(navigation image)
Home American Libraries | Canadian Libraries | Universal Library | Community Texts | Project Gutenberg | Children's Library | Biodiversity Heritage Library | Additional Collections
Search: Advanced Search
Anonymous User (login or join us)
Upload
See other formats

Full text of "Slovenské pohl'ady"

This is a digital copy of a book that was preserved for generations on library shelves before it was carefuUy scanned by Google as part of a project 
to make the worlďs books discoverable online. 

It has survived long enough for the copyright to expire and the book to enter the public domain. A public domain book is one that was never subject 
to copyright or whose legal copyright term has expired. Whether a book is in the public domain may vary country to country. Public domain books 
are our gateways to the pást, representing a wealth of history, culture and knowledge thaťs often difficult to discover. 

Marks, notations and other marginália present in the originál volume will appear in this filé - a reminder of this book's long journey from the 
publisher to a library and finally to you. 

Usage guidelines 

Google is proud to partner with libraries to digitize public domain materials and make them widely accessible. Public domain books belong to the 
public and we are merely their custodians. Nevertheless, this work is expensive, so in order to keep providing this resource, we háve taken steps to 
prevent abuse by commercial parties, including placing technical restrictions on automated querying. 

We also ask that you: 

+ Make non-commerciaí use of the fit e s We designed Google Book Search for use by individuals, and we request that you use these fíles for 
personál, non-commercial purposes. 

+ Refrain from automated querying Do not send automated queries of any sort to Google's systém: If you are conducting research on machine 
translation, optical character recognition or other areas where access to a large amount of text is helpful, please contact us. We encourage the 
use of public domain materials for these purposes and may be able to help. 

+ Maintain attribution The Google "watermark" you see on each filé is essential for informing people about this project and helping them find 
additional materials through Google Book Search. Please do not remove it. 

+ Keep it legal Whatever your use, remember that you are responsible for ensuring that what you are doing is legal. Do not assume that just 
because we believe a book is in the public domain for users in the United States, that the work is also in the public domain for users in other 
countries. Whether a book is still in copyright varies from country to country, and we can't offer guidance on whether any specific use of 
any specific book is allowed. Please do not assume that a book's appearance in Google Book Search means it can be used in any manner 
anywhere in the world. Copyright infringement liability can be quite severe. 

About Google Book Search 

Google's mission is to organize the worlďs Information and to make it universally accessible and useful. Google Book Search helps readers 
discover the worlďs books while helping authors and publishers reach new audiences. You can search through the full text of this book on the web 



at http : / /books . google . com/ 



Slovenské Pohľady. 

ČASOPIS 

zábavno-pouč ný. 



Redaktor a vydavatef: 



ROČNÍK XXVIII. 






TURČIANSKY SV. MARTIN.fi 1 



. <}T- 




tlaOou kníhtlaďiabskeho úCastinAbskeho s^lru \ 
1908. 






'Xc*-^*-*^ 



OBSAH. 



B & 8 n e. 

StraiM 

AdoltoYi Hťjduhovi. Kriét^rd-ý ,,,.,._., I 

Z liásDÍ Bfiiiika KatliŕŕViŕM Pt*loíÍla Ludmita ľndjaeorinskd . . HB 

Pri vlnť. Jlt^jotnii , * 3tt 

Peí* a koza. Orfffor Urnm-PodtuÍTonský. 4U 

Z HftinerAVťi lliady Prekladá Ľ. A. Miéáirk 99 

A ja takú píesfíi í«pit*vam . . . Kifŕfmký ,......,, 117, 165 

Z báftúi UäjomiLa 119, 347, 302, 481, ft67 

Tlťta. Z bíUiii t Svälopluka Čecha 166 

Dui-hovné prisma. J^Kff Poihradský ,,..,..., 167, 243, -2*18 

Immnrlťlly. Ltutmila Potljnvorin^á ..,.,....*.,. 2^4 

Pokoju5'm. ilájm' H ... * 297 

Piesťú o niúdroiij Otegovi. Z }\ékina preloíit Borni :tl)7 

Xigri a Zŕuíj. Z K/ylovu preloiil Horul . . . . , 357 

Slťéne j^larieuke do pamAtnika, Soral 441 

XáViStnikom. Janko Hcímnríu .-.,,. 442 

>>rkniini^niÍL nedťfa- Jo^tf Potihradský 474, 542, 68a 

Ani'áp. Z Puikina Hora! .....,»,.......,. 485 

Havrnu)'. Z ľu,iktiia Horal 4b6 

V rudKÍne. Ondrej hefla 531' 

List. Ziiŕ/miía PodjapurinHká * í)53 

VtÄŕlk. Z PitUkina preložil ííoraí . . :"j5íÍ 

K^iťlky v kuilie, Z Puikina Hital -.*........ . . ňÄí) 

DoHiaľ uťllaŕťUť bAjine Audreja .Slllflkavi>ŕ44. 1- Ochrana itierat. — 

'2. Opiiatvo, — 3* Pit^sne tľi privítame biskupa Mof/sesa v B. Bi/strifi 
lä$3. I— III. — 4, Za Ľudmilou ííudcuvouSúdiitvífkou. — 5. Nápi»y 
na hrobnlk Štefana Záhorského. Podáva J. É. .560 

V cudzom kraji. Litdinila Poťí/atforifwitó tížB 

Rodičom, Ľudmila Poíiiavúrinaká , tíŽB 

Z bäi4ai L- Kasitiľa. LudmUti Poiijiivoriniiká , . 7M 

Vdvfot K R 7&7 

Krásave. Hájomii 7AB 

Ja^fDÍ- Hájomil — 

Novelly, poTesti^ roEprávky. 

J&kov Skendžlť. Od .V. Budisavije«iča. Preložil V. M. ..... , 5 

.>1arino sužťuie. Od Timravtj 66 

Rodhtnt^ ^tRSliŕ. Z L, N. Tohtého. D. M. .......,,. 

.Slfi^na ÍHan. Samo Csamitet^Danielofič 10$ 





Strana 
RybárČa. PovesĹ Bjóms^eme Sjômson, Piel. Margita Paiuliny-Tóthová 

129, 211, 340, A63, 690, 700 

Z národných povesti ruských. Z Afanasieva ......... 179 

DvfUa duchovní pastieri. Napísal Marcel ľrévost. Prelož. Neremický 290 

Hriech mléí. Albert Martii 309 

Prvý hriech. Albert Martii 351 

Márnosf všetko. Timrava 885 

Tri dni n syna. Od JoMefa Kotarca preloiil F. Miéátek 42*J 

Jaký honor mal Sob«k Javor£iar. Kagimir Prserwa-Tetmqjer. Pre- 

loía Horal 430 

Popr«ie. Marcel Prévost. Preložil Neremieký 461 

B«rtkOVÍ pytlákovi. Kasimir PriserwaTetmajer. Preloiil Horal . 486 

Dramatioké. 

Ztratený život. Romantický obras t 2. dejstvách. Fr. Vrbánek ... 11 
Kupec benátsky. Zo Shake^earea preložil Ondr^ Kaiina . 141, 227, 

370, 368, 416 

Herodes a Herodlas. Tragédia v 5. dejstvách od Hviendoalava. (Ukážka.) 613 

Bospravy, ôlánky. 

Z listov, aké dostáva t. S. TolstoJ 1, 160, 300 

Sv. (^erard, biskup a mučeník. Fr. V. Sasinek 24, 89 

Jeruzalem. Z Lagarda: Ivan Lysedcý 42 

Tnrsenev n svojom románe „Ot«ovla a Deti" 122 

firécky diplom sv. Štefana. Fr. V. Sasinek Ib2 

Terte tfebe. EpiStola mládeži. A N. Tolstého. Prelož. A. Š. . . . . 162 
Prispevky a doplnky k životopisom slovenských spisovatelbv. 
Opravy textov literárnych diel. 1. Sládkoviéako vychovávatet svo- 
jich dcér, str. 183. — 2. Karol Vinaŕteký, prekladateľ Jána BoUého, str. &64> 
* 8. Dve básne Andrea Sládkoviča, str. 567. — 4. Andrej Sládkovič o Vik- 

torinovom vydtiní Holliho básni. Jozef äkultét^, str. 631 

^/ Suem debreciosky a detronlsácia Habsburgovcov roku 1849. 

- ^ Július Botto 193 

Sobor nitriansky. Fr. V. Sasinek 218, 285 

Besedy s defml o mravných otázkach. Napísal L. N. Totstoj. Pre- 

lotíl A. Škarvan 257 

Tie naňe domáce kroniky, fr. r. Sasinek ........ 262, 632 

X Križová vojna v Uhorsku roku 1849. Július Botto 321 

AnonymuB Belae regis notarlns. H. J^. V. sasinek. .... 331, 407 

EMe raz o liste sv. Vladislava. Fr. V. Sasinek 449 

Nade literárne úlohy, —k •. 46« 

>4(^ HIstoricum povesti J^lalkotentl" a „Valf^atha*. Július Botto . . 497 
Vznik clrkevno-literárnej 6koly slovenskej v Ostrihome. Z rlast- 

neho životopisu Andrea Kme(a . . . . , 528 

^ ti pri Vllágoii bol fiArsey zradcom? Július Botto 577 

Diplom sv. kr. dtefamt z roku 1001i Fr. V. Sasinek 610 

v Tol9t<t|. Životopis náčrtky. Z P. L Biriukova . . . . 630, 7Ô0 
támitA' Upozonieiue pre historikov maďarskej litu^tdry. 

^!f i 641 



^^^ StcanR 

Jurnj Hulŕťk. Nopíeal Andr^ Kmeľ. (S podobízúau.) 61Í 

Theolo^ia snIfauH. J- K fítíS 

8ii(luf vj-roky v \lll. mť»ŕtj)íťli spKtikýcb. Podáva StffaH Ifi^ik Hli 

KritikH ílr. KarilcHUDyltio. Fr. V. Sasituk fí77 

Besedft. 

'£ .lladarskc) Akaclpmie- íMadarskí nArod nemí amyalu pre historíu.j 31-_' 

V knltiiruom MvetĽ 314 

CiMlfivit í^tur Audrejuví Sláilkuviŕovi 5äB 

nož*>Da Nŕmťová A. Sládkuiivuvi . 5tii( 

Vdvt-ln*!- ŕ'Ai)>Lovlŕ ;Yl;irti:iinvi H^niilIJdkDVl ...... 571, 764 

A. A. Potiťchlii. 71. -V. . fjliň 

Li»ty Aiiilrťjuvi Sládkuvičt^vi od J. íiebťriuiho, K. Ku2iiiáD>ho 

a J. M. Htirlmau T&H 

Slovenskí ja»yfe, *iTá etarina. 

ľrispevk) k sUivuiku sluven^kébo jazyka. I. Ulcílžky didektíckélio 
BlovDflca Bo^áckoj doliny, aoHtaveiQého L. V. Rignerom. 4^, lUi, SK'i, 

3T0, 505, 
llegAťi*>u vyjmlrtruť porovuHUiť v rilovea»kam J»2yku ..,.&& 



Literatiira & umenie. 

Vulgáta, hintOTÍcká povest Litdovita Kitbániko. J. Š. 67 

Žarty a rozmary <>, K. Liiíikoriifrskťbo ... m 

J, Kviéah: Prielomy vo viťi>e Komcui^k'éKo a niickii-wicza . ■ ňii 

M.iítmkoťičy Wuuu wurdv 31 Itt ť L e u ropa vod deu .Slavŕti be^iedťlt? W 
■Štefan Algúver, stvuro kníh Tomáša Kempenského i O uasíledovaDi 

Krist* 61 

Ch, Dicksnit, Viauočuá pi4**«i!u v iiPĎse. PreltíŽIl Oikflriy Kalina , . — 

Ako budi sa. z.aii.)ntn*»f za literntúni — 

Ako }*» -j'.eiiilí NlovAr'i v WIL ^tulHí. Jún Slávik iv Oirk. Littoch] fô 

ťaHupit) írtuseálUťj slovcuskej spoloi'uO!*ti ...... 64, lítTl 

.Sbornik mu*tfálaej tílovfUHkťj spoloÉuoitL Ro^DÍk XlII, «t. 2. 

1907 IÍ4 

I). .V. OFsuinikfj-Kulikov$k\i, llĽTopiii pyo.ťi(oil iiureJjiHreHuiH. A. Jneimirskij l'i5 
Mobrané Diela Hvt'toziira llurbana Vajaufikŕho. 

S?ätok lil : Tatry a more ................ 12fi 

Svftzok IV; Kort'ii a výliouky 44ä 

SvAuk V: Uve Hťstry. LaHa, Noť ua skalArh, Atd Wt 

Ilterárnť Listy . . . i»7, 

Dennica lav 

Xoviny i>]aljch .....,.,.,,..,, 12S 

V. Figuti, Hlovťuskť Fudovť pU'ííiie. Trnavskí ,..,..,. )8S 

J. V. Chttrt'át V boji £ti právo iiértida. D. M. , , , ISO 

Síloveuské povestí ^ kuitiť dr. f'íAnibeJa o vývhoduo-sloivvuskoiu 

nárŕíl iHiJ 

Onkár Ashóth, SzLáv jävevéiiyszavaink. 1. > . li^l 

TUie a Jetlriu MOť. Ci/rill Gnllatf. 1 — 



Strana 

Životopis Andreja Kmeía. Vyzvanie Fr. Richarda Osvalda ... 192 
C. A. BeerepOB-B, IIoiiHoe coäpasie co^Ksesifi 6. T. BtjHH- 

CKaro. Towh VUL A. L Jacimirakij 248 

OBCflBHKO-KyjiHKOBCKifl; ToTOJb. A. 1. Jaeinir$m 249 

O prizvuku v slovenčine. Odpoveď ár. I. Zoďiovi .... 251, 380 

ByKOBa IIpenHCBa. I. EeorpftA- J- Ô all 

Fr. Snopek, Konstantin-Cyiil! a SlethodéJt slovanStí apofitolé . . 318 

T. Orabowski. Litri tnra aryaA»ka w Polsce. 1660—1660 .... 318 

Novi česká poesle 371 

Slovenské pesničky od JonA&a 3(3 

O prízvuku o slovenčine. Odpoved Josefovi Skultétymu. Dr. Ivan Zoéh 374 

Zwei nenere Arbeiten uber romenius. Dt. J. KvaČala 446 

SInvakoJ \snj MagiaroJ — 

iííorwsO'w^í Bjômson: Arne ~ 

Veudek slovenských národných piesni — 

Naôe Slovensko — 

Raráäek, A ČernianBkeho 4Í7 

VerAiky na pohhdniee, J. Qaiparika LeStinského 448 

niasyar irók élete és munkái aiu 

Život dítek, Pavla Lombrosová 511 

Márnosf véetko. PoveBll Tmravy. J. Š. 574 

Pŕemysl = Samo? 576 

Básne Jána HoUého. Sv&zok I. 1908 637 

Suchoty. Jána Čajtdca. D. M. 889 

Uadži DJera. DraguHna J. ĽijČa. Prelož. V. M. . 640 

Základy medzinárodnej reči Esperanto. N. P. Kvstifeýev a A. 

Škarvan — 

Literárne Listy prestatý — 

DIe OHteuropftischen Literatnren und die slawischeu Sprachen 765 

Slovenčina? J. Š. 767 

JuHus Stovik, Die Hlaveň, das ftlteste autochtone Volk Europas . 768 



--^^ 



k9K 180 ä. 



Boíit L 



Slovenské Poliľiidy. 



-^.v- 



Adolfovi Heydukovi.*) 

ó, pevče ! k nám kecf Tvoja pieseň kročíj 

čo sĺz lá sotre •/. uplakaných oču 

čo nadšenia sa v zrakoch naiich zblýska, 

kcd tkneš sa spevom näsIio stanoviska! 

Ach, kde V7.iat slová, kde pozlátky na iic, 

ked rúbaš naše tľáre uplakané, 

ked vedieš spevom našu pravdu svätú 

popclku bitdna — k stupňom Majestátu ? 
Ó» pevčc slávny^ čo toť laurom piesne 
objímaš naše utrpenia desné, 
jak vdacní sme Tt našom vo vzlykaaí,, 
stred farizejov biedni publikáni, 

jak vďační i Urrá! krvným tónom, 

ó paladÍR nás, rovný s Hjôrnsouom! 



Kýčet&kiK 



■♦#- 



2 listov, aké dostáva L. N. Tolstoj. 



1. 



VaSa Ogvielenosí! 



K.. 10. ««pt«nbA 1907. 



Odpusťte mi verkoduäne, že osmelujetn sn pfaaf Vám list; ale 
oaiídávani sa, že kťby ui'pfsal, pozbavil by snm sa Di(>kior<5ho do- 
brého citu, prechovdvanĹ'bo k Vám. 

Po prv ť' poklad&Di si zii povjnnoíjť, hoci som ja i skromný 
uiDÍch, blahoželať Vaäej psvíetťnosti k jubileu rô-rfiŕiiŕi plodnej 
literárnej í-innosti Víišej, Zehlm Vriiii z telélio srdiui preiíovÄetfeýra 
naj potrebnej Si e Itn Olnveku, zdravia, i duchovného pokoja, zdrav- 
Stvovaf eäte na uiuohn,,, mnoho liet, uí» prospech felého lud&tva. 

Ja aoín jeden z Vašich ctiteTov^ iíiiriinriť vážiat^i »i Víís, aku 
velhú literáiTiu veliŕinu. Tíaj Boh VAm vSeho tiobré ro; no ja hrie-^ny 



* Za há^pň, kíorň o vrníde v (Vrnnvpj složil vo Forme ŕnVoby 
'jired trua. Utd, 

\ 



5 



dovek iriiútiiu su o jednoiu. a slct* o toui, žo tn.'uioln>i ľy sa s Vuiiii 
apulu miMJliC Htispodiau Bohu, Stvoríteíovi všeho sveta, leho pu- 
rhopy o viere m^me rozdieíne. Vy neuzuiív.itt^ ohradnej slr.'lnky 
[íľiivnslävnej ťíľkvi. a onn je priiivť blnvnii pmlraicnkn nášbo iuľíš- 
skelio Äivota. . . Úi ozaj, Vaéfl Osviťteiiost, Vy, preživší loíko liet. 
^iiajťici život, mnjtíci priľíidzťný miii a literárny •Iíiľ, prebííilavŔi 
vftťlky (iilvi'lvia vfdy íiä <1o Imliosloviii, tiĽverIte v sviltýdi ui;ii(Í- 
aikov Jio]nJTriÍlýť}i ľudí. spmvedlivýoh IMiiii) a v niilosf liožiu (bla- 
ťodaíl, naJoliúdaim moiliitboii a pustom, Oťli, ako by sa lui žiadalu 
pTeRvetlíiť Vás, že požehnanie Božie dáva sa kaiídéiiiu pntsíaĽeiiiu, 
tnodlícieemu sa a postiucrinii sa iHnveku... Lútti tni je leu jedno, 
u filce, žtí jestli v záhrolinum živote stiftuHiiie sii ťšte T'aXj to jest 
po druhý rti/, aliy sme sa uenctli cnd/jmi jeileii druhému... Vaša 
Osviťtenosf, odpiisflo mi vpíkíiituňne m ŕislo íTatsbii ra(i«, vi*cE 
VAm JH ŕas prijmnovat sa na liii svet, kde poznáme jeden dru- 
hého, MilujÚĽ Vás, ako hmtii v líľistu, pľosíin. modlite su Bohu, a 
budete tam spolu so vSetkýmI . . . 

Hrie&ny brat v Kristu 
Pavel S. 

Pozdravenie \'afiej rodine. 

Ak neviole, kto Vám pí&o, nuž puvíem ; muiĽh ľ- skej Ijaviy'), 
ktorý u Vás bol koncom augusta. 



S. Dovem'brA roku ll>l>7. 
H. J. Cb. B. B. P(amJliiji Nlils< Aneň. 

Milttstivý ľane, Lov NikolajevitM 

C'ítjila sojii nedávnu Va.Aii Spofed. Slovo {\}()[mtítíi\lf\ k iíucho' 
venstnu, (tdpovetf svňfrjirj Sifnodr i imí Spisy \ aSe, t'ítahí a zhroziJa 
Kum sa u srdce nm zabideto. íiroľ! ja chatrmi deva, stavoolniatlka-), 
vždy 801Ľ si Ulboki» Ľtiln Vás pre tú silu vôle vo Vás. a akou opu- 
stili Ste svff & ojŕovrhli míírny l>lťt<k i rnáriiu slávu, ketf za- 
prf't] Sto sa v Jasnej Purnue n obliekli iiií^kú koňelu a kaťtan. 
Váiiia Äom si Vás preto. Äe ^luiia biedna, chorá stvora, staro- 
obriadka^ vMy som teskntia pre prelesti nveta. a duAou inilujik 
Hvojii vieru, avoj zákon, myf^lienkami uchvacovala som ^a tým, ŕlm 
íijú HVcUski hidia (HÍp»He) a závidievala iiu. Ar Ifu spomínajúc hi 
Váft, upokojovala «oui sa niekedy. Ale neznala som VaSeJ viery, a 

*J Lttvruiui ziivti su šiyri lilavne rifumsíier.v v Jíii*l<ti, Kvjcvskn- 
Poúurskj, Trujiťko-Sergtji'vslí) uirt Mof.kvL-ŕ, Ah'Xín.tlTu-Nevfiky (v ľľtro- 
hrftáe) A P()ŕ:jiievský (vn Volvnskej ;;iibrriiií|. 

') Nespokojní •. opravou boboiílníeboích kníh a obrtuht\ ktorá 
v XVH. stolotí podnjai p.iíriarohft Nikon, otihlí sa od (navoslávnej lir- 
kvi. Proliiiaci an novotáni v ulnadm-h q vAbci,'. náboJSenskyiii, poAdejíiP 
jmsUiviii 511 i prnli iiovoiánj v ithyŕjj.n-h a v ilatiium /ivnď. /ovi'i «ii : 
' «iaroobriad« ŕ íivd. 



s 



slySÍAc, ako imiíývftju Vás lieretikoľijj í'»li»Snýiii pt'Drokum, Aiiti- 
kmtoin, tľápiäo liia a vrelé liÄilala som su a vyUovírHla Vás. Ja 
som neťoľila vo Vivše odstupníĽlvn oU KľisU. poklatliilu som VA» 
skorej 7.a stňľnobriadťa. A !iTn, impnkmi pnznaJrt snni VnSu víhiu. 
Mňa potľíflsio vSetku, keil som pľcrlt;ilii jmillty, kiíf Vy tie- 
oznstvatp Pánu Ježiša Krista l>yí lioíiom a preRvätú Pohnroílicu ne- 
verítľ hyí Pannou a (iilvrhujfítp Hviíit-oati. 

Milý gľóf, kťby Ste Vy vedeli, ako iiii je lúto Vás! Po takom 
rtlhom hindoni piavjy, po preOftani toľkydi kniL a Vy stali Ste sa 
duŕhoboľcoín'). i aľiánom, i spvoľiiUmni, i ikoriolKUi-oín a spoilobríili 
Ste sa Kopľonimovi, Taoví Aniiómni. Vftrtiiit to, vÄfilky lio kadr- 
8tVH, pr«kliatť siiMíniirui ekuun-'iiirkýriii ivÄrolH-Ľnýmii aiH'my, pii- 
kjati Ste. Vy najiuúiliy'jSi. naiiiĽeupjftí i'íuviík tní.utci tiiitiaceho sa 
rveku, liorlivý híadutcí piiivdy, Spolii s matkou sme. plakali nad 
Vntni. Mndltni sa k Hospodinii, aliy Viiin osvietil um svotlotn 
pravdy. 

rirnhý ^iiif, niiJujúri liožie stvívreriie, ŕtaiinluj i Tvorcu. Ale 
tak. ako uŕf zákou, daný nám Apoštolmi, ľnirokini n Svätými 
.otcami. Ci ozaj ťalíí^ní hMuhlavi iiuulíri Imliľ^ li'iišio Ťu nautili, 
Bež SV. apoštol Pavel, sv. ,lAn ZlatoiistyV Azda môj najmilŕí svätý 
^Joa«ať kľaleviŕ nepriviedol ta k rozimiu a Ty iipvoríä v jeho kre- 
sfanstvn? Lužú väeitťi vaSi ni'euí hitlia. A ŕi ozaj mohol si TeriC 
im väľämj. než Evanjeliu;- Ako móžPí milovaí Hoba, keií neuii- 
lujťS lolií>, ktotý povodíil: Zavrhuj ih'í Mňa /.aviliiiji* postavšieho 
Mňa. poslúirhíijňi'.i ilňa poslúcha poŕitiivšii-lio Mfia. 

Iiróf, gľóľ! Kde Ti je rozuin'.-' Veriť Pudliovi, vorií bi-amínovi 
a ueverjC Kristovi I (.!t si OíLaJ i'i^Ci Jána /iatoústidiu o epištola 
apoôtola PavlaV Precitaj xuova o 1. epiíitoh' ki] KiirJntskýin ref 
Stvitil, mravouŕenia 3. 4, X O texte: Slovo krestiiojr poj^ihnjuSčim 
^bo jurodstvo jesL. Prečítaj si. uŕľiiý tílosof. ako Jlí uomVnýi'ti ry- 
^Ärov zvífaKÍlo na<l svetom. Kehy Kristus ik'ImiI Holi. ŕi by viera 
tjito m<ihla toliríp zaknľHiiíf sn, ŕl by m Imlo uinhla pieliať za ňu 
tolko kľvi, ŕi by bola uiožni'i lorktí sláva, tolki- /áxrakyV l'verte 
vSelkťSniu, jíTóf, milujti^ Krista, jiko íiolin, a On nczíimeäkrt príst 
k Vrtiu na pnnioi:. Pomyslite si, že jednou uoliim stujíte v hrobe. 
S Varím kai'írstvoín zahynie V;itn duša. Vyjdťi na /nmr trudy. 
Spolu s Vami /abjnu vmiaci [w Vašom, a iťli je uitiotui. Veru, Lev 
Nikolajeviť! /aKtrehla by sem VjIs za \'aši- bohniiihavé epiStoly, 
trestJihL by ,som V:1s krutýut trestom — všetkých uasbidovateTov 
VaSej herese. keby nuita runc. A neodšuil/.uíte ma, w som t-aká 
ukľulníi. Vy Ste iHibiiiilí vo uine dušu týrn^ ?,e Pl^uui sviltŕ pova- 
žujete ■£t\ Iživí^, a veríte vsi^lijakým uŕr'riýiii. A/ila Pfivťi niioštol. 
Ján /latoústy a iuí boli poitobni r.vnvi rolstéuui. Piiŕkiitovj, Tur- 
gem-vH M iným V Azilm evinijeliuui, epiStitly. lei''!. životy sviitýrli sú 
vymyslemJ tak, ako Vaša Ántfu KurctttHoríi. ľojníi a m/ťr, alebo 
Eufjen (hief/iti, V predvpcer, Nov a inŕ ronuinyV My i v románoch 

'} Dní'lKiboľiM, sľkla ľiľíkji. /m rliiijňra iírkeviiň hierairhiii n íthra- 
"ílnTft sirAnkfl níhožensivu n ínJnpier«júí:a kimiiť vnjeiisli'U poviaiiosÉ. Iled. 



hľadáme pmvilu, aby sme molili verif v to, žft lii opJsíiiiý je život, 
Iiiilij icli tľápeoia. uiíľuíiivoBti atíf., h Vy i v Konskom pouútíii! \'i- 
íiíte loí. Otlkial tuká nevera, gióf"^ 

Vy piSete, äo nikto neuverí tomu, Co uftí cirkev. Ale poviem 
VMiii pľfklml. Ja veríiit, so rtinuii jťcliiako vtfriaci voľia íithoko, 
sväté, mnohí žijú tak, ako evanjelium predpisuje, riianlií uvíiäuJú 
zdkotiy, uŕia inýrli. Povíoni, pnivda, ž(! uirkev DÍkoiiláusku'), ka- 
kafcollcku ] UitenÍĽsku my oilvilmiemf a považujeme za heretickú. 
My nemáine chriímu, kňazov, vot-ťľe ľiíofl, manželstva; ale itiy rmií- 
time sa nad týmto, plaí:em<:; a Vy čarodejníctvom nazývate. Äe 
Uospudiu ešte trpí V;iB a neporazí I 

NaidAvani sa, j^riif, že vt> Vás jest niečo dobľé, že /a VaSu 
vieru, zň VaSe litadanie pravdy eSte dojdete spafieuia. Pridajte sa 
k núm, gróť! Aký zákonník hol by z VAs, aká podpora viere našej! 
A ako by Vóm Tahko boJo na duôí ! (iróf, aspoú raz ešte posho- 
vArajte sn so staroobradťj, nebodaj otvoria sa Vŕini oŕL Leu v tom 
Ste pniví, koíT karfuile i diíchovenstvo, i vSelkýdi näs ludt. Liisky 
uiet v uis; ju veliui rmdtim sa i pre toto. Hyníemo my všetci vo 
lÄi, zlobe, zÄviBtl. Niet v nás doore, A Ijp/ dohrýdi skutkov oe- 
epafäl ani viera. No je^lli dobre robíte, tak verte, a budete spasení, 
' a za nás pomodlite sn. Mof* odpiistte, a neodsudzujte. F/ito mi je 
Vás nekonofiue.-) 

Mmia E., 

dedina P-, R valmti, 1>. ujetdw, 
NižegQrorli^ej p'ubernie. 



') pravoslávím, v ubrailtiťh putriarcbom Nikouum ohnuveiiú. 

') Nescliodia nám s umu ani lu slová L. N. Tolsltho, kturó ue- 
diivQo v Novi^m Vrí-mŕnt 7.aznaíil M, Mei^Sikov. OdiiÄcvnený iiiriivne 
krásnou posUvuu Nikitu v Tolslélio potesli Páu n síufin (slovenský 
preklad v Slov. Polila<Íoi;li 18í*!>), MťŕiáiJíciv spýtal sii velkúbo spi^ovaleFa: 
„Kde sa vznlo v nnrodc naíorn, lotniť temnom, takť' mraiiK* svelto? 
Odkial tlelo ^raĽbelné typy Vúálio ľlaloua Karatajcva (Vojna a mícr) 
alebu Nikitu, tobti) ^iuliii? Ako si vysvúllIC vysultň kiilttini fútostí, mi- 
losrdnosti. itiílobCi, pobnžnosli, — väeíkébo utäsťiLéhu, i'o pohUi národ 
nazvat svoj rodný ktaj „ívitím*? 

Tolitoj odpovedal : 

„Véetko tolo v národe je tiáslcdok pniĽc tirkvi. Tolo je Irud tých 
poboiDýoh mnlrhov, pustovtdkov, stanuiv, prisne poboiných Judl, klorl 
v staré rasy, poviEliudKovani vierou V JIolis, ťboilill po krnjinv a po- 
i'ičnlí nArodv pná^alí Im sh)Voin. pfsAiitin i fivátym ílvorom svojim.*^ 

Htd. 



Jákov Skendžíč. 

()(Í jV, Ľufiisfiľljf^vtčtt. 

Sotva stiiH sa vyškiiabalí ■£ hihokľj fíackej doliny na Jaňfiu, 
kpíí nAí liii sninoni vivhu zastihol víchor a spustil sa lejak. Nad 
nami sa /at^eľUtlv tíižké oblaky a svojuu váhuu spustily sa nižSie: 
veTkŕ kvajiky pľHkajú po líšili a kuily-twly ako iiiohutDý prúd aň 
hnanŕ vetľom n jilipskajú o /em. Víotor silne zahviždí; vysoké, 
storoCuŕ stromy nad nami sa svíjajii, uiladäíe, mladice, klaňajú sa 
iiž po zoru; a so ífjtku'h strán bolo počtit Suni lístia a prai?kot 
vetvi. Celá hora ozývala sa duiiivo a kiíd vietor na okamih prestal, 
vte<Í¥ sa údolie rozliehalo, akoby hlbokým hvixiioni. l*o stráňíirh 
sliťvalft SJL voda, plytké jarčeky sa skoro njipluily a prťliťvaly sa: 
naraz celá resta biíla ako biela, mútna rieka, prúd sa valil a nesúc 
s sebou rinn'o I kainenio, padal do doiíuy, ako silný, ŕažkv vodopid, 
Naá malý vozík rýchle pádil. presekávajúc koltísanii vodu a silne 
nalivuajúc sa raz v pravo, raz v Favo. Ja som bol zamotaný do 
koženej kabanice, koíii? Milivoj hodil na SL»ba koňaky koborec a 
pľiíahoval pravého, ktorý sa na každý Sum platil a Hšima strihal. 
Zdalekft dídichalo k nám hrmenif, a keil pľnžt popustila, blv.skanie 
bolo hustejšie. Blysne, cehi pianína sa osviťtila, — a potom na- 
sledovalo silnejSiií a silnejšie hrmenie, rozliehil sa úžasný ryk, 
odbíja sa od vysokých strání, silne sa potriasa a potom pomaly, 
«ko posledný chrapot, zamiera v hlbokých priesmykoch a kotlinách. 

Ciui dial holo mi omrzlejšie takéto putovanie. Netrpezlivé .soiu 
vyberal, íi u^ za/r^m niekde na teste iiejakú krčmu, aby ame sa 
uchýlili pred touto nt'pohodou, Vedel som, že takýto Cas môže i 
do uoci putťvatj raz silnejšie a zase slabäie. 

" Či prídeme už raz, MiijeljoV — pýtam sa vozku jeho pre- 
zývkou. 

— Hnedí Majte strpenia, — i šibnul kone opratÄiui. 

V tom okamilut švihol nad nami LIesk a razom bolo poííuť 
kritky, Híluý úder hromu. Sedlový kôň sa zopäl a tibol strauou; 
len málo, že sme sa neprevrhli- Hrom udioí nitíkofko krokov pred 
nami a o chvíľku prešli sme vedľa vysokého duba, ntzpoltemMio 
od vrchu do samej zeme; jedna polovica sa eftte držaU hore, druhá 
íídíesla sa at zlomiac vetve, naslouila sa o druhý strom; po roz' 
Stepe liolo poznať pretrhílvanŕ stopy hroniu a cítiť eäte i zápach 
pocíiduiý puSnému prachu. 

Dážd zase zosilnel ; cítil som, ako udiera ílo chrbta. Pritiahol 
som ešte lepSic kahanícu a odovzdal som s:i — osudu. 
- Tu íime ! — zvolai nezavesia vozka. 

Pozrom. Pred uanii, vedia hnulskej, stál pobi-vyBoký Červený 
dom, 8 tatmľkou a vencom z rozpiirauŕho lyka. Pri ceste bola i 
otvorená šo[>a. kom vo/ka náhle vohnai kor. 

" Hej, pozoľ^ pozor! - poŕuť bolo zvnútn. 

Vnútri IjoI e&te jeden obyŕajuý voz; mňlo chýljelo, že sme nevra- 
zili doť^. ľrpdsa smi> ho akosi minuli a zastrdi sme pod krovuni. Pri 
lom vo/e stiil niaU*j posiravy stiník, ktorý vypcíalial. Iíoľu <Mprnnu 



« 



kabiiaJĽtiii mu i)§tc tiekla voflti, n po<l äírokýini, niokrými krpcami 
mu lo ťviŤkalo, /HiiĽĽliihajÚĽ /iKiky. 

— Lt-Mi hkíIo, /« si iiť/.lomil ujť .1 iu'ZhImI koue, — reŕie eät** 
vždy MliľáU'uy k tiiÄjiim vnukovi, ktorý \m] už. sil^íel dulu. 

— N'eviili^l som, bnUku, ŕo mu \\H. Itobľe, že suie nezahy- 
nuli, — iHÍvoti ifiiU) ;t /iililmli sa l»ok«iii uti tvár starcovu. 

— (t ŕi ^i tu ty. .Iiiknvitia, kioiý s;i fiohu niixlliy — pýta 
»a naia/ MÍRt^lja. 

Mn<> hnio HiiiiľSiin. /r ii9:ik^]ii) stiii-i;:i po/val .lakuvíuniii (Jaku- 
btskomi. Slart'c sa tľluil, chlattuu po/ľul au náti » vd^ne odvetil: 

— Anii, ja Koin, — u hodil íťry do voiia. 

ZadiviU um stiirrova chladnost ii o^itna pýtal som sa Migelju, 

kto j ť tO: 

— Jakov Skí'ud?,iľ, iM'pn/.nátt' In;? Alť, chýrny Jahovina, prvý 
v okrese, — ímIvWí hlatiuti Milivoj. 

Stnľťi: Hobliekol kRhanicu n, usniievajiir hu, zastal i^t pred 
nami. Piifeta! hustŕ koiuŕť / dyniky. 

— imi. |tfl[K*, jasom. Milivoj ma, lila, pozná; dávan už tomu, 
ŕfl sme sa vníeli, kcií sroc ihuditi ťurnumkon do Si>n|a. Na to bolo 
H pľt'.^lu. ľľi-stul sMiii ľintiKiiičif, miiiiily ku ^euje í siutok... tnám 
vtiU-' uiwu (loiiHi Ji tiťtii dvtí lieiky. Anti. iiiekdy bol som pmý v 
okrŕsc, ako Mi^ínlja riekol. 

Stflľŕi* tot»> povedal aknsi laliko, vemMo, temer a istou srdetuou 
miluKÍoii- ktoľ.-l itiii noinálo /.udivila. Maty slUľM pozdával sa iiú 
zrovna smií'huyin; knitkr jioliy rozkioŕil. Iirdo sa vzpriamil a. roz- 
doíujui; si illhu ftedivú hľjilu. lifadl nu mňa íiknsí spokojnú. 

— A ukim' äi sa puLk^d, statCe. /.v sa ti vÄťtko minulú? — 
pýtniu »a ho- 

Starci:, akii kt>iF hy Itulva biil f.uka) takúto ntii^kii. vt'Stilo fta 
usmial a tvár mu Kaílarila. 

— Nopotkol som sa ja lim-í pľin'n... Mšotko som to ja po- 
trovil a vyualdfiíl na synii. iNclutuieni. /a dvaná»C rokov nii bol vo 
svettí, učil sa u hľa, ti^a/ ,ie viižený i od ľudí i od pánnv. Ve/iem 
ho domov.., tu jr v kti-tni.', (xdý mi /mokuul môj holúbok, môj 
Hokollk. 

Starec Cíni dial prir-liáil/it] rio vafiÄÍPbo ohňa. 

— VeKiem Iľi domov, aby ho u\»i videla, aby cHit dedina vi- 
dela syun J:iknvn ^^kondžiŕn. 

Stareo. s:i. p*iíal sladko uiímif'vaí. SosAal si novú Corvenú íia- 
po^ku » pohhidi sa po hlave. Na uej zajasaly sa dlhé a ui pre< 
nedt>»('; Äodivé vlasy. Neoljyŕajnp sa mi pozdal jebti posvätný, dô- 
Btojný výzor. 

— On ti .ir i jtvliný, vSukžo, Jitkov? — fiýta sa bo môj 
voJikn. 

— .\ticif bľíií^ľk, - iKlvi'tí spokojne .lakov a obráti Ra /.nse 
ko mne, — jťdiuý, pivtíi soiii naj'dio všetko obetoval. Myslel som 
si: mne a mojfj stari'j jo dogt i niekoľko stôp zeme, kam &i po 
smrti lalmt'uifí. I tahttťme ^i pokojnr a Faliko, ketf sme lio videli, 
hľa, ako ŕhivfka. p^ina. FJ! Ako hu b-n mat ir«'.'ikiUti! Si-livKliila 




¥é«jtkn, vyľin(JiI.i i^l)u n uhšu<:lnilu ju voňavým ratíillĎoín; liaU čistú 
pOÄtef, z;v ikonu vpichhi ImzaliiTk'j. . aby jej Miťa sladSie spal. 
My 8a [aliko stisneme ua kraji oluiíňtn. . . nii^ In, sUrf^ koi^ti tu ani 
nepocítia. 

Starec zaslat. zachváLila ho istá detinskíí radosť. 

— Aväak fakaj. Siiiiija lUk sa volá. viete, uioja slarii), vyku- 
kiívaj ty, kofko 6a ti puči, môj syu je teni? 'pri mne, — a ne- 
viune, sladko sa amial^ bol zrovna, ako tualé diefa. 

SkoCil SOU) i ja s voza; starec ma pridržal u nežno objal. 
Chcel som aa luu predstaviť, ale -n ma predišiel. 

, — Viem, po vozkovi viem, tí ste. Dobre pozuám i váňho otCR. 
AJe nech sa vím páíi ti^raz, poifme k mfljmu synovi, on ledva 
f aká ahy sn s niekým poshovňrnl. 

ľoSlel som za starým Jákovoin. O iJivílu äa zase obrátil a 
zastaK Pojal ho istý ľahký smútok. 

— Upu mi j(' (jieŕo divným ruíílo hovorí. Vždy zamratený, 
mlti. Ja mu, Bože môj, narozprávam, a oei leo kťdy-tedy povie 
slovo. ObAvam sa, nedaj Bože, CJ mi je nie chorý, — a starec uprel 
fíH na niAa. 

— Eh, páni ti, — vpartne uiôj vozka, — mAlo rozprávajú. 
Oni ti, Jákuv, muoho myslia :i rozhovor icb len mýli. 

Sám v sebe som sa usmial týmto rečiam, a Jákova zase obodrily. 

— To i bude. dobre hovoríš, — rýclile sa ich zachytil starec 
a, ako by ani nerád myslel o tom. speäne podiel napr^id. 

Prešli sme vedia v^Ikého psa: dlhá sťsí sa rau slepila od daži^a 
a voda tieklii s nebo. 

— MarS, hauaník jeden! — vAžne odkopol starec pstsko a 
ono SR odtiahlo pod áopu. 

VyéW sme nu poschodie. Zvnútri bolo poCut veselý chichot 
krômílľkiii a hlasný mužský rozhovor. Starec a radosíon chytil môj 
kabát, zavesil ho mi klin a pošiel za. muou. 

— N'aprrd. taká vás. — netrpelive ma tiskal, 

Vhupol som do izby, Hned z dverí viilfd šom mladú krCmárku 
a vedia nej tamejäieho'honira i jedného mladíka, dosí pluej tvjiri. 
Krčmárka sa rýchle oiitrhla od tiirb a oni |)(i;re]i na mAa. Zdalo 
sa mi. že uia neradi vidia a iihladne odpovedali mi na pozdravenie. 

Za mnou ^ix uk:1za! Jiíkov. S vysokého prahu silne mu píesly 
mokré krpce ň'zauechaly širokú stopu. 

KrCmíírkti vzplanula. 

— A 1^0 ty chce4 tuV Nieto tti miesto pi-p teha nni pre tvoje 
krpce. Hla, eäie i^ťajčisku si zapálil! 

Starec sa zmiatol a poŕal sn vzdialovať odo dveri, zanechávajúc 
po jŕodlabe viac a víhv- Síflpají. Úzkostné sa díval na svoju mokrú 
obuv. Krčmárka ho chytila za plece. 

— Vravím ti, ber sa pre^ odtialtol — zapiäťalA a potiahta 
bo von. 

, Starou po/rel na syna. TťOto na okamih «a začervenal a potom 
Xft i-bladm* ol>r;il>il. 



8 



— Auii, lioo, prosím vás, MagUa, ilajte toum inojniu voxkovi 
kus clilrhn x pol litra vIhíl Iťh uenlo ziiblťn! 

Kým 5(itn s:i i)ln;itiľ sUn-^í u Maydy w/. nebolo. Mladý Sktíti- 
džií precliíidzíil »a eäle jm izbo u |íotoiij sa zastavil predo mnou* 

— Hla, viiiítť, uáS svet znstäva vžrly spľostýiii. Avšak ne- 
cbftjnití to! Mám ĽesC píťtlstaviť sa: ja surii Michajlo Skenilžií. — 
A dodal: — Ťažk^* piie/viski). musiiii ho zatiuíiiiŕ. 

Zamnnlul suiii i ju svnjc mruo a poobíeral som sa, kam si 
HHdnút. 

Michajlo HkeudÄiľ bol sŕmvoréivý a ueiisUíle sa smial. Nezavefa 
rozprúval o všetkoiu. ŕo nm prišlo na ut(i í\ najviacoj pripomťrtat, 
ako nrtš avťt iiiň nevie, aký y* spmstý, ~ „sprostý, rneiiie Herreu, 
uko gombík, uko to Iiovíhím v Siierii*'." 

— Vy Hte boli v Siíeiiiey — pýtaiu sa lio- 

— Nie, slúŕil som sjeiiným z toho kraja. To vám bol krásny 
Človek, Hpoloŕuík uh všetko. My dvaja, aul dvaja biatia. Jeho starí, 
ovätím su nm odnekiul z Nomtícka, ale on... naSej domoviny syn. 
Proložili ho mi ohžalubti sedliakov, to hojí... jo surovec, a on 
jťniný ŕlovck, ani uito ľnijlíi, — a uitudy Skemláií'' ntihol oproti 
dveránt, ktorými Míi^írlii pľťd Ľhvílou odi&Íu. u pučal mx uútene 
smiať. 

Pridružil sa mu i horár svojím deravým hlasom, že i säm 
musel som sa smiaL 

Trochu pondo-jňie vytiahol som sa zpoiiiedzi týchto dvoch, aby 
som si ru/kä/al jesí, a pnloni ma t poJkalo videí i starého Jákova. 
iVi^ii^Lvaiij sa, bolo nii ho pred chvílkiu túto, aC- t samému sa mi 
zdal íimio.šny[ii jeho piu'hiid do izby; ach, ŕlovek zbinio a riau^f 
ga vo svete byt sebeckým, 

Nftäiel som ho pud äoijou s Milivujom. Starec si sadol mi kameň 
a m\t\\ pred nínt na pr^-Mtretom sene kui^ bieleho chleba a po] litra 
vína, — všetko ešte nedotknuté. Pritiahlo s:i i lo psisku a zffaleka 
díva sa Äiadostive iia cídieh. Nad tiairii po krove bolo poŕuť mono- 
tónne udieranie dnžcFových kvapiek a okulo domu ťu{:<il vietor udu- 
sená, meluncholiŕue, 

Pozrel som iiii slurca. On sa strhol a, čiuij»c sa rovuoduäuým, 
počal láuíaí chlieb. Potriasa Šedivou brailon a siisto sn tnžko pre- 
žiera. Iínz pozrel na mňa, — nikdy som nevidel takŕho pohľadu. 
Z Oľú niíU vyrážala hlbokú uhitosť, nieŕo ntrockŕho. nko n vyíly, 
keil pred uderoni pritisne sn k zemi a uittinl po/re na teba zúUlým 
pobľadum, Starctfv pohfad bol dlhý, strnulý; potom spustil cči a 
ti(^ho vzdychol. 

Milivoj íesal kone u pospevoval si nejakú piesefl. Vten:, že ju 
zakonfieval slovnii: 

^Kecf sa rozponienieft, zavzdyelmež, 
zaplai^eš horko ..." 

Vozka spieval nedbalo, aväak jeho piuseA sliUala sa dojemnou 
pri klopkaní kvapiek a pri bučaní vetra. V tom okamihu pozrel 
Aoín iikradomky na starca. Suchým, vpudlýnt lícom soi^niykla sti 



d 



slza a padla oa sijBto. Starec, akn by chcel ukryť alKii. rýdile ho 
vložil do ijst u biijazlive sa obzrel ukolo soba. Nesmel som sa mu 
priblížiť, atií su sutitiim punoiiiMil som ho zílalťka, ako ŕo by som 
niíobo uevklťl, 

Vza] si ťštť krajii-eli t tolio ťlilebii. |ioli>iii zavolal psa a jmÉal 
nm hádzíif kus /a kusuni. ľsiskn krútil rbvo&toiUi s otvorenou 
tlamou Ľakjil kusy; stjirei: ua všetkn to ilfval sa skleným pohía- 
dom a z oí-ii liekly mu slzy; «« icb azUa ani necítil, bol boz seba, 

KoiieŕDO precitnú!, OíIvnStiJ sa a rukávom utrel sa a zavolal 
Mllivoja. 

— Milivoj, bratku môj, tu niAš vína, — neiste mu zavznel 
hlaSi podobne pukuutŕniu zvouu. 

Tento pcifeíel a silne potiahai. 

— Všetko, všetkn vypi, bratku, vgctko! — hovorí mu starec. 
Milivoj vytn'isil všetko a vydýchol si. 

— A tyV 

— Nemôžem; ale nie... nechcem, nechcem z toho vína, ne- 
treba mi. — poCai starec vSe silnejším hlasom. — Má starý .la- 
kovina ešte ku čo kúpit si vina, nenie on upriaTnený na to. 

Milivoj sa podíval naňho v zadiveuť a zase odiSiel ku koi^om 
a pokraŕoval si v nejakej veselej piesni, ktorá sa teraz fiudne mie- 
šala 8 hvizdom vetra vonku. 

Pristúpil som k starcovi ; chcel som ho rozhovoriť, 

— ňpatiié poCasie, Jákov, . . Treba nám eäte ŕakaC. 

Jákov [vo/,reI oa mäa, ako by sa preberal a potom žalostný 
Ú9mev zahral mu okolo úst. 

-^ A liodíij by nebolo Spätné, aki ame zlí. Nedá Boh, — 
hovoril 8 istým namáhaním a potom rýchle nadpriadol; — A Ci 
ate viieli tohľ, ío ^jkooalV Vyhnal ma. Ani to hy eSte, ale on 
ma bodol (slarfic hlboko vydýchnulj: „Daj vozkovi clileba/ — a 
starec hrievne opakoval synove slová. 

Potom skoCil Ji vzplanul 

— Ci som mu ja vozkom, ej, ej, úbohý Jákov... 
A &tarec stisol si hlavu a bóíne zaupel. 

Biedny starCek striasol sa a potom naraz mávnul rukou n vy- 
behol pred kólíiu. 

— Hej. hej, krčmárka, prídi alebo pogii niekoho. ra-A-zom ! — 
volal ako bez seba. 

Vietor zíiuáSal starcov hlas a slová dopieraly, akoby z dialky. 
Šediví^ vlasy sa nm razpŕchly stranou, trochu zavlaly a i*otom vú\ 
dážď skropil. PíuSť zapoCaln znovu, aváak starec sa nehýbe. Tvárnu 
aa mu leje voda; a kto by zoal, či uie i búrue slzy; aspoň taký 
mala tvár výraz od bôlu a linevu. V tej chvíli zdal sa mi, ako 
ten kuzeinik v indickej rozprávkií, ktorý sadal ía oblakmi. 

Po ťhvili pribehli) ušklbuué sliižCa. Jákov mu hodil peniaze a 
priletel ku koňom. Xa okamih ich zapriahol a sadol do vozíka. 

Ja i Milivoj od zázraku &me onemeli. 

— A syn V — pýta sa Milívoj. 
Stnrei' s!i díval na nás a polom riekol : 



tn 



— Rytí, vÄakAeV .la neináui syna. Ritíkiiit.e kažilt'mii, ätií Jákov 
äkeiKJíU' nťni;i liyua, .lakovina je, . . vozka. ZapaniAtaJte si, ja ne- 

mrtiTi viflcej syna . , . 

To boly Äiifalé slovjí, plné bôlu, ale i istej slafitnej horkosti 
oproti eelw síiméinu. 

,Zbiazuel/ poinyslel soín si a chcel aom liovorif, aväak starec 
netloCkftl, ale ošinul kone a rýchle vyletťj au hľnJskiV, ÍMuftí ho 
privítala, v diaľke zablyslo a biely blesk osvietil starca, Tvár i Se- 
ťlivA braila boly mu v tom okuiiilhii akoby okrúžent^ zlatým kruhom, 
ako to viduť na ikoiiiklK Zfthuiňl hrom a vozík cvalom odpadli 
pluninoii. 

Dllio som su divul ia ním. Zvuk voza rýt^hle sa ztratil v hu- 
kote. DáfA sa lial nťiuilosrdtie a hromy rarhutily, Äo sa vSetky 
vrchy ozývaly a hu&ia, ako by sa boly predraly do podzemiitího 
blboki^ho jazora. Leu hodne pozdejSie utíšila sa uepohoila, lon dáž<T 
prňal pouialy, moriiOtriníH'; a konečne tiež prestal a iioŕ-alo aa vy- 
jasnieva C. 

ÍJaleko na costo stretli sme eSte jeden staromódny koAík. 
V Sierno obteten^t patii zakrúcala vedia seba peknučké dievO^alko, 
ktorŕ nežne túlilo sa k nej a ona, hindíac bo po rumenej tväriŕke, 
fiibezne äeptala : — Uelkiťň moja, Belklca zlatAl 

Milivíi) srt nHtnŕStil a rýchle dvihol medzi kone, a my po vy- 
plakanej ceste skoro Ktiie sa octii na jednťj éjsline. 

Tam ua juliu sliily sfi oblaky okolo štítu Velobita, a on sa 
ZHmraí'il. Na východe ukrixala sa jasná dúha, ktorií ani krásna tka- 
nina spojovala heiliy, nel>o 8 plauJnou, ktorŕl sa leskla — umytá 
lejakom — nni zdrftvií deva oných hôrnych krajov. 

Zo srbBkťhn. V. M. 



II 



Ztratený život, 

KomftiitiukÝ obr*?, vn 2. dejstvÄcJj n prenieanu, 
Napisal Fr. UtháMk, 

OSOBY: 

Uľl<*ua. vdova po béJTiifcovi, 
Ivka^ jej dcčra. 
ňlKrtiii, .<íri!lbenec UVin 
Murí^r. hradný pán eo SvrčinoToii, 

I. zbrojnoš. 

II. KllľOJlMI^ 

Divoilj, bradak^ bláznii. 

I. dueli, 

II. <]ucb. 
ťcpt. 

ZbrojQogi, hrftdoé d&toy, pjanUi, Tud. 

Prvé dpjstvo a premena odohráva sa pred doinom Iloienjt dnihŕ dejstvo 

na limdc Murala. 

Dejstvo I. 

nájoí'ini krajinka v ňjati bftr, Na pravo úLradnv dotri^ílc, líľáŔleD}' marbou 
tud()v}Vb ornameiitúv oltoln (íveri a okien. Pod okiiam liivif:ka. ť'/.adfm 

cesta. 



Výstup 1. 

Helena, Ivka. 

Helena (nedi na laviŕke a pradie). 

Ivka (Mdi Du puSku pri nohacli Heleny a vj'ííva). 

Helena. More neprebrodíš, Boha nepremôžeš, dievka moja. Jak 
ti je súdený, uuž ťa neminie. 

Iríca. Ach, uiamiôka moja. nemóáeiu väm to ani povedať, jak 
vermi ho Jíl ľúbiin. Oo je vtiíAtu svit jará, éo je kvetinke Božia 
rosiŕkft, čo je Krnke lesný prameň, Co je holubienke holúítok, to 
je mne môj drahý Martin. 

Helettfi. Srdľp naše je k láske stvorené, bex nej ju mŕtve. 
tÁska je páska uás spájajúca, tiiká Hílria, že ju ani íimrt nepre- 
trhne. Viaže íiíLM i za hroliom. 

Irhi. Tft nuitM pravdu, mamiiika, ja z lAsky k Martinovi vdaíne 
umrem. a i v tmavom. tithDm hrobe o ňom sladko suívat Ijudcm. 

liekun. LiíLMta tvoja jť vvľon čistej duŔe. Ale Ci i o» uprav- 
divou lÄskou Hpláni \\v\t iity tvojeV 

hhi. Mamička moja. tiu/ ri nechodí k nám každým veŕierkum? 
Cá nevdačí sa mi, i^im len nióže'.-' íiaz mi douĽeie kystku jahôd, 
Kase v ľuOiiíOkii ylaiikyrh ští-ípenu-b čerfifeni, medovník, obráiíek, 
11 vifMii. Äľ ittii diiľs tiľ;iydii\ iiťpn'dt^ i\ doiif-sic mi nieŕo z me':>U. 



lä 



Hdfuti. A je Jnes v meateV 

Ivhi. Áno, išli « koňmi mi j»rmok. 

Helena. Láska lásku liiulí, živí, a jestli je fiistá, oiiravdová, 
nuž prekvitá v mladosti. Ale jako ruža bez Uoflliakov liyť ueniňAe, 
t:kk ani láska bez iitľpeuia. 

Írka. Neľo/umiem váiu, mamíCka moja, ako to myslíte. 

Helena, Ako to invsh'iii V NuÄ tak, dievka nioj<a. že liWka utrpe- 
ním rastití, a toho utrpenia sa ešte i tebe v hojnej miere ujíie. 

Iťkn i[jrerakjiutoi- PreCo? 

Hekna. Preto, že je Martin bohatým a ty si iliovfia chudobné. 
Zlý svei vám prekazí šťastie 

//.'ŕrt. Láska naAa je moc. ktorú uikto nepromôže. Hoci je 
Martin ryehtáiov syn u ja chudolitiá deéra bájuikova, on nm ne- 
zanechá. 

Helena. Dievka moja, i laké veci sa uÄ postávaly. Zlato je 
vrah dn^fí. Za peniaze /.radil Judáš Krista, a mnohí náflledtiíei 
tohoto fatoíného apoštola zapredali /a peniaz otea, ma(, milú, svoju 
ôesť i svedomie, itemnoi Iŕa .samého Bolia. 

Inka (náruživé). To sň mrzki Tudia, Taký môj Martin je nie! 
On by za ináa život položil. 

Hfílena. Ituže ti daj, ako 8Í inaina žiadaš. 



VJ^stup 2. 

Murat. Predo.ilé. 

Mnrtlt {v loveckých mtlebDých Satácb ide dzadlm. sbadil Ivku, strhne 
hli, xHuLaue, iiOÄoruJe ju a hovorí tticha aám k Bebe). Ved SOín ja tflkej 
krásky e^te nevidel, odkedy ofií v hlave nosím. Je to azda lesná 
panna, víla a či skutuCná dievčina? (Me v popredie i r>ol)ľy deti. 

Hekna 1 , . . 

Ivka i 

Hek^id. Dobrý deň. Vitajte. Co dobrŕho nesie k nám pánaV 

Murat I pozerá u^taviíiie na Ivkuv ZabliHiJl som v týchto horáí'h, 
a prosil by som vá^ o trochu vody. 

Helena. SmAdnýrh impájat je skutok núlosrdenslva krestan- 
skŕho. Ivka, beá diiníe.KÍ ŕernivej vody z prameňa. 

Ivka {vezme n okiiA mari>vftn< krŕiailek a nil".'hjii|7;u v I»vn). 

Helena. Daj pozor nu kiťiažtek, aby si lin nezaiiila. 

Ivka. Nebojte sa. dám po/or, je mne ÍÄky milv, ako i vam, 
iimmiCkn. (Odíde.) 

Výstup 3, 

Predošlí bez 7vh}f. 

Murat. Ked sa zabije,, zaplatím ho a kúpite si novy, hot-í 
zlatý, fliradi za Ivkoo.) 

HeUnii obíre Muratai. Nedá sa každá /trata peniazmi nahradít. 
Dáľŕck z lásky má lenu nad véetky peniaze. Krčiažtek ten je ro- 
dinná pamiatka. Môj pradcdo bo dal mojej prahabke. kiíd .sa moja 
balíka narodíU. Táto ho dala s venom mojij malke, ke<T Ju v>dá- 



18 



valíi. H Tiifiia manin''kfl mne ho jilny inťdii doniľsla, kvd sn ívkii 
narudila, liAty sa kľťíažtek ten /nbil, myslela li_v sum, tv to zlO 
znameuie, ktoré — nech Boh chráni — istť nežtastiť ílonesie 
rodiTie. 

Mumt inepokojtiei. Ale ŕo tam po kvCahui povedzte mi radSej, 
kto je tá ŕvaniá dií^vŕ'inaV 

fíe/eíŕfi. Ktorá.-' Ivka? To je moja dĽéra- 

^íttr<rt (i^rekvapeiioi. Vaša dľťľaV Nemožno, A C'O ste jtt v diihs 
kúpavali a vtĺičlm mliekom napájali, že osbila krajšia od rannej 
zory ? 

Hdena. Taká je. aktŕ ju liuh stvoril. (Vojde do domu.) 

Výstiip 4c 

M 'tmí. Irkn. 

ľvht (vríiti an, podá kríiRítek Murotovi). Neeh sa páči. 

Mitraf (fHlherá [Hítnaly vodu» hradinc iipreno Ivke do oóúl. Ďakujem, 
(Pije. ofiťi rieípúáťajiíc a ivky; iindú jej biCiažlst.} Daklljem; a teraz do- 
fltÄnem liozk, ako midavtik. .chee objat ivku.) 

Iľka (vymkne ml mu, prinujm pohtiidom ho íftifirá). Panc^ ČO sa na- 
zdávate, že som nejíiká pohťhJiiaV To sa mýlite. Som aíre chu- 
rlnhné ilit'vCa, ale česť mi je bohatstvom. 

Muraf. Nehorši sa, krásna dievŕína. Bozk je nič /lúho. rUliíä 
aa b iiaj.> 

ľrka {ustupuje}. Jestli u víi^ pánov bozky nádavkom cndzíni 
osoltám rnzdávaÉ je nič ziéhu, nu:ŕ; pýtajte si tam, medzi seheroV' 
nýmí; u nás y- to pred Bobfnii i rmímí od.^údenia hodné. 

^furft(. ľre Jeden Imzk ťa nikto neodsúdi, a ja dám zaň i sto 
dukiUov. (ChĽe ju ohjať.l 

Ivkn ivytrhne sa mo. rf»zirdeufi.. KStť ľaz sa ma dotknite, a tiikŕ 
zauťho vám vylepím, že sa vám v očiach zaiskri. 

Murtíf. Bravo! Taká sa mi Inhih. /Nňailne ju boíká i 

Ivkd (bráui ut, skríkne a krôiaŕlek jej vypadne — zabije sa^. 

Výstup Ä. 

Pŕ-ec/o.í/í", Jielf'.nn. 

iírU'nn jvjanipj poíaw rňŕi Ivkioei ; nftsie na dreveuoro tmiieri apT jí 
chlieb. IveiJ em ki(!iii2.tek zabije, puití Ĺ <n>Da r.^«tko nit Kem od faku, lapí aa 
xa hlavu B i*kríkne). BoÄe večiiý, pomiluj! Znamenie neSfaStia. Krčah 
sa zabil. 

lyka itpnraätji ea, s ohňom hnevu). Boh ta skarhal, podliak uanič- 
nudriy! íZdvibne bo Eeine ŕrepy krôaba, bodí do odchidaijúcebo Murata 
a plaďe-l 

Muntt (oMuhÄ-lzu A dvTť-m omiechom*- Ha-ha-ha, tak aa mí lúhiá, 
ty divá Amazonka! 

Uekna (oh^erÄ Črepy). Ach, ach, takáto nehoda. 

Mnrat Jvyliuhtiti vrewdiko peňazí a bodí bo pred Hŕlenui. Tll máte, 
»tará, náhľadu za krčah, lUrôíia^ A ty, moja pekná, hudeý mojou 
ženou! 



u 



Irkit. JaV RailscJ Rji /íl živa ilr hroI>ii bodím. 

Mtmit. Nebudeš mat k tuiun ťjisu, ba-ha-hu. Cti irhvira Jo tu 
zlatý tíoŕ pre teba, i ctíK* koiriunstvo. iDúraznŕi Som Murat, pán 
hradu Svríinovra, a ty Imdpš jehii paňou. Do videnia. tOdíde.i 



Výstup <i. 



ľredoiU bex Murata. 
^fireUkniito pozenijii ca nim. Tripna preetÄvka.) 



Belenn .g brúzoui,, Miltat ukťUtnv T Ach, ipritúlÍHn It hkť, zdeHeno 
hľadiac v«tninu, ksin Murat •i>\A\v\\ difvltíl luuja, za teíiiiiť' mrakv zašlo 
slnko tohoto dna. Dobív nf^bu btíd nitm na pomoci! 

ívhi, Ĺ"o sii laktitĽ, iuai!jifka moja, Vťd už tu neuí. 

Helena. 1 jeho tôua je jedovat« a Ätapaj jelío je znakom blí- 
žiaceho sn ntíÄtastía. Ty nťviťš, kto je MurfttV 

hka. Niť: prvý raz som ho tfia/ videla. 

Helena. I ja. No bodaj sme ho nikdy viac v živote ncspatrili. 
Jť to diabol v Ibdskoj podobe, ktorý naduÄitím íívoje] moci vládne 
'/. ilopuRtťuía lioÄicho nad krajom nnňím, ako ľúty Ŕarkan. 

Iľka. A akým právom 'ľ* 

Jichn^i. ('lovĽk hev. Itoha nehríiilí tui pnívo. Co chci!, to robí. 

[vht. A ktlc sa tu v/al laky daa medzi nami V 

Ufíle.na. Je to kťv nim cudzia^ neprajná, pamiatka tatárskeho 
plťnu. Jeden z krvožižnivifch, divých Tatárov tu zaostal a usalaÄil 
sa. Jeho syn zhíoIio! sa, zbohatol, stal sa pánom Svrňinovca. Toto 
jtí jeho potomok, had na našich pisiach vychovaný. 

Svka. Ked ho nevie zem prťhltiiút! , , , Atií až sa Martin do- 
zvie, £o Ha Ktalu. ten sa poráta s tiaiiii^iadntkom. 

Ifelcna. O u spraví bezvládny proti vláde a moci V llfavoii itiiir 

^H Ivkrt. No, odpuatit mu oo to iiťodpustí : ja pozuám Miirtiua. 

^H iFoJut hlu trilby.) 



ifelcna ípuzerA dtrnnoii. /.Vidur liks t&iel/. Zástup ľudí, paiiKťvu 
v ľadoch, dámy a pAui, v prostriedku tri páry snehobielych koni 
zapriahnutí v zlat4uu kof i. To drui^iiia s bradu. iSjtamllid m.) Pre 
Flohíí ! azda len — - - 

Írku akríknc xiifalci. MiimiCka, to idú pre mňa! Pritúli sa k matkel 
íirleutt. Diéta Hiojľ drabť! Objíme Ivkii ; ilalnatlive htudi v ílmdicj 
fvka [ao siniehomi. Skryte ma. mamiOkal Nedajte ma takí-mu 
diablovi! 

Hdewt. Ale kam? ľ2 je p<t7.dp. už sú tu. 

h'kn (íkrlkiif. jertrulo jKltMiilfiť fviknmit. Mílľtin moj ! (Vlielioe dit 
domu I- 



15 



ZírTújnoii, Jdfjclkt, JtiÁtika^ dve ptižiUtL 

[Vtialá ttes^ un podugkiicli skvostnú ^aty n zlaté oz<lnb>'. I>i^my iilä ta. 
nimi. za týinílo ;£hrnjini)«i.\ 

ildcnu (stojí pri dverách di>mu|. 

/. zhrojno^ (pristúpi pred Heleau\ NesitíTilf vitn po/<iraveuÍť od 
vtĺidŔní, iiioc'iiáho Murata. ktorý vár rod i dom do vulkej inilosií 
prijfll, vvhliadniic si dcóru vaáii /a spnloŕiiicu, 

//. ľhrojno^. Tii posiela jť^j náilherríé, hradu jeho tlôstojiK- 
iai.V a drahtíCťnnŕ ozdoby. 

JtigelUi. A žtada, abv sme mu ju /arax duvit'dli. 

Justikd. Hen ľnká iia ňu zlatv km^ a v hrailo kľátovski' po- 
hodlie 

Hťleitn. ítakiijí'iii ?.a ptjzdľavtMiá' luonitdio pána. Darov ne- 
lirijimajii. Boh iui ilal. Colio ku každodennému životu potrebujem, 
Dťŕry nedáin pánovi, lebn ^loni ju prťň nechovala. 

/. zbrojuoš. M_v máute rozkaz doviezt dt-ŕru vaňu, Oi dobra- 
voFne, Oi násilne, či živú, t\ mŕtvu, 

//. zhroino.\\ Kde víim je tUéray 

Bdena. Nie je doma. 

/. zhrojnt*^. I'ľesvedŕíme sa. iChce do domu.) 

Helena tjuistíine tnu dvere), Iltu fCH IDOJe niftve telo! 

Zíh-oJHoši ivytiRhau dÝkyj. Stautí sa tí k vôli, ttk 8Í žiatlaä. 

Helena. Miiáia uii siiiťf., ako potupeDic vlastnej krvi. Párte, 
(prudkoi ľúbte; ináč rievojdete! 

/. shrojnúf. rvidiiiie. Čí si nedáme rady so starou babou. 
(Vrlíeofitatuím.) Viažte a odvedti- ju! 

ZltroJMOii (aviiiiu Hcltíuu a odvedú dh ľavn). 

/. fj //. shrojfioš (vr4kzia do dnmu), 

T -i'h í ('^äíinii Satý a ozdolty od páÄat a idd tiež do dotnu), 
(Z domu piičuí krik. Ivku votá : ^^MaitdítK inuiiiiŕka !") 

Helena. Oplan, kto nectí právo života, a mizerný rab to. ktorý 
z Todl rabov robí ! 

/ľŕŕi I T .lome.i. Neťhceni vašifh handier 1 

'jhÍíĹ i "^ '^""^^'- Mu«iä, nmsís! 

//. shroJYioi 1 '^^°'"«*- MÄrny tvoj odpor! 

Helaia k [vke;. Odovzdaj sa do vôle Božej, dievka moja. Boh 
ta positnuj, Boh ta t-hrár'i ! 

(Otvnría ^a dvere donm. Zlirojtioši vedú IvImj kniožíitsU}^^ oblťtivjiá. Dvornú 
diiiiiy idú 2a nimi. Vícsrľdnnjt' ijbJ)v.jí 

hka. Mťiuiička! 

IMfHH. Ivkii moja! 

/, ihrojnoA iV He-leut-k Ni'ľadnjete sa? Kráľovná by jej mohla 
závidef! .íť taká krásna, a bude v tuknj sä!\vľ! iVelie. Napred! 



16 



h4fí ižíarne). S liohoii), iiiamifika. Boh vás opatruj! ľozdravlL* 
Martina!.. Mój život je ztrateiiý. 

llpícun, S Bohoiiv tiinvkii moja!... Vy. otroíi dialjla pekol- 
tiého, povodztt' toiiiu, kto vás poslal, tv je horší od sutíiiia, a kým 
ho ten uľh.vti, ktoiŕinu slúži, nerh ho kliatlia liožia stíba!! 

/. .rhrojutíPí. Ttdio! lUkáíe jej d^ku.) 

Helena. Vpál! Zed^te si nás, kefí ste nás upiekli! S nami 
Boh a s vami peklo! 

/. sftrojnti!^ (vBlie). Napred! 

Jvka. S Bobom! 

Helena j vytrhne sa zbrojnoSom u psdne IvVe okulo krku). Bože! 

Opona,) 



Dejstvo II. 

Kádlierná patota »a hrade Miirata. V popicdl na pravo oknu, v ni$.i\\ 
vpravo i v Ťavo dvero. 

Výstup 1. 

Murat, í. ii II. sbivjnoš. 

Muntt ntnji v popredt v obleku velrnuísbom, hovorí pÄimvite). ťZ aoni 
povedal, íe celŕmu dvoru prísne nakladám, aby všetko možné vy- 
naJo^ili oitveselít ju. 

íi */ n rt' 1 ■**'<y''' '^^lu^oej vždiidenoHti, napnuto poídvajdc). K služ- 

hánij Va.^ Milosf. 

/. ehrojiioÁ. ^'ykonilme všetko možnŕ, 

//. JsIyrojtnt.i. Vzácjiii pani stále stojí u okna a pozerá v atnuiu 
Ävojho rodiska; to aiída preto, Äe túži za svojimi, 

Murnt. I*riivľ prrtii ju tn^ba ro/obrat, ľozveselit. 

/, ihrojmts. Neholo hv dohrt' matku jej pcjaC na hrad? Azda 
Hniúti £& non. 

Afnifit (íioBtue. prchlco). Nesptimíwaj mi tú starú strí^u. ak iic- 
í-hreÄ ztratiť reO, na veky. I ona ju musí zabudnút. a zaluiduf, len 
w postarajte o náležití^ jej rozveseleuie. .Hnlo.) Kráľovskú odinonu 
doHtane, konm podarí aa vyvolat veselý úsmev ua jej bledú, smutnú 
tvár. Ko7uraeIi ste ma? 

// XojľoÍ j ^ «l"?'l>A"'. (Pokloai* «a ran.> 
Murat. To je moja v5ral (Odíde Ťavo.) 
V;fÄluii 2. 

ľrfäoMi biíz Mitrata. 

I. xlďOjWlíi I . , ,. ,^ , 

I. sUrojnoÁ. To je tvoja vCda, klorú velmi tažko splnit. 
//. zhťojiio^. Kj, vťru tfiAko. Ona jp životu ztraíeiiá, líije preto, 
Äc jp živá: a nenl mŕtva prelo, tt neumrela. 



I? 



/. xhrojuo^. Tu máš pravdu, ale musíme sa predsa posturat 
äplnit vôľu jeho, kbo iná^ sine o hlavu m«nSí, 

//, ihrojnoK Kt&že tú rozveselí, ak nie Divoé svojím bláznov- 
titvom V 

/. zhrojnoÄ. Musíme sa s ním poshováraf.. Alebo a/da dvornŕ 
dámy a dievčiny vedely by uejaký prostríedokV Dnes aii hody, sú 
veselŕ. 

//. ihropwk Ale daj pokoj, čo by tie vedelyl Dlht vlasy, 
krátky rozum. 

Jagella, Ju^tila, predúAU, 

Jagelltt ts Tífiiikoul. Teda vy tak o nás, ked etc sami V 
Jusí}kn, Ved ti hovorím, že kaAdy muž J'aloáiiý, ani kocúr. 
/. íhrojno^^. A pľPCo itž nie ako kočkaV 
Jusliktt. Nuž preío, 2e je kocúr faloSnejší ako koCka. 
/. zhrojtioA, NefhajteÄe teraz há4lky, mánie pred sebou velmi 
váinu vec, 

f^'f ! Nuž a? 

U. ^hrojnoA, Nič nového. Pán hradu si žiada, aby sme jeho 
mtadú paniu rOKve&ťilili. 

Jagdla. Šťastná kočka, ktorá to dočká. 

jHstika. Tá nie je na smiech stvorená. 

/. zhrojnoš. A sŤuliuje kráľovskú odmenu tomu, komu podarí 
stí vylúdit úsmev na jej smutnú tvár. 

Jagella. Ti> je iiž niečo iné. To je už hodné námahy. 

Jttstika. To jŕ už bIovo. Nuž a ŕo spravíme V Ak ju DivoS 
ueroííosmeje, ktože ju rozoberie? 

Jagella. Viete čo, zariadime jej náé kvetinový tanec; možno 
sa jej to zapáči. 

/j ^{"■ť'j"t>'| J ífo p2 len robte niečo, a to hned. 

JngeUa ilt Justikei ľud, za kráFuvskri odmenu hodno i vlasti 
'filnžit. fOdíde.) 

Jusiikd. UúÄ pravdu. Za kráľovakú odmenu odplatí sa i tú 
..zámoru'" rozveselit. (Odfde.) 

/. shrojnoš. A my podine nahovoriť DivoSa. 
//. zbrojnou. 1 ju treba na to pripraviť, 
(Odídu vpravo, J 



Výstup 4. 

Murat. 

Murďt (vystúpi íJava, akiltnftve poMrá k oVbui vpravo). Není tu. Na- 
zdal som sa, že zani- tu ŕitojí i«ľi okne a poí^erá na svoje rodisko. 
Ale už postarajú sa o jej /Abavu. a teÄím sa vnpred, že sa jej bude 
rúbtt,., Neviera, čo sa to so mnnu stalo^ ale táto dievčina spra- 

2 



iš 



vila /.Q mňsL, pána hradu Svrfiinovra. otroka a z Ijojovnŕho Miirata 
decko, opravdovť; dt?cko. Hneváíii sa aáin na seba, a puiui'n-f- si ne- 
viem. (Pozerá v pravú stranu úzadia | Aha, právo pnľhádíia. Skryjem 
sa, ňby sotil sa mohol presvedíiť, Ci pôjde zase k oknu. íSkryje 

V^stux> 5. 

Ivka^ pozdejšie Mitrní, 

Ivkft [T S.atáeh temnej farby, zktnni vyftívanfch, un hlave zlatj^ diadém, 
v ruke íieaie kytku kvetov; vyatifpi íspravai. Vy, kvietky mi(ť, Ste ako 
míľj ôsiid. I váíf odtrhli e ruka bezbožná ad nintky Zľiiie, aby ste 
uvädly. zmrely na hrudi kadejakého podliakii, ktorý vás kaneCne 
odhodí, pošliupť. ť'plnť môj osud. (iíoaká kvetyj í ini'm odtrhli od 
niojiíj niilťj inamiŕky (tísko) a od Martina, presadili ma v tielo stu- 
dené, kliatbou obtažťné mviry, kdť vlidneín a ntcieiii túžbou za svojimi. 

Výstup (j. 

/. a II. zbrojnoš; predohhi. 



/iSH'-^'--^' 



hrQjt\ 

I. ehrojnoš. Hľadáme Ca, krásna pani naáa, aby ume tí mohli 
>!ve8tovafc, že z nariadenia niUho pána. niociiŕhci vhulárn Slurata, 
usporiada tí alužobníctvo tvoje malú zábavku, aby sa rozveselil 
durh tvoj a úsmevom vyjasnilu krásna tvár tvoja. 

//. zin-ojuoš. Prosíme, Že by si nám venovala troehn pozornosti. 

Ivka. Môj život jo ztratĽný pre kažtiu /.ábavu. Jefitli to Murat 
káže, nuž viete, že sa to stat musí. Jeho vôIa železo láme, (utranou) 
len mňa nemôže zlomif, 

/. zbrojnoš. Vdaka íi, že svoTuješ. 

//. zbrojnoš. Vynasnažíme sa rozveseliť ta. (Odídu » poklonou.) 

Výstup 7. 

hka sama. 

Írka (wdD« ä ua rtívd atratiu oproti oknu). Telo niojo bude tu, ale 
duch môj zabáva£ 8a bude h drahou niamí^^kou a — Martinom. 

iHudtui hrá pocbod.) 

Výstup s* 

Pašatd, JdffeUa, Jusfika, 1. a I L eltrújnoA, dvorné ilúnip a elrrojnoH. 

(Dámy hú vo ľftntaslickÝľh kfistyraoeh, krAžIené kvrtiní. Idrt v párnch, najprv 
pažati^ potom dámy, koneíne znrfijnoíi. Idú poťhcidnni dr« hudhy cikolo Ivky, 
úctivé sft jej klaCiajút:. Prví pár páiat. driiuci na palicijudi upevneué pávosé 
vejArä, OAtauŕ pri Ivkfi HtáC, »o dvnťh Alriln , ciaUtaí roblA jednotlivo figúry M 

Šiestej tňry ilvnrylky.) 

Ivka, fhTadf Boíve oknom von, uepoaoruje íisb). 



19 

Výstup 9. 

Divoš^ predošlí. 

Divoš ŕv obleku pajáca, t ruke s palicou a na nej ŠtrkaČky. V príhod- 
nom okamiení sko^ do prostriedku, medzí tancujiicicb a preval! dubaj. 

Všetci (skríknu od laku a obstanVl ho v polkruh). 

DtvOŠ faediac na zemi, tíež kri^; razom utíchne a pýta sa): Káte? 
(Zrazu TjakoČf, zavrtí sa na jednej nohe a s posunkami bláxna hovorí) : 

Keď nám svitá, nuŽ nemrká, 
ale býva blízko deň; 
keď paničky kávu pijú, 
je v nej cukor a nie blen. 

Keď my jeme hubky s chrenom, 
nuí nejeme koláče; 
keď sa ti dievča asmieva, 
vtedy veru neplače. 

Keď prší dážď, neni sucho, 
šastri lepia záplaty. 
Komuže by sa len lúbi), 
starý capo strapatý. 

Dievča mladé, stará baba, 
ako ruža, taliga. 
Kto viac minie jak mu stačí, 
to je hrozná galiba. 

Nejeden má groši za mech, 
Äle v hlave otniby. 
Kto sa často zamílúva, 
ten má srdce na ruby. 

Múr sa nedá hlavou prebif 
a mak sadif za rýľom, 
mladá žena starygáňa 
vodí často aprílom. 

V koši voda nezamrzne, 
ani krumple vo ploskú. 
Kto sa nechá od ženy biť, 
ten má dieru na mozga. 

Pes a kočka, kto to dočká, 
až budú maf veselie, 
kto rakiju s kvitom pije. 
ten za plotom skrepenie. 

Pivo s chrenom, med s cesnakom 
nikomu snáď nechutí, 
kto vezme ženu s testiiion. 
ten si krky vykróti. 



20 



FaSíaiigy sú predo dvermj. 
butlú baly, sanica : 
kto raz Dinrťl, netanruje. . . 
MAtaik Denl pľASIU-A. 

Muž a Hm ako deti, 

z lásky sa i pobijú. 

Pri kaťhliarh, jak pod perinou, 

A hludnéfím psi v>jú. 

Slávik & vranou mrcha duet, 
žaba v zime nespieva : 
i mDe vynde t&^\t) nôta, 
bo ma ollak bolieva. 

(Urobi poklonu, pzeviLll dube a zunueÍA sa medu oitutnjch.) 

Všetci (tlieakajií). Bravo, Divoš, bravo ! íHIadia na Ivko,} Sláva ! ! 

Ivha (toho Y^tkébo nevfifmata «i a tamyahúá tiladela v okno). 

/, zhrojtio.i (t Ivke a poklooouí. Krásna pani naša, spokojná si 
so Kábavkou? 

Ivka. Dakcijeiii, možná vec, že bola pekná. 

/. throjno^ (pokloní m a hovorí k ne,Uitným}. Márna na^ snaha, 
lad ncKohrejeŔ, ju nerozvesťiiš. (Odcbádnv, ostiitní za ním.} 

Jngdla (odchádanjdc a dbtoÍou). Aíh, §koíla práce a únavy. 

Justika. Ba škoda Blubenej kfílTovakej odniicny [ sodído.) 

Výstup lO. 

Ivka aania. 
Ivka (T»uuie). Chvalabohu, ^oní zase sama. 

Výfttup 11. 

Divoš, predošlá. 

JhvOŠ (ide im prstoch úzadím, poxoruj úc napnuto Ivku . v úsad! i^atase stáť;. 

IvJca {Ide k oknu). Toto okno ]e mojím najobíúltľUťjs^íni kútikom 
v celom hrade. Tu vidím svoje rudisko. V úpaii jťdrovytli hôr 
domíek drahej matky. Hen ten rhodníťiek fiez kvetnato lúky popri 
bystrine, ktorým Mnrtin k »ám chodieval. Ach, keby mm eíte len 
rasí v Živote poťnla jeho milú pieseň: Horif arruc, hory.,.., ktorú 
spievaval, t:hodiaľ k nám večierkom. Ale mánie Cakúni. tí vetríkom 
hlas jeho nedoletí do tRJto vyäavy. i^Mtre ú očí Sfttoítou.) 

Divúá (ipíéva tl6ko, nie n ntom): 

Hory Sioriifli bory, 
odstópiežc bokom, 
necbže iiiilú vjdim 
aspoň jednŕm okoin. 

Jak neodstúpite 
bokoin> fierne hory, 
láskou iní srdce íiurie. 
tú^ba dn^u /mori. 



Si 

Jvkrr a ližneom poxoruje speváka : radostne) Co^ vy znÄte tú pieseň V 
Ľivoš. Je to Dioja uajiuilt^ia píeseii. 
ívka. I tu ju ífpiĽvnjú, na hradeV 

Diľofi, Nie, ja som sa ju lUUíCil, kyna som bol na Bvobode. 
Ivka. 0(1 koho V 

DivoS. Od istóho Martina Dúbravu, 
Ivka (radofttDe). A vy ho poznáte? 
ĽívoS. Slúžili sniť spolu prt vojsku. 
hka. Wíaka Bohu, aspoň jedného človeka tu mám, ktorý mi 
je blízky, (/badá wi.) Ai!h, ale to je ŕlovek — blázon. 

DiťOŠ (obzerá m. dookola, priatiípi ukradomVy k Uíe a taJDO hovorí). 

Nie som blázou, len sa uíra robím- Cítim s vami. Lebo som za- 
jatj'm tu otrokom, ako vy, a túžim s vami na svobodu z tohoto 
hadieho hniezda. 

Ivka. Je to raožué? 

DivoS (poio£[ ruku oa prae). Prísahám váni, že môžete mi d6ve- 
ľovat. Nie som pochabý^ mám rozumu viac De2li tu všetci, Čo &á 
okolo nás. (Poloŕí prat na fiBta.) Ale ticho! 

Ivka. A Co vás k tomu pohlo, že ste aa Idázuoín spravili? 

i>jťo,í. Strach proil ohavnou smrtou, akou ma ma! ukrutný 
Mtirat zo svťta zníest, že som luu nechcel byť nástrojom v páchaní 
krivdy na mojej rodnej krvi. 

ľvktu A to ste v $traľhu pred smrtou volili sliižit svojmu naj- 
úhlavuejéiemu nopriateTovi? To ate vy nie muÄl 

Dtvo^. Neodsudzujte. Mám doma starých, prácou zmorených 
rodiCov; neuiá irh kto živit. Ak ja zhyniem, nemôžu žiť ani oni. 

Ivka. Nuž íl teraz, ked ste tu? 

Diroš. Teraz ich opatruje moja milá — Boh jej odpIaC a žehnaj 
každý jej krok. Až sa raz ztadialto vysvobodím, vynahradím jej to 
vrelou láskou. 

Ivka, A máte nádej vysvobodiť sa ztadiaíto? 

/íí'fUí. Príde a prísf musí deň záhuby pre vrahov pravdy Božej 
tak, ako príde hodina spásy nám, pre pravdu tu trpiacim, S Bo- 
hom ! (Odide, obKerajúi; ft& opatme.) 



Výstup 13. 

Ivka sama. 

Ivka tzopne ruttyj. Bože, OtČe spívsy večnej, daj, o fio la žia- 
dame ! Vysvoljodit sa z tohoto pekla. iPoatHví ^a k oknu, hĎtilí do avo- 
lK>dna.) Adi, uiilv vtátik moj, ako ŕorno ti je na avobode! Nelet 
v túto stranu- [Díva. »a voD a podivením.} To holúbok, letí rovno sem. 
Azda ko mne. 1.8 citom.) Nesie mi pozdravenie od drahej mamiíky 
— od Martina? 

(Biely holub, majúci a& hrdle lístok, Tleti oknom.) 

Ivka (8iifm« tliĹok B hnlúbkE, bozká ho; fiíta). Boh & tebou ] Bud 
trpezlivA. Vysvobodí ŕa tvoj Martini (Hodí m □» koleno, moillí sa.) 
Bože, Bože, Bo^^e, pomiluj a pomáhaj! 



93 



Výstup 13. 

Jínnií^ preiivšifi. 

Murai (Tyetiipi sFiiva: zoslané stái, tnrxiitoK '^S^ p>'i toto okne, 
ft íeíue pri tom okne I 

Iťkfí {vstane, hfadí áo xeme) 

Mura( >hiievUvos To musí raz prestat: ak nie po dobrom, t^da 
po /lom. 

ívktt. A. Co mi inúžeti! urobitV 

Murat. VÄak t«ntu labko jtoinožeinc. Dám z«murovaf toto okno. 

ickti, Tyni /.aticniä liájcl^ný olira^ o^íaiiu ale duch vohiú bude 
chodit po ro/lťo^iium rodnom kraji, kym sa len s telom nerozlúči, 

Muraf. \ (Si Ha uazilái, Ae vskutku nieto proslrít^dku :^Loaúf 
tvoju tvrdohlavnstV Tu mvlis sa. Dám U\ spiUiiat. do žaláia hodiC, 
hladom, i^mádoiu trápit, trv>:nít, inui^íf-, kyiu nc^íloiním tvoj odpor. 
Si v iiiojjcb rukách, mám právo nad tvojim íivotom a smrtou. 

Ivka. IVáva ueiuús. Ilja imäilitn äi ho privlastňuješ. Ako dra- 
vec ukruluý. Vťd/. že luiiiávidi'm ta ií cťlfj dušť! 

Mur/t(. Tak hovoria so maou, ktorý ta môžem prepuatit a 
móžeru Ui vytlat snirli ŕ 

Ifíka, Zavraždí ma. Si krvu2í;žíiivcoui, nuž oasýt sa i krvou 
mojou. Ale vedz, 2e krv spravedlivvch o pomstu volá do neba! 
Svedomie bude Ui hľvzt, díium, docou^ ako had Jedovatv. Ducho^ 
via rukfíu tvojou zahubených vstanú proti tebe a hrúzou naplnia 
U ílu^u, a ton, ktorť'mu rely život slú2iš, smial sa bude /. tvojej 
biedy. (Odíde.) 

Vystttji 14. 

Mufftf. ľosdúj&ie J. a íí. ilttch, fionečnr Hťri. 

Murat íbFAdf ta Ivknii.i Hci^. jej ani britva reže mi duSu. Odkedy 
je tu, neiiiám sna a [mkuja. C'i to musím trpet, ja nioriiy pán /o 
Svrfiinovťa, kturííniiw korí sa široký kraj? Nie — nechceš sa pod- 
datvúli mifjej, uuA zhyň, Iiíilaŕo! iVytasí meí Äpiadi ä hcevom la Ivkou.) 

Dufh /, i)!aat*ue mu cealu a hrou au rauj. 

Mnral .skrikne. meí pusti nn iem a apátkuje). To duch mojej prvej 
Äetiy. (Obce Ut v druhd »trmm, itadiaF vynde duch drah^.} 

Dtirh f I. (tie* mu hroxíl, 

Mtfľttt (^lapi sa tu bhivu . Duih — druhej ženy. Preŕ, preí zta- 
diaľlO. lOdchAdzu iízudfm vtavu.) 

Čert {MWI.ÍIIC luiii ľentu a checbtÓ sa). 

Murni (ikríkne:. ľomoi! Uatal (Zakryje ai tvAr.j 

tVooku utrbiic 9fi hurt, krik. /vupeoK^. Tnlbenie n ddery. l>ucli»TÍn i Aerl 

imlinú.) 

Výstup 15. 

i. 11 Ií, ifnaJnoA. PredoStif. 

/. zhmptnK. VwwK- riHÄ, /.le je! Hľrp/nŕ neÄtastie. 



33 

IT. zbrojnoš. Ľud okolitý, poddaní tvoji vzbúrili sa proti nám. 

/. zhrojnoé. Obliehajú hrad a už dostali sa Čez valy až na 
nádvorie. Stráže sú podplatené. 

Murat {zúfale . Zodvihnite mosty, obstaňte vchody a rúbte, čo 
vám v cestu príde. 

/. zbrojnoš. Pozde, pane náš. Už sú na nádvorí. 

n. zbrojnoš. Ratuj sa, kým môžeš. 

/. zbrojnoš. My ideme k pokladnici. (Odídu.) 

Výstup 16. 

Murat sám. 

Murat (behá aťa bláznivý hore-dolu). Kam sa dieC? Zem i peklo 
proti mne sa búri. To ona na vine. Zhynúc musí prvej než ja ! 
(Ženie sa vpravo.) 

Výstup 17. 

Martin, predošlý. 

Martin (mládenec v alovenskom malebnom kioji, v ruke má fiablu, ktorou 
zastavf ceatu Muratovi.) Stoj, chlape ! Rováô tvoj je plný, prišla ho- 
dina rátania. 

Murat (polood vrátený meria zlostne Martina). 

Martin. Chceš nám vydat dievčinu Ivku, ktorú si ako pažravý 
vlk uchytil nevolnej matke? Vydáš nám ju na svobodu? 

Murat. Nie! (BiSfii Martina do pŕs.) 

Martin. Nie? A chceš sa bit? A to na päste? Dobre. Pozri, 
(ukazuje meč) zaklat by som ťa mohol, ako divého brava, ale aby si 
poznal statočnosť našu, pôjdeme na päste. (Odhod! meč a popľujúc si 
dlane, dá sa do zápasa s Muratom.) 

(Zápas tuhý, Martin vi£az! — Murat sklesne bezvládne na zem. Počas zápasu 
zapáli sa červený bengálsky plam; vonku krik: Horli Horli) 

(Opona.) 



Premena. 

Javi§tc prvého deju, ožiarené červeným plamom. 

Výstup 1. 

Helena sama. 

Helena (behá, zňfale zalamujúc rukami). Hospodine, pomiluj ! Hrad 
celý horí. Dieťa moje pochované v plameňoch... Život jej ztra- 
tený. . . Mordár! Vlk pažravý, zhltol si mi diefa, zožer i mňa! 
(Bklesne k zemi a plače; zodvihne hlavu, ruky zo|me). Bože, BoŽe večný, 
ty nádeja i spása ua^, zachráň nás, lebo hynieme! 



34 



Výstup 2. 

Martin^ Ivktij prcdoHd. 

Martin ineitie v uáruŕt Ivku napolo zmrŕtii, Ittoréje v bielycL varujch 
žfttácb, tIjist má nŕipniy roj;i>usi<í]iéj Tu je náS Doklad, maiiiička drahá! 

Helena (skrikne), Ivku, diéta mojií, ŕi ÄijeíV ilíôrnc.) O, niilu- 
srdenslvo Božie, ,je mŕtva!! 

Marťm. Nie je, iiíľ je, iiiainiCka! Žije! Dýcha. Len od ľaku a 
hrúzy Eanirela. Pomáhajte mi ju kriesiť! iTre jej rukj & boská!. Ivka, 
Ivulieuka moja! 

Mtt (prezriei. Martíti môj, kde som V 

mlZ í ^'^'"^' ^'^^^ ^'^"^^^ 

Ivha. Mamička moja drahá I (Vztiahnu k Helene ruky.) 
(Helena a jednej atraiij ju podoprie, Mnrtin a druhé] strany jej pnmáha V4t&C, 

Helena. A'daka Itithu, že iiiim žiješ. 

Martin. Boh dopusti, ale neO|mstí. Bud jeho uiouo chváleno: 
ona nám žije, 

/f'Ä-ťr, Áno, žijem a žiť budem, ak Boh dá, s vami i díilej. 
(V ilíadi iijaTf bh anjel, nuyjiíci v jednej ruke palmu víCaMtva, v druhej ruke 
emblám nového roku.) 

(Opona.) 



Sv. Gerard, 
biskup a mučeník. 

Najiíftal Fr. V. SasineL 

ľ>r. Karácsonyi Jánus je hladký a plodný na poli historickej maďai* 

skej literatúry a Bvojou dialektikou ro^luätil už mnohé dôležité záhady. 
Bol by docielit cSte vinc^ keby iiebpl vedený madarskou politickou 
teadenciou, i piedsudky a autipatiuu proti älovanstvn. [ ou ob^rne 
pisal o 8v. (Ťerardovi, ale tíik, že v mnohých vetiach nemožno mi 
súlilaaií s nim^í, On — ako to obyéajne finí — predstavuje si 
Uhor&kD za íloby 8v. Štefana ako Maďariu, naplnenú pohanskými 
Madarmi. ktori v tej dobe boli pokresťaneni n uvedeuJ do katolí- 
ckej cirkvi a to obradu líttiti&kéhu ; zamlčuje živel &lovauský a, za- 
Knávajúc ho, luyslí na Italianov i tam, kde by mal ma( Slov&nov. 
PI6uc u Hv. (jeraidovi, vzal í^i zit základ viiŕ^iu legendu o ťlom, 
ktorá bolik písaná aí roku L^tíl, leda veinii pozde; predsa véak 
tvrdí, že bola pieaná od spifitvvateía sv. (íerardovi siivekóho. 

Nejdem brat pod kritiku ten jeho spis podrobne, ale obmedzím 
aa len na to, abych podul iný základ, na ktorý má by£ stavaný 
pravý životopis sv, tJorarda. 



*\ "ái^ui Gľllérl, Ľsanádí pU!;ptik ilute vh munkúi. [ludupcHl, länT. 



Sinion ílo Kéza musťl ina( pred sebou inú akúsi legendu^ z kta- 
lej vSak vypísal len toto: „Geranl teila^ hisktip čaoridsky, v tých 
vzburácb ď. HMTí bol v P»?šti -^ na vr-Íiii s vozom prevrhnuiý. 
skrze Ulirov itiiiOeilliiíi^tvom kiirunovaný. Ktorý prv bol innÍĽboui 
z opátstvín losaĽouskebo, ktoľé je na úzeuii Aipiileje." Karsxcsuayi 
odbavil ytmoim tým, že ten kláštor nž pnií^lp] íľ stal sa ĽhýreČnýin *), 
BudÍTiska lirouikii, ktorá doplňovala Šimona, tiež vravi, že av. iJe- 
rard bol mníchom z Roaacia, rodom z Vemítov^). 

Sv. Gerard, dín vetkej lef^'eody, narodil sa vo Venecii^); dla 
budínskej kroDÍky a dejepisu Hoíitinia bol rodom Venetin*). Ci 
tamto, či len toto je pravda, Kaľáesooyi darmo bo má,^a Taliana; lebo 
i mesto Venetia i územie Venetorutij jo pôvodu slovanského '), Po- 

'^) VlastDc v liudinc* ktorý sa menoval Novou Pešťoa, Slovenské 
PoMady 1906, str. 45, 

') Rláéior teti nmsel jestvovať už dobre pred r, I0B3; lebo v tomto 
roku Kppetisleiii Henhlt, giôf Gorice. ptízemok fár Hornej a Dolnej 
Idrič a z nej imvsiulej fary Vojsko utiF. daroval kláštoru ^Rosazzo su- 
per Tulniimim''. klnrý boli ziiložili Kppensteínovci. Fr. Schiimj: Archív 
fUľ Ueimuthkuiide. l/a^bach. mä2. S. t6tí. 

*) MonaiíhuŔ er.it de ttosaeio, nalione Venetoruni. Oliron. Bad. ap, 
Podliraczky pag. i»7. 

^) Madatskf dejepisci naz-ývajú to mesto Velencae, a tým ssatem- 
íiDJú jelio dejepis. Názov jebn je ia pluratt: VeneLine; lebo povsLalo 
z viať_ostrovkoT venetskýcb, tvoriac republiku. Prvým predstfltom r. 61)7 
KtBl BA Paulnrias. Constaittínus Pnrf, ap. Migne CXIII, 341 — cum 
notis. 

^) Bonfinii Rerura UngariĽarum Decadps. Haooviae^ 190ti. pag. 1^6. 
Cbron. Gud, 1. c. tnojú „imlione Verietus'^ ; £n neznamená, ^o sa narodil 
v Beiiálkocli (Vetielíls), ale !eu ld, že bol j. národu VeDelov. 

') Co s^Ji lykfl sami'hn meMa. itíkorvek pozdejšiíí Taliani sa v Aom 
ro7.hostil]. dosuvá<r sú stopy živlu slovanského: ulica slovaDská a kostol 
slovanský. Jana Kcŕllára: Cestopis. V Praíe, 1862. 6lr. Ul atď. 

Co sa týka Veufit.'ikn, l.j. územia rozprcstrenélio okolo Adriatského 
more, kde od pradoby tývalí slovanskí Venotovia, atiy+^h nemusel byí 
prili^ cbSirnyra, poukaztijem len na to, žs Jordanes (r. 552) počila jcb 
k Wiuidom. joko sa pred jelio dobou a i -m jelui doby meaovjaU Slo- 
vania, Sloven^ki^ Pobtady 1D06, &tr, 717. Dodávam k tomu ešte len lo, 
ie o %\. Kolurabanuvi vravi jeho živutupiseĽ (o, r. 610— 612i: Ei <'o- 
gibitio íu menreni juít, ut Venetäcnrum. qui et Selavi dh-nutiir, terminos 
ndiret, ľoefas(|ue nientes cvanfíelÍĽa ]ure illustľaret, Šafárik: StarolituoÄtŕ. 
V PniKť. IíJíío. stľ. Z'Al. Vcnetsku itii i:ápaduej strane Adriatského 
mora Mabnlo až k Ravene, ru vvrhodnrj k rieke NatiEo, Venetorum 
ager usc|ue ad Raven-im iiertiiigit. Proinpíus Csesarieiisis — Naliso, 
ponte de Schiaví prope S. Pieti-o de Scliiavj. Mon. Germ. Hist. bS. 
Rernm I.D]i)^obnrd. el Itid. Iljtitwíat?. 1878. Cod. GoLhauus V, 23. Keď 
AtliU (-424 í obrožovul .lninileji). palrlatrlia (amejší, opastiv ju, presťa- 
hoval sa na osirovok adríatský a zaloíll tum mesto Grád (Gradus, 
Gľudn), :iiby l<oJ Lľipci'iiejii. Netreba axda dokazovať, že ío mesto Tc- 



^^^ 



2« 



^itlejgje kroniky svedŕia, že hol r. rniliny Zagivdo : teda iiodirldzul 
zo slovfinského tijestŕCkii /aíľedo, ktoľélio názov má nn sehe iHíCftť 
iílovaiiskii "1 ; iiŕ.knfvplí jitituiii v Benálkacb < Vniiei^ii) pieliývala. 

VäŕSia le^t^ndäi píští. Äŕ lírd innlchnin lieuediktínskym v klá- 
Ätnní SV. Jiiľu, Kalnŕ.t"rii'lin ľ, 'J>*2 vii Venocii. Siuion de Keza a 
budfnska kroniku kladú jt^lm riiulclistvo do rí(isn)^/:n. Buď obstojí tauita 
alolvo toto. iste ]e, /e ítol líencdiktinoiu ^Ift^íolsko-slovauským; Ifho 
lioJ velkým ctiterom sv. Hteronyma a nazýva bo ^nnAtm'' ^i, ŕo pô- 
vodcu slovanského sv, Pisina a rímsbo-glagolskej bohaslužby ^'*). 

Sv. (jeiard len ako Stovíiii a ako glagolský hRiiediktln bul schopný 
k cickfvnéinii ('li^i^l(UYlt^íM v Utiorsku, ktoľé ešte [lezua'o Maifarov "j, 
ale Slovanov '*). 



aotov má koreň slovanslií \h\raa, gľod, IrtlinskC' oastiiim). Poneváŕ Ve- 
neli byvAlí pud Karuú-kýiní n JuUkými alimriii {liorami). mcuovuni bolí 
tiež l'hranii. Patrif-ius opiicopus A'íinoaiťii^iís. CivUas ab Ung.iris (..'a. 
&H0) destruťla. Seiles transUta ad Citta Xiiova. Mon. Gerin. Ilist. SS. 
Rlt, Loíi^ub. et. Itul. Cud. Gotbiinus [kií;. |ľi7. n. 10. ľrodeŕarim. 
klury ]ílsal r. 76«, nifíiuje V'enetsko ^niarL-biu Winidorum**. r'otoni pí- 
sala sa i „marrliiH Huin^anae". Slovenské Pohľady U*OD. str. 630í 
liíOe, str. 2íí!J. 6íil, 

*^) SaiíĽti Geľurdí Sagrcdo, patrídi Vcncti, ex monatho ist ablmte 
s. Geoipii inaínri? Vŕ;rjetiaľt](n O. S. H.. episcopi Cfinadieosis primi ac 
Htiiiyiiriae |jr()l<Mnurl'.yris aposíoli vitn. V'Dnptns. 1507. Sugredo je do- 
sflviJ vo Vťne(&kii d ucbii Flovpnskŕnm znie ako Zagrad. Zapicd a Za- 
grud práve tak pn^tiHMieiit^ je, jako Zagr'eb a Zagrab. Rodina Sagredo 
vo Veneciadi bola a je Rnáif do^uvňif; roku 1490 spnmínii sa Míkuláž, 
r. 17íí{ patriaridia Alvino 'l&jireáa. Karficsonyi : Sz. Gelléľt -ifiii I, .lana 
Kollúra: CesLopia slľ. lllt. 

"} NAš (iflJŔľuchetnťj^i, boíský Ilicroiiym. božský ole«'- a iK'íitet 
ĽJrkvi In^ av, Písvluvi Hicninym, Z tí*j údy tii/.il jm Jeriualemet. Jiliy [um 
bíiida] nojukC' imzn«;lali' poniiatky po sv, Hieronyniovi. KaráĹ'Souyi ; S». 
ffcHéľt 44. 194 1. 

'"> Slovenský Letopis 1681. str. 89^101. Lít ipse (Arnestus, aTcbi- 
episcopos Pragensifi) In noslra dvltate ÍVageiisi mona^ierlum. . . ordiníB 
sancli Beiipdirti iiiatitur>re, . . ijkNtJtntíg ihidťni ptibatc et fratribu!», qni . . 
divíDa offti'iu iu liDífUQ Hlavonica. duntnxat ob ľi?verenttam et memoriam 
glorlosUsiad Confessoris beatl Joronjäiii Strydoialetjsis, DoĽtoris egregil 
et translatoris sucrae Si'riptiiriíe de ebraloa In latinám et slavouicaui 
lintfiias, . . dolieant faluris temporíbus ťelebrarfí. Ci)ro)i IV. iinperatorís 
insU'umenluin fuucIďUonis fiiotiAí^tľni í^Lavorurir in rivitatc Neopra^eiiBi 
dť anlio IÍ147. ap, Gitiíel: (íescbicbte der tílavenapitstel. Leitmerití:^ 
1857. C. MoľUHL pag íM. 

*'j Slovenskú ľohľady lUOl. atr. 54a \il do r. lyoa, str. 689. 
r. 1907, sir. 41^5, články týkajúce sa íáhadnýťb otázok v (irjepiae 
Vhorsku. 

'^) Quodsi Ddjecťľiä L'n^aríniri in pnrtom Stnvnníae. . . (jniii \^oc 
haliitu ucr 'ingiia ili«ľľPpí3r. Ilr-lrnnlili Chron Shitoriirn rnp. 1. 



2? 

Po smiti SV. Metodíi (t 885) staly sa veíké premeny. Za jeho 
doby boli na oboch brehoch I)unaja liniski katolíci trojakého obradu: 
glagolského, kyrillského a latinského '^j; ked však Arpád so svojimi 
výbojnými Bulharmi, ktorí boli mahomedánmi (Turkami), opanoval 
Čierne Uhorsko (['otisie), Sriem a ľannoniu, mohamedánstvo obsiahlo 
nadvládu'^), latinská bohoslužba /anrkla, a zostala len glagolská a 
kyrillská bohoslužba. V tom sa sta hi premena, keď nástupci Arpáda, 
nastedujúc príklad poddunajských pokresfanených Bulbarav, prijali 
kresťanstvo z Carihradu; lebo tým spôsobom východná kyrillská 
bohoslužba dostala nadvládu na oboch brehoch stredného Dunaja '^). 
Tak stály veci pred sv. Štefanom. 

Že by bol sv. Štefan podujal boj proti pohanstvu na oboch 
biehoch stredného Dunaja, to tvrdia len predsudkami predpojatí 
neznalci tehdajäieho dejepisu"*). Geaa (Jesa, Jesaslav), otec sv. 
Štefana, nadknieža pannoiiskej Moesie medzi Viedenskou horou a 
Rábou ' '), hol lahostajný k západnej (bu(í glagolskej alebo latin- 
skej) cirkvi '"J, ale jeho syn Vác (Waic, Venceslav) pridal sa úplne 
k západnej rímskej cirkví a k politike nemeckej, aby s pomocou 
Nemcov dosiahol korunu královskú a založil rímsko-katoUcku mon- 
archiu*^;. Docielil oboje. Podrobil si najprv kniežatstvo pannonské 

*^) O polirabe sv. Metoda cap 17. píše legenda pannonská: Di- 
scipali eÍQS.. offícium ecclcsiasticum latiae, graece (kyrillice), slove- 
nice (glagolice) jnstitueruut. 

'••) Slovenské Pohtady 1906, str. 717. 1907 str. 87, 228, 257, 343. 

'-''; Caribradská cirkev bola v ravodaDajskora Uhorsku s biskupským 
sídlom vo Srieme (Báčl) a v pravoilunajskej Paniiunii medzi Dravou a 
Rabou so sídlom v Ostrihome, rímska cirkev glagolská, pod Mojmírom II. 
(898) obnovená v pannonskej Moesii s biskupským sfdtom v Rábe pod 
bobotíuom. 

*^) Západníci, prísne berúc slová JeŽiŠa Krista (Mat. 18, 17), po- 
baumi prezývali i tých kresťanov, ktorí nedržali s Rímom (teda šisma- 
tikov), ba i tých, Iioľí katolíkov, ktorí sa nepodtobllí i politicky západ- 
nému cisárstvu. Podobne východníci sa chovali k západníkom. Západníci 
druhýkrát krstili východníkov, a východníci západnfkov. I samé tn slo- 
veso ^krstiť'* (baptizare, ^omx'.^ev) neznamenalo vždycky máčanie do vody, 
alebo polievanie vodou, ale len obrátiť koho na vieru inú, 

•^J Slovenské Polifady 1907, str. 259—263. 

'*) Hic Deo omnipotenti variisque deorum (?) iucusionibus immo- 
lans, cum ab antistite sno ob hoc accusaretur, dívitem se et ad baec 
facienda satis potentem afTinnavit. Ditmar ap. Bielowski: Mon. Pol. Hist. 
I. 313. Od dal prístup do svojho nadkniežatstvu i nemeckým latinským 
kňazom z Bavorska i basiliáosk} m a benediktlnskyni mníchom z Čiech, 
i Piligrinovi i sv. Vojtechovi. 

'') Imperatoris autem praedícti (Ottonis) gratia et hortatu gener 
Henríci, ducis Bawarioruni, Wuic (Vác, Vence — sláv. Stephanos;, in 
regno saimet cpiscopales cathedras ťdcicns coľonam et bencdictioneín 
accepit. Bielowtjki : Mun. Pul. 1, 264. Ingrucnte namquc bcllorum tempe- 
state, qua inlt-r lliL-iituiiicos (iiidzo/einci) et Uugiiros (ílomÁň) sedirio 
maxima creverat. Dipl monasterii s. Martini. 



a potom (lUO^) í kniežatstvo uhorské nn íavej strane stredného 
Dunaja -•'h 

Sv. Žtefun hul múdry & ojiiitroý politik. Atkcívek ležíílu mu 
na srdci zápaiiná ehriati^ajtas''}, hlavne au tom bol, Hby iiOídíI 
svoju iiirtiiaiĽhíu rínisko-kfltolíclcou; nepostavil sa nepriíitefsky proti 
sJovaiiskpj liturgii, iilť Htnľnvi'ľťov i*bĽel získať rítíisto-kiitulíckej 
drkvi uváJzaníni glaíiolsko-slovansttpj liturgie '^''l. I v tom nasledoval 
unidru politiku. Afknfvek horlil za rozšírenie ylaíTolskej bohoslužby, 
snášanlivý Lol i k výcbodiipj bohosluÄhe ■*). Len to ustanovil, aby 
biskupi rímsko-knlolíi.'ki mali právo itakladaí glaíjolaké fary a klá- 
štory v ktorejkoľvek výclnwjní'j diecŕsfí **). 

7 toho, C-o »om tu jiredoslal, poziiat, akíi úloha fakiihi ua sv. 
(ieí'Brda v Uhori^ku. 



*") Slovenské Poliľadv 1907. wtr. 343~3fi!. 

*'l Cbristiaiitlas v toj dobe neznaiuenahí kresťanstvo vôhec, ale 
politieko-liierarehiL'kú organisáciii rímsku katojk-koj cirkvi v západnom 
cisárstve. Nemcoín boli len ti christiani, ktorí náležali nielen k tej Uier- 
art'hij, ale i k „sv. rímskej dŕžave" západného i-jsárstva, bár boli j spo- 
jení s pápežom IjezproElredne. V tom smysle cisárski biskupi bavorskí 
roku Hon žrtlovall na íibtiovťnú pod Mojruírflm íl. Silnvttnskti b(erur<;biij 
ineilzí Káboij a Kiižou : „Quando Chrislianilas iJlis (älavi:sj {^oepit ríle^cere 
el in»uper Jcbitiim tríbutuín seuíoríbuií nostris re^cibiis et priacípibus 
eorura solvere respueruut." Dla toho [lenicckí'äií) s^gtúniii i-bcel í sv. 
Ôtefaa oi^anísovaf rímske hatolfctvo ako štátne náboženstvo. 

"\ V Ubor&ku to kresťanstvo, ktorŕ bolo spojené s (iarítiradom, 
aa^>vslo sa „staťou vierou" ; ktori^ bolo potom ^pujcnt- s lliiDom, na- 
zvané bolo „novou ťiorou". Ä ipio lí-acaare ileradio íšor^ii) etium bapti- 
zati fucre per presbyteros Ronna (nora i. c Coustatitinopulii m'rersitOB 
el pietults opera edocti. antujua fidc ttccepta. Const. Porf. aj). Migne 
CXIII, 2U1. Exeinplo heatis»imi regis Str>p]iiitii. quem ad componi^ndum 
nonte fiiki rtmdameiUum iii regno Hiingahue providentiH divina oU'i^iX. 
CbroEi. Uud, ep, Podhracj^kj, p»g. 336. 

'^^) Qravo enim tibi est btiiufi ĽJiinatis tenere rcgnum. nisí imitátor 
conäuetudiôls anle regnantium ŕx<;titeri8 regum. QuÍr Graecus regerfit 
Latinos grapľií moiibus? aut qois Latinus írľaťľos le^'PľPt Intiniíi moribus? 
Nulluí. Id Ľifj'o Ľon^uetrjdiueft seipjere me'ts. ul iiitťr itios liiubearis praeťip* 
ťipules. el inter tiUnms Imidňliilis. Moiíitn s. Siephani iid s, límdni;um 
vili. Neeli Ksrácsonyi. Itturý pod Lutinrnj rozuiciťva TuIíbuov. rozsúdi, 
ŕi má v tom pravdu. Lalinus, ihríatianus orcidentalis. I.exiťori manuale 
ftp. Migne pflg- 1266. 

^■"l CoDcessa ytiiiiu oiibi boiiti I'cth íirctií saiíťtae auíľtoľitile volo, 
ut ubiriin4]i)e Djentiiraln Ei-clesta (Nitnensls) tiRliprot pD^^íicsinnes naiic 
vel m fuluľum. iii provinciu ťuiostrunque epŕsropi vel KľĽJusifio. ťum do- 
tninio lemporalj lifibeat spirituále; quía eiiam sic ordlnaveratit sancti 
Regea ^Štefan a Vladisláv). Diplom Gean 11 n. 1153. Teda platilo: 
Cuiuft repio, illlus rcliiiin. Sliívenskň PobTady 1905. str. 739. 



3tf 



VäĹ'šia legenda vypláva, že sň dal na cestu po daliimtslíom 
íiiehu Adriatskélii) mora, majúc liniys*;! flosUť sa do sv. Zenie, kde 
SV. Hierooym \\ 421! ktdyRÍ liteiárne pracoval, aby sniiJ ešte nieto 
z jeho pozostalých spisov tam vypátral. Na lodiacti venetských do- 
Btol Sft do AquilŕJB-Gľfldu ^^), odtirtl do Pareiiza. ľoly a ua ostrov 
flv. Ondreja ; potom vSak nafstala bóra •'•), ktorfí ho priiiútila vy- 
atúpif na hreh. Tam v jednom, bez pocbytiy glagotakom kláštore"*), 



**) Na jednej sturobvlej nappe naáli HĽeiici mesto „ Angulus-* medzi 
Pannoniou & Kiujnou, ale n^vedťli to meno vy^Tŕthf. SlovenH dosavád 
Aijuíleji dávajťi mťiio VokI^J (Vogeli. ulio), sdrk, ängulus). B&i pochj-by 
rtiiena stala sa takío: Voglej, Anguleja, AijuilejfiK — Grado* Rrndus 
])ovsiat talclo. R>e(I aijuilejsk^ patríai'oha Paiilus (o. r. 5^5) zo str^cbu 
prŕd Longobardy utiekol z AiiuÍIpÍc tin ostrov adnalský dn Grodu ÍKľad, 
hrad), ľaiilus diacnnus líli 2. ray. 2?A. Const Várt ap. Migne Í'XIII, 
240. Pauliinis np, Migiie XCIX. 19. Tak jiovstňly dva ňíjuilejsUé pntri- 
archáty: stsrí a nový (Gradský). ľaulinus ap. Migne pag. 6!9. Ná- 
sledkom tolio je iieSDadao ro^uznaí v dejepisných prarneňoch, o ktorej - 
Aqailpji je reí, uenie-li mvíte oznaŕeiio. Xa pr. roku 819 patriarciia vo- 
glejskj' boJ na strane ľjudovítn vo vojne pľiíti Neiiicoin. Sitzungsbericlite 
der A-'iidemie. Wien VJII. puj;, 125, Dobiier: Antiales ÍL 471— 47a. 
SlovĽiiské Pohľady 1906. str. tí02 l>e vestro palriai-cliaLu Gradensi 3. 
Ucrmachoríie i;Hennägurac} äĽliiimi : Urkuiidän- und Regesteubacli- I.ai- 
faacL 1882. pag. a. ad an. 938. pag. K. ad au. 960. Gradský palri- 
flrchÄt r. 1451 prestal bjt. a r. 175! povstaly i neho polrlurchAt vo 
Venecit a arcibiskupstvo v Gorit-i. 

-*) Bora, búra. prudký virbor na mori. Kde má náš severo-slo- 
vensltý jazyk u i^hude), tam tmi julio-slovenský ja/jk o (bodej. 

*') Pod atiudŕjský pÄtríarcUŕii patrily nielen flurvatsko, Dalmácia 
a Krajná, ale i ľannonia sciaviuía m^dzi Dravou a Kabou. kde u>. pred 
ftv. Metodom bola gIapot?liá lilur^ia. Ai ĽÍsÄľ Karnl Veíký (r. 811) 
udfial ariuilojskômtí palriaii-hovi Funmirtiu, punecbajút; jou ^eme ita pravej 
strane DiYivy. Že na tomto ú/emí paďiarvhatu aqiiilejíkelin bola a ŕiasIoOne 
i je glwgolskA liturgín. sú poi'eMiť^ io!m dftkazy. ínnorect IV. ŕ 1248 
písal biskupovi sei'iski-tjiu: ľoíreťlu nobis petiUo lua coiitinebot, iiuod 
iii Slrtťonia ťst litera specloMs. qwnm,.. HeHiii se habere n. h. Iliero- 
nyme fisserenltiií, earn obscľv.mt in divints ofTíciis. . . Nos aiteudentes, 
qnod sr-ľiwu íŕž. PI tfon res srntiurti snbjoľtn. Hcenlíftm tibi iii illis dun* 
taXQt parlibns. ulvt de lonsiiĽludiiio u!i^eľva.uluľ praemissa. .. toneedimus. 
Ginze) [i. Moiiuriieiiia pai;. !)2. K 8eiiji náleínla i Hodruia a Korbava. 
Sooerdolťs Liborniar. , . ndhm- it-rmri Etnnt romntinľ lingnne^ snoríticia 
pfitrio sernmne, ncmpe 8rlav*jľum, pm-iuranl. (Juoium Uteric in publiris 
mouumentis sumnios Noricorum principes (sícuti Viennae Austriae in 
leiiiplo s. Stepbnni, rrjius ronspicere in promplu existít) U50s esse reperio, 
Avoiitinus (fi, r. 1612) lib. IV. c, 14. a. 17. Alexander IL papa... 
Petro venerabili flrľhiťpiRiopo DioclienRiB attine Aiilibariensis Eíclesiae . . 
deicrnútius, ul. . . Diucliejisem . . . Antibarensem. . . Kialerťňsem . . . 
Pftlpclnrnsent. . . SuatineiHem. . . HcodrienBem , . . Iiinnastinensť'm. . . 
Polwíinensem. . . SerbirnRein. . . Itnlnnicnscm. . Tiburiensom ďclesiam 



so 



lifadnl pobostinstvo ii n»$ie] ho. SiSiel sa lAiii s Baxínom, opdtoiu 
kláňloia 8v, Martina-"), líud lak jilťbo inak. to je isté, že bol opá- 
tom fílagolského kláštora v ThoľSku, ako t.o i ji^lio kliISlorskŕ niedo 
sloviinbkŕ. niizinfi -"1, (Ins\ťilĹ-tijp. í'lynnl rU'fi /.n ih'ioni, týžilťrt zii 
tyÄclfiom a bóiii ruíprestiivola. t4»k xe m'ileiiý hul sv. (ipľnaľi! dlhäie 
l>ohyť v tom kljiÄton* s IÍJtiinimi. Tento liu nil!io\iiľítl oil /arnj'Äľíinej 
cesty dn pv. /emr n raiiil um, :il»y imlšej áii»l do Cliorska obriicať 
uevercov \t. j. stjiroverutkv) na rímsko-kattiiíi-ku vIítii ■*'*). Iíetí ko- 
iieOnf' biíľa iitichln. oÍm haiHí tiprif: na Loď. iia ktorej sa pľtíplavili 
tlti Zndra. Oiltisíf kv, ťJeiíuii po mdni cesínval a prišiel do PeÉu- 
ditjvii (Pätikostdiovi, kíli" Ijnl liiskuponi Miimus; pri^dtým Leuediktíu 
1i;j;laf^olsk('lko| kliiätnia kv. .Maitiim nn ])aiiTintiAkoin vrelni, a po roku 
]iMJH biskup jteL'Uťiiijvský. Maiinis ]iľijal liti s ladosfou Priam t&ho 
rasu pľiStet ta tinvňtívií Maura Anastíis, opňí. varadhisky ^'). Do refj 



CDTn suis poľliiícntiis, rnonastcría ijuoquť, tam Latlnortiia, quaui Grae- 
coruni sivé Scl^tmrum ourŕs. ut <ída^ et liaec oranin unam Ecclesíam 
csse. Migae CXIA'I. lH'2r-í atl aii, 10(37. Innorentiiis. . , episenpo Ve- 
glicnsi... Abbas ol ('otivotilits mutiiistiM-ii &. Niroloi <!■.■ Musela ordinís 
H. Uenedirti. , , ^upplJĽniuiit. ul í-jiii ípsi Sclavi ťiiistutii i-l !ílaví><as litteras 
hahfíatit, discero latina^; Utieraš non passiint, eís. ut in Littei'is sLavicis 
aerwífiÍMHi lifuín Ecdesine Boiiumac divinn olficia víileant celebrare, 
[noiit Juleiii et pľ-icdcťäsoies sni fat^'ci'e cousíicvťraiit, Ucfntiaríi ťonce- 
rleľii cuľnieniiis. . . Peiusii VII. Kul. I-'pbr. ]2ni>. TlieJner: Mi>Dumenta 
Slavuľuai nicľid. I. l*.i, VerzfiľljriiK/ úvr iílňj^nl, KircJieiiíiĽnieiiideii in 
deii Uioecesen \rC'Jília. Zarn, Spalatn imd SobiMUĽo fiiiuel : Anhaiig IIL 

'-") Karácsunyí pakindá hu /av 4)páta klúéiora sv. Martina aa paa- 
Qoiiskoti) vreltu. Mo^jín, ale ho mniň tamným opátmi ncuii(.^liá<]/ain. 
A pnuiiorilialmí 37. npiiedfk ľoad Nt-vtiha lrt80-ik i'-vre. Mne sa xdú 
Ibyt jiÉ'uvilejHJilobnpJKÍni, íe holopitum ^iitjoaasteríi ťeiTet": aspni'i tiiesto 
Eiseusladi, kdĽ asi /alo^.ený boli kliišliir /.u doliy (iesu, nU^a sv. ätefana, 
menuje &a bzl. Murion, Sv. MurUtt. Slnvensk^ Polilady 1907, str. 263. 

'*J KardťsCDj'i odvodzuje raexio jeho od tdpngralii.k^ho luena Ra- 
zjna (stiÄÍ de eatJeín?), Tak-li, nebolo Irebu lifadaí bo inde, kcíf na- 
uháditaine takŕ i v ÍTborsku, a skc ^niianr" a .inasna" i Ľomitalii Sftlad. 
Fejór: Vwi. dipl. IV. 2, 3K tid un. 1248. Mjslíni však, ý.c Rjziaa bolo 
ikie j','bn priťzviskfi, ale krstnó alebo kláátor-íkí^ podobní!- menu Radím 
(ftA.d)ii, Itml^in, [[;i/itj) i'iJj (iiiudinlius: jako sa nienoval jeden z bratov 
SV. V(»j(.eL-lia. ~ liazina /avúAa koui-uvknu jiloviin^kou, jako Lubina, 
PruÁtna. rodínn. bodinn. slanina a p. 

*") Srov. poxnúmku 22. 23. 

^') Istť íc že lu Jťííciid/iľ nemyslel na Nafry Véiad. Masíno-Vara- 
dinum. Sloven.ik*' Pobífidy HiU2, str. 44 L Karácsonyi la doninieva. že 
tu k'íiendrtr mysI'"! nn JVrs-Viirad. IÍp/ pcn-li^by mal aa mysli sv. Šte- 
fanovi |toilvrícii>' a do rir'iiiotoľnfj li^riny klúšlitra pŕcs-varadins^keho 
slrŕenj diplom — vruj - r, 1015. Karúcsonyimu }(• liodrovpiiiý; asi 
preto sa tnk iIoi'iIli) xalabll. ic sú v iViai i iaa<rii-<>ké iiumiíí Lop^^ľaJické. 
Xii?.. kUe;íe sa na^li Ma^Taci v Parirtuan ^íloviin^koj iSluM-nski' PubTndy 
ISÍOií, stľ. 71Š), A lo pred rokum koľuiiovausa sv. šteľaím (Círcum- 



31 

medzi DÍnii prišel i sv. Gerard; im tom sa shodli, že s ním zajdú 
ku královi sv. Štefanovi. 

Sv. Gerard bol hosčom biskupa Maura od sviatku Nalezenia 
SV. Kríža (3. mája), a vo sviatok sv. Petra a Pavla (29. júna) mal 
kázeň k veriacemu ludu *-). Pri tej slávnosti prítomný bol i opát 
Änastas. Tento ho pozval k sebe za kazatela na deň sv. Benedikta 
(21. marca). Pri slávnosti bol prítomný i liiskup Maurus a veľmi 
pochválil jeho kázeň, ktorú mal k íudu ^^). Tam na tom sa ustálili, 
že ho zavezú do (stolného) Belehradu na sviatok Nauebevzatia bi. 
P. Márie (15. aug.), — to na deň, v ktorý sv. Štefan prichádza do 
Belehradu. Prijdúc ta, predstavili ho sv. kiiílovi Štefanovi. I tento 
ho prehováral, aby vypustil zo svojej mysle putovanie do Jeruza- 
lema a radšej zostal v Uhorsku, kde by výreCuosíou svojou obracal 

scríptio nostre doiiationis ante nostrani coľonatioQem fuit assignata)? 
Nejdem sa rozpisovať o tom fabrlkáte z r. 1158, ale činím naň len 
nasledujúce poznamenania : 

a) Monasterium sancta Dei Genitrlcis Márie et Sancti Beaedtcti ad 
radicem Montis ferrei diligenter construximus. Taký doŕasný kláštor pre 
Astrika (Anastasu, Rudlu) a jelin bratov t Čiech príšlých založený bol 
už za doby Gesii, otca to sv. Štefana (Slovenské Pohlady 1907, str. 
263), a to nie dakde v Pécs-Várade, ale v Železnej župe. 

b) Abbas generáli tantuni ot sMemní duntaxat synodo Strigoniensis 
archiepiscopi inter esse teneatur. Za doby sv. Štefana ešte nebolo rímsko- 
katolíckeho arcibiskupa ostrihomsta-bo; prvý rŕmsko-katohV.ky Anastas 
(Astrik, Radla) písaný bol r. 1007 a 1012 archiepiscopus Ungarorum. 
Slovenské Pohfady 190fi. str. 162. 

c) Hane paginam ... in die cunsucľationis dictí monasterii per mi- 
uisteriuui doniini Astrici, Coiocensis archiepiscopi et primi abbatis prae- 
scripti monasterii... contirmavimus. Kdeže sa v^al arcibiskup kaločský 
za doby sv. Štefana? AŽ ľ. 1135 hol Sírnom, arcibiskup kaločský. Astrik 
(Anastas, Radla) bol opátom kláštora sv. Martina na vrchu pannonskom 
a arcibiskupom Ulirov vôbec, nie arcibiskupom kaločským. 

dl X VIP* anno a fundatione monasterium iam dictum est conse- 
cratum anno ab incarnatione Domini M^XV. Posvätený bol r. (1015 — 
27=) 998, stavaný bol teda r. 997, buď pod Gesom (t 25. Apr. 997) 
alebo pod jeho nástupcom, sv, Štefanom. Neobstojí ani jedno ani druhé. Až 
ked sv. Štefan porazil Cáľ-Vla<iislnva. strýca svojbo, s pomocou Nemcov, 
opanoval jeho údehié kniežatstvo v Pamion-Slaviňii (Slovenské Pohlady 
1907, str. 343), bol by mohol založiť ten kláštor pécs-varadínsky. Kláštor 
Montisferrei neležal pri Peŕ^uehove (Pécs), ale v Železnej župe, a bol 
založený pod Gesom pre Anastasa fAsirika, Radlu) a bratov jeho prí- 
šlých z Čiech (Slovenské Pohľady 1907, slr. 263). 

'-J V jakom jn^yku kázal 1111111? V madaiskom? Kdeže sa už vtedy 
vzali Maďari (Pecenci a Kumáni) v paunoiiskej Slavinii? V italskom? 
Ktože by ho bol ro/umcl v tej paniľ)n^kej Slavinii? Hlásal slovo Iínžie 
jazykom juhoslovenským, ktorý bol v jeho otčine na brehoch východných 
mora Adriatského. 

'') Srov. predchádzajúcu i»oznámku. 



nú 



UťVCMCov (t. j staiovercov) nu vieru iínisko-kalolíťku. Dodal k tutiiu 
ito, že ho vymenúva za biskupn maroShradskélio. Od toho t&m — 
vraj — nazývali ho ^tvyvoleným biskupom inaroSbradskýin". 

Setf na&tal sviatok Nanebevzatia bľ P. Márie, av. Gerarrt, vzav 
k sebe Konváila, prepošta lielehľadskŕho, za tlmafa, inal kázoň 
k ľudu § takým výsät'dkmn, že i krjít i hni obdivovali jeho reŕ "). 

po shiv'DOíili král podržal sv. (íeľarda u fleba a v palňťi, ktoiý 
bol vedia jeho královského paláca, dal mu byt a stravu, n usta- 
novil bo za uíiteía svnjinu synovi Imrichovi na lilbši ías^^'t. 

Karácsonyi kladie prkihod sv. (ierarda do PeCuchova do r. 1015 ; 
to sa mi nezdá by f pravdepodobným. Jako pôvodca váCäej le- 
[Ljeudy, tak í od pomýlený bol padelaným diplomom sv. Štefana (V), 
vloženým do ríťmotornej listiny kláétora v Pécs-Várnde. Annstas, 
ktorého väíSia legenda nazýva opitom varíidlnskym, bol opAtom 
kláälora na Železnom vrolui v ŽeleziieJ župo, kde u?. Wolfger za- 
ložil kirtštor iiH Vľchii Gussing {o. r. 990) za doby (Sesu, otca sv, 
Štefana ="■). 

Ak je prnvda, že av. Štefan vymeuovftl sv. Gerarda za biskupa 
uiaro^hradskébo, mugel ma.t oa tnysli u£ vojnu proti Achtumoví, 
ktorá vypukla až o. r. 1029. 



Kanicsonyt pokladsi Aehtuma za pohlavát'a matfartikélio, ktorý 
nebol poslušný sv. Štefanovi a nielen že chcel podržať svoju stnio- 
stHtnosC, ale i rozšírit svoje územie, fili svoje kuiežatstvo. ■ . Ja tú 
jebo mienku nepodpisujem a toho príŕlny udám v nasledujúcom. 

NeHtor. najstarší dejepisec slovanský (f Ultí), píSe, že Arpň- 
rtovt Bulhari a Kozarl, ktorýdi preto, že sa osadili v Čiernom Uhorsku, 
anticipando nazýva Oieiiiynii Ujínuiíi, vnitivéte sa do Cterneho 
Uhorska iPotisia), zahnali odtiuí VIuľIiov, ktorí tam boli panovali 
nad Slovanmi, s týmito vSak sa sdľužili. Dosvedŕuje tu i tisár 
KoQStnntfn, ke^t r. 949 pfäo, že Turcae (mahomedánski Bulhari a 
Kúxai'il bývajú na území, kde bú rieky: Timeses, Tutes, Moreses, 
Grisue a Tit/a*"): teda na ľotiaí, ŕili v Úiernoiii Uhciraku,^ a nie 
nad MaľoSon u v Tnin&ilvauii. Na tom li/eml za doby s\. Ätefana 
pauovnl Achtum nad piaobyvateltni Valadimi, pntoinkami Gallov 
(Keltov), kti^rl v stľtidoveku, ba eSte i za doby sv. Šlefanfi, známi 
boli pod menom Gepidov'*); ftž iiiodernA doba dala im meno Ru- 
munov, 

Majúc totn v jiamilii, porozumieme kronikám a lejfendAm 
o Achtumovi. 

Auonynuis líehit* ref^is mitarius (l2iM)), na jehož nejapné 
iať výmysly nebudeme lilndeí, piSe: ^Zem, ktorá je od rieky 

**) Že teu llmaé bul zhytoi^uý, poztiaí i z tuho, ia i k'gcndn tti£ 
nebovorf a tom, Že by bol t^ jphc ki^/.eŕi opätoval v preklade. 
'*) Legendy o 9v. fttpfnnovi nfranajú niíohn o tom. 
^•■'1 Vidx po/.iiíiiiikti ^1. 

^') Coiislňtitiíms ľi.rť. Jip. Mignc ľXín, 323. 
'•; Slovenské Poiiíady lyou, str. 121. 



33 

MaruŠ až k bradu Urscia (Oršova), už predtým opanoval jakýsi 
vojvoda Glad, vyšlý z hradu Bundin (Vidín) ; z jehož potomstva 
narodil sa Ohtum (Ocbtum, Achtum), quem postea . . . tempere 
sanctí regis Stephani, Sunad. . in castro suo juxta Morisium inter- 
fecit" (cap. U). Mal teda Achtum pod svojou vládou Časť Uhorska 
nad Marošou a Zahorsko (Traus-Silvania), ktorého boli Valasi a 
Slovania (Blasii et Sclavi) obyvateľmi (cap. 25). 

Co potom ten konfúsny Anonymus (cap. 44) píSe, v tom je 
anachronismus. Bojovanie Acbtuma proti sv. Štefanovi strká za 
golier svojmu vymyslenému Gtadovi. Zuardu, Kadusa a Boyta — 
vraj — lodmo pri Kenezna (Kaniža v Báčke) prekročili Tisu a po- 
ložili sa táborom pri rieke Seztureg(?), a podrobili si všetkých 
obyvateľov medzi riekami Marošou a Temešom. Ked chceli pre- 
praviť sa prez Temeš, prišiel proti nim Glad (Achtum), majúc na 
pomoc Kumánov, Bulharov a Valachov '^), aby prekazil im prie- 
chod; ale Uhri rozdvojili svoje vojsko, aby jedna polovica napadla 
ho zpredu, druhá odzadu ; porazili Glada cak, že ledva spasil sa 
útekom. Potom Zuardu, Kadusa a Boyta tiahli k hranici bulharskej 
a položili sa táborom pri rieke Ponucea***), Glad však zdržoval sa 
na hrade Kenee**); ale ked Glad videl, jako ho obliehajú, vy- 
pravil k nim vyslancov a poddal sa im. Konečne Zuard, Kadusa a 
Boyta tiahli k hradu Ursoua (Oršova) a zmocnili sa ho. 

Túto Anonymovu rozprávku použil pôvodca väčšej legendy sv. 
Gerarda a napravil i rozšíril ju día známosti svojho veku*-'). Bol — 
vraj — v Marošhrade knieža, menom Achtum, ktorý bol v Budíne**), 
día obradu gréckeho (kyrillského) pokrstený, mal však sedem man- 
želiek*^), a znepokojoval kráľa sv. Štefana tým, že postavil stráž- 
nikov, ktorí brali clo od tých, ktorí sv. Štefanovi po MaroŠi až po 
Tisu dovážali soľ*'). Stál pod vládou cisára východného a v Maroš- 
hrade založil kláštor sv. Jána Krstiteľa, ustanoviac v ňom opáta 

^') MoŽDO, že Glad (Achtum) mal jiod zástavou Bulharov a Vala- 
chov: ale kde sa vzali už vtedy Kuináni? 

***) Ponucea, Panócza, Bonyavica. Podhraczky: Névtelen, str. 218. 

♦*) Castmm Kewo. Ib. pag. 218, 219. 

*') Väčšia legenda písaná je r. 1381. Damio Karácsonyi rozum- 
kuje, že posledná Časť legendy je pozdejší dodatok. Akokoľvek použil 
pôvodca tejto legendy rozličné legendy, menovite obrázkovú kroniku 
r. 1358, celá jeho legenda uvažovaná musí byť dľa jeho veku. 

*3) VidÍD, Budln. Fejér: Cod. dipl. IV. 1, 344. an. 1244. 

**) Legendár, aby ho čitateľom zošklivil, pripisuje mu 7 manželiek ; 
lebo Achtum i dľa učenia východnej cirkvi smel mať len jednu pravú 
manželku. MaUli viac žien, tieto boly jeho súložnice, ako mal i cisár 
Karol Veľký. Opera Caroli Magni ap. Migne XCVII, 57. 

Že by bol len sám dľa obradu východnej cirkvi pokrstený vo Vi- 
dine, to neberiem od slova do slova, alo len v tom smysle, že on i jeho 
poddaný ľud patril k carihradskému patriarchátu, k východnej cirkvi. 
O pokrcsŕanenie Valachov staral sa už sv. Ján Zlatoústy, !;tav sa r. 398 
patriarchom carihradským. Slovenské Pohľady 1906, str. 425. 

3 



34 



8 bratmi gi'éckeho obradu **■•). Jemu poiiiiatlená boía zuni od rieky 
Keres (Chrisus^ Kari}&) až k záhorským (UltraailvAiiasä) koräŕiiiáti]. 
k Budípu (Vidinu) a Zerenu^'}, vnjskom prevyšiijúc n znevnžujúc 
ki-áľa Štefanu. Msil tiež výborného vťtjovotÍĽU. mťuoni (ihÄnadiii. 
Tento ziižalovanv bol u Aciituiua z jakeJBÍ velkej viny, pre ktorú 
cliťel lio Aclitum zhavit ŕivota. Aby tomu vylmH!, uakoŕil ku kráfovi 
Štefanovi. Touto, obrátiv ho ku Kristi(^*')j pokrstil ho*^]. Aby sa 
presvedŕil o jehn vernosti, vyzvedal sa _ od aeho na príčinu jeho 
úskoku a na úmysly Achtuuia. KecT sv. Štefan zvolal k svojim, aby 
fia pripravili k boju proti Acbfcuinovi nepriatetovi a opanovali joho 
kráíovstvo '^''), Chanaiiin to uslyšal 8 radostiiu. Bolq to znauifuím 
jelío vernosti. Potom zvolal kráľ Štefan k svojim, aby vyvolili si 
vojevodcu. Vyvolili Chanfidinn, a tento vravel: „Novým kresťanom 
som, znovu som pokrstený, nový boj chcem podujať*" *')■ Dali sa na 
pochod, prekročili Tisu a srazili sa s Aditumom, ale Chanadiu po- 



*^) Soíovary zaííorské [traiisailvanské} Pijorainíijŕi gn už r. S92' 
Dobner: Anoales Hl, 207. PiČ: Der nalionale Karopf. Lei|iaig 1832, 
pag. 59. 

**) Z toho nenasleduje. í.e v kniožfltstve Acbtuina bol len jcdtn 
kláštor préeky; mohlo írh lijt i viac, aá predt3''in od jeho predchudcov 
založcnýfb. Legendár menuje len kláštor luaroäbradäký, poueváč okolo 
neho sa toŕja dej?, ktor^ opis.uje. 

*'} Zerpii, Severiu, Szorény. pod OrSovou na pravom brciiri iJunaja. 
Pľťdtým bolo tam sídlo uhorskej stolice, teraz náleŕ-i do Valacliie. Meno 
povstalo z ríinskebo Turris Severim (Tnm Severin). 

**) To jest obrátil ho ako staroverca na novú rimsko katolícku 
viem. Slovenské Pohľady 1007, str. 563- E^te dosavátf Uatolikovli ma- 
ífarskémn je pravosláTny Srb „pogány Ricz". Pápež Ján Vili. tiapo- 
iiifnal Bulharov poddunajskýťb, aby odštiepili od Carihradu a itavrátili 
sa k UDÍi s Rímom, lebo ínái^ „vos toim(|uam otkiiios el ptiblicAnos habe- 
bimUB... Si ab Iiíb, quos excominunicatos babebaniiis, sacramonta t\ua.^ 
cunqDfl susripitis, constít, ciuia idololatríam . . . delitjujsse videmíni. Apud 
Migne IJV. 567. 959. 

*^) Pravda, že uíenic cirkvi je. že ptafný krst ncsinje 5a op&lovaí; 
vibk ale tú platnosť \idijak si vysvctFovult jak na Východe, tak na 
Západe. Lutínui^, in uumtnc s^anctae TrinilaLís ba]>liz;atos, rebaptJzahant. 
Sigebertus Gembl. ap. Migne CI^VI, 5tíl. O Ľisárovi Lidvjkovi sa iífta, 
2e i d^adsiatykrát dal kretiť vyslancuv nDraianDs.k,ťĽh. Opera CaroH Magni 
ap, Migue XCVIÍ, 1409. Srov. uioje Dejiny počiatkov Uhorska s(r. 128. 

*^) Mal teda svoje samostatní' krárovstvo, ale nie nejaké údelnú 
kniežatstvo ubor^ke. 

^') Novus Cbristianue sum, noviter bapti^atas. Sú to slová do cela 
jasné, ie $a stal kresfatnim, t. j. katolíkom, /novu, t. j. druhýknít kr^^ile- 
uýra, Keme v tom ani ten atnysel: „a keres^ty^mek kíkl új kereszt^éu 
vagiyok, ujounon kareszteltetve** (Szabó KAroly: KmMktratok S4. L), ani 
ten smjscl: „Nem régen kereszlell. tij keregztény vagyok'' (Karňranivyi: 
Si. GelUVt aa. 1.). Nebol on paifúnif, ale óhitíi keresjsiénp. 



razený da) sa tia útek ; úkryt sa v kroviuách Kwfcyaer a Zewieg ^"^) 
a v celej Kanyži ^^i, až po Tisu; Clianňiliu vSuk položil sa lAboroni 
pri jednom vrchu, Utorému poíom dal meno Orozlanus ^*). Achtu- 
luovo íeženie Liolo na poli, menom Nageuz ^''). Clianadin, majúc 
hezo&nľi nuc, modlil sa k sv. Jurajovi iiiuíeulkovi, aby mu u Pána 
Bgha vyprosil ponjoc, a uíinil síub. že^ keil zvíťazí, založí kláštor 
(Oľozlan"?) na tom mieste, kde sa hol moitlíl. Tak zaspal, a zdalo 
sa tiiu, že u nôh vidí h'fK ktorý vravel k nemu: „(Jloveí'.e, ío spiš? 
Vstaň, zatrúb, puhtii na <lo doja, n zviťazií nad neprinteíom !" Vstal, 
sdeiil svoj sen sbronuiždenéimi vojsku a clid sa na pochod ^"^^K Pre- 
kvapené vojsko Aditiunovo dulo sa na útek. on ale hol od l'hana- 
dinových vojakov nabitý. Hlavn jtOin zuuiesli ku královi Ätei'anovi, 
mŕtvoly kresťanských (t. j. ríraskn-katnlíckych) aie zaviezli do Ma- 
roävaru, kde ich puhrobili v ^ľLH.koin cinloríne sv. Jána Krsttteía; 
lebo int-bo kláštora |s fímsko-katulÍĽkytii rintorínom) nebolo. Tam- 
nýcii kliíštornlkov, ktorým slúžila t-retina obyvatotstvn, í'hanadin 
ne^ahnal, ale punedial ich tam. Prekročivšie Tisu, pri&li ku královi 
Štefanovi, ktorý nOiuil Chauadiua hlavou krárovského paláca ä Aclitu- 
movho paláca, a pravil: „Od tohoto dňa mesto to nebude sa me- 
noval Morisenským hradom, ale Chanádskym; budeS Županom tejto 
provincie a ju dla svojho mena nazývať biide^ ehanatlinskou." 



^') In veprihus Kwkyner et Zewreg. V diptoiae Belu IV. £ i\ 125B 
stojí Kubener, alio nomine Wofa}' leae. — Zewreg. SzOreg v Torontál- 
akej župe. Sznbu Károly. Korabinský kladie Soreg, Syrek do Baiiátu, 
pag. 717. 

^3) T. j. v okolí Kanyžc. V diplome króľa Belu IV. 2 r. 1256 
stoji : ^niOnasteriHm Kpnyza i-tim villis ad se iierlinentibus". 

") Urozlaniis, posessio fum munasiteníi ap, Wenzel: Cod. arpad. 
continoatus VIÍ, 431. aii. 12ô6. Dedinu v Torontálskej župe. 

^*J Nagetis, asi Nagewí^. yzabú Károly sa domnieva, že Je to Nagy 
Os2 a Kis ósz v Torontä.lslťej žape. Snád na leu (isz pofahuje sa Ewz- 
pntak (Fejér : Cod. dipi. \\\ 2, jl61 a\u 1255), alebu Ľwsy, posessio 
iuxta Chsium (Weiizc]: Cod. dŕpl. arpäd contin. Xll, 423 aii. 12í^4). 

^^} Možno, že lo nofiné videnie Tva (v mongol£Jne aralan) vysalval 
sám kgeadár, chtíai; ohjasníf Oroiílanos (u Wjona: Arftsíous, saád Ära- 
dJnus). 



36 

Z básní Bránka Radičeviča. 

Piebžila Ľudmila Podjavorinská. 

Rany. 

h 

Pradie matka niti tenkt 
a syn malý zasa 
šedi pri nej v košclienke 
a s vtácAfoni hrá sa> 

nHIacf, mamička, krýdlo, vera 
pekné — pestrý chvost, 
ako si ho rozostiera "— 
krásny na radosti ^ 

Rečie dieťa, pustí vtáka, 
utečie mu hned on z rúčky, 
mačka skočí, neboráka 
Ikrti, lapnúc po ľahučký. 

wjajj mamička Iň skríklo v deac, 
»jaj, vtácka mi škrtí tamo — 
nedaj, nech ho neodnesie, 
jaj, nedopusť! nedaj, mamoU 

No, hľa, leži, neboráčik . . . 
V ňom ni stopy už života... 
„Ach, môj vtáčik ! ach, môj vtáčik ! 
oj, sirota, oj, sirota tv 

Diefa smutné zakopáva 
vtáčka svojho pod zem — ale, 
s nim í všetky zahrabáva 
svoje za nim veľké žíale. 



n. 

Striedajú sa dni za dňami, 
sviatok za sviatkom je v behu, 
mesiace za mesiacami, 
a rok s rokom na úbchu. 

Rokami sa zabrnely 
rú7.ky decka nad ústami, 
slabé svaly zosilnety, 
zmužacl v sile ramenami 



S7 

Oj, či pekne vzrástol ! V čare 
ako by bol vzkličil v boru, 
i vílu si bielej tváre,' 
dievča našiel, šumnú stvoru. 

Objíma si ju on, míadý : 
»Milá moja, slnko s ncba« — 
stiska si ju, rúčky hladí, 
»bLaženo mí vedľa teba!u 

Ale padlo do nemocí 
dievča jeho zlaté> krásne, 
proti smrti nieto moci : 
tapadlo mu slnko jasné. 

Trhá neborák si vlasy, 
hrúd si svoju stíska v smútku^ 
vietor vzdychy nosí zaši — 
div, nešalíe od zármutku. 

m. 

Zase deň sa za dňom honí, 
rok za rokom letí vratko; 
zbelely mu vlasy čiemCí 
vrásky brázdía líce hladko. 

Ale predsa preveselo 

hlaďt jeho pekné oko, 
predsa nosí jasné čelo 
ani mladík on vysoko. 

Ved krásneho má on syna, 
radostný si naňho hladi 
a na rozkoše spomína, 
na všetky, čo zažil z mladi... 

Ale ked raz svitlo k ránuj 
studeného našiel syna . . . 
»Nu2 či ešte túto ranu 
hrozná smrť mi v srdce vtina?I« 



Žiaf mu srdce sklúčil velký, 
vyhasol jas jeho okaj 
hlavu nosí nízko celky, 
zranen duše do hlboká. 



Tú bolesť už nepreniesol, 
preboleť ju nemal sily; 
so sebou si ju odniesol 
do studenej do mohyly, 



Umret musím... 

Zllcne lístie, žlkiie na konári, 
íažlknuté padá k xcmi spiacej — 
zeleného neuvidím viacej 
ja už z jari . . .\ 
Hlava padá, líce potemnelo, 
oka žiaru vysäala mi múka, 
klesá noha, vysilené telo 
a trasie sa od slabostí ruKa — 
cas už pili, bych áiel do mohyly. 

S Bohom životy s Boltom sen môj skvelý 
s Bohom žora, á Jloliom deň môj biely, 
s Bohom svet môj I kedya" bols" mi rajom . 
už ja k iuyni poberám sa krajom. 
Čo bych ťa I nelúbil tak vrúce, 
preds' bych hľadel na slniečko skvuce, 
chcel bych slúchat víchricu, hlas hromu^ 
slávika spev — a diviť sa tomu, 
obdivovať rieku, prameň v tají — 
môjho žitia prúd je na okraji. 

Oj, pieseňky, moje vy siroty, 
deti mojich mladých liet! Z výsoly 
bol bych dúliu s neba strhol, ahych 
vás ozdobil i hviezd trblietavých, 
bych ožiaríl vás slnka lúčami . . 

Bola dúha — ale sa zlratila, 
žiarily i hviezdy — dožiaríly, 
i slniečko hrialo, hrialo dosti — 
padlo i to s neba vysokosti ! 
Všetko zmizlo, čo som chystal ja vám . . . 
Siroty vás v plienkach zanechávam. 



•'«♦- 



39 



Pri víne. 

Vody tomu.. - 

Vody tomu a nie vina, 
Kto sa bojí, ke<? ho žena preklína t 
Kto sa Taká, ako žaba r. močiara, 
Nech sa v hlúpej, planej vode zamáraí 

Vína mne scra aj dva sudy! 
Co mi miiú: vôTu zbtú zobudL 
Mlsným srdciam nechám svodné ja ženy - 
Vybozkávam pohár vinom spenený. 



Mne sa duša... 

Čo fa, vtáčku, vo vŕbovom vo prútí 
Preneverná najmilejšia kormúti? 
Bude ti tvoj život horký, ako blen^ 
Kýrai si kofvek nezaľúbiš vínny kmeň. 

Var' mňa deva milovaním objíme? 
Je] /rak žmúri, ako slitce pri zime. 
Mne sa duša vtedy láskou rozhára, 
Ked sa do mňa ronia slzy z pohára! 



Krčmáročka... 

Krcmárocka, krčah vlna, 
Kedí Je skúpa na pozdravy dievčina 1 
Nebude nám vera nemo, vera nie; 
Krčahamí zahlušíme mtoaniel 

Sedem hromov mu v pečeni ! 
Vina nech nám celá hať sa rozpení! 
Ked už stydnú devám srdcia, nedbáme: 
Nájdeme si iskier, ohňa vo čbáne. 



Bolo by tma. .. 

Bolo by tma proti noci, 

Keby nám ten krčah nebol v pomoci. 

Ale ÄC sa iskri vino vo čbáne, 

Aj v tej noci znamenite kulí.ime. 



40 



Krásno dievča na roxkvcti 
Údol srdca Eáskcu vzňatou osvieti. 
Ale keď si uhneme tak z režiny, 
Viac to žiari, ako štyri dievčiny í 



Ta sa rezko. .. 

Ta sa rezko k bočke vína! 
Iba nápoj čo ten život pohýna. 
Pri víne si vófu vezmeš za. ženu 
A jej bozky do skoku fa poženú. 

Keby nebo videC chcelo^ 
Ako je pri vine srdciam veselo! 
Nikdy by viac nepršal dážd vodavý, 
Ale víno cediiy by mrákavy. 



Sem to drevo. . 

Sem to drevo, to veselo ! 
Sem to víno, v krposi čo vzkypelo 1 
Jará chasa k slobode sa prerazia — 
Kyslá mládež ve^me zkazu v reťazí. 

Len tej vôle do života. 
Lebo bystu fahne na nás pustota! 
Pri slniečku jarnom skvitá dolina, 
Pri jašení ošarpaná usína. 

Hájom H 



Pes a koza. 

<Bígba.J 

Ovčiarsky pes, menom Cmar, 
nemal síce múdru tvár, 
ani neznal ihrave 
pri salaši na tráve 
na zadné sa nohy stavať 
a prednými pokyvkávaC, 
ako z jeho rodiny 
mopslŕ, pinčie a in'i^ 
ktorí preto to robili, 
by sa páAom zaľúbili; 
ale Cmar bol hodný pes, 
páru nemal, nemá dnes, 
lebo baču mal on rád, 



41 



ovečky znal zaháňať, 

odporovať vlkovi 

bol tiež on vždy hotový. 

Na salaši od malička 
vyrastala tiež kozíčka, 
ktorá Cmarka rada mala 
a s ním často sa ihrala. 

Raz tiež tak okolo skaly 
oba sem-tain sa motaly, 
i na skalu huply spolu, 
skočily zas pekne dolu; 
lež náhodou, neviem aní 
ako, ale v rozihraní 
búšila ho koza v hlavu, 
a pes kopŕc ! medzi trávu. 

Nebola to rana ťažká, 
ale pre psa ver' úražka 
bola vedca . . . Akoby nie ? 
Co povedia na dedine, 
ked psa koza mohla nabiť 
a on bál sa to odplatiť? 

Cmarko v tráve už neleží. 
Skočí. — Srsť sa mu naježí. 
Kozu sekne v kožu tela, 
že hned z rany krv vyvrela. 

Koza zmäkne bôFnym hlasom, 
maka žiafne, — ale razom 
všetku silu si posbiera 
a k bačovi sa poberá. 
A pes so svisnutým chvostom 
hľadí nemo, — a v Fútostnom 
pocite za kozou kráča, 
ako sily jeho stačia. 

Bača práve v túto dobu 
oddychoval, a žalobu 
vypočúval, čo mu milá 
koza v plači predložila. 
Potom rieknul: » Vidíš, vidíš, 
či sa makať nezastydiš? 
Nebola si vtedy taká, 
vlkovi ked z pažeráka 
vytrhnul ťa Cmarko chtivý, 
tak že ostal ledva živý. 
Vtedy, moja drahá koza, 
dodriapaná tvoja koža 
bola cele, a ty, milá, 
tak si velmi nežialila!<( 

»»Vtedy — riekla — som trpela 




Dragoman razom zastavil koňa, potom zraeraveno vystrel ruku 
proti juho-východu. 

— Ef KudS, — liuvoriK 
Arabi neznaju J t; ruža I e ma. Mesto, z ktorého Mohamed vySiel 

Qa svoju legendárnu, nebeskú púť, voU sa El KudŠ. Divné! 

široko otvorenými oŕami skúoial äom horizont. Hladal som 
glatisté kupoly, palinovŕ lesíky, ružové zithrady. Hladal som vSotko 
to, ŕo soiu mystel nájsť na mieste .leriualema, odkedy len ideali- 
Hovat viem. Avšak nevidel som nifi iné, ako sivé skálie. 

— Kde je El KodS? — spýtal som sa konefine netrpelívo. 
DľAgoman ZDOva vystrel ruku. 

*— Nevidia^ pane, tam tú vežu... áno, tam.,, teraz ju tislo 
vfdaf, práve svieti na ňu slnce. 

— To, to je, ako nejaká vysoká žrcf, bola by veža? 

— Áno, pane, voza pravoslíivueho kUStora da OItvetskej. Odtial 
je najkrajší výhfad na sväté mesto, Zajtra predpoludním pôjdeme 
ta, hore, potom ti ukážem záhradu (jetscnmnskú, odtial uzreme i 

^peÉety sviitélio íJuiara, — lio je tu významná vec. Iný dragoinan 
ani aedoslal ílovoltmia, alť mňa, Liflher Neifžihu, striíÄcoviri tak 
ctia, ako by im bol otcom, a potom jíohodime im i nojaký pinster. 
Ja (a vyvediem hore. 

Nedžib prestal v rozkladaní zajtrajšieho proj^rarnmu, lebo Ľesta 
pomedzí ukaliská uatutku zu^.ila na, že sme len jedeu za druhým 
mohli jazdiť. Zatjchol u tichu, mií^ky sme sa spustili ts vrchov .ludei 
na Jordilnsku rovinu. 

Päť dni trvá jai^deuíe od Genezaretsktího jazera pu Jeruzalem. 
A tilto piUdňovíi i^ťBta divné, nezvykli? myšlienky vzbudí eäie i 
v najmodernejšej duši. Pravda, vSetci sme viac-menej prívrženci 
Bernarda Shawa, ktorý tsmclým posmcchoru strhuje závoj a každej 
nepravej pósy histórie. A Clovek-iutolligťut strasäi- so selm i Kä- 
dekflí-ovaké nálady. Vystríhame sa, aby sme neupadli do banálnosti. 
Vftfitko darmo. Niektorč vlivy predsa úíinkujii na nás. So vzrn.^eným 
pofilom poŕúviime. že tento .smutný, moiarÍHtý vitlipk, v ktorom 



43 



naäe koae sotva môžu aieč.o napred, Je dolina Je^reel. 'ľíiiii pti 
poslednýcli konfinácb samaiitónskych vrchov paiiol Saul, Mizerná 
dedina, ktorá lozpi-estíera sa tam na tom iiávrSi, bola kedysi krá- 
lovským palíkoni Heiodesa, Saiiiai'ia. Tití írl atípy ešte i teraz ozna- 
ŕujú jej iiňesto. Pred tyiui stliiy tiokla iií^í krv KrstiteFa, pred týnii 
sLlpy tatiĽOvala azda kúzelná Saktniť. Aki* líaiiáhie reflexie ! A predsa 
myslíiiJC u;i ta A ŕim hlbšiť jiizdJme medzí hory Sairiaríe. tým 
vJiéSmi sa vlilljiijeme do Štin'ho zákor.^t. K veCeru dújderae k o bydle - 
aému bohatému meatu. Dnes ho volajú Nabulus, predtým holo Si- 
cheui. SÍĽheiu, hlavni* mesto odtrhnutej liiastky Izraela, svälé mesto 
samaritánov, ktoiv /.a dlliý ras /itvudilo s Jeiiizhľemtim. Ešte vždy 
sa trblií^ta maliŕ-kú jjahrelia uiekdiij&ieho nähožeiiski-ho ziípahi. SvälA 
synagóga samaritiúiov oSte vždy stojí v židovskej Štvrti, ešte vždy 
ukazujú v nej prastarú thoru, na hore rTarirJziin každú Velkú doľ 
odbavia ^viato6aú obef bicieho liardnka k pocte ukrutnélio boha, 
ktorý un tomto istenú miestu žiada! v olieť Aliraliáiiiovlio vlastného 
syna. 

Ráno idi^me ifalej, V jeduej duJinke stoja beduínske áiatre, 
zhotovene z éiiírnej veľbUulej kože. Kedysi vypínal aa na tomto 
mieste ävätý didí IlĽthelu, bydliÄte pľastureho kanaánskeho boha, 
ktorý nevedel nie o Jehovovi. Nevidíteíuý Jehova mal už dávno 
svoj cbriSm v Jeruzaleme, zato staré [loviedky ešte vždy prifaiio- 
valy veľiucii^h k onému dubu. 

A teraz konečne približujeme sa už k Jemzalemu. 

Na konci nízkeho skalníUelio priesmyku stojí ošarpanú arabská 
kľíma. Okolo nej hemžia sa kone, ťiivy a vozy. Toto je posledná 
stanica pred Jeruzalemom, tu si každý oddýohne. Okolie krčmy 
obsadené je búťoiu Tudi- Ru^kl jiútnii-j, rímski muísí, arabskí kupci, 
tureckí vojaci, vysíahovavéí sa Židia. Je to Šťastie, že ani anglickí, 
ani nemeckí oestovatelia nerušia tohto ohra/u, ktorý je ozaj vý- 
chodný. 

Dra^omau skoí^il B koňa a äiel porobíf poriadky. Pol hodiny 
budeme oddychovať. Hostinský vyniesol mím krátku lavicu. Neza- 
dlho priniesol mi i kíívu. Osobittuí lavica vzbudila živý zrtujem 
u ostatných cestujúcich, niektorí Arabi prišli hneií žobrať. My.'ílíuíj 
Äe ani oni aepoŕítali ua to, že by dostali niefio, robili to skôr len 
k vôli zásade. 

— Odkiaľ idete? 

Toto spýtal sa nia mužský, tučný, v dlhom kaťtane, s čiapočkou 
na hlave. Jeho kaťtan a výreíuosÉ hnecf prezradily, že pochodi 
z pofskcj židovskej iuteJIigencie a nie dávno, čo prišiel do Svätej 
zeme. 

— 5í Berlína, — odvetil souj. 

Človek v kaťtane prijal mtiju odpovedi s odobrujúcim kývnu- 
lím ruky. 

— Poznám to mesto, — hovoril- ^ Pekuá. Ja som z Tarnowa. 
~ Je to tiež hodné mesto, — odvetil som len zo zdvorilosti. 
Naf^ledovala malá prestávka^ počas ktorej Poliak sailol si bližšie 

ko mne. 



u 



— čo ste sem priSli? — pýtal sa razom «, neCakajúc mojej 
odpovedi, ImeíF prešiel ua iný predmet. — Deti sú mi opatreaó, 
pomyslel som si, Ulam do Svätej zeme dokonaí trápny živut. 

— Môže to byt velký pôžitnk, — prisvedŕil som mn. 
Nesúhlasne potriasol hlavou. 

— Pôžitok? Drahý pane, nemáte pocliopo, aký je tu drahý 
život. Viete, kolkn stojí funt miisii':' 

— Azda \rdt piaBtro\% - odvetil som bez rozmýšľania. 

— Päť piastrov? Keby len toTko! Osem piastrov, pane. Roz- 
umiete. 

^ A stačí viim na také vetké výdavky? — pýtal aora sa sú- 
strastue. 

Žid pritiaíioJ sa celkom ko mne. 

— Ako? Bože môj drahý, niekedy mi z domu pošlú niefio a 
niekedy — Ano^ niekedy - prídii k nám šlachetní cudzinci, ktorí 
mi tiež niečím pomôíu. 

Úslužne a krotko, no zato s pevnou vytrvalosťou oprel na raíia 
svoj pohľad. Nevedel som odolaŕ. Vyňal som z tobolky dvaťran- 
kov nik. 

— Jestli dovolíte. . . 

Vzal ho a pozoine preskúmal, potom rýchlo vložil do vaCku 
kaftana. , 

— Ďakujem, — riekol. Jeho hlas bol už trocha chladný, ba 
práve i |)yéný. PozdejMe sadol si na staré ntiesto a ko mne viac 
ani neprehovoril. 

Vypil som krtvii a vstal s miesta. Dnsť holo už oddyehti. Po- 
zeral sotti dratiomana, 2e hy sme sa dali na ďaläia cestu, no ne- 
bolo ho nikdj. 

Poäiel Súm ho blartať. Pred domom som ho nenafiiel. V úzadí 
medzi krikmi zbadui som leíiacu mužskó |iostavu. To je on. Poznal 
sora už jeho vlastnosť, ^e pri každej možnej i nemožnej príležitosti 
prevrátil sa čo len na átvrf hodinku. 

— HaJlo, Nedžih! Hore sa! 

Spiaci rýchlo skočil. Nehol to vSak Nedžih, ale nejaký cudzí 
mladý frantíSkíiii. Očí ma i teraz klapkaly eáte od äpiinku. 

— RozkJÍžetc, pane V — pýtal sa ma francúzsky. 
Bol soín nemálo zmätený. 

— Odpu&ftť, pane, miij omyl. Nazdal som sii, že je to môj 
dragoman. Ozaj ma to uirzf, 

Frantiäkíin sa ticho usmial. 

— Ó^ nerobí nič. Som vám vlastne eäte povítaŕný, že ste ma 
zobudili. Úž je i tak svrchovaný čas íí<í (falej. 

— Idete tiež do Jeruzalema? 

— Ano, pane. A vy? 

— Ja tiež, 

— Idete od mora? 
^ Nie. Ž Damafeku. 

— Ja 801U v Chaize vysadol ua pevninu. V JaffR sme malí 
len vysadnúí, no more holo volmi biirlivó. Museli amr sn vnltiC do 



45 

Chaízy, čo ma veTmi mrzí. Z Jaťfy by som za deň bol došiel do 
Jeruzalema. 

Prezrel »om si bo. Jebo kutňu a sandále pokrývala hrubá 
vrstva prachu. Azda len nešiel peši z Chaizy? 

— V Chaize ste si však najali voz? — pýtal som sa. 
Krútil hlavou. 

~ Peší chodím. Ponáhľal som sa velmi. Od rokov už čakám 
na tento okamih. Ä predstavte si, pane, zajtra je práve slávnosť, 
pamiatka objavenia Svätého hrobu. Už som sa i obával, že nedo- 
razím na pravý čas. Avšak, chvalabohu, na večer už budem tam. 

V hlase zavzneio mu slabé oduševnenie. Ako tu stál, túžebným 
pohľadom hľadiac k Jeruzalemu, bol by býval výtečným modellom 
niektorému stredovekému maliarovi. 

Rád by som sa bol dozvedieť niečo o zajtrajšej slávnosti. 

— Slávnosť bude bez pochyby v chráme Svätého hrobu? 

— Áno, pane. Tam bude. 

— Chrám Svätého hrobu je však pod mocou vášho rádu? 
Tvár mnícha sa zamračila. 

— Žiaľbohu, nie úplne. Pravoslávni sú tiež tam, nech im Ho- 
spodin odpustí tých mnoho zlých skutkov, čo posiaľ vykonali ! . . . 
Istá čiastka chrámu je v ich rukách. Ale oni sa ani s tým neuspo- 
koja, ustavične prechádzajú na náš priestor. Áno, pane, len vlani 
sa stalo, keď znamenitý otec Eustachius zametal pri jednom bočnom 
oltári, niektorý surový pravoslávny sa oboril naňho, že je to miesto 
ich. Otec Eustachius, pravda, nepopustil zo svojho práva, a prišlo 
na to, že prinútený bol chytiť sa palice. Podlý pravoslávny však 
predbehol ho a udrel po hlave ťažkou olovenou palicou, ktorú len 
preto nosil pod reverendou. 

Kým hovoril, tvár mu horela od utajenej rozčulenosti. Na mieste 
otca Euatachia iste bol by i on olovenou palicou odbíjal nepriateľa. 

— Také výjavy sú však veľmi poľutovaniahodné, — pcvedal som. 

— Áno, pane, v najväčšej miere. Ale Čo robiť? Ustúpiť ne- 
môžeme. 

Zatíchol a naraz stal sa zase krotkým a pokojným. 

— Teší ma, že sme sa obznámili, pane. Teraz však, žiaľbohu, 
musímtUž ísť. V Jeruzaleme azda vidíme sa. 

Podal mi pravicu. Keď som prišiel pred dom, Nedžib mi oznámil, 
že už môžeme ísť. 

MÍčky bme jazdili k mestu. O malú chvíľku dohonili sme osa- 
melého pútnika, ktorý rýchlo a iste kráčal cestou, vedúcou k hore 
Olivetskej, kde pnula ^sa spomenutá už pravoslávna veža. Bol to 
môj známy františkán. Oči mu i teraz žiarily pobožným leskom, 
v pravici kŕčovite stískal hrubú palicu. 

...Pred večerom dorazil som do Jeruzalema. 

— Ako, pane, vy ste už štyri mesiace v Jeruzaleme a ešte 
slje vždy neverec? 

Toto pri spoločnej večeri cudzích hosti pýtala sa tenkd, mladá 
americká miss svojho suseda. Pôvod toho pána som nemohol hned 
ustáliť. Bol to vysoký mladík, s dlhými vlasmi a anglicky strihá- 



4& 



nýini fúzy, Hovoril tkhýin, zatialjnutýiiii lilusotn, holo bailaf ua ňom. 
ŕe sa koĽlíä v kítždoni s\ojonj ílave, ako ^liívik vo vlastnom spevť. 
PoadejSie som sa dozvedel> že ji^ lo syn hohatiílio viedeňskiílio lo- 
Viíľníka^ Iťtorý výhituť šitiidovaníin rtiijpiuft sa Zíioberá a pre knito- 
ľhvilu vydržuje vžity so sebou jedntílio priatela eéte zo škôl, a do 
Sviitej zťTTie prišiel tiPž len z dlháho rasu. Poŕiatku ich rozhovoru 
pri slolo som tií'^ftcul, teraz však už obidve stránky hlasno pokra- 
tovaly. 

— Atio, som tu Mi Štyri mesiace. A jestli by som nebol býval 
ueveľťora, tieto ňtyri luťsiane by ma boly dozaista nUii urobily, — 
Kuela odpoveiP na prodoálú otázku. 

Na blťdej pleti dámy /javily sa iU& žiariace body. 

— ('o vy líovoľite, pane. je ztoviia bohorúhanie. Nechcem vAs 
(íalej ani poľúvaí. 

Na rtoidi Vioilťňŕana zjavil wi tichý úsmev. Potom zdvorilo 
Bklouil blftvu. 

— Nikdy nebovoiiin proti nábožným duSiain, miss White. Ita 
pritve vás proshn, rozponieňto m i na mňa v zajtrnjäej modlitbe, 
ua úhohn, ztrntenú ovru. LrImi som to^ všakže? 

MisR White; iif'OiipňVí'iUla, nte ä výrazom pravého zazleiiia roz- 
čuleiio lújtala poniaranč. Skoro žatým vslaia a bez pozdravenia odišla 
od stola. Viedefi^iii iismievavo pozrel za ftod, potora obríStil ^a 
ko mne. 

— MUdA misa nahnevala sa, — riekol. 

— Americkŕ dámy v ntíizkarh náboženských nerozumejú žartu, — 
po/naraenal ?nm. 

— Aoo, teraz vriiĽujii sa k romantike a ku votii tymianu. 
Vsttdi nme od stola. Začiatkom niílja bola uaäa hospoda takiui'ľ 

prázdna, okrem mW, sotva bol niekto v sieni. Vyšli sme na korridor 
a tam pokraf-nvali v rozhovore. 

