o  juien  i-ostlinnýtli,  ktori  všude  n> 
maoitosti  pŕlmo  malebnou  vynikajf.  „Hibea  Krossularia  sove  HA  obf 


44S 


jiiG  xtHinktf.  na  Šiimiai-i  ifigasdr  (i  rodinní!  mono  (Hgtud  sa  tam 
imt-liotlOt  okolo  HruHova  hicki.  V  Turci  eifreé  lolio  poTly".  A  jak 
na  otttutntch  stnui.'lľli  Slovenska?  Jinŕ  poznámky  tjkajl  kc  loksíka: 
«»ij;r»iazriviitn"Ínii.  na  Klenovci:  «ŕ»-cwHi=r prudký. Tclŕíart;  ŕi(/m:= 
kftbiit,  Tcltííiit.     Däiiiyslnií  jo  [MíznAnikii    -  'i:    „Nikdy  no- 

inolita  Roni  Ra  dozvodof,  znhy   ii/ivídí    ni(i>  .  ly    innUiimonUI. 

S  niojlm  vfdomlni  tomu  vžily  sa  vyline-  Na  pr.  stal  sa  vojakDm  — 
povedia:  htil  x  tu  ho  r/yáA;  baba  je  tu  doktorom  —  ttatta  je  tu 
doktor  aur.  ľorma:  vzal  ju  vdovu  —  jo  v  Gííineri.  zdá  sa  ml,  ne- 
mazná, ľovedali  by  to  aai :  vrgmúl  Ipoo  xrel  ju  ako  <hwicu.  Ked 
už  o/jtj  spomfna  sa  utlstroj,  to  vMy  w  s,  na  pr  :  sahil  ho  s  kvalom, 
šijŕi  S  kru  ó  iklô  atd.  Ovšem  v  týchto  poslodnfcb  prfpaUocb  i  v  Turci 
podrží  sa  .t." 

Ku  konci  iíiipojfíny  lek^ikáhií  „ilľol)ty  /.  Lokc^e*  (vOravĎ),  jak 
máiač  ■=.  Stíiníofricd,  ostŕka  ma  v  nohtj  =r  pichA  nia  aUl. 

V  skutku  ZDamenitč  jsou  nie  príspevky  o  nAŕeči  lí]atnick«'*m. 
Obdĺvuji  se  neubyícjnt'uiu  hystrozraku.  jerniiŽ  neunikli  nížádnúz  roz- 
manilvĽb  stránek  íeči  lidovt*,  úctou  uapliuijo  nié  ta  uceuá  dúklad* 
U08I  U  ní'žiul  láska  k  vťci,  ktcnl  véechny  ty  zÄpisky  pnimkii.  SnlečnO 
pňiuf,  vyslovené  v  list*?  prävodníui,  „aby  Tuiíľc,  svojitni  vlastnými 
synmi  tak  vineny  z  jcdnotvárnosti  v  oldadc  rečovom,  touto  sbie- 
rodkou  ukázal  sa  Vám  trocUii  zajiinavtíj^liii,"  nynf  vrchovaté  sp  vy- 
plúuje.  V<MÍká  JH  zásoba  novydi  dat.  klerii  He  mi  na  týchto  Kudnú 
aršírh  pnskrtují.  .Isoín  pŕcsvôdčen,  /e  uclio  tak  VDÍmave  dobre  vy- 
stihli! povahu  lidovt'  Miluvy  Turčanské,  kilyž  ji  taktu  rnzn-litije: 
.Mne  \-iileIo  by  sa,  že  Turiec  niožuo  v  celku  podolif  na  šttfri  okolia 
ďta  nárečia,  hoztolio  však,  žeby  rozdiely  boly  tak  vciké  ako  nu  pr. 
v  náre^iacb  gemerských,  Jedno  okolie  bolo  by  „Dŕ/ftvja",  dnihí 
„horc'vjdjek",  tretie  my  z  pniva  rieky  Titn'a  od  Mošoviec  počnúc 
takmer  po  V:ih,  /.abrnúc  sem  i  favy  breh  nujdolnĽjšiolio  toku  Turca.  — 
A  konecnn  Váh,  menovite  jeho  pravý  broL  Tam  i  kii>j  je  iný,  t.  j. 
vôbec  jľ.-ito  kroj,  í  typ  vidí  sa  mi  iným,  Í  /.ameslknauie  je  svojo, 
Inbo  je  v  i^om  i  pltulctvo."  Kéž  se  inä  sblrky  popiaú  a  nkázek  tak 
(tnplnl,  abyiHi  potvrzcní  ti^to  dčlby  z  nich  čerpali  muhl. 

Ve  Vldni  doe  23.  cervua  I8ľ5. 

Franti&ck  Pastníek. 


Podávam  daláiu  itbieľku  *)  rozlicuých  výrazov  x  Myjavy,  kt«ri> 
T  '  'ne  a  v  tum  smysle  nevvskvtujú  sa  v  žiadnych  slovníkoch 
fr.  ..ydi. 

I.  ijií  na  pari'hiku  (uoui  poriadka)  ^  obcou  úradne  „vybnaUi" 
OAohy  na  odhadzovanie  f>í\a.\iii  &  braUských  atif.  U  i^alkoviva  po- 
riadky =r  robota. 

*J.  iirepätnáittit  datoho  ^  prelstit,  previesť,  prejst  komu  cex 
roxQtn. 


*}  Vldx  Shceiuki  Ihhtadj/  199*,  itr.  Mtt. 


i44 


Ä.  mat  (hii^ii  u  arha,  v  a))stmkUioiii  smysle  t  ŕ-  mbif, 
mat  u  Rc'hii  niuoÍM)  hliipoHií,   liaľMitinic  =  inliii:,    vystrájat  hli 


4.  tur  s  kulúčt 


íf 


íliižknii.  /o  nhikh 


<lii 


prtipusiiín 
ilnstauB  tm  ť.estu  volky  pr^pletaiiif  knUiŕ,  zvaný  .ralU''.  N 
užíva  sa  (Hu  kraJDv  na  rňzue  ipodoby  pečív.  Dla  Iíeinolrtka  ramm 
nirveú  =  dlliy.  pletoiiv  koItU\  teda  cnlta.     ľoälem  ta  «  koláŕooi  =: 
pi-opuŕíilm  fa  /o  služby. 

r>.  ««;<(ír'nň  (tiež  iiiípnky)  ^  8c)ivAliiP,  imschvťll.  u  Bom.  oApokjr 

().  nľiui'Jaca  :=.  jimčka,  bitka,  šarviílkíi. 

7.  plávnii  ■=  %7nibaný  priestor  v  horAch.  Hľíhy  riohte  sft  átík 
na  plávanácli. 

•S.  knitií  sa  komu  do  čoho  =r  uľcHľaC  sa,  tíažiC  sa,  vyMbat  éa.- 
čomu,  TiLMiint  chuti  do  čoho,  Kniti  sa  imi  do  roboty.  K*  i ''r: 

iícniAš   chuti  do  toho?     Príslnvic  sem  sp-idajúce  a  u  i  itu;: 

kto  ueiitA  cittili,  Ifthko  vykľiiti. 

9.  kto  ,va  rudí,  nesnradi,  t.  j.  keď  sa  poradlll)i^,  nenie  nám 
škodu. 

10.  tečie  g  neho  hluaa  =  z  ponišonej  mŕtvoly  vyrhftdznjiňcx  mv 
Oistá  bmobt:  kal  £  uosa,  z  ú.st  a  uéí;  trio  hotlobuu  p(ji^íajúrj<. 
1;  Iterii.  v  toiii/e  siiiyslfl  A/hííi  ziiaiii«u:i  /ir.^u,  rrfíí,  éo  ja.snn  íixl- 
puviMlá  íťiíkóniu  A/í£fj  =:  iiabťlilosí  iiii  itíle,  alebo  vo  Tniitornosfa''^. 
Naproti  tomu  český  výraz  hlAza,  bhiza,  luui  -=  sborbo,  bávoif. 

U.  hahovnica  :^  pcVÁt  ua  baby.  U  Juntmiaiioa  a  ľtero.  U- 
hovka.  V  Turci  bahicreň, 

12.  neškodná  tiež  to  sitiysle  rfosY  dohre,  oOstojno.  Na  pr.  »• 
^koduu  8a  učI. 

13.  eupottíf  ~  padaf  lovocio  so  stromu).  U  Junfrm.  y- 
ni/.  cTi/Juŕ  vojsku  =  dupot.  V  Kotla  cuputi,  cupiiuuti  'nuhitn 

M.  UarboÁií  dnkohu  (na-)  ^  Htniéif,  Ktracbii  nahnat^  ) 
knbo.  Ale  ho  nabtu'hosil,  Nebarboá  mi  diefa. 

!.">,  tdklmcuč  stth/  ^  kŕčovite  zatnite  zuby  a  mŕtvoly,  alŕ'bn  rcf 
ilaktnrýcb  clioroboýdi  zjavueh.  Výraz  pncluVflza  od  kirnúť  ^z 
mt  okrúhlo  zavret;  zaíatt^  zuby  tvoria  v  ústach  uzavrcný  \;. n,,,,  -v 

U>.  chmrlif,  ochrndit  dakoho  étm  :=  udoriť  na  pr.  p^Icnnin,  Vnlnm- 
teda  t.  é.  oliluiiit  omiimif  úilerom.  Sloveso  od  ihmH, 
i  %  ée'ikou,   ováera  ioAó  myslenou  íiu'iírou:  ochmeliti  - 
dakoho,  teda  oraámif,  oťhťneliti  !)o  :=.  iiadrat  sa- 
li. uk*iUj  v  obyčajnom  smysle  x)eľk^  oii  ntojúci  0\< 
Človek,  ktorý  5a  iiu  všetko  ulakomí.  Význam  slova  ji- 
všetko  hy  rady,  čo  zazrú;  tu  javí  .sa  istá  ziadosf,  hužeiiie  jiu  r 
čom,  a  z  toho  lakomout,  okatosf.  Synonym  br^ocirý. 

IS.  iicrka  =  bchavku  u  dobytka.  (V  äeuld  itrka  i  w  doli). 

1!*.  riVc/tuŕ  ^  zfva(  (v  Senici  skhaí).  Ziecha  sa  mu. 

20.  riťfpn^^  kričat,  vrieskaí,  rozdrapovaC  sa  (dioU). 

:^1.  girtiáť  sa  (na  rozdiel  od  eívnuf,  cíiyt^zer  Asilani)  = 
DÚC  sa,  sklznúC  sa,  svrtnút  sa.  Nechoif  cez  ilcku,  lavica  sa 
Taniere  sa  ti  živnú  =:  Rvezú  sa  s  ruky. 

22.  slitcf  ^  ]}TemQk&U  protokat  cez  zátku,  cez  sud  atd. 


ti 


U6 


I 


í 


nica  slizl,  Ilnna  slízí.  Synuiiyiit  dla  Kotta  alienouii  ^  sHzHdi  sa 
stávat;  £ŕi>  ^ /ahustlá  tekutina. 

^3.  uhárkaí  sa  na  čo,  na  koha  =  búTuo  si  sCožovaí-,  [miinsovaC 
s&,  PÚToilu  lolluže  jako  horckovu(.  UhArku  sa  na  volkó  buTasti,  oa 
Klého  s)iui. 

24.  aohálií  dnktího  ^  sotÍŕ»  prudko  odtisiiúr. 

*íň.  s«r  tvíííY.  r)ťt«kA  hľa.  Obrátenie  sa  ciirbAtoni  jedon  k  ilni- 
héum,  obapolné  )>relužeuie  raiuiea  c<;z  lakte  a  strieilavó  uaddviliu- 
vsoic.  Syn.  kosti  naprávať. 

2i\.  hrúžai  sa  ^  brodiť  sa  pu  snahu,  po  vade:  vyhrúňanč  Čihuy 
^  vodou  naskrze  presiaknultí,  N:i  ro/.diťl  od  Iiriížiť  sji  ^^  poiiurit  sa. 

27.  ľ-pituhaí  sa  na  (tm:o  (od  niíc^)  =r  vypjMovat  Sii  na  dačo 
sitou-mocnu,  io  zvedavosti.  Čo  sa  ma  loľko  vyuiaháá? 

ŽÍ8.  MOťirnf  ŕfu,  zavá(ha(  sa  ^  robif  daŕo  o  urekot  (pratovaí, 
jesft,  pospÍĽchat,  oahlit  sa  (v  Ľoäte).  Nei^avádsaj  sa  tak,  nestačím 
2a  tebou.  /ave<í  sa,  aby  sine  boli  už  raz  hotoví.  S  obedom  sa  za- 
vediem =  ľvchlií  lio  odbavím.  ZavtuUnt  dakomu  ■=.  vystrájaC  husliuu  ; 
u  Jun^^m.  zav^'^ít^  tie  =  oklamal  im.  My  .sami  se  zavAdíint'  -^  šídímn. 
savádiai  ň  ^  rozka/.ovaC  si  štvoro  na   pätoro.    mnoho   si  porúčat, 

2y.  rozjaclttat  m  =  zlč  sa  olditící,  s  otvoreným  krkom,  s  rozo* 
pätou  vestou.  Podobný  vjfi-az  český  rvsdrchUäi  co  komu  (vlasy,  po- 
stelí ^  roiífuťhat.  U  nás  rosdrthlat  äq,  toho/e  výKuamu  čo  roe- 
jac/äaí  sa.  Kmeň  slova  bol  by  ^acAŕ-aí,  co  značí  v  povesfai'b  Iíobšin- 
skťlio  cajikaf  sa,  Srhane  hovoriť.  Na  pr.  nechod  3  ro/jaebtanVní 
krkom.  Tohužo  vý/uanni  sú,  a  aj  u  nás  bežné  Tozhajdat  &a,  ro.z- 
ffojdaí  sa. 

:i().  prváska,  v  Turci  prvôska  :=  krava  prvý  raz  otoleuá.  Ula 
Kotla  na  Slovensku  prvák  ^  prvý  roj. 

31.  />o</ŕír(/ŕ/wi'(t=r  mala  šatka '/.ave,ieaá  okolo  krku  pod  bradou, 
aby  diefa  i)ezaš[iÍntIo  ^Hlúčky.     V  Kotta    pcdtuaduik  :=  Kiunkettc. 

IVJ.  šuba,  popri  ľói'.aych  vyrazoi-.h  olua/ue  ^snačf  úei  tobolku 
uu  {K'uiuze  s  ot\uľom,  Jako  žabia  papuTa. 

33.  stuhh'rat  daČo  =  špatné,  na  široko  a  na  krabato  žií.  Len 
[o  tak  postulilovala.  Sloveso  l-ohože  kmeňu,  to  stufwvaf,  stuhuáť^ 
tuhým  sa  staf,  skrebaút.  Ud  stnblovat  tiež  sttihlý,  t  č.  stuhnutý, 
Iíež'  stuha,  Ktnžka,  vec,  čím  sa  sfahuje,  teda  viacej  povrchne,  než 
na  drobno,  jemne. 

iU.  znmjat,  ííín/yíítí/' r=  s  treskotom  bniihuút.  dnpotaC,  a  hiiko- 
tum  paiimiC    Česky  smikatt,  zunknunti,  t.  j.  podobný  htas  pôsobít. 

35.  évoehtat  \drast.)  =:  nrinam  reddere,  mingero. 

3(5.  Hcurohi  miesto  neureku,  av^ak  bežnO  je  rtAu  (od  ureknúC^ 
roku  =r  rečiem,  /asliiraiy  priisetis)  ^  rečou,  učinu»,  chvAleiifm  oboao- 
ľovať,  ňčari>vať,  uškodiť.  N'curoku  ten  Ľhlapček  je  krásny.  Neuroku 
to  teliatko  je  hridné.  V  \W.n\    ueorečiie,  ncuročue,  hez  uifku. 

37.  ŕeehra  :=.  ytrapaUi,  rozcuchaníl  žena,  s  [lonu'venymi  vlasy. 
Výmx  od  čechraC  ina  pr.  vlnu)  a  tonto  zase;  ud  žxKaf^  ch  miesto  .s, 
a  pteoienu  r  tm  veuIo. 

38.  strapKaf  •=■  knwQ.,  ked  sa  uímIA  i)odoji(  a  leu  po  kvapkdeh 
(HÍ^a  luUoko.  V  čo&tine  straykali  íuameui'i  strapií  (zupfen,  Uliarpíc 


-,^M 


4ie 


inacliení,  dačo  rozoberat  u&  kusy.  i  v  tomto  pilpado  inté  ,6trapeji]«i 
mlieka",  pulužno  8frapkaiik\  äli  kufiovilč  dojenie,  ľžítu  8&v  tuiui»j 
siuyslu  u  nás  i  ovrhaí,  čo  dla  Btíru.  po  hvapkíkh  liut. 

3U.  gáaubok  fčok)  =:  drcvko.  icliezko  ua  fogaäi  pra  zaTi«eQÍ«| 
šiat. 

4<».  fióUca.  Keď  oevesta  v  meotíeke  obločená  ide  ua  64jbii«j 
vodoľovne  cez  vUrh&t  má  pretiabnutií  Itiťlu  ^Atku,  ktorej  kiKítí 
tšpočívajú  na  raineiKÍrh  privľott^  a  t  rukách  scliyteač.  U  KotUi 
pálka  ■=■  dlouhá  plactietkn  žunská  na  hlavu  u  Stoväéek. 

41.  /t/a/^c'?  =  suížouiu  sa  k  2lmiií  na  äpiikádi,    umtf.  gqggoLil^l 
SMH  mi  klapcoch  ^  h\i  v  lejze  polohe,  iiiad.  t:oK^i>Íii). 

42.  okotica:  skosené  seno,  ďatelina  po  vyschnutí  >  sa 
hneď  do  kôpok,  lež  shrabc  sa  do  \iacej  hromád  v  ptn)  .  uur, 
CO  7.UV0  sa  okolicou.  U  Koita  dfa  staif ch  spisov  okolke  =  okoU 
Zpr>Kobil  strážie  v  okolici  stanoviáC  (posuít  cuslodes  per  drcuitun 
castťomra). 

4f}.  orant/dŕ  .««  ^  otrhaC  sa ;  orúrxŕaný  =  otrhaný,  /tohoto 
uiaif.  rouda,  rong>'OS. 

44.  on'ctf^  sa  :=  preiMtjit  sa;  nemoc  u  dobytka  (tťla,  ktor<[*  rifU 
pnré  mlieko.  Hcžué  je  u  uás  í  BciDolákovo  ochváiU  sa. 

4.^.  snútknic,  enäéený  =  nátka,  niitku  majúd.  Som  zuáč«tuL 
Inde  oa  Slovensku  zuáfr.ný  :^  sticst.trý. 

H\.  lipkat,  /i;>Gŕu/':=  piiposkočenie  plameAa  na  Hvieci.  Upki, 
málo  vidím. 

47.  pľplať  sa  (tiež  Orblat  sa)  =  v  Špinavom  sa  prehŕnaC ;  xiuecft 
hlások  ako  v  papraf  —  habraC;  prplanina  =  úua\'Qá,  neniiU  robota, 
kdežto  hrhlai  z=  hcei)t^lL 

46.  Wf-.v'uŕihegnúO  ^  aotrasum  imdnúC  (prí  životnjch).  Bvift. 
má  mtgm'ä  koho  =  uderit,  urazil;  Aŕynúŕ  .sa  =  oderit  sa.  Mapi 
ho  o  zuni  (ztt  piisy). 

IK.  .šrfrr/n/(Í<ifVm=:zIobÍve,  nešetrne  daňiiii  hádiutt,  pobadjEovaL 
Niúuiŕlt^  M  tým.  Vyŕmŕlam  lo  voii  oknom  =  vjhiíd/em. 

^  htsthrif.  sa  ^  haiezdlC  sa,  nepokojne  sa  chovaC  ot  jcdooii 
mieste,  vŕtať  sa.  Nekuzdor  sa  tolko, 

nl.  hraf  sa  na  ímric/iu,  šmrichuf  (v  okolí  mruikaíy.     Ii<>tAká! 
hm.  .lednn  na  poäLiví  .stranou  •áo  /Jižmúrenyma  h  il!  nu 

ocima  iimricha),  u  ostatní  sa  poschovávajú,  na  tf  >;,Mb 

ÍL-h  v  úkrytoch,  nájdený  ido  žmrícbaf.  äloveso  akiste  totožné  k  kIo^-{ 
uoiu  xHifír-iY  (oci). 

ä2.  drrtuný  ^  drzý,  bexoČivý,  rusky  A6|»»ijA. 

ftíl  /iísi/í'ínY  =:  tľoťha  posypíif,  povrťhiie  Ihaluäky). 

Ô4.  liiinisko  =z  tuinena  handra  na  očisumie  obuve  z  blala. 

55.  druftaf  ^  [tr'iiiRt  na  tislo  inili). 

bi},  pindrií  sa  iiTina)  ^  odheraf.  hnoji(  sa,  česiky  hnisatí. 

Ôi.  pvJonuk  ^  itibaj,  tif^liarsky  cbtapei:,  kujon. 

58.  ébrrmo  ^  isbierat  dovedna)  =  ranče.  Kaisntilea má aboml^ 

ÔO.  iiairii  Ha  =  i'hránit  sa,  zmimunľ  šclrit  sa. 

(U),  plarlfif  m  =  ťhlapit  sa,  svoju  silu  preceiiovuC  Kiiien  pn*^' 
(srovnaj  piVUmužik) 


m 


(jl.  cnrck  (cárok)  ^  drtívuiu  obit^  priestor  pre  krmu  v  maítali 
po<l  iMilaiidou. 

*J1Í.  zamorisaný  ^  t  tvAri  zababraný.  zApíakaný  (dieCa  od  lek- 
váru at*f). 

63.  lirijaún  =  kotľbft,  Wíiva.  Otl  ilrgitut  r=  aotif,  iidmí.  Vrgauec 
II  nAs  ubudeuíp  {láslou  do  blavy,  publavoh.  ť  Juugm.  drkoiiu  .= 
pollček;  drgaticovaf  zn  poblavkovaí. 

t>4.  sajmtrusit  :=  pohodif  dakde,  iiscbovuí  tak,  í.f.  vec  liciiiožlio 
Jst.  Ten  istý  vy/iiam  iiui  v  Bloviiíku  Kottovoiu  vyložení  a  a  j  u  iiáä 
SQveruiit  Tiež  saMniročit. 

(>ri.  kačiula  =  tinida  vyU-bDuti  h  južifou.  U  ľalkovíca  NfrrAVfnfí 

SamticI  Stmt.  SnuUma, 


Literatúra. 

Kur7.4;r  Heri<*lit  ril>cr  meinc  ľorscluiii}>:8ľoÍst*n.  Vor- 
ln'4.  ťL'hiilU'u  deu  12.  Jauuar  iSKľi  iii  der  Couieimis-Sľcliuu  des 
i'd/l;i;j;.  MusďuiiiH  tii  St,  IVlfi-stiiirg  von  Pmf.  J.  Kviŕala.  Suiidoľ- 
ftbzii^  aue  .Acta  et  comtnentationes  Imp.  luilversitatU  Jurioveusis." 
18í)5. 

Professor  Kvačulu,  ktorý  svojou  knihou  o  Komeiisknm  (Jnhann 
Amos  Cnmenius.  Sein  I.eben  und  soiiie  Scbriftcn.  Iterliii.  I.ejpzi^', 
\Vien  IH<)2)  vydobyl  f^i  ineiiu  a.  poloni  i  kal<ei]ru  ti.i  juríev.'i.kej  udÍ- 
versite  v  Itnsku,  rozpráva  o  svojicU  študijiivch  ceHtíc.b.  konaných 
od  Proiporka,  Poňti,  \  i  od  ne  a  ľraiiy  po  Strednej  Kuropo,  putom 
ua  ^pud  dž  do  Loudyua.  na  severo-vyrhod  do  ľľtrohradu.  Pu 
ricltivcb  znaônejáicb  bibliott^kacb  sbľHdávat  nialcriál  jire  rozsíreuíc 
svojich  linärnostf  o  Komenskom  u  k  oi-eiieniu  vetk(.Miu  níišho  p:VÍA- 
ííofsi  v  íivojej  tejdi  pľt'duiUk".-  oziiAuiil  í  to.  2e  v  Publičiiej  biblio- 
téke v  Perrohrado  našiol  Koniniiskľho  SfiidUt/ittin.  ktort^  bádatelia 
ui  dúvnn  márnr  hbidali.  I:ik  že  ná/.uv  hdito  n[»m  už  ani  nendúvul 
sa  v  MozuHuiH  Komeii.skť-lio  diel.  Proť.  Kvačaia  ide  obstaraí  jcbii 
odtiäk. 

Cethký  ť'aHopiM  ]IÍHlnrU*1c.f.  Tíoénlk  I,  soSit  3.  haha. 

Obsnb:  Pavel  .loM^f  ^alaŕík-  Nap.-'al  Jiu*iwlav  Vlček.  —  Pavla 
,1.  Safahka  Slovanské  Slaroŕiloosti.  Nap^al  \..  Viederle.  —  Pavel 
J.  Žaíafík  a  dejiny  plsemnictvt  slovanského.  Napsal  .1.  PoIívIcjl  — 
Pavel  J  Žafaŕik  u  jeho  utUury  kriticktr  i  avstbetickó.  Príspevok 
k  dejluÄiM  ťeskŕ  litenituiy.  Napsil  Jan  Marhal.  —  látemĹiira:  /ibrt, 
Sezíram  pover  a  zvyklo.sii  ]ll^llHll^kydI  z  s.  stotetl  (.1.  (lolli.  — 
Tejge,  Zpráva  o  pramenerb  drjiu  hliÍAiera  liiadHískŕbu  u  rHouKiuce 
(ár.  •).  I>euie)i.  -  nabimann-Waitz.  (Juellcnkunde  der  DeutAchen 
I  í  ese  biť!  h  t  e,  VV.  Wattenhach ,  l>eutsehlandtj  <ieiicbirltt:stiutdlcn  im 
Mittel.iIttT  bis  xw  Mittc'  de«  Kí.  Jabrbundi-rť*.  (J.  (Joll.)  ^  Inner, 
llans  lieorií  von  .\rníui.  (J.  Pekaŕ.)  —  Zprávy. 


448 


hÍHty  FÍlol0}j:U*kií.  VvíUvají  so  níilí ladom  .Ictltioty  cpslífd 
jttolotíú  v  Vvuztí.  Oilpovťdnl  ľe<lak((tn  Jan  liebauer  a  .ln».  Krli 
riuénik  dvaiÄtý  liruliý.  Sošit  IV.  N'  ľraze. 

Ubsali:  ľavel  Josof  Šufuŕik  v  životó  i  spisech.  Napsíil  Jaroiliv 
yičfk.  —  Píeíik'd  jazykozpytuýoh  a  paiiiuKniCikych  praiu  P.  J. 
Šaľailka.  Xapnal  J.  Pi>flvka.  —  Jineiitié  skkítiuváni  at^uktiv  kmCM 
-o,  -a.  Napsal  J.  iiebauor. 

NnÄe  Doba.     Iltíviití  pro  včiln.  iiiiuol  a  život  Vf 

dávate]  Iď.  Josef  Laicliter,  ľudaktor  Ur.  T.  (1.  Masaryk,  i hl  O, 

aeáil  0.  Pralia. 

A.  S.  Ciribojedov.  Litcrárul  studic.  N'apsalJ.  Polťvka.  (Pofcr.)  — 
Obuovoní  i)rívileje  i-ak.-uht-rskó  bauky.  Nap&alJan  KolouŔoic  <I)olcl 
Karel  Sabiiia.  Vuluť-  i^rly  z  liU>niniĽ-pulilii:k<!'  píil)u<lii^ÍL\  Kap*al  J. 
Aľbcs.  (Iiok.i  —  Pavel  Josef  Šafárik,  jelio  život  a  praf*i.  N'Apnl 
Jaroslav  Vlček.  (Pokr.)  —  NArodopisiiá  výstava  čeHko-slovanski. 
Píše  J.  Jakubcc  —  Kozhledy  poUuťkti  —  Ro/tiledy  po  v.'r.v.,.<i 
hiispodiiŕství.  —  Uozliledy  živnoBtouskó  a  obchodní.  —  I- 
sucialnl.  —  Rozhlťdy  ŕasopiseckŕ.  —  Tvahy  a  kiilíky.  —  /pr^vy 

Drobntt  povídky  a  krenby,  VerŔera  napnal  Karel  L^at, 
\  litílím).  Náktadcm  kuibkupetľtví  Jana  ilantáka.  l8«JfT.  Sir.  16* 
1 4(1.  Cena  1  zl. 

Tpyj,!..  B'liCTUHST.  JiuTeparyíiH  h  imysii.  ToJit  XXVI,  Jl  i 
r..IIeT('pfíypn.,  1895. 

2ivn.  Ĺasopiä  pŕíroduický.  Itodakton:  Dľ.  13ob.  Itaýiiufe« 
Dr.  Fr.  Mareá,  Nakladáte!  J.  Otlo.  Ročník  V,  6í.slo  7.  Praha. 

P.syĽbofysika.     Pnjodnává  K  Mareš.  —  Ro/hlwly.     O  drápfrrtl 
obratlovfň.  —  PŕeDiláeiií  Bíly.  (S  vyubľ.)  —  Barvy  u  b:irv<*ni.  <(>•>- 
kdiič.)     -  Jak  v/uikajl  moustľa  a  dvojčatá  zórodkO  i'r. 
PMťholosií'   zástupíV  ~  *>  taJí   zvané    „qtiadrílie  dep 
fimtís.  —  ŽfMiv  a  veda  Iŕkaŕská.  —  Lid  opoušLÍ  vcnkov.  —  Kauai 
arklu'k:i.  —  /uby   jespterň.  —  Krov    xniijl.   —   Knergie    v'>-ľ'-' 
w>pcn*n>'ch.  —  l.itorutura.  Česká  akadiMuio.  — Aí  ua  konoe  r 
K.  J.  Hoľf;h,    VoľlĽSiiii^uu   iibcľ  all}!ťmeino    ľ    ' 
hb'dy  a»imn(imiťk('*.  Úkazy  na  oblo/.e.  —  Mcb 
K  mžhlcduy  na  Pittŕínč  v  Prazo.  <S  vyobraztínliu-í 


Oprata,    v  pn-dijsldin    sošitr  Slnv.    PkIiNiÍov,    u*  3W.  s'f 
|im'lUiii'    <|iUy    I..i>lÍ«Iiltit    ItAľlotiiiiiiK'iitľna,    ml    <4|iiiilkli    V    'Ji. 
«ki>iiii)li-<ii')iti  ULi  utit:  ^IV  SajuDi*  aitmr,  iiulum  oaiif^vrú.*  Hn  ľi 
Hatluk,  mimo:  „ii«di>l  tnstt  ruky*,  má  sUt:  „.  .  .  .  mbivlve". 


«•«* 


riva.  Roítilk  V..  ■:■. 


frňô. 


Kvóty,  ľrabo.  tio«DÍk  XVtl ,  i.  G. 

6«a.  IJst,  rčooraiiý  veroju.fu  utáxkikm.  Praha.  Ho£u.  IX..  ŕdlo  31 — 34. 

CirlLovQé  Listy.  Kiiíoniberok.  Rofu,  IX.  Č,  6. 

Katoltcko  Noviny,    ľriiuva.  Kodn.  XLVI,,  (t,   U.  12. 

2ira.    Č.tMpÍK    tiHradiiický.    Praha,    ro&nik  V.,    £.  7.  Tydaratel    a    na- 
kIa<liilH  .1.  Oito  v   Praze. 

aiovanski  Svet.  LcUitU  VUL.  ítev.  21—23.  V  Trstn. 

Luiioa.    Mésačnik  za  £abnwii  a  powo^oiue.  Zbromadoy  časopis  tion^o 
u  ilt>liijutan>l(icli  Scrbow.  BadySin.  Lcitiik    t4..  í.  í>. 

Vlaat.  Hoŕ'nlk   XI..  í.  9.  Prftha. 

Hlldka  Literami.    UHy  véuuratié  literami  krilic«.    V  imbradä.    Roč- 
ník XH..  č.  7. 

Krok.    C')Uú|}Í!<-  vénutraný  ve^keri'iii  pnlľebáiii  stŕeiliitlin  ikotstva.  Pruba. 
ro6  IX..  Reiit.  ti. 

IVada.  Poorl.  talin\i  i  atujetiiosii.  sar^jpvo.  (io.lina  1.  broj   VJ,   13, 
X>om  a  6kol&.   VyrbovavaleNký  i^aBupi^  pre  rodii^itv  i\  at^itofov.  Hii>.niu- 

b«rok.  ao/'iiik  X.,  Uslo  6, 
Jot.  Kúŕun&k^bo:    Ooata   kolem   avAta.     Sešit   1-t— lä.     Cena  dti  kr. 

I'i.okem  a  nakladení  .1.  Ouy  v   ľraze. 


Llsiáreúi. 

I..  I*,  v  p.    Verm!   pekná   pamiatka  |>o  $aŕiríkovL    Ale  pAvodni   liAieA 

ľ     !:C'lmDVi   ľaiillnyinu;  boU   vnUrcni   Iit]p<r  vtPity.   v  októbri   1816, 

T  v  ich  iif)viiii>;ti  vo  Vi«i[iii.    .líHtli  ťáťitc  i](i\iiM(,  ilAin  pfkiiy  Uo  II- 

aivi.  '<'>  tiK-iiô  MtisfA.  —  A.  n.  vo  V.  H.  ľríil«  v  Daslvtliuúťoni  ťiUle.  —  E< 
K.  1  II.  1  ukŕ  príspevky  kú  vxiene.  Zai^ne  u  Hm  nigakorg.  Ytľaka  ica  la- 
Jatott. 

t>IJ:nlkov  iladamr  dArnznr.   iihy  nrnbiU  xa  dottt  ^vojrj  vivlaxa- 

ílHlí. 


I^iA 


?Jť^Ablll|k).    ľ,ui1mitii   7l)(í;'»'<>''MW*fl .  449 

SvuttoliiH'  i>b)ŕii,jf  v  slo«irn!«kuiu  Ai-adiicl  (v  BaiiAti*).  Splut  Midai 

Ooííii iW 

VýWt  do  Aútoihkvj  dotlo)  v  Tartl.  Od  Jot.  L.  Uoiuttyhit  im} 

OI(?c-  ťilJi  Antona  C^chvva .  i*iT 

KoKcii  OnirgÉii.  Z  ruškiiia  pii-kliidi  äjwio  fíódieká      .    .         .  *í* 

Sa  hriilir  mAJa.  Ä'Bio/Kltj/                                                    *74 

7.  hSmai  Kuŕkuvýrh  .  «7^ 

Len  okamih  ... '** 

BAjku.  ŕ.iKÍtnila  ]\HlJ»f!onii»Lä                                       .     .     .  iTT 

Spouifeuka.  ŕMilnnh  ľoíUaroľimká    ...  '<* 

Kassfrka.  ľovii^dlta-  Naplnili  h'rnfí^^ns  Cľ/i/nJ*.  ťrplot.  J.  J/.    .  i"» 

91r&(A»tiiu  [irlhcida-  Zo  žíviif  t  im  >loTeiiftkťj  dfiiiii"    Á    B—y  **<^ 

P«ve»n  i  rudu.  Á.  n -y                        ...             i*8 

Ŕťastle.  ŕrm.  0.1  HomnlUkéhu *!H 

SUuí-nský  Jnzyk.  'ProatMnjiroduí'  poverj-  ^'  mikaioviltfj  doliae  9ftbm1 

IrM/sijí) *»í 

Br*ivdu.  (SU)veniikŕ  arrhfv.  —  Ak«j  vierr  Rú  Sluvicl.  i$X-.  —  Iluu--  Kfilckj 

zluniflk  z  Itabjrlonii    Podáva  JtiUm  Zeyťr} *    «     .  49C 

LitTatárti.    iPycttuiti  «iii<mi)Iii*i>>'^kíR  Btrninin.  —  lllidliA  liter&tnf.  — 
Niiie  duba    —  Oaíoplí  Matice  Moravtké,  —  Cmojm«  Muhiu  krtlovttfi 

CéskáliO.  —  Krok) .     .  &II 


Ďaläie  spisy  redakcii  zaslané. 

BofteoA  ITémooTá.  Pokos  jtivotopisný  b,  liieránii.  Nnpsal  Vlucene  Vftvn 
čoskú  kntbovny  xábavy  a  pnačcnf,  vydávané  spolkeín  ŕcskýťb  profo- 
soľfi.  scšit  U — 14.  Cenu  5c6ita  12  kŕ.  Tiskcui  a  uňkttdeni  J.  Q\Xf 
v   PrHze. 

Slovanský  Obeor.     Oasoi>is  |ioliUcky.  pouí-u}?  a  zJíbBVDý.     Afojilrl,  «7> 

diLvnid  a  redjiklor  K.114.-I  M'ulT.  Nákludi-m  Mulice  SlovAiuk^  v  nlotrninrL 

no£n(k  I.  ii»lo  7. 
Zlatá  Praha.    OWázkuty  úa^iopiTi    pru  zdbavu   a  poufienf.  RoCulk  XXli- 

f.  .ia— .Sti.   Pialia.  .SákUdalcr  J.  Olto. 
STätozor.    lUusiľuvaiiý  lyd^nnlk.  Pr;)ba.  KoCitik  XXIX»  i,  32 — 36. 

Nakl.  knihlisbi^iiK  V.  l^iniiiŕka. 
Froavjeta.     U<^    ta    ?abuvit,    zuauost  i  iinijcdiost.     Zsgrcb.     God   IIL 

Braj   12. 
Iivmir.    CuopU  zábavný  a  pouônv.    Pmlio-    tl«dakU>ľ,  nt^iu^  « 

valŕl:  J.  T.  &ládck.  Rtu-ink  XXIII..  ^slu  39. 
Boshledy  soctiliif,  poliUckč  a  lílcrAml.  Kotiiik  IV.,  C.  10.  T  Chr&< 


Bok  1805.  Solit  8. 

Slovenské  Pohlady. 

Nezábudky. 

Do  pamätníka. 

I. 

V  tisine  nocí,  ked  rozkolíŠc 

sa  Eahkou  vlnou  citu  do  výáe 

ten  túžob  mojich  hravý  let; 

keď  nevšedným  sa  dumám  zasväti 

duch  môj  a  v  túžbe  snivej  zaletí 

ta  v  hviezdnych  sfär  nadzemský  svet: 

vždy  vtedy  predo  mnou  sa  zjasá 

tá  snivá  duše  tvojej  krása. 

n. 

Ked  večer  v  svojej  komorôčke  diejcš 

a  v  dumách  tichých  ku  hviezdam  sa  dívaš, 

a  ked  v  tej  chvíľke  snivej,  harmonickej 

sťa  ku  modlitbe  ruky  svoje  spínaš 

a  jeho  meno  šeptáš  v  slastnom  snení  — 

ó,  rozpomeň  sa  vtedy,  sestra  drahá, 

na  vcikc  utrpenie  nášho  ľudu, 

i  vzdych  mu  venuj,  z  lásky  vyronený, 

a  chvíFky  tie  ti  dvojmo  sväté  budú! 

Ľudmila  ľodjawrinská. 
- — ■ — •»«• 

Svadobné  obyčaje  v  Slovenskom  Aradáci 
(v  Ba  nate). 

Spísal  MícJmI  Goda. ') 

sOtarý,  mali  by  sine  sa  posliováraC  o  toho  nášho  chlapca,"  vraví 
žeua  mužovi.   „Druhí  sa  už  ženia,  bolo  by  i  náui  urobiC  niečo.  Už 

')  Michal  Goda  je  prostý  človek,  chudobný,  jednoduchý  nádenník, 
i  ale  „pismár"  a  „biblisla".  preto  v  Slovenskom  Aradáci  býva  temer  na 
t  každej  svadbe  starejším.  Obyčaje  svadobné  spísal  na  vyzvanie  pána  farára 
^    Emila  Kolenyhu.  licd. 

í  29 


160 


jo  ton  £as,  žfi  by  sa  nj  on  oienll.    Kaiidý  rotUč  chco  si  dcLi  pň- 
jiľflvit  ilú  i!tov(;clva /a  svojho  xÍvúIa:  tak  aj  iiiiiii  ttvb.-i        ''     ^i 
roliiti  ilľulil  íuiiiii.  Vec  už  nie  je  na  odklaílanu'.    Ak  n.  h»t 

t).>ni/,  jKiUnii  Tťzuiú  iiiíiii  ho  za  vojaka,  a  ke^T  odtiaf  pntlu  tiumuf, 
jtí  aiii  iiiládonec  ani  vdovec. " 

yVtJťu,  bolo  by  dobľo,   keby  smo  ho  mohli  oxcnif.    Ak*  nl. 
si  to  zupučnenie  ?    Lebo  jo  to    veľká   vec :   vctkii    Irova^    aj  t.  I 
tľápenio.    To  ty  môžeé  dobre  vediet  aj  poilfa  dnihydi,  co  iiž  ji 
nami  túto  vec  robili." 

^Vidiš,  starý,  ako  ty  ľozpnivaá!  Bez  tiiipcuia  neiuúžo  byt  bK. 
A  toniu  i  tak  iievylmcmo.  Aj  trova  imisi  byt.  Keit  rax  ŕIove>k  tU* 
toho  [iľlde,  potom  nesmiu  liladet  ani  u<i  trapent'*  mu  oi  fft\» 
ale  poíať  a  zvŕáiC  b  Božou  pomocou.** 

..No  vieá  ty,  stai-A,  Ui  trova  biidp.  ja  sa  to  prestaitoui.  .u 
kúpim  tri  ovce,  a  ty  vychoväíá  jodno  päť-šesť  hasí;  zarezaC  lu-l:' 
sliepok  —  to  milH.  Ja  kúpim  jednu  sto  litrov  pálenky;  ak  hudv 
Ľhybef,  putom  vezmem  ťäte  so  dradsatpuC  lý  tu  doma.  K<  L.i.^ 
tn  bolo,  ako  predtým,  its  by  nAm  dali  z  obilia  páiiC  — 
sme,  chvalaholiii,  z  čoho.  Ale  ked  nám  je  o  to  pálend  mijiiirnM 
Toto  pálenô,  čo  kupujeme,  aj  je  drabi^,  aj  jo  plané." 

,0  tom  ešti-  môžeme  sa  poshovárat.  Tak  spravíme,  {uak  ne- 
môžeme, ako  druhí  fudia.  Aj  my  rausfmc  xif,  ako  svet  žije.  Älf 
Iioradnie  sa  my,  stan',  o  dievča,  ktoré  by  »me  mohli  dostaf  a 
nášho  Giyna,  Aby  hoIa  miidra,  varovčívá  a  l>ohal>ojni.'' 

„Viem.  Slaní,  ale  ktoráže  by  taká  bola,  ked  my  to  iipvírn:* 
a  na  čele  ani  jcdn.i  nemá  napísane.  Ľudia  sa  klamtí.  Mysli 
ked  vidí  dievča:    No,  to  bude   múdra  žena!  ale  potom    m....     .. 

najhoršia.    Druhá  je  ^.age  pekná,   lirdá;  ale  tá  jej  krá^sa   náá  dom 
Duobohatl,  lebo  na  pýrhu  veía  naiHin  vynntožif," 

„Už  sa  len  poraďnic,  ktorú  by  sme  iSli  jWtat." 

Tak  vyboni  sa  dve  pytačky,   pyŠtoky  si  na  ručníkoch   (iíhVí 
na  bok   napravia.    Keď  prídu  do  donm,   poklonia  sa:    ,! 
dobrý  vočer.    ťľožc  robievate,  ako  sa  máte,  či  ste  dobro 

„Pamodnj  vám.  La,  čo;^.e  robievame?  Ka<lečo,  ta  sme  < 
zdraví.  Ako  sa  vy  pucbválite?  A  vitijte  u  nás,  prejdite  a  Mit 

,í>akujeme  pekne,  vwf  sme  neuí-talí  velml."   A  hned  .s.  . 
pnd  zrkadlu,  napredok  saduiií  a  shovárajú  sa,  Medzi  reŕmi  don. 
fj;azdina  behá  po  iliyži,  smetá  lavice  a  riadi  chyíu. 

„Iba  8om  sama  doma.  CpIí-  ileii  iáoiu  tamvna  mbila;  cf  neji 
včas  ráno  odisti  aj  vyoraC  aj  posiat.  ^ta  aj  niojn  Zuzka  siatie  i*^- 
uaáaf,  tak  som  uiata  dost  roboty  bamu.  Aj  večeru  som  chys^t^^ 
nemala  som  kedy  tu  ani  i^foriadit." 

„Ved  vám  je  to  tak,  kerf  je  sama  žena  doma.  Má  dosf  < 
i  tamvnn.  i  po  dome,  nevie,  čo  má  driev  chytiť  do  ntkv.   i 
veru  mala  dosť  roboty,  i  moji  sa  ráno  všetci  z  •!" 
Jauko  s  (chlapcom  šiel  oraf,  a  starý  odišiel   ešt»  ^ 
da(  na  poly,  ak  bude  môcf  dostať.  Tuto  miše  doma,  eo  zorallt  JcdM 


4IS1 


I 
I 


pälnjiíiC  iancov  (jutioľ),  vidí  sa  im  málo:  tak  2o  by  mdi  ^  aa  puly 
trochu  zoľaf." 

.Aj  títo  moji  ponálitnjií  sa  iiajHríev  doiim  7.oraf,  posiaf  a  po- 
tom '/.e  iiMJdii  aj  oni  volukde,  ak  budú  muťC  doHtaf,  opatriC  na  poly 
5— fi  laoĽOV." 

,Ale,  kuiotľif'ka,  nai  sa  dAs  nespýtate,  čo  sme  prišli." 

„Hía,  kiiiotnôka  moja.  koJ  poviete,  tivU  potom  biidcmo  vodief." 

gMy  sme  prišli  tti  vašu  Zuzku  py'laf.  Ci  by  ste  uiiui  ju  ilicoli 
dal  za  toho  nii'tjlio  Janka?  Tomit  sa  ona  velmi  páči,  '/.e  by  ou  naj- 
radšej len  vaáu  Zuzku,  ak  l>y  cbcela  fsť  zaŕilin.'* 

pTo  vám  ja  teraz  neviem  povedaf.  Kšte  sme  sa  ani  nesliovtlrali, 
ŕi  jii  vydáme.  MuhIiiu*  sa  dnt!v  poradiÉ  aj  mojej  Zuzky.  Opýtam 
sa,  či  bndf>  maf  vútu,  posliovárame  sa;  potom  prídot^  ráno.  Tiavda, 
pýtali  ju  /a  P.  K.,  ale  nemá  vôrii  zaŕilio." 

„No  Iľu  sa  poraďte  do  rňna,  a  my  prídeme.  Ale  le  by  sto 
iíA»  /.a  vela  iia  rečiai;)i  nedržali.  Alebo  nám  priHhUdfe,  alebo  nám 
odiMiviele.  Yed  bádam  je  aj  môj  Janko  nie  Irebáraký.  Ten  uechctQ 
sa  \}Át  hockľdio  aui  na  ľúbotn,  ani  na  nič  ou  svete." 

„Ve(r  my  vieme,  žo  váá  Janko  je  poriadny  čeladník.  Alo  leu 
Imcfte  na  pokoji  du  ráua." 

Povedia  si  „dobľú  noc*  a  idú  domov.  Duma  otec  spytuje  aa: 
„NOt  čože  vám  povedali?'' 

gčožc  nám  povedali?  Nič  uevravoli,  2e  by  nechceli;  poznnC 
takto  po  ročiacb,  že  majú  vôru.  Tak  nám  ráno  kázali  eSte  prist. 
Káuo  uvidíme,  čo  dá  ľán  Dob.  .\/da  len  df>st»neuni  ručník.'' 

Kánn  zas  idú  na  pytiu'ky.  íVídn  do  domu  a  pozerajú  do  ko- 
mína, potom  vojdú  do  chyže,  poklonia  sa:  „Paniodaj  dobrý  deiL 
Ako  sa  máte?  Či  ste  dobro  spali,  zdraví  vstali  V'' 

„Paiuudaj  vám.  Dobre  sme  spali,  clivala  Pána  Bohu.  Vy  či 
dobre?-* 

^Všakovak.  Ver  sa  to  velmi  nedá  ani  spaf,  ked  má  človek 
pred  sebou  takt!  trápenie.  W-óer  sme  sa  za  chvilu  sbuvárali  ho 
ftcnrým,  keif  t»uie  zfato  od  vás  priali.  Potom  sme  zas  ducs  včas 
ránu  vstali." 

,Ver'  Rme  to  aj  ray  tak,  kmoU'ička.  Večer  sme  trocha  sedeli, 
rodili  smo  sa,  čo  spmvif.  ako  by  nám  to  lepšie  vypadlo.  Starý 
vraví,  io  je  dievča  ťšte  mladé,  že  by  mobla  e.šte  aj  íloina  byt, 
uCiC  sa  robif,  lebo  že  je  ona  ešte  nie  l^ik  naučená  vŔetku  ľobotiu" 

„No,  hla!  Ä  ktoráže  sa  vydá,  že  by  vedela  vžetku  robotu? 
\ed  sa  ona  učí  robit  ešte,  čo  sa  aj  vydá,  len  neeh  sa  bude  chceí 
a  pridá  ť-buf.  Ale  čo  ona  povip?  Či  má  vôľu  Isf  za  mi^jbo  Janka?'' 

,f >ua  má  vôľu,  aj  sa  jej  váš  Jaiikn  páči.  Spytovali  sme  sa  jej, 
H  pôjde:  pítvediln,  že  má  vildu.' 

„Nuž  kod  dievča  má  volu,  tak  ju  nezrádzajte  a  ce.sty,  aui  jej 
Túhi  nehnbte.  Keď  sa  oni  radi  vidia,  tak  ich  načim  nnhaf,  nech 
ea  fly  soberú.' 

,A  už  keď  sa  raz  oní  chcú,  Uik  vo  meno  Božie,  nech  sa  sUuie, 
xuy  jej  nebudeme  vMu  bubif.  A  .mIíÍ  jit  /.n^  ntdmdtMno,  kde  ona 
nemá  vúru,  Iťbo  n:i»)tná  robota  uikda  dubiá  nobýva;  unajmávlejlo 


h^m 


4ES 


veci.  Tnto  je  nití  na  rok,  na  dva,  alo  do  smrti,  preto  nooačim,  )i 
by  rodičia  dieíadi  svel  zaviazali. " 

^Veď  tu,   vidíte^  aj  môj  Janko  len  tifto  ranu  Zuzku   cboe- 
ked  ju  MQ  chce  a  ona  zas  jeho,    načo  by  ste  ToTačo  proU  ich  \i 
robili,    'ľuk  uáxn  lou  dajte    Í.sto(ij,   že  liy  sme  veileli,    v  iom 
že  by  sine  už  boli  aj  my,  aj  vy  na  pokoji.  Nech  puLom  aj  uiy 
nejdeme  cTaleJ  di-uhú  pýtaí." 

„Teraz  vúiii  riiéulk   nedáme,   ale   bii<rttí    pri  pokoji.     My 
l>olom   dáme  vedief.    Troéka  chceme  vec'-eru    priitravit,  a   prtí 
potom  aj  80  starejšfm,  aj  ešte  rodinku,  vulukoho  čo  bhi'i  ' 
chycte.     Priditc  aj   s  Juiikom,   nech  ho  vidíme,  aky  ji%  a 
ponnáuie  lepšie." 

„Ved  bo  bádam  poznáte,  veď  chodieval  k  vašej  Zu^ke.  PikbU' 
sme  od  chlapcov,  čo  vraveli,   že  sa  vľhi  ráz  s  íiou  shovkral  a  In 
pri  nej  iiajviar  ostával.  On  jp  nitf  hanblivý,  s  kaxdým  sa    ' 
iieboci  od  bidí.  Alo  my  sa  dllio  havime.    Moji  už  aj  odi,^. 
my  snie  ešte  tu." 

nl^eu  vy  budto  pri  pokoji.    Veď  váui  my  dáme  vcdieC  na  p»- 
zajtifí  iia  večer.* 

„Ko  tak  8  Bohom  ostaóte  a  Kdravl.    Tak  budemo  Ica  M  |M^ 
kojí,  už  nebudeme  !ia  uiiúvat  nikde  v  druhú  stranu." 

Prídu  domov,  otci;  sa  sprtuje:  ,No  čože  ste  xvŕôili?' 

jUobre,  ťhvalabubu!" 

„Či  vám  ničnlk  dali  V* 

„Ver'  nám  ručofk  nedali,  ale  nám  kánati  prfaf  aj  »  Jaiikuui 

iwiuijtre  večer nj  bo  starejšlui.  že  chcú  večeru  prtbotovit,  a 

ueclicii  tak  bez  uicolte  daC  ručník." 

„Tak  ti  budú  ^j  liftstinu  rubiC?** 

„B^j,  budú.    Vraveli,   že  by  sme,  koho  mame  najblížáiebn, 
chytili  8  scboH." 

^A  kohože  xavolArae?" 

^Nuž  veď  vieš:   tvoj   brat  aj   nestra,  ú^   moja  súntra,   al 
dievka." 

^ Dobre;  pôjdeme:  my  tiviija  a  môj  bntt  so  Kf\Htri)u  —  ti$ 
^yrín,  tvnja  sestra  a  jej  dievku  --  éesf,  n  pújde  .lanko  su  sUl 
sím  —  hudouic  ôsmi.* 


Na  ton  večer  pnaebádzajú   tia  k  mliUlvncovi  do   domu  a  n 
lioditie   vyhfľit  sa  vk't*'i  a  idú   na   hosllnu.     Keď  prídu   dt>   á<mi 
diľvčara,   starejší   vkročí   prvý   do   cby/e  a  pokluni  sa:    ^ľjiu  H 
da)  dohry  večer"  a  ostatní  za  ním,  a  spytuje  sa  za  zdravie:  .ak* 
Ha  mát*!?" 

„Dobre,  chvála   Páuu   bohu,  a  vitajte  u  nás,   prejditu  a  sad* 
nitu  si." 

,í)iikujcrae.  nie  sme  ÍNlrs  viďtni  ustiiti." 

Po  cbyži    pekne   poriadrno,   skleuice  s  páleuvm    \Htl 

stole,   stôl  pekne  obrusom   bielym   prikrytý.    iStjuvjäi  mi  i. ^ 

vrcb  za  stôl,   ostatní   radom  pu  laviciach.    Príde  domáci    íimM  « 


Áťi 


> 


navi:  pVitajtfl  u  oás,  príatolia,  liudaj  zdrsvf  ste  boli.  Niižft  8A  ua- 
|>ite  totio  |)iilenťho  trocha,  pán  BU-ireji^I." 

SUrejál  iTakuje  za  ponuknuUc  a  začnt^  reč : 

uMilt  prátoM!  V  pribythu  tomto  my  iľliceinc  s^  podle  prikladá 
BV.  patríartttiu  si)ľavíivaU ;  óítíiiii'  zjyistť*  a  tiacliiUíiiio  v  1.  Mojž. 
24.  kap.,  ktňľak  Aťnitiuiit  KlÍK/ora,  nojstar^nio  íiilužpbnlka  v  dnaie 
iX^m.  rjxviza,\  prísahu  skľzo  Hospodina,  Boha  nobe  a  líoha  zeme. 
aby  nebral  mauŽĽlIiy  synii  jclio  z  licOr  kauanĽJskvĽb,  ale  aby  šol 
do  ZĽtnc  a  prfbuzuusU  jeho  a  odtud  aby  vzal  luauželkii  syuu  jebo 
IxrtkoTÍ.  I  stalo  «e.  kdyii  vešel  do  domu  Ektthuelova  a  predložili 
pred  nej  chliíb.  aby  jedl,  ou  rekl:  Nebudú  jísti,  dokudž  uevypravíni 
rečí  pvvoh.  Tak  podobuo  i  my  iieclioeme  zadného  nápoje  ani  po- 
krmu okúsíti,  dokudž  lu^/víinfl,  bude-lí  látt)  vaša  dcéra  na&ú  mladú 
neTOstú  sluti  anobn  ue;  a  protón  jestliže  Hospiidtn  (:e.stu  našu 
sťastuti  zridili  ráčil,  tedy  privcrfte  ji  k  uáin,  aby  sino  dokonale  pro- 
BvodcoDÍ  bylt,  že  vskutku  äíastud  učinil  llospodio  ccsiu  našu." 

Tu  Tvjfle  uiektoľá  žena  alebo  matka,  pošle  dievča  zo  zadnej 
diyie  do  |»rpdnej,  pekne  jtripravĽnú,  v  sviatočných  ÄaUích.  Príde 
do  prednej  chyže  aj  s  ručnlkoui,  ktorý  má  darovať  mladému  /atovi, 
a  povie:  ,. Vitajte  n  m^s."  Odpovoilia  všetci:  „Bodaj  zdravá  si 
bola."  Uddavaŕ,  starejší  mladej  neveMin,  poviu:  ^No,  milá  dcííro, 
I>uilobue  jako  l^aban  a  BaUiuel  rekli:  ud  Hoi^podina  vyäla  vec  táto; 
ti«mijzeme  odeprlti  VDíčem:  tik  podobne  i  já  mlnvim  k  vám,  pán 
starejšl.  Aj.  devecka  táto  U'.d  stojí  pred  nami,  vczmituž  ji  a  nech 
jest  innuŕ,elku  syua  páua  vašeho." 

Starejáí  odpovedá:  „ľristúpto  oba,  mladoženícU  i  mladá  ne- 
vcata.  sem  pred  siúl.  Já,  milý  ndadožeulch,  po  ncjprvŕ  zcpUvam 
ie  tebe,  ŕi  ty  z  tvojej  dobrej  vôli  volíÄ  túlo  pannu  za  budúcu  man- 
želku, a  či  tebe  rodiŕové  aueb  prátelé  namluvilíV  Jestliiže  z  tvojej 
úprimnej  vôli,  tcdy  rekni:  ,/  mojej  volí'.  (Odpovie:  „Z  mojej  volí*.) 
Zoptiivám  SV  i  tfbo,  milá  dd^ru,  máš-ll  úprimnú  lásku  k  tomuto 
Dá-^niu  udádcnčrkn,  čili  jini  tpbt3  uahovurilí,  stiad  tvoji  milí  rodi- 
čovi^ auebu  tvoji  krevnl  prate)<>,  anebo  jakŕmkoli  násilim?  Kdy^ 
z  pravej  srdet^uej  labky,  ti^dy  rokni:  ,áno'." 

Kcif  odpovie:  „/  mojej  lásky".  fltarejAf  pojme  obom  prtívé 
niky  a  hovorí:  „Toto  vaí-c  man/el»ké  spojovaní  polvrKuje  bo  po 
p(>jprvť>  iiradem  stATPJšským,  l.ik  aby  tento  váš  limysl  byl  ^fastnf, 
H  luíj  nadľji  nčekavejte  ten  svatŕ,   od  ľanu  líoba  zrizoný 

a  lA'builía  lioňlio  utvrzeny  &obá.š.  Já  tí»dy  likám:  co  Huh 

spojujľ,  aby  človek  nenulucoval,  I  k  vám  pravím,  práieKS  kdyi 
BO  pri  xasnubováiif  mlmlých  lidí  všecko  radne  a  pobožné  deje,  ne- 
maj! rodjčové  aui  práteli^  žáduó  proká/ky  čiuití,  nebo  Itathnel  a 
I^ban  v  ničom  ntodpiralí  Klie/erovi.  alf  radej  pravilí,  io  od  Hospo- 
dina tú  vfíc  vy.^la.  A  pcolo/  nyni,  milá  dc^ro,  na  dúkaz  va^fj  inan- 
íelskí'j  lásky  i  iie-jaky  darik,  závilavťk  ť)tiž.  jtvien  nícnik,  iá<láme, 
ab)  sme  byli  uji.srení  v  našej  predsevzatcj  práci." 

Uoacsiouy  ručník  (v  cene  5  alebo  tí  zlatých)  mladá  nevcsU  ukážo 
irtarejsicmu;  ďn  jej  povie:  „Milá  dcčro,  oddaj  ho  tomu,  komu  pri- 
nálež! "  Ona  ochotne  oddáva  ho  mladožeulchovi. 


Akonáhle  onn  oddá  ničDfk.  jeho  matka  hneď  odväzoje  ruiní 
svoj,   phív   jablkami,  a  vniví:    „ľo(f  sem,   diťvka  moja'     ' 
jahIkÁ  ílu  jpj  éiat  Ale  fiKtí"  pivej  t\Á  joj  jt-iino  Ti — <i  zlalx 
ručník,   po^>m   bozkíl   n.ijprr  intadá  nevesta  inuiou.    iti  >  :  . 
nevestu.  A  tak  i  ženičky,  ktoré  prišly;  kažiU  jej  uícruju  41y 
jahik  n  spolu  sa  pobozkajú. 

Keif  tiik  všíílkn  ľ-vŕšia,  ohiAsi  sa  gUwjší :  ^No,  ŕ.i  arae  oí  r! 
úradne  pokoiialiV  Kfifže  sii  mím  všetky  veci  v  pnriiirlkn.  t*«i|y 
pijeme  sa  trochu."  A  vezme  sklenicu  s  pálontfm  n  Si 

d:l  nnlohtivy  Ván  iloli  štastia   tnnuiĹtt  nitšmu    iimii. 
ilobľMiu    zdravia,    Áei  hy  sme  sa  v  nírh   mnlili  tesic   a   milovaíi 
nielen  nafta  stríloka,  ale  aj  vy.  milí  noví  priatelia." 

Hued  na  to  všetci  odpovedia:    „Nech  ľáii  lloh  uslyéf,   že 
sme  sa  mrOili  jiochválif,  aj  jedna  sti-Auka  aj  druhú, "  a  hneď  Sá 
núkajú  a  zdravkajú  jodou  na  drnhťdio:  „ľauHtdaj  /dr.ivia!*   ,Pai 
daj  aj  vftni!''  a  pijú  vŔutci  radom,  shavj^rajú  sa  o  bndii>  ta 

ako  sa  budú  spravovať,   kedy  fiójdu  i>dlen»  kupoval,    i,--  _^ 
jcdnaC,  kedy  bude  svadba,  ktorých  hudcov  bÍ  zjednajú. 

„ľán  starejííí,  uu/e  zdravkajtu,  nedržte  pred  sebou  lie  nftdolifj!' 
a  ponúkajte  aj  ďalej  t" 

Potom  si  pozapaliijú  oj  ci^'ary.  Ke<I  príde  10  bodin 
Qosif  na  ^t(>l  Tjiniere.  lyžice,  vidliôkv,  a  síce  budúca  mlAdii 
aj  8  pnhu/noti.  Hnetf  pot(uu  donesú  prvň  jedlo,  žlHiky  s  p 

Starejšl   rekne;     „No,   milí  prátelé,   vidíme  dary  itužskii    i .- 

predložené,   slašnä  vec  jeítt,  abychom  Pána  iJoba  prottili,  ahy  iom 
ich  ve  zdraví  nžítí  mohli,  a  tak  se  pomodlime  takto: 

Otčo  svätý, 

rUc  žehnatí 

pli  Tvém  stolu 

všechnech  Rpolu. 

Jídlo,  pití 

at  mls  sýti, 

a  tak  živ  nÁs 

na  každý  čas, 

nobs'  otec  uiiá» 

jenž  hojuosf  niáá.  Aineu/ 

Žatým  donesú  kuracie  miiso,   čo  sa  v  polievke  v.;  ľ 
paprikáš  kurací,   pečenú   btis  s  pampúcbanu.    potom 
čienku.    pečenú  kačicu,   rejtes  (.Urúilln)  s  makom,  jablkaiat.  a  t-  - 
/ienkom,  k  Lomu  ^/da  donesie  krč-ab  s  vlnum  .ilebu  pivdiu.  iíqx.w 
ešte  dajii    pečivo,   aj  rkby  vyprážané,  a  Vxk  jedia  a  pijú.     Kod  ! 
navečerajú,   starejôí  vstane:     ,No,   mtlf  prAtelé,   videli    *ii      '■ 
lU)žskŕ   pred  nás  prcdlužeué,    aj  amo  ich   užili,  a  tuk  pľ 
ľďnn  Bohu  m  ne,  takto: 

Ihiže,  prijmii  naSe  chvály 
za  to,  en  sme  požívali, 
nebo  každi^  dol>r(^  ilání 
miinio  z  tvĹ-bo  smilování; 


m 


doj  ním  i  nyní  cítiti. 
to  ncliudo  človek  ž(ti 
samým  chlebont,  iioi  i  slovem 
xjeveiil  v  Dadiii  Krístovéiiť  Amou." 

/jipAlia  si  cigaiy  aj  pfpy  n  Uk  sa  shovánijú.  So  »U>la  po- 
ftberQJii,  ale  ueclinjú  nn  ňom  misu  jľdnn  ak'lw  live  s  rnitn^niii  n 
8  uiúäuiii.  ľoscboilm  sa  víotoi  do  izieb,  aj  ktichárky.  stídia  a  slio* 
viVrsji)  sa  —  najviac  o  biidiicoi  svadbi*.  Ooliovorla  sa,  že  v  anboLii 
pôjdu  na  »dávl{U.  polnui  v  uedi'Iu  hiied  budo  uhliUka  prv:t,  Uk 
o  dva  týždne  níMŽe  byt  svadba.  Alebo  odbižia  ju  uu  iľalťj,  lebo 
dary  kupovaC  môžu  iní  iba  o  dva  týždne,  A  dohovoria  sa  t  o  hudcov, 
ktoncli  inajii  6t  zavaUt 

Jľ  u/  jťilrm  p<j  polnoci.  Zanní  sa  ozývať,  ze  trtiba  Ist  fioninv. 

^Len  sedle,  ved  ešte  dosť  prid.W.  Noc  je  dnst  dlhil,  \y8píin© 
sa.  Kože,  pá»  Htarej&f,  r.dľavkajteie!  Napite  sa  a  dajte  aj  dalej 
tea  pohár." 

Nattleduje  s  jednej  strany  ďukovnnie:,  s  druhej  vyuukovanie, 
zdr/iavanie.  Ale  konerne  pred&a  len  povatávajú  a  niiešti  vyberajú 
Ba  domov,  podďvajú  si  ruky. 

^[fubni  nuc  vám!  A  ďakujrmc  pekne  za  väetku  lásku  priatťlskú, 
1^  xa  úctivost,  CO  »to  n.lm  preukázali.'' 

iPtán  Bob  daj  i  vám!  A  nebanujte,  ak  vám  volaco  po  v6U  ne- 
bolo, ŕe  8a  vám  voračo  nepárilo.'* 

„Pobre  všetko  bolo.  Necb  vám  len  ťán  Boh  dá  zdravia, 
Mastia." 

)Iedzitým  mhidá  nevesta  pobozkáva  matku  mladého  luiCovu 
i  ženičku,  ktorá  a  ňou  príŔla.  Do  ručuíkuv  nakladú  im  váakového, 
éo  mali  prt  večeri,  aby  vznli  aj  domášuym. 

.A  pozdravte  váetkycli  doma!** 

,€),  načo  ste  sa  len  trápili." 

,No  len  vezmite." 

Tak  odidu  väelci  domov. 


Hriäiel  č^s  dai^  kupovať.  Mladej  neveste  diuby,  cipele,  Ŕtrimíte^ 
ručník,  íatu,  í^ecetu.  otcovi  klobúk,  mutke  ciple,  štrimtle;  mladá 
nevestA  otcovi  zas  na  koŠPÍu  plátno,  aj  mu  ušijú,  matke  koHulicu, 
ktorú  íwit  ona  u&ije^  mladému  zatovi  na  pite  —  aj  tomu  uiije.  a 
tak  jedna  stránka  vyrovná  sa  druhej. 

Ked  tn  ohlávky  vyily,  vyvolia  si  mladého,  jedno  dvadsafroč> 
nähn  ulebu  i  starhii-ho  chinpa  xa  Kváén,  aby  jKizval  mdínu  na  )iv.idbu. 
ľ-'  III,  kolkn  d'iiiinv  má  volat;  obyčajne  50 — (MJ.    Ked  zváČ 

|tTi   ■  ^tnu.  takto  viníuje: 

n*^  tii  páni  prátelé!  Já  prlcházrm  do  domu  Va^ebo,  aby 

Vim  I'.....  .  ..it   uxnámil,   že  tenlo  Ktav  manželský  }<ani  Itiib  hneď 

T  raji  ustuuovít,  když  učinil  i»rvního  človeka  Adama  n  vyňal  rebro 
jeho  a  učinil  pannu  i  uehu.  oddal  ji  Adamovi,  aby  bylu  maurelka 
jeho.    Tak  od  tolio  čaíiu  všickui  |iatriaľi-IiuVL'  u  krilovč  purádue  a 


statočne  do  svätého  stavu  mnn^olskOho  TStiipujf.  Tnk  i  t^^nfco  pnctx 

iiiläileiiec  Janko chce  stav  nilildftiu'cliy  iiromiMiiti   ■ 

sUivu  Miiiiiželski'ho  v^túpiti.  Ou  ledy  fikrzť  mue  Vis  ] 
aby  st«  Re  nesledovali  v  jjoinlelok  veŕer  do  jeln*  poctivého  pn 
príjlti  a  T  utorok   ráno  k  svatóuiu    sobiláu   odpruvaiiiti.     Ú 
Vás  prosí  a  itádá." 

V  jmnilolok  večer  prído  mladý  zat  piv  ^*  r  ''  im  a  dftVndlŕ 
hu  na  svadhu.     Ketl  titiirejši  vstúpi  do  svado!  iiiu^    pokJosJ 

sa:  „ľáii  ľtoh  daj  dobrý  večer!"  IMtouini  z.itíalíiijii :  ^\*Xí\  ll«th 
daj  aj  vám,  pán  Rtarejáí,  a  prejdite,  s&<initf  si."  Iludai  už  tam 
hudú,  ale  teraz  prestJiuti,  starejší  sadne  za  st^d  do  kúta,  a  Kpftiijť 
sa,  kde  KÚ  svadobný  otec  a  svadobná  mať.  „ľoslita  ich.  nc»cb  pnda 
dnu."  Vybehnú,  dovedú  otca  i  mat  do  chyže. 

„A,  vitajte,  pán  staroj^f,  n  nás.  Itodaj  zdraví  ate  boli.* 

Starejšl  vstane  a  takto  vinšiije: 

„rprimní  a  dobrí  pi-átelé!  Vďačná  jest  mi  vec,  že  VAí  pri 
^dostivéin  zdravj  uhlidúni.  Láskavý  Hospodin  nech  Vám  trtb«> 
čtestf  ráči  popríti,  aby  toto  Vaňc  svadebn*:-  predsev/^t(,  kter^  ttd 
ve  juienu  liožim  začínate,  pri  dubrám  icdravl  i  dukuuiti  »tť  mohli 
a  y.  Vašťho  syna  sladkého  polei^ent  dožili." 

Temz  i)osadajú  za  st^JI  čo  bližší,  zváč,  družba  »j  hudci,    ■ 
si  zavečerajú,   kým   svadobná   spoločnosť  sa  poschádza;    u..  , 
pálen<^ho. 

rotuui  už  úikajú  svadobulkuv.  Keď  /javia  m  dvaja  aU>f">  'r<it 
iíváč  alebo  družba  vezme   paličku,   vyjde  predo  dvere  a  ^ 
vnU-i  d<»  cbyze.  pobúcha  paličkou  na  br.idu  a  hndci  pr^Htanu  úuy. 
ľríde  prod  stôl,  započne  viušovať: 

„Moj  milý  pán  starejši!    Tak   som   šťastlivé    vykr      ' 
tohoto,  že  mi  Pán  Uoli  takýclitu  tuvarišov  požebn.Hlt  r;.  . 
zaväzujú,  že  v  čemkolvek  budú  moci,  ženám  hudú  na  pom 
skleničkou  tak  lyžičkou,   a  kde   budú   moci  aj  plei^^oín    t^ľ 
(alebo  aj  pec  zvaliti).  l'primne  vás  prosím,  aby  sto  im  dali 

Starejší  na  to  odpovie:    „í)akujpme   pekne,   vc^ične   iiu 
miesto."    Každý  podá  najprv  starejsieniu  ruku,  vravmc;    „}*n 
dobr)'   večer,    pán   starejší."  —  „l'án   Hub    daj   aj  vám,   j 
prejdite,  sadnite  si  pri  nás."     Hudci  ziičuu  nanovo.    To  i^,  .. 
kynt  celý  zástup  neposchodí  sa  do  svadubuL^ho  domu,  do  '.).  hudia; 
večer;  pritom  neprestajne  tancujú. 

Ketf  sa  svadi'huíci    pcsbííiali,   okolo  10.  hodiny   p<>énii   vU^ 
snl^aí  do  chyže.  Kým  i)osadajú  si  okolo  stolov,  v  kuchí  ■ 
uahotujú  jedenie  na  misy.     Potom  zváč  ve/uie  prvú  uil 
predný  sti'il  utá  byt,    druhí   poberú    ostatné.    Vstúpiac  s  pi! 

chyže,  zváč  zavolá :  „  Hore,  hudci  I"  Hudci  pi^estanú  hral,  zv'ť  i- 

viuxovaC: 

„Milí  páni  svadebnfci, 
váickni  malí  i  velicf, 
když  Rí'm  vás  sem  invjťoval, 
to  Iinetf  knždý  poniorkoval, 
že  náé  hospodár  svadebný 


m 


ne  jeo  muziku  hiidobuv 
rliťe  nás  tu  nhvľsfiiti, 
noí  i  pokrm  piedložiti. 
l*rih(itovil  u4m  nemálo, 
by  se  kii/d(>mu  ílofttiilo 
neco  jísti,  iieco  |iitt  — 
Ľliťľ  svii  iKsku  uŕiniti, 
Iiarmoilaj  si  ktpcc  /tratil 
a  VydiňKTOs  sa  navrátil. 

*An  starcjší.  pľijmtc  vďačne  a  vie  na  tíc  odekiivpjt«.' 

Sruri?jÄI  8u  07,vt': 

^Milé  sv.idtíhiii^  ves«U*  shioniítódenl!  V  príbytku  tomto,  plnom 
vesfliiii,  \iA}áé  daní  jest  dobrti  a  každí  dar  dokonalý,  kteiýž  po- 
tiuUi  s  hury  od  lUce  svetel;  i  my  tedy  vidíme  dary  Boŕsktí  prnd 
nds  predložené,  nejprv  z  losy  nebeskej  a  z  úrody  zeinskoj  »  z  prAce 
rukú  boispo^lárc  toboto.  ľumudlluie  su  Táuu  t>ohu  /A  ne  taklo: 

Požehnej  stu!  tento,  Pane. 

ľokimy  od  *!ebe  dané 

[lOiuoĽ  i-tiedme  požívali 

a  na  to  dej  {mumuai. 

že  TvoJH  kralov8tvf  není 

samo  pili  a  jedení, 

ale  v  sídrj  Iíiskou  jalŕm 

pokoj,  ľudusť  v  Ducbu  svaU^ui.  Amen. 

í'u  modlitbe  najdľiev  stanijsl  berle  si  polievku,  potoin  drubf 
ďalej;  a  tak  Ide  j  pri  naslednjúuiťh  jedlách,  ktorých  býva  asi  äestoro. 
ťoUim  Htartfjsj  xui^e  vsiane: 

nUilí  ifvadebnl  pmiiHiM  Videli  sme  dary  Božské  pred  nô» 
predložené,  ňj  sme  jich  z  pnmoci  Bo/ej  u^ili,  tedy  sluAná  vet;  jeiit, 
alty  sme  Fáuu  lioliu  pnifakoviiti  -m  ne  Takto:  (ľi)vie  niodlilbu.l* 
A  tu  ľšte  pruliovncí :  „Milí  svadľbubM,  ješte  niini  necci  pnziisbivA. 
Aby  ítme  v  pon'idku  Tšecky  veci  naáe  držell,  nulté  jeden  kitždjí 
pristú|*it  k  stulu,  duC  se  zapítaf  a  položiC  ka/dy  po  10  kŕ.  na  dúkax 
tuho,  };ŕ  uAiu  /itrr:išíhu  dna  dltilu^  ceiity  nastávajú,  a  pri  takých 
cesiiiitlt  i  mnoho  jdatii  sn  po^adovat  bude,  totiit  pri  sobáši  a  /jl 
duehny.' 

Keď  takto  už  véotky  veci  sú  v  poriadku,  ntarejšl  povie: 

.Milt  piUteli^!  Caŕt  jest,  aby  sme  i^li  do  príbytku  svojich  a  na 
ráno  aby  se  každý  /.avčaisu  vo  Rvadebnom   dume   uí^tanoviti  ničiU* 

Ui  sú  totiž  2  aleliQ  i  H  hodiny  po  puliiod.  ävadobnld  od- 
chodia  dumov.  Nioktorf.  ktorini  nechce  sa  isU  eiti;  sa  lEabavia. 

Káno,  ke(ľ  vyjde  Mince,  starej^l  už  víítupuje  do  svAdobnťOio 
Ostatní    priiliodia  pit  traja,   po  štyria,   k^Udý  podáva  ruku 

j-iemu:  .r'iim'.Mbij  dobrý  deúí" 

L~  pťau  Holi  daj  viim  * 

f,Či  ste  dobre  spali,  pán  sU»ríiJ8Í?' 
... 


tíA 


Tak  sa  ttchodia,  kým   nezvouw  na  sob&á.    KH<r  yyf^ŕnú  sroHí.l 
družba  alebo  zvdc  o/námi  starejšiomu,  ie  zvouii*  na  s- 
rozkáže  zváčovi  i  diužbovi,    aby  pred  stôl  priviedli   mi . . 
a  ahy  m  všfitcl  domááni   ahrnuli  do  izby.    KctT  je  mladý  iaI 
stôl   dovedený  a  rodičia,    bratia  a  SBKtry  /a  nim  stoja,    družl 
staví  sa  s  jednej  strany  a  dľžl  v  niko  mtadi^ho  zafov  i  svoj  kli 
B  dťuhoj  Rtľuny  stojí  zvád  a  drží  v  rukácb  vaukuá,  ■ 
/.a(  má  kr»i-A(.  hni  si  bude  odpytovut  k  sobiUu.  S; 
žo  je  všetko  v  poľiadktu  bovnri  takto: 

„Milé   svadebnl  sbroinaždenl  v  príbytku   tomto  v"-'^--''  vi"' 
PoTolaní  sme  do  príbytku  tohoto  od  hoHpodäľa  našeho 
uíka  Jeho  zajÍHt<>  ne  proto,  ubycboin  hodovali,  jedli  a  i>ui, 
vali  a  veselili  se,    ale  zvlášle  k  tonm   cíli   sine  se  sesli.    alty* 
byli   svedkové    tohoto    našeho    inladn/.enicha.    jeb  i 

chrámu  PáDe,  kde  on  pred  svätým  oUAreín  skrze  >i 
má  se  svou  manželkou  zavázan  býti.  PrcdDO  pak  tebe,  milý  mladi 
ŕ.enfťliii,   chcem   príklad  a  naučení  dati,   pľvó  oež  by  si  v  f'.hnUwj 
Božím  od  Hlužebnflia    Hoha    živého  išvat>'m    Bobáéem   zavázau    t)yl,| 
nebo  tam  dúležitejšf  slova  slyäeti  máá.  A  protož.  milý  m'    '  Ni 

cbcem  ti  na  srdce  položiti  hIovu  apoštola  sv.  i'avla  L  ^  k^l 

11.,  kdež  praví  sám  o  sebe:  Dukud;^  sem  byl  díte,  lulnvil  sem  jaío] 
dtté,    myätil  sem  jako  díté.   smýšiel  sem  jako  díté;   ale  když  sem] 
se  8tal  mužom,  opustil  sem  detinské  xécl  Tak  podobne  i  ly,  mlado*  i 
ženfchii,  dokudž  si  byl  dfte,  iiiluvíl  si,  chodil  a  činil  si  jako  dlte,j 
ale  od  toto  doby  slúti  budeô  mužeui  a  tak  již  víco  nomád 
detinské  veci,  ale  kráčeli  po  cesLkh  llospťdinových.     Protož, 
príiteh:,   nahlednime  jtíšte  do  <lokitiiaIéhn   zákona  Itožíhn;    tam^ 
lilme,    klerak  všemúdrý  Hospodin  ráčil  ustJinoviti  tento  svätý  stiT] 
manželský.  Proto  zajisto,  nebo  videl  hned  pri  prvnlnt  61oveku  Ada- 
movi jeho  samotnosC,  hnod  rokl,  ic  neuí  dobru  býti  človeku  umot-j 
liémii,  ale  aby  mu  hyla  pristvorend  puniufnice  k  boku  jeho,  a 
Pán  Btih  dopuslil    tvrdý  aen  na  Ad;uiiu  a  vyíial  mii  jedno  x 
jeho,  učinil  z  neho  pannu  a  dal  ji  Adamovi,  aby  mu  hyla  mai 
jeho.    Tak  tedy,  aby  se  žádný  nedomníval,  že  by  tento  avatý 
manželflký  od  puhých  lidí  hyl  vymyslený  aiieha  ustanovený  — yiÚL^ 
jest  samým  Pánem  Boheín  uarízený,  ustanovený  i  [ratvneeDý.  K«ai' 
ho  žádny   človek  za  lecjakú  vec  považovali,   jionevač  je   to  anlí, 
uložení  Iíoií.  t.'hcome-li  ješto  víco  presvedčení  býti  o  tomto  avttésj 
stavu  iiian/elskt-m.  máme  naučení  v  jediit!  prouikavt^  a  utečené  pfmf 
kttíra>.lo   takto   kuí:    ,Bňh  večný  a  nebeský  Pán",    /aípi. 
uekolik  veráii  z  uej.    (Spievajú.)   Protož,  milí  prátelé,  jix 
konalc    presvedčení  o  tomto    svaUSm    stavu    inanielsk4>in, 
samé  Iíožskt^  dfht  a  narízoní  Hos|iodiiiovo.    A  nynl,  prvé  i 
sme  cestn  pred  sebe  vzali  do  cbiámu    Božibo,   iidpýtaj  si. 
žonícbu." 

/váč  položí  vankúš  pred  stôl  ua  zem,  inladož«n(ch  kfakn*'  nan 
&  začne: 

.Moji  milí  rodičoviM  Já  z  pomoci  Bužf  umfnil  sem  sob*  rv  .  w, 
tému  sobáäu   prislúpití,  s  Pánom   Uuhem  i  a  bii/itými  se  sminU.J 


M 


pmtož  prosili)  VAh  pro  rlrahé  miiy  3e)'úe  KrisU,  aby  ste  mi  r^cky 
mé  Bpácbaoé  hríclty  ráčili  odpustiti.  Já  alibigem  života  mého  pa- 
lepáiti  a  pohoíne  žmi  b>ti.  Amen.* 

.Mladi^tiiu  ZAfovi,  pred  stolom  kračiacemu,  starcjáf  podá  ruku, 
nilaiW  Jiaí  v&Unt;  a  stirĽJší  víiišiijľ;  ^MiliisUvy  Huäputlín  nech  (a 
Bprc>vá<t/.a  v  ílobrom  zdravi  n  šfjistl."  Mlufiy  ?-ttt  nbniti  &;i  k  roilironi. 
bratom  n  sestrúm,  )>ubuzkajú  su  a  tak  idú  nA  sobúi  do  kustola. 

Storejäí  ide  popredku,  Avadolmici  /.&  nim,  biidci  m  svadob- 
nfbini  a  nílndý  zaC  medzi  ženami  7aí  hudci.  Tak  idú,  k^m  uedôjda 
do  kotitola. 

ľo  sobáši  zas  tak  idú  domov,  pii  kostole  cite  sa  ponúkajú 
páleným,  ženičky  koláčum,  všetci  priatelia  jedni  s  druhými  popíjajú 
a  zaUuľujú  »i,  kym  slarejŽI  vo  fare  pozvŕsíijú  svojo  veci.  ľolom 
rritia  sii  do  Kvadnlmŕho  domu,  vytancujú  jedon  tanec  a  posadajú 
si  putudriovaf.  Ked  sa  napoludnujú,  družba  vezme  bvoj  fokoš  a  ide 
k  luladej  neveste  na  ohlas.  iVijdúc  do  domu  mladej  nevesty,  takto 
predstúpi  pred  oddavača: 

.Čo  vy  tak  jete,  pijete, 

lancnjet<^  hudbu  provodfte? 

Zdali^  vy  o  tom  neviete, 

že  prldii  na  vás  kozikM, 

Nemci,  Slováci? 

Tí  vás  budú  sužovali, 

vaie  dftky  odbfrati. 

Pojmú  vám  tí  vaáu  dŕť^ni, 

8  perfm,  s  duchnami  ju  sberu. 

TaJihfa,  vaša  radost 

ismenf  »íí  vám  v  ialosC 

Otec,  také  mati  hudú  nariekati, 

že  im  doŕní  vezmú 

a  ich  smutných  nechajú. 

Pftn  starejšf,  vy  sa  tu  nič  uerakajte:  túto  fTnáku  vďačne  odo 
miiA  prijmt*." 

Starejšl  pekne  dakuje.  dnižbovi  dajú  pri  stole  miesto,  on  na 
chTírkn  sa  asndf.  potom  vráti  sa  do  domu  mladOho  i£«(a,  kde  hned 
hotujú  sa  5  colym  húfom  pro  mladú  ncve>tu;  ktorá  je  kmotrou, 
ti<j  dajú  dary  niesl.  tie  isU'*,  ktor(^  holi  nakúpili  pred  svadbou. 

PľO  mladli  neve^stu  tak  idú,  ako  í  nasobáá:  starejšf  pnpredku, 
ustatnf  /a  ntm.  Ml»df  chlapi  majú  zástavy,  átyri  aloho  pá[,  s  ulnu 
poskakujú,  ŕ.eničky,  idúc  »  mladým  zaCom,  takto  spiorajú: 

Pozri.  2uzka,  po  úoni.  aký  nieotiek  na  ftom. 
\tíť  je  otrhaný,  aj  tu  [Hizlčaný. 
Svine  mu  nckvii^ia,  kravy  mu  neničia, 
ftoi  mu  kohútí  on  páutoch  neskrečio. 
Akože  u^.  bude  horný,  dolný  konce, 
keď  sa  Mi  nimW  len  Janko  mládenec? 
Jaiiikovo  pierko  do  I'uuaja  spadlo, 


Élk-A 


id^ 


M. 

chyUijxti  ho,  Zuzka,  aby  nensadio. 
•Iii  l)y  lin  cíiyUla  —  IiHnikii  ji*  vnda, 
utopila  by  sa,  bola  by  um  skuda. 
ékoila  ma  je,  ákixia.  aj  ma  ^kuda  huiU\ 
pokým  mi  cudzia  ma(  r<i/.kazovat  biido. 

tDokaaMala.i 


Výlet  do  šútovskej  doliny  v  Turci. 

Ud  Jot.  £.  JIoUtIi*/ho. 

Kcdykoivck  som  sa  na  mojich  botanických  potulkách  ryhnlial 
na  ilajaky  vy&šf  knočiar  vrchov  dolno-lreiiôiaiiskycli.  vždy  som  hU- 
dovýma  očima  hliulel  k  sevei'u,  na  vyčnievajúcu  turčianske,  horsú- 
trenéianske,  oravské  a  liptovské  hole,*  zá%idific  temer  váetkym,  kiotl 
majú  príle/itosC  po  nich  si  do  chutí  pochodiC;  lebo  imkbdy  mstllB. 
jiurozsíevanť-  všemohúcou  rukuu  l^ožou  pu  toni  veľmi  itľliatom  t 
skalnatom  kraji,  sú  r)  mnoho  bohatáie  a  nádberiu'jšic,  než  v  okuli 
luujlio  bydliska,  ua  týcUlo  trenčianskych  —  siuiemli  sa  Uk  vj- 
slovít  —  dolných  Uonúakoch.  Pravda,  že  na  mojom  kaAilodetitiofli 
výletnom  územt  matička  zem  lepšie  odmeŕiuje  plodinami  rozmani- 
tými na  rofach  a  v  sadoch  pilnú  prácu  hospodáruvu,  ue/  v  mm 
kraji,  v  ktorom  sa  kameň  začína  u  chlieb  preslikra;  ale  jako  Ki 
íiedám  hiiúaf  lud  môj,  lebo  som  kost  z  kosti  jeho  a  krv  ľ:  krvp 
jeho,  nespotvoľim  sa  nikdy  na  tak(''ho  pluhavého  vuka,  kt"i 
vlastné  hniezdo  zaneivanije:  Uk.  jako  opravdový  rodený  Í.ií:.! — 
podjuvorinský,  a  od  .'í-l  rokov  neďaleko  .lavoriny  pod  Lopenikon, 
p(ives(nii  ovenčeným,  ohydteny  a  už  uiUežite  naturaliwtvaný  Trí-n- 
čau,  ešte  som  nezabudol,  jako  si  l.ubináci  spievtivujú  o  dolnej 
zemi,  ktorú  zknilka  len  dolinon  —  uč  je  to  vdikn  plochu  |wkrý- 
vujúca  rovina  —  menujú: 

Dolina,  dolina!  Čo  ma  po  dolinot 
Ked  na  tej  doline  dobrej  vody  nyoet 

PosmeškŔľ  hy  mi  povedal:  misera  patria,  iguae  ah  aijua 
datur;  ale  veru  našu  jmtríu  voda  nikrly  iienrobi  lui/ernou  a  hie«l- 
uou;  lebo  ked  nŕim  dakedy  aj  do  krpcov  naleče,  bti  <lnked5  n 
stane,  jako  piťd  púr  ľokaiui  v  lioäáci,  ie  uaéa,  ináŕe  krotká  t<o- 
Mcku  rieka  xa^trečkovala  si  a  pek;U'ovi  cez  poc  pretekala:  my  tw- 
deine  úplne  spokojní  s  uašfm  vichovutynn.  na  dobn^  vody  a  Icrdsy 
prlro<ly  bohatým,  poctiv}*m  slovenským  ludom  obývaným  krajom, 
Uľťh  tjy  nás  leu  kadejakí  vydriduchovia  a  vampyn  uokvárili  &  w^ 
vy.ssávalil 

/akial  som  bid  Inlad::^ful,   nudostalo  sa  mi  toho  áfftalía 
si  mohol  do  chuti  pobotaidsoval  po  vy&i^ích  liolach  severo-záp....!...  ,. 
istulic  Slovenska;  až  keif  sa  mi  deii  života  už  hodne  nachýlil,  I  n- 


Ml 


do8tno-9lavnostn<^^  i  j^ji)o8tna-bofaBtiié  pri|)adno8ti  Iti  umoílQily  nii, 
lu  doniUily  ma  ceiŕlovaf  bodne  rfateko  hore  VAtioiii;  a  aby  som  äi 
jakú-Uku  pamiatku  z  ťcsty  ílotiicsol  dumor,  použil  Koni  aspoii  jeHeii 
deň  k  tomu,  žo  som  si.  éi  sáiu,  n  v  siuilitčiíitsti  infch.  zaskočil  na 
skuluaté  vrcby,  a  dfa  riHijtnoíiti  ttu^bifnil  rastlín,  kofko  tta  icb  do 
wújho,  cez  pleĽP  provesent^o  botanického  slabikám  vpratalo. 

Na  turíuuBky  cinter,  kde  i»i  dobm  dcéra  u  milii  vnučka  vedia 
seba  oflpodTajú.  (alm]o  ma  \\mtS  od  ich  pohrabu,  iia  ktorom  &nni 
pre  ťažkú  choi-obu  pniorauyin  byť  nemohol.  A  ketľ  sa  môj  zdra- 
votný stav  /naO-iie  /lepšil,  a  piochladmitm  ut  noniiil  som  sa  čo 
ubávať,  vybi-ai  som  sa  dňa  11.  jún:i  do  Turca,  aby  som  v  Turanoch 
Ue  mne  mili>  hroby  videl.  Ale  o  lejto  žjiluslnej  návšteve  tu  bovorit 
uebolu  by  na  miesu^;  spomenul  som  ju  lon  preto,  ic  oaa  doviedla 
uaa  pod  Malý  KiíTáii,  a  2e  som  aspoň  jeden  deň  mohol  brúsit  po 
horách  a  «i  koctiat  v  kriinach  tunajšej  prírody. 

Na  bdhuslavickoj  stauiiri  bolt)  riájiadne  mnoho  mužov  z  Bošáckej 
A  lieskovskej  doliny,  klon  pre  jakési  horskŕ  výstupky  citovani 
bolí  do  Troučíiia.  a  tam  bez  pochyby  aj  chlp  ptíHtit  museli.  Videl 
íom  tam.  na  vlak  čakajúceho,  aj  kaputošu,  ktorý  pri  laňajsej  má- 
jovej mačaciiie  vlasteneckej  v  Trenčíne,  jako  nejaký  kapellmajster, 
k  velikej  radosti  oéljeuovaiiých  pánov  a  mi-avciacej  čvar^y,  fungo- 
val; a  že  som  i>k(do  uelio  prešiel  bez  toho,  /.e  bv  som  si  ho  bol 
poviiininni,  priplichtil  sa  o  chvíľu  ko  mne,  a  s  tvárou  nie  lak  furmut- 
skou  i  hlasom  nie  tak  škreklavym.  jakými  excelloval  pri  tej  vir- 
tiioíme  prevádzanej,  od  loptošov  arranžovanej  miičacine,  ale  pokorne 
w  mi  predstiivil.  rieknuc  sknišene,  že  on  to  bol,  ktorý  vlani  v  Tren- 
čine  ton  oátobaéji^  iirevádzal.  Aha,  reku,  už  viem,  $  kým  mám  to 
potťfieuie;  oní  mi  to  ten  kapellmajtíteľ,  ktorý  pred  „Haiauoui''  tú 
patriotickú  litaniu  odriekali:  „AbitUĽ  Holuby,  Abzii^'  N.  N."  do  m?- 
kom'čnu,  a  „Kljeu  X.  Y.  Z.  I"  Vidia,  reku,  ja  sa  na  to  ani  mak 
uehueviim,  ten  sa  mi  lu  hiuisf;  tu  ale  im  móžeui  povedaC,  2e  aui 
jorion  z  tých  oŕljenovanýcli  vlaBteiicov  nemal  konečne  lakej  radosti 
x  tej  maôaciny.  jako  ja  jediný,  ^nbzug"-om  poctený.  Lebo  ked  boiu 
sa  Tnčpr  ubierat  do  fary,  chťiar  nočným  vlakom  domov,  počul  som 
to  rozkošné  hulákanie  pjinov  uličníkov  v  uitíSte,  a  že  nie  som  na- 
toľko muzíkiilnym,  že  by  som  pri  takej,  čo  jak  patriotickej  a  inte- 
rc<saiitnťj  nni/ike,  prítoniuým  byf  musel,  zostal  8om  na  lare.  a  keJ 
môj  spoločník  nepriehádMl.  pokcijne  aoni  sa  vyspal  a  ráno,  aby  som 
daktorým  kočacim  muzikantom,  keby  som  klort^bo  stretol,  nemusel 
dat  na  borovičku,  našiel  som  ua  uádražio  trenčianske,  ale  cez  most 
na  staniťu  dn  Istebnlka;  a  :'e  som  mal  do  prlchoitu  vlaku  eálo 
viai:  než  pol  hodiny  č.'iau,  pr^^eluidAd  som  sa  po  cliodaíku  ye<Ua 
bradrikej  cesty,  a  tam  som  nažiel  pre  ceb^  Uhry  novii,  velmi  v/aonu 
a  mne  milú  rrwUinu  (['otcntilla  arfienteu  X  arenaria  =  L*,  subarpentea 
Borb.)  .lak  pre  mňa  každá  mačaeina  v  Trenčíne  taký  výsledok  mat 
btMle,  môžte  mi  ju  keilykolvek  itisťrn4ivaí.  liolo  mi,  veru,  chuďa»a 
Túto.  ie  jako  pntontuk  sliivni'j  rodiny,  m  U\Vy  nlstruj  surovosti 
»['  ;i  lial,   ;i   rcni/  to  Ám  skrťišene   uajVítčÄun  i»štul),iíaj;oni 

»"  ■'  sme  sa  shováiali  siovi-nsky,  počúvali  uitó  ludia  a  usmic- 

raJi  80. 


at 


Pred  samou  stanicou  bohu8lavicl<ou  je  rozkožn.-l  Ijarina,  a 
Blanice  |ioi'fna  sa  vetky  močiar,  ktorý  sa  až  k  ŽtTitkii  tiahne. ' 
čafio  /ňhy  nití  m  vi;ic  tak  hovoru-  :t  speviiťhtivú,  jako  iia 
iľh  krkotaniu  nt<livva   kouca-kruja      Iínhushivit-auía  a   átvrlaaia  ^i 
vybadali  daktoré  žabacio  rozhovory,  medzi  ktorrnii  je  aj  tciilo  dia- 
log  a  chór: 

Kuéol 

Čo  V 

Umrel  c'  tnuž! 

mv? 

Chúr;  Už-už-už-už-už-hž-u/! 

Hada  si? 

Itada! 

Chór:  Kada-rada-radu-rada! 

Ke<f  už  žaby  spomínam,  nezaškodí  zaskočit  si  v  dii'n   '^  -•ki- 
Hce,  a  pociivať  doti,  jako  si  pri  žabackh  kuu^^ertocb  /•.  U*- 

nom  udľi(>kajii  tielu  veršík}' : 

Žaba  krkoce 

V  ó«ľuéni  potx>cB: 
Sjn  sa  jl  7cní 

V  tureckú  zemi. 
A  vy  rybičky, 
Puďte  družičky; 
A  vy  kaprové, 
hwtUi  dľužbovň. 

Jedeu  kapr  pctiize  kuje; 

Co  jicb  nakuji',  všecky  prepijo, 

Prijda  domu,  ieuu  bije. 

Alo  neroal  som  íasu  dlho  ua  žaby  rayslef;  lebo  vlak  rn- ■  '-' 
n  z  vo/a   druhej   triedy  vystrčila  sa   blnva  môjho  wtta^   [)(-. 
fiinini  slovľiiskúlio,  Jul.  ^,arnovickéhu,   na  znak.  kam  mftm  vkn 
abych  uc/^ilthidi!.     ďstovali  sme  teda  spolu.     Mne  na  inm  nii 
zAÍežalo,  aby  som   mal  na  dnib,^   deú  jasno;   lebo  vhirit  s  scbM' 
mappii  na  rastllay,  a  potom  pre  dážií  pod  strechou  8ede(.  je  pri* 
najmenej  galiha^   bdrs  hy  ía  pri  tom  štedrí  hostíti^Ila  jako  pftrňka 
rbovať  chceli.  Hovorí  sa:  Ketf  na  Mcdarda  (H.  júna)  prÄÍ:  1     " 
dažííov;  jak  nepral;    bude  dužtfnv  bez  \wčtn.    A  tenw  na  "^ 
ueprsiilo.     Ja  ale  kojil  som  sa  luu  nádejou,  že  sa  l«t- 
ai  mýlií  inúže,  a  že  nebudem  museí  o  sebe  pnvediť :  1  :       .„  ii\ 
FraMák  prišiel,  a  že  som  vospust  gvela  vUčil  pnUduu  mappu  s  Kt^ottT 

Na  dolDO-rreučinuskom   ľovaíl   sad!   »a  mnoho  cukrovej  repy 
To  sa  vyplatí  len  viicsím  hospodárom,  ale  drobní  pazdovia  u2  aa-j 
hliadnjú,  žo  sa  sadenie  ropy  pre  nich  nehodí;  lebo  prv'  nied 

za  horúca  na  iné  potreliy   pittmvia,   chybuje  im  krmu  a 

mnohý  niioult^ho  roku  bol  nld,  keit  mohol  Ijilko  repy 

dostal  preddavku.   Tohoto  roku  zaseje   mieiitami  lua&i..   .;. ,. 

paudráv,  kloní  repy,  jacnifue  a  iné  ploiliuy  podžierajú.    Pri  Dubn- 


4CS 


slaTÍcich  je  vcFká  iúhlt  rolo,  na  ktorej  rci>a  už  dvokr&t  okopaná 
a  popľctŕhanA.  /.aonuiA  u  /ji^e  ziiuvu  repovým  sonioiuini  po»iata  hyt 
musela.  Práve  mm  äiel  cestou  jwpri  tej  roli,  keif  ju  oraii,  a  videl 
som  deti  za  plubnni  do  ftlamcQlc  sbierat  a  potom  na  cestu  vrsýpaC 
pandrary.  Milovníci  chrol>ákov  sa  už  ŕeraz  môžu  teäif,  itc  bude  ua 
ruk  muohú  L-brúbtov.  /alo  nemáme  tohntu  roku  bu»eulc:  a  fi  tým 
ume  úplui.'  Kimkiijni,  len  keby  nebolo  úä'rni'kov  a  /iivratníkuv,  kl4)rí 
«ú  ludu  iiážtnu  lisic  rá/  ^kodiiejšlmi,  než  všetky  pandravy  a  chrústy, 
bú^uice  Q  iná  sberbal 

l*ráY«,  keď  sme  sa  viezli  popri  Dobrej  vySe  TreDčína,  horelo 
um  viacej  domov,  a  obeii  na  éfríl  ifalej.  Pre  flonstu  uajinteres- 
aantnejšio  sú  vrchy  "~  ^ka,  počnúc  od  Teplickoj  doliny  až  po 

Urfčov,  a  potom  ti  oravské  hole;  a  ad  od  časov  líochelo- 

vyoh,  ktorý  od  r.  18(Hi — l^:í<i  u  grófa  Aspt'rmonta  na  Uovúach  jako 
lekár  sa  xďržoval  a  tieto  kraje  viac  ráz  pochodil  a  t  nich  4  cen- 
turie  vstácnejí'ích  sušených  rastlín  Tydal,  —  i  viac  fioristov  tadialtu 
bežne  sa  obrátilo:  predsa  nie  sti  natolko  preskúmané,  že  by  sa  pilný 
a  umelý  sheratef  bez  značnej  koristi  /  nich  vrátil.  T^n  samá  súfov- 
ská.  magická  kotlina  je  hotovnn  botanickou  záhradou!  I^e  mňa  má 
tú  jedinú  chybn,  ži*  mi  je  prirfaleko,  než  aby  som  každú  skalu  a 
každý  kút  viac  ráz  do  roka  poprezeral. 

V  Žiline  bol  by  som  vermi  rád  navStívil  pána  Dr.  Du^da 
Makovického;  že  váak  len  pol  hodiny  bolo  rasu  do  príchodu  vlaku, 
ktorý  nás  mal  naložil  a  v  Turanoch  vysypať:  nebolo  z  návžtevy, 
oa  ktorii  som  sa  tešil,  nič.  Nebude  to  dlho  trvat,  že  sa  Žilina  ros- 
giľi  až  po  samú  železnicu,  a  kde  sa  teraz  kapusta  a  zemiaky  sadia, 
budú  odfukovat  parné  stroje  a  vysoko  komíny  do  povetria  vyniáaf 
nevyhlatenc^  diamanty  —  v  atómoch  uhlíkových  s  dymom  výstupu- 
júcicli.  Snúď  nikdy  v  živote  nevidel  som  tak  zašknitani^ho  komioáru, 
jmku  turaz  tu  v  /iline.  Musel  byť  vzdor  ťažkej  a  často  s  nobe/pečeu- 
fttvom  spojenej,  ale  poctivej  práci  svojej,  dobrej  vúle,  lebo  sn  smial, 
täk  f  r-  jí^lio  biele  zuby  tvorily  rozkošný  kontrast  jťhu  nehura/.no 
«:ľ  tvári      Smel  bych  sa  staviť,   že  ani  povestný  nmrinsky 

bi.;.  ..:...:iyo  (Kečvájo)  aui  polovicu  tiik  tmavý  nebol,  jako  nÚ 
íiliuský  veselý  kominár.  Hej,  bola  bv  to  za  rozkoš  pre  akalickó 
deti,  keby  taktWio  kominára  na  ulici  videly!  VyMiúvaly  by  za  uím 
a  rrcitovaly  by  v  cluirc  tie  veršíky,  ktoré,  ač  ich  pfWodťa  je  ne- 
znuinr  ;i  ani  v  žinduej  clirestoniatii  alebo  autnlotííi  odtisknuté  nÍo  sú, 
ani  SA  ich  v  ákole  neučily,  predsa  každé  díefii  zuá: 

Kominár  má  tlek, 
kominárka  ne  ; 
kimiinár  ho  potrehnje, 
ked  komíny  Tj'ákrabuje, 
kominárka  ne'! 

Nakoľko  sa  i  voza  železničného  poznať  dalo,  sú  ikI  Žiliny  hore 
rýÉirjdu*^  tabule  pri  železuící  trujrenivtí;  nspoti  sa  mi  tak  zdatu. 
Od  Žiljuy  dnlii  Pova/im  nosia  tie  tabule  len  uiadar^kt)  a  nemecké 
iu^iis> ,  madarské  pre  Madarov,  ktorých  v  tomto  kraji  vôbec  niet, 


SI 


iU 


leda  úi-adníctvo  za  maďarské  počitoTunó,  —  a  nonicckt<  prv*  ii^^**\ 

Sliívákovi  notreha  na  tabulti  písaC  Hloveiisky.  alty  vledy  ; 
ncpľckrarovai,  koiF  vlnk  hU>:  lelio  to  Sli)vAk  aj  lu-r  w^ 
nápisu  zuá. 

Keby  simi  bol  v  [Jtknojsum  jioOasi  sim  ee>li)val,  : 
sa  niuhoj  zdižaí  vystiipit  vu  Van'ne  a  zLidia!  cvz  !<trť>- 
šmyk  pešky  jachaC'  po  Vrútk?.  Vôbec  najbližšie  okolie  btľwua  J^ 
lak  vábivé,  ui.  aj  preto,  že  v  lizadi  hradu  sa  tialiDuc<í  vroby 
krátky  čas  možno  bez  voliki^bo  naiiiáliania  pocliodir  a  kiirhaC  aá 
bôfiiycb  raBtIinách,  ktoré  až  k  Rainŕmu  Váliu  sotítiipiijii,  Kj,  n 
mrzelo,  že  hneď  vyée  strečnianskeho  tuunelu  na  jednej  skale,  Uli 
blí/ko,  že  bych  ju  liubiym  ožocliom  tiol  mohid  dusiahuu(.  vyšklcmli 
sa  na  nirm  jakilfii  SaNÍfru^iu!  Ale  čo  pn  k-dačioe,  keif  viak  rjcidí 
uháňal,  H  tAto  Soxífraga  len  tak  »a  nií  pred  ocima  niihlu.  Ti,  ktof 
tade  chodia,  8i  jej  nevšímajú;  a  kto  o  6u  stojf,  t«u  sa  k  nej  at 
niožc  doBlAf. 

Ta  tuľčiaugka  /.áhmda  má  šíroki^  a  vysokt^  plijly!    BnU  by  tuj 
za  rozkoš,  po  tých,  uialii  túto  stolicu  obklučujúcich  Imlach, 
"a  pre  Slovenskú  museAluii  spoločnosť  sostaviC  herbár  turčiai 
rastlín:    aby  tak  Kvetná  tejto  stolice  v  čím  najviaccj  formách 
tkveli  rastlinných  ilrubuv  na  jednom  mieste  [loíiľuuiiuiu  bob.1 

V  Turanoch   nás   uaäi   priatelia  už  čakali    na  stanici.     Dáidikl 
večerný  niAlo  dobrého  veštil  k  najbliž&iemu  rána;   žo  sa  n  -  -" 
Iiiuly  ])oŕaly  trhuC  a  tunajší  meteorológovia  mUu   preilpov- 
aj  nie  celkom  jasný,   tak  aspnň  obstojný  deíi:  vybrala  sa 
spoločDosí  vozmo  do  šúťsvskoj  doliny.  Úprimne  vyznám,  íl 
nulšej   bol   šiel  v  spric;vude    sporahíívého   vodcu   na   Malý  KnvAo, 
lebo  tak  by  som  o  mnoho   bolialšiu  koríst  ua  rastUnárh  bol  do- 
niesol, keby  som  bol  mohol  stťipaf  dla  ľúbosti,  kde  by  u  mi  prAw 
príhodné   miesta,  skaliny,   pramene,   močariny,  dohvtkom  •'* 
vybotanisovani' a  kozami  ueobstnlmmr  ti-áviny  boly  nn-^kvrl 
som  ale  v  spuločnosti  turistov  Kuchého  zeliniira  iini 
a  jako   dilettmt   stať  sa  tiež  turistom  —  a  po  vy 
nmkadamisovanej   ceste  äútoväkej   doliny  ~~  nemeckým    lunieroai 
Od  Turian  až  po  Itatkovo   nespozoroval  som  po  obidvoch   boktMli 
cet^iy  mimo  I.ychnls  Visi^rla  L.    nič   zvlilstnebo.   Ale  kviulky  kifao 
liplťavť'ho   klinčťka  vyzerajú  jakit  pkveit?  rubíny  ua  f*ľl 
Uiilu  stimym  svahom  výtečncj  hradskej,  k  šútovke  sbii 
8tue  íta  nohami  a  rukami    museli   vo/a  dr^Jit,    aby   nás   voi.kii   ac- 
vyrralil,  a  za  nami  v  kogine  nediaci  mendlček  ľalko  mal  tisíc  ha- 
roati  s  ko^mi.  flaáe  skaliikého  vína  a  marrin&kéhn  píTit  olwdxi- 
júeimi.  aby  sa  mu  to  na  márue  črepy  nopollklo:  len  *  '     »     ■ 
som  zazenil  v  pravo  a  v  lavo,  Čo  by  sa  Um  do  nu(pp\ 
ked  íu  zpiatocnej   ceste  voz    predbehnem  a  fi  ponad 
skočím.     N.')^  vo^ku   hamovulka   uetiia),   a  kolehil  na 
hamovaC,  jako  to  po  horách  zvykli,  tolÍ,í  preslnením      ^  m 
kolená  oblého   kusu  dreva,   hádam  ani  tu  nesvobodno.     Hti-u  .... 
kľiiíuvianHkelio  tunnelu  vidno  asi  ua  ^A*)  krokov  i  žele/nícuO  ir«* 


«» 


I 


i  Urailslíii  ("pstu  znovu  dn  skítl  vystriertinu.  kmľ  ía&ajôl  roavoiJncriý 
Váh  i  jetinii  i  drtibú  dotili.il  a  s  sebou  odniľsol. 

'/fi  som  hol  iprai  prijafÝ  \h>  klubu  v^letnikov-turifrtov,  musiac 
sa  držat  smeru  ct^-íty  a  iHindiukov,  jaki>  icli  klub  eäte  vo  taro 
toriaDskej  ustálil:  nm  nebudem  hucIhi  ľ^furovaC  u  uiojirb  z^líuár- 
akych  nálozocli.  «le  sa  iiousilujom  výlctnírkym  sjMJsobum  optiiaf 
túto  proi'bá'lzku,  ba  rozpoviem  vyniuícčue  aj  to  v&etko.  čo  sn  pri 
vodopAdc  pod  Ko/ou  skalou  pri  jiiipľovii^ovatiom  ohnisku  díalo. 
Jako  smi;  tak  s  vo/om  Inl4.tli  k  |Mitoku  >íiiti>vki\  pllil  obáv.  /.e  sa 
iiAm  tak  Ataue,  jako  Havlíčkovi  du  Ľblädku  tyrolakt^ho  vezent^mu, 
o  com  T  svojicb  tyrolských  eiPírincb  spieva,  ža  ke<r  sa  prevrhli  a 
nák'^ite  domačkali.  vuzka  a  policajti  —  „uia/ali  5i  äpirituscm  zilda  — 
uo-ty  uMiikou" :  az  \m\mi\  smt*  si  pokojne  vydytrhli^  kfď  uáá  opiiLruy 
vozka  zainŕil  do  áútnvskej  doliny  k  pilp.  Zakiaľ  Ba  tam  vybladali 
nosiči  potntviu  a  všetko  s  voza  poskladalo,  vybral  som  sa  sAm  bore 
tutovkou  na  výzvedy:  čo  (jun  nsi  pľ«  mňa  äúoobo  byt  mä/.e?  ľu 
mi  hntMÍ  dn  oŕl  padlý  liičky,  jinniítivne  obradeiift  dookola  žulovými 
balvanmi  a  iiieuHlnii  kaniťťimi.  uii^  tak  na  ncbranu  prt*d  človekom, 
jako  pľcd  dobytkom.  i^.e  tíikĹ',  okolo  sádkov  a  lúk  naválaiu?  kamene, 
velkú  plocbu  pokrývajú,  nie-  lak,  jako  stojutý  prutový  alt-bo  kolový 
plot;  to  našim  šútovskym  Kyklopom  nevadí,  ppťliorií  sh  i>  luuobo- 
ccutovými  skaliskami,  ktoré  im  uni  ciptni  na  palivo  uerozvLu'ia, 
ani  paBiierí  z  neniici^tncho  žariu  uepudpálía,  aui  vietor  oevyvalf, 
ani  nezhnije.  —  aby  si  postavili  tak  moDumcntlIno  hranicn  modzi 
uitijím  a  tvojím.  Kto  chco  videt  kyklops.kýiu  .^tavhani  podobnú 
raúry,  netb  sa  ide  podfvat  na  tioto  žulové  obrady.  Hned  vyšo  píly 
v  kioviiiácb  a  ohradách  rastie  v  hojnosti  a  vehni  bujne  tolija  (Uy- 
imni-bum  Viucetoxiciim  Hr.),  o  kTorej  som  aa  Jožka  Javornika  /o 
Šiitovu.  ktorý  Ŕiel  !f  uamí  jako  nosič.  kalcfakĽir  u  kuchta,  darmo 
dopytoval:  načo  tu  zulinu  tu  piitrebujú'i'  Novedol  uii  o  nej  nie  po- 
vedať. V  Bo.šáckrj  doline  tvorí  tolija  iu^redienriu  čarovných,  fiibost- 
iiych  zvarov  a  prostrieilkov,  leho  sn.  o  nej  aj  spieva:  „Tolija  dobrá 
z«Hna;  cbto  si  s  nu  čaruje?,  vťru  uebanuje". 

Kde  sa  po  bokoch  doliny  šútovskej  skaly  ukaziijit,  až  k  vodo- 
pádu pri  Kozej  íikale,  váade  je  žula  drnbnozrnuá,  jej/  balvanmi  je 
aj  JiUmo,  •»  hukotom  do  Víihu  poskakujúci  potok  Šiltovka  tak  vy- 
dUiileDv.  ie  t;llo  dlažba  tvori  sem  i  tam  iM>pi-ehadzo\-»iié  schody, 
|M"  ink  kryštál  čistá  voda  cestu  razf.  I'o  p^truhocli.  ktorých 

niil  i'olovu  som  lapuvat  chodia,  diu'uio  som  ita  obzeral,  lť>bo 

som  uni  jeduobu  nevidel.  Al6  povedali  mi.  ^e  m.  pstruhy  po  po- 
tokoch tak  nepresiíŔajii,  jako  na  jar  i^jibiicl  hlaváči  pn  uiocidtá^b, 
ifä  by  i<*h  mohol  človek  pohodlne  dianiami  nalapat;  ale  ich  treba 
umolyiiii  nm<ľhuu)i  z  úkrytov  vyvábiC.  Keď  som  zazrel  nad  |KiĹokom, 
na  boku  ľhodniUa  veliké  hnmi.idy  žulových  lialvanov,  na  namom 
'.  a  poU-im  iiiid  týmito  menMe  a  menšie,  donmieviil 
■  tu  lom  [iii  kumen.  Ale  rie  hromady  kanirnui  ue- 
navaJala  .st  ladskánika!  Aj  uailvrd^l  kameň  na  v/duchu  zvotráva. 
puká  a  kála  Mi;  a  keif  ílo  puklín  nafúka  aiiahii,  uapri^l  vody,  a  to 
v  puklinách  mrzne,  do  ákár  uadrobi  9a  dreva  a  niĽUáieho  kanienia, 


'*■ 


4M 


# 


víchor  kláti  stľumatui  a  liroiii  otriasa  zeui,   alobo   oa  Jftr   UvÍut 

8Íiahii    po   HVHliorh   sa   sánkujú:   to  váctko  Irliá  a  íirci 

žulu  a  jej  úlomky  s  lírmotom   svattijf*  do  doliny.     Dii 

medzi  inkyiiií  hnívanmi,  a  nie  nadaiino;  lebo  som  tam 

uiiiiu   eepiiMitrioualt!   Hoftm.    (pravda,    že  uáte   nie   no    ,...., .„a 

Iiiismi)  Rit*rlzí  velikýiu   innožätvom  ľolypmliuui  ľiryopteris  1^ 

riiGí-'opteris  L.  a  daktoré  vzíU^uťj&ie   machy  z  rtidii  Mnium  a  B 

Ľhytheciiiiii. 

Výcliodne   nd  éútovky  viduo  velikŕ   fľaky   nedCiviio    •■ 
hory.  Sotva  t<i  kto  scliválm*  /^-ipíilil,  U'Uti  lud,  kton'tmu  Ihm 
poBkytoje.   iieiiude  ju  vypalovaí.     Minulý  i'ok  bol  v  dolnom    ťreiv 
ŕiansku   immiitnÝ   pre  častt\    late  z  pomsty  zaprlcinon*'   ohne  hôri 
Tak   fioin   nftčiuil  na  jar  teu  okolo   niôjlio  bydlisku  za  dva  t^ítlu 
nie  mcuei  ne/   lií  oliiinv  na  pľíivom  a  luvoiu    brehu  Vsiiiu.      C-o 
po  vetikýľli    n)e!4túch   dynamitom    prt>vAdza,    to  m  tu    konalo 
pulovanim  bor;  ale  ncdulapilí  ani  jednoh<>   pafada.    Taký   poi 
cbtivy    aoäfastaík   v  zuälopcuoäti    svojej    nopoinysU.    žo    iiivt 
I080V  aj  sebe  sami^mu  a  svojej   roilino  volikii  §koda  rob] ;    uo 
du»u  na  mieste,    ked   luúžc   pomstu  jakymkorvek    8|>69oboin    pt 
vád za t 

Vi  hodno  vysoko  v  áiituvftkej  doline  ukazoval  níliu  oAä 
menuty  Jozef  .lavoralcký  volikú  skalo,  na  jednotu  končí  meniiii 
kameňom  podupretií,  o  ktorej  nám  rozprával,  rtí  tú  sk.ilu  JádoáíI 
nadvihol,  podoprel  a  täni  si  kolibu  »pt:nvil.  Tá  ale  pudoptetá  likii 
viae  sa  jiodohä  VĽlík^nm  älopcu,  —  trebárs  na  modvoďov,  — 
kolibe,  v  ktorej  by  sa  Človek  mohol  pred  nep'.>hodou  ukryť.  M 

'/.e  človek  môže  časom  dtdíľý  osoh  vziiU  aj  z  Iťluovikn.    MIm 
je  lénu  obti^iltnym  predmetom  po  ^koláľJi  mirtMlných  n  i-t 
toho  dôkaz  soín  vlustnýina  očima  videl  na  jmpruviflovanýrh 
nad  Šiltovkou,  cez  ktôrt^  wladäí  členovia  spoločnosti   UAÄej  ivIb 
éikovne  u  ubraUic>  prcbalancovali,  kdežto  my  dvaja  starí  koei. 
starý  jtAn  .lurknvié  a  moja  ľbalrnoAt,  len  po  Idede  sme  ft&  n»  dmli* 
breh  dostali.    Až  teraz  banujem,  /e  mi-s  za  ei 
8k;lkanin,  ^mykaniu  a  iným  ckTilibľi^tkkým    ■ 
isiis  prvý  rren<iunsky  ákóldozorca  navštevoval  školy,  rok  po  t 
naliehal  na  stavanie  telocvičných   prístrojov;   ale  ked  som   ". 
vedal,    ie  naše   dedinské  deti  aj  mimo  školy  v  teltHr.vlkn 


^)  V  blízkosti  tejto  JáQOin(ov<*j  koliby  sbicral,  alebo  «-«>poA 
xiuuMI  soni  na^lrdnjácc  rnstllny :  Spirnra  Arum-ns  L.  •■ 
ľhnprophyllnm  hirPHlum  I,,  p  bielym  a  iVrvcnjtn  k%ťii 
pbai'iim  1^.,  Senii»ervt\utn  trtontaaimi  L.  n},  v  kvKU>,  Lycbnl- 
I..,  Gnlcobdolon  luteimi  lluds..  Saxitra^'a  TOtnndifolla  L^  Civ^i-  ,'. 
mursa  Tiiu»:h.  Phyieuma  orliMulari!  L.,  L}copudium  Sdaiio  L^  vii 
kom  mníížslvp  vAade  jw  iniviiĽieh  AKlu-niilla  montimA  •",  '  || 
birluft  \Vk  alclio  toniQto  hli?.ky  druli,  eh\e  len  v  listocli. 
1...  Oeulotia  iclotidulo^a  Wk.  a  bulbífcra  Ij.  už  i>  iiM^mi.  tii 
liivntiľam  I..  n  v^ade  po  KkulActi  slsdí^  —  I'ulypodíuni  vtilhrare  I 
nitim  MyrtilloB  1..  Valvriana  Ui)iterí«  L.  a  iné  oby(^tijiiej^ii.s 


4«7 


kroky  robia,  žu  sa  im  mestské  delí  ani  2(fnleka  nevyrovtiajú,  a  ry- 
xval  SOU  ko,  aby  si  vvbrul  daktoivliú  z  väL^šicb  /Jakov  a  ukáúil 
mu  tu  sílraŕíe  hiiie/du  au  imjvygéom  topoli:  H  uvidí,  xe  satalepiio 
a  cli>tayÄÍo  vydrÍHpe,  než  sám  ákóldozorca  aj  r  jeho  excetlenciou 
pánom  iniuistľom:  dal  mi  za  pravdu.  V  Nitriansku  nastavali  ale 
\hai\e  po  nbĽÍuc]]  šíboiilc,  imvošulí  na  ne  povrazov,  ri'hrikov,  k:irlk 
a  ču  ja  viem,    čobo:    a  dnes  zo  všelki^bo    nt'/ustalu   ani  pamiatky! 

Asi  v  polovÍĽl  cesty  od  ústia  éútovskej  doliny  k  vodupáiiu 
Kozej  skaly  vidno  botlne  vysoko  na  západnej  citraue  Uroniadu  na- 
vyvážunébo  kauieuia.  Tam  vlani  liol  urobený  pokus  dolovania  na 
zlato,  ale  ■/.&  sa  poklady  hiied  ueobjavily,  odbehli  haniri  údajne  na 
20<t  HK^trov  vodorovnií  do  čriev  vixha  vysekanú  dieru.  9,e  je  svah 
tam  velmi  strmý,  nechcelo  sa  mi  hore  ním  k  tej  diere  driapar,  aby 
gom  si  prečítal,  jaký  ndpifi  nosí  tahula,  u  vchodu  do  ucpodaronej 
bani  postavená.  Klokolvek  to  probuval  vŕtaC  dú  brucha  toho  (irúha, 
prajem  mu,  aby  sa  dovŕCal  hmlnrj  žily  zlata;  hádam  by  sa  h«  po- 
tom aj  uáni  nieŕo  dostalo,  aby  sme  nemuseli  v  iílat«j  mene  samými 
níkl&uii  platiC  a  miesto  zlatu  nikle  a  z  handričiek  naíabrikované 
papierky  prijiniaC. 

Vi  od  tejto  opusteuej  bani  hore  dolinou  —  lebo  na  svahy,  do 
doliny  upadajúce,  len  kile-tu  som  na  chvííku  odskočil,  —  naälo  sa 
pre  moju  n>a|)pu  viac  lastUu  v/ácnejšlch,  než  dolu  nijíšie,  kde  som 
M  so  samými  tt*]iieľ  kosmupolitami  stretal.  Jtrdna  zelinami  zaroHteuá 
kamenitá  mnkrad  napratala  mi  niappu  peknými  exemplármi  mslltn, 
ktort^  tu  pod* I  uvád/am. 


Otec. 

—  I  ri znám  sa,  vypil  som  si...  Odpust,  uiäicl  som  cestou  do 
tiontinca  a  od  horúčosti  vypil  som  dve  fTaAe  piva.  Horúce,  braček  1 

?tarik  Musalov  vytiahol  /.  vrecku  akú»i  handričku  a  utrel  ňou 
svoju  oh*denii  vypitú  tvár. 

—  Ja  som  k  tebe,  Uoroŕika,  anjel  môj,  ua  miuútočku,  —  po- 
kračoval, nehladiac  na  syna,  —  vo  vetmi  váinuj  veci.  Odpust, 
tnužuu,  !iinui  utiprHiodny.  Ci  by  si  nemala,  duša  moja,  do  utorka 
ilefiat  nibloT?  Vieš,  eite  včera  bolo  treba  plalic  za  byt.  a  peňazí, 
vitiéf  ako  a  nás.  Oo  by  si  ma  zareval. 

')  Turzia  nlpina  1...  (icani  rívnj?  I.,  a  tolifi  ilvd  vefnu  pamätná 
piimi^rky,  mnjácii  na  vrchu  l)«ty  zvrdlkalč  a  v  prostri^dko  )h>(Iíviio  spo- 
tvorený,  veliký,  plamennej  farby  kvet;  Slelkiria  ullídoosa  Mtirr,  Circium 
ŕjňsithales  Scop.  ale  len  v  listoch ;  vo  velikom  ninoíslve,  pruvda  n^  dávno 
odkvitnutá,  .Kn-iueniĽa*  =:  ľctitilteľ  iiIIjuh  Uaerttt,  ki'irej  lUtr  koxy 
h(MÍiic  (!arilan)iii(>    tllvuticu   [.k.  Stfllaria  nriiHiruui  L.  a  na 

ractivj   I  <  niesiach  lirckrUMta  ťurtiisu  Matibiult  L. 


MB 


v.,,  í 


Mladý  Muaatov  inlcky  näiol  a  zn6&l  za  dvormi  JtŕrpUt  ao  »ve}oa 
itaŕuiiti  |»aíiou  a  ]{o|lfu;ainÍ,  litorf  »p<)lii  s  nlin  iinili 
O  tri  uiiiuitv  vrrttil   ba  u   mlčky  iiodtl    oWyvi  dť^ 
ftoi  nepozrúc,  nedbalo  strčil  ho  do  vrecka  a  riekol : 

—  Merci.  No,  ako  sa  iiiAsV  U/ivoo  sme  ea  nevideli. 

—  Veru,  dávno.  Od  Velkej  noci. 

—  So  i)5r  nVz  sberal  som  sa  k  lobc,  ale  neíjoln  kedy,  nafi 
jedna  vec.  raz  druhá...  ani  aiurC!  O^tatue,  hižom...  Toto  véŕtkoj 
hižeiu.  Ty  mne  nfivor.  Horruka.  PovímIuI  som  —  v  uloruk 
ti  desat  ruhlov,  never  uiij  to.  Ani  jrdn<nnii  inôjiuu  bIovq  di 
Kcmám  ja  luiujatia,  je  to  len  lenivnst,  pijan^itvo  a  hanbím  u  v 
kých  šatách  ukázat  sa  na  ulici.  Ty  mi,  Boreiika,  odpír"' 
80  tri  raz}'  posielal  k  tcbo  dievča  pre  peniaze  a  písal  '': 
Za  peniaze  ti  dakujem,  nie  listom  never:  luhíít  som.  iuubiui  uj 
oberat  ta,  anjel  môj;  viem,  že  eaniému  ti  sotva  duchodl  n  is\fVri  h 
žit,  ale  všetko  márno  pri  mojej   uestydntosíi.    Taký  n 

mohol  by  si  ma  ukazovat  za  peniaze!...  Ty  mi  oďpu; 

Hovorím  tí  všetku  túto  pravdu,  lebo  (ažko  mi  vídet  tvoju  anjelski! 
tvár, . . 

Prešla  minúta  v  mlčaní.  Starec  zhlboka  vzdychol  a  riekol: 

—  Mobul  by  si  ma  ubosti(  pivkom... 

&yn  mirky  vySiel,   a  za  dvcrmi   zase   bolo  počnf  íepoL     KM 

0  chvlfku  priniesli  pivo,  starec  oýil  a  uápu<liie  znieuil  ti>n. 

—  Bol  som  ti  ja,  braček,  nedávno  na  dostihoch,  —  i«> 
ukazujúc  nalákané  oŕj.  —  Boli  sme  traja,  i  postavili  sme   ..  ,  ; 
sátora  trimbclník  na  Šusirt^ho.  X  ďakovat  tomu  Sustrt^mu.  Na  m'-f 
dosUili  suie  pil  tridsaC  dva  ruble,     N'einúzem  byt,   braček.    -     ' 
8tihov.    Zálutva  panská.    Moja  baba  vždy  zlo  8o  mnou  pre 

ale  ja  chodtui.  Ju  tu  rád,  čo  by  si  ty  čo  I 

Boríí*,    M)lady   človek,    bíeluvlaay,    s   niclanrliolíckou    inoravi 
tvárou,  ticho  chodil  z  kúta  do  kiita  a  ndčky  posliichal.  Keď  fture< 
pretrhol  rozprávanie,  aby  si  odkašTal,  on  pristúpil   k  nemu  a  !!»•{ 
voľil : 

—  Po  (JMto   dni,   nieo,   kiipil    smn   si  čiíiuy.   nlo   pm  intta 
prítesné.  Nevezn)eš  si  Ich  ty?  Prepustím  ti  h.\i  bícnoJŔie. . . 

—  nobrc,  —  prlave<lčll   starec,  robiac  grimasu,  —  ale  »i  U] 
isti)  ctfnij,  bez  spustenia. , . 

—  Dobre...  Ja  ti  to  |K>žičiaiu. 
Syn  zohnul  ?a  pod  postel  a  vytiahol   <>dtiat  novO  či/my      Otífl 

zubiil  svoje  ni-ojabam^.   čorveuč,  akiste  cudzie   čižmy  a  zairaj  jpÁ-J 
meriavaf  svoju  obuv. 

—  Celkom  pre  tuúa!  —  hovotíl,  —  Dobre,  nech  o«»»"' 
A  v  utorok,  keií  dostanem  pen&iu,  poňlem  ti  za  ne.  Oíi 
—  pokračoval,  razom  zn.se  vpadnúr  dn  predoiih'lio  plač'i' 

1  o  tolalisiUnrovj  biAem,    i  o  ]>*'tt^'ú  hi/eni.     1  ty  mu    \ 
reíika...  Viví  ja  rttiiu  tvoju  vplkodušnú  politiku.  > 
na  tfkrzl    Cižmv    preto  boly  ti  lesni\  to  dušu   m. 
Boria,  Boris!  Víiolko  ro/umieni  a  vôotko  citiul 


4M 


—  VrekM  8t«  ua  nuvý  bvt?  —  pretrhol  hu  syn,  uby' f^ŕKtaeníl 
rozhovor. 

—  Auo,  bi-AČek.  na  mvý . . ,  Kutáf  mesiac  »a  prenA&am.  Moje 
babisko  pri  svojej  povahe  nev'y<lr/.f  dlho  da  jeditoni  mieste. 

—  Bol  som  u  ViU  na  sUľoín  liyte.  chcel  soiu  viís  k  sttbo  na, 
dačii  MvolaC  S  va>ím  xdraviiu  ne^kodilo  by  vám  tM)býva:  na  čistom 
vozdnchu. 

—  Nie !  —  máchnul  rukou  starec.  ~  Iíabisko  ma  ncimslí.  eilu 
ani  ftám  nbchcem.  Už  sto  n'u  prubovolí  ste  vyttahuuf  ai:i  z  juray, 
i  "■  I  proboval,  alt*  ani  ŕľľU  nevyšlo...  NrfliajUi !  Ja  ui 
v  ■.  ]<i.iiipm.  Tu  seillm  s  tľ^bon,  htadi'ni  na  tvoju  anjelskú 
tvar,  a  predsa  tiahne  ma  domov  do  jamy.  To  už.  akiste,  osud. 
Hovnivála  darmo  ťaháš  na  ružu.  Nie.  .\lc,  bročok,  už  musím  isC 
Itude  tma. 

—  Tuk  počkajte^  odprevadfm  vi3.  I  tak  potrebujem  tlues  M 
do  mcäta. 

Starec  i  mladý  odeli  si  svrchnfky  a  vy^H.  Keif,  o  chvirku, 
▼ifV.li  sa  na  i/vozčŕkn,  už  bola  tma,  a  v  okiiärh  /.akmitly  äa  fiVoĹlá. 

—  Obral  som  ja  teba,  Unľviikal  —  hundral  otec.  —  Biedne, 
biedne  deti!  Boronka.  anjel  môj,  nemt^žom  luhaC,  keď  vidím  tvoju 
tvár.  OdpusC. . .  Ak  ďaleko  IdtMuuja  nt^stydatoäf,  Buže  môj!  Teraz 
som  (a  obral,  m,ťlim  ťa  svujou  opílou  tvárou,  br.ituv  tvojich  tiei 
oberára  a  m>Sim,  h  bul  by  si  um  vídel  včera!  Nezatajím,  Bonmka! 
Stáli  aa  vU*ríí  k  mojt.-]  kihe  iíúsťdí  a  v&elijakä  čeliadka.  napil  som 
sa  i  ja  8  nimi  a  potom  už  holo  2le  na  vás,  moje  de:i.  1  nadával 
som  vám,  i  žaloval  sum  sa,  ako  by  ste  ma  boli  opustili.  Chcel 
som.  ä  vid(í,  opité  baby  rozžalostiC  a  rohif  20  seba  nc^{astnt!lho 
otca.  Taký  je  uA  môj  sjx'iMib:  kitd  c.hcfni  svoje  nectnosti  skryt, 
nn;^  všetku  biťdu  svaľiijoui  na  npvinni^  di^ii.  Kemň/em  ja  luhaC 
tcbť,  Bíiniíika.  a  tajií  pred  tobou.  Žid  som  k  tebe  nasrsení,  ale 
ako  videl  som  tvoju  krotkust  a  miloárdnust  tvoju,  jazyk  prilepil  sa 
mi  k  hnilo  a  cclt;^  muje  svedumie  obraiilu  sa  čim  hore^    lym  dolu, 

—  Dost,  otťir,  hovonne  o  niečom  inom. 

—  Mať  Božia,  aké  ja  mám  deti !  —  pokračoval  Bťirec,  nepo- 
fúvajúc  syna.  -  Akú  rozkoš  mne  dal  Hospodin!  Takých  deti  by 
nie  mne,  zamuLanému,  ale  ozajstnému  človeku,  ktorý  má  dušu  a 
cit!  Ja  Hom  n^hodea! 

Starec  :iiial  svoju  malinkú  čiapočku  s  (lombičkou  a  niekolko 
ráz  sa  preiohual. 

—  Sláva  tebe,  Hospodíne!  —  vzdychol  si,  ohzerajúc  sa  po 
stranách  a  ako  by  hludal  obra/..  —  XvIáStne,  zriedkavŕ  deti !  Troch 
mám  syuov.  a  v^tci  ako  jeden.  Striezliví,  vážni,  usihivni,  a  aké 
umy!  ŕxvozeík,  aké  umy!  Sám  Ori;:orij  umu  má  tolkn,  že  posUtčilo 
by  bo  desiatim.  tJn  i  po  francúzsky  i  po  nemecky,  a  hovorí,  čojUi 
n  tTojí  advokáti  ~  otváraš  oči . . .  Deti  moje,  deti,  ja  neveríro, 
te  rtť  »y  moji*.  Neverím  I  Ty  si  mi,  Boreíika.  mučeník.  Ničím  (a 
H  budetn  ničit. . .  Hávaé  mi  bez  konca,  hoc  i  vieÁ,  xo  peniaze  tvojo 
ni'jdii  na  p'-in^lim-  veci  Nedávnu  poslal  som  (i  ž.i'  -t,  opi- 
soval ^iiti  ti  s^MJu  L'borobn,   a  ve<I  som  luhal:    peii> -       ,,    it   aom 


*7ť» 


od  tcbn  na  rum.  Ale  ty  dAvaš  mi  preto,  že  bojiS  ha  Of1rtpr(^fm'_ 
urazif.    To  váeilio  ja  viom  a  cítim..      Gríáa  Jo  tiež  n  Vfl 

äivituk,  braček,  sicl  som  k  iteniu  <]u  úradu  opilý,  nAvIáť-eu > .  .: lV.  ., 

vodka  razila  /o  uiňa,  ako  z  pivuice.  Idoni  rovno,  Ľaká  figúra,  leiiei 
k  nemu  8  podlými  lečiaini,   a  tam  okoUi  jebo  kolle^ínvía,    pre<l»U- 
vení,  prositelia.    Urobil  som  mu  hanbu  na  cclj'  život...   A  on  nt- 
skonfundoval  sa  uni   mak,    Itíu    trošičku   /l>ra(loI,   u^^inia)    sa  s  pri* 
stúpil   ko  mne  akoby  iiic,   ešto  uiu  i  kolleyom   prudštivil      \*xv 
oilprovadil  ma  do  Mimého  domu,  u  imvytVkal  mi  nič  h  r 
Oberäm  ho  ošte  viac,  uež  teba.  A  vezmime  biata  tvojĽ      . 
jo  tiež  miiŕ«ufkl  Vzat  si.  vitíä,  plukoviiicku  dc^^Tii  /  aristokrat 
rodiny.  ílosUÍ  vouo...  Zdalo  by  sa,    la  ni'biid*'  db:tí  o  mŕuL 
braček,  akonáhle  sa  oženil,  po  svadbe  so  svojou  mladou  ;^.bnou  mnej 
prvému  uroliil  nílvštevu...  v  mojej  jame...  Ako  ma  Hoh  vidí! 
Starcovi  &lu  do  platbu,  ale  hned  sa  nasmial. 

—  A  vtedy,  akoby  uáročky,  u  uás  jedli  tretú  refkev  8  kvaínml 
a  ryhu  pražili,  a  v  byle  bol  suirad,  že  až  hnu8Ílo  su.  Ja  ležal  Ewmj 
opitý,  baba  moja  vyskočila  k  mladým  s  červenou  tvárou...   obycd- 
nosC,  jeilnym  slovom.  A  ^aša  váetko  zniesol. 

—  Án<i,  nl^  SiíŔa  je  dobrý  človek,  —  hovoril  B<iri8. 

—  Najverkolf'peJHÍ!  Vy  ste  véetci  zlato:  i  ty,  i  (íri^  i  SiU.J 
i  Sofia.  Mučím  vns,  trápim,  robím  v&m  banbu,  oberám.  a  cely  život] 
nepočul   som   od  vds  ani  slova   výčitky,   nevidel   som    krivého  po-J 
biMlu.     Keby  olee  poriadny  bol,  ale  —  fuj!     Nevideli     '  nét 
míia  nič,   okrem   zlého.    .la  som  človek   nedobrý,   pr^ 
Tera?.  e^ítif,  slávu  Bohu,  ŕtkroto)  ^om  a  charakteru  uenmiu, 
predtým,  ked  ste  vy  nwlf  boli,  vo  mne  rozliodnosí  tr^ila,  ťh  ■ 
Čokolvek  som  robil  n  hovoril,   všetko   videlo  sa  mi,   že  tak  mosii 
byf.    Nei'&z,   vrátim  sa  domov  z  klubu  opitý,  zlý,  n  nž  robil  sotni 
tvojej  nebohej  matke  výčitky  pre  vyilavky.     (.'elu  noc  ju  tnkpiin  a 
myslím  si,   že  tomu   tak  treba  byí;    neraz,   nlno  vy  vstanete  a  do  í 
^lýmniisie  odídete.   a  ja  vždy  ešte  N-tšil   som   sa  na  nej.     ľan  B«h 
jej  daj  slávu  večnú,   umučil   som  ju,    inučcdlniťul    A  kod  za»c  ty 
vrátili  ste  sa  /  gyniuAsie,   a  ja  spím,   vy  iiesmifto  obedovat,   kyv 
ja  nevstanem.     Pri  obede  zase  muzika.    Veď  lunnnUié!    Neduj  Itoh 
nikomu   takčho   otca.    Viiin   miia  Boh  poslal^  aby  ste  mohli  ttlQti 
skutky  konat    Oaij,  velké  skutky!   Vydržte  nit,  dietky.  do  konca. 
Cti  otca  svojho  a  dlbo  živý  budeš.    Za  vaše  skutky,   moJtoo,  l)«ft{ 
d&  vAm  život  dlhý.  li^.vozčlk,  stoj! 

Starec  soskočit  a  vbehol  do  hostinca.  O  pol  liodinu  mlUI  « 
opilo  zokriakal  a  sadol  si  k  synovi. 

—  A  kde  je  teraz  Soňa?'—  spýtal  sa.   —  KSte  vždy  t  pm- 
sinnáte? 

—  Nie,  v  mÁ)\  dokončila,  a  leraz  bývi  u  Sa,šovei  twnriny. 

—  No!  —  podivil  sa  starec    —   Uodnč  dievča,  íf  ^xi 
na  bratov.    Ach,  niet  matky,  Boreíika,  nemá  sa  kto  p'>i 
Itoreŕika,  ona...  ona  vie,  ako  ja  žijem?  Ha? 

llorís  neodpovedal.     Treslo   so  päC   minút  v  hlbokom  toÁi 
Starec  zatĺkal,  utrel  sa  svojou  handričkou  u  riekol; 


4M 


—  Ja  ju  rtíl,  Boroŕika!  Verf  jo  jedini  dcúra,  a  ua  »taroB(  niot 
väčšieho  potcáenia^  ako  ile^^rA.    tUd  bv  ju  vidc(.  Moxuo,  Itor^úka? 

—  Äliuby  oie,  koíf  chcete, 

—  Bože  iDÚj?  A  t>»a  nič? 

—  Onn  «ftma  vás  htidala.  nl>y  rás  mohla  videt. 

—  Bu/e  môj!  Tn  sú  deti!  Izvozčík,  aV  Spmv  to,  Boieiika, 
holiihok  mújl  Onu.  jl-  tora/,  slei-im,  delíkiUessc.  koiiijuiuo  a  vivtko 
au  pansky  spôsoK  a  ja  uiíclirem  ŕMi  jtj  (ikä/,at  v  takej  pmllusli. 
My,  Hoľfňka.  celú  túto  niecliaDiku  tak  spravíme.  So  tri  dni  xdľ/lui 
Ba  äpiritusnv,  aby  nečistí  koihel^ký  iiiúj  nos  priši*'!  do  poriadku, 
potom  prldum  k  tohe,  a  ty  dáš  mi  ua  čas  uojiiki^  svoJĺ*  satučky, 
ohuliu)  sa,  «!!tľibáni,  potura  ty  zajileš  a  privt:zieá  ju  k  sebu.  Oubre? 

—  riobrt). 

—  Ixvo/čik,  stoj ! 

Starec  opät  soskočil  a  vbehol  do  hostinca  Kyin  Uorís  došiel 
fi  ním  po  jebo  h)%  n^te  so  dva  ra/y  sobkočil,  a  syn  /.akaždýiu  ndčky 
a  trpuHve  hu  čakal.  Kt'if  potoni.  prepustiac  i/.voz>-lka,  pľechftdili  iltliym 
necistyiit  dvorom  k  bj1u  „bahiska",  starec  spravil  nanajvýš  skniifiiti- 
dovanú  a  viuovatú  tviir,   začal  hujazlive  oddľhat  a  cmokat  ústami. 

—  tíorouka,  —  ritíkol  /.alohiiym  túnom,  —  ak  inoja  baba  začne 
ti  hovoriť  uíočo  (aké,  ty  äi  toho  nevéimuí  a...  a  butf  k  uoj,  vieä, 
tak,  prlvutiveJKi.  Ona  mi  je  sprostii  u  dra4»  alo  predsit  dobrá  baba. 
Má  srdcB  dobre,  vrelé! 

Dlhy  dvur  končil  sa,  a  Horif^  voMíd  do  Upnutého  pitvora.  Za- 
SkriiKíly  dvere  na  zdviháku,  ra/ilo  kuchymm  a  samnvaruvým  dy- 
inuni,  holo  potuf  ostri!  hla.sy.  Prerliodíac  z  pitvnra  cex  kuchyňu, 
lioris  Tidt!l  ioii  terauy  dym,  jiovr^^zok  s  rozvešaným  pnidlom  a  ko- 
mín samovaru,   cez  diery  kton'jho  sypaly  sa  zlaté  iskry. 

—  illa,  tu  je  i  moja  cella.  —  hovoril  staiec,  zohýimjúc  m  a 
Tchodiac  do  malinkej  izhy  h  nfzkoti  povalou  a  i  atiiiosfárou,  na 
uezoe^oníe  dusiľui  ml  siisftlstva  s  kuchyiiim. 

Tu  za  stolom  sedely  ak<isi  tri  baby  a  hostily  sa.  Vidiac  hosCa, 
poiibzcraly  sa  jedna  na  dridiu  a  prestaly  jesL 

—  (a\  dosial  siV  —  pýtala  sa  surovo  jedna  z  nich,  akislo 
sama  obabiabo''. 

—  Dostal,  dosial,'  —  zahundral  starec.  —  So,  Bi»ri8,  prosím 
(a,  sadni  sil  U  nás,  braá-k,  mladý  človek,  je  jednoducho...  My 
jednoducho  /iji^nu*. 

Akoí^i  nenaéiel  si  iníesla.  Ilanbil  sa  syna,  a  xafio  bo)  by  chcel 
uka/nva(  sa  pred  haliami,  ako  vÄtly,  „napajedeným*  a  miéíáfltjiým, 
opovrhnutým  otcom. 

—  Tak,  braiirk  mňj,  miady  človek,  my  žijemo  jednoducho,  bes 
mzkoÄe.  hundral  ou.  —  My  .smn  ludia  jodinidiichl.  mladý  človek. . . 
My  nie  sme  to,  čo  vy^  my  neuku/ujemu  ku  pred  ttidmi  len  Lakl, 
akl  sme.  Tak...   Vari  by  sme  si  vodky  vypili? 

Jedna  z  báb  ^  hanbila  sa  piĹ  pred  cudzím  človekom)  Tzdychla 
ft  hovorila: 

—  A  ja  si  po  huKlch  ešto  vypijem...  ľakŕ  huby.  iíe  ŕo  by 
si  oní  nechcel,  vypiješ  si...  Ivan  Viurasimič,  /avulajte  ich.  mHjtuo^ 
i  oni  Bi  vypijú! 


4td 


Posluilné  sluvo  už  Užko-bolo  jej  vyriecí. 

—  Vypi  81,  Dilarlý  človek!  —  liovňril  suii-ec,  uujiúzrÚĽ  oa 
syna.  —  My,  braíek,  vín  a  likí^rov  ueniitnio,   my  jednoilucb". . . 

—  hu  nepái^i  sa  u  uáti!  vzdychla  .babisko". 

—  Nie,  oic,  un  si  vj'pijä! 

Aby  ueurazil  utoa,  líurís  vzul  katiátek  &  mlčk7  vypil.  Kcd  pri- 
niesli  suiuovnr,  iiili^ky,  s  inolitticbolickou  lv:irim,  Btarcoví  k  vnli. 
vypil  ilva  iioliáru  protivného  čujii.  Mlčky  poBluchal,  ako  „babidco' 
uan&íkaiui  hovorila  o  tom,  že  na  tointo  svete  sú  bczIútoslDú  a  be<- 
boiiiié  deti,  kroró  opustia  svojich  rodičov. 

—  .la  vien),  čo  ai  ty  teraz  myslíš!  —  hovoľil  jMidnapitý  äUrRC, 
upiidajtii:   dn  svojho  obyčajiiŕho  opilólui,   ro/čulenóho  stavu.  —  Ty 
rí  myslíš,  ja  miu  sa  Hpustit,   upadol,  ja  som  bedár,   nie  dta  moi^, 
miouky  tento  jednoduchý  život  je  o  mnoho  normjilnejAl  imI  tvojhí ' 
života,   mladý  človek.     Ja  uikobo  nepotrebujem  a...  nechcem  !»- 
nižovat  sa...    Nemôžem  Btrpet^  keď  nejaký  cblapeo  s  pnlatoranii 
pozerá  na  mňa- 

Vo  čaji  čistil    harin$;a  a  posýpal  ho  cesD&kom  s  tnUým  ^fm 
že  i    v  jeho  očiach    vystupily   sl/y    pohrmtia.     Opiií 
o  totali»au>rnvi,  o  výhracli,   o  a.k()msi  klobúku  z  panm 
za  ktorý  včera  z^^platil  10  nibíov.  Luhal  8  Uikýni  ÍHtým  appeci 
s  akým*  pil  a  jedol  harintía.  Syn  mlčky  vysedel  hodinu  a  zat 
((dtdxiľaC. 

-  Nenmieiri  zdržiavat!  —  hovoril  iiaduto  starw^  —  Odpustt^f 
mladý  človek,  že  ja  iieiijfin  lak,  akct  by  ste  vy  i.hcetil 

Namáhal  »a,  h  vá/.iioHtou  aa  usmieval  n  miluil  na  baby. 

—  S  Itohom,   mladý  človek!   —   hovoril,  vyprevíUÍz«jiic  sj 
do  pitvora.  —  Atande! 

V  pitvore,  kdo  bolo  touuio,  razom  pritisol  sa  trárou  k  rukAfi 
synovmu  a  zafikal. 

~  Mal  by  som  videí  Soiiušku!  — zjisepUil.         Sprur  to,  W 
reúka.  anjel  mój!  .la  sa  oholiui,  obtečtem  ai  tvuje  i^utí'Ľk)  .  ..  Itud 
pri  nej  ndčuL  lludem,  budem  micaíl 

Bojazlivé  ob/ľi*l  ha  na  dvere,  /.a  ktorými  bobi  počnC  bhuy  K 
])remoliol  plač  a  povedal  nahliui: 

—  ä  Bohom,  mladý  človek  1  Atande! 


-M- 


Eugen  Onegin. 

z  ľiiňkiiia  prekladá  Samo  Btutictý. 

Prvá  hlava. 
LV 

Zrodený  som  pre  život  tichý, 

IVľ  /-^UiSic  na  dctUnc : 

1'mh  ŕVučncjÄic  .sú  lýry  vxáytity, 


47a 

Tam  živšie  sú  sny  tvorivé. 

Od<laný  prázdnej  chvíli  kde  som, 

Nad  opusteným  blúdim  plesom, 

»Far  niente«  mi  zákonom. 

Každého  rána  nájdem  v  iíom 

Svobodu  novú,   nové  krásy : 

Máličko  čítam,  mnoho  spím, 

Lietavu  slávu  nelovím. 

Nie  takto  u  mňa  v  zašlé  časy, 

V  tichosti,  lieni  strávený 

líol  mnohý  z  najstastnejších  dní? 

LVI. 

Dedina,  kvety,  pole,  Túbosf, 
Záhalka  z  duše  ľúbená! 
To  rád,  ked  ukazuje  rôznosť 
I  môj  i  obraz  Eugena, 
By  asnád  Čitateľ  —  bez  viny  — 
Alebo  vydavateľ  iný 
Pre  vymyslenú  klebetu, 
Srovnajúc  moje  črty  tu, 
Bezbožne  potom  neroztriasali, 
Že  len  svoj  obraz  kreslím  v  tom, 
S  Byronom  hrdým  poetom ; 
A  keby  sme  my  zákaz  mali 

0  inom  písat  poémy 

A  len  vždy:  jak  sa  máme  my? 

LVIl. 

Vhod  poznačiť,  že  poeti  všetci 
Milujú  ľúbosť  prepiat\i. 
Sa  stávalo,  že  milé  veci 
Nasníval  som,  a  duŠa  tu 
Ich  tajný  obraz  zachránila. 
Ich  potom  múza  oživila: 
Tak  bezpečný  som  ospieval 

1  devu  hôr,  môj   ideál, 

I  brehov  zajaté  Saltjira. 
A  teraz,  druhovia,  od  vás 
í*očujem  nezriedka  ten  hlas : 
?>0  komže  vzdychá  tvoja  lýra? 
/  diev  ktorej,  v  tlupe  revnivej 
Spev  zvučný  posvätil  si  jej? 

LVIII. 

>'C"i  pohľad,  zvlniac  naladenie, 
ll.úbcznuu  láskou  odmenil 


4?4 

To  tvoje  zádumčivé  penie? 
Tvoj  fahký  verš  o  komže  snil?« 

0  nikom,  bratia  moji,  ver'  nie! 
Bláznivej  lásky  búrne  vrenie 
Bez  útechy  som  preboril, 
Blažený,  kto  ta  pripojil 
Horúčlcu  rytmov:  on  tým  zdvojil 
Plam  poesie  rozžatý. 

On  Petrarkovi  v  zapätí 

1  múky  srdca  uspokojil, 
I  slávu  pritom  dostihol: 

Ja  lúbiac,  hlúpym,  nemým  bol. 

LIX. 

Zanikla  Túbosf,  múza  žije. 
Začína  jasneť  temný  um. 
Svobodný  hľadám  harmónie 
Čarovných  zvukov,  citov,  dúm ; 
Už  píšem,  srdce  nezasmúti, 
Nckreslí  pero  v  zabudnutí  — 
Čo  konec  verša  i  kdesi  — 
Nôh  a  hláv  ženských  nákresy; 
Vyhaslý  popol  nemôž'  vzplanúť, 
Ja  tesklím,  ale  slzy  niet, 
I  skoro,  skoro  búrky  sled 
Prestane  moju  sužovať  hrúd. 
A  vtedy  už  chcem  napísať 
Poému  v  spevoch  dvadsaťpäť. 

LX. 

0  forme  plánu  rozmýšral  som, 
A  jaké  meno  tomu  dám, 

V  počatom  románe  kccl  razom 
Už  prvú  hlavu  skončievam ; 
Prehliadol  som  to  všetko  prísne : 
Protimlúv  pravda  do.sť  sa  tisne, 
Však  s  opravou  dám  pokoj  jim, 
Censúrc  dlh  .svoj  zaplatím, 

1  žurnalistom  s  večným  hladom 

K  zjedeniu  oddám  trudov  plod... 
Nuž  chod  mi  k  brehu  ncvských  vôd. 
Tvorenie  moje  v  tele  mladom, 
ZiLsluhuj  mi  daň  oslavy  — 
1  Huk,  svár  i  výklad  nepravý  I 

---  ■•»«•■ 


476 


Na  hrobe  mája. 

Mne  Túto  vás,  vy  pekné  dni, 
čo  miiiuIosC  mi  dala, 
ked  bola  jar  a  krásny  máj 
a  v  srdci  láska  hrala. 

Mne  Fúto  vás,  vy  pekné  dni, 
že  málo  ste  len  žily : 
čas  veľký  pán  sa  nahneval, 
vy  do  tmy  ste  sa  skryly. 

Dni  dnešné  sú  už  nejasné 
a  majú  velké  stíny, 
už  tasia  jar  a  neviem  raz, 
či  z  môjho  srdca  viny. 

Na  hrobe  dní  tých  májových 
svoj  kvietok  v  pamäf  sadím, 
a  rozpomienkou  trudy  dňa, 
bych  okrial  srdcom,  sladim. 

Mne  Túto  vás,  vy  krásne  dni, 
lež  nejdem  slzy  stáčať: 
Mal  krásny  máj  i  tŕňov  dosť  — 
nie,  nechcem  nazpä{  kráčať. 

Somolický. 


-•M-- 


Z  básní  Bočkových. 

o.  B— ovi. 

rrekliata  povoFnosť, 
ked  ťa  diabol  zve! 
z  jednej  starej  baby 
spraví  razom  dve. 

Jedna  sa  zarieka, 
druhá  rydá  zle; 
čo  vybije  jedna, 
druhá  rozmazle. 

.S  hlúpymi  babami 
hrozitánsky  kríž, 
nevyhovieš  žiadnej, 
čo  sa  rozdrapíš. 


Ak  na  ne  nebuchneš 
a  ncsnesieš  pisk, 
vyženú  ťa  z  domu 
až  do  trasovísk. 

Abo  ťa  posadia 
pod  kúdefu  priasť 
a  nedajú  muknúť, 
ani  sa  ti  stríasť. 

Ak  si  chlap,  bud  chlapom, 
povinnosť  si  znaj, 
a  po  nej  si  dupni, 
po  nej  svetu  hraj ! 


P—ovi. 

A.  ty  s  plačom  zostaň  v  kúte ; 
márne  kričať  na  zopsutie ; 
nebude  raz  lepšie  v  svete, 
kým  lepšími  nebudete. 

Z  chlapcov  musia  dozrieť  mužia : 
nech  sa  učia,  nech  sa  súžia ; 
cez  jednu  sa  prebi  biedu, 
v  druhej  nájdeš  už  aj  medu. 

Tam  si  iba,  bratú  doma, 
kde  je  si!a  povedomá ; 
len  tak  voslep  sa  rozháňať, 
to  chcieť  hviczdv  skáUm  ráňat. 


— •»«. — 


Len  okamih  . . , 

-Len  okamih  —  a  srdce  stíchlo  v  ráz, 
sťa  vtáča,  vyplašené  v  prostred  piesni, 
ňouž  zšveholilo  v  ústred  stcrých  knis, 
znov  rodiacej  sa  vnadyplnej  vcsny ; 
len  chvíľočka  —  i  stíchly  túžby  mladé 
a  kýsi  tajný  žíal  sa  v  srdce  klade... 

C),  znám  ja  toho  žiahí  vznik  a  stih, 
znám,  prečo  náhla  bolasť  srdce  jala; 


477 


mňa  náhle  zbolel  cudzej  strastí  vzdych  — 
a  vlastný  bôI  som  povždy  vysmievala! 
Viem  ukryť,  bôfneho  čo  v  srdci  prúdi, 
a  cudzia  strasť  mi  slzu  z  oka  lúdi!  — 

O,  nač  ten  žíaF?  ó,  povyjasni  zrak, 

nech  úsmev  zjasni  tváre  tvoje  bíadc : 

míía  boli  to,  čo  teba  tiaži  tak, 

mňa  moria  city  zaplanuvšie,  mladé, 

ked  pri  vzniku  im  na  skon  zvoní  hrana  — : 

čo  srdce  vtedy  ?  hračka  polámaná . . . 

Nuž  zjasni  zrak  a  pozabudni  na  cit, 

cit  túžby,  blaha  nové  zvlnenie; 

veď  zavše  dlhým  nutno  žiaľom  platiť 

slasť  krátku  —  krátke  citov  zblúdenie. 

Nač  darmo  slúchať  čarné  srdca  hudby, 

ked  »zavznieť  —  odznieť«  určenie  je  sudby? 


•»«. 


Bájka. 

JMy  stretli  sme  sa  v  tieni  lipy  šerom. 
Už  nebol  máj,  lež  snivá,  tn'ichla  jeseň, 
a  dávno  zvädol  kvet  a  stíchla  pieseň, 
čo  slúchali  sme  kedy  s'  pred  večerom. 

Na  nebi  tíško  plynul  mesiac  bledý  — 
i  lipka  šumela  tak  ticho,   nko  vždycky, 
len  teraz  šum  jej  znel  už  elej^icky ! 
však  krásne  bolo  —  krásne  ako  vtedy. 

Tak  pekne  bolo,  ako  vtedy,  z  jari ; 

!cn  reflexie  chybovaly  jasné 

a  srdcu  cit,  v  ňomž  rojily  sa  básne : 

náš  jarný  poém  bol  nám  dávny,  starý .  . . 

Tak  žiadalo  sa  poodkliať  ho  znova 
a  srdca  struny  dávnym  zladiť  tónom  — 
však  v  spomienkach  o  čase  dávnom,  onom, 
my  zabudli  sme  čarodejné  slová. 

A,  nenajdúc  ich,  mlčali  sme  oba  — ; 
len  lijía  šumela  —  tak  vysmievavu! 
a  svetlo  mesiaca  sa  chvelo  hravé 
v  hladine  vín,   čo  postriebristá  zdoba. 


478 


)>Jak  pekný  večer!*  —  znela  prívet  chladná  — 
však  prečo  známe  chvenie  v  tvojom  hlase 
a  srdce  prečo  strepotalo  zase, 
ak  bájkou  bola  nám  uŽ  pravda  ladná ? 

O,  prečo  city,  ktoré  v  srdci  zhraly, 
nenašly  cestu  k  ústam,  ku  srdienku?! 
nie  k  novej  slastí  —  aspoň  v  upomienku! 
Však  oba  sme  my  zanemeli  stáli . . . 

A  chvilka  tá,  to  krátke  zadumenie 
nám  obom  jasne  rozluštíC  sa  zdalo : 
Že  sen  to  bol  —  i  ten  tak  trval  málo  I  — 
a  dobre  vraj,  že  prišlo  prebudenie. 

A  oba  tajne  klamaním  sme  zvalí, 

čo  blahom  bolo  —  lžou  sme  zvali  rázna, 

a  chcejúc  ztajiť  clivé  duše  prázdno, 

my  oba  sme  sa  chladne  usmievali  —  — 

Už  nebol  máj,  však  bolo  ako  z  jari  — : 

len  kvety  chýbaly  a  spevy  krásne 

a  srdcu  cit,  nímž  rojily  sa  básne. 

I  jarný  poém  náš  bol  zovšednelý,  starý .  . . 

Ľudmila  Pot^javorinská. 


Spomienka. 

Naslúcham  jcdlíc  trúchly  šum, 
šum,  ktorý  tichosť  ncn;iruší  — 
a  razom  z  tichých  mojich  dúm 
mi  sladká  rozpomienka  vznikla  v  duši. 

Na  jedlíc  kruh  si  spomínam, 

na  krúžok  jedlíc  v  našom  sade, 

v  ňomž  milo  dlicť  —  tak  sám  a  sám!  - 

kým  v  duši  túžby  tajomné  a  mladé. .  . 

A  sťaby  dávnej  piesne  tón, 
čo  nežno  kcdys'  v  duši  znela, 
spomienky  jedným  záchvevom 
slasť  dávna  znovu  srdcom  pozachvela. 

O,  prečo  tolký  tklivý  báj 

sa  v  tejto  rozpomienke  kryje? 

vľJ  nespomínam  krásny  máj, 

ni  dvojích  sŕdc  v  plam  spiate  harmónie. 


<Ťft 

Nie  fhrojich  duši  jeden  cit 
mne  sladko  v  rozpomienke  tmie: 
len  prvvdj  túšob  skromný  svit, 
len  prvých  dtov  hravé  strblictaoic ; 

neistý  ešte  nádej'  let, 

nejasný  túžbj'  plápol  svätý, 

lajonmý  ešte  duclw  vzlet  — 

však  mocnou  pi'tskou  sa  srdicnkom  si»iaty 

Už  xhasol  srdca  krásny  plam  — 

len  rozpomienka  pozostalá.,. 

a  s  úsmevom  si  spomínam, 

čo  kedysi'  blahom  žitiu  som  si  /.vola. 


Kassírka. 

ľovictlkii.  Napísal  Franiyia  Coppie. 

Volili  ju  niadťiuuísídle  Olympiu,  a  už  desuC  rokov,  co  je 
ka»iiirk(Mi  v  železnični'j  reétauräcii. 

Mytoln^ňckó  jej  meno  je  úplue  primenn<-'  jej  Tzncáeiiej  krdíie. 
Kľásiio  pťsia  11  pleciu,  tuho  íítialinutt!  ('ioniyiu  atluí^oni,  velebne  vy- 
stupujú imd  iítolom  niodzi  dvoma  pyramidami  sckani^lio  cukru  a 
dvomu  mt>lt;hiort«vytiiÍ  vasanii,  uapliicuVmi  kávovými  ly/íčkmni,  ako 
tul  stpmi  V  úxtidl  v  Krkadlf)  odniža  sa  jej  plný  chrbát,  hieJn  tvrdú 
tylo,  pyÄný  temný  chiíípon. 

,HdJ,  lo  je  krásna  brynetlia'*  popljíyúc  pivo,  hovorí  si  ku- 
pťt-ký  cestujúci,  ktorý  mal  odíst  uoŕiiýui  vlakom  o  1.  hodine:  ;^arron 
vyťlta  uru  vyiJaiiŕ  peniaze,  on  priz<*ľ:i  s;i  drohiiýui,  ii  mu  impod- 
strčili  7.  olmbu  vyšlú  miuou,  a  hndl  plamenný  pohľad  na  ka»sírku. 
Ona  odvetí  mu  pokojným  obyčajným  úsmevom,  u  od  celú  aoi% 
učupený  v  ktitn  vniJOiia,  dríonn^  a  vidí  vo  sne  tú  pôvabnú  osobu 
ft  jej  orlidfm  nosom,  s  ocami  Junony.  a  pokojným  výrazom  dobro- 
duéuej  tváre. 

Krúžia  niadeiiiidselly  Olympie  mula  úŕíuok  uielen  na  ceMujúcich, 
/  prvtMup  vidcniii:  mm  budila  i  irvÚLOJšio  dojuiy  u  tých,  ktorých 
iiľplftšil  MOuadiUy  hlas  s^eleTiiiičnOho  slubu,  o/ývajúcÍ  9a  po  kaviaini: 
«J'áui,  idtici  osobitným  vlakom,  do  vagónov*" 

V  reátaurácjí  bývali  stj^li  hostia.  Niektorí  z  obyratelov  tohto 
pantskoho  pn>dniefttia  ítcltád/avalí  ita  tn  zabiC  večer,  prečftaC  si 
noviny,  zabrať  ba  v  karty.  Iin|  to  zvjíčm  tichý  n&iod :  úradufcí, 
renticn.  nbchoflnlci.  Mnohí  z  nich,  zo  starých  a  najvernejílch,  xa 
ili-saf  rokov  videli,  ako  ruzkvitala  n,  jestli  dnvolonn  otvorene  po- 
vettat,  ako  rozrástla  sa  ui  Mvnjini  pultom  krAsiia  kauHÍrka.  tVivyklt 
iia  jej  ňtiavufity  kuntnialt,  ktorým  diivala  ľozka/.y  gai\onom :  |,Joscrc4 
wiu  piva...  Uippolyte,  pozrúc  na  terrasse!" 


^ib 


480 


Alo  n  väctk^oh  týchto  pánov  to  obdivovanie  kr&snoj  liirnctiT 
iiÉalo  |K(valiu  úcty.  Už.  tiajn  pľPimjíiU^Iia  spravili  si  n-:: 
rpšI.HUľáťii  pri  vzArnoin   spfilu praco viii'rtve   mníltniimKcII 
jej  pripadol  osud  Metternicha,  ministľa  tmeli  cisárov;  š: 

nitíri.  hovoriac  8u  svojimi  hosCiní,  vyslovovali  sa  o  Dľj u 

spôsobom:  „Poetivt-  díevľu.  tiuiiiá  žena.*" 

Tak  panovala  omi,  biidíuc  ofltiševnente  a  rictu,  ani  krAfovna  t 
idol.  Sulo  sa,  iti  iiiťkto  z  obyč.ijn>VI]  liOKtI  pHRtjipil  k  piiiui  *, 
iipiiic  sa  na  iakof.  zdvorilé  a  úttive  prihoväľal  sa  ' 
lo/.liavor  záležal  z  olropanych  fiiíií:  „ľž  mi  uáiii  ili 
„Povelriu  je  pÄte  vždy  rfiladná" ;  tiiailfinoisellu  odiiovudala  s  ton 
tetou  pikantnou  ori;:lnálnostnii.  Pred  fiou  mali  slnich.  Nikdy  oiktu 
neopovtižil  by  sn  ináče  sa  blIžiC  tejto  chladnej  krAse;  nikdy  mkto 
nevidel  ju  iba  na  jej  katedre. 

Každodenní  navšitivovalelia  kavianio  usjednostiijnili  9n  ns  *<mt 
/)'  niudHiiioiselle    Olympia  je   podobuA    neStastnej    kr 
Antoinette  —  ten  istý  nos,  tie  ii\é  raki^ske  pery.  ta  iíi 
tická  maníia  držaC  hlavu.  Táto  mienka  už  ustálila  sa  dávDo.  Kotlui 
jukov  mala  teraz  kassírka?    Tridsaťdva.    Možno,  LrÍditAl{mC     Tfir 
dostala  t^irokií.    Ak  tiž  chceli  najst  v  nej  pndnbuotft  9  krÄlini,  oi 
dvoma  podbradkami  a  proHIoui   hourbonským   upomlualA   t< 
vika  XVL    Ale  nikto  nikdy  ne/amytílel  sa  o  lom,  či  tDOd*  i 
Olympia  uiA  srdce 

Áno,  v  jej  pi-siach,  tiibo  siialmutych.  ttob  srdce,  citufni^T  p«M 
srdiľe,  a  tu  v  jeden  pekný  deň  ono  pohlo  sa,  do  —  botlat  —  yif 
poKde!  Biedna  deva! 

Teu,  kto  pohnul  jej  srdce,  nemajúc  o  tom  tuáenia,  pri*'hAdrJ 
ka:ídy    večer  du   kaviarne    okolo  H.  hodiny.     Bul  lu    ' 
člnvek,    29 — 2.'i-ročnv,    chndohup.    nW   slušne    odetý,    ^ 
poitfclom  pod  pazuchou ;    nosil   I»hk<^   |»alulul,    treltArg   tKila  tiflá, 
klobúčik,    osedivelý    od   sloĽa  Zii  niukolko    rokov;   grariosue   p»- 
dvihoval  bo,  pn'cUodiac  popred  pult,  a  sadal  Bi  v  najďalÁom  kttWi 
pýtal  kí  m:(sa;:r:in  (kiivn  s  vfnom),  pent,  atrann^ntu,  vyital  si  t 
feJa    knihy  a  pHpier,    ŕfial,   písal,    pozeíajiic   niekody    do  slo 
pohni^ený  v  svoju  robotu,  temer  vôbec  nexodrihnúc  liítTy  *  [iraca}^ 
takým  apósohoui  do  polnoci. 

Iste,    tento    usiltivný    člnvnk   trávil  vel^cr  v  kaviaľnl  xo 
vosti.     Itoma    iste  potreboval  by  na  kurivo  a  svetlo  viac  ne* 
defiut    coutimuv,    ktoié    plutf  v  reštJuirácii,   h   pľKUvkom    4   wtfi 
veTkudušne  neobávnnvĽh  ^ari;oiiovi  na  prepitné. 

.To  by  sme   sa   [Míkne   mali.    keby    všetci   hostili   tvkí 
hundral  po  ôsmich  dťioch  rešiauratér,   nahnúc  sa  so  ;■ . 

k  ncbn  jednoho  z  hráčov  v  domino,  ktorómn  pr&ve  bo)  i 

múdry  chod. 

Ál(>   pekná    kaKSÍrka    n«smyATnla  titk.    ako   pán,    otiu    n 
svojej  nltVíVijnej  /dr/aulivusti  Tiepľest;tjite  nbriicula  /.nik.  .svuje 
U  krílsne  uči  Jnuony,  uíi  nuvt>ho  hosfa.    ().!  |iai(,»nitv  doxrcdel 
>li^toriu   toho  skrouin(^lio  a  nderneho   mtndého  človeka,     llol 
dobnj^  a  osamelý,  býval  v  susednom  dume,  na  äamom  vrchu,  v 


pftť 


Jl 


411 


flťhodf  k  nctiu  najbližšom.  Hovorili,  že  knžilý  deú  cfaoiH  do  hoUní- 
ckŕho  Kariu  ]iní;lui:liaf  Hkvsí  vetiui  vedeckf  kuľs  a  pripravujú  sa 
na  xkiiéku  volmi  (a/kú.  luiiŕe,  ro  je  john  jcp^ciálnyiii  pretlniotom, 
madoinuisĽlIe  Olympia  nemohla  liplne  pocliopiC;  boto  to  čosi  strcdnó 
liľ  '  '  -ľ'tii  iL  luulyíriii.  Oti/vli\kiiĽ>  dojliiiiilo  ju,  ^e  inlad;^  Mudcut 
v  ;  i  iliplíimu,  iiby  len  mohol  ľxistovnt,  mal  tľjwlivo.Hf  irAvit 

cely  večpr  pri  pnh.lrí  niaba-níiiu,  nad  nevďačnou  a  zle  platenou 
robutou  —  prekladaním  .s  an;>tick(-^ho. 

Do  íestnéhn  a  dnbľ«^ho  i^rdra.  ktoré  bilo  pod  tažkym  adasom 
T  pôvabnej  brudi  kitsslrkiiiťj,  vkradl»  sa  iajiiá  nežuoat  k  tomu 
8Trt)oi)ki'>mu  flniíhibni'mu  mbidi^mii  ŕloveku,  ktorý  s  takou  milou 
/'  u   klaíiiil  sa  jej,    !  h'jdil  vedlu  pultu:    oua  sama 

iľ-  nho   poveduniu,    i-  i  8ň  v  tej  veci;   jej  robila  sa 

jeho  practivítoftt,  bolo  jej  bito  vidot  ho  opustnnt^o  a  biedneho. 
A\b  zato  zdalo  sa  jej.  ie  h\n  mh'ia  sa  lepšie  za  tie  dlh^  hodiny, 
hým  je  on  v  kaviarni,  zohnutý  nad  svojimi  knihami ;  maáinálnosC 
služby  zdala  sa  ji'j  menej  jodnotvániou.  Táto  massívna  osoba,  sto- 
jacia tA  Ľ(.'l(iu  kopou  rukru  a  Hlitom  k.ivnvydi  lyžičiek,  /.akúäala 
aký.si  iif'pipkojijý,  ale  prijemný  cit.  Srilval.i,  iilo  v  jej  snoch  nebolo 
ničoho  romanticktJho  a  vd^uivOho,  onu  dobre  vedela,  čo  váetko  delf 
ja  od  lobo,  ktorý  soilel  Uik  blízko.  lYúve  lak  nedalo  sa  mysief, 
ie  by  mademoiselle  Olympia  mohla  vstat  zo  svojho  kreslo,  soštiipiČ 
su  svojho  vyvýšenia,  pristúpiC  k  tomu  hosťovi  :i  pusti(  sa  s  ufm 
clo  reri,  ako  nedalo  sa  mysleť,  že  by  cisárovná  sišla  s  tnuiu  v  čas 
tmiso-rnain  a  mhuô.i havane,  v  prítomnosti  oelŕho  dvora  verejne  pre- 
ukázTtU  pozornoaE  nejakému  cliatrnému  mladíkovi  svojej  ptrdy. 

ľritom    madeuioisolle    Olympia    nebola   hlúpa,    bez   rozsudku; 

oanpak,    bola    velmi    rozumná  a  skronuiä.    Vychovaná  v  prísnych 

pravidlách,  dopií?tnIa  lásku  len  po  knltkej  prechádzke  do  mairie ') 

.■ib«i»n  i-hľAmii ;  ^úbec  nepii.'dstiivovaln  si,  ;?.e  ndadý  ŕdudent,  zaujatý 

:\  8  nádejami  v  budúonufr',  mohol  by  sa  zalúbiť  do  stuénelej 

;k'J  devy,  iH'Uiiijiicej  ínýrli  prostriedkov  k  jestvovaniu  okrem 

skromnej,   cliatniej  í*hiŕ.by.     Kadto  ona  musela,   (rebárs  so  žiaIom« 

"-  ■•  'f  sa,  že  mladý  človek,   ndtrhujnc  sa  na  oknmženie  od  svojej 

díval  sa  na  ŕiu  s  takou  is^ou  luhoätajnosCou,  ako  na  billiard 

h>  na  podstavec  pn-  fajky  kaŕdodenných  hostí.  Ona  nemala  ná- 

,    neiífalÄ  Sii  ničomu.     Len  kým  on  hol  tam,  (itilu,  f.e  srdce 

aiťosi   /ohiiíito   ^ll^^l)lKi   príjemným,   teplým  vanutím.    Často 

icala  svoj  junonský  pulilad  k  tej  naklonenej  hlave;    íiadalo  sa 

dotknúc  ía  huMýríi  a  krá>nych  vlasov  íiludenta;  no  toto  spAso* 

by  jej  len  tikii  raď'Kf.  akii  poi-tti  staiii  panna,  hl.<idkajtir  svoju 

lUú  augorifkii  mačku.  Zdalo  au  jej,  že  je  to  cit  matky  k  mladému 

»coTÍ;    ona  priiila  mu  v^t-tkObu    moiii(>lio   úspechu,   zdaru.     On 

iboe  svojho,    atnite  Ma  p^M^^.<^ítoľonl.    A  tu  ona  \ldí   hu  potom 

tufieume,  t  anifítixitre,  doktorom,  v  bielom  nákrŕnŕku,  preduAša- 

sbo  a  rorpiivajiicehn  podivnt'*  veci  o  uosoro/covi  a  iíiiafe. 

Tak  to  šlo  celú  rJniu,  a  madcmoisello  Olympia  bola  ifostná. 


mairie,  únuloä  iuiv»utu«l  nuUni,  pr«d  ktorým  ôviliio  <Uýe  «a  raliiL 


isa 


líaz  večer  študent  iieprifiiel;  na  dnihý,  na  tretí  deň  i  celý  týi 
ho  nevidota.  Holo  to  počiatkom  mája;  teplé  vcieiy  zdržoraly  vÍchíd 
hostí  na  tcri'asse. 

Pravda,  uadeinoisclle  Olympia  cítila  žial,  uu  v  jej  ži&li  nebolo 

niŕoho  li(irkť+lio.    Nfjalíii  premonii.  nlíiste  8(a>'    '      "  '  -inJe 

mladého   človeka.     Dutuntň   o  zliiišluioli,    pot-:  ■<n] 

Ú9\>cc.\\<)m,  o  dobrej  stanici,  Ittoríi  oprosti  ho  pľi-lMiuiiiiuA  \  '■ 
V  skutočuosti    holi)  jej  Iiílo,    kc  ho   uiet  tu,    ua  očíacli    pi  i 
o  ktorej  on  nemá  vedoiiiia.  Ale  tn  robil/*  Taký  je  život. 

Nartlediijúcej   nedele,   oknlo  10.  hodiny  večer,   pití  tub< 
dážcľ  cestovatelia   s  jednohn    okiuiinŕho  vlaku   siäll   io.  v  : 
Kassírka  mala  mtioho  prilco,  uepiTSliijue  vydiiviila  ro/ka - 
Trochu  ľozčulenA   zvolala:    BÍIypP"''^'^!   ''^'''  polutn*.  . 
ked  razom  vidí  študent.i.  Trebárs  bol  odctjí  ako  - 

sa  jej  krajším,  akoby  žiariaci  mladoalon.    Strnšay  ..-, , 

pre  srdce  madernoi^elly  Olympie.  Mlad.f  človek  nemal  aiií  knil 
ani  papieru,  ale  viedol  jiopod  niku  kľitsne  mladíc-  dicvŕo,  Kvieiv. 
ako  vefký  buket  orĽovAnu.  ktorý  vííazoslAvne  niesla  ona,  červ 
s  tmavými  oóumí,  štiavnatýmí  perami,  s  dosC  smelým  pi>b 
v  Eivctlýcli  halách  s  volkými  červnivmi  hriichy,  v  slamenoui  klol 
B  jasným  makovým  kvietkom, 

7ďlubeny  párik  posjadíl  sa  ďaleko  od  kaHftfrkiriho  pultm 
pfjajúc  si  dva  poháre  piva,  na  konci  stola,  blízko  jeden  k  dm 
li^mu ;  uahni'iľ  sa  k  nej,  on  šeptom  hovoril  jej  čosi«  čunm  ona  si 
smiala.  Kcd  dážd  prešiel,  vstali  a  odišH;  v  ich  chôd/ii.  ýiv*"j  ? 
fahkej.  i  v  tom,  ako  šli  popod  ruky,  uka/ovala  sn  rudost  t 
ich  Hrdca.  ]<t:n  vU^ily  biedna  kasiiirka,  na  ktorú  mladý  či' 
nppozi*el,  pochopila,  že  ho  mitovnia.  Slzy  vystúpily  jej  do  k 
dýchať  bolo  jej  ta/ko  ^  stiahnutý  driek  leii-len  že  sa  jej  uero2trhf>l 
Ulboký,  ta/ký  vzdych,  vzdych  tučnej  ženy  vyrval  m  je}  z  hnwh 
Pocítila,  že  jej  roniAn,  biedny,  skromný  román, 
druhľlio  nikdy  uehiide,  A  tupo.  ako  porazená,  di 
kvapky  dažda  prestdvajúcej  búrky,  nevediac,  ie  takó  slzy  liatia;; 
i  z  jej  očí. 

Čas  utekii.     Mademolsclle  Olympia  irónila,  ako  predtým,  taA 
pullom   železničnej   kaviarne,   ale  íialny.   bez   tilechy  je  í- 
teraz;  srdce  stisne  sa  jej  zaka;ŕdým,  keď"  pozre  na  mľaimi' 
/jx  ktorým    plsaval  bľadý  .študent   svetlooký.    Ale  od  hófu 
nechudne,  naopak,  eŠte  je]  pribiida:  novi  íiostia  divia  sa,  :i. 
zo    starých    navštevovatelnv    ho>on   o  pndnhiiosti    vjiiinúrťj 
8  Ml^riuu  Antoinetton.  Jeden  z  nových  —  prvý  subjekt  v  n' 
voni  oddelení   súsedního   obchodu  —  osmelil  sa  akosi  pv 
mkulosŕ   čnslo  hyva  ueostra/itá  —  ic  kai^tíiika  *•!■ 
na  l.udvika  XVÍII.,   ako  zobrazovali  ho  na  uiinci- 
a  že  mailemoiselli  Olympii  chybujú  len  napudrovaDá  tJ«rucUu«,  vi 
u  opolety. 

Preloi.  J.  a/. 

•M' 


K=& 


IM 


Nešťastná  prfhoda. 

^Q  iírota  na.  sloveoBkttj  dedine. 

U  úpfltŕ  vrchov  pobraTtičných,  medzi  /Tolenskoii  n  Toknvskoa 
stolicou.  lobprtíslkTtt  sa  novolkú  dedina  K — íky,  predtým  i  Kránico 
xvauá.  .Iŕj  ohyvutL'Iiii  živia  sji  viidšiium  leii  z  hôr.  Chhipi,  vi  v  Ivte 
íi  v  /ItiK*,  usUivinii*  sú  v  honlťli,  Kerii-Uim  roHratmif  i  po  dvoch 
súsedity^li  stoliciach.  Chystajú  drevo,  pália  uhlie,  vfiôsiuou  pre  knif. 
änlť.  /eny  ria(ra  a  spravujú  domikMiosí,  opattujú  dcii  a  kľavy,  kioró 
im  poskytujú  značný  dôchodok.  Chlapi  sti  bujnf  a  pukne  uľasleiif, 
jakn  nuUokde  vídavame. 

I. 

Slary  Zahku  príšid  priive  na  nickoTko  dn(  domov  z  hory  í  so 
synom  .Tmikuiu.  Čatt  polnýnh  pľá<:  nastal,  tu  j<t  kosbn;  niu»f  í  ou 
poponahlat  sa,  aby  luky  jetio  ne/osialy  posledné  v  dedine  nepo- 
kosiem^.  Po  kosbe  pustm  ovce  a  kravy  po  lúkách,  a  váetko  vypasú, 
kde  čo  kto  Dechal. 

Stará  bábková  má  zase  plnú  raky  práce  okolo  íudf.  Dnes  iéli 
im  šiesti  koí»iť  na  Fíimiare,  a  t^ifko  hm!»A(Vk  hrabať.  r)c«'ra  Auka 
JĽ  jej  pr&vi>u  rukou  v  domácnosti;  dnes  vypravila  ju  s  mliekom  a 
tvarohom  do  Itystrice.  ľeiiazl  teraz  treba  mnoho  pre  koscov,  hra- 
báČky  i  fuľuiauoin.  Kosci  neradi  chodievajú  na  nbi^n;'*  robiC,  nidSej 
idú  to,  kde  im  huctf  hotovým  vyplatia. 

fítará  zvŕta  sa  od  rána,  jo  ako  iia  kotovmlo.  Varenie,  kravy  a 
ind  domáce  starosti,  tn  všetko  je  na  jej  Idave.  V),  neiaz  vyzrela 
z  prcddoinu.  čí  Sii  joj  Anka  už  z  me^tJi  nevracia. 