— Jestli sa nemýlim, vy ste len dnes vefier rioĎll? 

— Amt. Asi pred troma hodinami. 

— Mesto ste hí teila eSte ani neobíreliy 

— Vošiel som linUiou. vedúcou oii -Iiitly. Tu som si obzrel 
vidiŕkj nakorko n:i di'i. 

ViedeňOati po^rt-I mi ľiuditiy. 

— Pol deviatej. Kefiy Kte neboli ustatí, najali by sme si voz 
a vyäli tia horn Olivetskú. Prj mesiaŕkn jr odtiíti krásny výhľad. 
F m] d e m o ? 

— S railoKťou, 

O pol hodinku lioíi sme už na hore, Sosadli sme pri pravo- 
sliívnoin nmnastieri. Na juho-východnej strane vrchu stojí vysoký 
drevený plot, prechňdzali sme sa veílla tohoto. Môj spoločník tichOj 
posmeSne vysvetloval: 

— Nech Rtt vám páCi ť»ľaK kochať v náladiích. Stojíme na hore 
(Jlivetskpj. Vidíte liolu to tmavé stromoraditíV To jn Ciptsemanskä 
/ííhrada. To vyschnuté koiyt^i tjim v íloline je pot(ŕk Kíchen. Tie 
tmavtí Rteny, kturt* sa oproti nrtm vypänajii, sis snicaniay Siona. 
'''o tam je 'hnarova uietet, na pravo, jími, tam je... chrilm Svä- 



ít 



UMio lirobii. No a terai! oí'-akávatn vaSt; lyrické poztuíinky- Pľtíiliiosto 
ich L'eJkom spokojne, oil Styrndi mesiacov som kažtlý deň tii^ hnre, 
a navykol som už i iia iiajpoetiikejSie výbuchy a uajhlbäie reflexie. 
Ja ukázal som na (triiliý bok: 

— To xrkaíllo Um v fjžiahine je piavdepodobne MŕtvB more? 

— Ana> je ono. 

— Ako divno jasajú sa vrchy v jeho úzadí v mesaínej žiare. 
ViedeAĹan zapálil si paptrosu. 

— A, vy ste tiež xbiidali to diviiť Jasanie. Z kotliny Jordána 
vyiítupujtí dohora nslaviŕne ťažká para a pôsobi tieto divné žíariie 
/javy. Na vrclioch Moíibn, na ktoré ste teraz ukíiasli, Cez deň leží 
vždy podivná, mudrasU Inula. Iimfe celý tento obraz má len túto 
jedinú vážnu tiastku. 

— Nemajte mi za zle, ale tejto poslednej poznámke neroz- 
umiem. 

— Aípráve je velmi jasná. .Jeruzalem sám nestojí uiC. Je to niC 
iné, ako na trojť ľOzJelenj% iiiiboÄenslvom operujúci velký podnik, 
jehožto každý diel o dušu xávodí s druhým. V postednom Čase 
obchod zaviedli i v kruhu tých turistov, ktorí nekonajú cirkevné 
obrady i. iiáboženskŕho prcBvedGeiiia, ale len Ľn^ty. Celý tento vidiek,. 
JeriĽho. Mŕtve more — sú väetko filiálky jeruzalemského centra. 
Cestovaterská kancelblria ustílli tíirifu za byt, za beduínsky sprievod, 
za zaopatrenie^ xa požehnanie a za skleuicu vody z Jordána. Ale 
híaiTte-.. na východných stranách Mŕtveho mora prestáva obchod. 
Za inoabskými vrchmi Iťží púšť, veľká piesoŕnatd púSC, ktorej vliv 
badať na každom uärode Kanaňiiu. Ano^ pdäf nezná žartu. Nemá 
brál a firúcanín, ktoré lacno naladia ítoveka, a predsa vSetko.,. 
vftetko je v nej. Na púSli nájdem to, ío som tu darmo htadal. 

Posledné slová prehovoril tak, ako by on chcel nahradiť moje 
premeškané lyrické výlnvy. 

— A kedy hodláte ua púSť! — spýtal soín sa. 

— Že kedy hodlám r To by vám veru ťažko mohol povedaf. 
Od i^tyroch mesiacov sa sberáu] na cestu, avSak nikdy sa netno^em 
urCLte rozhodnúť. Nenávidím civilisáciu a predsa nemôžem bex nej 
byť, Opovrhujem európskymi hotdmi, a s desením pomyslím na prí* 
padnoäf, že by som raupcl noc stráviť v Ŕpinavom beduinskom ŕiatri. 

Ústami preleíc! mi tichý ÚHmev. 

— Vy ste Uída taki prevrátení Mojžiš, ktorý s vrchov zaslú- 
benej zeme túžobne hladí na púšť, hoci vie, Äe sa nikdy nedo- 
stane do] u. 

Viedeúčau odhodil papírosu. 

— A, vy si myslíte, že hovorím v paradoxoch'/ Poďme domov. 
Pohli sme sa bez slova k východu. Kecí sme už v kotii sedeli, 

stfil sa zase lapokojným a prijemným. 

— Ináče vy ste prišli v n;ijlepšť Cas. Zajtra bude v chráme 
Svätého hrobu veTká slávnosf. í'hystá sa tii celé mesto, Dnes večer 
som ŕftal OÄDrtmenie, sám custos Svátej /.pruf bude celebrovať pri 
svätej omäi. 



4& 



— Pravdepodobne toto hude tá alávĽosť, o ktoľej mi hovoril 
už jedeu iVftnti^káu. 

— Áno, slávnoaí Hadia IVaiitiŔkátii. Oni sú strážcovia Svutéljo 
hrobu, a heda tomu, kto by im upienil toto piílvo. Iná&e... vSak 
uvidíte. 

— Co uvidím ? 

— PreCo som sa stal v Jeruzaleme úplným neveľcom. Jestli 
dovollle, zavediem vás. 

— K nevere? 

— Nie, len ku kostolu. Toľko je dosí. Uiitial cľiilej už i naiui 
nájdete cestu, 

— \ kostole y 

— Nie. "N* Devere. 

Na druhý deň ráno išli sme do chviímu Svätého hrobu. 

ÍJeata vedie úzkymi, tmavými uličkami. Nemajú nijakého zvlúät- 
nebo rázu. Špina vo východných mestách je všade jednaká- 

Koneíne doí5U sme na nánieatie pred kostolom. FMokola popri 
stenách množstvo šiatrov, l^osväinŕ sviece, ružence, obrazy, skaly, 
kríže a iné voči. Okolo šiatrov neiinjemný hlasný krik. Lndia jedpjijú 
sa nalitievauo pri kúpe jednej lebo dnihej veci. Nňs neprekvapuje 
ani to, keif niektorý zl)ožný pútnik nahnevaný silne bije pastou na 
stôl. No prúd kostolom je predsa iiiefo, ŕo ma predesilo. 

Pred hlavným vchodom chrámu stojí stotimL tureckého vojska, 
v plnej zbľi\ui vystrojená. Na níisadených bodákoch odrážajú sa lúče 
slrica. Stoja v nion'jsnpj nehybnosti, veliaci dôstojník napnuto po/prá 
ku kostolu. Iste i^aká na nejaký znak. Mne vSak poschodí na my^et 
všetko, CO poCítal som o mohamedánskych krvipreltatiacb. 

— Vojsko 81 íibzeráte, vSakže? — ohlásil sa naraz môj sprie- 
vode] . 

— Áno, a nechápem, naCo sú tu? Úo chcú V 

— Chcef oni ni6 nechcú, chudáci. Musia tu ŕakaí. 

— Ĺ'akaCV Naŕo? 

— Kedy majú znkroĹ-iť, zamedziť bitku. V Jeruzalemy totižto 
cirkevné ohrady nedejú sa v tichosti. Alebo frautíäkáui zaOínajň, 
alebo pravoslávni — a protivná strana hned pokračuje. 

— Ci Je to ozaj možne? 

— VSak uvidíme. PotTme dnu. 

V chráme Svätého hrobu horelo na tisíce sviec. Veľkú žiaru 
ÄDienSovaly Jen oblaky tymianu, ktoré v hustých kotúčoch niesly 
»a dohora. Siene boly véetky preplnené. Najprv slialo sa uii všetko 
pred otinia, pozdiíjSie mohol som ro/.oznaí už aj isti^ postavy. Pi-ed 
oltárom, v skvostnom tiilán^ s jnsajúrim obliŕajotu, stál kúaz, ^cuslos 
terrae sauctae", uáíelnik frantiSkiinov. Stá ii stií iiuiíchov klaCalo 
dookola; za týmito ostatní veriaci. Oproti mne stojí starší uä pán 
v rovnošate. Na rameno itpiera sa mu mladá černovlasá deva. Na 
íele perlia sa jej hustťí kropaje, tvár jej je neobyŕajne bledá, avAak 
nesftah* l^y /.u svet pohľadu s celebrujúceho kňaza. Ten práve po- 
zdvihuje rnkiľ V nej sa nini'o J!ií.;á. Zlatý kríž- Mnísi jrden za 
druhým jirikroiía a celujú ho. Sliest bozku si neutierajú. Teraz 



49 



imalťtliijú ostjilní veriaci. ľo£ernil ileva nti okuiuih oiiiilmcnD pn- 
tisDi! ity. Meilzitýin shnra ustaviŕne znie sjjpv. 

Narnz zamiera sn do spevu dissonnEitný hlaa. / pobotnej kn- 
pinky Ľlirámovej zaf^uť výkrik a zatýni, sťa ľozvliicue more, tupŕ 
huCaiiie, Co Síi stalo? /áslup Imlu cazoiu tisiift sa tj-tii stutiľOU). 
Nastanť tieopi^ateJml uioLaniiia. Kňaz prcil; oltňroui rozkaziijiic vy- 
stiera ľuky, hovntí iiipŕo, iHi slová ztiTitia sa vo velkom krikii. Mnísi 
tUnú sa nítpťťit s pozdvihnutými i'amenaaii. Naraz slneínA žiac 
zvonku osvieti celý vnútorný oiu-ax. Hlavným vohotlom vchádzajú 
vojaci. 

— Riailny koiu'ľ jeruzitlĽriiskýcli ísliivutjstí. — šPptií môj aprie- 
Vodčí. Potoin fliytil nm xa ruku. — Piurniť. 

Vonku vojaci stoja v ítvoiiirauc. v ktorom už ležia uiektoií ra- 
n4Mií, Mladý tiireoký ilťistojník, kúriac papiťosu, stojí pri brňue a 
ticho rozdáva ro/kazy. Pristúpili sme k uyrau. 

— Čo sa to stflln, paiieV — spytujem m. 
Zdvorilé ma pozdravil a potom stíAltnl plecia. 

— Iíiailua Instoiiii- ľocliud IVantiSkíínov zaboril na také miesto, 
ktoré je mlajne niiijetok praviislúvnyclj. Tí už hotoví Čakali. Darmo 
som dal poprezerať riíno všetkýcli mníchov, ŕi nemajú prí sebe ne- 
jakú zbraň; niekoľko olovcuýf.b palíc predsa podarilo sa im véan- 
troCi( do kostolu- 

— Staífi sa azda i nieOo vrížnejŔiebn? 

— Niektorým veru i blavy popiebijali. 

Dvaja vojaci práve vliekli nehybnú postavu. Ke*! doSli k dô- 
stojníkovi, 4ífi&tali. Ten pristúpil k nim. 

Môj pohtad padol na tvAľ mŕtveho. Poznal som !io. Bol to ten 
mladý mnícha s ktorým som viera hovoril, a ktorému tak žiadalo 
aa do Jeruzalema. * 



Na základe Laj.'ardovbo 



„Cestopisu'* slobodne spracoval 

Ivati Lyset'kfj, 



--»•- 



Slovenský jazyk, živá starina. 



Príspevky k slovníkn slovenského jazyka* 

Hlovanskí jazykozpytcí žalujú .sa^ žo slovníky slovenského jazyka 
sú veľmi iiedostntoi-nt.^ ; i my sami^ ktorí po slovensky plsavame, 
Často cítime p<»trehii slovníka uajmŕL i s ťra^eologiokej, syntakticikej 
stnínky. 

rniieuili 8010 si poihivaŕ nkäĺžky zo KÍovoíka, ktorý z ríoááckej 
doliny v Uoluej Trenäanskej stolici sosbieral, sustavil a má v ruko- 
pise náÄ usilovný a neúnavný L. V. Rismer, že azda takto pohoe 



*) Lagard. znánvy orieiitab'^lfl, professnr výcliodriýrh reM v BerUiie. 
Umrel v &p-tycb rokoi;h minulóho steletia. 



ÔO 



sa nnpľoil otiízkíi, Uikd ilôležitri pre sinvpnský jnzyk. Keby prtkliiiloiii 
lii/neirnvýiu povzbuilení díi rozliínýcli strauňch Klovpuska joiJnntlivci 
zapisovali každŕ slovo, iioznrtuiť v H]>Í8imiom jiizyku sloveiiskoni. 
každú origiuálnu, povahy ítodtiii fľ;ísu, tak zn krj\lky ías uiali by 
sníe hotový vzilciiy nistťľiál k slovhĺku slovenskí^lio jazyka. 

V Rlovenskýcli PohJadoi;!] na tomto mieste inili tiverí-juinie 
každý príspevok, ktorý hiidP Uíim zaslaný, ('ítn hojnejSi by bol taký 
príspevok, ľuzuniiií sa. I)í)1u by tým Iťpäie: judnak" vzju'.mí bude 
každé jednotlWt^ slnvo. kflÄrtá /aľbytr^DÁ vetu. Pri sbieraní Jp po- 
trebne ziísada: niŕ ucpovaÄovaC za iiiaíiĽbeinť, Zo zrujek tvoria sa^ 
kamene a z kaiueiViv-Uvadrov bude impoBAQtuá budova- 

Rí/iierov slovnik boÉáĽkeho iiňreíia ju veľká gbierka. do 120 liArkov 
ľiikopisn. líída by /. tídio kniliu ifvh rozmejov, ío je Bartošov DiaíckliikV 
slovník moťavsky. Leu porehaďŕel sJovetiskýťh, áom\ neuverejneuýťli, 
bude tu viac tísic. (V knihe A. P. Ziltmeckŕbo x Riznerovích stierok 
Jest 1600 pťläloví a porj^kadiel.; 

I. Ukážky z dialektického sFovníka Boéáckej doliny, sostaveného 
Ľ. V, Rtznerom. 

A. 

abecedu: A, bé, cé, dé, koíka praiTó — kni;úľ motrt kolo 
pluta. A, bo, cé, dé, kot'ka pratfó, kutúr motjl a pes čitíi, zajiítok 
sviáci, kólko je ňicí- 

ada, azda, iisuiiď. 

Adam: Adam jíajduval žabám, žaby sa sbebly, Adnma zelly 
(zedJy). C'Llo sa ňenarodzil. a preccft zemieiy 

Adam a Eva. Ked niekto obšírne zaŕne rozpiAvaŕ o iiii'i'oiii, 
vravievajú, že zaí-íiia od Adama a Evy. alebo „mi Adamoveho rebia." 
\ ale, v sinysle: asi. Predali sme sliv ale za dvaccat zlatý. 

atnui^'Uá; Živí sa alnkužuií. 

uuteŕk: Už je tomu anieň ikoneuK Už mu je amen (:= umreli. 

afii len no =. iiinobn. Malí ovoííí, aňi len no t Tólko sa 
k toDiu strojili^ aAi leu do I 

Anna |26. júla): (Jín (£iQi) je po sv. Anne, hnet si seiliik 
Äirák nahňtí (je pri peniazoch = mii peuiazeí. Svätá Anim, chlanuo 
í: ráiia. 

azdťUi aifda, asnáiC. 



baba* 1. starit mať tniQtkJna maCi, startl žena. Baba od {'.etta 
horäia. D/e sdu (sám) čert ňeiiióže, tau (tanil podhodzl starú babu. 
To je baba! O'iaví sa o bojazlivom imiÄovi). Povec babe, iiiieť "e 
to Sade. Holý taii sami' baby (žeuskf'). 'í. ľ handier tiviuí iíula na 
jedoom konci palice, v podobe v<dkej hlavy, ktorou znpciutvaly 8a 
tfáhtj^ ke<f býval „zAútľJi kiir", t. j. ked v izbe pod komínom, ko- 
zubom, varievalo aa. baba strkávala sa iln otvoru vtedy, keiF „pre* 
stalo sa klafifii", ahy teplo z izby neucliodlto. .'1. kolAŕ na poktlCi 



&1 



pcŕený. 4, Hra na „slepú habu.*- Hr« Uto ileje sa v nejakej niiest- 
nwsti. Prvou „slepou babou" je ten alebo Id, na koho los pudne. 
Dieťafu tomu ruOuíkom xoviažu íjíi oŕi íí tak niu3Í LFaťUť oslatnýeh. 
KecI niekoho, obyC-ajnť iiťjakou píílifkou, iiíiinatá a uhádne jeho 
meno, vtedy ostane stepou baiiou tento oajdeaý. 5. vrSok v boSá- 
ckoni ehotiíri. 

Babii liova, vich v podhľadskoni chotáii. 

babi^ brticlio^ Šalvia lúC-ua, Salvtu pratensis. 

babenkit, Ktani ma(, babka. 

babiŕkUf stará niaí, žena, babka. 

babit» bai)íŕ., pri pôrode pouuíhať. 

bábina, bavlna, 

babovlzeň, dedictvo po babe. 

babovfiiŕka, bnbovuik, pekáč na babu. 

babrat »&.: Nebabri Ba s tu koloniazú. Keil sa ty s tak;fnr 
Človekom babreä! 

babroä, biibii^k^ 

babnla, hus (v detskej Iire), 

Daliulcnky moje. Qa|iasíe si vole, 
a hed napaséte, domom poňeséfe. 
Ilabulenky moje, rádeCkom. rádečkom, 
a j& len la, vami vrconym kole?kom. (Z. p.) 
Babalenky moje. nspiisajfe vole; 
keií ich (lapaséťe. domom poňeséte. 
Domom poňestiťe, pójdeíe rádeékom: 
ňby náš Ĺiebili babeiiku papečkúm. 

(J. L. H.. Český Lid VU, 51.) 

babuly, babulyl svoUvanie husí. 

babunUká, húsatká. 

Baby, tri vrchy v boSňckom chotári, ktorým sa liovori, „na 
liabíích" ídebo „tri Baby." Lud o nich hovorí, že sa tam ^presúfia- 
vajú peniazo". 

báct Be?Á, beží a naraz btlc do blata (= spadol). Bacél &a 
ozzcm (^ hodil sa). 

bacat, bi f {v detskej reči). 

Ba^a, oM)bnO meno ; pi. Bačé ; Baŕéch d/eci. Batovy kone. 
Bafkjpy prínrená. 

bačákf Ijju'riakj dieCa iasto plaCdce. 

biiO:allo, baí'iidlo, tiež to. Ale kedy už hen to jakési baCallo 
prestane baiUtV 

bačát, baC-ať, plakai; č'o už tólko ba£fä? Ba6i, jak by bo 
z kože ^dziť^ľal. 

bahnat sa. blatom bmdif: 
móáe tinicho nahnat, 

bahiiiäŕo : V^eÔli s vozom 
vyfílhli. 

babui-iiia, barlua, bahno. 

bácb, v. bflc. 

■i' 



I>ohľe sa je aj babnat, ked ú 
do takL^bo bahniéŕa, že ledvy 



bs 



bíicliut bitoin, kladivom, pulicuii, imfoii. 

bacliuútí llácliul 'o do i-bľbta. 

bajzom, [ireJat nieCo hľoniíidjie. tiio po kitso, po Oiiisikm-h : 
ŕ^etko svftje ovociť tu i tain prerlal sod (.sumí bajzom kh ľovných 
dvesto. 

bakan^f uepekuý, íkaredý (v detskej reCi). 

bákat, kríč.i(, sú\ii\í sn na niekoho: NeniosiS na mt^a tak 
hákat. aj cichšjŕj môžeš hovorit. 

balnbiiätt, buUcliať. 

báleä, tíapkavý kolííi% i liolý i syrom aíebo lekvárom potretý. 
Sobota, liíilešovfí rohola. líáleS nerozvcselL (Treba k ueiim i piiletiky.) 

baňa, ko& zo slamy upletený, na spodku a na vľchu priemeru 
menšieho, než v prostriedku, tedy Uruchatý. l>ržíuvfl sa v Huni 
luúka, strova alíT- 

banka: Dala son si patnást banék pnatavít. Nastavali mu ha- 
nék (= zbili ho). 

Bánovŕek, nsiestne meno. 

banuvat, banovať, lulovať. 

Počkaj, ndlá, §sk ^v bu<feé banuvat, 
ňescelas' mi éôpi-a vefi-i jotvárat 
ai^i dverí, ai'ii vrál. uňí «e miiiii sliovjíiťal: 
pojkflj, miU, Sag ty buďeä banuvat. 

bubPiť^ka. Po babčíCky zapíua sa hiiiJik. 

babčovié, z koreňov stromových, nieuovite slivovýth, povy- 
ľastane kry. 

babka, 1. pouiažtek: Mestojf to -m buhku. Cbto sa ^^ babco 
nftrodzil, ge grošu, (ge zldcce) ňepride. lí* malá iiŕíkovka, na kturej 
kosec nakúva hi kosu. 

babšéo, baba äkarudá^ velkd niebo nemilá žena. 

bár, hod: Bár 'e bohatá, preccaj sa nemôže vydat. 

baran, 1. pi. baj-aúer Iíarami po.Wnka. Cín (tlni) starší ba- 
ran, týn Uým) tvrdSi roh. ^. hUi[iák. 3, v riekatb stojai-in ilrevoné 
barany. 4. íflžký kufs železa alebo dreva a Lrubým okutim na vbí- 
janie kolov do zeme. 5. „na barflna" žaí znameuíí ýikmo k brázde; 
posledný žuec „žiíé na kozy." 

baranfiiiia, kožka barania, ovCia: Mil biirauŕinú puUáilú 
meutýku. 

barátkí^, baruéky, vŕbové líočiatka. 

barina-r liciojnita, bnojovkn, 

Bartoloň, Bartolomej (^4. angusta): Tiifie .sa, jako liád po' 
Cartoluňe. 

barva: Tukŕi barva jéj nepri stfiftt?. .Meilil šetky bjirvy (v struchuj. 
Ztracila barvu (o bledom dlevCatí, o tkaniaeK \. i ľarba. 

Na koňa salla. hiiet Iŕčkon zUalla ; 
d^e si, Anička, dzea' barvu dala? 
Ztracila somn M^rsL (v) híijit^kn. 
kc( 8on koflila iíafrMrAviŕhu, 



53 



Barveiiíi, meno kravy. 

barvíOku, modrá tnilja bťľliuska, ultľaiiiaľinová. 

bavvivBekt ziniozeleň. Vincíi miiior L. 

hát sa, biif sa: Hojí sa, jflko i-ert svftcfinéj vody. Bojí sa ka- 
ždelio šiKbolu, NftSf^ konope ňebojá sa aíii doluozemskych (sú také 
ílobití, ako dolnozejnské). Velkt'miu bát sa nepristane. 

bafkat> baílkuŕ, nabovárať. luiváilKaí na ľícľo: DoCal 'o bafkal^ 
itakai mi) i'ioslúbil. 

batoh; Taký l>atocb valila, až sa jéj ponulm noby prelamu- 
valy. Doi^ŕsla si &etky šiii;by (v) jennoin batoze. Už má batoch na- 
prataný (= brucho uapluen^). 

bavil SH. niekde dlho aa zdržovať: fíetnal 3as' taa (tam) 
tólko havit. 

bažaliéka, baza]i£ka. Diev&atá pri Carení odriekajú: „Kužú 
kvitnem, bažaliŕikú voňAm, šetkýcb tnládencóv za sebú voláme 

Ňevjeťe vy, chlapci, preío k nám chodzíde, 

ej, rndm jú baialiôku zašitú (v) lubéŕku. 

A jak ňeveriíe, iikážem vám prstom, 

5e som_u trliala pot treoŕ'ansNým inostom; 

a jak neveríte, ukážem vám dlunú, 

že som,_.ii trliola pot Ireníanskú bránu. -^ 

bažit: Bažil po tom od dávna. Zabažibi m ji\i {vravieva sa 
o tébotDeJ žene, ke<f jej na nioCo cbuť ide), Chto si máta ňevážf, 
po ranobeiu neeh nebaží. 

bel, bot, 1. tiaiiiiliidáía vrstva bieleho dreva, hneď pod kôrou: 
Cer má uinoho bele. '-i, cliudá íílMiiittka, 

belena, bielej pleti osoba: Pod sen (sem), ty moja belena. 

bellil, bedliť, pozorovať, opatrným byť : Beltivá gazdziaá. Dze 
ňeiiijé hellivosĽÍ, tam^e škody dycky dosti, 

betnio, belmo: Spallo mu belmo s oĎú (= prezrel, poznáva 
svoj oinyl]^ 

belovlna, hlina biela, 

beiidek, tlstý, xavalitý chlapec. 

Beňo* osobné meiio. 

Boŕiové oko, závistlivé: Ňebnc beňovým okom tzávistUvcouO. 

Berivodď, skalnatý vréok v líoSáci. 

besedat spobčsiu posedenie: Boli sme u í^usedóv ua besorfe. 

be-seduvat: tM'ibo sfe spolu heseduvali. 

b^Cach, btíťiih, zlý duch. '!'ak sa uaiakala» dziv ua befiaha ňe- 
vy.íla. ŕ'o ťa beťach bere! 

bezoliryzky, druh hrušiek, 

bezvlánný, bezvládny. 

bexvri^fk, Veronica latifolia L, 

bežtUp bežať: Bežal, solvnj paru Inpal. Bežál, i>o mu nohy 
stafily. Už tiiti beží oa ďesAtý mk. Ketf aa dal bežát, nuž beMl 
jentiým diií^korti ^ m hodzinu. Bežal, jako vetrom podšitý. 

biclé, bitie: Vác dustává bifi, jako jedená. 

biA: Na dnbrí^ho koňa netreba biča. Sám ua seba bit pleťél 



Ĺ'iastky biŕa sú: iHÚisťo boľovťi alebo ilrieňovó a vlusltiý hi('\ 
ktoľý býva aliíbo „z ňid spiíáí-iiiio pletený" alebu z remeňa, ktorý 
volá sa ívihd. Oiastkii l»íťa. „Xiiknsíllená" pod ra^oU-ami bifiiska, 
volá aa nädhičic; koiiec iia biči, z rozCesanýĽli vlíikeii nití, je čutfnr. 
Na švihel in'ipleU sa čugar z niti. „aby dobre hrňkal''. ľud míd- 
biOím na Sviiili jť n/fc/jí/pŕ/'A- remepiiý, ktorý š vlastným ívililoni spo- 
jeDý je míťíAoH. 

bit, biť: Váo bol bitý, jako rjileba sytý. Ofti tľé dycky do 
kopy bijú (=: spolu [Iižia). Aj lio nabijú, aj mu plakat ňetlajii. 

Kiťe nia, lajíe ma, rubŕe mi, Co siieťe: 
Ae^ójďen za tolio. /.a Iciiho vy scefe. 
Lež jiújcfon ííi tulio, zn kolio sama bccr], 
Úct ma buífe bíjal stíiTcti rhiy cez deň. 
Veiiňe uia v.vbíje. fv) iiud jtia obejiiic. 
áetkú inoju balťst odc ini^a odejnie, 

bieda: Jenua bíŕd.i drulii) bnňi. Moc dzecí, mAlo chleba^ 
k biéďe vŕfc netreba. 

blédzii, biedi^, maC biedu, núiJiín : ílu^c-i hk nabiédzil. 

biele puniij', ktoré „v letuc nocí po hutiiiiácb spievajú''. 

biéllsko, biéliÄčo, miesto, kde sa pliítna bielevajú : Mátn 
phUno na bielisku — biéli&fi, 

blél.V' : Hiélý jako sňacb. Bitítý jako jabloA (^ äedívý). 

biélý íleb : Za bií^lého 'ňa (dfta) ho okralli. Ked sme sa 
z domu faýbali, bol už bitítý ifeA. 

biélit^ biélit plátno, bielit izbu. 

bláboait, po daromtií^í hovorlt: llycky len blábosífe a ni^t 
ňerobiťe. 

blaci Silf robí sa htato : Už sa níi cesťe velice Idací. 

blato: Pomohol uju i blata [•= z núdza). 

blnvkat, ôtekiif; Ňebhivkaj už tólko! 

blavúz, ú^cka, malá rulicka. 

blázen, blŕlzou: Dat íie zeba bliiziia ľohit. Nerob m %v^\m 
Idúzna! Hlílzen. karbi*! a lUiéťa Setko poveíiá, 

btázňluec: Dali bo do Idázňiuca. 

blííit, ublížiť: Ncscem c' bližit. 

blsklavý: blsklavý, jako zíato. 

bl&Aát: Čosi sa tam ťäí-e btšŕi [^ síabo, špalue sviťtit. 

bhídzit, Idúdiť. svrlom chodiť: Iíycky mu oŕl blúffrt (b jed- 
ného pľisdmetu ua ďruhýK Kfthy ňon úebol zablúdzil, bo! bych 
íl hodzinu fikorjéj (ioéťb \'á poŕal bludzit (po ii(.'prftvýL.h oestáĽli 
idiodiŕl, ale jii soui mu rlotiíl ^ hlavŕ lecela, dokúl sa ňupolepSil. 

bliíHkat, o&iuia blyiikat; Illusk^l po í) jej oCimft. 

blvon, človek sprostým neotesaný. 

blyskác, blo&káŕ: Uamiucutug acris L. 

bob on, bobona, povera. 

bobouit, í^ariť. 

bolionatvOi íarodejstvo; Já na iaké boboiij^tvii ňevorlrn. 

boŕiiui; läli sme boMnú. 



6r. 



buéiiit^a, lioôiiú tluska na rehrinuvom vozu. 

boi;dún, Wcian, Oicuiiia allta Bim- 

B6cli: Pľjivila. jako Bódi tia ímh\. Ten je už boží (= spí, 
alebo jľ mŕtvy). Uvch i'ioiiiji^ rui koni. ale nás jcthofií. Má Šetkého 
„(i(í liolia" (hnjiiťľK Mívliól sn do vólť Božftj naješcí, Len cO z Boha 
flíunio [ilacfme. ľ Bofia mílost — u pekára žeinla. Patnbo vlánňe 
Ŕľiiscím n kfíCka itiySiími. S liohom za dobre, s tertom ŕitjo za zlť. 
Mii ten ťlovek Uoha pii sobe? /e sa Iíotia rtebojíS! Bódi nikomu 
ňeosUvá dužeo, líez Bolia aňi c&t prah noha. Parabo má vác, jako 
(Uisul ľOÄílfil. KštV žije Paiiibn ua nebi. Setko do ftisu, Pniiibo na 
vnky. Bože iirhoviij ! Božŕ^ chiiítl! Piimbu uaŕiCívil íažkú chorobu.— 
Na žarlovtiú otilzku: Kojko je bohov? odpovedá sa; TólkOi fo na 
peci ľuhóv. 



Negáciou vyjadrené porovnanie v slovenskom 

jazyku, 

Prof. Oskiir Asbótli v 4. soške časopisu NyelĽÍudomdat/ (PJ07, 
str 241— :íí>7i, ktorý od roku li)0ŕ> on rediguje z poverenia ma- 
liarskej vedeckej akadémie, o porovuauí negítcinu vyjadrenom (Ta- 
jíudástal kifejezetl í3sszebasonlitiísi napísal rozpravu, zblízka týka- 
júcu sa slovenského jazyka 

V sanskrite záporné na zodpovedá íinio-europejskemu «p a je 
totožné so slovanským ne. .lazykozpytci i počnúc asi od Bopfeya) 
u2 vedeliv že v Rijívede tHígveda, Veila, sbíorka stani-iuílickýcÚ 
hyinu) sloviíko mi v dvojakom smysle prjdiodí, totiž že znamená 
i porovnanie, ako; ale s týmto dvojaliým ziiaí-eníni jeho uevedeH 
HÍ rady, koJ litadaU nieOo podobného v indo-europejakýiih jazykoch. 
Äsbóth pozastavuje sži, že i -V. liillebrandt lUottingische gelehrte 
Auzeigen 1889, str 415), ktorý uajuťďejšie ukázal to dvojaké zna- 
čenie staro-indii-kého na, tiež našiel len grécke adv. /xi. čiastočne 
podobní^ porovnávujúcenui znameniu staro-indii'kého na. „W jazykoch 
živých, okolo núa ozývajúcich sa — temer s indiynáctou hovorí 
prof, Asbôth — sú hojné príklady toho, iío nacbodí sa v staroby- 
lých iudiťkýťb hymnách alebo ežte menej srozuniiteíných 2—3 ve- 
tílch indických íiJosofov. V slovanských jazykoch porovnanie často 
vyjadruje sa negáciou." 

Jednako najnovšie srovnávací jazykozpytci zase začali utiC, ako 
by sa iiťjíAciou nemohlo porovnávať, ilini^nianu, Kurze veri^leíclieude 
iJratnnifttik der íudo'gernianiflcheu Spradieu. str. t>18; Walde, Lat. 
ctymologisdies ^V^irterbuch, pod heslom tw; Meillet, Les alteruances 
vocnllipieM en vieux sláve, str. 343.1 Anbóth vytýka MikloBidiovi^ 
že v svojej veľkej arovnávacej mluvnici slovanských jazykov (Ver- 
pleicliende (Ťramniatik der slavisĽhen Sprachen, IV, str, 179, I8l) 
on nechal vec neohjusuenú náležíte, Asbóth zo HUHŠlidi pamiatok 
ruskebiv jfizyka |zo XVII. stoletia) uvádza takéto príklady: !épSi 
by uit smeitL. n ue kurskoje kninžeuie: luWe seiubjn tíoiétť, a hí 
ndiHiva uliivúlii (le[išíľ s*'i|j'ni rá;; vyhoreť, ako raz nvdovieť}. Potom 



hé 



prechodí na slov^ínský jazyk, pre lítofý robí výCitky MiklosÍĽbavi. 
že 7. nebo neuvíndol (iHklailuv '). iVvej však eíte cituje z litovŕiny 
také vety, v ktorých mi [^ slovanské m. nnij má výzuaiu poľov- 
návacl. tak konf.í: 

p A tottí živo upotíjína niis na spôsob liovorenia v alnvenskom 
jazyku^ r> ktorom spúsok- Míklosieb iiUiatL* tiif nevedel, o ktorom, 
pravda, uovetlia nit noi sluvensktí slovníky, ohyfajne zlé, že to až 
hanba, Leu .MiŕiUkiiv miiliiiký f^iffrľrnciúlutj íiloreiisko-ruf^ký tilovnik, 
akrývajúci v srbe ninobí' perly, kori&taluje tento spôsob hovorenia, 
ked slovenské ani takto prekíailá do niStíuy: iii; Uaíe ne; i iie; 
vsjo ratmv šf<h Loos viavi Jen: ant weíler, nicbt ťiumal, gar uicbt, 
lebo len tolkoto naftiel — v tom istom poriadku! — v teskom 
slovníku. A Slovák veru dosť rastu ii/.iva i takýclito obratov: tefí 
ani stľľln, čo zdanioiiii : letí tnk, ako ani strelu. Aký každodenný 
je tento živý výľaz,_ uerli dokáže celý rad prikluduv, ktoré na moje 
požiadanie priatet iškultéty mi ochotue zaxnačil a /nsíal nnjblíA&ou 
poštou ; 

Letel atii vták', akuťätny ani Nettiec; hlcí ani v pekle: mokrý 
ani mjŕ»'; rtlfiy rastú, ani huhy po tl^iitii : diefa, it/ ru^tieí, tnú 
trúvtt pú Durr' : mrce sa auí ryhu tia íturhu: (letí mu AineCt; chlap, 
ani m í/r(í,í pnisti fposmežne povedia o malom, ale bezočivom Člo- 
veku); tvfko ntti [tefiazi^ aui ítihu ľhisvv. 

Toto fiň C'iBto Iiidíivé obraty, i badať ua iiejednduí z nich, že 
sú nie rnbenc*; ale Šlí. cituje prlklatt i z básne Sama Chalúpku 
„Mor ho": Jlottíum sií ako jfiih:: pccut, mi i nknla. a patom trocha 
iné obraty^ v ktorých väak am pôvudne zase jualo len také ziia- 
ienie: Knčfth, am i-o hij ho drad: hi tnpkoči ua m/'ia^ ani rv ittf 
on hol mťij pán; aut čo liy ho tiamalúľnl i —^ taký je pekný i, a ua- 
pokon znamenitá výpovcit matky, ktorej syn v banke Tatre dicel 
dostíHÍ pôÄiŕku: Mť'jinu :itjnori dtiť penid^e, ani vo % ma<]ke po- 
»tavii rehrlk na dnmtiur] 

K týmto jiekuvm príkladom Škulléty eéte doložil mí: ^Tohto 
porovnania, vyjaíhenélin ucjiAciiíu, « nás Slovákov užíva aa v litera- 
túre i v živej rL'fii — v litenitĽirc dosť mÄlo, v živej reŕi omnoho 
čaatejäie. Tak hovoríme, kecf ťhceuie níizorne vyjíuiľií nieCo, keiT 
opisujeme a cbceme akoby vymalovaC udHb>st. Západní Klováci, 

') Medzi príkladmi Hiklosicliovýiiij Isti-. Iäl| At-bóiba uspokdjujó 
len pofské; medzi nimi siií miyso ťo ilžioii ui wilk žni {ipiotidiĽ »ľ«niera 
uFJ )upi vorant); biega iii w^ciekly. Tu Ju ťelkotit to tsté, ako u í\kt, 
v slovenčine. Ale varšavský nuvý veíký Stownik pod ni má leu dva 
príklady, zo slaropoFštiiiy (XVU. sLoletieJ : W zwíerciedle iHtawiťziiie, 
uí lam a)al[ja jaká. niiiszi/e sie. Hicgaj.'} ni BZfilonl. jedni bc£ od^iexy* 
drudzy beK broni. 

-) Príkladov bolo liy sa dalo zaznaŕií i roKtnnnJlejšiťli. 'ľielo sjiifsal 
wm ozuj itupocli^tro, aby uajliUžáou pg^loit list mohol odísf. 1 v tomto 
5isle SI. í'oliL sú Lak/^lo vety: Každý miii falošný, ani kocúr (str. 17); 
rfh jŕj ani britva rože mi doSii (slr. 22); predsa nosí jasné íelo ani 
nibillk Oh vysoko (str. 37). J. Š. 




57 

v Nitrianskej a Prešpoiskej stolici, bližší k Čechom, menej užívajú 
tohto obratu." 

, Ja vychodil by som — končí piofessor Aabóth — z tretej 
gruppy Miklosichovej, ked som ju i podoprel sviežou, prírode v mno- 
hom ešte blízkou reCou slovenského ludu, a takto proboval by som 
úplne rozuraeť porovnávajúcemu na v Rigvede. PoneváČ Hillebrandt, 
vychodiac z präcísneho výkazu Benfeya, podla ktorŕho na vo vete 
nie je to, čo záporné na, urobil pravdepodobným, že s ním nie je 
totožné, lež vzniklo z *nai, a toto *Hai môže úplne zodpovedať litov- 
skému ne? a slovanskému ni, keďže význam litovského ne\ a slovan- 
ského ni (najmä slovenského aHi = a -fni) tiež úplne zodpovedá 
tomuto staro-indickéniu porovnávajúcemu na, ja veru, keby som to 
staro-indické na potreboval do slovenčiny preložiť, bez váhania pre- 
ložil by ho ani, na pr. sinhô na hlúmô, čo Miklosích prekladá 
instar leonis terribilis, ja do slovenčiny preložil by som: ani strašný 
lev a teSilo by ma, že môžem použiť výrazu takého sviežeho, na- 
toľko kryjúceho výraz staro- indický. 

•»«•— 

Literatúra a umenie. 

— Spisy Ľudovíta Kubániho : Valgatha. Historická povesť z dejov 
nborských XV. stoletia. Turčiansky Sv. Martin. Tladou a nákladom 
KnihtlaČiarskeho účaet. spolku. 1907. .16°, 231 str. Cena 90 ha- 
lierov. 

y svojich Dejinách literatúry slovenskej Jaroslav Vlček o no- 
vellistickej tvorbe Viliama Paulíny Tótha hovorí, že mal „spôsob 
koDJekturálnou minulosťou korrigwat fažkú prítomnosť a novelli- 
stickej rozprávke podkladať archívne citáty historika." Tak bolo 
i u iných. „Iba umelecký cit Ľudovíta Kubániho — hovorí ďalej 
Vlfiek — zanechal túto cestu, sprobujúc sily na historickom ro- 
máne slovenskom objektívneho slohu. Je to nedokončený Valgatha 
(Orol, 1872), Látku má ako stvorenú pre románopisca: Uhorsko 
vnútorne roztrhané; Fridrich a Cilleim a Garom, Huňadovci so Si- 
ládim, Jiskra s Pankrácom a ostatnými husitmi proti sebe, branno 
a intrigou hájac svoje záujmy; Turek ohrozuje krajinu; mladuSký 
Matej Korvín vsotka nádej jedným, postrach druhým. Centrom 
Kubániho práce je Valgatha, prívrženec Jiskrov, velitef drienčan- 
akého zámku, hrdinný a prísny vodca, no i zlatobažný otec. Ne- 
dôverčivosťou svojou odbije si najsporahlívejších dôverníkov a hodí 
sa do rúk Cilleiho, kde bo Čaká zrada a zkaza. Valgatha je dielo 
zrelého ducha a pevnej ruky, Žiaľ, že nedokončené. Kubáni uhádol 
kolorit starých čias; mravy, kostým, spôsob hovoru pomáhajú 
illúsii čitateľovej. Znamenite charakterisuje, a s epickou silou jeho 
postáv preteká sa siU dramatická: dobytie Drienčan je najsvetlejäí 
Dod Valgathov. Na Kalinčákovom Milkovom hrobe, ktorý má tú istú 
látku, vidno najlepšie, že ,doba Jiskrova našla svojho básnika 
v Kubáním'." 



Prednosti Vatffathu boly oconetié ui í inde. Ale akýmei omy- 
lom avojbo života Ku^Ani v äíoje posledné roky (umrel na veľkú 
Škodu alovensk<^j lítenittire IRi>9'hQ, tragicky, v škriepke pri k^^r- 
tách iin Riinavskum Bi-ezove prekUtý kraskovakým farárom On- 
drejoD) Antfllíkom, eŕte len od ročným bol sít pridal k takzvanej 
novej škole aloveuakej, klnrej prrjgraniraora bolo drial 8 MaiTarmi 
a tak poiQÔcf Slovákom na nohv- Skoro ukázalo 9a« že b Maďarmi, 
u klor^ch vaetko vychctdi k toroUf aby nás odnárodnilí, je ne- 
možný nijaký spolok. Slováci „tiuvej Školy" teda vytrezveli a vrA- 
tili 8a k svojim pnatefom, na cestu, ktorú boli npiiBtili; iní, ako 
liptovský Nemeasšnyi a Bohula, zostali u Maďarov v alužbe. Ale 
Kubáni umrel a v literíirnycb jeho dielach, tvorených v tie roky, 
zoatala mátaf záklarlnä myélienka novej ikoly gto^enekej. Valga- 
tbova dcéra, CeSka, husitka. redni: „Podaj mu ruku, a vaSe pHa- 
teFitvo (Jiskrovho rytiera Kraskn a mladého Ladíalava Huňada) 
bude záväi&kora apojenia chrabrých maďarakýcli a elovanskýeh 
vojov, a nfläa vlaaf (Uhorsko lotiž) dožije aa pokoja" ,. Starý 
Brožko, husitský kňaz, napumín'-i Valgathu, jednábo z hlavných 
veliteľov JiakroTýcli: „.,. smierte sa so HÍatočiiým Hiiíiadom, po- 
drobiac aa mu jako )iprávoovt krajiny, buďte vďačným synom tejto 
novej vUati*^... Jiskrovi fiidía nemohli byf takého ducha. KrA- 
lovia len málo mávajú takých oddaných Tudi, akým bol Jiskra 
Ladislavovi ľohrobkovi. í^ásnik síce má svobodu príspôsobit si^ 
prcmenif historickú látku, no vo Yalgathovi Kubániho odstúpenie 
od histórie vadilo i koncepcii deju-^ Dej nesú oaoby^ ony dodávajú 
mu saujímavoatí, a tu, pri tejto tendencií, osoby bú vidílefne nad- 
loniené, natresnuté. Starý Broiko, a ktorého apisovateľ chcel mat 
íigúru vznoSenú, je až smiešny a ái odporný. 

Oduševnenia achopiný, plamenný duch Kubániho potom pri* 
vysoko stavia i Jánn Huňada; ako Rusi v^ravia, aŽ obohotvoruje 
ho, A zo vSetkŕho takto vyi-hodi oalava hungariamu, toho, o kto- 
rom Michal M. Hodža íiadíit mať svoj náhľubný nápis: 
Narodil sa, trpel pod uhorským panstvom, 
Umrel, utrápený svojho Tudu manstvom. 

S umeleckej stránky Val^atha Ludovjta Kubániho mi mnoho 
pozoruhodného. Zuujímavé by bolo poiovnaf Valf/afhu a prvou {pa- 
stou Jiráskovho Brairstoa. , . Predfaanou amrfou ť/udovíta Ku- 
bániho slovenská literatúra veru mnoho utrattla. J. Š. 

— Boabierané £arty a roznaary G, K. Laakomerakého. Tur- 
čianaky Sv, Martin. Tlačou a nákladom Knthtlaäiarakebo út^ast. 
spolku. ími. 16^ In^f atrán. Cena tíO biilierov. 

Obsah: 1. Študentský majáles. — U. Defi 22. decembra 
1870. — [11. Radvanský jarmok. — IV. Ostatný fafiianjg-. — 
V. Zima roku IH71. — VI. Praktický lekár. — Vil. Pokrok 
umelectvM, xáErnk vedy. — VIII Prvý tauec. — IX. Oaliba r« 
galibou — X. Žena veFa znesie. — XI. (cestovanie na vakácJe. — 
XII, Verenice, dajte si pozor na prsteňl — XlII. Duchstpľitom- 
n<«af. — XTV. Allnnntifl. 



m 



Prvvcli osem kusov prešlo z tíávtiejšíeho (IH77) vydania; 
o kusy IX — XTV\ tcrftj&ie vydanie je roziunoÄenô; zato drj tohoto 
z prvého vydaria n^preály; 1) Kuniédiíi bez xíiľiibciiia, alelm; Okla- 
maný kUinár, iíl Starý íaľúbenec u H) 8úboj na pivo; ako diva- 
delné kusy vydavateľstvo akiste zamýšľa EJeto inde uniiestif. 

Laskomerakéliú piác trc^n aubrAt činí viaC6J. Ak rtíz stanú 
sa znáraej^ínii, nbeceiistvu bude s:i trhaT o ne, Nasbierato by sa 
na pekný svlixok i týult yľňc jeho, ktoré »ä vážnejšieho slohu a 
literatúre alovenskoj robia tiež <5eeí. 

-^^ J. Kvočala : Prielomy vo viere Komonskéha a MiokiewicEB. 
Zo „Sbornika v čeaf f>0-rodni.^hrt jubilen VI I Laraanaki'ho". PoCro- 
hrad. Tlačiareň Ak.tdeinie. 8", l^K fltrán. 

Slovo prielom apisovatef berie v smysle: krísa, Knmenaký, 
usijovavšt sa vysvobodit Tudi 7.0 zmätkov svetských, upadal v svo- 
jom Živote z jednej takej krísy do druhej. Cirkev neuspokojovala 
hu ani jedna. V takých snabíích svojich bol sa oddal najprv najmä 
apokalyptike, potom KaHJaU bo pansoHa, na jeho neSfastie pripútal 
aa k nemu visionár Drábilf^ o všeobecnej reforme kre&fanstva hútal 
ešte viac než predtým, a napokon priály 1 nd Dráblkových horäíe 
vlivy Antoinctty Bourignonovej. Komenský upadal vo víerc z krlay 
do krisy. 

O Komenskom Kvačalu, kedykoľvek $a ho týka, zakaždým 
vyoeäie na svetlo nieSo nového, prispeje k lopšlemu poznaniu veľ- 
kého Človeka. Th vysvetľajc nábožeDský jeho vývin, atfUÔne, sa- 
mými markantnými Črtami, tak, ako hovorievajá Tudia o v<!0Ía<:b, 
do ktorých sa rozumejú, ť,Pre každého — aoatavuje KvaCala svoj 
vývod o Komenskom a ťejlo stránky — kto ohlÍadn« oa na priamu 
Čiaru v postupe jeho zbožných myšlienok, je vývin ton plný naj- 
hlbšej tragiky, V borbe aa vieru uŕ ako chlapec v Prerovo 
[^dostal sa fQU do rúk sociniánaky katechisnitis) obetoval ^ um 
vôli, aby ratoval alávu Bnžiu. Za vieru Jednoty (bratov českých) 
a za budiícnosf Jednoty Äertvovat jedinstvennosť Písnaa sv. novým 
proroctvám vôbec, a svoje sily — Drábikovi a jeho snom. Kakonec 
k t5Ií oflobnej istote spásy octnul äa u Jednej^ peňažnými špekuU- 
ciaini sa zaoberavšej ženštioy, ktorá ani Krista, ani «v. Pisma a 
ani cirkvi, teda ani Jednoty neuznala. Viedla ho dô^lednosf iie- 
blahéhu atannvieka , . . Vófa, pred lt<) rokmi zvítazívdia, ga predsa 
atále nepoddala: u tak du^a patrne bola rozštiepená I A v po- 
sledný iikamib v prítotnuoati Bfiurignonovej, „anjela Božieho*', 
splynuli) vJetko — v jedno; v blnbé povedomie skorého «a zja- 
venia pred velebu Božskú, od všetkých trampôt a pochybnoUÍ 
oslobodzujúcu.'' 

MickiewÍĽZ zas podľabul messianísmu, Towiaúakemu; tn })ol 
prielom v jeho viere, vykladaiiý v rozprave prof. Kvaäalu, za 
ktorú poľskí bádatelia budú mn iste vdačni. 

SpÍBOvatefa zaujíma otázka, či takéto „stránky z duSevnej 
histórie Kápadno-slovanskej dávajú i príspevky k psychológii takej, 
alebo ftnáff vôbec slavianskej ?'' Vychmií z toím, Že veľkí^ osoliníiBti 
flú obyŕujne odbif'skum a často i výtvorom vlastností a «náh svojho 



60 



národa, a v zivorefných výpodoch svouch hovorí; „^ostaaú nÄns 
ako íáaady reformnej práce Komenského ä Mickiewicza; na Úkor 
zčia&tky Boku ubetovabého umu, prízrukuvaaío tSistaty života, lÁ^ky, 
a afce nkn jiásady nielen mravnejú ale i politickej. Zásady tie 
obocti m»it>v ndviedly, a5 nie dnsÉ rozhodne, od ich Jestvujúcich 
cirkvi; nepríviedly Irn ovriem zásady lie hojný" potSet nÄBledov- 
níkov' ftle ony msly i>yt ukázateľaii cesty, ktorá by mohla jiri- 
viesf kreefanetvo po dvoch pomaly prežívajácich su ni dobách 
k dobe tretej, |ánov»kcj. Malá Jednota preatala, zvolal Koinen- 
aký, — nastáva veľká. Pre takú veľká vec je i na)väééim dosť; 
chceli to. Chceli to vážne, napnutím véetkých sil, obeťou práce 
dlhých dní a horkých noci; že to prízvukovali ako álohu SUvian- 
8tva — zväčšuje pietu Slavianov opr'.>ti nim, a zväčšuje nádej 
v duchovnú;, mravnú veľkoaf slavianskeho plemena, — ale i po- 
vfidoinie povinností z takého ponímania neodvralno vyplývajúcico." 
VtTaúni ame prof. Kvaňalovi, že v Sbornlkii vedeckých prác, 
vydaných t česf slavianotiia LamaQ^ki'ho, tak (Mastne zastápil Slo- 
vákov. 

— Wann wurdo MittelGuropa von den Slaven beeledeU? 
Takto nazvaná kuiha MartÍTia ŽunkoviČa na Morave za krátky 
Čas vySift už v irefom vydaní — zakaždým i v českom preklade 
(Kdy byla sti-edni Evropa Slovany oaídlena?). O poslednom vy- 
daní v Listoch Fitoloŕrických (11)07, str. 474) napísali: 

^Obtéžkaci zkoužka nin zjiStčafi co nesmyalu snese papir, pre- 
vedená byla vydánírai spisu „Kdy byla strední Evropa Slovany 
osídlená?".,, 1 zkuéený uiasne* co všechoo si ubobý papfr dal 
líbiti 'J, Siitvanské slovo khn^ž [sic; p, spiaovatel kdesi povidá, Že 
nemiluje starých písmen^ a patrné vť prnti) kuninff kun znamená 
paatviako v^teťnó jako&li, k tomu patri i i/on — hon, Kúnig Kono- 
pišíi'^ Hunnovtr, tĹunáratict, Uuivisdorf, llanák, koňak, Uunoeé, Catinue. 
Kanál, Jíanaan, ^jenž pl'etéká mlékem a medem" atd. atd. ; dovo- 
lujeme si dodatí ještŕ^ Kongo, konirahat fv^ráhf se ze dreva, a na 
pastvišti bývají i stromy), kontribuce, kandr (íije v úrodných kra- 
jich tropických), Kattadtt, Uotuj-kvtt>j. Honduras atd. atd. Dobro 
činnoäti „vi^dy*^ se mcze nekUdou : zv\kWi pŕidáme'li Ješti^, žena 
pf. h Hippokre/te je (str. 44) ŕecltý pí-eklad néjakftho slovanskóho 
jtnéna, dávno pred narozenim Páné „utvoí'ený bez pochyby, kdys! 
koť'snislému slovu „kon — kun** Slovana tehdejí podkladali už jen 
význam naácho „kouÉ" (Pí'erd)". SInvanaUé slovu je Vikm (^znih'ož 
Nčmci pretvoHli avčho Wiihelma") a {jako vilar) ziiuiiieuá náčel- 
níka ni'Jaké pastviny; dceráro lakového vilara ao í-ikávalo vUy, 
s Čimž srovnei lat. /Um', p^tŕí eem i VUUtch, Vdía, ViHdta, FiU, 
íle, Jikn a(d., což láskavý fitenáŕ dovede Káro doplnili na pi*, jmény 
Vilhfranca, VillcľS. WcUmffton („náčelník'')^ Wtlä-Backf Sankt Willi- 
bald, Wilion atd. ntd. íslovanski'' jniéno je Suei, o ném:ž teprv 
p. setuík ííiinkoviií niia poučuje, že ja toložno se slovinakýiii svcx, 
deskýni stjos, pľipoiiáti\jc uváem, Že tento výklad ^s kraji? poniikud; 



') 



líbiti. Ví sved^-jlu by sa po Aesky lakto uppfsať! 



zaráží". Suezská úžina hyh totiž prokopána už ve 14. stolctí 
pred Kŕ., Egypfané uebyli národ plavecký a nestarali se o prň- 
plavy, a tak už „Feničanňm — správna Venetúm [a tudíž Slova- 
ndro], na mori proslulým — i nápad i provedení toho výhodného 
„spojení'' — Bvezu - more stredozemnibo s derveným dlužno 
pŕiäisti" (str. 129). K témuž koí'eni patri i franc. suite. A zase do- 
dávam : CO pak 8vét, tato veliká spojenina všeho možného a ne- 
možného? a CO vše, vse, slovo, které podlé svetlého svSdectvi srb- 
fitiny vzniklo pŕesmykuutim z sve"? Jen chtíti: suspendují-li se 
väecky ohledy na hnidopii^ské hláskoslovf, na význam slova, který 
podlé Hboati dá se upraviti nebo vyroysliti, na histórii, vynalé* 
zajf H se libovolné „koí'eny** s libovolným významem, nejen celá 
Evropa, ani jen cetá zemékoule. ani jen celá sluneänf soustava 
(podfvejme se jen nékam do Ficka, vždyf i to slunce má v lat. 
sol atd. slovanské jméno!), nýbrž cely vesmír musí býti slovanský! 
Änebo ťteha i tatársky; jak kdo chce. Snad stačí čtenáŕi tyto 
tri ukážky namátkou z knihy vylovené? 

— Štvoro knih Tomáša Kempenského : O na&ledovanl Krista. 
Z latinskej osnovy preložil Štefan Algôver. Liptovský Sv. Mikuláä. 
Nákladom kníhkupeckého a vydavateľského úč spolku „Trano- 
8ciu6«. 1907. 8", 180 a 4 strany. 

Äsketicko'mystické stredovekt'; toto dielo De imitatione Christi 
stále nachodí i u nás ceniteľov. Roku 1867 preložil a vydal ho 
Jozef Viktorín, v predošlom desafletí veľmí pekné vydanie jeho 
obstaral Spolok sv. Vojtecha: teraz dostávame ho vo vydaní Tra- 
noscinsa. (Rusi majú Kempenského v preklade K. P. Pobiedo- 
noscejpa.) 

Štefan Algover umiestil na predok knižky toto venovanie: 
„Svojej milej svokre Márii KupČekovej, osobe v Krista založenej, 
v celom svojom živote Bohom sa tešiacej, znakom úcty venuje 
prekladateľ." V Doslove primerane vysvetľuje, že dielo Kempen- 
ského je vzdekvateľná knižka i pre evanjelického kresfana, dobrá 
vôbec pre vSetky nábožné, pokorné duše. • 

— Vianoôná pieseú. v prose. Vianočná báj s duchmi. Napísal 
Charles Vickens. Preložil z angličtiny Ondrej Kalina. Turčiansky 
Sv. Martin. Tlačou a nákladom Kníhtlačiarskeho účast. spolku. 
1907. 16°, 106 strán. Cena 50 halierov. 

Bickens je velkým spisovateľom veľkej anglickej literatúry a 
prináleží vôbec k auktorom, od diel ktorých nám je ľahko, dobre 
na duši. Ak niekomu nebola by sa pozdala táto jehu práca v Ná- 
rodných Novinách (z ktorých je toto odtisk), radíme mu prečítať 
ju takto, v knižnom formáte, kde dojem neruší sa pretrhávaním. 
A do Dickensa treba vniknúf. Potom už odmení sa čitateľovi 
kúzlom poesie a budením dobrc'-ho citu. 

— Ako budí sa zaujatosC za literatúru. V ruských novinách 
9. januára bolo možné čitat články, venované pamäti Nikolaja 
A. Nekrasova. Bol to totiž výročný deň jeho smrti — tridsiaty. 
V Slove (ktoré nie bez tendencie oslavovalo teraz básnika „mesti 



fä 




i puóali'*) upútala itiAJu pozoinoaf rozpomienka, z ktorej v3'pÍ9ujGm 
lolo: 

r,Bnl flom tri násfro oným clilapoom, keď, na samom pat^iatku 
leefiioafatvrh nikov, preäiel aom ä (retej do Ätvitej triedy petro- 
hradakiílic) gyiiinrtsia. Vyrástol som na Lermontovi a Puákitiovi, 
vodol snm nazpHmiif eelé ich bíiane. Celá naša trieda Túbila pncsíu, 
Atft od rnJich kU^sikov z prvej polnvíce stoletin nešli sine tfalej. 
Od Štvrtej triedy uílteľom niak^^ho jazyka n náa buI nebohý V. 
8lr>jiinÍn, klori^bu v hlbokej úcte malo celé na^e g\'miiáaium. Ako 
liy lio ifiraa \idel, ked prvý r*í! voeíel dn naíe] irJedy; osviežený 
pfi vnkácinch vyšiel na katedru a, uprúc sa na iiti lakfnm, ne- 

Íiovodiac ani slova, otvoril knihu a znt^al čfCaf. Hoci mal pritemný 
ÚM, dikciu jeho liola zvláštna. N^iíprv präeital nám „Mčateä tui^i, 
TÍutsll tuČi^f od Puäkinn, Potnm v^nl dnihúi knihu a, nepomc- 
nujiio autora, povedal len: „totn je i'iryvok" — a prečítal konec; 
bÄnno „Pflrfkdnji podjezd", počnúc od slov : „Rodnaja zemla". My 
nemali sruo ani poňatia n tam, žo mo^né je tak Čitaf; tone ne- 
du9ta£ujú ani älov/i atii síly opíaaf dujem^ ktorý tento úryvok 
urobil na naše povzbudené chlapčenská srdcia a umy. Presvedčený 
aom i teraz, fe zapamätal Bom bí celkom a navždy tieto podi?né 
Rtroly v ten deú. Cdu hodinu StojuDítt číUl rozličné báane, s my 
ani rtemuli sme kedy »pýtiif sa ho^ &i to úryvok. 

V živote ľudí sä epiaody, ktoré zoatanú na veky v ich pa- 
mäti fl vyntuptijn mimovofne s äaau na ôas. Jednou z takých 
tfpiaod v mojom iivnte, a pritom najjasnejžích^ je i táto prvá ho- 
dina Stojanina My hned v ten deň vyhľadali sme, kto je pôvodca 
i\ryvku, ktorým boli amc tak dojnti, a na»h sme meno Nekra* 
■ova. Ja doäiaľ na^^dávam sa, Že epi^ioda táto mala veľkú rollu 
pre život väääiny mojich äknlskýcb druhov, Nekrasov na cas ä&- 
monil nám i Lermontovn i Pu^kina^ a my veľmi akoro ved^^ti ame 
nazpamät temer vä> tko^ Čo napiäat do tých ďias. On veľmi pohnul 
i na»u fantáaiu, i celý erner našich raySlieook, Nazdávam aa, Že 
a tým úryvkom spojená je moja prvá samostatná myílienka. Bolí 
ame eSle deti, ale deti ŕujnó, liotovf' prijať ŕávety pre síivot. Ako- 
koľve zaujímali nás polom ini veľkí apjsovatelia tej doby, Ne- 
krabov istp dlho hral hlavnii rolhí, Knižky „OleČestvennych Za- 
pisok-" (ním redigoían^cb), nám dotiaľ celkam neznáme, zrazu 
ataty aa nevyhnutnou potrebou a bol;* okukávané nami s veľkou 
dyentivosfou. Básne Nekrafiova úíiokovaly ua náš vývin,.. 

potom o desaf rokov, keiT, verný inyllienkam, vasiatym do 
mojej duše od Nekraaova, žil aom r odľahlej dedine, a mladou 
ienou príwiel mi <!a3npÍ8 n v fiom „Uufiskija Äenííiny". tiež od Nc- 
kraaovii. Bolo to pozde večer, a my do rána sme fiitalt, opako- 
vali a učili sa tťito divru'i epopeju. Je dlhá, miestami dranň, miestami 
chatrná^ ulo pohla uás dn nlliiny duSe a ani nemohli atnv uanát... 

Veľkí tilognH, iiŕ.ení a publicisti pohná a zaujnii'i umy zrelých 
ľudí; veľkí poeti hýbu srdciami mládeže a prebúdzajú v nich také 
atránky, ktor<^ inAííe apaly by tvrdým anom a ffasom zosurovely 
by celkom.'* 



63 



My Slováci nerojiine takýrh učiteTov svnjp] sNiveBnnati, uko 
bol V. IStojunin. My nemáme nijakých, lebo pre ná» vôbec niet 
akól. U náa i úloha budif lásku k alovenskť) literatúre leží na 
rodine : na otcncb, materiach, ataršlcb bratoch, seatráiih. A z toho 
naaledujť, že v slovenských rmlinách treha ŕitavať. nahU^r preäi- 
trtVftť. a hodne — viac neí v rodinách iných národov. Hollý, 
Kollár, Sládkovič. KH7,raány, (ľhaln|jka, Janka Kráf, Kalin6Ak, 
B.nto, Kuljáni, Upiezdoslav. Vajaiialtj, Kukuain, Ondrej Bella, 
Šaltéaová, Vanaová, Timrflva, Po^iavorinskii, Somulický fitíT. it nás 
aby ani neachodili so sťila. . . Pi"e naučenie hodno je zachovat si 
meno Stojunina, 

— Aka äa ženili Slováci v XVII. etoletl. K poinanín mravov 
elovenakých v XVII. stoleti aaujímavL- príspevky podáva v Cir- 
kevných Listoch (1908, É. 1) Járt Slávik v roaprave „ManžeUké 
prftvoty v ev. cirkvi XVII. storočia*. 

„KeJ niekto chcel vatúpíť do manželstva, najprv na. zaanúhil. 
Ak bol maloletý, muBoln sa to diaf a dovoleniin rodifiov; aleje&tli 
rodiS sľúbil dcéru bez jej avolenia, táto bola síce kaiat(iberniálnym 
výrokom zň. svobodmi vybláaená, ale rodiÔ bol pokutovaný. Snú- 
benci dávali 3Í vzájomne dary alebo záloh. Prijatie daru alebo 
zálohu k manželstvu síce nezaväzovalo^ ale aa považovala :úa 2na* 
menie privolenia ku zaBnúbeniu- Tak dľa svedectva novohrndakej 
konliiberniálnej zápisnice, kej Ondrej Medved, obyvateľ leStíaiisky^ 
oddal svoju dV-ru Martu bez jej i matkinho svolenia Matejovi, 
synovi Djurowjech Sstewka a df-cra nijako svolif nechcela, ani 
ruku mladíkovi nepodala, ani ju za závdavkora nevystrela, ba ani 
prítomná nebola: teda jej otec v kontuberniálnom zasadnutí na 
Lelti n. januára posúdený bol k zaplateniu V^ zl. zemskej pAnej, 
12 ah mieatnej cirkví a 12 zl. kontuberniu. Krém tohoj ponqváč 
otec a celá rodinní zfahíili mladíka, tamten mal vziaf ao sebou 
Šeaf vážnych mui^ov a fat h nicni do domu mladíka a úctivé ho 
odpýtaf. Kým sa to nestane, jeho dcéra nesmie byť sobášená. 
A keď Jakub Hinko zo Šatkovej vymlúval sa na to, že avoju 
dcéru, ktorú atúbil ÍTašparoví Turkovi Molcsanimiiij nechce dať 
preto, lebo tento neprišiel na čas v^íaC ^i zálohy tú príčinu ne- 
uznala špeciálna kongreg:Ícia, zasedavňiíi 18. f'ebruárrí lt?56 v LupCi, 
za dostatočnú a nariadila riadne pujednávať záležitosť,*' 

Zaujímavé s\í najmä nasledujúce dáta: 

„Na tom nesát^Žalo, kde aa zasnúbenie diulu, f^i v aúkrom- 
nom dome a íi vo faro; ani nemuselo byť v prítomnosti farárovej ; 
ale veäer slebo noínou hodinou zasnúbiť b-\ považované bcilo aa 
neiíeatné a preto bolo i trestané. Tak v zasadnulí zvujenskť^ho 
bratstva v Dubovej 8, dec, lívli pokonávAuá bola žaloba Krištofa 
Kreyňiho, ktorý „^ íoiuolcilljín Dtcť piKÍju ©iilcia-ť [Baltazára) Äťt;a» 
iií^ú p ííatufiíi- *J)amln ^Jluucja f Tutotup JíJiatťtjffumt) í>ciJÍiti ,ja jť^o 
bieiofu "Dornu ^Dorotu) obi ^jťmu obbaita bíU," sprjícnknva! aa s iiou 
bcÄ vňdumia jej otca; íento M ircyk ale „flíníin (ti-r^ fť Ittte wtcúí 



64 

jtDll bícmfn á ťdltjrloiu'ni HOÍanjeKt) ítucj \) tiťWft)." Kreyŕí ío pova- 
žoval za potupu a žiadal, abv mu DornH, doéra „^iiriffl íí)íarcifa'' 
oddaná bola za miinželku, Mardk^ uaoajúc avoj ^tlljfhiíJťf, i fedTa 

ä;'t?d í.'cbbíiíuíi tc iiíi fccbľt)dj libi f rcicsniino" ; on preto, že svoju 
c4ľu afiibil pytafom v noci, odeádený bnl dať ňlbti (kt-mžu) du- 
bos&kej cirkvi, a ona zn dva roky nesmela ga vjdat preto, Že sa 
dvom erúbila z& toanželkn. Podobne Mloba) Huolka preU>, 2e dal 
pjŕtať svojmu aytiovi dcéru Alberta Michalfiika zo Sv. Ondreja 
v nocij, okolo polnoci, bol odsúdený zaptatif stolovanie prítomných 
na gpociálncj kongregácii Itj. nov, 1032 v PredBJnej. 

Zasnúbenie bolo síavízujúeim k maužeUtTU. Už eátii sTub, že 
8Í niekto istú osobu ve^mc alebo niektorá za niekoho pôjde; za- 
väzoval k manŽelatvu. Kotf nebolo moálno Bvedkami dokázaí^ dalo 
brat8tť«> r, 1^33 Tvrdošovi prisabaf, že nearúbil manžehtvo Alžbet©^ 
naljnäľovej dcóre z Túrovoj. 

Už samí' zasnúbenie menovalo sa výdajom, pofaíne Ženboii. 

— Časopis MuBeálnej slovenskej spoloánosti. Ročník Xf Číslo iý. 
Turňian&ky Sv, Maríin. 

[ie(^, ktorou predseda MuseálneJ slovenskej spoloČno&ti, Andrej 
Km«ť, v deíí valnébo ahromaždenia 7. augusta 1907, uviedol obe- 
oenstvo do museálnej (novej) budovy, — Bitarová. Podáva Karol 
Ballay. — Detský telocvik. PiSe Gr. Uram Podtatranský. — MenÄ 
výšivkových ornamentov v Kluknave íSpíä) Od Iretnakôbo. — Pi- 
kuUk v J&nniiikti. Podáva dr. Bohualav Klimo, — Malý archív. 
Kozlíúnnstt. Zápisnica. Koznam darcov Museálnej sloveuHkej apo- 
lodnoetí. A. H. OdboriK' Čf*8npi»y a kniby. A. H, 

-= Sborulk Muaeälnej slovenakej spoloônosti. Hoänik X [í í, 
aväzok a. lOU*. 

O skamenel inách. Napísal Starohorský. — Kto bol Dionýa 
Štúr? {1827 — 1893.) Napísal Starohorský. — Nárečové slová z Hor- 
ného Liptova. Podáva Ondrej Olirobák. — Z archívu cirkvi ev* a. v. 
verko-prietržskej. Podáva Ján Drobný. - Abeceda Zlatá skrze 
Adaaia Zdenkqvits. — Porekadlá a pHsIovia, Podáva Andrej Ha- 
laďa, — Zvyky a obyčaje v Kluknave na äpiSi, Podáva Iremský. 
— Kalfilog nuiDÍsmaiickej sbicrky Musuálnej sloveaskej spolol!- 
no»lÍ. Soatavil dr. Jáfi Pctrikovieb. (Pokrsíovanie.) 

V iivutopÍHC Dionysa Štúra, sost^vouona znalecky a h pietou 
slovenskoiij opravil treba omyl, £q Dioays bol bratom KarU a 
Ludovita Štúrn. Karol, Ľudovít, Sanjuol a Jún íitúr boli lynrní 
Samnela Štúra, učítefa najprv v Trenčíne, putom Zay-UbrovĽt. 
JoÄtť Štúr, o(ec DJonysa, narodeného v Beckove, ako ukaKUJú 
i krstné mená, nebol totožný bu 8amuelom .Stúrom. 

Bolo by aa pýtalo zaanačtC i älovenské práce Dioayaa Štúra 
z Letopisu Matii-e Slovenskej a z Paulinyho Sokola^ 



—t* 



Hok 1908- 



Bo«t 3. 



Slovenské Polilady. 



-^ľr:^- 



Marino súženie. 

Napísala Timrava. 

Maiii KriihiiTovip sedí /auiyslenii vo svojoni Uomi.'. Cluiiló, illhŕ 
ruky prácou ustaté drží v tou*.' složeué a tinavŕ oŕi, vžilv pekné 
eäte, opiera na platneŕi pere pohrúženo, f^ri stole sedí jej muž, 
tučuý, fierveny a veľký cbliií). kus imhľinMiýi-h širokých pliei* a oťú 
voITíýfh, ktorŕ, i kerj pekne ťlicel pozret, lon jíáuiív, No t4'raz iťh 
drží dopoly privretú, Iiikeŕ vyložeuý na stole a v rllaiii lilava stra- 
patá. Pred ulnírou prišiťl domov od rychtára, kde bo! zákaz a po 
zákaze zuhňva ol^ŕtrstvujiua, je teda koštovany ako mak. I iisprosíel 
od toho tik. Äe sa luu iba [Iriemaí žiada. Ú okna syii ľaro, kto- 
rŕiuu Maru dala zti zlosti, eíte kým Ind lualiCký, í meno Kain. 

Mam iiiokí/'dy Itola by privítala opitého ^ňzdii salvou rečí, 
majúc jazyk obraluý. ale teraz tu'venuje mu ani pozornosti. MA inŕ 
tľápenio. Totiž žoní syna Para-Kaina a ani jedna v dťdim.; nechce 
zaŕi íst. Pýtali scst dievŕtMilnc ti každá odoprela. VítíFsÄnviť dievka 
iba perami ťrkla, kcd sa o ňu hliisíli: iiondiirovie Zuza vyhovorila 
sa, že ani skrine, ani kožuchu nemá ešte; Polieukovie vyhi'ikiiutá 
Auŕa, C-o jej ji" i do rodiny, ktorií ked ťhce íst do kostola, všetku 
rotu pohehá, ahy ni háhy vypožiťala, — nejde liež. Ani slúžka 
farfiká, Kata, sirota, ktorá tlŕie sa pi> službách od malioka, ani Pla- 
nieníkovie sirota, a krstná Marína odkázala. Že ťi majú voly, hoci 
sama je ako kostolná inyá chuiloluuu A dnes, ked povolila Mara 
pýtat takú dievku, ktorá nechcela naskrzť, dostali kňá, ktorý ju 
pohoršil ešte iiajvačíimi . . . 

Tak, ako téru/ äi^dí tu ustarostená nad osudom syna, ktor(''ho 
nik iiecheo, v/dyt'haU i ráno. a syn, prehodiac kahanitu a jedného 
pleca na druhé, rŕekol jej: 

^Ojoj, Oože už toíko budete hedákať; ínsieho ani ucpoCujem. 
Jťsto dievok eétc dost!" 

„Ktoľ*"' do.stV"^ zadivila sa Mara, „Azda ti len nepôjdem bo- 
háóky pýtaťV Ihi Ätefúruvio hlavnú chceá? Tú i tak pýta každý, 
čo Ha žení. tak ju móiíeuKí i my. ĽhudobnejSie sme už všetky po- 
pýtali, a ŕí ehces už i z najpodlejších? Shora Zuzu (iágorovie, 
kuŕenivú. Tú by tí ta dal f)iiro. lebo neviem, koho si doehapí 
1 tejto, kfd zle vychoval siroty . . . Alebo starú Tľu Mrhovie — lebo 
ja Ver' / druhej dediny uechceml" 



m 



„A Matúšnvie Zuj;aV" 

„TáV!" Marine oči, i tera^í eätť peknt', upioly sa dúpkom na 
njŕiiovu červenú tvár a závislý tam. Ona vedela tiež, že u Matúšov 
jesto diťvka, uo oim tú vynechávala naveky, mysliac, ie tak robí 
i syn, a hľa, on hla^i sa za i'iu ! 

„To je am najbohatáid, auí iiajchudobiiejäia, ale taká, ako aj 
uiy^" riekol eäte Paľo. 

»Nu2 ale veil tá kvadiie, ľalo inOj !" zavolala Mara. 

Syn Paľo, ktorého sama maf poiueiiovala Kainom, lebo liol 
plftDv za iiialiŕkfl, iita poiiietal ijle^-iaml stisnutyiiií. 

„Ked kradjiií — sche iíkľa,diu\ a móÄcwK' ju tni tobo i oduiHf." 

Marine pekné oŕi rozisly aa estf na Síršie, :íavis1y na tvári 
ľala-Kaina a pomaly prijaly výraz zlahCovanla. MatCiSovie dit'vka, 
Éo sa inajctnosti týOe, je, pravda, im rovná: nni hobatá, mu idiu- 
doliiá, ale jej chýr je itie rovný & ich. Vití celý svet, 2e sa jej 
na prsty lepí všetko, ŕ.o vidí, a uiat JhJ je z druhej dediny rctdoin. 
Hadica, ktorá nctiiá i>«n[ v (Iŕ-dinc So Hiieedmi nie je iia miere 
uikdy^ s kmotrami sa vymetala a jej ôkrek poCuje Mara i ku svojinu 
domu každý deň. Cti nehľadí nikomu, kostolník alel>o kiorýkoŕvek 
z vrthnosti aby sn. neuká;:al v jej dvore, Onehda eáte i na pána 
rechtora vykrikovala zpoza komory všelijaké vwi, keil UKnániil 
úradu, it Jej chlapeľ do týždňa i štyri dni zamešká ŕkolu. Jablko 
nepadá fľaleko od stromu — ani dievka nehude lepÄía od materi. 
iViloni i Maru rátajň strmou : tak aký by to hol mier v domft 
Krahulovie? . , . Teraz je dievka MatúŔovíe v meste od mesinea. 
Ona cvi 'Mam, ketí je roboty málo v dome, ide slúžit. a Marň po- 
čula o ne], že jn pani mieni odo-slat; lebo v>ietko v sklepe pobabre. 
A tá by mala vtirihiiut do Marínhíŕ pDlivtku, č'istéiio od t^kej 
škvrny?... Ale tuto Para, ako viduo, to nemýli: povedal, Ae kcíl 
kradne — sebe ukraíUie. Taká je lerax mladá ŕeľad, bez Hoha, 
hFa! Starších rady iK^slúrha, iile dfa svojej hlavy a hútok, Uoztopaš, 
pýcha a neuita. to je, fo ieh ozdobuje. Po nedeliach robia shon 
a Bpev i do desiatej v noci, z kostola bežia ako atádo, a ketl idú 
do mesta, urhytia i'-n mužii. i-hlúbiaľ sa tým eSte: Ved piítiuín berú. 
Na to nepomyslí mlátlež, ^e aní nopriaterom netreba zle ŕiuiť. Ha 
už i do krčmy idi'i vysedávať., čii by nebol .spravil za jej mladýeh 
Časov mládeuer ani jeilen, Paľo jej nechodí /a takými ehútkanii, 
ale Mara vidí už odo dnes po jsho ruŕiarh práve povedaných, ta 
nie jej výchova, ale len jeho ne.íikovnost. hatí ho v tom. 

„Taíi Zuzii MntúAovie by si rád>^ vravela mu. ..Lenže ja to, 
Tuby syn, nedopustím !" 

„Ba ver' ja eŕte jeiJun lepäiu viem pre nási" ozval sa v to 
atarý, ktorý holil s^a vtedy pri okue. Iío kostola sa sberal — t4i 
ehodieva — a pred veíerom na zákaz k rychtárovi. No Mara na 
toho reŕ-i nikdy nepodhabi ani nepodbá, a i na jeho tvári bolo 
hadat, 2e neCaká povsíumiitin. Totiž Krahura vo svujom dome nebol 
f^azdoui, ale žena. Tak musebi byt. ak malu byt ílolire. 

..C'o by si sa ty .starela!" zahriakla ho ruzobľatú i Uik n. 
skrúttiuc sa k synovi, povedala mu rosihoriieuo: „Tak dievku Ma- 



87 



túáovÍ<*I" . . . i iliicbodí mu prstom k Červent-mu íi»lu. hroziar «a. 
„No H. ja ti Lo puviťra. že tú uiujou neveistou iiĽbuíle nikdy; vieS, 
nikdy, kynj ^oui živá tu!" 

„Ale niiireS!" uhlúsi m zas stan', za^áriiín' od zrkaiUek'n. Ani 
ženy aiň syua nochrel, leljo nba panovali nad nítii. ..Nebudeš tia- 
veky iit. Tohu nikto neobsíabne nu tomto svetť." I otrCÍ hrubú 
peru opovržlivé: „A ty si hútaš, že ťa aTii mnrt nezdolie a íe na- 
veky budeá tii panovat . , . ťo cTiudíÄ iba o seba'.-' So ženou on bude 
žif — tak nerb si vyb(?riť, ktorú tlu-e . . . Ale ]a by vedel jednu, 
najlepšiu pre rafá: lenže vy oba niípodbále na moje slovo." 

ilara imozaj nezdií sa pudbaí na Jeho refi — neodpovedala. 
No v duchu je tmíeiíá tým, že nelnule naveky žit. Nielen nave'<y 
že nebude, ale ani iííe illbo. Záduili jej vadí a i"i Ou je to. Oproti 
srdcu flaŕí ju, ako by t;itii vt-rkti skalu mala /atismitú, Oas je na- 
ozaj syna do Oloveíenstva privieít. Ak sa vyvalí ona, ostanú oba: 
otec i syn bludári a tuláci. Bez ženy. ío bude spravoval dom i ich, 
z týťhto oboch je nič. A Mare myseľ skrotla nečakane. Už ani 
proti MatiisavÉe dievke sa uespiera, ked druhá nejde a syn, ktorý 
s ňou má žiť, hlílsí sa o ňu. Kadžej ešte tú, ako /druhej dediny: 
iini tam by inakšej nedostala, len vynietok — dobré í vo vlastnej 
dedine riŕzrhvtaJH — a od onoho apatnŕho zvyku jej prstov dlhých 
ju môžu i odi]ŕÍ(, ako ľato si trňťa. Mara, neotáľajúr vela, poslala, 
afi 8 plaíoai, na výzvedy dolmi súseílu ilu, o ktorej vravia, že zle 
gazduje, čakajúi- vždy len s plaŕoni odpoved. 

A teraz sedí tu pri večernom kozube ťozhi>rŕcná. Ant Matú- 
ôovie dievky neílajĽi. Bez odkladu, zrovua odkázali im, že nepôjde. 
Mare starŕ líca rozplamenily .sa. oko, dcísiar pekné, zaiŕíkrilo a úeta 
sypaly slová plné nadávok. Takvto pusnierh ešte i od tej-! A oni 
ani nie hú naio.-itutuejSí. MaJu kone, kravu, dom. zeme — dlhu ani 
haliera. Preŕo lak nechce ani jedna za syna ísťV Hľa, Ondro BuCok, 
tn sa teraz žení — práve dnes je u TŤiazerov na pytankách — 
nemá niíoho .svojeho. Voly kúpil nii liorŕí, na díelfl dlh v banke, 
a rmjhlHvnejŕia dievka. Itn íítevúrovie. dobre neumrela, že ju ne* 
dali zaň. Ani ľidai-kovje Jano nemá viac, ako oni. Ba menej: ten 
poIa málo uni. a predf^a za toho liv šla ktorákoľvek. 

Mara uä ha vsakovakŕ myŕlifuky nmsí prichoiliť. Úi a/da preto 
nejdú, že ju ráínjú za strmú a v dome za jiazdu? Ale ktože má 
dom viest, keií je mnž nijakv. A ved odkázJíU každej, ktorú pýtali, 
že nebude dlhu l\f. Tá skala v hruiij tlaťl veľmi. VÄe ju i kaJel 
poehjlí oil tohu a nepopustí i za žtvrt hddiuy — i to je úmorné-. 
Búr by sa už iba du hrobu [jripľfivovnbi . . . Tak prcni nechcú íat 
za nehu y Mara niimovorne .skrútla hlavu za synom, aby ho videla. 
aký je. Tu jej je nn oŕiíM'h naveky a nikdy nefiozrela uaií okoiu 
kritiľkým: teraz idň h« súilíť ako cudziehit. A Mara vidí, že aC je 
mohutný a červený, ale cely <ivistiuty ukýyi. Pletia ovisnuté, i líca, 
ruky. IlUva naklonená nad prsia -- mC v ňom ľahkosti, niC rezu. 
Oiíi akŕni židovské, nadrapenŕ, veľké, tvár dlhá a rei^ nezvuíná, 
chovanie nemilé — sama by nešla zaň, keby bola 4|Íevčatom. Hej^ 
tento ver' nie je starší syn Omlrn okrnhlolíci, ío Jiol za ženou 

5' 



68 



do Zúljťtov, ktorú ncrbcelu Mara pľťto, že ]ť i t» z |>lauŕho po- 
koleom, — aui Janko, fio urureU 

MftLa Mara totiž troch synov. Najstarší Oudro, kton' ith opu&lil 
pre ženu. drulij' s Pafom rovnorofnv .lanko, ktorý umrel. Mare 
dosiaľ srdre neuspokojilo sa /u t^Tií, ani neuspokojí sa nikdy, Co 
kotko bude est^ žif. a i do hrobu ylu^í sa s lýni íiaroui, že ho 
zíratila. Takŕho chlapia kr-isiiŕho, akn to bol, Mara ftni nevidela, 
ani nevidí viat-. Tvár mal okrúhlu, bielu, vlásky žlté, Utkn čer- 
vené a dolirý bol, ako kiiH chleba. PaFo opak tobo: tento ]en bfjat 
(*hi:eJ sa naveky. Pr*ito pozvala synov svojich; ílobrého Ábelom, 
zlúho Kainom, a hľa, Abd umrel (Človeku naveky najinilňie býva 
odfiíitŕV), Kain zostal a troba ho oženit. 

„Čo 8i poÄnem, hriešna stvora !•* vzdyi:há opiit, ako ráno. „Kde 
ja pôjdem už!" 

,..]edna by sa uaÄln ešlt* pre nás!" pokúša zft8, ako ráno, už 
tťľoz podnapitý muž, a otvon' na okamih jíániaire nčl, aby blysol 
nimi k Mare. ..Alť ty nepočúvaé, ty si jiazda v dome, nie ja!" 

„Ktorúže hútate? Ľž povedzte, ked toľko opakujete!" vraví 
syn. aŕ, zdá sa, lahoalajuO nui je, ŕi bude niektorá, či nie, íi teraz, 
i:\ niekedy, fi uikdy. Sedí un lavi<'i ovisnutý a opáTa nohami, no 
zunovano mu je už to istŕ poCúvat toľko ráz od otea, 

.Jíi viem, ktorá; ale tu t] inater ani poíúvať nechce, kcd ja 
vravím. Ona je Ruzda, a uio jnľ^ 

„Nuž VĽií muäí byt uieííto gazdctm, keJ si ty nijaký!" za- 
hriakne ho koneCne Mara. „Uolo by to tu pekue, keby si ty bol 
ním. Kone, krava i vÄetko, ba i tento doci by zmizol !" 

„Sestrinu, mojej sestrinu ber!" zatúka muž horlivo^ aby po- 
chopila už raz, i aby zavrátíl jej slová, nepfíhudlné mu počúvat. 

..Tvojej sestrinu?" Mare i pera odvi&la, tuk sa zdesila. Staré 
líťa sfarbila jej krv neOakaue a očí zavisíy na Červenej, opitej tvári 
mužovej, i'otoin odvrátila sa ku kozubu zpät, neoby^^ajne zamlknutá 
a sklonila /rak k zemi, íiazda-nejiazda popásul oŕi na nej i-hvíľku, 
usmial sa sainorúbe a, vidíar ju zatíihnutú a neprotivtneu sa, za- 
žmúril ooi pokojne ku spaniu. Ale syn PaTo nepovedal slova ani 
udivenia, ani wúhíiwii. ani nevôle. Poniyk.\l kalŕanicou s plera visiacou 
a vyšiel z izby hvízdajúe. Vonku zastal na uhle domu, pod stenu, 
kde rád obstúval i na deň a, niajúr tvár nemilú, pozerá zuonvano 
do dediny. Vefier je vidný od belejÚĽeho sa snehu, dedina hluňná,, 
ako každú nedeľu. Vrava rozsnniopaáenej mládeže, pískanie, spev 
mládenťov i nmíech ozýva sa veŕernýni v/iluchouii. (hl nového domu 
líorinkovie zavznieva i hra na harmonike. Horinkovie syn, jedinák 
píltjrnstroťný. uuiziiavý, hrá pod stenou. Harmonika vnM a robí 
chyby do zíosíl donáš.ijúce — iriaztiák len nedávno dostal ju od 
oten. i nevie ešte dobre hrat — ale v dedine vravia vSetci, že mu 
pekne ide. Shon je ešte vftŕsí. ako pu iJruhé nedele — u Iíiazeľov 
sú pytanky. Kata Riazerk'i, postavy inalej, alt; veľkej uznatuäti po- 
žívajúca v dedine, pre dokonalú vec^ obcovanie i pobožnout — ani 
len veOiereň nezameškáva nikdy! ženn PaFa líiazela, trorhu hlu- 
chého, ide v>dávaí dve ilievky. .íeilnu, oankvejsiu. ehco Hutok, 



69 



ktoľv kúpil na lujľj; voly & proilsa iiiíi platnost prt-d ilievkami: 
druhej, staťíej. Ijťľie priatavka. aby i tii nebola 1>pí; tepra, ki-il ho 
iiilail^ia doíŕ.Uuc. fío toho domu js z neho behá iiibide^ rozveseleiiá i 
preto. ž(* po pyUtikáťh bude i svadhií. kde sa zainaví každý <lo sýta. 

PíiTiJ-Katii iiťíberie sa. aliy sa zamiešal iiicdii Jjich, ač to dosiaľ 
uikda lU'zameäkal. Mlúdeiu*om vedra idúcim a volajúrfin lio iba 
odvrkuje^ oil uhta douiit aiii sa iiehnúr. Uady otcovej o Kukiičkovic 
Aiiíi nepi.vsiwiiiui ííí, aiii niíťhodí o to. Co spraví mat. Ak chce. 
nech ide pre ňu, iik nie — nie. Ale ttúVn/. MatťiÄovcov, že nedajú 
dievky, fľčí nm v srdci, ako tŕň zapk'hniitý. 

„ťalo, ŕu nejdeíV!" zaviilá v tú chvírii naň i Duro PlanuMiík, 
jeden a hlavnvťb mlúdemov, 60 sa rojítopašiiosti tyče, ale diev- 
Cencom sa Uťpifei, že ma oCi ako jablká. ..Ver si ty bláíson — 
hybaj skoro!" 

Pafo plecom uhol nedbalo, ľotorti Rpravil krok od uhla, isatým 
druhý. Planiťiiík, aií jeho sestra i neMa /aň, bo nemá volov, ostal 
mu kamarátom najlepším, i berie sa k nemu na cestu. Ide predsa 
pozľťf pyt^nky. aypoň svet pokúéat bude tam, ked inŕ níc. 

Prebrala sa 2 myšlienok í Mara u kozuba a, nechajúc muža 
vyvaleného na lavici za stolom, zamkla ehyžii, Siíla na zmrznutú 
cestu a zabočila dolu dedinou k lliazerovcom i ona. Kráča rýchle, 
akoby pudom hnaná, a čierne olM li^-'oiú sa jej v oŕakávani. na 
tvári výraii netrpelivosti. Pod stenou ílomu pobožnej Kaly, obkole- 
seného šautovuou mládežou, zastala a pozrela do okna. Prišla po- 
/ret pytanky tiež. Vie. že všetky dievčence z dediny bmlú tu shro- 
maždeuŕ — ak by nie^ potupení'' by boly dievky Katine -- teda i 
Anča Kukuŕkovie, a tu túži Mara videf ešte dnes. ľytaŕi sedia už 
za stolom í oba ndadi zatia. Jeden vysoký, beiavý, druhý nižái, 
bleilej tvári, neobyčajne pekný : liučok, čo kúpil voly na borg. 
Nízka Kata, ktorej obcovanie je dokonalé vo všetkom, nosi im jedlá 
dobrej vône a núka s tvárou najvážnejšou, ako sa to vyžaduje od 
kaľavnej gazdiné). Dievŕenre stoja na jednej strane pri lavici niže 
dveri, a dve udadncby. veľmi bledej vetmi tenké s útlučkými kož- 
tičkand na tvárach, zpod ktorých i najmeiiíiu žiločku vidno, roz- 
dávajú im orechy, jablká a koláče, ako je to vo zvyku, Mladäia, 
onakvejšia, je veselá, veJké oči jastria jej ani veverici. Staršia je 
málomluvná naveky a dnes neobyčajne. Jej ieních nemôže sa zenit 
eÄte, i berú ho len tak na slovo a soliáž bude kto zná kedy — 
to ju omína. DosiaC nezdalo sa jej to nič takého, ked mat doko- 
nalá to chcela tak nint: ale teraz, ked sa uÄ ide začínat naozaj a 
ona nepôjde na vo;íe, ktort'ho kone budú ručníbnii ozdobené, k mat- 
rikárovi. ani pod vencom do kostola, sprevádzaná spevom diev- 
čenicc a hudbou, ale zavijú ju len tak bez všetkého — desí sa . . . 
Medzi dievčenci pekiie odetými zazrela Mara 1 dievku Kukuŕkovie, 
Kduškou prezývanú, ktorú hladala. Tú rozoznat medzi druhými 
hned. Ani jedna je nie takej bielej tvári, ako ona. Oči jej sú ma- 
ličké, sivé, ústa pekne stiahnuté. Hlavu dvíha hore. no nie od 
pýchy, ale že tía to tak patrí, aby odrastená dievka hlavu hrtío 
ilľí^la, .le oblečená vyberane, ač je *diudobjiýcb rodičov liréra ; no 



70 



Mara vii^. že iliuvka sama veľri zahTadrt im háby, í* jej šikovnosti 
poŕiíla iiž iid iiitifthyĽh žien... Oŕi MarijiĽ vpily sa tia jej tvár 
tklivo A skúiiiiLvív V srJťi ruja sa ji?j vňelijakľ city, ale Jievka itL- 
páti sa ]i*j ; tvár jej iiiiíkiiť, hlailiac na ún- Tálu by iiao/aj naj- 
lepšia bola prp ľafa. Sama iíiví sa, žť to }vj nepriíln \va um, kým 
eôle muž o ňu nesponmeL Vskutku, ílobrn Iiudi? pre syna. i pre 
ňu uajlepšia. Pofiula &aňia a dievke dost. ráz i to, í.t? váaiie, kde 
Ha ukáže vii nvetp, dľži sa pekne. smÉeilivo, S toutu by i ona vy&la, 
a bude mať aspoň jedaii iievesíii po vôli dobni . . . Mara zaäila 
Wadat zrakom i syna, iiki) by iťli rbccln poľovnat spolu. Nie je 
medzi druhými mliuienii, ktorí usilujú sa zanilfiiaf nuidzi dievOeuce 
a žartmi sniiťša i*-h, ale síoji v pitvortí meú/\ divíLkiiii, zakuklený 
do kabanit-e, že mu iha (Ľiiky. iV-rveny uos a vi-Ikľ napäté oči 
vidao, Ztadí-' vykrikuje fm'\ na dievíoure, a Mat'u viilí, /c ani jedna 
ueobzre sa oň, auí Uťodpuvif íia jíiho zádrapky. Pafo zaAne bá- 
dzaí do nidi guFôíiky snehu, triafajÚĽ Im nosj, a cbachoce sa srdefine. 
ked niektorú trafí. DievCent-e potom už obzrú sa, no ne;?asmejú, 
ako by Ha čakalu, ale, uvidiac ho. nabuevajú 8a, /ahriaknu a od- 
vrátia sa s opovržením. Ver* kaÄílú ]iozrp radnej na .lana Talackovie, 
ätiblej peknej postavy a iiuli Mkuviie (ibutýťb, ľahkýťb. Držanie 
toho jť také prijemný^ ústa plné žartu, oCi ohňa mladostí. Koby 
jej Kain taký bol! .\lebo ako tu ťerko! ľ to je j:íaÄdiiv syn, no 
teraz slúži zo vzdoru. Mat .iehf>» ked akýsi priestupok 8páctaal — 
pri mládeži všelifio sa pridá — pokarhala ho a riekla v rozhorCe- 
nosti svojej, aby íiel od nej, keif ju necht-e slúchat. On nahneval 
sa, vezmúľ si to príliš k srdcu, a zjednal ssa do Borinkov na tvrdú 
robotu. Daniio plakala mat jeho. vabila zpiit, nepodbal nlŕ;. Tento 
je nižäí, ale hrdosti má oštc viae, ako ľalackovíe. Ani upvie, ako 
hlavu uosií, tak pyáne ú poťína. Iteí jeho Je vyberanú — oko 
vážne, plné sebavedomia. A teraz ešte, aby s^rdce Marino tým viičÄrai 
krvácalo, vstupuje do dverí (Jndiu, sluha z fary. Tento je cžtc naj- 
inakáí. Co sa kráay týka. ľostava ako jtMlľa vysoká, pí'evyšujuea 
kaAdého. krk silný. Hľadí po všetkých dolu. ale t vár mu je usmiata, 
oko príjemné. Olnitý je v iiovýeh bakíinCoih, ich2 podosvy kluK-Oiní 
povybíjal, aby hlitónejšiĽ buchotaly, a usiluje sa i on k dievčeneom 
a do blízkosti Kukut^kovie Auíi, smejúce svoje oOi upiĽrajúi* vždy 
a vÄdy na jej bielu tvár. 

K Mare pod okno pristiipibi Äena. /akrútenä v hrubom obruse, 
žmúriaeirh, krátkozrakých oŕú — niat -lana ľalai'kovie. 

„I vy ste tu, tetka.-* prihovorila sa Mare, za^tanúe za ňu, a 
nakrivuje hlavu ponad pk-tr Marino, aby videla do izby Kiazerovie. 
I táto žení äyna-jedtnáka a i táto má sú2enit% lenže ro/dielne od 
Marinho. Za jej i^yna éla l>y ktorákolvek, ale ona ueehcp dievfia len 
s pofom a peniazmi — syn inak. 1 ehodí za ním aku tôňa, ne- 
majúc pokoja ani vo dnu ani v noci. strežie bo a špi-huje každý 
jeho krok. Teraz počula práve, že oko vrhá na K:itu okrúhlolicu, 
slúžiacu na ťare. 

„Frizŕľám sa iia tie brdŕ dievky, ŕo nás tak polupily." uri- 
povedá Jej Mara, a otvorí výrečné iista svoje, aby vypovpilala víetky 



krivdy h biedy, fio ju zaíly. Bol jej 2vyk oil malinka tÄky. Včera 
i prfíl piimmi farárom, s nimiž jítretla sa uii ^Ifrline, vyžalovala sa 
fto víeikviij, i!o jľj sľdiv llaŕiln. oliuvoľiať dievky, ktoró iicĽhcely 
fňf za Paľa. vyrátrtjúc ich rhyby a nedostatky. VítíFašovie že sa na 
krivo sniťjť. krstná iiiil nos vyhriiulý a je ako kostolná mys, a 
o ľoliťnľovio vyhúknutej AnCi vyhradila eíte i to, že bielizne čajsí 
nemá. lelio iiťdoľhodi nji toľkú ľodiuii. I teraz rozpovedala Mara 
väťtko a odsúdila, ako vedĽla, každú. 

„Aj na druhej dtidiue nájdete!" pofe^uje ju Palai-ková a škúli 
oknom, fi nevidí Katy z ťary. I odfablo jej. že ju nevidela. .,Veľ' 
neviem, či aj my nenmsťine na vidiek ísf: teraz v nadej dedine 
nieto pre nás súcej." 

„Bože chráň !*' zdesí sa Mara. „Všetky s vidieka prišlé ženy, 
okrem Katy líiazeFovie, sú vyberané plaňuhy s jazyky ako meče; 
dohľé i vo svojej dedine sa minie, Ž tnho je puboj! AIií starý mi 
povedal duea, že túto jeho sestrinu alty sme vzali; tak ja neviem, 
ío \it mám robit!" vruví Mara, ktorej na jazyku nič sa neobstojí. 
Pritom i mienku Palaekovky rada by potut. 

^A ved tú vari tuto fnrský sluha stavuje,"" rečie 2ena krátko- 
zrakých oCú. „Vraveli baíiiková Kropafika u Pechúrov — a tí 
neradi vymy^Tujú — že jej ua krížny jarmok kúpil od raedovni- 
kára srdie ako tanier velkŕ, m korunu zrkadlo a za dve ručník 
ua Väzy. A haŕiková do sveta veť nebúchajú, ako mnohá. . ." 

„Ojájl jNo a ja aom sa tej uťala!" zhíkne Mara. ..Teraz maj 
HA dobre, hrieiua stvora !'■ 

^Nuž veJ zato jnôžete oprobovat. Možno, žeby Í Ala; lebo sa 
Ondro pozde liude zenit, kťid mu rodií^ia na písma nemajú peňazí. 
Alebo ihodte veľ" na vidiek-.." [ berie sa zrazu dnu, opustiac 
Maru a nedopovedinc rcí. Videla cez okno syna shováraC sa a diev- 
Catom ako kavka čiernym. Síce tu by chtela i Palacková, už i holá 
o ňu, oznámiac jej rodic'om, že zeme chce hned a nevestou, 60 bola 
vetká chyba. Otec kavky nahneval sa — ináč bol by ju dal, a riekol : 
„Dievŕaía ani s pofom ani be/ poľa ti uedáui !'*... A syn tu ešte 
hude sa jej prihovárnt! Toho Palacková nedopustí. Pľítom popn 
nich presuchla Kata z fary s Hcami ako bochnice okrúhlymi, po- 
žívajúca veTkú priazeťL u mužského pokolenia, I Mara odvrátila 
88 od okna a ide domov. Na AnCu KukuCkovie už nemôže htadel 
pre Ondra z fary, ten stojí pri n^i) a zai-lonia. Ale i syn Pafo-Kain 
poberá sa preč zunovaný, Vystupujúc však z pitvninych dverí, zišla 
i jenui na um rada otca-nejíazdu o Amí^í KukuCkovie, a vrátil sa, 
aby pozrel k nej, no nemohúť ju videt tiež pre Ondra, opustil dom, 
Xa dvore stretol otca dievky Matúšovíe, ktorá dnes odoprela íst 
za neho. Pdlo zakuklil sa do kabaníce a zazrel naň zpod klobúka, 
vykĺírujúc hu i-o niijilalej, Za žiaden kôš sa nenahne^'a!, ŕo by ich 
bolo sto bývalo I ale za tento Imde sa hnevat naveky. 

bBoI ú i ty tu, Parko?^ prihovoril sa mu otec dievky Matu- 
íovie, chlap biLdej tvári a čieruych ako žúžoF oču, od nichž zle 
prichodilo statkn i ľudom, ktorého Kekom prezývali. Ide i on do 
RiaKť^Fov, lebo i ni<'kiori chlapi prídu sa podivaf pod oktio, I po- 



Htojí, hTiuliar Jiíi l^aFn prívetivé. Nepatrí sa oimvrhovat fi-radníkoni, 
ta mu i odopreli íUť da-ru. 0» n jerinej strany by to ani nťbol 
spravil sním. ale žena, Äe ked každá ho odpravila, ako bv aj unl 
uieV I ľúto je K'ekovj za ním; nevie, či í naveky nebude banovaC. 
^No ved neškodí niekedy pohrať sa mládeži r riekní mu pšte. 

Piirr> >!uHi.n!iI iiaii a^U- neniilši*' a nepovedal ani sUiva. StlaCil 
klobúk do in^ň a ešte i líťť skryl od Kekii, do eoliera kabanice 
zdúdliac hlavu. 

Keko zastal, uprúc ako žúžoľ oCi svojť, od nichž zle prirhodilo. 
na Paľa a poberá za ním, ako odehodí. PokriUil hlavou nespokojní, 
po&krabal Oiern*^ vlnsv za uehoni u riekol; 

«Kjťh!" 



^fara dnes, hoci je nie ani nedela, stroji sa veTml pečlívo. 
Prlhládza vlasy na shiehách, napráva Cepec biely i položku na 
hlave, natriasa uplecko u na tvári akási ľo;tpa(^Ítost, ani za mladí. 
Zabočí ku ilveráiH. ale vracia sa zas a zas, ako by ntjvedela «a 
odhodlat k nieŕoniu, a Celo p(.T]«v('' od potu. 

„Starý!" reííp koueCne mužovi, ktorý sedel u pece, hlavu majúc 
v pleciach stiabiiutúf a bil krpce jeden o druhý, ako l<y ho oziabalo, 
„ti mám ísť do tých KukuOkov o tú Auiŕku, čí nie?" 

Starý neodpovie iiiO — hnevá s>a. MUttil trošku na humne na 
jej rozkaz, a nechcelo sa nni^ že je vefká zima. A vie i lak, že ne- 
spytuje sa preto. Tiby drn jeho vôle konala^ ale koná vždy, ako sa 
jej pári. 

„Ak ma, reku, odpravia í tí. Dvadsatdva roky, ako sa hne- 
váme," rečie Mara. 

„Kob si, ako chceá!" vetí on He^niatične. „Ty si gazda!"' Sta- 
rému je nt všetko jeilno. S jednej strany už í zunoval to ženenie. 
Dva uiesincí,', ako niajú naveky robotu s ním. a svadŕ«y, kde by sa 
do vôle napil, naostatok ešte ani nebude! 

..No už niekto musí byŕ jrazdoin v dome, ked ty niŕ nestojíš!" 
odsekne nm ona popúdeno a, nedbajúc už oii^ ide odhodlane von 
dvermi. Na dvore stíU Palo, Ruky drží dolu^ pred sebou vedno 
chytení, plecia ovislŕ, í lícíi, i nos. Rhovára sa so susedom horným, 
Onrom (iágorovie, ktorý chová dve RÍmty a je preto uctený v de- 
dine i oil pália farára: odpúÄtajii mu polovicu pláce; a chovajúc 
ich 8 verkou fútoyíou, vychoval lenivice. že ich teraií nemôže po- 
vydávat. I sbáíia ait po všetkých stranách za prístavkami : jemn 
by dobrý bol i Pafo. 

Paľo videl mat odchodif z domu, i vedel už ráno, kde pôjde, 
ale nepovedal ani slovom, f i súhlasí a fii nemilo mu je jej konanie, 
ani teraz nopodbá nit. 

„Pri Uakýchto trúdoch maj sa dobre, hriešny iMovek I" Šomre 
Mara, idúc zo dvora. „Ak im ja všetko nevykonám, tak je niŕ! 
Nohy ai zoderiem, čo nm i hodím za ženou — on sa nefuchne. 
po misy a ku Kklcničke sú hotoví oba; ale rozumom pohníií, to 



sa aui jednému uw-hce. OjílĽstiťli by^ ak hy ja iiiť; a ešte že ue- 
iniitii U,v£ v dofiie jíazdomi" 

Mai'ít flívf ŕ^a i nm^úví, ako m mohol oícnif; tio iste nebolo 
i 10 hcz jej pímioľi. Ani iujzbaílala v rozhorčení. Že prešU iltídiiiiu, 
len ketl sa uažla na druhom rade pri dome vdovy Anči TereČkovíe. 
Dom Anči Te^cc^kovie bol na :3iiiuom kraji deiliny a nad ním, ako 
na záhuniní, vystrčená stála drevená <-halupa Kukučkovio. Mara, 
uvidiftľ ju, zaohvela sa Takom. Musela postáť pri Tereékovke, vdo- 
vici už tľinúsf rokov, ktorá sneh siuetala zpud steny svojej, že na- 
chová sliepky jsirroiu. Mura píKlotazovala sa o zdľn\otnoni stave 
tých tvorov. lebo m^šikujú sa tej ;íiiny; rozpovedíilft o svojich, potom 
kde ide a naťo di> Kiikučkov. i že dostal šest košov od hrdých 
dievok Podjavoľia. Uhovorila každú uátežite. Matúáovie má také 
prsty, £ti sa všetko lepí iia ne: krstná nos, vyhrnutý, a Polien- 
covie, ktorá jej bola í do rodÍHv, áe má málo bielizne, a ona jej 
sľubovala xa hlavničääte, i jednu pcriiUL Napokon riekla; 

pA neviem, ti \ sem darmo sii nekonám. Dvadsaťdva roky, 
ako sa hneváme!" 

Rozhovorom trochu obodrená. ide polom hore dvorom k zá- 
hnmnlu. Ale ako bltžýie kráCa k drevenej chalupe, stiesnenost jej 
zase sa dostavila. Čim bližšie ide:, tým váč&ie nesnádze, a už len 
kus odo dverí malOho tlomca. Tri kroky a už bude tam . . . Ma- 
rine rty xbledly a srdre tlčie jej, ako íiy bil ju niekto do prsú. 
Musela postát ?:ase a nevie, iú by aa nemala vrátit rad.^ej. 

„Bože, poniáhajže!" vzdychla skrúšeiio a berie kraókii i vstu- 
puje do chalupy. Jzbiia, do iiejí vkroCiia, bola maliiiká o tmavá. 
Malé okíenca íedva dííly (.rochu svetla. Mara, ako vstúpi, nevidí 
nič, len tmu a nevie rozoiinat, kto jť v nej. Oči oslepil jej vonku 
skvejúci sa v slnei sneh i musí privyknút na šero i^by, aby videla. 
Ale Maru vatúpívŕiu vidia tanidnu hncit a bledá, vyschnutá ŕfizdiná, 
ktorú prezývali novou Äeuou a pri sporáku miešala ílovárajúce sa 
jedlo, dobre nespadla od ľaku. Novou Ženou prezývali jm, lebo muÄ, 
ked si ju vzal, po druhý ruz sa ženine, chválil äSl, že luá novú ženu. 
Ona už poŕula sice. Oo vravela Mara pod oknom poitnžnej Katy 
na pytanbách — roznesif* sa hneií za horúca, ŕo kto poíuje — 
i Čakala, že sa budú hlÚBÍt, a mala zápornú odpoved prichystanú. 
Nie z pomsty; nová žena je prostá takých citov: ale nezdalo sa 
jej to byt dobrou vecou. No že by Mara sama, svojou hlavuu priíla, 
na to nebola pripravená. I zmiitie sa všetka, lyžica, ktorou miešala 
dovárajúci sa hrach, vypadla jej z ruky a ona puzastala na okamih 
a hľadí ua prichodziu, ako by videla Človeka zpod zeme prižlého. 
ľľl okíencí pod prasllcou sedela dievka AnCa bielej tvári. 

„No vSak sa čudujež, Ifa, že ma tu vidíš?" reiiie po poklone 
Mara, ktorej nesnádze pomaly mizly, vidiac túto narakanu. ^.A ani 
by si neuhádlň, preŕo som ja prekročila tvoj prah, čo som za dvadsat- 
dva roky nespravila. Víak by si neuhádlaj:'" 

„Ver" ja neviem...** vypovie nová žena, horko-ťažko .sa pre- 
berajúe, a odvráti sa a utre lavicu polkou, predpásanou preil sebou, 
aby si sadla prfchodzta; no ruky chvejú sa jej dosial, 



n 



„Sadaittí »] u ná^l" núka ju, äko kloťúkorvťk drubú by nú- 
kala, vykajúc jťj — Mara bola staríia o veľa — a nevie iiió fio 
povedat í tak. 

Mara poobzerala Síi pľvu;j po izbe. nesa.dhi hned a. vidiaf Aníu 
pri prasliťi, tvár ji'j tíť\h. Navt^ky milé je, kerl pri dvoch meria- 
ťich Bft jií i iTííti " povetrie zdá sa vurnejSíiii. 

„Ani 8oni ta hncd nevidela, AniCka; i\ pradiež?" prihovorila 
HA jej prívetivé a piitoni hoett t rozpovie, ic ona už popľiadla, iba 
na cveriiy má eStť. I'ratlená buile zvárat eétti tento tvÄdeň — je 
pradiva málo teraz. Ani trnky neobrodily, aby holá &la íc Madarkám 
s nimi Uft konopa. ..A ľaľo ti je kdĽ, t-hudi do hurV obráUla sa 
ku Íle uŕ, vo svojej koraji t'ťlkoni. Jazyk vrtí sa jej abraíne, nky 
inokedy. 

„Ďo hory chodí . . .•■ 

„Nuž ja som ver" prižla o túto tvoju Aničku — ani sa ma 
nespýtal, ío chodíiu . - . ňi hy Kte ju neiliiji za mújho PafaV" Mara 
zauiTkne a pektiŕ jej oŕl /avistió na ])ostave vyííchnuU'j ívatírinej, 
ktorá liiití ua sporáku Cotíi kiit/iÄom, zahúňajúi.' nesnádze. „Ved by 
jej u mňa zle nebolo, a ja dlho žit nobudem — ak Ijy ste sa, reku, 
toho báli,"* 

Novu žena mltí, len kutiac, ale pehavá tvár poleje sa jej Cer- 
venostou vzniSíínia. Srdce luirhajej, ako Mariuo, ked stála u dvier 
ifh chiilupy, bijúc jej v prsia. Mara dvaiisatdva raky nevravela 
H úou^ /le /aehodtla ežte Í y jej matkuu Uťbnhou, zľahíovata, za tiiŕ 
nemala ju, kým eéte. ako dievka, s materou bývala u KrabuFov — 
tupila.,, a v torato okamihu, ač nechrela hýbaf starň rany, míeato 
toiio, aby odpovedala Mare za dcéru, vystúpily tieto Časy ua po- 
vrch mysle Čerstvo a nei^akane. VSetky krivdy i útržky dotkýnajú 
sa srdca a bijú owlrými údery, ako by teraz sa jej krivdiln. Nová 
žena zdvihne, hlavu, vyzyvn-vo sknltnuc wa ]iroti Man*, a aC nemala 
úmyslu: použije Oas pomaly, ktitrý jej sám bez hTaiiania priŕiel d«> 
cesty, i ukáite Mare, kde sii dvere 7. jej domu. No pozriK' na Maru, 
ticho Čakajúcu odpoveJ, skrotnutú, oŕi oddane upretí- ua nej, 
zamknú sa jej rty, srdce stíchne a nepovie slova nijakého. 

^Ved by jej u mňa zle nebolo," opilEujc Mara. darmo ŕakAJňc 
odpoved, ^u mňa, chvalabohu, jesto chleba naveky. PoživnoRť márae. 
statok otobôž, dlhu ani krajciara — múžeé mi veriŕ. ako samej sebe. 
A že Honi s prvou nevestou nevyŕlaV Ale povedz mi, Ua, kto s tou 
pnhodiy Ved poxnáme rod Zúbetovský. Nuž a ja, ako vravim, Iľa 
naSa, za vefa žií nebudem. Proti srdcu ma tlačí a pichá, ako nožmi . . . 
aut Päto nie je najostatnejSí. Nepije, iieblúdi po noĽiacb, nekradne, 
sedí doma ešte i v nedelu, moidlímc sa z knižky — len nech ho 
vrdie k dobrému . . ." 

Nová žena nepovie zase nič. MyseT jej vždy eéte me^ká okolo 
domu Marinho, kde prežila i ona míadost svoju a trpela b matkou- 
vdovicoit od nej. Súblasit s nou opiera &a retá, a srdce jej má len 
jednu odpoved: nie. Ale nevie to vysloviť, ked 'yUvw priata poko- 
rená a, hľa. vtili ju: iTa iiaŔa : Ifa pozrela si riievku, čo tá. Sí'dí 
tjiľii u okna dosiaŤ pod prasllcou u níŕ ua nej neobyčajného, len 



75 



ž(i jej jť tvár ŕťrvenšia u pradie strmšif, ak') dosíaf. No iieKimUrie 
Síl ani slijvoTií, ani by sn to m-*VL*dOiln : no má nadej Ifa, ?.ts jej 
pôjrití po vôli. 

„A Äp sú UratanciV zato je niŕ, ITa na^," vraví MAra, no uä 
nižňím hlasom. ..Tflkydi je doíit. íi> sa tak sobrali. Aj Škríbeľovio 
V&lo s tou UL-buhoii všnk boli hrntancí, i lerajíi fcnstolnik má se- 
sterníľu, xeil vioS i ty. Uiulenu! koiiíit, dovolia i tvmto!" 

^Veííje tak." povie slovo konečne i Iľa. ľä by i skrotla, ľoz- 
pomiťiiku na Časy krívtl zaháňa, oo to nw v ardd nedá vítaxiC 
nad sebuu, Piitoin bťz r«iJy iFa nekoná niC, n tu sú ešte muž 
i dťéra, ktorej sa to tyká. pNíiiii je nie do wvadbenia ttraz," rfiCie 
vyhýbavo. ^tažko je starosti robit — žatv;i bola zlá..." 

„Veď ti ja [joiiiôžtíin I" povie Mara chvatoni. „Na písma ja tlám, 
í pri svadbe ti budem na poinrK'i. Na pálené alebo niäBo tí dáni, 
len privoľ... a svadbu vt-rkíi ani rubít noniusíž!" 

„Neviem, ako povie PhFo. kťd príde . . .•* 

,jra ii:iša, v íiesti<;h damoi'h iiäs odpraviíí. Tamto Poliencovie, 
ŕn v požiŕaných häbach chudí do kostola, ŕo bielizne nenosí, ma 
ohrdila: Malúšovie s dlhými prsty otobôž; i (iondárovie Zuza, a 
dobre bj síl jej bolo stalo, U'ho ju ver' druhy gazdovský nevezme. 
Ak nm i ty ohrdíí, tak iievípni už, Co si poťtiem tia svete 1*" a 
Mare poškĺbly sa kútky úst, iiko by ^'h^eIa plnkat. 

Iía neodpovedá zas, mlC-í len, hoti srdfe už i fútosíou sa hýbe 
nad biedou Mary. Mara vstáva. Tvár jej je bez nádeje a ufania- 
Tedtt darmo otJka nohy i tu. Ifa net'hee ukrotiť srdre svoje - 
hradí na niinuloat. Jej teda neo&táva len viíiat kniVravú sirotu, Ao 
f)uro sbora /b- vyihova], alelío ííít na dľuhú dedinu. 

„Len Síl iianiysli, Ka!" povie estc predsa, nahovárajú^-, ,,a potom 
mi odkájí. ťiishovárajte sa s mužom — v^k v sobotu domov cho- 
dievaV - aby som vedela, Čoho sa mám cbytifi. Bár by sme u2 
boli zapoCali konat — ŕas krátky do faŕianjíov, a kym eďte písma 
prídu! Tak U-n privol, . . na iiedefu sli by sme na faru pre vyfÄhy... 
Ty» Anička, by si mala vóíu?" obrátila sa k dievke, pradúcej Cíni 
dalej, tým ^trniáie a tým rozpálenejáej. Na otiizku Marinu pohla 
plecom nežno. Mara ani iieCakala Inaki^ej odpovedi. VóFa matiek 
naveky víťazí i tak, a nepatrilo by sa dievke ani áno, ani nie po- 
vedat jej do oCú. 

Nová žena vyprevadila Maru do pitvora a /tade t na dvor. 
Mara tam idiratila sa eSte ru?: k nej a riekla, ohoviiriaf sluhu 
z fary : 

y, Ak ju za toho drif.š, Ih moja, tak sa oklameš, to rai ver! 
Čoíe ten niáV Len telo a du.^u. Ci má kone, kravu, ovcu alebo í-oV 
\ed vieme, ako gazduje jeho otec: robit sa mti nechre, šiel za 
teresára, n íena ieu rezance vyvárat každý deŕi i trojaké. Diel jeho 
úhorom ležal, zadĺžený, ani do árendy niu bo nebral nik pre zeme 
zarastené trtiini. Ale my nemáme ani jednej zeme nevyčistenej a 
dlhu ani haliera . . ," 

..Teraz im jo vari n Ätevúrov v árende..." reCie Ha. 



-,2e je tíiiii teraz... ja ver' neviem, IFa iitoja. A syn nebude 
Itjpsí 0(1 otca. ť'i by kaFavný sid slúíif. na faru, kdť je pracíi TahkáV 
I^eii laky. ktuľý ráit iltilne žijo a málo riibi," rozpráva Mara hor- 
livú. „Aky je krásuv, (it^jmííenÝ — níeCu takóhu niláik-nca v celej 
dedine, Tvár ani misu! Ver* druhý ;;az(lovský neiiui tíikťj tuCiieJ 
Äije a lakvľh pliťľ. ako ten!'' 

Ked !fa vrátila sa ílu izliy, itiovkH jej už nesedela pod prnslicou. 
ílol* pri hrucoľli, luieáajik lyžicou jľdlo, u keJ vstúpila mat, tskľútla 
sa prudko k nej, znložila ľllky^Äa vázy a snaejúrii tvár obrátiai' 
k nuitko, prekvapí'iH) jii pozorujúcej, riekla vesplo : 

..Mamka, ja pôjdem clo KrahurovI" 

„Do Krahulov . . , a U hy si škV" diví sa tnaf a tesní ofii 
upre na Anču udivení.' í s vyŕitkou. Dievku to teda nemyli, že 
Mara dvadaatdva roky nechodila k ním, vyhudila ícb l rodínstva, 
8 lion, míttkou ^lit}, i so sUnm matkou zle zat-hodila, vysmievala, 
tupila, i vláčiar sa nezbeilne jazykom po víetknni; ueďhá. že sa 
jej matky duía spiera, aby hoIy nanovo spojenŕ. A lle, hľadiacej 
na dť4^ľu, srdee opäť ranilo sa od Oderú. 

„A fii ty nevieš, aká je MaraV" .spytuje sa dievky, len Marou 
poinenujuc ŕva<íriiiu i pred dcérou, ako dosiaF. kým sa htievaly. 
„Zabudla si, ťo soni ti rozprávala^ ako zacboiUla s nami; nevieš, 
2e HA pri nej ani prvá nevesta ueobätála; ŕ.e ani s vlastným niiiiíoni 
— mojím linitoin — rievyjdeV* 

„So ninnu vyjdú tetka!" 

„Tetka!" blysne hlavou Ue, Dosial, kým sn hnevali, Anča vo- 
lala Maru len: tí KrahuFovie. 

■,Ty si ústupCJvrt, veilviem!" vetijej a s výčitkou. Fotom po- 
será zamysleno jjo nej. uvažujúr. „Tcbn je dn^t času vydaí .sa ešte, 
si iba IH-ročuá. Môže ta v/iat i druhý. I stuha farský daniio ti 
dary nekupuje. . ," 

.,Ondra veŕimú za vojaka, A fii jn budem ŕakať, kým vyslúÄi:^ 
A potom kto vie, ktorá %^ mu zapáílV! Dorastú druhé — mfta 
nei'há! . . . Mamka, ja nenhcem ostat utanm dievkou, ako Iľa Mrbovie, 
ŕo preberala a teraz ju už nechce nik!" 

Iľa zamyslela sa, nií neodpovediac. S jednej strany má Anča 
i pravdu. To všetko inóže su stat, čo o sluhovi farskom povedala. 
Príde s vojenfiiny s druhou mysľou a jej Anói neehá, A Ifa vie, 
čo je to .starou dievkou byt ~ í;amA to |)ľežila. Ako chudobnú 
neľiral ju nik. Darmo ráslla, kvitla, Mkňla. Ani nebola by .^a vy- 
dala, keby nebolo múdrych žien. No tie pnrndily jej, aliy na Nový 
rok prvá ustanovila sa v kostole pred všetkými ľuJmi ^ daly zelinky 
medlit do hrsti, Äe sa vydá do roka. To osožilo. O mesinc umrela 
mužovi prvá žena, a o tri už ona mala fepec. 

„Ako c'hteš, tak si sprav!" rcCie resi^novano . .. Nech sa vydá 
tedn, ak jej na to otec prifitane , . , 



77 



Poiii ítiazerovíe je opát oTikoleseiiv veselým ľudom. , VÄťtko, 
('o jľ mlailé a viiklzu chofiit, je na nohách. í\ tej iioťi ubwatn'Iia 
dediny iste lU'zaÄiiuiľiu uka ani na minútu. Jedni budú sa znbávat, 
druhí by i ^.jiali, ale pic tých krik Henn'ižu. Ketf jf* v niektorom 
dome svadba, to je od jakživa celej dedine na zábaviu Ta prístup 
má každý í právo zabavil fta, kýmkoľvek svadba trvá. 1 nieto rnla- 
dŕho, ani stariit^hu, ba ani starého, Co by sa neSiel podívat ua 
svadbu aspoň raz. Iba dievka Matťisovie sedí (íoma a plaíe. Pred 
Vianocnii priala zo sluíby, že budú tivodliy v dedine, alty sa za- 
bavila i una^ a doma dozvedela sa, íe ju pýtal Paľo KrahuTovie. 
A zvediac i to. 2e ho odpravili, hned znechutil sa jej KraOÚD, 
sVÄílby i celý svet. Teraz miesto aby éla s druhými dlevŕenei ve- 
selit sa, sedí doma a dohaduje sa 8 maternu. 

«Vy Bte mali prijfit ko mne a ífpvlíif sa, či ja mám vôIu, fii 
nie!" vrava hlasom plačlivým a utiera Šatkou peknú podlhi>¥astú 
tvár, o riejž súm jej otec vraví, že by bola i prt grófku, „A vy 
ste len tak odpovedali. ť!i ste vy vedeli, aké je moje myslenie y.. . 
ja by bola šla!" 

^Aj mne sa páŕit ten feradnik naveky ľ" povie otec Keko, 
pokýva í^eriiovíasou hlavou a vrhne zrak k žene, „Preto, že cigár 
nefajčí, že s riaufiékanii nechodí po dedino. alebo s harmonikou, 
ako niaznák Boľinkovit.' — preto je iiíí 1 Banujem na moj" pravdu 1 . . , 
A nedávno mi ani neodpovedal, ked som sa mu prihovoril,* i po- 
krúca hlavou, nespokojný dosiaľ. 

Stará Matúšovie, ktoní í Mazankou prezývali, že Čierna cho- 
dila, bola rodom /. druhej dediny, Srditá sedela pri sporáku a va- 
rovala najmladšie diéta. Mala ešte tri okrom Zu/y, Jedního chlapca 
a dve dievčence, no tie nž iba do Oierueho obliekala, preto, že 
ona, ujftí, Je uä stavn. Bola jazyŕ-nica, protivná každému, ale teraz 
len mli'i. Myslela, že dobre spraví, ked odpovie Krahurovcom. Celý 
rad dievok odpovedal: tak by ich Zuza bola mala ist, o ktorej sám 
muž vravieva, že je inakšia, ako hocktorá panská dcŕra a že by 
pristala hociakéiuu pájiovi? No miCí len Mazanka, ale húta v sebe, 
ii by sa to nemohlo zmenit ešte. 

„Mali ste pľijst spýtať sa ko rane, ako ja ehceni. Ktože ma 
lepáí vezme y Majú kone, kravu, zeme, dom, a starí nebudú žít 
za veľa..- tak čože cheete viac? Ani my sa lepšie nemáme, a 
fitne Íri !" 

„Zídu sa i tie na svete komu-tomu ľ" nahnevá sa stará Ma- 
zanka, že pripomenula svoje dve sestry, ako vyŕiíku. „Zato je tebe 
nie krivda, 2e i tieto dve žijú. MáS toTko šiat, oko hociktorá 
v dedine!" 

„Vy ste mňa mali ilat!" vraví Zuza, nedajúc sa utiôit. „Nafiože 
mu tá bude, ŕ-o si berie V Nevie ani tkat, ani šit, ani pra£ poriadne. 
Ked mu mat umre — a tá nebude dlho žiÉ — tak že si čo počne 
e i'ionV Ja Uy mu dobrá bola, a i mne by bolo dobre s ním... 
Teraz napravte, čo f^te iníhuhijil" 

^Akože ti napravínK kní už i písma šly o nich T pohor&í sa 
i Keko. „Ktože sn ti vráti h takej ecfity, ked si trov narobili. 



78 



i 



7é tobu jľ wl \\'\t\ Keby ja ftol vedel, ie an i lebe pozdá . . . Alu 
jť už Jíiľmo. ?oíul SDiíi ĽŠtii v nedeľu od Dom Ciá^'orovie, že Íiu 
inamy boly ini faro pre vyfjibv :i popoUidnÉ potom apovia íli k uo* 
túľovi, S tym pokoj,.." httdí lukou Keko odmietavo, ale v mysli 
zaCiie MVrtŽovat i 011, flko Ly dobre bolo dostiif Pafa naozaj na/pílt. 
VeiI iste pravda, Aľ s jeho díífvkou obišiel by najlepšie. Nieto takej 
dievky ani pod troma ťíirunii, ako jtí Zu/.a. Ani do roboty, ani Co 
du spôsobu — oprobuje Keko sísE sa s ním.. . 

Zuza pustila sa do ViltAieho plaíu po reči otcovej. Opakovala 
s výčitkou. Äe sú trí, a že jpj sami hubia ■Sfiislie a chcú, aby ostala 
starou dievkou, ako je Ka Mrhovie. Keko rifltiiľ/.e! sa na to. vzal 
kitbajiicu. pn-hodil ítä plece u vyÄiŕl vuu. Na uliei puobzLíľal sa 
duokola. koFktŕ je ľudí luvou a /uboŕil vedTa Krahuľov. Mazanka 
vystúpila sa do susedov ^ dettni. Nechala plai^ i Zuza. ked ostala 
RatiiH, a í^ln ílo komory. l\i ^ii iddečie. Najprv niyalela, žg ani nc- 
pôjde inedxt niJňdež, no rozmyslela si vef IcpÄie a vysírojila »a 
ani do kostola. Štyri ]'iadky liirotavyťh pcriel díila kolo krku. gom- 
baŕky límbrti'kové a zrkadlové tri /apiila do ruňnika na väzoch. 
C'tílá sa blyňti, a je pekná tak Zuza. OCi ŕierne ako otcove, a li^ío- 
tavé tiež. Okolo úst úsmev neobyčajný: pulmllivy i svudny i plný 
hnevu zatajovaného. Nepovediac materi nič, vyňla 7. domu a po- 
brala sa do Iíiazeľov. kde sú svadby. Tam postala najprv u okien 
medzi stitľvnii ženami, potom išla du ízi^y. No í tam zostala íikôr 
leíi i'\ Ľhrbiy, aby ju nevideli, kým sa rozhladí. Izlia bola plná 
národa. Pre^polnýeh, ktorí sa díval priMi, holo odo dverí do pol 
rhyžť. Za stolom hoveli .si poilpitŕ svndobuwi a pili pálené lenivo, 
nalievané rukou tiež u^t^itého starejžit-ho, Spievali zat'hťíplymi 
hlasy a dvíhali niky namáhavo, relkom inak nritiar. ako hraU 
hndíia : n<i i>ni mysleli, že r úon rovno kriŕia. Hndri boli / druhej 
dediny; /dejÄÍ sú u Bučokn. Len barhurúÄ, ktorému ohrvi drzo 
trčiace skoro i-elé oči ;<akrývaly, bol tu od llrukov. I t<m olenivel 
u2 a lirienie nad veľkou barborou; ale dvaja z druhej dediny dali 
ešte dobrý pozor nn seba. Ten. čo bral na predok, líonco, tahal 
bifík eäte tak oduáeviiene, nko by len teraz bol vzal husle do ruky. 
Hrajoľ. šibal oŕiuta pu dievčenench, pridierajúc v nich a muÄtrnjúť. 
ľred rokom umrela mu žona vormí pnknej tvári, ^ teraz htadá 
ženu za*. No /averil sa, íe ak tak^j firknoj nenájde, ako bola prvá, 
neožení sa viac, h(ui na vnivoŕ vyjde. 

Mladej nevesty, krajšej, uÄ nieto tu. tJdviedol ú ju Bučok. 
Staršia, ktorej vzali pľistavkn, už zavitá opiera fia o stenu blízko 
stola a äiroko roztvára oči velké, sivé. ako by sa divila všetkému 
tomuto. Oo .sa deje. I svojmu če|MU. ktorý jej hbivu sŕahuje, od 
čoho ju už i boli, i že dostala muža len tak nič po nič, a hTadí 
dookola, ako vo sne. .lej muž — či nie muž. ktorý prišiel len tak 
na slovo, .sedí na lavirí akoííi stiehnulý tiež a 4larmo sa usiluje 
byt nedojatvui — nwlarí sji nm. 

Tanec sa c5te iiia začína. Mládenci len samí droličia obutí 
v bakam'uľh pred mu/.ikanty. Tfapkajii rukami, vše zavýsknu a 
v úsbuh kii^AÍého eijiiaľa. líievčeme v rade stoja popi-i jednej la- 




v(ei, a tu si'j váelky. Ani VíiírnSovíe, ífj sii krivo íiaťjc, necným: 
aui sirula kučĽruv.í, ktorú Ďuru tiágorovie ;ŕle vyihova!. Ätevúrovie 
hlavnú dievku, ktorú každý Äľníaci sa chce a ona zň kužiiélio 
-hy iilu, kťby uiobla, prižiel volafc do tanca Jaui> ľulackovie pekne 
ubutý. Ta je dvadsaťiJíltruŕná. sUrá diťvka IFa Mrhovie. Je oble- 
čená velniä skvostne a dobre nepukue tni tuOnoty. z líc jej temer 
strieka krv. Ku tej pribliíjije .sa jeden belavý mládenec riedkych 
vlasov, zpod iiichž sa mu koža červenie ua hlave; taký vysoký, 2e 
sa temer búši pri každniri rezkej^oiti podskočení do povaly nízkej 
izbice. Pred troma rokmi pýtal bol IFu — neŠla; no už teraz pra- 
cuje Jia tom, aby ho prilákala zpitt, i usmieva sa mu sladko n pri- 
hovára iiKtaviŕ-H"'. 

[*red samými muzikanty pri utole v dlhej modrej ŕukní^ Airoká. 
ako v kriutiline. v ^^akroí'bmelenýľh spodniciarh bielych, íchž Cipky 
pekne trOía /jiod vrchnej, •šiiehotijúcich ph každom pohybe, tan- 
cuje sama ávayriná Kalina, vydatá v meste za koCíiom. Trasie 
hlavou m'iruiívo a dviha ruku, ako páni, /vŕtajúc ňou do taktu a 
spieva pieseň, ŕo sama složila. vidiať isamysleného níladŕhit zatn, 
pri^tavka: 

Vyhrali Riazt-ľovci, vybrali, 

že teba, Janióko. si dostali. 

Ver' sa tí Hlavarovci chumaji: 

kctí 8l takého íuhaja dali! 

To íujúc ospievaný mladý /at. srhyt.il sa k úsmevmn, oboilreny. 
Predslúpil pred Boncu. ŕo strieral po dievíeneoch oCIma, putrepal 
nohami dfa hudby, vykríkol ilve^tri slová jednej pesuiCky, /avýskol 
u vzal dJĽVila vysoké, belavé a buelatými, íervenými Jícami zpo- 
inedzi dievok. 

^Oo sotn ja to len vykonal!" zat'jj] íeptafc taneCnlci, ale n?, 
nic taký zronený, „ío som ja to vykázal!** 

„Načože si?" ua to tá zlahka. Je to farská slÚÄkn Katíi. ktorá 
tiež nechcela íst /a Para Krahuľovie. Je pekná, vysoká, a chlapi 
vri*via. že takto ua pozor ani jedna dievka nevyrovná &a jej v de- 
dine. Mu/>kí sii obarení ňou do jedného, ale u žien je v neliiske. 
I Honco. sotva že prišla do chyže, zbadal ju bned a už npodvracia 
zponad husii-f uŕi'i od nt-j, chutne su zvŕtajúcej n usmievajúcej na 
všetky Htraiiy. 

„Naŕo ní vvkoijiil: mnhol si nie! Ale ked sa ti vrak Anŕa 
piíŕi — žiadna z nas druhá!" dráži Kata mladého prí&tavka ko- 
ketné. 

On nsminl sa a, neodpovedjac na drážeiiie, riekol: 

„Dosí rasu liy mi bolo o rok sa zenit — ale svet nnvediel"' 

„Také nieío sa eŕte v našej cirkvi nestalo!'' vravely si stHrf' 
ženy, oblepené okoío pece: „že tu ihtvolia pán farár!" 

.,č*o nevyhútala Kata!" 

,Ale, ženy. fiože majú robií í pán farár? Vai-j ste uiektorá 
poveiiali. že í:'i tu dovolia?" za.-ítarie sa vysoká mlada žena, ktorá 
nmla Éostý prístuii do lary — ua krsty chodila s* ku\CiUí>.w\\ — ^ 



m 



Uik rítila sa povolanou odpoveilat ^a faru. „NeimVžu sem prijst vy- 
hnát hcí, E)ost m U Unť^vaJVi." 

„Tflkô mohla i iievvliútftf- KuIéí, a laká putmžiiá!" 

„}lh\. íľuy. ílobre j*- to jrdnym pfasiiutírti dve iniu-hy zabit!" 
smeje sa Anŕa Zúbeľkii, nílndú. íiie Strhavíi nevesta jazyka štipla- 
vého, žena staršieho syna Mary Krahuľuvie. ..Ved by tetka Kata 
radšej líoli takŕhu, Co by sa liol mohol osnbásit hnecf, lebo tento 
vlastMc móAe ich i iici-haf.. kodykiíívek sii mu zupáŕí. Ale ruže, 
keíf takťhn nedostali. liľa. tftkii Victfiika nedali si ÍJurí A leo 
nemóžn staiÄiu k vrkoŕom nechať, kcil sa inlÄíJňja vydáva, Vetlže 
uznajte!" 

„Dobre. íx^ i tento 5lel \" povie ua to Zu/a Vreriarovie hlasom 
ako z duba. ľre ten hla* ^Tavcli u nej, íe jej iba palica troba 
do ruk> a htieJ by bol / uoj valach. 

..CnSle, stvory!" áepue tá. Čo sa cítiU povolanou zastat laru, 
Ušiac ženy. Popri nich práve prešiel s krOAhínn v ruke nahluchlý 
muž Katíu, Iíia/nľ. 

„A ved uepoCíije!" odvrkly jej mrzuté. 

„Ó, i lo 8Ä sUtva!" ozve sa Zuza Volkovie, tv do mravov nie 
veľmi prísna, ale gaziliiui bohatá a obťtivá, idmvIáHo proti cirkvi — 
aby prišla duša do rovnováhy. ..Na Mišovej je dost takých párov^ 
Co sa po svadbe i o rok sobáíia!"" Ona tiež má úmysel do ľalaekov 
za .lana dat sestrinu dcŕru sirotu, Co mú i pole i peniaze, ale roky 
eáte nie; len by pristal na to Jano. A ťo by Zúbelka posmechy 
robilaV Nevie, Ci jedla tej zimy mäso v kapuste len raz! 

„Tam je vraj lak!" dosvedčí i Mara Kozírka, ktorá býva kaj^dú 
zimu ('honí a každú zimu lenže aeumre; no .senj ni^zdržala sa prijst 
ani ona, aŕ, jej zima dobrt! ncroztrasie chudí'- kosti. „A Kata je 
z tej dediny rinhiO-kaľ* 

„íľlo to vravíte, v> sUirŕ kefy 'f zastArie s£x \ to mladý chlap 
krivých nôh, ktorého koleuá bily sa dovedna pri každnm kroku, 
Äartovnik vefky a obrúbený. líoI Í <ia svadobníkom, ..Spomínate 
mišovakého pána íaráraV .{ ói viete, ako ti kŕUu? Ak ueviete, ja 
vám ukážem hneff!" I postaví .sa pred smejúee sa ženy, zopál krivé 
nohy liiho a prsia von. Potcini tiapál oCi a rozdel rukami, „Milí 
präťelkové! Vy sa domnívajte, že jest tento dum, ako dumy hocí- 
ittorť'.*" započal vravet veľmi ohnivé, itaniáhajúť sa napodobňoval 
pána larára mišovskej cirkvi, neznajúceho po sluveii.^ky. ,.lH>mtií* 
Vejtež sa, íe ho postaveli Paľu Iíiazer'r",., 

„Pán farár!" zavolalo dievča, veľmi mhidŕ ešte, majúce silu 
<'ifrovaných 5iat na sebe. áe irh ledva uvláď/e jej útla pn.^tava, 
„a ťi aj ofera bude V" 

„No hľa. u^ Ki ma pomýlila!" Skrabe 8i hlavu krivonohý sva- 
dobník. 

„Nemiešaj sa ľ" pomyká tú, čo kí nevládze háby nosit, Zuzft 
MatúŠovie. ..Ci sa lo svedči dípvčencora staret sa do chlapov?" 

Útle dievča obzľi-b> sa /pat. kti* ju to napomína, n vidiac //Uzu, 
prizrela sa jej mimovoľne lepšie a skľikbi; 

„Ľftľa, veťí ŕíi ty v kosttdnom rúehu!" 



81 

Všetkých dievok oči na ten výkrik pozrely tiež k Zuze. 

„Ojej, naozaj!'" riekly, pohrdlivo sa jej smejúc, a v oCinch 
závisí: teraz ony pri nej už budú zatienené. ..Či sa ti to mama 
dali tak obliect?" 

Zuza iba potrhla hlavou nedbalé. Je ešte /lostnejšia, ako ked 
priala. Čierne ofti, zlovestno svietiace, hádže po AnCi Kukufikovie 
a 8rdce prekypuje jej tajenou nenávisťou. KukuČkovie Anfia stojí 
od vrchu oblefiená tiež sviatočne a vyniká svojou bielou tvárou 
medzi druhými. Výraz tej tvári najväčšmi ešte hnevá Zuzu roz- 
zlobenú. Je taký zmenený, ako by to ani nebola hrdá a chladná 
dievka KukuČkovie. Líca jej krášli úsmev a zrak jej je plný vnú- 
torného ohňa a blaha. So zárubou sleduje lijíotavú hlavu novo- 
zavitej nevesty, tancujúcej pred ňou s mužom, prístavkom, vziatym 
na slovo, a iste myslí si, ako i ona dostane čo chvíľa takúto ozdobu, 
ktorá jasá sa pri každom skrútnutí sa nevesty, obdivovanej zveda- 
vými ženami. Vskutku, Anča KukuČkovie plesá v radosti. Vydá sa 
za PaTa: dovolili i otec i mať. Opustí drevenú chalupu, vystrčenú 
medzi humnami, a bude bývať v rade, v prostred dediny, v dome, 
kde i jej maC strávila mladosť svoju . . . 

„Čože sa táto tak vypína?** pomyslely si i ostatné dievčence, 
a nepáčilo sa im to; zvlášte tým, čo odoprely ruku Palovi Krahu- 
ľovie. Ani čo by do raja mala íst! Ved z nich ktorákolvek mohla 
byC za Palom! 

V tú chvíFu vstupoval s veFkýni hlukom farský sluha Ondro 
s Plameníkom i Paľom Krahuľovie a pozornosť dievčeuiec obrátila 
sa ta. Dvaja : Paľo a Plameník, sotva pozreli po izbe, hned sadli 
za dvere, pozapaľujúc si cigary, ač to Paľo dosiaľ nikdy nespravil. 
Dali hlavy dovedna a započali polohlasne súdit a chachotat sa 
z ľudí prítomnjpch i dievok. Ale Ondro farský prešiel, hrdo šlia- 
pajúc bakančini, ichž podošvy klincami povybíjal, aby lepšie hlá- 
sily, starým ženám na nohy, čo tam oblepené zavadzaly každému. 
Prešiel pyšno pred nuizíkautov, ani si klobúka nesložiac, ale stiahol 
si ho nad samé očí a tak pozerá zpod neho dookola. Oko padlo 
mu i na bielu tvár Edušky, stojacej od vrchu a zaostalo na nej 
mimovoľne tklivo upreté. Potom zvrtol sa rezko, vyňal šesták z ko- 
žuška a hodil ho pyšne i okázalé Hrnkoví. 

„Hraj, muzika!" 

Ondro podoprel bok jednou rukou pyšne, druhou /ahajdákal 
nad hlavou, spraviac pár rezkých pohybov tanečných. O chvíľu 
nechal, ako by sa mu bolo znechutilo a, vystrčiac klobúk s čela, 
pozerá po dievčencoch, ako by si chcel vybrat z nich, no odvrátil 
sa a tancoval sám dalej. 

„Laľa, tvoj Ondro ako sa hrdí!" šeply dievčence Kate z fary, 
ktorá dokúrená práve prišla od tanečníka. Že slúžili vedno s On- 
drom, jej vraveli: tvoj Ondro, jemu; tvoja Kata. Ona, ovievajúc 
ručníkom vypotenú, červenú tvár a opojenú od tanca, pozrela na 
Ondra a potom sa zasmiala na ňom. 

„Ved je to už celkom z furmy vynesený!" riekla; ..oželel sa. 
Ani nejedol dnes; a bol) varili, čo rád." 



m 



.,A prcŕoV"' shŕkiy &h dievčt'iice zvedavú ku Kate. 

^Pri^ Ľdušku!" 

„Ah juj. Kata, nao;!HJ?" tUvily sa a každá ubnu'iu hlavu kii 
dievkf^ Kukuťkovic, Co od vrchu ítúla a tvárila sa, i*- iiťzltadň, 
O Coiii vravia, ani ich pohladov ui^i-Ucelft zbadaí na ňu upretých 
a — zÄvijitlivych. Nie je im zavrhnutie, keff pre diovŕa niekto 
nejie ťelý deň! 

.X'ti j«3 to y- Hpyíujtí sa i Matúšovíe Zuza. Nedopočula dobre, 
o i^Díi) jľ rcí". Ako prišiel Pafo s Plamenikinu, ima usilovala sa 
dostal do Idí/kosli tých, s tvárou, ftko Uola v koimirí*, ked sh uhllti- 
kftla: ua rtiudi úsinťv pohťdlivý, v nebezpečných oŕiach víttiny svit. 

,Pre Kduíku nejedid farský sluha rely deň, odjiovedaly jej 
Septím a štoply ju lakťom, aby pozrela k nej. /u/.a to i urobila 
a jej oŕi zablysly vyhr;uíkou. 

„Ani ráno, ani na poludnie aťtjedol," rozpráva Kata: Ježal 
v kouicí ako kna ]ioleua: ani nii? nerobil eeíý deň. Darmo sme ho 
volali — juj!" skríkne, neuadále pretrhnúc si red. Ondro, u ňoníž 
vraví dievŕencoiu, smejúc sa pritom, doUncoval k nej a äliapol 
jej na nohu jiodo^vim klincami povyhijanou. ..Ty faklen. prsty si 
lui poodtŕhíil ľ- a dviha uiduí, aliy si imiaknbi, kofko jej chybí 
/. nich. 

Ondro skrútol sa, akd by ueabadul nit, a Lancuje, uŽ pred 
iSoncoui vy.íkakujúc. Pravda je, Äe nejedrd dnes, že ani nerobil, 
nedbajúc na povinností, Äe zatvoril sa do staje a leíal tam ako 
zabitý: ab' Ci muKÍ Kata reči njzmtójit o ňom? Či on rozpráva 
o nej? A mohol by ju i pred pánmi /aMlovaf. Äe je dvor každý 
veťer, ako pohasnú okná ťary, plný mJúdmicov za ťioii chodiacich 
a santujúcich tam i clo pohiitci. ()u nepovie. . . a iiťdávnn n). 
i ílintu chytal na nich, že xkazí dajednehn, 6i Mhou robili. Xeuiňže 
spaí pre nich. i boji sa. iv luikutia nieCo vu dvore, a potom je 
len sluha v klepci. Ondro zaehylil sa drobCiC zase naproti Kale, 
no nedošiel. Sknítol aa, ud nej s opovržením — darmo sa kryla 
za druhé. Zakýval na Števúrovie najhlavnejšiu dievku, voUjiic ju 
do tanca: 

.,irka, bybflj V* 

ZasUd ]iľed dievŕcuci, kým sa volatiá zpomedzi druliýťh vy- 
nioce, a oko jeho zase zabJúdilo na pravo, kde stiila Eduáka bielej 
tvári- Cn-'i sisly sa im, IHevka Kuku/^kovíp akosi zarazila i«a a sňala 
rýrhU' /rak svi.ij s neho. i usiluje sa hľadet ku stoln nu hodujúcich 
svadobníkov alebo na iaHuvý ŕepec ndndej nevesív. alebo ua hudcov 
ospalých, n t-hvííii tviir jej bola už uspokojená, ňko by neznámy 
eiuvíík bol fyi podíval na ňu, Ondrove oŕ'i eáte zaostalý chvflku, 
tklívo na ňu hľadiiu', potom skrútol sa a Jtiar skrivil mu líee, 
Odviedol dievku Šlevúrovití pred samých muzikantov a výnkol dutým 
hlasom. Potuuj pojal i ľoliencovie vyhúknutú .\nŕu, aby bol vŕlŕšmi 
zaujatý, a koneínP i Mati'išovie dievku. 

-Ved nás tri iitii ueuvládzeši" riekla mu liílo s úfínu^voui, ked 
JU bial. a v duchu naozaj nie je rada louiu. StUa Um v húfku 
dievok na kraji, v blízkosti Paľa Krahuľovie, klorý za dvormi do- 
staT kúril cigaru s Planivnikom ii robil smierhy. 1 zuuijl'^Ia tna 



S3 



Uuk älovom nii!d/i ntch, uo hoci ]en Ptamenfk odpovt^díil, nie po- 
zrel k iiej pár ráz Paľo. 

'/.M/a. \'\e Uiiťovat pekne a Tahko. ani čo by kolie.^ka mala Jia 
putách; :^krúťa sa, £e ani grófka už inak sa nemôže: ale tera;; 
nedií si ÄiilPiSat niŕ. Pozórujo i oil tanca len na Pafa... O chvíTii 
BOhrnla sa EtJuSka h kamarátkou preč. S tvári radost jej zmizla, 
nko priáici Ondro. Nevie tam ostaí už, kde ou pyšne spieva, výska, 
vrtí tľi hnié dtevkv a oŕi Jeho pľironi ?.[yoá stncžky klobúka — 
neshodil ho dosiar — hradajú ju pn-nikavo, lepiac sa Jej v tvár. 
Za Eduškou pobral sa i Puŕo Krahuľovie, a Zuza už nemá porne- 
žkania. Srdce jej je ani v pahrabe. Azíla ani rievyčká konťa taneu, 
tak ju pália podoAvy. ľ,ftie, a Co jii priam ohovoria všetky staré 
baby xa to. 

No tu roztrhla sa struna husieF Iíoncovi — nika jeho bola uÄ 
/iniiiiŕíifi divejúca sa a hlava plná pliinuv d Kate i lary. Ondro 
musel prepuKtit taiieéiiiľf a Zuza chvatom pobrala sa voti dverrai, 
tisuúľ sa pomedzi nár«(l. Nezastavila sa iba pred ílomoni a zrak 
jej prudko rozletel »a dookola, Na ile<iiue na niítste videla blút^ck 
índ), PodiÄla bližšie ako mak, zatajae dydi a poí^ťivala. Po hlase 
po/nala Kukui^kovie Anču s kamarátkou a dvoch mlfidenccv: Pla- 
nieníka n l'aTa. l*o chvíli hlú^ek na moste roxisiel sa. Traja Šli 
dolu cestou do líuOkov svadbu po/ret, a Päto Krahurovie skrútol 
sa hore po zamrznutej ceste sám. Zuziue ofi zapálily m a srdce 
zabúohAlo. Sišla na restu i ona a zalirala sa rýchlym krokom, aby 
ho prediéla. 

..A ty ilumov, PaliŕaV riekla, ako priÄIa k neiuu, Tahkym^ 
žartovným tónom. Ale prechodiac popri ňom, pozrela mu do damej 
tvári, že on zacítil pohľad jej ofú, čiernych ako otcových a nebcií- 
peŕnýťh liež, nni čo by ho bol oheň pripálil na líce. Paľo zastrel 
si Iváľ di> poly kabanicoii mimovoTne od jej strany a zamrmlal 
čosi. Keby to druhá z tých, ŕo ho oilpravily, ešte by ])reí.rpel, ale 
tejto jednej uic! 

Zuza zdá 9a veľmi náhlit, len tak zvíja Kuknamí; ale že jej 
neodpovedal, priŕkala hu, stavajúc sa zadivenou veimi. 

„Hneváš sa ua mňa, že nevravíÄV" 

„Chod do pekla!" zašomral on a zrýchlil krok, aby sa jej 
zbavil, i klobúk do očú jmtjahnur. Ale Zuze je tiež tia apech; ide 
i ona čo najrj'chlejSie, 

^.la ;soni nie na vine, že ti odpovedali apa," vraví mu, rovno 
s niiu kľáOajúi.'. a ofima nebezpečnými hádže po ňoui ustaviCne; 
„nie na vine! Ja som ani nevedela, že 8f nm chcel. Na mňa nemáfi 
sa čo hueviit. Hnevaj sa na apu a mamu moju." 

„Nevedela si V spyíuje sa PaFo a odstrčí klobúk s Cela, aby 
ju lepSie videl, v svetle mesiaca fjlyáttaru sa od perifl a trasúf. 
Potom rečie, odtrhnúc oči i^ nej, príkrym hlasom: „Akože by si 
bola nevedela!" 

..Nevedela noui. ver mi !" tvrdí Zuza. „Keby bola vedela, bola by 
som — " Vrnlkne zrazu a stavia sa. že uniknf* preč. Pafo dochytil 
ju zn rameno a chvatom pozrel jej do tvári. 

(r 



81 



..Rolu by si Ähiy spýtal sa, vyviiliac- oči na ]l*j lijíotavii [kjsUvu 
a krv v iíĽtlbaloni srdti jtjho zaíala vťiet. ako voila pri plameni. 

Zuza zapálila >íh raiiosCou, viiliac ho, i iieqdtahuJĽ ruky svojej 
v prstoch Píila akci kliefttíinii lapi^iej. No neodpovíť htiPíF. Pnkochá 
sa v jeho v^ljúreiioj tvári a itychu Ucírm-om. nímž Ju oviiiva. Potom 
povie len slovo, oil nehož závisí jej bytie alebo ucbytit-! u Krabulov. 
Umom blysla jej eäte biela tvár uveliCeiiej Edušky, ktorej zkazu 
chystá teraz. Zuza pomykla hlavou netlbalo. 

..Bola by som ála . , " ňepla, nakloniac sa k Palovi blízo. 

Palo osúl ako zatajený. Všetka vriaca krv vyliala sa mu zo 
srdra a udrela do hlavy, že sa potoŕjl. Ale v tú miiititii blaha do- 
stavilo 8a mu hnod i povedomie, že s AnOou Kukiiŕknvje je ui 
Hpleteny. Koľ.koä nad Zu/inou odpovedou zahlušil žiaľ. Pustil jej 
ruku a ovisol celý... radSej by mu bola rtokla. ť.c pohťdala ním 
navťky ! 

„Všetko je už, mánio!'* riekol šeptom, bezvládne. „^\y písma 
so sesterniťiju/- a potÁOa sa od nej preŕ. 

„Nie je márnu!" im to Zuza a lapí ho teraz uí ona- Čiarne 
nebľ/pľCiiŕ ofi vášuivo iipre na jeho ovislú hlavu a temer s ne- 
návifíŕou iifld nezdarom. I skloriÉ .sa rýťhle k jeho ut-hu a áepne: 
„Eňte ste neboli pri oltári!" 

PaFo-Kain trhol sa a vesluje nikou. aby Ju dochytil, no ona, 
/vrtnúc íía prudko, sperhala preC- 



Minul (ýŕdetV iiiimily sa í svadby v drdine, ale i shoila mi- 
nula sa v dome Mary Krahulovie. KozliCnost ľitov naíŇtíila v ňom. 
Oba chlapi potratili hlavy, b'n ŕo Mara stojí pevná a eiieľííičná. 
ako prvej. Keko toti;": nadchorii potajme každý deň do KrahuTov 
ku rhlapiiii] dii konire ii núka liicvku. Nadrhodf i (iondúrovie f)urii, 
ktorého ditívka efite neäiiá skrííie, i Vt^ífaňovci, j Polienkiivie j^ja- 
/diná, Oo im je troi-hu i do rodiny, i Plamenik o sťÄtrn. Hnzmy- 
slely si ummy vec lepžie. ob^vlášte ako vjdely uvídiŕeni't tvár AnCi 
Kukuŕkovie a shon svadobný utíchol a nastala triezva BkutoCnost 
V tej skutočnosti mamy videfy, že PaIo-K?íti nie je nujhoräie Ätastie 
pre dievku. Má dom. .statok, jiole bez ťarchy, n mat mu nebude 
dlho žít, ked ju tlaíi /áduth, i^íe je Vn\o nie nejijký v^yiiikaji'n-i mtá- 
deíiec, to konečne nerobí nÍO.,. I odka/ujú oiä tetiek, kmoinfiek 
do KrAhiifov, te dievky dajú xi). vdaŕiie za Pafii, aby prišiel. Ale 
Mara je pevná, ako múr; neodstúpi od AuCi 7a\ Äiadnu z nich. Co 
ju potupily prvej, ani za íakú, ŕti by Ju i nebola potupila. PriľniiU 
k oej s neobyOaJnou vášňou, í k starej IFe, ako by vSetky krivdy, 
Éo popáehairt kedysi jtroti nitn* cbcehí udobriť a vísetku lásku vy- 
JiahraiiiE, eo zameškala za dvadsaŕdva roky hnevu. Pritom poznáva, 
že je Anťa kaTavná vo víetkom. Tká. pradie a íiije ílokonale, a Jí^, 
akú Mara i-hee maC: ústupi^ívá ti dobrá.-. Mara oilkiL/.aU teda 
všetkým. Co nadthodili. i \fatúšnvie dievke, že sa darmo navraťajú, 
neťhee ani JeilneJ z nith, pripojar k odka/u eite kaidej. io sA jej 
í!išltí puvedat. Mamy iitíchly /ahnnbení:, dusiar hnev tií iba v sebe. 



Len Keko sa nedá odbií. Jeho ani posmešné odkazy Marine ne- 
odstrašily- Chodí k starému do staje, nosí mu pálené, éo je samý 
med a škorica, mohol bys" ho strihat, tak sa Éahá. Vie totiž o sla- 
bosti KrahuTu, že sa rád napije z cudzieho, ked zo svojho nemôže, 
lebo je žena gazdom. A dievka Kekova, ligotajúca sa od periel a 
trasúŕ, chodí usilovne hore-dolu po ceste popred dom Krahulovie 
vytŕCaC sa Palovi. Ked tma zalahne však nad dedinu a zvedavé 
oko neprekáža, svedíe ho í k sebe na cestu, potom k ich domu, 
zkade jej maí vovedie ho do komory k plnému stolu ... A Mara 
Krahulovie zrazu zbadala, že oba jej chlapi bočia od pravej cesty 
a Anči s vŕšku ani nechcú, ked sa pripomne. 

„Nuž a to že je íoV" osopila sa v jeden večer na nich, ked 
súsedy príšly žalovaC, že starý pil s Kekom v krčme a sa bozkával, 
a mladý každý večer miesto do Kukučkov ide záhumnfm k Zuze 
Matúšovie. „Čože vy to stvárate, nehanbil vci ?" 

„Oože ti jť?'* zašomre starý zpoza pece, červený a omámený 
od požitého páleného, čo mu dal Keko, a zagáni k žene. Už sa 
musela dozvediet o tom! A jemu by sa najlepšie Túbilo, keby tie 
veci vždy ostaly v tajnosti a vždy trvalý. 

.,Čo mi je V. . . Kšte sa ti on spýta! To mi je, že písma sa 
už vari tu, a vy s Kekom diablov hútate!" 

„Ale negagoc, negagoc! To len staré baby vyhutujú; popriadly, 
tak nemajú už Čo robit iné. Ja nechcem len sestrinu, žiadnu druhú — 
už som sa zabožil kolko ráz!'' odpovie starý, všetko tajac. On na- 
veky tak si pomáha, ked presrstí a bojí sa ženy-gazdu. 

,,To je to, mamo," ozve sa PaTo od stola, kde sedel od ve- 
čere, ruky majúc pred sebou spustené a fučal, oddychujúc, .,že 
Anča Kukučkovie nikdy žena moja nebude!*' 

„Že nebude?!" Mara temer zdrevenela od prekvapenia. Takého 
smelého vypovedania od syna-nešíkovuíka nečakala nikdy. I htadí 
rozšírenými očami naň ; potom otvorí ústa dokonale zavrátit ho. 
„Že Anča Kukučkovie nebude, ty vravíš? A ja ti, tvoja mat, Mara 
Krahulovie, tu, pod touto starootcovskou strechou, v tento boží 
deň poviem, že len tá bude moja nevesta a žiadna nehanblivá 
dievka Matúšovie, Čo chodí za tebou !" 

Paľo sa zachichotal a pohodil plecom nedbalé. 

„Vaša nevesta nemusí byt, ale moja žena bude!" 

Mare opät rozšírily sa oči a na rty jej sadol cit zľahčovania, 
v oku iskra posmechu. Či bláznivé a híúpe odpovedá tento Kain ! 

„A to že je zas aké slovo V" spytuje sa s opovržením. „Tvoja 
žena musí byt i mojou nevestou ... A Či tak hútaš, že pôjdeš na 
prístavky ku Kekovi, ako Oudro do Zúbeľov, a tak ja zas ostanem 
bez nevesty? Ak si takej mienky, chod s Bohom — ja sa ti prosit 
nebudem. Prvý syn opustil ma pre ženu, ked by mi bol mal byť 
na pomoci ~ i ty môžeš! Pán Boh ma neopustia, ked ma vy, 
synovia, i necháte... Ten syn, ktorý by mi bol verný naveky, 
umrel!". . . a Mare ústa naškibly sa, hotová bola pustit sa do plaču 
No nespraví. Má iné pred sebou: tuto Kaina zavracat! „Pravda 
je, Že človeku naveky to býva odtrhnuté, čo je najlepšie, a plané 



äG 



ostiivíi, alíV ŕa sužovalo!,. » Tak Aiiíu Kukučkovie nebude tvoja 
Äena, . u CoZií s ňou spravíšV Natrovili sme sa. nachodili po no- 
Uú'i>4^íi, íloktiH'Oťh, po díablui:b :i (laľino. I iia ^uuľovaCku od Ĺt'pi'a 
dala sonj jej žtyri koruu>'. Hádam ani ncviľí, ako peniaze Äarába 
ľhiulobuv človek!" 

^My 8111C ^\ iiouatrovtli tak veľa," odpovie syn iuíiac. Vela 
jedol zcidiakov s kapustou, Co látl. „A Ňnurovať'ku vyklaiiimn od 

!lÍĽh."' 

„Ale 80III sTúbila, že za píntiia váetko vyplatím ja!" 

„Nemusíte!*' odpovie l'aFo a vstane s lavicť. ľoztialiiiuc ra- 
mená ako krýdia a /azyva nahlafi: ,.Há ú-ach!. . . refi sa vravia, 
chlieb SÄ jir. . , " 

Mara poitrela iia s.yua, a v jej zraku Äjavil iná zase rit Opo^ 
vrbovauia. 

„Co vy tJiui ľobiteV" zavziu:! v tú t-hviTu hlas zpod okna a 
niekto poklepe paličkou na sklo obloCiiŕ. Mara prezrela odpoved 
synovi chystaná a pľistúpihi k oknu, otvoriac ho. Na podstení stál 
reŕiiík. ofiinuty oil /iniy, jehož psom prezývali, 

..Ooie je, Janik?" spýtala sa Mara. ^Ani som ta nepoi^ula 
bried — s týmto pekným syooni sa doháuatn." 

„Tu písma vám prlsly o Paľa a Aatu Kukuŕkovie/^ odpovie 
reftnŕk ijeniotornou rečou; zinm ho len tak drobí — a kladie na 
okno UsL 

„Ved som počula od hlásnika i ja, že dnea prtSly, a ľAla, tuto 
inOj Palík, . ." 

..Nedovolia sa im sohraC!- preruší ju rečník, bojac sa obšírnej 
reči. Vie sa, f.v Mnra, koho dosUnn k sebe. toho len tak ľahko 
ijcprepiistí. Pritom ani nie je zvedavý, íd húta Palík, a oziaba 
bo vetDii. 

„Nedovolia?" Marti ro/žtrily sa oŕi a luyseT /astíila. Hľadí 
na osinuté pery rečníkaj nevediac ani slova viac poveiiat A PaTo, 
ktorý íuíiac oď veľa zjedených zemiakov^ sbeml m vyliezt na per, 
skrútol sa v okamihu a pozerá k oknu, počúvajúc dychtivé dalÄÍ 
rozhovor. 

..A prefio nedovolia?" zvolala Mara s hrú?!0u. 

„Ja neviem... Tam Čítali u pána rychtára hájníkj a ti vedia 
po niadarsky. Víetko je fervenou ceruzou poprcUihovaiié, a to je 
vraj preto, 2e nedovolia." 

r. Ah, jáj!" zalomí rukami Mara, ..ved sa dali sobrut Škľíbe- 
Tovíe PaTovi 3 ton nebohou, i terajší kostolník má sestei-niťu, Í 
Kôrkovie Undro, a len týmto by sa páni do cesty pORtavili? .laj, 
Bože môj!" 

.,Ej, uÄ je tak! Ako vravím, väelko je červenou oeruzou po- 
prekriÄované — do mindu!... Že vraj prišly nové zákony." 

^Ja ne»Ca^tilástvoľa .. [mtkň^ie, Janlk!" beiláka Mara, druhú 
vetu plftOlivýiu tónom zatiabnuc, kerf ten spravil pohyb, ip odíde. 
„Prcčože liy práve len uijjmu dietafii páni tak pudrážali nohy? 
Cviv sine previnili '/'" 



ft? 



TľDfljlP si pľeCitaŕ ršlr niekomu, ak min; neveiitť! Alt* že 
i na lijilniTkovt'j dvom pitrom takln {iri^lo... a to víetko narobila 
Favá stľíiiiii. . " i odvrana st netrpeliva. I /.iitia mu je, a k tomu 
rychtár ílali naliať trochu posiluenia, musí rét teda, aby i^a jľmu 
kvivrtft tii'Htala. 1 tak z i'iľíulskyth ou robí najviac, Iío/hiiuajú ho 
ako psa so vSetkúal foľly po deilirn.s a oni sedia v iťplcj chyži. 
I neíláviio, kttd Iiola (í\ckiic[a, práve na Iioh^iezduy i!ert — pán 
notiir, pán Äifeíidlik, ktorí sú Žid, povwlali, že hudú i opekain'e 
brat sériám — crlý doň vteiiy liehal, siiiišal, odnášal i prechladol 
a do^sial iiezolavil sa od toho. Ani ne>;otavi &a nikdy, vie on, iba 
v hrobe! V hlave ho stii*pa a v bokw kole; vÄe dobre neicamrzne; 
vÄp má sa ohňom diytif. 

„Ah jaj, ah jaj í" 'lká Maru, zatvárajiJĽ okno, ako odišiel rcíník, 
a oltrátí Sii do izby s nastráchanou tvárou už teraí. No z chlapov 
uí tam len jeden bol. i to iba telpsne, huťha odnieslo mu pálené 
Kekuvo a sen. I'alo zas, neĽakajúc ani kym mat skanŕi vravu s reC- 
níkom, Boliral na voii dverini a utekal a niitťšenou tvárou do Ma- 
túšov, Mara /aŕala po iztir chodit, loiuiaľ inkami. Vir ui teraz, 
Co bude nasledoval, Kekova planá tliuvka z planej fajty vtiahne 
do \f\ pnhytku a oua ani joíinu nevestu iiehínle nint po vôli. Ako 
na dlani, vidí biidúcttosC plnú odpornosti a nepokoju. A ona si 
bláhala, že tlo^Uine llínu úsMipŕivú Anôu, túžila po čase, v fiomž 
vSetko vynahradí, ŕo zameákala. Udobri krivdy, hriechy tihladí, a 
Ma, páni, ti protivníci, zmarili vSetko. . , Tu prišlo jej na am, 
fii u ryťhtára dobre vyčítali z pisniaV Ved hájnik, ktorv vie po 
madarsky, málokedy vyčíta to, ("o stojí na papieri, ale relkom intí, 
a naveky lakô, od Ooho dú[ifcom vlasy stoja človeku. SamK to zkú- 
8iln, keil priSiel jej végzés z íírundbuchu, kde oznamovali joj, že 
otcovsky diel prepísali na ňu, a hájnik vyCítal, že má platiE akejsi 
pokuty sto korún... Maru schytila písma, zamkla dom a pobrala 
sa cestou do fary. Večer, pravda, ani nesvedčí sa ísť ta, no ide, 
a potom pôjde i do ?>koly, ztade do krOuiy. Ak na v>iptkvch tľoch 
miestach tii isté vyr-itajú, tak presvedčí sa o pravde najlepšie. IVipri 
Matuíiovcoch idúc. videla pod stenou ilve [loslavy. Jedna je Zuza 
v červených sukuiach a pri nej ľaľo. Stoja o|)retí o sleiiu a žepcú 
Ri» hlavy držiac spolu. 

..Bože, sinilujteže sa!" zaáeptaly osinuté rly Marine, ked ich 
videla, h prešla bez slova popri dome. 

O polhodinu vracala sa s písmami domov, trasúc sa na celom 
teíe. Nedoxjliu páni. Ti nepriatelia čioveka, tak vyčítali všetci! 
A Mara, i^atvortac sa do tmavej izby svojho domu, spusti nárek n 
bťdákanie. 

Na druhý d«ň, keJ o tcun dozvedela sa i nová žena v dre- 
venej chalupe na záhumní vystrčenej, spravila krik, znepokojená, 
ako nikdy eSte. 

..Že nedovolia páníV Tu vyhťitak Mara! A terajšiemH kostol- 
níkovi žť prečo dovolili, i Kôrkovie Ondrovi, i Škríbeľovi?. . To 
je nie pravda I To len ona vymyslela. Nikdy k nám nebola dobľá, 
nikdy som jej neverila, ani teraz jej neverím! Chce si v/iaŕ. Iíe- 



kovu iiaľúkaiiii ditrvku, a iiiujcj iievíe aku m zbavitl" Krivdy, ktuľi> 
kiyla tiiiiiiilost, zase vystttpily na povrch a lifjú na srdce íle, z&ňe 
Jen krívdťiK'j. 

O dva týždne, kťií uÄ odKUely i ohlásky ľala so Zuzou Ma- 
t«šovU^ ntivii žena i»oIa už utíšená. IConeCiie ani ul nehaiiuje, že 
sa j*j dievka nedostala k Man*. Paro je mládenec len zo stredných, 
a Maru poznťi. čo je -aa bálm 8 niui^ovon mantou zte zachodila, 
tupila i ju, kyni vedno ÍAvaly, s nevestou nevyšla a i lunža svojho 
za niC oenui. I /ide sa Mare dievka Kekova: to bude Dáytroj, níraž 
vrátia 8tt jej krivdy, kluryíui onahreäik: ale FúLo je 11i trov. ktoré 
inala> a ten inísmech ! 

„To ti je za to, ?.e 8i ehĽela ísf proti mojej vôli !" riekla 
až teraz, len iia ilievku sa okríknue, phňlii práve z koatolu, kde 
odznely uhláSky Palove. 

^Ľu, darmo je!" zastane otec. majúci v obyčají na vAetko od- 
povedať tjik, ako teraz, ľrjšiel z hôr i on, že je nedeľa, nemal vôle 
ani on dar dťéru Mare, ale teraz predsa nedupustŕ, ahy dievku túžila. 
„Darmo je, ani nespomínaj už, Ifa. Vnd vírtií, aká je /mrznutií/' 

Vskutku, biela dievka Kukuŕkovie ostala e&te lieíňia, aka bola. 
Hlava sveíiila sit jej, a prejde etavíľa, kým ju pozdvihne zas. Sedí 
na lavici a opiera oči na zem pred seba, ruky držiac v lane opu- 
steno. KÄte do4lnes sa úfala vÄdy, Neverila ani ona. že páni ne- 
dovolia, ked druhým dovolili: no dnes počula ohlášky Paľove. 
VSetka veseltjst zmizla jej s tvári. .Sedí t:im v kostolnom rúchu, 
ani sa nehnúť, hooi mat i napomíníi, aby sa preobliekala. Ľíania 
v dobré íasy v dome, z ktorŕho poehodí jej mat, vyÄly na zmar, 
a mu^f ju eáte i to, že Ondra, «luhu z tary, utratila. 



Rodinné šťastie. 

v „Krúžku mena Pytonského" v Petrohrade A. F. Koni dd- 
dávnu ŕílal svojo Ruzpomíeuky o ľ^. N. Tolatutn. Medziiným Koni 
zaznačil o lelkom spisovateľovi toto: 

V spoloŕnoííti bola reí o n)auželstve. .leden z hostí rozpt-ával* 
že istá sleĹ'oa clice sa vydaí za človeka, ktorý ueniä postavenia ani 
maj?t.ku, a veľmi ju odsudzoval pre takú lahkomy^elnosť, 

I^v Nikolajevit Tolstoj nesúhlasil s nim a hovoril, že nie v tom 
je Htastie rodionélu) zivotA. I obrátil sa ku Koainiu a rozpr^vnl mu: 

Idem na koni dedinou a vidím, že tnužfk Gordej je akýsi 
veTuJ Nmiitiiý. 

„Čo sa ti stalo?" spýtal som Ba ho. 

„iíena ini umrela." 

„A ŕože, mladá bolaV" 

„Nie. Aká mladosť! Vi stará. O osem roknv starSia odo mi^a, 
•A teuŕer J 3 rokov nesohodila s pece." 

„Nebola teda ani robotnicaV" 

„Nie." 



„Teda preí^ože sa tak ruiútiä?" 

„Akože nerinútiť! Prídeš vefier z roboty — ustatý, a ona svesí 
hlavu s pece a spýta sa: ,A si jedol, Gordej?'... Ktože sa mi 
teraz tak prihovorí V" 

— Hla, v čom je Šťastie rodinného života! — konCil Lev Ni- 
kolajevič. j) ^ 

-ŕť 

Sv. Gerard, 

biskup a mučeník. 

Napísal Fr. F. Sasinek. 

(Dokonfirnie.) 

Sv. Gerard, zakončiv vyučovanie sv. Imricha, opustil Muk sveta 
a utiahol sa do pustovne, ktorá sa po uhorsky menuje Beel '), kde 
bol sedem rokov. Po víťazstve nad Ächtumom povolal ho krát 
ätefan k sebe a vravel k nemu: „Už od dávna moja vôta bola, 
bych dvanásť biskupství, ktoré som si umienil založiť v svojom 
královstve^), zaplnil biskupmi; ale to dosavád nesplnilo sa pre 

') Heremum peciit, que vul^o Beel vocatur. Szabó to „vnlgo" pre- 
ložil na „magyarár. Diplom sv. Štefana z r. 1037 (podvržený. Kará- 
csoDji: Sz. István oklevelei 134 — 143) hovorí: „in illo loco, qui Beel 
dicitar, in Sylva Bocou". Fejér: Cod. dipl. I, 328. Madari nesprávne 
tomu miestu, kde potom sv. Štefan založil kláštor benediktí risky, dávajú 
meno Bakonybél. Pôvod toho názvu je slovanský. U Plinia (t T9) stojí : 
„glandifera i'annoniae (silva): teda Bukový les, kde buky rodia bukvice. 
Fagi glans... similis, tiiangula cute includítur. Plluius lib. 16. cap. 6. 
Taký Bukový les. Buconia silva spomína sa aj inde: u Julía Caesara 
Bakenis. u Fredegara Buchonia, v diplome kláštora fuldeuského Boconia. 
Šembera: Západní Slovanú, str. 130. Praepositus de Bukon-Somlon. 
Fejér: Cod. dipl. V. 2, 540. an. 1279. Eclesia de Bocon. Ib. IV. 2, 
216. Boco silva. Ib. VII. 1, 335. an. 1266. Bakony. Ib. I, 327. Srov. 
Weuzel: Index alphab. cod. dipl. arpad. contin. pag. 49. (Bocon) Sumlu 
(šnma, sumla, silva monasterii de Beel. Ib. I, ôO, an. 1135. 

Jako Bukony je slovanského pôvodn, tak i ten prívesok Beel; v našej 
severo-slovenskej mluve Bukoú biely, v juho-slovenskej ale Bnkoň bél. 
To biely a bél neoznačuje v prísnom smysle bíelosf, ale istú časť toho 
bukového lesa, od iných častí rozoznávanú. (Srov. Alba Ghrobatia u Konst. 
Porf.; Alba, Bfelohrad, Febérvár.) V listine r. 1086 tá časC Bukoilu 
nazýva sa Biely sad (ttltetvóny, gyUmäIcskert, Baumplantage, Obstgarten). 
Usqne ad introituín fagorum (buk, bukkfa, Bucbe), qui vutgo dicitur Bile- 
zadu. Wenzel: Cod. arpad. continuatus I, 33. an. 1086. Pisatelia diplo- 
mov, aby si uľahčili prácu, nepísali Bilezadensis, Bielesadensis, ale len 
Belionsis. Wenzel ib. I, 66. au. 1171. 

Tieto vysvetlivky nepoCahuju sa na diplom r. 1037, ale len na 
meno Bakonbél. 

■^) Srov. životopis sv. Gerarda cap. 8. in fine. 



m 



vôTu iných, kloiým "bol satau vodiConi. Tťiaz však pitívexníi biskup- 
stvo (QTiiirogliriiuJiíkť), ktoľi''. ilľa niňjlin nsudkii, tebe náleží; ponevÁC; 
vŔiik [iňlnľiiž nieto kňa/<iv, ktorí by ti hcilj k sliižbe, slironjaždlmi^ 
z fňľ a kláátorov kťiazov n uhiícIiov k tumu ľíiíIu. .]n ro/kiížem 
svojim županouj, aby syujirii ca^jom sbíťi'jill oil liidu deimi/, t kto- 
rých by si vyžil. ('hĽeiii spolu, by nikto ue/ostal, klory by ne- 
splácal cležnm. Leu ty plú povinnosti úraitii svojho, hlásajúc slovo 
líožie, obracajúc ku Kiistu a krstiac nevcrcov (t. j. atarovercovt.** 
IVda dla krtírovliu rozkazu shromíUdt^ni boli mnísi /. roziiäných 
kfílStoľíiv: 7. VarudliKi dvaja, Ätefau a Aiiseliu'j; zo Z;dy rlvaja^ 
Koniád ft Alltcľt ^) ; z Ikelii il\a.ja. Kratu a Taslav ') : s pannouskťho 
vrcbu Štyria, l-'ilip, Hťniiťb, Leouaľd a Conrlus. Týchto ib^sať. kňazov 
Clianadiu /avje/.ol do Ocoiílauu, kde mal byť vysUveuý kliiStor na 
poCesť 8V. Jura iimOeníka. ľo vysviackĽ miesta, kde ma] stáť tfn 
kIdStoľ, zavozoaf buli do Maroäbradu, kde nialí kláStor mnísi obradu 
fírúckelio.") Týchto [iienitísli do Oiozlariit, a tých desiiC kiTiazov umie- 
stili v tom ^ľér'kom klŕiítor^?, aby tam bývali, kým iiťbmio pre nicti 
vystaveuý kjäžtor wv. .lura v Orozlant\ 

Sv. Gerai'd teda napotal svoje účinkovanie v MaroShradc; vy- 
učoval a krstil hromady (starovereckáboí ľudu, priSIálm ta k nemu. 
V tom, jako i v ostatnom ducJtuvnom pastiťľovaní, bolo mu ua po- 
moc hlavne sedem z tamtých käa/ov {Albert, ľitip, Henrich, Konrád, 



^í Nebol to ani Vetebrad (Magiio-Varadiíium) na ľavej strane ^, 
ani nejaký PéĽS-Varadlii na pravej strane Dun^a, ale ^raonAsterium in 
Mimte ferrés". Sluvecskť rolilady líí07, str. 2G3. 

^) Co sa týka npäifitva sv. Adriana na S&te, nie sme do cela na 
(Mstmn. Diplom sv. Štetanu imvon : Kundavimns ranaastcrinui in ínsula 
Sulndi^nst, ordinis s. bencľdíi'M. +]uod ali íncärnntiauis Dumlni litl!)... 
ad tiueiti jicrdiivírnus; ici ^tiu tassu nasLro Jedícatii est ociľle!>ía beAli 
Adriaui, qua^ ľst in Žala... nbí ordiiiurirouš ahhatem lätinutn, tiomine 
ťetrum. Sú to slov^ diiilomn po?dej^ie jiadeitanébo: teda nemožno dfa 
neho objssnít počiatok toho kláälom. Knrúcsonyi: ä/. Istvia okleveli^i 
107 — 123, Ten cbrilm sť. Adriana bol už od kniežaťa Privimi sluvarií 
pre nenieuko-lalinskýťh kňazov a škrite Liupraniína, arcibisknim scirno- 
bradskélio, o. r. ítrifl vjsvilLený. (ŕitizel: Gesch. der Slavcnaiiubtl. Ľ. Mo- 
numenla pAg. 54. CIsíIt Arnulf v dif^lomc r. ti88 [iravi : Ad saiu^tant 
ecL-lesiarn Juuaven!äerih . . . tradimus. . . abhatiam, ubi s. Adrianus, aiarlyr 
Christi. (luiest'it. To isté je i v diplome ds. Otta r. itHT. ap. Honricuni 
Canisium ľ. Jll, 457. Dľa tolio tcdn sv. .Štefan po 32 rokoch nomjil 
CO zakladať opátstvo sv. Adtianiii, kciľ už bolo í.9, doby jobo otca Hcau 
(d&f> — 997) na území jeho strýca, cár- Vladislava. Slovenské Folifady 
1907, str. 343. 

^) Vidz poznámka U 

^) Legenda sice opomína len tento kláStor obradu kyrillského, na 
ktorý sa potahujá deje Chanadimi, ale t toho nenaslcil'ijp. H ich viac 
nebolo v krňtovstve Achtuina. 



{fl 



Krato, Taslav a Štefan), ktorí hnli znaK ulioľstť^Iio jnryka '), n ustfi- 
poveuí boli xa art-ilíŕiazov iiiľľtiidiaknnnv) pn nn*st;u-li u ilrditiňcti. 
Jfdriťliii (li'ui prišNi k sv. íÍHiai'iluvi 'M\ nových ktĽSfHuov") 
B profilion, aby pľija! ich cIilapĽuv k študovaniu, hy m stali kňazmi. 
Prijal iťli, urŕ'il pre nivb Sbolský ttoiu i\ za ich iiíiteía iiatiiiiovil 
Wulteni. KeiT zemiiDia zbadali íoh pokrok vo vedotnontiadi, duli 
tiež svujii diľtky di) tej ákoly. Z týchto učeníkov stfili su kanoHioi. 
Sv. fitíraid ľbovul sa k nim vehui starusllive, potieváé iiťljoli cu- 
dnincí, ale vta.stťnei "). Vo sviatok sv. Jána liťstilela priSlo k iit-niu 
asi 100 wbŕnnov s velkýrni ilaľuii u s prosbou, aby prišiel im vy- 
ftvätií miesta, kda by postavili kostoly. 1 šie) pouavStevovaí svoju 
diecésu, vysviacať cintoiíny, kde malý byí stavané kostoly, kÁint 
a kľstiC. Vypravil pusSov i za Dunaj, raeiiovite do Stolnélio Bôle- 
hradu, mnťcim Maura, aby z Lamnej školy /ískal uOiterov a uŕouíkov. 

") Legeiidár (r 1381) strčil tým T-íin jazyk madarský do úst, ostat- 
ným 3-oin. t. j. Aiiäelniovi, Läonurdovi a Kouctovi nie. Za jelio doby 
htingarícLt Imgua stotožnená bulti už s maďarskou mlavou (SI<iveoskc 
Puliludy 1U07, str. 485). ale za. doby s\. älefana nebolo v Uhorsku 
ani Maďarov ani maifarskóho jn^yka. hegendúr. jako vyitiyfilel mená 
ij'chí 10 kŕiazov. lak nai]iy!»iel ei i iiiacTaľský jazyk tých 7 kiaxiov. Ja 
nepocbvbuj>:'nj, že vhvtá, korLíokorvek icli bulo^ koli kduIÍ älovani;iD> ; 
lebo letí takí boli spó«.obui vyučovať ttíd slovanský okolo Marnílirada 
(<ľanňdu). Kari-sonyi pre svoju antipatiu k alovaníine ežle i tých uiDÍ- 
cUcv, ktorýťh sv. Vojtech priviedol z Ríma do Cieiih, a ktorýťli (r. í)96) 
Atiasliis (Uadlii) odriar priviedol do Uhorska, má za Talíauov. Boli to 
slovanskí mnísi k)rill&kt.'ho a gta^^olskŕbo obr^Ju 7. rwnúiMío kläštora 
SV. Alexu a BonifáL-a na pabrbku n,ventíi)skom, ba^ilíäni a benediktíni. 
Gracci, ínquatu ventunt, Ijatiiii si miles mílitarunt. Superioríbus quutuur 
píus Basilias. ínťeríoľíbus quatour magtius Benedictus ďu.x síve rex erat. 
Prameny dŕjiu ('eských I. 282 a 2B3. V tom kláštore bol sv. Vojtech 
8 uCitftlotD svojfni ElaflioDi, a to ako ^^monachu^ nígeľ oidinis s. Bcno- 
dicti*. PranH'ny dťjin českých íl, 381. Sv. Vojtech vzal so sebou 12 
miiiťhoť z lobu rímskeho klíi!!.tora a prijdóe do Clefli. osadil ich do- 
Äasne v Koatetci. kým nebude pre niťh vystavený kUStor v JJľcvnove 
(!JyS). Jakí boli mnísi ti v lUini^, takými boli i v lírevoúve, kyr-lUkt 
ft glsgolski, ijv. Vojtech skrze nicb cbccl dskaC atarovercov západnej 
ťirkvi n „ívtttej rimskej dŕžave^' nerneekej (stredoveká Christíanilas). 
KeiX polom naslaU vaburu proti tpj „novej viere", sv. VojlfiĽh a tňtiísi 
brevnovski so svojim opálom Anastasom (Hadlom) utiekli do Uhorska 
(996). kde do«'-asiie osadení boli ^m niouusteľio ferreo" (Slovenské Po- 
hľady 1907. str. 2H3), potom (lOOu) ua pannonskom vrthu sv. Martina. 
Teuto kláštor bol — takrečeno — eeminúrom, z ktorébo vychádzali 
„nionachi nigri" k obracania starovercov na „nová vieru* (Chrou. Bud. 
ap. Podliraczky pag. 336. Ginzel: O. Monumenta pag. 92—95. Parla- 
mentár, Wieu, 188a. Nľ. 30, S. 6 ti. a. n. I 

■) T. j. iíO na „novú vieru" obnllených starovercov. Chron. Bad. 
ip. Podhrnu/iky pag. ď3H. 

^) T. j. £iaei týťb ŕkňl narodení a vzdelaní holi v Uhorska. 



92 



PríSi*^! oíltiat Cierman Henrich, ktorého sv. Ueiaid k boku Waltťia 
ustíiDovil za [>odiiĽÍle!a '"k lebo príi^Ii *\o MaľošbiaJu í Neiaci, C^ai^ 
Poliaci a Fiancí'W. tak že AVallei- to!ký potet uestaŕil sám vy- 
učovať a pripraviť dh kňažstvo. 

Sv. Oeranl vo vystaveuoui Ľhľjiiue sv, ,Tiim na Uyvhn rieky 
Mai'u&e postavil tiež olUr tia poúesí h], ľ. M.-irie, ktoiej uieiio Uhri 
nevyslovujú, ale ju Velkoii Paňou mizývajú '-j. Okrom toho postavil 
v Maroňhrade i druliý kläätor s chräuiom bi. ľ*. M^ne. 

Po smrti SV, Štefana ( 15, autí. 1088) knilom staJ aa Peter, ale 
Aba, palácový Äupan. svrhol ho s trónu '■^. Za tloby tohoto pauovHl 



'■^J Gcinian Hciiľik. Karácson}! jioil ^eoiíralieki'ín Ciermaims roz- 
umie etnogratickéliu Nemca. Koho mal v okuli Maro&e vyuťovat po ne> 
DieĽby? V tej dobe ešte nebola Germánia stotožĎuvaná b Teutooiim 
(Uentschlandoiu). Olijvatelia Germánie boli vňŕšíni dielom Slovania, Ľat 
locus in partihus Germaoíae, ijuetn incolae SĽlavoniam (Ilohemiam) di- 
cunt. Životopis SV. Vajici-Iia. I'rainony dŕjiQ épských 1^ 235. 

' ') Je v tom Jegendárska auxesis. Skuly maffarskej tam nebolo. 
Že ta do slovanskej $kol) jtrii-bádíali i Česi d Poliaci, tomu byťh roz- 
umel: ale ču liy tam btadali Nem^-i a Francúzi':' Tá doba Míňala Franci 
Teutoites (Nemd) a Fľäiicí Latini (Francúzi). Galbrum poduli dei^erunC 
Odonem in rcgem. Hic divisíti facta est intcr Teutoaes Fram-os ct La- 
tinos Froncos. (Jbrun. líeg. Frana Pcrlz: Monnnienla 111, 214. 

'■■^J Cuius fMariaeJ nuinen viclclicet Matris L'liristi proprium iii Unga- 
mrum gErtieratĹone uon exiirimitur, ^ed tantum Domina resonat. Mo^uo, 
že r. 13HI Matfari už robili ro/Uiel kaietidársky medzi Nagj/ asszonjf 
napja a Kis msionij rtfipja; a to N<í<íí/ u Kis tuším poíabovalo Ra na 
jej povahu telesnú: mattt pri narodení a veľkú pri nanebovzatí Márie, 
nie ale tid jej morálnu dôátojnost ; teda „Magita Dominu UfiKar^ľurji^ zna- 
nieualo sviatok nanebovzatie Máriu, tlslatne madarf-ína nemá ani výra>',u 
pre Domina; lebo asszony ľ,immťnd ienuíWeib)^ nie ale pántu 01*?rriu). 
je ml pravdepodobné tiež» že Ma<fari prevzali to Mapiia Domina KJuho- 
sloranŕÍD;, v ktorej o bi. P. Márii niíiva sa Veľika Gospa. 

^') Sv, Gerflľd nebol priatelom tjemOiirsbebo Pelru íKarilťsonyi : 
Sz, GelIM 151 1.), ale Samuela. 'Jiuí pn* ■^na pietule Oba (Aba). Ano- 
nymus Belat? regís noFarius cap, 32. Bol ou sororius, l> j. vnak sv> 8te- 
fana po sestre Jndite; jako lo vidno z nasleilujúeehi> rodostromo: 

Gesa 



Judita. Sv. Štefan. 

Doleslav Chrabrý 

I 
Bezprem — Gtto (1032). 

I 
äarnuel — Uomamu. 

Jako otec Samuela mal dvojaké meno, východné a západné, Be£> 
prem — Oltu, tak i tobnio syn Samne! — Romeneifi, ra^^imiľus, . . duxit 
uxor^m. riliam Románi. pnnľi|iis Rusiae. lilll [Bezprem — ) Odonit no* 
miiic Oobionegum. nntíuíal ap. Saiimiťrsberg 11, 2C. äv, i^teťan u Uomati 



Ji3 

neporiaduy život v krajine; áao, kľár v ätyľidsafdňovom puste dal 
muolWcli vefinožov zavraždiť. Keď potom & biskupmi a krajinskými 
hodnostármi prišiel do Marošhradu k bodu veľkonočnému a chcel 
vstúpif do biskupského chrámu, poslal pre sv. Gerarda, aby — jako 
bývala obyčaj — prišiel položiť mu korunu na hlavu. Sv. Gerard 
to odoprel, áno, ked Äba (Samuel), iným biskupom ovenčený, s veľ- 
kou slávou vtiahol do chrámu, vystúpil na kazatelilu a mal k nemu 
reč velmi cstrú; predpovedajúc mu i to, že ho v tretí rok zastihne 
meč pomsty. Tú reč povedal po latinsky ^*) a prikázal tlmačovi, 
aby ju vyložil královi'"'). Aba-Samuel skutočne v 5. roku svojho 
panovania a v 3. roku po prorockej reči sv. Gerarda, t. j. 1042, 
zahynul v boji proti královi Petrovi, ktorý opäť zmocnil sa trónu. 
Nemčúrsky Peter ešte viac než predtým zoSklivil sa tak, že 
vlastenecká, po Aba-Samuelovi pozostalá, strana vypravila posolstvo 
do Ruska, kde sa Andrej, syn cára Vladislava'^), vnuk sv. Štefana, 
oženil a s bratom Leventom zdržoval *■), aby ho povolalo na trón '*). 
Následkom toho Leventa s Ondrejom dali sa na cestu a cez Kar- 
paty prišli do Čierneho Uhorska, čili Potisia. Shrkly sa k nim ne- 
smierne zástupy, majúce na čele Vatu z Černo-uhorského Vele- 
hradu '^). Ze tá revolúcia proti Petrovi nediala sa len tak voslep, 



založili v Ravene pútnický dom, ktorý sv. Gerard požehnal. Sz. István 
oklevdeí. Karácsonyi. Budapest. 1891. pag. 17. Karácsonyi v diplome 
spomenatého RomaDa vojvodu chybne nazval vojvodom v Ravene. Sbomfk 
Mns. slov. spoločnosti 1906. II, 111. 

'*) Amici regis líberalíbus studiis eruditi. Teda vtedy nehovoril 
k ľudu po slovansky, ale k prítomným hodnostárom študovaným po la- 
tinsky. 

'*) Teda krá! Samuel — Koman nebol znalý latiny, ako staroverec. 

**J Neboli to synovia Basila (Vazila), ale cára Vladislava, a le- 
gendár nasledoval nepravú tradíciu. Tradunt qutdam, istos tres fratres 
(Andreám, Belam et Leventem) íilios fuisse Vazul... Falsum pro cei-to 
est et pessime enarratum. Chron. Bud. ap. Podhraczky pag. 102 cum 
nota 8. 

'') Ältcľam ifiliam regis Huziae} tulit Andreas, rex Ungarorum ; 
de qua genitus est Saloinon. Adamus Bremensis ap. Migne CXLVI, 567. 
Scbolion 63. 

'•) Legenda hovorí, ž^ nespokojní s kráľom Petrom vypravili po- 
slov do Poľska, aby povolali Belu. Ondreju a Leventu. Bela zostal 
v Poľsku, Ondrej a Leventa však z Poľska boli odišli do Húska a odtiaľ 
prišli do Uhorska. Srov. predošlú poznámku. 

"j Slovenské Pohľady 1902. str. 142. Jakokoívck kroniky domáce 
čo najčerncjšíiiu farbami maľujú Vatu ako pohana, ja^ho mám za staro- 
verca ; lebo mal syna Jána. teda pokrsteného. Prohibitum erat Christianis 
uxorem ducere de consanguíneis Vata et Janus (1047). Tento vodca 
povstalcov bol pod Belom I. Cuius (Vatae) tilius, nomine Janus.. . 
riium patríš sequendo. Clirou. Turotzii cap. 39. KetF r. 1073 konalo 
sa smierenie vojvodu Gcsu s kráľom šalamúnum, Gesu zastupoval biskup 
byhorský (velehradský, vellíováradský, staroverský) a zlopovcstný Vata 



H 



aU dfa t]uiyal''Df^'ba pláDU. ueúÁ sa pochyíjovaf, aíkolvťk o Aotn 
nvíui kľoiiiky i\ Ir^nudy mlŕiA. .Sťbôil^ka bola asi v Maroähmdo, 
jakú lanskťho roku *"), odkial fiv. OeranI zaví-asĽ dal sa na útek za 
Dunaj -'I. Nn schôd/ko radili sn najprv o tom, kto má byť kriirom. 
ĽÍ Levťntfl aieho Omlľrj. Ked sa Lcveiita oJríekol koruny kráFov- 
skej -"^1. vyliláseijy hol Ouilľej za kľála, TiHiiutn preilloÄili lú pixU 
iniŕiiku. iiljy zrušciiíi luilu „uovft víí'Iíi" rlTiiskokatoKrka '^), a na- 
apiiŕ uplatnene lioln ^stJiľii viera" gR'cka (kyviläskái. ktorú Ziipad- 
ulci pľe/j'Vftlj ptihanstvom '*). Omlrejovi síce holo úzko, ale nalťr.i/ 
prijal tú podmiťnku "''•), a ľozŕulent' zsístupy tiahly s ním do PeSti, 
aby. prokroŕivšie Dunaj, vlialily do íStolnŕlioi Kelehrailu, kde by 
hol Ondrej koiiuiovaný. PŕL*!r, dosiuv zprávu o tom, dal sa ua útek 
z Iteleliradu do Mošonska •"'). 



(nc*|uanií Vala). Dux ŕfiesa) ad regeui (SnlomoDemí Varadinensem episco- 
pum, sceÍorati«£]miiti>qiie Vatnm legavit. Iíoulinius Jecude 11. lib. IIÍ. [>ng. 
'2 1 'í KétP nf;holo Kiitnžene rimsko-kaloLícke biskupstvo v bylior^koiii 
Vetoliradc (Mu^DOTaradiiiij. Paalf>r ticdríi to za isu*-, íq icnto Vata jt; 
ica isiy-, ktorý- bol na ielú povstalcov r. 1047. Magyftľ n«mzet tUrténete. 
liadapest, 1S93. I, ň&íí. Preŕ-o nie? To ^nefinam*' a „aceleratisgimus'* 
Iťii toliú ist<:'>)in Vflht predpakladit; n i\ 1073 bal stari^i len o '24! rokov. 
Iíol-li iiu pr. ľ. 1047 tľidsaťroíný, n 1073 poŕital 00 rokov. 

*") Nobiles Hungarie. . , in ť^banad {I046J convenerant. . , nuacloa 
miacrunt in Uusciam nd Andreám et Levanle. (jhroci, Biid. ap. Pod- 
líraczky pnw. 9í, Cutn autem veníseiil ad Xovum ľsstrum, quod (Su- 
muel ) Aha rnnstroxerat, ccee nniversa riiultiludo nungarurum con- 
Huxil ad ipsos et instirictu diabolus. . . petíveniot. . . <i]U&d peľtiiirlereiil 
iiiiivtírsum poiHíJiim ritu paganoruín (?' vivyre, episcopos et cleriťott ocd- 
dere, euťlŕsias ilestľuťre, Chríalianani Hdeni abjicere ply dola i?) colere. 
Že tieto slová, ktorí' ^ápadIliei strk.ijú do úsí Ubrov, netreba brat v prís- 
nom smyste, kaíidý vidí, I^lo len o to, aby „nová. viera" bola ndslrá- 
nená a „stará viera" na/päí uvedená. 

''] Sv. Gerardn nájdeme v Pannonii. Nedá sa pochybovať, ie ten 
nebezpečný pobyb proti „novej viere" nebol mu tajný-. 

-') Putabat enini (Andrens) cadRm sim|ilicit;UP dedissc cornnam 
fílio ^uo (Sídonioni), ^iciit sihi Ij-vcnU dedurut. Turoi^ii ('hron. II. ťup. 
44. Levente vero iii risderji diebas inortuus es\; \[m si (tiuUu& vixissel 
(•t regjii pote^tíileiM ubtňniii^set, sinť diibío toUiii IJuiixaríaui piigiiiiisniii 
ydúlolatrla rnrriipiKfiŕt (?). Cbron. Biid. ap. ľodhracxk) pae 102. 

-^) Vidz tú podmienku v pozuAinke 20. 

-*] Že spojenie títatťiven'ov s patrtaiviiátofn ťuľiliradskýni pokla- 
dané IkiIo /a pohanstvo a niodlňr^tvn, vidz o tom tn str. ^4. 

-^1 A)itŕr enini non |iiijíimlirint (puiiiíareul) coritra Peiruín regem 
l>ro Endre ft Lcvfnte. Cbron. Iíud, tb, pag- ^2, 

'•) ľetms auleín rex. videns Hinigarns unatiimiter adhesiss« dm'ibus 
Kudre et Levente^ ipse ľuoi suIs Teutonici^ fuAiam iniil versus Musím, 
ul abinde in Auslriam pcrtransiret. (hron. Bud. ib. pag. 100, 



ttB 



Väčšiu iľ^euda vypľúva, žo biskupi: lieranl, liii/.lľi(l, liuili, 
UeiieU u iiipan Zouu^, ktorí boli poCuli o prkhode Oiiilri'jfi a ÍA'- 
veutu. $iéli au v Sto], lioleliradi* u mltiar dali &ji ua cestu lk Ku- 
díiiu). aby tarii priobiídzajiicich, Levenlu a Ondreja, jioŕestue pri- 
vítali, pravílepodol'Uť i pCťto, aliy líruziace iieU'zpečenhtvo, kťJ uie 
íidstiiniti. aspoň uuiíh'DíIí -"j, Kiuiňjúc tú cestu, priali do Dy^Hu-'i, 
kde v kostole sv. Sabiny sv. Geiarii alú2fl sv. omšu a po nej tnal rel 
k shrotQaždenťmu Imlu: pov/buJ/ujúc lio, aby pevne zotrvnl vo viere 
hitfjlichj-''). l*ol[ií!i so sl;!avýniii oíimii vravel: „Brutía. spolu- 
biskupi a v&eici veriaci, kioil ste pľftomiii. voJzte, ŕ.ť dnes a inu- 
Ceuickoii korunou iJiijdctiic k .ložiSu Krtstii n Jn ľÄiíosti veŕuej, 
Divam loliÄto v;íni na vťilomie Uijomstvo líožie, klovc tni tojtn 
uoci zjaveuť bolo. Videl rohí JpžiSa KrisU, ťítuft uáälio, sediaceho 
na lotie uajsvíitejÄťj Pauny Márie;, rodicp svojej, jak nás k sebe 
voUl a rukou svojou podúval näm uvintoííf tela svojho a krvi svojej; 
kerf však bi&kup Beneta prikročil k nemu, zpät odtiabiŕl svíntosť 
od neho: leda on uebuile uiaf úOiíSti v iimĹ-eníitve," Pntorn všetci 
vyspovedali sa, prijali sviatosť oltárnu a pomodlili sa. Tak pľipľa- 
veoi k smrti konali ďalej i-,e£tu peSo, sv. Gerard ale, vekom a prá- 
cami oslablý^ konal cestu vozmo. 

Keď pľiôli k pežt^kému prístavu, Vata u jeho bezbožní spo- 
liiOníci vrbli sa na nicb a kameňovali ich ^"). Sv, Gerard tých, ktorí ho 
kiiinenovali, ustaviCn<^ krížom žehnal dla príkladu sv. Štefana prvo- 
mučeníka iSk, Ap. 7, r)S); alo to bezbožníkov eäte viac podráždilo, 
ľľevľálili uiu voK, vytrlmúc bo z neho, položili ho na káru ibiga), 



^') Kudre et Levfute i-mii eadem moltiludine proĽedentes per me- 
dioni Hungarie, appľopiiignavorunt ad portum Pegtli, Quo ttiitlito, (ie~ 
rardus, Bestridus. liudli el Bí'ueta, epist-opi. Zoouk comes, . . perrexerunl 
|)Qľiteľ versns purtuoi Danuldí i« Pestb. Chron. Bud. 1, c, pag, lí5, *J7 
Pristav iia pravej strane tíunnja, pod lerajMra líradorn budinskym, vtedy 
menovaný bol peštt&íiíkyro. 

^^) Turútzi menuje tú osadu Gyod, budíiiBka kronika Gyógy. S^abó 
a Earácsoiiyi rnajú lá osadu z.a DEiW. t,craz pastu medzi Tétéuyom a 
Tňnik-liáiintorn. Buiľ jak bud, to n^adarsUé JJiús [Orešany. NusKdorf) 
iiiohlu byť r, lít81, nie v^nk r. IU47, ked tam eSte nebolo Mailarov 
(KuinaDOv). 

•"i Ť- j. v „uuvej viere" rím-ko-katjolfrkej. Cliron. Bud. pag. 336, 

*") Vlaaliiŕ' Nemcov, ktoiýcK bol krát Poter vtrúsi! do krajiny, a 
Lftiinov, ktoľi ro/lirovali „novú vieru" v krajine, Clcritiňs, iiuam laicus 
cfl/Aoŕí(T piici servatoľes inteľfetľerunl ŕt t[uair) plures ecclesiag (tatbo- 
iicas) I>oi dpíntruxeriint. J>eimlp rontra ľfltrum tegem rebellantes, uni- 
versos Teuloniťos el Latinou, ipii in oftiriís diversfs prefectl per Ilun- 
gariam sparsi fĽeraiii, tiaiii neci ifadiJerunt. . . ut ipsi episeopi cuni 
clero sint ncĽati, deimaioť ifuiidelur, tradicio paícanisaia (?) resuutalnr, 
peititus aboleuda sint i'ol|p*ta cum suis Teutoniťis et Latinis. Chnin. 
Itad pag. 64, 119. KnniHjsfiiiii prd L^itiiiiini loiumel Taltuuov. lidežto 
troba tu mjsleť na nnovú \ieiu- liinsl'.O'katoiiťkN. Latini, riirístianí occi- 
denlales. Kex. nian. ap. Miíínť yí\%. I:ití0. 



% 



vyvíľzli ho mi vreli Krecnťtílď'l a s ueho sotili lio dolu. Bezbož- 
iiJľí, kUiľ! boli (Kid vi'cIhuij, vidiat-, žt* sa ešte liýbľ, pj-t-bodli ho 
kópiou, vliťkli niitvolu jelio k jednej skalp, hodili ju u iiu, tuk že 
mu hlavu rozdrtili. Stalo sa tu 25. septembra 104T. Smutná to roz- 
IJOinienko! 

A to su stalo s o&lattiýini ? Biskup Bjdi s velkýui poítrtin 
I katolíckych krcsfauovi okannífinvftiilm zahynul, lieztrid iiásledkoin 
u kam o n ovanú* na tretí di^ň uiurcl, Beneta zakľočením kníe/.:iŕ.a On- 
dreja zachovaný hol pri života*. Župan Zonuk — jako vypriíva kro- 
nika biuljtifika — chcel na svojom koni uskoi!:iť; vihoI sa do Du- 
naja, chtiac prťplílvať. Keil lio /badal človek, raeiioiii Muthmir 
(Mútitíiň')^ v/al ho m\ svojn lotT, chtíflc ho, ako svojho krutného 
otca, oslobi.Klií od smrti; ale kacieri^-), keíf to zbadali, hrozili mu 
smríoii, ue/íibije-li ho. Naľakaný Mothiiiir zavraždil ho. 

Ked Ondrej vstúpil na zadunajskú ipaunonskúf zem, poU>ŕ.enie 
sa zmenilo; lebo katolíctvo pevnt* stálo /a Dunajom, tak že povstalci 
DĽnaŔli tu podpory. Kšte Inhožc roku korunovaný bol za krjírn a 
prikázal, aby staroven-i navrátili sa k „pravej viere" katolíckej, 
alebo aspoň chovali sa dfa toho zákona, ktorý bol za doby £v. bte- 
ľana '^). 

Ačkofvek kriU Ondreí vychovaný bol v duchu „starej vtery"^ 
stav sa kriiíom, prijal ^novii vieru*': prelo kronika budfiiska kladie 
dôrai! na to, te bol katolíkom ^*]. 



ťhcťnie-li v lakonickom orieäkti mať cirkevný dejepis Poti»ia, 
mánie ho vo zprrive kroniky budínskej o krAlovi Ludvikovi t [342— 
i;382K kde atojí: Slavi okresu Lippva, lud tvrdej áije, bol obriUeuy 
na vieru a pokrstený (drnhýkiiítl; kltirómu bňa/i katolícki, dta pre- 
kladu llieronyma, ufitela svíítej niatky-cirkvi, vysluhovali cirkevríp 

") De nionie supra Krecnleld (chrenový vrch, tonnafold). Suáiľ 
Hiá stúí ; „de rnunte supra Kränfetď'. ľozdeiäie premenene bob na 
Kelenfetd, Kclenfeuld. Ľc:t;leíia s. Gerardi de Kclenfeld. FojťT; Cod. dipl. 
IX. 7. 70B an. 1291. IV. H. 498 an. 1269. 

'*) Kacíri, heretlci. t j. staroveriri. Keď dsAr Biisil r. 871 \'y- 
týkal západnémn cÍBÚrovi l.udvikovi, íg bezprávne menuje sa ciBárnm, 
tento mu odvetil, ic fisňľi východní bť/právne sa mentijú ťisjjrmi ; Iťbo 
— vrsj — pre svoje kaclrsíie nfcnie (cnindoxtam) utrulili ton núzuv. 
Di-siny : Rehdisfíesľhichte. Repensbury. 17tíí*, pug. ftäň. 

■*^) Ul deiinsllť) ritn |>aganianiOt jíiius eis roncíiRso, ad veraw (idem 
reverlerentur, et in uimnibus seriindum legcm jllam vtvercuu c^uan) ^anctUf 
rex ätefuMUs eo!> donteial. (/lunu. llud. \ta)£, HU. Gľuvu enini tibi est, 
hijjus cljiiiaMií tfitPľf! rpgniiin, n)<4i íjoitnloi- i-on^ijetudinis antn regnanltain 
exítiteris Kej;[iun. *JiiÍn fimPfUíi refríTet Lalinns ítraecís itioribrjs? aut 
quis [.ali[)u:> Ijraocos latinis reg^rct moribusV Nullus. Iduipco cutisue- 
tndinťs spijoerc rne-iR. iií inter tiios hHbearis |íľftPcLip1lu*^ el iiupr uSienos 
iHiidnbLiín. Monita !i. Stefíhiini ad n. iMnoricum v.ay. H. 

"J CnlholifiiR esi vpcatuB. riiroii. Hnd, pag, 100. 



97 

sviatosti; ale teraz, jako výprava sa, upadli do odpadlíctva (apo- 
stasie) a do predošlého bludu '^). Okres Lippa je Banát pod riekou 
MaroSou : teda to pole, kde bol účinkoval sv. Gerard. Tá lakonická 
zpráva zaslúži, aby sme ju podrobnejšie rozberalí. 

Na Potisi bolo kresťanstvo katolícke, spojené s Rímom, z doby 
sv. Metoda (| 885); ale o. r. 890 podmanil potiskýcb kresťanov 
Arpád 80 svojimi mahomedánskymí Turkami, t. j. Bulharmi a Ko- 
zarmi. AŽ po jeho smrti jeden jeho potomok a člen triumvirátskeho 
panovania, Termatž, nasledujúc príklad pokresťanených poddunaj- 
ských Bulharov, pokrstený bol v Carihrade '"), a na Potisie uvedené 
bolo krestanstvo spojené s Carihradom. Sv. Štefan skrze sv. Ge- 
rarda usiloval sa uvíesC ta rfnisko-katolfcku cirkev obradu glagol- 
ského ''). Vzbura r. 1047 zkazila dielo sv. Gerarda '"), ale kráí 
Ondrej (t 1061) a jeho nástupca, Bela I. (f 1063), uviedli ta také 
cirkevné pomery, jaké boly za doby sv. Štefana (f 1038). Vedľa 
»starej viery" mala pokojné miesto i „nová viera", vedia carihrad- 
sko-kyrillského obradu i obrad rímsko-glagolský *^ . Ked hierarchia 

^^i Chron. Bud. ap. Podhraczky pag. 337. 

'^) Slovenské Pohíady 1907, str. 848. Sv. Metod, nko arcibiskup 
8riein8ky> bol ta uviedol katolícke kresťanstvo obradu slovaDsko-kyrill- 
akého, a toto pod kníežafom .{gylasom) Termatzom pri&lo k všeobecnej 
úcte a platnosti, spojené vh\k s Cariliradom ; lebo surové konanie Wi- 
chinga proti arcibiakupovi Gorazdovi a násilnícke zahnanie jeho prvých 
oinŽOT (v^pt93'.5t) zo äriemska odcudzilo to kresťanstvo Rfmo. Vidz 
Obranu svfitébo Metoda. Turčiansky Sv. Martin, 1907. str. 33 atď. 
Pravdepodobné je, ie rozkvet kyrillskúho písma a kyiillskej liturgie 
v balkánskom Bulhai*sku mal značný vplyv i na Potisie. 

'') Sv. Štefan aŽ na sklonku svojho života htadal benediktínov la- 
tinského obradu v Monte Cassino (Slovenský Letopis 1880, str. 104), 
prvej však boi znášanlivý ^^ gréckej (kyľillskej) liturgii (srov. poznámku 
33), a preto bol v úcte i u staiovercov ; jako o tom svedčí jeden staro- 
bylý rnkopis kyrillský. kturý v latinskom preklade takto vravi : Unus 
ex príncipibas, cui Stefanus nomcn erat, pia fíde christiaua imbutus, 
víta decessitf qui, multís Deo grátis operihus perfoctis, rum pace in 
regnnm coeleste abiit. Századok 1896, str. 201. 

'*) Ten istý starý kyiillský rukopis o dejoch po smrti sv. Štefana 
nastalých píše: Graecorum languoi-em cnm Latini oppoľtununi sibi vidis- 
sent, Polones. qui Ugri dicunlur, ceterasque vicinas eorum ^entes, Unos 
et Iptdas (Gepidas, Valachos). Róma exorti. cuín libris et scripturis in 
impjam fidem suam convertciunt. Naráža tu vo svojej zášti proti áôin- 
kovanin Latinov pod krárom Petrom d 1046). 

*^) Že i do čanádskeho biskupstva uazpäf uvedení boli „čierni 
ranisi", t. j. glagulskí. svedkom je list biskupa ŕanádskeho k pápežovi 
Honorovi: In Ccnadiensi dieoesi eiclesiam de Withubu nigroruni ordinis 
monachorum ín spiritualibus et teniporalibus destitatam, et eius abbatem 
et monachos, observantia re^utaii rcieola. inter alia, quae cotnmittebant, 
eiiormia falsam intra septu eiusdeiti (uiclesie fabricurt^ nionetain etc. 
Theiner: Mou. Hung. I, 2'A. an. 1220. O početných čiernych mníchoch 
vidz: Tovaryšstvo III, 43. Slovenskú Hohrmly 1903, str. 479 atd. 

7 



1)8 

rÍDisko-latiuskébo obradu nútila k dežme i katolíkov iínisko-glagol- 
ského obradu***), títo odpadli k starovercom carihradským*'); ale 
kľál Ludvik cbopil sa prísnych prostriedkov, aby ich priviedol na- 
zpäf do lona rímsko-katolíckej cirkvi*-), ba anád i k rímskokato- 
líckemu obradu latinskému *^). 

Nuž, ked r. 1229 dla slov pápeža Gregora IX. boli vo Sriemsku 
na lavej strane Dunaja Sclavi a Gréci (glagolskí a kyrillskí veríaci), 
keď pápež Innocenc III. r. 1204 vravel, že v Uhorsku popri počet- 

*•*) Tie pofetnú listy pápežské, poslaué na krála Imricha (1196 — 
1204), aby i Slaví (t. j. glagolskí veriaci) dávali dežtnu, atvoriiy by 
celú kniho. Patrologiae Latiiioram ap. Migne CCXIV, 461, 472, 497 — 
500, 502, 643-645, 725 — 729, 871, 971, 1099. 

*') Populus. . . cui sacerdotes ťatholici secundum translationem 
Hieronymi, Ďoctorís sancte matrís ecclesiae sacramenta ceclesiastica mi- 
iiistrabant . . . in apostasiam et pristinum erroreni sant illapsi. Chvon. 
Bud. pag. 337. 

*') Už dávno predtým pracovalo sa na reformovaní čiernych mní- 
chov glagolskýťh. Roku 1229 jiápež Gregor IX. nariadil, aby Sclavi 
(glagolitae) a Graecí (staroveľci), ktorí býv^ú vo Sriemsku na Ťavej strane 
Dunaja, moŽno-U privedení boli k latinskému obradu. R. 1336 pápež 
Benedikt XII. prikázal opátom, priorom, dekanom a iným osobám čier- 
nych mníchov, aby sa dostavili na „provinciale capítulum^, ktoré sa 
. bude odbvvaí v provincii ostrihomskej a kaločskej. R. 1337 ostro vy- 
stúpil proti žobravým mníchom obradu latinskt^ho, klorf, opustiac svoje 
ľchole, obliekli ?a do rúcha čiernych mníchov, opanovali ich opátstva a 
kláštory, a menujú seba opátmi. R. 1366 král Ludvik vydal rozkaz, aby 
glagulskf odpadli kňazi v župách Kewe a Krašo dostavili sa pred Bene- 
dikta, župana týchže žúp, Chron. Bud. p g. 337. Slovenské Pohľady 
1902. str 485 atď. 

^^) O kráTovi Ludvikoví ovšem píáe sa, že „Sclavi (glagolitae) dí- 
strictus de Lippva. dure ccrvicis populus, ad fidem (catholicam) erat 
couversus et baptizatus (?;''; že by ich ale bol prinútil opustit obrad 
glagolský a príjat latinský, o tom pochybujem, Súdime-li ho dfa jeho 
dcéry Jadvigy, o tom nútení nebude reéi. Jadviga pracovala na spojení 
schismatikov ;; Rímom skrze rímsko-katolíckych glagolitov. R. 1389 za- 
čali stavať kláštor pre čiernych mníchov, čilí glagolitov v Klepari, ktorý, 
ačkoFvťk nedokončený, r. 1390 oddaný bul Vácslavovi. z Prahy (z Emausu) 
povolanému mníchovi glagolskŕmu. Po jej smrti (t 1399^ ochladla lior- 
livosf k postaveniu kláštora v takých rozmeroch, na jaké bola Jadviga, . 
manželka pravoslávneho Jagcla (Jakuba), prekrsteného na Vladislava, 
myslela; ani do doby DIugoša (r. 1480) dla pôvodného plánu stavba 
dovŕšená nebola. DIugoš lib. 10. ad an. 1389. Bielowski; Mon. Pot. I, 
92. Dvor kráfa Ludvika objasňuje jeden starobylý glagolský missál s touto 
poznámkou: „1368. Ja knč/. (župan) Novák, syn knéza Petra, vitéz sil- 
noga i velikoga Gospodina Loiša, krala ugrskoga, ncga palačc vitéz, eto 
vrenie Šolgovski a v Dalmácii Ninski. nupisacb te knige za svoju dušu ; 
i ouoj cľkvi du se dadu, v koj U>gu vekovéčnim Iczianem " Slovenský 
Letopis 1881. stľ. 101. 



&9 

ných glagolských kláštoroch bolo muoho kláštorov gréckych^ jeden 
ale latinský v Šumave**): čo 8i máme myaleť, kerf v maďarských 
spisoch čítame „magyar egyház" ? 

**) Licet unum sit ibi (in Hungaria) Latinorum coenobíum (Sunli- 
gi«nse), multa autem Graeconiin. Tovaryšstvo III, 41, p. 73; 43, n. 68. 
Srov. Píč: Abstarnmung der Rum&nen. Leipzíg, 1880. S. 2(>f) a. s. w. 
Že by hol sv. Štefan — jako sa dumnieva Karácsonyi — bol masel 
zavola£ grécke (t. j. kyríllské mufšby Hasiliánky) pre kláätor vefiprfmsky 
až kdesi z Itálie, to je nepravda; bolo takých dosC v Uhorska. ZaloŽil-íi 
RŽ SV. Štefan ten kláštor skutoíne, išlo mu len o to, aby tie Basiliánky 
spojené boly s Rímom. 



Z Homérovej lliady. 

Prekladá Z. A. Mičáiek. 
XXIV. spev. 

(Dokoufienie.) 

Tak povedal; no a argoubijca — posol ho poslúchnul. 

Hneď k nohám si prepekné on sandály priviazal, 

Zo zlata, nadzemské, čo ho niesly i nad hladinou vôd, 

Aj nad priestranstvom zeme s rýchlosťou ani vietor! 

Vzal so sebou i paličku, čo ňou oči môže prinútiť 

K spánku ľudí, čo jakých^ a i rozbudiť ich zase zo sna; 

Tuto majúc, poletel dolu mocný argoubijca. 

Tak doletel ku Tróji a Hellespontu a náhlil 

K nim, oblieknuc vznešenosť kráľovského šuhajca, 

Púškom obrastlého, príznakom najkrajšej to mladosti. 

Keď tamtí už zašli za vefký Ilosd pomník, 

S mezkami zastali a s koňmi pri rieke, vodou ich 

Chtiac napojiť, lebo už sa na zem bol spustil i súmrak. 

Vestník, zblízka spatriac Hermesa, hneď ho rozoznal, 

Skriknul, s touto rečou sa k cáru Priamu obrátil : 

»Hen, hľa, vidím muža, — ten, jako myslím, nás chce umŕtviť. 

A preto, hor' s;i, a bežme nazad čo skôr m konikoch, 

Jeatiiže nie, kolená mu obejmúc, prosme milosti. « 

Tak povedal. Starček sa zmiatol a valne obával, 

I vlasy mu vstaly dúbkom na hybkých údoch a tiež tu 

Stál ticho — ohlušený; lež spásonosec nato bliž.sie 

Sám pristúpiac, starca chytil ruku a k nemu hneďky 

Obrátiac sa s otázkou, takto láskavé riekol : 

»Kamže poháňa.š, kam svojich, otče, koníkov a mezkov 

Stred božskej noci, ostatní keď zemšťania už spia? 

Nuž či sa nestrachuješ chrabrosti plných ty Achájcov, 

Nepriatelských, neprajných ti a blízko ležiacich? 

Jestli by niekto z nich uvidel, že stred noci vezieš 

1* 



100 



Torkč poklady, jak by sa tu tvoje cítilo srdvc? 

Nie si mladý ani sám, vyprevádza ťa tiei zletilý mui, 

Odraziť ui v stave nie ste toho, kto by vás uraziť chcel, 

Já a!e nie tí neubližim, ba ťa ešte obráním 

Od kohokoTvekt ctiac teba tak, jako otca milého « 

Nápodobný bohu cár — starký mu IViám na to riekol: 

wVšctko je tak, jako ty» prcmilé to tu dieť^f udávaš; 

Lež dozaista í niekto iný z bohov ešte nado mnou 

Chráni rukou ma, šlúc nií takéhoto pútnika, jaks' ty, 

V ústret, spásonogného, bo slávny s tvárou j roatom, 

Tiež í duchom s' uroný, šťastných rodičov s' potomok ty.a 

Vestník argoubijca mu tak na to odpovedal zas: 

»Ej, ver\ starče, všetko toto s' ty slušne vyriekol, 

Lež povedz ešte mi jedno, no rozpovedž úplne verne:] 

Množstvo veci týchto drahocenných nie ku cudzincom 

Odvážaš, by obezpečenejšíc ostaly tam ti? 

Či vletci chcete posvätný Ilión už opustií 

Zo strachu? Pravda, že najhodnejší vám zahynul muž, 

Syn tvoj, ten, čo na vojne nebol horsi než Achájcí « 

Starček, božský cár mu Priam na to odpovedal tak : 

»A kto si ty, priateľko, kto tvoji sú rodičovia ? 

Tak si mi pekne osud syna nešCastného opísal.* 

Poslanec, argouhijca mu zas na to odpovedal tak : 

•Skúmaš ma, starče, spytujúc sa na slávneho synka 

Hcktora. Často videl som okom vlastným ho vo vojne 

Slávu mužom daríacej, jak tam k lodstvu preniknúc 

Argívcov^ ničil, usmrcoval ostrým mečom ich tam. 

My však stáli a len divili sme sa: nám veď Achilles 

Zabránil bojovať, preto že hnev mal na Atrída. 

Ja sluha som jeho ; tá istá pekne složená lod 

Nás doviezla ; dalej som Myrmidonec, meno otca 

Môjho Polyktor. Muž je to zámoíný, ale už je 

Taíc, jako ty, starký, a synov má šesť, no a siedmy 

Syn som já. Losujúc s nimi, žťcb äi vytiahnem, riešivši, 

liych sem já putoval, Včul však som od loďstva odišiel 

Semka na rovnjnu ; veď hneď na svite biť sa budú ľ.as 

Svetloukí kolo mesta Achäjci, bo veľmi otupiié 

Ira je pokojne sedieE a nemôžu zdržať už ich viac 

Od vojny, — chtiacích boja dávno, — ní cári achájski.*- 

Starček, božský cár mu Priáni na to odpovedal tak : 

wjaks' nďo/aj ty Achilla služebník, synka Peléja, 

Nuž teda rozpovedaj mi všetku zúplna pravdu: 

Tam-li u loďstva je ešte mi synček môj a či už ho 

Rozrúbal na čiastky a rozhádzal psom Achilles ?« 

Poslanec argoubijca mu daj na to odvetu túto : 

»0. starček, jeho ešte nejedli vtáci ani psi, 

Ešte leži pri Achilla lodi, v jeho šiatri, Jako prv, 

LJi dvanásť zasvitlo zori, čo Icii, ale predsa 

Kste riepodlieha hnitiu, nežerú ho ni cervi, 



101 



Ti zvyklí xhynulých hrdinov v boji mŕtvoly tráviť. 

Ovšem, kol pomníka svojho družka milého 

Vláci ho bez fútosti hncd jako dennica vyjde ; 

Predsa však ho nehyzdi. Sám by si prekvapený bol, 

Ked bys' ta prišiel a videl, jako čisto leži a 

Jak mu knj vymytá a aa iiom špiny nieto pražiadnej. 

Jak mu všetky zatiahlo rany, kde jaké bol utŕžil ; 

Vetí nejeden bodnul kovom. — Takto starajú sa, 

Hla, btaženi bohovia o tvojho driečneho syrvka, 

Ackolvck je i mŕtvy ; taký ich srdcu milý bol « 

Tak poredal. Starec obradová! sa a takto mu riekol; 

»Syn oiój, dobre oaaj je bohom slušné dary dávaC, 

Tak jako môj syn, — pravda, syn už byvší, nezabýval 

Nikdy bohov doma bezsmrtných^ čo žijú na Olympe ; 

A preto aj bohovia nezabudli ho pri smrti žiaFnej. 

Ty však prijmi odo mňa tu tento krásny pohár a 

Chráŕi ma a bud" mi spräevodčini s božskou pomocou sám 

Dolíalj dokiaľ neprebcrem sa ku šiatru Pelída.** 

Poslanec argoubíjca mu zas na to odpovedal tak : 

t>Stafce, ty mňa mladáieho pokúšaš, lenže nadarmo. 

Ty chceš, abych dary od teba bez vedomia vzal Achilla. 

Já sa ho ostýcham, moje veľmi sa srdce obáva 

Obieraf ho, by trest ma nezastihol od neho neskôr* 

Lež teba hoc do slávneho Argosa odprevadim rád, 

Vedľa teba pôjdem na korábe, pôjdem i pešky, 

Nik ta, pohrdnúc mnou, čo sprievodčim^ nenapadnc.« 

Takto riekol a hned nato vyskočiac na vozik, vzal 

Opraty aj bič rýchlo do rúk a konikom i mezkom 

Vlial bodrosf. — Ked" k lodstva vežiam a k násypu príšH, 

Strážcovia zapodievali ústrojstvoni sa večierky. 

Na všc-tkých tuto poslanec argoiibijca vylial sen, 

Bránu odomknul sám, odšmyknúc závoru nazpak; 

Hnecíky do nútra Priama voviedol s krásnymi darmi, 

Kerf potom už prišli k vysokému šiatru Pelida^ 

Šiatru, CO Myrmidoni svojmu kňazu pripravili, pne 

Jedli pekne poobrubujúc a na vrch strechu z mäkkej, 

Jak moch, trstiny postavili, skosiac ju na lúkách. 

Koldokola svojmu knazu tiež. veliký spravili dvor 

7. mocných brvien; dverce zapierala jedna jedinká 

Z jcdlice závora, — ju traja zavše zasúvali Gréci 

A traja tiež odsúvalij — veľkú závoru túto — 

Z počtu iných — no Achill ju zasúvaC bol v stave aj sám : 

Včuľ teda, otvoriac dv^ere Hermes starčeku cáru, 

Voviezol bohaté dary bystronohému Pelidu ; 

Tam s voza sostúpií na zem a zvolal elle naposled: 

»Starček, £naj^ že to já, večný boh, som k tebe prišiel, 

Hermes ; vecí ma otec za sprievodcu k tebe poslal ; 

Lež teraz už naiad odchádzam, bo k Achillu osobne 

Predstúpiť sa mi nechce nijak, -^ nu nie je to dlušné. 



lOä 



Boh by takúto pozemšíciiiu čcst vcikú preukázali; 
Ty však' vojdi a liíie<r kolená Pclióiia obejmi, 
Pros ho i otca menoni í krásnovlasej jeho matky, 
Tiež í menom jeho syoka, že bys' pohnul jeho srdce. « 
Tak povediac, vrátil sa zase k vysokému Olympu 
Hermes. — Hnetfky Priam dolu suskočíac, zanechal tam 
Svojho Idŕja a it-nto tii aj zostal, kone držtac 
Aj mcKkov. Starček zas zrovna ku šiatru odišiel, 
Tam, kde tuUáček Zevsa, AchUI, býval. Jeho aašíel 
Vnútri, a priatelia sedeli vne šíatra; pri ňom bol 
Autoniedón chrabrý, potomok tiež Aresa Alkim, 
Obslnhujúc ho obidvaja. On vstal od stola práve. 
Pri ktorom aj sedel aj pil bol ; stôl ešte tatu í stál, 
Nezbadaný zostal vchod cára Príáma, a tento 
Hnedkj' Achilla začal kolená objímať a hroÄné 
Tie ruky bozkával, éo mu tofko zraárnily synkov. — 
Tak jako kecf ťažKý vinník, co doma v /emi rodnej 
Zavraždiac človeka, k cudxiemu si národu zájde, 

V dom bohatého muŕ>a, prítomných úžas obejme : 
Takže, Priama uzrúc boiskéhií, Achill sa užasnul, 
Tiež i druhi, s podivom hľadiaci jeden na druhého. 
Cár tu Priam, borko stonajúc, k nemu takto preriekol: 
3»Mysli na otca svojho, podobný božstvu Achilles, 

Už /Jetilébo a tiež smrti blízkeho, tak jako som ja ! 
Asnárf aj jeho okružujúci ti -íúsedi tiesnia, 
A niet tam, kto by odrazil od neho záhuby kliatbu ; 
Lenže sa on, počujúc, že živý si mu cite ty, predsa 

V srdci teší a chová každý deň tú v sebe nádej, 
Zľ ?. Troje prišláho si äynka milého zas uzrc. 

ja však som najncsťastnejši : mal nad iných som 

V Tróji synov chrabrých, zo všetkých — nik mi neostal, 
Malie som ich pädesíat vtedy, ked sem prišli Achájci, 
Ich devätnásf som dostal od útroby žienky jedinkej, 
Ostatných ale mi zrodily v palotách ženy inšie. 

Vermi četným z nich ukrutný Arcs nohy podCaí ; 

Lež jediného, čo ochraňoval nám mesto a nás v ňom, 

Tohto nedávno zabil si ty, ked svoju otčinu hájíl, 

Hektora. Preňho teraz jirichodim teda k lodstvu Achájcov, 

Chcení iio vykúpiť ; výkupné ti nesiem jiekonečné. 

Nuž teda, bojžc bohov sa, Achill, poľutuj spolu aj mňa, 

Pomniac otca ! — a potrebnejší súcitu som ja : 

Já tu trpím to, čo na svete nik nemusel trpet eíte, 

Já ruky vystieram k lícu vraha dieťaťa môjho '« 

Tak povediftC, vyvolal v nom túžbu pre otca žalostiť; 

Hneď za ruku vzal starca a odtisol od seba nežno, 

V ro/.pomienkach — ten po ntípriatelo-borcovi, mužnom 
Hcktoroví lkal neprestajne, u nôh sa Achilla 

Svíjal ; tento zase ika' po svojom otcovi a iined 
Zas po Patfoklovi; ich ston rozliehal sa po šiatre. 



im 

Kecí nalconec sa nasýtil Achill božský bedovania, 
Ked sa zo srdca mu, keď z údov povzdialila tuha, 
Vstav so stolca, zdvíha rukou hor' starčeka hnecÍKy; 
Ľúto mu tej šedivej hlavy a spolu hriadky šedučkej, 
A hlas pozdvihnúc, toto bystroleté slovo riekol : 
»Ach, nešťastný, ver' mnoho bied si v srdci zakúsil ! 
Jakže si smel prijsC k locfstvu Achájcov takto, samotný, 
Sem pred tvár muža, čo mnoho prekrásnych tebe synkov 
Usmrtil? Ej, ver', starče, nosíš v hrudi srdce železné! 
Avšak sadni si na stolec a svoje bôle nechajme 
Predsa v srdci ležať len, hoc nám teskno je velmi; 
Ved z bedovania úžasného nieto úžitku. 
Tento osud bohovia nám zerašťanom určili biednym, 

V trampote žiť, sebe, naproti, žiť bez trampoty večne. 
Bo dve na podlahe Zevsa paláca sa bočky nachodia 

S darmi, čo rozdáva; s nedobrými jedna, druhá však 
S dobrými. Z nich smes komu dá Zevs hrom milujúci. 
Ten sa bude strietať hned s dobrom, hned zase so zlom; 
Lež komu dá z nedobrých, potupou toho obremenil tým : 
Hlad strašný ho bude vždy honiť po božom svete tomto ; 
iŽiť bude, avšak ctiť nebudú ho ludia, ni bohovia. 
Takže Peléju dary skvostné poskytli bohovia. 
Sotva rodil sa; vyniknul ved nad Tudstvo celé i 
Šťastím, tiež i bohatstvom; cárom Myrmidonov bol; 
Bol človekom len, lež za ženu vzal predsa si nymfu. 
Lenže jakýsi boh aj k tomuto šťastiu pripojil to 
Zlé, že sa nik nerodil mu, po ňom panovať Čo mohol by. 
Jedného len chlapca splodil, aj to — krátkovekého . . . 
Starca si nechránim, daleký súc od zeme rodnej; 
Tu pri Tróji sedím, rmútiac teba i tvoje dietky. -- 
Aj ty, starče, si bol kedysi šťastný, počuli sme; 
Kolko zemí v sebe Lesbos, sídlo Makára, zaviera; 
Kolko, podalšie, Frýgia, Hellespont nekonečný, 
Nad všetkými bohatstvom a synmi si vraj, vynikal ty, 
Ked včuF túto nebešťania tebe poslali biedu, 
Ustavičné ked u mesta vidíš len vraždy a bitky, 
Nuž — trp, v srdci neprestajne tvojom už ncbedákaj. 
Což' vykonáš, večne rmútiac sa pre synka-junáka ? 
Nevzkriesiš ho ; skôr sebe ešte pritiahneš iné zlo.« 
Božský starček, cár mu Priam na to odpovedal tak: 
»Nie, neusádzaj, Zevsa potomče, ma. kým sa mi Hektor 

V šiatre, nezahrabaný nachodí, ale daj mi ho Čím skôr, 
Nech moje ho spatria oči; ty však prijmi si výkup 
Ten veliký, čo donášame, ním sa tu nasladzuj a prijd 
Zpät v svoju zem rodnú, dovoliac najprv mne samému 
Ešte požiť, hladeť ešte na denné svetlo slniečka.« 
Mračno Achill naií bystronohý pozrúc, povedal zas : 
»Starče, nedráždiže ma včuF viac, lebo úmysel aj tak 
Sám mám Hektora ti vrátiť; bo posolkyňa Zevsa, 



IM 



Maí ko mne prišla vlastná, morského šedého 

Dcéra boha; spolu aj to, Priáin, viem, — nie je rsú tajnosC, 

Zc ktosi ťa z bohov iste doviedol k loďstvu Achájcov, 

Veci zemätart by neodvážil sa ver\ hoc jako silný, 

Prijsť v náš tábor, j oJ strážcov by sa neskryl, a taktiež 

Závory týchto našich vrát Tahko nazad nepohol by. 

A prelo nevzbudzuj ešte v srdci ml viac moje žíale; 

Sic bycli tii v sjatroch ni teba, sti*rčck, neušetril, — 

Ač prositeT st^ a tak narušil hych rozkazy Jjcvsa,* 

Tak povedal; starček naíakal sa a hned ho poslúdinul. 

Tehdy Pelit vybehol jako lev von dvermi zo äíatra, 

Nie samotným lež s ním sluhovia dvaja pospolu vyšli» 

Automedón chrabrý, tiež Alkim; týchto Achill si 

Vcdfa Patrokla ctil najviac z počtu spoločníkov. 

Ti Rpoi.1 jarnw teraz vypriahli koníkov í raúlov, 

Chýrneho hlásateľa starcovho voviedli do nútra, 

Poprosiac ho si sadnúť, a z hlbokého vozíka 

Ohromný priniesli ľ.a mŕtvolu Hektora výkup, 

Dva plášte však tam nechajúc a chit6n z pradie peknej, 

Mŕtvolu okn'itil by a cárovi dal domov odviezť. 

VyzvaJ i slúžky a kázal umyť ho a potreť i masťou, 

Oddialiac ho, Priam aby synka si takto tieuírel 

A v ^ŕártnutkii duše svojmu hnevu vôle nedával. 

Diéta st uzrúc, srdce Achilla milé by nebúril; 

Tento zas, uscnrtiac lio, by nezhrešil oproti Zcvsu ; 

Hcktura kect vymyly slúžky, k tomu potrely masCou, 

Pokryly keď ho potom plástom pekným a chitónom, 

Tehdy Achill zdvihnúc ho na umrclčíe kladie lôžko 

A spoločníci pomohli na hladký voz položit ho. 

On nato íapUkal a k svojmu druhu takto sa Ožval: 

wPatroklus, nehnevajžc sa na mňa. hoc aj si v Aide, 

Jestli sa dozvieš, já že som Hektora slávneho oddal 

Otcu milému, potom kecF saň dary dal bohaté mi ; 

Z nícliž h(jdnú časť dám tebe tie^., dám, koľko sa patri*<' 

Riekol a navrátil božský sa do žiatra ,*\chiUes. 

Tam na kreslo si kuustovnc spravené sadol, odkiaľ 

Bol vstal, u náprotivnej steny, a riekol ku Priamu: 

»Syn sa ti oddáva, starček, tak jak sí si žiadal, 

Tam ti leží na lôžku, a hned, ked dennica vyjde, 

Sám ho vezúc uvidíš, a teraz večerať ne^abudme. 

Ved nezabudla Ntóba kfásnovlasá na pokrm tiež, 

Ač v palotách ztratíla dvakrát šesf dictok, a síce: 

Šesť dcér a spolu áesC silných v života kvete synkov. 

Týchto zabil jej strieborným lukom on, boh Apollo, 

Rozhnevaný na Niobu, a dcéry strielkomilovná 

Artemida, preto, ie krásnotvárej vždy l,atône 

Rovnítt sa chcela; tá zrodila, vraj, len dvoje dietok; 

Lež sama že mnoho, nuž tieto dve jej usmrtily vsech. 

Tie ležaly v krvt dní deváf, avšak nik pochovať ic-li 



lOf. 



Nesmel, bo Kronión skameiiŕť dal tam vsemu Fudstvu, 
Schránili ich nikonec bohovia až tieň na desiaty. 
Avšak i tá, unujúc slzy prelievať, st zajedia. 
Včuí nachodi v skalinách sa, na pustej výši sipylslcej, 
Upľustred hóľt taiil, kde majú svoje nymfy ložiská, 
*— Tie, Acheloju čo, vraj, chorovod tancuvaly nlekdy, — 
Tára xadaný bohaml svoj bôr i teraí prechováva* 
Nuž teda aj my oba^ starček božský, 3a o jedlo 
Postarme včuf a synka milého si oplačeš ešte. 
Ked dovezieš ho do mesta, - tam on ía bude mnoho sĺz stáť.w 
' Riekol Achill a stríebrorunu hned zakial ovečku ; 
Priatt-'hg. mu ju odrali a priprävali pekne, 
RozrubujtJc ju na kúsky šikovne, a napchli na ražne^ 
Pečlivo piekli, konečne všetko to sosňalí s ražiíov. 
Avtoraedón zas vezmúc chlieb, do košíkov ho pekných 
Na stole pokládol, lež mäsko Achill podelil sám. 
Tí už vj^tíahli potom k veciam ruky osvežujúcim. 
Ked nakonec poutíšili túžbu po nápoji, jedlách, . 
Dariianovec tu Priam teprv obdivoval si Achilla, 
Jak veliký bol a krásny, bohom podobal sa zovňajškom, 
Naproti — cára Priama zas obdivoval si Achilles, 
Hľadiac v tú peknú tvár a slyšiac jeho rečnosť. 
Avšak ked nakonec sa vzájomnými — nadostač 
Pohľady nasladili, preriekol predne Priam cár: *^ '/ 
•»Cim skôr vcul ma ulož, potomok Zevsov, že by už sriňe 
Snom sa milým nasládzalĹ, rozprestrúc sa na postel, 
Ved som oči svoje neprikrýval viečkami' nikdy 
Odvtedy^ jak syn môj od rúk zahynul tvojich; ach, vždy 
Povzdychujem len a žiaTov v srdci chovám na tisíte. 
V ohrade sa dvora môjho ti válam po blate zavše. 
Včut nakonec pojedol som a perlístého prepustil 
Cez hrdlo svoje vina, no predtým nič neužil som.«i 
Riekol; Achill nato rozkázal druhom a služitelkám 
Posteľ v sieňach pripraviť a spolu krásne šatočky 
Purpurové položiť tu ňu, prestret takže koberce 
A k tomuto svrchu rozložit ešte I obleky tlsté. 
Tieto z komnaty von vyšlý, v ruke fakľu si držiac, 
A spešiac v krátkom čase postele prípravily dve. 
Bystronphý tu Achill k nemu žartom takto povieda: 
"Ľahni SI vonku, milý starček, že by niekto z Achájcov 
Neprišiel sem, — radca, jakých u mňá mnoho býva, 
Ti tu sediac si vedii rady, — tak to tu vo zvyku máme. 
JestU by niekto behom bystrej temnej noci tej ťa 
Tu spatriac, Agamemnonu^ vodcovi íudstva to riekol, 
Hahko by tá vec návrat mŕtvoly mohla zatiahnuť. 
Avšak rickni ml ešte, no rozpovedajže mi verne: 
Slávneho Hektora koľko dni micniš pochovávať, 
Bych sa pokojne i sám choval a zdržal Apolu vojsko. « . 
Odpovedal mu Priam, starček božský, na to takto '. 



106 



KjestJ! chc<:s, hy mohol soiq slávnemu Hektoru pohreb 

OdbudnúC, nuž týmto, Achill, mi sl^ižbu ukážeš. 

Vccf víes, ie v meste stlačení sme a že z bory d arncj 

Mime drevo svkžai si a tohto Ttrojänci sa hrozia. 

Dní dcvií nariekať chceme nad nim vnútri palica, 

Zahrabaí až na desiaty, po pahrebe národ uho5ti(, 

Náhrobný ale chium zhotoviť mu na deň jedenásty. 

Lei na dvanástj' xase v boj vstúpime, jak to musi byt « 

Bystronohý božský mu Achill na to odpovedal zas : 

H'Nuž teda dohré^ Priám^ bude tak, jako sám si to žíadas : 

Zdržať vojnu budem toľko dflí* Icolko si určila 

Tak povediac, vzal za pravicu starkého Priania 

Za priehyb, by sa už viac v srdci nijak neobával. 

Títo potom si v sieňach obidvaja lahli na oddych ; 

Vestník, takže Priam cár, v srdci vedúc rady múdre. 

Sám však Achill v uble spal šiatra pekne stavaného; 

Vedľa neho Brizeída krásnotvárna si tahla. 

Ostaloi bohovia, konni tiež borci celú noc 

Si vSctCí spali, podmanení snom ; Hermesa avšak 

Prospechodajného spánok nciný neovládal, 

Rozmýšľa vši eh o v duši, jalc by Priama vyviedol 

Cára z tábora nezbadaný strážou svätevcrnoL), 

Nuž stal si k jchq hlavnici a k nemu takto preneko!: 

»Starče, či ncŠíastia nebojíš sa, že takto dlho spiS, 

Tu, v ncpriateískť.m kole» ked Ca Ach lles ušetril? 

Synka nitlého s.', pravda, vykúpil a zaplatil hodne; 

l^cž xa živého teba tvoje ostavšie doma dietky 

Trikrát by platily viac, len keby cár Agamnon 

Atrid, že s' ty tuná, vedel a s ním všetci Achájcí.« 

Tak riekol ; starček zľaklý vestníku velel vstat, 

Hermes Ziis im zapriaho! kone takže i mezkov, 

Táborom úprkom ich previedol h nik nebadal jich, 

Ked nato aa k brodu pcknotokej priblížili rieky* 

Ku Xanthu prcpíncmu krútňav a Zcvsa potomku, 

Hermes odišiel od nich preč, k vysokému Olympu; 

Oennica z;is šaťrannošatá zasvietila fudstvu, 

Mrtvohi nie?:ky viezlyn A ich nepoznal zprvu nikto 

Z mužských, ní z ženských, prekrásne opasky nosiacich. 

Len K?issantira, zlatej podobná Afrodite, na ľergam 

Vyjdúc, poznala otca milého, čo slel na vozíku 

Stojmo, i vestníka hSasitého ; a tiež vezeíiého 

Mezkami I lektora udrela rozloženého na lôžku* 

Zaplakala smutná, a celým vykrikala mestom: 

wPodte, Trojánci, sem aj vy Trojánky na Hcktora pozrcť, 

Jak vás len kedy tcštcval čo živý, vracajúc sa 

Z bitvy ; bo on veliká bol náslada mestu i ľudstvu « 

Tak hovorí n v meslr nezostal nikto ?:o žensky-ch, 

Ni t mužských, bo strašný žíaF vSetkými ovládol. 

lilixko vrát íl vozii^oín sa stretli, čo mŕtvolu viezol 



107 

Najprv priskočily Ic vozu žienka milá, vznešená tiež 

Matka s ňou, i rvú si vlasy v zármutku, hladiac ho 

Po hlave; národ zas kolo nich stál, tiež slzy roniac. 

Takto ceíý, hľa, by deii do samého západu slnka 

Iste po Hektorovi plakali všetci, stojac u vrát, 

Jestli by ludstvu starký cár z voza takto neriekol: 

»Spravteže miesto mojim mezkom, by sa prebraly cez vás; 

Ked doveziem ho domov, tam zas ho do vôle oplačte.« 

Tak povedal. Cud rozstúpil sa a dal vozu cestu. 

Ti, dovezúc do paláca ho rozkošného, na posteF 

Hladkú ho složili, k nemu pevcov pozvali — plačkov. 

Títo prví začali presmutne spievať, a ženské 

So svojej im strany prízvukovať stonaním prežalostným. 

BieLoramenná Andromacha z nich takto prvá svoj 

Žiar vyliala, v rukách držiac hlavu Hektora-borca : 

»Mui môj, velmi juný, zahynul si a syn náš tak je maličký, 

Mnou a tebou splodený k nešťastiu nášmu: nemyslím, 

Ten že by dosiahol veku mládenského ; bo mesto 

Prv bude rozborené od základu ; ved zahynul s' ty 

Zástitnik jeho, manželiek obranca a dietok. 

Tie na lodiach dozaista vypuklých už skoro ujdú 

A s nimi já, — a ty, dieťa, abo spolu nasledovať ma 

Tiež budeš a k tomn tam vykonávať práce otrocké, 

Trápiac pred pánom sa krutým, abo niekto z Achájcov 

Chvatne ruku tvoju a svrhne s veže do zhuby žiarnej, 

Rozhnevaný, že v bitve mu snáď brata usmrtil Hektor, 

Čí snáď otca a môž' byť i synka : bo množstvo Achájcov 

V pästiach Hektora hrýzlo zubom tú zem nekonečnú; 
Veď tvoj otec vo smutnej mäkkým bítve nebýval, 

A preto práve po ňom bedujú tak — národy v meste. 
Aj rodičom si zapríčinil úžasné stony a žiar, 
Hektor, ale mne tu zostane najviac útrapy bôlnej: 
Bo s' mi, keď umierals', nepodal ruky s lôžka a takže 
Ni slova útechy nepreriekols' ko mne, že bych sa 
Rozpamátúvala naň, po dňoch, po nociach slzy roniac. « 
Takto bedákala ; jej vzdychajúc prisviedčaly ženské. 

V ich Hekuba kruhu nariekať nekonečne začína : 
»Ach, Hektor. najdrahší zo všetkých ty detí mne ! 
Ešte pokým si živý bol, bol si milý i bohom vždy; 
Tí mali peč o teba včuF tiež, keď osudne si padnul. 
Ostatných mi synov veď bystronohý vždy Achilles, — 
Tých, čo chytil, — predať odsielal hen za brehy morské. 
Hen ta na Sámos a Imbros a Lemnos nehostimilovný ; 
Lež teba, keď ťa kovom porazil tým ostrokončeným, 

On mnoho ráz vláčil vôkol náhrobka Patrokla, 
Svojho príatela, usmrteného tebou, — hoci tým ho 
Nevzkriesil! — Ty však mi ležíš doma, jak rosa, čerstvý, 
Súc podobný tomu len, koho jasnoluký boh ApoUo 
Sám napadá a lukom nežným mu žitie odobiera.« 



lUH 



Takto riekla plačúc a ohromný vyívala nárek- 

Tretia z nich, Helena, kvíliť zas takto zacma: 

nHektorj nad všetkých svagrov duši mej ty milý bols': 

Manžel môj je, pravda, Alexander bohorovný, 

Ten njH sem odviedol... Keby ísom bola urorela radšej* 

Vej teraz už dvadsiaty beži rok, čo ztade som sa 

Vzdialila a z rodnej zt^me sa preniiestila semkä, 

Avšak nikdy som od teba zlého neslýchala slovka; 

Áno, i niekto iný v dome ked kedy na mňa napadnul 

zo švatjrov, lebo ich sestier, lebo peknošatých žicti» 

Tiež testiiiká, — tei5ť ale bol, sťa otec, vždy mi nežný, — 

Zavše takého s' ty zdržal a rečou si ho miernil 

Jemnosťou vlastnou tebe a slovami krotkými. 

A preto nariekam za tebou, ale tiež oplakávam 

Neštastnú seba; ved" tu v šírej Tróji iného 

PriateFa žiadneho neznám; všetci si zošklivujú ma.« 

Takto riekla plačúc a po nej za^ialilo množstvo. 

K ľudstvu Priam starký tu s touto rečou sa obrátil: 

ftVčuľka, Trojánci, k mestu naneste dreva; strachovať sa 

Zálohy Argjvcov chytrej čo nemáte, Achill ved, 

Kcd som sa a nim lúčíl, s čierneho loďstva prikázal 

Neskodiť nám, až dennica keď pojavl sa dvanástat« 

Tak preriekol a ti do vozov zapriahali býkov 

Aj mezkov, nato bystro sa sisli íia mestom, 

Veľké sviezli oni dreva množstvo behom deväti dní. 

Ked však svietiaca svetu dennica vyšla desiata, 

Hektora vyniesli chrabrého, lejúc slzy, vonka 

Mŕtvolu na hranicu uložiac, na iíu hádzali ohne. 

Kecí nato zas ranná, ružoprstá dennica vyšla, 

Vôkol Hektora slávneho sa hranice prebudil ľud, 

Horiacu hranicu hnecľ lesklým zhášali vínom 

Tam, kde moc ohňa ju objala; zhasiac, sbierali biele 

Kosti jeho bratia i priatelia, bedujúci, 

A s lír ich všetkých kojné slzy llekly. Berúc ich, 

Pospolu ich pouklátlali do truhly zlátenej, no 

Obmotajúc prv purpurovým šatstvom mäkulinkým, 

Spustili rúče potom do jamy prázdnej ; svrchu avšak 

Pokryli túto četným, verkým k.imenim, na to bystro 

Náhrobný spravili chlura a vôkol stráíc zasadly, 

Striehnuvšie, by neútočili predčasne Achäjci, 

Ked .spravený bol náhrobný chlum, odišli do mesta , 

VSetci a tam spolu v hostine slávnostnej mali účasC, 

Vnútri paláca Priama, kráľa a Zevsa miláčka, 

Takto Trojánci junáckeho Hektora slávili triznu. 



.: 109 

Slečna Nina. 

Obrázok. 

„Ó, to je hrozné, hrozné, takto trestať," zafikala plačlivé Nina, 
zakrývajúc si rukami tvár, a skleslá na diván, ku ktorému tak ne- 
očakávane zaletela z druhej izby. A Co zvinila? Nič. Celkom nič. 
Čítala román a tam bolo napísané: „...On zaľúbene pozeral na 
milovanú devu a, klačiac, vravel jej o večnej láske; potom vstal 
a, sovrúc ju nežne v náruč, celoval ju na ružové ústa. -7 Ona iba 
teraz pocítila, že'hodno je ži(; život už nezdal sa jej viac prázd- 
nym, bezradostnýiii, ako dosiaľ, kým nemala jeho..." — Pane- 
Bože, myslela si Nina vo vytržení, jak neslýchané krásne veci to 
číta 1 Ale zvlášte tento odstavec bol tak nesmierne zaujímavý, dlho- 
dlbo rozmýšľala o äom, až vyčervenalá chvatnou vnímavosťou. Ach, 
jaké utešené, božsky utešené to môže byí, keď je dievča takto v mi- 
lého náručí (a eSte v bielych šatách!) a on ju celuje na ústa, ce- 
luje . . Ale to predsa nevedela do tohto Času, že by ibá vtedy 
bolo hodno žif, keď dievča raá niekoho ešte krém mamy a tatu a 
priateliek a keď ju ten... keď ju... jajajl — Nina akosi stydlive 
zaryla hlávku do knihy a tak domyslela si slová „objíma" a „bo- 
zkáva". Pravda, trochu jej to bolo podivné, ona v bozku a v objatí 
nenachádzala nič zvláštneho — už to zkusovala niekoľko ráz s Ani- 
cou; ale musí to tak by£, ináče by sotva bolo v románe. A potom 
veď je to prirodzené, to predsa tak nemohla zkúsi( na dievčati, 
8 mužským je to. iste čosi do cela iňšieho. Do cela. . . 

Náhodou začula vo vedľajšej izbe otecka. 

„Hľa, hľa, ten to bude lepšie vedieť... Ale nie, to sa ho ne- 
spýta, či jest medzi tým rozdiel; také niečo spýta sa ho, až keď 
bude väčšia, zatoľká, ako Oľga Vyšných, ktorej dvorí pán professor 
z dievčenskej, Šugár. Len to sa opýta, či pisateľ románu povedal 
pravdu, že preto je hodno žiť?" 

A už bola i v izbe. 

„Prosím, otecko, povedz mi," jazyčila chytro, „prečo je hodpo 
žiť dievčaťu — pre bozky a... a... a...?" Pomiatla sa zrazu, 
lebo otecko zhrozený spľaskol ruky a skričal náramne^prísne: 

„Nina, kto ťa to učí!" 

Avšak to by ešte nebolo nič. Za tým nasledovalo čosi hroznej- 
šieho, čosi takého, o čom vzhľadom na Ninu nemožno mi rozprávať, 
lebo ona je. prosím, sleiina, má 14 rokov a o pol roka má prisľú- 
bené, že pôjde na bál. To iste pochopíte i vy. Počítajúc na vaSu 
mlčanlivosť, vyzradím vám, že otecko nakonec chytil ju mocne — 
až zjajčala — za ruku a so slovami „teraz sa mi nehneš za dva 
dni z izby a dostaneš za ten čas jesť iba prevarené mlieko, chlieb 
a vodu!" strčil ju do izby, kde ju vidíme práve. 

„Dva dni, oh!"... zastonala zúfale a spustila o závod preni- 
kavé gajdence a ružovou tváričkou rinuly jej o prieteky guľôčky, 
podobné krôpajam dažďa. „Dva dni, dva dni!" vykladala, nestačiac 



110 



Sfl utiťrať. Ale jakože liy i ueplakaUi, prosím vás, hovorí sa jej 
ftSieOna", skončila štyri Jievŕenskŕ, diodieva bez sprievodu, niekdy 
»&íĽ& aaki'ipi i pre kuchyňu, lebo — uioone verila — do tých vecí 
lepäie sa vo^umiť, ako nianm: to predsa oeiínamená, že s fíou sa 
mít tok zachádzať, ako s nejakým nevyspelýni dievčatkom! 

„Ale, elií" vzpriatiii sa Iiľdo v ili-ieku a opovržlivé pohne rUkou. 
„Ĺ'o tnÄ plakať, Co sa Biižnvaf.^ Lltecko nemá &myslu pre jej vy- 
sptílost a ilievíeuskú dôstojnosf, v nom nieto ani za mak jeiunélio 
spÔÄobu. Treha od iieíio prijať všetko s poľutovaním. On je eéte 
i toho starého hrubého sveta, ked neiiCili, roje to: slušuosf. jem- 
nosť, elpgHtiiL'ia, keit eáte nehtíísali rovnoprávnosť." 

Cbvňlabuhu, že je oriu u?, t iniik&ielio sveta! 

„A vskutku, aký tu rozdiel, starí ludia a naladí. Nebo a xemľ* 
mienila, predsLavujúc si kučeravŕlio uilailáha pomocníka v obchode 
KohnovoiDs ktoľý sa jej tak elegantne a ťictivť uklonil, ked voôla 
do sklepu pre stužku na klobúk, že v tom okamihu skoro poraý- 
letui by bola rojsmySíalÄ, ti lo ona, Nina ľlavychV Tak, hľa, tu je 
príklad, ten vie, ŕo je to: átyrí dievCenskŕ!. . . Hovoril jííj „nadMd", 
a samé „prosím", „ráCa"', „BeráCa" a „nech sa rúbi"^ cmukla si 
velavýznauiue a pyfiná, ako pi\\^ preälu Ba popred zrkadlo. 

í*favdfl, vtedy jn niaiiia vyhre&ila, íq draho kiipila stužku, ale 
— Bože — či sa mala jednať pre S— II) krajciarovV No, liej, starí 
Tudia len jednať! Ale Oo hy si bol pomyslel o nej ten pomocníka. . . 
Tak nóbl sa choval k nej- 

Nina by si bola už í /atanCila od vefkej spokojnosti, ale pri 
prvých krokoch paH-de-quatrn priäiel jej na um tre&t a naskutku 
podätrelíl jej dobril vôTu. Ono fm to Tahko posedi v í^be hodinu, 
dve, ale liva dni — a v také kriisne leto — to je predsa stranne! 

PoSla ku dveräiii, či sú opravdu zamknuté a i-Á otťckn o^da 
nežartoval. Už ehťela zívnuť kíuŕku, ale,., i'o to V — Otecko »a 
kdesi v kuchyni vadí s mamou, spomína akúsi planú výĽUovu, ne- 
pozornosf, nedbalosť a hnevá sa, hnevá... 

Odi&la bojazlivé od dverí. 

Po divílke voSla mama a povedala jej, že je „mača skrŕeuô*^. 
tioKí stranne rozbnevaníl na Au a poklepala ju i hánkou v čelo. 
Potom hodila k nej hubku a kopu predratých detských štrimfiet 
na poprávanie, ktorú prácu inokedy rofiievala pť4ŕka. „Tu máš — 
hovorila — za pokutu odo nifta! A krom toho tu sú dve knižky; 
na nedelu sa presvedtlni, ľí ich íítaš a zarhovávaš si nitíčo z nich." 

Nina neodvážila sa ani vrkiiúť; z tvrdej reíi vyrozumela, že 
niet odpustenia. Beznádejne sa teda učupila do kútka diváua a 
smutne — ako keif na smr( odsúdený i'akal od niekoho svoje vy- 
slubodenie a ou odiSiet bex, .sľutovnnia — pozerala za vychAdza- 
juĽou mamou, ktorá v svojom hlbokom pobúrení strmo zachlopila 
dvere. $inhln po knihách a ob/rela si titulné strany. Na jednej bolo: 
JJieiŕm.^hi },'afťc}iismit<^ na druhoj Vzormi Pfinna^ ktorú knihu na- 
písal so zretelom na povolanie ženy **..'* 

Tieto knižky ju rozsrdily. 



'111 



„čo to /.a roboUi, jaké sú to kuihy a uačo jej icb dotrepali? 
Má to smyslu? Nevie ona, jako luá dievŕa žiíV Málo sa im liallkol 
o tom „starý" v škule: každé druhé jeho slovo bolo ^tak sa cho- 
vajte*. Nemá eSte tnlio dosf? Potrebuje ooa kadejaké Vzorné Panny, 
kadejak*^ ismyľ^ s opovržením zahundmia a už-iiž cbcela ich mrStif 
pod st«L Ale si náhle rozmysk-la a nevykouňla. Mauia povedala 
„presvedOim sa", a to, prosím, bol velký hAk, jí ktorého vykvaCkaC 
Mt hoiíi liy opovjlžlivosC. 

Musí sa podrobit prikážu. — O, aká je nyStastná, i mama ju 
prenasleduie, acuzuáva zrovca tak, ako otecko. Zrovna... Videí, 
že sú jednalíJ. Obidvaja zn starého potuehlt'ho sveta, ktorému až 
dávDo zapadla hviezda, ktorý zvrhol sa v hezceunú trosku a ktorý 
je predsa osobovaŕný, slepý oproti všetkému, Co je zo sveta mla- 
dých, čo dýäe veľkým životom nového veku; oni vídia iba dokona- 
losť naniŕhodnej stariny. Že ona vychodila štyri diev&enské, to je 
mame niC; za to jej predsa predloží kni/^ky o takých hhĺpostiach, 
ktoťé ona už dávno v piitách zodrala. Pravda, ani sa nediví, ved 
mama ani nevie, ŕo je dievŕeuskíí, oua nebola nikde, iba doma na 
dedine čo po farských izbách chodila, kobttol navätevovala, ŠtriniHe 
plietla^ koáele áila, vySivala, bodkovala a dávala pozor, či na pr. 
tatuSkoví nechybuje s luteráka gombík, čí nevzal ú nečistú pod- 
hrdlovku namiesto bielej, a podobné, alebo pomáhala niamlokc v ku- 
chyni tahaC cesto na záviu, mjeäaf zápražku, äpikovaf pečienku atď. 
[ nazdáva sa, že i ona t-ak ničoho nič nevie! 

„To veru!" trhla Nina peknou hlávkou a nablýskala očiina, 
ako taká. ktorá je presvedŕeuá n svojej veTke] múdrosti a svrcho- 



vanosti nad tu 
HroQÍek, LH 
nyho, Ilodi 
svoje vedoi 
kuihs' 



Hádam jii niili äo starosvetskych Orlov. Sokolov, 
íaiiov alei>o j^Ĺpllárn, floUého, Štúra, Kuzmá' 
, neznámyc^^Hlrcov, z ktoi-ýcb sldorala mama 
Bwtoryí'h ^I^^Bcitúva. Ju síce tieji: zaujímaly 
ttí Lu - hI bola žiačkou obecnej äkoly, 

|iuest< ^^E novým, lepším prameúom, 

ŕla a A VtiirhapluejSie diela n tých 

piM-aA Ijú len Maciuri. Hla, jaký 

Ittoľý m ■! . . . A ktože i^a vyrovná 

'iiil iTilhoriruu alebo Eeniczkej, 

■v-f aui reči. 

\)0 diváni a prsty flrum- 



vťiiý predmet a dívala 
|Qie6o velmí hrozného, 



ŕJa Ha razom a ruka 



lis 



„Juj, Ĺiť baudry!" zahromžila pomedzi stisouté zuby s lakoii 
ueiiáviaíou, žť ak je to nieCo živtí, podistým zuteká do kúta. Ale 
koneOoe sa predsa rtiila do uprávauin. Ĺ poŕiatku robila to srdnaté, 
ale keíl sa so dva-tri tňny pk-hla do prätftka. uznala, že hneval sa 
je ákodiiíL SkoUa; predsa nJuOíť seba — ŕi to hodno? Veru nie! 

Ježiško drahý, kotko mušt i tak trpeť. Zaiste i do hrobu ju 
privedú tie dva dni, poniyBlelu si a zase sa rozplakala, ako by bola 
chcela už vopred oplakal svoj mladý život. 

Ale nie, neumorilo ju to. I>va dni sa poruinuly a žatým stííla 
pred zrkadlnm pripravená na precliädŕku. Prezerala sa od päty 
do iilavy. 

„Jejéj, ani len ^a umk nepoSkodily jej tie dva dni, neošedivel 
jej ani jediný vlások na hlave, všetky íjú ako lýdze zlatu. Ba £>, 
eSte krajäle sú, skvelejSie! I celá podoba zdá sa jej akosi peknejäou. 
Hihi, tralala, bum-bum-buiu!" zasmiala sa naradostená a podskočila 
si. Potom skoOíla ku rozSvrlíkaD<^mii kanárikovi u okna a, scbytiac 
s podstavca klietku^ zabúpala iiou v povetrí, porobiac s malým 
vtáfk^km krik: „Spievaj, Maudí, spievaj — veselú!" Ale kanárik 
nemal vôle do spevu, lež žalostive zapišťal a trepotal zúfale krý- 
delkami, zacbytávajút su pazúrikmi všadiaf, kde zdalo sa mu naj- 
bezpeĹ'nejälm ; on tnkýni žattoiti nťrozmnel. 

A že nerozumel, Nina inu riekla: „Hlupátik". A položila hu 
na miesto, aby sa nebáL 

Je pochabá, ale ŕo ona môže z toho. že jej rauäky poožily; 
po trpkom — sladkosť, po žiali, smútku — radosf. Pán Boh to už 
tak riadi, či vari s Hou by malo by( ináč? To by bolo! A ked má 
dobrú volu, ona si ju ver' sama kazif nejde. KecI smiať, nuž smiať. 
Ä Čo by iní i plakali!., nech plafú, ona si tiež prehcyzla svoje. 

A nebolo to také lahké, Leo lii treba predstaviť: Ona jvreva- 
rené mlieku tak nerada, ako samú smrf, a musela bu vyniť, i bez 
cukru, lebo infiie by nebola dostala. Pravda, prvý raž sa ho ani 
nedotkla, a pevne si uroienila, že umre hladom, ak jej ho budú 
dalej dáva(. Ado, umre, ona uedbá. Aspoä sa vypomstí... 

A už videla, ako leží vystretá v rakvi, okolo nej Šesť horia- 
cich sviec, rodina - i vidiecka — a sam^ dojatť^ tváre. Mama 
s oteckom Kalamujú rukami a vykladajú ,,Nina, Nina!" Ale ona ich 
Depočuje, je mŕtva... mŕtva... Taká mladá, a poôla so sveta, nie 
prirodzenou smrŕou, ale hladom, či lepšie rečeno ukrutnosťou vlast- 
ných rodiŕov. Smutnŕ. Jej samej vylúdilo to slzy. OvSera. nariekajú 
teraz i rodičia a odsudzujú sa^ ba mama v povedomí svojej viny 
zúťa a skoro si vlasy škube, ale niŕ neponulba: čo sa stalo, je state, 
ona je nehybná, vymrel z nej život, nemôže viac vstaf, spraviť im 
po vôli. Ale dobre tak. Teraz ľutujte, sužujte sa — dobre! teÄÍ sa 
Nina íťh mukám a citi pôžitok a sladké zadosCučiuenie. 

Äno, toto im vykonala. To jest, len ehťela vykonať. Vtedy, ketf 
po prvé mala piť uilieko. No stalo sa, že v čas jej mySlienok priSla 
k nej mama a, vidiac ptuii Šálku, zasmiala sa a celkom ľahostajne 
riekla: „To, Ui — uejed/., budt- nám!'* A s lým vyniesla Šálku 
itpred nej. Nina nenŕakávala tobo^ ona &a nazdala, že mamu mlie* 



I 



I 



I 

a 

I 




113 



íčôvý Uijkott zľoní, a ono sa jej to ani len ueclotklo! — ťrtn Hati 
vie, ako móž*í byí nioktorý ílovek taký tvrtlýV 

Bola z nenazdauia poniútenŕí v konceptoch. „Tii by nedbala — 
pomyslela si sklamaná — ŕo by som Ja ozhJ nejedia, ba Cu by 
pľiam i umrela! Zdá aa, eSte by sa i ľadovabi.. A ijozaista i otecko 
by tJial railosí. Oni sa vo všetkom srovmWajú." Ale im nepopraje 
tej radosti, upuinve. Bude jesi! 

Tak. 

A jedla. 

A je živá. Veselá. V ŕeislvoni xdravl. 

Teraz je už po vSetkom^ ale po všetkom? Odbavila sa i s ma- 
mou a ft oteckom, bozkajúc im ruky n pnďaktijúc sa za trest,^ktoľý 
jej bol ozn^fleuý ako láskuvust, ako dobrý úmysel s Aou. Žiadali 
od nej, aby bola lnidiíciie lepŔia, poriadnejSia. Rozumie sa, prisFú- 
bila, HvSati žiailosti a tnriin, preŕo ju považovali za neporiadnu, 
nerozumela. Azda váctko pre otti/ku, piefUoženii oteckovi ? Jako 
Dy to bolo možnt^? Ved fcítala to v roináiie, teda otázka bola sluámi, 
tak vôbet hýva sliiSní'' všetko, to jp vytlačené v romílnocb. A ko- 
neCne jako jej nio/iio zaíilievaí to^ ŕoho sa oľÍ sami dopúšťajú? 
Verf i sám oteťko dáva ich bo?-kíívať v listoch, keď je prei* z domu, 
H luama poliotove aeobcb:td>;a nejako tento napovedaný strom: raz 
ju videla čítať o samote akúsi ^Marinu**. To 8a vie, že hned vy- 
užila Casu^ ked matmi odbebla do kuchyne, a len tak z dievčenskej 
zvedavosti kukla do roztvorenej knižky (ono je to také Kaujímavú 
zvedieť, ío ÉÍUijú tí starí I) a nAhodou padlý jej v oCi slovrt: 

Bozk je na zemi — lo mu dať sluší — 
i'asom rozkošný závdavok duSÍ. 

A nižôie zsb; 

PamátáŔ^ krásna, (Íp okamŽenía, 
ktoré nám s n*íba padaly, 
keJ sme ba eéte v krojoch túženia 
na iiadusonie objali? 

Tn bol Cudný ííávdavok i»e/. peňazí, príivdd, a trochu nepochopitelné 
vyjadrenie — bodaj, tt bŔsnici vyjadrujú sa tak, ako uikto na 
svete! Ale toľko predka vyrozunieln, že tu je re& o dvojom; 
o bozku n objímaní, pre ktoré uttii vylirniela. 

Hla, ftké selíedvo sfi zraOí i v tom. Starýnt je všetko dovolené^ 
nám niľ ; a niuma ešte povjt^, že díevOata sú Blobodné, kým sú 
u rodií'ov. a majú vňbei: živnt ako vtáftatká. í>akujem pekne, ako 
tie v osldle iilebo v kliotkc! 

„Ale, jeej! už je Ätvrť na šesť," zhíkla a shrtňala sa po klo- 
búku. NaSla ho v druhej izbe, v oteckovej šatnici. 

„Tam X^^ uiá byť?" kára ju mama, ktorá sa obliekala kamsi. 

To sa vie, že jiie — u/nAva v mysli ; — ale ŕi možno na 
vgetko požnr daťV Človek mŕl toľko starostí, že nevie ani to robú 
Nui či div, že namiesto do svojej popratala ho do ntíickovej Satnice*. 

,A ty, mama, kam idečV" bola zvedavá. 



1H 



^S tebou/ 

„OlictíS ma s\ymv\\ú-Aa('í KetľfbH. iiiaiuu; inue mi mii xU'Iid iiť* 
RUue - áÁm si pozoľ. Ajaj, Iftk sa hojlš, iiko b>i*li Ma uejaké 
decko!'' 

^Teha nemožno samotnú puatií!'* ., otivotila luatkíi odiiieraiio. 
A Niijft okľeiii mtitoäti slov /hfuiala í to. že niaina [lohliatUa iia 
(m podobným pohMoni, nko ked vošla k nej a povedala jej jnaCa 
akrcenô'. Nemala smelosti pýtaf Ra po prítiue^ ale utialtla äu, Ako 
ladom zbité vtri^tku, „Bože. zase nejaký zlý vrtocli n mÄiiíy!" 

Už nemala vô]^ ani ísť. A jako oí-Akávala túto Klobudnii clivilku : 
Teraŕi tu ho niAš. Aniťa ju zrovna vysmeje, ak uviilí, že ide s ileftni 
a s]iľevridzaná rnamiiu. Anj si nepraje stretoút sn s fiou ; neliude 
joj inóc( povedať ani u prípade s kupeckým pamoľalkom: piitum- 
no&t inaniína bude im obidvom na Krfvarie. 

„Poiíiue!" riekla matka po chvíli. 

A äly. 

V pi'ediioj izbe C-iikiily slúžkou Katou vystrojené deti: l;t-ľíM'ný 
Miťo a "-ľoí-níí Marína, ľozíiáľiajiiťa uovoti preskakovačkou. Miťo už 
hol tiež netrpezlivý ud Oakauia a trepal ua drevenú ohnii:, o ktorej 
aa mu pominulej lioci snivalo, že sa uelíotubda. /uŕiiic Ninu, zastal 
prťd rtoH ZHdívený, a kefí ona uepozrela ua neho, kerol ju papeŕkom 
po kytliadi : ^Azda ideš i ty s nami?'- 

„Žahei:!" /uzrela naft Nina. 

„Ajajt ani neodpovie; trci-frei, slefiia, Oo dva díii sedela!" riekol 
Miťo postiitjSae a vyírknl i s Marčcni na ulirti. 

Nine vyhľklv slzy; najradgej by bola zahrdúsila to nezbední- 
chlapčisko. A mama mu uií oepovie, ako by uni uel^da pof-ula, 
ako ju obiaziľ 

Na preťhiídzke bola znecliutend. Mama ustaviŕno „kfizala\ vy- 
Bvetlnvala a roítpnivahí o veciach íaluístajuýťli, o kvetoch, o raatli- 
nách, ktoré sa snujú a pekne zdobia besiedky a pniCeliA budovísk, 
a vôt)ec o vÄtítkoTii^ ŕo sa naskytovalo v ceste. Jako Ktrateiiiá jej 
bola už tílto pľecb:idzka. Na áf^stie, mama nehodou siäla sa s istým 
starSiin pilnoHi. ktoníbo si väak Nina ani neobzrela, lebo nebola 
zvedavA na neho. Kol t^íký drzý, nevolal Ju slečnou, lež spytovat sa 
o uej ako malej Maréi. nazývajúc ju dieŕjitkom alebo dievčičkou. Bola 
rada, ked jdíäve v lú dobu dobehla Anica, jej pľiiitelka, s ktorou 
sa potom ohdaleŕ mohla vysbííVitraí pudla vôle, o veciach dôleži- 
tejších, ZBUJínmvejŔich, — až pilnŕinii prúdu reCd zase spravila konec 
mama. rozijdiíf. sa so starým pilnom. 

Jedného diU videla Nina, íe mama nestrojt sa nikam, i za- 
divila ^a. 

xAzdn uepúJiLeirie dnes na jivecliádzku, mama V spýtala sa. 

»,Môžeí hí i bezo infia. Nebudem vari mi teba vždycky striehuuí; 
bola by banha!" 

Kriste rane, bnlože to radosti! Ledva sa dnúkala rasu, až 
mohla voD, Ani sa nodoobliekala v izbe, lež idúci po chodbe, äcbody 
jej boly primáte a /.abembi fm ^tyri naraz. I'ri riajbližSom výklaile 
sa zastavila a ebzľeta, (i si liobre uprnvihi klobúk. Vari bol kus 



115 

i nabok, ale Ľevadilo, jej teraz bolo váetko dobre a na mieste, 
i shrbená sviečková baba, žobrajúca u rohu kostola, bola jej rovná, 
ako mladica. Ijcn obchodník zavrtel hlavou a bolo mu divné, prečo 
slečinka obzerá jeho výklad s koňskými prístrojmi, azda sa učl 
jazdií a potrebovala by sedlo alebo uzdu V No to nech ide dnu, 
lebo tam vyložené sedlo je asi nie pre ňu, stojí tristo korún. Vy- 
šiel. No slečinka vtedy už uháňala popred výklad piateho obchodu. 

Tu stfäila krok, lebo je to módny obchod Kohnov, kde je za- 
mestnaný úhfadný pomocník čiernych kučeravých vlasov. Nevie, či 
sa má obzreť do obchodu? Ale nie, to by sa prezradila, Že je zve- 
davá, ľôjde celkom pomaly a bude hradeť pred seba tak, aby vi- 
dela pritom i do obchodu. Ono sa to úú, jej sa to osvedčilo neraz: 
môže hradet napred a vidí i čo sa robí blízko za ňou. A v tomto 
prípade je to lahäie, tu treba pozorovať len trochu nabok. Prešla 
popred dvere. V obchoJe mihla sa štihlá postava. Nebolo ju dobre 
zbadať, bolo v pozadí; azda sa trochu vráti, aby postavu lepšie 
videla, ved to nenie nič. No čo V Prechádza sn ! 

Postava vrátivšiu sa Ninu akiste zbadala, lebo vyäla do dvier. 
„To je ow," Červená sa Nina, ale za svet nepozre v tú stranu. Bože, 
zrazu ako sa jej zmihalo popred oči, nemôže ani priamo hladeť. 
Avšak on nesmie zbadať ten dojem, božechráň! A sklopila oČi, 
priklonila hlavu. Ale čo si pomyslí, že sa vrátila? preto sa môže 
namysleť. No to prekazí. Aha, už to má — vojde na chvítu pod 
niektorú bránu, aby sa nazdal, že ta vyšla z povinnosti. 

Keď cbvílku stála pod bránon, vošli z pitvora traja mladí 
páni a zvedavo kukali na čiperné dievčatko. Trochu sa hanbila, no 
predsa nezdržala sa, aby sa neusmiala, jakí sú zvedaví na ňu. Vtedy 
jeden z nich zastal a chcel bližšie, ale ona brnk na ulicu, kde skoro 
vrazila do mimoidúceho mladého človeka, ktorý sa potom dlhšie 
obzeral za ňou. 

„I ten je zvedavý!-' smeje sa Nina. Avšak čo na tom? Pane 
Bože, ved ju by vlastne mal obdivovať celý svet! Úi vari nenie 
obdivuhodná? Jej očiam mimovorue priznala krásu i pyšná Irena, 
o ktorej sa nazdávala, že je najkrajšia v celej dievčenskej a proti 
nejž zášťou horela celá trieda, lebo na ulici nik neupútal tak na 
seba zraky mladých ľudí, jako ona. Táto Irena riekla jej, že priala 
by si jej oči. To verí! Potom by sa ešte len mohla nadýmať a 
chlúbif. Ovšem, príroda, dno, príroda, vedela, komu nadeliť krásy — 
prírodienka udelila ju jej ! 

Nina schválne zopätovala si po trikrát slovo príroda. Lebo 
vlastne príroda je moc — všetko iné je báj a neznamená ničoho; 
tak i mocou tvorivosti vládze len príroda. Takto verí ona a všetky 
jej čo rozumnejšie spolužiačky. 

V tom prešiel vedľa nej ndadík so škripcom na nose (jej sa 
mládenci so škripcom vetmi páča!) a nepozrel na ňu. To bola 
hrozná nevšímavosť a v jej srdienko vkradol sa bôľ a trápna po- 
chybnosť: Vari nenie pekná a nemá ani pekné oči? Alebo je azda 
taká, že nemožno ju považovať za vyrastlú, dospelú slečnu, robí 
dojem žaby? Azda. . . azda. . . No nič! Nejde sa ďalej týrať taký- 



IIR 



niito mySlií'iikHuii, Kubeline do niestekŕho sdiIu podívnC sa (Jfv uslnom^j 
xikaíJIiny jazera a Wk su presvedŕl o svojej velkosti, kvíiJcj knlsc. 

Dllitt netrvalo n slála u jazera. Zrkadíina však odKľbudíovulii 
tľOťliu nespoíahlive: podolm, iikazujňca sa vo vode, boia asi pol 
fttvrta metra (tlhíí. To n\šťm uemôže byí pmvda. ale — ustiílita 
ú — asi polovicu z toho môže ukázať. Postava jo ioáč StihU, pô- 
vabná (Nina vysvitala sa na všetky liuky) a pái^iť sa môže i prin- 
covi, nie to takéinn oíkripcovanému, krátkoaraktíniii gavalierovi, 
jakého stretla I 

Isteže. . , 

ViacAJúc sa Jomov, pred villou. kde prednSle mama bola sa 
siSUi so starým pánom, zbadala sodef na vprande pána, ktorý už 
dosí zďaleka sa jh] pndivue iiRinicval, u ketľ Sla popreil villu, kývnul 
hlavou na znak pozdravu. Bola v straSnoni /miitku, jako ruzumeŕ 
pozdravu neznámoho pána, ktorý zdal sa jej dost elegantný — mal 
bedlivé ostrihaiui bradu i vyžehlené nohavico — ale bol v rokoch 
a mal nž do eela šodivt' vlasy a na vrch lilave videla blysknúť sa 
mu znaí^nú pte&inu. Odkial ju ;£uá, prečo sa jej. on starSf, pozdra- 
vuje, jťí to vážne aloho z poíimechuV V uáhlosti iu*vedela, i^i prijať 
pozdravenie^ alebo nie. Aväak tvár jeho zdala sa jnj takou piiauioM, 
že raimovoľne prikývla mu hlavou. 

Neskôr predka pielietla jej mysľou mySlienka, od ktorej sa 
začervenala po samO uSi. Volakde čítala, že starí páni nuijii iiitíkdy 
neobyCajne smieSne, ba bhiznivé myšlienky a í>n'liS cliúh»stivé srdce 
oproti ženským. DozaisEa i li*nto je jeden z takých pánov, 

To ju síce uoitiá ŕo triípií, lebo, hľa, to ju utvrdzuje v touj, 
že uief'O predsa znamená, že niň je uullou a že jpj /jav môže po- 
mi'itif i starú hlavu ! 

Bola by rada bežní k Atiici a iíznáuiiť JHJ svoju najnovšiu íku- 
senosť, svoje víťazstvo, ate holo \^} to trochu smiešne. Taký starý 
dedko! Aniťa by ju eSte vysmiala. TladSej nepôjde. Ale postará bu 
u to, aby starý pánko vytrezve! a 5iid si riadnym ehoJníčkom. 
Pofnúc od /ajtrajSkn kaí.dý deň bnde cbodievaC týmto tsmeroui a 
ani necekne, keíŤ sa jej fiozdravi. Aby mu tnk dala na javo, Ae sii 
jej jeho pozdravy talinstajnŕ, Äe jej ne/áležl na ňom a neopotrebuje 
vôbec jeho srdečných prejavov. 

Medzitým jej rozhodnutie skoro dokázalo sa bt^zvýsledným; 
starý pán, ako by sa bid usiloval jťj nerozumeť. n ť prístavu! v,i\ 
usmievat a klaľuif, hor mu ona poktón nevracala. Jako nn rozkaz 
dostavoval sa každý drň na verandu. Tv^lril sa, že í'íta noviny, no 
ona vedela, že vlastne ju ŕaká. Jlol zrovna bezočivý, lebo pozdravil 
sa jej i v prftnmnoi^ti akejsi pauej. Ba urobil to i teraz, keď sa 
prechádzala s Anicou. Uozuniio sa, to ju napálilo už. 

Co si počne s votrelľom? 

Počala rozniýMaf. Ale nemusela dlho {dlho rozmýähjii len Btaríl), 
u mladých myšlienky rodia sa, jako huhy po daždi. A najmii v mysli 
mladého dievčaťa! Mala čosi-kauifíi vymyslený plán. Ktorý istp ne- 
minie ťiela ... 



U7 



Stflréiuii píiijovi ua každý páJ trelui nkiizaf, aiik«irko je obmtí- 
lizoný, pošetify, tiiiiniebo smýsraiiia u imkorkíi ho ona prevyšuje 
10/uinuitL Ľutuje, že musí ho zahcrihit, aJe ináC nedôjde s nim 
konca -kraja. 

Tento laz Niiia želala si, aby sfarý |(án seiie! vonku» až sa 
bude vracaf domov. 

Náhoda jej piialn. J.ebo starCek bul tam, práve dofita! aoviay 
a zapaloval si ĽÍgartf, ked dochádzala. Prirodzene, pozdravil ju i 
teraa, akatirthlť ju zočil riiedzi pr«Ľhodiacimi. 

„PoC'kaj, dedko I" zajasala Nina a ohytro povzniesla ruku V hlave, 
zaprelo palfiek do slychy. rozprestrela pi-sty a — zakývala mu í/í. 
/atým. ako by nie, uháňala domov. — — 

Ve&er došiel otecka z kaviarne a Nina videla zo »palne» ako 
sa hoilil na pohovku proti mame, až zaprašťaln. ^Slýcha] si," ho- 
voril i vzrušený i uniCený, „Co ti zase vykonala tá žaba, Ninal 
Peknt} veci. 'SiSiel ^nm sa v kaviarni so Šéfom nášho oddelenia; 
hovoril uii, že predstavila äi mu bola na ulici naše detí. Mal ra- 
dosŕ z nich. ale metiovite /. Niny, že je taká hoilná, a ked ju videl, 
vtiidne ju pozdravtwah Dnes podobne kývnal jej hlavou na »dobrú 
noc", a ona, pováÄ, ukázala inu, že je — osol I!" 

„Nešťastnica neSfastná!" vtrhla mama S krikom k nej. ..Pre^ 
si to vykonala í?*" 

Niaa triasla sa predftsená na celom tele a dala sa do náreJíD : 
„Odpusť, maminka, ab ja som pána géfa neznala." 
nVeď si stála pri nits, ked sme sa stretli a shovárali pred Jeho 
vlastnou villou!" 

„Ja aom nedala pozor... pravdu hovorím, mama." 
..A ked si ho i nepoznala, jako 8i sa opovážila zueudiť takého 
ctihodného starcaV — NehovoriS!" .. 

„Myslela som," hovorila, chytajúc prosebné ruku matkinu, „že 
sa pán Séf. . zalúbil do mňa; chcela som ho ziivrátiť." 

Sumo Csambei'Danielovii. 



A ja takú pieseň spievam . 

A ja takú pieseň spievam^ 
Čo mi vnuká žial, 
keď ma na tom svete v láske 
nikto neobjal. 

Nikto nedal pozdravenia, 
nepobozkal v ret, 
hoc by ja bol vyobjímal 
v láske celý svet. 



118 

Ach, lu moje srdce biedne. 
plné bôľu, rán, 
že som hn bol raz otvoril 
máme do líornn. 

Pootváral, neuzavrel 
hrudi v pevnú skrýš j 
darmo voláin : Asrdce moje, 
na ch\'i[ii -sa stLÍ.« 

Ono plače, a Ja spievam, 

kto uverí, ach ; 

či zaplače nad ním ktosi 

aspoň na niárach. 

Zaleť, pieseň moja drahá, 
na krýdíach sa nes 
v ten kraj diaFny^ kde tn srdce 
v hnidi klope dnes, 

Spomni časy pred rokanii, 
spomni vo ohvili» 
čo ten život mojej mladí 
talc o trávi ly. 

Spomni šíastie utratené, 
čo 5 iiarom badám, 
že ho v srdci odurarelom 
nadarmo hľadám. 



Ach, nadarmo píesefí skladám, 
čo mi v duši znie, 
pre dievčinu nioju milú 
a jej veseíie. 

Odvtedy ja kanisí kráčam 
a sám neviem, kam ; 
svet si myslí, iie st spievam, 
a ja nariekam. 

Kde slc, c^äy mladi mojej, 
kde ste ostaly? 
Azda ma len dohoiiite — 
pôjdem pomalj'. 

Neraz som vás občakávaK 
na vŕšteku stál, 
obícra! sa, oič nevidel, 
iba temnú diár. 



A keď äum zas ďalej kráčdl, 
Ä toho vŕ5ku vdol, 
nikto na mňa neícavolal» 
iba v srdci bôr. 

Tak mi neraz smutno bolo, 
slzou stemnel zrak, 
opustil som krýdia, ako 
podstrelený vták.., 

I dnes som snácT na tej ceste — 
na hiislJcky hrám ; 
srdce boli, kamsi stúpam 
— ale neviem, kam, 

JCýéerííký, 



Z básní Hájomila. 

Pieseň. 

tozvíté trávy skáša kosa; nádeje sožína mne život: 

Bo trh ostudný a drzý klam je žitie a nie odblesk božstva. 
Po splne ako kape mesiac, v duši mi kape, padá úfnosť, 

Lebo darmo hľadá zápalístý ducb mój v človeku cíoveka. 
Jastrabí ako na holubov polujú, vlci na ovčinu, 

Tak aj z Fudí každé chvatom drie sa iba za osohom vlastným. 
Podáva-li ti pravicu kto, zniotáva osidlto ti zhubne: 

Ako pavLjk muchu, aby tak ťa užil celého Í s duŠou. 
Roavíaže-lí si ja/,yi( kto a rozsýpa za vlasť reči hlčné, 

Sniluvu uzaviera v ukryte a berie kúpnu cenu v zlate» 
Za dlhé stoletie sa rodj jediný človek s presvedčenim^ 

Ani pri čeladi Tatier nepopadnci koreň odbočnejši. 
Ako kvet pri ceste, tak trpi Tud môj a znáša utiskanic: 

Zavaďi doň, sta vo/, naklatiený tirevom, planá nepriaznivost ; 
Tónistá závisC nachytá mu lúči;, čo zobúdzajú život; 

Dusivým ho prachom zašs-rtiť chce zloba roľ-fúkaná jedom; 
Divá zlosť kosou zaháim sa doňho, by podkoscný ľahnul ; 

Vládybažiiosťf ako lacné jalová, doň leti rozzavená. 
A luíl môj tríJi pri ponosoch^ — a ketf zvuk sľubov prázdny ccngne, 

Celý odpredá sa zlobe vo striehuuti na korisť, bo hladný 
Na osoh je alebo v duši jeho niet, nieto presvedčenia. 

Nemá ohňa v duši národ môj, och, a kde dlie pôrod jeho? 
V človeku presvedčenie splodí duša; i materou je duša 

A ías díetatom je draho milovaným čisté presvedčenie. 
Ako niet dobrej materi, čo nedala za diéta by život, 

Nieto duše, ktorá za ubet by vrhla svoje presvedčenie. 



130 



Kozvítč trávy skása kosa, nádeje sožína mne život: 
Lebo duša predáva si Tud môj a snlrt kupuje st desnú. 

Po spUie ako kape mesiac, kapť tni, trati sa mi úfitost: 
Bo trh ostudný a drzý klam jľ žitie a nie odblesk božstva. 



PriateTom. 

2akÍíal som sa už a umíenil si v duši, 

Odvrátim ác sa 
Od Fudu toho, čo borcov svojich hluši, 

Zrádza a plesá, 
Desivý hrob ked mu kopú slovenčine; 

V tichej ie chvíli 
Život mi, sta potok lúcinou, poplynie, 

Potečie milý. 
Ale mi nemožno, — Ajhľa, Hora naša 

Zapadla celá 
Hrúxou snehu. A čo ten sneh mrastný sptaáÍ2 

S nej, kde sú kriela? 
Na jar sdola vietor teplými zaveje 

Brkmi a sriene 
MrajEOvité s Kôry, snežné tiež záveje 

Do vody vženic, — 
Aj do ľudu nášho ohňom treba nám víaf, 

Oheá, čo v ď'ši 
Obniecame : tak sa z jehu duše machnat. 

Sneh a Tad ruíí. 
L«ž kým na.še ohne v žiarnom plápolani 

Nezvejú v ľude : 
Jeho duch mrazami, ľadmi tkovaný 

Do tuha bude. 



Kmetom. 

Biely sneh na vašich hlavách, drahí kmeti, 

Prezrádza vesnu, 
Preiitú v rozvitom, prcvoňavom kvicti; 

Leto tiež, kde snu 
Dali ste hodinku malú, lež plápolu 

Duše deň celý; 
Kecf ste :užíhaU k prací mladú vófu ; 

A ked ste chceli 
Oblohy sa dotknúť rozhnatými kriely. 

Znamená jaseň, 
Ovocie čo niesla aj pri mrazoch nové. 

Terajší váš srieň 
Ale ku pokoju zráňaných vás zovic. 

Ale my sme tu í 



131 

Jedni v Švárnej jari, a jar kCúčí, pučí : 

Druhí /,as k Ict» 
UobehH a leto ohcii má v náruči 

Chvatného vznetu. 
Prečo sa vám, kmcíia, s dušou snaha stretá: 

ZaviaKať v nás jar? 
Tuhou prečo vám je horúceho lela 

Zadiíchmiť v nás žiar? 
MladosC je mladosťou len v túžbe odetá! 

A my sme mladí; 
I sfa Tatier bystrí, Cúžiyi orlici, 

Aj rny sme radi, 
Zastat ked niôžeme prí vábnej Kornici, 

Pri sestre lady. 
Keby ste mladosti tubu oblámali. 

Alebo sekli, — 
Po!sritc si orla I keď nm zlomí kríela 

Nepriateľ vzteklý. 
Od s^ôr nízko padne na hrudu a v žiali 

Bolestne teskli. 



Krása ve, 

o speve. 

Ktože ho zahatí, ktože mu zabráni 
Slávičkavi spievať v jeho známe) stráni? 
V milo va nej stráni^ ked jar príde vnadná 
A kcd vesnového žitie uchádza dňa; 
Ticho ked večerné zastre háj zelený, 
Vylupne sa ^ora odetá v červeni ; 
A keíí slasťou tknutý slávik milo zbadá, 
Že naň v kríčku čaká vereníca mladá V 
Ktože mu zabráni, ktože ho zahati: 
Aby piesne nesnu! sladkosti v objatí ? — 
Ani mfia, artí mňa hate nezastavia, 
Abych nepcl k tebe, milostná KrásavaJ 
Nastúpilo vo mne srdca panovanie, 
Srdcu vzalo zase berlu milovanie ; 
Nemám svojho slova ako pokoreným 
Ale spievam piesne, ako srdce mieni; 
A tak srdce mieni, ako láska povie r 
Vťeto láska vraví v mojorn spevnom slove. 
A koho nezažnú nádychu je] ohne? 
Kto sa proti slovu sladkému jej polmc^ 
A kto mne zabráni, ktože mňa zahati, 
Aby som nespieval v ľúbostnom zajatí? 



12í 



O slnku. 

Darmo by hnev trbíil u cie.it vŕby staré, 
Roľ-voj ŽĽ zatvoria lívíetku na úvrati, — 
Nech len líuká na kvet síncc v teplej žííire, 
Do závidenej sa peScnoty zašati. — 
Nech by sa tak na mňa pajedíl svet cclý^ 
Ze by s neho triesky od zlosti letely, — 
Len ty sa neodvráť od mňa omŕzavc, 
Krásava, ty muje slnko ligotavé; 
Jasno nebídi očú rozostri n^do mňa, 
Úsmevy vrúdnyini prajní; ma uhostí; 
Tak sa v závidenej kráse mj vyronía 
Jasné dni ďladkostij teplé dni ľL:bf>sti ! 



O meHíaúku. 

Do jazera hľadí mesiačik oralacllý : 

Aký je, jazero taký ho zrkadlí, 

A mesiac, že našie! súblesk, vtdy 7. večera 

Potechou nabratý do vody pozerá. — 

Aj ja som vystihmil zračné dve studnice, 

V ktorých sa jasneje vífiava belavá ; 
Studnice nevädzie, ako nebieíi IIľc, 
Vystihnul som v očiach, vo tvojich^ Krásava, 
A v nich sa tá istá tuha čisto zračí, 

V pohlade čo mojoni horí netajene: 
Preto na potechu dei'i mám nanajsladši, 
Ketf sa o mňa opre tvoje krásno zrenie. 
Ako dve studnice, 7:renlm jasnieš sa ty, — 
Ja som sía ten nieaiac s večerného neba ; 

S dušou nadýclmutoii hradám, stíham teba ; 
l^ozcrám ta sladko rúbosfou nabratý. 



Turgenev o svojom románe „Otcovia 
a Deti**. 

„Otcovin a Deti", t.akto nazývaný román 1. S. Tuigeneva, /JAVil 
sa roku I8íí2, kcif ruskú sp.iloĽnosí boly zaŕaly liýhflí novi^ ná/ory 
Ä snahy- M otcovia v lománĽ predstíivuvnli staršie iioki)It*nie, deti 
zas mládeií. Ale ako to hýva, ani jednu atii druhá stránka nt^boln 
spokojná !i tým, ako ju Tuľ^eiiev zobrazil, /dvihla sn pľuti noinu 
celá búrka protestov. 'A kruhov inláde^Ľ ozýtfňly sa i Ukc hlasy, 
že v románe mládež je oklebetená. 



*) 1*0 slovensky rnáme lut v íiománoľej Bihliotéke Xánulnji'li Novfn, 
prelojíeiiý od Milana Iviitiku. 



ll>.^ 



ZmÍBiy je v tejto vei:i pekný C-lílmik Tuťyciu'vn „]lo irfmft.iy 
Oruoiťb II Jl'feTea'' (Z pľíJiížitostJ Otcov a Dctij, rnipitíjmý ujín iiu 
svoju obľíiiiLi u nieŕo poziiejšic, koíf hurka riespokojtiosti bola sa 
utíäila; teru^ našiel 8a lí^t, ktuľý hn^LT ľuku ISH^ nuptsul K. K. 
SJuCevskotiiu, vtedy liež mlaílí.^mu. Ätuďovavšiemu v Nemecku. 

List je nasleduj lii-i: 

ThiÍä, 14. ViH) ttpr. lŕM>:í. 

ľoĽiíliIiiiii sa oilpoveiliiť na Važe pisnio, za ktoiv* som Vám 
veími viraťny, Tiiljozný S. Miťiiky mlädežp nemožné je oeväžiť si; 
voľu ja Ity Boin kí vi-Iitii žiadaZ, ahy uobulo necloťoziimeni ^ sa 
týCe mojicli úmyslov, Odpovítlitjit jio punktoťk. 

IJ Prvá výčitka upomína ou ohvjuenie, ktoľt^ robilo »a (iogoTovi 
a iným: prťča nepredstavujú sa dobľi ludia uiedzi inými? Bazárov 
predsa zateaiiinje váetky osUitiiť osohy roiuánu {Katkov uaiidiival 
sa, že v ňom predstavil som apoteoHii „Suvreitieuníka"). Vlastnosti 
jemu dané nie sú ualiodilé. Clicet som spraviť z nťho osobu tra- 
gickú — uošto teda o iiei^uosti, Je Cesstciý. pravdivý a detnukrat až 
do malého palca, a Vy neiuu-íiodíte v uoni dofirých strán':' „Stoff 
uud Kraft" on odponiŕa ]m\VQ ako populáinu, t, j, hliípu knihu, 
Dueli s Pavlom Pytroviŕoru Ktľsauovýui ju [inivLt privedený, aby 
názorne bolo videC pusU>tii elef^íantuo-zomianskeho ryliorstva, vy- 
sUvent'lu) teriier prelinauo kiuiiícky. A ako by lio on uioliut od()[iľet: 
vecŤ Pavol Petrovič ubil i>y hu, Bazárov, po niojoui, neprestajne 
bije Pavlfl Petrovjča. u nie naopak; a jestli tiSKýva r.-v nilulistom, 
to treba rílaC; revulucionáruni. 

2} To, Ľo je povedrtne o Aľkadijovi Kiraanovn, o rehabilitovani 
otťov atíF.1 ukíizujť k'ii — odpustilo! — že ma nepochopili. Celá 
moja povesť tiauiereml je proti zemianstvu, ako prediií^j triede. Pri- 
zrite sa Arkadijuvi, Slabosť, uidlosť alebu obmedzenosť! Ástetický 
cit káz&í uii vziať práve dobrýdi predstJiviteíuv zemianstva, aby 
som tým istejšie doktlzal svoje téma : ak je suiotiinka nedobrá. Čože 
mbekoV Vŕiiaí liradnikov, tíeneráliiv, drancovníkov at{f. bolo by 
lirubo^ le pout aux ítnes — a iievenie. VáetĽÍ ozajstoí s/ipierntelia^ 
ktorýcb aom znal — bez výnimky (líielinskij, ÍJakuniu, Hercen, 
Dobrolubov, Spiešnev atd.) poľlindili z rodičov pomerne dobrých a 
Cestných. A to mi velký smy&el: to odníuiíL u dejatelov, u zapiera- 
teľov kaŕ.dii tieň ofiofinej tiĽspokojnosti, osobného rozdráŕenia. Oni 
idú svojou centou len prelo, že ĽÍtin potreby ľudu. ŕiruťka Salia- 
sová mýli sa, liovuriac, že osoby, podobné Nikolajovi Petrovlčovi 
a Pavlovi Pelroviŕovi, sú naši dedovia: Nikolaj ÍVln>vič som ja, 
Otrarev a tisico iných; Páve] Petrovii^ je Stolypín, Jesakov, Kosset, 
ti(\ž naši sÚĽiisníci. ()ni sú lejiši zo zemianstva — a práve preto 
som ich vyhťiil, aby sa dokázala ich nemožnosť. Predataviť s jednej 
strany vziatoniíkov ') n s dniltej ideálnu mládež — ren obraz uecb 
maíujú iní , . . .la chcel ííoiu viac. liazarov na jednom mieste u mňa 
hovoril I vytrel som to pre cunsúru) Arkadíjovi, tomu samému Arka- 
dijovi^ v ktorom Vaái heidelber^ijikl priatelia vidia podarenej&í typ; 



') viíiatoľnik, kto sa dä podplÚĽať- 



^^ ^ -L.-^ 



124 



„Tvoj otťĽ je ŕeatiiý človek; alii co l>y hol aký vzi«to£nik — ty 
preiísa nedošiel hy si rínlej od Älaťlit'tnej jMikmy nlWiu imhoršťuia, 
preto žo ai zemäni'ek,'' 

3) Páni í Kiikšinová — tálo karikrttňrft lita Važťj mieuky — 
jtí od ľSt^tkýrli (KKl;iroii*"Íšiii! Nň Lo iieiiiôžu sa ani o(l|ioveiÍať-. Odin- 
cová tak iíiiilo zati'ibi sa do Aikadijn, ako i do iíazni'ova. Ako toho 
nevidíte! To jft Ui istá pľedstJiviteFkíi imSir,b zábalCivýcb, fmitasn- 
júciíh, zvťdíivýdi a cb ladných paní-pptkiiľŕ'jek, imäJch zemäniek. 
Grófka Saliasová tiito osobu pocliupila Ľelkom jasne. Ona by chceJa 
zpľvu pobladif po srsti viku ťHazarov], len aby uebrýzol — potom 
chlnpcn po kiK-eľáidi - a ležať ífalej, ŕistej, na saniate. 

4) Šmrf Bazárová (ktorú grófka Saliasová uazýva heruiekon a 
preto kritizuje) utaln,, podľa inójbo, pridaE posletlnú črtu na jdbo 
tľagíckú postavu. A VaSim mUdým ľuďom i ona je leo / náhody! 
Končím naslednjiiiiirii pn/.Dfltnenaním : Jpath óitíitcí neoMúbi si Ba- 
zárová yo vSetkoLi jtdio hruhosŕou, bezsrdeOiiosťnu a ostrosťou 
Jfistli noohíwhi si ho, opakujem ja vina je moja, a nedosiahol 
som svojim ĽÍofa. No „rozcítit sa," Iiovonac jeho slovauii, ja ne- 
chcel Äoni, hoci tým iiravdepodobne bueiF bol by som mal mladých 
ľudí na svojej strane. Nechcet som si zadovíižiŕ populÄrliostt takého 
druhu iistupkanii. Radnej prehrať bitku (a. -/Aá »», i piebral suiD 
ju)^ než vyljrat ju podvodom. Mne marila m postava mraiiuá, divá, 
veíká, do poUtvice vyrástla í pôdy, siluá, zlobuŕív íestml — n jed* 
íiako ndsi'ulenrt iia zahytiutíe, preto že ona predsa stojí eňte v pred- 
dveií biiiiúcnoíili ,. Maril sa mi akýsi LHidný ]iendant Pugaftevcom 
atri. A moji mladí súc^suíci hovoria m'\, krútiac hlavami: ^Ty si 
to, bratec, hlúpo vykonal, i nás urazil: hlíi, Arkadij vyšiel tí Či- 
stejší " nedarme trnpil si sa s ním." l^o/ostiiva mi urobiť, nko 
v ciyiiňskej piesní: „sňať Oiapkii n blbäie pokloniť su." Oosjaľ Ba- 
zárová celkom pochopili, t. j. pofhopili môj úmysel, len dvaja India 
-- Dústojevskij a Botkin. Uudem blndeť poslať Vám exemplár mojej 
povesti. A teraz - hasta o tomto ! 

VaSe verSe, žiaí, odvrhnuté sú „Rusským Viestnikom". To je 
nespravedlivo; VaSe verše si'i iste deaaC rííz lepšie od veršov pp. 
ŠiSerhinu a i., tlačených v „R. Vicstuiku". Ak dovolíte, vezmem irh 
a umiestim vo „Vremeni". NapíSte mi o tom pár slov. O meno 
avtíje netrápte sa — uobude vytlaiienť. 

Od K. N. ešte nedostal som listu, sile miini o nej zvesti fikrsie 
Annenkova, s ktorým obzmimila sa. Cez Heidelbertí nepôjdem, — 
a pozn'l by soui tjiuiiijSícli mladých Rusov! Pokíoňte aa im odrt 
mrta^ hoci pokladajú nm za /.aostíUého . . . ľovedztfi im, že prosím 
ich doŕkať eŕte troSka, prvej než vynesti kotioCný í)úd. Mst tento 
môžete ukázať, komu myslite. 

Stískam Vám tuho ruku a želám vSeho dobrého. Pracujte, pra- 
cujte — a neponáhľajte sa tiŕtovnť. 

OddRný Vám 



-*•»- 



I v, Turííenev. 



1^ 



Literatúra a umenie, 

— Upo*. Jl H. OBrsiMHíO-Ky.íHKOBCKifl: IICTO!'l)( 

iTccKOll ninTjijíirrEimiH. mocsbu, iao;, ^lam. n. Cxp. vni a 

Tre Slrivaoov, ktorí anaji ruská lilerníóru minulólio stoletta 
a íiftdajú bí lepšie rozhradef sa v rozličných jej aineroch, poríi* 
fiali by ame preíttnf aí knihii^ záhlavie ktorej v^piaaoé je pred 
na&ou ľeceneiou. SkutoÄnCf pre liistoríu zmeny rozmanitých psycho- 
logických typov v hovSej ruskfj lilerAtiíie, typov, ktoré boly vý- 
sledkom aroeny „psychologických naatrojení* (nálad) niakej apo- 
InCnoati i spisovatcfoT, — veľký značenie má kniha bývalého 
ťharkovakeho professora D. N. OvBianiko-Kulikovskŕho. 

Za základ lilerárnych evolúcií a borhy medzi dvoma poko- 
leniami, medzi ^olcami" a „defml" Ovaianiko-KuUkíJvskij berio 
nie idey, ako obyťSaítie robilo aa prvej, ale dušei'ná orfianisäciu roe- 
íiín^ch pokolení. To je taká Dovosf vo vedeckom utvorôiii jednotnej 
histórie ruakej literatúry, fe hlasu autora potrebné ]e porSimnúf 
ai i v tých pádoch, keď sám on je eňte v rozpakoch oddelif jedno 
(idey) od druhého (duBevné organi&ácie). 

Takým ŕinom novii práca D. N. Opsiflníko-KuUkovskéha vy- 
stwvená je na pevnom základe. On hFadí na ruskú lileratútu, ako 
na priame odrazeuie aa (reliejí) spoločenských psychulf^gickýcli 
nastrojení, v ktorom myšlienky it ĽÍty spuloenosti schádsajú na, 
ako lúíe v ohníäti. Pridŕžajúc £ia takej mienky, autor rožberarim 
ruskej literatúry uallujo sa iiakrealif, éo citiUj &o myslela ruská 
spoloénosf v tú alebo inň epochu, ináČe hovoriac vyjasniť históriu 
ruskej ÍDtellIgencie, A skutoéne, ruská literatúra, verne a úplne 
odrážajúc to, ŕím Žije spoloínoaC, je bohatým materiálom pre hi- 
Btiiriu ruskej spohtCnosli, t j. niakej intelligencie; lebo podľa trHfne] 
výpovedi Ä. 8. Puäkina (Boria Ťiodunov*') ^ľud mlči** (HapO/lTí 

(íeaMo-iBCTByen.), 

Myšlienka) položená OvBÍanikoKulikov^kým za základ práce^ 
vlastne nie je pôvodná: veľmi tirŕfite bola ona vyadvihnutá Ven- 
gerovým a ja&ne ťcrranlovaná AndrejeviÔOin-Solovievým v jeho 
znáinej, infijúeej i íiedoBlntky, no iste zaujímavej knihe ^Opytt 
íiloaotii ruaBkoj jití^rfltury", ale tĺKo okoUioaf tiaíkrae neumenšuje 
záaluhy proť. Oťsianikn'KuIikovského. 

On prvý hľadel realisovaf túto žtahka naznačenú väeobecnú 
ntyžhenkii a dt«l prvý p*»kn9 zobrazenia histórie ruskej intelligencie 




polovice 50-tych a z pfvej 60 tých rokov a váasnú (z fiO-tycŕt 
rokov) aatyru Saltykova Áŕedrina, Poalednt' hlavy prvého sväzku 
venovamí sú N'ekrňRovu, v prvých hlavách druhi'bo sväzku prof. 
Ovgianiku-Kulikovskij rozoberá prvé diela satyrika. 



1*^ 



Medsi pncsiou Xekriiftova a satjroa SalljkoT«-*Séedriní* v tejto 
pcriofle HUtnr vidí fi]>njente, pokludNJi'ic Íoh za vjraz v ptudatale 
jedného nastrojenia, cibráteniu sa — puÚiaCok kturi^mu bo! izrobený 
efite v 4(íiYch rokoch — v stranu Fuiiu, obrany jeho xiujmov, 
piípravjr umov k rayíli«'nke o nevvhtmtnosti zmĺliŕ po^ldanstvo, 
|ir4tpfl^andy humániiébo pomeru k inužlkoví, RprevádziDou jeho 
HlciilisnvatiÍTn a ftktnneniin blavy pred nim« DŤa mienky autora 
tCTiti) primer k ľudu rubi Nekrneo^a pribiiKným so Saltykovom 
v tú pertndu. 

Tento pomer k ľudu, taký charakteristicky pre predne vrstvy 
ru*kej Bpoio/'noHti tiň úóviie rŕfortBneJ epocliy, skoro ^a meni & 
kJoni v atrann tiiezveha, kriíickéhn ponifru Znázoerxif noví prie- 
lom autor pokladá opUt za v«rmí chardkteriatiťké tvorby Nekrn-^ 
sova a Sa]tykaVft-8<!^odrÍnn, v demokratisme ktorých stala sa jed- 
naká premena, „Narodničeaké '; prifurbeni© tratilo aa — hovorí, — 
dojatosf pred hĺbkou, pravdivosťou, prostotou rudovej viery a 
zdravými závdavkv Tudnvif) psychológie ni nevyjadruje su lak 
vzne&flne a lyricky, ako prvej; zato nistie a Čim dial jasnejäie 
javi BA druhý, raeionálciejm' a ďaleko výdatnejdi pomer k fudu, 
aalaŽený ua ciíe aprHvedli^'OBti** (str. H). 

r)alej, charakteríftOTflt oícúp {„ťádi 40-tych rokov^) a dati (^Seat- 
dMÍatnikor*) prof. Oveianiko^Kulikovuký berie diela Tuiganeva, 
hlavne Bifm & Otcov a diti, venujúc ich rozboru hlavy trdtiu a 
íitvrtú. Tu budí pozornosf atialysa uitov & dúm BtizarovA a vy- 
Avetlenie oUViky, nsknFko bidy diela Turf^eneva výrazom skutoô- 
nusti. Na (laläícb fitranácb akúmater kre»lí pôdu^ na ktorej eJaviI 
aa kajiiei sa zemiin (jtDopaifHITb} ako psychologický typ. í^atým 
ide priíichod k Bedeuidesiatym rokom, charakteristika idei tejto 
epochy, pričom autor aúiítredňuje pojtorooat na v^.htadoch Michajov- 
akého. Znázorniť nastrojenie a ideály ruskej spoloŕuosli v 80*10 
roky, v epochu reakcie, autor pokladá za na|prÍmcraneí^io diela 
Cechová a román Boborykina Na uščcrbie, Tomuto dielu náeho 
romuniitu venovaDá je posledná hlava. 

Z takejto charakteristiky knihy prof. D. N. Ovaianiko KuH- 
knvského vidno Je] s&aujíiuavoBr. Je t(^ prekrásna Studía k objas- 
neniu postupného vzrastu ruskej prednej :9po|o<^nosti, jej ideálov 
a nastrujenia. Ňou objasňujú sa ťdkíy, ktoré nitruzily ruakú apo 
luSenskú mvSlieiikn v tie alebo iné riŕčižtia. Preto &roele mostno 
portÍ4^ať prefoJSenie hoĽi jednotlivých hláv s tejto knihv na aío- 
venský Jaz)k. 

Petrohrad. Dr. Alex»inder Jacimírekij. 

— Svbranŕ DieUt SveUysára Uxtrhana Vajanského Tatry a more. 
Báane. Nákladom KnÍhlla£iarakelio úňňst. apolku v Turäianakom 
Sv, Martine. IWT. H^ 1!)Ú a 4 strany. Cena 2 koruny. 

') „NarodniŕefitA'om'- zovío sa t ruskej titeratúre smer, ktorý bol 
bI pofitavíi za ťtlohu ^tudovaí stav a bjt lada a tým vy^ývaí k na- 
potnáhaniu jeUo duchovných i materiálnyĽli záuímov; licd. 



. ^ . 'V 



ia7 

Skoro 30 rokov od prvóho vydania tejto knižky. Bola pri- 
jatá s radosfou a rozäfi-ená u nás neobyčajne. No právo čftané a 
Tzár.ne knižky sa tratia: už bola potreba vydat Tatry a more po- 
zAove. Chvalabohu, i množia sa čítajúci Slováci, pribúda nám 
nových fud{, ktorí tiež chcú znaf a pokochať sa v tonri; čo boh> 
milé starším. 

V knižke bolo hodne časového — z toho vSeličo premenilo 
sa; prišlo nám prežít ťažké roky. Ale vcelku všetko je pravé, 
Čomu vtedy veril slovenský básnik, i zostane pravým. 

Ästetik, rozberajúci poesiu veľkého Byrona '), ukazaje, že v po- 
vahách Byronom predstavovaných niet nijakej rozmanitosti, deju 
v dielach tieŽ niet, alebo je temný, pra^denepodobný ; i spytuje 
sä. v čom je teda veľký básnik? Odpovedá: v cite a vo výraze 
krásna. Skúmat postavy a deje Vajanským tvorené v takejto krátkej 
zmienke neprichodí, no silná stránka jeho poesie je tiež i v cite a 
vo výraze krásna. Čítajte st Herodesa. (Na túto báseň Svetozára 
Hurbana v pražských Kvetoch 188 ) prvý upozornil Svätopluk 
Cech, ktorého teraz pochoval český národ so slávou.) V nej vidno 
.básnikov cit a vidno, aký majster je v jeho vyjadrovaní. No báseň 
táto ukazuje nám i to, aký účinok má ozajstná poesiu. Látka je 
strašná, taká, že pobúri krv v žilách. Ale básnik, hoci cbvifami 
to i ním zalomcuje, v inšpirácii svojej unáSa i Čitateľa, čitateľ, 
hoci ani za sekundu neprestáva po slovensky cítiť, ako by sa bol 
B básnikom tiež odtrhol od zeme, od jej prevráteností h uapokon 
ostáva mu — miesto žlči, horkosti a zatínania pästí — v duši 
harmónia. Taká, ktorá ako Slováka urobí ho lepŠim. 

Knižka svoju roku 1880 zavieral Vajanský: 

Do hluchoty posielam slabú pieseň 



Beda nám ! Mocní spevci mlčia v hrobe, 
. alebo v žitia ťažobnej porobe. 

Na Jána zmĺkne slávik klokotavý, 
onemie krásna hora nad potokom, 
ale tu počne stehlík štebotavý 
slabuškú pieseň v lesíku hlbokom; 
nuž v mene Božom lefte, piesne volné, 
Štebocte svetom, ako vláčky poľné. 

Vysvetliť túto báseň je vecou literárnej histórie. 

— Literárne Liaty. Príloha ku „Kazateľni''. Ročník XVIII. 
iy08. (íisio 3. Redaktor a vydavateľ Kr. Richard Osvald. 

Jako predísť nebezpečenstvu, ktoré hrozí náboženstvu so strany 
sociálnej demokracie? M, — K prekladu sv. Písma. Martin Hojič. — 
VáeJiČo, (Tu je i nekrológ Andreja Budaya.) — Nové slovenské 
apisy. 

') A. Filon. 



laK 



— Beunioa. Illuatruvaný Casopie rudiúDý pre literatúru a uXázky 
epi>Jod«i:iskč. Redaktorka Terézia Vansovi, Ročciik Xí, číslo 1. 

Ivan Gali: Aurelnve Vjanoce. — jAnkit Cigáni Nad ránom. — 
Jéh CäjbIi : Vohľady. ObriKok z banitskeho života. — Ivan Gali: 
Z nopej ivriky. — TnjoFsk^: Korteá, — Hoťal: Rozpomienka. — 
Kronika. Beseda. Naši v Amerike, K našiin obr^kom. Poznámky. 
Zo života pre iivot. (Dva liaty Andreja Sládkovifia, pleané dcére 
roku lAťJä.) Zdravotníctvo. Mí^dne žprívy, 

— Noíriny Malých. RoÄúik IX, dielo 5. V Seoici, 1908. 
Martin Braxatoris lioden jo chvÄly, ie zachrÄnil, udržuje a 

-jídokonaruji? tnío užitoŕaŕ Čitaníc sloiŕenskjŕch delí. 

— tCeaký Ďasopia Hiatorioký. V'jdávají Jar. Gúll a Jos. Pťkar. 
KoCník XIV. Seäít 1. V Praae, 1908. 

Čláoky : Hýbl Fr„ Slovanská liturgie na Morave v IX. vSku. — 
Krofta Kami], Kurie a církevDÍ správft ^enií Čeakj^ch v dobfí pŕed- 
husitôkó. — Mftdl Kare! B., Pás královny Elišky. — Friedrich 
OuBtáv. O „Paméti PHbjalavaki^''. — DrobnéjSí ftlánky: Baxa 
Bohumil, K státoprávníro snahám českým z roku 1848. — l^itera- 
tara. Výtahy z ŕaanpísú. Zprávy, 

— JIETOIIUC MÄTIJUE ("PilCKE. CbeCKa L 3a rOÄHHy 1908, 

— D. KsaMa-ia! OOMA KAMIÍÄIIEXIA. V. 2110—311 Btrany. 
Odti^k 20 }Kypua.m MHHHCTtipcxna napo^^Haro up€Cfi1:ii^eHÍi. C.-Ile* 
Tepftyprt. 

— Caaopie Moravského musea eemského. Ročnik VIII, ŕíalo 1 . 
V Brne. lOOíľí. 

V oddelení „Zprávy vedecké a mirodopisné" ŕlánok Fr. Kretza: 
O vlivu ôeUk^ch prací hrnííŤ-akýťh na tovární výrobky holíčaké. 

— Kráaa naäeho domova. Illuatrovattý mésídník. Vydáva tívas 
ŕeakých spolku okrašlovacicb v Prase. Ro^nik IV, £Ib1o 1. 

Obálku len horko-faŽko niúlilí sniG prečítat pre bláznovstvo 
dekad^ntíkébo písma, Kedy to u^ prestane? Ako moííio tak hrešit 
proti zdravéma rozumu? Illavaá požiadavka pf&ma je: byť Sita* 
tefn^ml 

— DQTät cudzích hrieahov. 8eaC kázní, povedaných v pôste. 
Spracoval a vydal Fr. Richard OsvaM, vicearcbidiakon, ťarár, coqeor 
diecesánaky. V Uužnmberkii, Tlačou kníhtlačiarne Karia Salvu. 
1908. 8^ 62 a 2 Btrany. (Príloha ku „Kazatefni* XXVIII. d. 4.) 



—M*- 



Bok 1008 



Boftít 3. 



Slovenské Pohľady. 

Rybárča. 

Povesť. 

No^tisal BJáľnäfjerne Bjúmson. 
Preloiila Margitu fVri(ÍJ/ŕy-J'ufňowÍ. 

Prvá kapitola. 

Na pobrežiacb, kde udomácnil ^& haring na dlhší Cas, utvoľf 
sa riozToíne mestetko, ak sú podmienky í v inSom priazDÍvé. O ta- 
kýchto osadách možno riecť nielen že ich more vyvrhlo, ale i to^ 
že zdaíeka sú také, ako iia suchu zem vyplákouté brvná a strosko- 
tané tode, alebo ako hŕbky Cítn hore tým dolu obrátenyxh lodiek. 
ktoié rybári pritiahli za búrlivej noci sía ochranné atrieäky nad 
seba. Keď prídeä bližšie, vidíä, ako vzniklo celé náhodou: tu leží 
balvan uprostred testy, tam deli zuse vtekajúca voda mesteŕko vo 
tri alebo štyri O-asCi a ulice sa kľívia a kriítia. AvSak Jedno majú 
vSetky tťlo o&ady spoločné; majú všetky taký prístav, v ktorom 
i najväííie lode uajdú útotište, tatu je tichuCkn, ani v nejakej kra- 
bici, a pľíjto bíú této zátoky morské veluii vzácne lodiam, ktaré, 
hnané rozbúreným mororu, príííu sem a potrhanými plachtami a 
porúchanou zadnou fasťou si hladať miesto tia odpoiiinutie. 

V takomto mestečku býva velmi ticho. Všetko, to pôsobi hukoty 
je vypovedané na prístavné mosty, kde sú loiky sedliakov reťazami 
prippvuené a kde nakladá sa tovar na lode a skladá náklad s lodí, 
V mesteCku, v ktorom odoíual sa príbeh tu opísaný, tiahne Jediná 
ulica pozdĺž prístavudho mostu; s druhej strany stoja domce, na 
bielo a na Červeno zafaibenŕ, jedno- alebo dvojposchodnií, avftak 
uie stena vedfa steny, všetky sú obtoCene peknými záhradami. Je 
to teda dlläá a Široká ulica, v ktorej zaváňa^ ak zaveje vietor od 
mora, vždy predmettui, nachodiacimí sa na prístavnom moste. Tu 
BÚ íudia ticíif — nie zo strachu pred políeiou, lebo tej obyíajne 
ani niet — ale z obavy pred pomluvou, lebo tu poznajú sa ludia 
napospol. Ak ideô dolu ulicou, ncsmie& oponiinúť pozdraviť sa du 
kažrlého obloka, kde šedi obyčajne nejaká stará dáma, ktorá ti na 
pozdrav zaJakuje, Okrem toho treba pozdraviť každŕlio, s kým sa 
titretneä; lebo títo tíchi ľudia premýälajú len uad tým, Co je im 
svedťľQé vo vSeobecnosti í zvláSť, Kto prekrotí brnnicii, primeranú 
svojmu stavu alebo postaveniu, ztratl svoj dobrý chýr: lebo znajíi 



lao 



nielen jeho, ale i jeho otca n stan.^lio otca, i xn^nú skúniftt, t\ 
tippobadali m ddvdyeh Cia8 u niektori-ho ílena rofliny michylnosí 
k „tiesvedCnosti". 

V tomlo tichom tiif&tecku usadil sa pred mnohými rokmi vše- 
obecne ctený muž, menom Per Olsen. Priäiel s pevniny, kde živil 
sa podoujovým kupectvoiii fl hniním na liusliach. V lUfisteCku otvoril 
pre svojiiíh stJiľých ziikíunCkav ií^raz skliepok, v klorom predjíval 
okrem krámskeho tovaru i ohiieb a pálenku. Poíuli ho chodiť sem 
i tam po zadnej izbe, ako vyhrával skuCué tíiiiee'J a svadobné po- 
chody. Zakftždým, keif prešiel popri dveiáťh, nazrel cez oblódek, 
zasadeDý do dverí, a ak prišití! uejaký odberatel, dokonCil hru trilkou 
a Šiel do sklepu ubslitžíf ho. Obchod prekvital; i oženil sa a dostal 
syna, ktoti^ho nazval dla seba, avSak uie „Pŕroni", alo ^Petľom*'. 

Malý Peter mal sa sLjiC tým, ŕíiii nebul otec Per, i^o velnii 
dobre cítil, — vzdelaným Človekom. Preto poslal syna do latinskej 
školy. Ä keiľ tí, ktorí mali byť kaciarátmi chlapca, odbili bo od 
svojich hier n zahnali domov, preto že bol syn Pera Olsena, za- 
hnal ho Per Olsen zase bitkou k nim nazad; lebo na inakäi spôsob 
nevedel zadoviížíŕ dilapcovi vzdelania. NU'íledkDm tobo cítil sa malý 
Peter v Škole opusteným, zlenivel a ztaboslajnel postupne oproti 
vSetkému, tak že ho otec už aui ruzosniiat ani ioz]tlakaí nemohol. 
Vtedy upustil Per od bitia a postavil syna za pudlu. A veími sa 
zaCudtval, kpd videl, že chlapec dal každému zAkaznikovi to, čo 
si j^iadal, itediijiic viuc aui len o zrnko, nezediac oikda ani slivky, 
vážil, ríítal a viedtil knihu o predaDom — trocht* pomaly gjce, ule 
s bezvadnou dóklailriosfou — s nepremeneným výrnzom tvári, ba 
takmer ani nehovoriac. 

Otec poddilval sa novým nádejam a poslal šuhaja s jednou 
haringovou loďou do Hamburgu na obchodnú ákolu, i aby $a tam 
naučil jemným spôsobom. Ostal tam osem mesiacov — dlhíäie, aku 
bolo treba dla Pérovej mienky. Keď sa mal vrátiť, zadovážil kí Šesť, 
nových oblekov, ktoré si v prístave vSetky poobliekal jeden na^ 
drubýr „lebo í:o má Človek odetí**, za to sa ncplíití clo," AvSak 
okrem svojho telemiL^ho objemu, bol skoro taký iatý, keď ukiSzal sa 
na druhý defi na ulici, Kráial Škrobené a rovno, rukami vyzváňal: 
pozdravoval sa nt^fuadAlyni šklbnutím a klaňal sn, ani ŕo by nemaL 
údov, a znizu fia zase vzpriamil meraso. Stal sa zosobnenou zdvorU^ 
lostou; aväak robil vňetko, ani nemnkriúc, kvapne,, siatou ostýcha- 
V08Í0U. Svoje meno nepísal už viac „Olsen", ale ^OJilseu", ŕo za- 
vdalo prilezitosf posmeváfkom mestaŕka k nasltídovm'j hádŕuiko: 
«Co doniesol Peter Olsen z HamburíruV Odpove<f: „Jednu literu." 
I na to pomýSlflK Ci by sa nemal nazvaí „IVdrora"; ale že inal 
už pre to „h" toľko prolivn?, upustil ud toho a podpisoval sa 
„P, Ohl8en^ 

OlK^ti(td otcov rnzSíril a oženil sa ledva dvadsafdvaroi^ný ; vzal 
8Í ŕorveuovlasú sklepníčku, len aby mai niekoho^ kto mu povedie 
domácnosť. Lebo otec práve ovdovel a iatejfiie bolo mat ženu, ako 

^) Zvláštny národný tanec v trojtakte. 



ISl 

gazdinú. Po roku obdarila ho synom, ktorého nazvali po ôsmich 
däoch „Pedrom". 

Keď ctihodný Per Olsen stal sa starým otcom, cítil sa byť 
povolaným ostareť. Obchod oddal synovi, sadol si pred dom na 
lavicu a kúril z hlinenej fajky tabakové odpadky. A keď jedného 
dňa vonku počal sa nudiC, zatúžil za skorou smrťou, a ako všetky 
jeho želania, splnilo sa mu i toto. 

Keď syn Peter zdedil výluíne jednu polovicu otcovho nadania, 
totiž kupeckú chytráckosť, tak, zdalo sa, že na vnuka prešla vý- 
lučne druhá polovica, a síce talent k hudbe. Čítať sa naučil velmi 
neskoro, ale spievať velmi zavčasu. Pískal tak krásne na flaute, že 
to vzbudilo všeobecnú pozornosť; zovilajšok mal jemný a útly a 
bol mäkkého srdca. Avšak to všetko nebolo otcovi vhod, lebo si 
prial vychovať syna na spôsob svojej vlastnej obchodnej punktov- 
nosti. Keď mladý Pedľo zabudol uiečo, otec nevadil sa s ním, ani 
ho neubil, ako sa to jemu samému za detstva dostávalo, ale ho 
uštipol. Celkom v tichosti, vľúdnym, ba temer zdvorilým, láskavým 
spôsobom, avšak dostalo sa mu toho i pri najnepatrnejšej príleži- 
tosti. Keď ho sobliekala, matka sčítala každý večer modré a žlté 
škvrny a ubozkávala mu ich, ale sa nevzpierala proti takému za- 
obchodeníu s dieťaťom, lebo i ona sama bývala štípaná. Pre každé 
roztrhnutie šiat — zhotovených z otcových starých hamburgských 
oblekov — pre každú machuľu v chlapcových Školských knihách, 
brával ju muž na zodpovednosť. Preto napomínala ho ustavične: 
„Nechajže to, Pedro!" — „Majže sa na pozore, Pedro!" — „Či 
nepočuješ, Pedro!" Otca sa bál a oproti matke zľahostajnel. Sú- 
druhovia mu neublížili, lebo začal hneď plakať a prosil, aby šetrili 
jeho Šaty; iba čo ho prezývali „ matkiným mmčiakom," vinšom si 
ho ani nevšímali. Podobal sa chorému neoperenému kačíčaťu, bato- 
liacemu sa vždy za kŕdľom na samom ostatku, ktoré si bojazlivo 
uchytí čo aký malý kúsok a odskočí s ním na stranu. S ním ne- 
podelil sa nikto, preto sa ani on s nikým uepodelil. 

Ale skoro zbadal, že sa mu pri chudobnejších deťoch mestečka 
lepšie vodilo ; bol jemnejší, ako ony samy, preto boly oproti nemu 
shovievavé. Jedno vysoké, silné dievča, ktoré opanovalo celý húf 
detí, zaujalo sa ho obzvláštne. Nevedel sa nasýtiť pohladom na ňu : 
mala havrano-čierne celkom kaderavé vlasy, nikdy nečesané inak, 
len prsty; tmavo-svetlé lesklé oči a nízke Čelo; črty jej tvári sú- 
stredňovaly sa takrečeno v jedinom bode a pôsobily neodolateľne. 
Bola ustavične rozčúlená, pracovala neprestajne; v lete chodila bosá, 
s obnaženými ramenami a bola oborená; v zime bola odetá, ako 
iní T lete. Jej otec bol kormidelníkom na lodi a rybárom ; ona lie- 
tala sem i tam a predávala jeho ryby, veslovala s člnkom oproti 
prúdu i vetru, a keď nebol otec doma, chytala ryby sama. Každý, 
kto ju stretol, musel sa za ňou obzreť; lebo všetko na nej uka- 
zovalo na silné povedomie. Volala sa Gunlaug, ale ju zvali „rybár- 
taťom" — ktorý názov prijímala ako jej prislúchajúce vyznačenie. 
Pri hrách pomáhal^ vj^dy slabšej stránke ; jej to bolo nezbytné za- 



laa 



ojat 8Ä naplaSenych, a teraz vzala útleho cbiapca pod svoje ochrannó 
krýdla. 

V jej loJke eniel hraí na flaute, fio tuu rioma zabraňovali, lel»o 
aa nazdávali, že to orfvddza jelio myšlienky od školských prac. Ona 
ho vyveslovala von do fjordu, vžala ho i na svoje dalekŕ lybaí-ky, 
ba uť»sk6r ítprevAdzal jii i pri jej noCuýnh vyoliíiilzkach. Keitf za- 
chodilo silice, vypluii do jasnej letnej tíáiriy. On hrával na Haute 
alebo poíúval, ŕo mu rozprávala o známych jej veciach: o uior- 
ských pannách, o mátohách, o stroskotanýdi lodiach, o cudzích 
krajiiíňch a ŕíernych ľucíoch, práve tak, ako to jej nilniorolcí roz- 
právali. Ako zo svojej zásoby znalostí, tak nadelila m\\ i zti svojho 
jedenia, a on vSetko prijÉmal. neodviračíao aa jej nikdy uiCim, lebo 
z domu si nedoniesol nijakého jedenia a ko školy nijakej fantásie. 
Veslovali, kým uezaSlo slnce za vrchy snehom pokrytť'; potom 
pristavili pri nejakom ostrove, rozžali si vatru, totiž ona uasbieratai 
hŕbu ŕetiny a zapÄlila to, on sedel a prizeral sa len. Potom bal 
ukriitila do námorulĽkeho kabíSta otcovho a do priki7vadla, fctorél 
vzala jemu k vôli s sebou. A kým on spal, prikladala na oheň, ai 
aby na jej nedrieinalo, spievala úryvky z piesní a žalmov; spievala 
plným, zvuí>ným hlaBoui, kým celkom nezaspal, potom už leu hu- 
fcala llumene. Kedf slnce zase ua druhej strane oblohy vychodiť 
pofalo, )i poslalo ako svojho predzvestovatefa chladný žltý lúC po- 
nad koníiare vrchov, zobudila ho. Hora bohi eSte Čierna, paSienka 
tmavá, ale skoro poŕaly sa hnedastá ŕervemíC a jagať, až kým 8a 
hrebene hôr norozžiarily a kým ich vychodiace slnce celou 'svojou 
skvostnou záplavou farieb neozlátílo. Vtedy vtiahli avoj ftlnok na 
vodu a odplavili sa a za rannej brlsy vyryli svojím ŕlnknm biely 
spenený pruh po tmavej vode a doÄli skoro na miesto, kde holý 
zakotvenŕ ostatné rybárske lodky, 

Ked nastala zima a lovenie rýb prestalo, navštevoval ju ua ich 
byte: chodieval velmi často pravidelne, a hfadel na Au, kým pra- 
covala; ale nui on, ani ona nchovúrilí mnoho; bolo to, ako to by 
tam len sedeli a spoloCne Čakali na leto. Keif pri&lo leto, zmarilo 
mu i túto novú nádej životnú. Otec Gunlaugin umrel a ona opu- 
stila mesteíko, kým na radu uŕitelov pricvikli Pedra do sklepu. 
Tam pomáha] matke obsluhovať kupujúcich; lebo uteč, ktorŕho tvár 
pozvoľne dostala farbu krúp, ktoré vážieval, musel ležať v zadnej 
izbe v posteli. Av&ak i odtial chcel mat dozor nad obchodom, musel 
vedieť, to ktorý z nich predal, i tváril sa^ aku ta by nedopoCuI, 
kým sa nepriblíMli k nemu untolko, 2e ich uštipnúť mohol. A keď 
už úplne vyschol knôtik jeho života, zhasol jednej noci. Žena pla- 
kala, a do opravdy ani nevedela poriadne, preŕo plaCe; avAak syn 
nemohol vytisnúť adí jedinej slzy. A že mali dosť peňazí k živo- 
bytiu, prestali viesť obchod, vyhladili každú rozpomienku na minu- 
losť A spravili zo sklepu bývaciu izbu. Tam sa uvelebila matka pri 
obloku a pfietla punŕochy ; Pedro sa utiahol do izby na druhej 
strane domu a vyhrával si na flaute. Ale akonáhle zavítalo leto, 
kúpil si lahuCkú plschtovú lodku a odplavil sa k onému ostrovu 
a lahtil Si tam oa to isté miesto, kde Gunlaug ležiavala, 



139 



: 



A ľaz, keď ležal zase medzi vŕesovíuou, zazrel, že vesluje íilnok 
rovno k ostrovu, pristane vedTa jebo loífky, a z nelm vystúpila 
tiunlaug. 

Bola taká istá, ako prfdtým, lenže už dospelá a bola vyääia 
0(1 tlrubýdi diev(Hl, Ket! ho zazrda, cúvala potaaly. Nemyslela oa 
tu, ž« i uii už niusi byt dospelý. 

Túto bledli, chudú tvár nepoznala ; nebola už viac chorravá a 
Jemn.1 — bola blbá a zvädnutíí. Avšak pri pohľade na ňu obno- 
venie joho niekdajších snov rozžalo lichý svit v jeho oCiach. Po- 
kročila zase k nemu a pri každom kroku, ktorým sa k nemu blížila, 
vídalo su jej, ako by spadol s Qfho rok, a ked stála pred uíin na 
tom mieste, s ktorého vyskočil, smial sa a hovoril ako díeía: gtarä 
tvár zakrývala len tvár utajeného decka; stal sa síce starším, ale 
zostal dietoťom. 

Lenže -— ona hhidala prilve toto diefa; a teraz, keJ ho naSla, 
nevedela, ako sa má Ľhovaí nadalej: smiala sa a ŕervenala sa. A 
00 cítil uevdoj»k istú vnútornú silu v sebe — bolo to po prvý raz 
v jeho živote. A v tú chvíľu opeknel; trvalo to možno len chvlľofiku 
— ale v tú chvíľočku zvítaxil uad ňou. 

Patrila ona k tým povahám, ktoré ľúbia len to, Co je slabé, 
Co si samy vypestovaly. Zprvu chcela pobuduúť v mesteŕku len za 
dva dni: ostala dva mesiace. Za tieto dva mesiace dospel Petlro 
viu^Smi, ako za celé ostatne svoje junoästvo; natoľko sa prebral zo 
svojho snenia a z duSevnej apachtivosti, že robil už plány, — chcel 
ceatovaf po cudzozemskú, chcel si utvoriť z hudby povolanie ! Ale 
keil zase raz hovoril o týchto svojich íámeroch^ zbledla a riekla: 

^Áno — avíak najprv sa musíme sosobáéiť.^ 

On vzhliadol na äu, ona vrátila mu pohľad rovno a pevne, 
potom sa oba zaôervenali a on riekol : 

„Ale ŕo hy na to ľudia povedalíV 

Gunlau^ nikdy na to nemyslela, že by mobol mat inú vôIu, 
ako ona, a to z tej jednoduchej príÉiny, že ona nikdy nieCo inšie 
nechcela, iba Co on chcel. Ale teraz nazrela do jeho duše; teraz 
pochopila, že on nikdy ani za chvíľočku nepomýšľal tia to, podelií 
SM s ňnu s inälm, ako Čo mu ona dala. Tá jedna minúta ju pouCila, 
že tomu od jakživa tak bolo. Ona zaujala sa ho zprvu z útrpnosti — 
a doviSila tu teraz láskou. Keby bola mala eáte len trochu trpe- 
livosti! Lebo on zbadal jej vzplanutie hnevu, a zvolal, chvejúc sa 
strachom: „Chcem!" To poíula; lenže rozľúteaie nad svojou sprosto- 
afou a jeho niizeráctvom^ nad vlastnou hanbou a jeho chabosťou 
zovrelo v nej chytro a žhavo až na prekypeníe — a nikdy neskon- 
čila sa snmtnej^ie láska, zrodená za detstva pri rudých večerných 
zorách a bl**dom svite mesačnom, kolísanä vlnami morskými, spre- 
vádzaná tichým spevom a zvukmi tlauty. Gunlaug; ho schytila obi- 
dvoma ľukami, zdvibEa a vydi-mala ho do chuti, potom sa odplavila 
nazad do mestečka a odcestovala naskutku, ďaleko za hory. 

Tedro odplí^vil sa i domu ako zamilovaný mládenec, ktorý si 
chcel vybojovať mužnosť; a teraz vesloval nazad aní ätarec, ktorý 
nikdy nechyroval o mužnosti. Letí jpdiná rozpomienka na^život mu. 



134 



zbudla, i tú sí preJaäkoval nena^Tatiteíne svojou hlújyosfou; len iia 
jednom kiísbu zeiue visel celou JuSou — ale viac sa neopovážil 
Vľátif ani ta... Kým rozmýšíal o svojej tiŕmiĹhodnosti a o prífii- 
Dácb, prr ktoré sa to všetko udalo, zanorila sa jeho poilujímavosí 
takľoŕŕuo do LlbuČiznébo baliaa, z ktorého &a nemala vyproatif uikdy 
vine. Mail ťlitapĹM na ulici, ktorí si všimli jebo čudných spľisot^ov, 
zaÉali ho onedlho &lí;ídlievaf, a poneváÉ boí luJoni takrueľ cudzí, 
lebo nevedel nikto o ňom, z Čoho žije a ľÍíu sa zapodieva, nuž 
ani nikomu neprišlo na um, aby sa ho zastal, keď ho privelmi 
dražili. Pozdejšie sa už »ní neodvážil vyjsť, aspoň sa neukazoval 
oa ulici. Lebo jeho život stal sa neusUluu pôtkou s ulíCnfkini, 
hoci mu, možno, boli práve tak prospešní, ako komilre za horúcich 
dní; lebo bez nich l>oÍ by podlahol neprestajnej omráí^enoati. . , 



O devä( rokov prigla Gunlaug práve tak nenazdajky nazad do 
mesteika, ako ho bola keflysi opustila. Priala v sprievode agi osem- 
ľoŕnŕho dicvŕatka, celkom takého, ako ona kedysi bývavala, iba fio 
bolo troĽliii zádumčivé, a 6rty tvári malo jemnejšie. Ľudia si po- 
vrAvah, že bnla Guplaug kdesi vydatá; že zdedila nieío a že sa 
teraz vrátila do inesteŕka s úmyslom otvoriC hostinec pre nÄinor- 
nikov. 