Slarý  /abka  i  ^o  synom  Jankom,  ako  priali  í  hor)',  sotva  žo 
oillo/ili  čierae,  zavláčené  kapsy  a  niečo  si  zajcdli,  ui  bexii  kosy 
do  nik,  ktorô  od  jasene  za  rohom  na  povalo  boíy  8trčeni^  —  aby 
ich  nHknvali. 

Janko  umyl  a  obliekol  sa  do  bielej  „patehítnvej*  košele  a  do 
bielych  ^Íal,  obul  sviatočné  čižmy  z  komory,  ahy  pekuo  a  iilnšne 
T)'/c>nil  medzi  mládenci  na  lúko,  I  otec  jeho  zamenil  svoj  hôrny 
cnlĽv  za  my.  aby  i  un  nebol  horším  od  syua. 

KM  bolo  všetko  T  poriadku,  vzali  na  plecia  ko^y,  ku  boku 
2ns«  oi^Iy  9  úselnlknmi  —  a  hybaj  na  Kimlare.  Stará  Žabková 
sa  vychetliacimi  zavolahí  r.  komory:  „No  len  chodle  s  Pánom  Hohorat 
A  ty,  íita.T.  po7.n  tam  v  tom  karbeli  na  lúke  bude  ešte  dačo 
bryndze  n  chleba,  aj  ilnčn  T>-pií.  ak  všetko  ui  nevypili:  daj  ira^ 
nby  mís  nculiovámli  pumedzi  svet,  le  mali  hlad  n  tú6.  Obed  do- 
Di*»ie  Anča,  ked  z  mexta  pride;  s  uluvrautúm  |>Ajdem  ja  sama  za 
rami." 

Chlapi  odiäli.    Stará  vrátila  sa  do  komory,   a  v»o  ide  kukuút 

nbntsk'i,  len  ahy  na  čas  bola  hotová  5  varením.  Kyslú  polievku 

.:  už  odv.iľiIa.    Kšt»!  miest  na  bryndzové  halušky.    Tretia 

pra/ciiiľľ  pre  koscov  na  olovrant.     !  k  vereri  tr^ba 


4S4 


jedno  drulK';  pHchjstat,  aby,  keit  sa  domov  vrúti,  mohU  byt  s 
skorej  Iiotovál 

Onedlho  vrAtilo  sa  i  diovcH  z  nio.sta,  vvU-  vypotr^n. 
červoiiO  ako  kalina,     ľovykliidula  krbky  z  u)Ii<.'kii,   de 
o.  bľíiu,   ocot  n  inŕ  drobnosti,    ktoró  v  dedine   horkpdy  dfoiňi  »ŕ-j 
inožnn,    lebo   tu   doHJaf  noosadíl   sa  tľvúcne  z  vyvulimi'-hn    n:iri>.l> 
Žiaden,  ka^dý  v  krátkom  čase  odvandtiije^  ani  nik  nezná  I 

KeJ  donosení^  veci  Anka  jHikltldla  na  Bvnje  niioíto,  vj 
sa  i  ODB.  aby  hoi-šia  nevyzerala  od  inýcli,  vwila  batoh  t 
na  chrbát,  hrablo  do  ruky  —  a  hybaj  na  lúky. 

„Tío  len   »a   usilujle,   Anka,"    nakladá  jej    mati   vo   tlverdurlul 
pí'kDe  rúče  lobto;  kerf  kravy  na  poludnia  domov  pildu  a  ich  oi»- 
iríni.  prídem  i  ja  za  vami.  Aj  olovrant:  ja  donesiem. " 


U. 

Bol  krásny  deň,  od  nina  nebolo  ani  lon  mnlcka 
skoKeuÄ   tráva  je  už  v  okržaloch,    pud  veŕer   pnde   <l 
véetko  len  tak  šuátí!    Anka  donesený  obed  rozin/ila  , 
kť'ho  lieskovŕbo   kniha,    zpod  ktun'ho  vytekala  sía  kŕ,  i...     .. 
ako   rad   studená  voda.     Kosci  a  bruháf-ky   poscliád/.ali   ^   oa 
pravenä  miestu.  Chlapi  jedli  osobité,  ženy  (icž  o»obit<'    '  "     ' 
véetkym  N-ýborne;  sauit-  žarty,  samé  spevy  ozývoly  sa  t.! 
ľoíntí  koniky  a  svrčky,  po  krnhooli  lieskových,  í  ^  ■m  ' .;  . 
ľu/tr;ilei)é.  tiež  nôtily  svoje  melódie.  Medzi  kuscaiit  ,i  hr. 
boli  i  mládenci  a  dievky  /.  dediny,   kamaiAtí  a  kamamtKy  Jankoi 
a  Ankine.  Jeden  druhŕho  sa  prekárajú,  už  toho  8  lou,  zas  V'  ■"'■  •í^- 
8  tanilyni  mládencou).  Holo  Um  vtipkovania ;  niuktonŕ  die 
éervenaly,  už  ci  od  railosti,  či  od  hnnhy.  Vnj  len  na  li  " 
uu  poli  u  vo  volnej  prírode,  rozveselí  sa  náá  dobrý  li 
Tu  zabúda  na  všetky  tninipoty  a  biedu,  kton*  hu 
tlačia  k  Zi'nii.  Len  v  svobodnej  prírode  oíije  duťl 
vysáfm  cieloni,  než  je  jeho  knždodenný  život  a  pi 

i'o  BtrovoDf  obedu  btarM  trochu  si  i  polfluili,  :>m.wi>i 
striijali  veselé  2artv,  dokiaľ  neprišiel  éas  k  robote.    Ani   p- 
oddychu   tia/.i\a.  vuial    svojich   roln>tnik<»v.     IlniMÍ   ' 
v  prodoÄlej  práci.    Anka,  dcéra  Žabkova,  i  s  kan^  < 
&a  trochu  ďalej  od  starších  hrabáček,  a  2ačnú  ai  vvšulo  iiótic: 

1*0  zelenej  trávičke 
kľá/a  .lanik  k  Aničke, 
lebo  nm  prl»(  ká/ala, 
keif  páeuičku  viaxala. 

Vviíeli   mládenei  ŽelmuvKky   pozerali  s  drtthi^bo  kraja  lokt 
Áuuini^  speváčky  a  jakú  by  na  povel  oiipovediUi  im: 

Anička.  AnicJia, 
dnáa  moja  drahá, 
vždy  mu  čosl  U  \*aôoj 
zábmdúckc  (ahá. 


^ 


Nevúb!  mn  ku  nej 
vouofí  ťiiiliníkíi, 
alo  mu  k  iioj  viUiia 
tvoj©  čierne  oíkÄ, 

Kcitľ  8tan\  atiková  piíšU  na  lúku,  lú  bolo  všvfko  ilúviiit  v  nsi* 
lovnoj  pľdci.  Leu  tak  jej  rástlo  srUcc  oU  rmlusti,  ko(f  iiučtUa  milé 
apevy  iw  svojej  lúke,  kloi-ŕ  tni  horj'  v  ozvcdú  ilaloko  ha  nifsly.  No 
väčšmi  ju  Ic.iilo,  kcíf  vidi'Iii  /.daloka,  nko  jry  dcéra  usilovne  sa 
krúti  okoto  8(im,  nosí  do  kopeucov,  Janko  zaee  na  pľPtt'ky  dnihych 
prekáia  na  liíke. 

„rún  Boh  pomAhftjť  b  ífm  obyčajným  pozdľavotn  prišla  Žab- 
kOTl  ku  pnioujtÍĽÍui.  —  ^Váu  Uuh  uslyá!  letka  ľ*  ozvalo  sa  i  viac 
bniitil.  —  „Ci  sa  vAm  dobre  kosí.  iniádunci?  A  vy,  diflvŕenceT  či 
sie  už  vela  dnes  vysuáily?"  —  „A  veru  to  ide  dnes,  lani  kuiotra," 
pdTPtl  staršia  hraháôkA,  (.'hiiielít^lía,  kuiotru  Žabkovcov. 

Stará  Žubki.'v:'!  složila  batoh  s  chrbtA  do  kruhu,  vzala  tam 
zvyéué  hrable  dn  ruky.  i  pripojila  na  ku  brabái'kanK  aby  i  ona  ako 
ga/,diuA  len  tak  nii)  po  niŕ  nelcňosila.  Kmotra  Ľhmellcku  po  chvflf 
pripojí  sa  k  nej,  aby  si  jodno  druhú  porozpiAvoly.  \ťd  kiuolričky 
a  susedky  inajá  vždy  vo  ro/pnUuf  jedna  tlruhej,  ked  sa  teu  uió^.ti  sfsC 

„Ale,  kuiutra  moja  diuliti,"  hovorí  (.'huieKčka  Žubkovoj,  ,veru 
je  to  AVíltá  pravdu,  že  ani  deti  nc|>oduju  sa  vždy  ua  rodičov.  Ui 
%  čoho  čo  mil  byt,  hued  ju  /a  ududi.  Tie  vaie  deti,  tie  moje 
krstila  Auka  a  Jankn,  tie  sú  vAni  ako  dva  anjeli  proti  mojim  de- 
(om;  mô^.te  nutt  vtdkú  rndost  /.  uirh,  {uini  kmotra  nuija.  Keby 
mujf  deti  takti  boty,  u\ú  by  som  tu  uni  neviem  /.ačit  nedala.  Na- 
pomínam ich,  karhiVm  ioh,  aby  .si  pekne  a  ticho  viedli  medzi  sve- 
tom. Vfd  čože  Á  vás  bude,  keif  ja  starú  osuba  sa  pominiem,  — 
hovoridvain  im.  Ale  ony  jpdnyui  urbom  dnu.  a  druhým  von.  Môj 
6lcvo  8a  len  ĽelĽ  noci  tára,  .1  ptíťmi  kde  len  iniiic  v^lo  spt;  a 
Alara,  nn  |iýcliu  a  ua  jazyk  je  prv^ia,  ale  robota  jej  smrdf.  Ja 
bi"  ra  musím  všaib;  nus  strčií,  ak  chcem»  aby  hnio  všetko 

T  i  ;  t.  Vo  vilni  mi  nt:itdvno  /asť  novykonalaV  Hádam  ste  ui 
aj  počuli,  pani  kmotra  V" 

„Nuž  óoV"  opytujo  sa  Zabková  Chmelíčky.  „Veru  ja  ttom  nii 
ucpučula." 

„tiola  íjiini  vám,  aku  virle,  na  Starťch  Ilorácb,"  začne  Chme- 
Učka.  „NiiÄ  poviem  jej:  No  len,  Marka,  rúče,  pekne  oimlri  d<MU  a 
kravy,  ua  olieíi  daj  po^or,  inH'hod  s  holou  sviecou  na  šopposeno; 
kmvy  dobre  vydoj,  preced  mlieko  do  mllečiiikov  u  daj  do  zadnej 
komory.  Ved  ui  na  jaseň  puHtfm  aj  Inba  do  ätiavnice  na  púL  Prf- 
úvm  vám  v  nedelu  vocnrom  domov,  idem  dn  komôr  pozoraĹ,  a  tu 
ka  vám  mi  mdlo  vidí  ntlieka  od  soboty  nlna  do  nedele  poludnia, 
od  dvo'.'li  dujuvĽh  kráv.  ľytiim  Ku:  Nuž,  .Murul  a  kdeže  je  viacej 
mlieka  V  V'vf  ;<•  tu  niálu!  A  4)ua  vAui  nd  odsekne:  ie  bola  v  sot)Otu 
večer  .   že  jej  ryKuta  éochtAr  u^.  plný  s  mli«-kum  vykopla. 

Hui  m ..>.   puknúc  od  zlosti;  čo  som  sa  i  uet^hcela.  mu.sela  8om 

M  vAm  hncvaL  Nemôžem  »a  n  ničím  na  ňu  apoIahnúĹ  Jaj,  ale  ked 


m 


je  UnRc,  tam  jfi  ona  prvá;  len  do  roboty,  to  jej  smrtlf.  Vom  r.  ^ 
nikdy  m'limie  dohrá  tí.iziliiid.  A  čo  sajťj  nahovorhn,  aj  ;  ^ 

žo  jo  už  vclliá   dievka,   n  to  všetko  jp,    nkn   čo  by  hiv  :-an 

hodil.  Ach,  fikoda.  preškoda  môjho  stun>bo  eátc  v  tej  zemi  hniV. 
to  bol  ti&Aáfi  opnlruy.  A  U-n  pil^un,  —  liedf  rukou  na  syua,  — 
z  toho  nebude  len  huloniok.  Veru  nebudem  biinovaf,  keiriiunajtr 
vezmú  za  vojaka;  aspoň  ho  tam  naučia  mores,  ako  mA  rodičft  t 
staráfch  ctiť!" 

,Ach,  moje  deti  sii  ako  anjeli, "  hovoií  /abková  kmotre,  «ja 
nemôžem  nič,  ani  najmenšie,  ani  ua  jcdnoho  ani  na  ilľuhéhn  po- 
vedať. My  máme,  chvála  i'ilnu  Dohii,  ľadosf  z  našich  deti.  I^n  aby 
nám  nu  jar  prijali  reklamáciu  ku  vojsku,  potom  hy  i  '  |*ä 
Tuľíoach,  Janka,  radi  oženif.  Lebo  jasom  iiii  ^uu\i,  ne-'  ■>-m 

u/.,  ft  Aiika  ežte  nemôže  vsetkv  sama  i)Oľobit  Ai;b,  K 
Vim  rtoh  doprial  tpj  rndosti  dt)/.Ít,  videí  delí  moje  u/ 
v  poriadku." 

Ani  ncvedciy  meilzi  rozhovorom,  ako  *ia  éas  mfáa.  Slnko 
malý  aa  nižilo.  Stará  V^ahková  spamiilala  aa,  xe  prine:senf  nlovruf 
trelw  rozdaf  koscom  a  brabái^kam.  Odiála  chytnt  k  batoha  a  [m' 
rozkladala  po  lúke,  čo  bola  doniesla.  Mladí  a  nlarí,  «^etko  čo  boto 
na  lúke,  s  chufou  slrovili  olovrant,  ľo  tdovriiute  fniit^íaly  hrÄbi 
8cno  na  jednu  velkú  kopu;  konci  xaHo  kosili  poíilednii  trávu 
bom  K  večeru  prišiel  vm  po  seno,  čo  bolo  suché  natočili,  m 
zostalo  na  druhý  deň  na  vysnáenie.  Sa  pomoc  k  vozu  poslan/ 
i  Janko,  ostatní  ešte  zostuíi  i.a  lúke. 

Slnko  už  zapadalo,  kcd  kosci  a  hrabáčky  spolnŕiu'  pri  spcro 
sbicrali  kde  čo  bolo  rozhádzané  a  chystali  sa  k  odchodu.  Vox  lo 
senom  odišiel  bol  vopred  do  dediny.  Keif  naáa  vfselá  družina  Á»' 
razila  do  dediny^,  už  voz  so  senom  stál  pod  oknom,  č.ik«júť  bi 
pomoc.  Stará  Žabková  vzdialila  sa  rýchle  do  kucliyne  pricbysUt 
vfíŕeni.  (ostatní  za  ten  i^as  poniáhali  skladal  seno  &  vok&.  Sotňítt 
seno  prišlo  ibi  poriadku,  n/  bola  tnia. 

Na  spev  nezabudlo  pa  ani  pri  večeri,  ako  vôbec  n 
polná  práca  spevom  sa  konči.  Po  večeri  {:a/diná  vypl.i 
a  hrabáčky.  Mládež  oéto  vždy  žartovala,  vcsoliU  m. 

III. 

Leto  sa  pominulo,  ako  čo  by  dlaňou  plesol.  Chudobný  dnTek 
nezná,  ako  tie  dni  za  díianii  utekajú,  sotva  že  v  nedeln  dopiuje  si 
trochu  odpočinku. 

Nastala  jasei'i.  Ústie  stromoviS  ožlklo,  spev  vtačf  ni  dávno 
onemel.  1  štebotavé  lastovičky  opustily  imse  kraje.  Véade  pustou 
sa  ukazuje.  Nu  i  v  tejto  čiastke  roka  je  nuiuho  práce,  chvAtasiŕ 
aa  ku  zime,  vyberanie  zemiakov  n  iných  plodín.  Lebo  .čo  Je  t  lei« 
zelení,  býva  v  zime  /edeué". 

Starý  i^abka  \  so  synom  Jankom  vstúpili  do  predr.iilr)  pni« 
Y  hore.  Oba  nsilrtvne  pmcujň  tam,  aby  vynahr.iditi,  čo  v  íetť  [iri 
koabe  boli  zameákali.  Kosba  ich  veta  ppŕiazi  Ktál.i.  IVacuju  uäileTDft 


ÁM 


dokial  Je  pckn^  ŕas.  nbv  putom,  keiT  xapailno,  mali  £o  vozif.  Uomá 
prilca  jo  tilivnyiii  piami-iKHii  irh  výživy.  Janko  je  dolirVin  pomoc- 
nikmii  otcovi  v  boce  pri  rúbaní  a  sviúauf  dreva;  Aukä  zasú  bola 
pravoa  rukou  v  domilrnosti. 

I>ai  2a  dĎaini  a  innsiini!  m  niDsiacami  bc^ia,  ani  človek  nezná, 
ako  äu  ton  t:as  uilňa.  ľrišly  i  Viaiiot-R.  Sviatki)tn  týmto  ttiší  sa 
mali;  i  v<'.Ikť',  zanecháva  vš^'lkn  pľäcn  svoju  či  v  dielni  a  ci  v  lioro. 
NaŔi  Žiibkiivľi  podobne  (ipu&tili  horu,  kde  i  s  inými  v  kolibu  zimú- 
▼ali.  Imes  pribil  I  oni  du  krubu  svojich  douukicb,  aby  spoločoe 
slávili  narudĽuie  SpasiUda. 

U  Žabkov  stará  i  mladá  malý  od  pár  dnf  ploä  ruky  práce. 
Bolo  treba  zvfiraC,  bieliť  a  konečno  koläčo  piecf,  aby  všetko  ku 
sviatkom  bolo  v  poriailku.  ľcŕ.eiiio  koláčov  sjiuio  v  sebe  vystaC 
ticmô>.c,  lebo  iui'tĽ  by  sa  ani  sviatky  B\Íutkami  nemenovaly. 

ľrišitil  Ijttídľv  vocor.  Cliystanie  k  veŕen  bolo  všeobecné;  mladý 
^abka  postavil  na  stenu  do  ktitit  botlobeín,  poknd  pamiatku  vo  svo* 
jich  mladých  liet.  JedlA  hniy  na  sU'd  ponoseuč.  Maíovaná  ^sviečlca 
/ažutá.  ktorá  málo  kde  chybuje  v  Ittnto  .slá\nostaý  vt^r  ^bková 
donioijla  z  kuinory  starý  ^tneboľný  dvadsiatnik,  ktorý  bola  kedysi 
dostala  (h|  kr«tn>'j  niatori,  ked  sa  bola  vytlávata,  —  tťn  položila 
na  8iul  pod  iívietuik.  Kšle  obyčajný  čierny  chlieb,  med.  cesnak  a 
iné  nmličkúsli  nesmelý  cbybet  na  síulu.  Žabkovci  spoločne,  s  mo- 
dlitbou, započali  večeru,  idto  tm  sluSi  na  dobrých  krcstauov.  Starý 
^bka,  ako  hlava  domu  a  ya/da,  vyniesul  zdravicu  na  domácich, 
hovoriat::  „ľán  líoh  narn  poiiuiliaj  i  na  iíalej,  aby  sme  ešte  vela 
i-Qkov  mohli  takto  ^polii  slávlt  Vianoce,  ako  dnes,  a  aby  mi  ľáo 
Boh  doprial  ešte  tej  radosti,  aby  som  vás,  doti  moje,  mohol  videí 
2&opalreue."  Domáci  spoločne  odpovmiali:  ^Fán  Boh  uslyä!" 

/  dom  do  domu  popod  obloky  ozyvíily  sa  veselú  a  milé  piesne 
vianočuč.  Tu  i  tu  y^ivzncl  v  dedine  výstrel  z  maliara,  na  znak  väc- 
obecnej  radoäti  niid  piíĽhodum  Spasitefa.  ľo  večeii  roztratilo  sa 
všetko,  vyjmúc  /íd>kuvoj.  ktura  doma  zostala  a  modlila  sa  z  knižky 
.Nábožné  Výlevy". 

libide/,  vyčkávajúc  poluočuú  utiereh,  hrala  »a  v  karty  na  orechy. 
Jedenásta  v  noci  odbila,  zavznel  veľký  zvon  prvý  rat  na  veži,  dá- 
vajúc ua  zuáiiiOsC  vtriairim  Klávnostnú  ndati>fií  propamutuej  i^vátej 
uoci.  ľo  dniboni  od/vonení  VM?tko  abcrá  sa  \ú  do  rliránm  Bužíidio, 
aby  nikto  po;-lľ<ltiy  nt-prišiel  pn  tretom  zvonení,  S  iievýnlovnou  ra- 
do&(ou  fud  splýval  pieí«ne  pod  om^ou  |Kduučuuu.  Ka/déniu  ožilo 
ndce,  tajnou,  ncvidilelnou  mocou  povzuááaui^.  Po  službách  Božfch 
vdGtko  rozi^Io  sa  domov  v  pokoji,  v  srdci  uruličcuf). 

IV. 

Minnly  sa  i  Vianocfl  a  NoW  rok.  V  dedini!  každý  opúšťa  do- 
máci pokoj  a  íile  za  prácou,  aby  mohol  seba  a  tsvojich  pocestné 
Tjživit.  Nokí  Žabkovci,  ndadý  1  starý,  podobne  opunUli  svoj  dom 
a  ili  do  hôr,  vftUit  do  roboty.  Xastal  čas  príkrej,  tríkrálovoj  ximy, 
cbumcilc;   spadlo    mnoho   stiahu,    lak  že  nickloní   munMo   stromy 


4flg 

V  hore  i  ňo  poly  boly  sňohoín  Jtavííito.  Äabkovci  i  v  lomlo  prflíríin 
postavení  neopustili  honí,  ale  Lorili  sa  so  <iňti  iw  *Wh  s  ri' 
iiostdui  živeluymi.  /a  viut:  dní  pľo  vciké  /Avejc  Dcbolo  nio^u.. 
Ä  koliby  na  iiiekolku  kľokov.  Avšak  zásoby  potravy  vrel 
v  kolibe  juk  Žabkovcom  twk  aj  iiiyui  súdruhom;  pricíindil 
Uoniáci  pre  záveje  nemohli  sa  dostať  do  hňr;  váetky  cesty  ^  rhod- 
iiíky  boly  vyHokn  siiahom  zaviate.  Vyslanf  boli  ärďräkt  mbuUilu 
prohad/.ovat  zaviate  cesty,  aliy  rubači  neboli  ifalľj  linli^ui. 

Snahy  ohroiimií   pokrjvaly  coW   kraj;   Btruch   liolu   pozret  n 
vrchy  s  velkou  inassou  súahu,  ktorV  kuždú  miimtu  bro/U  Bu&utli 
zasy|)aQiin  eolýcb  doltn  s  ludtui  i  s  drevom. 

O  niekdiko  duí  po  príkrej    zime   nasul    odmäk.     Cesty   h<>nie| 
boly  Bfastne   prehodené  a  volný   prístup  do  húľ   innožtiPi>í.     Siart 
Äabkovii  vypravila   svoju   dcérku  Anku   za  onníin  a  bratom  s  po- 
travou do  hôľ.    Dievča  s  radosíou  p(»náhraÍG  sa  ku  svojim  inij 
ktorých  už  viac  dní  nevidela.    Ke4  priala  Auka  ku  kolibe,  m 
v  nej  ani  otca  ani  bratí,   ani   iných   robotníkov ;    boli    pri  hyí 
dreva.    Složíla  do  koliby,   čo  jej  lualka  bola  do  batoha    uavki 
a  posla  oproti  otcovi  a  bratovi  pod  vtfatý  Mu.   /'     ' 
ua  dolinu  sv.lžuli.     T)olu  [nnl  bilnnm  v  neveľkej  v/. 
od  druhého  právo  boli  viacerí,  ked  tu  zavziiie  rtLrašny 
a  8  protivnej  strany,   od  vrchu  dolu,   valí  sa  velkjŕ  z-- 
ľrítonioí  v  simteTooiii   strachu  všemožne   usilovali  sa  iii 

velkýin   nehe/pečenstvoiu,    ale  nedalo  sa,    bolo  u2  nestkur.). 
Itoti  zasypaní,  až  na  jednoho,   ktorému  Ka  uisilo  čo  Ai\]n  n  ínk  w- 
stal  na  povrchu,  sía  svedok  strážnej  uddostí.   7,'A>:'^  ■  ík< 

strašn.^ni    preíakuutí    prišiel  k  sebe,   vi'lí    pred  sti'  í»í-] 

hrobcnisko.  Napäl  všetky  sily,  aby  čím  skorej  do  uajbíiíácj  di 
sišiel  pre  pou)Oc. . . 

Po  niekofko   liodiiiácb   prítmia  pomoc,   av.^k  kej  ľudia  do«t 
sa  na  miesto   ue»(a»tia  a  v:;ičalí    kojiaf  sňah,    boH 
zasypanými.  Starého  Žabku  našli  cstc  pri  živnte,  s  •. 
fllo  o  Jankovi  a  Auke  auí  chýru...   DokaličeuVch  udviey.li  do 
bližšej    dediny,    zasypaných    vyhladli  valí    dalfj.     Koiiľľii.-    ivilí 
i  Janlca  ~  mŕtveho.    iVnku  len   proti  jari   iiuÄli,   kett 
sťmh  topiC.    Ked  ju  v}'tiahli  zpoU  snahu,  boU  biela  a  Ľ^rv-ua,  u< 
čo  by  bola  spala. 

Žabková  na  vídomoci  st-irela  a  ŕihihla  po  toí- 
muž  prišiel  síce  k  sebe,  ale  /.trata  ptUareiiych  df'i 
Icjtaf  na  srdci  sCa  UŤMý  kameň. 

-♦•• 

Povesti  z  ludu. 


I.  Jaku  sa  poklady  prťsiii^igú. 

Kde  l>olo,  kde  neholu,  to  neviem  pnvťdaf.  nie  sh  i 
iste.    UIft  raz  jedna   uiatka  s  dietatoui  do  hory  nu  r.i 


490 


Eoln/ila  na  mm,  ktoré  sa  líralo,  a  ona  sndáala  si  sncht^  ritAic  aa 
ninuidu.  Kmf  už  holá  linilnn  mho  niisiiásAla  a  iiiyslolo.  žu  bude 
tuat  /:i  koQťuvú  placlitu,  iiaviji/ala  a  vxala  na  chrLllt.  a  tlioÍA  na 
ruky  prod  si-ha.  a  išl;i  cfalej.  Ako  vám  tak  trochu  ide,  xnixu  vidí 
pn.'(l  sctiou  pivnicu  utvort'uú.  a  v  nej  iui  hŕliai-li  zlulycli  a  ^Iricboľ- 
njcli  peii:i/i  —  li?ii  &i  v.lni  lak  jasaly  ud  knišyl  Illbo  nciozinyšľala, 
Ale  shodiÍQ  tiatoh  s  drovoiii  iia  zmui  a  In^Mla  i  s  dioiaCoui  ilo  tvj 
pÍTiiire,  aby  si  z  lych  peiiazi'  nahrala.  Diľfa  pyln/iia  na  pľoslrtiď 
pÍTiiice,  a  ona,  ako  stačila,  naohľániin  si  z  tých  najkrajäich  za  piuu- 
Cidkii  iáíturu  a  vyniesla  von.  V  Idui  chce  tíäte  chytro  be/ň(  pre  dipía 
Uo  ptviiícf.',  mIc  tá  sa  jej  pľ<ed  dčima  zosypala;  ten  c^U;  to  počula, 
kctijij  čn)ii  zavdlitlo:  „Prldi  bí  na  takto  mk  pre  diefa  soui!"  Už  čas 
bol  vypriiil  a  poklady  muscly  sa  skryC  Uosí  oua  plakala,  dost  ru- 
kami zalantovalfl,  aJe  už  daruio.  pomoci  nž  nebolo  Matka  smutntt 
vrátila  Ha  douiov,  bárs  luala  n]  peiiHzí  dosť  —  Doň  po  dni  plakú- 
vala  Z4  dietafont  a  chodila  do  toj  bory,  ale  kdu  nič  tu  nie;  o^tu 
nebol  ŕas  prišiel.  O  roK  na  ton  čas  dostavila  sa  zase,  ako  joj  to 
bolo  vtťdy  /  tej  pivnice  zavolalo,  —  a,  bfa!  pivnica  bola  zat$o 
otvoreu:*.  Matka  chytro  vbolda  pre  dicfa,  kton!i  bavilo  sn  prÁvo  tam, 
](de  bo  hoIu  pred  ľokom  položila,  u  sa  jej  usmievalo,  bicfa  holú 
hodné  u  zdravte.  Nepomyslela  viac  na  poklady  ua  hŕbach,  l«u  sa 
cfajtro  s  dieCaCom  domov  pouáblala. 

3.   Ilaily  pred  Karfolemom. 

Hady  pred  HartoK-inoni,  prv  než  by  sa  potiatily  po  dierach 
v  /.euii,  8Ídu  8a  spolu,  iiby  vraj  kameťi  dúchaly.  \ii\£  i«ty  bača 
z  .lahrlkovej  Diitiodou  prišiel  on  veľkú  hrouiadu  hadov  na  jednej 
',  v  lieskovom  kľuhu,  ktorŕ  buly  v  jednom  klbku  «  kanif^i'i  dú- 
y.  Ale  jako  za/rely  Ifníui,  wuWy  aipet  a  trutií  sa  f^om  tam  po 
jf*dnoni.  Napit.sledy  jeden  volky  liad  niesol  v  jiy^ku  ten  kameň, 
ča  mu  Iio  valaškou  vyrazil  a  vzal  k  sebe;  ale  íiady  pokriitily  s« 
Icolesa  a  ^laly  sa  za  nim.  On  im  ätastne  uvncot.  ľotom  bí  Um 
icŕi  iiie(fou  dal  okuL 
Kameň  takV^to  niÄ  tú  vlastnosf,  že  ktu  ho  vaX  pred  súdom  pri 
le,  ni6íe  byt  vždy  itttV,  že  vybnL 


s.  Ako  J(<  na  druhom  «vet«Y 

Dvaja  dobrí  priatelia  vždy  o  tom  rozmýšrali,  kodykoívek  spolu 
že  ako  je  to  na  tom  druhom  svete?    Každý  itiiiŕ  vysvetfovaľ 
inÍe«U  %a  mz  medzi    .sebou,    ha  ni  to  aj  piisahnu    potvTdili,    /e 
irý  x  nicIi  dvi-cli  skorej  unire,  príde  tninu  živeniu  povedat. 
V  krátkom  ťat<e  po  ^Uivko  tejtu  umrel  jeden  z  nich.  ľochovali 
!ho  nko  sa  patrí,   pekne  rúče.    I)eň  za  dňom   nchiuleal,  čo  bo  ten 
ibý  očakával,   že  mu  |irldi^   povedat,  ako  na  lom  druboin  sver^ 
^rá.  Ale  veiu  nik  nechodil.  Vi  bol  pochyboval  o  tom,  aj  pomaly 
kúdal  lUz  v  noci  mesinr  pekne  svietil,  bolo  ako  vo  dne  —  mohlo 
ukolo  jedeniblej  I  počuje  dupi>t  pud  ublokoiu.     Oivoľi  oblok,  a 


tu  hneď  vidí  na  bielom  koni  sctlef  svojho  neboliéhn  priiitclft,  lr[ 

mu  Inimr  povi>ilal :  „Ani  je  niti  tak,  ako  si  ty  ]KiVi>tUI ;  ati 
líilí,  ako  som  jfi  povedal!"  A  v  tom  zmizol  na  kuni.  Ži 
nemubúl  nič  zvediet,  ako  to  na  tom  druhom  svetu  vyzerá. 

i.  ľhfel  z  lutriŕ  vyliraf. 

Stalo  sa  to  duked.v  v  LV  Bystrici,  na  zaíiatku  tohoto  stoh*ti*5 
Istý  cbndobni^  tkáč  chcol  z  lutrití  vvhraf.  V  tom  mu  ktosi  nanulil 
aby  ii^iel  do  rintorina  a  tam  vzal  umrlčiu   Idavu  a  popi^al    rui  ňi 
všetkých   devatdľsiatdevát    „numier",   a  tak  potom  aby  isi- 
hlavou  na  utiereíi  do  kostola.  Lebo  tie  „niimery",  ktoľ<^  m.i 
zostanú  aesotrelí  —  ostatní  ži:  mu  skapii.  Tkiŕ  iiioliil  rak 
ako  nm  bnli  ludia  kázali.  Vzal  umilciu  hlavu  s  pupís^uiýnii  čií 
[lod  keiieii  a  iŕiel  na  tú  utiereň  wi  oluir  do  kostola.  Alo  veni  d< 
mal  tu  dlho  pokoja,  lebo  (tu  zlý,  v  podobe  barana,  priMoI  za  n[ 
až  do  kostola  a  bo  lou  von   strkal,   biirs  ho  íiadca  člov«k   oki 
neho  nevidel.     Hodil  mu  h^n  zavsií  pálriky  na  ruby,  filc  liarai 
bned  striasol.  Konečne  zpomed/i  íudí  vyvliek'.d  tkňŕa  von,  ak 
bránu  Ziimockú»   kde  tolio  času  ešte  bolo  všetko  múrom  obnbl 
a  tam  kdesi   pred   brilnou   uachádzaly  sa  mô.'itky  a  ruzličaú 
ta  bo  vtiahol  a  tam  ho  tautušil. 

Ked  bolo  pu  utierui,   lud  hrnul  »a  domov  t  ko!itola,  a  tn. 
čujú  stenat  a  (aiko  vzdyi:)m(.  flued  posvietili,  a  našli  tkAča  ui 
polomŕtveho.     Nemoškali  dlho,  ale  vrátili  sa  do  kostola,    kde 
bol  aj  kúa/.,  kU^uy   bned  prišiel  hu  pomoc:   m'.uUítbou  a  svúleoQii, 
vodou  odohnali  toho  /KMio  od  tkáča. 

Tkáča  zaniesli  domov,  kde  padol  do  choroby.  A  tu,  v  cfaonbe.j 
často  vldavul  un  dverách  stat  čierneho  \úux,   ktorý  sa  mu  hroôl. 
Kod  ozdravel,  zaríekol  sa  podobným  spôsobom  stavnC  do  lutrie. 

6.  Plai  i  niŕlvym  »kodl. 

IstA  žena  v  Jabríknvoj,  báis  mala  viacej  detí,  pr- 
dctlni  vždy  a  v^adu  oplakával:),  tak  ^.e  jej  kčí  od  sĺz  n 
Stalo  sa  raz  večeir,  kod  dnjila  sama  kravu  v  chlieve,  /ačno 
oplakával  svoju  /^>inľetú  dc^ru.  Ale  kdu  sa  vezme,  tu  sa 
príde  k  iicj  nebohá  dct!>ľa.  colá  mokrá,  ako  čo  by  la  ua  ŕiu  imI- 
váčší  ilážď  bol  lial,  n  povedala  nmtt'ri :  .Vidíte,  mama,  aká  &Aia 
mokrá  od  toho  vášho  plaču,  čo  vždy  plačete."  A  v  (oui  /mlrU- 
Maika  viacej  putom  iieoplakávala  dcéru,  ale  modlila  sa  za  Da,  « 
mala  pokoj. 

0.  ľroti  smrti. 

Keď  bola  tá  vetká  cholera  roku  1831,   istý  lianík   /o  äpaoi;) 
doliny  navracal  sa  domov  odkialsi  v  noci,  a  tu  u(Nfaleko  clutorl 
vidí  bicie  ženy,  nko  «i  tancnjú  a  pritom  spicvajii: 

„Keby  lumfci  vedeli, 
od  čoho  by  neuinli: 


m 


vnndoUčTía,  beilpienčok, 
to  je  dobľý  kor(»iiČDk. 
Keby  si  to  varili  — 
od  toho  by  uGiiireli." 

llaiiík  iifl  dniby  dcA  rozprával  to  ruďoii).  ktoii  hnoď  zaíhM  si 
Tari(  .1  pit  U<!  i-astiiiiy  —  a  cbokm  naj  potom  prtíHtala. 

A.  Ľ—if. 


Šťastie. 

iViK.  Od  SnmoticJcilut, 


Stará, 


ale  po  na-^icb  dedinách  dosC  často  opakovaná  liístoria. 

ií>uro  Hľča  bol  obecným  |»astieľotn,  hlásnikom  a  brotiiUom. 
Žena  mu  ui  dávno  Korareln.  So  svojím  synom  Duroni  býval  v  obi-r- 
Qej  chalupi%  nakrívenej  a  iú  níelĽO  machom,  lei  i  trávou  zumateíití}, 

MlaiJý  Hrču  !iol  liodný,  zdravý  a  ŕivý  inljtdonec,  A  í-i  im  nmhoi 
xa  to,  iú  mu  jelio  mui^skň  kiúsa  narobila  /tivistnikov  uiodzí  mlá- 
dežou ? 

Nie  tak  Anča  Zclienkovie:  tejto  ani  tauec  nechutil,  koiT  ju  ue- 
pojal  ŕlurko,  a  nebol  je]  deíi  dŕium,  keď  neshováľala  Ba  so  svojfm 
Ďorkom. 

Ale...  priäicl  bohatý  pytač  od  susedov  a  ona  musela  f^a  zaňho 
rydaf,  lebo  Hrča  nemá  ani  len  svojoj  chalupy,  taký  „odkial  noha, 
odkiaf  ruka".  

Je  nnc,  tma  ako  v  rohu  Starý  Hrča  sn  xobudl,  zapáli  í^vetlo 
a  čo  vidiV  l«'iviĽa,  kdo  syn  spával  —  prAzdna  bola.  Nič  dobrOho 
netušiac,  zahodí  na  seba  huiiu,  vezme  halapartim  a  so  sknišeuim 
(Dtidlitbou  na  lislach  uábli  suk  tomu  domu,  rHlkiaľ  /avznieva  hudba. 
Ide  rovno  pod  t)bh>k  a  pozerá.  Anča  Zelíonkovie,  bbtdá  akn  stena. 
pnive  ide  ilo  koJa  na  i*aM)ene  svojiio  mn^-a,  ml3di''bo  za(a.  Je  8vadba> 
všetko  je  veselé,  iba  mladuche  sedí  bľadost  na  tvári.  Napína  hlás- 
nik svoje  sUirú  oci,  alo  svojho  Ďurka  nevidí.  Kde  teu  môže  byí? 
lte.ii  do  krŕiny,  ani  tam  hn  niet  Zlovfslne  zaliiiéiiu  jtdio  srdce, 
pochodil  véetky  dvory,  ale  svoje  jtídíné  potešenie  oenafiiel. 

Chodil  celú  DOC,  ale  nehlásil.  Ráno  caáh  bo  pod  vežou  oindlc- 
tého  IcMf. 

Mladý  Hľái  sa  7,tratil...  Všoličo  povrávali  v  dciline^  xe  prečo. 
Otec  a  Auča  najtepóie  vedia. 


Minul  rok.  Starý  hláRaik  vefmi  ostarel,  sotva  sa  vlečie  de- 
dinou. Odbhi«il  jedenástu  botlinu  a  kráči  pomaly  rTalej.  /badá,  iú 
sa  čosi  nn  roAle  hýbe.  Prisnipiac.  btižHie,  vidí,  že  je  to  Ondrej 
KráTovio,  ten,  ktorý  jeho  Ďurkovi  odobral  .Aničku...  Trpký  cit  ho 


Em 


ovIiitĽil:  či  Cii  tu  nochaf,  aby  Tiiilia  vídali  vAnu  opilfí  «6ťitstio*  Aft*] 
ťiiiu  u  či  fa  /avitwC    liiinmv?     Miluhnlt^ustvo    )in'\1i  ' 
zavietliil  opilca  rlomov.     Nešiol  však  ImumI  j)reť,  I  Mtu\ 

pud  ulíiioiu  a  —  /tiesil  sa    Zúfalý  /Ľiisltý  krilt  a  vumuiti  o  pumii 
dorážal)'  nm  k  tíšiain.  VeUel,  co  to. . .  pijan  UiiJľcj  )>il  svuju  ženu. 

Ráiio  sa  roxiiiesla  po  lieiline,  že  u  Kľáfov  iimjtí  Kjroa.  nit-  matka] 
rrjij  (io  večeľa  nedožije. . , 


Starý  lirca  kope  hrob,  ale  mu  to  akosi  od  ruky  nejde:  vy1u>4l{ 
hrudy,  padajú  iiazpäC  tlu  jamy.  /ostal  v  pnlci,  oprel  au  itndm 
o  rýl  a  duintil. .. 

Pribila  mu  ua  um  lá  noc  pred    rokom,   ketf  mu  ndij^iŕl  sto  d 
puda<*s  nevi'!,  kdo  je. . .    A  moiuo  nekopal  by  dues  mohylu,  sebyJ 
sa  iK'boIa  vyilala  za  toho  Ondiťja.  alo  to  vraj  „átastie*. . .  lmb&č...[ 
Trpko  Ra  usuiial:  áno,  éťaŕtic  tu  v  hrobo,  čo  jej  na  Ľbysíá-  Veí  j< 
on  —  pijak  —  zabil...     „Ach,    syii  môj,    syn  mój,    pr&čo    tí 
opustil?*...  Zaplakal  a  dal  sa  do  praco. 

„Daj  lahké  odpočinutiel* 

StJirv  Hrča  pozrel  boie  a:  „Syn  roftj!"  vykriknuf,  klpftnl  Kw 
otvoril  oči,  našiel  sa  v  náruči  synovom,  po/icl  pi:  ' 
vych  oŕd,  v  kt-jrych  sa  periily  sízy,  a  80  vzdychoni      . ,  ,i 

si  práve  teraz  prišiel  V* 

„ľrišíel  som  zuplukaC  naj^'  hrobe*...  Vine  spolu  nebovoTQl| 
o  tom . . . 

K(íď  jii  aptišCali  do  hrobu,  jej  muž  blbo  dlval  5>a  pr^tl  stbt,! 
ale  dvaja  Ihčovci  nemohli  xadríaf  hlbokÝ  ^ial  v  /iíhyborb  snln.*! 
horkými  sl/.anii  pokľopíji  hrudy,  ktoré  zakryly  to  ilrahé  KtvorenU*.- 

n'ľani  moje  ttastiel"*  v/dyehol  večer  uiladj*  Urča. 


-»** 


Slovenský  jazyk. 


ProstonArodné  povery. 
V  roiku&orskej  doline  lohrR)  VfMtMký. 

Kto  vidf  prvý  mz  na  jar  z  ráua,  na  hv.ný  život  na  pr.  !. 
omenije  ho.  (Čo  to  slovo  zuuči  inak,  uGviem.  Snáď  zuiori;i 
prexre.) 

Koho  omerujc  (^.omeruV)  kukučka,  ten  nachndí  p'^^^ 
ostrihaná  ovca,  alebo  ošklbaná  hus.  na  toho  tiliujú  &a  1> 
i-vnr.n  kreni  tohu  solinnijií  na  zeline;  koho  koniča,  m.L . 
iudia  r<-hcú  sa  na  človeka;  koho  húsu,  tomu  sa  mdn  r 
koho  kurence,  ten  chodí,  ako  mokrú  kuru;  koho  mutek  (^  dadíikt.: 


<93 


ten  cliodf.  nko  mutťk.  (loé  zvieratá  majú  zas  oväem  inú  aIDOC*, 
no  viac  nie  je  mi  posial  ziiiiino.^ 

Kcií  jo  nnvÝ  iriesiac,  Ucha  proti  iitMiiii  ^tnitcať  pCRiaxíni,  buUťi 
sa  u  človeka  ilr/aŕ  po  tŕly  mesiac.  Nftíuá  sa  lo  v>ak  roliit  pod 
Rtrccliou,  lubo  patričný  mal  by  celý  niosiac  hlad  —  t.  j.  stálu  cliut 
na  jedlo. 

Zeleniny  treba  presád/uf,  ked  idf^  mesiac  do  plná. 

Aby  nebolo  v  donto  liniyzu  (évdby  a  pod.)i  treba  ho  nascbodc 
mesiaca  vvlnelí(. 

íjaráA  nebude  mať  sneru  v  žite,  keď  nesie  na  krst  presiwínkc. 

Kto  na  jar  pn-y  raz  vyh;iiia  licbvu  na  pole,  pohladí  ju  uvartí- 
nym  viOľuiu  pu  srstí,  a  ketf  na  pasienku  ostane  stáť,  pokotúfa  nlin 
okolo  nej  —  aby  sa  mu  držala  Jv)  puh*. 

Kecf  ido   jazdil  prv)'  rax  na  jar  orať,    potre  licbvu   vfyconi. 
lil  potom  i  so  skrojkom  chleba  žobrákovi.    Tie;^  pokropí  ja 

:.u  vodou  íuioklo  tiež  svojim  luodoiu)  —  aby  ju   ludia   «ne- 
uriakli'. 

Aby  aa  tela  pricbovalo,  má  bo  pi:tda  dávaf  oknom  do  izby. 
Keby  to  platné  nebolo,  netb  iirobt  to  žobrák.  (Známo,  že  po  de- 
diuácb  mávajú  telcc  v  izbách,  kým  trochu  podrastu.) 

.\by  krava  pri  dojent  nekopala,  treba  jej  po  otoleni  odobrat 
tela,  tak  aby  ho  nevidela.  Fotuín  okolo  nej  okopc  do  nahá  vy/Jo- 
ccnV  člen  roiliuy.  a  až  potouí  predloží  sa  jej  tehi.  —  Druhý  „ro- 
cepí*  pruli  tomu:  v^iut  ud  prišltMio  žobráka  palicu,  u  tou  palicou 
kravu  vybit. 

Keď  sji  lichva  „žabí"  (=:  hádže  sjí,  kope.  sliul),  treba  ju  lri 
nu?  prepchaC  c&z  obruč  so  suda. 

Aby  bolo  kú|H>m!^  prasa  „prltumiur,   trelm  hu  zadkom  vopchaC 
a  do  ctiHcva. 

■H    AUy  SA  malé  prasa  dobro  darilo,  treba  ho  po  tri  piatky  v  toplcj 
IKchovej   vode  uinyt. 

Ked  sa  kniva  vodí.  peniaze  treba  hmJit  na  zotn,  a  nie  daf  do 
ruky  äovekti,  ktorý  má  hula.  Ooma  vyhodí  sa  ]>ovru2  na  strechu: 
josťli  (»m  Ostane,  jť  nabehaná,  ak  spadne  —  krava  bude  sa  ,ua- 
vrarnt* . 

Keď  sa  vedie  hoviído  na  jarmok,  treba  ho  obsypaC  ivcrfni 
(trieskami)  —  bn<lií  sa  kupci  okolo  neho  sypať 

Kej  vykypí  mlieko,  kmvo,  od  ktorej  je,  opadá  sa  (popuká) 
vy  m  en  o. 

h'i  ■        '  '^lúžo   zmútit,   tľclMi    -"  ■    zasypať   niútovťft 

ou  i'.ov.   donesenou   pred  v  rika.     Lebo:    božat 

S  n(ni   tm  Lin  I   cliitt.'lr.     Lebo:    držať    tni>:trku    oboma    nikama  tak, 
n1t\   I'ujy  ludťr  k  Ht'bľ.  Leljn;  do  tojHirky  na  vrchu  kolmo  irupichnúC 
čo  nr«(  fta  p<.id  krkom,  a  keby  ťi  nepomohlo,  zastrčiť  n6i 
/.<i  "uitic  (bosorka   bude  nmť  ápeudlík   zapichnutý  v  blave,  a  n62 
ik1  rirbromi  —  i  znuiti  ra. 

Komu   «.'i   proso  iiedHil.    nech   vypýta  si  po  trocbp  oU  troťh 
lov  a  zflseje;  bude  su  mu  darit 


Zprcd  intMio  sa  nemá  vyjcdaf,  lebo  bude  uopodareuý.  (Z4 
cfaut  i\  sťliudue.  —  U  uasiťli  Bedliiikuv  jedávajú  lullž  vdetci 
spuloč-m^j  misy.) 

Koho  luetlou  vybijú,  schudoe  alio  tá,  iiietln. 

V  adveuto  a  pôsíc  uäiiiá  sa  blcbtt  /abi(,  lebo  jcduťj  zubit( 
príde  deváí  na  pohrab.  Kto  nozabije,  Uilío  neštípii  t:elý  rok. 

V  pODilelok  a  v  piatok  iienf  dobre  začfiiaf  lubotu. 

V  piatok  Domajú  sa  ženské  ôe?>af,  lebo  by  ich  bolievuU  hlftu 
Tiež  nemajú  sa  Satý  zváraí,  lebo  by  krúpy  padaly.    (li;tba  nz  rot- 
bila  velikú  kľúpu,  a  našla  vmj  v  nej  popol  —  i.  Ukt^b'í  icvárama.)] 

Vlasy  vyčesaná  neodbadzovat,  lebo  koby  ich  vtáčí  do  faniadaj 
xaniesli,  bolievala  by  hlava. 

Keď  slúbenica  zomio  počas  ohlááok,  stane  sa  vilou. 

Keď  sú  kúutľy  (snclié  dní),  Desvobodnu  ovocie  sberaC  floí  trtast,| 
oui  na  roli  zrnu  ru/.sievaC. 

Kto  ästievu  v  poli  &tiu)íenky,  toho  nebiido  hinva  bolievat 

Po  zdpadc   slnka  ni'nnl  sa  daC  vajce  z  dotuu,    lebo  by  ätiejtkyj 
zanAäaly.     Tiež  nesvobúduo  pruC  (picsLoni),    lebo  jak  ďaleko   poitíí 
ploskot  piestu,  v  takom  okruhu  by  sa  iit'nrndilo  ovocia. 

1*0  vťčeľuom  zvonení  nesvoboďno  mlieka  z  doniu  dať,  ab;  knvaj 
nepre^kodiln.  Keď  to  nž  nie  musí  b>^,  nuž  má  sa  aspoň  trochu  9oU( 
do  neho  nasypať  a  medzi  dvore  posUvií. 

Pu  nápade  slnka  uemá  sa  izba  vymetaf,  lebu  sa  vymelio  vÉuLkul 
šfaslití. 

Izba  nemá  sa  zametaC  ku  drerám,  lež  ku  stolu,  lebo  by 
vyniietlo  bohatstvo. 

Ked  hon,  a  niekto  si  chce  ochráuíC  svoj  dom,  musí  lÁký  £lo-l 
vek,  ktorý  cite  ohňa  (požiaru)  nevidel,   iialiy  okolo  dnniu  ' 
obehnúc  a  pri  tom  hovorit:    „ViUij.  zavitij,  ty  neäčasny  ii 
si  si  ty  zamiluvab  nech  d  na  tom  dosci!" 

Keď  bovoľl  dakto  o  druhom,  že  mi  bornčki]  (n&nn)  sa  tcteij 
nemá  ukazovat  tu  niii^sto  na  sebe,  aby  to  tiež  nedostal. 

Za  liek  alebo  poradu  v  nemoci  nemá  sa  ďakovat,  lobo  by  o^1 
pomohlo.  I 

Žabe  Dcukazovat  zuby,  lebo  by  ich  .prečltjila''  —  vypadaljby.{ 

KújiaC  sa  nemá  fsf  do  rícky,  kým  neje  milso  nejaki^ho  vúíat 
(na  pr.  vrabca). 

Keď  lavA  dlaťi  svrbí,  dostane  peniaze,  keí  pravá  —  rfdl 

Keď  sa  kočka  pohá  do  poce.  bude  chladno. 

Keď  kohúl  pod  stnvhoii  spieva,  bude  ])ľšiiť. 

Kolai-e  I)  Vianociacli  uinjú  sa  pifcf  pri  bni^kovom  dreve,  alt] 
xo  stronni  zdravého. 

Aby  nebolo  na  kapuste  húseníc,  treba  ju  posýpat  popoliuuj 
£  lírnäkovi'ho  dreva,  náleui'ho  na  Žtcdr)'  deťi.  I 

Keď  strelnú  sji  iíva  zAstupy  fudl,  musia  z  jednej  tlupy  Tä«ci 
na  jednu  í^traou  vybybaC.  Kto  vyhuul  by  inak,  keby  ho  |,uiikkb\ 
nepomohol  by  si. 

KtMf  je  kto  úročený,  luidžu  žcravó  uhlíky  do  vodv,  a  prí  každum 
hid/^ú  meno.  Na  kobo  najviac  škvrkno,  tou  uríekol. 


486 


Kto  sa  neumýva,  toho  neureCú. 

Neumytý  aUriakne". 

Ketľ  „v  u&ccii  cvinl"  clo  poluihiia:  v  pi-uToiii  dobrá  novitia,  v  Ta- 
Vutii  zlá.  Kto  uhádne,  v  ktoruui  ťviiiť,  značí  doliľú  iioviuu  piĽ  uelio. 

/.ly  sen  sa  nemá  vyziadif,  riikial  itevViide  »lnki).  aby  sa  ne- 
vyplutb  dul  liuvuría:  kťď  ho  nevyzradí,  vy/ntdf  sa  &áiii.) 

Ked  na  ilroinuicc  osvieti  sluko  kňaza  pri  oltári,  budú  dobré 
kono|K>. 

Na  8lopäcom  pprl  (iúko  sa  innieľa. 

Stojačky  sa  nemi  jesť  (pri  obede),  lebo  to  vojdo  do  uóh. 

Ked  kto  jie,  a  začnú  zvuoiE.  iiunii  prestaf.  (í'rečo?} 

Ka  iltídry  vetor  hvva  na  stole  alamieuka  so  /ho/ím,  ovocím, 
cibulou,  r(!$iiakoiit.  lienkovou  riasou,  äipkunii.  Cesnak  dáva  tui  ku< 
bútovi,  bií^roví,  psovi  —  „aby  buli  mrcha,  jellivl." 

Večer  pn^d  Troma  laárnii  chodia  diovčoncc  po  kolade,  spicvAJuc 
pícsno  priležitostOLS  svetské  i  nábožné.  Doaiávajii  za  tit  itiznc  ilary, 
bliivue  v^ak  idú  k  vúli  rblebu.  I'otom  lo/delia  »i  rblíeb,  pokladu 
svoju  kúsky  i\o  kola  na  lopár  a  zavolajú  k  romu  psa.  Ktorej  kúsok 
pes  prvý  uchytí,  tá  sa  z  nich  prvá  vydá.  Ked  by  váak  pes  chlieb 
vypustil,  tu  dievča  ztratl  poctivoaC. 


nitodaj  treba  nebuloT  hovorieva  sa.  keď  schovávajú  zelinky 
liwdivť',  sadlo  (na  , staré")  a  jiod-  tSlane  sa  dvženi  i  taký  „Ŕpás", 
Že  baba,  idúc  ií  trhu,  odpovie  drulioj  oa  otázku:  čo  kúpila  —  «Tuj 
som  kúpila  hrolek  —  hndaj  treba  nobulo'.") 

('elii  hnni  pochojí  a  na  kraji  utae  —  hovoria  o  tom,  kto  vy- 
hradáva  nevestu. 

Chojí  obutý  a  bosého  ho  vj'draží  —  kto  choill  v  deravej  obuvi. 

Kej  pizila  nepú  na  chalupu,  pó  Ľlialu|ia  naňho.  (Slnuienú 
slnN:bti  opravif ) 

Jnky  J, vitaj!-,  taký  .bodajzdrav!" 

•laky  i:^ial,  (aky  prilial.  !<ebo:  iäial  posel,  pľiáial  oael. 

Chto  je  |v»  peci,  myslí,  žo  stí  i<nx\. 

Aj  oiniácíce,  aj  tak  necháce.  (Bude  do  istej  doby  liotuvý.) 

IViéial  snni  vás  opáčic.    (Navšiívit.) 

Md  briiĽliu  pred  tiobú.  ('ioliotná.) 

bianáui  najprv  ľána  Huha.  potum  tidio  stulíčkrt,  dze  Itn/1  dar 
býva,  aj  (ťh  stitečnéj  hlavy  —  iuioj  sme  vozili,  T\H:  DdpuRce, 
ŕíanáiu  v;iáiej  puccívéj  hlavičky,  aj  toho  božielio  daru,  kerý  oa  stole 
býrA  —  prala  ?oin  cáco, 

l[fad/.(  bieiým  |b(tkoin,  zazerá). 

Itobi  /.levy  )H|evy)  =  vnda  sa  vinť. 

ZAnety  :=  záveje  aňahové. 

Dostali  äUie  to  do  gule  =  spolu,  dohromady. 

Hnilý  do  roboty  :=  lonivý. 

ítogac  ^  liexť  po  stromoch.  ŕKrivoklát.) 

Pmuvftc  ibusy)  =  chytro  buaL 

Ul^Vá  ^  volmi  bfií.  lUovué.) 


AW 


,..„Co  íu  U  ViU  slýchttc?   Jrtko  sa  miloe,  dobro  —  {  bi^bÁoe. 
íi  sce  zdraví  Secci?'  —  ,Leu  tak  pumálv,  po  vuli  lloitpj,    A  tj^ 
tuni  t)  yÁs  /.ilľaví  Bce?**  —  r'^ak,  KhwiUi  ítoliu.  nám  čil  uiil  nvú;] 
neviem,  jnko  daie  F'Äinh"  dil."  (Vi*Ŕ,  Podhrudie.) 

Ziiinólilo  =  zuliK'iiilo.  (Staiik'ivce.) 

ilovaU  (lius)  =  popolavÄ.     „ 

(Irjiiiliťiikv  =  obaloMíĽií.       . 

Zaliraí  na'  SČerúček  •=  píakaí  zttbákoiii  (vták).  (St3iuk»vc«.) 

Medvedica  ^  žohrňčna  kaša.  (Stankovce.) 

Potek  ^  potuk.  (Staukovee.) 

Didiró  slovci  aj  u  slo  rokov  novo.  (Suiokovco.^ 

Utikávce  na  álk  ^  zlatými  uilkaiui  vysívaiió  (H.  l>jturovce-i 


BESEDA. 


Slovenský  archív. 

MiirUii  Jlaniuljiik  P.  J.  Šafárikovi. 

W  lliidjno  21  BrvittÁ  lääfS. 
Draho  ceDn^  Prjieli !    W  tomto   okamžeiij  ge&te  sv  tiskiu.*  yo- 
sltídnj  pňl  aich  Wašého  djla,  jtouewAc  ale  i  tento  z  w  t  ^  •- 

;;iiž  vr>1ií-tťn  íiest,    UM  Wytiski'W  na  oid.  pnp.  pro  A\ 
sein  dal.  ktcľé  dm's  ^icštu  P.  Kostičovi  s  tíi  prosbfl  ' 
by  ^ľ  /ítra  donMiw  do  N(tu.  Satiu  se  nawraľagľ,  >i  > 
doručili  sob6  uustežova].   Nak<dik  ča&t  arcbuw  Iŕcbto 
totiž  vd  ľ^t-bo  poŕawie  tu  w  tiskdrni  presowáne  nebyli,  .. 
^li^ŕ-n*  u  ktiiliwažeca  stiiti    môže.     Mjii,im  Wáni  o  kritky  r 
>^il  Kx-  na  ord.  n  20  Fa.  na  vítnec.  pi^.šl    pap.  puHlati. 
také    rnzdati  a  ntzehlati    ym    prishicliaiíjťo   gako  i  n. 
skraio  mís  pro  čost  niezi  pR'dplatcôw  polo/cnjín,  KtiTvch  alf  piirni 
newolky   gest,   odestati  a  doničiti;   do  lionijeh   pak    IvailoHcú*  * 
vúhec  do  ĽliorwiUski-  (odkutr  podnes   Mušicky   žádn^ch    íícniVz  ne* 
poslal),  pokiid  Wy  neporiíčite.  nie  neodeslali.  —  Cťkiim  f  .     "  '■ 
n&  to.  i  z  ohledu  na  zwism'  Jíieiuplare  od  ^Vaí'^}bo  pornČM 
djU"  í  čdstkv  u  mní;,  z  íástky  ttisjui  u  Milovuka  a  y.-- 
dám  i  w  tisKiirni   zložino   zoslané.  —  Djlo  wni  w  ti 
wyini'uil,  pnncwἠ hez  úplného  wyplacenj  nie  nenbteli  wydatí;  í  pn- 
činy  U'to  i>nnúcen  sem  byl  2tx)  zI.  W.  V.  na  fiaľu  dní  wypo/i^iUi 
Ku  budúco  anútky  Wám  ätrauyM-a  nákUdków  ubširnt^^i  psati  búda 
Ilufdprfiwl    U-niatd  ilnitua   dátn  I   Kxcnipbif,    by  bo  po!«d 
rinel)  aspoň   oljhlcdniil,    poktíd  mu  Wažj  MiJo^t  wtnmywa 
ii7jiAinini,  o  CO  iiri^ite  mi  pjäatí  rAóte,  a  tsice  niezi  uiuým,  t> 
kilo?  a  cenu,  po  kteiť-g  se  wzácne  toto  djlo  prodiiuati   bu .  ,   ^ 
WaSo  ridcnj  VVára  wúbec  oznamugem,  že  w  fiekiinii   w<«ckt*  ad- 


i 


4W 


kladky  fprapter  merredem  Selzcronumctc.)  wynASt^,  spola  sobl&ác- 
njm  predplacenj,  ii:  Siininia  1047  fl.  4(i  kr.  V.  V. 
Nynj  ae  do  lásky  Waáj  odporúCe^o  zusUvr&m 

WAai  c«le  oddAiiV 

MartÍD  Hamul^^ák. 
Pu/uHiiictiane  lO  Kx.  ^ako  seiii  psal,  skutočne  &úin  dostal,  a 
Milovukcnu  odow/ilul,  uepocliybugcii),  že  Uikovú  V.  Kostit^^  .s  kterýui 
uduwili  sem  iifiiiiobyl,  sebň  wezme.  M.  H. 


Ji'in  lloU>^  Martinovi  Ifamiiljukovi. 

lí'.  Zári  (1834)  w  Miidunic... 
Napdt-ažéf  Práfelu  Martinku! 

Na  prediic«onú  v  (.iste  23.  SrprU  pl^aoi^m  Žádost,  kterl  sem 
nuskcir.  že  sa  tá  iŕ!ena  dlhí  Čas  oa  Kesi  hawila,  z  ranoliími  Kfti- 
bami  duatal,  posíliuu  Žiwolopis  ss.  Cirilla  a  Metóda  slovenských 
!tlabozwe»tow,  wzatl  /  oliÄírňejŔého  (asnad  poldruha  lUuta  BŠče  tak 
weikého  jiako  ;;o  tento)  Wlpisu  ý'.itvota  tlchto  Swatlch,  prípoíientího 
k  wítazskf^íí  UAsŕii  Ciiillo-Metoriiaili  w  šesti  Spewoch  spolu  i  z  Ob- 
^ahcm  kiúdi^bu  Speuu.  Obiazi  prt-dineiiowaofch  Swatích,  a^.  bi  bolí 
w  Octawu,  mohli  bi  potom  aíí  ÍUstii  sa  predstawit,  která  bi  we 
wat&^m  Octan  n  witlači(  ka  musela. 

Čo   sa   tiká   Seli'tiiok,    co   sa  (ifm   za   dobró  a  pľospesm:   Má^ 
Äecb  prouieAá  (ačkolwek  bich  rAd  mal  ueitremeiienó),  ôech  len  Wers 
Noháoh  netrpí. 

t)  poničt-nú  AVeu  sa  pof^tniám. 

PaňíV/e  •/»  ňO  K\x.  Swatoplitkn  /.  Trimwi  [»rii::itiťli  i'iedi  iiepo- 
8(l»^'ú  Heliiikowi,  wšak  uu  za  wšeťko  \vii>lHtťui  gn.  /ostauú  na 
%rú2ku  ZA  Knihi. 

Prídanä  2  Kx.  Solleu  &  <t  a  ňokolko  z  Luui  dám  tím,  kterim 
bi  dobre  poslúžili. 

Hodmi  Wec  bi  bola.  abi  ArpAdiadu  nekterí  Slow&k,  Uberčini 
Jc^íe^:  UĽ^.  iiÁ  powedomí,  critizowal.     Chitflí  th\  kdo  na  t«  (twMc 

hol  spolu  i  liŕisŕiík.  ít  Wlaatnostl  Kpop^pie  dobni  zniimíwl  mal), 

tiilo  mu  odeélcii),  nebuiftí  treba  drtiliei;  kupowaf.  fiá.  sem  ;^u 
leii  tak  seniitaui  premrwal,  a  tuqím  to  bude  celá  História  Príchodu 
Slapywow  do  ^^'er,^o\v  wehDati. 


.lAii  HoUý  Jáuovl  Ko]lí)ro%i. 

(Na  (truhi'j  fttrtini!  toho  ÍHiŕho  ynA  birkn.,  tta  ktorom  je  list  llnaiuljakoiL  Pnrý 

nt<má  ani  podpUn.) 

Na^droiHl  lYatelu  Dro^ctíhodnf  Gánku  I 
Za  udeslané  Knižky.  obnliíÄC  ale  za  trí  Zwnzkí  Kroka  poňíieno 
(fakQuf*m,  a  po  prvej;  í'  M  Fpatki      '  usilorat  sa  bu- 

dem. Za  äpuwjiiki  a  Ohi..  ,.'uie  sa  /-  ^luka. 


ua 


408 


Z  Geííicb  Kay.ŕil  od  (ieliiiha  sem  vMX  nedostal;  nie  mne  samemi 
posiati  pred  Cholení  trí  tuším  Kx.  (o  dňoch  vTitn  doiftta)^  za  iu( 
80111  wvpliitil,  (ielinck  za  suo^  a  Uešetkow  zaptatit  mal  sám, 
(o  -Ĺ  ^Volaskeg  äkoli   tiitii   odeslaae^  ixkú^   lak   sem   bii  pučul 
worit. 

Za  2  Ex.  Slawi  Dcérí  z  Kassj  Sn'atopluka  sa  wyplalit  malo.' 
Gelinck  a  Ilcäetka  koidf  7jl  swok.  O  tomto  sa  lep&og  prcflweUéliuf ; 
až  kml  Listí  pľolitednon),   vcil  pnim  nemiiin  už  kedi. 

/n  Titul  ďiikujeni,  mne  tež  napadlo  tik:  Kou^lautiDO-MelndMo, 
ale  sa  mi  to  zdalo  potwonié  biť,   Cirilla  a  Metoda  od  I*,  i ' 
skddio  v  Frnzo  \ä%\  uemúni  a  piosll  \áú\  u  ľožičaaf,  čo  In 
k  Bá£ŕii,   gako  ku  >!ÍwotopLsu   poslúžilo.    ZušľI    bv  sa  usoad  \  icaj 
muly  český  Spisek.     Tta  smii  mut  pri  Rukách:  Moravskú  I.cgeoda' 
od  P.  DobrowBkôbo,   Le^^eodu  o  Círíll.  a  M.,   i^aku  tcž  o  KtiMuen* 
Bowi  z  Ureviara,  jtotoiu  Tiniona,  Lií^ti  Júna  I'Apehi.  SIj  itn- 

uiaiiku  slarosloweuskeg  lieči  od  ľudu.,  ťoUcctarioji  di  'iiío»J 

(lyrillo  et  Mt-thodio  k  k  odwšelikad  pozblmut^  a  pozapitiuwatiú.  ť,] 
Ôäfarika  Histohu  slov. 

Kozdíl  medzi  accusatlvem  a  Instrumentah'm  soui  xachoviU,  k.  P.j 
prawii  Ruku  iiccusativ,  pravú  Rukú  dlht^  ú  ua  konci  instr*- 

W  Rowném  ueuiAni  uikoho  znúuiého.  S  ['.  ľalkoničoni 
niet,  ueunkloul  ho  uikdo. 

rorúčuu  aa  už  du  predešlého  Pratvlstwa.  G. 


i^tofan  Moy/m  Alartlnovl  liainuljakovt 

PredrabÝ  Prjtcli! 

NejKicbybugem,  že  gfite  Projekt  Í  fl  odpowodú  mogii   obdržcli, 
než  i  <\  tom  uepochyliuKfMii,  /o  jísto  do  w<";ilk!i  \ve  néci  Xib.' 
ejnili.  Iíaljk  tento  doucse  do  Hudjiia  ľ.  llorwjith  tridĽAtnc  ?. 
Uradnjk,  im  asi  <lc8et  diiow  Imwit  se  hiidr  w  Iíudjni-,  pi 
aby   ;:ste   mi   sker/  uí'ho   ť'asopis  mu^ejuV.    ktery    jak 
u  prjUda  Kiillí'ira  bude,  poslali,  ľosjlam  tiž  lYiteli  KoiUrowi  nekoliko^ 
excMupláruiv  rtorsow  borwálakych ;  i  i  lýcli  dosUiuete  tri  ex-"-"' 
pro  Waéú  kdibärUu.   N'ow<>ho  uič  nemdiii,  ^uluAOe  HJm,  i^ 
w  ľmljku  ua  Prilele  Kollára  list  čjtati  budeťo,  proto  t6chd>  oio^, 
íti!  dobro,  gú  zoiitáwúm  Wié 

úprimný  ctite!  a  prjtel 

W  Zithrabé  dťie  23.  Února  1831. 

M. 


i^fttíHn  Mo>7«H  >Táll0^i  KolIAroW. 

\S  Zubrahč  l>:i.  Cnora  lí*5l. 
Predrahý  lYjteli!  PAn  Hoi-watb  tridcAtí  Úradnjk,  ktor\'  n>  nlr 
liíl'jw  mych  do  ľeštu  odnusel,  i  prjťmmy  še  Kebú  wezme.  A 
už  od  dáwncbo  času  uič  gsmu  ai  nupj&aíi,  ôfám  predcu,  čc  •,.:,  . ., 


409 


tele  Hainulj&ka  zioxiimeUgste,  ie  {:sem  zilr^wý  a  ie  Wás  i  posawád, 
tak  gak  ud  pocUtkii  naňéhu  seznánj  cljín  u  mítu^em. 

Wetlle  počtu,  ktery  psie  mne  w  ostatnt?m  liste  \Vu6<}m  pred- 
ožíli,  dltižeii  ^soín  Wflin  zostAl  7  zlaiycli  V.  V.  Z  nhlodti  toho  pu- 
njlsím  Wám  zauiuutó  a  listu  toinutu  piipoKCuŕ  3  zl.  w  strjbre.  — 
Oswjťeiiéiiui  í'aiiu  Iíinkupu  Ožej^owiciiowi  exemplár  liospratv  ne- 
mohol gííem  oden'zdtif,  neb  od  toho  rasu  u  nás  nebyl,  pjsal  a^em 
takC*  Prjteli  IlnmuljÍLkovl,  iehy  lep^j  bylo  osobití^  w  ťe£tj  pľflom- 
učiuu  tomu  Piluu  exemplár  ten  doručiti. 

Prjtel  HnmuljAíí  rnzwcsplil  miia  se  swo^jm  projektom,  len  mu 
ned&^to  zaspať.  Žádal  bych  ale,  aby  ste  miia  o  každéni  kroku  we 
Méci  tejito  uélnenéra  pt>iiau':ili,  ohzwlášti^  ale  gestli  Keden  kiiit  do- 
\TuIcDj  (iogde,  neb  De/aiiieškám  všecku,  kteni  mám  we  swčt6  znl- 
mo&t  k  prospéťbu  cjlu  tohoto  užiti. 

Nepochtbugera  o  tom,  že  swazky  časopisu  musepného  na  pre- 
iťšljŕ  rok  z  úplua  pri  rukách  máte,  prosjm  tochriy,  aby  ste  mne 
tiikovO  po  prjtnriiueií  pijleiitosti  poslali.  Na  bežjcíi  leto  predplatil 
fsem  u  ktiibkuiH-a  Zaln-abskŕlm.  7.  Kroka,  jíak  Siím  wjle,  miim  7 
*azkow,  fieatli  by  nečo  wjše  bylo  vyélo,  prosjm  ua  mna  nezapo- 
meňte,  neb  už  oďdáwnebo  času  nič  slawského  nečjtáui.  lUd  bych 
(ce  a  touto  prjlezitostii  i  wjco  pcn6z  poslal,  na  knihy  totižto,  které 
asndtl  od  nékterého  času  wyžly.  ale  aqiľáwe  w  roku  tiimto  anj  chovu 
iij  bidlo  z  luého  neplatjm,  predce  wjdenské  mojío  puluwánj,  a 
trubé  geste  z  Úhor  donesent*  dluby  tak  cjtjm,  že  dosawtld  se  slo- 
lodnŕ  býbat  nemnzeai.  Uude  toto  Irwaii  goáté  do  budúceho  Čer- 
ronca,  potom  ^cstli  líóh  žiwot  a  zdranj  dá,  wolnét'j  sebe  poČjnaC 
môžem. 

Wedle  obyíege  posjlám  Wám  kwétinky  z  Horwňtskép  záhrady, 
rognásobnt^  totižti)  wei-í;e,  pro  Wás  a  Pijtele  llnuinljáka.  ľrosjm, 
by  ste  z  tých  od  Uakowca  ;:eden  exemplár  í  ľanu  fiayovi  duli, 
:leri^bu  srdoŕnč  poz.dravupem. 

Pán  Knácnič,  za  Uufurendára  k  l^herskeg  KaiiceHárii  gmeno- 
iTHDý,  nás  zanechal;  welice  žaljm.  že  usem  s  njm  pred  odchodom 
io\\Dri(  a  Nowíny  naše  gumu  pod  ochranu  poručiť  uemohel.  Kdu- 
olí  predce  wo  Vvjdiii  wdc  tii  zastáuaC  bude,  k  nemu  se  s  dúutT- 
tiosCii  idinltif  môže. 

Novŕho  ti  uá-s  nič  neiij.   Wot^ko  se  mele,  ale  na  koho  udérj, 
rwjme.  /íma  u  nAs  >Yelice  slabá  byta,  iiež  wäl  se  nám  brozj.  t)Dcs 
*DÍák  mime    —  Ostatne  dobre  se  mapte,  a  často  se  rozpomeňte  na 
PiVa.V'ho 

uprlmn.  prítele 

M. 


.Inzof  M.  Hiirlmii  Jánovi  Iltíllŕiiiii. 

Adreasa:  ^S'elebu<>mu  u  SlavnOmu  Pánu  Janotci  Jloltéaiu,  viaoko- 
iiziini  a  Spisovatduwi,  I^tiiowi  miie  ze  sláátiiou  lictoa 
iM  ua  Dobľfj  W'otfe. 

n* 


BOD 


Wclebuí  Pfliicl 

Hnrliwl   Slowák    p.  Jan   KrŔl   6a  pblierii  k  Wuňoj  ^'elťbi 
juko  k  Otcovi  sloweiiiíkvcli  uiilfcli  Bpewów,  ulizlAžt  žo  «j  on 
k  tpj  nuáťj  spaťiilcj  níljídcži.  kettl  zahorela  uowou  liUkou  k  ail 
uuacj  äloveuJiŕie.    Já  teda  po  ňom  sji  k  Wám  i>/ls\ain.  ba  mi  ^ 
lo  prijciniio,  keď  leu  iiiiinžeiri  s  Welťibnostoii  Wažoti  si  pohuwt 
už  biir  aj  oBohiie  iiije.   teda  preilra  a^piiíi  w  liurliii      Co  w 
robif  V   Niôt  nepočujeme  o  WaAoj  \Ve!pbnosti,    JA   bĺch  u* 
flije  raz  odebiaii  k  imwšílweíiú  Wňs:  alt;  mojo  buji:  a  vojny, 
mi  luuulio  (laiebuiťh   skľipturistikúw    wi  krki    uwaluju  —  ma 
ťétť  domu  len  dr/jil.  Jexli  Sto  □eräcil  maC  pri  nikiU:h  uótu  /|te««l 
ewaiidoliĽkí,  tedu  tu  bo  m&fe,  prezrite  si  ho. 

Moja  Nitra  ide  už   w  slowenčine   do  ceiuiiri.     Kl  Im 
Weicliui  ľane,   keby  Hlo  sa  VVi  tam  medzi  mimi  joko  o(> 
Btreil  synków   jalotaf  pot^fnajúcieh  zjawit  chceli,   \\i  UAr    len  ärk 
rími  rjadki.   Prosím  VViis  ponilíene.  tácIo  bit  tak  laskawf  k 
potenie  nás  básňou  uákou  vt  ^'ilre.  To  bi  bula  elektrická  isl 
váelklch    uAs   mladÍĽh,   k  slovenčine  sa  tak  uprímm*  r  -  ' 

Pán  Boli  opalruj  WeltíbunsC  Wašu   a   daj  WArii 
ekých  rokôw  —   w  stjeuu   slilwi   swojej,   a  \s  radosti   í:. 
nad  wiífeíiím  približ<ivanja  sa  äpasenja  íudu  slowenskjoho. 
žobiiaj  u  požehnaj,  j&ko^  NVám  prajum  kq  srdca  w  Hlulwkum  ai 

Wašej  Welebnoati 

upríninf  ctifnl 

MitoBlttw  Ilurbao- 


-*#^ 


Akej  viery  sú  Slováci. 

v  tí.  cIsK'  Slovenských  Publadov,  z  príležitosti  olAzt?  v  i 
na.4om   ínsopise   postavenej,   spomínal    som   slovenských    kal^ 
v  sU)Iiriadi  Abanjskej,  Zonipli'iiskťj  a  t^ntívárskej,  kUirvľb_  nn 
vypočítaniu  v  Šafárikovom  'SňrotJopise  ( IM4:>).  my  teiritt 
považovat  za  svojn  krv.     S  tVm  v  siivise   podotkni    - 
vierovyznania  Slováci  sú  nielen  katolÍL-i  a  pťotťsUuli  lau^^'íi.  t  b" 
skeho  Ty/.naiiiat,  ale  i  pravoslávni  alebo,  jeatti  sa  tak  f"-' 
kalulfci.  iiuiati.    Tn  proti  éafárikovf,  ktorý  v  Slovana 
piw  íA  SlovAkov  bml  len  katolíkov  a  protest    * 
ua  Sreznievskebo,  v  receusii    Národopisu  v^  '■ 
/e  /  počtu   Slovákov   vytvoril    nníaUiv   pľexCi-krj    ti 
„temer  všetci  len  pn  viere  nazývajú  sa  ííiisínmi,  niť  j     __^_ 
náležia  k  Slovákom." 

Na  toto  duätul  soín  od  pána   ätefaua   MiSíkii  nA-tledujdct 
známky . 

.Ďotyŕue  Hpisíikydi    Itusov  poziiiimcnávani,    íq  ŕ 
sprivue  ponhnal  vec,  kod  ich  uedr^l  za  Slovákov. 


i 


coiioc  ruský  Sre/nipľsky,  aie  i  tieboh.^  A.  Sembera  t  Uslo  svojom, 
'sal  mi  im'il  17—11^  rnkini.  tvrdil,  že  Bpišskf  Ilusi  sú  vla^tiio 
II  ktorých  sa  slovanakií  h<ili03lii/.bft  podnes  zachovaln.    No 
abUil    t:ik;ŕto   noinô/cm   si  o.svojíL    rn^hárs   iiiil  za  selfa  i  tnktílin 
laÄsickí'lifj  sudcu,  ako  je  Sivznievsky.  A  si'rp  tieinôžoiii  hÍ  hn  osvniit 
ednoduťho  preto,   že  medzi   Kusmi  a  Slovákmi  vo  Spiši,   nakoríco 
nal  8001   prilciitosí  puznaC  icli  tu  za  tiinulio  rokov,  je  kmonovf 
oxdie]  voTriii  justiy,  DAptiok  tomu,  iti  tuuaj^í  Husi  sú  čo  do  luluvy 
iii;  110  po  1)  žiaden  Uus  «piáskí  (na  dmliiiľ)  ne- 
-váka,   ale  vždy  ion   z«   iCusnäka,   poťažne  Itusa  a 
tatit'hrt  pova/ujn  ho  i  každý  .siuvAk.    JodÍDOii  výnimkou   môžu 
>yl  AM  obyvatelia  Vcrnára  u  TolpáiLii.    kton   ru  už  celkom  poslo- 
«a£eaf,  natolko,  že  v  inluve  icb  UHpi-ich:l<hujú  žiadne  ruskŕ  slová 
formy;   *J)  piesne  siiišskýcb  Rusov,  stavba  irb  domov,  kntj  Žen- 
Jtýcb  atd    •l'»st.'*toŕne  potvrdzujú,    že  uio  sú  to  Sl«i\'áci,   ale  Iíusi. 
'  vch    Kusov  je  siVe  bmlne  puslovenčem'?,  ale  ne- 
t  iié  niskO  formy  a  slova,  ako  uiňžo  dosvedŕit  každý 

lec  a  dosvedči  svftjini  časom  iste  i  p.  professor  dr.  ľastrnek, 
Etort^mu  som  poslal  ukážky  ruského  nárečia  z  Lipuika,  Torisk.  Za- 
radky  a  PtirAča.  V  S^iriši  a  ZetnpUne  sú  Husi  meuej  puslovcnčonf, 
lež  vo  Spiii ;  uo  za  Slovákov  ich  uik  m-považuje,  ako  ma  ubez- 
včovali  uinohl  tamej^i  kňazi,  s  ktonini  mal  stmi  prfle/iiost  o  tom 
lovoriC. 

Žo  spiíski  Uusi   boli    považovaní   za  takých  t  v  dávuej  niiuu- 

»8U,  to  potvr<Í/.nje  listiua  poískí'bo  ki-ála  Sifiismunda  111.  z  r.  159*^ 

laná  fo  Varšave.    V  listine  tr'\  '    iii  sa  Maciejowski'niu,  spiS- 

(k<>mií  kapitánovi  (na  tiUlŕoven-  ikul.   aby  líusom  nedovolil 

vypáiat  pole  Luhičanov.     „Quesii   sunt  apu-l  Nos  Civitniis  nostrae 

Qjbicza,   uuius  ť\  Oppidis  Scepusiensibus,   iier  intoniuucios  suos: 

■|UOd,  cum  paucQS  quoudaui  lEussici  gregcs  ovium  ar.  pucorum  ha- 

Kenles,  euädcrn  suos  ^ret:es  iutra  Antiä  Civítatis  impellere.  silvisijue 

Bc  pai^cuis  eiti^dť'in  <'ivitiitis  uti,   obtenta  a  Ľivibu^  facultate,   coe- 

ftii.s5^eut .  multo  pUire.t,  sine  ulla  faculUite  ímo  invitis 

■tt  non  I"     I  (.ľivibus  ...  id  facere  el  atientiire  hniere,   in 

praejuthniim  et  damnum  eiusdem  CívitAtin  maxiiDUUi.  Dejiastis  enim 

pt>r  ^reiies  illos  Itussnrum  t^niminibus,  Cives,  ubi  pecoľa  attiue  eipios 

alant,  prorbus  dou  habcut...  .Maudamuä"  otc.  etc. 

'ľeštne  sa  teda,  že  máme  tak  blízko  na.^ir.h  t>ratov  línsov  a  no- 
uznávajme.  čo  je  ich  a  nie  naše. 

Ja  som  pn^vcdči^ný,  žo  otázka :  či  spišskí  abo  šarišskí  &  zem- 
i  h  8Ú  Slftváci,  nebude  nastíilená,  nknnáhit*  hude  koíko- 
.iiiunáich  uibivu:  lebu  putom  ka/dý  n^predpujatý  človek 
llinde  k  pft-'iivedéeniu.  zo  sú  to  vlastue  Kusi.  Iíäčtc  mi  odpu^tiT, 
m^  poviem,  [iCf.  loho,  žo  by  som  si  uárokoval  rozlioilujú-e  slovo, 
pe  som  s  mojej  strany  už  i  teraz  presvedčený  o  runkej  povahe  i 
b  ruskom  pôvode  nai^ich  spiiských  UDÍatov.' 

f       Nezažil  mi  pán  MiAjk,  žo  8  poxnámkanii,  ktoré  sú  viac  privát- 
nrj  p^ivahy,  iilem  pred  verejnost.    Otázku  takúto  treba  spomínal; 


i 


-^  "*^ 


Rá- 


MS 


Rpomfnanim   môiífiine  upozomíí  nn  nii  i  lakjcli,  ktnrf  InÁ^f  ptMf\- 
všimli  by  si  j(>j,  a  u|)uznrnenf   inô/u  tíe/  prisfHJt  k  Juj  mIm 

KoniiikoTvťk  pľislo  dotkiiiíC  sr  otá/ky:  kdo  pr(*stAvaju  .-•iik^  i 
na  severo-výcliude    Uhorska  a  kdo  začínajú   Ba   Hasí?    knhii  rt- 
lilaaoval  ju  ľa  fažkíi.  „Až  po  tuto  chvíli  —  bovori  A.  V.  ^ 
ijvaj^.ovnla  sa  níiľoilnoHľ  ruKítiíiká  (iiialnru9k:i)  v  UliHcIi 
náboženstvl;    nhocny  lid  v  Uhŕfch    nazvvÄ   kaid^ho    \'. 

boženstvf    ŕeck okato! ickóho    (starovérce),   nchlcdč   k  j 

Uiísňákem  či  líusineiii."  Tak  hovorí  i  A.  L.  Potrov'):  ,N»  i 
Husi  i  lud,  i  iuu-llifíoucia  vín  Ihq  o  rozličnosti  náboieuslva,  -dxí 
*>  ro/.liČrinsli  jazykov  a  n;Írodiiostf.''  Áno,  potkla  sa  nn  túln 
koíit  u/,  i  maďarskií  štatistika.  „Tíoto  dva  JAzyk7.  naj' 
iniešaím  pncliodia.  sú  v  takej  hh'zkej  pľllmzoúsli,  že  du...^. 
lisovanie  sotva  mAžemo  očakávať,  a  tak  graae  Km  ie  to  í«tä 
vateTstvo,  ktoré  raz  bolo  vykázané  ako  ruskt*.  inokody  ako  s\on 
prichodí  v  štatistických  výkazoch...  Popis  školopovinných 
(1870.)  označil  ruskú  ako  roô  inatoiinskú  na  inncl' 
stAťh,  kdtí  sčitADÍe  Tudu  (18$0)  uiúlo  slovouskii  m. 
V  podobuom  sinysle  bol  sa  vyslovil  už  i^  rakúsky  CzotTuíc.  *t  frll 
Bvojoj  poznámke,  ktorú  sme  ni  uviedli,  ŠĽinbera  citul*'  i  rViiimiln- 
.Toto  pojiiienovdiif  (Uusfo)  vyzoavačň  uAbožoustvl  íorl 
(obradu  slovanského)  jest  staré,  noboí  již  i>alirnil  jmiMmjf 
toltí  ^3.  své  kroniky  muravskiiho  biskupa  bv.  Metwiŕji!  Uiwl 
an  dí:  „Ten  arcibiskup  Iíusín  biéše.  nišu  svú  slovaur^í 
l^n  z  literatúry,  ktorú  ja  znám  o  tomto  prodmeU',  m 
citovat  ošte  i  viac  hlasov,  odvolávajúcich  sa  iia  to.  ako  uúko  )f 
rozoznával  na  tomto  úxeiní  Slovákov  od  Kusov,  alobo,  naopak, 
Rusov  od  Slovákov, 

A  z  toho  uastedujiís  že  od  Spiša.  vlastne  ľ<!  "  "  ,  ',i  ^ 

počnúc  všetci  uitiati  uomóžu  byt  Uusi,  Keby 
bolo  by  nijakej  (ažkosti  pri  rozoznávaní  Shvakov  u  IkUi^ov  im  lunto 
území:  filolojíovia,   etno^rati.   átatisUkovia   lahko  vedeli    bt   'jI  i"> 
mdit.  Sreznievsky  pozdejšie  (18.^2)  zmenil  avojn  mienku,  % 
roku  I81.*i  v  recensii   Šafárikovho  Národopisu,   zmenil  jn  i  >i 
Slovákov;  ale  to,  že  filológ,  slovanský  tilolo*;  u  vážny  muž  m- 1.!  i^ 
svoju  luieuku.  vari  tiež  dokazuje,  že  je  oijizkň  zaun'i 
abaujskí,  šarišskí,  zemplínski  :i  nngvarslii  uniuti  i 

V  ruskej  iiteratiire  najnovšie  zaoberal  sa  týmto  i-i  \ 

L.  Petrov.  ^»  Ako  (ažkosí  rozbraničenia  Kusov  á  Slos^.,   ■   ,  ^  :jííc.í 
nlolen  [>opreplelanost  osád,    roznianitosC  miešaných,    priecliodnýťh. 


')  Časopis  Musea  kŕ.  Českého  1876:  Mnobo>4i  Jest  OechA.  Hon* 
vanú  a  Slováka  a  kde  obýví^f,  str.  665. 

':  IRrpauxb  wiHucnpcxBa  iiapo.ui8io  apooiaionia  :  Surtrm  na  fiopc*^ 

PycH,  CTp.'«0. 

>)   Láng  Lajos  és  Jekclfolussy    Jôxsef:    Magyaronxág  Méfm^^ 
statisztik^ft.   1884,  slr.   142. 

*)  Kthnographií*  der  Ocslerníiclnsrhcn  Mutiorchle.    1S57,    «lr.  Vil 
")  UuttTKR  na  rropTKoa  ľycu,  }K}']>it.  Muri.  tinji.  nporjL^  läffZ. 


í 


Ms 


ŕ 


jedťu  iiu  dniliý  TKljninne  účinkujúcich  dialoktov,  alp  pšto  i  skil- 
toípó  jt.'íctvovanit*  vine  alebo  menej  poslovenccnýcli  Rusov  n  uio/aé 
jctitvuvauie  poruštcmcii  Sluvákov.  Svoj  iimtotiiU  ľetrov  subral  od 
Kusov,  Ĺu  itar'KJeuých  i  tu  žíjikick.  N&  Káklado  tohoto  luntenálu 
Rkihiia  potiiii  Iimiiu-**,  o/načf'nň  nioilzi  SlovAku)Í  a  Iíiismi  hlavne 
äafáriknni,  liolovarkyn).  í_'i!'.i>'riiitioni  a  probujt*  sám  vvm**ľaC  hranicu. 
tíranica  jrho  najviaĽ  sľovniiva  sa  s  Czopľiii^nvou,  idúcou  daJej  na 
rychod  než  hnuiieu  (íohivackíího  alchíf  Šafárikova,  ľetiov  vedie 
Slovákov  ťáte  ďalej  na  východ,  uež  Cjsoernig.  V  preSovskom  uuiat- 
m  bÍRkupslve,  počitujťicom  oknlo  \t6\  dniha  stotisíc  du^í,  borie 
Rusov  Icu  lH5  3.il. 

Škoda,  žp  A.  L.  IVirov  nezniil  pni<ni  Šemberovu  ').  ktorá  je  do- 
sial najv:Unej^iui  ptispfvkoni  k  riošoniu  U'jto  otázky.  V  svojicli 
^ZákladtiL'h  DialektulofiiH  Č4'.sknsluvim*ké"'  USi>4,i  äembera  pokladal 
m  Husov  i  obyvatciov  {remei-sk(*"bu  Š-umiaca,  Tolf;Aita  a  Verniíra^ 
no  v  tejto  svojej  po/dejšej  práci  tiy7(ít,  pre  ktorii  sobral  viac 
ttiAtoriálu,  dúkladnu  korrÍMOval  svoju  prvotnú  mtenku  a  £  unlatov 
severo-vídiodiiícb  8t<»llc  načítal  147.770  SlovAkov.  (N'a  Spiíi  Šeiu- 
bt»ra  za  ntski^  [Kiklada  osady  nad  Lubovnou.) 

ľán  Mišlk  hovorí:  „Žiaden  Hus  spiaskí  (na  dedine)  nevydiira 
sa  za.  Siovdka,  alo  vždy  Icu  za  Kusuáka,  poíažne  Kusa  a  za  takého 
považuje  ho  i  každý  Sluvák."  Iste  í  na  Spiši,  alo  najmä  v  éuťiäi, 
nA  pr.  v  makovickom  okrese,  jcat  viac  takých  obci,  ktorých  oby- 
,tclla  eíite  za  Miirio  Toresle  boli  prulestantmi :  vtedy,  nútoni  prejsC 
h  vnttit  sa  ku  katoliiisinu.  precli  radšej  do  východnej  cirkve.  ■) 
vlíií  vulnjň  iffii/ľ'iteiio  tahf/chto  of}CÍ  samých  scha.  ako  tch  volajú 
kuinlirki  'tirhn  lufcránuki  misrdtaY  .lestli  tie>!  Uusmi,  Rusuákmi, 
tak  dôvod  o  menovaní  nič  neznamená. 

Vóbpc  tu  treba  skiiinat  nielen  jíiy.yk,  ale  i  pôvod  osád,  ich 
celú  históriu;  mravy  a  obyíajo  pri  takoui  spolužití  iia  mnohých 
miestach  budú  už  totnžni^.  Pán  dr.  Fr.  ľastnick  uaäiel  ui  i  v  ja- 
xyku  éuuiiačjiuov  y\i>\A,  kton-  ukuzuvaly  by  u.i  stopy  ruskŕtio  pô- 
vodu^;; nie  t(>  viirl  v  tejto  veci  med/iíuVm  e.što  U«z  bude  treba 
porovnat  sja/ykom  ^úsediioj  kutolfckoj  ľohurelej,  lielpy.  Zíhudky. 
YAbeť  i  táto  obUka  ukazuje,  akú  väžn*}  jo  pre  náa  to,  v  čom  s  (orkon 
horlivoHtou  tľudl  sa  dr.  Pastrnek,  Ona  môže  nám  byt  novým  po- 
padoni  k  tomu,  aby  Huie  hn  všemožne  pndporuv.ili. 

ľdn  Mišlk  dníílada:    „Tešme  sa  teila,  že  mňine  tak  blízko  na- 

braiov  Itiibov  a  ufÄtwuávajiuo,    čo  jo  kh  a  nie  naše*     To  jo 


')  Unoho-li  jcsl  Čcchä,  Moravana  a  SlovikA  a  kde  úbjraji. 

')  De  a  inidoD  áltandÓ  ^Mdintvclósn)  forduU  u  ratón  Dč]t.  Szcpcsbeu, 
SArn«bHn,  rufirsúbau  é&  Marmarosbaii  nfŕnietck  belyeit  i«  fni^lnlá  i>i.  & 
Tii  'iiv.irok  i!í  ln)/.zu!ettek.  Sokan  n  pmtŕjtiártK  i  ■ii-i- 

t<f  ■  '11,    inkťibb  n  kfifti,  miufňŕm  u  rúmni    fyy'  'ckt 

mcrt  abban  aa  úr-vacsordt  kéí  ssin  aluU  rdiették.  Hunfalvy  I'ál,  Magyftr- 
orsxáK  ElhnORrapbiiOo.  1B7Q.  str.  4(17. 

>)  blorciukc  rohtady  Iä9&,  443. 


6H 


tak.    Xo  ke<f  ray  SlovAci  už  raz  tolko  milmo  týcli  koDŕossIf.  ja  ^] 
Bom  bol  eäte  iu<láoj,  keby  nití  s  Uusakt  spojovalii  (*íiU'  i  vícta.  Jvstli 
mcdKi   iinialini  iki  sovero-v^ctioilo  Ubnrska  sij  í  8lAviíd,    Uk   bb* 
dajiim  icb,  kde  a  ktoii  sii? 


Ištar. 

Epický  zlnmek  z  ^l^y)oau.  Fodúvi  Julim  Ze^,  *) 

"yl  mrtev  Tammuz,  Tarnniiiz.  jejž  liekové  Adoiiem  naz]ŕTiiiÍ,  t 
bobynč  Ištar,  jež  slula  u  FeniMnú  Astarton,  Afroditou  v  ŕíelladí, 
Venušf  v  ílímé,  ällcoii  žaloui  opustila  luéslo,  jíin/  vUlla^  mi^sU) 
Erech,  r  jehož  chráme  lepy  obraz  její  stá),  a  s  revem  rani^né  Ivice 
tčkala  pouští  7Árlci  rudé,  /.lut«  a  modro  v  úpalu  slunce,  tčkala  poDitf 
K&inale  bílou  pri  svitu  luny. 

lltoudila  Ištar  boranií  a  lesy,  piohajíc  z  úrodných  nív,  jtmli 
KufraU'S  bujntí  vody  svi^  valí,  bloiidila  už  po  bMiy  prailúvni'bo, 
pustého,  nepokojného  more,  houpajlrlbo  obnizy  iiUnoucích  hvŕid 
v  pí-íšerném,  zhoubnóin  svém  klíné  Ilourila  Ištar  svéteín  Jako  srniit 
lámaji'cí  bvozdy  a  boŕ[i:(  inusto,  bouŕila  svélĽOi,  volajfc  neustále  td 
drahiľ'  jnii'no  vyrvam-ho  ji  niilcfi,  bobalýrsky  knisiíŕho  jako  vífť/n* 
slunce,  liiznúho  v  juroísti  své  jak  zora  ninni.  Vnbibi  j<'hn  jmť'oo  a 
vyčítala  bolniin  a  proktiuala  tonmou  Irkallu,  viädkyui    '  liťi 

v  podsvetí  na  vysok<^m  stnlci,  zahalenou  v  čorno.  Rviiíct      .ui- 

vyum  jak  požäry  nočnf,  Irkallu,  jtíž  Taminuza  dr^.cla  v  doruó  sou- 
mraku,  v  paláci  smútku,  kam  vsecbny  vedou  cesty,  odkud  viak 
n(!Vode  žádná.  lioiifila  svett-ni  boliynťí  lislar,  smuLi^k  }i:\\  a  y.al  bouKl 
vSak  lidskynii  i^rdci.  Ženy  a  dtvky  éiľoki'ťh  t'\'-- 
kaly  s  bohyni,  žal  hyl  jejich  chlebem,  míeily 
vody,  sedicG  v  pracliu  na  pustých  bŕe/frh  rek,  a  vzyvaly  s  bohyni 
Tammuzovo  jmt^no,  vzpomiuajir.e  však  vlastnfho  žalu  nkrulaá  biskr, 
a  trbaly  roucha  svá  a  rozrývaly  nehty  si  čelu  a  tváŕei,  až  s«  krvv 
jim  liuula  na  äudra  obnažená^  je;!  péslmi  si  tloukly.  "  '  ':M* 
zenié  stí  zoufalym  náikem.   Avšak  žaloni  tlm  opojným  -U 

z  bluboka  v  srdoícb  nčhu  a  žádost  a  hoioncl  viUnč.  V  -rt 

bezednt?,  v  svycli  slzách  a  v  šíIené  strasti   hyla  Ištar  ň  i  !i»- 

;:ickou  krdiíou.  nesmírny  proud  rujné  ž/idosti  temoníl  z  nl,  zachTátil 
Tťíškeré  tvorstvo,  celý  chorobnĽ  truchlicf  svet,  i  samy  pouSté  a  la»y 
a  hoi7  a  moi>í  vydychovaly  tajäplny.  pŕlíoniŕ  záhadný  uťkiid.  ho* 
reční''  chvOnl  prohlbalo  i  nŕrnoii  linintou.  vi>čntf  sulclra  i  \ri 

vály  i  vHry,    šploumily   vluy,    iiyvó   hledaly  tstromy    r-  ^e 

vétvemi  nenrťiti)  jakósi  obojmuti,  zvéi*  a  ptactvo,  i  jíti 

a  pilzraky  Ĺumm^   noci  jaly  we  po  atopé   bluudlci  i;  .  .  .     _i.  a 

litló  v  opojení,  Khaveni  smyslD,  novtidouce  no  činí.  hie<l»li  látar  a 
xmlrali  toultoa.  A  v  äílenství  svóm  cítila  bohyué  to  ífleostvi  rictk  a 


*}  Lumlr,  XXIII.  so. 


^~-  —  ■»■  — 


606 


ifao  a  s  ústntWem  x;^hailným  vábtlu  tvory  a  s  líru/nVin  pak  snií- 
iliem,  končlcím  plilcí^m,  sí'ipala  ohéti  sv»>,  tŕísníc  »e  krvf.  Tak  zuŕila 
žtar  láskou  a  zalom  a  |ilmla  svčt  ,;nmlkeiti.  úžaseui.  Iiräzou... 

Tou  (tobou  žil  v  Khuuii  Hutiibabn.  iíaiiiovL^tlce   z  cÍ2(bo  Chnl- 

ejcatu  plouícnc,  niVsilný  a  krutý,  a  vyšci  ze  svúbo  paláce  uprostred 

ije  cedrovčho  a  vedl  sviij   Ud   chrabrý  a  pŕepadl  v  tó  dobé  roz- 

ratu  v&nch  ŕádfl  posvátné   mesto   Krecb,   kde  Utani  ctili,   imľ:t/.il 

oké  brány  z  bronzu,  jež  s  raclintem  se  kácely  k  zemi,  pošlapal 

ié  potupní?  a  uuesl  z  chrámu  obraz  bohyne  do  zujetl  ve  vlastní  svoj 

ftm.     í'olekáui  utíkali  ae  lidC'  z  mesta  v  losy  a  slujo,  jako   zvír 

ikryrali  se  v  brlozích,   v  zemi,   a  v  prázdnéui   domŕ  bohyne  Ištai- 

Erecluí  zustaly  jen  knéžky,  truddici  tise  a  tullcl  sľ  k  sobé  v  pláói 

ko  plaché  holubice.  Andélé  a  bozi  prchali  z  luésta  jako  roj  z  onln. 

ŕímál  se  liumbaba,  sídllcí  v  hustom  ce^Jrovc^m  lese.  obehnanOm 

ysokdu  mM.    v  doml^  py.^ném,    n  nchyln   iníRla  rozkoäuejšlho    pod 

nyni  iiebem.    Ale  ní'sraál  se  dloubo,   neb  mraéili  bobové  tvár,  a 

rozen  a  v  plné  sile  byl  u/  hnhatýr  Nimrod,  určený  osudem  k  ve- 

kýiu  čiiiúm  a  k  utrpenf  tcžVtT'mu  a  k  trestu  nčkdy   lidl,  a  začal 

u  dobou  Ximrod,  titán,  byt  mocným  na  zorní,  lovec  len  silný  pred 

,várí  boiiĎ,  hubitel  Ivň  a  pardalň,  krotitel  nestvor  propasti  a  nnri. 

Vzplanul  Nimrod  hnúvem  nad  loupeil  v  niésté  Krech  a  šel  za  sanio- 

vládceui  Iíumbabou   do  Klainu,   by  ho  zabil.    Vcšcl  v  cedrový  les, 

t  Btinu  tam  iieslu  se  \\\nv.  a  na  vysokých   stromech   zpivalí   ptáci, 

byl  jako  svatynŕ,  hluboký  háj,  a  zdalo  se,  že  v  zelenéui  soumraku 

ftelesti  peruté  undélA,  a  pf-ece  bydlil  bŕích  v  núdherném  domé,  upro- 

«tfed  cedrft  a  v  zeleném  sonmiakn  ŕlhal  vrah.  Zlým  tušením  huán 

TTŽel  Jlumbaba  s  ostrou  svou  zbrani  a  vyrlttl  se  na  Nimroda,  zbožné 

klooícllio  so  posvätné  Šunii'cim   ätroinúm.     OlbHmý  nastal  ti^d  boj, 

Bkŕek    ptJtka   Be   misii  v  bušenl    /braní  a  v  divokí^    výki-iky   mužô. 

Xadiinélď  zeme  pádem  Humlmhy,  jeniuŕ.  vítézoý  Nimrod  stal  iilavu 

R  pozveď  ji  za  skrvácon<^  kätice,  propletené  zlatou  čelenkou,  a  vy- 

lesl  ji  vítťiíoslavne  ze  soumraku  báje.   A  celý  Krech  rltil  sc  nyul 

Nimrodetii.   Zti-ŕeti  byl  palác,  zmocnili  Ha  obrazu  bnhynt;  a  celá 

mé  cliaIdej.!ikÄ  bouHIa  raitosif,  když  modla  nesená  v  chrám,   ziis 

ľácena  mestu  a  s  m  sláva  a  lesk,  sláva  pradávna,  zasirená  na  chvtli 

rakeni.     Vyvolen  králeni   iiyní   Nimrod  a  bouŕ  radosti   byla   tak 

učná  a  hŕmíci,  že  tštar,  sedfcl  daleko  v  horácli,  umdletia  plačem, 

slechla  výskot.  -íako  orlice  vrhla  se  s  temene  boľätva  do  modrého 

zduchu,  jako    blesk  prolétla  pruHtor,  jak  bilý  oblak  snesla  se  na 

'  v  plmS  BVt'  sláve,  v  purpurovt^m  roušo,  fi  parení  pokrytýni 

fr  ;.  s  vysokou  korunou  kul  božských  svých  skráni,  zjí"?!!;!  se 

iimrortu,  jenž  prohlášen  králom,  kiiezem  byl  tt^í  a  pred  sochou  toíf 

tjí    íjtdl,   zahalcn  v  modravém  dymu  vúnf,   zapálených  na  zlatých 

nvích.  V  plné  své  kráse  stála  tu  I^tar,  poprvé  od  smrti  Tammuza 

loudil  jí  úsmf^v  na  božské  tvárí,  ač  slzv  j(  ztraulé  posud  v  očfch 

ly. 

I.eknutím  zati-ásl  se  od  temene  k  pate  titán  KímroJ,  krev  mu 

kypela,    ač  mráz  mu  sel  telem  a  cos  jako  mha  se  mu  kládlo  na 

lét   Le(>á  boliyuti  však  otevréla  ústa,  tak  pravíc:   „Blah^slavou 


i^ 


M6 


bu(ľ,  Njmnide^  pro  kľásiiý  svflj  Čín,  inoc(  moii  hu/^ikim  (i  úbaim! 
í'ŕi  siuni>ni  hožatvi  svŕin  ti  praví  m.  nobiido  Tŕtáih.i  prrd  Ivkfi 
tebe,  Niiiiľoilo.  Xa  vo/e  zIuU^ui,  ztlobeučm  kaitictiy  ukui  puj 
vlík/A  iiiäj,  obdiv  iiiirodA  v^eciu  Eufniltís  bude  nuliy  LVé  llbAt,  |nv 
slušiiií  budit  li  inof-e  a  temena  hor  pf-ad  loboii  biidou  se  kUnŕt,  a 
tvýmí  búdou  loviuy  zeleno  trávou,  kde  codry  a  jaKďnv  äuinŕji 
Dtiti)  budeb  krAld  a  kiilžat  a  nejvčtší  biMle$  r  nicM*.  Ťo  v- 
že  pomstil  jsi  potupu  mou  v  dobé  mídio  žiilu  a  smútku  I  '■ 
|Míziiáš,  ĽO  zuameuú  pHzeíi  váeuioťm'*  lásky!" 

Níiurud  všíik  c»uvl  zpet  na  krok,  setŕAís'  svou  z  vulcby  poilyl 
bľAzu,  svľaátil  čolo  a  pravíl  bohyDÍ  takto:  ,Od:ítup  odc  mne,  dŕfii 
NťzuAm  a  nochci   znAt   lásky!   ľodskok  a  zbouba  je  žena  a  iUi 
tvflj  jest  a  cíl  Ivňj  zlomtíní  sily.  Znám  lé,  bohyiiť  brozná!  Ttô  tij 
beuf  Ktiammiá  y.houhu!    Divoký  orfl  leU'd  ti  vstHc  zvátn^n  jak  pli 
mencm    muška,  ty  zlámala's  jeho   krídla,   vi  o  tom   pu:ít>S   mlik 
lea!    Silnt^dto  Iva  jsi  rozsipala,   vi  o  ti»m   pouŔt,   pyšuŕho   uH 
zkruMla,  vi  o  tom  kvetuuĽÍ  nivu!   Kcusiurtilas  krile,  jfuž  po  ImI 
ôflel?    Zraénila'tt  jej  v  parda  a  psi  jebo  vlastní  ho  trhali  t  kwijj 
Vzpomfiiej,  Ištar,  jak  vešia  jsi  v  cbatu  roln(k8  zbnžn^lio,  eedi 
mladý  a  krásny  v  klidu.  a  ty,  ty  vAbila's  jej  a  kdvž  pfod  tflbou 
Bfl  a  tiňo  li  |rravil:   odstup,   když    UHchoeä  byt  niarkou   luvcb 
tii,   tu  látar,  jsi  uderila  joj  v  tvár  a   2mt>nila  v   kámt'n... 
v  prostred  8\7ch  polí  cnf  posiid  co  pomník  fv6  nkrnlnň  xvňlp*  }lí 
srdoe  ale  je  cbladné.  nenájdeš  v  hrúd  moji   cestu!  Jsoiu  rnuiei 
niužctti  a  mužom!   Pŕinésl  jscm  obraz  tviij   z[fút,  proto/.o  bd  l^l 
po  tobe  volal,  klaním  ne  boMvu,   ale  povrbuji  tvVm 
pbifš  svOt  slzami,  žalem  a  žasom.  bobyiiú  hrozuA?  ľhn 
alalKist  uvrbáá  celý  Krecb?  í)rj  oddecbu  nAm  a  ^ma  v  »■. 
Bt*  Žal,    Je  láska  proklt'tím  a  bylo  liy  Itipe,  by  shaRlal     *I  .  ..i.  -  ji 
Tammiizu?  Rylo  by  \é\niy  bjs  sestoupila  dolu  v  oblast  stfnú  a 
moly,  kde  Tamnmz  tvftj  nyvy.  nemužný  po  tobO  touži.*  — 

Tak  pravil  Nimrod  a  čpkal    nesminiý  bohyni''   btiÉv.     Tk  aUU 
vSak  némil.  ryšlu  ze  svi'-bo  domu  a  zmi/ela  n&hle.    S-      " 
tomcui  hor.  bledéla  k  sluuci  a  cos  jttko  tupA  ľ&nt  ji 
Illedŕda  k  nebi  a  pravita  tiSe:    „Vy  slyš<;li  jste  potupu  m 
Na  vAi;  je  pomsta.    Citím  jen  toubu  neb;t,  zcmi-iC  jak  clu  — 
Btlneui  jak  Tammiiz." 

Vstala  a  méHIa  trúchlivým  pohlwlera,  plu>in  výfi*  ' 
nt'be,  jež  nekdy  jdiiívala  nejvyšším  bluln-m.  Nufio  i  zv\i 
Iňtar  a  vM  silou  7.atou/Mu  p'*  kraji,  udktíd  míviutu  m.-ui,    ■ 
kfldla  jnk   mohutný   pUk  a  lotťla  k  äcrým  vod:)m,   «a  bir 
dflm  temnoty,   pMclinŕ.   sídlo  Irkally,   kráiovny  zenié  a  mrt* 
dúm,   jcnž  vdiodu   má,  T^ak  poslrňdá  východu,  dtitii,    kam 
cesta,  po  níž  so  nlkdo  nevratní,  kdo  po  nl  kräŕl,  dúm.  kde  ti 
Bvédo,   v  néniž  prach  je  potravou,   nápojem  rmut,    velký  ! 
V  iehož   mrAkotiiŕm   šoru   se   nebožtíci    tlukou  o  povu*-   -■ 
v  kobky  zbloudilí  ptácí,  ddni,  kum  uikdy  ncvloudísc 
tenmola  dlí,  ztuclilA  a  huslí!  Pradiivný  prach  kryje  tam  ..^u  , 
závor)*  dverí,  pokrývA  stŕioje  jejich  i  prahy. 


Bfl? 


l*ŕcbro(lila  ISlar  stravné  ty  T04Íy  íamné  a  Bmutnc,  jež  Dlkdo 
ft  (locliem  v  prsou  posinl  iioprcbrotlíl,  vody  (iéUci  svút  živých  n 
mrtvyoh,  a  mUU.-í  tak  pred  sumou  )>ľaiioii,  o  n\í  se  vliiv  ty  látnou, 
pred  branou  ilaleké  /fiiié,  odkud  návratu  DCni\  a  zvolala  blaBem 
telkym  na  stráice  tôch  vod  a  té  brány,  na  strážoe  sonmračných 
frukh  a  zíiiualych  tváŕH  .Oievŕi  bránu!  Prosia  jseni  mŕtvymi  va- 
mi, baijicíiii  luoŕetii,  já  živá  a  »ÍInát  Viin,  žc>  vltají  brány  Ivé 
!h()b»m  (Iŕ'äuyni  jen  ty,  již  nťtmižf  po  nich,  vim,  že  mŕtvi  jou 
kráčejt  pK-s  tvoje  prahy.  Já  ale  živa  chci  vcjft  v  soummčnó  limby. 
Co  váb^?  Neotpvi-PÄ-Ii  ryeble,  rozbijú  voŕcjc,  vytrhnú  prahy,  pPe- 
lámu  Äávnry,  poruxfm  briúiu  1  V/bouHm  vám  umrlé!  Na  Rvi-ilo  vy- 
vedii  l>Iťdtí  ty  fttmy,  by  se  iiapily  svetla,  po  némž  tak  prahiiou. 
Zobratím  ňidy!  Zaplaví  mrtví  živoncfch  svet!  Ilro/ná  bude  ta  válka 
až  do  lobok  živých,  kostry  huiiou  husiti  sliaiiymi  hnáty  a  troskami 
rakví!  TolopiL  mŕtvych  až  /alíje  žívŕt,  voj  pohrbeuýĽli  od  počálku 
8vt*ta  je  pŕišernú  íeiny  I" 

TÍi  polekán  zachvel  $e  z&inaiy  strátco  nemého  svčtA,  otevfel 
ústa,  v  niclíž  hlina  a  pll^eii.  a  prosil  takto  vzneä^nou  Utar:  ,Stf^, 
vládkyné  moĽná!  Nerozbij  vrat  vejdu  dn  paI.ÍĽ(>  smútku  a  Aora  a 
7vl  vládkyiu>  rMIatu,  královna  limbu,  siNluikrát  hrozii;!  Iľkall.i  o  prí- 
chodu tvém." 

ľospícbal  strážce  a  zvolal  v  paláci  £cra  a  smulku: 

„Temuŕ  tftu6  bczc  dna,  hnijfct  more  pŕebrodila  Iäuu-,  stojí  pred 
branou  a  vťjiii  7ádá.* 

Jakmile  královna  zeme  AUatu,  hrozná  Irkalia,  slyšia  divnou 
tu  zvoaf.  pailla  se  stoloe  v  prach,  porazený  juk  stwm,  lo/ela  na 
dla/bé  jak  skosená  iŕtina  a  hlasem  olivt^jnyni  jala  se  níluvit:  „Ľo 
vede  jí  ke  mnéV  Tamniuza  bledá  I  líéda  jí,  iíe  phjbrodila  bezednó 
tóne  I  Tak  kácí  odvéčm*  i-ády  a  s  dráhy  své  šiue  so  svčtl  Točte, 
slzy  rnojť.  jcšté  UiocnéjAlm  proudero  než  more  valicl  se  temné  mezi 
svi^lem  živých  a  mŕtvych  I  Ale  pozná  Utar,  jak  It^žkO  je  žezlo  v  mé 
rucí!" 

Vstala  bohyni',  sedla  na  vysoký  stolec,  utrela  slzy  s  pož/irnych 
oči  a  pravila  stnUci:  „.Idi  leďy,  olevi-  jl  bnUiu!  Aí  vejde,  ale  at 
xvt  bohyne  velká,  královna  svŕia,  že  v  mou  d»la  se  moc,  snninclitfc 
▼rhla  se  v  zkázu.  Bohyni  jo?  Na  mt>m  prahn  jí  prestala  byU.  Necht 
vojde  Utur  do  soumraku  limbu,  však  nejinak  pučfnej  s  n(,  než  ito 
ími,  CO  vkročili  sem  a  co  prošli  slínem  tvých  brán.  Pradávnt^ho 
lu  a(  ucitl  úmornou  tťž." 

S«l  iftr&žce  a   otevŕel  vráta  u  samých  vod  a  pravil  tAk  bez- 

\ým  blasem:  „Vstup,  |>auf,  vládkyn6,  vejdi.  Podsvŕll  ti^  vltáa 
raduje  se  palác  nulvycb  pílchndem  tvýni,  jsi  prvnl  paprslek  svetla, 
Jenž  vloudil  se  v  hrobovnu  pliseíi.* 

Beze  fitovA  &Ia  Utír,  prosia  pr\-ní  branou,  prepustil  ji  strážce, 
•viak  sňal  jf  blodou  svou  rukou  vysokou  korunu  s  hlavy. 

Hrdé  jej  uhťiIíi  iinikem  a  láziila  sľ  Ištiir:  ^^^dkud  ti  odvaha 
priala  po  mé  korune  sáhuoul?* 

„Tak,  pauf,  velí  vládkynŕ  ?.emf  odvetil  str&žce.  .N^ínak  se 
cbovati  smím  k  tobé  než  k  pŕlchozím  väem.** 


610 


Posleclila  vlttdkyué  pekel  posolstvl  bobft  u  zufívô  bryzla  se  dn 
a  kousalu  ruce  své  v  bŕzinociiúni  vzttíku  a  Moukln  &e  v  prsa  n  kto- 
lalu  tcinnč:  ,SmÍ8  na  m  d  ú  žáilai,  i:u  Despliitni  nilídv?  Ty  j 
imstvfiro  drsiiA,  írm  iinicit  n  Iľýznit?     MAin  utevŕlt  vraU  ;i 
;cpärečiií  cestu,  jež  posuil  nikdy  uevedla  odtud?  /a  drzou  trou  »- 
dost  Lé  ztresUm  a  zmučím  t  V  poula  tč  uvrbitu,  silu  tvuu  skiotlmA 

ľak  ale  zaclivrla  se,  osud  byl  inluvil,  líx  jebo  cltilu,  tíž  jinémL 
boba,  a  v  hloubi  gidce  ji  dojul  te<I  zpŕv  VduJíu  uuinirúv,  juož  lial 
Tanimuzflv  nnvľat  na  sluiinuu  uivu  a  ndvrat  zpét  zaso  k  boh|iii 
stínú.  A  tak  dumala  Irkalla  v  temní*  své  du^i :  „Nohylo  lak  lii 
uého  pľlii^dna  v  itičm  uitru  od  íloby,  co  projiadla  Ixskíi  ?  dtt 
&uirti?  A  iiebude  Louha  nii  sladkíl,  až  odejde  Taininiu  a  nebude 
ndvrat  jeho  ke  mnú  v/dy  radostnou  bouŕi  v  tom  srdci  mi>m  soiot- 
nŕm,  zde  7  stluu  a  práctiuiV  NevcjUc  vao  jará  mi  ä  nim  a  pozdní^ 
uiv  u  modr<^bo  nebu  v  podsvetí  trucbti^?" 

TovHlnlii  na  avém  stolci  bnbyuú  a  pruvila  sluhovi  svóiuu :  »Jdír 
sluho  mäj,  a  vyplň,  co  žádajl  bozi.  Jdi  a  priveď  bohyni  lôtar  kť 
zťldlúm  vody  života  a  pokrop  ji  hujDč.  P&k  vyvcd  ji  brouiuiii 
pekel." 

Tak  pravila  Ällatu,  ale  zase  ozvala  se  pýclia  jl  t  srdci,  a  zto- 
lala  ?.lobné  Irkalla:  .Starý  padl  tak  rád  a  nenl  zákonfí  vfťc  dI 
kózuiM     Ubovíile  a  iióäill   zavládnou  svétew.     Slubo   w  v  ■ 

poslušný  vždy,  jdi  a  lozbij  odvéčny  palác  práv,    kde  ^  'd- 

svŕtí,   ddbŕí  a  zlí,   od  {mčiUku  bydlí,   rozbij  ten  paUr,    |K)\ 
bľiny  a  ro/viklej  sloupy!  AC  sedí  na  trAoocb  duchové  r^uiv   .  .-.■ 
i  zU  a  zmocní  se  srdci  lidí  a  zápasí  o  oé,    výpust  je  na  alunoj 
svit,  ty  duchy,  na  kvetouci  zemi,  až  rozbijeá  pajáct" 

Tak  zvolala  bohyne  Irkalla,  vládkynŕ  pckel,  a  zatfm  kropili 
viidou  života  bohyni  ISCar  a  vinili  ji  prvnl  braruKí,  vĽdouťf  z  j>ekU 
JI  dali  ji  rnuclio  jeji  purpunié  z[>i't  a  v  bráne  druhú  ji  vľ.iTiti  zUté 
kruhy  na  nohy  a  ruce,   v  lí-etí  jí  vrátili  pás  hoŕicl  sni  >  n 

čtvrté  bráne  skvost  jí  vrátili  na  pŕoluzná  úadra  a  v  pat-  .ului.  u 
krásnou  sfj  a  v  še^lé  náušnice  a  ptrsU^ze  v  soduit.^  vyjiokou  koruDB 
jf  7.st9  postivili  na  vzne^niou  hlavu. 

A  krojiena  vodou  xívota  otevŕela  bobynč  očí  a  svetlo  vnikk) 
jl  v  zrak,  když  prosia  sedmou  pak  branou,  a  bylo  jí  teprve  led, 
jakoijy  stŕásala  dŕtniotu  smrtoou,  a  v/.dycbla  a  pravila  »mutní: 
„IVoc  vmlim  mné  kropili  života  a  vyvedli  z  limbA'/  Cbrí  dáte  taia 
dlíli,    blízko  tomu,   jejž  duše   má  miluje,    blízko  Tararauzu'  ' 

nímž  pláčou  ženy,  vylŕvajice  mu  vonný  bulšám  na  poctu,  z.. 
se  v  ohŕtní  roueha,   nad  nfiuž  irurhli  i  muži.   Imijíce   na  kiišiAibc 
flétny   poi'bmurné  pfsnô,   neb  palice  kadidlo  Kpfvf^í  mu   zaluptflŕ 
zpévy I" 

Tak  pravila  látar,  ale  slyslc  zr6st  bohí^  a  slib.  ic  rrútcn  Imite 
Jí  Tamnmz  k:iždym  jarom,  usntála  sp  a  hledf<'.  na  slunnf  svŕt  prt> 
vila  tiikto:   pNcpuriiňt-na  vyšla  jseiu  z  hrobu  .1  pos!-^ 
kľái-a.  Vťce  prniťje  Irkalla  slz.  než  tekly  z  mycli  /.: 
osudom  pľopusti  z  podsvetí  Tanimu/a.  ílôduá  Allíitu:" 

A    rozbila   posvätnou    nádobu,    plnou  mystických  drahnUamn 


«oa 


očt  ji  poraz  a  chorobou  holiA,  uoliou  i  lukou!  Sľdcc  jojl  uccii  fitoná 
a  v  liortíčcp  lilavíi!  Od  temene  až  k  pate  at  schvíltí  ji  uejtŕ-áSl  ne- 
iiioť!"  —  A  vlekl  ji  sluha  ten  hrozný  a  t^miiý  od  tvaťe  Allatu,  ji 
liittiyiii  U\xii\  a  |iriipiwhtht  se  letuľ,  cliurá  a  Hlnhá,  do  l>e/.odiia  jh)- 
pelu  pomalú,  ď>  ]>ľopa9tÍ  bfdr  a  hore,  a  Kavŕeln  sc  désuphié  uioŕo 
nebytí,  hluác  a  nemé  nad  její  hlavou  a  pobŕbilo  tak  nebeui  zrozo- 
nou  lilsku. 

Tu  hylo  na  slunnť^ni  svŕitô,  jako  by  zeniŕelo  svŕUo,  iiebylo  jará 
více,  nehyln  úsmevu,  uľbyhi  kvčrrt,  zasmuŕilo  80  veškeré  tvorstvo 
a  ceiy  ívt't  se  políi'.'o!  též'kou  jak  ranou,  a  zťiiii-í'Ia  radost.  ľž  nc- 
bylo  nt'hy.  už  noliylo  lásky  a  nobylo  ľiľorty  a  nobylo  sňarkil  a  na 
krbocli  rodiniiých  uhasly  ohn^.  (M  žen  so  odvrať:ili  muži,  od  niatek 
dtHi,  pokolení  zvíŕat  se  ztrAcela,  xi?  nebylo  stid.  Ve  vzduchu  už 
niAlo  lltalo  ptákú,  zo  snnitnVoh  liájú  už  neznčly  písnti  a  samým 
bobUm  vadia  uťsuu-telná  snkľ  a  s  drali  svých  so  trhaly  samo 
hvizdy,  neli  soulad  jo  zákimem  hbky  i  úmer  a  sklad,  ty  zílklady 
íiltlu,  a  bez  läskv  ntfbylo  jojich  zUkonú  více.  Tu  balili  vúčni  bozi 
tváre  sv^  v  roucha  a  zazui!d  v>^kŕtk  zdčšený  válm  mírem.  „Sustoupla 
lätar  v  kl(n  zeme,  odkud  nouf  návratu  k  svčtlu!  Zomíola  láska  u 
zahynp  svŕt!'' 

\  toui  smútku  a  žala  se  zmužil  konečné  Uea,  pán  hlubin,  hôh 
niondľosií,  osutlu  páu,  on,  jcnž  jediný  moci  svou  í  do  propastí 
sabá,  búl)  pokladu  skrytých  v  dulech  a  v  mori,  ou  osudu  tvňrcc, 
|»án  lidf.  v  hluub  jejicb  srdce  on  vidí  a  un,  jenž  dojínui  srdce,  on 
VYoaáet  hudbu.  A  Heii  so  zamysli]  a  stvoril  bytost  mužskou  tH- 
blavou,  svltlťť  svŕtle.  Udušu-uamlra,  bo;^,sk6ho  posla,  a  pravil  um 
takto:  ^.Tdi,  zábado  velkA,  j"ti,  obraf  tv;\ťť  sv6  sméitMU  k  onouiu 
kraji,  odkud  návratu  noní,  projdi  bľanauii  pckel,  jež  pícil  iťlwu 
otevľou  se  dokohln.  vstup  pred  samou  Allatu  a  jm<';uotn  vidkych, 
nejvjTÍiíich  Iu)hi\  ji  zakliuej  a  povúz  a  rci  ji,  že  vňle  to  nezvratná 
jejicli,  by  pustila  Ištar  z  podsvetí  temná,  by  dala  jl  napit  se  ze 
zHdcI  života  vody,  véčiij'cb  a  blubýeh!" 

Tak  pravil  Hea  a  dodala  Aualii,  královna  nebes,  /enu  boha 
n*-'     '  jeiiÄ  sluje  Anu,  jfmž  výši  /nameiiá  nebnu,  ona  jak  hlu- 

Im'i  .  .  pravila  Auatu  tedy  taíí  poslu  uiijvybSlch  bohD:  „Povŕz 
(Icurí  ucbes,  v/nešené  Istar,  aC  neváli.!  vyjiti  /.e  sliije  smrti  1  No 
uHYždy  už  možnií  vrátlt  jí  milce  Tammuza,  však  iv.i  jl,  in  kai^dýin 
jiirtMU.  když  Úsmevom  jejini  undädne  zeraô,  Tanimuz  že  vyjde  na 
itlndké  äVL^tlo  L\  s  td  že  bude  po  nivách,  U^ich,  po  boľách  kráčct 
A  V  jeseni  dumnó,  lOto  kdy/.  zmĺrá,  že  Tairutiuz  pak  teprve  vráti 
se  do  žerä  limbu,  až  k  jíľtstímu  jarú.  Tak  Mníi'euu  bude  laké  po- 
šmurnä  Irkaila!,.  A  povez  téz  bohyni  hisky  a  krasy,  sama  že  po- 
mstím n»  Nimroda  hanu,  již  na  ni  vrhl  v  Erechutenkrát,  když 
pohani  jl  dolu  v  teu  kraj ,  odkud  posud  nebylo  cesty,  vedouci 
k  svetlu  1" 

A  let^l  svi'tíci  posel  tŕíhlavý,  ta  záhada  vééná,  a  pŕeplul  Ifiné 
hnijIcÍL'h  nioh'.  prošel  sodiul  Imuiami  pekol  a  stiU  pred  tvári  Irkally, 
vlá*lkyni>  stlnň.  Ta  /sirialá  liyla,  neb  i  v  sntiitni^m  a  leinuéin  sv)3m 
Hrdcí  cítila  [irázduo,  když  zemŕela  láska,  pľázduo  tak  tčžké  a  uu-azuC'. 


ai9 


Obsah : 

í^ťuská   otázka  ii  jejf   sIovodsUjI   spisovatellifl.    (KUra  Ot 
kowa.)  —  A.  S.  (iľibojedov.     Litt-rAral  studie.    ' 
(ľokr.), —  Sociíiliil    (|t.'iin»ki-at:io  jjľoii    rťvoluci. 
JoBef  Bafaŕik,  joho  život  a  práce.  Níicsal  Jaroslav  Vlč*?k.  (J*t 
l.jdstvo  v  (iobô  pŕetl  histórie  ké.  Písc  lí.  K.  —  f;,i,- f  ...... ; 

ŕeskofilovanaká.  l*iíio  J.  Jnkiihcc.  íPiibr)  —  Iíozli 
iCozbk'dy  po    veŕejni'Mii    hu^pud^álvl.  —  R"  " 
obchodní.  —  Itozhledy  suciáluí.  —  Uuiihlvd} 
a  kritiky.  —  Zprdvy. 

Čiittopití   Matice  Moravské.    ItedakUifi  Viii<»^nc    I'raM 
Kraut.  Burtoš.    Illanil  gpolupracuviifcj  V\  A.  Sluvík,  dr.  F.  Ki 
nfček.  UoĹ-nik  dcvaienácty.  Seäit  tieil.  V  Unté. 

Obsah: 

In.  Lad.  Cerviiikai    O  nmíikých   cosLlcb   obchoil 
ravô,  —  Jau  V.  Krocar;  K  otázce  vidby  Ktinlinandn  í 
ťrant.  Pastrnek:   Chrvatsko-blahalsk«>  zlomky  vh 
Oluiiiouckt^ho.    (L)uk(JiidunÍ.)   —   Kr.  VI    Jiirek:    ít.  Aíj.íih 
Me/iŤiľky    z    Iviaeniíňchu.   (Dokouč.)  —  Jos,    Klvaíia:    N'a 
vydiodiií  Morave.    Voluó  kapitoly  /  potulek 
Kiahrkýfh.  —  .losef  CúnvM:  Úarv  a  povčľv  >  ■ 
aki^ho.  —  V.  A.  Slávik:    Kdy  hyía  Morava  onjvi 
Vr.  Kainuuicťtk:  Areliívul  ro<cblet].  —  Ijmôleckô  u   ........ 

läteratura.  Fr.  Bartoš;  Dialektolugie  moravská.  (Pos.  Vr.  1 

ŕiiHnxHH  Mii.soa  královMÍvi    CeHki*liii.    IHlt.'V.     IU>diUl> 
Antonín  Tnihldŕ.  Jíočnlk  LXIX.  Sva/.í^k  pľviií.  V  Fraee. 

Ôlp8ah : 

Pfedue«ouf  jodtiatelo  ve  valut^m  ahroináitdôní  «■.»-.,■". 
kriklovtitví  Cťski'ho  dno  15.  prosluce  1891.  —  L 
srdce  J.  A.  Komenskť'lio  a  jeho  v/ory.     Poílávň  Jau 
l)o|iiHy  Pavla  .1.  Šafárika  >íat.  Mchíčuví  v.  let  iar>2— 
J.  Pnlivka.  —  O  Kollárovi'  tírudicí  bA-nnické.  PodávA  .lati  Jakubec. 
Zbytky  českích  písní  svôtskydi  z  veku  XVI,  XVU  a  XVIII. 
dáva  dl'.  Oeaŕk   /Ibrt.  —  OIdHcha   Profáta  z  Vlkáuovu   pte 
dictvl.     PrÍ8p('v^k  k  žÍvotopi»ii  našich  muitt,  od  Zikin    VVinti 
Cnáti  eniig:rauti  v  Pubku  v  dobé  husitskí^  a  mnich  .Uminvin 
sky.  —  Sepsal  dľ.  Jaroíílav  Bidlo.  —  !?v 
V.  ItcKítíŕťk.  —  Ilitdka  litťľáľni.  Zprávy  i         .  ; 

České. 

Krok.  Časopis  venovaní  vc^kerým  potff)wim  .ttŕedniho 
»tva.  Itt^laktor  Kŕ.  X.  Priisík.'V  Prazŕ.  Uoóiiík  IX,  SRšit  7. 

Obsah : 

I- r.  husík:  Kronika  o  Alexandrn  Velik»vra.  (PokroĹI  —  Pr. 
ľalacky:  líoziSlŕonI  sKavcA.  ŕPokrač.)  ~~  Fr.  Itutb:  1).  Jiinu  Jav 
Dola  sällry.  tPokmč.;  —  Úvahy.  —  Drobné  Rprávy. 


\Í..^.d1 


Obsor.  Časopis  pre  hospoiIArsivo.  remoslo  a  Uoraácí  tirot.  Ražomberok. 

Ko.}ii.  VII..  i*.  7. 
JXéŕ  domoT.  ObnUkorj  Časopis  xibaToý  a.  jfffoínf  prn  líd.  Roínik  Vt„ 

ť.  14-  Olomouc 

Viflnmo  xabari  i  pouci.  Zagreli.  Roŕn.  XXVTI,  í.  Hfí — '2H. 

JIUCT0K1>.    ilyxoBiio-.iRTepaTyptiuA  sypso-Ti.  y'Hruapii.  ľoA'fc  ^• 
iqn..  ;). 

JE.IM,    .Ihct  :m  iiaycy,   oiHxciitiocT  m  APTiuTBeiin  zkbot.    lynn* 

ľo.íKiia  Ajtyra.  Bmirpft.v  18!)"). 
Ifíva.  Rofnlk  V„  C.   19.  Unio. 
KTAcy.  Pi-aha.  Koiolk  XVII..  ŕ.  7. 

Oaa.  List.  venovaný  rcrejnyiu  ouUkAm.  Praba.   Roôd.  IX..  ŕíslo  35 — 36. 
Cirkevne  lAsvy,  Ružomberok.  RoAn.  IX.,  6,  7. 

fctoUeke  Noviny.  Trnava.  íloín.  XLVÍ ,  í.   13,   U. 

tnnaki  STOt.  Letnik  V'III..  nev.  25.  V    ľrslu. 
XoAíQa.    MAsuĽuik  za  zabawu  a  puwuÍBiVtí.  Zbromadoy  ŕastipis  hon^jo- 

it  dolnjoIuhHkicb  Serbow.  Huilriin.  Li^tnik    U.,  i.   10. 
VlasC.  Ručuik  XĹ,  i.  10.  Praba. 

Nadá.  Poocí,  zabaví  i  urojetnoML  SarAJevo.  Godioa  I.  broj  \At  16. 
Dom  a  &kola.   Vvrbovavatetsky  čaxopU  pre  rodičov  a  učitefov.  Raiom* 

beroL.  Uoŕnik  X..  ílslo  7. 


o  B  s  A  H. 


Pít-«<?&  i>  iid:ttiiuiii  Ihiniruliivl.  Tiin'cká  povpri iV 

Stdvfnskä  ftvadba.  Snituiitl  Kriitof  Citor^t" 

•lelMivn.  Jaztf  iíaliak 

Eu^fii  Ouegin.  Z  Piiákina  |)rťk]|(]ii  Sautv  lio'it^'iy      .    .  :-tl 

5I(iV>   xiilitenk.    K    t",  'imr    is-jij  Martin  Slúdkvrt^o H 

Npz:iliuflky.  T.'                  jiturin^kA  Vil' 

ŕjjiľ  7^  mityin.                >-...,  5l<VJ 

Oŕi.  SkaU)i^p&  udftlost.  S]>l»al  2i.  A.  Vrwký  &aí 

Z  báiini  r.ndmily  Poflinvitriiukrt UA) 

Mťkuľku  niyälH'nok  u  Alutlin  rtidnvnm-  K.  <?Aomtt  .  óVlj 

V>M  d<i  4ulovikPJ  dolluy  t  Turfl.  OJ  /or  A.  /i  aiaj 
ŕ^vadobnó  oltyť-íOt'  v  sluvťuskuni  AradArl  (v  fiaii.> 

(imla.  (rukjDČUVKiUc) ,      Hti 

BcftciU.  ;Akg  vUt;  sú  SlouLd.  Šitfan  Múik) 


Ďalšie  spisy  redakcii  zaslané. 

Kostol  A  fftra  ▼  Hniloi.  Kniiku  moiiogr4lIa  od  Štefana  MišUca,  ft{iTáV0i{ 
fary.  Turŕiuiiskv  Sv.  Mortiii,  IMIĎ.  8lr.  20.  S".  Coiu  2i  kt.  t  paéím.] 
I)o»taĹ  u  Knftillat^  ťi<\xsi.  spolku  v  Taii-íaiiskoni  8v.  MartíDe. 

IlABMl*  iociI<lľl>  niAdiAľUKIi,  IIo  noiuay  cfojitTú  ra  jM  •»  jfrmmái 
n.  \    líyjimtiBCítdrii.  (.■•Ilŕioiií'ryíin.  iŕti>6.  t^  4ii,  M*. 

iiAM>ľrii  HAittiA  ioriía>.\  in.\a'AľiiKA.  i^tb  uxHiujnifcauiiu  itiH>».  n.  i. 

KyjiiuuitcKítmi  ni  T\>{ui.n<-iLíitiiiiu)«i  uuc'fejuaiu  CjiftMicuuo  OOstecna  li  MM 
iwľň  n>AM-  i;.-n(ntíp6)rpn.,  IbBô.  ťiy.  Ib,  tt\ 

Bpicilogfum  didaotlDiun  artium  dňccndí  ac  dooeadt  somioftm  bnmbv 
[irncropUs  pxhjbcns  ■.>  m&«"*  cl.  J,  A.  ComchU  caUt>ctum  ^t  edibiB 
A  C.  V.  N.   A  v  I  liíiri    Ĺ'oonidi.     * 

Nanc  cditutti  Salva.    lM9ä. 

Cttui  :to  kr.     Uoly    UHkiad    duruvtt   K.   Salva  v  prospocti    Mti««aki} 
fipoliiťnoíili  alovťiUKkt^. 

Hane  nyn^Al  kriBe.  Pád  Hľúuy  sUroóoskó  a  počátkové  saôrft  nor/ah. , 
Napsjil  r.  (f.  MamryL    V  Prazu.     Nákladcm    „Cára*    iai*A. 
152,  16". 

NaJcrea  jioTstiiDia,  nstrujniía,  vyrinovania  sa  a  v^sledka  ú^ktiranii 
KnJlitlačiarsko-úi^aKiinánikťho  upoiku  v  Tarfi.  Sv.  Marttuc  i  ••■••  i "  »•- 
tUŕisrne  ai  jnvy.li  dvnd^;t(|iiVí  rtikov  (.l«70— Ifta*)  jeli 
Soslinil  u  ilíui  I".  iiiarfÄ  I^'JO  vyilržiavant^mn  voloéma  -i:  r:;:.-  i: 
Iircdložil  Jíin  Frunciítci,  prodsťda  lobuio  spolku.  Tiiiľé;iíj»í.5  í< 
Morihi.    lH9.'i.  Str.    li.   K". 

Slovenaký  obrftskorf  kalondlr  prť  katolíkov,  o.v-.MÍ"t.v.^«    '. ,. 

a  židov  iia  ]>ri<.'stu[iQ^   rak    I  H<J6.   Uočník   dvail 

MartiDP.  KnlhtlaífArcko-úcaiítinÄpiky  spolok.    Str.  ut*.  e",    teu*:  lUu 

v^t.   15  H.,   1    vyt.  20  kr. 


Bok  1806.  SoSit  9. 

Slovenské  Pohľady. 

,  _ — .,  ctpí^ — -  - 

Pieseň  o  udatnom  Domrulovi. 

Turecká  povesť. ') 

L^han  môj!  medzi  Oguzmi  žil  muž,  menom  udatný  Domrul, 
syn  Ducha-kodžu.  Postavil  on  most  cez  vyschnutý  potok;  kto  pre- 
šiel cezeň,  od  toho  bral  33  mince,  kto  neprešiel,  toho  ubil  a  bral 
od  neho  40  mincí. 

Prečo  tak  robil?  Hovorieval  on:  »Ci  jest  človeka  udatnejšieho 
odo  mňa,  silnejšieho  odo  mňa,  ktorý  by  sa  pustil  do  boja  so  mnou  ? 
Povest  o  mojej  chrabrosti,  mojom  bohatíerstve,  mojej  udatnosti, 
mojom  junáctve  dochodí  do  Ríma  a  Samu  (Syrie).« 

Raz  pri  tom  moste  zastavila  sa  kočovná  rodina ;  z  nej  ochorel 
jeden  dobrý  junák  a  po  vôli  Božej  umrel.  Velký  bol  smútok  ro- 
diny: kto  oplakával  syna,  kto  brata. 

Zrazu  priletel  udatný  Domrul:  »Ničomni  Tudía!  čo  to  za  plač. 
Čo  za  krik  pri  mojom  moste?  Koho  oplakávate?* 

»Chan,  utratili  sme  dobrého  junáka;  toho  oplakávame.« 

»Kto  zabil  vášho  junáka?* 

»0,  taký  bol  rozkaz  Najvyššieho ;  plamennokrýdly  Azrail  vzal 
dušu  toho  junáka.« 


')  Vzatá  z  tureckčho  rukopisu,  chráncnéhu  v  kráľovskej  bibliotéke  v  Drnžďa- 
noch,  ale  dosiaľ  ešte  málo  zuámeho.  Záhlavie  rukopisu  je:  »Kiiiha  o  mojom 
dedovi  Korkudovi,  v  reči  plemena  Ojjuzov."  Ofíuzi  boli  predkami  terajších  Turk- 
menov;  z  aich  pochodia  i  (Jsmani.  Kniha  pozostáva  z  úvodu  (porekadlá,  afo- 
rismy  a  krátke  charakteristiky)  a  dvanástich  osobitných  epických  povestí.  Ale  dla 
mienky  mladého  ruského  uíenca,  V.  Haitolda,  ktorý  doaiaľ  najviac  a  najdôklad- 
nejSte  preložil  z  nej,  tých  dvanást  povesti  poeticky  tvorí  jeden  celok:  mená 
bohatierov,  epitety,  charakterisiické  výrazy  neprestajne  sa  opakujú,  neprestajne 
robia  sa  narážky  na  udalosti,  ro/.povedaiič  na  inom  mieste;  sloh  je  všade  jeden 
a  teu  istý.  iJej  koná  sa  medzi  annénskyini  horami;  giauri,  s  ktorými  bohatieri 
majú  do  činenia,  sú  trapczuntskl  t  Iréci,  (jruzini  a  Abchazi.  Najvysíim  vladárom 
vfetkýcli  Oguzov  je  Bajandor-chan,  ktorý  sám  nevykonáva  veľké  skutky;  hlavným 
bohatierom  je  jeho  zať  Kazanbek.  Ĺ  12  povesti  v  deviatich  je  reč  o  vojne  s  ne- 
veriacimi (najpoetičiiejšia  je  jiovesl  o  tiapezuntskej  kráľovné,  ktorej  ruku  kto 
cbcel  dostať,  nmsel  premilcť  býka,  vcľblúda  a  Iva) ;  dve  povesti  sú  mytologického 
riza  (jedna  z  nich  je  Vicseii  ú  udutnoín  Dumrutot^i)  a  dvan-ísta  o  domácej  vojne 
medzi  Oguzmi.  —  O  Korkudovi  hovorí  sa.  Je  pochodí  z  plemena  liajat  a  žil 
temer  za  časov  proroka.  Korkud  nie  je  bohatier,  ale  patríarch,  hlavný  tlumočnik 
a  chrimteľ  národnej  múdrosti;  jeho  mravnej  autorite  podrobuje  sa  celý  národ. 
On  predpovedal  vraj   i  moc  osmanskej   dynastie. 

Na  jednej  z  posledných  strán  draňtiaiiskeho  rukopisu  stojí :  "rok  smrti 
Osinon-pašu  —  993  (zz  1585  [tu  Kr.),  z  čoho  niohio  zatvárať,  že  rukopis  je  z  to- 
hoto Času  alebo  o  iiicčo  z  pozdejšicho.    Z  nemeckých  orientalistov  najviac  trudil 

83 


614 


»Čo  za  človeka  je  váš  Avail,  ktorý  berie  duäu  ľudí  ?  Bože  Vi 
mohúci!    pre  Tvoju  jedinosť,   pre  Tvoje  jestvovanie.    ■" 
AzraiU,    aby  som  sa  s  ním  mohol   srazií,   vstúpiť  do 
Kum  osvobodil  dii^u  hodného  junáka,  aby  on  viac  ncbnU  di 
brých  junákov.tt   To  povediac,  udatný  Uoninil  vrátil  sa  do 
domu. 

Najvyššiemu  slovo  Domrula  nepoddalo  sa.  »I-íIatí!,  hfad! 
blá^-on  neuznáva  Mňa,  jcdinélio  Bulu,  nevzdáva  mi  v  Jakú. 
si  vyprosí  odpustenta.« 

Boh  roľ.ká?.al  Azrailovi: 

».'\iu-ail!  chod,  ukáž  sa  oéíam  toho  biedneho  blä7.iia,  daj  tbľt 
nút  jeho  tvári,  daj  /..lupeť  jeho  duši  a  vezmi  ju.* 

Ked  udatný  Uomrul  so  štyridsiatimi  junákmi  sedel   pri  j< 
a  piti,   raxom   zjavil  sa  A/.ratl ;    nevideli  ho  ani  si   ' 
Zrak   udatnŕho   Domrula    zatmil  m,   silne    ruky  y 
udatnému  Domnilovi  sa  zamračil.    Skríkol,  ozval  sa  —  pudí 
sa,  chán  môj.  čo  povedal:')    r-Heda!  Čo  si  ty   aa  stravný 
Vrátnici  ťa  nc\'ideii,  stráž  fa  nezbadala ;  môj  svellý  jtrak  a*. 
moje  silné   ruk)'   ovisly,   striasly  sa,    moja  duša  strcpot.ií.; 
zlatá  ča$a  z  ruky  padla  ml  na  zem.  Moje  pery  stály  sa  p.- 
Fadu,   roojc   kosti   podobnými  prachu.     O,  stíircc  s  bi  ■ 
ú,  starec  s  temnými  očami!  čo  si  ty  za  iítrašného  stt 
pane;  nech  dotkne  sa  fa  moje  ncífastic  dncs.« 

Azraíl,   počujúc  licto  slová,   zblkol  hnevom.     »Biedny  f'^^'-^* 
nepáči  sa  ti,    že  moje  oči  sú  temné?    Ja  vzal  som  du^  m 
svcUookých  mladých  osôb.  Tebe  nepáči  sa,  ie  moj.-*  hr 
Ja  vzal  sum  duše  mnohých  čcrnubradých  junákov.     1'. 
hrada  biela.  Riedny  blázon !  chvastal  si  s;i  a  hovoril ;  joLlí  p 
krýdly  Azrail   dostane  sa  do  mojich  rúk,   ja  ho  zabijem    . 
bodtm  z  jeho  rúk  dobrého  junáka.  Teraz,  blázon,  prišiel  -^ 
tvoju  dušu ;  dáš  mi  ju  dobrovoľne,  čt  pôjdeš  btf  sa  so  mami  r- 

Povic  udatný  Domnil:  »Ty  si  plamennokrýdly  .^z^ail?• 

»Ano,  ja  som.<t 


itrckUiIy  -r     •  1 ■fil  (í  tUíDO  v^'dní.  VI  pre<i  nim  f'---  '-  ■'  ■  ■ 

jednu  e  dv  i  .ríli,  vcľiiil  |>iHtnbnĎ   j;rctke»iu  ( 

■  t  u<tAlni>iii     ,         ,  -     i ,    ),i   |>iv|>i%uiciii  *  iiiekl.iiiu    íiIíLl.. 
\     iLuu.l'la,   (JKmum  riaiiBTin   1>CH,  III,  IV;  |HT'>tnc  v  Hnr, 
i'íTM^niii  U.  ľ.  Apusuonrifciumj  i)Ďinotiu:i.  Vli:.'     It,t- 
xlejiic,  mal  po  ruke  u>  viac  vcitockŕc-h  yottt^* 
Z  ytíiiih  eiii>kvtľ|i  tv^ittclj  <  ii<ntan<iv    . 
Ittilťiln.     Knrkuiía   lUitoM  kUilit-   u.\>l  BmIuU.     •lIi.lU,'>t,j   JUi' 
.  1  ■  •  ítifV'kl.    Icí  liiuiutmáittki    hrdiii^vírt,    >i<.f.-ivi»  n  ví.riti,   i   ■- 
Metla  brdiriDv  Kork"  ' 
lUn  cite  i  takým    ^jol' 
ji!<A.í\|v    ,  ,ti<   •  I  iiic  a  jcilnv)  vnó*.     \    i; 
vlrlky    iMtiiln^,    hyífvým    ulmurim  %Ahŕc    :  < 

/iibrainjc  ttyi  kucuviilkov.   lUluU  ucpretUjiiE  ■ľjfi.i.uic  a  >u  >>ĺ>)..ui   , 
hrdínuvLB  Korkud*  totva  vcddl  plta(.<  ÍL, 

')  Si>«n«v'  vi«4e  obiwiA  aa.  v  dtab*;  o«ol)e  k  ákimuí  clunuii,  ktwrt  ali| 
nikde  racoovauy. 


AlA 


«Ty  berieš  duše  dobrých  junákov  ?« 

»Ano,  ja  ich  beriem.* 

frVrátnici!  zavrite  vráta!  Azratl,  ja  chcel  som  sa  potkat  s  tebou 
na  ^Irokúm  mieste,  a  ty  lak  sťasbie  prišiel  si  mi  v  tcsnum!  ja  ta 
zabijem  a  osvoboďim  áxiku  dobrého  junáJ{a.« 

Vytiahol  Čierny  meč  a  letel  na  Azraila;  Azrail  premenil  sa 
v  holuba  a  vyletel  oknom. 

Iľdatný  Domnil  zatlieskal  a  zachichotal  sa :  vjunáci  moji  I  tak  som 
nahna]  strachu  AzraiJovi,  že  nech.il  široké  dvere  a  utiekol  ÚKk\nn 
oknom,  ľremcnil  sa  na  vtáka,  podobného  holubovi,  a  uletel;  ale 
ja  ho  nenechám,  kým  nedám  ho  cbytií  sokolovi. « 

Dotiirul  skočil  na  koäa,  V7JÚ  oa  ruku  sokola  a  letel  za  Azrailom. 
Niekoľko  holubov  on  zabil  a  vráb'l  sa;  cestou  domov  zrazu  pred 
jeho  koňom  zjavil  sa  Azrail ;  kôň  naf.ikal  sa,  schytil  udatného  Do- 
mrula  a  shodiJ  ho  na  zem.  Jeho  čierna  hlava  ovisla ;  na  jeho  bielu 
hnid,  pritlačiac  ju,  sadol  Azrail.  Hlas  Domrula  stal  sa  slabým; 
xačal  chripeC  a  hovoril: 

^Smiluj  sa,  Azrail!  niet  pochybnosti,  ie  je  Boh  jediný.  "Ne- 
vedel som,  neľkúsil.  že  ty,  .iko  zlodej,  tichvaaijeS  du5u.  My  máme 
hory ;  na  tých  horách  sú  noŠe  vinolirady ;  v  tj'cb  vinohradoch 
čierne  strapec  hrozna ;  to  hrozno  vytláčajú,  z  neho  je  červené  víno, 
pijúci  to  červené  vino  opije  sa.  Ja  bol  som  opitý  vínom,  ncvedc! 
som,  čo  vravím ;  nebo!  som  pri  rozume ;  ešte  nebol  som  zkúsil 
tvoje  junáctvo.  Neber  mi  dušu,  Azrail,  smiluj  sal« 

Azrail  otlvctil:  »Bicdny  blázon!  čo  sa  ty  mne  prosíš?  Pros  sa 
Bohu  Najvyššiemu.  Čože  je  v  mojej  moci?  ja  som  tiež  sluha.« 

oTak  kto  dáva  dušu,  berie  dušu  —  Najvyšší  Boh?-* 

»Ano,  on-M 

]»Aký  si  ty  teda  {>án^  Odíd  odtiaľto;  ja  bmlcm  hovoríE  s  Naj- 
vyäJHm.íi  Tu  udatný  Doninil  hovoril  —  podiv.kjnie  sa,  chán  môj, 
čo  hovoril :  r-Ty  si  nad  víetko  vysoké,  nikto  nevie,  aký  sf,  svetlý 
B'íic!  Kolko  hlupákov  chce  ŕa  najsE  na  nebi,  hľadajú  Ta  na 
acmi;  Ty  si  v  srdci  veriacich,  Bože,  večný  vladár!  Bože,  večný 
chrániteľ  tajnosti!  Jcstíi  chccS  vziať  moju  du.^u,  vezmi  ju  Ty,  nedaj 
ju  v»at  Azrailovi.a 

Tu  Najvyššiemu  slovo  udatného  Domrula  sa  pozdalo;  zavolal 
Axnulovi:  '»BÍcdny  blá/on  uznal.  Ic  Sum  jediný,  vzdtl  Mi  vdaku, 
preto,  Azrail,  nech  nemúdry  Dvimnil  nájde  dušu  miesto  svojej 
didc,  a  jeho  du5a  nech  bude  svobodná.* 

Udatný  Domnil  povie :  "Ako  ja  n.ijdem  duíu  ?  Mám  otca  sta- 
rého, i  mať  starú;  pôjdem,  možno  niektorý  z  nich  dá  svoju  dušu; 
vezmi  tú,  ale  moju  du4u  nechaj.'U 

Udatný  Domnil  prišiel  k  svojmu  otcovi,  bozkal  mu  rvku  a 
povedal  —  podívajme  sa,  čo  povedal:  •Bielobrad}^  ctihodný,  duša 
oľ^ija,  otec!  éi  víes,  čo  sa  stalo?  Povedal  som  slovo  nevery;  N.ij- 
V3'Í.^Ícrau  to  ncjwzdalu  au ;  zo  svetlého  nel>a  dal  ro/kaz  pLimcmio- 
|fr)SUcm\i  A/r.\Í!ovi;  ten  prilcltl,  stlačil  tni  prsia.  -íadol  na  ne,  ic 
íom  musel  chripct,  a  chcel  v/iat  moju  milú  dušu.  Otec,  ja  prosun 


fil6 


od  teba  dušu,     iA  ó-Áh  ju  ty,  alebo  budc-^  ma  opUkávaf :  sj-n  môý, 
udatný  Domn]l?<v 

Povie  otec;    "Syn  môj,  syn!  časť  mojej  du4c,  syn!    sya  roôŕ 
iev,  pri  ktorého  narodeni  ja  zabil  som  dcvát  vctblúdov!    8>*a  ai", 
opora  môjho  domu  s  pnzlátcnmi    strechou  1    Ak  i         i 
čierna  hora,   ležiaca  proti  nám,   povedz;   nech  je 
micstora  letného  kočovani;i.  Ak  su  potrcbnd*  nmje  t  lili. 
pramene,  nech  slúžía  mu  na  pitie;  ak  sú  potrelint}  mv^ 
strých  koni,  nech  si  Ich  má  k  jazóe.;  ak  sú  potrebné  niojť 
verblúdov,    nech   mú   slúžia  za  sudy;    ak  sú  potrebné    moje   Wtfic 
bk'lych  oviec,  nech  tch  má  na  {jokrm;  ak  je  potrebné  moje  jtUt 
a  striebro,  nctľh  si  ho  raá  na  vjMavky.     Sladký  je  život, 
duäa ;  dušo  nemôžem  dať,  to  aby  si  vedel.  Mái  matku,  ktorá 
je  milSia,  drahšia  od  teba  ;  syn  môj,  iJ  k  svojej  materi.- 

Udatný    Domrul    odíáicl   od  otca   po  mámcj    prosbe;    priikl 
k  materi  a  po\ric: 

•Mať.  ci  vieS.  co  sa  stalo?  Zo  svetlého  neba  prEIetcl  plitncniitt- 
krýdly  Aifail;  stíaéíl  moja  biciu  hrúd,  sadol  na  ňu,  ic  Äom  Vf 
chripel,  a  cIícľI  nň  vxiat  dušu.  Ja  prosil  som  duiu  od  môjho  utcaj 
on  si  ULtial.  Prosím  dušu  od  tĽba,  mat  moja;  dáš  mi  ju,  a]eb>j 
liorekujúc:  syn  môj,  udatný  Domrul!  budeš  plakat,  qiu^tíš  bor 
nechty  do  bielej  tváre  svojej,  budeS  trhať  svoje  íicrnc,  ako 
vlasy  ?- 

Tu  mať  povedala  —  podívajme  sa,  chán  môj, 
j>SyD  môj,  syn'   syn,    ktorého  som  ja  devÁt  mcsi : 
vote;  syn.  ktorého  sora  o  desať')  mesiacov  ^-vniesla  na  xvet;  syn, 
ktorého  som  ätedru  kŕmila  svojim  bielym   mliekom  1     K,cby  j« 
chytený  v  pevnosti  s  bielymi   vc^,ami!   keby  si  bol  zajatým  v 
kách  ^iarov  nečistej  viery!  ja,  horko-fjäko  solicrúc  zlato  a    "  '  ' 
osvobodila  by  som  ťa.  Ty  ideš  v  zlé  miesto;  nemôžem  ist  / 
sladký  je  život,    drahá  je   duša;    duSu  nemôžem  dať,  to  aUy 

vcucl.'" 

Mat  tiež  nedala  si  dušu. 

Azrail  prižicl  vwaf  dušu   udatného    Domrula;    ud-!"v'    n,,-,.i^ 
povie :  «Smíluj  sa,  Azrail !  Že  je  lJ*jh  jediný,  nemožno  [ 

Azr.iil  povie;   "Aká  lelic  ešte  niilosl,  biedn)'  blä 
k  biclubradému  otcovi  svojmu ;  on  ncfkd  si  dušu ;  ty  i'i^.- 
materi  svojej,  ani  ona  nedala  si  du^u;  ktože  si  dá?- 

Udatný  Uomrul  povie:  "Idem  k  predmetu  svojho  pcŕ>--ťanix* 

••Kto  je  predmetom  tvojho  pečovania.  biedny  blá/.on  ■ 

oMám   ženu,    dcéru    cudzincovu ;    od  nej   mám   dvocij   »v,t 
po\*itím  im  svoj  závet;  potom  vc/.mi  si  raojvi  dtúu.u 

l>omruI  prišiel  k  svojej  ?cnc  a  povie : 
Zo  svetlého  neba  prílete]   pianícnntikrýdly  A 
Nadul  na  ňu,   xa6il  brat  moju  milú  dii§u.    Jn  som  poveiUl   n»< 
otcovi :   daj  svoju  dusti ;    on  si  n<.'da] ;   ^icl  som  k  materi ;    aai 
si  nedala:  slatlký  je  život,  milá  je  du^  povedali  mu    Tcrax  ; 


*}  DcmI  mesiacov  v  pravom,  ntv  kjklcuiIJlnlEvm  taijnlc 


6tí 


moje  vysoké,  vysoké  hor>*  sú  pre  teba  miestom  letného  kocov^aiiia, 
nech  moje  chladné,  chladné  vody  slúžia  tebe  na  pitie ;  stádn  mo- 
jich bystrých  koni  nech  *:ú  tebe  k  jazde;  môj  dum  h  pi>/.látenou 
strechou  nech  tebe  dá  tieň ;  éríedy  mojich  veŕblúdov  nech  sú  pre 
hrba  sudami ;  kŕdle  mojich  biclydi  ovic*"  ni.ij  ty  lu  pokrm.  Jcstll 
tvoje  oko  spočinie  na  nickuni,  tvoje  srdce  zamiluje  si  niekoho, 
vyd-ijsa  ta  neho;  nenechjj  naíich  chUpcov  sirotami.* 

Žena  tu  povedala  —  podívajme  sa,  chán  môj,  čo  ona  pove- 
dala :  oCo  ty  hovoríš,  čo  ro7.pr»vaá,  mój  bohalicr-junák,  kráT*juiták, 
ktorého  -som  ja,  otvoriac  oči,  uvidela,  ktorého  som,  t>dd.ijúc  mu 
srdce,  xamiiov-.ila;  r^i  ktorým  iiom  ja,  oddajúc  mu  sladkú  dušu, 
bažUa;  ktorého  fúh.da  som  v  sladké  ústa,  s  ktorým  boíkávali  sme 
sa*  ležiac  na  jednej  poduške!  S  tvojimi  čiernymi  horami,  ležiacimi 
oproti  nám,  po  tebe  čo  mne  rubít?  Ak  ja  na  nich  budetu  v  lete 
ko£ovaf,  nech  ony  budú  mojim  hrobom.  Ak  Ja  budem  pit  tvoje 
chladné,  chlailné  vody,  nech  ony  budú  mojou  krvou ;  ak  ja  budem 
troviť  tvoje  riatu  a  striebro,  nech  ono  bude  mojou  umrlčou  satou ; 
ak  sa  ja  budem  nosít  n:%  tiohatier^kych  k(}ňoch  tvojich  slÁú,  nech 
mi  budú  rakvou.  Ak  ja  po  tehe  talúhim  sa  do  junáka,  vydám  sa 
xa  Dcho,  [ahnem  s  nim.  nech  obráti  sa  on  v  pestrého  hada  a 
uhr>'zuc  ma.  Ako  si  to  vážia  tvoji  nehodní  rodičia  tívoju  duäu,  že 
nemohli  jii  dat  za  teba?  Nech  vozduch  bude  svcdk'Mn.  nech  zem 
bude  svedkom,  nech  nebo  bude  svedkom,  nech  Všeinohúd  Boh 
bude  svedkom :  moja  duša  nech  je  obcíou  za  dušu  tvoju  \«i 

Azrail  chcel  vziat  dušu  ženy;  mužov  porážajúci  Uomrul  nc- 
cnohol  obetovaC  svoju  ženu  i  začal  modJit  sa  Najvyššiemu  —  po- 
dívajme sa,  dun  môj,  ako  sa  modlil :  wTy  nad  všetko  vysoké : 
nikto  nevie,  aký  .si,  .svetlý  Bože!  Mnoht  hlupáci  chcú  najst  Telia 
na  nebi,  hlaílajú  Ta  na  zemi ;  I  y  si  v  srdci  veriacich.  Hoie,  večný 
vbukír!  Ja  nastaviam  doniuv  k  uhosteniu  pútnikov  iia  velkých  ce- 
stách pre  ľeba;  ak  vidím  idadného,  nuchovám  ho  pre  Teba;  ak 
vidím  nahého,  odejcm  ho  pre  Teba.  .Vk  chccs  viciať,  vcjtmi  du.su 
nÄa  oboch ;  a  jestli  nccháS,  tak  nechaj  dušu  nás  oboch.  Premilostivý, 
Všemohúci  Biiželw 

Najvyšäicuiu  slovo  udatného  Domrula  sa  poxdalo ;  rozkázal 
AzraSovi:  '  pVcznii  tlušc  otca  a  niatky  tidatného  Domrula;  týmto 
obidvom  manželom  Ja  dal  som   140  rokov  života.« 

Asrail  vzal  áakc  otca  3  matky;  udatný  Donirul  eUc  I40  rokov 
tíĹ  90  svojou  m.uiidkuu. 


ľrišicl  môj  ded  Korkud,  sloill  pieseň,  povedal  slovo;  "Táto 
picscix  bude  posvätená  udatnému  1  Kimnilovi ;  pu  mne  nech  ju 
{ire^e^raú  a  roz-práx-ajú  .speve!  'J,  nech  paslúchajú  ju  hrdinovia 
«  utvoreným   čelom!    Ja   predpovediam,    clun   moj:    tvoje   rodne, 


ná 


't  s. 


|inve«ll  »)«Tl  Bt  Korkvd,  shl  &d*  pl«»eA  a  tliir«  jcj  vurao 


■ViA, 


1^^ 


610 


cicrnc  hor)'  nech  neupadnú,  tvoj  tienistý,  hrubý  strom  nccb  bb- 
bude  sofatý,  tvoja  svetlá  rieka  nech  nevyschne,  nech  nnirobi  íi 
Boh  upriameným  na  nehodných !  My  vykon.'Uí  sme  k  vôli  rvi.'jiiKi 
bielemu  obrazu  modlitbu  7.  piatich  slov;  nechze  bude  prijatá,  w^\' ■ 
spují  sa  v  jedno,  nech  drži  sa  pevne;  nccli  sú  odpustené  Ivuje 
hriechy  pre  Mohameda,  ktorého  meno  je  sLivné! 


Slovenská  svadba. 

HoaLa\-U  KriStof  Chorvát 

O  svadbe  u  Slovákov  písalo  sa  viacej,   ako  o  ktorŕrhkoli 
iných  zvvkoiíh.     .fe  to  dosť  vysvptliteíiiŕi   svadba   iifip  v: 

u/,  i  povnhiiiíinu  pozniovaniu  Iuilov(4ii>  /ivnla,  a  kdi/i     ,        uj 
|)ľlk'7ÍtoBtarh  (puhnib,  krátenie  atď.)  zúčastnení  bývigú   iba   inÄl^' 
ktorí,  je  svadba  sviaikom  takmer  celej  dediny. 

Clo  BartoŠ  u  moravskej   svadbe   povedal,    raoino   0{>ftkovat 
o  sluveiiskej:     .Svatba  jťrst  radostnnu  udalostí  a  vicáctiou   -" 
iiejen   dvou    rodili  a  jejich   príbuzných,    nybr/   vciken'    fi 
oslavu   mun'/elskc'ho   síiatku   spojily  se  všĽcky  umŕny.   jei  t\ 
'^itiúws  nasoho  lidu,  v  lahodný  celek.   SvauHtuí  ohíaďy  ditproi 
Dejkrásnčjšl  a  uejsrdečnéjšl  jMsné,  k  uim  družily  »«  nárndol  h\tAl 
a  tance.  1  prostonárodnlnui  ŕečuictvf  poskytnutá  tu  vh    '  llt 

togt   pov7.nť*.sli  se   na  stupeň   pozoruhďluý."     Ha  na  ;-  1 

môžeme  dodat  —  i  dramatické  výstupy  óxivovaly  oálailu   svdd^ 
nikov. 

Obyčaje  svadobné  sú  nie  jednaké  na  celom    Sluveusku.     I 
do  poriadku,  i  č«  do  jednotlivosti  ]»anujo  do  najväčšia  roziíin""'-- 
(Ut  difŕicile  fiit  jiercussere  oniuia.    fUél.]).    Iba  jedno   je 
sv.tiibiUu    Äpokičué,   t<>,   čo  IkM  [olku  raz  BteretlypKe  -i     ' 
lemiiía  mysiiurum  multa  et  e.vqnisitt  pompa,  laetis<|u>^ 
eoniessationibus   obeunt,    mutiuui    habentibuR   ruHttcae   urbAuiUUá'i 

(11,  íl^'á). 

Úkolom   nasledujúcich   riadkov  je  nakolko   možno    im 
písaných  zpráv  i  vlastných  sbierok  sostaviC  úbraz  sU>veuski*j  >»-ii. 
Najpľfhudnťj>íja  je  k  tomu  uietoila  kouiparaliviiu,  kU)rii  jedine  uiiv. 
žuuje  prebltadnut  ohromnú  maäsu  rôznorodých  jednotlivustj. 


I.  Vohľady. 

Ačkofvek  vohrady  80  svadbou  fUrtklnr.  nenúvifti.i,  ptvd*:^  <1r?iw' 
ľ.n  pnb-pb(ié  o  nich  ea  zinienit,  lebo  tendciiciii  k;i 
ponteru  je  in  alttma  analytii  predsa  len:  niait/elsť.  .  .'. 
sprAvue  považoval  vohlady  jukni  xa  präludimn  svadby. 

DultÁinnky  robí  rozdiel  medzi  „vuhlady"  n  „zálet>**, 
prvé  na  oblmdauíe  sa  po  iievesle  v  užéum  slova  smysív. 


&1» 


celkom  sprAvne,  nie  lud  pnd  volifarimi  rozumio  de  facto  zAIi'lv,  ft 
sIdtä:  na  vohludy,  mi  yjllety  k  luile],  k  frajerke  ohodit  8Ú  mu  syno- 
nyma. (Srnv.  NriiK'ová.  inití.  Pokorný,  21rt.)  V  Nitre  a  okolo  Bielej 
iiory:  chudif  im  ^alaiiJu. 

Votiľady  pufHitajii  »a  veľnij  óílsIo  vú  vi^ku  oelboin  uiladoDL 
Dobáiusky  udilva,  žo  sa  i&arlnajú  u  mlttdencu  okolo  17.,  u  dievČAto 
okolo  H.'  roku;  nrčiC  oa  to  ovšem  Cažko  dá,  ale  v  piesni  vyhráža 
sa  otec  svojmu  hvdoví  ešto,  ic  mu  kúpi  latinsky  šlabikár  (piincípiu) 
a  di  bo  do  školy.  AU>  syn  sa  iiodá: 

Moja  Ilaitkď  ndadá, 

to  j«  ľrincipia, 

od  ktorej  ma  neodvedie  celá  má  rodina.  (Sboroik  11,  20.) 

Iná  pieseň  radí  ra.atke: 

Kv*T  pi>číiia  dieviŕa  na  pnli  kľukorít, 
môže^  mu,  mamička,  periny  hotovit. 

Dla  Nemcovej  začal  sa  tento  pomer  Tcfini  zavčasu,  a  síce  celkom 
„úradne*'  so  strany  rodičov.  ,V  ChyŽnt^m,  dédiné  v  ílfiniei-pkť''  .stolici, 
jak  te  dťvée  narodí,  pošle  mánia  do  dtimn,  kde  synka  malélin  niají, 
jťhoá  by  ráila  nčkdy  za  zetč  mčlu.  pjaro  i  kytku  i.  Kdy/  je  matka 
pRrobkova  piijme,  posila  jí  každou  uedčli  čm-slvó,  čorvenon  puntlí 
obrázanf^.  Neniti-li  znhrádku,  konpi  je  ueclif  by  /.ačkoli  bylo.  Když 
se  po  nejaký  čus  pjaro  se  i^trany  dlvčiny  posila  do  domn  rodičft 
parobkovvi'h  a  wdy  prijal"  býva,  koupf  matka  parobkova  mutco 
dí^včťte  o  jannoku  jannočnô,  ničnik  ižálekl,  stŕi*více  neb  feitusku, 
vJuly  ruTo  jiiielio.  Doknd  m  ty  dary  oUipoine  vyiučnuji,  dotud 
oddanica  a  oddancc  atd.''  (2*.>4.|  To  isté  je 
Hl)3,  Htr...^i:i.'í,  u  íiiiád  (oho  dol^ka  sa  aj  konoc 


jsou  deti  .svéŕeny: 
sdčdonC-  i  v  äokulo 
piesne : 


Eáte  ta  len  kolembdí, 
už  Ca  eu  mňa  sltibuvali; 
eélc  si  leo  liii^ky  piista, 
uz  »i  v  ntojoni  »|-d(-i  rAiiUi. 

Avtek  zvyk  tento  jo  doistA  ojedinelý.  Uiadnc  vzniká  láska 
)ipó*>obom  prirodzeníni.  IMcvčatá.  od  najúilejii^j  mladosti  zabávajú 
M  rovno  s  riilapi-i,  nijaki^lio  Í.Holovania  niet.  I  naslAva  t-as,  v  ktorou 
vzájomná  iiáklonnosC  inimitvotne  sa  prebudí,  a  počína  íi^  „milovanie'. 
(.Jaká  je  to  liora,  kod  nemá  javora?  juk<^  je  to  dievča,  kal  neroá 
frajpraV  íSlávia,  íiHil)  spieva  si  dievča  bez  milého.  ln<í  pitaue  opi- 
Bir  ku  si  hlaJat  je  Uiih\\    ako   n'bke   plávat   liom 

v.  .   ale  v  skutku  to  tak   zle    nevyzerá:    nilá<Íenoc 

ili-  i:  i  s  diovčmou,  zažartuje  s  íiou,  usmejú  sí»  jeden  ui  dm- 
liélm.  pultuvoria  ]>áľ  slov  a  ú  oby6\jne  rozuniejit.  Ľudu  je  sláv- 
uostné  yy/návauie  liiäky  vo  ^iičiine  nexnanie. 

í'omeiy  /atubtiiýcli  piesne  rozmaoito  a  bohato  Učia,  a  ich  ll- 
éenie  zváčs^i  zodpovodíl  skutočností,  éuhaj  navštevuje  svoju  milú 
blarue  v  sobmu  a  v  nedelii.  Piirodzená  vw.  cez  lyždeii  neilovoK 
pcAca,  ru/iie  /.ninestuauia.   Návštevy  bývajú  obyčajne  tjgiit^;  leitl  to 


"   """-^ 


ftso 


zčifistky  v  samom  rite,  zŕiastky  v  rndlŕoch,  ktorí  non. 
tíh/MáM/e  otcovia,  a  konučiie  „i  v  rudských  jaxykocb",    ^^^ 
—  vraj  —  „vtĺlkť'  praktikv" 

Bo  fud^ko  jazyk  v  horieť  jako  uiecť: 
porube,  proéeíe  a  krfív  nopocoóť*. 
Ľudsky  jii/yk  mcvliiL,  na.^u  hihuíu:  kroci  ati,   iph 
si  šarišský  inlÄdenec  iShonilk  I,  tííi.     CaKto  milý  ninsl  «» 
íľieknut    zÁlel/3v;    nt'prtjki\/H   nm  v  tom   dáíií,    ani    xlé    cesíj^ 
rudskť;  jazyky  (Sboruík  11,  :íl);  často  sa  musí  obúvaj  žo  raii  ,' 
klobúčik  a  subu",  u  Ĺo  pobŕida  k  iiajväčáej  op:ilľU()Sti. 

Nemcova  sdorajo  iný.  zantniav^  spôsob  vuluuia  ,frai«*ra". 
kial  iitíiQÄ  diťvái  svojho  milŕbo,  ehodlovii  k  nomu  pnti     ■ 
chlapt'Jív  v  sobotu   veíer,   pritou)    mu    vvspm-iijii  u  pi 
otvorilo,  alebo  aspoň  k  oblôŕku  prislúpiia.   Ked  to  arobi. 
&)i  jej  každý  ako  lon  raóže  najlepšie,  začafito  i  fiijaniju.  KvU  . 
mesiac,  zavro  dievča  oblok  a  t^ícÍ  sa  roj^ídii.  i'o  čase,  ke^f  sa  ji 
niektorý  7.a])áciK   uchy^tá  si  ]>Íerko  na  sobotu  a  podíi  mu  ho. 
zadakujo  pekne  a  pmsl  ju,   aby  niu  klobúk  ním  operila.     Onn 
to   urubí  u  mimo  toho  ešte  dovolí,  aby  si  aj  budúcu  - 
príst  pre  čiTStví  pierko  —  a  od  tycb  čiaa  noHune  k  t 
chodit,  ak  necbro,  aby  ho  odniesli  ,v  krvavej  koMolke".  (Nói 
29'í  )  Ajvjakejsi  dedine  v  Trenčianskej  stolici  doneHie  dievča 
koho  si  zvolilo,  kus  chleba  a  bmčok  mlieka,  a  dá  ra  mu  pobi 
(Il)ideui.} 

]jij\}i>s(  je  sladáia.  ako  ut  najsladšia  vodička  (Sbornlk  L,  SA) 
i  ký  div.  f.G  sa  dievča  sotva  môže  dočkiif  soboty  a  nedele,  |«d  ih^ 
už  raz  svnjlio  niilt-ho  moldo  vidct.  Milý  príde,  ona  postujf  ^i  a., 
pri  okienku,  pri  zslliradke  a  posbovArujú  sa.  Majú  toho  droc 
sa  celý  týždeú  sotvii  stihli  videť  Tak  SitrAvia  C-m  i  do  poluod 
itediac  a  besedujiic,  ba  dakedy  iih  pri  tom  aj  biele  íory  uojdi 
i\A  mu  mitú  —  uč  keby  mala  kfúŕe  od  svitania,  nedala  by 
len  na  poliidníp  (Koll.  /piow.  I,  I7íl)  —  pierce  a  o[>erí  luu 
a  kod  kohútí  spievajú,  ndchodí  míly  preč. 

Už  vyššiu  bolo  recfno  o  duroch,  znakoch  rúbosH.  '* 
Iiibení  navzájom  dávt^ú.  Dievča  pripuc  mu  ua  kl'tbi 
^z  červenej  ružičky  a  ro/iuajrlnku  zeleitčho".  Inde  u  Viaut 
posilnia  mu  pierko,  a  Mi->koľjie,  ked  u/  livety  kvitnú,  kazí 
dviu  sviežo  pierko  u  voiiačky,  v  nichž  nesmie  chybef  kliuecl 
znak  mládt*nsl.vH,  ruža,  ako  znak  panenstva,  a  ruta  i  malerlim  dií 
I  ručulk  spumfna  pieseň  (Sborufk  L  17:  U,  70)  a  BtuUtčkii 
vtuú,  ktord  na  Dolnej  zemfje„2mik  slobodnosti*, 
n  „vyšívaný  ŕatek"  ižariíi.  Slov.  Sprvy  II,  21).  \  . 
milá  niilt^Miu,  kctf  prldr  k  nej  na  lH\Hi>dii.  modru  ťt. 
marluoiu,  Émiolaiiu  bielym  h*»dvAhoin  (Slávia  .Vú/.  "_  _  „  „.  _ 
kupuje  jej  jarmočnú,  sirdce  míidovnlkové.  ^atkii,  stiužku^  čASto  í  cttt 
nejňie  reči:  pr.icienok  atrf.  (Sborník  I,  17.) 

/nAnio  je,  žg  zača-sto  dievča  pu!tii  svojho  milého  1  do  komôiiv 
tvojej.  Picane  menujú  to:  (sC  k  milej  na  noc,  uocovaC  u  mtlfji  spúl 


fist 


\ 


H 


s  miloii  (Sboriifk  I.  44.  Slánii  495  atd.).  „Mrav  Tudu  až  poilnes 
dopúáta  spolu  spúvaiiie  záletníkov  so  záletnicaini  z  dovoltMik  ro- 
dičoV  (líobš.  Úvahy,  Sl(.  I  niiime  zamčerto  zprávami  ii  Oaplo- 
vicsa.  Kolláľa  (Zpiew.  I,  4-13  sq),  T>tiMiii8kĹhi>  atd.,  Žp  lonto  jtomfir 
2osial  v/íiy  ťistý  I  NťiiicovÄ  opomína  tn  v  Trpiiéiaiisbcj  a  dodáva, 
Ä«  rndjŕia  vedia  n  takVoh  xálctorh.  alp  nebrania  (^,  kfd  m  dievča 
pusti  éijliaja  d(>  komôrky.  Spolioliajú  sa  na  po^Píitnost  ubidvncb  a 
len  veíini  zriedka  »a  stAva,  že  sa  dievča  prospl.  (Nómt.,  201t.|  Lud 
pOepoctivosí"  vtílrai  príftno  kiíTiil,  a  priíto  i  nárťky  pro  xtrateiiil 
pnctivosf  sú  veík*^.  „ŕn  mi  ty  nasypeš  po  kdeiiA  maku-,  estc  nft- 
Knplatjft  môj  venec  do  znaltii",  hovorí  honio-oľavslfä  svcdoníl  dova 
(Sliivia,  ttlô).  Osud  takej  fivedenej  opisuje  i  pieseň  v  äbor.  U,  12*J: 

Či  si  sadneš  na  Ato  kiml, 
sni  poctivusC  nednlinijíš; 
čo  si  sadncľf  í  nu  tri  sta. 
tvá  poctivnst  neina  intsla. 

Alebo  iná  (Slávia,  533): 

Chudolmá  dxeveí'ka  iiišt  iného  uomA, 
ukreni  lú  poscivosť,  ked  8i  ju  zarhová. 

Kle  jo  iciiy  div,  že  teraz  ui  rodičia  bránia  sťhôd^kam  svojiiľb  detí, 
a  dopadnú-)i  ich  spolo.  zaŕaato  sa  t«  neskonči  hladko,  (cf.  Slíoniflc 
II,  31 — 2.)  A  jestlíže  sa  pri'dBa  dievča  prespí,  tr»?8tá  Ju  celÄ  rodina 
ponižovaním  a  neva/nosíou,  a  musí  znášať  mnohé  listrky.  Nesmie 
cbudiC  v  parte  ani  linjiiij  hlavnú,  ale  bo  74ivitou  hlavou  tak  ako 
jšcna,  pOd  čehnž  se  i  ziivitka  nazýva"  (Néinc,  SlHt). 

Zálet;  trvajú  ováem  vcliui  neurčitú  dobu.  Jedna  pieseň  spo 
infoa  až  deväí  roknv  (Slávia,  5.'ti)).  Ť,e  dlhé  vohfady  velnii  pri- 
spievajú k  íltfin  uáídedkuui,  je  prírodxená  vec.  Celkom  vzato  možno 
riocí.  i*t'  zlatť.  nevinnt^  časy  záietov  už  protiv.  N'Ŕiitbi'cuA  vojenaká 
jtovinnost,  níLMlc-rn^i  kultiira.  žob'zriite.  fabriky  v  naSich  krajoch 
nepodľpii.'ľajú  uimvny  cit,  ale  ho  Vľlnii  pováilivr  naruňvijú.  I  l'ez- 
prostredhŕ  súseflstvo  s  ^(a(^aľ(lli  je  v  tora  značným  faktorom,  co 
jasne  vysvitá,  srovnáme-li  átati^tikn  krajov  míewmýcb  a  čistých 
(cf.  ľukorný.  211).  No  v/dor  tomu  t  čistá,  opravduvá  láska  a  t  zá- 
Irtv  nPvyHiizIv.  a  i  ne^í.astia,  saiiMtvražily  ald .  pnvst,'d»''  náslnlkom 
nejakej  prekjúky  v  láske,  su  ua  Slovenhkn  znilnu'  i  v  život*'  i  v  piesni. 

Itolo  íl  treba  IsC  do  druhej  dediuy  ua  vohľady,  tlosť  ŕa^to  oho- 
dlevali  na  ki'úocli.  Obzvláátť  románi  ka/dt^lio  druhu  sa  tým  honosiU, 
ŕ0  m6xu  jiudic  k  dievčjiCu.  Nezrimlka  ovkmi  sa  stalo,  že  rhudý, 
▼y^'  :.  -  'v  knník  takóhoto  pkobvlkára"*,  ovoniac.  iepsí  obrok,  ne- 
IDi  ,  <:hnti  odísf  zo  dvora,   a  tu  bolí  aj  domáci  často  nútent 

Rát^iliio  vvprataC  milého  ŕ^imlu :  /áJetník  sadol  si  naiiho,  niekorku 
rhla]>ov  iipľi-Io  sa  u  koňa  :i  ku  VM'ohecnŕniu  yaudiiimii  Hhromaždenty 
loladoj  generácie  dodiní<kej  kôň  i  k  jazdcom  boli  vylisnuti  na  uHcOf 
odkial  to  potom  \i>.  [a).»ie  i\o.  ÍVnť>  prípad  sta)  m  v  Iíodorovej; 
v  Turci  jo  ninolio  podobných  zaleinfckych  histórii  známo,  t  kon- 
Ôikiy  sa  niekftdy  dialy :  mludt/  jtítlntj  dediny  nerada  videla,  kej 
k  uint  chodil  whlač  i  inej  dediny,  a  uepriatehtvá  bolv  ua  dennom 


ifftid 


Ksd 


poriadku.  I  li6\  spnmfna  „ínfirRtos  iuvcntac  cnn^recftus"  v  púdnb- 
iiycli  |)ľípail(x-li,  u  uinolié  obťe  VĽtlely  by  n>/.pnlvii(.  ako  intAdiwfl 
priviedli  cud/iebo  záletulka  du  močíura,  jako  ho  nn^traAili  a  mm 
kedy  i  nabili.  To  potvrdxujd  snAtf  i  tttÁme  piesne:  ^| 

Keif  ty  pôjdeš  k  nAin. 

nechodievaj  síiin  at<í.  tSlávJa,  058,  477. > 

SaA(f  aj  pretij  vzniklo  zníliiie  nniTkndlo,  žľ  .nehodno  i:  drat 
dediny  hnoj  dovážaf"  iZvolen),  alebo:  „Z  daleka  kndui  a  z  blUt 
sa  žf^ii".  Ko  toto  poslfídtj<í  prevádza  nás  už  k  vuhrudutu  v  túáui 
slova  siuysle,  k  chodeniu  r^  nevestou. 