Zariadila si všetko tak rozumne, íe onedlho chodievali do jej 
hostinca í kupci a majitelia lodí hfadaC si potrebná mužstvo, j 
matrósi &a u nej ubytovali, ked sa chceli zjednať niekam. Okrem 
toho celé mesto obstaráva ío si u nej ryby. Za totfl sprostredko- 
vanie neprijala ani najmenSej maličkosti, no využila deäpoticky 
svoju moc, ktoni si svojou ochotou vydobyla. Aítpráve bola ženakÄ 
a nikdy neodchodila zv svojho domu, bola predsa celkom iste naj- 
silnejšou osobnosťou mesteika. Zvali ju ..rybárska Gunlattií", alebo 
„OuuJauíí zpod vrchu^ Jej niekdnjSie meno „rybArta** preälo na 
dcéru^ ktorá skackávala na Čele hluCiku chlapcov. 

Príbehy zo života iejfo chcem vám tu vyliÉit; mala ona nie^ 
z vrodene] životnej sily matkinej^ a naskytlo sa jej dosf príleži- 
tosti využiC ju. 



Bnifaá kapitola, 

Mnohé pekné záhradky meateŕka napli^ovaly vzduch po obŕerstvn- 
júcom daždi vôťiou svojho druhého a tretieho ľOíkvetu. Slnce zaiilio- 
dilo /a vrchy, večne snehnm pokrytými ; celá obloha plápolala a žiarila 
a na vrcholcoch íadovcov odrážal sa jej (esk tlumeoe, BlížSie vrchy 
boly v t6ni, ale jai^aly sa tiež jaaenným kolaritom listnatých hor. 
Bkaluatŕ ostrovy, ktoré ležaly uprostred tjordu v rovnej Oiare jedoji 
za druhým, ako to by sa plavily k zemi, poskytovaly so svojimi 
hustými horami ešte mnlehuejšiu peslrosŕ farieb, ako hory, lebo 
boly bližšie. More bolo hladké ako zrkadlo; pomaličky priťahovali 
velikú lotl ku pobrežiu. Ľudia sedeli vonku na drevených schodoch, 
s oboch strán poloviíate ukrytých ružovými kry. Shovárali sa medzi 



sebon otl schodov ku schodom, kedy-ledy i preSiel jeiien k druhému 
na ohviírtĽkii, /.ase prcruňíli rozhovoľ, iihy pozdravili sa s okolo- 
idúcimi, ktorí šli ?a prechádzat pod stroriiomilie pred mesto. Tu 
i Lam zavznievala oblokom fara na kíavlre^ ale iuakM 2vuk nemýlil 
rozbovory; posledné liióe slnka pozlátily more a zvyäovaly eSte 
pocit panujúcej tichostí. 

Ale /rAKU povstal v stred mesta taký hluk, ako Co by chceli 
mesto ľozmniií.. ťhlaprj kriftňli „hurrá!" dievtatfí píšťaly, staré 
ženy nadáialy a koiiiiuňnilovaly^ drábov velký pes brechal a všetci 
psi uiesteOka sľ mu ohlúÉali. Všetci Tudia museli povychodiť, ktorí 
boli v domoch. Krik bol taký btrašný, že sa ešle i hlavný úradník 
obrátil na schodoch a podotknul význarono: 

„Pravdepodobne stalo sa nieto." 

„Čože je to?" spytovali sa prechádzajú d stojacích na schodoch. 

„Ba Éo sa vlastne staloV" odvetili tí, ktorí sedeli na schodoch. 

„Pre Boha, tože sa to tam ridií?" spytovnli sa teraz už všetci 
tých, ktorí prichodili 20 stredu mesta. 

Avšak 'iG malo polohu poloiesiaca^ Íebo obtáCalo útulne pod- 
líovovitý itálív, tak trvnlo to hodne dlho^ kýtu dostalo sa odpovedi 
všetkým obyvatelom i na jednom i na druhom konci mesta: 

„Oj, ve(t je to len rybárCa."* 

Toto podujimavé stvorenie stálo pod žiiStitou velmi rešpekto- 
vanej matky u okrem toho ipíiIo v každom náiimrDikovi zástanca 
(lebo v odmenu zsl to dostalo && im vždy nejakého nápoja). Čata 
chlapcov oborila sa pod jej vodcovstvom nu veTkú jabloň v ovocnej 
záJirade Pedra Ohlsena. 

Vojenský plán bol nasledujúci; Niekoľkí chlapci mali pripútať 
pozornost Pedra na prednú tasí dorau^ pliaskajúc korunkami pred 
domom zasadenj'ch vysokukmenových ruží do oblotného skla; sú- 
časne mal jeden chlapec otriasť jabloň, stojaciu v prostriedku zá- 
hrady a ostatní malí prehadzovať nAráflanŕ jablká ponad ohradu 
vJetkými smermi r nie ži* by ich boli chceli kradnúť — božechráň ! — 
len \Áik zo žartu. Tento umný plán ukuli toho istého večera za 
Pedľovýni plotom- Alo na nešťastie sedel Pedro pri plote a poíut 
nd slova do slova, na foni sa usniesli, Kľdtko pred urfeíiou hodinou 
zavolal si opitého mestského dráljti i s jeho veíkým psnm do zadnej 
izby, a uhostil tára oboch, pána i psa, Stcdre. A ked vynorila sa 
kučeravá hlava rybárčaťa zpoza plota a súävsne počalo naďúgať plno 
šibalských Ivíírí so vSetkých strán, nechftl Pedro mladých darebákov 
pred domom trepať plnou silou ružami do oblokov — a feakal po- 
kojne v izbe. A ked sfarotuiíždíla sa už ťohí spoločnosť tichučko 
okolo Jablone, na ktorej sedelo rybarÉa bosé a doSknabané, aby 
uiuhlo lepSie triasť, ro/detely sa zadné dvere a z nich vyrútili sa 
palicami ozbrojení Pedro s drábom a za nimi veíký pes. Chlapci 
skríkli od úžasu, a hŕstka malých dievileniec, stojacich nevinne 
s tamtej strany plota, kde hraly sa na rtChytacku", nazdala sa, že 
v záhrade vraždia niekohoi i začaly straSne vrešťaí. Chlapci, fctorí 
uvrzli, krifiali: biirrál tí, ktorí ešte viseli iia plote, revali, keď tan- 
cnvaly im palice po chrbtoch, a aby bol tumult úplný, zjavlly aa.^ 



136 



ako vAade, kde cblupcí jačia, niekolké staré babky a kri^ly » titmi 
o prekot. 

Toho sa už i Pedro a dráb naľakali a uxnalí za potrebué vyjed- 
návať 80 starými ženami. A zalial <^h]apci» hybaj, vzali nohy na 
plecia. Pes, ktorého sa. eliiapci najväčšmi bíUi, preHkoŕil poaad 
obradu a puetil sa za tiimi — to mu bolo velmi po chuti — a 
teraz to letelo, ani kŕdeľ divých kačíc, cex mesto: chlapci, div6aU, 
pes a äkrek. 

Mtidzitýffl sedelo rybárča, ani nemuknúc, na košatej jabloni, 
nazdávajúc na, že ho tain uikto nezbadal. ITčupilo sa vysoko na 
vrcholci a odtíal siedovalo cez lístie postup boja. A ke(f bežní drAb, 
srSiai; zloaCou, k babňm za zílhraJu, a Pedro zostal sám v záhrade, 
zastal si tento vedia stromu, pozrel hore a zvolal : 

„No, doluže sa, ty njComná žaba, naskutku!" Na Btrome ani 
nehleslo. 

„Berieä sa dolu, hovorím ti I Viem, kde trčfSl" 

Hlboké ticho. 

„Pôjdem si po riiatu a sostrelfm ťa — naozaj, to ti vykonám !" 
A poberal sa preč. 

„Hu'hu-hu!" zavznelo hore v strome. 

bÁdo, len ty zavýjaj, ako prireťazený pes I pošlem t! hore celý 
náboj brokov, áno, celkom iste." 

„H-ú, hu-huhú !" bola odveta, daná hla&om Sovy. „Tak ša 
bojím !" 

„Pravda, ty si Certíča! Ty si najväO^ia pačmaga zpomedzi celej 
tej roty; ate poCkaj, teraz si už v mojej moci'" 

sAch, milý, najdrahší, najlepSí, vy, poiujte, vecf to už nikdy 
viac neurobím, nikdy, nikdy, oikdy viac!" Ä v tú istň clivíTu ho- 
dila mu 'áUuM jablko pritve do nosa^ a zápät za tým ozval sa ja- 
sotný smiech. Jablko rozpíaslo sa mu na tvári, ako bialoä, a kým 
ai ho stieral, sliezla so stromu; a prvej efite, ako sa mohol pu.stif 
za ňou, už visela na plote a ÍBte by bola cezeíl preliezla, keby 
zrazu, zo strachu, že jej jg u£ v pätách, nebola sn pustila plota, 
miesto aby aa bola pokojne prešvihla cezeň. 

Keä ju lapil, zvreSCala hlasno — piskotom prenikavj^m. divo- 
kým — tak že ju naľakaný pustil. Na jej úzkostlivý výkrik sbehol 
sa vonku za plotom dav ľudí, to zul^ula a hueil vrátila sa jej smelosf. 

^Naskutku ma pustla, alebo ti poviem raojej mame!* vyhrá- 
žala Ra mu A z ot^ú srSaly jej iskry a blesky. 

Zrazu sa mu jej tvár zazdala znrimou a skríkol: „Tvojej mame!... 
Ktože je tvoja matka?" 

„íiuniaujj s uávľSia — rybárka flunlaug,'' opakovalo nezbedníča 
víťazoslávne, leho si všimlo, že ho prejala hrúza. 

Bol krátkozraký, a lak nezbadal doteraz dievtaťa; on jediný 
v meste nevedel, kto je; ba ani to nevedel, že je Gunlaug v meste. 
Ako vztekíý skríkol: hAkc sa voláä?" 

nPelraľ* skríkla ona e&te hlasnejšie. 

„Pelra!'* zastennl Pedro, obrátil sa a utekal do domu, ani éo 
liy sa bol sliováral so samým «^.eitum. 



187 



Ale že uíijbtedAf úžímí a najbled^f v:i{tek sú si vetnii podobní, 
^BiEdfivalo 3a (líev4^atko, že utekal do domu pQ svoju tlintu; ovládal 
ju straiih, cítila, tiko čo by mala už broky v chrMe, a poneváí v tú 
chvflu zvonku vyrútili zábrftdnú bráBU. vyletela ďoij ani blesk; jej 
ŕiome \\i\iiy viftly zn ňou, ako stelesutiné 2doseDÍe. Z očú jej sréal 
oheň. n pes, s ktorým sa práve stretia^ zvrtol sa a bežal hreäúc 
za ňou — a tak vpádila íIo domu a búšiia sa do matky, idúcej 
z kuchype s polievkovoH misou: dievfA bác do polievky, polievka 
na '/.^m^ ona zu ôoa, a matkino ^bodaj vjg &erti vsali!*^ zucio za 
obidvoujn. Ale Petra ležala v polievke a kriíala: 

„Zastreliť ma chce, mamka; chce ma zastrelií!" 

„Kto ía chce zastreliť, ty SaÄOf''' 

„Oq — Pedro Ohlsen!" 

„Kto?" skríkla matka. 

„Pedro OhlseD — kradli sme jablká v jeho záhrade." Nikdy 
sa neopcivLÍžila riect iušie ako pravdu, 

„O kom to hovoríš, dievôa?'' 

bO Pedrovi Ohlseuovi, — je mi v piítách s velkou flintou; 
chce ma zastreliŕ." ^ 

„Pedro Oblseo!" zjaĹ'sla matka, ani 60 by zúrila, a potom sa 
smiala, vzpriamiac sa vysoko. 

Diťťu zafalo plakaC a chcelo sa tlchúOko vzdialit. Ale maí pri- 
skotita k nemu, biele zuby lialy sa jej akoby punistychtivosťou, 
schytila djevía za plecia a zdvihla ho. 

„Cí si mu povedala, kto si?" tázala sa. 

„Ádo/ odvetilo diefa. 

Ale maf aui uepoŕulat ^ni Devidpla; tázala sa vždy znova; 

„Ci si mu povedala, kto si ?"" 

„Áno, ííuo, áno, áno!" A dieía vztiahlo k nej prosebné ľúCk}^ 

Vtedy sa vzpriamila mať v celej svojej výáke a zvolala: 

„Tak, teda sa ta predsa dozvedel?... A čože ti riekol?** 

, Vbehol do domu po svoju ílinlu, zastreliť ma chcel" 

„Teu a fi'bfi zastreliť!** smiala sa pohŕdavé. 

Dieťa utiahlo sa naľakané, akťí bolo, a skrz naskrz polievkou 
patricsnené do kúta, kde sa plaŕúc utieralo, keiľ matka zase k nemu 
pristúpila. 

„Ak sa ešte niekedy opovážiS ísť k nemu/ riekla, chytiac decko 
za plece a zdrmajúc ho, „alehn sa ^ ním shovárať, alebo dbat na 
jeho reŕi, tak nech vám je obom Boh milostivý!... Môžeš mu 
riecť, že mu to odkazujem!^ pokračovala hrožeoQýra hlasom, keJ 
jej dievča uaskutku aeodvetilo. 

„Pravdaže, áno, áno, áuo!" 

„Povedz mu — že — mu — to odkuzujem !** zvolala efiíe raz, 
ale tiž tichšie a, prikývnuc za každým slovom, odiäla. 

Dieťa sa poumývalo, oblieklo si uedeíné biibočky a sadlo si 
pred (tom lui achody. Ale pri pomyslení na strach, ktorý vystalo, 
začalo plakať znovu. 

„Prečaže plačeš, diefa moje?" pýtal sa jej iiÍ4^kto hlasom tak 
láskavým, akýtu e.íte nikdy nik k ne] neprehovoril. 



188 



Petra vuhlíadla; |>ťed ňou stsíl štíhly muž ôlachetných ŕrt v tvári 
a okulíarini. Vstala naskutku; lebo ta bol Ján Oedegaard, lamejšl 
mladý rauž, pred ktorým každý v mestyŕkii úctivé vslal. 

„Preto plaCeš, dieťa moje?" opakoval. 

Pozrela lou do oCú a potom mu rozprávala, že chcela si na- 
brať spolu s „druhými" chlapci jabĺk z ovocnej záhrady Pedra Ohl- 
seoa; ale vtedy prišiel ta Pedro a dráb^ a potom — " 

PriÄlo jej nň um, že matka o zaatreleuí vzbudila v nej pochyb- 
UúsC, H tak neopovážila ^a rozprávať i túto časť; miesto toho vzdycíila 
si zhlboka. 

„Ako je to len možné," riekol, „Že by sa dieta dopustilo v tvo- 
jom veku takého velkého hriechu?" 

Petra pozrela naiiho udivene. Vedela síce, že to bol hriech, 
ale posial jej to len takýmto spôsobom oznamovali: „Ty tertíGa! 
Ty satan kuteravýl" Teraz m zrazu zahanbila. 

,jAle že nechodia do školy a neufiíš sa prikázaniam Božím, aby 
si vedela, čo je dobre a čo je zléV" 

Hladila ^i rozpažíte Satý a odpovedala, že matka nechce, aby 
do gkoty chodila. 

^,Vari ani len 6íta( nevieS?" 

Ba, CítaC vie. 

Vytiahol mnlú knižku a dal jej ju do ruky. 

IloztvoriJa ju, obrátila a pozrela na obdiku, 

,jTaké drobné písmo nesiem čítaf,* riekla. 

Ale musela predsa probovať^ a zrazu ^dola sa byf sama sebe 
takou neuveriteľne sprostou, že sklopila oŕi, pery jej ovisly a vAetky 
údy ochably. 

^B-o-h, Boh; H-o-s-p-o-d-i-n-, Hospodin; Boh Hospodin; r-i-e- 
k-o-I*j Hospodin riekol M — M " 

„Bože môj^ nuž veď ty ani len čítať nevier! A múÁ už iste 
desaf-dvanáal! rokov!... Či by si sa netbnala naučiť CíLať?" 

Trochu namáhavé vypravila zo eeba, žo by nedbala 

„Tak teda poí so innou, musíme zaCat hnetf." 

Pohla sa^ ale len aby nazrela do domu. 

„Áno, len to povedz svojej matke/ podotknul. 

Matka prešla práve tadiat a keJ poCula, že sa dieťa s kýmsi 
cudzím shovára, vySla tia schody, 

„Chcem sa od tohto muža nauEií Citní/ rieklo dieťa, upierajúc 
oti na raatkia, hlasom neistým. 

Tá neodvetila, len si podoprela oba boky rukami a hľadela na 
Oedegaarda. 

^Vaše ditíťa je celkom nevedomé," riekol. „Nemfiíte to zod- 
povedať ani pred Bohom, ani pred Juďmi, že ju nechcite takte rásť." 

„Ktože Bi ty?" tázala sa ho (lUnlaug ostro. 

„Ján Oedegaard, váäho farára syn." 

Tvár sa jej vyjasnila trochu i slýcbavala o ňom len dobré. 

ZaCal znova: 

„Ked som bol s íahu na čas doma, vždy som ^'i všimnul lo- 
lioto dieťaťa. Dnes som bid znova upozornený naň. Nuiľalej nesmie 
kr^äčat zlým') cbodfllŕky." 



Tvár matky vyrážala zretedlne: „Čože sa ty staráä do toho?" 

Ale on tázal sa pokojne : 

^DieCa sa musí predsa niečomu naučit, však ver?" 

„Nie!" 

Slabý rumenec preletel jeho tvárou. 

„Prečo nie?" 

„Či sú tí azda lepdf, ktorí sa niečomu naučili?" 

Zkúsila len jedno vo svojom živote a toho pridŕžala sa hú- 
ževnaté. 

„Čudujem sa, že môže sa niekto tak spytovať I" odvetil. 

„Takí... A ja viem, že nie sú lepší 1" 

Šišla schodmi, aby skončila rozhovor. 

Ale on Jej zastal cestu. 

„Tu ide o povinnosf, ktorej sa nesmiete vymknúť. Ste neroz- 
umná matka." 

Gnnlaug ho premerala od hlavy do päty. 

„Ktože ti povedal, aká som?" odsekla, chcejúc prejsť vedia 
neho. 

„Vy samí. . a síce v túto chvíločku; lebo ináč by ste si uŽ 
boli povšimli, že na takýto spôsob zkazí sa vám dieťa." 

Gunlaug sa zvrtla. Zraky sa im stretly. Videla, že zotrvá na 
tom, Čo povedal, a to ju naplašilo. Posial obcovala vždy len s ma- 
trósmi a obchodníkmi; takejto reči nepočula ešte nikdy. 

„A čože chceš s mojím dieťaťom?" tázala sa. 

„Predovšetkým ju chcem naučiť tomu, Čo je potrebné k jej 
dusnému spaseniu; a potom uvidíme, Čím by sa mohla stať." 

„Moje dieťa nemusí sa stať ničím inšfm, iba čo určím mu ja." 

„Ba nie, má sa stať tým, k čomu určil ho Boh." 

Gunlaug pozrela naäho zarazene. 

„Čo chceš tým povedať?" spýtala sa a pristúpila bližšie. 

„To chcem tým povedať, že sa musí tomu nauč>ť, k čomu má 
nadanie, lebo na to jej ho Boh udelil." 

Teraz prikročila Gunlaug celkom blízko k nemu. 

„Nuž Či by som ja, jej matka, nemala práva rozhodovať nad 
ňou?" tázala sa, ako čo by chcela, aby ju naozaj poučil. 

„Ba áno," odvetil; „práve preto musíte dbať na radu takých, 
ktorí sa do toho lepšie rozumejú; a predovšetkým musíte dbať na 
vôIu Božiu." 

Za chvíločku Gunlaug mlčala. 

„Ale ak sa naučí primnoho?" začala znova. „Ona, dieťa chu- 
dobných rodičov!" doložila a zadívala sa nežne na dcéru. 

„Ak naučí sa primnoho na svoj stav, tak dosiahla práve tým 
stavu vyššieho," odvetil. 

Okamžite pochopila smysel jeho slov, ale podotkla ticho, hla- 
diac na dieťa čím dial tým ustaranejšie: 

„Ach, to je nebezpečné!" 

„O to tu teraz nejde," odvetil láskavým hlasom, „ale o to, čo 
je správne." 

Jej prísne oči zableskly sa zvláštnym výrazom: zase pozrela 



140 



aiibo pnaSkftVe, ale t jebo bluť. v jeho ítloviídi a t Uárí xrafjla 
M Uká úfniDtauit, že Gankog cítila sa byt prem^ritenou. Pristúpila 
k fTojma d»6i(o. položila ara raky pa hlávku^ avtek oťinolila vy- 
prariŕ zo teba ani alovfeka* 

,Cbr«iD JQ od doeéka až po jej konSrmicia alíi,* riekol, chcťjúc 
je} poiaód z tteanádz^ .rAd by a«m sa zaujal tohoto dietaCa." 

„A preto tni bo cbceS celkom odAaí?" 

/arazil sa a pozrel na Au tázavo. 

,T]r sa tomu sfce iste lepfiie rozumieS, ako ja/ vyriekla na- 
máhavo; ,a predsa, keby si nebol spomnel uieno Niia Boha — ' 

zamĺkla. Kým bo\ori)a, prihliidzala kučeravé vlásky diefata, a 
tom sAala ai datku a priviazatn mu ju okulo brijlelra. Tým Činom 
dala na jaYO, 2« ^voluje, aby díefa £lo s uiladýiu iríít^lom. ľotom 
odbebla 7a dom, ako by nebola cbceta videť jcli odchádzftt 

lYi takomto počínaní matkinom ovládata bo zrazu vefká obava : 
Katol chäpaC, akú ^odpovedoosf prevzal na seba v mladistvej horti- 
voRtí. 1 ilieía malo bázeň pred človekom, ktorý po prvý rnz naho- 
viífil matku, aby upustila od svojho. A s týmto obapoluým stra- 
chom poberali sa na prvú vyučovaciu hodinu. 

Me skoro zbadal, že množia sa nielen jej známosti so dfla 
na deA, ale že sa i jej rozum čím dial tým značaejäie ľOKVÍja, a 
jeho rozhovory s Ďou brávaly vSe zvláštny obrat. Často rozprával 
jej o osobách z dejín biblických i svetových takým spôsobom, že 
poukázal pri tom na povolanie^ Bohom im daná. Obzvliíštne rád ho- 
vorieval o Saolovi, ktorý potuloval 3a bezuzilne, a o chlapcovi Dá- 
vidovi, ktorý pásol stáda otca svojho, kým nepri&iel Samuel a ne* 
vložil ruku Vitm ciaäho. Ale najväčšie bolo povolanie Pána, keď 
chodil sám po zemi, ked zdržoval sa v rybárskej dedine a povolával 
hla.^om zvučným. A chudobní rybári sa pobrali & &li za jnho hlasoiu 
do biody i k smrti, ale vždy radostne ; lebo povedomie, že človek 
pllií »vojc urŕeDÍe, povznesie nad väetky trampoty. 

Táto myälíenka jn prenasledovala, až to konečne nemohla vy- 
držat, mnsela sa ho apýtaí, Že fij je teda jej povolanie? Pozrel na ňu, 
až nn začervenala, ako ru2a; potom jej odvetil, že človek dosiabne 
svojho určenia prácou. IVivolanie môže byt nepatrné, skromné, una- 
vujúce, ale každý človek má nejaké. 

Teraz su jej zmocnila velká horlivosť: svoje práce konala s úsilím 
o vytrvalomCou dospelého človeka, ba i hry brala vážne a pritom 
schudla a zbiedut^ln. 

V jej hlávke krúžily Baraé podivn(í a dobrodružné túžby : chcela 
«\ áat vlasy ostrihať, preohliecC sa za chlapca a ht rio sveta bo- 
joval a itápaiíĹt. 

Ale kťff jej raz učiteľ riekol, že má zvláštne pekné vlasy, keby 
KÍ ich len chcela poriadne česávaC a zapioUÍ, tak i>\ vrtmi obrúbila 
Bvoju vlusy u k v6ii svojim dlbým vlasom upustila od úmyslu niat 
8ft hrdinkou. 

Od tých čias jej bolo vzácnejšie byť dievčaťom , v príicach po- 
jkračovftla pokojnejšie, a predstavy jej snenia menily sa stále. 



-H*- 



i 



Ul 



Kupec benátsky. 

Od WiUiama Shahspearea. 
Prelomil Ondť^ Kalina 



OSOHY : 



Tubal, /id, jeho priftlel. 
LiHiŕvlut Giibbn, sluha 8hyloťkov, 
Stftry Goblict, otec lAncelotov. 
Lťoiiat'tUi, xlubcL Bosäjmiov, 
Biiltazai-, j ^,^,j^^^i^ p^^ i^ 

Porciu, boímtá dedii'iliH. 
Síerls*ia, jej upoloíafcíi. 
Jessika, dcéra ähylockova. 



t>óža bťLiiltskj, 

PľitiP Ä [^larokka, I Damluvaíi 

Priať z Aľra^onlť, f Porcie. 

Atiliiiiio, li:upe<j, 

B;is*«jink>f jeho pribiiÄiif a printer. 

Grjiťiauo, | * Uasanoia. 
Loreuco. milovník Stmky. 
ShylQck, Žid. 

BeDätakJ senátori, úradníci aiSdneho dvora, Btráinici, sluZebnlci a ínf sprierodÄ, 
Dej £iastoÓDe v Beaátkacl]. i^ioBto^ne v Bälmante, vookuvakont £idle Porcie. 



Prvé dejstvo. 
Výstup prvý* 

Benňtky. Lllleft. 
Áittonio^ Snlarino a Solnnto vystúpia. 

Atítonio. Ja vskutku neviem, to tak smatJiý sum: 
miia mrzí to; vy vravíte, i vás. 
Jak ma to zaSlo v^ak, a odkiaľ to^ 
a z jakej látky, z Čoho povstalo, 
to teprv zvodiet raáin. 
A smútok takjTii hlupcom robí ma, 
že ztažka leii sám seba po^návňin. 

Salarhiú. Vaáeho ducha zmieU oceán, 
kde lode va&e, hrdé okrýdlené, 
jak páni vôd a prední meSCani, 
jak okázalé iiioríi divadlo, 
kupdkml ohrdajií malými, 
to zdravia ith a úctivé sa kloiiia, 
ketl letia mimo na pcnitiaťh tkaných. 

Soliinio. Uverte, pauCj kebydi toFko mal 
na kocke, lepšia citov mojich tmí 
s nádejou tam by bota. Stále bych 
len trávu trhá], skúmajúc, kde vietor; 
a hľadíil v mappách prístav, náspy, rejdy: 
bkoluosC každú, ktorá budila by 
strach vo niiie o zisk, bez pochyby tiež 
í zarmucovat by ma míĽ^ela, 

Salítrmt). Dych vlastný, chladiaci raí polievku, 
zimnicou ovanul by ma, nech myslím, 



to vichoľ äkodit môže na mori. 
Pieskových hodín videt nesmel bych, 
8ÍC hnej hych mysk'l na melCiny mora, 
n zrel môj koráb v piesku ustrniK, 
klouincj teuiji níí.** kleCí avycb, 
celajúc hrob svoj. Múr do chrámu 
a vidiac sviLtý stúuok / kameňa, 
či nemyslel liych na skaliská hneď, 
o ktoré tknút m sla.(.i útlej lodi, 
by vysypala do vín tovar svoj. 
hodvábom mojfni stlala dmutie vín V 
A slovom, teraz ešte majetok, 
a hned zas žiaden? Mám-U v mysli svoj 
mat oné myélienky. a nemyslel, 
Äe takú vec ma mítÄe narmútiE? 
Však nemluvle mi: viem, že Antonio 
je smntný, lebo myslí na obchod. 

Atitonio. Nie, verte; vdaka Stastiu mojemu, 
nie jediná lod chráni poklad môj, 
ni miesto jedinŕ, svoj majetok 
nesven'ra zdaru roku jedného; 
môj obchod neCiní mfia smutným. 

Salarim, Tak tedy zaľúbený ste. 

Anionio. Fuj, fuj I 

iSahrhio. Ni zarúheiiýV Tedy smutný ste, 
poneváC nie ste veselým: í jedno 
by bolo pre vás, smíat sa, skákať a rieeC: 
Že pleaátc, bo nie ste truchlívý. 
NuÄ, pri sám Jaausoví dvojhlavom! 
Príroda divnŕ deti plodieva: 
tot jeden stále žmúrl oŕima 
a chechce sa, jak Škorec pri gajdoch, 
Tak kyslé bude druhý hladef zas, 
Že nevy čerí zubov, keby hned 
prisahal Nestor, žart že na smiech je. 

Solamo. Tu prichádiia yáii statný príbuzný, 
Bassanio, s (jracianom í Loreneom. 
Nuž, 8 Bohom ! vCuI vás v lepSej 8poloCno»ti 
necháme. 

Salarino. Chcel som zo.staí, doknd bych 
vás rozveselil, prediáli ma však 
vzácnejší priatelia, 

Anionio. Vy rovnež ste mi 
vysoko vzácnymi. Ja tužím však, 
íe zve vás povinnosť, a preto vy 
chápete príležitosť vzdialiť sa. 



143 



liasíianio, Lorettco a Círaciatio vystúpia. 

Salarino. Páaovia milí, dobrý deťí. 
Bfisst^ih. Pánovia, kedy sa zasmejeme zasV 
Víís zriedka videf; tak to musi b}£? 
Salaruio. rrijderae Caaoni, Vítdat vám poklonu. 

{SalaríDO a Solanio odídu.] 

Loťeiiľú. Poneváč na&li ste až Antónia, 
mój Bassanio, my opustíme vás; 
k obedu, prosím, spomeňte ai však, 
kde sísÉ sa mrime. 

Bas^anio. Mňa tam nájdete. 

Graciano. Vy uazerát* spätne, Antoiiio; 
vy na svet prílíÄ oblad Uerete: 
lež strúca ho, kto kupuje ho a trudom; 
podivne zmenil ste sa, verte mi. 

Antonio. Mne platí, (rraciano, svet to svet len ; 
je javiskom, kde každý zástoj brá, 
a môj je smutný. 

Gm/'iano. IíadSej budem ja 
hrat bláíina, starniU Hmie^hom veselé ; 
nech sľdee moje rozpafuje víno, 
než chladit by ho malo vzdychanie, 
Muž s teplou krvou drepenet by mal, 
jak dedek jeho, rytý v alabastre? 
spat Itdiaci? do žltačky upadiiuf 
od ouiľzlosti? SlySte, Antonio: 
milujem v^ a láí^ka mluví zo miU: 
sú ludia, jimž sa sráía obliŕaj 
a halí, jako rybník stojatý ; 
svojhlavŕ ktorí mlOía, s úmyslom, 
by odeli sa zdaním múdrosti, 
vážnosti, hlbokého dômy&lu ; 
jak riet'f by chceli: „Som ptui Oľaciilumj 
ked otvorím rty, nech pe& uešteká!" 
O, milý Antonio, znám Tndí ja, 
ichž považujú preto za múdrych, 
že nemluvja nií: keby mluvili, 
som istý, v zatraceniť privedú 
tých uži, ktorí slyšali by ich, 
poneváč bláznom brata zvali by. 
Lež o tom indy viacej poviem ti ; 
Ty nelov plačtlvým tým vnadidJom 
onoho blázna — mritínka, zdanie to. — 
Puilj dobrý Lorenco. Nuž, s Bohom dotiafl 
Kázanie svoje skončím po jedle. 

Lorenco. Nuž dobre, ua obed sa síderae. 
Ja musím tiež byt verným mudrcom, 
Graciano k slovu nepripustí ma. 



lU 



frracimio. Ba! za dva roky bad môj spoloťník, 
n n^]Hy/.iiäí viai; hlasu vlastoŕťh úst. 

Ántomo. Tak, s Bohom! butleni ralnvka k vôli váni. 

(rraťiauo, Nu, vJaka li! ja ťhviilíra mlčanie 
len pri jazykoch udenvch a pannArh. 

l,Urnciano n íxírenco odídu.) 

Antojiio. Či hudno je to nieŕoV 

Bassanw, liractaMo hovorí nekonečne mnoho uíčuho, viac než 
ktokoľvek v Beiiutkaťh, Jeho rozmnníí luySlienky gú, jako dve zrná 
péeuičnií, skryté v merioi ptiev : musíte ich hfadat celý deň, iiež 
ich nájdete : a ked ich máte, ony nie sú hoduy hradania. 

Aníonio. Tak jest; a vŕiil mi reťte, to za slečna 

to, k nejž ste RTúbll tajnio putovaf, 

a povedal, že dnes mi zjavíte lo 'f 

Ľassanio. Vám není neznámo, môj Antouio, 

jak veľmi vyčerpal yom imanie sTé, 

dora vedúc nieCo okáŕtalejSí, 

než slabé prostriedky mi staCily. 

Váak aenarifkam v^uľ, že zhatený 

mi pansky mrav teit : predná starost má 

je teraz ŕestne dlhov zbaviť sa, 

do ktorých žitiu, (rochu márnotratné, 

ma zamotalo. Vám som, Aotonio, 

povinen najviac, peniazmi i láskou, 

a láska vaäa je nii zárukou, 

bych zdôveril sa s plány svými vára, 

jak mienim dlliov svojich zhostit m, 

Ántonio. Uasäanio, prosím, sdelte uii lo h;n\ 

a je-Ii to, jak konávate vždy, 

ctí primerane, budtti bezpečný : 

svoj ineíec, osobu, i vha Co zmôžem, 

piedloŕím ochotne vám k potrebe. 
Basmnio. V ňkoh'iekych Časiech, ked som ztratil žíp, 

súdruha jeho, letu stejuého, 

vylúčil som tou aanioa dráhou za ním, 

len bedliv^ie, abych našiel ho: 

a oba v&adiaĽ, oba naáiel som. 

Uvádzam tento príklad a detstva prelo, 

bo číra oevinnost, Oo sleduje. 

Moc dlžen eom vám, a čo dlžen som, 

pochabé ztratil som: lež zkúste Sip 

tou samou dráhou znovu vylúčjt, 

ňfjuž prvý vylúčen, a trúfam si 

tsleduvať cíer, že oba nájdeme, 

alebo as]>oň sadzbu poslednú 

prinesiem nazpttt vám, a za prvú 

ostanem vdačiiým dlžníkom. 



145 



Äntonio, Vy znáte ma, a marí*-c len fiaa^ 
okotky fiiniac s mojou láskou k váni; 
a bez otázky viac mi krivdíte, 
v pochybnosť berúc moju ochotu, 
než keífy vše ste utratÚ, fio mám. 
NuÄj recte mi leu, čo niáni učinif, 
Éo zrobit vládzem Víi&iiu vedomím : 
i hotový som hncJ; niii mluvte leu^ 

Bassnmo. V Belmonte bohatá jest dedička^ 
je krásna, a Co ešte krásnejsie, 
spÄniljT.h ctností: kíiysi z otú jej 
som prijal krúsnŕ, neniŕ posolstvo. 
Jej meno Poicja: vzácnou nemenej je, 
než dcŕľa Katouuva, Porcia BrutA. 
A šíry svet zuá dobre cenu jej : 
z vžech končín žtvoro vetrov pränílša 
k nej slávnych namluvačov. Jasoy vlas 
z jej spánkov splj^a, jako rúna zlat; 
kolchidskym pobrežím to ŕíni Relraont, 
a ninohý Jason speje získať ju. 
Ach! Aatonio, leu spóďob k tomu tnaf, 
bych mohol s nimi äluSne závodit: 
ja v srdci cítim, ktoré veští zdar, 
že bez otjizky musím ätastný byt! 

ÄHtenio. Ťy ziiá.4^ í^e majetok môj na mori; 
a nemám peňazí, ni tovaru, 
bych sohual .sumiim hotovú: nuž, id 
a zkÚB, ŕo v Benátkach môj liver zmôže; 
ten hoci do krajností napreme, 
na v5'8troj do Belmontu k Porcii. 
Id, vyzvedaj sa hned, to vôFa má, 
krtf dostat peniaze; a nádej mám, 
ie k mojej záruke nám dajú ich. 
(Odídu. ^ 

Výstup dmbý. 

Belmont Izba t dome Pnrde. 
Porcia a Nerissa vystúpia. 

Porcia. Na moj' veru, Nerissa, moju malú osobu omrzel tento 
veliký svet. 

Nerissa- To sa mohlo stat, milá slefina, keby miera važích strastí 
bola zrovna tak hojnou, jako vaäeho dobrého sCastia. A predsa, dla 
vÄetkého. Co vidím, ten riovek býva zrovna tak chorý, kto sa 
prílišne presycuje, jako kto v niíum nemá núdze. Neni to tedy 
prostredným šÉastíni, ked jľ naáe položenie u prostred: s prebytkom 
prvej prichátUa íedivý vlas; dostatok žije dlhžie. 

Porcia. Dubré prípovedť, a dobre pi-edncí^ené. 

nerissa. Dobre nasledované boly by ony lepšie. 

1\3 



14« 



Porcia. Keby kon&t bolo tak snadnŕ, Jako znat, Oo Je itobľé 
Ohäí, kaplice boly by bývalý kostolmi, a cbatrŕ^ biednych ľudí 
kniežacími palácmi. To je dobrý kňaz, ktorý iiaAh'diije vlafitnýcb 
napomenutí: snadnejíie budem ponauOovat dvadsiotich, jako by sine 
malí dobre konaf, než byth íjola jednou z (Vrh dvauiatich a itasle- 
dovala vlasínŕbo pouCovania. Mozog môže vymýšľat zákony pre 
krv : ale horúca letora prp&kočí ťhladné pravidlo. Šialenost, mla- 
dosŕ je takým zajacom, že sa preainykne rez siete dobrftj rady, 
mrzáka. Le!í mudrovanie toto není ítpó»ob k torou, abyi-h si zvolila 
manžela. 0^ to slovo „volíí!" Nemó.íem íii voliť, koho byrh ťhťela ; 
ani zavrhuúf, koho &i ijepinjem : takto púvlazaaá je vúľa iijúcej 
deéry vólou mŕtveho otca. — Netií to kint^. Nerissa, 2e si inuža 
nem62eui ani zvolit, ani zavrhnút ho? 

Nerissa. Váš otec býval vždy etnostný, a zbožní ľudia mávíyó 
pri smrti dobré vnuknutie: a preto lutriii, ktorá on vymyslel s tý- 
mito troma skrinkami /o zlata, striebra a slova, — z niobž kto 
uhádne jeho mienkn, vás dostane, — bez pochyby nikto pravé ne- 
potrafí, kronie kto vás bude pravé mítovat. Avšak koľko teploty je 
vo vaSej náklonnosti oproti niektorému z týchto knieiUícich namlu- 
vačov, ktorí už prišli 'ŕ 

Porciu. Prosím ťa, menuj ich radom; jako ich budeS menoval, 
ja ich popíäem: a podľa mújho popisu súrľ o mojej náklonnosti. 

Nerissfi. Najprv, je tu princ iieíipOlítAnaky. 

Porcia. Ano, to je vskutku žrebec; lebo nehovorí o inom, len 
o svojom koni, a pokladá za veliltý dôkaz avojeho nadania, že hu 
sám vie podkovaf. Vetnd sa obávam, že jeho miloatlvá matka držala 
s kováčom. 

Nerksfí. ííalej, je tu ^róf palatín. 

Porcia, Ten nerobí iného, len mraŕí sa, jako by chcel rienf; 
„Ktítí raa nechtele mať, vaSavóľa." Poslúcha veselé poviedky, a 
nesmeje sa. Obávam sa> že bude z nebo plaCúci tilosof, ked zostarne, 
BÚc tak nezdvorile mraíuýra za mladi. Radnej bjch aa vydala za 
umrlčiu hlavu s hnátom v ústach, ako za jednčho z týchto. Boh 
ma chráň pred oboma ! 

Nerissa. Čo ten Irancúzsky pán, Monsieur le fton ? 

Porcia. Hoh ho stvoril, nech tedy platí za muža. Opravdii, ja 
viem, že je briesno byť posmevaCom : ale on! Čože, on má lepšieho 
koňa^ nežli ten NeapoLitán ; lepšiu tAú vlastiiosC mraŕiC sa, uežli 
próf palatín: on jť každým a nikým. Zaspíeva-li drozd, hued sa 
dá do vyskakovania ; on šermuje s vlastným ätienom: kebyrh sa 
mala vydat zaň, vydala byth sa za dvadsa't mužov. Keby pohrdol 
ranou, odpustila Ijych mu í lebo keby ma miloval do zbláznenia, 
neopátovala bycb jeho lásky. 

Nerism. Čo tedy poviete na Falconbridjíea, toho mladého ba- 
róna z Anglie? 

Porcia. Ty vieä, že nepoviem niŕoho: lebo ja mu nerozumiem, 
a ani on mne, Dn nevie latinsky, ani francúzsky, ani Ultan^ky ; 
a ty bya' mohla složi£ prísahu pred súdom, že neviťm anjííícky za 
máCny máéek. On je obrazom pravého muža: a]e> ach! kto bu<le 



U7 



sovorit 8 ísťDiou postavou? Jak zvUstne sa oblieka t TuSfni, kaitii- 
zolii kúpil v ÍUilii, široké svoje nohavice vo Francií, čiapku v Ne- 
niet'ku, a chovanie svoje všade. 

Nerissa. Čo mk'iiitť o toiu Skotókom píuiovi. Jeho bUzkom 
susedovi ? 

Porcia, Že má v sebe lásku k bližtiŕmu: kho si požifial pohla- 
vok od An/^UŕATia, a prisahat, že mu ho vráti, ked biirle inôct. 
Xuäínif FľancúK zaručil sa zaň a podpísal za dnihúbo. 

Nerma. Jako sa viíni fiibi ten mladý Nemec^ aynovee kuíežata 
saského V 

ľúrela. Vt-tmi zle rf'mo, ketí je triezvy; a oajhoržií^ poobede, 
keít je opilŕ. Ked je nnjiepSí^ je o nieto horší od tlovoka; a ked 
je najhorží, je o niečo lepSÍ od hovŕlda. Neťh sa stane najhoTÄie, 
Oo sa má siať, .ja dúfíim, íe nájdem spôfiob, abycli sa ho zbavila. 

Nerísatí. Jestli sa <iá na voľbu, a /volil by pravú skrinku, 
vy by ste odopreli vyplnifc vôfu vaíeho otca, jestli by ste sa vzpie- 
rali V2Íat si ho. 

Porcia. IVeto, obávajúr sa najhoršieho, prosfm ťa, postav ka- 
lich rvDskeho vína nn nepravú skríóku; lobo je«tli v ňoni Čert viízí, 
a toto pokušenie je /.ovne, viem, že tú zvolí. Čokoľvek iného volím, 
Nerlíísa, ako byt'h sa mala vydať zti špongiu. 

Ncrissa. Nerousíle sa obávat, slečna, že sa vám dostať môže 
niektorý z týchto pánov: oní mi oznámili svoj úmysel, ktorý ná- 
leží proste v tom, že sa navrátia domov a nebudú vás viac obta- 
2ovat svojimi námluvamí, leda že by vás mohli obsiahnuť na iný 
apÓBOb. nie dľa predpisu va^^eho oUa, ktorý tía viaže k skríiikam. 

Porcia. Kebych mala tak dlho íií, jako Sibylla, predná umrem 
ftlstá, jako IHanu, jestli sa nevydám vedTa vôle otcovej. Teší lua, 
že táto Éast ženíchov je taká rozumná; lebo ncní medzi nimi jedi- 
ného, jeho neprítomností nepriala bych si vrelé ; a prosím Boha, 
aby im dal šlflHlnn Cťstu. 

Ncrissa, Paniiitáte sa, sleCiia, ešte z dôb važeho otca na istého 
Benátčana, uCenca a vojíua, ktorý prišiel sem vo spoloŕaosti mar- 
kyza z Montferatu? 

Porna. Áno, áno, bol to liassanio: tuším, tak sa menoval. 

Nfris$tt, Tak je, slečna. Zo váetkýih mužských, ktorých kedy 
vídely moje íiiäbovó očí, bol on najviac hoden krásnej ženy. 

Porcia. Dobre sa pamätám naň ; a pamätám sa tak, že jo ho- 
ilen tvojej chvály. (Sluha ustúpi.) Kuže, ío nového V 

Siuhfí. Tí styriii cuilzinci hľadajú váš, sleína, aby sa rozlúCiU 
s vami; a práve prišiel predchodca piateho, princa z Alarokka, 
ktorý oznamuje, že jeho pán' bude tu na noc. 

PoTŕift, Iíebych mohla privítat piateho f> takým úprimným srdcom, 
jako sa lúOim s ostatnými štyrmi, te^l by ma jeho príchod. Má-li 
povahu svátca a podobu Cerla, bola bych railäej, aby ma viedol 
k pokániu, nežlí k oltáru. ~ Pod, Nerissa. — Synku, napred!*-^ 

Za jedným ženíchttm zavierame dvere, a medzitým druhý už 
za Wufiku bere. 



148 



Výstup tretí. 

BeDŠtVy. VerejuĽ miesto. 
Bassanio a Shylofk vystúpia. 

SJiiftock. Tritisíc dukátov, — ílobre. 

Bassanio. km. pane, na tri mesiace. 

Shyl&ck. Na tri mesiace. — dobre. 

Bassanio. Za ktoré, jako som véjii povedal, Aiitouio nm byl 
ruCiterora. 

Sh^lork. ÄDtonio má byt rufiitefoTii, ^ dobre. 

Ba&sanio. Môžete mi pomôcť? budete tak láskavý? lUid bych 
znal vaáu odpoved. 

Shylock. Tritisíc dukátov ua tri mesiace, a Antonio ruíi- 
teíom. 

Basmnio. Vaáa odpoved na to V 

Shylock. Antonio je dobrý muž. 

Bni&anio. Slyšali ste snád obvinovat ho i opaku? 

Skylock, Ó, niť, nie, nie, nie! Ked povedám, že je on dobrý 
mui,, mienim tým, rozumejte mi, äo je zámožný. Avšak prosätriedky 
jeho sú neisté; jednu lod má, ktorá ide do Tripolisu, druhá do 
[ndie: vyrozumel som dalej na Rialte, že tretiu má, ŕo ide do 
Mexika, Ŕtvrtú do AnjíUe, — ^ a na rôznych stranách má ro/trúseuo 
viac iných podnikov. Lež lode r^ú len dosky, lodníci len tudia; a 
máme potkanov na suchu, potkanov na vode, zlodejov na suchu, 
zlodejov na vode, — mienim morských lúpežníkov; a potom je tu 
nebezpeíie vín, vetrov a úskalí. Muí len vzdor tomu je zámožný : 
— tritisíc dukátov; myí*lím, 2e môžem prijať jelio záruku. 

Bassanio. Ľbezpeŕujem vás, že môžete. 

Shylock. Chcem byt ubezpeíený, že môžem; a abych mohol 
byt ubezpeíený, chcem si to rozmyslet. Môžem hovoriť s Antoniom ? 

Bassanio. Jestli sa vám ľúbi, jesC s nami, 

Shiflotk. ÁnOj abych voňal sviňaké mäso, jedol z obydia, do 
nebožváá prorok, onen Naaaren, zaklial čerta. Chcem s vami kupčit. 
obchodovať s vami, hádať sa s vami, ťabaC sa s vami, u lak dalej: 
ale nechcem jest s vami, piť s vami, ani modlit sa b vami. Co 
nového na líialte? ^- Kto Je to, čo tu prichádza? 

Antonio vystúpi. 

Bassauiň. To siRíior Antonio je. 

SJttjhck (Btrmtín^ Jak podobný je fstnénm mytuiku! 
Ja nenávidím ho, že kresťan je; 
viac e6te však, že v skromnej proatote 
pojf-iava zdarma penia>íe a kazí 
tu v Reuátkach nám mieru úrokov. 
Nech jednúc za iiedra ho uchopím, 
nuž pchlaclim na ňom svoju starú záäť. 
On nenávidí svätý národ náš; 
a zrovna tam^ kde kupci schádzajú sa, 



146 



natiáva na mňa, na nié kupectvn, 
na slušný zisk môj, zvúv ho úžerou. 
Prekliaty budiž rod môj, jestlíáe 
odpustím mu to! 

Bassftnió. Shylock, slyšíte? 

Sjtyhi'k. PoOítara práve svoju hotovosf; 
a, vedfa tušenia mej pamäti, 
nemôžem sohnaf Tiahle plnú suninm 
tritisú' (Uikátuv. C" na tom véak? 
Vetf Tiíbal, zámožný Žid z rodu môjho, 
založí ma. — Lež zvoInaJ jaký srok 
prial by ste? (K Antoniovi.) Mnnho šEastia, pane môj! 
O vašej Milosti šla práve reC. 

Antoiiio, Na úver, Shylock, síce nedávam, 
ni neberiem, bych bral, íi dával úruk: 
vôak chcejúc priatefovi pomáhať 
v potrebe súrnej, ruším zvyk. — Má tofko, 
čo treba nám? 

Shylock. Ô áno, tritisíc 
dukátov. 

Attionio. Na tri mesiace. 

Shylock. HTa, zaponinel byth, — na tri mesiace. 
Vy rútite, nuž dobre. Pofikajme — 
Lež poslyäte: vy, tušini, riekli ste, 
že na zisk lirat Ci dávaC není váš zvyk? 

Atitoniu. Nie, nikdy. 

Shylork, Ked Jakoli pásol ovce Lábana, — 
po naáoui svätom Abrahámovi, 
poneváC múdra mat mu pomohla, 
bol Jakob tretí dedič; áno, tretí — 

Ätttomo. Čo chcete s ním, anád brával úroky? 

Shjflock. Nie, nebral úrokov; tak zvaný úrok, 
to zrovna nie. Lež, hla, čo učinil. 
Ked dohoduul sa s ujcom Lábanom, 
že strakaté a pestré jahňatá 
mzdou budú Jakobovi, matky rujné 
na jaseň vrataly sa k baranom ; 
a ked tak dkdo opiodzovanía 
vlnatŕ toto plemii zapoŕalo, 
tu múdry pastier prútov nalúpal, 
a poéas toho hehu párenia 
pred ovce bujué vám ich napichal. 
Tie takto puCnúc, v dobe jahnenia 
mlad pestrú malý; a tú dostal Jakob. 
Tak pri&tel k zisku, požehnaný súc: 
ved zisk je požehnaním, nekradnem-lí. 
Äntomo. To bolo štaslie, k vôli nemuž slúžil, 
vec, ktorú nebol v stave spravil sám, 
lež ruka nebies nastrojíla ju. 



isn 



Tým chci?te úrok ospravedliiit? 

Je vaše zlato, striebro stúdom oviec V 

Shylock. To neviem : nech len rvehle množí sa. 
Však slyéte, signior, 

Ántonio, Ajhla, Bassanio, 
Éert písma dovolá sa v potrebe. 
Zlá duäa, vedúc sväté RvetiPctvo, 
Lotrovi B tvárou sladkou podobná je; 
peknŕmu jablku, Čo v srdci builé. 
Oo pekný zovŕiaj&ok. ach, fal&e niá! 

Shylock. Tritisíc dukiitov. — tn niča summa. 
Tri mesiaťe, nuž vidme, jaký zisk — 

Antmiio. Sbylocku, chretť si nás zaviazal V 

Sktftof^h Vy, signior Antí>nio, ŕastokrÄt 
mfia na Rialte súduvali ste 
pre moje peniaze a úroky; 
lež trpezlivé som to znň^val, 
ved pokora je známkou núŕho rodu: 
nadával nte mi do nevercov, pi40V, 
a pľuji na mój kaftan židovský; 
Ui vietko pre zisk, právom uÄílý. 
Nuž» dobre, včuľ väak sora vám potrebný. 
Tu je to I — prijdúc ko mue, vravíte: 
„ShylofkUt chceli by sme peňazí i'* 
vy, pant\ klorí slizate kydali 
na raoju bradu, a jak cudzieho psa 
na prahu svojom, kopali ma Lak: 
peniaze, to je vaSa íiadoí^t väak. 
Čo bych vám riecí mal? Nemám-li riect viid: 
„Či má pes peutaze"-' je iiioAnŕ tô, 
by pojŕ;aI pea tri ti sír dukátov ?•* 
Suúd krťít sa mám, tónom dlžníka 
pokorne ňeptaf, tajiac v sebe dych, 
a takto riecť. 

„O, krásny pane, stredu minulú 
opTuval ste ma. kopal v tenže deň, 
zas indy psons zval: za tú zdvorilosť 
vám pojCiam lofkoto, hla, peňazí V" 

Atúofúo. Mal bych ver' chuť ta znovu nazvať tak, 
í íiiiovu opruvat A kopiiúf ťa. 
ChceS mi ich pojfiaf, pojfiaj penia/e tie 
nie jako priaterovi — lebo veiT 
priatcrstvo kedy vzalo od druha 
žiak z kovu neúrodnéhoV — lež radSej 
ich pojíaj jako nepriateľovi : 
ked nesplatí ich na ía^, tuhoto 
60 smeläfm £elom môŽeS stíhat. 

Shyhfk. íUa, vidíte, jak ste vy búrliví! 
Rád bvťh »i za priateFov /íékal vás, 



Ul 



gabudol potupu mne učinenú, 
založil v núdzi vás, a n^príja] 
haliera od väs úrokov. Je aaäd 
liiskavýra Dávrh môj: a neslúchate. 

Bassaňio. To láakavost by bola, 

ShtilocJi. A tú chcem 
vám preukázať. PoJme k notárovi; 
Um dáte úpis zo seba; n žartom, 
ked nespliitíte dth v den uľO:itv, 
na mieste urôitom, a sumiiiu tiež, 
udanú v j^ápise, ŕo pokutu 
ustavme mJksa váďho plný íunt, 
ktoryito budem 9i móct vyrezaí 
z vaŕeho telíi^ z ktorejkoKek ŕasti. 

Antonio. Pristávam na to! ľodpíáem ten úpis, 
a poviem: Žid bol velmi láskavom. 

Bassaiito. Mne k vúlí taký úpis uesmiete 
podpísať, radšej v núdzi ostanem. 

Antonio. O, nerakaj aa; dlh svoj spifttíiD V Caa. 
Už po dvoch mesiacoch, prv o mesiac, 
než zíde srok, ja Čakám návratu 
hodnoty jeho trikrát trojnásobne;. 

Skyl-ock. Ó, otíe Abrahám! Watí kreetanov tých, 
jftk vlastná ^aivrdiio^t učí ich 
inyÄlienky iných v podozrenie brat. — (K BiHianJoTi.: 
Povedzte mi len, prosím vás: ked Brok 
náhodou premeškal by, jaký žiak 
mal bvťh ja z vykonanej pokuty? 
íludäkého míísa libra, z Clovekaj 
tak vzácnou nenf, ani užitočnou, 
jak mäso z volov, ákopcov a kôz. Vravím ; 
byi'h zíakal jeho priazne, činím to : 
prijnie-li mojich služieb, dobro; nie — nie. 
Väák pro&im, /.& lásku mi nekrivdite, 

Atifonio. Shylocku. úpis ten chcem podpísat. 

Shylock. Taíč nájdete ma u notára hneíí; 
k žartovnej zmluve návod dajte mu. 
Ja idem vziaC gi vaAek s dukáty 
a pozrcť dom svoj, ktorý sveril som 
bdelosti ničomnŕho taíkára; 
a okamžite k vára sa navrátim, 
Anionio. Pospiechaj, statný Žide, (Shjlock odide,> Tento Žid 
kresCanom bude ešte: lásku javí. 
Jifissajito. To sladkosC lotrova: mne myseT vraví. 
Antonio. I-en podme: o to zbytočne strach mat^ 
o tiieBÍac prv sú lode moje zpät. 

(Odídu.) 



-^•- 



159 



Grécky diplom sv. Štefana, 

Napísal ÍV. Y. Sasinek. 

V doline medzi mestom Vespriinom a hradom bol pnnenský 
kláStOť, a pťeti> tá dolina nietiovaU ku dolinou itiDÍäek. Mdme dve 
listiny, ktoré sa vztahujú na ten khlätor: v jednej je grt^Ľkj' diplom, 
vydaný — vraj — sv. Štefanom I., králoin ulioi-škýni; v drubej je 
príloha (paria?), v ktorej jako by protukoll, opisujúci osud tamtoho 
diplomu, a návrh k obnoveniu toho diplomu. O tých listinňch pf- 
aali v najnovšom fase Knríícsonyi a Fŕjérpataky obSírne '), ale ma 
o hodnoveiDosti tobo dipJpmu nepresvedčili ; lebo písali v tej svojej 
preJpojatošti, že až sv. Ŕteťan uvíedot kresťanstvo do pohanského 
Uhorska. 

Ani v tom diplome, ani v tej prílohe nieto reíi o tom, jakého 
rádu boly tie mnfäky; ponevSC ten diplom je gréck7, z toho uza- 
vierali, íe bol vydaný pre grécke mnJäky, a KarScsonyi vj^liúta! 
ten dômyse), že ím] vydaný pre jírŕcke mníšky, ktorŕ sv, Štofan 
povolal až kdesi zo Siciliťt; vo svojej predpojatosti a v protislovan- 
skej antipatii nevidel — jako hovoríme — pre stromy les. V Ľborsku 
pred av. ätefanom bolo caribradské kresíanatvo obradu slovansko- 
kyrillského, ktorý aa nazýval gréckym obradoin ^). Dla toho tie 
vesprÍDiske mníAky holý busiltánky obradu slovansko^kyrillHkého. 

Ten grécky diplom a tie baailJánky eú takou záhadou, že sa 
dá Vfilmi uesnadnu rozlúštií, CeU íá vec je tak neprirodzený a po- 
machlovÄUá, že mi nemožno presvedčiť sa o skutotnosti. 

Už vo všeobecnosti buď reŕeno, že i ten diplom i tíe hasi- 
líánky neznám srovnať s povahou sv. Štefana ; lebo tento bol ducha 
západníckehOi rímsko-katolíckeho; bol spojený ä Rímom, s cisár- 
stvom západným, s nempcko-cisíírskou hierarchiou, a snažil sa dla 
toho VÄoru usporiadat cirkev v Uhorsku^); on dla vtedaj&ích oko- 
liCnoslí len tipezlivý a anii&nnlivý bol ku Urékom, ŕili k východ- 
nlkom obradu kyrilbkého <), ale, že by ich bol podporoval, ba i 
zakladal kliiätory tirécke, Cilí kyrillaké, to neverím. 

Diplomy SV. Štefana sú latinsky a d!ft vzoriek latinských zá- 
padných diplonjov vystavené; ten jeho diplom grŕcky prichodí mi 
ako íierny havran medzi bielymi holubmi; je od jeho diplomov od- 
chodný nielen čo do jazyka, ale i ŕo do obsabu, ktorý je sostnvený 
dla vzoriek východu íckych, bud gréckych alebo kyrill&kých, diplo- 
mov. — Aby sme sa o tom presvedčili, stoj tu ten jeho grécky 
diplom v latinskom preklade^): 



') Sarácaonyi: Sz. latván kí raty oklevelei. Budapest, ISSI. 24 — 
56 U. ľejérpataky: Kálmáii király oklevelel. Badnpest, 1892. 21— 65 U. 

^) LinguB slavonica utnntur, nhim ot íidem Cbrlsti Gi'aecoriiin more 
seqiiDDt.ar. [lerberstein : Rer. Mosťovitaruni Commentaríi. Aotvrerp, 1557. 

") Slovenské PobEady 1907, str. 580—586. 

*) Osvald: Tovarjéstvo IIT. str. 40. 

*) F^jtír. Cod. dipl. I, 312. 



In nomine Patria et Filií et sanctí Spiritus jubeo ego Stephanus 
christianus et rex totius Ungariae erígendum, administrandum et 
constabiliendum monasteiium sanctissimae Dei Geaitrícis metropoli- 
tanum in Vesprem, et in eo perennero multitudinem monialium pro 
spirituali salute mea, conjugis (wv^'-j' conviventis, convivae) ac pro- 
liam meaiuín, et patriae totius; et do aonuas eidem monusterio 
Donas Gum villis perpetuo possidendis. Nomina vero duaruín istarum 
villarum sunt haec: príma Sagarbren, liabens niansiones quadra- 
ginta octo et píscatores sex. Kt altera villa est Santon, habens 
mansiones triginta, quae est ad Danubium, et viginti vdvainicos 
in dedicationem sanctissimae Dei Genitricis, et trajectum Obada, 
una cum nancleris septem. . . Et in Polosnik et in Mama plaustrales 
sex, in Obada vero septuagiuta apiarios, vinitores sex. Ut autem 
habeat et Sautan, insulam sanctam Tnaitatem. Omniura vero villa- 
rum nomina haec sunt: primo Sagarbrien et Tune, Saindru et 
Knesa et Kneta, Tritun etc. Secundo: Samton, Podrugu et Zalesé 
et Grintzari, et alia plura do eidem metropolitano monasterio sanctis- 
simae Dei Genitricis, ut, donec steterit coelum et terra, sint mo- 
nasterii. Do autem et potestatem in hac eadem habitatione, ut vo- 
lentes habitare in possessorio sancti monasterii absque voluutate 
Äbbatissae et Sororura, expeltantur e loco etiam volentes. Si quis 
autem praesumserit ex illis, quae dedi monasterio, minuere, aut 
aliquid abalienare, seu ex progenie mea, seu alter aliquis, seu 
reges, seu principes, seu Belliduces, seu episcopi, seu aliqui alii, ut 
habeant maledictionem a Patre et Fitio et sancto Spiritu, gloriosa Do- 
mina (Despoína) nostra, Deipara et semper Virgine Maria, gloriosis- 
simis Äpostolis et trecentum octodecim Patribus ct omnibus Sanctis, 
et a me, coram Patre et Filio et sancto Spiritu, gloriosa Domina 
(Despoina) nostra et Deipara, omnino semper peccatore. 

Prv, než priiíročím k uvažovaniu toho gréckeho diplomu, chcem 
poznamenať na jeho latinský preklad, v ktorom stojf: „jubeo... 
erígendum, administrandum et constabiliendum monasterium". V gré- 
ckej osnove nestojí samostatne sloveso „jubeo" (peleyo), poneváft 
je implicite v slovesách „poiunta, dioikunta kai katastenonta". 
Koncovka a, poukazuje na praeteritum perfectum indicativi : teda 
by v latinskom preklade malo stc-íť „jussi". Latinský doslovný pre- 
klad mal by byť „erigendavi, administrandavi et constabiliendavi 
monasterium". V latine je to ovšeni barbarismus, ktorého nieto 
v starých jazykoch europejských ; niadaríina však by to asi vyslo- 
vila: „alapíttattam" a p. Latinský preklad by tuším správnejšie 
znel: Jussi erigi, administrari et constahiliri ninnasterium''. I sama 
logika to so sebou nesie, že zakladáte! najprv povedal: „Rozkázal 
Bom ijussi) založiť, sriadiť a ustáliť klášt ir" ; až potom povedal : 
„Dávam (do, didomi) majetky tomu kláštoru". 

Majúc ohlad i na grécky diplom i na jeho latinský preklad, 
činím nasledujúca poznámky: 

a) Východnícke diplomy, či grécke, či slovausko-kyrillské, za- 
čínajú sa tými slovami „Vo mene Otca i Syna i svätého Ducha" *), 

•} Const. Porf, ap. Migne CXIII, 1059. Wenzel: Arg. a. otm.V^V^. 



IM 



nie Rle latinské západnícke: teda tie začiatočné sIovA toho diplomu 
uezodpovedajú západnítkemu duchu sv. Štefana. 

Ij) Tie grécke alovA „christianos et kral" poukazujú na to, ie 
padelatel gréckuho riiiiloniu mal pred oíluia slovanská -kynllsk^, 
pôvodný djp)«m, v ktorom sUíto ŕisto slovanské slovo ^král"; lebo 
(irc*ct užívali v diplomoch, pre južných Slovanov vyJanýRh, slovo 
»krolt:8'*. Okľpm toho padelatel diplomu na jeho kond, v kliatbe 
nad poniSiteľnii majetkov kláôtora vespritnakelio, použil uie atova 
„kral", ale „basileoa". 

c) Latiuský prekladmi „Stephaims ch^stíaDus et rex" ; grťcky 
podobne mfl „Stephanos christianos kai krai", Y oboch prípadoch 
má stáť „chľistiauus rex" a „christiEinos kralee" ; leho Gr^cí krá- 
lom, s carihradským cisArom spojeným, dávali názov ..pistos krales", 
tili „pravoverný krrtf", jakn je to i na kráľovskej korune uhorskej 'í. 
Tadelutel diplomu iinliradil to výrazom „chrisliauos kráľ', čili rliu- 
8ko-katolle.|\>\ k západnému cisárstvu a k západnej cisártikej hiei* 
archii náleÄajiJcí krá!*). 

f}} Latinský p eklad dáva b!. Bohorodici názov „Domina**, 
grécky test nie niizov „Despiun". No manželky juhoslovanských Btaro- 
vereckých kráFov (despotov) naiiývaly ea Despinou, Pili pauovDicou ^). 

e) Oba diplomy, Éi grécky, fii latinský, hovoria, že sv. Štefan 
dal kláôtoru deviatiny (nouas, enneas) z úrod. Toto postaCilo Euglovi 
k tomu, že len diplom zavrhol a vyhlásil m padelaný, za doby 
krála I-uihika (1342— 1382i; KarAcsonyi váak to jehn tvrdenie za- 
vrhuje^ ponevát^ deviatiny už za doby sv, Štefana boly oi>vykIé na 
Západe. Ano,^ holý deviatiny nielen na Západo, ale i v Uhorsku už 
za doby sv. Štefana; vSak ale i na Západe i v Uhorsku obŕažovaly 
len tých, ktorí sa dopustili klarau pri oddávaní podlžtiej desiatiuy '"). 

f) I.ŕíréťky diphmi. i jeho latinský preklad menuje kláator 
vesprímsky kláštorom weíľopdiítíu^kym: teda kláštorom, ktorému 
podriadené boly aj iné panenské klá&tory, — klň&tor vesprímsky 
nehol prvým a jediným gréckym kláštorom^ sv. Štefanom založeným. 
Je mi pravdepodobnejšie, že tie kUfitory už pred sv. Štefanom za- 
ložené holý v Uhorsku, pravoslávnom. 



'') Slovenský Leínjils, V Skalid, 1876. str. B. 

■j Východni cisári dávali a dovolovali liráľovskú korunu leit krÄfom 
pravoalávnym, Consl Porf, np. Migoe CXIIU 179 Idern CXH, 374. 1267. 

^) Slovenský Letopis 1882. str. 271. 

'") Hefek: CoticihťtitíesthiĽlae III, 624. n. 1. Qiii deciraam Dcf> 
fiare iieglťxerit, ivoveni partes auferoiitur ah eo. Wnlier 11, 534. Si quis 
auteni ipsoruui civiurii. deriina de suis viiici'ii tion soliitú. viniiin «Íva 
mu&ltiin exínde natum ad donium 5uani dílTerie, vet ľirea hoc frandeín 
aliqunni fncere praesuinsent. ex tunc proyuena.., deoiiriam prose ha- 
bere ťOgalur el dare novtm parUs capltulo niemorato; prout s. rex 
Steplanoa circa hoc dicitur slatuíg&e; quae coitsuetudo lotionali^iUs hac- 
tetius. .. nobcitur observata. Fejér: Cod, díp], V. 2, 34^. ad an 1376. 



15S 



y) Lňlinský pľ<>lí]ň(l vyslo^'uje kliatbu nad tými, ktorí by 8& 
dopustili porušenia iniiiflku kláštora veäpríiuskeho „seii reges, sou 
prínoipes, seu bellldiites" ; grécky te\t ale má „éte basileis, éte 
archontes. éte stratťgoí" ; Oo nui iný stnysel, než latinský jJieklud. 
To flftichDntes" pripomína nám rlfíddrov, ktorí pred sv, á^tefanoni 
spolu panovali '>>; liati to flenoviA triumvirattu^tio ]>iinovaai^, a sfce: 
prvý kniežii (nndknitíža) kepljalé^ druhý knieža ^ylns, tretí knieža 
karchas '*|, Tí slratefíoi l)oli boduostári v cisárstve východnom •'), 
a tÄkými l)o]i i vnjvoiiovifi (hoebodoi) i v Uhorsku pred sv. Šttí- 
fanom '*1^ nie aJe za doby sv. Štefana, ktorý uviedol monarchický 
systém do Uhorska. 

h) Tnkä kliatba [annthema), j ako ju vyslovuje diplom na konci 
nad poľuSiternii majetku kláštora vespťínokeho, menovite kliatba 
„od triatoosemnáslich Otcov", nachádza sa len v diplomodi východ- 
nfckych *^), do cela nio v zíipadnickych : teda nesrovnáVÄ sa s po- 
vahou zílpadQlckou sv. Štefana, 

i) Okrem toho nenie udanŕ datmo, CíU rok, v ktorom diplom 
vydaný bol; £o aa pli vážnych diplomoch zachovávalo jak na YÁ- 
pade, tak na Východe**'). NaSi diplomatikovía kladú ho do ľ. H>2í>, 
hez pochyby dla tej kombinAcie, že sv. šteťan až po smrti Bole- 
slava Chrabrého (ť 102ô), krála poľského, opanoval i nuáe Slovensko 
a tak stal n:i „králom celého Uhorska". 

k) Kouefne ten diplom i svojou tvárnosťou i svojim obsahom 
prezradzujo nedbalosl bud pisatela alebo padelateCa, s jakou sa krá- 
ľovské nadácie diplomy veru nepíšu; na pr. Yosprém uiiosto Be^prem ; 
na jednom mieste Sagarbren, na druhom Sagarbrien; n« jednom 
Santon, na druhom Saniton, na treíom Sautan; ba i to „chriatianos 
kai kial" miesto „christianos krales*^, Saindru n Púdrugii miesto 
Zoiuiiľou a l*odrW(;ou. Vyznáva lo i Fejér (Cod. diploui. 1, 3j3, že 
hot ten diplom plný chýb, lak že až kanonik Georfí Szerdabelyi 
správnejšie ho vydal na svetlo. 



Čo Ba týka osudu, ktoľý ten grécky diplom podKtúpil, o tom 
nás pouCiiJG listina ž r. 1109, ktorú podal l-'ejécpataky vo svojom 

ľj Coii3t. Poľf. np. Migiic CXII, 1278. 

'*) Slovenské Pohľady 1907, str. 231. '2bS. Ked sv. Štefan založil 
monarchiu, prestal triumvirát, prestali arťhoniovia. 

'*J Strategi. strategcléa. Const. ľorf. ap. Migne CXII, 128. n. 78. 

'*J Okrem archonlov (kŕphalé, gylas u liar>.-h;is) boli vojvodovia 
Ow^íSc'-. strnteyetiís). Kt erani genles eoruuj sejiteni ; ei priucipem. . . 
bahueriiiit nuuquam, sed erant loteľ ip5ij \ocvoiíi Ljuidarn. Const. Parf. 
ap. Migne CXIII, 318. n- 95. Ke liabet. Qiiaijiiue<|ue gens peculiarem 
principem (voevodum)^ Ib, pug, 323. 

'^} Fejér: Cod, dipL VIL I, lí)5. 

"j Coftst. ťorf. ap. Migne CXIll. 1087. 



IM 



spise o diplomoĽli kvAía Koloniaiia, nienoviUí n obnovení toho gré- 
ckeho diplomu, SV. Štefanovi privlastäovftnŕho. '"i. 

Starý diplom — vraj — písauý bol po grácky dTa jazyka pô- 
vodcu kláštora vesprímskeho. Ponevát tenže diplom sviuutý. vo- 
skovou peOaíou 8v. Štefana zapPíatený a pri otvííraDÍ porúchaný 
1)0Í^ nastala potreba jeho obnovenia. Toto je mi nejanné, lebo 

a) Kto hol tým pôvodcom kiáätora veHprlmekeho, ktorého jazyk 
bol grécky V Bol ním sv. Štefan? Už náš Hostinský sa vyslovil, že 
pôvodný diplom kláfttora vesprímskeho musel byť písaný v kyrill- 
ŕipe'"), ktorá día ohradu ^nŕckeho Kvaná bola gréckou; lebo v tum 
skutoi^ne ^^(skoui diplonie sú výrazy slov»uské, ktoré poukazuji^ na 
to, že boly prev/atŕ z pôvodného diplomu slovíinskŕlio; na pr. 
slovanské ^kral" miesto „krales", — „Duuaos" íľunajoSi Dunaj) 
miesto „DanubioB*'. 

b) Známo je, že darovanie majetkov mnohokrát nesprávue pri- 
plsúvall SV. Štdánovi, aby tak dodali váhu Nvojim nárokmi] ua ma- 
jetok. Poneváŕ — jako sme videli — ten ^Técky diplom nezodpo- 
vedá západuíťkemu duchu sv. Štefana, oprávnené je to podozrenie, 
že padehitel toho diptoniu bezprávne podstrCil ho sv. Štefanovi. Že 
je Uké podozrenie zŕtklndné, poznaí z toho, že už pred králuni Ko- 
loinanom o hodnovernosti a platnosti toho diplomu pochybovali '^). 

Úloha, preskúmať ten diplom, svereuá bota biskupom, páti- 
kostolskému Šimonovi a vesprimskemu MatúSovi, a títo vzali do 
ohladu ten stav majetkov, ktorými r. 1109 viňdly mnl&ky vesprím- 
Bke^^). Rozdelili tie majetky na také, ktoré obdržal y od sv, Štefana, 
a ktoré po jeho dobe si naifobudly. 

Dla gréckeho diplomu sv. Štefana iV) malý mní&ky vesprlmake: 
Zagfirbren, Znnaton^ Ompnda, Polosník, Mama^ Tune, Zaindrn^ iCnésa, 
Knŕta, Triton, Podruga, Zalegé h íírintzarj. 

Día so^aamu majetkov r. llOí' ale malý: Znarberio (ZaporhroiD), 
Zíiiiiton {Zanton), ostrov Sild (Ompada?!, Mama, Scondur í/aindru?), 
Kinessft i^Kneza), Citun^ Serlous (ZaleséV), (Trinceár. Poíoainic (Po- 
loisnfkj, Podnic {Podrug) a Modocea, 

Porovnárae-li s gréckym diplomom soznam w 1109, vidíme, >.e 
Ba Bkúmajúci biskupi nedržali prfsne gréckeho diplomu; lebo mená 
preinenilí. vynechali Knéta, pridali Madocea, a tak sami hodnover- 
nosť gréckeho diplomu oslabili. 



'•) Kejérpalaliy, 1. ľ. png. 31. flicTuýc tú latinskii lisliim „pjirio''. 
t. j- ítslinon tŕn grécky diplom prejtisujiicou. Jii bydi lú listinu radšej 
iia2VAl „pHlohou^, ponevát^ ufnie $ ^ľéťkyfn diplomom gi'izvuóuau, jako 
býva „paria"- 

'*) Sbvesnosŕ. V Skalici, lt<65 itr. 4,, r, I8fi4 sír, lít a 20. d. 

'*■» Cuni totum privilťpium sancti íStPplioni, . . ínevitabili necc^^fiitate 
qttaruudatn litigationnm ŕuiš«;ct Qpfrtum, causis, qtie ťmerserniit, extlnclis 
et, ejcinanita fiái veUňs pnvit^ii, oporluit nóvum lieri. 

*") Qaod ea coníineret. quae monaslprium illiifi sine omni contro- 
versia ítlu tempore ubtinniL (poRsedil?), <jiia»do ipsiim privilégium pre- 
ccptum est renovari. 



m 



Listina r. llí>íi hovorí, že soznam mnjetkov sta] sa s privo- 
lením (Matúša) Itiskupa vespľímskelio. K ŕouiu holo potrehné to 
privolenie? Úloha ŠimoQa^ biskupa petudiovskiého, bola Vťrne a od 
slova do slova preniesť itraiisumerei diplom sv. Štefana do diplomu 
kráľa Koloniana, hez ohladu na to, ti sa piiŕi alebn nťpAíi bisku- 
povi vespríraakemu, 

Aŕkolvek ten sozpom uisijetkov klíiStora vesprimskeho ľ. llOíi 
naäí^diploniatikovia meuQJú diplomom, obuovujiícim íjrécky diplom 
8V. Štefana O) — , aíkoľvek na konci listiny stojí aj kliatba nad 
tými, ktorí by sa opovážili umtíngií nieio z toho, ío je v tom bo- 
zname obsaž^nt^s neníe to riadny diplom, ;ilc len návrh k vysta- 
veniu riadneho diplomu; aui ho iiei'-iiií riadnym diphitiiom to, že 
bola nafi pntlačeníi i>ečať. kráľa Kolomana. 

Tá sama kliatba (nniitherna) vyslovená na konti listiny znie: 
^malediotioiii justi judicis ľ)ei, H sancte Márie, et omniuín Apo- 
atoloľum, et onininni tidRliiim Pei. síV-íí/ in vphri privÍk(fio scrijifum 
esf, subjaĽeat." S tým nesúhhisí výfhodtiiťka kliatba, v starom, i-jli 
gréckom diplome sv. Štefana i?l vyslovená-'); ^?o tiež oslabuje hodno- 
vernosť toho gréckeho diplomu sv. ýtefana, 

Neuie div, že ^uko pred králom Kolonianom, tak i po jeho 
dobe hodnovernosť, toho diplomu brali do pochybovania. 

Tak 2ti. apríla ľJíHi. Vladimír, arcibiskup ostrihomský, vyBtavil 
8lce prepis latinskej^ listiny krála Koloniana, nie však prepis gré- 
cJieho diplomu sv. Štefana (?), ba ani neCiní zmienky o ňom. Dňa 
12. mája r. 1290 vystavil opiU listinu, kráta Kolomana, písanú 
grécky a latinsky, potvnlzujúc mníškam vespríniskyiu majetky v tej 
listine vypOĽÍtatié, a odstraňuje mVroky lijakupa vesprímskeho, ne- 
dotvrdi-li základne tie svoje nároky "). 

ilako tá pravota sa zakontila, nevťdomo; pravdepoduime za- 
končila sa v prospech mníšek; lebo zostaly i ua dalej v práve. 
Tak ÍÍ4. okt. 134.^ Pavel krajinský sudca, vydal vo Vyšehrade pľt^pis 
listiny krála Kolomana, dla siuyslu (sensualiter), teda nie od slova 
do slovíi prepísaný"'). Podrobnejší prepis tej listiny podala kapi- 
tula &toluo-l>elohľadská Ití. sept. r- läííS, opisujúc ho tak; že jedna 
polovica listiny bola písaná grécky po vôli nakladatela isv. Štefana?) 
fclóätora, druhá polovica latinsky; že mala na chrbát pripravený kúsok 



^*) Srovnaj znkoni'ťnle diplomu \q vyše udaaoni latinskom preklade. 
Klialba iienje západnícka. ale v3'i;hodaÍĽha. 

•'^ji Nisi contra suprascripluni privilegiuín «i«id ratioiiabile objeclam, 
probalumvť fuerit et ostensuni. . . auctontatc metropoliiiťa. . , iíTi]iíoaeiUeg, 
nl idem njonasteriutn extra turís oidinem auctoríute prupria utillatcnus 
ixnpiieteiiL iu praemíssis. [Je sigilli vero prefuti pľivílegíi verítate seu 
etiam ŕalsitatc, piout nobís verilas CDiisliteriti JudiciaHter decernemiis. 
Orsí. levĹ'itár dipL oszt. 1444 sz. 

'^) Orsz. levťttár dipl. oszt. 943*.) sz. 




pe^^;a^lenovJ\ im kturý bolíi prítlaŕcrvií i>eOaí liiára Kolumaua**). ČÍ 
lá peŕať tak privestíitň Ixjla ^ j^ito holo vo zvyku pozuauiťUíiC lf> 
pri královíikýfh (liplomoclj -^ ?. lozkazu krÁk\ Kolomaua? O tom 
nemáme dôknzii; ŕo tiež oslabuje hodfiovt^ruoáť listiny z r- 1109. 



Jakého ľáfiu boly tie muläky ves^primske? Grétke (kyriilské) 
ba»iliiinky, alebo liiiisko-glagolské benediktínky? Nft to tieto ilo- 
savátf po&udzovaiiŕ lístmy nedávajú odpovedí: teda treba tú záhadu 
obJHijiiíť dhi vLediijSírh oko[ji>uo>itl. 

Biiíf bol w.tí dijilom 3v. ýtťfuna pôvodne písaný kynllskýini 
iiteľanii iiícbo Rkntoŕiiyrrii jíteckymi ; .'ini tak, jihi tak nezodpovedá 
povahe a ilu^fiu zApiiduííĽkfinu sv. ýlt'ťitníi: U-Aii tie mniáky bonili- 
Aaky niusely byť vo Vesprínio už pred 8V. Štefanom. 

S tým kliiätoi'Dtií K»rAi:nonyi spojuje i Ivývnoie Gizely, man- 
želky 8v. ístí'ťunn, i ziiJoÄcuie tolui kl;'i&toľ.i, ba i botovenie drahých 
rúdi obľaijnýťli ^^). Žo ílizcla založila tam chním -'•). to dopúäCam; 
ale Äe by IxiU uko ziipadtiií-k;i -Aiúoťih tiim diľŕirii, ba i klíí&lor pre 
basiiirtiiky, to neverím; bola by ona založila kltíStor leu pre latin- 
ské — , ba 8 veľkým zaprením seba snAd i^prti rímsko-glagolské 
benediktínky. 

KarÄisnnyi, ktoľý zacpáva každň difirku, z ktorej vykukAva 
nejaké svt-tiťlko slovanskí^ pre dejepis rUorska, Í to si rozmyslel, 
že nejaký cmlzozernský kňaz tým niní5kam koual ]itur<íiii jíľ^cky. 
Áno, koual, nie pre z.-ípjidnfeku Irizelu, ale pre muJSky basi- 
líátiky a ľud holiosluÄbu slovaiisko-kyrillskú lUa obradu východ- 
ného; lebo fjraeco tftu neznamená spolu i gracca lingua. Nepred- 
poklndllm o Kariicsonyím nevedomosť, %v by pravoslávnu liturgiu 
siovanskýľh výťboduíkov dľa obradu gréťkebo mal za KrcVku i ďla 
jazyka. Ku knnnnin takej Hlovansko-kyrillíikeJ Utur^io nobolo treba 
kAaza cndzazeuiskeho a^ beu zo Sidlie. 13olo takých dost v Uhorsku 
?,a doby sv. í^teínna. 

Neviem, zkadinl vzal tĹorahiuský tú zprŕívu, í.e krät Koloman 
uviedol do Vespríma benediktínky, ktorŕ potom ustúpiC ínnsely ci- 
slercitkám. Tri zpráva zdá sa mi byt pravdepodobnon ; lelio, ketT 
po tatárskom plicna (1241) opuslily Vesprím, preÉly do Dalmácie, 
kde sa v Zadre u Niiie-'i, kde panovala glagalčina, osadily. I to, 
že pod kľálom Kolomunom kyrillské basiliánky nahradené boly tím- 

'*) Kxhibuit nobis duas litCcras paleiiies... unam videlícot. . Uo* 
lomaDní. otynt regis llungaríoe.., cÍug ^igillo ccrtn icereo?). .. a tergo 
iu i((ia(läii] pľťstula per^ametiea ^jirosse impreaso; i-uius <tuidein IÍU«r« 
medtetas, videlícet pnrs nntei'inr ost srripLa, ex vohinljitc, uŕ lUcilitr, 
fundaloris dieli mormslerii, liiteris graecís. ulin aiitrui iiiedielu^ ciustleín 
liltcre latinit^ lltterin ŕst corncripla. Taini^.e pod th, H6á!0. To ^ul di- 
cltur" nevysliivuje presvedťienia » horliicverimsíí Inlin (*ró':kclio díptoinu! 

'^j KarňiBonyi: Szcril Isiván király ŕlete. Hiidapest, 1SI04. 30. I. 

-*) Weii;del: Cod. sip. Ľoatiti. XI. 2rjO. 

'■) Fejér: Cod. dipL IV. 1, 2^2. 



169 



«lro-glflgolskjmi beneiliktínkarai, jv prjivilppttihĺbjíŕ; lobn Koloirian 
nebol pľŕaUi slnvanŕÍDy ^'^), a umeiíáuvanie kyrilUkýcli kMátorov [lialo 
sa skrze ich premenenie na rlmsko-glÄgolské*'^. 

Ja si vec predstavuje ffi takto: 

n/ Mníšky kláštora vesprímskeho ho\y pôvodne basíliiinky, n to 
pred SV. Štefanom, ba i po sv. Štefnnovi, ktorý sa k mm choval 
passive ^'*). 

b) Erdl Kotoiuan a limsko^ketollcky vesprlmsky biskup, MatúS, 
chceli ten pravoslávny kliištor potlaŕíí a zaplniť rínisko-g]agolskýnii 
IjťnecliklíDkdmi ; ale ponecliali týnitu inajelk^, ktorýiui vládly pre- 
do£Jé pravuälávQe basiiiiíiiky. 

c) Mníäky, kftt sn ninnliokr^t ŕínily útnky, musely sa pred 
súdom brániť preukííanníni lobo pravoslávneho ilíplorou, a výsledkom 
toho bolo, íq ten dipium bol poSuchauý a porušený tak, že treba 
bolo ho oliuovif, 

d) Kríľ Koloman tú iílohii obnovenia nesveril biskupovi vespifm- 
skemu, v ktnriíbo dteĽési boly tie inní&ky; lebo bol interesiiovaoý. 
Tú tib»hn prť"nieS(jl na Šimona, liJÄkupa pePufhovsftŕho, jakožto ne- 
Interessovaného. 

e) Šimon, vznv blanku |peľ[íaimm|, mal na ňu prevziať (trans- 
auniere) ten pôvodný pravoshhiiy, od pÔvoUcu kliíSfora pochádi^ajúci 
iliploni, a to od siova do slova, nielen tlfa jeho íjoiyslii (sensunliter); 
on to väak iiCinil len dla umyslu, nie ale od slova do slova; uľ- 
u^inil prenes (tľanssunitum), ale len záznam (adnotavimus). 

f) Išlo hlavne o lo, aby zabezpečený bol mnjetok benediktín- 
kam, na ktoie preäiel majetok bazilirinok, a to v tom ttave, jako 
ním benediktínky víridly ľ. 1109, a jaký bol známy i biskupovi 
vesp rímskemu. 

g) Aby rímsko-ylagolské benediktínky ueboly v práve svojom 
znepokojovanéj buJ í^inion alebo jeho pisŕir premenil meno pravo- 
sUvneho piivodcu kldStora na „SU'phanos, chnstianos kral pases 



^*) lU cAHonlci in claustro, et i-4pelläni in ľuria titeľaCono (L j. 
latinsky) loquantur. líeiir, Cofomaní 56. ap, Pétertí Ií, 56. 

^*) Monaťhi sciant rcKulam s iíeneJitli. II), pag. Tifl. Abbfts aut 
ľraeposili latini ľonstituereutur io illis (monosleriis Graecorum) per quo- 
ram stiidium* eonindom ei'rlesiíirura 'graeĽitium) staliiä posset in meliiis 
reforman. Kpísf. papae lonocenlii 111. (1190— I21íí) ap. Dolítier; Moiiuiu. 
II, 3-12. Píŕr Abslam. der Rumii:icn. Lcipzig, 1880. púg. 210. 

*"] Urave enim libl est huhts ilhitafis tauíTí^ rci^nui!!, nisi ímilutor 
consuetodiíiis anie legnariiiiim exstiterís rŕyum. tjuis firaccus regerel La- 
tlnos graecis myiibusí' Aut i|uis Laliiius firaeĽos lutinb rcgei'Ct rnoribus? 
Nnlliií, IdĽii-co ľon?in?tu(3irjos íeqiiorií meas, MonätoTuni s. Stepliaiň VÍII. 
Slovenskí'' Poliíndy lUOT, str. 582. I pannonsltá lejfeaiJa pôvodne písaná 
bola kyrillkuu. 



léO 



Uyrias^'l. Škoda, že sa neuachíídza, hoc i ofiucbäný a poruSený, 
pôvodný pravoslávny diplom toho klií&tora vespľímskeho I Snád by 
svedčil seui-tam omnoho vernejšie, než jeho prepis (transsumt?) po- 
dozrelý, a nadania kliíštora neholy hy bývalý hrané do pocliybovanja, 

h) Tá iistina kiála Kolotnana i to obsahuje, že sv. kriií (Étefan) 
v prístave Moilocfa duroval rybolov iiiniSkaiu vesprimskyin, kdežto 
v gréckom diplunie neoacbiídza sa žiadua Modocea: leda ten rybolov 
bud nebol bv, Štefanom darovattý, alebo ho Šimon z gréckeho di- 
plomu vyaeĽhal. I toto dokaxyje, že tníi prepis ítranssurat) dipKuim 
gréckeho hol povrchný a ledabolo machlovaiiý. 

Kedy cisterciánky stály sa obyvatefkaiiti kláštora vesprimakeho 
a itiajittílkami jeho majetkov, dosiaľ pre nedoRtatok žríedel nie som 
v stavť oltjasniŕ. Atkoľvek už r. 1224 usiluvali sa cistercitiui na- 
hradií benediktínov ^'^), benediktínky vespľímske až po tatárskom 
pliene (1241) opustily vesprlmaky klriátor a preniesly sa do Zadra a 
Ninu'^j: teda len potom cisterciánky osadily sa v ktííštore vesprím- 

BkODl. 

") Že prepis pravoslávneho diplomu jíftvodjiĹ'ho nebol veruý, poznaC 
i z jelio pokleskov; im pr. vložené bolj duňlio deväliuy (euaeas. nonafl); 
summu darovanýi:^h osád, iiálQžQJúcicli k Zagarbr^n, udáva na 54. Icde^to 
grŕí-ky dijiloui udňva na 48. A jaká je laíiua v tom: ^Causa aatem 
reuovalionis haec s«wť"? Vyuechal z jielio dedinu Kiieta, atd. 

3-1 Fejér: ťod. dipä. 111- 1. 4 50- 

"j Ibidem IV. 1. 232. * 



-*ffe.- 



Z listov, aké dostáva L, N. Tolstoj. 

a. 

Drahý Lev NikolajeviCMl 

Odpustite, íe sojii nepisaL Hlavná pľífiina je tá, Že som nie 
istý, či moje listy dochoflia. Odvtedy, ako som vám posledný raz 
l»ísal (minulej stredy) som dalej rozmýÄľal v tom smere, a pravda, 
vyjasnivšia sa ml, stávala sa mi vÄe nepoťhybnejšoLi i uepochyh- 
nej^oii, a teraz tni je tjikť' divné, ako wm mohol nevldet toto 
prv^. Ľudia uenAboÄní si'i pristavení do nevyhnutnýeh okolností 
niyslef si, že nielen irh svoboiSa, ale i sám 2ivot naehádza sa 
v moci druhvťh ludi. 

i»tij môžu vAžne iiiysleí, ba ani nemôžu ináCe, že jestli upadli 
náhodou do víLzenia, ío papierik s podpisom dozoreii môže im daf, 
svobodu. A kresfanovi je lo nesmysel. Život jeho je nie v nifiej 
moci krome Božej a viiznenie jeho tela nemôže po^tbavovat svo- 
body jeho ImÄskú podstatu, tjik ako osvobodenie tela z väzenia 



') l.ísĹ pointic-nika T.va Nikolajeviča pri dupísovanl a v lilcráriircb 
prácach. Hul zovretý í nedorozumeniu. 



nijak nemôže osvobodiC du^u. Rozumie sa, že nemohol bych sa 
uetešiC osvobodeniu a vráteniu sa do preiloálých okolností života, 
8 ktorýnii je u mňa spojene tofko dobrého, no tiež turko dobrého 
spája sa u mňa i s tým, abych v tých okolnostiach, v akých sa 
práve nachádzam, bez všakej prekážky a rozptýlenosti (rozptylo- 
vania sa) mohol zamyslievaf sa do hl]>oký('h myšlienok najväčších 
umov sveta, poznávat samého seba, videt Boha, ktorý je vo mne, 
i Čerta, ktorý je tiež vo mne, načúvať blízke i oddialené zvuky 
vonkajšieho života, videt cez okno kúsoček neba, rozdelený mre- 
žami na oddiely, kochat sa nesmiernym nebosklonom počas pre- 
chádzky po dvore (dnes bolo neobyčajne dobre: tak ticho, teplo i 
mäkko), a mnohé iné. 

Odtrhnutý od všakých zamestnaní, nemajúc s nikým nijakých 
nepríjemností, nerozčulujňc sa nijakými trápiacirai starostami i tla- 
čiacimi myšlienkami, tu zokusujcš niekedy takú divnú spokojnosť, 
podobnú tomu tichu, aké tu niekedy panuje. Prvej som tohto nikdy 
necíteval, lebo som býval vždy zamestnaný. 

„Pamätanie si toho, že v Človeku žije Hoh, mocnejSie než čo- 
kolvek zdržuje človeka od zla a pomáha konaC dobro."* (Kruh 
Čtenia, 14. februára). Žije, totiž nielen dočasne sa prejavuje, ale 
vždy prebýva. Táto myšlienka sliiži okrem toho za najlepší liek 
v doby úpadku ducha. V tento čas načim spomenúť si, že stav 
slabosti í nesvobody, v ktorom sa práve nachádzaš, je stav dočasný, 
náhodilý, uesvojský ti, ako synu Božiemu, že prejde a znovu po- 
cítiš sa silným a svobodným. 

Hfa, tie krýdla, ktoré ma povznášajú podľa slov Chomiakova 
vyáe strechy teriínice. 

Nuž do času všeho dobrého. Prosím Vás, neznepokojujte sa 
o mne. Srdečne pozdravujem všetkých. Bozkávam Vás. 

15. novembra 1907. I- G. 



4. 
Drahý môj priateľ a učiteľ! 

V poslednú nedeľu Oregonian citoval Vás, ako by Ste boli 
povedali, že „chystáte saumret", i zarmútilo ma v tú chvíľu, lebo 
cítila som, že Vaša telesná prítomnosť má pre svet velikú cenu. 
Ale keby smrť i bola možná niekomu, Vy nemôžete umreť. Váš 
celý život bol prípravou iíf, a dosiaľ pripravujete sa žit, kým ho- 
tovíte sa odložiť telesné telo (Hesh body). Vaša osobnosť sa tak 
prejavuje vo svete, že nemožné je Vám nebyt^ i keby smrť zna- 
menala úplné zničenie. To, čo Ste Vy vystavili vo svete, zostane, 
a Vy neprestanete byť vedúcou silou, ako veky budú prichádzať a 
uchádzať. 

Nemôžem Vám vypovedať, aké šťastie mi poskytly Vaše uznan- 
livé slová o mojom malom časopise. Nikda nič, povedané o mne, 



MS 



■dtlModfio m\ íšk, Mkú telo porfaraU od ViU. A prŕi!<« dosUU 
«iH l^raMUfiť a pfedpUtkr la irvTÍ^T^ ľ so sie- 

tkýck stria sretA, a dotuf dochádzajú. Tu u^ajuuj*- ifu^. akv vliv 
Ba' dobro Vy takU. 

Vr Ste jedÍDv a^ttK. o ktorom ja viem, ktorŕ díOto^iK^ rak 
jtijcte, ako utiUt. Xemóiem Vájo Typgvedat, 60 váá vIít vykoníl 
n mD* ... 

VeTnií vdačaá Vaäa priatefka 

I* A. MaHon. 

5. 
Vysokortení- pán Gróf! 

Súčasne a tvmto listom máj vydavateľ poéle Vám knihu ; „Ooites 
Heirokrhr. Die (ies'hírhte eine* GUubeDš", Preŕo Vám ju púsielam, 
móie sa Dakrátko riťcf. Medzi Žijúrimt spísovateTmi ja ne/nám ni- 
koho, na kom by lui du^ í^ varnou úctou visela, ako ua Kás. Keliy 
M nii podarilo s takou Utou silou prívtest do súladu 2Ívot a mysel 
Bvoju. ako 8a Vjvm podarilo. A keby Ste mi odpustili, že som sa 
lOiniťli) Vňm toto povedat. Rád by som nie slovami, ale uajvnú- 
rtonejáfTD mojej dn^ pristúpit a dakovat Viim za tu biboko blbokú 
[mahu jM) pravde, ktorú Ste Vy iioSej dobe ueustali välepovat. 

Ritbard Kabiscb. 
ako, f Pniilni) 7. okt 1907. 



Verte sebe. 

Hpí6lola mládeíi. 
Od Ľ. N. Tolsíéko, 

Veite aebe, mladíci a devy. ktorí zanechávate detstvo, vtedy, 
ketf po prvý trz v/nikajú v duái vaAej otázky : Kto som ja, mto 

žij'*tri ja a všetťi ľudia vôkol mňa? A lilavcá, iiajbiíľlivejäia otázka: 
t'i j-irave iijuui ja a všeti-i Tuiiia môjho okoliaV Verte s«be i vtuil>\ 
keif udpovĽile^ ktoré sa vám naskytujú tta tieto otázky, nebudú 
zodpovíMiftC tfuuu, ŕo vrtm vštepovali z detstva, jiebudú v súhlase 
ntii f> tým životom, v ktoioin znstihiiete seb.i tipolij so väctkýtui 
ItKÍnii, ktoľl vás obkluíijju. Nebojte sa tejto aeshody, ale, uuopak, 
ved/ÍJií, Äe v tejto viiSej neshodtí so vŔctIiýrii vaSlin oknlíiu doSlo 
vyiHÄti to, čo najlepšieho jesto vo viís, — onen božský pľvopoiiatuk, 
piejavonie kloľ^lio v živote tvoil nielen hlavný, ale jeJiuý siiiysel 
iiá&hu jestvovauia.- Verte v tikúto chviľu nie sebe, urtitej osobe -^ 
Jínovi, Petrovi, Llze. Marieoe, synovi, dcŕre ministra alebo iiádeD- 
níka, kupcfl alebo seillirtkí^ ale sebe, tomu veĽnému, ľozuniiuiLWnu a 
hiidit'mu pľvnpoŕinikii, ktorý prebýva v každom ä nás a ktoiý sa 



les 



po prvý raz piehudil vo vris a postavil si tieto na svete oajdóleži- 
tejšie otázky, híaiiajúc a ílouiŕlbnjúc sa ich ľieáaDÍa. Nevertu v tento 
Cas Imioín^ ktorí vám so shovievavýin ťismevom poveiUa, že i oní 
kedj^si hfadali odpovedí na tieto otí/ky, ate nijakých nenaSli, ako 
ani neniožno nájsť inýcJi okrem tých, ktoré sú všeobecne prijaté. 

Neverte tomu, ale verte jedine sebe a nebojte sa rozist s ná- 
zormi a lujenkami ľudí, ktorí stí vôkol vá-;, nk len naskytujúce sa 
vám odpovede zakladajú sa nie na vaSiĽli osobných želaniach, ale 
ua želunf splnif úkol ävojho života, HpiuíC vôfu tej moci, ktorá po- 
slala nm do života. Vert« sebe, obzvláäte kefl naskytujúce sa vám 
odpovede potvrdeité sii veCnými Zfísailaini mádrosti íudskej, vyja- 
drenej vo všetkých náboženských uíeniach, i v najbližäom nám 
učení Kristovom^ v jeho vySšora, duchovnom smysle. 

Pamíltŕim, ako som, ke(f mi bolo lf> rokov, prežíval tento ŕaa, 
ako som sa nenadrie prebudil z detskej podriadenosti cudzím ná- 
zoroiUj v ktorej som potíaí zotrvával, a po prvý' raz pochopil, 
že musím žiť sám, síSm si oiusiin cestu vidiť, sAin byť zodpovedným 
za svoj život pred tým prvopočiatkom, ktorý mi ho daroval. 

ramňtám, Äe som vtedy, hoc hmlisto, predsa hlboko cítil, že 
hlavným óíelom uiôjho života je, abych bol dobrý, dobrý v amysle 
evanjelia^ v smysle sebazaprenia a lásky. Pamätám, že som sa hned 
vtedy pokúsil tuk žiť, lenže níHrvalo to dlho. Neuveril som sebe, 
ale uveril som tej suggestívnej, namýSľav*;), víťazoslávnej múdrosti 
ludäkej. ktorá mi vedome i nevedome bola vštepovaná všetkým 
mojim okolím. A prvý mô] imputs zamenil sa cele urCitýrai, hoci 
rozlifiného druhu túžbami mať úspech pred íuíJmi, staí sa povestným, 
učeným, pre&láveným, bohatým, silným, t. j. takým, ktorého by nie 
ja sám, ale tudia považovali za dobrého... 

Neuveril som vtedy selie. a ten po mnohých rokoch, vynalo- 
žených na doBÍahnntie svetských cieľov, ktorých som alebo nedo- 
siahol alebo dosiahol, ale nnblíadol ich daroninosí, márnosť, ba čaato 
i Škodlivosť, pochopil som, že to ist^, ío snm pred tiO rokmi vedel 
a fiomu som vcedy ueveril, i môže i má byť jediným rozumným 
cieľom námahy každého Človeka. 

A akým iným, radostnejším pre miia a osožuej^ím pre ludl 
mohol byt môj život, keby ,«joui bol vtedy, keď sa po prvý raz 
v nepodľahlej ešte poku&eniani duši mojej ozval hlas pravdy, hlas 
Boha, keby som bol uveril tomuto hlasu a oddal sa mu?l 

Áno, milí juaoSi, ktorí ste sa úprimne, samostatne, níe pod 
vlivtjm zovftajšej suguescie, ale samostatne a úprimne prebudili k po- 
vedomiu vSelkťj dóiežilosti svojho života, áno, neverte ludom, ktorí 
vára budú hovoriť, že vaše túžby sú len ueuskutoíuilelnŕ preludy 
mladosti, že i oni práve t-ak blúzaäli a túžili, že im vSak život 
skoro ukázal^ že mi svoje požiadavky a že netreba fantasovat o tom, 
fikým by mohol byť nás život, ale hladeC (o nnjlepäím spôsobom 
do eúladu uviesť iiaSe skutky sú životom terajSej spoloŕuosti a len 
p to mar starosť, aby sme boli užitočnými údmi tejto spoloCnosti. 

w 



164 



Taktiež neverte ani tomu za našich čias zvláä( Síriacerau sft 
nebť/pečnénm o&Í<llu, ktoré 7Á\etl v totu. že vyäSiii) úkolom doseká 
jtí impomrthaniy reorííauisácie v istom mieste a v istom rase (tístvu- 
jťicej spolofDosti, použivajtio k tomuto väemožDých prostriedkov, 
eäte i takýcli, ktoré si'i priamo protipoložné mravnému zdokonafO' 
vaiiiu. NHVpľti; to: de[ teiUo je iiialicheiný pred Ľieloiu prejavenia 
v Rehe toho božského prvopočiatku, ktorý je založený v duM vaSej 
A cieľ teuto je i lživý, jestli ou dopúátii odstúpenia od prvopočiatku 
dobra, zato2en<?ho v <luäi vaSeJ. 

Neverte tomu. Neverte, že by uskutočneuíe dobra a pravdy 
bolo nemožné v diiSi vašej. Takéto uskutočnenie dobra a pravdy je 
nielen nie nemožné v duäí vašej, ale vfietek Život, Í váš» i váetkých 
ludf, záleží jedine len v tomto a len toto uskntoŕ.neníe v každom 
človeku pľivádKa nielen k lepäej reoľganisiÍĽii ^spoločností, ale i ku 
všeobecnému blahu tlovetenstva, ktorŕ mu je urOené a ktoré usku- 
točňuje sa jedine osohnými námahami každého jednotlivého floveka. 

Ano^ verte sebe, ked v diiéi vaSej ozývat sa bude nie želanie 
predbehnúf druhých, vyznamenal sa pred druhými, byt mohutným, 
povestným, presláveným, byť spasitefom Tudl, pozbavitefoín ich od 
škodlivého zariadenia života i takéto želania tasto zaujmú miesto že- 
laní dobrai, ale verte sebe, ked hlavnou žiadosťou dufie vašej bude, 
aby ste lepší holi, — nepoviem: aby ste sn zdokouaTovali, ponevát 
v sebazilokonaTovaní je&t ŕosi osobného, licbotiaceho samoíúbosti, 
ale poviem; aby ste sa tým stali, tím vAs chce raaí Boh, ktorj 
daroval nám život, aby ste nachádzafi v selie vložený do nás, jemu 
podobný prvopočiatok, aby ste žili, ako sedtaŕ hovorí, „podta vôle 
Božej'-. 

Verte sebe a žite lak, napínajác väetky svoje sily jedným 
smerom: aby ste prejavili v sebe Boha, takto vykonííte váetko, io 
môžete vykonať jednak v prospech svojho vlastného blaha, jednak 
v prospech blaha celého sveta, 

Hladajte kráľovstvo Božie a pravdu jeho, a ostatné bude vám 
pridané. Áno, verte sebe v onen velikej dôležitosti Ca&, ked po prvý 
rax vzblkne v duSi vaSej svetlo uvedomenia si svojho božského 
pôvodu. Neduste toto svetlo, ale ho opatrujte všetkými silami a 
dajte sa mu rozhoreť. V tomto jedinou], v rozháraní tohoto svetla^ 
spofiVR veliký a radostný smysel života každého človeka, 

JmdA I'otHILA, 

7Í. novemlira 190fi. • 



165 



A ja takú pieseŕi spievam... 

n. M 

A tak som blúdĽval, v samote žil, 

zriekaním sa kŕmil a žial som pil, 

rmut v tluši nosieval, 

o äásku prosieval 

a nebral taai, kde som ncpolažil 

Piescnka vzlietala v tei; šíry svet 

za štastím ztratenym si požclet, 

zo srdca či z hlavy 

nosila poí'dravy 

tej láske, ktorej už vo svete niet 

No 7.inia prišla, toť zbelel sa les, 

treba mi zanechať ten spev a ples. 

Však takto tazko nú, h 

som iste lakomý : 

poííhovicm. . . zaspievam si eáte dnes. 

Ach, len čí utrafim v údolie krás, 

kde túlaval som sa za mladi raz ; 

či poznám po starom 

tú rúčku s vejárom, 

cloníacu blesk očiek í tmAvý vlas. 

Nuž iste nesa^dná je to puť 

spomienku pie^ieňke klásť na peruť ; 

vcd srdce o málo 

že biť neprestalo, 

a dt« ten ani sa nevládne \m\it. 

Však preto nie som sám zármutku hosf, 

na cestách totýcli je pútnikov dosť, 

ČQ radí spomenú 

— počujúc ozvenu — 

na lásku, tej mladi minulej skvost. 

Kyčerskŕ. 



') Vid/ str. 117. 



--••• 



166 



Viera. 

z básne t Svfttopluku Čecha: Uo svrta iirého.*) 

Kristovo jsi proQes' jméao — 
slov nač jiných präidný .^um?I 
V onom plné obsaženo 
lásky evaugelium. 
Hluchými jcii treba šlaky 
k jadru božsky svčtlétiiu 
proniknout, a kalné zraky 
zjasni hvézda Hetlému. 

Spásnymi jen své si rády 
veleb ostrýt chladný zpyt : — 
avet jjž nudné samovlády 
rozumu je zvolna syt 
Posmechu a hnŕvu strely 
Víru klály drahný čas. 
a hle! mŕtvym co jstc mnéli, 
v nové .sile vstáva í4$, 

Hlcťfte kol : Zas prosté davy 
hlahol zvonu v starý chrám 
pod svécené pod zástavy 
volá k boji proti vám : 
však i í vaši vlastní rady 
k nim se dníži mnohý zbeh 
a ten pŕjboj odevšady 
puMnouci vám trolí bŕ^h. 

Ano, žije zbožná tucha, 
žíti bude v lidstvu dál, 
nestačí mu veda suchá, 
nadzemský chce ideál, 
po stHiíHvém svetle dcnním 
vitá soumrak, prelud, taj^ 
ídvihá snivej s roÄtoužcnim 
večné clony hvézdný kraj. 

Čím té k zášti, hanc nutí, 
k posmechu ten čistý vanét, 
který z n ej vzácnej š i ch hnutí 
čl'>véckéljtí nitra 7,kveť? 
Nepŕitcikou nemej Viru — 
spojcnkou je mocnou spíš, 
jižtu dobra, lásky, míru 
nejllp ťúzmnoži st r\Í. 



') Kvély 1908. str, 19—39, 



-♦•■ 



IfiT 



Duchovné prisma. 

Napísal Jottf Podhradský. 

Pô niojoiu takto l>y sít mohol voiat sloviíiiskj' íasopls, na pr. 
mesftOufk, ktorý bo! liy i Slovuiiským Plutarchom a pestoval by 
kritiku. Totiž: Duťhovné prisnia. 

KeTakajte sa. Xie hiied teraz. Tu ohceiiie zanethat alovenskyiii 
synom Muzy len náŕrtok pre blízku budúcnosti aby sa pripravili 
k vydáv^iniu takŕhoto ŕiasopÍ5u. Lebo literatúra b«z kritiky je orba 
bej: žatvy, Žatva bťz mlyna, mlyn bez pekára. V íasoch, vornvch 
pre prirodzený rozvoj ŕíovekA, taký Onsopis na Sloveiisku nemal 
by materiálnej prekážky. Slovensko nie je Ooluá /em, ale je nie 
ani tak chudobné. Pomyslite si leu: malá Kpoloíno&í jeho stvorila 
Slovenskú Maticu so stotisiVovyui kapitálom. Vzali jej ju: vybudo- 
vala Národný Dom. ttivaitlo, musiíiiin. Vyt'hodi v ťažkých pomerot-li 
politickýrh ui koľko Časopisov! Nech by vžjik v spoloŕnej otCine 
naáej, v Uhorsku politicky jednotnom, občania uŕ teraz požívali 
autonómiu národiný kultúry, my na Slovcnaku v krÄtkom Čase 
stvorili by suhí uuiversllu, stredné a odborné ňkoly a kvitla by 
naša jwCiatuCnú. ľudová škola... 

Co je kritika, literárna kritikaV Kritika jesto 'jŕi/Kí, kde a^námi 
sa ka^.dá nová knižka, s krátkym obsahom a oceneuini, aby sme ne- 
vyhodili ;,'rož zrt ledačo. Druhá kritika je všeobecná, pretriasajúca vže- 
obecné zákony literatúry, otázky vkusu, smeru, potreby, ukaiíujúca 
pravú cestu litpcatúry, dávajúca smer, vyznaŕujúca métu, ku ktorej 
literatúre treba usjlovat sa. Jest í šlfoiskä kritika Ona ni'hľadí, aliy 
vnikla do jadra Uterúrneha diela a pochopila ho; oceňuje dielo 
podľa ideáki, ktoré mu postavily za vzor v^ylijaké predpisy, pra- 
vidlá ästetiky, definície, obyčajne tie abstraktné nemeckŕ, Btaro- 
latinské. Taká kritika nie je umenie, ako ani sudcovský výrok, 
^íňloíený na parasraťoch, nie je literárny umotvor. Také ocenenie 
ozaj je len sudcovským výrokom, kde pôvodca je ako obžalovaný 
a jťbo pieseň, dráma alebo novella ako nirpus delicti. 

Ale jest i taká kritika, ktorá literárne diela nemeria abstrakt- 
nými mierami a normami, nehľadí na to, i^.i sú skrojcné po móde 
tejlo alebo onej školy, ti sú nabité na moderní"' kopýtko: ona ne- 
chce, aby dielo len ocenila, ale chce ho i pochopit, chce vniknút 
d« ilit'äa a preskúmal nielen vnútorné slnženie jeho, ale i sklad 
pojediných ŕíastok, a hlavne chce pozuaf a vediet, Co je to vlastne 
v ňom, Co íiní tajnost jeho života. Takáto kritika v literárnom 
diele nevidí len knihu, ktorú treba pocíttf a prežiť^ vidí človeka, 
ktorý sa v t«j knižke zrkadlí a ktor(''ho obraz treba z tej knižky 
vyviesť, vypísat a odmaEovaí. Preto my tu kritika zovieme dueh- 
maliarom. 

Blížime sa vo v.^etkom k Štúrovmu heslu: „My chytili sme 
sa do služby ducha , . .* Takýío diichmaliar má veľkú zásluhu o ílo- 
vcCenstvo: on budí styd pred zlým. A vieme, že prvý zjav uvedo- 
Dieného ducha je styd. Mrzí ho disharmónia bachora a ducha, a 



168 



hladá haruiouiu. Takáto kritika je uniťtiie. a kritik, ktorý tak po- 
kračuje, je umeler. On sa rodí, ako i poľta. Uiueleom je, lebo nie- 
len registruje atif., ale i tvorí, vykladá a skladá, — nnalysa i syu- 
tésa v kritike. 

Múílry rt'ťept pre kritiku zaiierlml riAm blaženej pamäti ľ.u- 
dovít ňtťir. Oíi uOí: Podaj krátky olisah diela. NajdeS v ňom ideu, 
potom preskúmaj, fii je idťa shodae stelesnená. Tolstoj zas žiada 
pri literáiiiom diele, aby spisovatef mal vedomý ciel, uaCo, preío 
to píSe. To je to istŕ, ŕo i Štúr riekol. Idea je tu, čo dtíža v t«le. 
Táto metóda je znameiiitA /vlášte pre orenenic jednotlivých luisní, 
noviel, drám. 

Ketf nám však m-vn\( nie jednotliví' difilo spisovaleFa, alo diela 
niektorŕho plodinŕ-ho básnika, iit je primeraná luetudň tbu-hovtiŕ 
/jfísflia. kde kritik pretvoril sa na duchovného maliara, podávajú- 
ceho nám tiguru Oi ol:iraz ŕlovťkfi, ule toho, fio je pri knižke ním 
napísanej, ale toho a takt^ho Olovekn, aký je v knižke, ktorú na- 
písal Na príklail z národnej piesne naáej složí a vystaví nám obraz 
slovenskŕho tloveka, nie toho, fo halušky jie a jako on žije, ale 
duchovného človeka, aký ju v piesni, ktorá nm vyletela z duše. 

Prisnia je totiž hranaté sklo. cez ktoré svetlo alnka prelamuje 
sa do seriem nebeských dúhových farieb. Biela farba je ueiíativna 
posiťia všetkých farieb ; fiirha íierna však je posJtívna ncjíácia 
farieb všetkých. Nech sa to svetlo slnka Síri akýnikorvek ŕinom, 
ono je delivé. A delivy je i duťh, i Bohduch, ako i každá matéria. 
Hov-díel je; matéria, ked sa rozpadá iia Čiastky, umenŕuje sa. Dii- 
rhovuá delivost, kde duch droln' sa na niyílienky, nielen že sa 
neumenšuje, neubýva mu, ale eSte pribýva. Uŕiter, keif rozdáva a 
vštepuje defom svoje niyálienky, obohatí eelú ndadú dedinu; jemu 
samému neodbudlti. Kňaz rozdáva a rozsýpa s kancra HO rokov 
CiastoCky zo ŕ^vojho ducha, myšlienky, duchovne diamanty svoje, 
obohatí tisíce poslucháfov : jemu sauiému nielen ueodbudlo. ale i 
pribudlo v múdrosti. Slráe^ko nestvoril Boh; On pustil xo seba 
len slovo, ideu, zárod-myílienku do priestoru: z idei vznikla hmla, 
z tej hmly vyvinulo sa a vyskoOilo slniečko a sústava jeho. Ten 
istý zákon, ako u náí?; zo škrupiny vyvinie sa kohútik a potoni 
gi zaspieva. Tak i človek nenie stvorený, ale vyvinutý [Okenl zo 
zároda rayálíenky, z Otca lioha. Äenu, prírodu, oploďená, nerodí 
hned človeka hotového, ou sa pod srdconi rozvije z červíŕ'ka, Tak 
je človek myálienka iíárod-idei Božej, ktorá už f sama myalí. 

Duch Boží. toto večnO svetlo života, skrze prisraa času pre- 
lomil, rozpadol .sa do spektra rôznych národov na zemi. Jeho pritom 
neubudlo, ako neubudlo slnieOka, ked smu jeho swtlo prisinom 
rozlámali do yedetti nebeských farieb. 

Ä pomyslite si len, najväčšia duchovná opica Božia je človek, 
a zvlááte básnik a umder vôbec Básnik si myslí: ked môj otec 
a tvorca stvoril také pekné svety a v tých Bvetof'h vÄeliťo. prečo 
by som netvoril i ja! 

Tak potom básnik, umelec, skrze prisma času drobi a prela" 
muje svojho ducha do básní, do obradov, zo živých kniži>Äiek, z ľudí, 
v/pjsuje st />relvára všeličo. 



itíä 



A tii ln> ternz ulapíiue, la-ťh kritika oiliuíiFuje / jeho diel í]o- 
Víka. V st^iyfich stelesnená jŕho iiiy&liejiky u ĽÍty krltilia ro/loži 
a složí, i ukáže nám obraz človeka jeho. Ž Cobo uvidíme v rebríku 
duchovného rozvoja, na akom stupni stojí i oh, ten vaiitorný filovek 
v ňom. Zľujmt- je, áe spisovateľ a človek, ktorý napísal kiiihu^ nie 
sú vždycky jedna a tá istá asobnost. Kritika nemá robuly n (člo- 
vekom, alfi so spisovatefom, t. j. s ŕlovekom, kí-orý je v knihe. 
To sú dve osobnosti: jednu iiáin opííe bio^íralia, druhú kritika. 
Aký velaslávny by bol obraz, keby kto rozložil Jiiiliu, Starý zákon, 
a ukázal nám pri ponioii analysy ii syntésy, teda pri pomoľi du- 
ťhovoťho prisnia kritiky, Vťrný obraz Oloveka izraelski^ho a ten 
Hiuinent duebovnélio rozvoja, do ktorŕho sa vyšinul. Takouto kri- 
tikou z lUaihf a Odijssey do^laU by snie obraz Človeka hellen- 
skŕho, z Aíaknhharatif obraz ŕloveka indického^ atťT. 

Ä keby sine takýmto duchovným prismoni anatysovali niekto- 
rého sedliaka, čo ani píííaC nevitý Čo píše knihu len sívojíhi žívoíom, 
našli by sme jwdividua, dôstojnŕ do Slovenského Plutarcba . . . 

Akoby na ukážku, ako to niystíni b tým Duchovným prisraoni, 
vezmeme na sito kritiky pevca Hdjnik&vej ^entf. Tu len úvod, kde 
sú i retleľíie a episody dovolenŕ. Žatým hy nasledovala kritika jed- 
notlivých dielj potom obraz ťloveka v nich predstavenŕho — do 
Slovenského Pluta reha. 



Pevec Hsijnikovej ženy. 

Úvod do kľiliky jeho diel. 

Kritík. 

NoÄ reči nám^ veí si poeti 
Čo je poet? Co v lesoch duchov panujf, 
Kritiky ducbpiisuia nech i teba priklincuje. 
Nech známe cesty, zuáme i chodníčky, 
Kde to ty sbieraä tie svoje pesničky. 
Rozlož všetky farby z duchovného tela, 
V ktoľé sn rozpadá farba ducha liiela, 
Jako :^rak na sluci z diumantkäineňa. 
Iskiereíky siue z veŕuojäli kremeňa. 



Foet, 

Čujný mi duch, í čo sám Boh 
Vo dne a Ci v noci snfvn, 
Hneí pesničky o tom spieva, 
Z vecnosti mahla je mu melódia, 
A ked spieva duSiCka, ouž spievam 
Slnká vo vesmíre mat majú mahlu, 
Z mahly melódie piesna sa liahnu. 
Túžno spievam, ked 



I JiU 



170 



/Ijujulk pH areštudi trýzni niir»duvca, 
Chladnou duSou niuil Golgoty horca^ 
Kto viit&l ilrtrebákV ŕ'o Človeka tupí? 
A H mamías^ ktorý ilaľebáťlva trpí? 
Aj hftluhoiii íial Boli žlt. — 
Keíf v palotách iížiaľťnýcli hlutné klarinety 

V kole krútia Síaíítiié deti; 
Uutlci hraji!, kolo vrtia^ 

Ja na kH^i Boba vidím, 

Z bezcbtebnej chalupy slzy ko mne letiii. 

A jrivorôvé hovornŕ liuslifiky 
Tiižiiu odjektíjii zo struny pesiiiŕky 
a vetríček chlaiiný, jak sladké nádeje, 
Pred ubtóčkom lipu tichiiŕko oveje. 
Tichiitko oveJe, li&tlm poäevelí, 

V piesni prikliQGujeQ] jejicb sliúvor celý : 
„Pravde mh} he/. aily lumpi odiívfiňaju, 
A sila bez pravdy do zúfalstva letí," 

Kritik 

My sme v studených oblakoch ziikletf; 
Vlchry a piesei^ mračná rozhŕSňajú. 
í^ovedzže nám, jako ty nás 
ľJeBŕiuu 7. kliatby tej odklínaš? 

Poet. 

Želežuii'ou hriech putovaŕ v máji, 
Ani si nevidel skrytej Víly v háji. 
Z vysukŕho cnrstva je orol rodom, , 
NepJazf po vodách, mŕtvy, pnrobrodoni. 
Ni po železnici. Idei cára 
Zotročená kotlom nevláči pnra. 
TátuS, vetrom nakŕmený, z koíaje vyskoti, 
Dulánie huáty, vykote oči, 
On ducbkrýillom vesmírom lieta, 
Božieho vosmíra okrýdlené diera, 
Vysoko, éí ul/,ko ju básuim. vSí; peSky, 
NehoBtím medom, vÄe tvrdé orieÄky, 
Odkedy rod mój len tak pre parádu 
Chcpjú vyklíovaf z f.loveteustva radu. 
VerÄ niySlienoi'ky ÄÍahiiuka neseje, 
Z krvavýi-h citov taikŕ tempo veje. — 

Znachoľ. kí/ul som sa po Inde hladkom, 
Teraz V Miesto pera ryjem pieseň dlátkotn. 
By poĽÍtila i studená skala, 
Že by veŕuoŕif v nej verne aedrichmala. 
Materiál, ío mi ku pesniŕke nafiiii, 
Z tfalokej večnosti zo skál tvrdých vláŕim< 
>íie som ľahký poet, nt vozdaSná lobta, 



171 



Co duäjCku kľiijn, to ikíiii len Ltoh tlil. 
Kaaí( chcení dii&u, rana osokoli/) 
ZaSíahneš krýdelkorií, nikoho nebolí. 
Ked nezaboll, neodjebnú hoťy. 
Städo sa pasie po svojom ciDtoľí. 
Hajse hííj ! iiá si trávy s hrobov sýta, 
Vyháňam stoku \m utice žitia. 

K povr&iue Boh vesla mj neflal, 
Nielen klávesy, Sliapem i peJál. 
Znám íudí, bót cudzí umiera irn v ucliu, 
Nooťhladla v Nitry šihenieĽ obeC, 
Čutora fiÄkus chutoe zobal tiliPíI. 
Nie mi Tolst.oj veíký pie bezsmitné diela, 
A iiapísat ich, duchohor, vefa. 
Čo sa v liuSi ileje, on všetko to vie; 
No mne vetiky je t? toín, Co oq „nevie". 

Trest bol ojHsal ktoťýsi krvavý, 
Kde zadnté rany k lieŕeniu rezali. 
Úradulk^ čo lauy daJ rezat & hojiť, 
Šiel na obed domov hlad svoj uspokojiť. 
j,Jfík len mohol obedovú^! Neviein^" 
Zakončil opis svoj Tolstoj. 
Ä tu mi OD t^k velikým 
Jak Boh v plnej slrtve, — 

By fa oéíably z veŕnoati valy, 
Sáui rúbať musíä zrnká z veráov skaly. 
Ten kťíStik roboty, vej sa to vyplatí, 
Ona ti /latoin duSičku pozláti. 
A kefľ žíal roda zvulkíni v UuÄi, 
Vezuv svoju lávu svojsky vybúái. 
Pod zeiuou zamunde hromovú muziku, 
MÓ pritom svoju ^vliíStnu iistetiku. 
Tu onemejú veršíkov kúzle, 
I Paganiniho tarovne huale. 
Neviem, kto do duše vatru tu sype, 
Iste — ŕrt slovenskej dáva kvet lipe. 
A sudbiua času [oží v plameň vatry 
Vfie krivdy polťíiá /, vyťatých hôr Tatry. 
Nádoba äom [dná útrpnosti Irivy, 
Duchovný Ve/uv stovťoskej Oravy. 
Vulkrfa je vred zeme; žialeV diiŔe vredy; 
Pán Boh vred rozpučí, lyia kedy-tedy. 

No pevoom našim večného jaia, 
Slávifkoin duletlýtii y. večnej vesny liájn, 
Čo na rahunkýL'h krýdlach näs nesú, 
Z nízkej žitia zótiy dojemuébo lei^u, 
Pod Javorinou kde i nežtié póly, 
Spievajú rodu, čo ieh v duši bolf. 



sibsky : sokoliti ~ povzliudíí. 



Ej, vťtl SI ich, rode môj ! 

Úo je poet y 
KreSe n^m jaro ?. vei^nosti kremeňa 
Do rán otvoreDých rodného plemena. 
Číta bo svet, ŕi nečíta. — oo, 
S duchom Božím tvoj telefón. — 
Ked navrátia sa do cárálva duchov, 
Tbqi v Božej pivnici nektáru i ta aalej. 
Sláva Bohu! Sláva!! Len tak ďfitejj 

V Orave, v Liptove, na milom Povnžl, 

V Senici na Božej lýre 
Iskry kreSte, ducha bu<fte, 
I na milej Javorine. 
Večnosti hudci, hrajte nám! 
Zas besnie zúfalcov ideál. 

Zo stredného veku do novej doby, 
I naša sUrá Asia, 
Kde človek slovenský nemá aíía, 
Duch a pluh v právach je nahý, — 
Musí älahnúf vlny Času do rovnováhy. 



Ďaleko je tu od Sávy^ 
Ďaleko je do Oravy^ 
Ďaleko í Javorina ^ 
Milé lesy Hospodina. 

Kým hruda s lopaty na rakev nebiiťha^ 

Ällons ! 
Poshovárajnie sa telefónom ducha. 

Sedí holub na brezine, 
Holúbka na viSni; 
Povedz ty mne, môj milunký. 
Čo ty máš nn mysli? 

Jestli neťhceS, môj hohibe. 
Mojím druhom biit, 
Tak podaj mi takej tľAvy 
Teba zabudnúí. ') 



Kritik 

Pevfie „Hájnikovej ženy", 
Holubicu Culs' na višní? 
Co to fyíieš r ttfch Pohladofh ť'f ^) 
Povedz, Co ty máä na mysli > 



') rieseii íTiatortiaká, 

^j Slovenské Pohlatly 1906, atr. 266, „Odloílrii lýru". 



i:3 



Lýru že odlo^iď Bh eSte fo? 
I mŕtvy spjevíij! PiťSťA život plodí, 
l'eacifka niiin duchov rotlj, — - 
BuJ Slovensko duchmi husté! 
Nňni nehrať dediny i pusty svoje, 
Pod cŕirstvom Onanu odomiera pusté. 
Vícliľy dujú, hory Imcia, 
Kliate kotiaky, í'u v (leilioriĽli iiiICiw. 
Sláva slávitkovi v zelenoQ] híji, 
Nikdy s kuvikoni ou sa nepíSii. 
Prekliaty hú], v ktoniui niet lipy! 
Spievaj hiasnol Ni« si xlmjnJk. 
LeTj vietor nevidriý kradroo rána hruákyt 
Blbý vrah národy nlil zbíja Šušky. 
Jakysi durhitler uároduuj viiuie. 
Ktorým lietajú piesne neíltané. 
Duch sa 2 nich vykradno, v dedinu hupne* 
A tam nA oliIôi!:ik každdmu lupne. 
To podzeuiskí ducbovia k životu sa krujú, 
A jak lioktor Hurban pí&e: 
Mlildenci ich prví čujú. 
Nech vysmeje víeni čutory sveták. 
Ale to je tíik ! 

rod. 

Jaký barbar odo mňa efite viac pýta? 
Kto si? 



Ja aoml 

Čo 8i? 



Vernosť. Veŕnosí verne je nesýta. 
Nenasýli ani umný prevod ľetíífia^ 
Ani Madáiova Etuber-Traj^édia, 
Kŕiaz sučiausky dol k nej látku... 
No sláva ti ! Idey si 
Vrátil matke z doby starej, 
Ale preU) spievaj tľalej. 

Foet. 

Ťažko spieiaí národu Jasnému, 
Vynireli mi v Tatrácb národni zboJDÉcŕ. 
Etjzma tu, jak baudit divý víchor dvibia, 
Obyčajné iiiľa£wo v prúde sĺz vyviera, 
Mrky sa oblak junácky vyhioní. 



174 



lilbá doba! Temnici.* plnia nevianými; 

Vrti vicIÄpánstvo ohcsl i Iti)lia; 

Pre niamiát v Daľmoilom tioch Kristov upmtí. 

Kel Skiydielku iatiuŕiny 

Z IjJKtorití odklapili, — 

Sláva bHjnýeh uletelo. 

('■n políiNllioqové koljylj' striefal 

IVe pár koliútkov ľud v dereši muCil, 

Uvidelt — že je duchžobrílk. 

Jalový sa duch vyiuilujt' z rasu. 

ľo ciľkvách bez íiidu zostane len veža, 

Po viluých njírodocb koľtiuft buz lilavy, 

/duba cudziaiľa. 

Kritik. 
NeurCil Boh človeka k rovnému jiiávuV 

Poet. 

Nerjíd vidi ftlovek fJoveka fiťastnehu. 
Ako ked žreb vyhral alebo zdedil. 
Ale nešfasttiŕho polutujt* v duši... 
Mľzi ho klavír rozštiniovíiiiý; 
Kuž rovnoprdvnosii hartnoiiiu liibí. 

KritiJc. 

Duch ti Msto v hviezdach blúdi. 
Vyzracf, to hviezdiŕky o polnoci vravia^ 
iCovnoprjívnosti kedy svitne zora? 

ľOí-t. 

K rovnoprávQosti eSte rebrík treba, 
I pár ŕaikých hromov z ueba, 
Bez brómov nebo ŕlovek slabo cení. 
Mne hrom nie je kniolor, niekoho zabiť. 
Piesňou podpalujeni duchovný dytmmil. 
Ä ketl stváram v srdci i ilissonancie, — 

pracem z duSe fudzie smeti 

a otvílram ducba svety, — 
Voviesť bodiáiii do svobody Imrmonie. 

Na rodnej aoni barťe svojmu rodu spieval: 
Co mini je urŕenie? Na;Ľ nám ítoh Tatry dni. 
Plakával na rutijudi liarinonio Nitry s Bobom. 
PokiiSfll odchýliť ohlôcky zji Inohom. 
lieku, ŕo a jako je tAm? 

Vyaoko, (Tnleko lietam. Videť chcem tvár Tvorca, 
No márna mi amelosf čela, 
Hrádze tam vela. . . 



116 

Kritik. 

Ty hviezrjy slávis, nám nepovieš, preAo, 

Jako by bolo ľnliostfljiiíí nieto. 

Pyšný neba deiliŕ! Nui*. a my? 

Povieš len: stavte sa vy sami. 

Pád vtílikomožný ! Statky neba vyniei-aiié, 

Na jeho mt'no intabulovrtné. 

A ked pýtame sa. rozlož Díim jasnú, 

Ci svetlo žitia v hrobe nrtm zhaslo? 

Odvetlä: 
Kuliiioíek [lochyby, 
Sladí sveta galiby. 

Vraj, biedna duša, viiiiac týeh bvíezil roje, 
Ak si t»m nepozná i dedinky svoje. 

Poet. 

Miiliaidy svetov vidlS tamhor, 

Systémy planét i hviezdiŕ'íek bbor, 

To len večnosti pn'iimestie. 

V^ bezkrajnom priestore ďíilSífb svetov zóny, 

Jesú duchov Božích nepoznáte sklony. 

V nekoneCnoni Ducha dome 

Kvartielov veía. — 



Kritik. 

Hviezdy rúbiS, nuž hviezdy slAv, 

Tam šklbkriŠ to poesíe kvieía, 

Zabudol ai, žes* i zemské diefa. 

I zeraiŕka íledinka je neba, 

Zabudôls' utrhnúť kvietoCek pre 8eba. 

Zabudols' uSklbnút lužiCky pupeuec, 

Jak slobodné alnce večitý mládenec. 

No tvorcom je, kto sa s ideou roda spári, 

Jak s dievŕatkom pri oltŕíri. 

nribiš ten ľod svoj, jíik svoju ženiíku, 

Jako to säniečko tú naíu zeniicku. 

Nuž poet je velkýiii paintim ! 
Na zemi Dfijvyšší niíľodoni sudca, 
ich huncútstvrt pesničkou rúca. 
Pokazuje idejile. Nebeský bludúr 
Milého dievčatá, neNávidia Tudia, 
Oo od ideiilu pri^faleku biľidia, 
Ouiný nm duch, f.o len sám bob 
Vo dne a ti v nocí sníva, 
ZnA a Cujt^, — veií vše tam sa motá, — 
Hneď v pesniíkiU-b priklincuje. 
In&pektor večaosti, nadzorník národov, 



17^ 



Hlásnik noci, bubeník tlUň^ 

Ked z\Á ruka dediati pt^^lpäli, — 

On 

fiije na zvon, 

Aby Tuiiia nediieninli. 

Nerij^íiui uikiiy; |piľsiii; z jťlm pera 

I enjeli veria. 

Castu ťíižka [>nie sa hor vrchom tiohora, 

StľUKÍ sťi cesty do Božieho Dvora, -- 

Ketl paholok krivdy natovarí veFa. 

Nárotiným zbojníkom, diablom bez kopyta, 

Koľbáôoni sntyry v d<*reäí očíta. 

Poet j(í velký pfin! 
Keď už zúfag, a\t nedúfaS, 
Od, kométa cárodo. dn posniOky ta usadí, 
Vletí lio Božej zíUirudy, 
Kde mepiaŕik býva, kde kosy spávajú, 
Tam v cáratve duchov, kde sa veŕnosC kryje, — 
Zavediw nás do krčtnifky KoÄej, 
NekUľoni radofiti sladko oás opije, 
Že hy sme xabuílU dlžoby i psotu, 
I Škaredú sveta tohoto robotu. — — 



Neviedols* latentný veľkomožných boj, 
Vo dne odrody a v noci svoj. 
Pán manžel s rebrinkou v noti 
Po slovensky besedujú; po slovensky sa milujú, 
Ale ráno opatrní 
Pred sluhom tereratetujú. 
No Co ti i rodný žial 
Struny srdca rozätimiije^ 
Ty nám d^lej hraj. 
Lebo čím sa budeš chovafV 
Hladom cheeä byC samovrahom? 
I duäiCke pokrm treba. 
Hor 7. hviezdičky kúStlk chleba, 
I ŕo v hľiadkaeli Múzy zrelo. 
Ubrok žiada, to je telo. 
DuSit^ka je telo ducha, 
Ono slabne, čaká tím^ 
Ak ho veda neorosí, 
Keíf orosí, ambia dymu, 
Z vcilooijti kadidla, 
Pripína i šedivému 
Novučiôké mladé kľýdla. 
A ty ten spievaj nám I 
Vej len CiiJ ! Počuj len ! 
Nebeský orden pre teba mám í 
Národ pripne tí ho — nižej. 



177 

Nie je z diamantov — iinioho vySSeJ, 

Ani nie od zlaUi — eštĽ vyšfiej: 

V zlate^ v diamante í anjel sa potkae. 



Zakliati duchovia do hrudy zeme, 
Von pasujú sa, sií Božie seiuä. 
Vou pasujú su, jak zinko z hrdzdy v klas. 
Oľát zrnko v brázde s hruduu spári. 
Jak telo Božie kúaz, s Človekom v oltári. 
V zakliatej planéte s potvorami v boji, 
Keá i duch klone, i nádeje blednú, — 
Sláva je duSíčku odpotvorií jednu! 

,,Nedbaj na to, Jak čo bude!" 
Labka z Boba^ strmo zpätl 
Tu vetná vojna, veíitý boj. 
Zo sám seba si praeoval. 
Zo sám seba myBlel, 
S triumfom lahneš v pot^viltný bťob svoj. 

Surovosti demofňgov rozvlnily srdce, dušu, 

Otvorily žriedlo vetného bólbneva. 

Mohutné talasy zaäíahly v pieseň 

OkrydJenú k Bohu, 

No kde rodil sa panenský plod poesie, 

Z hoviadka k diiťbu tento sladký prelaz, 

Madarisáciou zkazený duch ľudu 

Mátoží besný po Tatrácli teraz. 

Tento sludený brora, bez plebiscitu, 

Bez sankcie Boha, 

Zavyje ua svoje zúfalé varito, — 

Bije vSady, nikde nezaprili, — 

Naráža rosu, na&e žriedla, studne, 

Na svojho slepého potoka koryto. — 

Večné ono, to duchovú t? jaro, 
Duchovné ruže zo snehu sa tisnú, 
Starý Decembeť ducha neochladf, 
Keá na klarinete zaduješ starcom, 
Bocítia veselí, že sú oui mladi. 



„Odkladám lýru. 

Nač diaiej kaziť vozduch Božf. 
Nikomu ston môj neosoží, ~ 
Nuž, na klin, lyroľ* ') 
Neorera, nesejem, šCastie so mnou chodí : — 



Slovanské Poltladj 1906. str. 267— ae&. 



VI 



ITO 



CifíAustvo spjú, žitko sa im loclí. 

Nie je vŔetki) zdar, ŕo i*hvilku sa darí, 
Zbojníkov sťbaklam, často zlata drnJiší. 

Kým ti posledná nepukne stľuun. 
Hraj! 

Vetné ono je to duchovné jaro. 
Verš ti mohutný, jak duša národa, 
Jttk valihUÉ dúhy keď vála z koreňa. 
Jako pfldpuIaC DPCakaný, 
Do mŕtvych dedín, do tupých miest 
KreSeS idey, plainenué myšlienky, — 
Iskry z vernosti kremeňa, 
Iíuibprísmoni ioh firelamujeS 
I>u fariť!) živdta, — to strach budia, 
Lakujú sa všetci nie dohrí ludia. 
OĽliuieleiie piisuia, na Fúte i^utorfl, 
NelÄmu farby z Božieho dvora. 
Mocný ti doch. jako vaíiíiora, 
Jako nu Adrii mohutná bóra. 
Nikde výbuel] stnifíti! Stni&f kaídá slabá. 
Opice nťívósne. OhorV 
Nf2kŕ-j íitrasti nemú. 
Duchovnej smelosti í inila si naučil, 
Pokorou akniisj tijlno viaíeS s Rohom. 
Ktn 8a dá dlávíf, dlávi liet svet; 
Kým Ba v. diiclia ueuaiodíä, 
Hoden si byí rabov rabom. 
Duchu amolý: stojí Zl>ojiiíka odzbrojí 

Vecnosti Žitko zdĺhavo zreje, 
Dávuo bude v hrobe, kto ho tu seje. 
Kŕif hja/enejňí vnuk sožína, kosí, 
Vetrík spomeň pevca po nrtrode rObí* 
Ty 8ljívis iiviexdy, pekný ten Bliží svet, 
Tie nebeskť uiestá, mestečká, dediny, — 
A zbojník národa kIiIvíI <;«? 
Bez Stopy ztratí sa z histórie yäfor. 
Nie vysoká cena krvavé ICosovoI 
Ztadial zaspievalo srbskej piesne slovo. 
Zo slovenských temnie, atrocit, kalamít 
0!!val sa v piesni duchovný dynamit. 
Ako kles.'iä pod tlakum zlých, 
Meí pokory viJíS tupý, 
Zubuď zveri v pomoc, Oo v íloveku driemu. 
Na Parnas nrtrod dvíhajú túhti a žialf, 
Dynamit? kanóny.-' to striĽSkaly ľoct-Artur; 
To sú len pukAle. 



nti 



Tys" oiJkrvl v Pohladoch ') Božím deíom, 
By nptlaly sa „eszmiím'' tasu Wilmif; 
„Tiiliu po živote" (lucIiprávÄ dynamite 
I Hodno bolo trpeť millionom, uí preto len) 
Najhlbšia myšlienka, v tejto urCitosti 

V našom stytetí pekne vyjadrená I 

V duši je skrytíí, jako dub v žalude, 
.Ink besná žabica v žulovom kameni, 

V ohni vystrelí, mendíkov opáli 

V kuťUyni k Vianociain kpd oblátky poCú, 
Túhn po živote f 

Dudidymiutit nemý^ hluchý, bez buchu 

Dľví hnidy niassu, 

Vylíúši, ľoztiieska všetky hrádze ŕnsu^ 

A rúca, boľí, keď nemý už proliovorí. 

Vojny vedie, bije sa; nad hrobom chce kvitnút; 

Bije sa v cinlori, vybije sa z hrobu, 

Tiiby silu, srdce riti, um uverí íahko. 

Len neťhÄpe: jako? 

Jako v smrade hrobu rodí sa život? 

Necliápe, naCo v ducha aivy hnoj hrieuh vuesuV 

Jako z toho smradu koláče chutní sú V 

Nechápe chémie ducha. — - 

Bez stopy ztratí sa hiatoríe gáfor: 
Žije verne i tu i tam hore, 
Kto zápalová! — ikiom v živých hroboch 

Večnosti zore. 

« 



J) Slovenské Pobíadj 1906, stľ. 70. 



2 národných povestí ruských.'' 

z Á, N. Afanasiem^ 
2. Miídre odpovede. 

Slúžil vojak pri vojsku cefých dvadsaŕpäť rokov a nevidel cára 
zoti-voči. Prišiel domov; zaŕali sa ho vyzvedať o Ľárovi, a on uevie, 
to povedaf. Tu zaŕali ho hreSiť roditia í /.nami: „Či ho vidíô, 
dvadsaCpiiť rnkov vyslúžil, a níjvidel cára zoŕi-voči." Videlo sa mu 
to uríSžiivým: sobral su a išiel pozreí cára. 

PriSiel do p.iliica, Cár .-ipytuje sii ho: „ťn si prišiel, vojak?" 
„Tak a tak, Vaše cárske veličenstvo! slúžil afini Tobe a Bohu 
celých dvadsaťpAC i-okov, n nevidel som fA zoči-voti; prlÄíel som 
ta pťwreE!" 



Vidz Slov. Pohľady lyOT, str. (I91J, 



'Ha^ 



180 



,No, pozeraj.*' 

Vojak tľi ľazy obiSiel okolo Ľáia, všetkého si obzeral. 

Spytuje sa cár: „Pekný som?*^ 

„ťekný," otlpovedá vojak. 

„No, teraz, vnjak, povedz: fi je vysoko nebo od zeuieV" 

„Tak vysoko, že taoi udre, a tu poiuť." 

^A íi je zem široká?" 

^Tamto sliite vycliodf, a lam zaehodí — taká je Široká!" 

„A Ci je zem lilbokáV" 

^A mal som stnrt^ho otca, umrel pred deváfde&iatimi rokmi, 
zahrabnli tio do zeme, od tých rias nevrátil sa domov: iste je 
hlboká !" 

Potom poRJal cáľ vojaka do žaUira a povedal mu: ^Netráp sa, 
vojak! poSlem k tebe tridsať husí: vytihui im po pere." 

^Dobre!" 

Povolal cár k sebe Irídsať bohatých kupcov a zahádal im tie 
isté hádky, ío i viŕjakovi zaliádal ; mysleli-myRleli, nevedeli odpo- 
vťdaf, 1 rozkázal cár hodif ícli do žíilííra. 

Spytuje sa ich vojak: ^Kupci-junáci, vás m ío zatvorili V 

„Ale tu cár yačal sa nás dopytovať : H je ífnleko nebo od zeme? 
a aká Široká je zem? a aká hlboká? a my sme hidia neiitenl, De- 
vedeli sme odpovedať." 

„Dajte mi každý po tiaic rublov — ja váni pravdu poviem." 

„VdaCne, bratku; len uíís nanO," 

Dostal od DÍch vojak po tisícke a uaiitil ich, ako Hiíijú uháduuf 
cárske hádky. O dva dni zavolal cár k sebe i kupcov i vojaka; 
zahádal kupcom tie isté tiádauky a akonáhle icb uhádli, prepustil 
ich svnjou cestou. 

„No, vojak! íi si vedel po pere vytrhnúí?" 

^Vťdel, cár-hotíudar, a to eSte po zlatom I^ 

„A máô daleko domov 'r 

„Odtialto nevídat — teda je daleko!" 

„Tu ináfi tisíc rubľov; stúpaj s liohomľ* 

Vrátil sa vojak domov a žil si pohodbe, bohato. 



3. Dvojaky OBud. 

Bol raz jeden človek, mal dvoch syoov, a umrel. Smysleli 
»j bratia, že sa poženía: stnr^l vzal si chudobuú, mladSI bohatú; 
a žijú spolu, nedelia sa. Tu zai^aly sa ženy medzí sebou viidit n 
na priek si robiť; jedna hovorí: „Ja som vydatá za starším bratom ; 
muíši byí mne po vôli!" A druhá: „Nie, mne! ja som bohatšia, 
ako si ty!" Bratia liladeli-hladeli, vidia, te sa ženy neshodiívajú, 
rozdelili otcovský majetok na rovno a rozišli sa. 

Staršiemu bratovi ŕo rok, to dieťa pribudne, a gazdovstvu ide 
vždy horáie a horšie; tak daleko prialo, že vyäiel celkom ua mi- 
zinu. Pokým bolo chleba a ptíAazí, radoval sa, pozrúc na deti, ale 
ako schudobnel, ani deťom sa neteSI! 

láiel k mladšiemu bratovi: „Pomáhaj uii v bíedel^ Ten roz- 
"^"bodne mu odoprel: „Ži, ako vieS! mne samt^rau deti dorastajúc* 



idl 



Oiiedllio /aso prišiel chuilo)mý k liGUíttéiiiUt „Požitaj mi, prosí, 
aBpoň na jedťa deň koni; oraf nejiiáiii uatoin!'* — „ChuJ na pole 
a vezuii fi ich na deň; ale daj pozor, nezmĺirni ich!* 

Cliuduhny priSiel na pole a vidf^ že akísi ludia na bratových 
koňuch orii. „Stoj! zakriíal: povodate, ŕo ste za íudí?" — „A ty 
čo si /.a ntiízku .■"* — „Nuž to, že sú toto kone luôjlin brata!" — 
„A ty ozaj nevicl1&, ozval sň jeden z oráčov, že sora ja Síastie tvojho 
brala í od si popíja, zabáva sa, o ničom uťvie, a my robíme za 
neho." — „A kilťže sa podulo moje Šfastie?" — „Á veru tvoje 
Šťa&tie, hla, tnmlo pod krikom, v Červenej koSelI, leží, ani vo dne, 
ani v uuci nit nerobí, len spíl" 

„Dobre, myslí si sedliak, veíf ía ja dostanem.'* läiel, odrezal 
si brubu paličku, prikradol sa k svojmu Šťastiu a udrel ho po 
boku, ako len vládal, SCastte prebudilo sa a spytuje sa: „Čo sa 
bijeS?" „ESte inak ťa ubijem! Dobii India orú^ a ty spíS bez 

prebudenia 1" — u A ty azda chceá, aby som ti ja oral V Ani si ne- 
pomyslí!-' — „ČožeV vždy budeä ležať pod krikom? Vetf takto 
musím htadoni zahynúť!* — „Nuž, ak chceä, si by som ti poniítbal, 
tak zanechnj sedliacke zaujatie a začal kupCif. K vaäŕj prfSci som 
celkom neprivyknutý, aíe kupectvo akékolvek poznám." — ^ZaCni 
kupÉií!.,. veď keby bolo za ío! Nemám ío jest a nie to ešte do 
kupectva púÄfať sa.** — „No. hoci starú sukúu vezmi svojej žene 
a predaj ju; m tie peuia/e kúp ua novú, aj tú predaj j A ja budem 
tí už pomáliaí; ani na krok neodídem!" — „Dobrel" 

Ráno hovorí bedilr ävojej žene: .^No, žena! poberaj aa, pôjdeme 
do mesta." — ^ľoto?" — ^Chcem sa dať zaplsat za meSŕaua, 
kupčií zaónem !** — „Z rozumu podstupuješ, ŕi čo y deti naehovať 
nemá čim n škúli za mestom!" — „Nie tvoja starosť! sberaj, čo 
máme, pojuii detí a idem e I" 

I sobraii sa. Pomodlili sa Pánu Bohu, začali nacelkom zatvárať 
svoju chalúpku. Tu počujú, že ktosi žalostne narieka v izbe. 

Gazda spytuje sa: „Kio tam plaCe?" — „To som ja — Psota!" — 
„Prečože plačeš V** — ,. Akože nemám plakať V ty odchodfš a mňa 
tu zanechávaš 1" — „Nie, milá, ja ťa vezmem so sebou, nenechám 
ťa Lnľ^ 

„Ej, žena! hovorí, vykladaj z truhlice svoje háby." — Žena 
vyprázdnila truhlicu. „No, teraz, Psota, vojdi do tľuhliceľ' — 
Psota voSla; wt zamkol ju nn tri zámky; zakopal trublícu do zeme 
a hovorí: „Prepadni sa, prekliata! aby som fa nikdy viac nevidel!'* 

Pricbodi bedár so ženou a deínií do nvesta, najal si byt a 
čiaral kupilit; vzal žene star^ £aty, zaniesol na rýnok a predá! ich 
za rubel; za tie peniaze kúpil na nové äaty a predal ich za dva 
nible. A hľa, takýmtn Sťiistlivým kupčením, že za každú veĽ dostával 
dvojnásobnú cenu, zboliatol £í\ vefmi krátky čas a zapísal sa medzi 
kupcov. 

Dopočul sa o tom mladSi brat, prichodí k nemu za hosťa a 
spytuje sa: „Povedz, prosím ťa, ako si to navliekol — z bedára 
stal si sa boiiáCom?" — „Nuž jednoducho, odpovedá kupec: Psotu 
zamknul sum do truhlice a zakopal do zeme.'' — „Na ktorom 
mieste?* — ,V dedine, na starom dvore." 



Í8^ 



Mladäl bnit Johití iieplaŕe od závisti; iélel ímoil ilo ilediny, 
vykopú] trritilicu a vypustil odtiar ľsotu : ^Choď, liúvurl. k môjmu 
bratovi, a dones ho o poBtcdnú nitku!* — „Nie. odpovedrt PsoU: 
radôej budem sn teba držať, ale k nemu ne|jójdem.' ty si dotn'ý 
Človek, vypustil si ma oa svetlo I a ten je zlodej — zapratal nm 
do zeme!"^ 

Neprt*&lf> mnoho Of^su, vygiel na mizinu závistlivý bral a j! bo- 
hatého gazdu stal sa holým bedárom. 

4. Breza a trnja sokoli. 

Vyslúžil BÍ vnjak povinný tas, dostal peitsiii a iSiel do rodného 
kraja. Ide si ťeslou, a tu jeum naproti x.iý duch. „Stoj, vojak I kam 
ídeS?* — „Domov idem." — ^Úože máä doma V Ňeuiáň nikoho, 
ani ai^oho. Radôej vstúp ko ume do služby ; ja dám ti velký uá- 
jom," — „A služba aká?" — „Služba UÄJrahSia: potrebujem íst za 
siné more na svadbu dcére; a mám trouh sokolov; stráž ich do 
mňjho návratu." 

Vojak pristaL „Bez peňazí, myslí si, zle sa žije; hoc i u ŕerta, 
predsa len tfieío zarobím!" 

Zlý duch doviedol hu du hvojľJ paloty a ou odii^iel za siné moril. 

Tu vojak ľhodil-cfaodil po rôznych isbrich; zunovalo sa mu, 
premyjflííf si, že. pňjdt; do zňlicady ; vyÄief, bladl — stojí breza. Tu 
prihovorí sa mu brtvji Tudskýiii hlasom: „Vojak! choďže ty dn tej 
a tej dediny^ povedz tam ťaiáriívi^ aby dni ti to, o '^oui snívalo sa 
d:u t^raz." Vojak iáiel, kam mu kázali; farár hiietf vytiahol kuihu: 
„Tu más. vezmi ju!" Vojak vzal; prÍĽbodl na^piiť. „fiakujrni, dobrý 
Ctovt^kl hovoľí brez;a: lera/- si staň n čítuj." /aíal ŕitať LiiLo kailiu; 
íltal jednu noo — vySlo z brezy kťílsne dievča, neopísateínej knisy, 
až po prse; ŕltal druliii uoc — vySlo po kolená; Čítal tretiu noľ -^ 
vyÄío celé. Bozkala bo a hovorí: ^.la som cjirska dt-éra; uuhytií ma 
zlý duch a premeuil ma na breau. A traja aokoti sú moji rodní 
bratia; chceli mu vysvobodít, alo .sami zaviazli !*' 

Len ŕo vyriekla cÁrevna toto slovo, hued prileteli traja sokoli, 
hodili sa o íieruu zem a premeuíli sr na bodných junákov. Tu sa 
vSetcI Bobrali a išli k otcu-materi; i vojaka pojali so sebou. Cár 
a cárica sa zaradovali^ ätedre odmenili aa vojakovi, vydali za neho 
cárevnu a nechali ich bývať pri sebe. 

5. Sedliak, meclveit a HAkii. 

dral sedliak pole; prišiel k ueuiu niedvecf a hovorí mu: ^Sed- 
liak, ja ťa pohímeni !" — „Nitr, rirtýkaj sa ma; tu, hla, sejpm repu, 
sebe vezmem hoci korienky, a tebe dám vraky.*' — „Nech bude 
tak^ povedal modveif, nie ak ma okl&mc$, tak do hory pro drevo 
itňžeS nechodiť!** Povedal a odíňiel do dúbravy. 

PriSie] ías: sedliak repu kope a inedvetf vydiodí z dúbravy. 
„No, sedliak, po^me sa deliť!* — „Pobre, medvmfko, dovexíem ti 
vrfiky/ - a odviezol mu voz lÍKtía. Medveď bol spokojný b čestnou 
delbou. 




1k3 



^Tu 3y<lIÍ:ik nuklíiduE ävojii repu nu vuz u vezi« ju do mosta 
nit iirťdaj; nie stretne niedvťífa: „Sedliak, kam ideš?" — Nuž, 
medvedko, idem do mesta korienky predávaC* — „Dajže oprobovaf, 
aký je korienok?* Sedliak dal nm repu. Modvei ako zjedol — 
„a-á! zievEil. ty si ma okiumaK sedliak! Korii-nky tvoje sií sladké. 
Tera/. nechod ko niue pre drevo, lebo ťa ziuárniiul" 

Sedliak vrátil sa z tnesU a fiojí ua ísť do bory; popt^til i po- 
Ii6ky, i laviCby i Biidoŕky, napokoc, darmo je, treba ísť do hory. 

Vcliodí potJĽliiiŕky ; kde sa vzala^ beží líáka: „Čaty, sedliaíik, 
spytuje Sííj tak ticho ideš?" — „Bojim sa rnedvťda: hnevá aa ua 
mňa, stóbd mi, že ma Kruánii." — „Nehuj sa medveJa, narúbaj si 
dreva, a ja budem rnliiť krik; ked spýta sa medveJ: ŕo je to V 
povedz: polovaŕka na vlkov u medveduv." 

Sedliak zai^al i-úbaf; hfad — u£ sa iiiedvecf valí a volá sedlia- 
kovi: „Hei, starŕek! čo je to za krik?" Sedliak (lovorí: ^PoíovaCkft 
na vlkov a medvedov." — „OľIi, sedliaiik, polož nia na aaue, zá- 
klad drevom a zaviaž povnixnin, a/il;i sa nazdajú, že to klada leží." 
Sedliak položil ho na .sane, priviazal povrazom a zaŕal ho obuchom 
uilátií po lilave, kýni sa medveď nevystrel. 

Pribehla líftka a hovorí: „Kde je medveď:'" — „Tu, hía, 
zdochoul!'* — „No, fože, &edIiaÉÍk, teraz ma musíš pohostiť.'^ — 
«Dobre, líStii'ka, pôjdeme fco mue; ja Ca uhostím/ 

Sedliak ide a líška beží vopred ; prÍĽhodí sedliak k domu, za- 
hvízdal ua svojidi päov, zabuckal do liSky. LiSka pustila sa do 
hory a hup do diery; ekiyla sa v diere a spytuje aa; ^Och, vy, 
moje očičky, ;iko ste to Jilailely, ked som utekala?" -^ „Och^ 
líStitka, my sme bľadely, aby si sa nepotkla." — ^A vy^ u5kÄ, 
Co ste robilyV" — n^ "'y sme len poOiívaly, ôi sú psi iíaleko." — 
„A ty, chvoat. co si robilV* — „Ja, povedal chvost, plietol som 
sa ti popod nnhv, aby si sa zamotala, spadla a dosiiila sa psom 
pod zuby/ — „A-á, zvrheíl Tak nechže teba psí žerú." A, vy- 
tľčiat; z dteiy svoj chvost, líška zakriíala: „Žerte, psi, liäCÍ chvost I" 
Psi /a chvost vytiíthli a zadrhli i líäku. Tak to £asto býva: oii 
chvosta i hlava zahyuie. 



~4*- 



Prfspevky a doplnky k životopisom sloven- 
ských spisovateľov. Opravy textov literár- 
nych diel. 

i>. Sládkovič ako vychovávateľ avojtch dcér. V „Detintci" 

(rotník XI, ŕ'íšlo 1> vylfnŕ-eiie sú dva listy Andreja Sládkuviía, pf- 
saué ruku 1862 dcéie Ofgo^ ktorú vtedy, aby sa aauŕila po ma- 
(larsky, rodiíia boli dňli „oa Caru'' do madarskej dediuy v dolnom 
Tekove. 

K tým dvom listntn treba dodat niečo. 

Oíga Sládkoviŕovíí, terajSia paui Mockovií, na tej íare bola od 
jasene 18GI do jasene ISlJií. V liste avojniu äťftgroví Samuelovi 
Hoiéovi 5. Dovt'tubra 1861 SUdkovič napísal : 



1B4 



„Toiika') na sobotu prijdúcu tajde do Tekova s dlgou na Cam 
pre maíarťinu. NaSla jej tam miesto naša príbuzná Zuzika Štúrovská, 
vydaná za kalvínskym uCiteFom v Natfode pri ŠarlubáĽli, Baloghoín, 
v neďalekej dedine Tehle (matF. Tííhal) ii brata mužovho, podobne 
kalvíQjikeho oskola-niešteru. Za fifníh som ja iwrJtodil: deje sa 
v lom v'jJa Tonkitm" . . . -) 



^} Manželka básoikora, Antónia, rúdená Sekovičuvá. 

*j Samnel Hoi6 maí za žena staršiu dcéru Sekovičovu, Amáliu. 
Hoi6 bol v tridsiatych rokocb Jozeffjho kaplánomm v Tísarcl, pisaval 
do Kttzmánybo Uronk^; potom bol farárom v Hornej Mičinej. On je 
pÚTodcom roku 1843 v Lipsku vydanej brošáry ^ Apológie des ungarí- 
schen Slavismns". (líriefe aii Herrn Ludwig von Kossutb, Kedactenr dcp 
Pester Zeitung ) Po roku 1849 ako Slovák ocbladol a. ocehal i fara. 
Jebo ftynom je Pavel Eloitsyt tohto ľbsu jeden 7, podpredsedov Kossuthov- 
akej stránky a pAvodca roaJarsko - äovinístickélio ípisu „Nagymagyar- 
OTsiág") vydaného roku 1905. 



•M— 



Slovenský jazyk, živá starina. 



Prfflpevky k sloviiíku slovenského jazyku. 

L Ukáiky z dialektického slovníka Boááchej doliny, sostaveného 
Ľ. V. Riznerom. 

bok, 1. strana: Kolko bukov má táto kňížeftba? Na bok J 
(Vyhni!) Ožieral sa s boka nabok. Srnié (dedina) leží bok Liósku- 
vého. §e(;ci o&tali na boce. 2.t Smál Ba, at sa áh boky chytal. 
Pichél 'o nožom do boku, ľiclui ho v buee, Podeprela si boky. 
Prevratal sa s boka aa bok (zle spal). 

bokuvat, obilné snopy s bokov omlátíf. Do ľrlStukóv tri kríže 
reži obokuvali. 

bolescíve ^ naiiekať. 

bolo : Bolo vám ta ňecbodzit Bolo c mu toho nedal. 

boiiUI-lonbi ; Bonbi-loQbi bam, zabil babu liromí 

boiinút, bodnuf. 

bór, b6rlét jalovec, jalovCie, juniperus communis L. 

b4!»rkový oIcJ, jalovcový olej. 

borky, bobulky (ovocie) jalovcovťí. Zelené bôrky (nezrelé) 
s ovClm maslom putfčenŕ dňvajú masť proti lúpaniu; čierne bóľky 
(zrelé) potlčené a vu vode varené dávajú nápoj proti cholere. Voda, 
v ktorej sa jalovcový koreň varil, dáva sa pií chorým na vodna- 
tielku, (Letopis Matice SI. X, 1, str. 43.) 

BorotoveCf chrasť v boäáckom chotári. 

boTOviéka — bošäťka je povestná. 

b6rov^' brfl>, boletus luteus L. 



185 



bOBorka, tarodejaica, striga; Nadávala )(•] do bosoréli. Kto 
dien videí a pozaaf hosorky, ihí ÍJicie d") Šttídrťího vef.tíra nech 
každý defl, Co lim za ehvJlkii, ľubí stolCek, tak. aby bol do Štedrého 
večera hotový. KeiT tento stoh'ek potom po Štedrom veÉrri vezme 
si na polnocou iitiereil do kostnlti a tam sadne si nai'i, vidi bosorky 
chrbtom k oltáru obriitené. Ale ne&iuio čakaf kňazovho požehtiania, 
lebo po požehnaní bosorky vycliytily by nm stoK'-ek a zle by ho 
doriadily. í Slov. Pohľady XII, 37.) 

bOHrmán, grmaov gmianec, hubkou spotvorene holitky sUv, 
ExoascHs Priini: I>ze sú bosrmíiňe, tam sú aj slivky. 

bo9oruvat, bosoiov^t, Čari(: Datä mu pobosoruvat. I^osľI sa 
aabosoľuvalii, len aby bu zal. 

bosnla, krava s bielymi nobami. 

bosý, 1, nedospelý: Pozor oa reAi, sú medzi nami nj bosí! 
2. neo"biitý. Ševcová žena obyŕajňe bosA chôdzi. Bosý kôň :^ nfi- 
podkutý. 

Bodáca^ obeĽ v Dolnej Treni^ianskej ätolici. BoSáCan, Bo&á- 
t&né. BaSáčanka. Bušátance. 

Boíääka, potoky vtekajúci prí BobuslaTiciach do Váhu, 

boikat,, bozkaf. 

hóta, pi. hôly: Netraťi sa každá bóŕa na kaídú nohu. Dá^no 
on to v bótách aedraL Má bôty^ Že by mohél s pece do niiih 
skoôit. Bôty mu jesci pýtÄJú (deravé). 

boženkat, božekat: Samé bolfenkaňié ohňa ňezaleje. Tak 
boženkala, dživ skaly úeplakaly. 

búié tÉLUo: Od božii^ho rána Seprenékla slova. 

boží: Už 'e boží (^ uŽ api). Boží dar (chlieb), Boíl dar bez 
kvasu (^ ŕloTok nesúci, k niŕorau). 

boäit sa, na Buha sa odvolávať. Dokal son «a ma ňezaboíil, 
ňeacet uverit. 

brada: Už 'e hore bradu (^ umrčl). Berem oa bradu, naplS 
na hradu. 

BoSáckí mládenci rob& seba mladí, 
ked idú v ohlaJy, opalujá brady; 
a ten syn rycbtérúv tri okltépky spálil, 
eáce si hu preccaj dobre ňenp&lH. 

brána, vidz vráta: Má faubu^ Jako brána (velikú). 

Rarara, racUta — roztrhaná plachta: 

po poli to bebá, rozumu to iiemá. (Hádanka.) 

Brandslbur, Braodibur^ osobné meno, pL lírandziburÔ. 

bráoit aa: Doaci sa téJ amrci bránil, a preccaj ea len moael 
poddat 

bránit bránou: Bránil aon jačmeA. 

brat: Beré, jakn vól (krava, baran) na rohy. Beré, '*j> dne 
vidzi. Do žánfiéj roboty aa bea ponuku nebere. Beré meno Božie 
naditrmo. To praaacko Davidomoči beré na aeba (^ pribúda mu, 
rastie, tuénie). Treba sa ui hore brat (^ vstávaf). To tak Qďi.T».<i 



iit> 



netreba braU K^ni 5a heréV (^ puboľá, ide). Bt-^lj Ito na otázku, 
Beľé lo na aeba (^tuposr, zo^lpovednosO- NaWitl do hX&vy (opií sa). 
Len to iíebere, So ňevidzi ^zlodej). Sprustý dáva. mňdcý beré — 
keď odéj^e, len &» Bmejť. Setko a& lachko beri^, Ryby neafá brat 
(vtiadu : gebijfu, mucliu^ červíka). 

brblák, kto brlitavo huvorf. 

bŕoatj do všetkčhn na ixavadif 

brcaOf brdco. priečka na váhach pri voze, Nadávka atarýin^ 
suebýin ženáiu : Ml^, ty alaŕé brcco! 

bfäiDa, zápach od capa, 

brdanoQ, inj'tŕ hrtánky, múfine jedlo. 

brezÄTí", pól. alebo krava, s bielym ehrbátoni a bruchom, 
ostatok Červený alebo čierny. 

Breeula, meno ŕfiernej kratry^ majúcej biely chrbáu 

brliel, vták Splhavý bedlec, 

brhlit, brblif; Mylíom ruky brhlila. 

brinltalio, nástroj brinkajúci. 

brŕiát: Brňi mu jaxyk Šdela brCáU mi okolo bUvy. Čim 
o£uje o miiKice, tedaáž mu nohy bríiá. 

brĎATý, traavo-hDedý, 

bmkat: Nedá bí on niktiho po no«e farnkat. Ked som \^&i 
od milenky, brnkaly mi pudkovenky. 

Bräo, meno äiira. 

Brnuáa» meno kť&vy; preneseno í na ^enakú brnavej pleti. 

brokuvat, brokovaf, vybrat: Hneakáj ame na salaši ovce bro* 
k u Vrtli. 

bfost, kvelový puk na ovocnom strome: 

bräs, 1.: Prellu/ili nám pecen chleba, jako brás veliký. 9. 
bWis, brťisek v cLIebe (=: zákal). 

brvennicaf sttidoU brvcnná. 

br^zgat, nepekne havoríf, vynadaf niekomu: ToTku miu na- 
br^zgal, až to boU hamba! 

bŕsgat aa, babrať bh: Neatajf /.a to, aby &a Človek a ňim 
bŕ/gal. 

brzgoftj bragol. Äpinavec. 

bú alebo md, hlaa ro£nébo etatku; krAva (v detskej reČi). 

bubák, ätrašidlu (v detskej reči). 

bubo, bubák ^ Btrnniak: Odrť^al mu bubo cicľi (vraví ftA 
o tom, kt« utratil níeťJg Jobréb«). 

babotar, blbotat: Voda uÄ v hrnt-i buboce* 

buonatý, buclatý: Bucnaté dziéŕe. 

budftt nesklonný precboduik; Búda v&tn, nechal by o, ňeoU 
bí robť, čo ace. 

budElú, bndté, íltá ďatelÍDa, melilotUB officinaUe. 

budslúelEj budíček, 

budEiUo, budí Jlo : Já mám dobré budzillo [dicta, ktoré v noci 
budí), 

bucho, btcba: Chto te psý líha, z buchami sLává. Puacil mu 
buchli do ucha (^ povedal mu nemilú vec), Maiunk^, čemuoké, 



íh? 



velkú klnrlú ^ohňe. (Eládaiika ) Nacccsná bncha menej Säípo. Kto 
chyti buľliu nv dlaňí^ doBtaáe píftmo (list). Hra na bucftu: 

D*i zeme zabije ai k'lIík^ nnň priečky poloíí aa ťizka floStiAka, 
na Jeden konec t^iln doätífky postaví sa „bucba", z drera na 
epOsob cukrfivého klobúka vyetrňhaná. Na drsibý konoc da5tiíky 
uderi sa palicou a „buclia" vrietí do poreliia. ľadaiúca býva 
chytanň do ^irÁka alebft čapice. < 'hlapec, ktorý chyíil ^bucbii", 
poataví Ju n* dúltióku a vyhadzuje jii natatným, dukiaf ju nie- 
ktorý nechytí. 

buchnát dasUvrt sa po chrbáte. 

UuohDlk, malý pecník fhleba. 

buchnút Ba, urienf sa; KAtnilovat sa: Bucbél s& o roh etoln. 
Bucbél Bft do dziéčafii. 

buchty, ojiekance: „Za komínom hrnek a bucbelky v ňom; 
A já aoQ si poakakuvA] h pa jenaéj ucbvatuval — puJtc, chlapci, 
ven I" 

bujadina, veTké ligotaví' tmavo zelené lístie jaaiäoky, Colchitim 
ailtamnale, ktort^ % jni'i ukazuje sa na vlhký<^b liikach. 

biignet, porugenie brat (o bezduíaom tele): U£ zadina relice 
bujneL 

bujniääo^ bujné rnipsto na roli, kde dlbéie stál hnoj v kape. 

bukvica, Beionica nfŕÍĽÍnalis L. 

btUo, býk, tmjak : Htadá fela bod bulom. 

Biilovky, InÄky pod H-ílincoťuu v boSáckom poli, 

burabinkat, zdrobnelé od bumbaf. 

búrat, rúcať 

bútoňtf budit Z) spánku šramot >m, chodením: G^ ly hŕíeBkáj 
tak zavčasu b^itoríí (vátávaá a z lopokojiiješ spiicich)V 

byf: Buli celú zimu n ka;msfe a semiikocb (:= len to jodá- 
vali). Nebvt s'rýíkn, ból bych o Seiko prišél, Skoda rás byt. 
Bola DB triive. QiAo mu dzivnu okolo ardťa^ Téj stará^j bolu Anna 
a mlačätéj Kaía (menovflly aa). Buíe z toho niétfo? Ból aa vá- 
hach {nerozhodnutý I, Bolo toho za velkú putiíu. Bola jln Sade 
2a patámi. Ból son na tom^ ž^ pójtfem, ale ostal son preccaj doma. 
Boli o úblíáííky^ o pohreb. Už na tom bolo, 2e šetko predáme. 
Vecf sa tam uŽ dosci nabol. 