II.  Ka  iievoston. 

„Vtedy  lindo  hlska  míža  .stjlla.   kej  pôjdeme  »{>olu  od  ultáta*. 
odpuvedii  dievča  siilinjovi  (Shorolk  1,  32)  \  alebo  iiidr: 

IJiiroiuná^  uitij  luitý, 

aaäa  verná  IslskM: 

doku!  Dáui  nebude 

r  kostole  ohláika.  (SlAvia,  714.) 

Je  tým  jasne  vyslovené,   že  každý   milustný   punier    nutne  Kineni} 
k  manželstvu   a   iba    urm    dosUva  jakiisi    sankciu,   a  tým   ätaloi 
Oievča  vie  síce,  že  mu  je  lepšie  na  svobode^  že  je  dievčatku  li 
ako  neveste  (Slilvia,  i\'A4)^  že  keif  sa  vydá,    hoHie  ^)    nm  šumí 
ako  keiľ  rybku  vyhodia  z  vody,  lebo: 

rybička  sa  môže  navrátiť  do  vody. 
ale  nie  dievčatko  do  svojej  svobody. 

Smrt  a  vydaj  sú  si  skoni  rovnO  (Sburník  II,  tlO).    I  mláď*p" 
dobre  váž'nost  svojho  kroku:  ožeu  aa,  doskáčeé.  Keď  sa  šn 
jako  by  sa  topil,    „travičku  zavomin"  (Sboniik  II,  08;  a  /.i  i 
zkiisenejÄIcb :   ,nežeú  sa,  šiUmj,  radšej  su  ubes".    Alo  kúj;!^ 
niauželskt^ho  predsa  len  vlCa/.l: 

Vydám  stk  ja,  vydám,  vydúm  stt  ja  rada, 

lebo  je  to  pekne,  ked  je  žena  luladá  atd.  (Slávia,  díf"-* 

Káte  keby  roky  noutekaly  a  kniaa  zostala,  mnohé  dievča  by  v 
svubuUnýni  itostaC.  „Ale  roky  tiijdú,  krása  sa  pominie,  preto 
dievča  radšej  /.a  muž  ide"  (Sborufk  II,  72;. 

Xu  roaužulstvá  2  liisky  stí  ua  dedine  rozhodne  v  menšine  o(ii 
manželstvám  t  iných  zái^mov  povstatým.  tud  uAh  aui  ii'' 
tá  aa  ieeni,   vydáva,  jile:  toho  itenia,  tú  vydávajú  i> m  mi 

aUf.).     I  prÍrod/-ené,   že  riHlíčia  bladiu  ua  vec  »  ' 
ako  roladi.  ^V  dndine  Uška  málo  phcbád/-ava  do  \ 
rodičia  hladia  najviac,  čí  sa  zem  so  zemou   sninie,  a  skorv  nlk>i7 
na  to,  či  sa  srdcia  mladých  tiež  siialy.    A  prít  im  váeikom  mt 
pritrají  sa  ču  zlóho.  Mladí  privyknú,  prikvača  ich  všakovč 


biS 


WÍfe  vychladne,  alebo  naplní  sa  inými  clUmí."  Tieto  slová 
Kukiičinove  lui^ú  platnosť  níileti  pre  duluii  Oravu,  ale  pre  colé 
Slovtiii&ko.  Folvľilxiijr;  icíi  Ä.  Kollrtr  so  xačiatbu  lolioto  j*ton>tľiii 
(Solentiia  bihl.  Kishnnt.  XII,  str.  ľ3),  Oobáinsky,  Nťinrova  at(f. 
Kodičia  vyheiii  synovi  nevestu  s  pomocou  priateľov.  iTavda.  hľadí 
sa  na  vsetlio  inšie,  len  nie  na  miktoniiust  srdca:  prosptcli  domu, 
hospodiirskti  záujmy,  príaterstvo^  ohľad  na  ostaUié  deti  atd.  Oby- 
čajne to  už  matere  majú  na  starosti  vžetko.  čaalo  velrai  dllií  čas, 
Kuku»:ín  opisuje,  jako  chodievnly  jedna  k  druhej,  robily  návátevy, 
i  po  jarmokoch  sa  spolu  voilievaly  a  volaly  sa  gChmotrička  moja 
úprimná".  Zavše  si  aj  roKolišu  upily,  akoby  na  ol<l(imáii.  (.Tiehá 
tckU".) 

IdeAl  mladej  nevestj'  oirnačuje  porekadlo :  „Dievča  krásne,  ako 
kvet,  dobré  ako  med,  tichučko  ako  mu&ka,  a  do  roboty  ako  sršeii". 
Hlavne  na  (jazdorlivosC  sa  najviac  dáva: 

N'opuziruj  na  devunkn, 

jako  ona  tancuje, 

leč  ty  pozri  do  police, 

jak  si  hrnce  pucuje.  (Sborulk  n,  ti4.) 

Mladému  je  taká  žena  treba,  čo  gazduje,  a  nie  ču  ba  cifruje  (Ibtd. 
(K)).  No  veľmi  mnoho  robí  i  majetuoBt,  respektíve  chudoba.  Syu 
aa  cbcť  užeuit.  a  cliváli  dievča  pred  matkou.  Tu  vie,  /.e  je  dievča 
nesúce,  ato  na  po.^leduý  dôvod  kvocv:  Mauiko,  iná  [HMiazI!  nevie 
nié  inúho  odvotiC,  ne;:  Syn  uiuj,  leu  ju  vezmi.  Freto  sa  oj  po- 
smieva turčiansku  piesei^  tejto  prevrátenej  ni(ide: 

Terajší  mládenci 

takú  módu  majú: 

nechcú  brnt  dievčatá, 

kým  sa  uoBjeduiyú.  (Slávia,  5Í18.) 

A  i  v  Trenčianskej,  kde  ínAče  veľmi  ctihodná  rada  dára  sa  mladým 
Tntfom : 

Klo  Ha  Žení  pre  statky,  penfjte, 

taká  lá-Hka  netrvá  na  dliize. 

Kto  pre  krásu.  len  do  času  ; 

kto  pre  ľuhost,  trvá  mu  na  večnottC  (í^bornik  U,  tíď), 

i  tu  veTmi  hladia  rodičia  na  to,  či  by  b  tou  alebo  onon  nedočítal 
o  jednu  „škvarku"  zeuiíčky  viacej.  A  opravdu  tklivú  sú  piusne. 
osiwvnjiice  chudobu  ako  pr^káiku  lásky : 

Chudoba,  chudoba,  čo  pri  mue  paui^eS, 

čo  ririf>čnycb  áuhajor  odo  mňa  vzdaluješ?  tí4.  (Sbornfk  II,  U8.) 

Alebo  iná: 

Tvrdo  sa  ro/víja  suchá  hnliirička, 

trnlšie  sa  vydáva  chudobná  dievcička  (Ihid.,  V\)  *US. 

Rodif'mi  a  priatelmi  vylilmduut^  dievča  musí  si  áuhaj  vziit  i  proti 
viutnej  vňli.    Nu  predsa  viucej  násilia  trjda  v  tomtu  uhľaile  devy, 


j^jHH 


éSSíéSÉ 


itti 


6S4 


ktnrJ^f  nevediac  nntotko  oilpornvftŕ,  nniRÍa  nn  vydft(  «i  tJikýrh, 
nŕch  neinnjľi  iníly.     „Koho  v  srdci  nostni.  ojtiistU  ho  musfm.  bil 
v  p:>(lkovičkiicli,  tohu  fiihiC  inuslin".    Dla  iiAtiludu  ro<ličov  aú  át 
taký  LovBľ,   ktorý  prvŕmu    tlohréiiiu    pyLačovi  je  imjiťpsiŕ    prn 

V  Treučiaiiiíkej   fii   hovoria;    ^S  ílievMfom   sa  ilu  (U(víat/'ho 
teš,   do   šo^lnástelio  čoš,    do   dvadsiateho   sUnf.  a  pu  áv^út 
dolož  tomu.    kto  ti  vazma  (arľhii  z  domu.  aí.  ju  ■     '     ' 
dohne  Shoniík  I,  13.Ô.J    No  /avšo   iij  difivca  vytm 
pôjde  7^  toho,  za  koho  sama  r.hi-o.    .Čn  jti  hiiťd 
razy  cez  deň"  i slávia,  :iítO).    Zajfiiiavé  je.  jako 
„.Ta  (a  Uťsilfm,   aby  :>í  iála  —  rob  si,  ako   cbcuá  —  alo  ak 
iicpočúvneš!'*  ut(t.  —  a  už  vie,  co  je  v  tom  „ale*  akrytiif  jaité 
Čítky.  tiiidavky,  ústrky,  a  o))yčajtiit  povolí. 

No  napriek  tomu  bývajú  ť  "■  «6Catťi 

si  návykmi  iia  seha.  .le  opravti-  y  sft  vyd^  . 

z  fudu  dopuittilu  uÍW:oho  iiodovnleatibo.  I  srary  v  dciniácnosti  /riťňi 
jmvsLilvajú  £  ui^dostatkii  vziLjoiuiiej  nákhmnusli;   ich  }>ľ::)ti..n 
všetko  iaéie:  majetkové  pomery,  rodinná  zÄvisC,   obzv 
BO  svokrušou,  zolvicou  atd.  ľreto  si  turčianske  dievča  jtraj',-. 
Ta  ma,  niamko,  Ui  ma,  kde  ja  budem  tuiiiia, 
kde  by  mi  Bvoítru'^a  uerozkazovala  attf.  läburulk  U.  tiOJ 

V  niektorých  piesňni-b  mysleli  iiájsC  aj  stopy  sUirO'SlovanskiVhii 
kradoiiia  dievčat.  Tak  na  pr. : 

Plelo  dievča,  plelo  lan. 
doplolo  sa  do  Doiíau : 
doplelo  Kii  do  chrást), 
chcel  bo  áuhaj  ukrasii.  (cf.  i  älávia,  410.] 
A  inä: 

Hora^  hora,  zelená  chrasf, 

kebych  mohul  dievču  ukrast  fcf.  SUria,  .lijl.)! 

/ľu  ble  iialézáme  stopy   pauovavälho  nékdv  mexi  Slnr.  a  jué^  t> 

i  tam  na  ph  v  Srbsku  pnsavnd  pauujícl  obycojo  h 

vstupovaním   do   lUduÁ'Istva,'    liuvorl   Kollár    (Ví^ 

XVIL).  Je  to  ťažko  prisveiiŕit;  odliliadtiuc  aj  nd  luho,  že  t 

pioRni  jtí  vyjadniný   iba  gubjektfvuy   oa/.or  patrit*n6b«   !•♦*■'' 

tak  objoiittvuy  obníz  da(  iieni6i>:o  ~  odbliaduuc  aj  od  Uiho. 

otáKOC,  či  by  sa  potažnŕ  piesne  aj  inak  intorpľeti>TaC  t-  ' 

ludovoQ  naivno»(uo  a  pri(ahovaufm  du  pieste  veci  taK 

/dajii  byt  zbytočnými,  jako  oa  to  máme  celú  mas9u  prtkUiluv  iit«< 

instmktívnycb. 


111.  Svadobný  éwi.  Vek, 

vadby  odbý»»jú  sa  riadne  v  juseui  a  na  Ím- 
ri)y  uíekde  i  o  Ji'me  ,na  prievody"    /abávu 
vtťily,    kiHf  notna  žiadnej   pnU'e,   a  tá  trvá  od  jari   hz   d 
V  poste  a  v  advente   obyčajne   cirkevné   zákazy  aú  &»   ( . 
i  nezbýva  len  jasefi  a  dobu  pred   iróstoin  v  zime.     .DočAk. 


S 
frbniái 


5Í6 


mladej  ženy  na  jeseň,  kett  odpaiine  ílniboí  lístok  z  ŕerBAieŕi"  ^cf. 
i  SlAvia  rlí>6.  rtľ.^.  6!t(i.  Fasiiiniív  siwmlnrt  "na  pr.  Slávia  iV^*?.  «06, 
SI  I.  420  atď)  Kysjlčsky  obývate!  CbliUli>k  vo  svojej  nutt>- 

bi'  -  (OV.  v  AiiuT.   IW'.M,  č.  41)   udáva   za  príčinu  jftsenutího 

dr/uiii:i  íívňilioh  to,  /.e  viť^dy  ešl«  víno  (rvA,  Kti»  (ivÄtmi  iifiná 
oinnhii  starostí  na  poli,  a  bnjŕ  sa.  ako  prezimuje,  v  deravom  ka- 
báte, ten  5a  žení  radnej  v  lete  iSIAvin,  021).  Lnd  sa  tomu  aj  po- 
smieva: „Leo  pdoi  a  —  ri;:AiJÍ  svadhiijií  v  lete".  A  v  Gemeri  v/iiiklo 
aj  pori'kudlo,  že  „svadba  v  máji  vnlA  na  inAry*. 

Deň  dľžrtiiia  svadby  je  obyčajne  itnndelok  pn  oidiiškiirb,  n  síco 
bud  tak.  í:e  v  ton  dpíi  je  ui  sobáš  iTrenčin.  Uoidu  Oinvíi,  Tiirec) 
alebo  že  v  ten  dcŕi  /.ačdtajú  sa  ^vyky  atif.  a  sobáši  padne  na  utnrok 
((ienicr.  Malohont).  V  dolnej  Orave  sú  nnjobvyklejšie  dni  nedeTa, 
uUn-ok  a  štvrtok  (Dervaii,  112),  v  Turci  ešte  asi  pred  3 — 4  rokmi 
bola  takmer  pravidelne  nedela. 

Svoje  deti  íľflováťi  ženia  a  vjdávajií  dost  zavčasu.  Itól  (IV,  íH) 
tíi  piie,  /e  ^amant  Slávi  miLtiíms  mystias".  Odóvodiiujú  to  obyéajue 
lyui,  že  ešte  za  svojlio  života  chpn  tíi  deíi  pUČlovecii",  „pusli6  na 
krydla".  Obzvláéte  v  dobe  pred  18-líí  mal  lud  v  tom  oliíade  úpluiS 
vutiiosf,  a  lak  sa  stávalo,  jako  to  S.  Koll^  pfSc,  íe  aa  cenili  v  17 — 18. 
roku  a  vydávali  v  12—13.  „Prout  corporis  adniitíit  liabitus'.  Tym 
sa  nvÍK-m  stAvaln.  a  i  Xoritz  sa  stáva,  že  4(">— 4.Vroŕný  muž  je  už 
Etirýni  olĽoni.  Od  naaUípeiiiu  všenbernej  brannej  povinnosti  sa  mla- 
dici pred  vyiihiŕj?nim  alebo  bez  povolenia  vrchnosti  uesmii  /eni(. 
U  žien  je  v  tom  oblade  Ialt:šie,  a  keď  rodine  uka/uje  sa  brdé  zafov- 
stvo,  vydajú  aj  teraz  dievča  pred  vekom  zákonom  ustanoveným. 
Nemcova  sdelujo,  že  v  tJikom  prípade  spáva  mladuilia  u  li'Siiny, 
dokíal  nio  je  ^za  mu/,  súi-'a".  V  Šariši  sa  dievča  zriedka  lydáva 
pred  17.  rnknm  Jeduoiiiu  takému,  čo  sa  v  17.  roku  cbceio  vydaf, 
matka  vermi  dotkllvc  radí: 

n^evko  moja,  dzevko,  uecliodľ.  za  muž  eä63, 

éitke  hmlu  tivarer,  te  si  raiado  dzevče, 

že  taknvp  ženy  mru, 

■•->  za  mladn  za  muž  jdu.  (Sbor.lI,Ô9;  cĹ  t  Slov.  Sp.  n.lí3l.> 

lí'  ;i  vidy  hfadí  na  to.    aby  žena   bola   mla-f  '  ■>  muž, 

al-  I  strany  hovorievajú,  /.e  niaoželstvo  nelm.,  .'■,  kcit 

ju  nm/  u  wHiiftn  starží,  ako  žena.  V  tom  prf|i:ide  je  už  iepšic,  kcif 
jtf  radk'j  mladol  od  ženyi  pnež  aby  o  vela  rokov  sbirši  bol*  (Po- 
kornŕ,  213). 

Trvanie  svadhv  je  rozlidnii.  Prv  neboly  svadby.  tr%'avSio  4— ft 
dní.  riadnou  zríe(lkavo<tŕ<Mi.  V  liobatÁíi-li  krajorb  (rvá  i  teraz  :í  dni, 
T  I       -'išťrli  sji  niiliavi  vší'lko  /;i   Í''iIpii  i  ľii-nŕi'ii>.   V  ľiirci  boly 

pi"'  '  ;    dvadnovt'.  tom/  sa  nl-virijn-.'  za  li'-it  >ki>nčia. 

ÍV.  IVi*/.vimI\  (prlľpnť^ky).  OU/ťriLiiic-  <iliiiiskii. 

Cí  je  n/  lÁakn  a  ŕi  niečo    in.^íľbn    príiinou    budiroeho  siiatku. 


&£e 


predbežného  dorozumcDÍa.  To  be  uazýva:  fgf  na  prcnu^djf  {Cm 
im  yrifpaf'hy  (Liptov),  nahotami  íNÍtr»).  na  doreilt/  i1  '  ' 
lírczna).  Oieloni  tohoto  zvyku  je:  ílozvfldof  sii.  čí  ro.l. 
vskutku  Dľtiotui  sú  (lat  dc4^-ťu  äuhajuvi,  jestH  iluo:  kedy  luaju 
k  uzavľťiiiu  furiiiííliioj  smluvy  (lukovauky,  tídávauky  ňtd.j,  čo  m  vnl 
„deň  daC,  a  koiieŕne;  ohzrel  9\  majetok  a  tné  pomery  bodäcicl 
priate  lov. 

Prezvedy  sú  temer  na  celom  Slovensku  tie  isté,  leda  v  chudí 
iií'jších  krajoch  jednoduľhejŕio.  Ohyôajtie  to  vykoT;!   ■ 
niekde  sestra  (Tiirec).  V  mtkiiáovskej  doline  v  Tľ 
ich   sÁm   šuhnj.    najviac  že  ai  niokoíko    knmanítov  »  ^vÍHm  rv: 

V  nodcfu  po  obede  kúpi    piva.   boroviiky,   alebo  jednoduchí* 
uého.  dotiiáci  dicvŕiny  dajú  k  tomu  ostatné,  ústroja  hostinu  a  tal 
ea  veselia   do   rAna.    niekedy  vrnj   až   do   poludnia  na  di*uhv  d( 

V  Gemeri  vyšlú  niekde  dve  ženy.  ohyčajne  priati-íkyne  (Turec) 
inde  ide  sArii  otec  alebo  druhy  piialel.  V  Liptove  a  in-^  ■  ill 
a  prlliuzuí  vňlicľ.  Pravú  prlôinu  príľhodu  obyčajriť  obili  "i 
môžu  —  nultá  tunr  mystiaruui  mentio,  pntvrd/uje  i  Itei  i  IV, 
o  Novohrade.  Zato  cbvíiTa  dievča  i  šuhaja,  kríUu  jfMlaoliu  i  di 
hélio,  pretriasajú  ieh  majetkoví  pomery  atrf.  To  opakuje  sa 
i-Az,  obyčajne  v  iioei  (v  Novohra<l('  dla  ííŕlft).  do  tíob 
koneŕiiít  iiedohi'dini  a  neurčia  čas  sdúvanky.  Sťiva 
že  sa  rozídu  —  to  býva  príčinou  vefkiŕcb  nevravení. 
i  bitiek.  „Niekdy  sá  udá,  že  pytar  chcejúc  vyskii: 
i  dievča,  jakn  cudzinec  vcbodl,  a  tak,  presvedčiac  sa  o 
okolostojnnsfarb,  odchrtdza.  Po  dosiahíiutí  cieľa  dokončia  » 
(Sfi.  prezvedyi  !i03tinnii,  pri  ktorej  budúci  svokor  svojt-j  nucestŕ 
dajaký  duk;lt.  tnll.-ir  alebo  dvadsi;*t.nik  do  ruky  vtisne.  Vv 
kam  a  pripíjiini  nstJUioví  sa  čas  ruknvanky  at^f.'  (Sokol  l^^' 

Kde  je  vo  zvyku   ženy  poslat  na  prczvedy,  je  pn-''  i- 
ten  istý.    ^i>ny  zprvu  hovoria  o  vSelkom  možuom,  až  ' 
rukujii  s  pravým.  Nasledujú  vzAjnmiié  chvAly  i  hany,  < 
ľb.-ldzajú  a  /ase  sa  navnUu,    Vy/erá  to  ako  skutočuŕ 
Pritom  sa  hostia  a  jiopíjajú.    Niekedy  donesú  i  dnr  ;  ■ 
Keif  dur  prijmú,  je  to  znak  /darm^ho  výsledku,  a 
\    lom  pA'le  na  d  m  by  deň  /.ase  matka  nevestina  p 
/nivou    odpovedou   a   darom.     I  ndadi    vymeíiujň   si   toutu 
prstene  (NemcovA,  ;nt2).     Pri  prnjni»m  výsledku  prídu  ieny 
vrtlnf  k  rodičom  ženiohovýni,  pri  iieprajiium  ndpotedaf. 

Príklad  takýchto  priepačiek  podal  -lán  Kaliuó^k  zo  Sv.  M 
v  Liptove  v  PľostonÄľ.  'Aibavnlkti  ndAdeže  bratifilnvskťj  r.  l» 
K  vôli  liptnnítLi  nech  tu  iítejt  dla  odpisu  Dobšinskóho. 

MaU  blará  maC  a  suseda  sišly  sa  spolu.     „Ach.   kús.'^II;^    alt 
teplo,  ai  tak  páli;  ach,  dobre  by  í'o  Udo!"  —  pritom  p 
k  úfitam  a  pokraí'iije.  ^Viete  vy  čň,  kmolricka?  Ten  ^; 
/išla  by   sa   mu   nevesta;    aj  vám    uejaká   pomoc  by  i 
Oslnvcml   inaí   ánbaja    potrela  si  rukou    po  čele:     ,Hm,    ! 
pravdu  máte,  Mist>dka;    nuž  ale  čfí-'e,  deže?"  —  «Hja,  vi-ii 
uwietcl  Vidíte,  tá  Befkovie  Eva,  Č6  na  fare  slúxi,  to  by,  u»  i 


\ 


627 


hrif^šnii  flnšu,  bnia  nevesta  pre  vils;  tAkA  dievča,  ako  čo  by  ho 
ulmii."  Ma(  rozM)}sll  ^ň.  vMky  Irí  poobliokajú  sa  pckao  a  už  idú 
,ve  jmono  Božie"  do  tícli  Bifťkov  na  tie  priepaŕ.ky. 

„Fán  liuh  daj  dobrý  dňfi,  susedka!  Akože  sa  mát*'/"*  pozdraviyu 
sa  u  Boikovej.  —  „Ach,  nuž  lon  tak  ve  jmeno  Božie  prežívame 
Ale  siidntteie  si,  odkrojteže  si  kiistlk  r.hlobička."  rečie  Befková  a 
bťii  do  k<ininr>'  h  donesie  za  hodný  krčia/ok  briaU'ho.  lA'bo  jej  to 
ptí»edk:i  tak  popod  niko  dala  vedief,  čo  sa  to  bnde  rnbiC:  a  V&a 
Boh  TÍt>,  či  sama  Betková  iiepošcpla  susedke:  nože  robte  dačo.  veď 
vy  to  dakedy,  ke(f  pôjdete  pre  oheň,  I  tak  ZA&aiitútit  niúžete.  Su- 
sedky iiapily  8A  <lo  dobrej  vúlo.  Potoui  niaf  rMuň:  .Pani  kmotra, 
vielt)  éo'ŕ  Ttíii  môj  Ondrrj,  je  to  bodný  šuhaj;  aj  vaša  F.vka.  je  to 
švArna  dievŕioa;  aj  mne  by  sa  zišla  už  pomoc  na  mnje  starie  dni: 
(A  m  zučne  akoby  pinkať).  „Nuž  by  sto  nílni  utohli  tú  vašu  Kvitku 
xa  nevefttn  d.it.  —  Berkovd  trhne  sebuu  a  rnbt  su  tak.  ako  čoby 
ju  luau  Sliak  trafiť,  —  híadl  —  a  hovorí:  ,\rh.  na  mnj'  hriušnu 
dušu,  nedám.  Ach,  vidíte,  u  vóa  to  máte  fažkie  roboty,  a  ona  je 
ilabó.  neho/tatko ;  ach,  ani  počut  o  tom,  kniutrička.**  -  Ale  veru 
by  fitíí  t«  len  inolili  uroliiť."  pi-ereŕie  susedka.  —  „Ach,  na  niôj" 
hrieánu  duHU.  z  tuho  nebude  ni^t!*'  Betkovil  pnvie  a  mnt  (šuhaja) 
na  t<):  „Nnž,  ci  dtiUs  či  nedáte?  Povedzte  odrazu."  —  Beíková: 
.Aťb,  veru  nedám;  ach,  jaj,  čobv  to  taui!^  —  Mal;  ^Nuž  keď  j  o 
tak,  kak  môj  Ondrej  mAže  sa  oženií  aj  desaC  ráz."  —  Beíková: 
,Nu/>  sdk  aj  moju  Kva  miVže  mat  na  každý  prst  desaf,  leu  by 
kcela."  —  Mat:  ,Aj  mej  Ondrej  je  nie  horší,  ved  za  tým  dievky 
1«D  tak  lipini.  A  keď  nedáte,  majte  sa  zdravý'*  —  Súsínlky  od- 
chodía,  a  ke<f  sú  už  pred  jedno  tretím  domom,  Botkovft  na  ue  za- 
volá, ony  vráfa  !<a,  a  ma(  hovorí :  ,Xu£,  kmotrii-ka,  rozmysleli  ste 
na  už?"  —  Itefková:  „Ach,  veru  nie;  ale  niuhly  by  aine  fkUi  to 
hrialo  dopK."  —  Pily.  —  MhÍ  povie:  ^Teda  z  n;is  ništ  nebmle?"  — 
.Ach,  veru  uišt!"  —  No,  tedy  mávajte  sa  zdravý!"  —  ^S  ľáuam 
Bohom!"  —  A  keď  susedky  boly  asi  pred  troUni  domom,  zavolala 
ich  Betková  zasa.  „No.  či  ste  &a  už  rozniyvleli.'"  —  „Arb,  nuž  ako 
Boxín  vúhi!**  A  prítoru  %aťne  Betková  pUikaC  a  susedka  to.^i  hu,  ie 
In  tak  nius)  byt-,  a  Betková  dokladá:  „Ach,  nuž  koff  mi  jn  to  len 
taJt  luto!*  —  Potom  eMe  m/  /ohriaiy  si  faríatehn  s  medom,  asma- 
2i!.  ;ka  a  potrely  !tadlora,  —  a  it>a  večer  odíály  uradovoiit^ 

SL-  .    ninv. 

Ooilrej  novedeu  o  ničom.  Il«i  keď  po;'de  veŕer  priéieu  zbory; 
mat  /aobchád/a  bu  zu  šetk.uh  stráu,  až  muptiviu:  .Uudrejko,  bu- 
deme'mat  svadbu."  —  „Nuž  aku?*  —  ,Víei  íň,  syn  mój:  budeme 
fa  ŽeniL"  —  ,Nu2  a  kohože  si  budem  brat?'  —  ^Nuž  vieš.  syn 
môj,  to  Petkovča."  —  ,ilacb,  na  niój  hriofiuu  duôu,  ja  to  nekcem; 
nuž  ale  tfikú  pluhn'I"  —  „Ba  na  múj'  hrieánu  diiíu,  musíé  si  hu 
ty  ziaf;  vod  scmi  ja  vari  tt  ako  ddky  blázon  nechudilaľ  Ale  Oodr^:] 
ani  |>oi^uC  nekceu,  huevau  sa  i  kriŕau:  „Krely  bv  kIí;  mi  dáku 
bážvu  na  hrdlo  obesil;  al»  Ja,  na  m<V  du.^u,  takú  zaákrintand, 
uuiuiíeuú  opicu  nekfem!"  -  „llia,  syn  môj,  veď  to  nie  tú,  60  vo 
mlyne,   ale  čo  na  fare  slúži/  —  ^Hja.  to  je  ídkó!    Ale  veď  eAte 


t/» 


ani  DOshoTäral  som  sa  t;  Ďoii?!'  —  „Noi  no,  pť^jdoi^  teraz  du  Bal- 
kov;  tiui  bude  aj  uua;  leu  ubluč  sa  du  novej  kabsoicu,  aj  nort 
klubiik  si  vHÄini."  —  Ondrej  iiinyu,  uéťsau,  puľbiíekaa  sa  pekne 
a  išieti  \ii  8átu  mi  tie  vohfady. 

CfílÝ   tiľaduvnný   letí   až   hcD  po  imunoci  Ondrej  po   dedim 
I  ^nkltíp'á  doiiifi  na  oblok  a  zavolá:     .Maiiio,   už  je  telko  dobnl* 

V  Tmci  mzuinejii  pod  .prifípaŕlťaiiii"  Uito:    K"  "    ' 
z  dnihcj  dediny,  vyšle  aj  budúcu  mlítdiRba  zo  svr.j 

žoity,  aby  iäly  pm/nc(,  jakú  tiiá  <lomúcuo8t,  bospudáríitTo,  kníko 
poIa  a  p.  Ženy  bývajú  vždy  pobosU'uó. 

Obzeranie  ohniska  je  pokraŕovanie  prezvi^dov.  V  okolí  Brmn 
dla  svedectva  Kŕmcovej  je  ono  iba  iuý  nAzov  jirezvedov.  íit-    ■" 
mori  je  OHobítným  aktom,   kotmiiym  alebo  pred  sdávaukfHi 
olebo   po   uej.     V  prvom    prfjíftde  idú  v  p-)('ťtnpjš«j    f,  * 

s  paľubkoiii,  ktorý  viFačí  sa  dievčine  ucjakýni  darom,  n  :  dé 

pierko  za  klobúk. 

V  dolnom  Malulionte  deje  aa  obzeranie  ohniska  u  rottičov  nfiK 
v/cli,  ktoľf  povolávajú  k  tomu  ešte  na  sdAvatike  rodinu  nt^vestíoa. 
OliyČAJiie  priobiidzajú  v  tyždui.  a  ľodíciít  statovi  dajii  ai  na  ton 
xÁ\eza(,  aby  ohnisko  na  ten  čas  bolo  pekut*,  vybielené,  lufič*  ít* 
obzoľonie  ohniska  iba  opakovanie  „sdávaiiky".  ovšem  bea  .t 
niky" :  jedia  piituiii  i  pijú  to  isté,  Čo  pri  HdávankK  áno  i 

vinití  a  reči  sa  vedú. 

(í'  ti  k  r  a  6  il »  B  n  t  e.) 


••♦- 


Jelšava. 

.OD-iva,  OtlftTii. 
Viečka  bí  IiqTbtií  ' 

Kolko  znanienitýoii  lumíatok   skrývajú  v  aeb©  na 
tlchle  dedinky,    naše   piedtýui  tak  iivýiu   nbŕhodom  r  j : 
kviinuv^ie  mestečká!    Udatoaf  jedna  pudávala  kedysi  i*ukii 
iile  níjí  vs(!tk\Ľh  tých  dejov,   ktoní    kedysi  tik  mcdmtne  vliuuj  ii« 
vývoj   života   lyrlito   nialých   družín,    hol  tok  jt-dnoslninný,    Äe  Br- 
zlireéime,  ked^  ho  ľú/.om  utrpenia  ponit'uujeinc. 

ť^okolvok  dobrif'ho  vyskytlo  sa  v  týoh  starých,  vychr.iľnvm;^*! 
ŕaaocli.  čo  by  n\iitX  v  stave  bob  bývalo  obhUit  itivot,  t 
snaŕ.ila  sa  privlastiiíC  m  v  kaMoJ  doline  a  dolinke   i" 
cai-chia,   kdežto  Tfctka  (arcfaa  prišitého  ne^fasiia  n 
na  pofipoiitoaf,    nemo  ziiášavMu  skrivoiilivy  údel.     >y.- 
|-i)zv:idi-nýt:b    iiieilzi    spbuu    dyna.Ktov    iítili    pmldunl:    > 
alebo   pľáve  liUipon   vysokomyseliuisíou   spntíobí-nŕ 
trúpilo  tiež  len  pnddauvcli,   tak  že  tu  phitilu   pntv^ 
uieho  výroku:  „(^oidipiíd  delíraut  re^cs.  plocluntiir  AcUívľ  \ 
itmy^lo  olova.    Keif  dynastovia  ziiuikov,  ^|KiľperuÍ  r.oniitua', 
e»  pn   kouca-kraja    ueniavélcb    svadbňcb,   kougregÄeiacli  a 


BM 


Tictky  lift  príležitosti  niciiovaly,  vtedy  stonato  cľIÍ  okolie,  priuútonó 

rí^(*lkym  zaupalrovíit  l,fclj,  ktorí  &a.  zdali  len  na  to  tu  byf,  aby  to, 

i  i  ry  t  v  o,    knpprtvo,   priemysel,    vedu  a  iimt^nie    poddaných 

■•■  k  svojmu  piJ-íitJiu  a  pohi>dliu  oljracali. 

Olu  reíaz  utrpenia  predstavujú   dejiny  nejednolio   kraja,  me- 

atočka  nášho,  ale  toľko  súženia  v  pľešlotiti  prcdaa  máluktorí5  prežilo, 

aku  Jelšava,  o  jejž  sUršich  oBudoch  mienim  niečo  prehovorit. 

Najstaréio  uepísaD(3  pamiatky,  v/Cahujiice  sa  na  dejiny  Jelšavy, 
zachuvala  nám  živá  ^itittiua,  t.  j.  patuäf  tudu,  v  názvoch  jedtiotli- 
Tyib  v  í«tarej  dob«  %y/iiiim»ej^ích  iniestnoiíH,  medzi  kiorjfmi  predo- 
rietkým  pozoruhodní  je  meno  HradoviskoU,  tvorivšie  kedysi  stred 
politického,  náboženského  i  spoločenského  života  obyvatelov  celej 
Muráŕiskoj  doliny.  VäČsie-uien^io  obce,  nach<Kliváio  sa  v  šerej  dávno- 
vekosti  na  [lamutnom  loutt^  ií/emi,  vysielali  Kom  ^vojidi  kmetov, 
aby  sa  o  svojich  ;!puloČDVcli  potrebách  n  záujmorh  poradili,  vyskytlo 
rozopre  vyrovnali,  v  páde  hroziaceho  nebezpečenstva  potrebné 
uchrauué  a  obniuué  poriadky  porobili.  Hradovisko  bolo  ďaltíj  stre- 
di»koiu  obchodu,  kiun  /.  ceMbo  bližAioho  i  dal^ieho  okolia  shro- 
maždovali  sa  priouivi^elnfci,  remeselníci  a  kupci,  aby  zamieria)! 
všelijakého  druhu  vyn.bky  /a  hospodárske  plodiny,  dobyt*)k,  alebo 
inó  cenné  piedntety.  ľot4>m  slii/ilo  llradovisko  svojim  mocne  ohra- 
dením piieslorom  v  časoh  nel)ezpečnvch  za  útuiok  ako  zbrane  ne- 
schopným ludom  tak  í  ich  dobytku.  Konečne  v  časoch  pokojných 
bolo  ono  mit:^stom  vyrazenia  n  zábavy  menovite  pn  čas  slávnosti 
k  pocte  jednotlivých  bohov  spolnčoe  odbývaných.  ľod  Ilradoviakom, 
ako  pod  záštitou,  čnsom  u^udzovaf  sa  poóaly  rodiny  jedna  zu  druhou, 
ktorú  poUuu  utvorily  d:tlej  a  iľatej  raslticu  osudu.  Tou  iisailou  bola 
Jelftava. 

Napľfvti  tomuto  Hradovisku,  ktor^  ča.wm  dostalo  význam  žup- 
ného hrailu,  stála  s  tamtej  strany  rieky  v  lese  na  výšine  starobylá, 
ijitotoe  stari^ieho  pôvmiu  uvi  Hradovisko,  strážnou  vežou  opatrená 
a  pevDoD  zcÍQU  obohnaná  pe\TiOHt  Slary  hrmi.  pod  nimi  rozkladala 
"■h  i'visoch  ťtfuiiln  Stnrn  ve.'i.  Starý  hrad  bol  srarÁieho 
.>iu,  mal  však  len  nuestnv  vyznám  a  bol  upotrebovaný 
írn  do  toliu  čiXHt,  kým  Hraiiuvisko  neprialo  k  viičšej  íi  Mrŕiej  plat- 
nosti. Starý  hrad  tým  skôr  mohol  zapu«tnn£  a  zanedbaným  ostal, 
čím  blir^íp  naleznl  sa  župný  hiHd  Hradovísko. 

Je  pravdepodobné,  že  oliyvatelia  pradávnej  Starej  vsi  založilt 
a  jcaludnatíli  súsediui  Malú  Vie.sku  a  Kinlno,  a  možná  vec,  ík  od- 
tiolto  bola  ZJitudnatená  celá  Mnniŕiska  dolina. 

Z  prieiiinclnej   doby   oil   polmnstva  ku  krestanstvn  Cyrlilom  a 

)dom  roz.^rrovuDého  známo  na  Slovensku  icu  velml  chatrné 
iiiarky,  zacliovavSie  sn.  zváčAa  v  starobylých  chrámoch,  ozdobe- 
ných (\h  obradu  pravoslávnej  cirkve.  Avialí  í  tioto  cbatnié  pamiatky, 
i-'e  obra/y  s^vatých  vo  výfbodiioj  •  "  ''■''.  iiilríavsie 
u'b    spŕiinenutých   chrámov  pod  ,  "nnt-Mio  uá- 


S-  Tomáiik  ■  Dí'nlirt'ir'iijikelten  des  Mnrany 


eyteM||M8. : 


144,  li 


sso 


tern,  sú  neodSkrícipit^rn^ni  fldkaznm  lofao,  Íjb  na  úromf  celého  bt 
nŕho  Oemera,  zahrŕiujiir.eho  v  sebe  doliny ;  Uiinav$kii,  Bal< 
Katkovskú,  Muránsku,  ^tltnickii  atd.,  viera  Cfríllom  a  MeUntui 
dávnym  našim  predkom  zvestovaná  luala  svojich  rvxntvacoT, 
ľfeb  zlomky  ua  |j:emerskom  Horebnini  až  podnes  pri  tejie  vit 
udržaly.  Nemňŕe  byt  dalej  žiadnej  iKK'liyliuosti  o  tnm.  žo  i  obrí 
Btarobylých   spomenutých  obci  boli  vyznavačmi    i 

Aký  žívnt  sa  tu  vtedy  priidil,  ktorí  kmetos, . 
nom  Hradovisku,  kto  zná.  či  bude  možtíd  dakedy  vy: 
zčiastky   živelné   pnbruuiy,    zčiastky  v^k   búrlivo  čb.-v^ 
plenu,  tu  obzvlAšte  hrozne  zťiriväicho,    potom  zase  turet^ 
zoivočily  všetky  písomné  starobylí*  pamiatky,   ktoró  by  b"iy 
osvietil  dobu  Ľyrillu-uietodcjskehu  pravitälävío. 

Ten  patriarchálny  život,  vedený  pod  správou  domlctcli 
8pi-avovavä(cb  obec  dfa  starobylých'  slovanských  ustAOOTlinf,  acal 
miznáf  v  tom  pomere,  v  akom  ^Ttiskauá  bola  prAvnalávna  vitTi 
zo  starobylých  chrámov  našich  prmtkov  následkom  uvádyjiiiia  l^obo- 
služhy  dlii  latinsk<'>ho  obriidn.  Pherbndná  táto  doba,  v  ktorej  di&U 
8a  dalekusiabiijúca  zmenu  v  náboženstve  sluven^kOho  obyvatehlvA 
na  týchto  stran;kli,  zavŕšila  sa  pmvdepodobui*  ue/adlbit  pu  hn>ACUin 
tatárskom  plene,  na8ledovav&om  po  unej  nešCaslnej  bitke  8  Tatami 
na  oiočarisrej  rovine  Mohi  pri  Šajave  r.  1241. 

O  dva  roky  pozdejftie,  totiž  r.  1243.  diplomom  Bela  IV. 
držali  jednu  čiastku  jei^avskt^ho  ú/.omia  K^ruch  a  Eliaé,  druhú 
dina  liebek,  ktorých  úsilím  zamenila  jedna  ŕiastka  obyvaieht 
pravoiíttávíe  rfmsko-katolťckon  vit^rou.  Aby  táto  nová  Tiera  tj 
ÚRpeíinejšie  sa  rnzÄirovala,  vystavený  bol  v  .lelsave  oa  tnm  mieflCL 
kde  teraz  Ktojí  palác  Knbnr^uv,  samostan  mníchov  jiaTlínRkyck, 
k  ichž  udržovaDíu  a  chovaniu  určenc^  boly  dve  sÚB«dn6  dedinky: 
Mnfš&uy  a.  Koprúš. 

Ked  po  onej   noi^taslnej   bitJie  pri   é^ajave  rozlialo  aa 
tisíc  M  Tatárov  po  vlasti  na^ej  cielom   luistoŔenia  a  rnbnvMUH, 
zostalo   ušetrené  ani  obyvatelstvo    odíalilojšl'.li    krajov.    Ak  Iirn; 
mnsely   to   byt   nájczdy,    moÍ.no    /utváraC    odlial,   zo   ob\  •■ 
ukr)'všie  sa  pred  uknitnoston   Tatjlruv.   volilo   railscj    v   «"uí 
dolinách    hladom    pomret,    než  vydnt  sa  Tut&rom    na   milosC 
ndlost.  Z  tých  ukrutnýťh  časov  zostalo  v  paniiiti  h^  ' 
uira".  ako  pomenovanie  hlbokej,  odľahlej  duliay  ď 
sídla    ličiukovania  vehlaHnt^ho   Sainoela  Ti>ii)á.šika.   v  ktnny   uUfct 
pred  nápadom  Catáníkych  bord  národ  hladom  zahynul.     Na 
mnohých  obcE,  menovite  oknlo  susednej  Vcikej  Ue\-iici.  omXí 
až  do  nedávna   podzemn(.^   diery,    do  ktorých   lud   ukrýval 
„psohlavci",   ako  ich  národ    pre  ich  nizke   čelo,    ^Íkmo   umi 
oét  a  podlhovntu  bradu  nazýval.     Ked  však  psohlavci  /luidall^'? 
a  kde  sa  ukrývajú  ludia  pred  nimi,  chodili  hore-dolu  po 


*)  O  mnoho,   mnoho  mea*^,   ako  dokazajá  ru<tkl  blstoríkovta, 
rých  národ  iir^'ý  lakásil  tá  stniánú  titáräka  poltroiau. 


^K^ 


6SI 


odľahlých  dolinách  a  vykiikovati:  ^Hana,  pod  vonl  Fsohlavci  už 
odiéli  I' 

Pravdepodobne  vtedy  presídlila  sa  obyvaiefstvo  spomenutých 
inuiyoh  OBiiil  Start'j  vsi,  Malej  viesky  a  llúdneho  (lo  osudy  pod 
Hradoviskom  le;?.iU(!ej  a  tok  spjynutíut  týchto  štyroch  obci  utvo- 
reD.Ý  bol  uiklnd  ic-rijšej  Jeläavy,  kUm\  v  naslcdujiicoiu  stoleti  uic- 
len  že  sa  od  toho  sli-H^nt^bo  plenu  /.uUivila,  ale  í  natoTku  v/nistla, 
že  obdržala  ineétiansk^^  privilcfiia  a  ohradila  sa  vysokými  násypmi 
a  dvoma  pevnými  briiiami,  z  ktoiych  jodna  na  juhu  oproti  Teplici, 
dmb&  väak  vedia  panski^ho  kaštit^ra  bola  postavoná. 

Pôvudra  rozpravy  „líistmia  eoclfísiaft  KvangeliíVio  Aluoviensis 
breviter  adumbrata",  pravdepodobne  avanjelický  farár  jelsaväký  P, 
Valaský,  tvrdí,  ie  pôvodní  obyvatelia  Joižavy  boli  Nemci,  ktorí 
Traj  k  vôli  baníctvu  sem  odiuokial  dovedení  boli.  Stopy  ich  jostvo- 
vania  nkaxiijií  sa  vraj  mnohé  na  ií/etiil  Joldavíikom;  Im  že  ďakuje 
inestn  Í  svoje  povznesenie  a  ro/.kvpt,  ako  i  svoje  povýšenie  na 
boĎsk^  mesto.  Odkinf  by  spomenutí  Nemci  boli  dovedení  bývali, 
nezná  povedat.  ale  sa  doinýsfa,  žo  pravdopodobno  z  neďalekej  I)ob- 
lioej  a  zo  siiseilnčhn  ätítníka,  kam  opäC  zo  Spiša  buli  sa  dostaho- 
Tali.  Ich  hiífne  presídlenie  ífladie  do  doby  nasle<luji'icicli  kráľov: 
Gejzn  U.,  Andreja  U..  ét«fana  V.  a  Bolu  IV.,  ktorí  zvlážtiiyiui  vý- 
hodami vyznačovali  prišelcov  na  úkor  domorodých.  Nu/.  tJito  po- 
sloilna  praktika  má  v  nažej  vlasti  i  diioa  veliki'i  platuosC.  Ale  ie  by 
Nemci  boli  pôvodní  obyvatelia  .lolŔavy  bývali,  alebo  že  by  boli 
Jelšave  k  rozkvetu  dopomohli,  takt^  ivrdcnie  jo  dnes  stanoviskom 
prekonaným.  T  v  mojom  milom  rodisku,  Veľkej  Reviici,  uilezajú 
aa  až  podnes  rodiny,  ktorých  nemecky  pôvod  ešte  dnes  označujú 
ich  rodinné  mená,  ale  zaío  nikomu  nenapadne  tvrdit,  že  by  Nemci 
boli  bývali  povodni  obyvatelin  Keviioe,  trel>árs  »&  tidržidy  dodnes 
i  takéto  ponieuovania:  ^SlAnyerausch"',  .TaschinlKTg".  „Hembriber" 
a  mnohé  iné.  Ešte  ako  kuriosiim  spomenutia  zasluhuje  U>  jeho 
tvrdenie,  že  by  bolí  títo  Nomci  vymizli  následkom  2H-ročného  po- 
bytu husitov  pod  Jisbrnm  v  tontto  okoK.  Potom  ako  dalšin  príčinu 
pôvudra  uvádza  vpády  Turkov,  ako  čo  by  tíl«  len  Nemcov  íh>H 
škrtili,  a  Slovákov  orliraíiovalt.  Konečne  spomína  esle  iiko  najväčšiu 
pričinil  ich  vymi/nutut  mor  roku  KtTO  na  tychtu    stranách  zúriv^f. 

('eikovité  vymiznutic  Nouuov,  my  by  sme  radnej  povedali  po- 
stovenŕenie  alebit  splynutie  prišlých  S'emcov  s  domorodci,  pt>vodca 
roxpravy  klailie  na  konec  druhej  polovice  XVI.  stolelia,  odťivodimjiic 
8v  '  Miie  ton  oknlnnstou,   že  v  i         :         archíve  jcläavskora 

n>i  a  ešlo  za  jeho  času  mests!  iiice  z  rokov   iri74  a 

I.'  pM'iltým  vraj   výlučne  nenieťky   tmly  vedenŕ.  písané  aii 

bt-  :     .  -  -  ky,  hned  slovensky,  u  len  už  kde-tu  nemecky.') 

ľonováč  na  daläl  výviu  mesta  Jeiäavy  uialy  dôležitý  vplyv 
ttdaloiU  okolo  blízkeho  muráiiskeho  zámku  sa  odohrávate^  prinijtenl 


')  Pan)ť^fiJi>ltowHké  a  Munmi^k*'- l>t29  (-tTr.  37)  hovoria:  „...w  Proto- 
kolu inŕíjskčni.  nayiT^lAj  Oástkôii  slowť-uskŕm.  narházegj  i  nčmecky  oa- 


pMoé  pamatnoťti,  aikoli  geo  velnii  málo,  od  L  lú74  a  1&7&.** 

U* 


Bod. 


sme  k  vôli  jasucjäiemu  priehľadu  poTšimuúC  si  pánov, 
kedysi  týmto  svojho  čnsu  voTaiyznaumýiii  Lľftdtmi. 

T»Ia  hoiliioveľujích    dťjt'iiisnyrli    /prAv   hnii    hiifiiti    prví, 
pnho<iuo5(  naiJ  osmíou  Miirúň  ítľtiiiiuiťli  vai 
loženiu  iinidu  vyzreli  a  zvUštnií  tfí  mifistn   i- , 
opevnili,  ľoiiováč  zmionka  v  domácich  dojiuáťh  o  toiuco  bi 
sa  ešte  leu  okolo  r.  1440,  tak  je  nad  vÄťtku  poťhyhiiosC  ry 
že  sUvitoľom  tejto  pevuostf  D(?bol  nik  iný,  tiku  himUt  ^f  pud  .liiioi 
Jiskroni  z  Ltrondýsa  ua  ochranu  prúv  vilovy-krälnvuy  Alžln^ty  d«^ 
vf'doiií  na  uašf  sn-niiy.     Z|wiiiedzi   .liskniv^cJi  vodcov,    pn^íy<*h  » 
Slovensko,   pľlpaílhí  \'alfj;atovi   úloha  zaujatia  hradov  v  r 
stolici  ložavšlcb,  čo  sa  mii  po  upevnení  Mnráíia  i  šfasliive  ^-   j— 
Od  tohoto  vodcu  vydohvtá  bola  i  Zvolenská  stolica. 

Dvadsatoscmročný   pohyt   bnsitov  na  Sluvenskn    mal    ďidt 
siahajúce  ná.slfdky.  So  Btopaiui  liuKÍtov  stii't.'iiiH*  ax  lut-iiovíte  v  Gl 
Dieri  a  v  Malinu  Honte   íťnior  v  každej   dedinke  it  r  kftždoi 
stečkn.     Vtedajší  dt-jepisci  hovoria,  že  títo  iVsi  m  teit  Irrttl 
tak  udomácitilí  8ft  n  nAs,  ako  čo  by  nikdy  neboli  mali 
že  vstupovali  s  doniorodýini  Slovenkami  do  inuužclälv..  . 
dobre  sriadeui^  domácnosti. 

Pohyt  .liskrových  povestných  bojovníkov  na  SloveoKka  ani 
sial  nio  je  dostatočne  osvetlený.  Okrom  prác  Ijidislava  Bartol^^i 
deaa  a  Samuela  Tomážika,  spisovatelia  li:u  v  uaju 

tejto  stránke  našej  histórie  väčšiu  ivo/oruont;  a  i       i       

Dtgmä  významné  bádanie  Jána  Mocku. 

Vif.  roku  1-140  äfažovnli  oa  priilati  a  baronovia  t  Usto  pi 
na  Nicolu  Decana,  že  ^povstali  ita  horných  stranách  (Jhonkft 
lópežDíľi,  ktorí  moilzi  inými  n*; 
donif.'íli  so  sdiou  i  kacírske   (í 

že  v  Ktoliciach    SpisKkej    a   Sarišsifej    naÍMZä  sa    miiticiitvo    ct 
T  ktorých  sa  velebná  večera  ľána  pod  obojlm  prisluhuje."    A 
menná  pamätná  do!;ka,  umiestená  nad  dvermi  kai>elly  Ivana  Ka|ii 
strana  v  Ilokii,   zomrevsiehíí  r.  Hófi.  hovorí,  io  ..Hv.atý  Ján  ~ 
slránsliy   bol   hlavným    inkvisltorom    proti    íhr4r''Hli'tM>t    knrd 
uiedzi   týmito  menovite  i  proti  husitom     r 

stráni in    haereses    omnes    Cieiieralis    n  . 

Adaniítae,    Hiissitae  el  Thahoritafl  enoruni   suoriim  ulinrí'm 
erunt.")    tidtialto  vidno,  ako  siroko-daleko  po  vlasti  nasej  bolí 
v  lio  časy  husiti  vozäfrili. 

Ačkolvt-'k  z  doby  osadzovania  a  úŕinkovania  .'i  '        '  *.  ' 
uemámtí  žiadnych  pÍHonmyrh  pamiatok,  v/.rHliiijúi  ; 
nioj-to  Jelšavu,  predsa  povážiac  staviteľské  paunulk) 
nych  bojovníkov  v  uajbliž:;oni  okoli  mesta  Jelf^avy,  d^V- 
Kameňanoch,  Tisovci,  Kraskove,  Rimavskom  WwTXtst  < 
tohto  stolelia  .la  vyskytovavno.  prísl  musíme  k  tomu  ii;i>ľ 
ŕe  i  na   Muraiiskej   doline  a   tam  opju   piXHjoTseiyíym  v  . 
Jelšave  učenie  Husovo  skoro  sa  ujalo  í  hlboké  korene  v  uhyu 


«}  Sotva. 


Ke4. 


&33 


stve  7a|tu&U(  muselo,  tak  žo  ho  aui  dosf  skoro  po  dobytí  mur&ú- 
skeho  ztUiiku  ľ.  1401  sltize  Štefana  /ŕipoln  nasledovavšio  ucpria- 
zaivé  Uilalosti  V}'kifľ(Miil  iiolmly  v  Htavŕ. 

Vytlolntý  hrad  inipailol  ako  odmena  vifazovi,  spomeniitéma 
Zápnlovi,  daroni  Mutiaša  kriila;  iiozadlho  však  preäie)  kťipou  do 
rúk  jťho  poručíka  ľuruullyayhu,  okoiu  r.  I.'jOO. 

Jakub  Toruallyay  znucchul  ätynočui'ho  syna  Jána,  ktoréuia 
p'íHTavil  lí^strinnMitártic  /a  lútoru  svojim  piibuznílio  Mateja  Bassu. 
Akítn.-ihlf  |(:isKn  jirfHidlil  sa  na  8poiuf>u»itý  ^ámok,  počínal  m  tak, 
a!"  -tvoiii.  utvoril  na  ťioín  útnnšto  vAotkŕm 

v  :-;al!ia  skoro  linic/doiit  zbojníkov,  kúirl 

-ííaleko  ziippukojnvjiH  pokojné  obyvatoístvo  a  cesUivatííIov. 
.\..^.<  •tkoin  vyraboTania  klA^ira  OtTenHteinu  bol  Bnsso  tin  sneme 
r.  1548  xa  nepriatura  vlasti  vylililsuný  a  vypovedaná  proti  noum 
Tojua.  n  jojž  vcdeuini  povrľený  bi>I  uvM  MikuliU  Salin. 

Tak  sa  £ÚÁ.  žt^  ani  /j'i))oľa,  ani  Torn.tllyuy,  ani  Iin»i«o  neiualí 
oni  yúW  a  možno  ?.e  ani  spôsobu  a  pnln/itosti  vplyvat  na  vniitorný 
Tývin,  plášte  Tsak  na  cirkevný  život  obyvatcístva  MunlúskeJ  doliny. 

Zámok  muránsky  vydobyl  mku  1»4D  generál  Saliii. 

Vflóáina  posádky  mnnuiBkoj  Í  sám  pxť'f  iSoXm  bol  evanjolickoj 
fiery.  I'ruto  povolal  okolo  r.  I. '>(}(>  ovanjelickôho  slova  U.  ka/ateía 
uícnoni  Cjjiriiina  riicdla  z  Oiumúca  na  Muľáň,  ktorý  skutočne  za- 
ujal tívitj  nrad  s  titulom:  „reKius  in  arce  Miiráu  conciunaliír".  To- 
hotv  muža  vyvolili  ue^adUn'  evanjeliokt)  cirkvť  dolín  Murábskej, 
lCatknv<ikej,  I^loi^skej,  IíiniavMcej  atď.  za  svojho  suporintondouta. 
T&Ĺo  udaliisC,  toUž  volba  suporintondenta,  predpokladá,  žo  už  pred 
prích*Hlum  Cypriána  l'ríľdt:!  muselo  byt  učenie  I.utliorovn  velmí 
rorífn-iľ*-  na  tychtu  stran.icli.  Keif  povážimo  tú  knUku  dobu  od 
¥■  Lutlioru  po  povolanie  ľríedta  na  ujuráúsky  zámok,  mu- 

šiu ivuluc    xaviť'-nií  na  to,    iv   učeniu    Luthera    pripravil  ta 

c««tu  bus)tí<4inus.  Kto  bol  n)zôirovateIom  miHaia  Lutbcra  v  prvých 
tých  časi^cli  tu,  ťilí>  olAzkii  n^itane  ešte  dlhá  časy  otvorenou,  ač- 
kofvek  netreba  tratil  nádeju,  žo  bádaniu  naáincov,  žijúcich  na  tých 
j^tranái-b.  šta>ilive  ro7.lnští  i  lúto  záhadu,  jestlí  sa  podarí  vyuajsC 
nk'i-tilvu  iHMiumu  paiiiiatku  z  tej  doby  v  arrhive  jednej  alebii  druhej 
Hla,  v  najnovhoín  rljjnku  „O  roduoui  kniji  I'uvla  Jozefa 
i^  iSluv.  i'ohlady  lí^itó,  sti-.  349)  objavil  páu  pôvodca  ,arti- 
kiL  i.ižileu)  štltJiickéhu  duchovenstva"  z  r.  1591.    Muráúska 

Kii  Uncia,   /ahhiovavHÍa  v  fiehe  cirkve   nidice   (kmierskej  a 

XI.  .''j,  sriadeu.'t  holá  na  základe  aitikulov,  sostavených  Cy- 

pna;.>.»iu  1  deiltnni,  ktoiŕ  pozdejšiĽ  jeho  uáďtupca  v  úrade  Jan  lÚ- 
nianoviiiui  tozmuiižit  a  roznmo/Ľuó  takto  pudpi&al:  „Kf^o  Juh.  Uiuia- 
noviajii  ('[U(  ťiiiits.  suhKcribo  pura  menie  Kiucero  animu  et  caudido 
oorUo,  ťniifcssioni  Aug.  Carolo  V  Imp.  cxhibitae,  ac  eleucho  doctrí- 
tioe  quíni|uu  civitatum  in  iluu[;aria»  Cassovioe,  Kperiei$.  Ltíutsebo- 
fiae,  IVartphae  et  Cibini,  Kpi^írnpo  a^rii-nsi  AiitoDto  Verantio  prae- 
Bontato,  Qt-c  non  apinolxi  articulns  Murauieuses*. 

Násleclnik  Sajniov,  Mek'bloľ  Mambko  de  Siederlai*,  kráfovskV 

é  aitikí 


634 


nielen  ie  siám  podpísal,  al©  i  jednotlivým  cirk^iim  k  rarhovATftoii 

odporučil.  I  Maschkov  násle'iiiili  haiíui  .Iitlius  '' 

licki-liu  vyzuaiiia,  klurý  zvyšuvĽtleiió  artikiiU-  > 

vlastuoruényiu    podpisom    potvrdil   &   ich    cirkväm   k  r-SchuvATiiiiil 

sdelil. 

Prftve  r  tom  čase,  koď  J6d  itioiKnovianl  bol  zámockým  k 
imlr/iila  nn  cirkev  evaiijoIickA  jcláAvská  vo  veľkej  ti<'Sittld/i.    i  \':i 
pud  janiioiii  tunjckyiii  zvlrišto  od  ľ,  lófMi,  v  ktorom  Iu>I:i  od  Turkol 
—  dla  štitiiickHi  oiľkťvnej  kroniky   —   „v  tA?n  dnu  pi'  ioli 

P.  J.  Kť.  Jelssava  ukrutne  sľubovaná  a  vypálená,  kd-',..  t 

bilo  lidu  na  400".    Toto  tuieíľké  jurnio  proto  tak  Cažko    • 
ua  cirkev,    že  nikto  z  okolitycli  farárov  upchcel  Mujal  upi.<yii> 
úrad  slova  B.  kauiteTa  zo  stracliu  pre*!  Turkom,  alty  n»dM)l  do 
jatia  odvlečený,    ako  sa  to  nejediiomu  evanjelick'' 
času  prihodilo,  o  íom  menovite  vieme  i  z  dejín 
tisovskpj.  (Vidz  „Z  nasej  živoj  stariny".  (^írk.  IJsty  lríV\y  čUlo  U. 
([agisLľát   mcäia  Jelšavy,    ahy   svojni   cirkvi  z  t«jto   uofluái'-"   ^ 
mohol,    dal  na  mestskí^   útraty  meštianskeho   synka  .Tom 
(Fabriciiis)  na  Btudia,  kiort  keď  najprv  doma  položil  si  ii 
klad,   odiätet  do  Levoóu,   kde  za  ^tyri  roky  učil  äa  pod  ■ 
Kniineroni.     ľo  skoiičeid    štúdií   doma   odohral  sa  df 
v  Sliezsku,   i>dkÍHf,    ked  mu  učitŕl   C'hristnphoľ  Orol' 
presCabovai  na.  do  Prahy,  ľo  jednoročnom  pobjle  v  í'ralie  navi 
sa  domov  a  aby  vďakou  i^platil  náklad  inagÍ!>trátom  ua  j^io  štú< 
učinený,   prijal   správu  vysáej   školy  v  svojoiu    rodisku.     Keil 
mor  vypuknut  v  celej  krajine,  pravdepodobne  r.  1'' 
odiäíel  do  ("lieeh.  kde  sa  v  meste  lt;iUíji  u  zemia;  Jj 

Mološickélio  zdržoval  za  pol  roka  ako  vychovilvalel.  Aiť  uiUh 
Bvojiťh  ľodiikov  ueinoboL  odolat  a  tak  r-  157^,  4ipatľeu;ŕ  si 
nym  listom ')  a  pravdepodobne  í  cestovnými  peniazmi   sTOjbo 

I)  PoneváČ  <iprlevndniŕ  t«u  list  KDamenUe  Uanioči  vtedaj4i  itav 
cirkve  tak  í  obce  joUavskoj,  /aslúJi.  aliy  bol  íiršpj  \-- 
Zaejc  uublcduvLe:     „Not>  Jtidťx  Juratí>iaĽ  ctvofl  oi>\\ 
Tfirsifi  et  sinpilis,    cuinsrmique  slaias  n  ecrlp8ia)<ti'"4iť   tli- 

doťtrini  Ac.  pieittti!    [■xiiiiíis    cluriíiiiue  viri.'^,    Domiiiis    Doa^ ... 

Thčologiafí  Caiididatis  et  ecclesiariiu  Pai^torihiiH  i'^aeff!ctlM|ot^    De 

satnitia  nobis  rcvcrentia  aiQUŕ  ňdc  obsorvandis,      '  *         -  1j 

DĽiu  ofiiťiu&am  ofTeriiuus.    Pracseulibua  nutoui  r- 

VťEtram    lalfrr    notutiius,    postquuiii  nu5  iiii<i4>n  hoiiniui!,    . 

impérií    ľiircir.i  vr.>ruir(?iiitir,    vuriísijiie   mbiniitatibu^,    in  ď 

bac  sonccta  irtuiidi  ojcagitarctniir:  inter  relera  qooqntf  impcriiiuctilA 

dít  c(  illud,  quod  iu  tiinia  aic»s«  pauci  roputianlur  tH:cleiiaruni  inlnit 

Alii  cumí    metu   hostili    dcierrtti    vucationeN   fu^ium,    aiíí   iafocU 

Iilniolatríap  alloiÚH  u  vcia  orttiodoxa  rŕUgione,    neccasa  r-: 

p'ňi  coii£rientii^  Mne  obslarulo  et  dotiinícnto.   (^ao  aotem 

Iriua   Kvatrgclií    bactcaus   iu    ccclesiis    rcccpta.    iM    jiropftUľri   '.i  virt^ 

varí  in  postrruH  po^ait:    vocatiinua  itaquc  rŕí|>tihli(>ac    nui^trai-'    < n  n 

pracftcniinm  literannn  cxhihitorcni  vitao  ac  morum  iutrRrítAlo,  i 


&36 


dh>ka,  vyhnil  sa  <In  AVittemberfcu,  ktle  v  neilefu  .IiihilaUí  r.  1570 
bitl  vvsväteuý.  Iľradoval  v  svojom  rodisku  do  r.  lfí3t'J,  v  ktorom 
umrel  ako  äuoior  bratstva  ^'f^nieraki^ho. 

Kstň  tiú  pozimmeiiat  u-tíhsi.  že  leuto  ťabrícius  pritibotlí  v  á«wa- 
tieme  ŕtitilťiitov  witteiiibergíikľj  uiiiversity  z  r.  UuH  ako  „Gwrgiua 
Vabricius  AlnovitMisis".  (Vidz  Sasinknv  článok  .Žtudeuti  /o  Slo- 
venska pied  X. Vil.  fitorcM-íiii"      NAroíluic  Noviny  1>)H7.  čisIo  119.) 

Vctavyzuamtiý  j[!  oliKflh  vy.^éte  uvudĽiióho  listu,  klorv  iiia^ititrát 
mesta  Jelšavy  b<i|  vydal  svojmu  (i)iovaiicnvi.  V*  ňoiit  stažuje  sa  pred- 
stavenstvo iiieKta  predne  na  jarmo  turecké  a  inŕ  roxtičné  nehody, 
pod  ktorými  pľavdepodubue  má  sa  rozumet  i  mor  po  krajine  zú- 
riršt.  Aki>  ďalšie  prekít/ky  du^evixSho  živoLt  piiptitnitia  neilot^Ĺatok 
slova  B.  kiiziitt^lov.  Jedni  tuti;í  zo  8lrai:liu  pred  Turkom  ncíbcii 
ijaC  uablditutú  im  p>>zvatiie,  iných  však,  nakiuen^cb  sektárstvom, 
lia  n  sami  vystrlhaf,  aby  neposlúžili  k  zka/.e  avojbo  svedomia. 

tedy  Čisté  ovanjelicktí  učenie  <Íu8ÍaT  v  cirkvi  prijatií  a  rozäíro- 
viLué  i  pre  budiicuost  zadiovaué  byt  mohlo,  {mvoláva  magistrát  na 
úrad  kazateľsky  chovanca  svojho  mesta. 

Z  týchto  niekotkých  čŕt  dost  jasne  vysvitá,  že  Jur  ťabrícius 
nemohol  byt  prvýtn  i  vanjclickym  ka/iitelom,  lež  že  museli  pred 
nim  aí.  pracovaC  Iiuriiví  inužoviii,  ktoi-f  b(ili  v  stavu  celo  obyvalcN 
atvD  Jel&uy  franjelickému  vierovyzuaniu  zfskaf  a  na  základe  tohoto 
Bovéhii  učenia  i  cirkev  i  školu  .nriadil.  Lt-bo  iie<lá  aa  mysb-t,  že  by 
M  bol  nmgt^^tľál  moliol  s  takou  horlivou  zaujatusfou  staraf  u  ob- 
Mdenie  niiestu  kňa»i,  keby  k  tomu  nebol  b.tval  splnoiiidcnený  aú- 
bUsoiii  celého  obyvateľstva.  Obsah  tohoto  listu  poskytuje  nový 
dúkax  toho,  /e  ^husítismuif"  —  udstránivši  pravdepudobnc  pavlin- 
äkycii  mnJchov  z  jelbavského  kláštoru  —  „preklíesuil  cestu  lalera- 
aiámu,  ktorý  tu  už  v  rokoch  1526.  1545  falboki>  korene  pustil." 
(Vidz  ,0  rodnom  kraji  Tavia  Jozefa  Šafárika'.  J.  Uotto.  älovenské 
Hohlady  1H<>5,  str.  X>2.i 

Ku  koncu  svojho  /ivota  obdržal  Jur  Fahry  za  kaplána  Mateja 

Skultétyho.  Ako  nástupca  ľabryho  vyvolený  bo!  r  U5:í4  Chrislophor 

Lovčáni,  pnzdejáie  scuiur,  ktoiiŕ  umrel  r.  1015.    Za  diakonov  lual 

najprv  6imoua  Abrahatuidesa  od  roku  1633;   po  tohoto  odchode 

praentantcm  iuvencui.  (íeoťffiuín  F'abrí,  ad  munns  doiiendj.  (^uapropter 
BevercodARl  Duminalioncm  vestram  vebeuicatoľ  eiiam  siiiue  otiAin  petf- 
nna  enadeiu  iiromovcľ.',  KUbtipcrt,  attjue  impu^itiuDc  umouam  et  anclorí- 
lata  ccclťHae  Vri>trEt>  ani  <lot-cnduni  continnare  dijícnainini  eotiDe  pacto 
afilllctis  Dostris  uccl«siiti,  sttb  rabie  Turcica,  iiaae  fi^e  mínam  nunitAti 
tídetar,  brnitine  succurrere,  f^íeiiue  consnlere  ne  graveniini,  iiati  in  ne- 
HoUo,  Deu  ut  nohís  tam  gralmii,  oftiiľíuiiuc  nostro  bŕuiguuui  att^ae  sala- 
tare  faclum,  a  rfitnbutore  i]U()i|ue  Ľuuctorum  boucticiui-iuu  j)rulLj:aiu  re- 
tuBotiratiiincm  e&itä  acc«|)tari.  Id  cuiui)  vuťatioais  (ctiinioníum  ndo  dí(t- 
ni(L<>  praesfiDtes  sigillo  ofiicii  noslri  consreto  conlirmiiniUs  cssc  rlaxiinuH. 
^  Dalac  Alao^iac  dio  dlvi  Michaelin  urc-baut^clí.  anoo  a  reslliuta  valute 
I  tapra  MUlcsiniuai  Vtuugenleaimo  Ecptuagcäimo  uctavu.*  Vidíc:  nNoti 
I    ecdcs.  «t  K-bol.  Annalcs"   179f>. 


£S8 


do  Xovélio  MesU   iiad  Váhntii   povolaný  ImjI  r.  IG^Ti  Jur  Coí 
pocbodivšl  zo  yiielice  v  Slie/skn.     ľo  Äinrli   Lťi\     ■ '■■      " 
bol  väčšinou  hlasov  3.  mája  164')  klenovsky  slova 
Mayoľ,  roilák  i  Bmlíiia.  iíi-adnvaviií  potoni  <ln  r.  Itjtj:'. 
dňa  äií.  mája  unirel  a  diia  50.  IoImí  ist^iho  mcKiana  \ 
v  cbriUiio  na  ryuku   ložiiicom.    Za  diakonov  mol   vý- 
Conľädihu  a  od  roku  h>i)H   Uraela    I^u};a.    Tuho   ii>*' 
radu   seuioráliiuho   piTdslavoastvit   vyvoluujl   bul  Jur   i 
slova  Ií.  ka/^tel  v  H.  íívstrici  pri  chráme  8V.  Alžbety,  .Min- 
vanie  nebolo  dllioti-vaniivt};  prečo?  o  tom  pouŕtijú  nds  opAC 
muľäiislicbo  zámku. 

Vvdobytio  tťjto  pevnosti  láskou  VesstíItÍDyiho  r.  1645  milu 
následok,    že  po   simlku    Márie  Bzóchy  a  Vesselényim  vm 
bol  ziimocký  ka2atef  átofan  Kôszetíhy.  To  bolo  Jinameni'n 
uiiium  maly  nastat  tvrdo  časy.  Aväak  dalšfcb  prenilon  í 
poli  D(?badat  /.a  životu  VL-Kse1i>nyibo  na  Muľútiškcj    ď 
odbaleuí  sprisiilianía  vet^elíiiskebu,  monovii^  kt'd  ■^a  [►■•.. 
Lotriii^skeiuu  prchovorit  Máriu  S/.ť'cby  >  • 
pre  evanjoliktíV  krutí;  časy.  Po  odpraveui 
kde  v  žalári  biedne  svoj  život  dovŕšila,  KiUfol  LotriiiL 
ua  zátnku  cisársku  posádku  a  sám  xániuk  prešiel  du  u..>. 
Jána  liottbaltL  U.  1H73  odňaté  boly  chrámy  nasledujúcim  ch 
Muránskej  Dlbej  luke,  Velkej  Ueviici,  Mokrej  lúke.  Cí  ^. 

veticiain  a  Jel^-uve,  a  slova  \\.  kiL2utelÍa   ty<:liti)   eirk^  ti 

zbavoiii.    V  tom    istom    t-asc   boli   ocbtiiiskv   farár  A.  4i 

muránsky  zámok,   ^títuický  Valcutin  Gclolnekv  do  Kí 
Podobný  o»ud  mal  bjC  pripravený  i  ťhyžňaiisliému  Tai 
covi  Itahylovi.  kloi-ého  zo  zámku  vyslaná  eskorta  bola  i  •  ujím 
keď  na  cesto   zastavila  sa  v  krčme  raokrfiliiťkej,    Bahyl,    [m)I 
vhodného  okamihu,  u^iol  -i  nik  napi  i-j  |H>sa<lky. 

(ieniPľ^ký  eranjclický  seníorát  podniesol  obladom  odobranýe 
církváni  kostolov  stožuoijč  Ktoličaúmu  sliroma/dťniu  dňa  15.  «pn1 

lOSl  v  Uožúave  vydržiavanŕmu.    V  tejto   stažDosi-    * •■ 

D  nasledujúcich  odliatych  chrámoch:    Áivetickoin,  > 
nlauslíom.    mokroltiľkorii,    volko-revúclioiii,    inurán 
poltimHkom  sd  Závadkou  a  Ilulpou,  äumÍHckom  8   ■ 
nárom  a  pohoielskoiu.  .Síainost  tá  opälovniiá  bola  í  n*  ^ 
skoNi    loho  istého  roku,   pravda  bo/,  výsledku,   loho  \u.     :.  . 
v  plnej  platnosti  zásada:  „cuius  regio,  íUíub  religiii*,  ii  ŕnm 
sa  pnwvedčií  i  z  :ír>.  článku  zákona  z  r.  Hí8l,  kde  licto  Klnvá 
„...cuui  libcruiu  rdi^ionis  oxerciiium  iamantea  Ju  itn.  KUh; 
|utciH<^LÍonis  Vienuetisis   coni:e3.sum,    bis    molibiis  a  ]• 
joiiiin    iutertnrbafuui    ruisset,    ideo    coiifírumto   hic   1' 
dlctae  paciticatiouis  idorn  fxercitium  omnibus  et  uln'»iu»'  \wx 
salvo  iutiíen  iurf.  doinmitrum  ttrrťstnitm,  íuxta  urtículu"'  >  «■ 
autu  coronationeni  editiim,  liherum  permittitur."  Na  kr.i 
nábo/.enstva  na  dovohijo,  ale  boz  na^trbenia  práv 
Zákon   ledy   dáva   ^vobodu   nábo^eiiMkú,    ale   pod 
je:itlí  6a  tým  ueuaruáí  právo  zeuiäktíbo  i^luii.  Kýui  ted>   ua  tu 


>.. 1. 


AS7 


fikoui  /Anikii  BOfIvla  ci.<áľttka  posádka,  Jolšava  fie^mola  maf  ki'iaxa; 
tuDlu  ätuv  trval  do  roku  UWi,  v  ktorou  roku  /iodcdU  m  Kmoncli 
Tukóli  Kuáic  a  tťiucr  cťltrhú  Humčbu  Uhurskft.  Joho  prv(í  na- 
ríadťiiiu  biilo  prinaTnítií  oiliuilť^  rhrjiriy  a  Školy  ťívaiijclikoin.  Duhrn- 
denia  toliolu  Tôliolilio  mzkazu  ľukistnou  slala  ľ»a  i  Joléava.  Spn- 
nieniiUMio  lt)H:í.  ■  iivioďtl  Titkiiliho  povoroník  Martin  Lett^nei 

uku  sluva  li.  ka/ :  .  ;i  Seiitkerostilio,  preiltyiii  f:ir>iľa  v  ŠUtnikUt 

Nasleilujúcuho  roku  padol  í  muránsky  /.rlmok  <lo  nik  T<ikolÍbu.  Ale 
ttž  roku  ltís4  vuloltyl  ííwienil  Sohult/-  s  S<K.»U  chlapmi  murAiisky 
ziiniok,  £A  jehož  präíekla  ustanovouií  bol  Ján  Alolchior  ľasek,  na- 
sť  '  <  však  roku  Micliid  Au>!i*Ío  Jiiť(|uoiiit>iiL  Uoku  lOH'J  bnti 

pli  i  kľAlovskymi  usuinovonl  tamže  ľliľiRtof  Breiuer  a  Pavol 

>ledu>iiiiíitwy. 

Titu  královskf  povereníci  ešte  30.  marca  (obo  istého  roku, 
v  ktoruni  lolí  vyioonovauí,  pozbavili  liradu  vselk/ch  blova  B. 
kazalĽÍov  cvaDJelickyĽli  ua  Muránskej  doline.  Mu«el  lody  i  Scnt- 
korcsti  ."^o  svdjíui  diakoiioiji  Jánom  Dionýzom,  potomnyiii  8kft]iiírkym 
íanimm,  ojitijítit  uieieu  svoj  úrad,  lei  i  mesto  JeBavu.  Ačkolvek 
.stAini  .lols.-ivai'da  hn<*ií  sa  obnUili  s  piosbaini  itko  na  spišskú  ko- 
moru, tak  i  na  sj^nionuiych  knlľovskych  povereníkov,  aby  im  bolo 
dovolenú  aspoii  v  mudlÍÚ>l)nÍĽÍ,  ktorú  si  boli  na  svojom  brobitove 
TTstavílí,  vydržiavať  sluiíby  B.  dla  evanjelického  obradu,  predsa 
nedosiahli  ničoho.  Lea  počiatkom  XVIII  Bioletia,  totiž  r.  17i)3, 
bola  im  "túknmiiiá  služtia  LloŽia  dovolená.  NáxlĽdkom  čoho  sverilí 
Jeléavii  kaziitcíský  Eliášovi  Sartoríusovi,    ktorý  po  pamiit- 

uom  pi  III   ptikouanl   slavnv    na  poliach   sŕŕoviikj'cb  r.  ITCtíJ 

T  prinavmrenom  chráme  počnúc  od  roku  17C>tí  služby  Boite  od- 
bavoval  i  prinavnitemí  vSerky  farskO  dôchodky  užlvaí.  Ked  Sar- 
toriu*4  edte  toho  istého  roku  umrel,  povolaný  bol  na  jeho  miestu 
Oudivj  8e.\tl,  ktoráho  po  štýrrur'nom  liradovuní  /ai^tihol  osud  jfho 
pn-dchodcu  Šentki.Tiľstiho.  Thia  10.  iiovenibra  1710  vyšlo  imríadenie 
cÍ8áľa  Jozefa  I.,  ktoré  uakladalo: 

T,.,  .auturnualcs  uuiií  proxime  praeteiiti  170f)  sominuluras  in 
tŕrrís  ad  Catholicas  paroĽliiu.s  perli nentíbus,  per  aug.  el  bel.  conf. 
ministroH  factas,  seu  anui  uhhIo  ťurreutis  pnieterilain  megsem.  fru- 
gesque  et  prorreatioiiem,  erga  soUiUi  insemíuati  eorum  ^Tani  seu 
Bominib  in  qualitato  et  quantihitc  ľofusiouom,  aut  suppuUitiouem 
ip«is  !>ominantibus  per  plťlíHtiu;^  Cutliulícos  tifudaui,  pro  It&dem 
plebnnÍA  et  liidi  tmi^istrÍ8  CalbolicÍH  cedetidaui  et  reKi^naudam 
statuímus.  ttumum  vero  unÍTeráas  ecciosíaa,  t^mpla,  capellas,  paro- 
chlaft,  schoias  et  beuetkm  eccle^iastica,  piasquc  fundallones  cum 
uuívľríis  suíit  clenodiis,  suptílltvtilibuíí  et  appí'rtiunntiís,  r.onlra  sen- 
sum  praocílatomm  ariiťulonnu  Cath'iUeis,  ut  pruemisänu),  ipiocun- 
que  toodo  adi.>iiipt,iä  ct  per  Au^.  et  llelv.  Ľout.  addictos  indehite 
ftossŕsHB,  le;:ítimiä  Catbolicis  plebauis,  Itoneticiatis,  Adminibtra- 
(iie  titatim  ct  de  facto  remittondaä  hc  rustitUHudas  et  con* 
rr4>JV>itHr  eiusmodi  parochis  eoruiuque  ludi  inagistria  Catbolicis 
<extra  duntaxat  loca  articularitor  pro  Aug.  et  ilelv.  Conf.  libero 
fit  publíco  exercitio  denominata}  ubi<|ue  suas  etiain  stot&B  et  KoUtoft 


^h* 


618 


aunuale$  provftnluti,  deciiiiaH  taniLMi  ot  <|u!tsviä  anr.e  liac  prap.sUrt 
colisuetAä  obueutioues,  ulUrius  otiaiii  iiniboi  solum  peiitieiijas'  ald. 
Na  základe  tohoto  nariadenia  boi  chrám  cirlivi  jeliavskoj  r.  1711 
odňatý.  Sexlj  vzdor  tomu  nehýbal  sa  z  uiľsUi,  \vi  pilnovul  >  ' 
služby  Iíu/.ÍĽ,  ktoľi^  odbavova)  v  äiikľouinoin,  k  Utum  (.íerii  äi  i 
staviakii.  Avšak  iiž  naalediijúcebo  roku*  intiž  ITllí,  bol  ScvU  ftki« 


i  z  mesta  Jeláavy  vypoveduný,  uá«lcdkoin  čobo  voitonú  služby  U 


žup&ua  Štefaiiu  Kobiirybo,  putoiun<^'fau  niujitela  uiunliiskt^bo  zámku, 
i  z  mesta  Jeláavy  vypoveduný,  íiúí 
v  jelšaväkoj  cirkvi  liplue  preat&Iy. 

lVir)ii>di  už  leraz  a.spnfi  nakrátko  zmieniC  aa  o  vetiui  počutiiA 
iiavtítevovanom  syranásiume  jelšavakom.  ktorú,  kým  cirkťv  oraiyr- 
Ucká  toinžf  jestvovala,  v  plnotn  kvete  stálu,  ľrvym  äpruvcoio  lcjl*t 
vy^j  škuly  bol,  ako  ttž  pripoinonutt).  Jur  Kubry.  Aváitk  keif  Uímo 
isiy  uiuZ  v  svojej  autobiogialii  hovoh:  BrundaaienU  líleniruín  jefí 
iu  patria",  tak  z  toho  celkom  Bpť&vue  zatváral  wo/iio,  te  dotycntí 
gymuáaíum  už  okolo  r.  15-JO  jestvoval  muselo  a  činnosC  jelio  leal 
Dásledkom  lurcĽkynh  vpádov  na  istý  čas  pretrhnutá  bolo.  Kllá&j 
Lani,  potomuy  sujt^riuteiideul  Oravy,  Liptova  a  Treučluu,  ukolf 
r.  iMiô;  Maitin  KreiiseUua  okolo  r.  1011;  Jur  Puuliny  r.  Itííl 
Audrcj  Mayer  r.  HJ3U;  Ján  Stefauides  r.  1680— 1G:í7;  Jakub  Ku- 
lius  r.  1G38;  Ján  Augustíny  r.  Iti8ít— 1<>41 ;  M.  Matej  lU>mea«c 
r.  IííóO;  Andrej  Szeutktti-eszti  r.  1063;  Isi-acl  I^n^  r.  lC6i>,  po- 1 
Kininy  diakon;  Daniel  llorŕiíka  r.  1001;  Mattij  ľaczoni  r.  IÔjO; 
lianiel  i'lačko  (Ľlorantius)  r.  101^2;  Žtefan  Cblirini  r.  IToľi;  Aodrrj 
Kabricius,  ktorý  od  r.  l7Uti— 1712  svoj  úrad  zasúval,  potom  však 
sjiolu  8  farárom  musel  sa  bo  vzdat  Aký  bul  život  žiatľtva  ua  tomto 
gymnásiuue,  tužko  by  bolo  bývalo  utvoriC  si  i  len  pribliíntí  uejaký 
pochop,  kfby  jeden  žiak  [loslednéhu  n^ktora,  Andreja  I-'abryhu,  totil 
8amuol  ilniškovic  *),  iwtoiiiuý  superiiitemltínt  baiiäk^ho  <)kolia,  ne" 
bol  sa  zinitíQil  o  uout  v  svojej  auto bio^ rab i. 

«ä  nmoliým  uebez|>ečenstvoiu  so  stráuky  kurucov  dostal  a 
llruškoviiľ  r.  1701)  du  JoUuvy,  kdi;  mienil  pokračovať  v  fitiidiadL 
Aby  si  niróo  peťiazi  sbroinaAdil  ua  odev  a  papier,  prenajal  6\  meila- 
Doni  na  celé  leto  k  žatevným  prácam,  ľrostrednlclvom  rektora 
l'ttbrybo  naáiel  tu  i  niokturycli  dobrodincov,  ťi^mura  /ŕQclbo«  vt&- 
uienúvaut^bo  zlatníka  a  itUMtdiiyob  zuinanuv  étunuiiiiovcov.  Al«  akl 
tn  boli  dobrudiucoviaV  Oni  zu  poskytovaní!  dubrndonia  žiadali  od 
Hruäkovica  prácu  okolo  domu  a  v  pub,  a  ked  Lvut<.i  i  tak  už  prv- 
uajatý    u<^tačil  požiadavkám  za  doat  urobít,  vyAaly  i  dobrodenia. 


*)  Podobný  iivot  viedol  v  ttlarom  veka  Kleantes,  pocfaodívii  z  motá 
AssDs  v  M.  Am.  So  Atyriua  draťhinaml  prl»ícl  do  Albéo  pn-^lóobaf  lilo* 
sofa  Zeuoua.  Púae\ái!  bul  chudubny.  nustoval  v  noci  vodu  du  júhrid 
prcdncjiich  athénskych  mi'ittanov,  dúum  vlak  navi^inToval  |ircdDA.Ňkj 
Bvpjbo  QČitcfa.  Ko*í  mnolil  aevcdoli  pochopiC,  udkiol  wt  Kl<*.anlC4  itvl, 
poboali  ho  prod  tád.  K  súdobnŕuiu  pojrdn&vaidu  doviedol  u  B«boa  lA- 
hradniko,  ktorému  vodu  nosil,  a  pekárka.  u  ktorej  si  s&ra  chli«b  jidU-j 
val.  Arcopa^ílovia  níeli-n  in  bo  zpod  obbUoby  os^vobudili.  aiu  mu 
i  dcHt  unci  darvvaU.  (Diogeoci  LaerUus  Vil,  6.  g.  16f5— 170.) 


MS 


Alumiiea  eSte  iiobolo  a  mladSí  íiaci,  ktoi-ých  mendíkmi  zvuli.  cho- 
dili po  douiocli  itrosiiLC  ú  pokrm  n  snášajtic  ho  pro  seba  i  pre 
ío/ch;  a)(í  odhliadnuc  ud  toho,  že  toh<i  bolo  ináln,  ^  iii8uá.^U, 
oikliTé  to  bolo.  že  to  nebolo  inuíno  josC.  Mt^nej  svedoinítt  žiaci 
pomohli  si,  chodili  po  domocli,  kde  boly  dievčence,  dvoriac  im,  a 
uälo  sa  diičo  dubrélio  i  pro  žalúdok;  alo  Hniškovicovt.  kturý  duma 
pri  Ktúdiiiťh  sedáral,  iie/byvalo  iné  nk<i  poiítit  &a  a  liLadnvaC.  Za- 
jťduo  knijny  nedostatok,  potom  neviazané  mravy  študiijucťj  mlAtle^e 
ft  konečno  nehoda  pri  STonenl  —  bol  i  zvomlrom  —  prirjFchlila 
jeho  odchod  z  JelSavy.*  íCirkevnó  Ijsty  lH9n.  str.  101. i 

JetloQ  znanieniry  slovenský  spisovateľ  vyUka  nlovenakérou 
tudu  ,sUbn»t  vľudonéhn  citu  nAľodného.  SlabosC  lá  jeiline  ry- 
avetľuje  mnt)hé  zja\7  t  íiide  naáom"  —  hovorí  ďalej  —  „na  pr. 
nie  velmi  pozdvihnjiiei  pohlad  na  hnutie  náboženské  v  mi^om 
u&ľode.  I>ve  roforiuiicie  prijal,  zdá  »a,  ba  dalu  by  sa  dokdzat 
vefmi  Tiklikytu  spôsobom,  z  volikej  caati  na  povel  velíkašov,  dvakrát 
zahnaty  bn|  ako  ^tádo  na/ad.  jakniLhle  ti  Katnl  velikási  nznali 
za  oi>portunné  vrAtit  sa  k  Kimu.  Len  inAlo  vVniiniek  zaznačuje 
história  refornuicie  a  anliľfftu-iiiáíio.  NedA  aa  mysleí,  že  by 
pri  silnom  vrodfuom  cíLe  národnnui  národ  tak  lahko  muhul  by 
j«dnat  v  t;ik  dôležitej  záležitosti,  ako  je  cirkev  a  vyznanie  náboxou- 
ské.^  *J  Výčitka  táto  bola  by  úplne  plutni.  keby  nebolo  býv&to 
ioíítitúcje  poddanstva  a  nebolo  bývalo  v  pliUnusti  zásady:  ^caius 
r(»;;io,  illiuí  reliiíii)",  ii  neboly  «a  nii  jej  z&hlailo  tvorily  zákony 
o  nábo/ruskej  svoboile  vždycky  s  tou  klausulou,  vyzdvihujúcou 
Táťtku  svubndu:  „Raivo  t&men  dominornni  terrestrium  iure".  Ved 
eSte  l:».  inája  173ii  povereníctvo,  predDáMjúc  svoje  stainosti  n 
krivdy^  piUdiané  na  eviinjelikooh,  prostredníctvom  Andreja  OtUika 
žaluje  su  cisárovi  Karlovi  medziiným  na  aristokratov,  zvláste  na 
ncobmcď^enú  vLídu  tých.  ktorí  žiadajú,  aby  slova  B.  k-izatelía  a 
škúl  spnivcovía  boli  im  vydauí  ako  icb  utrukuvia,  pod  tou  zá- 
mienkou, ŽH  pochodia  z  posjioHtélio  a  tak  im  poddaného  rodn. 
(.Magno  se  adtíci  dolore  dicunt  ex  impotcntc  eorum  dominalu, 
quí  ministros  e\*attgelii  ct  Bcliolai-uín  modei-atores,  quosi  fiervos, 
aibi  n'ddi  pustulent  tiu  praetexru,  qimd  ensent  u  plebeio  et  sibí 
subjecto  gcaere  uati."  Vidz:  Uibini  Momorabiliu*  tom.  II,  p.  825.J 

K  týui  málo  výnimkám,  ktoré  zaznačujú  dejiny  reformácie, 
prípočjtac  ni  lohno  t  cirkev  evanjelickú  v  Jelšave,  ktíjrá  ra/.  prijaté 
učenie  ávojbo  rt-form iti>ra  v/dor  sedtMndtisiat  rokov  livavšiemu 
preuaHbMiiivaniii  nezavrhla,  lež  pilne  pri  domácich  službách  Božích 
SEacbováviila  a  mladáicmu  pokoleniu  horlivé  do  sŕdc  vštepovala. 
NcttlýcbuQú  to  bola  rud<rsf  nu  celej  Muránskej  doliue,  kvtf  Utíodaká- 
vune  vydul  cisár  Joi-of  il.  tolHrančny  edikt.  Pravdu,  že  eSU)  bolo 
dosi  preká/.ok,  kým  táto  inštiiúcia  vstupit  mohla  do  života.  Ako 
lohé  iné  cirkve  evanjelické,  rak  i  jelsavská  itezanie>kaU  utiekal 
na  patričné  miesta  s  prosbami  o  dovolenie  sriadenia  slu/id) 
Bolfch  a  povolania  slova  H.  kazatelA.     Prt'dsa  až  potom,  ke<I  do- 


')  Niroduio  Noviny  ISStf,  t.  40. 


640 


kázali,    že  je  JelSava  od   najbližšej   siÍHodnoj    cirkve  k:' ;..-.i-. 

vzdmlcuá  pol  dnihej  hodiny,  a  iin.'ukilzultt.  že  cirktív  p 
duši.    dosiiililii  dna   20.   mui'Ľa  17h^  duvoleiiie   vydivU^ai    vi 
sltižliy  Hozio,    avšak  i  tuto   dnvoliMiii.'    Iiolo  Icii  7.  jiiita   Uiho 
cirkvi  sdeleiKí, 

Nesuiicnia  radosC  zavládla  evanjelickým  obyvateTstvom  JcIUtt. 
kod  v  nedtifu  dňa  T.  júna  sponiirnuU^hu  roku  t  ('iliurovcj,  vlastne 
Bakajovej  sliidolt*,  prediffi/uu  na  duč.tHDÚ  mudliU'huicu  pľpnif^netitíj, 
odhavova!  Frídricb  Coroni,  nitkovsky  farár  a  bratstva  Kt.rAj,  jtm) 
8lu?.by  Iio/,10  pu  sedeuuiesialicb   ritkoch.     UpluVib  liť  mt- 

aJacov  filúžila  uiUi  stodola  za  tnodlitebnícu  ĽÍrkvi  j'  j. 

Prvá  starosť  novotíživotvoronfij  cirkvo  sristrciinilíi  sa  okolo  po- 
volania slova  B.  kazaUda.  Celá  rirkev  vyvolila  jodnoiuvsefiie  Pavla 
Vdlaskčbo  7.  Cinkoty  v  ťe^tiaDAkcJ  stolici  za  svojho  farára,  kUnrf 
díia  KÍ.  júla  toho  í!>trho  ruku  nastúpil  úrad. 

Ki-áluvsky  rťskript,  ktnryíu  JtdšiivĽ  služby  Božio  dla  i*vaiijt>li- 
cki^bo  obradu  dovoU^u^  bnly,  oli»alioval  <di!adi>tii  ]<ko1y  tn  n«mtlé 
obmedzenie,  aby  ovunjelicki  cirkevuici  svujt*  diotky  posirloli  do 
ríinsko-katolfokcj  ékoly.  OpáC  s  novou  prosbou  musela  a.  utickat 
cirkev  táto  ua  najvyššie  niiesln  o  pnvnlenio  otvorenia  svojnj  Školy, 
Ked  i  táto  pi'oRlia  bobi  úíía  2i).  októbra  spoinfMititéitu  rnku  prajná 
vybavená,  povolaný  bn|  za  prvóho  nčitcia  novoožitvorenej  cirtrvc 
Tavel  .launvf^ký.  predtým  iiĽÍiel  ua  Cinkote. 

Ako  pohorelec,  ktorý  straánym  požiarom  /nenadala  o  všetko 
pri^íoi,  tak  uiuäela  sa  ziuátiaC  cirkev  jolšavská  pu  obdržanJ  svubodv 
iiábuženskej.  Pučialkom  uiťija  17^4.  ruku  pri  sláviio.^tuycb  službách 
líožťcb  položeny  bol  /.ákladný  kuuieň  uovObo  chránni  pri  gvitnreti, 
dr-tanej  z  textu  Izaiaéa  2H.  kap.  v,  H^  ChrAiu  l>'d  pod  krov  dw- 
vedvný  do  konca  augusta  a  eSte  tej  juseue  vybudovaná  bola  fara. 
N'usledujúcebu  roku  dovŕšili  burliví  cirkevuiet  :^Lnvhu  cliramu  ft 
ékoly,  tak  íb  dňa  3.  okti)bra  bol  8lá>iinstiiým  8|H)S(iboiu  pri  iipultt- 
(ičiukuvauf  seniora,  pocbvaluo  už  s]>oincmutébu  Cumnihis  a  kaaMh 
uianskebu  farára  .Martina  Klanicu  vysvätený.  Nová  škulskd  budova 
prijala  line(f  ua  počiatku  tri  sto  žiakov.  Uoku  1?!)!  rnui^et  byC  í  dmbý 
učilel  povolaný  a  koitnčno  r.   1794  Í  tr«tl. 

Cirkev  jelŔavská  tolerančoýu]  ediktom  osvnboiipná  od  pút, 
v  ktorých  za  sedcujdcsiat  rokov  okovaná  hynula,  v)'rinula  v  krátkom 
časo  vcfkii  životaachopnose.  Ako  vtedy  putá  iiábomíHkej,  lak  doet 
putá  národnostnej  nesnášanllvosti  hatia  zdarný  vývin  h:  *  '  ■  iitj- 
uŕbo  obyvíiteÍRtva  tohoto  slarodávnebo  slovcoskélio  meí-f  i.<», 

z  ktorého  predsa  kedy-ccdy  i  dnes  vylell  ako  z  p<>i 
iskriéka,  znamenie  uthimeinMio  života  uároduého  •;> 
úpriuiQom  vyznaní:  „Oo  nám  na  ŕas  i  umlčia  jay.>ky,  alu  srdcia 
oaée  cítia  v/dy  slovensky." ')  V  čom  upuvui  vás  Hospodin! 


')  NArodnie  Noviny  1887,  L  91. 


641 


Eug^en  Oneg:in. 

z  Puškina  prekladá  Samo  Bodichj.  ') 

Druhá  hlava. 
XIV 

\J  priatelstve  tom  sotva  ste  Čulí, 
By  odvrhli  sme  predsudky, 
My  všetkých  rátame  za  nully 
A  seba  vždy  za  jednorky. 
My  všetci  sme  Napoleonmi, 
Dvojnohých  tvorov  milliony 
Sú  pre  nás  samé  nástroje, 
Nám  v  citoch  smiešne,  divo  je. 
Bral  Eugen  ináč  veci  tieto, 
Ač  on  i  ludi  dobre  znal 
A  nimi  vôbec  pohŕdal ; 
(Bez  výminky  však  zákon  nieto) 
On  zásluhy  znal  oceniť 
A  povážiť  i  druhých  cit. 

XV. 

U  neho  stály  úsmev  budí 
Lenského  hovor  pohnutý, 
Um  jeho,  kolísavé  súdy 
1  pohľad  večne  nadchnutý, 
To  prichodí  mu  v  rúchu  novom, 
Lľž  ochladiť  ho  čo  len  slovom 
Mu  nedovoh  útlocít, 
I  myslí :  načo  zatemniť 
Ten  okamžitý  blaženstva  svít, 
Vcd  príde  časom  temný  mrak ; 
Xcch  aspoň  dotial  žije  tak 
A  neprestáva  na  svet  veriť. 
Liet  mladých  ohňu  odpúšťam, 
I  mladý  žiar  í  mladý  mam. 

XVI. 

0  všetkom  oni  viedli  spory, 
Na  in\sle  mnohé  prišlo  Im  : 
Minulých  plcuiicn  dohovory^ 
\'ied  i)!ody,  dobré  i  so  zlým, 

1  predsudky  večité  zdaním, 

'j   UkÄ/ka  z  prekladu,  hotovcnúho  poil  tlač  v  s  am  ostatnej  kníhť.  Viiiz  Stoitn- 
skýdi  ľohtadoc  sošity  6,  7,  8.  Red. 


6*2 

I  hroby  s  tajom  svojím  dávnym, 
I  život,  osud  podvrhnúf 
Pod  prísny  nemeškajú  súd. 
Ohnivých  svojich  prostred  rečí 
Náš  poet  časom  prečíta 
Ohlasy  svojho  varita; 
A  Onegin  vždy  vľúdne  svedči, 
Ač  do  toho  t  nevniká. 
Slúchajuc  vážne  mladíka. 

xvn. 

Častejšie  ešte  vášeň  hnete 
Um  týchto  mojich  hrdinov, 
Vyklznúc  pomaly  z  jej  siete 
Onegin,  zabával  sa  s  nou 
Nevolhe,  jako  žialov  plný. 
Blažený,  kto  jej  poznal  vlny 
A  konečne  ju  zanechal, 
Šťastnejší,  kto  ju  nepoznal, 
Kto  rúbosť  schladil  v  pretrhnutí, 
Pomluvou  zabudol  nepríazeii, 
Zazívol  v  kole  druhov,  žien, 
Žiarlivou  múkou  nedotknutý, 
A  dedov  verný  kapitál 
Na  úrok  dvojke  nevydal! 

XVUL 

Pod  zástavu  ked  priskočíme 
Rozumnej,  vážnej  tisiny, 
Keď  vášní  oheň  zahasíme 
A  zdajú  sa  nám  smiešnymi 
Ich  svevoľa,  ich  túžby  vrelé 
A  šumenie  ich  pozdné  cele  — 
Skrotené,  ale  nie  bez  prác  — 
Tu  slúchame  my  radi  zas' 
Ten  cudzích  vášni  vzbúrený  hluk ; 
I  chce  nám  srdce  polapiť, 
Tak  jako  starý  invalid 
Ochotne  kloní  pozorný  sluch, 
Ked  zvcsťam  vctične  naslúcha 
Z  úst  vojenského  mladúcha. 

XIX. 

Plamenná  ale  preto  mladosť 
Nemáva  dušu  zakrjlú : 
Nenávisť,  lúbosf,  žiaľ  i  radosť 


543 

Na  odiv  stavia  tu  i  tu. 

V  ľúbostí  ač  bol  invalidom, 
Onegin  slúchal  s  vážnym  vidom 
Jak,  rúbiac  srdca  prejavy, 

Náš  poet  seba  predstaví. 
Povaha  jeho  dôverčivá 
Obnaží  vnútorný  stav  svoj, 
liez  námahy  tu  Eugen  môj 
Stav  lásky  jeho  odokrýva 

V  hovore  city  nadšenom. 

I  pri  nás  bolo,  jak  pri  ňom. 

XX. 

Ach,  rúbíl  on,  jak  v  naše  letá 

Už  neľúbia  viac;  jediná 

Zbavená  umu  duša  poeta 

Je  ešte  ľúbit  povinná: 

Vždy  všade  obraz  len  ten  samý, 

Len  tými  jatý  želaniami. 

Len  jeden  obyčajný  žiaľ  I 

Ni  často  schladzujúca  diaľ, 

Ni  rozlúčenia  trvácnost  Uet, 

Ni  múzam  posvätený  čas, 

Ni  množstvo  cudzozemských  krás, 

Ni  veselý  Šum,  pokroky  vied 

Nezmenia  veru  dušu  v  ňom. 

Skutočným  hríatu  plameňom. 

XXL 

Nech  otrok,  Oľgou  pritiahnutý. 

Sa  láske  ešte  nekoril, 

Bol  účastníkom  vždy  po  chutí 

Jej  milých,  detských  kratochvíľ; 

Tam  v  dúbrave,  v  chrániacej  tôni, 

Uprostred  zábav  ich  smiech  zvoní, 

A  už  im  venec  pridelia 

I  susedia  i  priatelia. 

Pod  tichým  krovom,  v  tichej  sieni, 

Prekrásnej  plná  neviny, 

Na  očiach  svojej  rodiny 

Rozkvitla,  sťa  kvet  utajený, 

V  zelenej  tráve  neznaný 
Ni  motýľmi,  ni  včelami. 

XXU. 

Básnika  ona  obdarila 

Nadšení  mladých  prvým  snom, 


64i 

Spomienka  na  ňu  zobudila 
Povzdychy  srdca  prvú  v  ňom. 
Ostávaj  s  Bohom  hier  šumných  báj! 
On  obrúbil  si  zelený  háj, 
Kút,  kde  ho  nevyruší  nik, 
I  noc  i  hviezdy,  mesiačik  — 
Mesiačik,  nebies  osvetlenie, 
Čo  sme  mu  venovali  my 
Prechádzky  stred  večernej  tmy, 
Plač :  ukrytých  múk  potešenie . . . 
A  teraz  vidíme  na  iíom : 
Náhradu  temným  kahanom. 


*M» 


Nový  záblesk. 

(K  lo.  auK.  1895.) 

xía  pozalahla  —  uznaj-neuznaj  — 

noc  strasti  desná  podtatranským  svetom . . . 

Mrak  obzorom  od  kraja  na  pokraj 

a  blesky  zlovestným  sa  hadia  vznetom, 

i  romoni  hrom,  sťaby  k  hrobu  zvon, 

ÍL  občas  teskný  drie  sa  z  duší  ston. 

A  zavše,  blesk  kecf  svety  osvieti, 
zreš :  národy,  hla,  zalamujú  ruky, 
zreš  s  rujnou  túžbou  k  nebu  upretý 
zrak  plný  sĺz  a  strádania  a  múky, 
zreš  pole  zdepčenó  i  sdrctý  háj, 
i  nivy  spustlé,  —  púšť  od  kraja  v  kraj. 

O,  spusta  snáh  a  túžob  v  alejí  1 

^  bárs  borca-dcinik  bráni,  stavia  statno  — 

Ach,  pokonný  kmit  viery,  nádejí 

u  mnohých  z  dctvy  vidno  hasnúť  niatno,  — 

nad  hlavami  však  plesá  netopier 

i  havran,  sova  —  podlý  hmyz  a  zver.., 

V  tom  zj.T^á  záblesk...    Mizne  desný  mrak 

a  nebom  broncjú,  hľa,  svitu  puky 

a  v  zorách  krásny  obraz  púta  zrak : 

Srb,   Riunun,  Slovák  podali  si  rukj' 

(trom  chrabrým  v  Kiitli  rovnn  .Švajčiarom) 

zu  pravdu,  právo  proti  tyranom . . . 

Hľa,  nový  záblesk.  IJarmo  dodieva 

tof  špatný  donlio  piskot,  štekot,  chichot: 


54JS 


Už  svitá  deň,  už  blízka  úleva, 
nám  nový  záblesk  veští  spásy  príchod ; 
on  k  činu  zve  — :  nuž  hor'  sa,  národy  — 
Bôh  žehnaj,  privccf  v  prístav  svobody ! 

Martin  Sládkoviiov. 
-»♦• 

Nezábudky. 

Du  pamätníka. 

m. 

Vy  v  duši  svojej  jeden  vrelý  cít 

a  mnohé  túžby  pestujete  krásne : 

cit  lásky  k  ľudstvu  —  Bohom  vštepenej ! 

a  rodu  nášho  túžby  sväté,  jasne ; 

dva  plamy  to,  dva  krásne,  sväté  plamy. 

O,  chráňte  ich,  jak  v  duši  vzplály  samy! 

Jak  káže  Bôh,  nuž  Túbte  ľudstvo  tak  — 

a  pritom  ľud  náš,  Tud  náš  holubičí! 

nech  duch  váš  povždy  s  mladým  zápalom 

len  dobru,  ducha  svetlej  kráse  žičí; 

pestujte  povždy  ideále  skvelé 

a  buďte  šťastní  —  bučíte  šťastní  cele! 

Ľudmila  Potljavorinaká. 
■»«* 


ŽiaT  za  milým. 

i\ni  mi  je  k  vôli,  ani  proti  vôli, 
len  ma  pri  srdiečku  neprestajne  bolí. 

Dobrá  vôIa  tašla,  srdce  pobolieva, 
ved  sa  moje  oko  trávy  napolieva. 

Kdeže  by  sa  vôľa,  kdeže  by  sa  brala, 
ved  som  ju  už  dávno  v  slzách  vyplakala. 

Škoda  mojej,  škoda,  škoda  dobrej  vôle, 
strniskom  už  leží  sťa  na  jaseň  pole. 

Načo  toľko  plačeš  —  mať  mi  moja  vraví  — , 
lebo  mi  uletel  sokolík  môj  plavý. 

Načo  toľko  plačeš  —  otec  dohovára  — , 
že  už  nebudú  mi  kvety  kvitnúť  z  jará. 

36 


P*6 

Načo  toTko  plaČes  —  dovráva  rucitna 
lebo  mojej  vôli  odbila  hodina. 

Mojej  dnhrej  vôli  odbila  hodina, 
lebo  mi  odbili  siisedinho  s>'ii.i. 

Uletel  sokolík,  dobrá  vôTa  za  nim,  — 
darmo  ju  vraciate  vaŠini  zanekanim. 

Uletel  sokolík,  uletini  váin  aj  ja^ 
veru  sa  nedočkám  na  taktu  ruk  mája. 

Vcni  vy,  mamička,  budete  plakatí, 

keď  sa  na  takto  rok  schádzaC  budú  svati. 

rridu  aj  dniíbovia,  družky  prídu  mladé  — 
bude  svadba,  bude  v  lírobovej  záliradc 


Oči. 

Skutotoá  udalnvt  äptnU  iV.  A.   VroAy. 

Dattcriii  naŠD  preložili   do  Majjurka,   najneŕifírejšiobo   ixit. 
skt'bo  uiesteŕlia,  v  ktorom,    okrem  židov  a  po  ulici  svoboduc  cl 
díacich   sviú,   nebolo   idkohu.     Miib   dali   dve  ízbv  t  dome   ) 
Dilonäteina.     Rozloi^il  som  aa  v  judnrj  z  nich;    iiruhú.    nalil 
polotťiiiiMi,  nechal  som  na  komoru.  Skoro  rozostavil  som  sroje 
košné  imanie:  poster,  dva  kufrv,  skladucf  stôl.  iiiokolko  ÁXvá 
stoličiek  a  (livánik. . .  Ano,  divánik...  Trebárs  bol  mi  celkom  n( 
potrebný  a  len  na  (arcliu  pri  i^8tom  premUaui  s  baiteriou, 
štvrtý  rok  vozil  som  ho  so  sebou,  vyzývajúc   i«rty  kamariU 
hotujem  sa  k  rodinnému  životu  a  pomaly  zaopatnijeni  sa  n.l 
Ostal  mi  divänik  otl  nebohelio  priateľa,  ktorý  umrel  na  ňom  a 
snirtou  pro8Í)  ma,  aby  som  xi  ho  vzal  za  akúsi  dĺžóliku. 

Život  v  Majjurku  bol  jednotvílniy,  ]£Ano  zHnie^luanio  pri  l«t 
večer  hra  v  karty  niebo  vychádzka  na  vrcbovom  koni.  Nuda  b^vi 
vcfkik.  1)0  mesta  bolo  tfaleko;  i\j  čas  hnával  ai  do  xiitauÍA. 

Peťi  smrti  svojho  príateTa  oby^tjnc  in^veval  som  doma.  I 
rok  Rtrávil  soni  bo  o  samote:  íílal  som,  kúril,  potítm  za  v* 
si  a  lahol  spať.  Ale  sen  neprichodil. ..   Ležal  som  na  iw^tŕHi 
ťhtiac  pozeral  na  divánik,  na  ktorom  umrel  ľaví" 
v  službe,     MeHÍac  slaho  osvecoval  izbu;    UitV  jeJ    .    ,       :     ^ 
Široké  ikilry  okeníc,   rozkladaly  sa  svetlým   pruhom   pozdU 
nika...    Zrazu  vidím,   že  s  dlváuika   hladí  na  miia   >•    >■• 
očí.  Ani  tela,  nní  tvitro  nebolo  vidno,  len  oči,  čioroo, 
na  mňa  n|Mirne  a  žalostne,  ako  l>y  pn>sily  n  pnimtí-    \\x.. 
tok  nničeníoky,  ^e  ja  uftuoliol  som  zniest  ten  pohhui  a  n«h 
sa  vyhnúf  mu.  olc  viintri  niečo  hovorilo  mi:  „^vaj  so,  dívaj I... I 


SCT 


A  illval  suín  m,  a  bolo  tni  strašne.  To  ncholy  oči  ruvlovski^ho, 
ani  nikobo  z  mojich  ztiáuiych.  Vedel  som,  žľ  vidím  ich  po  prrý 
nu,  ľe  e^te  nikdy  tioslľccoí  sotn  sa  a  uiiiii  im  zcxiú. 

Meaiiir  zakryly  nlilaky,  v  izlio  už  iiola  tma,  jtlo  ja  vždy  videl 
som  tie  oči  — ■  prosebm^.  mučenícke-  Obrátil  som  sa  tvárou  k  siene, 
nsiloval  som  sa  zasnuf,  nie  Hom  nemohol...  Cítil  som.  nko  ma 
pohlad  lých  oH  prenikal  od  chrbta;  cítil  som  ho  kdesi  v  hlbine 
STojho  iiiodz)!u;  videl  som  ich,  Irehárs  ležiil  som  s  nŕami  zKlvorc- 
nými.  7.i\lii\  soni  sviecu  —  oči  /iiiizly.  Vykúril  snm  niekolko  lijínietl, 
pozrel  08  hodiny  —  bolo  pol  tretej.  Sen  zaíal  ma  piemAhaí.  Vvc- 
žehnal  som  sa,  zadúchol  sviecu  n  obi-el  gimi  rahiiiif,  ncdivujiic  sa 
ua  dívAnik,  ale  čosi  prinútilo  ma  pozret  nnii  bokom.  Tip.  samé 
prosebné  očí  ilfvaly  sa  na  mťia...  Opät  za^l  som  STÍecti  a  ľostal 
8om  sedct  do  svitu  pri  stole,  kde  konečne  zaspal  som  zohnutý  na*l 
knihou,  ktorú  som  čifal,  aby  som  zabil  čas  do  ráiia. 

Nikomu  nepovedal  som  o  iotn,  cu  som  videl  v  túto  noc.  a  M 
strachom  čakal  som  iiiLsledujiícu,  obávajiir  sa,  žo  tie  úžnsnt^  oči 
xaise  zbavia  ma  sna ;  ale  noc  prešla  pokojne,  oči  viac  nezjavily  sa. 
Uspokojil  som  sa  a  pripísal  som  to  videnie  jednoducho  rozstrojeniii 
fantásie,  pod  vlivom  smutných  spomienok  o  snirli  í'avlovského. . . 

Prešlo  vyše  pol  roka.  Vípiky  hattHrie  briuÄdy  presly  na  učebný 
polytinn,  kde  cvičily  sa  v  bojovej  strelbe,  Kaz  sišlo  sa  u  mňa  nie- 
kotko  kamarátov ;  strovili  sme  predol>ed  a  sadli  hraf  v  karty.  Ne- 
hrajúci  sedeli  okolo  stola  a  pili  pivo.  Poručík  Iviuský  ležal  na 
divánikn. 

—  Víps.  Sroirnovt  ja  skoro  prejdem  na  službu  do  Sevastopola, 
hovoril  mi  on. 

—  A  to  ako?  pýtam  sa. 

—  ^Amením  sa  9  Knrencovom.  Jemu  žiada  sa  do  nAžho  kraja, 
a  mne  on  juh.  So  strany  brí^'á<lnyrh  niet  prekážok,  a  n  ^esC  tyž* 
díiov  uvidím  mohutnŕ  Čierne  more  8  prelestuycb  brehov  Krymu, 
miesto  naíej  hnilej  riecicy.  trdpiacej  sa  v  pieskoch. 

~~  Kln  je  Koreucov?  pýtal  sa  jeden  z  oflicierov. 

—  Nie  je  z  náího  učilišía.  prelo/miý  z  iwchoty. 

—  Skoda,  že  odcborifšl 

—  Ilyba  hfadii.  kde  by  bolo  hlbáie.  a  človek,  kde  lepéie. 
Pozrel  som  na  Ivinski-hn.  Vedía  neho  na  div&oikn  zase  zjarily 

ga  tie  úžasné  čierne  očJ  a  s  výi-a/om  veTkého  utrpenia  uprcno  di- 
raly  sa  na  mňa 

—  Čo  ju  s  tebouv  spýtal  sa  ma  jeden  z  partnerov. 

—  Páni...  vy  nevidítť  nič  tam...  vcdta  Ivinskrho. . .  ua  di- 
vániku?  hovoril  Mtm,  ukazujúc  rukou  v  tom  smere,  otikial  dfvaly 
BB  na  mňa  oči. 

—  Nič.  odp>vedalo  niekoľko  hlasov. 

—  Nič? 

—  FCozhodno  nič!  Keží  Ivinský  a  viac  nikto. 

—  Povedz,  Ivinský,  pýtam  sa,  keíf  som  sa  trochu  uapnkojil: 
—  ai  ty  znAtny  s  Kormcovom? 

-  Nie,  odpovedal  mi. 


—  Nikiiy  si  ho  nevidel? 

—  Niktlj-. 

—  Nevidel  si  ani  jeho  podobizeb,  fotografiu 

—  Nevidel.  Začal  som  si  dopisovat  s  K 
slcrzo  jednolio  kiipiti\nu  od  pecliuly.  jeho  pD 
k  náiD  du  batlei'le  du/.vt*da(  sa,  éi  ncĽhcu  niekto  prcjst  tia  juh. 

—  No,  d»st  už,  Ivau  Seineiiovic.  tydi  otázok,  pretrhol  íha 
BtarÄÍ    kapitán.  —  Marilo   ää   ti    niečo,    i   huľd    ihceá    vyiul 
Vidno,  ^e  c^í  hol  jediiuter'irri  brigftdneho  siidu.    Radéej  dávKJ  I 
budaeš  o  všetkých  videiiiacli. 

Hra  Sla  ifíilej.    Ke(f  priatelia  odiéli,  KpaiiiiiUiI  som  sa,  i«  d< 
Biurti   ľavlovslíélio  bol  15.  fehni^a,  a  dnes,  ketf  ftpjl(   z]«tÍIj 
tie  oči.  holo  tiež  ló-ho.  a  síce  júna... 

Skoiičily  8a  riiaiiévrv.   hattnrie  sa  ro/iÄly  tia  nmné   byty. 
KAae  hol  8om  v  Migjiirku.   Trafil  sa  kupec  na  divánik.    Ah<    i>  > 
odhoillal  som  sa  prudaC  ho,  spomenúc  sj  na  ncboh(}hi>  ťuvi 

Hol  vlhký  októbroví  deii;  ko  mne  síAli  ^ 
obyčajne,  sadol  Rom  ku  kartám.  Prí>lí  esU:  i 
hatterit;;  dvoch  poznal  som  d»vao,  tretieho  som  vHhrI  pn  p 
Vracali  s»  z  mesta,  alf   neprosuivajúcí   diU<f  prinútil  Ich  nijl 
mne  usušif  8a. 

Obzinunili  ma  so  ívnjim  iiovým  druhom,  poručíkom  KoreucoTí 
klurý  zumenil  miesto  s  Ivm^kým. 

Priicrel  som  sa  Koreucovi.    Vysokí,  strojný,   počerný  b 
nymi  črlumi  tváre,   na  očiiich  sveth-  okuliare,   odely  čiíňto. 
h&cky.    ZvUšluy    dojpín    ueurobil  na  mňa.     Ka?j»I   som    podi 
rum.  >t.^kiiskii,  odbeliitut  po  hnvfid/iiiii  a  pri)  ^r^i  ubyj 

bitky,  liwnin  /ajedli  si,  zohriolí  sa,  stali  síi  i 

Jft  hral  som  daloj  r  karty. 

—  Odki.lI  itiiUe  túto  izranátuV  pítal  sa  ma  pn  rtivtli  Koi 
ukazujúc  nn  rozrazenú   granátu,   .<<lú).íaco  za  popidnlk.    do 
ja  i  moji   hostia   neprestajne   odhadzovali  sme   zápalky  a  oi 
cigarett 

—  Kúpil  som  od  žida,  odpovodat  som  ja:  —  n  kúpi]  8mD 
eáte  naplnenii  akousi  zatvrdnutou  šerou  m&ssou.  ľodahlo  sa 
uéistíE  ju.  a  teniz  slúži  zji  populuík. 

—  Dávno  sto  ju  kúpili? 

—  So  .^lyri  roky  budú. 

—  Tieto  gramUyHÚ  velmi  neheziiečné,  peltvaŕoval  Korencuv: 
prachovÝ  mlhitok  í^tuhno  v  nich  ŕasom  tak,  ic  neodstano  oá  IbiliiJ 
V  nás,  v  Itaiaklave,  stalo  sa,  i.o  pudubuá  t:r»núta  vyhúšilu  lu  tit 
pPUsionovaiuHio   dfloíitrclfíľki^ho  plukovníka  od  xúpalky  do  nej  bu 
denej.  trobars  tiež  holú  mu  popolniknin  za  dlbľi  roky. 

—  No   tátjt   m>vyhúiíi;   a  prítť>ni  v  n^  je  vxdy   aiJiatu 
aby  8U  nekadily  ohorky,  odvi*til  taun  mu. 

—  Dovolíte  pozret?  povedal  Korencov. 

—  Kotko  aa  vám  lúbil 


M 


/avolali  (leúšuíka  M,  l(&zali  mu  vylíaf  vodu  z  granáty,  oŕistlC 
od  uhorkoT,  vyplákiiuf  a  porylicraí  iIosii(!ka.  Korencov  vzal  ju  0. 
dlho  nuťival  sa  8  ňuu,  pnzonie  ju  obztír^júc  a  ostružiUJ  äkťub&júc 
joj  vuútoruú  stenu, 

—  Nebojte  sa,  ncvyhiUi!  liovorílí  nm,  ale  on  neprestával  ob- 
zeral granátu. 

11  ra  ittínnčila  sa^  dážd  preeUl;  moji  hoHtia  sobrali  sa  dimiov. 
Jeden  ä  ofíicierov,  prišlých  b  KoreocoTom,  nalial  dva  Uoáué  kaliék^- 
koiiaku  z  íažkej  pocliofiiicj  flašky,  ktorii  nosieval  so  sebou,  a  radil 
Korŕueovi  vypi  t  bo  tia  cestu,  aby  upprcstydol.  Tcu  spiíTuI  sa, 
Ivrdiiic,  7v.  vírí:  imuiúže.  Podnapitý  poručík  vážne  osvedčil,  že  odo- 
pretíe  bude  pova;Žo\'al  za  osobnd  aräžku.  Korencov  slúbil,  že 
o  chrlfkn  \')'pije. 

Véotci,  okrem  niíia  a  Korencova,  vyšli  na  schody.  Ja  stál  som 
pri  siUde  a  vÍ<Ud,  akn  Korencov,  i-bľejúc  Ha  Hprostít  koňaku,  vylial 
ho  z  kaliska  do  iíi-anäty.    Usmial  som  sa,  že  tak  vedel  si  pomôct. 

—  Nepijete  piileuku?  spýtal  soni  sa  bo. 

—  NerAd.  no  ťaž-ko  odopret  príalelovi,  aby  aa  ueuraxil. 

—  V  iKidobuýf-li  pľ()>adorli  treba  byt  roxbodnym  a  neústupné 
odopre(.  Zprvu  trucbu  sa  nalmevajd.  ale  potum  prostauti. 

ÍU|)álíl  som  si  cigareitii  a  rnašitullne,  /o  zvyku,  hodil  souj 
xipalku  do  ^auÄty.  /  granáty  ukiLzai  sa  modrastu-žltý  otmlk. 

—  Čo  je  Ití?  pýuil  ÄJi  ma  nalakano  Korencov. 

—  Váá  koiiak.  odpovdlal  som,  usniejúc  sa.  No  v  lom  oka- 
niit'uf  ozval  sa  stravný  výbucli.  Izba  napluila  sa  dymom.  Ja  po- 
iítíl   !tom  ostrý   bôI  ua  pravom   uchu,   dotkol  som  sa  ho  —  krv! 

I  vec,  kus  gran.'ity  /zdrapil  nii  ucho.  Korencov  leial  na 
ui,i/i.r-  a  tažko  stena!,  ľriatelia  vbt'hli  do  i/by,  zodvihli  Korencovu 
a  položili  na  diviinik.  Spodná  časť  jeho  ivAre  bola  zpolovice  od- 
tľíiuutd  a  odvísla  v  strauu.  ľriniesli  vody,  postí^fuó  moje  plachty 
putrhiili  na  haudry  a  obviizky;  dvaja  oflicieri  odbiditi  na  hotovej 
bričke  pre  briyfldneho  lekíVra. 

—  Vťtmi  vás  boli?  pVial  som  sa  s  účastenstvoiu   Korencova. 

—  Tvár  nie  velmi.  odpovedal  on:  —  alo  tu.,,  tuto! 
Ukázal  rukou  mi  tiniľ.lio. 
tlozop.al   som  tuu  nohavice,    t«  mu  nsvohodfni   botavó  miesto, 

som  >*om  vidrl.    že  jeho   brucho   hob!   rozrezaní   trieäkou 
tak,  že  mu  vnutoruosti  začaly  vychodíf. 

—  Bolf...  boli...  stenal. 
r  iii  obe  ruky  k  mne  a  usiloval  som  sa  rbytiť  jej  kraje, 

«'    '  !  vnúloniusti,  kým  príde  lokar.  Cilíl  som,  ako  niečo 

.  pobúreného  prelit-valo  sa  mí  pod  rukami,  hemžilo  sa,   hla- 

&i  vjŕchudu      Š  citom  hlbokej,   srdetuiej  hústra.sli  pozrvl  som 

lého  očami,  pluymi  sí/.  5íieklo  sňal  uiu  okuliare.  Úŕ.asm>t 

]flt)<^   iitrp"iiÍÄ  oči  dlvaiy  sa  na  infta  upretú,    pros-dme.   tie 

oči,  ktijré  pi;'ue  tak  hladely  na  nina  s  tolio  divanika  ib.  februára, 


')  Defihilflk.  Tojak.  oltslohujäct  officienu 


ik 


&fiO 


v  deň  smrti   ľavlovskt^ho,  a  Ift.  jrina.   Itcíf  na  tom  tlivÄiilIsu  lw< 
Iviuský.  Napudlo  mi,  žo  je  dnes  }U.  iiktohra,  tieí.  osudnt^  Ift   ftal 

Nespustil  suiii  úč(  s  uiiiÍĽľujÚĽeliu  Kurt-'UĽovu.  t>!i 
díval  sa  ua  niiiň  —  a  stniäiiv  mi  bol  jeho  jiľOSt;l)iiv  li- 

Uiurel,  kyiii  prišiel  lekdr 

Oiiviezoi  som  ho  domov,  prv  však  rozkáZÄl  som  svojma  sluhc 
aby  divúuik  vyniesol  iiu  polo  a  spAllí  ho  ua  prai'.h.  llozkaz  mäj 
navlas  vyplnený. 

Od  ij'ch  ŕius  minulú  mnohn  rokor,  ale  ja  uem6;itom  pokoji 
TÍde(  nijaký  diviWiik.  .Mne  hned  /ačfnujd  sa  umiit  na  tium  mur 
DÍcke  čiorne  prosební'-  oči,  a  pud  rukami  cítim  čosi  /tvt^bo,  |H>bdi 
ui^hn.  teplĹ'bo  a  kkkólvo,  le/úeeho  zo  širokej  rauy  od  tej  osoili 
granáty,  ktorá  tolko  i-okov  pokojne  stávala  u  mňa  ua  stole. 


-»- 


Z  básní  Ľudmily  Podjavorinskej. 

Len  jedno  atraôi . . . 

Len  jedno  straší  myseľ  moju, 
len  jedno  šťastie  moje  ruši ; 
tc  blaho  niuje,  blalio  snivú, 
či  nie  je  krátke  jaro  v  duSi? 

Či  nenič  to,  jak  vo  prírode, 
ŕas  májový,  čo  trvá  zkrátka, 
prchavý  prelet  jarných  lúčov 
a  doba  ruži  —  voždy  vratká  1? 

Ci  níc  sú  túžby'  raoje  svieíc 
sťa  sličky  s  pcloní,  zdobou  rosy, 
čo  dneska  vinú  sa  a  kvitnú  — 
a  ráno  padnú  vzniachom  kosy? 

Ach,  jedno  len  ma  trápi,  mori, 
i  v  šťastí  nepokoji  stále: 
či  nie  sú  iba  luetcorrai 
tie  hviezdne  moje  ideále? 

Dnes  eáte  žitia  jKirspeklíva 
sa  trblietavou  skveje  dúhou, 
dnes  cbte  k  svetlu,  dobru,  kráse 
je  vrcloať  srdca  mocnou  vzpruhou; 

dnes  ešte  v  srdci  plno  kvetu 
a  v  duii  plno  piesni,  zvukov ; 
však  ako  to  len  ifalcj  bude, 
kcJ  život  po  nich  sialme  rukou?! 


661 

Ach,  ako  to  len  cfalej  bude, 
ak  osud  víchrom  zduje  na  ne, 
ak  zroní  duše  kvetnú  sviežu 
a  ideále  nasnívané? 


Premena. 


A.  zdalo  sa  už.  Že  to  vždy  tak  bude : 
kraj  spustošený,  olúpený  z  krás, 
zem  zaklnutá  v  sníky  ťažké,  tvrdé, 
a  všade  chlad  a  všade  sňah  a  mráz ; 
a  nikde  zeleň,  piesní,  zvukov,  hláska, 
sťa  vymrela  by  bola  spevná  cháska  • — 
tak  tvrdo,  ťažko  príroda  si  spala, 
sta  navždy  by  už  mŕtvou  zostať  mala. 

A  ožilo  to,  ožilo  to  zase, 

sotvaže  vesna  usmiala  sa  v  svet; 

len  zjavila  sa  v  pestrej  svojej  kráse, 

už  dolinôčka  odela  sa  v  kvet, 

a  sťa  by  kúzlom,  zimy  mŕtvosť,  tieseň, 

zmenila  ona  v  triumfálnu  pieseň, 

ňou  k  žitiu  budiac.  Čo  si  ešte  snilo  — 

až  v  život  nový  vše  sa  rozprúdilo. 

Už  myslela  som,  že  tak  bude  vždycky : 
i  v  svete  srdca  tichý,  mŕtv>'  chlad, 
v  dušenke  smútok  —  smútok  elej;ický, 
hrdielko  navždy  zanemelé  snád, 
že  vzplamenelej  duše  mocné  vzlety 
nenájdu  cestu  v  poesie  svety  — 
sCa  vo  prírode,  že  tak  bude  zcela : 
kvet  zráňaný  a  pieseň  zanemela... 

V  tom  prišlo  jaro  — ;  nečakane,  smelo, 
čarovným  prútkora  siahlo  v  srdca  taj ; 
ó,  jak  to  v  duši,  jak  to  v  srdci  zvrelo, 
jak  zoživalo  nový  sláviť  máj ! 
len  jeden  pablesk  —  a  už  túžby  zhraly, 
len  jeden  tónik  —  piesne  zakvitaly, 
len  jedno  slovce  —  bájka  večne  nová!  - 
a  šťastie  moje  krásne  zkvitlo  znova. 


662 


Mne  zdalo  sa  . . . 

Nine  zdalo  sa,  že  prvý  máj  sa  vrátil, 
tak  krásne  bolo  u  nás  zavčas  rána: 
lúč  slnka  horskú  samotu  nám  zlátíl, 
sbor  vtáctva  Tvorcu  hymnou  vdaky  platil 
a  lúka  kvetom  bola  zmaľovaná. 

Zpod  lipy,  ktorá  v  jedlíc  šerej  skrýše, 
sta  zablúdilec,  pred  zrakom  sa  kr>'je, 
sa  hudba  niesla,  čo  tón  z  bájov  ríše; 
a  jedUc  šum  znel  vážne  a  tak  tíše, 
s£a  tiahly  akkord  citnej  symfónie. 

Ach,  krásne  bolo,  krásne  bolo  všade, 
tak  pekne,  jako  v  ráno  mája  bájne : 
veleba  rána,  krásy  svieže,  mladé, 
tajomné  túžby  srdca  vo  súlade, 
jas,  vôiía,  šum  —  a  v  srdci  chvenie  tajné. 

Jas,  vôňa,  šum. , .  ach,  mne  i  teraz  zdá  sa, 

sťa  kebych  sladký  sníček  bola  snila  — 
sen  šťastia,  v  iíomž  sa  ducha  svetlá  krása, 
srdienka  túžba  —  vyšších  vzletov,  jasá!  — 
i  žitia  slasť  sa  bola  sústrednila. 

A  bolo  mi,  sťa  keby  anjel  mieru 
belostnou  rukou  tkol  sa  môjho  čela, 
a  majúc  v  duši  pevnú  v  dobro  vieru 
a  v  srdci  v  lásky  rýmoch  pieseň  sterú  — 
mne  zdalo  sa,  že  blažená  som  zccla! 


Padaly  hviezdy  . . . 

1  adaly  liviezdj',  padaly, 

sťa  nežiť  by  si  žiadaly  ■ — 

a  predsa  bolo  krásne  tik  a  milo, 

že  srdce  nechtiac  o  blažcnstve  snilo, 

v  tej  tichej  noci  objemoch  — 

o  blahu,  jarných  poémoch , . . 

Padaly  hviezdy,  padaly, 

sťa  nežiť  by  si  žiadaly  — 

a  krása  vĽídla  nebom,  zemskou  vlasťou, 

že  život  mohol  zdať  s.t.  jednou  slxsťou, 

že  mohlo  zdať  sa :  do  cela 

zo  sveta  bôI,  strasť  vymrela. 

Padaly  hviezdy,  padaly . . . 
Žartovne  my  sme  hádali : 


ktoréže  asi  padnú  hviezdy  zaáme 
a  ľí  sa  splní,  čo  si  zariadime  — 
či  splní  sa?,..  Ach,  akože, 
ked  neroôte  sa  —  nemôže? 

Padaly  hviezdy,  padaly, 

sta  ncžit  by  si  žiatialy. 

A  sta  tie  božské  plamy  v  vyži  svojej, 

tak  bladla,  hasla  läska  v  duši  mojej, 

tak  v  srdci  tóžby  zvádaly 

A  hviezdy  tiško  padaly. . . 


-*••- 


Niekolko  myšlienok  o  Štúdiu  íudovom. 

v 

Živý  ruch  oiirodopisný,  vztiiklý  v  posle<lnýrh  rokoch  v  zoniiach 
česko-blovonskÝch,  prenikol  i  k  uáiii,  a  jeho  výsledkom  je  založenie 
Musoálnej  spoločnosti  slovenskej  My  zaoLpoiňli  sme  sa  stiíoraním 
matitriiilu  pre  poznanin  ľiidu  už  od  prvých  pi'čiatknv  svojim  litenlr- 
neho  obrodenia:  Žtiirova  škola  sbierala  luduvi-  povíwti,  plnene  alif., 
povstaly  pr?ó  pekne  sbiorky  piesní,  spisovatelia-bolletiisti  všímali 
s)  fudovýcb  zvIlHnostl.  No  äinnosC  bolu  ťuztratená,  ueorganisovauA, 
boly  to  viacej  leu  ueuvedoraelč  a  neunielO  pokusy,  vyvolané  často 
túžbou  po  poznaní  kuriósnych  vecí,  práve  tak  ako  prvi!*  pociatkj 
art'hňologie  korene  svoje  majú  v  sbiemní  kurinslt.  n:ipaduyxh  pred- 
metov, ľrišly  c»sy  matičné;  zdalo  sa,  že  nastúpi  uvedonielil  práca. 
Sbornlku  dva  diely,  ro/trateué  po  Letopisoch  čliiuočky  svedčia  o  tom. 
A  od  tých  čias,  od  rokov  sedemdesiatych,  na;;talA  i  tu  ťiplná  ne- 
hybuost,  a  sotva  sa  nájde  viac  mužov  mimo  Dobšinského,  ktorí  by 
boli  tvorili  výnimku. 

Práve  založená  vedecká  spoločnosf  postavila  si  za  úkol :  štiido- 
va(  slovenský  lud,  jeho  fysickit  í  duševnú  stránku.  Chce  oryauisDvaC 
čiDnoat  jednotlivcov  a  namiesto  dusaváduej  rozháiunoslí  uviesl  v  pole 
tuto  sriadeiiosC,  podelenie  práce.  Vec  bez  odporu  pekná,  no  otázka 
je,  či  aj  prospešná,  respektíve;  či  výsledky,  jakých  možno  dosiahnut, 
itodpovedujú  vyualu/cuej  námahe,  /krátka:  ti  štúdium  Cutiu  je  spojené 
9  nejakým  poaitivuym  ňiithomf  Novšimavost.  jakú  sit  strany  _  šir- 
žíeho  olteceustva  pozorovať,  želala  by  sa  svedčiť,  že  nie.  Go  je 
z  toho,  že  soľibierame  všetky  možné  dáta  o  sebe,  že  sa  budeme 
úplne  znať,  že  vydáme  prekrásne  diela  o  tom  i  onom,  že  budeme 
maC  nastiieraoé  .poklady'  luduviUiu  umu  a  ludových  rúk  a  poroz- 
defujeme  ich  v  pekné  iiriečínky,  systémy?  Čo  to  má  za  ciel  pre 
pmkticky  stret  národa?  Náš  vek  je  —  vraj  —  vek  skutku,  ciice 
nikatna  ohniaiaí.  očima  videí.  A  čo  tu  posítívneho.  reáiuelio? 

Tálo  neJHsnost  je  príčinou  Í  nevtilmavosti  uašej.  A  nejusnosi 
pochádza  z  toho,  ;ío  nepoĽhopujeme,  čo  je  pri  ludovom  äiúdltime 
delom,  a  čo  je  \\\dL  prostriedkom.  Ludoveda  nieje  sama  sebe  cictom, 


"^ ^ 


BAi 


nie  len  progtxiodkoin  k  dosiahnutiu  nieíoho  iného,  v\> 
rauie  a  systeiimtisuvauie  „poklatiov"  luduv^ch  je  samu 
VťdcckĹ'  U]Hí;tičk:U'ätvi),  hľuĹka,  pekná  Mce.  ale  picdsii  ti  .i< 

iionaslodiije-li  ku  uliii  aj  niečo  iiH^ho,  lo,    £o  by  Oäpru\>taut"viiio 
odúvíidíiovalo  celú  t^bt^rattílskú  a  HrovnAvaciu  prácu. 

V  takom  vido  zdajú  sa  nám  všetky  tie  píi 
V  8tar»íť.h  dobách  hádzalo  sa  sbicľanii:  dát  o  živoi 
do  priečinku  .kuriósa".  Aj  u  uás  sú  ua  to  príklady.  Nu  vlivr 
cudxie  iíkoro  vzbudily  právu  opačné  ponimauju:  uio  tiu<rky:  dô- 
leiitť,  velavážiace  veci  sú  to.  Sbierajme  ich  jako  poklady,  jtko 
kvety  duševnúho  2i?úta,  študujme  íľÍi,  a  odharujme  rú&ku  tAJonDÚ, 
ktorá  zakrýva  ich  pravú  jadro,  ioh  osseuĽÍn.  „Vekv  tiAm  xftvideC 
hudú".,    keď  uvidia^    koTkŕ   lioiiat^trn  duŇevnéhu  ■  rýn  u 

v  uasiťh  produktoch  ludiivého  myslenia.  Ouy  sú  ,'  . ..  u.  2  kto- 
i^ho  mť)žcme  \7vies(  nádhernú  budovu  slovenskej  myslíoukVf  .hIova* 
(ako  sa  to  ešte  i  dnes  ozýva,  bez  toho  ovk'm,  Že  by  a  tým  nicktú 
uejtLký  konkrétny  sniysel  vedel  spojil).  A  tu  bol  Kelluer.  kturŕ  a; 
robil  "konstíkvencie:  nič  luouej  ako  opnivuennsť  Heu"  " 
siistavy  chcel  dokázaC  a  vyviesf  z  povesti.  Tu  bol  I 
zase  chcel  podávaC  jakéui  hlavuó  (aby  é|>oci6čne  siovmiíikej  Moritt- 
lo^ie,  ix*hpektlve  filosotie  vôbec.  A  tu  boli  :ij  iiil,  ktorí  nie  s  meošfoi 
palo&ora,  ale  aspoú  8  menším  vedením  a  rozhľadom  pomáhali  ,croriC*. 
Vysly  K  toho  —  fantasinagorie. 

A  tu  prirodzene  nastalo  ochladenie  a  zraky  jodnoho   upioríl* 
sa  ua  druhého,  ako  by  &  otázkou;   načo  uám  je  loV    Kto 
bavír,   nech  íax  Inivf,   niv  hotfme  sa  na  reálnejšie  pole  —  i    .     , 
Nechi^me  to  farárom  a  noskoučeným  filológom  I 

Niet   pochyby,  že  skutočne  bolo  streleno  za  cief  »  if* 
vzbudenia   záujmu    rozšírila  sa   tým   inditferentoosf  točí   ši 
tudu.  Viua  ovšem  nelnží  ua  patričných  mužoch:  b' ' 
dohy,   ač    trochu    (toíttbuiiinf    uarout^uč;    tak  sa    > 

0  niečo  prv.  Aj  príčina  holá  tá  istá:  véade  sjí  predj' 
plody  patričného  mlroda  sú  celkom  svojráiue,  svojho  ú- 

1  uaSi  muJtovbi  mysleli  (a  mnohí  i  teraz  eáte  sú  tuho  mucniAf). 
žo  naše  slovenské  povesti,  piesne  aUf.  eú  iba  naším  v  r-  '>o«, 
sii  špecifičuym  výronom  slovenskej  duše,  Bloveiiski'ho  '.  ,«»- 
ského  srdca  a  jako  také  nepľipuätnjú  žiadneho  príhuzeubtvd  #  p»- 
doboými  prudukly  národov  iu)ch. 

1)008  ovšem  Ktojimu  ua  stanovisku   Knačue  iuum.    Alt*    i-ielotn 
je  nám  pri  átúdiuuie   tudovom  tu  islé,  čo  ti  »iAťäi  iba  preskoäti: 
du&evny  živol  toho  ktorého  uároda.  A  tak  i  cieľom  í^loveuskej  loilft' 
vedy  je  —  aby  som  to  slovami  M.  M.  Hodžu  \7slo\il  —  „S" 
to  HlotäJiu  u  vtovtJia  xlovttflijťhu  na  !,veHt)  pruníi  u  stúvi   t 

Jako  pred  pol  Ht<detlui  Hod/a,  uk  i  my  všW  dne»  mu^tme  m. 
bobužial,  tázaf:  „Kdo  viJeu  Slováka  v  Slovákovi?"     Inými  slory" 
my  sami  sme  si  tcrra  incoKníta.   Vidtme  v  Slovákovi  v&otko  intiSt 
len  uio  Slováka  —  i  ako  mu  môžeme  rozuue(,    pochopit  ho 
môžeme  pitznat  potreby  sloveiiského  ľudu?  Casio  8u  Hami  p 
za  z&BĹupcuT  národu  —  uo  foklum  je,  ta  ho  uezimme.  ťaktum 


1  •■;»"■■' 


.uué. 


Ém 


A^ 


Dezuáiiif  sniiii  šuba.  Faktum  je,  žd  bád/etiifí  sIovAini :  národy 
fiKi,  iiíirodmist  ijalťo  attrilu  i)  —  u  prAfe  Uk  je  faktuni,  M;  íurit-nte, 
to  vŔetku  vyčťľjwivu  su  slovom  „nároJnosC,  „sliiveuBkV  človek* 
atťf.  A  piirorizeííi*  je,  f.e  ucviiMiití  —  lobo  suic  ho  ncŔitulovali.  iíase 
citujeme  Uodžu:  „Kiiždf  národ...  uiusl  Uiái  inaC  istje  vlastuosCi, 
vedľa  kloríi.h  hi>  |io/uáme  a  [Kivjeme:  ^^^'^t*  j^  "*>'  takíto  je,  tfitu 
je  jobo  vlastiije  dobrao,  —  a  tak  i  človečenskuo".  Rjžduo  si  je 
svoje  vo  svojej  svojefi:  tŕňa  iipobiodi  hruznoiii.  bodtjak  íigAml:  & 
tak  i  národ  vo  svojej  iiárodiiosfi  jv.  uáro^l/'  —  Čí  teda  znáiiiv  tieto 
svoje  ňpeciťÍĽké  shivenski*  vlasUiosU,  svoju  ^svojet"  ?  Tvnllni,  íe 
HiV.  z  tej  jediioduťbej  pričmy,  že  sme  »a  tým  uikdy  uezaobeľali, 
že  ame  to  neštudovali,  a  „hcz  prdce  žiadne  koláče". 

A  k  tomu  malo  by  nám  dopomôcť  ätťiditim  fudnv*:^.  „Pátrámtí 
tudlž  pri  sludiii  Hdu  zvlá^f  po  tpch  vý/nanivt-li  vlastnu:itech,  at 
fysických,  at  duševoích.  af  v  spoltwnském  íivnle  projevených, 
z  ktc^cb  dal  by  se  ustľojtti  cbarakterisUcky  obraz  českóUo  (my 
povieme:  sloveuskébo)  ducba  na  rozdU  od  oslutufcb,  aby  poučil 
nás  u  uiífe  i  útviini  naáf  duševní  tflly  a  vystibl  ty  charakUfrisUckč 
rysy  uaši  národní  imlividufäittf  i  Český  Lid  IV,  U8>. 

A  že  toto  rad  i  týzMotn  praktický,  nebude  asi  nikto  veci  znalý 
upicraC  u  náa,  bojujúcich  za  uáiodnú  existeociu. 

No  aičenie  národiit-bo  ťliaraklem  slovenského  a  jasué  vyme- 
dzenie obsaliu  jeho  má  s  tynj  súvislé  aj  inú  dôležitost.  Žíjeino 
T  dobe.  kde  nám,  mirodoui  slabäim,  nutno  je  preuimat  pozuatky 
z  každého  oboru  hidskóho  vedenia  od  národov  stojacich  kultúrne 
vy^žie.  Neml-li  toto  prenímauio  zabif  iiášlio  ducba.  teda  níls  „od- 
uáruduit"  i'ro  iiriain  ^j  oiň  recovt-),  musí  sa  diat  feík'Hii  or^^anicky, 
t.  j.  organicky  sa  musí  spojov.it  íl  ]ioKualkumi  iiui^imi  vlastnými  a 
tak  Rpniu  tvorit  nový:  národný,  alovenský  a  predsa  celkom  moderný, 
ua  kultúrnej  výške  časovej  sUijacl  názor  svetový.  Jo  to  pre  život 
národa  veFmi  dôležitá  okoluosf.  No  ako  budeme  niócC  prcvádzat 
túto  syuti^su,  keif  nebudeme  .sami  znať,  co  máme  a  čo  nám  jo 
treba?  Sme  vystiivenl  v  celom  svojom  vzdelaní  naprosto  cudzím 
vplyvom:  madarskému  u  ineuej  ucuiecliému.  ktorú  vclmi  intenzívne 
pracujú  na  sotrerl  s  nás  slovťusk»-Mio  charakteru.  Aj  sa  iui  to  vehni 
darí  —  stačí  jeden  pohTad  na  slovenských  vzdelancov.  Nuže,  vratine 
sa  sami  k  sebe.  k  svojej  slovenskej,  nenaruäeuej  prírode  —  po- 
mocou študovania  slovenskej  prírody,  ludu.  luak  sa  to  nedá  do- 
rtolif.  ľútom,  znajúc,  čo  sine  a  čo  máme,  a  spolu  pozuajúc,  čo 
esto  umsfme  inaf,  aby  sme  l>oli  tam,  kde  byí  máme  a  mttsimp  — 
potom  metiáiemu  nelK'zjH'ŕenslvu  budeme  vystavení.  Ved  dnes  na  pr. 
mimo  Hvie/duHÍava  a  Kukučina  nemáme  naprosto  sphsovatela  viičäiebo 
mena,  u  ktorého  by  ocbolo  pnzotovaC  dve  prírody:  nemeckú  a  slo- 
venskú,  alebo:  ruskú  a  slovenskú.  A  tn  je  osuduÉ  —  lepenie  ná- 
zorov jeden  na  dnihý  sa  velmi  pomstí. 

Nám  treba  drobné  pracovať,  študornf,  a  zi>nd  tejto  práce  m 
lemôžtí  dispensovat  nikto.  Je  to  j'vdmtetika  miho  bt/tia.  Uvšem 
"  i«lme  uiuprv  /ača(:  Kbieraf,  sbladávuC,  prácne  prikbiduC  dáta 
dál&m.    Potom  {iríde  systematisovanie  —  nakouec  budeme  mdcC 


prplilimluuí  svoje   sbierky  a  pustiC   sa  do  najdôložií.ojfti«ho;  tr- 
bvellovaf^  Ciihal  sluvonskóho  človok/i  ma  svetlo. 

Ciel  tento  si  poslitvila  Musťáhia  spoldčiiosC  V«rím*»,  7í*  mn  t! 
riostojt  —  vpíT  lií-íi  cátf  í  ilues  značí:  kopat  rí  hrob.   ' 
úd  práce  dispeusovar  ntísinie  sa  nikto,    kto  si  robí  mu    .; 
veuskť'lH)  človeku.  Oborov  je  tolko,  2o  každý  aspoň  v  jodnom  aíAjlj 
už  t  spoločensky.  A  proto: 

Ten  fud  náš  obzrime,  vrstovrifci  moji! 
Veky  uáiD  uchytia  tto  svitauia  mrtí  — 
zmiiEnil.  jako  ube(  v  dymu  ua  olUiro  — 


aby  sme  vď  nový,  velc  slávy  dožili. 


K.  CkoritU, 


Výlet  do  šútovskej  doliny  v  Turci. 

Uil  Jo:.  f..  ílolitítyha. 

Už  sme  sa  počali  tošit,   Že    po  siirhu  uhfdemo,   kfvf  nmtt 
dosUili  a^  do  búdy  pod  Ko/iu  skulu  pri  Kainom  \-  9 

\\>.  koše  a  nose  pitviit  počaly,  u  potľavín.  pre  Jdnc^  .  .:  ._  .iDr- 
nyrh  chlapcov  dosTatoĹ-nych,  celý  ntd  na  dlhý  stôl  ttit  ru/khuiala. 
Aby  ma  nevylosovali  ai  kuchi^ra,  uvrzol  som  jw  hiidu,  chťiac  si 
Kutiat,  než  sa  obeil  dovnií  a  dupeäe,  hodne  lunobo  ra^stlln  nasbieraC 
do  hatOiiatcj  už  luappy.  Ale  aotva  som  urobil  pár  krokov  od  búdy. 
prekvapil  ma,  mriori  (:iui  ešu;  neŕukiitiy,  knisny  vodoiHUl,  ktorý  aic 
s  hrmotom,  ale  ho  éucbotoin  dolu  tikalou  »jt  valí,  biely  jako  mlieko! 
Musf  lo  byt  kr&any  poblad  z  jaia,  ked  »&.  sŕmhy  topia  a  ädtovka 
iDoliulnt^  prúdy  vody  oiluáša  do  Váhu  I  Keif  som  sa  na  vudopAd 
do  sjta  nadíval,  a  že  som  si  /.  neho  nemohol  niťolm  vzial  do  i 
drmpal  som  sa  po  okolitých  skaliU-h  zji  rastlinami.  Ilnre 
(o  esCe  lälo,  ntj  mi  rylik  a  prevedenú,  wt  huiJue  ta/.ku  n  opuiuj^ 
sa  niappa  obstojne  zavad/aly;  ale  Johi  likalnini  l<>  i>Io  pn  bil 
a  len  s  ťaJtkou  nňdzon  dostU  som  sa  bei:  váŕfiej  iielindy  dulu.  kr4f' 

započalo  pŕchaC  a  husU'  mraky  miin  nežiadaní^  dAžd  - ^  vilr 

Budete,  reku,  ävtlrna  zábava,  keď  zdaleka  huhfajúne  b  iiú) 

naše  hlavy  sa  shluknú  a  oblaky  eierae,  jako  noc,  td 

Kn/m  skidu  vylejú,    potuk  z  koryta  vystúpi  a  iinp:  -iíj 

nám  ponilnáš;!,  lak  h%  ■áa  nebudeme  môcC  domov  dostal,  ale  musím* 

tu  v  búde,  kde  náiu  s  bokov  a  cez  strechu  s  vrchu  pršalo,  iL^r'.v.f 

Najprv  nám  to  začalo  len  jako  Mrtoni  m  ^tice  prskať ;  alr 

do  drohm'ho  daičifa  miešaly  kvapky,  veliká  jako  varectia,  sohrti  y'-n 

aj  ja  nohy  na  plece  a  úkryt  ^uin  Ha  medzi  ofitatnýťb  do  lujitv,  k^k 

som  ledva  vybladal  kútik  pre  svoju  mappri,   lebo  i 

jako  i  riecice  dnu  pršalo.   \  búde  boli  učupení  pp. 

Vladimír  Jiu'kovič,  Jul.  Žaiuovieký,  líazuvaký  a  slečna  Anička  Jurfcu< 


U7 


TiéoTUf  a  ťbysUH  mäso  ua  gníáh  a  Kbojuíckii  prócúu.  J()ŕ.ko  Javor- 
uicky  s  inendlkum  ľavloiu  a  io  svojou  iielorou  rviíimprávati  vatru, 
chyMali  dľevený  ražeii  a  |i.ipeku  podobne  varechu,  a  ja  som  tta 
Ií>D  (llval.  jaká  tflia  na  Hovť'  vniU:  čo  sa  u>  daJoj  diat,  kto  a  jako 
ten  krivý  niieii  uUľauat  I>n<U>y  Miij^troni  lutil  kui-liiírmi  bol  môj 
svatko,  starý  JuiknviO,  ktorý  rfzko  papekimi  Euieíiul  v  ľandtiľi,  u 
keil  sa  inu  pod  fúzy  ztikadilo,  odvrátil  oči  preč,  dolu  k  Šutovu,  a 
kam  tuiŕsal.  Uiiu  itiiešjil  aj  luiuio  raiidlÍĽC.  Alú  uiuudičck  raľel. 
iiiiyúc  tvAr  od  oliŕia  odvnlťfuii.  aby  sa  uiu  uejiripíokla,  »n  stoickou 
tri)t*Íivfi.stou  krútil  o  dreveDŕ  kozy  opretý  vxMi.  Pre  mňa  by  bolo 
bývalo  najlepšie,  keby  Rotn  bol  mal  na  tom  dosC,  /e  äom  sa  do 
sýtosti  na  tie  ktiUu.-it-ske  kimštv  nadíval  a  niartiriäki^lio  plzíriisk^^Uo 
a  cliuCou  nakoétoval.  Lebo  keď  som,  /jx  mójlio  iivola  po  ptvý  raz, 
pÄr  kúskov  tej  žjvánpeccui  vykývanými  zub^imi  len  lak  posUskal 
a  potuni  juko  stnika  pohlral,  a  itj  toho  famósiiĽho  gutášu  ntedu  po- 
Jcdol:  jako  by  &om  si  bol  anjela  Sataaa  tlo  žalúdka  pustil!  ľo  mde 
bývajú  piiiii  obyŕjtjiio  miidri  I  ja  som  b.inoval  a^.  ])olont.  ked  ■al 
b(dn  pozile.  lebo  s:t  tie  inatfiirľikt.'  raaékrly  v  mojom  žalúdku  pu- 
TRdily  atd.  Kozprávain  výletnícke  zknsenosti,  a  dIo  dajaké  uccaó 
veoi;  preto  proti  svojej  obyčaji  aj  n  tomto  turistÍĽkom  obede  reéí 
áirim;  veď  nebol  som  tu  Hamutáľom'/oliuArotu,  alo  výleiuikorn  a 
turiitlt>m:  a  teu  musí  vyrozpravat,  čo  kde  jedol  u  pil.  a  jako  mu 
to  ciuitnalo.  —  ináŕe  jeho  reíerät  nestojí  7a  uič!  Nnjiepéie  sa  mi 
túbtl  uÁÄ  Jo^ko,  kťir)'  pri  v(M)opúde  v  tráve  ulovil  sliniŕika,  toho 
si  ua  ulilí  upiekol,  u  ked  mn  /hoa'uú  chalupu  drevkom  pooklopäval, 
5  velikou  chuťou  ho  zedol.  Xhäí  lioáAčania  a.si  pred  30  rokmi  po- 
AÍelavnli  plut^  beduy  »liinákov  do  I'eátí,  ale  len  takých,  ktori  majú 
bránu  mi  ílome  zatvorenú.  Itaz  sa  im  stalo,  že  sa  8  transportom 
oni%konti;  a  ked  po  čas  dopravy  heduy.  slinulkmi  naplnenej,  leplti 
duy  nastatý,  slimúci  brány  p.»otvárali,  bedňu  ro/U-hli  a  ua  všetky 
fttniny  .«a  poľozlÍp.'iiIi.  Jako  v  luhinskej  doline  chlapri-pastieri  rakov, 
v  iKítoku  nalapanycli,  bez  všelkej  prtpnivy  na  uhli  ženivom  /a  živa 
nkrutoe  pečú  a  takto  upeiV-uých  jedia:  tak  to  v  fiútovskej  dnliue 
robievajú  pastieri  so  slimákmi. 

Bavili  sme  sa.  pod  rioťii-ou  búdovej  atrechy,  jako  sme  vedeli, 
a  ki'd  sa  oblaky  na  čas  pretrbly.  vybebúvali  snu*  k  vu<lo|H\du.  na 
jebož  krásu  nevedeli  isme  sa  ďo  tívta  nadíval  u  jeho  meiaucholi- 
ckt^uiu  ýuchotu  do^ť  napoóúvar  ilej.  tvrdá  je  to  skalu,  ta  žula, 
jako  slovenská  hlava!  lebo  ač  od  pradávnych  časov  AÚtovský  vodo- 
pád do  nej  dliibe,,  leu  dost  plylki^  korýtko  sa  mu  podarilo  do  ne) 
vvbit.  t  súaediiý  Žebrák  ma  vAbil,  aby  som  si  [m»  jeho  temeni  po- 
chodil a  lUjakii  pantiatkn  s  jeho  štire  fl  sebou  vral.  \ >d  keby  kiK'úr 
ni,  ,   nebol  by  pred  nlrn  ani  jeden  vrabec   istý    iivotom;   a 

ki    .  j-i  všade  vydnapní  sa  stačil,   kde  matička   príroda  svoje 

kráaG*'  ra^tlíunO  dietky  pousáil/ida:  cek^  tlupy  by  ich  vuudrovalu 
Uu  mojej  luappy.  Od  éasuvho  prepŕchauia  bola  zem  n  na  uej  Uilvy 
inokí^,  a  naše  krpce  preranknut4>  a^  radost!  Ý^e  lU  ktorisi  donesú, 
jako  n:.  Vi,    podarenú    nátdiu  domov,  oxnaiiiovalo  iiž  tu 

pri  v«".  .i\í>W  kyoiwuie. 


U8 


"S&d  smifm  kontoiu,    do  kton^lio  su  rúti  voilopád, 
hlbiua,  o  ktorej  núm  náš  JnŽko  ruľ.právaK  ie  tam  Jánošík  penuue 
kovíil  u  poklady  mal  zakopané,  i\  Uni  aj  častejšie  botstiitj   svojim 
kamarátom  d&val.  Je  to  vskutku  podivne,  ^e  si  náš  fud  z  Jioo&lk* 
taktílio  „Víadobola"  vylnijil.    Khte  juko  ťhliipoc  bol  sofii  pft-ľtil.  í* 
v  siatej  kr-ijniaiiskoj  faro  bula  v  izbť  do  bľňily  Škiirii,    ' 
sekerou  vytatA.  Na  iinmivsko-lieskovskýib  kopaniciacb 
tofttoii  o  jeduom  bone,  žo  sú  tam  zakôjtané  Jánošíkove  poklady:*] 
koif  tam  osi  pred  7  rokami  orali,  vyorali  asi  na  25  coniiiii.  dlbý,  ailBJ,f 
í.e\íizuý    klúč  s  rúčkou,   v  uotiťkoiu    slobu    pozuliybovauou.     TtmUtJ 
ktúó  dot^tA1  lieskovský  pán  farár  Ján  l.aĽk()  a  poslal  mi  ho  di 
Klúč  od  JAnošikovbo   pokladu  by  som  už  bol  maK   len   koby 
sa  bol  mohol  aj  k  železuoj  truhle  dajako  dosLtC;  že  Ale  aj  o  m»] 
piati  tjí  reč,   že  „kto  sa  k  babke  narodil,   ku  groftu  níMiť-l-* 
80UI  nechodil  na  kopanice  striebnuf,  kde  sa  peniaze  p  mi 

ro/kopávanlm  kopaníc  nebfadal  som  Jänoéikoru  truhlu  s  )M.^,  linni. 
ale  som  ten  klúč  daroval  nebohčmu  barónovi  Hocauiti;;avÍ.  kuvri 
by  tiež  nebol  opovrhol  t.vm  pokludoiu.  Aj  v  B4>ňárkťj  dtdíne  ptxl 
l.openlkom,  kde  je  knísny,  ŕiluy  pnimei'i  výbornej  vody,  ,l>o| 
TodÄ"  zvaný,  rozpráva  ľud,  že  tam  JánoŔík  so  svojimi  chltf 
posedu  chodieval  a  tam  s  nimi  bodovával;  keď  al«  už  x)» 
e  ufui,  pod  <lvA  buky  vyše  prameňa  zakopal  mnoho  i^lirojo.  ■ 
iné  dva  buky  niV;e  pranieha  ukryl  veliké  jioklady.  Rju  TrJ^j 
kopaničiar  zatúlal  sa,  pasúc  voly.  až  k  I)olM-ej  vode,  a  jakí 
z  dlhej  chvíle  na  mobutnO  huky  pozeral,  /badal  na  jednom  dávoo 
už  zarastcný,  do  kúry  vrczauý  znak,  a  kecf  valaškou  do  buka  tjl- 
com  uderil,  zaduiialo  to  v  ňom,  lebo  bol  dutý.  Náii  kopaničiar  dt- 
lenivý,  vyseknl  do  buka  dieru,  a  keď  do  nej  ruku  VHirčil,  namatal 
tam  skrútený  papier;  ten  vytiahol  a  z  neho  vyčítal,  pnd  ktorou 
skalou  tie  Jánošíkove  poklady  privaletió  ležia.     K  zabiul 

voly  domov,   vzal  vala.<ku  a  motyku  a  áiel  tie  pol  kop*^ 

I  doku]»al  sa  bromatly    dukátov,    kton^    domov    dovliekol,    keďl 
k  ľ*Du  svitalo.  Ale  jaké  bolo  jeho  prekvapenie,  ke<f  videl  na  jsí 
cbalupe  st^nu  podkopauií;  lebo  Vyškovania  ho  vystriehli,  n  kc-ilt»ii 
kopal  poklady,  podkopali  mu  stenu,  a  všetko,  čo  aa.  aobraC  a 
hnát   dalo,    nm   pobrali  a  odohnali.     Za  to   ale   kopaničiar    pi 
zbohatol.  Podobných  povesti  je_  ua  celom  Slovensku  hojnofit. 

ľráve  liom  sa  vrá'il  zpod  Žobráka,  keď  som  videl  ťolú  ^p.iíV- 
nosC  rozosmiatu,  a  v  prvom  okamžeui  som  sa  nazdávaj,  í«  s 
dajakej    neohrabanosti   smejú.    A  oní  sa  smiali  inendikovl  I 
\/dor   dažďu  totiž  dohnal   pastier  ku  Kozej   skale  asi    ei- 
kozí  na  pu^u,  u  keď  »i  tieto  porozliezaly  a  daktoré  aj  ) 
skaly    na   chutuýcli   trávičkädí  si  jH^chutuávaly :    pripL 
ľiilko,  krvlý  vysokým  a  širokolistym  lopuíiím.  k  jednej  koze.  ikan' 
ju  dojí.  bim  JU  dojl  do  svojho  deravého  klobúka,  dumuiev'i< 
ŕe  ho  nikto  nevidí.    Ale  náš  bystrook-ý  Jožko  Javorulcky,  .> 
lez  dosku  vidí,  keď  má  dieru,  stačil  nielen  dobre  v^ 
fiukn  si  zapekat,  ale  :ij  Pulka  v  jeho  neinendi'ckľj 
„íiej,  veď  máš  klobúk  deravý!"   zvolal  na  ľalka,   kioť>  ii.> 


56« 


fetiomeniiliioii  ^alilioii,  f.e  bol  pri  (Jojoiil  tlnpniluutý,  v  uevyslnvnoiii 
pnniykovp  vycvikAval  koze  mlieko  —  ng  lopiichy,  keď  luii  nieiljti- 
tyni  7.  klobiiita  dierou  všetko  vytieklo,  ft  potom,  jakoby  to  nič,  pri- 
dwpil  Ha  ií  vatre  a  mlčky  olimcal  ražeft 

Iíol  hy  gnm  sa  vťlmi  rád  vyštveral  ežte  aj  vyše  vorlopArla; 
lebo  éira  \7ssia  ktorého  vrchn  poloha,  týin  väčšie  výblady  na  íiodny 
počet  vziŕcDvcli  diTihov  rasllioiiyib.  ktori^  do  dolío  a  uížin  neso- 
stiipujú.  lú'trnte  iistiivične  pupŕdialoii.Tupiteľ  ľluviusvždy  uka/oval 
čelo  zainraŕtínf^ :  iniisído  Ia  zostfit  len  pri  rhnti,  a  ja  sotn  sa  uspo- 
kojil »  U)a  íásohnu  ra-silfn,  ktorO  som  leu  chvatom  na^^niavil  do 
mappy.  Veími  milo  ma  prekvapila  pod  samým  vodopíldom  vo  vy» 
sokej  tnlve  rastúca,  íltokvet^  Violu  bitlora  L.,  ktorú  soiu  až  nm- 
xuavo.  aby  sa  mi  nepokazila,  ílo  osobíluvch  liftov  papiet-u  uložii, 
a  ler.'iz,  keilykolvi'lí  t^a  na  ňu  podívam,  vždy  mi  vycunije  obraz 
éiilovskt^bo  vodopiidu  s  Kozou  skalou,  preniokavou  búdou  a  spoloč- 
nosťou v  nej  učuiH?n^ch,  pre  daždivú  počasie  tr])ko-voselých  výlet- 
níkov. KSto  sjim  si  napochytro  |iohohal  po  obidvoch  hroboch  po- 
toka a  po  blízkych  skalách  a  travinách,  a  len  t.ik  na/.patnäC  trhal 
a  vykopával  smn.  čo  mi  vhod  prišlo,  aby  len  mappa  hodne  abacbra- 
telo,  lebo  naša  mild  spolúčuos(  už  šiator  sobcrala  a  kuchynské  ná- 
£IdÍo  do  koáov  vpniliivala. ') 

Už  sme  so  avatkoni  hodný  kus  dolu  dolinou  sišli,  ke«r  iiAs 
naši.  eéte  v  búde  popratttvajúci  spoločníci  naát  nazpät  zavolali,  a 
bárs  sa  nám  aj  krlvdilo  zase  do  bi-chu  kráčaf,  už  sme  to  ion  predsa 
ostatným  k  vúli  uiobili.  ľrlčinu  náÁ\\o  oiivratu  bola  jedine  U:  ie 
sme  8i  podpisom  tužkou  naše  metiA  na  doskách  búdy  zvečnili !  Kod 
sa  to  stalo,  uháiialí  sme  zase  dotu  dolinou.  Priechody  ce^  primi- 
tívne lávky  nad  huŕiacim  potokom  btdy  o  mnoho  nesiiadnejšie,  než 
k«ff  sme  iiore  vystupovali;  lebo  haluze,  poletia  a  brvná  boly  od 
daMa  klzkiS  a  mdlo  cb.Vbalo,  že  sme  to  neurobili  tak,  jako  robio- 
raju  opili,  keif  mnjťt  prei;hád/4i,(  cez  úzko,  kl/kú  alebn  klátivú  lávku, 
ie  si  saihni  na  liLvku.  jako  na  koná,  rukami  sa  jej  zarbvtia,  jako 
hrivy,  noliy  pod  lávkou  pre  lepínu  bo/poniost  jednu  do  druhej  za- 
kvnčkujú,  aby  aj  pri  sošmyknuti  sa  neodkvacti,  alo  za  nohy  n  ruky 
iriset  zostali,  —  a  tak  sa  na  druhý  broh  preémýkajú.  líuli  by  sme 

^)  N(tcliie  tu  Ktoja  mená  daklorýľ.h  vzácaoj^lch,  pri  vodopáde  shio- 
ni'     i  ''inn  Kapellus  L.  Icu  v  lUioch;  .Arabis  Gcrardi  Bcsfl., 

r<  '■-  '    (!iis3.,    Carcx  virrns   l>ani..    slcltalala  (iood.,  omÍ- 

tboi)L<iin  Wúá.,  |iatJľ«reos  !..,  Gfltitiana  asflcpiadpa  I..  („Bosckorina" : 
Ibiiy  prikladajú  na  irittúlianfrn  povsialv  ninyy,  Lu/nia  maxjuia  DL.,  )l>0' 
•otii  sikatlca  ScbalL,  Orchis  nmcuhilji  L.  s  hfado-£encn;(m  kvetom; 
Poa  ilpina  U.  Polykala  aiuara  Jcq.,  Príiimla  Aurícula  I.,  odkvituiilá; 
Rannnriiliis  platanifolins  L.,  Itiiiiicv  4dve.>(trlH  Waihi  v  liBtoih;  ívodpcío 
S11I  H'M'h.  cStp  nckritnc;  i^orbti*  oiii"U]iona  L.  (pSkoruMim"  1.  Tbc- 

■i<- <  <>i  I..  Vtv{-(*  tu  luciiuji'i  (inliuni  sil%aliťuni  L.   n^noiora^tlík"? 

a  AsldľOiatii  Trii-homnnr'^  Iluds.  „/^ivýin  TÍasoni"?  uemohal  som  sa  do- 
xvrdivt.  Odvunik  poxludm-j  nnitliiiky  pijú  proti  suldm^hti  (ustbma):  no- 
ŕkodj  ani  neotioí.Í. 


^ 


6«0 


to  dalrdu  aj  urobili:  ale  sme  sa  báli.  že  bí  zaniaiemtr  pni 
alebu  ich  aj  oa  linobu  zodoiiome.  Až  poioni  aiuc  si  t  celých 
vydýchli,  ked  sme  cez  iiosli-dnu  lávku  precifrovAli  —  bee  iiehí»tíy.^ 

ľimcváč   pri   lulynn,   kde  éntnvská  dolina  do  PovaiJa  sa  á^U,, 
naši  výletníci  na  voz  sadaC  mali,  urlhlil  som  costou  poprc^ka  pcéiij 
loho  som  si  ťhcel  popruzemt  svah  nad  hradskou  eestuu,  uiXtí 
viaii»ke)io    ľunnelu.    A  mul   som   k  tomu    tolko   času,   že,    ntäť 
8  vo/oni  ílolionili,  \xi  pekuú  hroiiiiUlku  florísluvi  milých  rastlín 
som  v  mappe  vpratanú. '  i 

Na  turianskej  faie  som  si  napochytre  svoje  sono  do  suchých,! 
s  Si!bau    dovczf^ných    pa|iíoruv   £o   zväčša  preložil,    aby   mi   tu  doj 
vpčera  druhŕho  díia  uepopleKnt*lo,  leho  aspnŕi  iieni'orDelo.  Nadrolifi 
deň  Hiue  pár  niDvch   okamženi   strávili  v  spolnčnoi^ti    nďAho  JAnka| 
llodiu,   Ja  ale,   rozlúčiac  sa  so  väctkymi   milými   pnatelmi,   s  ptKj 
poluditajäfm  vlakom  uáhlil  som  domov,  spreváďzauý  člapotaDÍm  cíl-. 
ná]to  dužda  ua  ittrechu  /.elczuičného  vozňa,  a  ked  8tim  nii»  ťúchurt 
vyzeral  i  vozúa  oknom,  aby  som  sa  pokochal  na  špagiloTom  da/di, 
zazrel  som  asi  10  ročnú  pastierku,  biedne  oblečenú,  pod  daždol 
stá(,  a  tak  kraviŕkii  pásť,  ťhinhičkú.  jako  by  lo  bola  jMn^  z 
cliuilýdi  FáraonovýĽli    kniv!     Na   moje   šlastif?  sii 
keď  ttoiii  docluid/al  k  mojej  najbližšej  stnnici  l)oliu  . 
som  obstojne  siicby  dorazil  domov,  a  z  mojich  rastlín  nepokazila  n] 
mi   ani   jediná.     Korist  svoju  som  len  čo  zvac^ša    urČil  a  bned  d«' 
suchých  papierov  v  preä  uložil ;  že  ale  uetrc&k  nemožno  in&ŕ«  pťkve 
usušiť,   než  ked  sa  až  po  kvet  vo  vriacej  vode  zabarít    na  druhý 
deň  po  mojptn    návrate   pniparoval  som  k  sebou    duiiRAenú    xiuíobaj 
Sempoľvívum  mimranuín  L.  a  mám  teraz  velikú  radosť  nad  uteÁtnwi 
usuäeaymi,  farbu  kvetu  a  listu  zachovavofnii  prtmerkami  jebo. 

DaktorO  donesenú  rastliny  eáte  muHlm  bediivejšiv  porovn&Ti<| 
s  úpisami  a  s  primerkami  iných  stanovísk;  leby  sa  to  priV  " 
kedy,  že  sa  ŕlovek  na  pamät  spoľahne,  rastlinu  iiiennm 
do  sbierky  uloží,  a  potom  snAd  a;^  po  rokoch  mu  ifríjde  iníň^ 
oči,  a  tu  zbadá;  že  sa  diyba  stala  pri  určovaní.  Tak  som  \\ot\ 
nedávno  sám.  Prezeral  som  primerky  dnih<iv  hru.štic  (Pirala),  i' 
v  hárku,  kde  je  uložená  Pirola  minor  I..,  mal  som  aj  4  kúaltv  fllj 
8  {)Iodami  vyvinutými,  tiež  týra  menom  oznaŕené.  To  jo  ale  Pimla 
ciiloraiitba  Swrtz.,  rastlina  velmi  vztÍĽna.  v  Trenčiansku  doniät  ni- 
kým nesbiorana.  I.cdva  som  rana  duŕkal,  aby  sum  ai  vylM^nl  »! 
stauovixkn  tejto  zriedkavej  rastiinky,  do  bošAokych  kopanfi 
tam  väčšiu  zásobu  nabral.  Ale  ľo  jako  som  sa  zarážal  po  L..  .^ 
tom  sralm    Kameničnc^ho,    zelenkavo-kvctej  bruštice  nenaMel   mm\ 


^)  Z  tých,  nad  cestou  olie  taunelu  nasbirninych  rastlín  spoi 
len  naslránjilcet  Alsine  larlcifolia  Cr,  Antli>lli<    i 
Inovjgata  L.,  Cculaurcn  oxtltaris  Wlld.,    DlnDititi- 
rIduch  Ijiin-,  (tálium  auiitríaťiiiii  Jc(| ,  Htfrsrium  biiiduín  KiL,  niact 
Sm..    Sealcria   ťoeruU-a  Ani.,    Tliymim  praecox   upic,  —  a  pri 
1  po  uhliach  véaile  raMúcit:  Scro|)liiilaría  glandulosa  Wk.,  klori  y  dota^j 
Trenčianako  sa  ncuacbodf. 


Ml 


vUc  aai  jednej',  ale  zato  uašíel  wm  práw  Uk  vzácnu  rastlinu  inú, 
totií  Lycopudiuui  coiuplanatuui  L.,  len  že  bez  plodov.  S  touto  pro- 
cbád/.kon  hol  som  práve  Uk  spokojný,  jnko  s  inou,  kctf  s<mi  >itíl, 
Jako  na  hotovo,  sbieiaf  Kpiimitis  vioK-iiea  Dur.  I)ur.<i.  —  mojím 
vedumiui  dosial  len  niuou  v  Ihrárli  objíivenú;  ie  všuk  jaľu  bolo 
nicb^t  a  aj  T  lete  viac  suchou,  jako  niokroU  panovala,  nenašiol 
som  aiií  jcdÍDčbo  prini(?rku.  a  keď  nam  s  ovi^lou  hlavou,  iným 
sntcroiu  cťz  seč  douiov  kľáĹ'al^  &{)i>zoroval  sont  uu  kraji  vlhkej  o<.>sty 
drobučkii  nisllinku :  CenUímMilus  miitíinuí;  L.,  tiež  uovú  pre  Tren- 
dansko,  a  /,  Uhorska  Iťu  z  niAlu  Klannvlsk  známu.  Tento  Ontuu- 
culits  je  opravílovÝ  lumpáček,  lebo  je  tak  nepatrný,  ste  vyžije  aj 
na  maličkej  vlhkuj  hrudke,  a  musí  sa  luu  človek  dobra  prízrot, 
aby  ho  spozoroval. 

Non  mnlta,  8ed  umltum  doniesol  som  si  pre  faerbär  zo  äútov- 
skej  doliny.  Moja  koríst  bola  by  bývala  o  iiinubo  bohntäia,  keby 
bolo  počasie  dopustilu,  abych  si  bol  v  sprievode  spolulilivŕho  vodcu 
xaskot^il  na  Malv  Kiíváu.  Po  boku  buielúlio,  valaäkou  alebo  Sví- 
hovkou  ozbrojeného  chlapa,  nebol  by  som  sa  ani  tnbo  b^,  ie  mi 
tam  dakde  v  horách  ined^ed  dlaň  stiskne,  altíbo  ma  xa  moje  dlhé 
vlasy  ulapi  a  vykečkuje  Aj  ked  sme  si  pod  Kozou  skalou  besedo- 
vali, piK'uli  sme  častť  výstrely.  Na  moju  otdzku :  či  lam  snňd  dakto 
T  tom  daždi  poruje:  odpovedali  mi:  To  len  tak  strielajú,  na  pokyn 
mi'dvľdom,  aby  im  chuí  prepla  na  dajakú  jalovičku  si  vyliezť  z  pe- 
Itichu.  Ja  sa  tu  doma  medveďov  nobojiiii,  ale  neslojim  ža  seba,  že 
keby  lua  na  Malom  Kriváni  predostal,  od  straclm  by  soiu  nevedel, 
kam  x  koQopl?  Či  sa  mi  kedy  poštai^tl  po  Malom  Kriváni  si  po* 
botauísovat?  Neviem;  ale  viere  podubuejšie  je:  zo  to  musím  už 
prenecbat  iným  äoristoral 


^M^ 


Svadobné  obyčaje  v  Slovenskom  Aradáci 
(v  Banáte). 

$pínl  Mtchal  Onda. 

Keď  prídu  do  domu  udadej  nevesty,  slarojší  hneď  volá  na 
druxbu,  al)y  vzal  mladi'^bu  xnta  /&  ruku  a  tak  viedul  hu  /a  ním  da 
chyže.  V  chyži  starojál  zastnnu  pred  stôl  a  začne  Tinäovat: 

.Äčkoli  Ä  hlukem  a  výskaním  pricliázlme  do  tohoto  vu&ehu 
domu,  vi^iU  preiUo  f<me  tó  imdeji,  }.c  nás  jako  veselých  prálelú 
vdečne  prijmete.  /^  maličkú  chvíli  zajisU*  chceme  se  zde  pobavili. * 

Uddavač  i>dpov<HÍá: 

,Jako  dúvotnc  a  s  kresťanským  porádkeín  k  uám  pricbdzítc, 
taJt  i  my  vás  vdečnc  do  tohoto  (irihyiku  prijímame,  ľoseďtež  si 
pri  nás,  a  príčinu  vasebo  k  nám  príchodu  ochotne  nám  povexte  a 
prodnwt^'." 

ľvtíič: 

,Mili  a  vzácni  pľátcI61    Dobre  vám  zoAmo  jest,  ospou  známo 


Mi 


býti   múie,   pro  kteni   príčinu   Tkroŕili  sme  my  do  tohoto  va^bal 

príhytku.  My  srae  totiž  prišli,  abychoni  nnšn 

již  v  cliľáiiio  Bo:^fm  s  iméfrii  iiiluilozťufchem  ^. 

Bpojetiá  ji>£L,  k  jeji  builÚĽlinu  iimii/.eluvi  iluvnlh.  Tu  pak  iimtuc  nh-^ 

deji,  že  iii'tm  v  touitu  kuuánl  itaáuiii  iíu\ué  prekáiiky  diiiti  nebudí 

&  ie  nAin  ji  im  prátelskú  anÁa  Mdáni  i  vdcčiie  propustlta.* 

StÄpýŔÍ   mxkiižc   dľijžlMPVJ  |»rÍVM?!íC  v'  vhhIu  k  ml 

zaťovi.     Starejii   pusadajii  si  m  titól  a  pi^  mí  sa  vínnm 

páleným. 

Ketf  druílu  dovedie  mladú  neve&tu,  takto  vinšuju. 

„Moj  milý  |)án  gtarejšl! 
Mne  sto  ráčili  vysiati 
mladú  nevestu  b'ledati. 
J)l  som  taký,  jako  družba, 
vykonal  tn.  t;o  má  služba: 
naäol  avm  ju  v  tťsnóm  mfete, 
povím  vám  já  o  tom  jisto; 
ptál  som  sc  jej,  CO  tu  hlcdáí? 
proc  oGvoláš  a  nekrlkáé? 
Oua  mi  vám  odvetila, 
že  milého  utratiln. 
.Hybaj  za  mnou,  ukážem  ti^ 
budeS  sa  mu  radovati.' 
Pán  starejšf,  tu  ju  máte, 
kde  ju  chcete,  ta  ju  dajte." 

Oddavac  vezme    ndádtí   uovestu  ?.íi  ruku  a  hovorí  k  pytaŕovi. 

„Ktlyž  se  již   tak  stalo,    že   mau^elství   techtfl    novomauMnu 
i  skrze  svatv  sobáá  k  dokonaní  svému  prišlo:    my  vaši  kr- 
a  práttdäké  žádosti  odporui  byti  iiemii/.eiue,  ani  nuL-ttCfiuu     . 
niku  v  race  a  oddajte  ji,  komu  prináleží.** 

ľytad  vezme  ruku  mladej  nevesty  a  dá  ju  mUddmu  zaCovi 
niky.  Polom  i'bytt  obom  ruky  a  rínSuje : 

„Uof'podin    žfastuú  cestu  nám   uOiuíti  ráčít,   Uxk  jako   tielíáj\ 
sluiebniku  .Abnihamovum,  když  Iíebeku  Izákovi  nalezl.  Žo  5. 'V 
budelti  fte  Páuu  Bohu  modlili,  i  vy  ňtiLstnf  budeta    A  IaK 
Bub  spojil,  človek  nerozlučuj.  A  ieiaz  jíž  posednile  si  oinr 

Starejfii  vyjde  von,  aby  8a  o  ducliuy  v>'ľiiviiul.  l>riiAba  potiMJ 
so  zváčom  Ltf>\h  duťbny  nu  vo/-;  na  voze  žeuy  flcdia  a  spievi^á.] 
Keď  už  pobuú  sa  s  ducbuami: 

Šibaj,  funimn,  kone  cez  to  álro  pole. 
éibajže  icb  imiele,  uoch  idú  veselo. 
Nemá  družbu  scdln,  iba  z  koňa  rebrá, 
svatvica,  dľu/ica  veru  mu  bu  zedlo. 

Ideme,  ideme  a  cestu  nevieme, 
idú  dobrf  India,  azda  nám  povedia. 


frU 


Kod  je  1  to  v  poriadku,  starejšl  vráti  &a  do  chy^o  a  povio 
družbovi  11  zváčovj,  uby  iluviciili  iliiu  rudii^ov,  že  už  idú  domov. 
V  chyii  pred  stolom  postavia  sa  roiliôiä.  iiiladA  navesUi  pri  boku 
níladonia  zaťovi,  a  starejšl  leéni: 

„Každý  d nhn' a  opatiny  záliradník  leii  i)by&tj  iiilvil,  že  v  svojej 
ňtepniťí  stľiimy  z  jeilrmlio  nií-ita  vvbirá  a  na  dnibv  luíslo  pn'e>á2l. 
Podobne  i  nesmime  miidrý  Hospodin  v  svojoj  átepnici,  cirkvi  svätej, 
tak  koná  svoje  dllo,  f.e.  z  jcdnolio  domu  lidí  vyvádl  a  do  drubóho 
uvodi.  Tak  ätalo  su  nyni  i  s  vaäí  dcérou.  Av&ak  pritotii,  miU  rodi- 
Čovt^,  nič  m  iiťzarniuciijte.  ale  radeji  Pánu  Itohn  xa  to  d(ky  v/dá- 
Tejte  a  mluvie,  žo  od  boha  tá  vec  v}-šla,  A  Hospodin  nech  ráči 
býti  jeji  pnivodrein." 

Potom  družba  povie  odobierku  mladej  nevesta: 

Postojtež  máličko,  zabavte  Re  jeSto^ 
nccbaf  si  postoji  vuz  tamvon  na  ceste. 
SlySte  naposledy  jej  podeknváuf, 
poneváč  nemúže  dále  bydlet  s  vami, 
než  na  rozkaz  Boží  mnsf  jinde  jlii 
a  tak  vám  všem  vúbec  vale  uänlti. 
Vate,  otec  milý,  vale,  uuitko  mihl, 
jenža"  od  narozeuí  starost  o  uine  mela, 
Co  fíte  mi  v  živote  dobrŕhn  fínili, 
odpbiU  vám  hojne  Biih  Otec  premilý. 
-     7a  vaáe  trestaní,  rynaučovánl 

odplatí  vám  Pán  Hub  v  tom  nebeském  stánl. 
Bratri  moji  nitli',  též  i  vy  inláijenci, 
jenž  ste  žili  fie  mnou  v  žerte.  v  úprimnosti, 
ZB  tú  hojnú  Itisku,  milé  tovariástvi 
Blibuje  v&ni  Pán  Hub  každému  da(  élest(. 
Pobre  se  tu  iiiejte,  všeoka  má  rodinka, 

SriAlft  ménm  vt-nku  poftlednf  hodinka. 
,  iŽ  já  jdii  od  vás  k  náni,  dobre  se  tu  mcjte 
a  na  mne  vzdálenú  nezaporDÍnejtc. 
Ješte  bych  já  chtfla  —  ncmohu  mluviti. 
vuz  pred  domom  ^tojf,  umslni  naú  seduuti. 
Vale  léž,  fnisedt^  vale  již  vám  dáváin, 
neb  se  já  nn  ten  čas  s  vami  ľozK^hnávám. 

Mlailá  nevesta  bozkáva  svojich  rodičov,  brnlov,  sestry,  váetkícb 
Hvojich  priatelov.  S  plačom  lúčia  sa  váetci.  Potom  »i  pohnú  a  žo- 
oidky  začnú  spievit: 

Ostávajte  zdravie  tie  (nipui-^  prahe, 

ver  vás  neprekročia  Zuzii'kiue  nohe. 

Ostávajte  zdravie  tie  luieno)  kľučke, 

ver  vás  uootToria  /u/ičkíne  rúrke. 

Zabudla  si  Zuzka  na  polici  hrebeň, 

ver  si  opuhtilft  pre  ednyho  sedem, 

Aradski  mládenci,  od  aŕad-skej  fary, 

M* 


664 


pc'kue  váin  trakujem  Ka  tío  vaie  dnry. 
A  my  tebe,  Zuzka,  za  ivojti  dobrotu, 
čo  si  k  náiu  tíĹávala  v  nodctu,  v  sobotu. 

KetT  iiľíilii  do  Hvadobm^ho  domu,  inliido/fíníchovi   rodiČU 
čkíijú  inladýcli  v  pitvure  a  tiilad.i    nnvef«la  im  vínšiijíí   dobr^ 
a  dobiĹ'lio  zdravia,  bozká  apu  aj  nmmu  mladého  /.nťovu,  oni 
bozkajú.     Potom   vkročia   do  cliyžo   ul»a    mladí  a  pMäUvíu  &a 
Btdl,  kde  icb  družba  takto  privíta: 

K&iúý  himiá  a  pfí^uje, 
který  co  sobe  libuje: 
nek'lo  zlato,  nckdo  strllro, 
Dokdo  statku,  uekdo  bydlo, 
uokdu  vdovu,  uekdo  pannu 
bárni  akú  ošarpauú, 
uekdo  bohatú  a  iH^koú, 
že  &e  sprostí  od  uej  leknu. 
1  my  smo  takú  dostJiU, 
víiu,  že  ju  kii/úý  pochváli. 
Pán  sturejäl,  tu  ju  uiále, 
kde  ju  chcete,  tu  ju  dajle, 
irebArä  pod  poc,  trebárs  im  poc, 
nech  ju  vidí  každý  clilapcc 

U&adia  icli  na  lavicu  a  hudci  zacnil  húsf,  svAdoboíel  Uncajd. 
Po  chvíli  vyvedú  mladú  nevestu  d«  zadnej  chyže  a  tam  ju  £atiju, 
položia  jej  čepce  na  hlavu,  píttom  družba  chyM  ja  xa  ruku  A  óá-j 
vedie  pred  aUirojšieho,  takto  hovoriac: 

^Môj  milý  páu  starcjši!  Táto  wiša  mladá  nevesta  i  Ml 

proí!  oči  vaše  nie  ako  punua,  ale  ako  zavitá  žena:  rnu/  ..  :.jq, 
šfaslia,  že  ju  zdraví  zdravú  spatríte,  a  ja  jej  vinSnjem  božské  op>tn>-{ 
vanie  a  v  nebi  obsahovanie." 

Najprv  družba  /acnc  tancovaC  s  mladou  nevestou,  potom  udailt 
ziií  a  tak  radom  lancujú  s  ňou  a  platia  jej  po  10,  pt^ 
Ijikti)  tanec  mladej  nevesty  sa  skončí,  ta,ncujú  v.^!tci  >'• 
10.  alebo  U.  hodiny,    putom    donesú  stoly    do   chvie.     Ketf  prre| 
jedlo  donesú  na  stúl,  stArcjäi  vstaue  a  pomodlí  sa;  pudolmo  i 
nav  otieraní. 

Tn  svadba   ui  má  sa  dokmciC.     Zvác   teda   vcrxmfi  radofitBtt^l 
prinesie  hu  na  st^t  a  /acne  viušovat: 

Prícháítfm  k  vám,  roill  hosti, 
8  vidkú,  mdečnii  radostí, 
B  tímto  chlebi.>m  flarovanyni, 
nižiľkomi  cifrovaným, 
který  nám  nevesta  mladá 
itíenije  milerada. 
Pán  starejftí,  prijmtc  vďatfne 
a  z  toho  sa  ubľudujtu. 


66S 


Tett  je  radoätnfk  rozknljanť  a  podelený,  stAroiSÍ  (íftôííPrt  sa 
domov  A  vinéujť  všetkým  sv,nlubníkuin,  zvljtAle  váak  svndobiiýin 
rodičoni,  takto: 

fiÚpriiiinf  prAtelť;!  Teď  sme  již  konce  všpma  učinili,  jiného 
nAiu  nie  nnpnxust^ívil,  jen  abychoín  predevšfm  Pilnu  Huhu  7^  láskavú 
pomoc  pri  n:išfm  iKlo  sltisni'i  podť-kovánf  uŕinili.  potom  IĹ'ž  ahyrhom 
i  ZiJejsliii  p;\nuni  hospiiilárum  povinm'i  vnítnit  vdečnost  ílosreilnll, 
ie  ndft  z  lusky  a  štedrosti  jtik  pokrniem  tJik  í  nápojem  občerstvití 
nezatueškali.  Laskuvý  Hospodin  ncťb  vAtii  za  to  všťcko  räči  dati 
bojmi  odplatu,  necb  vils  na  dlulié  čusy  ve  zdraví  xdrižiije  a  nech 
vám  popivje  jnk  zde  v  tomto  svete  časného  étestl,  tak  i  v  budúc> 
ikoati  pravébo  blahoslavenstvl.'* 

Kouec  svadby;  svadobníci  sa  rozchádzajú. 


Dodntky.  Kdf  mň  byt  druhá  oblátka,  iipc^ú  pekný  veľký 
kolát'  a  /.avulajú  jednu  kmotru  k  mladej  neveste  do  domu,  koIác 
Qvbuíu  jej  do  batolia,  dajú  jej  pi>ro  do  ručnlka  i  jednu  peknú  čer- 
venu  širokú  t>tužku.  jeden  ručník  plný  orechov  a  jublk.  i  ko&etu  & 
dva  ručuíky.  Koláč  v  obruse  priviažu  tej  kmotríčke  na  chrbát  a 
ona  ide  s  tým  všetkým  k  níludi^iuu  /.iiťovi  du  domu.  Kel  príde  do 
domu,  pokloni  sa  „ľamoilaj  dobrý  deiV/  a  opýta  sa  za  zdravie. 
Oui  jej  |>ekne  uidiikiijii:  „Famodaj  vám,  kmotľiŕka  moja^  a  vitajte 
u  nás  a  prejdite  a  sadnite  si."  Obracajú  sa  okolo  nej,  chytajú  jej 
batoh  3  chrbta.  Ona  položí  na  stôl  koláč,  položí  lý  ručník  s  ore- 
chanii  a  jablkami,  pro  mladého  zafa  oddá  jeho  matke  košeľu, 
T  ktorej  pittuiii  má  fsC  na  sobáS.  Dva  ručníky,  kt.on^  kmotra  dO' 
Die!<1n,  na  eobáá  i<lúci  má  si  puložic  d<i  voi-ku.  Kmotra  pýta  si 
klobúk  mladého  xafov  a  pribije  uaíi  donesené  |>ero  a  stužku.  V  tom 
istom  klobúku  ide  mladý  zat  ua  oblášky  do  kostola. 

Kým  kutotrifka  takto  všetko  vykoná,  obed  je  hotový,  ľolu- 
ilAujú  s  ňou  .spolu.  Po  jej  odchode  z  koláča,  orechov  i  z  jabĺk 
poeielajú  Kvojej  blízkej  rodine. 

Ked  sa  svadba  započne,  v  dume  mladej  nevosty  koná  sa  všetko 
tak,  ako  i  v  dome  mladúbn  zata,  len  íq  mladá  nevesta  skrze  dru- 
i^icu  zavolá  ob7.vlá.šte  ženičky,  ktoré  jej  majú  na  ka^u  spíevaC  Po 
8-ej,  pol  í^tej  bavia  sa  |pu  v  chyži,  tancujú,  potom  idú  pod  oblok 
apieraĹ  Ale  prv  vezmú  jclen  Iťprtik,  vykroja  mu  na  proHtriedka 
dieru,  natrú  hu  modum,  polom  bo  dujú  chla|iĽoví.  ktorého  vyvodú 
pod  oblok  a  povedi:i  mu.  aby  /akriknl  tri  ra/y  i'vz  tú  dierku  lep- 
nfka  do  obloka:  ^^lo'^,  vienok!"  AkomUite  chlapec  ákrikul  tri  nuy: 
phoj,  vienok  P  ženičky  hueff  začnú  »pievu(: 

Hoj,  vienok,  hoj.  viem>k,  hoj,  viemik,  vienok  lelený; 

Hoj,  vienok,  hoj,  vienok,  hoj,  vienok,  vienok  zelený. 

Kšte  sa  ja  môjho  apku  opýtam, 

či  ja  s  vami,  apovka  mi^j,  bydlot  mám? 

Kj,  nie  so  mnou,  dievka  moja,  uie  so  mnou, 

koho  si  si  vyvolila,  ten  s  tebou. 


6ae 


Ešte  sa  ja  mojej  mamky  opýtam, 

ŕi  JA  (t  vnmí,  mamka  muja,  hyiIlvC  máro? 

Kj,  nie  80  niuuu,  <IÍĽvka  moja,  Qio  so  moou, 

koho  8i  si  vyvolilii,  teu  s  tflboa. 

Kštf  ba  ja  iiiójliu  brata  opýtAm, 

s  tebou  že  ja,  ej  biačok  môj,  bydlof  mämV 

Kj.  nie  80  mnou,  sestra  moja,  iiio  so  lunoQ, 

kobo  8i  si  vyvolila,  ten  s  tebou. 

Ľšte  sa  ja  mojej  sestry  opýtam, 

s  tebou  že  ja,  sestra  moja.  bydlet  mám? 

Kj,  nie  sn  mnou.  sestra  moja,  nie  so  mnou« 

koho  si  si  vyvolilu,  teu  s  tebou. 

Veť  Bom  8i  ja  vyvolila  z  ruže  kvet, 

ícpšf  je  miSj  najmilejšl  než  ten  svet. 

(DokMienlaj 


BESEDA. 


Akej  viery  sú  Slováci.') 

Z  toho,  že  otázku:  kde  prestávajú  Slov&ci  na  seTero-výchoiltf 
ThorRka  a  kde  Kaclnajii  sa  Husi?  každý  vyhlasoval  z&  taJtltú,  mi- 
sleduje  vlastne  len  to.  že  uhorskí  Rusi  tam,  kde  nebývajú  jcaai- 
paktne,  ale  roxtrateno  a  nsihotcuo  medzi  Slovákmi  vo  SpiSi,  änriii, 
Abauji,  ZeuipIIno.  Unpváre  a  ciastocuo  i  fícmeri  assímiInviLii  n 
okolitému  ohyvatfl^tvu  nalolkn,  že  na  ramihv<^h  mlestarli  (lUko  je 
roi'.o/nat  Kusa  od  Slov.-ikii.  Ťažkosť  takú  okusujú  najtnil  iičt^ncf,  čo 
miestne  pomery  nepozniijú  z  vlastii<ího  názoru,  dlh^  ■'?*!'  I.'-.Híviíííb 
pátrania  n  Študovania  reči  i  mravov  patričn'ílto   •<  u« 

iba  na  základe   neúplných  aleho  snád  i  nesp^tľahluy  li  íĹ 

Tak  na  pr.  i  éembera  len  na  základe  nepravej  infori  tiol 

písat,  že  ,pu  tuto  chvíli  uvažovala  se  uárodnoH  rusínsku  (inaJo* 
rtiskáj  v  Úhŕlch  vAbec  p(»dlé  náboženstvi;  obecný  líd  v  Uhncb  »- 
zývá  ksždt^ho  vy/iiavaŕe  nábozenstvf  rcckokatolÍĽkť^ho  ((iianivérce), 
nehled^  k  jeho  jazyku,  itusĎákem  či  Iínsínem."  UAm  mto  je.i»o- 
ducho  nezodpovedá  skutočnosti.  Pospolitý  lud  slnvrnuký  n«*pA<U 
žiadnych  Uusíuov,  olo  len  [lutínäkov,  a  týolito  ;o, 

že   patria  k  cirkvi   Kr-katnKckcj,   ku   kUtrej    i    ;  ,  «u«i 

tam   za  bi-aniciami   Uhorska  ~~  veď  lud,   s  malo  vynimkaím,   uá 


»)  SloT.  Pohlady  ISííS.  000—504. 


ueviíí,  akej  viery  sú  títo  —  ale  skflr  preto,  žo  sami  zoviS  sa  Hna- 
nákmi  i  v  inluve  svujej,  hm'i  dnes  ul  hadiie  puHluvuiiĽoiiej,  majii 
tak^  slovií  a  výrazy,  ktor^^  ro/.hudnt*  prezradzujú  icli  ruDký  pôvod. 
Eáto  i  v  Tel^arte,  ktorý  je  celkom  poslovenčený,  poóuí  niekedy 
ruské  slovl  Nedávno  rozpr^^vAl  mi  kočiš.  rodotiý  Telf^artiun,  žo 
Uiin,  kde  prAvn  ííIiV^Í,  iiiojú  Mcx*  tri  k<M)fí,  ale  do  práct;  /.aprialtajtí 
iba  dvoch,  a  ti^etielio  —  raiadŔielio  —  clicú  troclm  oičadif,  t.  j, 
Ôetrit   srov.  ruské  n;a,tnrb,  iiuin,a,iHTh). 

Že  sa  inlnva  spiáäkyíľb  iCtisov  liši  od  spíéskej  poištiny  i  Bloven- 
čiay  natorko,  že  uie  jo  vermi  fažko  rozoziiat  Husov  ud  popuÍHtenýcb 
Sluviikov  v  íloluoni  údolí  ľ'o])radii  u  za  Magurou,  aui  od  tých,  ŕo 
vravia  obycajnoa  spišskou  slovciičinou  —  vulgo  šarištiuou  —  o  tom 
môžt!  &a  ptefivedcit  ka/dy.  ŕo  tu  žije,  a  p.  dr.  Pasrriiek  iste  za- 
opiitľí  si  onedlIiD  takó  uk:ižky  Tudovej  luluvy,  z  ktorých  hudo  jasné, 
že  i  tvrdenie  A.  K.  ľetľuvo,  ako  by  na  uhorskej  Rusi  lud  a  intel- 
ligencia  vedeli  len  o  rozličnosti  nAboženstva.  ale  nie  o  rozličnosti 
jazykov  a  nílroduosti,  nemá  reAlueho  zúkliidu.  Odrodilá  iotellii^eacia 
roská  len  preto  necbce  vedieí  o  ro;:ličnostt  ja/.ykov  a  niiľoduusli, 
lebo  sa  stydl  za  svoj  prívod,  a  hovoil  dnea  zvácéa  len  uiaifiti-sky ; 
ale  ved  už  I  kedysi  po  smrti  poslednŕlio  vDlonélui  biskupa  ruského, 
Andreja  tiačinskébo,  kňažstvo  a  lud  mestský  hanbili  sa  bovoriC  po 
rusky,  a  kto  nczual  latinsky  alebo  madaraky,  vravel  po  slovousky. 
No  pritom  všetkom  i  najzúrivejší  madaroni  —  kňazi  i  svetskí  — 
ked  sú  sami,  tak  en  fauiillc,  často  hovoria  mluvnu  svojbo  národa, 
B  uezulMľlll  ju  iiatoTko,  že  by  nevedeli  rozdiel  robit  med/i  ňou  a 
slovenčinou.  Presvedčil  »om  sa  o  tom  v  Levoči,  kde  tnul  som 
prlležitost  pučuC  rozhovor  ruských  kúazov  ^  ich  rodinami,  a  eíco 
počas  odpustu,  aký  býva  každoročne  2.  júla  na  Hore  P.  Márie. 
Tam  majú  i  Husi  svoju  cerkov,  kile  odbavujú  sa  služby  Božie  v  staro- 
slovanskom jazyku,  n  tam  malí  by  i  naši  otuogmti  najlepšiu  pnletí- 
tost  študovat  ruský  lud  spišský  a  preisvediif  sn  o  rozdiele,  aký 
panuje  mťil/i  ním  a  mtéfm  slovenským  ludoui. ') 

Ťa/kosf,  na  akú  potkla  sa  maďarská  štatistika  pri  rozlišovaní 
branie  »ied/.i  ruským  a  slovenským  oby/ntorstvom,  dá  sa  vysvellit 
DJelen  z  blízkej  príbuznosti  patričných  nárečí  —  ruského  a  slovea- 
ak^ho  —  ktorŕ  sú  si  o  vela  bližšie,  než  spisovný  jazyk,  alo  meno- 
vite i  z  toho.  /e  matrurskú  štatistiku  robili  a  robia  obyčajne  takí 
ladia,  CO  odliiMiky  mii-sliiyrh  rijíľeôi  mjíIoííIľ  nepoznajú  a  cia-íto,  čo 
je  ruské,  driia  za  slovenské,  a  naopak.  Krém  toho  vieme  zo  zkúse* 
nosti,  uká  ue:<pulahlivá  je  voči  älovúkom  a  Slovanom  vAbei;  maďar- 
ská alebo  i  nemecká  j^tiitistika.  U  nás  v  Uhorsku  je  ^tntistika,  ktorá 
by  dfaslov  Macaulaya  utala  byt  „skromnou,  no  nevyhnutne  potrebnou 


')  1  madanký  ľud  nnx^va  Rusov  v  okuli  Tísa-EsJáru,  \  téiu  Sz&* 
godf,  Mláko?ci  a  inde  £asm  iia-suii  a  ajclen  grékud,  t.  j.  orostok  n  nie- 
Ico  gôr^ýOk.  V6bec,  keby  obecný  Ind  v  Uhrách  kaídébo  vyznavača  gr.- 
kat.  niboícDstva  nazýval  Itu<>Dákom  alebo  Knsinom,  musel  by  lak  na- 
xýva(  i  Komúna  a  Srba,  čomu  vera  tivniu  tak.  (6uinbťra  hovoril  o  se- 
Tarnýcb  Uhrách,  o  sldlm-h  Slovákov  a  Rusov.  Red.) 


US 


svoja 


slúžkou  poliiiclioj  filosofio",   iicstvitulou    fln-idrou  Sovin-- '  "  ri 

chcp  svetu  iiaili-ipntovat,  /e  iiárml  nitky  iiiMtiá  v  Mii(í;ir>t;  -'-ir 

nolio   vy/naiim,    iiť/ijí-  tu  v  toľkom   i  '  » 

sú  tu  z  vcľlíoj  čiastky  Slováci  iľľéckti  t*- 

r^ch  Diaďarismus  bez  Uocvu  a  pomsty  Ituska  pohodlne  íimie  poUÚt 
i  slťOviE. 

Po7.náinka  Sonilierava,  in  ^toto  pojiiiPitováDÍ  <Rus|n)  vyzoaTNiA 
náliožoostvl  i-ockokatolickť^ho  (ohradu  siovnnskf^ho)  jest  stan'        '  ' 
již  Onliuiil  jineuiije  v  Ivapitole  l':í.  svó  kroniky  rar'rav«ki^ho  i 
8v.  Mťtodéje    Husí  nem."    ncdokazujo,    že  by 
Rusi,  boli   takjŕini  Ifii  po  viere,  pufaíne  pu  >• 
Die  i  po   uároduostí.    Menovauý  český   blstorik  /il   a  písal 
bájočnii  krouiku  v  15.  atoletf  a  ako  staro  bol  os  la  vský  kanoniv 
na  8V.  Metoda   výlučne   so    stanoviska    tatiuisinu,    akŕ    [k> 
slovanského  kláštora  (t   j.  oinausakŕbo  r.  1411')  v  '     ' 
Kavladnnl  v  cirkvi  diiskej  a  privržoncov  slovautikfj  I. 
stoto/ňuvňl  s  Ilusmi,  o  ktorých  vedelo  sa  1  v  c-rl  i^i.  n 

boboslu^bu  tiikú  uajviiic  uiujall.  I^d/.o  pravda  uUmu  >,  ...    oh 

by  sa  museli  považovať  za  Rusov  i  Srbi,  HoUuu-i  a  Huniiiiií,  ktorí 
tiež  mali  slovanskú  bohoslužbu.  Kt^by  spomenutý  Daltioil  bol  btadul 
na  Bvet  slovanský  so  stanoviska  diieénŕho  národopisu  a  dialekto* 
loiíie,  nebol  Iiy  nioravsk»íbo  biskupa,  sv.  Metoda.  nazývAí  UusIquoi, 
a  bol  by  veru  i  ua.sii:h  uhorských  Rusov  puva/oviil  /a  t.-^k^cíj. 

nopúätiini,  že  spi^skf,  áarí^skl,  ahuujski,  zeuiplfni^Ui  M 

uniaii  nie  sú  sami  ííusi,  ba  ;ile  sú  miestami  bodne  "i"  ..   ii»- 

Tite  so  slovenským  živlom.   Veď  i  o  Kusoch  v  eui'  Ilaika 

tvrdia  niektorí  etnografi,  že  v  žilácb  ich  koluje  ii^i 
a  inej  krve;  ale  preto  ich  árijská  a  špccifiine  ruts!. 
valia  ostáva  neporušenou.    Tak  i  ua^í  uhorskí  Ru^i  pj  iv 

vakov  mnulié   zvyky,    piesne  i  rečové  zvlánuu.Hti  bŕz  i  'v 

sme  liuli  oprávnení  upiera(  ítn  ich  ruský  pôvitd  a  povabn  n 
taui,   kde  tvoria  osobitné   cirkevné  obce;   lebo  ai^kolvek  k"uľ.--i> 
sama  sebou  neuiôžo  byt  khteriumon  nAľoduostí,    predsa  alorao&ki 
bohoslužba,  u  Kusov  uboiskych  bola  mohutným  Iiý' 
ich  národnosti,    bez  kUirej  boli  by  sa  už  d.ívno  ú]- 
Príklad  toho  ujÄnie  na  olid  Tepličke,  filiAlke  rfai.-kaL.  íarj  v  .VlariTi- 
ftovciach,  ktorá,  nemajúc   osobitnej   nr.kal   fary  a  cerkvi.  '»   .r  '- 
celkom  posloveoôen^  až  na  niektorých  stiuiich  fudl,  £o  med 
eftte  vravia  dačo  po  „nisnácky",  no  v  prítomnosti  cud/.   ' 
len  spišskú  slovenčinu.  Podobný  osud  pítkal  Rusov Innaj 
fflestttch  a  dedinácli,  kde  tvoria  meušiuu  obyv&tehtra  &  návalov 
rlm.-kat.  koBluIy  a  školy. 

O  vzniku  ruskýi.-b  osád  vo  Spiái,  za  akL-  Šenibera  niflue  p9> 
kladal  iba  oiuidy  iiad  ľ<ubovnou,  tažko  udat  dačo  urät^bo.  2í 
osady  tieto  pozdejäic  vzniklý,  ako  slovenské,  zdá  <ni  ťyt  iit/ni, 
kerf  povážime,  íe  v  najstaréíeh  znánivi^h  listinách  s)  i 
r.  1072 — 1310  my^pomlna  sa  ani  jedna  /.  terajSieh  o^. 
ale  zo  slovenských  udáva  sa  asi  l.'Mt. 

V  sozname  spišsko-nibkých  obcí,   sustavenou  dla  šeniAtikora 


MB 


ipins1ci5li()  Litíkiipstva  i  prešovslicj  oparcbie,  ki^rf  zasial  ôoiii  p. 
tr  Fr.  Paslmkovi,  niet  ispoinciUi  tých,  kdo  Rusi  majú  lozhodmi 
rítčšinu,  ani  jcducj,  Ktorá  by  —  aspoň  nakotku  sú  mi  ziiáine  dejiny 
reformácie  vo  Spiíii  —  bula  prestúpila  k  protostantismu.  No  s  druhej 
itrany  molilo  sa  stať,  že  inennviUí  v  riiestAch  sjiií-akych,  kde  v  malom 
>očtc  žijú  n  žili  Iíiisi  a  kde  pľotestantismtis  jxídporovaiiý  Xoracami 
ilbíic  korene  pustil,  počas  koiitraieformácic,  t.  j.  za  Mftľie  Terézie, 
lavrätili  sa  niektorí  nie  do  ntnskej,  ale  do  gréckej  cirkve,  kde 
wéern  Páua  pod  obojtm  príjlinaf  irinlill.  \.er\h>  tti  vo  Spi&i  takýcb 
kebolo  mnoho,  ako  domnieva  sa  HuiifaUv,  ani  nie  tolko,  že  by  etno- 
rrnfickť;  pomery  Básl-i-dkoiu  t^ho  patrnú  premenu  boly  podstúpily. 
,iii  najhorlivejšími  ])ľott!SUrit[ni  vo  Spiši  nebuli  Slováci,  ale  Xmnci, 
n  týthto  veími  pochybujem,  že  by  v  dobe  kontrareformÄcie  boli 
)re8tupovali  du  í^r.-kat  viem.  K  Lukým  nemeckým  núe»tam,  ktoré 
tud  ruský  zaujal  po  svojom  priechode  k  stAlemu  roľníctvu,  patri 
ro  Spiši  8uAd  jediný  Iloderiiiark,  kde  dnes  býva  fiOl  Iíusov  popri 
t7  iuvch.  Oboc  tÄto  spomína  sa  v  známych  listinách  po  piTý  raz 
1471. 
Všetka  úcti  statočným  trudom  Šemlierovým  na  polí  česko- 
slovenskej štatitjtiky  a  dialektologie ;  no  moja  vetmi  skromná  mienka 
je,  že  by  učenec,  tento,  keby  dnes  žil,  eŠte  Jókladnejsie  koiri^oval 
svoju  inieoku  dotyčné  počtu  Slovákov  a  Husov  v  severo-vjchod- 
Itiých  stoliciach,  menovite  keby  tu  in  facie  loci  študoval  dialektickí^ 
loilľliýlky  a  ^tatiatirký  materiál  čerpal  nie  tak  z  nesporahlivvdi 
[rirkevných  äemďlisniov  alebo  mutiu^ho  zdroja  madarskej  úmdnej 
ttatisliky.  ako  skôr  ?.o  skotoču^ho  života  ludu. 

Myslím,  fe  by  sme  Knamenitého  dr.  Pastrnka  v  jeho   horlivej 

irAci  vytlatne  len  tak  pndporovaf  mohli,  keby  sme  v  severo-východ- 

lých  stoliciach  mali  dostatočný  počet  iutclli*:entnýi:h  jednotlivcov; 

lebo  uujuiá  o  týchto  našich  opustených  krajoch  piati  dnes:  »^.:itvy 

je  sice  mnoho,  ale  delníkov  málo". 

7/VUI.  Štffun  Miéih. 


Eét4;  (la^o.  Spišskí  nniati  —  ako  známo  —  patrili  pod  bi- 
tkupov  mukačevských,  a  len  potom,  ked  mukačevská  eparchia  roz- 
k'leuá  bola  na  dve,  pripadli  k  eparchií  presov.skcj. 

R.   hUU  bola  v  Užhorode  na  dogmatickej  postatí  prijatá  a  po- 

rrdená  únia  s  Rímom,   ktorá  dala  Rusom   uhorským  právo  volíC 

tvobodne  biskupov  mukftčevskvch;  no  potom  posledný  volený  biskup, 

kudrej   Bacinský,   postúpil   vláile   pnivo  velenia  bísku[H)v   za  isté 

rýhody,  akých  domohol  sa  pre  Rusov. 

F'red  uniou  buli  uhorskí  Rusi  v  cirke\Tiom  ohlade  celkom  ne- 
idvisR.  Dnes  oba  biskupi  —  mukačevský  i  prešovský  —  patria 
}úd  úslribomski'ho  arcibiskupa  ako  suffragáui. 

Spišskí  Slováci  boli  všetci,  vynímajúc  asi  tých,  čo  v  16.  sto- 

leti    prijali    náuku    reformátorov,   v   uhlude    cirkevnom    podriailenl 

)  pľepoátom,  ktorí  stáli  pod  pravomocnosCou  ostrihomských 

.        IIKÍV. 

KeU)  v  druhej  polovici  13.  stoletia,  za  prepoáta  Lukáča,  ktorý 


B?0 


patril  ku  gr-kat.  dríívi,  iMllMivovali  Šiesti  kiiiioníci  v  clirÄl 
Miirtina  Bliižby  V>o>.\e  áh  gt^cko-slovaubkého  obradu  pre  Sloí 
čo  sa  E  okolia  tn  hľnuli. 

No  pottim  v  14.   Rtulotí.   po   vlfazstre  Karh   K  f  i 

tlakom  arcibiskupov   oslrilioiiiskVcli,    luiisi-la   alovausl.  -'» 

ustiípiC   latiiiskfj.     rtlr/jilu  sa  len  v  ruskydi   cerkvň 
lebo  by  oatískauie  latinskej   reči  do  iýchte  bolo   obi-      . 
uzavretú  r.  lt>4'J.    NebyC  tolioto  obladu.  bola  by  I  u  Utisov 
skýcb  dávno  zmizla  slovanská  Iriihoslužba  a  s  úou  —  roziimía 
i  gr.-kat.  eparcbie. 

Ntiž  dá  sa  predpokladaf,  ie  by  i  voči  Slovákom  boli 
pokračovali  a  icli  slovaiif^kú  bohoslužbu  m^puá  tak  rosiíľktoi 
voči  Kusom  po  uuii,  koby  uiedzi  mmi  ucbolo  bývalo  ro/.(liťll 
Mdiin»ti.   Slovákov  sa  nebáli;    Inbo  vo(f  Iftti  iiomubli  «a  tak 
odtrhnúc  od  Ríma,  ako  uhorskf  Uusí,  ktori  vnajbližtom 
t.  j.  v  Haliči,  mali  svojich  súkmeňovcov  po  reči  i  viere 


Tíáčte  mi  ešte  dovolit  dakolko  skromných  pozu.i 
KusoĽb  a  Slovákoch  v  a  e  vcro- východných  stoliciach  I  ........... 

Že  medzi  privržBiicami  gr.-kat.  cirkve  sii  i  Slováci,  o  lom 
chybovat  nemožno.  Ale  počet  ^T.-kat.  SI"vAkov  íaík" 
nie  je  jasné,   kde  prestávajú   Slováci  a  začínajú  sji  l 
v  takých  obciach,  kioré  majú  mieäam^  iibyvatelstvo.  Nu  ^.i 
nemúže  počet  ten  by(  tak  značný,   ako  domnieval  wi  A. 
a  síce  nielen  preto,  že  tažko  je  najst  gr.-kotollka,  ktorý 
dával  7.A  Slováka,    ale  i  preto,   že  ^r.-katolickí    Slováci    •■- 
mluvu    i;r.-kat.    Iíusor,    ktorá  je  8lce  vefmi    poslovonŕorí  - 
í  utekruré  rozhodne  ruské  (maloruské)  formy  a  výrazy. 

My»lim,  že  pri  určovaní  hranice  medzi  Rusmi  a  Sloválcnt  — 
aspoŕi  tam,  kde  je  vec  neistá  a  pochybná  —  bude  b*p;sif  dr. 
toíin  právQÍckt^ho  pravidla:  íu  dubio  melior  est  conditio  )k>s^'-'-- 
a  držat  za  Rusov  a  Slovákov  len  tých,  ktorí  sa  i  sami 
považujú.    Vcd  i  v  severnom  a  severo-východuom  Spiši  na  ^f 
uujť  puIslíQii  a  nie  slovenčina,  a  prt'dsa  fta  poOižni  '>liyvH!í»li» 
povíižujú  KJi  Slovákov.  Pulsky  hovoriaci  Kap-viiiČJM 
ujistovali  ma  pred  ď  ľokmi.  že  oui  uajusLejšie  jj" 
Forba^n.   ktort^mu  drnsa-mlalec  pre  pobkú  mluvu  vytýkal,   ie  )* 
ľoliak,  ohradil  sa  proti  tomu,  tvrdiac:  Ja  Sloviak;  ja  ň' 
Sú  to  teda  be/.  pochyby  len  pnpolstenl  Slováci.  Nuž  tak 
i  B  poslovenčenými  Uu«>mi,   ačkolvck  sú  medzi  niud  i  tokí,  cu 
dysi  boli  Slovákmi,  iL-nže  takých  jo  pomerne  vclmi  mŕiio. 

Vôbec  pri  rozlíšov.'ini   hranie   uurdzi    Rusmi  a  í- 
maC  na  xroleli   uaäledujúce:    1.  ľri   úradnom  sčttani 
kladie  sa  otá/ka  o  materinskej  reči  a  nie  o  národnoííli ;  uai 
akokoľvek  na  oku  zdá  sa  bezvýznamným,  má  predsa  uáAled4 
mnohí  Husi  od  koreňa,    ktorí  by  ináče  na  ntáxkut    čo  si, 
či  Slovák?  itite  vyxnali,  že  sú  Uusnáci,  ndávajú  čo  svoj  niJ 


r,  í-- 


5TI 


í^loTciičínu  jedine  prelo,   ia  Ícli  inaÉ  noliola  rodená  Húska, 

íloveiika,   alebo  snÄd"  i  preto,  žb  ju  ich  miitoňuská   rvt  vťlmi 

podobná   sloveiiäkej.     2.  Najdii  sa  btu  pucbyby  —  ako   predtým, 

i  teraz  —  odrodilťi,  čo  uevediac  po  matfarsky  i  gtydinr  sa  za 

rusky  piWoil.   udávajií  čo  niatorinský  jazyk  ra«1&ej  slovenčinu, 

'iiii.  3.  Osoby,  piívcrtriu'' pocitaiiím  obyvatt^Istva,  sú  obyčajne 

,  alebo  iiiaifaróiiäkt  liraititlcl,    iioUri,    učitelia  atif.,  ktorŕm, 

:  nemali  by  pokynutie  shr)m,  pmiiiáln  jile  o  to,  aby  robili  prfsny 

>zdiel   medzi   ruskou  a  slovenskou   mluvou,   ktorŕ  sú  si   beztik 

iac-uieiK'j  podobné,  n  dostačuje  liplue,  keď  pofužní  obYvatelia  svoj 

ríDsky  jazyk   vydávajú  za  aloveuský;   piéu   teda  jednoducho: 

_  myelv:    szláv",    ačknlvek   pod   slovom  szldv  môže  sa  roznmeí 

kve  tak  slovcu&ký,  ako  i  ruäký  jazyk. 

Lad  ruský,  obydteaý  zväč&a  v  menej  úrodných  krajoch^  je  často 

tútťny   hladní   výživu  v  okolitých   mestečkách  a  dedinách    sloveu- 

jch.    Kntikýcli  sluhov,  piiholkov  a  kučišov  vidat  väade  vo  Spisít 

tri&i  a  súsräiDTch  stoliciach;   podobne  i  ruské  slúžky,   pestúnky 

ItT.     NeioAm  síce  v  rukách  výkazy  úradnej  štatistiky,   no  múžeín 

kisíovaf  z  mnohoročnej  zkúscnosti,  Že  pomerne  dosC  vysoký  percent 

lovenakých  dievčatá  vdov  vyd;iva  sa  za  niakyrh  paholkov  a  kočišov, 

ktoi-ými  sa  v  službe  oboznAmily.  Deti  z  takého  manželstva  poélú 

potom  obyčajne  t'f-k&t.  náboženstva,  ako  otec,  a  keď  tento  usadí 

svojom  rodisku,   kde  sú  vo  viičšine   Rusi,    „obrusejú"  —  a 

li  f  maC  äloveuka  —  v  krátkom   čase   uatofko,   že  osvoja  si 

íTŕKlnu    nduvu  so  všľtkýini   ruskými   slovami  a  formami,    ak<^'   sa 

nej    zachovalý.    To  santt*,  len/e,   pravda,   v  menšej    miere  platí 

Slovákoch;   lebo  i  títo  asäimilujú  si  Kusov  cesiou  in.iD/elsky<.'h 

itLÍkov  tam,  kde  niet  ruskej  cerkvi  a  školy,  ačkolvek  je  pomerne 

)tnú  málo  čeľade  slovenskej,    klorá  by  u  Rusov  bladaln  službu  a 

imestnanie.     I.cu  veľmi  zriedka  sláva  sa,  že  by  si  mládenec  slo- 

íuský  pítjal  za  Zíínu  Ktisku. 

I  iľkevuýcb  éeniatisnioT,  ktor^  hranice  ruskej  u  slovett- 
ccj  I  -ti  aspoA  čiastočne  objasňujú,    treba  uznat,   že  stati- 

ické  dáta  v  nich  nie  sú  tak  spolahliv^,  /.e  by  sa  na  ne  príaalmC 
kohlo,  lebo  sostavujú  sa  ohyč.ijiie  len  dla  ročného  prlrastu  a  úbytkn 
ratelstva,  aky  vykazuje  matrika,  a  neopierajú  sa  o  z^Lsadu  skutoč- 
jestvovania  na  micstacli  obydlenia,  ktorú  du  m  konštatoval 
^ítADÍm  po  hlavách.  Ani  nemožno  žiudaC  od  vi^eLkých  kúazov, 
veriacich  svojich  vzdialených  a  rozptýlených  vždy  navdtovovalí 
evidencii  držali. 

íío  pritom  všetkom  zasluhujú  také  äemattsray  o  veľa  viac  viery, 

Da  pr.  zprávy  popisujúcich  výborov,   m^Izí   ktoni'mi  je  mnoho 

;ých,  Ľo  nestarajú  sa  o  \ii,  aby  ich  popis  zodpovedal  skutočnosti, 

o  to,  aby  čfm  skôr  mohly  povedat:    ^Murfn  vyplnil  povinuosč 

in*.    ]to  kouiuže  záleží  viac  un  tom,  aby  uáleiŕite  poznal  počet 

veriacich,   ak  ntľ  kňazuvi?    Veď  i  tonm  najposlednej^iemu 

iuHovi"  —  ki^tf    \d    nie  v  íuom,   a.spoú    v   Innotnom    zá- 

—  nemôže  byí  lahostjijným,  či  mu  počet  veriacich  ubúda,  a 


Í>U 


Preto  inyslfiu,   ž«  zakiaí  etnografiek  ŕ  a  lintiiii 
ua  uaších  ätramlch   nebudil  dókla<l)ui  pruskúmnnts    i...- 
spravovat  sa  lUa  šemalisinov  cirkernýcb  pri  určovaní  hra- 
rusk^ui  a  alovenskýin  obyvattifstvoni. 

V  Somti(r\ilii)    „Miiŕiyaľ   koróna   oraztlgajboz  tart*>í6  p«| 
szerzetesreiidek    e^yeleuies  m'-vtitra"    na  rok  1^78  w 
kat  biskupstve  mulcaŕevskom  všetky  f  h  ry  sjai-ykom  c.    -, 
nyelv)  a   čiastočne  i   ma»íarííkým,   z  čoho   na"ileduíe,    ie 
veriaci  považovaní  sú  za  Itiisov,  alebo,  čiast^i'ttc,  i  Mft(!arov. 
s]}ís   ui):íva   v    (;ľ.-kat.    biskupstvo    prešovskom   I»5   f&r  s  jaxvki 
siovansko-ruBkým   (szlAv-nithť'ii   iiyolvti 

j  maďarsk.Ým.    No  i  v  latinských   éeuui 

z   r.   1870.  a  189'^.   spotiifiia    sa    pri   jciliinUivych    iuntcb    ^hai 

Blavo-rtitlieuica*',   ]K>(i  ktorou  luá  sa  vlastuc   mzumol  posloi 

ľoétina. 

O  poruéten^cb  SIovAkocb  vo  SpiSi  môže  byť  rec  ibn ' 

fare    kojšovskej.     Obt-ť    Kojšov  —  poilIa  šcmatismu  /  t 
založili   ofiadnici  7.  ro/lieiiych    krajov  u  stolúu   in(;n(ľ 
a  Oravy.    Títo  boli  zvfičAa   liiterúni;    no  boli    tAui  v. 
6  Rusmi,  o  duchovné  potreby  ktor}^ch  sttmii  sa  fanin  kl' 
miklušDvcckí,   bti  i  Ifvovskf  v  éariňi  a  helcmanovt<k(. 
r.  1717  mala  oIwľ  svojíľIi  vlastných  gr.-kat.  furárov,    ki 
hoľlívoHCou  obľ.itili  celú  tteilinii  na  ^r.-kat  víorti.  Lak  ie 
fanír  (ioorgij  Tarasovič  nenašiel  tam  ani  jednobo  privri.  : 
Luiherovej. 

V  makovickom  okrese  (v  ŠariSi)  Bú  dla  éemntíitma  (r  II 

i  día   uisCovania   najbližšieho   suseda   UJ6jho,   gr.-kat    forárn  k 
kanonika  zo  Závadky,  poslovenčení  Rusi.  Možno,  äc  -■    '  '  -      - 
boli  predtým  Slováci  ev.  a.  v.,  uo  teraz  splynuli  b  I 
že  icíi  už  íaáko  ro/oznaC  a  každý  pnvaíuje  ich  ■/■ 
považujú  sa  za  takých,  a  či  ešte  i  dnes  r.n  Slov. 
S  cirkeviK'-ho  liladišfa  dr/fm  za  potrebuó  prii 
spiftský  gr.-kat.  dištrikt,  z  kton^ho  puzdejAie  íl  hrui...;. 
Ttílgart  a  Vernir*  Rpnjené  boly  v  osobitný  hnmský,  a  ! 
Nižné  IÍL'pase,   Toriska  r.  li^Hí)  v  osobitný   kvottkit     i  , 
kľdysi  od  IVtra  ľurfeuija.    biskupa   mukačevslíi-ho,    \    ■  > 
iiľjšej   tiesne    sverený    pod    nrluniin   a  záštitu    dueli 
kapituli  lal.  obradu,  ale  pre  akúsi  rituillini  rnstopiu  i 
likým  prípisom  zpod  právomocnosti  tej  vyňatý  a  ^r.-kat.  bil 
uiukačevskŕuiu  prínavnLteny.    NujslAráia  zuáma  oerkuv  tol 
striktu  je  v  Olšavici,   vybndovaiiA  r.  líiOI.    V  OfŠÄTlci 
i  Michal  Manuel  Olšavský.  bývalý  biskup  n    '    ' 
pove»tui!'hu  uiouastyni  u  cerkvi  basiliiov  v    >  ,e  ]«, 

chovaný.  V  Podproči,  filiálke  sptimenuttíj  fary,  je  murttn/  (r.** 
koRli>l  kn  cti  SV.  apoštolov  Cyrtlla  a  Mi-ludu  V  hnnH»-» 
dištrikte  sú  niektoré  )^-.  kat  fary,  ako  Jarcmbiná,  JakubÍMiý, 
jonka,  UtmanovA,  Sulln  a  Kľom|ia('fa,  čo  od  čias  cis.  a  h 
íľi^munda,  ktorý  puhkénm  kriitovi  Vludi^luvovi  dul  Uo  zálohu  ác 
Ľubovňu  i  IC  miest  spiáských  za  HH.8UII  ohorských  tlatýchí  ^ 


673 


(áriu  Teroziu,    ktoi-A  záloh   tťn  vymeuila,   patrily   pod  iluclioínú 
jprávoiiiucuuiiC    ^r.-kiiL    Oľdinnt'íátu    preiuyslovskoho  (v  Ilaliči);    no 
|r.  17h2  bol)  ziiovii  (irivlľU'ijó  iípardiii  niukacevsltej,  a  po  rozdoluní 
ŕjto  prí|>a(ily  epnrcbíi  prešovskej. 

Niekrorô  kosU>Iy  to  Spiši  sú  spoločnú  rlra.katollckemu  i  gr.- 
iL  ohruitu. 

Zmieuíl  aum  sa  o  tom,  že  uhorskí  Husi  pred  rozdtieiifiu  uiuka- 

[čevíkoj  epan'hie  ua  dve  patrili  všetci  pod  biakupov  iDuk;iŕevských. 

jDc'jepisDt^  poduuia  o  vzotku  uiukačevskébo  biskupstva  vz&ihujú  sa 

iu  najilAviicjMiii   čusť>m.    Považuje   sa  7a  jeduo  z  tjfch  sodern  ;íľ.- 

(jcaiolickvľ.h    hiskupi^tví,   o  ktoiých    zinionil    sa    už    Pilfjrin.    Avwik 

ipofalilivé    dábi  o  pôvotle  jeho   počluajú  vlastne   tam,    kde  vidlnit* 

la   čele   biskupa  Jáua^   t  j.  okolo  r.  14ÍH).    Od   biskupa   Jjlna  1. 

;i4yi— U98J  až  podues  bolo  vMukučeve  len  2ít  biskupov.  Príčina 

ihúto  uitpadue  innli^liu  počtu  je,    iú  po  biskupovi   Metodovi,   L  j. 

r.  liií^H  až  pu  r.  1707,   uachiídzajii  sji  o  biskuiistve  lou   velmi 

lejasiii^  dáta. 

JeMli  v  prešovskej  eparchii  sú  teraz  i  Slováci  gr.-kat.  vyimania 
tak  značnom    počte,    ako  predpokladá  A.  L.  Petrov,    nuž  museli 
km  byt  i  vtedy,  ked  eäte  nebola  ndlúčeuá  od  mukačevskej,  ba  už 
pred  úniou  r.  Ui-l!i,  lebo  novMe  dejiny  drkve  v  Uhorsku  nevedia 
í'         ■    ii   nič,    že  by   Sluváoi  —  katolíci    alebo    evanjelici  — 
IV  /I  u    počte    boli    prešli    ku    ^'r.-kat.    nesjednotetiej    alebo 

ajcdiiulťuej  ťirkvi  Mlčanie  dejín  o  tak^m  fakte  potvrdzuje,  že  do- 
nuenka,  akoby  Slováci  v  znaenutu  počte  bolí  prlslu^riikmi  gr.-kat. 
miathkej  t^irkve,  nemá  2a  sebou  int^bo  dôvodu,  okrem  asi  toho,  že 
moho  gr.-kat.  uniatov  liovoľl  dnes  po  slovea^ky,  má  slovenské 
fky,  piesne,  kroj  atd.  No  dôvod  tento  ešte  nerozhoduje;  lebo 
1A  tých  domneiydi  gr.-kat  Slováktiv  eíste  neiiie  tak  vtestraune 
ikuniant-,  že  by  sme  boli  oprávnení  p^x-byhovaC  o  ich  niskom 
«vode,  ked  sa  i  sami  povaľujú  za  Kusov  a  nie  za  Slovákov.  Veď 
ledxi  uniatmi  mukačevského  biskupstva  sťi  i  Madari,  ktorí  sú 
rIttftDe  len  poniadaičenl  tiusi;  nuž  prečo  nemohli  by  i  tí  p'.-tau 
ílováci  byt  —  aspitŕi  zvííčäí  —  pngloveučení  Rusi? 

Teraz  burf  mi  dovolená  ešte  jedua  poznámka  o  Uusoeb  uhor- 
voči  spisu  pľofessora  I.  P.  l'ileviča :  „yrnpctaii  ľych  B  cm- 
lue  n.  iieio  noiipocu  n  aa^a^iH  pyccEoA  ncTopuqeccoA  iiayni" 
tapmaBO.  IS1)4). 

I>utyčiie  ruskej  kolonisácíe  s  tejto  strany  Kai-patov  zdá  sa  byt 

tym.   že  ruskí!*  plemii  a  meno  mohlo  sa  tu  zjaviC  po  prvý  raz  už 

i>red  prdiiodom  Mad.irov,  ba  že  ruskô  osady  siahaly  až  po  Ttnnnj. 

\'a  to  piPiikazujii  riinoht'  topoyiahcki'i  názvy,  na  ktoiv  sa  menovaný 

iŕeuer.  mlvnláva,  najuil  tie,  v  ktorých  prichádza  ]>rívla5tok  Unsky, 

luaká,  Iíuské,  Orosz,  na  pr.  iUiský  potok,  Iíuská  \'es,  Oroísz-Mota, 

ŕuncz-Ku&zka,   Malú   líuskovce,   Úrosz-Komuróc  attf.    Ale   možm), 

iská  kolouisácia  opakovala  sa  v  XIII.  stoleti.  ked  krát  Hdo  IV. 

íIiaI,   aby  sa  kraje  Tatármi   spustošené  čťin  skôr  zídudualily,  a 

'^ne  v  ŇIV.  stoJetl  pod  Koriatoviňttn.  Pritom  všetkom  spnme- 

kotonisácia  sotva  bola  tak  valná  a  silná,   ako  sa  menovaný 


67i 


učeuec  (lomnieTa,  lebo  oázvv,  ako  Itiela  voda,  Uystrá  rnda.  Iťvľtok^ 
(L  j.  iiiicsLiiDSf,  kde  sa  voda  ro/tckíl)  u  pud.  neukazujú  v 
niäkých,  äIľ  i  ua  bulhaľskycli  a  slovťiiRkych    oltyvatiífov 
ba  známe  sú  i  v  iných  slovanskýih  kľajiich.  Rusky  živo)  udr^ 
v  Uhorsku   itajŕÍBtejšie  tam,   kde  osudy  ru»kä  vzniklý  husto 
[lopľí    dľtihoj  ň  uPtvorily    osamolé   ostrovy    uprostred    iuoi 
obyvaloÍHlva.     Clm  vzdíaleuojáic  a  isniovanfíjsie  '  >\y 

tým  skôr  sa  posloveočily,  pomadarčily  alebo  poiu  ;    ') 

28/VlU.  Štffan  ^tMk. 


'}  Ja  som  rád,  ^e  iiiiznAmkamí  mojimi  pAn  MUfk  bol  pohOBijj 
(rtauiD    svojich    vľ.ácnych    /námostí  o  eiDO(íroHck<cli    pomeroch 
kroja,  SpiŠa.     Bude  lo  cenným    {irfspeikoni  k  osvcUculii    íiiU 
oliiľky.     No  i  vývodmi  jclio  potvrdzuje  sa  lo,  u  ŕo  ido  pri  mojldi 
Knámkach,  ie  lotii  v  stoliciach  Spišskej,  Ôirl&Kkej,  ZeioplínOíCij  atd. 
T&etci  vyznavači  grécko-katolickej  cirkve  sú  Kusmi. 

Sembcrov  výrok  o  tom,  ík  Dárodoosf  brala  sa  podfa  nAboli 
tiiľzakliidal  sa  iia  nepravej  ttironmicti.  Nanmoviŕ  nepísal  dla  Kpm 
raky  ŕcrpaných,  ten  výtťcne  tnal  haličskú  Hna,  kde  u  nar- 
pre  Iftorií  pt-i^icl  (1883)  do  auslríjski-tio  Tilzcnla,  n  prťtUa  v 
sTOjom  o  tejže  haliCskcj  Husi  (C.iaiuiucEÍfl  CŕiopBHn.  I,  32,  ^i)  ^^ 
TOrf:  .Suclioveutitvo  ru&kó  oazývalo  sa  ruským  k'U  podla  r. 
cirkevných  obradov  od  latinských,  ale  nie  jrodŕa  jaxyka  a  nárDunošu. 
Vt  Y  prró  roky  pripojenia  IlaličQ  k  Au&tríi  vludne  org&oy  nenohly  m- 
dozvcdieť  Ra  o  jratvovani  ruski.>ho  národa,  ako  vAčSine  obyrataiiťt 
v  kroji,  i  o  roskrj  cirkvi,  zaujimnjáccj  dve  rcrké  cfian:hic.  Ako  v  *»• 
kladoch  vládnych  orgánov  centrálnej  vláde  vo  Vi«dni,  tak  i  v  bar 
niach  a  dekrŕtoch  tejže  vlády  toho  ittsa  čítame  v^de :  ras«ii 
viilkcruny.  rufi^síííchí^  Kirche,  rtissisthe  Gci^tliciikeit  a  p.  Xa  toto 
pixalo  sa  z  vBčšej  t^asti  leu  t  smysle  lionf)*.«5Í(ttiúln<im,  poneia<^  Dl 
R&rodnosti  o^tc  vtedy  nebol  prišiel  bií.toriťU>'  poriadok,  ľollak  a  kal 
Ru&ln  a  uniat  boly  vtedy  syoonyiny,  a  dosiaí  oito  ^)  níelon  t 
prostého  národa,  lež  I  v  rojihovoroch  intelliucncie  neroht  sa  roxdiel 
národnosfon  a  národným  cirkevným  obmdum."  S  tajto  strany  Karpaln^ 
u  nás,  bolo  eSto  viac  pričín.  pre  ktorí!!  nerozlíiOTaly  m  tíelo  ilii 
cliopy.  Tieá  baliíský  Ras.  J.  F.  Golnvacký,  anatel  t>chto  fMiiuRrot  1 1«- 
duig  i  B  drnboj  strany  RarfíHtov,  sponilua.  akú  fiú  a  lol: 
etnografov  i  štatistikov.  („HoiídelK  olivvatefhtvo  dta  pi 
iiosti  predstavuje  neuverllcľnĹ'  ťaikosti.  Siet  moJi)06lÍ  nl 
ani  hranice  obyvaterstva,  ani  verne  určiC  poiíot  jeho."  CJaiu.<....,M  O 
Biin.  [I,  83.) 

Mňa,    ktorý   som   tej   mienky,    le  Jíumlacki,   Iŕl-' 
obyvatelia,    vyznuvači  gréck o- katolíckej  cirkve,  »í  ti: 
ich  kattilicki  susedia  v  Pohorelej,  na  Závadke,  v  Ilelpc  a  i'uWwkír,  — 
mAa   mohla    hy  pomýlif    výpoved    lelKártskcho    rud&ka,    ie :    «tBU4Íi>t^ 
koAa  chcú  trochu  oičadií"    V  jazyka  Telgárt^aaov  vialUo,   odl 

*)  Pisano  r.  1875. 


sIoveoŕinY,  molilo  n  zakorenlf  i  vllvom  staro -sloranskrj  bobo- 
slBžliy  a  školy.  Air  o<)  TelgArta  na  juho  i&\taá,  (faU-ku  í»  liontini 
a  (lolainí .  až  |io  iďinú  súsĽitstvct  Thluifanív,  v  gemerskej  slovenčine 
86  i  (Hkčto  sluvú:  slupka  {rrynsa.  mui^iiir),  lak  (ľOCl,  v  tdoOule, 
holdmnica).  ohiotlok,  hika  (lytíťa^,  itpovaf,  upovanie,  ohUsl^  {oQjtď.lUfl) 
a  \  %loTp«iAiIi  lahi^to  Ivarj :  - ľyrtw/  (UHiif.Tti  od  vyňaf).  aspokfyjU'iú 
(fCIloiouiiUTii)  atJ.  alJ.  (Len  óo  mi  uaiiorliyurc  prii-liudl  ua  um.) 
Á  napriek  poiikizaniu  Ladislava  Dartolotiiai-idcRa  (v  Nutitiarli)  tuto 
iasí  Oeiiurra  predsa  oeodoherA  nám  ož  ani  pmfessor  A.  S.  Hudtlovté, 
inhít  nM  ťptuit  dobrý  |>riatcl,  ani  >&ri  prof.  A.  A.  KuŕubJDský,  ktur^ 
Xtítifi  lela  r  Odeiise  Uk  dvoril  Zícliyho  expodicii,  ako  by  nikdy  nebol 
bf  val  na  Slovensku  a  nebol  aul  slavisíiom.  (Hodiluviif  totiž  v  svojuni  dielo 
H*<tc[iTtLRÍe  iiepB0BHOC.taBancEoS  rpauvariiEH,  HapiuaBa  1883,  slo- 
voCiGk)'  jazyk  na  výcbndc  vedie  len  po  rieka  ŕajavii ;  Koíobínský  riak 
rjflši  sponiá  túto  otázka  $lo\ao)Í:  ,PodIa  mojej  mienky  jednu  je  pravda; 
čo  je  pravos^lávné,  to  je  lu^kč,  nie  ío  uic  je  piníosláviaS  to  eiite  nieje 
slovenskí,"  [líarpaiiHnniaft  oTieri.  o  aanariavb  CjnBancKiiMH  na* 
pt'liliaH.  SailHCKU  UoBUp.  ytmB.,  187G.]  No  A.  L.  i'etrov,  kiorŕ-ho 
mienka  zaznaúil  som  predoäle,  odbil  Kocubinskebo  poznAmkon:  „Takým 
E|iŕit<i)loni  pán  Kočubinsk,^  oilrícka  sa  na  zilklade  Jazyka  oddcHt  pravo- 
slAvnycb-uDiatov  Slovákov  od  Rusov.  Preto  ani  my  ne|xivAiinDemc  si 
DÍm  ozoaŕcuej  bránice."  Ta  opakujem.  Že  A.  L.  Petrov,  ktorý  v  prciov- 
skej  eparcbít  napoiitnl  len  9tí.3r>l  Rusov,  spraToval  sa  dla  informicíf, 
obdrí;anýrh  od  nigv/delanej^ieb  obontkých  Rusov;  t  j.  bratia  Rusi  Kunl 
otttňvBJú  jestvovanie  Slovákov  v  svojej  rirkri  a  príbliluc  vetlie  nkáxnf, 
klorí  sú.  kde  bjvajiS.  Práve  po  tieto  dni  shováral  som  so  s  ruíkím 
profeuoruui,  ktorý  prí&iel  so  iHtudijnej  cvhIv  z  Karpntov ;  bola  rtc  o  Aa> 
tonoví  Hírílinkoľi,  a  profe<;iior  vysloví)  ku  o  ŕioni  nko  o  rut^kom,  ulioriiko- 
r&pkuni,  rcoegátovi;  ja  korricoral  som  lio:  „Slovenský  renegáti"  a  on 
mi  o  cbvflku  prisvcd<^il:  ePra^ila-  slovenský.* 

Svedectvo  maiTar&kGJ  ätati&tiky,  na  ktor^  odvoláva]  som  sa  pre- 
doile,  nábodon  bodun  jr  nvá;:etiin.  Prí  ^ŕfunl  luAv  roka  1870  nepýtali 
M  totiJ:  na  iiiäUTinský  jn/yk.  Ale  pAni  »pamMnli  sa  ešte  prv,  ntii  ub- 
flftaný  materiál  beli  by  sprai-ovnli  a  výsledok  publikovali.  V  ministers^tve 
kultu  mali  :i|utÍ!<tlĽkť-  «vka^y  u  utenieuluniyťh  škuldcb;  v  l>'cb  bvla  1  ru- 
brika o  matenn^koj  re^i  školopovinných  deti.  Keleti.  nái^elnik  átaliiti- 
ckébo  úradu  krajinskŕbo,  podlá  maierínskej  reči  fikoloporínných  deti 
v^poŕílal  tciJa  materinskú  reč  i  krajinskťho  obyvatelstva.  Ntii  t  toboto 
TjfíUt,  tc  o  dísat  rokov  (1H80),  pri  novom  popisr  ubyval^rslva,  v  severo- 
týťfatHliiýdi  Klcilii-i:it:h  našlo  m  n  100.000  Slovlkov  viacej.  Tu  jeitL,  keď 
»kola  biila  i^ifťko-kaiolii'ka,  Kc-leli  bral  ubyvatefov  palrlt^nej  iibce  z» 
Košov;  no  /  týi.bto  o  desať  rokov.  keJ  pri  |iO]úáe  obyvateľstva  q2  pýtali 
M  na  maiorínská  rc£,  100.(KKt  fudl  dalo  ma  xapisaí  za  Slovákov.  Tt 
r  ktorých  ducha  robí  u  v  Ľhorskn  úradná  Štatistika^  toboto  času  ne- 
udajú sa  báí  .hnevu  a  pomsty  Ruska" :  oni  Slovákov  jioklntlajú  u  d»- 
b'-  <íú  pre  panslavismufi.     Ini  Je  Rus  nitbán.  Srb  uiO' 

vi^  <     Udy  pansláv. 

ĹKipúktam,    že    „novšie    dejiny    rirkve    v    Mhorsku    nevedia  o    tom 

/ti:u'ni-iJ( 


67« 


|)o(tc  boli  proSli  ku  gr.-kat.  nefgcdnotenej  sto  Ejodnotene^  di 
dejiny  v  Uliorsku,  cirkevné  i  necirkevcé,  eslc  u  václicotii  n^vediA.  8 
uploiiihúiii  iK>£iiia  si  Hunfalvy  v  svojej  Ktoo^riifií  TIj 
oi-stiij;  etbnoRrapliiája.  I87tí),  a  predsa,  hovoria*;  o  víero. 
tvrdí,  žft  „i  pár  kalvťnskjrc  obrí  ntydo  sa  v  Tekove  (';  a 
Fo£iil  zvoQJf,  ale  nevie  kde.  Ako  menila  sa  u  niU  vítra,  a^^  i 
teda  podfa  vioruv3ziiauÍB  nrčiC  oároduost,  odvolňvul  suni  u  v  &uifi 
makovický  okres,  kde  /.a  Márie  Tort-zie  celí  protoKtnnlskť  -^--  i 
do  vÝťhodiinj  (aníatskej)  cirkve.  To  ja  fakt,  ktor)'  tnoino  • 
nie  niektorí  Slováci,  nie  jednotlivci,  ale  celŕ  oko  menily  vitfu. 
o  louUo  punkte  pozoruliodné  svedectvu  iiacbodímc  i  v  ŕlánku  p.  Hali 
o  JeUave.  (Vidz  v  tomto  sošitc  Slov.  Politadov.)  Gľuícnky  cv.  sanii 
rokn  1661  žaloval  sa  stolíi^Dénia  sbromoždenia  pre  cbrámy,  clň'vf. 
akou  stratioa  ev.  cirkvi:  a  medzi  tj'mi  rhrúmy  bol  i  sumi«<  i 
TulKiirtum  a  Vemároin.  Ak  je  dukunient  puna  Maliakov 
tak  v  XVII.  Btoleti  i  ua  Sumiai-i,  TelK^rte  a  VcroárĽ  bcila  lu 
j^o  T  BÚseduýcli  obciach  líronskVrb. 

Alebo  vo  je  3  lakovanými    Sotákml  v  Zemplfne?    Jpúnl  i  nicfc 
protcftantskóbo  (kalvin^kebo).  druhí  grčcko-vfcbodného  i'ani.< 
snania.  JcKtlí  protestanti  z  nich  kú  Slováci,  lak  Jstť  Slováci  ; 

Alebo:  mám  pri  mke  malú  ítbierkn  nántdných  piexoi  Dbur^ko- 
skvcb.  (ľyccKift  Ct>JOuefi.  VuľHap^b,  1890.)  Mnob6  z  piesní  tnta 
prepfsat  latinkou  ~   &  nú  ^lo^enskŕ. 

r^  XU  (tlUftf  AOnfclIO  NOA? 

Ma  nunTCpD,  Mara  noi, 

Buita  a, 

npcnuy  pajiuvTi.  u  norfcxy 

Uaiaja. 

rxkrb  noHiua,  joiiuto  mm  I 

ľ)tt  MB  riKjfrb.  uara  xoa  — 

MU.1UIO : 

Bi>  otn,  6iu%  Holl  luitMUQnuiiHfl* 

n  cro. 

Mti>ci>  pa(ji!.ia.  A»iit>Ko  Moa? 

;)il  aiLia  a,  naio  Moa, 

BtnoivKi : 

Ha  rpolVb  mOTú  naAiuuniŕro 

IíppoľiHíin. 

'Si  't«>rot:n  uitta,  aoii&ka  non? 

\it\  'ni>  Aiuícu,  Mara  mok, 

Hiua  3, 

Ht«6u  oni  4iiaji,  aie  a  en 

Jlnfíua. 

rieoeň  je  viac  f^lovenská.  než  ruská.   Pritom,  kto  zoa,  ■ 
DcniStil  i  filuvá  i  tvary.  Kto  zná,  (í  pr&niŕka  Dcvyzerala  by  >..... 
aki^jftie,    krby  ja    nie    Rob    bol    po74iaŕiÍ?    A  na  toto  Tiotko  ie 
nemal  by  práva?! 

A  jeftt]i   tii   ozaj   máme  do  iinenta  s  Hoaai    posloToaŕCDj 
K  U>bo  io  nasledtOe? 

MĎiimio  huvorít,  ie  Slováci  sá  len  katolfcj  ■  proLesUati? 


Hračky  il<'il  {cftl;u<ilnvut)skvrh.  ľCapfiit  LndisliiT  Malý,  učitd  ita  Bŕ«nv 
xých  liorÄcli.  XuUlutUtiil  Alois  Hm. U-  knihknpec  v  Pnwe.  Se^  2. 
Cbiiu  1U  kr. 

lia  doba.  Kcvlú  pru  vMil  umúm  u  xivut  sodaJni.  Praha.  Ročník  I  L, 

sAíit  n. 

Ob«or.  Ca»upis  pro  hospodárstvo,  remeslo  a  domáci  ŽivoL  Roioinherok. 

lioiu.  vn..  i\  S. 

NM  domov.  Obr&zkoTý  časopis  idbavDy  a  pouSoý  pro  lid.  Bo^ik  VU 
^  \b.  Oloinour. 

Vlonoo  ľabari  i  pitui-i.  Zagreb.  Rnín.  XXVII.,  ŕ.  29 — 34. 

JIlH.'TOn».  ."íyxoBtio-.THTepaTypuufl  xyimajb.  yHniapv  ľo.rw  XI. 
upx-  U. 

^^EJIO.  .lucT  3a  RayKjr,  cnHzeBiioťT  h  ApyDiTBoiia  xhuoi.  Jv.ill. 
ľoAHua  jpyra.  Eeoiptu.  18U5. 

Hiva.  Roŕaík  V..  í-.  20—22.  Briw. 

Kvóty.  Praha.  Koŕalk  XVII.  Ä.  9. 

Čaa.  List.  rínovaný  verejným  otázkáin.  Praha.  RoJn.  (X^  fitlo  39 — 3&- 

^KOirkevné  Listy.  Ru2omboruk.  Rat^n.  IX..  <!;.  6. 

^HK*tohoke  Noviny.  Trnava.  Iločo.  XliVI ,  i.  IG,  1&. 

^^^OTutski  Bvet.  Letatk  VlII.,  6lev.  27—29.  T  Trsta. 

V       Ziujlioa.    Mi^^a^iitk  /a  toliawu  a  puwaóeiOe.  Zhrouuilaj'  ŕasopts  hon\Jo 
^^_      a  (lolujotu/i><Uich  Serbopr.  UodyäÍD.  Leliúk   14.,  ŕ,  H. 

^{"Vluc.  Rovník  Xt.  i.  U.  Praha. 

Hftdft.  ťoQci,  xahavi  i  angotoosU.  Sar^jevo.  Oodina  I,  broj  16^  17. 

Dom  a  ôkola.  Vj'clinTavaterský  ^asopU  pr€>  rodi^uT  a  oditolov.  Rofoín- 
berok.  Kotufíi  X.,  £lslo  H. 

SvetoBor.    llliiii!rr.van)   tý.lponik.  Praha.  Boônik  XXIX,  é.  37 — 12. 

Nukl.  kQilMJskärtia  F.  Šimáúka. 

Zlata  Praha.   í>br&zkovy  časopis   pro  ziibafn  a  pouŕcnL  Ročoik  XXIL 

Č.  37—42.  ľralio.  N«kM«(cI  J.  Olto. 
Pr08vjet&.     List    m    zah&xu.    mano^x  i   nnijrtnosr.     TACreh.     God    111. 

B«d   17. 
Lumtr.    CaKopi!t  /.itiuviiy  u  jmuťtiY.    ťnilia.    llf^daktor,  majitcl  a  vyúa- 

iai«l:  J.  V.  .SlÄtIek.  Iloilnik  XXJíI..  íí«lu  30  -33. 

BosUedy  sarjálnt,  poUtickč  a  lileráraf.  Roínik  IV.,  t.  11.  V  Chnidinii. 

HUdka  Litcraral.  Uet;  Tónované  Uterami  kriticQ.  V  R^hradé.  Ruč- 
wk  XU..  ľ.  9- 

Patnik  BT.  Voitoäský.    Novinky  prv  kaloUcky  ľud   V  Tmavo.  Ročník 

VIU ,  aalo  h. 
StrAft  na  StOD«.  Ročník  U.,  čisto  8.  V  Ružomberku. 
^rsegb|d  powneoliuy.  Kraków.  Bok  dvanásty,  zeazjrt  a. 


L 1 8 1  á  r  (.^  ík. 

A.  L.  1  Ž.    ^ÍTr)t<ipi«  E.  ti.  T  oftalcttiijiiccin  >':t9le  ui  tnotae.  —  Pod- 
^talraiitký.  V  nuledujúrou  dUle   —  J.  6.  v  If.  TalnieJL 


AlL 


^lovťu%kň  Nvudbii.  dostavil  KriStof  Chtfváí.  iPukm^onnuM  'r:' 

Jak  plťiiUť  r«<t1ú  . .  •  ľ.uduttln  Po<{jivorvuáá 

SrňUý  :;fni*rjil.  Xn  žítdih.  Od  .V.  A.  Luchtnanopfí.  PreloA.  />.  ».) 

Ki->taurAťÍ4   na  driHlie.  NapiMil  ^Varíin  SáeilAdHíiy  ....  gMl 

RiiMiHrliililuvr  llli^Iť.  Oii   Anťma   Ccehwa.   Ir  .....     HM 

Eti^ťu  4*ťrnmrltii.  ŽivHopisnit  črta.   (S  poili>ľ.  •jomder  LcMk* 

(mrdiiii ..■»,    ftt) 

Nvadobnŕ  ohyŕaje  v  Slovi>u»kuin  AradAft  '*  O^mií^-^  <.."■•'  w.-í-í 

í?Of/rt.  irU'kouôpiiio) ajf 

l'lťHť/i.  7'<H/(fi(niHj>% en 

llt-Sľila.  fAkej  viery  aĎ  Mlfiváci.  i!**r/im  Jfätt)  «> 

I.ltrriiti'ira.  (Vť1ikiintii'.nf  hry.  —  Pyccsafi  fiec-fe^.  —  t  c^k)'  Lítl.  —  Saík 

íhibí.   -     l.arHe  knižky.         Vjbrauč  Cebkí*  ljuiiifrľ*ky.  —   ■inl.  Vrn--- 

Ucvtové  mňitui      £U 


Ďalšie  spisy  redakcii  zaslané. 

Humoríatloky  kalendár^  Vtliinkn^,  tta  iiffstiiitoy  ntk    |^ 
roi^Dlk.  V   V^ň/.^^.    M^kcni  i  uAkUJcm  Juii.  Ŕ.  VillnikA. 

2iva.    Ču'iupút   itŕlriMliiirký.    ľrabft,   ročiilk  VI.,  A.  8.    Vy<Uvatiil  «  «^ 
ktnrlatcl  J.  Otto  v   ľrazo. 

EasatolAa.    ČAsupis  pre  ktiL  ducboviu^  rečiifrlTo.  RitJ!oinli«rok.    Rodift 
XV..  í.   U.  . 

NáA  domoT.  Obrázkorr  časopis  itÄbaTný  a  poiifin''   •■'■'  ií-l     n.».-..;ir   ťi 
í.   17.  Olnmouc 

Obsor.  rinsopis  pre  liospud.\rstTO,  rvme&lo  a  domáci  živoL  ÍUi^uriUwhL 
Koŕn.   VIL.  ŕ.  9. 

Vienac  Kaluvi  i  pont:i.  Zahreb.  Roča.  XXVU^  č.  36 — 3». 

.mcľnirt.    J^yxoBiio-jiuTeiJUTypRuA  xypniLfb.  yHraapv  ľou  XL 
iipi..  iti. 

Zlat&  Praha.   l.)bťá/.kovy  i^as^^pis   pro  leábavo  a  |ioii(«&Ĺ  Bočník  XXU 
C.  43     4  (i.  ľraha.  Naklailatcr  J.  Olto, 

Svätosor.    IMiisttovaiij;   lýdeimlk.  ľraba.  ttoinfk   XXJX,   II  49 — 16. 

N'akl.  kniliti^kÁrnu  K.  ^íniAO'kA. 

ilEJKK    .Ihct  (H  uKjrc)',  KiiRxesaocT  a  xpjwruevi  zuuot.  ADryrr 
To^THiia  /Tpyra.  Ke<'r]i»x.  1895. 


Rok  1895. 


Solit  10. 


Slovenské  Pohlady. 


ry^ 


-rí4 


Slovenská  svadba. 

SMtaril  Krtítof  Chorvúl. 

ÍPokra<«rftnl*.» 

Injičc  jť  obzeranie  uhniska  čo  do  podstaty  takmer  totožní) 
8  prcívetianii  (iiu  pr,  cf.  Nitra  II,  str.  2ít4  atď.),  a  kde  je  oddelond 
od  QJch.  Iläi  aa  vo  vúôšifiť  iba  t<u],  že  pri  prezvedilťh  vysielAvajil 
nejakú  žeiiii  vôbec,  kiIcHo  pri  nbzerani  ohniska  ľbodía  flanii  rodi^^ia 
mUdožeiilcbovi  ua  zvedy.  Ka  Dibej  Lúke  je  obzeranie  ohniska 
znAme  len  u  vdov. 

V.  Pj-taéky. 

Vo  Zvolenskej  stolici  vypraví  rodina  iSuhajova  po  .dovediích" 
pytaČB  do  domu  vyvolenej  (Čsaplovics  spomína  ich  viacej),  ktorý 
za  určitÝch  reči  a  vinšov  don^ňa  mladému  pero  na  znak,  íe  ona 
i  jej  rodičia  ku  sfiatku  privolnjú  (Dobé.  Pov.  2,  3a).  I  Čsaplovics 
zná  podobtiť  ukt,  ktorý  odbyva  sa  eSle  pred  zai^niibeiilin.  Formality 
pri  foni  sii  lie  isté.  jako  pri  pyin^Kárh  /.xi'  V:z/r,i  fvera,  odávaiika, 
srukovaiika,  rnkoviiiy,  prslí^nkovanie.  zabutibenie,  konaoie.  chodeuiti 
8  ručníkom,  ufLntlavy,  opovedz  atd.) 

ľ'i  prozvediicli  v  piatok  alebo  vo  štvrtok  na  mrakn  (prvej 
T  sobotu),  v  Orave  v  xobotn  ide  užšia  rodina  pýuf  dievča.  Mimo 
bližSicb  priaterov  liijca.  sv.-ika.  strýca.  tetky  atd.)  musí  byt  prítomný 
Hlarejšl  aíeb^t  pytnč,  niekde  aj  dru/ba,  „prlbu/uý  mládenec  jednej 
I  druhej  slrAuky",  ktoréhít  ai  mladoženírli  napred  vyvolí.  V  okoU 
Blatnice  ide  aj  mUko,  pnmocnfk  starejáieho,  v  Oemeii  zástaTuHc. 
PievČÄ  ?n&t«puje  uddavač. 

Kťif  sú  v  dome  mladej  jej  priatelia  na  čele  s  oddavaíora  so- 
branf,  vvbcrii  sa  raenovan''*  osoby  k  nim.  V  Gemeri  deje  sa  to 
v*:'  i:  Nii  predkn  ide  na  koni  ztiatavník,  držiac  v  ruko 

&*i  >^lavu;  /a  ním,  ÚH  na  koťioi:h:  dťužl»a,  mladý  zaC 

a  miuiienci  v  bielych  košiefkurb  a  s  podpeienymi  klobúky.  Kontt 
okrUIonŕ  aii  kvietfm,  ntu/kanii  a  rucuiky.  Nasledujú  na  vuzo  hudob^ 
otd,  a  jť-li  svadba  chudobná:  Ľajdoá.  Konečne  na  voze  sa  rtitá 
itnvia.  Muzika  hni.  Äuhajcl  spievajú,  výskajú,  Mrío- 
klúčov  alebo  yiitôt  &  húf  zvedavĽlio  ludu  ich  vy- 
^«vádM. 

«7 


«78 


Pli   íuýcb  krujocli   ide  sprievod   poáo  a  ub.v^JDO   hm 
Keiľ  sa  blfžiu  k  douiu,   vyjdú   im  obyi^jiio  sliroiuAžiI-"'   ^ 
(TurH'l  a  navzájom  aa  uvítajú.  V  Gemeri  da^iú  vSetci 
niinio  mladólio  zafa,  a  s^taľojší  taího  liovoriC,  po  to  pn^u.   >  aol 
MnlnhúDlo  soLvaže  vstúpia  novopríŠU  do  chy^e.  vyhrná  u  i  úkrTOj 
kaiinirárky    iiilailcj   a   metajúc   na   pricliád/^júcicb    katoirícu  a  ô 
semená,  Kpjyvnjii: 

ZasVpamo  mak,  aby  bolo  tak ; 

7asýpamo  semä,  aby  bolo  ptemá; 

zasypamo  jarec,  abyžu  bol  chlapec; 

zaHvpumo  ľí»1(^,  aby  bolo  isté; 

za»)pamo  kukuricu,  by  tia  n>k  bol»  v  koríco. 

V  tom  ich  privíta  oddavac,  ponukuc  miesta,  a  svojo  míe«(o 
puíitf  prifilóuni  íitarejšieiiiti.  Žony  utekajú  do  komory,  abjr  tam 
vyberaly  koUče  a  iné  dary.  donesené  mladej.  KeJ  »i  !:  • 
posedali  okolo  Btolov.  obtažunych  skleníciamí  a  jíkII  la 

reči.  Najprv  zažolá  pytač  domiícim  takio: 

Milí  páni  novotní  prúíelé!  My  k  vám  úctivé  pticbáxojírí  s  a^ 
tento  ča*  oil  vás  bonpody  žádajlcí,  my  se  z  tobo  v^Hce  • 
vás  takto  pri  dobréra  ;^draví  ješté  až  posavád   spatrovati 
Väemobúucí  Bfih,  ton  dárcc  v&eho  dubrčbo,  uecbat  vAs  i  na  p< 
láskavé  všim  dobrjím  opatruje,   zdraví  dobrého  a  cokult  uzoán 
duéi  i  telu   potrebného  z  míloali    ové   pupreje  a  tuinuto 
predsevzetf  sám  svou  milostí  i>ľít<jumV  bude,  aby  v&ecko  ai 
ke  cti  a  chvále  Uožf  a  k  iiašeuiu   dobťL^mu  a  k  potŕspnl 
váženého  prátelství.    Toto  vsocko  kratiíkymi  alce  sl«' 
K  upľimnébo  srdce  Mdámc  a  viiišifjeme  a  do  láskf  nu^upn 
80  pľfvčUvi*  komeiidujeme. 

Na  t/t  odpovie  oddavač  týmito  slovy:    Slov 
k  nám  pricbázejicl  a  nám  náležité  milí!    Xelicv 
jeme  z  príchodu  a  lioufu  společučho  novóho  prútulství.     K  /mlt 
a  vi^li  Vašich   SInvutiiostí  strany   bospody,    ktorou   od    djL<^   tAi 
míli  pro  svych  lidi  a  našich  pánov  novotuycb  prátetov,  my  u 
čas  s  vdečným  úmyslem  prouká/anou  bospodu  dávanie  a  do 
novt^be  prátelství  se  prívetivé  rekouiendujeme 

Po  tomto  vzájunmoni  oslovení  prosí  pytii 

7a  neomylný   znak   známosti  a  lásky   p^ 
že  Brne  do  tohoto   poctivého   príbytku  véraé  prtjati;    a  j 
/A  tu  prlvf^tivost   uále/ít4>  dékujeme,   tak  i  dále  abr  ttXiu    i.< 
reči  oznámit)  dovolili,  srdečnô  prosíme  a  žádáme. 

Oddavač  menom  hospodára  mu  tu  niokolkjfml  ftlúvy  tlnruU, 
pytač  pokračuje: 

Takli  stav  manželský  u  Uoha  i  u  Udl  v?.áľnýni  byl, 
zuati   múžcme,    že  jej    líôh   <^tec  v  raji   jeslíí  v  alav.i 
ustanovil,   když  prvuf  matku  uasi  Evu  k  Adamovi    j 
ji  za  mauiíelku  dal.  Syn  Boží  za  času  obcovAul  ■  -  ' 
Bvou  prítomností  tou  sám  ji  (?)  v  Kani  (ialilejsk 
jen  k  svadebnlmu  veselí  uajíti  se  dal,  ale  í  novým  maLúuluiu  ■ 


A70 


dostatku  sporaohl  a  vodu  na  víno  obrátil.  Duch  svatjF  na  ruDoliýcb 
loístoch  písma  svat*-Iio  obšlfiié  schválil,  zvlástt'  kilyž  ekrze  Hvat«^ho 
Tavia  vvlililsil,  zo  poctivo  jest  iiinnÄulslvi  u  všech  u  lože  uepo- 
äkvrDÓn^.  Ka  to  kilyž  ae  rozpomínú  tento  poctivý  inliidenec  N-  N., 
nejen  toliko  do  &tävu  maniiclského  vstoupiti  si  iinifnil,  ale  takú 
rf2Gufm  milého  TAna  lloha  s  pilvolením  svých  wílých  staráícb  oh- 
líbil  sobé  v  tomto  poťtivL^ai  [)ľí))ytku  za  nian/elku  poctivou  patinu 
jmí'-nem  N.  N.,  a  protož  vyaila  nAs,  na  ten  ías  sv/ch  inilýcli  legftlfl, 
k  tomu  clli,  abychom  príkladom  Kliczera,  služebolka  Abr.ibaniova, 
véc  tuto  s  pomoci  Iíožl  vykoimli  ľrosfmo  Irdy  V.ašc  ijlovotnosti, 
aby  tu  jiiiouovaiioii  dccni  poclivéiiiii  tomuto  mládeDci  za  hudoucl 
manžťlku  uddati  ni  uestéžovali.  My  jako  dobrou  uádéji  máme,  že 
tádost  nnrie  oslyiranil  nebude,  tak  jiHL^ncm  jeho  shbujcmo,  že  po- 
prejo  H  mu  Uúli  živuta,  milou  a  huduucí  svou  man/.elku  nílIcMtým 
zpi'iŕiulicm  opairovftti  a  naproti  ludiiiúm  i  celému  pratelstvi  púviuuó 
úciivoHti  liuka/ovati  chce  a  bude. 
Oddavač  dáva  odpoved: 

tSloTutní  a  opatrní  páni  prátelé  nám  náležité  milf!    Jak  jsme 
ffloudró  a  statočné  reči  vaše  vyslyšeli,  ku^rak  totií  rízcním  Hožím 
poctivý  mládenec  N.  N.  ubllbíl  8obé  v  tomto  poctívém  piíbytku  za 
ku   poctivou    pannu  jmŕnom  N.  N.,    rozpomíniime  .-íe  na   lo 
mluvnui  Lábana  a  Batu^le,   kteri  pri  oddiivauf  mih^  dcéry 
beky  promluviti  v   I.  knize  Mojžišove,  24.  kap.:    Od  Hospodina 
t  véc  tato,   ucmúžemo  odcpríti  v  uičcmž,   kdežto   Lában  rfzeui 
tavu  man^c]ské1lo  Bohu  pripisuje,  a  že  by  Ukovému   žádcn  ode* 
rlti   nemél,    ukazuje,   rnozitím   iičprávé  viVlôI,   že  se  lo  zvlášuifni 
enfm  Božím  dŕje,  však  hez  privoleuí  dévečky  nie  nčiniti  nechtél, 
\e  mluvil:  znvolojinc  dôvečku  a  zeptojme  sc  jf,  co  <ll  k  tomu.    A 
Uy/  prišla  dčvočka,  zeptali  so  ji:  dices-li  jlti  s  mužom  tímloV  A 
drž  rekla:    piljdn,  B  požtdináuím  Božím  ji  dali  a  propusUli.     Po- 
ouoé  i  my  práré  ts,  to  máme,  že  to  vaée  poselství  rízeafm  milého 
Boha  se  dôjc;   no  však  aby   smo  í  my  snad  v  té  veci  no- 
dili,   zavolojme  i  my  dóvecku.   a  jostli  ona  privolí,   i  my  orf- 
)vati    nebudeme,    ale   príkladom    aii^'ivíi   »taHiir]i  s  požehuiliifm 
iim  poctivému  tomuto  mládenci  za  budoucí  manželku  odovzdáme. 
Po  ca5  víetkych  týchto  rečí  bola  mladucha  ukry-tá  v  komore. 
nť]  izbe.  Vyšlú  niekoho  —  obyčajne  družbu,  tetku  atd.  —  pre 
Q.    \  Orave  dovedú  najprv  nejakú  cudziu,  za  mladucbu   preoble- 
ú  devu  (i  »tarú  Imbu)  a  oddavač  sa  otílže  mladého   ^ata,  či  jo 
ina?    Nie  —  povie  tťu,  a  dovedú  mu  druhú.    To  »&  rak  dlho 
ije,  kjfm  nedovedú  pravú.  (Kžo  Vlk<dinský  tiO,  Csaplovics  2SK  ) 
Oddavač  ot^-lie  aa  jej.  či  chce  Ist  za  prítomného  ndádenca: 
ÄlilA  dcernl    Tito  váinl  a  stateŕnl   pAui  prátelé  tím  i^ílem  do 
bolo  poctivého  pľíijytku  priali,   aby  tehe  tomuto  poctivému  mlá- 
za  hudouct  manželku  vyíádali.  A  protož  zeptiívám  se  tebe: 
.   vo  jmi'iiu  Páné  za  jeho  biidouci  vernou  a  úprimnou  man- 
ku UK'  iMldati  ? 

Dcéra  odpovie:  ánu,  a  oddavač  pokračuje:    Jak  nékdy  I^ban 
oddAvant   Ilebeky   pronduvil,   tak  ujukujome  i  my:  od  Hospo- 

S7« 


mS^ 


&M 


(liua  jťst  véc  tuto,  ncmfižeme   odepríti  v  nicemž.    A  pri*<t  i 
alivclioín  siiad  Bolm  otlimroí  iipbyli.   tuto  dcoru.   ktcr 
oua  k  Umiu  privuluje,  pocUvéimi  tomuto  niláiieriĽi  zň,  i- 
2e)ku  oddávátiic<,  a  vinšujcme,  nhy  toto  uiaii^ehtvf  jakú  se  K 
zjičloá,  tďk   luauho  >'&i»tnäji  aliy  dokončeao  bylo  kc  otí  u 
Boží,   k  potééení  milým   rodičňin  a  k  ozdobft  ceWho  priielsl^ 
V  Kys&či  (kdo  je  prtačka  ifaleko  jed  d  od  uchej  ši  a)  keď  dievča 
prfst  do  izby,  je  znak,  ze  neclice  toho,  pre  ktorého  ju  \\i 
tu  |)Ovedia  domáci,  „aby  prišli  druhý  raz". 

Pri  pytačke  býva  v  obyóaji  aj  fcikzvaoé  veno  (záručiiô)  vyiií 
od  luladej    nevesty,   čo  tolko    znaincnä  jakn   ziivdavok.   *<•  hí  m-í 
v/Ajoiii  8vnj  sliib  nezrušia.  Je  to  obyčajne  niŕoik,  pr- ■ 
v  ZvolenRkľj  si  ndadí  pri  srukovanl  vymenia  prstene, 
sa  svojej  budúoej  latkou  na  lirdlo,  alebo  í  hllkuu  nu  ňaty  eot 
ona  zasii  iláva  mu  ručník  do  vrecka  a  pero,  ktoré  on  potom 
jKi  klobúkom  nosi  a  každú  nedeľu  čerství  dosUne.  Kétc  pred 
podajú  si  Diladí  ruky  a  pytač  irb  „pretrime"  slovy:  Co  íifib 
človek  nero/liičuj.  ľricom  di  jej  „dla  možnosti*  dar.  ohyŕnjní 
iiiaze,  predtým  aj  šperky  Jíliitnicai.    I  v  Miku<ov 
slúbenec  slúbeoici  peňažitý  dar,    hodiuc  jej  ho  <i" 
dajú  si  ruky,  ona  cez  zásterku  a  on  cez  ručník.    Hneď  polom  tyn 
behue  ona  von,   vysypaí  strieborniaky  do  nejakej  nádoby  s  vodo* 
.Častfl  váak  octnú  su  peniažky  v  zásterke  výdujuchíivej  kamarátliTj 
ktorá  lam  „náhodou"  vonku  čakala  (taká  sa  vraj  do  roku 
vydilj  a  tá  ich  už  vsype  do  vody.  Tento  poilarúimk  je  a). 
vkzným  aktom  pre  obidve   strany.,    lebo    keby   potení  ona  nectil 
za  nebu  íst,  alebo  ako  »a  hovorí:   keby  Hbebla,  musí  nicUm 
dar  dvojnásobne  vrátiť,  ale  i  nahradiť  ran  útraty."  (Pobi.  XIV.  521^ 
Podobne  v  Kysáči,  kde  mladý  dostane  „čiernu  šnúrku",  ona,  luli 
1  zl.  „zAvdavko".  —  V  Slov.  A radáťi  po  spojení  rúk  žiada  sUirri 
ručník,  ako  zúvdavok.  Onu  bo  ukáže  starejšiemu  u  ua  jebľ 
oddá  ho  mladoženícbovi.  Sotva  to  urobila,  ui  ndviĽ.uje  uku 
áéhú  svoj  ručník,  plný  jablkami,  a  so  slovami:    ,Po(f  som, 
moja,"  vysype  jablká  do  jej  šiat,  a  dA  jej  5-6  zl.  za  rudn 
dobne  váeťky  prialo  ženičky,  a  nakonec  sa  pobozkajú  spolu.  (Pfl 
XV,  4hi.)     Uiičníky.  ovocie,  perá,    peniaze  at(f.  sú  najobyč»j 
dary.    Pr-stene  si  alebo  vopred  posielajú  po  ženíčkilch  a  núM 
(Csiipl.  o  Turci  a  Gemeri),  alebo  pri  pýtaní  udovzdávajú  {Bi 
niaeides,  Ežo  Vlkolinský  u  aj  iiidej.  Všetko  lo  doje  sa  v  spiil 
príhodných  vinšov  a  rečí.    V  Turci  takto  si  pýtajú   „xdoDU  n 
iiestku  (]>ero)  a  ručník: 

MnohoTážni  prátelél  V  1.  kuize  MojzíSovč  v  7.  kap.  v.  U. 
že  po  čas  potopy  Koe  když  vypustil   linluhiii  z  koráliii, 
doiiesla  olivoví  listek  vo  svóm  pysku,   odkiid  poznal,    íe  fte^ 
umen&ily  a  bnév  Pána  Kolia  ukrotil.  Tehdy  prosíme  Vaše  Sl»i 
Opotrnnsti,   že  by  sme  byli  i  my  W-  bohibici   podobní,    n  ab] 
bylu  véreno  yd  našeho   pána  principiila.    že    jsine  jebo   opi 
legáti  a  poslove.    Tu  nie  nadéji  máme^  io  uám  to  vedlé  naSf 


Ml 


Bti  ucioiti  ráčite.  —  Na  to  v  spiievodu  vinäu  doBtADÚ  pero  a 
čnik. 

Na  Plhej  Lúke  oddiivaly  sa  dary  v  sprievode  dlhých  reéí. 
Bch  tu  8tojii  niektoľr'  nu  tiUiUku.  Majúc  ofhMvať  pytač  dary,  takto 
vorí : 

„Jako  Kliezemri,  sltižcbnfku  Abrahámovom  u,  ťán  BAh  étiatnoa 
itii  lu'inil,  tik  ž(!  011  maiižolkii  [ziikovi  vyzískul,  —  služobník  ten 
jen  ľátiii  Buhn  za  prokiizaiiá  dobnjdíni  dúkoval,  ale  i  nevč:tté 
itô  dary  dal  a  vželio  dobrého  viuáovat.  My  podobné  na  ten  čas 
Lusilí  jsini.*,  že  milý  ľuu  BAh  tak  učinil  a  požobual  cestu  uaái 
tsUni,  /.e  jsin^  naditrmo  nechodili,  ule  co  jsme  rízením  Bo/,fm 
edali,  to  j.^me  í  nbdiv.t^Ii ;  /a  to  miléniu  PaDti  Bohu  a  celt^mu 
niutn  pnitelstvi  iialežitť  dťlítijeme  a  príkladom  Eliezeí-a,  jako 
alanl  od  nuáeho  pAiia  prítole  na  tcu  čas  legáti,  Daäi  DovčsUJ  bu- 
ocí,  a  jinym  sem  priniile^ejÍĽim,  tyto  maliŕké  dary  otfďrujeme, 
BTÔ  ačltuliv  tém  daniin  Kliezerovým  prirovminó  býti  nemohou, 
i  poálé  Dio^iiosii  svi>  my  uadčji  uiáuie.  /e  jako  my  srdečuč  od- 
vAme.  tiik  I  srdečné  prijatí^  búdou.  Bude-li  n4s  Pán  Bäh  živiti, 
deiue  se  (xloui  podlť-  iiej\(!'tsí  niožnusti  usilovati  naproti  pílnAm 
Atelúui  vdťčnostj  dokazovali. " 

Zajímavo  jo  sledovat,  aký  význam  pripisoval  Tud  jednotlivým 
roin.  jakuj  symboliky  sa  pri  tom  držal,  Ke^r  pytač  odovzdával 
Ty  iidiidej  neveste.  Uikto  jej  zavinšoval:  Milá  mladá  nevesta! 
ľíj  hiidipuľ.í  manžel  pitm-jprve  uffi'nije  ti  tylo  ŕ'/imi/,  na /iiak  toho, 
\y  si  so  obuvula  do  iiovŕln*  (dmvu.  aby  ai  nei'hodila  po  cestách 
Spravosti.  ule  do  chrámu  Páné,  aby  si  tak  pobožnosl  náslodovala 
iO  ctná  Zuzauno,  kterážto  kdy;^  ji  starci  bahylonštl  k  zlému 
ntku  naroloiivali,  ona  se  svéstj  nedala,  ale  radôji  buu-(  sobé  zvolila. 
[Téruji  ti  také  i  tenlri  Imutuhik,  aby  si  svou  hlavu  zaväzovala  po- 
é  napxmeuuU  sv.  Pavla,  když  piavi  v  1.  listu  ku  Korintským 
II.  kap.,  aby  ženy  v  slušném  odevu  chodily,  vlasy  své  neukazo- 
Jy,  alo  hlavu  svou  uakrývaly.  uši  svč  zatahovaly,  tti  jest,  aby 
ly  tľpôlivi5  jako  Sára,  mladéliu  Tobíáäe  mau^.elka,  když  ji  utrhali, 
sedni  nuižQ  udávíla.  Ona  to  tiptHivc  snáríola  a  krivdu  hvou  Pánu 
»hu  poručila,  a  tJik  aby  si  i  ty  príklady  ly  nasledovala,  tyto  dary 
J  si  vdéčni*  prijala  jako  od  svélio  budoueího  manžela. 

Oddavač  uipnoni  mladej  nevesty  dakoval  za  dary  celkom  po- 
ibuou  rečou,  a  ua  lo  »ise  oddavač  s  týtnto  vinäom  odovzdával 
y  určené  pre  mladého: 

Obecné  prísloví  jest  mczi  nami,  že  ruka  ruku  umýva,  kterýnt 
tslovlm  prndkiivi'!  na.^i  to  ukázati  chtčli,  že  tomu,  který  nám  néco 
tbrého  a  srdťčnélio  nčinl,  i  my  vdéčnnstí  odniúnilí  se  máme. 
dž  tody  náš  pán  pritci  naproti  své  milé  a  ustitnlm  domácim 
jistô  dary  své  vdéču<isti  dokilzal,  i  naše  nevesta  podobným 
fiAubeut  avé  Jásky  dukazuje,  a  nejen  za  dary  aobé  danú  náležité 
kioe.  aio  (aké  svému  uiiJému  uéco   offéruje,    Offéruju  mu  lotit 

tíSok,  aby  v  potu  tvári  sväj  chléb  vylilodávaje  pot  Bvftj  mél 
rati;  offéruje  k  tomu  Í  pifrkn,  viušujío  srdečné,  alpy  inold 
ech  krestanských  ustavičué  prekvétati.  /-a  to  máme,  že  jako 


fiS9 


jsme  my  dnry  nám  ilanä  srdečné  prijali,  tak  í  2  vnS(  eiráiikv 
s  podobnou  vtlcčností  jinjatn  budoti.  Milý  ľiu  V''  uás 

dúliťýui  zdiavím,   bnjtiým   ^ožebnADím  n  po  smn  tú 

z  luílosli  obdarili. 

Na  to  e^te  mladi  opäĹovne  zatfakítjiir  &  kde  8jl  ai  podrikl 
nič  nopilo  ani  nejedlo,  teraz  začnú.    Obyčajne  si  vhnk  ut  i 
popíjiili,  lobo  .žiadna  kúpa  sa  bez  oldouiäšu  nerobí".  Tak  f 
Malohonte,   k«(f  nevesta  od  knždibo   ubdiiftla  svtíj  dju*  a  daU.j 
niku,  zavdajú  8i  po  sklťniéke  pálenky.     K)Mn  si  os  t  1  it 

a  štrngajú,    „ktoré   íštinuanie)  sa  vždy  uďr»?Mm    hu 
Bprevád/a",    donesú    kainat-iitky    iieveiítiDe  dary  don  M 

orechy  atd.),   ktorá  na  stOl  preil   hosťov  vysypú.     11...  ...  _.  ijUt 

brat:  berú  neurčitý  počet  ovncia  do  ruky  a  táže  au  JBdfn  droh^iw, 
ftči  je  cetno,  či  je  Ucho"  ípár  —  nepár);  kto  uhíldne,  vyhrá.  U 
cehwľie  trvá  dn  tých  čias,  kým  nepríde  polievka  oa  stôl.  — _J< 
muziku,   zabľujii,   niladf  dujú  s&  do  Bpevu  a  lauoa,    k^ui  stJ 
berú  z  voza  doncäeué  dary  ^pre  pána  otca  a  prt:  paui 
Dlbej  Lúke  je  obTúben;^  pie-seň  pri  prsienkovanť  táto : 

Išlo  dievča  na  Danuj,  na  vodu, 
MyscJ  moja.  moja  dobrú  inyael, 

pomoc,  Uuže,  rozmysleCl 
PrvĎ  vedro  z  Dunaja  (ahala, 
Mysef  moja,  moja  dobrá  mysel, 

pomoc,  Doíe,  rozmysleťl 
A  s  tým  druhým  do  Dunaja  padla, 
Myiiel  moja  atd. 

1*0  čas  popíjania  hovoria  vinže  a  zdravice   t\^   mlad 
na  jednu  i  druhu  rodinu  atJ.  Hostina  sa  obvoajne  hnerf  u. í 
V  okolí   Hlatnice  (Turec)  predkladajú:   suchŕ   mäso,    knl  ■ 
hríato,    niekedy  aj  átrtídíu.    V  dolnom  Malohonlc:    pn)i«*\».,.  ,:< 
s  o  mačkou,  kuracia  polievka,  pečienka,  koláč*",  rVteie  (širiidlo. 
pečienkach  sa  pije  víno.  V  Turci  okolo  Slov.  l'ľavoa  - 
toho  traktúvjijú  aj  varením  vínom.  V  Slov.  .\ľňdňťi    i 
polievka  i»o  ^ifi(kami),  potom  kuracie  niňso,  jm] 
5  pampúchamí,  bravčová  pečienka,  pečená  kačici    .   _, ;_  ^   ... 
jahlkamí  a  hrozienkom,  ryby  vypr.tžanŕ.  koláče  a  k  tomu  piTo 
víno.     Na  začiatku  sa  starejší  niihlas  pomodlí,  taktíei^.  i   r 
Sbovor  vedie  sa   prirodzene  o  svadbe:    iishovoria  sa,    k' 
oblášky,    sobáš,   o  hudcov,   dary  aUt.,  vynukujú  si  »aTxAj< 
pfjajú  si,  a  čo  mladšie,  baví  sa  aj  tancom  ii  spevom,  llostini 
riadne    matka    nevestina,   ale  i  mladoženicli    prispeje   k 
útrjit  oldouiáénych.  (Mikušovská  dolina  a  Tuľoc)  Veuu,  t 
stane  nevestA,   z  pravidla   neprichádza  teraz  do  rečí,    ť 
iiaj^red  vyjedtiávanó,  ač  bez  pisonmých  smlúv. 

V  Hornej  Trenčían.skej  pri  ziL^núboní  toto  robiftt     Pri^i^ii 
dndiiivja    mladého    zaťa  a  nevesty    shríiinaždiíi    aa  vi' 
nevestinho  a  spievajúc  rôzne  piesne  uvijú  venec  zo  zi  u  . 
nevestu.     Starší  sa  navzájom  častujú   hrlatym  a  koláčmi. 


663 


ftmec  poloMa  na  stôl  a  dofího  hodí  nnjprv  mladoíenlcli,  polom 
i  ostatní  iiiIAtioniľi  pii*io!>firnv  peiijuz.  I  kamarátky  nevestine  jej 
dávajú  liaiY.  (A  mi  (itltinmiiik  U,  08.  \h) 

Keif  cas  nntofko  poBtťipil,  že  sa  treba  domov  snbľat,  povstano 
EAse  pytflč  u  (fakuje  za  pohoí^loaic  na  pr.  takouto  rečou: 

Utí'l  Piluii  Holiu  chvála,  že  jsiiie  mnhli  pi&ce  naäe  átastlivä 
véade  vykoimfi.  Bflh  dej  (('•iiitn  ndíidnžeiilVliňrn  Dnclia  sv.ili'ho, 
lásku,  pvoruost  a  sv^  požehii^inf.  Mezitim  rozpomluáuie  ee  na  vaéí 
lásku,  kternu  jste  nnpioti  nim  proukii/ali,  že  jsie  náď  poklad  u  vás 
složeny  verné  /.acliovali,  dcčľočku  važi  v  kázni  Páoé  vyi'hovanou 
uáni  ZA  luAu/elku  dali,  k  tomu  pokriiieui  a  nápoJBin  ubčerstviU  a 
obvesclili  u  h\sku  pnitelskou  doktlzali.  Za  to  vgeťko  peknô  dékujíci^ 
žádanie,  aby  vám  liospodin  iítrovu  bojné  vynahradil,  na  duši  i  na 
tele  obohatil.  My  se  zava/.tijeine  i  s  n.tšimi  pľátely  za  to  vácťko 
Tsím  dobrým  se  odsloužiti  a  odmr'iiilt.  A  již  se  vširkni  tuto  dobre 
méjle,  s  Huhem  se  veselte,  s  Boheni  zftstílvejte! 

f)dchádzajúcim  natisuú  ešte  všeličo,  io  inali  pri  večeri,  pre 
domácich. 

Dnes  je  a?,  takúto  obrilrue  pýtanie  vo  väči^ine  na  vyhynutí. 
Jedf^ti-dva  vjnš'e  a  reči  —  ostiUuô  vypluŕ  sa  rozhovorom  o  naj- 
ob  h   vecíadi.  —  Na  Dolnej   zemí  aVS.  je  pýtanie  vlastne 

rf'/  ua  dvoje:  vlastná  pytadka  a  „ídenle  pre  ruŕník".    ľo 

dvoch  oliláákach  určia  si  večer;  bližší  pribudni  na  sldu,  jedia,  pijú, 
nstália  defk  svadby,  usnesú  sa  na  daroch  aur.  Iba  nad  ránom  sa 
s  krikom  a  s/jecom  ro/cháil/^jii,  ^aby  detí  mlail^i^h  boly  veselé  a 
ciijnti''.  Večera  táto  býva  velmi  nákladná.  I  dary  si  pri  nej  dávajú: 
on  dostane  od  nej  ruduík  hodvábny  na  hrdlo  a  ruský  („lurecký-í 
do  vačku;  ona  zase  1—5  zl.,  z  ktorých  mu  kújd  na  svadobnú 
košelu  (KysAč). 

K  pylačke  poja  sa  i  niektoré  povery.  V  Boááckej  <loline  ne- 
Testa,  ktorá  za  \M  rokov  nechce  /fabnúf,  sUue  si  počas  pýtania 
na  ornŕ  železo  {Or^l  IM74,  str.  ÍW2),  V  Šarvaŕi  verí  Ind.  že  keí 
sa  dievŕafu  pri  pytaŕkf  ruky  irasú,  neminie  ju  ten,  ktorý  ju  právo 
pýta.  A  nkolo  Mi>8nviec'  veriii,  že  ktorý  mládeuut:  pre<l  zaanúbeuím 
lio«I  obrúčkut  neinii  hísky  v  srdci ;  obrúčku  má  nosiC  len  oddaný.') 

VI.  Po  pýiiiiif.  Prípravy  k  svadbe. 

Staré  ctihodDé  porekadlá  a  rady,  na  pr.:  Dobrá  žena  nepo- 
trebuje vena  (UoMc)  alobo:  Oert  |Kt  vene,  ke<í  niet  Hoba  pri  ionc, 
offuni  tia  miuie,  ollár  zostiuie  (/.volen}  atd.  HtAvajú  sa  už  teuier  po 
celom  Slovensku  riac-menej  antikvárnymi,  a  namie.Hto  nich  prí- 
dxajú  do  platnosti  inť:  „Dársi  j  o  hrbatá,  lenai  je  bohatá*.  ,HocÍ 
jtobolom,  nech  len  so  soboloni**  (t  j.  čo  je  aj  épatuá,  len  nech 
,),  Pretri  kamdial  viacej  nabýva  prí  uzavieraní  maní-elstva 
isli  oláitka  po  rcnr.    Slovti  „veno"  lud  málokde  užíva,  oby- 


_        *)  VinSe  a  níi   borejdlo   sá  vxatč  z  jedaobo   rakopisa  t  r.  I8-S7, 
ittoré  mi  lankavostoa  p.  J.  Sturaiaua  z  Dlbc>i  Lúky  boly  dodané. 


tu 


čajue  ponií^ha  si  opisuvatifni :  čn  dosUnc.  VokoU  Slop.  Prsvaa 
ZjfvÄ  sa  reriom  to,  ŕo  i\Á  vdovec  zapisaf  zo  STdjho  mn., 
mladej,   ked  si  ju   berie.  —  I>orozuineiiio  sa  o  vein     .-._,    ^  bi 
pľcd   pytačkami,   alebo   sa   ponecháva  na  čas  p<)   svadbe,   t  íaW 
pravda   polom   íha  horkosti    povstávajú.     Iba  Nemcov       " 
(v  %tre)  n  Hviezdoslav  {Kžo  Vlkol.)    pripominujú  ji 
vania  ohTadoin   tmtjetku  už  pri  pytačke.  —  KeJ  dcíi 
odpovedala  na  otázky   pri    pytačke,   príde  do  reči  i   .  N'i 

opýta  sa  oddavač  na  iniijelkovť:   |íoinery  inladť^lio  zatore ;    keif 
slarejsí  vyrozpráva  ipospniiiiuajúc:  kolíco  nii  ženfcbov  otec  il 
polí,  peĎazf  atd.j,   oznámi  i  otec  nevestin   ^rešpekt,  oildavi 
keď  je  tomu  tak,  dobre,   pristane  na  to,  a  hiied  aj  ;  ii 

všetko  dá  8  dcérou.    (Nemc.  30í.   S'itra  !íl»it.t    Aj  nt 
.že  liĹ<íka  a  chlehoui  cliiití  U-n"  a  huedf  sa  <l: 
čo  dd  otec  dct^re  (K/.o  Vlkol.  Gň)     Na  „doj*  i  .-uj 

i  T  Mikuéovskej  doline  (Trenčinj,  kde  sa  potom  mladý  zat  na  ú 
doviu,  čo  TÉctko  dostane  so  žeuou  (ľohl.  XIV,  str.  I*20j,  Ct 
Timko  „Slov.  svadba"  str.  6,  b). 

V  dobách  starších,    pri  jediiodnéŠích  pomeroch,    k<Hf  ,pi 
Btvo"  neznamenalo  ešte  ^mešlek'*.  riadnej  , výplaty*  nebolo: 
uspokojila  &i  5  tým,  že  jej  otec,  resp.  t)rAtia  dali  do  n 
dáľslva,  čo  ku  začiatku  holo  treba.  Staršia  žena  v  !': 
pľiWala,  že  v  Liešuoui  {dedipa  v  Tun^i)  zaryli  vraj   Im 
riadne  svoje  vydatí^  sestry.  Udaj  je  ovsem  nespoTahlivv, 
vyjadruje  tii   myšlienku,   ie  dnešnO   pomery  ohladnm' 
vedomia  íudu  sú  nováie.     Toto   potvrdzuje  n  iK'i 
(liáč-Sriem.  Slov.,  str.  '.iCú  a  ohíadom  MalohuuEHii 
lenniaXII,  .str.  ÍK'J),  tvrdiaci*.  1820,  že  „nxor  apud  Uusttcos 
fert  nuUam  mam  adoptati  nubere  potius,  guam  ducero  vidi 
Dnes  váak  „žiada  už  aj  dcéra  zuitčnú  alebo  ro^'nú  iant  t. 
lebo  —  vraj  —  tý  ona  s  bratom  jednu  (naC  sí^ala      Sú 
pády,    ie  smUy  od  bratov   nič   neve/mú,    veif  ,cbcu    mat   tf^ 
bratovS  a  spokojné  sii  s  tým,  čo  od  nich  z  lásky  ď^stanti.* 

Výstroj  (výbava)  nevestin  riadi  sa  dla  nmjetnosti,  a  tiiahi 
obecne  platného  sa  o  tom  riečC  tažko  dä.  lllavaým  kiiiwm 
sú  váade  „periny",  o  ichž  dôležitosti  svedčí  aj  pies«n: 

Načo  si  aa  vydávala, 
keď  si  málo  peiin  mala? 
Traff  byt  velká  zima, 
zamrznete  obidvaja. 

(Slov.  ve  svých  zpév.  III,  101.  Sbonilk  U 

Preto  aj  matky  už  od  mnohých  rokov  sbier^ú  a  odk! : 

aby  pri  svadbe  hlavná  starost  bola  dolu  s  krkn.    V 

dievča    obyčajne    periny    na  jeiinii    pfístel:   jednu    v: 

spodnú  a  M  hlavnire.     Do  spodnej    periny  davajti  v  « 

ľ  pierká  s  dvoch   holubov,    .aby  sn  radi  mali,    ako    Ue  holi 

staiý  peniaz,   ,aby  sa  ich  peniaze  pridržali,  a  kúsok  chleba, 

mali  vždy  kúsok  chleba  v  dome'.    Michalke   tiťiž  siwmína,  itS\ 


Uft 


£Í,hUvko  alebn  perín  z&šťvajú  ml&dé  nevesty  jakésí  korienky,  ze- 
linky atíf.  V  Poôíickej  ddlinf  dívijii  rtn  perfQ:  ponia»í,  ocel,  kúrky 
chlelioTf^,  hmb,  vaz,  v^^etk-*  ziqo.  nmbitbu,  petru/el,  umUif  z  jutilofie 
a  sypú  to  všťtko  í  a  poriiii  vvi  oätiu^Iiuti  íIÍtilMi»  ciiositis)  ílo  sovkft, 
aby  iiilatlytn  ži.idno  niry  škodil  iimnulily,  V  Liptovskej  Kokave  zwo 
klndií  ílo  iilitikov  ^rožkov)  pt*rÍD  ziniozeleh.  orliček,  a  to  medom 
polievajú.  Med  znnči,  aby  iiovoman^olia  bolí  !ti  navzájom  „sladkú 
ako  ined".  V  Novohrade  (aj  imlci  majú  la,  to,  2c  sa  miaducbíne 
pťriiiy  nikdy  do  svadby  ncfinni  vyudiernl  (aliy  boly  kvpľú,  uu- 
iíiicblé;,  lebo  by  ju  mu/  hljaval  li  v  Lipt.  Kokave).  ľri  iiaí^ypaiil 
I  oa  Plle  kladie  matka  do  pen'o  jedno  zruko  klokoču,  ktoit*  má 
oiibiVťiat  víiĽlko  kIó  od  mauželuv.  Aj  peniaze  púätajit  med/í  perie 
x  tej  istej  priciny,  ako  v  Turci.  (Nár.  Nov,  1892,  í.  3C.  Besed.) 
Keď  sú  peľiuy  už  nasypaná,  bodla  na  ne  chlapca,  aby  vraj  prvé 
dioía  bo!  chlapec.  /.  MaJOho  Ilontu  sdeluje  S.  Kollár  dost  zanlmavý 
právny  ohyčaj  ohladoni  ponn  atrf. ;  zomre-li  totiž  vydaná  ho/  deti, 
muäi  jej  U11IŽ  navrátit  výstroj  rndíčoni  svojej  zonirctiíj  ženy.  Ale 
naot*"^'  iiUxor  marito  mortuo  etiara  iraprolití,  oniuta  per  marítum 
dáta  retinet,  et  di-rnui  Iniroauct  tára  diu,  donec  ad  secundas  trausi- 
verit  nuptías,  quaruín  expeuľ«as  hospes  fcrt  domuä'  (O.  c.  ď4). 

Mimo  [>erín  donáža  tnladucba  svojmu  hudúc^eniu  v  Turci:  dve 
kasne  (často  aj  takzvanú  „íiuplútkaKíiu").  stôl,  'J-4  stoličky;  chu- 
dobuc'jäía  uiiei^to  kasiei'i  mä  truhly:  jtnluu  väčšiu,  druhú  mi'u^iu. 
K  tttmu  nváem  treba  pripojit  bielizeň,  uterAky,  \Tchnt!  žatstvo  atď. 
C^ce,  pravda,  nemôžu  chybeť,  a  dfa  ich  ninoJtstva  posudzuje  lud 
začoitto  majetnosC  mladej  ženy  (cf.  Klo  Vlkol.  05).  .Ano,  čepce  sú 
Tlastue   lilavnA  vec  ku  svadbe,   jeí^tlíže   veríme   piesní   zvolenskej : 

Jedna  dnihej  sepce:  Pokúpme  si  čepce; 
ak  sa  nevydáme,  čepce  popredáme. 

(Slov.  ve  mch  zpév.  III,  i57.) 

čepce  boly  roľakedy  veľmi  drahá  partieka,  Bvedčf  pieseň:  ,Cez 
nú  lúčku  voda  tečie",  día  nejž  „štyri  voly  a  dva  žrebec  by 
e  boly  na  dva  čepce'*  (Pazdírek  „Album  plsní  njir.",  5). 
V  Kysáči  dostáva  mla<lu<'}ia  čo  bohatšia  nsl  toto:  kai<iiu  alebo 
truhla  (aliiilu").  predtým  až  do  fA)  opleciek  (teraz  trochu  meuejj, 
SO— 24  sukne  z  poloviny  vSodne,  z  poloviny  sviatoénč  („z  kašméni, 
oTÍe,  líftUasovie"),  líi— IH  simdniťiek,  í<— 10  velkých  ručníkov 
po  10—12  zI.),  do  'M)  menších  šatiek  iia  hlavu,  llí— 1»)  „kote- 
,  ty — lií  kabátikov  (zvané  .búni",  kus  po  4  x}.),  2  zimmí  ka- 
ly, alebo  miesto  nich  kožuch,  2  pAry  papúč,  2  páry  „cipiel",  2 
ducboy,  G — 12  vankúšov  a  na  všetko  to  po  2 — H  obliečky,  O — 8 
pfachiiít  na  poatel.  Niečo  meni'j  a  lacnej&ie  do&taoe  chndubná.  Ta- 
kýmto spôsobom  si  nevesta  opmvdn  svoj  .táP*  z  gazdovstva  už  pri 
svadbe  vezme. 

Po  pvuičke   hne<f,   alelw  o  kríitky  čas  idú  zástupcovia   oboch 

Ud  dä  faru  „skrz  cAŕfiS-.'.-y".     Mliidl,  ktori  sú  ui  ,v  sluhe"  (^vo 

svereul,  sduul,  'trukovaui,  /;i:^uúbeiil  »t(f.).    niekde  chodia  hí 

írnC  obláj^ky  viíetky,  a  to  áuhaj  $o  sobáánym  pierkom  oa  klo- 


tH 


buku,  dievča  v  parte,  alebo  už  t  sobášnom  venci  (pri  trrtf'j  nMHito?. ' 

V  'i^urci  (Blatnica)  dostane  žonfch  od  svojej  builiicej  na  j 
picrce,  taktiež  na  druhú.  Na  prvú  ohláäku  uikd;  nejtlu 
lebo  .potoiu  tta  delí  nechovajú  dobre**.    Na  druhú  áno. 
Lúke   nechodia  hí   počúval   oblát^ky,   zvlAáte   dievča   n 
l'aiilr  tituluje  ich  „pocrivy  a  šíachetný  mlildenec"  ntíf  11 
„muoliovážny    a   opatrný",    zemanov    a    „pánov" 
(CT.  Česky  \Át\  IV,  4iii.)    V  páde    piiestupku   pi- 
nazýva  ich  len  .ÚĽtivý",  alebo  vôbec  nedu  im  žiadaoiiii  prstU 

Mladý  považuje  sa  už  po  celú  tú  dobu  jako  pAtriad  k 
dievčatá:  chodí  vypomáhať,   kud  je  vát^áia  robota,  éasto  i  lu  dll 
Čas,  a  ni;i  volný  v&tup  do  domu.  Nie  tJik  dievča;  ale  na  Dubovoi 
(Tuľecj  predtým  i  nevesty  chodievaly  pomAhnf  n«liéom    mltti^l 

V  čaae   medzí   pyiačkou  a  sobášom  je,   zvUtóte  v  mr  n* 
celý   žensky  svet  na  nohiich:   chodia  vyzvcdaC  chýry 
i  druhého  domu,  rozprávajú  u  všetkých  prípravách,  ú  šatách 
chiných,   prirovnávajú  jeho  k  nej,   »či  k  sebe  priRtunú*,    d( 
váčáte  meuéic   kliepky   do  ubocli   domov,  tu   chválúi,  tu    haoiá 
podobne.    V  niektorých   krajoch   chodia    mladí    . ' 
na  faru,    kde  im    „[tAu   tallk"    dáva  ró^ne  náboji  < 
rady  ohladum   manželstva,   po  prípade  vyÄkúíia  ich,   aki  hu  sbŕl 
v  katechisme.  ťrítum  vďačia  sa  koláčmi,  vínom  atd.  Na  Dlhej  Li 
chodia  iba  v  len  večer  pred  sobášom,  liezproätreduo  proU  iiobáMi 
chodievajú  katolíci  niekde  na  spoved.  Na  to  vzUliujc  aa  i  pieseai 

Zo  spovedi  na  sobáá, 

ukáž,  dievča,  čo  ty  múh'f 

V  jtMlnej  Truhle  mám  auty 

a  v  lej  druhej  dukáty, 

a  v  tej  tretej  zlatý  pás, 

čo  v  ňom  pôjdem  na  sobáž.  (Sbor.  11^  133j 

V  posledný  týždcíi,  t.  j.  medzi  druhou  a  trefou   ohlAÄlcou, 
najviac  práce  a  behania.   'ľret>a  zsnt  svadobuíkov,  olistaraC  dni/i 
a  družbov,  a  konečne  chyatat  aj  pre  kuchyíni.   Hlavne  uhní.v 
rejélch   (pytača  a  oddavača),   prvého   drui^bu  a  druítcu, 
(v  Trenčíne:  nišnica).  mlčkaatd.  bí  obe  stránky  u4  zavri  s  u 
vyjednali.  0«tutnycli  hosíov  |K)Volavajú  ski/e  zváča.   \\!.. m., 
v  slušuom  odeve  s  paličkou,  okráálouoii  pi-strymi 
nami,  obyčajne  v  nedelu  do  obe<l&  do  domov,  ki'  < 
«  nevelkým  vinéom  povoláva,  na  pr.: 

„Nepochybuji  o  tom,  že  by  vám  už  aaiK)ň  zčáAtky  ?.tilinOj 
bylo,  ie  poctivý  mládenec  N.  N.  umlnil  uobc  avftj  laladnne^ký 
zanechati  a  s  pomoci  Boií  do  stavu  manželskť^ho  vstoupiti. 
vadž  však  on  veci  této    bez   prítomnosti   iívých    vŕnivcli    pr4»< 
dobre  prejícirh  vykonali  nerlice,  prosí  a  žúdá  \  :l 
trnosti,  aby  jste  jeho  svadebui  kondukt  pritxínini-v     _    -.^    _ifl 
ráčili.    Tôž  ttlibuje,   že  i  on,   pak-li  by  se  vám  takor& 
zavdala,   odaloužiti  se  chce*    (Iné  vinše:   Pohlady  XV,  -tóô. 
Nov.  18Ô4,  c.  1^9.  Besed.  a  i.) 


667 


Obyčajne  má  každá  strana  svojho  zváca.  V  Blatnici  býva  to 
chmiobnojšia  ienička  z  rodiny,  indr,  na  pr.  v  ľravny,  muž  k  tomu 
aa  Iio(liai:i,  ktorv  takmer  \m  kaž<loj  svadbe  zove.  Ktord  rodinu  za- 
vulajii,  A  tej  BÚ  diťvčeiiĽP  (Iľuž.ičkami  a  uitádcnci  dľužlmmi.  V  JMat- 
nici  je  zvacia  formulka  velmi  krátka;  znie:  .Kií/^ilí  viU  vaái  prialelia 
pozdraviC  a  prosia  vás  k  svätému  sobáán  vyprevadiC.  Ostatné  sa 
uí  samu  seltou  rozumie.  V  ntcolf  Dlhej  Lúky  zvú  na  svadbu  dva 
razy:  prvý  raz  pri  druliej  oliláške,  dnili^  ra/.  pri  tretej.  Každá 
strana  vyšlo  svojlio  človĽka  —  býva  to  družba  —  volaí,  adkotvek 
vedia  toiio  i  sami  zovii,  knho  chcú.  Rozumie  »;i,  že  oholí  sviatočne 
odetý  a  na  halene  niA  „pero  s  pontlou".  V  Kysttči  mu  mhidá  pri- 
viažu na  paličku  „kupenskó  pierko"  a  stužky:  červenú,  modrú, 
zelenú  a  rltú.  Zvúča  v^de  pohostia,  často  aj  „diškrt^ciu*  dostane. 
V  dolnom  Malohonte  ho  poŕastujú  sktenkou  briatebo  ajablčkami. — 
Prv  b.iívali  dvaja  prední  družbovja  zváčmí ;  niekde  aj  teraz  oui  za- 
stávajú tú  funkciu  (cf.  A.  Timko  „Slov.  svadba",  str.  7).  I*ľi  samej 
8VAdl>e  zváč  má  rôzne  úlohy  (vidz  nižšie).  V  dolnej  Orave  volávajú  aj 
tak,  že  zo  svadobného  domu  roznáŕiajií  koláč*,  „radostnfky" ;  kto 
takí  dostane,  je  eo  ipso  pozvaný,  a  sám  liež  pečie  niečo'  xa  dar. 
To  sa  deje  troma  díiami  prod  sobááom  (Kuknčin  ^Dve  cesly"). 
Tomuto  podobný  spôsiib  zvaiiia  zaznačili  Caplovič  a  Nčutcová.  Po 
obradoch  pri  [tyUnl  dá  rodina  dievčaťa  ženíchovi,  ked  už  na  koni 
scdl,  (iknihly,  do  bieloj  šatky  Kakrúleiiý  kolár,  zvaný  renrc  alebo 
ealío.  Je  tik  velký,  že  sa  musf  piecí  v  osobitnej  peci,  alebo  č^^Iuste 
musia  k  vôli  nemu  vylámaf.  Doma  rozdeil  sa  koláč  na  dvo  polO' 
více;  jedna  zostane  doma,  s  druhou  jazdi  nazpät.  Obe  polovice  sa 
podelia  na  tolko  kúskov,  kolko  rodín  cbr.ii  jiozvaí,  a  potom  každej 
po  kúsku  poálú  do  domu,  a  to  platí  za  pozvanie. 

Niekde  je  ten  zvyk,  že  dievčence,  pozvané  na  svadbu,  chodia 
ticií  .volaC  vo  družice*.  Chodia  po  priut«Iských  domoch  hovoriac: 
.príšly  sme  vás  volat  vo  družice",  pričom  ich  |L;azdíná  obdarí 
hrudkami,  jablkami,  orechmi,  lieskovrami  al(f.  To  si  poodkladajú 
iia  svadbu,  aby  malý  čím  imstit  svadobniliov,  aj  seba.  Vti'dy  do- 
stávajú aj  kvieta,  z  ktor.^ho  potom  vijú  vence  a  svadobné  pierkt, 
voiiačky. 

Medzi  prípravami  ku  svadbe  prvt.^  miesto  zaujímajú  starosti 
o  jedlá  a  nápoje.  Je  to  d(')l(*žitá  čiastku  xvadobnŕlio  veselia,  lebo 
treba  je,  aby  veselie  čím  dlhšie  po  dedine  spomínali.  Verne  opisuje 
toto  Hviezdoslav  (Ežo  Vlkol.,  (>lt): 

„ Nuž  priprav  sa 

mi  k  svadbe,  jak  sa  k  btkej  mUexf ; 
ntíéacuj,  neceň,  neváž  ničoho, 
či  v  sypární,  i\  máä  hu  na  pôjde. 
Chcem  dokonale  vietko!  v  hojnosti, 
Povedia  —  pluvoul  —  dolu  potokom 
v  ten  čas  len  vlnu,  vfno  musí  tiect! 
a  lávky  prezeú  budú  koláče,  — 
hm,  kamením  v&ak  vôkol  pečienky.' 


v  Aradiíci   z&bijil  k  tomu   Ľiufu   iiiekotko  oviec  a  nureiti    ilrAbnít 

dla  potreby,    ludt-  íiia  pr.  v  Tiiici)  padiiĽ  v 

alŕbo  brav,  a  súu>  alebo  v  kiúdoni  doniť,  aU'i 

dohroinady  a  podelia  ho.  ihíísoiii.     1  o  nápoj  Ha  /jiYr;Ľjii    irťb«  ^v- 

sUrtt:    cíiudobnt'jší    iiabotujii   ai  pálenky   (t  Aradací   vr»j    nž    I 

100 — 125  litrov),  íni  vinu  a  piva.  Zo  gpiritiisu  obyčajne  r< 

hríato.    Cliládck  5poiiiíim,  ie  pri  kysňčí^kcj  svadbe  omši  h\í  il^^h 

ľi  nkoví  vína  &  dva  páleiu'bo.     Hudtu-  zavčasu  tndn  i  koLlruv  at- 

jiiect;    tu  pľiťbí'ulznviijn  i  Búsedky  p'tiiiAhat  )il 

inýcb  doioocb,  kťd  donin  iiíot  lofko  inÍĽSta.  1> 

je 

obľAtiŕ.     Samo  kor)'tá  a  vabany  a  váakuvé  laldy.  A  horťió^st  ti  ai 

vlitHV  dvilia"  (Kukučiu  „Tlve  Ľiísty")'    Značný  čau  zaber)f>    Cahaaut 


uajvačšia  tľuia-vima.    „V  izbe  m^itíň^  kde  atupic,   aui   sa  lt<k 


■IflT, 

M 

'.ií 
a' 

:A 

ktorí 


étrúillí,    ktoró  sa  stály   no/bytným   a     \       ' 

práve  tak,  ako  aj  kávička,  zvUšte  pr> 

asi  pťcenie  koJAčuv.    A  bývajú  tie  najio/iimiu' 

i  poduby.     Od   obroniuťtbo    „radosmlka",   jebľ 

spomína,  do  maličkého,   od  lokäe  Ltálo  čo  vačáiotio    ^ 

je  icb  celý  rad:  baby,  bosmany,  bialoác,  zapletance  (pb 

nlky,  rožky,   piroby,   prcdbcžuiky  atd.    Mladá  nevesU 

zdr/.uj«   ppťftuia,    „ona   má  doKÍ   iného  na  hlavo".    V   1. 

pečio   ľudoítiiík.    Ale  v  Bosáci   tak  sa  zdá,   žo  i  sama  , 

povera  znie,  že  pri  prvom  pečení  iik  sa  mladej  prvý  koláč, 

du  [Mctí  vsadila,  vydarí  —  i  uiužii  podarcut^bo   dostune.    V  Turci 

rozposielajú   tta   po   dievkach   (a   niládcacocb)   predb&íalky,    rukí 

koláčiky,   obyčajne   plnené.     ]>ievéa,  akonáhle  ho  dostanú,    mi  h« 

čim  rýchlejšie  zjľsť,   aby  aa  čiin    rýcblejHic   vydala;    a  mi  *  ue*o 

po  kúsku  i  osliUnýui  domácim  dar,  aby  sa  n  hu  mlá<leni:i  tie<  tak 

trhali,  jako  ona  teu  koláč  trhá.  I  v  Knkave  (Liptov)  robi.-\  itnifiliDC 

8  ,výchytn[kami* ;  diev4>a  uteká  pred  pci:  a  toiu  ho  ry 

Dary  8i  nj  leraz   navzájom   dávajú.    Tttmer  v^de  (d, 

že  mhidá   dáva   svojmu   sľúbencovi    novú   koéoTu^  v  k:  m 

tento  ide  na  sobáš.  V  Klačauocb  (Turoo^  dostáva  vftak  kOsi . 
družba  a  nie  zaf.    I   pocty   sú   známo   skoro   Hnátst    vy?i' 
»  koáum,  ktuľá  ide  po  príateTocli  a  dáva  im  pr<'  nich  m 
(Orava).    V  Uanáte   (AradáCf    i  do   zatovhn   domu    duii 
koláč,  ručník  s  orochami  a  Jablkami,  mimo  toho  dva  ni< 
si  mladý  idÚĽky  na  sobáS  dá  do  vrecka,  a  pero  na  kIol-ii>^ 
(ľohlady  XV,  ňíi.')).     Okolo  Sučían  chodievala  pred  tVrn  sama 
vesta  «  uhronuiým  koláčom,    „eáte  Uedy.    keď  sa  ] 
(asi  pred  i>0  lokmi).    Za  košelu   vdačí  sa  ^vojoj    •. 
v  Htntuiťi   prstefiom,   ?aušniciami,   topánkauti,   alebo  jfy  ilava  n 
čierne  ^ly. 

Všetci  pozvaní  nn  snažia  zavdačiť  sa  nejakým  darom   nevnrta 
V  Turci  SÚ  to:   taniere,  poháre,  nože  a  vidlid  I      lude  Hr 

vajú  čepa%  peniaze  alebo  koláče,  v  Aradáci  i.  .ii.    ČmIoŠ 

ubi;  iTjdiny  nav/ájom  dávajú  niečo  (Aruilác). 

Prichodí  Hpouieuút  zvyk,  tak  mi  zdá  už  vyhynutý  úplne.  Je  U 
.pýlauíe  na  poctivú  krásu".  V  Turci  bol  prv  xniiny,  toraz  aiot  fo 


689 


i'ioín  auí  painiatlty.  1  Xénjcovd  bo  spomína  ako  on  vyiiiízetil  (3]ô). 
Iiobžiuský  siiefujä  pnpls  z  I^iptovu:  chudobná  tnladncha,  sirota 
aleliti  Hhižttbná,  vyltcrio  sa  v  simločnosti  svojej  kr^tnig  iiialky  iiUibo 
inť»j  blfzknj  ieuy  po  piialPÍských  boliatiltb  donioth,  pri  čom  jej 
BpoloŕnícJi  hovorí ;  ,M"ji  milí  p;^novia,  neopúšťajte  tuto  poťtivú 
kľúsu,  ktoi-á  uiiileuilu  si  vstiipiC  v  stav  manielskY."  ľu  sa  joj  vy- 
äpytujú,  kulio  si  beiio,  jakt^ho,  a  poilarujú  ju  tu  ubilíiu,  múkou, 
pliitnoiu,  |)eriiii  atif.,  tu  periia/mí.  E'odobné  pýtanie  —  ule  väčšinou 
po  svadbe  —  je  aj  v  iuycli  slovanských  krajoch  vo  xvyku  (Bartoá 
„Moľuvskii  svatba",  74.  Vykoukal  „CVskíi  svatba",  22\.  Oi  nesvedčí 
nitH:(iii)  podobnom  aj  u  nás  itniima  picse6,  apievaná  pri  svadbách 
sobáAi  (ľiniko  „Siov.  svadba",  42): 

Vi  som  sa  vydala,  Boi>e  Hospodinel 

mám  že  sa  nachndiť  s  hrucom  po  dedine, 

ťo  by  po  dedine,  ale  i  po  nieste, 

ako  Je  to  mrzko  tej  mladej  neverte.  (Kio  Vlk.,  Ktj.)? 

li  tento  vorš  v^tý  so  súvitfu  piesne  váíeokej.    kde   je   pítvoilny 
iShiv.  Spevy  II,  ^80),  viedy  ováeín  naáa  doiuuiiinka  neobstojí. 


» 


VII.  V  jirťilveť'ťr  .nvailby. 

Posledný  deii  pred  sobášom  je  tu  v&etko  pripraveno.  Vlastná 
svadba  začína  »a  leu  s  dňom  sobáéu  (respektlvn  kcd  idú  pre  ue- 
vľsMii,  ale  dneä  poscbrid/ajť!  *ii-  tiež,  a  celý  večer  venujú  rôznym 
zAbavAm  a  zvykom,  ntajúcim  za  pivdmet  odberanie  iulad<Hio  a 
mlailoj  od  stAvú  mládcDccki'ho  a  panensk<Mio.  V  ntcklorych  krajoch 
<>4Mn4'ra  deje  sa  to  RlávriofítnejAio  a  nkji/.aleJ»Ío,  inde  sa  spoknja 
yni    spevom  a  malým    pobo»t«uím,  a  v  Turci  v  ten  čas  pre- 

JU  periny. 

StarejAi  musí  byf,  súc  hlavným  správcom  svadby,  medzi  pivýmí 
dome,  aby  mohol  o&tJituých  iivitjtf.  V  Aradáci  ide  pre  noho  sám 
mladý  ^t.  Keď  príde  do  svadohuť-ho  domu,  kde  ziityin  i\t  hudlia 
hni,  „pripnved;l  sa'  iiejakýnt  vin.'oni.  ua  pr. :  „Úprininl  a  dobri 
prátplé!  Mil;i  jest  mi  to  vóľ.  /e  vás  VMvh  pri  dobrŕm  zdraví  na- 
ú'/i'iin.  Ltskavý  llo.-podin  iiocht  vám  popri'je  tidio  štt^stí,  aby  ste 
svľ  Nvatťhni  prcdsevzetl.  ktert^  nyn(  ve  jniť^nu  l^tžim  jcačínáte,  pri 
dobn^m  zdraví  a  :^tť*sti  i  tlokonati  a  z  mau/eltitva  svť<bo  syna  (dcéry) 
sladkOho  poiéáen(  dočekati  se  mohli."  —  S&  to  sa  navzi^jom  po- 
častujú. 

]'■  :iti   svndcbiiiri   alebo  sami.  alebo  v  sprievode  zvára. 

Zváť  h  -tŕ.  pľíiinxdin  roboty  s  volaním:  ka^.di^ho  (tsobitue  a  to 

viac  raz;  dobre  spomína  Itaľtoloiimeides,  ie  iconvivaej. , .  diniical(«r 
coí>uDt,  dein  vero  iiii^i^iti  discedunL  l^í  tom  niekde  donášajú  kvoje 
dary :  kohúu,  hus,  kniáčp  a  int^  veci,  ktoró  v  sprievodu  pár  slov 
('(hí'ivjjú  k  rukám  svadobnej  niatk)'.  Aby  si  mohli  ^svoje  slová 
ji".  uľ,  kfJ  dovedie  rväO:  vnove  došlých  hostov,  zaklope  paličkou 
ua  líradu,  aby  hudba  prestahí  mi  chvilku,  a  oddá  ich  starejšiemu, 


hw 


ktoi-ý  «a  8  Dimi  posbovára  a  usodf  ukolo  stolti.  To  trvá  illho  «»£«. 
iludha  hľá,  čo  inladši  aj  tancujú. 

V  (lolnoui  Maloliouto  tvoil  Unnc  hlavaii  ôiuAtku  zibavj.  V  obock 
doiiiocli  síde  sa  príatetstvu  jťdnnho  j  driih<>hc>.  Hudb:i  hrá  a  kiid) 
/  firítomnýcii  musí  8i  daC  svoju  nôtu  vyhrávaf,  zado  zupluU  nmh- 
kaiiloni  krajeiar;  „ale  jestli  nu  neho  dakto  dva  ](rajcíiu*u  atJ.  &ad> 
lindí,  presunú  jelio  nôtu  a  /učuú  UfhuLu  ku^y."  Že  z  toho  Uaftrv, 
predbeliávaiiie  n  pod.  imstftuu,  je.  zrejim^  Tnk  hrajú  a  ,vyrá2&iú* 
sa  v  obofli  doiiiocli  po  celú  noc,  iba  nad  sviUnliii  si  na 
pohliajii.  lít'I  udáva  (IV.  74!t).  žo  aa  lieto  zábavy  ,ad  m 
genus"  volajú  ,wa  kašu",  .leho  zpiáva  je  skoro  tá  istá;  Huľ 
rum  min'mterio  viľ[ítnuiii  aequales  sponaae  adscÍHcuuLur;  ailol 
tibus,  qni  saltus  8int  administrí,  ipsis  Parohczy  simul  in  opuliuat 
ndbiliitis.  La&civiunt  demura  in  sorani  nocteni  abeuntquc  nu^ 
liouĽsUitis  signilicatiouc,  ueqtie  id  Uiuien  síue  canlilĽuaniiu  suQom 
BtrepiltĽ* 

V  dome  u  žeiUcha  družba  a  luládeuci  RÍhraju  pokoDuy  nU- 
dciiccky  tance'' :  pokrcskávajú  ú  podkovkaini,  točia  sa  kolom  *  mla- 
dom, Uapkajú  si  atd.  —  váotko  to  bez  tanečnice  a  bese  žeoáča 
Putom  }x?.  í  tanečnice  sí  priberú.  —  V  dome  u  mladuchy  zase  dm- 
iičky  a  priateľky  „oplakávajú  panenstvo"  mladej,  klori  za  lea 
čas  v  komore  plače:  spievajú  príhodné  piesne.  viVéluou  mfne  a 
prenikavo.  Koď  sa  d<i:>C  naspicvaly,  viildu  do  komory  ku  ial»ii*j  % 
tam  ich  podarujú  stužkami  a  éatkuuii,  čo  mladá  za  iMiieoaín 
no8ila,  ovocím  »  koláčmi.  Z&nedlho  započne  sa  í  tu  tanec  a  siam 
lia  iin  zposa  stolov  dívajú. 

Na  Dlhej  Lúke  spíevi^ú  dievčatá  i  jej  i  jemn   pod  oblokna. 

pri  čom  im  chlapci  všelijaké  prekážky  robia.  Mladej  spievajú  obf- 

čaj  no  ťitito: 

Niíe  Dlhej  I.úky  šlpä,  tŕňa  kvitne, 
ak  že  tá  Marienka  od  matky  odvykne? 
Kod  jej  budo  dobre,  bude  ma  spomfnaC, 
a  kod  jej  bude  sle,  bude  ma  prekllnat. 

Maríš,  Maria,  čo  nám  nabiU, 
kod  sa  od  nás  pre^  odberás? 
/anahám  vám  strom  zelený, 
predo  dvormi  zasadený. 
Ka  tom  stromu  biela  šatka, 
a  v  tej  šatke  väetka  láska. 

Maiisa  Räpkove  na  kasni  sedela, 

nft  kasni  .sedela,  vlasy  si  česala: 

Vlasy,  inojo  vlasy,  moje  zlaté  vlasy, 

dnes  ste  mi  pod  vencnm, 

zajtra  mi  budete  pod  červeným  vencom. 

Klince,  klince,  zlaté  klince, 
trhala  som  vás  na  vem'e; 
Uložte  vy  už  pre  mím  kvttuúC, 


691 

ja  musím  od  \As  odvyknúc. 
Môžte  vy  už  s  ružičkami, 
dlholúckyma  paničkami, 
môžte  vy  už  so  Zvolenci, 
dlholúckyma  mládenci. 

(Slov.  Spevy  I,  80;  je  trochu  iná.) 

Za  nagima  humny,  za  našou  záhradkou 
vystavili  kostol  zo  samých  parobkov: 
Beliíkovbo  Jana  na  samý  vrch  dali, 
Bendulove  Júde  naň  blädiet  kázali: 
Fozriže  ty,  Júdo,  hor  na  tú  výäavu, 
kod  dolu  poletí,  nadstavíš  mu  hlavu ; 
a  kod  ni  falávečku,  aspoň  perinečku, 
nach  dolu  nespadne  na  holú  zemičku. 

Dievčafu,  ktoré  sa  vydáva  do  druhej  dediny,  spievajú  známu: 
a  dala  inatl",  ale  kratšie  a  trochu  inak,  ako  je  v  Sborníku  II, 
-.  98  zaznamenaná.  Znie  takto: 

Ta  dala  mati,  ta  dala  dcéru 

za  horu  vysokú, 

odkilzala  jej,  prikázala  jej, 

že  by  neprišla  k  nej. 

A  ja  sä  spravím  vtáškom  jarabým 

a  tak  jej  priletím, 

nikde  nesadnem,  len  do  záhrady 

na  bielu  Táliu. 

Príde  moja  mat  pctrušku  trhaC, 

bude  ma  odhánäf: 

ej,  hešu,  hešu,  vtášku  jarabý 

8  tej  bielej  lälii! 

Či  si  ju  pläla,  či  si  ju  sala, 

7.0  ma  s  nej  odháňaš? 

Nopläla  som  ju,  nesäla  som  ju, 

len  ta  s  nej  odháňam. 

Mladému  zaťovi  zase  pod  oblokom  spievajú: 

Neraduj  sa,  Janík,  vysokej  posteli, 
Bendulove  busy  za  Dunaj  letely. 
Za  Dunaj,  za  Dunaj,  za  Červeno  moro, 
daj  to  milý  ľáii  Boh,  že  priletä  skoro. 
Xoraduj  sa,  Janik,  krave  ani  ovcam, 
lebo  jo  to  dievča  chudobného  otca. 

Kj,  a  ty,  Janík,  na  zemi, 
podaj  mi  vienok  zelený. 


MS 


A  Ja  ti  ho  nepodám, 

do  ivojbo  vienka  nič  nemám.  *^ 

H[)evo  vyiH^RÚ  iiii  tloitiitri  liodný  knláč  (|)lrUMii>c}  a  liriAtŕQu, 
pričom  clilapci  7.xho  flKle  vystrájajú  a  chcú  im  tu  uchrtit  — 
1  u  tíoralov  spievajú  tlľužbovia  neskoro  do  noci  medxi  inymi  ~^' 
zuáiuu : 

Povicfe  mi,  co  mam  cinid, 
ci  vandrovač,  ci  ée  ženie? 
Vandľovač  me  noKki  bolom, 
isenič  äe  uil  tiodozvolom. 

(Nár.  Nov.  iey-4,  č.  13y.  B«wi» 

Vo  /volensliej   nazývajú  toto  vyspevovanie  roKlukami  froľl-iŕKi^ 
piesŕianii).  ťodobnč  vyspcvovanie  zniimo  joaj  u  banátskycb  ~ 
Mladli  nevoaUi  zavolá  si  žeuickv  spifvat  na  kaiu.     Na  pru 
lepnika  vykľoja  dieni.  potní  ho  medoui,  a  kiUu  ciilapc"v(  roj 
roKy  zaktičaC  do  obloka:  Uoj,  vienok!  Na  to  epn&tia 

[;  Hoj,  vienok,  boj,  vienok,  boj,  vibnok,  vienok  .^.... 
t  ďalej  spievajú  rozvedenú  pieseú  ^^Po  doline  licb^  vetilk  porien'J 
zvláste  od  2.  sloky  (ľnhíady  XV,  ."))>')). 

Na  Dolnej  zemi  a  inde  dávajú  po  tanci,  ked  sa  už  sradobuc 
T  hodnom  počte  naschádzalí,  hostinu,  večeni,  ktnrú  obyčajne  »>i 
len  úbeiloni.    i'očas  tancovania  cbystaly  kncbárky  v  kuchyni  j< 
Dobšinský   »deluje,    žu  niekde  k  vúli    puliudliu    „mávajú  na  dvf 
alebo  za  douiani  uaspecli    pripraveno   ohnište,   záícžajúcc  z  U 
dobru  okyttMiť'-ho  či  cltytvan^lio,  t.  j.  hlinou  zama?AQt>ho,  na 
kolmi  podbitej".  Jedhi  bývajú  tieto:  jtidievka  hovädzia  s  podvarvDí'i 
stľovvu  aUÍ.,  kapusta  s  mäsom;  kuracia  polievka  s  ce^toiii;  mučí 
jedlo:  halušky,  rezance  alebo  štnidla  a  pečienky  so  sušenými  »Gf< 
kamí  a  jablkami.  —  Podobné  jedálne  Ifsiky  sii  temer  v^ade, 
býva  6 — 8.  JedlA  nosí  na  stôl  dru/ba  nlebn  zvič.    Ked  neaie 
misu,  „pripovedá"  sa  nejakou  ročňovankoo,  na  pr. : 

PrcmilI  naši  hostovú  a  úprimní  prátclovó! 

ÍÁ  znám,  že  tvrdo  ôekáte,  nebo  prázdna  hurky  ináto; 

véetci  by  ste  chreli  jl«ti,  t^kt^  knsy*  ako  pästi; 

ale  len  trochu  počkejte.  pohovky  si  ziichlipejte. 

Kuchárky  je^te  chystají,  asnád  vám  i  jlut!'  di^L 

Co  vám  dám,  vdcčné  prijmite,  s  apetileni  u^ílvcjt^.  *) 

Starejší  sa  na  to  nahlas  ponindll  a  prvý  berie  si  poliiívkn.  Vo_ 
jedenia  rozpovie  pniiailok  budúceho  dím,  zadakuje.  za  jHíhol 
pomodli  Sú  (v  Aradái-i  aj  vyberá  na  subiU  ä  na  duchov  po  lO' 
a  hostia  sa  pomaličky  začln;ijú  rozchádzaC.     Byvo,  U>  lU  hodne 
polnoci. 


')  PiPMie  pndávftm  (ak.  akn  som  icli  ílostíU. 
^)  'A  Udehriľj.  Je  tutoJ:nv-  n  viuJioín  v  Micbalkovom  «P>'tAni  a 
dáváni"  atd.  Id4Í  vinše:  Dob^  16;  Pohl.  XV.  4!>6.  ald. 


fi03 


Prevíiáaníf!  perín  sporaínn  celkom  Btničnt!  i  IlohÄinský  (30), 
M>  podáme  popis  ĺ  Turca. 

Iflix^iia  ľúilíua  a  prední  družLovia  sítlii  sa  do  obocli  domov. 
Mimo  dru;ŕlKtv  8ií  l4>  8J(or(i  sjíiiim  žťtiy,  kton^  /v^ka  pred  veŕeroiii 
pni>)i;lii9.  Keď  o  uilailo/euícbn  bä  trocbu  potuiili,  vyberú  sa  pri 
siwve  na  vozoeb  do  novesiinho  doiini.  Medzi  nimi  je  ováem  .širokA" 
(ittarejňiai  ako  bUvná  ii5ol)ii.  Keir  prídu  do  Izby,  pousadzitjú  sa  ku 
sluloui  a  iia^íUva  bostina.  ľrod  každým  hustom  ju  už  pripravená 
nu  tanÍHri  bŕba  koláčov  —  tie  si  patriční  ve^mú  domov.  Menu  Jo 
asi  toto:  polievka  s  rezancami,  mäso  s  omáčkou  alebo  elirenom, 
étrúdla,  pečienka  i^u  slivkami  a  —  čaj.  Medzitým  podillpkítvajil  »i 
briaUi.  To  trvá  íloyf  dlbo.  Po  ukončení  vei:eit«  chi;ú  si  sobiiiť  periny, 
trubhi  sn  šatantj  atd.  a  odfsC.  Ale  tu  sa  zjari  stanV  baba  (ľravno) 
a  pradie,  pradie  o  duAii,  jako  by  eelý  výsrroj  ešte  len  robit  mala... 
V  Blatnici  zase  „obcliodolčky" :  umVvaíľka.  2Váčka,  kucliárky  a  iné 
juny  fiedia  na  truldo  a  na  perinácb;  jodnj  pradú,  eáte  len  na  »avky 
pro  periny,  drnbé  párajú  perie  —  ošUí  nič  uio  jo  hotové.  Prfdn 
äiroká  s  dru^boni,  chcú  brať  periny,  ale  ini  ich  nechcú  dat.  MttMa 
8i  ich  pomaly  po  jediiuui  kúsku  povykupovaC  od  Búbcbodniček", 
kCortí  si  niedsitVrn  nô(a: 

Priadla  som  tri  roky 
na  lubác  Siroky, 
čo  fia  mi  vykrútiu 
až  po  Žabokreky. ') 

Priadla  som  tri  roky 
na  jedno  vreteno, 
aj  to  mi  bo  dala 
Hiamka  za  píilenó. 

Mamka  moja,  mamku, 
len  ma  jedu  u  máte 
a  už  8a  ftlaráte, 
čo  do  truhly  dáte. 

Aj  družbovitt  „parády  vystrájajú"  s  perinami  a  hladia  prekiižaC  ío- 
iiáui.  Tie  sa  icb  konečne  /inocnia.  1  výkladu  ich  uu  vok:  na  predok 
polo:;Ía  tnibln.  dii  klori>j  dajú  aj  (hleha.  na  /.nak,  guby  chlieb  bol 
vidy  na  predku",  osUitnť*  pnukladajti  aki)  vedia  najlepšie.  Poseilajú 
ai,  A  hajde!  s  veseWni  äpevoui  po  dedine  bore*doÍu!  Lebo  nikdy 
Inejdri  rovno,  kam  majú :  tu  zatiahne  pohaímč  do  jarku  a  oatatnf 
^tnufia  sa  vykúpiť,  tu  behom  ženie  okulo  sem  a  tam,  zatym  čo 
zenj  spievajú: 

Otvorte,  otvort*,  Otvárajte  bránu, 

Dovotná  rodina,  peknú,  marovanit, 

[:  ideme  z  deraka,  |:io  si  ja  nezlomím 

veni  nám  je  zima.:]  venček  %  tulipánu.:] 

^)  Dedinu  pri  Kocpaloch  v  Turei. 


KJi 


594 


Menie,  idemo, 
alti,  nevieme,  kam. 
[:  Otvilrnjte  bránu, 
veru  ideme  k  vAni.  :| 

(Sľov.  Slávia  72tí.  Slov.  Spevy  I,  ?7.| 
ľrfdu  domov  a  cboti  periny  postlaí:  ale  tu  aú  družbovta:  í 
Slťle  slamu  vjrltíli1^.u,   periny  soberíi  a  hybaj!    a  nimi    kade  U 
/.ony  za  nimi.     Xo  nakoncc  vymenia  ieny  niekofkými    krajci 
periny  a  postelú.  /aae  novA  večera,  tak  ako  u  nílaďucby,  a 
sa  rozídu. 

Mladucha  je  v  čas  brania  perín   nie  doma,  ale   niekde  u  sň- 
sedov  —  „baubf  sa*  —  vraj.    Nakoiiec  ide  mladoženkh  v  ľm 
eéte  posledný  raz  na  „vohľady"  k  svojej  milej. 

ľeriny  sa  nesmú  prcvilžat  na  bielom  kuui,   lebu  by  skoro 
mrel  niekto  ■/.  mladužeuU'liov. 

(UokimíMiM.} 

oprava.  Str.  51^,  ríudok  U  tidola  má  stál:  aupUamni,  nív  mftÚMnmi 

]tu<|ul)uc  atr.   hi&.    r.  17    ahorti    nuptLiľ   íl  bU.  (íSfl,  r.  lá    libora :    noptú 
^Lr.  Mi,  I.  iti  »c]olit:  huavíC'kii,  oia  trávKku, 


-^t^ 


Jak  piesne  rastú  , , . 

v 

jĹc  jako  rastú  piesne  moje  sporé, 

dúbravy  lesnej  kvietok  drobnolístý? 

ChocT,  vyspýtaj  sa  spcváčika  v  hore 

a  belasého  Kvonka  na  úhore : 

nech  povie  tí.  nech  vyjaví  a  zj.sti, 

kde  berie  spev,  kde  pestré  svoje  vnady  — : 

tým  piesní  mojich  tajomstvo  ti  xraUí! 

Zc  jako  rastie  výkvet  marovaný, 

zkiaď  berie  du&i  piesni  hravé  tóny? 

Co  srdcu  milo,  čo  ha  bolí.  raní, 

v  rým  posbcrá  si  m\ser  nehľadaný  — 

n  už  to  v  dusí  piescnkami  zvonil 

už  jasá,  xvuči  melódiou  stálou, 

v  naladosti  takte,  v?.letom  ideálov.... 

Že  kde  som  naila  kŕdlik  mojich  piesni? 

Kde  lastovička  svoje  ivTliolcnia ! 

V  úsvite  ony  zrodily  sa  ve.sny  r 

zo  sl;isti  jedna  —  iná  z  <lu§e  tíesoí 

a  najboFavšia  z  rodu  utrpenia] 

A  tie,  imž  slzy  života  sú  zdrojom 

—  tie  najkrajšie  —  som  naála. . .  v  zraku  i-, 

iMdmiía  l^d,, 
_-t*. 


bM 


Srditý  generál, 

7m  tívoin.  Od  S.  A,  LtuhnumovK/- 

UeuerAI  je  doma? 

—  V  svojom  knbinctti...  neprikazovali  znepoknjovaC,  nesmelo 
ílolo/il  lalcaj. 

(teiiťrálová  tiepovšimla  hí  druhej  poluvjce  frasy.  ŠuétíiK  lioilvál)- 
nymi  siihiiami,  hurnionicky  híkajúc  príveskami  iiAniinnlc,  rýchlo 
voéla  do  kabinetu  a  zostala  pri  pisa^uiu  siolť. 

Tučný,  vysoký,  skoro  áedivý  geitei-al  zodvihol  hlavu  a  sucbo- 
UUave  hfaiip)  na  ;^^nu. 

MÄrii  Ale.xandMvuť  triaslo  sa  íavč  obučio,  /iimk  silnt^ho  hnevu. 

—  ľavel  Alfxaudrovic,  prečo  ste  kázali  podkovy  sobrať  pejkoví? 

—  ľresileuy,  mamička,  tak  som,  tolo. . .  diil  som  lio  ua  oddych. 

—  iliibli  siť  to  uľoltiť  o  tý/deii,  a,  koueíne,  Kajtra,  no  nie 
tliHM),  ke(f  viete,  ze  niiim  Isf  ráno  na  raut,  potom  na  obod.  večer 
ua  bál.  Voď  len  v  saniach  nepôjdem  ? 

—  Nič  ja  o  lum  ueviein,  iiiamíi'ka,  ani  sa  trt  netyká  míia,  a 
konečne,  vetí  vy  i  zajtra  pôjdete,  i  poaijtro,  i  na  veky  vekov,  kým 
vás  nohy  pnvlečú,  tak  teda  všetko  jedno,  vždy  bude  nie  nit  čaše! 

—  HospodJne,  aké  máte  výrazy!  Mária  Aletaudrovua  zbradla 
od  zlosti,  ale  (íeuenU  usmial  sa.  —  Pošlite  Semena  pre  koči 

—  No,  nie,  nmmirka,  ai  vy  pošlite  »i  sami.  a  u'u.-koho  iného, 
Someu  je  uiue  trfd>a. 

—  S(at  pri  vašich  dverácli?  Hospodjue,  hla.  muž,  to  jest,  ani 
žiaden  cudzí  neodpovedal  by  tak  ženstkej. 

—  Veď  ja.  mamička,  cudzej  žene  nehovoril  by  som  tak,  ale 
STojn.  viítf  trulta  aspoň  probovaf  priviesf  ju  k  rozumu. 

Generálovej  kypela  hnuf  zlosfou.  Sitokojný.  chladný  tón  muža 
účinkoval  ua  ítu  horšie  než  úder  korbáča,  liistoria  i  .pejkom" 
prisln  celkom  tiovhod,  lehu  ona  mala  plán,  o  ktorom  nevyhnutne 
Uebji  bolo  prehovoril  s  miiKoni. 

—  Vy  ste  vždy,  vídy  hrubí  a  aespravedliví  oproti  mne,  po- 
vedala, neočakávane  sadinic  si  a  nervósne  preberajiic  palcami  íiuiky 
počtového  stroja,  leiiacebo  nu  stole. 

—  Vždy?...   generál  poxrel  na  ženu. 

Či  vždy?  ľríslo  mu  ua  um,  ako  pred  ôsmimi  ť<»kmi  veal  si 
£a  ženu  devu  u2  tridsaCročuú,  sirotu  bez  ^ro^a  vena.  Vtedy  veril 
nielen  v  sympatiu,  ale  aj  v  možnoat  láskv.  Žt>TÍ d Sfi (sedem ročný, 
medzi  huí<týmí  vlasmi  kde-lu  šedina,  on  šiel  k  oltáru  pohnutý,  ako 
zalúl'etjy  ududlk.  Srdce  jebo  otvorené  bolo  íiiniým  n».*í!ným  .hlbo- 
kým ľiťom".  ilol  ťiWI,  že  mohol  polo/ir  k  mdiúni  ženy  bohatstvo  a 
ľô/.ko.i.  Mladá  h'\m  hodila  sa  do  vlchru  svelsk»'bo  života,  ako  by 
chcela  si  vyuahradif  svoje  dlbé,  otupné  dievčenstvo.  l'elý  jej  iivot 
ro;ídelil  sa  na  hodiny  prijímania,  návštev,  porád  s  krajčírkami,  vv 
čorov  a  unavujúcich  dlhých  balov.  Kráaa  mladej  ieny.  neiná  a 
krebkd.  ako  ymsledm'  jaseané  kvety,  rýchle  uv.ídla,  ua  zámenu 
u&dherueg    bladosti  zjavilo  i^a  Učeniu^  a  biedny    muž  so  strachom 


W9 


pozoroval,   ako   pred  jeho  oč&mi  trochu  zvíiJnatA,   no  milá 

obracalu  sa  na  akúsi  stereotypnú  iiiasliu.  O  rok  Mária  ' 

ťitila  sa   liyť    matkou,   a  íiťueral    zaruJoval  sa  tťjto    h  , 

rtožieiitu  p()/Hliuaniu,  a  ľiiovti  zdalo  sa  mu,  že  vk-ikt^  dubrc  biitkv 

V  isrdci  ženy  niatorÍDäkó   city  tvoria  divyl    Ä  tu  z&čii    .**'.;.? 

pri'budonie.     No  Mária  Älexaiidrovna  prijala  svoje   |' 

ney.a6lúžcni')  pokutu;  všetku  svoju  siarosť  vynaložila  1 

skryla   ävoje   pifln:('.eiiie.     Síahuvala  m   de   korseiii.    t- 

pľv  R  ua  veetky  prosby,  na  všetky  výčitky  inuža  i  ■ 

a  liystoriou.  Konečno  narodilo  sa  jej  dievčatko,  a 

otec  náruživé  a  ucžuc  priľnul  k  dieČatu,  \u&U  odoprúc  raxom  do| 

diťCa,  ako  by  celkom  ziibudla  o  jeho  jestvovaní,    v  sr-'  ■ 

pomaly,  no  neodvratitehie  dozrieval  akýsi  proceas,   ti: 

spojenie  medzi  nim  »  ženou.    On  [roi-Lopil,  íe  pi- 

»tani    lievu    on   bol    niečo  na  S|inso}i   schodíkov, 

f;ener:ilska  rovnoňata   bola    |)arAdnyDi   kobercom.     leriií,    kt 

svojím  výdajom  dostihla  to,  že  pred  menom  a  bohatstvom  j€j 

Bvot  otvoril  jej   svoje  dvere  —  ne|K)tn)bovala   nič    intjho.    5i 

ppnBrilla  zatvorilo  aa,  ono  celkom  prešlu  k  jehu  slah*^mii  ft  bti 

dievčatku:    oproti   žene   stal  sa  surovým,    poiämeinyra,    pt 

prevádzal  ju   do  spoloínosrí,    šedivie   obrvi    jeho   iiaebrnúrilT 

zakryly  dobrú  sivt-  oéi.    fúzy   opustily  sa,   plecia  zobly,    t-eJa 

(ítžkď  vysokA  potttava  stala  ^^a  zai^mnäilo-surovou.  C'elV  dom 

SA  pred  generálom;  generálova  raz  do  týždíia  upadla  ď-  iv.t... 

Svet  dávno  odsúdil  íio,  ako  tyrana,  a  priznal  žene  a 

níťtva,  a  leo  lualiiikCf  podrastajúce  stvorenie  ■      ; 

jehu  vrásky,  liililo  sa  k  jeho  mohutnej  hrudi  - 

na  jeho  urazenom,  holavom  srdci. 

—  Pavel  Ak'xandrovir!  začala,  opannjúcsa,  Márim  Alexandroi 
—  Zajtra  je  u  Rrófky  Zizi  prvý  detský  bál;  BlúbiU  som  iiríví 
uaŠD  Kity:  vy  viete,  ako  naáa  maličká  prclestue  tancujo   .. 

Po  tvári  ueiieráia  preäiel  rumenec  hne^i,  no  zdi-zal  ««. 

—  Veru,    -Mária   Aloxundruvna,   vy   ni    tie    fokusy    i 
Kdtik  na  žiadne  baly  nopôjde.  l'čit  ju  doma  taucovat  —    ■  . 
cviku  —  môžete,  ale  haly.. . 

—  Ale  ja  som   matka.  Pavel  Alexandrovič,   veí  ja   DeoJ'V"-' 
ist  sama  na  ten  bál.  ja  som  povinná  priviesť  svoju  doŕru. 

Ťažká  ruka  i^enerala  zodvihla  sa  a  f^žko  padla  na  stcil. 

—  Áno,  žiitlbohu,  vy  priniesli  ste  ju  na  sveL 

—  Ako  žialbohuy  splskla  Mária  Alp\andn)vna. 

—  Ja  hovorim  žialbohu!  opakoval  generál,  a  hlas  Joho  . 
bol  laky  hrmotný,  že  Senien,  letory  fitál  pri  dverách,  <Hlstupil 
a  ticho  sa  prežehnal.  —  Vy   skoro  s  preklínaním   *W   ju    ■ 

n,  sotva  sa  popraviac,  znovu  hodili  ste  aa  do  Hptdo^nív^tt 
niľ  fite  materou  tomu  dieCatu,  ale  tá  pec,  na  ktorej   » 
biedne   kuriatko:    teda  vy  ani  žiadm:   práva   na  ňu  n: 
kladajte.  Počujte!  žiadne!  Viiá  pokoj,  váš  blahobyt  — 
od.tohoto.  Tanciyie,  ciíriytesa,  (ihodt*,  márnite  peiiiit 
tik'a  sa  neatarajte,    ináče...    Generál  zrazu  nrobíl  ďu 


At7 


rukou  \tú  8ti)l(*.  —  luilŕd  ametiem  vás  s  jej  cesty,  iilco  tieto   dro- 
bizgy —  počujete? 

Altiria  AlexandroTna,  colá  bTatt^  vytiahla  nidulček  a  začaU 
flkat. 

—  Nikdy  nehovorili  sto  so  mnou  lak  hrulKiI 

—  Nehovoril,  —  neprišln  k  tomu!  Ale  ved  kýui  vy  chodíte  po 
háloch  a  tancujete,  a  Kotik  spí,  musím  t  ja  starý  niočo  robiC,  tak, 
bfa,  vidy  šoru  uiyslel,  inyslpl  i  vymyslel.  IVcčo  som  si  vás  vzal? 
Ta  JĽ  už  teníz  uLáKka  zhytočiiá;  ale  ja  ani  iiid>auujum  —  uiám 
dcdni.  Po  týdito  éios  m'usobuvuh  ste  si  žiadnych  práv  na  íiu,  lebo 
vits  málo  zaujjmola,  ale  tu  dieCa  začulo  podniátaC,  vyroruávat  sa  a 
vAm  prišlo  na  um  ui-obi(  sa  prod  jtvŕtom  intcrcssaniuou,  zachcelo 
sa  vám  [lobaviC  sa  ua  „maC.  Ja  diivuo  i)o/onijrm  va^e  prípravné 
pi-áee.  F.lpj-jiiitiié  toilťtty  diefatu,  framnizsku  reŕ,  tanec  a  konečne 
pHT  bál.  Ľože'  /novu  udrel  rukou  o  st,ul,  —  dali  ste  mi  dct>ni  a 
tým  saniťm  zaslúžili  ste  si  akohy  večnú  pensiu  odo  mňa.  Ani 
T  i>eniazoch,  ani  vo  vašej  svobude  niu  ste  ukrátení;  ja  viem,  že 
TV  privelnu  vážite  si  úctu  sveta,  aby  ste  ju  k  zlénm  použili.  Tu, 
hni,  prečo  nemyslím  na  rozfdeutu  sa.  aui  na  rozsobái  &  ranii.  KoCa 
mu9(  ľJiät  v  praudi^lucj  rodiue.  pri  otcovi  n  matke,  no  jeden  váň 
pfikus  uľobíC  z  Kity  Hvet^tkú.  hlúpu  biihu,  zahnWaf  si  jej  zdravím 
a  nervami  na  tVch  „dcUkych  balocU'  —  ja  zanechám  váelko :  Pctro- 
brad.  pnicti,  službu  a  odveziem  vás  í  ju  na  dlbt^  roky  na  dedinu. 
Tak  pamätajte :  dAni  vám  všetko,  no  Ko(aje  moja.  Obočie  generála 
zodvihlo  sa.  dvoje  sivy'ch  chladných  o6iÍ  vpilo  sa  do  tviire  žouj. 
—  Kozumeli  ste  V 

(íenenilová  upadala  už  formálne  do  hystérie. 

—  Egoist.  bez  duše.  odberaf  práva  matke  nad  dieCaCom,  tyrani 
A.  flk^úc,  zakr>S-njúc  oči  ručníkom,  Mária  Akxiuidroma  vySla 
z  kabinetu,  preletela  do  svojej  izby,  kde  dala  STobodn,Ý  pHccbod 
8lzAni  i  zlosti. 

Generál  niekolko  miniU  hfadel  za  non ;  pred  nim  navidomoci 
s  hlúpym,  ohavným  plačom  n  neslušnou  vadou  ulietaly  jehn  sny,  — 
jeho  kedysi  dúhové  sny  o  láske  a  domácom  krbo.  Pretrel  si  rukou 
oči,  vzdychal  n  ziuvunil. 

Kcd  Semen  vošiel,  generál  tak  pozrel  na  neho,  Iv  tomu  za- 
Ĺriasly  sa  čeľuste. 

—  Stúpaj,  povedz  dolu,  w  nie  som  doma,  nikoho  neprijímaf! 

—  Jej  osviettuiost. . .   iíaČAl  Semen. 

—  Tebe  hovorí  Jeho  osvietenosl*,  fejfho  nietdoma^  —  ros- 
il si'/ 

—  Rozumel.  A  Semen  vyáiel ,  hundrúc  sim  sebe :  .starý 
kavik,  filnva  nodá  vyhovorit  a  lodí  videC  uemAie...'* 

rienerál  pribral  sa  rozberaí  písma,  ale  zrazu  hodil  »&  na  chrliát 
.  a.  nahnúc   pravi>  ucho,   počúval.    /cTaieka  leu'leu  ŕ©  bolo 
rýchle   kruky    malých   dupotajiicieh   nosičiek,   a  podlá  toho, 
približoval  sa  ton  „duptíl",   tvár  jeho  sji  vyjashovala,    ^dfvé 
čie  rozcbodilo  sa  a  oči  tejilety.  Na  jeho  dvere  tichučko  ľ.nŔkria- 
(iencrál,  odti.^nuv  Btoličku,  vstal  bystrým,  mladistvým  krokom 


fiOS 


ft  otvoril  litere.     Pred  ním  stálo  dievčatko    8*í(iemr«ŕm*     ľil.-  islt 
inaliulié,  cliu(lu^k<^' so  evetWmi  žilkoDii  na  slucbúch  u  , 
V  pravej  ľukc,  prítisniilú  k  iirciiam,  drMlii  bflbu,  ľ.nkrtilriiu  >  nu 
Imiulričko,    iiii  ľavej  bola  Klisniitá  päsf.    V(ílkó   ga,šUiiiovt^  vii 
ploi^  laku  a  trApeiiía.  (Ifnenil  /aprnl  za  non  iírere  iia  klúč  a  b 
nuivoii  otcovskou  láskou  vzal  ijr  niky  (iieE.i,    odDieaol  lio  aa 
lieku  a  sám  si  kTukoI  pred  ňou. 

—  Čo  Li  je,  KuĹJk?  spytoval  sa,  klmlijíc  ko  fitrHehom  na  milí 
tráriéku. 

Díeváilko  \78trelo   proti  nemu  Tavfl  ruku,    roztvorilo  p&st 
hlasom  plným  si/  mohlo  vyslovic  lety.  —  Mft! 

—  Kolilí,  čn  jr  lo?     (lem^ľál  od  liŽJisu  mMii»ho1   prfflxtarií  •í] 
ničt   DU  dlani    dievčatka  Iť^alo  čobÍ  maljiikt^.    IiÍpIo:    '/r.r/ii   ;í!1í< 
sa  mu,  že  to  zúbok  dieCata. 

—  Zúbok  V 

—  Nie— c,  —  oko! 

—  Oku  V 
Otec  pozrel  na  obidve  vclké  prekrásne  oŕl  dcvriue  a  taae 

m  ruku.  Na  dlani  joj,  skutočne,  ležalo  sklené  brlbluo  oko. 

—  Amália  Ivanoviia? 
[>i(>včatko    príkyvlo   hlávkou,   ro/.kruttio  ružová    baodňän 

ukázalo  ^p^ovú  bábu  s  bielovlasými   loknami.   únmevoni  oa 
vych  ústach  a  dvoma  čiernymi  di^■ra?ni  miesto  očú. 
General  siLsIľastiiť  poknilil  blavmi  t  —  Akože 

—  Obliekala  som  Amáliu  Ivaiiovmi  (bitka  don  ■ 
prvi:j    milovanej    pestúnky    dievčatka),    zrazu    vytrhla   ím,    $pšál 
tak,  noštekom,  a  jedno  očko  je  tu,  a  druhé  —  dievčatko  potn*sf 
bábu  a  v  hlave  bulo  pučuC  hrkot  kaiuiouka  —  taio! 

Kofa  zaplakala  ticho,    pokorne,    uo  kaMá  slzička    padnUi  M 
srdce  starého  oir-a. 

—  Kotik,  schytil  na  ruky  dieťa  a  kľá<^nl  s  n(m  pi>  izbe,  — 
plač,  poŕujeô.  nepíač!  a  on  ďrobnulkou  jej  rúčkou  preliwiJ  * 
oči,  v  ktorých  tiež  javily  sa  slzy,   —  kúpim  ti  druhú  húhw,  v< 

—  Druhú?    Kofa  bola  až  nraxená,  —  ni(\  pa|ui.  Ja  DMľh<-<-^j 
dmhú! 

—  No,  vyliečime  aj  tút",  popruvíme,  neboj  sa.  -  [mpa  v> 
niAže  pre  teba,  všetko;  vyliečim  tuto. 

Kofa  pozrela.  Papa  je  taký  silný,  velký,  má  tak*'- 
fúzy,  —  všetci  tak  sa  ho  boja!  no  Äno,  on  všetko  nK,^^  . 
ho  okolo    hrdla,   zasmiala  sa.  —  Fnpočka,   papúlik,   Ui    u 
cho<f  a  njijdi  —  kup,  opatri  ilruhť'.  ale  celkom,  celkout  r    " 
tu  je  tobi,  nextrat  ho!  .A  na  f>lir»'innú  dlaii  tíenenila  p<il 
očko,  ktorŕ  pozvniln  na  nicli  svojím  svotlým  eiiiailovyoi   p 

—  /.akrutim  AmiUiu  Ivauovim  a  schovňm  ju  u  liiba- 

—  Áno,   áno,  ováeml    Oenerál    otvoril    priečinok    n 
pfaacora  stole  a  uu  rozliéixí  zprávy  a  projekty  pozointi  {lolo^ti  -w 
ivanovuu  a  zamkol  priečítiok. 

ľrí  dvciách  zase  bolo  počut  kroky.  Naskutku  goouitU  ot^ 
dvere. 


SM 


—  Kano  man  herein?  

—  Hitte!  Do  (ivier  voôla  Umu\  apatidiKi  NVnika  H.  píMträc"na 
vú,  chladnú  tvár  {^eoerála,  /.auiihalu  beUvymi  DCAini. 

—  Frauleiu  Kitti? 

—  Stúitaj!  povodni  prisne  otec,  Deob7.enijúc  sa.  —  Treba  mi 
íet  íiiied;  o  hodinu  budem  doma,  potom  niúieš  zaso  priat  Ne- 
blaznej ! 

Ko(a  Tvsla  ticho,  pokorne,  no  vo  dverách,  domysliac  sa  ea- 
obUC  £&  vyciiovavatolkou,  obrátila  sa.  V  jej  jasaycb  dľtsk^ch  očkách 
bula  bojazlivú  otázka:   , vyliečiš?" 

Na  jeho  oddanvch  »Urycb  očiach  stála  odpoveď:  ^  buď  s  po- 
kojná í" 

Ked  sa  generál  obliekol  a  vyáiel  do  izby  vrátDeho,  —  Vľáioy, 
peosionovaný  gnrdejec,  vyliiihol  aa,  ako  struua.  Zatvoiiv  za  nim 
dvere,  obrátil  sa  k  Seaienuvi,  stojaciemu  na  Bchodoch. 

—  Zúri? 

—  I...  nedopusC  Bože!  Aká  vy&la  pani  ráno  od  neho!  V  na- 
jatom koči  bude  sa  teraz  vláčiC:  jMJkovi  jej  na  protíveň  kázal 
podkovy  sosiiut.  Zmija! 

Generál  vd^.De  kráčal  po  ulici,  surovo  pozengúc  na  stretajúcu 
vojenskú  mládež.  Ale  v  hlavo  mal  len  jednu  otázku:  kde  bladiif 
oko?  Ov^ein.  tam,  kde  je  kúpeuá  lútka. 

Amália  Ivauovna  nadobudnutá  bola  v  Hostinnom  dvore.  Ge- 
nerál v?al  f>i  izvozôfka  a  obrátil  sa  ta. 

V  sklade  hračiek  k  nemu  priletťl  prfknzčík.  m  mení,  kučeravý, 
^O  najlei«Íí  exemplár  lútkového  kráfovstva. 

—  Čo  rozkážete,  va^a  osvietcnost? 

—  Tu,  hla,  lúUfa...  generál  vytiahol  purtmoné  a  začal  h(a- 
dat  oko. 

—  Lútku?  akú  rozkážete?  franko-ruskú,  nacionálnu,  hovoriacu, 
8  výbavou? 

Generál  pozrel  ua  iiríkazčika  a  (en  razom  zasekol. 

—  Potn-bujeni  tiko  pre  bábu,  celkom  také, 

—  Oko?  ľríkuzdk  hodil  sa  ku  chtífovi. 

—  Oko?  Chéf  vyáicl  zpoza  svojho  pultu. 

—  My,  vaša  osvietcnost  na  drobiio  nepredávame,  u  ná*  ta- 
kého tovaru  —  .čláukovití'íhfl*  —  niet  I-iitka,  tak  ako  je  lútk*, 
aIo  toto  vy  nikde  nenájdete 

Geneŕrtl  strmo  obrátil  sa  a  vyôiel.  Tak  obišiel  vžetky  hračkové 
sklady  v  llostiunum  dvoro  u  všade  dávali  tnu  jednu  a  tú  istú  radu  — 
kúpiC  novú  k'ibu,  a  on  všadľ  zalvrdile  opakoval  jednu  slovo:   .oko**. 

Celý  červený,  ustatý,  konečne,  rozmysliac  si,  spýtal  sa  posled- 
ného príkazčlka:  —  a  kdeže  dámy  kupujú  v^aky  drobnosti,  kde 
predávajú  rozličuú  veci.  potrebnŕ?  k  ženskej  toilette? 

—  V  Perinuej  ulici,  ale  tam  sotva  dostanete  uči,  vain  otivieteooaC. 
Generál  obr.Ui]  sa  k  Periiiitej  liitij  a  vhodil  /<>  sklepu  do  sklepu, 

otváral  dlafi  a  ukazoval  bielo  očko.  \q  všetkých  skladoch  ľeiinnej 
Ifnie  hcmžily  ha  dáuiy;  mnohé  Idadely  a  neskrytým  posmechom  na 
oríginalnehu  človeka,  ktorý  prechádza  sa  s  bábiným  okom.   $klop- 


r60 


níci  robili  vtipy:  jedni  b  tiapustennu   8eľi('>»no«ť4Ui   od|Kivo*!atí.  v' 
iiodoptali  „ešte"  takej    ^ohjpdnrtvky",    ini  iika/ovíiii  mu    » 
sklem'^  poľly  aUoby  „na  siM)snl)  oôka".    Koiu'Ľnfl  voSJťl  Um  -»!»'.», 
kdf  bolo  málo  sveta  a  kde  akási  dáiuu  kupovala   cvemové  hniiry: 
geneľá)  prihlln)  im  k  piillii^  /.novu  utvoril  svnjri  síroku  dlui «  uk«j 
Amálie  Ivanovny  eitc  rtíň  spoOiauto  nu  piitoiuriycb. 

—  Čí  uovieio,  kde  moltol  hy  som  kiipíí  itikŕio  druhé  í>kn? 

—  Oko?  ciiíf  zviidavfí   sklonil  sa  uad  ruku  ľ-iu  lAiu    — 
viom  vAtn  povedat,  vaša  osvieíenoBÍ,  len  ii  nAs  n- 

(K-i  ŕ,'eDerála,  mracué,  ustatá,  maäiiiálne  nhľainy  »i  hu 
Rtojacej  pri  pulffi. 

Ona  tiež  napiiuto  imzrela  ua  generála :  čí  Imla 
btiznoäC  medici  týmito  ctuUimi.  (fatekýmí  jťdiia  druhej,  ' 
viť!    No  týmto  pobladoui  t^viazala  icli  akúsi  priuťluuinÁ  ^ 

—  Kdeže  je  ávuM  oko,  vaäa  usvíeteuosC?  pukujna  _ 
spýtala  HA  lio  dáma. 

—  Ztratilo  sa,  v  tom  je  háčik,  milosCpaní :   mAm       I 
dox^ru,  a  tú  zastihol  prvý  žiaľ  —  báha  ztratila  oko;  u- 
len  tňto  /iatla  si  vyliečiť. 

—  To  je  inožuo,  odpovedala  dáma. 

—  Možno,  niiloatpani!  ale  ako,  kdo? 

—  Dám  vám  adressu  dielne  na  báby;  chotfto  domnv,  vMaittl 
svojn  dcéiii,  jej   bábu  a  iďte  s  nimi  do  dielur,   laiii  v^lni  ju  »b-| 
m/.ite  popravia.  Párna  ntlala  mlií^ssu  a  neui-rtll  poberal  d<>  j- 
ľľm'j  tvári',  do  i«ivých  očú,  hladiacirh  na  mdio  pokojuf  a   i. 
pomyMiac  si:  »UIa,  to  je  iimCl..." 


Generálova  vrátila  sa  tej  nocí  na  svitaní,  a  (iddu*  joj  !>**» 

v  srdci  posidajúca  ju  v^ak  ku  všetkým  čertom,  sbcrala  s  nn 
Iťikne,   obliekala  jej  ua  noc  rukavice  s  fíoMkri-uiora  a  ozn:..., 
vsutJiu,  čo  rubiln  sa  doma. 

—  Pán  obedovali  so  slečnou  a  dva  razy  dávali  im  krŕi 
,Mne  iia  protiveii  mazno  dicfa,"    rozhudla  v  duái   iíenr 

,vibi  ju  k  sebe,  ako  psíka,  kúskami...  SprostAk!" 

—  A  do  oboda  boli  sumi  vou,  potom  na  vráliU,  iorvĽ'nf, 
Hrditl-prfsrditI,   kázali  slečnu  obliekat  a  odišli  i  nimi,  a  sáah 
tak  Ba  vahit 

—  To  je  bez  srdca  e^úist,    zmorí   die(a   svojimi    fatľ 
vykradlo  sa  nahlas  jienerálavej,  —  ton  Človt^k  ncmytdi  tki 

Prepusliac   I)aáu,   yonerálová    Tahlu  si  8i«t,    V  uši.i' ii  ..  wi 
joj    eéte    bálová  muzika,   a   zajtra   iiaKtávaly  jej  tri  také  w   h 
Äno,  ípoločenskť-  sviizky  vyžadujú  ninnho  samo/ertvy.  no  x  ih,\.[i-| 
iKi.'*ti  ojuoti  svojmu  menu.  /.  liÍKky  oproti  svojmu  dietatai  ona  tiad*] 
veselá  a  neiikážo  nikomu  svoje  lážkú  rodinní^  polozenie. 

V  detskej  izbe,  na  ií/kej  bielej  postielke,  ftpAla  nk&linká 
držiac  rukou  ruvuý  driek  Amálie  Ivanovny.  Novú  belasé  o&i 
jaano  a  rovno  hladely  do  povaly. 


801 


V  kabiuete  j^cnerila  e^te  liorcla  lampa;  sUifk  sedel  na  mäkkom 
folfili  11  kúril,  TvAv  jpho,  t<^ľ,iz  neviliteliiil  žene  n  svotii,  hoIa  jasná 
a  Wskíivá  —  siví^  oii  s  hiskoii  /tastavily  8«  na  [lorriV-lo  Kolika. 
Mn>>|ié  biedy  Ku.srjhly  v  niiiiuloHli  generála:  le/al  ranený  pod 
Ku.4Ťiikom  a  pnčut,  akn  bili  na  bubon  a  jeho  zdľavl  priatelia  od- 
chmlili  m  ďaläínii  Títazstvami.  Le/.:Ll  cburý  v  S«vastup(ili  a  iiiilo- 
srdnií  sestra  čitala  u.id  nim  modlitbu  za  umierajÚĽoUo,  u  pľť«d!ta 
xdain  sa  mu,  h',  neniul  btkýcli  tJi^kŕrb  minút,  ako  dih'ä  ráno,  ked 
(Híéul  hlúpy.  nĽchuiny  plač  ženy  a  po<'hopil,  že  nemô/c  byí  medzi 
nimi  nikdy  milen  siihl-ift.  /lUo  m-mal  nikily  ukej  jusncj  iľbvílky, 
ako  viedy,  ked  počni  smiccli  svojliu  Kotíka  a  pocítil  jej  ňUfUivé 
bozky,  keď  majster  oddal  mu  Auiátiu  Ivanovou,  žiaiiacu  novými 
bolAHvnii  očami. 