C. 

o*: Lubilo Ba c^ toV Dili o" ti? Ale dae by ď ti níéôo dalil 

cáoaĎka, liúpíiäkHi, koliska. 

cácat sa, bópat aa, kolísxf sa. Cácal sa ra säefe vŕbovém, 
len ea mu säesčl a no tresk na zem, 

oagan: Mä poduéky jeden cagan (^ J6 v nich perie dovedoa 
sbité}. Chlieb jňko cagan (nevypeOoný, (a*ký). 

caletka, calta, podlhovató, pletené pečivo. 

cecákf teTa, ktor^ ešte cicia: Odpredal son cecáka. 

oe^yňa, hlava: Ňecboda ven 8 holú cegy&ú- 

oeheLnaj tehelňa: Mladý páo ze ataréj cehelňe (P.iameSne,) 

eeh pobrabný, záleží z ^cechmístra" a dvoch „miádkov**. 



18tí 



oetLslná Bceua, z tehly vystavená. 

cebelný dom, e tehly vystavený, na ťosdiel od drerenábo 
alebo nHbíjanéhr). 

ceblička, žeUerMot BUgeleí&en. 

oehlovina, tehlovinÄ {zemina). 

celiua^ pluhom ešte Depohniitá zäiu. 

06l^, -á, -é: Celý premokčl, Do&él colý (ipocený. Bucfe k iíeho 
čo ohviía celý pán. Celý snn akýsi aaňezdravený. O celň hlavu 
vídíl sa mi nás Jano vygši, PrHél domom hladom celý vyraorený. 
Celý otec (= otcovi svojmu podobný). Celá matka. Môže byt rád, 
ié uSél B celil blavú jbes úrazu). Bola nás ceíá kopa Celý je 
nahnevaný. Dali mu celý mech zemAkóv (:= p^ný) ■J*^ celý prepitý. 

oena: Cenn neide do mecha. Cena reži poškodila, ale žita 
palla. Moja žena nemá ceny (=: je veľa hodná), 

ceĎit, cenif: Vysoko bI to cefiil. Tdký iMovek si xdravié málo 
cení. Oti ai ceflí každý krok (^ chce ma( väetko íaplAiené}. 

cent; Centy se mfia epally (—zbavil som ea vctkej starostí). 

coperit ^ teperit, niesť niečo tažkéhú. 

oéra, dcéra: .Setfon rokiív ceš, aeíon ľokóť hreS, aetTon rokov 
etrež, a potom zaplač tomu, chto i:' to vezne z domu. (Iládanka^) 

oeata: Stoji mu v (f) ceafe (prekáža rati)- Hovoril s cesty 
(pomätino). EšČe do*ral aj na cestn {:= i ubili bo), Máš jennu 
ce^tu hore, druhú dule {= mOžeS Í9f). Slepá cesta (poradovica 
srtehnm pripadnutá)^ 8 kraCijéj cesty sa vrácjt, t.thodzi po alýĽh 
cestách Vybral s& na cestu. Sak jA tomu nájífera cestu (^ spôsob) 
Prestrenňá ceala dycky býva najlepšá. Pristavil 'o na prestret ce^ty. 

elb, clblte, cibufné steblo. 

otcerkom: Ctcerkom fékU mu krv z nosa. Clcerkom steká 
mu pot a úela, 

oici;, ciolky, prsta iv detskej reäi): Zedél bubo ctGÍI HuH| 
beli, cici, zbI uáin bubo cíťí. 

cicíol I tak privnlávsjú koúku 

oiCT6r, citvar. Cicvórové semeno je dobré od hlíst, 

cíko, pijan, korber. 

Ciko-biko, do popela pH: Tak Skádlievajó deti^ ktoré sa po- 
cikávajú. 

ciôlit: Myslíš, Že oeviem, kam ciéliS? 

oudBár, cudzí: i^'udsár nemá toho arcca, So ty. (Vravi sa bez- 
citnému.) 

ctldzlt; Šahfijová maci do mlyna cúdzíla, 
za dobrú nevestu fiohu sa mollila. 

oukrovftt, lichotivé, zafúbeno sa prihovára!: 5i'edbali by si 
cukruvat od rána do veňera. 

cyácbat sa, brodil blatom, ma^at b» ; Celý deň by sa po blaCe 
cváchfl). Celý sa ucváchal. 

cvak, pi. cvaky, klince s hlávkami pomerne hrubými. 

cvaknút: Cvakly mu zuby na prázno. 

••*• 



18£> 



Literatúra a umenie. 

— SlovenBkô ludoTô pieane. Vo Veľkej Slňtíno (Zvolenská st.) 
fiosbieral a klftTirovým sprievodom opatril Viliam FiyttS. Op 28. 

Pele elovetiBkej národnej pie»ne je Uk«' zanedbaGé, is b ta- 
doBfou vUame každéhíOf kto nám ide pomôcf pracovat na tomto 
poli. Pole veľké, „hájnikov* máli>, kmínov mnoho, ŽiaF, kradne 
ea tam veselo... Pcrl^', drahokairiy, botiatatvo. . . akoby ich bol 
eám Boh a dobrej Tule rasHypaK 

No našiel sa zase robotník, ktorý nám naéc drahé pólu po- 
máha obrábať; nfijdené perly a drahokamy vije v kyticu, aby 
zachovalý sa nÄm pre budúcnosf. Je to náá TeFmi nadaný akU- 
dater a neúnavný sberateľ sloveniik«j Tudovej piesne: Viliam FiguS. 
Dobro urobil, že na naSom poli neblťidil s miesta ua mieato, sbieral 
na jednom mieste^ ahíeral slatinské. 

Tu mimuchodom prialo roi na um, jak krásne by bolo, k«by 
ame naSe národne^ pipane aoebierané malý takto podľa atolic; bol 
by to lexikón slovenskej piesne! 

pÄvodca v tejto práci podáva nám dvadsatpäí oárodoých piesní 
alatinskyeh. 

Zäelužná práca jeho miestami však prezradzuje dílsttantismue. 
Je on eice len moraenlálny, ale pôvodca mal mu — a mohol mu 
Fabko vybnúf. Javí sa niijmä pri spojovacích vetách medzí dvoma 
verítni alebo periódami jednotlivých piesni. Na pr. é, i* Syet, *Íf 

takt 2^ po ^d (ktorý by bol lepšie nahradil e mol] akkord) naBta- 

puje d a ztadiaTln postupuje septima nahor (na d) do sextového 

akkordu na lis (Iíb); miesto toho bolo by lep&ic bývalo po Ktnie- 

nenom e molí akknrde aeptimový (vedFajäf) na a (a) potnm D dur 
a konečne G, 

V Ôfale 4, ayatem 3, tftkt 2 nachádza aa ^pri^änoať* (Quer- 
atand) c tenor-cia soprán; íFclej niektoré harmónie aň vetmi vofne 
veden"', na pr. v Ďíele 7, takt 3 a posledný takt na str. 17, ktoré 
dávajú akryté 8 a otvorené Ď, i iné ohyby, ktoré vlak umeleckej 
ceny tejto práce nesmeoBiijú. 

Míhie by nám bolo bývaUt, kahy pôvodca na miesto toho, 
íe k jednotlivým pĹeBĎara uviedítl štvoraký i pätoraký sprievod, 
bol priniesol uové piesne. „Rabovali Turci"* zaujala 14'/j strany^ 
„Čie Ba to oveÉkj'" 6, ^láli hudci" 8 a ^Preletel vták" 7, teda 
novým piesÄam zaujaly apoln na IG— 17 strán míeata. Sprievody 
tieto sú veľmi lahodné, lenže vykazujú málo celistvosti. Pôvodca 
íasto zaputíne pieseň v predihre s istým motívom, o kturom by 
človek predpokladal, že použije ho v sprievode i naďalej, ale z&- 
tial motiv odrazu zmizn''. A škoda f 

Medzi inými sú veľmi pekne upravené: piesne Č. 2, 3, 4, 8, 
9, 10, 16, 19 a 2b. 

Sbierka tvorí krásny, vkusne vystavený soáit, ktorý svojim 
obeahom poteSf nejedného milovníka národnej piesne. 

Trnavský. 



lÄO 



— V boji za právo národa. Sepsal J. V, Charvát. V Pod- 
moklcch 1907. (V komiíi knihkupectví -loaefa Springera v Praae. 
Ceno UO hal ). 

Knižka oUsahuíf^ niekofko ^lánknv; prvý mé. £a predmet de«ké 
menšiny na severe ('iech. Tento ŕlánok fe dobrým Hopinkona kníhy 
Ant, Hubku: Naše wenHny v Jihiich Ceľhách. Je podobným ae- 
riuanjfiD túnom pisaný. Cecborn je záchrana ich nieaeín v znem- 
£en»m územi Ciech veTnii vážntm vecou. Uiemie Cechmi obývané 
je rornicke a ohjvaterstvÄ uHúda mu, oki'Gtn niekotkým mefitára a 
prierayBlovjŕní okrnaom Sfíihovanie deje aa do znemf^enŕho územia 
Čiech ktoré je priemyslové, do Viedne, Ameriky a itiara do sveta. 
V severných xnemíených ( 'echách an okresy^ v ktorý-ch podfn. 
iiradbŕj ätiitistiky hí i A3"ia ob^aterstva ^.prialuiia do íieskýcb nkťe- 
Bov", totiž údiiiif sn prisfahovaly. O aáchrjinu českých menšín na 
severe pracuje en mi roku 1880 zakUdanim čeakýclii rtkúl. Uoku 
1905Ai ich bolo 20 obpcdých a ?>2 matiCné a 1 |.8fiO iiakňii, Prvó, 
fiirn menáiny ťcuke prejavovíi]y život, holo domáhanie sa Éeakých 
bohoslužieb, potom zakladanie „beáled", pntotn robottiíckych vssde- 
tuvacicb spolkoVr tťraz Škôl. ^MenSína, nemajici školy své, pro' 
padá a propudne neodvratné zkáze . . Jsou ovŠera menéiny, která 
v dohledné dobé na ikolit poiiiý^šleti nemr>haii." Tam navrhuje 
súkromné vyuCovanie v takzvaných „jazykových školách**, aká je 
na pr. v Karlových Varoch. Tam uCite!*^ z najbližšej českej školy, 
vyučuje v etredu a sobota p'ipoludní (ke<í je v nemeckých Ško- 
lách oddych) desky ^ítat pidaf, spícvat a dejepis. 

SpisovateFj, tiž nebohý, bývalý učiteľ matíc^nej školy, koo^í 
takto: i^Do vlasti naSf st^diuji se dzozemcí. V pohranit^ní Ôásti 
Dtiáicb zemi jest jich plno, dťikaK to, že zeme uaäe neuí jeSté tak 
pl'ťlidndna, aby nemobEa IÍd svilj us^ívíti. Pro národ náä má jen 
to vyatf^hovatclstvi vý-znam, které deje sa v mezích našich vlaatí^ 
Každé jíné znači pro nás nenahraditelnt^ Škody." D. M. 

— ĎaaopíH HuBoálnej slovenskej apoloänosti. Ročník XI, iialo 
\. Turčiansky .Sv. Martin, 1908. 

f Andrej Kmef. — Poveati a báje x Vrboviec. Podáva P. 
Beblavý. — IC názvo&loviu „Liptovských hôT-'. Starohorský, — Slo- 
venské výšivky Podáva Andrej HalaSn. — Porekadlá zo SpiSa. 
Podáva TomáS Pilonjak. — Bosorky či strigy. Po{*al Gregor Uram- 
Podtatranaký. — Povery a obyčaje v Šariéi. Podát^a Jozef Pospecb, 
— Výkaz postíipu rozmnoíovania sa numizmatickej obíerky Mu- 
ftd^lnej alovenskej spoločnnati z ruku 1907. Soatavil MUDr. Ján 
Pelrikovich. — Malý Archív. Hodáva S. — Zápisnica, Soanánl 
darcov Odborné Čntiopisy a knihy. 

— Slovenské povesti v knihe dr. CeambeLa o východo-slú- 
venskom náreôi. V IfaBtcTÍíi ih oT.it.ieiTÍj; pyitixat'O aauEU h c.io- 
BeCHOĽŤM HMUOpUTOpCEufl AiEfi,ieMÍit HíiyKi- (I 07, XII, '^) prof. J. 
Polfvka podáva oliširny lOiíbor diuU .Sluvoniíká reč a iej miesto 
v rodine slovanských jazykov (I. Východnelovenakr nárečie) a oce- 
ňuje i povesti, nasbíorané Cznmbelpm aa území východn^sldven- 



191 



ského náreíia a vytlafiené v knihe. Pj§c prof. Polívka, Špecialista 
v tpjtn veci, takto : 

pMsteriáiy, vydané p. Oíambelom, eú nieleri veľkej cŕny pre 
Stu du vanie diaiektolngie slnrenskí'í a &i'i vedných n^rei^í pnNkých 
i ruskýfh. alp, ratižno, eSte väúIpí pre ätudovaníe prOBtonárodného 
tvorenia. V týchtf> mnlôriÄJoch dostali ami> teraz najl^^pSÍ a naj- 
bohatší sborník povestí alorenakýcti. Okrem paveatí pudano ešte 
(str. 2.36) z jednDJ Hediny SpiSakej stolice fíe^f hÄHok, 

^Tento sbornik poresti vážny a cenný je tým, Že v ňain sú 
po prvý raz raožtio povedíif temer úplne verné ziipisy poveBti alo- 
venakých, tak aka icb ľud rozprAv^, V dvoch dosiaŤ nnjlepálch 
sbornfkoch slnvea^kých povesti (ŠkuUétV' Dobšinský, Slovenské 
PoTŕsti J. vydanie 18.58—61, 2 vydanie v Rnžoniberku 18^*4—6 
(niektoré soäity vyňly v 3- vydaní do roku I^K)1] Pavel DobSioský, 
ťroŕtonárodnie eluvenské povestí. 8 enäitov 1880 — fi3* len zriedka 
vyílačené aú celkom vertié zápisy iíáiMdnýcK poveati't obyčajne 
BOatavený je piidrn diroch, troch i víhc variantov akýái alitžeaý 
ttíxt národnej piívesti, a pritum ľr>zu(iiie sa, ich ŕisto národný cha- 
rakter je zkazený, a možno predpfikladuťj že nie len v ich jazyk 
zanesené aii cudaie, nie proatorriradné elementy. (Vídz C^ambel, 
Príspevky k dejinám jftíyka alovenŕkéljo, str, 76, 84, 99 attf.)" 

Slovenské povesti dvoch sbornikov, o ktorých Holívka hovorí, 
boly zapísané ešte v átyridaiatych rokoch. Vtedy aberatelia a pn- 
zdojSie ich vydavatelia ĽŠte revedfli tak o vžetkých požiadavkách 
pri zapisovaní proBtonárodného tviitenía* ako vie en o nich už dne« ; 
a nakntko i vedeli o nich, eéle nppridržiavuli sa ich s prisnoafou 
dnešnou. Jednako „ctidzie, nie prostonárodné elensenty^ zanesené 
v jazyk" povestí slovenských v on^ch dvoch sbornikoch, aii na- 
poflpul len také, že'kto vie po slovenaky, ľahko rozozná také ue- 
príslušné slova v každej takej s poTestl. RoBumie sa, vyhovárajóc 
eUrHch, ja nechcem njíit ničohd zo aáshiby dr. Caambela. Šk, 

— Szláv jävevénjszavaink^ I. Bevez***éa és a kiilurabozii ró- 
Iŕgek kérdéae. AsLvUt Oszhár r. tagtól, (Kftekezéssk a nyolv- éa 
széptudományok kiíréboL Kiadja a Magyar Tud. Akadémia.) Fel- 
olvaijla a M. Tud. Akadémia i9t)7. áprilia -S iki uíésén. Ára 2 ko- 
róna. Budapest 1907- 103 sltany. 

O tomto diele eáte bude reč v Slovenských Pohradooh. 

— Slečna-BGdiiaúka. Povesf A. S- Puékina. Preložil Fedur Je- 
seHský, Náíkladom Kníhtlačíarskeho i'iôaat apolkn v Turóianskoin 
Sv, Martine, I90S Kľ*, ti & 5 sirán. Cena IG halierov. 

Pekný preklad Ptiŕkinovej milej, ľahkej proey. 

— Stravný ekutolc. Povesí S. T. Semenúva, Preloíil dr. Ky- 
sucký. Nákladom KnilitlaČiarskeho úďaat spolku v Turnianskom 
Sv. Martine. 1908. 

S T, Semenov je KuSrachdijúceho smeru populárny spisovateF. 

— Tisle a jedna noo. Východné báje a povesti. Slovenskej 
mládeži rozpráva Cyrili Gallay. Sväiok L S dvoma obrázkami 



198 



v mmeleckoro ban^otí^ku. LÍpt<nvitl£ý Sv. Mikaláš. Tlačou a Do- 
kladom knihtladiame KlimeSa a Pivkn. 1903. Cena vkosne t plátne 
viazaného výtísku 2 koruny. 

Len fim viac Bl^svenských knižiek pre mUdeŽ naSu, atoo 
ikolou odvracanú od materinskej redU 



"- Vyzvanie. Sú muiovia, u ktorých hodDota ich oMibaoäti, 
dosah prekonanej práce tieobjuví sa tak v ich živote; ňž keď zavre 
Äíi nad iih telom hrob, vtedy spozntl spoločnosť národ, svet, tim 
m boli, ŕo v niťJi utratili. 

Aj my sme ztratili muža, ktoi-ého výzoam ocení v pravde lea — 
hÍHtoríH. 

Kto bol A u ríf e j K met nám Slovákom, dnes eSte len lužíme ; 
len láska, ktorú si veilel ziskaC vo všetkých vrstvách národa^ ozvala 
sa vo verejných oslavách a hlasorh uznania, s ktorými odprevádzal 
Márod telesaé pozostatky svojho iniláCka do hrobu. 

Slušná vec je, aby siue postavili národu uebožkého vo svetle 
historickej pravdy, aby sme osvietili, na denné svetlo vyniesli jeho 
neobyCajiiú osobnosť, jeho žulopevný ráz, kruSné nezdary i slávne 
výskumy, jeho Deúmomii, všesLianoú prácu na poli národnej osvety; 
aby sme niuožnili prítonmýru i budúcim pokoleniam nahliadnuť do 
dielne onej zímniCuej, úmornej práce, ktorá nám predčasne strávila 
tento požehnaný život. 

I otiniciattie sa k slovensktímu obecenstvu, zvláSte ate k užáicmu 
kruhu ctiteľov a usobnýĽh piiateÍDV náSho oslávenca, prosiac, aby 
nám podali poinoenú ruku sostavií životopis Kmeťov. 

Menovite prosime: 

a) doposlať niíra akékoľvek zprávy — i najmenSíe — , údaje 
o póhobeoí Kmefovom; 

h) doposlať nám jeho listy cieľom spracovania, ktoré by sme 
na žiadosť patričným prinavrátili; 

c) napísať alebo iispofi osnox'ať jednotlivé state nádejného ži- 
votopisu, na pr. Kmeť ako kňaz, — ako kizater^ — ako povzbudzo- 
vatei k práci, — ako priateľ a buditeľ ujliídeže, — ako botanik, — 
ako archíiolo«, — ako príklad obetavosti, — Kuieť a slovenské tuu- 
seum, — Kmeť v slovenskej literatúre, ~ Kmeťova slovenčina, 
atď. utd. 

Napokon obraciame sa s dôverou k náSmu ŕasopisectvu a ätu- 
dentstvu. prosiac, ahy si nesťaž ovaloodpísať alebo vystrihnúť a do- 
posluť uám Oznamy, referáty niaríaiskýdi, slavianskych A ÍnoJAzyC> 
iiýľ.b časopisov, Ľajmii Í vedeťkýuh u smrti Kmeťovej. 

Vyzývame vSetkýcb našich dobrých ľudí k družnej spolučinnosti 
v našom diele. 

ľrjspevky prosime 61tn tskúr znsltiť nn ndressu : Kedakcia „Ka 
zateínc*' a „Uterrtiuych Listov". Teplá (Teplafo) o. p. ííéliil>rtnya. 



Fr. Richard Osvalď 



-••«-- 



Bok 1908 



Bä«jt 4. 



Slovenské Poli rady. 

Snem debrecínsky a detronisácia Habs- 
burgovcov roku 1849. 

Níikréft dejepisný. 
Podáva Július Botto. 

Terftz, keí za príkladom Kolomana Tiszu i Franc Kossuth svoje 
politické zdsaily zavesil na kliuec a Co jeho otec toľme zali-acoval, 
iuätittíciu spoIoŕnýĽlj i;íiIŕ*žítostť, delegácie, kvótu, spoloCné vojsko. 
liaaude, zastupitt'Tstvo zahraujtiié so všetkými núsledkami, Co priam 
leu na ias, 8 obradenlm a reservou uznal, je nji Čase dejepinne po- 
svietiť na mnohé nedôslednosti Stdtuikov niadaräkých, ktorých toltne 
obdivovaná politická rutina práve z toho pozostávala, že sa držali 
zásady: ^Sapienti est, consilium mutare m melius*". (Múdry mení 
svoje náhlndy.) To jest veSali ich i oní na klinec^ a v tom vynikal 
menovite i Liidvik Kossuth. 

Netreba priponifnať, veíl je to všeobecne známe, že uhorské 
revoliifinŕ deje z roku 1.H4K - 49 aú pripútané na jehO osobu. On 
to ta doviedu) svojimi plamennými reCami, že Maflarí zopreli sa 
4tyna&tíí a fatálnemu poriadku, krárovho povereníka grófa Lamberga 
zavraždili, za krá!, pluomocníka vymenovaného horvatského bána 
•Telat^iéa vyhlásili za vlastizradcu, jemu posluäD036 odopreli, správu 
Uhorska odovzdnli bľannému výboru a vypovedali permanenciu krá- 
inm rozpusteného snemu. 

Kuž bo] tq zjavný odboj, nn ktorého potlaCeuje dynastia vy- 
slala kAaza ^Víudisch-Gľätza, o ktorom myslela a predpokladala, že 
keíí pa mu podarilo pražské svätoduSné revoluCné pohyby zostrie- 
ľanhn pražských mlynov udusif, že bude i s Maďarmi skoro hotový. 
BuntovftvSiu Viedeň podíirilo sa mu pokorit, pravda, i to len po- 
mocou Horvatov a Jelafiŕa, ho npbyf tejto, nehyť víťazstva JelaCi- 
čovho pri ÉveHiftte. kto vte, ako by sa boly veci vyvinutý. 

Nuž ale dynastia dôverovala v jeho strategický talent a verila, 
Äe i Maďarov k rozumu akoro privedie, a preto menovala ho hlav- 
ným vodcom rakúskeho vojska, ktoré malo pacifikovat Uhorsko. 

Slovanom nebol tento pyšný rak^isky aristokrat timkíonený. Ale 
ío bolo rnbif? Keď Hurhan, hlava slovenských národných pohybov^ 
nezroiieuý nezdarom prvej slovenskej vojenskej výpravy do Nitry, 
hrnilal k ďalSej vojenskej akcíi legalitu a k tejto základy, nijak ne- 



19* 



mohol obísí Vieilefi a v nej rakilskeho genemlissirau&íi kňaxa Win- 
diacb-Grätza. Spoliehajúc &a na srdečnú teplotu a podpoľu hMm 
JelflŕJi^u, ziiajiic, že je teulo v pokorenfj Viedni, (lurban vyliral sa 
počiatkom novembra so étúrotu, Zachom, Woutlekouj a s hratmi 
Borlkovci z Prahy do Viedne, aby si vymohol povolenie a podporu 
k (Eal&ej slovenskej vojenskej výprave, kombinovanej a rakúskym 
Tojskoui. 

Ki^aza WindisclivGríitza náiežitc ťbarakterisovnl sposoif, s akým 
neprijal htííaivSídi sa u neho pripomenutých slovenských uiukuv na 
audienciu. (Vid Hurbanove „Rozpomienky" v Slov. ľohradufh t 4 
7. roku 18813.) Kťbo ketf étábni dôstojníci x tíbora kňazovho, Zeis- 
berg, Nobili a ľott, proKvedíili sa o dôležŕttiatl vojeDského obsa- 
denia Horného Uhorska skrze slovenských dobrovolnfkov, konjbiuo- 
vano a paraltelne s cisárskym vojskom, a naáíiij slovenským mužom 
poradili, aby, prihlásiac ííana audenciu, plán hvoj i VVindiach-Grätzovi 
predniesli, lento nielen že ich neprijal, ale odkázal im, že keby 
ich bol lapil v Prahe, áe by icli bol dal povcšaC; bo mu nepriaz- 
nivej Slovákov, SziJgyényovci a Kzéchenovci, nahovorili o nich, Ť.e 
sú komniutiisti, republikáni a že ako takt k jiádu dynastie pracujú. 
Bolo treba zakročenia JelaCičovbo, nby od tejto nízkej poinluvy oOi- 
steuí boli, ío ked sa stalo, uznaná bola legalita diuliŕho stoven- 
akébo povstania a dobrovolníkcm slovenäkým boly otvorene^ nielen 
vSelky železnice, ale dostali i zbraň & všetky iné potreby vojenské. 
Ale niektorí cisárski t^enerdti ešte i vtedy_ neboli orientovaní o úče- 
loch slovenskí* bo povstimia; cis, jjenerála ŠimoniCa, ležaväieho v tom 
tase s cisárskyTn vojskom v Senici^ informovali nitrianski madaroni, 
barón Tadeus Scbmerzing, KanrŕLdovti, Kapsovcí a Štetkovci, gróf 
ÍJyáry a Koronthaly, hoci zo zavraždenia grófa Lambergn, z vypo- 
vedania pernianencie peStianskeho snemu, z ťaženia niaifarskidio 
revolucionárneho vojska na Viedeň už mohol posítívne vedieť, že i 
títo nitrianski madaroni sUya v službe maďarskej revolúcie; \m aby 
toholo stardho^ pána získali svojim zámerom, poslali mu i jednu 
mladú dámu. éimouič choval sa teda i k tejto druhej sloveni^kcj 
výprave so studenou reservou. 

A veru rázne dejatvovanie bolo v tom už Čase velnii potrebné. 
Ked Hurban s Windisch Griltzom vo Viedni vyjednával, v Gemeri 
úpeli slovenskí ninžovia gemerskí, poŕtum -10, v pleSivských žalá- 
roch ; pre Daxnera, ľraucisciho a Bakuliniho, odsúdených 5. no- 
vembra na smrí, kresali už Šibenice, a nebyt prehranej bitky pri 
Švechate, viac ako pravdepodobné je, že bj boli odvisli, ako prod 
touto bitkou (30. októbra) obesili v Nitrianskej stolici 21. a 25. 
októbra slovenských mladíkov Šuleka a i'olubyho, 

Ale äiuionič počínal si tak opatrne^ že lud slovenský odcudzil 
$i cele; nepodarilo cui mu teda ani Leopoldovo zaujat, bo ho lud 
nepodporoval. Witidist^h-Grätií z tohoto faktu zatváral, hoci cele ne- 
správne, na madarsko-vlastenecké smýôlanie ľudu slovenského, ked 
eSte i 30. decembra ministrovi grófovi Stadionovi písal, že , Slováci^ 
zvlááte na aevero-západe^ eäte nie sú národne uvedouienij ba na 



1»5 



^ri(lcerých vittiekocli fhžia s niagarskými povstalci h ^n^fo&orFňr 
V& cele neutriílni a i^hlatini," 

Nuž ako Tnoiili byí Cíeiiií, yduSeviitíní, keJ Winiliscli-ílrätzovýiiú 
raJcami eSte í v tom rase l>oU Szíigytínyovci, Széchenovci, FMl^'y- 
ovci, ZichyovĽi, reserva maífavskej revolúcie, a Šimonvŕovýini barou 
Sclmierzing a gróf Nyáry, vSetti zoprisabaní nepriatelia hlovenských 
Qáiodných pohybov. 

To isté zopakovalo sa v dejinách Uhorska v rokodh IHdij a 
I86fi. Po októbrovom tlipIoDie nikúska vlárla vymenovala za hlav- 
ných iSpánov i!o horno-uhoľských slovenských atolíc mužov rojs- 
bodného madaťského smýšíaiiia. Títo z viedeúskŕj uhorskej kiiucel- 
Jiiric dostali úpravu: dusiť slovenské aŕirodaé hnutie a pravú lojn- 
litu slovenského ľudti; to istť' stalo sa roku ISGB vo vyrovnávacej 
ílre MajlÄth-Belcrediovskej a vo Viedni divili sa, že lutl slovenský 
ueofluéevňúval sa za oboslanie ríSskej raily^ ked mu madaronski 
hlavní župani i ruky i nohy poviazali. 

Zrovna povedano, nebola to naivnosf, ale inalicäa, perfídnosť 
a zúrenie nepriateľských Xemcov proti Slovákom a Slovanom. 

Windisch-Gľátz tiahuul s cisárskym vojskom od Viedne do 
Uhorsku, k PeÉti; bán JelaCič tiež ta, ale severo-východnýin smerom. 
Kossuthov „vlastibranuý výbor", soaadiae pri Švechate bitku pre 
hravšieho Mogu a oddajúc hlavné veliteístvo nsíd maiíarským po- 
vstaleckým vojskom mladému Artúrovi Gíiriíeymu, naložil tomuto, 
aby sa s Windisch-Gríltzom pod PeSlou pustil do bitky, ale aby 
tolo mesto día možnosti šetríL Taktílo rozkazy neboly (Jorgeymu 
príjemné a mohly pochodiť len od ľudí cele neorientovaných, Veí 
Jelaŕié len pred niekoíkými dťiami — 2h. decembra — rozprášil 
tK)(KJ-vú armádu í*erczeIovu pri Móre; isolovaný Goľij;ey s vojskom 
demoralisovaným ustaviCným ustupovaním, nemohol pustia sa do 
bitky, a tak utiahol sa do doliny Tňrnok, vyvoliac si iía sídlo cTal- 
fiich operácií Proraontor. 

Windiscb-Gľíitz vybldsil matTarskú vládu — výbor vlastibranný — 
už a9. decembra za mimozákona stojaciu a naložil právomocnostiam 
a obciam, aby zlapaly členov vlastibranného výboru. Vyhráíal, Že kaž- 
dého, kto by vyplnil nariadenie tohoto výboru, dá StatariAlne odpravit 
a žB zniCÍ každú obec, ktorá by proti cisíírsko-krárovskému vojsku 
nieío podujala filebo toto napadla ; 30. decembra dal vyhlásiť, že 
chytených reiolucionárnych vojakov nebude ^a vojenských väzňov^ 
ale za rebellov pD\nžov,if. Viedeilská ministerská rada však, pre- 
svedtVná, že Windiscli-Griitz pokorí MnJarov, uí 27. decembra vy- 
pracovala memorandum, ako treba Uhorsko a Sedmohradsko inkor- 
porovať do monarchie; ale Wiiidisch-Grätz ju už 3C). decembra 
upozornil, že len po úplnom pokorení a pacifikovaní Mailarov bude 
možné podeliť Uhorsko na vojenské okresy, 

Kraj /iiiluunjský bol pre Mfirlarov ztratený; v aevero-západnnm 
Uhorsku zaujímali Maďari a maďaroni eSte vždy silnú poslciu ; dňa 
4, decembra vtrhli Krischeisen a Hurban od TeSfna ce^ Jabiutikovo 
do Uhorf^ka, ale tfalej od Budatína nemohli sa prebiť, bo ich tu 
íastavili u pftibou z diel k cúvnutiu prinútili Benickŕho a UjaedGa.- 



196 



dovi honvédi; utiahli sa teda Baz^äí k ďaci, odtial iÍo Tesšfua. Ne- 
zdar napravil generrtl CUilz, ktorý, doítaiuic oil Windisch-Giatza pa- 
silii, obnovil útoky už 30. decembrn, porazil 3. janurtra Beniokého 
a Quei'lotida pri Builatine, vyzrúc si za sfdlo (ialSiťli operácii huňeké 
lueaU. Údolie Vŕíhu však nstalo Benickýui obsadené, ^o ŠímoníC 
nebol v stave sľí Leopoldovo iíaujať. 

Nepriaznivý beli maďarskej revolúcie Kossuth opísal v 8po- 
loCnoti) zasadnutí revolucionáraych snemovni 31. decembra, odpo- 
riiŕajúi:, aby vlrfda a snem presídlily sa do lepšift diľáneného Debre- 
cfna; netreba vraj osud týcbto závislým urobiť od nezdaní jeduej 
bitky; možno, že mesto IHudapeSt ztratínie, ale sním Uhorsko ešte 
nezahynie, akn nezahynulo ani vtedy, keď Budín bol za 150 rokov 
v rukách tureckých. 

„Snem" uzavrel teda, že aa presídli do Debrecíiia. Na náradu 
grófa Ludvika Batthyányho jednako uzavrel, že má fst k Windisch- 
drätžovi vyslanatvo, ktoré by ho vyxvalo, aby pri šetrení slobody, 
cti Ä Idaha l^horska s Maclarmi prímerie alebo mier uzavrel. Vy- 
slanstvo malo iaŕ pripadne i k FraĎovi Jozeíovi I., od 2. decembra 
panovníkovi Uhorska, hoci premenu na lrón« ako nezákouitú [iri- 
jali Maíari s posmechom. Túto raíiuovanú Dedôslednoat osprave- 
dlňovali Maďari pozdejňie tým, že skutkom týmto „snem" neĽhcel 
uznať I'Varta Jozefa I. za uhorskŕho kráía, ako neuznal lio ani roku 
lHt;i tým, že aa obrátil na neho, ako na takého, ktorý oproti Uhorska 
zastupoval záujmy a nároky dynastie a i vliídu vykonával ua Z4- 
klade týchto nárokov. 

Ten Batthyány, ktorý eäte len pred krátkym Časom toíme vy- 
vyáoval Kossutha, narád^al teraz ešte i to, aby len „vláda" iSla do 
Debrecíua, „snem" aby ostal v PeSti, bo íe takýmto ŕinora Kossuthovi 
na jeho osobnej ŕarovnej moci ubudne a imde možné pokonať sa 
š Fŕaňoni Jozefom uznaním ho xa zákonitého bráľn. Ale tento návrh 
prepadol. Deputátov, krajinífkŕho sudcu Jura Majäátha, grófn Antona 
Majlátha, arcibiskupa Jozefa Lonovicsa a Kraňa Deáka, W'iudisch' 
Grätz prijal v Bicske 3. januára 1849 ako súkromné osoby; Bat< 
Ihyányho vôbec neprijal, bo o ňom šiel chýr, že je diimononi Kos- 
suthovým. Deputácia bola obratne sostavená; v nej vývodily mierne, 
konservatívoe, dvoru milé a príjemné živly, bo i Deák hni mužom 
umierneným, rozumie sa.^ z politickej vypoŕítavosti, ie všetko od- 
razu dosiahnuť nemožno. Starí liftiaci nemohli v tom ta^e vífciaí- 
stvaini opojeného Windisch-Oriitza prekabátiť, Windisch-GrJitz ho- 
voril rázne, že neuznáva skrze kriíla rozpustený snem, že má iitnií 
moc na utlSenie krajiny, že .vojenské operácie nezavŕäi, kým sa 
MaJari bezpodmienečne nepoddajú a ž« len potom dovott, aby Sla 
deputácia ku krátovi prosiť ho o milosť, Žiada, aby revolueionánie 
vojsko defilovalo pred ním, kapitulovalo a cisárovi prisahalo ver- 
nosť. Ináíe k dej)utantom búl velmi zdvorilý, ale neprepustil ich 
len 5. januára, teda na tretí deíl. 

„Snem" neprijal podmienky, následkom Čoho I, januára 1849 
„vláda*, úradníci a vyslanci-kriklúni utekali z Peôti do Dubreeíua 
Dápraskouii C:o nebolo komprouiittuvaué, uätalo tam. Maďarskí deje- 



197 



pisci tvrdia, že by (íorgey bol mobol t^oto útek xamedzit, keby 
bol o ňoUL skúľ vedel, ale že du^Dal sa o ílom lea popoludní 1. 
januára^ n maďarski honvédi nikdy vraj neodpustili Kossulhovi a 
„vládť*', že v LebezpeĽeostve zmizli v noci z centra bez tobo, že 
liy o tom ľud proklamáciou boli uvedomili. Pravda je, tc Kossutb 
Báui len 5, jaauáľä uvedouiil o úteku Bnťithyho, bliivného revolu- 
Ľionárueho komisára Heduiohrndského. Pťavú príčinu k zúfalstvu a 
ústupu zavdal Gorgey so svojim ústupom od Rííbu, ale za to už na 
piaty deň v proklamácii pokarhal výbor vlastihranuý, že nevydržal 
v nebezpečenstve, nestaí sa bodným dôvery, ktorú v jeho lojalitu 
skladali, že opwstil hlavné mesto z príčin nepodiopitelných a bez 
vedomia a súhlasu vojska vyslal k Witidisch-Grätzovi deputáciu, 
prosiacu o mier, následkom čoho vojsko a lud upadly do položenia 
trápneho, 

Dňa 2. januára ráno Gôcgey äiel do PeSti dozvedieť sa od 
Kossutba, Co vlastne clice'j^ ti rozhodnú bitku, t\ to, aby vojsko 
ustúpilo a zachránilo sa^ a ŕi šetrenie uiesta? Keby Kosauth z týchto 
ani jedno neclicel, na ten pád Gíú'gey bol odhotilaný složiť hlavné 
velileNlvo. Kossutba u2 nebolo v PeSti, preto vojenská revolucio- 
nárna rada uzavrela, aby Oorgey tiahnut cez Peáí k Vatovú a aby 
operoval na Považí proti ŽimoniCovi. Tým bolo nariadenie Kossu- 
Ihovo obídené, ale docielené ním to, že pozornosť WindisĽh-Grätzova 
bola od cesty k Debrecínu vedúcej odvrátená a lak „vláda", „snem" 
a úradníci priÄli do tohto mesta bez (ažkostí. 

Gorgey bral sa k Vacovn 3. januára; Ď-ho odišiel z Peští i 
Percel smerom k Solnoku; generál Vrbna, ktorý chystal sa obliehať 
Budfn, bol teda míIo prekvapený, ked toho dňa vederom prišlo 
k nemu vysJanstvo mesta Biidina, vyzvúc ho, aby vošiel do mesta, 
I mesto PeSC vytýčilo bielu zástavu a mešťanosta Leopold Rotten- 
biller ponálila] sa s vyslanslvoui oddať kíúče mesta Windisch-Gril- 
tzovi, ktoré tohto syn Alí'red zaniesol Fraňovi Jozefovi do Olomúca. 
Popoludní o jednej bolo rakúske vojsko v PeSti. Nasledovalo stí- 
hanie a väznenie revolucionárov^ vojakov i civilov. Gróf Ludvik 
Battbyány býval u svojho Švagra Jura Károlytho; uväznili ho odtial; 
s nim spolu ŕienerálov Hrabovského, Moyu, Joviía, LAzára a Wíeder- 
sperga^ ktorí sa mali ospravedlniť pred vojenskou a politickou ko- 
misiou, zasedavšou pud predsedníctvom generála Trattnera; táto 
komisia odsúdila majora Szola na smrť, generálov Lazára a Wieder- 
sperga na lO-rtiŕné väzenie v pevnosti. Predseda snemovne vyslancov 
Dionýs Pázmándy zatíakoval s predsedníctva 5. januára a holdoval 
Windiäch-Gľátzoví ; tíi isté urobil Í Móric Szeotkirályi a s ním via- 
cerí 6leno\ia panskej snemovne. Tým sa teda niŕ nestalo. Windisch* 
Grätz radil sa teraz už so svojím priatetom Szogyéaym, ako uviesť 
dtj Uhorska stav z roku 1^-17; rovnoprávnosť národnú nepodporoval; 
jemu l>oli Madari milí. ktorých nedovolil Šetrením rovnoprávnosti 
iíSilabit; tak mu to radi! konservatívec Szogyény. 

Príchod Windisch-Griltzov do Pešti bol jednako snahám Slo- 
vákov vĽÍmi prospešný: zachránil takých aynov Slovenska, ako hnlí 
Štefan Marko Uaxuer, Ján Kťancisci-Hiiuavský, Michal Bakntíni a. 



1S8 



Bohu^Iav Kosák, Títo mladi mužovia od ] 2. októbra väznení v Ple- 
sivĽÍ, od 15. decembra v PeSti v NeugebänJe pre svoje slovensko- 
aárodné neobľožeaé, íistť, lojäloe snahy, len ilivnýin božským ria- 
dením nebolí do Debrecína za uLekajúcím snemom odvťdeiiL Ich 
žalárny dozorca, profoa, rodom Rumua, náhodou nebol doma, keí 
mu rozkaz tianaportoviinia 31, deĽombra o polnoci doručili. Väzňov 
bolo treba pod eskortou hned vypraviť, nU uobolo žaláinika s kľú- 
tami, ktorý by ich bol vydal. Ostali teda v Pešti dalej väznení, 
keJ tam už revolucionárneho vojska a vlády nebolo. DnzvedevSi §a 
o tom ich priatel Viliam Paulíny, vyslobodil ich z viizenia s po- 
mocou JelaCiča n Vrbnu »i n. januára. VVindisdi-Gratz ponokol íiij 
síce vysoké úrady politif.kýĽh stoliíuých komisárov, ktorých vS^k 
neprijali, oemajiíc výbladu na vojfuskú ussisteDcifi, a bez ti^to ne- 
bolo radno úrad prijal V úom niobli by( pripravení na nové 5ta- 
tariálne súdenie, äli teda bojovať zit králti, vlnäf a slovenský národ 
ako Mloven&kí dobrovoľníci k sboru Januíkovnm na Považie. 

Tým, že štatariálnyin aúdoDím, inkvisÍĽiami a oľgani&áciou v Pe6ti 
maril drahý tas^ Wiudisch-Griitz urobil obrovskú chybu: utiekíy mu 
z vidu dvt! revolucionárrie armády: Giirgeyhn a Peri*elova. Mohol 
ich obo zniŕií. Inirggy odtiahol pokojne na Vacov, Perce! na Soluok. 
Ked Windisch-t.iriUz apanailtal .so a za Gôľjíeym vyslal Vrbuu k Va- 
cnvu, tiahol tento už do baňs-kýcli miest j ale vo Vacove mal eäte 
vždy dosť fiasu písai a vyda( proklamácin, v ktorej oatro karhal 
potínanie vlaslibranného výboru, obvifiiijúc ho zo sebectva a tvrdiac 
o ňom, že nepoehopiternýtn opuíítenfin hlavnŕhu mesta a vyslaním 
deputácie k Wiíidiach-Griít/ovi velrai mnohí vytrezveli z toho, Ž6 
by on ústavmi shhliodu Uhorska bránil. Hovoril i o nezrelých re- 
publikánskych pokusoch, duvoliaĽ tým Cítat v riadkoch proklamácie, 
že v istých pádoch obráti svoju zbraň i proti vlastibrannemu výboru. 

Gíirgey vyhlasoval svoje vojsko za kriííovské; on sám pova- 
žoval za zákonitého kráľa Úliorska Ferdinanda V., ale všetko toto 
len slovami: skutkami stál v službe revolijcie, z ktorej nepozdaly 
sa mu už len republikánske snahy Koasuthove s diktatúrou Jeho. 
Vftcovskft proklamácia pounitila i WinUiach-Grätza, lebo tento teraz 
už každodenne oCakával kapituláciu revolučného vojska a snemu, 
a preto pristavil i vážnejšiu akciu. Gôrgey získal tým Času utiecť 
z iclepca a prebiť sa v 2i>stupitových zimách cez Hont, Zvolen, 
Liptov, Spis, ŠariS, Abauj, Zemplín k aimí^iJe tisskr-j, preraziť 
B touto operjiĽQÚ čiaru Windisch-Grätzovu a pora/iC ho v apríli 
v bitkách pri Itícake, Isaszegu, Jedľové, Uatvaue, Vacove a koneŕue 
dobyť a zaujať líudln. Následkom týchto citlivých porážok Windisch- 
Grätz upadol do neuiilt)sti a bol nahradený generúloui Weídtíuoui. 

Kosfíuthuv „parlament'* zapoi^al svuje účinkovanie v Debrecíne 
už 8. januára, pri spolupôsobení ur> vyslancov ; to nikoho nemýlilo, 
že nemal ani predsedu, ani podpredsedov a len jedného notára; 
z notabjljt neprišiel ani Deák, aui Síecheoyi, ani barón Fjitvoa; 
tento utiekol pred revolúciou eäte 12. októbra do Švajf iarska, Len 
o 2 týždne bolo asi ľJO „vyslancov" spolu. Eäte horSie boiií „s pan- 
skou sDemovAou^; táto nesi&la sa len 12. marca; i viedy prifth len 



199 



dvaja biskupi, 4 lilavuí iSpáuí a niekoTkl magaátí. tak že pre ne- 

tlustatočuý poétít nebola uzavieiania schopná. Mnohé luagoátske ro- 
diny poílelily si úlohy ubratne: jodna poloviCkn ŕlťnov slúžila v re- 
volučnom vojsku, druhá v í^isúrskúm^ aby rodina na ka^dú prípad- 
nosť krytá bola. 

Dtŕiírecínsky „^arlaniHOt/ započal svoje litinkovanie 9. januára 
pod predsedníctvom najstaršiolio vyslancfl Palóczyho vo velkej sieni 
kalvínskeho kollegia; do 31. mája mala snemovňa vyslancov 58^ 
panská 22 zaňadnutía. Zákony vynášať tento rump f parlament ne- 
mohol^ aby sa úplne smiešnym nestal; obmedzoval sa teda na polÍ- 
tisovanie, hluiné espektoräcití a na Siirlatrtnsku detronisAciu. Najhluí- 
nejšie poCínal si 13. januára a 14. apríla po vítazstvách Oiirgeyho; 
13. januÁra re£nií Imvo Sxucsvay. vyslanec vofkij-varadíusky, keif 
najprv zpráva deputátov k Windísch-Gťutzoví vyslaných prečítaná 
bola, že je národ („nemzet", rozumej luaiiaraký) teraz Uik mocný, 
fiko nikdy, lebo po ochabnutí stoictia tivavSom vyvinul za niekoľko 
mesiacov takú silu. s akou sa národ v dejinách chváltf neiaô^e. 
Vyslanec Äsztalas spytoval sa; ke(f nickofko stotisíc aristokratov 
za tisťť. rokov udržali národ pii živote, teraz, kei miliiony staly sa 
slobodnými, teraz by mal utratiť avoj uárodno-krajinský životV Vy- 
slanec Bezerédj rečnil, že od srdca Ifn vtedy bojuje Élovek, ked 
vidí, že pokoj nastane, .\merika držala si i v najkrvavejáícb bitkách 
vyslancov, ktorí mali £lhať na to, aby pokoj uzavreli, V istých okaU 
nostiach Madnri nežetajú si k takým výí^Iedkom priať, ako Amerika, 
ale keif tiito viac vedela docielií, oni žiadajú eäte menej a tak skôr 
môžu dosiahnuť cieľa, Žiadal teda, aby sa s Wíndisch-Grätzom dalej 
vyjednávalo, ale len na základe aprílových zákonov. Snem doteraz ani 
v okamženiach Šťastia nezanechal pôdu nanútenej mu sebeoÍ>raDy, ale 
nastúpenie trónu a odkaz Windisch-Griitzov (unbediugte Untenver- 
fung) su vrai istou smríou národa. KeJ na to Kosauth s teatrálnou 
emfsisou ;;ahruidl, že suirt^ ktorá na nás na konci borby čaká, nie 
je istá, lebo jest Boh na nebi a v národe sila, a kecl chce, bude 
žit, povstali vMci vyslanci a, pozdvihnúc ruky, prisahali, že ostanú 
spolu až do ostatnej minúty borby, a kej by sa musseli inam utiahnuť, 
i ta zanesú v srdciach vlastenectvo a pevný úmysel, že Uhorsko 
oslobodiť treba. 

O týchto výjavoch píšu maJarskí dejepisci, že Kossuth vedel a i 
vyslovil to, že s poniektorými riskuje hlavo, ale ui'obil svoje návrhy, 
a jelio „uemzet" uzavrel, že svoju krajinskú bytnosť, neodvíslosť, 
ústavnosť a národnosť bude brániť do posledného muža, do posleduej 
kvapky krvi, že zbabelcov, zvlúáte ofťieierov, potresce srarŕou, ako 
i zdercov íudu; vláda prijme vraj všetko to, Čo lud dá ako daíS^ 
alebo zaplatí hotovými; Ĺ'o by teraz nemohla zaplatiť, to ostane 
pud záStttoLi cti národa a bude časom i s úrokmi zaplatené. 

Tieto uzavretia musely byť len deklamáciami, bo Pavel Hun- 
falvy HÄ 14 januára tvrdil, Že 13. januára snemovňa vôbec nija- 
kých uzavretí nevyniesla. 

Zahraniíné Éasopisy plsaly hnecf žatým, žr „nemzet" chce Koa- 
Kutba korunovať, iué^ í.q Uhorsko, rozumej Mudarov, chce sa pre- 



^ 



iDdnit n» republiku. Takéto konibjíiácie holý odôvodnené, lebo 4 
reCníci nepiizvukovali iiiíite, že si nežindajií iuŕ, leu do života 
uvedenie apn'luvýcli iiákonuv i\ žt? pn tomto jeilinom cieli íotrvajií 
i vtedy, kťď Windiscb-Giiitz bude cele premožený. I^en ľavel Nyíiry^ 
žiarlivý aatagoníst Kossutbov, hovoril o uemeckýcti Ľhimärach. akými 
Maďarov strašia, a vystríhal od preiiíililenia, tvrdiac, že niet viič- 
Siebo nebeiípeCia, ako keil slovo jednotlivca považujú za Slovo Božie, 
Cíni apostľofoval Kossutha. 

Ale aprílové víťazstvá Giirgeylio odobnily, alebo aspoň ponuUily 
mnohým niaďai'Gkým dejatelom rozum. Bola síce i na dobreeíiiAkom 
sneme strana mieru, ktorá verita, že je iiiožaosĹ pokonať sa pria- 
telsky s dynastiou, ale vraj len za cenu Šetreniu zákonov z roku 
1H4R. Hlavní prívrženci tejto strauy boli Ludvik Kuvucs, Pavel 
Nyáry^ Žigniuiid Kubínyi, Žitj;iiiund Kí^inéĽy, iiabríel Kazincy, Karol 
a Jozef Zeyk, Ján B«thl(^u, Jnti ľálUý, Bartal, Beíerédj, Lazár, Me- 
szároa, Lónyiiyovci, Šteľau í.iorove, Karol Szŕisz, Iíudolt Szunyofjb, 
Pavel Huiifalvy, Rudolf Šimon, Štefan Bittó, Baltazár Horválb^ Áiiiou 
ZÍĽliy, Anton Soniogyi a Žigmund Ivanka, Z nich mnohí stali sa 
prednými dejateími i po roku 1867. ľrotí strane mieru stáli ra- 
dikálmi revolui-ionáľi, pre červené pcrá^ ktorŕ z;i klobúkmi nosili, 
nflauiingô"-iui zvaní ; z nich najvý/riamuejší boli Ladislav a Jozťf 
Madaráaz^ Daniel Irányi, Aíexander Dobolyi^ Albert Pálfy a Ludvik 
Csernátony, sekretár Kossuthov. 

Straua mieru vyslovila v svojom orgáne ^jKoztony", redigO' 
vanom skrze Mórica Jókuiho, že odporúča pokonaC && na základe 
poistenia ústavy a zákonov. Jladikálnym revohfjouárora bolo to pri- 
moc; i ponáhlali tsa skrze svojbu reínika JoKet'a Madarásza spýtat 
sa „vlády", rozumej Kossutha, ť\ sa stotožňuje s týmito snahami? 
Na to odpovedal ^a bmúca Ladislav Madarász, „ntinister polície", 
že nie. Sám Kossuth bol oaokii opatrnejší, vysloviac l'A. februára, 
že vláda chce síce bránil! vlast proti nespravedlívýoi útokom, ale 
v tejto obrane nevytvára ani jednej Ľe&ty, na ktort-j by Ziiležitouti 
Uhorska ua základe práva, cti a slobody tak rieSené boly, ako je 
to dla okolností najradtiejšie, Neosvedíil sa, ci je republikán alebo 
ujonarchista, ale na tom uástojil a i vykonal, žo v úradnom Časo- 
pise len také články vychádzaly, ktoré prejavovaly mienku a že- 
lania „vlády". Strana mieru jialožilu si teda pod redakciou Mórica 
Jókaiho svoj orgán, ,.Esti Lapok". (Veŕerné Noviny.) V fiom vy- 
slovila ako SVOJ pľo^ramm, že nenávidí síce bvojíľIi nepriatelov, 
ale nie natolko, že by dovolila^ aby vlasťv tento drahý poklad, bol 
skrze niekoho na kocku postavený, Povinnostou každebo vlastenca 
je vraj rozmnožovaí silu, účinkovanie a autoritu vlády, len uech 
ani jeden Cien vlády neznemožňuje túto snahu. Nejiovažuje za ro- 
volucionániu takú vládu, ktorá v|nsf bráni na ziíklade zákonov z roku 
184B, Boj za ústavu a národnosť leu tí ultristí menujú revolúcioa, 
ktorí v ňom chcii ju mať. 

Gorjj'ey nesĽhvalovat tieto snahy ^ stranu mieru pomi-novnl 
22. marca nešťastnou, ktorej Členovia z.-Hs)uhujú vraj íínílotiuu, a 
minister polície Ladislav MadarAsz rhceE účtovní s jedným z jej 



901 



tieňov skutoCne pod guilutinoii. Tento tťiToriňta panoval neolnne- 
dzene v „klube ľovnosí-i", kde považovali ho za Robespierru tistých 
ľúk; vlastihranuý výbor uimIjÍ] ho DäCelníkoiri poSty a polície; svo- 
jich t)(j úrydaikov vybral si sAdi z ŕervených ľepublibíínov, tíainiu|íOV, 
kluľí slejio |dnili jeho rozka/y. Icb spôsob života bal tetito : ne- 
delu sviitili, v pondelok oddychovali, v utorok ní?pracovíili, v stredu 
zabávftli sa, vo gtvitok apuli, v piatok chystali sa k práci a v so- 
botu spytovali sa: £o hudenie robiť? Madarás^ úradoval skutočne 
ako policuj minister; zariadil si ŕieruy kabinet, dal otváraí listy vy- 
statiĽOV a bťz passu au^ týchto nevypúšíal z Debredua; ako ná- 
čelník poSty nedovolil rozposielať noviny, vydávané od strany mieru, 
a v zasadnutiach soťrau on teŕiiil menom Kossutha a vlády; 14- 
januára on stal sa uáCeluikom íalrausigentov a už ^. februára na- 
rádzal orgnniaovať politický súd proti týnv ktorí v smysíe pr«do- 
Slýcíi u/avretf snemu stali sa vlastizradcami. Strana ntieru teraz 
už silne narážala na terrorísmus, žiadajúc, aby Äpod politického 
súdu aispoťi vyslanci vyňatí boli. Ale vláda prijala návrh Miidará- 
szov o ätatariálnych vojenských a ubŕianakych niiešanychí súdoch 
už 13 febľu:ira^ ktoré potom súdnyiiii stolicami nebezpečia (vész- 
tíirvényszék) pomenované boly. 

Keď puríäkácia subuju zuemožnenlm strany mieni Madarászovi 
pomocou týchto súdov nedarila sa, narádzal 8. februára, aby vy- 
slancov, ktoľi do Uebrecína iieprišli, ako neverných zbabelcov vy- 
mflxaU z poŕtu vyslancov. Madarászovi boli teda Deák. Széchenyi, 
Eotv(i3, T]-efort nevernými zbabelcami. Toto strana mieru už ne- 
mohla pretrpeť; zatala teda proti nemu borbu, aby ho ako sprene- 
verilca pri vliide a v sneme znemožnila. Vyslanec Gabriel Kazincy 
loterpelloval vládu 17. marca, Ci preciosy a pohnutefnosti, na ktoi-íí 
Madarász ako minister polície v úradnom Časopise vlády licitáciu 
knrľťUtuje, sú pozostalosíoii i^róťa Edmuuda Zichyho? (Tohoto dal 
totiž Giirgey pre jeho dynastické smýSíauie obesiť a jeho majetok 
konŕiškovaC.) Madarász odpovedal, že áno, len v tom sa vraj stala 
chyba, že oznam spomína preciosy, ale že je to bezpríkladné, aby 
snem o licitácii rokoval. Kazinczy replikoval mu, že tn je bezprí- 
kladnéj aby Človeka, ktort^ho vojenský súd aa. smrť odsúdil, eSte i 
ztratou majetku pokutovali, lebo konfí&kovanie majetku môže len 
politický súd vypovedať. 

Žatým už hlasne povrávali si vysl.inci, že inventár pohnutel- 
ností Zichyovských skapal, že ztnizly i diamanty, a Madarrtszovi 
prischlo posmesnŕ meno diamantový minister; ale skúmali (f ale j : 
odkiaf berie peniaze na velkupanský život, preŕo premieňa si košútky 
na zlato, slovom dáta sbiorali proti nemu potajomne, aby ho ve- 
rejne na sneme zničili. 

Táto akcia a z nej vyplývajúca prípadná prevaha strany mieru 
veľmi znepokojovala Kossuihaj ktorý bol pri Madarászovi veľmi 
silne angažovaný, Keíf snem nemal inej práce, zapodieval sa veri- 
fikáciou vzdialených vyslancov; stalo sa to na naliehanie strany 
mieru, ktnrá týmto idnom myslela dosiahnuť váf^inu. Každý videl, 
že útok^ mtuiereuý proti Maitarászovi, platí i Kossuthovi. Tentu^ 



wt 



cítiac, že trati pôdu, popocifíhlal sa 25. marca (v neilelu^ svolaf 
snemovňu vyslancov a jiovedal v nej jednu zo svojicli najfulminant- 
nejšich rečí. Vyslovil, že leu tak ostane ufSŕrlnlkom vlidy, jestli 
iní v aneme vačäinu; ale že sa boji, kým od bude v tábore, že sa 
viii^Sina premení; ale že takému prekvapeniu nemôže vystaviť ani 
seba, ani nrfrod, ani vojsko. On že svojej povinnosti leu tak luôže 
zadosf urobK, je^tli snemovila Hchviili jelirj politiku i v jeho nepri- 
tonidosti. Keby snemovňa uiečo proUvnŕho uzavrela, že on v tom 
piUle zadakuje. Nechce byt povereníkom tých, ktorí len teraz, ked 
sn už jasní, prichádzajú do riebrectna. a ktorí, netrpiac v dňoch 
nebezpečia, ani nezoíyú, to je to za poklad, ktorý majú chrániť. 
Nech ho zabezpečia, £e nájde tu teu istý »aem; íqÚ,í ztiaii nimbus, 
že Je zastupitetom tuclu a vojska, uvoľnia äa protí nemu sväzky 
poslušnosti, čo luôže luať za následok občiansku vojuu. Žatým útoťd 
na noviny, ktoré vraj obvlúujú tlena vhidy z takých ved, ktoré ak 
sa pravilivýnji dokáÄu, nňuiôže uím ostaí, ale ak nie sú pravdivŕ, 
treba žalobníka treatať. On že dá vytlaCit váetky na túto záležitt)st 
vzťahujúce sa liatiny a f^ostaví porotný súd, ktorý bude v tejto zá- 
ležitosti súdil 

Kossuthoví pomáhal Daniel Irányi^ uanldzajúc, aby Kossuth 
bol aplnoinoĽ.nený snem dla okolností a potrieb preložiť aj inam. 
To mnohých zarazilo, lebo sa obávali, že Kossuth tým privUistuí 
si i právo odroĽCuia alebo rozpustenia snemu a nadovSetko bolo by 
bývalo bezpríkladné rozpustit snem preto, aby sa prekazilo vyslanie 
komisie^ ktorá mala súdiť v hnuäuej záležitosti člena vlády. Na 
Otázku Žigtuunda Iváuku, (-q zatnýSla, odpovedal Kossuth, že netúži 
po vláde R ani mujmeuej za tým, aby vykonával práva uad zákono- 
darnou mocou, Ľa vyzval snem, aby toto svoje právo nikomu ne- 
nrepustil, aby svoje eMlo iuain leu vlastným uznvretlm preložil^ 
a aby len zo svojej vôbi prepustil svoje miesto novému zákonO' 
darnému sboru. Ale eSte vraj v Debrecíne má vysloviť svoju vóIu 
proti olomúckemu marcovému manifestu a sriadiť doŕasnú vládu; 
keď nemá dosť riízui^sti ostat f^polu, uajde Ba, kto bude chceC byf 
pánom národa; on že vraj ním nebude. Ale i toto bola iicomernosť; 
14, apríla, teila o tri týždne, dal sa on vykričal pod titulom gul>er' 
nátora za pána národa. 

Windi! ch-Grätz premohol inadarské revolucionárne vojsko pri 
Kápoíne (v HeveSski-j siolitli 20. februára. Ko^suth porovnal bitku 
kápolnianeku s lipskou, lebo že vraj ostala nerozhodnutou; mal na- 
toľko pravdu, že v nej Windisch-Griitz nezdľúz}ral moc Maíarov. 
No rozhodnou bola natolko, že Madarov padlo v nej 1200 mužov 
a že museli odstúpiť dolu k Tise. E§te v Jeú bitky priäiel do tá- 
bora rakúskeho bai'ón Híibner, nahovárajúc Windisch-Grätza, aby 
súhlasil 9 tým, že by na kromerížskoni sneme vypracovaná ústava 
vydaná bola v podobe charty. Windisch-Griitz zaslal totiž dvoru 
tú zprrtvu, že pri Kápnlne vyhral bitku, zlmnil moĽ ,,buutuiúcich 
Ďried" a že o niekoTko dni bude v Debrecíne. Následkom Cobo i 
miriiíiiter SchwiU'zenber}' tvrdiJ. že je tu čas. aliy tnkouto chartou 
utvoril Jednotní^ nerozdelltelu«^ Uakúítko a v Aom vládu neobmedzenú. 



IDft 



• Dňa 4. marca ftankiroiovaQá bola ceUltnii Rakiísku takzvaná 
dstavii kľuĽieríždku; oua pjvišUla aagleilovrie; ústiiViniamá ťížsku 
rada bola otvoreiiii vo V'ieilui ^2. júla; na jej zasadnutiach zúĹ-aslnili 
sa i vyslaiJĽÍ teskl, ineilzĹ iiirtii zvlášte slíívuy Friiatišťk i'alacký, 
ktoľt'mu iíostalft sa verrai dôležJU úlolia vypracovať z poverenia 
ríšskej rnOy tiluhorrtt o Stiítoej orgíinisiicii Rakúska. Palai^ký kon- 
tetiiploval túto or^^iiisáciu na základe federalisiuu ; rímska rada mala 
rozhodovaC v záležitostiach ciaáľskebo domu, zfthraničDýfih, vojen- 
ských, ľlšskii-íinaučnýĽlii obchodných a komunikačných; krajinské 
vlády a snemy malý rozhodovať v zňležitoatiacb politickej správy 
krajín, súduictva, kultu a vyui^ovňnia^ Énancif krajinských a prie- 
myslu, vôboc vo vÄetkých tých, kton^ neboly pontíchané kmnpetencii 
riSskej rady. Ako vidno, tútu ústavu kopíroval Deák roku 1867 
pre Uhorsko. Ale 6. októbra vypukla vo Viedni revolúcia; eisár 
Ferdinand odišiel do Oloniúca, ríSHka rada rozpÍĽhla sa a tak českí 
vyslanci podali z Prahy 24. októbra vláde viedenskej memorandum, 
v ktorom narádzali, aby ríÄska rada preložení l>oIa do Kľomftríža. 
To sa i sUlo. V Kromeríži 30-iileuový výbor rokoval o elaboráte 
Palacktího. Ale výbor bol tak sostavený, že v ňom niala každá kra- 
jina, i^í velkit, l\ malá, po troch zibtupcov, a tak nemeckí centra- 
listi z malých krajín mali v ílom väCšínu, kdežto v plenárnom za- 
sadnutí ríSskej rady bolí slovauskí federalisti vo vä£SÍne, 30-Clenový 
výbor zmenil teda elabonít v smysle centralistickom, následkom 
Čoho Palacký vystúpil z výboru s urtitým predsavzatím hájiC svoje 
dielo v pk-nuni?. Alií ani k tomu neprišlo, bo keí Palacký 23. fe- 
bruára interpelbval viedenskú vládu, ako môže s parlamentom ne- 
meckým koketovať a volby do frankfurtského parlamentu vypisovať, 
miesto odpovedí vláda rozpustila liSsku radu a oktrojovala ústavu 
däa 4. miu'ca. 

loáCe v nej bolo, menovite ohradom národnosti, mnoho dobrého; 
bola síce v nej ako základný, kameň jednota ríše vysiovená^ ale pri- 
Bfubené boly i krajinské eneniy, osobná sloboda a rovnoprávnosť, 
sloboda náboženská, sloboda tlaf-e, oddelenie pravosúdia od admini- 
strácie, porotné súdy a verejnosť súdueho pokonávanía. Maďari ne- 
návideli ju pre princíp rovnoprávnosti v nej vyslovený a pre udajné 
vliatie Uhorska do celoríäe. O Uhorsku bolo v nej vyslovené^ že 
sa jeho ústava podržuje, nakoľko ríáskej ústave protiviace sa jeho 
Štatúty prestanú byť platnými. Rovnoprávnosť re£l v krajine zvy- 
čajných vo vSetkých pomeroch verejného a občianskeho života za- 
bezpefuje sa cieluprinieranými poriaikami. Srbom zabezpetuje sit 
vojvodina, ako jednota cirkevná a národnostná. KráTovstvo horvatsko- 
slavonsko-dalmaLBké je v jíioici ríšskej ústavy ud Uhorska cele ne- 
odvialé. Sedmohradsko dostane, ueodvisle od Uhorska, na základe 
rovnoprávnosti väetkých národov, nový štatút. Ústava v svojom 
rámci podržuje práva saského národa. Vojenské hranice so svojou 
vojenskou organisáciou ostanú pod bezprostrednou správou ríšskej 
exekutívnej moci, Ohľadnm svojich majetkových pomerov budú po- 
žívať 8 inými obianuii spolotné práva. Exekutívna moc js v celej 
ríši jednotná a nedeliteluá, náleží výlučne cisárovi, ktorý jn vyko- 



20* 

náva skrze zodpovedných ministrov. Krajiny spravujú miestodrži- 
telia. Popri cisiárovi a ríSskej exekutívnej moci stojí rímska rada^ 
ktorej členov, povážiac všetky krajiny, menuje cisár, a ktorá i roz- 
počet rfšsky určuje. 

O pol trefa roka to isté ministerium odvolalo ústavu marcovú 
8 dosť biednym, Ucomemým odôvodneafm, „že ju v základoch ne- 
možno prispôsobniC okolnostiam cisárstva rakúskeho a že ju ne- 
možno uviesť do života v súvise s jej nariadeniami. ' Pravá príčina 
odvolania bola iná : túžbam nenemeckých národov Rakúska vyhovu- 
júca ústava kromerfžska bola dielom opportunity a nie dielom po- 
ctivej snahy, teda zavádzaním národov. Rakúski štátnici chceli Aou 
prelicitovať len maďarskú revolúciu a frankfurtské konštitucionálne 
pokusy, Čo sa im zčiastky i podarilo, a keď maďarský odboj pri 
VilágoSí dokonal a rozochvenie a zápal Nemcov následkom exekúcií, 
ktoré Rakúsko a Prusko vykonávaly, ochladly, nastala doba uve- 
denia systému nemeckej ceutralísácie a kromerfžsku ústavu, ako 
nepotrebnú, vyhlásili jednoducho za neplatnú. 

Ona vletela do debrecínskeho snemu v podobe bomby a mala 
za následok Šarlatánske, lahkomyseľné vypovedanie detronisácie, bo 
teraz už i strana mieru, majúc zámienku, že Aou je ústava uhorská 
pohltená, stiala sa so stranou intransigentov, snívajúcou o úplnom 
odtrhnutí sa Uhorska od Rakúska. 

Sám Kossuth fumigoval ju veľkopanský. „Myslím," hovoril 25. 
marca, „že rad prežitých (aíkých dňov mohol poučiť tých, ktorí 
toho potrebujú, že nie je lahko tento ,národ^ vytreť z počtu živých." 
Chýr o marcovej ústave pobúril vraj vojsko, ktoré sa dosial kráľov- 
ským menovalo, straAne. Teraz už nepozostáva iné, len vojna a na 
konci heslo národa; samostatnosť, neodvislosť. Dejiny bilagovaly by 
národ potupou, keby nevyslovil svoju vôfu proti manifestu olomúc- 
kemu. Ústavou marcovou panovník roztrhal smluvy obapolné, roz- 
trhal pragmatickú sankciu, lebo zničil ústavu v nej zabezpečenú, 
rozkúskoval krajinu a snažil sa ju zbrojou podmaniť. Odpoveď ne- 
môž* byť iná, len aby i národ roztrhal exemplár, nachodiaci sa 
v jeho rukách. 

Pod dojmom rečí takéhoto smeru a obsahu organisovala sa 
republikánska strana už 5. apríla; i strana mieru vliala sa do tejto, 
ale 8 tou reservou, aby komromittovaný „diamantový miuister" 
Ladislav Madarász bol z nej vylúčený. Toto vôak zdalo sa byť 
otázkou moci strany, a mohlo mať za následok, že s Madarászom 
prepadne i Kossuth. Práve preto forsiroval tento detronisačný mani- 
fest, aby i on nebol s Madarászom znemožnený, bo tohto terroristu 
potreboval ešte vždy k vykonaniu svojich zámerov. 18. marca pred- 
niesol otázku detronisácie revolučným generálom Vetterovi, Damja- 
nichovi a Klapkoví ; 25-ho Gíirgeymu, rozumie sa, v tábore. Gtôrgey, 
ako sám v svojich Pamätiach píše. nesúhlasil v otázke detronisácie 
s Kossuthom z týchto príčin: tu netreba rečí, ale skutkov, a na 
tieto von z Uhorska nik sa neodváži, ba bude tých, ktorí bo od 
skutkov zdržiavať budú, mnoho. A keby sa Uhorsko od Austrie i 
odtrhlo, bude štátom slabým, keď je ešte len í Turecko, majúce 



20ft 

pomerne predná lea omnoho priaznivejšiu situáciu, na niilosf svo- 
jich susedov odkázané. NepriateF je síce ubitý, ale len s najviičSou 
námahou, s dôverou v spravedlivosť veci. Odtrhnutie od Austrie 
už nebolo by spravodlivou vecou; žatým nemohli by za zákon, ale 
proti nemu bojovat, neviedli by vojnu <lefensívau, ale ofifensívnu. 
Tým urazili by uesmieriie mnoho záujmov, a kým by oní so dúa 
na deň slabli, Äustría našla by v susedných štátoch prirodzených 
spojencov proti ŕušiteľom europejskej rovnováhy. Na 4. marec od- 
povedali dosaváduynii víťazstvami, ktoré vybojovali v záujme záko- 
nitého krála Ferdinanda V. a ústavy skrze neho sankcionovanej. 
On je vraj presvedíený, že by vojsko Ferdinanda V. i teraz s lá- 
skou a oddanostou prijalo, keby k nemu bez zbrane prišiel. Kossuth 
pretrhol túto rozmluvu náhle, ale o niekorko hodín žatým zase pred- 
niesol otázku detronisácie pred shromaždenými generálmi. Pravda, 
eäte vtedy dal im len tušif, že odpoveď nnároda** bude vyhlásenie 
neodvisloati. (ieneráli neodporovali výslovne, ačpráve tiež radi po- 
litisovalí. V tom čase bavil sa Kossuth v tábore pri Tiszafurede 
za 5 dnf; obcoval mnoho so štábom, ba i s obecnými vojakmi; 
kdekolvek sa ukázal, všade ho oslavovali nadšene; z toho súdil, že 
i vojsko odobrí detronisáciu. 

Z tábora vrátil sa 12. apríln, a nepovediac ^vlastibrannému" 
výboru" ani slova, ako to urobil pred 9. mesiacmi v otázke talian- 
skej, v zatvorenom zasadnutí snemovne predložil svoj návrh tak, ako 
by vláda s ním vo všetkom úplne súhlasila. Navrhoval teda zrovna 
a zkrátka, aby Uhorsko vyhlásili za Štát neodvislý, samostatný, aby 
dynastiu Habsburg-Lotaringskú z panovania navždy cele vytvorili a 
ju všetkých občianskych práv pozbavili, aby k iným štátom, ba i 
k dedičným zemiam rakúskym, hlásali mier a priateľstvo a aby i 
do tých čias, kým snem budúcu vládnu sústavu ustáli, správu kra- 
jiny oddali dočasne gubernátorovi a koordinovanému ministerstvu. 

Proti podstate návrhu vyslanci nič nenamietali, len proti jeho 
časovosti, Želajúc jeho odročenie; ale nemajúc ani vôle, ani sme- 
losti žiadať hlasovanie o ňom, dali mu ten náter, aby Kossuth svoj 
návrh predostrel verejnému zasadnutiu z poverenia zatvoreného. 

Na druhý deň rumunský renegát, vyslanec Ján Dragoš, pred- 
niesol v sieni koUegia kalvínskeho návrh, aby veľavýznamne zasad- 
nutie v prítomnosti tisícov Fudu vo veFkom kalvínskom kostole vy- 
držiavali ; proti tomuto návrhu vznikla velká búrka, ale keď Kos- 
suth prišiel, na návrh Jána Besze predsa len išli ta, „aby skutoč- 
nost hlásali tisícom a tisícom". Do kostola nešli vyslanci Kovács, 
Kemény a Zeyk; títo okúňali sa pred kostolom. Predseda snemovne 
Pavel Alraássy otvoril zasadnutie, len keď presvedčil sa, že vyslanci 
8Ú na svojich miestach a, napomínajúc obecenstvo k tichosti, oddal 
slovo Kossuthovi. Tento pripomenul najprv, akých úspechov docielil 
„národ", hoci vonkajšie útoky a vnútorný „odboj" našly ho cele 
nepripravený. Zbraň nepriateľská nikdy nemohla podmaniť národ 
v jeho spravedlivej borbp, ktorý však v svojej prepiatej veľkoduš- 
nosti vždy ztratil ovocie svojej borby. Teraz je taký nadšený, že 
bude sa potýkať nielen so starým, ale i. s novým nepriateľom. Tu 



suft 



je leda ías. aby Ulioľhko urobili siiiiinatnlnýiii. tiťoilvislym a aby 
vyslovili |n-e(l Hohttm, svtítom, Európou ii Iitdoin, žo skutoíue chcú 
by£ sbjbotliiýiiii a iieoílvíslýini. 

Ki?tr vúbementne vybLÍSiväte oduševnenie utíchlo, povedal tie 
jmmiitoé slovfi, pve ktorŕ nemohol sa uavníttí du Uhorska; v nicIi 
bolo muoho me^íalonianie, nihama, vysmievniiia sa vSemohiicnosti 
Božej a kontradikcií: „tio mnou môže uakbidaf Bob v živote ako- 
koNek, mô2t> ílopustíí na mňa útmpy, popinviäto; niOžP mi podaf 
pohíiľ naplnený jedom, alebo vyhnanstvo. Jedno nemôže na mňa 
dopitfitiť: aby som sa atat poddaným rakúskeho domu. To nemôže 
na mi'ia uvalit ani Boh, lobo k □íeí!.omu odhodlaný éJovek, keby 
boly všetky Jeho údy i okovaDé, vždy má dosť t«su mnret, ke<I sa 
ináte zachránit nezná!" 

Korko tu teatrálnej frilsovitosti I Lebo keď tvrdil a dopustil, 
že Boh môže s nfni nakladať akokoľvek, 1ým vyslovil í to, žo ho 
môže ponechať i v poddanstve ľakiiskoru. A hla! jeho syn Fratic 
Kossuth ako fahko zabudol na tieto emfatické slová, stam'ic sa nie- 
len poddaným^ ale i skutoŕným tajným radĽiom toho rakúskeho 
ciflftra, ktorŕho jeho oteti detrontsoval. Franc Kossuth dokumentoval. 
že ani akt detronisaŕný, ani etusiastické sIovA Ludvika Kossuthw 
netreba liraC vážne. -- Žatým, na íihvífbn^ snjižjl sa byť viíÄuejfeim; 
rozoberal ddta, ktoré netýkaly sa podstaty, ale histórie zákonov 
z roku 1848 a btorynii chtel dokáaaí, že tie zákony nie sú vý- 
plyvoni ľovolÚĽÍe; potom vy7,dviln"ival momenty, ktoré dfa neho do- 
kazovaly vierolomnosf dynastie. Naslertovaly zase vulkanické empcie. 
„Keď národ s poľa oprávnenej sebaobrany oepr^Aiel na cestu revo- 
lúcie, ti nedlhuje avätej paraiatJie zosnulých v borbfi za slobodu, 
aby odmenu za ich vykrvácania obdržal národ? Verf iné národy 
tým zapoCaJy svoju borbn za slobodu, žtí nechcú byť otrokmi, Tu 
je ŕas toto slovo vypove^lat a národ svojou majestátnou vôľou musí 
sankcionovať roztrhanie svazkov medzi národom a dynastiou; musí 
vypovedat, že nAroil vstupuje medzi národy Európy ako samostatná, 
neodvislá moc, že vyleje ostatnú kvapku krvi za slobodu n že Európa 
nemóÄe o ňom bez neho ili^ponovať. 

Svoj návrh Kossuth predostrel v piatich bodoch : uech vysloví 
„národ", že Dhorsko je Älobodný, samostatný a neodvislý europojský 
Státf že je jeho územie nedelitelné a nedotknuteľné, že dynastiu 
vyhlasuje za pozbavenú trónu a za vyhnanú; že jo náchylný so 
ätátrni Európy v dobrom susedstve nažívať a s nimi smluvy uza- 
vierať; že i dovtedy, kým národnŕ shromaždenie sústavu panovania 
zovrubne neustáli, bude krajinu predseda-ífnheruútor s ministry skrze 
neho volenými spravovať. Najviac zaoberal sa s posledným návrhom: 
vysloviac, ako si túžobne praje utiahnuť sa do skromného chtidoh- 
noho 2ivola> vystríhal hrmotom národy aby niekto iný rozhodoval 
nad jeho osudom a nie zákonodarstvo, a aby dovolil niekomu na- 
tisnút sa za hlavu a uĽhvátiť moc. Mužnvin (ílenoviai vlády nech 
HÚ hotoví 7.H svoje skutky i hlavami zoilpovedaf. Napomlual teiin 
vyslancov, aby položili základy budúcej slobody, fdaha a l»labo!>yiu 
Uhorska a aby posúdili návrliy. Kwil výbuchy nadSeuia a liromo- 



20T 



vitŕ ^éljetiy" utíchly, i preilstrbi vyzval vyslancwv, ahy o návilui 
svoju mienku vyslovili, ľrijuli Im z;t ziiklail poilrobnoj rtííbíity a odit- 
SevTieDÍni. Desavuavauie, hasatelisovanie uzavretia tolitii iiasleflovalo 
Itn pozdej&ie. Sára |j;róf Kazimír B^Uhyátiy dtáznym uľobiK f-i národ 
(rozumej maďarský) bol v Debrecíne úplne a zákonite zostúpený? 
A Ludvik KováĽS tvrdil, že v itoľňdäi-h bulo síce 160 vyslancov, 
ale v kostolR ich bolo spolu leu 40. I Xigmuod Kemény tvrdí, že 
14, apríla nebolo kľíijinské zasadnutie, ah' shromaždenie ludu, v kto- 
rom nebo'o možné protirečenie. To vraj i)riatelia a nepriatelia re- 
volúcie rovnak soznojú. O tomto predmete písal i Fraoc Salauion 
! Magyarorszftg l84íl-ben és ISfíH után), tvrdiac, že keby sa bola 
iiieu.^ina rozhodne protipoatavila, jp via^ itkn pravdepodobné, že 
mnohí výteŕní íiiiižovia neboli by sa /uemDžuili, ale by sa boli 
mohli k užiločnýiM službám reservovať, n í to je vraj isttí, že múdre 
:&lovo, keby ho boli, hoci v poslednej hodine vyslovili, bola by mno- 
hýcli výteŕných mužov od ííúI a povrazov ;íachránílo. 

.jSnem" poveril hnetl xatýiii Kossutha, Szacavayho a Šlefnua 
Igorovu, aby s.ostaviti prítkíamádu o neodvislosti, a Ladislav Mada- 
rá&z (ten diftmnntový minister) cbĽet navrhnúť, al>y v smysle 5. bodu 
uzavretia za guherufítora-predsedu vyvolili Kossutha. Dískreditovitný 
Madaiásii ani neuspií] avoj návrli predniesť, už s nesmiernym nad- 
ôeDíni vykričali vyslanci Kossutha za gubernátora. Kosauth prijal 
gubernátorstvo, ako vravel, v takom tase, kde nemá miesta ani 
skľomnosf, ani uamyslcnost ale každý musí konaC na tom mieste, 
na ktoré bo postavili. Bude vraj teda gubernátorom, kým chreť 
budú, kým vládnu sústavu definitívne neurŕia, kým „národ" nebude 
úpIuG ?abe/peOený. Ale prísaha vraj na verného Boha a na vlastnú 
Btaločnosť, že potom chce byť len skromným, chxidobnýmj súkrom- 
ným občanom. 

ShroroaŽdenie rozišlo sa ao slávovoíaním Kossuthovi a ne- 
odvUIo&ti; „panská snemovňa" prijala návrh o neodvtslosti e&te 
v ten deň. 

Podivné ft nedôsledné je chovanie sa poníektoi-ých predných 
účastníkov tohto Šarlatánskeho, chlapOenskŕho detrontsaCného aktu. 
Pomenovali, vyhlásili ho, pravdft pozdejšie, skutkom hrozne nepo- 
litickým, níComným, aernzumným, osudným, násilníckym, strafine 
hlúpym, urobil to v svojich pamätných spisoíih menovite spomenutý 
gróf Kazimír Battliyány, ktorý len o niekoľko ílni po vyslovenej 
detťoniaácii. ktorú i on s nadšením odhlasoval, ?. rúk Kossuthnvých 
prijal ministerstvo zahraničných záíeÄitostí. Takejto nedôslednosti 
dopustil sa i Artúr Gor^f^y, ktorý detrontsáciu zavrhoval síce, i ju 
zatracoval, ale zato slúžil dalej revolúcii, už teraz na základe de- 
troniaácie stojacej, ha prijal z rúk Kossuthových hlavné velitelstvo^ 
ministerstvo vojenských záležitostí a nakonec i diktátorstvo. Nebolo 
by krajšie, dôstojnejšie a dônlednejšie bývalo Kossuthovi a revolúcii 
chrbát obrátií? Ale na megalomániu trpel i Irorgey. 

Detronisáeiu pomenoval í Deák skutkom polutovauiahmlnýra. 
Kŕif .shováral sa o nej roku 1^67 s rakúskym ministrom gr<»rom 
Beustom, atigmatisoval ju ako krok nemiestny i v polit.\^Ww3\ V 



m 



v |ir.-tvnoin olifado; tŕ^bo vraj dvojstrannú smiuvu aoi jedna í^tnlnka 
m'iuóže za liplriť zrušenú považ-ívať len preto, že ju drubá stránka 
narušila; naproti tomu má puŕ.udoval, ahy ju i drub^ stráuka za- 
chovávala. Ale vraj 4. ujarec, teda deň, v ktorom holá ústava kro- 
nierižska vydaná, bol pred l4-tyiD aprílom, a Ľistava tá jediiým 
(ahom pera zničila ústavu a sainostatnosf Uhtirskd, úplne ignorujúc 
tú ŕiastku p raga) atickej sankcie, ktorá poisťuje Uhorska ústava a 
satuostatnosť. 

Od 14. apríla už nebolo na debrecínskom sneme oppostcie ani 
naoko; i strana mieru uznala predbežne a^tátny výŕin" ; jej predný 
ŕlen, vyslanec Kazincy, vyslovil na druhý deň v zasi\dnutí snemu, 
že prekroŕili Rubicon úntavnébo života, odkiaí niet n^ívratu, ale 
pridal^ že día jeho viery u.-lrod si tam nový, slohodný život istotne 
vybojuje. Ten istý Kazincy o krátky Cas žatým, keff stal pred vo- 
jenským súdom, vyhrážal kliatbou dejín Kossuthovi, , ktorý v svojain 
vlastnom Špinavom záujme na kocku hodil s existenciou národÄ i 
bytie tých, ktorí protiviji sa jeho ctíbažnosti." Kolko tu licomera<y 
nepoctivostí a nedôslednosti. 

Proklamáciu o neodvíslosti vypracovali Kossutli a Szacsvai ; 
19. apríla predložili ju obom mieSänýrn SDemovniara, ktoré ju jedno- 
blasne prijaly. 

Sinysel a obsnh proklamácie bol nasledujúci : národnt\ uhorský 
(rozumej maďarský! štát zákonite zastupujúce sbromaždenie uvádza 
týmto svojím osvedčením L'horsko nazpŕiC do jeho neodcudzitelnýcb 
prirodzených pr^ív a vria(ľujc ho i s f'iastkamí a krajinami k nemu 
prislúchajúcimi medzi samostatné, neodvielé europejské fttáty, vyhlá- 
siac dom bab8burg:sko-lotrÍDg8ký pred Bohom a svetom 2a pozba- 
vený trónu. Považuje za svoju mravnú poviunost oznámiť pohnútky 
tohto svojho uzavretia; nech vidí celý vzdelaný svet, že k tomuto 
kroku odhodlal sa maíTarský, ua smrt prenasledovaný niirod nie 
z jiiepiatej samodôvery^ nie z revolucionárnej svrblavoati, ale ná- 
sledkom koneíiného vyŕerpania trpeijvosti a z nevyhnutnosti ^mo- 
udržania. Trístoroŕaé panovanie slobodne zvolených Hah&burjíovcov 
bolo trojstoletím ustaviŕntího trpenia. Krajina by bola medzi naj- 
kvetúcejäími. keby aspoň nfboli zamedzovali jej prirodzený vývin: 
a keby jej neboli závideli jej žiarlivé chránenú ústavu j príkladnej 
vernosti uíSrod by bol ešte dlho nesklátitelným stĺpom dynastie, Mo 
ani jeden t pnnovníkov nehľadal svoju silu a slávu v slobode svojho 
ludu a každý í^len pilujúceho domu oproti národu držal sa politiky 
vierolomstva. Po víťazných bojoch, vedených za slobodu, národ vy- 
meril %i vždy so svojím kriiTom; ale kafdá knifovská prísaha bola 
počiatkom nového vierolonistva. Za prelievanie krvi v záujme dy- 
nastie, za svoju veľkodušnosť niSrod nikdy nebol poviTaŕnosíou od" 
menený. Jednako tento ílom len teraz posielajú do vyhnanstv.'i, ketí 
pred Európou s otvorenou samochlúbou sám sozuňva, že roztrhal 
svftzky, ktoré spájnly ho s maďarským národom. Spáchal vôetky 
tie hriechy, ktoré kaŕ.dý nároil oprávňujú detronisovať panujúcu 
dynastiu. Chc^l zničiť fttfítnu existenciu maffarskť'ho návoda, a síct* 
s toľkou zradou^ rabuvauím, pálením, zabíjaním, ukrutuosíou, & tskýui 



so» 



Sliaprtijíin práv ľudu, 7.e luftstvo uíasnp nad dejinami Jelio hriechov. 
A k vSetkéinu tomuto poskytly poI)niitk« zákony v marci rokii 1848 
cidora zabezpečenia úatavy krajiny vynesené, A samostalnoat, aa- 
íulvialosť nimi gaľíiDtovaniS, neboly nuvuu itkvisiciou, flie zitkoumi 
a královskýuii prtsaljanii stále resej-vovauŕ pravo. Cieíom koiifiSko- 
vnnia samofitatnej ministerskej vláfly, uienovitt; síimostatných vojeri- 
skýcli a finatiŕnýťh ziSležitoBtl, svojím iíezbožným podnecovaním pa- 
nujúci dom sotil krajinu do plameňov a krvi, ahy ju zbrojou roz- 
kúskoval, ohjpil samostiitiiosti a vtopj] ílo množstva átátov ríše. 

Žatým boly v manifeste udítloati mitiiilého roku dopodrobna 
opísaué; stalo sa odvolanie na súd večného Itoha a ua verejnú 
mienku aveta, že niet možnosti pokonat sa 8 týmto vieroloiuným 
domom. „Dlhujeme tým zákonu fíožií^mu, nnSej vlaBti, príívu, mo- 
rálke, ctí, Európe a záujmom civjjisŕírie, aby sme tiití* vierolomuú 
dynastiu, shodiac ju s trónu uhorských kráľov, orlilali aiidu Božiemu 
a opovrbijutiu verejnej mieuky, moľňlky a cti. A robia to v pocite 
nezlomnej sily na smrť Stvanáho národa, v povedomí vJCazství nad 
nepriatelom obdržaných, s odvoliHvanim sa na prirodzené práva ná- 
roda. — Na zilklade teda už pripomenutých štyioth bodov uzavretia 
oslobodili kažilého od povinnosti vernosti a poplu&nosti k dyĽiastíi; 
ba zakážuc to, vyhlásili každého za zradcu vlasti, kto hy sa opo* 
vážil ŕlena dynastie, královskín moc prípadne usurpovať chĽejúoeho, 
radou, slovom, skutkom podporovať. Naproti tomu každý občan 
vlasti je povinný poslúchať vládu uhorského (maďarského) ätátu. 

Tohoto bombastického a veru i čo do liistorickej pravdy šar- 
latánskeho manifestu si v zahraniC't nik nevSimnul. Kossuth vyslal 
síce do Paríža k predsedovi repuldiky frauciizskej za stáleho za- 
stupitela novopečeného ma(rarského košutovského Stíítn grófa Ladi- 
slava Telťkyho, ale poneváí ľraQťúzi debrecínsky detronisaíný akt 
nebrali vážne, predseda republiky neprijal Telekyho; to iaté stalo 
sa i v Londýne; acglický minister zaliraniŕných diel uvedomil totiž 
matfarskŕlio poslanca Ladislava S/,alayho ihislorikaj, že jestli mu 
má níefio povedaí, aby to urobil cestou a skrze rnkiiskeho posla, 
ktorý s Rakúskou] zastupuje i Uhorsko. Len Kossuth a jeho naj- 
dôvernejší prívrženci brali detronisáciu vážne; mííffuľský revolucio- 
nárny miíiister, srbský renegát Sabas Vukovič, vydal 3, mája rozkaz, 
aby všetky vrchnosti krajinsktí oznámily svoje holdovanie Kossuthovi 
a jeho vláde. Ostatne Kossuth hapkal žatým, neznajúc, Eo má robiC: 
3. míija ponúkol uhorský trón Koburgovi, hoci mnohí členovia debre- 
cínskeho „parlanieutu*' liolí za republíkti; na mienke nemaďarských 
národov Uhorska, aristokratov, velkostíUkárov a konservativcov vôbec 
im nie nezáležalo, ako by ich vôbec ani nebolo. 

Kossuth stal sa teda zodpovedným gubeniátorom, ale len žatým 
malo sa určiť, či si snem podrží všetky „luajestiíine práva" a či 
prenesie niektoré na vládu. „Snem" už 20. apríla vyslovil, že gu- 
hernátoľ a ministri složia prísahu na základné v manifeste obsažené 
• zásady a ua poslušnosŕ k snemu; ale že by i vyslanci na ústavu 
prisahali, to nikomu neprišlo na um. Žatým si snem zamieňal 
s Kossutbom ako gubernátorom už len odkazy; poukazovalo to fsa* 



210 



chatrnii parlaitifnUrnu nitiiiLi u niul.i /iialuBt svujliu po]u£eDÍa a 
stavu, íq Kossnlh ani nko ^iiboľnátor oesJožil svoj vytshinecký tniiiidút, 
ale i ako yuberuiitor ostnl ŕkinutn Kneiiiu, Rŕpnh'i! sa inísal a tlul 
volaí „z rozkazu národu vladái-om-predsedoHi Uhorska a váelkých 
k ueinu príslúchajiiciťh krajín^ Čiastok a zemí-" Vtedy bol ua zenite 
svojej Blávy, ktOľú mu v5ak hnetl zatýni zatemnil jeho najintfin- 
aejĎÍ prívrženec Mdiamantipvý uiinister" Ladislav Madarász; kuniisia, 
ktorá mala vyšetriť, kam sa podely u Edmumla Zicbyho konfifiko- 
vBiié drali o f enn os ti, podala svoju zjirávu iíO. apríla, a tu vysvitlo, 
ie najvätSiu Čiastku z mch /márnil sám ^míuisteľ" Madaräsz a 
peniaze potrovil; jntiuius Kossuthov bol teda zníCený a musel slnžiť 
„maudát" a zutekať z Debreclna. äl. apríla vymazali z pntUu vy- 
slancov i Imra Semherybo, Clona doterajšej vláiiy (vlastibrauuého 
výboru), lebo vôbec ani neustanovil sa na debrecínsky snem. 

Dňa 22. apríla yubeniátor Kossuth prišiel osobne do snemu; 
vtedy vyslovil, že keby v takýchto revolocionáruych CasorJi un a 
ministri mali na Verbíiczybo codex prisahať, uemohli by zachrániť 
vlasí, lebo v pádtich vyžadujúcich rýchle konanie, nemôžu ustavitne 
len zákony a parajínify hladat. Ministerstva vtedy ešte nebolo, uá- 
aledkúm čoho oQ podal dva návrhy zákonov^ aby revolucionárne 
vojsko o ôO.OÍXJ rekrúlov rozmnožené bolo a aby okres srbských 
ôajkášov vtelený bol do BáCakej stolice. Tieto jiákony lual Knssulb 
skrze patriŕnýcb ministrov „ínspe" exekvovat. Pri tejto príležitostí 
Kossutb vyslovil i to^ že suem má zatýmto zákony a nie uzavretia 
vyuá&ať, teda raá sa preuieiiií na sbor zákonodarný. Nových rekrútov 
povolil snem 24. apríla. Nálada na sneme bola výteCná, ružovňi ^lo 
GdľKey slávil vtedy svoje najskveälie víťazstvá; i zvest o víťazstve 
pri ŕarluhách doletela práve vtedy; bolo slávnostné Te Deum a za 
padlých honvédov requieni. 

Ministeriunt sostavil si Kossuth sám; za predsedu vybral si 
Bartolomeja Szemeru. Ho(;i v liste Kossutliovi z MiSkovca písanom 
tiež nesúhlasil s detronisái^iou, Szemere jednako prijal predsedníctvo. 
Ked sa noví ministri Szeraere, Batthyány, Horváth, Vukovié. Duäek 
predstavili Kossuthovi a snemu, Szemere pomenoval spoloínosí týchto 
mužov „furcsa tŕirBaBág"-om. A skutočne bola to podivná spoloínosť; 
nechyboval do nej už len „diamantový minister" Lad. Mad;irász. 

Detronisa^neij komédii urobili konec Husi, ktorí už poi^iatkouL 
júna boli v Orave. 



m 



RybárCa. 

Povesí. 

Nuiiísal SJvntsijernc BJómsuH. 

PreloJSÍla. Marifita Paulíny -Tvthovd. 

|PDkr»fi<iTanU.) 

Tretia kapitola. 

Otec .liluu Oedegaarda vystuboval ya aka mladík z Uytíiiy (ubcu) 
Oeilťgaanlu v hiŕ^lfnpstve ber^ensknm. Ľudia aa ho zaujali, a teraz 
bol uŕeiiýni Ľlovekoin a prísnym kazatí?rotii. ľritom bol veími hor- 
livý, nie tíik slovami, ako Bkutkamj. Mal „ílobrú pamÄt", aka to 
Iiidía DRKvali. 

Tento TTinž, ktorý húževnatou vytrvanlivosťou dosiahol váetkých 
ciťlov, ktoré si vytýčil^ narazil na odpor práve tam, kde otakíSval 
to najmenej a kde dotklo sa bo najbolestnejšie. 

Mal tii dcéry a jedntího ayna. Syn, Ján, bol už v Škole považo- 
vauý za zílzraCné diefa a bol chlúbou učitela. Otťc viedol Brtm 
jelio výutbu, a tešil sa každý deň jeiio pokrokom. Jan mal prÍÄtura, 
ktorému bol pri uíení natolko tiáporaoĽtiý, že stal sa po ňom yaj- 
lepäfm žiakom v SkoIe, a ktorý Iiibjl ho preto okiera svojpj matky 
nadovšetko na svete. Spolu chodili do stredných äkol, spolu na- 
vSlovovali i uuiversitii; spolu složili prvé dve zkúfiky a pripravo- 
vali aa spoloCiie k zaví-Soniu Štúdií k rovnakému povolaniu. Jed- 
ného dňa šli veselo, po nasnovauí plánu študijného, dolu schodmi — 
Jííu ehcpi skotiŕ v niiadistvej roztopašnosti svojmu piiateíovi na 
chrbát ; leníe ten zlratil rovnoviUiu a spudol tak neäfastne dolu 
schodmi, že dokonal o niekolko dní žatým. 

Už, so amrfou na jazyku uprosil svoju matku — ktorá bola 
vdovou a s nim utrácala jediné dieťa — aby z lásky k nemu 
prijala Jána za svojho. 

Matka umrela temer súčasne so synom; ale poručila svoj veTmi 
znaCný majetok Jánovi Oedegaardovi. 

Trvalo to hodne dlho, kým JAn zotavil sa koíko-toľko po tomto 
údere. Odcestoval do cudzozemská, a týra vymanil sa aspoň natolko 
zo svojho zúfalstva, že prichytil sa zase k Sturiiumu bohoslovia i ho 
dovŕšil; íite nikto ho nemohol nahovoriť, aby uchádzal &ä o stanicu. 

Najvrelejšou túžbou otcovou bolo maí ho pri sebe ako kaplána. 
Lenže ho ani na to nenakriatli, aby vyBtúpil aspoil jediný raz na 
kancel; vždy sa vyhováral len tým jedným: že necíti v sebe k tomu 
povolania. 

To bolo trpkým sklitmanim pre otca, preCo sa i ostarel o niekoTko 
rokov skôr, Sám poŕal len neskoro Študovaŕ, bol teraz už starým a 
pracoval vždy tvrdo leu s týmto jedným Ľielom pred oŕami. Teraz 
býval syn v tom istom dome; na poschodí si zariadil elegantne 
celý rad izieb; a pod nim v prízemí sedával starý ki^az,, pracujúc 
nepAjstajne, vo svojej študijnej izbietke pri lampe, ktorá osvecovala 
mdlé jebo starobu, Po onom sklamaní nemohol ani nechcel si dať 



äl2 



pomôcC od cudzieho; auí rady syuovei neuposlúchol a ueuliahol 
M ua odpučinok; ueiloprial si oiidychu aai v lete ani v /jiiie. Kdo^o 
syn cestoval každý rok do ĽUilzozemska. Ke<f bol dotiia, iiodbĽOval 
s Qikýtn, iba Co sedel viuc alebo menej zainJkly pri obede s otcom 
pri stole. AvÉak kto ho zajvriadol do rozhovoru, zbadal, že je takej 
vynikajúcej jasnej rozvahy a taký hoiUve pravdouiíiivný, že to do- 
dávalo obapolrvej výmene uiyšlienok vždy znejiokojiijÚĽej triS|)nosti. 
Neukázal sa nikdy v kostoie; ale viičSiu polovicu svojiíh ihichodkov 
vynaložil na dobľDÉinné cíhÍc^ priCom dal vždy ohľadom iipotrehoníji 
najpodrobnejšie úpravy. 

Táto velkolepA dobronunosí lišda sa tak velrai od iizkoprsýtdi 
zvykov maloniešfanov, že vynútihi obdiv vSetkýcli. K tomu jidio 
zdržanlivosť, ŕasté cesty do cudzo/emska a ostýchavoať všetkých 
v rozhovore s oim ^- a stane aa pocljopiteľtiým, že bol v oŕiach 
Fudl zíihadnou bytnosťou a videli v ňom vSetky niožue schopnosti, 
i že si boli povedomí, že jeho úsudok je vždy najlepší. 

A ked tento muž sklouil Ba láskavé k rybtirOufu a začal m 
každodenne staraC oň, ono tým holo už zoš ta elite u é. 

Teraz cliceli íia i drolu ludia zaujaí Petry, obzvläfitne dámy. 
Jedného dňa príSla k nemu poobliekaní vn všetkých farluich dúhy; 
odeia b: všetko šatstvo, ktnré dostala flo daru, naidávujúc sa, žo 
to zodpovie jeho vkusu, lebo veíJ vždy na tom nástojil, iiby bola 
poriadne a ŕisto oblečená. Ale leda že ju zazrel, už jej zukcízal 
prijímať dary; vytýkal jej, že je milrnivá a pošetilii, že jej záleží 
no bezcenných daromniciatii a hladí sa potešif hlúposťami. , 

Ked prišla k nenm ua druhé rŕino uplakaná^ vznl ju s sebou 
na iiľedirídzku ua uávršie za mesto. Tam jej rozprával o IlAvídovi, 
ako jej vždy pri takýchto príležitostiach predvádzal väo tu vôe onú 
historickí') osobnasC^ poukazujúc pri tom obyŕajne na nejakii novú 
tílu, aby udržal jej záujem vždy tulý pri predmetoch, kloié jej 
už b[)ly známe. Dnes jej líŕil ndadosf I>fSvidovu — aký bol pekne 
urastený, mocný a aký bezstarostný v sUe svojťj viery. Käte ani 
dobre nedospel a už sa smel zúOastníť pri víťazných pochodocli. 
líol pastierom a povolali ho za krAía; býval v jasfcyniadi a postavil 
mesto Jeruzalem I Krásne obletený sedával pri chorom Saulovi a 
bral na harfe; a keíf bol potom siUn chorým krjilom, brával a spíe- 
vaval aám sebe, odetý randavou satou pokánia. Ked akonOil svíije 
velkolepé diola^ hladal odpoíinok v náruŕí hriechu. Vtedy prJSiel 
prorok, vyriekol nad ním trest Hospodinov a Dávid zdetinel znova. 
Od, ktorý pozdvihol neraz duSe celého vyvoleného národa svojimi 
chváloBpevnii, ležal teraz srSin z<lrtený w nôh Hospodinových. Kedy 
bol obdivuhodnejší, Ci ked tancoval ovenčený korunou víťazstva dla 
Bvojich vlastných spevov pred stánkom úmluvy. a Ci vtedy, ked 
v iíbryte svojej komôrky prostí trestajúcu ruku Božiu úpentive 
o Bmilovanie?, . . 

Po tomto rozhovore prisnilo sa jej v noci — po celý život 
nemohla zabudnúť na ten sen, — že sedela na bielej paripe v tcium- 
fájuom pochode; a sú^sne vidsla samu seba v zdrapoch tancovať 
pred koňom. 



213 



Po drahnom rase sedeh raz poil viíŕer na kraji návrSia za 
mestoni, preúCajúc sa svoje útohy, ktJfí Peiiro Oblsen. ktorý vyna- 
smižoviil sa^ po onoiu stretnutí sa v záhrade, opätovne shližit sa 
jť-j, proSíel celkom bJízkb popri uej h, uädíiťvajúc sa /.vUStue, po- 
zdravil sa jej, ZBäeptajúc ^dobrý večer", 

Freäly síce ai roky od oa^ho &asu, no zákn/ tuatkin bol lak 
tuho vštepený do jej srdca, že neodvetila na pozdrav. Ale od tých 
0-ias chodicvyl ileň po dui popri nej takým istým spôsobom, po- 
zdraviac sa jej vždy luk isto. Onedlho jej ui chybel, ak neprišiel. 
Nťskyr spýtal sa jej väe niimochodom niťío; 7, jednej otíizky boly 
potom dve i tri a koueCne sn zmohol na celé ro/hovory s ňou. 

Jedného dňa spustil po takfím rozhovore do jej zásterky strie- 
borný toliar a potom bu pobral blažené preŕ. Leaže keJ sa prieíilo 
/likazu matkinmu, aby sa s nim gbovťirala, tak bolo i proti príkazu 
Ood*'ííaaľdovmu piijiiunt dary. Prvý zákaz prestiipih; lea pozvolne — 
a leu teraz zbadida, že ju to sviťdlo i k pľestúiŕt;uia zíkazu Jru- 
iiébo. Aby sa sproíjtiln peniaza, pojala prvého iiamaDUväioho sa a 
tastovala ho v Ľukrárni; ale i pri najlepšej vôli nemohli strovií viac 
ako •£& šlyri orty (ort, piata časC toliara). A hutítl žatým už ofuto- 
valn. že prelakotila toliar, miesto aby ho bola vrátila. Zvýšivší ort 
pálil jii vo vľeťku ani čo hy jej mal vypálií dieru cez Satý. Vzala 
ho a hodila do mora. Lenže sa ntísprustiU toliara ani týmto činom — 
i jej myšlienky popálil. Keby sa ku všetkému priznala, oslobodila 
by sa azda od rauOivej ray&Uenky? Ah> hrozný vztek^ aký zmocuil 
Ka matky vtedy, ako i pevná srdeCná dôvera Oeilegaardova ku nej, 
postavily sa jpj útny&lu odstraňujúc v cestu. No kým matka niŕoho 
ai nev&jnila, zbadal Oedeg^ard naskutku, ží voíaCo zamlčuje a Že 
tým trpí. Spýtal sa jej raz nežne, to ju trápi, a ketf ona miesto 
odpovedi vypukla v piaŕ, nnzdával sa, že trpia doma nedostatkom a 
lial joj d<ísut toliarovú bankovku. Ale že dostab od neho peniaze, 
hoci zbrefiila — peniaze, ktoré mohla daí matke otvorene — fieatoé 
peniaze — to dojalo ju tak mocoe, že to považovala za sprostenie 
ud svojho previnenia i oddala sa rozpustilej radosti. Chytila ho za 
ruku obidvoma rukami, poíFakovala aa mu, smiala sa, tancovala sem 
a tatu po izbe, bolii celil vo vytržení a usmievala sa cez slzy, upie- 
rajúc zrak naúho s výrazom takej bezhraničnej oddanosti, h akým 
hladí pes na svojho pána, keí smie ho sprevádzať, Ako by to ani 
nebola ona. Ona, ktori počúvala vždy zbožne slová Oedegaarda, 
vynumila sa teraz zpod jeho vlády 1 Po prvý raz cítil, že prebúdza 
sa v ňom bytnosC silná, divá; po prvý raiS zaplavil ho prameň ži- 
vota avojíuj ŕťľvenýni prúdom, i covnul, rozpálený, rozrnmťnený. 
J\le ona vyletela dvernii a bežala hore vŕSkom, aby došla ÉÉm skôr 
domov. [>uma položila peDÍaze pred matku na fapSu a hodila sa 
jej do náruiiia. 

„Ktože ti dal tie peniaze?^ pýtala sa matka prísne. 

„Oedťgaard ! Mať moja, to ti je uajvýbornejäí 6lovek na svete ľ* 

„A íože mám s tými peniazmi nrobity* 

„Ja neviem — ó. Bože, maminka, keby ai ty vedela.. !" 

A znovu ovila matkino hrdlo ramenami — teraz už mohla I 
chcela jej väetko vyrozprávať. 



114 






Ale Balkm M vypcMtik aetrpelive i objaCit. 

,NuÍAv»d tt, te »a mkrinnei u lo, Aovch prijftU almužna '/ 
Naskotkv an taatsití pcnine Miad! Ak m mo urnTcli, fte s&' 
■i pocreteé, t»k to bob lož!* 

.Ale, ^...!* 

.Hnď « arez m Tráäfi pemare. boT^dm ti, iašt péféBm 
mam a ka4ta ■■ kk 49 tvárí — toon — ktorr ni odoKba dMi!* 

MiAiM pery m ckTvIj pri posMajdé sbnklL PeCn pttfla, 
vM|f tietaš a Täitei btedaäc — poloa otrovik po«tly dvere a 
vyfiK ftmaif t éutm. Aai n aeMa tobo poméwJ, to n>bt, iba 
katf vt eeii é fta ft attHf i baBfcsffca potriMla a aa tutäky a^hia. 
Kctf ftAtfSk^ to ijliwah, TjMSIa s a^f reifcoftoaie epn^ nutke. 

,AI« O o i e g a ri a anoie o toai 4arPedie<, 
,Bft ne, oa to matsi nMiei.. jdn aeokkam. . 

O <kTÍlto£kii sUia ol t jelw ixbe a pevedila aia, 
aR^ca prgaC piitiii. a oaa la mtiMa baafcarka ad jeda, te ja 
mmň éiňed waaaá. Chcela am vtoUca tynafaCi ale oa p«ncl aa 
ia cUb^b, káal jq, afajr lia kaetf doaav a aapOMBati ja, ž« j« 
pavíaai |ni*cfcaií natka ndy, i kebr jej to tn^ prttta. Ale to 
jq ai Mar za«lo; leba t«< wďela prába, te aaioa sžai sa toho 
aeánaL to hala aqBiate Maaoi jeho otca! 

Na ecala áaMar vyMU a mý tíaX, laiplakala sa; a prira 
naáj ja sMtal I^B** Ohlaea. VyMak mt pa vftetkr tkia tosy 
a i toai chcela tak anhiC teho tA oa a«WI eafté irj acMutie. 

.Oáfciar iM?« pýtal n. mtate a a iUc ladla afj éúei. 
,Či paOalo la scto ilAo?- 

Tlav jfj pahÉreaq afiady My tafc Tjsoka. Ae dala a ňi n- 
ihiHif hialaíni: a, aal^iác o c«1q ved, awrhipali, prato M 
■afca ahfdaOa shorárat a 9 afa. Mcia to bal tiet ka takí 
aiHar; aka teraz, uk i nady. 

,Či ňté, im mm arahfl?* p|td a tikaa pakme. kadt 
stok. ,Kápfl aa ti ph^iarfý Uaak . . PioayaM sm si. la 
š Hala raéatf < vataaaia...* a 



°A 



Jcha lakavaif a da, ktorý pMdhal ^ s itťátmbm 
éqriy ja pnv*^ trraz dvqfaáahae. Kýrla hlaToa sa mk sAlaa, 
AkÉe «ifl: PraU ja« i ep tg é c horiive, aby tta straiaoiadte aa 
pnvaad actta a ha vriätoa lHdaa loMaa éaaea; toa l» 
ja ahIÍB, tM ich aíkto a a i idL 

Sk n artoaé aňerta a oa peftM a Aoa ratraéiaCaŤ. mle 
ádiit mi stMté ^mU, a poaahal j^ ^v^sl do daka. Tasfoiili la 
toa aa a taa pň lahkaa vctofta a pristovifi patoa pei jeéaaa 
, taa pr^iotaiB ttoifc a ijudjjfliabfoh, Pwiaola 
I idrlQaké kkttky a aifeal ja bím s oatých a ya 
vyfd fcata a vyhrával jt$. Joho b ktr aa al nhaih aa €hv«- 
Mka jej tradaé aytiiraky, a le feal a rf ilabq povahy ladf paaohl 
L a ha ofalahila. 
Od laha dia aak ptai BMttoa aad a tiralé t^oartva, a< 
t% fe u aaasvitila aatta da aifiaha. Ga^ac; a 



n 



ai5 



nevyzvedala; ona alebo dôverovala altipo, kým nevzbudilo niŕ jej 
podozrenie, alebo nedôverovala potom Už niŕomu. 

Ale i pred Oedegoartloni inňlA Pŕtra tajnosti odteraz; lebo 
pľijíjnília všelijaké dary od Petra Oblseua. Lenže sa jej ani Oede- 
gaard uevyspytoval. Pri vyučovaní stával sa so dňa na deň zdržan- 
livejším. Petra delila sa teda medzi váetkymi troma. Pred jedným 
nehovorita o druhom, a tuk mala pred každým osobitné tajnosti. 

Medzitým dospela, aal nezvedela ako, a jedného dfia jej ozná- 
mil Oedegaaidj že má byt konfirmovaná. 

Táto žvesť ju znepokojila; lebo vedela, že koctírmäcigu skonCI 
ea jej lyuŕiovanie, a Co si mala poCaC potom? 

Matka jej dala spraviť padkrpvaú izbítku ; lebo pn koatirmácii 
mala mat Petra vkstoú izb». Ve^né búchanie a klepanie upomiaalo 
Petru bulestne na nafitiivajúcu rozluku. Oede^anrd zbadal, íe tíchne 
každým dňom, v5e si vSimol i toho^ že bola vyplakaná. V takejto 
nálade pôsobilo vyníovanie náboženstva silne na Ďu, hoci Oede- 
paard chránií sa ú^kostIive všetkŕho, ío by ju bolo dojalo a roz- 
čúlilo. A pre túto príčinu dukontil vyufiovante štrnástimi dňami 
pred koutiriuáciou, oznámiac jej nakrátko, že je dne$ poslednŕi bo^ 
dina. Tým myslel, že je ta posledná hodina, v ktorej ju vyuŕuje; 
lebo, rozumie sa, že starat sa bude o úa i naďalej, lenže prostred- 
níctvom iných. Ale ona zostala sedeť ako prikovaná; vSetka krv 
jej vymizla z tvári, upierala zrak strnulé naňho a nemohla ho od- 
vrátiť od uehOf tak že sa ponAhlal, nevdojak dojatý, udať jej prí- 
činu Bvojho rozhodnutia. 

„VSetky dievčatá nebývajú už dospelé, keá ich konfirmujú; 
ale musíš uznaťj že ty si už veľké dievfca." 

Keby bola stála v žiare mohutne blčiacej vatry, nebola by bý- 
vala rozpálenejšia, tak veľmi sa pri týchto slovách zapýnla; ňadra 
sa jej dmuly, neisto po izbe tekajúce oči naplníly sa skami — a 
on sa sklátil vo svojom úmysle. 

„Ä či by sme napriek tomu mali pokračovať vo výučbeV" pýtal 
sa kvapne. 

Len vtedy zbadal, čo vykonal. To nebolo správne — í chcel 
tídvolaC Bvoje slová; ale už pozdvihla očú k nemu; jej pery neriekly 
^jáno" — ale by to ani neboly vyjadrily výraírnejgie a radostnej&ie. 

Aby ospravedlnil sa pred vlastným svedomím, hladal nejakú 
zámienku a pýtal sa : 

„Isteže by si nedbala učiť sa odteraz niečomu zvláštnemu... 
niečomu, k čomu by si" — sklonil sa k nej — ,jcltila povolanie, 
letra?" 

_ „Nie!** odmietla tak kvapne. Že sa začervenal, a ochladený 
vnoril sa zase do svojich mnohoročných dúm, ktoré vzbudila znova 
jej nečakaná odvetu. 

Že kluje sa v nej niečo mimoriadneho, o tom nikdy nepochy 
boval^ odkody videl ju vykračovať spievajúc na čele uličníkov me- 
ťiteCka, kým bola ešte dieťaťom. Ale čim dlháie ju vyučoval, tým 
menej si bol na ŕistom ohladom jej nadania. V každom pohybe, 
v každej myälienke, v každom želanj zračilo sa telesné i duäevué 



916 



ňUaé bohatstvo, ožiai'enť takm£enf> leBkom nevšednej kriísy. Ale 
ak chcela io vyslovit, alebo tiapísaí, nuž jej to vypálilo velmi de- 
tinne. Zdala sa hyť stelesnenou fantásiou ; ale naňho tu púsobilti 
len aku oepokoj. LEola veľmi pilná, alti neu(>iU sa tumu k vôli, aby 
sa vzdelala, ako alty napredovala ~ C'o bol(> na najbližšej strane 
knihy, to zaujímalo ju íiajväSšmi. Bola nábožnej myslŕ, ab nemíila 
— ako sa prepoSt o nej vyslovil — vlohy k pobožnému životu, « 
Oedegaard bol neraz pre ňu u,sUľostťĽý. Teraz mu boto, ako to 
by stál zase pri vychodišti. V duchu ootnul sa naraz zase pi'tíd 
kanjťimými schotlikmi, kde zaujal sa jej po prvý raz ; zase počul 
matku, ako prísnym hlasom naňho vali zodpovednosť, že fipomnel 
meno Hospodinovo. Prešiel niekoľko láz sem a tam po izbe, kým 
sa uespamíltal. 

„Odcestujem teraz do cudzozemská," ozvat sa koneŕue s istou 
oslýchavoHÍou; .^poprosil umu svoje sestry, aby í;a ťa za tim ŕas 
zaujaly, a keď sa vrátim, nuž si to eSte ťozmyslime. Dobre Ha 
maj!... Eäte sa shliadame pred mojím odchodom." 

A odišiel tak chytro do sú&ednej izby, že mu ani ruku podať 
nemohla. 

A sbliadla ]io na niíeäte, kde to najmenej očakávala — totiž 
vo farárskej lavici vedľa chóru, práve oproti sebe, kecí stála 9 ostiit- 
Dými dievŕatmi pred oltárom, aby bola kontírmovaná. To ju tak 
rozi^ulilo, že odviedlo jej myšlienky za hoinú chviľu od sviitej 
funkcie, na ktorú sa pripravovala pokornými modlitbami. Ba I sta- 
rušký otec Oedegaardov zastal zarazene, keif predstupoval k olLiiru 
začať služby Božie, a nadíval sn uaňho. 

O cbviľotku natým prehradilo Petru v kostole z&sa znova; lebo 
trocha Jaltíj sedel IVdro Oblsen v novom (ddeku, íknibenej koáeli — 
práve naťíihoval fii-dlo, aby iiioliol ju zazreť ponad hlavy chlapcov 
medzi díevŕencamil Naskutku sa zase utiahol, ale videla opätovne, 
ako vytŕča hlavu, a bnetí sa zase ztratl medzi množstvom sveta. 
To zase odviedlo jej niyšlieaky, nechcela naňbo lifadeí, a predsa 
kn ta hladela, a zrazu — práve k^iif boli oätatuí hllwko dojatí a 
nejeden ronil i slzy — Petra zazrela užasnuté, ako vynoril sa Pedro 
znovu, ale zostal stáť s otvorenými ústami a moravými of^li'ia ani ska- 
menelý, a nebol vstave sadnúť si zase alebo sa hnúť, lebo pľiSve 
jemu oproti stála Guniaug vzpriamená v celej svojej výške. Petra 
sa xflchveiu, zazrúc matku bielu, ako prikrývka oltárová. ('ieriie 
kuCeravé vlasy, ako čo by mala naježené, kým v očiach zračilo sa 
silné odpudzovanie, ako Čoby bovorily : „Ber sa preč odtialto! 
Čože sa ty starieä do mójlio dieťaCii?!'* A uriozai sklesol ]iotl 
týmto pohľadom nazad na lavicu, a o chvíľočku odpližil sa z koí^to^a. 

Petra potom sa už upokojila ; čím ďalej postupovala sviitá 
funkciu, tým hlbftie ju zachvátili. A kecf už odriekla svoj sľub a 
odstúpila od oltiíra, bladehí cez slzy na Oedegfiarda, ako na pô- 
vodcu väotkých jej dobrých úmyslov, a učinila v srdci svojom aľub, 
Äe jeho dôveru nikdy nesklame. Jeho vernií oči, ktorí* žiariac. vra- 
caly jej pohľad, nko čo by ju pľosily o to saiu*'. Avšak keiľ sa 
vrátila na iívoje miesto, a ho eStt> raz zrakom hľadala, už zmizol 



217 



odlial Skort» zat^^m kmŕa]a s matkou domov, a U riekla cpstuu 
nasledovué: 

„Ja som už svoje vykonnia — teríia môže i ľiíD Boh svojim 
prispeť. " 

A ked sa iinolíoilovaly len saitiŕ dve, neklii, vstávajúc od stola; 

„Nuž veru, nazdávam sa, že by sme lualy IsC teruz k nemu — 
k farárovmu aynovi. Hoi^i ani neviem, nafio ti budú vSetky tie ve- 
domosti, cítim, že mienil s, lýru dobre. iVistroJ sa, diera moje I" 

Cesta do kostoJa, ktorú prekonaly obe spoíufine nejeden raz, 
viedla povySe mesta, lebo na ulíci sa posial ešte nikdy oeukázaly — 
matka nevyííľoŕjla vôbec nikdy od svnjfio návratu na ulícu. Ale 
dnes odboC'ila na ulicu, ^;h^^e!a prejsí celou pri boku svojej dora- 
stenej dcŕry. 

Popoludní koDtiľiuačiiého dúA sú vSetci obyvatelia mak^ho mesta 
na nohácb, lebo chodia z domu do domu ^ratuluvaC^ alebo sa pre- 
cbádzajú po ulici, oltzGľajúc druhýcb atebo dajúc aeba obzerať. Pri 
kaídom kroku sa nastane, vy m i t; ň ti j ú sa poz Iravy, podávajú roky 
a blahoželá Sa. Chudobne deti sa ukážu v obnosených šatách bo- 
háčov, vedú ich, aby sa Sly podakovať. Matrósi mestečka tvoria 
elitu v svojich cudzozemskýfh oblekoch; švibáci mestskí, obsluho- 
vali zo sklepov, pozdravujú sa usraievavo na vSetky strany a pre- 
chádzajú sa v skupiQiicb; a žiaci latinskej ékoly, holobriadkovia, 
každý so svojím najlepším priateTom sa vedúc popod pazuchy, tiahnú 
2a nimi a robia plané vtipy. 

Ale dnes cítili, že zatieňuje véetkých vospolok lev rae.teíka, 
najväčší boháí obce, mladý kupec Ingve Vold, ktorý vrátil sa práve 
zo Španielska^ aby prevzal hneď a zaraz veliký obchod s rybami, 
ktorj' viedla posial jeho matka. S bíedým klobúkom na ble<lýcb 
vlasoch bol takým skvelým zjavom na ulici, že popri ňom xabudli 
skoro na mladých konfirmaiiclov. Váetci lio vítali, so v&etkými sa 
shováral, všetkým sa usmieval, hocikde tta utki si zazrel jasný 
klobúk na jasných vlasoch a zaŕul jeho jasaý smiech. 

. Ke^ Petra vyšla s matkou na ulicu, hol on prvý, s ktorým sa 
Btretly, a ako zazrel Petru, cúvnul, ani fio by sa mu bolo niečo 
stalo ; nepoznal ju po toTkom Caae. 

Holá vysoká, síce nie celkom toľká ako matka, ale predsa vyšäia, 
ako ostatné dieviience — bola pôvabni, jemná a bystrá; celkom 
ako matka a predsa zase celkom inakšia. 1 mladý kupec, ktorý 
Síel za nhni, nepriťahoval \\9, zraky mimoidúcich na seba; tie dve, 
matka a dcéra pospolu, boly me&Canom ešte znaí^ne vzácnejším zja- 
vom. Krauly rýchle, nepozdravujúc nikoho, lebu i im sa pozdravil 
málokto okrem námorníkov. Ale ešte náhíivejSie äly, keď vrátily sa 
tou samou ce-stou; lebo poŕuly, že Oedegaard odtáiel pred chviTkou 
z domu uu paroloď, ktorí^ sa mala už Co nevídef odplavií. Menovite 
Petra jrychlovala kroky postupne, ved ho musela — musela ešte 
videí pred odchodo[n a poJakovať sa mu; veru to nebolo spríívuti, 
že odchodil takto od nej! Nevidela nikoho z tých, ktorí šU na nej 
oí'i nechaí — nevidela ináie ako dytn nad strechami domov, vystu- 
pujúci z komiua paroloile, a zdalo sa jej^ t^ sa každou cbvirkou 
viiŕ,ámi vztlialuje. 



S18 



KeiťT doSly k loďnému mostíku, pohla sa lorT práve k odchodu; 
bO 3]zumi v očiiicti a íiaíaia priduaeuým dychom utekahí diilej strumo- 
rndliu, viac skákala, ako bežala a tiiatka pouáhTala sa asl Aou. Po- 
nevilc to vyžadovalo istý tas. kým zvrttíi sa paroloá v prístave, 
(iošla dosf zavtasH, sbehla aa poUrežie, vyípthala sa na karijenuý 
lialvaii, aby mohla kývať odtia! áatôíkou. Maika zaostala v stľonio- 
radí, nechcela UC zu dcóroii až dolu k pobrežiu; Petra kývala — 
šatóCka vinta Piiii dial, tým vySŠtfi a živSie; ale nikto z lodi ne- 
opätoval jej pozdravu. 

Nemohla sa upanovaí, vypukla v hlasitý nárek, tnk že sa mu- 
aely horaou cestou vrátií domov. Mlčky Sla matka za ňou. 

Du podkrovnej izbiŕky, ktoľii jej matka dnes darovala, v ktorej 
spala uiiuulej nocii po prvý raz a v ktorej obtžeknEa si dnes ráno 
tak radostne novt? Satý, vkročila teraz večer vyplakaná a ani sa 
po Qej nepoobzerala; nechcela isí dolu, lebo tam bolo plao námor- 
níkov a hostí; snbliekla a: kontírmafné Saty^ a sedela na posteli 
hlhoko do noci, Ach, byť dospelou, zdalo sa jej, že je najväCSím 
nešfastlni na svetlí 



--»**- 



Sobor nitriansky. 

Napísal Fr, V. Sasinek. 

Český dejepisec Kosmas (* 104'* — -f- 1125) k roku 8í*4 vypritva 
toto; „Svätopluk, kráí Moravy, jako sa mher. vran\ zprostrod vojska 
svojho zmizol a nikdy viac videný nebol . , . vo tme polnočnej, nikým 
nepozorovaný, sadol na koňa a, prejdúc cez tňbor avnj, utiekol na 
jedno miesto, ležiace na strane vrchu Sobor^ kde predtým holi traja 
pustovníci vo veíkora a TucFom nepristupnom lese, podporou a po- 
mocou jeho vystavili kostol. KeJ príäiol ta, v skrytom mieste lesa 
zabil koňa a zalirabni meč svoj do zeme; a ked za rauného svitania^ 
prišiel k postoVDlkom a oní nevedeli, kto by bol, bol oholený a 
oblečený v rúcho pustovnícke; a, dokuil živ bol, zostal nepoznaný 
od väetkých. Teprv, ke<I nŕ poznal, že niA umreí, sám sa mníchom 
vyznal, kto hy bol, a ihneď umrel." To isté, ale stručne, podAvajn 
letopisy liradiSCskO'Opatovicke : že Svíitopluk, rečený král moravským 
slíil so niDícIiom v Žobure, nejakom to klňätore pannonskom (t. j. 
uhorskom); ale kolko rokov tam 2Í1, o tom sa potomstvu nedostalo 
určitej zprávy '). 

Kosmas tu zprávu o roku smrtí Svätopluka I. vi;al z kroniky 
Reginovej, ktorá o jeho synoch ten to poznamenala, že synovia 
Sviítopluka len za krátky čas, a to nešťastne, vládli jeho Urňlov- 
fitvoni, poneváe ho Uhri znivočili-). To, čo výprava o smrti kráľa 
Svätopluka I., neplatí o i\omi ale o Svätoplukovi II., jeho syaovi, 

') Prameny déjin českýi^h. V Praze. 1874. 11 27, 887. 
') Cnius rpgnnrn tilii cius paurn lemporíí iiiľrii.ilľľ tetiiirnnit, ITn- 
garís onmia us(|iic ad anluni ilG)iopiiLniUibug. lif^gino ud nii. H94. 



Íi9 



Cisár Kmistantin Porf. o smrti Svätopluka í, naznaf Íl nrttn toto : 
Knieža Muravy tiviitopluk bol KtlDý, na |ioslľa**li susedným nárudtiin, 
a mal troch synov ^); a, uuiieiňjúc, roziielil kráľovstvo svuje na tri 
Čiastky, a každémn z nich ítaí patriŕnťi Čiastku; najstaľSieho uiinil 
vclkni^žaťoni, dvoch ostatných vSak postavil pod jabo nadvliídu. 
Napomínal ich, aby neboli nesvoľni nied^i sebou, týmto pdkladoní : 
dal priniesť iri prúty, a keil tieto sviazal v jedno, dal ich prvo- 
rodzenému, aby ich xlouiíi : ked ten to nevládal tiCiuiť, dal prúty 
druliéom do rúk, a potom tretiemu. Potom rozviazal prúty^ kažtlému 
zo Bynov podal jeden prút a rozkázal zlomiť; čo oní tiež be?. ná- 
iiialiy uŕinili. Čo ko(f sa staío, vravel k aiin: Zoataneie-li svorno- 
sťou a láskou spojení, nikdy vás vaši nepriatelia nepremôžu, ani da 
íujní-ia neodvletti. Jestíi skrze svady a vhtdychtivosf svoju rozdelíte: 
kniežatstvo na tii íiastky, odopieraJÚĽ jiosluänosť najstaršiemu, bu- 
dete i skrze samých vás spustoSení, i skrze pohraniíných nepria- 
tetuv znivofenf ^). Tenže cisársky dŕjtípíaec k tumii smutnému pro* 
roctvu pripojuje, že nešťastní synovia sotva boli za Jeden rok v po- 
koji; už po roku nastaly medzi nimi rozbroje, domŕice vojny a 
vSeobecná katastrofa. 

Jakú sa to dialo? Okolnosti na to poukazujú, že na neevor- 
ných bratov vrhli aa Nemci, Uhri a Poliaci, a rozkotali dŕžava 
Svätoplukovu ^). Je mi pravdepodobné, že velknieža Predalav, pa- 
noviiv nad naSIm Slovenskom a Krakovskom *), umrel, a nastal boj 
o verkuíežatstvo mei/A Mojmírom II., majúcim svoje iidelné knie- 
žatstvo v Pannonii a Noriku, a Sväloplukom U., ktorý mal svoje 
údelné kniežatstvo xia Morave, v Úechftťh a Sliezsku. Inter duos 
litigíintes terlius gaudet, a tento tertius boli Poliaci. Mojmíra po- 
zbavili údelného kniežatstva (r. by6"y02) Uhri, Svätopluka Nemci 
a Česi. 

Jaký bol osud tívfitopluka? Nemci s Útíubmi podporovali ho 
proti Mojmírovi; ale keil ho ä s posádkou jeho r. 809 z jedného 



■) Letopisy fuldenské spomínejú len dvoch, preto íe opjsnjú vojny 
dvoch, Mojmira U. a Svíitopluka U, Klor^' bol tedn tretím svnom? Cí- 
vidalftký rukopis, ktorý naznačil pútnikov do kláštora cividnlskéha pri- 
Šlýcli. naznaŕil i týchto ; „Snentíepalc, SzuoiHeziíiia. Prendesílaus*'. I nieto 
liorhylmostí, že je to krát Svätopluk, jeho manžtlka Svetožíxiia a ich 
najstnrži s>'ii Predsiav. Slovenský Letopis IS79, str. 178. rravdeijodobnč 
je, ŕ.e založil hrad Predslavo (F'redsburg, Preáburg, Prešporok) a mal 
tam ^voje nadkniežatské sídlo. 

*) Conatantiid Porf. liber de ttdministrando Imperio ap Migne 
CXIII, H26. 

*) Cniua regnum íilii eiua parvo tempere, sed minus felicíter, leiiu- 
erunt, parlim Llngnrís illud dtripir-titibus. parMm Teuíonjns orientalibus, 
imrtiiii Poloniensibuíi solotcnus hosfiliter depopulantibus Cosmas. Pra- 
nieuy díjln ŕe&kýcb, str. 27. 

^) Cum Cracova civiíate, provinĽÍflcEue, itiii Vag iioiiieii est. cum 
ornnihiis regionihiis ad praodictam nrhetii porlinentibas, "luse Crncnva 
par. Cnsniafi ili. pag. Itíi. 



í!20 



bľddi] vysvobodili, prtíukuzali mu to miloánienstvo, že ho so sebou 
do Itavorskii inívieiíli *). Kilť, k«ily ii jiiko umrel, o Lom nim hez- 
peCnej zprAvy nepodávajú kľouiky, a Kosmas — jako sine videli — 
iiaznaŕil to len ako ústno iioilanie^ žt> potajomne zmizol a stíil sa 
mníchom v soboľc, tlli v klAílniť iiitriaĽskom "i. LeUtpi^y Iliíjknve 
{■j- [r>fi3) kliídú tú Kosniasnvu í.ľailíťid do r. 904. Bucelinus v So- 
znanie svíitýí:h a slávnych nniÄov i ľadu sw Benedikta kladie smrť 
Svätopluka II. do ľoku ÍMŕ, avijtok jťho na U), tiiaľca ■'). 

PlsaMi Kosmas dh ústnelm podania o Svätoplukovi, o sobore 
nilľíanskom písal dla avnjho vedomia; Iclm ľ. HiHií orlpnn'itil/al 
Českého kľála Bretialava II. k ulioíRkV^mii kľ:irovi Knkniiunovi a 
v OstrihotBe 11. júna od Sei'afinfi, ostnhoihskt^lio arcíliiskupn. vy- 
svätený bol na kiia/stvo; lebo predtým ako kanonik pražský leu 
jahnoni bol. Pravdepodobné je, že schôdzka líretislava a Iíolomatia 
bola v Lúcku^ na hiimiei moravská- uhorskej. PiavdupiMlobuO je, žk 
80 Seratinom konat i'estu ťez NUtii. a tak Kosaias ohznáinlí sa i 
so soboroui uitrianskym a s juho dťjínftini '^). 

Že by hoi až sv. Šteíau I., kni! nhorský, zídožii sobor aítrianskyt 
lo tvrdia len takí prťdpojalí hísinľikuvia, ktorí nvedenie kresfau- 
Btva do pohanského Uhorska pripisuju až sv. Štefanovi a k vob 
tomu prekrucujú í svedectvá dejepisný. 

a) Fejevpataky iiverejnil dvľ listiny, týkajúce sa aoboru nitrian- 
skeho, jednu 7. ľ. 1111, (Inihíí ?. r. lliH. Nie sií ony ííakUnUľUými 
listinami, sú len nadoŕnyini idonacinnälnyiiiiiŕ listinami '^K ľeda ne- 
obsahujú v stihe poeiutok sobom nitnaiiskeho. 

bi Mourus II,, biskup pečui.hovský '^). pISe, žtí keif (^Ste bnt 

') Bavahi torndnos Moľahrirum ťonfidenn^r itcrain ínrruaies et, 
quaŕc-iíTľipiP poteror.t. dinpieudfi drpojiiilati siint et Zventoliolclium , . 
í)Uum(|Uo populiiiti de crga^liilu i-iutalis, in quo hiľIu^í moj-abniilur, eri- 
puťľunt. iip$amr|ue idvitati-m ig^tc- siii-cfiideniat. »\t.inv iii fínc^ pnlríap 
snac pro miscrU-ordia ;^ei!am Jií>iltjxeninr. Annatus Fuld. aú aa. Hí)ií, 

"j Kosmns má Zolicľ nieslo Zi>lifir (srov. íiber a Sbor). Ännnyfniis 
Bclae regls tioluniis (o. r. \2*í\i Uira. ie Uhri, /niouiive^lf su Wtvy, 
na viTJjii jiit Nilrť oíiŕsili ŕcskúliin (?l vinh-u Zuliuta, a /e mt [ej ilfiby 
Iŕn vnh tin'iinic sa Zol>ori>tT'. Ji^ l<i ptoil IíIújípj f-untii^ir'. N'n tom \ľi;Iiu 
ImiI kláíStur ttiľiiovflný «iubuťani. [ííslíiip Mauľii«v v živutopi'íi' ^v, Z'ieraľd.i 
(Andreja) a Hcticdikia píše ■ ^Ziwnirún'i .. a ťhílípiio iibbutf. cuÍhs 
moiiasleriiiľn Zobor }iominiituin. Monnstoriiim a snbor sú syníniyrnii. .Srov. 
rusky: ťobor, soborný ľhrárii, kaíedrúhiii ihrátii; sttbor. snem; arlisk)' : 
sobraiiiť. sncmovDi- sbrntri.iídeiiio nt.f. 

") Dolner: Amialt"i Ha^ekisiiii, III. 'Mti, :i77. IÍSO, titiH. 

'") l'janipny dŕjíti í-eskydi, II, &tľ. Vil. 14.T. 

'^) Kulmáii kiríily oklevelci Bitdapcst, \Sm-2. hít. 40. 

'*) Klorý Mauru$-' Nemohol to byí Maitrus I ; lebo v Äino!npise 
fiv. fttTJirdfi lak hovorí o sebe. juko by bo! prŕšitd '<n sv VojtPľhnjn 
Í.T. ílíúí) do Ulioľshn: v životopise sv. Zorrarda vÉnk píŕic. žr krrT sv. 
Itf'iicdilU po starli Zoi'rnrda ('aslolvrá.! príchád/a) do lUí^lnra Ih>ii4'iííIíIíiiiiv 
ita ľuiiLJonskom vri-hu. Ind .^pufľ scdioliisliťtis". I tni lo hrt pni b>l)y 



3S1 



íikolskýin clilnpcom v pjinnonsknTii kMStorť sv, Muľtina, do tolioto 
klí^Ŕtiini ťíisto iniľlidtlzal iiiiiíľIi lleuotljkt.. uŕenlk sv. /íoeranla. Maii- 
ľU8 íl. h\f\] s!i l(iíiJííi]iotii peŕui-liovskýui ľ. lOSíí. ľoíailuval-U sa 
inrlsiflly ľuk k nailiieiiíu vysvíileniu zii biskupa, Mauľus !I. Iiol 
„školským chiapt;om'' í>. r. lOOtl, v tej ledn dobe, keJ poE^ký kiál 
liolesliiv l^binhľý (f 102Ď) paQovfll nad Nitiianskoin, nie v&uk sv. 
Štefan. , 

c'i Beneííikt jkv sriiiti ZneninJn imtlovzdl 8i níiýval lo miesto 
jiueti- íSkiUku natl ViihouH u livv;il tím tľi roky: teda Zoeiurd už 
tlávno pívd ním bol pusiovnlkoin v Skiilktí mid Váhom, — pied 
ľukoni lUOľ.. 

il) Zoerard príSiel z Poľi^kft na tifiSi* Slovensko k Filipovi, ond* 
tovi sobovu nitrianskeho '^ í, , a nd nciio obdržal rúcho mní&ske [M- 
nťdikKuske), a nové nmíSske uienu Andi-t-j. Neroslňl v sobore tii^ 
tnfiriskniii, alť viedol piiatovníi-ky feivot vo Skalke nad Vňhnm, pO 
mnoliom rtiitvenl seba. KeJ imitcl. jeho mŕtvola bola prenesenň do 
Nitry a títni v ľhnlnie sv, Einineľania pocliovaná '"*). I Benedikta, 
koíf [iD tľojľoí'nom puBtovuR-eni od lakomých zbojníkov hol zavra- 
ždený, pochovali v tnni hľobt% kde boly opatrované kostí jeho pred- 
chodcu, SV, Andreja (ľoŕrarda). 

e) Co nasleduje (vitiví Maunis), to, keí som sa stal opátom, 
s]yňa] som oil opiita Filijia, totižto: K&J sv. Audrej hol na anirtnoiu 
h)ži, priksiiíul, aby ho z iťicha novyzliekali, kým neprijde povolaný 
opát Filip. Keií tento prišiel a vyziiekali bo. naSli na ňom do tela 
vrastlú reťaz. Jodnu polovicu tt*.j reťa/e podržal opát Filip, drubii 
obdržal Maurus, ktorú potom daroval vojvodovi Oesovi, o Ďu bo 
prosiacemu '^}. 

Jakého rádu boli ninlsí soboru nitrianskeho? V tej Čiernej tme, 
ktoľá zahaľuje cirkevný ď'jepisä strednej n severo-východnej Eiirnpy, 
je temer nemožno domatuť sa pravdy, a to tým menej, že fíréckym 
Jpjepisťom negri^cke — , latinským dejepiíťom nelatlnské národy 
boly barbarmi a pohanmi, aŕkuľvek holý kresťanskými '^). Okrem 



Matirus !I., ktorý až r. KtHG stal s» biskupom peí'uchovským, Mňui'us 
eiňsropus ťst ťtt'tíilus. Mís. Chron np. ľr;i> : I>jss. de s. Erucrit^o ]»«g. 
91. fetiil sii bez jKirbyliy liiskiipom \\i po smrtí sv. Jmriciitt |f li*3l . 
Mnuriimtjue (^teplmnus) laudihus iu toťliiiii ev hit, iiec diu post l^ul:)' 
I|ue-Kcrlrsierispiii ejiiscoiiiiTíi instítuendum t.i)ľBl, Vitá h. Emerifľi. 

"f Zoí'raidus Imriť iii jialriítni de teira Polonarum advcnir et a 
Philipijo alibalc. tuinš tHom^terium Z'ihov notiiinaluiti io Nitriensi tnrri- 
lorio sitiirn erat, habitu occepto, ct Andreas noniiiiatus, eremítkam vitam 
ngŕre statuít. 

^*( Z (oku Karč.t!Síinyi fiinl následok (cotisecivendam), Äe v okfilí 
Trem'ína neludo ínŕho ťlirátiiu. Szent Istviu király élcle líudapest. I:)()4. 
I y, I. Moja iiiioakí* je. Äe bol (n)hľobi?ii)' v biskupskom t-ltráme z úcty 
ako pustovník svlUiHio životn. 

'■') Boľ to Geso, krorj"^ po sraití otca svojho, Belu I. (f lOfiS), 
stal ^a íiilcinýin knieíaŕoín Slovon^ka 

'^) Obrana svälúbo Metoda. TarĽiansIťy Sv. Martin, 1907 str. Ti at*!.. 



S3S 



toho bájkiinii JuriJunesa t pulovice t>. ston>£ia ]KiprzDtfDý deje|iis 
sliiruhylých (iclov, ktorí holi Slovanmi ^^), pomiatol so skandimiv- 
skyiiii neineckviJii <Mtlmi '"í. a tak cirkevuý dejepis strednej « 
SL'Vťro' východnej Ľuropy ešttí viac zatemnil. No, t)Uťi lá tma jaká- 
kolvťk, pokiisiu! sa ju prerazií, ketf nit* uráite, aspoťi pravdepodobne. 

Že uÄ za doby sv. Hieronyma íf 421) boli Getovia {&iovaniaí 
kľQs6mmí, poznať t toho, 2e balkilnsky biäkup Ulfílas (r. 380) po- 
ručil ich vieru aríanismoni *"*). Z listu sv. Hierunyma k Suniovi a 
Kľetelovi poxnať, že v Germanti tnediii Rýnom a Vislou boli kre- 
sťHain^**,!. O Longobardoch (Čeclíoch) svedčí dejepis, Äe o. r ní.M) 
nieleo boli katolíkmi, pokatollŕtJí i sebe podmanených Kugov (Slo- 
vákov) až po Gepídov na Potisf*'). Po zlomenej nadvláde Rimanov 
píípež Symachus {f 514) naložil arcibiskupstvo v Laureaku, kto- 
rému podriadení? boly i biskupstvá v Trnave a Nitre"). PouevAC 
v lone katolíckej drkvi uí od starodávna boli i muí&i, je mi pravde 
jrodobné, že pri Nitre boí í sobor nitiiansky sv. Hipolita. 

Keď r. tííK) povstala tak reCená , svätá rímska dŕžava" (sacrum 



'•J GetäG sen, quod idčm est, Stlavinií. Theoj]h3lakt (r. 62ií) : 
Itisl. I. III. in Mouiitío; L VH. cap. 2. Stritter II, SH. Kalančíťŕ do 
IstiTj c. fí. \vá^. 117. ähoda, preškoda. í c Šafárik zavrhol tu svedocivo 
Tlioupb>lukta! 

'*J Adamus Bremeusis ap. Migne CXLVI. 6:i*j. Jordanes v>b]iknil 
vysíahovanie sa Gotov 20 Škandinávie do strednej KurO|»y, i na BalkÄit. 
a nieno taiu bývsvSicb od ncpatnUti Gŕtov (Sloviinnv) premenil na Galov. 
Aŕkorvck sa odvoláva na Orosia : „Gŕtae iiui eí iiuno (o. r. A\l) Gollil" 
prekrútil jeho slová naopak. Oroiiii*! ap. Mierne XXXI, 727. n- 5. Jo. 
Sevcrini: PaTinonia, LipsJať, 1770 pag. 268 200, Byzantinci od roku 
215 miesto Gctše užívali Goti^ ale i pod týnillo rožiimeH Slovanov, 
Constantiiins Porf. ap. Migne CXIII. 263, 265 n. 2B. 266 n. 3n. 'M\\ 
n. 54. 302 D, 58. Gothorani. rjiii apad autlqung ŕíetae dicti suot. Sigť- 
bľtlus GcbJ. ap Mignŕ. CLX. 62. 

/«) Dextŕľ ap. Mígnf^ XXX, 505, Orosius ib, pny- lU-'í- UUilas 
nehol nikdy u Gotov v SkandlodPii. ale hol hjskupoin Getov (chybne 
Gotov) medzi dolným Dunajom a Baikúnom. Jordanes. Hambargi 161 L 
pag. 135, 106, 

"*; Omnem ublque linguíie hmas nationem ad Ľutturam huius seclao 
invltavere. .Tordoncs I, c. (^uis hoc crederel, ut barbara Getarnin llngiia 
hebrnicuín i(iiaererŕt veritatem, el. dormitAiitibiis Oraecis, ipsa Geitnania 
BpIrituB sfliu'tl cloquia snrutaľetuľ. Op. s. Uieronymi 1, 641. V starej 
Geiniánii liii^^ua Getarum o^ácin bola lingua Winiilorum (Blavonim). Slo- 
venské Pohfady 1906, str. 717. 

-I) Ad suam dogmaui [Ariani Rtigos) perduxerunt, Mon. Germ. tíisL 
SS. Rer. Loagob. et. Ital. ser. VI— IX. Hannoviae, 1878. pag. 8. Cod. 
ŕrothanus. I.oiigobardos, christianam nationem. subdito^i|,iie eís pupulos 
(Heruli) ad tributa roguut. iVocopius Caesar. ParliimentAr, Wien. 168". 
Nr, 4.^. S 6. n. 19, 2:2. Rugí bývali na Slavennkn. Longobard! v Cechirh 
a na Morave. 

") Slovenskú Pohľady 1907, str. 88. 



2m 



ťonianuni itnpeiium), ^iipHdní cíistfľí pullaí^íU slavnnRkó aidbi»ku|>- 
sivo laurencenské, a podmanené ÄBme poílrindili Itml latinskému 
hiskiipovi pasovskému nlt-tio latinskému ni'cibiskupovi niohuŕskému; 
keíl sa však tie potlniatiľné národy slovanskó vysvoíiodily z jarma 
cisítrsko-nemeckéhu* pape?, Eugen II. (824 827} opiiť vzkriesil arcí- 
liiakupslvo laureacenaké a tým činom i biskupstvo niiriuuske ^'j. 
Dlho tn netrvalo. Zitpadnf cisiíii opäť ujarinili Slovanov na pravej 
Btrane stiednélio Dunuia, podrobili ich aiĽÍbiskupovi so ľn ohrád aké m u 
a biskupovi pasovskému. 

Sornoíiradský airibiskup lalinský trpel gice slovanský olnad 
v Patinonii, ale pritom snažil ba ta uviesť i latiuí^ký. ífno, získal 
prťň i Pľiviiiu, knieža slovenské, .i na hradia jeho nitriunskoro vy- 
svätí! mu chrám na potesC západného sv. Emerama'-''); ale Rasti- 
slav, kráľ moravský, zahnal ho z Nitrianska a toto sveril Sväto 
plukov! I. Na oboch hťchoeh sT-rr-dmíIio Dunaja, s privolením pá- 
peža Adriana II. (807) a Jána VIII. |867--872) sv. Cyrili a Metod 
horlivé pracovali oiÍ r. 8li3 clo r, &Gfj na cirkevnom a IttevArnom 
poli ku vzdelaniu Moravanov. Oba sice r. SB8 boli vysväteai za 
arcibiskupov; ale sv. Cyrili umrel v Ríme (r. 8Ij9X * l^n ^v. Metod 
ifiňujal svoj stolec v Srieme a potom i v Pannonii ; r. 8.S0 pilpežom 
Jánom VIII. povolaoý M do Ríma. kde položený bol ztSklad olmo- 
vent*i slnvansifľj hierarcbic. Za biskupa nitriauskehn a RujTrui;aiia 
írvolený Vidiiuj^ bol v Itíme vysviUený ''í, Poueváŕ list pápežov 
nazýva Vichiu^a „eleťtum episťopum sancte ecclesie Nitriensis", 
7. tuho patrné je^ že drievne biskupstvo nitrianske bolo Vichiogom 
zaplnené, nie väak založffté*'). 



{B^kxis^til*.) 



=') Slovíínskú F'ultradj 1&07, str, 92. 

=*) Slovenslťú Pubtady 1907. slr. 92. Žu i iiredtým v Nitre maU 
biskqpt chrám, o tom snád nen( pocliybnoslt ; a pravdepodobíni je, že 
Pfivino Tipzaložil nový chräm, ale to, že Adalmar, latinský arcibiskop 
fiolnobrad^ký (r. 324 — &29), znovu bo latbisky poBvätil a dal mia titul 
Ev. Kmerama. 

-^) ViťbiDuni, — eteclHm episcfipum, consiecravimus. Kpist. Joanis 
VIII. an. 880, 

**) Ilummer vo svojej protislovanskej predpojalosti. ktorŕmu je Vi- 
ching raiU^kom, RÚdi, ie vtedy založenč bolo biskupstvo nitrianske, a 
lo latinské. Katholikus Szemle. Budapest, 1835. IX. V. fťlz. 730 ľ — 
Biskupi bavc^^skí^ r. 900 proteBtojiici proti obnoveniu slovanskej hier- 
archie (698), písali pňpežovi Jánovi IX. medKiJiiým toto* Antereesor 
vcBter. . . Wrcfaingum rnnsecravit episcopum, ol nequaquam in illum antj- 
ciaura Palaviensem (latinura) episcopatyni eum transmisit, sed ío iiuairidani 
iiťophytam gentem. A Ján VIII, v liste r. 880 len to výoimeCne uložil, 
aby len Svätoplukovi a mýta predným roJoni* ktorí si to žiadaf hud«, 
slúžila sa SV. omJa latinsky. 



Cit xllasot, jgW ten neba svit. 
A, čo sa nemožnostuu zánío, 
len treba, treba datcj i\i\ 

Oj, hory, hory na severe, 
vás rada vídam rána v scre, 
ketí bledé odráža vás nebe 
tajomne dunmej vo veleb c ; 
ja rúbím vás. mne svätyňou, 
ste rozpomienkou jedinou : 

Pre jeden ruky stisk, pre zdania, 
Čo, hory, v cit mi privádzate, 
pre jedno slovko milovania, 
CO aboiii bolo ako sväté, 
pre chviru, ktorá svojou cenou 
by život mohla vykúpif... 
S spomienkou štastím precítenou 
by veky Tahko bolo žít . . . 

Stáť budete vy vekov v dial . . 
A čo sa srdcu večným zdalo — 
sťa meteor by strblietaJ . , . ! 



Nebolo ťažko akosi, 
čo srdce láskou zvalo si 
(čo sa i štastim mohlo stit), 
nebolo tažko zabúdať! 

Zato vSak v c!ivom pomysle 
zavSe mi prijde do mysle : 
ako chodievals', ako ty^ 
k nám po večierky v soboty, . . 

Nie ako iní, vera nie, 
pre iarty, pierko zelené: 
nám v dusí sliode, bezpeke^ 
nám pletky boly daleké... 

Nie ako iní : ako brat, 
sťa so sestrou sa shovárať 
a vytúžiť sa v nevôlí 
a natešit sa po vóti. 

A rozlúčenia vo chvíli 
jak ťažko sme sa lúčili! 
jak ťažko I ty vieš iba sám . . . 
sťa brata keď si spruvádzam 



Va 



asT 



Kupec benátsky. 

Od WiUinma Skahespeurea. 
Preložil Onänj KaUna. 

Druhé dejstvo. 
Vý«tni> prr^. 

Belmoat. Izba v dnme Porcie. 

(tílávnoslné zatnlbenie.) 

Vystúpia princ ^ Marakka a jeho sprievodŕí, Porcia, Nnissa^ n ioí 

? jej družiny. 

Marokko. Pre moju piet mnou neohrdnitíi, 
livreju stíauu slura skvelého, 
siíseďom jehož, blízkym chovancom som. 
Kech prftie najkrajáí muž severu, 
kde oheň Fňba sotva taví ľad, 
a zarežme si do ko£kf k vám /. lásky, 
na dôkaz, íia krv bude Červenšia. 
Uverte, sleína, táto moja tvár 
udatných zaetraälk: pris&bAm 
na lásku svoju, predné u nás panny 
ju milovaly : pJet í.ú nezmením, 
leč ukiíist bvťh tým mohol srdce vám, 
spauilá kráTovua má. 

Porcia. Pri voľby výkone ma nevedie 
výluíoe oka dievčíeho cit nežný ; 
lež hra, k uejž viazaný môj osud je, 
zbavuje ma tiež práva voTnosti: 
vSiik keby otec nebol stiesuil ma, 
omedzil vúlou svojou, al^ych šla 
za toho, kto ma získa tak, jak vravím : 
vy, slávny knieža, rovne vítaným 
bol by ste môjmu srdcu, jakož í 
lecktorý z pytačov, IcM xrela som. 

Moroltko. I za to (lakujem viim : preto viHiI 
vás prosím, doveJte ma k truhliŕkáni, 
bych zkúsil žťastie svoje. Prisahám 
na tento mtó, nímž padol Softi, a 
prinť perský, ktorý trikrát vítazne 
bojoval s Solimanom sultánom : 
zrak DajmraCnejší zrakom avyra bych zdrtil, 
prevýšil vzdorom srdce nnjsnielÄie, 
asíijúoe mlada urval medvedici, 
ba, posmieval sa fvu, ked hlady rve, 
bych teba, slečna, získal len. ^'šnk, Ufh! 



228 

kcíl llerkukis a Läehas hrajú v kôstky, 
kt.0 udatnejší ĺ nidi: tu k-psí vrh 
slaljÄicho rukow niňže p:u!nút tiež: 
tak Alcid panoíovj puďrahne: 
tak ja tiež, slepým štíistíin vtideny, 
SDáJ Kniýlif móžeu], ŕobo oä^siahne 
zásluhou nienSí, a ja ?.Íaíoin unirem. 

Porťirt. Musíte osudu sa uvoliť, 
buď vôbec zriecť iia voľby, alebo 
jjrisahaf pred volljou, keil chybíle, 
Äe uikíia viacej k ženskej o Äenhc 
iieprenituvíle: preto po/or dajtí'. 

Marokko, To neučiním. Podiiiť k osudiu. 

Porcia. Prv do kostola: po obede vňak 
môžete zkúsiť šťastie. 

3Iarokko. Poiuož, nebe! 
Najvyššie blaho, bud strast strojím sebe. 

tHlahol trúb, a odida.) 



Výstup druhý. 

Benátky, riit-a. 

Vystúpi Lancelot. 

Laficeloi. Zaiste, svedomie moje sveilŕí mi, abych utiekol od 
tohto Žida, môjho pána. Zlý nepriatel stojí mi za ihrbloui a po- 
kúša ma, hovoriac: „Goltho, Lancelot Oobbn, dobrý Ijinceiot," 
alebo „dobrý Gobbo," alebo „dobrý Lancelot Gobbo, uži svojich 
nôh, uprchni, uteč preč." líoje svedomie hovorí: „Nie, maj sa na 
pozore. poctivý Lancelot, maj sa na požore, poctivý Gobbo," alebo, 
jako povedíim, „poctivý Lancelot Gobbo, neutekaj, daj pokoj prfh- 
kýni nohám. ■* Dobre. veTnii srdnatý nepriatef káÄe mi vziat nohy 
nu plecia: „ílybaj!" hovorí nepriatef: ^preŕ!" hovorí nepriatef; 
„pre Boha, dodaj si zmužilej mysli,*' hovorí nepriateľ, „a uteí." 
Dobre, moje svedomie, veÄajm- sa ua krk raôjmu srdcu, hovorí 
mi vetnii múdre : „Môj ■ poctivý priatefu, Lanreloí, súc synom 
poťtivŕ'ho muža," — alebo skorej synom poctivej matky; — lebo 
vskutku, mój otee tiiekeiiy mal príchuť, niekedy si zmlsnul, — on 
roal zvIíLÄtnu chut: — dobre, moje svedomie hovorí: „lancelot, 
nepohni sa." „Hybaj sa," hovorí zlý neprialeF." „Nepohni sa," 
hovorí moje svedomie. Svedomie, povedám ja, ty mi dobre radíš: 
nepríatelu, povedaní, ty^ nji dobre radiš: dám-ti sa poil správu 
svedomiu, ostanem pri ílidovi, mojom páuovi. ktorý - ílože. od- 
pust jiii hriechy! — je uíineiiý diabol; a jestli uteíicni od Žida, 
dám sa pod vládu nepriateľovi, ktorý, » udpiiätenwn re£enu, je Rám 
diabol. Vskutku. Žid je opravdivý stelesnený íert ; a na moje sve- 
domie, moje svedomie je ilo_ istej miery tvrdŕ svedomie, keiI mi 
uuOx- radit. abych ostal pri Židuví. Nepriate! dáva ml príjemnejšiu 
riilu: Ja utoCiťui, UĽpriuteľu! moje nohy sú k tvojim službám; ji^ 
utečJem, 




229 



Vystúpi starý Gohho s košíkom. 

Gohho. Panáčku, mladý pane, vy tam, prosím vás: ktorá cesta 
vedie do domu pána ^idaV 

Lancélot (stranou). Ó, nebesá, toto je môj pravo rodičovský 
otec! ktorý je slepý viac než kóta, slepý jako šteňa, i nepozná 
ma: urobím si s ním žart. 

Góhbo. Panáčku, mladý pane, prosím vás: ktorá cesta vedie 
do domu pána Žida V 

I Lancélot. Obrátte sa na pravo pri najbližšom rohu, ale pri 
samom najbližšom na ľavo; rozumejte, ale pri najl)IÍžšom zo vše- 
tkých neobracajte sa ani na pravo, ani na ľavo, lež obrátte sa nadol 
nepriamo k Židovmu domu. 

Gohho Na moj' pravdičku, to bude ťažko najsf tú cestu. . Ne- 
vedeli by ste mi povedaf, či istý Lancélot, ktorý sa zdržuje u neho, 
zdržuje sa u neho alebo nie V 

Lancélot. Hovoríte o mladom pánovi Lancelotovi? (Stranou.) 
Teraz dajte pozor; teraz sa pustím doň. — Hovoríte o mladom 
pánovi Lancelotovi? 

Gohho. O žiadnom pánovi, pane, lež o synovi chudobného 
muža: otec jeho, hoci tojapovedám, je poctivý, do cela chudobný 
muž, a Bohu vďaka, vedie sa nm dobre. 

Lancélot. Dobre, nech otec jeho bude si čo chce, my hovoríme 
o mladom pánovi Lancelotovi. 

Gohho. O priateFovi Vašej milosti a Lancelotovi, pane. 

Lancélot. Ale prosím vás, ergo, starý človeče, ergo, prosím 
vás, hovoríte vy o mladom pánovi Lancelotovi? 

Gohho. O Lancelotovi, jestli tak ráči Vaša milost. 

Lancélot. Ergo, pán Lancélot. Nemluvte o pánu I^ancelotovi, 
otče; lebo mladý pán ten — primerane osudu a určeniu, a po- 
dobným zvláštnym prípovediam, trojici sestier, a podobnému uče- 
nému kránm — v skutočnosti umrel; alebo jako by ste to vy 
proste riekli,, odletel do nebies. 

Gohho. Ó, Bože uchovaj! ten chlapec bol pravou berlou mojej 
staroby, mojou skutočnou oporou. 

Lancélot (stranou). Vyzerám ja jako kyj alebo pilier, jako berla 
alebo opora? — Nepoznáte ma, otče? 

Gohho. Milý Božíčku, nepoznám vás, mladý panáčku : ale prosím 
vás, povedzte mi, je môj chlapec — Boh ho osláv — živý či mŕtvy V 

Lancélot. Nepoznáte ma, otče? 

'Gohho. Ach, pane, som slepý starec; nepoznám vás. 

Lancélot. Inu, verte, keby ste mali svoje oči, i tak by ste sa 
mohli mýlit, nepoznajúc ma: to je múdry otec, ktorý zná svoje 
diéta. Dobre, starče, poviem vám novinu o vašom synovi : dajte mi 
svoje požehnanie (kľakne si, chrbtom ku Gobbovi); pravda musí vyjsť 
na svetlo; vrah nemôže byt dlho ukrytý, syn človeka môže; ale 
nakonec pravda musí von. 

Gohho. Prosím vás, pane, vstaňte: viem dobre, že nie ste 
Lancélot, môj chlapec. 



2»0 



Lanceloí. Prosím vás, nethajme dalžích bláznovství, ale dajte 
mi svoje požehnaíiie; som Laiicdot, váé chlapec ktorý bol, vás nyn 
ktorý je, vaše díefa ktoré bude. 

Gohho. Nejde mi tlo hlavy, že ste mojím synom. 

Law-elot Neviem, čosi mám o tom raysleť: ale som Lancelot, 
lÄidov sluÄobník ; a som istý, že Marketa, Vítóa žena, je moja matka. 

Gohho. 8kiitoŕne zove sa Marketa: složil bych prísahu, jestli 
si Lancelot, že si moja vlnstnj\ kosť a krv. [Veime ho za vlasy od zadu.j 
Nebesá dobrotivé! kolika brada ti uarástla. Ty mAá viac vlasov 
iia lirade, uežli môj koník tríi-o na chvosty. 

Lancelot (poTsUne). í'odľa toho zdá sa^ le Kricov chvost rastie 
zpiatky: vfem predsa dobre, že mal viac vlasov v chvoste, iiežlí 
ja lui'im v tvári, ked som ho videl naposíedy. 

(rohho. Bože, jako si sa zmenil! Jako sa znáSaS so svojím 
pánom f Prinášam rau dar. Jakože sa zni'iáateV 

Lanceloi. Dobre, dobre: ale £o sa mňa tyde^ ponevái' som ostal 
na tom, že uteCiem, nechcem prvej zastat, ďokiaŕ nebudem utekat 
kus c«9ty. Moj pán je pravý Žid: dary mu dAvíif! dajte mu povraz. 
Ja som hladom umorený v jeho službe; môžete spoŕ'.ftaC všetky prsty, 
čo mám, mojimi rebranii, (Híe, teíi ma, že ste prJéli: dajte mi 
váá dar pre istého pána Bassania, ktorý opravdu dáva prekrásne 
nové livrejť i jestli nemám slú2if jemu, uteí^iem na samý kanec 
sveta. — Jaké to áEastie! tu prichiidza ten pán. K nemu sa, otíe; 
lebo nech som Židom, jestli budem ďalej slúžit tomu Äidovi. 

Vystúpi Bttssanio s Ĺ';OHardom a inými sprievodCími. 

Baítxanio. MóÄeÄ tak ufinit; ale pospeS tak, aby vťfiera bola 
hotová iiňjpozdcjŕit! o piate.) hodine. Odovzdaj tieto listy; daj uSit 
lívrejei a požiadaj (jraciaua. aby hned priSíel na mój byt. (Sinh* 
(»d1de.) 

Líinceht. K iiemu sa, otfie. 

Gohho. Pozdrav Boh Vašu milosť 

JitLtsaHio. Knisne Jakujem! Prajete si nieŕ.o? 

Gobbij. Tu je môj syn, pane, úbohý mládenec — 

Laficelot. Nie uhuhy mládenec, pane, leiž bohatého Žiila slu- 
žobník, ktorý by si prial, jako bude ípecitikovat môj otec — 

Gohho. On by mal velikú indignáciu, pane, jako sa hovorí, 
sIúÄit ^ 

Lancelot. Vskutku, jedným slovom, slúžim u Žida, a mám 
žiadosí, jako bude Žpecitikovaí môj otec — 

Gohho. Jeho pán a on ^ s odpustením Vašej milosti — iie- 
aaživajú najlepšie spolu. 

Lnurelof. Slovom, pravda je v tom, Že ^id, tikrivdiať mi, 
obviňuje ma, jako môj otec, ktorý je, chvahibobu, starý flovek, 
bude to notífiltovaí — 

Gohho. Mám tu /a tanierik holitlikov, kton* byeh rád íloprial 
Vašej milosti; a moja prosba je — 

Lanceloi. ZcLda na krátko, proslta jeho má staínost na mňn. 
jako Vaŕa milost zvic od tohoto poctivého .starca: i aCkorvek to ja 
povedám, aŕkolvek startJCj ale úbohý mu2 je môj otec. ^ 



gai 

Bassanio. Nech hovarí jeden za oboch, — Čoho si prajete? 
Lancelot. Slúžiť u vás, paiie. 

Gúbho. V tom záXeti vlastná pohnutUvost naéelLO uchádzania 
sa, pane, 

BassanUi. 7>m\Xíi dobre U; tvej pťosbe vyUoviein. 
Dnes ShyUiťkí pán tvoj, so mnou hovoril; 
i postúpi ta, — ^ je-li postup to, 
opustit služhu Žida bohatého 
a k; chudobnému árachtlcovi ňt 
Lancelot. Staré príslovie je velmi pekne roÄdeleué medzi mojím 
pánom, Sbylokom, a vaoú, pane: vy máL« milo^t boíiu, pane^ a 
on má toho dost 

Bassanio. Máš pravdu, — Otče, idte a tosÍid synom. — 
prv rozlúč sa s tvým pánom bývalým^ 
a vyhľadaj môj byt. ^k ftprkvodílm.) Vy dajte mu 
livreju krajSiu, nežli gúdxuhom. 
Učiňte tak! 
Lancelot. OtCe, podte sena. — Ja nemôžem dostať služby, nie; 
nemám jazyka v hlave. — Dobre (hladiac oa avaju dUň), jestli má 
kto v Itálii krajšiu tabulku, aby mai smelosC pdsabaf na knihu, 
mne bude ňtastie priaznivé I — Podívajme sa, toto je do cela 
obyCajná Ciara života 1 tato je maličkosti poukazu^júca na ženy I ach, 
pRtnáat žien, to nič neni! jedenásť vdov a deviifc dievíat môže 
eätť postačit jednému mužskému. A potom ujut tjtkráf utopeniu, 
a upadnút v nebezpečie života na rohu postele, — to je peknŕ 
vyviazDutiel Dobre, jestli Sta^tle je žeoskou, v tomto páde je ono 
pravou ženštinou. — Otŕe, podme; idem isa odobrat od Žida, len 
£o okom mrknete. 

(LaDcelot a st&rý Gobbo odfdu.) 

Bassanio. ŕftmátaj na t», dobrý Lijuuardo: 
ked všetko nakúpia a zariadiä^ 
v rýchlosti vrát sa, bo dnes veficr chcem 
najlepňíťh priaief&v si poh»stil; 
iíT, pospiethaj. 

LeoncH-iío. Dám záležal si v tom. 



Vystúpi GracMn». 

Graciano. Kde pán tvoj? 

Leonardo. Tamtot, pane, ide on. íOdMa.) 

Graciano. Signior Bassaniol 

Bassanio. Graciano! 

GtfícicLno. MAhi prosbu k vám. 

Bassanio, Už vám jŕ vyplnená. 

úrcteiimo. Opravdu, nesmiete mi odopreť: 
ja musím s vami do Belmontu, 

Bossanio. Nuž tedy musíte. Lež poslyS ma: 
fli príliš (Hvý, drsným smelých slov, — 
úiitatue spóäob teu ti svedCf dosf, 



233 



a v oCiach naSifh ni'ní závadným ; 
kde nťzuajú ťa však, tam javí sa, 
nu, trofhu príUs voravrn. Prosím ta, 
hlad miei'uit uiyali svojej tebavost 
niektorou chladnou kapkfiu skromnosti. 
Ho in;ik skľze tvoju divokost 
by mohli krivé íiúdiť o mne tam ; 
a nádej moja bude zmarená. 

(rradatio. Nuž poslúchajtťj signioť Das^anío: 
joäitli Ijyťb neriadil sa mnwom ctným, 
uemluvi) oWadne, leu obCas klial; 
modliat'u knižku v kapse, vážny zrak — ; 
fio viacej, pri rnoíllitbo u stola 
uezíikryl oči takto klolníkoiii, 
a nevzdychal, i Amen neriekol ; 
neíetril pravidiel v5ech slušnosti, 
jak leťkto, zvyklý smutne tvárií aa, 
by babiťke sa zarúbil: uiú viac 
neverte nikdy mne. 

Bfisaanto, Tak hudiž vám : 
uvidím, jak sa ťhovat budete. 

trracinno. Dnes večer ale, Bože uchovaj I 
A súAlt nesmiete ma (Ua dnc§ka. 

Bassanh. Nie, to by bulo škoda: naopak 
c'hťel som vás proaít, by síe iiajsnieläíra 
veselia riu-hom oib-Ii sa ilues, 
bo máme priateFov, čo thcú sa baviť. 
Lež s Bohom: mňa zve ešte povinijost. 

Grarlauo. Ja musím k íiOľencovi, oíítatnvm tiež: 
v^k na večeru všetci prídeme. 
lOdídu,) 



Výstup tretí* 

Tamíe, Izba v domo Sbylockúvom. 
Vystúpia JessiJca a LtmcHot. 

Jessika. Mne ľúto je, že otfa uechád tak i 
náÄ dom je peklo: a ty, veselý čert, 
čaši nudy z neho zaplašoval si. 
Lež, s Bohom ! tu má^ dtikát odo mňa : 
ftj Lauťelot, ked vačei* uvidia 
Lorenca im hostine u tvojho 
nového páua: daj mu tento list. 
Zrob tajne to ; a teraz s Bohom bud, 
nw-hcela byeh, by otec videl ma 
hovorit s tebou. 
Lancelot. Adie! slzy ukazujú ti mój jazyk. Preki-iisna pohanka í 
roztomilá Židíívka! jestli kre^ítau ktorýsi m-Zíihral si na šelmu a 
nezlákal ta, veli*-ť som sa sklamal. Ale s Bohom: tieto hlúpe kro- 
paje takmer hy udusily moju mužnú myaef. Adie! 



ääa 



Jessika. BiKÍ 8 Bohom , dohry LannelOl, (Laucdot odSdp.) 
Ach, jakv oSklivý to na mne hriech, 
že stydím sa byť deckom niójho oU-aľ 
lež ÍTebars lifŕľoii krvi_ jeho som, 
nie mravu jťho vžak. <», Lortínco! 
Stoj v slove, n je ncsnmiz iikonŕenA; 
krestaiika budem, i tvá verná žena! (OdCHe.) 



V^ýstnp Štvrtý. 

Tätu£e. UíicA. 
Vystúpia Lúrenco, CSraňano, Salurino a, Solauro. 

Lorenro. Nuž dobre. Od veíere ujdeme, 
na mojom byte prestrojíme sa, 
a za hodinu zpiatky sme. 

Grncifino. My nie sjne k lotiiu riadne prichystaní, 

Salarino. Noaičov pochodní sme nezjednali. 

Sotiinio. To není niŕ, kud riadne nemá byt 
vše pripravené; radžej nechajme to. 

Lortinco. Len štyi'i hodiny sú: ežte vždy 
dve hodiny my máme k prípravám- 

Vystúpi Lancehf s listom. 

Lúrenco. Priatehí Lancelotj Co novŕhoV 

Lancdot. Jestli sa vám Fúbi toto rozpeCatlt, ono vám asi dá 
vyrozumet. 

Lorenco. Znám ruku: v pravde ruka krásna to: 
a belSia, iiežli papii?r, ua ktorom 
písala, je tú ruka krásna. 

Graciano. Doista, milostná tn novina. 

Lancdot, Dovoľte, pane. 

Lorenco. Kamže odťhádzaž? ^ 

Lanrelof. Inu, pane, idem zavolat môjho starého pána, Zídil, 
na veŕeru k môjtnn novému pánovi, kresťanovi, 

Lorenfo. Tof, vezmi idáva [ieDiaze|: riekiu krásnej JeRsikCj 
že neaanieäkám prijst; mluv Uíjne s ňou, 
iiF. {Lanuelot odSde,) Páuovia, 

pôjdete večer na maškarný sprievody 
Nosiča pochodne ja mám už. 

Salarino. I ovsení, Idem tiež ho pohľatlať, 

Solnnio. Ja takže. 

Lorenco. Nájdete nás s (Iracianora 
na Ijyte (íraciana a.s' za hodinu. 

Salarino. Nu2 dobre, prídeme. (SnlariDo a SolanJn odSdu.li 

Grariano. Ten list bol od spanilej Jessíky? 

Lorenco. Iíozpovieui tebe vše. Tu návoil jej, 
jak mám jn uuiesf z domu otcovho ; 
jak zlatom, kleriotm] sa opatrila, 



aai 



í oblek pá^Ca má pohotové. 

Do neba prijde-U jej atec^ Xíd ttn^ 

zásluhou dcéry krásnej bude to. 

Ju nikdy nemôž' stihnút nefiCaistie, 

jedine jak by z toho dôvmla, 

Äe neveraého Žida dcérou je. 

Pod M mnou, cestou lígtok prečiUS: 

vedz, ona ponesie mi pochodeň. (Odídu.) 

Výstup platy. 

Tamíe. Pred domooi Shylockovjŕm. 
Vystúpia Shylork a LanceloL 

Shyhck. Však uvidia^ a budeš ^kuaovaf 
ten rozdiel medzi niaou a Bas&aniom. — 
H^, Jeíísika! — Tam neobžerieš sa, 
^3a' u Biťiá robieval. — Hej, Jessikaí — 
Nebade^ drichnmť, odev trhÄt l«n. -^ 
Hej, slygíô, J«9«Uial 

Lancelút. He), Jessika! 

Shyhck. Kto kiäe kriČaC ti? Ja nekážem. 

Lancelot, V&ša milosC hovorievala nií vždy, že neviem spraví! 
ničoho be/ rojskazu. 

Vygtúpi Jessika. 

Jessiht. Voláte? ť^oho prajete si? 
Sktflock. Som na veíeru isvany, Jessika: 
tu kFúÄe máš. — Väak k Čomu íst mne tam? 
Mňa z táäky nezvú, lícfaotia nií len : 
nuž pôjdem zo záiti, bych vyjsdal 
kresúna, toho mám&tratníka. — 
Jessika, dievka má, daj pozor na dom. — 
Ja idem s neehuEou len : foäí zlého 
Bft ktttí proti môjmu pokoju, 
bo tejto noei adalo sa mi ro sne 
o vreciach zlata. 
Lancelot, Prosím vns^ pan«, prítlte; raOj mla<iý páa e£aJúvA 
vaSe] návštevy. ^ 

Shylock, Ja jeho tiež. " 

Lancski, A oni sa spíklí medzi aehou^ — nechcem povedaC. 
že uvidfte maäkarádu ; jestli ju však uvidíte, ted;;r nebelo to na- 
darmo, že mi z nosa krv tiekla posledný pondelok a^Ätodnánv o šie-_ 
gtej ráno, ktorý deú toho roku pripadol na den Škaredej stred 
pred štyrmi roky po obede. 

Shylúch Čo, masky sú tam V PosIvA, Jessika t 
uzamkni dvere; a ked uelyäíÄ 
hlas bubna a $krek kHvokrkýi'h ^jd, 
nuž nelezie mi potom do okien 
a nevystľkuj hlavy na uUľu, 




Cumejúc na. bláznivých krcgCauov 

s tvárami líčenými; ale tv 

Dft donie ušj zapchaj, okna roiettioi: 

nech nevnikne hlas plytkej poťhaboeti 

do striezlivého domu mojeho- 

Prisahám na palici Jakoba^ 

dnes nemám chuti hodovaC von z domu: 

vSak predsa idem. — ťhlapče^ hybaj vpred; 

a rec. Že prtdent. 

Lancdoi, Idem, pane, vpred. — 
Vy, 8leŕna» hradte z ftkna vzdor tomu: 
pn'dť krestan milený, 
Židovkiu zrak osLní. (Odldä.) 

Shylofk. Čo chce ten blázon z rodu llsiŕí*''*? 

Jessilca. On riekol: „S Bohom, slečna", viacej nič. 

Shiflúck. Ten hňup je dobrý dosf; vSak veľký žrút, 
v úžitku slimák je, a vo dne spí 
viať, nežli divÄ koCka, Trubcov rane 
netreba v úle: preto dávam hu preC; 
a dávam človeku hu, aby mu 
pomáhal prázdniC meSec vypojfianv. — 
Jeasika, dobre, vrát sa do izby : 
gnáď naskutku soul zpiatky : učiň tak-, 
jak Hom ti kázal; dvere za sebou 
uza\TÍ. Záu)ka dáva be/peCie: 
muž bdelý ť-hválí si to príslovie. (Odíde.) 

Jessika. Nuž s Bobom! praje-li mi Staatena, 
mne otec, vám je (kéra ztratená. ^Odfcla | 

Vystúpia Graciano a Satariuo maskovaní, 

Graekmo. Tu prístrešie je, pred nímÄ kázal nám 
Lorenco zaatat 

Salarino. Jeho hodioA 
minula tem«r. 

Graciano. Podivno je však, 
že na hodinu nedoäíel i4em, lebo 
milenci radi predbiehajú času. 

Sdlarino. Ó, desat ráz letia rýchl^jÄie 
holuby Venuíine, spečatit 
úmluvu novú lásky, aežU sú 
zachovať zvyklé vernosti sfub stále-! 

Graciano To pravda vídy : kto vstávA od stoift 
s tou jarou chutou, s jakou zasedá? 
Kde kôň teu, ktorý znovu prebehne 
s tým prudkým ohňom cestu únavnú, 
jak prvý raz ju konal ŕ" Každá vec 
lovená býva s viiíáou chuťou, než 
užitá. Hľa, jak raArnotratnéniu 
KViháku podtibnCj loď okrýdleuá 
vybieha zo zálivu rodného. 



23<; 



lÄskaDá, objímaná svodným vetrom ! 
Jak tnárnotťatiiíkovt potlobne 
sa vrat ia s kleCmi y.vetľalymi zpflt 
s plachtami strhanými, zbieíluflá, 
ľhatraá, zúbožená svodnym vetrom í 

SaUtrino. Tu ide Loícnco : — viar o tom [lozdťj. 

Vystúpi Lorenr.o. 

Loretico. Oilpustte, milňCkovia, f.tí tak poz<le! 
Nie ja, lež poviiiuost je na vine: 
keíl xahrátľ ú \m zlodejov žien, 
ja ttPÄ tak dlhu budem čakat vás- 
Sem podtĽ, blíž. Tu býva otec niúj, Žid. 
Hej! kto tam vnútri? 

Jessikii objaví sa hore v chlapeťkom obleku. 

JesKsika. Kto ste vy V recte pre istotu vilŕáiu, 
aÉkolvek prisahám, že znám váá hlas, 

/.oreuf-o, Lorencfi, a ívoj miláCťk. 

Jesaďa. [.otemo, iste; a môj miláŕek, tak: 
bo koho milujem tak veliceV 
A klo zná iný krom vfc, Lorenco, 
že vaÄou iíiilenkou som V 

Loreaťú, Nehíisá a tvŕ srdcei svedŕia o tom. 

Jessika. Tu, ch} t skríň túto; stojí za námahu. 
Som rada, žť je tjoc, a neprieš ma, 
bo /mena moja studom plní ma: 
Itiž \íiiik& slepá je, a milenci 
nevidia niilých bláznovslví, Co paSu; 
bo ketiy videli, sám Kupido 
rdel by aa, vidiac zmenenú mňa v elilapca, 

Loreiic.Q. Pod dolu^ ponesieš mi poťhodeti. 

Jessika. Co k ostude svej svietit ežte mám ? 
Ta, veru Bi>že. pvíliš v svetla je. 
Aj, miláfiku, tot úkol k odkrytiu; 
ja mám byť zatajená, 

Lorenco. To si uí, 
raá drahá, milou satou chlapeckou. 
Niii, predsa pod: 
ho tmavá noc si zahrá ua útek, 
a Bassanio nás (aká k ho^tino. 

Jessikfi. Upevním dvero len, a pozlátint aa 
dukátmi ežte viac, a hneíľ som zpilt. (Odíde nahor.) 

Gracintio, To veru bohyňa, nie Äiduvka, 

Ĺoreneo. Nech zhyniem, nemám-li ju vrelé rád; 
bo rozumná je, rozumiem-li tomu. 
i spanilá je, neklauie-Ii zrak môj, 
a verná je, jak doksizala sa. 
Nuž vernú, spanilú a rozumnú, 
zachovám si ju preto v stálom srdci. 



»7 



J^ssiht vráti sa dolu. 

Co, príŔla rÍ iižV — Pánoviň^ niiž vpred! 
Družina maak uáa čaká, poJiiiť hncil. 
(Odíde fl JesBikou & Salannom.) 

Vystúpi Antonio, 

Anionio. Kto je tu? 

(irat'iano. SlKuior Antonio ! 

Anfowo. Aj, Gťariauo, kde sú ostatliíV 
Je deväť hoiJiu: družina vas číka. 
Tej noci inaíkarný plťs uehude: 
obrátil vietor; Bassmiio chťe sadaf 
v tom ukíiinžc'ui na lod; vyslal soua 
dvadsiatich poslov snád, vás vvhradať. 

(ŕí-fiťíflíío. Výtiornc! s potešením slyším tú reC, 
že sadnúť na lod, v noci plavíme prefi. 
(Odídu.) 

Výstup šiesty. 

Bclmout Izba v dome Porcie. 
jHlnhol trúb.) 

Vj'stňpi Porcia, princ z 3laroHit a jeho družina. 

Porcia. Id, oiitrii oponu a odolcryj 
veSkerŕ skríňki' ŕlei'hetnŕmu princovi — 
A teraz votte. 

Mdrokkfj. Zo zlata prvú, ktorej nápis znie: 
„Kto mfiJL si zvoli, získa, čoho mnohý ádá," 
Strieborná druhá, s touto prípovedou: 
„Kto mňa si zvolí, xíska, koľko zaslúži.'' 
Olovo ťažké tretia, s hrojiliou nejapuou: 
..Kto mňa si zvolí, dáva vže a váži vším.*' — 
Cíui poznám, že som zvolil pravá skríň .ŕ 

Porcio, Z nich jedna chová v sebe oliraz môj: 
kťd tú si zvolíte, mm vaŕoii, princ. 

MaroJiíco. Nech úsudok môj riadi jeden / bohov! 
Nuž vídnte, znovu prezrem nápisy. 
Co vraví olovená skríň V 
„Kto mňa si zvolí, dáva vňe a váži váím." 
Mám daí — a za Čo V za olovo V 
Vsim vážiť zíi olovo? Skríň tá hrozí: 
kto vňži všíHJ, ttín dovek ŕiní to 
v nádeji na zisk skvelý ; za Äkvárom 
udatnosf zlatá nebude sa hnát. 
Nuž za olovo dat, ŕl odvážiť sa 
ničoho nejdem. A čo vraví striebro, 
s tym panenským svým náterom? 



JKto ■£■ ii xwlf, ri^ Wk» maäUL* 
Vm katkú nOéht — Stoj, Hnokko. 
» h>< a < C ii rrú nikom Bicrsev vil: 

BMBBB I^M dOVC^ S WOBR' SMC 

■Mirt; jaM Uk dsleb Uk$lceae. 
A pTfďn iCnHi nif o kodstiCo stú, 
je dttbMi nedArenni t seba ai. 
Len kolko z&sláiÍB ! — To deteft jest: 
JA tailwhiýw rodoM, boktfBtríMB, 

lei TÍ9C, Dd tŕní, ja Ubkon zaslútiiiL 

Co abvch Bebrúdíl ilUi, lež ta volil > — 

V6ak Tídme Bipis t zlate rrtý zoot: 

^Kto nÁ ii ZToli, žiaka, £obô maokj idá.^ 

To iMiu jert, ju iia<k cely svet : 

BO l^iodi vreU fitráo k sej prickodia, 

celoTtt ohir teit^ tí svitíca 

nuteTne áfincn: pláň hyrkánaka 

ft divé púäe dialnt^ Ärabie 

sé ter&z wľhodné cest}* pre priocov, 

idúcich oarK kréraa Pornu. 

KrÄfovstro vodité, jt^haž spupné temá 

v tvár Debie& c-brlí, není hrádzou iro 

zadrtaf codzícb itucbov; oni idá, 

jak cez potok, by JcWiadlí PorciiL — 

Z nich jedjta skrýva, nebeský jej obraz. 

Je možné, by to l>olo olovo V 

Bób&aini bolo by mal myílienku 

tak oätodaú ; & surové by holo 

Ätvierai báv jej skvelý v tmftvy hrob. 

Ci T gtrt«bre mám ju hradaí zmá&tiii, 

IctorÉžto deaafkrát je podlejáie, 

ntí rýdze zlato V Ó, hriech pomysleí! 

Tak drahý kameň nikdy Qevsádzalí 

T kov borÄÍ, nežli zlato. V Anglii 

je peniaz^ sa ňom obraz anjela^ 

razený v zlalť, lež ten rytý je v noiu : 

tu ale v loí.l zlntom leží anjel 

do cela, — Podajte mi kíúŕik ?em: 

ta íoHra, nech si bude jako chce! 

Porcia. Tu máte ho, prini-; je^Ut obntK môj 
Tam leží, t-eda vaáou som. íprim; oivori xlatil ikriftku.| 

Marokl'o. O, |>ekl(j ! 
Čo to tu máme y kostru umriCiu, 
v jejž o^nej jamke lístok ovinutý! 
i'rcCftant^ £o je napíeano v úoni, (Oiu:] 
„Nie vie zlato, čo sa skvie, — 
vraví Btari- príslovie: 



399 



mnohý íívot «Želie 

za pozlático 20vAaj^. 

Zlaté hroby Aíffv žeriť- 

MeDej Bmele mú^IrcjsicJ 

S mladou mjsrou HÚdnejéíe 

z&cho\aj 6i konanie. 

Odpoveď ti teraií znie : 

8 Bobom, z teba cMad vanie!"* 
V pravde, chlad a nádeje zmar: 
Wtam tíi, cblad, s Bohom hud žiar ! — 
Nuž, s Uohoni, Porcia. Zranenému trápne 
lú^euie dlhé: tak brÁ£ b p^riehrou padne. 

(Od!de io apnevodom, Hkl»t tMb.) 

Porcia. Oponu dolu, — Verná som, jak vták! 
Podobní jemu všetci Toľte tak. (OdMu.) 

Výstup sle>diDf* 

BeDAtVf. Ulica. 
Vystúpia Salarino a SoUmio. 

Salarino, Ver, Bassania :íoni videl na lodí: 
s ním spolu odcestoval (.iracinno; 
a viem, že nešiel e niini IjtH^nroi. 

Solanio. Ten Äelma Žid svým krikom ítfcnťcoval 
doiŕbo, ktorý šiel s ním prehliiidnat 
lod Bassaniovu, 

Salarino. PriSicl porde vSak, 
lod odplula: tu rieku dožemu, 
že Ijorenca a Jeho milenku, 
Jesstku, v ďne spolu vi4eli. 
Tiež Antónie ubezpečil ho, 
že není s Bassaniom na lodi. 

Solanio, Ja nikdy nevidel som takej váSne, 
divokej, plnej zrafttku, premenUv«g, 
jflJt psi ten Židák reval v uliciach: 
„Má dcéra! — Moje dukáty! — Ó, diéra! 
utiekla b kresfanom ! — Ó, dukáty mé 1 — 
Zákony I súdy I dukáty mí% dcéra! 
pytlíCek dukátov, dva pytlíky 
zapeCatenéj samyth dvojUukátov, 
mne dcéra . ukradla f a klenoty: 
dva kamene, dva drahé kaineue, 
ukradla dcéra moja ! Chyťte ju, 
má s sebou kamene i dukáty !** 
^ Salfiritw. lia^ všetci chlapci beži* '-ca nim, kričiac: 
O, dcéra, dukáty niŕ, kamene! 

Solanio. Nech dobrý Antonio srok nepremešká, 
sic inak zaplatí to draho. 

SahrtHO. Ba, veľmi správne poíntmonals' to. 
S Francúzom jedným hovariV Bom Nt^tíL, 



S40 



on riekol mi, že v úxkom pneplave, 
íu delí í'ranc'úzsko a AtiííIíu, 
nuštastie zastihlo lorf nftšej zťiiie^ 
S bohatým nákladom: i iiiy&lel som 
iia Antónia, ked to hovoril, 
a uilŕky príalj liy jeho nebola. 

Solanio. Najlepžie bude i'iect nm, čo ste sly&ali; 
ueCiftte to však náhle, trápil by aa. 

SalarifíO. Na /enii Sleťhetaejäej duše niet. 
Ja videl som, ked s Bassanioin sa lúfiíl; 
ten riekol Antonioví, že sa vráti 
tím prv: Ie2 Antóniu mu odvetil: 
„Nii\ nečiň toho. iiiiiý Llnssanio, 
mne k vôli nopreniíhti úkol avoj, 
lež vyCkaj času, pokým dozrie vec. 
A zápis Židov, kturý zo mňa má^ 
nech neru:!;í tvoj lásky úmysel. 
Bud veselý, a bodli o to len, 
abys' dvoril, nežiij'th lásky dôkazov 
vždy áetriat'. jako bude slušno ti." 
A pritom, majúf oŕi plné slz, 
odvrátil tvár, i podal ľuku na/.ad, 
s ncobyŕ'íijne ťituým pohnutím 
dlaň jeho tisknúc; tak sa h]<.Hli. 

Soioiiio. On^ tuÉím, miluje svet k vôli nemu len. 
Pod, prosím ú, a vyhradajme ho, 
vyrazme ho z lej íaikoniysluosti, 
jejž oddáva sa, nejak. 

Snlarhw. ľčifíme tak, 

(Odídu,) 



Výstup ôsmy. 

n^lmoDt. Izba v dome Porcie. 

rVyslúpi Nerisstí so únéebnikom. 

Nfírissa. ľod, rýchle, rýchle! odhrň oponu: 
prlnr x Arragonu složil pn'aahu, 
a v okamžiku príde volit si. 

iHUbol triih.) 

Vystúpi Prwľ ArraffonsJe^, Ponia a je] sprievod. 

Porciu, HFa, tam sú skrinky, princu Sloťhetuý: 
ked y.volíte tú, ktorá skrýva mňa, 
hned svadbu naSu sláviť budeme: 
však chybítP-li, bez meškania, pane, 
mnsíte odtiaFto sa vzdlaliC preŕ, 
Arrit0ou. Prísaha viaže ma troeh vcťi ňctrit: 



341 



nezjaviť, predufl nikdy iiikoitui, 
skríň ktorú volil som: ä po iíruUé, 
skľíň pravú thybím-li, viac níkedj 
o ruku panny ucucháďzat sa: 
naposledy jestli pri voľbe sa sklaínem, 
naskutku, opustiac vás, odísf preC. 

iVrŕťí, Na príkft/ tento kažtlý prisahá, 
kto chťť si získaC moju maUíkost. 

Ärraffou. \ tak som odhodlaný. Šťastena, 
včuf pri&pi*i rúžhp srdra I 
Olovo poilií, 8tviebľo, zUUi lesk. 
„Kto u\M si zvolí, ilávii vŠĽ, a váži váťm.** 
Nies" krásíit'' dost, bych véť da]^ fii všíni vážil. 
Čo vraví zlatá skríň V Ha! virTme tú: 
„Kto mňa si zvolí^ získa, íoho mnohý ždá," 
Co mnohý Zdá! — to mnohé značí snád 
pochabé davy, ktorŕ po zdaní 
len volia, nrchápajúc z voi-i viac, 
neí ŕomu 11Í.Í blhO oko; ktoré 
necetiia vnútro, lež jak lastovka, 
vo vetre na zdi zovuej stavajú, 
na moci len a behu náhody. 
•ÍÄ volit nebudem, Čo mnohý ždá, 
bo nechcem rejdit ^ iliuhy podlými, 
a k davu surovému dľuŕ.iť sa. 
Nuž k lelie ted\', pokladnica z striebra! 
rec ešte raz nii, jaký nápis niiíS: 
„Kto mňa. ú zvolí, získa, kotko zaslúži.'' 
Ba, dobre reCeno: kto trúfal by si 
oíudlt sEa-stiť a byt pocteným 
bez zuiimky zásluh? NeodváiJ sa nikto 
hodnosti nosiť ne/,aslúÄinu;í. 
O, kicÄ by statky, úrady a hodnosť 
úplatné nikto nodostnl! a Česť 
zásluhou čísle vykúpil si muž! 
jak mnohý by í^a odel, dosiar nahý I 
Jak ujuiihý poslúchal, kto porúía! 
jak mnoho podliakov hy vylúiMlí 
z čistého siata cti! a kofko cti 
by z pliev a zkazy veku vyltrali 
k obuove ylávy! Ôvšem, k voTbe vCur-. 
flKto mňa si /volí, získa, koTko zaslúái." 
Zásluhu volítn si. — Sem k tomu krúčj 
a bez meškania otvorte tu zdar môj. 

(Otvorí Htriebocnú striŕiu-) 

Porcia. Meškanie dlhŕ k vôli tomu, čo v nej. 
Arrtiffon. Co to tu? obraz bllica žmúriaceho: 
u lístok [iodáva ml ! ľrečitaui ho. 



a*3 

Jak málo podobáš sa Porcii! 
Pramálo nádeji a zásluhe mej ! 
„Kto mfia ai zvoU^ ;ííaka, koTko zníúúžt." 
Viac* nezaelúžini, nežli hlavu blázna V 
To moja cena? nemám zásluh viňcV 

Porcia. Poklesnúť a súd vvDÍest, úkol to 
rozdielny, povahou si odporuje. 
Arragún. Čo je tu? (Číta;) 
„Scdmory ho tríbíl pát 
Striebro to: tak ťistú mal 
súdnofif, kto Ha nesklamal 
voľbou nikdy. Bohužial, 
niDohv stiene bozkával: 
toho stien len žehnával. 
Bláznov postriebrenvťh znal 
som dost: tot z nich jeden stál. 
Ber ú 2enu, jakú chceá, 
mňa vÄdy hlavou mat Imdeš: 
s Bohom už, a vesel be2." 
Čím dial nieáka6 tu budem, 
väASíni bhiZDoni ustanem. 
S jednou hlavou blázna som 
príSiel, s dvoma idem von, — 
S Bohom, milka! Vol-nevor, 
muďím preniest tento bijl. 

(Odfde B druiiiiDU.) 

Porcia. Tak du plameňa vlietla mol. 
Ti múdri bbwni ! ked si volif majú, 
svoj ruzum vlastným vtipom utráťajú. 

Nerissa. Mn pravdu síarŕ príslovie, Že žena 
a šibenica býva usúdená. 

Porcia. Pod, Nerissa, ä stiahni oponu. 



Vystúpi sUtha. 

Sluha. Kdeže je pani V 
Porcia. Tu: ío chce môj pán V 
iSlnha. U brány vaÄej práve šostúpil 
iienátfian mladý, ktorý priťbádza 
o/námií príchod pána svojohtu 
od nehoÄ nesie pozdrav srdečný, 
a kľome vzkazu a slov zdvorilých, 
i dary valnej ťeny. ESie nikdy 
tiik spanilého lá»ky pnslani'a 
som nevidel. Ba nikdy v aiŕríli 
nenastal deň tak sladce, Likniuc, 
jak ľozkoÄné Je leto pred dverml, 
jak posol tento pána prei^cháitta. 



Wi 



Porcia, Ni slova viaciij, profiím ta; iiijliii slrat-h, 
ty povicÄ ežtCt Äe je pribuzný tvoj. — 
Poií, NťrÍMsa, pod: ťbceín ui víiieti 
tú i>oStu Kupida sa zaskveti. 

Ňerism, Bassanio, srdoí pán, kiež si to tyl 
(Odidu.) 



Duchovné prisma. 

Nfipfsal Joeef FodhradskiJ. 
Fevec Hájnikovej žeuy. 

Cvod do kritiky jelío diel. 

V starom rukopise') v znpráSeaom hárku, 

Odkryl som chrobáĽka, jak malinký hod. 

Jak z. makového zrnieCka stotý diei. 

Krýdei dvojakých brzý, drobný chod. 

Len drobnohfadom vidný bol, 

Kŕd krýdelká k Ifitu dvihol. 

Tkoem sa ho s bázňou, by ch nezabil^ 

MySlienofiku Boi^.iu DBzadlávil 

Vrchnŕ krýdla mŕtve; dolné? 

Farbu v ľumen vitú, 

Prelievala sa v divnú jasno-žltú, 

Takej krásnej farby 

Nemajú ! — len neba malby. 

Tu videl som krásu thchn uajv^^šiii ! ! 
Jakú ani túí^e slnka nepíšu^ 
Farby nebeské ! Jak nám ich maľujú 
Prastarých národov Číny, Indov písma. 
Jak lú£e všetkých hviezd, to ich len nebo má 
Keď prelámu aa k nám skrz íasu prismn. 

Stotisíc Hanákov — a nech i viac, 
Za iniUiat'du milliard rokov. 
Pri dobrom piveCku motykami 
Nakopia aa nebi eSte jeden mesiac. 

Ale takého krýdelká vSehomíra India, 

Co by rozumy zlániali, 

Neutknjií. Ani velký majster pavúk. 

N i líik^ho chrobáCka, to by bol tak malý. 



Skuloíný prípad J ^04 v niúji. 



\íŕ 



I v poe*a £ dncha wi tfcjf 
S tak^vto krýdcifcoB ckrafaátik sa kryje, 
UaSAf «•, TVvftn do mnce vletí, 
riiiiiiw o£fca maEfclAdá m slzy icMtýc h éKL 
To fatMko BtlilíDké dnSitta je. 
,Dk 8«le, é» ist d« GeiMcs LeJbl*" (ScMr) 
V Dcrj Jftwidmýr 9Ím oMý; 
To Trctané je — telo Césh, 
Jftké m^á zemské decL 
(ie toto telcné, je tdo anebonié) 

MyiKetioeka Botiai, krtsu, ai vtetová. 

Ta Trojica livá, jaaá, naláTená. 



Co Bpiefate nám Tatry ndé ckóry, 

V tise zapaľajete nidcje zory, 

Na dtare vaíŕj vždyckr mic lásky hlas, 

PieaeA viery ste nim hnii. 

Keď siroty brali, keď Dám da&e klali; 

^ Tu dole Una, Um hore 460, — 

Prapredtiskveký bospodár Tatry 

Mi pre vás ordea. 

Nátôd slove&ský korunuje aí vns 

Tým cbrobáčkom malilinkýiD^ 

(vO na krýdelkách v piesni 

TvorcD do zrenice vletí, 

Pri&mom očka tpu rozkladá 

Sl2y Tatier detí. 

Z dachovného je duch Cela, 

Arcidíelo StTonleÍA 

Tu videl ja 

Slávu ducha už najvyäSiu, 

Jakú ani hviezdy tiepläu, 

Jakŕj Devybúta ani anjel, ani utn, 

poeta v piesni rozpletá, 

V piesní pú6(a ju do Eíveta. 
A na rQ^trieskaonm pekle 
Kristus rozložil ju pekne 

V Bvojom Evangelium. . 
Tento chrobííčik drobulinký, 

Arcidielo /Jalára, 
Majstra neba, maliara, — 
To Of ďen váš. 



PevCe Häijnikovej ženy! 
Tichutkej dobroty sliivik Tatry biely, 
Priletels' k nňm z lesov vetnej krásy, 
Zakliaty u nás v Škaredé (a^y: 



S4S 

Spieval si v sboroch sladkých Tatry pevcov. 
Ste slíívili Tvorca ehrobáŕkov i slnca. 
Tvorca nároflov í cintorínov; 
Slávili ste mocných aujelov smrti, 
Mohyly, hrnhy, podsady života^ 
Arcitvorby to pána väehotníra. 
Na slíívu Tvorcu hrmely varitá 
V opustených, nemýdi Slovenska hájoch, 
Kťrf najraenžim pánora v krajine hol Boh. 

Dvaja kanrtitláti íyry, 
Kecf v pralesoch ste sa hfali, 
Pred vteleufm na tento svet, 
Slítvičkov ste lapávali. 

V cirstve duchov, s Javorinskou, 
Tôíko slávitykov zhltli stel 
Spievajte len ešte I eätel 
Časy rodil tažké, hmlisté I 

Že rojčíte za svoj niirod, 
Bláznov viilf bláicna oko. 
Nuž ved žitelia Saturna, 
Ďaleko 8ú a vysoko. 

Že nrtrod svoj si milovaf 
DuSitky Vilm dosti ^melé, 
Vy si takto v svojom rade 
Ctite fitoveCenstvo celé 



Jako vBetko — svet zabudne, 
Obraz, sliku vááho tela: 
Ale nieto takej trávy, 
Zabudiiiif i vaše diela. 



Pieseň i po smrti živým spieva, zboií, 

Jak hrob Kuzimínyho ,^Kio za pravdu Aon" 

A ked pútnik po sto rokoch 

Zazre vaSich mohýl hŕby, 

„Tí, čo im tu zhasly i!Ory, 

K hrobeŕkom sa prihovorí : 

Spievali praotcom dávnym, 

S krvavým citom, dňom ohavným, 

Vnlmnvŕ stesky sniutnej doljy," — 

Odíde pútnik s srdcom dojatým, 
Prežehná hrobčeky križikoiu sviitým; 
OdJde pútnik vy))Iad;íva( chleba, 




Zaihrajte v Ľhíadiiej zemi, 
Eäte spievajú Tatier dolÍDy ] 
Kto zachoval? Pieseä? Úi Iíoh? 
Keď stál boj ten rodný, tuhý. 
Prišiel Žjžka? Napoleoa?... 
Ani jeden, ani druhý I 
Keď už kuzali hodioy, 
Veľké mestá satan pobral, — 
Brány zamkla k hrobu roda^ 
Zbraú vyiiskla z ruky vraha, 
Jtesiateacifi dediny. 

Na hroby vám rod pomník dá 
Poesie zlaté krýdla, 
Sochu žeuy krásoodtej, 
SelmíCky milej, iskreuuej^ 
(Aie vo bmläch mi zakrytej) 
Zakrytej jak v horách jeleň, 
Aj ftuu pýSil by sa Helien* 
Ču spievala v Almanachu. 
(Pieseň svcdi'aía by do pera starenky, 
Sládkoviíovej nekdajéej Marienky.) 
Jak iskr^naosf v tum zaviU, 
Ked vyskoÉl v studni skrytá, — 
Vylúíiia i hlbín dufie tajnosí vernú 
Ideálnej lásky, túto vefinú perlu: 

„Už zhasla žiara naäej lAsky^ 
Vlas biely skrane striebrom pokrýva, 
Na tvári vek nám orie vrásky, 
Červ staroby už žitie podr>'ťa, 
Čns minulý oáa, tiež j diaíkÄ dvojí, 
Lež titihá duuika spolu ZH^e pojí, 
Ked duch sa v zaSlé Časy zaberá. 
O, zjave inilýj znám ta, znám, 
kt slza bólu v zvlhlom oku hrá, 
Ťa predsa mda spomínam. 

Čosf, Bláva v boj za mtrod teba hnala, 
Mňa tichá doniitĽnoiiť ku krbu zvahu 
Tnk siiie^ hhi^ oba cestu ;;uiýlilt, 



m 



Žif spolu o^ud nepria] qAui. 

Véak preto predsa, zjave rozmilý, 

Jak rada teba i^pomlnam. 

Nad hrob sa žitie ua&e chýli, 

Sťa kecl pred žatvou zlatý zreje klas, 

Či slyšíSj druh môj dávny, mitý, 

HlaB smutný umieraCka ni zve uást 

O, dovol hez bôlu sa s tebou lóŕií, 

\ed strasti skoro prestanú nás muŕiť, 

Tam v nadzemských a blahých krajoch, vie6? 

Tam večuá lúhosí svitne nám. 

Úi, zjave drahý, mne ty rozumieä? — 

O, tak ťfl rada spomínam/' — 

Tak pevkyAa Almanachu. 
fiáBeú nespadá p&d ocenu pera. 
Slnko nekrilisu], hltaj jeho lúCe. 
Vetná to pieaeäl Jak sviato&aý ry tmy s! 
Čítaj sto ráz, vše ti nová 
Prtsma z nej rozkladá iskrennost duäe, 
Drámu citov, — tichú pokoru, 
Zornička jasná za hrobom jej svieti, 
ííádej kriepi v pozemskom zakletí, 
U2 tn užíva záhrobné slasti, 
Nie jako klokoče z kutla zeniiských strastí. 

Tej pevkyne socha na vaSicb hroboch, 

To bude vá& fasu pomník; 
Potomstvu zachová oboch 
Osudu živý žalobnlk. 



«ÍJÍ). 



z básní Hájomila. 

Pieseň. 

21, 

Uvädá tráva pri surovom povelrí v jaseni a pŕchne; 

Uschla i)ádej moja pri života tvrdých dňoch a rozpŕchla sa. 
Unikla nádej moja a ja ostal sum^ ako vyschnutý strom 

Pri ceste, čo topor čaká naostrený, abo prudký víchor. 
Na nivy dobra nezvala ma myseľ, bo bezúčelným adala 

sa mi námaha a práca každá^ márnym ustávanie všetko. 
Neletel duch môj do Údolia krásy, ved komu k vôli, načo 

Krásu lionáŠať, kecl pŕchíou ničotou -sa satí život všetek. 
Nesadnul ani do hája si bájov, kde .spev sa rodí sladký, 

Ked tak v márnosti na. pieseň sladká ztratí, ako n^íkvosC de^^v^. 



Ako strotn suchý pri ceste som trnul: ten čaká na hndinu* 

Kedy so sekerou j>ridu dorubať ho, abo kídy z^pnc 
Doňlio sa víchor srditý ; ved taký je človek bez nádeje: 

Na STiirt č-iká, kudy podkosí ho. lebo v smrti je Boh jeho. 
VrátiU sa mi ale nádej ako sa vráti na jar tráva 

N^ lúčíau, ako na vetvicu dubca ratolcst zelená 
A som sfa ovocný strom v sade pri Jari : v kojnej vôli Čakám 

Ružový kvetf aký letá luoje iiiladé ešte rozviť môžu. 
Ovocie nai tiež neodopre v§etka ten Tudiikej prírody mráz, 

A už nedbám potom : nech sa kochá na ňom lačný a i sýty. 
líchylu prívetivého tiež poskytne moje otvorené 

Srdce, neváhajúc na ničom, len že sa niekomu zisC môŕ-č* 



-**"" 



Literatúra a umenie. 

— HoJiHoe toA^aHÍe coifHHetufl M. ľ. B'BJIUBCE^rO 
m, 12 Touaxi, tioxh pe.^íasitmfi a ci nituMt^uKiHsiH C. A. Henre- 

pOba. ToM'b VIII, (Plne aobninie spisov V. G Bielipsk^hy v 12 
aväakoch, pod re(iakcit>a a s poznamenaDiami S. A. Vengorava. 

Sväiok Via.) a-HeTepOypn, 1907. UtBa 1 p. 25 k. 

Podivaé, že aic ruski helletriatí; ktorí sú krásou a brdoatúu 
národnej literatúry, u.le ruskí kritikuvia uznávajú sa i& bodných 
plného sobrania vedecky vydaných a vedecky kommentovaných 
svopch diel. Také je i ^obraoie apiflov Bielinaki^ho, 

Vo 8. Bväzku redaktor oHatupuje od chrunnIogickOho poriadku. 
Nasledoval by počiatok článkov Bielinského o Puákitiovi, pUaných 
tri roky. Vj-davtitef síubuje dal ich v celok spojené v jednom 
z nasledujúcich sva^iko'V. A jest ešte jedno oddtúpeuie od predo- 
šli'ho plánu, už nemilejäie : pii^cinmcaania, tak podrobne priclävané 
dosiaľ na konoi kaiEdej knihy, 3- A, Vengerov odkladá do 1^-bo 
(posledného) sväzkn. Odroí^ente tolu veru ľutujeme. Na základe 
svojho bohatého arhjvu, v poznamenaniach Vengeruv dával mnoho 
cenného materiálu, cbarakterisujuceho epochu Uíelínského. 

Zato zaujímavý je 8. aväzok plnotou í» novotoci kritických 
dlánkov. Ak" vieme, najlepňie štart* vydanie Bielinakého spisov 
(K. T. CoJI^taTeiIKOBa) vjznamenávalu gn krsjnou neúplnoaťuu. Vy- 
danie iS. VengtTov'u \j znamenáva éa krajnou úplnosfuu, mieato 
3i20 tlačených hárkov Suldatetikfjv&kýtľb dáva temer dvojnásubne 
viac. V tomto Hväsku a uuiieatených 1 1 1 člCIánkov Bielin^kého 
väčlia polovica — íiri záleží z takýí:h, ktrtrých alebo nebolo 
v predoélýeh sobraiiiach Uielinskäho apisov, alebo boly skrátené. 
Všetky tietfi álánky aú z časov OUčestvrnnych Zapisok (184'í — 1H44). 
Väéáina záleží z kráik}'rli noticiek, Z väôéich filánkuv do H. avilekn 
doBtaiy aa; Ruakd literatúra roku líid^^ o spisôch Der^avina A HusM 
literatúra roku ífi-13. Zaráía tu jedun^ttijne opakujúci sa sinutnÝ^ 
motív: Bielinskij íaluje aa, že ^AÚčaBná ruská literatúra naehnJi 
sa v zapustení... Prídiny sú pochopiterné; eéte neuspel zabladif 



S49 



8a mračný dojem predíasnej aiorti dvoch velikánov ruskej pnesie. 
^Puškin — písal Bielinakij — vykonal mnoho, no eate viac aľu- 
bovHl vykonal, HÚdiac podľa Jeho posmrtných dieĽ* Druhý, Ler* 
inontov, ohefi ktorého tiký príbuzný bol vrt^lému dtichii Bielin- 
gkého, urtirelj ^len éo začal ukazovať ťihromnoať spojh" talentu,'* 
Následníkov ne()olo, Jed^n mobol sa Íin rovuaf: (,no — žaluje ba 
Biciinskij — GugoF zriedka tlaCí niefio." Zaujímavé je pripomeoiif, 
že v tejto periňde „schiidobnenia" ruskej literatúry len ôo zaéal 
písať Turgenev, O jeho veráovanej povesti Paraíťi, podpísanoj 
Bkrurune T. L., Biejinmkij hneJ ozval sa a jemným Satím, ktorú 
jemu také vlastne boEo. „Vera — písal totiž o povcBti T. L. — pre- 
zradzuje neobyíŕijný poetický talent; a verné pozorovanie, hlboká 
myšlienka, vychytená a tajných miest ruského života, vzácna a 
jemná irónia, pod ktorou skrýva sa tofko citu, -— tú všetko uka- 
zuje v autorovi, okrem tvnrčieho daru, syna našej dohy, noaíacebo 
v hrudi avojej všetky jej bôle a otázkyt" Napokon Bielinakij pre* 
jftvuje obavu o sudbe mladého Turgeneva, ktorá, na Sfaatie, ne- 
sf>lni]a sa: pDaj Boh, aby amo sa nie tiáhadoii bu)Í stretli s ta- 
lentom pôvodcu Faraše. ale aby z toho bola znániOBÍ dôkladná a 
trváca. Smutno by bolo pomysleť et, že taký talent nie je iné, ako 
vzblknutie myjalícnky, kypeníe raJadei krvi, že nie je znakom povo- 
lania a môže sklamaf vzbuden<^ očakávaniu a nádeje, ako skla- 
mala básnika heroína jeho poémy." 

Bielinakij, ako čujíiý kritik, hrával úítí „prilomnosf" mUdých 
spisovateľuv, ale hádal ich „budúcnos!*, a vôbec zriedka sklamal 
sa. Preto on neztratil svojho značenia ani za naMch ôiaa, a mnohé 
jeho ôlánky ako by boly napísané len vfiera. 

A, I. Jacimirakij. 

— llpo*. JI. OfiCíiHMKO-KyjiHROBCíift! FOrOJIt. Haj^affie 
2-Oe ;tíinojlHeHHOe» (Proť. D. Ovsianiko Kulikov&kij; Gogoľ. Vy- 
danie y., doplnené.) Cxp. íí3l. C.-UeTepfiyprij Í907* Illíiia I p. 

Väetky pŕ4ce OvBÍaRÍko-KnHkovskť'bo vyznačujú su originál- 
Doafou stavby a aírotou postavt^nej úlohy. To prichodí povedaf i 
o Híjto jeho práci. 

Pre druhé vydanie raonogratie o naSom nevyrovnateľnora byto- 
pisateroií-umelcovi autoroni je všeličo prepracované, doplnené a 
pripojený všeobecný vývod, ku ktorému Opsianiko-Kulikovskij pri- 
šiel po mnohoročnom Študovaní osobnosti i diel Gogoľa. 

„Táto práca — hovor! autor v úvode — je pokusom psycho- 
logickej diag^nosy istých gtrán nátury, umu, darov a genin Oogofaj 
najmä tých, v ktorých naiiaanejšie a najplnšie prejaviU aa origi- 
náma, aložitá a záhadnú osobnosf veľkého spisovateta " 

Autor, treba uznaf, splnil avqj ■•rub prekrásne, veľmi podrobne 
analysoval cborobno-složitú n^obnosf GogoTovu, objaanti každé du- 
levné prejavenie i vnútorné protivy do ktorých Sasto upadaL 

Prof. Ov6Íaniko-KuIikov*kij vyznamenáva &a veľkou samo- 
statnostnu v úsudkoch a pridŕža sa osobitného vzhľadu na mnohé 
literárne otázky. Obznámime sa aspoň s niektorými jeho vzhľadmi. 



Na úvodnom mieste podáva teraz napísaný ^Životopisný náčrtok 
a obzor literárnej (l'innnsti Oogota.** Ta vu vSenbeciioati naArtaná 
JB zoT^aJBÍa história Gogotovho tivot^, načrtaný jeho duchovn_ý 
obraz, nastíoené rozvitie a postupné vzraataníe toho duševného 
BtR%'u, ktorý ukäza] 9a v zakoačenej ťorme v poslednej dobe ii- 
voía niUhci geniálneho spisovateľa, Z naJKaiijimarejSích samoatat* 
ných vzhľadov, vyslovených Ov&íaniko Kulikoí-'ôkýni v tomto ná- 
črtku, íSÄnfléíme nafiledujúci. Hovuriac o „Vyhraných miestach 
z dopisov s priateFcni'' a poznamenajúc, iSe táto kniha GogoFovÄ 
i na radi kons^rvatívDc smýŔTAJiúcich urobila nepHjemný dojem 
„zpiatotíníctra'', Ovaianíko-Knlikovakij pokladá takú mienku za 
myloú. Dfa jeho aúdu Oogof bol ďaleký od toho. ^Omyl Gogoľa — 
vysvetľuje oáS autor — ktorý kríttka v tie £aiy nemohla náležíte 
osvictíf, záležal v tom, ie on pripisoval výhradné značenie nábo- 
ženskému a morálnemu faktoru v života apolo^.ooati i Štátu, To, 
v podstate veci, je ten samý omyl, ktorý opakoval potom L. Tol- 
stoj." Potom autor robi porovnanie medzi Gogorom a ToUtýoii 
„Ako jeden, tak i drubý neznal alebo nechcel znafp že apoločen^ký 
a Státnj život vôbec je nie to, čo osobný život jednotUvŕho človeka. 
Posledný, hod nie vždy, môíe ia uapravit pod vlivom hlasu sve- 
domia, mocou živého náboíenskébo citu, morálnej kázne, Hpolo^^ 
nosf i štát ^naprávajú sa" spolof^enskými i politickými reformami, 
postupným dvifenlm, primerano požiadavkám času, prenikaniu 
osvety. Doreforraoej Rusi boly potrebné nie prebudenie náboíea- 
ského citu, nie morálna káseň. ale reformy."* Dfa mienky O.-Ku- 
Ukovakého Gogof preto nemohol najsf pravé stanovisko, ŽG nemal 
politiokej výchovy, Žijäc dtbo v cudzozemaku, bol ďaleko od po- 
trieb doby. Ostatne, toto nie je nová raySlíenka. 

V nasledujúcich hlavách s7ojej práce D. N. Ovsiaaiko-Kuli- 
kovakij vyavetroje umeleckú metódu Gogoľovu, zaujímavé porovná- 
Tujúc ht> B Puäkinom, a rozoberá du&evné složenio Gogoľa a jeho 
názory o svete Zastáva pri zaujímavej otázke, aké zvláštnosti umu 
i nátury prekážaly Gogoľovi^ ie neatail sa predným ôlovekom 
svojej doby. Pofledná hlava je cenuou ayntésou, ku ktorej prišiel 
autor, studujúc joduu alebo druhú osobitnú otázku, týkajňou aa 
Gogoľa. OťHianiko-Kulikovski] piotavil si za xilohu objasniť, ako 
javila sa g'eniálnoať Gogoľa v celoiti sloíenía jeho duííevného Ži- 
vota, ako prejavovala sa v niektorýeh, pre neho najcharakteristi- 
ckejSJch zvláštnostiach jeho tvorenia. 

Vychodí, že geDJÄlnoaf Gogoľova nachodila sa v krikľavej proti 
raiuve fl vážnejšími stranami Jeho nátury a so zvláätnosfami jeho 
umu. Hovoriac, že genij usiluje sä vvjsf s hraniij svojej osobnoati, 
žije a dýcha všeobecnom, hľadá äírokých horizontov, všeohsiahlych 
názorov, že mu je tesno a dusno v aíUre osobného duševného íi- 
votfl, akokoľvek hlboká a bohatá by boU obsahom jeho psychika, 
OvsianikoKutikovskij ukazuje, že geniélnoat Gogíľa bola v hlbo- 
kom rozlade s krajným egoceotrismom jeho nÄiury, pre ktorého 
„ja" stálo v centre vesoiírá. A jestli je genij nenáviatníkom atád- 
riýcb citov a spoločeni^kých Sablén, autor ukazuje, že geniálnnat 



Sfll 



Gogoľa nesliodovala sa b jeho snahou n potrebou uskutočniť bvoju 
spoločenskú bodnotu. Napokon, poznttnieAajúi!, že vUatnudtou ge- 
nija je Žižuenie aa duchovným avetora, radnef poananirt, sDaž<3nÍe 
k vDÚtúrDej evobúde, hlboká potreba mysle shoílit sturé okovy^ 
'pnaĹiC Ba na krýilla a ntesf ea naprod^ t n^zni^mu c^alekoaf nových 
BDáb, novef odvahy umu ľudakébo, proť. D. N. Ovsianiko-Kiall- 
ko^ekij domnieva sa^ že geniálnnst Gogoľa bola v roslade s jeho 
umom : pri jeho prenikavoBti i jemnosti spisovateľ bál sa myšlienky, 
aträdal akousi podivnou nehybuosCou, hro2Íl sn svetla. Genlálnoaf 
GogoTa Dachodila sa v plnej harmónii len b jeho umeleckým 
darora. 

Napísaná je celá kniha neobyCäjne pekne, vzorne, n trnfnými 
porovnaniami, smelfmi antitésami, 6íta sa ľahko, Porúäanae ju 
slovanským äitateľom, ako vzor ruskej literatúrnej prósy. 

A- I. ijaeiniirgkij. 



O prízvuku v slovenčine. 

Odpoveď dr. Ivanovi Zochovl. 

Dr. fvan Znch v Slovenskom Obzore (II, str. 01 si.) pod 
nápisom ^0 tej naSej sloveaČine" popísal také veci, Že to nemožno 
neohaf bez odpovedi. 

Hovorí o pravidlách slovenskej présy, vUsine o poriadku atov 
v slovenskej vete. Hovorí takto: „Náš jaayk je spevavý, preto 
treba brať aj v próze ohlaď na príívuk". Na tvrdení o apevavosti 
slovenského jazyka uepoaastAvfme sa a sesprávnoaf slov o príssvuku 
ukáže sa doíeniŽŠie. „Pt^^v^uk — učí dr. Zocb a prepisujem verne, 
i 8 jeho interpunkciou — je v alovončine tak, ako aj v druhých 
slovanských jazykoch Štvoraký : ostrý, tupý, rastÚĽi ä padajúci. 
OznRČovaC budeme tieto akcenty apostrofom hore, dule, pt'ed i za 
dotyčnou hláskou takto: 'a ^ ostrý, ^a ^ tupý, a' z:z rastúci, a^ ^ 
padajúci. . ." 

Človeku taiíko veriť ofiiam, Ža lo môťe byť vytlačené. 

V slovenčine prízvuk, ako i v druhoch slovanských jazykoch, je 
Uv&ráký i 

Vpravde prizvuk v slovanských jazykoch nie jo jednaký. 
Práve vetmí rozdielny. V ruštine a v juho-slovanských jasykoeh 
je pohyblivý, v západná slovanských jazykoch nepohyblivý, stály. 

Hlavné pravidlá o eloveoskom prízvuku Ivan Zooh takto pred- 
pisuje : 

1) JedmosUbíČné slová môŽu mať len ostrý alebo padajúci 
prízvuk. Na pr br'at, a'yn, ťok, s'en, v'lk; kú^t, lú^k, pán, liek, 
riad, Bo^h, ti, k, *á) Dvojslabičné slová moiin maC na prvej slabike 
všetky akcenty, na druhej ani jeden Na pr bVdo, ce'éto, v.oda, 
d.ohrej lú'ka, pia'tok, bô,žík. H) Troj- i viacslabičnč slová môžu 
mat Da prvej slabike ktorýkoľvek akcent, na zadnej Žiaden 
a na prostredných len tupý alebo rastúci. Na pr. dobrovotník, 
b^anovať, Aftanka, rú^banisko ; neh^anovala, prcsk^odit^ sirotí'nec, 



3S2 



yerkom'o^ný, nerá'&aj. 4) Sfožcné alová mÔŽu maf aj pa dvft 
ftkcent)*, na. pr. n'aj^ob.atáíj fi ernnkťí^aŽník. 5) — KeJ je pred- 
ložka Hvoj^labiŕlná, skočt ostrý a. paHajúcí na rlrubú slabiku pred- 
ložky fo tupý prízvuk. Na pr- poza brata, medzi bratmi, popred! 
(lom. Pri atvor&Iftbíínom elove mvíe 09tňt akcent kde bol, alebo 
prejfit na predložka; na pr na m'^halnicu alebo n, n mibaliiicu. 
6) KetT prijde predložka pred bIovú^ ktoré mÄ na prvej slabike 
tupý alebo raatúťi prízvuk, nstana akcent tam, kde bol. Na pr. 
r^ukít — na ruke, b^ovorim — prehovorím, b^anujem — neb,a- 
nujeni, zá'koD — po zákone, pí'flnio — na pí'emef ská'če ^ ne 
skÄ'de." 

To že je slovenský prízvuk? Co sí pora^'alia slovenskí búsnict, 
ktorí aajmä od poíiatku oaemdeBÍAtyc.!i rokov í XIX. stoletia) podľa 

ETÍzvuínej prosodie skladajú svoje verSe? Co hy povedal tCoLlár, 
eby videl, že sň faloáné jeho trocheje, ktoré on v Slávy Dcére 
e torkou flkurátnoafou skladal? A £o urobíme « prostnaárodoým 
bágnictvom alovenakýin? Keby to pravda bola, ío dr, Zoch hiivori, 
nemali by sme ani jcdinoj rytmickej piesne slovenskej!. 

Ignorovaním umeleckej i prostonárodnej poesie sloven-skej Ivan 
Zoch učí nás, ie dvojslabif^né predložky pom, med£t, popred at<f. 
majú prízvuk na druhej slabike: z národnej pnesie slovťnakej 
vieme^ ie i predliižiek týchto prízvučná je lalabika prvá. 

Pláva búäko., pláva 
t>6lcol iiá&hu domú. 

Ako vidno, slovo vňkol, kt^ré je taká dvojslabiäná predložka, 
má ten prízvuk, čo i ostatné v týchto veršoch, lebo je z nej taký 
Irochej, ako i z tých ostatných slov : 



Zoch uíi : „Ked prijde predloilka pred slovo, ktor{í má na 
prvej sbibike tupý alebo rastäci príŕvuk, ostane akcent tam, kde 
bol. Na pr r^uka ^ na r^uke, hovorím — preh^ovorím, b^anujem — 
neb anujem, zákon^ — pcj xá'knne, pi'arao — na píeme^ Hká'de — 
neská'Ďe* ; ä nárndtuíj poesie váak vidíme toto: 

Chodí I ryehiár ] jwo de J dine, 
roika, I žuje ] kolom, 
aby I išli \ do úo \ licy 
trávQ I koftjt I koáoni. 

Mám ja [ kosu I mrko j vanú. 



Alebo: 
Atebo; 

Alebo r 



Te£ie I voda | 
míl^ I ďo ka 



by&tŕá 
cbyne, 



Sadla I muška 1 ni ko j nárik. 



363 



Už pred sto rokiEi zakladateľ filavístilty Jozef Df)br<)vslíý 
uatálílj ŕe v čeako-sloveDakom jazyku príavuk je pravidelne na 
prvej frlAbíke slova. Ak slovo má viac slabib než dve, na slabike 
prvej je pH^vuk hlavný a potom na tretp| a piatef prízvuk po- 
boéný. JednoalabiíínÄ predložka pripojuje sa k «vojfini slovu a 
prízvuk s prvej slabiky slova prejde na ňu; na pr„ ako eine vi- 
deli: po dedine, do-ÓoWny. Pretlloihy dvqialftbifiné majú prízvuk 
obyíajný: prvá slabika je prÍÄťuíná, Hnihá bezprízrtiôná, tedj: 
pozA, medzi, popred — — . líozumie sa, už nd sto robnv niet po- 
chybnosti ani o tom, že slovA nebanovala, preskočiť, neráfk^j majň 
hlavný prízvuk tieí na prvej svojej slibike. 

Xej'áiiaj, neráíiíij, 
zelené padaj á. 



V slovách na ntihaInÍĽ» hlavný prízvuk je tiež vždy na predložke; 
ani v grammatike, flní v prnsodii nenaoíiné je pravidlo, podfa kto- 
rého by niečo mohlo byf dt dierno éi bielo. 

DFa Dobrovakŕlio skladal Kollár verše Slávy Dcéry a vo Vý- 
klade napísal : ^Co se týŕ^e pHzvuku, sk)i«datel iŕichto básní pilnéjáím 
vyšetrovaním vŕci a srovnáváním íeakoBlovenského náŕeCi s jinýrai 
tú ualezlr iie nejea ČechťiDi, Moravanom, Slovákúni, ale i Lužt 
£anúrn jak horním tak dolnim... kladení prízvuku na prvou 
každého dlova sylabu vlastní jsdt, a síce tak, že vQ spojedých 
pí'edloííkami, nneb jinými ČásteČkami slovích prvá aylaba tratf prí- 
zvuk, predložená pak Částeôka jej drstává." V českej vedeckej 
literatúre tnoíné je poii<íi( sa o veci u Gebauera (Historická mluv- 
nlce jazyka českého I. str, 572-^ňS5)^ u Jozefu Krála (Listy 
Filologické, roCnik XXV. i predchádzfliťiee) ; u nás je dobrá 
rozprava Tichomirnva Rtfimus v prostonárodnom a ttrndeckom básnictve 
ilovenskom (Slovenské Pohľady I890''J. O prízvuku v slovanských 
jazykoch najnoväie výskumy obuÄhuje veľk^ dielo profesaora 
V. Vondráka: Vergleichende alavísche Gramrnatík I (1906^i str. 
187-250. 

Dr- Zocb bol povinný náuku týchto vgelkých najprv podvrátiť a 
tak predpiaovat nám svoju mienku. Ou odbavil vec posmešnou vetou : 
„Ktosi povedal: ,v alovončine padá akcent vždy na prvú slabiku, 
tak ako v češtine', a vec je skončení. ** (Ivanovi Zochovi je „ktosi" 
i Kollár?) Zoch nehľadal, neskúmal, neštudoval literatáry pred- 
metU) náuku svoju o Itvorakom prízvuku v slovenčine jednoducho 
vypísal z nejakej horvatskej grammatíky — bez náležitého roz- 
umenia vecí. Lebo v srbako horvatskej reíi mzíjanávajú gtvoraký 
prízvuk. Preto až Stvoraký, Že je pohyblivý, teda protiva prízvuku 
slovenskému, ChceC robif vefké cesty na mori, & nevedief o Ko- 
lumboeh, je nebezpečné. V najlepšom prípade človek príde do 



') O pHivuŕiíej prosodíi slovenskej Tichomír eéte prvej písal v Ka- 
tolíckych Novinách, a polom v Osvaldových Literárnych Listoch. 



Ameriky uÄ objavflnej, anámej, p boriSoín pripade zablúdi a -^ 
■tan6 Bä smiešnym. 

Ale váetko to, ío Ivan Zoch o prízvuku vyhútal, keby ani 
nebolo také pumýlené^ v otázke nfm postavenej nemalo by zna- 
denia. Lebn nie od príavukti slovného, ale od prŕzvuku vetného 
niOŽB záríaef poriadok číenov vo vete, poriadok alov. (Prízvuk 
veln§ je na alote, ktoré vo vete pod (a potreby smyslu s takým 
därazom povieme, že ono vynikne nad ostatné slová.) 

» 

t)r. Ivan Zocb hovorí o akeJBÍ pokazenosti slovenskej pró«y, 
preto že vo vete zvratné sa niektorí spisovatelin kladú po slovese. 

Nazdávam sa, äíe tak vyjadriť ea o slovenskej prňae — nejde. 
tÍÄ jazyk Fáudlíba a Jána tloUúhu — hnetf ako začali po slo- 
vansky pííať — má pozoruhodné btránky, ŠtiWovci, uŽ i preto, aby sa 
tiemribto povedat, že k vulí inakáim formám nemalo smyslu odtrhnúf 
Ba od češliuy a zakladat o&obitný spisovný jazyk, uailovalí &a lexi' 
kAlne i tVaaeologicky písat po BÍovenskj, Ale ttaull ich latinský a ne- 
mecký spôsob písunia % tohto nemohli aa vymanif. Vety svoje skla* 
dali podfft latinskej a nemeckĽJ syritaxi, ŕSu icfa sloh robilo i ťažkým. 

V éesfdeBÍatych rukoch redaktor Sokola Viliam Paulíny- Tóth začal 
upo£Orŕ]ova( na túto stránku veci a Lovorit, že Slovan nie tak 
Bkladú vety, ako latinák aUbo Nemee. (Sokol IHC^, str. 190.) 

V nových dh:?ensk^ch P.ikfaiioch (1881, átr. 80) Paulíny ho poky- 
nutia zopakoval a rozmnožil Jaroslav VlČek v Článku ^Filologické 
rozhovory*'. Ruská titcratúrA v tomtu čase nastúpila avo] víťazný 
pochod po svete. Po Puškinovi a Chotniakovn Í k nám dostali sa 
Gogoľ, Turgenev, Gonfíarov, Dostojevskij, Tolstoj; v Martine za- 
Ôali stne dítat pu riitiky toľko, kofko Slováci elte nečítali. Účinok 
ruAki^bo Čítania ukázal sa v našich da^opísoch a knihách. V na- 
fiicb vet&ch sloveso ni nebývalo na samom konci, hTadäli sme aa 
pridŕ2af logickejšieho slovosledu: na predok podmet (subjekt), za 
nim prísudok {prädikát), tak predmet a pHsIovkové určenie (na 
pr. : raatka ztratila syna na vojne). V slovanskej vete^ bocÍ môže 
byf i dost voroá, loj^íĽky a organicky spolu patriace slová nepo- 
rozhadzujú sa, ale dávajú sa bližši^^ jedno k druhému. Paulíny 
roku 1863 v svojicb náradách áiadal : „Námestka ^it&'^ nesmie 
— dTa spôflobu nemeckého — dlhým radom slov ďaleko vzdialená 
byf od Časoslova, jebož naKnačenej činnosti predmetom JG.° Pod 
vlivom ruského éitania my v Martine v novinách a iných avojich 
vydaniach zachovávali aroe i toto; dr. Zoch pre to hovorí o nás: 
n V Martine ruätii^ a stavajú každé (!) sa, ho, mu, si, tni atd ZA 
sloveso," Na počiatku tejto periódy, ako to býva pri každe) no- 
vote, iste i preháňalo sa, nezachovávala sa náležitá miera» kde tu 
be;^ potreby pou?,ilo $a i ruskčbo slova: ale dnes mienka Zochova 
o našom ruStení jo uibodne neaprávna a nespravedlíváJ) Preháňaj&o 



') Pod akým vlivom utváral sa jazyk Pavla DobSinskŕbo, neviem. 
Do v ľroslonáradHÍcb slovenských povestiach, vydávaných od roku 1680 
JH^nino, 07} robJl vo veiei so slovcsoni, to je iste nedobre. Ale že by 
raélenie, ako dr. Zoch hovorí, je tadoi ni«nV.a, 



a5& 



karikujúc vec, Zoch za cliybtiň vjhlasujo i vetu: Raz topU sa 
chUpec. Ján Óebauer, od čaan Dobrovakého a äafilrika tiajvädáia 
auktorita v éesknm jazjkozpyte, takto uSf o poriadku bIov vo vete: 
„Slovualed Je v íeštiiifi dr>atí voInÝ; ale pŕece aachovává ae ťastôjí 
pravidlo, ahy stlsfúiala pH sobŕ slmo-y kterA k soW paifi.,.' (Pfí- 
ruŕSoí DiluvTiice jaEyka úeského, str. 246.) V tora istom paragrafe 
ako príklady českej vGty Gebauor umioetil tieto; Zem€ otáíi ee 
kaidých dtyŕiadvacet hodin okolo avé osy ^- Rodiäe lúaji se etaratí 
o vychovaní svých dítek A Čo je s tejto strAnky čeStina, to je 
i slovenčina. 

Nakoľko možno vyraRumeí z príkladov v Čláiiku Zocbovotn 
UeK ladu a skladu povypisovaných. druhá hlavnú prí«1inu toho, Äe 
slovenská próia je zkazená, on vidí v toca, io zäpornt!! nie, né spi- 
sovatelia i odlnéujú od slovesa. UromfA pre vety; I ked úradne 
nie on spravuje cirkev, Lud níe kti hocktnnu Tne, Ale nie dlho 
radoval aa. Zoch hovorí a uôí o prízvuku^ ale o pravej, ozajstnej 
platoosti prízvuku (vetm^ho) nevie. Pravda je, v ohyčajniý vete nie 
spojuje sa ao slovesom, ale keit prízvuk vyžaduje, nie dáva sa i 
osobitno. Uvediem niekoľko príkladov, ako piäu iní Slovania. Nie 
czlowiek, ale zwierz tak robi Nie podhig gi'Rechów naazych czynil 
nani. (Psŕítera tiorjaiiski ) Nio dla niraieika mówilem. Nie jieUanyni 
miecsem Antykrygta aiecisem. Nie ja to zrobilera. Níe cieoie 
Tuiatem oa mysli. Nie tiik írzeba to robiŕ. Nie ivtedy sig to ataJo. 
Nie JeátD zäporanial. Tuto je poľský jazyk, a niektoré vety a4 
z najstarších pamiatok jeho. Riieí hovoria a plln : BúJ^^Hb )<triiadTl> 
MHt ne B^ paUorlí (ale v niečom inom), jl rOBOpn.ľb E^epa II4J 
Cl HMMl, He H rOBOpH.T^ BI TOpO^t Cl IIHH'I., Si FOlíOpH.l^ HC B^ TO- 

pojťK Ch iiítM^, Tu He EťCr^a nbeiiib uo;(y, il no úsotiio iipKíiiiMan 
aCKapCTBO. V jfizyku Slovincov sluvce ne wíiva sa i takto: No da 
bi ga tepel ! Ne da bi pozabil. V čeďtine zo vSetkých jej dôb 
Dajdeme taUéto výpovede: ^Ne poddanost, aie svobodu mitt bu- 
dete," Tej istej povahy aú i vety t ^^Slova jeho jsau nepravá*, 
„NevSecko jest užitefiné", a tieto sú z Rralickej biblie. Ivaa Zoch 
vyhlaBUJe takáto vety v sloveQČliie 7a maJarský vliv. On iate bude 
vcdiet i o č^eských bratocli, kde mohli nukazit svnj sluch maďarčinou. 
V ftvojej rozprave „O negaci, avlňstň ataročeaké" (Listy Filologické 
X, Rtr. 240 si) Gebauer hovorí: „Slovce ne býva co nejbliže pri 
výrazu tom, kterého se tyká pŕedpvšim**, a vypisuje zo atai-očeakýcb 
pamiatok takéto príklady: ui^inil jsem se tak^ stalo ae ne má 
vinú; netak äinte blázni; ne tak aobe vá^im toho; je spravodlivo 
uevždy robotiti v téleniié práci J svú zlo&t ne zjevno vedú; to ae 
stalo ne mó vinú; dietky ne evú vinú jeú v hriechu; cizoloíňata 
budú diol bráti v shoži ne svého otco ; jeŽtČ ne v3eho máä; ne každý 
apascn bude; ne sám pro aé chtél živbýti; ňc ciesaľovým (Karol IV.], 
ale královýra jmónem béŕa herni; ne vsichni zákonníci mohi;i jmieti 
písmo^ atd. „Je-ti pojem, jehoi ae zápor tyká pŕedeváim, vyjádŕen 
nťktcrým pádem 9 predložkou, tedy m býva pred výrazom pted- 
ložkovýra* : bude ne na své dčti pracovali; ano zvéŕ ne na Styŕeoh 
nobáťb aloji, ate na dvú, atJ. atď. V^äčSifta, tífCÍtvV'C* ^A'^\».^tsN yi 



z TnmáSa Štítneho, chlŕiby íeakej lUerÄtňry so XIV. stnietia. Trpe- 
livélio Čitateľa v tejto veci ja prôšfin, aby pov&Žil rcedíel medT^&i 
Uh^mito dvoma vetnmí : Ja nebnevárn sa na teba — Ja oíe na 
teba sa bnevám. 

Púäfaf sa do podrobností Zoehovho Článku neruáio miestu. 
Zvratné sa polo^Jt za ^lovesD, alebo záporné nU odlúčiť od slo* 
vea* jemu znamená pokazenú slo^enéiDu. Okreoi sa a Hte bUvtié 
prAi?idlá äloveniakej skladby ťidi v lora, aby Eimeno, prídavné 
ineQOj prislovkj, predložky a spojky boly ď*i avojoro mieati po 
stAvené. Gťrmatiiamy a maifariamy fraseologie, z kíorj^ťh prvé 
prichodía k nám najmä jarabom čeSttny^ dr- Zocha nemýlia. On 
— aby Bom predsa rezahtidol nkázaf aepon niet'o z jeho jas) ka — 
veselo píše: brttf- ohtad na ntečío (Rucksícht nehmen), upotrebuje 
stova t&\uph\ý; hoci geroi^nisTnuB i tnhto bn] ti nás opätovne ukázaný. 
Kommentár je ani nepotrebný k takýmto mieatam Zochovho člinku : 
„Timrava píše: Je otecko doma? Národ vravi : Doma gazda? 
Iijprávne aa má pisaf: Ci je otec doma? ale äj : Doma otec?" 

Na podupretie svojho tvrdenia o pokaxenosti spisovnej alo- 
venČiny Ivan Zocb povypisoval a knih a ČaBoplaov vety* nemajúce 
ani päty ani hlavy. Aie veľa, ktorá neobstojí ani pred logikou ani 
pred grammntikou, é\ v tejto veci vôbec môJEe byf d5kazum? Ke- 
pekne je od neho, Že i arejmé tlakové chyby povypiftoval ako 
príklady pokazenej reéi („Kde počul pán Soeháň, £e by Slovák 
povedal: k Milice [vzor je ulica]. Slovák povie: k Milici.'). Niô 
ktoré dobré vety zkazii premenením — nevravím, že achváltiym — 
interpunkcie. (Na pr, : ,Po domoch bývajúci žiaci že nemaďarfia 
sa náležíte, preto maJarisátori chceti by mat internát." Tu pred 
apojkii ie dal £Íarku a tým zkazil vetu.) 

A kto chce uéíf, muaí sám vedief. Učiaci tnluvúioi nesmie 
povedaf, íp : Un^ ííVí^ i>míí, v&d. tak, vtedy, preto aú spojky; nesmie 
80 ^tyri raay napiaaí, že ^enklitika č/ie (!) bezprízvuŕ'ka*. (Tojeal, 
ako by enklitickŔ znamenalo bezprlzvu^né; znamená ono: priktonnéf 
a len podľa ivojej zvukovej povahy je bezprízvuéné.) 

Takýchto drobností je mnoho v filánkn. Pravda, od vSetki^ho 
najbor£ía je Zocbova náuka o prfzvukii v aloveaskom jazyku 

Uverejnanie Ôlánku zazlievame redakcii. Redakoia äaaopÍBu, 
medziiným, je povinná nedopustif, aby ináč hodní fudia blamo- 
vali sa vecou v slabej chvíľke podujatou. 



■■*♦" 



Rok xeo8 



Soiit s. 



Slovenské Pohlady. 



■-rf/^- 



Besedy s defmí o mravných otázkach. 

Napísal L. N. ToUtoj. 

Prednášat tletom mravnosE pokúsil som sa nasledovne: soiíbie- 
rajúe rói:nymi myslitelmí vyjadretiŕ mravné pravdy a vyložiac ich 
v refiä prístupnej (letom vo veku okolo desiatich liet, ro/riťlil som 
ich ua oddiely a každý deň Čítal som defom po jeduej myšlienke 
rad-radom z jedného oddielu, a preŕítav, vyzval som ich, aby svo- 
jimi slovami zopakovaiy preíítané, vysvetľujik im oepochopené a 
odpovedajúc na otázky Čítaním vyvolané. 

Takýchto oddielov sa mi nasbteralo okolu %). Hovorím okolo 
:iO, lebo neustáläl som sa celkora na poCte oddielov, ktoré tu zväč- 
šujem, tu redukujem. 

Hlavné oddiely aú noBledovcé: 



1. Boh. 

2. Život TO vôli lioha. 

3. Človek syn Ucha, 

4. Rozum, 
. &. Lágka. 

6. Zdokonaľovanie, 

7. Níimaha. 

8. Myálienkv. 

9. Slová, 
10. Skutky. 



U. Vniitorné pokušenia. 

12. ZovňajÉíe pokuáeuía. 

13. Pokora. 

14. Sebazapieranie. 

15. Neprotivenie. 

16. Život v prítomnosti. 

17. Smrt. 

IH. Život je blaho. 
19. Viera. 



Takýchto mravných právd sa mi nasbieralo vyše 700, tak 2e 
roztriedené podtu dni, na každý deň pripaiíuú po dve. 

Na ukážku vypisujem po jednej myälienke z každého oddielu. 

Z prvého oddielu. 

PoCuly raz ryby v rieke, ako Tudla hovoria: ,ryby môíSu žií 
len vo vode." I počatý .sa jedim druhej vyptílvať: Co je vodaV Ale 
ani jedna ryba v rieko nevcdt^la povedat, ío je voda. Tu riekla 
jedna umná stará ryba, že v mori nachodí sa premúdra ryba, ti že 
vsiilkq vie. Tej aa opýtíiine^ ŕo je voda. I poplávaly ryby do mora 
k starej preniúdrej rybe a spytaly sa jej; ako by sme mohly zve- 
iliet, čojcívoda? Premúdra ryba povedala: „Vy neviete, Co je voda.^ 



S&H 



lebo ÄíjelG vo vode. Vodu len vtedy poznáÄ, ked v^skoCíô z ue.í a 
pocítiš, že bez nej iiemožuo ííL I^en vtedy porozuinicä^ že sine 
vodou živí a že hoz vody nieto života." 

Tak isto je i s rudini, ked si myslia, že nezuajú Boha. Mjr 
žijetne v Bohu n skrze Bolia, a kadeuähie vzdialiuie sa od Boha, 
je nám naskutku práve tak zle, ako rybe líez vody. 

Z druhého oddielu. 

Ked na hradskej zbojníci zbíjajii, pútnik nepúňta sa na cesty 
samotný, ale vyOká, Ci nepôjde niekto so stnUou, pripojí sa k ueiuu, 
a potom už nebojí Ra zbojníkov. 

Celkom Uk koná i rozunuiy filovek v svojom živote. On si 
riekne: „V živote je niuoho všakovych nerestí. Kde najdeui záStity. 
ako sa obránim od toho vSetkéhoV Akého spolucefutovatelo mám 
doCkat, abych cestoval v beÄpeCnoati? Za kým mám sledovaí v za- 
pätí: t\ ■£& týmto, či ■£& druhým?^ Za bohatým-U, /a váženým-H 
velciožom a či za samým krárom ? Či ma nezachránia V \'ed aj ich 
zbíjajúj i oni práve tak v nerestiach žijú, ako i druhí Tndia. Ba 
môže sa eSte i to sLat, že ten istý, s kým sa do cesty pustím, 
napcsdne ma a olúpi. Ak«''hože nájdem verného ypolupútuika, takŕho 
kamaráta, ktorý by ma nenapadol a bol by mi vždy na ochranu? 
V fiích álapajach mám kráčafV Takýto verný súdruh jest len jeden. 
Súdruh teuto je Boh. Za ním musím íst, aby som sa nedostal do 
nesnádzc- A čože znamená íst za Bohom V To znamená chcet to, 
Éo (_)n chce, a noÄiadať si toho, fo íín nechce. Ale ako toho do- 
siahDuEV Forozumot Jeho zákony a spravovat sa podla nich." 

Z tretieho oddielu. 

Kristus povedal, že každý Človek je syn Boží. Toto znamená^ 
že v každom Človeku prebýva duch Boží, po'dFa tela je každý Olovek 
synom svojich rodiCov, podľa ducha je každý človek synoiii Boha. i 
Cím Človek lepšie chápe v sebe ducha Božieho, čím vaCími uzmiva 
svoje synovstvo Božie, tým väCänii sa približuje k Bohu a pravému 
blaženstvu. 

Zo štvrtého oddielu. 

Čim lepSÍ býva život Človeka, tým viac býva v ňom rozumu, j 
A Cím je Človek rozuuinejÄÍ, tým h'pM býva život jeho. 

K dobrému životu je potrebnÉ svetlo rozumu, K tomu Vŕiak, 
aby rozum bol svetlý, potrebný je dobrý život. Jedno napomáha 
druhé. A preto, jestli rozum nenapomáha dobrý život, tak je to 
nie pravý rozum. .4 jestli život iieuapumáha rozum, tak je to Uic 
dobrý život. 

Z piateho odäicUi, 

IíTa^F milova( toho, koho hÍ nemiloval, kto ta urazil. .lestliže 
sa ti to podarí, naskutku bude ve[nii dobre a rados^tne v duäi 



S69 



tvojej, Ako svetlo nitjjftSĽejšie v mraku svii^ti, tuk i duši tiaáej 
býva zvlášt dobre, keíí miesto zloUy a protiviiĽ pocítiš lásku k tomu, 
koho 8i nemiloval a kto ta ura;íil. 



Zo šiesteho oddieUt. 

Váetci vieme, že nežijeme tak, ako sa patrí a ako by sme 
mohli žiť. Ä preto musíme íitále pamňtaf, že život uáš môže i má 
liyt lepší. 

l^amätíit to musíme nie prelo, aby sme odsuíkovali život dru- 
hoch ľudí a svoj vlasttiýj neiiaprávíijúc ho, ale preto, aby sme aa 
vytiasuažovali každý deň a kažilii hodjiiu staC sa hoc len trocha 
lepšími, napravit sa. 

V tomto spoÉíva najhlavnejší a najradoatnejÄí úkol života. 

žo siedmf^ho oddielu. 

Býva nepríjemné, ked nás chvália za to, Co sme nezaslúžili, 
a práve tak uepríjeuitié, ked nás haiiía iia Lo, čo .sme nevykonali. 
Možno však lak v nezaslúženej hane, ako v nezaslúženej pochvale 
najaC osoh. Jestli si nevykonal dobróho skutku, a chvália ta zaň, 
híad vykonatj za Co (a rhvália. Jestliže ťa hania za to, čo si nc- 
v)koual, usiluj sa i na budúce Dcrobit to, za Čo ta haoia. 

Z ôsmeho oddielu. 

Ako zubadlami v ústach spravujeme kone a kormidlami spra- 
vujeme lode, tak i jazykom opravujeme celé telo. Jazykom sa mô- 
žume i poškvrniť, môžeme sa i osvatit. Preto netreba hovorit, ŕo 
na jazyk príde, ale treba vnímavé sliediť za svojimi slovami. 

Slovo je velikí! vet'. Ako nepatrný oheň môže spálit celé de- 
diny, tak i od jednŕho slova nióže byt veliké iieštastie. 

Z deviateho oddielu. 

Aby sme nepáchali zlých skutkov, musíme aa zdržiavaC nielen 
siimýí'h skutkov, ale i zlých roíihovorov. Aby sme sa vrak zdržali 
zlých skutkov a rozhovorov, musíme sa učiť zdržiavať zlých my- 
šlienok. Kľ([ myslíš samotný a nadídu ta nedobrí myílienky ~ 
odsudzuješ niekoho, lineváS sa, spomeň si, že je nedobre t4ik my- 
slef, ^íástav sa a wsibij sa myslet na nieCo inóho. Len tak budež 
môct zdržiavaE sa zlých skutkov, ak naučíš sa zdrŽiavaE aa zlyeh 
nijälienok. Koreíi zlých skutkov vllzí v zlých myšlienkach. 

Z desiateho oddielu. 

Čínskeho niudn-a sa spýtali: Ci jest také slovo, ktoré by po- 
skytovala áfíistie na celý život? 

Mudrc ptívedftl; ,,Jc to slovo ,shuV sniysel tohoto slova je ta- 
kýto: čo nechceme, aby nám činili, toho nemíime Cinit Ín\jitv." 



S60 



A keď sa Krista opýtali o hlavDoiu prikázaní zákona, povedal: 
„Vo všetkom, ako thciite, aby fiKlia zachádzali s vami, tak í vy 
zachádzajte s nimi. V tomto je zákon i proroci." 

Čínsky mudrc povedal, ab}' sme neLMnili iuýni^ Čoho aebe ne- 
žiadame : aeodstupujte od láyky. Kristus väak povedal : Nielen 
neCiňte iným, Čoho sebe nežiadate, ale Ciftle druhému, čo pre seba 
žiadate, — konajte pddfa lásky. 

Z jedenásteho oddielu. 

Príslovie hovorí: „Zo spravedlivej práce nenadobudneš paláĽc,** 
„Od roboty budeä hrbatým ale nebudeš bohatý." 

A príslovie trefne hovorí. Veliké bohatstvo nenadobúda sa 
prácou, bIe hriechmi, Preto je veliké bohatstvo tarťhoUj a nie ra- 
doafou dobrému Človeku, Veliké bohatstvo nevpustí ludí do krá- 
Tovstva Božiľho. 

Z dtand»teho oddielu. 

Netreba sa poddával tomu, ío iní robia, ale žit vlastiivm ro2- 
umom. Preto nič, jestli sa smejeme, sami neznajúc nad čím, ked 
sa druhý človek ameje, a jestli, hľadiac na niekoho^ komu sa zíva, 
i samí 2Ívame; ale to jť zle, ked sa poddáme zlému citu Človeka, 
ktorý sa hnevá na nás, ubližuje náin. On sa hnevá, i my sa hne- 
váme. No práve tu je nadovšetko dôležité nepoddat sa zlému citu, 
ale^ naopak, dobrotou odpovedaC na zlobu. Jestli budefi so zlými 
Tudmi práve takým, ako oni, skoro staueS sa zlým i s dobrými 
ludmi, 

Z irindsteho oddteht 

V Evanjeliume je reŕeno {LukáS XVI, 15), Äe vysoké pred 
fudmi je ohavnostou pred Bohom — Toto treba vždy pamiktat, 
aby sa Clovt;k nezmylíl a nupôvažova! za ve!ké a dôležité to, Co 
je malé a niComné. Treba ho pamätať, lebo Fudía vady to velebia 
a okra&Tujú, o 4ora vedia, že bez okrMIenia zostane nepozorovaným 
a bude za zlé uznávané. Tak pozdvihujú všelijaké chrámy, orga- 
nisujú pochody s muzikou a zástavami, skvostnými ornáty. Netreba 
sa poddávat tejto pompe, aie vedieť a pamiltat, že vôetko dobré a 
pravé nepotrebuje okrasy a býva prosté skromné. 



Zo šimástcho oddielu. 

Ľudia žijú spoloénou práťou všetkých. I liatina, i kosy, i ru- 
chatllo, i súkno, i papier, i zápalky, i .sviece, i petrolej, i tisíce 
iných vecí, — všetko to je ľudská práca. Preto, aliy sme neodnf- 
mali ľudom ich prácu, potrebné je, kedže užívame práce ľudí, od* 
plácat im to svojou, 

Jest porekadlo, že jestli jeden človek žije bez práee, niekde 
niekto pre to umiera hladom. 



iíSl 



Ale ako untálíť, či lieciť^m viac, nežli dávam? Ustálit sa to 
nedá, a preto je lepäíe, aliy človek nebol zlodcjotu a vrahom, 
viacej dávaf, ako brat, a preto Čím viacej pracovať a iín\ iiieiiej 
lirat od iných Fudf. 

Z ptiindsteho cddielti, 

Rlyáali ste, že je refieuo : oko za oko a zub za zub. Ja alo 
vravím vám: aby ste sa neprotivili zlému. Ale uderí-li ta kto 
v pravé líťť tvoje, nadstav mu i druhé. (Mat. V, 34—39.) Učeniť 
toto zabraňuje robit to, od fioho sa rozmnožuje, a nie že by pre- 
RtJivalo zlo na svete. Kŕií jeden filovek napadá druhŕho, ubližuje 
tiiUj on týmto zapaľuje v druhom pocit nenávisti, koreň váe- 
tk6ho ih. Čože máme robit^ aby sme zadusili tento pocit zla V Či 
ozaj to samé, čo vyvolalo tento pocit zla, t. j. opakovat zlý skutok? 
Takto konat znamená, namiesto toho, aby sme zniCiU zlo, zvä6- 
Sovať ho. 

A prt?to je neprotivil sa zlu zlom jediný prostriedok víťazstva 
nad zlým. Jedine uno zadúAa zlý cit tJik v tom, kto vykonal zlo, 
ako v tom, kto ho utrpel. 

Zo Sesindsteho oddidu. 

Nikdy neodklailaj dobrý skutok, jestíi ho môže^ vykonať dnes. 
Smrt nehfadí na ío, Ci Élovek vykonal alebo nie to, Co vykonať 
mal. Smrť na nikoho a na nič nečaká. Ona nezná ani nepriateľov, 
ani priateľov. Skutky Človeka, to, Čo vykonať síaCíl, stávajú sa jeho 
osmlom, dobrým alebo zlým, A preto je pre človeka najdôležitejším 
vo svete to, čo v prítomnej chvíli robí. 



Zo sedemndstcho oddidu. 

Človek vidí, ako všetko vo svete — i rastliny, i zvieratá, 
vzniká, rastie, tuhne, plodí, potom ale slabne^ zkazu berie, starne 
H zomiera. 

Toto isté pozoruje človek i nad svojím telom a^ hľadiac na 
druhých ľudí, aJío zomierajú, vie i dotyfine svojho tela, že ono zo- 
starne, zkazŕ sa n umre, ako i všetko, čo sa rodí a žije na svete. 

Ale okrem toho, čo vidi na druhýťh tvoroch a na luJoch, 
každý človek poznáva v sebe ešte í to, čo sa nekazí a nestarne, 
ale ňapak^ čím dalej žije, tým krajším a pevnejžím sa stáva, — 
každý pozná v sebe svoju dušu. 

Čo sa stane s dušou, ketl umreme, nik nemôie vediete Je- 
dinét čo istotne vieme, je, že zkazu berie, tlie a hnije len to, iío 
je telesné, duSa Väak je netelesná, a preto sa 3 ňou nemôže stat to, 
Čo s telom. A preto je smrť len tomu straäná, kto len telom žije. 

Pre toho, kto dušou žije, nieto smrti. 



262 



Vedz a pnmätaj, že jestli je Človek ncÄta&tn>\ sám ai je vina, 
lebo Hoh stvoril Fudí iiie na to, aby tiGÍtastiií boli, alo k ich šta- 
atiii. Neétastni bývajú ludia \vn vteily, ked si želajú lo, Co nie 
vždy môžu mat. ŠCastní vtedy, ked si Äiadajú, čo vždy inóžu mať> 
Čože Tudia nemôžu vždy mafV A ío môžu mat vždy, ked si to 
žiadajú f* 

Nie vždy môžu luaf to, to je nie v ich luooi, to, ío im iní 
môžu odobrať. Všetko to ludia nemôžu vždy mať. Ale vždy niô;:u 
mnt rudia len to, Čo im nik odobrat nŕniúže. 

Prvé sii vÄetky svetské majetky, bi>hatstvo, úcta, zdravie. Dnjhŕ 
je — naša duSa, na.^e želaoic vo všetkom plnit vníu Božiu. A Hoh 
nÄm dal do moci práve to, čo je najpotrcbnej&ie k imSinu blahu, 
kedže nikto a nijaké svetské blahá neposkytujú pravŕho blaženstvu, 
iile vždy leu klamú. Pravé bUlio však jjoskytujp nám jedine — 
plnenie vóíe Božej. Boh nám je nie nepriatcf, On tak zachúdza 
s nanií, ako dobrý otec: On nedal nám len toho, čo nám nemôže 
pnskytovat blaba. 

Z äevätti'iskho oddielu. 

Vo véetkých vierach je uóenie o tom, ako naŕim žifi tudom, 
to isté a lo samé. Obrady sú rojiliŕué, ale viera je jodna. 

Iíozumný Človek vidí to, fo je spoločné vo v5,etkých vierurh ; 
hlúpy vidí to, čo je v uifh rozličné. 

Jaäná Polatia, Preložil A, É. 

AUgUBt 1907. 



Tie naše domáce kroniky I 

Napígal Fr, V. Sasinett, 

Doaavádni dejespytci predpojatí aú tou námysFou. Äe Maifari 
meCom a za eenu krvi svojej opanovali Uhorsko, a tak dla správa 
piisti" sú piínmi a vlastníkmi Jelio. Hunťalvy svojou solisteriou spd- 
ľnhal to zakľúčenie svojej Etnografie, že Madari sú najstar&tmi oby- 
vatelmi Uhorska, loho predošlýcli obyvatelov bud vysekali alebo 
vyhnali; a nemaďarské národy sú pozdej&ími prisfahovalťami. Ka- 
ráľftonyi vo svojom „Životopise sv. Štefana kráía" píže, že Maďari, 
opanujúc Uhorsko, ponechali tu Slovencov ako otrokov a nazvali 
ich Btóiami, Cili fitrukmi*'. Títo a podobní pľtímrštenid opierajú 3a 
ua domáce kroniky, o ktorých sa Krajner vyslovil^ že keby sme 
utmali zahraniíné dtíjepísDé prameny, nebolo by dejepisu Uliorska. 

Je pravda, že dosavádui dejespytci sem-tam odvolávajú sa na 
domáce kroniky, ale vo svojej predpojatosti kladú do úst kronikárov 
myšlienky avoje, kton^ kronikár ani nemal ua myslí, ani ich ni;podal. 
Z tej prt6íny predovzal som si yiht pod kritiku tie naäe domáce 
kroniky. 



283 



1. iSinion de Hesa. 

Najstarší dorníci iiáá kronikár je Sitnon z Kezy (r. 1282), ale 
je tť> kalné žriedlo, z ktorého nettíi aa vyCttaí ani opanovanie Uhorska 
skrze Mailarnv, aui vykorenenie jeho dríevnych obyvateľov skrze 
Maďarov. Aby to nestranuí a nepredyiojatí milovníci historickej 
pravdy uznali, predovzal som si učiniť objektívne poznámky na jŕho 
kroniku, nakolko sa dotkol počiatkov terajiieho Uhorska ^). 

Siinon svoju kroniku pí^ai temer 300 rokov po^tdejgie : teda 
nenie div. že nemal jasného poňatia o dejoch ArpAdových. 

On mal na mysli dvojaka opanovanio Uhorska skr/e Hunov: 
pľvŕ opanovanie jeho stalo sa pod Atllom (f 454), druhtí pod Arpá- 
dom fl- ÍK)7>. 

aj Po smrtí Atiíovej Uhorsko, ktoré nesprávne menuje Pan- 
noniou, za desaE rokov nemalo panovníka^ ktorý by bol panoval nad 
Slovauuii, Grt^kmi, Nemcami, Mtíssianmi a Valachmi, nad maródmi 
to, nail ktorými bol panoval Atila. Že bol teäito panoval nad Slo- 
vanmi, tn íia dá veríí; u]ť jako k tomu podtlaustvu priSU Gréci, 
Nemci a Messiani? Možuo^ že Símon mal tu na mysli Slovanov 
carihradského (jíréckeho) obradu, — Nemcov, ktorí od doby cisára 
Karola Velkého (i 814) ro/.hosťovali sa v Pannonii medzi Dravou 
tt Rabou — Measianov, Cili Moesianov, ktorí bývali medzi Rabou 
a Enžou. 

Z toho desiateho roku po smrti Atiíovej (f 454) utinil skok 
až na píinovanie Svätopluka I. (808 — 894), syna Mojmírovho {'/), 
roitom Poliaka, ktorý po vykorenení Atilových Hunov, podmaBÍl si 
Bracta (snáď liratislava, Rastislava V) a panovf^l nad Bulharmi!?} & 
Mossianmi v Pannonii. Nuž, ktože m^ zmúdrcí z lakého galimatiáša? 

Že Huni po smrti Alilovej zostali í v Pannonii, tam so Slo- 
vanmi, ako svojimi súkmeňovci, bývnti pospolu, to je historicky 
isté; lenže pod Hunmi ro^umeui boli Bulhari a odštiepenej od 
nich Obri -j- 

b) Dfä Simonovej kroniky Huni druhýkrát priälj — vraj — 
do Uhorska za doby cisára nemeckého Ottu (Í*G1 — 983), kráía fran- 
cúzskeho Ludvika Lotaroviča (855^875) a r-isära gréckeho Anto- 
nína Teodoľoviča (ktorých nikdy nebolo). Odpustíme-li mu tento 
poklesok a tamten anachronismus, velmí do o^ú padá niim tá jeho 
nevedomosť, že Huni r. S12 drubýkrjít priSli ce2 Karpaty do Pan- 
nonie; lebo do Panuonie vkroCiÉ mohli len až potom cez Dunaj. 

c) O týchžtí Hunoch výprava, Že zo Scitie iSlí cez zeme Bassov 
ft Kumánov ku Karpatom. Je to skutotné ^iilii aute patrem'^. Dľa 
Konštantína Porf. Kumáui a Pecenci (Bessí) bývali na východnej 
strane Volgy, Turcae (mahomedáneki Bulhari) a Ghazart ale na zá- 
padnej strane Volgy: teda jako mohli títo ísť cez územie tamtých? 
Ked Pečenci, podmauivSl si Kumánov, s východnej strany Volgy 

') Písal som o nom v äloven&koin Letopise 1379, str. 69 atď. 
^} Pray ; Annalcs IIunDrum pa^^. 250, Sloveaské Pohlady 1902, 
alr. GSfi, a imslcdujiiťť dejepisnú záhady. 



aei 



preSli na jej stranu západDii a hnali pred sebou Turkov (mahome- 
dánskych Bulharov) a Kozarov na západ ku Karpatoiu^ neutekali 
po území PeCencov, ale naopak. 

dŕ SkutQcné Arpádove zástupy liía KonstaDtiiia ľorf. po ľ. 888 
natiahli cez Karpaty do Bielo-Uhoräka^ ale pa lavum brehu dolnéhio 
Dunaja do (^ierno-Úhorska (Potisia), a ta i za doby Koastautiita 
o. r. 950 bývali: teda Arpádovske zástupy, ktoré dľa Stmoaa iSly 
cez Karpaty, boly odchodné od tamtých skutoCných Aipŕidových 
zíístupov, boly pozdejSími. 

e) Šimonovi Hunovia sanii prepravili sa ce£ Karpaty, kdekto 
Konštantínovi Turcae malí spoločníkov Kozarov, s týmito osadili sa 
na Poliši a s týniito i r, 950 tam bí>'ali. 

f) Šimonovi Huni, prepravivšie sa cez Karpaty, priali k rieke 
UngUt kde založili hrad Unp a dla mena tohoto hradu pomenovali 
seba Ungarmi. Jť to len etymologická hraŕka s menom Ungarus a 
Ungaria; lebo už dAvno pred Aipádom (v 907), už r. 690 spomí- 
najú sa Ungari nad morom Adriatským. Jako územie nadadriatsk^ 
U hdr julakých nosilo muno Uugarin, a jej obyvatelia nosili meno 
Ungari*): tak tiež územie na favom brehu strední^fao Dunaja, ležiace 
II hôr karpatských, m»silo meno Ungaria, a jej obyvatelia nosili 
meno Ungari ((íjvv^pta, <íi>Ya?ti, Oj-pppta), Ungoria. Kecf územie na 
pravom brehu Dunaja malo meno Pannoniat to územie na favom 
brehu Dunaja muselo niaf tiež svoje meno. 

g) Dra Šimona tí Huni nielen vystavili hrad Ung, ale i test 
iných hradov, teda spolu sedem hradov (soptem castrft). Mal tu 
bez pochyby zas etymologickú hračku, týkajúcu sa Traiissilvanie, 
ktorej za jeho doby (v. 1282) priliepali meno Siebeuburgen, Septem 
cfistra. OdhlindnuĽ i od tt^jto etyiuolo^ickej hraŕky, veru tí Huni 
nemali Času ku stavaniu hradov, kecf chceli vybojovať Uhorsko. — 

vojnátbí ktoré dla Konstimtina Porf, a dfa iných hodnoverných 
historických prameňov nkutofiný Arpád mal r. ňSH proti Bulharom, 
r. 892 proti Svätoplukopi I., r, 89(5 proti Braíalavovi, r. 9(1)2 proti 
Mojmírovi 11., nexná Simoo ni6oho, 

h) Ze tí Huni, číli novopečení Uhrí (Uogarí) bolí rozdelení na 
sedem pokolení, a každé pokolenie malo pohlavára, £iti kapitána 
svojho, a síce: Arpád, Zobole, Júla, Vrs, Cuml, Lei, Wevhulcira. 

1 cisár Ko!(stantiu Porť,, ktorý pfsal r. 950 svoje dielo „de admi- 
nistrando imperio", ako vážnu politickú informáciu pre syna svojho, 
svedči, že Turcae^ tili mahomedánski Bulhari ■'I, podelení boli na 
sedem pokolení; ale dodáva, že Ohazari, ich spoloôníci, tvorili ôsme 
pokolenie, a síce: pokolenie Kabar, Nece, Megere, Curtugermati, 
Tariani, Genach, Čare a Čase. Odkial Šimon vzal tie mená 7 ka- 



■) aiúvenské Pohtady 1905, str. 6ao ; lUOB. str. 289; 1907. 
str. 485. 

*) S. fíreg, Tur. up. Migae LXXI^ 617. Lex. loan. ap. Migiie |iig. 

2239. Cis. Leo a Konst. Porf. metiiijú maliiím. Arpildových Dulhumv 
Tnrkqmi, aby tcL ruKOznali od balkánskych kresCaiiských Bulhurov. Vídx 
niôj spis: Arpád a Uhorsko. Tttľčiansky Sv, Martin 1885. fitr. 32. 



«6 



pitánuv, ked kž r. 12S2 písal siroja kroniku? Namyslel si ich lubo- 
volne... 

í) Šimon vyprŕlvfl, že Arpdd, prejdúc cez ruaké Karpaty, po- 
ložil sa táborom nad Vrlhom. Čože? Veií dfa KoasUintina ľorf. 
Aľpádovti boli pôvodne len na Potisf a vo Sriemsku, nie ale na 
Diišoni Slovensku, ktoré po amtti Svfttopluka I. (f 894} uchvatli 
Poliaci ^1. Ti> isté piati o jeho Leiovi, ktorý — vraj — zahnav 
(Jechov A Messíanov, opanoval Hlohov (Ciolgotha, FiaSták) a býval 
v okoU Nitry. 

k) Šimon výprava, že Uhri, ŕili Huni pri riŕke Rákoä urobili 
nenadalý útok na voJHko Svätopluka a i Jeho samého zabili v me- 
stečku Biínhida, ktorébo zhoruniny (íäte videŕ bo!o za JGh:i doby 
(ľ. I38ií). Eereme-li tri jelio vyprávku oiÍ slova do slova^ Arprídovci 
poradili Svätopluka najprv na poli Uákoš na lavťj straue Dunaja, 
a potom zabili ho v niesteŕku Bilnhida na pravej strane Dunaja. 
Zabudol si namyslet a napísať, že po prvej srážke prekročili Dunaj, 
aby mali druhú srážku so Svätoplukom I. v „mestetku" Bánhida ^i. 
Za jeho doby znánia bola dedina Hsínhida ako „locuB ad oppifium 
Tata" (Fejáľ: Cod, dipl. V. 3, 4;4, ad au. 1288), nie ale ako 
„oppidum", Cili uwísteMío. Oppidum v stredoveku znafiilo i ohra- 
dené mesto ; ale pri Bfínhide nespatri! som žiadne stopy takých 
„zboreutn", o jakých hovorí Šimon. 

Šimon na iuom mieste výprava tú srážku so Svätoplukom do 
cela iuáč, ked vraví: Prekročili Dunaj v Peáti a v Zubskom (Sob- 
akom) prístave, kde vybojovali jakýsi iV) hrad pri Dunaji, v ktorom 
shromaždenl boli Svätoplukovi vojaci, ktorí útekom vytrhnutí bolí 
z nebezpečcustva. 

Porovnáine-li to, fto Simou tára o Svätoplukovi, so zahranič- 
nými hodnovernými zprávauii, menovite s cia. Konstantinotn Porf. 
a s Letopismi FuUleuskými^ doÔUame sa iného a to sp<ávneho 
svetla, 

1) Šimon zná len jedného Svätopluka L, uie a]o i troch synov 
jehu (Predelava^ Mojmíra a Sviitopluka 11.), a tára také veci, ktoró 
sa netýkajú ani jeho, aní syna jeho, Svätopluka H. 

Huno-Uhri ovSem r. H92 napomáhali cis. Arnulfa vo vojne 
proti Svätoplukovi I., ale ked Arculi oilňatú Svätoplukovi Pannoniu 
medzi Dravou a Raliou sveril na Ľrnclavaj nie ale na Arpáda, na- 
vriitili sa domov fna Potisie a do Sriemska), čakajúc na príiežitost, 
aby sa pomstili na Arnulfovi. ^e by boli v tej víilke zabili Sväto- 
pluka I. dakde pri Bánhide^ to je nepravda. Zostal na žive až do 

^) Cuius (Svatoplaei) regnum tHii eins parvo tempore. seď niintts 
felicitcr, tenuernnt, partim Ungaris (vJastne TttťĽo-Chažaris) illud díri- 
pieatibus, partim Teutonicis oriexitalEbus (Ost-reicherj, parlira PoloiiieTi- 
Bibu«» Cosmas ap. Palat-ky: Mor. Bobem. II, 37. 

*) Osada sloveoská Bánhida je zuaCne vzdialená od Onnaja: teda 
Roniobla byť Iíáua niostora ; jako napísal potom Ján z Torca. — Pri 
leytn pľil4*žito5ti poznaraeu.ivuín, že iiňŠ nebohý Jún iiprf>nieía na po- 
ííiatliu svojho kňatBtvä bol tam administrátorom ťary. 



«6 



r. 894 H preJ smrťon rozdíílil svoja dŕžavu merlzi trocli svojich 
synov: ľredslav oljdržat Slovensko a Krakovsko 'K Miijrair II. Moesitt 
a Norik*), Svätopluk H. Moruvu a Čecby. S týmto posledným ne- 
mal Arpád QtC do čintínia. 

KetT po smrti Svätopluka I. nastaly rozbroje, týchto použi! 
Arpild, Povolaný od Slovenov puanoDskýĽli (r. 8í*6) vtrhol do t*an- 
nonie, ;!ahnal odtUl Braclava a hIa] sa p:ltiom tiad Paunoniflu modzi 
Dravou a Rabou. Sotvaže Aruiilf v dedembri r. 899 umrel n nastala 
Irma-vnna v (jerniíínii, Arpád oboril sa pa Mojirifra II. a podrobil 
bÍ jeho údelné kniežatstvo (r. ík>?i od Itaby až po Epžu. 

Tak m na pravej straae Dunaja dialy veci, o ktorých kronikár 
SltnoQ nemal a nepodal žiadnej zprávy. 

Že to boh Maiľari, ktorí pod Arpádom opanovali Uhorsko na 
tavej — , a Pannoniu na pravej strane Dunaja, to a priori nevy- 
avitá z kroniky Sinnonovej ; lebo nikde neupotrebi! výrazu „Magar" 
„Magyar**; že však ich pod menom Hunov mal na mysli, vysvitA 
to z etymológie kapitána WeibukliUf o ktorom vravi : ^Volal sa 
VVerbulťhu preto, poaeváC jeliu dedo Cun v bitke crimililinskej (?) 
mal byf skrze Nemcov zabitý; a bolo by sa mu to aj iatotun stalo. 
Chtiac vziat pomstu nad nimi, dal viac Nemcov pálít na ražni a — 
vraj — tolkou ukrutnosťou rozpálený bol proti nim, žo i níoktorýrh 
kre pil, jabo víno.'* Teda meno Werbulchu mal asi za Vért (szopó) 
Bulchu, / tejto nejapnej vyprávky by nasledovalo, že i jeho dedo 
pod Atilora i on pod Arpádom mal meno raadarské; jako i to, že 
i pod Atilom i pod Arpádom boli Madari. Toto objasniť ml treba. 

SimoD xa doby kráľa Vladislava Kumánskeho (1273— l:í90) spo- 
mína len tých madarskýcli Kumánuv, ktorí pod Belom IV. r. VJ'AH 
priali do Uhorska, tých aln, ktorí pred r. l2;iS, počnúc od králn 
SV. Vladislava, prišli do Uhorska, má za Hunov, ktorí prvýkrát 
pod Atilom, druhýkrát pod Arpádom priali do Uhorska. V tom je 
velikánsky bbid, do ktorého uvedený bol pomýleným ústnym po- 
daním jeho doby, lebo : 

a) Skutočný Arpád so svojimi zástupmi prišiel po brehu dol- 
ného Dunaja, vyhnal z Potisía a zo Sľiemska Valachov, vysvobodil 
tamných Slovenov z poddanstva valašského a spojil sa s nimi ^) : 
Šimon výprava však, že Hudí cez Karpaty priSli Ho Pannouie 
{vlastne do Uhorska) medzi Karpatmi a stredným Dunajom* Touto 



') lade ad firienteín (episcopatiia Pragônsis) hos fluvios babet tep- 
luinos ; Bug scilicet el Ztir, eiini CraĽoua tivitalo, provinciaiiue, cui Wag 
nomen est, cnm omnibas reglunibas, nd pracdictam urbem pertiiieiUibas, 
que Cracoua ost Coamas II, 116? To Puvaíie ŕeský BolKlav II. ndAal 
síce Poliakom, ale títo pud Boleslavom ChrAlirým r. 1)99 Ofiaf. sa ho 
zmocnili. Cosinas ib. pag. 49, O Predslavovi Jetinat som v Slovŕuskom 
Letopise 1371), str. JTS, 

"J Slovenské Pohľady 11)00, etr. 87—99. 

'í Nestor ap. Blolow,skl: Mon, Pol, llist. I, 508. Nestor Turko 
(Bulgaro)-Kozarov anticipando menuje CicľDymi Ugroini; lebo Inm gco- 
grafické meno dostali a£ potom^ keď sa osadili v Čiernom (dulnnm) 
Uhorsko. 



2fl7 



cestou, poCnúc orl krAľa bv. Vlatlialava, brali sa Kumáni do Uhorska. 

b) S ArpAdoni prišli na Potisie a do Srieinska Tuľtíie (maho- 
medánski Bulhari) a Chazíirif teda dva iiEÍrody: tUtx Sinioua ale pH 
fiicl len jedeii uárod, t. j Huui. 

Ľ) Šimonovi Kumáni bolí kmeuom mouíjolskýni, TaUímni pi'f- 
buŕ.iiým, íieznajúcim jazyk v Uliorsku paniijÚĽi '"): Arpádovi Rullutri 
a Kozari ale boli kmenom slovanským ^' I, ktorý uezničil^ ale roz- 
inaožíl kmeo slovanský v Uhorsku a slovanskú tvár tohoto no^ 
zmenil "*». 

d) Kuiuání dTa náboženstva boli Magarmi, fili Mahomadítnmi ^*); 
hUvne pod kuTnm Vladislavom Kuniäcskym ľozSliili svoje Maffftr- 
stvo a svoj jazyk v Uhorsku, a stali sn temer pauujcjcimi v Uhorsku 
natoľko, že chceli svojho siikroenovĽa kumánskeho posadiť na uhorský 
kráľovský trón; a uenie div, že domácne poTuenovali UKorďko nia- 
garskou krajinou. 

Aékolvek Simou už pri Arpíídovi mal na mysli Magarov (Ma- 
(farov), predsa pokladal slovanŕinu za jazyk donjáci a vlastenecký. 
Ked výprava, že to pohorie íGvozd) v Dalmádi, kde kiál Koloman 
porazil bol súpera svojho Petra, poraenovanŕ bolo po uhorsky (hun- 
ŕíarice) „Petur Goídia", f.ili „Petrove gvo^dia; čo je výrazom juho- 
slovanským. Vyprávajúc, žezemani mali muoho poIa (muoho dvorov), 
ktoré ohnlbali kh poddaní, týchto vlasteneckou ípatriaj mluvou pome- 
novali udvornlkmi; 0,o je ihž. výrazom stovanakým. — O tých aevof- 
ných, ktorí boli z cudzozeniskft do zajatia privleCeni. vraví, že boli 
menovaní Vheg, to sa má bez pocbylty pisat a fiítať Ubeg, vlastua 
juhoslovanský Ubóg, slovensky Uhohý (miser); lebo: a) to Uheg 
nenie Eoaďarské, poneváC aiaiíaríina v jednom slove netrpí „u" a 
„e", b) Prepisovatel vzal „h* za „h". Tak to bolo so slovom 
„traba" miesto „traha" (vlaCe, vontató. Chron. Bud. apud Pod- 
hracký pag. 113). c) Za stredoveku u nás ubóg, £ili uhohý často 
bolo slýchat v tej vete: miaera contríbuens plebs '^). 



'") LÍDgQam facereut sibi notám, Rogerii : Garmen miserabile. Vidz 
moje „Dejiny kráľovstva uhorského*' I, 173. 

i') Slovenské Pohľady 1903. str. 110. O Alsekovi bnlharskora 
(str. 115) dodatočne pľitiomíaftni nasledujúcu zprávu: Cum Agarenis in 
Sepino. ubi olim u Romualdu princíj^ie Aioleco dux Sclavoruni Ľonstitutuä 
fuit, ťAslra metali;] s est. Chrao. SalciDít^ntitn. Pertí: ľtlOD. Germ. V, 642 
ad au. ^S2 

'*] Quodsi adjeceris Unganam iu partem Blavoniae... tiuio nec 
habitu nec língua disrrcpat, ĽOusi|ae iarJtudo Slavieao Ituguue sucrcscit^ 
ut pene carcat aeftlinmtione, Il&lnioklus (r 1168): Chroa. Slavorum. 
I.abecae, 16iJU. cap. 1. 

'*) Magarita. magaritcs, magurisíare. Lex. man. apud Migne pag, 
1332. Slovenský Letopis 187G, pag. 102. 

'*j Do cela iný smysel má Wrbeg, Uíbeh, čili nevoľný poddaný, 
ktorý zbehol pána svojho (ubehol od pána svojhoj. V dekreíe sv. kráľa 
Vladislava „jirúfiigus". SlovGBňOBt. V SknJiťi 1865, slr. 75. Zbeh, Uzhôh 
(Úskok). 



S68 



£éte mi treba rozlú&tiC tú zAhadu : jakn Siinon prišiel k tomu, 
že mal Huuov /.n MaiTarov? On výprava, 2e Saťuíi fSzékelyek) sú 
pozostatkom Atilovýcli Huuov; ktori, keď Huni pod Arpádom druhý- 
ki'íit i§Ii do UhQľska, iätí im v ústrety a s nimi sa spojití. Za doby 
Šimona (1282) boli známi fiko Matíari : leda i Hudov Atilových i 
IIuoov ArpAdových mfll za MaiIarov. No týťb, ktorýrh ProcopiuB 
Caesariensis nazýva Hunmi, Jordanes nazýva Bulharmi, a tito boli 
Síovaumi, ktorí od Volgy ŕltsvV-va) Díizvanl boli Vol^'^anni (Bí-j/.Yap;0. 
Pod Almusom, bratom kráľa Koliiinana (f 1114), oväem priali do 
Uimraka Mogeri ŕMaďari), íiti Kumííni^ nie vSak pod skutočným 
Arpádom r. 890. O torato budem jednať v tlinUu nasledujúcom. 

Pri tejto príležitosti naskytuje sa olílzka: Čo m národ holi tí 
Saculi (Siculíj Syclí, Székelyek)? Boli Peŕeiicami (ľatzinakilať, 
Hisseni, Bessi). Dla Hunfalvyho nazvaní boli Székelytík, t. j. Stráž- 
cami hrank, poDeváČ krát Bela IV. hovorí o nich: „Siculi ďa Vagh> 
custodes limítum*'. Ja túto stotožnosf neuznávam; lebo: a) za to 
mám, že Széktílyek maú svoj títyutoíogický koreň v S£ék a ssŕkclni 
(sídlo & BÍdlit, sedes a sedere). Dosavácí Székelyek v Transilvanii 
nie 8Ú podelení na župy (comitatns), ale na sídla (sedesi* b) V di- 
ploinofh strážcovia nazývajú sa Ewrek íOriik), nie ale Sžékelyek. 
c) Falzioakitae (Bisaeni) a Husi tiež boli strážcami hraDÍce Uhorska 
naproti Hakúsku, ale nikomu Depríjde na myse! dať im názov Szá- 
kelyek. Za to mám teda, te Pe£enci (Patzinakitae, Bisseni) osadení 
na hranici Tfansítvanie, bolí osadníci (székelyek), aby boli stníšcami 
(lirok) bránice transilvAivskej. Nometi a oHíicium nie bú synonyma. 

lioU-li Siťuli (dato concesso) skutočne uárodom pečenským — , 
boli-li v Transilvanii už pred Hinionovými Mogermí (Kumánmi), 
museli sa ta dostat už pred Simonovýrai Mogermi (Kumánmi). Zá- 
badn túto objasúuje nám l^n cisár Koustantin Porf. Dla tohoto 
FeCenci (Patzmakttae) podmanili si Kumánov na východnej strane 
Volgy; potom, prepravivšie sa na západnú stranu Volgy, hnali 
Turkov (mahomedáuskycb Bulharov) a kozarskýcli Kabarov na západ, 
najprv do zeme LebediaSovej, potom k riekam Pruth a Seret, ko- 
neCne do Potissia; jedna ich časť osadila sa i v Transilvanii. 

Ked Pečenci boli sa dali na výboj, Iíumáni na východnej strane 
Volgy zotavili sa tak, že nieten vyslobodili sa zpod nadvlády Pe- 
fencov, ale i samostatne, prepravivšie sa na západnú stranu Voljíy^ 
dali sa na výbojné výlety do Ruska. Tam ich a Rusuv najal Alniiis, 
odbojný brat krála Kolomana (r. HOD) na válku proti nemu a ccz^ 
Karpaty viedol k hradu Uugu''). ^ 



^*) Podkorpaiaki Rusi menujú toti Úrad Úžgorod. Mne je pravde- 
podobným, že tdk pomenovaný bol preto, že bol založený na rítke Uži. 
tekúccj z užitiy hôr karpatských; alebo preto, že bol vystavený na 
ochranu uži (úžine) Karpíilov. Lalin, nemajúc litery „I", túlo literu za- 
menil s hteron j,n" ; pomenovab ho castrurn Ung, Cngh. iFťjiír: Cod. 
dipl. IV. A, 269. ad an. 1265. Wenzel: Cod- arp. tont. Ill, 122. ad 
au. 1265. Xll, 169, 172. 184, ad an. 1276. V. IX. 269. ad an. 1260. 
IV. 263. ad an. 1284. XII. ňOT, ad an. 1291. X, 2n'J ad an. 129m.| 
Maďari to Cantraro Ung 2metiili na Ung — vár. 



ä69 



Sv. Cyi'ill, r. 855 konajiíc cťstu ajioStoIskú ku Kozafoiii, nad 
Citíľnyin iiiorora neniišiel eSte tam aui maďarských ľeCeucov, nuí 
matlarských KumiÍDOv, ale Ugrov^^)> t. j. Bulharov, ktorí tam (asi 
v Lebedii) bývali pod narivUiIou Kozarov. Legenda menuje ich 
auiicipando Uhrami; lebo nž pntoro, keá sa osadili v Čiernom 
ťdoinam) Uhorsku, dostali geografický iiítzov (Čiernych Uhrov). Že 
je tak, potvrdzujem to takto: 

a) O SV. Cyrillovi píše legenda, že mal reč k Uhrnm, ktorí ho 
vďačne počúvali. Znal on bulharo-Blnvančínu, na Balkáne domáca, a 
nikomu dosaväd nepriSlu na myse! tťrdií len íart, i,e znal madar- 
fiínu: teda tí Uhri nad Čiernym morom mali jazyk bulharo-Blovaneký^ 
boli Bulhari'-). 

b) Táže gpofablivá legenda výpravu o (Arpádovi), ktorého po- 
dobne antíľipando nazýva kťáloni Uhrov, žo (r, 884) so bv. Metodom 
besedoval a tomuto $a do modlitby odpurút^al: teda tieí^ jako sv. 
Melod hovoril bulharo-slovansky, tak i Arpád abováľal sa s nim ja- 
zykom bulharo-slovauským, bol Bulharom, nie jakýmsí Madarom ^'*), 

Je toho konefine ani za tiijprstok^ ^o Šimon napí&al o Hunoch 
a o Arpádovi, a i to je samý blud a neamysel. Kto ho nasleduje, 
zabúda ua to, že slepý vede sJepého. 



'*) Tun-ae, mahomedánski Bulhari, poneváí sa pôvodne osadili 
v Čiernom Uhorsku, £ili na Potisf, nazvaní boli geografickým menom 
Uhri. Tam ich s Koz^rEni, ako Slnvanov. pripornÍBä i Kniga Stepecmaje. 
Pray: Annales vetcres pag. 3111. Sľov. moje ^Dejiny poíiatkov toraj- 
šiebo Uhorska^- sUr. 85. Prayovi tá Knit,'a Sleperinaja ueadá sa byť 
bodnoveriiou, lebo sa protiví jeíio predpojalosti. 

^') Prameny dejín českých. V Praze, 1873, str. 13. 

'^) Tamžo str. 61. Giiiit&l ; (jesdilohtt} der Slawenapostel Cerili a. 
Method, LeUmeriU, 1857. Änhang I, 30. 



970 



Kupec benátsky. 

Preložil Ondr^ Kalina. 

Tretie dejstvo. 
Výstup prvý. 

Benitkj. Ulica. 
Vystúpi Solauio a Salarhw, 

' Solattio. Nuž, ŕo nového iiíi Ilialte? 

Salarhw. !iiu, dosiaF není to [jodvráteiié, že Antoníovi lod 
a bohatým nílkladoat stroskotala sa v úžine nioľííkui; tu&íru, Dobrý 
Zisk nienujo sa t^ miesto; vernii nebezpeCnu a osudná to melfiina. 
kile kostry mnohých statných lodí ležia pochované, ]ako sa hovorí, 
jestlí možno dat vicirii sluv/irii kmotry Povesti, 

Solauio. Prial IiVfh si, aby bn!a vo vet-i tej Lak lživou kmotrou, 
JQko že mnohá žvýka zázvor, alebo pr^íivedoí susedov o tom, že na- 
rieka nad &:niríou tretieho manžela. Ale to je pravda, — hez vytiitek 
a okolkov, alebo nie ie bych rhcel križovat hladkú dráhu rozhovoru, 
— že dobrý Antonio, tea statočný Autonio — ó! kiež bych mal 
preň poiutnovaniť vhodné, ktorŕ Í)y liolo jeho menu dobrým spo- 
ločníkom! 

Salarivo. Nu, teda dokonŕi. 

Solauio. Ha, Co povedáS';' — Inu, kouec je ten, že ztratil lod. 

Satarino. Bodaj by to bol konec jeho ztrát. 

Solnnio, DovoF, i>yľh ijekol amcň zavŕasu, aby čert neskri- 
Soval moju modlitbu, — lebo právo tu prichíidza v podobe Žida. 

Vystúpi Shylock. 

Solanio. Jako sa máme, Shylofkl Oo mivŕho nied/i kupci V 

Shjlock. Vy ate vedeli, nikto tak dobre, nikto tak dobre, jako 
vy, o úteku mojej dcóry. 

Salarino. To je sprÄvuo: ta sa mäa tyče, znal som krajčíra, 
ktorý jej tíšjl krýdla, aby mohla ulotet, 

Sohnio. A Shylock. čn sn jeho týCe, vedel, žľ vtáíkovi na- 
rástly krvdlíi; a potom majú ony vSetky vo zvyku opustit hniezdo. 

ShyiorJc. 7a to jo zatratená. 

SitlnthiQ. To je istŕ. Jestlí čert bude jej sudcom. 

Shylock, Že sa vzbúrilo moje vlastné telo a krvi 

Solanio. Styd sa, stará mrcha! í]úrt sa ti v tomto veku! 

Shiilock, Hovorím, moja dcŕra je mojím telom a krvou. 
' Salarino. MhIzí tvojím a jej telom je vJlŕÄí rozdiel, nežil medzi 

gevcovakou smolou a slonovinou; vilčší tuodzi vašou krvou, nežH 
medy.) červeným vínom a rynskiin. — Ale povedzte nám, slyfiali 
ste, Ci lual Ant-onin uejíikú /Iratn na mori. tebii u'n'.'í 

Sh^locL Tu mám druhý /dý obchod: ten baukrotár, ten márno- 



OTl 



tľíilMÍk, ktorý sotva aa smie iikázaf. !ia Rialte; ten žoljrák, ktorý 
prichádzal vždycky taký švárny na námestie; itcch ú itá pozor so 
svojím zápisom! nazýval ma vždycky úžerníkora; nerh si dá poiíor 
so svojím zápisom; peniaze požičiaval z krestanskej zdvorilosti; 
nech si lU pozor so svojím zápisom! 

Salarino. ínu, viem iste, jťstli mu prepadne, že nevezme jeho 
uiU&a: čo bys' m&\ z tobo? 

Shylock, Ryby naň budem lapat: ked nenasýti iné, nasýti aspoň 
moju pomstu. Ďn ma znevažoval, a prekazil mi polmilUcina; smial 
sa mojim zlratiim, posmieval na môjmu získu, hanil niŕij národ, 
križoval mojp ohchody. ochladzoval mojich priateľov. Atval mojich 
nepriatelov. A jakú mal k tomu príčinuV Som Žid. Nemá Žid oCúV 
nemá Žid rúk, údov, prORtriedkov, Rniyalov, náklonností, náruži- 
vostí? živený tým samým pokrmom, ranený tou samou zbraňou, 
podrobený tým samým chorobám, uzdravovaný týoi eiamým lekár- 
stvom, zahrievaný n chladený tou samou zimou a letom, jako kre- 
stnn? Ked nás picháte, Či nekrvácameV Ked nás šteklíte, f i sa 
nesniejemcV Ked nás otrávitĽ, ŕl noumierameV A ked nái5 urážate, 
nemáme sa pomstit? Ak aniť vám podobní vo všetkom, chceme sa 
vám rovnat í v tomto. Ked Žid urazí kresfana, Čo je jeho pokorou? 
pomsta. Ked krestan uiazí Žida, ŕo má byt jeho shovievavodtou 
dľa príkladu krestan&kého V Nuž pouista. t-hcem dokazovat zlobu^ 
ktorej nás vy učíte; musí to íst kruté, alebo prevýšim uŕiteFov. 

Vystúpi sluha. 

Sluha, Urodzení páni, Antonio, môj pán, je doma a. praje si 
hovorit s vami. 

Salarino. Hladali ame ho na všetkých stranách. 

Solanio. Tu prichádza iný z jeho pokolenia; tretieho podob- 
ného nenajdeä^ leda že by sa Čert stal Židom. 

(Odídu BolaDÍo, BnlarÍDo a filobiu) 



Vystúpi TilhaL 

äSfi^loťh. Tu si, Tubal! čo nového prinášaä z JanovaV iiiiíiel 
Ht moju dcéru? 

TubaL Oasto som priäiel do miest, kde som slyšal o nej, ale 
jej nemohol som najsC 

Shtilock. Ach, tÄk, tjík, tak! diamant pret, stál ma dvatisíe 
dukátov vo Frankfurte ! Kliatba ešte len tera/ padla na náé národ; 
do8ÍaF som jej nikdy uecítil. Uvatisíc dukátov v ňom; a iné draho- 
cenné, drahoeenué klenoty, ľrial bych si, aby moja dcéra ležala 
mŕtva u mojich nôh, a v ušiach raala tie klenoty ! prial, aby le- 
žala v rakvi u mojich nôh, a pri nej dukáty! Nijakej zprávy o u^? 
Ach, tak: — a neviem eSte, ŕo luulc štát jej hradaiiie. Nuž tak, 
ztnvta. na /tratu! zlodej ušiel s tak mnohým, a tjik mnohŕ, aby ya 
vynaňíel zlodej. A nijakť'ho zadostučtneniň, nijakej pomsty! nikde 
nevidťt neítastia, len ktor*'; pádu na moju hlavu; nikde vzdyckov^ 
len kton^ ja vyrábam: níkde si/., lyn ktoiv ja t^-nm. 



279 



Tuhni, Atio, iní Tudia majú tie2 neštasUe: Autonío, jakú som 
poŕul v Janove. — 

Shyloak. Co, Co, ŕoV nesťastifi, ne&íastieV 

TtfhaL Ztratil tíňleju, ktorá prícliiáilzala z Tripolisu. 

ShylocL Vifaka ti, Hospodine, vtĺaka ti. Hospodinel — Je lo 
Iimvda, je to piavílaV 

Tiéal. Hovoril som s nipkolkýtui plavci, ktorí &a zachránili 
s lodo. 

Shylock. VJaka ti, dobrý Tubal: dobré noviny, dobré noviny! 
Ha, ha I — kde, v Janove V 

Tuhal, Vaôa dcéra utratila v Jauove, jako som počul, za Jednu 
noc osemdesiat dukátov. 

Shyhck, Ty mi zasadzuješ ranu dýkou : — nikdy viai: uť- 
iividíii) moje ^lato. Osemdesiat dukátov na posedenie! osemdesiat 
dukátov ! 

Tnhel. Viacerí veritelia Antoniovi cestovali spolu m mnou do 
Benátok, ktorí tvrdili, že nevyhne pádu. 

J^hylock, To ma veľmi teší: budem ho trýzuit, budem ho muCill 
To n\& vtĺľnii teSí. 

Tuhni. Jeden z nich ukazoval mi prsteň, ktorý dostal od vaátg 
dcéry za opifU. 

Shyloľk. Mor na ňu! Ty ma muCíš, Tubal: to bol môj tyrkls; 
dala mi ho Lea, ked aonj bol mládencom. Nebol bych ho dal za 
cely les opíc. 

TitbaL Ale Antónie doista padne. 

Shylock. Áno, to je pravda, skutočná pravda, Id, Tubal, objeduaj 
mi iáradného aUihu ; nech príde Strnást dní vopred. Chcem mat 
jeho srdce, jostli premešká srok; lebo ked ])iide preč ■/. Benátok, 
niôŕtin rubit obchody, jaké chcem. Id, Tubal, nájdeš ma U IiAäeJ 
synagógy; id, dobrý Tubal; u našej synagógy, Tubal. 

(Odídu.) 



Výstup drubý, 

BelmoDt. Iiba v dome Porcie- 

Vystúpia liassanio, Porcia, Graäano^ Nerissa a sprievod. 

Porcia. Shovejte, prosím: počkajte deň, dva, 
prv než sa odhodláte: lebo ztratim 
spoiofinosf vašu, jak zle volíte. 
A preto odložte s tým do rasu. 
Mne Čosi vraví, — není to véak láska — 
nechcela bych vás ztratit; a vy viete, 
neuávisf v takora smysle ncraďí. 
Však aby ste mi lepÄie rozumel, — 
a predsa dievóa nemluví, len myslí, — 
íadržat bych vás chcela na Cas tu, 
prv ncÄ sa odhodláte. Mohla bych 
naučit vás, jak pravé volit máte; 



373 



tým nlc prísahu bych zruStla. 

To ueu(^íním : ztratil by ste ma tak : 

v tonu páde v5ak ma k hrieänej tuhe mátt; ^as/ 

bytli zrušila ju. Zlorečený zrak váš, 

že ma tak uriekol a rozďelíK 

Som f, póla vaSoH, druhá polovička 

je vašou, — mojou, chcem riect; luojou-U, 

zas vaSuu : a tak t^elá vaša som 1 

Ó, tento tieblah' 6is priehrailou 

oddelil vlastníka a právo jeho t 

Ä tak, aC vaSou, predsa vašou nie. — 

Keď tomu tak, je gtai^tie vinné, nie ja. 

Hovorím zbytkom, abych tým len čas 

pretiahla, zailržujiác jeho tok, 

aby ste eSte novolil. 

Bassanio, ('hí*tíni voliť, 
ponevád takto žijem na Škripci. 

Porciu. Na škripci, Baa&aniol tak vyzuajte, 
ôo to xa zrada v láske vaSej väzf. 

Bassanio. Ošklivá zrada pochybností, niC viac, 
t) lásky potechu ma plniac strachom ; 
sneh a ohňom iirovna tak sa sdružif môže 
v priateFstvo, jako zrada s láskou mojou. 

porcia. Aj, obávam sa véak, že mluvíte 
na škripci, kde sa mnohé povie z nútbtc. 

Jiassanio. PrisFúbte žívot mi, a vyznám pravdu. 

Pofcia. Nuž dobre, vyznajte a Žite. 

Bassanio. Ba. vyznajte a milujte: 
to jadrom môjho vyznania by holo. 
Ó, stftstné múky, keď ma muCitef 
sám učí odpovedi, jako vyviaznuC! 
Lež Stastie avé a skrine zkúsiť chcem. 

(Udhrnú oponu zpred Bbrinl) 

Porcia. Vpred, tedy! V jednej z nich som zavretá: 
jak milujete ma, nuž nájdete ma. — 
Nerissa, a vy druhí, .stojte stranou. 
Nech hudba zncje, dokiaľ volí on; 
by skoníil, pochybí-li, jako labut, 
zmĺerajúc v speve: aby podobenstva 
prípadnost bola vilŕgia, o6i raé 
nech prúdom sú, preň smrti vodné loŽe. 
On môže vyhrať: fiím je hudba potom? 
Je ona potom, jako hlahol trúb, 
keď vernf poddaní sa skláiíajú 
kniežaťu novokoriinovanénm; 
je jako KVuky sladko xuejúce, 
ked ženíchovi drieniajúcemu 
na svite v! udivujú sa do iH-ha^ 



stí 



a zvú ho na aobáá. Vŕuľ ide on 

nie menej dôstojne, vSak ä väŕšou láí«kou, 

než mladý Alddes, ked vykúpil 

panenskú daň, čo Traja s kvílením 

platila niurskej ot^lude: ja stojím 

jak obet, Umtot ženy dardanskŕ, 

so zraky nimtnými zret ktoré prišly 

výsledok hfdin&tva. Id, Herkules! 

Ži ty, ja budem ťit: — vcd viac ma taká 

tvoj zápas, nežil teba, jehož čaká. 

Hadbft R nuledujácA pieseň, medzitým, ia Bussanio urAŽuje 
bftd AbriAami. 

Prvý hlas. Lá&ky pAvod, kto z vás Knä, 
či v srdci lebo v hlave má 
vznik a vzrast, jak vyspieva? 
Povedzte mi. 
Druhý hlas. Lásha v o£iacli vznik berie. 
bíadenfm rastie, polom mrie 
T kollfike, kde spočinie, 
ZazvoAme jpj umieračkoni, 
započnem ja ; bioi, baoi ! bim, bom ! 
Sbor, Oim, bam, bom ! 

Bassanio. Tak zovúajSí lesk mô2e najmieň byt; 
svet stále mJÍutoný je ozdobnoafciu, 
U súdu kde to právo skazené, 
ked vylíAi bo reCi spanilosč, 
l>y zdanie zla a& nezakrylo tým? 
A v náboženstve, kde t«n mamy bhíd, 
by hlava vážna neposvAtila ho 
a výpoveďou nepodoprela, 
stahaíiac hrubost rúchom ozdobným? 
Ba není viny zjavnej, by sa ctnosti 
zovňajSou známkou uepriodela. 
Jak injiohý zbabelec, &t srdce má 
falošné, jako z plesku sfhodiäte, 
na äkľáni noaí bradu Herkulovu 
H Marsa mraCnýho ; ked nazrieS mu 
do útrob, jatra biele má, jak Dilieko; 
a on len sily škvárom chvastá sa, 
bj zdal sa hrúzDejMmI HTad na krásu, 
a uvidíš, 2e predávajú ju 
na váhu, ktorá zázrak pósobf tu 
T prírode, ŕiniac najTahšími tíe^ 
60 najviac toho nesú : tak, hfa, ony 
vo avilkoch hadích zlate splývajúce 
kadere, to tak bujne poskakujú 
a vetieľkom, krásu kryjúc líčenú, 



S7IV 



l))'vajú Často venom blavy druhej; 
tá lebka» Co ich nosila, je v hrobe. 
Tak o/Aloba je klamným pobrežím 
V(>d nebezpečných; závoj nádherný, 
haliaci krásu divocha; a slovom, 
zdanlivá pravda, ktorou chytrá doba 
i múdrych lapá, Preto, leaklé zlato, 
ty tvrdá strava Midasova, nie^ 
ja teba nechcem; ani teba však, 
jalový, väedný behúň od muža 
k mužovi: ale teba, teba len, 
olovo chudŕ, ktorŕ skorej Lrozíéj 
než by sí srubovalo nieCo snäd: 
tvft bledosť hne ma viac, než výreíuost; 
tu voHm ; kiež mám z toho &pokojao»£! 

Porcia, .(ak stíchlo všakých huutí kJátenie: 
pochybnosť mysle, náhle KÚfauiťj 
desivý strach, i bledá Äiarlivost! 
Ô, láska, mierni svoju blaženost. 
Nech tíše rosí šťastie tvé; krot vzlet svoji 
Po menej plesaj : príti&nosti aa boj, 
by odpor nenastal ! f 

Bassanio. Čo nájdem tu? (Otvorf olovenú Bkriftu.; 
Spanilej Porcie obraz I Ktorý poloboh 
priblížil sa tak tvorbe? Oči tie 
býbajú sa, Ci na klenutí oka 
mojeho tekajúc, len zdajú sa tak V 
Tu rty sú roztvorenej delí ich 
dych medový: tak sladká medzera 
raôž" delít len tak sladkých príatetov. 
Vo vlasoch jej, tu maliar na pavúka 
hral si, a ntkíú zlatú sieť, by pevnej' 
chytaly sa v nej srdcia mužských, nežU 
koraári v pavuŕine. Oŕi jej však, — 
jak mohol hradefi, keil ich maloval? 
Ked nauiafoval jedno, zdá aa mi, 
že v stave bolo ukrasC obe mu 
a zbaviť seba súdruha. Však bradte! 
jíUc daleko niej chvály podstata 
piídcenovaním krivdí stienu tomUj 
tak dalekí) stien tento pokufháva 
za samou podstatou, ^ Tu lístok je, 
mojeho blaha trest a súhrn v ňom. 
(Čít*:) n^fi ste neÄiel za zdaním, 

volil pravým poznaním, 

stanúc sa tak blaženým : 

nesiahajte xa iným. 

Spokojuí-li 8 týmto ste, 

a fivé ätastie uznáte, 




k milej vCiiir sa obráťte 

a ji! bozkoiii pozdravte." 
Milučký lístok. — Sltična, itovolíU!: tUozká ju.) 
prichádzam vKÍaf i daC, jak Rtojí v liste. 
Jak zápasník, ked o cenu sa trudf, 
a mnie, že vyziskat už chválu fudí; 
kod slyší potlesk, raoťiié jasanie, 
zmámený je, i híadiac, ustrnie, 
bo nevie eštc, Ci to jemu platf: 
tak íitojfm ja tu^ mílka, kvete zlatým 
plD pochybnosti, či ma neklame zrak^ 
kým nestvrdíte vy, že tomu je tak. 

Pofóa. Vy vidíte ma, BasBanio, kde stojím^ 
lak jaká som ; ač sama pre seba 
ctibažnou nebola bych v žiadosti svej, 
žiadajúc o moc lep£oa byt; vSak pre váH 
bych rada bola trikrát dvadsat ráz 
tá, čo som; tisíc rázy krásuejäía, 
a desattisíc rázy ešte bohatžia : 
len abych v oíiach Víiáich zdvihla sa, 
ctnosCami, krásou^ statky, priateľmi 
prevýíit povesí svoju chcela bych. 
I^ž summa moja je tak ničomná: 
vydáva zkráWca dievCa nevzdelané, 
a De.^koleué, život neznajúce; 
v tom átastné len, Že ncní starc tak, 
by nemohlo sa učit ; štaatnejžie 
v tom eSte, Ig sa nezrodilo hlúpym 
tou mierou, by sa nenautilo. 
Nadovée šťastnou, že jej krotký duch 
vftAemu poddá sa, by viedli ste ho, 
jak pán jej, veliteľ jej, kráf jej. 
Ja sama, a Co moje, k vám je vCul 
a vá^nm obrátenú : dopo^iaT 
som bola paiíou v tomtu peknom dome, 
čeľadi velitefkou, aebe kráíovnou; 
a teraz, práve teraz tento donij 
tá čdaď, i ja sama vaát sme, 
môj pane: s týmto prsteňom nás berte. 
Véak jestli by' ste sa a ním rozlúfiil, 
suád ztratil ho^ £i pre6 dal od seba, 
to znamením bud pádu vašej lásky, 
uine právom stažnost na vás pozdvihnút 

Bassiinio. Vy ste ma^ sleCua, všech slov zbavili, 
jedine krv mi v žilách mluví k vám: 
a taký zmätok vo mne zavládnul, 
jak na reC krásne prednesenú snád 
kniežatá milovaného sa zjaví 
v zástupe spokojene bzuóiaĽom; 



277 



kde každí? nieío, sliate dovedna, 
vyrastá v ťhaoa fifrej radosti, 
aC nevyslovenej, vSak zjavnej dos(. 
A jestlí prsteň tento odli'iŕi sa 
a mojeho prstu, tak i život môj 
ztadiaTto odlúči sa; potom uŽ, 
ó! sinele recte, Eassiano je mŕtvy. 

Nerissa. Môj pane, moja pani^ včul je náá íaa, 
Co pri tom stftli ame a videli 
žiadostí našich zdar, by zvolali sme 
na slávu vám; nuž, sláva vám, mô] pane 
a pani má! 

Grariano. Môj pane Bassanío a drahá alefna, 
ja želám väakú radost vám, Co sami 
len želat sebe môžete, bo viem, 
ie žiadnej bezo mňa äi neželáte. 
Ked svadbu svoju sláviC budete, 
vernosti sluhom viažuc sa, nuž posím, 
bych zároveň ja mohol sftatok mat 

Jäasííanio. Zo srdca rád, len jeatli najrteS Ženu. 

Graciano. Ďakujem Vašej milosti; sami 
ste mi ju našli. Môj zrak, pane môj, 
vie taktiež byatre zoíit, jako váä. 
Vy paniu zoCil ste^ ja služobnicu. 
Vy miloval ste, ja tiež; lebo odklad 
nesvedíí mne tak zrovna, jako vám. 
Na skríňkaťh tamtoC zdar váš závisel; 
tt môj tiež, jako prípad dosvedčil; 
bo nanilúvajúc tu, až spotil som sa, 
a prisahajúc, až mi diasna vyschly 
od prísah j^ky^ napokon — jak konec 
nezlyhá — niáin sTub krásavice tejto, 
že milovat ma bude, získa-li 
jej sleCnu zdar váá. 

Porcia. Je to pravda, Neríssa? 

Nerissa, Je, slečna, ráfiite-li schválif to. 

Bassanio. A mienite to vážne, Graciano? 

Graciano. Do cela vážne, pane. 

liasísfutio, Váá sňatok bude ku cti ná5mu veselin, 
Graciano (k BAäsflniovi). Stavíme sa s nimi na iifvébo chlapca 
O tíňíc dukátov. 

Nerissa, Čo chcete postavitV 

Graciano. Kto prichádza tu? Lorenco a jeho pohanka? 
Môj Benátčan tiež^ priateľ Solanio? 

Vystúpia LorencOj Jessika a Solanio. 

Ľoítsnnio. liOrenco, Solanio tiež, vítam vás I 
Jestliže mladost mojej vážnosti tu 



278 



w&s môže vítať. — S vaším svoleoíro, 
ja vítam priateľov a krajanov mých, 
RpanilA Fort'ia. 

Porcia, Taktiež ja, môj pane; 
vuliĽe sú mi vítauí. 

Lorenco. Milosti vaSej vJak! -^ Čo liiuA sa týfit% 
nemienil som váfí, paue, navštíviť tu. 
Váak cestou keíf aom potkal Solania, 
on žiadal ma, a márne spieral som sa, 
bych ho sem doprevadi!. 

Solímio. Tak jť, pane; 
n mal som dôvod k tatim. Si^Tiior Antonio 
pOrúCa sa vám. íOdovtdá iianaaujuvi Uat.) 

Bassanio. Prv než otvorím list, 
povedzte, jako sa má priateľ mójV 

Solanio. Nie zle, môj pane, letia v mysli svej; 
ni dobre, leda v luyali: Jeho list 
vám zvestuje Stav JľIio. (Basnanio iltti list.) 

Oraciano. Nerifisa, oljveseľ tot ľudzineov; 
uvítaj icli. ~ Seiu ruku vaSu, Solauío : 
čo ĽOvéhn je v Benátkach V áak sa má 
kráľovský kupec, dobrý Antóniu V 
Viem, zdaru uaSemu sa bude teáiť: 
sme Jasonovia, rúna dobyvŠí, 

Solanio. Kiež dobyli äte ľúna, fio on ztratill 

Perda. V tom píame zlostný obsah musí byt, 
on kradne farbu x tvári Hassauia: 
mAd priateľ drahý umrel; iné nič 
na svete nemohlo by pevnost muža 
tak moťne podvrátiť. Čo, stále horíie 1 — 
Dovoľte, Bassanio, som '£ póla to, éo vy, 
a polovička vSeho náleží mne, 
čo list ten prináša vám, 

Bassaniv, Drahá ľordai 
Tu niekoľko je slov, že odpornejéie 
snád nikdy nešpinily papicíru; 
Spanilá stehna, ked som prvý krát 
vyznával lásku viin^ som otvorene 
povedal, že vže moje bohatstvo 
koljije v mojich žilách, že som ňľafhtfr; 
a pravdu riekol som. VSak, drahá aleCna, 
ked za nií cenil äoni sa, uvidíte, 
jak veľký chvastúň som bol, ílieknuc vám, 
že nemám niŕ, mal aom vám povedaE, 
že menej mám, než nič; bo skutočne 
zaviazal som »a priateľovi drahému, 
priateľa zavia^ial zaiC najborÉiemu 
nepriateľovi jeho, získat Ľhtiac 
prostriedky. Tu je, slečna, jeho list — 



íŕTíí 



Ten papier, jako telo priateľa, 

a ka^d6 etovo na nom, rana zejúca, 

z nejŽ tečje živá krv. — Lež, pravda to, 

Solanio? Zlyhnly mu všetky obchody V 

Čo, ani jeden nevydaril sa? 

Z Mexika, z Tripolisu, z Anglíe, 

z Berberska, Lissabonu, Indie? 

NeiiSla žiadna % ludí hrozn^^mu 

nárnzu skaliek, kupcov kaziacich? 

Soíŕiwio. Nl jedna, pane moj. A ostatne, 
i keby hotové mal peniaze 
vyplatit 2ida, zdá sa, že by ich 
OD neprijal. Ba, nikdy nepoi^nal som 
stvorenia, majúceho ľudskú tvár, 
že by tuk dravé na zkazu Šlo filoveku. 
Dúom-noťou na dožeho nalieba, 
a kričí o zániku svobôd ^tútu^ 
jak právo odoprú rau; dvadaat kupcov, 
sám dože, najvážnejSí mužovia 
senátu, väetťi preralúvali ho; 
lež nikto nemohol mu vybit z hlavy 
žalobu zlostnú z premeškania sroku 
o právo, ta úpis. 

Jessika. Kým U neho som bola, slyAaU som, 
jak prisahal sa pred Cbusom a Tubalom, 
krájaný jeho, že chce radšej mäso 
z Antónia, nežli dvadsatnáGobnú 
hodnotu summy, ktorú dlžen mu je: 
a viem, že jestli zákon, moc a váinost 
mu toho neodoprú, pane môj, 
zle bude s Antoniom ubohym. 

Porcia. Je vám on drahý priate!, čo v tej nesnádzi je? 

Bassauio. Najdrahší príatet môj a najmilší muž, 
povahou dobrák, neúnavný duchom 
v konaní služieb, muž, v ňomž jasnejšie 
starého Rimana ctnost javí sa, 
než v komkoľvek, to dýcha v Itálii. 

Porcia. Jak velkú sumjuu židovi je dlžen? 

Ľfissanio. Dukátov za mňa tritisíc, 

Porcia. Čo, nie viac? 
^esCtiaíc dajte mu, a zničte úpis; 
dva razy po Šeaítisíc, i tri razy, 
než by mal priateľ takej povahy 
len jediný vlas ztratit vinou Baseania, 
Lež vstúpme v chrám, a ženou zovte nm prv, 
a potom do Benátok k priateFovi: 
bo ležaf nesmiete vy nikedy 
po boku Porcie s duchom nepokojným. 
Peniaze dám vám, dvadsatnásobne 



Taplp.íte malý dlh ten: zaplatiac ho, 

privedte ko mne ilruha veriiŕho, 

Nerissa a ja dotiaT budeme žit 

jak lUevčatá a vdovy. PoJrae teda I 

Bo v svadby deň uä lú6ít sa vám treba. 

Pozdraviť priateľov, zrak váš nech javí jas: 

kúpťny draho Htc, i draho kochíiin vás. — 

Však slyÄať ehcem list vášho priateFa. 
Bassanio iŕ(ta|. „Sladký Kasaanio, lode moje všetky stihlo ne- 
štaatie, veritelia moji stávajú sa krutýnii, moje položenie je hiedue^ 
môj zápis, daný Židovi, prepadol; a poneváC iiení moÄno, hod hych 
zaplatil, abyťh žil, väetíty dlhy metlzi vami a mnou sú vyrovnaní ; 
kebyi-h vás len mohol uzref pri mojej smrti. Jednako Ciňte, jak 
vám ľúbo; jeatli vás láska vaSa nepremluví, aby ste priali, o list 
môj nedbajte.'' 

Porcia^ O, drahý, nechajte váti tak, a idtel 
Bassanio, Odíduc s vaäím milým svolením, 

chcem pospiechaf: však než sa vrátim zas, 

nezviní lo2e mojím meškaním, 

ni oddych nemä vkročiC medzi nás. 

(Odídu.) 



Výstup treti. 

fien&tky. Ulica. 
Vystúpi Shylock, Salarino, Anionio a iadárnik, 

Shylock. Žaláruik, daj naň pozor. — O milosti 
mne nehovorte 1 Toto je ten blázon, 
peniaze ktnrý darmo pojCiaval. — 
Zalárnik, daj naä posor. 

Anionio. PoslySte predsa, dobrý Shylockul 

Sht/lock. Chcem úpis svoj ma£! Proti niojemu 
úpisu nemluv ni£: bo piisahaí i^om, 
že budem vymáhat svoj úpis. 
Psom zval 3Í ma, prv nc2 si príčinu mal : 
vfiak sora-li psom, nuž strež aa Äubov mýchl 
Mne dože musí po práve dat. — Divím sa, 
nevážny žaláruiku, tvojej ochote, 
íe ideš von s ním k jeho í!iadostÍ. 

Äntonio, Slyň moje sluvá, prosím ta. 

Shylock. Chcem úpis^ neehcem slyšat tvojich slov; 
chcem úpis svoj, a preto nemluv viac. 
Mňa nczrobíS mdlým, nežnookýni bláznom, 
bych hlavou krútil, zmäknul, v/dychal, poddal sa 
krestanakym prostredníkom. Nechod /a mnou; 
fdov i^iadnych nechcem slyňat : úpi.* cheem ! (Ddfdf.i 

Salarhw. To iste naJKatvrdlejší pes, jakých 
viae neai medzi fudmi. 



!Í81 

Ánionio. Nechajte ho : 
nepôjdem za nim s máriiou proF^bou \[ac. 
Dn hfadá život môj; viem dobre, preŕo: 
ňastokrát zachránil som od pokuty 
dLžĽÍkov jeho muohvfh, ktorí prišli 
s žalobou ko iiiiie ; pretn DecávMí jna. 

Salarino. Viem iste, dože nedopustí to, 
by y platnosť voíla táto pokuta. 

Ántonio. Nemôže do2e zákona beh ru.^íf: 
bo keby poruííl bo, pohodlie, 
ktorého uáŕvajú L-ud/íiiĽÍ 
tu Li nés v Benátkach, by znevážilo 
aaíeho Stútu epravťdinoat; kdožto 
kupectvo a zisk mesta závisí 
od vMkych národov. Nuž, podrac len; 
žiaT môj a ztraty strhaly ma tak^ 
že sotva už fuut mäsa zachovám 
na zajtra krvavému veriteTovi, — 
Poíl, žalárnikti. — Boha prosím len. 
by prišiel Bassiano a videl ma 
dlh jeho splácaE; o ostatok nedbám I 

iOdldo.) 



Výstup štvrtý. 

BelmoDt. Izhtt v dome Porcie. 
Vystúpi Porcia, Nerissa, Lorenco, Jessika a Baltazár. 

Lorenco. Ačkofvek níluvíui v vašej prítomnosti, 
vy máte, slečna, pochop šľachetný 
a pravý o priaterstve bohorovnom; 
to javí sa tak skvele v zttáSaní 
neprítomnosti pána vaí^eho. 
Keby ste vedeli však, komu 6e8Í tú 
osvedčujete, jaký statoŕný 
je muž to, jemuž pomoc zasielate, 
jak láskavý to priatct pána môjho, 
manžela vášho, viem, že by ste boH 
hrdejšou na svoj skutok, než by vás 
dobrota zvyklá k touiu uútit mala. 

Porcia. Mne nikdy ľúto nebolo, že dobré 
som konala, ni teraz není mi: 
bo medzi priatelmi, Co obcujú 
a trávia spolu Oiis, ich srdcia stejné 
jho lásky nesú, musí roviiomemost 
výrazu, mravov, duši panovať, 
I myslím si, že tento Äntonio, 
súť pána môjho druhom najmilším, 



|H>clobnT jemu mosf byt Ktd tak. 
jak milo to, éo ifotiotllň mmd 
na rykúpeníe obnza m^ dule, 

zo starú lUattCnoMi pekďicj! 
Lei ta sa blíži prflii aamodiTále: 
nnf oerbAJm« to; sljätc iaá rec.*' 

Ltirenco. odov^divain do TÚk Tin 

vedenie domu a mé hospodirstro, 

kým páo môj rráti sa; bo s aiújej strulT, 

ja tajný slab som vjEniesla k Debsám, 

ie T modlitbácb s roKJímanf budem Ui, 

Jedine Netissoa tu sprevádeani, 

kým muž môj a môj pán sa navritia. 

Je kláštor na dve míle ztadiafto: 

tam chceme zotrvať. I prosím Táa, 

neodnuetnite úkol, ktorý vára 

ukladá láska Ená a nut&ost 

doAasná. 

Lorenco. Slefina, z srdca mílerád; 
som k službám vaŕäim vždycky uchotaý. 

Porcia. Čeliadka moja zná už úmysel môj, 
a slúchat bude vás i Jessiku, 
Jak pánov miesto mňa i Bassania. 
Nttž, 8 Ilohoni^ kým ^ uvidíme zas. 

Lorenco. Nech sprevátlza vás blaženost a šťastie! 

Jemka, Spokojnost srdca, Milosti, vára prajenr 

Porcia, Za vaše prianie vdaka vára, a na/pilt 
srdečne vám ho prajem : s Bohom, Je^ika. 

(JeMika A LoFfinco odida.] 

Nuž, Baltazár, 

jak poctivým a verným bývals' vždy, 
buíl mi í teraz. Vezmi tento list, 
a ťo len ludské úsilie je v stave^ 
pospiechaj do Padui: odoviídaj ho 
tam do rúk vlastných strvca niujeho, 
doktora Bellaria; hfad, jaké písma 
a odev dá ti: tie ŕo nťijrychlejiie 
mi prines k obecnému prievozu 
na loJku^ ktorá plaví do Benátok. 
Neztrácaj času rečami, lež id 
a spiechaj; ja tam budem pred tebou. 

Bfiltatiir. S prospechom náležitým, slečna, idem. (Odide.i 

Porcia. Nerissa, pod; mám dielo pred sebou^ 
o ktorom ešte nevieš; našich tnaoželov 
uzrieme prv, než upomenú ú ua ná^^. 

Ntrissa. A uvidia nás oni V 

Porcia. Zaiste, 
Nerissa^ ale v takom odeve, 



988 



ie rlornnievať sa budú, jako by sme 

to mali, čo nám chybí. Stftvím sa, 

ketľ vyliutíme sa jak mládenci, 

že buďeín chlapcom žunmejžím z nňs obodi. 

a rlóstojncjäle kord svoj ponesiom ; 

bovorit budem hlasom chripTavým, 

jak chlapec ua priechode k mužuoeti. 

Dva mak' krúťky v jetlen mužský krok 

natiahnem ; níluviť budem o rvačkáth, 

jak drzá mládež, a Ihat roztomilé, 

jak Cestné dámy htadaly mej lásky, 

keď Súm im odoprel v^ak, ony ochradly 

a umrely, — i nemohol som za to. 

A potom želet budem a priat si» 

kiež Rom ich prudsa nebol usmrtil. 

A potom dvadsat takých drobných lží; 

i budú ludia prisahat, že som iiž 

pred rokom ákoly ukončil. — Mám v mysli 

tisíce hruhýtrh Sibalství tvcb ťhlapcov 

chva&tavych, ktoré hodlám vykonať. 

Neriasa. Jak? máme na seba v^iať úkol mužov? 

Porcia, Fuj. jaká otázka to, 
nech je tak mrcha jazyk na blízku I 
Väak pod, vše poviem ti, Co za lubom mám, 
ked do koíiara sadnem, ktorý íaká nás 
pred vráty parku; treba nám vžak spechaC, 
bo dvadäat míT dnes máme eSte jtíchat. 
(Odídu.) 



Výstup piaty. 

Tamže. í^áhrada. 
Vystúpi Lancelot a Jessika. 

Lancelol. Áno, vskutku! lebo, vidíte, hriechy otcov majú byt 
poMadávané na detoťh : preto, priznávam sa vám, mám obavy o vás. 
Býval som k vám vždy prostý, a tak i teraz prejavujem svoju mienku 
o tej veci: preto budtc bodrej mysle; lebo vskutku, domnievam 
Síl, že ste zatratená. Je tu jediná nádej ])ri tom, ktorá vám môže 
trodiu prospet; a i tá je len taká nevlastná nádej. 

Jessika. A ktorá je to nádej, prosím CaV 

Lancelot. Aj, vy môžete di'ifat do istej miery, že váá otec vás 
neaplodil, — íe nie ste Židovou dcérou. 

Jessika. To by bola vskutku taká nevlastná nádej : potom by 
boly hrieihy matkine pohfadávanč na mne. 

Lant:elot. Vskutku takým íinom obávam sa, že ste zatratená 
pre otca i pre uiatkii; Uikto ked sa vyhnem Scylle, váSmu otcovi, 
padnem do Charybdy, vaSej matky. Ano, vy Äte ztratená na obojí 
spôäob. 



3U 



Jessihx, Ja budem spasená skrze môjho manžela: on ma učinil 
kresCaDkoiL 

Lancelot. Vskutku, týiií vermi zvinil: nás bolo už predtým dosť 
kreBťanov; práve torko^ že mohol dobre obstáf jeden pri druhom. 
Toto robenie krestanov zdvihne cenu svín: jestli sa staneme všetci 
jediikmi bravčoviny, ^auedlbu ékvarku slaniny nedostaneme na pan- 
vicu 7A peniaze. 

Jessika. Poviem môjmu mužovi, Co ste mi riekli, Lancelot ; 
tu prichádza. 

Vystúpi Lorenco. 

Lorenco. Budem eSte žíarlif na váa^ Laocelot, ked takto tla- 
fite moju 2enu do kúta. 

Jessika. Nemáte sa Čoho bát^ Lorenco : medzi mnou a Lance- 
lotom je po príateFstve. Povedal rai doprosta, že pre mňa nieto 
milosti v nebesách, poneváC som Židovou dcérou; a hovorí, že 
nie 8te dobrým údom pospolitustí^ lebo ked obraciate 2idov na 
krestanov, tým dvíhate cenu bravíoviny. 

Lorenco. Si toho zodpoviem Sii ja ľahšie pred pospolitosCou, 
nežii vy, že sa černoška stala takou nafúkanou; je u vás s deckom, 
Lancelot 

Laníelot. Divím sa, že ju očerúujete ešte viac: jestli je menej, 
nežU poctivou ženou, nepotrebuje vášho očerúovania, ked je bez 
toho Cernoäkou. 

Lorenco. Jako si vie každý blázon brat so slovy! TuSím za- 
nedlho skveloBt vtipu najlepäie bude sa javiť mlčaním, a shovor- 
čivost Htane aa chvalítebnou len pri papúgkoeb. — M do domu, 
chlape; povedz tam, aby sa prichystali k obedu. 

Ĺanceioi, To je hotové, pane; majú všetci žalúdky. 
Lorenco. Milostivý Bože, jjiký si ty vtipkár! teda káž im prí- 
chystaí obed. 

LanceUt. 1 to je hotové, pane^ zbýva len prikryf. 
Lorenco. Môžete teda prikryť. 
Lancelot. Hlavy nie, pane. Viemj čo sa sluší. 
Loreneo, Ešte väčšie stíhanie slov ! ChceS v jednom okamžiku 
preuká/aC sa celým bohatstvom svojho vtipu 'í* Prosím ťa, rozumej 
prostému ŕloveku jeho pro&tej mienke: id k svojim kamarátom, 
káž im prikryf 9tól, príniest jedlo, a my prídeme potom na obed. 
Lancd-ot, Čo sa týŕe stola, pane, bude prinesený; Co &a tyče 
jedla, bude prikryté; čo sa týCe vááho príchodu na obed, pane, 
nuž v lom nech rozhoduje vaša vóTa a nálada. (Odíde.) 
Lormco. O, svätá súdnosti jaká je to reč. 
Ten blíizon do pamňti vätepil si 
refíiment slovných hračiek; aváak znám 
mnohého blázna v lepíom postavení, 
podobne jemu vystrojeného* 
čo k vôli Stipíavému slovíčka 
povrhne smysel. — Je&sika, jak sa ml^? 
A teraz povedz, milá, mienku svoju, 
jak sa tí rúbi žena BassaniovaV 



tSb 



Je$siha, Slov nenachádzaní, jako. Hodno veru, 
by viedol život Čestný Bassanío: 
bo majúf v žene také poíebtianii;, 
slast nebeskú tu nájde na zemi; 
a Jestli na zemi jej nezasltíži, 
nuž právom do neba sa nedostane. 
Ba ki'by tak dva bohov in. sn (laíi 
na stávku nebeskú, a vkladom boly by 
dve zemské ženy, a v. niťh jednou ľorda, 
k tej druhej veru treba bolo by 
doložíí eäte níečo, bo jej rovne 
ubohy surový svet nemá. 

Lareiuo. Ja práve takým manželom aom tebe, 
manželkou jakou ona jemu je. 

Jessikn. Aj, tážte sa ma, ťo i o tom mienim. 

Lorencú. Naskutku: prv vSak poJme k obedu. 

Jes9ika. Ja vás chľem ťbvälU, dokiaľ laŕoá mm, 

Lorenco. Nie, prosím, pri stole to povieme si : 
éokorvek mi tam riekneá, medzi iným 
to strávim tiež. 

Jessika. Nuž dobre, poviem vám to, 
(OdEtlu.) 

■»«■ 



Sobor nitriansky. 

Nápisu] Fr. V. Sasinek. 

Sobor nitriansky nosil meno sv. Hípolytn. Sii, ktorí porovnii- 
vajú ho 5 kláštorom sv. Hipohta, od ktorého to meno zdedilo i 
mesto Sankt Polten v Dolnom Ilakúsku ; a miefla, že i teuto i tam- 
ten založeoý bol od Nemcov ; lebo nvesln Sankt Pňlten je nemecké. 
Co na to? Je ovSem pravda, že to mesto a celo Dolné Iíakúsko 
je nemecké, nebolo to vSak tak v 9 a 10. ätoroňí. Medzí riekami 
Uabou a Knžou bývali Slovania*'). Ciaár Karol Velký a Jeho ni- 
fitupci eSte neznali ani kláštor ani mesto sv. Hipolyta na rieke 
Traisme, ale mesto Treisrau^'*). Až r. 974 apomína sa kláStor av* 
Ilipolyta na rieke Treisme v diplome cisára Ottu, ktorý i ten klá- 
ôtor daroval hrahivŕmu Piligrinovi, latinskému biskupovi pasov- 
skému ''^j: teda ten ktáStor už predtým jestvoval a nosil meno bv. 



=■> Slovenské Pohrad> 1907, str. 87 alď. 

") Treisma (IVeisrnfto). Hansíic: Germánia sacj'a. II. U4, 155. 

*^) PríwÍDa, . - bublizatus esl Íri ecťlcsia s. Martini, iu loco Treistúa 
uaaŕupato. Anooymus SítUí^b. ap. (jinztOr (icseUit^htc der SIsW(?napostol, 
Cyrítl u. MtilLud. Lmtinent^fj 1857. Monuinciita. S. 52. 



S86 



Ilipolytft tnuteniku. pie nemeckého, niť rímskeho"*). Ponevát Pri- 
vinn asi r. 8(38 zahynul: teda ten klítätor sv. Hipolyta zaJoíený 
hyť mohol medzi r 868 a 974. 

Ze by bol bv. Metod alebo Svätopluk I. založil ten kláštor, to 
uenie pravdepodobné; lebo sv, Metod za tej doby, to úCiiikoval 
v Panuonti, aema\ k toniu (a&u, poneváč Nemoi pauovali uad Pan- 
noDÍou a Norikom; Svätopluk ale zaiuestnaný bol válkíiaii. Pravdu- 
podúbué je, že založený bol pod jeho synom Mojniiroín, kej o. r. 
888 obriovdná bola slovanská hieraichía v jeho údeli medzi llabou 
» Knŕ.uu, a zostala j potomt ked etnografícki Obrí (mahomedánskí 
Bulhari, Turcaei r. 902 opanovali tú zeai od Raby po Edžu a tam- 
njŕcb Slovanov podmanili"^). 

Nakolko nejasný dejepis díl m poznať, ketf cisár Otto r. 355 
bol porazil Ubrov v Bavorsku, odňal im to územie, kde ležal kLištor 
SV. Hipolyta, a r. 974 daroval tento kUätor Piligrinovi, biskupovi 
pasovskému. Pooeviá obývali ten kláštor (f-lagolslil) Itcnediktíni, 
nahradení bolí miiichmi z Te^ernse *'). Z tobo vysvitá, že jiiko ten 
khiStor, tak kllštor, čiti sobor nitriansky rovnako obývaný bol (gla- 
Ijolskými) henedihlhími. 

Teraz vráťme 8a opät k sobom nitrianskemu. 



Sv, CyrilI a Metod boli predtým mníchmi, teda milovníkmi 
soborov. Je mi pravdepodobné, že ten sobor nitriansky sv, Hipo- 
lyta v úctu mali; aékoivtík nebol giécko-slovanského, ale g^agolsko- 
slovanského obradu, ktorý nepotlííŕali ^*). 

Po rozklade dŕžEivy Svätoplukove] Nitriansko opanovali Poliaci '*), 



") Sviatok jedného fv, Hipolyta býva 13- aug.. druhého a. dec. 
Oba ulrpeli mučeníĽku &mrí pod cisárom Valerianom (254 — 261j. Teda 
iiebtíl Nemec, 

^'> Quornni (epispopomm) qiiatuor usiiuB^duni Hungari regriunii iía- 
varíorum invaserDiit, sicut proe&euti cognitum est aetati^ in Märavm ^rccte 
MoesJB paimonica «t Norico^ nionsemnt, Epist. Piligrínt, episcopi Päta- 
viensis de anno 975. 

^-} Srtŕv. Haniic; Gerraaivía Bacra 11. de opiscopo Piligríno (971 — 
1*91). Wetzer und Welt: Kircheiilexilion. Frelburg. 1897. X, 110. Slo- 
venské Poblady 1907, str, 259 atir. Ma(Farskí dejepisní tiesprŔvive pn- 
fiitHJú Piligrlna k .iimítolom Uhorska, tým menej k apoilolom Madarov, 
kti>rýcb v tej dobo nebolo. Pilígrio ú^^ínkovat v tccajSuín poddiinajskom 
Rakúsku^ ntQ ale v pAnuoiiii a v ravodnnnjskoii) Uhorsku. Jeho át^niku^ 
vnnic záležalo v tom, Ic zaklndal neineckír kolónie a polätinČovaL liturgiu. 
Jediné, čo pre Ubcov učinil, bolo to, že nadknieža Oesu, ktorý v Med- 
lika sídlii. naklonil i k latinskej liturgii. SlovenakĹ- Pohlady 1907, aU. 
2&U atď. 

'*) I pri jcbo pohrebe (5. tipr. 8db) koanla sa záda^ná puboiitosť 
lalÍTisky, grécky {kyrillsky) a slovensky (glagolskyi. Legenda pannonifa, 

'*) Coius (Svatopluci) rcgnura filii eiuB parvo tempore. scd minus feli- 
citer teniieratit, partiiu Uiigatis^ . ., partiin Teutonifis orienlaljbus, paj-lim 
PoUmieasIbuä soluLeitus Uo^liUter depopulatitíhus. í'osmas ad au. 8^4. 



33? 



ktoľf bolí slQvnnského, i kynllského i glegulského, obrmiu^^): leda 
soljK)r nitriansky nepotliičili. 

Sú, ktoľi bovovia, že mnísi soboru nitrianskeho Deboli bene- 
dikUnmi, ale kauiflldulcami. Je ovÄem pravda, že Boleslav C'lirabľý, 
aby Bi ziälial ciaAra Ottu (f 1W2} a pápeža SyWestra II. (f UH)3), 
ktorý ho (pre slovanskú liturgiu) nemal za hodného královskej ko- 
runy ^^), požiada] Ľisára, aby u sv. Romualda vymohot pre Polsko 
katufltdulskýcb pustovníkov latinského ohradu. K toran cieFu hlásili 
Ba len dvaja, Jňn a Benediktovi. Títo v Poľsku založili kláStor ka- 
maldulský, ale kde, o tom nenachádztim zprávu. Ostatne, že to 
ael^ol äobor nitriansky^ pozant y. toho^ Že lakomí zbojníci tých ka- 
maldulcov vSetkýdi zavraždili***, a tak tomu kláštoru konec uCi- 
Dili, kdežto benediktinsky sobor nitriansky trval í <:Falej\ 

Ked 8V. Štefan zakladal o. r. t03l. glagoiský kláštor v Maroš- 
hľade (Canáde), zo soboru nitľiauskeho poslanj boli ta dvaja čierni, 
Cili glagolskí Diuiai (benedikl[.ini) zo sobon] nitrianskeho: Kralo a 
Taclo "). PonevAC sv. Štefan až po smrti Boleslava Chrabrého ^t 1095) 
npanoval naSe Slovensko, keby sme ho mali za zakladatela soboru 
nitrianskeho, bolo by sa to stalo medzi r. 1025 a 1031. Nielen že 
o tom ueraáme žiadneho bezpečného svdectva, ale dato íiok cohccsso 
behom 5 rokov nebol by sa sobor nitriansky tak vyvinul, aby i lona 
svojho bol mohol poslať dvoch kňazov na pomoc sv: Gerardovi; 
mohol to učŕniC len ako sobur dávnoveký. 

Po smrti SV. Štefana (f 15. augusta 1038) nastaly v Polsku a 
Uhorsku nepriateľské vzbury proti Nemcom a proti natískanej latin- 
skej liturgii. Atkoľvek Bela L ako údelné knieža Slovenska držal 
B dvorom carihradským a s Michalom Cerularom^ patriarchom cari- 
hradským (104ŕi — 1059), nepriateíom západnej cirkvi, pobúriv me- 
novite Slovanov proti latinskej liturgii**). Sobor nitriansky, ako 
sobor slovanskej liturgiCj nemal síl čo ohiívaí nebezpečenstva. Ná- 
boženské vzbury utlchly, keJ pod krŕilmi, Andrejom L a Belom I.» 



^■^) De múrle Boleslai {f 1025) carmcn: Latiuorani cl Slavorum 
(iuotquot estífl ineolflie. Bielowskr Moľ. Pol. Uist. I, 415 n. 2. Cotiľ. 
pag. 99 — &2. Tak to bolo i v Čechách. Dejiny poŕintkov terajšieho 
Uhorska str, 9 n. 4. 

•*) Bielowski: Moti. Pol. Hist, 1. 503. 

■') Tantum dup solumrnodo cs omníbas inventi sunt, qai se ultro 
ad euDilam promptop otierunt; quarum unus Johanuea, BcDedictUB alter 
vocabatur. Vitá &. Homoaldi ap. Bielowski: Mod. PqL Híat. I, 32U. 

**) Noclu heremam latenter ingresni, at monachos ÍDterticeretit — 
Fure» vero, reperto tandem editu. irruenteSt cxtractis gladtis otudcs pa- 
riter occiderunt. Ib. pag. 330. 

'") K tomu cielu sv. Štefan tiebcl by povolal „mlčaulivých" kainal- 
dalcov, ale nr«^nfckych^ benediktínov ! 

"í Slovenský Letopis 1880, str. 178— Iä4. Uefele: ConcíUen- 
geschichte IV^ 764 — 777. 



2S8 



ustanovené bolo^ že aa uinjú ^acbovAvať tio Dáboženské i>oi»ery, 
ktoľ^ bo!y za sv. kľála ätefana*'K 

Po smrti kľáJa Belu I. (f 1063) opäť rozdvojená boía krajina. 
Gesa I., ako údolné knieža Sloveoska, držal s dvorom carihríifiským, 
Salomon krát s cisárom západným. Ked tento bol s kľálovskeho 
tróuu svržený, Gtísa 1. r. 1075 dal sa korunoval za kráľa uhorského^ 
a to korunou, ktorú bol nbdržal z Cariliradu *'-^); ali? vo svedomí 
svojom znepokojovaný už r. 1077 vzdal sa kraľovania a 2b. apríla 
umn'I. 

Ked SV. Vladisláv stal sa kráfom, riahltadol, Že sa neudrží oa 
tróne, ne s priatelí- U sa s mocným pApožotu Gregorom Vil. (1073 — 
108(j) a neprlne-Ii k cirkvi ríuiskej, ba i k latinskej liturgii. Aby 
si naklonil pápeža, založil kláStor latinského obradu v áumave (äu- 
migií, Šomodi), zapodieval sa i s tou myšlienkou, aby i na Slo- 
vensku založil kláštor latinského obradu*'); čo aa mu však ne- 
poätastjlo. 