A  .tyran,  bez  srdca  ejícist",  jícneľAI,  pveil  ktorým  triasol  Ba 
^iy  doni^  zasmial  &i\  tichým  vaselym  timiechom. . , 

Prelo*,  fí.  S, 


Reštaurácia  na  dedine. 

Kapful  Martin  Mtdúántkjf. 

Oj,  city  moje,  iskry  hromové! 
čože  robíte  laky  ehou? 
Yed  vis  iiž  idem,  r  slziich  i  slove, 
i  úzkych  prsii  vypnstit  von. 

Ej,  hej  í  vypustiť  —  ach!  ale  jako? 
vy  rozkoše,  iiale  moje! 
ked  lo  od  Sľdea  k  srdcu  dolako  — 
a  tým  svetom  tak  chladno  je  I 

Týmito  slovami  pnrína  slnveiiíský  básnik  Jiin  Motta  Bvnjho  „J;Uio- 

la."  Tak.  draliy  ätatelu.  podávajúc  ti  nasledujúcu  črtu,  i  mne  lo 

'  T  hlave  a  preliúňajú  sa  myšlienky,  ktoré  by  som  rAd  potomMvn 

il.  Ji!  to  len  či:ist<íčka  toho,  čo  ti  chcem  povedaf,  a  mnoho  toho, 

zostÄva  ešte  pre  budúce.  OI>Avam  sa,  /o  nestačím,  lebo  čaa  uteká 

ivot  niíj;  tak  knitky!    AvSak    oohotue  i  toto  napísal  soni,    v  tej 

eji,  že  to  málo  vdačne  prijmeš  odo  mňa.     Ko/.právat  tt  budem 

tntu  iia.šoni  milfím  Slovensku,    čo  snáď  hude  tta  li  7.dat  jako  ne- 

{Kthádka  zn  zuäiych,  dávnych  áisov.     Lež  nie  sú  to  pubádky, 

to  skutočnosí  zo  života  veat.-t,  obrázok  z  uašcj  prítomnosti,  joky 

lodenue  pred  oči  sa  nám  stavia. 

Horný  a  Dolný  í^biuec  sú  ilediuy  na  nnikom  Slovonsku.  AvAak 

o  by  M  ich  liladal  na  mappe  madar-i  ťusu.   Tu,  pane, 

iš  si  vziaí  ku  pomoci  l)vorzs:ikMV  „Ib  nr"  a  len  s  po- 

H.íti  tohoto  zvieä,  kde  a  čm  jo  Horný  a  Dolný  /aldnoc?  Otvoria 

IV  Dvorznákov  miestny  lexikón  a  tu  pod  lit.  A.  a  F,  vykladá* 

respektíve  ľelsó-ltŕkitóreketyefalu  a  dočitaá  sa :  Alsó-Békatú- 


liKí 


mi 


reketyefala  leží  v  Trenčianskoj  stolici,  v  okrwe  n.. .,  mA  ft(X>rUíi 
kat.  íluší,  i)  židoT,  1  evanjcUka,  z  týchto  je  8')ó  Maďaror,  1  Slorál 
(jta  jukcho  jediný  p»u  faiár  IJolúbitk  bol  sa  s&m  zapísal) ;  Fcbŕ 
Békiitúr-eket^cfalu  luH  ^ô  dit^l,  toTko  katolikuv,  34  Maďarov  a  1  SI 
váka  (zÄ  jakého  lionni-žal)ine<'.kv  imlestiy,  \án  Vilľ.l;iv  Slmka,  rodíi 
Cech,  výslovne  zapisat  sa  dal  do  slatÍ8tick<'h<j  hárku,   ktii  kou 
r.  18iK»  siiočítala  vcškeré  obyvalofstvo  Uhorska). 

Naša   Tícnŕittiiska   stolica  je   celučičkí!   adň  a  ŕÍRtnlink 
sloveDRká  a  tak  i  Horný  a  Pohiy  ^ab)nt*c.  Tu  nenajdeíi  jedn 
reŕnvej  dediny,  jednej  neslovenskej  dušp,  vyjtim  tu  pou&ailxa 
úľadntkov,   chlebdrov  a  rcuet;iÍlov.    Ku   týmto  nátužl  i  slo 
gentry.    z  ktorej    rekrutujú   sa   krajinskí   vyslanci,    blaval 
vicišpíliii  a  niťkdy  i  miuisln,   ako   nebobý  <5yl»riel  BarosK, 
z  naéej  Pružiny.     Med/.i  Neslovakov  pripočtUijuie  eéte  ííďtv, 
nie  sú  ani  Slováci,  ani  Maífari,  lež  hromadne  zapísaní  boli 
darov,  aby  sa  tak  absolútna  väcéina  maiíarskóho  žítIm    Mai 
čím  }:korej  dokázaC  mohla. 

Aby  ^tJitistikn  vykázal  mohla,  íe  v  Uhrách  nie  jo  pÄí,  alo  d 
luillionov   Mudnrov,  tak  i  lloruy  n  iHilný  Žabinec  ziq 
darov;  z  uaíitli  H(J0  čistých   slovenskýoh   duáí  v  Doh 
zapísaní)  je   7!t9  Maďarov,  v  Hornoui   Žabinci   z   H5 
za  Maďarov  a  len  po  jednom  SlovÄčikoví.  Horný  a  It  .,,i,   y.* 
pomenovali  Felsô  a  Alsó-IkíkatóreketyfifaUi  a  Maďa^or^iiíí  je  holoT. 

Od  kiujiiiskcj    cesty    zabočf   druhii  na  výdiod.     Tu  iit*>ji    tm 
fareliDý  stĺp,   na  íioui  tri  ratiky  na  spúsob  ukazoVKCIch  rúk  a 
každej    rafíke   napínaný  je  stner,    kani   cesta  vedie.    Jedna   rafi 
ukazujúca  na  polnoc,   má  nápis:    „H^viz",   druhá,  na  juh,  . 
lá  tretia,  na  východ:  „Felso  és  Alsó-Békutúreketyefalu'.  Rn 
človeče,  že  tým  pným  smerom  dostaneš  sa  do  Tci'       *-        ' 
do  Oebabinn,  a  tretfu)  na  východ  do  llomil^ho  a 

(ľťsta.  vedúca  dri  Žablnca,  vinie  sti  ú/.kou  doliiii 
sem  i  tam  porostlými  smrekaiui  a  dubinou.     Miľ- 
boJí  alebo  zarastenO  krovinou,  hrabom,  lieskami  a  nn 
Btach  buricvčím.     Cesta  vedie  tu  hustou  horou,  tu  hu.,,  m,  , 
zarastlon  úbočinon,  kde  pu  čas  horúcej  letnej  doby  milo  u 
Cesta  je  Kdihavá,    vyhe  dvoch    hodin    bodne    brbotatá.     Nie  jn 
rovná,   lež  siáte  ide  raz  hore,  zas  dolu,  pričom  koiiKká  z^pnf 
Tŕéku  véetky  sily  napuúC  musf,  aby  sa  hore  vyäkiiabAla 
ienie  to  jako  strela,  a  opatrný  paholok,  aby  vyhnul  ka>.!f 
koledo  relazou   hamuje.     Uovuolw;^ne  s  cestou  dolq 
potok,  8  oboch   strán  ovrúbeny   vrbinou  a  rovnými  i   m 
Tšelijak   pokrivenými   jeláami.    Voda  je   lu  äonia  od  ini 
vrbiny  a  od  lístia  a  r.iťJlestí  jclžin.  ktorŕ  irčia  uad  vod- 
Studená,    b^bo    málokedy  jej    hladinu   ohrtijú    lúče  »hi 
listie  vŕb  a  jelM.  ľozdlž  potoka  s  oboch  slráu  ro£klaiUjti  sa  r 
tújiny,  na  nichž  poztte  v  jaseni  celú  noc  pasú  rožný  tlobrtok 
obníku,  udržovanom  sucbym  rá:^.dfui,  panáci  pečú  fti  pod  f)TÍ< 
oblobnu   zemiaky,   rozprávajú  ro»ličt)«^   poveiiti,    hrajú  sa  a 
vystr^^jyú. 


60S 


Frí  Haitium  ^.ahíiici  otvára  m  šíráia  dolina,  sT&  by  sme  sa  k  ne- 
jakt^ho  tunnclu  doRtali  (Ui  cilKom  ini^ho,  možno  riťof:  lu'tjeéiK'ho 
kraja,  ťrud  Rehou  initiiii^  pokiu*  puiiDmnia:  v  pravo  lior}*,  u  taui, 
Ott  záfMile,  iiu  inifrnej  vvšíiiť,  pýši  ¥a  riolov  /abfnec. 

>',nl>ín(H:  jť  ovenčený  horami,  ktorjch  pýchou,  D.i  východp,  je 
vytíoký  Gl^ä.  Dobre  vvšc  poly  /JirastcDí  je  huBtou  homa,  a  tam  horo 
sú  hralrt,  iícnw  i  v  leU)  jwkrj  ti^  sualiuiii.  So  všetkých  strán  ^.ablnca 
rozklafliijii  fia  po  vlnistyr^h,  často  až  príkrych  pahorkoch  neúrodiity 
|>olia;  kamenia  je  tam  nazbyt.  sta  by  ho  bol  zloduch  i'-'/sial.  a  i«)d- 
Dcbie  je  tak  drsné,  iv  pšciiicii  a  ráž  /.riedka  »a  pod  iria,  keif  jar 
neskoro  sa  otvAra  a  ziiim  Často  okolo  Michala  šarap:t:if  počína. 

Niže  Žahínca  sťi  bariuy,  kde  žabinecké  ženičky  koľiope  máčajú- 
Na  jar  baiiny  sú  pra\'ým  královstvom  tisfcicb  a  tisícich  žiab.  To 
mo^Do  pDČiit  rozkošné  koitcfrty.  Trubadnri,  ndádenci  i  vdovci,  usilu- 
jňci  iii  okúzlit  svoje  nymfy,  časLu  celú  unc,  iieusUvajú  v  produkciách. 
Tie  vyjítrkujii  z  vody  nežné  svoje  hlávky  a  naí'liichajii  fnotásie  svo- 
jich rytierov,  pričom  prednými  nôžkami  pruciosne  udržujú  sa  nad 
hladinou  vody  a  kedykutvek  sbifži  sa  k  nim  zdvorilý  rytier,  ony 
.plumps!"  a  zaiioria  m  pod  vodu.  Tste  tinto  bariny  a  žabie  kon- 
certy ildly  podnet  k  tomu.  že  naži  predkovia  osadu,  založenú  na 
ť"  '  ^te,  Žabíncom  nazvali.  Snáíf  odtiar  i  raa'farský  názov 
Ilr  iyefjtIUv  lobo  It^ka  znaaienA  ŽKbu,  tó  močiar  a  t>m  rtkeiye. 

chceli  mÁ'í  na/Dačít  kŕkanio  žiab.  N'ajdú  sa  i  takí,  ktoii  povedia, 
že  náá  Žabfnec  pôvodne  založili  madarskí  osadníci,  ktorí  s  Arpádom 
x  A»le  sem  do!>li  a  len  pozdejňie  skrze  Slovákov  vytisnuti  boli, 
z  íoho  vraj  Inpcky  len  to  naRleditje,  že  Žabínec  a  poslovenčené 
cťlé  l.'hoľí.ko  iiačíni  „vjsszoniaĽyíirosItaní*,  t  j.  zpatpoinadurôíi. 

(■elý  /abinec  pkliidil  sa  /.  niekoľko  ulíc.  N'a  hlavnej  ulici,  ktoron 
i  poluk  pľľU'kii,  sibadzajú  8;»  oJK-ania  a  verejne  besedujú  o  všed- 
ných i  neobyčajných  zAležilosfach.  Stáva  M  to  každú  nedelu  i  avia- 
tók  po  pnIudňajMcI)  službách  tíožfeh,  a  menovito  na  Hody.  Vtedy 
na  ^.plttci"  alebo  „rynku",  jako  širšiu  luiestnost  pred  kostolom  n 
fámu  nazývajii,  vystavené  sn  krámy  ndpredavačov  roíličnýfh  marci- 
pánov, (d)iiľanĽov  '),  často  (lostavi  ku  i  ohiázkár  a  predavač  rozlič- 
ných brošúr.  pesničiek  a  devocionalií,  lež  čanto  i  hlúpych  a  pôverči- 
cb  spisov. 

Domy,  vlaatno  chatky,  8Ú  napospol  z  dreva  stavané.  Výnimku 

starobylý  kostol,  fara,  žknla  a  krčma,  ktoré  sú  murované.  Tak- 

pred  ka7don  chatkou  stojí  ovocný  strom,  najviac  hrudka,   len 

.plac"  alebo  „rynek^  vysadený  ]<■  lipami  a  prtíd  farou  a  krčmou 
ftloja  j-taré.  šiihlé.  vysoké  topide.  S  krčmou  .••pojená  je  (mjenica, 
v  nejž  preiiajateí  krčmy  a  regálu,  žid  l{anbr(i<:el.  máč  v  Žabťnci 
len  pod  menom  l'loštica  známy,  dorába  ävoju  výbornú.  á;>ecitičnú 
borovičku  a  opravu*  irenčiaoäku  hIÍvovícu.  Uahliy  chodia  po  vŕi- 
sh,  kde  It  '  ■■  p:i(ekom  otlkajú,  do  mechov 

ajn  a  ;  j.itiirovi  krčmy  donáiajii.  Sn 

^  Kr42ky  x  cc&ta,   qb  spôsob  prsiíenkor,   napred  vo  rrel«*j    \odo 
[obai^^^iii^.  polom  p(!Íeuf>  a  na  nite  navlečené. 


fiOl 


roky,  kde  v  Znbfud  nnd  mÍHru  ninolio  rIí viek  sa  urodí.  Tnlrá  hifjtÉ 
úrodu  8livif.-k  žalfiiiski  obiiania  podobne  dn  pálcnicc  odvá/aju^  Etn^ 
vn;;el  to  všetko  skupuje  za  tulaťatkii,  vlastni'  za  čo  chr-o,  UAm 
ovocía  SÁR)  si  ur<^i.  Slivky  vypáli  ua  bIívovícu,  z  toho  véSkf 
ňo  vačku  shŕi'ia.  Šopa  ä  dvoi*  sú  plní-  prázduycli  äpiuavýcli 
Dvoľ  pliiy  blatA,  hromád  z  vypiilených  kôstok  a  isbylkov  z 
ných  borievok. 

Itaiibvúgol  ulifts  Hoätica  jo  prostrcduej   rfiky,   plasktitrj.  ts-^ 
čoľVfinaitij  tvári,  skoro  tcblovcj  farby,  s  nosom  iľuchii  na  !■ 
tým,  špicatým;  jerluým  okuín  na  bok  poškuluje.  ľoiiťviič  U- 
je  pre  Žabfnčanov  ciidzíi?  a  nesi-ozninitclm^  slovo,  tak  tio  tiio 
šticou  nazvali  pro  farbu  telilovúho   niiteru  jtdm  oV      ' 
i  preto,  že  chodil  vždy  v /.ašpiriBuej,  zaniasloiicj  k:' 
farby  a  jako  táto  vydával  zo  at-ba  ponťtmDtii; 
cibuli  a  maštulnom  buoji.    llaubvo^el  co  do  ..    <  < 
bol  pravý  dravec,  sup,   ktorý  koriätil  z  každej   oadb' 
toati  a  každý   čláuok   znal   obchodne  v  svoj  prosppľ.li    . , 
í  PloMica  dostato  sa  um  pňmoiauou  zásluhou,  lebo  jako  t&to,  i  (hI 
cical  krv  z  mozoíov  svojich  sj-oluobčauov,  od  nich/,  skupoval  nielat 
ovocie  a. zemiaky  do  pilonice,  alo  i  zbožie,   sono,    otavu  a  tírtk^ 
všetko.  Žabinčunia  z  dreva  zbotovúvali  rozliČDý  tovar,  jak 
varešky,  za  čo  i  „vareškärmi"  boli  prezývaní;  doriiluU  i  j.  . 
V4^ho  prútia  tísice  metlí  —  týchto   zase  „motlármi*  7o1a1Í- 
svoj  tovar  oddávali  Raubvogkívi, ,  ktorý  iíal  ho  odváinť  do  v 
luiest.  Tak  stal  «a  líanbvoí:el  v  Žabínci  peuažuyui  listovom, 
groš  v  rukách  občanov  preSiel  cpz  jeho  ruky,  on  1  bil 

občanov,  ktorí  od  neho  pálené  kupovali,  od  nebo  pt-n:  ^pli 

daní  si  vypožičiavali  a  jemu  na  v/ájom  každý  hospodAnky 
a  pi'icmvsolny  tovar  odpredávali. 

V  Žabími  čiji8tka  občanov  vedie  obchod  so  sklnia,   ktoré 
dodával  pán  Jaiábek,   luajitel  sklenej  hiity  v  Idízkych    Sosfta 
Niektorí   v  košoch    po  svete   rozuúaajú    ruzlii^ny    torar    r. 
i  farbisti''ho  skla:  poháre,  f[a>c,  váity  a  sklon  Iní  u  \ä 

Jarábk.t  zakupujú  alebo  na  úver  berú  sklo  taťi.         .  l  ukiiá, 
jHiukladajú  do  ákrfú  alebo  krošnl,  s  týmto  cb<idia  po  dedil 
mestách,  vykrikujúc:  „Oblokyl  Dajte  obloky  robifi* 

Sosnany  sú  asi  hodÍDu  cesty  smerom  jubo-výchndnýiu  <v] 
bínca  v/diaíené.    V  Sosňauocb  je  pánu  .larábkova    riiť  U 

sklenii  hula;  znej  značná  čast  Žablmanov  má  svoju  / 
stojí  v  strede  hustých  hôr,   ktoré  poskytujú   potrebný  niatcnri 
kúreniu  pecf.     Pán  .larálmk  bol  mu/,  poctivý,  roriafuý,  kr* 
v  pnkladoom    poriadku   udržoval,   o  blahob^i,  svojich    rn<! 
slíira),  na  srdci  ho  nosil.  Preto  Mtl  vybcbúval  ČAstcjSi' 
na  návštevu  k  svujiim  susedovi  a  jiriatelovi,   pánu  fst 
kovi,   ktorý  navzájom,   ked  mu  to  uknlnoi^ti  dov>t! 
vštivil  svojho  dobrého  lulatebt,  suseda  Jarábka,  s  i    __: 
veku  a  rovného  saiýälauía. 

Asi  pol  hodiny  vyÄe  na  východ  od  Pnlného  Žabí-    -   -•-'fj 
úpiiil  mohutného  (iígáiia  v  chlade  vysokej  htijncj  hory  H 


(M» 


Je  ro  vlastne  ani  uie  obec,  bývajú  tam  samí  hájnici,  ktorí  pod- 
riadení Má  {tautfkOmu  reTiniikiívi,  Václavovi  Stľako\i.  Straka  v  tej 
iilui.t>c  už  ^oätJiruul,  pruto  nav/dur  tomu.  že  je  rodum  Cocli,  král. 
uhorsky  urar.  ktoi^uiu  uúložaly  rozsiuhlc  hoľv,  pudržul  hu  t<Šu< 
i  tcra/,  v  ča-focli  iiuifrjiľiMici*',  a  zn  služliv  iiHpľepuiílil.  iVili  by  voru 
radi  pdna  Straku  z  postaveina  oiistraiiili,  prerg,  ^c  je  ^Moravec**, 
a  na  joho  miesto  tlosailiii  človeka  novoniúdnycli  niaďaróR»kyĽli  iii- 
8ud  a  8U1U1,  avšak  neiiiolili  mužji  tak  beziiliôiinébu  a  v  sIu^Ikí  zo- 
Btarlóhu  len  tak  nič  pn  nič  cbleba  |Kizbavif,  a  do  vVsIu^.by  so  zaačuou 
ponsiou  tiež  lio  da(  nechceli,  preto  radšej  dali  mu  ku  boku  adjunkta, 
ktoi-y  beiué  pfsouiné  jintce  v  maifai-ekej  reči  vybavoval.  Viciav  Straka, 
tjtk  juku  i  Jtirábek.  dobre  pozual  prevnUt-ut^  a  sfiilštivtim'  politické 
pnmery  krujiiiy  i  biedu.  kt<tra  /alabla  na  slovensky  oArod ;  i  nn  žil 
8  fňrtroni  lh>lúbkoin  v  intíuinoni  priatefskom  poincro.  Vseioi  traja 
boli  na  seba  odkázaní.  IVoti  verejnéuiii  stJalšovaDĹ'mu  politickému 
pnidu  každý  o  sebe  neboli  by  odolali,  lež  skôr  v  jeho  víru  ítoli  by 
nmsHii  podlaliuúí.  VHGtky<'b  troĽÍi  via/.ala  v/ájomná  úclíi  a  pnivó 
■vrelé  priatelstvfj,  spnjené  s  i'iälužiiosfami.  ktorí  si  navzi'ijoín  pre- 
nkozovah,  kedykolvek  poskytla  su  íni  k  tomu  piileiitosf.  Ked  Straka 
držal  hon  ua  zjijucor,  srny  a  diviakov,  tu  vždy  korisf  podelil  tak, 
aby  sa  z  tejto  značná  čiastka  dostala  do  kuchyne  páua  farára  Ho- 
lúhka  a  do  huty  pánu  susedovi  Jai-ábkovi.  KeJ  Holúbok  slávil  me- 
niny na  Mikuiiláa,  lii  nielen  že  nm  Straka  poslal  dostatok  divočiny, 
lež  i  od  Janíhka  dostal  aspoň  étyri  husi  alebo  dvoch  moriakov, 
pri  čom  oba  dostavili  sa  osobuo  na  íare^  pozdvihli  poháre  na  jeho 
xilravíu  pri  hpolučiiej  hostine,  ku  nejŕ,  sa  početní  svetskí  ctitelia 
pdua  farára,  menovite  však  okolité  kúazatvo  pravidelne  siélo.  ľráve 
tak  ndbavovali  aa  meniny  u  rcvírnika  i^traku  a  volnčo  blučnojäie 
e^te  u  Jaľábka  v  hute  na  s\\  Antona.  Kažrlá  taká  tilávnusí  u  dvrioh 
poslľdnvfh  /avílala  prlbížitosť,  že  mohli  sa  aiKíloéne  síst,  pitbesedo- 
Tat;  tu  nmsel  sa  ex  offo  i  juin  farár  Holúbok  dostaviť,  bez  nchož 
jUadna  älávuo^C  nebola  by  sa  mohla  odbaviC. 

Pán  Straka  pomerne,  lež  z  tej  duše  tiež  rád  napomáhal  blahobyt 
jich  spíduobniiiov.  On  totižto  vareŔkárom  v  Dolnom  Žab(oĽÍ  za 
iiú   cenu   odpredával    buky,   z  ktorVcli   tilo   svoj    drevení  tovar, 
sky  a  ly/ioe,  zhotovovali,  a  tak  ioh  priemysel  napomáhal,  t  Hwi, 
Straka  lak  i  .larábck,   mali   pru  kraj  a  okolie  velky  vy/nain. 
o  dobro  občanov  ZíVviselo  od  nich  dvwb.  tak  v  istej  raiere  i  oni 
isli  boli  od  občanov;   nielen  že  tovar  p;\na  Jarábkov  skupovali, 
Kvet»»   roznášali  a  predávali   sklenári,    ktorí  /.ase  z  toho  seba  a 
jv  ny    živili,    lož  i  p:iu    Straka  mal  n:i  dn*%o,   mennriie  na 

Imi.  ,  M  lych  objeduúvatelov  a  kupcov  v  našich  vareškároch.  ktorí 
•ptílu  v  horách  i  drevo  kácali. 

i^biučania  boli  pm-njysľliií,  pracovlLi.  /aubeiali  sa  pilne  1  ho- 
V|i(»dán!tYom,  v  jedlo  a  pití  boli  mierni ;  len  tí,  čo  v  titálom  styku 
boli  i  Itaubvo^lom,  v  pilenici  jeho  pracovali,  v  jeho  dielni  stále 
ly  via/jilí,  ko.še  a  koniny  plietli,  —  ti  odilávali  sa  spolu  ni»- 
o&am  požívaniu  liehových  uá|)ujov,  lUubvogcl  /a  ceuu  xiálfmi^ho 


6M 


v>Tovnával  s  nimi  ticty,  slovom,  ti  stati  &&  korhelmi,  t£  co  vyrobiB, 
Ĺo  i  prepili. 

In  genwp  íud  bol  nezka/ený.  nábožný  u  mravný.  l««ho  ni»4  )*li" 
Ľtiiustaiiii  a  mmvy   bilolo    otcovslíti  a  slaroitlivŕ 
muža  tt  VLTUĹ-Iio  pastiera  nad  litádom.  pána  farára  Mj,      

Mikuláä  Holúbok  bol  už  sedem desintuik.  Muž  Tysokcj  puMtan, 
ľhiidý  a  tťoký.   počernej    ťiirbv,    hlava   trochu   napred    m 
v  tvári  asketický  vn-az,   oko   prenikavé,   koža  taktucľ   p* 
vlas  čieniy.    aíkoTvek   riedky.     Híu  Zdvíiajéku   aiidisľ 
sebfju  neobyčajného  n.užn.  pluélio  mravnycli  zásad,  oeúpi    ■...   ,  .íl 
povahy,  pravého  kfiaza  a  sluhu  Dobého  Juxtacor  J>ei  et  secuuduí 
ordiueni  MclchiscdcĽh".    .Jeho  postava  upoudiiala  na  sv.  Ti  n  •    ' 
Xav.,  a  smelo  možuo  ríect,  že  i  on  bol  apnÄlolom  svojich  n 
Takých  mužov,  jako  bol  Hnliibok.    v  iných    knijinticb    p^vy^l      ~ 
prestoly  hĺBkupské.  Ale  Holúbok  bol  nad  tnieru  bkroiiiiiý.  uvm 
je  ambícia,   cítil  Ba  byt  éCastlivým  v  ätre<ltí   avojho  stAdtt.    bri 
a  neznal   okrem   hoduosti   kňazskej^  ktorá  bola  v  jeh»  oi-|«<:h 
vyššia,  žiadnej  inej  hodností;  nebol  atii  dekauom,  aršak  poul 
ua  svoj  vznesený  stav.  na  svoji*  vysoké  povolanie,  s      '  ' 
val:    „ejiii  8uni  episcopus  in  mea   parouhia".    V  I. 
Btupoval  a  dfa  pomerov,    zavládnuvéfch  v  krajinu,    ani    iwska] 
nemohol,   lebo  dľa  svedectva  svetských   pánov  bul  níoten 
zrna  ultramontán,   lež  —  straitná  vec!  —  í  pansláv,    lebo    vOTvJaJ 
asvpd<^nTal,  že  je  Slovák,  odoberal  slovenské  íaaopisy 
6>a  bránit  o  v&etky  !ud»ké   práva  ozbíjaný  svoi  slovn 
svoju  cirkev.  (»d  nilado»ti.  ked  po  ŕ<-rni;nom  ! 
vaiiý  bol  na  fani  žablneokú,  až  ilo  svojej   stu 
vinici  ľánn,  a  aékolvek  nabfdnuté  mu  boly  iué 
svojom  mieste,  pracoval,  kým  stadily  nm  sily,  a 
dokladal:  „Non  uobis  noinine,  non  nobis,  ited  nomiui  Tuo 
riam  —  a  ĺo  sa  mfia  týka.   neznám   krajšpj   liloliy.    ! 
volania,  jako  quaerere  rognnm  Dei  et  jnstitlam  ejus, 
oslaiieni  veniým  až  do  posledného  dychu,  lebo  leu  tou,  i|ui 
veraverit  n^iiue  ad  tinem.  bic  salvus  eríi."   Vedel  dobre,  tv  b 
ambícia  môže  zaslopiC  duáu  a  ĺo  v  každom  stAve,   x  každo 
volaní  potrebná  je  milosC  hožia. 

ľán  Holúbok   nielen   že  bol  bezúhímný  a  prikUddý   Wfiw 
bol  on  i  muž  v}'6ok()učený.    Citáty  z  Uoráca.  Juvenala,  (' 
sa  lak  sypaly.  Latinský  stýl  mal  k'nsstcký,  preto  äwio  t.  • 
svojim  spolubratom,  predkladali  mu  svoje  latinské  koi 
on   ich  opravoval  alebo   diktoval   im   do  pera.    Vvzv 
I  í  hehrejíine.    Ked  som  ho  raz  jako  kaplán  nav^    ■   1.   n.,-; 
ho   sedtíl    pri    hebrejskom    orii;ináÍe  av.  ľisnia,    z  uebož    mi 
„šema  .Ijsméi,   .lebovab.   Klnim,  Jehovah  chhJHl"    vykladal, 
proroci  v  starom  zákone  z  vnuknutia  Ducha  sv.  T>-znávali  st.  Trqjl 

Holiibuk  bol  i  tľolo^:  par  cxciíllcm*.  Hľl  nien" 
V  komplikovaných  priiadoch  im  býval  radcom  sV' 
ba  ked  stalo  sa,  že  by  bol  niektorý  upadol  do  kritického  ^Kľstai 


tary.   zutrvái 
s  mili^iD  Ú! 


Ifi-f^i 


I 


tÉt 


$07 


kdtí  jednalo  sn  o  jťho  česf  alebo  snáď  i  úrad,  it^dy  modzi  štyrmi 
očami  vyspovedal  sa  u  Holubka,  a  teato  vždy  vedel   najsC  poiuoc 

Ijäi  i  v  profánnycli  veddch  bol  páu  íloltibok  uud  mieru  zbohiy. 
Menovite  známosť  dejepisu  boln  silnoa  jebo  tilrauou.  Vysnal  sa 
i  v  medicíne,  a  liečivA  moc  bylín  bola  jeho  miKm  Hudiumom. 
Preto  i  telefóne  chorí  obracali  sa  k  nomii  a  on  ieh  bylirtinni  a  do* 
máciini  lii;knnii  so  ;£duľoni  liečil.  Av^ak  pri  Ukomlo  lieŕeui  oti- 
med/nval  sa  rád  na  okľálek  svojej  farnnsti,  lebo  tiito  úlohu  nepo- 
važoval 7a  svoje  povolnnie.  Jebo  hlavným  povolaním  /dalo  8a  mu 
byt  jedine  spasenie  jeho  ducliovuej  sprivc  svercnych  duší.  Iniáe 
nakolko  liečeniu  rluirvch  uekollidovulo  a  jeho  stavom  a  i»07olanim, 
í  to  rád  konal  a  jiomor  nikomu  neodoprel. 

Uovorl  Átk:  .beata  illa  parochin,  io  i|ua  desunt  Hla  tria,  no- 
bíliä,  miles  et  regia^via".  Táto  podmienka  úplne  zodpovedala  jebo 
požiadavkám,  lebo  Žabfnec  bol  tak  od  Lradakej  cesty  odlahlý.  2o 
Bern  málokedy  zablúdil  nejakí  koŕiar  s  panstvom,  á  o  vojsku  tu 
nebolo  slýchaf.  Okrem  susedov  .íarábku  a  Straku  Holúbok  nestýkal 
Eia  !io  svetskými  pánmi,  leda  kcd  títo  mali  úradnú  povínnosC  v  Ža- 
blnci.  ()u  žil  &ú  svojím  stádom,  /.ual  leu  !4voj  ľud  a  tento  jeho. 
Bol  vodcom,  radcom  a  duSou  svojich  farníkov,  u  títo  s  detskou 
dôverou  k  nemu  pritnuli,  na  ŕiom  viseli  a  i  dušu  boli  by  /a  neho 
dali.  ťrftulnosf  svoju  tým  mu  osvedčovali,  že  donááali  mti  takmer 
vžetko,  čo  na  fare  potrebovali  do  kuchyne.  Tak  na  jur  barancov, 
v  jaseni  husi,  a  celý  rok  kurence,  maslo,  vajria,  čo  všetko  stará 
ju[a2(iina  odoberala  a  o  čom  Holúbok  sotva  sa  dozvedel.  Pritom 
všetkom  bol  tak  chudobný,  že  takmer  dobrej  reverendy  nemal; 
lebo  čo  mal,  to  medzi  chudobných  rozdal.  Jeho  chudobu  bola  známa. 
KetT  príležitostne  jeden  zo  spcdubratov  poznamenal,  že  by  sa  patiilo, 
aby  si  už  raz  kúpil  fleitantn*^  náradie,  diván,  sofu  a  foteli,  odvetil 
Holúbok  laUo:  „Pán  brat,  viete,  kľrf  kukučka  v  liurách  našich  sii- 
swlov  Valachov  na  Morave  kuká:  „kúp  si!  kúp  sil"  jako  odpove- 
dajú naši  Valasi?  —  ,Ale  zač?  ale  zač?'"  a  pritom  sa  chutne  usmial. 

Ačkolvek  Holúbok  so  svojej  strany  temer  neznal,  čo  je  nemoc, 
predná  jeho  priatelia  Jarábek  a  Straka  so  starou  gazdinou  na- 
diipntovali  mu.  že  potrebuje  ísf  do  kúpelov  I  vybnl  s«i  na  H  dui 
do  Trencionskych  Teplíc.  Ale  potom  zadivili  sa.  kcd  na  tretí  deti 
ui  bol  duma,  v  Žabínci.  ftn  okrem  Zabínc;i  m'znnl  iiiV  svet.  ani 
ziiaC  nechcel,  n  preUi  nen\d  opúšfíil  svoje  5t;Wlo  i  na  jeden  ileŕi. 
Okrem  k  svojim  sÚBedoni  Jtirábkoví  a  Strnkovi  nei>iel  nikam,  výjnia 
kcd  z  úradnej  povinnosti  musel  su  vybrat  na  inú  faru.  ke<f  v.^etci 
kňazi  z  celŕlio  dištriktu  museli  sa  dostavit.  Taký  výlet  nerád  robie- 
val,  iuho  boln  to  zavše  .s  obfažou  spojeitŕ.  keif  musel  s.h  viezt  na 
Toze.  Ak  bolo  hlízo,  radŔej  vybľfil  sia  pc-if.  Na  rfalj^iu  vŕak  cestu 
mal  starý  kočiar,  ktorý  podcdial  sa  arche  No6  a  o  ktorom  jeho 
kollŕffovia  žailovne  vtipkovali,  lebo  bol  starý,  zodraný.  deravý,  zá- 
plata na  záplate;  ,že  pán  farár  Holúbok  vo/A  aa  na  koČ)  ftindlom 
obitom" 

Holúbok  bol  vidy  veselej  mysle  a  lúbit  iarty;  lúbll  ich  najmA 
Ue^  ktoré  .slúíily  alobo  ku  |>ouČeniUi  alobo  ku  káraniu.  Jako  bobo- 


008 


hIovdc  cer.  prá/ilníiiy  vídy  Rt>ni  vybcltol  k  píiiiii  tlulúbkovi  \i 

mi  lichotilo,  kťď  raí  raz  ;;  Ilolk'ho  ifcto  riadky  impiiuil:  ^Y 

pruzdarny  Imíoliojnoj  Slávie  synku."  Mal  ratlosí,  kerf  «oin 

pľiiviil    udalosti  zo  t-etiiin.'iľííkflio  a  zo  Aludetilskŕh 

násíuiii  u  teológiu    Kturiovul    mnn   pred  iivcrleiilin 

V  tom  íasc  un  uuéicli  i^ymuiisiuch   puQoval  ^criuaniiMu-uy 

Nnäi  professori   pinristt  lou  Iitniali  noiiiéiuit.     Iíozp) '<   '  -' 

Uoltibkovi,    f.Q  kctf  pod   profťíisi>roni    KuiWikoin 

I.iviuiju.    pľibli  sme  na  slovo    „spoliare"' ;    p:in    pi- 

nachvtľo  iiajsf  preň  nemecký  \'ýrnz,  iika/ujuo  na  n. 

^volÄ  su  to  jtiko   plundre,-    na  čo  my  všetci   zvolali  .-, 

dt»ru!"     „Ja,  ja,  so  ist,   |di)ndeni   beisst  es  deutšcb.*     . 

profesíor  Kučerík.  Ke<f  professor  dejepisu  Frant  NOmethyr  i 

DĽiučine  pieduÄŠftl  nAin  dejppís  o  jakonisi   povstaní,    i  ' 

bol.   že  ninlkouttiutov  pOĽbyliilí  a  fiovťáali,  tu  \iíiu  pm; 

iiitäkit  sprííVAdzal    posiinkniiii.  jako  kf-if  človeka  vr; 

K**bťllHn  liiiufí  auť  den  Koliuji,"  i  pýtal  ba  nás:  ^li 

die  Koling?"  na  do  my  sme  jednohlasne  odvetili:  .das  KohTij.-  k 

profťsaor,  upľaviai-  tú  istú  vetu,  opakoval:  ^also  hún^  auf  du  Kd- 

ling."  Podobné  lilstínky  slúchal  veími  rád  a  t^hutue  sa  fiiniat 

Krrf  pri  jednej  príležitosti  pri  stole  istý  vysokopostayeny  únidnllt 
hromžil  ua  siovenskycli    kóa/ov  jako    panslávov  a  jobo  úLoky  11^ 
lúbok  Bvojiin  pádnym  a  tiČenym  spri8obt)tn   odnižol^   tu  iiap^;>  :>:ľ 
úradník  osopil  sa  na  pána  Uolúbka  maifareky  týmitr    '—  ■ 
hanbite  8a,    pane.   bovorií  tak  vy,   ktorí  z  milostí 
Madiiľov)  jete  cbliobV  —  tu   pán    Holúbok    povsta. 
čom  tvár  sa  mn  zarumcníla,  a  riekol:    „Pane,  ja  .t   v: 
ktory'cb  vy  za  panslávov  biíagujete,  jeme  cblieb  z  milosii  i 
oie  •/.  nulotiti  Maifarov." 

Holúl>ok  zostarel  sa  na  vinici  Pána.  Cítil,  žu  mu  áíly  u 
a  uby  ducbovoá  správa  pre  jebo  starobu  nemala  njmy,   obutit  ía 
na  ordiuaiíát  a  pýtal  si  kaplána. 

K  opisu  náába,Žablnca  pripomenúc  treba,  itf  piaárakeii  ka^K'l- 
lárske  záležitosti  Žalduca  a  pridruženýth  obcí  v;    '  '  i    . ' ' 

uovonitidiiy.  chlapák  matfaľakoj  výchovy,  zásad  n. 
prepiaty   madaron,    cbvastúň  h  šovinittla.    Volal  m 
bol   pôvodu  sloveni*k<*bo,    lež   skrz   naskrz  k  vôli  _ 

iimírnrember,  a  preto  podpisoval  »&  Kákay,  ktorý  phckrftt  Ua     ' 
atvo  ochotne  povolilo  mu  za  TíO-krajciaľovy  poplatok. 

Obecuí   záležitosti    viedol    preiUlavený   »tbrp.    rTr.htár   H*»4j 
/ucha,  jemní,  po  bnku  stál  níladží  rychtár,  Sr  rt,  «  rti 

prÍKa/nf,   í)m*o  Kulifaj  a  ŕ)nro  /elibabka.     Kvt.  ...    .   .  ^' •    i"! 

stai-ý  človek  a  mnob^  roky  rrclitárom,  mu*  poiuorno  ni^ 

mal  dosí  hodne  póla,  páru  ítoní,  páni  šťirkov  (volky)  a  j- 

llonutn.  ktorá  bola  neobyčajnej  krásy,  súca  ua  vyíláj; 

:cálľtnikuv.     Staiý  Žnclui  bol  sedliacky  nri^tllkrAta,    Hh; 

najradšej  vydal  za  vduvca.   ]trfBa;*.nŕb(t    Ku'ifaja,   lebo 

iluuuta  iuC'bo  v  srdci  noKi  a  ie  len  iuý  dávno  sa  s  Uanuloa  é^\ 


rozumel.  Bul  to  taludy  Moitía  Bubla,  ui^krujáf  ^liuj  v  Žubfnci. 
kluľ,{  túžil  z\K  llmiutou,  u  táto  holú  by  í  do  vody  skočitu  m  svojím 
UitrtiDOii). 

Martin  Itubla  bol  od  mladi  sirotou-  Po  rodičoch  zostalo  mu 
niečo  pora,  čo  na  tantejšio  pomery  postačovalo,  aby  mal  na  staroat 
z  čoho  at.  Pu  sinitt  rodičov  vítala  ho  ku  sebe  tetka,  vdova  po 
MÍBovi  Tuíaloví.  .lako  ťblapn-.  Martin  pilue  chodil  do  školy,  a  po- 
nerác  bol  mi^iUi  chlapci  inijnailanej:^!,  lak  vzal  ho  ua  čas  ku  sebe 
organista  Uliiliol  za  meiiililía.  Martin  v  ékole  pilne  t^a  učil,  pomáhal 
opUtky  picc(  a  ro/.uá^t  a  ka^flý  deŕi  mtoistroval  pinu  larárovi ; 
farär  akoro  pDZual  vlohy  chlapi^ovo  a  zamiloval  si  ho.  Martin  i  kod 
vvrA«lol,  každý  dpú  orľmil  sa  ua  firtí  pre  noviny  u  kuiíky,  ktoré 
»i  od  pánn  fnľr\ľ«  p":^ičiaval,  a  pán  farár  mal  z  toho  radost,  že  mu 
môže  I  ^  k  vzdelaniu.    Čítaním  noviu  a  spisov  a 

čASlýiu  -  :  ,       m  farárom  nadobudoul  »i  vedamosU,  ktoré 

v^xuačovaly  ho  nad  ostatiijími  spoluobčany. 


•*•«• 


Rothschildove  husle. 

Od  Antona  Čechopa. 

Jlestečko  bolo  malinké,  horšie  ako  dedina,  a  žili  v  hova  skoro 
Baml  staľf  luiliu,  ktorf  iirnitTali  tak  zriiMlka,  že  a?.  /|os(.  Do  nemoc- 
nice a  dti  jLulárni'ho  /.áinkii  potrebovali  truhiel  velnii  málo.  Jedným 
slovom,  veci  stály  zle...   Keby  Jakub  Ivanov  bol  brol>árora  v  stoÚé- 
nom  meste,  tak  iste  mal  by  vlnstný  dum  a  volali  by  ho  Jakuhom 
3kUlvojtčom;  ale  tu  v  meŕitečkn  volali  ho  prosto  Jakuboni,  na  uliol 
'prezývali  ho  pre  Čosi  —  Hronza,   a  >M  bii^Inn,    ako  pro8tý  muíík, 
|t  neverkej  starej  chalupe,  kde  bola  len  jedna  izba,  a  v  tej  bývali 
on,  Marfii,  pec.  veHíá  postel,  umrlčie  truhly,  dielíiaaceló  i^zdovstvo, 
Jakub  robil  truhly  peknú,  trváce...    Pre  muifkov  a  mestauov 
robil  ich  podľa  svojho  v/.ra»(n  a  nept)myiil  sa  aní  rar.,  lebo  vy^^Ich 
la  biltiejšlcb  Iud(  lh]  neho  uebolu  nikde,  ani  v  žalárnom  Kámku,  &c- 
[prAve  mal  \ú  sedemdL-ifiat  rokov,  ľre  bluborudych  v&uk  a  pre  ženské 
rť'l   "        "'  miery  a  upoin^Ujval  k  tomu  ieli-/nv  ríf.  Objednávky  na 
dl-;  íly  prijímal  vclmi  nťm'lmtiie  a  robil  ich  rovno  be/.  miery, 

js  opovreeiifoi,  a  /aka/dym,  ketf  dostával  |>eniaze  sa  prácu,  bovoríi: 
—  Priznám  sa,  nerád  sa  zabávam  daromnoston. 
Okrom  remesla,  nevcíký  dôchodok  prinášala  um  hra  na  huBlacb. 
moPlečku  uu  svadl«\i:h  liňlval  obyčajne  žittovíiky  orchenter,  ktorý 
fladtl  kntt.ir  M<»j/.í:i  Itiŕ  Sachkes,  beriic  m  pre  seba  vine  ue>.  jkiIo- 
■Í>  !kn.  I'oneváŕ  J.ikub  veluii  tlobre  hral  ua  husiach,  tMá&Uí 

ru  -        ;       'O,   Sachtios   nii'k'Mly   volaval    bo   do    orche^itra  za   plat 
irile3italicb  krajciarov  ua  deň,  nun^tajuc  dary  od  bohti.  Ked  Hronza 
jilel  v  urchestre,  predovÁPtkym  potila  sa  a  horela  mu  tvár;    holo 
ice,  ra/Jlo  cesnakom  do  dutinotv,  husle  pi^faly,  pri  pravum  uchu 

89 


"^     ■*- 


fiiO 


chripol  kontrabasB,  pri  Iftvoni  plakala  flauta,  ns  kturej  hral  rríjrf 
chudý  žid  8  celou  siefon  čeľveii;?'^^  a  modrjch  žiliek  na  ^ 
júci  meno  znáuinho  IndiiUra  RolhRL-hilda.  A  Umtn  |irckliat\ 
TPseléie  kusy  hrával  žaluRtue.  Hez  vňetkpj  Tidib«tuťj  firíŕiuy  Jal 
pomaly  prcsiakol  nen:iTÍ8fou  a  ojiuvr/oníni  nni'- 
naproti  Iíothschildovi;    začínal  dľdievaf  do  i,  i, 

aj  clicut  iio  ubiC,  a  Rutliscbild   bol  iira/ťiiy  a  [n 

—  Koby  80111  aj  vás  tivviLyil  pre  talcDt,  davuu   l    ..   _,    ., 
leteli  oidokom. 

Totoin  zaplakal.  Protn  Bronzu  volilvali  do  nrcheotrn  nie 
len  v  pádp  krajnej  potreby,  ked  cbybal  niekto  zo  iidov. 

.Takiib  nikdy  nebýval  dol)rpj  vúle.  lelm  n 
ve?ké  xtraty.  Napríklad,  v  uhIpIii  a  vo  svÍAti-k 
pondelok  —  noáíastiiý  deii,  tak/tn  spuaoboin  na- 
okolo dvesto  dní,  kde  inimovoluc  priebodilo  človt-l^.i 
rtiky.  A  kolká  jo  to  ztratal  .lostli  niekto  r  nieste  inal  rvac 
muziky,    alebo    Šachkes  nevolal  .lakuba,  to  predsa  tieí  bola 
Tolicajny  dozorca  bol  dva  roky  cliorý  a  hyniil,  a  Jnkiib  r\>Hii 
Čakal,  kódy  unire.  no  dozorca  odišiel  do  stoliin-'! 
a  tAni  flj  uniľťl.     Tu  iiiAte   ztralit,    pľitiajin<-iKj  >' 
truhla  bi>la  bv  sa  robila  drahá,  mo  zlatoldavoin. 
títch  trápily  Jaknba  zvläštc  v  noci;  kládul  si  ro^U"  i-.i-n 
posteľ  husle  a,  kecf  vžemožnÝ  neamysel  liezol  mu  do  hlavy,  jolflal 
sa  strún,  husle  v  temnote  vydilvaly  /vuk,  a  jornii      "  "  ".», 

Šiesteho  mája  predošlého  roku  Marta  írmu  or<  >.  ^tarvM 

tažko  dvL-hala,  píla  mnoho  vody  a  potácala  m,  irn  pritisji  ráno  uom 
zakúrila  do  pece,   ba  eáte    bola  i  po  vodn.     I*red  veť»ri.'K    i.Ia  !i. 
Jakub  ceiy  deá  hnil  na  husrach;    ked  ga  tiž  celkom 
knižku,  (Ui  ktorej  každý  den  vpisoval  svoje  ztraty,  n  od  m 
aaíal  mhiť  ročný  siičeL  Vydalo  vyÄe  tisíc  rubíov.  To  hn  1 1 
ie  hodil  liéty  o  ?.eni  a  /adnpkal    nohami.     Potom    X'") 
xaae  dlho  mtiaskal  a  hllioko,  Ťažko  vzdychal.    Tvir  oi 
rnokni  ud  poto.  Kozmyé^fal  o  tom,  že  keby  Ui  ztrarenú  * 
mtU  v  liankc,  do  roka  úrokov  prišlo  hy  najmenej  dtvi..... 
To  je  lolko,    te    týchto   Ätyridsat    mblov   je   tieic   ztratA. 
slovom,  kamkolvek  oliriUis  hh,  v.^ade  samé  i^traty.  a  nič 

—  .lakubl  —  zvolala  Maita  otMiadálu.   —  Jn  iimnTniD 
Obzrel  sa  na  žeuu.  Tvár  mala  ružovú  od  hoť 

jasnú  a  radiL-ítmi.     Hroitza,    privyknuty  videt  jej  : 
Imjazlívnn  a  ne.šfastnou,    teraz  bid  znepokojený,     /dalo  ^ 
Bkutočne  umiera,   a  je  ruda.   že  konerne   odcíiodí  na  rekj 
chalupy,  ^d  truhiel,  m)  Jakulm...  Ilbidela  do  povaly  a  potí; 
perami,  a  výraz  inala  šCastlivý,  ako  by  videla  smrt^'avojn  iv 
ditetku,  a  ftefirala  a  non. 

Jíoio  už.  na  avittí.  le/  oblok  bolo  viduo,  ako 
IHadiac  na  ritarenn,  Jakubovi  akosí  naphdlo,    ^e  ». 
vari  ani  raz  neprilaskal  ju,  netutovai,  ani  raz  nedom- 

Í'ej  nícniŕck.  alelnj  prininsf  jej  hi)  svadby  nief'tho  $!»■ 
;ričal  na  ňu,  vadil  aa  pre  ztraty.  vrhal  sa  na  na  |»fte; 


iné- 


I 


fiU 


tipt)il  ju  nikdy,  uu  predsa  stmHÍciral,  a  tíua  ziilcužiIViii  stŕpala  od 
&tmchti.  Aiio,  (lu  iK'dal  jej  ]iií  č;ij,  lebo  8Ú  i  liex  lobo  výdavky 
Tofk<-,  a  ona  pila  len  horúcu  vodu.  I  poro/umel,  prečo  má  t«raz 
Ukú  čudnú,  radostnú  (viir,  a  bolo  mu  tnlpno. 

Počkajúc  rána,  iiujal  si  o<I  Rúscda  koha  a  zavie/ol  Martu  do 
nem  oni  i  r  e.  Tu  rhni-^ch  hnln  niiiln  n  pretn  nečakal  dlho,  zii  tri 
hodiny.  K  j**ho  velikej  radosti,  tento  raz  prijímal  chorj-ch  nie  doktor, 
kUn-ý  súui  bol  ťhorý,  ale  ľánhojič  Maxim  Sikolajií.  Htarec.  o  kto- 
rom všetci  v  meíiiu  bovoiíli,  itt  hoc  ou  aj  pije.  aj  bija  so,  no  voz- 
amie  viac,  ako  doktor. 

—  VMi  Boli  poxdrav,  —  povodal  Jakub,  vrliodiac  k  stan^mii 
do  prijímacej  izby.  —  Odpusťte,  vždy  väs  znepokojujeme,  ťu.  račiU? 
videC^  ochorela  moja  voc.  Uružku  životA,  ako  sa  to  hovorí,  odpuatte 
za  výraz.. . 

Nachmúriv  ^eilivé  obočie  a  hla^lkajiic  brarhi,  rilnbojič  mičal  pre- 

žení  starenu :  ona  eedela  na  tabiueto,  ishŕbeiiá  a  chudá,  s  končitým 

DDeom,  otvorenými  úíttami  ponáäala  sa  v  profile  na  wÁka,  ktorámu 

chát  sa  pi  L 

■         —  N— uo, . .  Tak ...  —  pomaly  prehovoril  ráuhojič  a  vzdychnul 

^^B;  —  Inthieiiza,   a  mo/nn  i  horúčka.     Teraz  je  v  meste   týfus... 

^Bvftže?  btarenka,  poý.ila,  chvalabohu...   Kidko  máV 

^T         —  Vera  bez  jcdnoho  roku  .tedomdesiat,  MH.\im  Nikolajiŕ. 

^^H      —  Ĺ'ože?  Tožila  starenka.  Ciw  je  fs(  ua  pokoj. 

HB      —  Ono,  ovsem,  típmvťdlive  ničili  •>tL>  poznamiínAf,  Maxim  Níko* 
ajeric,   —  povi'dal    .lakub,    iisniievjijúc  sa  zo  ti,  —  a  cit- 

livé (fakujeme  vAm  za  vašu  pnjŕninost,  no  di>\         ,      i  vysIoviC  sa, 
liaiilt^mu  hmyzu  chce  sa  žlC 

—  Ci  len  to!  —  povedal  ránbojič  takým  tónom,  ako  by  od 
nebo  í:hÍ8p)y  xivot  alelio  smrf  stari-ny.  —  No,  tak  hts,  moj  milý, 
liudeS  prikludaf  jej  na  hluvti  chlailni>  nbklady  a  dávaj  joj  tieto 
prachy  dva  riiaj  cez  deú.  A  píttoni  úo  vidoiiiu. . . 

Podlň  výriuii  joho  tváre  Jakiib  videl,  /.o  je  nedobre  a  že  už 
tiadoe  pntMív  nepomôžu:  jfmii  toiuz  u/,  jasno  bolo,  že  MarUi  umro 
Teíuii  ?koro.  jeatli  nie  dnes  —  zajtra... 

/rahka  udrel  ránhojíča  lakfom,  mihnul  ocami  a  povedal  polo- 
Illa-Hiie: 

—  Holil  by  jej,  Maxim  Níkolajič,  banky  poslAvit. 

—  Nemilio  kedy.  ucmaui  kedy,  môj  uiilý.  Iíer  f»i  svoju  sUruDU 
A  chod  s  Uohom. 

—  Budte    milostiví,  —  zamodlikal  Jakub.  —  Sami  ráčite  ve- 
féíMt   keby  ju,    povedzme,    život  htihil,   alebo  dáko  vm'itomosti,   oo 
Yť" '■    -    '^Iív  a  Kvapky,  ale  ona  j«  prestydnutát     Pri  prechladnutí 
ii.  jt)  -     krv  do  pohybu  privicsf,  Maxím  Nikolajié. 

Alt-  iánhojič  (Kiiivul  iil  uasledujúceiio  chorčho.  a  do  izby  vchá* 
jIschIa  /oua  »  cliliipccjm. 

~        —  Stúpaj,  BU'i[uj ...  —  povedal  Jakuhovi  mračno.  —  Xejdo 
tieú  popraviť. 

—  V  takom  páde  priložte  jej  a8x»oh  pijavice:    Budem  naveky 
Im  prosif! 


«lá 


UÁuliojič  vscbikol  n  skričal; 

—  Naliovoľ  mi  ešte! 
Jaktih  iiúi  vzbĺkol  a  KíiČervonal  sa  celý,  do  UtipovoiUil  ani 

ale  vxal  Martu  ui  inikti  a  vyviedol  ju  z  íxhv.     I>ín   kc^f  už 
tia  voze,  surové  a  posmešne  pnzrcl  ni         > 

—  Nasúdzalí  vás  tu.  umelcov  1  Hľ  . 
ale  ťliudobuťiuu  čluveku  aj  jedtioj  pijiivi -kv  skuiin 

Keif  prišli  domov,  Marta,  vojdiic  tjo  Uhy,  za  u 
Stálu  si,  dr/íac  sa  pecf^.  Zdalo  &a  jej,  2e  jestli  si  ona  t. 
bude   hovoľit  o  ztraťli:h  a  hieéif  ju  /a  to,  ie  Pždy  Iť/i  .»  i 
pľacovaf    Ale  Jaliul)  hrudcl  na  ňu  uochutiie  a  pripominal  kí. 
zajtľíi  Jana  IíoJioslovca.  pazajtre  Ntkolaja  hivotvorca,  pi' 
a  potoui  pondelok  —  noátasLniŕ  deŕi.  Štyri  dni  ri*«b«do  m 
vai,  a  iste  Maria  umre  v  niektorý  z  t/cblo  dm,  te«ia,  i 
robií  dui^.    Vzal  svoj  ie\emý  rif,  prišiel  ku  st&rcue  a 
mieni,     ľotoin  si  oua  fahlu,  on  pivíebnul  8a  a  i&íä\  r 

Keff  prAťa  bola  skoni^euA,  Bronza  položil  ai  okuliart*  a  m[i --J' 
si  do  svojej  knižky : 

„Maile  Ivanovej  truhla  -   2  r.  4(1  k." 

A  v/dycliol  si.  Htaraija  po  ctdý  tas  It'iala  ticho,  so  /Alvort- 
nými  očiuni.  No  pred  veŕeroni,  kuď  sa  zotiuilu,  %nm  KimUl* 
starca. 

—  ľunäiáá,  Jakub?  —  spýtala  sa,  hfadiac  da  nehu  rAd'>-':-t 
—  PamätAí,    pľftd  pftfdtittiatinú    roknml  dni  o.'íi     '        '    " 
belnvIasťV  My  !*  ttbou  vtedy  vždy  sme  pri  vode  ^■ 

pod  vľbnu,  —  A,  borko  nsmrjiÍĽ  sa,  dolo/Íla:  —  t 

Jakub  nnplnal  paniiir,  uo  nijako  nemobol  sa  ro/,...i;...... 

Catko  a  na  vŕbu. 

—  ľo  911  ti  marí,  —  povedal. 

PriÄiel  háŕiiška.  vvíipovoditl  a  dal  poslednA  pomaxaníf*  PsioB 
Marta  /ač-ala  t;eptat  čosi  ntísvozutiutelne  a  nad  nlnoiu    ' 

Staivny-siiíLiiy  nmyly  ju.   oMiekly  a  do  tniblr  poi 
neplatil   daromné   ko.stolulkoví,  .lakub  sám  čítal  Mlmy,    a  .* 
nev/all  nm  nič,  lebo  hrobár  bol  nm  kmotrom.  Štyria  ntľ 
truhlu,    DO  nie  za  peniaze,  ale  r.  úcty.     Šly  za  tŕnbloit 
žobráci,  dvaja  píMiirueuí.    stretajúci  národ  nábožne 
Jakub  bol  volmi  spukojuý,  že  je  v&etko  tak  Cť^tm-, 
a  prĽ  nikoho   nie    nnUlive.     Odberujtíc  sa  \m>-  t>d  ^éí*} 

dolko)  sa  rukou  truhly  a  pomyslel  si;  ^ Peknú  ;     -  ■ 

Ale  ked  vracal  »a  s  cmitera.  prišlo  mu  vehní  cJlvu.    Č^  W 
nezdravý:  dych  mal  tažký  a  honki,  /.o.sInbly  nohv,  tiahlo  i     ^     '■' 
A  tu  ľéte  liu/.ly  mu  do  hlavy  rozlinit^  niy.Mieiiky.     ÍVÍ~ 
na  nm,  ľe  eelý  svoj  život  ani  ra/.  nepoliiloval  Martu. 
Pftídesiaťiva  roky,  kým  žily  v  jednaj  i/lie,  tjalily  h 
akosi   Blulo  sa,   že  zo  celý  ten  ŕus  ani  ra/  iiemyt^lei  ua  mi,   u-^ 
eoroval  ju,  ako  by  boln  bývala  mačka  alebo  poi^.  A  vi<tf  >>>  <  Valif 
deíi  kúrila  do  pece,  varila  i  jtiiíkla,  cbmlíla  po  vodu,  n: 
a  ke-f  on  vraiiď  m  domov  opitý  so  -tvadiob,  ona  ^akažl 
vešala   Jelio   husle    na    stenu  a   ukladabi  ho   siaC  —  .i 


«I8 


ticho,   a  chuIo»tiv;fm.   síarostliv^ni    vírastom.    Torflz   nehol   by  od 
toho  polutovaí  ju,  kiípif  jej  niečo,  no  wž  je  jMwle,  nevrátia  ju... 
Opľoti  .lakubovi,  tiBinievajiic  a  klaŕiajúc  sa,  štfl  Rot-Iischild. 

—  flhutáni  väí,  sváckol  —  povedal.  —  ľozdravujii  vii.s  Mojžiá 
tttč  A  kázali  vám  bneď  prísf  k  ním. 

Jakuboví  iitJJálQ  o  lu.  Chcelo  sa  luu  pUkaf. 

—  Odsuip!  —  poveihJ  a  iwSiel  dalej. 

—  Akože  by  to  možno  holo?  —  ziiupokojil  »a  UothsrhiUI.  za- 
liehnúc  vopred.     -  Mojžiš  Ilič  bndii  nmzení !  Káznh  bned  a  hntNf! 

Jakuboví  /dalo  sa  pľutjviiýitt.  /c  žid  zailych*^!  sa,  mihá  a  zc 
loá  tiik  nmolio  ryéavyi'h  pieh.  A  bolo  hnuHue  dívat  sa  ou  jeho 
xolonjŕ  kubál  s  tinuTvnii  Ŕnúranii  a  na  rebi  jeho  kiehkú,  delikátna 
{tostavu. 

—  ŕo  sa  pridiot-ni^  konine,  cesnak?  —  skríkol  -takub.  —  Nc- 
bnď  rtotieravf ! 

^id  nalineval  na,  a  tiež  skvlkoh 

—  No  vy  ráčte  tichšie,  lebo  vás  cez  humno  prehodím ! 

—  ľftkuj  sa  mi  s  ocú!  —  zreval  Jakiib  a  vrhol  sa  na  neho 
pJUtanií.  —  Preč,  ohavná  tvár,  lebo  vytrasiem  t  teba  prekliatu 
ílusu'  Žit  nemôže  človek  pre  praSivnov! 

Rolhsťhild  zmeravol  od  sUTichu,  prisadol  si  a  rozhadzoval  rukami 
nad  hlavou,  ako  by  sa  bránil  proti  úderoín,  potom  vskoeil  a  titekal 
preť,  ftko  vláital.  V  behu  podskakoval,  wdamctv,il  rukami,  a  vidoo 
bolo,  ako  tľja^nl  sa  jeho  dlhý  rhudý  obrbát.^  Deti  zaradovaly  sa 
prlležitoäti  a  pu.stiJy  »a  za  nim  s  kríkom:  „Žid!  Žíd!*  Vf\  tiež 
piifitilí  tia  za  nim  s  hrerhotom.  Ktosi  ľo7rebntal  ga.  poť>m  zalivízdal, 
psí  zahrechali  hhii^uejňiu  a  jednomysolDojšie. . .  Medzitým  i<te  pes 
uhryzel  Kotbschildu,  lebo  o/val  sa  zúfalý,  ubolený  výkrik. 

.lakuh  piipreťhiid/al  sa  po  záliumní,  potom  íAíel  na  konec  mesta, 
klin  ho  iiťi  viidly.  a  deti  ktinily:  „Hronza  id<'I  tírirnaa  ide!"  — 
A  tii  je  rieka.  Slnce  dobre  prip^'kalo  a  na  vode  sa  tak  hlyšCslo,  že 
nedulo  poKoiat.  .lakiib  prešiel  po  chodníku  i  videl,  ako  z  kúpalne 
vyšla  plná  cervcuoliVa  dáma,  i  pomy&lol  si  o  nej:  „Hľa,  ty  vydral* 
Ncdaleko  od  kúpal[ii<  deti  rhytaly  na  miUo  rakov;  /axníc  jeho,  za- 
čaly  kťi<^a(  so  /l'tston :  „líronxa,  Hronzal"  A  tu  Siroka  slará  vŕba 
t(  ohromnou  dutinou,  a  na  uej  bnii'/da  vrán...  Tu  xrani  v  pamäti 
Jakubovej,  ako  žívy,  vyi:lst«jí  chlapček  belov!a.sy  a  vŕba,  o  ktorej 
faovoriU  Muita.  .\no,  to  je  tá  istá  vŕba  —  zelená,  tichá,  smutná... 
Ako  aa  zostarela,  i'ibahá! 

Sadol  8i  pod  úu  A  začal  iípomlnaf.  Na  tom  brehu,  kde  j«  Vb- 
nu  /aliatii  luka,  v  tie  časy  sIjVI  velký  brezový  les,  a  tam*  nu  tom 
ly^om  vrchu,  i^o  vidno  Im  na  borí/oiite,  vtedy  zelenel  &a  starý, 
starý  svľčinový  bor.  Po  rioke  chodily  člnky.  A  teraz  je  váelko 
ru^  a  bladktS  a  iia  tom  brehu  i«tojí  len  jedna  breza,  mladulioká 

rojná,  ako  dáma,  a  na  rieke  ľtú  len  kačky  a  husi.  ani  sa  ne- 

fci,  ifi  by  tu  kedysi  boly  ehodily  čluky.  /dá  pa,  ie  i  husí  je 
ineiifj.  nei  hývalo  pn".  .laknb  zavrel*  oči,  a  vohnizotvornosti  jedno 
Oproti  dnilH'nni  nio^ly  (sa  ohromne  stáda  biolyrh  busf. 

ži<tfOimim:i.  ftko  uioblo  la  staL  ie  oo  a*  iwetediivtib  AMfriidi>( 


alebo  piitUesiul  rokov  bvoJIio  Života  aol  ľaz  uvbol  pri  dekts  u  ýi 

iiioíun,  i  ho),  DĽVoiiOvul  j(^j  žiriiluoj  poy.OľiiOíití  ?    YlmI  ríi'ka  jľ< 

ľiadnn,    tiip    lun-aká;    liolo  by  tiiniiio  v  noj   ryl'V    )fij»nf  n  jtnMd 

kb  kupcom,   i'iľaJnlkoni  i  bostin^kt^rim  nii  Ktiir 

pcnía/e  do  banky;  možno  by  bolo  pliivi(  na  v 

dediuy  a  bľtif  im  bii>'rac1i,  a  biclia  každoj  triedy  plaijli  by  pr'i> 

niožDo  by  bolu  /asu  proliovut  burkv  plaviC.  U\  jb  Ivptíe,  akn 

ľubit;    konečno,   iito^no  by  bolo  cfľ)vaC  bu!>{,    rví&i  ich  ii 

posieJnC  do  Moskvy;    len  sttnn?ho   peria  i\-  ' 

iispoii  za  dcsA(   ľubínv.     No   on    /Ival,    Uľ 

zlraty!  Ach,  ako  /.traty!  A  koby  Tak  vŔoikn  hpubi  —  i  i 

i  na  bu^facb  braC,  i  husi  rev.a(,  í  búrky  plavil,   aký  ku  j 

by  sa!    No   nič  takého   sa  nestalo  ani  to  sno^    zirot    \ 

ú^itkn,    bez  každej    radosti,    prepadol,    ani    za   sturknutír   i 

v  hudúťnostt  už  iiťo^tane  uii',  a  obzľeš  sa  ita/ad  —  Ijiiii    r 

Ľobo.  okrem  zlrňt,  a  lakych  f-lrašuycb.  íe  už  xinia 

človek  lu'uiĎže  ži(  tak,  aby  iu*boly  tio  ztraty  a  ujín 

prečo  Aľúbali  brezový  les  a  svrčinový  borV  Prečo  darm- 

úhor?  ľročo  ludía  robia  vždy  prAvo  nie  Ui,  čo  trubíi?  I 

eéif  svoj  Život  vadil  sa,  ryťäl,  vrlial  «a  päHfaini,  iirážat 

a,  spvluje  Ba,  ľ,  aknj  potreby  nedňvno  naBtrašíl  a  unwil  / 

vôbeť  ludia  prekážajú  žif  jedĽU  druliéum?  Ve<r  /  tuho  ak 

Aké  ätrašni!;  ujíuy!     Koby  nebolo  nenAvisti  a  zlosti.    Tuitia  utaii  irt 

jeden  od  drulióbo  obnininjf  o8ob. 

Večer  a  v  noci  uka/ôvaly  sa  nui  cldapček.  vŕba,  ryby,  tatť 
zanň  husi  a  Marfa,  podobnti  v  profile  vtjtkovi,  kt/tr^niu  cbce  »  pit 
a  bľftd.1,  libohá  tvňr  KotbBťbilrla;  aj  ak'^ni  py^ky  hýbaly  sa  ua  vmIct 
Btrany  n  iieptaly  o  ztratúcb.  iVevracal  ita  s  boka  na  bok  •  pAC  rti 
vsUvhI  x  postele  iíalirut  si  ua  liuiilacb. 

HAdo  uitsiin  zodviliol  hu  n  IMel  do  nentiK-oico.  Ton 
Niknlajič  ká/al   mu   priklaUat  si  chladn(>  obkkídky,    du.  ,  . 
podttt  výrazu  jeho  tvi^re  a  podfa  tónu  Jakub  porit/iiiaol,   - 
zle  Btoja  a  ie  žiadnymi    prAékami    nepomôíeíi.     Fíninov    Iď; 
vajtoval,  /e  zo  smrti  biidi*  Uiký  osoh:  itťLreba  ani  jf^f,  ani  ; 
platit  diin,    ani    Indom    na    farcliu    byt,    a  p(tn> 
neleží  jeden  n'k,  ab-  sto,  tisíce  rokov,  tak.  j("-i 
ukáže  sa  ubronmýu).  /o  života  človek  má  ujmu^  zo  siurii   - 
Totí)  rozviUenití,  ovftem,  je  spravedliví,   no  predsa   /ahanb* 
trpké:  prečo  je  na  svete  laky  čudný  poriadok,  že  žlvm,  kť 
Btnne  človek  len  raz,  piecbodí  l>e/  u?.itkuV 

Nebolo  mu  bito  umierat,  ale  akonáhle  doma  ridH  hriľh 
mu  srdce  a  b(do  mu  bito.    Husle  nemň/e  vziut 
a  teraz  znstRnň   sirotou  a  a  nimi   stine  sa  tu  - 
svľčinovym  borom.    Váetko  na  tomto  svete  bvnie, 
.lakub   vy&íel  z  izby  a  sadol  si  na  pmbu.   túfiav    I 
Mysliac  na  ztratený,  plný  ujmy  život,  /ahrul.  sám 
vyžbi  niečo  ijiIontn<^  u  dojímavé,  a  slzy  tiekla  uiu   i 
silnejňie  myslel,  tým  srituluejŔie  spievaly  buhiť,  títi. 
druhý,  a  vo  dvierkach  ukázal  ea  Iiolhschild.  Polovicou  dvort 


Šiel  äiuitlu,  au,  :íai/ľiic  .Takuba,  zm/u  zuAtnl,  C(*ty  lihréil  su  a  hez 
jmrhyťy  "d  ^triirlni  ziič;il  loluí  nílíiiiui  Uikŕ  poxiinky,  ako  hy  chťel 
uk*Hza(  na  paI<;oľ}i,  kotko  Je  trni/  liudiii. 

—  ľod  lon,  Did  CO !  —  povt'tlal  lAskavc  Jakiib  a  tAUíI  lio  k  scbcf. 

—  Pod! 

Uladiac  u«d6verívo  a  su  utradium,  liotliachild  príbližaval  su  a 
rastal  na  krok  iHuľky  oil  neho. 

—  Ale  vy.  prosím  vás.   Bľluto  nm!  —  iwveilol,   prísurinúc  Hl. 

—  Miia  Mojžiŕ;  Ilii*  z,iSľ  poslali.  N't-lioj  sa,  vraj,  chotí  íiksí?  k  .lakii- 
bnvi  a  pov(f(l/.,  vraj,  že  lii;z  iii<:h  nijako  ncino^iio.  V  stri'du  Imdc 
svaillm...  Ano — n!  Päd  .Šapovalov  vyiUvajú  dcéni  ää  poriadneho 
človeka. . ,  A  Bvadba  bude  liohará,  u— u!  —  doložil  žid  a  prížmúríl 
Jodno  oko. 

—  Nŕoiôžrm...  — pruliovoľil  Jakub,  tniku  dycb&jdc.  —  Oue- 
isdravid  ttom.  braä'k... 

A  uisc  /aliral,  a  sln*  vvlirkty  mu  z  očú  na  husle,  liotliscbild 
vnímavé  nasliiclial,  posLiviac  &a  k  nemu  bokom  a  preložiac  tii  ruky 
kríAoDi  im  hrudi.  NiJakao^,  nepochopiijňťi  víraz  na  jeho  Iviiri  iio- 
inaly  /.auienll  sa  na  zármutok  a  utrpenie,  prevrátil  učí,  ako  by  bol 
v  miiciU^rnom  vytržení,  a  prehovoril  »Vachcb(h!* , . .  A  slzy  |>o- 
nmly  stekaly  mu  po  lícach  a  padaly  na  zťlvnv  kabát. 

A  polom  colý  dťíi  Jakub  Itval  a  iilivo  tmi  bolo.  Ketf  veéer 
b.'idiiika,  spovedajúc  ho,  spýlAl  sa,  ŕi  neuul  na  svedomí  nejaký 
zvUálny  hriech,  nn,  napfnajiic  alabnúcu  pamäf,  pripomenul  si  zase 
DeétaHtnu  tv;ir  Marty  a  zúfalý  krik  žida,  ktorého  ahry/ol  pes.  i  po- 
vedal, ťik  /e  sotva  holo  poéuf: 

—  Husle  dajte  Iíothíichildovi. 

—  Dobre.  —  odpovedal  hdíu-^ka. 

A  Lom/,  v  mestt'  \:rvlá  sa  spytujú,  kde  vzal  RoUiscIiild  takŕ 
(lobrt^  liufilc?  Kúpil  ii:)i,  alebo  ci  ich  tiki*ndot,  alebo,  nidžno,  /..-íloJtil 
oiu  ich  DÍekto?  On  už  dávno  v^uieithal  flautu  a  hrá  teraz  len  na 
liitsiarh.  /pod  slá<^ika  jeho  lojii  sa  t^ké  žalcstnó  zvuky,  ako  prv 
z  tlauty,  n<i  ked  usiluíe  ba  ojtakovat  to,  čo  hral  Jakub,  sediac  na 
prahu,  to  býva  takt-  imyl(>  a  isinitlué,  že  poKlntháŕi  plačú,  a  ou  aam 
KU  koncu  prevrai'ia  oči  a  hovorí:  ^Varhcbch!" . . .  A  tato  nová 
piťiteú  tak  sa  zapáčila  v  meaU}.  že  Itoiliscbildii  zovii  k  seb^  na 
prvtokv  kupci  a  úrailnici  a  nútia  ho  hrať  ju  aj  des&(  r&x. 

Prelo*.  B.  S. 
••«• 

Eugen  Gerometta. ') 

iv^.iTotopÍJHiii  i'rU.i 

K.  mužom  slovenským,  záslužne  účiukovnváíni  už  v  prvej  po- 
lovici ná.^ho  stiitetia,  životné  príbehy  ktorých  v&ak  dosiar  nie  sú 
^■t/i,  .iTi.Miiiur,  prinále/i  i  Kut;en  TicromĽlti.  NaroiUI  ia  ^8.  augusti 

...i.i>u  duniaľ  nrxai*hovaflŕ  podobi/Jie  za!ilúii)}ch  slar&fch  «loven- 
rli  mtiívv  IVIdndy  ucboliic  výdaja.  iteä. 


61T 


rolra  1810  vo  vyBadooiii  meste  ^iliue,  kde  t  tAlmnskpfao  oU-a  po- 
clh&dzajúci  jeho  lAmoi-ný  roilič  ÍYaDtiSek  bol  kupcom  a  pritom 
tUc  r&2  zastupoval  mesiäkr  úrad  jako  railDý  piin,  m(>itiino.ita  a 
r>'rliUľ.  MatkA  jeho  bola  Fiuutiška  Abiidn.  /pnined?.!  deti  (Johanny 
IgnAca,  Mirie,  Jána  a  FrautíŔky)  z  tnhotu  itiaiižoUtva  pochildzajú- 
cich  bol  najstarší.  Počiatočné  äkoly,  tak  aj  ^^ninaKÍum,  odbavil 
v  Kvojom  rodisku;  potom  sta  najvýbonicját  ^.lak.  následkom  žindusU 
Bvujich  riMličuv,  uobádzal  äa  o  prijatie  /a  klerika,  a  kcd  od  tiitťian- 
skeho  ^i^<klI{Ml  .To?fiŕa  Viiruma  piijaly  bol,  beli  Hlosťficky  odbavil 
iia  íeniPiiišti  v  Nitrt',  ^.kailiaf  zas  jako  uajvVboniejŔI  chovaiitH*  po- 
slaný linl  do  ústredného  semouiska,  aby  na  iniivcrsitc  v  ľešti  po- 
čúval toologickĹ-  štúdia,  ľripomonutia  bodnú  je,  Že  Ku^en  (icrometra 
už  jako  žiak  a  klerík  vynikal  vutkou  |tanmfnu,  natofko,  Že  všetky 
vcdv,  ktorŕní  »a  učil,  osvojil  si  Icii  na  xjlkla<le  posh'iĽhania,  v  ŕa« 
/kúsok  t^mi  istjŕmi  slovau))  odpovedajúc,  ktoré  jeho  professorí  pri 
prednitínni  u/.lvali,  bcit  toho,  že  by  bol  ke<ly  ti<^ebii<^  knihy  mal 
alťho  i.  Lakydi  kcily  sa  bol  iici).  Jeho  pnnmŕ  stala  sa  povestnou, 
l'u  skončení  tcolo(;irkyrh  Húdii  hol  roku  lh!42  skrz  biskujta  Imricha 
I*alug)ayho  na  kňaza  vysvätímý  a  poslauv  za  kaplána  do  Idhého- 
pola  (v  stolici  Trenčianskej),  ku  boku  tamejšieho  farúra  f>ura  Ij&> 
turia.  Uoku  1844  ttud  »a  kaplánom  velku-hytĽÍanskym  u  boku  tamej- 
éieho  farára,  blahej  paiuíui  Žlťfuiia  Tvrdého. 

ííťbol  e.Äte  dlho  im  tejlo  novej  siaiiici,  ketf  jienerál  Kellner, 
prijdúc  do  Hylčc,  ubyluvnl  sa  vo  farskom  (lome.  K  jeho  poct« 
étefau  Tvrdý  nsporindal  veíkú  hostinu  a  Eu(íen  0<'roinetta  v  ne- 
meckej reíi  skvelý  a  ostrovtipný  toaet  na  tohože  generála  povedal, 
éím  obrátil  ua  seba  poxomosf  Kellnerovu  v  takej  miere,  žo  keď 
odehadz:iI,  pripnincniil  mu,  h'  jak  by  ťlirel  kpíly  jeho  pnnio<ľ  upo- 
trťhit,_  aby  lio  po/indal  o  to  hez  oťtvcliania.  Zanedlho  uiirá/dnila 
v  Žiline  fara:  Ku^en  lioľometta.  jako  tamojší  rodák,  uohádíiil 
o  ŕiu,  ale  jii  iteohsiahul  v/dor  loiini,  /e  v  Žiline  patronátskc 
právo  nrifllúctiulo  a  prislúcha  ma^^isUiUu  a  že  práve  \tedy  v  mesto 
na  filoliťi  ryťht.-irHkoj  jeho  otoč  sedel.  Okolnosf  {Mm  ho  natniko 
rozhorčila,  ^e  rozputniUujúc  sa  na  oné  sl-ivá  fíenenila  Kellnera.  vzdor 
loniii,  žo  v  líyiči  íara  uprázdnená  nebola,  osmelil  sa  Itstovne  ho 
proÄit,  aby  prekonal,  že  by  ji-hi)  farár  ^^tefnn  Tvrdý  i)hdržal  jedno 
upríi/dnene  nitrinuske  siaílum  kanonické  a  on  na  takýto  spťttioh 
apr.4/dni(  sa  majúcu  bytčiansku  faru.  Generál,  uezabudnuvŕl  na 
bytčianskeho  kaplána,  neme.^kal  vy  prostred  k  o  vat  u  .lebo  veličenstva 
pre  Tvrdt^ho  stAlhím  kanonická,  a  u  patróna  kniexafa  K.slerházyho 
pr*»  KiiiL'pna  iíeronietlu  pľäsentu  bytí'ianskej  fary,  čo  aj  malo  žia- 
li;' lok.  (íenimKta.  požívajúc  takto  dôchodky  jednej  t  naj- 
V} '  ii  fáľ  biskupstva  nitrianíikeho,  plnou  rukou  átodre  pod- 
poroval chudobu,  zvlíUte  svojej  fsmosli.  Stolu  pre  seba  nebral 
vôboo  od  nikoho,  ani  od  majetných.  Týmto  spôsobom  čafito  aa 
stalo,  ie  jeho  vačok  celkom  prázdny  bol :  tuk  uaMel  bo  raz  žobrák, 
a  Oerometta  dal  mu  s  hlavy  svoju  čiapku,  ľrc  túto  svoju  dobro- 
čínnosC  a  ako  výteôný  ľi>čník  a  kazalef,  ako  duchovný  otec  v  úplnom 
snívate  slova  bol  velkým  miláčkom  svojich  farníkov.  Ale  pro  avqýe 


616 


ftloTCDsko-nároilDč  polirickč  účinkovauio  n  pre  in,  ^e  pnivdu  uUjit 
udIkiI  v  stiivo  n  kažilt'iiiii  nv/aohaleno  ju  povoiUI,  hul  trtuiu  v  iičiarh 
Ktoličuyiii  ňľadnikoiii  a  svojíiti  cirkevným  pitKlsLuveiiydi.  ktorí  k<H 
iiečno  jeho  jcstvoviiiiic  na  bytŕijinskftj   fare   uľ«hili    o-  ■■  'ij^ 

tofko,  že  v  lule  ruku  Iŕ^tK)  svoju  fani  zumouil  s  iiitriňii;  ^au- 

skuii,  lu  jťät  s  (iiiäpurnm  MiiIocMiyiu 

Faniicí  bytŕíaiiíikí  hul;tí(liie  lúiľili  »a  so  svojŕní  iiiilácknin.  iittv- 
motta  oHišiel  iia  novii  stanicu,  kde  znse  stal  sa  inilAckom  KTojbo 
^L■^^Ia.  V  Nitiianskoj  Strede  roku  IHTl  tníko  ochniol.  sUiI  sa  v  naj- 
viicscj  iiiiftre  nervósiiyui,  rak  /e  ua  ľadu  lek-iľov  hol  luimitouv  /a- 
hcľlmf  úrad  na  dlliši  čus  a  /.rlr/nvat  i>a  nu  čistotu  ilubrom  pnvľlrl. 
Odišiel  ua  /obur,  kde  skuroťue  tik  sa  /nt;ivil,  /u  tou  iiiuhot  tu- 
stúpií  svoj  úrad.  IJinrol  v  Nitrianskej  Strede  Iti.  júla  1SK7.  Uinn-J 
clitidubny;  ke<f  pobrabut^  úti-aty  sa  zapnivily,  Kostaly  i»o  6um  Icb 
Iti:^  zlllt»^  a  ftílr  krajciaruv,  lr(d)árK  bol  niečo  xdedíl  i  po  rodiôwrh. 
ľoninlk  dol  utu  postaviť  brat,  Jiin  ťieronietta,  fanir  Tflko-ltivúian- 
sky,  z  červeného  mramoru,  a  iiafi  složil  tento  nápis: 

Kutíeiiius  GeromettA,  parúcbus  Nyitra-ZerdahelyeasÍA,  unUu 
So)nae28.  Au^usti  1810,  obiit  \fi.  .lulli  líí^T. 

Clariis  el  íngcuio,  dum  vixit,  ct  arte  ioqiiendi. 
Hic  jacec,  at  snrget,  claiiritautc  Heo. 

Rfete  v  Bytči,   roku   ľ^óS,   aki)   kaplánovi.   Tni  !   v  kí 

kárni  padla  ^ula  kolmo  na  hlavu,  čim  bul  mu  moti  ir.iM>i 

že  dostal  zílvrat,  vracajúci  sa  mu  potom  do  konca  života  pri  všt-Ueji 
lekárskej  pomoci.  Krém  tohoto  neduhu  triaRly  sa  mu  ruky,  čo  miä' 
7,  tobo  pochádzalo.  2e  bol  príliš  hi-vnary  (triksly  sa  mti  ruky  ai  ra 
cblajičenstva),  a  on  bol  v  úplnom  smysle  slova  abst^iimus.  nepijúci 
krém  vody  ničobo.    Jeho   prilÍ!>ua   krvuatosC  bola   sniid  i  tobn  j^rf- 
činou,  že  mal  na  jcdnoj  nohe  ranu,  z  ktorej  krv  tiekla  a  ).' 
Kahojeuí  znovu  sa  otvárala     ilorevyôŕiie  už  bola  i*č  o  beľ/n  - 
vefkodužnosti   Ružena  (leromottu.     Ako  bytčiansky   íarér,  celu  U 
čiastku,   ktorá  imlrila    mu  t  obetí  v  kaplnke   mariaiiakej,  rox4lár«t 
kaplitnom,   poniÄhajúi;im    mu   pri   spoveiJiach ;   podobného   spó'M>hu 
dťial  ga  v  llytči  i  pri  fundacinniUuycb  omSiacb. 

V  dobe  )ired  rokom  1>^4H   Ku^reu  (teronietta  účink«»va(  mmiw 
jak    v  stoličných   sbromaždeniach,    tak   i    v  číiiiroTvch 
Udrodttlch   Ňoiittách.     7.  jeho   lileriirnej    činnosti   spnii;  . 
najiaä  jeho  dve  étúdie.  ktorými  obrtitit  vtedy   ita  seba   p' 
vedomi'ov.  V  Orie  Tatranskom  nverejuil  totii  krlti  •'      '  ■ 
í^.iliny.    napf:íaný   zvhišle    na  zitklatle  hAdanin  v  m 
on  bol    pr\ý,  ktorý  v  tejto  rozprave  puukAzal   n  i 
kladatelia  Žiliny   boli  SiIín}íovia.    V  Slovenských  i 
M.  Hiirhana  dal  tlačiť  historicko-fibi:^ofí(*kii  Štúdiu  «Nal> 
vanov    ku    slobode",    ktoni   je    mijväčšlm    dókasom    Vj.k-.,... 
hlboknj   mysle,  jelio   učenosti,  jeho   národnej   uť-iulivat>ti  a  mútnej 
hmelofti.  Pre  truscnie  rúk  nepísal  sám  sni  átúdlu  '  ' 
Mikulášovi  hobuánvniu    Jelio  uiuolu- a  zuauienílé  < 
»  iloguiatÍck<^  články,  vydlé  v  Katolíckych  NovináiJi,  pr«ptsutrAÍ  |rní 


619 

tlač  jeho  brat  Ján.  Závrat,  raoa  na  nohe  a  trasenie  rúk  boly  jeho 
literárnemu  pôsobeniu  na  prekážke. 

Podobizeň  Geromettova  jestvuje  len  jedna,  ktorú  práve  v  dobe 
jeho  najväčšej  účinlivosti,  /a  času  bytčianskeho  kapláiistva,  ceruzou 
nakreslil  František  Drahotuský,  vtedajší  vicedirektor  žilinského  bi- 
skupského sirotinca.  I)Ia  tejto  pôvodnej  kresby  podávame  tu  podo- 
bizeň Eugena  Geromettu.  1  postavou  i  tvárou  bol  nápadne  podobný 
Napoleonovi  I.  Bol  územčistý,  ťstý,  mal  vysoké  čelo,  hovoriace 
bleskové  oči,  dlhý  nos;  hlas  jeho  bol  velmi  silný. 

Alexander  Lovtbaráini. 

— — '•f 

Svadobné  obyčaje  v  Slovenskom  Aradáci 
(v  Banáte). 

opísal  Michal  Goda. 

(Dokonämile.) 

Oirote  bez  otca,  bez  matky  takto  spievajú: 

Už  sirota  plače,  kamea  slzy  ronf^ 

veť  jej  otec  (matka)  nevie,  kde  jej  krása  stojí. 

Hora  zelená,  cesta  kamenná, 
8  kým  sa  ja  tešiť  mám? 
Tešila  by  sa  so  svojím  otcom, 
ale  ho  ja  nemám. 
Hora  zelená,  cesta  kamenná, 
8  kým  sa  ja  tešiť  mám? 
Tešila  by  sa  so  svojou  mamkou, 
ale  ju  ja  nemám. 
Hora  zelená,  cesta  kamenná, 
s  kým  sa  ja  tešiť  mám? 
Tešila  by  sa  so  svojím  bratom, 
ale  bo  jii  nemám. 
Spieva  sa  i  táto: 

Zuzka  stoly  prikrýva, 
všetko  ružou  posýpa : 
ruža  červená,  ruža  červená  moja  milá. 
Zuzka  chyžu  vymetá, 
všetko  ružou  posýpa: 
ruža  červená,  ruža  čeiTená  moja  milá. 
Zuzka  pitvor  vymetá, 
všetko  ružou  posýpa: 
ruža  červená,  ruža  červená  moja  milá. 
Ženy,    ked   vyspievajú   pod   oblokoni,   vojdú  do  chy/e,   vezmú 
Tranoscius  a  zaspievajú  celú  pieseň:     „Žeuichu  môj  spunilý,    plný 
véí  rozkoše  —  Peknéjší  nad  lilium,  /ádá  to  má  duše".     Po  piesni 
vytancujú  2 — ;t  tance,    jiotom   večerajú;    po  večeri   zase  vytancujú 
ilva  tance.  Tak  rozídu  sa  domov. 


dM 


lUim   zavčasu 
Hpievajú: 


poschodia  Mt  samo  icnj  a  i>od  oblokom  xa- 


VnUvaj,  Zuzka,  horo, 

už  BÚ  bielo  zore; 

ak  boro  QCVHtiineá, 

boz  Janha  ostauf^. 

V$Uvaj,  Zuxkn,  kým  caK  uiás, 

vyborat  sa  ua  sobAs. 

Vstii.aj,  /ii/ka,  kým  čas  mťtó. 

0(1  a|iu  Ka  odbiľráŠ; 

vstávaj,  Zuzka,  kýni  čas  utiiä, 

od  mnuiy  sa  odboidš. 

Mladá  novc8ta  vstane,  pľldo  do  t;l)yže,  saduo  ua  alolec  a  pntvá 
jej  vlasy  česaf  —  ešte  ránn  zavčasu,  pri  Iniiipo.  Kott  Ju  uŕr«il  a 
jej  brat  alobo  stuha  zaplelh  jej  vrkoŕ^  ženičky  imd  oblokom  ruénm 
diiibú  piesoíi: 

1'^,  ueitapíutaj,  ni.tnikit,  tulio. 

í'j,  uebudoui  ti  diniii*  dlho.  

Ľj,  kdeže  pôjdeš,  dievka  ronja? 

Kj,  SAm&  neviem,  mamka  moja. 

k],  ta  ju  pôjdem  po  robota. 

ej.  \n)  ružovoui  Idcloui  kvete- 

Kj,  jajdaže  ty,  dfovka  moja, 

uejdii^o  ty  ta  odo  mňa. 

oj,  ved  ti  ja  kúpim  saiua  čcpoc  domft. 

ľod   oblokom   vyspíovajii,    fiotom   vojdú  do  divie  a  nnírTAtt: 
£  Tniuosciusa :  „Kde  si  mflj  pívmitý  .loiiší  Kriste*.' S| 
piesrn,  kyiiikofvľk  inladej   iuľvtjptť  partu  na  Idnvii  nftprtjtm..*.    .»■■. 
je  mladli  nťvextii  už  pripravcii.-l  tak.   ako  má  iv-t  ua  ftobíLš.  kin«>tn 
vezme  lozmĺiiíu,  iri  Imluzky,  /actirtí  družicu  so  stl 
dtMuu  /.nťovt.  Tľu  ro/mariri  kmotra  pľi>ije  mu  za 
čo  mu  prv  bola  prlMIa,  ak  rroiu  v<MvÍČkám  ro/uiarinov>iti  prípta'ťi 
fíkU'  tri  vetvičky;  dru/ira  tms^v  pribije  pern  drii^bovi  za  klubák. 

Koif  všetko  takto  vykonajii,  vr.-itia  sa  k  mladej  Dfvosta,  kde 
uA  hntujti  K:i  ua  »nhÁL 

f  red  oiU-liiMÍom  na  sob:tii  v  dome  mladej  uevu«ty  deje  u  vivtktt 
tak,  ako  v  dome  mladŕdu)  znti.     ZvAč  tak  dr/i  vankú^t.  Da  klaron 

mladA  iieveata,    odpytujuai,    má  kfačat,   ako  i  pri  uib' ! r^Tt 

leui^e  starejéi  inak  viu^uje,  o  |>itniiAcb,  o  MDidrych  a  o|>  ia> 

nÄch,  o  čistote  panenskej :  pritom  si  aj  zaspievajú 

rilto  blHK  k  mim  H^Oj  mno/.ľ'.   Mladá  nevesta  .s  | 

od  i\tdíčov  na  bohiš.    Ako  vyjdú  r.  domu    na   ulini,   zenicky   bnri 

začuú  Kpievat: 

Lietala,  brokaia  biela  hua  nad  vodnú, 
zaplakalo  dievča  za  svojou  sv(jbi.<l"ii 
I^iľtala,  brnkala,  hniezdo  t^i  hTii<iu1.i, 
ďaleko  letela^  nikde  ho  nenaftla; 


Ml 


alo  liu  tiž  na^la  v  toui  inilélio  dvore, 
v  tom  inil^hu  dvore,  v  Jaiilkovoín  Ioa«. 

Nebola,  nebude  na.^a  viera  stála, 
kým  uoobídciiie  okolo  oltára. 

Ako  vyjdú  äo  sohááu,  xctiiŕky  vo/.iiiii  kulilčor  fl  kľči:i2ok  mcilovej 
pálenky :  jedna  kolárom  a  druha  p:ítťitym  iiuiiúkiýú  ^vojo  svadob- 
nlčky  1  iiiladétio  zata  niedzi  íeiiami,  kyiii  hudci  jod^n  tanec  ry- 
hiutú.  ľotom  sa  pohnú  domov  od  kostola,  a  zacnii  spioTaC: 

Už  bola.  už  bude  na§a  viera  stáU, 
kud  íiiiic  112  ubiáli  okolo  oltára. 

Kj,  už  ideme  so  gobááu, 
ej,  nalej,  mamka,  oidomáéii. 

Keď  prfdu  do  dvora,  všetťi  rtvadobufci  vojdú  ď)  chjže,  len 
mladá  nevestu  zostane  predo  dvormi,  kde  predložia  jej  na  zem 
hrnček  s  vodou,  oua  hrnček  kopne  nohou;  dajú  jej  i  vajce,  ktoré 
ona  dolu  avojíini  prsiaini  pusľí  na  7cn)  a  ak  Aa  nezahubf,  Tak  ho 
nohou  ifiziiuči.  Pritom  vnlAjii  „medu!"  a  kuchárka  stojí  v  pitvoľn]ŕch 
dverách  a  kaMŕmu  dá  ztt  lyžičku  medu. 

ľo  šobáŇí  obedujú,  ľo  odbavení  obedu  ustanov!  sa  družba 
obtá5Íf,  že  pridn  pre  mladú.  Ked  potom  udadú  s  mladým  zafom 
dovedú  do  jeho  domu,  tam  ju  zavijú  do  čepca  a  do  fáteía:  potom 
tancujú  s  ňou.  Eätc  pred  tancom  duuíesli  od  mladej  ueťoijty  rato- 
lest  z  višue,  Na  uu  uapirliali  jabtk  n  orechov,  do  jabjk  pozaplnali 
tie  peuiaľ-e,  čo  mladej  iievcsUi  majú  byf  darom.  K'ed  dôjdu  8  vi- 
JiňoTou  ratolesínu.  nnspievajú  tri  voräo  z  pesničky:  „Vímí  já  jeden 
8trom6>k,  jest  krásna  (iliva",  a  mcolost  ko  všetkým  dajú  udadej 
n^Tcste  do  ftiat. 

f'o  večeri,  u  II.  alebo  V2.  hodine  v  noci,  idú  mlad^^ch  ukUdat 
ou  paliiš.  Taui  im  popravia  jej  vk>tky  iluclmy  a  Uik  ich  na  ne 
nložiíi.  Mifidá  nevesta  vy/uje  ndadŕbo  zafn,  mlňdy  zať  mliidú  nevestu; 
Lam  ich  zatvoria.  Iíáiio  irii  uis  idú  otvoril,  oni  vstanú  a  idú  von. 
Mladá  neveí^ta  bozká  apu  i  nianiu  a  (mkloni  sa:  «t*amndaj  dohry 
deíi!'   —  „ľamodaj  aj  tebe,,  dievka  moju!" 


Pri  roniávani  ihirúv  /achováva  sa  táto  obyčaj:') 
Kmotra  drží  ua  lone  všetky  <Iuiy.  ktoit^  holý  kúpeni'í  eáte  pred 
sobáÄom;  a  síce  pre  otca  koÄelu,  ktorú  oddá  starejšiemu  so  s|o- 
▼•mi :  „Toto  jo  pro  apu".  Starcjší  iiošlo  dtužbu  pre  svadobného 
fltco.  Tento  pride  a  zastane  si  pred  starejÁiuho,  hovoriac:  .Vitajte 
a  nis/  a  podáva  mu  náilohu  s  nápojum.  pýtajúc  sa:  ^Ča  ste  ma 
iUdali?"    Starejäi  ^artovno  povie:  ^ľriatet  ná^,  láru  nošji  dcť'ra  a 


*)  Pripísal  páD  Jozef  Kolčny.  učítel  v  Slovooskom  Aradáci. 


tn 


vaša   inUdA   nevPRta  vtfačf  sa  vám  8  týmtn   prknťm    darom  a  til» 
koáelu  vám    ofeniva.    Videla   vás   vcdnkdc  v  li  o 

pofiiyslela  si.  že  keby  sa  za  vAôlio  syna  midii  -  -i-  \hi 

si\m  jeduu  pekiiii  koäŕ^lii,   čo  sa  .skiitoi^uŕ  :tj  stalo     A  itilŕ 

vdacDH,  aby  »t»  ju  vo  zdraví  a  v  ÄfasU  lUnbli  nmii  a 

StaicjšI  zase  káže  dnižbovi  priviest  svadoliDÚ  matku,  ťatanorl 
sa  so  ftklonicoii,  iiapluenou  vínom  alebo  paleiiým,  a  ponúka 
ŔicIiO,  aby  »a  napil.  Starojáf  jej  povie:  „Milú  priat^ňcal  'ľáto 
dfHra  auŕ.  atd.    Videla  váa  voíakdc  v  titľlmnvĽb    ĹM;Žm;uh,   a 
SI  pomyi>to)a,  že  vy  niíVte  syna,  a  keby  sii  omi  7.tit\io  donUC 
že  by  v&iii  oťerovalu  pckué  nové  cipcie  a  strítoHo.   A  \ak  prij 
vdoéno  Atd.  atď. 

Toto  sa  opakuje  so  všetkými,  kým  dary  trvajú.    Ural  tlosuuŕ 
ručník,  sestra  alužku,  dni^.ba,  zváč,  sUruj&l  ručniK. 


Prvý  večer  nko  u  mladého  zata  tak  i  u  mladej  n«ve«ty  po 
večeri  Hkladajti  sa  kuchárkam,  obyčajne  po  1  kr.  ľeaiiue  sUn^iif 
sosbíera,  dá  kuchárku  skr/o  druJ^bu  privolať,  táto  pnviaie  si  raka 
nejakou    handrou  a  pretvára   sa,    nko   by  jej   rul;rL  '         '.>b 

SLirejšl  žartovne  ju  oslovi,  že  poueváč  tak  lašíaŕi;  .   t 

sa  jej  svadubufci  Daskladali  ua  (lajster,  aby  aí  bo  mnia  íá  ľu  kiipK 
a  ua  raiui  priiožif. 

l*i-Yý  večer  v  dome  mladi^ho  zata  po  večeri  akl.idajú  sa  í>ra<|olH 
nfci  po  10  krajciarov,  (Od  každého  poxvanŕho  domu  po  10  kr.l 
Tieto  jieuiaze  idú  na  vymenenie  ducbien;  lebo  kototra  darmo  n*" 
vydA   ducliny    mladej   nevesty,   za  ne  jeduajii  mi  ^  íin  n^* 

dí''ÍK»  zaťa,  klitrý  na  osUilnk  vyplatí  kmtitre  5 — 6  /a.  limli* 

večer  skladajii  sa  ua  hmlcov.  Summa,  za  ktorú  hudr.i  buli  7.|i-flnAiii, 
roz\Thno  sa  ua  Bvadobutkov,  takže  každému  pozvanému  pá'-"  'W  ' 
na  svadbu  voláva  sa  z  každého  domu  po  pároi  pride  plt^ 
i>(t  kr.  Svadiibnéniu  oti'ovi  nahradí  sa  jeho  trova,  lebo  okrem  i'-inu- 
kiiždy  svadubnV  pár  prímiša  kohlče,  sliepku  alebo  koltUta.  PrHo 
hovorievajú,  ked  niekoho  niekam  povolajú  na  svadbu:  .F.j.  ! 
nám  fst.  Oni  nás  povážili,  aj  my  ioi  to  máme  vrútif  a  irb  {• 


Pieseň. 


L^hccl  Ijy  byt  perlou 
Iwjtwnej  krásy 
a  zdobií  tvoje 
havranuč  vlasy ; 
chcel  Ity  byC  vtičkom 
a  sniovaf  tebe, 
byíi   pritúlila 


623 

ma,  milá,  k  sebe ; 
chcel  by  byf  vánkom, 
jak  tie  vetríky, 
a  večne  Fúbať, 
ach,  tvoje  rtiky ; 
chcel  by  byť  púčkom, 
čo  ho  jar  zbudí, 
a  tíško  zvädnúC 
na  tvojej  hrudi. 

No  nie  som  perlou 
bájočnej  krásy, 
ba  ani  vtáčkom, 
čo  v  speve  hrá  si; 
nie  ani  vánkom, 
čo  rúba  rtičky, 
ba  ani  púčkom 
šumnej  ružičky; 
som  ale  šuhaj, 
čo  rúbi  teba, 
a  ktorý  v  láske 
dá  tebe  seba: 
tak  daj  mí  srdce, 
a  Boh  dá  chleba;  — 
keď  sme  si  svoji, 
čo  nám  viac  treba  ? ! 

-       - »»» 


Podtatranský. 


BESEDA. 


Akej  viery  sú  Slováci. ') 

Prírodzená  vec,  že  zakial  na  otá/^ku  národnosti  ešte  nepríMel 
historický  poriadok,  duchoveastvo  ruské  v  haličskej  Rusi  nazývalo 
sa  ruským  len  podla  rozdielnosti  cirkevných  obradov  od  latinských, 
ba  že  i  dnes  ešte  ruské  duchovenstvo  s  tejto  strany  Karpatov  ne- 
Tšíma  si  rozdielu  jazyka  a  národnosti,  keď  uemá  dosC  odvahy  plávaC 
proti  šovinistickému  prúdu  alebo  hanbí  sa  za  reč  a  národiiosC  svoju. 
Äváak,  ako  Naumovičovi,  ktorý  výtečne  znal  haličskú  Rus,  ani  vo 
sne  nenapadlo  tvrdiC,  že  haličskí  Rusi  naozaj  líšia  sa  od  Poliakov 
len  podla  obradov  a  nie  i  podla  reči  a  národnosti,  tak  ani  uhor- 
ským Rusom  nesmie  nik  upierať  ich  národnosť  a  stotožnovaC  ich 
BO  Slovákmi  alebo  Madarmi  len  preto,  /e  sú  viac-menej  posloveu- 


*)  Slov.  Pohlady  1895,  566—576. 


0S4 


čenf  alebo  poroatraróeDf  a  že  ich  odrodilé  ducbuveustvo  ueblást  u 
verejne  k  ruskťj  luirodnosti.  Vť^f  i  □  tii^s  älovákov  hanbili  a  haobil 
sa  mnohí  za  svoj  slovenský  jiôvod  i  držia  sa  ita  Maffarov,  Ní^tnrot 
a  bobvie  čo  iné,   leu  nie  za  to,   čo  sii.     f'i  nfinAniP    -i  rť 

nelcov.  čo  chcň  byť  madarskejšlmi  od  samýcli  Ma-farov  z    ■    ■      u  í 
Nuž  a  či  preto  prasUli  sme  byt  Slovákmi  V  Či  nemali  by  smä  sto- 
tisíce pumaíaiŤených  bratov  v  Abauj-Toroe,  Gemeri,  N."-!'—  '-  ■• 
inde  povHžovaC  jta  krv  z  krvi  naéej  len  i»reto,  žo  ich  di 
už  neuie  sloveuskdV    Nemali   by   sme  v  prio  '     •>KvLu 

bldfiif  sa  k  tomu,  čo  ju  iiaäcV  Milmc  dfvat  ^i  ,  e.  iika 

iiepraidi  Rtisodí  ku4  po  ku»e  odnrilvajii  t  dediŕai^j  utle'ť 

Keď  r.  1875  —  ako  tvrdí  Naumovič  —  nielen  v  ústach  pr** 
stého  národa,  lež  i  v  rozhovoroch  intelli^encie  nerobil  sa  rocedíd 
medzi  národnoBtou  a  drkevným  obradom,  dialo  sa  tuk  bez  pocblbr 
preto,  iú  ĽÍľkevQv  obrad  gr.-katolíi-.ky  so  staroslovanským  juykoni 
považoval  ba  /a  ueklaiiMití  /Dátukti  ruskej  oHrodiio^ti,  leUi  (aiko 
bulo,  a  je  i  dnes,  predstuvit  si  Kusa  bez  gr.-kut.  obradu  a  slot^u- 
skcj  bohoslužobnej  reči. 

Netf^Ľm,  7.1i  u  Rusov  uhorských  je  mnoho  elovenskábo  v  mhiTC; 
piesňach,  topogratii^kVch  menách  atd.;  veď  žijú  uprostred  SlovAkot, 
v  ich  bezprostrednom  susedstve  za  torko  stoletf.  i^  nebol  by  dh. 
keby  boli  utratiti  i  meoo  Uucmák,  ktoré  na  ruský  pôvod  \th  täk 
jaflne  ukazuje.  Len  tomuto  národnému  menu  dakuje  svoj 
prie/viskn  fíuduák  alebo  Uuainák,  aké  sa  vo  &pi^'i  čii&ťi  s 
i  medzi  vyznavačmi  ríiu.-kat.  vlei^;  jemu  podobné  mu  ift* 

zviskú  Orosz,  TôUi,  Lengyel,  Horváth,  OlAli,  Német  a  i.   ;  i  «. 

žo  ich  terajší  nositelia  sú  potomci  Kusov,  Slovákov.  í'  M- 

1  o  tom   niet  pocliybnoRtí,    že  medzi    našimi 
v  Gemeri,  Spiši,  Šariši,  Zemplíne  ald.  sú  Slováci.     ; 
Nemci  a  i.;   lebo  kdeže  je  národ  v  Kurope,    kUu-y  by 
v  seba  viac  alebo  menej  súrodych  i  heteropennýcb  náro4l;._.  ..  . 
Ani  my  Slováci  nie  sme  bez  takých  cudzích  primieáancoT.  kturfo 
môžeme  (fiikovat  pestrú  rozumnitost  iiaéej  Indovi:^  niltiry.     Leui^* 
pravda,    určit   hranice   medzi   gr.-kaU   Slovákmi  n  Uiinnii  je  velw 
tažko,  keif  pomstení  Slováci   nelliia  sa  od  poslo\ 
ani  osobitným  národným  menom,  ani  krojom,  am  < 

V  šematisiue    nreáovskej    eparchie  z  r.  ÍH;t:i   uvedené  ta  pn 
gr.-kat  školách  i  školské  stolice  a  soznam  ich  údov.    Nuž  ^'•-"'u' 
8om  priezviská  tých  údov,  aby  bolo  zrejmé,   žo  gr.-kat.  nr 
Spiéi,    ua  Hrone  a  v  makovickom   okrese  majú  Bloe   v  ri  >!     ^>n.» 
z.\HkÄ  spoločné  80  Slovákmi,    puuku^ujúrŕ  na  pfrvod  ?l.v.;-M    *• 
i  niektnn'  nfinecké,    no  itiinio   týťlitd  i  rozhodne  ruské.     ^ 
sú  u  ;:ľ.-líat  nniatov  iia:<ledujúce  priexviská:  Kiiov.-l.i.  Tlu.: 
van,  Leáko,    Uaiiko,    Kuclita,   Janov-Znkutny,   ítui  ^^ 

mrak,  Vojtila,  Sivaŕko,  ľolkabla,  Vrabeľ.  Vannač.    r\Mi 
viŕnk,  Oudku,  ľrtruňa,  Ivanŕo,   l)onii,  Maiaz.  Zakncia 
letkii,  Poiŕovič,   Jenik,   llirosčak.   Snehy,  Yusko,    í 
Žid,  tiatama,  ľaulov,  Líííuu.  Ilrebik,  Burík,  Kolej,  < 
plšCalka  z  vŕby),  Duranka,  Turok,   Kolár,  Bobko,  Cipkaia,  Kuáiac 


fisft 


Ipetrisko,   R*»ííi»lft,    Kítan,   ŠatAla   fprovn.  iiiaTftTi.,   kolísať).  Velky, 

,  AudríHka,  Strenk,  Hulik  [srov.  fiy.Ti.EiiTB,  klokotaís  (Iľotik.  Kovat- 

čik,    l'tiMlior  im-<)v.  xafínp-b,   ziák),    Jarinji,   Zima,    Siviilka,   Taulik, 

Sroka,   Smnlcň.    Piícnn,    ÍTrírmk,    MuLifit,    Jedinak.    éuga-l^cin{;6ri 

Laíunt-Haíčin .    Hurcik,    LalKinl-Vaťiolúibi .    Piosčak ,    Gtucbninn, 

lU^mal.  Sľeuuiímk,   ELilčak,  KazDiiak,  Oťkai'iak,  BaluA,  Hliuka,  Čo- 

'éelka  ísí>  i  isa).  Vislm-ky.  Vim,    Polrik.    Krolak,    Kiglar,  Va- 

fiŕiim,  -1.  r!c]><:.tk,    l'uv|i!íi'*ak.   ftednaiŤik.    Kaprar.   OU'kšiik, 

Javorčak,  i't'iriliik,   Llngusky,  Uomoňak,   BoicHky,  Martiak.  Hutník. 

V  šumiaci,   IVI^Mito  a  Vormin:   (ionlan,  Cuban  ciybOuHí:'),   ilra- 

bovszky,  Misecka.  Ďurŕo.  Boáola,   éipula,  Valeutik,  Kuiika.  Birka, 

Kiifa  i'utiua?),  Žkovit^ra  [snwn.  cE'^itiiimTi.).  Omlru:*,  l.ukaŕ,  Alcxa, 

lälrbiuD.  V  makovickom  okrese  (v§;inÄi):  liodnar,  íSiaiko,  ľoUčny, 

Baíik.  GmiMko.  stohnuč,  Van:lioI.  Noveóko.  Hniidik-l^sčišin.  Zbi- 

blŕj,  Kijuk,  .Iiirista.  I.ilia,  L'riič,    Gľohol,   Siiiik,   Juľčov,   Žovc,  Ki- 

DiaK,  I*ii>as,  KimU'lnik,  Biivaliŕ.  namaiŕak.  KravBC,  Pťtrišiu.  Lipka, 

jítaŕa,   Iturkot.    Kvaska.  Adamisin,    Kukaj,    Bôžik.    Slivka,  Dzubka, 

MihalOik,  Palitía,  Hečko.  Ovsaiiik,  Novák.  Alexovič.  ŠepUka,  Tkuí. 

Vaákauiu,  Čcma,  élofatiŕik.   Milá?',   ľopťľiiik,   Uilas,   ľctio.  Bubou, 

iMida,  Fwťiiko  (srovii.  OeAťHl.ía).  .íaľkaiiin,  Paulik.  Demko,  Kapi- 

lôovsky,  Cliudko,  Jedinak.  KoIar.  Otibivi^ky.  Kiu/ko,  Juričko,  Kova- 

liťky,  íludak,  Cujut,  Sivnnii;,  i.ajdoš,  Sadív,  Iviinčin,  Coťula,  Oem- 

.trUí,  Biudíiak,  IJrici^in,  Kuderavy.   Kapa,  Bodruoky,  Kavufii,  Olen- 

fŕin,  Petľičko,   Kotulič,  Halocky.  Mi>knvsky.    Vílkovsky.    Savkaiiin, 

iFeditručko,    Ku^Tai-a   fsrovii.    caiiieHapi),    i^uľuv  (srovu.   xyjtnTii, 

iTohiť  íýéitky).  íinn-ky,  tiu/ij  (<m1  ľy;mTi..  kupeit  handnimi  ^  bau- 

.dr&r),  Ôzjímlia.  Uoinau,  Ivančin,  OupL%  I-Vdoiko. 

K         Z  tohľto  vidno,   kc  ua  puŕa^u^ch  uticstacli  niiijú  prevahu  dva 

utárotlné  íívly,    ídovĽusky  a  rusky.    Clin   tfaloj    od   Saríéa  smerom 

[ku  fíotrn.TU,  týui  meiiej  ro/liodue  rnskícb  a  tŕui  viacej  slovenských 

k.   Taíc  niA  sa  vec  i  s  mUivou.  iíu?ndci  v  Ostumi  (V  Spiš- 

ii.Uľe)  robia  vinimku.  Ich  ivč  je  popuBrenii,  li;bo  ua  ikemf, 

de  bývajú,  panuje  polntina,   ale  preto  ešte  Butva  napadlo  dakomu 

hrbuvat  o  ich  ruákoni  pôvode. 

So  slovauskt'ho  <iUnovi»ka  vôlioc  nepadá  tak  veľtni  na  váliu, 

či  v  Sfvero-výcbodny'cb  stoliciach  Ľhorska  býva  niHDttj  Rusov,  než 

lovákov.   a   naopitk ;   veif  sme   všetci   ^ívoji.     lYedí'a    myslím,    že 

u/tiom  etnt  Ľnilicknui  smysle  nebolo  by  spiiivne,  kfby  sme  unienšo- 

V«Íi  jMičer  utiuf-hkých  Uuaov  len  prelo,  že  sptš^kf  a  ;»ari$Hkl  uuiati 

rnvia  rečou,  ktord  je  viac  sloven^tkA,  nei  ruská.    Stojíme  tu  pred 

BJiSledujikimi  faktami: 

iír.-kat.  imi.iti  mi  severo-východných  stran.'&ch  Uhorska  po- 
a  u  pMsjiDlitiho  ľmlu  ^Invenskího,   uprostred   ktorého  žijú 

-  iitiľýiu  sú^t-dia,  Ka  UusuAkov. 
V  irh  poiíliivouč^^uMJ  mluve  pľichruUnjii  takŕ  ru^iké  slovi  a 
ktorých    púvnd    neiuoiuo   lUadaC  v  bohoaluxobuoj   rc«^i,   alo 

živfj  mluve  ludovej. 


S.  Miiaiy  piesní,  prevzatých  od  Slovákov,  nu^ú  I  pdvodud. 


w 


«9« 


4.  Nielen   Slováci.  alt>  f  Nomci  a  Maďari   OAZ^vajA  ich 
nílkmi,    poťa/np    tamtí    Jfuttten'-n,    //usm-kEvti.    tíUi    ruthŕntk 
orúftíoh  a  vzliradoiu  k  iiáho/oiistvii   i/ňrôt/ôk.     Jcstli   ftiuTo    Uai 
oxnačuje  ilift  vieru,  prečo  Nemci  &  Marfari  ne/ovú  tak  Iditniiaov 
Srbov? 

5.  I  T  najvzdelanejších  tríodocb  považovaní  aii  ;;r-kat.  nniattl 
▼  Šariši  A  Spiäi  za  Uusnákov.  Ootyt^iio  i^aiiáa  a  Spiš;! 
Ba  líž  na  šeinnlisnins  pro.šnvsky  x  r.  I8i'3.  kde  pn 
farái'li  spomína  hu  lingua  nlfico-rulhmiai,  vyiilitii 
duší  gľ.  kat  :  MWi)  a  Koáice  (počet  duíií  fír.-kar.:  ľ  .  .  .._. 
maďarskej  a  nemox^kej  reči  apoineniitá  je  iint/ua  alndcn, 
touto  linfftta  starien  ľo/nriiÍR  sa  tiež  len  Hnf/ua  sln- 
vysvitá  7.  ma(farŕ(kílH)  Ŕí»iinitisniu  uhorskóbi*  (liirhnvf' 
v  ktorom  pri  menovaných  dvoih  farách  prithiulza 
nyr/r.  Ohfadom  Spiša  mi^žem  sa  odvolat  iin  „Sz^jk^sí  I 
z  ľ.  1K8H.  kdo  istý  Šváby  rozoznáva  u  tuímjšieho  slovanskŕhn 
vateľstva  päloraké  nárečie,  a  síce  ma^^iirívko-porske,  ruRUAck'*,  áorií 
slovenskí^,  pohrouskó  falebo  f^cnieľsko-sloTen.tke)  a  lipinvsko-alorfa- 
skú.  Kiisnácke  nárečie  je  poilTu  tob<i2o  Svál>yho  v  LipiWlv; 
várku,  Kaaijuiike,  Litumnuvej,  Jm'embiiirj.  Krcmpacbu  (pri  I. 
Sulíne,  Medzihrodi,  Krendželovke,  Závodí.  Jakubiaiinch,  UoJťtf-i 
marku,  Toriskť,  Nižnýľh  u  Vyéných  Kop.šocli.  Oíšavici.  ľavritioeh, 
ľodproči,  Závadke,  Nižnej  a  VySnej  Slovioke.  Uclcuu  ÍV| 
ráči  a  KojÄovfi.  V  Osturni  |v  Sp.  Magiiro)  jo  rusnáí-li  ná-i 
reŕie,  a  v  Jabuhianncb  i  Hodennarkii  má  byt  nisiidcke  .-w-j 
dielne  od  nárečia  v  Hiilliie,  KrtMn[>arhii,  I.ii  .ti 
Kamjonke,  ktorŕ  \raj  bli^^ie  stnji  k  šarišskej  <v«r{ 
Dáíľkej  mhivc  v  éari^i,  Zemplíne,  Unfiii  alebn  ilalici 

f).  V  starých  lisiinácli  spomínajú  sa  gr.-kat.  ubyvatolia  iMpospif{ 
čo  Uusnáci  (Kulhení)  n  v  Jednej  —  ui  uvedenej  —  ako  Husi.  arôk 
nikde  aku  Slováci  i^r.-kal.    obradu.     Ba  v  jednej  li^tltnu  z  r.  IniiS 
priohádzajii  za  Ma^iirou  i  Uuthfm  tiť  ľrnnkovft.  teda  v  obd.  lude^ 
dnes  nieto  iiadnyi;li  Iíusnákov.  Lon  o  ^M'.-kat    Sluvjikofh,  pocli 
od  14.  htoletia,  nL-zmicňujti  sa  listiny  ani  slovom;    mlčia  i  '^ 
že  i>y  Slováci  vo  viičÄmn  počte  Imli  prestiipili  na  ^r.-kai. 
predsa  by  vo  farských   knihách  muselo  byt  aspoň  čo-f*   ' 
u  takej  pamätnej  udalosti,     ľovedám  pamätnej,  lebo  ^ ; 
14.  stotetia  aŽ   do  polovice  17.,    teda   ilo   iiiiie,  v^ 
viery  v  severo-východnom  Ľhorsku  jilatili  za  ísisn. 
fta  žiadnej  priazni  n  rim -katolíkov,    ktorí  by  sa  > 
fahostajne  dívali  na  hroniadn>  prestupovanie  pvojí*  i: 
kolu,  /o  by  neboli  držali  za  potrebnú  imiiiľnit  Ha  o  úom  v  ^ 
farských  letopism-.h.  Ado  o  veFkom  a  časteJMoiu  zamieiinnl  i. 
atva  vo  äpíái   alebo   ÉaríSi   až   po  dobu    rcŕonimcie    m:     > 
Taká   premena   mobta  tta  BtJ\C  menovite  od  n   111 
Mel  do  Spiáa  povestný  Jiskm  eo  svojimi    podvclíb  ;i 

2  Dobrej  íBen.bal  de  Dobra)  a  ľelľom  Aksamitom.  Dva  nukV, 
Spiáský  i  Lubovonský,  boly  vtedy  v  rukách  husitov,  a  v  lejto  doíel 
—  U  j.  1443— 14IÍ2,'  ked  po  Jiskrovom  odchode  oAtaJ  tu  ]t>n  láiaj 


«S7 


Aksftuilt  a  5000  žolduienni,  xnámynii  pod  menom  hratrov  ulebo 
gpoíku  braírílov  —  inuhu)  sa  udať  váinojší  iiábožonský  prevrat,  no 
niet  o  takom  nadnoj  zprávv.  Z  refonuačnej  doby  vieiiio  s  istotou^ 
žo  na  pr.  okolo  r.  UUX)  y  celom  SpiAi  bola  —  okreín  iír.-hatolí- 
ckych  —  len  jedua  ríni.-kat.  fera.  a  síce  kapitulská;  ostatné  vŔatky 
boly  v  rukácb  protestantov.  Vieme  tie/,  kton^  kostoly  boly  prina- 
vriteut^  katolíkom  v  dobe  proti rcfonuáclo  a  ktorA  vybudovali  sami 
proteitaoti.  Nuž  hVi  je.  že  dejiny  n  v,-ieličom  mléiu.  ale  Ukŕ 
mlčanie  múze  byt  i  dost  výmliirnym  svodectvotn  toho,  že  čo  dne** 
vidíme,  biilo  tak  od  nepamäti.  Cirkevná  história  posledných  5  sto- 
ročí nezmieňnje  sa  ani  slovíčkom  o  tom,  že  by  rím.-kat.  Slováci 
vo  valnom  puťte  buli  prcstiipili  rm  |J!ľ-kat  vieru,  nespomína  ani 
jeduu  ííť.-kat.  cerkov,  kUirá  púvodiie  bola  rim  -kat  kostoUmí,  ani 
Jednu  faru,  k(orrt  by  kedysi  bola  patrila  rím.-kat.  Slovákom:  na- 
•Movne  raožuo  celkom  správne  zakrúíiť,  že  dnešní  Rusiuici  boli 
takými  od  nepaináti  a  sú  i  dnes,  trebárs  v  mluve,  pies&acli  a  zvy- 
koch mnoho  prevzali  od  Slovákov,  ba  miestami  —  ako  v  Telgarte, 
Ôumiaci  a  Vernári  —  natolko  sa  poslovenčili,  že  ich  (ažko  rozo- 
znaí  od  týchto.  Slovenčonie  uboi"skydi  Kusov  má  prióinu  svoju 
hlavne  v  manželských  sňutkoch  med/i  nimi  a  Slovákmi,  a  potom 
i  T  tej  okolno>t).  že  v  mouhýcb  mesiťčkái-li  a  dedinách  aioveuských 
tToria  drobnuliuké  ostrovy,  nemajúc  tam  ani  svojej  cerkvi,  ani 
ékvly. 

V  makovickom  okrese  je  podTa  šemalísmu  prešovskej  eparchie 
(T.  IHfiai  '.tl'lľo  tír.-kalollkov  s  rečou  slovensko-ruskon.  V  Sotácku 
(Sotakeríij,  t  j.  v  knijnaiiskom  okrese  (v  Zemplíne)  hotn  r.  1878 
ďfa  niHffar»kého  šematismu  v  11  farách  9H^í7  t^'.-kat  dasf  s  rečou 
rusnáckou  íruthén  uyelv).  Okres  tento  patrí  k  eparchíi  mukačevskej. 
Nateraz  nemám  hli/šlch  /.práv  o  menovaných  ukri>iSiH-h,  ale  dám  si 
xálivat,  aby  mun  ich  ŕatíom  i^nád  na  samnui  mieste  /.aopatríl. 

8  druhej  strany  boio  by  nesluänt^,  keby  smo  bez  vá*uych  du- 
rodov  hladall  Kusov  lam.  kde  5ii  vla»tne  len  Slováci,  oku  na  pr. 
v  Gemeri, 

Obyvatelia  TelĽartu  zilajú  sa  byť  náritdnym  k  on  t:t  o  meralo  m  zo 
Slovákov  /volenliky-hptovskvĽh.  spišských  a  Kusnákov.  V  ich  te- 
rAJie}  mluve  sti  na  pr.  tieto  Alovä  8|toločnŕ  s  Kusnákml  \o  SpíM: 
hovjad/ina  (v  Lipníku  a  Xavndke:  hovjadina),  diU  ív  Závadke: 
ďíi»u  po  Slovákmi  Uímže:  šitkie.  domu,  oučare.  štiratľaC,  mjadom, 
diíd,  preš,  kosŕeunej,  ňepujifeš,  materino,  macoohino  \^  éitkc, 
domu,  ofčare,  štiravac  aleho  šiinicer,  mjadoni,  dižd/,  prcs.  koscel- 
nej.  uepuj<)zeá,  macĽrino.  macochino),  so  SlnvAkmi  vo  Zvolene. 
Liptove  B  inde:  neradi  jete,  takuu  krasnuo  haŕa,  leníuci,  chudiii, 
8  dieučati,  o  pouuoci.  chliep.  ňehladaj,  odohnau  aUT  Krátkost 
slabik  a  prízvuk  na  jtredposleilnej  zdá  sa  hy(  /o  SpíU  od  Slovákov 
Afehu  Rusiiákov.  To  saím-  plnil  s  málo  výnimkami  n  Vemárŕanooh. 
u  Utorych  si\  na  pr.  tieto  slová  spoločné  s  Un^nľ^kmi :  hnvjn<l7iiia. 
dita;  ^o  Slovákmi  vn  Spiši:  domu,  dluho,  šitkje,  na  kosítílnej  turni. 
Dočarŕ,  Hiracaí,  materino,  macocbinu,  mjadoui,  dlžd,  prca  obll^£c&&, 

40» 


OSB 


sčesta;    m  Slovdknii  v  Gciiiori:    takje,  éaiunjc  haúi,  tichje  iió,] 
líreraniíDtitjo  (L  j.  dicfíi),  opiisfí-DJe  ít.  ].  dioía). 

Že  v  fioineri  jcRtvovaly  kí'ilysi  i  riisk/'  'i*ľW,    ItUtrfrft  jvnfiwí 
statlí}*    ZHcIiovaly   m  v  jednotlivých   ru8livr,Ii 
pť»vdi>mj(i"l>[iýin.    I  to   koiri/  v  Geiiim  je   i 
lOTpiJft.    Ale  pretii,  žo  Slováci   L^emor^kf   čiostučiie    ; 
i  ruský  živel,  ešU*  nmiiožiio  tvniif.  iť  Ity  buli  ulľuLili  .t.. .ju 
nost  a  pitnuenili  sit  iin  Itiisov;   |iľ)iv<f  luk  ako  iioituňno   uni  ulx>r>J 
skych  Husov  považovať  za  SlovAkov  prt-t".  ?.-      '  su 

i  Íau)    daru   slovenskej   ki  vi  a  ich   nihiva  je  vrt 

Aby  sa  nik  notlotunÍHVal,   že  skľouiná   miinkii   n:  a 

DOEtti    ítuHnáknv    tieopÍHi-a  sa   n  hkiitočnú    rňznosf    tu-i 
med?,!  nimi  a  SloTákml,  držím  za  potrebné  podaf  tu  prfmcnr 
níluvj  zo  Závadky,    ľonlča  a  LipDÍka  s  poukázaním   oa   pnsfi 
uiluvu  spišských  Slovákov. 

Ziivadóin:  Niínuii  jistM  hiivjndinii?  Poniňui :  N 
dinuV  I.íprifčao:  Ni-nidi  jcste  h'jvjadlnu?  PIovAk: 
vedzinu? 

XavadĽan:    Ja  dávno    neviifíl ;    ťoráčan:    Dávno  .som  oeriina; 
Lipofcan  :  Davuo  jem  ueriffíu ;  Slovák :  Davao  utítu  ňeridzel, 

Zavadčan :  Chováme  koni.  korovi,  ufri,  pacata;  ľ.  '""hi 

vanie  koiii,  korovU,  oíd.  praáatka;   Lipuícan:  Chovan,     .  Iw-j 

TOTO,  ufcí,  paéata;    Slovák:    Hovauie   kone,    kravi,    ufi^o,    |iraMi| 
(ifraSubi). 

Zavadŕan:  Kšitki  línifci  boja  se  roboti;  Poráŕ-an: 
boja  ša  robotu;    I.ipnlť'au:  SiHko  ľviiiví)  bojai  áa  robuicj   ^i 
bicko  rofiifľi  boja  8R  rolwti. 

Zavadtaii :  ľovič  mi,  nioj  sinú,  ó<t  hľadá?  na  toj  tnci;  Poi 
ľuvič  mi,  uiuj  BÍuu,   čo  hladafi  ua  loj  luti;    l.ipnféun:    I'oYji 
niój  sômi,  ct)  hladaá  na  U'j  luci;  SlovAk:  Povjec  mi,  mnj  sisat 
bleda^  na  toj  luke. 

Zavadmn:  Nepideš  domu :  Poráčau:  Nopujdeádumu;  Up&t^- 
NeptíjdťS  domu;  Slovák:  XopujdzpŔ  domu. 

Zavadian:  nnlliu  jem  rhodil  y.a  ňom,  ona  precft  Ka  mja  nelk.l 
ruráčan  :  IMuho  í^om  7a  ňom  chodiu,  ona  preci  za  tnj- 
uuaii:  [touho  jem  /a  ňom  chodiu,  ona  proci  z  mja  in 
iHuho  ítoui  za  ňu  h^dzil.  ooa  pľod  za  lufic  ňuila. 

Zavadčau;    Na  kosťilnej   tunii   visja   najvpkSi  bodiui  ' 
seta;  ťor.ičan:  Na  ko8colui>j  tuiĎi  TÍiti  uujvek^a  botlitm  ä 
dini;   I.ipniŕaii:    Na  k'isWlncj  tuiňi  vjt^sit  najwkia    li    ' 
dedini;    Slovák:   Na  koscelncj  tiirni  vím  najvekÁa  h<< , 
dzodziui. 

Zavadčan:   S  tima  ififňatami   nebud<?m  sc  vtvc    la^iln 
ľoni^in:    S  tíma  dzifiatkímii   nebudú  «ä  vťcej  lob»Ín 
níi-an:    S  toma  dzjeucatami  nebudú  i«  veci  lobdu  b*vii>, 
S  tima  dzjovčotami  ňehudzem  še  vocej  lobdu  bavíc 

Zavadŕan :  Ilaki  laiwju  8*'  v  jaikodi  K  nikami,  h 
a  v  nbnikorh  sakami  a  baťkami;  IVnaŕan:  Itakíl  la|i 
kucb  2  ruliami,  a  Hbi  vo  vodách  a  ribuikoch  to  sakami  a  b. 


.<n..liÄ 


Vsutt: 


«29 


l.i)tii(ŕjiii:  Itaki)  lapnjut  ša  v  jarkoch  rukauii,  u  rubu  vo  vodách  a 
niluiikoch  Hiikaiiii  a  hat'ťkaiui;  Slovák:  Kuki  lapaju  i*s  v  jarkncb 
rukami,  n,  ribi  v  rekarh  a  lihtiikocli  eitkaiiii  a  bnŕkuiiii. 

Zavtidcun  ;  O  pjuhiMoi  {iľihJhiiii]  /lutTíj,  u  dokdi  se  Juhtisti  pns 
budili,  odohiiiil  f^itki  ^timtfit  tifri  i  z  bai-anoni;  ľorVňii;  O  jiiil- 
noťi  pribehiiii  zlodej,  n  tiiš  sa  juhuse  ohiidili,  odohnal  šitkich  stira- 
cal  uŕt'i  i  z  baraiioiit :  [.í|iiil(''aii:  f)  imlunči  prilečio  zlud^t>j.  a  dok  Ta 
íta  Jtibasi  obudili,  odidiiiau  šiitko  i^tontcor  ovec  í  7.  baraDoiit;  Slovák: 
O  (lohiuĽÍ  pľitccel  zlitdzej  (koldo:^),  a  sikla  so  juhaču  xobud/in, 
odehnal  kkktí  ätiiaccc  ofce  i  í  bai-anoai. 

/dvadčan:  Tichí  iičeuici  paČA  st*  l^ítkim  učítcluin;  Fonlčan: 
Tiaí  žací  pAča  áa  ^etkiiin  učJtWotn;  l.ipntčan:  Ticho  žací  paŕat  ša 
dOtkuiu  učitelum;  Slovák:  Cihe  žací  pai'^a  ie  šiľ.kiiri  učJtťloiii. 

Zftvadôan:  V  zahorotci  (=  zahorodcii  stojít  ctdopec  a  ma  v  ruci 
c)iTip  7.  rnodom  i  z  iiia.'iloui  poiuasčoni;  Poľilčiii:  V  /ahratci  stojí 
chlopec  a  ma  v  ruke  ithfep  z  injadnin  j  z  maslom  potnašŕdii ;  |,i|(- 
ničan:  \  zahrotťi  stojit  chU>poc  a  mn  v  niri  cbíiip  r  mjodnm  i  z  lua- 
fllum  piimaäceuij;  Slovák;  V  záhradke  stojí  hlapec  a  ma  v  ruko 
hrep  2  oijadom  í  x  iimshim  pomasconi. 

Zavodťaii;  MaU^rím  slova  solotói.  jak  mattnšini;  rorAŕan :  Ma- 
tkino slova  suat^e,  j:<ko  macoäino;  Lipnlŕaii :  Matorína  slova  Holot&o, 
jftko  mačošona;  Slov:\k:  Macoiino  »lova  slatáe,  jak  maL'oliiiio. 

Zavadčan :  ľravi  U*ras  jfin  striUml  (fífa  (i  dxacko)  cilkoin  ot 
doiďa  /maraiie,  neohlecene,  opws'ene;  Poráčan:  Terás  som  stretnú 
d/ťfko  calkom  preuioknuto  ot  dižda.  neoblečená,  opusŕene;  Líp- 
nféan :  ľravjc  teviiz  jem  stretnú  džeckn  cnlkom  ot  duždž-i  pľomok- 
nuír.  íiŕ'obleťPiio,  opiišri'iie;  Šloviik  ;  Pravo  toras  som  stretnul  d/ecko 
ot  dižd^a  cilkom  pn-mokutiUf,  ncublnčoiie,  opuHccnc. 

V  Lipnfku  prii-h&dzajú  slová:  derevo,  solonui,  solouíca,  cihi- 
r»ti,  po»tupati,  kuriti,  píti,  cliodili.  dost-iii  at«r.  V  Poráči:  (finka, 
Aolouia,  sokera  (zrBekenil.  bvurití,  rudži  (yen.  ŕľudžobív),  dostali, 
jiptí.  moloko.  iiiojnlio  i=  iiiojebo)  iitií.  Vyslovnosí  ui  tvrdú  vSadc, 
kde  niľt  mäkčf'iia.  V  Závadke  počul  som  za  krAtiiŕkŕho  pobytu 
uaslcdujike  nluvi:  siisit  (=  su^dK  poríliivati.  poi^iipaU  ruku  (po- 
boitkati,  priti  (^  pvisť).  korova.  jajo  (^  vajreí.  kositi,  pohe^ídn- 
Tttti,  hvariti.  iíimja  ir=  soiniit,  cbltp  (=:  ľhtib).  zalioroda,  kiuíi  (11  éa-' 
rijbkyi-h  Iluíov  kiíi  :=  k'.''ii).  nndľtili.  kololiti  mo'oko  (itiasíif,  i>rd^aC 
nílipko  ua  iiiiľílu,  unitií).  pitlf.-'y  >=:  pujdr-iľ'i  knisii,  skariiti  so 
(=  ž;ilovní  í*a).  díti  t=  dľíij.  iiníďif  (^  mnlvur),  selo. 

ľ>  I  z  tidilM  kľätkych  ukážok  ludovej  inluvy  vy»viu\,  iŕ  medzi 
íCu^nákmi  a  Slovákuu.  napriek  tomu,  žo  tamtí  sú  hodue  poslovco* 

Llttvd.'^  je^tvujo  rozdiel.  Ifho  zachovalo  sa  dofíf  slov,  poukaxu- 
[ui  ru«iky.  pofn/uH  malonisky  pôvod. 
Nech  stoja  tu  aspoň  ntiktorc>  [udovO  piesne  zo  Závadky. 


I^la  husi,  lala,  nebdeiu  vns  triinalA, 
bu  vi  bai-a  kiiŕifu,  mUuliu  buditc 


2. 

Ne  pidem  valaluin,  bo  vatalom  tilato, 
alo  poza  ubli»  tam  chodničok  ua  Uk 

3. 

l^la  hi  ja  za  mn&  toj  jeseŕii  rada; 
jakú  to  pekná  vi!C,  ket  nevisU  uladai. 

4. 

Ke  ])oj(lii  ja  »L  mus  ani  toho  roŕ.ku, 
íiiá  si  im  iiay.hei'Hin  píťja  jkiIdu  borku. 

5. 

Takú  liilem  za  inilim  Žalobu  (=:  Rmiilok)  trimxUi: 
ket  budil  doš(  (=r  dožtT)  |uiilal.  bdom  bosá  bihala; 
žalobu  trimnti.  ket  bde  došC  pudati, 
a  ja  flodí  budem  uajbarže  biliat). 

Na  Závadke,  ako  v&ado  n  Uuenákov,  sú  i  variaDt;  slovĽoskir. 
piesni,  na  pr.: 

\ih\i  mlÍDarečka  zo  šíru  loputu, 

zabila  mŕii  húsku  šuniuu  a  rjabata  atď.; 

alebo : 

Haúičko.  dušičku,  kdo  si  bula, 
že  BÍ  tnk  ťižcmki  orosila? 
(Iiodilaiii  dn  hutu  trljatoui  ua  tľavu, 
rosa  bula.  roHti  btila. 

ékolskŕ  Kiatistické   výkazy  z  r.  1870  vzfabovaly  sa  rf^bŕr 
tiitttťriiiskťi  reč  ^kotopovínnych  detí  a  tak  mohly  čo  maUi 
uda(  slovenskú  i  taui,    kde  sú  vlostiio  lou  pusjuvoncouí    i 
nebraly  do  povahy  národnosí  vsmysle  elnogratickom.  api< 
nob*)!    (tprAvoeny    považiwať    p(isIoven<\tnych   gr.-katollkov    icu 
SlovAkov  a  xaxnAviiC  icb  ruský  pôvod. 

Viem,  že  tf,  v  ktorých  ditcbn  r<djí  sa  v  ľhorsku  \\rA> 
stĺka,   Xemr.  ne;^dajii  sa  h&i  huevu  a  iKimsty  líuska;    Ao' 
tenu!  v^tko  len  po  kolená,  ŕo  neuie  ich.   Mndzitym  to  ^ 
Kdá.  V  skutočností  veTmí  málo  boja  »a  uás  Slová' 
náä  pre  p»nsluYÍ.snins,    keby  sa  vlastne  nebáli  hu:  . 
vediH  dobrt',  ie  pnuslnviítniu.Sr  nakoľko  vôbec  mužuu  bu  VsAUe  U 
bez  mohutného  Kúska  neutá  iíudaeho  smj'slu. 

Ak  8]>omeuutý  —  nn  str.  ô7ô  Slov.  Puhladov  —  A.  Undň 
je  professorou)  na  štAtnom  ui\  seuiinäri  v  Šarišskom    Pot 
mAie  byt  nie  slovenský,    »!c  ruský   renegAt,   lebo  je  vl.i 
toho,   kloróbti  osobne  poznám  čo  správcu  panstva  (cr.  riji 


Mt 


dráäsylio  v  Ki-Asnoj  Horké,  I.  j.  rlastne  v  taiiiejúom  Podhradíkii,  ii 
foiito  je  ľoileiiy  UuttuAk.  NVtlivim  hol  u  iiiíia  v  ifálprzitoati  (jein.- 
hoilčiauskťj  äkoly  a  hovoril  len  —  po  ma<farsky. 

Štrfan  Jfŕárt. 


Literatúra, 

Vulikuiio^'iif  hry.  Vídal  Ferd.  >íen<'fk.  (S  tromi  obr&xbr.) 
Podporou  Če^ké  akaderuiť.  X  Holešove.  Tiskeui  L.  KlalmsavA.  1895. 
Str    XX  :í31.  H".  Cpfia  i>  zl.  :íO  kr. 

Ferdioand  Mcnčík,  itôvmlca  3|nsov  o  D.  Krniaiiovi,  J.  Rihayin, 
Jánovi  Kollárovi  (tento  v  Matici  Lidu  I8ÍI3),  v  tťjtn  knižke  vydal 
tri  veľkonoční^  hry  3!n  sUirydi  rukopisov,  a  síce:  \\  Komédie  o  umu- 
écDÍ  ľána  a  Spasitele  našeho  Je2Be  Krista.  2)  iJuiiOettí  ľána  Jc- 
ilše  a  :í)  Vzkhscui  Pána  Jiižišc.  V  úvode  (I — XX)  vykladá  pôvod 
hier,  nii  dvoí'li  vyohrazeniach  uka^nje  art-ny  z  toho.  ako  hVvuly 
farÁvanH  v  Uistibon  (Uoly  u  ni'is  takéto  paíiovt)  hry  a  zachovalo 
sa  niečo  z  nich?j 

pycTKAíI  UK("T.,U.  Aarycn-  ľíi.n.  nopnuil.  18W.  C -Ileif'itCyjin.. 

Ca.KPKanifi:  Xo3.<ificKU  Hiicrui  cUfTUícb  KupiUJt  u  Mrint.'.ifl. 'ľ.  II(>,rlMli- 
CUkTO.  —  ľxKcTseiitiuit  :wKOiiT  Kh  ;lrx»flH()tft  MJp'fc.  (IIpoAr>.tx>'UÍe.'  ľenpna 
4py]iM<iiin.  Vj.  IV.  C)(ť[m>.  Ilep.  4.  ÍL  Hiiiai«ijpoBa.  —  Choďum,  jbCoui.  n  iŕkpiL. 
•  UpoxuiiK'i'iiie.)  H.  AKcniíOBn-  —  Uoib.  IIo  Vpajv  cpe^ui  &tuiiKUjiuin>.  ľjuriumt. 
n*^|uii  Vuťauonn.  —  Msňpmie  puui-Kiira  iiepuocHflineiiiiaica,  —  3upy6KK80«  CXia- 
BjuK-mo.  —  llo-tiíTineciioe  oňosptai*.  —  boapocu  aU}'rpeDn«lt  muiha  Pocciu.  — 
UpiuosFuŔv  —  Ejaiiiirfccrii. 

V  Politickom  obozrení  jo  i  kapitola:  Borba  národnosti  v  Uhor- 
sku, kile  ťilaleroín  dosUne  sa  poučenia  i  o  tohoročnom  kon^rresse 
Srbov.  Rumunov  a  Slovákov.  \  oddelení  „Zahranirnd  (zarnhežnoje) 
Slovanstvo"  je  reč  o  bukovinských  a  haličských  dielach;  tu  dosC 
dobre  posvioteno  uu  au.strijsk<.>  niachinácJe,  ktoi>>  majú  2a  cici 
drobil  a  tak  oslabuvat  nisky  národ.  Ako  /mimo,  v  poslednom  čase 
takou  inactiinár.jou  iHdo  zavedenie  fonelickť-ho  pravopisu  v  nií>kych 
ŕkohicb  Haliée  a  Bukoviny  —  ndoistenskym  nariadeniiu,  proti  pro- 
testom národa.  Dobre  hovorí  sa  tu:  „Ako  možno  politiku  zavádzaC 
do  slove^misU,  a  zákony,  spravujúce  duchovnf  život  uárodov,  pre- 
krúcaf  k  vôli  polliickyni  cifíIomV  Ako  treba  písal,  ako  pravidelne 
liororif.  to  môže  ľiošit  jedine  vedu.  Pi"eč<>  Nemci  a  Poliaci  u  «eba 
ne/avedú  fonetikuV  Prečo  Nemci  n  Poliaci  nepISu  v  uArečiacb,  alo 
rozvíjajú  všeobecný  literArny  J»/yk  a  nástoja  na  jeho  pravidelnosti? 
Su  Maloruai  povinní  liyí  hliípejštini  iiňi  oni,  lon  preto,  aby  tpa 
fabíie  mohli  sa  sta(  korisfou  cudzincom?"  V  ruských  vydaniach 
uej^koililo  by  častejšie  spomínať  takčto  otá/ky,  a  z  ílaliče  a  Buko- 
viny prejsí  i  ua  tuto  strnutí  Kurpatov.  Tn  eéte  viac  je  toho,  o  čom 
]HiučiC  ruiik^  (du'i-enstvn  je  povinnosfou  nis<ipiset:tva,  literatúry. 

ČeHký  Lid*  Sboniik  venovaný  štúdiu  lidu  českčho  v  Čechách, 
na  MontvĎ,  ve  Sle/sku  a  nn  í^lovensku.  lioČDÍk  V.,  číslo  1.  Praha. 

Obsah:  /ibrt  Oenŕk  Ur.  Nároilopisná  vtstava  če^koslovaaská. 
vjobra/.enlini  a  2  /vlii^tniini  pŕlIohauiLj  —  Kupl  K.,  Veliko 


63i 


noáiil    sluvnost   Ihlu    praŽHkťíbo  v  Knll.   OtioF-e  v  XV'I.   stnlt'tí. 

Kikar  J.,  StmkoiÚĽký  dtidiik  ii  liiiilcbiií  kapely  pluku  ŕ.  II.  t  r»ka.j 

(Se  2  vj'ohľuzťiiíiiii.)  —  Kalousek    Josof    l»r,.    ľf^itmák    .I.i*.    tj 

cliázka    —  Schwiira  V.,  O  pľAvmícti  ubyčejícb  lidu  v  ki 

uickťí.  (O  pr&VQ  vodntm^  O  právu  trcstufin,  O  pDniŕní 

O  suiidníťh  apnrccli,  O  pnivci  v  obci.)  —  liolccli  V.. 

kiibu    Kiibatovi  z  jižulob    Oech.  —  {{"luhtf  J.  fj,    Ví. 

Uťho  inŕiiih-tiMn  ahwľuskehth   —  Vlukn  J.,  Žnimvka  (<i 

lovť  ve  vjch.  Slezíiku.  —  Zibrt  C«ii6k  lir.,   O  prakti 

lid«\<^ho  ornanieulu  i'csktMii).  —  Spiess  II.  V.,  pľ"*" 

lidová  o   SV,  Jirf   inut'4>dlnfkii.  ~  Knil  Jos.,    Hol 

Vaihberce.  —  Konečný  B,  V.,  O  bAstrmanovi,  (/♦,•  o 

lejčka  M.,    Vmíjinty  k  povŕsU  o  „ZAboiovt!  bíži".  — 

Dľ.,  NAriKlnpisnií  siudif?  iiašicb  uiuĹdcú.  I.  Vŕisíiiu^ 

veuska.  (Se  2  vynbľazendni.)  —  Cvlenlk  *l-,  ív  sv.i  ■ 

na  Siiiicbovďkii.  —  Schwau  V.,  Proč  je  kôň  in^naKytnv.  —  J 

vii  Dušan.  Liitový  kroj  Čiimanský.  V  upouínku  na  ,^(,-...|....ii 

ídovství   uu    NártídopisuÉ  výstave   ccskoalovaiiské.  — 

Kraslice  mi  Národopisné   vy'sťivú  česktisluvÄíHkíV  —  . 

žoua.  IJdtjvt'  povesti  o  vodmkovi.  —  Hošck  Ignar.  ľ" 

svojaiiMvski'ho.        Zfbrt  ČenOik  Dr,  /  ruchu  n.iľ  •. 

XaSe  Doba.  Revue  pro  vOdu^  uiuCmiI  a  život  :  ..„j  Rhrul 
II,  seá.  12. 

K  šest(ímu  červenci.   (Naše  obwzení  a  naôp  rpfn! — 7 
T.  (í.  Masuryk.  t  Dokončení.  I  —  Nčkojik  slov  o  lílen: 
riátu.  ľlše  ,1.  Arbos.  —  Z  oboru  nbe-tmílm  ^kolutvl. 
Žiifaŕík,  jeho  život  a  praco.    Napsat   .larosUv  Vlíek. 
Námdopisná  výstava  ŕeskosIovaD^kA.  I'iSc  J.  Jnkubcc. 
Kozbledy   politické.  —  llozbledy   po   veK'j.    bospodúŕ^;  ■ . 
hledy  živnosteoak^  a  obchodní.  —  Kozbledy  sociiUiiL  —  ] 
6asoi)Ísi>ľk''.  —  Úvahy  a  kritiky.  —  Zpiiivy, 

Lacué  kiiUk.v.  ľľt.'kludy  najlepslcb  iiior<»corfrb  sfi^o 
l'spoi-udnie  a  vyilAva  Kaiul  Salva.   Sviizok  íl.  lU  ' 

oil  I.va  'ndsU'ho.    Z  rutíkt^bo  preložil  Ondrej  Cliii , 

berku.  Tlačou  kulhtlačiarne  K.  Salva.  1HÍI5.  Str.  59,   I»i* 

Vybranó  Oi»«kô  huiii(>i-ťsk.v.    l.'spoíádal  Kr.  S 
S  252  ilUisIľacťini  V.  ijornúlio,  Fr.  Kotilra,  V.  Olivv,  -\ 
K.  L.  ľbuiitv    Dil  I.  V  ťrazo.  Nakladatel  Jos.  R.  Villmek. 
W*.  Cena  2  zl. 

—  Oíl  n.  S  2li3  illUBtraceiiii  V  Ceriního,  Fr.  K<»Uj»,  V.fJHn,) 
A.  ScbeJDeni,  K.  štapfera,  K.  L.  riiumy,  .1.  Ulridm.  Sln  4^0*  "fíi 
Cft.a  2  i\. 

.ful.  Verne:  Ocelovt^  iiiíMto.  (Les r»CN> niilllunfl  ■ 
Preložil  Jau  Wa^iier.   ŕ>  :>2  illustrateiui  1>    Iíenptta.  \    m 
klailatet  Jus.  Ií.  Viilinck.  Str.  20'J,  í*".  Ceua  Vä  kŕ. 


-«■ 


Kwa.  Bainík  V..  í.  3,H.  Urno. 
Svôty.  Trobti.  R^H'ulk  XVII.,  1  10. 
Clos.   I.Í51,  vŕňovany  feŕejciťm  ubúkátn.  PrAlis.  Roču.  IX.,  ŕhlo  86 — 39. 
Ctrlceraô  Ziiaty.  Ružomberok-  Ho^n.  IX.,  £.  9. 
KatoUcltô  Wovíny.  Tniava.  Tloŕn.  XLVI ,  ó.    17,  18. 
Sloviuuki  Svet  Lŕtoik  TlII.,  it«v.  80— »8.  V  Tritu. 
XaiMOft.    MtVsat^nik  za  zabavi-n  a  [lowaŕt-iije.  Zliromatlny  Čnsopís  hon^(H 
a  dolnioíiiii^kich  Serlww.  Iímlváin.  Ľ-tnik    U..  (\  9. 
!t.  Uo&aik  XI.,  ŕ.  13.  ľraha. 
rada.  Pouci.  iiabavi  í  mnjcUiosii.  ^ar^fvo.  liodma  I,  broj    l?«. 
Dom  a  ôkola.  VvľliovuvÄierííIcy   ŕiisopis  pre  riitlt(N>v  a  tľ  itfilor.  Ruitam- 
Icmk.  RoL^nik  X.  iíslo  9. 

ProBvjdta.     M&r    2a    /abaru,    znmiu^i  >  qmjíľttmi-t.     i:.u^.cii.     Ouii    lll. 
Ilroj    ly. 

I>utnlr,    0asi-'|>i5  zábavný  a  i'OuCný.    ľmUa.    lledukior.  niajilel  i  vyda- 

vuiel:  J.  V.  SUhIgU.  ŔiK^iiik  XXJII.,  .Mslo  :io  -33. 
Boxhledy  sociálni,  poUtichó  a  htorárnf.  lloinfk  17^  4.  12.  V  Cbrutlimi. 

idka  Iiiteraral.    lÁsiy  venované  lilerarnt  krítíce.   V  ll^jhradé.    Roč- 
ník Síl.,  ŕ.   10. 

Pútnik  8T.  Vojteftaký.    Nuvioky  pre  katnllck?  hid    V  Trnave,  lloénlk 
V!ll,.  Oís!..   0. 

Strai  na  Siono.  Horník  U.,  ííMo  9.  V  Ružomberku. 

Praogl^d  powssecliny.  Kraków.  Rok  dvanaatjr,  xescj'l  9. 


J.  m.  v  J.  Pád  dr.  Fr,  PuU-nvk  vvmtmovanf  je  Ba  profv^sora  Klovnnskcj 
<\i>tÍK  oa  i^skit  iiuitíTiitu  v  rialif.  ľretlbplnr  a«io  mtMIclŕ  mu  poslat  dtaleklú. 


poltv   )irl-!fH*v»k  tia  unrit  adr^ssu  <lo  VitKlii^ 
Úa''if.     OJ  toho,   kto  siŕfna 
pr<iit>iiiu.    >'^'ii' Iiovgli  Ste  äi 
triics:.'    I  ritl'f  lak;  potuu  iMČotm 
na  pár  iai. 


'  .r.  G.  v  D.     Vr*áix  nedal 


iŕfna  a  jp  mlaily.  ilada  m  carhuvávaí  [irtsTnéDú 
i,  <'u  som  Vam  j[>r«d  laBským  odpcrii^  na  tumto 
MČotmt  tlačít,    r*n«  L'>  iirouui  o  poBhoreaic  eiie 


.Jiei= 


*  ■  "^Tin  ■    ' 


OBSAH. 


'i('»uiuii.  t.uilmila  ľofijnfuriruká     -     .     .     . 

Aniiľ.  Soffíohck^ 

ľritioila.  ľoTÍedlia  V/nrolotta  fiuriint*.  Prrtoí.  It.  á.    . 
SlúYťusltá  ^vftjlba,  :^úBUvil  Knitof  Ohvnáí,  <  Pokmčof taic 

Pod  ruiniuiit.  Somoíu-ký 

Idj'lku.  SomoUck;/   .    .     .     .     , 

Rťšl«urftrta  na  dcflliie.  Nuft^I  l^artin  <tfr(/Mfuty.  fPokmĽorftaicf 
Koŕeb  a  T>h(itik>.  N'«vľIU  nrl  Svttotára  líurbana  VnjantkMta.  (Poknc.)    Ml 

Listy  i  ŕiťcli.  XIII.  JarŕMflľ  Vlétk ilH 

BeMťda,  tH«rcen  u  Mickivwicxori  i 


Ďalšie  spisy  red&kcii  zaslané. 

Slovenaké   Spevy.     Vyitiívajú    tinalcUa  itlav«oak}''-V 
soáU  (>.  Tun^iauslíy  äv.  Martin.    'i'Iat>ou    Kultitla 
lyit."'.   Sir.  2ul  — 340.   4".  T^na  fiij  kŕ. 

A.lKlíCAtUri>  CKľrttlBUTb  n'UKOEjIuBli.  uuaMneanuQoBtfituerfita 
BOMSAiu  *!tty  vru|it>  un-  y]ia«.  AvTóun  pvib  opovrtjfvpa  A.  u.  r<wijii«» 
Bapinona.  iíiW.  i'th.  i'-t'      n.   i* 

ľVCCKlfl  'MU 0.1  '  n.pfiiuuu««  Bpv 

•  errnpa  A.    II.   i        j'  ■  'l 

DcQlny  Bv>  Cirkve.    K  pouĹeniu  s  vzdŕlaníu    apUal  .1 
kňaz  bi&kQp6iTab.  by^tríckého.  Svazok  U.  Ci£lú  58.  {i    i 
S  oiloUrcntiit  nnjdúst.     Ontinariata   ostriliomvkŕhu.     N.ik' . 
sT.  A>lnlbeila(VojtrrJia).  Vo  vi     ■  i  JUcctiii*- 

ri*ilov    Su.  ij07,   16".  Cena  m 

Slovenský  dotnovy  kalendAr.  IH!)6.  SosUtil  a  vydal  Ktirul  Sálu 
Roítilk  XIII.  V  Uiií-omlieiku.  Cena  30  kr. 

TranoTBky,  evanjelický  kulendái-  qb  rtik  LB9A*  Vyd^ra  Karol  Stltb 
Roônik  11.  V   Ua/oint)orkii.  Cena  30  kr. 

Pútnik  BT.  Vojt«íeký.    Kalondár  pre  katúUckyrh  Slov&kov  -  rs — ^'-^ 
na   1896.     lloJiiík  XXV.    Redaktor  F.  Otlo  MatzeoauN-. 
knfti  Sjwilku  9v.  Adalberm  (Vttjteclia)  t.  59.  Ceita  30  kr.  v  x.'iutt. 


Bok  1896.  Soiit  U. 

Slovenské  Pohlady. 


^^p^ 


Piesňam. 

Už  neverím  vára,  piesne  moje, 
fantásie  bľadé  výtvory! 
ač  dávno  pestím  si  vás  chtivé, 
len  teraz  vidím,  že  ste  lživé  — 
nie  jak  cit  káže,  hovorí. 

Ved  v  duši  mojej  toľko  smútku  I 

žiaT  toFký,  tolko  boTastí! 

a  vy  sa  —  na  vzdor  duši-sestre?  — 

halíte  v  šaška  rúcho  pestré 

a  štebotáte  —  o  šfastí. 

Ved  bolí  srdce  moje,  bolí, 

Že  v  chvíli  fažko  mu  je  Žif, 

že  v  chvíli  bôľnou  súžbou  nyje  — 

a  vo  vás  túžby,  harmónie, 

i  lásky  vraj,  i  lásky  cit. . . 

Nuž  dávno  pestím  si  vás  rada, 
a  povždy  ste  ma  blaŽily! 
však  teraz  vidím :  v  hravom  rýme 
my  ku  sebe  sa  nehodí me. 
Snád  cestíčku  ste  zblúdily! 

Ved  cella  moja  taká  smutná, 
jej  hostía:  Samota  a  ZíaF, 
Samota  bladá,  Smútok  stály  — ; 
v  nej  ako  by  ste  prekvitaly  ? ! 
Ach,  chodte,  piesne,  chodte  v  dial! 

Tajdite,  piesne,  šírym  svetom, 
veď  privinie  vás  niekto  snáď. . . 
Nech  rúbosf  šťastná,  ľúbosf  mladá, 
nadšenie  vo  vás,  piesne,  hľadá  — 
ja  túžim,  túžim  zaplakaf! 

Ľudmila  FoáJMoríndcá. 


41 


684 


Anne. 

1. 

Tak  sám  a  sám  —  tie  štyri  steny 

svit  slnka  ešte  nevidely, 
ni  pred  západom  ukradoinky 

do  okna  lúče  nepozrely. 

Tak  sám  a  sám  v  tej  mračnej  chyži, 
tak  nevolno  tu  plúcam  dýchaf: 

o  teple  slnka,  modrom  nebi, 
o  zlatej  muške  ani  slýchaf. 

A  teraz  vidím,  ako  trudno 
je  prázdnej  duši  na  tom  svete, 

čo  žije  tupo  bez  vidiny. 
Čo  iba  seno  vidí  v  kvete. 

Tak  sám  a  sám,  a  predsa  nie  som, 
bo  z  hrudi  slyším  známu  vravu: 

oj,  neboj,  synku,  tu  sme  všetci, 
len  poznaj  nás  a  hore  hlavu  I 

Len  poznaj  nás  —  my  tvoji  rodní, 
my  teba  všade  sprevádzame, 

bárs  v  slabších  ch^Fach  nás  ty  klameŠ, 
sbor  nás  ta  nikdy  neoklame. 

Tak  tu  ste  všetci?  Vrfaka  hrudi, 
že  ncochladla  v  postrádaní, 

že  vás  i  chová  medom  srdca, 
i  pred  víchrami  vdaČne  chráni. 

Už  nie  som  sám,  už  živo  v  chyži, 
už  prichádzajú  známe  tváre, 

i  svetlo  mám,  bo  pri  mne  stoja 
bytnosti  drahé  v  plnej  žiare. 


I  tys'  tu,  Anna?  Ťažko  veriť, 
tak  dávno  sme  sa  nevideli.  . 

Už  mnoho  vody  síšlo  v  more, 
čo  nádeje  nám  uletely. 

Oj,  uletely  naše  krásy, 

čo  sudba  dala  v  pokušenie, 

by  dokázala  na  nás  oboch, 
jak  páli  horké  vytrezvenie. 


Nuž  vitaj  mi  a  nevzdiafuj  sa, 

nech  tvoju  tvár  dnes  úsmev  zdobí, 

svieť  okom  svojím  ako  vtedy, 
ked  nevedelas',  čo  sú  hroby. 

Chcem  iba  v  oko  tvoje  hladeť, 
o  tebe  snif  a  mysleť,  spievaf: 

dnes  zostaň  tu,  môj  ideále  — 
tak  spolu  môžme  suďbu  hnevaC. 


2. 


To  bolo  dávno,  bolo  tak, 

že  prišla  privčas  jeseň, 

a  na  to  slávik  hneval  sa  — 

i  zostal  spievaf  pieseň. 

A  neprestajne  spieval  on, 

bo  náhlil  sa  on  vera, 

začínal  mrkom  —  celú  noc, 

od  rána  do  večera. 

Do  mrazov  chcel  sa  vyspievať 

a  potom  ďalej  leteť, 

bo  na  konárku  studenom 

nevoFno  jemu  sedeť. 

Tak  spieva  on  a  myslí  si: 

ja  spievam  iba  sebe, 

už  moji  bratia  dávno  preč, 

na  lepšom  iste  chlebe. 

No  počúvala  hviezdička 

—  spev  ona  veTmi  rada  — 

i  povie  svojej  susedke: 

»Ty,  sestra  moja  mladá, 

ten  slávik  sa  mi  páči  ver, 

tak  sladko  k  srdcu  spieva, 

že  zavše  musím  zaplakať, 

Čo  srdce  rozochvieva; 

lež  bojím  sa  oň  —  ide  mráz  — 

ten  nemá  kvapky  citu, 

či  nemala  bych  niekde  nájsť 

pre  môjho  vtáčka  bytu?« 

To  sesú-a- hviezda  schválila 

a  sestru  pobozkala, 

byt  slávikovi  vyhľadať 

aj  ona  pomáhala. 

Za  chvilku  byt  bol  nájdený ; 

šly  hviezdy  k  slávikovi 

(a  on  už,  chúda,  c'ttiv  mráz, 

bol  učupený  v  kroví), 

4!' 


686 

i  rečie  jedna:  ^slávik  môj, 

nič  neboj  sa  ty  zimy, 

už  našly  sme  ti  milý  dom, 

pod!«  —  letel  slávik  s  nimi. 

Na  okno  musel  zaklepaf, 

a  sotva  pieseň  začal, 

už  ktosi  v  chyži  zasvietil 

a  k  oknu  speŠno  kráčal. 

»Ach,  tys'  to,  ty  si,  slávik  môj? 

Pod,  už  Ca  dávno  hladám, 

len  v  túžbach  samých  živorím 

a  v  púšti  žitia  zvadám; 

pod  dnu  a  teš  sa  s  tešiacou, 

ja  dávno  teba  rada, 

len  bála  som  sa  k  tebe  prísf 

pre  srditého  hada!«  — 

Môj  milý  slávik  zostal  tam 

a  hviezdy  odletely, 

no  na  vďak  im  z  úst  slávika 

dosf  často  piesne  znely. 

To  bolo  dávno,  bolo  tak, 
že  prišla  privčas  jeseíí  — 
ó,  kolko  jesto  slávikov, 
čo  nedokončia  pieseií . . . 


3. 

Malé  srdce  —  veľký  cii, 
malé  oko  —  velký  svit, 

oj,  to  často  býva ; 
v  úzkej  hrudi  túženi, 
nevedomých  snažení 

celé  more  sníva. 

Jestli  cítiš  veľký  bôľ, 
dupni  nohou,  nedovoľ 

ukázaf  ho  svetu, 
lebo  ľudia  nechcú  znaf, 
všetkým  nám  že  bôľ  je  maC 

oni  virgas  pletú. 

Väzni  city,  túženia, 
väzni  všetky  snaženia, 

bo  tak  múdrosť  káže, 
ktorá  kvety  ku  hrude, 
ľudí  k  zlatej  oblude 

príklincúva,  viaže. 


fis? 

Tak  som  v  knihách  čítaval, 
v  živote  tak  vídaval  — 

ale  Čo  sa  stalo  ? 
Z  prsú  vulkán  vybúšil, 
hromom  múdrosť  ohlušil  — • 

srdce  zaihralo. 


4. 

Ked  v  prsiach  zlaté  struny  zazvučaly 

a  zatriasol  sa  slasťou  ret, 
keď  dumal  som,  že  so  mnou  cítia  skaly, 

ba  mojim  že  je  celý  svet  — 
tu  ona  z  toho  veľkú  radosť  mala, 
však,  neviera  prečo,  tisko  zaplakala 

a  vzdychla:  svet,  ó,  svet! 

Ked  bladolíci  zatvoril  som  oči, 

horúcu  hlavu  svesil  v  dlaň, 
keď  cítil  som,  že  svet  sa  so  mnou  točí 

v  tej  rane,  čo  mi  dala  saň, 
tu  ona  z  toho  veľkú  žalosť  mala, 
však,  neviem  prečo,  nikdy  neplakala, 

lež  šepla :  svet  je  draň. 

A  prišla  doba,  chápať  som  ja  začal 
ten  veľký  význam  malých  viet, 

no  vtedy  uŽ  k  nej  zlomený  som  kráčal 
a  žlčou  oblial  celý  svet  — 

tu  ona  oči  vpadlé,  suché  mala, 

my  rozišli  sa  —  ona  nezalkala, 
ja  vzdychol:  zvädol  kvet. 


5. 

Spievala  by  som  si,  keby  mi  to  išlo, 
keby  mi  zo  srdca  hryzovisko  vyšlo, 
ale  mi  nevýnde,  tam  je  prikovane, 
ako  by  proti  mne  diablom  bolo  štvané. 

Ľahko  vám  je  smiať  sa  na  nevasom  žiali, 
ktorý  moju  dušu  ako  oheií  páli ; 
lahko  vám  je  smiať  sa  —  veď  sa  dosmejete, 
ked  i  na  vás  vystre  osud  svoje  siete. 

Vystrč  osud  siete  —  do  nich  popadáte, 
ved  vy  osud  mušiek  velrai  dobre  znáte; 
vystre  osud  siete  —  keby  to  len  siete, 
ale  on  okúva,  ako  dobre  viete. 


m 


Osud,  Bože,  osud,  mal  si  siete  snovaf, 
ked  sa  mi  srdiečku  zachcelo  mílovaC, 
ale  ty  sí  snoval  v  podjasennej  dobe, 
ked  už  kvety  rástly  na  mladosti  hrobe. 

Spievala  by  som  si,  ale  neveselo, 

od  čoho  by  veru  srdce  necelelo, 

ale  budem  plakaC  —  poTahČím  si  duši, 

ved  v  nej  tolko  žialov  potajomných  čuší! 


6. 


Bol  krásny  večer,  ako  vždy, 
ked  mesiac  usmieva  sa, 
siiah  vržífal,  hviezdy  ihraly, 
vždy  veselá  to  chasa. 

My  sedeli  sme  na  saňach 
a  kone  utekaly, 
od  mrazu  zvonce  zamfkly, 
my  tomu  sme  sa  smiíili. 

Nám  bolo  dobre,  tepluško, 
—  ved  vieme,  láska  hreje  — , 
ja  pozrem  hore  —  lacfžeho, 
ten  mesiac  nám  sa  smeje. 

A  ako  sa  my  divame 
na  lásky  e  špióna, 
on  spustil  zlatý  Ústoček, 
ten  padol  do  jej  lona. 

Na  lístku  stálo  pozvanie: 
»dnes  u  mňa  vcrké  hody, 
ja  pozývam  vás  k  zábave, 
len  nájdite  si  schody.« 

Však  schodov  nikde  nebyvše, 
my  rady  sme  si  dali : 
na  mliečnu  cestu  zkärujúc  — 
my  tak  sa  sánkovali. 

A  ked  sme  boli  blízko  uŽ, 
na  miFu  k  zlatej  bráne, 
už  počuli  aj  hudcov  hraf 
a  zreli  neba  stráne : 

náš  vozka  bičom  zaplesol, 
čo  zakázano  hore, 
bo  obyčajne  budí  vraj 
bič  naše  známe  zore. 


68ft 

Mesiačik,  pánko  nervósny 
pred  palác  výnde  v  hneve, 
a  strašným  hlasom  ani  lev : 
»čo  búriš  zore?«  zreve. 

Ja  chcem  ho  prosbou  ukojiC 
a  predstavujem  dámu . . . 
V  tom  pretrem  oči:  Bože  môj! 
jest  v  svete  mnoho  klamu . . . 


7, 

Nemajte  za  zle,  bratia  moji  rodní, 
vás  že  si  s  harfou  práchnivou  nudím, 
po  luhoch,  hájoch  v  podjasennej  dobe 
hladajúc  kvety  bezctefno  blúdim; 

nemajte  za  zle,  veď  mi  to  treba, 

ako  kus  toho  všedného  chleba. 

Sudičky  moje,  snáď  ich  dobre  znáte, 
(ale  len  zradim,  ako  to  bolo), 
sudičky  moje  teda  pri  mne  stály, 
keď  som  si  zapel  prvý  raz  sólo; 

už  je  to  dávno  —  hudba  tiež  hrala, 

tetuška  práve  svadbu  vraj  mala. 

Sudičky  moje  teda  pri  mne  stály, 

každá  ma  chcela  v  ochranu  vziati, 

povstala  hádka,  začaly  ma  trhať  — 

na  šťastie  v  náruč  vzala  ma  mati ; 
sudičky  potom  rozišly  sa  v  svade  — 
na  pätách  mám  ich  teraz  už  všade. 

Jedna  mi  núka  Kovovladov  poklad, 

druhá  mi  núka  medové  veci : 

»poddaj  sa!  —  vraví  —  kráčaj  hladkou  cestou l« 

Sudička,  mlč  rai,  bo  si  hneď  v  peci! 
Takto  ja  musel  bránevaf  seba, 
lebo  som  nechcel  nectného  chleba. 

Ale  ma  jedna  opojila  predsi, 
vo  sne  mi  vliala  do  srdca  jedu ; 
vzbudim  sa,  hladám,  bo  mi  čosi  chybí : 
hladavší  ^  ženu  našiel  som  bledú. 

Nemajte  za  zle,  jestli  kto  stráda  — 

nešťastné  srdcia  najradšej  hladá. 

Sudička  tomu  veľmi  rada  bola, 

že  som  sa  nechcel  vôli  jej  zdráhat; 


(Ufi 


dala  mi  haďu,  s  perutami  koná: 
y^čal  ja  spievaC,  í'egasa  priuhat, 
lictavat  k  livíezdam,  scdávaC  v  hore, 
neraz  som  sucho  preáicl  aj  more. 

Nemajte  za  zle,  bratia  moji  rodní, 
vás  že  si  s  harfou  práchnivou  nuďim: 
ztratenč  sta-stie  vyhradujcm  v^ade» 
preto  po  I  ihuch,  po  lesodi  blúdim; 

akže  ho  nájdem  —  dost  mu  ver  carira  — 
potom  snád  harfii  o  stenu  šmarím. 

lVi(  a  Vacijv,  v  uktubri    1895. 


Príhoda, 

PoTiedka  Vaevohiht  tínrhiut, 

L 

Ako  sa  stalo,  že  ja,  skoro  dva  rok7  o  ničom  nemysleriiftt 
zjtčala  som  myslet  —  nemôžem  pochopit.  Veif  ucíuohol,  ozaj,  pň- 
viesf  ma  na  tie  uiyMienky  ten  pán.  Ved  ti  páni  Uk  často  prícnodit, 
Že  som  už  privykla  na  íi:h  kázne. 

Äno,  akoro  každý  z  nich,  okrem  úpint;  privykontých,  aJebo 
veími  umných,  iste  xačne  hovorit  »  týchto  veciach,  nepolrebnícl 
ani  jemu,  ani  mne.  Najprv  spýta  sa,  ako  ma  volajú,  kofko  niám 
rokov,  potom,  zväčáa  so  /armútfmou  tvilrou.  zat-m;  hovorit  o  tom. 
že  ,či  oemoŽDO  na  nejaký  spôsob  ntiect  poduhuŕntu  životu  V*  Z  po- 
čiatku mučily  uia  takó  výzvedy,  no  tera>!  &om  privykla.  Na  miioM 
privykneš.  9 

No  uí  dva  ty/.dne,  éo  zakaždým,  ked  nie  som  veselá,  t.  ].  nie 
opitá  (leho  či  nio/nu  je  mne   rozveselif  sa,   kým  «i  nei7fiíiťni'''i   a 
kcd  zostanem  celkom  sama,  začínam  myslot.  Ani  uechc 
ale  nemôžem;   nenechávajú   ma  tie   íažko  myŕlíenky;    ; 
striedok  zahudniU  —  utiect  niokum,  kde  je  uiuolio  fudi 
nesluänosli  vyvádzajú.  Ja  začínam  tie*  pif.  iieslninoii  ;./ 

miHia  sa,   nič   nejiamiiUš. . .    Vtedy  je  laliŕie.    Pi-  "^ 

bývalo,  od  tolio  dúa,  ako  hodila  som  rukou  na  váetko?  Vtac  ako 
dva  roky  žijem  tu,  v  tejto  hnusnej  izbe,  celý  čas  trávim  rovnako, 
bývam  v  rozlicnýcíi  Plldnradn  a  l^alaiR-de-Cristal,  a  celý  ŕaa,  hoc 
aj  nebolo  veselo^  aspoň  nemyslelo  sa  na  to,  že  nie  jo  Veselo :  d* 
ttiraz,  bla  —  celkom,  celkoui  je  íuáée. 

Ako  je  to  zdĺhavé  a  hlúpe.  Ved  všKkn  jedno,  m^v* 
nikam;  nrvyhrubem  sa  jedine  preto,  že  Siima  u<'chceui 
života  snm  sa  vUahlo,   znám   svoju   cestu.    Tu   hla  v 
(kloní  prináša  mi  jeden  známy  dest  äasto  n  už  iste,  ke^í  ;<    ^     -^ 
oieco  .pikantného"),   i  v  „Strukuzo"  videla  som  kreftbu:   na  pne 


ft4l 


rtodku  iDíiliukd,  poliué  difivŕatko  s  bAboii,  u  okolo  neho  rad  fipiír. 
Dnad  tliť\tatk<j  iilú:  iimliiiIvA  gyitiii:iHÍsíka  alebo  poiifiinnuĹka,  po- 
m  ^krotiiDĹ*  nitadú  dievča,  mat  rodiuy  a,  konečne,  starenka,  úcly- 
odná;  a  na  dnilit^j  strano,  zdola  —  diovca  s  balfkom  z  magazína, 
otoni  ja.  ja  i  ošUi  ja.  PrvA  ja  —  lak,  aká  som  toraz;  dnihá  — 
licu  zametii.  a  irotia  —  tá  je  už  celkom  ohyzdná,  hiiusini  siaľona. 
o  ien/x-  ja  neäpiistim  sa  do  tolio-  Kžte  dTa-trl  roky,  jesili  vydr-jím 
ik^  iicot,  a  potom  do  Jokaterioovky ').  To  zo  roäa  vyslane,  nena- 
'ám  sa. 

Aký  íudný,  jednako,  je  ron  umelec  I  Precože  tak  intc,  jostli  je 
ikrt  alebo  [>ensionálka,  tak  už  ImM  Hkroniná  dťva,  vŔženA 
.  tJiľii  mtitkit?  .\  ja  I*  Chvalabohu,  vocf  i  ja  nióžom  pochva- 
aĹ  sä.  nifkde  na  N'ovskom  fram^úzstinou  alebo  nemčinou!  I  k  rest  Í( 
rety,  myattiu,  céle  som  nezabudla,  i  „Calipso  no  pouvaii  sc  con- 
ler  riii  (It-part  ď  Ulysse'  pamätim.  I  ľnškina  ziiáin,  i  Lerrnontova, 
všetko,  räetko:  i  zkúSky,  i  tou  osudný,  straéuy  čas,  ked  stala 
Mn  8a  bláznom,  hotovým  bltlzaoin.  sama  n  dobrých  pokrevných, 
Bíujúťicb  ma,  že  „prítiilili  sirotu",  i  ohnivú,  otropam'í  reči  toho 
ňbáka.  i  ako  aom  sa,  z  blá/nívosti,  zaradovala,  i  celú  luž  a  blato 
.  v  ,nst»íj  tjpolocnosH",  odkial  dostala  som  aa  sem,  kde  opíjam 
vodkou...  Áno,  teraz  už  začala  som  pit  aj  vodku.  .Uonvur!" 
rolala  by  sesti^nica  Olga  Nikolajevna. 

A  veíf  vitkutku.  ČI  nie  horreurV  No  či  viunii  sum  leu  ja  sama 

Mjtf}  veci  V     Keby  mne,  seiliMiiniísíroóuí^mii  dievŕutn.   od  ósmebo 

:.ti:emu  med/i  Šlynni  stenami  a  poznavšitMuu  ten  áiuiív.  lakä 

:iko  i  ja,  a  ešto  roziirné  mamy,  nadhodil  sa  bol  nie  taký, 

ío  tou,  8  príťciíora  ii  la  Capoule,  milý  môj  piiatel,  ale  druhy,  po- 

ariny  človek,  tak,  akiste,  bolo  by  nie  tak... 

Hliipa  myšlienka!  Či  sú  taki  poriadni  ludia,  či  videla  soi&  ich 
ntom,  i  do  mi'joj  katastrory?  ľovinná  som  mysief,  zo  sú  poriadni 
dia,  kedľ  i  dcsiatkov,  ktorých  ja  poznám,  niot  aui  jednuho,  klo- 
ho  mohla  by  som  nie  nenávideí.  A  ci  tii6ŕ.em  ja  veň(.  ie  ftň, 
Bif  bývajú  tn  aj  mažovia  uiladýcb  žien,  tg  deti  (skoro  deti  — 
m4«(  imtniisťroijnó)  z  adobrvVh  rodín",  i  starci  pleSivl,  i  porazení, 
riltl  V 

A,  koDečm*.  mAžem  ja  nie  nendvideC,   neopovrhovaí,   hoc  sora 

sama  opovrhovaná  a  opovrhnutji  bvtnosf,  keď  vidím  medzi  nimi 

kýrh  ludí,  ako  muktorý  mladý  Nemček  s  v}i>áIcQým  ti&  ruke,  po- 

yée  lakCa,  zoakum.    On  sám  vysvetlil  mi.  i«  je  to  —  raeuu  jeho 

vcaly.     ^Jetzt  aber  bisl  du  meiti  1iebe»,   allerliebstes  Lit-bcben", 

vedal,  hfadiar  na  míia  fašianŕovyma  očima  a  k  tomu  tSte  precital 

10.  A  cSíe  ^  hrdnslou  vysvetlil  mi,  že  Heine  je  veliký 

>-    .    .       I,  no  že  oni,  Nemd,  majú  eáte  väčších  puetov,  Cioe- 

p  a  Schiltera,  a  že  len  Keniiilnemu  a  refkému  nemeckému  nA- 

F  môžu  in  rodič  taki  poeti. 
Ako  Ha  mi  chcelo  zndrapit  sa  ilo  jeho  hnusnej,  main&voj,  b  bío- 


KanaU  Kcvy. 


lymí  obrvftmi  a  niihalniciuini,  tváre!    No,  miesto   toho,  u  dn^tli 
vypila  8001  pohár  poilcru,  ktor>m   napájal  ma,  a  JUibudU  tkAt 


Proéo  mdtn  myslet  na  sroju  budúcoost,   keí  I  tni  i>njniin  to 
dobre?  Prečo  luyslof  nj  ua  iiihitilosf,  kctf  tarn  niel  iiic' 
by  zameniť  môj  lemjšl  život/'  Áno,  ro  je  pravda.  Kfi 
diies  vrátiť  sa  ta,   do  skvelej    obstaiinvky,   k  fudoni 
putcami.  š'ŕiouaiui  a  tVásatai,  ja  neviiltíla  by  som  lui.  kujiUiU  \í)  *«i 
umiera(  na  svojom  mieste. 

Auo.  ja  liež  uiám  mie.sto!    Ja  tiež  som  potrebui,  neryliQtrti 
Nedávno  ÍmiI   n   iiiiia  jeden    mliVdoiu^ek   volmi    shovorčivV 
stranu  prečítal  lui  z  akejsi  kniliy.    ,To  je  uAä  ftlusof,  uA- 
íilosof/  liovoril  00.     l'ilosof  hovoril  dosi  v' 
lichotivé;    na  ten  spôsob,  žo  sme  my  —  ,'■ 
náni/.ivoslt. .  .'*    .\j  slová  sú  hnusní^,  aj  fíluMil,  tsĹUf  ju  mnkj, 
najhorší  bol  ten  chlapec,  opakovjvvží  tie  .ventily*. 

Ostatne,  nedávno  priala  som  samu  ua  tú  niyMíenko.  IIob«' 
u  uiírového*t  sudcu,   ktorV  odsúdil  ma  /.aplatit  15  rubtúv 
za  uoshiáué  držanie  sa  na  verejnom  míei^ie. 

V  torn  okaniženf,   k^id  Čllal  vvr.ik,    pri  ■' 
myslela  som  si,  že  prečo  toto  obecenstvo  tik  p> 

Nič  nemyi*líni,  cítim,  že  pijem,  ic  nič  neimiimtám  a  /araoÚTi 
sa.  V  luujej  hlave  všetko  sa  smiešaln:  i  tá  turz,ká  sála,  k'I'>  ťn. 
dnes  neslušne  tancovať,  i  Litovsky  zámok,  i  táto  lurzkú 
možmi  iit  len  opitej.  V  sluctiách  mi  kuje,  v  u.siacli  zvoní,  v  riui 
vÉetko  kamsi  uteká  a  letí,  a  ja  sama  tetfm  kamsi.  Chro  «ti  mi 
staC,  ^ftchytíf  ba  za  niečo,  hoc  aj  za  itlamku,  uo  oemir 

l.užeQ),   mám  ju!    A  nie  je  to  ani  slamka,  aJe, 
ÍBtej&ie,  uo  tak  opustila  som  sa,  že  uetihceín  vystrel  ruky,  u 
sa  z»  oporn.  

/(]á  sa  mi,  »tďlo  sa  to  koncom  au^níHta.  Pamät.i' 
jasenuý  večer,  ľrectmdznia  som  sa  po  lA>(num  sade  n  i 
suui  sa  s  tou  „oporou*.    Prí  lom   ŕloveku  nebolo   nič   . 
okrem  akejsi  dobroduänig  sbovorčívnsti.  Romprávaj   ml  skiMu 
tkVfh  svojiť.b  Tťťiach  n  známych.     Mul  dvadsiitpňC  mknv,  roh 
Ivan  Ivanovid.  Nebol  ani  mrzký,  ani  pekný.  íu*! 
s  nejakým  známym;  rozprával  aj  anekdoty  o  äv.> 
a  vysvetlil  uii,  klo  je  u  nich  v  departnmeute  U' 

Odišiel,  a  ja  zabudla  som  na  neho.    O  mcsij  ,  ,. 

sa.  A  zjavil  sa  mračný,  smutný   schudoutý.  Keil  voiiel,  t 
sa  zfakla  neznámej  zachmúrenej  tváre. 

—  ľumiiliile  sa  ua  mňa? 

V  tom  okatiižeui  ruzpamUtala  »um  m  a.  povedala,  iu  pAitiJ 
Zai>álil  sa. 

—  i^to  uiyslel  som,  že  nepamätáte,  lebo  moohl.. 

'^  EniJerčf  sudca. 


Kozbov'oi-  zaseknul.    Sedeli  sme  oa  diváiii;  ja  v  Jctbom  kútei 
v  ilnihniii,  aku  l»y  prvif  mi  vyšiel  na  návštevy,  rovuý,  výstrely, 
indtír  v  rukdch   držal.    Sedeli   snio  do&(  dlho  5  konočati  vstal  a 
klouil  sa. 