Že glagolský sobor uitriansky za doby sv. krála Vladislava 
tľval, toho dokaxom sú krítla Kolomaua listiuy r, lUl a 1113. 
ľoduet k tým listiiiAm zavdal otlhoj jeho brata. Almusa. Tento, aby 
nazpiit si vydobyl údelnč kniežatstvo slovenské, z ktorého zahnaný 
bol od Kolomana do Poľska, so Sviltoplukoni a Ottoni, kniežatmi 
moravskými, mal smluvu, aby eez Maľé Karpaty vtrhli do Slovenska. 
Sám, ked nenašiel podijuru u Boleslava IIL, kráľa poľského^ odišiel 
do iluska, najal tam Kusov a Kumánov, a cez Veľké Karpaty vtrhol 
do východného Slovenska, ale nešťastne^ Koloman obliehal ho 
v Abovom Novohrade, privábil k sebe Rusov a Kumánov, tak že 
Ba mu poddal na milost a neniilosf. Kolomau potom, Rusmi a Ku- 
mánmi posilneným tiahol proti Svätoplukovi a Ottovi^ a porazil ich 
r. IIO'J pri Nitre**); aby odmenil matlarských Kumánov^ nielen 
udelil im veľké majetky po krajine, ale vzal ich i do úradov. Z po- 
medú nich bolí i dozorci nad liráľovskými dôchodkami**), Porcus^ 
stotulk^ a Etheius, jeho súdruh, ktorí položili bezprávne ruky na 
dôchodky, sv. kráľom Štefanom (?) soboru sv. Hypolita v Nitre a 
Trenčíne, jako i z i-Ia na celom Váhu pochádzajúce. ACkoľvek kráľ 
Kotoman dal tým kráľovským svojim dozorcom za pravdu^ svedkovia 



*») Slovenský Letopis 1880, slr 18S. 

*■) Tou kornpod rtosaváíT koiunovaní bývali králi uhorskí. Slovenský 
Lŕtopis 1878, I. 'á. Bela L, uko lidelné knic>.a äluveu&ka. niBÍ korunu 
i Cftdbradii; jeho syn Geísa 1. ohdržat korunu odtiat mko kráí uhorský. 
rarlamentar. Wien, l«88. Nr. 23. S. 4-7. Sboniík Mus. slov, spoloŕ- 
DOBti 1906. ijtr. 114, 116. 

"» Slovensk6 Pohľady 1905, sír. 543. 

-•^J Sbornfk Mus. slov. spoločnosti 1006^ II. str. 119, Sloveoskc 
Polttady 1^06, str. 107. Anonyinas B. r. notári us táto válku Kolomaua 
preniesol di> 9. storočia a slrčil ju za solier Arp;ikdovi, 

*^) Instilores autem rŕgií tisci, iiuos Imngarice cnliz vocant. Sfi to 
ChaEisij, Chvniiäii, ŕili Kumáiw. Slovenský Letopis 1876, 1. str. 108. 
^cuii; nad véetku pochybuosC pufitaveoé, že tie U&liuy sú bodnovemé. 



289 



Godefridii, opAta sobora nitrianskeho, pred Laurentoin, arcibiskupom 
ostrihomským, r. 111 1 pod prísahou JoaťfldíUi^ že tie dôchodky 
od doby sv. Štefana sohoru tonm náJežaly. 

Velini bye do oči'i ten rozdiel medzí liatiuou r. 1111 a medzi 
listinou r. 11 13* že táto bola potvrdená pei^aSou kráta Kolomana, 
tamtá ale uie; stalo sa to bez pochyby preto, že Kotoman neprijal 
rozhodnutie Laurenta, arcibiskupa ostrihomského, a jsosbal pri tom, 
Že dôchodky aoboru nitriaDskeho, v listine r. i 11 1 obsažené, ne- 
boíy nm od sv. Štefana darované ^^) Nestojí-li to, tým meaej Stojí 
to^ že BObor nitriansky založený bol skrze sv. Štefana, 

Na konci listiny r. 1111 síce stojí, že Marassee, biskup za- 
gorský (zagrebský?) na rozkaz kríUn tú listinu petatil; ale stopy 
tej pef^tí na nej neuie; (o pÔvodnosC a hodnovernosť tej listiny 
uvádza do podozrenia. 

V listine r. 1113 t^nža Godefrid, opát sobom nitrianskeho, 
naznaCil pofietné osady jeho v Nitrianskej, Tekovskej a Turčianskej 
župe, ktorými vládli pred vtrhntitím Ottu, kniežaťa moravského ^^), 
teda pred r. 1109. 

Na konci listiny stojí síce tiež Gako pri listine r. Hli), že ju 
peCatil biskup Manasses; ale peCati nenie. Bela IV., ked r. 1349 
dal ju, už vtedy velml poriíchanú, na prosbu Favusa^ opáta soboru 
nitrianskeho, prepísať, bola Lez pečati. Fejárpataky sa domnieva, 
že peíať {kráTovská?) remienkami priviazaná bola doíu na listinu '"). 

Jak dlho benediktíni obývali aobor nitriansky, neznám sa určite 
vyslovit^'';. Roku 1312 aroibiakup OBtrihomský a kapitula ostri- 
homská zmocnili sa osád a dežiny soboru nitrianskeho ^\ a. r. 1414 
spomína sa ako správca soboi-skáho opátstva Minko, biskup nitrian- 
sky*'). KoneCne Blasins Jaklin, biskup nitriansky, r. 1691 od krá la 
Leopolda obdržal dovolenie obnoviť sobor nitiiansky a uviesť doňho 



*^) Catu igitnr boram verbis tanium, quamqai satís viri forent, 
rex cum ministriB sapra nomiaatis credere noluiäset. 

*'') Seditione fiutem Athe (Ottonis), dacis Moravorum^ sed&U, ipsA 
prúdia magan Inhore in unum coUegíäsem, hoiaiuesqjue ecdesl(r, ([UÍ pre- 
aumptnose se Hberos esse assererent. Srov. vySa n6ta 44. 

*"? Kálrnán király okleyetei. Budapéit. 1892. 55. 1, 

**) Pozemok Sarfíw polvrdený bol sobora mtrianskemu. Wenzel: 
Cod. dip. Bi-pad. eont. VI, 151. au. 118ä. Spomína sn opát soboru. 
Wenzel XI, ItiO. au. 1221. Glirára soborský Vil. 20H. an. 1246 Opát- 
stvo soborské III, 200. an. 1269. Loeiis credibilis XII. 220. an. 1277. 
Dorainicus abbas XII, 615. ati. 1297, F^ér: Cod. dipl. Conventua IV^ 
1, 477. an. 1247. IV. 2, 405. aa. 1336; VlII. 4, ^79 an. 1337. 3tl. 
&46. an. 136 L IX. 7, 539. bd. 1366. 

=*«) Fejér: Cod- dipl. Vili. 1. 477. an. 1312. 

^') Jnra ttoniinalía ŕxtraneorum h ord. faac. IV. nro 18. in archivo 
episrop. nitriensi. 



\ft 



no 



moiehov kamaidnloov ^i). V tom diplome OT&en cbfboe stojí, fe 
ten tobor bol cbýrefnj. pr«to le v ňom býfali srlti postovuici, i 
Zoer&rď (Andrcíŕ^ a Benedikt; kdetto odí pnioraftnú bolí r 8k«lkft ^ 
nad Váhom neďaleko Trenčio^ Ich ,incolatas" v sobore nitrian- 
skom len uatoíko má smyMJ, £e náležali k beaedikĹfoom sobota 
mtrianskebo. PozdejSie i nad tou pastomickaa Skalkou saloiený 
bol klá&tor benediktínskr >*h 



*^ ^gnantcr rero ucíi Camaldalensinm ordiiiis. , . ad praefataia 
epikcopatum sumu NitrieDacm, Muatomqne arci et civitati Nitn^nsi aJ- 
jaccotem, vnlgo Zobor nancdpatam. alias $$. erŕmitarnni, Andreae Zoerardi 
et BeaedicU, incoiatu memorabilcin. . . taliurtae guppressain qQodammodo 
ct ofaaoleUm . . . praelibatonini Sänctomm ničinoriani ab oblivionc bn- 
■Moa vindtcare, Episcopa^as NitneDsis menioría. 

**} Co^nobiaiD s. Benedicti de Skalka. Fejér: Cod, dipl> VI« 2» 98 

U). 1397. 

— -**•• 



Dvaja duchovní pastierh 

V^erkOQúátiá rozprávka. 

Napísal Marcel Prévo$t. 

I^eložil i dovolsDím pJ^rodcovym Neresni^, 

V okolí Aibreta, kde v XVI. Btoroftí tak pustoSily cirkevné 
rozbroje, žijú dnes katolíci v dobrom pomere s hŕsikon protestitniov, 
ktorí ešte tam trvajú. Kostol protestantov a chrám katolíkov avorne 
BÚsedia v prostred obce; rozdielnost nábožen&ká nehatf rodtnut^* 
atyky; katolícky kňaz u protestantský farár — hoci aú protivy 
v dogme — pretekajú sa v dobroíinení. Ä v mestečka Caudéléon, 
ktoré leží asi v prostred doliuy, ležiacej medzi Neracom a Vianneou, 
rozopra Kristových pastierov ^ katolíckeho & protestanta ké h o — 
jednako tak rozitžrala sa, že oba chceli i v srdciach svojich veria- 
cich vzbudiť nábuženakú rozoprú. Katolícky kňaz, vyäe tíO-roCný 
starec, žil ticho, pokojne v svojom duchovnom mocnárstve; a práve 
preto hladel zlým okom na mladého farára protestantskej cirkví^ 
ked tento jedného pekného díla zavítal z kraja mohutných Ceven- 
neov do Caudéiúon, kde ešte žije rozpomientta na tirngcmnníiyi pre- 
hnané násilenstvá, ktoré nepristanú nášmu milému kraju. 

\ k tomu eäte p. Ĺagarri^e — to bolo meno ťarára — získal 
£a krátky tas dve duäe pre svoju cirkev. KAía Coulomet rád roz- 
hlasoval, že dvaja prestúpení sú uajvätäí zlosynovia v obci, ktorí 
len ta. majetkom lipnú; ved že len preto prestúpili, aby mohli pA- 
žiCku dostaí u iiitíkf)rkych bohatých protestantov ; Coulometovo srdce 
krvácalo. V noci ho často nepokujiJy hrozné sny. Videl okolo seba 
neúprosný, najvyáäf súd; bol na výsluchu pred najvyôším sudcom. 

„KAaz Caudúléon/ hovoril mu najvyšší sudca, „Čo s; uCinil 
n duSami Gasqueta a Dupina, ktoré som sveril na teba?" 

Kňaz, chudák, proboval uspravedlnít sa: 



ai*i 



„Pane, Gasquet a Dupin sú zlosynovia, kturl ]en za tnajetkom 
lipnú; a to je oíŕ muja \iaa, kťtf., .'^ 

..Dosŕj neverný pastieri" pretrhol ho Pán. „Zle &i Btrážil ovce, 
Rverenŕ na teba, a prinrfôaS mi etíídti zinenSeotí. Zlý služobníku, 
odstránrm ta. zpreJ obliOaja môjho..." 

A kiia.2 Onutomet sa strbol zo sna, ba cítil, že padá do abaivej 
priepasti, ktorA ho upomínala ŕo len na hrôzy purgatorja, 

A ztl^'ojnásobnil uailovnosf, híadal v svojej knižnici už od dávna 
odložené teologické knihy, liromžil každú nedeľu s kaacta proti ka- 
círstvu — ( kým evanjelický kazateľ bojová] s apoštolskou námahou, 
množil poiíet stiižíeii líožích, modlitieb, nedeíných Ékôl. 

Na äíastfe, MontlucV) nrarel už pred 3CK) rokmi, preto inala táto 
malá ndbožeuBkít vojna z& nílsledky po dlhých mesiacoch len to, 
Že utvrdila a oduSevuila cirkevulkov obojaho náboženstva obce Oau- 
déléou v ich viere. 

ludCe, rychtÄr obce^ dla stavu lekár^ dla viery katolík, usiloval 
sa udržoval pokoj a shodu v obcí svojím konaním a í^lovami mieru. 
Mal velký vliv a tak bezmála dosiahol svojho cíeTa. 

Zvláštna pdboda rozpálila spor. Asi dvoma týždúami pred 
Velkon nocou, farár Lagarrigun, idúc veter okolo siedmej po každo- 
denej prechádzke domov, zazrel podivnú vec, do plachtičky zaha- 
lený veľký balík, a to právo pod bránou katolíckeho kostola. 

Je to starý, jednoduchý chrám, s troma schodíkmi pod román- 
skym portálom; studená tmavá noc sa blížila; kostolné dvere boly 
zamknuté; okolie kostola pusté. Farár vystúpil na tretí schodík. 
Zdvihol balík ; pri slabom osvetlení rozoznal niekoTkomesai^né dieťa, 
zabalené do plachty. Život tohoto dieťaťa musel už byt velmi bo- 
hatý príhodami, bo nezdalo sa byí akosi velmi zadivené* že ho 
zanechali. S veľmi múdrym výrazom uprelo na Lagarrigna veľké, 
ako žúžol íieroe oči, ktoré sa svietily z počernej, malej tváriCky. 
Farár nerozmýšľal, zaniesol živý balík domov a sveril ho svojej 
žene, ktorá sa rozumela k opatrovaniu decka, lebo^ hoci bola len 
30-ro£Dá, mala nf. Sestoro detí. 

Katolíckemu kňazovi tetka jeho, stará sleCna, ktorá nin bola ga- 
zdinou, od rozčúlenia premeneným hlasom oznflmovsla na druhý deä: 

„Ty ani nevieš, pán ínrár. Čo? Hja, ver takt Protestantský 
käaz chodil včera v tvojom kostole a ukradol ti jodno díevtatko." 

„Čo? Dievčatko ukradol?" vykríkol kňaz. 

Roci bol predpojatý oproti nemu, nepovažoval ho za scbop- 
ného na také nieto. 

Tetka vysvetlila ob&trnejšie. Co ako zredukoval ho na oprav- 
dové okolnosti, milosrdný skutok, zdvihnutie dieťaťa na kostolných 
schodoch skrz Lagarriguea, znepokojoval ho. Ak protestantský farár 
vychová pohodené dieťa, to aa i dalo predvídať, vychová ho iste 
T reformovanou náboženstve. A neznáma matka dokázala tým, že 
ho složíla na schody katolíckeho cbránui, predsa cele jasne, íe ho 
sveruje katolíckej cirkvi. A tak rctormátsky farár zas doniesol ka- 
tolícku cirkev o jednu ovečku, o duSiŕku, ktorú Pán bude spolu 



') Trýzuiter bugenottov v XV!. stoleU. 



Prfikl. 



\^ 



«9^ 



B du&ami írasqueta a Dupina žiadať od Coulometa. O bieluSkú du- 
äi£ku 1 

Srdce kňaza Coulometa bolo pokojamilovué ; ou nerád mal 
hádky. Ale toto prestúpilo hranice. Obliekol avoju najlepšiu reve* 
reudu, vykeťoval trojľohý klobúk, breviár vzal pod pazucliu a kríi&il 
k La^arrigueovi. 



Farái* ľefoitttovanej cirkvi býval v peknom, úhíaduom doniku 
na konci dediny, pri ceste, ktorá vedie do Espiensu a potom dalej 
vŕ&karai dn Néracu. Cestou kňa>; stretol sa s viac ímŤoíi. Niektorí 
z jebo farníkov ho oslovili a hovorili mu s rozhorCeuosCou o ťmose. 
/istilo sa, že Lagarri^'^Qe odňal dieťa épaiiielakej žobráĹ'ke, kým sa 
táto modlila pred sochou pacny Márie — k čomu však povestná 
gascoňská obrazotvoiiiosť v mnohom dopomohla. Kňaz ubezpečoval 
svojich faťDikov, že vSetko možDé vynaloží a bude rozhodne nazpäť 
požadovať dieťa, 

^A čo by som musel hneď präsideata republiky vyhladaf^ vrá-ti 
nám hol* 

Kňazovi sa všetko tak zdalo, že protestanti, ktorí bo stretali, 
Škodoradostne hladeli na neho. 

DojdÚĽ na prot. faru, zacengal. Pani farflrka mu príäJa otvoriť; 
hneď prvý nemilý dojem, s ktorým kiíaz polkal sa vo farárovom 
dome, bol, že videl na rukách hodnej, no predčasní; odkvituutej 
pani farárky akéet dieťa. 

^Odpusťte, pani moja, odpusťte,*^ zajakal sa. „Či je pán farár 
doma?' 

Pani farárka äa navidomoči nalákala. 

„Môj práve odiStel," riekla. „Šiel práve do Nóracu... ŽieJ 
dozvedať v záležitosti . . malej..." 

A pohladotu ukázala na die(a, ktoré nadájala. Kŕiaz sa u2 zdal 
by f odhodlanejším. Vstúpil do domu a zatvoril za sebou dvere. 
Pani Lá^arri^ueová voviedla ho do salónu a ponúkla sadnúť $\, 

^i ja som práve priSiel/' za^l kňaz, „vyjednávať o to dieťa 
B pánom Ĺagarrigueom/ 

A Äe mu nik neodporoval, vždy s väčSím a väCSfm ohňom \y- 
khdal pán Coulomet^ te dieťa nie náhodou uložili na schodíkv 
katolíckeho ohrámu. Cele jasne vyjadrili tým to, že ho svnrujú 
katolíckej cirkvi. On je teda zodpovedný pred Pánom za tú duftiŕku. 
Ä to právo obráni oproti každému. Vyslovil ufnosC, že i pán Lagar- 
rj^ue uzná, Äe jeho žiadosť mi právny základ a že sa nemusí obrátiť 
na vyääie fórum. 

Kú?í'í nedolužit, koho myslel pod tým vy&äfm forumom; pravdu 
rieknnc — ani sám to nevedel. Ale bol spokojný s výsledkom 
svojich reŕl 

Pani Lagarrigueová sa zaí^ervenala až po uSi a nemohla odpo- 
vedať viac, ako: „Oznámim to môjmu mužovi, pane... tJvidl... 
— On rozhodne . . ** 



303 



Vyrovnala sa n, aby zakryla rozpaky, Uäko kulÍHikla nii kolenách 
dievÉatko, ktoré na ňu upľclo oči a mliaskalo jazýÉkom, ovlažeuýu] 
mliekom. Pán farár && odporúf!;al, ako sa patri ; vrátil sa do svojej 
fary, kde rozohnenej tetke vyrozprával Bvoje energiíné zakroŕenie. 
Teraz už len výsledok treba poCkať. 

Nečakfll dllio. ESte v ten deň, okolo piatej popoludQÍ, doDÍescl 
na katolJcku faru asi desaíroŕDV cblapeu list od protestantské b o 
farára. A pán farár čltaJ : 

Pán fai-ár! 

Moja Žena hovorila mi o Vaäej náväteve a o jej cieli. Lež, 
veľmi Iiitujeni, ueiuóžetu vylioveC VaÄej žiadosti. Ja tiež znám ocenit 
to, že mi Boh averil jednu duáu ; považoval by som to za zloŕin, 
keby aoni neuskuloŕnil Jeho najvySäiu vôIu, 

Ján Lagarriguet 
ref. farAr. 

Ako sa o náv&teve katolíťkebo kňaza a u odpovedi ref. farára 
rozniesol chýr v Caudéléou, bola cirkev reformovaná a katolícka 
v íiajväíšom rozhorleui. Hycíitár^ ktorého oslovili, aby rozsúdil, vy- 
znal, že on nemôže nič vykonaf : pán Lagarrigue oznámil nález dla 
zákona a vyBlovit žiadosť zadržal si dievčatko. Katolfci sa strojili 
už i na to^ že s& ozbroja a silou vybojujú ukradené diéta. 

Reformovaní odpovedali na to tým, že vyslali stráž ku kostolu 
a fare. V noci hádzali skaly do oblokov katotickeho kostola. Po 
stenách bolo plno plakátov s nápismi: „Lagarrigue, zbojník deti". 
Žiaci sa pobili po uliciach. Musela vrchnosť vyslaí do Caudéléon 
dvoch žandárov z kantónu na dlhSí Cas. A rcformátsky farár si len 
zadťžtd corpus dťlicti, ale z jeho vlastných detí sa neopovážtlo ani 
jedno ukázaí äa na ulici^ bo sa prúttvníci vyhrážali, že mu ako 
záloh jedno ukradnú, 1 jeden, i druhý sn zľakol, keJ videl^ aké má 
následky rozopra ; katolícky kňaz písal na biskupa^ reformátsky 
farár sa obrátil na priifekta. Lež ítve vixhnosti tieto neodpovedaly. 
A rozbľuj tak rástol, že by bola vyi>nk]a zaiste ozajstná náboženská 
vojna, ktorá by bola rozžala celý kraj, keby ráno v Kvetnú nedeJu 
neCakaný chýr nebo! priniesol doŕasný pokoj : 

„Matka malej je tu. a chce bi dievfiatkn zpíit vziať.* 



Tento nečakaný chýi bol čistuíká pravfla. .. V predvečer Kvetnej 
nedele vyhľadala rychtára nbce Caudéléon mladuškrt žena, ešte skoro 
len dieía ^ no veľmi pekné; typ jej a áata poukazovaly na kome- 
Jiantku, aké íasto vidno po Julio-západnýdi dedinách Francúzska 
a ktoré v Albrete, ako í v Španielsku^ menujú „gitanmí". Ozná- 
mila, že ľudia z jej trupy tu niekde zabudli jej diéta proti jej vôli; 
ale ona nemohla už ííaíej vydržaí bez neho, a prichádza 9i preň. 

Rychtár dal nocľah „gitane** v svojej pajíe. Na druhý deň dal 
zavolať oboch farárov, a reformovaného prosil, aby priniesol i diéta. 
Malé die\Latko vrátili matke, ktorá sa divo naň hodila a bo skoro 



394 



zjedift oá rAdoBti, hovoiiac k nemu reäni, ktoril nik nerozumel a 
v ktorej aa ani teo znenie slov neiindobalo reíiatn & idiomaiu, hti-J 
voreným prítoiiiuýuii. ľán Lebize vylodil stav veci obom stránkamj 
a doložil, íe rozbroju prestaDÚ, keJže diefa vrátia oiatko. 

„Ste protestaotka a či katolíčka ?" spýtal sa napokon rychtAr^ 
{ttany. 

Tá sft len smiala, čeriac krásne biele mhy: 

^Ani proteBtantka, ani katolíčka!*' 

.Ale, ved azda len prináležíte k niektorej víereV* spýtal sa 
reformovaný farir. 

Mrdla plecom, zvážnela a neodpovedala, 

nAIe sa vdak niekedy modlíteV" doliehal kňaz Coulomet. 

, Mánie krásne spevy,** šeptala ona, , ktoré ešte od našich pra- 
otcov na oás ostaly." 

Oboch duchovných otcov opanovala Madost získat túto nevinnú 
duSu pre svoju cirkev. Obidvaja sa ponúkli, že budú vyučnvaí mladú 
žena náboženstvu; obidvaja boli jednej mienky: treba ju odučK od 
uoDiádneho Života; obec ju i s dieťaťom adoptuje. 

Nilka (to bolo jej meno) neodporovala — len sa záhadne usmie- 
vala. Lagarrigue a Coulomet sa zase začali hádaC; rychtár icb 
rozdelil. 

„Táto Žena bude b^vať v obecnom dome," riekol. ,Vy oba, páni 
farári, in budete navštevovať, v jeden defi jeden, oa druhý deň druhý. 
Do Vefkej noci máte času eäte dost, aby ste jej kresíanskú vieru 
vysvetlili — každý d!a svojho pochopu. Ona bÍ potom slobodne 
vyberie medzi dvoma cirkvami. A v prvý sviatok velkonoéný jnj 
pokrstite i & dieťaťom — vo viere, ktorú si vyvolí." 

Tento šalamúnaky výrok nevyhovel cele ani jednŕmu farárovi, 
ba nikomu v oboch cirkvách. No musel kaídy v hĺbke srdca u^^naf, 
ž« je to rozsudok múdry. V Caudiíléon sa rozhostil zase pokoj. 
Obe liirkvo, na čele so svojimi kllazmi, ueilovaly sa obrátil kom^ 
díantku na svoju vieru. 

Farári rtefl po dni katechisovaJi Nilku, raz jeden, raz druhý,J 
Obidvaja museli uznať pôvabuost katechisovanej: no obidvaja naätn 
neprítomnosť nábožeuskébo» ba i morálneho citu u nej. Narodonál 
na ulici, tam prežila celú svoju mludost; neučila sa ničomu; otcotn 
jej diefata hot akýsi pobehaj, ktorý sa jej pozdal jedného dAa, keď 
sa ma -samučičká bola pri šiatri, vytiahnutom na konci akejsi uiio* 
zemskej dediny. Rozpovedala vec ticho a lutnvala len to, 2e jej 
dieía nenávidela celá trupa — pre neznámeho otca. VSetko, o Čoni] 
jej hovorili, prijímala skôr roztržité, ako na labko. Bola nedbalá a 
trochu koketná. To ju nemýlilo, keď mala otrhanú sukničku, keďže 
mala len červené ruže vo vlasoch, Zbadali, že ich tihala väade po 
záhradách, kde len mohla; lež malú túto krádež predbežne strpeli. 
Boly dni, keď uemobli od nej dostať ani gjova. . Ani čo by nebola, 
tam bývala... tak hlailela do dialky /amy^leným okom. S čabw' 
na čas zase bola nesmierne veselá; spievala, odzbrqjila svojou de- 
tinskou radosťou vážnosť svojich učitelov^ ba eáte i prlsuu tetku 
pána katolíckeho farára. 



996 



Jednébo vefiera pán Lflgarrigiio zaviedol ju do kostola na ve- 
Cerné modlitby, a ona ukazovala vprkú radosť z tqho, že mahla 
spievať v ženŕikom sbore svojím Ciätým, zvučným hlasom. Katolíckeho 
farára tetka uisťovala zase svojlio hratanca, že Nilku zaujímajú velko- 
nníné prípravy katolíckej cirkvi, kvetisté vágy, papierové kytky, 
zítstavy kongregílcií a vSetky iné pestré ozdoby starých katolíckych 
kostolných stien. Tieto dobré zvesti obodravaly obe stránky. 

Blížil sa prvý velkonoCuý sviatok a v dvoch cirkvAch pripra- 
vovaly sa aasvätií aUvnosť nezvyklým jasom. I reformovaní i kato- 
líci počítali pa to> že jas alávtiosti pozdvihnú dvojniísobným krstom- 
Nilku posmeíoval), aby sa už kouefue rozhodla; shtbtia, že dá od- 
poved v prvý sviatok ráno. A ked ju nahovárali, aby §i volila 
skorej — utiekla, avuCne sa smejúc, a odvolávala sa na rozhodnutie 
rychtára a ua podmienky. 

V noci, ktorá predchádzala rozhodujúce ráno, aui jeden z du- 
chovných pastierov nespal mnoho. Ani jeden ani druhý sa neodvážil 
ani len uiyslet na to, čo by bolo s ním, ak si Nilka zvolí cirkev 
jeho protivníka. A predsa jeden zo dvoch musel prehraf. 

Oba sa tým istým dôvodom uspokojili: 

Nilka je tsikÁ dobrotivá, taká milá, keil ju vyuCujem, nemôže 
ma tak zarmútiť ! 

Včas rúno katolícky pán ťarár, ueraohác spať, vstal, šiel do 
koBtola a modlil sa dlho I Veľký zvon na veži ^aCal hučať, akoby 
odpovedajúc na teiiSÍ zvuk ?vona na refonnátskej veži. Po hodine, 
strávenej v modlení, Coulomet vstal (zvážnel cele) -^ & áiel do 
záhrady na éerstvé povetrie^ kde súsediíy kvety a zeleniny. Deú 
aa strojil byť horúci, ako v lete. 

Je to svätý deíí Velkej noci, — myslel si ferár. 

A prosil rána, aby v tento deň rozžal slávu jeho cirkvi. 

Práve v tt^j chvíli videl prichádzať kostolníka. 

„Pozrite, pán íárár, čo gnm našiel v bráne kostola!'* riekol, 
podávajúc mu kyticu ftervených ruží. 

Farár poznal Nilkine oblúbené kvety. 

Kytka bola aviazaná malou^ čiernou páskou. Ked pán Coulomet 
prizrel sa lepšie povrázku, zbadal, že bol upletený z vlasov. 

Predtucha mu stisla srdce. 

Ani nepozrel na kostolníka^ \v?. sa ponáhľal, ba až bežal na 
obťcný dom. NaSiel tam všetko na nohách. Nilky nebolo nikde a 
nik ju nevidel odísť. Pán iebjze a jeho ľudia vyvolávali jej meno, 
lež nedostali odpovedi . . . 

Sotva to rozpovedali katolíckemu pánu farárovi, ked sa zjavil 
už i pán ^agarrigue. V ruke držal kyticu červených ruži, podobnú 
tej, čo na&iel kostolník. Vo vytržení hovorili dvaja farári jeden 
k druhému: 

„I vy?... Kyticu avíazanú vlasmi?... Áno, na obtoku dnes 
ráno?" 

„Viete, že Nilka odišla i s díeťafomV* 

„Odišla, a uavždyV" 



9H6 



„Akiste I Tu st^ia v pajte, . . ľu&tel je prázdna... Akiste 
usla v noci. 

,0b, a nepokrstená !" 

,Ani ona, aiii jej dieťa!" 

^Úo sa dicťaía týka," vykríkla tetka fariírova, ktorÄ práve pri- 
chádzala s inými raatľónnmi, ktoré už vedely o vgetkom, Ja, ho- 
vorím váiUt ja som ho dobre pokropila vodou, kcd som ho nedávno 
strážila, kým pán farár vyučovali jeho matku,.. Ja som hae(] at:- 
dôverovala. . . " 

„Vy Bto to urobili?" vykríkol ref. farár^ trochu upokojený. 

Protestanti a katolíci jednako odobrovali skutok dohrej žeJiy. 
Aspofl to malé dieCa, ktoré považovali ztiastky za spoločnŕ dieťa 
obce, bude vandrovaí svetom ako kresfanŕa. Vo všeobecnom zmätku 
zaijudly obe nepriateÍBkti stránky na rozoprú a spriatelily sa, — 
bo ved boly obe rovnako oškodené. 

^Keby sme sa neboli priečilij" mrmlal jeden mudrc, „neboi by 
sa tak odťahoval krst matky!" 

V rndslve, ktoré sa pomaly schádzalo, bol každý tej ístej 
niiGíiky. Rychtár Lebiza, ktorý dosial nehovoril ranoho, doložil vtedy , 
s trpkým úsmevom: 

„No, páni farári, Či myslite, že táto gitana nebude spasená — 
preto, že vodu krstu neovlažila jej líelaV" 

Vfieobecná tichosí. 

^Kristus vstal z mrtvýcL pre vSetkých, eňte i pre pohanov," 
riekol koneftne pán Lagarrigue; „Pavel apoätol to hovorí cele jasne, ** 

„Zaistt/ ÄÍstil katolícky farár, „milost Božia ríeniá hraníc. 
A srdce Nilky nebolo zkazené. A ketí takým zvláátnym spôsobom 
a tak neočakávane odiSia^ urobila to len preto, aby nezarmútila ani 
jedného zo svojich utiteTov." 

^Modlite sa teda za ňu i jeden i druhý," zakonCil rychtár. 
„Je Velká noc dnes tak pre katolíkov, ako pre protestantov, a verte 
mi, 1 pre komediantku, ktorá nemala odhodlanosti, aby sa oddelila 
od svojej truppy. Modlite sa za ňu a nedohadujte sa viac." 

Skupina sa pomaly rozchádzala. 

Farári odchádzali spolu v priatelskom rozhovore. VCera eSte 
nepriatelia — a dnes ai u£ stískali ľuk}\ Nilka, odlduc z dediny, 
odniesla i pričinu rozbroja a zanechala za sebou len pokoj. Ponad 
strechy povetrím rozliehaly sa súzvučnŕ hlasy zvonov oboch veží* 
hlásajúc najvái^Sju slávnosť v roku. Rozbroj predošilých dní prestal 
a v tej chvfli zaiste nebul uík v Caudéléon, kto by nebol odobroval j 
rycbtáŕovo veíkodnäiié rozhodnutie. 

Áno, zaiste. . . JeíiS Nazaretský zdvihol zase pre všetkých tudl^ 
kameň hrobu . . . 



-M— 



»7 



Pokojným. 

Nech vám je po chuti v odpornom pokoji, 

Močiarov bratia vy; 
Čo vás tak žičlivé lono vše pridojí 

Spríkrenej tišňavy. 
Hudte vi len cfalej s dobrýoii nie pLini, 

S planými medoví; 
Nerušte sa nikdy, iba ak so strany 

Nestranných vrchov i 
Nevcterný vietor dať by mohol. Ani 

Nebudte studení, 
Aby ncstishly svet zamrznuté ľady; 

Aby neľahla hmla 
V surovej kabani na žĹtia poTany. 

V horúcom plameni 
Neblkocte, ako šuhajkovia mladíc — 

Plácha by vyšľahla í 
Už len drepcnejte v nákadívam snení, 

Močiarov bratia vy, 
Nebudete v zhnitých slastiach utýčeni. 

A kctí sa oslavy 
Doba vám dovlečie, šfastia v plnom kvete 

Mochora zaraatiete! ^ 
A už s družinou sa bodrou moja duša 

Fruilko len požeuie, 
Ako potok horný, ktorý vrchy rúsa, 

Trhá a kameni e 
Berie. My závady rozválame klady. 

Nápor náš ^o^d^obí 
Prieku úporného stvrdnuté skaliská; 

Drzý vzdor odtiská. 
RĹišaf budeme a trhiť vrchy zloby, 

Rýpať ich zvániská: 
A pravde budeme, ako tie tystriny, 

Vymývať doliny. 

ĽdjomiL 



M 



Duchovné prisma. 

Pevec BáJnikoveJ ieny. 

Úvod do kritik} jelio dicL 

Keď Múza u mužských pri pivú drieiuala, 

Zabudnutá bola dráma, 

Javoríaii zaspievala, 

A drámou svojou „Svedomie** 

Zahanbila daruiospáčov 

Tatier dáma. 

Žena zobudila z driemot Obra^ 

I hDcď kdesi z Rasocháča 

1)0 rajské] dedinky priletel dumov, 

Nobožiatko Martin, už otraveaý, 

Mitvy u2 z cudziny, pomútít äta&tie 

Tichučkej rodiny. 

Óiýe&» pevCe ^HáJDÍkovej ieny". 
Že lýru zavesiť? 

Vidfä, jakých tuáš trabantov? koUťgov? 
Z Múzy kremeňa duchovných baróuov... 

A ^láviĹkov v kasauji^iiáťh 1 Ili^u Juuuh! 
Plné háje, lúky, hory, 
Z poet-mládencov vyletujú ducha deti, 
Nové slnká, nové svety. 
Jak alnieílko večitý mládenec, 
Nežení sa. Nemá kedy, v svetíom boji; 
Veía tých hviezdičiek, kýui každú napojí. 
Má kol eeba vysokorodených grófov: 
Saturua^ Urána, Neptuna, Paruma, 
Mci'kura, Zomiŕku, Zem, Mesiac, Marsa^ 
A veta velikých i uialých barúnuv, 
Ku2 ved požnáH hradskú v tej iiilicŕnej ceste, 
Viacej si tam, h^žVi doma. 

Tys* okrúžený Tatier vilami, 
Čo vyššie city z výšky do náa lejú, 

V novellách vySSi život v národ sejú. 

V „Mier duše" nad hrobom povioDOSti sv&lej, 
Nemalujú, — budia 2 útrpností žial 
Nie sú ony mŕtve zrkadlo života, 
Ony tvoria hned i originál. 

Tu, ideál verný duSe, 
Lumpa muža anjel 2ena, 
Prijme zpät lumpa, lumptim opustená, 

V bahno jeho vredov, v belunkom lóži, 
Pestuje bi hu vo meno Boží. 



Blažený cíti mier duše ona, 
Veif puvíudobC svittií koná. 

No trest lumpa stiaSný! 
Každý h!t vodifiky z ústuÄnej rnOiCky, 
bype inu na hUvu žeravé uh)f6ky 

Vôetky naSe Múzy, vzdor nóbl luzy, 
Di> osDOvy rasu poesiu snujú. 
Smutní sveta cinter, BmutnÄ v flom robota, 
Bez poesie boÉíeho života. 

Vo hmlách Žitia momculy sa kryjii, 
Vyšä[ sa duchovia do života klujú. 
Itodí &a vek nový? Triumf bijú hromy, 
Že sa vy£äí momeut do života lornf. 

Tak, hľä, slnioŕko v systéino neba pánov 
Čaruje R žiJM. 

Tak Venera, by vyuikia v kráse, 
Potrebovala Grácie. 



Odkladná lýru? To labutí aton! 
NtíStihoU' eÄte na nioliýl Slaciu! 
Kde pári aa dusík tasu, pod kaiuefiom hrobovým,, 
S oxygenom novým, 
Kde už Zefýr z Vetná pýri, 

ŽalniiBta „Mar/ny*^, aby mu barytón, — 
Lebo na svite všíHko hynie, hynie, — ' 
Nevisel itad hrubom na lioitiiciu, 
Postaral sa o dedifia lýry, 
Neutralil prAvo hrobu ^ mlčnt. 

(Učte sa, cvičte sa, ho vytiini poeti: 

Beda ndtn v hroboch otcom nemých deti,) 

Všetkých vás, čo na živých Tatry hroboch 

Zástavu života lengali ste, 

Na povampyrené tóny nedbali st6, 

V rovinách, dolinách spievali ste: 

Žalo dievfta, žalo trávu, 

Neďaleko Teraešváru ; 

Ohnivý vôz rufiá z hory^ 

Ani kone, ani voly, 

Predsa besao letí jaksi, 

Tie siroty viezol kamsi. 

Keď začula sirôt vresky^ 

Odsekla si dva prsteCky. 
A dievčatká äumné s hrabtami, 
Na slzavých lúkách seno hrabaly, 
Jedna sivými volkami orala, 

V peknej pesničke mládencov vol&la: 



MO 

Mládencov z kaviarní: Raja! Hajs! 
Mládencov z krčmič^iek: H&js! Hajs i 

Orala — voIbIa: 
Naše sivé volky, hajs! 
NaSe sivé volky, do dvora í 

Do dvora ! Rodného 
Naše sivé volky, do dvora! 
Od karát^ do dvora! 
Z kavjamí do dvora! Hajs! Unjs! 
Naôe 8ivé volky do dvora! 

Do dvora ! Rodného ! 
Naše — sivé — volky do dvora!! 

VSetkj'ch vás, ío na živých Tatry hroboch 

Ztistavy Múzy lenj^'ali ste^ 

Duchovnej smelosti ke<í bol kvarticl Vacov, 

Duchu oa slávi] spíevaíi ste ; 

Ked najmetiäfm páootn v krajine bol Boh, 

Na Jeho slávu 

Varitá a bubny hýbali ste — 

Všetkých Vík 
Z katalógu cialorina vytrela Venus! 



Z listov, aké dostáva L, N. Tolstoj. 



Milý Lev Nikolajeviŕ! 



Jelieavat^fLd, 18. marca l9Utf. 



Dávno Born Vám chcela pÉsat, ale vSe Bom sa akosí obávala. 
Teraz napokon som sa rozhodla. Vy ste vraj takí umní, Vy pravde- 
podobne porozumiete ma; ved soui dosial nenaSla nikoho, kto by 
ma porozumel dobre. Nuž vec je toto: ja Kom al zatúbila jedua 
Rusku, uCiteíku nášljo gymnásia, tak /.arúhila, ako som ešte uikdy 
neľúbila. Pravda, ja som i predtým íúhila mnohých, ale vtedy som 
zajeduo Túbila i slníeíko, i kvety, i liudbu, i pekné básne, fl teraz 
íťibim len ju, viac nikoho. A ja ju mám nenávídeť, lebo je- Ruska. 
Ked u nás v Jelizavetgrade boíy židovskŕ pohromy, ketf uáa v gyra- 
násiiitne prezývali „židovkami'*, kej zabili môjho najlepšieho pria- 
tela doktora Reissera, vtedy som zceuílvidela Rusov, a prisahala 
naveky nenávideť ich. Potom, keí všetko utíchlo, keif Zidia potali 
pomaly zabúdať žiaí, pochopila som, že nenávideť. ich neľzä, Äe, móž' 
byt, oni sú nie viuof, že to je íosi iné. VSe som hútala o tomto 
a nijak niCoho som nemohla vyhútať. Prosila som stai^Ich vysvetliť 
mi, ako sa naŕim chovať k Rusom, ale nikto mi nedával odpovedi. 
Starší alebo potali bdvorit mi o akomsi Jniliom svete, upotrebujúť 
v rozhovore cudzojazyčných slov, alebo, ketT som ich pýtala, nby 



301 



mi objasnili sraysel týcbto slov, pnvedali mi: „A, jestll ty nevleä, 
to zuaiueuajú tieto slová, ta eainej poilstaty veci jednak aepocbapiS; 
(■ehe aui vysvetlovať netreba." I odchoitäli a ja opilt ostíivala sotn 
sama, a vše som rayslt^la, vSe starala ea rozrieäií túto mufiivú a 
príUä ŕažkíl pre ujĎa úlobii. Alebo bovorili: „Ty si e&te primatá, 
že by 3i rozväzovala také veci/* PreCoV Či malé nemajú to vedieí? 
A. napokon, ja som nie malá, mne je až 15 rokov, som v V. 
triede gyninásia. 

Hádam Vy mne objasníte toto? Hádam Vy ma môžete naufcií 
Iiíhií Rusov 'r* Vetf, vraj. Vy tak mnoho viete. A ak ani od Vás 
nedostanem odpovedi, to mi pozostane len umreí, lebo Mbit a spolu 
neiiávidet Elenu Nikitiŕim ja nemôžem. Prosím, odpovedzte mi. 
Vítlajú ma R. G. Moja adressa,.. Odpovedzte mi, proí^íiii. 



7. 
Drahý, velmi drahý Lev NikolajeviCI 

Videl som Vás dnes vo sne, a sen tento sa mi pozdal Lakým 
pekným, že som sa rozhodol rozpovedať Vám ho, diil'ajik, že ne- 
budem Vám na tarchu. 

Viezol som sa po železnici, vo vagóne III. triedy, a proti mne 
sedeli dvaja Ncmci-mešťania, prost^ibo, obyčajného typu, aCpráve 
zajedno bolo v nich í Čosi zvtáSt Cestného, skoro dotklívého: dvaja 
Nemci starého dobrého typu. Shnvárali sa o Poliakoch, o tom, ako 
nedobre zachádza s nimi nemecká vláda i akí sú poľskí sedliaci 
dobrí, akí sú dobrí vôbec slovanskí sedliaci. Mne bolo príjemne 
poCuť toto od lÚĽhi i mysltil som si^ akJ sú dobrí títo Nemci. Vedia 
mňa gedel íierny pán, ktoťý neskôr sa vmiešal do reči a ukázalo 
sa, že je Poliak, ľoliak tento sa mi pozdal tiež akýmsi dobrým, 
i on s nepotskou skromnosÉou osvedíil sa o svojom národe, že Po- 
liaci skutočne boli kedysi dobrí i Cestní, ale že teraz sú viac nie takí. 

Po tomto octnnl som sa, neviem ako, vedía Vás, Lev Nikola- 
jevi^. Ležali ste na posteli, alf cele odetf^ a ja pripadol som si 
k Vám, cele blízko k Vám na postel, a bladel som Vám tvárou do 
tvária ako najbližší a ialímny Váš druh. Tvár Vaša ma prekvapila; 
bola taká isti, akou 8om ju vždy znal, a zajedno akási nová, obno- 
vená, všetka prísuosf, všetky stopy ťažkej, namáhavej práce zmizly 
8 nej ; ja sora bol týra príjemne prekvapený. Rozpovedal som Vám 
o dvoch Nemcoch vo vagóne i o tom hovorili^ vyloživ Vám velmi 
dobre a presne celt^ stretnutie a besedu s nimi. Vy ste poCúvali 
veľmi vnímavé, boli ste vrtmi pokojní a svetlí, a ja som dtil úplné 
sjednotenic s Vami, Velmi ste sa mi páCili. Potom som Vám počal 
rozpiávaC o Slovákoch, ale uie ako obyCajne rozprávajú — slovami, 
ale podávajúc Vám živé obrazy kraja, bôľ, polí a žijúceho ua nich 
národa. Vy ste poi^úviili s velkým záujmom, niekedy dávajúc mi 
krátku otázku, a ja divil i odiiäevťKjval som sa, ako Vy viete po- 
čúvať, ketl Vám niečo rozprávajú, ako sa viete zaujímať duÄou dru- 



Uba A ttákaM 4> M) 4* feMO, pata^fic — jtíImÍIíi , wJlBpMi 
v m^ é^mjét m 4ft 4m. M HB Mitffifý, te u mi adalo 
riiAtiiC Tte, «tMríf pre4 Van «^ áala « fa V; vidíte rtetk*. 
te jt T aei. T>i ite a «^ svýtali tei« ale ja toa ba liato rax 
avtriw ■^•fri Váfta Uaaa. i papnafl aoa V«i •fatariai aUckv. 
ZB«f« ilc aa qiýtaB, ala opU aoa Táa w m ^a r mmm ^ ChvOa aiw 
vAal. yolas «fk am m iiit iia l f— i il Tia, ie aM Yáa De- 
ftnômd. VjT aCe apii opakawafi, a ja ofií Mfioďopa, ale ta aoai 
Mckoffl teé: to, te V j aHMnOe. To ma aendiTílo. am Msaatoattlo. 
M aM ■eragpnirojao a len utkm^tne éopki^ a ja oputa aoai Uam 
M poMfci eela Mzko k Vašq Uave a iwplaU aaa n btoiesýn 
uiali>/B fiatom. Ty ate boli, ako prrq, pokojal a aveÚĹ 

ňab«tfi aos aa, ale i pnindeaý ďt3 bob, ako nti o4 ffcaua 
•fíoa Ind a aCah^ýe ks4Ío. -Hla, ako son sa dobre nášäX so 
tvoB HíkahiJeríCsB," pemfM tom si a bol aoa rid srqfani aan, 
ako bv aa viÍBtko toto bolo stalo t bdeal, uoi^ 

BobTéaaiÉM. Vfctd ^ali eéte. Gelč Uacf aiiila. Aaijada&ú 
fadiirfto xrrin. Lm Tti£k7 p t capewwr a ly. Bolo toIbÍ dobre. Dofia 
bola f ápboB rttade s prbodotL A ja sob poBjalel o smrti, 
o Vafcl omti, o anrU vôbet, £e j« oaa — {vebtttaie sa, Ua, 
k takémo iadea&ámii ráau, a bol lom vrimi rld, te to pondoiDe 
dttm. — Naozajstné tiij oii pokanoly po lícach, a pocítil aam 
úpiDé, ^TBo oeaakúseúé Uateostvo, a dírúc sa^ ako to okiÍbo tak 
•oidaf, ako ja itridaTam, ako to motao prípó^taf si k srdcti véali- 
jaké biedy, ako al iefa ja prípôiCam — - ked j^ ru život vakotka 
taký blafeoý. 



Bla, Tfetko, £o som Vám cfaeel oapteaĹ OdpasCte, že sob Váa 

zatteprizflfioTal. 

Moja pokloDu Sofii AadrajiOTiie i Atenandre Lvovqc. 

Miluj úd Vib 

o. 1^ »4m. ifloa. 



Z básn[ Hájomila. 

Priateľovi. 

Že tea sused tvoj má srdce tvrdé, ani 

Z vrchv^v tá skala ^ 
Ešte v Dcúätupnom núdza doliehíini 

Ho oetifikala. 
ŽaloďC nepálila, netrápila bieda, 

Ani bór čríeslom 
Ncvoral doií, ani teraz nezajedá. 

Z príčiny tej v zlom 
Trvá, ako roľa príeíoboin pustená, 

Ktofá len pýríc 



NtosoŽflé nosí 3 silu rodenia 

V útrobách kryje. 
Pôdu srdca, aby priaterov núkalo 

Úrodou J — roFu 
Ako v poli, — treba obrátiť nemálo. 

Život ked bôľu 
A trápenia chytí pluh a zbrázdi muža, 

Zbrázdený vtedy 
Zbadá, ako sýti prJaxeii, koho súža 

Neresti^ biedy. 
Tak zvie, iba sebs že je nie stvorený, 

Ale jak' role. 
Hladných že raá chovat v úprimnom žiccnt, 

NaknEko doh'c. 



TvTdým. 

Mrazy ked poitípu lístie po dúbrave, 

Šedivé vlaay 
Neshodi si dubec, ale upierave 

Za zimných čias i 
Pri panenských bozkoch mladej švárnej vespy 

Hrdo ich nost, 
Plamenná mu ale vesna úpor sklicsni: 

Ked, že sa čosi 
Krajšieho jde rodiť, po bo/kov plameni 

Tvrdý dub zbadá. 
Aj shodi šediny, ked mu ich zitutiú 

Listvina mladá. — 
Sláva vám, vy muiia tvrdého úporu, 

V myslení stáli ! 
Čo si ncstrasiete myšlienku niktorú, 

Hoci aj vzaly 
Časové premeny sviežu jej zelci) i 

Uťaly sile. 
Co si nestrhnete myšlienku pražíadnu 

Do tej až chvíle. 
Pokým na údolie zvcstovia nesadnú, 

Život nás čo by 
Novotným pableskom íó-ajšie zaáatilí. 

Ale ak doby 
Jarnej prídu i^vesti, ita duchu spanilí, 

Vyžité strašte 
Myslenie, bo aj tak z roľ-ohnenej sily 

Sviežejšie vzrastie. 



901 

Dievčina. 

Vo kvetní to neho čisto vyjasnené 
Bohato rozsieva zlate pctešenfe, 
Ked sa svit rozvíja, slniečko vychodí; 
Kvieťa sa prístrája v zelenom závodL 
Kctí sa večer kloní v súmračnej vo toní, 
Švárna hviezd družina cestu si pretína. — 
Dievčina, jejž v dusí svieti sa jasnota^ 
Potešenie 7.1até seje do života. 
Ak ti štastEe zorným svitom presinieva, 
Blaženstva defi pekný začne láskou deva; 
A ak sa ti nebom žitia zveČerilo, 
Milotou, iťa hviezdy, zaskveje sa milo. 



Príchod lásky. 

Keď je roFa ostrým lemešom zoraná 
A kcd nad ňou zvoní lúbospev škovrána, 
Na blízku je vesna s bozky horúcirai; 
Nesie kvieta pestré pustej do doliny. -- 
Kcd mne srdce tuha mladosti zbrázdila, 
Zvonivý tvoj shovor, Krásava spanilá^ 
Tak znel nad srdcom mi, ako škovránkova 
Pieseň zneje sladko nad brázdami rolí, 
A kde škovrán spevný vlúdíve šveholí, 
Nedaleko, blízko je tam doba nová. 
Aj tá nová doba nedaleko bola, 
Blízko: v srdci tvojonii deva maľovaná; 
Tam bol zvitý úsvít najkrajšieho rána. 
Krásou blčiaca ty deva do údolia 
Túžob, kde čakalo srdce rozorané 
Moje, doniesla si vesnu bez nazdania; 
Rozvila si srdcom v srdci lučc rannie, 
Najjarnejšíe ráno; vrúcne milovanie. 



Pásavam ja . . , 

Pásavam ja pri močiari na strání 
Štyri kone, ani čierne havrany. 
Výndem mrkom a ked kosy sú hore, 
Dávno stoja moje kone vo dvore. 

Pasiem lásku v faliovej doline 
Dávno stále pri dvoch jazier modrine 
Na tvojej ju kráse pasiem, dievčín,i: 
A ešte mi iba lačnief počína. 




«06 



Krásava. 

Básnik. 

,Kde äi sa zrodila, pieseň roztomilá? 
Blúdil sora po strání, po zelenom háji; 
Po laze kvitnúcom, po úboci^ a i 
Po doline, kade jarček žblnkot roní, 
Kde sa kvieťa kúpe v jemnej, dužej vôní. 
Ohlášaly sa tam vrelé žbíc prívety, 
Ze by k milovaniu mohly pohnúť svety; 
Aj na mňa kúzelné rOÄsnovaly snenie; 
Ale za minula nikdy neplynula 
Ešte pieseň, ako ty, tak utešene. 
Kde si sa zrodila, pieseií roztomilá?' 

Pieseň. 

»Pod Tatrami kvitne moja drahá vila 
V kráse, Taliová akoby dolinaj 
Ked sa rosa lúčiť s kvetami počina- 
Srdce jej sa jasia, ako samo 7Íato, 
Ako nebo z jari, mračnom neposíato. 
Duší jej drahý skvost, aký na vše časy 
Mojej len vile dal darca všetkej krásy. 
Ona zatúžila, hora kde jalová 
Sumi a kecT bola láska šuhajova 
Na bľizku, objalo čarovné ju snenie: 
A mna vytúžilo srdce jej nadšené.** 

BáBnik. 

.Lietaj krajom naším, pieseň roztomilá, 
Aby si osuhel nudnú odplašila. 
Ako jarý vetrík sfúka snehy s póla, 
Srdcia mrazné zmladi dychom zlatá vôfa. 
Ale povedzže mi, riekni mi tak z jasná: 
Kto je to tá tvoja víla krásnokrásna?' 

Pieseúi. 

vMojou mladicou je rozkošná Krásava, 
Na nejž vnadné kvitne póvabnosf jasavá.« 

B&emk. 

,Na veky ti sláva, pôvabná Krásava I — ■ 
Ale vyjavže mi, pieseií milovaná, 
Prečo si ty včera za rosného rána 
Stranou popri riave lkala prenikavé?' 

Fieseú. 

»S Tatrou sa lúčila Krásava spanilá. 
Od vrelého srdca preč sa odberala. 



'A\ 



Nechávala známe ITúbené lúčiny 
A sa pristrájala do cudzej krajiny. 
Príkazy viazala tklivé mládencovi 
K duši, že rorchvel sa aj háj svrčinový. 
A lúčenia chvíľa tak ju poranila 
ZÍhave» že padla do horkého žíata- 
Lebo devu srdce väčšmi nezabolí, 
Jak* ked tratí srdce, čo jej bolo k vôli. 
Objal tak Krásavu ožihavý žiat: a 
Netajená žalosť tá mňa vyplakala,^ 

Bäaník. 

, Sladko lkaj a želej^ pieseň prenikavá, 
A tec u nás, ako potoui vlažná riava. 
Fozajimaš srdcia, lebo kúzla na té 
Čarnejšieho niet, jak' tvoje zvuky zlaté. 
A kde viažu ludí srdcia obmäkčené^ 
Tam sa život kvetom sviežim k sláve ieuie. 
Lkaj a ielej sladko, pieseň prenikavá ľ 

»>Kúzlo to má v moci srdečná Krásava.a 



KráBno moje . . . 

Krásno moje zlato I 

Kým si mi tu bolo, stáía jasná chvífa ; - 
Teraz, kecf nepria^eii preč (a ííaplaäíla, 
Je mi nebo chmármi rmútenia zasiato. 

Prileí v príhovore ! 
Ako sa zaxorl pri smutnom Kriváni, 
Kerf nadeň z<faleka doletí lúč rann^ — 
Pozláfa mi srdce milovania zore! 



Ach, a Krásavu. . - 

Vzácnym kvitneme kvetom lešenia, 
Keď úás obzerá zora zbrieždená, 
Dumu snujeme, kecí nám koliše 
Dušu sláviček nočnej za tise. 
Radi máme háj, ked mu odníme 
Zimosné šaty vesnia bozk zlatý. 
Vytrženi sme^ skovrán za rána 
Ked žalm pobožný vcfačne vyráiía. 
Boha zo srdca vrúcne prosíme, — 
Ach^ 3 Krásavu v srdci nosíme, 



807 



Pieseň o múdrom Olegovi. 

(A. S. PadkÍD.) 

Do vojny poberá múdry sa Oleg^ 
pomstiť sa vzdorivým Chaxárom ; 

ich selá i nivy — za bujný nábeh — 
vystavif mečom i požiarom. 

So svojou družinou, v carhradskej bronl^ 

jedť kňaz rovinou na vernpm koni. 

Z ternného v tom lesa» v ústrety jemu, 
prichádza, hľaj veštec nadšený"; 

poslušný Perúnu starec samému, 
vo veštbách budúcna zkúsený, 

v modlitbách, skúmaní strávivší svoj vek... 

K múdremu starcovi podišiel Oleg. 

— Zvestujze, veštec môj, miláčku bohov, 

budúcnosť mi, hoci nemilú ! 
Či skoro na radosť susedov sokov 

nasypú i mne ui mohylu? 
Odokry pravdu mi, — nič sa ma neboj ! 
A kôň môj najmilší nech darom je tvoj. — 

Veštci sa mohutných neboja vladýk, 

a dar im kniežací netreba ; 
pravdivým svobodný veStčí ich jazyk, 

sdružený on s vôrou je neba. 
Budúcnosť v temnote skrýva sa cele; 
lež los tvoj na jasnom vidím ti čele. 

Pamätaj, kňazu môj, siová si moje : 

osud ti slávu, česť ukladá; 
víťazstvom zajasá meno sa tvoje, 

a tvoj štít na bráne Carhrada- 
I vlny i sucho slúchať ťa budú: 
vrah bude závideť tvojmu osudu. 

T mora siného vína klamlivá, 

v čas búri í v čase bezvetria ; 
i prak, ba i kynžal i strela Istivá. 

tiež roky vifaza ušetria . , . 
Pod svojitn brnenim nczkúsiš rany: 
nevidný ochranca bohmi ti daný. 

Kôň tvoj nebezpečných ciest sa nebojí, 
a slúži gazdovi po vôli, 



pod vrahov strelami pokojne stojí, 

i cváU bojišfa po poli. 
Chladno mu, m vojna mu nič nevykoná : 
preds', amreŠ ty smrťou — od svojho koná. — 

Oleg sa usmiechnut; lež čelo zbledlo^ 

a mračná zraky mu zajaly; 
a mlčiac, rulíou sa oprúc o sedJo 

spúšťal sa s koňa hned pomaly, 
a druha verného on prívetivé 
pohladil. Lúčiac sa, po bujnej hrive. 

— S liohom bučí, tovariš, verný môj sluha, 

roťist sa obom nám súdené; 
tio moja viacej už nestupí noha 

v tvoje tu strmene zlátené. 
Upadla medzi nás rozluky tona : 
S Bohom budí — Otroci, odveďte koňa! 

Prikryte pokrovcom koiia najmäkšim, 

odvecľte na pašu zelenú ; 
kúpte ho^ kŕmtc ho zrnom najlcpšírat 

dajte piť vodu mu pramennú. — 
A s kofiora odišli otroci jeho, 
kňazovi dovedúc koná druhého . . . 



Hodoval s družinou múdry raz Oleg ; 

poháre veselo zvonily; 
starcom vlas belel sa, jak z rána by aneh 

padlý na kurhanov mohyly: 
starci si spomneli na časy dávne, 
i miesta, kde bitvy bíjali slávne* 

— A kde môj tovariš ? — prevravel Oleg, — 
povedzte, kde kôfi môj je sivý? 

Zdravý je? — Či ešte íahký mu je beh? 
Či ešte tak smelý, ohnivý? — 

A dostal v odvetu: Na kopci onom 

dávno už spočíva vo sne pokonnom. 

Tu hlavu opustiac, Oleg rozumný, 

mysli si: — Jaké to veštenie? 
Kúzelník ty lživý, starče bezumný, 

zaslúžiš ty moje tupenic 1 
Mohol soR] i dnes mať koíia milého . . . 
Nuž podme, obzrime kosti si jeho I — 



309 



A Oleg uháňa v zrj'-chlenom behu, 

5 nim Igor E starci i hosti; 
až vidia na kopci u Dnepra brehu. 

vzácne tam belejef ša kosti; 
ktoré prach posýpa i dážcf polieva, 
i tráva vo vetre kol nich povieva. 

Kňaz na črep koftoví nohu položil 
a riekol : — Verný môj priatcru, 

starý tvoj hospodár smrť tvoju dožil; 
na trizni, — ked i mne postelú^ — 

už ty pod sekerou trávy nezkalLš^ 

krvou mi horúcou popol nezvlažis, 

Tak, hfaj jak nadarmo tŕpnul som i ja I 
Či kost by smrtou mi hrozila? -^ — 

A z mŕtvej v tom hlavy hrobová zmija, 
zasipiac, rýchlo sa plazila, 

vinúc sa jak stužka ko] kňaza nohy : 

vykriknul — v EÚfalstvc, Oleg úbohý... 

Piesne uz žalostia, dymy sa kädia 

na trizni plačlivej Olega; 
kňaz Igor i Orga na kopci sedia; 

družina hoduje u breha; 
víťazi sporancli na časy dávne, 
i miesta, kde bitvy bíjali slávne... 



Horal. 



-**- 



Hriech mlčí. 

črta úd Alberta Martiéa. 

Po mnohých rokoch, to sme sa uHvideli, navštívil tn« môj spolu- 
žiak, pnatef, ktorý \h\y bot podivinom. Lebo ked aa smiiil^ tak 
smial sa i na DajtualichernejSej veci; keď bol vážny, hladel i na 
uajsmieSnejSiu vec vážDe a hneval sa na týcb, ktorí sa smiali. 

Po obede sadol ku klavíru a brnkal si naäe národcá piesae. 
Potom zvážnel, zamysliac sa. Strhol sa a ako zo sna hovoril. . . 

— VieS, 2e som na väCäiu sĹaoicu už ako präparandtsta nemal 
nárokov. Prvú mne ponúknutú íiOO-íilatovú stanicu som prijal. Mal 
sotn prlležitast pracovať. ■■ nie za národ, ako sme sa to boli do- 
húvorilí, ale že by som si &fm skorej vyplatil Študentskú dlžobu... 
Pre túto som popri uiiitelstve prijal i inStruktorstvo. . . Ufiil 8om 
Štyroch chlapcov. Dvaja boli živí, saniopaSnlí druhí boli tichSí. 
Prví dvaja boli deti hostinského, druhi malokupcovi. UCtl aoín ich 
v rodiCuvskom dome. Dlh som si do roka vyplatil, pritom som žil, 
zaäatil a oženil sa. Vzal äom si fnrdrovu Bestru... Tu chytil nie- 



BIÔ 



korko akkordov. potom pokraŕovnl. — Äiii>, oÄenil som sa ti. Mŕím 
ti ja 2enu, akn lalíu... zníiäl sa Biniaf. — Nadala tni už, že som 
sprostý Slovák. Už sme sa i bílí, t. j. ja som sa leu hrAnil. — Tu 
Ba zas chutne zasmial . . Ale zo svojho presvedčoaia som nepopustil 
ant za máCny máCik; som ten Htarý^ nepopustím ant za teo svet... 
Áno, uCil som v gkole a v tých dvoch domoch asi 10 hodín denbe. 

— Ale to holo trochu priiDOC a úmorné, — pretrhol som ho. 

— Never 5 s radosíou a he^ únavy som plnil povinnosť. Ho- 
stinského chlapci mali streduv pochop^ kupcovi neboh rovni. StarSi 
bol tupý, ak(} jeho otťc, ktorého milučkom bol. Mladäij to ti bol 
talent. Pri vyu&ovanl uprel svoje vážue oči na mňa a hltal moje 
uŕenie. Krásny chlapec, eSte krajšieho ducha. Tento bol miláčkom 
matkiným. 

Priatel môj sa zamysleL Azda minulé veci a deje mal na ume. 
Bol a chcel ostať idealistom, a hueď^ uko do živuta vstúpil, mal 
prácu s hmotou . . . dlžoba i zlá žena. Mal vúTu pracovať za slo- 
venský lud, ale ako y ked sám so svojimi trpel biedu. . . Zhlboka 
si vzdychol a zas udrel niekolku mollových akkordov. Mäkké hlasy 
obmäkCily i jeho tvár... Staré struny klavíra i dalej hučaly, ako 
by plakaly za tým Lasom, kej i ouy vydUvaly tvrdŕ, zvučné a určittí 
hlasy. Ticho hufialy í potom, keď priate! prestal na ne udierať. 
Prebral sa z hlbokej dumy, piegie! si rukou po riedkych vlasoch 
a riekol: 

— Ty Čakáš, že tí nieío i dalej budem rozprávať; áno, budfím 
o rodine kupcovej. Bn\ učitelským synom, neuŕil sa a stal sa kupcom, 
tiež nedoukom, Ako taký vgak mal nároky na lepSiu partiu a dostal 
sirotu po dôatojuikovi. Bola krásna eSte i v rakvi, ani cburoba ju 
nepo&patila. Bola vzdelaná, ale chudobná . . . Mali tých dvoje detf ; 
atarSí bol otcov syu, mladŠI matke podobný, ako by jej bol z oka 
vypadol . . . 

Môj priate! zaCal v sextoch a tercoch brať jednou rukou. „Ne- 
banovala.by, . ," potom sa strhol, usmial a riekol; 

— Áno, bola peknä^ milá, vždy sa smiala svojím zachriplým 
hlasom, z ktorého zvučala asi taká trpkoaf, ako zo starých strún 
tvojho kkvira. Jej pekné o£i i vtedy skilyr keď sa smiala; tie ju 
zradily, že trpí, že je neäťastná ... Z mužovho smiechu vyznievala 
irónia; mal surové vtipy a žarty. Ona sa na nich smiala, ale jtj 
o£i prezradzovaly opovrženie.. . Ja som sa k obom trpne choval, 
lebo som ich nerozumel. Len to viem, že k nej citil som náklon- 
Dosť; ctil som si ju, a proti nemu som cítil nie autipatlu, ale, ak sa 
dobre vyjadrím, sústrasť. Ľutoval som ho, ako eom si vtedy myslel, 
pre jebo zaostalosť. Predo mnou sa ona vždy pekne shovárala. On 
ai viac ráz surové zažartoval a jedným okom mihol na mňa. 

Priateľ zaŕul hraí iiťjuký divý marS, a tak tropal oa struny, 
že stenaly, vrCaly. Naraz piei^tal hrať . . . 

— Áno, áno, ani jeden z nich nezradil sa, ako nažívajú ^polu , . . 
U(il som cblf4icuv. Ked som staräieho pokarhal, aby sa iihl, otec 
si ho zastal, a tu bolo jeho povedať: „La, veď nemusf z neho kťlaz 
byí." Ked som rodiCom predpuvedal, že budú radosť maC z inlaiUiehn 



311 



«yn&, uteč so Bmifvcbúm pr^zDatnenal : „Oiiite t neho riobrý brebeD&r." 
Chlapcovi sa slzy v oCiach ísutigotaly, a matka, bUdkajúc 8i bo, 
cholerický sa sraials. Staršiemu chlapcovi otcovtí poznámky velmi 
«a páčily, smial sa i s otcom. MtadSf bladci »a mňa svojimi vel- 
kými očami a dost mu bolo, keď 3oin naňbo pekne pozrel . . . uspo- 
kojil sa. 

Tieto deti som veter u&ieval. Otec, ker! sklep zatvoril, napil 
sa pflletiého, navet^t^ral sa a lahol si spa£. Nečítal aikdy uiC, Jeho 
duSa netúžila viac vedieť, ani len qovíd nebral do ruky. Stál celý 
deň pred sklepoin, míijúc ruky vo vreckách strŕené, hľadel po svete 
a strúhal zlé vtipy na okolo idúcich. Naproti tomu jeho žena, kedy 
len Ktihla, knihu do rúk brala, a po6aä celého uCenia delí pri náš 
sedávala, potom stno rozberall hlavné zásady výchovy deti a me- 
tódy učenia. Ona sa bota súkromne pripravovala^ skoadac vy&áiu 
dievčenskú gkolu, za u{!.iteTku, čítala mnoho páda^'ogických kti(h. 
f'Rodičia jej boli Slováci ako repa, ona bola v nemeckom duchu 
vychovaná, pozuala len litei-atúru nemeckú, vefrai sa divila^ že i 
Slováci majú literfltúru, Velmi rada by bola slovensky čítala, ale 
zásoba slov, ktorú mala, jej nestačila, že by knihu rozumela. 

Ked bola reC o jej mužovi, vždy ju pretrhla a zhlboka si 
vzdychla. Dve zimy mával som s ňou vážne rozhovory a dišputy. 
Úprimne mi vyrozprávala svoju mioulost Milovala chudobného po- 
ručíka, jeho láska k nej nebola menSta. SobraiC sa nemohli. Vydala 
sa bez lásky, len preto, že by matke-vdove nebola na íarchu. Vy- 
cítil som, že mi všetko nepovedala, čo í aama uznala, ked mi riekla: 
^Umrem už skoro a na amrteínej posteli, pán učiteľ, poviem vám 
moju tajnosť." 

Môj priate! hodil oči na knihu, menSiu partitúru — boly to 
präíudie na organ — otvoril ju a začal jednu z nich hral. Ja som 
ho hneď nechcel pretrhnú!; len po chvíli riekol som mu: 

— Ved mi už do konca vyrozprávaj . . . 

On sa strhol zas, ako zo sna, a pokračoval. — Teba vari za- 
ujíma konec tejto historky? Počuj nakrátko. V druhom roku, asi 
v máji, začala ma, keď som od nich s hodiny odchádzal, na dobrý 
kus odprevädzaC. Robila to divne, vždy sa mužovi ohlásila: „Uí 
idem pána uCitefa odprevadiť.'" Na tejto prechádzke sme viac ráz 
zastali. Muž hľadel za uami>. . Tu mi vyrozprávala, aký veľký ne- 
pokoj majú v dome, ako sa muž skoro každodenne vadJ^ a ona že 
je átastná, keJ sa mi môže vyžatovat. . . So dňa na dcA sa stával 
jej hlas zacbrJpiejSJm, temnejším, slabol. Lekár kon&tatoval gá- 
gorové suchoty. Bol pekný júnový mesaŕný večer, ked ma zas 
odprevádzala. Chytila mi ruku a zimničae hovorila: ^Páu učiteľ, 
teraz vám už poviem, nemôžem dalej vydržať. Celý nepokoj od 
dvoch rokov je pre váa ... Vy ste si toho za svoju svedomitú prácu 
nezaslúžili) ale mne k vôli odpustite i môjmu mužovi: nehnevajte 
sa, uĹte moje, deti i ďalej... vSak sú zkú&ky už predo dvermi. 
Sľúbte mi to. Ďakujem . , , Teraz vám už poviem^ môj muž na vás 
žiarli a otue veľmi ubližuje"... 



SIS 



Ztipsil som sa a myslel si: — Táto žena to dosiat nezamlčo- 
vala zo sebeckosti^ tu musí eSte iiieŕo byt; a holo. Potom mi riekla : 

— .íft už umioni , , . piosfni Vits, odkílžte mi jio niekoiii na 
ilľuhý svet, čo bude z mojich deti? -— k tvAr sa jej vyjasnila. — 
Navštívte ma v mojej choi-ohe, mám vám nieCo povuilať . . . Stisla 
tni ruku a s trpkým gmíechom vrátila sa domov. 

ľreSly zkúSky a ja sog] prestal navštevovaí kupcov dom. Pri- 
behla raz kupcova filúžku pre mňa . . , Šiel a našiel som kupcovu 
v posteli, bola sama, hned začala slabým lilaBom hovoriŕ: 

— tíujte moju tajnosť... Môjmu mužovi som vSetko musela 
tľpeí, mlčat, lebo . , . lebo . . . som hrioSuica , . . Môj mladší syn je 
plodom mojej prvej lásky... Však som hľieänicaV. . . S Bobom í 
Dobre sa uiiijtel.,. Suchý kaše! ju pOĽhytil. 

O DÍekoIko doí umrela a o DJekoľko rokov muž i sestra ju 
nasledovali. Teraz nedrtvno umrel Jej brat na tú istú chorobu^ a 
ten jej mohol zaniesÉ zvesC, že jej starší syn $tal sa ŕinancom, %Í 
i to zlým, potom iätel za strážnika k železnid, a mladSl, sotva 
30-ľoŕný, je kapitiinom v Štábe a stojí pred ním pekná budúcnosť. 

Vy&li sme 8 priatefom do prírody a zaCali sme sa o inom 
shovúraC. 



BESEDA. 



Z Maďarskej Akadémie. V tohoročnom slávnostnom na- 
sadnutí Maďarskej Akadémie, 4, mája, predseda Albert Berzoviczy 
vykladal, že Maffari neniajú smifslu pre hktoriu. 

^Málo ceníme si to — hovoril Berzeviczy — čo hlása naäu 
históriu, a oeobyi'njnc rúhime okolo seba zmenu; až sbáúame sa. 
za všetkým, ío je nové, a ponáhíame sa sborií, odhodiť úctyhodné 
pamiatky a tradície minulosti, kdekolvek ro;Vnie ich po ruke. 

Dotyine umeleckých a písaných pamiatok našej histórie odvo- 
lávame aa na pu&toSenie búrne] naSej minulostí... Tak sa zdá, 2e 
prívela viuy skladáme ua zbraonýcli podmanitetov a níŕttehív: na 
Tatárov^ Turkov a z niektorých dôb na vnútoruých nepriatelov, — 
i takúf pre ktorú sami mali l>y sme sa kajať! Zbrauuý ničitef ne- 
robieva toho, že by celkom d^drúz^al, :^ahuljil alebo odniesol väetko, 
to nájde. Vypáli domy, pobije aletio povjaže obyvatelov ako rabov, 
zaberie dobytok a odnesie, to je cenné a fahko dá sa prevážaŕ. 
Vojnami, ktnré zúrily v nažuj otŕine, teda nemožné je celkom vy- 
svetlif temer úplné spustnutie puzostatkov, pamiatuk dávnejšej uaSeJ 
kultúry, ktoré spustnutie Je najväfiáou prekážkou toho, že nemôžeme 
dôkladne poznať svoju národnú minulosť. Tým menej, lebo zjav 
tento rozprestiera sa i na taktí kraje, ktorých nepriatefské vpády 
alebo občianske boje málo sa dotkly, a rozprestiera sa oa pr. i na 
velkú íasť písaných pamiatok naSej miuulosti, ŕo je na príCine tomu, 
že neprestajne potrebné mú nám objasňujúce dáta cudzozeutskýdi 



ai3 



archívov, že nielen pre politické, ale v značnej tasti i pre kultúrne 
dejiny naSe v ciidzozemskýcli archívoch skrýva sa vzácnejší ma- 
teriál, ueí v dornáSuych sbierkach, tak že bez tamtých i len s pri- 
bližnou úplnosťou a pravdo podobnosťou vôbec nemôžtíma opfsai de- 
jiny tých Časov. 

Vysvetlenie hľadať treba ním teda aj inde. Nájdeme ho iste 
v primitívnosti našej kultúry, pre ktorú priraitlvnosť í Btaršíe nafte 
budovy boly pravdepodobne netľváce, zachrániť ich nezdalo sa byC 
hodným . . . Foniiy náSho starodávneho oárúdDéhG života boly iste 
omnoho skromnejšie a chatrnejSíe a nedostalo sa im výrazu v ta- 
kých dielach, ako by uám to älachetná pióta k minulosti a národná 
hrdosť ťhtiela vynialovat, vtlaCue prlpisujúc niŕiteloin zmiznutie toho, 
ŕo alebo ani nejestvovalo, alebo pravdepodobne bolo by zaniklo i 
samo od seba. 

Spomenutý fakt zostal by jednako nevyavetlitelným^ keby pamäť 
a každo'denná skúsenosť vSetkých nás nedokazovala^ že zblednutie 
obrazu minulostí vo veľkej Časti treba nám pripísať skutočne nedo- 
statku historického Bmyslu, tahogtajuosti oproti minulosti a, nspoA 
pre pomery, ktort!! nás obkluCujú, zvlá&tuej naäej túžbe po zmenách. 
Len tým vysvetli sa na pr., že v porovnaní s inými národmi máme 
z minulosti tak málo domášnych, rodinných alebo mestských kroník. 
Že UÄ pr, málo majetkov a ešte menej domov jestj ktoré by i len 
cez tri alebo štyri pokolenia boly zostaly vlastnosťou tej istej ro- 
diny ; že u nás jo zriedkavá výnimka taký magnát* ktorý by mohol 
povedať, že býva v dome alebo práve v zámku svojich dávnejších 
predkov. Že, sotva máme starkí kus náradia, ako dvesto-^ najviac 
tristoročný. Že zuvAaJšok egte i stäľ^lch našich miest temsr úplne 
pretvoril aa. bez toho, že by sa to nejakým rýdiíym vývinom bolo 
zapríčinilo, že by to pretvorenie zuanieimlo i velký pokrok alebo 
okrášleuíe. A že to pri veľkých hospodárskych a spoločenských 
premenách, aké dialy sa i u iných národov, bolc zapríčinent^ pre* 
menlivým vkusom samých potomkov, dosvedčuje zvláSte u náa radi- 
kálna a všeobecná premena vonkajších foriem privátneho i spolo- 
ŕenského života. U západných národov — rozumejúc tu najmä i 
Talianov ^ vidíme na obrazoch starých majstrov, kolko charakte- 
ristických (iŕt nevedome zachránilo sa zo starodávneho života roz- 
ličnýcli spoločenských tried. U nás — okrem niektorých blýskavých 
a trochu azda i mámivých slávností — po takomto niet iiijakej 
stopy, my ako by sme sa usilovali zbaviť sa, ani nejakej ťarchy, 
všetkého, čo upomína na minulosť, nie nejakým silným popudom 
pokroku pobádaní, lež zvuCSa z ľahostajnosti naproti minulosti. Preto 
zahynulo tolku pamiatok, kníh, píšem, kusov náradia v rukách sa- 
mých dedičov; preto vidíme, žť niektorá vzácne chrámové stavby 
stredoveké zahyuuly, lebo ich kamene upotrebili na stavbu ume- 
lecky menej cenných chrámov; vídame, ie zámok, v ktorom ešie 
dedo býval, obráti sa v rumy, ba zmizne, lebo vnuk potreboval ho 
za kamennú haúu pri stavbe, sľubujúcej osoh," 

Niekoľko výrokov eSte liodno by bolo podať, ale pán predseda 
taký ťažký ätyl má, že jelio popletené vety prekladať človek ustane. 



S14 



Povnžujetne refi Beraeviczyho aa pozonihodnú pťe to» to je 
v nej uovd. Madari pozerávnjú do minutosti Uhorska a Hvojbo ná- 
roda nie preto, al>y tam vyakútnali akutoŕtiý stav, pravdu^ ale aby 
vyuaSli uiečo, eím mobli by sa pochvastat, Asi na poCiatku dtívaí- 
desiatych rokov (rainuíŕho stoíetía) z príležitostí akejsi liistorickú- 
Unguisti(;kej prednášky, v ktorej bola ret o kullúľnom Btove Ma- 
(farov pri ich prícbode do terajSioho Uhorska, o Uŕiroch, Ostiakoch. 
Vottfkkoeh a iných uralských kraenofh, ako o najbtižSkb príbuzných 
ms^rahého národa, Móric Júkai (ktorému i ua svoje millenium 
dali napísať populárne dejiny Uhorska!) s iadignäcinn povedal, čí 
je to možné, že by vzneSenl a hrdí Maďari mali za rodiau také ai- 
fomné kmeny {szemét-nép). A to je po rnaíarsky. V ich spoloč- 
ností Jókaioví iste viac íuďí príHvedčilo^ nežli tomu dejepiscovi a čí 
jazykozpytcovi, hovorivšieinu o Uj^roch, Vo^uloch a Ostiakoch. 

Borzevíczy upozorňuje, že v minulostí matfarského národa v&e- 
liCo bolo inakšie, nie také, akým si bo oni predstavujú, menovite 
že dávnejšia kultúra jeho musela byť primitívna. To bolo novuni 
v reCi predsedu Ma<Iar8kej Akadémie. 

Históriu Uhorska za takzvanej Arpádovskej doby i z niektor^cl: 
po^dejäíťh periód bude treba — mierne rečeno — prepfsat. Niekto-1 
rých uhorských kráľov MaJari vymalovali, ako Ľejakýth polbohov — 
to bude treba všetko postíerat, a kultúrne dejiny Uhorska vôbec ehUi 
bude treba napísať. 

Ku koncu svojej reíi Berzeviczy vykladal, čím bolo by budií 
niÄíÍHrsktímu národu chybujúci smysel pre históriu. My nazdávame 
sa, že predovšetkým pravdou. MatTaraká historiografia mala i má 
namereuie predstavovať u MaJarov vŔetko vzneäenýra^ slávnym. To 
nemohlo budiť v národe smysel pre históriu. Z toho práve nasle- 
dovalo otupenie. Zo samého kaviáru človek nevyžije. 



Ale zachovali sme si niečo oäte í zo zprávy, ktorú r tomto 
flhromaždení hlavný tajomník prof. Gustáv Heinrich preíltal o iivote 
Madarskej Akadémie. Žaloval »a, že maďarské vedecké diela ne- 
preniknú do sveta. Nepreniknú preto, že vo svete nevedia po nia- 
iíarsky. Madarský jazyk je isotovaný — nemá rodiny. 

Maďarom na toto my máme odpoveď. PreCože hatia všetkými 
prostriedkami Štátnej moci kultúrny rozvoj ostatných národov Uhor- 
ska? Keby sme í my mali školy, vedeckí' spolky, keby nám oni 
nebrali z rúk ešte i Šlabikár, jegtli je nie madarský, my prirodzene 
vSíniali by sme si ich vedeckoj práce a boli by sme ich ttmačDJÍ, 
Lebo na pr. zo slovenských, podkarpatsko-ruskych a srbsko-horvat- 
skýob časopisov a koib zuámosč o maďarských veciach iäla hy 
k č'echora, Poliakom^ Kusom, ku Srbom za Savou, k Slovincom/ 
Bulharom ; najmä prostredníctvom ruského jazyka^ ktorý čím óu 
bude známejší vo svete, zo Slovanstvu mohla by sa dostať i ďalej. 

Maďari sami pracujú na svojej izolovanosti — maďarisáciou. 

V knltáraom svete. Louis Leger, známy francúzsky slavista^ 
v ruskom „Žurnale miuisteratva uarodnago prosvieáčenía' (marec' 



S1& 



1908) chváli UDiversitu grenoblskú (v meste Grenoble) — Že je 
tmjúfiinlivfljšia i iirovíndftlaych uiiiverslt francťizsbjch. Pustavenň 
v susedstve s Talianskom, greuoblská univcľsitA zaujíma sa zvláäte 
za to, do sa deje v tejto súRednej krajine, 

Nemecko má vo FJoreDcii ústav pre históriu umenia a taký istý 
ústav cbce si založit v tomto zvláStuom meste Talianska i Aujília. 
GreQoblská anlversita uzavrela založiť vo Florencii ŕraacúzsky ústav, 
ktoľý okrem histórie 'msoia bude pestoval i taliansky jazyk a litera- 
túru^ ako i francúzsky jazyk a literatúru. Očakávajú^ že taký ústav 
bude kouaí veffcé služby i Fraocúzoín, zdržujúcim sa v tomto meste, 
i saraým Flore»tincom> zaujímajúcim sa za francúzsku literatúru. 
FloreDUnaky fräDCúzsky ústav bude spojený äo sloveäDou fakultou 
grCDoblskej university n bude záležať: 

1) Z oddielu talianskej slovesnosti. Direktor a tajomník ústavu 
budú spravovat vedecké zaueprázdnonie Študentov i svobodúých 
cestovatelov, ktorí by svojho prebývania vo Florencii chceli použif 
k tomu, aby sa obznámil! a talianskou literatúrou. 

2) Ústav bude mat oddiel pra dejiny umenia, Tti nájde rady 
ň poučenia každý, koho interessujú dejiny umenia. 

;i) V úsiave bude oddiel francúzskej slovesnosti. Bude to kura 
z francúzskej literatúry pre florentinsku spoloCnoBf. 

4) Bureau pre vedecké a literárue styky medzi Talianskom a 
Francúzskom. Bureau bude dávať, učeným a spisovateľom oboch 
národov, ktorí požiadajú ho o to, všemožné vývody: bibliot^rafické, 
štatistické — ešte i praktické rady. 



-^•••' 



Slovenský jazyk, živá starina. 



Príspevky k slovníku slovenského Jazyka. 

L Ukážky z dialektického slovníka Bošäckej doliny, sostaveného 
Ľ« V. Riznerom. 

cvancor, pi. cvancoryr Sa cvancory by ht» roztrhal, keby mn 
Uk priäéL pod ruku. 

ovik, klin: Z drieňového dreva, bú najsilnejšie cviky. 

cTiúat, zniet, huéaf, cvendžat: C viní mi v uloch. Od rána 
mi v levém uae cviňí. 

C. 

ôaô, čaňka, pi. čačky: Kúpil by si ŕ^at!, keby mal len eaČ. 
ôagan^ palica hore v oblúk ohnutá. 
Ďahat: Čáhi^ tam rukúl Do misy Čahat. 
Cacbrat, i Ôechrat, unaveoo kráŕaf, ale i utekaf: Ledvaj aa 
Lmi iíachrai (^ vliekol sa). Tak ^aehral, až aa 2a ilim kúrilo. 




čojdal =: a. propos: Čajdft! ve<f vám mám e&£e sft tä robotu 
zaplftcit. ôfljda! zabola ^om vám poviedat, £e aa má Kravárkéch 

äakáč, pi. Čakk^^f ten £o to mlj'ne čaká melivo. 

A&kaná. 6f:>I na ^^iikanéj. läél na (čakanú. 

čanKat, naviest, podvodne nahovárať na nieČo: Dat sa Jim 
o^ankat. .Šak on k tomu dúbo ňeacel privoLit, ale ho preccaj lti»n 
očankalí. 

úapa, tenký, ploský kameil : Pri čapce lézél chrobáčik. Kostel 
majú čaparai vydlážený. 

fiapatjTj ploský : Má Ť^npatý nos. 

ia.píJT, 3—4 m. ďlhý btč na krátkom, olovom oblievanom bi- 

Tá čiaatkft feho, ktorá na obyt^ajnom biííi zovie sa nád- 
bičte. tu má laeno trpadna] ostatné jeho čiastky poriadkom menujú 
aa; obrtllk (železný), tn kotúlky (moaadsné), pútkami remennými 
pospájané, a na poslednej pripevnený je vlastný Čapor, spúStaDO 
oplfitený ôsmimi švihliky (remienky); spodná čiastka čapora je 
Slahák, na ktorom priptetený jo íu^ar z koňského „vláaá**. 

dary. Z» naJobyáHJnejäíe sfa^tn^ zelinky k čarom láaky aú^ 
sbierané nie obyčajným spôsobom, ale, jak len možno, v noci na 
Jána, a veľmi bedlivé niekde v priečinku Satnej truhly ukryté: 
tolQOt všetkým melindm maii (Potentilla opaca), hľatí na mňa (Listera 
orata), traalica (Briza media)^ laskavec (Asplenixíra Trichomanea), 
fúÄertíiíia 1. ľúbeznik (Hypericura perforatum)^ dobrá myseF (Orig&num 
vulgare) Pri abieraní týchto zelio ka^dá zurieka sa iatým verSfkom, 
aby len v zavdanom páde konala of!&kávanú službu. Tak: „Dobrá 
myaef - aby milý priÔiel" ; j,Tolija, dobrá Kclina: kto ai iíou Sa- 
ruje, vera nebanuje". (J. L. Holuby, Magické rastliny, Slov. Po- 
hfady VI, str. 62) 

Ďaruvat, 1. ŕarovať. 

Sedzela na lavce, ätla si rukávce: 

dala si čaruvat ákaredéj cigánce. 

Tag^ej ŕanivala, t»g^^ poviédala^ 

2e praj by sa ona rada vydávala. 

l^ečaruj mi, dziéóa, i^ečarnj mi tólko^ 

lebo keJ Ca vezAetn, buďe Cebe horko. 

Ňct^aruvala sod c\ afíi má mamiiíka, 

leá ŕi ŕaruvaly raé Červené líčka. 

5le^ruvBla son c\ afti moja maci, 

lož i\ čamvaly moje íiérné joči. 
2. aameniŕ: Začaruvali ai airáky, 

^aa; Ňomám äaau {= nemám kedy), Šetko má svÓj äas. Ne- 
jedrl Bon, jak ääera o tomto Čase. Bez Času ňiSt ňenijé. Ztracený 
ôaa sa i^igdAJ íevrácí. 0(elila ea na äas. Došél po čase (zmeškal). 
Ten má za Časy! (dobre mu je), äetko do Času, Pánboh na veky, 
&« plací, čas tracf. Čas na nikoho äeŕiaká. Doäkftj čaau, jak bua 
klasu. Čas zejdzeňá, faa rozcjdzefiá. Šetko robí na avój £aa. Jnko 



«17 



mu JQ? ČaBom dobro, (^asom zle. Dávnu uŽ äebuto pekného tmau, 
KSŕe ňeprisél Jeho fas (:= hodina smrtí). Blýaká aa na pekný t^aa. 
Má &vój čaa (meostruácia), Od jennoho rasu Setko nAopak robÍ, 
Ten x.a to potrebuje času (=i ronobo). Odpredal mu dom aj e ro- 
lami u& večné čaaj. Človek c^aBom sa moDÍ. Čaaom sa to äetko 
napravi, Za rnáho äasu to tak nebývalo^ Svojim j^asom aj to sa 
«tat mv6že. Zajtra o tomto čase. Každá vec má svój čaa. Po fie- 
éase bjvá ^as. Kaídá vec iba do £aBu, Čas raňl, éas uzdravuje, 
alebo: boj{. Šč^iléj sú taiké éagy. Ada už ňikdaj fiebudú lepšie 
časy. SlŔŽá laám pekné &s.6y. Čus ukáže, Jako bude. Dalo sa na 
časy (nastalo pekné počasie). Za noójbo íaau to tak nebývalo, 

Aastý: Časté prevážanie, jako jenno vyhorenie. Caatí lioefé 
ňebývajá záoni^ Máva £agté ďzeCÍ. 
dereääa, ďcreSíénka: 

ZasAilzil son čereáiéfika v liumňe^ 

dá to Pánb6, že sa joaa ujme. 

Ked začala l^ercšiijiika rudzit, 

zaäai fion já ^a méj miléJ cliodzíL 

(PoknAATinJfl.) 



■*í#^ 



Literatúra a umenie. 

— ByKODA nPEnilOEA. Kn^Hra iipBa, (JlpxaBiio ua^aH^e.) 
BearpaA* UlTaunaito y j^psasHoj lUTa^napHJH Epa.ieBHHe CpOnje. 
1907. ÚiSHa 8 AHHapa. 8", XXX a 777 strán. (Korreapondencia 
Vuka Št, Karadžiča. Kniha prvá. Vydanie srbského átátu.) 

V prvej polovici minulf'ho atoletin Vuk tít Karadžu^ priná- 
ležal v Slovanatve k najíulejéim fmíom : bol známy b mnohými 
z tých, ktorí u filnvanakých národov mnli moc, značenie či svojím 
postavenim, éi svojou prácou, u bol neúnavný. Korreapondencia 
jeho je teda vermi vzácnym príspevkom k slovanským dejinám 
z prvej polovice XIX. atoletia, najmä k dejinám alovanekých lite- 
ratúr. Takým vzáoujm, ako korreapondencia Dobrovakého a Eo- 
pitara, povydávaná JagliSom, alebo z posledných rokov knihy Vladi- 
míra Franceva. Vydanie KaradŽi(;ovej korreapondencíe prevzal štát 
srbský a riadi ho professôr Eiuboraír Stojanovič (prvej miniater 
kultu, roku IDOti ministerpredHeda srbský). 

Bezmála polovicu prvej kuifay (1B0>^493 str.) zaujímajú lÍBtjj 
ktoré Vuk pisaval B. Kopitarovi, a Kopitar Vukovi, 

Zo Slovákov Vuk Karadžiú mal spojenie najmä s Kollárúm, 
Šafárikom, Martinom Hamuljakom a Ľudovítom títurom. I vo vsá- 
jomnýcb dopisoch Raradžíča a Kopítara Častejšie prichodia mená 
Kollára a Hamuljaka. Kto bul Kollár, vieme; o Hamuljakovi však 
eSte nevieme toTkOj koľko avedťíilo by aa nám vedieť o tejto mitej^ 
vzácnej osobnosti slovenskej, ilollý nenadarmo napísal o ňom: 
„Martiner prezdárný ľudohojnej Slávie synku!" Hamuljak bol pri 
vSetkom^ kde dobrá vec slovenská alebo slovanská potrebovala 



318 



r»áj, pomori. To u£ bolo známo, ie ked v Ftudine tlačila éA §afil- 
rikova kdíha Geschkhte der staviaciien Sprache und Literatúr, Ha- 
muljak bot prostredníkom medzi tUSÍarfiou a spisovatefom, býva- 
júcim v NoTom Sade, a dotkla sa ho staroBt Í o tlačové trovy 
(Slor, PohTady 1903, atr. 60): tu dozvedáme aa (liaty na atr. 
270 — 271), Že v tlaäíami dohotovenú knihu Hamuljak pom&bal 
Safórikovi rozposieUf roiličným spiaovaleľom, menovite alovaa- 
ekýin. A koFko ráz prídeme v týchto liatuch na jeho meno, za- 
každým Q^jaké prostred niet v Oj vôbec reÄlna pomoc. Eäte v januári 
tnho rokn (líK)8) prof, Stojunovíé nemal listov Vukom KoHárovi, 
Hamuljakovi a átúrovi písaných. Listy, ktorť Kollár podo^tával ud 
Knamenitejaicb ľudíj v príkladnom poriadku zachovalý sa — ako 
vieme — v jeho pozoetaloati ; z pozostaJoatí mnohé veci prešly dn 
Prahy, odkiaľ beJehradský vyda^utef e^le vSeličo mÔŽe dodtaC. 
Uorlie je s listy Kftradžtčovýini» pisanými Hanmljakovi, U Ha- 
aitiljaka tiež zachovala la vzácna korrespondencia (vidz Sokol 
18(j2, 1863), ale dedia jeho, Martin Veselovaký, oddal ju Matici 
Slovenskej, ktorá bola uhorskou vládou roku 1875 rozpustená a 
a Jej sbierkami veľmi barbareky naloženo; napokon oddali ich 
museumu do mcBta Nitry- Po Štúrovi pozostalé pisemnosti sú vefmi 
roztratené Z nich v Museume v Turčianskom Martine máme oŽ 
váelído, aJe iiatov Kaiadžióových tu nieto; ani inde — požiadaný 
prof. 3tojanovÍéom vyhľadávat Karadžičove listy u Slovákov — 
nemohol «om im príst na stopu. Kto by ich mal alebo vedel o DJch, 
' v záujme dobrej veci nech nesta^uje si uvedomif alebo samého 
Rubomíra Síojadoviča v Belehrade, alebo miía. Podniky vedecké 
a literárne, ako Jb tento srbský, potrebujú pomoci mnohých hldí. 

J. Š. 

— KonstantÍD-Cyrill a Methodéjj alovaaátl apoStolé. Slovo 
na obranu historícktí pravdy Jcjim pťátolúm napsal FranUŠeh Snopék, 
V Olomouci, 1908. 8<*, 154 a' 2 strany. 

Obrana napísaná je proti prof, A. BrUckneroví, ktorý v prí- 
tlohe k mníchovskej Allgemeine Zeítung, v Przegl^de Polskom 
r(I903, SV. 149i) i vo viac vydaniach a potom reassumovaDO v čaao- 
^ piae Archív ŕiir stavische Philologie [U)06, Atr, 18^), akoby zachvá- 
tený akýmsi čudným, nevysvetliteFným fanatísmom, chcel strbaf 
vysoké osobnoBti slovanských apoštolov. Archivár Suopek, uf dáv- 
nejší pracovník v cyrillo'metodejskej otázke, podáva lu pozoru- 
hodný príspevok k ftterattire o slovanských apoStolocb. Ale obrana 
|oho nám zdá sa byt jednostrannou. Soopek uznáva, že Britckosr 
etrhal takzvane paníiunské legendy^ žitia Cyrilla i Metoda, pova- 
žované sa hlavný pramcií pre históriu nalích apoštolov, a prejavuje 
mu za to temer vdaku 

V Sloy» pohľadoch elte vrátimei sa k tomuto spíšu. 

— Ifiteratura aryaňaka w Polaoe. 1560— IŕíôO. Napísal ľd- 
ťUuss Grabúwski, Kraków MCMVIII. Nakladem Akadémii umie* 
jctnosci, 8", VIII a 4B« a 2 strany. 

Gite nedávno ani netuSilo sa, že by po náboženských pohy* 
boch v Poľsku zo XVL a XV U, stuletia tofko písomných pamiatok 



Sl& 



tnoblo byf, kofku povynášalo au ich na svetlo posledného £aäu. 
Knilia Tadeuša Grfibowekŕho má z» pjedroet poFskú arianakň litera- 
túru z doby od 1560 do 1660. Zanjfmavŕ je, že ananismas poíaký 
vyhasol v Uhorsku. Ariani, koncnm XVII. atoietia vyhnaní £ Pofaka, 
utiabEi sa najmä v Sedmohradeku, kde založili ei tri sbory, v Kfuží, 
Betleoe a Ädamogi. Jaz^k &vo\ zachránili i^ko-tak hbí za sto rokov; 
i to len v K Túži, lebo v Betlene a Adamoái pomaffarčíli sa tiž 
T druhom pokolení. Boli an dali pod vrchnost unitárskeho biakupap 
a t6n dokazoval k nim málo lá&ky, nútil icb fnaďaréif 9a. Fotom 
i v KfuŽt „ibór polftki dogorjwal zwolna, by oddáte w koúcu wieku 
dom i maj^^tek archiwum madziarskiemu. A wnukowie wygnaťicúw 
zmieniali nnwet nazwiska rodowe na madiziarskie, by rozplyn^c^ bí^ 
w obcym (cudznin) žjwiolo bez éladu." 

— Časopis Matice Moravské. RoÔnfk tŕicátý druhý. Seáit 
druhý. V Brne, 190H. 

Ant. Boháč: Vývoj Ceohŕlv a Némcfi na Morave. — Míloalav 
Hýaek: K. pobytu Václava Peaíny na MoravS. — Jan ZachúVal : 
Náboženská otázka v Čechovi^ ^Václavu ZÍvboví". — Dr, Ant. 
Polák : Albrecht II, a koncil Ba&ilejský, — Umelecké a vedecké 
zprávy : O rodine Rýskúv. Z Kommiase na vydávaní hiatorí- 
ckýcb památek moravských pri Matici Moravské. — Literatúra; 
Rudolf Dvoŕák: Posledni robotní vzpoura na Moravfi r. 1831. 
(Dr. H. Traub.) — Dr. Zdenôk Nejedlý: Počátky huaiukébo 
zpSvu, (Dr. J. Peáek,) — O vlastnickém právu ku král, hradu 
Praískému. (Dr. Jaroslav Demel-) ^^ Jaromír Celakovaký: Squpia 
rukopisu chovaných v archívu kráľ blav. mesta Praby. (Dr. H. 
Traub.) " Dr. Jan Jakubec: Geschichte der dechischen Liiteratur, 
Dr. Arne Novák: Die čechiscbe Liiteratur der Gegenwart. (Milo- 
slav Hýsek.) — Vilém Woatry: KiJaig Albrecht II. (Dr. A. Polák.) 
— Nová dila. — Caaopiay, 

— Sbírhä prednášek a rozpráv e oboru lyýchov^ a lidového vtät- 
Mní. Vydáva „Dedíctví Komenského" v ľraze: Clalo 7. Čtvoro 
iivlú roziunané výchovr ditek. Smŕaka rad a pokynú, jíŽ rodiččini 
na uváíeoou podáva Koorád Pospišil. Str. 3S, cena 61 h«l — 
Cialo 8. Nápadnôjôí ^) .duŕovril a télôané vady v dôtstvL Napsal 
Joaef Zeman, Str. 20, cena 3ŽÍ hal. — Čialo 9. Hôkterô vady 
rodinné Tycbovy. Napsal Ferd. Mačenka. Str. 26, eena 48 bal. 

— Famátoe Amerlingové. I. Jan Dufek : MDDr. K S. Amer- 
linga Výchovy budetíské a Geneastr. II. MUDr. K. S. Amerlingi 
Dejiny prvni hlavní deské Školy a kursu uíitelakého. K vydaní 
upravil a poznámkami opatril Oyr. Merhout. Spiaít ^Dédictví Ko- 
mcnského" fííalo 84. V Praze, 1908- Str 128 a Ž6. Cena 2 kor. 
40 bal. 

— Český ĎaaopiB Historickí. Roôník XIV. SeSit 2. V PraKOi 
1908. 

J. Hanuä; PoŕSátky Král. Ceaké Spoleŕnosti Náuk. — Fr. 
Býbl: Slovanfiká liturgie na Morave v IX. veku. — Karoil Kroft*: 

') Aspoň v titule kníh bolo by vyhýbai tak^'into germanismom. 



320 



Kurie a cirkevní správa zemi ŕeskýcb v dobé predhuaitské, ~ 
Fridolin Macháček; DefencBtrace pražaká e r. 1618. — Referáty: 
Archív fiir Urkundeuforschung, — Micbae) Gru5e?Bky: Oeschichte 
des ukrainischen VolkeSi — R. KiUzachke; Deutsche Wirtaehafta- 
geacbjcliite bíe zum 17. Jh. — H. Finke: Acta Aragonetiaian — 
II. Finke: Papsttum und Untergang des Templerordens I. — Karí 
-Guggenberger: Díe Legation des KardíúAls PileTiä in Deutschland 
1378 — 1382. — J. Kaprsa: Kniha avedoroí Nového Bydiova a íet 
1311—1470- — Václava Budovce z Budova korreapondence z let 
1579 — 1619. — J. LoHurth: Acten nnd Correepondenzeti zur Ge- 
Bchíchtc der Gegenreformation in Inncrosterreicb unter Erzherxog ' 
Karí II. (1578 — I6l9). — J. Loaerth: Acten imd Korreapondenzeo 
zur GcBchicbte der Gegerrefortnation in InneroateneiĽh unter Fer- 
dinand II. I Teil (1590—1600). H. Teil (ItíOO— 1637). — Zprávy^ 

— ^KyPHAJlX MHHHCTEPCTIÍA HAPOJ^nAľO lIPOCB^mEHIÄ.' 
HoBEH cepiH. ^acTi, XIV. 19()H. AupiiJi.. C.-lieTepftypn. 

A. ľpyuíCBCEÍil: Ilaii iapT.KoiicEHXT> -iítl H. II. KocTOMaposa. — 
fi. 0. MQ.i;iepip: Ki 6u.^hu1i o ^o(>piiivl h ItacuviÍH KaanaiHpoBuut. — 
H. lUauoiuitHKOB'b: PeMecjo. — C. A. JIIyMaíOBi: CToJifiuu nosľtcr- 
uBŕO npHiasa. — KpiiTHEa h 6HC.iiorpn«ÍA; C. K< By.iuqi: Bce- 
uo.io;i% *IeuiHXFiiľt.t Hciopin pyccKúft oiiepu (ci. 1674 po 1903 r.). 
MocEBa, I90ä. — A. MyBuqeiiso: IIo iiOBo;iy uoBofi EUiirR iipu« 
l'eflHa* — I. M. KyJIHUícpt 1 Faul Mantoux, La révolution indiiBtrielle 
au XVIII-e siécle. PariBj ]90tí. — A. H Cofto.ieBCKÍfl ! H. KapflH- 
CKÍA» 06pa3iiu r/iaroJiKUU. C-Il. 1908. — H. H. Eúu;;aEOfii» : AT.iac^ 
HCTopíH JtpeuKaru ucEyccrua. A. A. [Iaij.iofic£aro. O^ecca, 1907, — 
A. A. DaBJíoBCKifit Kypci HCTopiH Ap«BHHro HCEyccTBa. O^ecca, 
1905. — A, lí. MapKOBb: ti. lUuMGHHarOf IloBtcxii o UaMaeiiOirii 
iTofioRn^-fe. C.-IlO. lyOfi. — Kiiuxiiua hohoľtm. — Ot;^1i.ix no iiapoA- 
uuMy offpaaoBaHiio. — CoBpuMeHuaa jitToriHCb. — UTJtfci oaccB- 
qecEOfl «HJio.ioriH. 



-♦§*- 



Hok lOOS. 



SoAit a. 



Slovenské Polilíidy. 



r^'V-- 



Krfžová vojna v Uhorsku roku 1849. 

Dejepisná £rla. Podáva Július Baito. 

Neveril by Élovek, ale je tak: 97. júna loku 1S49 Kosauth 
vyhlásil v Uhorsku proti Rusom, najiiábožiiejSiernu krestanskému 
národu, krížovú vojnu. Ilozpoviem v krátkosti, ako sa lo stalo. 

Po vyhlásení detronisäcie podeliti si „gulieniátor" Ko&sutb a 
^mmísterpredseda" Bartolomej Szemere nad LTliurskom vládu. Tre- 
tieho potentííta, „generalissimusa" revolucionánieho vojska, Artúra 
Gôrgeyho, ktorý, í-opriain len na krátky čas, vydobyl im tútn moc 
svojimi vltazstvami nad Windisch-Grätzom, nevzali do koiDbiaácie. 
Mysleli, že budú vladárif za dlbŔi ŕas. Satítnere predniesol svoj 
niÍTiislerský pro{;iaiiim debrccínskejiiu snemu už 2. mája. V ňom prí- 
zvukoval dôrazne, že jeho vláda je revoluciouávna, ktonl vraj ne- 
bude Ha ľakaC nijakých prostriedkov, aby vlasf zachránila : pritotn 
i republikánska, a tak že znemožni váetky pokusy, smerujúce k mo- 
narchii, koneCne, 2ejti i demokrntíťká, ktorá zásadu majestátu Tudu 
prijíma so väetkými konsekvenciami. Koasuth mal byť víastne ná- 
mestníkom palatínti, teda vicekráloiu, a tak náCelnlkom vlády a 
krajiny. Hovorilo sa v tom iiaae mnobo, že sa dá korunovať za 
kráľa a nie jeden zavedený, neorientovaný maďarský sedíiak si to 
akutoCue i žiadal. Ale predišiel ho revoludonár Samuel Bónis, nový 
^strážca koruny"; ten, pravda zo žartu, položil si korunu akôr na 
hlavu. 

Pri hiiubenjátorovi" Kossuthovi, ako dirígentovij aké mohol maC 
teda Szeniere povinnosti? 

Ale tu bol eSte i tretí usurpátor raoei: „generalissimus" Gorgey, 
v tom Čase skrze Kossutha za „ministra vojny" vyraeuovaný. Teda^ 
¥ jednej poSve tri šable- 

Gíjrgeym hovorilo sa, že chcel mať monarchiu so starou dy- 
Dastiou, nie v tom prtchodnom čase s vojenskou diktatúrou. Nuž 
a rozumie sh, že tým diktátorom nemohol byť iný, leu od. 

Kossutb mal ttda dvoi-.b nebezpečných rivalov; ale nedal sa 
ni&iuif nikomu mýlif. Disponoval, rozkazoval, zamotával, staral sa 
do vSetkéliu, ba i s náčelníkmi vojenských aborov chcel bezpro- 
Stredíie dispooovaí. Revolúcia nemala z toho úžitku, bo títo traja 
mužovía ne&li jedným smerom. 



Ale Kos&uth v tom čase už mu^el maC akOsi predtuchu, 2c 
nebude dobre, äk si nenaklotii uhorských NeniäcTarov. Aby si ivli 
získaK dat soBtňviť níívrhy zákonov o níírodnoFlnej rovnoprAvnosti, 
o civilnom a ti>?stuoiu kndexi ; pritom prťlrÍJisal i otfízku väľubociiej 
amnestie tastejSie. Iíntnunov považoval za najnebezpetnejSích, najprv 
vyjednáva! teda s týmito, ale opojený slävou marcových a aprílo- 
vých víťažstvt Gorgeyho, hovoril ešte vždy pySne u zvysoka. Jeho 
inttmus, miestodržítc! Sedmohradska Ladislav ťsfinyi, pomenoval 
alce dynastií a svojmu rodu veraýcli Rumunov ^miztriiýnii žold- 
niermi intrigy*, nad ktorými vraj pevnfi snaha a vôFa úBtaviioho 
národa Čistých úmyslov o niekoľko týždňov slávnostne zvíťazí, aJft 
Kossutb jedtiÄko vyjedniíval s oimi. 

Ale neboto ani pevnej snahy, ani íistýcb úmysíov, CsAnyi bol 
brutálnym surovým tyranom, ktorý pozdejäími peknými rečmi iiiámil 
síce, ale nepomýlil Rumunov; renegíítov bolo síce i medzi týmito, 
ale lud bol opravdivým národovcom verný. Ketf sa teda Csánytmu 
mámenie nedarilo, pacifikoval šibenicami a guTami, ZkúBili to me- 
novite i sedmohradabí Sasi, v tom rase ešte nie cele „prudena ac 
cJrcumspecta ikatio''. . 

Jozef Dobo kay, revolucionrirny policajný komisár Sedmohradaka, 
dal eSte 22. marca popísaC „podozrivých" Sasov a RumuDov ; 4. 
apríla Csányi konfiškoval národný majetok; ba dal ho zabraf i tým 
jedootlívcoro, ktorí preil terroristickou vládoti /utekali Halier, platz- 
kommandant segesvársky. dal uviizniC sasského ev. kílaza Ludvika 
Rotfaa, muža veľmi vzdelaného a äfachetaého, len preto, že prijal 
z rúk cisárskych komisariát nad 13 kokelovskými dedinami. Kotha 
odviedli v tažkých ŕelezných putách najprv do Segcsváru, odtiaľ 
do Kluži, kde Csrtuyi dal ho zastreliť. V temniciach úpeli prední 
saakí vysokovzdelaní národní mužuvia Hoíľman, Vosf^, Honi^berger, 
o&Akávajúc; podobný oeud. Na platenie vojska Csányi doi^tul z l)c- 
brecína velké papierové koSútky. Pod zámienkou, že ich treba na 
drobné premenít, poslal k Sasoni plukovníka Tótha, aby mu dali 
2a ne zlata a striebra a aby vymáhal potravu pre vojsko rekvísí- 
cíami. Tam vraj jest dosť peíliizí, tieba ich k premeneniu ^.eĽaBtič- 
nejším" spôsobom prinútií. V takýchto okolnostiach Bern darmo 
privolával Rumunom v svojich proklamáciách: ,,Vy. Olási, vytrejt- 
vejte! Zažeflte vááho svodcu, pripojte sa k maďarskej vláde a 
k alobodnomyselnej kon^titiicii, ktorá vám dala slobodu a majetok." 

Äle nezahiiali ho, ho 17, apríla gám Ko^suth poslal rumun- 
ského recegáta Jána Dragoän. snemového vyslanca, vyjeduávaf 
BO „svodcami" Rumunov v Bnlde a v Slihályfale. Rumunov aaslu- 
povali na poradách Jancu, Buteanu, Dobra, Vladutiu a Boer, Porady 
o Kossutbových proposlciacb trvalý do 5. m^a. Aby im vAi'^äiebo 
dôrazu dodal, Kossutb poslal od Bradu do Abrudbáayi majora Imra 
Hatvaniho s \b(tO mužmi a 4 delami. Hatvaní vtrhnul do Abrud- 
bányi v noci, žiadal vydanie zbrane, a ked ju Rumunom ani silou 
odobrať nebol v stave, uväzni! rumunských priiťektov l)obni, Bu- 
teanua a Viraneun. Teraz už Rumuni videli, že sú zradení a že 
Kossuthova pacitikácia znameuá tolkoi ako vzdať sa ua miluisC a 



SS3 



sli'ižií rpvnlikii. Dňa 0. májň udreli teda s vojenskou silou na Veres- 
imtak a na AÍinj<Jbiínyu n vyhnali odtiaľ Híitvaniho. Pri tejto prl- 
ležitotíti lud posekal retiegáta DragoSa, ako zradcu a svodcu svojho 
ľudu, na kusy. S Hatvanim utekalo z Abrudbáayí i 2CI0Ú uiaďar- 
ských uprchlikov. Rutnuiiskí vodcovia Jaacu a Brtlint dohonili ich 
a Hatvauiho vojsko pod vrchom Vulkán; tu strhla sa medzi Ru- 
munmi a Ma^Tarini bitka, v ktorej boli i honvédi i iiprchlici pobití. 
llatvani utiekol z!>ahele. Z pomsty, že sa niu nepodarilo pokoríí 
Rumunov, daľ lumimského prednť-lio národovca Buteauua v Jôszás- 
helyi í?3. niňja obesit. 

Ked chýr o porážke Hatvaního do DebrecÉna doletel, narádzali 
tam vo vojenskom ministerstve započať proti Rumunom vojnu na 
vykynoženiií. Takrt bola Kossuthom bontemplovanápaciťikáda Sedmo- 
hradská v skutočnosti. 

Alíi Kossuth hovorili v debrecínskom parUraente tak zvysoka, 
ako by rozhodovat nad osudom celej Európy, kdežto triezvej&í India 
boh inťj mienky. Srbský renegát, povestný oslavovaný Damjanich, 
vyslovil sa po debrecínskej detronjsilcii, že by bolo trtíbii s dvoma 
stotinami husárov roíprriSíť ten hubatý jakobínsky konvent debre- 
cínsky, ktorý Kosfiutha ustaviŕue do krajností žf^nie, a sílm Gtirgey 
pohoršil 3a nad tým, že je Kossuth taký excentrický, že by i tln- 
skemu cisárovi vojnu opovedal. 

Medzitým 21. mája Gorgey zaujal Budín, Týmto víťazstvom bol 
i on nad mieru opojený, a velmi veta odoberň z jeho mravnej 
hodnoty ten skrze neho samého soznaný skutok, že ked revolucio- 
nrtrne vojsko bolo už v Budine, on sám káza! srúbaf eisärsku po- 
sádku riemilosrdue. Žatým 31. mája vyslovil debrecínsky „parla- 
ment'', že 3. júna budo už v PeSli zasedaC, a ako keby už vfietko 
bolo v najlep^m poriadku, 2B. mája Kossuth naložil ministrovi 
vojny Gorgeymu popísať mená v bitkách padnuváích honvédov^ aby 
pamiatka ich oslávená bola v panteóne velkolepým monumentom ; 
2. júna robil plán na veíkolepú budovu pre invalidov, ktorá by 
svojou nádherou i parížsky palác invalidov prevyšovala. Mesto PeSf 
strojil pretvoriť vo veľkých dimenatach v duchu modernom, „aby 
sa stalo opravdovým velmestom krajiny znovuzrodenej". Do PeSti 
vtiahol fí. júna popoludní o frtej, sprevádzaný slávovolaním ľudu ; 
íV-ty janutír bol dúom úteku, ô-ty jún dňom triumfu, aípráve sláva 
i teraz nctivnla ani za mesiac. Ale matfarakí revolucionári uhospo- 
dilí a udomácnili sa v Peňti akoby navždy. V divadlách brali samé 
revolucionáruo-republikánske kusy ; Telia, Ladislava Hunyadiho^ Ho- 
liCa Sevillskélict, Viiznenie Frauca Itákóciho atrf., a exaltovaný 
Kossuth sám tlieskal v divadle z lóže espektoráciam republikán- 
skym, v týchto divadelných kusoch obsažeuým. Poukazovalo i to 
na ťižasmi megalomániu a na BtraSuí^ omámenie amyslov, že o 7 dní 
po budínskom víťazstve, teda 28. mája, Kosauth naložil Gorgeymu 
íst zaujat ViodciV bo vraj osud „MaKyarorszáfín" a slobody môže 
byť len poil hradbami Viedne rozhodnutý. No Gorgey nevytkal ani 
toho rozkazu: 24. mája ho]y honvédske pluky už na ceste ku Ko- 
tnárau a PreSporku, zaujať Viedeň. „Ministerpredseda"' Szemere bol 



394 



inej mienky; tvrdil, že honvédi po zaujali Budíaa už netiwijú čo 
robiť, bo že je už všetko vybojované a v pitriadku. 

A medzitým 9. júna bolo CyľSl Rusov — už v Dolnom Ru- 
bíne. Bo vo Viedni zapoŕali s Tíuskom o vojenskú inteľvenciu eäte 
v apľlli vyjeduávaf. Kossuth uiuse! maí o vyjedná^aniadl ked i nie 
Bpoiahlivó Äprňvy, tjik aspoň siíuii piŕ-dtuchu, bo v jeUo tekavtíj, 
dobrodružnej, hapkavej, vrtkavej mysti rodil sa plán za plňnoui, 
ako keby sa pravdivost toho povekadb, že kto sa topí, I sMuiky 
sa Ľhytá, na ňom bola malú dokázat I'ňa 19. apríla^ teda v tlefi 
publikovania ilehrecínskej detronisaleie, Koasuth vymenoval Poliaka 
Deoiiiiiiskŕbo zn vodcu revolucionárneho vojslía, Icžia^ťbo v stoli- 
ciach aevero-výoliodných, apluomocuiac ho vtríiuúÉ dii Halide s vo- 
jenskou silou a vohtiat i Poliakov do revolúcie, Dembiňski mal 
17.200 mužov s 57 delami, Spoliehajúc sa na svoju popularitu 
v Polsku, vyzýval ä nahováral Poilakov skutoCae, aby vyhlásili re- 
volúciu, svolali poTský snem, proklamovali obnovenie kráľovstva 
polskélio a aby potom s MaťFanni bojovali proti Fíakúsku a RuBku. 

Zámer ohrozoval zÄujmy Rakúska a Ruska rovnako. V Uhorsku 
v plukoch honvédov bojovaly celé légie ľohakov; a Poliaci Dem- 
bíóski, Benif Wysocki, Woroniecki, Szidlowski zaujímali ako gene- 
rAli v revolucionárnom vojsku iiajprednejSie poslde. Možnosť toho 
teda, že i v Hatlči vypukne revolúcia, bola pravdepodobná, 

Medzitým už 12. mája vyšla proklaniáda cisára Fraňa Jozefa, 
v ktorej oznámil Uhorsku, že sa spojil g cárom ruským tým cieloin, 
aby zničil spoloŕného nepríatela, hríešQU stránku nesvedomitých 
zvratcov. Ruská vojsko ide vraj na jeho žiadosf, s jeho úplným 
uarozumenlm do Uhorska, aby s jeho vojskom spujené urobilo pusto- 
šiacej vojne rýchly konec. Nech teda nik nepovažuje Rm^ov za ne- 
priateľov Uhorska, sú oni priateľmi jeho krála, ktorí bo budú silue 
podporovať v tom jeho pevnom úmysle: oslobodiť Uhorŕíko od íaž- 
kého jarma domorodých a zahraniŕ-ných zloŕincov. 

Dŕla 14. mája, hcd madarská „ministerská rada*" mala prvé 
hmlisté zpľávy o tom, že je HaliC ruským vojskom už preplnená, 
nemala nádeje, že sa miíieia Dembiŕjskŕho vydarí, preto myslela^ 
že by bolo treba do severo-výohodnýťh stolíc poslať veľkú vojenskú 
silu. Ale predbežne a napochytre uspokojila sa so slávnostným pro- 
testom proti invá.sii v Haliŕi. V proteste vyslovila nádeja, že ústavné 
vlády Európy nebudú aa prizerat nľteCue „na bezpríkladnú drzosC 
tyranskej moci*", alebo keby ju tieto i prezretý, neverí, že by slo- 
bodné Čiastky Európy nepovstaly proti takejto straäuej urážke veí- 
neho práva národov. 

Ale protestu hÍ nik neväimnul, bo v Európe nik neuznal Kos- 
sutha a jeho stranu za stránku boj vedúcu* Uhorsko za štát samo- 
statný a Kossutha za jeho hlavu. 

V defi schôdzky cisára Fraňa Jozefa I. s cárom Mikulášom vo 
VarSave 19. mája, na ktorej uríené boly modality a sily vojenskej 
intervencie ruskej v Uhorsku, prekroi-ilí ruskí kozáci hranice Uhorska 
v Orave pri Lomnej, pravda, pre nepoznanie hraníc a spozorujiic 
svoj omyl, utiahli sa uazpäf do Szpitko\\íc. Ale po úradnom vyhlA- 



SS6 



BBiil iatervencie i so atninky Ru^ka, obsadili Rusi Dolný Kuliín a 
okolie uí, !í. júna s t5787 mužiiii- No jadro ruskébo vojaka pod liJav- 
uým velitŕlstvom kniežaía Ivaiiii Fendoioviía Paakieviča Ei'iváaskeho 
v siJe li>ft.445 uiužoť s 5íJ8 delami vtrhlo 17. júna Spiäoín a Ša- 
riáoiii. 

Hrftoico Uhorska od cttntrálnych Tatior po mormaroSské boIe 
v dĺžke 370 kilometrov chránilo 17-000 honvádov pod velitelstvoín 
Poliaka Wysockélio, ktorý ma) svoj hJavný stdn neďaleko Prešova 
v Deiniate, Husi. pr*>jdÚĽ ce;? duklianske priesmyky pokojne, až 
užasli, ketf videli, žŕ „vládíi" revulucionárna täik iniílo pozornoati 
venovalíi hruniciani. lio SpiSa a ŠariSa vtiahli teda bez prekážky 
ft, skoRcerjtruiúc sily v okolí Bardijova, nastúpili pochod. Vysocki 
ustupoval k Prešovu, odtial i-ez KoSíce do MiSknvcd a 2. júla bol 
už v Hatvane^ niiäledkom čoho Uuäi zaujali Prešov^ KoSíce^ Miškovec 
bez prokážky. Ustupovaíiie ruVoliiĽÍonárnehô vojska bez bitky bolo 
btízpiíkladiié, bo Rusi ohsiidili ít. júla i Debretlo u rtiský kapítári 
Adlerberg s dvoma atotinaini kozíikov 12. jiila ™ Peáť, 

Opľáviieoá je teda otázka : kde bolo a Co robilo revoluciouárne 
vojsko ? 

Hlavnej dunajskej armíde, pod hlavným veliteístvom Gorgeyho 
v okolí Komái'Ľa a PreŠporka dislokovanej, lii*.0-k> mužov počitu- 
júcej, vc'leli gfueľáli Nagy, Asbóth, KAszonyi, KnežiC, Pijltinberg 
a Klapka. 

Južnú armrtdu, poCtoiij 3(>,HO0 mužov, koratnandovali generáli 
V'^etter^ Tólh a Vdcsey : severnú, poŕtoni 16.5CK) mužov, Dembiiifiki; 
sedniobradskú, poftoni 23.404 ujužov, Bern, Revoludonävne vojsko 
potitcivalu VGplku 158. B44 mužov s 1682 delami. 

Ale nebolo v Ďoni ani jednotného vel -nia, ani disciplíny. Kob- 
SLith chcel sa teda siíin na jeho Celo pnstavjf, ale v rozhodnom 
okamžení nemal smí^losti vykonaí tento svoj zámer. Pobiidal bo 
k tomu na revoludoniírnyoh pohyboch ináC nezúCastuivSÍ sa opatrný 
Deák, oiikážuc mu skrze Felixa Spebticfea, aby rozduril frkotajúci 
„partanieut" a postavil sa sám na i^elo vojska, bo s tUchajúcim 
snemom a s neposlušnými generálmi nemožno vraj zacbiŕíniť vlasí. 

Ale v tom Čase Kossuth nebol nž populiírny a „miiiisterskÄ 
rada" nt-súhlasila so zíimerom Kossutbovým. 

luiiče knitkozrako»£ maifarských dejatefov cbaraktorisuje i tá 
okoluosf, že niiuisterpľfdseda S^emere bol eSľe í vtedy preavedtený, 
že v ruskom vojsku uiet viac, ako iiO.OOO bojasohopiiých nmžov a 
že í títo na vojenský výkrik matTarských vojakov-kosinííiov pohádžu 
zbrauť n zutt^kajú, odkiaf priali. 

Maffíirská „vláda"* v Peštt zaoberala sa medzitým radSej s novi- 
nami a pravopisom, ako s vojnou. Jednomyselnoati nebolo v nej 
oijakej. Bajza hlásal, že sú noviny ,,Futár" orgiSoom Kosfiuthovým ; 
Erdélyi tvrdil, že jeho ŕasopis „Uespublika" tlnioŕí mienku Szeme- 
reho fl Horvíítha; Csányi uzmĺi/fll Jókaiho „Esti lapok" za svoj orgán; 
Giirgey „Márťzius lô'ke". Szemere a Erdélyi dišputovati za 4 dni, 
akým pravopisom majú pisat noviny. Ale „vlAJa" obmedzila slo- 
bodu tlaŕe už 28. júna, aby totižto noviny nevyzradily vojenské 



9M 



plô-ty marec* pustil proti tomu fuliQiiiantuii rn- 
«, pf£[ic: „Vláda z iných prítia l>ojl sa dovíd: trasie sa^ že ja 

zodpovednou urobí zä márneDÍe vzácneho caeu v júai panStením 
a zaháľaDim." A nadto ninim&tn*' nadávali si v spamenutých novi- 
nách jedeu druhému hrubo a neáHrue, 

Ked HauQÍbal t>ol už „atite portaä"^, to jest ked Rusi už i De- 
brecín cbsftilíli, za6ilo Kossuthovi koDeCue svitai. Videl, 2e je už 
po sláve a lak stal sa ^zitimíčnä cianýra^. jMiaiattír vojny" vy&lovil 
sa 26. júua gV ministerskej rade", íp. je potrebné ktajinu ohrotQ- 
júco nebezpečenstvo otvorene odkryť ludu. Tým cieroiu „vhlda' ueeli 
chodf 6 hlavným vojskom; ti&ch obetuje Jednotlivé čiastky kľajiny 
Rusovi a, skíjucentrujúc vSetku vojenskú silu na pravom brehu Uu- 
naja^ aecb zadá Auatrii posledný údtír, s Rusmi však nech vyjednáva. 
Teraz už i Koäsutb tvrdil, že neslobodno „národu'^ položenie zata- 
jovat. „Národ," hovoril Kossuth, Mpr^^ukazova) dosiat len lacné odu- 
fiernenie, za svojtí oslobodeniu vykonal pramálo." 

Nuž lakť desné testimontum paupertatis, aké Kossuth v tejto 
svojej enunciácii vydal vtedajéltn MacLiruín^ uní pred:«!i leu neza- 
slúžili. Vetf boJy maJarské rodiny^ ktorých všetci uiuž'íkí Členovi* 
bojovali dobrovolne v railoch honvédov; bolo mnoho rodÍQ, ktoré 
ceiý avoj majetok obetovaly na ciele revolúcie. Len o ňom platilo, 
2e demonštroval lacným oduševnením, bombastickými frásami. Z re- 
volúcie korjjítíl len on i materiáloe i mravne. On hral ■j^ubernáturský 
plat áíXí.OOO zlatých, kdežto mnohé rodiny utratily celý svoj ma- 
jetok. ^Vláila" vyhlásila teda 27. jiina , povstanie fudu a krížovú 
vojnu." Proklamácia bola v prvom rade proti Rusom natnereuá. 
Písal ju z povereuta vlády kuUusminister, rímsko-katolioky biskup- 
historik Michal Horváth. V nej hodil uhorský kultusministeľ hlaveA 
náboženskej nenávisti medzi konfessie, vymývajúc menovite kňazov, 
aby kynožiii uajpobožueji^] uárod krestanský. Predstavil iui príklad 
srbského kúa^^a, metropolitu Rnjačiča, iuii6tí vraj vlastizradcu; to 
ten vykonal s hĺBtkou svojho fudu, ketf chytil do ruky zbroj nábo- 
ženstva; ten búril vraj náboženstvom, kdežto nikto ucmal ani na 
ume potlaCií alebo prenasledoval nábožensstvo jeho veriacich. Kus 
bojuje nielen proti nárorlaej a obí^ianskej, ale i proti náboženskej 
slobode. .Hore sa teda, kúazi naáej otCiuy! chystajte sa i vy ku 
krížovej vojne proti tyranskému podmaniteľovij ktorý vás a vaSich 
veriacich pohanmi menuje." V proklamácii naložií ini teda, aby ľud 
za 3 týždne päť ráz exhortovalí k burbe za slobodu^ aby bol hotový 
povstať hromadne, hotový ku každej obeti. Käazi rlmako- a i;récko- 
katoKcki nech vydržiavaj (í processie a verejné modlitby, aby Pán 
Boh dal vjíazstva bojujúcim za slobodu; r>. jitla nech postia vÄetky 
konfesftie; katolíci vystavením oltárnych sviíitosti, nekatolíoi poftas 
svojich služieb Božích nech vžtly pretitujú modlitbu im skrze mini- 
stra poslanú; po modlitbách nech vždy dajú vyzváflaf; v páde po- 
vstania ludu nech sa arcipastieri v slávnostných ornátoch postavia 
na íelo tudu a hlasom náboženstva vSemofaúcim nech ho oduäôvAuju 
k záchrane občianskej a nábožení^kej slobody, aby dní pokoja k viCÄ^j 
ttláve Božej 6ím skôr nasLaiy. • 



887 



Niet väCftieho nesmyslu, ako ketf niektorí nmJarskf dejepisci 
z prcdpojatosti a záSti porovnávajú intervenciu Hubot s vpádom 
Mongolov /. roku 123í^ vraviac, že interveticiä Rusov nehrozila 
Uhorsku menším uobezpeceostvom, akn invásia Mongolov. Vtedy 
vraj utekajúci kráí Kumínov, teraz ciiľuv marcový manifest aignali- 
soval invásiu. Ale v totiito prípade niet oijakej analogŕe. Kumáni 
boli Míiífari ; z podozrenia, že Mongolov oni povolali do Uhorska, 
bol iťb krát KuĹea zavraždený a mnohé kuuii&nske rodiny pobité; 
kdežto je všeobecne znánie, že Rusi dejstvovali v Uhorsku a naj- 
prikladnej&ou huuiáuuostou a disciplínou i od maobýf^h maďarských 
dejateľov oslavovanou. 

InÄŕo v proklainádí q krížovej vojae holo i mnoho megÄlo- 
luanie. Madarskii ., vláda" upozorňovala v uej váetky niirody Európy 
na to hrozné uebezpečie, ked sjednotené vojská tyranov äliapu a 
vyhĺlSajú sväté slová slobody v Nemecku, v Itťílii i v Uhorsku, a 
ked posledné i zotročia, nebude osud Uhorska, ale Európy roz- 
hodnutý. „My hudeiije hojovaf do ostatnej kvapky krvi, aby sa táto 
zoDi stala alebo vyvolenou krajinou sviitej slobody, vybojovanej krvou, 
alebo vei^no zatratenia hodnou pamiatkou toho, ako sa zuajú tyrani 
spoÍĽOvaC a slobodné národy zradne opúStaf." 

Ale pruklamácii si oikto nevSiinnul a najmenej Madari. Ruský 
generíSl Úeoiiajev vtiahnul ii. júla do Debredna, Ked Rusi do mesta 
vchádzali, 800 kozákov spievalo najprv ruskú, potom rakúsku hymnu, 
ktort^ zopätoval spevácky a hudoboý sbor každého pluku. Žatým 
tiahli husári, kopijníci, kozáci v dlhých radoch jedno za druhým, 
každý pluk na koňoch inej srsti. Všetci ruskí vojaci bolí to naj- 
skvoätoejäíe vystrojení, kdožto úbohí honvédi boli oS«rpaní, otrhaní. 
Sňm Gôrgey vystupoval obyCajae cynicky, jednoducho, kdežlo Úeo- 
dajev vtiahnul v nádhernom koŕi, otočený generálmi v najskvostnej- 
Sícb gálach. A to aj imponovalo IlebrecínCanom. Ma^fistrát už skôr 
oznámil, že holduje Flwsom. Čože bolo robit? Ved pri bránach mesta 
a pri veľkom kostole rozostavené delá a pri nich delostrelci s ho- 
riacimi luntumi svedčili, že v páde odporu ide o nebytie mesta, 
ktoré muselo Rusom denne vydávať 48.000 porcii chleba, 67 kusov 
Btfitkti a toľko sena a ovsa, kolko holo treba; okrem toho 43.000 
mier múky, llXH.t povozov a oddaí všetku zbraft. Rusi držali prísnu 
disciplínu a už ŕi, júla vytiahli z Debrecíua, Za ním vtiahnul ma- 
ďarský revolucionárny plukovník Korpooay. Ale ľud nemal ani naj- 
menĎej vôle ísť do krížovej vojny. Neveril, íe by honvédi mohli 
proti takému vojsku zvíCazif, 

Ešte žalostnej 5í prípad hol s PeSíou. Ta vtiahlo ííOO kozákov 
a meato. v tom rase I50.0ti0 duší potitujúce, nepostavilo sa im ani 
na odpor. Vôbec proklamácie KoBSUthove vtedy už alebo nemalý 
účinku, alebo úŕinkovaly v opaCnooi smere. Práve medzi korunitýnu 
Madarmi utvorovala sa liga na záchranu záujmov dynastie, pravda, 
s prefíkanou tendenciou. Maďarskí starokonservatívci mudrovali totiž 
tak, že jeetli Auätria zničí revolúciu pomocou Ruska, bude pova- 
žoval Uhorsko za krajinu podmanenú I jestli aa však na potlačení 
revolúcie i Maďari zúCastnia^ starokonservaUvci zachránia aspoň 



»28 



kontinuitu prtíva. Kurtíd a labanci bojovali teda eSte raz jeden 
proti druhému — naoko. DAa 23. mája siäli 8il uingodti Míkulilá 
Esterh.'ízy, Móric Pálffy, Ján Keglťvicli. Autori Forgjtch a vincerí 
ítti grófi a tiarôni v PreSporkii ii usniesii sa vydaí proklamáciu, 
flby verkosiatkári-íiiugQáti za prllíladom grófa Štefana Szirtuaylio oa 
ochranu trónu a dynastie orguiiisovíilí sloliodné» z uáioduýĽli bojov- 
níkov i>ozoBtávftjdee čaty. Ale nesoshiorali len niekolko sto rekiiitov, 
ktorých potom vradili do ťukú&kýcl] rradnycli plukov. Páni navrho- 
vatelia väak vyvolili si cisárske komtsanfily ; im prischnul potom 
posmeftný titul ^muszkavezeto" ivotliií Moská^ov). 

Bol to prefíkaný mandver. Títo starokouservaUvd boli totižto 
presvedčení, že Ko&suthova tadikíitiia revolúcia bude pomocou ruskou 
o krátky fas utlaŕená. Nuž oni bi'li jej rpservou inými cefstami a 
prostriedkíimi, ale s tým istým cielom. Gróf Forgách btal sa prod- 
aedum náuiestnej nidy koSickej a y tejto hodnosti upotrebil svoj 
úradný velký vliv k záchrane majetkov koiupľomittovaoýcií revolu- 
cionárov, menovite ^rótov AndráasyovcoVj Szentuiiklósayovcov, kto- 
rých majetky vláda koutí&kovaC nariadila. (Jróí Móric Pálffy stal 
aa r. 1801 miestodržitelom, Anton Forgách kancellárom Uborskn. 
Oba prijali wiady len preto, aby vyrovnaniu dusilistickému pro- 
kJíeanlIi cestu a tým posíciu maífarstva upevnili. 

Ale i Rakúšania pogtupovaíi tar&z už vííaz.ne napred^ bo hlavným 
veliteľom rakúskej armády nebol až vdhavý, ťarbavý, Maíarov favo- 
risiijúci Windisch-Grätz, ale od 30. mdja barón Július Hnynau, 
vojak rezký, agilný a rázny. Jeho 70.633 mužov pofiitujÚĽemu, na 
4 armAdue sbory rozdelenímu vojsku veleli ako podvelitelia generáli 
Scblickf CoriC, Schwarženln^rg u Wohigemuth. Južná rakúska arnmda, 
počtom ŕiS.TtK.) mužov, sUj'u pod komuiandom hrdinského biiija Jela- 
ŕiča. Okrem toho i v Sedmohradsku bolo ll.CKJU mužov rakúskeho 
vojska pod velitelsvom grófa Clam-íiallasa. 

Strategické operái^ig maďarskej hlavnej dunajskej armády ria- 
dili Goľgey a Kossnth, Usniesii sa ua lom, že jestli jadro rakúskeho 
vojska postúpi od Brucku k Hábu, v tom páde slabšie lavé krýdlo 
Rakúšanov napadnú oni a prejdú rýchlym pustupom oez Váh k ľruÄ- 
porku, násletlkom čoho vrátia sa na pravom brehu Dunaja operu- 
júci l^kúSanía k Grucku, aby totiž Maďari neprekvapili Viedeň. 
Na tejto iiare atrnjili teda prejsC do oŕTensivy; ale boli by sa uspo- 
kojili i obranou ciest do ľešti vedúcich a s nianovrovunlni v C'aaló- 
k(ize. Jestli by sa im väak útok na Považí iievyilaril. ziimýsralí 
vSetky svoje sily v Komárne skoacentrovať, 

Slftďari vyvolili sí teda offensívu^ ale nešťastne, bo lí). júna 
porazil rakúsky generál Post Asbótha a Na^ya pri Zsigárde a Pe- 
redc meiízi Váhom a Miilýni Dunajom. Bitku obnovil ua tom istom 
mieste sám Górgey 21. júua, ale tera^ už proti Wobltiemutbovi. 
8 ktorým teraz už i Uusi pod ľaiiutinom bojovali. Iíitku ]irehral 
Gorgey. V ten istý deň Oorič poruzil Klapku a KAKzonyiho pľi Nyá- 
rasde. V týchto bitkách Maďari utratili 3232 mužov. B'..lo po sláve; 
tarovné kúzlo vitazstvl a viera v nepremožiteínosÉ honvédov roií- 
plynuly sa. Pľňvý breh Váhu od Sercdu po Gutu bol ií3. júua už 



390 



v ľukikíi mlíúsknho vojska, ktoré postupovalo uá i za DuDajom 
k IUIju, a Kakiaľ tri inäiďarské arniádue sbory ua Iňvuoi brehu Váhu 
v rtĺžke 110 kiloiiiPtiMvJtálioľily, v okolí Híihn taknlo TCMJOD ra- 
kíiskych vojakov sijiiiál k útoku Ci8JÍf Fraňi} .lozff držíil prehliailku 
Daii týmto svojhn vojskom pri Uhorských Starých Hradoch, Pri tejto 
príležitosti uislil ho Ilayiiau, že o (i týždňov hudo vojtie knnec. 
A zistil slovo, 

Maiiiuská ptniuiaterská rada" naložila teraz (lorgeyiou, nby od- 
viedol diiimjskú arniftdu iia Doloiaky k Sogedinu, kam z Pegtí po 
jediiomesaŕtiom slávnom pobyte i ona utekala. Ale 11. júla Gorj^ei 
prHirnl bitku pri Komárrit! a so Siaacov koiiiiíriiaiiských videl, že 
EU pravým brehom DiiDaja k dolnoxťiuskej arniiUle aepľelMJe. Z tťj 
príčiny, svoriac obranu Koniáma s IK.WU imižmi lilapkovi, pohol 
sa 13. júla k Vacovu, s tou predtuchou, že na Ooliiiaky li>( ztiameuá 
tolko, ako utekať — do Turecka, 

Tento poätup Gŕirgeyho „ministtírská rada* Ŕtigmatisovala „ru- 
fienfm slova, hraiiiíiacim so zradou", ailsledkom ŕoho Kossuth vy- 
slovil, že Gtiriíey teraz už npmôže hy( lilavuýio vcditetom, ale naj- 
viac ak uiinistrom vojny. SkutoCuo, podivné kvaliiikovauie. 

Na miesto aosadeuého Gor^eyho .^Ttiini^terská rada"* vymenovala 
Mészíirosa za hlavného velitela dunajskej armády s rozkazom viesť 
ju na Dolniaky hned. Za šéfa Stáhu Derabiňski^bo. Nový generalis- 
simus mal už 'J. júla oilisí do Komárna, ale na svojom parníku 
neprišiol len po Alrnáš, predpokladajúc, Že je pravý breh Dunaja 
už v rukách cisárskych a mysliac si pritom i to, že kto vie, ti ho 
vojsko Gorgeyho prijtiio za hlavného velitefa: Gi.)ľgeyho vyzval teda 
len listovne k poslušnosti. 7. júla zopakoval cestu: ale neprišel už 
len po Párkány, bo Rakúšania a Husí holi už tam. 

Gorgeí utekal tďra?: už proil líaynauom a Kusmi cez Vaoov, 
LuCeneCi Itiuiaviákú Sobotu a Miákovec k Debrecínu, híadajúc spo- 
jeaie a južuou nnnádou niokď^ nn holaíakoch. Tam bojovalo sa 
v tom rase v okolí Petrovararíína, Titelu, Teineáváru a Aradu. TiCel 
bránil Kuičaniu proti útokom Percelovým 22. a 2i. mája, ale už 
o niekoľko dní dorazil ta bán Jela6i6 a, spojac sa s Knifaniiiúm, za- 
hnal ľŕrcela do Petrovaradina. V obave, že Jtílaŕió zaujme teraz rímske 
ôiance a že bo z týchto a z Nového Sadu v Petrovaradíiie zavre^ 
napadol on Jelafiŕa, ale nešťastne, bo bitku on prehral, utratiac 
v uej 2230 mužov. Jelačiŕ zaujal a spáli] žatým most nad Tisou 
pri lieči a tým odreziil raaiTarske vijJKko od Báčky. Teraz už mal 
otvorenú cestu i do Subotice i do Segedfua. 

A madlarská „vláda" v svojej fatálnej krátkozrakosti jednako 
vyvolila Se>íetlÍD za Svoje nové sídlo. 

Kossuth dorazil ta 12. júla; prijali bo oduševnene a poctili 
faklAdou. V podiikovacej reCi vyslovil ešte vždy s mefíajomnniou, 
že Á tohoto mesta vyjde Európe sloboda. Naivný, neorientovaný lud 
obdivoval jeho nadSenie; ale rozhladení^ umnejái maiJaľÄki ludia 
KatraĽovati teraz už jeho fanatlsmus a jeho uaivnosť so srdcom 
bolesfou prekypujÚĽim. Teraz nž presvedčili sa, žo Kossuth nedrží 
Uiisa, ani Kakúšana^ alo Gorgeyho za impriatela Uhorska, bo v tej 



istej poífakovacej refii vyslovil sa, }.e „keby sa niekto uaÄiel, kto 
by vlas£ chĽel svojej snahe po moci obetovať a týra cieloirit chcejúc 
sa stat pánom nítrodu^ siahal by po vláde diktátorskej, toho by som, 
aby soui vlasC zacbríSui], vlastaou rukou zahil." O ň dtií žiadal ta- 
kúto diktátorskú moc Bern, a neminul ani mesiac, u2 sám Kossutli 
urobil ííŕJrgeyho diktátniom, kdežto segediuska rpt Kossutíiova bola 
práve proti (jijr^^eymu naiiieretiii. 

Giirgey prebil sa šfiastne do Aradu i so svojim vojskom, karn 
dorazil y. augusta. V ten deň bola bitka pri Tomeävjíre ; sviedol ju 
zo Setímobraďska vypráSený, zharelý Bern, náíitu|jca Detiibiiiakt-^bo, 
ale priihral ju tuk strážne, že 10.000 honvédov utieklo z bitky Imetf 
pri prvom útoku a iMM}\\ padlo do zajatia. Muífarská rdvolúiňŕi boln 
touto bitkou /ftvŕáiíiiáj bo kapitulňcía viiágošskíl bola už lon jej 
výsledkom. 10. auji-usta mal Giirgey a Kosšuthora v Arade HÚkromný 
rozhovor medzi átyrnii očami. Pri tejto príleí:itosti osvedŕil sa tinrgey^ 
že JĽStli je bitka pri TemeSváre prehraná, on kapituliyc. „A ja," 
boTOľít KosButh, „sa zastreUni.'* 

No nezastrelil sa^ ale urobil Gorgeyho diklíítorom a sám zutekal 
do TureL-ka. 

A brdo po krížovej vojne. 



V trafe'ike njaJarskej revolúcie komickým momentou] je snaha 
madTíirskýcb revolucionárov prelsUf Rusov pouuknutím uhorákBJ ko* 
ľimy ruským kniežaťom Leuchtenber^ovi a Koustantiiiovi a utvo- 
rením i Uliorska sekundofíeuitúry ruskej. Maífar^kí dejatelia hlásali 
iiT.ji'ma (,vi(j priiklaiiiáľiu Horváthovu), že je Kus tyran, utlai^ovaltAf 
politickej a náfuižt'nsEiij slobody, že považuje uhorských kresfanov 
za pohanov, a už v júli núkali tomuto tyranskému liusovt uhorskú 
korunu. Co tym docielil chceli, je zrejmt^: rozkmotrii Rusov & Ka- 
kúáanmi, vohnat týchto a tamtými do vojny a takýmto spôsobom 
zabcxpetíC macEarakej revolúeli priaznivý výalŕdok. Robením ta- 
kýchto hlúpyth návrhov vydali si títo maďarskí dejatelia svedet-ivu 
úplnej nepríčetnosti, kejf mysleli, že pomýlení Rusi z akejsi slabosti 
a sprostnoäti sadnú im na lep. No o umuosti a o i^istote úmyslov 
Rusov presvedčili sa o krátky Caa^ ked im títo ich návrhy a limine 
zavrhli. 



^••f- 



SSl 



Anonymus Belae regis notarius. 

n. 

ííapisttl Fľ. V. Sasinek. 

Z& (láviiych Časov bolo v menáej Phriŕíii vyteCné mesto Troja, 
o ktomm, hlavrni o juho ztiivnCeuí U^^- pr- KrO, zaohovAly sa 
i v klassikoch i v ústnom po<ianí rozäiínŕ zprílvy a bájky. Meno- 
vite v piätoui storofií po Kľ, tie zprávy a bájky prRloíené Ijoly 
z gréi.'keko jazyka do latinského. Aby tomu prekladu doilala sa 
jakási vážnosti pripísali tie eobrané bájky Duretovi, ktorý dfa Ho- 
méra hol sviatŕtíníkom (kua:íOEii) HephaesUa v Tróji'). Náá Awo- 
nymus niečo podobiióho spracoval, jako o tom píše svujniu priate- 
Fovi: ,,Ked suie kedysi v äkolskyťh stiidiach spolu boli a v histórii 
Trojnuakej, ktorú soui ja 2 kuih Dareta ptirigiuskébo a inyt'h spi- 
sovattíTov sosbleral, s jednakou vôľou čítali, žiadal sj odo mňa, 
abyrh, jako som bol písal históriu Trojaii^kú a vojny gréťke, tak 
ti uapisal i rodopiŕ! kťárov Uhorska a šrachtícov jeho," Ten jeho 
spis o histórii Trojanske] dosaváJ je nezuáiny -); ale z tých jeho 
uvedtíDVťh slov je patrné, že i pri histórii Uhorska vo svojej ťau- 
tásjj .sosbieral ústne podania, bájky a vymysleniny. S právom vy- 
slovil sa o íioiu Dobrovský: ^Die ÁusUndcr verwarfen es geradezu 
als einen historischen Uoman, als ein Fabetwerk: Katona's Via- 
diciae (Anonyiiii} kounteu den ľľťSííburger Professur íSklonár. eiuen 
geboťoeii Slowakeu. nitht abhalten des Notirs Ansehen zu ver- 
werten, seine meisti'H ErzJlhlungon fílr fabelhoft, filr Triiunie zu 
erklären. Nun mogen die Leser sclbst urthciJen, ob die vorliegende 
Schrjft tur eine Geschichte von eiuem plauhwilrdigen Verťasswr, 
oder fiir ein Fabidwerk von eineni Ronmnsc'breiber, der sich. um 
Ein-íitn-í zu linden, lur eiíien Notár des glorreíchen Kuniíjs Bela 
ausgibt, zu halten seí." 

Je mi Túto, že túto, uaSíoi riosavádnym adoratoroni Anonyma 
tíik odporuúj výpoveď z lásky k objektívnej pravde hisEoriťkej pri- 
nútený som dra slov Sklenárových podpísat. 

Poneváŕ o tom bezmennom písal som už i predtým ^), obme- 



') tlerders CDnvcr§atians-I.exikoQ. Freiburg, 19Úá. II, 1063. Pod- 
hracíky: Belu kíräly oévtelen jegyzdje. Budán, 1861. pa^i 32. S. Oregor. 
Turoti. ap. Migne LXXI, 6!)9. 

*) Jestli sloboduo tušiť, mám za to, že i t tom s|íise použil bájky 
o F'aiinoníi. Sig^bcrlus Geiabb piáe, že po znivofiení Troja jedna iľ^asŕ 
Trojatiov |ireafahijvala sa do Ilaliť, druhi L-ast „SĽihcel duodecim luillia, 
duľe Anteoore. in fiitiliovas Punnonin píirleSt secns Moeotidas paludea 
pervcnit, ibii[ue uivitatcm acdíHĽaverunt, (piain ob sui mcniiOľLam Siram- 
brinm voi-avomtit, Sigeb, ap. Migne CLX, 59. Coní, S. Gregor, Tur. ap. 
Migne LXXI. 577. Ekkehardi Uraug, Cbrouicon ap. Migoe (JLIV. 713. 

^} slovenské Pahľady 1906, str. 103. Krojuer: Staatsverfassiing 
Ungurus. Wiea, 1872. S- 25 etc Sloveuský Letopis. V Skuliei, 1877. 
»tr. 8 í) atJ. 



33S 



dzŕm sa teraz leD na to, fo popísal o opauovaní Uhorska skme 

Arpáda. 

Uli&rsko nenie fílobuBoni, ktorý Ijv z koustellacie tak bol vy- 
lúčený, Äe by osvietený bol li'u jakýmsi vlastným slnkom, nie ale 
väeobecným. Iíolo Uhorsko obtoči-né siisodnými krajinami, s ktorynií 
malo stvky v/ájomné: teda dejepis Uhorska musí súhlasiE s hodno- 
verným dťjopisoni krajín susedných. 

Prvej, než prikroCíin k podrobnejšej kritike, chcem podat vo 
vžeobeĽnosti také poznámky, ktoré sú v stave srúcat na hromadu 
kartový doruŕek Anouyina. 

a^ Pri dramale, o ktorom je tu reŕ, treba nám pozuat dejstvu- 
júce osolty. Kto nenie úplný nezualec vtedajšieho dejepisu, musí 
v tom dramate roitoznaf dve dejstva. 

\' prvom dejstve (aktej hlavnŕ osoby okrem Arpáda sú: Sväto- 
pluk I,, kn'J veTkomoravaký, Ariiulf, cisár germánsky, a Bracslnv, 
vojvoda juhoslovanský. 

V druhom ílej.stve okrem Arpáda f'?l hlavné osoby boly; Svílto- 
plukovi synovia, Predalav*), Mojmír II. a Sviltopluk 11.; potom 
Arnulí (t'HÍ'9) a jeho uáslupca Ludvik (t l)li)K 

O týťh v prvom a druhom dejstve hlavných osobách Anunymus 
neznal a nenapísal aui litery. Eríjo... 

b) Kto uenie óplny ni.iznaleĽ vtedajších dejín, vie, že Sväto- 
pluk 1. panoval nielen nad Moravou, Cechmi a Ĺužiíaumi, ale i 
nad Uhoľskom na lavej — , a nad Pannoniou na pravej strane Du- 
naja stredného. — Anonymus nezná o tom ani zbla. Jemu Pan- 
nunin ležala Í na tavej i na pravej strane Dunaja; na Ťavej straae 
r)nnflja, a síce medxi Tisou a Dunajom, aÄ po hranice Kusov aj 
Poliakov, Salan mal svojt^ kniežatstvo, panujúc nad Slovanmi «) 
Uulharmi. Medzi Tisou a Transilvaniou mul .svoje kniežatstvo Mo- 
rout» a že tauj bývali Kozari. Medzi riekou ^faroÄou a hradom 
OrSova panoval knieža (ilad. Nad naším Slovenskom panovali Oesi, 
menovite v Nitre ich knieža Zubur. Na pravej strane Dunaja 
v Panuonii bývali Rimania, Nemci, Slovania a Pannonet ^). Kto 
tieto, vtedajšiemu dejepíííu sa prntivíare, táraniny prijme, peniaz 
to patrne faloäný prijme za peniaz pravý V Kr^o , . . 

Stopujeme-li deje, ktoré ilfa Anonyma odohrávat sa malý poil 
Arpádom, musíme uznaf, i^ s rozpálenou fautásiou navymyäral a 
popísal také vt*ci. ktorŕ skutoilný dijepis svevotne poličkujú. 

a) Mogeri, ktorí potom menovaní boli lluujtiarmi, pôvodne 
bývali v Dentumof^erii, ktorá leží v Siútii na východnej strane 
rieky Etyl (Vol^a). Ľi&Ar Koätantín Porf. však tfi položil Kumánov. 
Vtom sa oba shoduiú; lebo Mogerl Anonyma t Kumáni Konštan- 
tína boli a sú Madari. Čo potom pí5u, to je cdkom inŕ. 



*) Slovenskí Lelnpis. V Skalici. 1879. str. 177 — 170. 

^) Pií: Der naliynale Kiiiujif, Leipílg. 1882. str. 10 iitd. Slíoda 
boln tak voíkej, ale nfvďnčiipj práťfl. cbcebli ouij obrňiiíf aiiktoritn (?) 
AiiuDymo 



333 



Anonym vo svojej fantásii vysníval Almusa, otra ArpÄdnvho, 
u podstrčil mu madarský etyiaolotíii'kÝ vyznaní Áiom. aĽkoľviĽk Kon- 
staiitíti nií/ná jukŕhosi Almusa ako otra Arpádovho, bIľ len Ar|)iLiki ; 
a ani jednŕmu /. kráľov Mhoľskyi-h iiťpriÄlo na myseí odvolávať, sa 
lia to, že pochádzajú z krvi Aimusa, Hodnoverný dejtspís zná ovíera 
Almusa, ale tento bol bratom kráľa Koloniana (lOi'b — 111-4). 

Anonym výprava, že eäte v Dentumoj^erii sedem hlavných osôb 
mogerskýťh (Hetumogeri, Hétmafívari) vyvolili si Almusa za voilcii. 
UJEiár Konštantín svedfií vŔak, že až potom na radu Kozarov vy- 
volený hol Arpád za takťho vodťu. 

Anonym uvádza mená tých IlétmÄiíarov takto: Alnms, otec 
Arpádov; Eleud, otec Zobolsu; Cuhdu^ otec Carxana: Ound, otec 
Ete; Tosu, otec- I^du; Huba^ od ktorého pochodC pokolenie Zemera; 
Tuhutiim, otec Hoľka, ktorého synmi boli Gifttín a ZoniLior. Pritom 
mal pred inMma kroniku íSimuna de Kťza, ale nepodal verne mená 
tých sedem hlavných o&ôli, tým menej znal iťh mená z diela cisára 
Konštantína '■). 

Podobne značil i mená tých 7 kumánskyeh vojvodov, ktorí sa 
vraj k Alnuisovi pripojili; a sú. ktorí tvrdia, že tí Kumáni sú to- 
tožní s kozarskými Kabarmi, ktorí spo,íili sa íí Turkami (mahome- 
dánskymi Bulharmi), de to smelé, opováilivŕ stotožňovanie; lebo: 
a) Í4imtí típojili sa h Almusonu títo b Arpádom; b) tamtí spojili sa 
s Almusoni pri Kijeve / Rusku, títo spojili sa s Arpádom nad 
Oieniym morom v Lehedii; c) tamtých bolo 7, týchto S; d) mená 
tamtých kumánskych 7 vojvodov sú zctda iaé^ ako mená kolár- 
skych vojvodov; a síce: 

Anonym udáva týchto: Kt. Ed- Konštantín: Cahari. Nece, Me- 
umer. Etu, liunger, Ouí^ad, Boyta gere, Curtugormati, Tariani, Oe- 
a Retel. nath, Core a Čase, 

KnmuÄe už máme uveriť? Čí Anonymovi. ktorý písal svoj 
román r. 1390, alebo cis. Konštantínovi, ktorý r. !>50 písal svoje 
váiíne dielo? 

OTa Anonyma r. HH4 Almus s veľkým množstvom Tmlu pre- 
kročil Volgu (Etyl) u tiahol do zeme ruskej, ktorá sa menuje Su- 
sudal, Totom Mel na strany Ruténov až k mestu Kyeu. Vojvoilovia 
ituténov povolali si sedem vojvodov kumánskych na pomoc proti 
AlmuRovi, Kiid Almugovi Mogeri zaOali oÍjliehaC mesto Kyeu. voj- 
vodovia z Kyeu a Susudal uzavreli mier s Alinusom, vojvodovia 
Kumánov však spojili sa s Almusoni, hotoví ísC s ním do Pau- 
noníe (V). Almusovi Mopei'i a ich spojenci Kumáni tiahli k mestu 
Lodonier. Vojvoda lodomerský uzavrel a nimi mier. Odtial tiahli 
do Haliŕe. Vojvoda HaliCe a jeho súdruhovia uzavreli s nimi mier 
a prosili iťh, aby radžej Íš!í za Hovor (snehové Karpaty) do úrodnej 
Pannonie(V). Vojvoda Halide dal ím 2U0(i Sípoaoscov a 3iHJi) sed- 
liakov, aby, idúc vopred, pripravili íui cestu cez HovoÄ (snehové 
Karpaty), 



^) Slovenské Pohľady ItíOa. str. 264. 



334 



Je v tom opravdivé „salto iitortnlí>" Auoíiynia. To, ŕo on 
'*fi|idie do r. k84^ botn by sa mohlo sUt len znaŕtie pozileji^ie; leho 
Nestor píše, že Polovci {Kumáni) prvýkrát až r. lOGl priélt bojovat 
do Itiiska. .Susdal spomína sa u íííisslera až r, í*97, u Nestora až 
r. 1024. Zakaľpatäké kniežatstvo HalÍL*ft pricbodí aÄ v diplome 
kľiirii uh. Ätťfíiiia ÍL r. 1124; kniťíulstvu Vladimirskŕ v diplome 
knifa uh. Andreja II. ľ. I20h. 

Do cí*\a iuwC puuCiije uAs cisár Konštantín o Arpádovi. Dla 
nebo Turtae^ ŕili luahtíntedánski Vulkán illcjXyips'.) bývali ua zA- 
pádnej strane Vol|!) (\\zS''{3\, a to pod nadvládon Kozarov. Poneváč 
tí Anonymovi Moficri, čili niadarffk[ Kuináni. s vvLhodni'j strany 
Vol^7 ŕtaslo óíníli iitoky na Bulharov, na /.ápadnej strane Va]^■y 
bývajúcich, Kozarj popudili žauralskych Pečencov proti uiro: Pe- 
ŕemd teda uderili na Kumánov a podmanili si ich. Co predtým 
pái-hídi Kumáni na Turkoch iniahomedánskych Bnlharochl, to potom 
páchali na nich Pťíencí ; prekroíivSie Vol^u, uderili na nich a 
tydi, ktorí bývali uiediii Donom a Volíioii (Aiel kai liíi) sebe po*!- 
manilí. Nepodinauení zostali tí Tun-at' (mahoineilánski BiiUiari), 
ktorí bývali pri riekach Injíul n Ingulec nad Čieruyiu morom. 
Jedna Caat Kozarov, takrečení Kahari (ChrabríV). odtrhla sa od 
Ko^tarov a spojila sa. s Turkami (mahoniedánKkymi Biilhavnii). Ko- 
íMrJ poľom umii-nili si dat knieža Tnrko-Caharom, s tou podniienknu. 
aby ten knieža hol podriadený Kozaroni. Túto bodnost ponúkli 
vojvodovi Lťbediaí;ovi; tento však tú hodnost neprijal, ale na miesto 
8eba udporúŕal Arpáda, syna Salmutzovho; ktorý prijal tu hodnOKt 
na seba. No skrze maďarských Pečeneov s územia Lťbediaftovho 
zahnaní, osadili sa nad riekarai Barurh, Kubu, Trull, l^uth aj 
Seret. — Ked pod Dunajom (r. H^B) vypukla vojna medzi cisároi 
carihradským a krároín poddunajskýeh kresfanských Bulharov, tÄin-' 
ten požiadal Arpáda o pomoc: teda Arpádiívi Turci ímahomedánskí 
Bulhari) podujali vojnu proti kresfaunkým .svojim aúkmeuovcoiu, 
a to so Šťastím: ale právť toto vítaznú postupovanie naddnnajsliýťh 
m ah oni o dánskych Bulharov /dalo sa byt nebezpeční- earihradskŕmu 
cisárovi. Tento teda nzavrd mier s poddunajŕikými krestanskýnii 
Bulharmi. Následkom toho Arpádovi Turei mahouiedáriíikl nmsť'H 
ndíst la, odkiaľ boli [iriÄli. Ked sa vracali iloniov, naíli tam Pe- 
fencov, ktorí medzi tým ŕíisom, Co áa bavili pod Dunajom, s^pusto- 
fiili a zaujali ich domovinu. Z tej príčiny nebrali sa za Karpaly, 
ale po lavorn brehu dolnŕbo Dunaja vedia Zagorie (Tranailvanie) 
tiahli ua západ, dorozumeli sa so Slovenmi v Čiernom Ľborskn 
(na Potisí) pod vládou Vlachov bývajúcimi; týchto z tej nadvlády 
vyKlolíodili. Vlachov /o Sriemska íl Potisia vytisli a tam sa medsíi 
svojimi súkineiiovcami osadili'), flalží dejepis Turkov (Bulharo- 
Kozarov) tie.suovai sa ua základe Anonyma, ale na základe cis, 
Konštantína Porf. 



') Pravdepodobné je, že nňjprv VJacbov transilvanských, klorf s pod- 
diiníij-kyitii nnlbanni spojení boli. od týchlo cidtrlilí; potom jedna ŕ'ast 
jicid l,iuurik"ni. synom Arjiádovým, tiahla do [>odiÍiiniijskúUu IlullmríikiJ, 
druliá ale (pod Aipádom) na favom brobu dolnúlio Bunaja účinkovala. 



3»ft 



K tonui istŕnm reguUátu imisí prijať kaÄrtV nopredpojatý, keiT 
uváži to, čo Anonym vvpráva fircd príchorioiii Mojz^rov {Mmíarov^ 
do Uhorska. Aľouviu prípomÍĽa také niíroiJy, ktorŕ jjľod Moŕíenui 
bolj v IThorsku; na pr. Kozaruv, ktorí s Turkajú Onahotnedáu- 
akymi Biilhanni) o. r. yH8 priŽIi íÍo l'horsika; spoiiiíiia Bulharov 
a Slovenov, ktorí po tomže roku boli v Čiŕ^ruom Uhorsku na Po- 
liši; spomína Kuinánov. ktorí až za doby sv. Vladislava (1077 — 
I0i)5) prijatí lioli do Uhorska. — Naopak, pripíniiíiia také veci, 
ktorých za doby Arpáda nebolo: na pr, že Moj-'orí iáli do Zvoleu- 
skýcb hôľj aby tam založilj pevností, bud zo skál alebo 'i tlreva. 
k ochrane krajiny proti <Jechom n Poliakntu; že obyvatelia Ni- 
trianska boli Slováci a Česi; že zem, ktorá leží medzi ílronoin a 
Váhom až po rieku Moravu, kde panoval ŕeskj' vojvoda, uŕinil 
jedným vojvodstvoni, ale potom vyíirojil z neho zvláštne voWod- 
stvo, ustanuviv iiaíl níiu Zubura za vojvodu, ktorý sídlil "V Nitre. 
To je nepravda; lebo Česi za doby Arpáda boli síce pod nadvládou 
verboraoravykeho kriíTa SvíUopluia L. alo nepanovali nikdy nad 
Slovenskom medzi Hronom a riekou Moravou. Po rozklade velko- 
moravskej dŕžavy Poliaci opanovali Slnvennko*), 

Anonym výprava, že Mo^íeri, ked č.ez Kariiaty prišli k hradu 
Hunjíu a chystali sa ho oblíehat, župan toho hradu, menom [.o- 
borcy. ktorŕho názov bol Duka. dal sa na útek na Zemplínsky 
hr&á. Ked Alnius dobyl hrad Hunfí, Mognri pomenovaní boli Hun- 
garnii, a zem, ktorú opanovali, pomenovaná ÍH)la Huugariou. No 
nemusel ugtrúhaí ani iiŕuov Hunjííin U'nyari), ani názov llungaría; 
lebo Slovania nad Adrioii už r. (úir) menovaní boli Ugri alebo 
Ungari. a to územie, na ktorom bývali, nosilo názov Uu^aria, Hun- 
garia, Oili Ugorsko, t. j. zem u hôr jnlských alebo karnických ^). 
Podobne i územie medzi stredným Dunajom a horou karpatskou 
m»sílo Kcofírafické meno Uhorska, Ugorska (Ouvpti, 0-J7if.a, Q-j-rf^ŕ',!, 
Ungoria), ŕili zem u hôr ležútca '"). 

Co je H tým Alniusum Anonymovýmy Nebol to otec Arpádov 
(1907), ale brat kráľa Kolomana (11114), ktorý mal naSe Slo- 
veBBko za údelné kniežatstvo^ ale mu ho odňal Eoloman. 



Nestoľ ap. líieloíifsiti Moti. Pol. I, 56ci. Kcslor síce píše, že ŕierni Ugri 
za doby Olega (medzi r. 884 — 898) preprjivili sa ftez Karpaty a osadili 
sa na I^otisí, vSak ale: a) riizýva Irii Uŕiraini uDtiflpandu. Elnofírntit-kí 
Uiilhai'i i>Diflro njizvaní Imli ^pograbckýnii Ugrflmi. Ii) Nťbujovidi iiifkdn 
v Bielom Uhorsku (na naštnii Slúveasbu) s Vldclmu, ale v Oieraom 
Uhorsku ina PutiRi), 

*) Cosuiňs. Pľamctiy déjin ŕeských. H, 27. 

*) Sloven&ké Vohh'ôy 1906, str. 601. 1906. Btr, 630- 
**) Avnri (Biilliurií), cjui dicuoliír Uttgari, hifl temponbus ullj-a Da- 
nuhiuín perayiautes, Antmles Fuld. ad an. H94. Ugúrsko, ktoré «!a predtým 
menovalo lÍL-pidinu. Loo sapiens. Patrolitgiite graeco-lat. ap. Mi^ne CVII, 
396. Ku Geptiiji Oilležalo Čierne Uliorsko. Slovenské Pohľady 1905. str. 
421. 1907, str, 485. Hiinus occ-fdeiilales, qnoa Ävares vocant- Theophanis 
chronológiu ad ati. 626, 



a) Änonyiniiv Alntus (ktorého níkily nebolo I> tiahol taz Kar- 
paty s Ruätiii K Kiiuiánnii k hradu Huiigu. Čo sa s ním stalo 
v HunKVí. to zabmlol Anonymiin vyinyslet a napísaf; napísal len 
to, že ustanovil svojhu syna Aľ[iá(ía /a vojvndu Uhorska, a tentoJ 
r. 1X)3 /ačal svoj vylioj v UhdíHkíi. No iiebol to Altíms, otec Arpádov, 
ak' AluiuSj fldliŕijiiy hrat krát;! Kulomana. Oii v Rutíkii najal Rusov 
ft Kuniánov a ^r. 1HJ8) viedol ich rez Karpaty do Uhorska proti 
svojmu bratovi Kolomauovj *i). 

b) Anonymov Arpád odmeňoval vítaztiych Mo^erov a KumánoT 
rozličnými majetkami v Uhorí^ku, jako iiiekdy Mojžiš synov Israel- 
skýc'h '=), Kde n jako ocImeTiíl Arpád Rusov, Anonym nenaznaťii. 
Mánie o tom jedinú zprávu n [stvánfyho. a tá nehtivnrí n Arpá- 
dovi, a]e o královi Kolomanovi, io osadil Rusov z Vladiniirie a 
Halife v novohradskej^ OroszfalvĽ. í z toho poznaf, že Anonym 
svĽVoľne' prilepil meno Arpáda na Kolomana, hrata Almiisovho ^'i. 

f) Arpád dľa Ationynia opanoval i takŕ zeme, ktorých opano- 
vanie hodnoverné dejepisy pripisujú až kráTovi Kolomanovi, Vý- 
prava, že Rulsnn, Lelu a Botond priSli do lesa Retur^íoz, vedia 
Ktilpy položili sa tálioroni a, prekrofiac túto rieku, priíli a?, k rieke 
Save a, prekľfiŕiaL- Savi), liobyli hrad Zflbra^', hrad Posa;_'fl a hrad 
Ulfou. Tu si Anonym /.le poradil ; Ic-Ijo dla Šimona de Keza ten les 
preto nazvaný liol „Petrov yvnzd*. poneváŕ. kráF Koloman pora/il 
tam svojho protivníka Petra. — Cisár Konštantín Porf. píže, že ilor- 
vati, Srbi, Zaťhlnmei, Terimniotae, Canalitae, Dioeletiani a Paiíanilae, 
ktorí predtým mali len županov, od risära Baailia (S7tJ — SHtí) 
íibdržali kniežatá, podriadené Oarihradii. Tak tít bolo i za doby ci- 
sára Konštantína |r. Íl50ŕ; teda Monerí za Arpáda ncfndi pánmi 
nad Horvatnii a Srlmii. O av, krárovi Vladislavovi svedCÍ tlojepis^ že 
on (r. HKH) prvý prekroi^il Dnivu a vtrhol do Uorvatska. Ked 
potom Horvati odpadli, kráľ Koloman vtrhol do Horvatska a Dal- 
niatska, kde Split (Spalato) a iné mestá sehe podrobil '*). 

d) V liiplorae kráfa Koloniana z r. 1111 stojí: .JnstitortíS fisei 
rei,'ii, i\[ius htintíariťe caliz vocanť'. Čo to boU za KatizoviaV Grŕeky 
dpjľpisef ťiunamos píše, že r llôL* pomáhali Dalmatincom vo vnjue 
proti (irékoni i uhorskí í'balízavia, ktorí boli njahomedánnii úJn 



'M Slovenskŕ Puldudy 1906, str. 107. 

'-) Reivŕ imiJÍovit Dtimimis in Almo tluce et filio suo Arpád pro- 
pliecium. quairi cfioinil Miŕvspí jtroplieta tie ŕiliis Israel iJi^-ous: Et loru8» 
iiufm ľiilrftMTit pea vester. vester eríl. .To^ua 1,3. V. kn. MujA. 11. 24. 
Zoáme tpdn kopýtko, klori^ upotrebil. 

"j Opplduiti Hutbetioroni. quod Oroszf&lvatn vocAiit. . . Coloinaiius, 
rex Pannoniap, dediictis e Lndomtiria et {íatiH'ia, Russnrum pmvinĽÍ:i, 
■ olonis, condiderat, Istvánti: Ilíst, librn Ifi. pnf?. Í7H ad afl, \ú44. 

'■•) Tempore, ijmi ColiujianUB. lex Vrigariue. dotniniilus rat DalmatiaP. 
Arbenses libere passedprunl iiisulns Aibc et OäIIo Fejér: Cod-dipl. Vil. 
I, 174. od au. I ISO Conf II. 56 ml an. lUl. 



337 



náboženstva. Nestor na dvoch miestach spomína more Chvalisské, 
ťú'i Meotické '^'). Sú to madarskí Kumáni, ktorých Almus, odbojný 
brat kráTa Koloitiana^ s Rusmi spohi priviedol cpz Karpaty do Uhorska™ 

Podivné je, Že Anonym výprava uíeJen o hradoch^ ktoré naSlí 
T Uhorsku '«), ale í o takvťh, ktoré Mogeri stavali'^). 

Anonym tak opisuje výbojný pochoil Almiia-Arpádovských Mo- 
giTOv, jako nejakú prechádzku po Uhorsku. Národy poddávajú sa 
ira zii strachu, všade víťazia a za celý Cas toho výletu utrpeli len 
jedinú nepatrnú porážku"*). 

Anonym až bezoCive ft nestydate výprava také veci, ktoré sú 
patrnou lžou; a síct: 

a) Anonym (cap. 42) výprava, že Lelu, Bulsu a Botond zem 
Racy (t. j. Srbsko) opanovali a ich vojvodu zajatého dlho vo vä- 
zení držali. Už hore V3'&e (na 3tr. 336) som dokázal, že jako Hor- 
vati, tak i Srbi za doby cisára Konštantína (r, í*50) boli podriadení 
cisárovi carihriidskŕmu, poOníic od cisára Rasilia (t ^Hli)- teda ne- 
boli opanovaní skrze Arpádovcov, ani im podriadení. 

b) Anonym (taníne cap. 42) výprava, 2>t vojvoda Bulharov 
(poddunfíijskýťh) vypravil svojich poslov k Leluovi, Btilsuovi a Bo- 
tondovi, prosiac ich o mier a srubujúc, že nebude viac podporovafi 
vojvodu Salana, ale ako podmanený verný bude Arpádovi a bude 
mu roŕite platít ido (ve(ítijíal). Nie Anonymov! Mogeri, ale Arpá- 
dovi Turcae (niabomedánskl Bulhari) a kozarski Kabarí, ovíem, 
poJtvaní od cisára carihradského Leva (886 — 911), r, 888 bojovali 



"*J Slovenský Letopis 1876. I, 108. Fejéi-pataky ; Kálmán klrály 
oblevelei. Butlopest, lb92 str. 42 « 44, Jo. Tomka Szaszky Oeograpbia, 
pag. 750. 

'") Našli hrfidr: Hang, Zomliii, Goršod, Sobík. Bykor, Genru, Gu- 
mur, Novgrad. Nítra, Varod. Stumrel, Colgochcí, Trusuu, Blundus, Baňa, 
Zagreb, Wlk, BoroDO, Železný hrad, Peytq, Bezprem, byborský BeUarad 
(Velelirad. Nagiyvár). 

'"') Komaruni, Hyncosudaor, Boreod, Zobolsn, Thosu. Ursuiír. Borsu, 
Saroniu-úd (číeruy hrad), Zecnsen a íňé, pre ktoré aevymyslel mená prí- 
hodné. 

Že od r. 903 do r. 907, zamestnaní početnými vojnami a „aldo- 
máémi", nastavali loľko hradov, nech verí. kto chce; ja neverím, a lo 
tým meiipj, keď ŕitom v diplome kráľa Belu IV., že v XJhorabu t.i po 
Tatároch (r. 1241) pomýšľali na zakladanie hradov. Krajaer; &täat&- 
verfassuug ľngmn's. Wien. 1872. S. 34. n. 23. 

'^) O liitke pri bjhorskom hrsde, Bellni-íide (Belehrade. Vclchrade) 
proti Metiuinorotovi píše: „H pagtiatum est inter po3 di4odecim dies, et 
de militibug Usubu viginti Huiigani et quíúdecim SyĽlí ibterfecti sunt. 
Zo strany Menumorola padlo 125 vojakov. Nuí, ktože nemá oTcriť Ano- 
nymovi. ked tak podrobne udiiva nielen poŕet dĎov, ale i poŕet padlých 
vojakov? No ja som medzi tými Tomášmi, ktorí neveria Anonymovi. 
Zná OD len poľova(^ky a hostiny (oldomáše), ale nie o bitkách Arpá- 
dovťov í Vo 12-dňovýĽb bitka' h paillo cia jednej strane len 125, na 
driíliej strane 35 raaSov!? Katka lo katastrofa 1? 



838 

proti poddunajským kresťanským Bulharom; ale ked sa pozdali 
Grékom nebezpeíní, cisár Lev uzavrel mier s poddunajským i kre- 
sťanskými Bulharmi, a tak naddunajskf Arpádovi Turcae a Ghazari 
museli sa navrátiť ta, odkiaľ boli prišli, ta nad dolný Dunaj. Pravde- 
podobné je síce, že im dal nejakú odmenu za poskytnutú pomoc 
vojenskú; že by boli poddunajskí Bulhari však stati sa im poplat- 
nými, o tom ani cisár Lev, ani jeho nástupca Konštantín Porf. niC 
nehovoria. Tým menej môže byť tu reč o Anonymových Mogeroch 
(Madaroch), ktorí až za kráta Kolomana (f 1114) priali do Uhorska. 

Je pravda, že Sigebertus (ieniblacensis k roku 907 prilepil 
toto: „Uugari Bulgaros victos tributarios sibi faciunt", Bibliotbeca 
Historica však o ňom poznamenáva, že nenie Čo do rokov spo- 
lahlivý*^. Ostatne o tej zpráve Sigeberta (f 1112) poznamenať 
treba toto: 

3c. Zpráva tá neplatí o Anonymových Mogeroch (Maďaroch), 
ale o Konštantínových Turkoch (mahomedánskych Bulharoch), kto- 
rých, ešte na Prathe a Serete bývajúcich, cisár Lev poštval proti 
poddunajským kresťanským Bulharom. 

^. Ked tí Turci (mahomedánski Bulhari), cisárom Levom po- 
gtvaní, roku 888 skutočne uderili na poddunajských kresťanských 
Bulharov a porazili ich, učinili ich sebe poplatnými (tributarios 
fecerunt), ale len dočasne; lebo cisár Lev, ked sa mu oní Turcae 
pozdali byť nebezpečnými Grékom, učinil mier so Simeonom, králom 
poddunajských Bulharov, a prinútil oných Turkov (mahomedán- 
skych Bulharov) Arpádových, aby sa vypratali z poddunajského 
Bulharska. 

f. Arpádovi Turci, z poddunajského Bulharska, ba skrze Pe- 
čencov i od Pruthu a Scretu zahnaní, tiahli do Čierneho Uhorska 
(Potisía) a tam sa osadili. 

8. Arpádovi Turci, ked po r. 888 boli sa osadili v Čiernom 
Uhorsku a Sriemsku, nepomýšlali na vojnu proti poddunajským 
kresťanským Bulharom, majúc dosť činenia v Pannonii r. 892 proti 
Svätoplukovi L, r. 896 proti Bracslavovi, r. 902 proti Mojmírovi II., 
r. 907 proti Nemcom na Západe. 

e. Až po smrti Simeona (f 927), mocného kráľa poddunajských 
kresťanských Bulharov, Turci (uhorskí a pannonskí mahomedánski 
Bulhari), Srbi, llorvati a iné juho-slovanské národy odvážili sa 
Činiť útoky na poddunadjských kresťanských Bulharov^**), 

c) Anonym výprava, že Mogerí (Madari) opanovali Ultrasil- 
vaniu; a síce na jednom mieste (cap. 24 — ^27) píše. Že tam nad 
Valachmi a Slovanmi, ktorí mnoho zlého trpeli od Kuminov a 
Pečencov, panoval Gelo, bývajúc na hrade Samoš. Tomuto uchvátil 
Ultrasilvaniu (Transsilvaniu) Tuhutum. Na druhom mieste (cap. 44) 
píše, že nad Kumánmi, Bulharmi a Valachmi panoval Glad. Proti 



*') Kľajner: Staatsrerfassung Ungarn's. S. 49. n. 26. Ani v iných 
veciach nenie spoľahlivý. Const. Porf. GXII, 55. n. 30. 

^^) Vicinne igitur gentes, Turci, Servii, Chrobatae atqne alii, audita 
Simeonis morte, Bulgaros bello peterc statuebant. Gedrenus. 



389 



tomuto Arpád vyslal voikov, Zuarda, Kadusu a Boytu; a od nich 
porazený (ilail poddal sa a oddal im hrad Kenee. 

Uvážínie-li dobre vec, nájdeme, že Anonym Simonovu zprávu 
o vojne SV. Štefana r. 100*2 proti svojmu vnukovi Julovi vedenú"), 
preniesol na vojnu Tuhutunia proti Gelovi. Aby sme sa o tom 
presvedčili, položme tie zprávy vedľa seba: 



Ationym : 

Tuhutum ale od tobo dňa vlá- 
dol tou zemou; i potomstvo Jeho 
vládlo ňou až do času sv. Šte- 
fana. Tuhutum ale splodil Hoľku^ 
Horká splodil Geulu a Zubora, 
Ueula splodil dve dťéry, £ kto- 
rých Jedna menovala sa CaroUlu 
a druhá Saroltu; a Sarolt bola 
matkou (V) sv. kráľa Štefana. Zu- 
bur ale splodil meni^ieho Oeulu, 
otťa BueaBacue; za jehoi rasu 
SV. kráľ Štefan podrobil si Zá- 
lesuú íeru a toho Geulu priviedol 
sviazanŕho do Uhorska, a po vše- 
tky dni jeho života držal uväzne- 
uéhOj preto, že bol nestály vo 
vernosti a nechcel byf kresÉanora 
(katolíkom), a činil mnoho pro- 
tivného av. kráľovi ítŕfanovi, aC- 
kolvek bol z pokrevných matky 
jeho. 



Šimon de Keza: 

Svätý totižto kráľ Štefan bol 
korunovaný a potom po odvedení 
Júla, vnuka (avunculi) svojho, 
s manželkou a dvoma synmi zo 
Sedmohradska do Uhorska, pripo- 
jil Sedmohradsko k Pannoníi^*}. 

Potom bojoval s Keanom, voj- 
vodom BulharoT a Slovanov (na 
Potisí); ktorého ked bol prevý- 
Sil "), nepremeškal í. jeho po- 
kladov obohatit chrám blahosla- 
venej Panny v (stolnom) Bele- 
hrade. 



(Ih)koiiAeala.t 



*') Arpád a Uhorska. TurCiansky Sv. Martin 1885, 8lP. 34, 31o- 
VBnské Pohladj 1907, atr. 347. 

'*; Ultrasilrania alebo Trnnssílvania a£ potom skrze Neracov do 
TransUvanie uvŕdených oazvaná bola Septem castra (in Tranailvauia). 
Srov, Uiinfalvy 'Schwicker: Etbnograíäe von Ungani. Budapest, 1877. 
S. 294, 

'') Šimon de Kem z jednej vojny urobil dve. Slovenský Letopis. 
111, 277. PrciťHJ, senior, avan^-ulus regis Patinooici, DitiUBr ap. Bielowski: 
WoQ. Pol. bisL I, 313. 

Ta* 



910 



RybárCa. 

Povesí. 

Napísal BJÓrnstjeme BJÓmson. 

Preloiila Maraita PauUny-TôthoDÚ. 

iätVTtá kapitola. 

Hned po koufirniácii Petra vybrala ba jednŕho dňa k Oed<ígaar- 
dovýin sesUáui, »U» skoľo vycítila, že ea musel prerritaí; lebo pre- 
pošt si jej vôbec neváfmol a dcéry, obe starSie od Oedegaarda, 
cbovaly sa k iiej velrot odineraue> Len leda že jej daly aa zaámosf, 
Čo lirtil ich brat ohladom nej. Aby sa totiž celé predpaludaie pri- 
učia vedeniu doniácuosti v jednom dome von z mesta a popoludní 
aby chodievala do šijacej školy ; doma aby len spala, raňajkovala 
a večerala. 

Všetko urobila, ako jej aaložily a cítila sa pri tom velmi dobre, 
kým to pôsobilo na ňu pôvabom novoty; ale pozdejSie, zvliiSť keď 
zavítalo leto, počínalo* ju to všetko nudiC, lebo inokedy sedávala 
o toTJito Čase celý deň liore na kraji lesíka a čítavala v svojich 
knihách ~ ktoié postrádala teraz bolestot!, ako postrádala vôbec 
i Oedegaarda satuého, ako i pouŕne rozhovory s ním. Preto hľadala 
koneŕqe zňbavu tam, kde sa jej namanula. 

O tom taae vstúpilo totiž do Šijacej Školy mladé dievta, ktoré 
zvaly Lise Leť) — totiž Lisou aa volala, ale nie Let. Let bolo 
priezvisko mladého námorníckeho kadátii, ktorý bol doma cez via- 
nočné prázdniny, a ktotý zasnúbil sit s i^ou na kizke, keď bok cSte 
malou žiaŕkou. Lise verila aa, že je to nie pravda, a rozplakala m 
zakaždým, kedykoľvek nn to oar^^aly; ale i tak priecblo jej meng 
Lise Let. Táto malá, gíúpla Lise často plakávala a Často sa smiala, 
ale či plakala a ť\ sa gmiala, íúbost jej s umu neschodila. Skoro 
rojíly sa háfne t šiJaĽej i/be novo, podivné myšlienky. Ak vystrela 
niektorá ruku za návitkou cverán, mit to bolo nabidnutie k sňatku, 
a kotúčka ho alebo prijala, akbo dala koäík; ihla zasnúbila sa 
B niťou, a Ľit obetovala sa každým stebom za nemilosrdnú; ktorá 
B& pichla, raníla svoje srdce až do krvi; ktorá menila ihly, bola 
neverná. Ak shováraly sa dve Šeptom, tak to bolo vždy o niefoni 
velmi, ale velmi podivnom, Co sa ím prihodilo, o chvlíu Ôeptaly 
spolu eSte dve a eÄte dve; kaÄdá mala svoju dôvernú priateľku, a 
tisíc tíyností nieslo sa povetrim — už to nebolo na vydržanie. 

Uaz na mrkaní Petra stála pred domom matkiným. Kropil jem- 
nučký dáždf, to sa zve mrboleoím, preto založila si veliký vtniak 
až na hlavu a na(Fújzala do pitvora, kde stál mladý námorník, pískajúc 
si valčík. Vlniak prídŕžnía si obidvoma mkami pod bradou, tak ž© 
vykukávaly z neho len o^i a nos; ale mladý oilmorofk zbadal lahkOf 
že žmurká naúbo, i vybehol naskutku k nej pred dom. 

') lahká, ľabkouaysefaá. 



841 



„Poŕujže, Gunnar, mohli by sme ísÉ spolu ua prechádzku?* 

„Ale ved prší!'^ 

jDaj sa ti mi svete, to sa len taký drobaý osieval" 

Sli teda k malému domcu na návrší. 

„Kúp mi pár kúskov cukrového — z takélio so smotánkovým 
Buebom!'* 

ijTy by si nedbala mať vždy a vždy len cukrové peSivo/ 

„T&ké so smotánkovýin Hnehom!'* 

Šiel a doniesol jej želauého. Petra vystrčila ruku zpod vlniaka, 
vzala si cukrovinky a pochtitnávala si na nich idúcky. Ked vySli 
nad mesto^ pooúkla mu kuBok a riekla: 

uPoíúvajže. (iiuinar, my dvaja sme sa vlastne od jakživa rá- 
ftili — ja som ťa mala najradäej zpomedzi všetkých chlapcov 1 Vari 
mi neveríš? Ba ÁuOf naozaj, Gunnar. A teraz si ty podkormidel- 
níkom a možno, že už skoro sám povedieš íod. Mne sa tak vidí, 
že by si sa mal vlastue zasnúbiť... No? pretože nejeá cukrové?" 

^Ďakujem, práve som zafial žuť moCku." 

„Nuž, čo povieš ua to 'ŕ" 

„Ó, to je eSte nie taká súra." 

„Že nie súra?.. Ved sa predsa odplavíš pozajtre?** 

„Äle hej. Lenže sa pravdepodobne vrátim onedlho," 

„Krásne. Ale či budem maC potom ja času^ je pochybné, lebo 
kto vie, kde ja vtedy budem." 

„Teda s tebou by som sa mal zasnúbiť?*^ 

„Nuž pravdaže, Gunnar!. . . S kýmže iným? To si mal predaa 
hneď vydtié. . . ale ty si až prísprustý, preto si sa stal iba takým 
kadejakým námornikorn.* 

„Ó, to ti ja neolutujem. . . byť náiiifirníkom je vetkolepé." 

„To sa rozumie, veJ raá tvoja matka vlastnú loí... No, teda 
íože mi odpovieS?,.. Ty SÍ taký neobrábaný I** 

„Ale, nuž čože mám povedať?" 

„Že Čo máä povedať? Haha, haha!... Vari ma ani nechceä?*^ 

„Acii, Petra^ vect to ty vieš až veími dobre. . . ale ja aa vždy 
obávam^ že sa na teba nemôžem spotahuúí." 

„Ale ]>a áno, Gunuar. Chcem ti byť veraá, na veky verná. . .1" 

Zň chvíToŕku stál tichučko. 

„Daj si pozreť do očú, Petra.^ 

„A načo V" 

„Chcem videť, či to mienia naozaj." 

„Vari si myslia, že vystrájam žarty?" 

Teraz sa už nahnevala naňho a odchýlila si šatku s tvári. 

„Nuž dobre, Petra, ke<f to myslíS naozaj celkom vážne, nuž 
mi to potvrď bozkom . . . potom aspoň vie človek, Co to má zna- 
menať." 

„Ale sa blaznieä?'* 

Zase 8i pritiahla äatku a kráčala ďalej, 

„Ale, Petra, vedže do£kaj — že to nechápeä. Keď si mojou 
milou, nuž — " 

j^Ach^ Čuä, netáraj t" 



8ia 

„No počuj, ja viem predsa lepšie, čo je vo zvyku v takom 
prípade; lebo v poznaní života a v zkúsenosti predstihol som fa 
ďaleko. Len si pováž, to väetko sora ja už videl . . . " 

„No veru, hľadel si na väetko ako truhlík a teraz trepeS^ ako 
si videl ! . . . " 

„A akože si ty predstavuješ zaFúbených? Čo pod tým rozumieš, 
Petra, ak sa £a smiem spýtať? . Bežať hore vrchom, dolu vrchom 
jeden za druhým, to je veru slabá slasí." 

„Naozaj, to máš pravdu/ smiala sa a zastala. „Nuž teda počuj, 
Gunnar! Kým tu stojíme a si trocha pary dolapujerae — uf! — 
chcem ti riecť, ako sa majú zatúbcnci chovať. Kým si tu v me- 
stečku, musíš ma fakať každý večer pred Šijacou školou a potom 
ma odprevadiť až po naše domové dvere; ak by som bola inde, 
tak musíš čakat na míia na ulici, kýmkoľvek nevyjdem. Ale keď 
odídeš, musíš mi písavať, peknd veci kupovať a posielať. Ozaj, mu- 
síme si darovať navzájom prstene, jeden s mojím a druhý s tvojím 
meuom, i s rokom a dátumom ; lenže ja nemám peíiazí, nuž musíä 
kúpiť obidva ty." 

„To váačne urobím, ale ." 

„Nuž čože máš už zaze za ,ale'?" 

„Ach, Pane Bože, veď som chcel riecť len to, že by som musel 
mať mieru tvojho prsta." 

„Výboruc, hueď ju dostaneš." 

Odtrhla stebíelce trávy, odmerala ním prst a odhryzla. 

„Tak, ale aby si ho neodhodil!" 

Vložil ho do papierika a s tým do listovnej taštičky. Ona sa 
mu prizerala, kým taštičku neskryl bezpečne. 

„No, a teraz poďme ďalej, toto sprosté postávanie jo mi už 
nudné." 

„Ale akokoľvek, Petra, ty ma odbavuješ skutočne trocha na- 
krátko." 

„Nuž veď ak nechceš, šuhajko môj, mue je to ľahostajné." 

„Ale to sa rozumie, že chcem — tak som to nemyslel. . . len 
Či by som nesmel vziať aspoň tvoju ruku do svojej?" 

„A to načo? 

„Nuž ako na stvrdenie nášho zasnúbenia." 

„Nesmysel! Čože tým potvrdíme, keď si podáme ruky?... 
Ostatne, ak si to tak žiadaš, nuž ti podám ruku ~ na, tu ju máš . . . ! 
Nie stískať, mosjii, toho si nedovolím I" 

Odtiahla mu ruku a skryla ju zase pod vlniak, ale zrazu ho 
naddvihla obidvoma rukami, že sa zpod neho objavila jej ceiá tvár. 

„Ale ak by si to niekomu vyjavil, Gunnar, tak poviem ja, že 
je to nepravda I — tak, teraz si už na čistom!" 

Smiala sa a začala ísť zase dolu vrchom. . . 

Po chvíli zastala a riekla: 

„Zajtra vyjdeme zo šijacej školy až o deviatej... môžeš ma 
potom čakať za záhradou — počuješ?" 

„Dobre." 

„Tak, a tťraz už musíš odísť." 



SéB 



„Ó1 mi nepodáš ruky ani na ro/IuCnô?" 

„Nechápem, načo ti je vžiiy tíi sprostá ruka... Nie^ teraz jej 
práve nediistflneä. , . S Bobom 1" zvolala hlasno a skokom pobrala 
sa domov. 

Na druhý veCer si to vedela tak zariíniiť, že opustilň Školu 
posledná. Už bolu skoro desat hodín, kuíf oikhodila; ale ke(í doSla 
ku záhrade — Gunuara nevidela. Bola pripravená na hodjaké ne- 
hody, IcD na toto nie. Dola tak velmí urazená, že kukala dlho Qaúbo, 
len aby mu dôkladne mohla dohovárať, ked sa konefae uráči. Ostatne 
iniňal sa jej Cas volmi prljemuýin spôsobom, kým prechádnala sa 
hore-dolu za záhradou. Kupeobý spevokol zaCal aa práve cviCiť pri 
L<>tvoľenýcb oíjlokoch susedného dauiu; cez vzduch, presýtený vôúamí 
, kvetucích aadov, doliehaJy k jej sluchu zvuky .španielskej piesne a 
vábily dotia! jej myšlienky, kým sa jej zazdalo, že je v Spaniälsku 
,a že naslúeha s otvorenej pavlate, ako jn ospevujú, Špaoiefsko bolo 
krajinou jej túžob; lebo každníiŕkým letom prišly do prístavu tmavé 
Španielske lode a potom sa o/ývaly ulicami španielske piesne, a 
steny Oedegaardovej izby boly tiež ozdobené ranohými peknými 
obrazmi, predstavujúcimi španielsky život... Možno, že je teraz 
zase tam, a ona je pri ňom! Ale zrazu bola zase hupkom v svojej 
nórskej domovine, lebo tamto zpoza jablone blížil sa koneCne Gunnar 
náhlivým krokom; kvapne iSla mu v ústrety — ale nebol to Gunnar, 
iba práve zo Španielska sa navrátivší jasný klobúk na jasných 
vlasoch. 

nHa-ha-ha-hal" zavznel jasný smiech. „Pravdepodobne ste ma 
držali za niekoho druhého?** 

To tajila najrozhodnejšie a odbehla rozhorCene. Ale on utekal 
za ňou, a v behu remsil ustavične, a to iteamierne ťhytro^ s onou 
nedbalou výmluvou. akú mávajú ľudia, hovoriaci viaceré reči. 

„O, ja tak ľahko uťzaíwianem, som výtečaý behúťl... A vám 
to oiĎ nespomóže. . , tHusím sa s vaají shovárať. . , Dnes jô už 
Ôsmy veter, čo tu íakám na vás. . ." 

^Ôamy veCerl" 

^Ánoj ôsmy večer/ha-ha-hal A behal by som tu víatne ešte 
druhých osem dní, lebo my dvaja veľmi iiy sme pristali jeden ku 
druhému — vSak verV. , , Oj, nit vám bežanie ueplatí. . Ja vás 
nepopustím, lebo teraz ste už unavená, badám to/' 

„Boh uchovaj, nie som ustatá ani za máčny mak." 

„Ba ste!" 

„Ani chýru." 

„Ba ánol. . . Povedzte teda niefio, keď ste nie ustatá!" 

„Ha-ha-lml" 

,,Ha-ha-ha! To je nie hovorenie!" 

A potom zastali. Chytro vymenili niekidko fras — polovážne, 
poíožartovne. Potom zveleboval Španielsko, jeden obraz mihal sa za 
druhým — naostatok hantl biedne hniezdo tunajšie. 

Jeho líčenie Petra sprevádzala so žiariacim zrakom, jeho vý- 
roiiy prežumt'ly vedľa Jej sluchu ani hučanie vetra, kým tekol jej 
pohľad hore-dolu po zlatej retiazke, ktorú mal vo dva vrhy na hrdle 
obtO(!:eiiú. 



Ui 



B Hla,* riekol chytro a vytiahol konec retiazky s pripevneným 
OĎ krížikom^ „pozriležel Tú som vzal dnes veÉer s sebou, aby som 
Ju mohol v spevokole ukäzaf; tá je zo äpatiidska, — musím vám 
rozpoveilať jej históriu I" 

A hne*f i 2a6)il : „Keif fiotn bol v Južnom Äpauielsku, zúčastnil 
Bom sa raz pri streleckej sUvnosti a vybríti som to ako ceau. Oddali 
mi výhru s Daslťdovnými skivami: /ŕúto retiazku vezmite s sebou 
do Norvŕžska a oddajte ju ako pokorný hítld SpauielakyľJi kava- 
lierov najkrajšej dáme svojej domoviny/ Zavznelo volanie na slávu, 
trúby zahlaholily, zástavami mávali^ kavalieri lUe^kalI rukami a ja 
som prevzaj cenu." 

„Bože, to bolo úchvatné ľ^ zvolala Petra, Lebo jej obrazotvor- 
aost vykúiJila si naskutku španielsku sliWuost so žpauielakymi far* 
bami a spevy; tam stáli pri vinohradoch o»mahh Španieli, ožiareul 
horúcim veŕemým slucom, a ich myseľ zaletovaia k najkrajéej ŽeDe 
snehových krajín. 

Holí bol uamysleuý a fantosticky tJílcbavý, bol predsa dobro- 
srdečný Človek; teraz oetal stňť a len pokratoval v opise Ŕpanielska. 
Čím dial, tým väi'Suií stupňovala sa jej túžba, a že bola duSou 
celkom v onej prerozkoánej krajine, začala si nôtiť potichu Spa- 
uieläku pe&nic^ku, ktorú počula predtým a pozvolne začaly sa jej 
i uohy do taktu pohybovať. 

„Ako» vy viett' tancovať Španielske tance!" zvolal, 

„Ano, dno. dno/* trilkovalň v rytme tanca a hískala prsty, na- 
podobúujúc kastafcTietty ; lebo tak videla tancovať Spaniebkyi^h nÄ- 
Borníkov. 

y^Víim prislúcha cena ôpanieUkych kavalierovl" zvolal akoby 
zachvátený jasným vnuknutím. „Nikdy som nevidel krajÄej ženskej^ 
ako äle vyl-* 

A pfvej, ako by bola pochopila, čo tým my&li, hMI ai zlatú 
retiazku a ovil ju zručne viac ráz ua jej hr4llo. Lenže keď sa spa- 
miitala, zfarbila aa jej tvdr jej zvláštnym tmavým rumencom etudu, 
oči naplnily sa jej slzami, t^kže octnul sa teraz on, ktorý padal 
z jedného vytrženia do druhého, v najväčších rozpakoch. keJ po- 
chopil, 1^0 vykonal — i nevedel, ako sa mii naďalej ehovat -^ len 
to jedno cítil, že tu nesmio zostaf — a ifdiäiel. . . 

Ešte o polnoci Stála pri otvoreuum obloku svojej podkrovnej 
izbií.ky s retiazkou v ruke. Nad mestom, ffnrdora a ďalekými vrchy 
rozprestierala sa vlažná noc pokročilého leta, S ulice zavznievala zase 
ŔpaníelBka piefeeft, lebo spevokol odprevádzal Yngve Volda domov. 
Každŕ slovo znelo srozumitelue; v piesni bola reŕ o krásnom venci. 
Len dva hlasy spievaly text, ostatné uapodobrtovaly na perách 
sprievod guitary: 

Obccinm ti venec z kvieía vSeljakŕho, 
aby fi' pamätala na svojho milého! 
Vo venci ruiiíka — ako tvoje líčka, 
lístky ligotavé — listka nsmicvavé; 
kvel bielej lali.e, zlatom vykladaný, 



a46 

tebe naji^istejä^j medzi dievŕ.£LtaTní. 
ľodlie&tíčka modrá láboti vôúou dychu, 
ia teboH. najkrajšou, moja duša vzdvĽliá. 
Kvet horúcej lásky — to je tvoje srdce, 
Iťiije žifirtie citj — = sťa iervené klince. 
Vezmi si leti veaeľ, Dfi kvietky sa dívaj, 
nn toho, kto ho vil, nikdy nezabývaj ! 



Keii roztvorila oti na druhé ráno,, bola vo sne v háji skm na- 
skrz v svetle slnečnom plávajúcom. Široko-listé stromy boly samé 
žlté tolije') a vSade ovisovaly dlhé lesklé hiony s konárov, ktorŕ 
sa jej teuiei' dolýkaly, bed! kiáíala horou. 

Hned jej to pripoineoulo retlíizku; vzala ju a prevesila si ju 
Da koSeru. Potom si založila diernu Šatku a ua to retiazku, s čier- 
neho sa lepšie odrAžala. Sediac na posteli, nazerala do malého 
ruCného zrkadla: — ti by bola naozaj takA krásna?, . . Vstala, aby 
sa u£<äsala, a zase do zrkadla pozrela. Ale vtedy jej príéla na um 
matka, ktorá o tom v&etkom ešte niŕobo nevedela, i ponáhľala aa 
doobliekal; žiadalo sa jej sísť Clm skôr k matke a roKpovcdaí jej 
všetko. Avšak keí bula už hotová a chcela si daC retiazku okolo 
hrdla, prebleskla jej hlavou my&lienka, Co povie na to matka — 
a vôbec, čo by íudía na to riekli, a čo by mala odpovedať, keby 
sa jej niekto spýtal, zkadíaf má tú drahocennú retiazku. A že by 
taká otázka bola odôvodnená, slabla jej tim dial tým väíšnii na 
srdce, tak že vybrala napokon malii Skalufku, vložila do nej retiazku 
— a po prvý raz v živote pocítila, Co to zuaCí byf chudobnou. 

Dnes predpoluduínj nechcelo sa jej Esí do roboty. Sadla ei nad 
mestom, tam^ kde dostala retiazku, a držiac ju v ruke, mala pocit, 
ani čo by ju bola ukradla, 

Pod veCer Čakala za záhradou ešte dlhSie na Yngve Víilda, ako 
veCerom predtj'm ua Gunnara; lebo mu chcela vrňtiť retiazku. Ale 
práve tak, ako vykotvila neuadiíle dňom predtým loá, na ktorej 
bol Ounnar matrósom, lebo dostala v susednom meste znamenitý 
náklad, tak musel dnes i Yngvo Vold, ktorému loď patrila, odce- 
atovať v tej istej záležitosti. A ponevá& mal súčasne uzavreť ešte 
viac obchodov, zostal tam za celé tri týždne. 

Za tieto tri týždne putovala retiazka z vrecka do závsuvky 
v Skrini, odtiaľ do Jiatovej obiílky a obálka do tajného prieŕinku. 
A Pťtru buali) to od jeduŕbo ponižujúceho soznania ku druhému. 
Po prvý raz v života pocltiln úplne, koíká medzera delí ju od vzne- 
šených dám raestePka. Tie by boly smelý uosit retiazku, a nikto 
by sa ich nebol spytoval, prečo ju nosia a odkiaí ju majú. Ale 
Yngve Vold by sa ani nebol opovážil ponúkaut niektorej z nich 
retiazku bez toho, aby jej súčasne nabídol i svoju ruku; len oproti 
rybárčaťu si to smel dovoliť. Keíf jej chcel darovat niečo, prečože 



') Goldregeo. 



846 

jej nedal také niečo, čo by mohla upotrebiť? Ale isteže si robil 
z nej iba posmechy, Í£eď jej dal takú vec, ktorú ani nosiC nemôže. . . 

Ä to s „najkrajšou" bola pravdepodobne len vymyslenina, lebo 
keby jej bol venoval retiazku z tej piičiny, tak by jej ju nebol 
oddal potajme vo večernom šere... Rozhorčenie a stud zožieraly 
ju tým citlivejšie, že ona nezdôverila sa nikdy nikomu. Nie div 
teda, že kod stretla sa s nim po prvý raz, s ním, okolo ktorébo 
točily sa všetky tieto tipké a zahanbujúce myšlienky — začerve- 
nala sa tak veľmi, že si to musel nesprávne vysvetlovaf, a keď jej 
to preblesklo umom, začervenala sa ešte väčšmi. 

Ponáhľala sa domov, schvátila retiazku, a hoci bolo ešte vídnOi 
sadla si nad mestom ku ceste a čakala tam naňho — teraz mu 
ju vrátil 

Nepochybovala ani najmenej, že sa dostaví, lebo i jemu vstúpil 
rumenec do tvári, keď ju zazrel, hoci bol za toľký čas preč. Ale 
skoro ho začaly tie isté myšlienky ospravedlňovať : nebol by sa 
začervenal, keby mu bola fabostajná; keby sa bol prvej vrátil 
domov, bol by ju iste prvej vyhľadal. 

Už počínalo mrkať; lebo od posledných troch týždňov skrátily 
sa dni už značne. Ale v šere menia sa často naše myšlienky. Se- 
dela tesno nad cestou, medzi stromy ; ona mohla všetko prehliadnuť, 
nezbadaná od iných. Keď sedela už hodnú chvíľu, čakajúc ho márne, 
začínaly vybuchovať v nej rôzne protimluviace si pocity. Načúvala vše 
naplašene, vše nahnevane. Každého, kto šiel pomimo, počula hodne 
predtým, ako ho zazrela - ale jeho vyčakávala nadarmo. Načúvala 
tak napnuté, že sa ľakala i šuchotu, spôsobeného vtáčky, keď v pole- 
sné premenily miesto medzi listiin. Každý zvuk, ktorý dochodil od 
mesta, každý ohlas vzbudil jej pozornosť. Jednu veľkú loď vykotvili 
matrósi, spievajúci si. Ešte dnes v noci mali ju vyvliecť z prístavu, 
aby sa mohla odplaviť pri prvom rannom vánku. O, bárs by mohla 
i ona odísť na šíre more ; ta smerovaly všetky jej túžby I Spev ako 
čo by sa stával jej vlastným, laná, ktorými podnímali nahor vra- 
tidlo, ako čo by i ju dvíhaly — lenže kam V. . A práve vtedy ukázal 
sa jasný klobúk na prostred cesty práve oproti nej 1 . . . Vyskočila 
a pustila sa do behu ; ale ako utekala, prišlo jej na um, že sa to 
veru nesvedčí ; robila chybu za chybou — preto ostala radšej stáť 
Kud sa blížil, hľadela skryť sa za stromy, a keď došiel k nej, dý- 
chala tak prudko, že počul každé jej vydýchnutie, a ako ho okúzlila 
predtým svojím nadšením, tak bol premožený teraz jej úzkostli- 
vosťou. 

Bol vo velikých rozpakoch, ba až zmátaný a zašeptal: 

„Vedže sa nebojte!" 

Ale videl, že chvela sa ešte väčšmi. I chcel ju spraviť dôver- 
nejšou tým, že ju chytil za ruku; ale leda že ucítíla dotknutie sa 
jeho ruky, odskočila, ani čo by ju boly plamene obtočiiy a zutekala 
zase, kým on zaostal. 

Nebežala ďaleko; už nemohla dychu popadnúť. V sluchách jej 
tepalo a srdce div že jej hruď nerozhodito; pritisla si obe ruky 
k srdcu a načúvala. Počula kráčať po tráve a šucliotať po napadanom 



847 



liati... Prichoítil rovným smerom k nej — Ci ju videl?.. Nie, 
nezazrel jej!,.- Ba riiio, zazrel ju I.. Predsa nie, lebo prešiel 
pomimo. Veí ona nemala strachu, n\*i 10 to nebolo; ale bola po- 
búreníí, a ked sa už dtila v bezpeÉnosli, opustily ju spolu s na- 
pnulím i sily a skleslá zmorená, na simt ustutA, 

Lťtu pti drahnoiu fnse sa /.astí zdvihla a kráčala pomaly ílolu 
vrchom; vše zastala a zase Sla kúsok dalej — ako ío by ani ne- 
mala určitébo ciefa. Kt^J íloSta zastí ku ceste, sedel tam a čakal 
na ňu trpelivo.*. Teraz vstal..* Ona bo nezbadala predtým, krá- 
Éala ani hmlou obtočejiií ; t^raz skrikfa slabo, aíe neriekla ani slo- 
víčka, ani äa nepuhla, len si prilií^la ruky dh oi:i a plakala. To 
dojalo Yngvo VoMa v takej miere, že i jeho ináC liodue podrezaný 
ja/yk zamlbol. Len po cbvili riekol so zvláStnou urtílasťou: 

„ESte dnes veCer sa poshováram s mojou matkou . . Zajtra 
sa všetko objasni, o niekoíko dní pójdeá do cudzozemská a pozdejSie 
Ba staneS mojou ženou!" 

Čakísl, že mu odpovie; ba domnieval sa, že aspoň vzbliadne 
naňho; ale ani jedno ani druhé neurobila. To Si vysvetíoval svojím 
spôsobom. 

„Neodpovedáš mi?, . , Nemôžeš, väakV! Dobre.,, Dôveruj mi; 
lebo od tejto chvíle si moja I .. Dobrú noc ti!" 

Ä odiäiel. 

Ona stiila v tiapiecli, akoby v hmle ; neurfiitá obava sa do toho 
plietla a chcela rozptýliť hmlu; alo väetko zostávalo len hmlistj'm. 

A že krútjly sa Jej myšlienky po všetky tie tľi týždne temer 
výluCne okolo Yngve Volda^ nebolo jej ťažko ])hpojií tentu nový 
zázrak k refazi svojej obrazotvornosti. Najbohatší Človek mestečka, 
z najvznešenejšej rodiny — a chcel ju pozdvihnúť kjsebe bez okolkov. 
To IfSilo sa tak uesmterne od jej predstáv za oného dlhého času 
aklúčeno^ti a pokorenia^ že blažilo ju zvrchovane už i samo äebou. 
A jej šťastie bolo tým žiarivejáie, ŕlm vjiíšmi sa vmýSlala do no- 
vých, všelijako priaznivých pomerov. Videla sa v duchu, že je roveň 
všetkým ostatným a tým u cieľa svojich neurŕitých túžob. Zobra- 
zovala si predovšetkým najváCšiu \oá Yngve Volďa^ ako leží v prí- 
stave v jej svadobný deň ozdobená vlajkami; videla, ako víta mladý 
pár na svojej palube Cestnými salvami a ohňostrojmi a ako ich 
unáäa do. Španielskaj kde hreje svadobné slnce I 



Keď zobudila sa oa druhé ráno, voäla slúžka a oznámila jej, 
že je už pol dvanástej. Petra bola hrozne vylaŕnená; jedla a jedla, 
s. že ju desne bolela hlava, bola veTmi mdlá a zaspala znova. Keď 
zobudila sa zase okolo tretej popoludní, cítila sa už lepSíe. Matka 
prišla hore a povedala, že akiste odospala nejakú chorobu ; to si 
i ona obyčajne tak pomáhavala. Ale teraz že už treba zviechať sa 
jej, už je čás, aby äla do šijacej škoty, Petra sedela vzpriamená 
na posteli, len hlavu si podpieiala ramenom; ani nevzhliaduuc od- 
vetila, íe odteraz už nebude choilievať vittc do šijacej školy. Matka 
si myslela^ íe je eáte pravdepodobne trocha otríeblená, i sišla, aby 



S4B 



jej doniesla baUk s listom, ktorý doniesol práve JedeD clilapec 8 lodi. 
Hfa, už boLy tu dary ! 

Petra si bola medzitým zase lalila, ale vataU chytro a ako- 
náhle bola sama, za^la rozbafovat S istou okiizaloi^íou najprv balík. 
Bol v ňom — pár parižskych díímskych topAdOŕiek ! Trocba skla-| 
maná chcela iá\ práve odložiť, ked zbadala, že pri palcoch aiečc 
zaväzuje. Véuchla rukou do jednej a \ytiahla odtial malý, do hodJ 
vábneho papiera zakrútený predmet — bola to zlatá náramoicaJI 
V druhej topánke objavila tiež nieto bedlivé zabalené — pÄr fran- 
cúzakych glacé-rukavíc, a z pravej rukavice vytiahla zase papierové 
klbeCko, v ktorom boly dve hladké zlaté ohrúíky. 

^riošli sme už taít iíaleko?** myslela si Petra. Srdce jej tre-j 
potalo, i nazrela do obi-úček, aby videla, to je v nich vyryté, a" 
filtala aeklamoe : „Petra" a rok i datura, a v druhom ^Gunnar". 

Zbledläj hodila prstene i celý bajfh na zem^ aai Co by ju boly 
popálily^ a roztrhla obálku lístovii. 

Datovíiný bol z Calais — a títala: 

,Milá Petra I 

DoSlí sme séra Sŕastlivo, pri priaíuivoni vetre od 61. až po 
64. Stupeň äírky, ale potom poôaa celej plavby až po prístav dul 
nám silný vietor do boku lode, n to sa stáva mítlokedy eSte í lep&fm^ 
lodinm, ako je naša, ktorA je veru hrdý plavec, nuž ti musím daf 
na iredomíe^ že myslel aom celou cestou na teba a na to, 6o sa 
medzi nami staío, a je to veľmi protivné, že som sa od teba ani po- 
riadne odobrať nemohol, a preto som äiel oajedovaný na loflj ale 
som na teba odvtedy nikdy nezabúdal, vyjmúc kedy-tedy na chv|- 
loCku; lebo námorník máva vSe tvrdé stftDOviéto. Ale teraz sme uí 
tu a ja som vydal celý svoj plat na dary, ako si ma prosila, a i 
tie peniaze, ktoré som dostal od naatkyi teda teraz už nemám uiC. 
Ale ked mi dovolia odlsC trocha domov, prikvítäiem práve tak chytro 
k tebe, ako tieto dary ; lebo kým je to medzi nami len v tajno&ti, 
nemám istoty, obávam sa mladých Šuhajov, ktorých je u vás na- 
dostaC; ale chcem byť na čistom, aby sa nikto nevyhováral, ale su 
mal predo mnou na pozore. Pravda, že by si ty mohla dostiiť i 
lepšieho šuhaja, ako som ja, lebo ty by si obsiahla, kohokolvek by 
si chcela ; ale nikdy by si nedostala vernejšieho, a to som ja. Ale 
teraz chcem u2 dopísať, lelx] som už zapfsal dva hárky a pismany 
Bú vždy väfšie a viiéňie; lebo písať list je najstrašnejšie, čo poznám, 
ale ti píäem predsa, lebo ketf to tak chceš mať. A ku koncu ti 
ebcem eSte povedať^ že ja celú vec vulmi vážne boriem; lebo akj 
by si to ty vážne nemienila, tak by to bol veliký hriech a mobnl'i 
by sa skončiť pre nejedného uežtastíra. 

Gunnar Ask, 
podkormidelnik na brigge^ 



') brigg ^ plachtový koráb s dvoma úplne vystrojenými sfaiňamL 



949 



Zmocni! sa jej veliký stracb. Za chvfloCku bola von z postele 
a oblečenA, Musela výjsí niekam, aby sa spatnätalaj lebo vSetkn sa 
jej stávalo zrazu nejascýiii ii nebezpeŕným. Číra viac rôzmýšrala, 
týoa vaf-Šmi sa JHJ mítoťily myšlienky ; niekto jej musel pomócí vy- 
močí SH zo sieti myšlienok, sama íiy sa nikdy nevymotala! Ale 
komu by sa mala zdôveriť?,.. Komu druhému, ak nie matKe... 

Ale keá stála konečne po dlhom vnútornom boji v kuchyni 
pred matkou, ustráchaná, blízka plai^ti, no » pevným úmyslom /dô- 
verit sa jej cele, aby mohla príspeť jej radou a pomocou tie?, zplua, 
riekla matka, ani sa neobrátiac k Pelre, nasledovne ani nezbadajúc 
výrazu jej tvári : 

„Práve bol tu, . Už sa zase vrátil domov.. ." 

„Kto?" leptala Petra a zachytila sa stola; lebo ak bol už na- 
ozaj (iunnar nazad, tak nemala viac nádeje. Znala Gunnara; bol 
síce ťarbavý a dobrosrdečný, ale ak sa raz rozpajedil, tak bol už 
zúrivý. 

„Že aby si hneď priSla ta, povedal," 

^K nim?'' zvolala Petra, trasúc sa; myslela si naskutku, že 
rozpovedal už všetko matke, a ftn to bude mať za náaledky? 

„Ale áno, to sa vie, že na farti," riekla matka, 

ftNa faru? Nuž ci Óedegaard prišiel zase domov?" 

Teraz sa už obrátila matka k nej. 

„Pravdaže — ktože by iný V" 

„Oedegaardl" zajasala Petra a víchor radotti zahnal naskutku 
vSetky chmáry. „Oedegaard sa vrátil j Oedegaardl Új Pane Bože na 
nebesách, zase je tu.** 

A už vyletela dvermi a utekala potom. Rútila sa vpred, smiala 
sa, pokrikovala si. Za ním, jedtne za nim túžila; keby on bol býval 
doma, všetko to zlé by ea nebolo stalo I Len pri i^oni sa cfMla bez- 
jtečne; už len pri púhej my&ltenko na jeho Síaclietoú, jasnú tvár, 
na jeho láskavý hlas, alebo i len na jeho tiché, obrazmi bohaté 
ozdobené izby upokojovala sa jej rozbúrená myseľ pozvolne. Stíšila 
kroky, aby mala íasu spamätaC sa celkom. Mesto i okolie jagalo 
sa v žiare ubúdajúceho predjaseanL^ho dňa; menovite fjord žiaril 
v skvostných farbách; vonku v úžine morskej kundolil sa eíte dym 
pamfka, ktorý dnplavil Oedegaarda. O, len-Ien že zvedela, že je už 
zase doma, už tiŕ postačovalo, aby bola zase dobrá^ zdravá a ailnä; 
prosila Boha. aby jej bol na pomoci, že by ju už Oedegaard nikdy, 
nikdy viac neopustil ! 

A práve, keď ju táto nádej povzniesla, zazrela ho, ako blJži 
sa k nej usmievajúc; vedel, ktor<iii cestou pôjde a Šiel jej v ústrety. 
To ju tak dojalo, 2a pobehla oproti nemu, schytila obe jeho ruky 
a pobozkala ich. 

To bo zarazilo. A že zazrel zďaleka príchodif niekoho smerom 
k nim, odvÍHdol ju s cesty hore vyäšie medzi stromy. On držal 
eSte vždy obe jej ruky v svojich a ona opakovala ustaviŕne; 

„Ako je to krásne, ako znamenite, že ste prišli^ Nie, ani to 
nechápem, že ste to naozaj vy! Už nesmiete odís( nikdy, nikdy 
viac! Neopusťte ma zase, ach, prosím vás, neopusfte ma viacl" 



aso 

Pritom sa jej vyrátily slzy z očú. On pritiahol jej hlávku nežne 
k sebe, ako čo hy chcel zakryť jej slzy a upokojiť ju; lebo cítil, 
že ju treba utíšif. Ale ona sa pritúlila k nemu, ako pritúli sa 
mladé vtáča pod krýdlo, ktoré zdvihlo sa ochranne jemu k vôli, a 
nebola by dbala zostaf navždy tak. Prcmožený tolkou dôvernou 
oddanosťou, ovil ju ramenom, ako 60 by jej chcel slávnostne prí- 
stúbiť, že jej poskytne hľadanej záštity. Ale leda že to ucitila, ked 
zdvihla uplakanú tvár k nemu ; jej o&i stretly sa s jeho zrakom, 
a vSetko, (o zrkadliť sa môže v pohľade — keď kajanie stretne sa 
s láskou, vďačnosť s radosťou darcovou a áno s ánom — to nasle- 
dovalo rýchle jedno za druhým. Chytil jej hlavu do obidvoch rúk 
a pritisol svoje ústa na jej pery. Včas utratil matku, a tak bozkával 
po prvý raz v svojom živote, a s ňou to bolo tak isto. Ani jeden 
sa nemohol vymaniť z kúzla, a keď sa to i stalo, nuž to bolo len 
aby si znovu klesli do náručia. On sa chvel, ale ona žiarila šťastím, 
ovila jeho hrdlo ramenami a pridŕžala sa bo pevne, ako dieťa. 
A keď si sndli, a ona smela sa dotknúť jeho rúk, vlasov, ihlice, 
uákrčnfka, slovom všetkého, na Čo sa inokedy len z dialky úctivo 
dfvavala ; a keď ju prosil, aby mu tykala a nevykala, a jej to nijako 
nešlo, a keď jej chcel vyrozprávať, akého bohatého obsahu dodala 
jeho chudobnému životu hneď od ptvej chvíle, ako dlho bojoval sám 
so sebou, proti svojim citom, aby nezahatil jej vývin, a aby si ne- 
nárokoval ako odmenu jej lásku, a keď potom pochopil, že ona 
zo všetkého toho ani slovíčka nerozumela a zrazu i on sám ne- 
nachodil v svojich rečiach nijakého smyslu; a keď chcela potom 
ísť hneď s ním na jeho byt, a on ju, smejúc sa, musel prosiť, aby 
ešte pár dní poshovela, potom že odcestuje s úou ďaleko, ďaleko 
odtialto do cudzej krajiny — vtedy cítili, i to vyslovili, sediac tam 
medzi stromovím, pred sebou Qord i horu vo večernom svetle, kým 
zvučala a nôtila v dialke fujara: že je to opravdové šťastie. 

Blaženstva vy vzácne hodiny, 
žiarite na celé žitie; 
srdcia splynú v tlkot jediný, 
city Y jedno vlnobitie. , . 

(Pokra£o¥ftDÍe.) 



351 



Prvý hriech. 

Rozprávka od Á. MaríiŠa. 

Len výchova dobrá robí Človeka človekom, zlá výchova spotvorí 
na človeku obraz boží. 

O svojom otcovi, ako vychovávateľovi, rozprával mi jeden môj 
známy : 

Môj otec — tak mi rozpráva! — bol na väčšej dolnozemskej 
dedine učiteľom, a môžem povedať, nie že bol mojím otcom, patril 
k tým starým dobrým uČiteFom ktorí v Škole 200 detí učili, ale 
nikdy sa nepožalovali, že pre veľa žiakov nemôžu nič naučiť. Môj 
otec ešte pred začatím vyučovania vbehol do školy, veselo pozdravil 
deti, spýtal sa, či sú niektoré z nich nie choré, či sa všetci modlili, 
umyli a čí všetci napísali úlohy. Lebo nebolo toho dňa, že by nás 
bol domov pustil bez úloliy písomnej. A ak niekto z nás jedno 
alebo druhé zameškal urobiť, vedel dobre, čo nasleduje. Neumytého 
otec môj dal umyť v studenej vode až po pás, a sám dozeral, že 
by ho dobre umyli mocnejší žiaci; kto sa nemodlil, toho prísne 
rečou pokáral, a ak sa to jednému viac ráz prihodilo, s tým nikdy 
nezažartoval, čo žiaka veľmi mrzelo ; ak si úlohu neurobil, ten musel 
v škole zostať, napísať si ju tam. Za učenie nás skoro nikdy ne- 
pokutoval ; najväčšia pokuta leňocha bola, že ho posadil medzi zlých 
žiakov: potom už potrvalo, pokým sa vyškriabal na svoje predošlé 
miesto. On nikdy ani v žarte neklamal, a veľmi prísny bol oproti 
Ihárom. Ak niekto vyznal svoje previnenie, pohladkal ho a vyžiadal 
si od neho sľub, že to nikdy viac neurobí. Velmi trestal za nepo- 
slušnosť a za oplzlé slová. Najväčšia pokuta nás všetkých bola, keď 
otec povedal, že za toľko a toľko dní nebude nám rozprávať roz- 
právky. 

Záhradníkom bol veľkým. Žiak alebo žiačka, ktorých pred školou 
alebo po škole zavolal do záhrady a tam ich praktične učil, po- 
kladali si to za odmenu. Dievčence učil nielen sadiť, ale i variť 
kuchyiiské rastliny. V čas oddychu vzal palicu do ruky a ponavšte- 
voval rodičov svojich žiakov. Bolože radosti potom, kect niektorého 
žiaka alebo žiačku pochválil pred celou školou za usilovnú prácu 
v záhrade! 

Budúcim roľníkom vštepoval lásku k ich stavu a v živých far- 
bách maľoval, aký je krásny stav sedliacky, tak že každý žiak 
chcel byť sedliakom. Keď zas opísal žive stav remeselnícky, tu zas 
všetci chceli byť remeselníkmi. Ale môj otec skoro každému povedal, 
čo z neho môže byť. To pri mnohých sa i splnilo. Málo takých 
bolo, ktorých tým vyznačil, že môžu byť z nich učení ľudia. 

Otec bol učiteľom nielen v škole, ale i v Živote. Pokarhal, ale 
í poučil lenivého gazdu; vysmial pre neočesané kone; koho videl 
jeden deň opitého, toho na druhý deň išiel doista pokáraf, a nebolo 
prípadu, že by ho neboli poslúchli. Zvlášte na kartárov, ako on 
hovoril, zlodejov božieho času, velmi sa mrzel, a podarilo sa mu 



3«2 



ich vyhladať, ŕo sa kde skryli. Ale potom ani nebolo kartárov 
v Díišej velkej obci. 

Ženy, najmä jeho žiaCky^ boly skoro vSetky poriadne gazdiné. 
Ktoľfl ^aijedhíila si doiu, k te] musela moja matka často návštevou 
chodit, o Čistote a donijlcnm poriadku sa a úou Khovárat. Potuui už 
i otec Šiel ta, pochviilil čistotu a domŕíĽi portadok. 

Len tomu sa divím, že môj otec nikoho nepokladal za svojho 
nepriateľa. A skutoCtie, čo mnohí í nahnevali sa, necítili hnevu 
oproti nemu. 

Ak boí prísny oproti cadzím, tým prísnejSí bol oproti nílm, 
avojÍĽi defom. Ale jeho uajpríanejSie vystĽipeoie kontilo sa bozkom 
na čehí, 

NaSa mntka, tii opíaaí potreboval by som deň i hoľ — lilas 
môjho známeho zmiikol — môj otec medzi tisícimi dievíatini ne- 
mohol si vybrat seb<? roviiejšiu. Oba boli prísni, a ešte aul dnes 
nemôžem pocbopit, ako to mohlo byŕ, že som ich nikdy nepoŕul 
vadit sa. Ani len jedno nedobre slovo jeden druliŕmu nepovedali. 

NáÄ olec bol sudcom, matka exekiUorom; otec povedal svoju 
žiadi>t>í, u matka nám to už ako rozkaz vydala; otec prikázal, matka 
znká^ala; otec pohladil, matka bozkala; otec nás pobozkal, matka 
odmenila, A tak to Slo vždy, navideti sme slabosti ľodi&ovskej ani 
na jednej strane. Preto sme sa každej chyby chránili, nemajúc 
obrancu ani v otcovi ani v matke. 

Na jar, n?, dobre po Jozefe, mávali sme v naSej obci jarmok. 
Tomitto sa tešili cez celú zimu všetci, najmä my chlapci. Eátť na 
KraCun sme mysleli na jarmok a odkladali si krajciartky nnA. Veď 
sme si tam mohli kúpiť vňetko od výmyslu sveta^ od pläíalky a 
dreveného koňa až po trúbu a krásneho živíiho koňa, od dvakraj-' 
čiarovej pi&tolky až po drahú puSku, od žabíkláfa at po mäsiarsky 
velký nôi. A to všetko by sa nám chlapcoMj bolo zišlo. LeiiÄtí lo 
darmo nedávajú, a kradnúť Pán Boh chráň, olec hovorí: — Z ihliíky 
nn éibenJCky, a žo prvý hriech robí druliénm hriechu mostík — 
zlodeja chytia žandári.. Strach a hrôza a zimnica ma popadla, 
len kuJ som si na tie veci pomyslel 

Už v sobotu obchodníci, predavaíl hrnuli sa do obce, Šiatre stavali 
na véetky strany, tovar na ukážku vykladali. Tam dalej pod okrúhlou 
strechou v^Ŕali párne drevené kone, pestré, aké len v detskej obrazo- 
Ivornosti jestvujú, za nimi vozíky; tam dalej je dlhá búda, vysta- 
vili ju komediantt, a žo vraj m:\ju opice a papagáje, ktoré vedia 
i vravef. Ale len zajtra ich budeme môcť videÉ, n i to len tí, ktorí 
majú peniaze. Už vopred som íutoval mojich churtobnýfh spolu- 
jíiaknv, ale aom sa i teSil, íiko im budem rozprávať « koni*^dii, 
opiciach a papagífjoch . , ako sa všetci okolo mŕta Bhrknu, ako 
budú počúvať, obdivovať. . . 

Tam oproti v rade stáli naši pMtenníci, čipkári a popri týchto 
drobizgárí. Šiel som k tým posledným. Hlava sa mi zakrútila, tak 
toho moc bolo, ŕo som tam videl. Ale do oíú mi padol pekný nožík; 
u ked mi povedali, že ilesať krajciarov stojí, pomyslel aom si, 
ie to by to bolo, musí môj byf, a u^ som si predätavoval, aké] 



363 



pokni- )>uka(*ky % bazy budem re/ať a stn'tliaÉ ... V tú noc som 
iii.llu spal. Vitlťl som i líiv tiťcí z prsta mižíkom porezauélio. . , 
t&k(^bo nožfkíi iiiktu uobuile nia(. , pekný, dstfý. Zaypal som. 

Ziilmdil som híi prvý, ticlio som sa obliekal... Yeti uás nter, 
len po obede vyvedie na jarmok; preiipoludnlm kjiždú neileľu mu- 
seli sme všetci do kostolu í^t, na to näs už od útEej mJadosli iinäi 
rodiíía privykali. 

Preto súra s?i z donm ticlio vykriulol . . Vťif nožík by mohol 
iný kiipiť, ň potom... utekal^ ŕo iľí len nohy stňtily. . Vydýchol 
som si — tu jo eSte... a v unsleduúcom oknmitiu bol nožfk 
v mojom vľfcku. . . 

Otťc nm uaAiel v ^dhrade^ kdo som v ovocnej gkolke sbieral 
Imliizky, pri žtepenl odrezant^. OttiĽ miernym bbisom riekol: 

— Na tú piátu Itiideg mať dosí ŕiisu i v lobotm^ dni. Ti-etie 
Božie pľikiizaDiť vždy a pri aki*jk(i[vi»k okolnosti zarhovaj. 

Fiíd som rád, že sa ma ne.s|,iýtitl, preŕo som tak vCas vstal. 
Chytil ma zít ruku, .. Stŕpol som, mal som zlé svodomio..- Viedol 
ma do kvetrit!J záhrady a začal nií opisovaf jeduotUvé kvety; naj- 
viac sa zaoberal Slepecfra ľu?.í, meonval mi menom každú. Hladel 
som mu mieme lio oŕii, alo som nevedel, to hovorí. Moja ruka pod 
ubviíou lii[iatjUa vo vrecku nožík. 

éli snjG s otĽoiii ruka v ruke raňajkovať. 

— Vidí&, mama, vidíte, duti, aký jo náš Karoi bystľý. Už chce 
ľobiŕ v zíilirarie, tuk vŕas ííÍuo. Mne sa vidí, že ou to k vôli jarmoku 
ľobl. — ľri'dstavil ma otec naäim pri stolo sediacim, ktorí leu na 
mls ŕakali. . . 

Za<?ala sa domáňna bohofiluÄba. -ledno z ná& detí muselo rannú 
pesniŕku zaŕať spievať, ostatní spievali potom za nim, po speve 
jedno muselo nahlas predľiťkať tijodlitby. Všetky deti sme si po- 
kľftkľy, otec s matkim ostali ,sede( so zopiitýrai rukami a odriekali 
za nami modiiLiiy. Dnen la^l na ume rad zaŕať pesniOkii a predriekaf 
modlitby. Bol som ruztržitý, nešl<.> mi lo tak, alco inokedy. Otec to 
zbadal, ale pripisoval ho iste jarmoku. 

Po modlitbe suhí prišli rotUŕoni povedať dobré ráno, oni nás na 
Celo bozksili, spytujúc 3a každi^lio z nás, aku sme spali a íi riňs nie£o 
neboli. Tento poriadok zachovali moji rodiíla eSle i potom, ked sa 
sestry vydiWaly, a my .chlapci ako odrastení Študenti — mne sa 
nž i fúxy dobre ternely — pokíakali sniť si okolo stola. A verte 
mi — hovoril nuVj zmĺmy — prevrátenosC tohoto sveta, starosti a 
nešíastie näs bratov a sestry ueKronily a ani nikdy nezronia. 

Po iaflajkiic)i sme sa chyntali, obliekali do kostola, a pri treťom 
zvonení sme váetťi Sli. 

V kostole som sedel ako na tŕťtnch. Jedua ruka na spevníku 
a dniIiÄ kŕčovite držíihv môj poklad, nožík... Čo ma po speve, Co 
po krtziii! ., Ak; nk sa ma otec opýta, o ŕom bola k:ízeňV— ako 
Sft opytmAval. -- No azda šfl miía due8 nespýta . Veif sú sestry 
strtľSíe n ja iiy som um dnes i (ak nebol vedel niO povedať. . . Pílr 
ráz som pod lavíŕkou obzeral nožík... bol krrtany, a to ostrie,., 
ani britva.. Z k;lizue som nepočul nič. 



su 



Bolo po kostole. Chapci, moji vrstovníci, ma obhŕklt a vypy- 
tovali sa, kedy pójtleni na jarinok. Velmi mu pulíúííil noiik, 1l*u, 
Wa že som im bo ueukázal .. Itulo by to obdivuvauiii. z ruky do 
ruky púddvatiia a ftzda tiy sa i porezali... Pťemohol som ra, ne- 
ukázal 8oni ho. 

Prídem domov a vidím, že véetá tia mňa hladia. . Čo to má 
íín:imt^na£? .Srdce mi zaijiiclialo a v hrdlo f>om ťltil, ako ncjukú 
zabehnutú halušku . . 

— Karol, tu ua stolíku liol šesták; mama hovorí, že íikiipiil: 
nevzal si ho ty V — pýtal sa otťc ticho, pritom mierne. 

— Ja snni ho nevzal. — riekol som jicistým litasom. 

— Dohľo; zavolajte stilžku !\ postavt*^ sa dn raiiii, — kom- 
msmiuvul otec. 

Stalo sa, to žiadni. Pľígbe nás premeral; jeho prísne oôi sa 
najviac na mojich pozastavily. 

— Zuiík», vieS^ to je vo vetiV Nevzala si ty ten SfstiíkV — 
pítal sa stužky. 

— Peiíne prosím, ja šoru toho Sestdka ani nevidela. — pevne 
a veselo riekla slúžka. 

Potom sa oás radom vypytoval; ani jeden srao nevzali. 

— Zuzka, Éi Karol daes vCas ráno, keJ vstaK šiel hnufl Uo 
záhrady? 

— Karol, ked vstal, fiiel na ulicu. 

— A c! sa hned vrátil, atebo Ifn pozdejšleV 

— Za dobrú polhodinu «a nevrátil. 
Matka na mňa mihlii sbgku; daEa mi vedieť^ aby som ne- 
klamal. 

— Karol, kde si bol vtas ráno? — pýtal ba ma otec a príBne 
mi do očti h lade] . 

— Bol som na jarmoku a bratulkom iliSkoni. 

— A Éo ste tam kupovali? 

— Nuž... nuž t^iito uožik, — koktal som a strachom som 
podával môj pekný noíík, ktorý íiteo zatal obzeraí. 

— A uaCo je tebe taký nožík? 

— Nuž.*, budem ôtepiť stromíeky, tak ako ty, otóc, — a 
mierne som hbidel zaslzeným okou na otca. 

— Pekne, Karol môj; ah*, nzaj, Co stál a kdo si vaial peníaxe? 
^- Stiíl šestňli a kúpil mi ho Miško, — riekol som a v strachu 

fiom sa tam poSkralml, krle ma iiesvrbťlo, 

— Dobre; Zii/ka, choi? a dove<f mi sem Miáka, — rozkázal 
rozhodne otec. 

Bolo mi atraSue okuto Hi-dca... Len okamih ak zameäkáin, 
budo hoľSie. Preto som skoíiil za Zuzkou a medzi plačom äom mu 
hovoril : 

— Ja som . . . ukradol ... ten šeslrik. Odpusť mi, otnc mój . . . 
nikdy viac to mmrobim. — fUec prisoť po/rel na mňa, preto som 
sa obrátil k matke. 

— Mamička moja dobrá, zlat:1, odpusť mi... Ved hovorím, íe 
nikdy viac to neurobím, — riekol sum už bez sĺz. Ale oba mlčali. 



ass 



!i tn iria akoby do zúfaläLvu hnalo. Prmtúpíl som k oUovi a clicd 
soiij nm ľukii bozkal; ale mi ju vytrhol. To ist^ urobila i matka. 
Zupiil som ruky » he/mítlejne som horekoval: 

— Iííižo tnôj, Iíožť miij! Čo ja len huilmii roh\0 Veí sľubujem, 
že nikdy viac noíiudľtii knulnúf. a moji milí ioíiiŕ'a mi nechcti od- 
pustiť. Acii, FíoÄtí mnj, I*r<.'l<ože! — a slzy mi /ačaly ľírknm liťcí. 

~ Oílserlíš Bi lo v feňiníne. ii vy ostatní sa naohťdujte a pô- 
jdfiiiiu na j«rmok, — hovoril otoi: premeneným hlasnin, chytro sa 
odviiitil uilo iiifiÄ, aiw som prt^dsa videl slzy /airhlítítat wa v jeho 
oŕiach. 

Matka ma tliytila za ruku, vyviedla do pitvora, otvorila kaiufn 
a, stľtiac ma dnu, zatvorila zíx uitiou. 

Htál soui v úzkom a tmavom kainíue, ale predbežne nateSený, 
Äe 80TU tak na lahko jn-eÄlel s trestom; lelio oíír otec nAS vedel 
príkladne potrestať, za zlosť, klam aluljo neposUíštiosť. V taký í^s 
éi«*I do iiiiliľaiíy, odrezal uíijpidi[avpjší pnit; pokým sa vrátil, pre- 
ôifll ho hnt'V a potom už ten prút pomaly C-i.'ilil. Hrozuť,^ to múky 
holý titrnii. ktorý mal dostať. Rolo to stra^^nejäie vari, ako Hiim trest. 
l>aľamnó holý sluhy, daroumť prosby, prútik musol svoju povinnosť 
vykuuaí. Pototri už lái^kavýni hlasom pýtil sa dnlikvpnta; ŕi to zas 
vykoDrtV Koí Rlúfdh že nikdy, vzal si ho na lono, vybozkával a 
hl«(itl tn luíosto, kdt.^ tak velnii bolelo. Pri takotuto treste* či doma 
ti v škole, i jemu slzy tiekly. 

ľľi ot^'orení chyžných dverí pOL^uI som taniera hrkotať. Po- 
chlapil som 8ft a pomyslel, ž*^ som nie lafuý. Obzeral som svnje 
bývanio. Malú dvere oproti diere do pece, na tejto menäie dvierka. 
Tieto som otvoril a poĹ-ul som zas taniere hrkotať, a veselý roz- 
hovor si-Ktieľ a bratov, Naslúchal som, či sa i) moe iieshnvArajií. 
Alť ma nikto ani len sloviŕkom nespomiiel; predmet idi rozhovoru 
bol janijidí... opier... komédia... hraí^ky, a otec vari líuždíímn 
sliibil nožik. Mňa nikto nespoinnel, ako by ma nikdy ani neboli 
mali, Tn ma veJmi zabolelo; nídSt'j keby bol otec dva prúty na nniio 
polúinal . . . Pbíkal noiii tíSko. aby ma nepoí-ulí. 

(odznela i modlitba po ohede. Matka ao äeatrnmi prešly do 
druhi^j izby; tuto sa iste už na jíirmnk oliliekaly, Otec najmladšiemu 
bratovi rnójmn hovoril, ŕo všetku je na jarmokn. 

SlúÄííu Zu^ka sa pourililala s umývaním riadu, ako azda nikdy 
predtým, fo som poôul po hrkote tjinierov. ESte i slúžka ide na 
jarmok, a ja len ttiraz som znŕal chápať, že mi otec nemohol pris- 
uej&ej pokuty namerai. . . Alo uAdeja, že azda ŕ mi^a vezmú s sebou 
na jarmok, potešila ma, tvar sa mi musela vyjasniť, srdce v ne- 
doíkuvosti Ziičiilo mi biť, iia otvorené ústa som dýchal, naŕúvajút 
na knžilý i^uihot a poŕihajúc, Ci nelilfžía ňa kroky ku kamínu. 

— Deti moje, na jarmoku držte sn spolu a nás sa nepustte. 
Neobzernjte s'i, že by vAs koí nepreSiel, a pekae sa mi tam tlržte, — 
napomínal otec. No už idú a prídu i múa s Rohnii vziať... 

Ľt išli všctui do pitvora, .. Ah», už ide maikn pre mňa; to 
HÚ jej kroky... I&ía matka, iilc pre Zu :ku do kuchyne, a potom 
spola iSly, iiaiiiknÚĽ za sebou pitvorné dvere, 

23* 



356 



Teda piedBa ma nevzali, a nielen že som v katuine zatvorepý, 
ale cite i dveio zamkli, a uui ídli všetťi mi juriiink, ktle tofko 
krásaydi vefl jesUt, ktle je krik, liluk, mu/jlíii, Itiibj, liulny, verkle, 
rehtariie koni, bufuniĽ kräv, kvikot Kvíň, komédia... a tie-^ mnou 
eStť! nikdy uevidené opice: orangutan, šimijnns, jiftviín a ťôte viac 
droliuýĽh opÍĽ. AcIj, a ju ich ueniňiii videí!... 

Zaprel som, sa do dverí, iizda imjui&tia ii otviiriii sa; alt- dft- 
romatl holo moje nftmtilianie. í'o/iel som bore kuiiiiuora: vyäkiiabať 
by bom sa vy.^kriafjal, keď ttt kominár nk)žt\ preCo hy som ja nieV 
Ale sadze a moje nové 5aty, to hy IjoI /aso hriech, u dosť bolo na 
tom mojom prvom hriechu... Preŕo som len vid«l ten nožík?... 
IniíÉe nehol by som šesták ukradol a zlodľjom sa stal... Už teraz 
mi niňže hocikto povedať: „Ty /lodi^j!" A HkutoCne snm hiil zlodeíj. . . 
Ako aa otec Imevíi na zlodtíjoy.., ťi m» It'i) uiekdy odpUííU V Ne- 
chcem Doí.íku, pikdy v ŕ.iviití- si ho nni za vlastnt^ p<^uia/e rifkiipini .. . 
Neáfastný nožík, »kii hanbu, knrko trápenia mi KpÓF^ohil v kamtnc. 
Pre také nií, a mňa tak trápilo svedomie I,, . Nechcem ho, ved by 
som B& mohol i porezať. 

Taktu a podobne snm coi<^ odpoludnie rozniýÄľal^ až som, na 
tehle sediac, chutne zaspal. Sniviiln sa mi o jarmoku, videl som 
opice, niôj nožík it — ó, beda! — 2aud:Í!t. strach ma vo sne po- 
padoi, už idú, p<u'-ujeui kroky... Zobudím sa^ a počujem veselý 
rozhovor sestier a bratov. 

Z bratov jeden trúbd na ti úbke^ druhý piskni nn píSCafke, sestry 
shováraly sa o biĺbkach, rozpiávaJí všetci o opiciach a í:o vSetko 
tieto robily .. , A ju som ich nevidel,,, Preŕo som len kradol?, . 
bol by sora dnes i ja o opiciach rozprjíval, a v škole ako by rna 
vSetci boli počúvali!... Nikdy, nikdy nebudem krí^dnúf, a budem 
len to robiť, Co rodičia žiadajú, budem sa modliť ľanu liobu, .lo- 
žiakovi, aby ma nd zlého skutku zacbrfinil. Naäi po prljeninom 
rozhovore sadli si k vočeri... Azda už teraz i mfiu vypustia. Veď 
vedia, že som hladný... 

Vidličky po tanieroch Atikaly. . . aký prijemný oldas môjbo 
pokrŕeného žalúdka. Zase sa ŕihoviírali, ale o nme nni slova. .\ni 
len najmladší Styriroŕný brat ma ncspumnel. Ani LÍNka, uajstaríia 
seíitľa, ktorej som bol tajomuikoui a v;^dy sme spolu buli. Pustia 
ma, azda len nehudcui tu spní? 

ESte potom za chvllku buvili sa pri stole. Poŕul som večernú 
modlitbu^ idú spaí^ a ja.., čo bude so iimoii? 

Kroky sa bllžily. Dvere kamíuové vrzly. Matka mi hodila hlav- 
nicu a otcov starý kabát, a prísne riekla: 

— Tu budeS spať. — Strmo zatvorila dvere. 

^ Mama moja, ja som lačný 1 — vykríkol sora, ale matka sa^ 
neozvala. 

Hrdlo sa mi stiahlo, arúc*' skoro prestnlo hlÉ, ki*(f som 8i po- 
myslel, že tu v kamíne musím spaf. Strach ma popjidul. Ale strach 
skoro preSiel vo fanlÄsiu. Čakal som Škriatkov, ie ma oslotiodia. 
Hore komínom som hladel, íi sa už .spúšťajii, ale nič . . Prial som 
8Í tarovuý prútik mať, spomínaný v uaÄich povestiach, ktorým by 



357 



wim hol pošibiil ílvpre, že by sa tni otvorily, Znvnlil som sa na 
kľuj dit'ry, počul som šucliot krýdeL . Ach, aktí kľiísoo I vo ry ! .. 
Nik<ly som iťh eäti* neviilel... holi anjeli a niesli ma clo rífie 
kľiísnť'J, v^nešonej .. niesli a niifiiesli ma do ríše snov. . . Otvoriac 
»ä*, videl satn moje ilveie otvorené. Po malej chvíľke som poÉul 
otcov hlas. 

— Káral, po(í voq. 

Skočil som na rovné, ale zraeravené nohy íi n?, som stfil v pi- 
tvore p]'eii otcom u matkou, Cbytil som otcovi jednou rukou jeho 
ruku 91 drubuu niatkíciu^ tiozkávajňc ich ľítz jednému, potom dru- 
hému. Obom tiekly slzy, a tieto mi dodaly smelosti, 

— Oteíi môj (luhrý .. mainifika moja xlatá, odpustite mi-., 
nikdy, ale nikdy n^budľui knidnút ani klamaf... Odpnstite rai, a 
proaim si jesí. a putom ma pustite pozref opice . . nožík nechcem- 

— Ak sn naozaj polepSíS, nage odpustenie obdržíš, ~ pretrhol 
ma otec dojatým hlasom. — DoataneS jesť; alfi opice už odišly* 
VSftk v živote oSte dosť opíc nvidíž. Nožík ti diím, ak budom žií, 
keil liudeä samostatným človekom, že by ťa vždy upomína! ria tvoj 
prvý hriech. — Otec ina bozkal a za ním i matka, ktorä ma, vedúc 
mu Ml ľuku, posúdila medzi deti za stôl k raňajkám. 

Bratia a seatiy pntoni skoro ani nejedli, ale mi ustavične 
o OpiciaĽh roÄprAiaiJ. 

Na prvý ruOj hriech ma ešte i dnes upomína ten nožík, a 
mi^žem poveihiť, že /acbránil mn od mnoliáho hriechu. Som Pánu 
Bohu povíTariiý, že som mal rodičov, ktorí ma dobre vychovjívalí, — 
Hokouŕil rozprávku o a^ho môj xuúmy, vyroniac slzn pamiatke svo- 
jich dobrých rodiíov. 

— Dobrá výchova vždy k Bohu vedie, — poznamenal som ja. 



Tigri a Zeus. 

Bájka od I. Krj'lova. 

Jednúc tigrov vyslaiistvo prišlo k Zeusovi. 

— Vládca sveta precnocný I — rečník ho oslovi, — 
Pokolenie tigrov my, rytierske a slávne, 

Äotiovali kráfovskú moc ľva sme už dávne. 

Lebo či nám príroda tiež toľké nedáva 

uad iným panovať, jak i jemu. práva? 

Vidiš, mocný Zcuse že toho sme bodni, 

nuž uznaj nás, prosíme, za národ svobodný! -^ 

— Nie! — odvetil boh bohov, s prísnosťou na tvári — 
preto, že ste zlodeji, zbojníci, klamári; 

a budete na veky, — z takého ste rodu ! — 
Ved/.te : dobrý národ len zaslúži avobodu I 

Horal. 



m 



Kupec benátsky. 

PreJožil Oftŕ/rťy Kalina. 

Štvrté dejstvo. 

B&Dátky. Súdna aieft. 

Vystúpia /)oiťľ, Hrmitori, Autonio, Tiasmttio, (}rttd<ino^ Soltmio^ 

SaUtrino a fllí- 

I)oíe. Nu;., je tu AutuaioV 

Atitbhin. Tu, k sIuAIhíiu, ViiSa Milost. 

J>oi(". .íl' irit U íúto: ilu cínouia iiiúá 

8 kamiiminým protivuíkom, ťhUpuiii riermlÄkvm, 

ucschoímym sústrasti, v fjoniÄ iskierky 

nenajdťÄ milosrdín. 
Anfoiiin. ľuOiil som, 

že Vasii Mitost vermt snažila sa 

miiiťrnit jpho prisru* pukraŕo vanie. 

Poiieváť aie ziitvľililý je 

a neuiô^.e ma žiaden zákonný 

prustrioduk z njoci jeho ueniivisti 

vytľhnúf, trpezlivosť po,mavím 

oproti JĽho vzteku : ozlmycný 

[Hikiijijtni niysk' prejiiost triífiiiii si 

najhuršif; jeho tyranstvo a zlobu. 

Uošc. Nofh ide niekto u zve ÄíOh sem, 
Sohivio, U dveľi stojí: paiiť, un už ide. 

Vystúpi Shtjluck. 

Doiŕ. Ustúpto mu. uech Manv oproti Hilm. 
NuA, Sliyloťk, svet tak myslí, a ja riikllci, 
ÄG túto hru svoj ztomyseriiuäti 
teu po (íkaniAik dejstva poslediiehu 
povedieš; potom ale, myslia bí. 
že miUtsrdtHistvi) a riitijsŕ svoju 
dukáiíe^ podJwihddiiRJšÉe, ne.žtí 
je kťutust tvoja, divnej tvárunsiti; 
a kdeÄto pokuty »a (It)nirihas vfiuF, — 
znejúcej ua ľunt luäfyi tt)hoto 
fhudákti ku]íca, — nielen tc sa vzdáÄ 
nároku tnlio, ale dotknutý 
TutLskoííti hnutíns, láskou, na vyše 
K isliiiy ešlc ŕíoslku odpustíš, mu; 



Só'i 



lílsľfaati iíohTíuI vrhnúť na ztraty, 
čo piŕsleíliiií tak prikviiCíly bo: 
sUiťiíUť. aljy kk'Hol po<l ninii 
kniľuvský kupec, aby strhly tieí 
k súcitu 8 jeho síavom žulovú hrúd 
iL tinh-iii (Iľsiiť'. jjíki) žL'Jezo, 
Tatárov kriitvľh, Turkov, tiezvyklých 
na alužby nežiu-j lánkavosti. 
C'akáiijo všetcij Žiile, krotkú odpovrd. 

Shiflotk. Svoj zámer zjavil som už Víišíí] Miloati; 
a prisjihal som na náS svJltý Sabhalh, 
Äe ťhcľU] iimí, Éo mi di'iva zápis môj. 
TÍPíf mi ti> odoprettí, iiťbenpťCitj 
iiiíťh piiclá z toho Hit ústavu vaSu 
a svobudy. Vy pýtate sa, prei^o 
i-hcom radáej luat funí niiisa podlého, 
ne^E prijat tri tiaíťP dukátov? 
Oclpovecf ua to nedám: povedzte, 
Äe je to VľtOľh, Je to otlpovedV 
Čo, jestli ditiii môj potkan nepokoji, 
a miio sa zvidí d<!s;ittísiV dukátov 
dat za to, aby otrávený bol I 
Co, odpovL'd lá ueiii dostatoŕnou ?■ 
Sú Tudia, prasa kviŕiat-e ťu slyšat 
neinôÄii; iní. spatvíac kočku, zúria; 
a iní, slyiiaf nosový zvuk |íJi.id, 
nemužii nadržrtt moč; It-bo pud 
ovláda binitie irh, i tititi mys I 
k íiálade jemu milej, lebo ošklivej. 
Nuž, abych vám ilal odpoved: jak není 
tu míižno U(ía£ dôvod podstatný, 
že jeden ntímôže iíuteáŕ kvikot prasatá; 
zas iný prostú, užitočuii korku; 
a iny zvuk (íäjd, — ale mímovorne 
ostudc nevyhnutnej poddáva sfi, 
a uráža sa sám, mu urazený: 
tak luíväem udat duvod tiež, a nechcem, 
neÄ istú nechuť a zi^t zastaralú 
oproti Antouiovi, Že sa práva, 
mne ákodnóho, tak na ňom duniáham, 
Ste s odpovLHÍou spokojní v 

ĽasMtnio. To ucní odpoved, ty necitný muž, 
bys' oiuluvil ňou tvojej krutosti prúd. 

SJitilock iNivinuy nie som ibif ti milú udpoved. 

Bassanio. CVi vraždí každý, iíoho nemá ľád> 

Siitfluclí. Kto uenávidí vľc, liy nechcel zniŕiť ju? 

Jíŕiss«Hít). UráÄka kaádá neni hiied i záá6. 

Shyhvk, Co, dvakrát hadovi sa tíštipnút dáš? 

Áutanio. Povážte, prosím: s Židom hádate 8a. 



360 



tlitkiitnv. 
ilukAt 



Vy inftMe t^k zrovna na hreh stat 

a kilznt iin'ulflm klcsnúf m yvíg vyše; 

vy Titt'íáiítť tiik zrovua j;!illi zakilííať. 

tia horÚL'b éumet íi triasť vrcbolcom, 

keil nebios vichri(.'oii je Ämieluná; 

tak zľoviiii TuôÄíe urol*Ít i tiajtvrtišie, 

jak ubniilkčíť ťhceť — veil čo môž' byt tvrdäím? — 

Tohoto Žiilji sniítť. Pľi'ti) prusiiii vis, 

viac nesruhujtŕ nii\ ji UťtriitTlľ sa, 

k'ž v krátkosti a prosto duvuíle tiiíj « 

iiech iiiAm svuj orUeT, a Žid [lO vôli. 

Bfissanio, Za tvojf* tri tu máš šesttisí*' 

Shyhi-k. A kiihy z Ivcb ŕesítisíi* kaÄily 
bol na k'»t iMastok iíelenv, a ka^<lá 
Ciastoíka dukát, novzal by som irh, 
lež na úpise avojoni trval byrh. 

Do^e. Jak uiôžťš dúfat luilosC, ado|>rúc ju? 

Shjloct Co bych sa súdu biU, ked neŕiniui zlo? 
Kúpených otrokov je u vás mnoho, 
jiťhž osJom v;i.Aiin, psom a me/.koiii podobnú, 
k ulľoľkym podlým ditlam uAlvate, 
ponevitô sto ich kúpili. Múiq riecC vŕkm: 
svobodu dajto im, a ožente ich 
s vaäimi dedičmi V nač potit ich 
pod liažoti bremien V Itstefte im loÄC 
tak iiiakkŕ, jako šŕbe ; diasna irh 
nech dráždi to;,e jedlo v — líi.'0-ietť mi: 
Otroťi na§i Sú! Tnk ja vám vravím; 
ťuut milsa, ktorý / ueho pužaiiiajoiu, 
je draho kúpený, je mój, í cbiTin hu mať. 
Ked odoprL'U' mi, nuž hjinl)a, fuji 
Na vaĎo zákony: tak v iJĽnátkach 
nijakej moci nemá. nariadtfnie. — 
Na výrok čakám: ňekiiite, mám ho matV 

Doie, Mám právo zasadnutie roKpuatit, 
jak Bellario. doktor uConý, 
ktorého požiadal som o ricseuie, 
nepríde sem dnes. 

Solanio. Milosti, tu vonku 
doktorov posol Č4iká s listami: 
tot právu pri&icl /. Padui. 

Doie. Prineste listy; zavolajte posla. 

B'tsifatikK O. Antonio! Leu bodrej mysle bud! 
Prv má mat 2id ten moju krv, i miisu, 
i kosti, vj^e, než ty bys' ztratíť mal 
jedinú kvapku krvi pre mňa. 

Antonio. Ja som tá ovca v stáde nakiizená, 
najzrelširt k smrti; najslabáí plod stromu 
najprvej padá k z(^ini : tak tiež ja. 



mi 



Rassaníô, nemôžeí bvf platupjšim mne. 
než ^.ijilť, kecí inl slo2ÍS nt^píí^ na hľoh. 

Vystúpi Nerissa, oblečená za pisára ativukátovho. 

Ľoie. 'Ĺ Pailni. utl Iíelkria pricMflKÄtííV 
iVŕmstí. Od neho. pani.-,^ On vás pozdravuje. {Odovadii liít.) 
lirissanio (k fíhyloelíovi,!. ť'o l>rúsi:& nôž Bvoj s takou horlivostoii? 
Šhijlúck, Bvťh vyreznl svoj /Á\nh / hankrotúra. 
(■irnciano. Nie na podožve, na du5i si ostríš, 
Uknitny ŽÍ*Íe, nôž svoj: ŕciniJny kov váak, 
nie, ani topur katov liiitkostna 
ni zpola Hťľoviiú sa /.úsťi tvuj, 
NiMnóiH žiudua prosba prťniknút ŕaV 
Shtilock. \ip, žiadna, k jakí^j vtip tvoj dostíiŕí. 
Grtif.iano. Ó, zatrat^uý íiml, pso neúprosný ! 
Pre Život tvoj nech spravedlnoŕíÉ viuía. 
Ty vícni moju takmer otriasíií, 
a pridal byrh sa I'yfa^'ornvi, 
že duše zvierat utahuju sa 
do ľudskyt-h tiel: tvoj [jsí durb vlkom as' 
jť Bpľavovauý, jťhož obesili 
pľĽ vľfiždu Clovt'ka; a s Äibeuico 
utiekol práve jeho /órivy duch, 
kťd IcÄaití' v poškvrnenej matke tvej, 
i utiahol sa do teba: bo tňžby tvŕ 
&ú vlOie, dravé, krvavé a hladné. 

Shíflock. Nei odzlorečíS peCat s môjho úpisu, 
it-n prľk-am iililížiš si krikom svojím. 
Pospravnj vtip svoj, doiu'y miádenče, 
síc' rozpadne sa v rumy Leznádťjné. — 
Na právo ťakiim tu. 

Th^fí. List tento o<l líellaria odporúŕa 
mladého, uCeiiŕUo doktora 
naženiu aiídu. — Kdt! je un? 

Nfírtí-sn. Tu vedia Oíikn na odpoved vai^u, 
prístupu zdaliž doprajete mu. 

r>ŕ}^fí. Srdeínc rád, — Nerh idú niekolkl z vás 
a úctivo ho doprevadia sem. ^ 
Súd medzilyui nei-h slyší Bellariov list. 
PiSŕíV. (číta.) „Vašej Milosti budiž zpráva dauá, žo pri obdržaní 
Vášho Iíjitii bol som velmi thorý: ale v okamžení tom. ked posol 
ViU prišiel, bol n múa iia priatelskej návStevo udady íloktor / Uíma; 
jeho meno je RalluKár- Hozpovedal som mu spornú ziiKížitosť medzí 
Židom a Antoniom, kupram : probliadli sme spolu mnohé knihy; 
on jt; ponO-ený o mojej mienkt?, ktorú, opravenú jeho vlastnou uíe- 
nostou, — jeJÄ voliknst nemôXem dost odporúčaí, — prináža s Sí^bou 
na moje ualiehanie, aby vyhovel miesto mňa žiadosfi Vašej Milosti. 
Prosím Vás, nech nedostatok jeho liet není prekážkou, aby sa mu 
, dostalo doiitatočne ut^tivého uvivžcnia ; poneváC nikdy som nepoznal 



369 



Ukŕho mlaiir^ho Ida a Uikou ytmou hlavou. PoiK-duivam ho VíUmtí 
miloslivt'iiiu prijatiu: jeho zkúska preil Vami hmle nm najleiiáiiu 
odpoľitíeuíui." 

DoŽG. SlySíte, fitt náui píšu udeueĽ ten : 
a tuÁíiii, tu »átii íloktoľ príchúdítii. 

Vystúpi Porda, obleťená. za doktora (iľáv. 

/íoiť. Ptíiiajte niku iní. Vy od líellaria 
stiuvhfi prirhi'ulzuteV 

ľotria. K služlnim. iMÍIostí. 

rkič>\ Sli/ vítaní iiáui: yailnitť si, |>ľOHÍm, 
Ae /.nňiuít ľ(j/o])ra vám, ktorá tti 
nn ŔÚfle iiui byt pokoinivanáV 

ľúľfui. Mám zriámosE ii veci tej dokoiuilii. — 
Nu. ktorý ju Im kupec, ktorý ^iil? 

Duif-. Aiitojiio, stan' Shylmk, olm pľííiistiipte. 

ľorritf. Je VHĺc iiiťiio ShyloťkV 

Shyloťk. Aiio. Shyloťk. 

ľftrna. i'odivný je váš nárok, ktoW staviate; 
vžak fuľiuy tťj, že zákon honáťíky 
tiRUnUí" odpii^ľat vám. jjik si vcdete. — 
dí Antoumvi.) Vy stí' iiíiu ohroái;iií, <:\ njc lak? 

ÄtilotHo. Som, clta shív jťho. 

í'orňn. Uzniivate ÄÚpitíV 

Anfotiio. ĽZDKvani. 

Porciu. Tak Žid inuní iiiilosrUuým byt, 

Shijídrh. 7. pohnúiky jakŕj miisftnV ro iiii roťtc. 

J'oťff/i. Miliisti spúsúli luitit uiMlá sa, — 
Jak tiľhy da^iilík, piidá ona z luihios 
na naŕ.i! ztrm, má dvojí- po^íehnani: 
i toho žehná, kto ju ďávii sám, 
i kto jii lírrie. V siluoín nnisilnpjííin. 
vládcovi na tróiiĽ ju krajšou ii/dobou, 
iiľž jidio koruna : íio ívmzIo jídio 
jľ íivcCskcj vhidy nsvť^dčovatprom-, 
znamťná dn.slojnoKt a \ľliŕuijstvti, 
x toiii íjtľai-h a IiíÍäľíi kráľov spoOiva. 
Lež iniloRt prevySuje žezla mor : 
jjej sh'iíži za tróu srdcľ vladárov. 
A prívlastkom je IíoKii yamŕho. 
Miir M'ctŕiká piidniiú sa moci Iííiitt'j, 
kcd niiloftC ^ pľ/tvom dvwM mí. Nu^, Zidel 
afi práva domáhal sji. uviiž preto: 
že v hchu práva uouiijdi' z uás nikto 
Äpofieiiia; o rtiilítsŕ sa iiiodlínir, 
a tiito Hiodlitlm iiáíí iiúí vstrh, 
by skutky niíloHti sitic konali. 
Tak ujuoho vravím prútu, abydi zmtfniíl 
tvoj nárok práva; na ňoutž stát-li budei>^ 



868 



tak prísny KenAtsky si'ul Tniísel hy 
svo) vvrok vviiiríŕ jiníti kupťovi tot. 

,Shij!or}:. \;i rijiiju hliivii skutky moje! 
O [irúvo voliíui, pokutu íi /úťis môj, 

Porcia. Co2, není v sláve zaplatiť ti dlh V 

Bassatiio. Ú, áuo, núkam mti ho preil súilom tu: 
ba trojnásobnú iíununu: nestaíí-li, 
i ílesíitMÚsulino jii znplafit 
zAviiUľui f^a: a v /.aloh ruky dávam, 
i hluvu, sľík-o svoje. N^siítŕí-U 
tu L'átľ, zjavtji) je, /.e zluHi>äernost 
fltlaLMijľ pravfiii: tedy prosím vás, 
preknitlť zákon k flvojcj Víiinusti ra/; 
pi'o \t'rki> (iriivtí zn>l>t(; niahí UĽpravost, 
a bráúte tomu dialdu v joho iniiysle. 

ľarňfi. Tu nesmie byt: inoľ iíijtilna v biMiátkach 
JiemôžĽ KUienil! zákon uwtaveiiý. 
Za príklad I*y tu uvádztili noskór, 
a HHiobv (im)l tym^ľ prŕklailnin 
d(i ňtiitii Uy sa votrel: iieiinV,' to íiyť. 

Sliyloch. lUii, Daniel priŕiol súdit! pravý Danielí 
O, múdry, mludy sudi-a, jak hÍ ťa ľtím! 

Forriu. Ihtvuíto, prosím, na/rtt v zápĹs vtiŽ, 

ShjfhfJf. Tu, pfcdôstiiiuy doktor, tu je on. 

Forr'di. Slivíofku, trojuásubny peniaz núka tľ 

Shijlofk. ľrí-siitm. prísahu mám v nelnísArh! 
Mám krivú prísahu vziat na svedomie? 
Niľ, ani za [Icnátkv. 

ľoľciu. Aiio, zápis 
prťpndíd: a Žid iiióžľ žiadať po práve 
funí iiiíi^a, ktnrý on siiin vyreže 
anjbli2äie k srdt.-u kupĽuviim. — Bml milosrdný! 
Ber summu trojnásobne: dovol mi, 
nech zápis roztrhám, 

Shy(off(. Nu, jaknáhle 
splatený bmle vedľii znenia jeho. — 
Je zjavno, vy stu sudi-om ilóstojným; 
vy zníúv zákony, váš prednes Ind 
Vfilice /.dravý: ^.indani pu práve vás, 
jehoižto ÄiisluÄným ste pilierom, 
priiíľuťtľ k výroku. iSo priijaháui tu, 
v jazyku nmža nt-ní sily tej, 
by zvrátila mu: trvám na úpise, 

Anlonio. Vt-lice smuÄm* prosím súdny úyoi\ 
by výrok vynit'sol. 

Porcia. Nuž. vec je tá: 
pripravte prsia sviijť pod nôž jeUn. 

Shfj'otk, Ó, slávjiy sudťa! múdry, mladý muž f 

ľorutt. Bo úiiel zákona a štnysel jeho 



384 



v úplnoTn súhlasť je s pokutou, 
ktorúíto npJK ktailie jioviiinou. 

Shtflork. VľIícc správne: múdry, Cestný sudca! 
O kolko starší si, než výzor tvoj ! 

ľor«úa. A preto pruia svoji- obnažte. 

Shtflor}:. I ámi, prsia: Ink to kladie úpis;. 
(!■) iiííul tíxk, ó, slávny smii-a tiásV 
NÄJblií,šÍĽ k sľdoii: tak xnic doslovae. 

Porcia. Tak j<í. Sú váÄky nejaké tu, inaso 
odváži t V 

Shtflock. Mám ich pohotové tu. 

Porria. Vt'ziiiit.1.' rauhojiča na svoj úfiet, 
Shylocku, ranu jt^hu zaviazať! 
8Íc' ua snili vykrváľat mohol by. 

Shtflfírk. Je to tieií povedané v zápise ? 

Porcia. To uenf uvedeué: tu váiik na totu? 
Je doliMí. kľd tif z lásky uŕínite. 

Šh\floľl\ Nemôžem tuhn naJsť: to není v zápise. 

Porcia. Pristripte, kupče, uiátť iiieŕío rieftV 

Antónia. Lea itiálo: pripravený som a hotový. - 
Iíassanio, podajte mi ruku: s liohora bmlte! 
Nežiaľte, že ma toto pre vils stililo; 
bo osud javí sa v tom láskavejším, 
než vo zvyku má: lebo váíÄinou 
nertiáva biediiyeli prežif bohatstvo Irh, 
by s vpadlým zrakom, ŕelom svraátolym 
híadiíM na vek i-liudoliy ; a mua 
z tej biedy zdĺhavého pokánia 
vytrhnút id(^ í>dporuŕte ma 
ctihodnej Hvojej ^.eoc: rei-te jej, 
jak skončil Antóniu; a povedzte, 
jak miloval vás. V smrti diváľte ma. 
Ked povest skotiécná, nech súdi potom, 
kedysi Basnanio é\ nebol niilovaiiym. 
Nežiaľte, priateFa že ztratite, 
on TU'žalie tieí, 2e dlh plíití za vás; 
bo zakr4iji-li Žid dcist Iilhoko, 
srdĽčne zaplatím ho okamžite. 

Jiassanio, Oženil som sa s devou, Antonín, 
tnk drahou miiet jak vlastný život môj; 
však život iíáni. i ženu, celý svet 
ueceuím toľko, jako život, tvoj: 
to vSetko dal hreh, áno, olíťtoval, 
tomuto diablu. nltych zachránil tu. 

Poľciti. Však žena podakovala by sa vám, 
nech. tu súe, slyÄŕ vašu uábidku. 

Grnciitno. Mám ženu, ktorú, Boh zná. milujem: 
však nedbal by sum^ aby bola v nebi, 
duprosit jesCli mohla by sa moci 



365 



na zmenu toho psieho Zidáka. 

Xcriäsa. Je ílobre, že to za ji-j ťhrUom vravítí;: 
ho žiadosf Ui Uy mohla iiantsit 
doíMHťi pokoj. 

Sity}úil. .simnoii), Tot f^ú mi kľí'sfanskí, hla, mauželial 
Mám ih'ŕní : ucílhal IjvíIi, hv uitižom jej 
hol railÄej niekto z roda líarabáša, 
než lírestaii ! — (K I^orĽii) Mnrinie čaj*: prosiin váis, 
prikročil; k výroku. 

Porcia. Fuiit tnhotu 
kupcovho inäsa tvojím je: tlvor siuliiy 
uzuáva to. a zťikon tláva ti ho. 

*Sfcŕ//(j('fc. Veliľo spraveiLlivý sudt-íil 

ľtjrrin. X miifio miisíÄ z prsú vvrezat mu: 
t.o zákon (láva ti, sád prizuáva. 

Jšhylocle. Tot siidťa vt^Imi uíeuy! — 
Nu, to je vvľok ! Potí, a priprav sa. 

Porrifi. l^oshíŕvoj ehvíhi; je tu eáta iiiefio. 
Th zápis teolu neilíLva ťi v-^ak 
ui kvapky krvi; znie on výslovne: 
funt milsa. Vezmi teda zápis .svoj, 
a vezmi svoj funt niiisa: jcsJli vrak 
prt;]p!j(.íŕ, režiii: bo, len kvopku krvi 
krt'stiiuykeí. iiiiijctuk a statky ti 
pr(^pndiiú, dľa zákona lu'iiátskťho, 
lienátskej olicL 

Oraí-iuho. O, sudťa spraveillivýí — ŽícIľ, slyš: 
ó, siuica uŕeny ! 

Skjflorfi. Jv zÄkon to V 

Porcia. Však uvidia situ aktu. PoDeváC 
doliohaň na spravediiiost, hnd istý, 
niiíí sprave<tlnosf mat. viai-, nťžU žiadaš. 

Gtitóano. (), sudca iifienýl — SlyÔ, Žido: 
loť .sudca uíouy ! 

Shijloch. Nnž, teily prijmem 
nňhidku jeho: uech uti trojnásobne 
znidatia úpis niój, a kr^stana 
Uťľhajtť! pre mňa. 

fídsaamo. Tn sú peniaze. 

Pori-ia. Poaíojte! 
/id má mat celŕ právo: zvoľnaí nenáhlite. 
On lU'tná nič via<' mat, len pokutu. 

(ífiuiano. Ó, Židel to je sudca Bpravodtivýj 
to sudca u f en ý I 

Porcia. A preto ledy 
prichvsta.) sa, a niílso vyrež si. 
Neijrťlťj krvi J nerež viať, ni menej, 
než práve jodí-n funt: ikO jestli víac, 
alebo mĽuej veznujž, ncžli rovný fmit, — 



36íi 



necli je to toľko len. ťo iiŕiní ho 

IjihI ruhííni IcIhí [a?.síiii v poilŕtatĽ, 

fil ri)/iUe|]iu:sti, o dvatlKÍaUi tnnt 

kvintlífka jedinŕlin, íinu, xitTli 

ci ztliiuic vláska sa K'n vňha preclivlE. — 

tuk Víiiirc^š, a tvoj í^tjiíok štátu pľ''piuln\j. 

iirf(i'nim). Toť (inihy Iíaiiifl, Ätiíe! Daniel to. 
Včnr, ni.'Vľľi'e, £a tlľŕíin xa bĽilni. 

Parvia. Čo fltáln ŽiilV her si pokutu. 

Shttlock, Kiii>it.Al vľáftť mi, a ntíJiajt.ť ma. 

Ľanfifinio, ľľich>stal Honi lio pre teba : lu je. 

Pdtrifi. PľC'il súdom otlvrliiml lin vťľcjnť: 
iíUÄ riii'í nm(, púhe pruvu n svoj Ziipis. 

(irncijnio. Tot Iííiiiiit'I, hnvniítn vítoi. ilruliy Dauiťl! 
VtÍEik. /iiU', žen" ma .slovu toiini rmuŕil. 

Shffloŕk. Ní |H*iliy kapitál svoj liťriiúin matV 

i'ofoVí. luŕho m-rná.š ninf, loti pokutu. 
íl tíi Bi, /idP, R vlasínou ákoiloii hťr, 

Sh)fhHÍ\ Nii2, iiťťh mu ho ŕert zdravé uíif dál 
lU'lMuleiii (ľaloj Iiáilaf. sa. 

ŕtií-ciíí. Stoj, /ide: 
nifi zákon ttftte iný nárok (to (cha. 
V zákonoch lieiiáUnkvcb ju naiittiifíiio: 
ked (lokáiíai)é je, ít^ hiiJ/íik'«;' 
iiťpnaitjyui lebo prlaiiiyni pokuí^om 
o ^ivot iiiošfnnovi ukimíal, 
m A osoliu, JtíjÄ strttjil úkluily, 
majetku jeho zabrať polovii;; 
a dnihá polovička pripadne 
clo štátne;) ]]oklaiJiii(-i>: ŕ.ivuL vinníkov 
závisí od milosti (IoiíľUo len. 
oproti vÄJ^ťkyin htnsoiii. Tvrdím vSak : 
Äe narhádwiÄ sa v >íftvi* pľodri'ňonoin ; 
bo zjavnŕ jv. jak jirii'bľh ukaziijo. 
že nŕ^pľiaine i pľianiť ukladal HÍ 

živoliyfie obžalovaiiĹ-ho. 

1 pritiahol si trtiy m snlŕa trest, 
ktorvÄto výslovne som uviedol, 
Nuž. kTakaj, o mílost pros dožehol 

(trfirmno. Pros, ftby vlovolono bolo ti 
obcslí sa: víak poneváŕ (voj majetok 
pľ(.'pailol 5JiUu, uf/<)M.tnlti ti 
ni povraz /a 6> kúpit; preto nin8iá 
byt oUe.seny mi ótraíy ítAtu. 

Ihh'. hys vidol ro/ďir] nášho suiysrania, 
darúvam íivoľ ti, prv než oú prosíS: 
všnk polovica tvujho niajíitku 
náloží Antoniovi: druhá f.nsť 
pripadni' štátu, alo jiokora to 
i míťit môže na peňažnú poknln. 



367 




Poťtia. Nu, áno, pre äIíU, mv vSak prt,' Antouia. 

h'hffhck. Nu2, berte i iijôj život, berte vSťl 
u i toho nedíiľiijte: vy tnúj doín 
heriet.p, jeslli pilier viv.meto. 
na ktomm sjK)ŕViv»; vy ľorielír 
môj •/i\f}t, jťíitli iiozbnvífť ma 
prostriedkov, ktorými .sa íivím. 

ľorciíi. Autoiiio, iniit4! jakú uiiloKÍ prcíňV 

(iratiatio. Leu povraz ndnritm: nifi viae. pre Jíolial 

Avtcn'to. \\v\\ riiťi i]it:í<', pún iniíj milostivý, 
i ľí'ly ilvor. nm / pulovite tiiaji-lku 
pokutu (Mlpitstiŕ. .s<}ui -"[Híkojiiý; 
v t^)iii piiilt', kťif mi itľuhú polovi^'kii 
(lá di> tižitku, flhych oíiovziial ju 
po jeho smrti tomu initZiívi, 
ío nfciUiviiu mu (iĽtTU ukrmlol. 
Dvŕ kliiitieiti pmlniiŕnky : l>y zh tii ruflosÉ 
hnmí ustal krestauom; u po dnilié, 
list tiarovrtcí aby vystíivil tu 
prtíil súilom, xo všťho, ŕo zauecliá. 
pro syna Lorenca a (Irŕrii svoju. 

Do:r.. Tu niusí zrohif; inflk udvolám 
tú miloat, ktorú wim aiu pľwve udelil. 

ľdrcio. Si. Xide. spoJcojuýV ŕu povieš lui toi* 

Shi/h^fk. Soiu sjiokojuv- 

Porrin. V>, pisár, síiike li.stinu. 

Shtflof-l: Hovorte, protíím. byeh sa mohol Mídialif; 
žltí uii je: písum /a ninoi) puSlile, 
í\ puilpíífui ho. 

íh-:f\ Nui, \í\: učiň to víiak. 

íirafin/tn. ľri krste svojom hudes mat dvorh kniolrov; 
uech ja som sudcom, máš ií-h o ílesat víkc ; 
tí viedli by fa pod Sibeň, nie k kräteluici. 
{Shylncl: íHlide.l 

Jhžť: Ste, pane, mojim hoslom na nln-d. 

Porcia. Milosti, prosím za odpusteiiii-: 
ja musím /.piU ti^j ii('*'i do ľíidui. 
a je (ni vtod. Iiyih ndi.'estoviil htirjd, 

/)fô*. Je Tuln Mii. Äľ nie sle ]>iLunm Cnsu. — 
Antóniu, tomu nnUovi bud vd-idny; 
bo myfllím. vermi si mu zaviazaný. 

H)díc{e Duie. nenťilori a BpriťViHi.i 

Íŕfi.s.í(i/íio. ľrt'VzAi-iiy pane. ja a priatíl môj 
múdroHtou vaAou :^liaveni sme dnes 
pokuty faikej: za fin oľbntne 
vilnŕime sa vám za Iji.skavú námahu 
IntL^íi: dukátmi, jako «ummou 
Židovi iiáb'/.ÍIou. 



Anfomo. Níl vySe, 
(llÄuiknii ostaneme vaSimi 
na voky v lilskc k vŕuii a wBltrÄiiosti. 

PKiľ'ift. Spoknjniist! najlepšou Jľ odineuau; 
ja, osvoboiiiai' vús, huiu spciko.jiiv, 
a v tom múru svoju dokohalii iii/.itii: 
snáfl nlkily ui^l>oI diu-h môj ťhtivojším mzdy. 
Keil stretniíiuť! ,sa, pľosím, zujijte ma. 
Vše ílobrŕ prajem väm, a lúíiiii aa. 

JiasAfinio, lííilieíiaf rauHÍni liŕi vhíí, liobry pane: 
prijmite ihI nás nieCu im jiamintku, 
leu daroiu, nie jak {mptatok. 
A prusSnu ráčtc svoíif k veciiim ilvom: 
Dcoilmit^tníte to^ a odpní^Cte mi. 

Púrr'm. Vy un mňa (Ínlií.íhatí.', sviilím ti'dy. 
Darujtfl Rvc»jť rukavit-i' lui, 
viVni k vôli nosit Imdeín ich ; a veiinieín 
lof,, ijľfítort tento oii vás, t lásky k vám. 
Čo tahále 7|uU, ľukuV ncľhcťni niC viac: 
a ■/. bisky nesmiete nií odupret to. 

ÍUssmiio. Ton prsteň, pane — ach! je tnaličkost. 
A hanbil i>yHi sa darovať vám ho. 

Potrin. lné\u} iiecliceni niŕ, lon jirstflú teu; 
a /(lá sa mi, vCuF dontal som naň chuť. 

ľíías'ihío. Mne na iVim zál«-ži viac, ncÄ je hoden. 
NajrirahÄi prsteň v IÍPiiátkaeb vám dám, 
a vynajiletii ho treliárs vyhláškou : 
len v tomto jfldnoni, prosím, odpusťte mi. 

porcia. Jak vidím, [nuu\ v slulioch stalrí ste: 
naviedli ste lua proíiiíí prv; leraz. 
zdá sa iiti. itčite mu, jako treba 
dobráka odbiC. 

liassunio. Dobrý pane raój» 
ten prsteň žena moja dala mi; 
navliekune mi ho, sľubom Äiiviazala ma. 
že nikdy nepredám ho, nedurujciu, 
iii neutratúii. 

Porcia. Takŕ výhovorky 
sú mnohým dobrŕ. zíichráiiit si dary. 
Ked žena vaša není pochabou. 
a zviť, jak prsteň dobr^ /asIúÄÍl síotii, 
nftbude v hnťve irvaí na vťky, 
^'.e dali 8te ho. Dobre, h Bohom bu([to! 

(Odfde Porcia a Neríasa.) 

A»íonio. Don Hassanio, ten prsteň dajte mu: 
neeh jídio zá.sluha, a moja lá^ka, 
vyvážia rozkaz vašej manželky. 



369 



JJassanio. Itľ, Gradano, bež: ešte dohoníá ho. 
Daj prsteň mu; a uiožna-li íi, prived ho 
do Jomu Actnnia. I({! pospiechaj. ^Orlíde tíracismo.) 
My oba terasr potFme tiež ta hnetl; 
a ráno vCasne spolu poletíme 
xas do Belmontu. Podte, Antonio. lOttídu.j 

Výstup drubý» 

Tamže. Ulina. 

Vystúpia Porcia a Nerissa, preoblečené jako prvej. 

Porcia. Vyhľadaj Židov dom, a daj mu listinu, 
nech podpíše ju. Na noc odídeme, 
a dňoiíi prv pred našimi maužely 
budeme doma. Táto listitia 
vítaná bude Lorencovi, 

Vystúpi (iraciano. 

(■rraciftiio. Na štastie, ŕacky pane, dostihol som vás: 
Bafisaijjo, pán môj, poradiac sa lepšie, 
vÄm prsteň tento posiela; a zve vás 
úctivé k sebe na obed. 

Porcia. To nemôž* byí. 
Ten prsteň s vrelou vdnkou prijímam, 
a prosíni, ľefte mu to; iirosím tiež, 
ukážte uiládeneovi tomuto 
starého Shylocka dom. 

G-rarinno. Urobím tak. 

Nŕ^rism, Rád by som, pane^ 8 vami hovoril. 
(E Porcii.) Uvidím. Ci byeh nemohla tieÄ dostat 
manželov prsteň, ktorý zachovať vždy 
prísahou mu^el sa mi zaviazať.. 

Porda. To pôjde, uisťujem ťa. Tí budú 
prisahat tvrde^ 2e ich dali mužom; 
my ale budeme ich ptidvracat 
a prisahat tiež. Podme I puspiechaj : 
verf vieš, kde budem takat 

NeriS&a. (Ku GrsiiianoTi.) Podme, pane! 
a ukážte mi, prosím, jeho dom. 

(Odídu.) 



-*«— 



%W 



370 



Slovenský jazyk, živá starina. 



Príspevky k slovníku slovenského jazyka* 

I. Ukážky z díafektického slovníka Sošáckej doliny, sostaveného 
Ľ. V. Riznerom. 

Aelo: Smrt mu na 6eto klepe. Má to na čele napisaoé (do- 
brotU;, úpriiunDst). Čelom scény ňepreraziS. 

6epyí Ôepy apannuté := zapálenie mAndlt, spojené e boleataým 
prežieťHDÍQi. Cepy dvihajä varechou. 

čerstvý — Čerstvý groš; čerstvo pobnojená rofa; zemáky 
Čerstvo avarené; čeritvo odtrhnuté hruaky, kvety; čerstvý hrob 
(^ nový); čerstvé vajca; Čerstvá tráva (akoaená^ ale neusufiená) ; 
dergtvé maslo ; čeratŤý 85ah ; ŕeratvý chlieb ; éeratvé povetrie. 
Čerstvý jako ryba. Prepráhél Čerstvé kone (odpočinuté). 

óeaat» 1. cea&t: Ketf má manka pateru dzeci^ má aj í^csnäi 
doBci. 2. biť, vybit: VyČeaal 'o náležité (veFoii ho zbil). Taký dŕÄČ 
£a£aL Ôesat, £e ame sa moseli pod etrom skovat. 3, utekat: Ale 
de8«lt (utekal). 

61, äijl, ôij&, äijjéŕ Čí b' (iSi si)? číj^á je táto pekná kapu^U? 
Čijjé sá to koäe? Chlapci^ čjjí ste? Čié sú to dzeci? Klampár-J 
ŕiuy, kociáSiny, rechtorčiny, hájnÍČ<^my, ctgáňČíny. 

äiälbeli. Matka alebo pestúnka týmto slovom primtuva aft ne- 
mluvňAfu^ kecT ho napáva. 

äiärat, kutaf, papraf v aemi drevkom, okopávaf. Co robííe? 
Ale äiArem trochu ctbulu. 

Alky. Ošípaná má v pyaku d& spodnej í^iaatke papule, poSnáa! 
od predného veľkého zuba. na pravej i na fnvej atpane prúžíkl 
mäsa v podobe Červíkovitej, V istej chorobe tento kúsok m'ái 
vyresáva ga, a to je élk^ alebo jaémtú vyresaf. 

£im, hne J ako^ akonáhle: Čim to spravím, boccT príďem. 

čm: Žánoým činom ňescela íd. Ze äetkým Činom prišél nfi- 
zpÄtek. Dzivným činom sa to atalo. 

čipka: Má mnoho Čipék. 

ôipkár, pi. Čipkáré. 

älrý, samý, čistý: Na BoSáckej doliííe bývajú číri Slováci. 
\JÍ bola číra noc, keď sme doSli. Číťá Speta toho boU (= málo), 

čisto: Pri kartách ^o do čistA obhralí. Bodaj do teba s Čiita 
jasua hrom uderil. Na čiato ho zabili (celkom). 

člérnoí Bolo jích tam, až číérno (= mnoho), 

Alovačl, (^lovečí, fiidský. 

čLoTeoBtvo: Privélli ho do človečenstva (~ vychovali). 

človek: Doku] je Človek áčasný, má kopu prátetúv. HoKkazuje 
Bi, jako keby mu človek (^ ja) bol poddaný. Človek sa nigdáj 
nepreuči» Čoho sa človek najváo odrieka, toho sa najskvór do- 
puscí. Náš človek (žena tak povie o mužovi) ňeúijo doma. Človek 



371 



do zeJeiíA (=: dobrý, milý). Človek jfiko dobré hodiny. Ňebudcfi 
aňi £lävekom» ked mi to j^euroblg. 

ômýr; Je Jicb ani draýru (^ mnobo). 

Am^t Ba, hemžif aa. 

ôo: Neňije aa totnu čo dsivit. Hned, hneď, len So sa vrácim. 
Knfiál^ ŕo msl hrlla, O ňu sa fiei^ije Čo bát. Čo íefi to Jeä va- 
dziéi'á Ba se mnú. Dán c' to, len £o sa najjém (^ hnei^). 

ôočotícb, ôoSovica. 

ôriôpnat sa, fažko chodit: Ketf &a b' ui len ráz dodriépnal. 
KaSe husi sa už leďváj Úríépäajú. 

Ôriôpiiavý, úämotomýt ta£ko chodiaci. 

ärvotoóina. 

ôuúÄt, Ču@af, mlčať: CuČl, jako ryba ve vode. Gu£Í, jako 
B teplým bálaSorn. 

äudák: Keď sa jjéj sgq robit Siidáka ze seba (^ potvoru. 
Vraví aa o takej, ktorá oblieka si to, čo jej oealuať). 

äugar, pleská^^ na bŕ^. 

Ďujno: NaSa maci čujno spárá, ona dobrý pozor dAvá. 

Ôunno = 1. dujno. S. podivne: To je ^unni vec. ^igdáj mi 
tak ('unno nebolo. 

durillo^ čudák: Ale cboc, ty čurillú jakési! 

ôTit, 1. pngu!; Z jeho vlaBuéj huby aon to poíula. 2. cftíl: 
•Sk aa v ton Ďečnjem (mfia ea to netýka). 3, pichnut: Čut mu 
z huby. 

{PokraAoTinle.) 



-•»*•- 



Literatúra a umenie. 

— Nové. čeakÄ poeeiô. Vydano péčí kruhu Seakýoh spisová- 
telft, V Fra^e 1907, NAkladem J R. Vilimka. Strán 47+318. 
Cena 4 K. — Bylo opravdu ^literárni potrebou" vydati anthologii 
nejnovéfáí básnické tvorby Seakf^. Neméli jsme prehledu o íinnoBtí 
nejmUdeí generace. Uvedeme nejdHve jména mladých poetu : Ot 
Aiií-edaíáek (nar. 1868), K. Babánek (n. 1872), Petr BezruS, Jar. 
Boreeký (1869), Ot. Brezina (1868), K. Cervinka (1872), K. Dvoŕák 
a868), Viktor Dyk (1877), Fr. Gelner (1879), Rom. ílaSek (1883), 
Jar. Hilbert (1871), K, HUváéek (1874—1898), Job. Holý (1874), 
VI. Houdefc {?), V. Chaloupecký (1882), HanuS Jelinek (1H78), 
Jiŕí Karáaek (1871), Petr Kles (pseudonym, 1872)» B, Kn&al (1878), 
íar. Kvapli (1868), Em. z Leäehradu (1877), Jiŕl Mahen (J. Van- 
Fíura. 1881), K. Mažek (1867), Jos, MUldner (1880), K. NejŕS 1875— 
1900), K. St. Neumann (1875), Jan Opolaký (l8?8), Arn. Pro- 
cházka (1860), Ant, Sova (l«64). L. Suchý (1873), Fr. Šrdmek 
(1877), Ot. Theer (1880), K. Toman (A. BernáSek 1874), Jan 
z Wojkowicí (1880). L. Zikovi (1874-1896J. Machar a Fr. X. 
Svoboda odepŕeli svoleni k otiaténi ukázek avó tvorby, — Poeaie 
této bástické družiny je celkera odrazená nynéjgího stavu kulturniho 
lidstva, NékteH jmenuji ten stav dekadencf, jini pak prerodení 



Debo také Eápaaem o „nové mravni a náboienské hodnoty." V d^- 
JÍDách bibiŤukýcb Je to známe „odpadauti" od Boha a ph'klua 
k bmot^. V prakai je to materiál jamn8 a fatBlÍBicu^, v poeaÍÍ skepse, 
pesaiiDÍeiDUB a sätanJBiiitiB. Básnik, zhnusen A nespokcjen njn^jAÍ 
kultúrou, utíká do svéíA jiných; buď ídeaKsuje veky minulé nebo 
sa preoáBÍ ve aféry vjbájené. Avštik touby moderniho b&»Qfkil 
DCJBou ani jagné ani radostné. Pryf. pryS od Zcmé, ale — kam? 
^l to jo ŠtéBtim, umíít dfljekr> (?^ od bídnéZcme!" (Sova.) Nikde 
rozlaStéoJ, oikde východu. VSe zachmui'eoo a eoufalo. A báenik 
dtí sám, £e «ebe i blUnJ pŕelbává; ví, ie jeho alova neakavnjf 
ceet)' k blahu a záchraDé, Odtud kletbj, rouDáoi, volaní k Sluoci 
a Satacu Pé^ci dobra? 6>t »m jejicb mystika (Bí'etina) neuklid- 
Suje a DeDasycuje vyčerpaných duši. — Tato poesie nedovede 
údtrhnouti duŠe od oízkých snab. 

Nclze upŕiti anad Zadnému z uvedených báeníkú véiii nebo 
menSí míiy báaatckého nadaní ; treba uzaati jejicb upHmné snahy 
po proníknuti lídského nitra, tnožiio &e až diviti vybrané a obratné 
básnické íbnué, mnohá báseň npoatá základni mySlenkou a boha^ 
tostí básniť-kých úbrazä, a fetba pŕece neunáSi a neoblaiuje. Mno- 
hému básníku by dostavilo vzbudtti u jiných náladu vlastnibo 
nitra, ate Ducenost a strojenost ihned postí-ebneme & i ndjmoon^jSf 
výraz vyzoí na piano. I to roubáni Bohu nebo velebení satana 
sni tak prásdné a odporní^, j^ko když „vzdelaná*^ alctlEinka eakrujef 
aby ae stala — zajímavou. 

Z „probléinú** doby je to piŕedeílíttj otázka pohlavní, jež 
v moderní poeeii má hlavni újobu. Nemlnvime o spisovateHcb, 
kteŕí chtéjí dráidit ťiinta&ii čtenáhl (to ncjsou básnici), nýbrž o téoh^ 
kdo chiéjí ^otázku ŕešit*' a lidetvo povznést. Musíme Hci, ie se 
to nedaiŕí snad nikomu z nioh, ani tém, kdo sobé hnusí nízkost 
váloé a hrubou télesnost „mesfákä", Vétaiaou vďak y sápftse proti 
beštii klesají aami ; nejaouce zakotvení v Bohu a nezDMJÍce pod- 
staty ki-estanatví, ozuačují Btuyälnou vášeň za vrchol vzpaury proti 
Bohu a Kristu. (Sicut erat in principio : nevôra a odpadnutí na- 
zýva ae v blbli „furnicaíío.") 

i^Problem" národní a sociálni cclkem málo povSimnut OprUT- 
dovoetf pAsobí jen slova Bezručova. Sociálni zápasy iMeny frasemi 
dosti Véedními; sila slova nenahradí vroucnosti citu pro právo 
vydédťíncú, Ostalng je ta „poeíie Bocialní" dnes dost cboolostivá; 
„Pisné otroka" cituji spISe blátollapové a obročnici, oežli utisknutý 
délnlk nebo jeho opravdový pHtel. 

V náboženskou stránku lidaké duše moderní básnik (a£ na 
flkrOTné výjimky) nevnikl. Pohodlný cyDismus z posledních tiŕíd 
strední Školy Šklebi se i pozdéjí z Jeho verfiä. Je ta kompromis 
a tiatupek „modernimu duchu" doby. Jinak ovíem zase ee tSI 
opravdivoBtí mluvi ee o Bohu, o duŠi^ o dáblu, o večnosti a pod. 
To tSiko vysvetlil, Nelze Hci, tulí-li básnik ei^iatenci sveta nad- 
pfirozenébo anebo podlébá li nevedomky posavádním tradicím ná- 
boženským. A pŕece mohl by básnik (skuteČný ováem) Hci víoe 
nežli učenec na základe spekulaci tbeo logických. 



378 



iTidívidualELoat Ize jen iiékterým básnikutn n&híta piŕÍHOudíti. 
(Bearuíí, Brezina, Dj-k^ KarAaek, Neumaniij Sora); silou výraza 
poutají jesté Hilbsrt^ Holff Opolský. Poeflii katolíckou zastupuje 
pouze X- Dvoi'ák . , , 

O moderní kultuíe praví jeden (Ot. Theer) : VKala oám väo: 
^nnee prostá srdce, plná snA n krásj, naei sila, daSí volnost, naSí 
víru tichou H u^dravující." Jinf ^nemAie niéeho éekat od tohoto 
žilt.*^ Skoro u každého ozýva sa ^tesk po ,,up1yuutóm nitádí/ 
po ^íéiti; htedají KapomeDutí, chtéjí bloudit do daleka, kde duäe 
nebolí. Op6t jiný ^prokliuá společnost na kultúry trflne," vidí ko! 
sebe jen bahno krve^ nudu^ hnua, upiry a masky." A prece mSI 
by báanjk tusit a ukazovať jen krÄsu a spásu, Touži všichni po 
vysTobozeni a po odlouéeni od vgcdno&ti & nizkaati, ale ce&ty ae- 
ukasuji a neznají, A neni jÍDé oesty než té, kterou ukazuje kre- 
efatistvi, bez boje není vitČzstvi} bez vítčzstvi ueni aláv}'. VítSzit 
nad nizkostij nad váanémi, nad tÔlem, sviítem a ďábtem. Báaafk 
múze vésti, má trestat slabo^stvi, má kráéeti v äele, má jásati a, 
triumfovati. Básnici, možno-li véŕíti zprÄvám, vedli S7Ó krsjaay 
bojovnou pfsof k vítézným bitvám; zahání^li mdlobu a alabogt 
n poklesloet myslí. Yzhdru ardcel Povstat z bahna nyoéjií po- 
hanské kultúry I Tato pkultura*^ zahubila vyspelé národy : at neza- 
hubí také oásl Pryč b falešnými proroky pohanských kultúr! Nám 
Je treba očiltéui. A toho úkolu jo schopno jenom kŕäsfaDatcf. Jasoý 
cíl musíme mítí, bezpečnou ceatu muafme znáti. Per aspera ad 
astra. To musi být bealem nových pévcá. In^taurare omaia ia 
Christo. 

{Vlast ročník XXIV, číslo B.) L. f jv. 

— Slovenakô pesniôky od Jonáfia. Liptovský Hv. MikuUS. 
Tlačou a nákladom knihtlaeiarne KHmeea a Pivku, 1908, 16°, 77 
a 3 strany. Cena 40 halierov. 

Pesniéky eú to nie len podľa mena. Myšlienku ako i cit JonáS 
vie vyjadrif zaokrúhleno, hladko a s pointou; pritom má to svoj 
tón. Na pr. o slovenských dievČaCoch spieva : 

Slovenské dievčatká, 
tie SQ ani z cukru, 
ako tie hrdllčky: 

Kukru, kukru, kukrull ■ 

I pri svojej nežnosti znie nám to^ ako by v hore na gruni bolo 
zanôtené. 

Alebo: Podkriváäsky kraj zaviaty 
a raestaíik celý zlatý. 
NbŽ, mesiäčku! — ved sme sami — 
k vdli komu dfrujeá sa? 
priznaj sa mi. 

Od Kriváňa vetrík veje, 
mesiačik sa z chuti smeje, 
žmurká na miia jedným očkotn« 
že Vľ4J vidí moju mitú 
pod o bloc kom. 



Vti 



z pňloženaj podobizne vidíme, že ^JonáS" je JooáS Guoth. 
Pieafi&ni jeho chybí len rytmus, zakladajáci aa oa prízvuku. 

— V^let do hory. Pre skoUfcé dietky napínal Gregor Uram- 
Podiatranský. So 17. abrázkänii. V Lipiovakom Sv. MíkuIáSi. Ki* 
kladom knihkup. a Tydftv, údaeU spolku pTranoschis''. 1908. 16^, 
64 strany. Cena 3*3 halierov. 

— Dom na ťislnl. (Syntive Solbakken.) Napfftal Bjfimstjerne 
Sjômson. Preložil Duáan Porubský. Slovenskej Koižnice kniha 5, 
16", 155 fitrán. Na koaci prilužeué je poučenie o pôvodcovi, za&- 
menilom obrancovi Slovákov. 



O prízvuku v slovenčine. 

Odpoveď JozefovJ ákultétymu. 

Jozef Škultéty odsúdi! v Slov. Pohradoch (XXVIII. str. 25i) 
moje názory o prízvuku v elovenéine, podané v Slov. Obzore 
(IL str. 4il), 8 veľkým aplombom, autoritatívne, no nepodvrátil ani 
jeden z nich. Jeho vývody sú alebo nelogické, alebo chybné, pred- 
pojaté a pritom urúžajúce, ba i zlobné^ lebo neuváži! ani moje 
obradenie sa, že sú moje názory o prízvuku nie ešte neomylne a 
úplnó^ trebáre sú výsledkonn mnohoročni^bo pozorovania, do je i 
prirodzené, lebo je téma o prízvuku v BloveuČine ežte málo iŠtu- 
dovaué, eSte nepreskúmané. 

Vvchodiac so ätanoviskii, ktoré äom už roku 1S95 v SI. Po- 
bladocn na str. 16^ zaBttipoval, ie v prvých éasoch krestan£tva 
tvorili podunajskí Slovania, ďneiftajäí Slováci, Srbj, Horvatí i Slo* 
vinei,, jeden národ, a jednou rečou, a jednakými aociÄinjmi inštitú- 
ciami ') attf., erovnával som akcent v horvatštine s akcentom v slo- 
vendine a naätel aom nielen velikú pribuznost, ale v rnDohom 
ohlade i úplnú jednakost. 

^) V Slov. Pohradoch bolo to prepustené len s redakčnou po^nAmkoa^ 
vyvracajúcou také tvrdeDÍe. Jazyk Sloväkov v prvé £asy ich kresťanstva, 
v IX. stoleii, T Bvojej podstate boE ^i tak>\ ako je dnes, a mal známky 
jazykov západno-siovauských. Uí Šafárik nnpisal, roku 1837, v Slovan* 
sk^ch Starožitnostiach (str. 822): ,V Morave a Slovácích toho óasn 
panovalo nárečí dne^nlmu co do podstatných veci veskrze podobné, od 
cyrílhkého patrné rozdílué." Pred Šafárikom tak u&il ai Ďobrovský, a 
od tej doby slôvanskýni jazykozpytora dôsledne potvrdzuje sa to. Jaxyk 
cirkevno-slovaneký, cyríllo-metodejský, bol ni v kiiihái:li doneaený do 
krajiny Rastislava a ävátopluka, bol teda bulharský, južno-elovanský; 
ale v najstaräích pamlalkaiL jelio, preplňovaných i cTalcj tvorených vo 
Yefkej Morave^ nachodia sa sbvakisroy a v slovakísmoch známky zá- 
padno-slovanskébo jazyka. (Voudrák, Ältkíicbeaslaviscbe OrainniaUk, ätr. 
7; A. CoCojieBCEÍ&» UepEosuu-ciaunHCCie xeKCTK MopaBCcara npo- 
HCXOX;ieHÍa.) Slovanské náreíia nie sú také uiSadé. „Je viac ne/ pravde- 
podobné, áno, tn6íe sa povcdaC, Je isté. že už v predhistoríckej dobe 



376 



Abych upozornil našich spíacvateFov, ie v spisovnej aloven- 
äíne treba tak pisat, ako hovorí, rozpráva a spieva národ, eoatavit 
Bom niektoré syDt3kti<^né pravidlá, potvrdil ích prikladmi z ná- 
rodnej piesne, a mimochodom, pre potvrdenie p^aFidií^| o enkliti- 
kách, B ktorými niektorí na^í apisovAtelia nevedia saobchodif, roz< 
lozil, čo bolo potrebné^ i o älovnom prízvuku, netjŕkajúo sa prosodie 
ani fllovom. Že neboly tieto moje vývody zbytoňnó, dokazujú do- 
pisy, ktoré som dostal zo Slovenska, a ktoré moje vývody nidlea 
Že odobrjevajú, ale aj pochvariijú. 

Po tomto ávode prejdem na Jednotlivé body, ktoré sa pánu 
Šk. nepáčia. 

On pJSe: ^Človeku fažko verif, £e mô£e byt vytladené, JEe 
je prízvuk vo väetkých slovanekých rečiach štvoraký." Čo mám 
na to povedaf, keJ je tak "'), Ci sa snáíf v porétine, ktorá temer 
nepozná rozdielu medzi krátkymi a dlhými slabiktimi, a má pmvuk 
Btále na predzadnej slabike (tak aspoň vraví Cefakovský^, vy- 
slovujú slová: pan^ giôs, drzewo, láska, kei^gaf cisii, Bóg, gniete^ stôl, 
wianek stcf. jednakýra hlaaom? Zaiste nie, jedny ostrejäie, druhé 
tupšie^ tretie rastúcim tónom^ Štvrté padajúcim.^) V rustino jd 
tento rozdiel výraznejší, ako to dokazujú glová: tijrt, KOCh, ^aniai 



dovanskích jaykov, kde bovorievamp o jednom prajazykB^ boly nie ne- 
znaŕné dialektické odcbylky." V. Jagió, Archív fUf Blaviscbe Philologíe 
XXU, str. S8. Kto chce povedali mienku o takjf'chto otázkach, potrebuje 
znaf literatúru predmetu. J. Š> 

^) Prf^viik je len v srbsbo-horvatskom jazyka Stvornký. I 6akavBké 
náreíie samóbo srbsko-borvatského jazyka mú. len trojaký prízvuk. 

Trojaký je i v slovinskom jazyku. „Im Slovcníscben gíbt e3 
einen dreifachen Akzent." (Voudráki Vergleicbende alaviscbe Grammatikí 
6tr. 232.) 

Das Russische, welchea jeglicben Quantitätsunt^rschied Bafgegeben 
bat, besit^t noch einea beweglichen Akzent. (Tamže, sĹr. 239.) 

Iífts Polnísche hat einen fixen Akzent auf der vorlet^ten Silbe, 
(Tamže, str. 240-) 

AtJ. J- Š. 

*) „Akcent j^zjka polakiego jest stály i spoczywa na drtigiej zgíosce 
od konca: ťOtí-nik, rocz-jíí-karz, rocz-ni-ftar-ski"' ,..' Záleží vtom, ^že 
jedntf zglosk? wyrazu sllniťj wymamamy," (Stein í ZawiliuBkí, Grama- 
tjka jazyka polskiego (1907), slr. 296.) 

Bi EaqecTBeHMOUb oTHomeHiu nojiucicoe y;ia.peHJe (prízvuk) 
8ictiKpaTopHoe H ojtHopojiHoe, T. e. cocroart bi npocToirt 
ycu.icirin ro.ioca, GOTOpoe iiľ coiipoBOx^iaeTĽii uh notJuiueiii^-irbŤ 
UH noHHxeHÍeMi> toua h oCTaerr^ Bcer^Ji o^iHiiaEOBMMi bCik^icTuie 
otcjtctbíä bi. flaurfe pasjiHHia Meacj^y Ao.iroToft h EpaTsocTbio r-iac- 
usii. (T. Jí,, •^JopiTHCEifif .leEqlu no CMSSUCEOMf a3aKo;}saHÍiOi 
n., str. 4360 '^' ^- 



878 



pHÔA, aoxg, xpacEa» raíSopi, i^apb atJ*), Tak je i v íeStine: brat 
mk OBtrý prízvuk, Nemec b^- oapíaal: brait, voia tupý^ díté v tóne 
r&atúci ^ dií!é, pán padajúci ^/jff^n. Ä Či &a t siúvenčline slová; 
brat, voda, lúka, kút py&lovujú jednským prízvukom? Zaiste nie! 

Pán Šk. aíce priznáva, že je prízvuk v slovanakých roStacb 
veľmi rozdielny í. delí bo na pohyblivý a atály. Ale kde je tu 
logika? Ja rozprávam o prízvuku obFadom na {eho avuk, hlasj 
tón, vyBlovovaaie, aa obraduni na miesto 1^) 

Druhá je to otázka, ^^ J^ ^ slovenäine prÍEVuk atály tak, ako 
v Ôegtino, a Či pohyblivý tak, ako v horvatátine. Ja eotn naStel^ 
i dokáasal, Že je priavuk v slovenčine ešte vždy doať pobybliirý, 
keď i nie v tej miere, aku v borvutltine, a dokázal som U> i 
príkladmi. Či aú tie príklady platné pre všetky kraje älovenska, 
pechcel bych tvrdit, lebu som puzui-uvdl, žu Ju na rozličných stra- 
nách Slovenska i v prízvuku rozdielan^f, zvláát oliTadom ostrého 
a tupého i rafltiicehú a pnďajiiceho, ba i padajúceho a ostrého 
zvlášte tam, kde slovenäina pretrhodí do poFštÍDy. 

Pán Sk. r nepregtudujúc dôkladne pravidlá^ ktnr<^ aom po vzore 
horvatskom soatavil, bubnul vo svojej predpojatoati: „čo by po- 
vedal Koilár, keby videl^ že aú jeho trocheje falogné? Keby lo 
pravda bola, do dr. Zoch hovorí, nemali by sme ani jedinej 
rytmickej piesne slovenskej.'* 

Nu* kdeže eom ja povedal. Že sfi Kollárove trochejefaloSné? — 
Nikde. Ba naopak, ony potvrdzujú mojo pravidlá. Jakojemoinó, 
íe majú Horvati a Srbi pri podubnýcb. ba temer jedtiakých pra- 
TÍdlách tisíce rytmických pesničiek, ako možné, ^e básnici fior- 
vatski po týchže pravidlách pféu v bezchybných trochajoch? Ako 
BÚ možné troctheje v mojom preklade Čengičagy? Tu sa pán ák. 

*) Povaha prízvuku bjfva dvojaká. Jazyky sanskritskí a gréckj, 
podra Qovškb výskuitiov, malý prizvak cbromatJck;^, zaktadtgáci sa na 
povýšení LIasu. Známy je teraz v niektorýcb vícbodných jazykoch, Te- 
rajäie západoo-euroiiejské jazyky majú prízvuk esspírátoroí, vydychwjdcí» 
ktorý zakladá sa na zosilncitl hlasu. Dta. vSetkého, v spolotínom indo- 
europejskom jazyku bol chromatický prízvuk, pre dlhé samohlásky to 
dvíhajúci sa, ftiže povyšujúci sa (ä ^ aá), to klesajúci, ŕiže ponižujúci 
sa (a ^ áa). Tento cliromatickjl' prízvuk musel [irejist zo spoloii^nťiho indo- 
enropojského jazyka clo spoloäDĹ'bo slovanského (ako preliel do gréckeho )^ 
a T úom prcmenif sa v cbromaticko-exspirátorný (aai podobný tomu. 
ktorý bol v Latinskom & je i teraz v litovskom a $rbsko-h0rvatskom) , 
Ruský jazyk, vystúpivší na liistoríťké javíšte leu s chudobnými ostfltkami 
drevných dlhých hlások..., možno, v historickú dobu ešte mat prízvuk 
chromatickú- exgpirátortiýv no pravdepodobne velmi dávoo zaaienil ho tým 
sam;ŕ"i vydychujúcim (exspírátorným) prízvukom, ktorý je v ňom teraz. 

(A. CoOo^eBCKifi, Jleci^ia no HcropiH pyc. fl3iiKa» i89\, str 240.) J. š. 

^) Logika je v tom, ie „ohíadom na miesto" je rozdiel medzi pH- 
zvakom v slovanských jaíykoch. Na nasl. strane vSak vraví, íe „rozherá 
slovný prízvuk**, a pri tom musí by£ red i e^hladout ua otie&to''. 7. š. 



87T 



porezal, lebo zabudol, že je iné slovný pHzruk v hovore a Jné 
roetrický v básni. Kde je tu logikaV Ja rozberám elovný prízvuk, 
a pán ívs. metrický *}. 

Ďíilej mi pán Šk. iraputuje, íe jä utSim, Äe dvojslabičné pred- 
ložky majú prízvuk na druhej sUbike. To ja neuŕím, ba naopak 
vravím : dvojalabiäúé &1úvá môžu mat na prp'ej elabike vletky 
akceaty, ua druhej ani jtden. No kcJ aa spoja dvojslabičaé pred- 
ložky so slovom, ktoré má oatrj^ alebo padajúci akcent, skoäl 
tento na druhu slabiku tej predložky.^) Príklad pána Sk.: „Pláva 
húskSf pláva, vôko! nááho domu'', nedokaítuje jeho tvrdenia, íebo 
„nááho*' nemá ani ostrý, ani padajúci prízvuk, „uááho" má prízvuk 
rastúci. Už týtnto príkladom dokázal pán Šk., ž(3 len povrchne 
prešiel môj Ôlánok. Tu ptati na pr. „A vó I kol nás | chlapci i 
stali^f alebo: Ze po | za. kry ] preska j koval, A po | pri ňom | 
dve pi I Štolo I dlhé. 

Moje pľaTÍdlu, Že tupý a rastúci prízvuk neprechodí na pred- 
ložku, chcel pán Šk. podvrátif príkladmi; „Chodí rychtár po de- 
dine, rozkazuje kolom, aby ͧti do doliny... Mám ja koau na- 
kovanu... milej dO kuchyne... Sadla muška na konárik'', no 
stal aa mu ten mal^r, že vybral slová 8 o^tn^m prízvukom, ktorý, 
ako to ja ujiím, precbodf na predložku, Že tupý a raatúci nepre- 
chodí (Či vždy, to je elte záhadné^, dokazujú tieto príklady: Tu 
ttia I všade | cbceju | míti^ | kde ma \ ju hm | £ek roz | bitý. ■ , 
Co vy I skočím na palec,. . Tu maä | riiíku na roz ] ]Ú£ku. Ne- 
bu I de ma [ viac pre [ búdžal. Ked od | padne | drobný | lístok j 
z Čereäieň. ^) No opakujem, áEe sa metrický, r}'tmický prízvuk ne- 
shoduje vždy bo slovným, ako to dobre, trebárs Í nevedome, po- 
znamenal pán Šk. pri slovách: nebanovala, oeráusj atd. Metrický 
prízvuk je na prvej, ale slovný v hovore, ba i melodický v pe- 
&níäke na druhej. 



*) Najmä takéto veci by som bol rád vytrel v rukopise dr. Zocha; 
ale nechcem, aby mohol povedat, že som sa mu nedal vrhovorlÉ. J. Š. 

•) Když predložka má dvé slabiky nebo tri, je pŕízvok objícjný, 
t. j. i píedloŕka i spojený & ui výraz pádový majl svŕu pŕí»?i(k náleŕ.itý. 
Na pŕ, jJŕede ťS*, jJrese ťáŕcko, Made usíemi. mczi /loramij podlé ŕdkona, 
SÄí-ze íeSj fcí-omé stravy^ okolo trtťsla, okolo našelio mi'^sta atd. (Gebauer, 
Historická mluvnice jazyka ŕeského I, str. 582.) Na druhú stabjkn pred- 
ložky v na^om jazyku akcent nikda neskorí. To vie sa už od Dobrov- 
Bkébo, vjše alo rokov 1 

Ja. nie celkom fikurátne. uviedol som z národných piesní sloven- 
ských príklad: ,jP]áva húska, pi.iva Vôkol nášho domu" -^ teda miesto 
dvojslabičnej predložky' príslovie (vôkaL i nazval aom príslovce predlož- 
kou); ale pre podstatu veci je to všetko jedno: dvojslabičné príslovce 
mii taký prízvuk, ako dvojelabičuá predložka. J. S. 

*) Odvolával som sa i na rozpravu Tichomírovn „Rytmus v proato- 
národnom a umeleckom há§níctve slovenskom " (Slov. Pohľady 1890, str. 
4ä5 si.): keby dr. Zoeh bo! íiazrel aspoň äem, nebol by pokladal na 
moíný takýto rytmus <iloveD5ký. Dobrý je len : Tu más rúíku ald. J. Š. 



37ň 

Keď by bol pán Ék. vec v&íne a dôkl&due preltudoval, a 
nemielal slovaf akcent b metrickým, bol by snáJ naštet, 2e aa 
v filovenôine prízvuk deklináciou, konjugäciou, vôbec každou pre- 
denou slova viacmenej. dľa iqdou soatavených pravidiel^ meaí. ^) 
Bol by Bfl preeveddil, íe je pHzvuk v slovenňjne, ked i nie v toFkej 
miere, ako v horvatštine a BrbStine, t túue a hlase premenlivý, 
ba i pohyblivý, že nie je cde taký, ako v čeätioe, treoára «a mu 
jej vplyvom za tolké stoletia v mnohom prilahodíl a priblížil. 
Tieto zvláštnosti atovéDskébo prízvuku íinia sloveocinti prijem- 
nejSoii, hiadéou^ planou od Čeátiny^ bližšou horvatätine než čeätía«. 
Toto Je pánu Sk. váetko ni£. Prosím len uvážif premeny prJ^&vakä 
v tomto prípade: skok, sk'nčiť, ak oíí, ski'kat, eká,Č, neakAč, vj?- 
skočil a vysk^oŕí. (Prlívuku „vyÄ^oňi" v slovenčine niet! J. S.) 

Z tohoto vidnu; i& vSetko, äu pán Šk. popfaal o prosodíi, 60 
vraví^ že aom mal najprv to i to dokázaC a podvrátit atcT., bolo 
zbytočné a sem nepatriace. Moje pravidlá o slovnom prízvuku ne- 
protivia sa pravidlám prosodickým, lebo idú a nimi, trebárs í aio 
vždy, istou cestou, ale parallelne. 

Ďalej tvrdí pán Šk,, íe poriadok alov vo vete nezávisí od 
prízvuku slovnŕbo, »le od vetnóho. Vo vSeobecnosli je to pravda: 
ale ohffldom na bezprizvudfcy nie.'") PrečoŽe pl&e Vajanský v prose '. 
„Veď ona nemusela sa bát**, mieato: Veď sa ona nemusela báf, 
a T báani: „Snehy $a rútia v doliny, Čože sa stalo zo snehu**, a 
nie: ^Soehy rátia aa v doliny, CoŽe stalo sa zo snehu ?** '^). 

Páo Sk. píäe cfalej ; „Na podopretie svojho tvrdenia o poka- 
Eenosti spisovnej slovenčiny Ivan Zoch povypiaoval z kníh a Cuo- 
piaoT vety, nemajúca ani päty ani blavy. Ale veta, ktorá neobstojí 
ani pred logikou, ani pred ^rammatikou, éi v tejto veci m6£e byt 
dôkazom?^ 

Pán 8k, teda uznáva, io ié vety, ktoré aom povypiaoval, ne- 
majú ani hlavy ani paty. Dobre, Otázka je teraz len, aká je íA 
slovenčina, keď sa také /ety na každej atrane opakujú po 5—6, 
ba i viac ráz? Snád správna?'-) Príkladmi, za dôkaz, Že nepr&' 
háfiatn, vďaÔne poslúžim každému, kto ma o to požiada. 

^) Tak Ea mení v jazyku ruskom a v juboiitovanskjiTh. V západao- 
slovaaäkýcb jazykoch D(?meuf sa ani deklJoádua ani konjugáciou. V týclilo 
je priivuk stálrf- V slovenčine s prvej slabiky slovo prejde len na jeho 
jedDoslabiSnú predložku, Lebo v slovenčine jednoslabiŕuá predlolka vy- 
slovuje sa spulu so svojim slovom. J. S. 

^^) Slova jedno&]abi<^Dá mcgi veaméa pj^zvuk slovný na své jediné 
slabice; vyslovíme- U slova ptin, dám, Uy ae aj, sama o sobé, máji väecka 
BtejD^' pŕ[i:vuk. Teprve pofitavením ve vŕ(é pŕi?Auk jích nabývá rtiaé 
sily* Náleži leily vlastnia výklad o prízvuku Jeiluoslabičných slov a zv1á,äl5 
O ráznych stupaíuh joho celý do výkladu o prízvuku vétnéni. (Joscf Kril, 
Listy Filologické XXV, str. 24.) J, Š. 

") Básnik kladie slová tak, ako vyžaduje schcma jeho verSa. J. Š. 

^'j Neuznal Bom, neuínuvam. Kto kladie vety, ktoré neobstoja ant 
pred logikoD, ani pred grammatikou, o takom povie sa: nevie písaf; 
ale nie: zle pláä po slovensky. O jeho v&tácb nebude re£ tam, kde ho- 
roji sa o kazení BloTenfiny. J, Š, 



m 



Roky ea prehŕQam v naSícb aloven^kých spevoch i porekftdllácfa, 
a eSte som nenašiel pHkUdu, že by &a bezpríiivudky {%v\éiňt: bu, 
mi, ho) inak kládly, ako aoni ho v inojicb pravidUdi roaložiU 
Vjzval Bom viac ráz bI. redakciu Nár, Novín, aby Rii dokázali 
prfkhdiui z Dárodúýcb apevov, kde by sa t&k bezprízvučky kládly^ 
ako to oni, R podta nich i drubf robia, Z& každý taký priklad 
srúbit som iätú buoiidu pre alovenakú Študujúcu mládež. Príkladov 
nedoniegliJ^) Teraz mi dokazuje Ŕk,^ že je : „Raz topil aa chlapec* 
Bprávne po slovansky, príkladmi z češtiny, vraviac, že Sóje e tejto 
Btránky čeština, to je i elovenäiaa, ate neuvážiac, že eú oba nim 
uvedené ^rik\aáy doslovný prekíad z nemÉiny.^*) Vedel M. M. Hodža, 
prečo napísal: „Raz sa tupil chlapec". Príkladmi z čeStiny nedá 
Bfl sltivea^ína dokazovaf, Slavák povie : Zera m Otáča — ŔodiČía 
sa majú staraj, po vzoru: Boli ma hlavička, srdca polovička. . , 
hlavička mď bolí, . . ale nie: Hlavička bolí ma. Spieva sa; „Gräzda 
sa už divfl, Či sa doznie niva"... ale nie: ^Gazda uŽ díva sa, Či 
□íva doznie sa*. Mohlo by byt i; Už sa gazda dívaj aifi nie: „Uí 
gazda díva sa", alebo t ^Už ga^da sa díva". 

Na moju poznámku, že sa ^nie*^ upája t slovenčine ao slo- 
vesom, rozpísal sa pán ák, na Široko^ dokazujúc i poľStiriou i Če- 
štinou, ba i slovinčinou (kde aa ^ne" vôbec nikdy nespája so 
slovesom), len nie slovenčinou, že sa Anie" dáva osobitne^ keď 
to prízvuk požaduje. Nu to je nie takí „Nie" ea dáva v sloven- 
čine osobitne vtedy, keď sa mu postaví protivOf ináč sa spája so 
slovesom, ba i s prídavným ft podstatným menom (nie (ľaleký ^ 
ne<^aleký^ ntc Maďar ^ Kemaďar). Odtrhnuté „nie^, kecf nemá 
protivy^ je germanisraua. Že som napísal, že Je to u nás vplyv 
macTarČiny, urobil som preto, že sa tak do nedávna u nás nepí- 

' '^) Lebo sme uernobli, nechceli robiť konfúsia. Hattalova slovenská 

(1864) bo)3 asi posledná slovauská mluvnica, v ktorej uvádzaly sa prí- 
klady i z národnej poesie. Rytmične poskladané vetj — hoci národ 
vcelku radšej dopustí sa rytmiánej chyby, ako by ma! nrobiť násilie ja- 
zyku — nie sii najlepšie mluvničné príklady. Ä jestli niekomu neodpo- 
ve<lia na list, z toho eäte nenasleduje, že nevedia mu odjiovedaf. Raz 
dr- Ivan Zoch písal nám do Martina, že pochodil všetky slovenské kraje, 
ale nikde nepočul Iiovorif íeí (miesto: ce;:). Ani na to nedoEtal odpovedi, 
A mohlo sa mu odpovedať, že z Jaseňovej, kde sa on narodij, Je ho- 
dina cesty do Liptova, a tu hneď v Likávke a v Ružomberku hovoria : 
íei. Hneď v druhej dedine od jeho rodiska! J. Š. 

**) Kod roku ltí94 vyšiel 1. diei Histnrickťj mluvnico jazyka Če- 
ského od Jána Gebauera, tak)'' slavista a jazykozpytec. ako professor 
V. Jagič, postavil knihu v ŕeskej historiĽko'íilologicbej líteralúre k boku 
Šafárikových Slovanských Starožitností, Palackŕbo D^ín a Tomkovho 
Déjepísn Prahy : Ivan Zoch, vetký dileltaut v slovanskom jazykoŕpyte, 
na veiy z dmlitho /.namenitébo diela tohto Gebauera vzaté zTabi^njúcini 
spAsobom povie. íe je to doslovný preklad z nemŕiny! (Tollž, že doslovný 
preklad z nemčiuy je veta: zeraé otáčí se každých čtyŕiadvacet hodin 
okolo své 03y.) /. ^. 



380 

"mo, a piSe aa len odkedy sa madardiina, v ktnrej ba iiem obyčajne 
delí od sloveaa, počala šíríf. Že si pán Šk. pritom zavtipkoval, 
dokazuje, že pre stromy hory nevidí, — „Me preto hI spievaní, 
bych veselá bola, cUe preto spievam^ bych Žiaie zabola/ Tu je 
protiva, to je dobre, ale Že by bolo správne po slovenaky: ,Uňho 
nie samé telesné zdravie bolo na ume'' (Vajanský), alebo: „Ja 
nie na teba hnevám ea" - „tiad nie ku hockomtí tue" atp., to 
neveHm, lebo tak slovenský národ neapieva, nehovorf. 

Ďalej mi vytýka pán Šk. : „Germanismy, ktoré pricbodía 
k nám QajtDä žľabom če&tiny, dr, Zocha nemýlia*. — Horkýže 
nie, ba vefmi, veď horlím proti nim. Ale sa zdá, že pán 8k, nevie, 
Že národ vravi ; Vzal hn na mu$ka, bohumilý, bohuaoáray, cti- 
hodný, roduverný, a tak je i: „berie ohraď*, a „tajuplný" udomác-. 
nené. **) 

Enklitiky (aft, tnOi ho at(ľ.) sú v Alovenäíne v odvisných ve- 
tách nerozlučné od spojky; tak je, a nie inak, kto inak píäe^ q«- 
píKe flprávne po slovensky. Dr. Ivan Zoch, 



Takáto polemika je už Škriepka, z ktorej pre vec veru mkU 
vy chodí. 

Podatata filánku dr. I. Zocha v Slovenskom Obzore boU o po- 
riadku slov v sinvenakej vete. Náležitý poriadok slov i& závisí 
od prízvuku ; prízvuk robí nemožnými neslovenské zvraty. Ale 
„v prose sa na prízvuk nepozoruje^ lebo je to u nás dosiaf eStfl 
neorané pole. Kto&í povedal: ,v sloveqäino padá akcent vidy nm 
prvň slabiku, tak ako v Ďeätine' a vec ja skončená. No v aku- 
todnosíi je tnak.*' Z výkladov Zochovýcb potom vychodilo. Že prí- 
zvuk v elovenäine je taký^ ako v srbsko horvatskom jazyka, a 
ätvoraký. 

Proti tomu ja ozval som aa z povinnosti^ ako redaktor alo-* 
venskébo literárneho časopisu ; lebo bez slora nemôže aa prepustil 
u^enie^ kŕoré robilo by konfúeiu. Po dlhšom čAse, v ktorom u dA^ 
celkom zanedbávala st prisvui^ná prosodia, na počiatku naemde* 
siatych rokov (minuiébo stoletia) k výhre aloveoskej poesíe ko- 
ueäne ustálila sa jej pl&tnosf. Preto, aby náukou, ie prízvuk 
v slovenskom ja;Eyku nebýva vždy na prvej slabike slova, Tudia 
boli zase pomýlení ? 

My Slováci prináležíme k západnému Slovanstvu, a v slovan- 
akom JAz^kozpyte je nt od sto rokov ustálená vec, že prízvuk 
v západno slovanských Jnzykoch nie je taký, ako v ostatných slo-i 
vanakých. V ruskom, bulbarakam, srbako horvatskom a slovínskocD- 
je pohyblivý, v západno slovao&kých jazykoch stály, to jest v alo- 

'*) Vern neviem, že národ vraví; ctihodoý, roduverný. A fiayiplný 
neprináleží k týni. 1«7. k takýmto: láskyplný, rftdostij?/K^, nádejppíny atď., 
tvoreným zaprllkbdom aenicckúho -ľoU: gelicimulsco//, \iehcfoll a.Ul. J, ä. 



3tjl 



ven^íne, češtine a lužickej srbštine prízvuk je stkle na prvej slft- 
bike alova^ v poľátine Btál« na slabike predpoaledDeJ. Rok't 190H 
v svojej knihe „Slováci a ich reč" dr. S. Osambel proboval do- 
kazovaťj že pôvodom svojím prináležíme b juiSným Slovanom, ale 
dôvody jeho neboíy uznanú — nemnhly byf uznané. 

Proti Zochovi odvolával aom ba menovite na slovenskú ná- 
rodnú pnesiu, z ktorej je od všetkého JMnej§ie, Že prízvuk v alo 
venskom jazyku j^ na prvej slabike slova. Lfjbo p rúa tú národná 
poBsia naša má rytmui troehejifínj^ pri tomto daktylifný, alebo 
z nicb dvoch mieáaný. Prízvučnoat prvej slabiky! Národ ekUdá 
Bvoje piesne nie podľa teórie, ale — ako sa vravi — podfa ucha, 
podra zákonov jazyka^ ktoró on nevedome za ihovávA. Ä keď v joKa 
piesňach je rytmus trochejiCniŕ (Pod Ijm naším okene<^kom býva 
vefký mráz...), prízvuk v jeho jazykn muBÍ byť na prvej slabike 
slúva. Bolo to treba len konStatovat a tým eamým stalo aa zá- 
konom. 

Hovoriac o svedectve, sloíenom v národnej poesii, povedal 
8om, že keby pravda bola, čo Zoch uči o prízvuku, v slovenskej 
národnej poesii nebolo by rytmiťSne dobrého veraa n trocheje Kollá- 
rovej Slávy Dcéry boly by falošné. Zoch zato naívna vrhá ea na 
mňa, že ú'i on povedal, íe sú Kollárove trocheje falošné I NuŽ po* 
vedat výslovne nepovedal; ale kto uäi, že prízvuk v slovenskom 
jazyku nieje dôsledne na prvej slabike, že dvojslabiírié predložky 
majú prízvučnú druhú dabiku, 2e v slovách nepanovala, pres^oäiC, 
ueráňaj, na-ruke, preAdvorim, po-^dkone, na^písme, ne^^úíôe prízvuk 
je nft druhej &Ubike, že moŽe sa prízvukovať na mihalnicu i na 
mihalnicu^ tým samým a rytmiť^uej stránky odsúdil i národnú 
poesiu slovenskú, i Kollárovu Slávy DceiUj i básne Hvieído- 
sUva, Vajanskéhn, Tichomirn, M. Sládkovičova, Somolickélio atJ. 
Lebo prosodia i národných piesni našich, i diel týchto básnikov 
zakladá sa na zákone, Že v eloveoôine je prízvučná prvá sla- 
bika alova.^) Mňa dr. Zoch drastickými výrazmi a bitím na moju 
logiku poučuje o oaobítnom metrickom prízvuku^ ale takého prí- 
zvuku niet t Horvati tiež majú v svojom verli trucheje, ale tie 
zakladajú sa na zákonoch ich jazyka, v ktorom prízvuk je po- 
hyblivý, a trocheje alovenakébo verša zakladajú aa na zákonoch 
nášho západno'filovanského jazyka, majúceho prízvuk stály. 

Jazykožnanie ai ja isté, že pôvodne i v západno-slovanakých 
jazykoch prízvuk bol pohyblivý, avobodný; podľa Gebauerových 
výakumov v Češtine prízvuk ustálil aa na prvej slabike slova len 
v dobe, na ktorú nasledovalo XIV, stoletio. Akým vlivom sa to 
etalo, dostaf nevie sa, Bez vlivu nemeckého jazyka, majúceho tiež 

') JednosUbíŕná predložka vo výslovnosti pripojuje sa k svojmu 
príslašnému slovu, splýva s ním v jedno a tná prízvuk ako prvá slabika 
tohoto celku. Keď je slovo viaciäläbičnó, ono má i pobočný prízvuk, 
najčastejšie na tretej a piatej slabike. 

Tak hovori Slovák, a na týchto pravidläcli zakladá sa prosodia i 
oaée] iiároduej piesne, i Slávy Bcery, i noválcb slovenských básBlkov. 



nepohyblivý prízvuk, aotva boTo. A pozomhodné fe, ie Maďari, 
deliaci Slorákov od ]uŽného Slovanstva, v jazyku ktorého je prl^ 
Evuk pohyblivý, majú tiež stály prízvuk a na prvej slabike alovm; 
a B takým jazykom Jlatíari iste ui i pnílí na Stredný Dunaj, 
lebo ich rodina Voguti. Finni a Lopári tiež tak akcentujú. 

Znamenitý slavista Baudouin de Courtenay, keiT rokci 18981 
k vôli Blovenekéniu jazyku bol v Turci, spomenul krakovakéhô' 
profeasora Jána Kozwadowakébo, ktorý vraj hovorí, Že alovôňský ' 
pHzvuk nie je taký monotónny, ako éeaký; ale zato skoro žatým 
T XXX. aväzku ruského 9RttHE;lO0> ClOBApAi v svojom dôkladnom. < 
dlÄnku ^CjABiiHCELe ashcb"} Baudouin de Oourtenay dl£ nehovorlf 
o nijakom rozdiele medai ŕSeským a slovenským prízvtikotn. Elte 
nedávno učiío aa. Že ako ostatné qúvó europejské jazyky, tftk i 
slovanské majú len prízvuk exapirátorný, záležajúci v tom^ že pa- ' 
tríéná slabika bIova povie aa siinejšim hlasom. Výnimku tvorf 
v Slovanstve ]az>-k srhskohorvataký (ťiastoéna i so alovinekým), 
ktorý zachoval popri exspirátornom i starý muzikiloj [wízvuk. So 
prof. J. Král fListy Filologické 18'.>R, str. 19) uŽ hovorí, Že niektoré J 
slnvá českej vety majú i prízvuk muzikÄby [kde totiž slabíkA 
vyslovf sa vySSim tÄnom ; pri exspirátornom prízvuku je len sUnejŠi 
hlas}. Prof. Vondrák (Vergleichende slavische O-rammatik, 1908) 
ide eSte ífatej a tvrdí proti Královi, že v deStine každý hlavný 
prJzvuk záleži ntelen v X'^ailaeni! tónu, ale i v povýšení tónu* 
(str. 246). V teí veci vSak, Že prízvuk íeský i slovenaký je atÄly 
a padá na prvú, slabiku každého slova, ]e pevná, ustilenA mienka 
od sto rokov. I prííinu tohto, že totiž slovenský prízvuk nie je 
p<iihyb|ivýr treba hTadat nie v nejakých osobitných alovenakých 
pomeroch, ale s ostatným západným Slovanstvom BÚvisle, v spoji- 
tostí^ v nejakých spoloäných okolnostiach západno slovanskej mi- 
nnloati. Lebo my Slováci prináležíme k západnému Slovanstva, 
sme západní Slovania.'} 

^) Dr. Zoch hovorí, Ť.s vltvom feätiny prízvuk slovenský „za toTké 
itoletia v mnohom sa prilaliodil a pribUŽlI** českému. Akým vlivooi £e- 
Itíny? Že Slovák v Liptovskej alebo v ZvoJenskej stolici slová oter^ 
gaida povi6 s prízvukoiu ua prvej slabike, to mfiže byC vlív ŕestiny? 
To luu^l byf inakšia, hlbšia pHi^ina. Ved liptovsky alobo zvúlen^kj po- 
spolitý Slovák nemal » Českým Živým jazykom nijakých stykov, a lito* 
rérnu ŕešlinu, udomácnenú na Slovensku, vyslovoval vždycky „po slo- 
vensky'^, okrem zúženift diftoogov svojofi, slovenskou fonctikou. — [vaňoví 
Zocboví, hovoriacemu o gt\orakom prízvuka v slovenčine a vQbec o blíz- 
kosti sioveiiskébo prízvuku srbsko-liorvatskému, t Voudrákovho kompendia 
vypisujem ešte toto: j^Dec bobra. Akzeut ist hinsichtlich der Tonstärke 
fallend*., Man kann ca genau bemŕrkeu bei Wortoo, die mit eineai 
Diphthon^ begtnnea, viíe z. B, in $oud .Gerichť (das ou setzt eín arspr. 
laoges u vorans): so begiimt mit der grdszCcD Tonstärke, díe dann nach' 
l&szt, dajfegen scheint bei u der Ton etwas bdber za sein. Änalog in 
Jcľáva, bliži u. s. w. Kine analoge Dtvergenz bemfirken wir nur in der 
zweitCD H&lťte des laugeu fallsudea Akzentea im äerbo-kroaliäcJiQO, vo 



383 



I 



Čo Bom podotknul o miepke Hozwadow&k^bo, alebo o mienke 
J, KráU oproti atarSiemu učenia, o Qiienke V, Vondrába oproti 
mienke KráloTej, z toho nasleduje, Že výskumy o priívuku i v alo- 
ven&kom jazyku majú eäte Široké pole, O intoDácii jeho pravde- 
podobne eštô väeliéa neznáme. I oproti Českému prízvuku vcelku 
v slovenskom môžu bjf iatô odtienky. Slovonéina také má geogra- 
ňínó položenie. V jej fonetike TÓbec badat potohu slovenského 
územia, Dr. Ivan Zoch je oprávn^Dý hlbaC a bútaf o giovenakom 

f prízvuku. Chyba e jeho strany je len v tom, že neobzrel ea po 
iteratúre predcaetu. (Z nej on vedel ten toFko, že ^ktoai'^ povedal, 
Že je prízvuk v slovendíne taký, ako v češtine.) K.eby an bol obzrel 
po titoratúre pr&dai6tu, bol by sa presvedčil, Že prízvuk sloven- 
ského jazyka nie je pohyblivým že je stále na prvej slabike slova 
A to učenie tak pevne stojf^ že by do neho viac niárne sekal 
ftvojou valaštiäkou. äkúmaf že treba inú stránku vecí. 

Do podrobnoatj Ut už nemám ani mleBta. Ale predsa eSte 
niečo o poriadku slov vo vete a vzhradom na zvratné sa. Môžem 
len opakovat pravidlo nž predoSle citované; aby zostávaly pri sebe 
sloyá, ktoré k sebe patria. Pritom bradef postaviť prísudok (prä- 
dikát) čim bližlie k podmetu (subjektu) a za nrlsudkom daf hneď 
predmet: ostatnó 6aati vety poatavíame podľa logického porí&dku, 
a veta naša bude srozumitefná, Tahká a slovanskému myaleniu 
primerATiá. Kto bTadí na to, aby prísudok mal Čím bližäíe pri pod- 
mete^ rozumie sa^ bude zavrhovať Zochov náhľad o mieste zvrat- 
neho sa ; takému Štyliatovi slovenskému alovce sa obyčajne bude štát 
bKzko Bvojhn slovesa, pred nim alebo za nim, ale nie ďaleko od 
neho.^) Že v Živej reČi i v prosto národných piesňach sa býva oby- 
čajne ďaleko od svojho slovesa a na počiatku vety (u Zocha 2väčSa 
na druhom mieste), z toho pre píftotoný jazyk nenasleduje pravidlu. 
Živá reč vo všetkom níe je pravidlom písomnému jazyku. Hovoriac, 
kladieme slová, ako nám je pohodlnejlie^ roztratíme, rozsypeme 
ich: a perom v ruke máme možoosr (i povinnosť) leplie si roa- 
myslef, slová usporiadať si a poskladať podľa toho, ktoré ktorému 
je bližšie logickým poriadkom i smyslom vety. V živej reči mô* 
Zeme slová rozsypaC, zato oetratia srozumiternoati, lebo spájame 
ich výmluvťiu, prízvukovaním. Výraluvou, prízvukovaním zachrá- 
nime niť myšlienky. Ale na papieri, v pfame, výmluva a prízvuk 
nemôžu nám pomáhať; my na papieri potrebujeme lepSl poriadok 
slov, usporiadanejsie vety. 

Dr. Zoch zazlieva mi, že napadol som mienku, o ktorej oq 
povedal, že ju eSte nepovažuje za úplnú. Nepravé učenie má sa 

wieder die Tonhiilie abnimrnt. die Toustärke aber zuzuaehnie]i begimii, 
so tlasz ein zweiter exípiratorischer Gipfel eiitsteht. Aber sonát kann 
der búbmische Äkzenf meäer mii dem faltenden, nodi jcenigier tnit äem 
ateigenäen Ákienle im Serbo^kroatischen verglichen tverden."^ (Str. 244.) 
*) Kto hladí na to, aby mu predmet išiel hued po prísudku, ne- 
oBptíe: „hlnvj^ka boli ma*^, a Zoch, karikujúe vec, predsa demoaltnije, 
ie je to naša veta. 



384 



prepustiť Vez kritiky preto, Že dá fla mu pe^aí noÄplnoati ? To nÍ6. 
No a dr. Zoch ma] gi to napisat ÍDakSím apôsobom. Äle od, hoci 
pravidlá svoje nepovažoval za úplnej trhal vpravo, vľavo^ eavUóil 
vSetko, Čoho aa dotkcul. O svojich vť^ciacb, jaejkových, liter&r- 
njch veciach, nebovorievAme tak bea veetkej úcty. (Ako znevážil 
Timravu, ktorej zvláštny talent je vera hoden ticty, svojou nernz- 
myelenou vetou: ^Timravine rozprávky sú v tomto ohľade oprav- 
dový galimatiáš**!!) S tejto stráoky Zoch nemá príčiny apprefaea- 
dovat. Iste stalo ga už. Že i vyhodili z domu ťloveka, ktorý pri- 
fiiel ta aice b radami dobre inieneti;^a]j, ale a treBkom-pIeskom, 
nešetriaci niŕoho, ŕo stretol od brány ai po vnútorné dvere, 

Domnelé ublíženie mne odpláca príkrymi slovami; no ja u 
to naJmeDe] hnevám sa na neho. Sú Fiidia, ktorí mňa nemôža 
urazif. K nim patrí i dr. Zoch, O Som, ked hovorí o alovendíne, 
temer piati to Kollárovo: I když bloudi, býváJeSt€ milý. . . Zo vše- 
tkých uŕeuých Slovákov, odtrhnutých od nás životom, taký príklad, 
ako Ivan Zoch^ predstavuje eŠte len fiudovit Míčátek. Oni dvaja 
ani odlúäeoi oď náa oepreatali pracovaf, zaujlmat aa za to, pra 
čo boli prinúteui zanechal Slovensko. 

Hovorím, ja nehnevám sa na neho aui pre Jeho príkre v