—  T&k  du  vidcuia,  Nftdezdn  Nikolajevun,  preboToríl  a  vxdjchol. 

—  Ako  Bte  £vcdeii  iiiojo  ni«uo?  —  skríkla  som.  Moje  bežná 
meno  nebolo  Nadežda  Niko'ajuvna,  ale  Evgeuia. 

Skríkla  som  na  Ivana  Ivanoriča  tak  srdito,  ie  sa  nalákal. 

—  VeJ  ja  DÍé  ztébo,  NadcMa  NikuIajcvDa. . .  Ja  žiadnemu 
človeka...  Ale  som  ziutmy  s  l'eLroni  Vasilievičutn^  p"licajuyiii,  tak 
rozpovedal  mi  n  vás  všHko,  ako  bolo.  Chcel  som  vám  povedať: 
Kvpenia,  ale  jazyk  uepotilúchol,  a  ja  som  vyslovil  vaše  opnivdovi^ 
uieuo. 

r  I      —  Poved/teie,  iireŕo  ste  prišli  ko  mne? 
I      Mlčal  a  sniiitne  hTadel  mi  do  nčií. 
—  lYočoV   pokračovala  bodj,    vždy  viac  a  viac  m  rnznhňujác. 
—  čo  vás  iiiterossujeín?  Niľ.  vy  radšej  Uť]íricliodle  ko  uiiioť  ziiá- 
uiú!>ti  s  vattti  /avádzaf   nehudem,    lebo  ja  nemám  ziiä  nycli.    Viem, 
po  čo  8te  prišli*     /-ainlemssovaly  vás  rozprávky  toho   (Mdirajného. 
ľomyslelt  ätc  si:  hla.  zvlil^tuost,  vzdolaué  dievča,  do  aki^ho  života 
">. . .  Neuiy^leli  9Ce  si  ^.achrátiít  nia?  Odidte,  nič  hcpotrebnjem ! 
ijle  ma  radšej  bytjiit  íutmii,  ne/... 

ľtí  pozrela  som  na  neho  a  zastala.  Videla  50111,  žp  udieram 
ho  každým  slovom.  Nehovoril  ničoho,  no  tvAr  jeho  priniitila  ma 
mmJknuf. 

—  Do  videnia,  Nadožda  Kikolajevna.  povedal.  —  Lutt^em  veími, 
ie  nahneval  &oiu  vás.  .\j  seba.  l)o  videnia. 

Podal  mi  niku  (iM-niohla  ^nm  nepodať  mu  .tvoju),  a  vy.iiel  |mi- 
maly.  Pučulii  som,  ako  Kpri:^tn]  sa  dolu  schodmi  a  videla  oblokom, 
ttko,  uabuúc  krk.  prešiel  cez  dvor  akousi  pomalou  a  neistou  chôdzoa. 
Vň  vrátach  obzrel  fta,  pozrel  na  moje  obloky  a  zmizol. 

Tuhľa,  (ento  človek  môže  byt  mojou  .oporou*.  Potrebujem 
len  skrknúC  a  hiideui  zákonnou  iienou.  Zákonnou  žeimu  binlnelio, 
uu  ilachetnŕbo  človeka,  a  budem  biednou,  no  poriadnou  rodičkou^ 
jestli  Hos|K>din  v  hneve  svojoui  ešte  dá  mi  dIeCa. 

^y      Dnes  Kiiaej  Kusejič  povedal  mi : 

—  I*oŕujte  ma,  Ivan  Ivaiiič,  čo  vám  ja,  starec,  poviem.  Vy, 
braček,  začali  ste  sa  držat  nie  ako  sa  patri:  dty'te  si  pozor,  aby 
nedozvedelo  sa  o  tom  predstavenstvo  I 

Kšte  dlhu  hovoril  (starujúc  sa  liovorít  u  podstate  vecí  okol- 
kjimii  o  službe,  o  úcte  pred  liodnosfou,  o  našom  generálovi,  o  ntue 
a,  konečne,  začal  dotykat  sn  i  môjho  nc^Castia.  Sedeli  sme  v  ho- 
Htinci,  kam  N'ade^.da  Nikulajtn'ua  ŕa:<to  pľii'hodt  so  svojimi  známymi. 

Kusej  Knspjič  všetko  dAvno  spozoroval  a  dávnu  uz  vyriahol 
zo  mňa  nmoh(t  iiodrobnosU.  Xemoliol  som  udríat  hliipy  jazyk,  vy- 
brubotal  všetko,  a  k  tomu  eáte  dobre  som  m  nerozplakal. 


U. 


641 


Eiisej  Kiisejií  níihnpval  sa. 

—  Acli.  vy  baba,  baba  vy  citlivá!  Mladý  človek,  dobif  úmd- 
nfk,  pre  luďai^iuu  akú  histúrlu  ro/prladol I .  Veď  vy  pTujti*  oa  iml 
K  čo  vúA  do  iiej?  Keby  to  bolo  dievča  slušné,  ale,  s  dovolmtiB 
pot^edaC... 

Eosej  Kuscjič  odpfid. 

Po  ttíjto  príhode  často  hovorieval  o  predmete  svojho  hoeva 
(Eusoj  KuBejtč  tipriiiiQU  huoval  sa  pre  míia).  nn  ul  opcadival.  Min 
zluidal,  ŕ.e  je  uiiu-  to  nie  prfjemnť^.  Ostatne,  mohol  sa  zdriUrat 
nedlho,  a  hoc  zpočiatku  usiloval  sa  zahovorte  len  zdaleka,  do  ko- 
nečne vždy  p.'íchodil  Im  k  tomu  s'.aklúčeuiu,  že  U«ba  jtaiiechat, 
^KapTiivat"  a  tomu  podolme. 

Ja  i  sám  ľítim,    prÍKiie  hovoriac,    pravdivo^t  j-  ktorí 

opakuje  nii  každý  doň.     KnIUo  ráz  inyslel  som  t^>  -  Irfbi 

zanechat  a  „/apruvat" !  Áun,  korko  ľá/!  A  Utíko  ráz,  po  Uikýh 
uiyšlicukach,  vychodil  sum  z  domu  a  nohy  iiiesly  ma  do  tej  ulice. . , 
A  tu  ona  ide,  safarbeuó  líce,  nať'íeľnoné  tibnčlo,  v  zamatovom  kc- 
žušku  a  évih&ckej  čiapodko  z  morského  kocúra  —  rovno  ua  uiftji; 
a  ja  obrátim  sa  v  druhu  äti-anu,  aby  nespozorovala  inojo  pn'oa^Mo* 
vanift.    ľrichndí  na  koiier  iilice,  obn\ti  sa,  drzo  a  '  m 

priechod/ich   a  niekedy   prihovárajúc   sa   im;   ja   h    .  .  -u 

B  druhej  strany  ulice,   usilujúc  na  Doztratit  ju  s  očú  a  >e 

pozerám  na  jej  malinkú  figúrka,  \(ým  dáky...  podliak  iii:-iin/i  hi 
k  uej,  nepriliovorl  sa.  Ona  mu  inlpovedá,  ubráti  sa  a  ide  s  nim.  . 
A  ja  za  nimi.     Keby  reí*ta  bohi  vybitíi  ostrými  kli"  <»• 

bolo  by  hóbiej^ie.  Idem,  nepočujúc  nič  a  nevidiac  n>  k 

po»táv . . . 

NepozerÄm  pod  nohy  a  okolo  soba  a  idem,  vytreátiac  n^!    v- 
tkýiiajúc  sa  na  priechoilzfch,  dostiivam  poznámky,  nadávky  a  > 
Ha/,  pľevrhol  som  diéta... 

Skrúcajúc  ua  na  pravo  i  na  tavo,  vchodia  do  vrát;  najprv  ooa, 
potom  on:  skoro  vždy  z  akejsi  čudnej  zdvorilosti  on  ■■d»«rt. 

Potom  i  ja  VĽhodfm.     Oproti  dvom  ublokom,    mut  .iírunn, 

sbjji   kôlňa  so  šopou:    na  Snpii  vedie   fahkÝ   icelezny    r-  '-^ 

vrchu  je  rovníc  miestečko  bez  oiwradla.  äeďím  ja  nu  lout  n„^-^i.,-<ii* 
n  pozerám  na  joj  okuá. 

Dnňs  tiež  stál  som  na  svdjej  Čudnej  stnUi,   b'i 
mnlz,  Pľe/.i:i)ii)I  kmui  hrozno,  nohy  necítil  »niii,  ale  i 
Para  vychodila  z  mojej  tváre;  fúzy  :i  hriida  mi  omrzlv;  noby  earalt 
mi  nieraveť.  ľo  dvore  chrKlili  tudia,  no  ncspozorovaíi  ma  a.  iiU-ino 
hovoriac,  prechodili  pomimo,  tí  ulice  bolo  počuC  njMcý  spev 

bolo  v  tej  ulici!),    akú^i  svadu,    škrabanie    iia  panet,    k 

dvornlci.    Všetky  tieto  zvuky  hučaly  mi  v  u&iacb,    no 

som  si  ich,  ako  aut  mra/u,  ktorý  čtlpul  mi  tvár,  ani  prr 

uóh.  Všetko  toto:  i  xvnky,  i  noíiy.  i  mra/.,  bolo  akoby  >l\\- 

leko  odo  mňa.     Nohy  boíely  volmi,  no  vnútri  boleJo  ni.»  ■    -    ■   . 

v&čímí.     Keináni  sily  Ist  k  nej.    Ci  ona  vie,  ie  jest  člnvc;,, 

pova^.oval  by  si  za  átastie  scdeC  s  hou  v  jednej  ir.be  &,  ne<i 

sa  ani  jej  ruky,  len  pozoraC  jej  do  očú?  že  just  člov«k,  klory  buiu 


Wft 


a,  jestJi  pomOže  jej  vyjst  z  iwtíla  .1  jcľtli  by  ona  d 
ť  ona  iitfcliĽe...   A  ju  dosial  ucvieui,  prečo  nechce 
la  oemô/eni  uverít,  iv  zkazniiá  je  dn  äpiku  kostí ;  iieuiťi/em  uvent 
reto,  ItiU)  viem,  že  je  tomu  nie  tak,  lube  ]u  poxadiu,  lebo  lúbitn, 
biiu  ja... 

Sluha  prišiel  k  Ivanovi    IvanoviCovI,    ktorý   položil    Inkto  na 
kolená  a  na  ruky  tvár  a  chvlTkanii  tiiiislo  bo,  a  xacal  lio  driitat  m 

—  Pane  Nikitin!  tak  nemožno...    Tred  všetkými...    Domáci 
n  zbrani  vám.     Pane    NikiUu!   tu  nomožuo,    na  takýto  spôsob. 

ttó  vstávafl 

Ivan  Ivanič  zodvihol  Jdavn  a  pozrel  na  sluhu.  On  nebol  opitý, 
11  sluha  porozumel  tomu,  akonáhle  videl  jeho  smutnú  tvár. 

—  To  je,  Semen,  uiL  Tu  len  tak.  Daj  mi  na-^licku  oiiistunoj. 

—  3  čím  rozkážete? 

—  8  čím  7  S  kališkom.  A  viac,  aby  nebola  fíaHíŕka,  ale  flaša. 
máš  za  všetko  a  e&te  si  vezmi  tieto  etríebomó.    O  hodinu  vy- 

revaď  ma  domov  na  izvozdíkovi.  Veď  vieS,  kde  bývam? 

—  Viem Ale,  pane.  akože  to  bude?  —  On,  vidno,   nuros- 

umel ;  podobný   prípad  staj  sa  prvý  raz  za  celý  čas  jeho   mnobo- 

QČnej  praxi. 

—  Nie,  počkaj,  ja  radácj  sám. 

Ivan  Ivaoič  vvgiel  do  predizby,   obliekol  sa,   N7jdúc    na  ulicu 
obrátil  sa  do  sklepu,  kde  ua  nÍÄkoin  okne  jasne  svjetily  osvetlené 
zom  britelky  rôznych  farieb,  akunitne  a  vknsne  nložetit^  v  niarhu. 
raimitu  vyšiel,  uesúc  v  rukách  dve  butelky.  došiel  na  svoj  byt. 
rý  mal  prenajatý  v  zariadených  izbách  Cňkerborga,  a  zamknul 
sebou  dvere. 

lU. 

Zbbo  bola  Bom  ako  v  polosue  a  zase  prebrala  som   sa.    Tri 

každoden)i<''ho    potulovania  sa;, —  ako   ja   lo  len  vydržím! 
holí  mu  liinva,  koxU,  celŕ  lelo.  Úzkosť,  dlhá  chvíla,  b<'zcieíiie 
a  mučiace  rozsudky.  Keby  aspoŕi  prišiel  niekto! 


^Bán 
mUč 

11  I 
^^rť 


Akoby  v  odvetu  na  jej  myšlienku,  v  pitvore  zazvonil  zvnuček. 
jDonta  je  Evjíenta?"  —  Doma,  ncĽh  sa  páči,  odpovedal  hlHB  ku- 
chárky. NeisU>,  náhle  krokv  ozvaly  &»  jin  korridore,  dvere  sa  roz- 
fcvorily  a  v  nich  /.javil  aa  ívan  Ivanič.  Nepodobal  sa  tomu  nesme* 
l6niu  a  cIhilostivL'mu  človeku,  ktorý  priMel  sem  pred  dvoma  me- 
hitcmi.  Cinpka  nakrivo,  kvetavá  kravata,  namyslený,  drzý  pohl&d. 
k  tomu  neistá  ehud/a  u  silný  vínny  zápach. 

Nade/da  Nikulajcvna  fkoŕila  s  mie«ta. 

—  /dravstvnj !  zaČJiI.  —  Prišiel  som  k  tel>p. 

Sadol  si  na  etniičku  pri  dverách,  nesoníiav  čiapku  a  rozvalív 
.  Ona  mlčala,  mlčal  i  on.  Keby  nebol  opitý,  vedela  by,  čo  pv- 
vcdaC,  no  ternz  ztrntlla  sa.  Kým  rozmýKÍala,  čo  má  rubíf,  on  začal 
bovorít. 


Mfi 


—  A— áno!    Prišiiil  Bom...    Mrfin  prAvo!  zrazu  divo      ^ 

ft  vzpriamil  sa.  Čiapka  8])íícIIh  nm  s  hlavy,  čierne  vl&jiy  oeporudne 
padaíy  mu  oa  tvár,  oŕi  blýskaly  sa  mu.  Celá  jeho  postavn  »yr 
takii  ztmvosr,  2e  Kadežda  Nikolajevua  tia  chvítku  uolakaU  sa. 

Probuvala  hovurit  s  nlin  láskavé. 

—  Pučujte,  Ivan  Ivniiič,   veluij   budem  rada  váämu   prícbt 
ale  ter.u  chodia  domov.    Vyjiili  ste  si  viac.    Budte  tak  dolirf,  bfl^ 
lúbok,  úfte  domov,  ľrídlc,  koif  budere  zdraví. 

—  Nalákala  sal  —  j!;iŔpptal  ako  pre  soba  Ivan  ívauič,  jtase 
Badajdc  »i  na  8toličkn.  —  Skrotla  si'/  A  pn«ČA  ma  vyliáha^V  tjue 
ziifalo  zvolal.  —  Prečo?  ľit  pre  teba  som  zača',  votf  triezvy  aom 
býval.  C'lm  priťahuješ  ma  k  sebo,  povwlz  mi? 

ľlakal.  Opilo  slzy  dusily  ho,  tiekly  ]>o  tvári  a  |md&ly  du  úst, 
vykrivených  tikaaftn.  Lfdva  hovoril. 

—  Vcd  druhá  za  šfastie  by  si  pokladala  zbavU  sa  tohto  pckU. 
l^coval  by  som.  ako  t^I.  Žila  by  si  bez  starosti,  spokojná.  čMtnl 
fjovor,  čtm  zaslúžil  som  si  od  teba  neuávisC? 

Nadräla  Nikolajevna  mlčala. 

—  Co  nilC'iš?  zvolal.  —   Hovor!    Uovor,  čo  chceš,  len 
niečo,  tipilý  som  —  to  je  pravda. ..  neopitý  neprii^ioi  by  fiom 
Vie.s,  ako  sjx  ja  teba  bojím,  ke<r  niiim  zdravý  rozum  V    Verf  ma  ďo 
uzllčka  sviu/at  môžeä.  Poviež:  ukradni  —  ukradnem.  PorieÄ:  zabí-^ 
zabijem.  Vieá  ty  to?  Iste  vieé.  Ty  si  umná,  ly  vfeetko  vídlS.  Ji 
nevieš...  Knďa,  du§a  moja,  poruti|j  ma! 

A  DU  ua  kolenách  liezol  pred  íiou  po  xemi.   AIo  oua  m 
hnnte   sedela   pri   stone,   oprúc  sa  na  i'iu  vyvrátenou   lilavou  a 
ložiac  rnky  za  clnbár.     .lej  polira<l   opretý  hul  uu  akVsi  jeden  1 
priestraustva.  ti  videla  niečo,  poŕuhí  niečoV   Čo  cltiía.  ked  TJd( 
tohto  človeka,    ktorý    vAlal   sa  u  jej   nôh  a  prosil   od   nej   láskq^ 
tiitosl,  opovrženie/     ChĽelo  sa  jej  porutovaC  bo,  no  una  cJtila. 
noniôže   lutovat.     On    vzbudil    v  nej    len   odvrátenie.    A 
vzbudiť  iný  poril,  v  tomto  suive:  opllý,  zamuzany,  ponížen*' 

Už  niekolko  dní,  ako  prestal  chodiť  do  úradu,  ['i!  ■  i-<i.v    i 
Kajdúc  útechu  vo  vfno,  menej  sliedil  za  svojou  uáni/ivisťu,  -liUjý 
sedel   doma  a  pil,   sbierajúc   sily,  aby   mohol  k  nej   IsC  a  pOT( 
jej  vÁrtko.  Čo  mal  jej  hovoriť,  sám  neve<le).  , Poviem  všetko, 
duáu*  —  kmitalo  sa  v  jeho   opilej    hlave.     Konečno    ndbodlaJ 
prišiel,   začul   hovoriť.     Uu  i  v  opilom  stave   povedomý  si  bol, 
jiovorí  a  vystrája  veci,  veru  nevzbndzujiire  lájiku  k  nemu,  a  p 
hovoril,    cítiac,    že  s  každým    slovom   vždy   nxtíic  a  níMie   kai 
padá.  v^dy  luháie  u  tuháie  prítahujúc  zinku  na  svojom  brrilc. 

Hovoril  eÄtc  dlho  a  nesinysclue.  Keč  jeho  stjívala  sa  v^ídy 
maltou  a  pomalšou  n,  konočne,  jeho  n)iíl^,  opuchh'  vĺčka  mIvi 
sa  a,  odhodiac  hlavu  nazad  na  chrhjU  stoličky,  zhhimI. 

Nuriožda    Nikolajevna    stála   v   predošlom    [• 
hladiac  kamäi  do  povaly  n  bubnujik   pulcami    {>•• 

—  túto  mi  bo  je  V  Nie,  nie  lúlo.  Co  môžem  urobic  za  iiet 
Vydať  fta?  A  Či  ja  smiem?   Či  uebude  to  tiež  predaj?  Uitupui 
nie,  eéi«  faoréic! 


S47 


hl,  prŕčo  hor&ie,  im  cítila  Lo. 

8om  aHpoi'i  iípriinnit  Mňa  UaMJ'  mhi^  tiilreC.  Vi 
pretrifím?  A  polom!  aítu  buiieiu  lep-i^iaV  ťi  uelmde  td 
nost,  len^e  nie  zjavná?  Tu  sedí  ospaiilivý,  i  li láva  sa 
nazad.  Ľsta  otvoľuné,  trár  hladá,  ako  im  loŕtvoai. 
m  zafúlaué:  isle  váfal  sa  kdesi.  Ako  fažkn  dýcha... 
'/achrňpne. . .  Áno,  no  ved  to  prejde  a  zoso  bude  slušný, 
íle,  to  je  nie  v  touil  Ale  mne  zdÄ  sa,  že  teiiUi  človek, 
mu  pnlvo  nad  sebou,  untaŕi  ma  ľozjmmienkdmi. ..  A  ja 
m.  Ni(%  ned)  zostanem  tým,  čím  soni...  Ved  už  ne- 
)  zostävat 

fii  na  plecia  založenie  a  vyôla  z  izby,  tresnúc  dvermi. 
lič  zobudil  sa  ua  tI-e^k,  pozeral  okolo  seba  nesmysehiými 
irizorujúc,  že  na  stoličko  apa(  je  nepoliodlne.  s  naniÁba- 
ol  su  ku  po8tľli.  svalil  sa  na  íui  a  iuspiil  tvrdým  snom. 
8  bolavou  hlavou,  u"  triezvy,  už  pozde  veŕer  a,  uvi- 
DAcbodí,  hneď  utiekol. 


lom  z  domu,  neznajúc,  kam  pdjdcin.  Počasie  bolo  špatné, 

y,  tmavý ;  mokí^  .%iiali  padal  ua  tvár  i  na  ruky.  O  mnoho 

by  se»let  doma,    no  či  niiVŽHiii   teraz    sedeť  tam?     On 

ám  robit.  podoprief  ho?   Či  môžem  premeniť  svoj  po- 

?  Ach,  všetko  v  mojej  duši,  celá  moja  vnútornosť  horí. 

m,    proĽO    nechcem    využií  k  svojmu    prospL-chu    leuto 

jechat  touto  hrozný  život,  osvobodit  sa  od  múry.     Keby 

£elio?  Kovy  život,  novŕ  nádeje...   Či  ten  pocit  Iiittmli, 

""     tím  oproti  nemu,  nemôw  prejst  v  MskuV 

Teraz  hotový  je  Ifzat  moje  ruky,  ale  potom...  po- 
í  ma  nohou  a  povie:   ah!  ty  si  eJite  vzdorovala,   opo* 
reuiel  opovrhovala  si  ma. 
Kivie?  Ja  myslím,  že  áno. 

íden  prostriedok  zachriinit  sa,  osvobodit  sa,  zuamenitý, 
K  dávnu  som  sa  odhodlala  a  ku  ktorému  iste,  konečným 
ečiem  sa,  no  zdA  aa  mi,  /.v.  je  eáte  privčas.  ľrimlculá 
oho  ÄivofÄ  cítim  v  sebe.  Chce  sa  ži(,  chce  sa  dýchaC, 
vldet;  chce  sa  mi  niaC  možoost  aspoO  niekedy  pozret 
Nevu. 

iríbreíie.  Ohromnŕ  staviská  »  jednej  strany,  a  s  druhej  — 
Xeva.    Skoro  iK)hDe  sa  ľad,  neka  bude  helasji.     ľark 
e  5tt  ľBZelenie.    i'iatrovy  tiež  pokryjú  sa  zeleňou.    Hoc 
á,  ale  pretlsa  jar. 

prišla  ml  na  um  moja  poslodnd  Šťastlivá  jar.  Bola  som 
tko  sedemročná,   žila  som  B  otcom,  matkou  na  dedine 
zernli  im  mňa  mtilo,    behala  som.    kade  som   chcela  u 
Fainati^m,  ako  iioriatkom  nmica  po  stepných  úžľabi- 
y,  za,^umí'ly  rieky  rozlo|>enej  voily,  ako  otmavela  step, 
n  povetrie,   vlhké  a  radostné.     Obnaíily  sa  najprv 
,  nazelcnaid  sa  ua  nich  trávička.     Potom  celá  step 


848 


sa  xazeleualai  boc  vo  výiuoToch  eätc  ležal  umierajúci  siusK  R^i 
za  niť'horko  linf,   ako  i>y  zpod  zeme  ťolknm  hotorŕ  v>'&kotílf| 
Mstly  kríčky  pivnnií  a  na  iiicli  pyšné,  jasuo-iiurpiuové  kvety, 
vráuíty  začaly  ^I^i('va(... 

Hože  môj,  čo  som  iirot)ila  takého,  2e  ešte  za  ^vota  príefac 
hndif  nia  du  pekla!    Ci  nie  je  horšie  od  každ^^o   pekla  to.  69 
prenášam? 

Kamenné  schody  vedú  rovno  k  príciubo.  čosi  tiabalo 
äpiisllt  sa  a  po/.ľDt  na  vodu.  No  ved  jt:  eí^te  prívŕas?  Oviem. 
včas.  Eéte  počkám. 

Me   predsa  dobre  by  bolo  staC  si  na  len  klzký,   mokrý 
prjoluby.    Tak   8ama  by  som   sa  skĺzla.    Ale   chladno...    Je 
sekunda  —  poplíivaá   pnd   ladom   nadol  po  vode,    buUoé  ako 
ľo?:umu  trepaf  o  I»d  rukami,   nohami,   falavou,   Ivároa.     Zwjiumí 
vedict.  či  pricliodi  ta  dcuiiO  svetlo? 

Stála  som   nad   prielubou  nepohnute  a  dlho,  a  priala  som 
do  toho  stavu,   keď  človek  o  ničom  Ľomysll.     Dávno  premoi 
nohy  a  nehýbala  som  sa  s  miesta.  Vietor  nebol  chladný,  no  p( 
ma  skrz-uaskrz,  tak  že  som  sa  colá  triasla,  ale  prei)"" 
viem,  uko  dlho  bolo  by  tľvalo  toto  ustrnutie,  keby  s  , 
xakričal  niekto  na  mňa. 

—  Ej!  madamel  Milostpani! 
Neobrátila  som  sa. 

—  Milosťpaut,  nech  sa  páči  na  paneli 
Ktosi  74iáil  spiístaC  sa  <lolu  schodmi.  Okrem  éácbauia  tbk 

srhodikorh,  pieskom  posypaných.  iKiônla  som  ežte  akýsi  tupÝ 
ribratim  sa,  spúšfa  sa  poroduvy  '),  štrn(j:i,ila  nm  áalifa.  Zíwrev 
tvir,  zrazu  premenil   dradný  výraz  svojej  fysioíínoniio  ua 
drzý,  priblížil  sa  ku  mue  n  potriasol  za  plece: 

—  Pobeny    sa  odtialto,  ledačina  ty  akási.     Motáte  sa 
Pcháš  sa  7.  hlúposti   do  prieluby;   potom   zodpovedaj    za  vis, 
čclmy. 

Poznal  po  mojej  tvári,  kto  som. 


IV. 

Vjidy  to  samé,  to  aani<í . . .    Nemám  možnosti  na  minútu 
samoj.  aby  neschyiila  ma  túlia  diiáevná.    Čo  mám  robU  ao 
aby  som  zabudla? 

Annnška   priniesla  mi  list.    Odkial  je?  tak  tlávuo 
som  od  nikoho  listu. 

„Milostivá  slťčna,  N'adežda  Níkolajovna!  Ačprtve  veFmi 
vyroxumel  som,  že  pre  Vás  neznačím  nič-,  no  predsa 
ie  sto  dobnS  díerái  a  nebudete  chciel  urazit  ma.  ľr . ,   „  ,.  .^ 
raz  v  iivolo  prosím  Vás  prísí  ko  mne.   ponprďč  múm  dniA 
Rodinu  ft  xnámych  nemám,  srdečne  prosím  Vás,  pridto.  Diri 


■)  mestský  strálnik. 


IM 


Sesto^  ftlovo.  ■}.<>  nopovioin  Vám  nii^  uHŽigticeho  alobo  utípríjemnc^ho. 
P«Tutiijtn  ndrfaného  Vám 

Ivrtnn  Nikitioft. 

ľ.  S.  O  svojom  ucdávDom  držaní  sa  Da  byte  Va^nm  noiiiú^.oín 
si  spomouiU  bez  banby.  Prldteie  dooA  u  Šiestej,  l^pojiijeín  adressu, 

I.  N." 

Čo  to  tiiamenÁ?  Odhodlal  sa  pfsjif  mi.  Tu  Je  niečo  uio  celkom 
v  poriadku.  Co  chce  so  mnou?  íst  &  íi  uie? 

CuduĽ  rozmýSlaf  —  ibt  atebo  nejsf,  Jestli  cbco  ma  privábit 
Uo  pasce,  to  len  preto,  aby  ma  zavraždil,  alobo...  no  jcstli  aj 
xavrazdi,  bude  Ĺo  osvobodĽnie. 

Pôjd  nm. 

Obloíiem  sa  prostí'jSle  a  skromncJÄiP,  smyjpm  si  s  tváre  farby 
a  púdn;.  Bude  mu  pnjemnt'jšiĽ.  l'ľiĽĽÍuni  vlasy  jododdiuilH-jšie.  Ako 
málo  zu?itjito  lui  vUsov !  Prido&alu  suiii  su,  obliekI:L  éifTDt*  vlnuni^ 
Aaty.  ŕÍĽiiiu  šeľpu,  binly  golier  a  mauäety  a  išla  jtred  zrkadlo  po- 
Jtro{  sa. 

Skoro  som  zaplakala,  vidiar  v  Ďom  žcnätinu.  celkom  iiepodobnii 
Evgenii,  ktorá  tak  „pekne"  tiincuje  mrzko  lam!«  v  rozliŕnýťli  pelo* 
éiach.  Zazrela  som  celkom  nie  dizú,  iianLifovanú  koketu  9  ui^míatou 
tvArmi,  nadiireiiým  ŕíuonom,  načenieiiými  brvami.  Táto  zabitá  a 
tr|>í*'-ii  osolm.  bfadá.  túžobne  hfadiaca  v.'rkfnii  čierDymí  očami 
a  tmuvymi  krubumi  dovôkola  —  je  uíeco  celkom  uovl\  naskrze  uio 
j*.  Ale,  môž'  byt,  toto  twm  ja?  A  tá  Evgenia,  ktorú  všetci  vidia 
a  j)0/.najú,  tá  —  je  oieco  cudzie,  ktoró  prisadlo  ma,  dávi  ma^ 
wbiju. 

A  skiitnňn;  rozplakala  8oin  sa  a  plakala  som  dlho  a  vetmi. 
Od  plarii  bude  laliäie;  tak  hovorili  mi  od  útlej  mladosti:  len>:e 
boz  pochyby  toto  nie  je  pravda  prc!  všetkých.  Nebolo  mi  fahi^ie, 
Bgte  Lížžie.  Každý  vzlykot  robil  nii  bôí,  kaŕilá  bImi  bola  horká. 
^Di,  ktorí  majú  ešte  akň-takii  nádej  na  uzdravenie  a  pokoj,  tým 
Ey,  možno,  ublahi-ujú.  Ale  kdo/o  ju  ja  mám? 

Utrela  som  si  slzy  a  odiäla. 


ítex  namáhania  naňta  som  čiala  madame  Cukcrber|.'ovej,  a  Ču- 
)nka-(*byzná  uki'uala  mi  ilvere  Ivana  Ivanoviča. 

—  Možuo  vojst? 
V  izbe  ozval  sa  hrmot  rýchlo  zatvoreného  priečinka.  —  Nech 

^•Idbi!  rVchlo  zavolal  Unii  Ivanic.  Vošla  itim.  Sedi-d  pri  pínacom 
le  a  xalíeiMil  akú»i  obálku.    Ako  by  sa  mi  ani  nebn]   zaratloval. 

—  Zdravatvujte,  Ivan  Ivanic,  povedala  som. 

—  Zdravstvujiť,  Nadežda  Nikolajevnii,  odpovedal,  vstávajúc  a 
idiVvajiic  mi  ruku.    Čoai  neznt^bu   ukázalo  su  na  okamih  na  Jeho 

ke'r  podávala  som  mu  svoju,  do  i  hneď  zmizlo.  liol  seríósny. 
šorov  v. 

—  pakujem  vám,  že  ste  prišli. 

—  Pn^u  .ste  ma  VQ|^^^|U[|Ui1a  soi 


m 


—  Bo2e  niúj !   či  ozaj  v^  ncvielo,  čo  znamcDA  pre  mfia  ňJ 
tAs!  Ostatne  teuto  rozhovor  pre  vás  jo  iiepríjňoiny. 

SĽdeli  sme  &  mlčali.  Čiichoulta  prUiiŕítla  »Amnviir.  tmn  iTiinrl 
podal  mi  čaj  u  cukor.  Potom  postavil  na  stôl  zaváranie,  pečÍT%| 
konfektj.  pol  ÍTaše  Bladkť'lio  vlna. 

—  Odpusílo ,    že    chĽeín    viig    uliostit ,    Xadožda    NÍkoUjeniL| 
Mo^.no,    že  vám  je  to   ueprfjeiiin^,    no  uehnfivajte  v.ti.     Budíš 
dobrí,  zavarte  čaj,  nalejte.  Jedzte;  tu  sťi  knnfekty,  vínu. 

?jíi-&\&  aoiu  liospodáriC,  a  ua  sadol  si  naproti  miiL-,  t^k  iň  ]i 
tvÁr  zostala  v  tôni,  a  díval  m  na  mňa.    Cítila  mtu  na  svbo 
neustály  a  upretý  polilad  a  citlla  som,  že  sa  červenieui. 

Na  clivfikti  zodvihla  aom  oči,  no  hoeď  zase  opuRfila.    lebo 
i  dalej  seriósne  pozeral  mi  rovno  do  Iváro.     Čo  • 
bito  obtitAnovka,  skromní/,  číeruo  žatý,  nepiitonin^  >n 

olrepaiijch    rečí,    účiokovaly  na  mŕi.i   tak   .silutí,   ío  7:1 
som  sa  na  skroiimé  a  hanblivé  dievča,  akým  bola  Mm  ,..^^í  ■■■ui 
rokmi?  Bolo  mi  protivné. 

—  Puvedzti*,   prosím  vás,   co  ftte  vytrefiUIi   o(i  »a  mfta? 
alovila  som  s  námahou,  no  Bmolo. 

Ivan  Ivaniŕ  skočil  a  cliodil  pu  izbu. 

—  Nadežda  >likols^0Tiia!   uebuvorte  tok  hrubo.     Bucfle  ts^* 
hodinu  takf,  akl  ste  sem  priali. 

—  No  ja  uerozumiein,  naču  »te  ma  pozvali  či  oxaj  Iľq 
aby  sto  mlčali  a  na  mňa  pozcľalí. 

—  Áno,  Nadežda  Nikolajovna,  len  nato.  Vťd  vAiii  tc 
hnev  nespôsobí,  ale  mne  je  Ui  ule<:bou,  poglŕilii^  raz  ua  ya.^ ,. 
Boli  ste  tak  dobri,  2c  ste  prí&li,  aj  v  týcb  ^atÄi;b,  takí,  ako 
Ja  Bom  to  ncocakávnl,  a  za  to  som  vám  zvláAte  povďační^ 

—  No  pľočože  posledný  rax,  Ivan  Ivauič? 

—  Ved  odchodím. 

—  Kam? 

—  Ďaleko,  Nadežda  Nikolajcvna.    Ja  nemám  dnťS  mena.    Ti 
som  len  tak,    sám   novirm   prečo,   napfsal     Chcelo  xa  uii  eiU 
vás  vidpr.     Zprni  chcel  som  sám  ísť  a  čakat,  kým  vy  vrjdťie, 
akosi  odhodlal  som  sa  prosiC  vás  k  sebe.  A  vy  boli  Ťte  tak  doli 
prišli  ste.  Daj  vám  Boh  za  to  všetko  dnhrŕ 

—  Málo  dobrého  v  budiicnosti.  Ivan  Ivanič. 

—  Áno,   pre  rás  málo  dobrého.    Ostatne,   ve<f  vy  nmi 
lepšie  ako  ja,  60  vás  čaká . . .    Hlas   Ivaua  Ivauovíäi 
—  Mne  je  íeplile.  doložil :  —  preto  že  odchodíni. 

A  hlas  jeho  trÍB:<ol  sa  eáte  váčsuu. 

Mne  bolo   ho  nevýslovné  túto.    Ci   spravedliré  je  tš^o  nj 
Spätné,   ío  cítila   som  oproti   nemu?    Prečo  som  lio  tak  hnbci 
strmo  odHlrčJla?  No  teraz  je  už  pozde  lutovaL 

Vstala  som  a  začala  sa  obliek&t.  Ivan  Ivanič  skočil  ako  o^f 

—  Vy  už  idete?  rozčúleným  hlasom  spytoval  aa. 

—  Áno,  treba  íst... 


B6t 


—  Treba  vára...  Zase  ta  I  Nadežda  Nikolajevna!  ja  mdlej 
usmrtím  vás  ua  mieste! 

Uíivoľil  Lo  äe[it>toiu,  Kobytil  ma  za  obe  ruky  a  pozeral  na  mua 
velkými,  preinoiiĽnyiui  učami. 

—  Veíf  Ipp^ie  bude?  Povedzte! 

—  Ved /Äto,  Ivan  Ivanie,  naSibfr  pôjdete.  Ja  veru  nechcem  lo. 

—  Xa  Sibfľ!. . .  Ci  ja  preto  nemôžem  vás  usmrtiC,  že  sa  Sibíri 
bojím':'  Nio  preto...  Nemôžem  usmitit  vás  preto,  že...  akože 
usmrtím  ja  vás?  Aku2e  usmrtím  ja  t4jba?  zadychčané  hovoril: 
—  ve<r  ja . . . 

Schytil  ma*  zodvihol,  ako  dieCa,  do  povetria,  stískajúc  v  ob- 
jatí n  posýpajúc  bozknmi  moju  tvár,  ústa,  oči,  vlasy.  A  tak  oena- 
zdajky,  ako  uenazdajky  sa  toto  stalo,  postavil  ma  na  nohy  a  rýchlo 
bovoril : 

—  No,  chodte,  choďte...  Odpusťte  mi,  vetf  je  to  prvý  a  po- 
filedný  ra^    Nehnevajte  sa  na  mňa.   Choďte,  Nadežda  Nikolajevna. 

—  Nehnevám  sa,  Ivan  Ivanič 

—  Chodlo,  clioifte!  f)akujem,  že  ste  prišli. 

Vyprevadil  ma  a  zamkol  dvere.  Išla  som  dolu  schodmi.  Srdce 
nylft  eétti  viiíémi,  ako  prv. 

Nechže  ide  a  zabudne  ma;  zostanem  dožlvai  svoj  život.  Do8( 
BeDtímeiitáluo!^ti.  ľôjdeni  domov. 

í^ľvchlita  som  krok  a  myslela  už  o  to  j,  aké  éaty  oblečiem  a 
kam  pôjdem  na  dncSný  večer.  Skončený  jo  môj  román,  nialiolcá 
zádržka  na  klzkej  ceste!  Teraz  pôjdom  svobodíie,  bez  prekážok, 
vždy  uižšit!  a  nižMe... 

—  Ved  sa  on  teraz  znstrelí,  zrazu  zvolalo  mi  čosi  vnútri.  Za- 
stala som,  ako  prikovaná;  pred  očiuia  sa  mi  zotmilo,  po  chrbte 
prelícbly  mi  mravec,  dych  sa  mi  zastavil...  iuo,  od  sa  teraz 
nastrclJI  Zatvoril  prieŕinok  —  to  revolver  prezeral.  List  písal... 
Posledný  raz.. .  Ulekat!  Možno,  ešte  dobehnem.  Hosjwdine!  zadrž 
ho!  Uospodiuel  nechaj  mi  ho! 

Smrlelný,  novyzpytateruý  strach  ma  pochytil.  Utekala  som  na- 
xpä(,  ako  bez  rozumu,  stikiijiii-  sa  do  priecliodzfcb.  Nepamutám, 
'ako  vybehla  som  hore  st-hodmi.  ľamátám  len  blúpu  tvár  {luchonky, 
ktorá  ma  vpn!<tila,  pamfilám  <llhv,  tmavý  korrídor,  s  množstvom 
dvier,  pamauim,  ako  hodila  äom  »a  k  jeho  dverám.  A  keď  chytila 
sora  klučku,  za  dvermi  ozval  sa  výstrel.  So  všetkých  strán  vyskočili 
todiu,  .ŕdiveno  krútili  sa  okolo  mňa  spolu  s  dvermi,  korridoľom, 
stonami.    Spadla  som;  a  v  mojej  hlave  tiež  všetko  sa  zakrútilo  a 

Í2IDÍzl0. 

Prelož.  B.  É. 


•M^ 


4ä" 


66i 


Slovenská  svadba. 

Sostavil  Eriétof  Chorvát. 
(Po¥n6oTuile.) 

VIIL  Pred  sobášom. 

ootva  sa  nlno  rozbľesklo^  nahrnú  sa  dievčence  do  domu  uila 
chinho,  aby  pomábaly  vence  a  pierká  vif.  Pritom  si  spievajú  ( 
zdiäovcej : 

Kedy  kohuti  spivali, 

[:  našo  družičky  stavaly.  :] 

„Hore  sta  vajce,  družičky, 

vice  zelene  viuočky." 

PrSi  vinočok  uvila, 

dolu  stolíkom  puščila: 

„kotulululu,  vÍDočku, 

pre  moju  starú  mamočku." 

Druhy  vinočok  uvila, 

dolu  lavičku  puščíla: 

„kotulululu,  vinočku, 

pre  staročkoho  apočku."  (Slov.  Spevy  5;U., 

A  ked  už  dovijajú  posledné,  zanôtía  si: 

Pľidc  k  nam.  Bože  z  neba, 
teraz  ce  uam  treba: 
vence  dovijame, 
ščesca  požadame. 

Inde  zase  chodia  včas  ráno  dievčatá  spievat  pod  oblok  n 
duchy,  obzvlášte  v  Honte.  Pieseň  z  Dríeuova  znie: 

[:  Vstalo  dievča  hore, :]  a  zajtra  vás  budem 

[;  pozrelo  na  zore: :]  pod  rúbok  bieleny. 

Zore  moje,  zore,  Vlasy  moje,  vlasy, 

nesvitajte  hore,  škoda  vašej  krásy: 

kým  si  ja  uasypem  česali  vás  budem, 

periuôčky  uioje.  spletaí  vás  nebudem. 

Periny  sypala,  Zore  moje,  zore, 

žalostne  plakala:  nesvitajte  liorc. 

Zore  moje,  zore,  kým  si  ja  položím 

nesvitajte  hore.  moju  partu  hore. 

kým  si  ja  učešem  Zore  moje,  zore, 

biele  vlásky  moje.  nesvitajte  hore, 

Dneska  vás  ja  češem  kým  si  ja  položím 

pod  vienok  zelený.  ten  môj  vienok  hore. 
(Slov.  Spevy  H,  84.)  Inú  pieseň  vidz  v  Slov.  Spevoch  II,  ľi^- 

Neskoršie  začnú  sa  schádzať  svadobníci,  napred  hlavné  oaolf 
starejší,  družbovia  atď.  Kde  sa  predvečer  nesvätí  tak  okázalé,  é 


tsi 


'Gemeri,  a  kde  teda  tfto  po  prvý  ntz  pricbidzi^ú  do  domu,  pri- 
povtidajij  sa.  A  fiíi:e  drii/ha  Uikto  s;i  pľfnisUvuju  Hluii'jíiiriiiu:  Miiutio- 
v&ŽDV  p:in  t^Urejší!  KrtsLuä  Pán  dal  tAkovélo  naiiči-'iil :  t>u  ktcrého- 
Voli  domn  vejdi^,  nojprv  rečtež:  pokoj  vArn!  ľokoj  totniiU)  domu, 
'  kde  jest  pokoj,  tam  se  všccky  séci  dobrt^  nuchitzfijf,  duchovní 
)](■.  %)Átó).  tiyuújšibo  úiSii  vä^.Diipil  jaeiii  do  tdbolo  ptictivúhu 
pnltiiliii;  z  Iíilio  (ít*  tŕ-šíiii  ii  nidujem.  žť  vAtt  \'6ťv\\  Ädravých  uhll- 
dati  in6/fiii.  Viti^ujoni  pak,  aby  tiW  tiitado;íoDÍchovc  do  auvu  iiuu- 
telského  áíasUivé  VHtonpiti  tiiolilí.  A  tak  se  vAni  pod  motí  dáv&iu, 
r  čem  Imdem  mori  pomoi^nlkem  byu,  bmfLo  t  reči,  biiďto  v  kručl ; 
a  tttn  ae  ílo  lílsky  komnudujem  a  dobrý  vei^er  vám  vÍiiAujhiii. 't 

Zv.v  írr  dnľ>b:ii  má  zase  najviac  práce:  musí  tnknirľ  kaxdt^hu 
^^^f!i  M<(ibitUL*  povifiaí.  V  okolí  Vajuor  a  liysUú'.ť  pri  I'riľšjmrku 
ii  družbovia  alebo  /uvéuH  rána  mladí  kauii  ľriduc  do 
inil:  »Míiy  prltcli!  Ted  i  já  jbluu  vyslaný  od  t^poII]' 
bo$podare  uaAeho,  na  tento  tas  svaileboiho  01^:4.  Ic  váii  tirde^ué 
prosi  a  žÁdá,  aby  ste  se  do  jeho  domu  uákloniti  ráčili."  Domáci 
sú  už  íchy^tuní  a  rovno  fta  sot>erú.  V  dome  Hvodobnom  titktit  icli 
druiki    pn|"pvtiia    :-■  i    ( u  žt>nlcha    pytaiovi,    u  ncvťftty  otl- 

d.iTľ'?vii     Miitíiitpv.i  !  ■.arojéi!  Že  jsem  videl  nojprv*;  prá/duA 

ťmto  koaditktu  Bvadebnfm.  i  sd  jsem  a  prtvedl  j&cm  léchbu 
..  piAtelA.  Aby  td  pnuduá  niisUt  uiplnuuA  byla.  Tak  i  vv,  pán 
jii,  prijmite  jích  vdéčoé  a  drjti*  jim  mlsta  —  s  já  nuUji  m 
n  postoj  Im. 

äurejšf  uvedie  bostor  ka  stolom  t  poodkt  ich  brittynu  Niekde 

idnilboria  eíte  aanii  dojdú  pre  drutičJcy  »  doTodu  si  icfa   do 

lobo^cb  domov.    Ked  sú  at  viotd    pospolu,   zaroíujkujá  li: 

anéy  slíTOTicn,   vína.   kuUéŕ  í  miaa.    v  okuli   lYATiia  do«t«ad: 

koláče,  káva  a  milás.  >  !"  *-  -t:  dmiiikát.  hMpeninu,  hríato 

ilič«;    miesto   domíkátu  Kotáče  má  khtáf    hff^i   pre 

oddelené  lu  Uoierl,  —  u  jľ  ^L-hn  tál*.  1  aa  bndcov  m  do- 

a,  ktod  bedxitVm  nl  Tyhrávajú.  aby  IhjIo  vcmIhíc  Vo  raáal- 

vttooe  ftUrejAla  dril  kiitka  né.  Us  »i  kor.hárka  poftáJiU 

oai^arLq    i>'>biJa   msofav    liadut   zváč   i/vi/-i.,   m  d"trbaj 

—  1  to  vyntbndiĹ  Ualih  teda  aau  (4—6 

--     1  si^oiwm  od  kaidéllO  kotim.  V  tikun   1  rj^na  TÄbec  ftí 

icaf  vTbert  mat  ,«■  kvekárinV  Na  konri  pomodlia  m 

a  £afcp>e«iýi  ■ihätiié  pŇKÉ  a  saAln^i* 

^Mxúctm  n  ■!■«  v  olracb  donaeh  itrojilt    CWr  atad^lB/ 

kr^  rtSmá  nnmaôtf.  Mladf  obiírrka  m  tfialAéae;  zftáik 

bid'rí  darovawit  kaMe.  b«i«  kabnlca.  alebo  Wricai,  aMo  k«- 

icb,   ntpNo  nocick  iaarwraBy  a  MikwÉcCfc*  Mvý  ywdinii— J  bl^ 

MéobfKf  ftmn»i  ■iiliiMi    V  mtrlMOa}  biitefc  Wálwn, 

aoMfic.  pái  iMditeqi  fcriiy  za  fimaft  nfÉaaf  ajw 

napred  teia  iiiini  ■<!■/,  háir  fcodwé.  jafc*  lUi 

NMcde  wi  i  pálka  afeU  MmA,  ajcAMm^  «■« 

Sretíŕ  aobaiK^  béaiw.  vyKvMA  fcaétfa, 


•i  Z  5í 


jar  rea  «  »i  bi^wf  |j  bUftfc 


Svetlý  jankl  ftlebo  kabát,  |H?knó  nViksIedrové*  alebo  £ngrÍooTé 
B  vysokými   opätkami,   na  krku  Ŕatkii  alebo  ftnrtrky  k  maÄlit 
jemný  luäkký  klubťik  „mi  äptísob  poĽua  dileba  su  iilrf!.šku  v  rul 
objeme". 

Oblečeuý  mladý  zaC  zjaví  sa  raodzi  »vadubnfkmi.  Jnloi 
obdivujú,  dľuhf  mu  vinäujú,  a  starojál  ái  mu  oávod.  ako  u 
driat  pri  pýtani  ucvesty.  v  kostAjle  atd.  a  i)úmtfdlf  &a  s  nin. 

Je  dvojaky  7.\yk  oíiTadom  cfaodeain  k  sobááu:  budtu  Ide  kvdýj 
húf  osol'itne,  alebo  húf  ženli-hov  ide  vypViat  nevestu  a  spulu  Ww 
do  kostola,  ľía  toho  riaďa  sa  aj  obrady  preii  odcbr^v^jn.  v  prvými 
pľtpadŕ  odprosí  zjií  svojich  rodičov  a  (smv.  ľohl.  ^ 
vyzve  shľoinaždenych  a  idú  rovno  do  kosLida.    IV  ,  „     . 

deje  aj  v  dome  mladej  nevesty.    Na  pr.  v  dolnom  Malohoale, 
Dlhej  Lúke,  v  lianáte  atrf. 

Vdndiom  pado  mladý  zal  tiež  odpľoäujo  svojich  rodiŕnt, 
to  robí   miestu   iielio  tiUrejšI.    Ďakuje  im   z  * 
odpasteuie  všetkých  previnení.  Na  to  vyšlú  ti 
vestinlio  domu   opýtať  sa,   či  md/.u  priät  pre  miadu  a  i> 
k  sobášu.    V  Blatnici   iile   pytac  a  mlŕiko   ^pre   ratolesf* 
gltatolesf    nazývajú  Ka  šatky   okrášleot^  v  jednom    uhle 
kvótami.  Jedna  &atka  býva  hodvábna  a  v  jednom  joj  uhle  ifjta 
viazaué  „veno"  [niečo  zo  ziata  a  striebra),  brubl  je  čierna  .1 
Huka",  na  ncjž  bielou  stužkou  je  ajyrtovĹ'  pero  priviazané. 
sú  „kartúnky"  pre  atarej.šfch.    Túto  „rutídest*  im  zvácka  v  AfT>\i 
izbe  popripína  na  favy  bok  a  konce  áatiek  do  vrecka  poj 
rejšl  a  pytač  zaďakujú  rečou  a  vezmiic  sebou  „veno*  i  „mai 
odídu  80  shibom,    že  sa  o  citvilku  i  so  zafom  vi-atia.     V 
pripití  íatky  nastano  odobierka.  Na  Dlhej  Lň) 
„Uii  ŕ-pehy",  v  nevestinom  dome  priviažu  povi, 
vždy  prednesie,  po  čo  prišiel,  na  pr.  v  Kysjlči  obntti  sa  k 
čovi:    No,   môj  milý  pán  starejSíI   Yzkazúje  vám  tuiš  ■■■ 
spolu  E  mladožcnfchom  dobrý  a  éfasthvý  doíi,  dobro 
aby  ste  biskam  našim  ráčili  propustiti  diíru  vaSu  k  kv;. 
z  nik  vašich  do  nik  našich  do  času,  opát  chiremo  z  r.. 
rúk  vašich  do  času. 

Modzitym  chystali  sa  už  aj  u  nevesty.  Tam  je  nie  tal  w-i 
lebo  nevešia  plače  a  narieka.   I  vystroja  ju  žisuy : 
široká)  a  družičky,  vo  Zvolenskej  helusnice.    V  úv>i<- 
jej   spletú  vrkoč,   oblečú    sukňu,   atlasku,    živótuk  bo 
kávmi   a  ciuuvyuii   ŕiomblkud;   ua  to  príde    ^ 
s  10— U  striebúrnynii  >.'omhami.  Veuec  s  part 
pri  speve: 

Ideme  na  sobáô: 

dnj  nám,  mladá,  boldomáá; 

až  nám  nedáš,  nepôjdeme, 

a  až  nám  dán,  tak  pôjdemn. 


Nechcela  kačička  mutuú  vodu  piti, 
nechcela  Maríftka  u  Janlka  iďti; 


Wí 


uusola  kačička  oiutnú  vodu  píti, 
musela  Muiiáka  za  Juifka  itití. 

Úcrtíiičanský  farir  jako  srnutn(í  kiUe, 
tej  Marke  (ievpčku  slobodu  iaviaže. 
Pozrfžo  ty,  Marka,  na  nnJTyi^iu  vežu, 
kdo  tvoju  slobodu  do  ručniktt  viaiu. 

Pritom  sú  prítomní  i  „venčiari*  z  domu  mladého  zaťa,  ktorí  si  od 
diovčeniťc  pOTá  kiipiijii  a  iiinii  sa  oxdolmjú.  —  Úbor  oovesty  i  Dkolín 
Preéporka  je:  ^Meutík,  m;u'ovy  alebo  lunmivy  lajbl,  kromrasnvá 
Sokíia,  hfly  fertuch.  čižmy,  na  liluvjo  pekný  od  /lata  blýskavý  pan- 
Uík,  stužky  a  rozmarínov^  venec".  —  Goralská  nevesta  oblečie  si 
.lajbllk'  njodry,  stiiebortiými  líiucami  lemovaný,  červenú  kauafasku 
a  okolo  pliec  má  ovinutý  ,reiotuch'*.  V  Nitre  ú  oblieka  nikávce 
tenké,  na  pluctath  /laiohlavdtn  ^yšlvanl^  /.laty  otHijok  na  äijii,  na 
driek  kasanifu  vyšívanú  červeným  harasora,  labíkovy  kožuch,  čižmy 
kozlové.  V  okuli  Myjavy  iláva  si  novŕsta  na  uiontiťkii  ešte  „polku", 
t-  J.  voiiorovuĽ  ĽC2  cbrbái  pretiahnutú  bielu  ántku,  kUirej  konce  sú 
oa   raiiieniich    privreté  a   v  rukách   chytené.    (ľohTady   XV,   -l-tti.) 

V  Nem.  Lupči  ticž  ^pôlka".  „Jo  to  éiroký  pás  z  jenmi^ho  plátna, 
ktorý  fatiá  sa  s  hlavy  na  chrbát  a  na  pás,  kde  je  pripcvuený". 
Imlo  býva  zelená  bukiia  vo  zvyku,  o  čom  i  piesne  svedčia,  ua  pr. 
x  boááckej  doliny  a  z  Turca: 

Zigtra  sa  vydávat  mám, 

zelenej  sukne  nemám: 

prosto,  chlapci,  moju  mamku, 

nech  mi  kúpi  ua  suktMiku.  (Slávia,  037.) 

V  Blatnici  máva  nevesta  oblek  zelenej  alebo  telovej  farby.  Oblek 
býva  celkom  nový,  v  Kysáči  čierny.  Úiirava  hlavy  rozmanitá.  V  Turci 
splietajú  vlasy  vo  dva  vrkoče,  splývajúce  dulu,  ukiášlené  stužkami^ 
obytajne  bifluni  (i  v  Nem.  fjupči).  Na  blave  rozjumrinový  alebo 
niýrtuvy  venček.  Vliisy  nú  do  liladka  začesanŕ.  Na  Dlhej  Lúke  má 
len  jeden  vrkoč.  V  Nitre  bývajú  vrkoče  vo  átvoro  pleteuf.  Nad 
vrkočom  má  kysáčifka  inladucha  „v  rade  naklučkanč  šnúrky,  ako 
dlaŕi  Široké;  vyzorá  to  ako  dndkova  hlavo.  Nad  čelom  je  kupenský 
Ycnec".  V  hornej  Orave  parta  a  harvenkovy  venček.  V  ilošáci  nmsf 
mat  nevcsUi  bu(f  rozm.iľínový  venec  alebo  aspoň  pierko  rozmarí- 
novť.  V  lioruej  Nitrianskej  si  mladuohy  uavijaju  rozmarínové  vence 
oa   halúzku  zo  sladkej   jablone,    aby  vrnj   tnauŕ-elstvo   bolo  sladké. 

V  Treučíanskvj  užívajú  k  tonm  halúzkti  z  „Ufatky"  (tvOtop.  Mat 
8I0T.  X,  1,  b'ó).  V  Turci,  ke<{  níladu'hu  ito  venca  pripravujú,  dajá 
jej  z  knžd*^"ho  druhu  /božia  po  zrukii  do  venca,  aby  bola  dobrá 
ga/diná.  V  Bošác.j  posadia  vtedy  inladucliu  na  mažiar;  akonáhle 
vtibinH  z  neho,  sadne  si  nan  utekloré  7.  dievčat,  a  to  sa  do  roka 
.tiož  vydá.  ľrí  zapletaní  spievajú  v  Hontianskej : 

Anička,  Anička, 
či  tí  je  nie  Túto, 


Alebo  íuá: 


vSecka  rodinka  tu, 
len  bľačoka  ninto. 

Ten  môj  milej  bračok 

v  čiernej  zemi  leží, 

zelenej  rozmarín 

na  ručičkách  drží.  (Slov.  Sp.  II,  186.) 

Pred  Elimentovci  na  rovni 
vrtí  sa  prsteň  strieborný. 
Nie  je  to  prsteň  strieborný, 
ale  je  Ďuro  na  koni. 

Pod  KlimeDtovci  hustej  sad, 
nepreletí  ho  žiadon  vták, 
iba  ten  Ďuro  neborák, 
čo  be  Aničku  milerád. 

Pod  Klimentovci  tri  dube, 

hrkÚĽu  na  nich  holube. 

Kerej  najkrajšie  zahŕkau, 

ten  si  Aničku  vypejtau.  {Ibidem,  192.) 

Na  tento  akt  vzCahuje  sa  aj  dojemná  pieseň  z  Preáporskej : 

[:  Bílá  ruža  rozkvitala,  :] 
[:  mati  dcéru  zapletala,  i] 

Len,  mamičko,  len  na  tuho, 
však  nebudem  u  vás  dlúho. 

A  či  budeš,  dcéra  moja, 
Janeokova  mladá  žena? 

Janenko  je  velký  zbojník, 
vie  po  horách  každý  chodník. 

Každý  chodník,  každú  cestu, 
ktorá  ku  ktorému  mestu. 

(Ibidem  H12,  cf.  i  Némc.  3tVi.l 

Družba  príde  oznáuiiC,  že  u  nevesty  ich  už  čakajú.  Hodi^úci 
zaopatria  sa  koláčami,  hriatyin  a  víuom  a  vyberú  sa.  I*o  predka 
kľáča  starejší  (i  mlčko)  s  družboni  a  mladým  žatom  (mladý  zat 
niekde  ide  za  hudobníkmi,  medzi  ženami),  ostatní  podľa  veku  i  hod* 
nosti  za  nimi.  Družba  nesie  v  Gemeri  dar  pre  farára:  pleteuec 
(okrúhly  voIký  mrváň)  a  jazyk  huvädzí  alebo  pečeňu  v  koši  na 
konci  valašky  zavesenom.  Hudci  vyhrávajú,  čo  mladšie  si  poskakiije 
držiac  fiasku  s  hriatym  vysoko  nad  hlavou,  ženy  i  družice  spievajú, 
a  so  všetkých  strán  sprievodu  letia  kusy  výslužiek  medzi  divákov. 
Čo  známejších  aj  hriatym  potruktujú.  Piesne  sú  rozmanité,  napr.: 


M 


Daj  mi.  Bože.  daj  mi.  čo  mi  mieQͧ  dati, 
aby  ti  vodela  pckiio  (fakovati. 
Daj  mi,  Ilnžo,  il:ij  lui.  ču  irii  uiieuíá  dati, 
len  ma  nevydávaj  nn  tie  cudzie  duti. 

Vydať  sa  je  vydať,  ale  odvydAvať, 
tlie  je  to,  m6j  lložo.  (tlilehii  po/ičiavat. 
Chleba  ná  požičia,  chlL-hírnk  sa  vľátí, 
a  mujii  slobodu  ŕjadon  nonavráli. 

^cíi  SA,  äiihaj,  žcíi  sa,  kcd  ti  pouúknjti, 
A  ked  li  »  dievcAfom  tisice  ilávaju. 
Tam  8i  ty  dostaneš  statky  a  tiiifca, 
80  mnou  nedostaneä,  iha  vernô  srdce. 
Moju  mat  ti  ui.'dá,  lobo  sama  nemá, 
vcfa  nás  je  deti,  ka/dýmu  nám  treba. 

(Timko,  Slov.  svadba,  38— V>)  a  innobé  IntV 

Kde  nevesta  daloj  b^ya,  idú  jiravdji  na  vozocb,  a  niekde  mladí 
aj  na  koňoch  (S'ilni  It,  ?Á)U.  I  Nenu-ovA  opitinje  podobný  spria- 
Tod.  Tu  eätfl  v  predvečer  sobášu  idú  pre  nevestu.  Nn  ilvore  stojí 
voz,  uchystaaý  pre  nevestu  (korjuha),  ua  ktorom  zprcdu  je  smrček 
pripevnen)'.  na  h.ilúzkaoh  ktort^ho  sú  cui*vťu«}  stužky,  perá  attf.  po- 
privii/oviiiiť.  I  kone  sú  okrášleix^  stužkami,  ^kami.  Svatovía  a 
svatky  a  slarejíl  posadajú  nn  vozy,  mladý  /at,  družba  a  nílAdenci 
na  kone  a  zástavník  jnzdf  pr^^il  korjuhou.  Tak  letia  so  spevom, 
v^kanfrn,  strielaním  ku  mladej. 

ľrichádzajňcim  k  domu  vyjdú  družky  mtaduchine  naproti  a 
80  spevom   vovedú   ich  du  íloinu,    pri   čom   si    uav/ájoui    prijiljajú 

Í.propitialo  potu  HaloUnt".  B:irt.hnl<mi.  Notil.  §  22,  Csetnck,  str.  58). 
nde  pnlve  naopak:  uajdú  dvere  zavreté.  Dniiit>>  zanôtiu  známu: 
.Otvárajte  dvere"  (Slov.  Sp.  1,  77.  iSčmc,  ííiU.i  a  starejéí  zabúcha 
na  dvere.  Ozve  sa  hlas:  kto  sú  a  čo  chcú?  Tu  stnrejší  v  krátkosti 
odvetí,  že  tu  majú  skrytý  poklad,  patriaci  ich  inlnd^niu,  že  si  prišli 
pr«ŕi.  Dvere  8a  otvoria  a  oddnvač  ich  uvíta.  Niekde  niusia  prv  m^to 
zaplatiť  (Omva). 

Mladuchfi  po  celjf  čas  je  v  konivre  sama  alebo  so  svojimi  druž- 
kami. KfiF  wvadobníci  pricluiilzajú,  snaží  sa  pozief  na  nilaiiého  prv, 
ako  by  on  ju  bol  videl,  ce?  nejakú  Akáru,  alebo  sliora  s  povaly, 
nby  ona  panovala  nad  ním  (Turec,  (iemer).  V  Liptove  podíva  sa 
na  nebo  oblokom,  aby  sa  jej  un  prvý  prihovoril,  ked  sa  v  inao- 
ittlatve  (H>b:iíi*TÍa  (Kol^ava). 

ľi)  kratii.škoni  uvitiinl,  ke<f  si  v^t«i  posadali  a  nastalo  ticbo 
,Tires  expťriuntur  dicendi"  —  ako  hovorí  BarthoJoraaoidoB  —  pytač 
xačne: 

pMili  a  vážni  prátelé!  Mondrý  Sirach  v  18.  kap,  v,  23.  pnívi 
tnkfo:  Nezptfčuj  se  ua  duäiié  vyplnení  slibu.  Toto  ^-yrčenl  mondn>bo 
i>iniĽlia  i  Hiy  ua  mysli  nmjlce  vstupujeme  již  po  drubykrit  do  to- 
bolo  poctivŕhn  pľíhviku  v  turii  presvčdmil,  že  ten  alib.  i  mio 

pred  nedávnym  ča^em  ^lmny   téclitc   dvou   uuvumaužel  uô 


us 


byli  učinili,  niSiti  nebnííete.    Tento  poctivý   mládeneo  N.  K.  fcyl 
sohô  v  tomto  potľtivi^m  prll)ylku  obllbil  a  z&snoiibi)  za  y' 
inaiiž(itl(u  pocLivuti  {uiiinu   N*.  N'.,    klcrážto  se  nm  dobi  ;<«- 

dánim  niky  byla  pribllblla,  že  sc  chce  jeho  ii;  ■  i»o- 

uévudž  již  len  cus  prišol.    v  kteróin  tento  ni),-  tľ: 

lložiho  ]í  svätému  sobáái  odpiovodíti  utilmL>,  pruLo  pro^iui   ^ 

toboli)  pocliviího  mUdeiice  H  níludnženlcliu,  uby  mu  prvdjmi ;. 

poctivá   panna  ji:^  skutečué  oddáua  a  k  svatt^  prlsazff  ä|>olu  s  nin 
odpľovodutia  býU  mohla.     Začež  v  jísté  Dadčjí,  zo  žádosC  nám  vy-j 
plníte,  npríiun6  pľosímc." 

Oddavač  mu  odpovie: 

,Již  jsnie  rečí  vašich  slovutnych  opatmoiílí  vyslyidi  a  xAdottí 
kterou  jste  nám  prednesli,  vyrozumeli.  Ä  ponévaiU  od  IIoHptidJDi 
jest  vyála  vi^c  taú),  v  níéooiž  odporní  býti  uocbcemA,  a  Uk  jii  aa 
žáilosC  vaši  tuto  pannu  vám  náltv.iLt!  oddáviimo."  Tu  r\i\ú  prvého 
dľu/bu,  aby  lulaductin  r.  komory  doviedol.  Ten  odíde  a  doMSia 
najprv  dary  od  mladej,   ktorŕ  oddavač  týmito  slovmi  r|f>pr^!(da:{ 

^MUí  a  vílžni  prátelC*:  Ajldo,  tuto  máte  dar,  tut  rov 

vám  ta  naše  panna,  na  níž  tak  tou/t^bnC'  čekllLe,  ť.      ^  ....  ^uiísik, 
aby  ste  sv  o  jejf  náklonnosti  k  poctivému    mlAdcnci   N.  N.  f^\ 
svedčili,  a  aby  ste  se  ujistili,  že  již  blízko  u  ctie  svúUo  Jste>a  vtk 
ustáTíiní   neinii  byti  diiromné.     ľrijmiU;  tcdy  dar  tentu  t  rukt  mé 
B  myslí  vdčŕnou,  s  tím  srdoŕtiým  viniiťni,  aUy  jaK 
loná,  tak  i  áti'stí  naätávajíclbo  manžeiístvi  zolenati  - 
a  jako  jest  krásne,  tak  aby  budouci  manželó  naái  novi  v 
iivottí   riucbem    čisti  a  nepoškvrnení  byli;  jako  jest    ^^ 
i  novottianželé  nali  aC  vtini   dobi-ych   skutku  a  ctonstl  te  sebe  rj-] 
duvají:  jak  tu/.e  spolu  svázanó  jtrst.  tak  novomanžela  aa&i  at  láikoaj 
a  nŕičnoatí  do  jodmí  D«b  druhí  stninky  smrti  UiM'  spojimi 
H  !íkľ/.c  to  všucko  Roliu  i  lideni  míli,  »obé  pak  tniiným    ktutii 
utiinou."  Mimo  pera  donášajú  niekde  aj  in<?  dary:  ručník,  x^tma' 

Pytač  zadakuje  za  dary  a  prosí,  aby  im  bola  mladucHa  oddtii.' 
Icho  oni  nepiiSli  len  pre  dary.  Oddavač  mu  odpovedá:  .Yrlnu 
ninudre  a  opatrné  činíte,  že  pannu,  za  jakovou  pmsiiLf,  prňl  m»\ 
pnvésti  a  jojl  vlastní  limyiil  také  pozimti  cbr. 
bovi).  Vy  tcúy,  k  tomu  zrízeuv  ndádcnce,  oesi 
naáí  pred  ná»  pn.rd8toiipiti." 

Družba  odide  a  za  chvllku  privedie  nejaké  dievča  aWbo  pr^j 
obloéomí  Btarii  babu.     ,Či  je  to  ona  V*     t.Voru  je  to  aw  ona;  mi 
velkií  /uby,   veľa  by  nám  zjedla/   odpovie  mlndr.-     ■  '      '  ' 
rejšt.  «.lfí  pristará,  dovtMltt!  nám  trochu  mladBÍM!" 
R  dovedie  zase  druhú.     „Ani  to  je  nie  f 
by  ľobit."  To  sa  niekolko  ráz  opakuje.  >i 
vedti  pravú  a  ženích  sa  k  nej  prizná:  ^To  Je  ona,  to!"  \ 
rách  n  okoli,    ketf  sprievod  prijtle  k  domu  uevcstinmiL,    iľ 
dvere  zavreté  a  dlho  ich  nevpustia,  Stiireäina  („8tárek*)  d 
roč  o  ElOÄzarovi  a  žiada,  aby  im  vydali  nevi'      ' 
RÍ  Ju  poznali,  odvctia,  2e  ako  äalamúu  pozual  i 
2  troch  ruží   kráfovuej  /o  Sáby  bola  pravá,   tak  uj  oni  utaja 


«M 


víelkn  íínf  kričia:  imeiáka),  kUírá  pozná  svoj  kvietok.     Pretivedú 
pt  \  uakoiioc  uovťscu.    ^oufch  ju  pozná,  hudba  zahrá 

Hore  háj,  dulu  háj.  hore  hájom  i^osU, 
Iralas'  oií  frajirkii,  u>.  8Í  aj  novuíita. 

Potom  s  ňou  zataucuje.  A  len  nu  to  icii  vpustia  dnu. 

Zaljfm  družiek;'  z  oboch  i;ii-áu  vysijevujú : 

Alainiŕka,  mamiókH,  pekiiii  dcérit  mkVčy 

mv  vám  ju  vezinenie.  čo  ju  aj  schováte. 

Oo  hy  5Te  ju  zamkli  aj  átyrma  ninikami, 

mjr  ju  dufitaDäme  peknými  9h)vami.  (Timko  38.) 

Alebo  kecf  družba  p>^ta  níladú: 

NasUkla  si  ru/e  okolo  kaluže, 

oasiala  si  klince,  ntaielm  jej  venro.  (Slov    Sp.  II.  177.> 

S|>evuiu  pýtajú  družičky  mladú: 

Dajte  nám  ju,  dajt«,  máte  Dám  ju  dati, 
poslala  náe  pre  ňu  SuhiýkoTa  mati. 

>ruhý  chi.'»r  sa  vyhovára: 

My  vám  ju  uedáriio,  my  ju  radi  máme, 

ai  kcíf  jľj  zeleuťi  siikniOku  zjcdnúme. 

Už  ste  jej  vy  muhli  suknii'ku  zjedtiati, 

N  YČul  nám  musíte  dcŕrušku  vydatí. 

My  vám  ju  nedáme,  až  sa  joj  uamáme, 

až  keď  jej  zelený  vienok  zijeilnáme.    (Timko  39.) 

ObxIváát«  dojemné  sú  piesne,  ospevi^jiire  lúčenie  sa  dc<^ry  a  rndičmi: 

Tiigila  som,  tajila,  už  tajiC  nebudem: 
chyKlAJ,  mamka,  iieriiiy,  vydávaC  Ka  budem. 
Neidal^ko  za  vodou  do  susedov  pôjdem, 
za  (o  vaše  vydania  (ftikovaf  vám  budem. 
Ďakujem  vám,  niamÍL^ka.  ifukujem  vám,  stará, 
čo  sU'  vy  nuiii  ťhuvali,  kým  som  bola  mladá. 

Domáci  nž  donieali  obi^erstvcnic:  ženičky  sa  traktujú  kávičkou 
a  kolármi,  muži  hriatyni.  Med/.irým  sa  aj  tpzdobujú.  Iiružldky  po- 
priplnajú  STOJiin  í(prÍLn-(MÍníl(um  perá  na  kabáty,  /iit  UoíjtJiue  mimo 
lubo  ^kiku  (podobne  i  ženáči),  ktoní  mu  pripnú  na  vrch  kabáta  a 
druLý  k<ino<-  stn:ia  do  vrecka.  V  Ľoááci  ka>dý  poctÍTý  mládenec 
má  aj  /a  klol-ľikom  r'tzmarlnovó  pierko.  Keď  idú  ua  vozoch,  osat- 
kujú  všetky  kone;  tie,  ktoré  ve/ti  ml&ilých,  dvoma  áatkami  s  oboch 
strán. 

Jo  mnoho  pnvicr,  ktoré  sa  o  tomto  čaae  prevodzujú.  Najroz- 
Krenejšia  jo:  Novú  zámku  nasypú  makom  (alebo  i  bez  maku)  a 
budia  ju  do  studne,    aby   miatla   neviista   dlho   nerudjhi.    V  Háíke 


veriH,   že  k,^m   mladá   imvcäta   zámku    ner^tiaboc,   (IoUaI    tuavií 

V  Turci  liádxanio  zámok  do  studne  preiitato  r  r    '    '  ■ 

Bolo  to  dávno,   keď  raz  jedna  mladú  nevostu 

do  studne  zaiukoutú  /:^iiiku.     Vo  vyduji  ! 

videla  lauj  luií  vjkvitnulýcb  makovíc,  ľi    i 

&le  sa  joj  uikam  noduty,    a  ketf  drukydi    ludi    zavnínia.   ti  luc 

videli.  To  tľvaio  po  tii  roky.  Ale  ona  nemala  dlhého  7!v..i.vm,  — 

u  po  jej  simti  videli   ludíu  pii  jej   Iruhlí-  štát  p&t   i  ml 

u»jiii(?iiKÍ(dii>  do  uajv.-iťšÍBho   pekne  v  pnriadku.     Od  tjriili 

liadna   osoba  nehádže   z;iinky  do   smdiv*.   {Hlaluicft)     ľ*'. 

(spodulk)  z^ípiohnú  ihlu;   kuií  sa  zo  subáia  imvniti,   síi 

odloží,  A  dukiul  ihlu   oĽvvCiahuu,   dutiu.1   tiť/rahue.    \   :  • 

mUdú  piestom,  ke<f  ímí  sliojí  un  ttobaä,  aby  fahkj  xlabla,  &  vyáiié 

bijú  ju  múčnym   vrecom,   aby   do  roka  poiwiila.    Ak  mladÄ   rfiti 

potajomky  mladi»ženíchovi  do  vrecku  svoj  čepec,  bude  vždy  drivíu. 

zvIiLste  v  dľuliom  &t:ivc.  Chrbtom  k  rebríku  alobo  >■ '  <■*«* 

vvKtupujtí  hore;  kolko  stupäov  vykrnčí.  za  Udko  r  lUÍ 

deti.     I>o  topáuky  dávajú  jej  „écniobyle",  aby  íi;i  otj 

necliytily  (ľrňvuoi.    Inde   kladú  jej   do  cíMom  elu.  i 

vbati  petržlenovej,  lebo  teraz  velmi  laliko  jej  dioAqo   i 

pľ.  v  HnMckf^j  doline  dievča,  jejx  bjívaly  milŕ  ide  s  dmnoi.  ,.  > 

báéu,    chyti   psa  s  mačkou  a  dá   Ich   do  jednobo  vn«*a;    JAku  po 

s  mačkou,  tak  sa  tí  dvaja  budú  spolu  bíjavat.  — 

baňu,  dá  fii  pod  pazuchu  koláč;   ked  prídu  su  Rul.     <;  >     ^ 

tej.   ktorej  skorý  vyibij  praje  (Turec).    V  Kokave  (^Uptovj  berte  S 

k  tomu  citííu  do   „záhadrla''   cukítr,  jabĺčka  a  brebíčky.     xfii  ^" 

slíže,   obliate  ženským  ndiekom,  dujú  jest  luludožimíchoín, 

radi  mali  (Boáác).    On  i  ona  položia  svoj  jtenifiz  na  prah 

čí  prv  skapc,  teu  prv  umre.    Na  ľile  púšta  m;it-kii  fri  h> 

HVDJii-h  úíit  do  dťt^rinyĽh,  aby  fuhko  rodila.  V  Blur 

vrecka  pol  makového  rožka  a  promiiicte;   roiok,   ^  .^ 

a  cukríky   roziláva  díevčeucom  vyjdúc  z  kust.ola.    Ko:. 

lanom  ju  obviažu,  aby  jej  dievky  malý  lntk(>  vlasy.     í 

dajú  cesnak  a  čiatec,  ahy  jej  stii^'uiistvá  neÉkodily,  a  ' 

láče  preto,  aby  nikdy  nrbnla  bez  neho  (Nár  Nov. 

sed.).  Ženích  dostane  v  iJúčke  za  sáru  vidličku  a 

ahy  nm  ncmoct-  nemohol   nikto  príčahf  a  ahy  iíeiia   nad    f 

imnovula.    Inde  pustia  mu  do  čižmy  peula/c,  aby  na  b"  *'v  ■ 

pridŕžaly.  V  l.ubínej  mluducha  očistí  čiímy  svojmu  od 

Mlailá  aj  dary  rozdáva.    V  ituko  dá  Rlúžutm- 
nlku.  V  (Jemen  je  známy  takzvaný  vtéti^uik.  V  n  n 
done»ú  dary,   ktorč  ona  »amu  f.  družičkami  n 
nych.  Na  tanier  položia  tuho  uvitý  vemíc,  syn  . 

Rozdávajú  perá  na  znak,   že  si  berte   mlmluchu   poolivu;    > 

hutky   a  koláče     Toto   vžetko    volajú   veucom.    vert "•• 

A'nJDor  a  líystríctí  ží.híu  ^slárek^  od  domácich  tif 

8te  ml»  juiopatrili  peročkeín  /elenýui 

uičkem   bllym   na  mfslo    liiitečku.    p  > . 

pečútky   ahy  sme  bc  moblí    preukázali.''     ľicrko  wlda  / 


Ml 


j>od(>hDa  ruŕnílt  (iluprevAdzajú  to  ničoii  o  VeroDÍkv}  a  pnttťťi.  Iný 
ručolk  nastnkiif  na  ^blu  s  niekufkými  stužkami  a  s  jabíčkoia^ 
z  klorŕho  vyčnieva  halit/ka  z  rozmarínu;  je  ,na  mistn  juustavy.  jak 
keU  vojsko  do  vojuy  má  jU.  len  vedia  zástavy  sa  rídi",  A  kwfušle 
obe  družičky  rozdnJy  rozuiartiiuvé  baliizky  obuui  stránkam,  vyburu 
sa  ua  t<obáé. 

Keď  prícbodl  t^i.  že  sa  md  ísC  do  kostola,  etarc-jší  opýta  »& 
oboch  mladýcb  eMe  raz  na  icb  vi^ru  a  sdá  itn  ruky  sotdovmi:  .(^o 
Bôb  čioíl,  čtnvčk  ncroxlut^iij".  [iidn  sami  rodičia  digii  pojíRbnaoie 
mladynt,  ktorí  si  spolu  pred  nicb  kfaknú,  na  pr-  u  (inralnv,  pri  ŕoín 
HUreJHi  odpytuje  rodičov:  „Svadebny  njtce!  svadebna  matka!  To 
nestalo  /  vule  nasij,  ani  z  vasij,  a!e  še  stalo  i  vulf  Uui!  iiršt-d- 
iie^ío,  i  2e  sŕ.e  >c  dockiiU  tikij  uccivošéi  \nt  fivojicb  d/adkak. 
Bo  oni  ^  2bF!raJoiu  do  ko^ŕiola  ttvenlego  i  do  tuikrainontu  pr^cnaj- 
Švencefín,  i  do  stáva  maUonskegit.  Taít  vas  teľ  jieiajoín,  abe  sče 
im  ííržehy  odpuščilL  Po  perSi  razí" 

VŔctko  xofitauo  ticho  a  sUrejSÍ  opakuje  ešte: 

„IVtaui  vas  pii  driifíĽ  raz.  pršo  Boľ.  prse  uiily  Hog.  prse  matke 
BozKkoni.  i  práez  to  vieme  Uoze  čalo,  ktort^  prsijimunie  na  leke 
ttkoDauo.  i  na  dusné  /.bavene  ^H'^ebov  odpuSĽene."  Zase  ticbo.  Ko- 
aečoe  po  treCutti  ráze  &&  objímu  rodičia  s  mladými  a  odoberú  sa 
do  kostola.  (Ni'ir.  Nov.   18ít4  č.  I40,  Beseil.l 

Inde  odpytiije  sama  nevesta  svojicb  rodičov.  V  Turci  takto: 
,Moji  milí,  dríthí  rodii^ovia'  Ponrváé  mne  len  termin  a  čas  prí^ion, 
ie  jia  ja  od  vás  odubriili  a  s  vami  rozlúčili  m:iiii,  tak  ako  nás  ua- 
pomfna  svati*  p(>imi>:  ktcríž  do  .stavu  utauželskébo  vstupujf,  že 
opustia  utce  svébo  i  matku  svii  a  budú  sa  pridŕ/oti  mau/ela  svébo,  — 
dákujom  vám  za  vaše  vychovávania.  .\1e  ja  T.-im  s  týralo  pndnku- 
Taofm  do»ii  učinili  nemôžem,  ale  sa  ja  zavjizujum,  že  ja  vašu  rodi- 
čovtiku  lásku  vííim  ďjbrým  odslúžili  míuim.  A  vy,  panny.  kter<!i 
za  muou  íit«'<jlte,  na  mňa  smutnú  hladite:  dobrú  n>>c  vám  dávam, 
dobre  sa  majte,  na  mňa  emutuu  iie/jtpomŕnajte.  Amei'i. '| 

Michalko  sa  vo  svojej  knihe  ponosuje,  /e  prv  Udy  tieto  a  imí 
reči  veľmi  dl  bé,  tak  že  ,3  tfm  lúi  pŕitomnycb  trpkou  omreelostf 
nuph'iujl."  (IV. I  Ako  ukážka  tvrbio  dlliveb  odberačiek  ne<.*b  tu  stojí 
nasledujúca  oriťinálna  z  Báčky.  SLirejší  taktu  odlterá  mladých: 
„V(i  jtiH'iiu  Ilolia  O.  i  S.  i  O.  SV.  I  Jezu  Kričíte  S|HíSileIi,  spravuj 
tak  IK'hlo  zasnúbených  manželftv.  nť  se  Tebe  dňvŕruji  a  T^l^e  \ii\y 
pritomut-bo  majf.  Dcjž  jim  zdraví,  štiístl,  pobožaost,  víru,  lásku  a 
svúrDos(,  7.  dobrých  včci  všeho  dosť. 

Každynm  jebo  ŕivot  velmi  milý  a  príjemný  jest.  ľročei  i  ten 
rien.  v  ktorý  sn  na  svčr  rodíme,  býva  nám  velmi  pamétihodný.  ob- 
xvláAté  mtádt.'iici  a  panny  si  s  istým  rozveselenyiu  srdcem  ku^do- 
douuč  pľipuinfnají  ak  nie  deu,  aspoň  rok,  ve  klt-nl-ni  nv  /.rudili. 
Lídó  ale  odrnsllí  u  v  sUvu  moriŕeiskt^m  ŕijíci  máme  tež  i  jínô  dny 
iéi  vjtínt^  a  pumétihodné.  totiž  Uik^  dni,  ve  kter<^  sme  slávili  svoj 
sAatek,  to  Je^t  ked  sme  budto  panenský  ueb  mládenský  venec  pred 


*)  UkAlkn,  aká  Je  biblická  r«č  v  ústach  radu. 


66S 


SV.  oltárom  dair^rali  inanMsk^  lásky  a  vornosti,  Uk  ie  si  ubyčajne 
ak  iiie  (l«i,  aspoú  rok  často  iiľi|ioni{iiáinfí  stavu  mui  " 
jest  tmtJtiiovĽUY  od  saui('liu  Hu!(poiliiia  k  štf'slí  a  j' 
íidskýin  i>okuk*n(ni  na  /.enú.  iieíir<  Bôli  irkl  k  Adaniuvi  jiš  t  ra^ 
táto  slova:  te  ucnf  dobré  bytí  človčlvu  sauiotni-niu.  Tak  i  t)'.  míU 
dccro,  kt(^rá  si  lolkymi  utť'áciiýiiii  niíatiii  vykvetia,  a  kterú  si  tttúo- 
bona  v  koniiio  pancitskej  novínnosti  vtMici,  —  i  ly  tnl^  dn(»  iUriti 
svťij  Hiiatok.  tu  jest  daruvati  8vC]  panensk,^  vf^utv.  pvfíl  hv.  nlumip 
mníiželBkľj  lásky  a  s\vmii  zasiiiihoiu^niu  v  na- 

žťlovi.  Hospodin  milostivý  dal  ti  zdraviu   :  ym 

udaduiii  veku  do  sluvu  nmtižeiského  krefitanäkyiii  Hpasobeiii  vsta- 
puješ,  a  preto  k!  Í  uás.  svojich  priatefov,  poisvulai  ol^*  ^■'  ■  ••W 
teuto    den    Btal    vyznnmnej!;lui,    paiuätihoduej^íiu   a    r,  v. 

Y  Pífinie  SV.,   zvláAto  Stitioín   Ziikoue,    ttmoliť;  dflvo(]^ 
o  fitatoíriÝci]  maniolocli.     MiUne  to  alť  i  v  N'ovi^m  Zái> 
kosti  obítažoiit?.     Pavel   apoštol   iiAiri    to   nn  kľätrt*  a  vťiini  jMimr 
TvpraTujc  (Kfoz.  5.  'M.),  totiž:  Človek  opustí  a  prípoji  lo  b  bmb* 
žeti  svéiuu,  a  ti  dva  jeduo  telo  hudou. 

UšltTlitilá  pauoo!  Z  fítúího  ri/eiii  dacs  vo  tvŕní  iívoté  velhé 
okam^enf;  dnes  so  máš  rnzžohnaC  s  panettskynii  ŕ«ťy.  Vi  xostaaá 
sami  otec  i  mamička,  čo  t&  vychoval:  od  tvojho  inaliôka,  von  z  doms 
(a  dajú  jak  ľ07.uinriii  z  jará,  kU*nu'»  pod  kh  snlcoiti  oi  du^viil 
ochi'aiiu  mávala.  BjioiDeti  ai  ŕa^tn  na  tvoju  matku  shitikú,  aJco  Lŕn 

kvet  na  jeho  záhradku.    Spomeň,  kerf  Kpomínas  ua  otťovsK*'    ' 

a  ?  ňom  na  svoj  mladý  vek,  ako  tá  ni^íiôka  na  její  koronek.   - 
kwT  spomína-^  iia  svflj   pantrnsky  máj.  jak   8peva\7  vtáŕik  ua 
zelený  liaj.  U  príbytku  toho  mláďonca  ctnostní^hn.  Hraním  Ho^i\ 
11/  7.a  s  mi  hen  C' h  o,  srojf  malit  /ahrudH  pustil,  to  .-i^ 

lírnde  ty  ruža  íasadt'ná   budťá;  jako   ruža  ro/-  ■  iä, 

tak  ty  učiťi  mu  cestu  života  veselú. 

Vám,  vážni  rodičo,  otčo,  uiatko  drahá,  i\J  prítomní  |>oknv«l. 
za  vychovitváni   dávam  vám   vrúcne  podoktivání,    »rd<'»m    dt^kn^ŕii 
vám,   Äo  tftc  mťia  t!ik   ctnostun  vycliovall,   jak  na    ■ 
pozor  dali.    Milovaný  otée,  milov,tri.t  rnutka,  dHíu  ■ 
lásku  a  vernosť,    keru   sto   mi  a/    posavaď   p 

milostivý  nach  vá»  korunuje  so  zdravím,   bo  ^...■... .   , ^...., 

nielnn  v  tejto  časnosti,  ale  tam  vn  večnosti,  l'ak  mi  k  tomu  po- 
málipj  BŕlIi  Otec.  S.  i  D.  sv.,  na  veky  požehnaný.  Ameťi.' 

Družica  i  matka  plačú  a  objímajii  m  a  drunčky  spieraju: 

Mamička,  mamička,  pekná  vaša  chvála, 

že  sa  vaša  dievka  poctivá  vydáva. 

Poctivá  vydáva,  berie  ju  mlódenec, 

budú  mat  obidva  z  rozmaríaa  Teaer.  (Timko  39.) 

Alobo  v  okolí  Trnavy: 

Vi  sa  od  vás  odcbfram,  má  mamiälcA, 
už  váfl  líbam  a  boi^kávum  vate  Uďn. 
Aj  vám  také,  m6j  tatíčku, 


esa 


za  tú  lAsku  rodičovskú, 

íe  8te  ma  vy  vychovali  od  maličko. 

LlUUa  som,  chodila  äom  ja  po  poli, 

r»l)i]a  som,  co  sotii  cl<c(;la.  \to  sv<y  vôli ; 

alť  U7.  včiil  [io)]ii(]em  smeť: 

niUBlm  sunutna  duma  sede(, 

kde  je,  to  je  v  klcróiii  kúte,  o  tom  vedet. 

(Slov.  Sp.  H,  271.1 

Vôbec  teraz  a  pri  prevážaní  lúclm  spievajú  sa  unjdojeiniifjžie 
piesne,  V7fatiujúce  aa  jednak  ua  ztratenú  svobodu.  jednak  ua 
opúSfanío  rodičov.  Na  pr.  elutiiiska  prekiu-sna: 

Lietala,  gát^ala  biela  lins  nad  vodou, 
plai'e  díeví'a,  plače  uad  svojon  slolinclon. 
ľtače  dievča,  plače,  plače  a  narieka, 
oplakáva  ono  tie  paoeuské  leUL 

(Slov.  Sp.  I.  7íi.) 

Keď  mladá  uoveota  ide  cez  dvere  von,  držia  joj  naproti  koláč- 
plotcnec,  cez  ktorý  ona  miiaf  profúknuC  husie  pierko  a  s  druhej 
Strany  ho  zachytit  (Pila).  „Kondukt"  sa  sriadi  a  idú  do  kostola. 
V  dolnej  Orave,  ked  nadajú  ua  vuzy.  spieva  sa: 

Neplač,  mnti,  neplač,  ani  nenariekaj, 

len  si  svoju  drŕní  pekne  vyobliekaj. 

Zapľiahajte  kom*,  koníčky  du  zvlače: 

nech  nám  to  dievčatko  tu  dlho  neplače. 

FurniBDu,  furmane,  ši  haj  kom*  vranŕ, 

^ibajže  ícb  oätro,  že  by  íšly  prosto. 

Šibajt  furman,  kone,  a?,  sa  bude  prUMf: 

Ide  sa  é'uhajko  s  dievčatkom  sobáÄií.    (Slávia  71t^.) 

Y  Mlku&ovskej  doline  ide  sáiu  družba  pre  nevestu,  ktorú  čaká 
žeuí'-h  pred  duiuoni.  I)ľu/.ba  oJtivzdá  mu  mladú  a  odíde.  Ona  pudA 
mu  roxmann,  do  vrecka  strčí  i'fipec  a  ohálenicu  a  idú  sa  napred 
vyspovedar.  Za  nimi  prídu  ostatuf  k  Bobááu. 


IX.  SobAA. 

V  daktorých  krajoch  gomerakích  (snád  i  zvolenských)  idú, 
jako  äpomenuto,  v  i)redvočer  sobášu  po  nevestu,  ľo  privítaní  a 
vypýtaui  vyhadKii  stoly  na  dvor  a  d.ijú  sa  do  tanca.  To  trvá  až  do 
bieleho  nUn.  lUno  zapletie  matka  dcOru,  pričom  družice  spievajú: 

Kukulíenka  zakukala, 
matka  diovku  zapletala  attf. 

a  ukulu   deviatej  pn  opálnom  vypýtaní   mladurby  ide  sa  k  sobášu. 
(S'iLra  II.  :;<)..»—,>.  Némc.  3<.M— 5j,   Í'o  odchode  mladucby  t  domu 


^Ék 


<e« 


|irí]irAviije  sa  vo  Zvolenskej  pre  beluj^iee  o»oMĹ»á  bostitUL,  Mi*. 
po  ktorej  dosUva  kažilii  liiely  c.liUiblk:  behS. 

V  okolí  8lnv.  Právna  pred  hainyin  odchodnin  dnjú  (UlKiiiuhí 
•lo  nik  (Ivc  sviece  a  tak  obťdn  s  ňou  nltolo  stoU,  príčotn  pny 
družba  a  prvá  družica  litudin  urnbiC  kríž  ua  dvere. 

Nifkde  sa  zvoul  k  sobášu.  Sprievod  sa  sriadi:  nftprc'í 
HtartijSl  B  mladvtn  a  s  dru/tiont,    otoŕpul    mu7»\iým\    .i  '  .taj 

hudbou,     '/m  niun   široká  u  družke   vedú    uiladucbn.  p- 

skýuii  II  budbon  rtdadocbliiiio  ílomii.  (Dob^.)    V  • 
ido  žOHÍdi  s  hudbou  iiNÍ  o  Hvrt  iutdiay  prv,   nko 
dočká  polwiu  na  otvorenoni  poli.  a  tok  Hiwjpnl  to 
Na  Dlhej  Lúke,    kde  ka/dy  huf  ide  osobitno  (i  v   .,., 
oapred  nevesta  »  dnižbom  (v  druhom  húfo  zat  5  dru^ 
dnižicB  s  dľiúbamí  a  ost^iĹut  svatlobuici.  Nau!;t-itúk  rit.Miiu    S 
Kaprt'd  poákacujú  ni'ádeoľi  so  ttkb'niciauil,  ui  nimi  uiu/ik.t.  nni 
mladý  zat  u  ženy;  tak  ty  mlaJucha  medzi  svojimi,  dl 

(v  Turci^  krAdajú  starejší  a  tulčko  v  Äelc,  potom   uiLi 

dvoma  družbaini;    inladV  zaf.  vedeuy  dvoma  družiaciaiHÍ,  o»l 
na  kooci  muzika.    V  okolí  ľravua  na  vozy  H;idajii  taktn :    no 
VPZ  starejšl  s  mladým  zaíoui  a  prvou  družicou:  ua  dniliŕ  m* 
davač    s   mluduĽhou    a    prvým    dnižbom.     ľotom    d«í!: 
s  hudbou.  V  ľravnt!  vedú  ku  kopulácii  i  jťho  i  ju  p 
žd^hu  bokn  jeden.    V  Pregjiorskt'j  \edie  noveftu 

po  svojom  favom  boku.  Divákov  nakopf  sa  m  tk'll;;.-,. 

spev  žeuštíu,  íítretbii  z  krúčov  alebo  starých  píAColf  oz^fft  m  v  MtJ 
i  dial.  äpev  vedio  obyčajne  éirokiL  Tá  Kauôti: 

Svätý  Mikuldšu,  žehnaj  cestu  naSu: 

vtTU  uiy  ideuie  k  Hvätétou  sobášu. 

Ideme  ua  RobiLs,  upečte  nám  koláč; 

cieľ  uáá  je  delaky,  upečte  nám  velký.    ^SlárU  7M\ 

Vi  ti  je.  Aniiíka,  posledná  nedieľkat 
aZ  si  nepoložil  zolent>ho  vienka. 

Mladucha  ticho  slzy  roní.  Vyžaduje  sa  to  do  istej  luicrv,  ItiUf 

ju    svet  obuvíiral,   a  i   pruTkadln    hovorí:     ^''>'" '  " 

/alostuť    itiau/elíitvo"'.     Ženy   ro/haditujú  vý^   - 

mu^ovin  si  dodávajú  dobrej  vôtc  bhhtym,  v  tu  w  ^-vn, 

a  tanec  Obhibeué  su  z  piesni: 

Obzri  sa,  mamilá,  na  martiuskú  väiu: 

tam  tvoju  slolmdu  do  rucuŇ-ka  viažu- 

Viažu  ti  hu,  viaáu  lui  siyri  uzlíky: 

u/  hu  ncrozviaic  cely  svet  široký.     (Stavia  i  i 

Milý  sa  mi  žcnf  v  scdmohradskej  zeniít 
a  Hiťia  ani  nev/al  na  fivoje  veselí. 
Keby  ma  bol  |K)2val  aapoii  za  druxÍĽka, 
nemala  by  íiaíu  ani  polovičku. 


A0& 


Tu  jelifl  voseliu  styrí  týidue  stálu, 

a  moje  srdiečko  žalostne  plakalo. 

Plaíte  oci.  plačte,  lenže  nezúfajte: 

čomu  yte  pľivykly,  tenw  odvykajte.     (Tímko  41.) 

Sa«ínek  spomína  (Die  Slovakeii  32),  ie  na  padlé  dievča,  ktoré 
ir  sa  opová/ilo  iat  bolou  hlavou  do  kostola,  hád^u  slamené  vence. 
Orave  zase  bei  party  ide  nepoctivá  k  sobáSu.  („Dies  irao"  34.) 

Z  poverečných  zvykov  spomínam:  Sobáš  pri  splnmesiaci  unacť 
íó  manželstvo.  Práí-li  po  čas  pochodu,  značí  to  bohaté  a  plodné 
íelsivo;  iuilf  je  to  /.nakom,  žt-  mladíc  ntda  mí»ky  vyli20vala  a 
íatitrolo  vyškabovala,  ked  prihorelo  v  oich.  (Dlhá  Lúka.)  V  okolí 
lem.  Liipče:  in  uerada  umývala  hrnce  a  misky.  Keď  sfiažl  jej  na 
lec:    mrcha  man/el8tvo;   ak  slnce  svieti:   dobre  umývali  hrnce 
lebo  bude  manželstvo  éťa.'ítntí  a  radostné;  ak  prší,  bude  i  to  plai> 
[vé  a  Hmotné  (Itlatnica  a  Michalko  i'ľiit).    Sobáž  nesroiu  byf,  kým 
Mnu  vyzvilňajií  alebo  v  cintoríne  je  jama  otvorená.    Stretne  U 
írievod  s  nepoctivou,  značí  ncáíastíe.  (Píla.) 
Tak  sa  zdA,  že  jírv  nešiel  svaitohuý  sprievod  rovnou  cestou  do 
tostola.     Dekrítí  synody  štíruickej  zakazujú   medziiným  i  to,  aby 
.nevláčili  po  v.^etkycli  ulii'iíich".   ked  vedú  mladú  nevestu  (nec 
^eľ  omnes  plateas  trahcridn  B;tith.  ťsíetoek,  str.  211).  Hotliiý  krik 
hluk    rubiť  a  tým   ííAvM   výra^   svojej    radosti,    pokladalo   sa   za 
lóležité.  „lA  nisi  ŕactum  fuerit,  puerperii  non  nuptinrum  solemiua 
ritari  ipiiritantur"  (Bél  II,  U2.I  V  okolí  Lubinej,  keď  ide  sprievod 
?z  nejakú  lávku  a  pod.,  vyskočí  jeden  družba  so  slovami :  „Tu  sa 
lýto  platil"   načo  mu  bňdžu  do  Ŕiráka  peniaze  pre  „muzikantov*. 
íluillta  bývala  za  starších  dôb  crlkmu  jednoduchá,  a  obzvláštc 
bol  osoba   pri  svadbe    nevyhnutná.     Nemcova   spomína,    že 
»bné  svadby  sa  s  gajdošom  odbavily.  I  pieseĎ  oceňuje  dosta- 
ne jeho  váhu : 

Olludoš,  milý  gajdoii,  nedal  by  ta  za  ;iroš! 

keby  bola  svadba,  nedal  by  (a  za  dva!    (Sbor.  I,  47. » 

I  pri  goralskej    svadbe   hrajú   gajdy   rollu  v  sprievode   huslt, 

^larinetjL,  čela  a  bubna.    V  okolí  V.ijnor:  dvaja  klarinetisti,   piati 

rubači  a  jeden  bubon.   V  Iíoááckej  doline  prv  tiež  dostačíl  ,(;ajdí 

lohiitný  bas,  poskočuý  piskora  ohlas" ;  teraz  rnzveselujú  svadoh- 

íkov  dvaja  huslisti,  harbdtáš  a  klarinetisíai  (Pobi-  X,  .H2;t).  V   IK. 

[otočí  v  Turt-i  Dulioť  Imly  prvulávenŕ:  nebolo  vraj  tancu  po  Turťi, 

by  dnlioliých  muzikantov  neboli  volali  (Itól  II,  'S:y<*).  Teraz  sú 

mklejší  ťigáui,  ačkoívek  v  každej  stolici  jest  nejakú  tá  „banda": 

jednej   dedine   býva  primáš,    v  druhej    kontráš  atd.,    ktorí  ináco 

)rAbajú  svoje  roličky  alebo  robia  remeslo.  —  V  Blaluirí  hrá  hudba 

čaK  pochodu:  „Akú  si  ma,  Pane  Bože,  stvoriu,  t&kú  si  ms,  Pane 

íoie,  maj!" 

Ked  fla  ku  kostolu  priblížili,  /ostane  hudba  a  s  nimi  čo  veselší 
lodiaf.  ostatní  idú  do  kostola.  Kde  idú  nha  húfy  osobitne,  tu  sa 
hl,   u  ženíchov  družba  musí  peknými   »lovnuii  vypýtať  mladuchu 

43 


Mi 


od  družičiek.     Po  dlbom  som-tam   falianí  u  jcdnuuí  vvtnenr  ftr 
pár  kľajcinrov.  V  nioktoryeh  krajoch  geiiiĽrskyťh  aj  kd* 
musí  ilružlia  prv  za  ptlľ  limjťíuniv.  orechov  h  jaliliVl    ■ 
duchu.  Medzitým  sUrejäl  idú  n»  faru,  Um  oddi^jú  d  < 
dttiy:  jaaiyk  a  nirván.    V  'Vuvd  šítľkA  oddáva  .babu" 
iívrtd,  i  sliepku.  Kšto  i  pred  ko.«loU»ni  sa  o/.ýva  sjkjv;  |> 
tm  pľ.  Kvojou  melódiou  táto: 

V  tom  lupČíaiiskom  koíii<dfku,  v  ťuu  riipŕíaiiskoin  koľttide. 
uaéla  »oiu  tam  prcU  oltáruui  dva  btricbonié  pret^at*. 
.ledeu  sa  mi  na  pr»t  Itodíu,  n  t^n  druhý  milému; 
keď  nám  budo  aobdň  stiiti,  dátue  jedeo  dľQb)'mu.     (Ilmko 

luá  piií&Ĺ'ú  kladie  ua  srdce  dievfatu  juj  možný  budúci  \0&\ 

Tfív&z  8Í  ly,  diftvča,  iť-rax  8i  ty  r<avái, 
ktíď  (a  už  povedú  dľužbovia  im  HobAá; 
terisÄ  si  ty.  dievča,  teraz  si  ty  ronvái: 
v  kútiku  palica,  a  na  kline  korbáč.     (Jbidem.) 

Vstup  do  kostolíi  musia  ú  svadobníci  rAse  TyniiMUf  Tu  oA 
stolnika,  tu  od  mendlkov.  V  pj-avne  pretiahnu  i 
dvere  stužku  a  takto  viu^ujií :  ,Slňv»y  a  svadobný  !».■,,., 
velmi  potrebný  a  užÍte<Miý  byl  stav  man/plhký,  to  jísiť'  .- 
naäebo  hned  v  ráji  promluveiiýťh  doktUati  raťlá'ino,  že 
bytí  človeku  sauiotDKum,  ale  učíníme  jemu  ponioŕ,  I 
tento  zpftsob  i  učinená  hyla.  I  my  tedy.  mcndfčknvp 
ev.  slov.-pravútmskč,  se  skutočné  /.  toho  tčšlme  ň  raduj'.  .^ 
toto  uovú  uianželství  sám  ľ&n  liQti  uovým  vC'Ucem  a  i)U*Atím 
VÄti  ráči),  a  po  dokonilní  čiisuycb  lei  s  T  i  ' 
srdečue  t^šiC  a  radovaC  molili  —  to  my  srJ' 
va^jm  se  reUoraendnjenio."  Svndobnfd  hiui/ti  iiii 
krajciarov  na  tiuiier  a  prejdú  pi»piid  sUi/kii.  ktorú  in 
nad  hlavy  zdvihnú. 

Svadobníci   usadia  sa  do  lavíc   nkolo  <dlAra  ä  r-tf^-t-  ■ 
Idda.  Prv  sa  to  aj  v  noci  dialo.  Aápoŕi  10.  di-krel  š- 
pv.  duchovenstva  z  roku  láí'l   zakn/.uje  iv 
Cwtnekí.  Podobne  r,  lľ>L".l  zakázal  superiiit 
Y  Jiihlonke  (Oniva)  po  Oas  kanonickej  visitáni*,  v  u 
lA  ma^yarh.  A,  h.  theol.  akad.  Kvkňnyve  1-HHj  il,  ľu/.  . 
A  konečne  i  synoda  pe.Hianska  z  r.  1791  ohnovila  t«n 
(Seheiiny.  Corpus  max.  memor.  synôd,  str.  ll:í). 

Po  krajocli  česko-slovanských  j*' zniimy  xvyk.  4r*  prM  «<l> 
kladú  mladuche  i  ženíchovi  na  hlavu  malŕ  veit 
pívd  povslatini  Kpred  oltára  ve/.mú.    (\ykuuknl 
41*;  BarltiS,   Moravská  ttvadba,  str.  SO;   srov.  i  raak»*    i 
Na  Slovensku  je  to  zvyk,  zdá  sa.   neienámy,  alebo  ^^^^ 
z  líáŕky  zprávfl  hovorí:  .Pred  sobášom  jej  i  jemu  , 
veučck  /.  Iirlien^íu  s  pt)?.1átenyn>i  lístkami*.  (Kysáč.)  /!a  to 
pieai'ň  zdá  sa  na  ten  zvyk  pouka7.uva(: 


<1«7 

KeiT  som  fa  nedostal  2a  žeiiiŕku, 
&K[inú  Tiii  finsliižiá  za  družičku, 
abys'  mi  oaposled  jtoslúžila: 
môj  vienok  tia  hhvu  poloSila, 

hovorí  éuhaj  k  deve,  a  ona  mu  odpovedá: 

Nemuž  ttí,  suliajku,  noiitož  to  byt, 

od  žálii  ntsiuožeiii  k  oltáru  jU  nJUf.  (Sbor.  II,  (:i3.) 

Podobná  pieseft,  tiež  z  Nitrianska,  stojí  v  Sbornlkii  II,  117. 
Turčianska  pieseň  totožného  obsahu  (Slávia  Vťil)  má  sotretý  tento 
chamktcripticlcy  íah,  patrne  z  utíporozumenia  veci. '). 

Ked  tiiludiiclia  opusU  lavicu  a  idtí  pred  oltár,  hoed  saduť  nit:- 
ktorá  na  jej  miesto,  aby  nevychladlo,  lebo  by  aj  ich  láska  uau- 
íelská  skoro  ochladla,  a  kotko  prstov  si  v  lavici  prisadne,  za  tolko 
rokov  ucbudo  maC  detí.  To  istt3  docieli  aj  tym,  ked  po  sobáái  tol- 
kymi  prstami  niečo  doma  robí.  Oddavky  v  kostole  tvoriii  znamenitú 
udalosC  v  7ÍvuU>  ludf^  i  nie  je  div,  žo  sú  fibsuovamí  poverami. 

Eite  ked  pristapnjii  k  oltáru,  snaží  sa  mladá  svojmu  budúcemu 
Btúpif  na  pätu,  aby  nnd  ním  panovala.  „On  vgak  si  to  nedá,  ak 
je  pozorný."  (Kysáď.)  I  keď  stoja  už  pri  sebe,  má  mu  pristúpiC 
uobn,  uby  jej  slovo  platilo  v  dome.  K  oltáru  majú  oba  rovnaico 
a  jedným  krokom  pristupovaf,  iaáče  ten,  kto  prv  pristúpi.  piT  zo- 
mre.  Majú  si  staf  tesno  jeden  pri  druhom,  aby  nebolo  medzi  nimi 
uiedzíerky.  tak  aby  sa  adí  človek,  ani  diabol  medzi  nich  nedostal 
•  ich  svornosť  neporušil.  Ked  chce  ho  mat  „pod  sebou",  nech  po 
iaa  prisaliy  tri  razy  preriekne:  ,.la  sekora,  ty  nátoň",  alebu :  ,aby 
bolo  po  méj*  (liošác.)  Z  tej  istej  pnčiny  nech  mu  hodne  stisne 
nalii-ek,  ked  si  rnku  poilajú:  alebo  nech  drží  prst  dohora  (Kokava), 
Alebo  uecli  svoju  ruku  drží  navrchu  (ťraviio),  alebo  nech  šliapuu 
na  zbytky  (uilslrižky)  z  košele,  ktorú  pre  mladého  xaía  Sila  (Truu- 
éí»).  Aby  treučiunske  dievŕa  jej  mu/  rád  mal  a  za  ioj^mi  uechodil, 
di  luu  doma  s  pálenom  vypK  utlčemí  tri  kúsky  hrebíčkového  korenia, 
klort?  po  cas  prísahy  v  ústach  držala.  Aj  mladý  za(  podobne  čarí; 
ked  ide  na  sobáš,  /aknili  kúsok  medu  do  haudríôky  a  dá  pud  palec 
íavoj  noliy;  ked  príde  domov,  vozme  med  a  dá  ho  žene  s  niecim 
zje«ť.  aby  ho  nidii  mala  (fíošác).  Podobná  povera  je  i  v  Právne : 
mluduoha  vezme  si  do  úst  cukru  a  v  kostole  bozká  sa  s  nejakou 
i|rn'i,-liou  &  pritom  vpustí  joj  do  úst  trochu  toho  cukru  —  aby  sa 
iiro  vydala.  Vhoniej  Trenčianskej  zase  drží  niladuchav  ústach 

'íĺ  (knrabáti,  a  ked  obťhodia  oltár,  dá  ho  do  úst  mladoženf- 
»vi.  Pri  olUri  musí  mladá  obzvli^le  plakat,  ked  chce,  aby  jej 
[n  tia-stiiviijiicej  ijaziliuej  kravy  ilobre  dojily.  Peniaze,  ktorá  pri 
pffent  odovzdá,   necli  si  pjui  od  mlado/eDÍrha  i  bude  vždy  vedieC, 


*)  T  okoU  PreSporka  je  tonto  zvyk  lle2  známy;  sádini  tak  x  Jednej 
držanej    pri   oilchude   nrvQHty   k  ženíchovi,    kdo    starcj&i    bavorl : 
»np*    'mr    my   kládli    na    vnPc    hlavy    knc^nf   korunky,    ktcrVmí   5rae 
taío  hlavy  okorunovali."  (Z  rtikopísiivťli  rcií  Michala  Kekotcho  i  Vigaur.) 


1^ 


0119 


k&tn  011  dávil  peniaze  a  nikdy  ju  neoklame  (Pmvno^  Po  «^  prínt^] 
nílftdĹ'ho   xntovej  širok:l  v  KošAckej  thWn^.   i."  '-.i 

ŠQÔrky.  ktoiii  piedtyui  iiiiadú  nevcsni  nosila,  i  .  ^Iť 

nepil.  Ubuk  nľkúril  u  iné  iieltíliil. 

Zliasue-lí   olt.irna  »vieca  po  čas  kopulAcie  alebo  - *■■' 

novomanželia  hiidií  zle  jtiC,  lozídu  sa,  alebo  zomre  t  ;! 
(Turee).    V  KokavA  (Mptov)   nosia      '   "  >  ■ 

kofko  ninicuv  fi  pri  subiLši  rukou  /u 
delí.  /nvreli  sa  v  ten  čas  nmŕka  »<i  |>hi>Ht,   inie  l<i 

Keit    udKliipia    nd    oltiim*    kto  sa  komu  z  Ui.    

príboToil,   t«n  sa  mimf  vždy  prvý  sniiuriť,    ked  6a  v  ma! 
živuUí  pohnevajii.  V  Turci  snaží  sa  družica  odlrlimíf  kúsok  ^. 
iiiladuríiiobo  -~  do  rnka  sa  vydá.    V  lípltJVí^kej  hCkam  si  oesniM 
da(  z  venOfka  odtľhmit,    lebo  hy  jii  patričný  nutl  v  moci.  a  kMy- 
koívek  by  joj  mohol  pocaiiť.    I  v  Ky.táči  ni  oha  dnjii  dobrý 
na  svoje  venčeky,  loho  ktoriHin  sa  |>rv  /.tiatl.  tou  lý  prv  xoi 

Ked  vyjdú  z  kostola  ivo  Vajminich  Ha  musia   iia?)"'*"  í.íí  *1 
kúpi(  n  vchodu  od  koíttolni'ka),  býva  na  muobýcb  mic^: 
Zq  mladucba  ro/kroj(  jubtôko,  jednu  polovicu  dá  bv. 
diiibii  sama  /je.  „na  znak  spoloču-tsti  vŕíctkých  voŕf" 
Sliív.  X.  I,  .^l).    V  Luhiiiej  (Nitra)  pri  výclr 
sa  orecbami.  jablčkami,  a  to  tak,  Žo  na  pr.  j' 
dá  ho  ítústídovi   /jesf,  a  ten  zase  jemu.    To  pokiaňaju  vr  : 
itbytnfi  pli  sobdäl  vec.  1  v  Mikušovskej  doline  rozdelí  DOTnii.-n  •• " 
joj  krstná  matka  kolár,  jablku  a  kúsok  cukru. 

KVm  ^0  8t»ľši   meškajú  ua  fare  pri  zápise,  adporinda  m 
sprievod,  a  Éeničky  spinvajú  n.i  pr.  v  Drieňové: 

Od  oltára  vstala,  vieru  zavia/atA, 

vieru  zaviazala  dvúma  retii7.ama. 

Ten  drieiioTsky  (an\r  tak  vwselo  ká/e, 

nejťilnej  jtauenke  svubiidit  uiviato. 

Keby  ja  vedela,  že  by  aj  mne  v'"ť 

porobila  by  mu,  že  by  viac  nel 

Obzríže  sa,  Aiika,  ua  drioŕiovsky  /.vcMicok, 

tam  8H  ti  previeva  tvoj  zflpiiy  vooŕok. 

Ten  drieitovsky  zvončok  tiik  veselo  zvoní, 

ue jednej  panenke  dolu  vienok  zrotii. 

Keby  ja  vedela,  že  by  aj  mne  zronil, 

porobila  by  mu,  že  by  viac  ne/vr -til 

Obzri/e  sa,  Anka,  na  Cťrovgkťi  >    - 

at  tvoju  svobndn  do  nn'iilŕk.i  \uvlu. 

Viažu  hi  ju,  viažu,  aj  ju  /avia/all, 

milý  ľanp  IIo/h,  komn/e  ju  dali? 

Viažu  ti  ju.  via:íu,  tuho  zafubnjú : 

ver'  za  tebou,  Anka,  mládenci  buiujú. 

(Slov.  Spevy  II,  sii.  cf.  .-^ 
Sprlovod  sa  siindi.  V  Torti  8i  vľdi<!  upveNlii  už  Rám 
Niiíkdií  bVvHjú  na  vozoch,    ktoré  čakajú   mladých,    pi- 


9t9 


Btromky,  jeden  Tpredii,  dnihý  vzadu,  okrášlenO  stužknmi.  Na  prv/ 
vo/,  sadnc!  si  iiuvosta  8o  itMiichmu  a  iiitíkroryíii  sluršfiii,  im  osbttué 
si  jiusadäjti  »vadol)iiÍĽÍ  a  uh:iuaju  vosolu  duiuiiv.  Vydávii-li  sa  no- 
vestíi  coz  pole,  iitiiKi  sn  v  okoli  Preňiiorku  i)d  doiiiiticli  iiihldeiicoT 
vykiípif.     K  '  -i  kostola,   už  ich  pred  kostolom  učakávu  hiif 

mládencov   :  i  díka,    im   kLoiom  je   ffašku   éoľv«»iK'liM  viuft  a 

tunieľ.  Jpdcii  ?.  iiiOi  reční,  zí'-  m  v.iuVil  ludiu  /  it:li  /álimdky  tajno 
udtrlili  peknú  rui^íckn,  kti>n'i  kÍ  oui  tak  veliui  pestuvali,  že  zem 
okulo  nej  [wdkovičkami  okopávali,  červeným  vinoiu  ju  polievali  atíT 
Ale  udí,  ako  dobií  ludiu,  chcú  sa  s  nimi  pojednaC.  Jednajú  :1a  od 
I0(>  /lalycli  dolu,  až  prídu  iieveMUi,  liodí  du  tjiiiĹCľA  ävoj  poiiiaz  a 
urotd  liailke  kon4>c.  Väiloi  ost;itnI  urobia  podobne. 
Kšle  pred  kostolom  spievajú  v  ľazdiáovciach : 

Prisahala  Marca  a  koscele  §mele. 
že  šc  na  druhého  nikda  iic/aämeje. 
I  Jouko  pľiflahal  prrd  ľannu  Mariju, 
žtí  ju  hud/e  Irinmc  jak  bilu  loliju. 
Oo  koscfla  jedno  a  z  koswla  dvnjo, 
vera  to,  mamočko,  obidvojo  tvojo. 
Hoja,  inarnko,  hnjn,  \\z  dzívka  ne  tvoja, 
už  je  toho  pána.  cu  uni  rúčku  dana. 

(Slov.  Spevy  1,  637.) 

Zase  zahúkajú  v^sfi-ely,  rozlieha  sa  spev,  hudba  zahrá:  .\kú  du- 
ťttau,  lakú  drž*,  pohoniči  šíbuú  medzi  kone  a  všetko  letí  jako  ví- 
chor; ŕo  idú  peAl,  výskajú,  tatiruju  c«'lou  cestou.  Vrana  tdúciui  so 
sobášu  zvestuje  iieziíiir,  liolnl*  /dar  v  nianžulíílve.  Keby  v  tenulo  cas 
niekto  hodil  uied/i  niUdycb  hlinu,  vzatú  z  hrobu,  /u^klivití  by  sa 
jťdou  druh(>uiu,  lebo  každý  videl  by  ua  druboui  koíiíkú  lilavu  (ľo- 
bfady  U,  .')()7).  Kdu-lii  je  ešlt;  obydajou.  že  im  povrazom  alebo  r&- 
(azou  /^liahnu  r.uitiu  a  svadobníci  M  niimn  vykúpiC  iTimko  lU). 
Na  Dlhej  Luke  to  robirt  vtedy,  ked  nevesta  je  z  druhej  dediny. 
V  Turťi  sú  z  piesní  po  čas  ]>ochodu  najobvyklejšie: 

Ut  si  ty,  Anička,  už  8Í  ty  raz  onéa, 
UK  äuín  zaplatili  od  tvujho  sobá^ 
Ví.  sme  zaplatili  älyradvadnaí  grošf, 
al  teba,  Anička,  niklo  nevyproiti. 
Od  tvojho  sobflAa  tvrdí  toliar  dali. 
ui  sme  ta,  Anička,  u^  sme  si  Ca  vzalL 

(Koliár.  Zpiew.  I,  242.  Sbor.  I,  59.) 

Podobny'rh    (ivnjvcršov  je  veTkň  množstvo,    kloii^  pnUun  jednu 
dníht^mu  pľtkiudujú  a  spievajú.  Timko  ístr.  'ti)  tkletiije  ich  ý'Me 
niekolko: 

Jaj,  čo  hí  plakala,  knif  ta  flobáäiti, 
var'  si  SI  myslela  lúbif  sa  s  inými? 
A  ja  snni  sa  bála  tej  tvojej  materí, 
koď  úua  uiú  jazyk  lo  samej  oouli. 


a?o 


Nebnj  BA,  Anička,  tej  mojej  matere, 
veď  si  oua  ja/rk  do  rolta  zoderie. 
A  kcd  lio  zoilerit!,  dá  tio  ocelovaf, 
a  mne,  nebužiatku,  bude  ubližovaC 

V  Miku.šovslíi^j  íloliiifí  ako  jft  iedii<iducb.<  pocliod  do  knMo! 
tak  i  itazpäf.  [)ni^ba  zavedie  mladli  nevestu  domov.  Ona  hu 
Iiredbťliniit;  ak  sa  jej  tn  podarí,  utŕži  Rí  družba  honbu  a  matí 
ptntiC  istú  pokutu;  iik  ju  v.šuk  družbu  riadnu  dovedie,  veaciDv 
bjiľKaku  Tf^c,  zálob,  ua  kti>ry  si  vypijf\  a  ona  si  )iu  luusí  vymcal 
1  v  KyBáci  uteká  nevesta  napred  dn  domu,  aby  mala  t  manŕvlsn 
predncsí.  ľodoboe  v  Nem.  Lupči  a  okolí. 

Tu  je  z&fic  velká  rozutauitoaC:  aj  Niekde  ide  iicvestA  po 
rovno  do  žeuíchovho  domu  8  celí  m  sprievodom  (Tiiuko  !!>;•;   í: 
(na  l>lbej  Lúkel    ide    len    s  niekolkýnii    dni/iciami^   a    osúini 
svadobníci  idú  do  domu  jej   rodičov,    kdožto   mtadiŕ  tM  - 
avojlii).  Potom  sa  aj  svadbuje  vo  rlvojo.  bi  \'  liomoj  i.ohotc 
v  NÍikuäuvskej  doline,  v  Gemeri  ukolo  hriončau  ftliT.  idn  k 
dobný  húTo  sebe  do  svojho  domu  a  len  neskoršie  m  <;!'■' 
motÄch  ide  nevesta  do  domu   ;íenÍchovho,   žentch  ď 
(N6mc.  ilU.)  c)  V  Turci.  Orave,  IVičke.  ľreíporku  al  taj 

uo  ucvestinbo  domu,  kde  je  aj  Idavuá  hostina,  nbAd 

Prijatie  nevesty  v  prípade  a)  v  dome  Ženíchovom  uvidíme  biv 
skoľéie  (pri  pi-evážanf).  V  pude  c),  keí  sa  svadobníci  vráliti  T  "  •* 
bývalo  prv  vo  zvyku,  že  !>tarejsl  itase  prehovoril  nie^j  na 
na  pr.:    .Když  Pán  lífllí  milostivý  štastlivou  učinil  restu  iix<  -: 
jsme  všecky  veci  s  pouiocí  líoží  v  domŕ- i  v  c  hrám  1 1  ľAn»''  vrkonali' 
rozpoufnáme  so  na  dobrotu  mílóho  Pána  Hoha  a  r 

jeho,  ríkajíce  s  Júkobem  imtriurchou  :  menSI  jsem  VhĽ:. ..... 

tvých,  ó,  Hospodiue.     NcboC  BamuLoi  Jkiik!  byli.   a  jiič  nynl  nuar 

dva  houfy  nového  prátel»lvf,  v  kteréuižto  hoiiK'  priv    "    -  '  - 

mladoženlchúv,    gvat^iu    sobášom    Btvrzenych  a  p 

tyto  dvtí  osoby  napotum  již  byly  jedno  trio. 

ku  Korintským  v  d  kap.  v.  Hi.,  aby  Uik  spolu    ^ 

jedným    srdcem,   jednými    ústy   Pánu   Itohu  hIouzíIi,  t  \íí»ce  a  piŕ 

božnosti  živí  byli.    Pána  Uoha  i  t^vých   rodičú   obojirh  ctili, 

svô  pilnŕ  konali,  a  nám  všeni  oéekávanô  poréšcui  a  radnst  xpi 

vali,    Mezitíni  i  my  se  radujeme,  že  vás  nuvofnýi ' 

brOm  zdraví  nachii/iine.  Pán  Itúb  dej,  abycliuiti  v 

nyuf,  ale  í  na  potoniut.^  časy  v  lásce  spolu  ^ítí  byii.     Pru&utia 

predce,  aby  ste  našomu  príchoilu  vdičui  byli  a  nás  mczi  súbe 

jali.    My  se  budenie  usilovatí  tak  he  spravovali,  aby  aine  se 

v  lásce   prátrlski*  zde  zami^stknáviiti  a  s  našimi  manK«ly  a 

8e  radovali."  Na  to  sa  pousadzujii,  a  čo  mladší  pustia  sa  do 

V  okuli    Pnivna  ide  so  sob-lšu    všotko   rovno   do 
potor^i  tancujú.     Li-n  mladí  a  hlavní    „iiraduíci"  idd  'i 
dičoín  nevojtty)  a  Um  ich    hned   potrakrtijú:    átniflíou.    peci 
liríatym,  alebo  vnrenýni  vínom  «pre  btestia".  V  Illatulci  ml 
srnu  joB(  pred  aobáíom,   po  cely   t»s  sa  postia  a  len   po 


671 

zajedia.  Na  to  sa  všeci  odoberú  k  tincu,  kým  ich  nepríde  zvác 
volaC  k  večeri.  V  BáČke  rozdávajú  sa  dary,  ktoré  miadý  určil  pre 
domácich.  V  Lubinej  idú  všetci  do  najbližšej  krčmy,  tam  pijú  a  na 
to  sa  mladucha  odoberie  domov,  a  len  neskoršie  si  príde  pre  ňu 
inladoženfch.  U  neho  je  potom  hlavná  trakta.  Mladucha  po  ten 
celý  čas  drží  cez  plecia  prehodený  povojok  silno  pri  sebe,  aby  aj 
ju  muž  až -do  smrti  tak  tuho  pri  sebe  držal. 

<Pok»£oTa&Íe.) 


Pod  rumami. 


č 


i  povíchrica  nezašumí, 
či  nerozihrá  mrákavy  ? 
Či  strela  spi?  Ve<J,  zdá  sa,  rumy 
tak  žiadajú  si  zábavy! 

I  stará  lipa  svoje  oči 

ku  čiernym  mračnám  opiera, 
a  čaká,  kedy  strela  skočí, 

či  silno  v  rumy  udiera. 

Oj,  ona  rada  na  to  hladí, 
ked  letí  v  rumy  žiarny  had, 

zavýskne,  vidiac  záblesk  hadí 
a  skalín,  piesku  vodopád. 

Už  lipa  veky  ticho  stojí, 

už  mnohé  deje  videla, 
i  ona  —  vraví  —  bola  v  boji, 

lež  vypravovať  nechcela. 

L.en  jedno  šepce:  putá  nosil 
ten  muž,  mna  sem  čo  zasadil ; 

prst  bol  mu  rýlom,  slzou  rosil 
a  často  rosiť  prichodil. 

Už  dávno  leží  —  jarmo  svoje 

nevládal  nosíf  na  tyle; 
včiel  vj'sielavam  spevné  roje 

s  modlitbou  k  jeho  mohyle. 

Ja  dobre  chápem,  lipa  moja, 
úst  mlčanlivost,  nemotu : 

tys'  nevidela  rckov  boja, 
len  ujarmených  robotu . . . 


672 

Tys'  iba  rabov  vídavala 

a  miesto  zbroja  putá,  bič... 

Mlč !  z  dôb  tých  čo  si  zachovala, 
to  z  pamäti  si  výhod,  znič. 

Ctím  škodoradosť  tvoju  veru, 

že  raduješ  sa  mrákavám, 
že  výskaš,  keď  sa  strely  perú :  — 

bud  Česť  tým  tvojim  zábavám!  — 

Už  rozkolísal  víchor  stromy, 
hrom  z  diaľky  čosi  hovorí: 

mňa,  lipa,  ochráii  od  pohromy, 
ak  zasluhujem  podpory. 

Už  letí  had  a  stena  puká, 

už  padá  z  rumov  hŕba  skál . . . 

hrom  v  Čiernych  rumoch  desno  húka 
ja  ale  s  lipou  zavýskal. 

Dve  zrazu  strely  zaprašťaly, 

by  hlbšiu  ranu  zadaly, 
my  s  lipou  z  toho  radosť  mali, 

že  rumy  v  kvílbe  padaly. 

Však  povíchrica  mračná  jala, 

i  strely  za  ňou  letely : 
na  rumoch  ešte  mnohá  skala  — 

dosť  ešte  práce  pre  strely. 


Ja  tiež  mám  v  duši  zámkov  rumy, 

tým  doprial  by  som  veru  hrom, 
by  sossuly  sa. . .  Jasné  dumy 

sú  mojou  túžbou,  mojím  snom .  . . 

Somoíiťk'f. 


-•»«•- 


Idylka. 

olnko  leje  svoje  lúče  na  pšeničné  radky, 
(poznáte  to:  slama  dlhá,  ale  klas  len  krátky). 

Rebrinový  voz  už  čaká  celý  roztúžený, 
kedy  ho  už  začne  plniť  j;azda  oborený. 

Oje  visí  opustené,  snáď  ho  slnce  páli, 
alebo  snáď  preto  smúti,  že  mu  kone  vzali. 


673 


Na  medzi  sa  ďatelinka  v  mater-dúške  skrýva, 
kone  hryzú  ďatelinku,  Žriebä  pri  nich  sníva. 

Na  súvratí  gazda  zastal,  utiera  pot  s  čela, 
naostriv  si  lesklú  kosu  —  rúbe  do  veselá. 

Na  veži  už  zazvonili  —  kosec  namrzený: 

čo  tak  náhlia  s  opekanci  dnes  tie  naše  ženy? 

Malá  Marka  nesie  misu:  »Pomáhaj  Boh!«  —  vravi  — 
)>Pán  Boh  uslyš,  dievka  moja,  či  ste  doma  zdraví  ?« 

»Zdraví  by  sme  všetci  boli,  suseda  len  híka, 
lebo  že  jej  ako  kohút  sliepka  kikírika.« 

Pri  potoku  na  súvratí  vrbina  sa  kýva, 

do  jej  tône  gazda  náš  sa  s  plnou  misou  skrýva. 

Malá  Marka  (horká  malá,  keď  už  šestnásť  mala !) 
z  červených  a  modrých  kvetov  kytku  uviazala. 

Na  oje  si  potom  sadla,  žriebä  k  sebe  volá : 
nenazdajky  ja  už  pri  nej  —  náhoda  to  holá. . . 

Nenazdajky  prídem  ku  nej,  ani  nepozdravím, 
dianiami  jej  oči  zastrúc :  hádaj,  kto  som  ?  vravím. 

Ak  mi  meno  neuhádneš,  bude  ti  ver*  beda, 
lebo  ťa  tak  vybozkávam,  až  mi  budeš  bledá. 

Ona  háda  —  neuhádla,  objal  ju  ja  vrelo, 
vybozkával  svieže  líčka,  ústa,  biele  čelo. 

Pozreli  sme  ta,  kde  otec,  ale  ten  bol  Boží, 

koníky  zas  sišly  s  medze  —  lepšie  pásť  sa  v  zboží. 

Ona  tíško  hrkúta  mi:  adobre  Ca  ja  znala, 

krok  tvoj  poznám,  ale  tvojich  bozkov  som  si  priala. « 

Tak  sme  pekne  hrkútali  na  tom  smutnom  oji, 
že  sa  nám  už  začalo  zdať,  že  sme  dávno  svoji. 

Žriebä  pri  nás  stoji,  hladí:  divno  mu  to  padá, 
že  ja  vravím:  duša  moja,  —  ona:  ja  ťa  rada! 

Boh  vie,  dokiaľ  by  sme  boli  takto  hrkútali, 
keby  ňanka  v  tôni  krovia  dlhšie  boli  spali. 

Ale  spali,  aby  vstali,  do  práce  sa  dali, 
aby  pre  to  hrkútanie  Marku  prekárali. 

Somolický. 

.M. 


074 


Reštaurácia  na  dedine. 

Napísal  Martin  JUrdMnitky. 
iPoknfovanM,) 

3\.ým  Martin  bol  nílndäi,  i  ou  cboiUI  s  kúäoiD  A  rozRilMl  pQ 
uvete  skleuý  tovnr,  a  |iouovái^  bol  iiiut  mieru  sKroraý.  usporil  «  a 
v  sporitcrni  uložil  uíoktorú  zUtkii.  Ktní  dosiahol  20.  rok,  mosal  h 
k  vojsku  ílostavit  a  svoje  tii  roky  vojenčiny  v  riaď  "  ■'"'"'  4* 
bftviĹ  Bol  pekne  iirastl^,   intelligentiiélio  vyzoni,  ,  ho- 

vania,  v  Blužbp  ochotný,  a  k  tomu  zna]  i  dukoiiaUi  lii^^ť,  ^tc^  a 
tri  roky  sUI  sa  pri  vojsku  šikuvíit.-ínin.  ClitM'li  lio  i  nn  <íalcj  pň 
vojsku  podržat,  lei  ou  U/.il  za  svujuu  rodnou  vitískou  a  za  fUiuiIoq. 
ktorá  ua  ucho  čakah\,  kyiU  si  vujcnčinu  odbaví,  ľo  svojej  leUr 
Tutalovej,  klorA  v  tom  ča^  uinri>hi,  ;tdodi1  ctialupu  a  oickolko  ioti> 
čiek;  preto,  navráťiac  sa  z  vojenŕiny  donmv,  nednidíl  f  í 
sklom  JK)  svete,  lož  vydržoval  si  pixiriadenyclt  poini>cnfk'>v. 
fio  sklouýui  tovarom  du  sveta  vysielal.  Títo  jtMiiu  per: 
Hkladali  a  ou  oddal  sa  iiotnéuiu  hospodárstvu  na  ävujj,, 
dedovizui  a  na  skvarke.  ktoni  mu  po  letke  Tutalovyj  priiuuUa.  Skorô] 

st&l  sa  vodcom  svojich   spoluobŕauov,    ktorí  zároveň  -   *i( 

obchod  Sú  äklonýiu  tovarom,  lebo  viedol  ich  denníky, 
úŕly  a  viedul    ro/»Ính1u   korre^špondeuríu    m\'á?\   týinít"  a  i 
stnéniknii,    bol   im   osožný  i  u  p:ina   Jarabkít.     Tak  kuI  ha 
hla\iiým  faktorom  žabfncckých  sklenárov. 

Večer   práve    §ioI   Martin    zo    Sosoiaii   domoT,    kfí<ľ  »  páxtoi 
Jarábkom  vybavil  bežné  záležitosti  svojich  spnluobcbodnfkor.  lio\t\ 
krá.sna  júnová  noc,  hviezdy  trbliolaly  na  jasnej  oblohe.  kť'<f 
{iitťhadxiil  k  Äabíncu.   ľráve  siel  hičinon,  ktorej  fikuM-ha  ti, 
jemný   :£ápacb  vydávala.     Martin    /ahiade]  sa  na  liviexdiiu  oUlotitL.) 
postál,  a  aby  sa  vyrazil,  plným  Idaf^om  zaspieval: 

Kebych  vedel,  kde  to  leží, 
kam  to  tá  noc  ráno  beží, 
letel  bych  ta  jako  strela, 
vľátit  by  M  mi  musela. 

V  blízkom  kroví  ua  pokraji  hory  svietily  svfitojáuiike  mušky  a  .^ 
obzore  od  severu  k  juhu  zaiskrila  hvie/da.  ktoni,  obl'i'    ■     - 
rnm  preletiac,  v  tmavom  všehomíre  zanikla.  Ka/.om  uh 
o  uäi  milý  dievčí  ohlas: 

Keby  som  vedela,  kam  tá  hviezda  sl&ti, 
bežala  by  som  jej  !>  fertu^kou  v  ústrety. 

Martin   sa   radostne    zachvel,    lebo    nemyslel,    že  by 
s  hliisom    svojej    milenej    Uauuľky.    Ani    Ilauuta   /uci<      _.    _ 
z  hrdla  a  duše  vyšiel  tento    ohlas,    nenazdala  sa,    ie  Martin, 
jej  hviezda,    tu  letf  jej  v  ústrety  a  do  náručia  jej  padne. 
earaz  poznal  Ilauuíu,    priskočil  k  nej*  objal  ju  u  pýt«l  sa,  kri 
tu  vzala? 


m 

„Vedela  som,"  Travf  HanuTa,  ie  si  í^iel  do  Sosnian,  Uk  vyfilft 
som  ti  v  ústrety,  aby  snm  mohla  s  tohoii  byt,  kerf  pt^jditá  duiuov. 
A  kecT  videla  som  tú  hviezdu  tmdaC  s  neba,  myslela  sum  aa  teba, 
it  by  som  fa  rada,  jakú  tú  hviezdu,  do  zásterky  zachytila.  A,  hía, 
už  si  tu.  Ja  som  prAvf  my^ldii  na  vlka,  a  vlk  bol  za  hiimny.  A 
veru  rada  gom.  žp  sa  iiiôieni  s  tebou  sijs',  lebo,  vieS,  poíula  som, 
*e  ti  nahovárajú  vdovu  Ztizn  líuhAkovú,  a  ro  ma  tak  trápilo,  ŕe 
chcela  s*im  z  tvojich  úhI  zvedieí,  či  to  pravdď,  alebo  nie,  a  ŕo  ty 
na  to  poviei?" 
H  „Hej,  áno,  áno,  Uanula  moja,'  zasmial  sa  Martiti,  ^India  mi 
^^pihovárajú  Zuzu  Hubákuvii.  lož.  na  Boha,  z  tej  múky  uebude  cesto, 
ani  7.  toho  wstA  koláče.  AU*  povedz  ty  moc.  Hatiulka.  jako  veci 
Rtoja,  leÍKi  ja  ponívaiii.  ta  i  Ifllm  nahovára  vdovw.  prísa/.ny  Kuliľaj?* 
Ale,  Martin,  dnjže  mi  pokoj  s  t^m  Kulifajom.  Musela  by  &**m 
rozum  potratit,  keby  som  za  tobo  išla.  Tatko  ovšeni  boli  by  radi, 
kobych  sa  vydala  za  Kulifaja;  vflď  vicá,  akí  .sú.  Mnoho  si  základnú 
nft  úrad  a  povedali,  ?**  kto  kí  mŕia  vezme,  uiu^f  byt  aspoň  prísaf- 
ným.  Ale  ŕo  mňa  no  prisažnom  a  čo  p<i  Kulifajovi?  ľrísažuV  sem, 
prfsaíoif  tam,  ty  si  mne  tisíckrát  milší:  ja  za  inóho  nrpôjdeni,  jako 
za  reba.  Maitinko  môj  zlatý.  A  čo  by  hory  [tadly  iia  miia,  a  ja 
radšej  s  tej  fikaly  vysokťlho  Crlgáťta  vrhla  by  sa  dolu,  ncžii  by  som 
mala  Ist  za  Kulifaja.  Ja  be/  teba  žiC  ueniJÍem,  a  bez  teba  bola  by 
Bom  jako  ten  topot  pred  farou,  keď  mu  korunu  soCali.  A  keby  si 
nut  Cj  nechcel,  vecf  nechodil  bys'  za  mnou,  a  ja  by  som  odpovedala: 

Uej.  topol.  topot,  hej,  topol.  topot,  zelený  topot, 
ke<f  ty  mňft  nechcei,  ked  ty  miia  uechcež, 
dajže  mi  pokoj! 

.Uej,  len  tak.  lianul.i  moja;  prísahám  ri,  te  ja  inej  na  svete 
Doehcem.  A  potrebujem  ;;azdinu  do  domu.  nemá  mi  kto  uvaitt, 
nemá  kto  oprát.  Ty  musíš  byt  mojim;  iie|K)puf>tlm.  Hej,  úfam  sa, 
te  prv,  než  na  takto  rok  žitko  t  poli  dozreje,  prv,  neí  lastíiviiky 
odletia,  nám  pílu  farár  ruky  sviaže.  Veif  vieá,  jako  bla  ten  iiáä  piio 
toblnecký  .peknú  kázeň  káže,  nejedny  ručičky  do  ručnlčka  sviaíe' 

,No  leu  tak,  Maitiuko  môj ;  ja  ti  sľubujem,  že  ja  inébo  oe- 
cfacem,  ako  reba.  A  keby  ma  tatko  za  Kulifaja  uútili,  radšej  utečiem, 
pi'tjilem  do  sveta,  slúžiČ,  ale  Kulifaja  nie,  hej  uie,  —  radšej  dám 
sa  nirtvá  vyniesf  na  cinter." 

Stisli  5Í  ruky.  Martin  objal  Hanutu,  vnicue  ju  pobozkal,  a 
roziáli  sa  dumov. 

Na  druhý  deň  mimieril  .Martin  na  faru  k  pduu  farárovi  Uolúb- 
kovj.  sdóveľií  Äfl  um  vn  všetkom,  vysvetlil  mu  svoje  duináiľe  okol- 
nosti a  svoj  pomer  k  Hatiule,  prefitiiesol  prekážky,  jnkť'  sa  mu 
T  cestu  ktádly,  i  to,  že  starý  rychtj'ir  /uclia  núti  iíauulu  za  Kuli- 
faja, lebo  vraj  tento  je  prisažny,  a  kto  vraj  si  Hanutu  Tezme,  musí 
byt  aspoA  prlsažným  v  obci. 

ľán   farár  vypočul    Martina,     ľríslúbil    mu,    Že   nakoľko  jeho 
v  postadí,  pouciiluje  »a  ruzptylit  predsudky  starého  Žuchu.  Na- 


cfm  \'raj  lon  dorkuC  času,  juko  hus  klasu,  lebo  vietko  Je  v  ruIuklJ 
Božicli,  a  márnu  sú  záineiy  ľu(l»kč,  je»tU  Ltelo  aoArovtuLvaíd  m| 
ä  vôruu  Božou. 


ročiatkora  tolioto  stolotta  v  tinSoín  bishupiitve  bolo  mnoli9 
ItíiaKov,  ktori  vUčie  mená  malí.  Tak  buli  v  Uim  {•a%¥  kaplÁin  Áitt- 
vrúiiok,  Jnľábuk,  H)],  Orol,  ítudnk,  Slilvik,  h  sAin 
Viíiftl  sa  í)atel,  a  jeho  vuuk.  liiiiir  v  Nemsovoj,   i  .    iJ 

\'Áu  fai-Ar  f>atťfl  br)l  výboruá  dui^a,  Wn  tú  chybo  mal,  i«  n^ 
TPdcl  HU  jaksi  8  kaptiluiiii  xiiiiiaf,  iiatofko,  íc  u  ucho  fd  kftpUat 
tukmcľ  kliľ-kv  podúvali  /  ruky  do  roky.  Vt.  všetci  ffH\iomwltt 
kapUni  v  Nbiiisovoj  svoj  iiovíriat  odbavili,  lú  nukonrs-  (\niAal  m 
k  jtáiiu  í)atlovi  do  Ňeinéovľj  f'adevot,  jako  výpomoL-uý  kapl^Uit  t  j- 
cooporatoľ.  Lež  i  s  týmto  novcdei  sa  pán  íarAr  nljiúco  innoviuU  l 
chcel  ho  mat  od  soba  odstmnoniJbo  a  aahradeu'X  -  :*■  Z  Imi 
príčiny   obrátil  su   listovne   dji  svojho   slryka.    u*  .  rlkin 

ítatlíi,  a  žiadal  bo  o  aovi^bo  kaplána,  dôrazní*  dol' 
„uolo  autem  ľadevet  aut  ullum  e  ^ericro  aviuni" 
rozzlubil  3a  ita  tieto  slovA,   hodil  kapucíum  o  stôl    <■  /'-iil 
ingracuä    eri^a  suum  gonual"    u  aby  jeho   žiailosti  vyUijVLt.    pM.- 
mu  nnvi'ho,  Lieku,  s  ufni^.  jako  vyšiel  pán  farár  D&tôl,  o  tvni  kr«* 
Dika  uútU 

y  Zabinci  u  pána   farára  Elolúbka  boli  na  návitOTe   rovirnllt 
Straka  a  Jaiábck,    majitel    sklenej    buly  v  Soíiťianot^h.     Po   ubc^ 
sedeli  a  pri  ooiiiuj    kávu   páni  kurili  cigary  a  páu  fnnkr  Holú 
pochutnával  i^i  na  ítvojiTJ  fajočke.  V  lom  vošla  stora  ;2a/diiiá,  do 
objeoiať  list  ft  verkou  červenou  peČACou,  z  čoho  dalo  aa  Midilť 
je  to  úradný  dopis. 

Holúbok  otvoril  li8t  a  čítal,  f'áoi  Straka  a  Janlb^k 
list  prečíta.  Ke<f  pán  furár  list  precital,  položil  bo  na  i  i 

a  usmievajúc  sa  prehovoril:   ^ľáni  moji,  dostiineme  kapiaukít.   >e 
/.aáni  ho  síce  osobne,  len  z  toho.  že  predtým  volal  sa  špaček,  dur* 
v^ak  Spácay,  nevdojak  prichodia  uit  na  iin'tef  slorA  iKlKibiJ^bo  oam- 
Ŕovskébu  farára  f)ntla.  písant^  generáluomu  vikárovi  Ďnf'-"      -  '■ 
autom  I*adevet  aut  ullum  e  iíenere  avium.*     Ostatne  .i 
a   jaký  je    vtáčik,    menovití*   čo   sa    plnenia   1 
týka,  —  či  je  horlivý  kňaz  a  či  pomó/o  mi 
na  vinid  Pána.  Krgo  vederewoí" 

Aaí  o  tyideh  piiéiel   pred  fara   vox  a  b  uliu  kaplán   S; 
Pán   farár   Holúbok    prijal   bo  b  nellčeaou   rudogfou  a  a  bra 
Iiiskoii,  privinul  bo  do  n;\ruči«.  pobú/.kal,   bii! 
pľicbyäUuiej,  Čislu  prÍ!:*lľojouej  kaplaiiky,  a  jeho  .  . 

Pri  obede  hovoril   pán  farár:    „Úfam  sft,   braček    tnój,   U  ú 
Hkoľo  privykuele  a  oehudoie   tú^.iC   kí  mestským   životoUi.     My  U 
poveditíUK*  ovžeui  dedioský  život,   budeme  si  /i(  v  ijfhnKU,  ytáiar 
ÍľiiI  ud  svetskt-bo  hluku,  wto  aui  vystavení  n 
jaki':  hná<f  inde  čilialy  by  ua  am  u  uiohly  by  > . 
áim  duáiatn.  čo  vám  kn  p«)hodlíu  načim,  to  mi  dúrtiniQ  poTMÚte- 


fin 


ŽUda-U  si  io  krdy  iniinoi-iadue  vás  žalúdok,  Uk  vám  moja  kouiort 
a  kuchyĎa  sloju  ku  dispostcíi.  Žíiidaiu  hí,  &by  iU*  sa  u  mŕia  dobre 
[(i)i.  jako  doma,  aby  ste  boli  so  mnou  a  ja  s  vami  upnkojnl,  oba 
itliví,  aby  suií*  inolili  oba  /voÍa(:  nľce  quara  honuín,  boniim  et 
inciinduín,  habilan*  fnitr^s,  fnUľC^  in  imuiii.  Oo  sa  jKivinuo.stí  týka, 
budľme  sa  vzájomuf  iiapoiuáhať ;  nit>  ^oin  ieii,  ktoiv  ľád  iiviiTuje 
(archy  na  bedirt  iných,  iiui  nechcem,  aby  8t«  vy  brvmi  dvíhali  za 
íSíikl  a  Ja  za  Tah^í  konoc.  In  omiiibus  charítas  ct  at-qualis  dívisio. 
Predno  si  za  par  duí  odpunúU*,  i/bičku  si  ditjt^  do  poriadku,  po- 
zrit.(^  si  kraj.  iia,š»  okolie,  a  ob/m^iitie  sa  ?>  jioiiiorami  ufl&ej,  dralioii 
krvou  Jí-žiíyi  Krista  vykiipmej  v.uice  rňmt/ 

í'án  kaplán  Spácay,  liioiy  vyzeral  jako  nejaký  .Štucor",  Ŕvihdk, 
slovensky  len  lámal,  saiyricky  sa  iismÍĽvajúc  riekol:  „Ďakujem, 
fotiszLelundó  úr,  ?a  všetku  mi  osveiiétnú  lá»kavoBr^  avšak  pozua- 
menaí  a  iM»ní;>ene  prosiť  musím,  keby  mi  neničili  vykaí,  lebo, 
vedia,  futis/telcndo  úr,  že  kto  vyká,  tou  jo  pansláv;  to  slovo  ,vy* 
je  ilillok,  po  ktorom  sa  ti  näs  |uiusl;'ivi  poznávajú,  n  ja  snadno 
mohol  by  som  ])ri»í  do  podozrenia,  že  I  ju  som  pan^l^v,  keby  som 
im  vykal.  Co  iiťch  Boh  chráni ;  radšej  zomref,  ne/li  stat  ea  pan- 
slávom. To  by  bolo  na  moju  äkodu  a  stalo  by  sa  Istotne  prekážkou 
mojej  budúcej  kaniäry.  Nás  v  seiniiiáiíume  pilne  uposorúovoli  na 
to.  aby  sme  sa  chránili  panslAvov,  Itdio  vraj  to  sú  vlasti  ncbozpeiní 
India-  My  vraj  sme  véetri  L'hri,  lebo  .Ťijemo  v  uhorskej  krajim*.  a 
jako  takí  musíme  byt  uhorskí  vlastenci  a  uhorskú  rec  nadovšetko 
n>iÍovnt.  Každý  Slovák  má  á  muäi  sa  stuf  Uhrom,  tobo  toto  |V0- 
Äidiye  .ejTyst-Híes  ina;:yttr  állatiii  eszme'.  A  tak.  prosím  ponížene, 
keby  mi  neráčili  vykaf.  ani  odo  mňa  to  2iada(,  aby  som  im  ja  ,vy' 
hovoril." 

„l.o  Ra  toho  týliii.  iiiúj  drahý  púu  kapláiíko."  odvetil  pán  farár, 
,tak  im  oeholnc  to  uehpzpt'čm''  .vy*  prpuiiniťm  a  budem  im  hnvorit 
,oni*.  ked  i  Ink  jedno  am  ilruht^  neposkytuje  nám  záruku  vočuOho 
daánúfao  spast^nia.  Nemyslím  vs.tk,  že  by  .Hgysť'^tuí  mujjyar  állami 
esxme^  bol  3e/\é  Kristus  zaloxil  a  apoštolovia  ohlasovali,  a  2e  by 
sme  sa  len  s  pomocou  .ejžvséties  mnjíyar  állami  eszme*  nmhli  do- 
jirat  do  královstva  nebrskt^ho.  Iln  mvsifm  opak  t^iho.  jíe  i  my  Slo- 
váci juku  taki  máme  praro  a  nároky  nii  královslvo  Hožie,  a  že  sa 
ta  í  skutoniť  dostaneme  jako  Slováci,  lebo  ueniysllm,  že  by  míiv 
preto  vytvorení  boli  z  královfttvn  neheskĽho  a  že  ďo  neho  len  Uhri 
môžu  sa  dostal,  .la  zniim  len  toiko,  ;e  Ježiš  Kri&rus  kázal:  ťunte« 
in  uuíversum  mnndum  pruedicatf;  evanveliiim  omnl  t-reaturae,  jako 
í  lo,  že  svAlý  Pavel  ncrohil  rordiel  medri  židom  a  On-kom  a  ani 
cirkev  katolluka  uevytviHii  .Slovákov  zo  svojho  lona,  ŕo  i  sv.  otec 
I<ov  Xill.  verŕ'jne  osvedčil,  ked  vydal  encykliku  ,<ímnde  mnnus', 
V  nejŽ  všetkýttíi  Sluvanov  ndŕhn  sveUi,  a  lak  i  n^s  Slovákov,  ku 
svojim  otcovským  prsiam  privinnje.  chváli  a  požehnáva.  Vyxnáva 
in  1  cirkev  katolícka,  ktorá  v  modtifbe:  ,I)eus,  iinl  per  diversita- 
U*m  lintfuaruu)  universas  geutcs  iu  unum  ovile  conurej^asti'  a  tým 
cii^  -inuórov   vysiela  ď>  rozlii'uýfh    zemŕ.    i  nieiUi    Itidiunoii 

tt  /  v,   Iťbo  tejto  un  dusnom   s^taseni    týchto  právu  tak  zá- 


•76 


leil,  jAko  nft  došnom  spasení  Slovákov,  Nemcov  a  Maďarov.  Os 
pAu  liaitláiiko,  ijui  lieno  (iistinpuit,  beue  docct  Všetky 
v  Uhľácl)  sii  Uhrí  iii  ^enuie,  lebo  vitítni  l)}'vainv  ib  liuniraríi 
non  in  Malária,  pre  ktoré  pomenovanie  Uhorska,  IIiiD^axia,  M 
ani  výrazu  ncmajtí,  lež  volajú  krajinu  ,Maf>varor«zi^:om'.  a  a 
povstal  v  iťb  mozgu  onen  galiiuatiuit,  ie.  ľIiľú  náä  v^ti^ 
ÄlaffaroT  pretvoriť.  I^'ž  in  specio  inšie  je  Mntfar,  SlovAk.  Rus  i 
Srb.  My  všetci  v  UhrAi-h  sine  Uhri  prňve  uk,  jako  kniáý  nb 
v  Amerike  je  Anierikňn,  alebo  vo  évajciarskii  ávajcíar,  pri  ' 
neprc8t!iva  špeciálna  individuálnoäf  Nemca,  Kranťťiza  a  Tali 
ačknívek  je  ka^.dý  Švajčiar.  ínáre  ii  politike  sa  s  nimi  jokiiv 
nebudem;  chconi,  aby  oni  spoločne  so  mnou  bo  /damm  praco 
m  blaho  a  ilui^nt-V  spasenie  naáicb  veriacich,  čo  nech  Je  spobtôé 
lK)le  našiťh  snáh,  oášbo  účinkovania,  a  nech  nám  v  romtu  preds 
vzatí  ľan  Bob  pouiáha." 

Keď  8i  kaplán  sríadil  izbu  a  do  rána  sa  vys[)al,  iáiol  prvil  q- 
situ  urobit  pánu  Káknymn,  obecnómn  notárovi.  Ten  prijal  ho  i  ne- 
obyŕ.ijnon  tadosfou.  Konversácia  íäta  len  niaďarsky  a  tam  p9- 
znaly  sa  neheiovotí    duše  a  skoro    u/avrely    med/i    .****  '      !■ 

priateľstvo,  sľúbiac  si  navzájom,  že  &a  každodenne  «<■:  i 

obcovaC,  vzájomne  .sa  napomábaf.  niif^siu  „patriotizmu*  spoloŕB; 
šíkmi  podporúvat  a  kultúru  niadarákú  pozdvibovaC  bndu. 

Druhá  visita  platila  liaubvogloví,  kam  kapláiui  Bpácaybo  n<4át 
Kákay  ešte  v  ten  istý  deä  osobne  zaviedol  a  preďstavil.  Ranbvaf!i] 
nad  touto  návštevou  bol  veľmi  potešený  a  nabldnul  pAnii  kapláocú 
aby  jeho  lô-ročnú  dcéru  Reginu  a  jej  troch  nilad^ícb  brslov  v  iw. 
ďarčiuo  vyučoval  za  iilu^ný  mesačný  honorir.   Ponev&é  toto  uiMd 
nutie  kaplán  považoval  za  svoju  vlasteneckú  úlobn,  tak  ucbotM 
prijal  a  prisbibil,    že  od  nasUvajúcehn  dňa   xapoŕnaľ    kÄ+i'  '>■  — 
od  4.  do  5.  hodiny  popoludní  jeho  dictky  madarčine  vyuco- 
Mladá   Regina  za  ten   čas   prestrela  čistý   obruŕ  na  -* 
nií'čo   cukľuvŕho   pečiva  a  postavila  na  stôl   i7aAu  čtn 
Iíiinbvogel  i  Tí-egina   lidintive  ponúkali,   aľ)y  gi  páni    /ajoitii  a  a- 
pili;   Raubvogel   duuiesol   karty  u  zahmli  sa  až  do  gn<n.'Mn  v.-,.'r^ 
prvý  raz  kalabrios,   ku  ktorému  potom  kaídý  deij  p' 
fttavil  aa  notárin^,   čo  deii  kalabriasovali,  inlínine  sa  í. 

utvorili  medzi  sebou  priarelský  xpolok,  naniiTeny  pr*  ■ 
rovi  llolúbkovi,  a  ustálili  sa  na  tom.  žo  jako  íj'iMIí> 
opraty  obetných  záležitosti  do  rúk  prevezmú,  int'vabu 
z   niit   vytrhnú   a   blaho    obecm^    svujim    vzájomným   a   *\ 
vplyvom  podpurovat   budú.     ľriateNky   pomer  medxi  nimi  ^ 
na  deú  sa  tužil,  kalabria^s  často  pretiahol  sa  ai  do  polnud,  a 
kaplán,  aby  m  tiemusel  na  určitú  hodmu  na  večeru  uataaovít,  w 
navždy  podakoval  sa  na  ťare  za  vočerii. 

Kaplán   SpAcay   bol   rndom  SHivák,   Hvn  sír. 

rolníckeho  atavu,   jeho  otec  volal  sa  Ján   ŕpacti    ,  

rodená  Sirnádková.   vychovaný  véak  na  nuvouiudovcb   niii 
(ich  gymnáfiiacb  a  v  podobnom  kriiľ:skoni  seminári,  kde  mA>> 
mvtiku  sa  študentom  í  buhusluvcom  do   bluvy,  stul  sa  , Ma  1.1: 


r*- 


^ 


«T9 


a  iim  Devcrll,  že  vIbsídc  je  a  inal  by  b;ť  Slovákom,  lebo  otec  a 
uititka  neznali  slovfí^ka  m&ifaľ-iky,  boli  púctivl  Klovenekí  roliiíci  a 
nezuall  inej  reči  nkrem  stoveiitikej. 

SloTensky  vedel  tolko,  kolko  vie  ksidý,  kto  8a  20  slorcnskej 
luateie  imrodf,  kulko  zná  každý  kuôiš,  éu  by  ani  čitňí  a  jiisat  iit- 
vedel.  O  BpnUiK-j  litĽníiiK'j  luluve  a  spíslio  piln  kiiptáti  iiĽiiial  aui 
pocliopD,  ved,  Hože.  jnk<:iv  nemal  v  ruke  ani  slovťimkitj  kuíhy,  ani 
ncčil&l,  ani  C'ltat  nesmel,  lebo  v  seniiniiii  bolo  pifsne  /akdxano 
slovenskú  kniŕ.kii,  a  čo  by  to  bol  9Ám  katochisinus  alebo  hv.  ľlsmo, 
do  ľuky  vyiaŕ.  Kto  liy  s:i  bol  v  semini^ri  opovážil  nlovenskii  knihu 
óltaí.  tákt'lin  hneif  Uv/.  milasidenstva  z  ústavu  vylúčili.  Nie  iHv,  že 
keď  Spiíťayho  í-nliuovali,  že  tento  slovenčinu  len  lámal,  ustnvjŕnu 
sa  zajikal,  ,izLkar,  inatrtirskó  slová  a  výrazy  miešal  a  muifaťské 
sady  upolreboval,  že  sa  jubo  reč  mobla  viacej  „volapukn**  podobťif, 
nežii  slovenčine.  Vwl  ani  „Verím  v  Boha"  neznal  slovensky  na- 
2pamil(.  O  materiálnej  i  duševnej  binde,  o  potrebách  utisknuU^bo 
slovenského  národa  t^in  menej  mal  nejaký  pochop 

Ke<f  kaplán  prvý  raz  kázal,  pán  ŕanfr  pred  kázňou  upomenul 
ho,  aby  po  kár.oi  oznámil  farníkom,  že  v  tomto  týždni  máme  sacbt^ 
dni  iqnalenibor).  Vo  (až.ko  a  jak-lak  lámiino  prednesenej  kázni, 
ktorú  iiabifloval  sa  x  takrečoiiého  ^faiilencera"  v  matrarskej  pô- 
vodine tlačených  kázní,  oznamuje  kaplán:  „Dávam  na  vedomio  (to 
vdm  nebol  by  za  celý  svet  vyslovil),  že  v  tomto  týždni  munie  — •, 
tu  sa  xastavíl,  lebn  nijako  nevedel  su  rozpamiitaf.  jako  povio  sa 
(luniember  po  slovensky;  opakoval  teda  celú  votu:  „l>ávam  na  vo- 
domie,  že  v  tomto  týždni  máme  — •  a  z  johu  úst  vyhŕklo:  ,trí 
piatkv". 

í*ľa  úradn  a  povniania  bnl  kaplán  povinný  v  Ŕkole  iiáboieu^tvo 
predniišaf.  ktnni  úlohu  predty'm  v  škole  svedomité  knnol  p;in  farár 
8  pouiocou  učitcia  lilatioia.  Kaplán,  príjdúo  do  škidy,  počal  kiite* 
chiamua  uiatfarsky  vysvetTovat.  Nunirzel  sa  vetinc,  kecf  zkúsil,  i» 
dietky  norozninia  ani  »lova  luadarsky.  ľo<^tl  učit  a  jaknsi  natĺkol 
ita  do  hlavy,  že  sa  naučili  m.tifarsky  preželmaC  a  za  tým  „Otée 
uAÄ",  BZdraviis"  a  „Sláva  Otí-u"  luatŕarsky  vyrecitovaí. 

Kerl  /kusil,  že  vyučovanie  náboženstva  bez  znalosti  maJarskej 
reči  nijak<^  nejde  a  dietky  pochopiť  uem6žu,  umienil  si  nauŕiC 
dictky  |Ki  maifureky.  Cítil,  že  týinťt  ťieíoín  je  oevyhnnlelne  po- 
trebná ^óvoila",  v  nejž  by  sa  dietky  od  tretiehn  roku  počínajúc 
niiutarsky  hovoriť  nauOiiy  a  tak  pripravení  snadnej.šie  by  chápaly 
v  niuifaičiue  í  ostalné  predmety  i  hunio  náboženstvo,  keif  sa  do 
olenifutunej  skuly  dosUiuú.  Predbežne,  aby  kolko-tolko  inadaraky 
Ita  uaučily.  aby  naučenie  sfainosimsitetnej  reči  snudnejšie  jiln  a  za 
hračku  dietkam  slúžilo,  nuiieuil  si,  že  ich  najprv  hravým  spôsobom 
Dazpaniät  nnučl  madarskýni  slovám.  Týui  cii-Iom,  aby  nmly  copiam 
verbiiľuui,  složil  i>!MV('ii8ko-niuiriLi-?ký  .<fluvnlk  in  furuia  Ľadenliarum. 
Tento  pučínal  sa  takto: 

K(*rdt*s  jŕ  ot:Í/.ka, 
kolbáaz  Ju  ktobiiáka; 


ARO 


fthlak,  to  je  oblok, 
a  abrak  je  ubrok. 

Szaluiina  fílaiiina, 
iimluu  je  maliiiu; 
kláštor,  l»  je  klaslľoín, 
ň  flajsteľ  je  flastroiii. 

IiisUluk  JH  prutsfiii, 
kusK^ilok  je  kosili); 
biigii,  tu  je  basa, 
n  maiac  jo  prasa. 

Straka,  to  je  suirka, 
strakary  je  tarka, 
{raratliosoiu  ntjčák, 
a  Ga1ŕ!Óc  je  FrajAták. 

Okrem  takýchto  kadencii  vyuč<tvnl  kaplán  ši; 

ski^iitii  «pcvu;  učil  ich  iiiaďarskýiii  uitpcvuiu  a 

j>osntčkäin,   ako  iia  pr. :    „Kz  az  én  szeretóiu.   ee  a  pld  torna'' 

alebo:  ^A  szereleiii,  a  ezereleiu^  a  fizoroleni  tíťiHH  verem*. 

Také  piesne  iiilKfle;it  ftkoro  sa  naučila.  Milý,  yvwif  hlitxxk  (l«tf| 
uspósohouf  bol  k  tomu,  že  v  speve  inoiily  aa  í  ; 
slúžil  im  za  hračku  a  inilô  vyrazenie,  a  rlomov  doi 
si  opakovaly   piesne,  tak  že  matky   neraz  ich  zahhakly,   aliy 
ticho,  aby  v  ékole  radšej  učily  sa  nábo/ným  kreslanskvm  pi« 
ktorým  i  ony   mnhly   by   porozuinet.   čo  by  vraj  stú/ílo   ku 
sláve  Hnžej. 

Po  §kole  šiel  kaplán  k  notárovi,   rozprával  mu  o  tsíkrtVa^ft^ 
vyučovania  nábožODstva  u  maďarčiny,  o  tuposti  dielok  a  ue\ 
Duj  potrebe  ^úvody^.  Notár  Kákay  dómzno  prisvcNlčoval  a  u> 
že  to  sta(  Ha  musí,  k  louni  však   načim,  aby  pri  najblíiž^j   Tolbtl 
soítadili  rychtára  a  olypcných  liradnŕch.  aby  mieslo  rjr'  * 
a  jeho    liradnych    pomocníkov    nastiipili    scbopnejiSí  a 
údoviíi,    ktorí  vcileli  by  sa  za  vec   zaujať,   lebo  vraj  no  A  . 
U^rajáim  celyin   úradom,    ktnri  sú  ^chmpúni"  a  klí>rych  í-.' 
lúbok  na  oprátke  drží,   to  sotva  pôjde.    Naŕim  vraj  pri  ti. 
volbe  r>'cbrára  a  úradu  napred  týchto  svrliiiút  a  do  úndu  i- 
takých,    ktorí  zaujuni  sa  za  svätú  vec.    Načim,   aby  pri  iiajM 
voríif  /a  rydilJii-a  vyvidi'uy  bol  Haiitivo^el  a  osiainí  úradní,  ktoíí 
ako  najsúcejMch  lULubvo-^el  nuvrline. 

Tento  návrh  velice  sa  rúbíl  kaplánovi. 

Večer  našlo  sa  trifoljum,   ako   obyčajne,    p^i 
vernej  konlVrencii  pľetria.sala  sa  /.rlle/itosí  nádejix 
i  nabidnulá   bola    ÍÍJiubvoF^lnvi    hodnnsE    níhtiira.     (>: 
ochotne   prijal,    stiivbii   novej    pôvody"    vÄeino/iic   pu<t 
slúbit.  llued  >>kle|>ati  i  kandidačnú  listinu  budúcich  útm 
tvorením  vj^etkVch  dni^aviidnyĽh.  Do  novtVio  úradu  tuuli  .»u  mx  o 
vrhu   tUubvugía   dostat  samí  od  neho  Kávislt   rudia,   ktorí  v  jcktj 


681 


dielni  metly  rohili,  jemu  drovcof  n  intf  tovar  oddávali,  u  neho 
pAleiK'  „na  bmdu"  kupuvnii  a  u  neho  kí  po  krky  zntUíoní  boli. 
Títo  vk'toi  iivoňli  2  milosti  Iíjinbvoŕíla,  holi  zväŕsa  korliclt  n  luiiia 
nt»p(.>riH(liiohi>  života.  Medi:!  Ivcbtíi  monuvitp  [mtiili  ?!t)VÍnoc,  Cbvasta, 
Zuzkiii,  épa<;iir,  Cbocblač  u  šviuičuu,  kturt  všetci  dostali  sa  do 
kaudidacnej  iiittiny. 

(►  iľolom  komplote  aui  pi  n  farár  Holúbok,  nni  mhtJir  Žucba, 
aoi  liľaduí  uomsiii  tušenia.  Do  času,  kým  iiastaue  uová  volba  nťhtira 
A  liradnyi.-h.  simjťiici  n^t^illli  sa  na  Uiin.  ab_v  IíaiibvoĽcl  Bvojich 
Iiľivržťiicov  iiultvitt'  iiluuUiil,  pričom  k  volíte  pôdu  prípnivovat 
zaviazal  ha  i  kaptiin  Sfiácay,  i  notár  KAkar.  ľešíli  mi  tomu.  ití 
Ilaubvogtíl  tni  tivojicb  [mli  vždy  po  ruko,  kŕm  v&6^iua  mol^ských 
občanov  a  voliŕov,  klur!  sú  piivržcncami  {uUta  farára  Holúbka, 
v  yAujnio  sklt'ndrfíkťbo  obrljodu  níztiúsenrt  jo  po  svetfl,  a  priive  lí, 
ktorí  t»y  líftubvotílovcuui  mohli  robif  |)rekdžku,  i  po  čas  rcs^iaunii-ift 
hiidii  vxdiulriií  od  douinva.  \  m^prirniritiiisti  vraj  týchto  budú  prí- 
vr/oiicí  líaubvoyla  pdiroinailn  a  vo  váčšino  a  lak  vraj  môte  lat 
váoikn  jako  po  maele.  ľomnáč  pnlve  v  tomto  ŕaso  umrol  ndailSI 
rychtAi-  Uákrt.  tak  na  uprázdnonó  mícsio  jeho  ustanovili  dosadit 
jf^oviuca.  Kaiididučiiil  listíua  spojonoov  znola  t^du  takto:  rychtár 
Ií  ■  "    podrychulr  /iivíuím.',  prfí^a/ul  ^vant'ara  a  Tlivasta.     Na- 

čni li'.nale  pôdu  i>ľÍpnivovat,  rrdičov  pnliromado  a  ,iia  nio- 

tÚKkíť'  dr/ať,  čo  vraj  pán  tíanbvofíťl  o  notáritiá  Kakay  najlepMe 
UovBdú.  V  ducliu  i)Otošeni,  po-iilnenl,  pripili  si  vzAjoninc  na  zdravte, 
HR  zdar  budúcej  reňtaurátic.  Treli  kí  ruky  od  radosti,  podávali  a 
^tisk.-di  ai  ich.  potom  ftadlt  si  ku  kartám  a  hrali  a/  d<i  pozdnej  nnci 
kalabríaii.  Ivajdiiuovi  i  notárovi  li:iubvoiu;ol  vflkodušuo  doprial  znač- 
iitfjáiu  poňu/itú  vyliru. 


-«• 


Koreň  a  výhonky. 

Nar«ll>  od  Svttotára  Ilurtuma   VqjfíHtkého. 
(PokntĹ-ovftoIc.) 


IX. 

MlcHaiiá  1u\rku« 

uk'ii.antná  dáma  poiila  k  dverám  domu  smelým,  poepctiným 
Icmkom,  jako  olivAUme  po  dlbom  rouldcenl  k  dnbrp  známym  a 
drahým  miestam.  ŠiiokV  zilvoj,  jemný  jako  puoli,  zakrýval  joj  tvAr» 
'  roziuiluuú.  Tenunkými  čipôčkamí  závuja  josalj  sa  volké, 
■  1. 
Ján  l»rpvanskv,  rozjarený,  vfiselý  vybehni  pred  dvore  v  ÚRtroly 
íorému,  tií  uečakauLhnu  hosfoví.  Scrvietku  mu  e»tv  lentiala  /pod 
unikli,  najf'ho  dobn*j  tvári  bol  výraz  dohroduÄneJ  /dvoi11<t*tÍ. . . 


«8fl 


Tľfď  i  ftáin  ten  Ĺ  JAzcručho  pukla,  hovorila  tvár  jcbo,  í  tfU  piii 

Iirivítam  u  poliostíni  na  Júna. 

Dáma,  uvidiac  lio.  zrýľblila  krok,  pntoin  prontn  puMÍU  « 
beliu,  rozovrela  ľamen.1,  odhodiac  pritom  zntčne  fajuÝ  zAvoj  a 
Bkokoni  ])tt(lla  mu  ckolo  linlla  tuk  silno,  čo  bu  zpÄĹil. 

V  izbe  zbadali,   čo  äa  stalo,   pi-v  než  sám  Drevant^iy.    W 
poodiikočilí  od  oblokov  a  posadali  si  na  starú  miosia.    llcbojif 
stjtla,  boHtia  obzerali  dníh  drubii. . .    Uárimka  nevydr^aU. . .  janl 
ju  svrbel,  iiHla  palily. 

„I.eiióiu...   verubože  Lenóra!    ľekný  graUilaul!  Úbohý  Jia'^ 

Drevanský  nemo,  jako  sttp  &t&l  a  pľijfnial  iitďné  bozky  aa 
líca...  Sorvii'tka  padla  mu  k  nuhAui. 

„Acli,  duša,  jak  výborne  vyKorAÔ!  Tyg"  nii  krásay,  zmlidait^* 
A  kdi!  811  na^e  milé  delí?"  Hna  konečne  pustila  mnžia  a  prilirÚi 
k  devám,  ktoré  stály  u  schodov  a  8  nstrašenjmi  očami  UraUcIv  *^ 
nežnú  scénu. 

„Tos'  ty.   Marí  —  jaká   velká  —  celá   uťvi»fit*  - 
hercpinkl,  .luliô  —  p(»ít<»,  deri  moje.  na  niaterin-^kó 
to  radusd"  Scbvátila  obe  devy  za  ruky.  Ony  nuv.l   i   k 
a  bo/kaly    iniicoclic   ruky.    ona  svoje  jeniuo   (Klli-'ť-t 
k  sebe,  raz  bl.idía<:  nu  Slárin,  nur.  na  Jiiliti.     Oči  kn 
akvuly  ba  Hl/.ami.     Jej  hlas  bol  mäkký  a  pritum  ^'šcli 
6  faJDOu  modulilcion  a  intonáciou.    /a  iiou  z  voza  t} 
Nemka  a  zostala  stáC  u  voza. 

„Chrela  som   teleK'ľňťovať  o  svojom    príchode    pSrfi   ?  PnhT* 
pokračovala,    obľátíac  sa  viac  k  inii;íovi,    „ale   reku  i 
prekvapím  práve  na  tvoje  meniny,  btdúbok. . .  Naschv  ■ 
esto  deň  u  baruocssy  Kmi'ie  —  práve  na  Jána  iloi . 
som.     Ilnroiiessa  bola   tak  dobrá,   duša,   čírt'  zlato  —  i 
dala  až  sem.  Apprupoa  —  nenuLs  drolniťi  —  koťlŔovi  n  ^ 
Len  do  sieueľ*    zavolala  na  sluhov,   ktorí  tí'perili  o 

„len  do  siene  —  veií  uvidíme,  jako  ďalej...  Môj  co;,.  : ^, 

v  Kiihani,  bude  trtíha  Lti  ponlaC  dva  vozy.  holúbok,  a  tn  Ha 
mám  tam  surprlsy  i  pie  teba  i  pre  doti ..."  Ona  printiipíla 
k  mužovi  a  hladcla  mu  ä  úamevom  do  tváre. 

Tľápno  bolo  pozref  na  ti>hot4>  sítnŕho  muža.  ~ 
potom  uahŕhil  Ha,   omráčený  prddum  slov,  k^Jrú  ...  .:■;. 
z  jej   úst,  omámený   parfymom.    ktorým  od  iwj  vt&lo,  a 
mlunnou   silon   žtmskej    krásy,     Kenora   bida  z  tých    ttÍQD<,!i<ii 
knlxavfc,    výškou  do.saliovala  temer  um^^'t.    niie.rui)  plná     rnk 
poliyliy   boly   ešte    vo(n^.    mlaflistv*^     Ona   bí»vonÍa 
s  prívesom  nemeckých  fnls  a  slov,  no  dost  plynno,  pr;j    ■ 
roliovským.  Trápny  dojem,  ktorý  pieds^i  ueiitohla  uccittt  uk 
žena,  nevidela.   ne«iHJznrovala;  i:ím  v:u-ŕmi  niintul  mi  J-    *-■ 
Itodnejňou  sUWaJn  sa  ouu,  tým  hustejšie  padnly,  jako  I  - 
tým  sladAiu  inoduhiciu  prijímal  jej  hlas,  naoziú  leuomumuiuy 
a  zvučností. 

Jako  malá  kráfovna  vtiahla  do  jedálne,  vedúc  mnja  i* 


MS 


Tani  všetko  povstalu  so  stolcov,  len  fUrusfca  xostala  sodeC,  no  kf- 
Tula  hlavou  a  utiuievala  sa  |iľlJ6mue. , . 

„hrohí  liostia,  drahi  hostial"  zavolA  Lenórn  po  nemecky,  Jak 
nula  som,  že  sto  dali  ôíSÍ  mujmu  uiužovi!. . .  Noiáčto  sa  uuuraC. . . 
lea  J.ilrj.*'  Oiiii  išla  rovno  k  ILirusko,  sadb  k  imj.  dajúc  jej  uóaiui 
DA  ziniiiiosf,  že  všľtko  i)i>choj)tiJH.  že  sú  hostia  u?,  trocha  vojyaivut, 
ití  b>  Liolu  na  čase,  aby  sa  d.liiiy  utíahly.  KAiuska  s  äutiiotoni 
bodvähiiych  šiat,  s  praskotom  stolca  vstala,  Cažko  vydýchla  po  takej 
práci  i  vzala  l<cnóru  za  runeao. 

„iiozbročali  !>a  jnko  ludiAui/  riekla  fUruska,  ^a  toho  dymu 
naruliili  jakn  v  kumim-...  Clilapinou  páchiio...  ['oďme...  ach, 
tak  dávno  sme  sa  nevideli!  Chvalaboha,  si  zdravil  u  drlecua. 
Poďme.* 

Pánív  vyšlý. 

Játi  Drevansky,  celý  skolniiiiiteiiv,  tí'iiier  behom  ušiel  t  jedálne, 
rýchlym  krukom  prebehol  záhradu,  mostík,  a  sám  nevediac  jakým 
spóiioliom.  OĽtntil  sa  v  mieáaDom  lesíku  za  Lipovkou,  v  ktorom 
prežil  lufko  trápuycii  hodín,  kod  uahruulo  aa  uaíiho  otufiué,  za- 
hanbujúce rodinné  iieštastie.  T  teníz  hndll  i^a  na  trávnili,  niediíí 
bujnt^  bivzy-  .Škoda,  že  to  nie  hu^tá  bučina,  stiona,  potemnistá," 
dumal,  ^tAio  brezina  pripúéfa  primnoho  svetla:  načo  mu  je  Bvetlo, 
načo  veselý  pohyb  útlych  lístkov,  uaco  jas  bielych,  Štíhlych  stvolov 
brezovvL-h?  A  eóte  t^m  tá  uKÍka!  Vrtia  sa  jej  tlsjtky  na  dlhých 
stopkách,  nevydávajú)'  najmenšieho  šumu." 

,Čo  rohit."  myslel  rfalej,  „čo  si  počať,  čo  sa  stalo  razom  s  ním, 
3  deími,  s  celým  domom?  Dom  jeho  premenil  sa  jako  čarovným 
prntODi  udľctý,  celá  jeho  suďba  urobila  skiarg  a  vyšmarila  ho 
K  priamej  ce^sty,  po  ktorej  počal  ísi  lak  bexpečne.  A  keby  len  síl 
bolo,  sprotivit  sa.  sil  k  Iwju.  Jaký  boj?  S  kým  bojoval?  Nie,  treba 
napät  pnslednŕ  gjly.  'I>eba  broiuom  vrn/if  do  domn,  rozohnaí  cu- 
dzích, pi'Sadit  bludniru  do  barónskcho  voza,  pošíbat  kone,  aby  jnko 
vietor  vvtrhly  zjebu  f-čisteiiOlio,  ni'viunýnii  by{iio>ťau)i  zo  š  lac  h  tom'- h  o 
domu.  Jaký  nenad.  jaký  šk.mdál...  Nadrntý  Dúnna^el,  protivná 
RAruska,  ktonl  tušfui  pomáhala  Lenure  pri  jej  ilid>n>dnižst\'ách , . . 
iluu8ný  záplaty...  Jako  som  to  len  mohol  trpet,  n  ošte  cltiC  sa 
dobre,  pií,  veselil  sa,  traktovať?.,.  Nie,  už  je  dost  Uoľo  sa, 
Jane  —  veif  hí  nni/,  si  vo  svojom." 

í)ľRvanský,  jakn  vObec  ludia  slabí  charakterom,  v  mysli  na- 
hňtal  si  celú  procedúru,  jako  hned  hromom  vpáli  do  domn,  jako 
zatvvc  hlasom  turím,  jako  trinsť  sa  Imde  v.^etko...  Vyskočil  na 
rovnŕ  noby,  odbunil  jednou  rukou  mohutnú  ratolesť  9  brezy,  jako  by 
to  ho!  (eriky  prutik.  Nálile  v/pružonie  íysickej  sily  obodrilo  ho, 
ď  '.iT.  Odhodil  ulumeuú  ratolesť  a  podiel,  hotový, 

jai.  lis,  očistiť  dom  svoj... 

Na  uzunkom  chodmčkii,  jako  by  bola  zo  zeme  vyráatla^  ätála 
pred  mm  Lenóra.  Ona  už  t>nia  uspela  /auu^nif  cenťoviié  šaty  »  ole> 
pintnou,  pfllodomňcou  a  poloBiioločenskou  toalettou,  ktorá  zvýiila 
jťj  pôvaby.  Ona  Eílála  pred  ním,  ní  nie  uko  Ictárovua.  vtrhnuvftia  do 
Zlikutmčhu  majetku,    du  hŕby  piek^apĽaých  dvoraulnov,  ale 


flR4 


ako  kľtUna^  vcTkyin  neMastim  do  xeme  iinti^ená  imtn^  Ko  f 
bol  (Sžío  nmiuinnTiy  vzdor. . . 

„Velini  cuilujem  sa,  iiiadain/  riekol  dosC  tvniyin  hla»om.  J 
Y.-'ttii  n^pndlu  ľftzoni  iu-pukojt(  môj  doni...  Vy  Ratiii  dobre  riťtc 
voíkiŕmi  obetami  /adova^íl  srnn  kÍ  iiii(<r...  a  som  ■■-•-'  * 
tu  mu  Kollml  bins  a  no  /Ainumlal    ŕosi    nosruzu' 
mu  nnpadlo,  f.c  zaumienil  si  pod  breKaitii  inipon()Vi:tT 
Itlasoui.   jatio  si  uuiioiiil.     pAno.  áno,"  pokničova!    >i 
„nie  jtí  viuu  va&u  dosť  velkíi?    l'ľeé  s  ni'ú!"     ľ* 
točne  zarevftl,  a  pruvifin  ramonom  zakryl  si  Ivár,    ^  .- 
požiari,  kryjúc  uéi  pred  pálou. 

V  tom  pOĽltil,  jnko  sa  nkolo  jeho  iiúli  ovinutú  je.}  ' - 
hodila  m  mu  k  nohám,  luvnn  ovinula  jfibo  kolená.    . 
k  jeho  prsiam.    A  taký  HrdcjlMumy,  UK^lavy  pln." 
jakV  JAu  nikdy  nepočul,  ba  ani  len  o  možnosti  i  ■ 
nechyroval.     Slová  a   p1ai\   tĺkanie   n   stony...     •tako    djum 
dušu  rozrývajúca   hudba,    prektá^na.    ale  súčasne   mučjlern,,-1 
zuoelo  to  krásnym    lesíkom.    Jej  nahor  ohrát«nA  tvAr  i 
ztratila  krásu,   iiosvništila  sa.  len  slzy  nie  kvapkami,  ak-  i.rna.L 
tickly  jej  ladnými  lícami.   íiilzunii  joj  velké  ori  iiab\Iy  bti±&ku,  ui 
zdaly  sa  i'kl(\  viiŕšiu. 

.I.iu  [)ľevnn»ky  uíu  hrubú  nitolesC,  ani  tenký  prútik  odnil  If 
odtrhni  -io  srľomn!  7.  pŕs  i  mmien  uletela  sila,  od  ledva  ie  wšrm 
sa  ua  nohách. 

„Nektač,   pre  Boha,   vstaAl"    riekol,   u&ie   vždy   raraunoti 
Ĺieitujúc  .*4i  lv.-iľ,  jako  pred  pálou  pn^iaru.  „Vleá,  io  inó  nemLCUb 
Sama  si  chcela.  Tvoja  vôfa  stala  sa..." 

So  slová  jeho  ona  nepočula,  lebo  sama  neprestala  liovorU  ',,. 
Iikavi^m  plaéom,  a  sl/y  nepiestalv  ticcf.     Jej  ruka  ua  jebo  preijke 
triasla  sa,  a  lavica  až  do  bôľu  tiäla  jeho  nohy. 

„VKtaň,*'  riekol  u  pncal  ju  pripuiliifmat.   Ale  jaK 
centy  a  centy,  jeho    ináč    luocnij    ramená   neboly  v  -'s..    , 
xdvihDÚf. 

„Najprv  odpnsf  a  vňctko  zabudni  I  Váetko,  vSctko..   " 

,,Y»t4U),  vstaň!"    rýchlo  jedno  /a  drnhiŕm,  citnýin,    p 
blahom  zavolal,  a  opát  pokúail  sa  nlvihniit  jn,    najtndc  u 
silou. . . 

.Odpusíl" 

Toto  slovu  vykríkla  tak^m  prenikavým,  prítoiii  s!adk( 
hlasom,  že  išiel  naozaj  k  srdcu. 

^Odpúšťam,  hm  vsiuŕi.  pre  Boha...  takto  ma  umoríš...' 

Ale  ona  uevstávahí,    držiac   c.štc   vždy  jeho   nolu    í'il.i 
t&ch...  Krásne  jej  prsia  dmiily  sa,  on  cíUI  kh  tep! 

„Zabudni !"  zavolala  tým  istým  Idasnm,  a  ' 
aíz  vyhŕkol  jej  z  učú.  Slzy  padaly  dolu  okrúhli" 
D.-bobnú  >-núni  krásnych  periel. 

„/abuduem/  jaiío  tsuctjesttuu  povituaný  ňekol  úbohjf  U 

.Všetko,  vôctko!" 


ess 


.Viotka!"  potvrdil  Dmvanuky.  Lťnói*a  vví^kučila  a  sovrela  lio 
ňn  svojho  honirrhn  uilntrMa.  Sl/.y  vkU*  tiľkly,  a!o  tvár  sa  iiž  usmie- 
valit  Jftko  mladi,  silno  ošttí  /.alúbuul  maiuulm  v  prvňli  lueiluvÝĽli 
tyždíiúcb,  imdli  ilú  Uúvy.  t>iia  drMlii  jolio  hlAvu  u  liliidiln  bo  )iu 
tv&rí.  Ján  HS&I  do  »ebu  |ilii>tiii  dú^kiiaii  vôŕiij  jt^j  usobnusli,  jej 
knUnycIi  vlasuv.  Kouečite  piecituul  z  prvého  otmlmeuia. .. 

„A  ty  slutiujeíi?'  riekol  jej,  hladiaĽ  do  jej  sladkých  očú. 

,VÄetkoI  ll*»b,  čo  cliocS  än  mnuu!  Som  tvojou [■" 

. Vstaň, "  riekol  podivili:  „treba  predäu  ukázut  sa  hosioiu... 
Ved  i  moji. .," 

I>ruvanský  bol  v  straánjcb  rozpakoch...  No  vxuiužU  sa  a  po- 
^icl.  Itobovci  boli  u^li,  strudnp  urazcDl,  s  uadávkanii  a  hiváením. 
R^ruítka  drdrulu,  sadajik  ílo  hričkr :  „Á  |irnd»a  je  luii  pohchajkn, 
svoloiii  vynirskaná  latua...  Odboíme  jako  div:\  u  mŕia  opu&tl  tiH 
díváni. . .   Sticľbal"' 

pJtMluy  ruby  horko-laiku  sliedil,  dmUé  mu  Darustú,"  riekol 
f>úiinatJ:e]  k  éájtlatymu,  ked  ich  voz  vjach;il  do  laiy  ItybkoVĽJ,  kdo 
malo  byt  pokracovauio  bodovaula  s  iiovybiiutnou  ferblou. 

X.  Metaiuorfúsii. 

Koxpŕchlo  sa  všetko;  ui  s  príchodom  nečakanej  domácej  paoej, 
ci  len  nečakaného  hosfa,  rozbulila  sa  spoinčnost  jako  klavír,  ktoľý 
nezručni  nosiči  pustili  na  tvrdú  dlažbu  ulice.  Struny  boly  celé.  alo 
udiali  ulGlt*l.  Každý  čleu  spolučuo»tÍ  cftil,  že  je  na  nepravom  mic-älu, 
Ui  všetko  jedno,  či  návrat  Kcnóiy  bol  milým  či  utuiilým  prekvape- 
DÍm.  H\va  tak,  /f  celá  velká  flpuluáiost  baví  ý^a  /.&  slolnin,  lebo 
na  výlete,  poživa  Iti  len  ludskytu  bytiioKtatu  r-hánm  slast  äpnlučen- 
ttkého  žitia.  Xo  príde  niekto,  stíi\d  aoÍ  uie  že  by  ueniUideny,  let^j 
nebezpečný,  ale  asníití  len  Ijihustajný,  nevediaci  sa  vpravit  do  víe- 
obe.cnej  harmónie  spoločnosti  —  a  iliuetr  ro,  čo  bolo  v  s|H>ločcn- 
skoni  spohiliytl  ttlnstm^  prijemne,  razom  uletí;  ^.iadna  námaha 
hoHtitela  alebo  iná<!e  zručných  ziibavníkov  nie  je  v  stave  rozdiichaC 
pobavený  plameä  dobrej  vulo.  Xálada,  niečo  luťoiumeuäunibihfl, 
vytratí  sa.  Tuk  kvapknii  octa  sekne  sa  celý  čber  mlieka. 

A  k  tomu  pľi^lu  ešte,  zi?  .spuločnost  zostala  bez  doniácich,  jako 
m  bes  matky.  Za  Kohovaumi.  ktorých  doslovne  nik  nevyprcvadil, 
odobrala  sa  i  rodina,  trebiirs  Lenoia^  celá  oitivená,  jasná,  premohla 
etarti  nt*cliul  k  ^sedliackej  .sberbe"  a  zdržiavala  ich  všemožne.  Vctí 
je  pohoda  ^ir.iln,  noc  teplá,  ona  m  tak  ihlvnti  nevidela  príbuzných 
drahého  Jána  t  Jako  pute;tila  ju  ich  milá  návšteva!  Jak  milá  ju 
Anička  —  mohla  by  zoslaí,  aby  drahým  deíom  nebolo  clivo...  No 
nič  nupomáhalu.  Sám  Jáu  bol  jako  ztrulený.  behal  po  Izbách,  od- 
povedal  krivo  na  otázky.  Slnko  /.upadlo,  ke(f  dva  vocy  líahly  z  Korlč' 
néhíi  k  Uohovu.  Lipovsky  h  Mirhalom  a  Durkura  —  Anička  sedela 
pri  koľiíiovi,  Vrábeí  subľ.il  Kladn>>h()  s  doktonim.  Tí  dvaja  vlastne 
ani  itovt^delí,  čo  rohí  sa  okulo  nich.  V  záhrade  í  pri  obeJo  jetiným 
pnidom  i&ia  ich  poetickn- vedecká  bĽseda;  ich  m^mýlily  aui  spevy, 
Aoi  hádky,  ani  nečakaný  prfi^hod  Lenóry.    Sadajúc  na  voXf  neprc' 


«8« 


Btali  polohUsne,  no  pri  tnm  horlivo  díApatovnC.    Na  vozo  dali 
lironindy   šediví'   Iilavy.   a  Vníhct  už  |n>  líoliní  p   ' 
iiýdi  slov,  ktorým  iieinzumel.  IVe?ili  Imli  na  filosi-;. 
siiiv  vo  svojej  luiilivo«ti  tvrdil,  že  Hepel  bol  du.-nii  vi;. 
preto  bo  Nemci  menej  ro/nmeli  a  rozumia  neä  Slnvia 
velkii   íkolu  T  Kusltn  i  u  nls.    8táva  m,  hovoi-íl  Ao 
Plienka  jedoobo   plemena   nAlindou   nájde  si  v^rii/-  t  >->n' 
ii;ir()(la.     roziniijeme  tn  t  v  hii(l)»e;    ňu  príklad    nf<ni<'i*k9t    melt 
piesne  „Kto  xa  pravdu  horí",    Nemcom   siioinpo"'  ''^ujaU 

lak  11  Nemcov  jnko  u  Slovákov,    lebo  je  v  nej    m  v   uie 

meckrl,  ale  slavianska.     TaV  Sokrates  nebol  duMu  ^írék,    ale  lad,] 
alebo  smiJ  ešt«  lepšie  stJiľo?,<'lkoui)y  Hebrej...    Moa  loli  r«kami  Aj 
uiVrudanii,  ona  je  to  večné  a  zostávajúce,  kde  nájde  v^iru,  je 
hodou. 

Mirko  nevf^lcl  odtrbntif  na  od  Krásneho  dnmu^  tn>hilr<>  h>ii 
rmúteny  vŽHtkýin,  ro  videl  a  xaiil.    Mlcián  bo  márne 
Dn  KrAlovú  pn^eklií  ÍXhinngia.  ľravdn,  on  nemnbol  zi:     ,  .    . 
8A  V  duši  ťibohOho  Mim.  No  na  druh.f  deú  Mel  k  otcovi. 

Kri^sny  dom  spustnul,  onemel,  vzdor  tomu,  že  vrAliU  sa  dMlI 
tak  živá  a  skvtica  ha  dúnia...    Deti  ľo/,bobly  sa  po  kútu'b,  TiE 
gtala  mi  neviiliteínou,  len  tthižky  sbernlv  so  stnluv  riad  a  poK 
opulentaej    hostiny.     Lenóra  utiahla  sa  án  spalne,   ie  JQ  pocl 
stravná   migréna.     Drevariský  sedel  vo  svojom    kabinete  a  xabi 
sa  v  tažkíi  duinu.  Marue  tešil  bo  bol  Mirko,  ktorý  s^m  pnifíi-itif 
a  nenachiid/Jil  útechy.  Jilnovi  nabehla  husia  koža  a  vnútoi: 
bôI  lomcuval  ním,  kerf  pomyslel  si  na  to,  ŕu  stalo  ^a  behoto  pi 
v  uiieianoin   lesíku.     Hneval  aa,   i^e  dom  jeho,   tak  dlho 
razom   obriltil  sa  ua  prítulok    ľobov<tkýeh   svét^kkovl     Jak  &kt>rM 
prísnu  j»adlň  kára  na  jeho  biednu  hlavu  I 

I  dievčence  holý  pomýlená.    Julka  plakala  v   i 
už  mala  oči  écrvcm^  a  tvár  opuchnutú;    MAria,    hU...     -■■ 
očami,    {tery  stiahnutá,    chodtla  izhíeou  a  nevravela  už  \h- 
ani  slova.  Kouečoe  riekla: 

^Neplač  nž  tolko!    Co  nás  do  toho,   ío  si  r<M!|ííft   • 
Otec  je  piinom  svojho  a  vtteikýoli  nŕly.  Treba  !*a  v. 

„.Ta  plačem  od  strachu,"  riekla  Júlia,   dlauaiu 
mokré,  napuchla  li(^ka,  „jestli  zas  budeme  f^kryvaC  sa  pr< 
ketf  v  ízItáL'h  bude  tartas.  nadávky  a  kliattiv!    .la  ule'K-in 
Rvetal     O,   tcika   SUňnova!"    a  '/.Hä   p^xtala   liťbu   fikaf,    m 
hostovskej  posteli. 

„I  trpeí  treba;    utrpeuíe  jo  človeku  potrebu*,   ono   íe  ía*-) 
milostou  a  nie  trestom.    Ty  len  po  ratlosfai-b   tú2ift. 
radosC,  iíivot  je  bäf.  Krásnym  stane  Ka,  Itn  kotf  sa  nui,.- 

,A|r  tetke  Bejitnci  mnsíni  napfsaf,  čo  sa  stalo.  Vitíí.  j> 
prikazovala.  1  ty  si  sväto-sväte  prisľúbila." 

^Treba  vyčkaCI    Možno  za*iG  odíde...    Ach,  jak  (aiko  o 
myslef.  a  hovorit  už  pruim  ííti-ašuo!" 

Ked  devy  siíly  do  pn>.eriiia,  ceiy  dom  bol  prvIiuiécDy.    \hM\ 
pácblo  ntízo&niym,  velmi  ostrom  paifyuiom,  ich  po«tiffkj  bol;  Xh 


•ar 


MAonó  a  ixb&t  kde  sp-iraly.  premeiienil  iia  niaiižulskú  sp:tlúti.  V  ucj 
Dtlcupilo  9a  toTkn  loxlicDýcb,  nepotľťbtiýľh  i  iiiitn'buyeh,  vkuso^ťb 
i  barokkníťli  prediiieU>v,  že  nebolo  ju  iim^iio  [H>znaf.  Na  stoly  gra- 
fiiiky,  fľaštičky,  t^t&tiiety,  celá  sbieľka  maloTanyi-b  vt>j<irov,  'albumy, 
kytky,  f^rfyinovi'  nAdnhky  roznmnitoj  formy.  fotJ>j;rrtfie  uniolror, 
taui'čiiio.  imuiiítúiT,  zrkuilielka. . .  KaijU  Kiky.  loukA.  oluni.i  Vie- 
iluiikii.  /.iisih\  i)liyč.ij(.'  svojľj  vcliu-lky  a  ľo/.kla<iulii  sa  tltiiuniti  Jla 
jej  inteucití  —  nao/Jij,  piuii  a  spolodnica.  či  iluomiu,  ich  bayÄžia 
tak  zaplnily  dom,  že  véetiň  o»Uttní  dtili  da  pritisnutými  k  stvuám. 
nieli  vjtisniití  na  dror.  A  to  ešte  pri  miíjréne,  ktord  Lftoórii  nútila 
k  ticbÁím  pubybom.  Ostatne  mlizrOna  skoro  pi-eála,  jaknúlilu  zaviala 
douioiii  júj  vlu^ilnii  alniosrára.  bva  dtii  trvala  ri-austiuiirácia  dutnn, 
ked  priÄtu  bag.ižiii  k  Uúbaiie,  iin  Iľetl  deň  bolo  vAetko  butovo.  Xa 
ítvrly  zjavily  sa  už  i  návštevy;  priila  baronessa  a  „vaukom%  mla- 
dým ôlorekom,  na  äouiž  bolo  po/naf,  ia  bol  vojakom  a  kviltoval. 
Sotva  odiSIi  —  tužibiid  vtrhol  do  dvora  Kobinit,  navštlvit  dcéni, 
oie  s.im,  ale  s  kusluanii  a  joduuu  tetkou.  Robina  bol  v  oAumalom 
letDuín  kab-ite,  buly  mal  vykriveD«>,  tvár  červenú,  a  pácbnl  pálenkou 
iia  dva  kroky.  Kusiuy  a  tetka  lichotily  dievčencom  a  .stra^iu*  muobo 
kávy  pili.  Jedným  slovom,  dom  pixstiil  byt  vluätuu  Dit^van^ikých 
a  premenil  !<a  na  robínovHkíí  kuriu.  Slovenčina  uuzla  /.  domu  — 
k  vôlispiiločnici  Nemke  všetko  hovorilo  po  nemecky...  k  vĎli  iným  uá- 
v&tevníkom  po  madarsky.  Loaóra  tiama  miešala  ja/:yky:  nemecký, 
taliansky  a  francúzsky  do  zlej  slovenčiny  a  eStt»  horSej  maifaniny. 
Mvtamorfúäa  domu  stála  sa  sice  rapídne,  lomor  s  prvým  zavanutíin 
LcDúľioho  parfymu,  nlc  pritom  s  takou  silou  a  prirodzenosCou,  že 
nik  nemyslel  iia  odpor  —  okrem  Tinky.  Na  piaty  den,  vyobliekaná 
oa  »)ávu,  s  vyplakanou  tvárou  zjavila  sa  v  .lánovum  kabinete  a 
prosila  o  prepustenie...  Ján  zhrnzil  sa  toho...  táto  babka  bola 
tak  5rasteuil  s  dountni.  že  zrjalo  sa  tmi,  skúr  vyborf  sa  zadná  siena 
Knisiiebo  domu,  luv.  by  ho  opustila  Tiuka  Kábelová.  Ale  Uk  bolo 
a  nie  ináč...  Tinkn  nemtóvodoovala  .svoj  odchod,  Ján  i  tak  vedel 
vŕetko.  No  predsa  sa  opýtal : 

„No,  Tinuäka.  vy  nás  opúštate. . .  Buád  vám  je  plat  malý. . .", 
ale  hned  začusal,  pocftiac,  že  povedal  nejapnosf . . . 

„D/,  simi  ätirá...  mám  po  Kábeloví  chalúpku...  ^e^strine  deli 
dorastajú  ~  chcela  bycb  im  niečo...",  ona  dala  h:i  do  fňukania. 
prikladajúc  rýchlo  po  sebe  biely  ručníček  na  orÍ  Í  líce. 

„Nemúžeui  vás  zaílriať"  (Ján  prvý  ra/  vykal  Tinke  —  tak  mu 
tn  pri&lo  nevdojak »,  „aJe,  veilzte,  kedykofvdk  prišla  by  vám  vófa 
navrálit  sa  —  môj  dom  je  otvorený,"  a  tu  sa  sám  rozci'til  a  uéí 
mu  Eiavlbly.  Nylialiol  primnok  pbacieho  Btotlka  a  vyplatil  Tinko 
aluJtuó. 

A  leraK  chod  mi  z  otäľ  savnial  príMio  a  horko,  a  tým  vy- 

lohmu  p'iilačil  slzy,  ktorŕ  uí-ui  chrely  vybuchnut.  Tinka  sobrala 

isiidnií  fta  rukami  svoju  nudu  b  lýchln  vy^ta.    „Nebude  dobrvl* 

:la  vo  dverách  naina  k  nebe,  ale  lak  hlnimo,  ie  to  i  Ján  počul. 

, Nebude  dobre,  nebude  dobre!"  opakoval  Rlúžkine  slová  Drc- 
iský,  chodiac  po  izbe;  .uebude  dobre,  nebude  liobrel" 


A6ä 


Míľko,  ktoľý  bol  na  tri  dui  u  otca  v  Rohovú  n  prlftSW  "•' ''"^i 
Ba  otl  liievanskvcb,  uašiel  iii  ílom  cfílUom  iucnK^ni^uý.  I^i 
vala  sa  k  iieinu  s  oblailoou  vysrtkumy^filnosluu:  uiia  ho  tcwu 
jjľoäla   vyliänaln  tym.    že  lio  iitívidulu,    iiHSjinzarovííirt.      N»>  v< 
cbcťl  len  piouucosat  a  véasiio  láuo  «ln  tíuiiunt*  n 
a  jeho  Iiluku. . ,  Tichý  ^iluvouäky  kiaj  nemal  už  ihľ.  .     . 
Jemu  zuiŕtvel...    S  Thliiľiuu  huf  i  tak  málo,  oua  sa  liAnt»j 
Chodil  s  fiou  po  /áhrade,  a  tam   už   iíplnd  zvcdel   svt  • 
čim  iirčílejéíe  M^^ria  brala  mu  všetku  nadej,  tým  hoti 
ho  r.ioa...  Daoz^   lana,    lebo  pľi   poUíade  na  Aa  cltU  v 
fysický  bňf. 

Úi  odubral   sa  od   diev,    ktoľé    riadne    Hpávaty  r  pudsi 
Í2be  odvUMy,  čo  ich  macocha  s  Kikou  opanovaly  dom.  JáM  ■< 
doma.  Sotva  du.sa(  duí  trval  novy  život  v  Krásnom  dome.  R  oa 
po  dnibý  raz  cestoval  —  pravda,    leu  na  knitko.     V 
dnes  dosC  žien.  Uaronensa  havila  sa  od  ŕiivrtťj  a  prin 
dľubélio   mlaiK'ho   človeku  s  belavou    brmilkuu   u 
lurd    Byrun.    To  bol  básnik  u  mal   u^  v  Kohove    l  _ 
na  ktorých   čítal   bitone  vo  vieduúskoni  h  čí  ní.  rakils) 
BO   samými   diminutívaail,   jako:    „Lflilerl,   M4derl»    ' 
iler/iílein".     V  polovici,  obývanej   tťnier   výlučne    !<<• 
klavír  a  ImíIo  i)oŕuí  dost  príjeuiiiý  Iminr  HiesebrechtA  K 
(lieset)ľeľiit  Kuiio  í^olhar  buly  tri  p:*eiidonymy,   un  v- 
Jozef  Mayer. 

ľre  Mirka  uehnlo  prístupu  ani  kde  Npieval   nii'*.>lir-..  ',f  k'.ihi, 
I,.othur,  ani  kde  lály  na  pokoj  dieví^nce.  Júlia  ä  m 
to  vidul  jaijiio  pri  udohii-ľke.  Mária  litadeia  pokouci-v  i 
bierku,    irjkitvtila  /.a   priazeň  a  uisfovala  ho,    ze    mo 
vernou  priat^ílkou.  Bolo  to  sucluí  a  htu]>e  až  do  /': 
prvá  po  schodoch;    vo  íävojej   zipalistej   faniJ^sii 
že  med/í  Máriou  a  úhohym  Mirkom  padnú  n 
putešily.  No  Máda,  pntvoii  nuhou  ua  prvom  ^i.i>(>>ii  n..^. 
mu  ruku,  a  ked  ju  on  stisol,  silou  vyrvala  jn  z  jeho  il 
livú   cestu!"    riekla   sucho  a  tichým   krokom   Sl4   hore    ptiiicTiiU| 
schudami. 

„To  jo  vŔtitko?"  z:imierajtirini  hlasnin  riekol  Miro. 

.Všetko!"  odpovedala  Mária  na  polovici  si;hodor,   n..  i.-.í-tľH^ 
su  svojim  elastickým  driekom  nad  /ábnidlten  milo  mu  I 

/alubfuci  čerpajú  uádej  i  z  (akých  raalí6kn»t(.  ki"ľ 
ne^EDammiHJti,     Mirko  z  milť'ho    nachýleuia  Itluvy  ruíum  p< 
vo:6du!^ĽU  budovu  nadeje.   Mária  ui  dávii"  /.ml/U 
u  on  cÁte    dlho   stál   pod   íschodnmi  a  hlailcl    upr'- 
milé  kývuutiti  hlavy,  /o  ulona  o/yva)  sa  klavír  a  spev 
Kuna  Lolhara.     Mirko    hodil    hlavou,   pnhladd   ŕC"-- ■ 
vlut»y  a  !»iel  do  svojej  i/by  /a  kni'hyíiou  pakovnt  - 
mal  okuld  šiestej  sadaE  na  vo/,  do  Kiihane.  Uul  sk" 
tvoľuá  palica,  v  ktorej  bolo  tolko  inštrumentov,  \t(>-. 
v  poriadku  ;  fotografický  appiirat  viku)  na  veÄiaku. 

Alíi  spat  Ml  mu  uuchcolo.    tJtvoňl  oblok,  idirátenŕ  k  lilfci**. 


aii^l 


M0 


Milý  večcrnj  chlad  ovial  nm  IvXv.  Zuliaitil  nriccq  a  lifAdol  dn  icá- 
hrudy.  Uola  dotií  tťitmii,  bozuiťsačui  noc.  Nebo,  TiiyXÁ'  rio.dkyuú 
uhlaktui,  [luulo  ah  v  ohľoiiint^j  vyš^ivú  pimad  krajoiii.  /achcL'lu  hu 
Mirkovi  |iopľiThii<I/.a(  8ii  aRpou  /.;\)nM(li>ii,  ktorii  ik  sntvn  tiridl.  a 
ketf  si  ujírimnc  vv/iial,  i  oG'i/rt*(  dom  »  to  videť  ii  počuf,  čo  robí 
sa  v  produotii  itakie.  (Hvoiit  i  dnilľí  ki->SIIo  obloku,  oilto/il  sy- 
élvaiiii  podušku  —  u  biip,  lU  boj  na  vumrido  u  s  verandy  v  ■£&- 
bľade.  Srdct*  mu  mocne  bilo.  ačkolvek  vedel,  íe  niô  iiezAkomi^lio 
iiepodiijiraa.  \a  ^razdovskom  prednom  dvore  sUla  ekipiUa  baronesäy, 
Lenúra  vyprevádzala  svojicb  bostl.  Mirko  zaätul  na  iible  a  videl, 
jako  odbfľď  &a  UR-sebrecht  Kuno  Lotbar  od  bostitt^rky,  jako  po- 
m^lha  baronessií  do  voza.  Voz  poáiel  —  a  svnilá  u  dviťr  ztratily  sa. 

Mirko  prešiel  do  zálirady.  TeuuiÁ  búdka  zvala  bo. . .  jak  dobro 
bude  posedeC  vo  tme,  v  prijemnom  oučiioiu  vozduebii.  Ou  voMel 
do  biidky,  poloíil  hlavu  na  8tôl  a  poi^ul  mysief  o  tom,  že  vlasuie 
čo  on  ľobl,  je  romantika,  nesiulšajiica  sa  8  jeUn  , remeslom"*,  s  jeho 
étiiditimom,  s  jeho  cpjyin  urôeuirti.  U/  proatupil  o  lelé  Ŕtyri  dni 
dovnlenii  od  Líiibardta  —  a  jiikť*  praní  ho  čakajú!  S  jakou  dô- 
verou poĽtil  bo  starý,  svelnchyrny  majster,  práve  jelio,  aby  vy- 
pracovul  nákres  gotickej  fa\;ády  Ifii  statL^mu  kostolíku  t  doby  pre- 
chodnej, ledy  doplníC  Lo,  čo  ziimt^škali  urobiC  tudin  pred  étyri  sto 
rokmi.  Tcdy  mu  dôveroval,  /.e  práve  to  vie,  za  čím  tuk  túžil.  \  on 
dá  sa  8viid/-i(  týmto  lichým.  bfzvýÄnaniným  niikľokoamom  sloven- 
ským, z  neliož  nié  pn^íibo  nepochádza  len  nezdar,  zahanbenie  a 
du^íevný  nepokoj.  Auoa  Kalinová  vo  Viedni  bola  lak  dôverná,  tak 
srdučun  s  nim  bovoťita.  tak  voľno  opierala  sa  vo  valčíku  na  jeho 
prsia...  A  tu  tí  ani  ruky  poriadne  nepodajú...  Ach,  alo  jaké 
ruky...  Nie  ruky,  vy.sLískam*  v  ro/.lióuýcb  valčíkoch,  hla,  v  tom« 
T  tom  je  rozdiel . . . 

V  tom  zuŕul  rychló  ženské  kroky,  sprevádzané  äumom  šiat 
Zdvihol  hlavu,  napravil  okuliare  tak,  aby  jasnejSíe  ukazovaly  do 
diarky.  Okolo  búdky,  v  tme  síce,  ale  menšej,  nei  bolo  v  búdke, 
ftibla  ženská  posiava.  Skoro  za  tým  vrzly  vráta,  vedúce  ponad  Li- 
povku  do  pofa.  Mirko  viac  citum  než  zrakom  sipil,  že  tu  holá 
Mária.  Xi*  palcoch,  jako  kmín,  leiel  k  potoku.  Vráta  boly  otvoreuC', 
nio*itík  vrzol  i;Sto  pod  iibkýtn  knikom.  On  zatajil  sa.  Votom  pro- 
bebol  uioMtikom  a  šum  tmi  prezradil  mu,  že  Mária  idu  nie  hôrkou, 
»Ío  maninou  hore  potokom,  chvatno,  neobzerajúc  sa...  Co  mal 
nrobit  biedny  Miro  V  Čí  zavula(  ua  ňu  —  to  by  bol  istú  i  urobil, 
keby  razom  nezahlodal  ho  6erv  žiarlivosti,  a  to  litk  silno,  že  temer 
padol  do  pi)t>ika...  Už  pocbopuje  tň  cbladn')sC,  tú  ued<itkuut4.*ť 
uo8(. . .  l'i  je  po  ideále  čisťjiy.  po  UMu;  po  romantike,  po  všetkom! 
Ale  vedíet  chce  aspoň,  jakým  .sjMiiiohitm  utr.itil  šta^tie  života,  svoj 
ideál,  svoju  vieru  na  ženskosl  a  krásu  žeuikusii.  Ach,  samii  Anny* 
lum^  Kalinové!  Ua  sami^  Leuóry!  Iste  Lenóry. 

Celý  o«;lnbený  žíafom  bral  sa  ticho  za  stopami  Mário.  tutonl 

ju.  lutoval  5ám  seba  i  sny  .svoje,  v  ktorých  sa  videl  a  Aou  naveky 

K  A  k  ži.tlu  a  Intoťaniu  pridni/ÍI  sa  hoev.  Ou  kŕčovito  ti-iol 

ľ*i  veíký  <ttvoreiiv  vačkový  nóž  na  pero.    Ha,  jako  vrhne  sa 


»ď 


na  svodcu.    ktorý  plú/i  sa  k  tichoj  dt^diiie,  aby   obra]    <\evy  otta 
u  Čeaí.     liob  xiiti,  Jakyiu  i'iuoiii,  jomu  predsUvil  fti   '     "      \ 
trebArs  vedel,  žo  je  ežte  v  ľešti;  hnev  n  ŕuiitAsiii  i  ;i 

lo^ky...     Za  uiekolko  iniinit.  kniciijúc  po  pnivinn  birim  \Á 
Miro  bol  isiý,  íu  najile  Ijica,  ktorý  už  na  Viaijoi^e  tak  tuho  d 
Máľií.  Uukn  sitiskiila  ooel  ehUi  silnejšie.    Kiotký  Kladný  obi 
im    kľve/ížuívúbo    tigra.    A.  vskutku:   predsLaii    pred    u^bo    v 
divili  I.itdi»lav  Vräbel,  on  by  bol  v  sUve  vniztt  imi  Bvoj  u*M  prum* 
do  srdcu. 

Už  bolí  za  dedinou  —  Lipovka.  obMsttená  jel&íDou,  kráttia  n 
na  pravo  k  borám  —  tu  hnla  tetikii  hiviŕka  r.iv.  fiu  nii  dm' 
Mária  stíšila  i-tiod  a  tícliyni   krokom  prešla  na  lavičkti.  Ntr- 
sa  zčiastky  vyjuaailo  a  dtobaú  \einé  bviezdy  oirccoraly   mliMavn 
bmliätyui   polosvullom  j^  postavu.     Lavičkou  prejst  i    ■      '-     hnkr 
dosť  laŕko  —  bola  bez  uporatliBl  a  ešte  sa  ťlisticky    i  .U. 

No  zdiilii  sa,  niti  prviŕ  raz  Miiria  robí  túto  krkolomau  < 
vyprianiilu  sa.    s  rukuiuí,    vystrctVuii    iia   obť   straDy,    i-i. 
držat  rovnováhu.    Za  ka^dVm  krokom  prfíh;ŕbalA  sa  lAvka.    k 
luala  za  sebou  vyáe  poinvicc,   ^fáría  rozbehla  aa  a  drtibuj'uii 
kaini    bežala   úxkym    brviinni,   i  zmizla^    taktiež  behom,  T  hi 
rozkladajúcej  sa  na  drahom  brehu  Lipovky. 

Kladný  vyhladaL  užšie  aiiesto  a  rozbehnúc  sa  proskodl  %»>. 
Lávka  vofmi  vy:«oku  vyi^uievala,  na  tej  bola  by  fan  snid  abadala 
Ale  bikto  /inuil  jej  stopu.  Darmo  načúval  éel«íC  —  ucbolo  kn; 
l>oloži1  ucho  na  zeui  —  nič  uppočul.  I  hodtl  &a  prostn  nlilum 
húštinou,  K  jelší,  vŕb  a  tratia  slozenou.  Nikde  nič.  Mária  xmicb 
mu  jako  tieň,  jako  duch. . .  Ma  <:i  to  všetko  nf^nie  plod  premriUmý 
fantásie,  následok  roz|>áleuej  hlavy  a  ubolentMio  srdca.  Na  ' 
slíAC,  len  ju  niajúe  pred  sebou,  liädatn  namyslel  si  tn 
a  ženie  sa  polom  a  vnd.imi    za    ŕanlouiom.    A.  ŕo    nôž  lar 

tiäoe,  až  ho  boU  dlaň?  Vetf  I^aicko  VrAbut  je  fantutn,  k  .;. 
vzal,  tak  i  Mitria  fanroín,  kde  by  sa  tu  vzala,  jako  t 
Uuuu...  .Mirko  piitisol  pero  na  chrbte  no-íaazftvrííl  b''  ' 
Ale  vnltiC  sa  nemal  dosC  sily  a  trÍe/V4)Rti.  ôíel  jako 
diac  na  restu.  Už  vynoiil  sa  z  húštiny.  Nebo  \ 
\iaCt  jeho  hviezdy  slabuuko  svietíly  na  úbory,  kt 
ja/.erom,  na  oziminy,  černejúce  sa  jako  súkno,  na  r&že  s  lúdy 
do  äeda.  Farieb  nelmlo,  leu  htnli:»té  prechody  í  tenuia  do  poí 
Na  Mira  mala  príroda  vždy  niocny  vplyv,  i  teraz,  koif  bol  hAdaa 
uaJDošfaHtnejáf  v  živote,  ona  mohutným,  tajomným  dychum  mb 
naňho,  tak  že  zakrú/.ila  sa  mu  hlava  n  on  ]MH-al  knirat  Ktm^ 
krokom,  jako  by  clicel  ta  bližšie  k  nej,  do  samého  jej 
dial  rodia  sa  tie  tmy,  lie  svetla,  to  lirozm'f  i  jemné,  t 
i  uspokojujúce.  Tolobehom  vyšiel  miernym  svahom  .> 
kotlinou,  vohul  hlbokou  s  tejto  htrauy,  obklúčouou  teri.i-:^, 
teatrálne.  Tam  mládež  koričiauaka  litucúvala  ph  Irndln?  Mn*hefta  • 
Kútika,  tam  prevádzala  svoje  hry  starodávne... 
rástla  na  dne  kotliny,  stama  jediná,  ale  st-ačila  %\- 
korunou  zanklepiC  temer  cely  píostor.    Uoríca  bola  nielen 


iĽ 


Ja- 


«»1 


Bkym,  alt>  krajovým  iliviim  prírody,  častú  uilkri'aluvauá,  obdiviivaiiá 
/natprnii  lioiiski"'ho  dieln 

Ale  čo,  či  naozaj  uäla  ä  Mii-oiu  u«ziIravA  funtásia  jako  spložeoi 

k&h7    Pod  boricoii  je  živo vidím  v  hero  čim   liunrit  sa...  u2 

blypŕil  iiiiiiy  plainíeiiok. . .  Ohulu  uelin  Imoltíi  sm  India.  Mirko  xa- 
tajil  dyrb.  Níe,  tn  itie  ju  fanUUsía.  ľrl  slabom  svetle  chnlka  {loziiik 
už  stíuvlio  rychtám  Kúdelu,  krivi>ho  Ondreja.  ííybovn...  Nehordci 
„sviitf'',  jako  ich  vuluH  jioäuiešno,  s(>iii  sa  skrývajú  so  svojfai  bli'une- 
ufni,  dumal  Mirko,  a  vec  |>očaIa  ho  zaujlmaf.  Zbadal  so  svojho 
puvy^tii'lio  slanoviäkn  uad  terľas.saiiii.  jako  ich  pribyva,  jako  (ahsjú 
hore  potučkoin,  pritoktiin  Lipovky,  nové  a  nové  posUivy,  luužovU 
i  liaby.  Viem.  dumal  Mirko,  fjč  im  vraj  itakázali  scb^idzky  u  On- 
dri^ja,  Kyhka  /.a  nimi.  uťbunikrai,  ällúdi  j.iko  vlk  t.&  Mrciami.  Nuž 
takto  si  pumábajii!  líože  môj,  kf^br  títo  fudia  boli  taJí  horliví 
v  inom,  praktickom,  jako  pri  tomto  čudnom  /^bltídeni. . .  Ilja,  za- 
bludoule  povstalo  z  nich  sauiích.  a  rausl  luuC  velké^  hlboké  prí- 
činy. Mirko  učnpil  sa,  podli<:'/.ol  bližšie  a  skryl  sa  v  nuvidkom  vý- 
mole, ktorý  lístí]  do  kotliny.  Tam  kryl  ho  biuový  ker.  Ohník 
V6Sf^lšÍ<>  7ďplápo)al.  širokoplecf  mnž  pondj^it'í  —  pri  ohulkn,  »1aho 
avietacom,  videl  Mnko  strojnú,  štihh'i  postavu  Milrio  Orevanskej. . 
Ona  založila  ruku  za  bedra  a  s  úlnhutt  hladela  do  obiiíka.  Okolú 
nej  šerý  dav  Hh  v  robotnýĽli  šatáĽli ,  s  plachtaiui  cez  blavn, 
niažovia  v  ožltnntýcli  lialonach,  hex  klobúkov.  Márií  iirinifuli  snop, 
uDa  posadila  sa  naň,  a  polos^díac,  pololežiac  oprela  hlavu  o  ruku. 
Teraí  moliol  Mirko  [lozorovat  dosť  jasne  jej  trAr.  Ilula  bladA.  ale 
krAiina,  jako  na  antickej  socbe.  Cisty  an^ky  proHl  —  no  oči  boly 
nie  mramorové,  ale  živú  a  Bviefacie  v  bleskoch  uialtho  ohníka.  >a 
hUve  malii  čiernu  šatoŕku,  pi^ávc  tak  hodenú,  jako  maty  oatatoé 
iíeny.  Viiino  bolo,  že  dla  možnosti  chcela  sa  k  nim  bližit  i  níchoui. 
Nechala  doma  klobúk  —  no  svoju  knisu  a  mladost  musela  leu  so 
^■hou  vziaí,  a  tie  vy/dviliovítly  ju  zpomedŕi  žien.  vysoko,  vysoko. 
Ona  bola  jako  svetlý  anjel  med/l  prl.«cr.tmi  Mirkovi  zase  po/.dalo 
sa  tu  hUíUí:  nikdy  nevidt-l  jii  tak  krásnu,  nikdy  nehorela  v  i'iom 
tak  xi^ieravá,  hofavá  IóžIml,  jako  teraz,  tii:íha  as|)(>íi  dotkniit  sa  jej 
fiUil,  dotknúť  sa  toj  bielej,  mramorovej  ruky,  ktorá  osvetleaá  ohní- 
kom, tak  volne  ležala  ua  jej  tniiivých  šatách. 

ObroK  bul  uchvjiťiijuci.  Miiko  vid<>l,  žu  rozostavajú  fttr^žo  nA 
nkoliUV  kftpce  u  na  krije  kniliny.  Nnífaleko  ttd  nebo  /iwla!  si  lizem- 
čistý  wdl.ak  —  druliy  stiil  pri  východe  mcnäiebo  výuľdu.  Mirko 
bol  obstiipený,  tak  že  nebolo  sa  nm  možno  ani  pohuút  Ih>/.  toho, 
ie  by  ho  neboli  spozorovali.  Tak  stal  sa  nevolno  svedkom  nočnej 
achôdzkv  a  spolu  zajatcom  koričianskych  „svätých". 

F'ohWl  ua  Hťbôilzku  btd  zaujímavý. . .  .liiknahle  boly  stráže  rozo- 
stAvenŕ.  vatra  roiruliniltt  su  a  osvK-tila  velkti  shidma/dĽniť.  Jej  blesky 
ukiUaly  i  týcli,  kt^iri  nemo,  v  une  le/ah  pu  terni^sp,  pnd  barii'ou  i  okolo 
potóčka.  Á  divno,  pri  boHci  stjU  í  Toiiiib  Urevuuský,  Michalov  syn, 
ktoľt^lio  nebolt/  ita  JAuovom  mene.  Jako  príde  tento  Lipovau  ua  schôdzku 
biednych  Koričancov?  Vidno,  vec  počína  ísí  áiráie,  než  si  Tudia 
ntyalia.  Skoro  po  rozborouf  vatry  pred.stiipil  Kútik,  v  rukách  husle. 


AAi 


„Aby  nikdy   viac   iievydaly   hlasu  k  hriešnnn   railticAnIciíaL,* 
riekol  a  hodil  mtstroj  na  olieň.  To  samí*  unthil  llrobuu  s  ^ 
Ženy  a  ilevy  pDi'aly  li;irlziií  do  phLuieiiov  sliižky.  vŕ^ívkr, 
pru  Mira  z\nvu   kuiTÍkatúruej   *>M'fin<iiiii,    počula  ' 
vystúpil  krivý  Ondrej.  Jebo  tvár  bola  btadá^  oä  av.......   j\ 

ohflOEU. 

On  počal  linvoi-it  prod  ohAoín,  jemu  dn  tvAre   hrAilcly  ki 
oä  Miirie. 


*•#•■ 


Listy  z  Čiech. 

XIU. 

Zavčeroro  popoladoí  sme  výBtavu  slávnostne-  .  '■.■  \mA  m 

vttra  čas:  iM  listio,  jasuuné  hmly,  chladný  i^everák  pripumla&lr 
dotitiravú,  že  už  i  radostuélio  buliutébo  luĹúviska  treba  •&  ulithJHiI 
v  tichý  ktU  izby  mestskej. 

Zatvorenie,  23.  deň  septembra,  bolo  zase  kus  peV     " 
zohľíevajikeho   zjavu,   ako  ho  v  pravej   clivíii  vie   pr- . 
biideny  čeiíky  lu<l.  Vyše  osi-nidesiat  tisíc  ludl,  zväčša  fudi  ^uva 
zo  ätieiluej  a  spodnej  vrstvy,    v  rohuluií,  «Ío  velaii    pri  *  mm. v 
tak  nechá  niniestiianie  a  zárobok,   a  príde  obxret  8i  < 
ČM  v   piavnm,  neponiHenom,   neodcudzenom  jadre  uká/.a'-)  (i<i 
samému  i  svetu,  a  do  v  pnivoín  Buiysle  elova  priráítlo  mu  k 
Veľmi  pekne,  zatvárajúc  vístavku,  puvedal  próf  LaMosky,  iy*  n.it 
v  Nármiupisnej  vvstÄVit  pozual  sám  .seba,   svoju   kultúrna  posuí,  » 
presvedčil  sa,  že  ftáin  sebe  postaŕl  vo  váetkych  smeroch,   ia  Mótoj 
a  luá  byt  celkom  tivnjim. 

A  naoxaj:   poučenie,   ktoré  mysliaci   Človek  odoááa  id  zo  !■-{ 
klúčeucj  výstavy,  ide  hlboko.  Co  tam  videl  a  poiul? 

I^ned,   aku  vošiel  do  hlavuŕbo  jmiUcu,   veTká  pltuijcká  W3fi(M 
Čiech,    Moravy,    Sliezska  a  Sluvenska  ukáz:ilii  mu.    /.e  oáml.  «- 
ujímajúci  najkrajšiu,  najroímiiuitejšiu  a  najdôležit«'išiii  <'j-^t  ni*    if 
kultúrny,   súvislý   celok,  akého  nikde  inde  v  C€l> 
delenie  štatistické  a  demofJiralické  vykázalo  jeho  ŕjŕ.-jni  ^m 
vy^e  osem  millifmov,  Indnatasf  jednotlivých  krajín,  pomer  ubyi 
stva   vidieckeho  k  mestskému,   p  imcry    ; 
v/delaníu,    /.amestuuuiu.     Cast   .^tiiropol<j. 
i  prítomnost  telesného  ústroja  abicrkami  ieoíek  a 
uianii  a  prehrudmi.  Oddiel  jazykový  a  díulekUdo»ii> 
rozloženie  živej  reči  i  jej  odtieukov.     Dedina   w> 
sticky  a  životne   zachytila   bohat-ntvo  i  pňvnduost  íum 
od  najzložitejších,  kostola,  rychty,  rozložitého  in:ij<-tku. 
kitpaiiiľiarskpj   chalupy  a  vínnej  búdy,   sn  skn 
kraja  Bvojho  odeiym  obyvalelstvom.  Odsek  li<i.     .  ., 

a  rozoslAvil   najrýdzejšiu  u  uaj/achovnlojélu  siräaku  n&roda: 


r 


6M 


staroolcovsky  a  HUminatorínnký  šat,  jeho  kľajovii  D(>koucínií  nw- 
luanitosí.  joho  haľuionické,  vysoko  poetické  a  vulcne  UDieleckč 
piiico  ručnú.  Oddiel  zvykoslovný  predviodol  zAchovalosf  tiiiľodnälio 
charakU'i-ii  v  hľ.íľli  a  obyčaj()ch.  Shierky  pfriaiH'j  i  UatSníťtj  litóni- 
túry  íudovtij  ukázaly,  ako  si  Itid  odpisuje  a  svoje  odpisy  ^zdnliuje, 
do  čita  duchovn*''h[).  čo  svetského  najradšej,  ako  samoiične  uapn- 
dubuje.  čo  mu  zaujalo  cit  alclw)  obiai-otvorDOfif.  liudobny  oddiel 
zapodieval  sa  ludovým  spovuiu,  biidliou  a  tancom,  prvtlkladajúc 
uMiobo  piiniíilibodnúbo.  Obéínia  i&si,  predvádzajúca,  čliu  lud  sa 
zapodieva.  /,  ŕoho  žije.  osvetlila,  ako  obrÄlrn  zem,  nko  xahnidnlči, 
ovociuail  a  vn'idri,  ako  narába  9  huion.  ako  poliijíí  at<r.  Okrem 
tolio  jednotliví''  výstavky  kmeňové  objasfiovnly  zasft  zvliištny  ráz 
národiiycli  zloinkov  popri  sel)f>  a  proti  sebe,  a  predsa  v  xáídade 
tobože  ťharaktcni,  z  neh'u  vSetko  vyviera.  To  a  vola  inOho  pumal 
si  leu  z  vlastnej  pulovicĽ  národopisnej. 

A  čo  /aujlmavébo  a  ccuiiébu  prcdvi&d/.ala  polovica  drubá,  kul- 
túmo-hisiorirkii,  od  pamiatok  pi-avt-kvcb,  od  liti«rahíry  a  divailla, 
slaviub  a  výtvaruébo  umenia  počnúc  až  po  žkolstvo,  cirkev  a  prie- 
mysel ! 

Slovom:  čosf  elno^rafickA  ukázala  a  dokázala  zdravé,  života- 
scbopQií  jadru  bohato  rozvitej  ludnvej  individuality,  a  čast  kultiiruu- 
historická  ukázala  a  doká/,ala  /druvô,  životaKcbopné  jadro  bohato 
rozvitej  národnej  vzdelaiio&ti  a  osvety  —  a  tým  samým  teda  právo, 
aby  Tud.   národ   naá   v.^de  &  vo  všetkom  žil  s>bt  a  bol  svojim.  — 

S  [ým  povLHlHuím  každý  niyvliuci  odchodil  /  uiiUcIi  u  drahých 
miest,  ku  ktorým  mu  l>ú|a  prirástla  duša,  a  povedomie  to,  ak  pre- 
nikne organizáciu  práce  vi^t^národnej,  pune8Ío  mnoho  krásuo  ovocie. 
Potom  premnolié  tie  vzácnosti,  z  výstavy  zachráitpitó  do  Niirodopia- 
o  niuHeum,  nebiidu  len  tbierkou  mŕtvou;  potnm  oi|  r.  IH'.'.')  bmío 
ddtovat  uotú,   siujskú  cpodia  vtuttornčho   národmho    obrodmia. 

Jnroslac  VUck, 


BESEDA. 


Hercen  o  Mickiewiczovi. 

Vnitac  sa  z  Itálie  (do  ľaľfža).  e>te  neochladuuty  od  februárovej 
revolúcie  IISIS),  narazil  soiu  na  I.').  mája.  potom  pi-eupel  .som 
jiinové  dni  a  stav  obležeuia...  riróf  X  fínmicki  dal  TO.OX'  frankov 
DA  založenie  novín,  klt^ró  uiot)i^ľaly  by  »a  hlavne  iDO»traouou  puli- 
tikou,  druhými  mirodami  a  najm.1  poUkon  otázkou.  Potreba  takých 
nnvíD  bola  zrejmá.  Francúzske  noviny  zsoberajú  wi  málo  a  piano 
lýui.  čo  doje  sa  mimo  KrauĽie:  /a  času  republiky  ony  pí  mvHÍoIy, 
/.c  do^tjicí    clivilaini    oliodľif    všetky  narurly    sluvom    m>'  Icis 

pťuplrs,  »rub<)iu,  nkutiUble  u9])onadajú  sn  doma,  zavies(  1  'vú 
rvpublílvii,  založenú  na  všeobecnom  bratstve.  Tri  prostriedkoch, 
kUiré  majy  uovO  noviny,  uazvant;  La  Tribúne  des  Feupies,  z  nicb 


«M 


mužno  bolo  spraviC  medxiuái'Dilný  Moniteur  hvbania  sa  a  proi 
Ich  úspei'h  zdul  sa  byt  tým  istejším,    r.e  všeo\)pcnyrli 
niet;   v  Tiuiesi  a  v  Jotirnalf   ili-a    DebaU    bVvajú    yy 
o  ÄpeciAlnyĽb  utázkacb,  ale  bez  súvisu,  uabodilo,  neúplné... 

Ale,  vidno,  vgetkyiu  dobi-ym  podujatíaiii  roka  ld-18  bolo  atétma] 
narodiC  Ba  v  síednioni  mesiaci  h  iimrct  \tn*á  pivÝm  uibom.  Noiis^ 
iRÍa\y  sa  zle,  mdlo  —  a  ranikly  pn  U.  júno  I«41L 

Ketf  všetko  bolo   botovŕ,  dom  iiajaty  a  zarindnní.   !»  rŕf 
stulaiuí,    pokľytyaií  ai'iknuiii,  i  k  malými  kosými  ] 
francúzsky  spisovateľ  bol  iistaiioveiiý  dozerať  na  iiuo 
pisDé  chyby;  pri  redukcii  snadenA  ruda  z  bývaWch  |»ľ 
a  senAtOľuv,  za  blaviníbo  riMlakiora  v.^k  postavený  Mt^Psľ 
poitiociifkn  daiiy  uiu  CÍiojet:ki:  ostávalo  fililvnostue  začaŕ,  a  k( 
ak  iiio  vo  výročuý  deíi  24-  februAra,  a  timie   dôstojnejšie,  aiŕ 
obedom? 

Obed  bol  ustanovený  u  Choj(\;kiíbo.    Dostaviac  b.i 
dosC  mnoho  hostí,   medzi  ktorými  nebolo  írmer  ani  }v-... 
cúva;   zato  iné  národy,   od  Sictlie  du   Horvat^ka,   boly  u 
Btúpené.    Múa  zvlááte  zaujímala  jedna  osoba  —  Adam   ^ 
ja  predtvm  nevidel  som  Lo  nikdy.  StAl  prí  knmlno.  • 
o  miamoľovii  dosku.     Kto  videl  jobo  |M)itrtH.,  \n\' 
skemu    vydaniu  jebn   s[)Í8nv,    nuduil  by  bo   lintni 
velkej  premene,  spôsobenej  rokami.  Mnoho  dúm  n  8t 
sa  v  jeho  tvári,  .skorej  litovskej,  než  polskej.  Váeobocnv    .  .-- 
postavy,  hlavy  s  uádlioruými  šedivými  vlastni  a  ustAljui  pol 
vyrážal  prežitt-  nesfastie,   známosť  s  vnútornou  bofasfou,    ej 
žiafa;  bul  to  plastický  obi*az  vsiidov  PuTska.  I'odobný  flojom  f«*"U 
na  miia  potom  tvár  Worcela:    ostatne  čity  jeho, 
boly  živšie  u  prívet  i  vej  šie,  než  Mickiewiciove,  Mi  .  . 
uiedo  bolo  zdržiavalo,  zaujímalo,  zabávalo;  Xo  meŕo  bol 
divný  mysticism,  do  ktorého  upadal  viai;  a  viac. 

PriRtúpil    Knul  k  nomu,    on   zaŕal   vypytovnt  sk   ma  a  Ru 
známosti  jeho   boly   nrúplné,    lit<Tárny    pohyb  p     ""' 
znal,  zftosiauúť  pri  tom   éase.  v  ktorom   opustil 
jeJio  základnty  m)^1ienke  o  bnitskom  spolku  vM: 
národov,  iny>fieuke,  ktorú  ou  jeden  z  prvých  xača.  .u„..j— ,  . 
zostávalo  ŕosi  nepriaznivého  oproti  Uuskn... 

ťrvtí,  niid  čím  nepríjemne  som  sa  pozastavil,  bolo  choraci 
k  nemu  Poliakov  jeho  stránky:   oní  prichudill  k  nemu.   akn  ii 
k  ipnmeuovi '),   pokorujúc  sji.    úctu  vzdávajúc;    ir 
ho  na  plece.     On  iste  privykol  k  týmto  onakom  j 
lebo  prijínmi  Ich  s  vetkým  laisser  uller.  Uy(  uiuaným  (■■' 
smýyjnula,  mat  na  nich  vliv,  videf  ich  lásku  —  íiada  >.  >., 
davAi  tta  duAou  i  t^'loui   svojmu   presvedčeniu,  žijúci   nlui , 
Tnľilornvob  zuakov  sympatie  a  úcty  ja  nebadal  by  som  si  pnj. 
ony  niŕia  rovnosť  a  nasledovne  svobodu 

Cbojocki   iHtvedal  mi,   že  pri  vecerí  on  povio  toast  ^v  p- 


')  náčelník  kkUtora.  opát. 


OM 


24.  februára  184S*,  ie  Mickiewicz  odpovie  ma  reíou,  v  klorvj  ry- 
loží  &voje  Dázory  a  iluclm  btitlÚĽÍĽli  duvíd;  i'mhvi  si,  aby  ja,  &ko 
Rn8,  o^iioveiinl  stiin  Míťkiewiciíttvi.  NezvykiiutV  boTorií  verejne, 
najmä  neprípľaveay,  neprijnl  som  jeho  tiAvrli,  alo  síúltil  fkom  po- 
vedať toaät  .za  Mickiewirza^  a  dnIožiC  niekotko  slov  k  nemu  o  tom, 
ako  äoiii  pil  za  nebo  po  pľvý  :-az,  v  Moskve,  iia  veľcjnom  obedu, 
díWimoín  ttrdiinv^kčinu  r.  184.1.  Cbomiakov  podňat  bokál  ho  Htnvaini : 
i^Za  velkého  tieprltomného  stovansk<>ho  pocta!"  Meno  nebolo  treba ; 
vielci  T^taIi,  všetci  podúali  bokáJy  a,  mlčky  stojac,  vypili  zo  zdravie 
vyhnanca,  ťbojerki  bol  spokojný,  nsilnvali  suio  .sa  iiktbuit  ivjrtakii, 
alto  l>y  smo  boli  bovorill  u  niečom  ani  k  obedu  nopalríaconi  laby 
totiž  toast  mohol  mať  ditjem,  /e  bol  pnvedanV  ex  temporei,  a  sadli 
ume  za  stôl.  Ku  koucu  večere  Cbojecki  povedal  svoj  timst,  Mickie- 
wic^  vstal  a  začal  hovoriť.  Keč  jeho  bola  vypracovaná,  umoá,  mimo- 
riadne obrjttnii,  L  j.  Itarb^  a  Ludvik  Napoleon  boli  by  jej  mohli 
zjavne  applaudovaC;  ja  dostAvul  som  od  nej  kŕče.  V  tej  miere,  ako 
rozvíjal  sjvoju  myšlienku,  ja  citil  som  čosi  borastue  fay,k6  a  čakal 
aom  jedno  slovo,  jedno  mrtw,  aby  neostalo  ani  najnienk'j  pochyb- 
Doalj.  A  nebolo  mi  treba  dlho  čakať:  meno  t>olo  v^jilovenó. 

Miťkiewicz  priviedol  reč  na  to.  že  demokracia  teraí  sbiera  sa 
do  nového  tábora,  na  čele  ktorŕbo  je  Francia,  že  ona  Knova  vrhne 
Sú  na  osvobodeniíí  všetkých  putlačených  nArodov,  pod  tými  isiýtiii 
orlami,  pod  týud  istvmi  2:k}it:nau)i,  pri  pohtade  na  ktoré  bladli 
vÄelci  punovnici  a  vliidy.  a  /e  ich  Knova  povedie  napred  jeden 
t  členov  tej  venranej  národom  dynastie,  ktorá  ako  by  i^amuii  ľro- 
xretelnogfou  bo'a  uHl^inovená  viest  revobiciu  riadnou  cestou  auktorily 
■  viía/Hvi. 

Keif  diiktinčil,  okrom  dvoch-troch  odobrujiícich  výkrikov  jeho 
piiťiVeocov,  niir-anie  holo  všeobecní.  Chojeokí  /badal  volmi  skoro 
Miťkiewieznv  omyl  a  žiadajúc  9i  čim  skorej  /ahladiť  účinok  re^i, 
lihéiel  ko  uino  s  butelou  a,  nalievajúc  bokál,  äepol  uii:  .Cožo 
vy?"  —  „Ja  nepoviem  ani  slova  po  t-ejto  reči."  —  , Prosím  vás, 
Čokolrek."  —  -Na  žiaden  spusiib.* 

Pausa  trvala,  jedni  opustili  oči  ua  tanier,  druhí  upreno  hfadeli 
i.a  bokál,  tretí  usilovali  sa  zaviesť  privátny  rozhovor  so  ^susedom. 
Míckiouíc/,  premenil  sa  v  ivari,  chiel  eéte  niečo  poveiliif.  ale  hlasné 
aJe  deuiande  la  parole"  urobilo  konec  ťažk^^mu  položeniu.  KaMý 
nbnUil  ?ft  ku  vstavajúcemu.  Nevysoký  starec,  asi  sinlemdesiat-ľočný. 
vely  šedivý,  vznešťnélio,  ener^ičn^ho  zoviiaj^kn,  sial  h  bokálom 
v  irasúcej  sa  ruke;  v  jeho  velkych  čiernych  očiaih.  v  jeho  roz- 
čúlenej tvArí  bolo  vidno  Imev  a  pohorženíu.  fíol  to  Hamoo  de  la 
Sa^ru.  „7a  :?•!.  februilra,"  bovotil.  -to  bol  toast,  povedaný  naÄŕm 
domácim  páuuni.  Ano,  /u  '2A.  februára  a  na  zkazn  ku/di'mu  deí^po- 
ttainu,  čo  by  n»  »k<»  iiíi/ývjil,  krAlovskýni  alebo  d»ár«kyui,  bour- 
bohským  itlebo  bi^napaitov^kyin.  h\  nemôžem  súhlasiť  s  náhľadmi 
ná^bo  priatefa  Miikícwtcza;  on  môže  djvať  sa  na  veci  ako  básnik, 
a  poilfa  avojlio  má  pravdu,  ale  ja  nechcem,  aby  jeho  slová  v  ta- 
komto  siironiahlenl  preäly  bez  protestu,"  a  hovoríl,   hovoril   dalej 


80  všetkou  uánižívo»ftiii   Spaní(*la,  so  TČetkýmí  pľáv&mí  s»lri 
Biatich  roliov. 

Kť(f  dtikončil.  dradsaf  rúk,  medzi  nimi  i  moja,  uafabortk) 
k  ueiiiii  AtľDŕíuiiť  »i. 

^Iiťkil>^vic/.   rlirel  sa  popraví^   povedal   ctit'kolko  slov   im 
.svťUeDÍtí>  ale  ne|iodaľily  sa.  De  Ia  Sa;^ra  uopoddal  m.  VMd 
od  stola  a  Mickiemcz  ndiáicl. 

Horšieho   /naniciiíji    pre  nový   xiiinal   nťmobto   byU    cm^^i 
akosi  du  l.'t.  júna.  a  zmizni  (ak  nHpo2<)ľovunt\  a)<  '         ' 

dnoty  v  redakcií  noiiioliln  byt;    Mickic^vii-x  sknir,. 
ľlsíiľsltej    zástavy,    usC:  piir  la  ^'loire.    iuí  uesmeii   íi. 
stiľKiiauf  uím  i  rudou,  luiinlií  zn  nie»iac  KAUľchult  !-(•<:_      .    íLJ 
poslal  som  ani  raz  aiii  riadku.     Kf>l>y    N*ap(doouovNk:i    |K>lit:n 
iiyvula  urauejšia,    nikdy  hy  ^TribiiiiP  des  peuples"  íif>    '-    -^■ 
pre  iiiekolko  riadkov  o  13.  jľmc.  S  ineiiom  Mlokicwicza ;. 
Xapolcdtiovi,  s  mystirliou  revoIiiiMiosfíHi  a  s  " 
dfiiiokľucii,  na  ľpIb  ktorej  híí   N'apoli>nDtdÍ,    ť 
mohol   Btat  pokladoni  pre  präsiduota,   čistým   oi-};iinoin 
dieia. 


Messianism,  tóto  poiníitonoaf  Wrougkého,  í  'r  ^  ■- 
skoho,  skrúžil  lilavu  uiiiožstvii  Poliakov,  i  s,: 
Klňíiriiiic*  Napoleonovi  príinUeží  v  prvom  rade  k  i 
Napoleon  nií  noiiroltjl  pre  nÍĽh;  on  nemal  rdd  i' 
Poliakov,  prelievajúťich  za  neho  krv  s  tou  pO' 
zmužilosfon,  8  kU)rou  oni  vykonali  svoju  povpstiiw  ^.^  m 
v  Somn-Siene.  líokn  1819  Napoleon  povpdal  Narlionovi:  .Ja  cHm 
mat  v  Folsku  vojenský  tábor,  a  nie  fitnnn.  Ja  ď 
aui  vo  Varšave,  ani  v  Moskve  otvorií  klub  piu  d. 
liaci  z  neho  urobili  vojenské  vtelenie  Boha,  pofitAviti  ho  dn  ]Mw*i 
t-udu  8  Višnu  a  Kristom. 

Haz  po;;de  večer,  v  zime  184$,   äiel  som  s  jedojfrn    1 
x  MiťkieM'iczo\'vcb  privržencov  po  Vendomskom  n.'r      ' 
sme  pľed  >!t|p.  ľuliak  sitn)  čiapku.  Ale  ozaj?... 
nesmejúc  veriť   v  tikti  htúpní^t  a  skromne  py' 
prit-lna,  že  sŕial  činpku?    ľoliak  ukázal  mi  i 
cisára.    Akože  potom   nesužovaf  a  ncpotlačovat  Iudf«   kcd  tu 
lolko  lásky! 

V  domášnom  životu  Nfickieuicza  bulo  temno,  čosi  nai( 
mračného,   ^navštívenie  Boiie".    Žena  jeho   dlbŕ  éa?:'    '    ' 
Towinnski  zacitoval  jn,   a  vraj  pomohlo,    čo  obzvJAM'ľ 
Miťkiewirza.  ale  stopy  choroby  ostatý...  oni  zle 
kouŕil  sa  íivot  velkiMio  báfliiika,  ktorý  prežil  san> 
v  Turecku,  zamiefeíný  do  nesmyselnej  vecí  sriadnnia  k< 
ktorej  Turecko  znkázalu  inenova(  sa  polskou.    ľred  aim  -m. 
latinskú  údn  na  hI:ívu  a  cesf  Luilvika  Napideona.') 


*i  ťoímiMiiJi  A.  II.  rcpuríB,  VIU,  !fi3— SWr.  Ĺttenéve,  |8T».) 
'é^ 


ťčeskč  obce  v  Dolních 


lUkousich.) 
tchfiv  dotno- 


Poétortka*  Nová  ves,  HIohoTi 

Nftpf&l  Dr.  Jusef  Karásek.  ŕZvlAátní  ottsk  xe  ^Sborniko 
rtkotHkÝeb.)   NakL  K.  Šimôček.  Str.  23,  4« 

Ôeeký  ČmsopU  HiBtorický.  Vydávaj!  dr.  J.  Guli  a  dr.  A.  Rcxttk,  pro- 
fessoŕí  ť.  b.  áeskŕ  uaivernity.  IlnŕmU  I,  seSil  -t,  5.  V   Pra/e. 

ťJCCKAil  BE<11,l.V.  (VMTiiCpL.  i'oit.  npiiuutf.  ia»ô.  a-nwiípÔn>"- 

IMjlny  Slovanské  besedy  re  VldnS.  Í,iSG& — 1894.)  S«|MaJ  A.  Jtn 
Katandra.  Ve  Vidní  181*5. 

úmtopis  KuBM  králoTstrl  Oeského.  1895.  Ked.  Aot  Trabliŕ.  Ro^ 
nik  1.XIX,  Svazok  ď.  T  ľraze. 

Z  DakUduteľRtva  Jos.  IL  Tíltaka  v  Prahe :  BIourutoí  naáioh  bor. 
Nftpsnl  AntAl  StKšek.  l^aisiij  '2  —7.,  cena  ce^to  1&  kŕ,  >~  A.  Oaiidat: 
Lydlin  bMch.  SoSiiy  1—7..  cena  seiim  12  kr.  —  M-  ľK*ro8t: 
Polopanny.  (Les  Demi-ViefeTM.)  SeÄily  2—6.  —  Malý  OtePAŕ. 
NejlactoéjM  ŕaaupis  pru  českou  mládei.  číslu  3.  4.  —  J.  J.  Astor: 
Jl&yml  BTdty.  KooiikQ  budoucnoBli.  Seňít  3,  H.  —  FoBUdnl  Mohi- 
kAQ.  UotnAa  J.  ť.  Coop^ra.  SólU  i.  —  Uobrodražné  cnty.  V/búr 
ncjl«psfcb  roniánO  Jol.  Vemoa.  Pluilol  ostror.  Se^t  6,  7.,  cena  so- 
^iui  K)  kr. 


Slovenské  Pohlnih.  tB 

ČASOPIS                                                           ^^ 

^^^     yťi  l»;i  \-n  ŕ>-pon<^n  ý.                          ^^M 

^^^K                             KnŕMtk                                                                                                    ^V 

^^H*               v  TURGIANSKOM  SV.  MARTINE.                                                  1 

Bok  1895.  Soiit  12. 

Slovenské  Pohľady. 

Slovenčina. 

Od  Hviezdoslava. ') 

JLen  Či  ty,  mluvo  drahá,  prejdeš  hluk  ten  sveta, 
tým  zmätkom,  kúdolom  tým  kalným  bez  toho, 
by  nezchrípol  ti  dúšok,  smyslov  skladba  svätá 
sa  nerozpadla  v  nelad,  ba  keď  premnoho 
tam  rvaníc,  uderená  aj  bys'  nepoklesla 
na  krutom  zápasišti,  v  hlávke  rozštep  desný, 
perute  nev>-zula,  nepustila  vesla . . .  ? 

Či,  reku,  nestrojím  ti  bojsa  rubáš  z  piesní, 

ťa  obliecť  zamárnenú,  trúchlo-postlanie 

nestelem  práve  z  duše  labutieho  peria, 

naň  uložiť  ťa...?  Nie-li  siné  prez  skráne 

má  vienkom  sa  ti  prepiať:  rosmarínu  šerá 

chvoj  —  mnohý  nápev  dumný?  vtesnať  v  skrahlé  rúčky 

sa  kytkou:  sirôtky  —  hrsť  vzdychov?  knišným  bozkom 

k  rtom  priľnúť  nemým:  bôFov  žhavé  ružo-púčky, 

zcuchaných  Falíj  žalm  vŠak  spŕchn  ť  čela  voskom...? 

Tá  nekonečne  clivá-tklívá  nálada, 

čo  sfärou  my.sle  mojej  tak  urputne  zvládla, 

jak  v  jaseni  hmla  vidiekom  sa  rozpriada : 

či  nie  to  tkanivo,  ach,  plachta  zasteradla, 

nimž  v  rakvi  pokr}'jú  ťa,  jehož  krajky,  cípy 

však  ovisnú  až  k  zemí,  zaplavia  i  máry, 

napokon  zhynú  v  klesti  obsekanej  lipy  —  ? 

Tie  výkriky  múk  dlhé :  šmuhy  z  krvo-žiari 

a  z  pramieii  sĺz:  nie  ozaj  hotové  to  stuhy. 

Čo  poletovať  budú  s  rakve  Širym  dvorom, 

jak  o  polnoci  čiernej  búre  blesko-pruhy, 

kecí  hne  sa  pohmb,  skudlia  mračným  však  sa  tlórom, 

vzduch  tôíiou  pretkajú  od  sveta  uhla  k  uhlu, 


')  Z  2,  sväzku  Sobranvch  diel  básuikovvĽh.  Svliok  tento,  obsahujúci  oddiel 
lyrický  (v  i,  svizku,  vydanom  roku  189i,  boly  básiiie  epické),  uí  tlaíi  sa  ako  vy- 
danie Kuihkupccko-oakladatcrského  spolku  v  Turnianskom  Sv.  Martine.  Bude 
pozostával  vo  velikej  časti  z  bÄsnl  nových;  vo  veľkom  svjliku  bude  len  asi  piata 
Časť  takých,  klorč   už.  boly  tlačen<>.  Rfd. 


až  tieseň  .srtlca  v  kruh  ich  ^itíahac  ctuitcm, 
kJc  v  slučkách,  v  chlpoch  raliiu'i  na  tvoju  ti 
xa  scIjou  strhnúc  poslcdnclio  večera 
Ócrvánky,  rúSku  hviezdnu  s  budúcnosti  svitcicn ? 

Ach,  človek  je  tak  krehký:  chytro  lr*li  š  umu 

niť  Aríatlny  spasnú,  ne\'yiltilie  s  citom  — 

I  poet  čo  viac,  vbŕdov  vo  mrÁkotnú  diimu, 

upadá  v  závrat,  bez  opoty  pokicsá; 

no  predsa  najdc  v  sebe  klúé  zas  od  dôvery, 

v  krútňave  kotvu  stihne,  prexrc  v  nebesá^ 

i  zúfajúcim  kvilbáro  vlastným  neuverí. 

lei  sntnc  vnorí  opát  do  strún  hravé  prsty 

i  zjasá:  Nie-nie!  —  PrejdcS  vsclky  svcIj  rmuty,' 

reč  rodu  môjho,  šíastne !  —  nie  na  mtlkej  pr«HJ 

tvoj  osud  /riem  ja  k  bralám  večnyiľ  !' 

ľlam  vyhne  prestojiš  —  i  čo  zvon  : 

sa  rozhlaholiš. . .  Ó,  jak  slasEou  zrak  lui  tnokncl 

Ja  zaspievam  tí,  áno,  k  svadbe  pícscň  piesni; 

toť,  rosm.irínik  sivý  vzkvltnul  v  mojom  okne  t 


■*♦•- 


Slovenská  svadba. 

SosUvi)  Krtítof  Choriút. 


\.  OtU'hoti  novoHty  4I0  fUinni  ii'iiichorlioľ 

^  niektorýfli  lirajoth  ísloveiiskýcli  u&slávu  pu  sotuui  r  ki 
dlli&oni  čase  prerážanio  ucvesty  k  icDÍchovi.  n  Ur  puriim  8| 
„obed*  (večera),  v  kUnoni  svňdobuó  veselie  kuhniuuJA  I* 
my  sk'ilujeme  pri  svojom  oiiise  pnrisdnk  nvíídhy  ^euiersko-zvot 
ako  tflkej,  o  ktorej  máme  aujdúkladntjšio  zprdvy,  uaslodi 
opis  prevážania. 

ľn  8(il>:i.si  mzidu  sA  hústiii  pu  svojich  dumnch  a  l^n 
sa  zatíť  schiidzajú.  alebo  ich  zvAči  zase  svolávajú.  / 
nejdú  priUíduí,  ale  s  koláčmi  &  nápojom;  pouákAJú  /.  ^••.'• 
pOBtreruutýťh  a  lakých,   čo  nie  sú  {H)zvanf    ua  «vjulbu  (htíi 

ľre  nevestu  vyberrtvnjú  ha  na  voze.  V« 
Q/.d(>bnjú  tieln  vnzy  t  Nemcova).   Prvý  voy 
štrorsprazny,  čo  mladší  idú  aj  na  kniioch.   I  rv  ^-uik  vjslq 
k  mladej  ucvcstc  oa  uhlaä.  Ten  prodstúpi  tam  pred  udi 

Co  vy  tak  jete.  pyete, 

tancujete,  hudbu  pľovodftc?  atff.  {Voh}.  X 

I)ruý.bu  Uľflstujú,  u  un  ide  ua  to  ozimmiC  fivojitn,  íe  ui  mi 


SM 


M(i  tAk.  ako  na  flobliÄ:  staral  pi>i)ľedku»  ostatuf  za  ním.  Čo  mladšf 
majú  aj  zAstavy;  žetiicky  v)-spovuju: 

h>2ri,  Ziuka,  po  ťioiii,  ak}'  muutiok  na  úom, 

ver'  jo  otrhuny,  aj  to  požičaný. 

Svine  mti  uekvičía,  kravy  nm  uerut-ía, 

aui  imi  kohútí  na  i>Antocli  uoäkn^ia  aKf. 

fPolir.  XV,  4Bí»-60.) 
Tuto  chodenie  pre  nevestu  a  jej  dovážanie  domov  b^ŕva  naj- 
veselšie: íarty,  rozpuRtilost,  prekáranie  dôjdu  najvyšáielio  stupťia. 
liiri  uequit,  qimiitu  vncireľallone,  qiio  utľiiľiiluritim  inup;Ítti  Ľore- 
tnouin  íIIh  obealiir,  hovorí  Bt"!  \\\\  74;i|  o  Majohonte.  I)veľe  n  ne- 
vesty iiajdú  zase  xaprefé  a  len  po  dlhšom  dotazuvani  a  klopaní  ich 
Tpúébýú.  V  Hornej  i^eliote  belušolce  medzitým  spievajú : 

Eh,  C'ože  to,  nmtka,  m  ľud  ide? 
Eh,  jest  pravda,  za  íud  ido?  — 
Atii  s  koníčka  nesedajú, 
len  Mariška  diouku  von  pútajú. 
Eh,  veif  sa  to  pAni  doluičané  atif. 

Keď  ich  vpustia,  starejší  oddá  dar,  čiiuy.  V  jednej  je  dvadsiatuik, 
v  druhej  fonuSka.  Prítoiu  liuvuri  asi  tuto:  ja  ako  starejái  oddávam 
ti  tieto  či2my,  aby  si  nechodila  bosá.  Ale  dar  za  dar.  My  žiadame 
toto  lóže,  aby  tvoj  nuiž  mal  kde  hlavu  skloniť.  (Nérac,  312.)  — 
Uvítajú  sa  a  oznámia  ciel  príchodu  (ľohl.  XY,  r>til — 2)  a  pousa- 
dzujn  /a  stoly.  Ooin.lci  starejéí  ponúka  a  rozdáva  nápoj  atd.  Kým 
aa  to  deje,  dievčatá  spievajú: 

Nebola,  nebola  naša  láska  stála, 

kym  sme  neobišli  okolo  oltira. 

Ale  je  D7.  teraz  nas.i  l:teka  stála, 

keď  smo  u>.  obišli  okolo  oltára. 

Poniže  dediny  suchá  hruáka  stojí, 

uikdd  nerodila,  len  sa  teraz  stroji; 

nikilX  nerodila,  ale  teraz  bude, 

ketf  Marka  nevesta  pod  bou  chodi(  bude. 

[du  hudci  vyhrávať,  dovedú  i  nevestu  z  komory  (takým  spôsobom, 
;o  i  prí  pýtaní  a  pred  sobášom)  a  n-iadia  ju  med/i  ženícha  a 
ijní'bii  la.  \ľ«h  íttoloni.  DoÍ)Siníiký  opomína  ffalej  aj  jeden  sym- 
V  ívyk.  Poiiobii  svietniku,  ktorí  stojí  pred  nil.'uioženírhom  a 
'  m,  býva  t^ika,  že  predstavuje  .\mora  „tak  jako  lio  ľán  £toh 
svet  dal".  A  uby  to  druhí  nevideli,  kladú  zaíi  záclony. 
/ntým  dávajú  si  vylirávaí  svoje  ,nôty".  Najprv  povyhrivijd 
jjftlm,  /eulcbovi,  nilitduche  a  drui^bovi,  potom  ostainýrii  rad 
railom.  Patričný  zastane  si  pred  hudcov  a  zaspieva  pieseň;  hudba 
)io  doprevádza  tak  dlho,  kým  .uepotraŕl".  I  v  'Puitľi  (ale  po  čas 
obidn)  tn  robievajú,  priénni  ženích  si  oby^jne  spieva? 

Muzikanti,  nmzikantl, 

koinu  hnilo?  ..     < 


TOO 


Klj,  Janíčkovi,  Jaofčkovl  —  

Sak  ho  znáte!    fS}>or.  I,  47,  lluilčôlS;! 

Sppvíik  niiílokedy  sa  uspokojí  s  IiuJIjou  imm/.:    lak  'I 

hrar,  kyui  ju  diu  jelio  ľIiiiU   uezahrajú.     Potom  in]  )* 

alebo  do  bnesy  istt^  í^niunin.  Za  mladuchii  spieva 

N»  koiiPĽ   mônií  Ha  pľctekávaC  čo  nilxd^f  a  VŕseUi.     ,.mií<-i> 

druhy  nitnkvi'i"  zaŕnn  upii-vaC   hiidrnui;    lindn  Itneif  lú.    hoed'i 

hrajú,  jíiko  kto  prv  pousiloval  sa  hodif  na  tanier 

Končine  /vídizf  niipcv  í  spev  tolto,  kto  nnjciai:  .: 

To  Jií  BJ  jťdin&  pláca  hudobníkov  v  okolí    Driťnčan  —  kvä  n  41] 

niekto   vyhrávaf,   alebo   ketf  začnú   tamovaí,    platí  sa.    V  .1  .i>..in 

Malohonto  býva  teraz  vo  ivyku  i  vyáéie  sponipuutŕ  ,cetn.-p 

Po    liudlrfí   vyspeviijii    dru)iec    piíwno.    f 
nilatJ6J  od  paneuíitva,  od  rodičov.  Sii  U)  vš**iK 
i  nApovoin.  Na  pr.  v  Prcéporskej  spiovajO: 

Už  sa  od  vás  odebtraiu,  luíl  mamička, 

nž  vás  Ifbam  a  bozkávaní  va.šc  líi^ka. 

Aj  viini  tJikiS  ni6j  latlčku, 

za  tú  lásku  rodičitvskii, 

že  ste  ma  vy  vychovali  od  matičku. 

liftala  som,  chodila  som  ja  po  poli, 

nddU  som,  ŕo  grmi  chťťla,  po  svuj  TÓH; 

qIo  už  včuI  nebudem  smoC: 

niosfm  smutná  doma  siulcf, 

kde  j«,  to  jo  v  kiorém  kiite,  o  tom  vedef. 

f  Slávia  6S3.) 
Iná  picHeii  povxbndzuje  ncv»stu  k  ffakovanjii: 

/adakuj.  Znzičku,  otcovi,  malori, 

že  fa  varovali  od  ohňa,  od  fekody. 

ékoda  (a.  /uzičkj),  äkodn  t^lta  bude, 

že  irhe  cuilzia  mat  rozkazoval  bude. 

(>st;ivňji,e  Kdľjivv,  vy  ...skie  prahy: 

u*  vAs  nt'prekmčia  Zuziŕkine  nohy. 

Ostjiv.ijío  zdravý,  vy   ...skie  kluťky: 

už  vás  neotvoria  Zuzičkino  ľuäky. 

I)iibre  »a  tu  majte,  xdriívi  zoslávaftc: 

za  lii  našu  lá(>Jíu  lon  m  uelinevajte.    (Slávia  Tsít.l 

Aby  fuímy  smútok  noprevládal,  dol>eraji'i  aí  aj  dražbu: 

Dnižlta,  milý  dru/ba.  načo  ivoja  f)bi2h«, 
ani  koäa  ueiuáá,  len  na  svini  behá^ 

Ke<{  ra  hndne  naiípievalí  a  zabavili,  nastane 

novctita  lúiíi  sa  so  svojimi  rodičmi:  „CHcc  mĎj,   l... j.. 

ja  04Í  váa  odchá/ím,   ja   uinnám  tu   bydla,    tnk  JOlD  v^letiJa, 


holutiicA.  Čuze  Táni  za  lUr  itáiu  za  lo  nič  ztle  dlúni.  z&  na  svet 
ttptozonf,  život  u  ^atcul?  i>u  ňkoly,  Jf>  i:liľAniii  Kti^  lua  típruvázoli; 
Co  som  vAui  podlžua,  iio  pove4ztť  mi  njiif;  umliar  to  iievymutuje 
liniAniler  (?j  rwený,  to  novypnvip,  niliivl,  čo  ste  vy  Uw^ri  vaál  dali, 
to  jfwt  i}ľav(Ia,  ako  by  niolilu  uspnkojiti  si-dco  mä  präinilt^.  Otec 
mój,  matku  moja  iníla!  kturí  sritenie  pie  (hIcHoiI  iiiój  velict*  túžili, 
ttlo  ju  vám  vÄtíí'hnciti  vinšiijcsn.  iia  krátr-o  js'Mii  panna,  ncjsom  itii- 
lúmu  nmužcli  poddaná,  alo  i  ä  iným  manzoteui  clici  dllO  va^e  býtl 
a  vás  v  vašich  &ediiiilcti  uťUti.  ľoslyátc  mlliôku,  páai  prfsoJíct, 
Dejprviiejáf  pntUiló,  iiob  jínl  zde  bydlici,  chci  v.i[ii  tu  pndckomŕ, 
jenž  vy  tu  dtojíV,  a  /.a  vašu  \&»\ni  a  /a  opatrovaní  Hŕtb  »i  väh 
opatruj,  dťj  vám  život  véčny.  Ješté  mám  na  mysli  otoe  duchovn'ľ'ho, 
bycli  inolila  uaučií  joduolio  kuždŕho.  ale  ja  vám  všeíhuem  vale  vy- 
sluvujeui  a  /a  vu.^u  lAiku  snlľčne  dakujoiii.  Itúh  äi  víla  opatruj, 
to  váui  vŕwchiieni  viuSujem.  Ješte  chci  ptvdekovuc  braUnu  i  sestrám, 
rIo  ja  vám  váeckÝui  dobrú  noc  dUvam."  M  Tento  okamih  opisuje 
aj  slatlnskil  piosei'i: 

Po  doline  Uchj  vetrík  povieva: 
už  8ft  dievča  od  mamičky  odberá. 
«K$le  sa  ja  mojej  mamky  spytat  miim, 
U  ja  8  vami,  moja  mamka,  bydlit  miimŕ'* 
K.Rj.  uie  au  mmm,  dievka  moja,  nie  ho  mnou, 
kobo  8i  äi  vyvolila  —  ten  s  tebou."" 
A  ja  som  6Í  vyvolila  z  ruži  kvet, 
lepší  je  mój  uajmilejšl,  by  ten  svet 

(Slov.  ve  Bvých  zp.  111,  23.) 

ObyčiOiie  ivj  mladý  zal  krátkou  rečou  Jaknje  rodičom  nevošli* 
n^iD.  Inde  robí  to  za  neho  f  za  nevestu  starojíi'.  Dci^ra  otgima  sa 
ft  matkou,  ktorú  teäl  turčianska  pieseň: 

Mati,  moja  mali,  čože  miU  plakati? 

Vfid  moô  lam  nebudľ  (ažko  privykali. 

Zabudnem  ja  lahko  na  (i*^  vu^c  dvory. 

keď  sa  mi  mój  mijy  !«lQdko  piihovorL 

Zabudnem  ja  lahko  na  ti»  va^  kfučky, 

ked  mn  raz  objímu  jeho  niilč  rúčky. 

Zahudnem.  zabudnem  na  tulA,  mamička, 

koií  ou  raz  pobozká  moje  biele  líčka.  (Slávia  Gd5.) 

V  Turci,  dolnom  Liptove  a  v  okolí  Prcšporka  nevesta  odoberá 
8a  v  noci  (nad  ránomi  po  ävadobuc-j  liosiiuc.  reriny  prevť/cne 
boly  v  Toľľi  ošte  pred  Rvadlxm,  v  Liptove  po  čas  sobíbii.  I  v  Kysáči 
odv&dzali  ju  prv  v  nocí,  „aby  uepotľalila  domov'*,  a  Ból  tiež  spo- 
mína D  Maluhoute,  že  .sponsam  pľofundft  uocte  isthuc  deducunt*. 
Keď  odchádza  z  domu,  kladú  jej  na  srdce  v  Mikudovskej  doline: 


>)  tná  odobierka  Dob&.  20.  Pohľ.  XV,  503. 


m 


Choj,  KaČonka,  choj  len  zdniTA, 

aby  8i  sa  ďihrf  nialn. 

Koj  Ha  liinleš  dolnv  iiiaci  — 

»by  si  uám  puvedalu. . . 

Katťľíua,  l)iela  zora, 

tratíla  si  na  Uozára, 

tth  fa  buiiľ  koitaľovui', 

tv()je  vlAsky  iiiiíiiliuvar. 

Tvoje  vlAsl<y  striebro,  zlato. 

ncstoji  ten  Jiiro  za  to.    (Sluv.  Sp.  It,  l(i?.\ 

V  Tiirťi  Hplcvojú  dni^ÍĽO  niieati)  mladucby: 

Kvitiiižfi  mi,  kvitni,  knisiia  latoliestku, 
už  ]iii  doboľfla  u  iiioj'  matky  ttvitičkA. 

Už  nii  dolinrelíi  na  prostred  pitvora. 
kfi<r  som  ostatuy  la/  dvcrt*  zatvorila. 

(Slov.  Sp.  I,  4:»»*.) 
A  v  rr(>épor»kej  /anfrfa  družičky  miesto  mladej: 

Zabrujti!  mi,  mii?ikanli,  ve^tde, 

zakad  ja  mám  i«turýcli  Kvatu  pľí  sebje: 

a  keil  ich  ja  už  vio  tiijot  nebudem, 

IKítom  ja  viis,  muzikanti,  nopotrebujom.  Atrf. 

Medr.i    spevom    nakladajú    mladurbin  výfltroj:    trablu,    |M>ri"*  "'-f 

V  Malohontť  musia  si  svNtky  výstroj  prv  od  douiAcich  Ka  \ 
Ľlarov  vykúpií.  Micbalko  (str.  25)  tioi^'  poz»č!lavuji'  sa  aa  lui 
avaliiice  žiadnjú  od  /.enicha  plat  „aé  dosti  ricmľňvnť'".  ^A  Ut 
všiíítjnki*  jľdnáni  a  trliováiií''  (cť.  i  ÍNdiI.  XV.  5(12;.  I 
na  vo/,  k  nej  mladú  iievestit,  vedia  nej  posadia  ^a  popr<l 
a  tak  letia.  V  Iloááckej  dolinu  nikdy  nedávajú  a  ral<i  l( 
lebo  by  ju  um/,  ňou  bíjaval.  Niekdtí  uusiuie  iwbou  w... 
a  jtijacie  itánidie,  lebo  by  mala  saine  dcéry.  Ka  ľflo  mui^l  daf  stirtkaj 
vpíky  pozor  iia  piM-iny:  laliko  mô/t!  tiieKÍo  do  uicli  vIoMt  uejtkyi 
busonicky  preiJmet.  ua  pr.  uo/e,  ^apicbnulH  na  krU,  ihly,  DubuiifV.j 
sidlA,  škrupiny  a  pod.  ~  Po  čas  nakladania  spieviyú  tíoralky: 

l>ževconlko  budobne,  a  šuhaj  nie  uinia, 

kedx  60  pobercme,  ľuu  Ko^  uiim  po/egna. 

Dzovcontko  vcprcudze  a  snliaj  vcmiuči, 

oj,  veru  to  IhmIoui  dva  Indžo  boKaci. 

Odbiraj  Ŕe.  ZoSii,  od  nmtky.  od  bratuv 

juz  outatnn  ^odžina!    (Cf.  Slávia  t^óri.  ^uur.  U,  lí^ij 

Nickdt:"  bíva  zvykom,  že  nilaďMio  ncposndÍa  na  voí, 
ísf  vedlu  pťf;!.    V  Nitrianskej    (kile   nevestu  a/  na  treli    i\ 
odvádzajú;  „vozif  Irnbln''   Lubina)  do^tala-li  nevi^ta  aj  kra 
ju  ovpnčenú  zji  vozom  (Nénic.  'ÔV2\     V  kutí>ki)m  okoÚ  spic-^ 
čas  prev&žania; 


701 


Ej,  už  ju  vedu,  už  ju  vedú, 

k  tej  materi  cudzí, 
aui  nevidzí  pred  sebú  ludzi 

od  velikých  slzí. 

£j,  ešte  sa  vás,  luoja  maniičko, 

jednu  ja  opýtam : 
ej,  8  váma-li  ja,  moja  mamičko, 

tady  bydleci  mám. 

Kj,  už  nie,  už  nie,  dcéruško  moja, 

ej,  už  nie  viac  se  mnú, 
ej,  koho  sis'  ty  raz  vyvolila, 

už  mosiš  ít  k  nemu. 

Ej,  dzekujem  ja  vám,  muj  tacfčku, 

za  vaše  chovaní, 
ej,  dzekujem  aj  vám,  má  rnnmÍĽko, 

za  opatrovaní. 

Ej,  dzekujem  vám,  moja  mainičko, 

ej,  na  stotisíc  ráz, 
že  ste  si  čažko  mňa  vychovali, 

včil  mosím  ít  od  vás.     (Slov.  Sp.  I,  480.) 

Celý  sprievod,  na  jehož  čele  jazdia  v  Gemeri  mladí  na  koíioch, 
nejde  rovno  do  domu  nevestiuho,  ale  sem-tam  prejde  pár  ráz  po 
dudine.  Na  užších  miestach  zatiahnu  im  cestu,  a  musia  si  vykúpiC 
.poctivú  krásu"  koláčmi,  nápojom  alebo  peniazmi.  Ženy  neustále 
spievajú,  tu  vážne,  tu  žartovné: 

Pošibaj  kone,  vozáre, 

ďalekú  cestu  nemáme; 

pošibajže  ich  po  hrive, 

uech  nám  nestanú  na  mlyne; 

pošibajže  ich  po  chvoste, 

nech  nám  nestanú  na  moste.    (Némc.  ;113.J 
Alebo  v  Turci: 

Kostrová,  Kostrová,  vymetaj  policu: 
veru  ti  vezieme  dobrú  maškrtnicu. 
Kostrová,  Kostrová,  vymetaj  nový  dvor: 
veru  li  vezieme  nevestu  na  výbor. 

(Slávia  724,  725,  i  Pohľady  XV,  bG2.) 

Niekedy  si  aj  zažartujú,  vysmievajúc  sa  jej  výstroju: 

Bola  to  nevesta,  mala  tá  periny : 
štyri  vozy  tŕňa,  piaty  hrachoviny. 

Ved  smo  sa  nazdale,  /e  llrachovo  mesto; 
čert  ti  je,  uie  mesto,  len  stračacie  hniezdo. 


?ÔI 


Vetľ  smo  Ra  naxdalo,  že  tti  líudu  |4ni , 

ô«rta  sa  to  pAni.  len  sami  cigáni    (.Sburnik  II,  564 

Vletia  (lodvorA  — alu  rWore  D«jdi)  /^se  juiTrpiH^;  ženy  Bpefl 
dobíjajú  sa  dnu: 

(Xvámjle  hranu  pckiiií  iiiaruvaDÚ. 

v«ir  vAui  my  Vf/.ieiiií*  rio  t|  Iinik. 

OtvAtaj,  inauiui^ka.  otváraj 

veru  ti  vezifinie  mlailuctiii  do  riomii.  (Némc,  3il7.) 

A  ketf  ich  dlhéie  iierliajú  von  sUC,  ponosujú  sa  un  initlo: 


Sedajto  iiUm  dlho  stáli,  lebo  so  näni  trc- 
liľdio  Kc  uáni  ľoz^iisilu,  ln*hu  hu  /.aľiitľ 


:ri-) 


Ani  blato  im  nič  neprekilžu,  ako  svedä  píeseh  t  Hornytľli  Rtk«t^;r! 
(Hont),  teraz  spiovanA: 

NÍĽ  lo  pľíHo,  Iioc  jp  hlato, 

keď  je  dievča  peknuu  a  m  niuM  hodnao. 

Kj,  nič  to  preto,  že  je  blato,  fťaliliť  Toezyo  I,  XM 

Konečnu  im  otvoría.    ^enfrli  sfim  si  bložf  novetitu  a  vou. 

aby  skočila  na  múčne  vrece,  aby  sa  deti  tak  Bypaly«  ako  1.1  ^au.» 

x   vreca.     Na    prahu    donin   ju    čak^ú    rodičia.     Ihtle   ani    tiitlAe 

dolu  s  vnzo.  k^in  umtka  k  voku  impristiípi  a  ju  n*- 

sa  predsUiví  nevesta  s  k  nitkou  rečou,  na  pr.:  ,[*•• 

jem,  niig'i  novotiii    rodiŕia!     Ja  pridiád/lm  do  pHhyiku  > 

ko/to  (lci)ľH  Itaifelova  (1)  príchodila  s  viusoranlni.  tak  ím  >>' 

pred  tvár  vašu,  aby  som  jas  vami  zuílma  bola,  a  v&»\\ 

nmn/.ciku  däua  bola.  To  sa  stalo  nie  z  iut^ho.  len 

a  £  v6l(;  iiiojťg.  A  tynito  mojim  darom  sa  v.lm  vil 

8r<iečn*í  priviUÍ  n-lčili*.  (/  litjilni(:o.) 

Na  (ojej  odpovedá  miesto  rodičov  atarejŔí:  .Mil  t  n^:  ■    •  i)*^rKi' 
\'clice  ťhvalitebuii  jest  to  pro  tebe,   že  nepríchilKli  <l 

bytku  s  ľcčmi  prázdnymi,  ale  s  úprimným  viniiovi'iiiim 

lač  tobÉ  v^lio  dohn'ho  puprití,  tvt*  i1.y  tnk  rfditi,  nby  z  ňst 
nikdy  iiovyĽlidzoly  reči  mrzut»í,  ale  v-»aycky  oslavu         '■  ■        41 
múáš  i  lo  uej-svťtéjái  Doŕí  po^oliniUD  očekilviili,  lií 
já  tohč  zo  srdce  Mdam  a  viiišujoui.'" 

Obyčajne  puoukne  nevt-í^tu  matka  ženíchova  lueilom.  aU\ 
ako  med,  atiy   mala   rečí  ako  med.     Nn  to  zdvihne   |> 
pusti  popod  ňu  najprv  syna,  potom  nevestu  do  pUvoiu.  m-><  om 
ZAtú  chlebu.  Odtia!  aj  plcsei'i: 

DajteŽQ  mkui,  dajte  za  lyžicu  mädu» 
ved  sme  váui  doviezli  uevestíčku  mUdii. 

Na  to  vojdú   do  izby  a  matka  5a  icb   spj^ta:    Ako  ta  mfó, 
moja,   u  čo  8i   nám    doniesla?  —  a  tá  odpovie:   YAnvui, 
hojní'?  Božskí^  požťlinanio.  (I.ovíu'ihafia.)  Tak  ja  vitajii 
Trenčianskej    (A  mi  otth    18Í»3,  str.  tíít.J  I  na  ľlle,  t 


706 


doline  a  v  Ro§Ad  ilcmesu  za  lyAičku  medu  a  dajú  zjest  mladým, 
aby  boli  k  scbo  gjadkl  ako  mod.  Aj  dru2ba  dostaur.  V  Kokave 
(l.ipii)v)  |iusti  D('Vť^<Ur  svokra  aU^bn  »taľäÍA  uévetjU  z  lífit  do  úkI 
ťukľu,  rlileba,  aj  jHdievky  z  tej  istej  prítMuy.  V  Xnii.  Liiiwi  lyžičku, 
na  ktorej  bo!  neveste  poJuii.*  med,  v>liu'im  na  pôjj.  aby  uuvesta 
tak  cbytro  behala.  V  HoMckej  doline  začne  hnwf  iin  dvoro  Tot- 
aiovaf  laiiovt^  seiiícnfi.  proso  a  luak,  hovoriac  piitoin :  „Sejfíui  ae- 
uitíuo,  aby  sa  mi  viedlo  ršetko  pteineno;  sejetii  proso,  aliy  »a  iid 
vÄetci  prosili;  iíejom  mak,  aby  bolo  vždycky  tnk".  Vcliádxajúc  do 
iíby,  hovorí;  .Štyri  kúty,  piata  |K:e,  nad  všetko  je  moja  n'č"  — 
VÄctri  ju  bitdii  rtinseĹ  posU'tcUat.  \'  Kysáéí  postavia  predo  dveriuí 
vedro  s  vodou,  aby  bo  prevrbla;  položia  vajria:  kcd  na  ih*  8tiipi, 
bude  fahko  r^idií  (if.  ľohl.  XV,  021).  ľred  kucbyťisríé  dvere  pi>- 
stavin  tri  htiepy  dreva;  potom  núkajú  ndadých  medovým  chlebom. 
Keď  si  011  ťhi:e  v/iaf,  odchytia  mu  a  podávajú  jej;  ked  ona  chce, 
easu  jemu  dikvajú.  Na  ti)  ve/.me  nevesta  drevo  a  nesúc  ho  ni>d 
kumiu  pitzdnivl  kuchárky:  „ľán  Koh  daj  dobrý  ileňl"  —  „ľan  lloh 
doj  iij  tebe;  čo  si  uám  dobrylio  doDie-shiV  —  „Zdr.ivia  a  áfastia 
ft  hŕbu  dreva,  aby  ste  nmli  pri  éuín  variC."  ]*obú/.ká  svokra  a 
svokru.  Dajú  jej  varechu  do  ruky,  aby  miešala  v  bruruch  a  okošto- 
vala /  ka/dého  a  riekla,  či  je  to  chutne,  éo  tomu  ch)^ba  aUf.  Pozre 
do  korhu,  aby  jej  deti  malý  čierne  očí  (i  v  Turci)  a  vovedú  ju  do 
i'by,  kde  ju  starejšt  pripovedá  iiovotnýin  rodičom.  1  v  Torei,  aby 
sa  v}daj  vydaril,  prekručf  nevesta  na  prahu  malú  náručie  dreva, 
u  potom  prehodi  ho  k  ohnisku. 

\'o  /volenakcj  stolici  prestni  v  pitvore  hriiačku  (široká  a  dihA 
zástera),  cex  ktorú  uui»t  prejst  nevesta,  aby  vntj  rada  briiačku  nosila. 
Inde  položia  pod  nohu  metlu:  ak  ju  zdvihue,  je  to  /uakom.  ic  ju 
poriadna,  a  naopak.  Aby  privykla  v  novom  dome,  sadne  si  poil 
pec  na  hviťko,  alebo  sa  jej  rukou  chytí.  V  okuli  Y.  Kevúci  aj 
ohľpje  ruky  pri  ohnisku,  v  ItošAckej  doline  nakukne  do  komína  tým 
istým  cielom.  Aby  bola  silná  a  /dravá,  chytí  sa  kúska  železa.  — 
Jfr'li  v  dome  už  jedua  nevesta,  uk  chce  prichodiaca.  aby  ctia  pano- 
rala,  n  uie  Rtar^ia  nevesta,  zakotúli  koláč,  ktorí  si  donesie,  od 
dverí  ku  stolu  (MoÄovce).  V  Kokave  však  \ie  stiritia  nevesta  prä- 
servatlvuni  proti  tonm:  vybehne  na  pôjd  „s  nahou  liftstkou  zad- 
ného tela",  a  nová  nevesta  bude  vMy  uponížeiiá,  —  Niekde  dajii 
ndaduche  do  lona  chlapca,  ^aby  privykala"  (Blatnii^a).  1  v  Kysái'i 
jej  kladú  do  lona  deti;  ona  ča'ftnje  ich  cukrom,  orechami,  figaini 
Btď.,  ktorä  si  v  šatke  /aknitenO  pod  pazuchou  doniesla.  V  Miku- 
šo\^kej  doline  ručníkom  sviužu  ndadých  mcd/i  dvermi;  v  Itotiácí 
tiel  strhne  !*i  matka  ručník  .s  hlavy  a  sviožt:  ich.  aby  v/dy  žili 
Y  svornosti.  Na  miske  pndajii  vody.  ktorou  sa  má  každý  itmyt, 
lebo  .do  tohoto  domu  nesmie  nichto  nečistý".  Umývanie  sa  tým 
odbaví,  ie  ženská,  nesúca  vodu,  postrieka  trochu  kaÍ4läho,  a  ten 
jej  hndf  do  vody  dáky  peniaz. 

V  Turci  dimesie  »  sebou  nevesta  velký  koláč;  po  zavinňovanl 
podtoM  ho  pod  stôl.  naddvihiie  jeilen  roh  a  dá  koláč  na  hUM;  i  ga- 
v&lftí  u  budú  tak  dtribaC  UJbtUucoj^^Irttvuti^flt^^i^i^^ 


podajú  riiVy,  )>rn.šiirlinc  iiuvosu  koläCt  Tinsioknutý  na  svojej  rske. 
na  ruku  Hvnkľimi.  V  MikiiHovskoJ  doline  doiicsic  päf  malých  jn-r- 
nikov  (cipolkov)  cbleba,  f-  ktoiymi  chodí  okolo  sUiJii  Jak  jak>' 
slnko  \7chodí\  položí  im  ka/dy  roh  jodeii  poivá  a  osliitn)'  ua  pŕc. 
Na  U>  ieli  opai^uýtn  poľÍ»dkum  posborá,  ua  noc  áA  hí  ícli  ]>od  tiUra, 
a  ua  druhy  deíi  sa  rozdajú  žobrdkom  (Polil.  XV,  503).  I  t  okoK 
Dľiončan  po  cas  skladania  výstroja  s  vozíi,  ktorý  si  ženích  vo  Zro* 
Iľiiskcj  aUf.  vviiieniC  miiäf  od  žímii,  nulužia  dru/bovi  u:i  chrUál  tčH- 
kiinsky  kolilč  —  pocia  to  pi'e  rodičov.  Tamtiež  oddajú  starej 
dary  od  nevesty ,  určoin?  pre  rodi lui :  košele ,  čepce .  xAs 
1  v  B&čke  po  krútkej  veŕeri  rozdáva  slarejái  dary  nevesUue.  Bíí* 
ii:U  vcriiii  innobo,  a  start^j^i  musí  si  dobro  patniitat,  ktorý  k 
patri.  Pritum  bovorieva:  „Naše  mladá  nevéslíi  v  dobni  paniť'ti 
ro  usUlvánl,  kteié  jstŕ  vy,  družbové.  zváč  atif.  pľi  '"• 
stoupili,  aby  »e  tedy  Jako-tak  /.a  tuto  Id^^kii  vaši  lila, 

ted  v;^ni  tento  chatraý  diUvk  urfťľiljf,  8  tou  prosbou,  aiiy  ale  Ukarr 
vdóčuč  prijali."  V  Mikuaovskoj  doline  takto  hovorí  svat,  roídäMJic 
nevestino  dary:  „Mamko!  Toto  vám  tá  vaéa  nevusta  dilvá;  oui  u 
ua  to  od  malit'ka  starala,  sbieraJu  po  nnzderku,  po  pldtcnka.  W 
leda  éi  to  pľijIniÄce  v  lásky  od  njej,  lebo  nie?*  Matka  ntlpuTle; 
„Nn  prijtiiáni,  prijmám.  rada  som  darovj,  ešče  mi  '■c*ŕ.    N» 

a  Pánibo  /aplacl"  ľodobne  uj  v  inýcb  krajoch  ut^v  <  n.  (Ani 

otUioii.  íilí.) 

V  Malohonte.  ked  všeci  prlchodzl  sosadli,  pieílvedie  dniŕta 
ndaiUii-hu  a  oddá  ju  pohoničovi  do  prvi^lio  tanca  (poboiiičia  byngu 
ovšcm  alebo  prednejší  údovia  rodiny,  alebo  mladí,  Svarnl  ti)iit*ŕnfci}< 
Potom  vykniťa  ju  aj  Ítil,  a  nakonec  Uímdia  za  stôl.  Aj  v  Hiidcen 
vydržiava  tanec  s  mladnchou,  a  čo  si  tu  .vytaučl*,  to  je  jej.  kapí*^ 
do  hospodárstva  (Knttfk  30). 

Rúcho  nevestino  s  voza  skladaC  má  len  niekto  z  rodiny,  al? 
nezabúdala  na  sľoju  rodinu  (Dobá.  28). 

Na  I)IIk>í  ]/ike  prevá/aju  poriny  počas  iful)ftÄu:  uieknihu  <ieii 
ide  pre  ue  na  štyroch  ovcnčenýib  a  ošatkovaných  vozoch  ío  xtou* 
camí.  Ked  ndadý  nebýva  dak-ko,  obídu  i  i-etú  dedinu  8  výstnijom. 
Ako  sponicauU),  nevesta  itlc  k  ženíchovi  hued  po  sobáši- 

XI.  Sviuluhmi  lumtinn. 

Väčšinou  krtmi,  sa  n  ženícha,  v  Nitre,  Turci,  Orave  a  ľiiei- 
porku  u  nevesty.  Niekde  äit  svadobníci  aui  m'Sldu  k  spaločnin 
hodom,  ale  každý  sboľ  osobitne  an  hostí  (Dlhá  Lúka,  ttáčka  atd.i 
Na  Mlhej  Lúke  je  to  tak  prísne  oddident^,  že  ked  by  lioí^tia  r,  dumo 
nevestinho  prišli  do  domu  ženíchovho,  vyžonú  ich.  Dulminsky  ani 
neupisuje  hostinu  v  tom  smysle.  ako  je  známa  v  Turci  a  iri 
je  ona  roztrhaná  na  viacej  menších,  ač  uvšeín  nie  s  mun 
kladotn  drž;inýcb. 

V  Turci,  Orave,  llornoui  Trenčíne,  Nllre  aťt  je  hostina  v  k 
šomdlhšom  Čase  po  sobáši.    V  Miknáovskej   doline  a  u  tioralo 


íôT 


tir«dchá(lza  ju  zflcepéonic  aovĽsry.  Tak  i  v  Blatuici,  kde  jo  „úvwľ 
hnvtf  ))o  Hobi'iM. 

Poriadok  uilržuje  sUirejéf,  ktor>'  preto  aj  iia  vrub  slalom  sťHlt. 

V  Báčkc  mohol  vraj  prv  staiejší  Dielen  vjlútíC  od  liodov  toho,  kto 
8a  neslušne  iOiovilI,  ali?  i  ilaf  vypnlícuvat.  V  dolnom  Mutolioutc  stai',^ 
svat  odčítal  pokutu  toniti,  kto  pľohľeáil  sa  proti  svadobiiéiiiu  po- 
riadku. l>n  sa  ua  začiatku  i  iia  konci  pomodlí,  niekde  začne  i  pieseň, 
delí  pečÍĽnkii,  ktorá  obyčajne  nt^podt^jetiá  pľtde  ua  i^Ltd,  prednesie 
krátku  reč  a  zdravicu. 

ľrv  ako  by  8adli  ku  stnloui,  cbytf  družba  ueveslu  za  ruku  a 
iriki'Ať  »  ňou  obíde  sUM  {H.  Lehota  a  Nemc.  :íOľ).  Potora  sa  usadia: 
iŕcuích  n  nevesta  za  vreli  stolom,  pytač  a  oddavač  pi  boku  ^.eiif' 
chovOMi,  dni/.ba,  široká  u  ndiUenei  po  boku  nevt-^tin -lu.  Ostatni, 
ftko  Rft  kde  ktorý  nió/e  dostaf  (i  Xein.  Lupäij  N'a  I)lhej  Lúke  na 
prvom  mieste  sedí  starejší,  vedia  noho  udadf  a  svadobníci  rozlične, 
ale  Uik,  že  mužskí  OBobitne  i  Ženské  osubítuo,  čo  priatu  aj  pri  je- 
dnutn  stole.  Co  hliHi  pribu/uí,  obzvlášte  kmotrovia,  tieiliivajťi  jn'i 
prvom  btole,  ak  je  stolov  viac  Ale  mu;lsk<>  poUlaviľ  miU'a  vždy 
jiľoduosť  pred  /enskVm.  lebo  vraj  „muž  je  Idňva  ženy".  V  Malo- 
honte  nititdy  mi  i  družba  mali  po  ca9  celej  hostiny  klobúky  na 
hlavíicb.  Vedľa  Iíimavskélio  (N'itia  II,  'MH)  spomína  ío  i  fínrtliolo- 
niaeides  i^Notit.  §  TJ),  dokladajúc,  že  „ac  si  foite  in  gratiam  honora- 
tiorum  praesenlíum  caput  rctogendum  essct,  uterque  illorum  (totiž 
dni/ba  a  adady  zat),  ultiinae  mavult  aceuuibere  mensae;  ipiam  nudu 
asaidere  capite".  iJľužbovia  prv  vždy  posluhovali,  dou:\sali  jedla 
i  nápoj:  „za  môjho  ndailcnstva  nesmel  družba  do  radu.  bmMf /tratil 
by  bol  pero",  spomína  Hlazkuv  staručký  otec  nu  svadbe  v  Kžovi 
Vlkolinskoni  (str.  U5).  Tera^  ua  miesto  dru^bov  nosia  jedlá  po- 
Bluhovačky,  ač  i  drnžbovia  a  zváči;  v  Preäporskej  ženy  z  bližécj 
rodiny  a  Ktolnik. 

Jedlá  8ii  ovšem  čo  najvyln-ranejáie.  V  okoli  Trávna:  polievka, 
miiso  /  polievky  s  cvjklou,  chrenom  a  p.,  kyslo  (polievka),  štrúdľa, 
pečienka,  biela  (výnimeŕne  i  čiĽrna)  káva  a  koláče.  Nápoje:  liriato. 
vaľet.i!i  alebo  surové  vínu,  pálené.  V  Blatuii'i  i  kapusta,  a  kai^a. 
Vodia  obyčnjuého  bnuU^ho  nuijú  v  Blatnici  i  mladuskA,  L  j.  lepšie 
hríato  intladuskun  ua^ývajd  i  koláče,  „ktorä  ga/da  na  IcrAxky  po- 
krája a  zváČka  na  taniere  každému  osobitne  predkladá-*.  V  dolnom 
Íj]ttnvH  býva  i  ľý/kaŔa  na  husto  varená  a  ijriska.  V  Báčke:  sli^pačia 
polievka,  kapusta  (alebo  kysla  masová  polievka),  paprikáš,  sliepačie 
Irúby  s  piríndžun  (lýžou),  pečená  bravčovina  s  ehrenom  a  paprikou, 
koláče.  Medová  kaša  už  prestala.  Ouralí  sa  traktujú:  ka^ou,  hra- 
chom, kapustou  a  „kuľasou  s  mllkem".  V  okolí  Prešporka:  polievka 
hovíidzia.  mäíío  s  chrenom,  kapusta  s  chrenom,  jotrá,  jatrová  omáčka 
kyselkiivá,  hoväd/ia  a  bravčová  pečienka,  „syrové,  makové  uaniá- 
itítié  vo  mléku   osušky",    kaša  medová,    nakonec  sa  donesie   misa, 

V  ktorej  na  dne  je  bravčová  pečienka,  navrchu  takzvaná  brána. 
ľúto  „bľinu"  robia  v  čai;  pečenia  kulačov.  Niekolku  družíc  ide 
I  latnfMl^um  v  ruke  volat  do  fdjocb  domDv,  aby  sli  „yicicr  mikaí". 
}e  to  „brána"  z  cesta,  ozdobená  .všelíjakyma  paráduyma  vecama": 


70B 


líÄwnky,  húalíy,  slepice,  vSetko  7.  česti,  obložcnA  orpťltnmi 
trnkami,   slivlíaiiii,  Jablkami,   rnKinarfuoui  so  .siužkuu  a  [1  /.><i.» 
Keď  je  to  hoťJVí'í,    doiiosti  io  do  jeiindho  i  (Initulio    tloiuu.    (>« 
uimií  spiuvajii: 

Zima  je,  zima  pod  okônkom  stAti, 
xabol  sem  si,  xabol  lialeneaku  vxiUi. 

Na  čo  iui  z  domu  odvetia: 

Zabol  si  ei,  zabol.  alobo  joj  nemilý 

pokteruc  k  luiiii  prindoš.  vždycky  tak  povt*diS, 

S  recuu   oildnjú  rfcicu.   a  za  to  d  uBlanú  všelijaké  dary  dii  km|i^l 
kloní  nnsl  icčulŕka.  —  Na  svadbe  Kŕovoj  bftlo  toto  iiirnu:  roisliín 
polievky,    kapustní  s  brav.oviDuii.    droby  s  plnkou,    medová    ki 
giisiiu,  peŕieuky,  štnidlo,  koláče.  I'nlievky,  /vlaste  filiepačie.  nikdj 
uesmú^cliybovat  V  krajocb  oíiudubuejMdi  jedávajú  viacerí  /  icdu* 
misy.  ätriidte,  kolaŕo  :i  pečienky  »i  Hvadobulci  v  Turci  pui 
na  bnU  a  potom   poherii   domov.    V  okolí  Nom.  I.upŕe  in  -■  .ŕ.-ľ 
pnlfuziiých  a  priatclov  potraktujii  cétu  oiiubituo  v  komore  vybcn- 
nej&Itiii  jedlami. 

V  okolí  Slov.  Právna  pred  samou  hostinou  piiií  ?i  '\\\<-\\\  ilrultc 
a  budby,  a  len  potom  sa  jedlit   prodkliuUjú.     S;  ■   ui 

hlbej  I.úk©  aj  nevesta  —  obyčajne  v&ak  plaéi'  n  .uu/nu^  » 'U  ju 
spevom  (Siicauy) ; 

Neplač  ty,  Maríäka,  ueka?.  si  očii^y, 

u^  8a  ti  periny  u  diubej  mamit^ky. 

U  mojej  mamičky  peŕeuŕ  rybičky, 

a  u  tvnjoj,  milý,  krvavé  sixičky. 

U  iiiojťj  niiiHiičky  vždy  t-liliflb  ua  stole, 

a  u  tvojej,  milý,'niet  bo  ni  v  komore.  (SL  3p.  !«  S|.| 

Medxi  spevom  vybnivajii  v  IVavne  (i  VniimrAi-h")  I, 

spieva,  Kto  nevie  spieval,  tomu  i^abrajii  ťardiiŠ. 

dinAch  semersk/cU  majú  nevesty  ten  zvyk,   že  si  pr 

gtuitky,   čo  iťb  na  blavo  majii  u  party,  cex  tvár,  u  ti..u    >.. 

st-ole,  aby  bostia  nnvideli,  že  plačú.  OruAba  z  každiMiu  jedla 

neveste  na  tiinier,  ale  niia  uľjh.  co  by  bota  priiim  bi-' 

iWW.i  1  okolo  ľľušpurku  žem'cli,  neve^íta,  druíba  «  dv 

po  ČAS  celej  hostiny.     Miclntlko    hovorí,    i^.e  mbi 

spolu  2  jeiliiobo   tiuiiera  je^f,   aliy  sa  vospolok   n 

Vlk.  %.)  Keď  donesú  potievko  na  stôl.  ktorA  m.ttka  »i  profinií' 

ňadre,  tej  dcóra  sa  nnjakoroj  vydil  (Kokavai.  V  Oravw  snaáii  »a "I** 

^.íčka  vziat  čo  to  /  taniera   nevpítiubo  tak,    aby   to   táto   uep«^ 

dala  —  skoníj  sa  vyriii. 

ť'Utha    zjibávat   bodujúcich    pripadA    družbom ,    prodoTl04í>?ii 
prvému.  Ta  i  tu  olistari  si  niekoho  (ua  pr.  v  Orave  Jtvftía),  s  ^* 
r^m  vyvAdzii  svoje  ftylo.  Pri  každom  jedle,  alebo  asp-  ■   *  ■•  "    ' 
prednesie  kiillku  prí(>ove(f,  obyóijne  iŕanovoú.  Na  pr 
íicvku  Ukto  pripovedajii  v  okoU  Kovinobane  (Novobraai. 


TDO 


roHlticIiajto  v^tĽÍ  málo  —  (o  »t  s  touto  ítlítipkou  »Ula. 

TAto  Kliepka  bola  nemá  —  kŕmila  ju  tetka  8t;iľá, 

tam  v  jpj  komore  »póval&  —  |>áIenkoii  Im  napájala. 

Tá  nechcela  ovos  žrali  —  radšej  älu  pod  puMpr  8i>ati, 

ani  tá  jaiei-  iiĽÍtíbi  —  lebo  iná  Strbavt*  zuby, 

ani  Ba  neiiuiyvala  —  vždy  zafúlaná  IWvala. 

Nechcííla  tauciivaf  8  cblnpci  —  lebo  bola  v  je<lDoin  kapci, 

auí  tá  uechcela  p)^cbu  —  mala  ua  tri  aikhc  kyku, 

už  imchcela  žráti  vela  —  bola  velká,  ako  lela. 

Chyctíí  mi  hu,  už  vás  proHlm  —  IcImí  hu  už  lodva  nn»ím. 

Nohou  ma  kopla  il«  hrudi  —  vybila  mi  štyri  zuby; 

a  tiíraz,  ked  sme  hu  klali  —  (ažko  sme  hu  z  chlieva  viuili, 

dcäaC  funluv  <(iidla  nialu  —  t(i  si  stnrá  matka  v/ala  ~~ 

lebo  už  nechcela  žrali  —  musoli  liu  doroxati. 

Näso  kuchárktí  hu  v/ali  —  tridsať  íhoší  za  ťiu  dali. 

A  ja  za  tie  moje  vináe  —  nežiadam  si  od  vás  iošie, 

leu  t  tejto  slepice  koňa  —  áno,  k  tomu  pohár  vími. 

>nižbovia  bývajú  veTmi  vynak'ZJíví  v  podobných  veršíkoch,  ktort^ 
ú  sami  skladajú  —  lebo  to  sa  žiada  od  poriadneho,  aby  samotost- 
]^mi  vtipmi  bavil  svadobníkov.  Iné  pripovedanie  aliepačtij  polievky: 

Táto  sliepka  bola  krivá  —  ^azdinej  nebola  milá, 
xa  to  sa  na  ňu  hnovala  —  že  nikdá  vajce  nomaíit. 
TA  nechcela  žráti  ináio  —  (to  je  iiapsamí  vo  viuše), 
len  varenú  kukuricu  —  a  £  tej  jedla  nirvenicu. 
Nás  ujčok  starý  fajkou  bou  —  vybila  mu  z  fajky  bagóv, 
^a  on  na  ňu  velmi  skríkou  —  .šidlom  jej  do  oka  pichnú. 
K  súiäedovi  prišla  v  nnci  —  chrela  mu  vyškriabat  oói ; 
ako  od  suseda  vyšla  —  putom  zase  domov  pri>la. 
Ked  chcela  cfz  dvere*  fti   —  jíazdiuá  í*pkeru  sľIivIÍ, 
ctiÄ  rebro  bu  veími  pukla  —  hiied  k  stolovej  nohy  frkla; 
eäte  by  bola  odbila  —  ale  hu  piestom  zabila. 
Len  raz  nožom  do  nej  pichla  —  a  oÄte  si  dva  ráji  vzdyclda. 
Hnett  vypu!>tila  ■/.  nej  <luKu  —  (vaše  ústa  hu  okúáu). 
blani  jej  véecku  odtrhla  —  a  tak  hu  do  hrnca  vrhla. 
V  hrnci  taká  zlosruá  bola  —  aj  tam  parády  robila: 
kťtf  hu  chcela  kuchárka  brat  —  mala  jej  prsty  ob/.ubať, 
chcela  aj  tam  krydly  ircpaí  —  mala  im  hrucr  ru/trejmr. 
Oni  hu  necbct^li  zesti  —  kiUali  hu  vám  doniesli  — 
prímte  vJačuel  — 

Ako  sme  spomenuli,  kapusta  málokde  chýba.     Družba  ju  pri- 
íTodá: 

í-ZftM  Tám  predmíšam  jedlo  —  a  nebái-s  dobre  vychladlo, 
lebo  je  maíítná  ka)>uKtji  —  neoimrteže  si  ústa! 
každý  /e  prv  zuducbnitc  —  lak  z  lyžičky  vychlipnite, 
Ic4í0  ktorý  wi  oparí  —  sjim  sebe  zli-  ttndobarl, 
búdy  dúchal  du  lyžice  —  jako  barál  do  tekvice.  (Uderiná*) 


v  Turci  pri  kapuste  pľicliddzajú  mťndfci  vln&ovuĹ  / 


pieijeii,  zaviiifiiijú  n  ua  vyžv.-inie  stAľrJHHitin  p' 


■íi  II 


iíci 


fCll.       ľ 


livi 


l»nr  kľrtjciarut 
jvst  v  Bvatéiu  stavu  manželskéni  Hľ  atd. 

PuzuaineimC  treba,  2e  povimmsfflu  Btarojdicho  je  sedeC  na  «vMJ<»ni 
mieste  a  nevzdialK  stí.  Staue  U  sa  to  a  jeíio  miesto  zosum^  Dr^>t> 
sadcm^    postavia  naŕi  snopnk  zo  strecliy  nlfibo  n         '  '  ruti* 

/.  Iminlicľ  bábu,  tlajii  jci  klobúk  tia  hlavu,  fajlíu,  n'^ti 

i  napnjoui,  klaiiajii  sn  preil  ňou  a  iué  Htiiiťcliy  ^ 
vrátivšl  sa  k  stolu,    má   dosť  roboty,    kýin  sa  (!■ 
nocbcU  bo  pustit  na  miesto,  že  väak  oal  majú  starej^iuho. 
ako  oQ,     Ijííi  po  muobýťb  íígToeli  pudarí  sa  um  oUhoUit  mi  <]'<>n  * 
KAujaC  štarte  miesto. 

ľľi  jfUoní  pcŕiftuky   keif  mladiKba   uťbytl  zpred  i< ! 
kus,   ua  ktorý  ou  mieril  vidliŕkou  —  bude   mat  v  dome  ,      .- 
prťd  ním.  Ak  sa  polievka  alebo  ndpoj  z  |>oliárt  vyleje  náhodou  • 
do  roka  čakaj  proroka. 

Hudba  tu  í  tu  zabrd,  a  kamdial  viacej  sa  veselost  áiri.  Spr 
čo  novidet  schytí  čo  mladšie  zo  spoločnosti.  U  OoraloT,  kerf  do- 
nááajú  pivo  do  izby,  zanôta  družbovla: 

Messias  prštsel  iia  sviat  pravdŽÍTe» 

i  zajírnk  eine  í  velke  džive, 

ucídíI  velkc  znaky, 

dal  vod^e  vine  siMky  —  v  Koano  (inUltíjskoj 

a  vsclci  vpaduú  do  toho  refraínoui: 

Kjt  godo.  godet  stalo  ie  nain  víno  f.  vodo 

v  Kaane  Ualilejskej  uUf.  (Naň  Not.  19*M,  L  Iti.^ 


Žiadosť  básnikova. 

(Thotnu.) 

Mal  bych  nickdy  /a  bohaUtvá  Uché  predal  svobodu, 

spadnúí  s  výšky  v  iiizkc  bahnu,  odkíaf  nieto  výctiMlu; 

malo  by  mi  srdce  zmrznút  v  citov  vlastných  záveji: 

CíLsI  ta  prosím,  nedovoľ  to,  ale  odrež  žítía  niť  — 

nebyt  radšej,  neill  v  hnusnej  atniosfáre  podlé  iiV. 

Ale  jcíitli  moje  .slová  —  v  ctnostl  majúc  pramene  — 
môjíu  v  iliL^iach  poniektorých  vyŕ.trovnf  plamene, 
jcstli  môžem  vyhnat  r.  prsú  p;  'tk, 

mocne  bráiiit  ncšťaslnOho  i.:  ..r, 

slabou  rukou  sotrcf  sIku,  mcnit  tialc  na  radtnC: 


711 

is!  fa  prosím,  zastav  krýdla,  majúc  ohfad  na  mladosť, 

ma  k  tejto  zemi  viaže  ešte  detská  povinnosť ; 
cem,  by  národ  dlho  sbieral  mojej  úctj',  lásky  daň ; 
chcem,  by  krýdla  Ctnosti^  Slávy  spočinuly  v  jeden  deň 
na  tých  mojich  detských  vlasoch,  až  ked  spadne  na  ne  srieií ! 

Somolický. 
— "•»«■ 

Opustená. 

(äouiuetj 

Fred  spánkom  bežím,  vyhýbam  nm, 

bo  nemá  pre  mňa  blahý  sen, 
na  vŕšok  vyjdem  prv  než  lúče  — 

ja  prvá  vítam  každý  deň. 

Mladé  vtáča  na  konárku  nôti, 

stráne  sa  mu  spevom  ozvaly, 
mať  mu  nesie  sladký  pokrm  v  ústach  — 

moje  oči  slzy  zalialy. 

Prečo  i  ja  nemám  svojej  matky, 

prečo  nie  som  malým  vtáčaťom, 
jchož  malé  kolíše  sa  hniezdo 

na  konárku  kvetom  posiatom? 
Nič  ja  nemám  na  tom  šírom  svete, 

kulisky  som  nikdy  nemala; 
ach,  mňa  našli  nemluvniatkom  ešte 

na  kameni  v  bráne  kostola ! 

Dávno  tomu,  čo  som  povrhnutá, 

rodičovských  neznám  objatí, 
v  moje  uši  nedolietlo  nikdy 

sladké  slovo :  sestra,  od  deti ; 
neberú  ma  do  hry  na  mrkaní, 

nepozýva  roľnik  pod  strechu, 
z  di.ilky  vídam,  ako  na  kolenách 

l.iská  deti  —  svoju  potechu. 

K  pohostinnej  kaplnóČke  chodím, 

slzami  tam  cliodnik  polievam, 
iba  táto  prístreším  je  mojím, 

tu  som  doma  —  tu  sa  modlievam; 
kaplnôčka  vždy  ma  vilačne  víta, 

ako  svoju  a  nie  cudzinu, 
iba  ona  nezapiera  dvere, 

ale  víta  ako  rodinu. 


ri2 


Často  hľadím  na  ten  chladný  kameň, 

kde  sa  moje  žiale  začaly, 
hradám  na  ňom  miesto,  ktoré  —  možno  — 

materine  slzy  zalialy ; 
často  noha  hrobitovom  blúdi, 

ale  sústrasť  srdce  nehne  mi  -~ 
opustená  rodičov  si  nezná 

v  strede  rakvi,  ani  na  zemi ! 

Štrnásta  jar,  čo  odstrčená 

som  dňom  i  nocou  plakala; 
pod,  mati,  čakám  na  kameni, 

na  ktorom  si  ma  nechala! 

z  francúzskeho  prclo/il  Somolichý. 


Náhrobný  nápis. 

(Viktor  Hugo.) 


Mladý 


či  starý,  nevedomec,  múdry, 
ktorý  sa  túlaš,  ako  oblak  nebom, 
za  hlasom  slastí,  lebo  všedným  chlebom  — 
pútníku,  postoj!  Ďaleko  sa  náhliš? 
Nevidíš  tuná  cesty  svojej  cieľ? 
Pútnika!  ja  tiež  cTalej  nezašiel. 

Tok  rieky  svojho  do  žriedla  sa  vrátil. 

Len  krátky  oddych:  sem  si  sadni  v  trávu 

pod  puklý  mramor,  ktorý  formu  ztratil. 

Slož  svoju  ťarchu,  opri  o  mňa  hlavu : 

tiež  mal  som  bremä  —  tu  je  položene. 

Chceš  pokoj  mať,  chceš  odpočinúť  v  tôni : 

pod,  lôžko  tvoje  dávno  pripravené, 

tu  sladko  spať,  tu  večný  pokoj  tróni. 

Ak  čln  tvoj  krehký  na  vzbúrenom  mori, 

pocT  do  prístavu  —  breh  tu  mocná  skala! 

Necítiš,  že  sa  duch  tvoj  s  bázňou  borí 

a  kás!  sila  nohy  prikovala? 

V  tej  útulni,  čo  zpäť  si  teba  žiada, 

nečítaš  v  slovách  tajných  svoje  meno  ? 

Co  človek  ?  Blázon,  sotva  zástoj  háda, 

čo  kedy  začal  —  bolo  dovŕšeno? 

Ci  chrabrý  rek,  či  človek  bojazlivý, 

či  v  purpure,  či  v  handrách  zakrútený, 

len  zaŕal  hrať  a  —  odpadol  neživý ; 

kde  blaho,  cieľ,  kecf  zastal  v  prostred  scény? 

No,  nepostúpaj  mrtvýcli  ľa'iostajne, 

v  ichž  mesto  prídeš,  bárs  aj  nevieš,  kedy. 


ns 


sem  prichádzajú  ľudia  neprestajne  — 

t>-,  moino,  zajtra  dójdeš  nirtvý,  bledý. 

Však  moje  slovo  sotva  srdct:  pohlo : 

bez  modlitby  a  %Ttd)*chu  nemo  stojíš! 

Tvi  predsa  tofko  naučiC  sa  mohlo. 

že  med/a  tu,  a  —  kam  sa  ešte  strojiš? 

Ty  tíalcj  kräčas,  oič  fa  nesuinima; 

vccf,  pravda,  nič,  —  či  azdaj  táto  skala? 

Hrob  v  svojom  chladnora  čože  lone  trima? 

Co  niekdy  duša  telom  nazývala : 

Snáď  suché  kosti,  pozostatok  prachu, 

a  možno,  nič,  —  Nuž,  nemaj  ju*  vSetečnost, 

že  dotieram  sa,  o  teba  súc  v  strachu, 

snáď  Kaníoia  fa  predsa  niečo?  —  Veäiost! 

/  fraocätskrho  pieluiil  SomoliAý. 


•tfr- 


Kritické  úryvky  z  Vámbéryho  diela:  '^A  mafirvarság 
keletkezése  és  gyarapodása«. 

i'oiliivR  Július  Botto. 

uKeď  za  nnoho  ôasii  nieékal  som  v  äíAtľoch  Ktrek-Tarkomanov, 
ked  QA  pravotii  brehu  liekv  0\us  býval  som  luod/i  Kir^ziui  a  Kuni- 
kalpakmi.  kod  som  vypátral  naivnritornoj>;io  pocity  obyvatelov  pusta- 
tín, kton  len  /a  ohnivÝm  kuíiotn  liixia,  a  ki'if  slyšal  som,  akými 
skvelými  farl»aini  opisujú  ich  starci  pnklaily  meätiakov,  násleilkoiu 
íoho  v  srdciach  roznchvonýcli,  juľVch  mladíkov  smek^  predsavzatia 
povžtaly  a  kh  huotf  unylý,  Iniotr  divo  maniaci  pohľad  do  diutky 
Kali-tel:  tn  vedel  som  iti  pn^dstaviC  In  odu^viitMiie,  to  okúzlouie, 
8  ktorým  sa  Mairuri  ditcŔmm  Uomúnion  du  ľaniMtnie  vriilili,  aby 
z  tohoto  pnliraniťnétin  knija  západuoj  civilisíicie  dab^  postúpili- 
Toto  odušovncnio,  tou*  «kuzleiiii.',  tento  istý  pocit,  kiorý  n  níokorko 
stnrori  po7.dej.4ie  oduši>víinviil  vojskii  svolôborcov  asiatskýcfa,  roz- 
bodoval  v  iKijoch  Madarov,  a  nie  sila  pnŕtn." 

Ajhla!  ua  akých  poetických  výlevoch  stavia  Vámbi^ry  bÍKloriti 
priťhoilu  Madarov,  tvrdiac  celkom  vážne,  že  bojovná  sila  MadaroT 
nrpresaliiiv^ila  poŕel  lô/HKí  a  žt>  počet  vi^etkvch  do  ľaunoiiio  prí> 
élých  Mmtarov  noobnAšal  viacej  než  4tHKW)  Jnží.  ľraviiu  hovoril 
referent  Slov.  ľohliidov  u  N'dmbiHybu  dielo,  že  «z  toho,  60  od  sám 
staval  od  nová,  všf'Hčo  nn'i/e  sa  srútíf." 

Y  jubilejný  rok  síoroŕimj  pantiatky  narodenia  I*.  J.  Šafárika, 
ktorý  odkryl  uíim  deje  8Iov«nov  svojimi  pilsue  kiitickymi  Múdiamí, 
prichodí  nám  kniha  VAmlnír>'bo  práve  „ad  captum".  Pielo  toto,  vo 
všeobecnosti  povedano.  ucnia  abs(diitim  vedeckú  cenu;  je  viac  (lano- 
ti\ron,  oslavou  madarstva,  a  že  takmer  len  Madarov  vyhlasuje  za 
eJoinent  '^W  utvorit  schopný  a  úlohu  prvenstva  v  Mlátiittm  Äivoto 
Uhorska  rýlut^uo   Madnrom   privhistiiuje,    irati   na   veik'ckťj  cene 

M 


n4 


titdva  9»  spisom   toDilenclúsuvm.    Jf  lu  č4Uiovd  únhft  k  olKKlnentiil 
Maďíirov:    prví  tisícroŕic  vAŽIm  pobytu  v  Ľhorebu  ítaskne  st«  do- 
žili;   nebojte  síi,   ilnžijoU'  a  ptvxijtiUi  aj  ilrubŕ  Us(cir>ŕ{c,    leb»^ 
vy  zaHtiipiijete  iiu^t*vmí,  uiHjetkovu  a  rodovú  arÍMtnkľaría  »  al    " 
etnickej   micŔanínf*   uhorslíých    nárorinnatf.    A  uko  ti  '•■■-• 
dostáva  lesk  a  lonu  ji-diiio  od  zliitVľli  zrniek  v  nuj  sa 
tnk  aj  etnická  iiiif>8Hnina  Uhorsku  sroj  život,  sroj  Iŕitk  íl  ctuju  dál 
jedine  mutrHrjítvu. 

\Ji  toto  ničím  neudúvoduonc.  Inlikí-  liodoiu^  •  /eníe 

nmďfir:iki^nm  cb^vťku  krv  do  tváro.  Objeklivnť;  occ:.  ...        i  .•^ii.lf'.í. 
svojho   díeJH  2elajiící  inuí,   iinivoľsitny  proriisHor.   trrdl 
uemadarské    nrirody    dakiijň   svnj    iivot  tým   MadamT: 
vieme,    že  v  pravdu  n   v   skutočnonti    volkú    »btobi) 
hniotnýrli    pokhulnv    nemiufarskvui   mtrndoui    odobenľ 
zvťľatkii,  k  svíiJĽJ  sliivc.    VrtmlM'ry  ju  ti-ily  In  tlie  nň 
a  lak  Nn  zdá.  :ŕo  tútu  svnjn  ueodnvnflTionn  vV 
cieľom,  aby  hnev  Maďarov,  pro  uioobf  im  m.  ■.  ...    . 
syst<^m  a  základ    dojopisii    Uhoiska  na  rumy   ohmrajúc«  Vri 
akosi  paratysoval. 

Iniii'^ii  Sloviiitia  v  dii^te  Váiiib^i7ho  eki»  úost  ancho  abiiili: 
kolkí)  ť>lko  účasti  piirirkniil  im  pri  riido  wiložonía  fttáto  uboi 
ha  sti-aiip  .*t!'I.  svojho  dielu  hovorí  totižto,    že  by  nemadanké 
rodnofili  voni  uvážiC  malý,   ^c  madarslvo  ohtndom  svojho   p^odv 
v  mnoliotn   oblude  má  krv,   mtlso  a  koHti  Noinaďamui  vuU^.  a 
dobrovolníím   pripojením  sa   ich  predkov  sií  Madari  tim,    číro  m 
Táto  výpuvtíif  je  Kícn   pnivýni    npnkom    toho.    čo 
priponiHRUt",    že  toliií    Noniadtiľi   dakujii    svnj  ži\ 
nám  jp  ona  zailosťuéinením,  vyvrátoním  dosavAdn 
rúbaní,    poilminionf   Ncmadarov  skrn'.  Madamv,  jl     .,... 
ná^ho  xákoniU'-ho   niravnóhn  Hn:L7.«>nia,   ^7mtVt  si  taJíV    ýírot, 
nám  po  pľávc  patri  podhi  tťoib'    pOuk(>nyti>s   ťMlIakosás'-u, 
bila t4.M-i\ Inej  zmluvy.  No  pľaYdt.'podol)no  búri  sa  i  krv  MadhroTí 
im  Vrtiiibéry  všetko  to,  čo  im  ilusavňd  tak  mtU^   ' 
pracím  niia.  On  tvnll,  miprlklad,  h'  Maifari  sú  í 
p(Wodii;  keď  do  lIhoi>ka  priÄli,  nehovorili  niaiínrsky.  alo  tni 
reč  miiďurská  skôr  existovala  v  lihor-íku,  nožli  M  -f" 
ako  Ki-^zai.  Mareus,  Túrúci,  xvlááte  Anonymus.  ah 
ktorí  lichotili  jodino  národnej  hnloHti  svtijii.b  ^ 
nlkov.  I  ich  udania  ohTadum  t^tiiroj  vbisti  Mu 
teraj&ej  vlasti  sú  cele  nespulablivô.  I-ani 
dajnou  t.Ýmto   madnrskym  kronikárom, 
bol  oAio  pľcil  prich<Hlom  Arpáda,  a  sfce  v  dobe  i 
ArpádH  nikdy  nebolo,    lebi*  nieao  toto  /oami-ná  i 
ono  nieje  osobnŕ;  podobne  Almos  :=  oslilveny.  N 
ako  sa  volali  ich  vodcovia;  i  ŠarlA' 
kniežaťa  je  bájkuu.  Nikdy  nebude  p 
snem    na   PuKXtaszeri   nikdy   nebol  vydrnavuny,  o  tu 

Jadro  nčenia  Várnbť-ryho  je  asi  toto:  Tuití.  ľočeuci.  U \ 

lovci  vtrhli  v  npjtnámej  dobr,  občasnú,  do  Uhorska,  a  sía^  t\» 


TW 


nicflxi  dolnou  Tisou  a  r>uufijoin.  Tii  naäli  nie  nepatrne  xbytkyAva- 
rov  nad  Slovanmi  panujikicti.  Spojili  Ra  s  týmito  a  prevzali  od 
nich  ii<.'gťiiu)i)iu  imd  Slorauiui. 

Alo  slyšino,  ako  vvprjivujc  Vánil)ť'iT  wiujutio  IHiorska; 

Nt>mu/iHi  súblatiit  st^in  uáblatloiu  uiiorakýcli  dejepiscov  a  kroui- 
(cárov.  dTa  ktorého  ArpťKl  a  jclio  Tudia  t.  Atť'lkiisu  alebo  právo  od 
Volgy  i;a  pohli  »  t<ni  nrtMt^m  ľnnyíil<im,  aby  ú  novú  domovinu 
naáli,  alobn  novú  vlattl  založili;  lebo  iioin;)di4ka  spoločnosť  nepozná 
lipochop  „vlaŕti"  a.  din  prirodzeíirg  iiíitílonnofili  k  voŕnŕnm  tijlaniu. 
mi  no^lico  poľ.niit.  Tyni  oienoj  ]<?  oilôvoili)f>ii:i  uty.^lieDka,  /c  Maifari 
dávno  precliDvávult  skrK-uankrz  prHinysleny  iímys*^!  uuvého  zaujatia 
rlio  bnnskoj.  Mo/nó  je.  žť  tradfda  o  sláve  Attilovrj  vzdor  luod/i- 
čaäiu  štyroch  století  aj  k  Mudaroni  sn  dostala,  Ittbu  aj  pamiatka 
l)žlu^Ís-cháuA  u  Moit;;olov  p(i<hios  /tjc.  AIp  nomádom  urnysbmy 
záuiťľ.  vyauKťťuy  t:ioÍ  uoRtaviti  branie:**  a  iníťru,  alo  lon  vyskytnuvší 
Ha  prípad  potreby.  Nie  leily  dedictvo  Attilovo,  ale  strach  preil 
ľečencl  a  mier,  ujíavrený  pomstychtivými  Jíulharmi  s  Carihradom, 
boly  pravou  príčinou  toho.  io  Maďari  v  Atoiknsu  nocttili  sa  bezitoč- 
nými.  Novú  jia-stvii  bladajúc.  priblížili  Ka  k  južným  Karjiatom,  od- 
tiatto  k  iMinaju  a  Tise,  nnjdúr  to,  čo  hfadali:  bohatú  pastvu.  IVed- 
pukladaiiio  takéto  ju  oprávnené  i  tej  príčiny,  lebo  vidiek  tento  už 
t  časov  ich  spiijenstva  s  Aniulfom  bol  im  známy  a  niektoré  čaty 
madurKk<>  už  predtím  i"bo<lily  sem  za  korisťou. 

Najmocnejšou  pohnútkou  príchodu  Ma(farov  bola  však  lá  okol- 
nost,  2e  pri  Dunaji  n  Tiso  Ma<fAi-í  uaSli  pokrevnyoh  súkmeňovcov 
už  ua  svojich  prvyr)]  výpnivách,  ktorých  obyčajuo  pozostatkami 
Avarov  menujeme.  l'nzostJitky  tieto  ucboly  lak  nepatrné,  za  ak^* 
ich  stredovekí  kronikiui  pova/iijú :  nrlsledkom  ínleiislvnebo  miešania 
sa  so  r^lovannii  n  iniHäinnárenlm  kresranskoj  cirkve.  ka  liunajnm 
boljr  tieto  zbytky  viac  oslabené,  nei  med/í  Dunajom  a  Tisou  býva- 
júci Avttri.  Ävšnk  na  pne<;toľc  tomtn  ostalo  luadarstvo  kompakt- 
nej^íni  u  zachránili)  .svoj  [Hivodiiy  rharakler.  Národu,  kton-  sa  tam 
utvoril^  dali  patrne  aj  Slovania  volkú  posilu^  avMik  jednotné  ma- 
dartitvo  L  tu  vítazito. 

Ohíadom  zaujatia  vlasti  rieiuožuo  verit  dátam  uhor.skými  kroni- 
kárnii  pu/uučonýin,  lebo  prvfi  opisy  pochodía  /  13.  storočia,  ked 
trvií'ia  už  cele  vyhynula,  n:Í9ledkom  íoho  aui  chýru  nieto  o  prvých 
/.jrtviich  vtiahnutia  Madarnv.  Lon  na  základe  /cmepisnébo  položenia 
i;<iiiuinio  a  Uhorska  oprávnené  je  predpoklailanle,  že  Ari}ád  od  dul- 
ni'hu  Dunaja,  tedy  tou  i^toii,  jemu  prfrc»doii  vykázanou  cestou  vtia- 
hnul,  ktorou  aj  iluimovia  a  Avari,  ledy  nie  východnou  Haličoii, 
ai)i  niu  Ľcz  sevcro-výcUodné  Karpaty,  ako  uliorskí  kromkárí  tvrdia. 
Aoonynms  vedie  ich  vedľa  Munkára,  mlávajúcr,  že  Í  loto  mesto, 
i  Szereucs  maďarsky  piunenoNali.  Leu  v  tom  je  chyba,  že  i  mvoika 

-kébu    pôvodu:    prvé   pocbodí   totií   od 
,1.     hmeváč  v.-iak    Arpád   nebo!   Sloviui, 
j«  Anonymii»  planý  i'tymoiox  a  ešte  horéi  historik. 

V  novej  vlasti  nemohli  sa  Maďari  a  potomkani  Uajaaa  {Kimocon 
reii  dorozumef;    potninnlo   totižto  viac  no-ž  tristoročie,   ako  Avari 


boli  opiistiti  svoju  stan'i  vlasť  na  Kaspickom  a  Čionioín  mori, 
roviny  Tisy  a  Dunaja  vtiahli  a  b  Uqro-Turkanii  tii  najdeujini 
sliali.  iKtotiiť!  J4>  rc<*  najiiioliutncjälni  »[iojÍvoni  í^kiipenín  íudo.  Avfak 
mravy,  zvyky,  t*|(oI(K;iinsí  niUm/**nKkyr:h  a  svetovyrli  niiitoroT  sú  ršte 
Diuhutiiejsíui  prostriedkom  spojoviiiiia;  je  (.ody  prirodzťiií^,  i**  Maďui 
a  Avari  srdečne  sa  pozdravili.  Dodatkom  k  URtálenip  tohoto  dohr^ho 
pomeru  hol  aj  pih-ast  tuipnlívoli  KiimAnov  a  IVčoiicov,  ktorí  VídoT 
rečovej  rôzuosti  vifazni'mu  iiiailarsrvu  sa  pripojili. 

So   zdedenou    ndatnosfou    iininádskycii   Imjoviir  "- 

aíami    turecko-tatirskej   jazdy,    zjavili   sa   Ma«íííri  \  >lifl 

ocbľaiii-'úviii  a  priatvlia  Rvojicli  kiiieuovyťli  poki"evnych  AvtruT. 
Spojeuio  Miiifarov  s  Avarmi,  keď  UU*  dohruvolne  Macfarom  poddali 
sa,  utvorilo  tú  válečnú  silu.  ktorá  bola  i)osledHÝni  vViavum  vn  veJkn- 
lepom  dramalŕ  sinhovuiiin  sa  nArodov. 

Kedy,  kde  a  ako  sa  lo  slnlo.  je  liUKtyiii  /.úvnjom  T.93ajié'.  táto 
udaloBt  nie  je  /večnenii  arii  kovnvýni  poinnikotn.  ani  pfsAnfm  sto- 
voni.  Nemožno,  nesvohofliio  toto  síúčenie  do  Kpnjínii.'\  ťľÍrie«ť»YT- 
mysleným  snomom  ua  Puaztiwzori.  Äe  spôsobom  w  ak^ 

spojensivo  jmvRtalo,  je  isté.  Ale  kto  sa  opovít/i  d<'iM>.,M'>'>>ii  uräC 
toto  spojenstvoV  Xačo  m;\mo  sa  miimit  klamlivými  ohrazmi.  fikrdnu 
siefou    vVinyslov  a  obrazov   sna?     Nemožno   určií   čas    i  >- 

stúpenia    Maifaiov    pod    Arpiidr)m  na  pôde  Uhorska;    ni  m 

meno  vodcovo,  vňíf  Arpád  nie  je  meno  osobne,  ale  ". 

ako  kaieža;    nie   8ii    známe    udalosti    prvých    dewii;.. .    , j^LÍ 

vlasti;  lebo  nik  nezná:  kde,  kódy,  8  kým  Jtapocali  Matfarí  boje* 
ako  ich  zakondli  .le<lno  je  ist^^:  nlslodkom  prltduMin  Nfoifarov  Avari 
obodrili  sa;  ožil  ich  siary,  bojovný  duch;  stali  m  wiUcmi  Kvojtch 
novopiišlýeh  8iiknienov<:ov;  oni  ich  ubnznamovali  so  íílahostKini  « 
silon  svojich  nepriateínr;  hez  pnmoei  Avarov  ueboli  by  Majtfiri  B 
tak  krátky  čas  vybojovali  vlasf  SiSvekí  kronikári  o  tejto  udaiosti 
sliifcuia  sa  >faíarov  s  Avarmi  nič  nepozuauienali  sfce  a  '^"  '.i...rvk( 
vyslovili  o  ňom  nk^^si  neisté  tušenie.    Avšak   tohoto   pn  1\ 

liplná  ueznalost  pannonskydi  [MJinei-ov.    OkriMu  kraja  ju:  "• 

ležiaceho,  IVaukochoriou  menovaiiť'ho.  r  kinroni  moc  ľr.i  .'.a 

m  problematičnou,  najväčáia  óasť  ťhorska  bola  oolc  iieznánn. 

Kol)y  liolii  možno  Anonyniovi  lak  slepo  verit,  ako  to  tUior^i 
historici  robia,  tahko  by  bolo  c«z  tutn  otázku  prekl/uúf  a  bístaru 
prvých  hrdinských  skutkov  Arpáda  a  jeho  vifazov  bola  by  vo  vrtkých 
svojich  jiudrobiiosíacb  d05f  jasnou.  Avšak  dptta  Auíinynm  prativvi 
8U  nielen  kritike,  ale  Í  zdravému  rozumu.    '  ■* 

olilailom  poíln  Madaríw,  zvlásle  váuk  vymj.  i  » 

pokora,  akú  vraj  haličskí  a  vladiiulrski  älovania   preukazovali  vh 
tazne  postupujúcim  Maďarom.  Nemožno  ani  vy.svetli*    -r.-'  -i  m 
mádska  jazda  volila  obfAJínú,  namáhavú  cestu  cejc '1 
na  dolnom  Dunnji  ani  na  prekážky  neltota  narazila.  im:<  u 

príliS   detinské    chápanie  vecf,    Äe  Siovania  tak    lahkn  j, 

nesmierne  te&iac  sa  príchodu  cudzích  t'ral-Altajcov.  ~a 

na  juh,  ale  od  východu  na  západ  tiahli  M:i(fari.  .A  (..  :,  .- . .,  i:. 
ic  ich  prvými  neprintefnii  boli  Slovania,  roohli  to  byt  Ipo  tie  spo- 


717 


rAdické  koloiiio,  ktofé^  fleveraom  a  jažoom  krnjí  t]ho»keJ  (blnej 
'  imt*  roztrateno  äa  nochodily.  ätovaoU  ifto,  a';  timi  Aviirov, 

iéboli  tt<rprta£D'tvÍ  MaďArum  ui  leu  aj  prťtu,  /.  _  .    ..  v  äUvc  opricC 
»  im.  S  tejto  9traoy  Ouu^  neitanuili  Maďari  na  xiiačuejJUt^  otvo- 
rvoé  Depriatetstvo,  OcSkazom  tobo  je  vtedajší  velini  nepatrný  poiel 
obfvnteTov   t'horska.    I>alej:  keby  Madaii  medzi  ľUnn  a  liunajom 
bnJi  narazili  na  tuhy  odpur.    ako  by  bolí  mohli  u 
kacíi.  zúrivšith  vmilii  krajiny  a  iia  liip«'/nvcb  výj.i 
Ich   JMliuÝtn    výzuaumŕní    nepriatefom    bola    riáa    vťlko-moravttkaH 
ktorá   blbuko  k  Tist:  a  ĺ>uq:^ii   &iabaia.    Aváak    moc  t&to   údenui 
ä  iroch  8tráQ  bola  zlomená,  iiiiéla  do  tuoci  iMatfarov.  klori  u^  iťmx 
B  Avaiiui    do  alykii    pifsť    mohli,   a  puiii'vdč   udatní  Avm! 
v  druhej  polovíii  '.».  storočia  nadvládu  nad  Slovanmi  pn'x- 
pn  objavení  sa  Maifarov  oddali   túže  týmto   svojim   súkmemiscohi. 
O  tom  ani  reči.  ie  Slovania  s  tejto  strany  Dnuaja  holi  by  sa  vzo- 
preli;   ňSÁak  úraduy  .skutok,    úradut^bo    podrobenia  aa  ani  predpa- 
ktaibu  neuio^.no.   lebo  Kainostatuých    Slovanov  tam  ai  od  viac  sto- 
ročí nebolo. 

Akýmkoľvek  i  by  sme  /aujatie  vlasti  vvsvutlii  chceli, 

musíme  dfa  analo..  liVch   tikutkov   uomildskycb    mírodov  di»- 

puMtit  to  tušenie,  že  Maďari  linerf  po  svojom  vysiúpeiti  naäli  v  i^ii- 
Qonii  mohutných  spojencov  a  že  následkom  ich  níítaviŕoe  vzmáha- 
júceho sa  ^(astia  pripojili  sa  k  nim  i  int^,  predtým  ucpriatelské 
knícny  lure^kŕ.  Takymitu  {Htkrevnými  súkmi'uovcami  holi  Kozári, 
ktortí  meuo  je  vlastne  piditirké,  a  nie  etiiicko-kollektivaé.  a  pod 
ktorým  v  prvom  raUf  treba  rozumet  Kumánov.  Mienka  niadantkých 
hronikňľov,  že  Kolári  a  Kuuiáui  au  jedno  a  to  isté,  už  len  prelo 
nie  je  mýlnu,  lebo  i  dla  Auuy  Komueny  jednu  red  hovorili,  a  úh 
äarltltoľodenca  rcŕ  kozár^ka  a  reč  niadarsku  Um  díalektične  sa  dclily. 
Následkom  toho  uáležajú  Ko/:lri.  Kumilni,  Kabaii  a  Miidari  je<lDej, 
tureckej  rečovej  rodine,  sú  tedy  blízki  pokrevui.  Veíiía  rýtlito  ni 
vehui  ľjivčasu  vyskytujú  sa  ľečenci,  ako  spojenci  Maďarov;  v  Atel- 
ku.<e  bidi  i^lce  ich  najza(atejšimi  uepriatelmi.  ale  v  dejiuáob  turecko- 
UUárskycb  vybojcov  nie  au  takť-to  prípady  zricilkavi*.  1  ú^pecliy 
Maďarov  skoro  vymerily  ľečencov,  klori  oehotiie  podrobili  sa  Ma- 
ďarom ;  okrem  Ťotiu^  Abu  pnáli  «g  íu(  vodcovia  ľečeucov  do 
Uhorska. 

(I  rodinnom  pomerí'  lyt-bto  >p(iji!ni-ov  a  Matfarov  povstavší 
aiM>r  nie  je  ešte  nesený.  Iíejepisci  cud^ozenmkl,  a  /.a  nimi  ľavel 
íiunfalvy,  tvrdia,  ze  Kozari.  ľeéonci  a  Maďari  oáležaju  čoladi  ugor- 
akej ;  kJežto  Maďari  považujú  ich  /.a  bvujicb  uajbližälch  sukmeuov- 
cov  a  len  ohladom  reči  tti&ia  ulektorO  nepatrnú  odchýlky.  —  típrávno 
i:hitpu  vec  Maiíari:  reč  kumánttka  je  čisto  lure^kŕho  pôvodu;  lo- 
tožnoiit  Kuhiauov.  Ozov,  Ojiuzov  je  zistenU.  Je  prirodzené,  íe  tu- 
recký pôvod  Kumánov  a  ľečencov  je  niektorým  nmďiuskym  spísfi- 
vateiom  velini  nepohodlným:  dla  ich  miľuky  pud  menom  Muďanív 
svobodno  len  len  nJkroď  myslet,  ktorý'  n  dneänou  maďamkou  rečou 
vtiahol  do  ľaunouie,  a  tak  nie  ten  mlroil,  ktorý  z  rozličných  kmt^ 
uov  poKhduauy,  skôr  alebo   puzdojäie  bol  utvorený.    Avšak  toto  je 


Tí 


t 

•1- 
<>1 


'í 

.lá 


detinské  chápanie  vecf;  pi-avda  je  t  tom,  že  ArpádoTK  ireniatibi  a 
spoluúčinkovanie  východných  siikmcnovrov  bolo  potreboé  k  uujulia 
Uhoi-ska. 

Súktnenuvcí  tito  príchudzali  pumatičkyi  na  jednotlivý  z&ftlufy 
poUcIciif.  Maďari  postuvílí  za  Itiinaj.  im  /Ápadiii^  koiiéiny  Dionku 
u  všadĽ  laiu,  kdo  udpur  nioliol  byl  ľÄ/.iirjším,  iN-i-cnciiv.  Tftin  tfAii 
išlo  o  U),  aby  sa  iiioliH  h  iieinerkíni  rfi^Mii  a  ii-^í 
Beveruííj  čiastky  dulno-zeniskoj  loviuy,  do  N^ 
Itor&odii,  osadili  KiimAtiov,  ktorým  sa  pozdej^ie  ľ<> 
Oba  LieCo  knícnlky  stiiUily  nlovanskt^  vasinny  Tudu.  ľ^i^.. 
kári  vypľÄvajú.  ie  Arpád  podmanil  l'liorsko  prlHuo  }-\ 
atratcjílckýnii  výpravami.  Znajii  i  mená  vodcov,  i 
jednoilivých  sborov.  Kt()  v  Inijkuch  nachodi  ľadosC, 
ti«to  ruzpnivky ;  no  verjt  im  uomožno.  DIn  nášho  ^ki"  . 
pania  mnsťly  to  liyť  jodtiotlivtí  lietajúce  abory,  ktitn*. 
Toj  postavil  sa  niekde,  všade  popreuku  ŕly  a  umožnil/  p 
w^tnn  shoľii.  Tdto  operáciu  /  doln(^ho  (.'horská  ui^  i  i 
inožuo  prcvieaC,  lebo  vtcdiijiil  počet  obyvat^Inv  Uhoii^k: 
neiÄtruý  a  jednotliví*,  sp<iradirky  osadené  slovannV, 
to  spomcautia  iuisluhnjťici  nepriiitef,  nemalý  ani 
vzdoroval. 

Sily  nebolo;  lubu  ako^e  by  sa  bol  uiobul  Uibý,  pokojamHovAý, 
m  dávno  kolouisovnný  Tud  8)even«ký  do  xj^panu  pu^tif  s  utužeofili, 
vo  víilečiiom  iimeni  vycvičeným,  hladu,  siniidn,  nehoddm  vzdoro* 
jiicim  inn<rí\ľsIvoai?  Na  vňli  SĽliildzaio  u/  i  prelo,  lebo  iKikusr 
Ncmectva  podmunít  Slovanov  a  ro/^iľovat  meil/i  nimi  latÍDskd 
vieru,  ľozmiu)/ovaly  ncniLvi»f  a  nepriatelskf*  smýslnníc.  '/  <-TL,ir»ol- 
ných  ponosov,   ktoró  Nemci  a  Slovania  u  pApe)a  {iozd>  '.t 

pomer  d;i  sa  naJlepŔie  uvážiť.  Ťažko  by  bitie  tajil,  xe  n.,.,. -ť-  -d- 
sedBtvo  Avarov  a  Slovanov.  K'b  spol'ičný  odpor  proti  pokusom 
missionáľenia  Nemcov,  velu  prisiHjlv  k  tomu.   zo  S'-  '-U 

v  Maíbiľoťh  Inkych  strašných  barbarov,  za  akých  ith  '  it 

držali.    Í*očetm!'  spoloční  črty  mravinMíu  kívoIä  Ävanív  f 

usuadnily  prilulnost  Slovanov  k  Matfarom,  a  pauuoiiski  < 

posmelení  miMrou  politikou  .\rpáda,    hneď  po  zjavení  kk  >! 
stali  na  ich  vernými,  pevnými  spojencaiui. 

Pomer  tento  ju  pravď^podohný  už  Í  preto,  lebo  l^ladkr}  rftt 
(Ml  rokov  posielali   avi»je.  vnj^kd  za  karisfou  u  diďv  U 

zú|>aduej  Kuropy.    Toto  však  mohlo  sa  sUií  jedine  ■    .  i* 

buzuv^ch  a  ueprlbuzných  v  l'húr»ku  nájdených  elomenlK' 

Takto  Viimbčry  opisujú  zaujatie  Ľlmtiíka. 

Na  !!>i>ojeustvo  Avarov  s  Macfarmi   kladie  todr  najvA<'aiu  riku. 
Je  lo  í|uiisi  jeho  iredo,   jňdro  jeho   učenia.     \ 
v  éafi  pnihodu  Ma<furov  mut  Sltivnumi  Avari  ) 
vania  sclmpnej    slov.inskt'j  dŕžavy  vtedy  vôbec  nt-liulu,    i 
tikolmwtí  x  histórie  (dyasniť,    ako  i  vyvrútií  tu  hludnú 
Avari  a  Slovania  miUi  pocetiič  ^polučnč  črty  mravného  2i 
za  Tiáklnd  dejepisnú  výskumy  Šafárikove,  nehrali  Avari 
tu  vyznaiHUú  rollu,  akú  im  Vámbčry  pripiäoje,  ani  »>a  n> ' 


Ťt« 


vaobtvo  jiriHl  tyiuto,  akti  lin  Säfiirik  ineinge,  ^iiajošcmotuojSim  uA- 
rodom'.  S  A%-Arnií  mali  toliž  najsamprv  (inieperíikl  u  donskf  An- 
tiivin  ílo  čiaeaia,  ktorŕui  tútu  plíiiKu  kni»iu  Kutur^uiov  roku  ó58 
doprial,  aby  žirou  vliisf  Autov  poplcnili.  Váleóut^  kinsixt  piialo 
Avftrom;  v\  '  i!i  i^Ire /.ein  .\i-  '  'udilI  iiA^:tíInl1{S 

Aitlov,    hr'  .tnira,    »le   n  u"   kiiK-n    tento, 

Ifiirka  A  z;ii  ľ-^k.i  |>rt-MÍcsIii  >n  udiukliu  titr  /iipadnycti  krajov 

Eurup)'.    A'  [:.'  opiigtiti  iivujc  síillo  v  ukoli  Cíenioho  mora  a 

uachrjďili  sa  ruku  TitiH  aí.  v  západnej  ría8tki*  dnešiit^ho  Uhuraka  a 
ítakúttka.  kde  temer  im  ľŕ>()  rokov  robili  Iňpo^ivô  nápady  na  gú- 
»edut^  nArodv.  V  Deílu  obvdleuf  Slovauia  ostali  pritom  váelkoin  od 
AvaroT  oeodwslí.  Knie/n  Ĺauritas  lirdo  mlmietiiul  žiadost  avarského 
chána,  n)<v  ni-i  daň  platil,  a  postov,  daň  vymUliiijúcich,  posekal  roz- 
káxal.  '  ;iio  vydi^ucovaniĽ  Dácie  skrae  Avarov,  no  nie  iilrap 

tenie  n  .  ..,^ti,  lebo  v  rokoch  f>i':í— »ttH  váläli  Slovania  Oácie 
r  ispojeostvo  s  (ňekmi;  ľobiii  válecné  výpravy  ílo  lllyríe.  naáli  tu 
postov  avarských,  ktorýrti  o[»ÍUie  puhili,  čo  by  ako  puddauí  Avarov 
istotne  neboli  nnd>ili.  Ani  Ant^ivia  na  l>one  a  Diiiepre  08(^lí  ne- 
Im>Ií  nt:U('  pndrfd.L*iií  Aviirom:  iioímihali  loližio  tirŕkom  proti  Ava- 
rotn,  pnHii  utnienil  ni  cl]»>:rin  Itiijuu  vybliidit  irh.  Nn  o»tato  len 
pri  vVbra/kiicb,  uepodmanil  ani  nevybtadtl  ich.  Shtvanským  DoHebom 
xa  uvšeiii  zie  voililo.  'ľlto  ua  počet  slabí,  ruztmlenl  dosLili  sa  ovšem 
do  (Bžkého  avaníkóho  jarma ;  ich  ženy  inusely  vraj  v  taligách  voii( 
Avarov.  I  to  sft  pripomína.  Že  hneif  |io  vystúpeuí  Avarov  v  Uhorsku 
Slovania  uhorski  uiesf  museli  jarmo  avarskt'  zOi<LSlky  iiko  älúžob- 
uici.  zóiačtky  vÁuk  i  uko  äpoliifiojiiviiici.  Tito  Slovania  v&i\k  boli 
buďlo  zajatí  Änluvia  n  Viuidi,  ešU'  v  dolnj  bunnskej  v  Uhorsku  koloniso- 
vanf^  budlo  zo  ZatJitninsba  privedení  KAJatci  duliebski. 

í'Iiage  avarskej  v  Uuiŕku  urobil  konec  mor.  Neíiťir  roxpráva, 
že  vjvetci  až  do  jeduoho  Huľpt^neli,  v  Uhorsku  a  Kakúskn  však 
Karol  Velky.  íVi  ustúpení  totižto  Uoii<r(tlianl'>v  do  Itálie  osadili  sft 
Avari  v  ľannonii  v  kraji  zadiHiajskom.  kde  :^i  blavnV  okruh  ea* 
lozili.  Slovunia  korutánski.  Avarnii  vždy  dalej  ua  /.ápad  tlaŕenf, 
rozäirili  tsa  v  dneáucj  Krajne,  Styr^iku,  Korutau^ku,  ponechajúc 
takto  dunajskú  Pannoniu  tvarom.  M02110.  že  títo  mali  niekotka 
o»ád  v  kiaji  bhtdiíHkotu,  uo  tieto  ueboly  (^etiK^,  ani  uiocuO,  ani 
Btäle;  hiíitíiria  w/.u,\  n  ich  dejstvovanl.  ľo  |preino*eni  Avarov  skr/0 
Karia  Velkéhu  doalali  Nemi*i  iih  zadiitiajMíii  zem,  ktorí  ju  Slova- 
nom k  obývaniu  prcpu-slíli,  podrž-iac  »i  vládu  uad  niiui.  No  ne- 
návist  älovanuv  naproti  tyinlo  zbytkom  avHľhkyni  bola  veliká:  snalia 
vytisuút  ich  zo  svojej  bllzkoi^ti  a  nádeja  mtržiiC  ita  ua  rumoch  avar- 
Htva.  piiiDíJy  ich  poddať  sa  cisárovi  ueuieckéum.  Y^tým  boly  vy- 
káiíané  Avarom  novŕ  Ridla  v  okolt  Kaniuulum  a  Sal^rií;  ale  tu  ich 
Slovania/ Velkcj  Mortivi  tistjivii:ne  (íniovali,  tuk  že  roku  HU  ispor 
Avarov  a  Slovanov  gilui  cisiai  v  Cúchach  rieŔit  musel,  /a  tým  pO" 
kojnejšie  na/ivali  Avari  a  .Slovania,  t;»k  /e  pasovský  biskup  s  pro- 
Apcdiijm  ro/HÍroval  kieítíunstvo  uu'dzí  nimi.  Kódy  a  jako  vyhynuli 
Vvari.  ntimo/no  povedať,  ^fáhk  mysli,  že  po  roku  I*"!?  snád 
rmi  (thali  Ha.  Sasiuck  tvrdí,  že  itaposluvauäli,  ako  bulbaníki 


TM 


Oiidovis.  Vámbéry  istotne  ^iifáľtka  sa  drža],  ač  lo  xjavno  nikib*  ii 

povedal,  ked  vyiíínvil  hyptitesu  sliiitia  sa  Avantv  s  Mii(fariuí.  VZa-j 

dnuaji  a  v  Knruti«iskn    aehiali  Avari  v  !i.  storoŕi  íPítr  r^llo.    Vi- 

sviui  to  i  7.0  j^lov  Kuinhuľdu :  „<|uíh  pmpUrľ  iiifit.sUtt 

iu  |irisĹÍDÍs   soilihu8  ossu  non  pot«ľaiiť*.     Kuhv  iia  . 

panovali,  neboli  by  ich  títo  '/.  bydlisk  odtUkutí.    Na  h 

Dunaji  však  ešte  íiorSie  vodilo  sa  Avaroin.  líoku  8(>7 

odliaho  KulliarJ,  /anjmúc  krajiuii  iiž  pn  IVšt,  .lila*^'  '^ 

marosskii.  Hmiiire  Btilbarov  a  nionivstkyi-b  S' 

ľeiti,  \'aťove  a  pod    M.itrou ;    nebolo  Iu  Unl) 

Mraiiíoe  moenárstva  SvUtopliikovlio  v^ak  Niahaly  ox  k  ■ 

po  Kriikov,  [)cvfn,  na  juhu  po  Dunaj  a  Matru.  Ani  tu 

miesta  pre  Avarov,    TvRiln  urČBtduí  hľiiulľ  a  popiKom  sidet, 
i  stručným   upitioin  dejín  Avarov  je  vyvrútťiiíi  íij  hypotesa  Vi 
r}'bo  o  nadvláde  a  lieiitimonii  Avuľov   nad   Slov.tiinu  a  u 
tejio  fikr/e  Mftdaľov. 

Konečne  potrebnt^  je  rov:l)odne  ^avrätiC  i  to  tvrdoníe  V&ml 
že  Slovania  s  A  varmi  spoloční^  mravné  ŕ^ty  niali. 

Stať)  Slovania,  ako  nám  to  rozpráva   Ôafáiik,  vefmi  trittry 
nepredpojulý    vypravovatrf    dejfit    ^lovanRkych.    bolí    ludia    kntUí, 
milovníci  pokoja,  orby,  rcmeŕ»iol  a  kupé' 1    ' 
viedli  život  oliliíljny  a  nie  podmanivý. 

nikali  v  dejiuAcli.    VeiT  bíatuiia  vo  vk'oUecuusii  upi?ujn  ndscj 
vniitorné,  blučm*.   krvavŕ  oiny.  a  nie  „bohumilé  ul»aív  vtiiit..ii..;ni1 
života  národov".     í)alej:   Hb»viuiÍA   n:iia:bilí  do  rodu  ^t 

národov,  stavali  domy,   mestá  a  prebývali  v  nich.     ^u- ľm 

nictvu  a  boHpodilrxtvu,    vseiko    smerovalo   u  iiieb  k  bimaCu   £ 

pr:Udneiiíu,    ktortUm    iiii^ledky  bnly :    labodnosf   pôvaby  a  mi 

prostota  bez  zloby  ;i  Isti,  iiprínmosf  a  lad»kos(    Verior  r  j< 

najvyššieho   bolia,   verili  «j  v  trvanie  duše  po  smrti  a  UAstii 

odplatu  za  dobré  í  M  skuticy.    (Jtroctvo  u  nich  nebolo 

mueelo  sa  sUit  uásledkítm   ich   blbokt^bo   uAbožensk^bu  eíiu 

/.orov  o  rovnosti  ludí.  Vo  vlastí  Slovanov  po/lval  '    ' 

í^Iedný  úplnú  svnbodii.     ľre  Vťlk<?  milnvniiie  a  ťť 

body  nikdy  nenioblí  sa  Slovania  pov/utesC  k  vyš^iciu  i 

duchu,   k  sjednotiMiiu    úmyslov  vÁetkveh  k  uduseniu 

ružívostf,  k  spoločnému  blahu,  proti  tipoločnému  i 

rozhíiranosf.  sebocký  sepaiatutumii  je  podnetí  binvn 

fltva,  blavuou  prekážkou  priíporodenía,  ob«>dnnitaa<  Iu9-i 

t«DÍa.  Xebyt  týchto,  Slovanstvo  dikvno  hralo  by  v  huiopi   \,>\udiafil, 

zAstoj. 

No  z  týchto  mravných  čŕt  Avan  ani  jednu  i 
žj^úc,  ako  Slovania,  k  indo-eurupejskemu,  ale  k  \...^. 
plemenu.     NezaidH'rajúc  an  orbou.  liospodáľT^lvom,  pn- 
len  cbuvoín   dobytka  a  lúpežou.    trúvjti   rivet  na  kuiV 
svojimi  neopovedanýmí,  neočakávanými  /boini'kMin  ^ 
rokov  ne-slyfliant' pobnmiy  na  siisedii' 
kixirýcb  burnvofíou   prevyguv.ili.     .\i 
5riadeoo9t,  pre  kattúrny  život,  (faleko  xaoHtAli  za  Slov.inmi,  ktorra* 


731 


ľ  aviiľskt'  veriiii  sa  ošldivilo.  Naii  Slovaiiitii  vynikali  len 
v  jľilnoin :  v  ^ríjul^ni  reiitľ.iliifj  iiinci  v  riikticli  iieuhtiiedzeu^liu 
'liajaiia  a  vo  vojenskom  lifitrojstve,  ktort^mu  dočasne  ďakovali  svoje 
tttiť'-ľut?  úspecby. 

Náboženstvo  Avaruv  z^u^lo  jto  vzývania  oIiôä,  povetria,  vody 
zeme.  Mali  i  akýsi  leniný  pochop  o  hohu,  ktorému  koiiťí,  voly  n 
HVľť  obetovali.  V  týchto  ŕrtóch  nemožno  najsí  nejakú  spoločnosť 
ba  práve  v  niravmVÍi  ('ľtácli  podstatne  sa  delili:  Slovanstvo  po- 
kojné, nevybojnO,  tii-hé,  piacuvitŕ.  sile  naHrlailoné;  Avarstvo  snrovO, 
ttívé,  uiLľuživŕ,  váleŕný  Inmo/,  lúpež  miliijiice  a  —  m-i.idenc.  V  lUim 
Teily  Ik  »polnčuogC  ntrnvnVch  ŕŕt?    V'átubéry  ostal  odpoveď  dUon. 

HAdam  nujsnaduejáie  je  podvrátit  výpoveď  Vámb-^rybo.  že  Ma- 
ďari v  l'horsku  neua.šli  v/doľovania  schopnú  iui>c. 

Čiže  2  novedinnoľ^ti,  a  ói  zo  skruninoíiti  tvrdí  Vdmltéry,  Že  rok 
pnrhf>dii  Madaľov  na  ň/einie  Ľlioríska  určit  nt'Uiožuo;  napnitl  tomu 
šíisuiek  apodiktične  tvidí,  že  Maďari  do  Moravy  po  prvý  níz  rokn 
m91  vtrhli.  Už  toho  roku  iia|»adli  Vefkú  Momvu  n  Bracluvom  a 
AruulfoiD.  No  vtedy  nevadilo  sa  im  dolire:  dostali  su  do  klepca 
tm  SvAtuiiltikom  naätrojentfbo ;  na  to  narážajú  annales  Sangatlenses: 
Uiiiilfns  coutra  Moraveuses  peijiebat,  et  Agarenos  ubi  reclusi  erant 
ditniiiit. 

Bol  to  ich  prvý  pokus  k  zničeniu  riŕť  Svätoplukovej ;  no  vtedy  ešte 
neškodil,  lebo  Svittopluk  po  iM-ročnum  panovaní  umrel  v  nestenčeni'j 
rlíi  svojej.  Druhý  pokus  urobili  roku  HďM  za  panovania  Mojmíra  II. 
xaae  v  spojeitslve  Aniulfa  a  liľaclava.  Vtedy  už  boli  na  Tist'  nsa- 
doní ;  Vlhnúť  sa  na  panuons-kú  čiastku  Moravy,  podmanili  jej  slo- 
■ľstvo,  7.  ktorého  však  niekton*  čiastky  prešly  k  Hor- 
inim.  Okohmsí  tá,  že  Arnnlľ  vybojovaní-  lUatunsku 
neodiLit  Maihirotn.  ale  Hraclavovi,  primalá  Maďarov  spojíC  sa  si> 
Slovanmi,  ua  ktoré  spojenstvo  sa  bavor&kí  biskupi  u  pdpeža  ponoso- 
vali. Bol  tedy  i  Mojutr  11.  eátc  vždy  vndorovauia  schopnou  mocoa« 
vcdur  tomu,  že  utratťuim  Potisia  a  zadunajskij  ľanarinii*  ríša  jeho 
hida  značne  /-oKlahena.  Allinncia  medzi  Mojmlľom  a  Ln<lvikoni  ne- 
Micckyni  nzavrcná  stala  sa  všuk  Maiíaľ-íni  pr.-tve  nebezpečnou,  lebo 
ua  Mura.o  utrpeli  nové  a  nové  porá/ky,  lak  menovite  v  rokotľh  ÍKi2, 
*.H}?i  a  iKKi,  zotHviatí  sa  až  bitkou  iiri  Prešporku  roku  ÍH>7. 

Hitkea  poráxke  jn-i  Presporku  pripisuje  Šafárik  veliký  vy/.nam: 
samostAtuá  stovansk.-^  Morava  m^sledkom  tejto  porážk)  zmizla  f>  pota 
dejín  a  na  jej  mieste  „zarazila  Uľalskii-mairarskíi  sumvosť  mocný 
svoj  trón".  P<iva/njúe  iidaloxf  hito  /.u  koukivtnŕ  liistorii-ki*  faktuai, 
podvráUuu!  je  tvrdenie  VáinbĽn'ho,  že  vzdorovania  schopnej  slo- 
vanskej ríše  a  moci  pri  príchode  Maďarov  v  Uhoi>ku  nebolo.  No 
i  pozdejáití  udalosti  a  ďalšie  utvuruvauio  sa  telesa  štátu  uhorského 
svedčia  o  protivnom :  o  veľkej  rxitansivnej  sile  živlu  slovanského, 
o  velkom  vplyve  Shivanslva  pri  tvorení  sUUu  uhorského.  NÍo  pre- 
jntic  ''■■  /  ľuk  Avaiov,   aui  celkovité   Eílúčeute  sa  MaďÄrov 

s  Avi!)  J    hlavnými  ro/búdnymi  roktoimi  pri  ivurbe  tejto,  ale 

pritiahnutie  živlu  slovanského  a  ticbA,  neúmurná  prtLca  tohoto  pn- 
slednóho   na   jmlitíckoin   a   nabožeiisbo-kulturiiilDom    poli.    Vývin  a 


piinboli  Lcjto  tvorby  htMu   uto2uo  optmt  lou  s  korr^ktiiélin  suwv- 

viska  ľuskycli  in'eiiťov    Hil^nlin^a  a  rímta.     ľň 

iiÄliladii,  že  Avari  po  ľokii  ■'^A')  cek*  vyhynuli  a  ŕ- 

manený  pľeôiel  dn  ľiik  äiaviaiiov,   nie  vÝhojom,  aie   i 

v])lyvoin  toliotu  plemenu.    V  puHlinlnýcli  rolincb  !).  stť 

ga  Mnífart  v  l'liorsku,   v  tej  dobe,    keď  Stuvuuiu   mot 

vojnou  8  Nemci  a  vnúťjrným    rozbrojom  v  knliAŽJi - 

lienf,  Uilvalu  sriadcncj  váločiioj  moci  noodululi.     > 

poditiitriCDÍc  Slovanov.  No  Ma<fjiri  dofivrdčilí  pri  |im' 

nťíobyčujiie  zriedkavý  politicky  takt     Ilnlir-ivolm;  :t  _^ 

ničili  priestranfttvo,  na  ktorom  panovnt  cbceti,  pri  p  .ú- 

ciami.     ľotom   zaviedli  taký  vdlečny  a  iisbivny  pt>t  ..>■..-... 

rt^ho   potieĽbalJ  si  prcdpnWa  vťliU'fflki*   »a  voJĽtiäkýcli    po- 

ale  suc-asne  dopriali  podiiiitumivm  takt*  präva,  kton^  v  i> 

diiit    kti    xacbovaniti    poriadku    iiiaifar^kym    vyb<tjont 

ľlläčaiiic  Slovanov  udstninili  tťdy  celo,  aby  im  n- 

si  na  pomoĽ  súk  menovcov.  Sv.  §tcraii  Šiol  eälc  d.t;  ,. 

obsahige  v  nebo  váelky  podiniiíuky,  kloré  boly  nevybnnt 

k  zbndovaniii  étdtuej  i\strt)jnostÍ  a  k  uicbráncníu  n    f 

nosti  na  zemi   vybojovanej.     KiÄľovská   moc,    cpI' 

ústava  župná  s  úplnou  miestnou  suniosprávou,  : 

uoítt   tubolo   poriadku  so   stantn   ^Kilitickym 

/Apaduu-sluvanKkých. 

Sub  judice  íis  ost,   tedy  neuio^.no  ui'čite  tv^li*     '■'  '^»'    '^''•'" 
tíeto  Ú!ftavni<  in^tiukie  /o  slovanského  državti^ho  i 
nit??  ľodobnotít  je  tu  a  to  je  isttS  ie  Slovanstvo  -i 
dobro  poznalo,  v  život  uviedlo;    malo  opevnené  •• 
Ea  národ  tsbromu/doval,  kde  trhy,  Hudy  vydriiaval  n  v  klftr^ch 
čeinik  župy,  /upan,  sUUe  býval. 

Hlavnou  známkou  ústavy  pred-  a  svätoŔtoíantíkuj  je,  ia  Ma,^tm\ 
lilelou  vystríhali  sa  práva  výlučne   sebe  prisvojK,     '*      'mtae 
volili    íľIi    aj    Slovanom  a  všetkým    prišlym    íúkn 
»puHÍII    seba ;    lebo    ústava   sv.  Štefana  «tala 
vttetkým  lllirom.   Takto  hol  zbudovaný  átill  nl- 
IdťJon  /iviu  avar.sk(-hu. 

Pravda,  sv.  i^tehii  nekhtdol  vŕlkú  váhu  na  n^•i.ľ■.yr,t^.il    ŕ.^' 
Vánd«íry  nevi©  odpustiť,  jemu  Madar  a  Slovan,   i- 
511  itUnenui   pnriadku  a  krestaustvo  borllve  v 
mítym.  Mrv.  niadar^kii  iicpo/.ivala  vitálnom  v  . 
práva.     S  poIa  verejného    život;i  práve  lak  1" 
inŕ  rečt  a  nahradená  neutrálnou  latinou.    Z  n,  . 
jeho  Miesci  dalo  by  sa  zatvArní,  ?e  d&val  piťdnost  sto. 
Ale  ou  bul  opatrným  politikom:  Jazyk  latinsky,  ^h"-- 
vnrojnaj  správy,   prekazil  trtíuio!  národnosti  v  di» ; 
ohraniťovnl  jiizyk  inatfarsky  a  slovníky  na  i**'' 
kde  oba  boz  preká>,kv  moíily  exisi-nať  jeden 
konito    užívaní   stál  jazyk    latinský   až    do   ruku 
jednotu  smy^lania;  ndstúpHuim  od  tejto  zásady  a  za., 
akej  ľcŕi  priala  krajina  do  zmtUkov.  joj  nesmiurnt*  Ak< 


ísa 


VAuibi5r>'  váak  uiu  je  tuboto  uátiMii:  ou  v  svujuj  kailie  tvrdf^ 

le  óo  do  reči.  ininoritu  prohliUi  inujoritu.  to  jost  Maďari  Slovanov. 

'}d   b.  do  8.  sloiočia   začuli    vraj    (jfjirovia   spojeuf   s  vyi-hudnyiiii 

'iirkiiiiii  preliťiviif  Sioviiaov  do  sebjí.  V  10.  sUiročl  zbytky  Hvarskó, 

ij>o8Ílneitŕ    iirí^lyiní   MadHľuii,   ešte   ľáznejšie   chytily  tta  do   tejto 

[práce.  V  dobe  tiPtej,  za  panovania  Arpildovcov,  súkmenovcaini  po- 

tílnoný  živt^I  niadai-sky  vývinovú!  v  tomto  diele  madutóeiiia  už  tuku 

iDsfvuii  siln,  že  už  tťraz  bol  madaiský  ettiiis  iitvoieny.  Jt^  tedy 

faa  poli  etnolo;!Íť  niiícum,  že  minorít^  pohltila  majoritu,  že  iiiaďarski 

i^výbojcovia,    uaiiiiesto  toho,    /,o  by  boli  utonuli  v  Slovanstvo,    oštť 

reč  svujii.  zvyky,  dudm  svojho  iiárudu  natisli  provažujiicej  vačsiue 

f%  z  eleuioutov  straktitých  utvuľili  mudar^ký  lud. 

Odkiaf  vychádzala  táto  snaha,  ti  to  už  vtAdfljáí  társadaloni 
Farský  ruhil,  ncliovitn  Viinihŕry.  Sv.  Stefau  uvád/ul  prolivu  tnhi> 
jUnom  živnte  v  pkítnoát,  a  tie  uiiiiíhť'  elt'inonty  slovauskej  reči, 

rprijaté   Maftaľml,   poukazujú,  ie  reč  slovanská  vykonávala  na  ina- 

,  (farskú  neslýchaný  a  nevídaný  vplyv. 

V  akých  kontľitvcľHiacli  Vámbi^ry  uachodl  itldubu,  ako  uÄpadne 
si  protirečí,  vidno  z  nasledujúceho.  V  diele  svojani  nn  strane  20'!. 
hovorí,  /.e  pukresCaneniu  .Muifatov  nie  je  dielom  Neuteov,  ale  Slo* 
Vooov.  Vplyv  týchto  pri  utvareuí  spôsobu  života  a  i^i  bol  tak 
'Širokých  rozmerov,  že  madarskí  nomádi  i  také  puchopy,  ktorŕ 
;9  prírodou  ich  stan-j  vlasU  a  s  ich  vniitonjou  bytnostou  v  úzkom 
cku  bi»ly.  f.zniinii  sluvnii  slovanskými,  napr:  róna,  puszta. 
lya,  tak  že  účiuuk  ^lovaur^kej  reči  /anccbal  v  každom  olilade, 
v  kaziloiii  i.iibore  vzdelunosti,  cirkevnŕho  a  poiitiťk<Mv>  života  hlboko 
gtuhajúi^e  kolaje.  Je  vmj  labku  pochopiteím^  že  od  Slovanov  vy- 
|Kiy.ičani^  maiturski^  slovA  vztabujú  t^a  na  takó  odvetvia  kultúrneho 
xivota,  v  ktorých  skôr  kolonisovaní.  pokresfanení,  zápatlnej  civili- 
sácii  .skôr  boldovavšt  Slovania  stali  sa  učitelmi  Madarov.  Ulší 
rastlín  u  živočíchov  náleiajúce  ve<;i,  ktoré  Mudar  na  u^iatii-kvxh 
pustatinách  a  Kaspickom  mori  nikdy  nevidel,  pomenoval  prirodzene 
alovtíuskými  luenunii  a  to  v  tak  širokých  rozmeroch,  že  značný 
počet  hturých  svojských  slov  zamenil  slovanskými.  Je  aj  to  veluii 
nílpadut^,  že  ako  m  mobly  doslaí  dn  niadan.íiiy  takú  hluvá,  ako 
bJÍrány,  kanc/a.  marha,  kdežto  nomádi  istotne  mali  pm  t4eto  zvieratii 
Rvojskľ  slová;  pužičali  si  i  menu  vtákov,  rýb,  pornvch,  záhradných 
ruHlhn.  ľuchopy,  vztahujúce  ša  na  uovuprljaLý  uábužeuský  u  spolo* 
čensky  živuL,  obliekli  napospol  do  slovauHkúho  rúcha.  Nemeckí 
niissionúrí  a  učitelia  účinkovali  len  índirektue;  opravdovó  dielo 
cirkevného,  spoločenského  a  štátneho  pretvoroida  Maďarov  previedli 
Slovania,  l'reto  je  fahko  jinchopit,  že  aj  ích  poňatia,  vzfahujúce  sa 
na  poinč  hoŕípodárstvo,  orbu,  priemysel,  kupectvo,  nástroje,  bydlo, 
vnútorné  snadeuie  domu.  jedlá,  nápoje,  spoločuuský  život,  radost, 
iinl,  telesné  nemocc  dostatý  slovanské  mená.  Isté  je,  že  ntuaoly  tu 
byt  í  originálne  slová;  avšak  vzdelanostný  účinok  slovanskej  viič- 
iíny  obyvatefstva  obišiel  tieto  a  v  záujme  novej  vzdelanosti,  nového 
poriadku  vecí  musely  tieto  ustúpiť  slovanským  menám.    Slovanskí 


TU 


red  mala  ledy  mitiioriadne  Áíroky,  ititonsívny  účinok  ua 
to  i  v  ústrojstve  štátneho  živobi  mo:í.iio  vifl«(. 

A   i  pľi  Uikýclitn  Ko/.naiiiafli  tu'ňtiU  na  Váiiihérj  IvnlíÉ.  ŕí 
vyššio  pripomenuté  tri  fásy  ninďaneiiia  Slnvanov  ífú 
bistoľia  oil  Arpáda  po  Ôtefaoa  a.  m[  tubtu  do  roku  i . 
uéitíá.  Ba  uaujMik!  Ako  to  dokázal  rui^k^  Uiftluľík  Gľut  v  svojoi 
„Marfari  a  Sluviaiie  v  proSloiu"    (vidz  Slov.  Polilady    ' 
a  4),   Maďari,    Itťd  zrazu  ucHili  sa  pod  vyiitčnvm  u. 
slovAUskjcIi  spolii'ihyviUelov  a  {iiisediiv,  mii;^' 
sa  všetkyoi  jníio  iiiblodkoni,  lelm  S1rivaiii:i.  ľ  .  :> 

i  kultúrou,  dali  im  v.št^tko  to,  čn  poinohl"  im  sut  na  noby. 
tmi  wipočatv  pľoeess  poalovauccnia  Maďarov,    ktorý  natoTku 
poslúpif,  xe  v  dobe  zalo^euia  a  Uätiojtiiiia  krAfovstxa  iUior»k< 
liút  materiál  pobromade  \y.sraviC  ^tiUtiu  ImuIôvu  t>  í<)ti 

základe,    ná^lfdkoiii  čuho  i  liistoria,    Í  ť.'ruj.sia  :  irnv 

ua  subo  jttsuú  ptíčat  sloviuiski^bo  elemeutii.  N;tsle<l>»k 
bol,  že  uboľský  átät  utvoril  sa  na  pude  spoločaýcb  j 
ujmov  a  líloh  älovauov  a  Maďarov  a  žu  filaviámus   so   svojii 
ujmanii    tiahue  sa  ako    červená   uiC  t«lou    zovnútoroou    potU 
bistoriou  Uboľskn.  Slavisnuiís  si  tobo  vetlouiy  ovk'ui  ucbul, 
to   tudy    vedoDie,    a  politickou    vypučftuvofiOm,    b  akoufll    díplc 
tickou    lutiuou   cieroui  /.Ošilncnia  snnu'bo  seba.    Av^ak  on  p 
deľoval    svojou  vyšnou  kulliiron,    utvoril  Maď»r(>m  tac,   etehé 
Rtátny  i^ívot,  ktoréuiu  chtej-iiecbtej  uuuttílí  oa  poddnC  prU[ 

Pravda  je  tedy  v  tom,  žo  nie  A  vari  a  Maďari,  ale  &Iot 
Maďari  vybudovali  budovu,  ktoni  sa  volá  št;U  iihoríiky. 

Konečne,  pri  všetkycb  chybácb,  kontrovcrsiitrh.  prntjrp&eaii 
{'Xi  veru  vedomcovi  nijak  nesvi-dči,  uenuí/uo  uf\  Xta\ 

vif.iku  «i  to,  y.e  vplyv  Slovanstv.i  na  vhestrauné  p;  ■  -•  M 

noiH'í^ovul    Konsekvenciou  tohoto  by  pravda  malo  byt:  zrel 
ulopístickýtih.   ueuiľavnýeb  snáb  po  absorbovaní,   pomaďarči 
niaďurov.    Aváak  tjtk  sa  zdá,   že  ideálom  Vámbirvbo  je  st 
rímsky,  ktorý  víetlty  italskť;  ľíí/.rKUťrov'  ' 

Japytíov  dovedna  smienil  a  utvoril  jedi 

jednota  reči  zachránila  Himanov  od  zahynutia  r 

História  dáva  odpoveď  jasnú,   ktorú  by  !:i  Mitďari    pri 
millenniumc  nmli  náležíte  puvsimnúC. 


-*«»- 


Z  básní  Somolického. 


či 


I*l8t. 
(t:^-e  F-  skej.) 


viete,  kto  aom,  .s  klorcj  str.\ny  letím 
a  čo  ma  neKÍe  k  Vá^mu  i>hlokii  ? 
I -en  skromný  lístok  .so  slovenskej  Iípy, 


735 


ČO  neodolal  vichrov  útoku : 

mňa  nadšenosť  —  či  mocný  víchor  schytil, 

vzdušnými  k  hrudi  sovrel  rukami 

a  letel  som  —  ó,  aká  krásna  cesta 

pod  sokolími  jeho  krýdlamt!  — 

Maf  moja,  lipa,  často  rozprávala, 

že  za  horami  pozná  krásny  kraj, 

kde  Vesna  v  hneve  kvety  rozsypala, 

bo  zasnúbil  sa  s  Vílou  syn  jej  —  Máj. 

Raz  v  lese  Vesna  Vílu  pobozkala 

—  tak  aspoň  moja  mati  vravela  — 

hneď  na  to  Músa  slietla  na  oblaku 

a  Vílu  k  hrudi  svojej  sovrela. 

Tu  Víla  siahne  v  struny  svojej  lýr)-, 

zaspieva  pieseň  z  duŠe  hlboká, 

až  hrnuli  sa  ku  nej  vtáci,  kvety, 

i  rybky  chcely  na  breh  z  potoka . . . 

Sám  potok  zastal  dych  svoj  zatajivší, 

by  lepšie  počul  srdca  tklivú  báj ; 

vzdor  vyhrážaniu  Vesny,  matky  svojej, 

šiel  na  poklonu  Víle  junák  Máj. 

A  ked  o  krásach  slovenského  íudu 

rozprávať  povesť  sladkú  začala: 

on  kľakol  pred  ňou,  ale  ona  —  divno, 

so  vzdychom :  ľud  môj !  tíško  zalkala. 

Máj  okúzlený  zasnúbil  sa  s  Vílou, 

aČ  sväzku  tomu  Vesna  nepriala, 

a  preto  v  hneve  —  Čo  si  počať  mala?  — 

na  zasnúbencov  kvety  syp^a , . . 

Tak  moja  mati.  Kraj  ten  plný  kvetu 
i  Vílu  poznať  —  mojej  cesty  cieľ: 
nuž,  zavedte  ma,  kde  tá  Víla  býva, 
bych  tolkú  cestu  darmo  neletel. 
Som  skromný  lístok  so  slovenskej  lipy, 
a  pozdrav  nesiem  —  posiela  ho  mať, 
mám  odkaz  matkin  našej  Víle  sdeliť: 
by  netúžila  zaplakať! 


Moja  pieseň. 

iVloja  pieseň  nie  je  víchroín, 
čo  chce  objať  celý  svet, 

ani  krýdel  takých  nemá, 
ani  sily  toľko  niet. 

Moja  pieseň  dych  je  .srdca, 
lepších  citov  skromná  hra, 


786 

spokojná,  ked  ozve  sa  jej 
drobný  králik  z  ružokra. 

V  šíre  svety  nezatúži, 

domáci  len  Túbi  les: 
ševel  stromov,  šepot  jarku, 

to  jej  život,  to  jej  ples. 

Nezávidí  orlom  slávu, 

kráTovstvo  a  hrdý  let; 
pri  domácom  krbe  sedí : 

to  jej  sláva,  to  jej  svet. 

O  hrdinoch  nechce  počuť, 
nechce  chváliť,  čo  je  blud : 

zlí  si  slávu  napísali  — 
krvou,  ktorú  cedil  Tud. 

Ked  ma  osud  šípom  bodne, 

lekára  ja  svojho  mám: 
pieseň  moja  ranu  zhojí  — 

lepších  liekov  nepoznám. 

Piesefi  moja  tíško  lieta, 
konajúc  vše  lesom  pút; 

mohla  by  aj  doma  sedeť  -^ 
nechce  prachom  zapadnúť. 

Avšak  krátke  púte  koná 
a  len  k  prsiam  domácich, 

odkiaľ  často  donáša  mi 
utrpenia  hôFny  vzdych. 

Do  srdca  mi  vzdych  ten  vsadiac, 
tí^ii  vždy  začne  z  neho  hnať : 

tŕií  ten  raní  —  ale  pieseň 
musí  bôle  vyplakať. 

Ja  i  rúbil  —  načo  tajiť, 
čo  si  láska  nasiala?  — 

Vzišlo  zrno  —  miesto  klasov 
pieseň  z  toho  povstala. 

Do  závratnej  vj-sokosti 

nezatúži,  neletí, 
najviac  ak  sa  skovránkovi 

na  perute  zachytí. 

Moja  pieseň  pohiý  kvietok, 

svoboda  jej  záhrada: 
s  rozumom  je  Často  v  hneve  — 

záhradníka  nerada. 


787 

l!,úbi  kvety,  lúbí  svetlo, 

nenávidí  mrákavy; 
v  zradných  časoch  bdie  a  volá : 

nezavinme  zástavy ! 

Táto  pieseň  beznáročná 
v  zime  koná  svoju  púť: 

sípk>',  trnky  dozrievajú  — 
ráčte,  prosím,  odtrhnúc! 


Yäzňova  pobožnost. 

Spevom  chvália  Boha  —  i  ja  vzdychom  chválim, 
klačiac  v  úzkej  celie  za  svobodou  žíalim : 
bez  sĺz,  lebo  vyschly  ako  jarok  v  háji, 
kecf  mu  sfali  stromy  v  sviežom  žitia  máji. 

Ani  je  nie  slušno  slzif  v  tejto  dobe, 
bo  veď  svobodienka  drieme  iba  v  hrobe : 
ona,  bárs  ju  spália  —  ako  Fónix  vstáva,  — 
slizu  lúče  siíahy  —  zazelenie  tráva. 

Srdce  moje  oltár  a  v  ňom  tajnosf  skr}'tá: 
láska,  ideály,  klúče  od  varita; 
pred  oltárom  kľačiac  obetujem  seba: 
Dožič,  Bože,  ľudu  svetla  z  Tvojho  neba  I 

Uhlie  citov  mojich  nikdy  nevj'háša, 
z  neho  oblak  vonný  ku  nebu  sa  vznáša : 
Prijmi,  Hospodíne,  úcty  skromné  dary, 
z  nichž  i  Tudu  môjho  oddanosť  Ti  žiari ! 

NehTací.  Bože.  na  to,  že  je  srdce  malé, 
v  láske,  v  oddanosti  velké  je  a  stále ; 
žiadaj  rozborenie  —  ono  s^oskotá  sa, 
nech  len  z  trosiek  kynic  ľudu  môjmu  spása  I 

Ľud  môj  tiež  sa  morili,  spfjvom  <:hváli  T'.b.i, 
lež  on  ešte  nezná  fltichovnŕho  rhlcba, 
nezná,  čo  je  svetlo,  vi*;  l':n,  /.n  ho  bolí : 
ohnivý  stĺp  ukáž  Pidskcj  jchn  vôli  ! 

Vzdychy  javia  slabosť,  ŕuj«ľrn  kií:<ii  hU-iy, 
že  v  nich  ani  dobrí,  ani  žiadnej  krá.sy; 
iste,  ale  z  vázby  viniMľf:  sa  liorc    - 
snád  ich  uznás,  ÍV>ž<:!  za  hn)okí:  mop:. 

Vzdychaí  neprírhofli  na  flf;ílif'.n':j  roli, 
bárs  i  sIn>:o  pofi*:,  uvr/.ttl  (»;'ili,  boli, 


7Í8 


ale  keď  ťa  osud  prikujc  ku  stene ;  

vzdych  je  mojou  hymnou  pre  nel>cäké  sMaic 

Zaľúb,  Bože,  oltár,  zalúb  srdce  moje, 
JL-hož  každý  atóm  slávi  meno  Tvoje; 
KaTúb  ľud  môj  dobrý,  púčok  ncroivit>\ 
jehož  obrar  mám  Hei  v  ardd  svojom  slcryty 

Osvjet,  Bože,  osvicť  rodinu  klaČíacu, 
raajúcu  i  oŕi  ^  predsa  nevidiacu ! 
Odej  i  mňa  do  sil,  ukáž  pravú  cestu: 
chcel  bych  odretazit  svob<jdu-nevestul 

Pomiluj  ny,  Bo£e,  vclký  Hospodínc, 
popraj  puku  tepla,  rozkvetu  rodmc! 
Odejžc  nás  do  síl,  potri  nohou  zradu, 
sdpami  podopri  múry  nášho  liradu ! 


Koreň  a  výhonky. 

Novelu  od  Svetoidra  llurbana  Vnjamtiho. 
(Pokračovanie.) 

XI. 

XitiiJ.  Kybku. 

nJako  zajacov  na  ih)1í,  Jjiko  plm-hŕ^  jarabice  pn:  ■'■■'■■ 
lud,  v  Itiednoin  iíkr>'tB  n»šoni  v}'na;š1í  tiAs,  k*bo  <!iji 
iiineiiý,  múdiT  pekelnou  Miúdrosfou  u  raocn)'  ľni  ' 
počfll  Ondroj  svojím  huf^tjni  liliisoui,  ktoi^'  pron 
vek  rečník  nenainnsil  &a    Štól  u  obn:i  pokrytý  ŠinikvMi  kťp< 
start^hn   skalúkého  súkna.     Hovorieval,   ie  ho  iná  ešte  <  ■• 
otcovi,  ktoľ)  bol  ko9toluíkoni  vKrálovej,  a  jdko  takV  d 
dielne  od  ostatných.    A  skutoŕnc  ke|»eŕi  Iml  zvláNtucbo 
strihu  R  mohutným,    /áhyliovym    ;'nli('r'íni  a  dudjival    \' 
drejovej  sviatočný  výra/,  On  pokničoval :  ,AIe  dil  ľ 
lid  jeho.  ^lukoh  piovnzec  dedictví  jeho.  Nale/1  jej  •• 
na  poiiŔti  veliké  a  hroíinč;  vúkol  vedl  j{^,  vyučil  jej,  a  ■ 
jnko  zrfledhiítie  oka  HVt^lm.    .lako  orlice  ponoukA  nrlič^ 
sedí  na  mladVch  svých :  roziahuje  krídla  svá,  Mre  je  n 
krídlach  svých.    Tak  IJospodin  Káni  vede  nái^.  a  nool  ■ 
cízozcmľA...    Tak    hovorí  súm  Mojžiä  o  ludo  svojom. 
ni\s,    ktorí    poznali    Mite    pravdu   a    nekienli  ^   teun' 
priatera. . .    A  ŕo    robia   ti,    ktori    vAb  vybAiiajú  r  ] 
inil4)ho?    OdÍ  obc^lovali   dábläm,    ne  Huhu.   bohOm,  jiclii 
novým,   kterlž  z  blízka  priali...     Ale  Iteda  Im.  tri  '•-' 
HladiMn    uvadnou  u  nednhy   |»alČÍvýuii  a  mikaíenfni 


Íl.J 


'II 001 


TM 


horkým  žráni  budau:  také  xuby  äeleiii  poslau  dr  nA  s  j  edém  b&dfl 
zemakych...  RozplÝUín  je  po  koutech,  lOKkAži  pľesiuti  tnezi  lidmi 
pamétt  jícli.*  Pri  poslcdutfcli  kIotAcIi  povýšil  iJmirej  hlas.  hrozivo 
pozdvihol  ruku  a  jeho  velkí*',  äedé  oči  xaMysIy  sft  v  svetle  ohňa 
sviloiii  pľinnit)  ú^ii&iiyiii.  Mirkn,  lielutľft  dosť  nddíaloný,  videl  a 
presvi'dnl  sa  v  duší,  žf  u  tohoto  ŕluvpkíi  ide  o  vec,  ktorej  oddal 
sa  cfilý.  To  nt'nie  náhoda  n  ŔpekulÄcia  na  hliiposf.  jako  poiiul  tvrdif. 
A  okolo  ohňa,  jaká  to  ŕudnd,  iicvfduuA  skupina. . .  Vidno  %  Ivärf 
a  očft  jak  hlndno  hltajii  kiiždó  8lovo.  jak  trasú  sa  pery  tamtoho 
.ira,  istí'  évpotuín  opiikiijiícoho  glovil  Oiidrí^jovo.  No  najviac  divil 

jaký  dojem  rohí  kázoíi  a  celÄ  sc^na  na  Máriu.  Ona  už  Imla 
poviitain  80  snopQ,  a  stila  ticho,  nehyhno,  jako  statua.  Stula  tAk, 
ie  mohol  vidcC  juj  tvár,  tak  že  kud  odvrátila  oči  od  Ondreja.,  Mi* 
rovi  zdulo  sa,  že  naňho  híaill,  a  nevdojak  ukryl  sa  za  ha^iuvý  ker. 
Pravda,  mohol  smelo  zostať,  lebo  z  osvetleného  ohňom  kruhu  ne- 
bolo možno  jeho  vo  tuie  vldet.  1  tak  med^i  ŕasoiu  rozváľaly  sa  po 
nebi  ťažk'"',  olovem';  oblaky.  /.  ktorých  pudiiníevnla  búrka,  vysoká, 
ber.  lileHkov.  I.en  fužkí^,  s  vysoká  sa  nesúctí  stcoauie  bolo  Ka^mw 
počuf.  Bývajú  be^bleskové  hnneniii,  práve  tak,  jako  býva  biýskanie 
bez  toho,  že  by  ucho  počulo  hrmenie. 

Hfa.  jakú  jej  robil  krivdu!  Sa  jaké  podlé  myšlienky  priMel 
v  temnej  búdke  /.áhrndnej,  jakŕ  špatné  podo/ronio  lomcovalo  ním 
po  celej  d'iliľ'ulružnej  ceste.  Nei>OfhopitetuA,  éudná  deva!  Cim  ne- 
pochop týin  viac  \Týva!a  sa  mu  do  duso,  a  on  pevne  veril, 
Že  uoíjii  -  L(>  pohovorií  s  nou  eáte  tiíj  noci,  a  jesllí  nie,  tedy 
zostADc  eäte  deíi...  Linhardt  počkal  štyri  dni,  |>očkä  í  piaty,  a 
fai^úda  t^akahí  do  žtýť  ,ito  rokov,  pol  roka  ešte  môže!  Yúbec,  úd 
pevno  tiešil  nielen  dustaí  istotu  (aŕkolvek  ju  už  mal,  tio  preío 
DjOila  pa  rez  schudovŕ  zábradlie  svojim  elaslickým  tielkom,  preéo 
mu  kyvla  milo  blávkou'/l,  alo  istotu  pMt:ešitetnú,  nÍo-li  absolútna 
istotu  jej  lásky.  Un  chytal  sa  nádeje,  jako  topiaci  sa  slamky,  ľoto 
dobrodružné,  nenikané,  ním  nehtadané.  temer  nemožné  znovuvidenie 
iDilovonej  devy  urobilo  ho  celu  poverčivým,  jako  stAľého  loteristu, 
ktorý  zo  8na  kombinuje  terno.  A  potom,  ou  nemohol  verit  mi  svoje 
iiestAstie:  zdalo  sa  mu  privoIKvui,  než  by  Iloh  uaiiho  mohol  dopustiC. 
I>  :i  duší  ŕa-sto  urobí  Jíivot  také  vtisky,  ktoi*ýi;h  stopy  nie 
ne^.  kde/to  silné  duše  energiou  premôžu  a  /^hladia  i  hlboké 
dojmy 

Ondrej    medzitým  nevydržal   rec  svuju  na  rovnej  výške.    On 

rpadol  do  poučného  t4Ínu  a  ikičuI  o  knUovi  urmgoii^kiini  Alfousovi, 

,pri  obležeuí  mesta  k  aj  o  la  n  akého,  když  meštaiMS  obávajíce  se 

staré    tidi   u   k  vujne    nezptisobué  t  mesta  vyhnaU,    ou  je 

vé  prijal.  .\  když  mu  nékterl  dondauvali,  kdyby  to  byl  ne- 

/e  by  uu^sta  pru  hlad  dávno   dostal,    odpovódtM:    vlco  sobé 

ro  ti'chto  života,  nežii  sto  mést  kajetanských. . .  A  proto  luésto, 

'>  so  čtyriceti  tisíci  moci    dostatí    neuiohl.    dobrovolné   dostal.* 
Skončil  6  modlitbou,  ktorá  bola  preplnená  krotkotiíou  a  odda- 

íftU  dtt  vôle  llo/fj.    Hrebeň  h  liyhovou    súčasne    počali    r  honil ; 

odka  bola  vňutkýui  znáum,  cirkevná,  no  slová  prenikavým  hlasom 

4T 


ktorý 

bfadu. 


7S0 


pnedrioknl    Kútik,    pľikrňiac  M  k  oliíiii.   uby  videl   čiU(  s  iml^j 

tiovotlHČoiiej  kni/kv-  Sinevali  |tritIiiii)oiio,  jakii  b\ 

iíiličim  tilirnvskej  íjoriľ^^  vinul  sa  irh  ^|n'v  nalior,  -_ 

temer  iispáTaJiici.    Mtiria  tiež  spievalA,  Mirko  videt,  jako  pob^ 

su  jej    pery.     Neďaleko  nuj  sttil  Toiiiiúš    Di'evunsk^    juku   mul 

sk&lft  a  htailel  pošuitíiuo  úo  uhna.  Nepatril  uti  do  tejto  obce  ,fltj 

tycIi"  H  iniiuliť*  mu  divno  príclií\d/a)o.    Paiáľ  tip(ivH]t3^  i^m  lio 

hovoril,   aby  í*liližil  sa  s  Ondrejom  a  prezvedf'l  «»  o  tmu,    ŕo  rolil{ 

SA  v  Koričnom.    Tomt^Sovi  to  bnlo  [atiko,  a  ' 

selylov.     Mocný  a  boiiatý    l)ľiívaii.sky  moliol  y. 

pre  jeho  skromnú  <diec  a  zahtltir  prenasledovaiivr-h  Ui 

v  Koričnom  biataDca  .lána.    Alu  divno:    asi  ályri  raz> 

u  Undreja  ua  sebódzkiich,  pu  nich  zostal  u  uehu  v  r<i/  iŕ" 

eiauh  nábo/oiiskyL-Ii.    i>  panstve  uiiLj<;linKLa.    ktoii''^ 

a  tn  postačilo,  aby  zo  Hkúmatefa  tstal  tta  temer  pi 

mal  zvlaštuo  moc  nad  tii<fiiii.     ľ.udia  &a  takmer   £»\ui 

irebArs  by  i  neveiiíi  všíakym  jeho  .slovám  a  vývodom.  ^ _  .  ji 

po  dva  razy  naéiel  vo  vť.rkoí  izbe  Oiiilroja,  a  oua  noiiuUú  pris 
že  z  farárovho  akúmateľa   akoro   hol  )>y  na  atal  vprÍAci.     Pr«i 
mu  jedine   prakticky    smysel,   silno  vyvinutý  v  jeho  lodine.     Oph* 
vrhovanie  mamonou,  asketismus.  zuášiuiif  fibr:i 
to  buly  veci  nuv(^.  nijak  iicsuašajúei;  ŕ-ii  s  pini. 
vanco. 

Spev   stával   sa  tilasnejšíni.    Vzdor    ľ 
piano.  ludia  nevdojak  zosilňovali  hIftH...    i 
ua  fieba  jarmo  ľána**,  ktorej  text  ho\  zuiíui) 
ríekat,    /uzunet  Bpev  hlasno  a  vídvin*',  Jako  h  . 
Ondrej  zabudol  na  všetku  pro/.relelnost  a  InhnI  i)it< 
blHHom,  pľer;iŕHJúeim  mohutný  chór.  Mirko  poŕuvat  Jíik> 
Tu  razom  véetko  povstalo...  Tomáš  k  Máriu  stali  si 
drej  ro/ostrol  ramená  a  počal  chodiť  okoltt  ohňa.  ktorý  u; 
Všetko  pošlo  za  nim.    Mnžovia  vu  vnátoru(fm  kruhu,  / 
vuuloruom,   smerom  opačným,     haloko  padaly  tiene  rli 
iCaz  zakrývali  uheii,  raz  piepiišfali  jeho  basntiťu  žiaru.  ^... 
hladet  ua  niektoré  postavy:  ony  knfítaly  sa  jako  priéory,  k: 
kon^nlRlvne. . .    Ha  niektorí  i  poskakovali,    ale  v/dor  ^' 
to  smiťsne,  ale  príserno-dojimavé.  Mirovi  napadlo,  ŕ*»  i 
prt-d  archou  unduvy.  Skoro  pridružilo  sa  ku  rhoiii 
tudí,    že  z  celého    |»ovstala   cbu<jtick4  snieíiica.    sj  ■ 
;eduotným,    jedni    počínali  vi-rs,    tirubi  boli  ui  u  koncft. 
hoilivci  vrhli   na  oheu   hucIiĺ'   ráždie  —   olieíi   zaplá|Mil!''   • 
jaanií  Oíivielil  hem^iacich  tfn  už  v  neporiadku,  osvietil  mu 
pleciii    postavu  Tomáša    Hrevanftkého  i  Máriu,    ktorA  k  utiuu  jm 
túliia  sa. 

/ffalnka   O7valo   sa  prenikavej    hvixdniitjrt  —  no  z  ror 
nik  ho  nepočul,    ľornl  ho  ilm  Mirko,  kt<irý  bol  d-  '     -  ' 
spievajúcich  a  vykrikujúcich.    V  plautenuej  žiari  /i 
vatry,  na  krajoch  príHfaIhiuy,  amtiteatrálne  okniitnjúiujj  vťllk«t  lw«ru4.. 


Ml 


blvBly  hajouHty  iíatidirov.  Eäte  thvíla  pmlftílo  M  krútenie  a  cho- 
denie i  siiev,  alť  do  toho  zajftčul  ostrý,  fiitevný  bla.-(  liitniela  Kybku: 

,PAii  slúiDy,  p&Q  äliUiiy.  ta  sú,.,  nkolo  díľH.  nuťti  aÚi  dc- 
ttjde...  tu  toáite  dúkaa.  In  fla^raoti... 

,Kliu-uI"  £iiv/.m*I  hlois  íit*n:aut». . .  PovstJiI  xiiiätuk  De-siycliaii/. 
Jedni  hodili  w  nadol  k  pntôčkii.  ale  ttiiii  bolo  iMit  /audáror;  icb 
kohútie  perá.  iťh  bajonetty  a  surový  krik  zpälil  pnhajňcirh.  Tu 
razom  povst&la  tum...  Ondrej  hodil  ua  vatru  svoj  fii2ky  kopeA, 
ta  nim  osiatm'  hádzali  svoje  haleny  a  nízoui  udusili  Uk  zradný 
pl&nitiá.  Bil  to  ŕin  duchaprítomný;  premena  bola  pitrAiujuc^.  7.  m«- 
|j:ick^ho  poloáem,  z  jark^ho  svetla  taiu,  kde  padaly  lúče  vatry, 
nízom  p(iv>  '  1  I  i  tuiÄ,  že  nebolo  vidno  ruku  pred  tvárou  Mirko 
počul  iba  j  h.'  výkriky  ii  diipnt  iiinolio  iiťili...   /äjhi-íiIv  vý- 

BtTPly.  žandári,  vbcejúc  n.ifstra?iť  lud,  vystr»>Iili  do  i'ovctha  'Á  pu- 
šiek zajagaly  velkC\  rudo-obnivé  kužele,  osvetliac  na  okamihy  okolie, 
aby  tma  tyin  bustejmc  /alahla. . . 

„Len  toho  krivého!"  kríŕal  Rybka,  rúCac  sa  dolu  STahom,  vo 
tme  klupytnul  a  svalil  sa  tv;irou  nn  dm;  „i  hosti  mali,  pnzual  itom 
Orevanskt^ho,  i  toho  technika   vi'  ->!    l^m   ut><kul   vrakom! 

l'áD  slii/ny,  p.iD  slúžuy!"  kri<-at   <  si  ivár.    ľáti  shi/ny  bol 

pro/.rcteInfíJ8f,  než  farár  Rybksi.  (Jn  20!(ial  sVti  nad  rotnndou.  a  keď 
povstala  egyptKká  Ima,  xa|)átil  ei  rýchlo  papírosku,  aby  anpon  joko- 
tak  videl  pod  nohy. 

Vžc'tko  toto  stalo  sa  tak  rťchlo,  možno  povedaC  v  jednom  oka- 
mihu. Miro  temer  zaradoval  m  zmätku...  HVchlo  hodil  sa  dolu 
meuáím  výmulotn  a  po  paniAtí,  často  kÚac  sa.  htadal  Máriu.  Vtedy 
h'j  /.oxrel  Rybka.  Dobre  zachoval  si  smer  i  miestu,  kde  bola  »  To- 
nuUoni,  ale  ked  prišiel  ta^  nebolo  nikoho.  Zas  vyliahol  svoj  nôž 
na  pero,  hotový  preklnf  toho,  kto  uiu  v  cestu  phde.  Uybka  m^ 
akutočQo  šíastie,  že  nenauianul  sa  na  Mirka. 

Medzitým  chytiiti  žandári,  koho  leu  mohli,  vzdorujúcich  bili 
lilavňaím,  ba  uu'kt4try(:h  i  puvia/ati.  Rybka  vlai^tiionične  pitodh:idzo- 
val  p<ilo[irelioreue  šaty,  kton^  zakryly  plameň,  a  znovu  ho  ro»lúchal, 
prihodil  ua  uhlie.  ktoK'  eite  tlclu.  kuK  rdzdia,  zapálil  posledU(>  ílalo 
MKohói  Hiradova*  /jlpalkou  a  podstrčil  pod  riUdie.  V  svetle  znovu 
v/krifíäeuej  vatry  bolo  viduo  rozprchnul^oh  Indi  a  ta  nim)  šenúcich 
Ba  Kandarin".  To  bola  už  nao?^3  , evanjelická"  horlivo.s(. 

pStojtt'!"  bolo  počiií  silný  hustý  hlas.  ľred  oheň  stal  8i  Ondrej. 
.Čo  hltáii  krv  neviiinú!"  oliráLil  sa  k  Rybkovi,  ktorý  v  hurltvoi!íti 
ani  nebadal,  že  mal  tvár  cele  zablatenú  a  /ačit-rnenú  dýchaním  do 
ohŕm.  ,éo  muélá  svedených.  Tu  sora  ja,  to  všetko  mojo  dielo.  Bw 
miio,  satanov  niUiončif  ber  mim  a  sužuj.* 

.Pán  slúžny,  pán  slúžny!"  zakričal  Uybka.    Slúžny,  vidiac,  že 

boricou  Ixrlo  n>.  dottC  pu.'^lo  a  /aiidári  boli  viío/i,   si^ii^l  »  ter- 
*y  a  prikročil  k  ohiiu.     Un  bol  t.  tých    ludl,    kt<)rl    Hlre  víptko 
)bm,  ŕo  sa  im  káže  od  hora  (Bože!  verf  bol  slúžny  t,  trebárs  toc 
[hauebQejáiu,  ale  leu  pre  chlieb,  a  konečne  &  nechutnú. 

,Vift/to  ho!"  riekol  lenivo,    ukážuc  na  Ondreja,    «a  ustatiiých 
lCtA^,  ved  ich  páu  farár  pozná. " 


TSl 


Miro  clicul   sa  už  vrltuúC  k  obfiu  —  v  tom  diytíl   bd  niektol 
/«  nikáv.  To  bol  ToiniíÄ  Dľev.uiský. 
„Máriu  sedí  itž  nu  aiojoín  voze,  po  iv 
aého,  že  ju  hcríem  do  Lipovej,  l'odte  a  nami/ 

Mirkovi  tieto  slová  naely  jako  iiadwmskA  vmt.  ^-<tN'«, 
videl  a  /ažíl,  ztratilo  sa,  a  nu  prcdsUvnval  si  iba  Máriu,  joko  u 
|K)roej  ceste,  Hfídiuc  mi  Tomášovom  voze,  cakA  —  alr*  koho?  Jŕiv* 
ífjtR  nifl.  'lakú  to  bude  ähradauif  híi' 

Mirko  pomaly  stúpal  hore  svaham.  ui  v  ticai,  za  TonuUAn. 
Jasno  pocut  bolo  nd  vatry: 

„Viažte  len.  viužtť  —  tu  sú  niky  moje,  tu  sú  nohy  moje!  PU 
slúžny  robí  »voju  poviiiiiutiC,  oti  je  ceatuv  úraduík  ptrkU  a  ôsctn/ 
dráb  nepnWosti  svclakej.  Ori  je  navínuý«  jako  nrt""^  '■^i  ■^arbi, 
ktorý  vraždil  2  ruzka/u.  jako  kat,  ktorý  veáia  dta  •k%^ 

Ale  ty,  zlosyuo,  ktorý  si  príR-ahal  slúíiC  Sioiiu  a  •  1 
stAdo!  Pnŕk'ej,  poŕkej,  liOli  nohmlíí  pnsmlvAu.  Tv 
mau,  praví  flospodiit,  hiiipH^  rhinli'h'i  jhhi  v  < 
vám,  ktorí  meniijL'te  sa  kiia/uii  Indii  t^ihotJit  i 
dfte  po  opilstvf,  a  trváte  pri  tom  do  večera,  ui  vas  ri: 
A  harfa,    laulua  a  bulK^i  a  píálulka  a  víno  hyvá  na  huutv 
iia  ttkutky  pak  Hospodinovi  nehledl...* 

V  tom  bol  lda»  Oiidrcjii  píťtrhiiiily . . .  žaudár  pri&ko£il  ft  RdEM 
/upchal  mu  ô.sUi-  Rybka  nemohol  /.ilr^aC  saa  p}«tou  buchol  STitaf 
neho  Ondreja  do  íilavy.  Hlava  Ondreja  pokorne  aklonilasal 
k  prsiam.  í^andár  odtiahol  ruku  od  jeho  Ú6t. 

/ľeLsKett  liallani?"  obrátil  sa  Iíybka  k  sltUmnnu,  oakrlriK 
ii»ta.    .hdio  oslľé   ocí  len  tak  pírhaly  y.poiui  okuliamv;    .tniraoiU 

Bzemlelensf^íí!" 

^Nem  értettou),  ale  biC  uesvobodno/  riekol  flegmaticky  slaút, 
„nom  h  illlk." 

„r)iikoj<Mi),  dnkiijem,  jiáu  rai*ár,''  ozval  aa  Ondroj;  ^pr- 
ste  mi  čtst,  ked  ste  udreli  hlavu  moju!  Ale  hovorím 
Äom:   nechvátt«  sa  s  vtfaztĺtvom    svojim'    Zd;\!i*   >í<* 
velebiti  nad  toho,   kdož  ni  seká,  Kdaliž  so  h- 
toho,  kdož  ní  Ire?     ťošl«   Hospodin  na  toho  ....... 

zapáli  slávu  tvau  jaki>  KÍlný  oheň.  Oni,  |»án  farár,  sú  ten  "> 
píla  v  rukách  diabla,  on  brkrujo  a  narába  s  ich  osobou  dta  iit 
svojej.  Ou  podiial  tch  ruku,  aby  udrola  hlavu  moju,  alv  hl.iva 
neuie  tym  poluuiäna." 

„HoŽe  môj!"  Iíhtôuo  xavolala  Maria,  s^idiac  ua  Viiao  ^  mmr* 
hladiac  nadol.  Ce/  husté  boričie  kmitul  ptameú  vatry. 

toho  starca..."    A  ux  prohodila  nohy  nevysokou   rebn 

Kone  trhly. 

V  tom  prišiel  ToukU  s  Mirom.  Miro  chytil  ruVi    '" 
o  rebrinu...     Mária  ani  ne/adivita  sa  jeho  ÍMtí:  n' 
iiottti,    ueodtiuhla   ruku.   ba  dnihú   oprela  o  plece  Mira,    prel 
nôžky  nazad  do  vujea. 

/  výmola  hrabala  sa  k  vo/.u  Uyhová... 


733 


.ľľziuU.  ponaU  nás,*'  riekla,  (álko  popAd^óc  d^chu;  ,pAB 
Cumr  Rjbka  mŕooral  Mená  släŽBMin. .  .* 

.Lea  dtodte  dotDor^  fcaUtm,**  riekol  hbtto  Tonái,  .Ted  ovi- 
dine.-.  Poredzte.  sbji  ticho  5«  driali.* 

Mirko  rpkočil  na  ros. . .  Kttne  nrehuly,  cftue,  te sám  gndk 
i^ul  opraty  z  rúk  tnalt^o  pobooiča...  V  ton  z  teonéhd  india 
Tjbáád  rpokf  stĺp  pbmeiia.  Z  diarkr  nivalT  sa  Wkriky,  ttabls, 
DBntmnmtiďoé. 

,Kori^né  hurl.'  ríekul  tii^h^  tdx  saierom  ku 

dediue,  tak  strmo,  že  rAfy  pnsdnv...  ..  .i.  ^:...  ^ogréln  a  pre- 
dok e«iy  naklonil  sa  iia  raro.  Kone  zopAlr  sa,  biúné,  s/U\  rjr- 
počinntŕ.  Demrn.iím  behom  trfaaly  za  •efaôa  tox.  MArla  prítiUila  ss 
k  Mirovi.  fMilnytác  obe  ruky  na  )dio  pnia.  Oo  ja  laTŕm  ramenoa 
pritiahol  k  sťíliť,  a  tak  miprnil  Kchlou  jaxdou  Mj  •  lirazy. 

Med/tíým    vybúáil    drahý.    tre*l   ohnivý    silp. ..     \'  nblaky 

dyoia,  osTptfované  od  dola  planu^ňom,  kundolily  sa  k  nebMiam. 
Ruom,  sfcm  Boh  Qi!beský  vie  zkailial,  privial  síIqť  ríetor.  Od  io- 
hybol  plameoe.  «raúl  dym  k  zomi.  Na  vozíku  bllÁiid  sa  zAraz«o[ 
hŕV.  '         '  ^larny  n  ich   šaty   pokr  vy- 

b-i  .  I  dexliuQ,  kani  troba  b<>  '». 

d<><  II  iiom,  vtiidi,  i£  súčasnú  hori  dradsat  cbAiitp,  íi  i 
pí'st.iv  !M  li.  Dn  aa  Uvo,  n>ztrat«uo,  iwTsUvaly  íiVdCielka,  k:  .; 
o  pár  sakiiii*!  ívät-iovaty.  zi  premeníly  sa  na  ohromné  r&lry.  zmie- 
Uaé  liihjm.  iip-itAlym  vetrom.  N'ebom  rozváíaly  sa  hustŕ*  toroaé 
oblaky,  x  kton'cb  časom  podiiuieval  s  vysoká  inunilajúci  hrom  a 
fifahnly  hIaW-  inlunin'  hlrekv. 

Na  viMuko  uad  drdinoii  zastavil  Tomáš  nerovno,  naplaieoo 
bežiaca  kone.  norozhodný.  kaai  TrhiMU  sa  Iínlo  T^hoDom  holo 
bližšie  k  jin^iaru,  bokom  ku  Kr.isncmii  domu.  Mirku  a  MAría  ostali 
na  TDxo.  Ona  opj«*r&Ia  sa  pravým  rameuom  ua  jeho  plece.  Ro/- 
trntenA  chalupy  horetv  jako  by  o  /Úvod...  /a  iiiml,  blízko  k  naj- 
žlruoj^icmu  poln  «iál  dlhy  rid  <*Iamoii  krylydi  siod61,  do  ktorých, 
Uí  !oľ,  jnkn  hy  ortrocky,  hnal  ta  dym. 

a  •  111  plo^ti  jftgajuce  sa  pÝrie  a  čhu. 

m:Ue  honncej  slamv.  ILizom  colu  hnV.'i  dt'dínski^ho  požiaru  pm 
vyseci  bola  požiarom  istodôl.  Nie  radnm.  ale  rdzotn  /nblčalo  ich 
dcsat,  a  dniMtí''  plamene  !(pojjly  sa  v  jeden,  červoukastu-  jazyky 
pljuiiPiia  vzdorovaly  vetru  u  álahaty  kolmo  do  \ýÁL\  n  tuio  hore  ne- 
strovontt  horíavč  látky  dymu  zapalovaly  «»  po/nove  nn  okamih, 
ibaalimjúc  až  tam  kdi^i  v  (me  oblačnej.  Po^.ioľ  slamennj  dediny 
netrvá  dlho,  ftJo  je  hrozný, . .  Zúri  jako  junák,  ktorý  vie,  ie  skoro 
položí  koí*lÍ  iia  brannom  poli.  Ko<f  už  skoro,  aspoň  sporo!  Požiar 
Uf.  tum  ilvadsiatiL-h  stodôl,  stojacích  pohromade,  svietil  tok  tuho, 
že  bolo  vo  vŕľkľj  vľdiHlouosti,  kile  stál  voz.  ro/o/naí  farlui  koni, 
Uíiľ  '    mu/nej   tváre  i  mi 

lU-  iiv  bil  tik  iCiiujalji         .  ■'- 

8Cou  .MÁne.  že  v  ccloni  ocá(astl,  v  pohromo  a  xáhube  nič  inó  ne- 
videl, než  net'akanú,  z  hlbín  duäe  želann  prilhxitost  mdct  tnk  trano 
tňái  bok  o  bok  s  milovanou  devou     Počal  v(}ťU  ävojim  fnntásiam, 


TU 


pf>cul  nt>verit  aa  hroznú  okolno&C,  že  by  iiiulto)  /Ĺratif  M&riu.  OknM 
t()bo  ííťéna  bola  nialt'hue  kiáHiia.  iif*fibvt'ajná,  ľoniantickií  t'""'-  nitÍA 
na  nu'loilráinu,    v  ktinx'j  sluéujú  sa  pvdtivy  ncmoŕiiý.  m 

iiähcKly  oeuvetlteliiO.  On  roríl,  že  Jo  to  iiiubutu^  iwkyii  5u<jľj,  i 
pielo  toiiior  jiisíil  uail  uť^íiistiin  ^svfttvťb"  í  H"*!  pohromn«  mftrj 
mu  ibMiiny...  aSIftuia  iirmll  sa  zase,  hvípíii  dožky  budí" 
gvietit  žltknBlým  svitom  na  sti^etMch  cbabip  i  stubVI...  :^ 
odchod  bol  by  rovuy  požieru,  /.niíivšiť'mii  mftj  celý  íivot..."  Min 
počul,  jako  bije  srdce  Miíril,  it?iiimii.  celkom  jasno  (M''-'  ''^  '  jíej 
súciinébo  sídieťka.  V  Ľmvťnkastom  jantt  bonuĽÍih  bIm  u, 

ačkulvpk  bladii,  kžívIu,  jakuhy  i-itom  lAsky. . .   T        '  j* 

poéiel  k  víhouu,dicejúcurietit"va(*a.  Mirko  »e\i    . 
OD  lavým  ranienom  pritisol  dovinu  hlavu  k  prsiam,  o  u 
jej  Ú8ta.    Najprv  bo/kul  tuhým,  hkoro  bôfnym  b<»zkoni 
líce.  puĹom  ústa.  í)ua  Radla  na  hcdlisko,  on  8  úou,  iiei-  M 

svojich  od  jej  tvrdých,  Kliidliých  list.  Jej  krásna  hnid  uiuuia  na  la 
jeho  prsiach  —  každý  jej  dych  pocítil,  joko  ladnú  vluiu 

Ona  nci^putoviila  joho  mlruzivtí  celovaiiic.  Jej  lilavi  botTUdv 
klesala,  dyclianio  prosUivalo. 

TomAš  rýchlym  behom  priletel  k  vo?.u...    „Nt 
domu  chytilo  sa,"  riekol,  n  v}-«kooil  na  sc-dlisko.    ■ 
výhoDom,  kolesá  pudskakovolý  oa  skalistej  púdo.  \ 
daždov    nanosila  ta  vodaá    riiiva   babulic  (okniblyťh  sh;u).     mi 
ktorÄ  bola  xouidlela  iiifl  na  žart,  ležiac  v  uáruĽl  ^Itrkovom,  InM 
nárazmi   prišla   k  sebe  a,    cítiac    nezvyklú  tepb^tu   um 
oboma  rukami  oprela  sa  proti  jeho  hrudi     ^Maria,   11,^ 
tichým,  citiiýin  hbtsom  pribováral  sa  jej  Mirko.     «Víei,  d< 
puRti!    Tvoj  som  na  veky,  tys'  premohla  dievôenskii  hrdost  «  i- 
vdojak  stali  si  sa  mojou !  To  bol  hlas  dufte,  opravdový,  tomu  outt* 
Terit!  Mária:* 

„Domov,   domov!**    zavolala    Mária,   iípnroeuiic   si   Jiilko.   t**- 
pomocnú,  opusteuu  a  ňou  zauochanú  v  huniej  íi\h\  Jtj 
rýchle  voz. . .  ona  by  bola  najradíiej  vyskočila  z  nebu  u  i 
hláv  k  donm.  No  poddala  sa,  ticho  opierala  sa  hezvimlnou  í 
na  Mirkove  nepokojné  prsia.  On  jej  bnlvtomto  ok^"    '     "' 
a  ncvybnutno  potrebný.  V  nej  ozval  sa  živo  dt  rodmíľ 
obcovaC  s  Mirkom   oenúteiio,    že  v  svojom   zuiUlku,    j 
scán  pod  boricou.    v  neubyiajnom,    vw-lky   Uťrvy    uapii 
luženl.  iieprídAvnia  jeho  uežuosCaiu  zvlA^nebo  významu 
sa,  jako   by   časy   ncboly   tak   ďaleko,    kod  braii  sa  v  »».»....  — 
imurky,  a  on  ju  podobne  b6Inn  vybozkával. 

Ked  dorazili   ku    Kráshomn    domu,    aÚRCd   u2   bol  r  plaiueú. 
i'ravda,  Knlsny  doui  bol  dalej,  kr)'ty  škndliiu,  a  pri  malej  funun 
nebolo  nebezpečenstvo.    Muria  s  Mirkom  vybeldi  k  Júlii,  kí 
čo  äi  bola  prebudila  sukuícu.  Uiela  kobielko,  jako  tri'. -ň.  i.,- 
vala  jej  neiiiii,   lille  formy;   tenké,  polo-dotakť  ob; 
nabehly  husou  ko>.k(m.  Zdravý,  opntvdu  delíík*  ■' 
hých  pľPRtrai<euí,  ona  UHvedela,  že  \ii.  vyše  b' 
nohách,  nevedela,  že  od  večera  jo  prázdna  po:>u[  .Maric.  /uwa  qc- 


736 


ilekólio  pif^iani  predesilaju.  no  keď  vidcU  Mira,  cele  uspokojila 

^a.  Jaký  jej  bol  draíiy,  ba  lírdinakv'I  f)n  oilil«l  jej  Mtlriu,  a  sletul 

tlnlu  sťjiitdatiii .  .  .    Toiiuitia  u/  videl  v  Itirach   nlifm  na  streľbe  ^a- 

zdovskýcli  Btaviak.  On  sedel,  spustiac  niofautni^  nohy  <lo!u  i^kiydlou, 

CO  na  koni.  Vo  retulkii  nosili  sluhovia  a  slúžky  v  putnlach  voilu; 

turo   paolitinc  su  okolo   uevcikej  ilvoniej   striokaŕky,    ktorá  bula 

0/.8uÁeiiÁ  a  vypoveilatn    ítlu/bu-     Mirko  skoni   iK)niúhol,  a  veselý, 

klinom  iižiarcti)'  litC*  vndy  Oľapolal  na  äkr)'dlii. 

(Ikolo  horiaceho  domu  vidno  holo  ťozoslavenvch  žandárov 
s  uastoknutýtni  bajourttanii.  Prečo  tam  boli,  iiík  nopetlel.  Nehasili, 
nepracovali.  Ktiili  a  muíVi  Jako  zako|iani.  /a  ich  chrbtom,  kde  už  n»- 
>lo  pate,  slúžny  a  Itybku  hladeli  tnktie:^  nečinne,  jako  nd  humna 
lytá  sa  i  chalu[>a.  Znovu  rozpliimonený  po;iiar  v  úzadí  osvietil 
refkú  hŕbu  obyvaterov  koriiianskych.  rii^irinjch,  apaticky  hradiacich 
ua  zúrenie  vetrom  re/.iliichovanrho  /ívlu.  Stará  babka  z  borÍaci:j 
chalupy  kŕčovito  dr/;ila  v  oboch  rukä<-h  stan^.  cele  neupolrobítelné 
uteto,  a  s  nárekom  pýtala  sa,  kam  ho  má  ukryf.  /hudoná  zo  aua, 
ihytlta  vec  najhoršiu,  ahy  ju  zachránila,  &  v  trahlo  mala  celu 
)Idvíou  svojho  imania,  v  peniuzoch.  šatách,  výživkách...  No  nik 
^|Miniáhiil  liabke,  nik  ju  nenpozurtiil  na  bhihovi)  jej  počínanie. 
Limtia  ludu  bola  až  Indský  cit  nrá^ajúca. 

, Stará  Uelxjková  aa  blaznic,"  riekol  územči&tý  sedliak,  ZAkr^v^júc 
tvar  pred  ja&ným  svetJom. 

„Ja  bycli  vedel,  čo  by  bolo  dobre,"  riekol  dieruobrvý,  mohutný 
domkár,  a  ^'ániacim  pohľadom  pozrel  na  slúžneho. 

,1^0   ty   to   viešV"    osopil    sa  naňho    súaed.     ..Podpafača    do 
mal" 

.A  čo  n]y:<lfte. . .  pozrite  na  toho  kňaza,  jako  radostne  ékcrí 

hodnie  ho  do  ohŕia!. .." 

V  t]U(>e  povginlo  mumlanie,  jako  ifaleký  hrom.  Ono  spojilo  íui 

s  iiiiimlanlin  skutočného  hromu    Nebom  skrižovaly  sa  blesky,  inier- 

niac  svojím  belaso-bielym  svitom  červenkavú  žiaru  horiacej  chalupy. 

Yvfk(>  kvapky  daicfa  počaly  šibat  z  oblaku. 

,B<ih  nie  luisit,"  neíiul  územčistý  iiedliak.  A  skutočne,  po 
silnom  zahrmení  spusiil  bji  s  neba  prudký  dáxd.  Bol  to  pravý  letný 
xápor,  v  ktorom  človek  za  dve  minúty  zmokne  do  niiky.  V  prvom 
okamihu  rozohnil  sa  dvojnto  požiar,  jakobj  podporovnný  daždom, 
no  o  nhvílu  všetko  vybastnalo  u  tma  äirilu  s^n.  /dusený  zápach 
fmhorenÍMka  roZHÍril  sa  až  ilo  dvora  Krásneho  domu.  l.enóra,  ktorá 
IMiJM'dlne  le/ala  v  fíhlohu  a  tešila  sa  každému  novému  výbtirhu 
•  •Ini.i.  nemilo  dotknutá  /á|mchom.  u<lstúpila  a  kázala  Itike  avrec 
oknu.  „Pfuj,  dedinský  život,'  riekla,  Ifliiyuc  do  postele,  vysoko  vy- 
bití^ perinami. 


xn. 

s  m  r  r. 

Sotva  sviezli  zbožie  do  stodôl,  Ján  hrevauský  najstarší  sadol 
|d  večoľ  ua  nevysoký  násyp  pred  koňskou  stajňou  a  opustil  nízko 


7M 


hlavu.    Na  brokom   dvore  kypel  potlvočenľ^   t\i\ý  živuL.     it 
bráaou,  od  liumieu,   valily  sa  do  nvrinc«  veníť*,  krAtko-vInnó  (ir» 
8  bekotofii.    i>ťtdotíňjúcim  su  (ptaóii, 

V07y;  i)f>d  paviiaiiiii,  stialmui;  ..;iini,  So  h  r 

snopy,  ätrmist  tučných  kráv  iiemnhlo  pre  no  do  dvora  Ouy  tMmttíj 
pred  bľAnoii  a  Tl)ik,Ýiiii  flastickými  ptsknmi  chmatkaly  ov  ■  ^f^^Vy 
z   vozov,    uepuiiadoe    trčiace  zo   snopiiv.     Dievky,    m<  :<Ä, 

v  pmlkasaiiu'li  ruliiiťúcli.  n  auvýini  lirotkniiii  ŕ'  ■» 

vystrAjiily  siiiiedmly  s  piiholkiuiii,  žemuiiiii  i\'  a- 

pájania  ďo  stajní,     '/.o  zadnôlio  biiinnti,  hodne  uI 

dvauňstoraký  ciipot:  fani  mlátili  raž.  ktorá  un  ...  -tj 

veľmi  liojiic.  Celá  čricdu  .hladných"  bakoŕiuv  prohiii'iala  lu  i 
nom  dvorp,    niektoré  biavy  váTaly  wi  v  himjnviťi,    jak'    ' 
oŕisfiijiki  kiípel,  dnihŕ  ryly  nečistú  pôdu  pn-d  rblievm  u, 

po  kravách,   ktoré   a  jakyiiisi    mdostuýiii    mu 
iirnuly  sa  do  siajiií,  vohiiali  čulí  i;)iliipi;i  iricdu 
kými   rohutni;    ouy    Uačily    8a   druh   na   druhn  a  zaloatno  iuqI 
jako  by  vedely.  že  tu  nieje  miesto  ich  prebývania,  ali-  ''■"  ^^ 
stanica,  žalár.*  Samko,  druhý  syu  rlilna,  príhoAl  ich  x  I 
čiom  SOO,  a  na  ilruliý  deň   majú  daloj  vliin:t  svoje  vyiucu*- 
NeiDCom  na  byfleky. 

Skutonie,  druliý  yyn  .láuov,  .Samko,  prišiel  k' 
«d  dvoch  liet.     Hol  to  suchý,   surový  starec,   dobh 
prírodu  do  kľaj»>'Ľh  liranfc.    Ou  neznal  inó  než  fatuutu.     Oa 
cud/ila  bo  od  ženy,  ŕnlej,   kriklavoj,  ale  dobr    •■!■■■  "     •■■• 
Bety;  dc^ra,  jedináček,  umrí*la  v  jeho  nepritov  I* 

vyilabv  za  MirijUia.  kej  t)ii  bol  v  IÍLissaiTbii.  Vuuiiit 
nenávidel  —  nio  z  iných    ohíadov,   jako  r,  tobľ,    .  _ 

odcudzený   „sopliak"  biido  raz  dcdit  joho  majetok,    to 
véetko,  ču  mu  Je  mílú,  ha  jedinú  lui  tomto  svete;  i^e  &la:;...  ^ 
z  jeho  krve,  dieC:i  jeho  vlastufjj  a  jedinej  dcéry  —  na  l>»  n«ni 
Nemyslel  itnl  na  lo,  nuž  komu  ie  í>y  radáej  KancrliaC  ;•■:         ' 
Takí'Uo  nebolo;  jemu  bolu  hroznŕ,   /o  vôb'^"'   mii<i  r^, 
80  svojimi  :4ljítisliami,  lioiko-tažk-i  nrtr 
ckými,  $1)  širokými  lanami  a  ;ílriiytui  !< 
na  svet^  by  to   bol,   musnl   stat  w   ptctmetoni  jeho 
Preto  i  najlepšie  cítil  na  v  cudzine,  ilaleko.  Ale  naakry*    .... 
f.e  by  ho  tcMlo  tuláctvo.  Celou  mysfou,  celou  duAou  vtMiI  na 
kovom  v.nint<',  a  len  pri-ň  [)odhtnpnv:il  nfiivcnipín' 
Žil  túžbou  /.a  domovom,  a  nchot  by  ho  opustil  /a 
mu  výhodné  kúpy  majetkov  na  dolnocn  Irobu  ľii«ky 
ktoti^  uiesly  votkť-  úiitky.   on  radšej   preplácal  ui.> 
na  úpiítt  Hradovej,  prepbii^l  stomtsobne  úzke  pávi 
Zámkom.    V  jeho  rukách  nbracaiy  sa  stá  tisíce,  oi. 
tisíce  nied  mnstných  volov  „Nemcom  na  iKv'-ipnkn'. 
ale  temer  nouvtTiU^Iuu,  sám  sotva  kedy  doprial  si  á  ul^ 
To  u/  niuat't  urobil   blýskavý   obdKKl,    alebo   ilruhv    t. 
I.A»ka  k  bmotf,    ktoni  iini  noužijeuu\   ani  íiou  sli 
sahujcme,  táto  temer  mučenícka  Ľbka  bola  jeho  jt.  i...,. ^.     ..^.a] 
■myslum. 


Saiuko  UťvvaDtiký  vySiul  i  pretluóho  bytu,  ked  tuiiné  voly, 
bijúc  ťoIiAaii  o  rohy,  UsIy  sa  Itntuoii.  Oq  bol  v/niatutii  UAJvySH 
Drevftngký,  niť  cliudy,  kosUiatý,  iiahŕboiijí.  Otttatiif  limUn  hIuIí 
krásnymi  niu^fcini.  v  jeho  tvári  bola  jakäsi  KitschhuU  tuposf,  loa  oťi 
liMcly  do  sreta  umno  a  pritoin  iífMloziivo,  opatrne.  Odev  lipovsky 
Dezamenil,  ale  prodsa  už  nev)'Z6ral  po  lipovinnsky. 

„KtiTkn  ich?"  &pýUil  aa  Michal  hratii,  prtíkročujúc  prah  pi>d 
iiiulovanvni  črieuloiii.  Michal  hol  be2  klobúka;  jeho  hlas  bol  BÍplv. 
liehy. 

^Malic^kost"  riekol  Samko:  .dvosto  kusov,  a  draho  som  platil. 
Cjlovfík  ]>onialy  o  víelko  príde.  Kažilj'  íort  »a  už  miedt  do  ob- 
cfauflu...    \M,  i  niamuul  chodí  do  .Srhsku  " 

,Hni,  hm  I  Diamant  je  nž  dávno  hadom  Liporej.  Poniare  po- 
ŽKiava,  vraj  na  mah>  poieenty.  Ale  to  len  Lak!  Babám  dáva  pA- 
lonku,  lictoui  Ľukriky.  Nehovurij  nám  to  farár  v^tko  popredkii? 
A  na  tvojom  grunte  má  skh'p...  Vy>*'ň  hol*  No  Suuikovi  prišlo 
na  um,  že  mu  Oiaiiiant  /a  bie<lnu  chalúpku,  v  ktorej  otvoril  ntalV 
skliepok,  tláva  ato  zialých  arendy.  Zamrmlal  a  po^kralial  aa  v  tyle. 

pMiéko!"  bolo  pučut  slftb/  íilas  od  koňských  sUjní.  „Miško, 
kde  um(,  kde  Kvka?" 

Oba  bratia  rvrhlo  po&li  po  násype,  pevuo  ubitom  a  brvnom 
obrúbenom,  ľuculi  nepokojné  dupkatiie  koňských  kopýt  o  mostniľc, 
kvikoi  bravov,  ktonm  /jpiióilu  sa  hraC  sa  vojnu  Jeden  počal  diu- 
h^bo  hry/.f,  a  iťvikul  uhryznult>li«  xhúril  (isutné  líravy.  Všetky 
počali  kviŕaŕ. 

,Tma  mi  je,*  riekol  Blarec,  ke<f  prišli  synovia.  On  nevedel, 
ie  už  nesed(,  ale  leŽI  hokom  na  násype. 

.Čo  vám  je,   tiitkoV"    spÝtnl   ga    MiŔo  a  naklonil  sa  k  otcovi, 

„Zle  mu  pľišlo,"  odpovedal  S:miko;  „pomôž,  do  izby  s  nimi" 
Mi5o  a  Samo  podňali  starni  lahko,  jak"  pierko,  a  ubozn-tne  vy- 
slupujiic,  vniesli  do  pn.^dnej  Í7.hy.  ^tará  Kvka  tmoiila  ku  tam,  od- 
D&Mijiiľ  n  sase  ua  to  sumí?  uiie^fo  príná^iOúc  títaré  vretená^  po- 
rezikanď  ne/be-lnou  iidftirou.  Ona  bola  wt  cele  detinská.  Ale  keď  uvi- 
dela, jako  joj  .synovia  nesú  Htan'<1io,  kton^ho  hlava  be/vládne  npálaU 
sa  na  ramene  Mišovom,  /aulala  uprostre-l  i/.by.  zalomila  i^voje  cliii- 
dučkt!^  nunená.  vypriamila  sa  a  /akvilita  tikym  iíiinvm.  deími  nikdy 
nupočutým  lilaäom,  že  »únt  neottuv  Samko  striasol  sa  a  temer  vy- 
DusUl  nohy  otcove.  I/ba  razom  naplnila  sa  rodinun.  Ďnrko  pri-ý 
bol  änný;  un  zobliekol  otcjt  aihii,  a  keif  ho  uložili  ua  vysokú  po- 
*tel,  bežal  po  doktora  —  a  HÚčasne  po  Lijiovského.  I^ta,  žena 
Samova,  postarala  !«n  niilen  n  vzhúrenie  doinn.  ale  i  susedov;  To- 
mášuva  Kvka  s  Aničkou  boly  okolo  Kvy,  ktonl  klesla  ua  kolená  a 
jednoíitajno  volnla:  .lantčko,  Janieko!  No  o  chviNi  uspokojila  hu^ 
zabudla  na  seba  a,  hladkajúc  neveitu,  opätovala:  .Evka  moja,  milá 
muja,"  ackolvek  ju  telý  život  nemohla  vystát, 

Starkú  uložila  Kvka  du  dnihej  postele  pri  oblokoch  od  ulícľ. 
OdasUIh  sa  razom  čulou  a  vnimavuii.  Jťj  ulio^W.  írmlinkt*'  -■  '  '  "  "•• 
«taJDe    hladely  ta.    kde   temer  sedi.ir,   pod  hlavou  pat  :  no 

ilg^eli  podu.Mok,  leúil  jej  starŕek.  On  bol  až  pri  povettoml;  n« 


liHlaRÍch  poduékácli  v  neporiadku  ležaly  jeho  »]ioré  todiny, 
plešivá    hlava    ndľAžnla  sa  sitnúu   kontúrou    od    temne}    pt 
Y  prsiach  mu  Ľlii-rhlaln.    Vvhasinul,  lnv.  iHMiiorc,   b*-/  akntot 
činy,  jabu  lampa,  v  ktorej  oU>j  dnrli^idza.  K 
bolí,   hlavou    zakýval,   /<»  nií.     Keií  aa  ho  j; 
ľukou  pľťíi  seba  -    alo  nik  tomu  uestu  neroy.um&l. 
uhádnutú  utvoril  oblok.  Aloňtaroc  liuevuo  putrinsul  pU-...p 
Prišiel  doktor,  žid,   odložil  paliou  a  klobúk.     Printápll  k 
a  v/al  Hlana  ^a  ruku.     I'oioni    priložil  ucho  k  jeho  hmdi 
priniesol  zo  ^ívojho   bytu   kalaniÁr  a  pern.     Í»okt<ir  tuipi»J 
pre  apolóku,  ktorá  bola  až.  v  Kohove.     PokivI  i  .^tarfMiku, 
rctopt  druhy,   cele  inakší.   A  id)a  lualí  Jednu   neuiiic.     [lokt 
behal   krivými   nohami   po  pieskovej   pôde,   vinl    ptiltca   t  kl 


tri 


ntzy  potkol  sa  na  schodkoch,  vodiktoh  do  sirti 
Vkn  farár  Lipovský  našiel  už  Cí^ý  doui  v  sv 
uoni,  tirhoui  rczpoloJieul      Tii  Inna-vruín,  kloní 
nečakani^ho    ochorenia  iitaľca  na  dvore,    cele  ust^ 
poriadku  a  duchovnej  spokojnosti.  Na  stole  i-a2<  i 
bioly  obrus  —  nik  nevedel  by  povedat,  kto  ho  pi..:. 
jako  kryélál,  staromódnej  rto^i  a  reáliami  vo  Hklo,  hU- 
žltkjistŕ  vino,  pri  ňom  kcdussálny  pecí'n  chleba  a  ni>i.  k:\A'1 
hubv  od  búaedov,  kUiré  pluilv  cíiv^u  i  síeú*  zmizly.  I  tak  bol 
dosf,   ale   tak   i^kromne  a  utnne    vedeli  ^a  (riumt,    le  ixb« 
prephieniL  a  jej  atreij  zoslal  iivolKnlný,     Za  fanlroín  pri&iťl  t 
D  kamžou  a  kalichom,  prikrytým  hodvábom  vyšívanou  SalkAtt 
»tuvil  kalich  na  .stt'il,  kamžu  polozil  na  nperatllo  ttlub  -     - 
m,  zakryl  laviui  rukou  velkú  dieru  ria  pravom  lakti, 
vata,  a  usadil  sa  pod   pucou^   ticho   kolembajúc  krátkymi 
nohami. 

Prirlind  IJpuvskŕho  eHe /.valili  dojem  isLoly  a  m i 
prešiel  rukou  svoje  krátko  Mriženŕ  šediny,   -i^  '    ■ 
Snu)ka.   s  takou  tichostou,  jako  by  nie  ne< 
prišiel  leu  tia  besedu.  Pozrel  umným  okom  n;i  |"i-  -i 
krojeini  plešivú  lebku,  vpadlé  oéi.  dávno  neboleuú,  I.: 
jiicu  sa  k  čeluí^ti  hradu...    Videl  starenku,  ktorá  x  il 
od  oblokov  nivno  mohla  híadet  do  Iváro  nmžori    ,Ji. 
podtalo,"  |)odumul,  „človek  by  viidel  preuiesC  tia  do 
No  v  starenke  je  eite  viac  života."  myslel  tralej,  kod  ..^ 
v  jej  očiach.  Slnce  právu  kloiiilo  sa  poiui  /Cámok.    «A  !)• 
jednostnjne    ohrAtenO  sú  ta  do  kúta,   k  '      ' 

V  ixhe  holo  ticho,  len  chichlanie  slaiY-a  : 
vXnička  g  červenými,    vyplakanými  ui'ami  luua  ji ' 
iitnjeno,  bez  htkania),  po<lnala  hebi^kú  kamzu  sr 
a  belasou  stuhou  (dar  to  lipovských  panien)  a  p' 
ťťz  hlavu  farárovu,    rukou  uvolnila  záhyby,  u  Rtí- 
Kvojho  kútika,  MeudiČek  sňal,  nezrnčne  ňtucliajác  ruk 
jitku  by  centy    dvíhal,    vyŕlvauú    Mlku  .s  kuHtlm. 
í<  hoslianii  pok';^il  na  stôl.    Karar  íiám  nalial  /  l<i 
do  pozláteného  kalicha,     /apadajúce  slnko  osvíetifo  tuúich  i 


lkf« 


789 


Pod  tichou,  cituoit  prfraliivúi]  zdalo  sa,  ie  sUry  Ján  bol  l>ez 
Sirla.  iilp  kftť  oslovil  lio  I.i|MíVpky.  aby  sa  mudlil.  pnln/iac  tiiliko 
Kvoju  ruku  iiíi  ruku  sUncovii,  ítrevansky  složil  ruky.  x^ižinurka) 
U^kÝin  viečkom  a  äepntoni  opätoval  slová  kfiazovej  modlitby,  ,A 
teraz  pomodlime  sa  i  my . . . ",  poŕal  ki'ias  —  f»o  ^umotom  vif tko  po- 
klakalo.  Anička  hodila  su  na  kolemi  rovno  io  st&nia,  jakn  hádio 
sa  zručný  plavec  d(i  vody.  Miadň  nevesty,  áamijúr  nové  Bukníce, 
ktoré  práve  (ililit'kty.  vyhŕňnly  sa  a  ktaka'ty  na  siiodnicc.  Najfaršie 
bolo  kíaknút  Samkovi.  Skostnatel,  stvrdol  on,  nehorňk,  v  tvrdom 
živme...  No  rozklálil  ^a  a.  klakol  —  na  jedno  kuleiio,  a  i'ľlac 
Htraán<í  uupohndlio,  /.aiknredil  br  a  ukryl  svráštťiiii  tvár  do  pravej 
dlane. 

Stnrer.  nahol  sám  hlavu,  keď  prijímal  kalich,  fíol  tn  sviatočnf 
ukainih.  Všitti  stáli  a  upnvio  híadeli  na  bielo  ruky  farárovo,  kton> 
8  takon  Í8toToti  a  dávuc^  iiuvyklou  Krutnoslou  pnhýimly  xlatii  ná- 
dobu k  znitMiraivm,  u  ý.  tťmer  iKltmiretyni  úataui  umierítjiíťeho.  Na- 
atala  ttr.hoitt  IkiId  počuť  (ažk^,  trápny  hit  —  potom  tažké,  Irápoe 
vídychnutio. . . 

.Ku  mne,  ku  mne!"  Živým  hlasom  zavolala  siarona,  tak  že  sa 
rietfi  tThli,  .  .  Iir^vanskv  musel  dopnéuf  hlas.  on  široko  otvoríl 
vyl  d  upodudu  jiunibou,   ii  jakifsi  ňsmevu  podobný 

V}  tvár.  k^orá  razom  icmenšeuou  zazdala  sa  fará- 

roTi.  Len  krftsne,  široké.  obl(^  čelo  uc/ menilo  sa  ani  teraz.  A  tak 
ospovodali  hnef  I  Kvkii.  Ona  bola  živšia,  člnnej^ía  pri  svátoni 
obrade.  Modlila  sa  Inmer  hlasnt\  ani  na  okamih  nexa\rela  Ki<dé, 
starobou  do  nenuvnosti  zmenšem^  oi'i.  Po  nbrade  po»idili  l.tpov- 
»kéliM  /a  >tól,  niiliali  mu  z  tnbo  Ham^hn  vlna,  z  kloriHio  bral  dn 
katicbti.  llet.i.  jtrckri/ujiic  potom  peceb,  odkrojila  skritjnk  a  na- 
krojcuy  chlieb  podula  kimzovi.  Lipovský  vzal  poceii,  odkrojil  z  neho 
smiešne  malú  smidku  a  polozil  do  dst. 

Mnohs  mnobd  kresfanskyrh  Tudl  priprával  Lipovský  na  večnii 
ľíTitii.  ale  tento  dvojnásobný,  súčaŕtý  odchod  potriaHnJ  i  jph»,  zvy- 
k'-'  '"vanč  !?rdce.   Meimvite  na  starenku  nomobol  hfíKlef  bez 

Sľ'i  ľOZĽÍlenift.     Jej  beluŕ-ká.    jentiiň,  vráskami  jako  jemnými 

Koiami  posiata  tviir,  pravidelná,  s  osirjm  noBniu,  fajne  krojenyiní 
[Marami,  nebola  tvár  amierajÚĽej.  ale  t\ár  doslovne  prácou  umorenej 
a  jemiio  ziispávjijdeej  osoby.  Jej  detíitská  slabost  umu  pretitaU, 
kecf  prišlo  to  najdúlo/itejMe  dielo :  umierat.  Iíaby,  nevesty,  RldJ^ky, 
ktorŕ  už  navyknutá';  Imly  ni-puŕiivaí  na  jťj  vekom  zoslabenú  volu, 
m/out  nklonily  sa  pred  ňou  a  citily  sa  niitlymi.  (Jmierajuc  stala  sa 
0|wit  vrlitelkou.  A  jakou  ve  ilefkou  !  Ony  vÄetky  želaty  si,  aby  U*u 
mohla  a  chcela  volief...  juk  rady  by  o  prekut  vňittho  plnily.  No 
sUruška,  so  zakrytými  ačann.  s  žttkasto-belunkou  tváričkou,  s  ti- 
cbýni  dydiauim  spíoslej  hrudi,  len  jeilmt  vHela:  tiiho!  I  Indu  okolo 
n»'i  tié,   nKJiiiné,    intiuuie   ticho,   jako  v  najsvätejšom   ki'itiku 

nii:  .  svätyiK'.     Lipovtíký  víttal,   podal  starátui  ruku  a  vy^ífl. 

/a  nim  dvotnn  krukami  Mel  mendík,  na  ramene  kauižu.  v  pravej 
niko  vy^íva-HMi  hoiiviibnou  latkou  pokrytý  kalich  Na  zlatej  miske 
M  kalichu  bola  cfnuvá  ^kuiulkn  s  husUfttai. 


7«0 


Fravilfl;  ie  innlo  bolo  Kovni^toriiÝ'^b  ziuikov  mnútitu  a  búfu 
rapfrlnom    onoinocneDl  starých  TnľAkov,   ale  potnisoiiii*  bolo 
n  žittl  úiíniinív.     Každý  hovoril  si,   }.e  roď  ui  sii  tnli   prp 
veíT  veÉuir  iií  ti«môžu,  a  žnivej  hoFiiKti,  kow 
DÍťčo  iieiHiboilliíť'lKf,  ruiíÍÄ(elnt  ticliý  Ink  žili' 
tjneuíe.  niučiavi  strach.  Toto  stioBneoio.  uiuŕiaci  iäiracd  prpsial, 
vstOpil  do  izby  Lipovský.    Tragika  rodiniiii  ztneaiU     -'    ' -■  i^'"""* 
službu,  rodinná  izba  na  poloclinin).  A  kódu/,  kŕiaz  m 
/mizla  a  i'ivot  bral  svojh.     Sauiovi   napaillo.   kot'. 
delenŕ^lio   ntcovskAlm   inajotku,    Michal  vi<'(>|   pn 
viiiiiíisti    pohrabu'.'.    Ďiirku    uevedol   »i  ; 
hlavy,   trobúrš  ona  v  puälodut*  časy  bolu     ...-       _.     ■: 
točnou,  riuDOU  hlavnú. 

ľreduA  izba  vyprázdnila  sa:  ostali  iba  bratia,  Krka,  Mm 
Anička.  Michal  sedel  na  stolci  u  hlavy  jAn«,  ŕamkn  a  h( 
Duľko  stiil  nad  uialoľou  a  hlnilol  jfíj  do  >  i^ko 

dýcha,   až  podozriví!  liclio.     V  izlie  puv-  A 

I>o  svetlo.     Starý  ua  vysoko  vystlaných   pon  sa 

chnLpal  tichučkým  zvukom.    Jeho   tvár,  dni  '^^ 

v  temuute...  N'a  tvár  Kvy  |)Adaly  sUIh-  lfi6-  >< 

videl  čulo  JASoe,  te  tahy  matkino  trhly  sa,  1ií;i\.l 
Iluko,  jako  by  chcela  fia  pozdvihnúc    priurfll*  - 
tak  hlasuo,  že  Michal  i  Samo  nkí^ôili  ua  nohy.  V  t"i»  pnšjcl 
s  lampou,  pozorno  na  palcoch  hchádzajuc.  so  schodkov .. .   Vii 
vzal   lampu  z  rúk,    imsvíetil    atart^mu   do  tváre...     1 
osvietily  tvár  starca...  jeho  oči  boly  dúpkom,  len  biuU  u. 
hnid  nedýchala.  Bol  mrtvý. 

Starenka  ui  nepočula  fakt.  ki<trv,   sama  uiulerftj 
tak  jasDo,  O  hodinu,  ko<r  eAU'  nestačili  stari^ho  umrf. 
ticho  zastonala  a.  stiahnuc  chudŕ  nohy  k  sobe. 
Anička  držala  jej  ruku,  ktorá  u>.  po)  hodiny  bolu 

Na  druhý  ileii  ráno,   uá  Ŕirokoni  poHtlanf,   v  pn- 
izby,    kdfi  narodilo  sa,    Mstln   trdko  pokoleir      '"  '■ 
ležali  maužciiu.   zalo/ivái  velikú  rodíuu    í>tv 
k  Kel'e  naklonenia  ruky  složenŕ  ua  i>ľľ<iiu'h. 
nblokami  zaKlreti'  holo  iHeniyru  ľuculkom.  N;i 
8Úča8ue  itoiDreli,  nebolo  pt.Tlii.  Leu  velké,  boliavo  t}- 
bené  plachty  prehodené  boly  coz  pcía^^te  a  siahal  <   » 
zem.  Od  samého  rána  hrnuly  sa  návSLovy,  pol  I.i|' 
S]devali    nábožm^    pio8ne,    modlitby    čítali,   a  len  m:i!t  nn    ílu 
ähovárali  8ji  návéf>vnlci    k^potoui.     N'a  plachte,    äir<»koj,    zu 
sosiU'j.  U^ncr  nobolo  poznuf.  kde  ležia  ich  Ktoľobou  vychrlil 
len  na  kouťi    postlania    jHíd   plachtou    bolo   vidnn   dn    <Mrr 
Tváre  mŕtvych  boly  zmonŔeaó,  tomor  det-ské,  len 
•lanu  fivintilo,  a  jeho  pleíiDa,  hoiltlá,  svedťiU  n  i..'»..^j-.^j  .»« 
nofiii  muita. 

„I»ve  rakve,  jeden  hrob,"  tak  poŕal  \Á\ 
v  ohronmoni  koKtolc  lipovskom,  v  ktorom  8i- 
Lipová,  A  mnohí  z  okolitých  obcL   lUkvt)  sttUy  tm  nluliéJUch 


ra 


iroMt.  I.ipovsk^hd  znali  ako  prvého  ka/atpra  na  Siľoko  i  (faloko, 
%]■  i  listy   hovorili    potnni,    it*  takej   káziu'    eéle   nepovedal 

v  /..  „  jom.  1*;í  h<t  sniUf  tak  nadchla  prítomnosť  „intŕlIisentoT"  ? 
Nevie  sa.  Okolo  rakvo  na  stoličkách  sedela  celil  ru'iiua.  Ján  i  Karíč- 
ného  so  zunon  a  dc^rnmi,  Vriibcr  s  Ju'lknu  a  synom  l^adislavnin. 
a  lipovskí  vsľtci.  Vht  fanirnv  sliizilo,  (i(^ít^lia  spiiivali  IriíchloÄpevy 
v  ŔtvorhUsp.  Zvonv  Imnioj  vci*^  lilaluilily  svnni*-  ?i»  zvonatni  dolnej 
íviT«Í(:e,  ko'í  piTsíiytori  niesli  r.ikv«»  popri  (uelych  Htenäcli  cht\iinu 
na  vyvý.uMiý  cintur.  Vi^elým  jiujum  žinrilu  milá,  útulná  krajinka 
lÍ|K»vHka  pri  snniločnuín  obrade.  Slnko  opierulo  hurúce,  ohnivé 
bozky  na  Hradovú,  drovmiá  pyramída  na  joj  končiare  y^lala  sa  horoC. 
Mnsto  bolo  vymretí^  po  Ôas  .'intorn'ŕfli  obradov,  iba  židia  vykúkali 
xo  svojich  sniradlavých  skliepkov  a  krčiem.  Ich  netyká  sa  nič,  ilia 
vaček  spoliioliyvatolov.  Smutno  siAI  dam  Tuntkov  na  vyvýiienoui 
mioíitť,  /.r-sljlii  v  ňom  iba  hŕba  malých  detí,  ktnrŕ  oHe  nemnhly 
?edieť,  že  d:lvajú  do  zemi'  ich  pradedovskifch  krevnycli  príbuznfch. 
Ony  sialily  sa  s  barančekotu,  ktorého  vycvidily  jaktp  psika.  „Baran, 
tiaran  —  brc!"  volalo  malé  «IÍevčatko  a  ňlo  proti  baľánkovi  Teu 
z|mlil  SH,  polom  7.alninil  hrdlo  a  búgil  dievča  do  liičnŕho  bnttíka. . . 
Krik  a  piac! 

XIU. 
IvAzcA  z  klndy. 

Kohov  z  vcikej  časti  2il  na  starom  tuk*u,  lebo  koucoín  iniiiu- 
]ého  stolelia  ijpa<lul.  j:iko  uv    '  <■■■  niostá.  Ireŕitl  patriciusi  vy- 

Dureli,  ro/trn!Íli  sn.  .'tk'bo  sri  .,  keJ  nastal  prevrat  v  reinc- 

slúch  a  obrhnde.  Velkr  fabriky  wibily  nutjslrov,  Aidia  so  svojím 
&ul>^m  u  pritom  hn/.(ihl:^lnýui  šaL-hrom  vyttsli  »taré  soKdne  firmy. 
vy^ff  sto  nikov  trhnjúce  siiirootcnvskŕra  spôsobom.  Nová  ära  raa- 
(farskd  pľeptnila  niekto  úradníkmi,  darebákmi  a  tou  čeltcfou,  ktorá 
chodí  2a  p:iiami  ludf.  žIjúcÍL-h  /  ruky  do  úst. 

'/filmikú  kiirovala  Itobov.  jakn  károval  ho  vývin  vôbec.  Um 
to,  CO  btdo  zlého  v  novinu  živote,  našlo  kí  tu  širokú  cíwta.  Harmo, 
diabol  je  o  mnoho  ai^ilnejäl,  uež  duch  dobrý. 

Na  starom  mestskom  dome.  trojposchoduotn  9  velou  a  vefkou 
dvoranou,  nebýval  viac  stawdávny  miinicipAlny,  ai'koľvek  trochu 
obi      '  <  tybodiiý  tón,  nebývala  -^ritvita  vážno- 

lili  Tam  boln  hlavnou   >tÄroíiťou,    jako 

oseuide5iiittiaiv.uvy  •luĽlinduk  m\'sU  naj  zručnejší  m  Hpósoboin  xarátaC 
takf  aby  zručných  niiačov  neundili  duhipif,  ie  vefka  ŕ,ast  kvapla 
im  do  vačku.  Najča^lejňi  tjpô»ob  pozotibVval  vo  vystíelanf  komiftll 
s  diuruaini.  T(,  ŕo  boli  blízki  k  oiejítskej  .nainospräve".  vysielali 
sa  nav/ájom,  a  nav/ájom  odobinvali  si  vypočltint^  diurnil^  vlatlká, 
fnniutnUy,  vyiUivky  im  všelijakí'  ptitiebnostf.  Pravoti  o  n^'  1x1 

liiehtskoi]    boľdii  H  ]iaiisrv<pni  lislo  o  klin    asi   dvad^saC    -  -'h 

siah)  NtiUa  mesto  do  desaftísic  zlatých,  t  oprava  drcvárne  bola  tak 
druhá,  lo  by  za  vyloiieuC*  na  opravu  peniaze  boli  mohli  postaviC 
poriadny  dom.  Inu,  Blrovilo  fta  na  atrament. 


TW 


YaUí  nnvjF  patnoCisiiitis  Uoliova  hol  narl  všetka  p«K:bTl>tio»f.  ot 
hul  Htitom,  aby  uejaky  luinister  uppfiKvietU  kr:' 
hospoilárátvo.  Á  0|ipo8icia  meatská?  ľroti  ('»j  iikiIi 
zliisii:  pi\n!iluviäuiiis  I  Vzdelaa^  moľ^tu  s  |' 
a.  sriadenyiu  luugistiikĹuiii,  veí  to  bm-tu  sta 
v  kntjí  lAk  čisiij  „uAľodnflfltnum*.  Vlastue  roliovHkí 
pÄt«  dnsf  Bkromnf,  že  uspokojili  sa  r  preinanipuluvaí 
dôchodkov  —  pod  štítom  antipatislaviHinu  mohli  \>qi; 
niiístsky  ijom  na  verejiifij  licitácii  u  pýtíif  potiMii  ik*í-*-\  ■  ,  i  .  .. 
likí;  zásluhy  o  vlast.  Dunimjíel  poii/il  tieto  puitirr.  '  ,■.:•,  -i 
a  hol  by  už  bohÄčoiii.  keby  nebol  vímIH  vyUn'-níi  LroviL  Nti 
jeho,  ačkolvek  mlddoiičll,  Lol  htuóay.  nikdy  nerhy'baly  riuom 
dAmy,  ktorä  éatily  sa  na  sltivu  a  ktoié  čafito  znmíeĎiii.  necfa 
hohuto  meblovaué  izby,  salóny,  splijiulhliie  hostiny,  ktnrd  trri 
lúna  a  zatmchaty  po  s^he  odii  škaud^ilnu  kroniku.  V  kraji 
bo  „Mi)nt«'(-hnstoni'*,  nmnhl  divili  sa  nad  J^tio  luxusonif  yricli 
vami  nad  jeho  piostopušným  ľnjchad^uvaiiini,  alo  protiv  <pr> 
fiiidali  ta  jľho  bohatv  ätól  a  pili  jľho  opravdovó  á»\- 
fajntgákh  mariek,  Ksto  i  pani  uianžotky,  vedíar  pnsn<  ^r^  ■.-. 
iiaviujom  svoje  ctnosti,  rohily  vizity  rxínnaglovym  ,(Umaiu*,  ktá 
chcely  zúôastuiC  sa  na  pikniku  alebo  hlučnom  v/leU*  do  kr«ini|tk 
rohovských  hoľ. 

Dhonatiŕl  bol  vl^ade  kápo:  jako  pri  moste,   kde  mi  f\ 
I  volil    „pudmiKttov"    a  ostatné    únidy,    tak    pri    rohí-'  .^i 

tiponteTui  I  bola  ona  z  prvňfch  v  krajmo),   tak   pH  ka,  -im 

podujatí,   kUjrých    n:ikt)pih)  sa  v  čas.    ĽhindprRrvn 
í»n  volil  i  do   snemu,    proti   jeho    kandidauívi    n-  i 

tirobi(.  Yelmi  muobo  íudl  //iviselo  od  me«la,  a  luesťJ  od  iiflio- 
Kste  i  zdaidivo  n^KávisU  hodnootAri  a  ikadnici  mali  prod  nim  r^ 
špckt,  ketf  ra/.  stalo  sa,  ie  poharkal  sa  s  ukrvsuym  Hudri<m. 

Sudra  h  'I  náhodou  muž  či8ty  a  mal  tvrdú    hUvu,    nexnal 
mery  a  postaNil  sa  strmo  proti  iiotArovi.    O  mf^iar  b«l  p 
na  inú   stanicu.     Ouunapel    usttojil   mu  Mčívy 

toňsioval    uttuho    dost    vtipne,   a  ked  b"^-  ii/ii.d    /j  d 

pred  polnocou  v/dialit  sa,    Ounno^el   smiochom   / : 
volal:  „No,  už  je  vzduch  čistý,  toho  pan;ika  som   >jmi"hi  ii.i  •»!! 
hornej  lopate!  Miáka,  karty!" 

Alo  pritom  v^oikom   notAľ   Dtinnagel  nobol  človek  pi 
ho7.farb_Ý.     Svoje  výčiny  spruvád/at  s  Í8tým    hutnorom   -   - 
i  srdečný  asvohodoý;  nejednomu  človeku  pomohol,  n  >: 

odnicun,   rhudabuýtn  dAval  étťdro,  whtjivil  v  mofitt'  mí 
puvillon  na  svoje   útraty    len  s  lou  podmienkou.    .>!>■    ^..    ^  ...i 
villon  gJánoslak",  trdy  jeho  krstnom  menom.  Nik  U'ľVťdľl, 
uflru^tivy.   lahky.    nwruotmtny  človek   často  zavienU  s:t  nn 
hodlu  ďo  osamelej  ixby,  tam  prechodil  sa  ryrblym    k> 
zatab'.  päsť  kŕčovito  stiimuiú,  a  na  očiach  slzy.  Or    ' 
počaly  sa  mu  triast,  hodil  sa  na  pustol  u  skrlpu* 
ni<Ani;euniiterni''  slová.    Konečne  xaspal...    lUno  prtM:ttiiuÍ 


7tí 


lAnvý,   ílel  za  svojimi  dielami  energicky.  1)e2ohľHdne,  vedolíl  sa, 
/artiival. . . 

„NúhrbiĽ  sa  už  tollío,  archívny  prorok  I"  riekol  uolár  veselo, 
vcbA>l%Jijúc  do  vc'Tkej  pi&iirlie,  sklopt^iu'j  lak  iimliuttiynit  Hvuilauii, 
jakf)  by  t>klnpeniť  malo  vydr^Jit  diUd  centových  hoiiib.  .Ii'ixa  KUduj 
Ijoxrel  ponad  okuliare  a  ihneď  zbadal,  že  je  nnUlr  t  dubrom  duchu; 
,inai  by  ^a  sIcľ  vadíC  s  vainil  Váš  syn  človeku  aui  neobzre,  ne- 
príde im  pukluiiu.  teu  giiui!  Uia.  ja  ituui  v  joho  učiäL-h  odrodíloc? 
Šak?  linílHltMiiiŕi  mi  hovoril,  že  ho  posna)  v  Koričnom,  ked  tých 
bláznov  dal  i'hyut.  Čo  tam  btadii?  Nemohol  by  radnej  ži(  so 
sveloiu?  Taki  ste  všetci  čudní,  vy  panslávi!  Jeden  vykrivuje  opätky 
a  ueuui/va  sa,  druhý  chy:itá  sa  na  ccai.o  dn  mesiacs,  tretí  biedl  [ 
ApropoK...  Rybku  soiu  šimUie  vyhrešil  pre  koričianskv  kúsok... 
Neškaredte  »a...  neodohrujnui  také  voči.  I'arár  a  ž.indarmi,  pfi^j 
tajfel!  V  okrettnoni  neumlí  miestu...  sem  mi  ich  poslali,  du  '«U- 
rébo  vázi-uia.  . .  .Io/.a  niĹij,  cbodie.  pmfiíui  vás,  u  domovníka  sú 
klúče...   ľo/rit*',  či  ji^  véH,ko  v  poriadku  I** 

.lózH  bol  naozaj  nie  ua  ^^rt  prekvapený.  Stávalo  sa  síce,  žti 
DUnnagel  v  dobrom  duchu  bn|  h  uemu  prívetivý,  ba  že  temer  pu 
každC  raz  siial  mu  s  chrbta  discipliiiárkii.  trelukrs  ho  i-atioiu  surovo 
prenasledoval.  No  že  by  tnk  daleko  išiel.  äveriC  mu  duzor  nad 
arestovanymi  n  nbŕalovaiiy'ini  z  tiijn'''ho  panslavi«uju,  to  nemyslel. 
Abtiád  I>tlnu»^el  ra/om  prišiel  k  pravde,  osvietený  duchom  ItoAfm 
bniiď  nebo  vyslyáalo  tie  nepočetné  modlitby  Jóiovo  a  obmtilo  srdce 
HavlovoV  Takómn  optiniísmu  bol  Józn  vídy  blízky,  trebárs  sklamal 
na  tisíc  a  tisíc  ráz.  ľo/rul  na  notira  tak)íin  ďtbviu  pihUdom,  plným 
vifačnosti.  V  tom  ukaniženi  odpustil  mu  v^tíío. 

„N'u,  nu,''  nekol,  strhujnc  s  pravéhu  rainuim  plátený  rukáv, 
ktorým  chránil  si  esto  dost  unvý  kahdt  (kabát  mul  len  pät  rukitv^, 
.udpustte  &ynuvi,  hm  —  mladý  človek,  odcudzený,  aui  ueslrojí  tu 
hu  Ale  on  je  dobré  dieťa...  posiela...'*  Józji,  prekypujuc  citom, 
Lol  hotový  rodinne   poshováraC  sa  s  dravým  svojim  pre«lstiiveným. 

,Ah.  to  vaša  vei;,-  trochu  zjimračeun  odvetil  notár,  ktorému 
nebol  milý  <bilíry  pohlad  i^taróho  človeka.  Moíno,  že  ho  bodto  sve- 
domie, ak'lH)  jf.-duod<tchit  bolo  mu  neprijemiit'  kaAdú  rozciumie  aa. 
Ale  Júza  nezbadal  chmuru  na  tvári  jeho.  „Ve<f  mi  je  jedináčik! 
A  loľko  natrápil  sa  v  cudzom  svete,  sáui,  l>e/  poraocil  Ved  páa 
uotár  vio  dobixs  čo  som  mohol  prciii  nrobK  ja,  v  mojuui  biednom 
poloiíení.  ľravda,  čo  bolo  mo/.nó,  miz  urobilo  fta,  urobilo."  Jóxa 
bol  rád,  že  mohol  huvorit  o  synovi. 

,A  u  rírevannký<*b  je  pokoj  "/"*  pretrhol  ho  Hilnnaifel,  a  ne- 
čakajúc odpovedi,  riekol :  „vrora  bola  pani  l<enoľn  prvý  raz  v  Uo- 
hove,  otca  nav^tiWt.  Na  äta&tie  nemohli  Itohhiu  prebudiC  /ato 
älrlivil  fta  v  čínskom  puvillune  taký  tanec,  jakého  dávuu  neboln 
v  Kohove.  Tá  i  polomŕtvych  vženie  do  skoku." 

„Všetko  je  v  porndku,^  riekol  dobrosrdočno  .lóza;  „vej  tok 
mX  byt  Nič  horšieho,  jako  svár  v  rodine.^ 

PUnuauel  videl,  ze  í  airhlviioho  proroka  nič  nevylíahne,  xn- 
smial  ^1  II  iiili^i(;l. 


TU 


Jú/A  vbohol  k  ílomovtifkovi,   urevKal  kTiiče  a  krAč«l   drohnÝB. 
gtiirlckym  kľokuiii  pi)  liliike  k  zitijm^iiia  traktu    í 
cUauej  atille,    zIvhji'k*  Jiťl  za  a(m.     U  dvier  ttak'  ^ 

hajdúch  na  Btoličko  a  tira<l(?I  tupo  pred  sobit.  Ou  Itocv 
Taký  Bvätý  jiokoj   býva  v  tomtn    ohľí)«irioiii   «Uriim  ..™ 
luôž<!  pokojne  p(Hlt)fja£  v'timy  a  /arnbi(  iK'jakÝ  t«!u  gros  —  k  Ittil*] 
butf,  z  okreeuí^ho  im  posit-Majú  v.Izqov. 

Jeho  Imev  j  pocítili  väzni...     ľoslcdniMio.   (CúMkn.    Uk 
du  ťhrblit,  /e  v  teiiiuíMii,   nezuilmimi  miiste  ,■ 
íavŕ  koluno.    IViviedii  pod  bajoiiettíiiui  krivtM 
Kútika,    Pukančlka  a  Vlrulu  —  ostatných    Uyhka   kiUal    pi 
Váženie   bolo  ukutočne   .streduvck<f.    divno    nepou/fmni^. 
v>'Soko   ležiacimi    ublokanii,    zanr^cisUttiýuil    priu:boin  a  paviičii 
prenikalo  spoix^  svetlo. 

Keir  nahnevaný    hajdúch  xachlopil  za  piatimi  v&z&anii  *tTw«. 
oní  ntvälnli,  žť  ich  obkľúčila  tmavú  noc.  Kutik  /^ijajkal... 
aa  o  kami?nuú  dlážk'i  koUmuni.  Ondreja  prubradilo.. .  ou 
v  duchu  Bvojc  jajkauio,   ko<f  bo  budú  mučit.    Ale.  skorn  sol* 

Oči  ponmly  privykly  na  šero,  pomaly  ukazovaly  sn  

kaiueiinycli  stĺpov,  nebielcné  stťny  á  äirokť^,  doétt 
poaedali    na  pričiie,  túliac  sa  jeden  k  lU'uhť'inu.    Oui  u2  u<; 
icárenie  diabla  a  kruté   pokuty,    jako   čítavali  v  hintoríi    c':; 
a  malými  drevorezmi,  vydanej  v  Ivysoku,  Ondreja  nid  i 
opak,  ou  dtil  nadzemskú  radosť  a  ticho  mudlil  sa.  Hri.... 
Túto  atarej,  zaúdeuej  knižky,  ktorú  luu  ťnlobral  RybkA,  ale 
Trocliu  otriezveuý  bol  Kútik.  V  ňom  pix'^dsu  len  íbraUi 
krv.  Ale  Irínial  sapuhrouwde.  Zato  ľukančlk  s  Viiulot.-.. 
myaic:  ci  tu  hodno  da(  sa  vlačit  po  temných  dierach  sn  uícr  V 
bolo  e^te  mnoho  mladej  aviežosti. 

„Ale  nás  zasolili,"  riekol  Virufa  tJcho  k  Pukančíkori,  .nuM 
sa  m  nalnchnúC." 

„.la  som  nevyndiitil,  robiita  čakal" 

„Mat  Kom  íst  na  funnanku oh,   kone  inoje!     Ci    U  bo  pu* 

riadne  nakŕmia  a  ntpuja,  ked  ueoie  domu  gudu?* 

„všetkému  je  vina  Ondrej!" 

.A  Hrelnju!" 

.A  Kútik  í" 

, Never!    Vfietkýcb  nás  má  v  mechu  Uyhovň!     ťoéaiiti  \  (4h' 
draja.  Celá  dcdiim  ju  počúva." 

V  tom  poral  Kútik  chitrál  .ľlpsajtr  nebesii",  Oi 
n  Hrebenom.  Spievali  liťh»s  ■*  vcikym  nduínivnenim.  l- 
Itatskí  ich  Hpolutrpiieliu  preiítiili  äuákat  a  prlp>>jilí  »«  k  uha. 

„Jako  im  je  veaelul"  zavrčal  hajdúch  pred  bránou,  !*'■■-    '    '^^ 
odrá>.al  sa  spev  väzňov  dos(  silno  n  prenikal  r.e/.  von. 

Noc  preíila  ť;Hb.'ívým  krokoiit,  h\*}\,i  nenmhli,  r-i  :i| 

drialo.  Ani  nejedli  rascovú  p"Itevku,  ktorú  im  diu 
fAiim.  tiež  nahnevaná,    že  jej  muž  musel  obiiect  atillu  a  vyj 
n  briny.    Ondrej  nejedol  ani  chleba.     Tento  človek  i*ei  uVí»!í*r 
dtil  oprnvdovu  slast  v  temnom  vaiseni.  rochybnoati,  ktorí} 


äoui  inával,  xmizly  ťde^  a  on  cítil,  že  s  ka/iloii  IioUídou  otava  m 
dokonalejäíiii  človt^kom,  {KisvätenejŠIni ;  iia  tteti  deít  vXzby  tií  vedel 
istotne  a  veril  vrúcnp,  že  je  povoiaoy  samým  Bohom  k  vysokej 
úlohe,  byf  nosičom  ŕistťj  viery...  Utvrdilo  ho  v  tom  i  skrotenie 
domrajiidch  a  duchom  upádajikiĽh  tuvariáov^  Viriifu  u  Fukau6'k&. 
Keď  už  počali  Somral  hlasno,  i>udaC  duchom  a  obviťiovaC  Ondreja 
a  Uyhovú.  ked  út  počali  svádzaC  iia  ävoju  stranu  i  Kútika,  Ondrej 
vyšiel  si  ua  nich  s  celou  silon  svojho  pt-esvcdčeniii,  svojej  pravdi- 
vosti, zlondi  ich  lulpor,  obodril  a  Ukym  citiiým  hlasom  ich  nupo- 
mlnal,  /e  Pukaiičíkovi  slzy  vyp:iiliy  »  YiniLi  mu  tisol  vilačuť  ľuku. 
Kútik  hanbil  sa  za  svoju  maloduénoat,  a  udrel  sa  pastou  o  ubolené 
koleno.  Nech  boli,  zaslúžil  si  tohu... 

Ko  po  vefkom  du^vnom  uapri&huuti  u&stúpUa  zinalátnelost. 
O  Sorarani  a  ohvihovanl  dnihycii,  pravda,  už  reči  iioboln,  ale  človek 
raz  nenie  tak  utvorený,  aby  mohol  dlho  zotrvávať  v  sviatndnom 
naladení!  N'ŕednost  požaduje  tie^  svoje.  A  jakoniUde  prestalo  odu- 
éevDeoie  a  sviatočnď  nálada,  jaliouáhie  dostavila  sa  väednosf  a  telo 
poŽHilovalo  prusaicUS  ale  uevyhnuteloú  svoju  právo,  nastalo  medzi 
väzňami  mlčiinlivč  síce,  ale  tým  citeľnejšie  omrzenie.  Táto  omrze- 
losí  je  dnáevnon  chorobou  ešte  sviežich  viútnov.  Staiáí  ju  už  ae- 
pozuajú.  Oirn  je  veTmi  tn'tpna  práve  tým,  že  ueuie  búTom,  ani  po- 
hnutím, ani  žialoiu,  ani  hitesťnu  -  aní  hnevom,  ale  item  si&vom 
omrzenia,  absMlútnou  iiečinnosť>u  duSe  a  mysle,  a  predsa  lá  uiysel 
nemúže  nemyslef  a  tá  dnáa  ueinAže  uccItK,  ie  je  tu.  Je  to  nápad 
slabosti,  tak  nepekný,  ntupny,  í.e  ani  len  k  tomu  imjsmutnejšioniD 
niet  dosí  ducha :  ku  samovražde.  Ale  niet  ducha  ani  k  žitiu,  a 
predsa  niet  tlosC  sily  želat  si  /.omref,  /mí/nú(...  .Testli  by  bolo 
moŽiK^  íclaí  SI  zoniret  —  n/  by  tej  choroby  nebolo.  To  je  i  znakom, 
že  prechádza  táio  väzeriskii  nemoi;,  ked  väzeň  počne  túžit,  či  už 
po  svobode.  či  po  smrti,  ľrud  touto  „paucuskou"  chorobou  väzen- 
skou neochráni  nikoho  stni»eú  vzdelania:  doslitvi  sa  ona  i  pri  su- 
rovom r.ločincoví,  i  pri  nevinuotu  človeku,  ztrativSom  svobodu,  ale 
nie  obyčajfié  pohodlie.  VjtKeuie  je  jediný  punkt  na  zemeguli,  kde 
{■anuju  aspoň  tieň  rovnosti  íudi.  Iná  rovnost  je  blbost,  ktorá  je- 
stvuje vo  fantásii,  i  to  nezdravej,  napáchnutej  falošnou  veFkoduS- 
noatou. 

ViUseäaká  choroba  zachvátila  i  Ondreja,  pravda,  vyznat  uutno, 
posledného.  On  boríl  su  s  ňou  sám  i  pomáhal  boriC  sa  i  ostatným. 
No  ona  je  silná,  a  premohla  i  jeho.  Váetko  zatíchlo.  Prestali  sa 
modltŕ,  o  s|Hne  ani  chýru,  prestali  i  shovántt  so,  každý  inal  ua 
Bflhe  takú  tarchu,  ie  jej  mal  súiii  doáť.  Ondrej  počal  hútaf,  či  to 
nenie  puku^allie  diabla,  a  išiel  s  n(m  na  borbu,  ale  zbadal,  že  nemá 
sa  s  kým  boriC,  i  sám  ^liabol  .stal  sa  mu  Tahostajným,  a  čo  mu 
liolo  hroziiŕ  — jeuut  np?.atľia8l>i  sa  srdcu,  ked  pomyslel  si  na  Rolu. 
U  ostatných  zomdlenost  bola  ešte  váčéía.  Hrebeň  zóliezol  do  úzadia, 
kde  spočívala  klada,  do  ktorej  niekedy  sádzali  odsúdených...  a 
divno,  táto  klada,  náí^lroj  poliiiuujiirt'j  pokuty  (sĹňvtda  ona  niekdy 
pred  meatskýni  donioiu)  iiolii  ornatneuiovuná  lirevonými  rezbauii,  a  uíe 
6patnýni.  ifla,  kam  zaňlo  umenie!  Kéte  i  lámok'kladu  zavieri^úci 


74« 


bíil  í:  peknĽ  koviiin^ho  železa,  cele  súci  prii  tuuiteuiii.     To 
dauie  im  iimuierixľh :  ony  sii  v  rojcmt'nwli  s  pnvtnlcuf  ui 
ueič  Btípy  8  obrazmi   svälvcb.    Urebcb  veru  ^1   om 

klady,  ale  tisol  chrbát  k  ílicľam,  v  ktorých  ih>KM,>  (muIt  uti 
nohy  odsúdencov,  a  smiiLil  lakyni  otQpii.^in,   nc^vrlfin  sroátkoin, 
mu   zaň   mohul    Bob    otlpn&iit   všetky   žarty   a   nwudhť>    p«stu/^ 
ktoré  äpiev&vft)  k  svojim  ^ajilám.  Kútik  k'žál  ua  príäii,  Jako  nrtitj 
a  ákrclo  bo,  io  tak  Itíži,  alo  pohuúf  sa  t>ulu  nm  uie  uieup)  ol 
A  hlúpo.  Pukaiidlk  vzdychu)  a  nevedel  oiyslct  ani  Icd  na  svoju  ml 
a  driecuu   ženu,   oaa  mu    ulietala   z  umu;  Vii-uFa   £iul    za.<|iibcnt 
drobné  tabulky  oblokov,  a  nevedel  ich  prečílaf.    Jesríi  "    '  "r.lr^ 
najmocnejší  duchom  a  pn»tedný  poddal  sa  omrzeniu,  : 
unbo  najntn|mejšte.   On  sedel  ti/ prostt  na  zemi,  daju>  i^ 

pod  Bel>a,  u  kýval  hluvnu  s  iKika  na  t>ok,    ačkolvek  k.i  n^' 

bolo  nm  protivné,   ale  tiché   sedenio  eäU^  prolivnej&io. . .   Vlutac 
(ažko  um  bolo  povedat,  äo  bolo  horšie...  Ticho  bolo.  BAJdäcb 
po  tlľuhý  raz  zamrmlal :    „Ĺ'i  ti  chnipÚDi  podochti.  či  ich  ŕert 
bral?"    Toto    ticho   dralo  sa  i  do  dn6i  < 
nie  mieru,  nie  pokoja,  ale  ticho  gmitj.  ( ' 

Pukanéik   vxdycliaf.    Veselé   sluiť>ôki>   siahu  dralo  sa  cez  jwsyii 
table,  jako  by  jas  jeho  chcel   ešte  vyzdvilmút  smúUdi  a 
xenia. 

V  lom  za^kripel  zjtuiok  na  dverách  od  chodby.  Kn>ky 
Zaékrípel   zAmuk  druhy  od  väzenia.    Józa  vstúpil  do  berébo 
storu,  za  Dini  doraovoik. 

.Chodte  leu  von  I"  riekol  Józa,  .zavolAiii  vá».*  Doat 
odišiel.  Józa  zavrel  za  sebou  drero.  ,No  —  kde  ste,  Koriŕ 
moji!"  zavolal  svojím  miikkym,  opravdn  Tudakým  hladom. 

Koričania    zviechali  sa.     Ita^om   xnii/lo   omrzenie,    pnire 
jako  zmizne  morská  nemoc,   keď  ludin   vystúpiac  r.  loUí  citii 
nohami  pevuú  zem.  Ondrej  znovu  zakýva  lilavou,  preTolií 
na  krivú   uobu,   pravú   vystrel  a  vstal,  jako  by  bo  hoU  zem  pt^ 
hodila. 

.Ah,  pán  Kladný,  náé  milV  piu  Kladný!"*  zavolal  temor ns' 

O  chvilu  boli  väelci  piati  okolo  dobrého  .lom.  .Čo  uun  TouLti 
nového?"  .Kedy  prídeme  pred  súd?"  „Nebola  tu  za  iiinua  xniŕ^j 
,Kedy  uás  vypustia?"   ^Vari  nás  už  slobodite?** 

.Ticho,  ticho,  moji  milí!"  usmievajúc  Ka  dobrotivé,  riekol  J*aa| 
Kladný,  ale  piitom   úsmeve  mu  slzou  zaily  6Ur&  otí.     ,UiA 
Diinnagel  poBlal."     To  ochladilo  vil/.ťiov.     .Al«  nebojte  m   «*t  'i»^ 
oa  inúa  sverit!  Čo  vám  chybí,  leo  von  a  tym,  väetko  iiroi 

.Pustite  nAs!"    ozval  sa  v&etečne  Virufa.  a  m  ulm  luikUK^ft^ 
temer  súčasne. 

„Hja,  moji  drahí,  tu  nieje  v  mojej  iriot-i.  W' 
chlelia,  dostávate  miÍ»o,  {Mdlevku?*  Vá/ui  mlčali. 
blAaíla  sa. 

.Vidíte,  vidíte!  Jakí  ste  vy  divui  fudia.    \*n  uvojn  iedlúH!! 
hlúposti  dAle  &&  zatvámt.  pre  nič,    pre  bludjr  &  mAmoaia.    Alf 
8vojtt  vec  uaozajetuú,  za  svoj  niúvd,  za  svoj  jaiyk  nediUí  si 


T4T 


trbaúC  aui  jednu  poskolnú  konopu!  Paue  Bože,  kedyže  osTietíä 
Ind  svoj!" 

, Všetci  ume  ťovní  pred  Boliom.  a  nie  sú  to  hlúposti,  čo  nis 
sem  doviedlo.  Nie  bliidy  a  niámeiiia,  ale  dnše  nňšc  žiadajú  vôd 
Äivých,  jako  jfloň,"  vnicno  a  pritom  krotko  riekol  Ondrej. 

.Ah,  /Avedeoi,  zavedení  I  Veď  j  o  piavda,  že  krivdi  sa  vátn, 
krivdi  su  nám  v^etkťni!  ľravda,  ie  sme  v  zajatí,  jako  [/raelskí 
v  Babyloue.  Ale  nie  tak.  jako  vy  myslíte'!"  Józovi  vystúpil  pot  aa 
.ilo.  On  si  ho  rýchlym  poliyboiii  tuky  «ticnil,  v  roz[iakocb,  jako 
lOTorí(  s  uimi.  človf^k  pítiliľno,  Ktúdif  airhívi'dayťli,  málokedy  scb&- 
d»il  sa  K  Tndom  a  hál  fta  hyC  sinieánym...  N'o  predná  osmelil  sa. 
,Jako  počúvam,  vy  chcete  jakÚBi  novú  vieru. . .  Brojlte  proti  cirkvi, 
prori  ktuuom.  ileti  do  ^ikoly  nedávate!  Načo  to.  aačo  tol  Itobite  si 
uovÝch  nepľuiteľov,  bn  Í  itaší  verní  uitroditvci  odvracajú  sa  ud  vás ! 
Starť,  kľÄsuí'  iíbmdy,  ktoní  avAtty  vykimáviiii  utcovia  víIí^í.  vám  už 
nepostačujú,  ale  uociaint,  jako  zlodeji,  jako  bosonicí  chodftť  okolo 
ohÚH  a  hneváte  Hoha!  Ale  kcd  viitn  jazyk  bcm,  ked  vasirh  piiatclov, 
rodákov  ^atvárajú,  sužujú,  vtedy  ste  nemí;  ked  vám  pí^ii  krásne, 
ducha  povznášajúce  slová,  vy  ich  nečítate,  tupi  ste,  jakn  kosa 
v  zime,  srdce  uerozohreje  sa  vám,  ked  za  vás  horia  sa  stachetuí 
ľudia  picd  celou  krajinou,  na  konventoch,  v  novinách,  pred  súdmi! 
Nii  votby  vtis  ženie  podliak  .slúžnv  &  notárom  jako  hoviadka; 
opúšiatť  svojich,  keď  ich  prídu  vyhailzovaC,  j&ko  zločincov,  len 
relo,  že  milovali  váal" 

Jóxa  rozhorlil  sa,  jako  dávno  nlo.  Jeho  hlas  triasol  sa,  a  nik 
íy  nebol  v  bom  poznal  pisára,  pred  DUnnnglom  tak  pokorného  a 
Itentího. 

KoriČania  mlčali  —  koždy  dumal  .svojo:  Kútik  mu  dával  trocha 
praviiu,  lebn  niečo  podiibného  počul  od  Orevanského,  a  vôbec 
bol  medzi  nimi  najsvetskejsí ;  Hrebeň  nevidel  na  ňom  nič  iné,  len 
ie  má  pansky  kitbát,  a  následkom  toho  je  taký  zlodej,  jako  kaidf 
pán  vôbec;  Virula  s  Pukančíkom  iut^  nevycltili  /.  liorlivých  slov 
•^(in'ho  pána,  len  to,  že  hnevá  sn,  u  iate  ^prísni  ich  Irosl  —  oni 
pH, ť.li  súčasne  na  starú  kladu,  ktorej  hro/ivé  otvory  jako  okrúhle 
Uaitiy  hadov  hTadely  na  nich.  „Možno,  f.e  nás  tento  starý  srdoň 
dá  i^šte  i  ta  prikvačif." 

Ondrej  by  bol  najviac  rozumel  z  filíppiky  Kladného,  ale  bol 
piivelmi  zaujatí  nápadom  na  ich  „ouiAmenie"  a  „bludy*.  Vod  on 
prŕdtým  národovčil  svojím  spôsobom,  éitdval  staré  kalendáre  Ilclo- 
^itocki'ho.  u  Kntlavŕho  čítanka  Inda  mu  hlavnou  p<>mô(:kou  ]fri  vy- 
laučovani  deti,  nesUiŕiacii-b  do  ľiudni'j  školy  v  Kráľovej.  Ale  slovo 
„blud*  a  „mámenie"  urazilo  ho.  Pritom  väetkom  nerozborlil  sa, 
cítil,  že  Kladný  dobre  myslí,  len  sám  je  ešte  zapletený  v  síeCach 
„toho  nopľiatela".  On  tichým  hlasom  odvetil: 

,í)aknjeme,  dakujpme  za  poučenie,  vieme,  že  sme  dalekí  od 
_cÍstoty  a  bezúhonnosti !  Upokojte  sa,  moji  uiillt  pán  Kladný  sú 
.>brÝ  človek,  rodina  nášho  |»áua  Drevanského,  ktorý  nám  uo- 
^llžil,  trebárs  ho  proti  ná^u  navádzali.  Hnevá  sa,  Iste  pre  ne- 
e!    (J,  Bože  náftt    My  vyznávame,   že  sme 


dostatky  a  hriechy  naée! 


«• 


t  |iiUlJlUut.'ťti*ÍT« 


tiUvu  ^m 


aUbi  Jfiku  tr&t,   nah>bujľicA  ba  pred  vetrom.   idiŤíobníci    nvbodtii. 
nidoby  krehké!  Že  zbrcSili  sme  my  i  ■  i  iSÍ,ji  ma'  ij 

Tvoje,  ó,  Uos|)odint\  opioli  iirestiipem  -  n.  Kemfli-  <><! 

svoj,    lebo  on  Wpc  v  iinäcb    pnhanskycb,  u  my    ho  uc  •.•. 

Nauč  iiAs,  Bo:íe,  jako  rozaievÄf  iiiáme  svilU'"  seineii"  -1  n, 

aby  ono  vzrástlo  po  iiiom    kraji,  aby  roKoiohli  w  jí 

a  zaujali  celú  zemi    Aby  vyplnilo  aa  zasriiboníe  Tvujr.  /.-  iium..w* 
vselci  rliuiliC  pred  Tebou  v  rúchu  Í)iťl0!u  u  ikvrny  na  luis  nnliurtn.* 

Koriôania  f<I/i]i  pred  Jó/oiii  >i  ovisnutými  hliivfími.  kí-  '  i-i 

pui^lúchal■  Kúiik  oitit  temer  uežnost  oprutt  .l<j/.ovi,  a  flr<  ul 

v  sebe  prirastlú  k  srdcu  iieuávisí  proti  .pilaom^.    /dalu  sa,  Jóa 
povedie  týchto  liidi  k  iwslušcustvii  jako  krotkC*  oveŕky. 

Tii  (itvorily  sa  dvere  a  do  8t»rej  ^lUavy  vKlúpil  ilybka.,.  Za 
dverami,    prítomnými    nevidený,    zostal    stAt    I'i  '      '"         Íri 

uotáľovej  hiul  úsmev. . .  Iíybka  s  povolením  filiu  ua 

lujssin,  ohrálif  zublúdcnč  ovľu  nu  pravú  ('eštii;  tuttl 
udelií  im  svobodu,  a  lak  dobrotou  ukrotit  odboj. 

Jako  väzni  shlíadli  iíybku,    rnzom   narovnalt    Hkioi 
Pukančík  8  Virurum  skryli  9a  za  chrbát  Hrebeňov,  ktorv 
jMÍiiel  krokom   ojtroti    novému    núvÁtevm'kovi.     Kybka, 
okuliare,    žmitrkujúi:  oŕima  v  nezvyklom   Sert-,    obrac^ 
i  tam,  pok.'tštal,  pupnwtupovul  ävnjnni  krátkymi  nohami 

pMoje  mih^  duätt'ky,"  poóal  trochu  ucsmelVm  IduMm. 

^ľán  fariir!''  pretrhol  bo  zlobuťm  ŕtlpotom  Urebeík,  ,oui  m^ 
tisíc  duáiíiek  v  Kndovej,  a  to  velmí  opustených!** 

„Ktoľt^  nemalý  verkti  radosC  /.  toho,  äo  sa  robilo  ttk  Hm* 
o  Jfine!"  zannmlal  Kútik. 

^Micián  všetko  videl  oblokom,"  riekol  Hrebe<i,  ^a  sd^lil  te 
všetkým." 

„Svetlá  pozhááali,  ked  im  udrel  na  oblok."  doložil  Kútik,  ror- 
betmpiiý  tým.  ^e  jedine  Iíybku  obviiioval  z  luhu,  že  íá  ^attMI 
v  temnej  diere  jako  nejakí  /loíinci. 

„Dali  u&s  Ant  exekúciami ;**  osmelil  m  poveiljiť  Pakaotik, 
^predali  mi  novj'  voz." 

„Popísali  mi  moje  vrana  kone!"  dolo/.il  Virula.  -e 

sa  Hybku  neviedlo  k  niii>ru,  jako  zjavenie  sa  •li'ťu  i',.  i[>- 

no^cl   nemohol   zdržat  sa  smiechu  a  krívil  aa  u  brAny.  aby   nery- 
pukol  hlasno.  „\\c  ho  katccliisujú!"  podumal 

Krivý  Ondrej  med/itým  vyliezol  na  hladu,  tJay  bo  bolu 
poéuf.     Krivú  nolni   zahá<^it  do  ukrúhlnho   otvoru  a  drub-M   r.:..i.< 
na  dubové,    ohromnt^    brvno,    ktor>'ni    /aktadali    nohy    o.i.-.mi*!i'  ' 
Z  obloka   padalo  sporé  Kvetlo  na  jehn  vy/namnú  tvár.     t>na   tioii 
bladi,  porastlá  strniskom  belavých  vláskoť.    Od  fivicUly  mn  /r»-'^ 
hustých  obŕv  jako  Hvctielka  v  temnej  hort> 

nNie  tak^  nie  tok!*  zavolal  k  sv<>jim;  ,uosu(flc,  D«ibdd> 
deu(!    Neodplácajte  zlo   zlým!     Kto  do  rás  kRmedoTn.   w 
chlebom."  Sedliaci  hnocf  utÍKili  na  a  obf^túpill  \<\ 
Ondreja  brániC  pred   nílpadom.    Obraz   bol  xa!, 
klade,  jako  maják,  pod  nim  v  maleb&ej  skupenmc  siyria 


94t 


jako  vzbúrené  mui-e.  Ich  rói  zlobno  blýskal;.  Hri^befi  hlasno  škrlpal 
zuhauti.  Ondrej  lozpátíl  m  čudným  ohnom  a  c<*le  sabnrtol  hádzaC 
ťlilcbom. 

, Upiekli  i\^^  nás.  upiekli,  :i  U^íuĺ  iiáM  idute  zjiTSt!**  volaJ  a  klady 
)iln;ŕni  hltutoni,  tak  iv  vunkii  bajdtíäi  a  doraoviiik  priskočili  k  w- 
rnúĹomej  bnUnf*.  vedúcej  do  chodbv,  a  nacbýlili  blavy,  aby  poéuUt 
robí  sa  v  stnrťj  šatlave 

.Samí  cbndfte  )to  Ktozke  neprávostí,  niauímnua  je  Uibom  vaším! 
Dom  Vilš  zaráža  vínom  tA>kvin.  dyiiiniu  tabaku  ninmnnjctu  du»u, 
vykúpenú,  aby  slúžila  Hobu'  Kncka  a  karta  je  vašou  poterhon,  až 
do  dennice,  a  Uliate  vysilení  v  mámore.  Ale  bif/ko  je  u^  Uospodíu 
s  pľťblivosCou  svojou...  Aj.  jniiíuo  Hospodinovo  pridi&zi  /daleka, 
jeboŕto  buev  borlcl  a  W>.\tA  puinsta;  rtové  jdm  napíncni  janu  pnľhli- 
(Vosll  a  jazyk  jeho  jako  obeíi  zíirnjícl-  Oucb  piik  jeho  jako  puLok 
>2vodnoný,  kteryž  a/  do  hrdla  dosátiue:  aby  tnbil  národy,  a/  by 
v  nie  obľáceny  by)y,  a  uzdau  svíral  čeliäti  uárodA!  Hlasem  Hospo- 
dinovým  polrin   bude   .^ssur,    kterýž  jiut>  kyjom   bíjával Ntíbo 

pripraveno  jest  již  dávno   peklo,  také  i  samému  krdll  pripraveno 
jest;  bluboké  a  široké  je  uiiinil,  hianic  julio,  uhDe  a  dr(vt  mnoho  ; 
Imýchanf  HoEipodiQovo  jako  potok  i^iry  je  /apaluje. . ." 

„Rúba  sa,   poťnlí  slu,"    celý  Čorvt^ny   jedom   ozval  sa   Kybka. 
[rivil  tvár,  vraštil  vytočené  líce,  az  um  okulíarn  na  nose  poskuko- 
JTaly;  , počuli  ste  reči  zradné?  Proti  národu  uhorskému,  proti  kra- 
lovi?"  Ondrej  nedal  sa  myli(. 

„Ale  príde  čas,   skuro  prídu,   kdo  bude  dla  písma...    „srdce 
premy&lovati  bude.    Iíde  mŕij,   o  ätrai:hu.    ľka:    kde  jeät  písar, 
tde  výberčiV  Kdľ  spisovnlel  velikých  durniiV    I^ídu  ukniLni^lio  nc- 
[nhlédíiä,  lidn  htuboké  reči,  jižby  neslvohiil,  a  ja/.yku  cizíbo,  jemuž 
)y  nerozumel.-'  ľokoite  sa,  p.iu  farár,  pokuite  sa  pod  mocnú  ruku 
~>iiut  Viete,  pin  farár,  že  N&bot  Izraelsky  mal  vinicu,  ktorá  bola 
fvedla  jialáca  Achaba.  kráfa  samarakého?  Acbabovi  íalúbila  sa  violca 
ÍN:lb()l<tva,  a  ked  mu  nechMíl    liať   dnhmvolne   dedictvo    otcov  svo- 
jich,  Jf/..ilH'l,   žena  kraía,   nahovorila  bo,  aby  dal  ukatntMiovaf  do- 
brého NithoUi,  a  podľ/al  /a  cenu  nevinnej  krvo  vinicu  jeho?    ľán 
CarAr,  jako  oni  prišli  k  vinici,    ked   tnu\    mala   svojho   zákooného 
pána?    Lízali  psí  krv  ukanienovauébo  Náljola!  O,  .^cbabe,  i  tvoju 
[vrT  Il7jiti  budú,  pravil  EliaAI  Chod.  roxtrhni  nícbo  své,  vezmi  2(ni 
na  telo  své!*' 

Rybka  [tretrlioval  Ondreja,  no  za  každým  pretibouLIm  zosilúoval 
M  blán  ka:£aiels  s  klady.    tJik  že  piiilílavy    hlas    Kybkov   ničím  ne- 
zastavil   tok    reči    íudového    proroka.     Rybka    obzeral  sa  \t<)  DUu- 
naglovi  —  ale  v  tom  trčal   dnes   zase  jaký*!   čert  —  on  zaajatý 
bol  neoby^inou  scénou  a  nemal  vole  prlskočit  mu  na  pomoc.  Józa 
Ibladel  vyvalenými  očianii  na  Ondreja  a  nesedel  si  nijako  vysvetlit 
čudný  zápal  a  n  tudu  neobyčajnú  STiieíoRf,  iifVfídľl  '  >    >     '     i ;  »u  plyn- 
ným i-itňtom  a  rečnírkciuu,  jľ<lnodncb<í»iu,  priton.  iui  pátosu 
lOndroja.  Na  ^poluv.'iiúov  umly  reči  Ondrejove  dojum  hutlivý.   ,Se- 
[dáme  si  dedictvo  otcov!*    zavotal  Un.>hen  s  Kútikom,   „uedAme  si 
.TÍnicuI* 


750 


„Oyeränk,  fätisztoleudo  I"  suivoIaI  od  dW«r  Uôuntuteil.  J 
striasol  sa,  koJ  poíul  jeho  hlas.  Nevdojak  utiahnl  ct  flt>  (*«aiii4 
a  popri  niúre  tlaŕioc  t!a.  nniíledoval  7^  ItybkLxit.  Hajilú'.li.  £AtrA- 
rajiic  vnutoiDé  ilvero,  buchol  nimi,  až  m  stoná  stiiasla.  Z  tíLeohí* 
mocne  ozval  sa  chorál  „llnid  preiwvní  jost  Pán  Bňli  Bié*.  Vi  ä 
zvláštne  ualadetiio.  i'i  mäouaucia  veilkaj,  prázdnej  áalandy  to  SpAM- 
bila  —  no  k*h  spev  zunol  dujemnnu,  liarmoniekoii  '  '  iko  by 
iiie  piati,  ale  aspuú  dvadsiati  dubrc  cviŕeiif  np^váci 

Rybka  bol  brady  joko  váptio,  a  ruky  Tríusly  Ha  utu.  .luz'i  \n<\ 
Deätaatny,  dojatý,  a  tiitvtídR]  .ii  dáit  oddaC  u  tom,  w  videl  a  {mkuI. 
DQniiagel  bol  zlostný  a  usmieval  ea. 

„Tak  —  boli  sme  na  pôstnej  ktlzni,"  ňekol,  a  aby  Eadal  xnlte- 
nemu  Rybkovi  posledný  úder,  ^uo  večer  Icb  mám  rrpustiť,  fô- 
tisztelendú^  prišlo  od  vicišpáiia." 

Uybka  tíškeríl  sa,  vychádzajúc  /  brány  mesfókOho  dumu<  .l*An 
Kladný,  boli  svedkom,  budem  sa  odvoUvaí ..." 

Józa  celý  amáteny,    tetuor   zničený   dorazil  k  íeue. . .     „A 
duéa,"  riekol,  qčo  aom  li  ja  v<tetko  zažil!**  a  trhaným  svojim  k 
sobom  rozpovedal  jej  hlavné   výntupy  v  mestiikej    6alaade.     Ele 
Kladná,    složiac  malé,   pekne  formovaní^  ruky  na  kolono.    iHiéuvjda 
divná  zprávu   mužovu.    Ona  zas  l<>n  ji'dno  cítila,  titradi.  1 

zase   nepriáiul  do  úradných   iioprijemností.     „Mu/ičku,*    :  & 

konci  dlhej   rozpravy  mužovej,    „ty  viŕdy  munlš  tam  bytí   kde  boh 
a  práska!  Kod  prah  prekročia,  ui  bojím  Baí** 

„Klcnka!  Boh  ma  Ui  poslal!  Niŕ  nevykoná  Rybka!  Dariou  h 
zuby  brdŕi  na  tých  chudiVkovl" 

„Oobrf  sme  my  chudáci!"  vMychla  si  Klenu  a  oznámila  mti* 
zovi,  i*i  už  nemá  z  nieHUčni^ho  platu  hm  poslodnô  tri  xlatA. 

Józa  poskrabal  »a  za  uchom  a  jako  dnch  zmizol  do  k.ilHii«>iu 
Odhodil  kaput  i  klobúk,  odol  starý  chalát  a  dal  sa  dn  pi>  ii 

latiuiíkoj  listiny  z  šestnásteho  stoictia.  Boly  v  nej  zprávt  <>  |ii.ľ:ti 
reformačuých  pohyboch  v  Kohovc  a  v  roliovskom  kraji.  H  nidosfna 
načiet  tam  meno  Cladnius,  a  počal  silno  veríf,  že  lo  nejaký  j^bn 
pradedo.  Elena  sadla  na  svoje  miesto  k  obloku-  Videla,  jako  txičnA 
lidovka  Reginu  vybehla  z  krämy  „Kis-Uicr"  za  hosťom,  vhu 
Dfkom,  ucbytila  mu  klobúk  s  hlavy  a  rýchlu  vbehla  do  ki  u.. 
.Jaká  tučná,  a  jako  zmŕne  sa  hýbe,"  pomyslela  si  Elena.  .UrobiU 
krátku  exekúciu,"  a  vzdor  smútku,  ktorým  bola  plná  jej  čtilá 
du§a,  usmiala  sa.    ^Mirko  môj,  Mirko."  vzdychla  si  a  počala  p'dao 

plÍBSt 

(Konec  prrcj  č«sti.) 


» 


-*»^ 


761 


V  jaseni. 

Už  spustla  moja  záhradôčka  malá, 

už  zvädly  vonných  kvetov  pestré  vnady; 

na  miesto  ruži,  fialôčky  bielej, 

mráz  Tadu  kvety  na  oblok  mi  sadí. 

Sňah  pokrov  biely  na  dolinku  stele, 

zavíeva  cesty  Í  chodmčky  cele 

a  dedinôčku  vo  väzenie  mení . . . 

Nie  vo  väzenie:  v  kútik  tichých  snení. 

Nuž  vitaj,  zima,  kňažná  bľadolíca ! 

Tys'  družka  moja,  ja  fa  veľmi  rada; 

nedarmo  duša,  pevnej  vo  dôvere, 

v  objatí  tvojom  ukojenie  hladá: 

ty  n^e  tiSís  bludných  citov  vrenia 

a  duši  nové  dávaš  nasladenía  — 

samotou  tvojou  srdcu  pokoj  rastie, 

a  chladom  srdca  —  dávne  moje  šfastie 

Už  zhasly  lúče  —  túžby  trblietavé, 
už  zvädol  pestrý  výkvet  klamnej  vesny, 
príroda  v  sníčku  —  srdce  v  ukojení, 
blaženstvo  svoje  zase  hladá  v  piesni. 
A  jako  predtým,  zase  srdce  znova 
len  jednu  mocnú,  vrelú  túžbu  chová: 
v  nadšení  vrelom,  mladom  vo  zápale 
žiC  svojim  snom  a  svojim  piesiíam  stále! 

Luiimila  Poeljavorinská. 


Návrat. 

^ase  mi  nádeja  jasavá,  svetlá, 
zase  mi  po  čase  do  srdca  slietla, 
nový  doň  vnášajúc  vzlet : 
večne  sta  kvetúca,  kúzelná  vnada, 
zase  sa  v  srdienko  tajomne  vkráda 
ideál  šestnástich  liet. 

Dávne  mi  ožilo  v  dušenke  šCastie . . . 
Znovu  cit  radostne  do  piesni  rastie 
—  z  lístkov  sťa  ružový  kvet  — 
každý  tik  srdienka  v  tajomnom  snení 
Šťastne  si  v  laškovné  pieseňky  mení 
ideál  šestnástich  liet 


7ft2 


Stíchly  už  jarných  snov  blúznivé  skazky, 
zbládly  už  nádeji  ružové  pásky, 
uspaný  túžob  je  svet  — 
Predsa  vŠak  zožíval  šCastia  sen  znova: 
zase  si  srdienko  v  rozkvete  chová 
ideál  šestnástich  liet. 


-M- 


Na  hroboch. 

Zas  čujem  ruch,  kde  ináč  mrtvé  svety: 
na  hroboch  svetíá,  vence,  pozdné  kvety, 
bôI  v  mnohom  srdci,  v  slzách  mnohý  zrak 
a  lícom  bladým  žialnej  dumy  mrak, 
rtom  ševel  modlitby,  iíouž  duša  vzplanie 
a  vzduchom  podzimným  sfa  tiché  Ikanie . . . 

I  ona  prišla  zkrášlif  svieži  rov, 

ach,  miestko  milé  zvädlých  túžob,  snov 

Tam  pozastala,  venec  svieži  v  ruke, 
i  stojí,  v  boli  Božej  rovná  múke, 
v  jej  venci  ruža  plá  hrou  plamennou, 
sfa  krátke  zaŠlé  Ifastie  mladých  vdov. 

Sťa  anjel,  v  úbor  zahalený  čierny, 

tam  stojí,  v  tvári  smútok  prenesmierny  — 

No  nevidíš  ju  plakať,  pozaštknúť, 

ni  objať  rov,  ni  pri  ňom  pokTaknúť  — : 

jak  divno,  tvár  jej  predsa  more  smútku  — 

Ó,  záhadou  jej  srdce  ženské  vskutku! 

Čo  nezaplače?  Obáva  sa  snád, 

že  ťažko  prestať,  prúd  slz  zahatať? 

Čo  nepokľakne?  Obáva  sa  vari, 

že  vôfa :  vstať  by  vyšla  navždy  v  zmary  ?  — 

V  tom  venec  hodí  na  rov,  —  prchá  v  diaF  — 

v  jej  zapätí  sťa  keby  podzim  lkal. . . 

Martin  Sládíociéot, 


-•»•• 


m 


Reštaurácia  na  dedine. 

INastal  ŕ&s  školskej  /kúäky,  uby  aa  videlo,  jak^  pokrok  unibily 
(Icti  vo  vedách.  Na  zkiíšku  ďosbirii  m  dekan  a  najhližáf  siisedi 
kňazi,  náinestDJk  stoličitébo  ékulskObo  dozorcu.  t>án  furár  liolúbok, 
JuHil>ek  20  Súsuíaq,  revirnik  Straka  z  iiornúho  Žabinca,  rychtAi' 
^ucha  a  niektorí  inlerosRovauI  rodičia.  Xkúäka  zupo^ila  sa  riio- 
dJitboti,  ktorú  Školáci  vyrecitovali  Tnaiľarsky,  ro  zlou  vyslovnosfou. 
Po  modlitbe  vystúpilo  dievčatko  b  kytkou  pofnycli  k-etov,  pred- 
nieslo v  maďaľskoj  reči  krátku  reóAovaiiku  a  kytku  podalo  pánu 
dekanovi,  ľáui  hostia  posadali  im  Ktolieky  a  zkó^ka  /.upočala  hu 
najprv  z  uAbožeoätva,  ktoré  kaplán  preduťisal  a  temi  <:)K-el  sa  po- 
chvAlit  s  výsledkom.  Vyvolal  napred  lO-roéaé  dievčiitko  a  vraví 
luu:  .,Teda,  Marinka,  kod  Páu  Bob  stvoril  Adaina  a  Kvu,  týchto 
usadil  do  paradiťsoMiu." 

Tu  ohlásil  tsa  pán  dekan:  „Diéta  moje,  povedzže  mi,  čo  je  to 
tcD  paradicsom?" 

Malé  diť'včatko  bez  najmenších  rozpakov  rázne  a  pádne  od- 
vetilo: „paradicsom  rajčák." 

Jedui  boli  zaraztínf,  druhí  sa  zasmiali. 

Pán  dekan  poial  vysvellovať:  „Ty  más  hovoriť,  diefa  moje, 
o  raji,  do  kion^ho  ľáu  Boh  našich  prvýi-h  i-odičov  usadil.  Kŕd  pán 
knpliu  vygvetloval  vám,  že  prví  naňi  rodičia  boli  v  paradičome, 
to  chcel  poveda<  raj." 

Kaplán  vyvolal  chlapčeka  a  predložil  mu  otázku:  „Ondrlé, 
povedz  mi,  čo  je  raalaszt?" 

Malí  Ondrié  ani  ei  neoddjŕchol,  lež  zaraz  jedným  dúákom  od- 
vetil:  „To  je  prasa." 

Tu  stJil  sa  smiech,  len  pán  farár  HDlúlH)k  sa  ncsmial,  leŕ. 
hlbokí)  zarmiitťny  puzdvibol  bliivna  vysvetlil  chlapcovi,  ktnrý  miesto 
tuatfai-skí'bo  kIovu  mal^sit  rozumel  malac  (prasai,  liež  od  kaplána 
naučenia,  —  vysvetlil  mu,  že  milost  je  dar  Boíi.  hne<f  pri  sv.  krste 
kaidému  kresťanovi  od  B<dia  udiTnvuuý. 

Po  /kiiške  i  náboženstva  priáiel  rad  na  inŕ  predmety,  ktoró 
uťítel  pri  slovensky  prcdnááal.  To  vypadlo  k  v&eolracnéinu  ospn- 
kujouiu  a  pánu  učilolovi  dostalo  aa  vätiobccného  uznania  a  chvÚy. 
Na  zavcrok  kaplán  Spáray  dokázať  chcel  UK|>ecli  v  maffarčine  a 
preto  vyirčíl  sa  Ko  svojimi  klapanciami:  Kŕľd(>x  jc  otázka,  kolbáiut  je 
klobáska  atď..  ktorč  diolky  jiiko  papúskoviu  vyrecítovaly.  Za  to 
dostalo  sa  mu  chviíly  od  nánicslka  stoli-'m'-ho  ikiMdnzorcu.  Pri- 
iFúbil  kaplánovi,  /a  jehit  ncmnonu^  sualiy  a  Vľlk_v  lispcch  v  tihorskej 
(rozumej  niadarnk^j)  reŕi  oieuáini  vyéšej  vrchnosti,  ľán  nániestok 
spomenul  eäto  nevyhnutolnii  potiY>bu  zavedenia  detskej  oi>atr<>vae. 
v  Dej2  by  sa  dictky  od  tretieho  roku  započnúc  vyučovaly  mattareky 
akrze  rodem^  Madarky  a  iJik  v  madarčine  zbehlým  v  elnmcntámoj 
akole  v^tky   predmety   mohiy  by  sa  potom   maďarsky   prednAäaL 


764 


tui    tri   ľ'-Vr. 


■rl 

ínilta.  T  obci  j 
abv  ij 


Zuovu  uittle  (Uovčatko  vystúpilo  s  kytkou,  povedalo  madaivkú 
V(?ro(^nti  rcčhovAnkii.  kytkn  podalo   iiAniestkovi  ikolakäbo  daxnroa. 
ft  holo  po  zkúfiku. 

Obed  po  zktíéke  bnl  na  fare,  kam  doKtavíli  sa  všetci  piitom 
hoDoraciori  i  s  ryohtiroín  Žiichotu,  vyjnm  nntáľa  í' 
udal  súrne  prjice,    ichž  vybaveniu  bo  učakäva,    pu.>  , 
liiráruvi  11  áiel  zrovna  —  k  Huul)vi)glovi. 

V  smysifí   íulkuuA   ubecm*    úmdy    b^vajií   volco<^ 
V  Žabíuci  trojročná  lehota  cbýlila  ha  ku  koncu,  blízko  ; 
volby.  Keď  volba  i  verejne  pretriasaf  sa  počala  a  korte- 
voglovej   stránky  konijiIoL  vyšiel  na  javo,   tu  hneď  ii  n 
Ľ&iiov  objavila  sa  nevolá,  ktorej  výraz  dali  tím,  ir 
by  to  pekné,  aby  sine  míili  žida  ryclitáral    Ťo  l»y 
liradufkoui  spravili."  Najviac  pohoršene  boly  ženy. 
boli  po  svete  rozptyleuí.  ..H^j.  aby  len  U'w  iu6j  d" 
volbou!  No,  hlavu  bycb  uiu  prebila^  keby  wi  žIíh 

Pán  farár  Holúbok  trpko  njesnl,  že  kaplán  a  i 
za  jeho  chrbtom  taký  komyilot  zosnovali,  ľo  olieď 
riekol,    dal   si   zaphahuuí   a  zaviezol    sa  dti   Sosii 
Touuilo  Ka  požaloval,  vyrozprával  eelý  kompiot  a  . 
a  pomor.     hotcrajäi  pn'dKtávenf  boli  váetko   poctiví 
udržovali   náležitý   poriadok,    ŕi  on  mohol  dopuBtit, 
sipú^tobôni  buli  puahndzovaul?    ^Taká  vofba  —  hovorí!  Hold 
bola  by  klincoui  do  uiojej  rakv^!" 

Podryílilitr  ŕíuícfao  ť^krt  bol  umrel,  na  toho  miesto  fatAr  titňá 
kí  Martina  Bublu,  schopiiťiho,  najsiicejŔieh"  niladi^ho  /lovekA  y  nW. 
To  bolo  po  vôli  i  Jaräbkovi,  lebo  Martin  bol  jeho  iniíáčkom- 

„Keštaurácia  v  naSej  obci,"  rozprával  (falej  páu  farár, 
vená  je  na  20.  decembra.  Obávam  sa  vebuL  že  W     '  '      f 

lebfi   napája,    demnmlisujf;;   a  jeho   najvrič^im    djii 
Jestlí  po  svete  rozldent  sklenári  nedôjdu  domov  pie4  voIi»t>u, 
my  sme  v  mouáine  a  rycbtárom  bude  žid/* 

„Neboj  sa.  Mikuláš, '^  odvelil  Jarábek.  „Aby  t^i  neostal  v 
iSine  a  aby  aa  véotci   sklenári   dostavili   na  čas  pred  volbou, 
postarám  pa  ja.     Drž  to   len  v  tajnonti ;    nepokoj   w,   s  oMatajm 
fi|)orahni  sa  na  múa." 

ľud  vtŕer  larár   vrátil  aa  domov.     Na  druh,f   Ho6    Itol  do' 
vôle,  pri  stoÍH  žartoval  s  kaplánom.  Po  olK*do  ncrr  ^ 
ale  vzal  si  paličku  a  vybral  »a  na  prechádzku  do  1: 
k  revíruikoví  ätrukovi. 

1  tomuto  vyložil  svoje  strasti,  a  Straka  pri^f-;';'  '^■- 
Rvujn  pomoc.  Tá  mala  viátožaf  v  tom,  íe  na  deŕi  2rv  \ 

ustanov!  tennín  zuačiť  buky,  jaké  iabfn-   '  vK^n  „j  pa 

kupovali.  Takto  vraj  od  voiby  odstráni  it  í:or*Hti>T  a 

TÚLuv  i-laubvoglovycb ;  len  narim  to  v  tajnosti  dr/nt 

predvečer  voíhy,  t.  j.  v  samy  večer  !*.*.  decembra  i^  ...i.    

Äibínca  oznámít  jednotlivým  vareákárom  z  dom  do  domu.  ie 
diiA  20.  decembra  buky  budú  sa  zuacif. 

Za  ten  Č&8  notár  v  prospech  Raubvogla  tým  úsilttejäie  ko 


. ul 


7»6 


)ľ,  keď  kaplán  s  noUirom  si§li  sa  u  UaubvoKta,  pív  ne^  zasadli 
si  k  obvyklému  kalubríusn.  ua  prstoch  počítali  občanov,  klnrí  za 
Kaubvo^^la  budú  blnsovní.  Mali  iiaponuiiiú  prevažnú  väíéiiiti;  týcb 
mali  istýcb,  lebo  ich  lakmer  „na  inolii/ku"  ilriali.  Tých.  ktorí  ni- 
jako neiuobli  sa  odn^f-vnir  ta  itaubvovrla,  ktoľ)  i  nA  ďalej  /ladall 
si  mat  „atarych'"  a  na  ifb  ŕtíb*  /.m-.hu  ryclitJiia,  ledva  bola  tretina. 
OsUitiU  voliči.,  ktiiri  b,v  bnli  rozhodli  protiváhu,  ked  by  ha  ppojili 
ä  týmito  kouäervutlvci,  neboli  doma,  —  ti  lo/nášali  sklený  tovar 
po  svete  a  ani  uiyslcC  nedalo  sa  na  to,  že  by  sa  t(  ku  voTbo^ 
ktoroj  SA  iiu  aut  nosuivalu,  dostavili.  VlCazstvu  Kaubvoglovci 
ia  mali  isiť*,  n  v  dobrej  udlude  sadil  ku  kartám. 
Jaráix'k  dal  k  sebe  do  Sosnian  xavolat  Martina  liubiu.  O  volbe 
obecnej  ue/mieníl  sa  pred  n(ni  ani  slovom,  nlc-  dal  si  od  Martina 
popisuC  véelkýcli  /abtnuckýcli  fikloniirov,  ich  dtikouab'  adreasy,  kde 
KU  ktorý  zdržuje.  Martin  ani  uptušil,  ani  nemyslel  na  tu,  preču  fti 
nan  Janlbek  žiada  dôkladnú  adrcssy  avojich  klientov.  Ochotne  na 
dvuch  hárkoch  popísal  adressy  všetkých  pu  svete  ro/núsených  skle- 
Darov,  ktort  v  stálom  li&toviioín  styku  s  tiim  stiUi  a  on  ua/.painä( 
xnal,  kiiť  sa  Idorý  zdržuje. 

Ked  Martin  io  Soiŕnlau  odišiel,  JarAbek  sadol  si  ku  písaciemu 
>Uku,  predložil  si  listinu  sklenárov  n  písal  až  do  noci  listy.  1  na 
ihý  dtíi)  stále  sedel  za  stolíkom  a  písal.  Celé  dva  dni  len  čo 
Ufity  pisul  a  ua  pu^tu  oilovxdiivnl.  Náhlil,  lebo  du  vutby  nezbývalo 
už  len  U  ilnl.  V  kažilnni  liate  judme  vyložil,  že  -*(>.  decembra 
bude  v  Dotnoni  Žahluci  voľba  ryt'hťlni,  ua  ktorý  úrad  libisi  sa  žid 
Ranbvoge),  a  JesUi  volióia  v  úplnom  poóte  sa  nedostavia,  tak  i»te 
bude  žid  rychtárom.  Žiadeu  vraj  neiuík  príčiny,  aby  starý  rycbtár 
^ucha  mal  byt  shodcný  s  úradu.  Oi  i  oni  žintkjú  si  maf  rychtára 
^  No  to  istotne  sa  stane,  jestli  každý  nedohlavi  sa  na  voltm. 

nprázdneoó    miesto   mlailšieho   rychtára    odpi>nica  im    Martina 
Sublu;  ved  tentn  i  tnik  je  vodr-om  a  faktorom  všetkých  sklenárov. 
T  ich  z;iujmu    pracuje  u  tuk  i  o  ubcc    posial   imjväíiie   zásluhy  si 
(ískal.    Tým   cielom,   poneváč   iv^diurácia   úradu  odbyvať  sa  bude 
decembra  ráno,  nakladá  jednonm  každému  prísun,   aby  sa  dťia 
decembra  uu  unc   domov   ustanovil.    To  aby   každý   neomylne 
tonal,  lebo  vec  je  dôležitil.  holozil  e^e,  že  má  v  hotovosti  novú 
lobu  skla,  jakii  si  po  voDfe  /.ase  do  obchodu  pri'v/i.tf  môžu. 

Tri  ilni  pred  volbmi  liaj  rvibtar  /.ucha  hvolní  výl)i>r,  aby  v  smyslo 
tona  Hostiivili  kandidačnú  listinu  ku  nastávajúcej  ix^taurácii  obec- 
10  úradu.  Výbor  svokuý  bol  uu  3,  hodinu  pu  obede. 

V  úplnom  počte  dostavili  sa  váctci  výliornlei,  ktorých  vltítna 
ležala  i  privr/encov  Itaubvogh»výcli.  I  [lán  farár  Holúbok  sa  ustA- 
»vU  '1  '  jako  vždy  i  teraz,  predsedal. 

!'  v  jakej  cteuý  výbor  poctivej  obce  Žabincd 

1  i  puľudu,  pan  pieitseda  hovoril:  „Myslím,  že  ctený  výbor 

..jiA    bol   posial   s  dosavádnym    účinkovaním    nášho    obecného 

iBtavenstva  a  že  žiadate  ai,   aby  teože  úrad  ostril  i  na  ďalej. 

ilne,  jak  by  ste,  rnill  spuluobcuniii,  iného  náhladu  boli  a  iných 

U   uavrUuut,  tak  ráčlc  sa  ohlásiC    Máuic  predne   kaudidovnt 


m 


ua  úmd  rycfaUira;  ^íadaUt-lí  teda,  aby  na  Imilú  úrad  na  pt 
mieste  kaudídovaoý  bol  náé,  v  iniiolioročnej  rychtAtskeJ  aloibe 
Bt.iriy  llavei  l^.iicliay* 

Tu  <izval  sa  notár  Kákay,  klor'ŕ  |H)V6lal  a  reŕnil:  .!■. 
Hau,  fólisztelendo  lir,  väčšina  hi  |ir.t.iimnyi'li  vvloniJlíMv 
Tnaf  rychtára  páua  Itaubvngla." 

„Riiubvoíiel!  liaubvoí/ell"'  návalu  sa  vae&iaa  íilaiiuv.  —  ,/j 
Ž.udiu!"  volal  l(dH-(u  iiojediuj  lilas. 

„Uobív  teJft,"   riekol   inedseda   Holúbok.     ľoucvAŕ  ' 
v&čéiua  lilusov  jf»  za  Kaubvoijlu  a  inľn^iiia  za  Žuil  ■•    '  -^ 
aliy  do  kaudid^cio   na  prvé   miesto    prlšiol    Ha 
miesto  Havol  Žiicha,  a  im  trotiŕ  tiavHiujem  Mi" 

.Výborue!"  volaia  Täčitiia  blasov,  a  notár.  ?. 
del  a  pbro  nApohotove  v  pľittoch  dr^al,  napísal  ueav! 

Predseda   pokľačuval:     „JeHlU  by  pán  i' 
hodou  pri  prvej  kandldácii  prepadni,  návrhu 
za  [loiirychiúia  nu  prvú  mitisto,  Máriina  Uublu  ua  druhú  a  Ul 
tívauOaru  ua  titnio  miesto." 

Toto  pokmčovanie  predsedu  bolo  naiiajv^i  prvk^apujikoi  á 
clmti  uotórovi  a  celej  stránke  Haubvo^íIovcoT. 

./a  pri-sai^riyob,"    po/dvihol    -mw  slovo  predMMlm    navrbtO* 
Michala    Cbvaistu,    Ďnra    Kiilífaja  a  í)ura  S^<«libabku;    za  obervtl 
sluhu  Jílna  Kováča." 

Všetko  prijalo  sa  g  uspokojením.     lUajlne   uotimui  vji 
kandidačnú  listiuu  podpísal  predseda  farár  Holúbok,  tí«(cí 
vÝUt))'uíci  a  notár. 

Večer  zas  boli  u  Iíaubvo);l;i  ih)tár  a  kaplán,  spokojní  s, 
dačnou    listiaou  a  iiiUtledkom   tobo  i  výbiirnej    uaUdr      Rjtr 
dóveriie  vyznal.  Hy  si  nemyslel,  ie  by  tulkú  priazeíi 
rarára,  a  clivalil  bo,  ^e  ie  to  učený  a  mildry  pán.  Ii.. 
strojif   dobrú   večeni.    Terax  už  véelko  je  v  poriadba, 
sledok  voíby  istý,  lebo  vraj  jnbo  zvolenie  sám  p.^i   '  '■ 
Nafim   len    privržencov    pohromade   maf,    stále 
moiúzku  dč/a(. 

ľri&iel   ľJ.  december.    V  obcí  neaiala  sa  žliioi.;.  ,'i>iiia. 
bolo  všade.    V  noci   uajHidlo    mnoho  Bäalm,   tak    že  bolo 
sfiahom  sa  brodiC,  keď  vy^lei  kto  do  pola.    IH  boln  posde 
keď  sklenári,  v  ceste  sŕiahom    biitcnf,    aviak  všetci   n  do 
doslnvíli  sa  do  svojej  rodnej  viesky.  Nikto  ani  ľ 
aa  nesnívalo,  jaká  zmena  stala  sn  v  nbci  re/>  j^'i> 
by  sa  naxdal,  že  v  noŕnom  tichu  do  rána  xaludni  sa  /abinec 
Darmi  V 

Zároveň  pozde  vo^er  chodili  t  dom  do  domu,   kde 
bÝvflli,  vyslanf  od  pána  revlrnika  Straku  hájnici,  ktoH  o/oi 
že  vútsae  ráno  v  horách  buky  ;enaHt  búdu.    tak   ktn  rhea 
trebnifmi  bukami  záp-obit,  aby  sa  na  H.  ho' 
stavil  do  hôr.  ('hudáci  vareäkári  takto  prim. 
Qách  ráno  povatAvet  a  pohraC  sa  do  búr.  Itáno,  ked  volba 


76T 


Ytreškároch  ani  slychu,  uik  uevtídel,  Iíkiii  ru  luideli.  SCa  hy  m 
bulí  du  Kfuiť  tucpadli,  atebo  ata  iiy  ich  bul  viotm-  odiiifat)]. 

Svitlo  rúnu  iliia  ^  diMr-imihm,  dĽii  volby.  Kapláu  udbavoval 
rordty.  a  pán  f&rúr-,  jftku  obyč^ne.  dal  o  pol  úsmoj  znzvoniC  a  áiol 
do  koatula  omšu  slújtit  V  kostole  vo  vAcdtit^  dni  o  tomto  t&»e.  da- 
cbodilo  sa  málo  žien,  lebo  vtií'šinu  rad^oj  cbodílu  na  ronlly.  Mai- 
skycb  luu  kde-tu  jeden,  ked  lí  /a  nbcbodoiu  i'nztniHenl  hvvali  po 
.širokom  svetp.  Ked  pán  farár  vstúpil,  teraz  \yf[  kostol  preplnený 
mužskými.  t>fa  by  bo  bol  uabíl.  Boli  tu  siurií  sklenári,  ktorí  do 
jednolui  dostavili  sa  do  cbriVmn  Bužiebo.  sta  by  boli  t-ez  jednu 
noc  jako  UrýUy  ko  zeme  vyrástly.  Piin  farár  su  obzrel  |ki  kostole, 
milo  8a  usmial,  šiel  do  -iakristie.  obliekol  sa  do  meéného  riicbn, 
pristiipil  k  nltáni  a  zbMíným  hla-^oni  skriiäeno  iotonovnl:  „Veni 
Šanctc  Spiiiius'.  Or^ii  zabuiSil  a  pán  iiŕitor  mobutn,^m  blosom 
vyspieval  peMiifiku. 

Po  omši  obrátil  isu  {lán  farár  od  oltára  a  drŤal  krátku  exlmrtu 
Z  textu;  .Dajte  cisárovi,  čo  je  cisárovo,  a  Bohu,  éo  Jobu  jo.** 

Váetci  sklenári  čakali  Uolťibka  pred  koi^tolom.  On  len  vbehol 
do  fary,  naitoľhytrt*  /araíiajkoval  rÍ,  obliekol  lepW  dlhy  kabát,  vzal 
zimnú  ľiapkíi  na  hUivn  u  ^ifil  na  uhei.-ný  di>in.  /a  nim  kráŕ^l  celý 
zástup  sklenárov. 

Na  obecnom  dome  pretl  dlhým  st<doui  stál  slúžny.  Vetlla  neho 
a  protukollami  a  a  ciittyini  bárkami  bielebo  papieru  notár,  'ľiim  bol 
i  kaplán  Siíácay,  vedia  nebo  rychtitr  Žncba  a  Uaubvogel,  a  ta  tjf- 
uitu  cely  vyboľ.  N'setci  o<-akávalj  leu  prlcbod  farára,  ako  predsedu 
vyitoľu.  Tu  ru/uín  dvere  sii  otvoria,  vstúpi  |»áii  farár  a  /u  Dim 
hrnie  sa  cely  za^tllp  iiovodxýlyi.b  skleuiirov,  itfa  nejaká  lavina. 
Spácay,  Kákay  a  Hjuibvujiei  dívali  m  jako  vyjavení,  boli  tVmto  ne- 
očakávaným /juvum  /atazťuí,  Bfn  by  ich  bid  uuh:1ioui  uderil,  a 
v  OL'iaťh  na  im  tma  robila.  Dfvnli  sa  na  záatnp  a  Károven  jeileu 
na  druhi^bo.  N'ujprv  na/.dávali  so.  že  sú  t<i  (iamť  icb  privrženci, 
nie  divaju  m  a  vidín  samé  nové  tváre.  I^ívno*'  ^  <^^te  lepšie  a  lita- 
dajú  vart'^károv.  l.e/  vareskára  nevidia  ani  jednolio.  Sú  to  vskutku 
sami  sklenári,  /adiveni  nevedia  poirliopif,  čo  j<'  vo  vecí.  a  na/dá- 
TAJú  »a,  že  majú  porobeiio.  lio/uniy  im  ostaly  íitát.  Nnmobli  p»' 
chopif,  kam  ^  vftrei^kári  podeli,  a  juko  v/ali  sa  tu  razom  v»etci 
fiklenári?  C\  8uá(f  sa  voreškári  opo/dili?  Kde  trdlu?  a  prečo  nejdú? 
íako/ť  vypailuľ  be/  nieb  vtdliaV  V  lom  »lii/ny  vytiaiiDe  z  vačku 
niHlmkv,  pokjival  ruknmi,  inipn^d  pokloiiil  sa  (Hinu  farárovi  a  ptt- 
Äiadiil  íiit  /-dvnrile.  aby  si  uu  jťlh>  piTiviri.  vodia  nebo  Mnu'bn  sadol. 
I'otoni  začal  i*iužny  ;  ,V  smysle  Mkona  |wj  vyprMnl  trojroíucj  služby 
obecnébo    predstaveoHtva    určil    äom    na  iK  hodinu    dneÄuébo   diia 

ne  previwst  rp'itauráciu  v  tejto  poctivej  obci    Cl^nÝm  výhmtim 

poctivej  ol>ce  predložená  mi  je  kandidácía.  náiíledkoni  ktorej 
Khronia/denvni  občanom  navrhujem  /a  rychtáru  Ueurícba  liaub' 
votfla,  Hňvift  Zuťlni  a  Miibala  /ovluca." 

ľii  ozval  sa  hlučný  a  hromový  blaiii:  „/iiclia!  Žncha!  /ucha!* 

kilf-to  bolo  počnf  pnjediny  hlas:  ^.HaiibvoKel!"  Slúžny  niáclial 
ma  nikanm  a  hovoril:  „foneváč  Tidfm  a  čigera,  že  jodíioblaime 


'*ll» 


žiadate  f\  inaC  ľychtôra  Žticliu,  tak  niocuu  svojho  linulu  ryl 
Uavla  ŽQchu  na  nové  tri  roky  za  rrchtára." 

^Necli  žije  Žucha!"  volali  usjjľJíujení  občania. 

Keď  na  lomoz  iitížil,  slúiuy  [lukľuídval: 

„V  Ŕinyftie  tejÄe  kandidácio  m  tnlad^iidio,  f.  i.  poflrrffiUi 
vrhujom:  HíMiricha  lULubvut^lii.  Mailina  fíublu 

„Bitbla!  Uubla!"  ozvalo  m  lilučno  t  celoiit  .....  ,.,,.»..v 
žije  Hubia!  Bubla  nech  jo  iiakitn  podryditárfíml" 

„Ticlio!"  hovuríl  slúžny.  „Pontiváŕ  votičia  jednokliai 
si  niaC  Martina  Bubln,   tak  monon   môjho  nradn  vylilasqj< 
pod  ry  ch  tára." 

„Xech  žije  Bnbla!**  ozývalo  &a  ďalej  v  colej  sieni;  ,Sí 
pAu  slúžny  i  Dá»  páji  farArt"  micšaly  m  ^'^kriky. 

Týin  istým  spôsobom  boli  /,rolen(  xa  prísažných   ftnro 
n  í)urô  Želibabka. 

SU'ižny  posadil  sa  na  stidii^kn  vodlu  '  s*al  d( 

do  protokolla    vyslcidiik  volby.     N'apísuuV  J    dí; 

znovu    vstal  a  prečítal  ho  volicimi,   potom  v  pntnninusti 
voličov  nový  úrad  v/al  pud  prislabú.')   Slúžny    Mattit?  m. 
za  príklad  všetkým  úradníkom  v  koDštitucionálnoni  l'i 
on   pľavA  bíola   vrana  v  hajno    éftnýcb    ôii^rnych    haM.ľ.'n 
konétitncionAlne    práva    svojich    spoluobŕanov    nolmmi  bIú 
knicajú  a  vychýrenú    uhorskú   svnlmdn    občanoT  v 
vAd/ajú.  Po  volbe  slúžny  iSiel  na  obod  do  fary,   k 
a  Straka  úikuU  výsledok  reštaurácie.    Straka  totil  poist&l  ti 
adjuuktA  do  lióľ  znaciC  drevo. 

Keď  Holúbok  a  slúžny    vkročili    ua  faru,    «  úsucvMn 
T  ústrety   páni   -Tarábek  a  Sti-aka.     Piln  furAr  s  vyjasocnon  U 
objímal  oboch,  bozkajúc  kažďŕho.  a  Ual  im  Ľttif  svoju  vdáku._ 
slov  dostatočné  boly  pottunky.   niniiž    Uolúhnk   vyjavil 
kojnosC  oail  dnešnou    rešíLiiuiilcíou.     Kým   stú/uy   b>I  i<a 
slovom  neprezradili,    oa  jaký  BpOí^nb  prispeli  ku 
Straka.     Sliižny  ochotne  vyrozprával,  že  v  rtn ' 
ua  uprázdnené  uiiťst<í  podryclitára  vyvolený  i 

Vv  nbudr  ídOžny  odišiel  duuiov, 
pláuky.  Kťd  fariir  so  svojimi  ho-sími 
sa  dôverný  rozhovor.  Pn»iel  uu  faru  i  Martin   hubia.     \ 
úctivé  bo/kal   pánu   farárovi  rukn.     Holúbok  i  jeroa  ry) 
radosŕ  nad  výaIe<lkora  volby.    Páni  iUrtovnu  hovorili  51a 
ako   podrychtác    tera;:    nž   mušt   ^a  oženiť.     Martin  i  J 
Strakovi    vyrozprával,    «  čim   pánu    farárovi   o^^tť    prr^ 
zdóvťril.    že  ťitiž  i^>    otoč    llnuulkiu    i 

7.A  úradskt'ho,    za   |  i    tio.     ^Že   hycb   sa   8t;i     i 

o  tom  sa  Hli  ani  nesnívalo.     Nuž   úfam  sa,   že  tnraK   ai 
dlho  no8Í{  perečko  za  Mrakom.  leda  pri  mojej  svadbe. *^ 

Ale  n  Raubvogla  bolo  smutno.     Notrir  a  kapl&n  v  ten 


')  Pán  [pôvodca  mal  pred  n^ima  e&ls  staré  poriadky.  One* 
tnôžn  si  bVoIÍí"  iba  toho  za  rycbtára.  koho  Ini  RláAny  Iiaiididi^«. 


7W 


azu  oe»iili  sa  v  krčiue  —  obvyklý  kalubría^  [mi  prvf  inz  vy»t«l. 
Kei  i)utuni  irochii  iitiSily  m  im  inyele  a  típojemi  protlsit  s\i\\  da 
u  FíRubvo^la.  kaplána  mrzelo,  ie  „úvoda"  nebude.  ,S  l^in  sUrvm 
volom  l^uchoui  —  hovorit  —  uit  nevyknuúmc.  Kto  b>  sa  bol  na- 
zdal, že  my  piepínlnfine?" 

,Žkoda  uojii-h  peiiazt!"  ozval  sa  Kaobvogel.  ^Uava)  hom  jesC 
a  pif.  a  ani  len  na  volbii  nepriňli.  A  lí  v^vát^i  sklenári,  kdti  ba 
razom  vzali,  sfa  by  bolí  k  nblakov  spadli'*' 


Priály  'IVi  krále.  Kapliín  r  ačiternni  rhoillli  po  kolede,  ktorá 
vý.dy  zaklučuvaJa  sa  a  rirtirára  ŽuľIui.  kde  čakalo  kolednlkov  ob- 
čerstvenie. Pred  dvermi  iiéiteí  so  svojím  Bprievodom,  kroľý  mimo 
kaplána  poisostdvnl  z  ko-ťdnlka  u  svintoéne  do  čorvenýeli  k:\mii 
8  červeiiynii  knlŕ^lmiii  oblečených  míiuíitľaiitoT,  ktorí  nieäli  kľopáé 
a  kadidlo,  /aí^pievul:  , Radujme  sa,  reselme  »a  v  tomto  novom 
rokn." 

U  Žnchu  hol  stôl  bielym  ohrnsom  prikr>tV.  Žuchn.  Haniira  a 
domáca  čeliadka  stlli  a  čakali  kolednlkov  pobroniade.  Mínio  do- 
mácej cefade  bol  tu  i  Martin  Hubia  a  viacej  príbuzných  z  rwlu 
^.uchovho. 

Kaplán  odbavil  uxHilitby,  pokropil  prítomných  a  chyžu  vy- 
kadil  vonným  tymianom;  potom  dávni  krí2  radom  všetkým  pritom* 
ným  pobozkať.  Napred  kíakol  a  pobozkal  pacifikái  starý  Žucha,  za 
ním  pristilpila  Hanula,  po  uej  Martin  a  xa  týmto  radotii  v^otcf 
prilooini. 

Kaplán  zavinšoval,  sUyH\  rochetku.  a  kým  /ucha  miniätrantom 
nadelil  \*o  striebornom  ifestáku.  Manuta  doniesla  na  stôl  |>ečieuku, 
Äižky  a  7ÍU0.  UIo  veselo.  Zaroveíi  s  koledou  odbavoval  Žncha  od- 
dávky  svojej  dcŕry  s  Martinom  líiiblom.  Nálada  Im)1.h  :^.ívá.  starý 
i^uclia  plný  žartnv.  Haniita  len  sa  od  liidotiti  n^smtevala.  Ketf  Žnchk 
udelil  nilaďvm  svoje  otcovskú  pojtehnanie.  Martin  láskou  unesený 
schytil  Uanulu  do  náručia  a  v  prítomnosti  všetkých  Ju  vybozkávu. 

Na  svadbu  Martinovu  dostavili  sa  i  páni  .1:irál>ek  a  Straka; 
jeden  z  nich  poprcdku  putflul  svndobnfkum  vina,  druhý  sniu.  Po 
ftvadbe  Martin  oilvicrlul  si  Hnriulu  domov  \\o\  i  (fiilej  faktorom 
sklenárov  a  pravou  rukou  i»ána  .Tanibka. 

Kaplán  Spácay  skoro  za  tým  odmcuenv  bol  ym.  ^vuje  pairiu- 
tiekla  snahy.  Ňeoŕakávane  bol  presadeuV  na  ioľr  lepšiu  tttaidcu  ilo 
me«ta,  kde  stal  sa  pi-vyin  kaplánom.  V  knitkniu  čase  <lost«l  vý- 
nosmi fflni.  /tadialto  prrt^iel  e^šte  na  výnoHitej^in  faru  dn  mesta, 
kdo  8  pomocou  rene^átskych  úradníkov,  inudaronskej  iícntry  n 
privr7enc()v  „Femky"  skutočne  xnložil  ^(Wiulu"  a  stal  sa  stĺpom 
ranrfarisiitonikýcli  spolkov.  V  Htoličných  výboroch  a  n^i  kontírefiá- 
ciach  má  siuercdajriý  hlas. 

XotAr  Kákay  po  odchode  kaplána  Spárayho  cltíl  sa  opusteným, 
l'rudné  povinnosti  zanedbával  a  dopustil  ita  nesprávnosti    uatotko. 


7fO 


ia  prišiel   pitil   discipliuárae   vyáetnivafilc,  z  úrftdu  bal  tíkodeuj 
&  jeduohu  rlíiA  /mizol  zo  ^bfiica. 

Nový  kaplán   Ilrdlii^ka   bol  verný  svojniu  rodu  a  prelo  t 
lii'uiiov  so  stanice  ua  stanicu.     Do  I^abínca   dostx' 
/iíÉti'iíil  Hulúbkovii.     Tu  spolu  /altižili  siiolok  síri-  -  . 
so  Koolkuui  SV.  Riižulica.     Holúbok   požiada,!  otcov  n- 
aby  prišli  do  jeho  faiiiosti  odburit  sv.  niissio.    iMi»hí>.    .. 
účinok.     Celá  obec.   bez   rozdielu,  už  du  poslcdnéhu.   vstôpi 
spolku  hv.  iíužeiicu  a  udľíoklu  »&  i»áleni^liu.  lUitbvogla  udňot 
len  oltchud  s  vaifiškilnni  n  nietltlnni, 

i'ívd  Vefkoii  Míicou,    v  utorok  pred  velkyni  t 
citil  sa  nadúbre.     Xinia  lio  stťiaeila  a  on  uráhol, 
konštatoval  iíapiilonie  plúc,    kť)n^  vraj  prí  jeho  zo^om  vekii   mat 
sa  staf  bsuduýin.     ľľedpfaiit  lieky  a  odpuničal   pokoj  a  avHc 
opateru.     Knplán    lirdlička  ani  sa  nevzdialil  od  lótka  nemoc 
vždy  bol  pri  úoui  a  vurne  mu  poslulioval.  Stav  farán  Iuud 
horlil,  až  požiadal  kaplána,   iib\  bo  vyapoveJAl  a  saopftUil 
stiuni  unjioi-njiicich. 

Bolo  v  piatok  večer  pred  Kvetuoti  nedelou.  V*?cemé  i^t>  rMcir-l 
\'&!o  v  izbe,  kaplán  sedel  u  lôžka  chorobo  n  pozoroval   j> 
Chorý  mal  privretí^  viečka,  spal  a  zo  snu  hovoiil.    Ked  ot\uiii 
u  kaplán  aii  pýtal,  Či  sa  nm  niečo  nesnívalo,  lebo  vraj  xo  «iu* 
voiil  slová  SV.  Pavla, 

Holúbok  sa  uitinial  u  riekol:  „O  coelí  coelorumquo  \u 
beata  Soraphim !  O,  braček  luôj,  bo!o  to  krásne  videnie,  U'i  o  oi 
vám  mluvit  uesuiiem.    Juk  dobrý  si,  Bože.  jak  kriaoe  sú 
.sídlo  tvojich  vy  volených,  a  jak  štastný,  kto  sa  tu  dostane!  Mtidli 
sa  za  mňa  i  /á  seba,  —  krásne  sii  nohesál" 

V  tom   oči    sa   nm    privrely  a  zdal   sa  spat  až  do   11.  bc 
v  noci.  Ked  otvoril  oči,  kaplán  priskočil  a  dival  síi  lui  nf^DO< 
Oči  mal  boiv  vyvrátenú  a  ruženec  pevuu  držal  v  ruke.  Kanlil 
del.   že  nastáva   sinrtelný    boj.    poklakol    vodia   lóžka  m.  l 
iitanie  vôech  svätícli.   Keif  kaplán  nahlas  riolíol:  „Atr-- 
t<^>lli6  peicatA   mundi",   v  tom  okamihu    flolúbok   pn' 
k  ústam,  dnihou  rukou  chytil  kapliina  /a  ruku  a 
aňstej  UHirem".  Holo  právo  žtvrť  ita  dvanástu.  Kaj' 
k  jeho   ústam,   aby  pozoroval  mu  dych,  i  slyAal  slora;    .> 
sauctua,  —  o  beatu  aeternitas!" 

Kaplún  vyšiel  vou,  zavolal  starú  ^'azdluu  u  aluh»T.    Tí 
voMi  do  iby,    uíiedavo    plakali  a  modJtíi  sa  nahUs.     Hnlôbok 
ticho,   dr/iar  suUe  ruženec  priti&uut}'  k  ústam.     Huky  k  m 
klosly  mu  na  preiu,  lUbuko  vydýchol  a  vypuBtít  dušu.  lludUí; 
a  udrelo  dvanást 


Slovenské  Pohlady. 

ČASOPIS 

zábav  no-poučný. 


Redaktor  a  vydavatel: 
Jozef  ŠU-ialtéty, 


ROČNÍK    XV. 


V  TURÔIANSKOH  SV.  MARTINE. 

TLAAOD  KHIBTLÁ0lAS8KO-OäA8TIHlS8KSHO  BPOLKV. 

189&. 


OBSAH. 

Básne.  strjua 

Vzka/.  0(1  Hviezdoslava,  Btrana  .13.  —  Vcuer.  ()<l  Somolif'kého.  47.  — 
KeHťxia  ua  „llamlfta".  J.  A.  K.,  4H.  -  Otrovin.  matky*...  M., 
ľ*.  —  \  Ziifiľ  prišla  jaspíi.  Kuihnilv  Poiijavorinskej,  9ií,  —  Kozlii- 
ŕciile.  0(1  lUu.liLra,  III.   —   Ja  itboliá  Adka.    Oii  —        ňčky, 

111.  -  Plamienky.  It.iôko.  113.  —  Xávrat...  Oil  Lucimily  Poiljavo- 
ľi!i-kfj,  I3!t.  —  Alio  7.  jará.  Od  r.urtmily  Ptnljavorinskij,  1:í9.  —  Za 
•iiiitiraku.  Od  ľ.ndmily  ťodjarorin^kcj,  179.  —  Pozdrav  llviťzdo- 
<tla%'»vi.  Oil  Kýi'prfikého,  áji  —  llratovi.  Linimily  PiiiljavnrinBkľj, 
■J4H.  —  Dunia  íilnvľnskä  na  p»miatkti  s.jaKdu  tiiräansko-sv.-martin- 
skŕlio  ň.  júna  1H61.  Od  .íanka  Kráľa.  J.^T.  —  Rá)>el.  Martin  Slädko- 
viť'ov.  -'65.  -  llandráľ.  Od  Jána  Ďatla,  2f*í<.  —  V  mojom  srdťi. 
fí'iilinily  ľodjavorinskej,  30r>  —  /  kvetov  •iľdra.  l-udmily  Podjavo- 
riiiskpj,'  .'JOi>.  Ku^ťu  Óni>:;iu.  Z  Puškina  prekladá  Samo  Itodickv,  3'-'i, 
nifj,  47'_».  .'(41.  —  z  inliuilosti  v  budouciio'il,  Svätopluka  re»l::i, 
:U7.  SUa.  K.  Ch.,  3f.r..  —  Nťzátiiidky.  Huilmily  Pndj.ivnriníki  j. 
44H,  5i.'>.  —  \a  liroliť  mája.  SoiiiDlirkŕho.  47;'i.  —  Z  lijksni  Itoŕ- 
knvýcli,  47.^.  -  Len  okamih...  -  --  — Uiijkíi*  Od  Ľudmily  Pi-i- 
J;ivoriii:íkej.  477.  —  Spomieuka.  ľ.ndmily  Podiavorinakej.  47h.  —  \o\v 
zAlilťsk.  Miirtiii  -^iädkovičov,  .'>44.  -  /laF  za  milým.  Somolirkéhô. 
ô-i^.  —  Z  hiinní  tiidmily  Po<1javoriu*)keJ,  -')}"■  —  Jak  plesue 
rastú . . .  Iludmila  PiHijavorinská,  094.  —  Piesťh.  Porltatranskŕho,  622.  — 
ľie*iiiaiil.  Ciidmila  Podjavorinská,  6.iX  —  .Vliuo.  Od  Somolirkélio, 
6.14.  -  Pod  rumami.  Soraolirkého,  671.  —  Idylka.  Somolickŕho, 
672.  —  SloveiH'iiin.  Od  Hvieídoslavii,  697.  --  Žiadosť  báHuikova. 
(Thnmas).  Smnolirký.  71iJ,  —  OpiíHteaá.  iSoiiraet).  Z  fraiicúzHkPho  pre- 
ložil Somolický.  711.  -  \áliruhný  uápiN.  (Viktor  Iliigo;.  Z  francúz- 
skeho preložirsomolický,  712.  —  Z  há<tní  Komoliľkŕho, 725.  —  V,|a- 
*teni.  Ltidmily  Podjftvorinskoj.  751.  —Návrat.  Ľudmily  Podjavorinskej, 
7."ii.  —  Xa  hroboch.   Martin  Sládkoviŕov,  752. 

Novelly,  poviedky  dramaticlcé  kusy. 

Z  iiaNf*.)  flťdiriy.  líoziinivky.  Spisuj*- Terozia  Vansoví        1,  261 

Sťva«ttopor  \  ilťťfmbľi  1S."»4.  I-.  N.  ToUtého 6 

Katmir.  <ld  Svľtnzára  llurbana-Vajanskŕho        34 

Boli  iiH'iií     -  dobre  meiii.  .\ntiiii  liielľk         Vi 

\a  Tadr.  Martina  KnknOian ()5 

Tiťh  llo*tto.h>v*>kť>ho.  Od  \.  s   Suv.irina 114 

Korvii  a  výhonky.  Svftozára  Hiirbana-Vajanskŕho  14M,  212,  .Hú6,  422,  6S1.728 

ltrailo\>iký  liriNtns.  A.  V.  Anifiteatrova 173 

.Vko  umrel  S.-impi»r  \  rholeru.  |)o>irodnižský       180 

ltoz\uk>.  ľ.ndmilv  Podjavorinski'j 193 

t-azda  a  Nluba-  1..  N.  'ľol<>tóho 238,  299,  368,  409 

Druhá  žena.  Anton  lUelek 269 

Boly  časy.  hi»ly!  Pavel  Sekerka 3H7 

Povesti  a  rozprávočky  z  Košárkej  doliny.  Joz.  V..  Ilolnhy     .    321,  »»6 

Spoloéuira.  I.,  Poraiiskój 390 

Otec.  Antona  Cei-hova 467 

Kassirka.  ľV.  Coppéť.  Prelož,  .f.  M 479 

\eštastná  iirihoda.  A.  R    y 483 

Povesti  z  rudu.  .\.  1!     y 4SH 

Šťastie.  Sfininlirkéhtí    .    ' 491 

Pifseii  o  udatnom  Ooniriilovi.   ľurerku  jtovesf :t\A 

\H\.  N.  A.   Vnirkého 540 

Srditý  generál.  N.  A.  I-uchma novej.  Prelož.  B.  Š 595 

Keštauraeia  na  dedine.  Martina  Medňánakeho. .,.       .    .    .    60i,  674,  753 

Rothsehildove  husle.  Ant.  Orhota.  Prelož.  B.  Š 609 

ťrihofla.  VHťvoloda  (íarÁina  IVelož.  R.  š ti40 


M,  IIHt  U4, 


\tá,  168, 
IM, 


Rospravy,  61&nky. 
tmrfi  (Minníh  a  mrtvl  t  tratllfil  b  xTjkorb  ruiluv>rb.    htuíMs 

('lii>riálit    .  ...      IK, 

/  ino.Hrb  >.l&t-k>Tli  fiin(t\  iiiodľan«tc>rh.  Ju/    ľ.   HolotijFÍrt 
Hviitt»hnt-  tili>(-uj('  %   Htliukuiii.  \   \ifľiiiiľ>kii    I'avi-I  Sritŕrka 
U  L.  N-  loNlt-ho.  I'ľ    iMiftitii  Makovick)  i"".   rU,  ;.'«4, 

Hrozna  iioi>  itiikauskii.  ľiirrl  Kriíko   '  .... 

SÍnjiplilH<]\   „ľlaup«iiit".   I>r.  IvMu  Zocli         ....  

NäriHliij  klaN>iU'j<tiQu.*>  jakí'  |iríu<ľfp  ii*(ilr|.  vedy  »  viHl«l«tH>«U  t  MiW- 

iiv<')i  ^holiii  ii     livi-ŕ  ľoilbľiiilskV .     ,     . 

PívrI  .l»irt  ŠaTiirlk.  .1.  šk       '..... 
U  riiiJuíMii  kra.ii  ľmlu  J.  SaJíärika.  J.  U.    . 

Lihtj  z  l'iPľli.  .I;ir"-livi«  Vií-kn ,     . 

Hv»il4»)inŕ  nl)>('-iijľ  v  SItitftiMkoiii   \railárl.  Miditl  í>i>(Ib     i 

Výlft  dn  ^itiii%>ki-J  1101111)   \  Turrl.  Jm.  r   Hulnbjrho      ,     .     .  ifiC. 

Slovrnikj  ->vadlin.  Kriitni  (  horvit 6lä,  ftT7.  tftš, 

Jrl»iavn.  Jiaťi  Mttlink      ... 

>iľktit1iii  iii>>lifiMik  u  Aliidlu  ruduioiD.  KríJUof  Chorrál 
Kuífvu  Uoruinrtlu     Xlrx.indei    LijiuliartllDÍ  ,.     . 

Kniicko  iir>tk>  z  Vanihi'>r)lio  dirla:  „A  wiiK^iir*^  krleikrz^** 

i-fi  cynraiioditiia  ".   .luliud  littUo    .  7li 

BloveoMky  jasy  k. 

hiluduvaiiif  ^ItiveuŕiQy.    Od  dr.  Kŕ  PMlraka  .    . 

Shicľjoniť! 

Pnvpľy  ii  uhyŕ'Jijľ  vn  /.vnlciíHkfJ  «t»lfrí.  A.  11  -  > 
^laKtťki-  rťr*'pl>   liOHpndUr^ke.   L.   V.   líixiier 
Šari.^Hkc  iiun-kiullii  r.  okoliu  hai-diov^kebo-  Hŕtniikiti 
'/.  luyJHi^kťhii  .iii7>ku-   >*ujiiľl  MneuuiiJ  -  .     . 

PrtHttuniirMduí'  iiu\t*rj  x  mikušovskej  dolinj.  Vriauký 

y.ľtutiiii>iki  vfrHOvniťi  wlnvruHkl.  Sbiera  Ikhor  Vnm  M',  IfM, 

Slovát-i  *   AuiLTÍk**.  Sk 

List  Jňon.  Ilullt-lto  .>lurtiui>\i  llniiiuljKkoti 

%  lifcltiv  Šaľái-ikti  Iliimuljďkiívi    .    ,    ,    .  ... 

Akej  viľr)   tu  Slová^'i.  Sk.  a  štt>6u)  Mislk     .  s»:i,  oui,  ma, 

Li«tl  llHnnuI.jnk»  Šat^rikovf       ... 

hM  lloUclin   lÉntiiiiljuko^i 

IjÍsI   llollľbii  K()llnru\l 

Lint  šxei.  >In)7.f»iň  llniHuUBkovi 

UM  lla>7.i*Nu  Kollárovi 

lit*il  Jo/.  M    lluritana  llulli'Riu 

litar    Juliin,  /t-ycr  ... 

Íl«^rreu  p  iMďkiťMlrxoti 

LitoratUra. 

.)Kra»ÍKVii  \  lik«  Hrjin)  ŕcŕtkí*  lll<>ratury   -  

I..-i.i;>iiii.<i  ľaiilm^hn  Deji.'pi»  ftiiprrintŕndrnrir  iiltrÍAn»k*j 

*■  viry 

íha  ProMnniirodni  UumAri  Ickir     .    . 
<>uľk  /ibrt :  Jak  •><-•  kdy  v   OrbArh  tjinťO>«ln 
Elcoy  SoltAízortj:  ťroll  urúdu 

Jiad*- 

DruhŤ  tvtznk  .,Tov»ryÄ«tT»-       .    . 

Vtiit.  J.  Kv&<*rU;  Kur/.ťr  B^rlcht  Aber  mrliie  FsTM'buiigU'váavn 

l'prd.  Mí'íi.'ik*  Vrllkoiiuťiil  líry . 

PfccuN  Codaiir  ifiUh      .    .     .  ....